Samuel Čelovský

Podiel osadníkov zo slovenských obcí v Maďarsku pri osídľovaní Kysáča v Báčke od roku 1773

V dolnozemskej slovakistike v poslednom období, v rozpätí poldruha desaťročia, zaznamenávame rozmach všestranného výskumu rozličných aspektov

celkového ţivota Slovákov vo všetkých troch oblastiach historickej Dolnej zeme – v Maďarsku, Rumunsku a vo Vojvodine. Stáva sa tak nielen vďaka vysokoškolským

slovakistickým katedrám, špecializovaným pracoviskám, vedeckým spoločnostiam a ústavom, akým je i úspešný jubilujúci Výskumný ústav Slovákov v Maaďarsku so sídlom v Békešskej Čabe, ale aj vďaka starším i novozaloţeným slovakistickým

vedeckým, literárno-kultúrnym spoločnostiam a spolkom. Okrem toho tento celkový rozmach úzko súvisí aj z mimoriadnou aktivizáciou celonárodostných, regionálnych

i obecných slovenských samospráv, ako aj s aktivitou mimovládnych organizácií. Tieto priaznivé okolnosti sú bezpochyby podmienené širšími demokratizačnými a euroatlantickými integračnými spoločenskými procesmi tak v týchto krajinách, ako

aj v našej materskej krajine, v Slovenskej republike, ktorá uvedené snahy podporuje na štátnej úrovni, s čím súvisí aj zapájanie odborníkov rôznych profilov

do slovenských dolnozemských výskumných podujatí. Zatiaľ však s poľutovaním musíme konštatovať, ţe nateraz na Slovensku neexzistuje celonárodný špecializovaný vedeckovýskumný ústav pre zahraničných Slovákov.

Vo výskume Slovákov na Dolnej zemi pozoruhodné výsledky zaznamenáva aj historiografia, a to nie len reedíciami starších, dnes uţ raritných a širšej verejnosti

neprístupných diel (napríklad o Békešskej Čabe, Nadlaku, Kovačici, Sarvaši a iných), ale aj vydávaním kroník a iných prameňov. Doposiaľ bolo vydaných niekoľko desiatok obsiahlych polytematických zborníkov prác a štúdií, pripravovaných pri

príleţitosti výročí zakladania slovenských dolnozemských obcí a miest, ako sú Békešska Čaba, Petrovec, Selenča, Kovačica, Nadlak, Sarvaš a iné. Najčastejšie sú

to zborníky z vedeckých sympózií a konferencií. Tam sú uţ uverejnené aj nové pramene a vzácne štúdie o sťahovaní Slovákov na Dolnú zem, ako na príklad o Slovenskom Komlóši a o iných osadách (J. Gomboš). K problematike sťahovania

vyšli aj samostatné publikácie, napríklad o Kovačici (J. Marko), Starej Pazove (J. Miklovic) a niektoré ďalšie. Tieto knihy a publikácie by si síce zaslúţili komplexnejšie

hodnotenie, ale pri tejto príleţitosti iba konštatujeme, ţe počet týchto diel niekoľkonásobne prevyšuje celkovú tristoročnú kniţnú produkciu o Slovákoch na Dolnej zemi.

Vďak vedeckovýskumným prácam Jána Siráckeho, nestora novodobej slovenskej dolnozemskej historiografie (Sirácky, s. 399-403), ako aj prácam

mnohých iných autorov, dnes je to uţ všeobecne známy fakt, ţe sťahovanie Slovákov na dolnú zem bolo súčasťou osídľovacích akcií a migračných procesov, ktoré nasledovali po vyhnaní Turkov z Uhorska.

Sťahovanie Slovákov prebiehalo zhruba v troch časovo vymedzených etápach, a to: v prvej etape v období rokov 1690 – 1710, v druhej etape v období

rokov 1711 – 1740 a v tretej v období rokov 1740 – 1790. Sťahovanie potom pokračovalo v 19. storočí (s presahom aţ do začiatku 20. storočia), keď sa slovenskí

poddaní postupne posúvajú zo severnejších slovenských stolíc do juţnejších

a v neustálom pohybe prenikajú na juh, zo Zadunajska, do dolnozemských oblastí

medzi Dunajom a Tisou, ako aj do Zátisia. Tam potom znovuzakladajú početné obce, ba neraz i kompaktnejšie zoskupenia týchto obcí, a to jednak sami, jednak

i s príslušníkmi iných národov (s Maďarmi, Nemcami, Srbmi, Rumunmi a s inými). Všetko to bolo podmienené rôznorodými kolonizačnými akciami a procesmi, aké nemali obdobu nikde inde vo vtedajšej Európe a dajú sa prirovnať azda iba

k migráciam do USA.

