Študijný materiál k predmetu Svetová

ekonomika – zima 2016

7

1 Teoretický základ skúmania svetového hospodárstva

V prvej fáze rozvoja ekonomickej vedy bolo národné hospodárstvo základom

skúmania ekonómov. Ekonómia v 17. a 18. storočí riešila najmä otázku efektívneho

využívania obmedzených zdrojov v rámci jedného štátu, avšak už v diele Adama Smitha sa

objavujú prvky medzinárodného charakteru. Teória absolútnych výhod položila základy

skúmania výhod medzinárodného obchodu a klasická ekonómia postupne stavala na

základoch položených Smithom.

Postupný rozvoj medzinárodnej obchodnej výmeny, medzinárodného pohybu kapitálu

a pracovných síl otváral nové a nové otázky pre ekonomickú vedu. Prečo dochádza

k medzinárodnému pohybu kapitálu? Aký medzinárodný menový systém je najlepší

a najvýhodnejší? Prečo sa niektoré štáty rozvíjajú rýchlejšie, kým iné zostávajú zaostalé?

A ako by sme mohli zrýchliť hospodársky rozvoj tých zaostalých? Tieto otázky sú pritom iba

nepatrným zlomkom nezodpovedaných otázok, ktoré začali zamestnávať ekonómov na celom

svete. Postupný rast medzinárodného prvku v ekonomike viedol k vytvoreniu samostatného

smeru v ekonomickej vede, ktorý skúma otázky medzinárodného obchodu, ekonomickej

integrácie, medzinárodného pohybu kapitálu a pracovných síl a otázky medzinárodného

finančného systému.

Procesy globalizácie v posledných desaťročiach záujem o medzinárodné ekonomické

vzťahy výrazne zvýšili, keďže každá ekonomika je výrazne závislá od globálnych

ekonomických pohybov. V súčasnosti sa týmito otázkami zaoberajú tisíce ekonómov od USA

až po Indiu a každý deň vychádzajú mnohé vedecké práce, ktoré skúmajú rozličné aspekty

globálnej ekonomiky.

1.1 Svetová ekonomika ako vedná disciplína

Pojmy svetová ekonomika a svetové hospodárstvo sa v súčasnosti často používajú

nielen v ekonomickej vede, ale aj v médiách. Bohužiaľ, často sa zamieňajú a nesprávne

používajú, preto je nutné hneď na začiatok spresniť význam týchto dvoch termínov.

Termín svetová ekonomika v našom ponímaní zastupuje ekonomickú vednú disciplínu,

ktorá skúma ekonomické procesy odohrávajúce sa v globálnej ekonomike1. V anglickej

ekonomickej terminológii by sme mohli túto časť ekonomickej vedy označiť ako

International economics. Táto vedná disciplína sa postupne odčleňovala od všeobecnej

1 Resp. vo svetovom hospodárstve, pričom tento pojem budeme definovať v ďalšej časti tejto kapitoly.

8

ekonomickej teórie a v súčasnosti pod ňou rozumieme tú časť ekonomickej vedy, ktorá

skúma:

medzinárodný pohyb tovarov a služieb, otázky zahraničnoobchodnej politiky a

ekonomickú integráciu,

medzinárodný pohyb kapitálu a pracovnej sily,

medzinárodný menovo-finančný systém.

Svetová ekonomika ako samostatná odnož ekonomickej vedy sa vytvárala paralelne

s rozvojom medzinárodných ekonomických vzťahov a neskôr paralelne so zrýchľujúcimi

procesmi globalizácie. Prvé teórie týkajúce sa medzinárodných ekonomických vzťahov

vznikali už koncom 19. storočia, avšak ucelenejšie skúmanie svetového hospodárstva sa

začína až po druhej svetovej vojne. Významné zväčšenie záujmu o skúmanie v tejto oblasti

sme pritom zaznamenali v 70. a 80. rokoch minulého storočia, keď medzinárodné

ekonomické vzťahy začali čoraz výraznejšie zasahovať do fungovania a rozvoja národných

ekonomík. Vznik jednotnej globálnej ekonomiky v 90. rokoch spôsobil ďalší nárast skúmania

v tejto oblasti a v súčasnosti prebiehajúca globálna finančná a ekonomická kríza s určitosťou

vyvolá ďalšiu vlnu záujmu o medzinárodný finančný systém, medzinárodný pohyb kapitálu

a ďalšie príbuzné otázky.

Svetová ekonomika ako súčasť ekonomickej vedy stavia na základných metódach

modernej mainstreamovej ekonómie, ktorou je neoklasická ekonómia využívajúca vo

výraznej miere matematické nástroje a modely. Jej samostatnosť teda spočíva skôr

v skúmaných otázkach ako v nástrojoch využívaných na skúmanie a analýzu. V súčasnosti má

svetová ekonomika ako vedná disciplína globálny charakter, avšak centrom skúmania aj

v tejto vednej disciplíne sú Spojené štáty americké. Ekonomika ako taká je výrazne

americkou vednou disciplínou, keď najznámejší predstavitelia sú buď Američania, alebo

pôsobia na americkej univerzite alebo v americkom výskumnom inštitúte. Tento fakt súvisí so

statusom USA ako vedúcou ekonomickou mocnosťou a vysokou kvalitou najlepších

amerických univerzít, ktoré dokážu pritiahnuť najlepších ekonómov z celého sveta2.

V súčasnosti je svetová ekonomika pomerne jednotnou vednou disciplínou, keď

rozhodujúca väčšina ekonómov pôsobiacich v tejto oblasti uznáva rovnaké základné pojmy

a paradigmy. V minulosti to nebolo vždy tak, dôležité bolo najmä štiepenie ekonomickej vedy

medzi 1917 a 1989. Socialistická ekonomická veda bola položená na úplne odlišných

2 Najlepší odborníci zaoberajúci sa svetovou ekonomikou najčastejšie pôsobia na prestížnych amerických

univerzitách, akými sú napríklad Harvard, MIT, University of Chicago, Yale a ďalšie

9

základoch ako klasická a moderná neoklasická ekonomická veda, čo sa, samozrejme, dotklo

aj skúmania medzinárodných ekonomických vzťahov. Ekonómovia zo socialistického bloku

vytvárali teórie, ktoré mali byť alternatívou „západnej“ ekonómie. Tieto teórie sa však

väčšinou ukázali byť chybné a po rozpade socialistického bloku rozhodujúca časť ekonómov

v bývalých socialistických štátoch prijala všeobecne uznávané paradigmy v oblasti

medzinárodných ekonomických vzťahov. Samozrejme, akceptácia rovnakých základných

pojmov a paradigiem neznamená názorovú uniformitu vedcov pôsobiacich v oblasti svetovej

ekonomiky. Hlavnými ideovými smermi sú v súčasnosti neoliberálna ekonómia, ktorá skôr

uprednostňuje slobodu a slobodný medzinárodný pohyb výrobných faktorov, a ľavicovo

orientovaná ekonómia, ktorá skôr akcentuje nutnosť regulácie a štátnych zásahov aj v oblasti

medzinárodných ekonomických vzťahov.

Ekonómovia pôsobiaci v oblasti svetovej ekonomiky sa v posledných rokoch

dostávajú čoraz viacej do centra vedeckej i laickej pozornosti. Odzrkadľuje sa to nielen vo

viacerých Nobelových cenách za ekonómiu, ale aj v mediálnej pozornosti, ktorú títo

ekonómovia dostávajú. Globálna finančná a ekonomická kríza ešte zvýšila dopyt po názoroch

popredných ekonómov pôsobiacich v oblasti svetovej ekonomiky, viacerí z nich získali status

globálnych ekonomických celebrít.

Z najznámejších ekonómov zaoberajúcich sa svetovou ekonomikou možno

jednoznačne vyzdvihnúť Josepha Stiglitza, nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu z roku

2001. Profesor Stiglitz v súčasnosti pôsobí na Columbia University, ale v minulosti zastával

niekoľko významných funkcií vrátane pozície hlavného ekonóma Svetovej banky. Aj keď

Joseph Stiglitz získal Nobelovu cenu za prácu v oblasti informačných asymetrií, v posledných

dvoch desaťročiach publikuje najmä v oblasti svetovej ekonomiky. V posledných rokoch sa

profesor Stiglitz venuje procesu globalizácie, pričom patrí medzi najvážnejších kritikov3.

Stiglitza možno zaradiť do ľavicovo orientovaného smeru v rámci svetovej ekonomiky, o čom

svedčia jeho mnohé publikácie, v ktorých volá za väčšiu reguláciu globálnej ekonomiky.

Profesor Stiglitz je nielen mediálnou celebritou, patrí medzi najváženejších ekonómov v celej

vedeckej obci. O jeho pozícii svedčí fakt, že podľa posledných dostupných údajov (december

2009) je najcitovanejším ekonómom na celom svete4.

Paul Krugman je ďalším z významných ekonómov pôsobiacich v oblasti svetovej

ekonomiky. Profesor Krugman v súčasnosti pôsobí na univerzite Princeton a je posledným

laureátom Nobelovej ceny za ekonómiu z roku2008. Na rozdiel od Stiglitza, Krugman prežil

3 Môžeme odporúčať napríklad knihy Globalization and Its Discontents a Making Globalization Work. 4 Zdroj: http://ideas.repec.org/top/top.person.all.html

10

celú svoju kariéru v akademickej sfére a Nobelovu cenu získal za svoje publikácie vo svetovej

ekonomike. Krugman pôvodne vychádzal z hospodárskej geografie a skúmal faktory

rozloženia ekonomických aktivít v priestore najskôr na úrovni USA a následne na

medzinárodnej úrovni. Profesor Krugman ďalej významne prispel aj k teóriám

medzinárodného obchodu, keď do existujúceho teoretického rámca zapracoval úspory

z rozsahu produkcie (economy of scale). Paul Krugman má veľké zásluhy aj v zlepšení

kvality výučby svetovej ekonomiky. Jeho učebnica International Economics, ktorú napísal

spolu s kolegom Mauricom Obstfeldom, patrí medzi najviac používané učebnice svojho

druhu. Profesor Krugman je známou osobou aj v mediálnom svete, pravidelne píše svoje

komentáre do denníka New York Times5, napísal niekoľko kníh popularizujúcich ekonómiu

a je aktívny aj na internete. Paul Krugman sa tiež zaraďuje medzi ľavicovo orientovaných

ekonómov (neokeynesovská škola), je podporovateľom štátnych zásahov v ekonomike

a otvoreným prívržencom Demokratickej strany v USA. Aj názory Paula Krugmana narástli

na váhe v čase poslednej globálnej hospodárskej krízy, keďže tiež patrí medzi kritikov

súčasnej formy globálnej ekonomiky a už dávnejšie predpovedal globálnu finančnú

a ekonomickú krízu. Paul Krugman patrí tiež medzi najcitovanejších ekonómov na svete,

podľa posledných dostupných údajov mu patrí 15. priečka6.

Jeffrey Sachs patrí celkom určite tiež medzi ekonómov, ktorí si zasluhujú pozornosť

v oblasti svetovej ekonomiky. Profesor Sachs je dlhodobo aktívny v oblasti rozvojovej

ekonómie a politiky a v rokoch 2002 až 2006 viedol Miléniový rozvojový projekt v rámci

OSN. V súčasnosti pôsobí Jeffrey Sachs na univerzite Columbia (kde vedie rozvojový inštitút

Earth Institute) a je špeciálnym poradcom generálneho tajomníka OSN. Sachs bol už na

začiatku kariéry veľkým prísľubom, patril medzi najmladších profesorov ekonómie na

Harvardovej univerzite. Jeffrey Sachs patrí medzi tú malú skupinu ekonómov v oblasti

svetovej ekonomiky, ktorí mohli svoje teórie a odporúčania využiť aj v praktickej

hospodárskej politike, keďže na konci 80. a na začiatku 90. rokov pôsobil ako ekonomický

poradca pri ekonomických reformách v Latinskej Amerike a v regióne strednej a východnej

Európy. Asi najznámejšia je jeho práca pri šokovej terapii v Poľsku v roku 1990, ktorá

naštartovala postupné zotavenie poľskej ekonomiky. Menej podarené bolo Sachsovo

pôsobenie pri hospodárskych reformách v Rusku, ktoré sa skončili dezintegráciou ruskej

ekonomiky. Sachs sa následne začal orientovať na problematiku hospodárskeho rozvoja

a rozvojových štátov a v súčasnosti patrí medzi najuznávanejších expertov na oblasť

5 Pozri: http://topics.nytimes.com/top/opinion/editorialsandoped/oped/columnists/paulkrugman/index.html 6 Zdroj: http://ideas.repec.org/top/top.person.all.html

11

hospodárskeho rozvoja a trvalo udržateľného rozvoja7. Čo sa týka ekonomických názorov

Jeffreyho Sachsa, možno ho zaradiť do neoliberálneho ekonomického prúdu, aj keď patrí

medzi miernejších zástancov neoliberalizmu.

Z mladšej generácie ekonómov pôsobiacich v oblasti svetovej ekonomiky možno

spomenúť Nouriela Roubiniho, profesora na americkej Stern School of Business v New

Yorku. Profesor Roubini síce nepatrí medzi najcitovanejších ekonómov na svetovej úrovni

(patrí mu 404. miesto na poslednom zozname), ale patrí medzi mediálne najaktívnejších

a v súčasnosti najviac uznávaných. Do centra pozornosti vyniesla Roubiniho globálna

finančná a ekonomická kríza, on totiž túto krízu predpovedal už v roku 2005. V tom čase ho

väčšina považovala za mierne excentrického ekonóma a vyslúžil si prezývku „Dr. Doom“8.

Neskôr sa však mnohé Roubiniho predpovede ukázali ako presné a opodstatnené a on sa stal

jedným z najváženejších analytikov v oblasti svetovej ekonomiky v súčasnosti. Profesor

Roubini je v súčasnosti veľmi žiadaný v ekonomických médiách a je aktívny aj vo sfére

internetu, kde svoje predpovede zverejňuje na svojom ostro sledovanom blogu9.

Aj keď George Soros nie je ekonómom v akademickom zmysle slova, patrí medzi

najrešpektovanejšie hlasy v súčasnosti v oblasti svetovej ekonomiky. George Soros sa

preslávil ako jeden z najúspešnejších investorov na globálnych finančných trhoch, pričom

jeho najznámejšou operáciou bol útok na britskú libru v roku 1992. Soros následne postupne

opúšťal finančné trhy a venoval sa filantropii10 a písaniu kníh, ktoré sa často dotýkajú aj

problematiky medzinárodných ekonomických vzťahov. V posledných rokoch sa George

Soros stal významným kritikom súčasnej formy ekonomickej globalizácie, najmä globálnych

finančných trhov (ktoré on sám využil na finančné špekulácie). Aj Soros sa dostal do popredia

mediálneho záujmu, keďže aj on predpovedal dezintegráciu globálnych finančných trhov

a následnú globálnu ekonomickú krízu11.

Rastúcu dôležitosť svetovej ekonomiky ako vednej disciplíny a jej predstaviteľov

odzrkadľuje aj Nobelova cena za ekonómiu, keď v posledných rokoch narástol počet

laureátov, ktorí boli aktívni (aj) v oblasti medzinárodných ekonomických vzťahov. Okrem už

spomenutých Josepha Stiglitza (2001) a Paula Krugmana (2008) medzi týchto laureátov

môžeme zaradiť aj nasledujúcich ekonómov: Amartya Sen (1998 – rozvojová ekonomika),

7 Pre publikácie o hospodárskom rozvoji odporúčame End of Powerty alebo Common Wealth: Economics for a

Crowded Planet. 8 „Dr. Záhuba“ na základe amerického komiksu Fantastic 4. 9 Pozri: http://www.rgemonitor.com/roubini-monitor 10 Nadácia pre otvorenú spoločnosť je aktívna aj na Slovensku. 11 Pre názory Georgea Sorosa o finančnej kríze odporúčame knihu The New Paradigm for Financial Markets:

The Credit Crisis of 2008 and What It Means.

12

Robert Mundell (1999 – teórie menových kurzov a teória optimálnej menovej oblasti)

a Edmund Phelps (2006 – výskum v oblasti hospodárskeho rozvoja). Rastúca globalizácia

a interdepencia pritom naznačuje, že v budúcnosti bude dôležitosť svetovej ekonomiky ako

vednej disciplíny ďalej rásť.

1.2 Svetové hospodárstvo ako objekt skúmania svetovej

ekonomiky

V predošlej časti kapitoly sme svetovú ekonomiku definovali ako vednú disciplínu,

ktorá je súčasťou modernej ekonomickej vedy. Čo je však objektom skúmania tejto vednej

disciplíny? Zjednodušene povedané – globálny svet, v ktorom žijeme svoje životy. Ak to

chceme vyjadriť odbornou terminológiou – objektom skúmania svetovej ekonomiky ako

vednej disciplíny je svetové hospodárstvo (world economy). V zásade, ide o všetky

ekonomické procesy, ktoré sa v súčasnosti odohrávajú v globálnej ekonomike – či už na

úrovni národných štátov, nadnárodných zoskupení, alebo nadnárodných korporácií.

Analýzu svetového hospodárstva môžeme začať definíciou prof. Jaroslava Filipa,

ktorý vo svojej knihe Základy svetovej ekonomiky poskytol nasledujúcu definíciu svetového

hospodárstva: „Ide o celosvetový ekonomický systém, vnútorne rôznorodý, ale celistvý, ktorý

tvoria ekonomické komplexy a vzťahy medzi nimi (ekonomické, politické, právne a iné)“12

Z tejto definície možno vyzdvihnúť nasledujúce pojmy:

Celosvetový – ide teda o systém, ktorý v súčasnosti pokrýva všetky kontinenty

sveta a do ktorého sú zapojené všetky národné ekonomiky.

Celistvý – je to systém celistvý, keďže v súčasnosti existuje iba jeden systém

globálnych ekonomických vzťahov a neexistuje žiadna jeho alternatíva.

Nebolo to však vždy tak, napríklad v období rokov 1945 až 1989 existovali dva

paralelné systémy medzinárodných ekonomických vzťahov – socialistický

systém a systém založený na trhovej ekonomike. Tieto dva systémy udržiavali

medzi sebou iba minimálne ekonomické vzťahy a orientovali sa zásadne na

vlastný systém.

Rôznorodý – vnútorná rôznorodosť svetového hospodárstva vyplýva

z rozdielnej ekonomickej úrovne jednotlivých štátov a ich národných

ekonomík.

12 Zdroj: Filip, J.: Základy svetovej ekonomiky. Vydavateľstvo Ekonóm, 2002, s. 28.

13

Svetové hospodárstvo vo svojej súčasnej forme je produktom historického vývoja. Aj

keď existujú autori, podľa ktorých korene globalizácie siahajú až do staroveku, vznik

moderného svetového hospodárstva vyžadoval existenciu niekoľkých dôležitých prerekvizít,

ktoré sa postupne vytvorili v druhej polovici 18. a v prvej polovici 19. storočia.

Prvou nevyhnutnou podmienkou vzniku svetového hospodárstva bol vznik trhového

hospodárstva (kapitalizmu) ako určujúceho ekonomického systému. Feudalizmus ako

ekonomický systém totiž disponuje jedným vážnym nedostatkom – ekonomické rozhodnutia

sa v ňom často neriadia princípom racionality. Príkladom môže byť dedenie statkov, keď

dedičom sa automaticky stáva najstarší syn, aj keď nedisponuje predpokladmi pre ďalšie

zveľaďovanie majetku. Feudalizmus sa navyše najčastejšie páril s absolútnou monarchiou ako

štátnou formou, čo znamenalo iba obmedzenú alebo žiadnu ochranu súkromného majetku.

Trhové hospodárstvo so sebou prinieslo práve racionálne ekonomické rozhodovanie

a ochranu súkromného majetku, čo znamenalo významný impulz na rozvoj národných

ekonomík a následne aj svetového hospodárstva.

Druhou podmienkou vzniku moderného svetového hospodárstva bol vedecko -

technický rozvoj. V období pred parným strojom bolo cestovanie na dlhšie vzdialenosti

komplikovanou a často aj dobrodružnou záležitosťou. Dopravu medzi kontinentmi

zabezpečovali karavány a plachetnice, ktoré boli na ceste dlhé mesiace a pomerne často sa zo

svojich ciest nikdy nevrátili. Komerčné využitie parných strojov túto situáciu výrazne

zmenilo, pričom kľúčovými okamihmi boli vznik prvých komerčných železničných tratí vo

Veľkej Británii13 a vývoj parníkov, ktoré boli schopné plavby medzi kontinentmi14.

Cestovanie a preprava tovaru sa v druhej polovici 19. storočia významne urýchlili a do

svetového obchodu sa začali extenzívnejšie zapájať aj vzdialené štáty, akými sú Austrália,

Japonsko alebo Argentína. Podobným rozvojom prešli v 19. storočí aj telekomunikácie, kde

komerčné využitie telegrafu, telefónu a rádia významne urýchlilo šírenie informácií

a umožnilo lepšie riadenie zahraničného obchodu a prípadných zahraničných filiálok. V tejto

oblasti môžeme za kľúčový okamih považovať prvý komerčne využiteľný podmorský kábel

pod Atlantickým oceánom, ktorý začal fungovať v roku 186615.

13 Prvou komerčnou traťou bol 40 km dlhý úsek medzi mestami Stockton a Darlington, ktorú postavil a od roku

1825 prevádzkoval so svojimi partnermi George Stephenson, tvorca modernej parnej lokomotívy. 14 Prvým parníkom, ktorý preplával Atlantický oceán, bola loď SS Savannah v roku 1819, ktorá však bola ešte

hybridnou loďou. Prvým čistým parníkom stavaným pre oceánske plavby bola loď SS Great Western, ktorá

začala pravidelné cesty medzi USA a Európou v roku 1838 15 Zdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/Telegraphy

14

Treťou podmienkou na vznik moderného svetového hospodárstva bola zmena

v ekonomickom myslení v oblasti medzinárodnej výmeny tovaru. Od konca 16. storočia bol

určujúcou ekonomickou paradigmou merkantilizmus16. Pre predstaviteľov tohto

ekonomického smeru predstavovali podstatu ekonomického bohatstva vzácne kovy, ktorých

odlev bol nežiaduci. Snahy o udržanie aktívnej obchodnej bilancie viedli k zavedeniu

protekcionistických opatrení, ktorých príkladom môžu byť navigačné zákony (Navigation

Acts), ktoré sa snažili o vyradenie zahraničných lodí a obchodníkov z obchodu vo Veľkej

Británii. V 18. storočí však vo Veľkej Británii postupne vznikala trieda obchodníkov

a priemyselníkov, ktorým prestávala ideológia merkantilizmu vyhovovať. V rovnakom čase

sa objavili diela klasických ekonómov (Adam Smith, David Hume alebo David Ricardo),

ktorí kritizovali merkantilizmus a dokázali, že medzinárodný obchod prináša výhody pre

všetkých účastníkov výmeny. Silnejúca podnikateľská vrstva vo Veľkej Británii si rýchlo

osvojila tieto myšlienky a začala ich presadzovať v parlamente. Výsledkom týchto snáh bolo

postupné rušenie obchodných opatrení (napr. navigačné zákony boli zrušené v roku 1849)17

a Veľká Británia v roku 1860 podpísala prvú dohodu o voľnom obchode s Francúzskom (tzv.

Cobden-Chevalier zmluva). Ostatné významné mocnosti svojej doby ako Francúzsko,

Holandsko, Španielsko a ďalšie s menším odstupom nasledovali Veľkú Britániu a európske

krajiny sa postupne dostali do prvej éry voľného obchodu, ktorá trvala až do vypuknutia prvej

svetovej vojny v roku 1914.

Splnenie uvedených predpokladov viedlo teda k vzniku moderného svetového

hospodárstva, ktoré sa postupným historickým vývojom vyvinulo do svojej dnešnej globálnej

podoby. Tento vývoj nebol vždy jednoduchý a priamočiary, obdobia ekonomického

protekcionizmu a kríz sa striedali s obdobiami slobodnej ekonomiky. Najvážnejšou trhlinou

rozvoja svetového hospodárstva boli roky 1945 až 1989, keď sa vo svetovom hospodárstve

objavila skupina štátov, ktorých ekonomické zriadenie bolo odlišné od princípov trhového

hospodárstva (tzv. socialistický blok alebo socialistický tábor). Tieto štáty sa navyše

uzatvárali do seba a vytvárali ekonomické väzby primárne v rámci svojho bloku. Toto

obdobie sa však skončilo v roku 1989 vďaka ekonomickej vyčerpanosti Sovietskeho zväzu,

ktoré bolo lídrom skupiny socialistického bloku. Bez centrálnej sily Sovietskeho zväzu sa

socialistický blok rýchlo rozpadol a rozhodujúca väčšina štátov tejto skupiny sa opätovne

prihlásila k princípom trhového hospodárstva. Po tomto roku sa svetové hospodárstvo

16 Pre základné informácie - http://en.wikipedia.org/wiki/Mercantilism 17 Zdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/Navigation_Acts

15

posunulo od éry globálneho otvoreného svetového hospodárstva, v ktorom sa do svetového

hospodárstva aktívne zapájajú takmer všetky štáty na svete.

1.3 Ekonomický komplex ako základný subjekt svetového

hospodárstva

Po pozornom preštudovaní definície svetového hospodárstva v ňom možno nájsť

pojem ekonomický komplex, ktorým sme sa doteraz nezaoberali a ani sme ho nedefinovali. Čo

teda rozumieme pod pojmom ekonomický komplex?

Ide o pojem, ktorý do skúmania svetového hospodárstva zaviedol jeden z jeho

slovenských nestorov Jaroslav Filip, ktorý tento subjekt definoval nasledujúcim spôsobom:

Ekonomický komplex je taký spoločenský celok ekonomickej a politickej povahy,

ktorý zahrnuje základné znaky v ich vzájomných väzbách a výsledne pôsobí ako

základný prvok svetového hospodárstva18.

Keďže táto definícia je pomerne teoretická, zjednodušene môžeme povedať, že

ekonomický komplex tvorí súhrn národného štátu a jej ekonomiky. Pôvodne sme rozoznávali

ekonomické komplexy len na národnej úrovni, procesy ekonomickej integrácie a globalizácie

však v posledných dvoch desaťročiach vytvorili aj ekonomické komplexy na nadnárodnej

úrovni. Ekonomický komplex je pritom v našom ponímaní najdôležitejším a najsilnejším

aktérom svetového hospodárstva, ktorý určuje rozvoj a smerovanie celého svetového

hospodárstva. Ak sa pozrieme na súčasný vývoj svetového hospodárstva, určujúcimi hráčmi

sú vo svete najväčšie národné ekonomické komplexy (USA, Čína, Japonsko, India a ďalšie)

a niektoré nadnárodné ekonomické komplexy (najmä Európska únia). Nadnárodné korporácie

sú síce dôležitými subjektmi vo svetovom hospodárstve, ich činnosť sa však napriek ich

neustále rastúcej ekonomickej sile uskutočňuje v realite, ktorú určujú a ovplyvňujú najmä

ekonomické komplexy. To isté platí aj pre medzinárodné organizácie, ktoré sú takmer vždy

pod vplyvom národných ekonomických komplexov a nedisponujú vlastnou rozhodovacou

právomocou19.

18 Zdroj: Filip, J.: Základy svetovej ekonomiky. Vydavateľstvo Ekonóm, 2002, s. 112. 19 Ako príklad môžeme uviesť zoskupenie G20, ktoré je fórom najdôležitejších ekonomík vo svetovom

hospodárstve – na tomto fóre sa snaží každá krajina pretláčať svoje národné záujmy.

16

Pre bližšie skúmanie ekonomického komplexu ako základného subjektu svetového

hospodárstva definoval Jaroslav Filip osem znakov, ktorými disponuje každý ekonomický

komplex. Ide o nasledujúce znaky:

prírodné podmienky,

ekonomické podmienky,

relatívna otvorenosť/uzavretosť,

ekonomická úroveň,

štátna forma,

relatívna ekonomická samostatnosť,

postavenie vo svetovom hospodárstve,

ekonomický rozmer20.

Prírodné podmienky sú už, ako názov napovedá, podmienky dané prírodou, nezávisle

od ľudí a ich ekonomickej činnosti. Každý ekonomický komplex disponuje súborom

prírodných podmienok, pričom rozdiely sú v týchto podmienkach priam nevyhnutné. Niektoré

ekonomické komplexy disponujú širokou škálou prírodných zdrojov, prírodnými

podmienkami vhodnými na poľnohospodárstvo alebo na cestovný ruch. Na druhej strane,

existujú komplexy, ktoré boli nútené rozvíjať sa v nehostinných prírodných podmienkach.

Prírodné podmienky sú rozhodujúcim činiteľom hospodárskeho rozvoja najmä v jej skorších

fázach. Po dosiahnutí priemyselnej fázy hospodárskeho rozvoja prírodné podmienky ustupujú

do úzadia, avšak len za predpokladu, že existuje rozvinutá medzinárodná deľba práce

a špecializácia. Dobrým príkladom na prekonanie nepriaznivých prírodných podmienok je

Japonsko, ktoré disponuje iba obmedzeným množstvom prírodných zdrojov a poloha

a podnebie túto krajinu nerobia ideálnou ani na poľnohospodársku produkciu alebo cestovný

ruch. Japonsko však dokázalo využiť medzinárodnú deľbu práce na vytvorenie moderného

priemyslu, ktorý je však v rozhodujúcej miere zásobovaný zo zahraničia. Ak by sa na dlhšie

obdobie narušila napríklad dodávka ropy prostredníctvom tankerov, japonská ekonomika by

v krátkom čase upadla do stavu kolapsu21.

Ekonomické podmienky ekonomického komplexu sú vytvorené ekonomickými

aktivitami ľudí žijúcich v danom ekonomickom komplexe. Do tejto oblasti patrí systém

riadenia ekonomiky (trhové hospodárstvo, príkazové hospodárstvo), množstvo

20 Zdroj: Filip, J.: Základy svetovej ekonomiky. Vydavateľstvo Ekonóm, 2002, s. 116. 21 To je však pravda pre takmer všetky rozvinuté ekonomiky súčasnosti, pričom zastavenie dodávok zemného

plynu na Slovensko na začiatku roku 2009 spôsobil slovenskej ekonomike takmer fatálne problémy.

17

a rozmiestnenie ekonomických aktivít, pracovnej sily a infraštruktúry potrebnej na fungovanie

ekonomiky. Ekonomické aktivity v danom ekonomickom komplexe sú determinované nielen

systémom riadenia ekonomiky, ale aj ekonomickou politikou štátu i stavom a vývojom

vonkajšieho prostredia.

Každý ekonomický komplex sa istým spôsobom zapája do svetového hospodárstva

a na meranie jeho miery využívame ďalší znak ekonomického komplexu – relatívnu

otvorenosť resp. uzavretosť. Ak by bol ekonomický komplex absolútne uzavretý, znamenalo

by to úplnú samostatnosť ekonomiky – bez zahraničného tovaru, zahraničných firiem

a zahraničného kapitálu. Takýto stav sa však v podmienkach globálnej ekonomiky nedá reálne

dosiahnuť – iba za cenu veľkej ekonomickej zaostalosti. Ako príklad môžeme uviesť

Kórejskú ľudovodemokratickú republiku, ktorá je najuzatvorenejšou ekonomikou súčasnosti.

Výsledkom tejto otáznej politiky je výrazné ekonomické zaostávanie, chudoba a častý hlad.

Ani severokórejská ekonomika však nemôže existovať bez zahraničného príspevku,

v poslednej dekáde krajine výrazne pomáha zahraničná potravinová pomoc, ktorá

zabránila ďalšiemu prehĺbeniu hladomoru v krajine.

V realite teda každá ekonomika udržiava istú mieru otvorenosti, ktorú najľahšie

opíšeme mierou jej zapojenia do medzinárodného obchodu. Základný ukazovateľ meria

podiel zahraničného obchodu danej krajiny (export+import) a jej hrubého domáceho

produktu. Čím vyššiu úroveň tento podielový ukazovateľ dosahuje, tým sa považuje daná

ekonomika za otvorenejšiu. V prípade Slovenska dosahoval tento ukazovateľ v roku 2008

úroveň 166,8 %22, čo robí zo slovenskej ekonomiky jednu z najotvorenejších ekonomík

v Európe. Vo všeobecnosti platí, že čím je ekonomika menšia, tým väčšia je jej otvorenosť

voči zahraničiu. Veľké ekonomiky sa môžu oprieť o veľký domáci trh, pričom malé

ekonomiky musia na svoj ekonomický rozvoj vo zvýšenej miere využiť potenciál

zahraničného obchodu. Príkladom môže byť automobilový priemysel na Slovensku, ktorý je

v súčasnosti schopný vyprodukovať cca 700-tisíc automobilov. Slovenský trh je však schopný

absorbovať iba zlomok tohto množstva, preto rozhodujúca časť produkcie odchádza na trhy

iných európskych štátov.

Dôležitým znakom ekonomického komplexu je jeho ekonomická úroveň. Výsledkom

niekoľko tisícročného hospodárskeho rozvoja je rozdielna úroveň jednotlivých ekonomických

komplexov v súčasnom svetovom hospodárstve. Všeobecne, ekonomická úroveň vyjadruje

celkovú dosiahnutú úroveň reprodukčného procesu v danom ekonomickom komplexe. Do

22 Zdroj: Analýza konvergencie slovenskej ekonomiky, NBS, 2/2009.

18

ekonomickej úrovne patrí nielen výrobná sféra, ale tiež spotreba a ďalšie súčasti

reprodukčného procesu vrátane infraštruktúry23. Najčastejšie používaným ukazovateľom na

meranie ekonomickej úrovne ekonomických komplexov je v súčasnosti ukazovateľ hrubého

domáceho produktu na jedného obyvateľa (HDP per capita), ktorý meria množstvo tovarov

a služieb, ktoré daná ekonomika vytvorila počas daného časového obdobia, spravidla jedného

roka. Ak použijeme tento ukazovateľ, môžeme jednoducho zoradiť ekonomické komplexy na

národnej úrovni od najvyspelejších (Lichtenštajnsko s HDP per capita 118 000 USD v roku

2007) až po najchudobnejšie (Zimbabwe s HDP per capita 200 USD v roku 2008)24.

V poslednom období sa však čoraz častejšie objavujú hlasy o nedostatočnej

vypovedacej hodnote tohto ukazovateľa. Poskytuje totiž iba jednostranný pohľad na

ekonomiku, pričom absentujú také faktory ako stav ľudského faktora alebo stav životného

prostredia. Práve teraz v časoch hospodárskej krízy sa rozmnožili snahy o odstránenie fetišu

HDP a snahy o vytvorenie spravodlivejšieho ukazovateľa ekonomického rozvoja. Spomenúť

môžeme pracovnú skupina vedenú nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu Josephom

Stiglitzom, ktorá svoju prácu žačala na podnet francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho25.

Pracovná komisia navrhla ako alternatívny ukazovateľ „spoločenské blaho“, metodika jeho

výpočtu je však ešte nejasná.

Štátna forma ako znak ekonomického komplexu predpokladá existenciu štátnej

nadstavby ekonomického komplexu. Ide o menej dôležitý znak ekonomického komplexu,

pričom v súčasnom svetovom hospodárstve disponujú ekonomické komplexy niekoľkými

rôznymi druhmi štátnych foriem. Historický vývoj posledných dekád však dokazuje, že

najlepšie sa rozvíjajú ekonomické komplexy s takou štátnou formou, ktorá umožňuje

fungovanie demokracie a trhového hospodárstva. Nedemokratické štátne formy v prevažnej

miere vedú k ekonomickému zaostávaniu a chudobe (napr. Kórejská ľudovodemokratická

republika, bývalý Sovietsky zväz, Kuba a ďalšie).

Relatívna ekonomická samostatnosť skúma schopnosť samostatného ekonomického

prežitia daného ekonomického komplexu. V súčasnom globálnom svetovom hospodárstve nie

je úplná ekonomická samostatnosť možná, aj izolované ekonomiky ako Kórejská

ľudovodemokratická republika sú čiastočne závislé od ekonomickej výmeny so zahraničnými

partnermi (napr. potravinová pomoc zo zahraničia). Z hľadiska otvorenosti, ako aj relatívnej

23 Zdroj: Filip, J.: Základy svetovej ekonomiky. Vydavateľstvo Ekonóm, 2002, s. 125. 24 Zdroj: https://www.cia.gov/library/publications/the-world-

factbook/rankorder/2004rank.html?countryName=Niger&countryCode=ng&regionCode=af&rank=221#ng 25 Pozri napríklad - http://www.euractiv.sk/podnikanie-v-eu/clanok/sarkozy-odhalil-navrh-ako-merat-

ekonomicky-rast-013616

19

samostatnosti platí, že väčšie ekonomické komplexy sú viacej nezávislé ako menšie.

Disponujú totiž väčším množstvom prírodných a iných zdrojov a firmy sa môžu oprieť

o veľký domáci trh. V súčasnosti však nadnárodné korporácie rozkladajú svoje aktivity na

globálnej úrovni, a preto ani najväčšie ekonomiky nie sú ani zďaleka nezávislé. Ako príklad

môžu slúžiť USA – najväčšia ekonomika na svete. Vďaka špecializácii na globálnej úrovni

USA dovážajú veľké množstvo prírodných zdrojov, potravín a priemyselných výrobkov.

Uzavretie hraníc na globálnej úrovni by viedlo k okamžitému kolapsu každej vyspelej

ekonomiky. Presvedčilo sa o tom na začiatku roka 2009 aj Slovensko, keď zastavenie

dodávok zemného plynu zo strany Ruska spôsobilo vážne problémy slovenskej ekonomike

a ich ďalší výpadok mohol vyvolať aj čiastočný kolaps ekonomiky.

Relatívnu ekonomickú samostatnosť ako schopnosť robiť samostatnú hospodársku

politiku ovplyvňuje mnoho faktorov – napríklad podiel zahraničného kapitálu v ekonomike.

Firmy v zahraničnom vlastníctve spravidla sledujú vlastné záujmy, ktoré sa nemusia

zhodovať s ekonomickými záujmami štátu. Čím väčším vplyvom disponujú tieto firmy

v ekonomike, tým je schopnosť robiť samostatnú hospodársku politiku nižšia. Slovensko

napríklad disponuje veľmi silným automobilovým priemyslom, ktorý sa nachádza

v zahraničnom vlastníctve – problémom a návrhom firiem Volkswagen, Kia a PSA by mali

vlády venovať vždy primeranú pozornosť.

Každý ekonomický komplex disponuje aj istým postavením vo svetovom

hospodárstve. Toto postavenie je výrazne prepojené s iným znakmi ekonomických

komplexov, najmä s ekonomickou úrovňou a s relatívnou otvorenosťou. Výhodu majú opäť

veľké ekonomiky, ktoré disponujú veľkým vnútorným trhom a silnou podnikateľskou

vrstvou. Postavenie určitého komplexu vo svetovom hospodárstve sa dá opísať ukazovateľmi

ako podiel na svetovom HDP, podiel na svetovom obchode, podiel na svetových tokoch

priamych zahraničných investícií alebo počet firiem na zoznamoch najväčších firiem sveta. Je

zrejmé, že rôzne ekonomické komplexy majú rôzne postavenie vo svetovom hospodárstve.

Najväčšie ekonomiky, akými sú napríklad USA, Čína, India, Japonsko alebo Brazília, dokážu

ovplyvniť samotnú globálnu ekonomiku. Príkladom je aj súčasná globálna finančná kríza,

ktorá sa preniesla z ekonomiky USA na globálnu úroveň. Na druhej strane, existuje množstvo

ekonomík, ktorých postavenie vo svetovom hospodárstve je slabé a ani ich prípadný kolaps

by neznamenal výraznejšie problémy pre globálnu ekonomiku. Treba však ešte dodať, že

postavenie vo svetovom hospodárstve nie je statickou veličinou, vhodne zvolenou

hospodárskou stratégiou môžu ekonomické komplexy svoje postavenie zlepšovať (napr.

Japonsko, Čína alebo Kórejská republika). Samozrejme, je však možný aj opak, a mnohé

20

ekonomiky už nezohrávajú takú dôležitú úlohu vo svetovom hospodárstve ako v minulosti

(napr. Španielsko, Portugalsko alebo aj Veľká Británia).

Posledným znakom ekonomických komplexov je ich ekonomický rozmer. Pod týmto

pojmom chápeme všetky ekonomické aktivity, ktoré sa uskutočňujú v danom komplexe.

Ekonomický rozmer daného ekonomického komplexu samozrejme súvisí s jeho geografickým

rozmerom, existujú však aj ekonomiky, ktorých ekonomický rozmer je väčší, resp. menší než

ich reálny geografický rozmer. Ako príklad môžeme uviesť malé európske štáty, akými sú

Holandsko alebo Belgicko, ktoré patria medzi najväčšie ekonomiky sveta, pričom geograficky

patria medzi najmenšie krajiny26. Ako opačný príklad môže poslúžiť Sudán (10. najväčšia

krajina na svete), ktorá je až na 73. mieste v produkcii HDP – čo je na úrovni Chorvátska

alebo Srbska.

26 Podľa údajov CIA World Factbook je Belgicko 30. najväčšou ekonomikou na svete, ale rozlohou je iba na

147. mieste. Holandsko je 21. najväčšou ekonomikou sveta, hoci rozlohou patrí iba na 141. miesto.

21

4 Globalizácia svetového hospodárstva

Globalizácia je kľúčovým procesom novodobej histórie, je hrou zmien

a nadväzností,27 vstupuje do hodnotových, myšlienkových i kultúrnych koncepcií, dotýka sa

pohybu kapitálu, ľudí/pracovných síl, tovarov a služieb. Podľa Helda je jednoducho

rozširovaním, prehlbovaním a zrýchľovaním celosvetových prepojení.28 Prostredníctvom

globalizácie sa „svet zmenšuje, čas sa zrýchľuje“.29 Globalizácia je pojmom používaným

veľmi často v diskusiách politického, verejného i vedeckého charakteru a v rôznom kontexte

je prezentovaná raz ako hrozba, raz ako príležitosť.

Teória globalizácie skúma rôzne dimenzie zložitosti interdependencií. Politická

globalizácia predpokladá vytvorenie svetovej vlády. Priemyselná globalizácia sa týka vzniku

globálnych výrobných sietí, finančná globalizácia spočíva vo vzniku celosvetových vzájomne

prepojených finančných trhov, ktorú istý výskumník z American Express označil za „the end

of geography“30. Ekonomická globalizácia predstavuje vznik celosvetového obchodu, financií

a výroby, a predpokladá vytvorenie globálnych trhov. Enormný nárast množstva dostupných

informácií a rýchlosti ich šírenia je zhrnutý pod pojmom informačná globalizácia.

Problematika vojenskej globalizácie súvisí s globálnym trhom so zbraňami, šírením zbraní

hromadného ničenia, rastom transnacionálneho terorizmu a rastúcim významom

transnacionálnych korporácií v oblasti zbrojenia/vojenského materiálu. Expanzia

transnacionálneho a medzinárodného práva od sféry obchodu až po ľudské práva spolu

s vytváraním nových svetových právnych inštitúcií predstavuje prvky globalizácie

v právnickej rovine. Environmentálne problémy v podobe globálneho otepľovania i ďalšie

kreujúce potrebu multilaterálnej reakcie sú predmetom ekologickej globalizácie.

V neposlednom rade sa globalizácia odráža aj v kultúrnej a sociálnej sfére. Pod kultúrnou

globalizáciou rozumieme globálne šírenie kultúrnych fenoménov, a často je spájaná aj

s pojmami westernizácia, resp. amerikanizácia. Je definovaná aj ako „... postupný proces

relativizácie a decentralizácie súčasnej civilizácie prostredníctvom kontaktov s inými

kultúrami a ich uznaním“.31 Nositeľmi kultúrnej globalizácie sú globálne mediálne korporácie

27 BAYLIS, J., SMITH, S.: The Globalization of World Politics. New York : Oxford University Press Inc., 2005,

s. 600. 28 Cit v: NAIM,M.: Think Again: Globalization. Foreign Policy. 03/04 2009. [Cit 28.03.2009] Dostupné na

internete <http://www.foreignpolicy.com/story/cms.php?story_id=4678> 29 JENÍČEK, V.: Globalizace světového hospodářství. Praha : C.H. Beck, 2002, s. 51. 30BAYLIS, J., SMITH, S.: The Globalization of World Politics. New York : Oxford University Press Inc., 2005,

s. 600. 31 JENÍČEK, V.: Globalizace světového hospodářství. Praha : C.H. Beck, 2002, s. 9.

22

a telekomunikačné siete. Prejavom sociálnej globalizácie sú migračné toky, pohyby študentov

ap.

Prístupy k definícii tohto fenoménu nemajú jednotnú podobu. Zložitosť a záber

globalizačných procesov môžeme demonštrovať i na príklade niekoľkých možných prístupov

k chápaniu globalizácie, a to, všeobecne ako hlavnej hnacej sily v súčasnosti, ako fenoménu,

ktorý definuje novú úroveň ľudskej spoločnosti, ako procesu zbiehania, odrážajúceho sa

v rastúcej podobnosti spoločenských, hospodárskych a politických štruktúr (univerzalizácia),

ako procesu rozbiehania (partikularizácia) spočívajúceho v zložitosti globalizácie, a nakoniec

ako medzinárodnej deľby práce sprevádzanej liberalizáciou svetového obchodu.32

Poukázali sme na mnohodimenzionálnosť fenoménu globalizácie a na absenciu jej

jednotnej definície. V nasledujúcich podkapitolách priblížime problematiku globalizácie

svetového hospodárstva ako jednu z kľúčových dimenzií globalizácie ako komplexného javu

súčasnosti.

4.1 Definícia globalizácie svetového hospodárstva

Globalizácia svetového hospodárstva sa odvíja od bližšej ekonomickej integrácie

krajín sveta prostredníctvom rastúcich tokov tovaru a služieb, kapitálu a práce.33 Milton

Friedman k fenoménu ekonomickej globalizácie poznamenal, že dnes sa stalo možným

vyrobiť produkt kdekoľvek, použiť na to zdroje z kadekoľvek spoločnosťou umiestnenou

kdekoľvek a predať ho kdekoľvek.34 Scholte dodáva, že globálna ekonomická aktivita sa

pohybuje medzi geograficky široko rozprestretým spektrom lokalít (priestorový rozmer

zmenšovania sveta), a to prakticky v „žiadnom“ čase (časový rozmer zmenšovania sveta).35

Mnohí ekonomickú globalizáciu považujú za pokračovanie vývoja internacionalizácie

svetovej ekonomiky, ktorá dnes nadobúda novú kvalitu a intenzitu.36 Je dôležité zdôrazniť

rastúci prvok supranacionality prítomnej v globálnych obchodno-finančných vzťahoch a tiež

nutnosť vnímať globalizáciu nielen ako kvantitatívny nárast v objeme realizovanej svetovej

32JENÍČEK, V.: Globalizace světového hospodářství. Praha : C.H. Beck, 2002, s. 10-11. 33 STIGLITZ, J. E.: Making Globalization Work. New York : W W. Norton & Company, 2006, s. 4. 34 BAYLIS, J., SMITH, S.: The Globalization of World Politics. New York : Oxford University Press Inc., 2005,

s. 600. 35 SCHOLTE, J. A.: Global trade and finance. In: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005, s. 605. 36 JENÍČEK, V.: Globalizace světového hospodářství. Praha : C.H. Beck, 2002, s. 10.

23

hospodárskej aktivity, ale brať do úvahy aj jej kvalitatívny aspekt prejavujúci sa v spôsobe,

akým obchod formuje časť výrobných procesov a fungovanie globálnych trhových sietí.37

Jeníček ďalej akcentuje protirečivosť globalizácie, ktorá súčasne predstavuje posun

rozhodujúcich hospodárskych, spoločenských a politických činností do globálnej roviny, teda

smeruje k vytvoreniu jedného veľkého hospodárstva či politiky a na druhej strane, pôsobenie

globalizácie má aj rozdeľovací a štiepiaci efekt. Jeníček tvrdí, že sila globalizácie spočíva

práve v jej zložitosti. Otázkou je, ktorá strana globalizácie preváži. Budú to sily konvergencie,

ktoré následne vyústia do kreovania zložitého, stáleho, mnohorakého sveta založeného na

liberálnom kapitalizme a liberálnej demokracii, alebo prevážia sily rozbiehania a nerovností,

ktorých pôsobenie vytvorí nestálejší svet.38

4.2 Procesy tvoriace globalizáciu

Pri objasňovaní globalizácie si treba uvedomiť jej vzťah k procesom prebiehajúcim

v rámci svetovej ekonomiky, a to k internacionalizácii, technologickej revolúcii,

deteritorializácii a liberalizácii. Internacionalizácia je definovaná ako nárast transakcií

uskutočňovaných medzi štátmi, ktorý sa následne odráža v ich vzájomných obchodných,

investičných a kapitálových tokoch. Internacionalizačné procesy sú ovplyvňované

a zjednodušované medzi/interštátnymi dohodami v oblasti obchodu, investícií a kapitálu a i

domácou politikou umožňujúcou/povoľujúcou súkromnému sektoru uskutočňovať transakcie

v/so zahraničím.39 Technologická revolúcia je významným aspektom globalizácie, pretože

prostredníctvom novodobých elektronických komunikačných kanálov umožnila firmám

a iným aktérom uskutočňovať činnosť na globálnej úrovni. Význam faktorov lokality,

vzdialenosti a hraníc pri rozhodovaní v dôsledku technologických inovácií klesá.

Technologická revolúcia urýchľuje proces deteritorializácie, teda znižovania vplyvu územia,

vzdialeností a hraníc na spôsob, akým sa ľudia kolektívne identifikujú alebo hľadajú politické

uznanie. „Spochybňuje sa podstata územia ako fyzického a psychologického priestoru štátu,

hospodárstva a spoločnosti, pretože rastie zmena skladby ľudského života okolo zložitých

domnelých priestorov postmoderného sveta.“40 To umožňuje expanziu globálnej občianskej

spoločnosti, ale súčasne i expanziu globálnych kriminálnych a teroristických sietí.

37 SCHOLTE, J. A.: Global trade and finance. In: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005, s. 605. 38 JENÍČEK, V.: Globalizace světového hospodářství. Praha : C.H. Beck, 2002, s. 15. 39 BAYLIS, J., SMITH, S.: The Globalization of World Politics. New York : Oxford University Press Inc., 2005,

s. 338. 40 JENÍČEK, V.: Globalizace světového hospodářství. Praha: C.H. Beck, 2002, s. 13.

24

Liberalizácia je aspektom globalizácie, ktorý opisuje realizované vládne politiky, ktoré

umožnili vývoj novej ekonomiky. Opisuje politiku vlády, ktorá redukuje vplyv štátu

v ekonomike, napr. prostredníctvom odstránenia obchodných prekážok a ciel, deregulácie

a otvorenia finančného sektora zahraničným investorom a privatizácie štátnych podnikov.41

Zahŕňa tak pravidlá, ako i inštitúcie vytvorené silnými štátmi na uľahčenie ekonomickej

aktivity nových transnacionálnych rozmerov (v určitých sektoroch svetovej ekonomiky).

Patria sem i malé a menej dominantné štáty, ktoré sa prostredníctvom liberalizácie obchodu,

investícií, a výroby zapojili/integrovali do svetovej ekonomiky.42

Z inštitucionálnej stránky podporujúcej ekonomickú dimenziu globalizácie sveta je

dôležité spomenúť inštitúcie usmerňujúce globálne obchodné a finančné toky: BIS43, G844,

GATT45, MMF46, IOSCO47, OECD48, UNCTAD49, WGB50, WTO51. 52

41 BAYLIS, J., SMITH, S.: The Globalization of World Politics. New York : Oxford University Press Inc., 2005,

s. 338. 42 Ngaire WOODS - BAYLIS, J., SMITH, S.: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005, s. 338. 43 Pozn: Bank for International Settlements/ Bazilejský výbor pre bankový dohľad bol založený v roku 1930

v Bazileji, združuje centrálne banky a iné finančné inštitúcie, cieľom je zvýšený stupeň kooperácie centrálnych

bánk, poskytuje služby na uskutočňovanie globálnych finančných operácií (SCHOLTE, J.A., 2005, s. 601). 44 Pozn: Semiformálna forma kooperácie najvyspelejších krajín sveta v otázkach globálnych svetových

ekonomických a iných problémov. Sformovaná v roku 1975 ako G5, tvorené Francúzskom, Nemeckom,

Japonskom, Veľkou Britániou a USA, neskôr sa pripojili Kanada a Taliansko. G7 sa v roku 1998 rozšírením o

Ruskú federáciu mení na G8. Stretávajú sa na pravidelných ročných samitoch G8 na úrovni najvyšších

predstaviteľov (SCHOLTE, J.A., 2005, s. 601). 45 Pozn: Všeobecná dohoda o clách a obchode vznikla v roku 1947, sídlila v Ženeve. Fungovala na báze

multilaterálnych rokovaní s cieľom redukovať štátne obmedzenia voľného pohybu tovaru. V rámci GATT

prebehlo 8 rokovacích kôl, kým sa v roku 1995 stala integrálnou súčasťou novovytvorenej Svetovej obchodnej

organizácie – WTO (SCHOLTE, J.A., 2005). 46 Pozn: Medzinárodný menový fond bol jednou z tzv. brettonwoodskych inštitúcií založený v roku 1945. Sídli

vo Washingtone D.C. V roku 2004 združoval 184 štátov. Každý členský štát do MMF prispieva sumou

vymeranou na základe veľkosti národného hospodárstva, čím je taktiež determinované jemu prislúchajúce

percento hlasovacích práv a množstvo zdrojov MMF, ku ktorým má prístup/ktoré môže z MMF čerpať. Od 80.

rokov MMF poskytuje finančnú a technickú pomoc rozvojovým a tranzitívnym ekonomikám. MMF monitoruje

krátkodobé cezhraničné platby a stav menových kurzov. V prípade chronických nerovnováh na zahraničných

účtoch jednotlivých krajín MMF navrhuje spôsoby opravnej politiky v podobe reforiem tzv. „conditionality“,

ktorými podmieňuje poskytnutie finančnej pomoci (SCHOLTE, J.A., 2005). 47 International Organization of Securities Commisions bola založená v roku 1983, sídli v Montreale/sekretariát

je v Madride. Jej cieľom je zvyšovať štandardy na trhoch cenných papierov (SCHOLTE, J.A., 2005). 48 Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj bola založená v roku 1960, sídli v Paríži, združuje 34 štátov,

predstavuje fórum pre multilaterálne medzivládne konzultácie týkajúce sa otázok životného prostredia, daní,

pôsobenia transnacionálnych korporácií ap. (SCHOLTE, J.A., 2005). 49 UNCTAD vznikla v roku 1964, sídli v Ženeve, v súčasnosti združuje 193 členských štátov. Monitoruje vplyv

svetového obchodu a investícií na ekonomický rozvoj, predovšetkým rozvoj tzv. krajín „Juhu“. 50 Skupina svetovej banky združuje 5 agentúr. Prvá agentúra bola založená v roku 1945 ako jedna

z brettonwoodskych inštitúcií. Cieľom svetovej banky je podpora rozvoja v krajinách so stredným a nízkym

príjmom, ktorá je realizovaná prostredníctvom poradenstva, poskytovania úverov a vypracúvania podporných

rozvojových programov (SCHOLTE, J.A., 2005). 51 Pozn. Svetová obchodná organizácia vznikla v roku 1995. Sídli v Ženeve. V roku 2008 združovala 153 štátov.

WTO inkorporovala GATT. Oproti GATT má širší záber činnosti a pôsobnosti. Zahŕňa oblasť služieb, práv

duševného vlastníctva, investícií a obchod s tovarom. WTO je spôsobilá riešiť obchodné spory medzi členskými

25

4.3 Determinanty v chronologickej následnosti

Cihelková rozlišuje tri etapy globalizácie svetového hospodárstva. Prvou je

polstoročie trvajúce približne do 20.–30. rokov 20. storočia, spojené s kolapsom

globalizačných tendencií v dôsledku prvej svetovej vojny, krízou medzinárodných

ekonomických vzťahov a následne so začiatkom druhej svetovej vojny. Druhá etapa nastupuje

v priebehu 50.–60. rokov 20. storočia. V uvedenom období sa trend globalizácie obnovuje,

dochádza k odstraňovaniu obchodných bariér, nárastu obchodu a investícií, ktoré sú čoraz

viac sprostredkovávané a uskutočňované prostredníctvom nadnárodných korporácií. Dôležitú

úlohu v tomto procese zohrali liberalizačné tendencie GATT. V oblasti medzinárodného toku

s tovarom došlo k zníženiu colného zaťaženia z priemerných 40 % v 30. rokoch 20. storočia

na 4 % v roku 1999.53 Od začiatku 50. rokov pozorujeme postupujúce „otváranie“ hraníc

peňažným tokom. Prostredníctvom MMF sa v roku 1959 stáva tzv. dolárový štandard plne

operovateľným. Meny dominujúce svetovej ekonomike cirkulujú celosvetovo s výnimkou

východného bloku a sú konvertibilné na lokálne meny v rámci systému fixných menových

kurzov. V 70. rokoch dochádza k rozvoju globálnych finančných trhov. Toky kapitálu boli až

do začiatku 70. rokov pod prísnejším dohľadom, napr. britský investor nemohol jednoducho

kúpiť americké akcie alebo dlhopisy. Hlavný ekonomický prúd tvrdil, že kapitálová mobilita

nie je potrebná a často je dokonca nežiaduca.54 Začiatkom 60. rokov sa tento dohľad

obchádzal rozvojom eurotrhov, na ktorých mohli banky sídliace v jednej krajine prijímať

vklady či poskytovať úvery v menách iných krajín. Po rozpade brettonwoodskeho systému

pevných menových kurzov začali vyspelé krajiny odstraňovať svoj dohľad nad kapitálom.

Koncom 80. a začiatkom 90. rokov ich nasledovali aj menej rozvinuté krajiny55

Obchodovanie s cennými papiermi bolo deregulované znižovaním právnych obmedzení

týkajúcich sa vlastníctva a obchodovania s CP zahraničných/mi osôb/ami. Dochádza

k redukcii kontroly zahraničnej účasti na národných finančných trhoch, v dôsledku čoho sa

finančné inštitúcie premiestňujú do tzv. globálnych miest/finančných centier (Hongkong, New

York, Paríž, Tokio). Rastie úroveň medzinárodného bankového obchodu a obchodu

krajinami a dohliadať na harmonizáciu rozdielov v rámci národných regulačných systémov (SCHOLTE, J.A.,

2005). 52 BAYLIS, J., SMITH, S.: The Globalization of World Politics. New York : Oxford University Press Inc., 2005,

s. 601. 53 BAYLIS, J., SMITH, S.: The Globalization of World Politics. New York : Oxford University Press Inc., 2005,

s. 603. 54 JENÍČEK, V.: Globalizace světového hospodářství. Prah a: C.H. Beck, 2002, s. 102. 55 Tamže, s. 102.

26

s cennými papiermi.56 V rámci druhej etapy dochádza k multipolarizácii svetového

hospodárstva, formuje sa základná podoba triády (USA, krajiny západnej Európy, Japonsko),

rozvíja sa ekonomická integrácia v západoeurópskom regióne ap.57

Tretia vlna globalizácie je spájaná s liberalizáciou dovtedajšej keynesovskej

hospodárskej politiky v priebehu 80. rokov.58 Zlyhanie keynesovcov pri riešení ekonomických

problémov v 70. rokoch zrýchlilo presadenie sa neoliberálneho prúdu ekonómov. Do popredia

vystupujú kritici štátnych zásahov do ekonomiky Friedrich Hayek a Milton Friedman.59

Zdôrazňujú slobodu trhu a obmedzovanie štátu. Hayek hovorí, že napredovanie spoločnosti

nezávisí od spoločných cieľov jednotlivcov, naopak cituje A. Smitha „Náš obed nie je

výsledkom dobročinnosti mäsiara, pivovarníka či pekára, ale ich snahy uspokojiť svoje

záujmy.“60 V rámci hospodárskych politík vo všeobecnosti začínajú prevažovať liberalizačné,

deregulačné a privatizačné tendencie. Začiatok 80. rokov je v procese globalizácie svetového

hospodárstva podľa Sorosa zlomovým, pretože vtedy sa stal dominantným presvedčením

centra trhový fundamentalizmus“.61 Dôležitým momentom bola inkorporácia

neoliberalizačných myšlienok do rámca hospodárskych politík Reaganovej vlády v USA

a vlády M. Thatcherovej vo Veľkej Británii. Medzinárodné organizácie/MMF a SB taktiež

zvolili neoliberálny prístup. Ten sa odráža i v tzv. Washingtonskom konsenze. John

Wiliamson pod týmto pojmom v roku 1989 zhrnul desať odporúčaní inštitúcií sídliacich vo

Washingtone (MMF, SB, Ministerstvo financií USA), ktoré boli predstavované ako

esenciálne kroky potrebné na zotavenie ekonomík Latinskej Ameriky z finančných kríz z 80.

rokov (liberalizačné opatrenia v oblasti zahraničného obchodu a investícií, fiškálna disciplína

(znižovanie rozpočtových deficitov), liberalizácia finančných systémov, konkurencieschopné

menové kurzy, privatizácia, deregulácia, ochrana súkromného vlastníctva). Rozpad

bipolárneho usporiadania sveta koncom 80. rokov vytvára podmienky na to, aby svetové

hospodárstvo mohlo nadobudnúť globálny rozmer.

Pokračujúci stupeň globalizácie svetového hospodárstva pozorujeme na rastúcej

tendencii jednotlivých ekonomických ukazovateľov transnacionálneho charakteru.

56 BAYLIS, J., SMITH, S.: The Globalization of World Politics. New York : Oxford University Press Inc., 2005,

s. 604. 57 CIHELKOVÁ, E. et al.: Světová ekonomika : Regiony a Integrace. Havlíčkův Brod : Grada Publishing, 2002,

s. 24. 58 Tamže, s. 24. 59 Pozn. F. Hayek dostal Nobelovu cenu za ekonómiu v roku 1974 a M. Friedman v roku 1976. 60 BUTLER, Eamonn. 1996. Hayek a jeho prínos k politickému a ekonomickému mysleniu dneška. Bratislava :

Inštitút liberálnych štúdií, 1996, s. 52. 61 SOROS, G.: Otvorená spoločnosť : Reformovanie globálneho kapitalizmu. Bratislava : Kalligram, 2001, s.

200.

27

Zahraničný obchod rástol v období 1950–1994 medziročne v priemere o 6 %. Tempo rastu

bolo 2-krát rýchlejšie ako v 19. storočí. Objem medzinárodného obchodu vzrástol v danom

období 14-krát a objem medzinárodného obchodu tovarov dokonca 26-krát.62 Postupná

deregulácia finančných trhov, ktorá naberala na intenzite od polovice 70. rokov minulého

storočia, sa odrazila vo výraznom raste špekulatívnych kapitálových transakcií, ktorý sa v

súčasnosti pohybuje v rozmedzí 1,5–3,2bln. USD denne. Objem PZI predstavoval v roku

1960 – 68 mld. dolárov, v roku 2007 dosiahol hodnotu 1833 mld. USD.63 Objem svetového

exportu v roku 1960 predstavoval 629 mld. USD, v roku 2003 – 7300 mld. USD. 64

4.4 Transnacionálne korporácie (TNK), globálna výroba, produkt

a financie

Vznik globálnych trhov, globálnych korporácií, globálnej výroby, globálnych

produktov a globálnych financií predstavuje komplex vzájomne sa ovplyvňujúcich

a poprepájaných procesov ústiacich do súčasnej podoby svetového hospodárstva.

Transnacionálne korporácie sú dominantnými aktérmi globalizácie. Ich počet vzrástol oproti

70. rokom viac ako 8-násobne. Na základe údajov UNCTAD-u pôsobilo v roku 2000 vo svete

asi približne 60 000 nadnárodných korporácií, ktoré mali viac než 800 000 zahraničných

filiálok.65 K rastu ich vplyvu naďalej prispieva rast počtu fúzií, akvizícií a globálnych

strategických aliancií. V priebehu rokov 1997–1999 tvorili fúzie a akvizície (M&A) tri

štvrtiny svetových PZI. 66

Fortune Global 500 v roku 2008 uverejnil nasledujúci zoznam desiatich najväčších

TNK vo svetovom hospodárstve (pozri tab. 1).

62 SCHOLTE, J. A.: Global trade and finance. In: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005, s. 603. 63 World Investment Report 2008: Transnational Corporations and the Infrastructure Challenge. United Nations

Conference on Trade and Developement. United Nations. New York and Geneva 2008. 64 SCHOLTE, J. A.: Global trade and finance. In: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005, s. 603. 65 DUDÁŠ, T.: Svetová ekonomika – sektorový aspekt. Bratislava : Vydavateľstvo EKONÓM, 2007, s. 232. 66 JENÍČEK, V.: Globalizace světového hospodářství. Praha : C.H. Beck, 2002, s. 11-12.

28

Tabuľka 1 Najväčšie korporácie sveta v roku 2008

Prameň: Fortune Global 500: http://money.cnn.com/magazines/fortune/global500/2008/full_list/

TNK, organizácie enormného rozsahu a globálneho pôsobenia zbližujú trhy,

technológiu a kapitál vyspelých krajín s produkčnými kapacitami rozvojových krajín. V tom

Stiglitz vidí ich centrálnu úlohu v procese globalizácie.67 Transnacionálna korporácia je

podnikateľským subjektom uskutočňujúcim svoju činnosť minimálne v dvoch štátoch, a to

prostredníctvom majetkovo previazaných dcérskych spoločností. Prvé náznaky TNK

nachádzame už v 17. storočí v podobe Britskej východoindickej a Holandskej západoindickej

spoločnosti. Avšak moderné TNK sa začali formovať až v druhej polovici 19. storočia. Ako

príklad môžeme uviesť Standard Oil, Shell atď. Napríklad Coca-Cola už v roku 1929 plnila

fľaše v 27 krajinách sveta a následne ich distribuovala do 78. Avšak rozmach TNK

zaznamenávame až po druhej svetovej vojne a do 70. rokov bol ich podiel na svetovom trhu

relatívne malý. V priebehu 70. rokov dochádza k expanzii TNK vo forme maloobchodných

reťazcov, ktoré sa stávajú skutočne globálnymi (napr. Benetton/Taliansko, 7-

67 STIGLITZ, J.E.: Making Globalization Work. New York : W W. Norton & Company, 2006, s. 198.

29

Eleven/Japonsko, IKEA/Švédsko ap.).68 Výnosy mnohých TNK v súčasnosti prevyšujú HDP

väčšiny rozvojových krajín. Výnosy General Motors (USA) v roku 2004 predstavovali 191,4

mld. USD, čo prevyšovalo HDP 148 krajín sveta. Wall-Mart v roku 2005 dosiahol výnos vo

výške 285,2 mld. USD, ktorý bol vyšší ako suma HDP krajín subsaharskej Afriky v danom

období.69 V budúcnosti sa predpokladá rastúca tendencia smerom k profilácii dvoch typov

firiem vo svetovom hospodárstve. Na jednej strane to budú firmy globálneho rozsahu

s širokou sférou vplyvu a na druhej strane určitá forma malých vysoko špecializovaných

firiem fungujúcich s minimálnymi nákladmi v prostredí globálnej informačnej siete.70

Nadobudnuté postavenie TNK vo svetovom hospodárstve súvisí s fenoménom

globálnej výroby. Globálna výroba spočíva v rozptýlení jednotlivých častí výrobného procesu

medzi krajinami. Uvedené možno demonštrovať na príklade výrobného procesu spoločnosti

„Levi Straus“, ktorá podľa slov jej predstaviteľa nakupuje rifľovinu v Severnej Karolíne,

preváža ju do Francúzska, kde z nej ušijú rifle, v Belgicku sú následne vyprané a predáva ich

v Nemecku na základe reklamy vytvorenej v Anglicku.71 Prostredníctvom vytvárania

cezhraničných prepojení dochádza k vyššej špecializácii jednotlivých jednotiek výrobného

reťazca, čím sú dosahované výhody hromadnej výroby/economies of scale, resp. je vyšší

výnos dosiahnutý v dôsledku nižších nákladov v cudzej krajine. Tzv. „global sourcing“

orientovaný na maximalizáciu zisku spôsobuje i časté presuny výroby/resp. jej časti z krajiny

do krajiny. Napr. „Nike“ v priebehu piatich rokov otvorila a zavrela 55 tovární v Severnej

Amerike a Východnej Ázii.72 To, čo dnes chápeme pod pojmom „globálne závody/továrne“,

pred rokom 1940 neexistovalo, do 60. rokov sa rozvíjalo iba mierne a výraznejšie sa začína

rozširovať v priebehu 70. rokov 20. storočia.73 V dôsledku rozvoja globálnej produkcie

možno istú časť cezhraničných obchodných transferov tovarov a služieb pripísať vnútro-

firemnému obchodu. Jeho podiel na celkovom cezhraničnom obchode sa odhaduje medzi 25–

40 %.74 Ďalším dôležitým prvkom v rámci rozvoja globálnej produkcie sú tzv. špeciálne

ekonomické zóny. S globalizáciou výroby súvisí i globalizácia vyrábaných produktov

68 SCHOLTE, J.A.: Global trade and finance. In: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005, s. 606. 69 STIGLITZ, J.E.: Making Globalization Work. New York : W W. Norton & Company, 2006, s. 188. 70 JENÍČEK, V.: Globalizace světového hospodářství. Praha : C.H. Beck, 2002, s. 5. 71 SCHOLTE, J.A.: Global trade and finance. In: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005, s. 606.

Pozn: údaj už v súčasnosti nemusí zodpovedať skutočnosti, zámerom je demonštrácia problematiky na reálnom

príklade 72 SCHOLTE, J.A.: Global trade and finance. In: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005, s. 606. 73Tamže, s. 606 74 SCHOLTE, J.A.: Global trade and finance. In: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005, s. 606.

30

spočívajúca jednak v ich rozšírení do celého sveta a jednak v ich štandardizácii. Fenomén

existencie „svetových značiek“ a ich vplyvu poukazuje na to, že v súčasnosti dizajn, obal

a reklama determinujú trh do vyššej miery ako vzdialenosti a hranice. V súčasnej svetovej

ekonomike globálne produkty prevažujú. Napríklad Heineken distribuuje svoje produkty do

170 krajín sveta.75 Rozmach svetových značiek a ich implementáciu do globálneho

povedomia umožňujú globálne komnikačné médiá. Pošta/internet/telekomunikácie sú linky

prinášajúce tovary a služby priamo do našich domácností prostredníctvom e-commerce

(objem v roku 1996 – 2,6 mld. USD)76, objednávok na dobierku, telesales. K rozvoju

globálnej úrovne ekonomiky prispelo i rozšírenie a zdokonalenie infraštruktúry. Logistické

procesy všeobecne dosiahli vyšší stupeň kvality. Prepravné procesy boli zdokonalené

predovšetkým v dokumentačnom a právnom rámci (napr. INCOTERMS).77

Rozvoj globálnej výroby a globálnych trhov akceleroval v dôsledku rozšírenia globálnych

finančných tokov. Dochádza k dynamickému rastu medzinárodného pohybu kapitálu, ktorý za

posledných dvadsať rokov prevyšoval rast svetového obchodu. Prispeli k tomu procesy

v oblasti svetového pohybu peňazí, cenných papierov, derivátov a v oblasti transsvetových

bankových vzťahov. Globalizácia v oblasti financií viedla k zvýšeniu ich suprateritoriálneho

charakteru, čo malo za následok nielen zmenu formy peňazí, no i spôsob akým sú peniaze

uchovávané v bankách, cenných papieroch, derivátoch ap. Menové systémy – brettonwoodsky

menový systém a neskôr systém plávajúcich menových kurzov umožnili časti národných mien

celosvetové použitie. Za najglobálnejšiu menu je považovaný USD, od 70. rokov nadobúdajú

globálny charakter i nemecká marka (v súčasnosti euro), japonský jen, švajčiarsky frank a i.78

V rámci bankových operácií k rastúcemu stupňu globalizácie prispel nárast transhraničných

bankových vkladov, úverovania a realizácia okamžitých medzibankových finančných

transferov. Dôležitým momentom bolo zavedenie tzv. euromeny79, ku ktorej rozšíreniu došlo

v priebehu 70. rokov v dôsledku prílevu tzv. petrodolárov.80 V roku 1957 sa prvýkrát objavili

úvery z euromenových depozitov. V súčasnosti sa poskytnutie úveru v krajine A, v mene

krajiny B, pre klienta z krajiny C a bankou z krajiny D stalo bežnou praxou. K zglobálňovaniu

75 Tamže, s. 607. 76 Tamže, s. 607. 77 JENÍČEK, V.: Globalizace světového hospodářství. Praha : C.H. Beck, 2002, s. 52. 78 SCHOLTE, J.A.: Global trade and finance. In: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005, s. 610. 79 Označenie bankových aktív vedených v cudzej mene – napr. eurodolár = americký dolár uložený napr. vo

Švajčiarsku. 80 Rast cien ropy vo svetovom hospodárstve (1973 - z 1,90 USD na 9,76 USD za barel/ 1979 12,70 – 28,76 USD

za barel) v dôsledku ropných šokov spôsobil prebytky finančných prostriedkov na strane ropných exportérov, čo

vyústilo do prílevu tzv. petrodolárov na zahraničné trhy.

31

financií prispievajú okrem tradičných finančných centier (Londýn, Newyork, Tokio ...) i tzv.

„offshore“ finančné centrá, ku ktorých rozmachu dochádza od začiatku 60. rokov.81 Enormný

význam pre globálny rozsah a dosah bankových operácií malo zavedenie elektronického

systému SWIFT (Society for Worldwide Interbank Financial Telekommunication/ Spoločnosť

pre celosvetovú medzibankovú finančnú telekomunikáciu) v roku 1977 a „... stáva sa

najefektívnejším a najprogresívnejším spôsobom automatického prenosu správ zahraničného

platobného styku medzi bankami, ktorý sa realizuje technikou bezdokladového

elektronického prenosu správ.“82 V súčasnosti SWIFT spája okolo 7500 finančných inštitúcií

v 199 krajinách sveta.83 Vývoj a uplatnenie finančných nástrojov a celosvetových prepojení sa

vo výraznej miere podieľali na vzniku „round-the-world round-the-clock“ finančných trhov

v súčasnom svetovom hospodárstve. Treba však zdôrazniť, že globálny obchod a finančné

toky sa nerozvíjali na každom mieste zemegule rovnakou mierou. Najďalej v procese

zglobálnenia postúpili regióny Východnej Ázie, Severnej Ameriky a západnej Európy, vo

všeobecnosti sa to dotýkalo predovšetkým mestských oblastí/v relatívnom porovnaní

s vidiekom/ a bohatších a profesionálnych kruhov.84

Vybrané kľúčové momenty v oblasti globálneho obchodu a financií

80. r. 19, stor. prvé globálne produkty

1929 – Inštitúcia pre prvé „offshore“ finančné zariadenia/organizácie

1944 – Konferencia v Bretton-Woode (MMF, SB)

1954 – Založenie prvej „EPZ - export processing zone“ v Írsku

1955 – Otvorenie prvej reštaurácie McDonald

1957 – vystavenie prvej pôžičky v euromene

1959 – dolárový štandard

1963 – vystavenie prvého eurobondu

1965 – spustenie programu maquilladora v Mexiku

1969 – SDR/ špeciálne práva čerpania

1971 – založenie prvej plne elektronickej burzy cenných papierov/Nasdaq

1973 – rast cien ropy zaplavil eurotrhy eurodolármi

1976 – stretnutie MMF – Kingston, Jamajka – režim plávajúcich

menových kurzov

1977 – zavedenie SWIFT systému

81 SCHOLTE, J.A.: Global trade and finance. In: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005, s. 610. 82 SIPKO, J.: Medzinárodný platobný styk. Bratislava : Elita, 2000, s. 269. 83 SCHOLTE, J.A.: Global trade and finance. In: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005, s. 610. 84 Tamže, s. 614.