V tretej etape sťahovania (1740 – 1790), teda v období panovania Márie

Terézie a Jozefa II., Slováci sa prisťahovali do najjuţnejších oblastí vtedajšieho Uhorska, do Báčky, Banátu a Sriemu, teda do vtedajšej Vojvodiny, oblasti v severnom Srbsku. Po Báčke, ktorá bola ich prvím cieľom, sa slovenskí poddaní

sťahovali do Sriemu a do Banátu. Väčšina dnešných slovenských obcí v Banáte bola zaloţená začiatkom 19. storočia, čo sa s výnimkou Starej Pazovy, vzťahuje aj na

slovenské obce v Srieme, kde jednotlivé obce zo sriemskej i banátskej strany vznikajú v bezprostrednej blískosti Belehradu, takţe dnes sú uţ administratívne začlenené do hlavného mesta. Podobne to bolo aj so slovenskými osadami v okolí

Budapešti.

Slovenskí poddaní, vierovyznaním väčšinou evanielici, ale i katolíci

i grékokatolíci, sa najprv začali sťahovať do Báčky, kde vo viacerích osadách uţ bývali Srbi. Sťahovanie Srbov – vo viacerích etapách a vlnách – sa tieţ bolo začalo

roku 1690 a súviselo z tzv.veľkým sťahovaním Srbov. Na rozdiel od Slovákov a príslušníkov iných národov Srbi a príslušníci iných juţnoslovanských národov sa sťahovali z juhu na sever, a to aţ po hranice dnešného Slovenska. V tejto súvislosti

treba však konštatovať, ţe podstatná väčšina súčastných báčskych osád a miest sa znovu osídľuje, resp.zakladá práve v druhej polovici 18.storočia, teda v tom období,

keď sem prichádzajú aj slovenskí poddaní, a to súčastne s príslušníkmi iných národov.

Roku 1744 Mihajlo Čarnojević získal rozsiahle Futocké panstvo, ktoré malo

rozlohu 22.000 katastrálnych jutár a bolo najväčším panstvom v Báčke i v juţnom Uhorsku, a pri tom tam boli iba Futok a menšie srbské obce Begeč a Piroš (dnes

Rumenka), ale zato i početné pustatiny, a tak prvoradým záujmom Čarnojevića, podobne ako si v tom období počínali aj iní zemepáni, bolo získať nových osadníkov, respektíve zaloţiť nové obce. Tak uţ roku 1745 do Petrovca, kde uţ bývalo 21

srbských rodín, slobodník Matej Čáni privádza 128 slovenských rodín, a tak bola zaloţená prvá slovenská obec v Báčke a v dnešnej Vojvodine vôbec. Čoskoro potom

prichádzajú slovenské a srbské rodiny do susedného Kulpína na panstvo Stratimirovića (po roku 1745), odkiaľ potom roku 1758 väčšina z nich sa presťahovala do Selenče a tam spolu s inými slovenskými prisťahovalcami zakladá

novú osadu na panstve kaločského arcibiskupstva. Roku 1754 sa Slováci prisťahovali aj do Bajše, na majetok Stevana Zaku.

Po tejto, podľa nás prvej fáze sťahovania evanjelických Slovákov do týchto končín, sa ďalšie sťahovanie začína po roku 1770, keď sa najprv väčšia časť slovenských rodín sťahuje zo Selenče do Starej Pazovy vo Vojvodinskej hranici

v Srieme, keď spolu s inými prisťahovalcami zakladá väčšiu obec, ktorá dlhé desaťročia zostala jedinou v tejto oblasti. Od sedemdesiatych rokov 18.storočia sa

potom začínajú ďalšie príchody slovenských poddaných do dedín na Futockom

panstve, ale aj do iných obcí, napríklad do Kulpína, kde roku 1772 bolo iba 29

slovenských rodín (Čelovský, 1996, s. 57.). Tento príliv nových osadníkov sa zintenzívňuje zvlášť v 80. a 90.rokoch, takţe do konca 18.storočia sa Slováci

postupne prisťahovali do všetkých súčastných slovenských obcí a miest tak v juţnej, ako i v strednej Báčke, a tak vlastne vzniklo pomerne kompaktné slovenské osídlenie v tejto oblasti. Ináč, pre toto obdobie sťahovania, ktoré je zatiaľ však

historiograficky nepreskúmané, je charakteristické najmä to, ţe tu – na rozdiel od Petrovca, Selenče, Starej Pazovy, ale aj viacerích osád v Banáte, alebo i na rozdiel

od starších slovenských osád v Békešskej stolici – nešlo o masové, jednorázové, organizované sťahovanie na výzvu zemepánov, s vodcami a lokátormi, ale ţe tu najprv prichádzalo len málo rodín a jednotlivcov a další osadníci prichádzali

postupne, neraz aj v priebehu niekoľkých desaťročí, a to často v rámci sekundárnej alebo i terciárnej kolonizácie a uţ potom sa formovala väčšia slovenská komunita

alebo obec.

Typickím príkladom takéhoto sťahovania Slovákov v tomto období je vznik slovenskej osady Kysáč na bývalom Futockom panstve, kde sa v 50.rokoch

18.storočia zemepánom Čarnojevićovcom podarilo do spomínaných starších obcí získať ďalších srbských poddaných a znovu zaloţiť srbské osady Hloţany a Kysáč.