32

1982 – začiatok dlhových kríz v krajinách tretieho sveta

1985 – prvé transhraničné elektronické spojenie medzi burzami cenných

papierov

1987 – krach akciového trhu na Wall Street

1994 – zavŕšenie Uruguajského kola GATT

1995 – vznik WTO

1997 – finančné krízy v Ázii, Rusku, Brazílii, Argentíne

2002 – rastúce obavy z vysokej miery deregulovaných

tokov globálnych financií85

4.5 Dôsledky globalizácie na svetové hospodárstvo

Názorové spektrum týkajúce sa globalizácie svetovej ekonomiky je značne

diverzifikované tak v odborných ekonomických kruhoch, ako i medzi širokou verejnosťou.

K prezentovaným pozitívam globalizácie svetového hospodárstva patrí rast ponuky a kvality

tovarov a služieb, pokles výrobných a predajných cien, tvorba nových pracovných príležitostí,

širší prístup k informáciám, rozširujúce sa možnosti komunikácie,86 znižovanie chudoby vo

svete, rast priemernej dĺžky života, pokles detskej a dojčenskej úmrtnosti, rast vzdelanosti

v rozvojových štátoch, pokles detskej práce v rozvojových štátoch, tvorba nových pracovných

miest, rast životnej úrovne obyvateľstva ap. Ako pozitívny príklad slúžia krajiny

Juhovýchodnej Ázie. K negatívnym efektom globalizácie sa zaraďujú vyššia náchylnosť

svetovej ekonomiky na náhle kolapsy, prehlbovanie nerovností, problematika ekonomickej,

ekologickej a politickej migrácie, rast ekonomického a politického vplyvu nadnárodných

korporácií, zhoršovanie životného prostredia87 ap. Joseph Stiglitz poukazuje na dvojtvárnosť

globalizácie a na jej asymetrické pôsobenie. Zdôrazňuje diferenciačný efekt globalizačných

procesov prehlbujúcich disparity medzi jednotlivými regiónmi/štátmi sveta a súčasne medzi

príjmovými skupinami v rámci jednotlivých štátov, teda poukazuje na to, že globalizácia

vytvára bohaté krajiny plné chudobných ľudí.88 Tvrdí, že pravidlá globalizácie boli vytvorené

takým spôsobom, aby slúžili záujmom vyspelých krajín na úkor krajín rozvojových, že

spôsob riadenia globalizácie zobral rozvojovým krajinám väčšinu ich suverenity a schopnosti

samostatne rozhodovať. Podľa Stiglitza globalizácia preferuje materiálne hodnoty nad

hodnotami iného charakteru, ako je napr. životné prostredie. Vyvracia predpoklad stúpencov

globalizácie, že každý prostredníctvom nej bude ekonomicky profitovať evidenciou veľkého

85 SCHOLTE, J.A.: Global trade and finance. In: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005, s. 613. 86 JENÍČEK, V.: Globalizace světového hospodářství. Praha : C.H. Beck, 2002, s. 142. 87 JENÍČEK, V.: Globalizace světového hospodářství. Praha : C.H. Beck, 2002, s. 143. 88 STIGLITZ, J.E.: Making Globalization Work. New York : W W. Norton & Company, 2006, s. 10.

33

počtu tých, ktorí v jej dôsledku prehrávajú. Stiglitz tiež kritizuje „nanútenie“ neoliberálneho

ekonomického systému jednotlivým rozvojovým krajinám prostredníctvom MMF na základe

zásad Washingtonského konsenzu, ktorý vníma v mnohých prípadoch ako neadekvátny, resp.

poškodzujúci. Zdôrazňuje, že globalizácia by nemala byť amerikanizáciou nielen v kultúrnej

ale i v ekonomickej oblasti, pričom poukazuje na existenciu mnohých variácií trhového

hospodárstva (americký, nordický, japonský, európsky sociálny model...). V doterajšom

postupe globalizácie nad ostatnými alternatívami prevažoval anglo-americký liberálny model,

ktorý podľa Stiglitza bol úspešný v rastových ukazovateľoch svetového HDP, avšak zlyháva

v mnohých iných ukazovateľoch, ako sú napr. dĺžka a kvalita života, eliminácia chudoby ap.

Asymetrické pôsobenie globalizácie sa prejavuje v zvyšovaní nerovností medzi

bohatými a chudobnými medzi jednotlivými krajinami sveta i medzi príjmovými skupinami

v rámci štátu. Napr. rast očakávanej dĺžky života a výšky príjmu bol rapídnejší v krajinách

západnej Európy, Severnej Ameriky, Austrálii a Japonsku oproti iným častiam sveta. Do roku

1820 dosahovala uvedená skupina štátov dvojnásobný príjem v porovnaní so zvyškom sveta,

v roku 1998 sa rozdiel medzi ich príjmom zvýšil na 7 : 1. Rozdiel medzi príjmom USA

a najchudobnejšími časťami Afriky na prelome tisícročí OECD definuje v pomere 20 : 1.89

K ďalším často diskutovaným negatívam globalizácie patrí problematika ústupu štátov z ich

pozície v rámci medzinárodných vzťahov, čo súvisí s rastúcou mocou nadnárodných

korporácií a postupným presúvaním moci na integračné zoskupenia, napríklad na orgány EÚ.

Z teoretického hľadiska sa na problematiku meniaceho sa postavenia štátu v medzinárodných

vzťahoch v súvislosti s globalizáciou môžeme pozerať z dvoch hľadísk. Jeden názorový prúd

je presvedčený, že globalizácia povedie k pádu suverénnych štátov, pretože globálne sily

podlomia schopnosť jednotlivých vlád kontrolovať vlastné hospodárstvo a spoločnosť. Druhý

názor tvrdí, že myšlienka globalizácie je prehnaná a štáty a geopolitické chápanie

medzinárodných vzťahov naďalej ostanú hlavným prameňom formujúcim svetový poriadok.90

Martin a Schumann napríklad vidia podstatu globalizácie v uvoľnení sily svetového trhu

a v ekonomickej prevahe nad štátnou mocou.91 George Soros ústup štátu vníma ako

zasahovanie do štátnej suverenity podmienené podliehaním štátov silám globálnej

konkurencie. Hovorí, že štáty si síce naďalej uchovávajú svoju moc zasahovať do ekonomiky,

avšak pokiaľ štát nevytvorí priaznivé podmienky v oblasti obchodu a kapitálu, obchodné

89 MADDISON, A.: The World Economy. OECD publishing. 2006, s. 23. 90 BAYLIS, J., SMITH, S.: The Globalization of World Politics. New York : Oxford University Press Inc., 2005. 91 Dostupné na internete <http://www.dadalos.org/globalisation/grundkurs_1.htm>

34

a kapitálové toky sa presmerujú inam.92 V danej súvislosti je akcentovaný i tzv. sociálny

dumping, resp. teória „race to the bottom“, ktorá spočíva v bojovaní štátov prilákať PZI

nadnárodných spoločností za cenu príliš vysokých ústupkov a úľav. Ďalším zo spomínaných

negatív ekonomickej globalizácie je absencia efektívnych kontrolných mechanizmov v oblasti

globálneho špekulačného kapitálu, ktorého deštrukčný potenciál predstavuje hrozbu pre

svetové hospodárstvo.

Je ťažké explicitne determinovať globalizáciu ako pozitívny alebo negatívny jav.

Skutočnosťou však ostáva, že bez ohľadu na to, čo si myslíme, existencia globalizačných

procesov v súčasnom svete nie je otázkou voľby. Stiglitz napríklad nevníma negatívne

samotnú globalizáciu, ale spôsob jej realizácie. Hovorí, že ekonomika nie je hrou s nulovým

súčtom a že je potrebné len reštrukturalizovať globalizáciu tak, aby slúžila všetkým...93

92 SOROS, G.: Otvorená spoločnosť : Reformovanie globálneho kapitalizmu. Bratislava : Kalligram, 2001, s.

202. 93 STIGLITZ, J.E.: Making Globalization Work. New York : W W. Norton & Company, 2006, s. 10.

35

5 Odvetvová štruktúra svetového hospodárstva

5.1 Poľnohospodárstvo vo svetovom hospodárstve

Poľnohospodárstvo (resp. primárny sektor) je napriek neustálemu poklesu svojho

podielu na svetovom HDP stále dôležitou súčasťou svetového hospodárstva. Aj keď je

globálna ekonomika v čoraz väčšej miere založená na high-tech priemysle, na informačných

technológiách a službách, populácia Zeme neustále rastie a práve úlohou svetového

poľnohospodárstva je zabezpečiť dostatočné potravinové zdroje pre celé ľudstvo. Ide

o náročnú úlohu, lebo rozvoj globálneho poľnohospodárstva je značne nerovnomerný a vo

veľkej miere sa koncentruje do priemyselne vyspelých štátov. Rozvojové štáty často

disponujú iba archaickým a zaostalým poľnohospodárstvom, v ktorom panuje

prezamestnanosť a nízka produktivita práce.

Pohľad na dostupné údaje prezrádza, že v priemyselne vyspelých štátoch primárny

sektor tvorí už iba 2 % – 4 % HDP a zamestnáva iba zlomok pracovnej sily94. V rozvojových

štátoch však platí, že poľnohospodárstvo môže tvoriť aj rozhodujúcu časť HDP a často

zamestnáva viac než polovicu dostupnej pracovnej sily. Toto pravidlo potvrdzuje napríklad aj

Čína, ktorá patrí medzi najrýchlejšie sa rozvíjajúce rozvojové štáty vo svetovom

hospodárstve. Napriek tomuto faktu sektor poľnohospodárstva stále tvorí 14,4 % HDP

a zamestnáva až 43 % dostupnej pracovnej sily95. V najmenej rozvinutých štátoch

subsaharskej Afriky je poľnohospodárstvo často jediným zdrojom prežitia pre miestne

obyvateľstvo, žiaľ, miestne poľnohospodárstvo je často na úrovni stredoveku. V Nigeri, ktorý

patrí medzi najchudobnejšie štáty na svete, tvorí poľnohospodárstvo 39 % HDP a zamestnáva

až 90 % dostupnej pracovnej sily96.

Nerovnomerné rozdelenie svetovej poľnohospodárskej produkcie patrí medzi

najväčšie problémy súčasného svetového poľnohospodárstva. Experti FAO97 a iných

medzinárodných a mimovládnych organizácií tvrdia, že súčasné svetové poľnohospodárstvo

je schopné na uspokojujúcej úrovni nasýtiť celú svetovú populáciu. Nerovnomerné rozdelenie

bohatstva a poľnohospodárskej výroby však spôsobuje stav, keď určité časti sveta

(priemyselne rozvinuté štáty) plytvajú dostupnými potravinovými zdrojmi, ktoré následne

94 Podľa údajov FAO sa v súčasnosti poľnohospodárstvom vo svete živí až 41 % celkovej populácie, pričom v

priemyselne rozvinutých štátoch je to iba 6 % a v rozvojových štátoch priemerne až 49 %. 95 Zdroj: CIA Factbook 2009 – http://www.cia.gov/cia/publications/factbook 96 Zdroj: CIA Factbook 2009 – http://www.cia.gov/cia/publications/factbook 97 Food and Agriculture Organization of the United Nations - Medzinárodná organizácia OSN pre výživu a

poľnohospodárstvo

36

chýbajú v najchudobnejších rozvojových štátoch. Zodpovednosť však leží aj na vládach

rozvojových štátov, ktoré často svoje obmedzené zdroje používajú namiesto rozvoja

poľnohospodárstva na iné neefektívne účely (napr. nákup zbraní).

5.1.1 Súčasný stav svetovej poľnohospodárskej produkcie

Svetová poľnohospodárska produkcia vykazuje v posledných dvoch desaťročiach

znaky nízkeho rastu, resp. v niektorých regiónoch dokonca znaky stagnácie98. Podľa

štatistických údajov FAO svetová poľnohospodárska produkcia v rokoch 1985-1994 rástla iba

o 1,9 % a v rokoch 1995–2006 o 2,5 %. Poľnohospodárska produkcia v hospodársky

vyspelých štátoch v týchto dvoch dekádach stagnovala (pokles 0,1 % a rast 1 %), čo znamená,

že najväčšia časť rastu poľnohospodárskej produkcie pochádza z rozvojových štátov (3,4 %,

resp. 3,3 %). Pozitívnym znakom je, že v rozvojových štátoch v dvoch spomínaných

obdobiach rástla aj úroveň poľnohospodárskej produkcie na jedného obyvateľa, a to o 1,6 %

resp. 1,8 %99.

Pohľad na trendy posledných rokov prezrádza, že svetová poľnohospodárska

produkcia v rokoch 2003 a 2004 rástla nadpriemerne v porovnaní s výsledkami posledných

dvoch dekád. V týchto dvoch rokoch rástla poľnohospodárska produkcia tak v hospodársky

rozvinutých, ako aj v rozvojových štátoch. V rokoch 2005 a 2006 sa však rast

poľnohospodárskej produkcie spomalil, pričom množstvo poľnohospodárskej produkcie na

jedného obyvateľa začalo stagnovať. Najvážnejší prepad per capita produkcie dosiahli

najmenej rozvinuté štáty (least developed countries), čo je znepokojivé, keďže práve tieto

štáty najčastejšie bojujú s nedostatkom potravín100.

V rozvojových štátoch rast poľnohospodárskej produkcie vyvrcholil v roku 2003

(4,1 %), keď výsledky ďalších rokov vykazujú iba podpriemerný rast (2,2 %). Rozvojové

štáty však netvoria jednoliaty hospodársky celok, jednotlivé regióny dosahujú kolísavé

výsledky aj v oblasti poľnohospodárstva. Štatistické údaje dokazujú, že štáty juhovýchodnej

Ázie dosahujú dobré výsledky aj v oblasti poľnohospodárstva, keď poľnohospodárska

produkcia v týchto štátoch v roku 2005 rástla o 4,3 % a v roku 2006 o 2,5 %. Medzi úspešné

regióny patrí aj región Latinskej Ameriky a Karibiku, ktorý od roku 2000 každý rok

zaznamenáva rast poľnohospodárskej produkcie. V roku 2006 rast produkcie v tomto regióne

98 Štatistické údaje použité na analýzu svetovej poľnohospodárskej produkcie pochádzajú zo zdrojov FAO, ktorá

každý rok zverejňuje publikáciu s názvom The State of Food and Agriculture, ktorá obsahuje dostupné údaje

o svetovom poľnohospodárstve. 99 Zdroj: The State of Food and Agriculture 2008, s. 104. 100 Zdroj: The State of Food and Agriculture 2008, s. 105.

37

dosiahol 2,4 %. Štáty Blízkeho východu a severnej Afriky nedokážu udržať konzistentný rast

poľnohospodárskej produkcie, pričom najdôležitejším faktorom sú časté zmeny

v klimatických podmienkach, ktoré výrazne ovplyvňujú poľnohospodárstvo. V roku 2002

napríklad tento región dosiahol rast produkcie vo výške 7 %, v ďalších rokoch však celková

produkcia stagnovala. Región subsaharskej Afriky dosahoval v prvých rokoch nového

tisícročia tiež zmiešané výsledky (rast poľnohospodárskej produkcie v týchto rokoch

nepresiahol 2 %), ktoré sú v kontraste s úspechmi v 90. rokoch minulého storočia. V roku

2004 predstavoval rast poľnohospodárskej produkcie v subsaharskej Afrike iba 0,5 %101.

Čo sa týka rozsahu obrábanej pôdy na svetovej úrovni, v roku 2002 bolo na

poľnohospodárske účely využitých cca 5 mld. hektárov pôdy. Keďže rozloha rozvojových

štátov výrazne prevyšuje rozlohu hospodársky vyspelých štátov, nie je prekvapujúce, že

rozhodujúca časť pôdy využívanej na poľnohospodárske účely sa nachádza práve v týchto

štátoch (3,3 mld. hektárov vs. 1,7 mld. hektárov). Ďalšie skúmanie pôdy využívanej na

poľnohospodárske účely prezrádza, že v roku 2002 sa 28 % pôdy využívalo na pestovateľské

účely, 3 % tvorili trvalé porasty a 69 % tvorili pastviny. Využívanie pôdy je zhruba rovnaké

v hospodársky rozvinutých a rozvojových štátoch, v tých druhých možno sledovať mierne

vyššiu mieru pastvín (72,1 %).

Zaujímavým údajom je aj podiel poľnohospodárskej pôdy na jedného obyvateľa. Na

globálnej úrovni pripadá na jedného obyvateľa cca 0,80 hektára poľnohospodárskej pôdy,

pričom v hospodársky vyspelých štátoch je to až 1,34 hektára na jedného obyvateľa

a v rozvojových štátoch len 0,66 hektára. Podiel zavlažovanej poľnohospodárskej pôdy je ešte

stále pomerne nízky, na svetovej úrovni sa zavlažuje cca 18 % pôdy určenej na pestovanie

plodín. Väčšia časť zavlažovanej pôdy sa nachádza v rozvojových štátoch, kde zavlažujú až

23 % pôdy určenej na pestovanie plodín102. Mierne prekvapujúci je údaj o využívaní hnojív,

keď v rozvojových štátoch predstavuje ročná spotreba hnojív 114 kíl na jeden hektár

a v hospodársky rozvinutých štátoch len 82 kíl na jeden hektár.

Svetový obchod s poľnohospodárskymi výrobkami dosiahol v rokoch 2006 až 2008

podľa dostupných odhadov FAO hodnotu 1,035 bln. USD, keď hodnota exportu

predstavovala 479 mld. USD a hodnota importu 482 mld. USD. Rozhodujúca časť obchodu

s poľnohospodárskymi výrobkami sa odohráva medzi priemyselne vyspelými štátmi, ktorých

export v spomínanom roku predstavoval 321 mld. USD a import 340 mld. USD. Podiel

101 Zdroj: The State of Food and Agriculture 2007, s. 146 a 147. 102 Zdroj: The State of Food and Agriculture 2007, s. 154.

38

exportu poľnohospodárskych výrobkov na celkovom exporte je nízky tak v hospodársky

vyspelých štátoch (7 %) ako aj (prekvapujúco) v rozvojových štátoch (6,6 %). Vysoká

hospodárska úroveň a produktivita práce hospodársky vyspelých štátov sa odráža aj

v poľnohospodárstve, keď tieto štáty exportujú až 74,4 % hodnoty, ktorú poľnohospodárstvo

vyprodukuje. Rozvojové štáty využívajú rozhodujúcu časť poľnohospodárskej produkcie na

nasýtenie svojej populácie a na export bolo v roku 2008 určených priemerne iba 19 % HDP

vytvoreného v poľnohospodárstve103.

Vysoký náskok hospodársky vyspelých štátov v oblasti poľnohospodárstva potvrdzuje

aj ukazovateľ pridanej hodnoty na jedného pracovníka v poľnohospodárstve. Pridaná hodnota

v poľnohospodárstve na svetovej úrovni v roku 2007 predstavovala 695 USD a jej priemerný

ročný rast v rokoch 1992–2007 predstavoval 2,2 %. Pridaná hodnota v poľnohospodárstve je

však v priemyselne vyspelých štátoch desaťnásobne vyššia a v roku 2007 dosahovala 5 680

USD. Rast pridanej hodnoty v poľnohospodárstve v týchto štátoch prevyšoval priemerný rast,

keď v rokoch 1992–2007 pridaná hodnota v poľnohospodárstve rástla v hospodársky

vyspelých štátoch o 3,3 %. V rovnakom období dosahovali rozvojové štáty pridanú hodnotu

na jedného pracovníka iba vo výške 558 USD a jej priemerný rast v rokoch 1992–2007

predstavoval 2,2 %104.

Svetová produkcia obilia

Obilniny sú najdôležitejšími poľnohospodárskymi plodinami na svete, v súčasnosti

pokrývajú asi 43 % kalorickej potreby ľudstva105. Preto vývoj produkcie tejto skupiny sa

sleduje veľmi ostro, keďže výkyvy v dopestovanom množstve majú veľký vplyv na svetovú

populáciu. Prvé roky nového tisícročia sa vyznačovali poklesom vyprodukovaného obilia,

produkcia však výrazne narástla v rokoch 2003 a 2004. Tento trend pokračoval aj v roku

2005, rok 2006 sa však vyznačoval slabou úrodou, keďže nepriaznivé poveternostné

podmienky spôsobili výpadky v dôležitých pestovateľských oblastiach (Austrália, Kanada,

Ukrajina). Roky 2007 a 2008 sa však vyznačovali ideálnym počasím takmer na celom svete,

takže podľa údajov FAO dosiahla žatva v roku 2008 rekordnú úroveň – 2 245 miliónov ton

obilia106. To viedlo k postupnému poklesu cien obilia na svetových trhoch, keď na konci roka

2008 poklesla cena pšenice o takmer 40 %.

103 Zdroj: The State of Food and Agriculture 2008, s. 107. 104 Zdroj: The State of Food and Agriculture 2008, s. 177. 105 Zdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/Cereal#Farming 106 Zdroj: http://www.thehindu.com/2008/12/19/stories/2008121952490700.htm

39

Vývoj cien na svetových trhoch s poľnohospodárskymi komoditami

Ceny na svetových trhoch s poľnohospodárskymi komoditami pokračovali v raste aj

v novom tisícročí a v rokoch 2007 a 2008 dosiahli najvyššiu úroveň od polovice 90. rokov

minulého storočia. Najväčší cenový nárast zaznamenali trhy obilnín, kde ceny v rokoch 2007

a 2008 narástli niekoľkonásobne – napríklad ryža o 213 %, pšenica o 136 % a kukurica o 125

%107. Rástli aj ceny ostatných základných komodít (mliečne výrobky, obilie, mäso atď.), aj

keď miera nárastu bola menej výrazná. Rastúce ceny na svetových trhoch sú pozitívnou

správou najmä pre rozvojové štáty, ktoré sú často závislé práve od exportných príjmov

pochádzajúcich z exportu poľnohospodárskych komodít.

Rast cien olejnín bol spôsobený dynamicky rastúcim dopytom po nich, ktorý pramení

najmä z rastúceho využívania olejnín v potravinárstve, vo výkrme zvierat a najmä v oblasti

biopalív. Súčasné vysoké ceny však stimulujú farmárov na zväčšenie plochy venovanej

pestovaniu týchto rastlín, čo by v roku 2009 malo viesť k stabilizácii cien na svetových

trhoch. Ceny mäsa v rokoch 2007 a 2008 rástli, čo bolo spôsobené výskytom infekčných

chorôb v štátoch, ktoré sú významnými exportérmi mäsa. Zákazy importu znížili dostupné

množstvo mäsa na trhu, čo nevyhnutne viedlo k rastu cien týchto výrobkov. Ceny hydiny

a bravčového mäsa rástli len mierne, najväčší nárast cien bol zaznamenaný na trhu

hovädzieho mäsa, kde sa vyskytlo najviac chorôb a iných problémov108.

Kým ceny na trhoch so základnými komoditami v rokoch 2007 a 2008 rástli, trhy

s tropickými plodinami a surovinami vykazovali zmiešané výsledky. Čo sa týka trhu

s cukrom, odhady FAO predpokladajú, že v roku 2009 spotreba cukru opäť presiahne jeho

produkciu. To znamená, že zásoby cukru v štátoch, ktoré sú jej najväčšími konzumentmi,

poklesnú na nízku úroveň, čo samozrejme povedie k ďalšiemu rastu cien tejto komodity. Trh

s kávou trpí opačným problémom, keď neustále rastúca ponuka kávy a stagnujúci dopyt po

nej spôsobil výrazný prepad cien v rokoch 1998 až 2001 (prepad o 58 %). Ceny na trhu

s kávou sa dlho držali na nízkych úrovniach, pričom ceny sa úrovni z roku 1999 vyrovnali až

vo februári 2005. V sezóne 2008/2009 sa očakáva opäť prebytok na svetovom trhu s kávou,

čo by mohlo viesť k očakávanému poklesu cien kávy na svetových trhoch. Čo sa týka kakaa,

ceny aj na tomto trhu poklesli v rokoch 1998–2001 o 50 %, ale pre výskyt škodcov a chorôb

na významných plantážach a následne nízke úrody ceny takmer dosiahli pôvodnú úroveň.

107 Zdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/2007–2008_world_food_price_crisis 108 Zdroj: The State of Food and Agriculture 2008, s. 127.

40

V roku 2009 došlo k ďalšiemu rastu cien, keďže sa očakávala slabá úroda na Pobreží

Slonoviny – v štáte, ktorý pokrýva takmer 45 % globálnej produkcie109.

Ceny bavlny v roku 2008 poklesli najmä vďaka dobrej úrode a globálnej hospodárskej

kríze, ktorá výrazne znížila textilnú výroby a tým aj dopyt po bavlne. Zákony dopytu

a ponuky však pracujú aj na tomto trhu, dá sa teda očakávať, že producenti bavlny v dôsledku

nízkych cien obmedzia výsevnú plochu, čo povedie k rastu cien na svetových trhoch110. Ceny

prírodnej gumy sa v rokoch 2007 a 2008 zotavovali z extrémne nízkych úrovní. Rast cien

prírodnej gumy v súčasnosti v najväčšej miere tlačí silnejúci globálny hospodársky rast a tiež

rast ceny syntetickej gumy vyrábanej z ropy111.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ceny na svetových trhoch

s poľnohospodárskymi produktmi boli v posledných rokoch silne volatilné a v prípade

tropických produktov veľmi nízke. Tento vývoj zasiahol najmä rozvojové štáty, ktorých

exportné príjmy sú často závislé od cien na svetových trhoch. Nízke ceny na svetových trhoch

mali najviac negatívny vplyv na rozvojové štáty, ktorých exportné príjmy pochádzajú

z obmedzeného počtu poľnohospodárskych komodít. Podľa zdrojov FAO, v súčasnosti až 43

rozvojových štátov je výrazne závislých od jednej poľnohospodárskej komodity, ktorá tvorí

v ich prípade viac než 20 % celkových exportných príjmov a viac než 50 % exportných

príjmov pochádzajúcich z predaja poľnohospodárskych produktov. Rozhodujúca časť týchto

štátov sa nachádza v Latinskej Amerike, v Karibiku alebo v subsaharskej Afrike a medzi ich

dôležité exportné komodity patria banány, káva, bavlna a kakao.

5.1.2 Vyhliadky svetového poľnohospodárstva do roku 2030

Svetové poľnohospodárstvo doteraz dokázalo držať krok s rastom počtu obyvateľov

a dokázalo uspokojiť rastúci dopyt po poľnohospodárskych produktoch. Svetová populácia sa

síce medzi rokmi 1960 a 2000 zdvojnásobila, dostupné údaje o výžive však poukazujú na to,

že výživa obyvateľov sa počas tohto obdobia neustále zlepšovala. Dôležité tiež je, že počas

spomínaných 40 rokov ceny základných produktov (kukurica, ryža alebo ovos) poklesli asi

o 60 %. To naznačuje, že ponuka nielen vyrovnala dopyt, ale ju aj výrazne prekonala112.

V posledných rokoch navyše možno pozorovať klesajúci rast dopytu po

poľnohospodárskych výrobkoch. Kým medzi rokmi 1969 a 1989 dopyt po

poľnohospodárskych výrobkoch rástol v priemere o 2,4 % ročne, po roku 1989 rast dopytu už

109 Zdroj: http://www.newvision.co.ug/D/8/220/698418 110 Zdroj: http://www.thefinancialexpress-bd.com/2009/05/11/66131.html 111 Zdroj: The State of Food and Agriculture 2005, s. 178. 112 Zdroj: FAO Report – World Agriculture: Towards 2015/2030.

41

nedosahuje 2 % ročne. Pri skúmaní príčin poklesu dopytu nie je možné vylúčiť rôzne

krátkodobé faktory, možno však celkom jednoznačne určiť dve základné príčiny klesajúceho

trendu. Prvou príčinou je klesajúci rast svetového obyvateľstva. Rast svetovej populácie

dosiahol svoj vrchol v roku 1960 (2 %), odvtedy je rast populácie každým rokom pomalší.

Druhou príčinou pomalšieho rastu je fakt, že čoraz väčšia časť populácie dosiahla pomerne

vysokú úroveň spotreby poľnohospodárskych výrobkov a ďalší rast dopytu je už značne

obmedzený. Na konci 90. rokov už 61 % obyvateľov Zeme žilo v štátoch, v ktorých

priemerná denná spotreba potravín je viac než 2 700 kcal.

Čo sa týka budúcnosti, pokles dopytu po poľnohospodárskych produktoch bude

naďalej pokračovať. Dva spomínané faktory budú účinkovať aj v nasledujúcich dekádach, rast

globálnej populácie bude do roku 2030 dosahovať podľa odhadov iba 1,1 % ročne, pričom

priemerná miera rastu populácie v posledných 30 rokoch predstavovala 1,7 % ročne. Rast

dopytu po poľnohospodárskych výrobkoch sa teda v rokoch 2005–2015 spomalí na 1,6 %

ročne a v období rokov 2015–2030 na 1,4 % ročne. Najdramatickejší pokles dopytu po

poľnohospodárskych výrobkoch sa udeje v rozvojových štátoch, keď v nasledujúcich 30

rokoch sa bude rast dopytu pohybovať na úrovni 2 % (namiesto 3,7 % v predchádzajúcich 30

rokoch)113.

Pokles dopytu po poľnohospodárskych výrobkoch sa dá vhodne demonštrovať na

príklade Číny, ktorá bola v posledných desaťročiach hlavným hnacím motorom rastu dopytu

vo svete. Na konci 90. rokov však Čína dosiahla dennú spotrebu potravín na úrovni 3 040

kcal, čo zaostáva za hospodársky vyspelými štátmi iba o 10 %. Možnosti ďalšieho rastu sú

teda obmedzené a odhady FAO predpokladajú, že rast dopytu sa v Číne v nasledujúcich troch

dekádach spomalí na štvrtinu doterajšieho rastu. Vzhľadom na veľkosť celkovej populácie

bude však tento rast mať veľký vplyv na celosvetovú situáciu vo svetovom

poľnohospodárstve. India, ktorá disponuje druhou najpočetnejšou populáciou na svete, môže

však prevziať pozíciu motora rastu dopytu po poľnohospodárskych produktoch. V súčasnosti

denná spotreba potravín v Indii dosahuje len 2 500 kcal, čo vytvára ešte možnosti

dynamického rastu v budúcich dekádach. Výhodou Indie je však fakt, že väčšina obyvateľov

je vegetariánsky založená, čo výrazne brzdí rast dopytu po mäse a mäsových výrobkoch114.

Napriek faktu, že globálna ponuka poľnohospodárskych výrobkov aj v budúcnosti

dokáže pokryť globálny dopyt, problémy v potravinovej bezpečnosti budú aj naďalej

pretrvávať. Najväčším problémom je, že niekoľko sto miliónov obyvateľov Zeme sa nezapája

113 Zdroj: FAO Report – World Agriculture: Towards 2015/2030. 114 Tamže

42

do globálneho dopytu po poľnohospodárskych výrobkoch, keďže nedisponuje peňažnými

prostriedkami na ich nákup115. Možno teda povedať, že aj keď na globálnej úrovni bude

ponuka pokrývať dopyt, na národnej úrovni alebo na úrovni domácností môžu pretrvávať

problémy s potravinovou bezpečnosťou. Problémy sa dajú očakávať najmä v rozvojových

štátoch, kde sú vidiecki obyvatelia závislí od miestneho poľnohospodárstva (keďže

nedisponujú dostatočnými prostriedkami na nákup importovaných produktov), ktoré však

nedokáže v budúcnosti zabezpečiť rast produkcie za súčasných technologických podmienok.

To by do budúcnosti znamenalo menej vyprodukovaných poľnohospodárskych produktov na

jedného obyvateľa a následný pokles potravinovej bezpečnosti. Príkladom môžu byť oblasti

v rozvojových štátoch s menej úrodnou pôdou. V takýchto oblastiach je nutné podporovať

vedecký výskum a nákup nových technológií, pomocou ktorých by bolo možné aj v pomerne

nepriaznivých podmienkach vypestovať väčšie množstvo poľnohospodárskych produktov.

Pri analýze budúcich trendov v poľnohospodárstve je vhodné venovať pozornosť aj

prognózam vývoja medzinárodného obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami. Dôležité je

najmä skúmanie pozície rozvojových štátov, z ktorých sú mnohé závislé od obchodu

s poľnohospodárskymi výrobkami. Čo sa týka trendov minulých desaťročí, rozvojové štáty si

tradične zachovávali pozitívnu obchodnú bilanciu v oblasti poľnohospodárskych výrobkov.

Najväčší prebytok v tejto oblasti rozvojové štáty dosiahli v roku 1977, keď dosiahol úroveň

17,5 mld. USD. Od začiatku 80. rokov minulého storočia sa však pozícia rozvojových štátov

neustále zhoršuje, keď rast dovozu poľnohospodárskych výrobkov dlhodobo prevyšuje rast

vývozu. V dôsledku toho sa v 90. rokoch minulého storočia obchodné prebytky rozvojových

štátov v oblasti poľnohospodárstva premenili na deficity116. Najväčší deficit obchodnej

bilancie v oblasti poľnohospodárskych výrobkov dosiahli rozvojové štáty v roku 1996, keď

jeho hodnota prekonala 6 mld. USD.

Za zhoršením celkovej pozície rozvojových štátov sa však skrýva mnoho čiastkových

trhov, pričom nie na všetkých sa pozícia rozvojových štátov zhoršuje. Najdrastickejší pokles

obchodného prebytku zaznamenali rozvojové štáty v oblasti cukru, olejnín a rastlinných

olejov. Ide o komodity, po ktorých dopyt v rozvojových štátoch neustále rastie a v ktorých

oblasti uplatňujú hospodársky rozvinuté štáty prísnu protekcionistickú politiku. Na trhoch

s poľnohospodárskymi výrobkami, ktoré sa dajú vypestovať iba v rozvojových štátoch (napr.

káva alebo kakao), sa pozícia týchto štátov stabilizovala a problémom do budúcnosti môže

byť iba vysoká volatilita cien na trhu. V nasledujúcich desaťročiach sa očakáva, že pozícia

115 Alebo nedisponujú ani prostriedkami na to, aby si poľnohospodárske produkty sami vypestovali. 116 Zdroj: FAO Report – World Agriculture: Towards 2015/2030.

43

rozvojových štátov v oblasti obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami sa bude neustále

zhoršovať. Najväčším problémom pre tieto štáty bude rast dopytu po obilí a mäse, ktorý bude

možné uspokojiť iba zo zdrojov z priemyselne vyspelých štátov.

Je žiaduce venovať pozornosť budúcim trendom v oblasti najdôležitejších

poľnohospodárskych komodít, ktorými sú olejniny a obilie. V súčasnosti najdôležitejšiu

súčasť svetovej výživy tvorí obilie, ktoré je základom nielen ľudskej výživy, ale sa vo veľkej

miere používa aj na výkrm hospodárskych zvierat. Základným faktom je, že v posledných 40

rokoch svetové poľnohospodárstvo dokázalo zvýšiť produkciu obilia o jednu miliardu ton.

Problémom je však to, že v nasledujúcich 30 rokoch je podľa odhadov FAO nutné zvýšiť

produkciu o ďalšiu miliardu ton ročne. V nasledujúcich desaťročiach experti síce očakávajú

spomalenie rastu dopytu po obilí na 1 až 1,4 % ročne, do roku 2030 to však znamená rast

práve o spomínanú miliardu ton. Už dnes je však pritom jasné, že rozvojové štáty nedokážu

v budúcnosti pokryť svoje potreby z domácich zdrojov a budú závislé od dovozu obilia.

V súčasnosti rozvojové štáty dovážajú asi 100 miliónov ton obilia ročne, pričom podľa

predpokladov dovoz v roku 2030 bude dosahovať úroveň 265 miliónov ton117.

Je však v silách najväčších producentov obilia zvýšiť svoju produkciu v dostatočnej

miere v nasledujúcich desaťročiach? Najväčší exportéri obilia (USA, Kanada, Argentína,

Austrália atď.) v posledných desaťročiach zdvojnásobili svoj vývoz a podľa odhadov FAO

dokážu aj v budúcich desaťročiach pokryť rast svetového dopytu. Zvlášť veľký potenciál

majú štáty EÚ, ktoré sa v posledných dvoch desaťročiach vypracovali na významných

exportérov obilia118. Veľký potenciál majú aj štáty strednej a východnej Európy, kde po

nasadení modernej technológie v oblasti poľnohospodárstva možno očakávať rast produkcie

obilia a tým aj rast exportu.

Olejniny patria medzi najdynamickejšie rastúce sektory vo svetovom

poľnohospodárstve. V posledných desaťročiach táto oblasť rástla v priemere dvakrát

rýchlejšie ako svetové poľnohospodárstvo ako celok. Ide o rastliny, ktoré majú aj priemyselné

využitie a v budúcnosti rastúce ceny ropy zvýšia ich atraktivitu ako alternatívneho paliva do

dopravných prostriedkov. V nasledujúcich desaťročiach možno očakávať rast spotreby olejnín

najmä v rozvojových štátoch, keď najväčší rast sa očakáva v Číne, Indii, Mexiku a Pakistane.

Rast dopytu aj v tejto oblasti znamená, že rozvojové štáty sa stanú závislými od importu

117 Zdroj: FAO Report – World Agriculture: Towards 2015/2030. 118 Je však nutné dodať, že v EÚ je pestovanie obilia výrazne závislé od štátnej podpory poľnohospodárstva a od

silnej protekcionistickej politiky v tejto oblasti.