Dnešný Kysáč, ktorý dnes administratívne patrí do širšieho spoločenstva obcí mesta Nového Sadu, bol znovu osídlený srbským obyvateľstvom asi roku 1750

(Borovszky, 1909, s. 99), podľa iných prameňov asi roku 1755 (Udvari, 2003, s. 78) a zmluva so zemepánom, podľa ktorej osadníci oslobodený od platieb a iných zemepanských dávok a povinností v rokoch 1757 – 1760, bola podpísaná

17.novembra 1758 (Udvari, 2003, s. 80). Keďţe Čarnojevićovci nerešpektovali zmluvu a zvyšovali zemepanský útlak, dostali sa do konfliktov s poddanými nielen

v Kysáči, ale i vo všetkých obciach na svojom panstve. Dôkazom toho sú viaceré sťaţnosti poddaných a súdne spory, ktoré sa konali v rámci báčskej stoličnej administratívy, ba aj v rámci vyšších štátnych orgánov, pričom ich neraz musela

riešiť aj samotná cisárovná Mária Terézia, o čom svedčia desiatky dokumentov v Archíve Vojvodiny v Novom Sade a v iných archívoch. Nespokojní poddaní sa

v dôsledku takých nepriaznivých pomerov a v snahe zlepšiť si postavenie vysťahovali z Futockého panstva. Tak napríklad keď Čarnojvićovci roku 1765 nanucovali poddaným novú zmluvu (Borovszky, 1909, s. 99) a keď i fyzicky trestali

a palicovali svojich poddaných osadených v Hloţanoch a v Kysáči, väčšina kysáčskych rodín sa chcela odsťahovať do Potisia a 18 rodín na komorský majetok

do Šovy (dnes Ravno Selo), kam sa niekoľko rodín presťahovalo. Takto teda neprekvapuje skutočnosť, ţe roku 1767 z pôvodných srbských zakladateľov obce zostalo len 39 rodín. Súčasne s presťahovaním prebiehal aj opačný proces, keď na

opustené poddanské usadlosti prichádzali nové rodiny. Tak napríklad do Kysáča sa roku 1766 prisťahovalo 10 rumunských rodín a roku 1768 ďalších 26 srbských rodín.

Práve takéto nepriaznivé pomery a to nie len na Futockom panstve, ale aj v celokrajinských rámcoch, boly medzi iným príčinou rozsiahlej reformy, známej urbárskej regulácie Márie Terézie v Uhorsku, ktorou sa v rokoch 1767 – 1773 mali

upraviť dane a stabilizovať vsťahy medzi zemepánmi, poddanými a štátom. Práve v tomto období, presnejšie roku 1769, respektíve od začiatku roku 1770, novým

majiteľom Futockého panstva (ku ktorému bol pripojený aj Čerević, osada leţiaca

na pravej strane Dunaja, oproti Futoku, teda v Srieme) sa stal gróf Andrej Hadík,

známy dôstojník, generál a poľný maršal a ţupan Báčskej stolice.

Andrej Hadík mal prirodzene záujem o hospodársku prosperitu svojho nového

panstva a preto sa snaţil zaviesť nový urbár, stabilizovať a čo do počtu rozšíriť jednotlivé obce. Kysáčski poddaní 8.októbra 1770 v rámci odpovedí na 10 predurbárskych otázok uvádzajú, ţe v obci nie sú voľné ţiadne poddanské usadlosti

(Udvari, 2003, s. 79). Nový urbár bol potom podpísaný roku 1772 aj v ostatných obciach. V porovnaní s predchádzajúcimi zmluvami so zemepánmi tereziánskou

urbárskou reguláciou sa postavenie poddaných v podstate nezlepšilo, ba v nejednom prípade sa i zhoršilo, ako napríklad i v Petrovci, ale aj v iných báčskych osadách, takţe poddaní aj naďalej opúšťajú svojich zemepánov. Tak napríklad roku

1773 z Kysáča odchádza 15 srbských rodín, čo sa stávalo aj v iných oblastiach Futockého panstva, nuţ a takto sa umoţnil príchod nových osadníkov, a to nie len

príchod srbských, ale aj nových nemeckých a francúzskych rodín do Futoku, maďarských rodín do Piroša (dnes Rumenka), ako aj prvých slovenských osadníkov do Hloţian (po roku 1770) a do Kysáča (od roku 1773).

Takýmto stručným prehľadom a či skôr ilustračným uvádzaním niektorích faktov v súvislosti z príchodmi obyvateľov Kysáča odpovedali sme vlastne na

otázku, prečo sa do tejto obce začali sťahovať aj slovenskí poddaní. Ako moţno usúdiť, zaváţili predovšetkým hospodárske záujmy zemepána, ich snaha získať na

opustené poddanské usadlosti osadníkov, a to znamená i daňovníkov, čiţe priviesť pracovnú silu bez rozdielu ich národnostnej alebo náboţenskej príslušnosti, zatiaľ čo u poddaných, a teda aj u slovenských osadníkov, rozhodujúcou pohnútkou boli

predovšetkým hospodárske záujmy, úmysel zabezpečiť si, ak uţ nie lepší ţivot, tak aspoň základné existenčné podmienky. Túto skutočnosť zdôrazňujeme aj preto, ţe

viacerí autori neraz uvádzali iné príčiny, ba priam mýta a nevedecky, s prvkami politických konotácií vysvetľovali príchod Slovákov do týchto krajov.

Základným prameňom pri výskume sťahovania Slovákov do Kysáča nám bola

Pamätnica cirkve Františka Jesenského, druhého kysáčskeho evanjelického farára, ktorí tu pôsobil v rozpätí rokov 1794 – 1805, a najmä jeho súpis Tabella, locum

originis et annum adventus ad Kysáč illorum evangelicorum qui anno 1798 in septembri Kysačini erant, ostendens, ktorý vznikol na základe tzv.koledových záznamov kurátorov pri príleţitosti kanonickej vizitácie superintendenta banského

okolia Martina Hamaliara v Kysáči 15.septembra 1798 (Jesenský, s. 7 – 12). K týmto prameňom bolo treba tieţ prirátať doplnené a opravené súpisy z roku 1802

(Jesenský, s. 13 – 15), ako aj iné záznamy zachované v tejto vzácnej kronike. František Jesenský v tejto kronike uvádza zakaţdým tieto údaje: meno hlavy rodiny, kto teda platil cirkevnú daň, potom pôvodnú stolicu, osadu, odkiaľ prišiel,

ako aj rok, v ktorom sa prisťahoval. Ţiaľ, tieto vzácne súpisy vznikli po uplynutí dvadsaťpäť aţ tridsať rokov od začiatku sťahovania Slovákov, keď z prvých

osadníkov uţ viacerí aj boli pomreli, aj sa boli odsťahovali z Kysáča. Hoci tieto vzácne pramene neboli doposiaľ uverejnené, viacerí autori, ktorí sa zaoberali minulosťou Kysáča, najmä miestni evanjelický farári F.Štelcer, J.Langhoffer

(Langhoffer, 1987, 1905), Pavel Turčan (Turčan, 1930), ale i historici J.Maliak (Maliak, 1924), J.Sirácky a iní, nekriticky, útrţkovito a skôr ilustratívne preberali

údaje z týchto súpisov, ba nesprávne uvádzali aj meno prvého prisťahovalca a iné veci.

V snahe získať čím viacej informácií o sťahovaní Slovákov do Kysáča dôkladne

sme porovnali Jesenského súpisy, urbárske a iné pramene, a najmä matrikové knihy. Ţiaľ, zatiaľ sa nepodarilo objaviť matrikové záznamy z rokov 1773 – 1783,

teda z prvích desiatich rokov, keď kysáčsky Slováci patrili pod správu novofutockej rímskokatolíckej cirkvi. Zato sme však, snaţiac sa získať čím viacej genealogických údajov o prvých slovenských kysáčskych rodinách a jednotlivcoch, preštudovali prvú

petrovskú cirkevnú matriku do roku 1800, najmä zápisy z rokov 1783 – 1786, keď Kysáč bol fíliou evanjelického cirkevného zboru v susednom Petrovci, a osobitne

prvú kysáčsku matrikovú knihu z rokov 1786 – 1831.

Prvým slovenským osadníkom v Kysáči bol Michal Vardžík (1736 – 29.11.1792), syn Jána Vardţíka a Anny N., ktorí prišiel s manţelkou Evou,

rod.Malíkovou (1742 – 20.11.1812), so synom Jánom a s dcérami Juditou (1771) a Máriou (1773), ktorí sa do Kysáča prisťahovali z Piliša, z Peštianskej stolice roku

1773. Po príchode tejto rodiny sa vlastne začína postupné sťahovanie Slovákov do Kysáča. V tom istom roku na príkaz panstva z Futoku do Kysáča sa presťahovali ďalšie tri evanjelické rodiny: Čizmadia, Német a Pap, ktoré bol údajne priviedol gróf

Andrej Hadík zo Zadunajska, zo Szent Lőrinca a Miszlánu, z Tohnianskej stolice, ktoré najprv bývali v zemniciach pri Futockom lese, kde stráţili uskladnené panské

tehly a škridlice z futockej tehelne. Takéto opatrenie panstva súčasne naznačovalo, ţe na opustené poddanské usadlosti plánujú v budúcnosti osadyovať ďalších

poddaných evanjelického vierovyznania. Bolo to ináč celoštátnou dobovou praxou, aby sa osadníci rovnakého vierovyznania osadzovali v tej istej obci. Takéto počínanie Futockého panstva, teda zámer osadzovať slovenských poddaných

v Kysáči (ale i v susedných Hloţanoch), bolo zaloţené nielen ako na primárnych hospodárskych záujmoch, ale pravdepodobne aj na skutočnosti, ţe uţ dobre poznali

usilovnosť, pracovitosť slovenských poddaných a relatívnu stabilitu susednej obce Petrovec, kde po takmer troch desaťročiach od prisťahovania (okrem iného i niekoľko desiatok rodín Pilišanov) bolo v tomto období uţ vyše 2100 evanjelických

slovenských obyvateľov. Mimochodom, Petrovec bol vţdy popri Futoku a Novom Sade jednou z najväčích obcí v juţnej Báčke.