44

olejnín, a to napriek tomu, že niektorí veľkí producenti dokázali významne zvýšiť svoj export

(Argentína, Brazília, Malajzia, Indonézia).

Záverom skúmania budúcnosti svetového poľnohospodárstva je nutné preskúmať to,

či bude svetové poľnohospodárstvo aj v budúcnosti schopné zabezpečovať dostatočnú výživu

celého sveta. V posledných 30 rokoch dokázalo poľnohospodárstvo zabezpečiť pomerne

výrazný nárast spotreby potravín na svetovej úrovni (z 2 360 kcal v 60. rokoch minulého

storočia na 2 800 kcal v súčasnosti). Rast bol navyše najsilnejší v rozvojových štátoch, keďže

výživa v hospodársky vyspelých štátoch a v socialistických štátoch bola na pomerne vysokej

úrovni už v 60. rokoch minulého storočia. Najväčšie pokroky uskutočnili Čína a India, ktoré

v posledných desaťročiach dokázali dramaticky zvýšiť produktivitu v poľnohospodárstve

a tým aj celkovú kvalitu výživy.

Napriek očividným pokrokom je na svete stále niekoľko sto miliónov ľudí, ktorí sú

podvyživení alebo hladujú. Podľa odhadov FAO v roku 1999 bolo podvyživených asi 777

miliónov ľudí v rozvojových štátoch, čo znamená asi každého šiesteho obyvateľa

rozvojových štátov. Hlad sa koncentruje najmä v štátoch subsaharskej Afriky, kde žije 23 z 30

hladujúcich ľudí. Vyhliadky do budúcnosti sú stále pesimistické, napriek rastu produktivity

práce v poľnohospodárstve. Aj v horizonte roku 2030 bude hlad existovať, pričom najviac

zasiahnutá bude naďalej subsaharská Afrika. Pokračujúci rast obyvateľov hlavne

v rozvojových štátoch v nasledujúcich desaťročiach znamená, že aj keď relatívny počet

podvyživených bude klesať, ich absolútny počet bude naďalej rásť. Treba však dodať, že

svetové poľnohospodárstvo by bolo schopné poskytnúť dostatočnú výživu každému

obyvateľovi Zeme, faktory mimo poľnohospodárstva (najmä chudoba) však spôsobujú, že

hlad a podvýživa budú existovať aj v budúcnosti.

5.2 Priemysel vo svetovom hospodárstve

Podľa mnohých ekonómov a iných vedcov svet mieri (alebo sa už nachádza) do

informačného veku, keď základ ekonomík budú tvoriť informácie, znalosti a dáta. Podľa

predpovedí expertov najdôležitejšiu úlohu v budúcnosti bude zohrávať sektor služieb – a to

najmä telekomunikácie, informačné technológie, médiá alebo internetové služby. Priemysel

stratí svoju atraktivitu, a tie štáty, ktoré sa novej dobe neprispôsobia, budú postupne

hospodársky a technologicky zaostávať. Keď však skúmame úvahy o digitálnej dobe,

nesmieme zabudnúť na fakt, že i v tejto dobe bude svet potrebovať autá, lietadlá, počítače,

široký sortiment spotrebnej elektroniky, budovy a ďalšie tovary, ktoré sú produktom

45

priemyslu. Ani v budúcnosti sa bez priemyselných produktov nezaobídeme, stále bude musieť

existovať ekonomika, ktorá okrem informácií a multimédií bude produkovať aj televízory,

nábytok alebo ošatenie.

Prieskum jednotlivých skupín ekonomík ukazuje, že v hospodársky vyspelých štátoch

už priemysel stratil svoje výsadné postavenie v ekonomike. Vo všeobecnosti platí pravidlo, že

čím vyspelejšou sa národná ekonomika stáva, tým sa bude znižovať dôležitosť priemyslu

v hospodárstve a bude sa zvyšovať úloha sektora služieb. Najlepším príkladom je

najvyspelejšia ekonomika na svete – USA, kde priemysel v roku 2008 tvoril už iba 19,2 %

HDP, pričom sektor služieb tvoril až 79,6 %119. Podobná situácia sa opakuje vo všetkých

štátoch OECD, ktoré sú vo všeobecnosti považované za najvyspelejšie ekonomiky vo

svetovom hospodárstve120.

Paradoxom však je, že práve v hospodársky vyspelých štátoch, kde output a pozícia

priemyslu sa neustále zoslabujú, je spotreba priemyselných výrobkov najvyššia vo svetovom

hospodárstve. Spotrebitelia v týchto štátoch neustále túžia po nových autách, MP3

prehrávačoch, laptopoch, teniskách a iných výrobkoch produkovaných práve priemyslom.

Ako však korešponduje tento trend s neustálym poklesom podielu priemyslu na tvorbe HDP?

Prvé vysvetlenie tohto paradoxu by mohlo byť také, že absolútna hodnota HDP

vyprodukovaného priemyslom neklesá ani v hospodársky vyspelých štátoch. Odvetvia služieb

však vytvárajú v súčasnosti vyššiu pridanú hodnotu, čo vedie k tomu, že podiel služieb na

tvorbe HDP sa neustále zväčšuje.

Paradox v oblasti priemyslu v hospodársky vyspelých štátoch možno vysvetliť aj iným

spôsobom – a to presunom priemyselnej výroby do rozvojových štátov alebo tranzitívnych

ekonomík, ktoré disponujú výhodami v oblasti výrobných nákladov. Slovo outsourcing

výroby (presun výroby do štátov s nižšími výrobnými nákladmi) patrí medzi najčastejšie

používané ekonomické výrazy v súčasnosti, čo odzrkadľuje výrazné presuny výrobných

kapacít v súčasnom svetovom hospodárstve. Veľké nadnárodné korporácie čelia čoraz

silnejšiemu konkurenčnému tlaku a sú neustále nútené hľadať cesty znižovania (nielen)

výrobných nákladov. Keďže je pracovná sila v hospodársky vyspelých štátoch

niekoľkonásobná ako v rozvojových štátoch alebo tranzitívnych ekonomikách, dochádza

k čoraz výraznejšiemu presunu výrobných kapacít do týchto štátov.

119 Zdroj: CIA Factbook 2009 – http://www.cia.gov/cia/publications/factbook 120 Aj na Slovensku, kde priemysel zohráva stále dôležitú úlohu v hospodárstve, tvorí priemysel už len 28,4 %

HDP a služby až 68 % HDP.

46

Dôsledkom takéhoto presunu priemyselnej výroby je, že v hospodársky vyspelých

štátoch sa ústrednou zložkou ekonomiky stáva sektor služieb a priemysel ustupuje do úzadia.

Veľká časť priemyselného tovaru predávaného v hospodársky rozvinutých štátoch pochádza

teda zo zahraničia, a to vo veľkej miere z juhovýchodnej Ázie alebo z regiónu strednej

a východnej Európy. Situácia v oblasti priemyslu sa dá výborne ilustrovať napríklad na trhu

prenosných počítačov. Práve nedávno totiž experti vypočítali, že až 71 % vyrobených

laptopov pochádza zo štyroch tovární na ostrove Taiwan. Spotrebiteľ v hospodársky

vyspelých štátoch môže uprednostniť americké značky Dell alebo japonské Sony,

v konečnom dôsledku je však jeho laptop vyrobený v jednej z taiwanských tovární. Ďalším

príkladom môže byť textilný priemysel, v ktorom rozhodujúcu časť výroby ovládajú čínske

spoločnosti a odhady na rok 2010 udávajú, že až 50 % svetového textilného exportu bude

pochádzať práve z Číny.

Outsourcing priemyslu v hospodársky vyspelých štátoch však so sebou prináša aj

problémy. Ak chce trh uspokojiť dopyt domácich obyvateľov po priemyselných statkoch, je

v čoraz väčšej miere závislý od dovozu týchto statkov zo zahraničia. Najvyspelejšia

a najmocnejšia ekonomika na svete – USA – tento problém v súčasnosti pociťuje v čoraz

väčšej miere. Keďže priemyselná báza americkej ekonomiky sa postupne presúva do

juhovýchodnej Ázie, dovoz priemyselného tovaru z tohto regiónu sa každým rokom zvyšuje,

čo vedie k rekordným úrovniam deficitu obchodnej bilancie USA. Očakáva sa, že

hospodársky vyspelé štáty budú v budúcnosti kompenzovať vysoký dovoz priemyselných

statkov vývozom služieb, v súčasnosti to však nie je postačujúce ani v prípade USA, ktoré sú

najväčším vývozcom služieb na svete.

Priemyselná základňa svetového hospodárstva sa teda postupne presúva do

rozvojových štátov a tranzitívnych ekonomík. Najžiadanejším regiónom pre potreby

priemyslu je juhovýchodná Ázia a v rámci neho najmä Čína. Kedysi komunistická Čína je

v súčasnosti výrobnou halou celého sveta, čo odzrkadľuje aj podiel priemyslu na tvorbe HDP,

ktorý v roku 2008 dosahoval až 48,6 %.121 Čína a ďalšie štáty v regióne juhovýchodnej Ázie

sú atraktívne vďaka obrovskej ponuke lacnej pracovnej sily, ktorej cena je desať až

dvadsaťkrát lacnejšia než cena práce v hospodársky vyspelých štátoch. Výraznú úlohu

v presune priemyslu zohráva aj štátna podpora priemyslu a priamych zahraničných investícií

v týchto štátoch, ktorá poskytuje záujemcom o presun svojich výrobných kapacít mnohé

výhody. Vyhľadávaným regiónom na presun priemyselnej výroby je aj Latinská Amerika,

121 Zdroj: CIA Factbook 2009 – http://www.cia.gov/cia/publications/factbook

47

ktorá je zaujímavá najmä pre americké TNK. Tento región však v posledných rokoch stráca

svoju atraktivitu práve na úkor regiónu juhovýchodnej Ázie. V Európe sa priemyselnou bázou

postupne stáva región strednej Európy, ktorý dokáže tiež ponúknuť lacnú pracovnú silu

a pomerne nízke ceny energie. Mnohé nadnárodné spoločnosti presúvajú svoje európske

výrobné centrály práve do strednej Európy a miestne výrobné kapacity využívajú na

zásobovanie celého európskeho trhu. Z tohto trendu ťaží aj slovenská ekonomika. Slovensko

sa stalo výrobnou bázou spoločností, akými sú Kia, PSA, Samsung alebo VW.

Okrem presunu výrobných kapacít do štátov s lacnými výrobnými nákladmi je ďalším

trendom svetového priemyslu aj čoraz silnejšia koncentrácia výroby. Veľké nadnárodné

spoločnosti v posledných desaťročiach nadobudli významnú hospodársku silu a dominujú

mnohým odvetviam priemyslu. Väčšina priemyselných odvetví vo svetovom hospodárstve má

silne oligopolistický charakter, keď odvetviu dominuje niekoľko dominantných nadnárodných

spoločností. Práve tieto spoločnosti rozhodujú o budúcnosti jednotlivých priemyselných

odvetví a hrajú dôležitú úlohu aj pri presunoch výrobných kapacít v rámci svetového

hospodárstva.

Ako príklad koncentrácie priemyselnej výroby poslúži takmer každé odvetvie

priemyslu. Azda najlepším príkladom je globálny oceliarsky priemysel, kde spoločnosti

ArcelorMittal, Nippon Steel, JFE Holdings, Shanghai Baosteel Group, U. S. Steel a Kobe

Steel produkujú rozhodujúcu časť svetovej produkcie. Možno spomenúť, že iba samotná

spoločnosť ArcelorMittal produkuje viac než 10 % svetovej produkcie ocele a experti

nevylučujú ďalšie fúzie a akvizície v tomto odvetví122. V súčasnosti prebiehajú intenzívne

rokovania medzi americkou spoločnosťou U. S. Steel a viacerými potenciálnymi partnermi

z Ázie.

Automobilový priemysel je tiež vhodným príkladom vysokej koncentrácie globálneho

priemyslu. Odvetvie ovláda 11 obrovských korporácií – General Motors, Toyota, Ford,

Daimler, Chrysler, Honda, Renault-Nissan, Volkswagen, PSA, Fiat a Hyundai Motors, ktoré

produkujú asi 90 % všetkých automobilov na svete. Tieto spoločnosti patria vôbec medzi

najväčšie korporácie vo svetovom hospodárstve, keď ich spoločný obrat presahuje 1,5 bilióna

USD a vyrábajú viac než 100 miliónov motorových vozidiel123. Ako posledný príklad možno

uviesť farmaceutický priemysel, kde svetovú výrobu liekov ovláda 12 spoločností, medzi

inými Pfizer, Johnson & Johnson, GlaxoSmithKline, Novartis, Roche Group alebo Merck.

122 Zdroj: http://paguntaka.org/2009/05/03/the-biggest-steel-company-and-producer-arcelormittal-reports-loses-

1063-billion-in-first-quater/ 123 Zdroj: Fortune Global 500 2009.

48

Pohľad na zoznam najväčších spoločností, uverejnený každý rok časopisom Fortune - Fortune

Global 500, prezrádza, že podobnú situáciu možno identifikovať takmer v každom odvetví

svetového priemyslu.

5.2.1 Ťažký priemysel vo svetovom hospodárstve

Ťažkým priemyslom vo všeobecnosti označujeme tie odvetvia priemyslu, ktoré sú

kapitálovo náročné a obvykle vyžadujú vysoké fixné náklady. Ako ďalší znak ťažkého

priemyslu sa uvádza, že odvetvia ťažkého priemyslu najčastejšie vyrábajú svoje produkty pre

zákazníkov z iných priemyselných odvetví. Najčastejšie sa do ťažkého priemyslu zaraďujú

odvetvia, akými sú energetika, oceliarsky priemysel, chemický priemysel, výroba

automobilov a iných dopravných prostriedkov, zbrojný priemysel, gumárský priemysel

a strojárský priemysel.

Pozícia ťažkého priemyslu vo svetovom hospodárstve bola dlhé desaťročia

dominantná. Ťažký priemysel bol základom priemyselnej revolúcie a bol kľúčom

k hospodárskemu vzostupu hospodársky vyspelých štátov. Hospodárska prosperita USA,

Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska alebo Japonska bola ešte aj na začiatku druhej

polovice 20. storočia založená práve na ťažkom priemysle. Situácia sa začala meniť na

začiatku 70. rokov 20. storočia, keď sa prvým ropným šokom začala éra drahých surovín.

Keďže ťažký priemysel je náročný práve na suroviny, hospodársky vyspelé štáty začali

uplatňovať stratégiu postupného odklonu od ťažkého priemyslu v prospech priemyslu

ľahkého, ktorého náročnosť na suroviny je v porovnaní s ťažkým výrazne nižšia. V tom

období sa začal postupný presun odvetví ťažkého priemyslu do rozvojových štátov, kde nižšie

náklady umožnili ďalšie úspešné fungovanie týchto odvetví. Vedľajším faktorom, ktorý hral

úlohu pri presune ťažkého priemyslu do rozvojových štátov, je vysoké environmentálne

zaťaženie ťažkého priemyslu. Znečistenie životného prostredia sa presunulo do rozvojových

štátov, ktoré sú pod tlakom zabezpečovania hospodárskej prosperity ochotné znášať aj toto

riziko124.

Japonsko je ideálnym príkladom, na ktorom možno tento proces demonštrovať. Tento

štát disponuje minimálnym surovinovým bohatstvom, lacné suroviny vo svetovom

hospodárstve však umožnili založiť japonskú prosperitu v 50. a 60. rokoch minulého storočia.

Ropné šoky však výrazne zatriasli japonskou prosperitou a japonskí politici zmenili

124 Čína je štátom, ktorý sa stáva centrom ťažkého priemyslu vo svetovom hospodárstve, pričom súčasne patrí aj

medzi najviac znečistené štáty vo svetovom hospodárstve. Napríklad 16 z 20 najviac znečistených miest na svete

sa nachádza práve v Číne.

49

hospodársku politiku štátu v prospech ľahkého priemyslu. Na konci 70. rokov začal postupný

presun japonského ťažkého priemyslu do štátov juhovýchodnej Ázie, ktorá založila svoj

hospodársky rast práve na odvetviach presúvajúcich sa z Japonska. Kórejská republika

využila presun japonského ťažkého priemyslu v najväčšej miere a dodnes je svetovým lídrom

vo viacerých odvetviach ťažkého priemyslu (napr. výroba lodí).

Napriek rastúcim cenám surovín a vysokému environmentálnemu zaťaženiu tvorí

ťažký priemysel dôležitú súčasť svetového priemyslu. Benzín, oceľ, autá, chemické produkty,

stroje a ďalšie produkty ťažkého priemyslu sú potrebné aj vo vyspelých ekonomikách

založených na high-tech odvetviach a hospodársky rozvoj v rozvojových štátoch si bude

v nasledujúcich rokoch vyžadovať rastúce množstvo týchto produktov. Obyvatelia Číny

v nasledujúcich rokoch budú napríklad požadovať milióny nových automobilov, čo len samo

osebe vyvolá ďalší rast ťažkého priemyslu. V nasledujúcich dekádach však bude pokračovať

postupný presun odvetví ťažkého priemyslu do menej rozvinutých ekonomík. Hospodársky

vyspelé štáty budú vedúcou silou v high-tech odvetviach svetového priemyslu a v službách,

kým ťažký priemysel s menšou pridanou hodnotou a negatívnym vplyvom na životné

prostredie sa bude koncentrovať do rozvojových štátov.

Keďže priestor tejto kapitoly je značne obmedzený, nemožno opísať všetky odvetvia

ťažkého priemyslu vo svetovom hospodárstve. Po zvážení dôležitosti jednotlivých

priemyselných odvetví sa zameriame na energetiku, oceliarsky priemysel, chemický

priemysel a na automobilový priemysel. Tieto odvetvia tvoria podľa nášho názoru

najdôležitejšiu časť globálneho ťažkého priemyslu, a preto si zasluhujú jednoznačne najvyššiu

pozornosť.

Energetika vo svetovom hospodárstve

Energia je základom modernej ľudskej civilizácie. Rôzne druhy energie poháňajú autá,

stroje, počítače, vlaky – v podstate celú našu civilizáciu. Energetická bezpečnosť je teda

prioritou celého ľudstva, a preto je dôležité, aby sektor energetiky bol stabilným a vyspelým

sektorom vo svetovom hospodárstve. V súčasnosti je najdôležitejšou energetickou surovinou

ropa, vo svetovom hospodárstve preto majú výsadné postavenie spoločnosti, ktoré sa

zaoberajú spracúvaním ropy.

Toto odvetvie patrí medzi najviac koncentrované vo svetovom hospodárstve, keď

výsadné postavenie v spracovávaní ropy má v súčasnosti iba šesť spoločností – BP, Exxon

Mobil, Shell, Total, Chevron a ConocoPhillips. Tieto spoločnosti rafinujú najvýznamnejšiu

časť vyťaženej ropy a podľa obratu patria medzi najväčšie spoločnosti vo svetovom

50

hospodárstve125. Kombinovaný obrat týchto spoločností v roku 2008 tvoril viac než 1,99 bln.

USD a vytvorili profit na úrovni 114 mld. USD. Najväčšou rafinérskou spoločnosťou je

v súčasnosti Royal Dutch Shell, ktorá v roku 2008 mala obrat 458 mld. USD126. Geografická

analýza prezrádza, že až 3 spoločnosti z veľkej šestky pochádzajú z USA a zvyšné tri zo

západnej Európy. Silná pozícia USA má historické pozadie, keď už na prelome 19. a 20.

storočia vznikla v USA firma Standard Oil, ktorá ovládala spracúvanie ropy v celom USA.

Súčasné americké ropné spoločnosti sa vyvinuli zo Standard Oil a v posledných rokoch

priemysel prešiel vlnou fúzií, v ktorých vznikli súčasné megakorporácie.

Energetické spoločnosti mimo ropného sektora sú nepochybne menšie (podľa obratu),

ale aj ony začínajú vykazovať znaky postupnej integrácie trhu. Energetika je vo väčšine štátov

chránená vládou a energetické spoločnosti sú v štátnom vlastníctve. Napriek liberalizačným

snahám je tento trh vysoko regulovaný. Najväčšia sloboda energetiky panuje v EÚ, nie je

preto prekvapujúce, že proces koncentrácie je najsilnejší práve v tomto zoskupení. Otváranie

trhov prináša príležitosti silným energetickým spoločnostiam z Nemecka, Francúzska,

Talianska alebo zo Španielska, ktoré v súčasnosti dominujú európskym trhom. Nemecké

spoločnosti EON alebo RWE, francúzsky Suez alebo taliansky Enel patria medzi najväčšie

európske korporácie. Snahy národných štátov o vytvorenie silných národných šampiónov

však nie sú výnimkou aj v de iure slobodnom trhu EÚ, a preto je ďalšia koncentrácia

energetiky otázna. Globálnej koncentrácii energetiky bráni aj postoj rozvojových štátov, ktoré

hľadia na nadnárodné energetické spoločnosti so značnou nedôverou a chcú zachovať

nezávislosť svojich firiem v oblasti energetiky.

Oceliarsky priemysel vo svetovom hospodárstve

Ak je koncentrácia v energetike iba v počiatočnom štádiu, oceliarsky priemysel patrí

medzi najkoncentrovanejšie odvetvia ťažkého priemyslu. Oceliarsky priemysel dlhé

desaťročia patril medzi strategické odvetvia každej ekonomiky, keďže práve oceľ bola

základom zbrojného priemyslu. Tento priemysel bol preto pod dohľadom národných vlád

a patril medzi najviac podporované odvetvia. Koniec studenej vojny a začínajúca globalizácia

však situáciu úplne zmenili a v posledných dvoch desaťročiach sa v oceliarskom priemysle

uskutočnili výrazné zmeny. Po páde železnej opony sa na trhu objavili oceliarske spoločnosti

z Číny, Indie a zo strednej a východnej Európy, ktoré ponúkali kvalitnú produkciu za nízke

ceny. Odpoveďou oceliarskych spoločností z priemyselne vyspelých štátov na túto výzvu bola

125 Všetkých šesť spoločností sa nachádza v prvej 10 posledného zoznamu Fortune Global 500. 126 Zdroj: Fortune Global 500.

51

konsolidácia prostredníctvom fúzií a akvizícií, čím sa otvorila cesta ku koncentrácii

globálneho oceliarskeho priemyslu.

V súčasnosti oceliarskemu priemyslu dominuje 10 veľkých spoločností, ktoré

produkujú až 90 % svetovej produkcie ocele. Najväčšími spoločnosťami sú ArcelorMittal,

Nippon Steel, Shanghai Baosteel Group, Kobe Steel, Posco group alebo U. S. Steel. Na

začiatku roka 2006 bola najväčším výrobcom ocele spoločnosť Mittal Steel, ktorá

disponovala kapacitou 75 miliónov ton ročne. Za ním nasledovali Arcelor (60 miliónov ton

ročne) a Nippon Steel (40 miliónov ton ročne). Mittal Steel v súčasnosti produkuje viac než

10 % svetovej produkcie ocele. Koncentrácia oceliarskeho priemyslu sa však neskončila,

keďže po niekoľkých mesiacoch rokovaní spoločnosti Mittal Steel a Arcelor úspešne dospeli

k spoločnej fúzii.

Chemický priemysel vo svetovom hospodárstve

20. storočie bolo storočím chémie a chemický priemysel zažil dynamický rozvoj

najmä v jeho druhej polovici. Chemické výrobky sa používajú v mnohých iných

priemyselných odvetviach, keďže chémia sa postupne dostala do mnohých oblastí ľudského

života. Chemický priemysel nie je výnimkou a dominujú v ňom korporácie z priemyselne

vyspelých štátov. Tento priemysel bol (a stále je) spolu s oceliarskym priemyslom dôležitou

súčasťou zbrojnej výroby, tešil sa preto pomerne silnej podpore národných štátov.

V súčasnosti v chemickom priemysle dominujú spoločnosti z triády USA, Nemecko

a Japonsko, ktoré sú jednoznačne najsilnejším hráčmi na trhu. Charakteristickým znakom

globálneho chemického priemyslu je to, že najväčšie spoločnosti majú dlhú históriu, ktorá

väčšinou siaha až do 19. storočia. Spoločnosti ako AkzoNobel, Dupont alebo Bayer sú lídrami

svojho odvetvia už mnoho desaťročí a sú autormi mnohých patentov z oblasti chémie.

Na základe zoznamu Fortune Global 500 možno konštatovať, že v súčasnosti je

najväčšou spoločnosťou v chemickom priemysle nemecká spoločnosť BASF, ktorá mala

v roku 2008 obrat vo výške 91 mld. USD. Po nej nasledovali americký Dow Chemical,

holandský LyondellBasell Industries, nemecký Bayer, saudskoarabský Sabic, americký

DuPont a japonský Mishubishi Chemicals. Na zozname najväčších chemických spoločností sa

nachádza ešte spoločnosť Sabic zo Saudskej Arábie, Akzo Nobel zo Švédska, Hanwha

z Južnej Kórey a Asahi Kasei z Japonska. Koncentrácia v chemickom priemysle nie je až taká

vysoká ako napríklad v oceliarskom priemysle, ale vedúcu úlohu aj v tomto odvetví hrajú

nadnárodné korporácie. Zoznam najväčších podnikov tiež prezrádza, že silnú pozíciu vo

svetovom hospodárstve majú spoločnosti pochádzajúce z juhovýchodnej Ázie. Japonské

52

a kórejské spoločnosti zaznamenávali v posledných desaťročiach neustály rast

a v nasledujúcich rokoch sa očakáva dynamický nástup čínskych chemických spoločností na

svetové trhy.

Automobilový priemysel vo svetovom hospodárstve

Automobilový priemysel možno nazvať výstavnou skriňou svetového ťažkého

priemyslu. Ide o odvetvie, ktoré produkuje dôležitý produkt vysokej technickej úrovne,

pričom využíva suroviny a polotovary z mnohých iných odvetví ťažkého priemyslu.

Automobily sú centrálnou súčasťou moderného svetového hospodárstva a automobilový

priemysel je dôležitým nositeľom technologickej inovácie. Z historického hľadiska boli

výrobcovia automobilov pýchou národných ekonomík a boli dlhé desaťročia pod ochranou

domácich vlád. V každom z hospodársky vyspelých štátov sa vytvorili silné domáce

spoločnosti, ktoré dominovali na svojom domácom trhu. Situácia za začala meniť až v 80.

rokoch minulého storočia, keď najsilnejšie automobilové spoločnosti začali hľadať cesty

medzinárodnej expanzie. Globalizácia automobilového priemyslu sa zrýchlila najmä po páde

železnej opony a otvorení čínskej ekonomiky, kedy vznikli pre výrobcov automobilov mnohé

zaujímavé možnosti. 90. roky minulého storočia sa niesli v znamení konsolidácie

automobilového priemyslu, keď konkurenčný boj prinútil automobilové spoločnosti do fúzií

a akvizícií.

V súčasnosti je automobilový priemysel ovládaný 11 veľkými skupinami, ktoré si

fúziami a akvizíciami posilnili svoje pozície na trhu. Aj keď je automobilový priemysel

globálny, možno identifikovať tri skupiny, ktoré sú silné najmä na svojich domácich trhoch.

Americkému trhu dominujú spoločnosti General Motors, Ford a Chrysler, východoázijskému

trhu Toyota, Honda, Nissan127 a Hyundai a európskemu Daimler, Volkswagen, PSA, Renault

a Fiat. Týchto 11 skupín vyrobilo v roku 2008 zhruba 55 miliónov automobilov, čo tvorilo asi

90 % celosvetovej produkcie automobilov128. Najväčším výrobcom bola v roku 2008 Toyota

Motors (9,2 milióna automobilov), ktorá využila výrazné problémy a následný riadený

bankrot skupiny General Motors. Na tretie miesto postúpila skupina Volkswagen (6,5 milióna

automobilov), ktorá predbehla klesajúcu skupinu Ford (5,4 milióna automobilov), ktorú

pomerne tesne nasleduje azda najúspešnejšia spoločnosť minulých rokov – skupina Renault-

Nissan (5,2 miliónov automobilov). O vysokej koncentrácii automobilového priemyslu

127 Nissan tvorí spoločnú skupinu so spoločnosťou Renault. 128 V roku 2005 sa podľa údajov spoločnosti PriceWaterhouseCoopers vyrobilo 61 miliónov automobilov,

pričom svetové kapacity dosahujú až 80 miliónov automobilov.

53

svedčí, že i najmenšia spoločnosť z veľkej jedenástky – spoločnosť Daimler – vyrába 2

milióny automobilov129.

Čo sa týka súčasných a budúcich trendov v automobilovom priemysle, najhorúcejším

trendom je presun výrobných kapacít do štátov s nízkymi výrobnými nákladmi.

Najžiadanejšou lokalitou súčasnosti je Čína, kam sa upriamuje pozornosť všetkých dôležitých

podnikov v odvetví. V súčasnosti sa v Číne vyrobia asi 13 miliónov automobilov ročne,

pričom sa očakáva, že do roku 2015 kapacita v Číne narastie na 20 miliónov. Tým by si Čína

vybudovala výrazný náskok ako najväčší výrobca automobilov vo svete. V nasledujúcich 5

rokoch sa očakáva, že výraznejšie narastú kapacity aj v Brazílii, Indii, Ruskej federácii,

Thajsku, Mexiku, Iráne, Českej republike i na Slovensku. Zoznam štátov prezrádza, že nárast

kapacít bude vysoký najmä v rozvojových štátoch a v štátoch strednej a východnej Európy,

ktoré ponúkajú výrazne nižšie výrobné náklady (a to najmä náklady na pracovnú silu).

Z pohľadu Slovenska možno vyzdvihnúť najmä presun výroby do strednej a východnej

Európy, z ktorého vo veľkej miere ťaží aj ekonomika Slovenska130.

Výrazné zmeny v globálnom automobilovom priemysly spôsobila prebiehajúca

globálna hospodárska kríza, ktorá výrazne znížila dopyt po automobiloch. Najťažšie boli

zasiahnutí výrobcovia z USA, keď skupina General Motors musela prejsť procesom riadeného

bankrotu a na pokraji krachu sa nachádza aj skupina Chrysler, ktorá sa len nedávno

osamostatnila od spoločnosti Daimler. Súťaž na trhu je čoraz ostrejšia a mnohí experti

očakávajú v budúcnosti ďalšiu vlnu fúzií a akvizícií v tomto priemyselnom odvetví. Súťaž

v budúcnosti vyostria aj spoločnosti z Číny a z Indie, ktoré sa stávajú čoraz viacej

konkurencieschopnými.

5.2.2 Ľahký priemysel vo svetovom hospodárstve

Druhou súčasťou svetového priemyslu je ľahký priemysel. Odvetvia ľahkého

priemyslu sa zvyčajne vyznačujú tým, že sú menej kapitálovo náročné než ťažký priemysel.

Na druhej strane, produkty ľahkého priemyslu sú často náročné na pracovnú silu a sú

najčastejšie určené pre koncových spotrebiteľov. Do ľahkého priemyslu sa spravidla zaraďuje

textilný priemysel, obuvnícky priemysel, potravinársky priemysel, elektrotechnický priemysel

a mikroelektronika. Vo všeobecnosti ide o odvetvia, ktorých vplyv na životné prostredie je

v porovnaní s ťažkým priemyslom miernejší a sú tolerované aj v obývaných oblastiach.

129 Zdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/Automotive_industry 130 Na Slovensku sa v posledných rokoch vybudovali kapacity na výrobu automobilov na úrovni 800–900-tisíc

áut ročne.

54

Ak je základným trendom vo svetovom priemysle presun výrobných kapacít do štátov

s lacnejšími výrobnými nákladmi, v oblasti ľahkého priemyslu to platí dvojnásobne. Výrobné

závody ľahkého priemyslu sú menej komplikované ako výrobné komplexy ťažkého

priemyslu, ich presun je teda oveľa jednoduchší. Výroba v odvetviach ľahkého priemyslu je

tiež oveľa menej závislá od vstupov z iných priemyselných odvetví, čo ešte zjednodušuje

relokáciu výroby. Odvetvia ľahkého priemyslu často potrebujú len výrobnú halu a niekoľko

výrobných pásov, na druhej strane výroba je často závislá od ľudskej práce.

Odvetvia ľahkého priemyslu boli historicky prvé, ktoré postihol presun výrobných

kapacít do rozvojových štátov. Hospodárska prosperita v ekonomicky vyspelých štátoch

spôsobila zvýšenie ceny práce a odvetvia náročné na pracovnú silu začali zápasiť

s existenčnými problémami. Presun výroby do juhovýchodnej Ázie bol odpoveďou priemyslu

na problémy s rastúcimi nákladmi, pričom textilný priemysel začal využívať výhody lacnej

pracovnej sily ako prvý. Úspechy textilných podnikov povzbudili spoločnosti pôsobiace

v ostatných odvetviach ľahkého priemyslu a outsourcing výroby je najsilnejším trendom

posledných desaťročí. Nadnárodné spoločnosti, akými sú Nike, Adidas, Gap, Apple, Dell

alebo Sony produkujú značnú (ak nie úplnú) časť svojej produkcie v štátoch juhovýchodnej

Ázie.

Svetovým centrom ľahkého priemyslu sa stáva rovnako ako v prípade ťažkého

priemyslu Čína, ktorá ponúka zdanlivo nevyčerpateľné zástupy lacnej pracovnej sily.

Pracovníci v čínskych textilných alebo obuvníckych závodoch často pracujú za menej než 1

USD za hodinu a cca 150 miliónov nezamestnaných čínskych občanov úspešne brzdí tlaky

smerujúce k zvýšeniu ceny práce. Silné postavenie v ľahkom priemysle majú aj ostatné

chudobné štátny v juhovýchodnej Ázii – spomenúť možno Mjanmarsko, Laos, Filipíny,

Vietnam alebo Kambodžu. Všetky tieto štáty disponujú veľmi lacnou pracovnou silou, ktorá

je žiadaná zo strany nadnárodných korporácií. Čo sa týka Európy, ľahký priemysel sa presúva

do štátov strednej a východnej Európy, ktorá disponuje tiež cenovou výhodou v oblasti

pracovného trhu. Tento región objavil najmä elektrotechnický priemysel, ktorý sem postupne

prenáša svoju európsku výrobnú základňu (napr. európska výrobná základňa spoločnosti

Samsung sa nachádza na Slovensku pri meste Galanta).

Obmedzený priestor tejto kapitoly nás opätovne núti vybrať len tie odvetvia ľahkého

priemyslu, ktoré považujeme za najdôležitejšie. Výber padol na textilný priemysel

a elektrotechnický priemysel. Ide totiž o odvetvia, ktoré asi najlepšie odzrkadľujú procesy,

ktoré v súčasnosti prebiehajú v odvetviach globálneho ľahkého priemyslu.

55

Textilný priemysel vo svetovom hospodárstve

Globálny textilný priemysel sa obvykle charakterizuje ako odvetvie, ktoré je náročné

na lacnú pracovnú silu. Na druhej strane, ide aj o odvetvie, ktoré je závislé od neustálych

inovácií. Textilný priemysel má teda dve stránky. Jeho menšiu časť tvoria podniky založené

na moderných technológiách, relatívne dobre platených pracovníkoch a dizajnéroch a na

vysokej flexibilite. Konkurenčná výhoda tejto časti textilného priemyslu je založená na

schopnosti vytvárať textilné výrobky, ktoré dokážu zaujať zákazníkov, pričom základné časti

výrobného procesu sa uskutočňujú v priemyselne vyspelých štátoch. Najznámejším centrom

tohto typu textilnej výroby je severné Taliansko, aj keď v posledných rokoch aj produkcia

značkového textilu zažila presun do štátov s lacnou pracovnou silou.

Druhú a podstatne väčšiu časť globálneho textilného priemyslu tvorí výroba lacných

a štandardných výrobkov, akými sú napríklad tričká, košele, spodná bielizeň, svetre atď.

Výroba v rámci tohto segmentu sa v posledných desaťročiach takmer úplne presunula do

rozvojových štátov disponujúcich lacnou pracovnou silou. Táto časť globálneho textilného

priemyslu zamestnáva nekvalifikovanú pracovnú silu, najčastejšie ženy s minimálnou

kvalifikáciou. Výrobu v tomto segmente textilného priemyslu ovládli štáty z juhovýchodnej

Ázie, ktoré ponúkajú najlacnejšiu pracovnú silu v rámci celého svetového hospodárstva. Dáta

konzultantskej spoločnosti PricewaterhouseCoopers prezrádzajú, že priemerná hodinová

mzda v textilnom priemysle dosahuje v Číne len 0,69 USD a v Indii len 0,59 USD, pričom

štáty ako Pakistan alebo Indonézia dokážu ponúknuť ešte lacnejšiu pracovnú silu131.

Dominantnou silou vo svetovom textilnom priemysle je Čína, ktorá výrazne profituje

z vypršania dohody o textilných výrobkoch v rámci WTO. V súčasnosti čínsky textil vytláča

z trhu nielen produkciu z hospodársky vyspelých štátov, ale aj produkciu z ostatných

rozvojových štátov. Čína už v roku 2005 dosahovala až 30 % podiel na celosvetovom exporte

textilných výrobkov a v nasledujúcich rokoch sa očakáva, že podiel Číny stúpne až na 50 %

celosvetového exportu.

Čo sa týka druhej strany textilného priemyslu, na strane dizajnu a marketingu a

predaja sa uskutočňuje podobná koncentrácia ako v iných odvetviach svetového priemyslu.

Spoločnosti v juhovýchodnej Ázii vyrábajú pre čoraz menšie množstvo nadnárodných

spoločností a ich najdôležitejším klientom sa postupne stávajú veľké obchodné reťazce (Wal-

Mart, Tesco, Ahold alebo Carrefour), ktoré začali navrhovať a predávať textilné výrobky pod

vlastnými obchodnými značkami.