Po prvých štyroch evanjelických rodinách, ktoré do Kysáča prišli roku 1773, v ďalšom 1774.roku sa prisťahovala 1 rodina, roku 1775 ani jedna a potom roku 1776 uţ 26, roku 1777 prišlo ich 17, roku 1778 prišli 3 a roku 1779 iba 2 rodiny,

resp.jednotlivci. Keď Futocké panstvo 14.októbra 1779 vykonalo súpis slovenských evanjelikov v Kysáči, tak sa ukázalo, ţe v 47 domoch bývalo 325 obyvateľov, a to

77 muţov a ţien, čiţe 154 dospelých a 171 detí (94 chlapcov a 77 dievčat), ktorí boli uţívateľmi 23 poddanských usadlostí (Čáni, 1995, s. 51). Roku 1780 sa prisťahovali ďalší 4 osadníci, a tak v rokoch 1773 – 1780 bolo v Kysáči spolu 57

osadníkov.

Z analýzy súpisov poddaných z urbárskych tabuliek z tzv. druhého

premeriavania chotára v Kysáči 12.01.1781 vidieť, ţe v obci bolo zapísaných 130 gazdov, 1 pravoslávny kňaz a traja ţeliari s domom, spolu teda 134 daňovníkov, srbských, rumunských a slovenských poddaných. Z toho celkového počtu 57, resp.

59 a 1 ţeliar boli Slováci, čo prdstavovalo necelých 45%. Hoci bolo prešlo iba 7 rokov od začiatku sťahovania Slovákov do Kysáča, tento údaj svedčí o pomerne

značnom tempe rastu slovenského obyvateľstva. Slovenský poddaní obrábali súhrne 27 poddunajských usadlostí (jedna usadlosť = 32 jutár ornice a 22 jutár – koscov

lúk), a to: iba jeden poddaný celú usadlosť, 1, resp. 2 obrábali po ¾ usadlosti, 26

po ½ usadlosti a 30 poddaní po ¼ usadlosti, čo z kysáčskeho chotára v rozlohe 3907 jutár (2312 jutár ornice a 1595 jutár – koscov lúk) tvorilo 834 jutár ornice

a 594 jutár lúk, teda 37% z celého chotára.

Príchod nových slovenských prisťahovalcov intenzívne pokračuje v ďalších rokoch: roku 1781 prišlo 13, roku 1782 neprišiel nik, roku 1783 prišlo 9, roku 1784

26, roku 1785 21, roku 1786 73, roku 1787 33, roku 1788 24, roku 1789 26 a roku 1790 40 rodín, alebo jednotlivcov. Súčasne s osadzovaním, výstavbou skromných

príbytkov, usylovným obrábaním pôdy, postupným narastaním počtu slovenského obyvateľstva a s vytváraním väčšinovej slovenskej komunity sa čoraz výraznejšie prejavuje snaha kysáčskych osadníkov o vytvorenie odmienok pre spoločensko –

kultúrny a najmä cirkevný a školský ţivot. Tieto snahy sa u nich začali zjavne ukazovať najmä po roku 1781, keď bol vydaný Tolerančný patent cisára jozefa II.

V týchto, pre evanjelikov a.v.priaznivejších časoch Kysáčania boli fíliou cirkevného zboru v Petrovci. Roku 1785 si uţ zaloţili slovenskú ľudovú školu, keď uţ mali aj učiteľa a v škole súčasne aj modlitebnicu. Prvým učiteľom bol jozef Valentíni.

V období zakladania školy v Kysáči bolo 541 obyvateľov, ibaţe ich presný súpis sa zatiaľ nepodarilo objaviť. Roku 1788 sa Kysáčania cirkevne osamostatnili od

matkocirkvi v Petrovci a zaloţili slovenský evanjelický a.v.cirkevný zbor. Vtedy si povolali aj prvého farára. Bol to Michal Slamaj, ktorý tu pôsobil v rokoch 1788 –

1794. V osemdesiatych rokoch 18.storočia, a najmä v potolerančných rokoch, ako to vidno z uvedených údajov, v Kysáči naďalej prebiehal azda najintenzívnejší proces prisťahovávania slovenských poddaných, lebo sa v tomto desaťročí

prisťahovalo 225 osadníckych rodín, resp.jednotlivcov. Niektorí autori uvádzajú, ţe najviac Slovákov sa do Kysáča prisťahovalo v rokoch 1776 – 1786 (Borovszky,

1908, s.99). Roku 1787 v prvom tzv. Jozefínskom súpise obyvateľstva v Kysáči bolo 1.720 obyvateľov, 236 rodín a 197 domov (Hegediš – Čobanović, 1991, s.53), avšak v tomto súpise nebola vykázaná národnostná príslušnosť obyvateľstva. Roku 1789

v Kysáči bolo 919 slovenských obyvateľov (Jesenský, s.7).

Príchody nových slovenských osadníkov zaznamenávame aj v dedäťdesiatych

rokoch 18.storočia, keď roku 1790 prišlo 40, roku 1791 20, roku 1792 10, 1793 16, 1794 23, 1795 4, 1796 17, 1797 8, 1798 12 a 1799 3, čo je spolu 153 nových osadníkov v tomto desaťročí. Súhrne sme v rokoch 1773 – 1803 zaznamenali 435

rodín, respektíve jednotlivcov.

V januári 1795 v Kysáči bolo 1.289 Slovákov, z čoho detí a nedospelých 455,

súhrne tu bolo 279 manţelských párov, z ktorých vlastné domy malo 175 rodín a 68 rodín boli ţeliarmi (Čelovský, 2003, s. 12 – 13). V rokoch 1794 – 1805 druhým farárom v Kysáči bol František Jesenský, príčinlivý evanjelický farár a vynikajúci

organizátor, pedantný kronikár, vzdelanec a jeden z prvých slovenských spisovateľov. Počas jeho pôsobenia bol medziiním vystavaný aj evanjelický kostol

v Kysáči (v rokoch 1794 – 1799).

Intenzívny primárny proces sťahovania Slovákov do Kysáča prebiehal v rokoch 1773 – 1798, teda v priebehu jedného štvrťstoročia, v podstate do konca

18.storočia, a to uţ bol čas, keď sa slovenská obec sformovala, o čom svedčia aj údaje o počte obyvateľov. Podľa rokov to bolo takto: 1798 1.317, 1799 1.326, 1800

1.306, 1801 1.349 obyvateľov. Z týchto údajov je zrejmé, ţe sa nové

prisťahovávanie takmer zastavilo a do Kysáča potom prichádzajú, respektíve odtiaľ

odchádzajú iba jednotlivci alebo rodiny iba z okolitých báčskych osád (nevesty, zaťovia, príbuzní). Zastavenie príchodu ďalších slovenských osadníkov súvisel

z malou rozlohou kysáčskeho chotára, teda s nedostatkom pôdy, respektíve voľných poddanských usadlostí, a preto si viacerí osadníci uţ v deväťdesiatych rokoch 18.storočia kupovali pôdu, domy alebo pozemky na stavbu domov od srbských,

rumunských, ale i od skôr odsťahovaných slovenských spoluobyvateľov. Uţ pri vznikaní slovenskej obce dobové pramene zaznamenávajú pomerne veľký počet

ţeliarov bez domu a zeme, ktorí sa ţivili ako bíreši a nádenníci na sálašoch mesta Nového Sadu, ojedinelo i vo Futoku, ba aţ vo vinohradoch v susednom Srieme, pri čom mnohí z nich, ale predovšetkým tí z novosadských sálašov,

cirkevnoorganizačne patrili k evanjelickému zboru v Kysáči.

Pri komplexnom výskume sťahovania Slovákov do Kysáča nás, okrem

uvedených štatistických údajov o počte osadníkov v jednotlivých rokoch zaujímal predovšetkým aj ich pôvod, teda odkiaľ sa prisťahovali. V skúmanom období sme zaznamenali 445 rodín a jednotlivcov, ibaţe v niektorých prípadoch získané údaje

boli neúplné. Tak z uvedeného počtu rodín sme v 145 prípadoch zistili iba rok prvého záznamu v prameňoch. Zato však u väčšiny prisťahovalcov sa nám podarilo

zistiť, nielen odkiaľ priamo prišli do Kysáča, ale neraz aj ich predchádzajúce miesto pobytu, resp.rodisko a neraz do konca i pôvodnú osadu na Slovensku, z ktorej sa

primárne boli vysťahovali, teda neraz sme získali i tri informácie o ich pôvode.

Pri tejto príleţitosti nemoţno, pravda, rozoberať aj zaujímavé sprievodné zistenia súvisice s pôvodom osadníkov, ako sú napríklad stákilometrové vzdialenosti

medzi obcami, z ktorých prisťahovalci pochádzali, tieţ spôsob príchodu viacerých rodín z tej istej lokality, návraty do rodiska alebo presťahúvanie sa po kratšom

pobyte v Kysáči do iných osád, ako aj mnohé iné nanajvýš zaujímavé zistenia o procese osídľovania. Uţ v minulosti starší slovenský vojvodinský historik Jozef Maliak v jednom svojom rukopise konštatoval, ţe prvé slovenské obyvateľstvo

Kysáča „sa podobalo štrku, ktorý znášajú strmé horské riavy do dolín“ a potvrdili to aj naše výskumy, lebo prvých 428 rodín a jednotlivcov sa prisťahovali z 87

rozličných obcí a z 19 stolíc.

V rámci stanovenej témy si bliţšie všímame osdníkov Kysáča zo slovenských obcí v Maďarsku. V abecednom zobrazení uvádzame najprv stolicu, potom obec,

priezviská prisťahovaných rodín alebo jednotlivcov a v zátvorke rok príchodu. Keď je viac rovnakých priezvísk, ale rozličné roky príchodu osadníkov, priezvisko je

uvedené iba raz a po ňom v zátvorke roky oddelené čiarkami.

Békešská stolica

Z Békešskej stolice sa v rokoch 1783 – 1801 prisťahovalo 11 osadníkov zo

štyroch obcí. Sú to: Békešska Čaba 4, Poľný Berinčok 1, Sarvaš 6 a Slovenský Komlóš 4 a po jednotlivých obciach takto:

Čaba: Sirba(1800); Poľný Berinčok: Višňay (1790); Sarvaš: Baláţ (1786), Domonský (1785), Falian (1796), Kulík (1791), Lehotský (pred 1796); Slovenský Komlóš: Jambrich (1783, 1790), Muráni (1787), Šimko (pred 1801).