131 Pre porovnanie, v súčasnosti je hodinová mzda v textilnom priemysle v USA 14,4 USD a v západnej Európe

sa hodinová mzda pohybuje na úrovni 15–20 USD.

56

Elektrotechnický priemysel vo svetovom hospodárstve

Elektrotechnický priemysel bol historicky doménou hospodársky vyspelých štátov,

ktoré ťažili z vedúceho postavenia vo vede a výskume, čím sa dostávali k veľkému množstvu

nových patentov. Spoločnosti ako Siemens, Phillips, Grundig, General Electrics alebo RCA

dominovali elektrotechnickému priemyslu až do 70. rokov minulého storočia, keď japonskí

výrobcovia zaznamenali raketový nástup na svetových trhoch. Spoločnosti ako Sony, JVC,

NEC alebo Panasonic prevzali technologické vodcovstvo najmä v spotrebnej elektronike

a spoločnosti zo západnej Európy a USA sa dostali pod silný konkurenčný tlak. Vzostup

regiónu juhovýchodnej Ázie priniesol ďalší nástup spoločností v oblasti elektrotechniky

z Kórejskej republiky, Taiwanu alebo Hongkongu a 90. roky boli v znamení lacnej produkcie

pochádzajúcej z Číny.

Keďže pracovné náklady tvoria aj v elektronike značnú časť výrobných nákladov,

posledné desaťročia sa aj v tomto odvetví niesli v znamení presunu výroby do štátov s lacnou

pracovnou silou. V súčasnosti v odvetví dominuje podnikateľský model, v ktorom je vývoj

nových produktov a marketing koncentrovaný do materských štátov veľkých nadnárodných

korporácií a výroba je situovaná v niektorom štáte juhovýchodnej Ázie. Najväčšia časť

počítačov, televízorov, MP3 prehrávačov, LCD televízorov, mobilných telefónov a inej

elektroniky sa v súčasnosti vyrába v Číne, v Kórejskej republike, na Taiwane, v Indonézii,

Indii alebo v niektorom z ďalších štátov juhovýchodnej Ázie. Ako už bolo spomenuté, až

71 % všetkých prenosných počítačov vyrobených vo svetovom hospodárstve v súčasnosti

pochádza zo štyroch tovární nachádzajúcich sa na ostrove Taiwan.

Spoločnosti z juhovýchodnej Ázie sa však neuspokojujú len s prácou pre veľké

nadnárodné koncerny, ale aktívne sa snažia vytvoriť svoje vlastné silné obchodné značky.

Úspešne sa to podarilo napríklad spoločnostiam z Kórejskej republiky, keď napríklad

spoločnosť Samsung už patrí medzi najpoprednejších výrobcov spotrebnej elektroniky.

Zoznam Fortune Global 500 potvrdzuje tento fakt, v desiatke najväčších spoločností v oblasti

elektrotechnického priemyslu sa nachádzajú mnohé spoločnosti z juhovýchodnej Ázie –

Hitatchi, Matshushita, LG Electronics, Sony, Toshiba, Sharp alebo Sanyo. Trendom

nasledujúcich rokov bude výrazný nástup čínskych elektrotechnických spoločností, ktoré sa

budú snažiť preraziť na svetových trhoch vlastnými značkami alebo nákupom tradičných

výrobcov z USA alebo západnej Európy, ktorí sa dostali do problémov. Prvou lastovičkou je

čínska spoločnosť TCL, ktorá v roku 2004 získala od francúzsko-kanadskej spoločnosti

Thomson práva na tradičné značky Thomson a RCA, pod ktorými bude distribuovať svoje

57

výrobky na trhoch západnej Európy a v Severnej Amerike. Podobným obchodom bola aj

akvizícia čínskej spoločnosti Lenovo, ktorá v roku 2005 odkúpila od spoločnosti IBM divíziu

zameranú na výrobu a predaj osobných počítačov.

5.3 Služby vo svetovom hospodárstve

Každá štatistika týkajúca sa svetového hospodárstva potvrdzuje, že sektor služieb je

v súčasnosti najdôležitejším a najdynamickejšie rastúcim sektorom vo svetovom

hospodárstve. Podľa údajov Svetovej obchodnej organizácie (WTO) a MMF v súčasnosti

služby predstavujú zhruba dve tretiny svetového HDP. Podiel služieb na tvorbe HDP rastie

zároveň s hospodárskou rozvinutosťou národných ekonomík, najväčšími producentmi služieb

sú hospodársky vyspelé štáty, kde podiel služieb na HDP presahuje 70 %. Najväčším

svetovým producentom a exportérom služieb sú USA, kde služby v súčasnosti tvoria až 79 %

vytvoreného HDP. V rozvojových štátoch dosahuje podiel služieb na HDP nižšiu úroveň

a pohybuje sa na úrovni 40 %–50 %132.

Vysoký podiel služieb na tvorbe HDP sa odzrkadľuje aj na zmenách v štruktúre

zamestnanosti. Trendom posledných desaťročí je, že neustále klesá podiel ľudí pracujúcich

v priemysle a v poľnohospodárstve a rastie počet ľudí zamestnaných v službách. Lídrom

v tomto trende sú opäť priemyselne vyspelé štáty, kde v oblasti služieb je zamestnaných až

70 % pracovnej sily133. Najvyšší podiel zamestnanosti v službách dosahujú USA, kde

postupný zánik domáceho priemyslu vedie k tomu, že takmer 80 % pracovnej sily je

zamestnaných v sektore služieb. Rozvojové štáty naopak stále vykazujú vysoký podiel

zamestnanosti v poľnohospodárstve a v priemysle, pričom v sektore služieb je zamestnaných

20 %–30 % pracovnej sily.

Sektor služieb nezaostáva za svetovým priemyslom, keď hlavným trendom

posledných dvoch desaťročí je stále rastúca internacionalizácia služieb. Postupná liberalizácia

najdôležitejších ekonomík vo svetovom hospodárstve a nástup informačných technológií

umožnili dynamický rozvoj služieb vo svetovom hospodárstve a globálnu expanziu

spoločností v oblasti telekomunikácií, médií, finančných služieb, podnikateľských služieb,

v doprave a v ďalších odvetviach, ktoré patria do sektora služieb. Z predchádzajúcich odsekov

je jasné, že dominantnú pozíciu v službách si vytvorili spoločnosti pochádzajúce

132 V rámci skupiny rozvojových štátov sú však veľké rozdiely v úlohe sektora služieb v ekonomike. Príkladmi

môžu byť India a Nigéria, keď v Indii tvoria služby 48 % HDP a v Nigérii len 28%. 133 Podľa údajov WTO v 90. rokoch minulého storočia narástol v priemyselne vyspelých štátoch podiel služieb

na celkovej zamestnanosti o viac než 5 % a v štátoch so strednými príjmami (klasifikácia podľa Svetovej banky)

o viac než 7 %.

58

z hospodársky vyspelých štátov, ktoré využili svoje silné hospodárske a finančné zázemie

a snažili sa stať globálnymi spoločnosťami.

Vhodným príkladom internacionalizácie služieb je telekomunikačný sektor, ktorý

v poslednom desaťročí zažil významný rast. Telekomunikácie mali pritom vo všetkých

štátoch tradične monopolný charakter. V každom štáte existovala štátna telekomunikačná

spoločnosť, ktorá mala monopolné postavenie na trhu. V 80. rokoch minulého storočia sa

však štáty začali zbavovať štátnych telekomunikačných monopolov a zároveň začali otvárať

svoje trhy voľnej konkurencii. Boom a internacionalizáciu telekomunikácií výrazne posilnil aj

nástup dvoch nových technológií – mobilných telefónnych sietí a internetu. V súčasnosti

globálne telekomunikácie ovládajú spoločnosti z hospodársky vyspelých štátov, ktoré

uskutočnili mnohé akvizície na celom svete. V oblasti mobilnej komunikácie napríklad

európsky trh vo významnej miere ovládajú iba tri spoločnosti – Vodafone, Orange a T-

Mobile. Podobná je situácia aj na trhu v USA a Japonsku, pričom tieto spoločnosti majú

významné postavenie aj v mnohých rozvojových štátoch134.

Situácia v mobilnej komunikácii nie je ojedinelá, pre celý sektor služieb je príznačná

čoraz väčšia oligopolizácia globálneho trhu. Mnohé odvetvia ovláda niekoľko globálnych

firiem, ktoré určujú smerovanie celého odvetvia. Spomenúť možno hudobné vydavateľstvá

(Universal Music Group, Warner Music, EMI a Sony BMG majú pod kontrolou asi 80 %

všetkých nových hudobných nahrávok i hudobných archívov), finančné služby (vo svetovom

poisťovníctve dominujú globálne spoločnosti Allianz, Axa, ING, AIG, Aegon, Generali alebo

Munich Re) alebo podnikateľské služby (dominuje tzv. veľká štvorka – KPMG, Deloitte &

Touche, PricewaterhouseCoopers a Ernst & Young). V budúcnosti možno očakávať ďalšie

spájanie veľkých nadnárodných spoločností v mnohých sektoroch služieb, pričom výsledkom

bude, že odvetvia budú ovládať 2–3 globálne megakorporácie.

5.3.1 Súčasné tendencie v sektore služieb vo svetovom hospodárstve

Azda najdôležitejším faktorom, ktorý v súčasnosti v oblasti služieb dominuje, je čoraz

výraznejšia internacionalizácia služieb. Služby v čoraz väčšej miere prekračujú hranice

a tvoria čoraz dôležitejšiu súčasť svetového obchodu. Dominantnú časť medzinárodného

obchodu dlhé obdobie tvoril obchod s tovarom, pričom medzinárodný obchod so službami bol

iba malým doplnkom. Hybnou silou svetového obchodu bol až do 90. rokov minulého

storočia jednoznačne obchod s hmotnými statkami. Rozvoj obchodu so službami bol

134 Napr. španielska telekomunikačná spoločnosť Telefónica má veľmi silné postavenie v Latinskej Amerike.

59

spomalený viacerými faktormi, z ktorých bol najdôležitejším špecifický charakter služieb.

Služby majú nehmotný charakter, nemožno ich skladovať, prepravovať a často musia byť

konzumované súčasne s ich výrobou.

Dôležitým faktorom, ktorý obmedzoval rast obchodu so službami, bola vysoká miera

regulácie a protekcionizmu v oblasti služieb. Štáty si chránili svoje sektory služieb, pričom

často boli dôležitými poskytovateľmi služieb domáce štátne monopoly (napr.

telekomunikácie, energetika, poštové služby atď.). Dohoda GATT postupne liberalizovala

medzinárodný obchod s tovarom, obchod so službami však nebol dlho pokrytý žiadnou

dohodou. Zmena nastala až na konci 80. rokov, keď priemyselne vyspelé štáty začali

postupne privatizovať štátne monopoly v oblasti služieb a rozbehli sa rokovania o zmluve

GATS, ktorá mala liberalizovať medzinárodný obchod so službami.

Ďalším faktorom, ktorý zabraňoval rastu obchodu so službami, boli nedostatočné

dopravné a hlavne komunikačné kanály. Rozširovanie a postupné zlacňovanie leteckej

dopravy pomohlo rozvoju medzinárodného cestovného ruchu, rozvoj diaľničných sietí

podporil rast kamiónovej dopravy. Veľkým prelomom však bol najmä rozvoj komunikačných

a informačných technológií, ktorý priniesol nevídaný rozvoj medzinárodného obchodu so

službami.

Od 80. rokov minulého storočia možno teda hovoriť o dynamickom raste

medzinárodného obchodu so službami, keď medzi rokmi 1980 a 2007 rástol medzinárodný

obchod so službami podľa údajov WTO ročne v priemere o 6,9 %. Obchod so službami

v tomto období rástol rýchlejšie než medzinárodný obchod s tovarom, ktorý medzi 1980

a 2007 rástol priemerne iba o 4 %. S týmto vývojom súvisí aj rast podielu obchodu so

službami na svetovom obchode, ktorý v spomínanom období narástol asi o 4 %. V roku 2007

predstavoval podiel služieb na svetovom obchode asi 24 %135.

Rok 2008 priniesol podľa údajov WTO136 výrazný rast svetového obchodu so

službami, keď miera rastu dosiahla 11 %. V kontexte posledných rokov však ide

o podpriemerný rast, keď rast svetového obchodu so službami (v stálych cenách) predstavoval

v roku 2006 13 % a v roku 2007 19 %. Priemerný rast svetového obchodu so službami

predstavoval v rokoch 2000–2008 12 %, pričom svetový HDP rástol v rovnakom období

v priemere iba o 3,5 %. Celková hodnota svetového obchodu predstavovala v roku 2008

zhruba 19,4 bln. USD, pričom hodnota obchodu s tovarom dosiahla 15,88 bln. USD. Svetový

135 Zdroj: WTO - Measuring Trade in Services, A training module produced by WTO / OMC in collaboration

with the Inter-agency Task Force on Statistics of International Trade in Services. 136 Zdroj: WTO World Trade Report 2009.

60

obchod so službami v danom roku teda dosiahol hodnotu 3,73 bln. USD. Samozrejme, nie

všetky segmenty komerčných služieb rástli rovnakým tempom – najrýchlejší rast v roku 2008

v oblasti služieb vykázali dopravné služby (15 %), cestovný ruch (10 %) a obchodné služby

(10 %)137. Najväčší podiel na svetovom obchode so službami mali v roku 2008 ostatné

komerčné služby, kam patria najmä finančné služby (51 %). Ďalej nasledujú dopravné služby

(25 %) a cestovný ruch (23 %).

Regionálne skúmanie svetového obchodu s komerčnými službami stále potvrdzuje

fakt, že najväčším výrobcom a exportérom služieb sú priemyselne vyspelé štáty a rozvojové

štáty sú odsúdené na úlohu štatistov. Ako už bolo spomenuté, celková hodnota svetového

obchodu so službami v roku 2008 predstavovala 3 730 mld. USD, pričom podiel USA,

Kanady, Japonska a štátov EÚ predstavoval na vývoze služieb 2 729 mld. USD, čo

predstavuje asi 73 % celkového exportu. Na druhej strane spektra sa nachádzajú štáty Afriky,

ktoré v roku 2008 vyviezli služby len v hodnote 88 mld. USD, čo predstavuje iba 2,3 %

celkového vývozu služieb. Rovnako slabú pozíciu majú vo vývoze služieb aj štáty Strednej

a Južnej Ameriky, keď ich podiel na vývoze predstavoval 55 mld. USD (len 2,9 % svetového

vývozu). Prekvapujúco silnú pozíciu majú naopak štáty Ázie, ktorých podiel na svetovom

vývoze predstavuje 837 mld. USD (22 % svetového vývozu). Najväčší podiel na dobrých

výsledkoch Ázie majú (okrem Japonska), Čína, Kórejská republika, Hongkong, Singapur

a Taiwan, ktoré v roku 2008 vyviezli služby v hodnote 408 mld. USD (cca 11% svetového

vývozu)138.

Analýza svetového importu prezrádza, že najväčším konzumentom a tým aj dovozcom

služieb sú priemyselne vyspelé štáty. Nie je to prekvapenie, všeobecne známou je teória, ktorá

spája výrobu a spotrebu služieb s hospodárskym rozvojom národných ekonomík. USA,

Kanada, Japonsko a štáty EÚ v roku 2008 doviezli služby v hodnote 2 267 mld. USD, čo

predstavuje asi 65 % celosvetového dovozu. Porovnanie dovozu a vývozu služieb

priemyselne vyspelých štátov potvrdzuje aktívnu bilanciu obchodu so službami, keď export

týchto štátov v roku 2008 prevýšil ich import o 399 mld. USD. V skupine priemyselne

vyspelých štátov tvoria výnimku iba Nemecko a Japonsko, ktoré majú výrazný deficit

v obchode so službami (50 mld. USD, resp. 22 mld. USD).

Tabuľka 2 Regionálna štruktúra svetového obchodu so službami v 2008 (mld. USD a %)

137 Zdroj: WTO World Trade Report 2009, s. 9. 138 Tamže

61

Export Rast 2007 Rast

2008

Import Rast

2007

Rast

2008

Svet

Severná Amerika

USA

Južná a Stredná Amerika

Brazília

Európa

Európska únia

Nemecko

Veľká Británia

Taliansko

Francúzsko

SNŠ

Rusko

Afrika

Ázia

Japonsko

Čína

Juhovýchodná Ázia

3 730

603

522

109

29

1 919

1 738

235

283

123

153

83

50

88

837

144

137

271

19

14

16

18

26

21

21

16

20

13

15

27

27

22

20

10

33

17

11

9

10

16

27

11

10

11

2

12

5

26

29

13

12

13

...

10

3 470

473

364

117

44

1 628

1 516

285

199

108

132

75

75

121

858

166

152

247

18

9

9

21

28

19

19

15

16

21

15

30

32

27

18

11

29

15

11

6

7

20

28

10

10

11

1

12

6

25

29

25

12

11

...

7

Prameň: WTO World Trade Report 2009, s. 14.

Rozvojové štáty a transformujúce sa ekonomiky doviezli v roku 2008 služby

v hodnote 1 005 mld. USD (29 % celkového dovozu), čo znamená, že ich bilancia služieb

bola v tomto roku negatívna (-120 mld. USD). Štáty Afriky v roku 2008 doviezli služby

v hodnote 121 mld. USD, pričom ich bilancia služieb vykazuje deficit vo výške 33 mld. USD.

Štáty Strednej a Južnej Ameriky v rovnakom roku importovali služby v hodnote 117 mld.

USD, pričom bilancia služieb tohto regiónu bola takmer vyvážená (deficit 8 mld. USD).

62

Vysoký deficit bilancie služieb vykázali aj štáty Ázie, keď import služieb týchto štátov

predstavoval 858 mld. USD, čo viedlo k deficitu vo výške 21 mld. USD.

Tabuľka 3 15 najväčších exportérov a importérov služieb v 2008 (mld. USD a %)

Export Hodnota Podiel Import Hodnota Podiel

U

1. USA

2. Veľká Británia

3. Nemecko

4. Francúzsko

5. Japonsko

6. Španielsko

7. Čína

8. Taliansko

9. India

10. Holandsko

11. Írsko

12. Hongkong

13. Belgicko

14. Švajčiarsko

15. Kórejská republika

522

283

235

153

144

143

137

133

106

102

96

91

89

74

74

14,0

7,6

6,3

4,1

3,9

3,8

3,7

3,3

2,8

2,7

2,6

2,4

2,4

2,0

2,0

1. USA

2. Nemecko

3. Veľká Británia

4. Japonsko

5. Čína

6. Francúzsko

7. Taliansko

8. Španielsko

9. Írsko

10. Kórejská republika

11. Holandsko

12. India

13. Kanada

14. Belgicko

15. Singapur

364

285

199

166

152

137

132

108

103

93

92

91

84

84

76

10,5

8,2

5,7

4,8

4,4

3,9

3,8

3,1

3,0

2,7

2,6

2,6

2,4

2,4

2,2

Prameň: WTO World Trade Report 200, s. 17.

Štáty strednej a východnej Európy patria medzi štáty s pomerne malým exportom

komerčných služieb. Údaje Stálej konferencie OSN pre obchod a rozvoj (UNCTAD)139 tento

fakt potvrdzujú, nové členské štáty EÚ zo strednej a východnej Európy140 napríklad v roku

2007 vyviezli služby v len hodnote 95,5 mld. USD, čo predstavuje menší objem než rakúsky

a belgický export služieb v rovnakom roku (101 mld. USD). Najväčším vývozcom služieb

v strednej Európe je Poľsko (28 mld. USD), po ktorom nasledujú Maďarsko (16 mld. USD)

a Česká republika (13,3 mld. USD). Slovensko v roku 2007 vyviezlo služby v hodnote 7 mld.

USD, čo ju radí na úroveň Slovinska a Bulharska. Výraznejšou exportnou silou nedisponujú

139 Zdroj: UNCTAD Handbook of Statistics 2007. 140 Česká republika, Maďarsko, Poľsko, Slovensko, Slovinsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko a

Bulharsko

63

ani štáty juhovýchodnej Európy a štáty SNŠ, ktoré v roku 2007 vyviezli služby v hodnote 83

mld. USD, keď najväčším exportérom bola Ruská federácia (50 mld. USD).

Slabý export komerčných služieb v štátoch strednej a východnej Európy je dedičstvom

socialistického ekonomického systému. Tento systém totiž preferoval priemysel, ktorý

predstavoval najdôležitejšiu časť ekonomického systému. Sektor služieb bol považovaný za

menejcenný a jeho rozvoj postupne zaostával. Po rozpade socialistického bloku bolo jasné, že

medzi sektorom služieb v priemyselne vyspelých štátoch a v štátoch strednej a východnej

Európy je priepastný rozdiel. Úroveň služieb v tranzitívnych ekonomikách síce postupne

rastie, avšak export komerčných služieb stále výrazne zaostáva za exportom v porovnateľných

štátoch západnej Európy.

64

6 Ľudské zdroje vo svetovom hospodárstve

Problematika populácie, predovšetkým počet a štruktúra obyvateľstva určitého štátu

a špecifickejšie štruktúra pracovnej sily, sa vzhľadom na rôzne exogénne a endogénne faktory

stáva čoraz dôležitejšou a pálčivejšou. Dôvodom je skutočnosť, že všetky tieto otázky sú úzko

späté a vplývajú na stav a perspektívy ekonomického, sociálneho, politického vývoja

a rozvoja danej krajiny, ako aj na usporiadanie ekonomickej a politickej sily v regionálnom či

dokonca vo svetovom rozmere.

Obyvateľstvo je nositeľom aktivity v ekonomickej aj mimoekonomickej sfére

a producentom a spotrebiteľom všetkých materiálnych aj nemateriálnych hodnôt potrebných

na svoju existenciu. Z ekonomického hľadiska predstavuje súbor skutočných a potenciálnych

producentov a stálych spotrebiteľov. Spotreba materiálnych a iných hodnôt prebieha pre

zachovanie fyzickej existencie, reprodukciu človeka ako pracovnej sily a formovanie

duševného obzoru jednotlivca v rámci existujúceho spoločenstva141.

Základné demografické ukazovatele, ktoré sa používajú pri sledovaní stavu populácie,

sú:

celkový počet obyvateľstva – odhad k prostrednému dňu v roku (183. deň roku).

V štatistikách OSN sa počet obyvateľstva vykazuje:

o de facto – všetky osoby fyzicky prítomné na území štátu v čase zisťovania stavu,

o de iure – iba rezidenti štátu, ktorí majú v štáte trvalý pobyt, bez ohľadu na to, či sú

v okamihu sčítania prítomní alebo nie,

o upravený stav de facto – celkový počet domáceho aj cudzieho obyvateľstva

prítomného na území štátu v čase zisťovania, ako aj národní príslušníci armády

a diplomatického zboru s rodinami sídliaci mimo územia štátu;

hustota obyvateľstva – priemerný počet obyvateľov na jeden km2,

štruktúra obyvateľstva – sa vykazuje:

o podľa pohlavia,

o podľa veku142

predproduktívny vek – osoby do 14 rokov,

produktívny vek – osoby od 15 – 59 rokov,

postproduktívny vek – osoby od 60 rokov;

141 Hrala, V. a kolektív: Geografie světového hospodářství – Vybrané kapitoly. Praha : Oeconomica, 2003, s. 29. 142 V štatistikách OSN sa používa nasledujúca štruktúra podľa veku: 0-14 rokov, 15-64 rokov, 65 a viac rokov.

65

fertilita – priemerný počet detí narodených žene v plodnom veku (15 – 49 rokov veku;

v niektorých štatistikách 15 – 44 rokov veku);

pôrodnosť (natalita) – počet živo narodených detí za rok na 1 000 obyvateľov;

úmrtnosť (mortalita) – počet zomretých za rok na 1 000 obyvateľov;

prirodzený prírastok/úbytok obyvateľstva – rozdiel medzi počtom narodených

a zomretých v určitom období;

migrácia – zmena počtu obyvateľov daného štátu

o emigrácia – vysťahovanie

o imigrácia – prisťahovanie

o migračné saldo – rozdiel medzi emigráciou a imigráciou, zvyšuje/znižuje

prirodzený prírastok obyvateľstva daného štátu.

Z ekonomického hľadiska možno deliť osoby podľa ekonomickej aktivity na:

ekonomicky aktívne obyvateľstvo – všetky zárobkovo činné osoby, pomáhajúci členovia

domácností a nezamestnaní, ktorí si aktívne hľadajú prácu,

ekonomicky neaktívne obyvateľstvo – osoby bez povolania, pripravujúce sa na

povolanie, ženy v domácnosti, deti, dôchodcovia, osoby žijúce z verejných podpôr.

Okrem toho existujú aj ďalšie spôsoby štatistického sledovania štruktúry obyvateľstva,

ktoré sa líšia v rôznych štátoch, napr. podľa sociálnej a národnej príslušnosti, stupňa

kvalifikácie, úrovne vzdelanosti, rodinného stavu atď.

6.1 Demografický vývoj sveta

Demografický vývoj, alebo rast počtu obyvateľstva, je závislý predovšetkým od

natality a mortality. Z dlhodobého hľadiska a so zreteľom na intenzitu natality a mortality

možno identifikovať dlhodobé demografické cykly143:

1. Veľmi nízky populačný prírastok – charakteristický nízkou mortalitou, ako aj nízkou

natalitou; nM nN.

143 Dudáš, T. – Schönwiesner, R. – Uličná, L.: Ukazovatele na komparáciu ekonomík vo svetovom hospodárstve.

Bratislava : Vyd. EKONÓM, 2001, s. 13.

66

2. Slabý populačný prírastok – charakteristický vysokou mortalitou a zároveň vysokou

natalitou; VM VN.

3. Spomalenie populačného prírastku – charakteristický nízkou mortalitou a priemernou

natalitou; nM N.

4. Populačná explózia – charakteristická klesajúcou mortalitou a rastúcou natalitou; M

N .

VM – vysoká mortalita nM – nízka mortalita M – mortalita klesá

VN – vysoká natalita nN – nízka natalita N – natalita rastie

N – priemerná natalita

Demografický vývoj tak závisí od vzájomného vzťahu natality a mortality, od ktorých

sa odvíja priemerné ročné tempo rastu obyvateľstva.

Demografické cykly 1. a 3. sú typické pre rozvinuté ekonomiky. Demografický cyklus

4. je spätý s rozvojovými ekonomikami.

Základná demografická rovnica, ktorá vyjadruje prírastok počtu obyvateľstva v čase,

je vyjadrená v nasledujúcom tvare144:

111 tttt migráciačistáprírastokprirodzenýpopuláciapopulácia

pričom rast prirodzeného prírastku z času t do času t+1:

ttt mortalitanatalitaprírastokprirodzený 1

a zmena migračného salda z t do t+1:

ttt emigráciaimigráciamigráciačistá 1

144 http://en.wikipedia.org/wiki/Demography

67

6.1.1 Historický vývoj svetovej populácie

V posledných dekádach minulého storočia došlo k výraznému nárastu počtu

obyvateľov planéty. V súčasnosti sa odhaduje počet obyvateľov na 6,671 mld. (rok 2007).

Treba však poznamenať, že nárast, ku ktorému došlo v priebehu posledného storočia, je jav

nový, ktorý v minulosti nemá obdobu (pozri graf 1). Celkový stav svetovej populácie sa od

začiatku ľudskej civilizácie vyvíjal pomerne rovnomerne, prirodzený prírastok bol nízky,

blízky nule. Len počas posledných 200 rokov došlo k výraznému rastu, ktorý spôsobil oveľa

rýchlejší rast počtu obyvateľov Zeme, ako to bolo v predchádzajúcich storočiach. Tento rast

sa začal s postupným poklesom miery mortality v Európe a Severnej Amerike, pričom sa

zrýchlil v 20. storočí, najmä v rozvojových krajinách po roku 1950. Ak sa pozrieme na graf 1,

tak vidíme, že počas posledných 50 rokov sa počet obyvateľov zvýšil viac ako v období pred

rokom 1950 (z 2 na takmer 7 miliárd). Táto akcelerácia v raste počtu obyvateľov je viditeľná

práve v období, počas ktorého došlo k pridaniu ďalšieho milióna. Kým na prvé 2 miliardy

bolo potrebných 2,5 mil. rokov, na zvyšných 5 bude, podľa odhadu na rok 2013, stačiť 60

rokov.

V počiatkoch existencie ľudskej civilizácie, keď sa začala vyvíjať prvotnopospolná

spoločnosť, bol celkový ročný prírastok 0,002 %. V prípade, že by sa takéto tempo rastu

svetovej populácie udržalo aj v nasledujúcom vývoji civilizácie, k zdvojnásobeniu populácie

Zeme by došlo za 35 000 rokov145. Takýto vývoj sa v podstate odohrával takmer 2,5 mil.

rokov počas staršej doby kamennej. Ak zoberieme za základ vývoj ľudstva v období 2,5 mil.

rokov, možno konštatovať, že počas takmer 99 % času existencie ľudskej civilizácie

dochádzalo k veľmi nízkej úrovni populačného rastu a prirodzeného prírastku.

Od roku 1800, keď počet obyvateľov dosiahol prvú miliardu, došlo k takmer 7-

násobnému rastu svetovej populácie do súčasnosti, a to v priebehu približne 200 rokov.

V súčasnosti sa pohybuje prirodzený prírastok svetovej populácie na úrovni 1,2 %, čo

znamená, v prípade konštantnej úrovne prírastku, zdvojnásobenie populácie v priebehu

nasledujúcich 52 rokov do roku 2060. Ak by sme tento prírastok použili v časovom rade

smerom do minulosti, tak by sa civilizácia musela začať rozvíjať približne od roku 300 pred

n. l., čo znamená, že musíme vynechať novodobé dejiny ľudskej civilizácie siahajúce do

obdobia poľnohospodárskej revolúcie približne okolo 8 000 pred n. l. Ak by sme do úvahy

zobrali prirodzený prírastok na úrovni 2 %, ktorý dosahujú v súčasnosti rozvojové krajiny, tak

145 Za predpokladu použitia pravidla 70, čo znamená, že pri 1 % raste populácie dôjde k jej zdvojnásobeniu za

70 rokov.

68

by sa musela civilizácia dokonca začať rozvíjať až približne v roku 520 n. l. V prípade, že za

základ populačného rastu sveta zoberieme priemerný údaj zo 60. rokov 20. storočia, keď

celosvetovo prirodzený prírastok obyvateľstva dosiahol svoje maximum 2,3 %, tak by muselo

k vzniku a následnému rozvoju civilizácie dôjsť až v roku 710 n. l. Čím je vyšší prirodzený

prírastok, tým rýchlejšie dochádza k zdvojnásobeniu populácie danej krajiny, prípadne celého

sveta. V roku 2005 dosiahli Spojené arabské emiráty najvyšší prirodzený prírastok zo

všetkých krajín na úrovni 6,51 %. V tomto prípade dochádza k zdvojnásobeniu populácie už

v priebehu 12 rokov, pričom keby celý svet tento prírastok dosahoval počas celého dejinného

vývoja, tak sa ľudstvo na Zemi objaví až v 16. storočí okolo roku 1539, 47 rokov po objavení

Ameriky Krištofom Kolumbom a v období rozvoja utopického socializmu a merkantilizmu.

Graf 1 Vývoj počtu svetovej populácie, v mld.

Prameň: McFalls, J. A.: Population: A Lively Introduction. In: Population Bulletin, roč. 62, č. 1, 2007, s. 25.

Ľudstvo sa však rozvíja oveľa dlhšie ako 23 storočí, prípadne 15 či 13 storočí.

Začiatky existencie ľudskej civilizácie siahajú do obdobia staršej doby kamennej, pričom prvé

stopy civilizácie sa začali objavovať už pred približne 2,5 mil. rokov. Počas dlhého vývoja

dochádzalo k prirodzenému prírastku len na úrovni približne 0,002 % ročne. Počas staršej

69

doby kamennej ľudia existovali ako zberači, neskôr lovci, ktorí získavali jedlo z pestovania

rastlín a chovu a lovu živočíchov. Takáto produkcia jedla však prináša len nízku kalorickú

hodnotu na jednotku plochy, z čoho vyplýva aj nízka hustota osídlenia. Okrem toho na

redukciu populácie vplývali aj ďalšie faktory ako boje medzi kmeňmi, prírodné katastrofy

a choroby. Z demografického hľadiska je vývoj takejto populácie v podstate stály, keďže

vysoká miera natality je kompenzovaná vysokou mierou mortality. Takže v priebehu staršej

doby kamennej nedochádzalo k žiadnemu výraznému zvýšeniu svetovej populácie.

V priebehu vývoja v posledných 10 000 rokoch však došlo k niekoľkým udalostiam,

ktoré, vzhľadom na predchádzajúci vývoj, neuveriteľne dokázali zrýchliť rast počtu svetového

obyvateľstva. Prvým krokom k prudkej demografickej explózii sa stala poľnohospodárska

revolúcia približne 8 000 rokov pred n. l. Staršia doba kamenná prešla do mladšej doby

kamennej. Nové techniky produkcie potravín v oblasti poľnohospodárstva umožnili do určitej

miery zvýšiť mieru prirodzeného prírastku obyvateľstva. Z 0,002 % na 0,05 % ročne, čo

znamená, že sa zrýchlil rast počtu obyvateľov a došlo k prudkému nárastu ukazovateľa

zdvojnásobenia populácie z 35 000 rokov na 1 400 rokov (presnejšie 1 388 rokov). Napriek

zlepšeniu možnosti produkcie potravín však tieto prírastky neboli príliš vysoké, takže rast

populácie nevplýval významným spôsobom na čerpanie prírodných zdrojov, ako je to

v súčasnosti.

K ďalšiemu výraznému rastu prirodzeného prírastku došlo v polovici 17. storočia, keď

približne okolo roku 1650 sa odhaduje prirodzený prírastok svetovej populácie na úrovni 0,43

% ročne. Dochádza tak k ďalšiemu zrýchleniu zdvojnásobenia svetovej populácie z 1 400

rokov na 163 rokov. Možno identifikovať dva hlavné faktory, ktoré vplývali na toto

zrýchlenie rastu. Prvým sa stalo ukončenie 30-ročnej vojny (1618 – 1648) a podpísanie

Vestfálskeho mieru, na základe ktorého sa v Európe vytvoril systém národných štátov.

Druhým faktorom boli zámorské objavy, ku ktorým dochádzalo v predchádzajúcich dekádach

a ktoré z niektorých krajín Európy vytvorili významné koloniálne mocnosti (Anglicko,

Francúzsko, Holandsko, Portugalsko, Španielsko). Vďaka zámorským objavom

a koloniálnym výbojom sa mohlo začať spotrebúvať viac, ako si mohli dovoliť vyrábať

domáce ekonomiky. Tie často využívali kolónie na získavanie prírodných zdrojov, ktorých

mali samotné krajiny výrazný nedostatok, čo umožňovalo výrazný rast populácie, keďže

dochádzalo k zvýšeniu bohatstva per capita. Okrem toho sa v nasledujúcich dekádach 17.

storočia a neskôr, začiatkom 18. storočia, začína uplatňovať politika rozvinutého

merkantilizmu, ktorá so sebou priniesla budúci základ priemyselnej revolúcie – rozvoj

70

a sústreďovanie výroby do manufaktúr, ktoré boli založené na prísnej špecializácii a deľbe

práce, čo umožňovalo opäť zvýšiť output per capita. V prípade predaja produkcie do

zahraničia získala krajina dodatočné rezervy drahých kovov, čo znamenalo opätovné zvýšenie

príjmu per capita a ďalšie možnosti rastu populácie v jednotlivých krajinách, ktoré uplatňovali

merkantilistickú doktrínu. Okrem toho sa začalo aj sťahovanie obyvateľstva z vidieka do

miest, kde boli zárobky často vyššie ako na vidieku. Skutočný migračný boom však nastal až

v ďalšej fáze rozvoja.

Tretím krokom, ktorého dôsledky možno pociťovať ešte aj v súčasnosti a ktorý má

priamy vplyv na neuveriteľné zrýchlenie počtu svetového obyvateľstva, bola priemyselná

revolúcia, ku ktorej došlo v 18. a 19. storočí. Transformácia poľnohospodárstva umožnila

uvoľniť veľkú masu pracujúceho obyvateľstva, ktoré opustilo vidiek a migrovalo do miest.

Došlo k výraznému nárastu počtu miest a k zvýšeniu hustoty zaľudnenia v mestských

oblastiach. Od tohto obdobia možno hovoriť o skutočnom exponenciálnom raste populácie

(pozri graf 2), ktorý je tak spojený s modernou dobou. Ku koncu 19. storočia začal prirodzený

prírastok dosahovať hodnotu 0,91 % ročne, takže na zdvojnásobenie populácie, za

predpokladu konštantného ročného prírastku, stačilo už len 78 rokov.

Eventuálne možno identifikovať aj štvrté obdobie – obdobie najrýchlejšieho rastu

svetovej populácie medzi rokmi 1950 – 2000. Na dosiahnutie každej ďalšej miliardy svetovej

populácie bol v tomto období potrebný čoraz kratší čas, ako to dokumentuje tabuľka 4. Pritom

prevažná väčšina rastu svetovej populácie v tomto období je charakteristická pre rozvojové

krajiny.

V tabuľke vidieť, ako sa postupne s rozvojom ľudskej civilizácie a technickým

pokrokom v jednotlivých obdobiach postupne zrýchľoval populačný rast. V prvom,

najdlhšom období na zdvojnásobenie populácie bolo treba 35 000 rokov, s nástupom

poľnohospodárskej revolúcie sa čas potrebný na zdvojnásobenie skrátil 25-násobne na 1 400

rokov. V období stredoveku došlo k takmer 9-násobnému zrýchleniu a začiatkom 20. storočia

k zdvojnásobeniu. Ak porovnáme rýchlosť zdvojnásobenia populácie v staršej dobe kamennej

a v 60. rokoch 20. storočia, vidíme, že došlo k 1 094-násobnému skráteniu času potrebného na

zdvojnásobenie celosvetovej populácie. Od začiatku 21. storočia dochádza k poklesu miery

rastu svetovej populácie, pričom sa odhaduje jej ďalšie klesanie v budúcich dekádach.

71

Graf 2 Rast počtu obyvateľov Zeme, 8 000 pred n. l. – 1975 n. l.

Prameň: vlastné spracovanie autora, údaje z: Szirmai: Dynamics of Socio-Economic Development.

Tabuľka 4 Vývoj miery prirodzeného prírastku svetovej populácie

Rok(y) Prirodzený prírastok

(v % ročne)

Zdvojnásobenie populácie

(v rokoch)

2,5 mil. rokov – 8 000 pred n.

l. 0,002 35 000

8 000 pred n. l. 0,05 1 400

1650 0,43 163

1900 0,91 78

1960 – 1970 2,3 32

2005 1,3 55

Prameň: vlastné spracovanie autora.

Významný je aj rast populácie z hľadiska prírastku o 1 miliardu. Z prehľadu v tabuľke

5 vidíme, že prvá miliarda sa dosiahla okolo roku 1830146, s nástupom dôsledkov

priemyselnej revolúcie. Od tohto obdobia dochádzalo k neustálemu skracovaniu času

146 Údaje o roku dosiahnutia prvej miliardy populácie sa rôznia, pre potreby tejto práce vychádzame z údajov

v Ray a Szirmai.

72

potrebného na dosiahnutie každej ďalšej miliardy. Prvá miliarda sa dosiahla po 2,5 mil.

rokoch, na druhú miliardu bolo potrebných 100 rokov. V 20. storočí vplyvom technického

pokroku, zlepšenia zdravotnej starostlivosti, zvyšovania životnej úrovne obyvateľov

v rôznych krajinách došlo k zrýchleniu rastu svetovej populácie, pričom z druhej na tretiu

miliardu stačilo 30 rokov, na štvrtú miliardu 15 rokov a na piatu dokonca len 11 rokov. Od

90. rokov dochádza k postupnému spomaľovaniu rastu svetovej populácie, šiesta miliarda sa

dosiahla v roku 1998 po dvanástich rokoch a siedma miliarda sa podľa prognóz OSN očakáva

v roku 2013, po 15 rokoch od dosiahnutia predchádzajúceho. Koncom prvej polovice 21.

storočia by sa mal rast svetovej populácie postupne spomaliť, takže nárast na 9 miliárd sa

odhaduje počas 21 rokov medzi rokmi 2027 – 2048.

Tabuľka 5 Prírastok svetovej populácie

Rok Počet obyvateľov

(v mld.)

Počet rokov potrebných

na dosiahnutie miliardy

1830 1 2,5 mil.

1930 2 100

1960 3 30

1975 4 15

1986 5 11

1998 6 12

2013 (odhad) 7 15

2027 (odhad) 8 14

2048 (odhad) 9 21

Prameň: Nafziger: Economic Development (do 1998); Population Reference Bureau (odhady 2013 – 2048),

vlastné spracovanie autora.

6.2 Populácia – veľkosť, distribúcia, rast

Populácia v jednotlivých krajinách podlieha dynamickému vývoju. Jednotlivé

populácie starnú, mladnú, mení sa ich geografické rozmiestnenie v rámci jednej krajiny,

73

prípadne v rámci skupiny krajín. Dynamický vývoj stavu populácie je spôsobený

predovšetkým natalitou, mortalitou, migráciou a životnou úrovňou obyvateľstva. Kombinácia

týchto faktorov spôsobuje zmenu stavu populácie. Napriek tomu, že do určitej miery sú tieto

faktory predpovedateľné, v niektorých prípadoch výsledky ich skúmania vykazujú určité

nepravidelnosti.

Na príklade 20. storočia vidíme, že žiadne iné storočie, ktoré mu predchádzali,

nevykazovalo taký prudký populačný rast. Na druhej strane, populácia v niektorých krajinách

v posledných desaťročiach 20. storočia klesala. Možno povedať, že takýto pokles populácie

v jednotlivých krajinách sa v budúcnosti stane skôr istým pravidlom ako výnimkou, pričom

v iných svetových regiónoch bude populácia aj naďalej rásť, aj keď nie tak rýchlo, ako to bolo

v minulosti. Toto rozdelenie na krajiny s poklesom populácie a na krajiny s rastom populácie

možno vidieť predovšetkým na krajinách rozvinutých, kde dochádza k poklesu populácie

a k jej starnutiu, a na krajinách rozvojových, v ktorých sa aj napriek zlým životným

podmienkam a nízkej životnej úrovni obyvateľstva darí neustále dosahovať populačný rast.

Čo sa týka veľkosti populácie a jej distribúcie, v roku 2007 dosiahol počet obyvateľov

Zeme hranicu 6,7 mld., čo je oproti roku 1950 nárast o viac ako dvaapolkrát (ročný prírastok

svetovej populácie tak v posledných rokoch predstavuje približne 78 mil.). Do roku 2050 sa

predpokladá ďalší nárast počtu obyvateľov Zeme, pričom sa odhaduje, že počet obyvateľov

prekročí hranicu 9 mld. a dosiahne úroveň 9,2 mld.147 s ročným celkovým prírastkom

približne 30 mil.

Čo sa týka geografickej distribúcie svetovej populácie medzi jednotlivé krajiny sveta,

v roku 2007 prevažná väčšina obyvateľstva sveta (5,448 mld.) žila v rozvojových krajinách,

kde tvorila približne 81,7 % svetovej populácie (z toho bolo 804 mil. v LDC a 4,644 mld.

v ostatných). Populácia v rozvinutejších regiónoch tvorila približne 1,223 mld. obyvateľov, čo

predstavuje 18,3 % celkovej svetovej populácie. V súvislosti s distribúciou populácie je

zaujímavý fakt, že obyvatelia sa postupne sťahujú do menej rozvinutých svetových regiónov,

pričom sa predpokladá, že percento obyvateľov žijúcich v rozvojových krajinách sa zvýši zo

67,7 % v roku 1950 na viac ako 86 % v roku 2050.

147 UN Department of Economic and Social Affairs, Population Division.

74

Graf 3 Počet obyvateľov Zeme, 1950 – 2050, v mil.

Prameň: World Population Prospects – The 2006 Revision. UN DESA.

Graf 4 Distribúcia obyvateľstva sveta, 2007, v %

Prameň: World Population Prospects – The 2006 Revision. UN DESA.

Na nasledujúcom grafe vidieť vývoj distribúcie svetovej populácie v rokoch 1950

a 2007, ako aj prognózu na rok 2050. Z grafu vidíme nárast počtu svetovej populácie

v rozvinutých krajinách z 814 na 1 245 mil. obyvateľov. Na druhej strane, v prípade

percentuálneho podielu v tejto časti sveta dochádza k poklesu z 32,1 % v roku 1950 na 18,3 %

75

v roku 2007. V roku 2050 sa očakáva, napriek rastu počtu obyvateľov, pokles na 13,6 %.

Opačná situácia je v rozvojových krajinách. V najchudobnejších krajinách sveta došlo od roku

1950 k nárastu podielu z 8 % (v roku 1950) na 12 % (v roku 2007), pričom sa do roku 2050

predpokladá ich podiel na úrovni 19 %. V ostatných rozvojových krajinách (medzi ktoré

patria India a Čína, dve najľudnatejšie krajiny sveta, v ktorých žije viac ako jedna tretina

svetovej populácie) bol podiel v roku 1950 60 %, pričom v roku 2007 to už bolo 69,6 %

a v roku 2050 sa odhaduje podiel týchto krajín vo výške 67,5 %. Najvyššiu dynamiku rastu

tak pravdepodobne zaznamenajú najchudobnejšie krajiny sveta (LDC).

Graf 5 Vývoj distribúcie obyvateľstva, 1950 – 2050, v mil.

Prameň: World Population Prospects – The 2006 Revision. UN DESA.

Čo sa týka jednotlivých svetových regiónov, najľudnatejším regiónom je Ázia

s populáciou 4,03 mld. obyvateľov. Podiel Ázie zostáva viac-menej konštantný a pohybuje sa

na úrovni 55 – 60 % (60,1 % v roku 2007).

Oveľa výraznejší je však posun v podiele na celkovej svetovej populácii v ďalších

regiónoch, najmä v Európe a Afrike. V roku 1950 bol podiel Európy 21,6 %, pričom v roku

2007 došlo k prudkému prepadu na 11 % (napriek absolútnemu rastu populácie z 548 na 731

mil.). Do roku 2050 sa očakáva ďalší pokles na 7,2 % (spolu s absolútnym poklesom na 664

mil.). V Afrike dochádza k presne opačnému trendu, keď v roku 1950 bol jej podiel na

svetovej populácii 8,8 % a v roku 2007 došlo k zvýšeniu na 14,5 %. Odhady predpovedajú

76

ďalší nárast populácie na čiernom kontinente na 21,7 % v roku 2050, čo je podiel populácie

Európy v roku 1950.

Graf 6 Vývoj počtu populácie v jednotlivých regiónoch, v mil.

Prameň: World Population Prospects – The 2006 Revision. UN DESA.

Ďalšou zaujímavou skutočnosťou je aj distribúcia svetovej populácie v jednotlivých

krajinách sveta. Len 5 % všetkých krajín, čo znamená 11 krajín, obsahuje 61 % celkovej

svetovej populácie. Každá z týchto krajín má počet obyvateľov vyšší ako 100 miliónov. Na

druhej strane sú krajiny, ktoré sú relatívne malé, čo sa týka počtu obyvateľov. 77 % krajín

sveta má počet obyvateľov nižší ako 20 mil., pričom jedna tretina z nich má počet obyvateľov

nižší ako 1 milión. Spolu tieto krajiny obsahujú 12 % svetovej populácie. Krajiny s počtom

obyvateľov medzi 20 – 100 miliónmi predstavujú 18 % všetkých krajín a 27 % celkovej

svetovej populácie.

Jedenásť krajín s najvyššou populáciou spolu obýva viac ako 3,9 mld. obyvateľov.

Len Čína a India, v ktorých spolu žije približne 2,4 mld. obyvateľov, spolu tvoria viac ako

37,4 % celkovej svetovej populácie. Ostatných 9 krajín spolu tvorí takmer štvrtinu celkovej

svetovej populácie. Iba 3 z krajín uvedených v ľavej časti tabuľky 6 sú považované za

rozvinuté (USA, Ruská federácia a Japonsko), zvyšok sú rozvojové krajiny. Tieto 3 krajiny sa

podieľajú na celkovej svetovej populácii 8,7 % (USA 4,6 %; Ruská federácia 2,2 %; Japonsko

1,9 %). Táto hodnota však ďaleko zaostáva za Čínou (20,4 %) a Indiou (17 %).

77

Graf 7 Podiel krajín na svetovej populácii, 2007, v %

Prameň: World Population Prospects – The 2006 Revision. UN DESA.

V roku 2050 pravdepodobne dôjde k výmene na prvých dvoch miestach, ktoré si

vymenia India a Čína, ako vyplýva z nasledujúcej tabuľky. Okrem toho sa predpokladá, že

dôjde k rastu počtu krajín s počtom obyvateľov nad 100 mil. zo súčasných 11 na budúcich 19.

V súčasnosti v 11 krajinách s počtom obyvateľov nad 100 mil. žije spolu 3,936 mld.

obyvateľov, tento počet sa pravdepodobne zvýši v 19 krajinách v roku 2050 na 6,143 mld.

obyvateľov, čo predstavuje 56 %-ný nárast v priebehu 45 rokov. V roku 2050 klesne podiel

11 najľudnatejších krajín na 57,4 %, no v prípade, že sú zahrnuté všetky krajiny s počtom

obyvateľov nad 100 mil., tento podiel bude predstavovať 67,6 %. Významný nárast počtu

obyvateľov sa predpokladá v Nigérii (zo súčasných 132 mil. na takmer dvojnásobok 258 mil.)

a v Pakistane (zo 158 mil. na 305 mil.). Medzi krajiny s počtom obyvateľov nad 100 mil. sa

zaradia krajiny ako Filipíny, Uganda, Egypt, Vietnam, Irán a Turecko. K výraznému zníženiu

počtu obyvateľov dôjde v Ruskej federácii, ktorá pravdepodobne klesne zo súčasného 7.

miesta (143 mil. obyvateľov) na 17. miesto (112 mil. obyvateľov). K poklesu dôjde aj

v Japonsku (zo súčasných 128 mil. na 112 mil.). Ako vidieť z tabuľky, v roku 2050 bude

medzi 19 najľudnatejšími krajinami 16 súčasných rozvojových krajín a tie isté 3 rozvinuté

krajiny – USA, Ruská federácia a Japonsko.

78

Tabuľka 6 Najľudnatejšie krajiny sveta, 2005, 2050, v mil. obyvateľov

Krajina 2005 kum. % Krajina 2050 kum. %

1. Čína 1316 20,4 1. India 1593 17,5

2. India 1103 37,4 2. Čína 1392 32,9

3. USA 298 42 3. USA 395 37,2

4. Indonézia 223 45,5 4. Pakistan 305 40,6

5. Brazília 186 48,4 5. Indonézia 285 43,7

6. Pakistan 158 50,8 6. Nigéria 258 46,6

7. Ruská federácia

143 53 7. Brazília 253 49,4

8. Bangladéš 142 55,2 8. Bangladéš 243 52

9. Nigéria 132 57,3 9. Konžská dem. republika

177 54

10. Japonsko 128 59,2 10. Etiópia 170 55,9

11. Mexiko 107 60,9 11. Mexiko 139 57,4

12. Filipíny 127 58,8

13. Uganda 127 60,2

14. Egypt 126 61,6

15. Vietnam 117 62,9

16. Japonsko 112 64,1

17. Ruská federácia

112 65,3

18. Irán 102 66,5

19. Turecko 101 67,6

Prameň: World Population Prospects – The 2004 Revision. UN DESA.

Ako vidieť z predchádzajúcej tabuľky a nasledujúcich grafov, s výnimkou Ruskej

federácie a Japonska dôjde v ostatných krajinách k rastu počtu populácie. Tieto dve krajiny sú

pritom dve z troch v skupine najľudnatejších krajín, ktoré sa považujú za rozvinuté krajiny.

Treťou sú USA, v ktorých však na rozdiel od Ruskej federácie a Japonska dôjde k zvýšeniu

počtu obyvateľov zo súčasných 298 mil. na 395 mil. v roku 2050.

79

Graf 8 Predpokladaný vývoj počtu obyvateľov v Indii a Číne, v mil.

Prameň: World Population Prospects – The 2004 Revision. UN DESA.

Graf 9 Predpokladaný vývoj počtu obyvateľov v Ruskej federácii a Japonsku, v mil.

Prameň: World Population Prospects – The 2004 Revision. UN DESA.

V rokoch 2000 – 2005 došlo v 16 krajinách k poklesu populácie o viac ako 5 000

obyvateľov. Všetky tieto krajiny, s výnimkou Srbska a Čiernej Hory, sa nachádzajú na území

bývalého Sovietskeho zväzu a v strednej Európe. Pokles varioval od 37 000 obyvateľov

v Estónsku až po 3,358 mil. v Ruskej federácii. Na rozdiel od súčasného vývoja sa

80

predpokladá, že v rokoch 2045 – 2050 dôjde k oveľa výraznejšiemu poklesu, pričom tento

pokles bude v krajinách Ázie, južnej a západnej Európy, v Kube a Mexiku.

Tabuľka 7 Krajiny s najväčším úbytkom obyvateľstva, 2000 – 2005, v tis.

Krajina Populácia 2000

Populácia 2005

Úbytok 2000 - 2005

Ruská federácia 146 560 143 202 -3 358

Ukrajina 49 116 46 481 -2 635

Rumunsko 22 117 21 711 -406

Bielorusko 10 029 9 755 -274

Bulharsko 7 997 7 726 -271

Gruzínsko 4 720 4 474 -246

Kazachstan 15 033 14 825 -208

Maďarsko 10 226 10 098 -128

Poľsko 38 649 38 530 -120

Moldavsko 4 275 4 206 -69

Litva 3 500 3 431 -69

Lotyšsko 2 373 2 307 -66

Arménsko 3 082 3 016 -66

Česká republika 10 267 10 220 -48

Srbsko a Čierna Hora

10 545 10 503 -42

Estónsko 1 367 1 330 -37

Prameň: World Population Prospects – The 2004 Revision. UN DESA.

V súčasnosti každý rok pribudne na Zemi približne 78 mil. ľudí, pričom 95 %

pochádza z menej rozvinutých krajín. Iba 7 krajín tvorí viac ako polovicu (51,1 %) tohto

prírastku: India, Čína, Pakistan, USA, Nigéria, Indonézia a Bangladéš. V priebehu

nasledujúcich 45 rokov sa predpokladá 9 krajín, ktoré budú tvoriť viac ako polovicu (51,6 %)

ročného celosvetového prírastku: India, Pakistan, Nigéria, Konžská demokratická republika,

81

Bangladéš, Uganda, USA, Etiópia, Čína. Predpokladá sa, že samotná India prispeje

v uvedenom období prírastkom vo výške 489 mil. ľudí.

V minulosti, vzhľadom na vysokú mieru mortality, rast populácie nebol taký výrazný

ako v 20. storočí. Až do začiatku 20. storočia sa pohybovala ročná miera rastu populácie na

úrovni 0,5 %. Vzhľadom na zlepšenie hygieny, prístupu k antibiotikám a ďalším faktorom,

miera mortality v 20. storočí výrazne klesla, čo sa prejavilo na zvýšení miery prirodzeného

prírastku, keď v rokoch 1965 – 1970 dosiahol historické maximum na úrovni približne 2 %.

Po tomto období došlo k zníženiu tejto úrovne, pričom súčasný priemerný ročný

prirodzený prírastok (2005 – 2010) svetovej populácie je približne 1,17 %. V rokoch 2045

– 2050 sa odhaduje prirodzený prírastok na úrovni 0,36 %.

Tabuľka 8 Rast svetovej populácie, 2000 – 2005, v %

Prirodzený prírastok

Svet 1,21

Rozvinuté krajiny

0,3

Rozvojové krajiny

1,43

LDC 2,4

Ostatné 1,27

Afrika 2,18

Ázia 1,21

Európa 0

Latinská Amerika

1,42

Severná Amerika

0,97

Oceánia 1,32

Prameň: World Population Prospects – The 2004 Revision. UN DESA.

V súčasnosti rozvinuté krajiny rastú o 0,28 % ročne, čo je približne polovica hodnoty,

ktorú dosahovali v 18. a 19. storočí. Oveľa výraznejší je rast rozvojových krajín, kde LDC

rastú o 2,37 % ročne a ostatné rozvojové krajiny o 1,37 % ročne.

Čo sa týka jednotlivých svetových regiónov, najvyšší rast dosahuje Afrika a najnižší,

nulový, rast dosahuje Európa.

82

Na úrovni jednotlivých krajín možno nájsť krajiny s najvyšším prírastkom a, na druhej

strane, krajiny s najvyšším úbytkom populácie v období 2000 – 2005.

V prípade krajín s najvyšším prírastkom, z 10 krajín 5 je z Afriky a 5 z Ázie, pričom

prírastok sa pohybuje od 6,51 % ročne v Spojených arabských emirátoch po 3,39 % ročne

v Nigeri. Väčšinou je v týchto krajinách vysoká miera fertility, no pri krajinách z Arabského

polostrova prichádza do úvahy aj ďalší faktor, ktorým je medzinárodná migrácia (UN DESA

uvádza, že v roku 2005 bol podiel migrantov v Spojených arabských emirátoch na celkovej

populácii až 71,4 %).

Na druhej strane sú krajiny s najvyšším úbytkom obyvateľstva, pričom všetky sa

nachádzajú vo východnej Európe, prípadne sú nástupníckymi štátmi bývalého Sovietskeho

zväzu. Úbytok obyvateľstva sa tu pohybuje na úrovni od -1,1 % (Ukrajina) po -0,37 %

(Rumunsko).

Tabuľka 9 Krajiny s najvyšším ročným rastom obyvateľstva, 2000 – 2005, v %

Krajina Prírastok Krajina Úbytok

1. SAE 6,51 1. Ukrajina -1,1

2. Katar 5,86 2. Gruzínsko -1,07

3. Východný Timor

5,42 3. Bulharsko -0,69

4. Afganistan 4,59 4. Lotyšsko -0,57

5. Eritrea 4,26 5. Bielorusko -0,55

6. Sierra Leone 4,07 6. Estónsko -0,55

7. Kuvajt 3,73 7. Ruská federácia

-0,46

8. Čad 3,42 8. Arménsko -0,43

9. Uganda 3,4 9. Litva -0,4

10. Niger 3,39 10. Rumunsko -0,37

Prameň: World Population Prospects – The 2004 Revision. UN DESA.

Prirodzený prírastok/úbytok obyvateľstva je len všeobecný ukazovateľ, ktorý môže

poskytnúť informáciu o celkovom trende v konkrétnej krajine, no niekedy sa môže stať, že

zakryje hnacie sily vyvolané fertilitou a mortalitou v určitých vekových skupinách. Efekt

týchto síl na prírastok/úbytok obyvateľstva sa nazýva vnútorná miera rastu. Vplyv vekovej

štruktúry na rast obyvateľstva je významný faktor, ktorý sa musí vziať do úvahy ešte pred

počítaním prirodzeného prírastku obyvateľstva. Môže sa stať, že populácia v krajine má,

83

vzhľadom na nízku fertilitu a vysokú mortalitu v špecifických vekových skupinách, vnútornú

tendenciu klesať, no prirodzený prírastok bude kladný. Na druhej strane, populácia

s vnútornou tendenciou k rastu, vzhľadom na vysokú fertilitu a nízku mortalitu v určitých

vekových skupinách, môže klesať, dochádza teda k prirodzenému úbytku. Preto veková

štruktúra každej krajiny je pozostatkom jej demografickej histórie a môže tiež ovplyvniť

dynamiku rastu populácie v krajine v budúcnosti. V prípade, že v krajine v minulosti

dochádzalo k výraznému populačnému rastu, existuje tendencia, že tento rast bude

pokračovať aj v budúcnosti. Dokonca aj v prípade, že sa potenciálni rodičia takýchto silných

generačných ročníkov rozhodnú mať menej detí, ako mali ich rodičia, je možné, že takéto

generácie zabezpečia pozitívny populačný rast.

Vnútorná tendencia k rastu je vyjadrená ukazovateľom čistá miera reprodukcie148,

ktorý sa chápe ako ukazovateľ generačnej výmeny.

Čistá miera reprodukcie je priemerný počet dcér, ktoré sa môžu narodiť

hypotetickej skupine žien ku koncu ich reprodukčného cyklu, v prípade, že celý život

podliehali miere fertility a mortality v rámci špecifickej vekovej skupiny počas určitého

obdobia149.

Ak napríklad zoberieme do úvahy novonarodené dievča, čistá miera reprodukcie bude

priemerný počet preživších dcér, ktoré sa jej počas jej vlastného života narodia. Ak je čistá

miera reprodukcie vyššia ako 1, každá novonarodená dcéra priemerne porodí viac ako 1

dcéru, čím porodí viac, ako je ona sama (zreprodukuje sa viac) v generačnom zmysle. To

znamená, že čistá miera reprodukcie väčšia ako 1 znamená vnútornú tendenciu populácie

danej krajiny k rastu.

Ak je hodnota čistej miery reprodukcie nižšia ako 1, znamená to nedostatočnú mieru

fertility na generačnú výmenu (dcéra sa zreprodukuje menej, ako je ona sama). To vyvolá

vnútornú tendenciu populácie danej krajiny k poklesu.

Poslednou možnosťou je stav, keď sa čistá miera reprodukcie rovná 1. Vtedy dochádza

ku generačnej výmene, absentuje však vnútorná tendencia k rastu, resp. k poklesu. Ak sa čistá

miera reprodukcie rovná 1 počas dlhého časového obdobia, prirodzený prírastok obyvateľstva

dosiahne nulu a miera prirodzeného prírastku bude 0 %.

148 Net Reproduction Rate (NRR), používa sa v štatistikách UN DESA spolu s ostatnými ukazovateľmi, ktoré sú

uvedené na začiatku kapitoly. 149 Alebo: čistá miera reprodukcie = počet dcér narodených žene.

84

6.3 Veková štruktúra

Veková štruktúra populácie je dôležitý ukazovateľ, ktorý má význam nielen

v celosvetovom meradle, ale najmä v meradle národnom. V rámci národnej ekonomiky má

nesmierny význam skutočnosť, aká je a ako sa bude vyvíjať v budúcnosti veková štruktúra

obyvateľstva vzhľadom na dosah na danú ekonomiku. Podiel detí a starých ľudí na celkovom

počte obyvateľov konkrétnej krajiny má vplyv na štátny rozpočet, na výdavky na školstvo,

zdravotníctvo (očkovanie detí, prevencia, lieky atď.); na druhej strane na výdavky na systém

sociálneho zabezpečenia starých ľudí a tiež výdavky na zabezpečenie zdravia tých, ktorí trpia

chronickými či civilizačnými chorobami vyžadujúcimi dlhodobé liečenie, prípadne tých, ktorí

trpia nevyliečiteľnými chorobami. Okrem toho je významný aj ukazovateľ podielu populácie

staršej ako 65 rokov k pracujúcemu obyvateľstvu. Význam má najmä pre vytváranie

a fungovanie verejných systémov dôchodkového zabezpečenia, ako aj na mikroúrovni v rámci

vekovej štruktúry rodiny, kde ovplyvňuje možnosti starostlivosti o deti a starých ľudí.

V roku 2005 každá zo skupín krajín (rozvinuté, LDC, ostatné rozvojové) vykazovala

svoju charakteristickú pyramídovú štruktúru, ako je uvedené na nasludujúcich obrázkoch. Na

obrázkoch 1 – 3 možno vidieť starnutie populácie vo vyspelých krajinách a nízku mieru

fertility, vysokú mieru fertility v LDC, pokles miery fertility v ostatných rozvojových

krajinách.

Čo sa týka rozdelenia mužov a žien, v ostatných rozvojových krajinách je vo vyššom

veku viac žien ako mužov, čo je trend jasne viditeľný pri rozvinutých krajinách.

Vyspelé krajiny vykazujú oveľa vyšší podiel starých ľudí na celkovej populácii ako

ostatné dve skupiny krajín. Očakáva sa rast počtu starých ľudí zo súčasného podielu 23,8 %

na 42 % v roku 2050. Okrem toho sa predpokladá zníženie súčasného podielu vekovej

skupiny do 15 rokov zo 17 % na 15,2 % v roku 2050. V rozvojových krajinách je súčasný

podiel starých ľudí vo výške 8,9 %, pričom by sa mal tento podiel do roku 2050 zvýšiť na

23,7 % (LDC: z 5,5 % na 11,4 %; ostatné rozvojové: z 9,5 % na 27,2 %). Podiel detí do 15

rokov by sa mal znížiť zo súčasných 30,9 % na budúcich 20,6 % (LDC: zo 41,5 % na 28,2 %;

ostatné rozvojové: z 29,1 % na 18,4 %).

Čo sa týka budúceho vývoja, vo vyspelých krajinách sa očakáva presun populácie

z produktívneho veku do postproduktívneho veku. Predpokladá sa, že dôjde k zdvojnásobeniu

populácie starých ľudí zo súčasných 22,6 osoby 65+ na 100 osôb 15 – 64 na budúcich 44,4

osoby 65+ na 100 osôb 15 – 64. V Európe sa pritom predpokladá výrazné zvýšenie až na 48

85

starých ľudí na 100 osôb v produktívnom veku. Znamená to, že v roku 2050 v Európe budú

na jedného dôchodcu robiť 2 ľudia v produktívnom veku.

Obrázok 1 Veková pyramída v rozvinutých krajinách, 2005

Prameň: World Population Prospects – The 2004 Revision. UN DESA.

Obrázok 2 Veková pyramída v LDC krajinách, 2005

Prameň: World Population Prospects – The 2004 Revision. UN DESA.

86

Obrázok 3 Veková pyramída v ostatných rozvojových krajinách, 2005

Prameň: World Population Prospects – The 2004 Revision. UN DESA.

Graf 10 Podiel jednotlivých vekových skupín v rámci sveta, 2005, v tis.

Prameň: World Population Prospects – The 2004 Revision. UN DESA.

6.4 Obyvateľstvo a ekonomický rast

Ako je uvedené v predchádzajúcej časti tejto kapitoly, rast obyvateľstva v jednotlivých

svetových regiónoch, skupinách krajín či v konkrétnych krajinách je výrazne nerovnomerný.

Ako sme ukázali v časti venovanej vekovej štruktúre obyvateľstva, rast počtu obyvateľov,

87

najmä produktívneho veku, je dôležitý aj pre ekonomický rast. Takto možno analyzovať

vzťahy medzi rastom obyvateľstva a ekonomickým rozvojom, resp. rastom.

6.4.1 Koncepčné prístupy

Obyvateľstvo a zdroje sú dva významné faktory, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Ich

vzájomné vzťahy sú dynamické, a preto môžu byť závery analýz týchto vzťahov rozličné.

Z krátkodobého a strednodobého hľadiska môžu zmeny v počte obyvateľstva významne

ovplyvňovať dianie v konkrétnej krajine. Z dlhodobého hľadiska budú na zmenu počtu

obyvateľstva vplývať aj ďalšie faktory, ktoré budú spôsobovať buď rast, alebo pokles počtu

obyvateľstva. Práve preto je analýza vzťahov medzi počtom obyvateľov a sociálno-

ekonomickým rozvojom špecifická a významná. Vzhľadom na komplexnosť tejto otázky je

potrebné brať do úvahy aj ďalšie faktory, ktoré vplývajú tak na rast počtu obyvateľov, ako aj

na ekonomický rozvoj.

Vzhľadom na dôležitosť a šírku skúmanej problematiky existuje niekoľko možných

spôsobov analýzy vzájomných vzťahov medzi rastom počtu obyvateľstva a ekonomickým

rastom.

Graf 11 Vývoj rastu populácie a potravín podľa Malthusa

Prameň: vlastné spracovanie autora.

Prvý prístup vychádza a je spojený s teóriou populačného rastu Thomasa R.

Malthusa, ktorý je známy svojím populačným zákonom (teóriou), ktorý hovorí, že počet

obyvateľstva rastie rýchlejšie ako životné prostriedky (obyvateľstvo rastie geometrickým

radom a životné prostriedky rastú aritmetickým radom); ak sa nevyskytnú prekážky, počet

A

rast populácie

rast potravín

zóna rýchlejšieho rastu populácie

ako potravín

čas

počet obyvateľov

počet potravín

0

88

obyvateľstva sa za 25 rokov zdvojnásobí (pozri graf 11). Malthus proti sebe postavil dva

faktory: obyvateľstvo a prírodné zdroje. Postuloval nekonečné a nemenné úsilie ľudí

rozmnožovať sa. Demografický rast interpretoval ako nemennú premennú, ktorá je však do

určitej miery korigovaná činnosťou preventívnych a pozitívnych sociálnych faktorov.

K preventívnym faktorom radil najmä mravnú zdržanlivosť, v rámci pozitívnych faktorov

hovoril o biede, chudobe, hlade, vojnách a epidémiách. Tieto prekážky rastu obyvateľstva sú

podľa neho potrebné, pretože v opačnom prípade by sa prírodné zdroje a životné prostriedky

nestíhali reprodukovať súčasne s rastom obyvateľstva. Malthusova populačná teória vyvolala

v období jej publikovania aj kritiku. Kritici mu vyčítali predovšetkým skutočnosť, že pri

postulovaní svojej teórie nevychádzal z podmienok konkrétnej krajiny. Išlo predovšetkým

o to, že rast obyvateľstva skúmal na USA, kde bol v dôsledku prisťahovalectva vysoký

prírastok obyvateľstva, a rast životných prostriedkov skúmal na Francúzsku, kde pre nízku

produktivitu práce boli nízke poľnohospodárske výnosy. Na základe skúmania týchto dvoch

krajín potom vyvodil všeobecné závery o geometrickom raste obyvateľstva a aritmetickom

raste životných prostriedkov.

Tento prístup vychádza z toho, že demografické premenné sú podstatným aspektom

ekonomicko-sociálneho rozvoja. Na základe toho dochádza k nasledujúcemu150:

Vysoký rast obyvateľstva miery rastu úspor a ziskov; pracovnej sily

a sťaženie jej využitia ( nezamestnanosti vzhľadom na nedostatok pracovných

miest); kvality pracovných zdrojov vzhľadom na zníženie výdavkov na

vzdelanie a zdravotníctvo; mieru zavedenia technických a technologických

inovácií; objem dostupných zdrojov na jedného obyvateľa rast HDP/per

capita.

Práve s nástupom 21. storočia sa začala používať maltuziánska „pasca“ na poukázanie

problému rastu obyvateľstva, a najmä na skutočnosť, že rast svetového obyvateľstva vytvára

problém ľudstva týkajúci sa nedostatku potravín, materiálov a surovín a znečisťovania

životného prostredia. V súvislosti s tým vzniká otázka, ako nájsť východisko z tejto situácie.

150 Lomakin, V. K.: Mirovaja ekonomika – vtoroe izdanie. Moskva : Unity, 2004, s. 242.

89

Druhý prístup vychádza z teórie A. Smitha, ktorý tvrdil, že rast počtu obyvateľstva

môže urýchliť ekonomický rozvoj v prípade, že tento rast je podporený aj technickými

a technologickými inováciami. Rast bohatstva podľa Smitha vedie k rastu počtu detí, zároveň

ich vlastná práca môže pomôcť pokryť časť výdavkov na ich výchovu a obživu. Spolu s tým

však ľudia s vyššími príjmami majú sklon mať menej detí, pričom na druhej strane sú

chudoba a bieda často sprevádzané nielen vysokou natalitou, ale aj vysokou mortalitou.

Zvýšenie počtu obyvateľstva tak neznižuje životný štandard. Smith tiež ukázal, že s postupom

času sa znižuje aj cena potravín.

Druhý prístup predpokladá, že demografické faktory sú funkciou sociálneho

a ekonomického rozvoja. Zodpovedá súčasnej koncepcii úspor z rozsahu výroby, ktorá našla

silnú podporu v 80. rokoch 20. storočia v USA, keď v roku 1986 v Druhej správe Národnej

akadémie vied USA sa uznalo, že vplyv rastu počtu obyvateľstva na ekonomický rast je

komplexný jav. Problémy ako nezamestnanosť či podvýživa sú vyvolané mnohými faktormi

a zameranie pozornosti iba na zníženie rastu počtu obyvateľov bez sledovania ďalších

základných príčin týchto javov môže viesť k nesprávnym záverom.

6.4.2 Ekonomický a demografický rast

Zvyčajne sa na objasnenie vplyvu demografického rastu na ekonomický rast využíva

porovnanie tempa rastu obyvateľstva s HDP per capita. Údaje z posledných dvoch desaťročí

naznačujú, za predpokladu vylúčenia vplyvu iných faktorov, že ekonomický rast je často

sprevádzaný nízkou mierou rastu obyvateľstva a zvýšenou mierou predĺženia života

obyvateľstva.

Keď zoberieme do úvahy údaje z nasledujúcej tabuľky, vidíme, že v rámci sveta

tempo rastu obyvateľstva za posledné dve desaťročia klesalo zároveň s rastom HDP p. c.

Tento trend je tiež viditeľný v rozvojových krajinách, tak v LDC (pokles tempa rastu

obyvateľstva o 0,1 % a zároveň rast HDP p. c. o 0,9 %), ako aj v ostatných rozvojových

krajinách, kde je oveľa výraznejšie tempo rastu HDP p. c. (o 2,1 % z 1,3 % na 3,4 %) ako

tempo poklesu rastu obyvateľstva (o 0,4 % z 2,1 % na 1,7 %).

90

Tabuľka 10 Tempo rastu obyvateľstva a HDP, v %

Obyvateľstvo HDP per capita

1981 - 1990

1991 - 1999

1981 - 1990

1991 - 1999

Svet 1,7 1,4 1,3 1,5

Rozvinuté krajiny

0,6 0,5 2,3 1,8

LDC 2,6 2,5 -0,7 0,2

Ostatné rozvojové

2,1 1,7 1,3 3,4

Prameň: Lomakin, V. K.: Mirovaja ekonomika – vtoroe izdanie.

Na druhej strane vývoj podobný vývoju v rozvojových krajinách nevidieť tiež vo

vyspelých krajinách, kde za rovnaké obdobie došlo síce k poklesu tempa rastu obyvateľstva

o 0,1 % (z 0,6 % na 0,5 %), no zároveň nedošlo k rastu HDP p. c., ktorý dokonca za uvedené

obdobie klesol o 0,5 % (z 2,3 % na 1,8 %). K tomuto poklesu však došlo predovšetkým vo

vyspelých krajinách s nízkou úrovňou HDP p. c. V ostatných vyspelých krajinách rast

obyvateľstva paralelne kopíroval aj rast HDP p. c.

V 80. rokoch malo tempo rastu HDP p. c. v LDC negatívnu dynamiku (-0,7 %).

Z krátkodobého hľadiska preto v mnohých týchto krajinách rast obyvateľstva išiel súbežne so

zhoršením ich sociálno-ekonomického postavenia.