Komárňanská stolica

Z Komárňanskej stolice sa v rokoch 1773 – 1781 z obce Sároš prisťahovali 2

osadníci: Čizmadia (1773, 1781).

Peštianska stolica

Z Peštianskej stolice sa v rokoch 1773 – 1804 prisťahovalo 70 osadníkov zo

16 obcí. Sú to: Ača (Jača) 3, Apoštag 1, Asód 2, Cinkota 1, Demrov 1, Ďón 1, Eďháza 6, Irša 1, Kečkemét 4, Maglód 1, Malá Nímet 4, Malý Kereš 35, Piliš 6,

Slovenská Jurka (Horná Jurka) 1, Srbský Kovín 1, Tápioszentmárton 2 a po jednotlivých obciach takto:

Ača (Jača): Bičiar (1786), Cicka (1794), Jačiansky (1789); Apoštag: Lupovič

(1792); Asód: Sýkora (1785), Ţemberi (1790); Cinkota: Laukonides (1790); Demrov: Ravko (1786); Ďón: Rozemberg (1800); Dunaeďház: Albertský (1788),

Ďurčok (1786), Chovan (1786), Srnka (1786), Šimon (1786), Vida (1786); Irša: Kardelis (1778); Kečkemét: Kardelis (1786), Lopejský (1789, 1798), Naď (1790); Maglód: Ravko (1796); Malá Német: Kreko (1787, 1789, 1790), Pálinkáš (1789);

Malý Kereš: Albert (1786), Benka (1790), Beňo (1786), Bibák (1786), Cefera (1786), Čvilo (1786), Dierčan (1787), Domoni (1786), Ďurčan (1787), Farkaš

(1786), Florian (1794), Geheleš (pred 1796), Chromý (1788), Kriško (1790), Kriţan (1786, 1791), Krtík (1786), Laukonides (1786), Lukáč (1786), Martinko (1786),

Nasádi (1786), Orgován (1786, 1787), Pekár (1789), Petrík (1786), Rimár (1786), Slamiar (1790), Slavka (1786), Vŕbovský (1786), Ţibrický (1786, 1795), Ţigmond (1786); Piliš: Halaji (1774), Malík (1786), Strehovský (1777), Števčík (1776),

Turčan (1804), Vardţík (1773); Slovenská Jurka: Marko (1786); Srbský Kovín: Ákoči (1787); Tápioszentmárton: Marík (1789), Varga (1804).

Novohradská stolica

Z Novohradskej stolice sa v rokoch 1776 – 1827 prisťahovalo 183 osadníkov z 25 obcí. Sú to: Balţské Ďarmoty 1, Báďon 4, Bír 8, Burka 8, Doľany 1, Gengelag

10, Guta 16, Legínd 2, Lucina 28, Marcal 2, Mohora 1, Pálfalva 1, Palotáš 1, Petvarc 1, Penc 1, Sečany 1, Sirák 7, Supotok 3, Sudice 4, Šámšon 23, Šuráň 2, Terny 38,

Tóďovce 2, Vadkert 3, Veňarec 14 a po jednotlivých obciach takto:

Balžské Ďarmoty: Palotay (1786); Báďon: Marčok (1776, 1786,1788), Trnovský (1790); Bír: Ďurčok (1787),Ficko (dávno pred rokom 1827), Gašpar

(1793), Madáč (1777), Skalický (1786), Urban (1777, 1786, 1787); Burka: Kardelis (1781, 1784), Maľa (1793), Petrovič (1787, 1792, 1795, 1797), Straka (1787);

Doľany: Chovanec (1793); Gengelag: Franka (1786, 1790, 1793), Francisci (1789), Garaj (1790), Gašpar (1791), Kollár (1787, 1795), Penička (dávno pred 1814), Vozár (1777); Guta: Ábelovský (1787), Adámi (1790), Gašpar (1773), Gaţa (1788,

1793, 1794), Chrťan (1787), Kardelis (1780), Macko (1787), Medľa (1789), Ponický (1790), Rontó (1789), Tordaji (1786, 1789), Vranka (1776), Zvolenský (1785);

Legínd: Ponický (Poničan 1800), Tomášik (1788); Lucina: Bača (1791), Beniak (1786), Beniaš (1784), Brindza (1786), Čapeľa (1786, 1791), Černík (1785, 1786, 1789), Čief (1783), Daniel (1784), Gregor (1798), Hrudka (1808), Klepáč (1784),

Klinko (1785, 1786), Kollár (1787), Kuzbeľ (1786), Lukáč (1809), Maciak (1786), Madacký (1784, 1786, 1788), Majerník (1783), Osáďan (1783, 1785), Turdeli

(1784), Zaťko (1786); Marcal: Privízer (1789), Surový (1796); Mohora: Badinský

(1777); Pálfalva: Kročok (1796); Palotáš: Hankuš (1786); Petvarc: Ďurovka (1786); Penc: Lipták (Ľupták 1791); Sečany: Volár (1797); Sirák: Čelovský (1776,