Z krátkodobého hľadiska však môže na zhoršenie sociálno-ekonomického postavenia

vplývať aj množstvo ďalších faktorov, pričom ako jeden z hlavných faktorov negatívneho

pôsobenia na sociálno-ekonomický rozvoj sa uvádza urbanizácia. Vo vyspelých krajinách sa

mestské obyvateľstvo v priebehu rokov 1950 – 1990 zdvojnásobilo, pričom dosiahlo úroveň

77 %. V rozvojových krajinách sa za to isté obdobie mestské obyvateľstvo zvýšilo 4-krát na

viac ako 2 mld. ľudí na úroveň 40 %. Mnohé mestá v rozvojových krajinách sa tak stali

miestami obrovskej chudoby a biedy s veľkým počtom obyvateľov, ktorí žijú na hranici

prežitia. Odhaduje sa, že v 90. rokoch 1,2 mld. ľudí (23 % svetovej populácie, 60 %

mestského obyvateľstva) žilo v slumoch. Okrem toho došlo k zvýšeniu počtu domácností,

ktoré nemajú prístup k zdravotne vhodnej pitnej vode zo 138 mil. v roku 1970 na 215 mil.

začiatkom 90. rokov. Počet domácností, ktoré nemajú prístup k potrebnej sanitačnej technike,

sa zvýšil od roku 1970 do polovice 90. rokov 20. storočia z 98 mil. na 840 mil.

91

Vzhľadom na tieto skutočnosti je ťažké spraviť jednoznačný záver, že v prípade

nižšieho tempa rastu obyvateľstva by došlo zároveň k rýchlejšiemu tempu ekonomického

rastu. Pritom sa však neberie do úvahy skutočnosť, že rast obyvateľstva do určitej miery

vplýva na rast HDP. Rast obyvateľstva totiž stimuluje investície, technické a technologické

inovácie, exploatáciu a ťažbu nerastných surovín a výrobu produkcie. V prípade, že sa

pozeráme na svet ako celok, nenachádzame podstatný vzťah medzi rastom svetovej populácie

a rastom hrubého svetového produktu. No v prípade, že sa pozornosť venuje len skupine

rozvojových krajín, vidíme významné negatívne porovnanie, najmä v období 70. – 80. rokov.

Na koreláciu medzi ekonomickým rastom a rastom obyvateľstva vplývajú rôzne

faktory, napríklad aj celková ekonomická situácia v konkrétnej krajine. Nie je napríklad

vylúčené, že dlhové zaťaženie, a nie rast obyvateľstva, malo oveľa významnejší vplyv na

rozvoj globálneho ekonomického systému, zabrzdilo globálny ekonomický rast a tiež

možnosti svetovej ekonomiky odpovedať na výzvy rastu obyvateľstva v rozvojových

krajinách.

Aj keď tempo rastu svetovej populácie je rýchle, hrubý svetový produkt rastie

rýchlejšie, čo poukazuje na schopnosť svetového spoločenstva rozvíjať výrobné sily. Rast

obyvateľstva nemusí byť problémom v prípade, že k ekonomickým a sociálnym zmenám

v jednotlivých štátoch dochádza pomerne rýchlo a dochádza k zabezpečeniu nevyhnutného

technického a technologického progresu. Na druhej strane však rýchly rast obyvateľstva

v posledných desaťročiach 20. storočia spôsobil, že štruktúrne zmeny vo svetovom

hospodárstve sa budú vykonávať čoraz ťažšie a uvrhol mnoho ľudí na prah biedy a chudoby.

Preto treba začať uskutočňovať politiku odstránenia chudoby nielen na úrovni národných

vlád, ale aj medzinárodného spoločenstva, aby došlo k zvýšeniu ekonomického aj sociálneho

rozvoja a k eliminácii rozdielov medzi vyspelými a rozvojovými krajinami.

Pri analýze demografickej situácie v rámci sveta a vplyve rastu obyvateľstva na

ekonomickú situáciu v konkrétnych krajinách musíme popri celkovom počte obyvateľov

a tempe rastu prirodzeného prírastku/úbytku brať do úvahy aj ďalšie demografické faktory,

ktoré vážnym spôsobom môžu ovplyvniť ekonomické dianie v krajine. Ďalším významným

faktorom, ktorý vplýva na ekonomický rast, je aj veková štruktúra obyvateľstva, to znamená

rozdelenie obyvateľstva na predproduktívne (deti a mládež), produktívne (zamestnaní)

a postproduktívne (dôchodcovia).

Všeobecne možno povedať, že v posledných dvoch desaťročiach 20. storočia došlo

k zmene štruktúry obyvateľstva smerom k zvýšeniu počtu starých ľudí (nad 65 rokov)

92

a k zníženiu počtu mladých ľudí (do 15 rokov). Možno povedať, že vzhľadom na čísla došlo

k oveľa vyššiemu zníženiu podielu mladých ako k zvýšeniu podielu starých ľudí. Čo sa týka

skupiny produktívneho obyvateľstva, podiel tejto skupiny sa zvýšil. Možno konštatovať, že je

to spôsobené skutočnosťou, že došlo k zníženiu miery fertility, teda sa rodí menej detí. Okrem

toho mladí dospievajú a presúvajú sa do produktívnej skupiny, teda väčšia miera zníženia

podielu mladých súvisela jednak so zníženou mierou fertility a jednak s presunom časti

mladých do skupiny produktívneho obyvateľstva. Na druhej strane došlo k presunu časti

produktívneho obyvateľstva do skupiny starých ľudí, aj keď toto množstvo bolo menšie ako

v prípade zníženia miery fertility mladých. Pri skupine starých ľudí treba brať do úvahy aj

ukazovateľ mortality, ktorý je vyšší ako pri zostávajúcich dvoch skupinách obyvateľstva.

Zmeny vo vekovej štruktúre obyvateľstva sa vykazujú ukazovateľom koeficient

závislosti alebo koeficient demografického zaťaženia151, ktorý predstavuje podiel mladých

a starých ľudí k produktívnemu obyvateľstvu.

Graf 12 Koeficient demografického zaťaženia, svet, v %

Prameň: Lomakin, V. K.: Mirovaja ekonomika – vtoroe izdanie.

Ako vidieť z predchádzajúceho grafu, v prvej polovici druhej polovice 20. storočia

došlo k zvýšeniu koeficientu z úrovne 65,6 % v 50. rokoch na 75,3 % v 70. rokoch.

151 Lomakin, V. K.: Mirovaja ekonomika – vtoroe izdanie. Moskva : Unity, 2004, s. 244.

93

V nasledujúcom období však došlo k zníženiu tejto úrovne, ktorá sa na začiatku 21. storočia

pohybovala na úrovni 60,7 %.

Koeficient demografického zaťaženia ukazuje, že rast demografického zaťaženia (teda

rast skupín 0 – 14 rokov a 65 + rokov) má negatívne dôsledky týkajúce sa predovšetkým

zníženia investícií a ich presunu z výrobných odvetví do sociálnej infraštruktúry a zníženia

úrovne úspor z dôvodu zvýšenia potrieb domácností.

No až do polovice 90. rokov 20. storočia skúmanie demografického zaťaženia

nepotvrdilo negatívny vplyv rastu počtu obyvateľstva (a najmä rastu demografického

zaťaženia) na ekonomický rozvoj. Zistilo sa, že neveľké zmeny v úsporách a efektívnosti

použitia kapitálu vytvárajú možnosti dostatočného uspokojenia potrieb vo výdavkoch na

vzdelanie rastúceho počtu obyvateľov. Dokonca v prípade, že použité prostriedky neprinesú

celkovú ekonomickú výhodu, spôsobia zrýchlenie zníženia demografického prechodu152

v mnohých rozvojových krajinách. Ukazuje sa, že predovšetkým vysoká úroveň vzdelania je

jedným z najvýznamnejších faktorov, ktoré pomáhajú znižovať úroveň rastu populácie.

Napriek tomu však v mnohých rozvojových krajinách ženy s nízkou úrovňou gramotnosti

majú obyčajne viac detí ako úplne negramotné ženy.

Svetová demografická situácia však naznačuje, že príčinou rýchleho rastu počtu

obyvateľov Zeme je zníženie miery mortality v rozvojových krajinách aj napriek tomu, že

došlo v týchto krajinách aj k určitému zníženiu miery natality. V dlhodobom časovom

horizonte možno počítať so znížením miery rastu svetovej populácie, čo bude zároveň viesť aj

k zmene v demografickom zaťažení. Zníži sa podiel obyvateľstva v predproduktívnom veku

a zvýši sa podiel obyvateľstva v produktívnom a postproduktívnom veku. Tým, že dôjde

k zníženiu demografického zaťaženia, dôjde k zvýšeniu HDP per capita a vzrastie miera

úspor.

6.5 Demografická politika

Problémy v sociálno-ekonomickom rozvoji predovšetkým rozvojových krajín začali

orientovať národné vlády v týchto krajinách na demografickú politiku. Demografická politika

je súbor opatrení, pomocou ktorých sa vláda snaží o reguláciu, prípadne kontrolu,

152 Presun jednotlivých skupín obyvateľstva medzi skupinami: mladí produktívne obyvateľstvo; produktívne

obyvateľstvo starí ľudia.

94

demografických procesov v danej krajine. Ide predovšetkým o reguláciu rastu počtu

obyvateľstva a zabezpečenie vhodnej vekovej štruktúry obyvateľstva.

Podobnú pozíciu ako rozvojové krajiny zastávajú aj vyspelé krajiny, keďže regulácia

a kontrola rastu počtu obyvateľov, spolu s inými faktormi, je jedným z kľúčových faktorov

sociálno-ekonomického rozvoja konkrétnej krajiny. V roku 1990 sa v Houstone, USA stretli

hlavy štátov a predsedovia vlád vyspelých štátov. V spoločnom komuniké sa vyjadrili, že na

to, aby bol v krajinách sveta zabezpečený trvalo udržateľný rast, je potrebné, aby bol rast

počtu obyvateľstva v rovnováhe a v súlade so zdrojmi, ktoré má daná krajina k dispozícii.

Zabezpečenie tejto rovnováhy by malo byť prioritou všetkých krajín, ktoré sa usilujú

o ekonomický rozvoj.

Demografická politika, ktorá by mala byť súčasťou sociálno-ekonomickej politiky

každej krajiny, nie je však jednoznačne definovaná. Jej priamy prejav je najviac viditeľný

práve vtedy keď jej hlavným cieľom je priamy vplyv na demografický rozvoj krajiny.

Demografická politika vplýva na dve stránky reprodukčného správania obyvateľstva:

realizácia potreby mať deti,

vytváranie potreby jednotlivcov a rodín mať taký počet detí, ktorý by zodpovedal

záujmom a podporoval záujmy celej spoločnosti.

Z uvedeného vyplýva, že prvý typ politiky prevláda v krajinách, ktoré majú problémy

so starnutím populácie, pričom jedným z významných faktorov je nízka miera fertility. Na

nízku mieru fertility však vplýva celé množstvo ďalších ekonomických, sociálnych,

kultúrnych, politických a iných faktorov. Ako bolo uvedené v predchádzajúcom texte, krajiny

s najnižšou mierou fertility pochádzajú zo strednej a východnej Európy a z krajín bývalého

Sovietskeho zväzu. Tu je jasne viditeľný ekonomický a sociálny faktor (samozrejme,

prejavuje sa aj vplyv ostatných faktorov), ktorý má vplyv na zníženú mieru fertility, keď sa

manželské páry snažia zabezpečiť najskôr seba a potom si zakladajú rodinu. Tento typ

politiky prevažuje skôr vo vyspelých krajinách, ktoré začínajú mať problémy so starnutím

vlastnej populácie.

V druhom prípade ide skôr o politiku určitého zdržiavania sa rodenia veľkého počtu

detí, ktorá sa presadzuje skôr v rozvojových krajinách, kde v posledných desaťročiach došlo

k obrovskému nárastu počtu obyvateľov. Takáto politika sa napríklad uplatňuje v Číne, kde sú

rodiny podporované k počať a výchovávať maximálne jedno dieťa.

95

Na dosiahnutie určitej demografickej politiky a stabilného demografického vývoja

v rámci konkrétnej krajiny sa používajú rôzne opatrenia – ekonomické, sociálno-

psychologické, administratívno-právne, atď. Charakteristickou črtou všetkých týchto opatrení

je ich dlhodobý charakter, pretože demografický proces má svoj vlastný vnútorný vývoj,

ktorý je daný určitou stálosťou správania sa obyvateľstva v rámci konkrétnej krajiny.

Vzťah k demografickej politike v jednotlivých krajinách nie je rovnaký, existujú tu

rozdiely medzi vyspelými a rozvojovými krajinami, ale aj medzi vyspelými navzájom

a rozvojovými navzájom. Závisí to predovšetkým od stupňa ekonomického rozvoja

jednotlivých krajín a od stupňa ich demografického prechodu. Vo vyspelých krajinách je

napríklad problém so starnutím obyvateľstva, ktoré rozvojové krajiny zatiaľ nepociťujú

v takej miere. V týchto krajinách je skôr problém s populačným rastom a s uspokojením

potrieb všetkých ich obyvateľov.

Najviac sa demografická politika prejavuje v rozvojových krajinách. Problém

efektívnej regulácie demografických procesov, predovšetkým rastu počtu obyvateľstva, sa

rieši v súčasnosti aj v tých krajinách, v ktorých ešte v 70. rokoch tomuto problému nevenovali

pozornosť. Orientácia smerom k demografickej politike sa zmenila v 80. rokoch. V 47

krajinách, v ktorých vtedy žilo 83,5 % svetového obyvateľstva, začali využívať spôsoby

a nástroje znižovania tempa rastu počtu obyvateľov. V 70. rokoch tieto nástroje využívalo len

31 krajín so 74 % svetového obyvateľstva. Vlády v týchto rozvojových krajinách vychádzajú

zo skutočnosti, že demografická politika je ústredným faktorom celkového ekonomického

rozvoja, a preto treba venovať osobitnú pozornosť rastu počtu obyvateľstva. Treba však

poznamenať, že nie všetky vlády rozvojových krajín venujú pozornosť demografickej

politike. Ide najmä o najmenej rozvinuté krajiny, v ktorých sa demografickým procesom

necháva voľná ruka a v niektorých krajinách sa dokonca sleduje cieľ čo najvyššieho rastu

počtu obyvateľstva prostredníctvom zabezpečenia čo najvyššej fertility a znižovania miery

mortality.

Čo sa týka politiky regulovania počtu obyvateľov, najčastejšie sa používa politika

„plánovanej rodiny“. India bola prvou rozvojovou krajinou, ktorá začala už v roku 1951

v rámci 5-ročných plánov rozvoja národnej ekonomiky politiku znižovania úrovne fertility.

Išlo predovšetkým o politiku dvojdetnej rodiny. Napriek tomu, že demografická politika Indie

dosiahla určité úspechy, nedošlo k zmene, ktorá sa očakávala. Tou bolo zastavenie rastu počtu

obyvateľstva ku koncu storočia. V roku 1947 v Indii žilo 343 mil. obyvateľov, no k roku 2000

to už bolo viac ako 1 mld. obyvateľov. V súčasnosti sa odhaduje počet obyvateľov Indie na

96

1,1 mld. ľudí. Podobne ako v Indii, aj v najľudnatejšej krajine sveta, Číne, sa presadzuje

politika plánovania rodiny. Ide tu však o presadzovanie rodín iba s jedným dieťaťom.

Vzhľadom na populačný rast v tejto krajine sa upustilo v posledných desaťročiach od jednej

z najdôležitejších maoistických ekonomických stratégií „mnoho ľudí = lepšie riešenie

problémov“.

Ako však ukazujú skúsenosti rôznych rozvojových krajín, aj keď plánovanie rodiny

môže zohrať určitú úlohu pri zvyšovaní životnej úrovne obyvateľstva, samo osebe nedokáže

zmeniť rozvojovú krajinu na vyspelú a nemôže ani pozdvihnúť jej ekonomickú úroveň

o niekoľko priečok vyššie. Na pozdvihnutie ekonomickej úrovne rozvojových krajín sú

potrebné aj ďalšie opatrenia, ktoré môžu zlepšiť postavenie tak krajiny, ako aj jej obyvateľov.

Kontrola a regulácia rastu počtu obyvateľov je len jeden z faktorov možného úspešného

ekonomického rozvoja.

Na posun v otázke demografickej politiky v rámci rozvojových krajín vplývalo

predovšetkým zhoršovanie ich ekonomickej situácie. Preto sa na konferencii v Káhire v roku

1994 prijali opatrenia smerujúce ku kontrole a regulácii rastu počtu ich obyvateľstva. Táto

konferencia nadväzovala na prvú konferenciu, ktorá sa týkala otázky populácie, z roku 1974

v Bukurešti.

Tabuľka 11 Hlavné populačné problémy vlád

Poradie Problém -2005 % -2007 %

1. HIV/AIDS 86 90

2. detská úmrtnosť 72 73

3. úmrtnosť matiek 69 70

4. podiel pracujúceho obyvateľstva 66 66

5. fertilita adolescentov 59 58

6. nízka dĺžka života 57 57

7. starnutie populácie 52 55

8. distribúcia obyvateľstva 50 51

Prameň: World Population Policies 2005a 2007. UN DESA.

Čo sa týka jednotlivých problémov v otázke postavenia obyvateľstva, podľa štatistiky

OSN z rokov 2005 a 2007 sa ako najväčší problém vlád vyspelých aj rozvojových krajín

97

ukázal problém HIV/AIDS, ako to vidieť v predchádzajúcej tabuľke. Na druhom a treťom

mieste sa umiestnili detská úmrtnosť a úmrtnosť matiek. Ďalším vážnym problémom (pre 66

% vlád skúmaných štátov) sa stala otázka podielu pracujúceho obyvateľstva na celkovom

obyvateľstve v jednotlivých krajinách. Ako z tabuľky vyplýva, v priebehu 2 rokov, za ktoré sa

posudzovali demografické problémy v jednotlivých krajinách, nedošlo takmer k žiadnej

zmene v poradí najzávažnejších demografických problémov. Najvýraznejšia zmena sa týka

najmä rastu problému HIV/AIDS (z 86 na 90 %) a starnutia populácie (z 52 na 55 %), ktorej

sa začínajú obávať aj rozvojové krajiny.

Treba však poznamenať, že pri rozdelení krajín na vyspelé a rozvojové sú

v jednotlivých otázkach mnohé rozdiely, ako to vyplýva z nasledujúceho grafu. Aj keď

v otázke hrozby HIV/AIDS panuje takmer zhoda (81 % vlád vyspelých a 93 % vlád

rozvojových krajín), sú oblasti, ktoré vyspelé, respektíve rozvojové, krajiny nie sú ochotné

riešiť, prípadne ich nepovažujú za hrozbu pre obyvateľstvo a vlastný ekonomický rozvoj

danej krajiny. Najväčšie rozdiely sú napríklad v otázke fertility. Vysokú fertilitu považujú za

problém rozvojové krajiny (54 % vlád rozvojových krajín), na druhej strane vyspelé krajiny

považujú za jeden zo svojich najvážnejších problémov nízku fertilitu (61 % vlád vyspelých

krajín). Ďalší výrazný rozdiel je v otázke starnutia populácie. Kým vyspelé krajiny sa obávajú

starnutia populácie (81 % vlád), vlády rozvojových krajín vidia hrozbu predovšetkým

v očakávanej dĺžke života (64 %), ktorá je výrazne kratšia v týchto krajinách ako v krajinách

vyspelých. Zaujímavou je zhoda v otázke podielu pracujúceho obyvateľstva na celkovej

populácii v rámci krajiny (61 % vlád vyspelých a 69 % vlád rozvojových krajín). Rozdiel je

však v interpretácii tejto zhody. Vo vyspelých krajinách je obava predovšetkým z možného

nedostatku pracovníkov v niektorých oblastiach, vzhľadom na nízku fertilitu a starnutie

populácie. V rozvojových krajinách zase existuje obava, že nastane prebytok pracovníkov

vďaka vysokej fertilite a rastu počtu populácie v minulosti. Na druhej strane, otázka detskej

úmrtnosti a úmrtnosti matiek je oveľa dôležitejšia pre rozvojové krajiny ako pre vyspelé

krajiny. Spôsobuje to skutočnosť, že zdravotníctvo a dostupnosť zdravotníckych služieb je

oveľa vyššia vo vyspelých krajinách, ktoré nevidia tieto úmrtnosti ako hrozbu.

98

Graf 13 Najvážnejšie populačné problémy krajín sveta, 2007, v %

Prameň: World Population Policies 2007. UN DESA.

6.6 Urbanizácia vo svetovej ekonomike

Urbanizácia je mnohostranný sociálno-ekonomický, demografický a geografický

proces, ktorý prebieha na základe historicky sa vyvíjajúcich foriem spoločenskej

a teritoriálnej deľby práce153.

V užšom, demograficko-štatistickom, ponímaní možno urbanizáciu vymedziť ako rast

(predovšetkým veľkých) miest a zvyšovanie podielu mestského obyvateľstva v krajine,

regióne, svete.

Možno konštatovať, že rozvoj procesu urbanizácie je tesne spojený s osobitosťami

formovania a vytvárania mestského obyvateľstva, začleňovania prímestských teritórií do

mestských administratívnych častí, menením vidieckych sídel na mestské sídla. Rast

mestského obyvateľstva spôsobuje tiež formovanie väčších či menších prímestských častí

a urbanizovaných území. Život obyvateľstva v týchto častiach sa postupom času zbližuje so

spôsobom života mestského obyvateľstva.

153 Spiridonov, I. A.: Mirovaja ekonomika – Učebnoe posobie. Moskva : Infra-M, 2004.

99

Prudko napredujúci rast mestského a nepoľnohospodárskeho obyvateľstva, ktorý

predstihuje rast vidieckych sídel a obyvateľstva živiaceho sa poľnohospodárstvom, je

v súčasnosti najcharakteristickejšia črta vývoja procesu urbanizácie. V súčasnosti žije viac

obyvateľstva v mestských ako vo vidieckych sídlach v troch hlavných svetových regiónoch:

západná Európa, Severná Amerika, Austrália a Oceánia. Prehľad krajín s najvyšším podielom

mestského obyvateľstva v týchto regiónoch je uvedený v nasledujúcej tabuľke. Osem z 15

krajín s najvyššou mierou urbanizácie sa nachádza na európskom kontinente.

Tabuľka 12 Krajiny s najvyšším podielom mestského obyvateľstva, 2004, v %

Krajina Podiel mestského obyvateľstva

1. Veľká Británia 91

2. Izrael 89

3. Austrália 89

4. Švédsko 87

5. Nemecko 85

6. Nový Zéland 85

7. Dánsko 84

8. Francúzsko 78

9. Japonsko 78

10. USA 77

11. Holandsko 76

12. Kanada 76

13. Španielsko 74

14. Belgicko 72

15. JAR 50

Prameň: Spiridonov, I. A.: Mirovaja ekonomika – Učebnoe posobie.

V prípade, že podiel mestského obyvateľstva prevýši 70 %, obyčajne dôjde k poklesu

rastu mestského obyvateľstva a pri 80 % sa dočasne zastaví.

Najvyššie percento mestského obyvateľstva žije vo vyspelých krajinách.

V rozvojových krajinách je opačná situácia, aj napriek tomu, že možno nájsť mnoho miest,

ktoré majú viac ako milión obyvateľov.

100

Pre súčasnú urbanizáciu je charakteristická koncentrácia obyvateľstva vo veľkých

mestách a veľkomestách. Najmä rast veľkých miest s počtom obyvateľov viac ako 100 tis.,

spätý s novými formami bývania a života obyvateľstva, jasne odráža proces urbanizácie vo

svetovej ekonomike. Podiel veľkých miest vo svete sa za posledných necelých 150 rokov (od

roku 1860) zvýšil z 1,7 % na 20 %. Čo sa týka veľkomiest s počtom obyvateľov nad 1 milión,

ich počet v 80. rokoch 20. storočia prevýšil 200. Pritom ešte začiatkom 19. storočia bolo len

jedno mesto na svete s počtom obyvateľov nad 1 milión.

V jednotlivých krajinách a regiónoch sveta dochádza k procesu urbanizácie na

rôznych úrovniach. V súčasnosti dochádza k typu urbanizácie, ktorá sa neprejavuje len

rýchlym tempom rastu podielu mestského obyvateľstva, ale najmä novými formami

mestského osídlenia – aglomeráciami a megalopolismi.

Graf 14 Rast počtu miest s počtom obyvateľov nad 100 tis.

Prameň: Spiridonov, I. A.: Mirovaja ekonomika – Učebnoe posobie.

Na jednej strane dochádza v jednotlivých krajinách ku koncentrácii obyvateľstva do

miest, no na druhej strane táto skutočnosť spôsobuje aj mnohé problémy, s ktorými sa musia

megamestá vyrovnať. Problémy veľkomiest sú v podstate pokračovaním vyostrovania

sociálnych, triednych a rasových rozdielov. Nemenej dôležitá je aj skutočnosť, že veľké mestá

majú problémy so životným prostredím. Znečistenie vzduchu a vody znižuje životné

podmienky ľudí. Okrem toho sa vo veľkomestách objavujú aj problémy s dostatočným

101

životným priestorom, inžinierskeho vybavenia a zabezpečenia nehnuteľností. Práve preto

došlo v USA (približne od 60. rokov 20. storočia) a v krajinách západnej Európy (od 70.

rokov 20. storočia) k tendencii dekoncentrácie obyvateľstva. Išlo najmä o premiestňovanie

obyvateľov z veľkých miest do prímestských oblastí, ako aj o rast miest v regiónoch krajiny,

kde dovtedy neexistovali veľké mestské aglomerácie. Aj keď sú mestá stredobodom

ekonomickej činnosti, dochádza tu k výrazným sociálnym rozdielom, ktoré sa bez náležitých

opatrení naďalej prehlbujú. Preto vo veľkých mestských aglomeráciách dochádza k presunu

časti obyvateľstva do prímestských oblastí, pričom tento presun vyvolávajú viaceré faktory:

zvýšenie reálnych dôchodkov,

hypotekárne úvery garantované štátom a dostupné aj obyvateľom s nižšími príjmami,

rozvoj automobilizmu, teda zabezpečenie vhodného a pohodlného presunu z domu do

práce

a ďalšie.

Rast prímestských oblastí neviedol výlučne k premiestňovaniu obyvateľstva. Viedol

tiež k premiestňovaniu obchodu, ktoré má však viacero príčin, nielen presun obyvateľstva.

Tento faktor je však jedným z najpodstatnejších faktorov presunu rôznych obchodov

a podnikov služieb do prímestských oblastí. Jednoznačne možno povedať, že išlo najmä

o presun tak tovarov, ako aj služieb bližšie k zákazníkovi. A najmä bližšie k bohatému

zákazníkovi, ktorý sa presunul z centra mesta, prípadne širšieho centra mesta do určitej

prímestskej oblasti. Postupne tak dochádza k presunu obchodov a služieb smerom do

prímestských oblastí, kde sú okrem spotrebiteľov aj nižšie náklady na prevádzku ako

v centrách miest (najmä nižšie nájomné).

Na druhej strane však nedošlo k presunu celého spektra výrobných a obchodných

činností a služieb do prímestských oblastí. Niektoré typy biznisu ostali aj napriek vývoju

v centrách miest, ako napríklad služby v oblasti finančníctva (banky presúvajú do okrajových

oblastí miest len svoje pobočky, centrála zostáva v centre mesta, prípadne v štvrti, ktorá je

známa svojou historickou tradíciou v danej oblasti, ako napr. Wall Street v New York City),

administratívy, práva, reklamy, orgány štátnej správy atď.

Podobná situácia je aj v rozvojových krajinách, kde demografickému rastu (prípadne

populačnej expanzii) sekunduje rast urbanizácie. Aj napriek nízkym ukazovateľom

urbanizovanosti obyvateľstva, v mnohých rozvojových krajinách dochádza k prudkému rastu

102

urbanizácie. Urbanizácia v rozvojových krajinách, predovšetkým rast miest v Afrike a Ázii, je

svojím spôsobom špecifická. Ide o masové presuny a sťahovanie vidieckeho obyvateľstva do

miest, s nádejou, že v meste sa im podarí zbaviť sa biedy, chudoby a hladu. Prisťahovalectvo

vidieckeho obyvateľstva do miest zároveň zvyšuje aj rast potreby pracovnej sily. V konečnom

dôsledku je tak proces urbanizácie dynamickejší ako proces industrializácie a migrácia

obyvateľstva z vidieka do miest spôsobuje zvýšenie počtu nezamestnaných v mestách

a rozširuje mestské regióny, v ktorých prebýva chudobné obyvateľstvo (slumy). Možno tak

povedať, že proces urbanizácie v rozvojových krajinách je, vzhľadom na svoju podstatu,

protirečivý. Na jednej strane podporuje rast a rozvoj týchto krajín, význam a úlohu miest

v týchto krajinách, zvyšuje životnú úroveň obyvateľov. Na druhej strane však zostruje

a zhoršuje sociálno-ekonomické problémy, ktoré sú spojené s demografickým tlakom

vyvíjaným na mestá v týchto krajinách.

103

7 Prírodné zdroje vo svetovom hospodárstve

Nielen fungovanie národných ekonomík, ale aj fungovanie celej svetovej ekonomiky

je založené na využívaní rôznych zdrojov – prírodných, pracovných, kapitálových, vedecko-

technických, atď. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že všetky tieto zdroje tak odrážajú

potenciál jednak národnej ekonomiky, jednak určitého regiónu a jednak aj celej svetovej

ekonomiky.

V tejto kapitole sa zameriame predovšetkým na prírodné zdroje, ktoré sú dôležité pri

uspokojovaní potrieb takmer všetkých nadväzujúcich výrob a ktoré tvoria tak obnoviteľné ako

aj neobnoviteľné zdroje. Čo sa týka rozmanitosti, možno povedať, že prírodné zdroje tvoria

výrazne diverzifikovaný potenciál svetového hospodárstva, resp. svetovej ekonomiky.

Zahŕňajú oblasť energetických, pôdnych, vodných, lesných, biologických154, minerálnych155,

podnebných (klimatických) a ďalších zdrojov.

Prírodné zdroje možno považovať za jeden z nevyhnutných predpokladov rozvoja

národnej ekonomiky. Na druhej strane v súčasnosti pozorujeme, že nástup a aplikácia

poznatkov vedecko-technického pokroku do praxe vedú k tomu, že vplyv celého prírodného

komplexu na rozvoj ekonomík predovšetkým rozvinutých štátov citeľne oslabol. Samozrejme,

tento fakt nemožno brať absolútne. Na jednej strane síce existujú rozvinuté ekonomiky, ktoré

nemajú vlastné zásoby takmer žiadnych prírodných zdrojov, ako Japonsko, Kórejská

republika, Singapur, v ktorých v posledných desaťročiach dochádzalo k vysokému tempu

hospodárskeho rastu156. Na druhej strane dostatočné zásoby a rozmanitosť prírodných zdrojov

dávajú pri ostatných rovnakých podmienkach tým krajinám, ktoré takýmito zdrojmi oplývajú,

isté dodatočné komparatívne výhody.

Keď zoberieme do úvahy rozmanitosť a charakter využívania jednotlivých prírodných

zdrojov, zistíme, že všetky prírodné zdroje, a najmä ich použitie, sú veľmi tesne poprepájané.

Napríklad pôdne zdroje môžu poskytnúť vysoké hektárové výnosy za predpokladu, že sa

obrábajú zodpovedajúcou technikou, na ktorej výrobu sa použili minerálne zdroje. Okrem

toho sa môže, samozrejme, použiť aj hnojivo, ktoré takisto vyrábame s použitím viacerých

prírodných zdrojov (napr. ropa).

Napriek rozmanitému množstvu prírodných zdrojov, najčastejšie sa tento pojem

stotožňuje s minerálnymi zdrojmi – uhlie, ropa, zemný plyn, kovové rudy, nekovové zdroje

154 Sem patrí tak flóra, ako aj fauna, resp. rastlinný a živočíšny svet. 155 Hlavne užitočné nerasty, ktoré ľudstvo spotrebúva. 156 S výnimkou 90. rokov v Japonsku, keď malo problémy so svojou ekonomikou.

104

(fosfáty, draselné soli, azbest a iné). Čo sa týka ropy a zemného plynu, ich neobyčajný

význam podčiarkuje aj časté používanie pojmu „minerálne suroviny a palivá“.

Minerálne zdroje sa klasifikujú viacerými spôsobmi. Vo všeobecnosti sa uplatňuje

nasledujúca klasifikácia157:

zistené zásoby – dokázané zásoby na základe geologických prác,

vyťažiteľné zásoby – zásoby, ktoré možno ťažiť pri súčasnom stupni rozvoja techniky a

technológií

prognózované (geologické) zásoby – zásoby, ktoré sa nachádzajú vo veľkých hĺbkach

a ktorých výskyt predpokladajú rôzne vedecké prognózy a hypotézy.

Klasifikácia týchto zásob je dôležitým aspektom pri posudzovaní ich súčasnej,

prípadne budúcej vyťažiteľnosti, predovšetkým z ekonomického hľadiska, ako aj z hľadiska

plánovania ďalšieho rozvoja národnej ekonomiky.

Minerálne zdroje, predovšetkým z ekonomického hľadiska, môžeme rozdeliť do

viacerých kategórií158:

výskyt minerálnych zdrojov, ktoré sú geologicky zaujímavé, ale nie sú zaujímavé

ekonomicky (napr. nekonvenčné zásoby ropy v Kanade),

minerálne zdroje, ktoré sú potenciálne dostupné ekonomicky aj technicky, ako aj tie,

ktoré nie sú dostupné,

minerálne rezervy, ktoré sú a musia byť dostupné ekonomicky aj technicky.

Čo sa týka výskytu minerálnych zdrojov, väčšinou ide o periférne zdroje, ktoré sa

nachádzajú pri ložiskách surovín, ktoré spadajú do kategórie minerálnych zdrojov, resp.

rezerv.

V prípade minerálnych zdrojov rozlišujeme indikatívne zdroje, ktoré spadajú

v podstate do prvej kategórie, ale prešli odhadom určujúcim podiel kovu, ktorý sa v nich

nachádza. Tento odhad však môže byť nepresný a v konečnom dôsledku aj chybný. Druhou

157 Bulatov, A.S. (editor): Mirovaja ekonomika. Moskva : Jurist, 2002, s. 114. 158 http://en.wikipedia.org/wiki/Mineral_resource_classification

105

skupinou sú zmerané zdroje, ktoré na rozdiel od indikatívnych prešli viacerými odhadmi,

pričom sa pri nich deklaruje určitý prijateľný odhad týkajúci sa stupňa, tonáže a výskytu.

Minerálne rezervy sa delia na pravdepodobné rezervy a známe rezervy. Známe

rezervy sú tie, ktoré sú dostupné jednak s danou úrovňou techniky a jednak sú dostupné

ekonomicky, čo znamená, že ich ťažba prinesie pre ťažobnú spoločnosť zisk.

Napriek tomu, že existuje niekoľko rôznych klasifikácií v rámci štátov celého sveta,

ako všeobecný štandard sa v rámci klasifikácie minerálnych zdrojov používajú klasifikácia

Canadian Institute of Mining, Metallurgy and Petroleum (CIM)159 a JORC Code160,

publikovaný Australiasian Joint Ore Reserves Committee.

Graf 15 Nominálne ceny palív, 1960 – 2007

Prameň: Brief Study – Reserves, Resources, and Availability of Energy Resources, 2007. BGR.

159 http://www.cim.org/definitions/CIMdef1.PDF 160 http://www.jorc.org/main.php

106

7.1 Energetické zdroje

Svetové odhady energetických zdrojov, označovaných aj ako fosílne palivá, sa

pohybujú na úrovni 12,5 trilióna ton161. Ak sa budú tieto zdroje ťažiť aj v nasledujúcich

rokoch pri súčasnej úrovni ťažby, dôjde k ich úplnému vyčerpaniu za 1 000 rokov. Zloženie

jednotlivých energetických zdrojov je v nasledujúcom grafe.

Graf 16 Rozdelenie fosílnych palív, v %

Prameň: www.eia.doe.gov

V roku 2007 došlo k rastu primárnej energetickej spotreby o 2,4 %, čo znamená, že

oproti roku 2006 sa spotreba spomalila o 0,3 %. Napriek tomu primárna energetická spotreba

počas rokov 2003 – 2007 dosahovala rast nad úrovňou priemeru. Najvyšší rast v spotrebe

primárnej energie zaznamenal ázijsko-pacifický región, ktorý tvoril dve tretiny globálnej

spotreby napriek poklesu spotreby v Japonsku. Najvýraznejší rast dosiahla Čína, kde vzrástla

spotreba primárnej energie o 7,7 % (čo bolo najmenej od roku 2002). Celkovo Čína

predstavovala polovicu rastu globálnej spotreby energií (52 % celosvetového rastu). Na

druhej strane región Európskej únie zaznamenal pokles v energetickej spotrebe o 2,2 %

a Nemecko ako hlavná ekonomika EÚ dosiahlo najväčší prepad v spotrebe energií v rámci

sveta.

161 Bulatov, A. S. (editor): Mirovaja ekonomika. Moskva : Jurist, 2002, s. 114.

107

7.1.1 Uhlie

Z energetických zdrojov najväčšie zásoby na svete sú práve zásoby čierneho

a hnedého uhlia. V roku 2007 tvorili 30 % podiel na celosvetovej primárnej spotrebe energie,

pričom čierne uhlie sa podieľalo 28 % a hnedé uhlie (lignit) 2 %. Čierne uhlie má vyššiu

tepelnú účinnosť ako hnedé uhlie.

Uhlie vzniká z rašeliny, na ktorú vyvíjajú tlak geologické procesy, pričom vzniká:

Lignit – alebo tiež hnedé uhlie, ktoré slúži ako palivo takmer výlučne na výrobu elektriny.

Kompaktnou formou lignitu je gagát, ktorý sa už od železnej doby používa na

ornamentálne účely.

Subbitúmenové uhlie – disponuje vlastnosťami tak lignitu, ako aj bitúmenového

(čierneho) uhlia a používa sa primárne na výrobu elektriny.

Bitúmenové uhlie – alebo tiež čierne uhlie, sa používa ako palivo na výrobu elektriny, ale

aj na vykurovanie a aplikácie v priemysle. Okrem toho sa z tohto typu vyrába koks.

Antracit – najkvalitnejší druh uhlia, ktorý sa používa predovšetkým na vykurovanie

domácností a v komerčnej sfére.

Uhlie sa primárne používa ako pevné palivo na výrobu tepla spaľovaním.