1777), Greksa (1791), Jačiansky (1789), Kordoš (1801), Pirok (1801), Varga (1777); Supotok: Krajči (1791), Slivka (1785), Slobodník (1794); Sudice: Jačiansky (1789), Šranka (1776), Vozár (1777), Varga (1777); Šámšon: Červený

(1791), Hevera (1783, 1784, 1785), Juhás (1784, 1791), Koza (1785, 1790,1794), Kúkeľ (1786), Leník (1780), Lietaj (1802), Malinka (1787), Marko (1786), Matúš

(1785), Oláh (1786), Pálik (1776, 1777), Slavka (1791), Sokola (1785), Spišiak (1784, 1786), Valchár (1786); Šuráň: Badinčan (1797), Šuster (1787); Terny: Baji (po roku 1780), Beška (1777), Čeman (1776, 1777, 1778), Fiľko (1776), Gaško

(1786), Gavdeja (pred 1805), Grňa (1776, 1777), Harpáň (1787), Jačiansky (1789), Kohút (1777, 1790), Kováč (1777), Krajči (1776), Kulík (1776, 1777),

Litavský (1776), Miška (1784), Mokoš (1776), Nátoň (1776, 1781, 1788, 1789), Oţvát (1776), Pajkoš (1779), Pálenkáš (1776), Pálik (1776), Pavlov (1776), Sabadoš (1776, 1777, 1786), Sabo (1788), Strma (1777), Šimo (1786), Tisovský

(1784), Trstina ( 1796); Tóďovce: Béke (1787), Feldy (1787); Vadkert: Luptovič (1792), Petrovič (1791), Súdi (1791); Veňarec: Ábelovský (1776), Bičiar (1786),

Francisci (1776), Hanzel (1776), Kartík (1790), Kocka (1787), Lehotský (1786), Nedelický (1776), Pavlov (1792, 1794), Ponický (Pničan 1802), Sabo (1796), Tŕnik

(1789), Varga (1790).

Sabolčská stolica

Zo Sabolčskej stolice, obec Níreďháza, sa roku 1791 presťahoval 1 osadník:

Ţoltýs (1791).

Šomoďská stolica

Zo Šomodskej stolice obec Táb, sa v roku 1805 údajne prisťahovali 2 osadníci: Melekedi (1805) a Streda (1805).

Tolnianska stolica

Z Tolnianskej stolice sa v rokoch 1773 – 1794 prisťahovali 5 osadníci údajne z troch obcí. Sú to: Denk 1, Mislán 1, Szent Lőrincz 3 a to podľa jednotlivých obcí

takto:

Denk: Herman (1794); Mislán: Német (1773); Szent Lőrincz: Pap (1773), Síč (1776), Tiker (1773).

Ţelezná stolica

Zo Ţeleznej stolice, z obce Šimon, sa údajne prisťahoval 1 osadník: Čizmadia

(1773).

Súhrne sa do Kysáča prisťahovalo 252 osadníkov z 8 stolíc a z 52 slovenských obcí v Maďarsku. Najviac rodín a jednotlivcov prišlo z Novohradskej stolice, a to 183

osadníkov z 25 obcí, pri čom najviac ich bolo z Terian 38, z Luciny 26, zo Šámšonu 23, z Guty 16, z Gengelagu 10, z Bíru 8 a zo Siráku 7 osadníkov. Teda iba z 8 juţno

– novohradských obcí prišlo 136 osadníkov. Prevaha Novohradčanov, podobne ako aj v iných starších dolnozemských obciach, je ešte výraznejšia, keď sa k nim pripočíta ďalších 14 osadníkov z 11 obcí Novohradskej stolice na Slovensku. Po

Novohradskej stolici ohľadom pôvodu Kysáčanov a čo do ich počtu, nasleduje

Peštianske stolica, odkiaľ sa prisťahovali 70 osadníci zo 16 obcí, a to najviac

z Malého Kereša 35, z Eďházu 6 a z Piliša 6 osadníkov, čiţe z 3 obcí 47 osadníkov. Teda z 10 novohradských a peštianskych obcí prišlo do Kysáča súhrne 183 rodín

a jednotlivcov, čo medziiným nasvedčuje, ţe zakladateľmi Kysáča boli v podstate osadníci zo starších slovenských obcí v Maďarsku, ktorí sa po desaťročiach a neraz i po storočí znovu sťahovali ešte juţnejšie a zakladali tam ďalšie obce.

Hoci sa sťahovaním Slovákov do Kysáča podrobnejšie zaoberáme v osobitnej štúdii a prvými osadníckymi rodinami v pripravovanej genealogickej publikácii, tu na

záver konštatujeme, ţe predovšetkým usilovní predkovia dnešných krajanov z Maďarska zaloţili Kysáč, dnes druhú najväčšiu slovenskú obec v Báčke (ktorá má v priebehu druhej polovice 20.storočia vţdy vyše 5.000 obyvateľov), vyznačujúcu sa

bohatým spoločenským, cirkevným a nárono - kultúrnym ţivotom v minulosti i súčasnosti.