Celková spotreba uhlia dosahuje približne 5 800 mil. krátkych ton162 ročne, pričom až

75 % tohto objemu sa využíva na výrobu elektriny. Viac ako tretinu z tohto množstva

spotrebúvajú India a Čína. Uhlie je najrýchlejšie rastúci zdroj energie na svete. V rokoch 2001

– 2004 vzrástlo jeho použitie o 25 %.

Uhlie je najpoužívanejší zdroj na výrobu energie (elektriny), je však aj najviac

znečisťujúcim fosílnym palivom. Približne 40 % svetovej produkcie elektriny pripadá na

použitie uhlia.

Predpokladá sa, že dôjde k nárastu celosvetovej spotreby uhlia o 2,5 % ročne z úrovne

5 262 mil. krátkych ton v roku 2002 na 7 245 mil. krátkych ton v roku 2015. V nasledujúcich

10 rokoch (do roku 2025) by sa mal rast spotreby spomaliť na približne 1,3 % ročne, čím sa

v roku 2025 dosiahne celosvetová spotreba na úrovni 8 226 mil. krátkych ton. Nižší rast

162 1 krátka tona = 907,18474 kg.

108

v druhej dekáde sa projektuje vzhľadom na očakávaný pokles hospodárskeho rastu v Číne

a Indii.

Najväčšia spotreba uhlia je v sektore výroby elektriny, za ktorým nasledujú priemysel

a domácnosti a komerčné sektory.

Graf 17 Podiel uhlia na svetovej spotrebe energie podľa sektorov, v %

Prameň: International Energy Outlook 2008. EIA.

Podľa grafu vidíme, že podiel uhlia na celkovej spotrebe energie vo svete sa v rokoch

2005 – 2030 v priemyselnom sektore nezmení (24 %) a vzrastie pri výrobe elektriny (z 42 %

na 46 %) a klesne pri použití v domácnostiach a komerčnom sektore (z 4 % na 3 %).

Z celosvetovej produkcie uhlia v roku 2005 63 % dodávok smerovalo k výrobcom

elektriny, 34 % priemyselnej spotrebe a len 3 % spotrebiteľom v komerčnom sektore

a domácnostiam. Predpokladá sa, že v rokoch 2005 – 2030 vzrastie ťažba uhlia v Číne (o 52,4

kvadrilióna Btu163), USA (o 6 kvadrilióna Btu a v Indii (o 4,3 kvadrilióna Btu). Ďalší výrazný

nárast sa predpokladá aj v Austrálii. V roku 2005 sa pohybovala celosvetová produkcia na

úrovni 122,2 kvadrilióna Btu, pričom najväčší podiel pripadol na Čínu, za ktorou nasledovali

USA a Austrália. V Číne sa predpokladá do roku 2030 3 % ročný prírastok v ťažbe uhlia (zo

súčasných 50 na 101 kvadriliónov Btu).

163 1 Btu (British Thermal Unit) = 1 054 – 1 060 J. Btu sa používa ako jednotka energie v USA.

109

Celkové vyťažiteľné svetové zásoby uhlia sa odhadujú na úrovni 930 mld. t, čo

predstavuje dostatok zásob uhlia na ťažbu počas ďalších 143 rokov. Napriek tomu, že zásoby

uhlia sa nachádzajú v rôznych oblastiach sveta, 76 % z nich je alokovaných v 5 krajinách –

USA (28 %), Rusko (19 %), Čína (14 %), Austrália (9 %) a India (7 %). V roku 2005 tieto

krajiny spolu vyprodukovali 4,8 mld. t, čo predstavovalo 73 celosvetovej produkcie. V roku

2007 sa stali najväčšími 3 producentmi čierneho uhlia Čína (podiel na celosvetovej produkcii

44,9 %), USA (17,5 %) a India (8,2 %). Na rozdiel od Číny a Indie, kde došlo k rastu

produkcie, v USA naopak nastal pokles produkcie oproti predchádzajúcemu obdobiu.

Graf 18 Dostupné a vyťažiteľné zásoby uhlia, 2003, t

Prameň: www.eia.doe.gov

Dôležitým ukazovateľom je aj podiel zásob k produkcii, ktorý ukazuje životnosť zásob

uhlia v jednotlivých krajinách v rokoch. Na prvom mieste v dĺžke ťažby uhlia je Brazília, kde

by malo uhlie vydržať 1 131 rokov, na druhom mieste Rusko (540 rokov), nasledujú USA

(233 rokov) a Austrália (203 rokov). Pri súčasnej ťažbe uhlia v Číne (za predpokladu

žiadnych ďalších nálezísk) bude uhlie úplne vyťažené v priebehu nasledujúcich 52 rokov.

110

Najvyššiu spotrebu uhlia medzi jednotlivými svetovými regiónmi vykazujú

priemyselne vyspelé štáty, ktoré v roku 2002 spotrebovali 2 067 mld. krátkych ton uhlia, čo

predstavuje takmer 40 % celkovej spotreby. Čína a India spotrebovali za rovnaké obdobie

1 843 krátkych ton (35 %), tranzitívne ekonomiky 771 (15 %) a ostatné ekonomiky 581

krátkych ton (10 %).

Predpokladá sa, že do roku 2030 výrazne vzrastie spotreba Číny a Indie. Spotreba

bude stagnovať v tranzitívnych ekonomikách, pričom v rozvinutých ekonomikách dôjde

k miernemu rastu.

Obchodovateľné množstvá uhlia výrazne zaostávajú za jeho celosvetovou spotrebou.

V roku 2003 svetový import uhlia dosiahol úroveň 714 mil. krátkych ton, čo predstavovalo

približne 13 % celkovej svetovej spotreby. V nasledujúcich 20 rokoch sa predpokladá nárast

importu uhlia na úroveň 969 mil. ton, čo bude predstavovať 12 % celosvetovej spotreby.

Svetový trh s uhlím sa delí na dva základné trhy – trh s antracitovým uhlím a trh

s koksom. Trh s antracitovým uhlím sa skladá z:

dopytu po uhlí na výrobu elektriny,

dopytu po uhlí na výrobu pary a priame zahrievanie priemyselných aplikácií,

dopytu po uhlí na použitie vo vysokých peciach pri výrobe ocele.

Trh s koksom sa vyznačuje výlučne dopytom po uhlí, ktoré sa používa ako palivo

a redukčné činidlo pri tavení železa vo vysokých peciach. Na rozdiel od hnedého uhlia, ktoré

sa väčšinou spaľuje priamo na mieste ťažby v elektrárňach, je čierne uhlie predmetom

medzinárodného obchodu.

Je relatívne málo krajín, ktoré exportujú uhlie, a preto môže dôjsť k výpadkom

dodávok na medzinárodnom trhu s uhlím. V roku 2007 došlo k výpadkom predovšetkým pre

výpadky elektriny v baniach v Južnej Afrike a pre nedostatok vagónov na prepravu uhlia

v Rusku. Okrem technických problémov sa na výpadkoch dodávok uhlia môžu podieľať aj

prírodné podmienky, v roku 2008 záplavy v Austrálii spolu so zápchami lodí v prístavoch

spôsobili prerušenie a dokonca nedodanie dodávok uhlia.

111

7.1.2 Ropa

Ropa je jedným z najdôležitejších prírodných zdrojov súčasnosti, aj napriek tomu, že

jej hromadné využívanie sa začalo iba pred približne 120 rokmi. Ropa je neobnoviteľným

zdrojom, aj keď existujú teórie, ktoré tvrdia, že ju možno obnoviť164.

Z hľadiska celosvetovej spotreby je ropa najvýznamnejšie primárne fosílne palivo

s podielom 36,5 % na celkovej spotrebe. Napriek vysokým cenám ropy, ktoré pretrvávajú už

takmer 3 roky, ani v najbližších rokoch nedôjde k žiadnej zmene a ropa si svoje významné

postavenie ponechá aj v najbližších dekádach.

Podobne ako uhlie, aj ropa sa delí na viacero druhov. Hlavné dva typy ropy sú

konvenčná a nekonvenčná ropa.

Konvenčná ropa je ropa, ktorá sa v súčasnosti ťaží predovšetkým a ktorú možno nájsť

v jej prirodzenej forme – ako čiernu zapáchajúcu tekutinu. Konvenčná ropa sa používa

častejšie vzhľadom na relatívne nízke náklady na ťažbu v porovnaní s ropou nekonvenčnou.

Ďalším dôvodom jej významu je skutočnosť, že sa z nej dá získať oveľa viac energie, ako je

energia vynaložená na jej ťažbu a rafináciu165, pričom toto neplatí pri nekonvenčnej rope.

Nekonvenčná ropa sa tiež ťaží, ale v oveľa menšej miere ako ropa konvenčná. Okrem

toho sa na jej ťažbu používajú iné techniky, ako je tradičný ropný vrt. Vzhľadom na vyššie

náklady, ktoré treba vynaložiť na ťažbu tejto ropy, ako aj na zvýšený vplyv jej ťažby na

životné prostredie, nie je ťažba taká významná ako konvenčnej ropy. Treba však poznamenať,

že zásoby nekonvenčnej ropy sa odhadujú na úrovni trojnásobku zásob konvenčnej ropy. Dá

sa však predpokladať, že vzhľadom na vyčerpávanie zásob konvenčnej ropy, v priebehu tohto

storočia dôjde k významnému zvýšeniu ťažby aj tohto druhu ropy. Nekonvenčné zásoby ropy

zahŕňajú:

roponosné piesky – tiež asfaltové, dechtové alebo bitúmenové piesky, sa vyskytujú

v lokalitách po celom svete. Napriek tomu možno identifikovať dve hlavné oblasti ich

výskytu – Athabasca v Kanade a Orinoko vo Venezuele. Odhaduje sa, že v týchto dvoch

depozitoch by sa mohlo nachádzať takmer dve tretiny celkových ropných depozitov. Tieto

dva depozity boli vyhlásené za rezervy iba nedávno, keďže náklady na ťažbu ropy

v týchto oblastiach klesli pod hranicu 15 USD/b. Rezervy v týchto dvoch oblastiach

predstavujú 3,3 bil. barelov ropy;

164 Bližšie pozri http://en.wikipedia.org/wiki/Abiotic_oil 165 EROEI – Energy Returned on Energy Invested – pomer energie vynaloženej na získanie barelu ropy a energie

získanej z daného barelu ropy. Bližšie pozri www.eroei.com

112

roponosné bridlice – čierne až tmavohnedé bridlice, ktoré obsahujú vysoký podiel

organických materiálov, z ktorých sa destiláciou získava ropa. Svetové zásoby týchto

bridlíc sa odhadujú na 2,9 bil. barelov, pričom 750 mld. barelov (približne 39 %) sa

nachádza v USA. Ďalšími významnými krajinami so zásobami roponosných bridlíc sú

Jordánsko (40 mld. ton), Austrália (32 – 37 mld. ton), Izrael (15 mld. ton), Estónsko (5

mld. ton) a Nemecko (3 mld. ton). Odhaduje sa, že bridlice sú schopné konkurovať

konvenčnej rope len za predpokladu, že cena ropy bude stabilne vyššia ako 40 USD/b.

V roku 1999 sa náklady na získanie destilátov z bridlíc pohybovali na úrovni 27 USD/b;

ropa z polárnych oblastí Antarktídy – nemožno ju ťažiť vzhľadom na medzinárodné

zmluvy a dohody, ktoré zakazujú ťažbu ropy v tejto oblasti, aby sa nenarušil ekosystém.

Podobne ako pri zdrojoch nerastných surovín, aj pri rope sa stretávame s rôznym

členením zásob. Vo všeobecnosti sa používajú tri hlavné kategórie:

dokázané rezervy – sú vyťažiteľné s použitím súčasnej úrovne techniky pri súčasných

cenách. Sú známe aj ako 1P. Odborníci v petrochemickom priemysle používajú aj pojem

P90, čo znamená 90 % pravdepodobnosť ťažby takýchto rezerv;

pravdepodobné rezervy – sú pravdepodobne vyťažiteľné s použitím súčasnej úrovne

techniky pri súčasných cenách. Odborníci ich tiež označujú ako P50, teda rezervy s 50 %

pravdepodobnosťou ťažby. Označujú sa ako 2P, čiže dokázané + pravdepodobné;

potenciálne rezervy – rezervy, ktoré majú šancu, že sa budú ťažiť v prípade vhodných

podmienok. Odborníci ich nazývajú P10 – rezervy, ktoré majú 10 % šancu, že sa budú

ťažiť. Okrem toho sa označujú ako 3P – dokázané + pravdepodobné + potenciálne.

Okrem tohto členenia sa používa aj rozdelenie na rezervy a zdroje166. Rezervy sú tou

časťou celkových zásob, ktoré sú ekonomicky vyťažiteľné súčasnými technikami.

V predchádzajúcom členení sú to dokázané a pravdepodobné rezervy. Zdroje tvoria časť

celkových zásob, ktorá:

1. je dokázaná, ale v súčasnosti je jej ťažba ekonomicky nevýhodná,

2. je geologicky indikovaná.

166 Podľa nemeckého Federálneho inštitútu pre geografické vedy a prírodné zdroje.

113

Ďalším používaným pojmom sú strategické ropné rezervy. Nemajú však nič

spoločné s celkovými zásobami ropy. Ide o rezervy, ktoré sú povinné držať členské štáty

Medzinárodnej agentúry pre energiu – IEA. Tieto rezervy boli zavedené v roku 1975 po

prvom ropnom šoku, aby pomohli predísť neočakávaným výpadkom na strane ponuky ropy.

Podľa dohody z marca 2001 sú všetky členské štáty povinné držať strategické ropné rezervy,

ktoré zodpovedajú 90 dňom ich importu ropy. V súčasnosti sa pohybuje úroveň celkových

strategických ropných rezerv na 1,4 mld. barelov ropy, pričom v USA sa nachádza približne

50 % z tohto objemu. Práve strategické ropné rezervy USA sú jedným z faktorov, ktoré

ovplyvňujú ceny ropy na svetových trhoch.

Z celkových známych rezerv sa približne 57 % nachádza na Blízkom východe, 25 %

v Severnej a Južnej Amerike a približne 6 % v krajinách SNŠ. V krajinách OPECu je

alokovaných 73 % celkových zásob ropy, pričom až 61 % z nich sa nachádza v oblasti

Perzského zálivu. V krajinách OECD je to 8 % a na zvyšok sveta pripadá podiel 19 %.

Graf 19 Podiel jednotlivých regiónov na zásobách ropy, ku koncu 2007

Prameň: Statistical Review of World Energy – 2008. BP.

Produkcia ropy vo svete má stúpajúcu tendenciu. Najväčší podiel na tomto objeme

OPECu mali predovšetkým členské štáty OPECu, najmä štáty Blízkeho východu, ako je

114

zrejmé aj z nasledujúceho grafu. V priebehu prvých rokov 21. storočia došlo k nárastu

produkcie aj v regióne východnej Európy a SNŠ (predovšetkým nástup produkcie Ruskej

federácie) a v Afrike. V regióne Severnej Ameriky produkcia stagnovala a k poklesu došlo

v Ázii a Oceánii, Strednej a Južnej Amerike a v západnej Európe.

Na nasledujúcom grafe je uvedená celková produkcia a spotreba ropy vo svete od roku

2000 do roku 2007. Ako vidieť, celková svetová spotreba neustále rástla, pričom v roku 2007

dosiahla úroveň 85,22 mil. b/d. Najvyššiu spotrebu zaznamenal región Ázie a Pacifik, kde sa

prejavil rastúci dopyt Číny a Indie (30 %, 25,44 mil. b/d). Na druhom mieste bol región

Severnej Ameriky, ktorý spotreboval 24,9 mil. b/d (28,7 %). Nasledovali Európa a Eurázia

s 24 % podielom na úrovni 20,1 mil. b/d, čo bol oproti roku 2006 pokles o 2 %. Najvyšší rast

zaznamenal región Južnej a Strednej Ameriky vo výške 5 % oproti roku 2006.

Graf 20 Svetová produkcia a spotreba ropy, 2000 – 2007, tis. b/d

Prameň: Statistical Review of World Energy – 2008. BP.

Pre pochopenie súčasného významu ropy pre svetové hospodárstvo je vhodné členenie

sveta na šesť hlavných regiónov. Podľa tohto členenia sa svet skladá z regiónov: Severná

Amerika, Stredná a Južná Amerika, Eurázia, Afrika, Blízky východ, Ázia a Pacifik167. Tri

z týchto regiónov (Severná Amerika, Eurázia, Ázia a Pacifik) spotrebujú viac ropy, ako sú

schopné zo svojich zdrojov vyťažiť, a preto sú odkázané na dovoz tejto suroviny. Ich vysoká

167 Hamilton, J. a kol.: Beyond oil: the oil curse and solutions for an oil - free future. 2005, s. 16 – 17.

115

spotreba ropy je spojená s tým, že sa v nich nachádzajú vyspelé štáty s vysoko rozvinutým

priemyslom. Tieto regióny sú domovom troch svetových hospodárskych centier: USA

(Severná Amerika), EÚ (Eurázia) a Japonska (Ázia a Pacifik):

región Severná Amerika (vrátane Mexika) predstavuje približne 30 % svetovej spotreby

ropy, pričom na jeho území sa nachádza iba 5,5 % svetových ropných rezerv. Vysoká

spotreba ropy sa pripisuje najmä USA, ktoré sú nielen najväčším spotrebiteľom regiónu,

ale aj celého sveta. Najvýznamnejšie oblasti ťažby ropy v rámci regiónu sú Aljaška

a oblasť Mexického zálivu. Okrem toho sa ropa vo veľkom dováža aj z iných regiónov,

najmä z Južnej Ameriky, Blízkeho východu, ale aj z Európy (ropa Severného mora);

región Ázia a Pacifik spotrebuje 28,8 % svetovej spotreby ropy, zatiaľ čo na svetových

rezervách ropy sa podieľa 4,2 %. Hlavným hospodárskym centrom je Japonsko, okrem

neho sa tu však nachádzajú aj ďalší významní spotrebitelia ropy ako Čína alebo India.

Región je veľmi silne závislý od dovozu ropy z Blízkeho východu;

región Eurázia (vrátane bývalého ZSSR) predstavuje 25,9 % svetovej spotreby, na

svetových rezervách ropy predstavuje podiel 9,2 %. Štáty s najvyššou spotrebou ropy sú

najmä vyspelé štáty západnej Európy. Hlavný dovoz ropy do týchto štátov však prúdi

z oblastí v rámci regiónu. Ide najmä o ropu z krajín bývalého ZSSR, ale bohaté náleziská

ropy sú aj v oblasti Severného mora. Okrem ropy z regiónu sa dováža aj ropa z krajín

Blízkeho východu a Afriky.

Zvyšné tri regióny (Stredná a Južná Amerika, Afrika, Blízky východ) sú naopak

regióny, ktorých zásoby ropy sú väčšie ako objem spotreby. Nízky objem spotreby ropy je

daný aj tým, že sú to regióny rozvojových štátov, s čím je spojený fakt, že majú menej

rozvinutý priemysel. Ich bohaté ložiská ropy spolu s jej nižšou domácou spotrebou im

umožňujú vysoký export tejto suroviny.

Región Stredná a Južná Amerika sa podieľa 8,9 % na svetových rezervách ropy, pričom

spotrebúva iba 6 % svetovej spotreby ropy. Svoju ropu exportuje najmä do regiónu

Severnej Ameriky

Región Afrika disponuje približne 8,9 % svetových rezerv ropy, pričom na svetovej

spotrebe ropy predstavuje iba 3,3 %. Africká ropa smeruje najmä na trhy Európy

a Severnej Ameriky

116

Región Blízky východ predstavuje až 63,3 % svetových rezerv, na svetovej spotrebe ropy

sa podieľa 6 %. Blízkovýchodná ropa silne zásobuje región Ázia a Pacifik, ale dôležitý je

aj vývoz do Európy a Severnej Ameriky.

7.1.3 Zemný plyn

Zemný plyn je fosílne palivo, ktoré pozostáva predovšetkým z metánu (CH4).

Nachádza sa v ropných ložiskách, ložiskách zemného plynu, ale aj v ložiskách uhlia. Metán je

skleníkový plyn, ktorý môže výrazne prispievať ku globálnemu otepľovaniu. Ide o tzv. voľný

metán, ktorý je považovaný za znečisťujúcu látku a nie za užitočný zdroj energie. Na druhej

strane metán v atmosfére oxiduje, čím sa uvoľňuje CO2 a voda, takže celkový skleníkový

efekt metánu je krátkodobý. Okrem toho pri spaľovaní zemného plynu vzniká omnoho menej

CO2 ako pri spaľovaní uhlia.

Okrem metánu sa v zemnom plyne nachádza tiež etán, propán, bután a síra. Pred

použitím zemného plynu treba odstrániť síru, ktorá je znečisťujúcou látkou. V prípade, že

zemný plyn obsahuje vysoký podiel síry, hovorí sa o ňom, že je kyslý (podobne ako pri rope –

sladká – „sweet“ a kyslá – „sour“).

Zemný plyn je bez chuti a zápachu, a preto sa pri distribúcii konečným spotrebiteľom

navoniava merkaptánom alebo thiolom, aby pri jeho úniku bolo možné tento únik spozorovať.

Zemný plyn nie je zdraviu škodlivý.

Spálenie 1 m3 zemného plynu určeného na komerčné použitie vydáva približne 38 MJ,

čo je 10,6 kWh.

Zemný plyn sa používa najmä ako zdroj na výrobu elektrickej energie prostredníctvom

plynových a parných turbín. Čo sa týka produkcie tepla, spaľovanie zemného plynu produkuje

o 30 % menej CO2 ako ropa a o 45 % menej ako uhlie. Zemný plyn sa používa

v domácnostiach na vykurovanie a varenie, na výrobu priemyselných hnojív, ale tiež na

výrobu skla, ocele, plastov, tkanín a farieb.

Významné je aj využívanie skvapalneného zemného plynu168. Ide o zemný plyn, ktorý

bol zbavený nečistôt a ťažkých uhľovodíkov a stlačený do kvapalného stavu.

168 LPG - Liquefied Natural Gas.

117

Zemný plyn sa podieľa na primárnej spotrebe energie 24 % a je na treťom mieste po

rope a uhlí. V posledných rokoch sa podiel zemného plynu zvýšil, pričom tento trend možno

očakávať aj v nasledujúcich rokoch.

Graf 21 Podiel jednotlivých regiónov na zásobách zemného plynu, ku koncu 2007

Prameň: Statistical Review of World Energy – 2008. BP.

Aj napriek zvyšujúcej sa produkcii svetové rezervy zemného plynu vzrástli koncom

roku 2007 na úroveň 177,36 bil. m3. Viac ako polovica tohto objemu sa nachádza v troch

krajinách: Rusko (25,2 %), Irán (15,7 %) a Katar (14,4 %). Svetové zásoby sa odhadujú na

207 bil. m3, čo spolu s potenciálnymi rezervami (390 bil. m3) dáva hodnotu 383 bil. m3.

Zároveň energetický obsah tohto objemu je o 44 % vyšší ako energetický potenciál svetových

ropných zásob. Celkové vyťažiteľné zásoby konvenčného zemného plynu tak predstavujú

476 bil. m3, spolu s potenciálnymi je to takmer 600 bil. m3.

Svetová produkcia zemného plynu v posledných rokoch kontinuálne rástla a v roku

2007 dosiahla maximum na úrovni 2,94 bil. m3. Ako vidieť na nasledujúcom grafe, produkcia

zemného plynu prevyšuje spotrebu, výnimkou sa stal len rok 2001, keď spotreba presiahla

produkciu. Od roku 2000 do roku 2007 zaznamenáva produkcia zemného plynu neustále

prírastky, podobne ako spotreba, ktorá je však nižšia.

118

Najvýznamnejšími regiónmi v produkcii zemného plynu sú Európa a Eurázia (36,5 %)

a Severná Amerika (26,6 %), ktoré spolu produkujú približne dve tretiny svetovej produkcie.

Na treťom mieste je Ázia a Pacifik s podielom 13,3 %.

Graf 22 Svetová produkcia a spotreba zemného plynu, 2000 – 2007, v mld. m3

Prameň: Statistical Review of World Energy – 2008. BP.

Kumulatívna produkcia zemného plynu, koncom roku 2007 dosiahla takmer 87 bil.

m3, čo zodpovedá približne 32 % celkových objavených zásob. Polovica tohto objemu sa

vyťažila v priebehu posledných 18 rokov. Predpokladá sa, že pri súčasnej a nezmenenej

ročnej produkcii a absencii nových nálezísk, polovica svetových rezerv zemného plynu bude

vyčerpaná a spotrebovaná v roku 2022.

Svetová spotreba zemného plynu dosiahla v roku 2007 hodnotu takmer 2,92 bil. m3, čo

je takmer aj objem produkcie v tomto roku. Od roku 2000 došlo k zvýšeniu spotreby o 19,8

%. Najvýznamnejšími spotrebiteľmi zemného plynu v roku 2007 boli USA (22,6 %), Rusko

(15 %), Kanada (3,2 %) a Veľká Británia a Japonsko (3,1 %).

Objem obchodovania so zemným plynom dosiahol 930 mil. m3, čo predstavuje

približne 30 % celkovej produkcie v roku 2007. V rámci globálneho trhu so zemným plynom

existujú 4 regionálne trhy so zemným plynom, na ktorých prevládajú dlhodobé kontrakty169:

169 Reserves, Resources and Availability of Energy Resources 2007, Hannover: BGR 2007.

119

európsky trh s hlavnými exportérmi z Ruska, Severnej Afriky, Nórska a Holandska,

severoamerický trh (NAFTA),

ázijský trh charakteristický veľkými vzdialenosťami medzi hlavnými spotrebiteľmi

(Japonsko, Južná Kórea, Taiwan) a producentmi (Indonézia, Malajzia, Brunej)

a dominantný najmä obchodovaním s LNG,

juhoamerický trh, ktorý sa vyvinul iba v posledných rokoch.

7.1.4 Urán

Urán sa primárne používa ako palivo pre atómové elektrárne, kde jadrovým štiepením

pomáha pri produkcii elektrickej energie. Okrem toho sa môže použiť, resp. zneužiť na

výrobu jadrových zbraní.

Súčasné svetové rezervy uránu sa odhadujú vo výške 1,77 mil. ton. V roku 2007

jadrové elektrárne na celom svete (439 elektrární) spotrebovali približne 64,62 tis. ton uránu,

pričom 41,3 tis. ton bolo získaných prostredníctvom ťažby.

Rezervy a zdroje uránu sa nachádzajú iba v niekoľkých štátoch sveta. Desať krajín

vlastní takmer 96 % rezerv, ktoré sú ekonomicky výhodné na ťažbu170. Z toho 5 štátov

disponuje 83 % rezerv: Austrália (709-tis. ton; 40 %), Kanada (270,1 tis. ton; 15 %),

Kazachstan (235,5 tis. ton; 13 %), Brazília (139,6 tis. ton; 8 %) a JAR (114,9 tis. ton; 6,5 %).

Na rozdiel od fosílnych palív produkcia uránu je oveľa nižšia ako spotreba.

V posledných 5 rokoch ročná produkcia dosahovala 32 – 42-tis. ton. Ročná spotreba sa pritom

pohybovala nad úrovňou 60-tis. ton. Medzeru medzi spotrebou a ťažbou vypĺňa urán

pochádzajúci z civilných a vojenských zásob v USA a Rusku, ako aj urán získaný

z rozobratých jadrových zbraní.

Väčšina produkcie uránu je alokovaná len v niekoľko málo štátoch. V roku 2007

Kanada predstavovala 23 % podiel na produkcii. Austrália 20,9 %, Kazachstan 16,1 %

a Rusko 8,3 %.

Od roku 2003 došlo k výraznému rastu cien uránu, keď v roku 2003 sa pohybovali na

úrovni 26,3 USD/kg a k júnu 2007 dosiahli 353,6 USD/kg. V ďalšom období cena klesla na

234 USD/kg a v priebehu roka 2008 dosiahla hodnotu 130 USD/kg. Predpokladá sa, že cena

170 To znamená, že náklady na ťažbu nepresahujú 40 USD/kg.

120

uránu po roku 2008 bude stabilizovaná na úrovni 80 USD/kg. Zvyčajné náklady na ťažbu

uránu sa pohybujú na úrovni 40 USD/kg. Možno, že príliš vysoké ceny, ktoré vládli na trhu

s uránom počas posledných 5 rokov, spôsobia rozšírenie konkurencie v oblasti ťažby aj

o ďalšie krajiny so zásobami uránu. Na druhej strane je však 85 % produkcie uránu

zabezpečovaných len 7 spoločnosťami.

7.1.5 Alternatívne zdroje energie

Napriek tomu, že alternatívne zdroje energie nie sú priamo spojené so zásobami

fosílnych palív či nerastných surovín, sú tieto zdroje darmi prírody, ktoré sa môžu efektívne

použiť na výrobu elektrickej energie, prípadne na ďalšie účely. Keďže ide o obnoviteľné

zdroje energie, možno sa stanú náhradou fosílnych palív v blízkej alebo vzdialenej

budúcnosti, čo bude záležať od rýchlosti vyčerpávania zdrojov fosílnych palív.

Alternatívne, obnoviteľné, zdroje energie sa vyznačujú jednak ekologickým prínosom,

jednak znižujú nezávislosť štátov od dovozu palív a energií. Okrem toho ich aplikáciou

v praxi sa vytvárajú aj nové pracovné miesta. Svetový trend smeruje k intenzívnejšiemu

využívaniu týchto zdrojov, čo sa odráža v energetických politikách mnohých štátov sveta.

7.1.5.1 Vodná energia

Svetový hydroenergetický potenciál sa odhaduje na 9,7 – 9,8 triliónoa kWh, pričom sa

využíva na približne 21 %. Vysoký stupeň rozvoja tohto potenciálu je predovšetkým

v západnej a strednej Európe (70 %). V súčasnosti hydroelektrárne produkujú približne 19 %

celosvetovej produkcie elektriny.

Čo sa týka použitia obnoviteľných aj neobnoviteľných zdrojov energie, vodná energia

je technicky využívaná s najvyššou účinnosťou nad 90 %. Na výrobu elektrickej energie sa

využíva tzv. hydroenergetický potenciál tokov, ktorý je daný priemerným prietokom

a spádom daného toku na niektorom jeho úseku.

Možno vymedziť viacero výhod, ktoré so sebou prináša použitie vodnej energie:

obnoviteľný zdroj s veľkými zásobami,

schopnosť doplniť dodávky v čase odberného vrcholu,

nízke prevádzkové náklady,

121

rekreačná funkcia.

Na druhej strane treba spomenúť aj nevýhody, medzi ktorými sú najmä:

vysoké vstupné investície,

negatívny účinok na životné prostredie.

Existuje niekoľko rôznych druhov využitia hydroenergetického potenciálu:

vodné kolesá – používajú sa už od stredoveku na získanie energie z tečúcej vody.

Využívali sa predovšetkým v Európe, kde zabezpečovali potrebnú energiu pre takmer

všetky priemyselné odvetvia;

hydroelektrárne – sa budujú na vodných tokoch, kde je dostatočne účinný a efektívny

prietok toku za jednotku času, ako aj spád vodného toku;

energia z prílivových vĺn – spočíva vo výrobe elektrickej energie zachytením energie

z pohybujúcej sa vodnej masy, ktorá je spôsobená prílivom. Tento spôsob umožňuje

zachytiť dva typy energie: kinetickú energiu prúdov medzi prílivom a odlivom

a potenciálnu energiu z rozdielu medzi prílivom a odlivom. Väčšinou sa budujú

priehrady, ktoré zachytávajú kinetickú energiu;

energia morských vĺn – využíva morské vlny na moriach a oceánoch a zachytáva ich

energiu na výrobu elektriny, odsoľovanie a pumpovanie vody do vodných nádrží. Táto

možnosť je zatiaľ v štádiu experimentov.

7.1.5.2 Slnečná energia

Slnečná energia znamená získavanie energie zo Slnka rôznymi spôsobmi.

V posledných rokoch si získava popularitu vo vyspelých krajinách vzhľadom na vyčerpávanie

neobnoviteľných zdrojov energie, najmä ropy. Využíva sa predovšetkým v oblastiach, ktoré

sú ďaleko od civilizácie, kde chýba použitie iných zdrojov energie.

Solárna energia je najdostupnejšia a najčistejšia forma obnoviteľnej energie. Za

bezoblačného počasia dôsledoká na zemský povrch slnečné žiarenie s intenzitou približne

122

1 000 W/m2. Z celkovej energie, ktorú Zem prijíma, 19 % absorbuje atmosféra a približne 35

% absorbujú oblaky.

Podľa údajov IEA171 bol koncom roku 2005 na svete prostredníctvom solárnych

panelov inštalovaný výkon 4 300 MW, čo je oproti roku 2004 nárast o 65 %.

Slnečná energia sa využíva na výrobu tepla alebo elektriny pomocou aktívnych

a pasívnych solárnych systémov172. Medzi aktívne solárne systémy patria:

ploché slnečné kolektory – slúžia na výrobu teplej vody alebo vzduchu. Sú schopné

pokryť až 60 % ročnej spotreby teplej vody v domácnosti;

koncentrické kolektory – slúžia na prípravu teplej vody s ešte väčšou účinnosťou;

slnečné (fotovoltaické) články – premieňajú svetlo priamo na jednosmerný prúd.

Poznáme dva druhy:

o články s amorfným kremíkom – s účinnosťou 8 – 10 %,

o články s kryštalickým kremíkom – podstatne drahšie, s účinnosťou 12 – 20 %.

Pasívne solárne systémy sú v podstate architektonické riešenia, ktoré zabezpečujú

ohrev vnútorných priestorov budov pomocou slnečných lúčov, ako napríklad zasklené

strechy, zimné záhrady atď.

Podobne ako pri vodnej energii, aj pri slnečnej energii možno nájsť výhody, ale aj

nevýhody takéhoto riešenia zásobovania energiou. Medzi výhody nesporne patria:

slnečná energia je čistá forma, ktorá neznečisťuje životné prostredie, no treba vziať do

úvahy znečistenie životného prostredia v súvislosti s výrobou a inštalovaním solárnych

zariadení,

po uvedení do prevádzky nie sú potrebné takmer žiadne zásahy, solárne systémy sú

jednoduché na údržbu,

solárna energia sa stáva lacnejšou, jednak vďaka znižujúcim sa nákladom na výrobu

a efektívnejším technológiám pri konverzii energie a jednak zvyšujúcimi sa cenami

alternatívnych zdrojov (ropa, zemný plyn ...)

171 IEA – International Energy Agency. 172 Podľa http://www.seas.sk

123

Nevýhodami sú najmä:

nedostupnosť v niektorých regiónoch sveta,

príliš veľa oblačných dní,

veľké vzdialenosti medzi výrobou a spotrebou solárnej energie,

nedostupnosť počas noci,

nevyhnutnosť konverzie na iné formy energie, aby ju bolo možné uskladniť

a prepravovať.

Čo sa týka využitia slnečnej energie, celková kapacita Sahary, ktorá sa rozprestiera na

9 mil. km2, je približne 450 TW/rok. Celková súčasná celosvetová ročná spotreba ľudí

dosahuje približne 13 TW.

7.1.5.3 Veterná energia

Napriek tomu, že veterná energia je relatívne málo využívaná ako zdroj na výrobu

elektriny, jej využívanie v priebehu rokov 1992 – 2007 rapídne vzrástlo. V posledných rokoch

tak veterná energetika zaznamenala obrovský rozvoj s ročným nárastom výkonu o viac ako 25

%. Inštalovaný výkon veterných elektrární dosiahol koncom roku 1992 2,3 GW. V roku 2007

boli inštalované nové kapacity s výkonom 20 GW a dosiahla sa úroveň 94,2 GW. Rok 2007

tak bol zatiaľ najlepším rokom, pričom väčšina inštalovaného výkonu pripadla na USA, Čínu

a Španielsko. V porovnaní s rokom 2006 došlo k 31 % nárastu inštalovaného výkonu.

Väčšina veternej energie sa mení na elektrinu pomocou rotácie vrtule. Veterná energia

sa využíva jednak vo veľkom na veterných farmách napojených na národnú rozvodnú sieť,

jednak v malom rozsahu v individuálnych turbínach, ktoré produkujú elektrinu v odľahlých

a izolovaných oblastiach. Veterná energia je v podstate nevyčerpateľná, je jej dostatok, je

čistá a zmierňuje účinky skleníkového efektu. Väčšina veternej energie je dostupná vo

veľkých výškach, kde sústavný vietor dosahuje rýchlosť okolo 160 km/h.

V distribúcii inštalovaných výkonov patrí Európe 60 % podiel na všetkých veterných

elektrárňach s celkovým inštalovaným výkonom ku koncu roku 2007 na úrovni 56,5 GW.

Spolu s USA je podiel týchto dvoch regiónov približne 90 %. Do roku 2011 sa odhaduje

inštalovaný výkon na 120 GW. V roku 2007 nové inštalácie v Európe predstavovali 43 %

124

globálneho nového inštalovaného výkonu, pričom európske spoločnosti dodali 66 %

celosvetovej veternej kapacity. Z ekonomického hľadiska dosiahol globálny veterný trh

v roku 2007 hodnotu 37 mld. USD a prilákal investície v celkovom objeme 50,2 mld. USD.

Krajiny s najväčším inštalovaným výkonom sú uvedené v nasledujúcej tabuľke.

Týchto 5 krajín má inštalovaný výkon vo výške 67,9 GW, čo predstavuje 72 % podiel na

celosvetovej inštalovanej kapacite.

Tabuľka 13 Krajiny s najväčším inštalovaným výkonom, GW

Krajina Celková kapacita 2007

Nemecko 22,3

USA 16,8

Španielsko 15,1

India 7,8

Čína 5,9

Spolu 67,9

Prameň: Európska asociácia veternej energie

Výhody použitia veternej energie:

použitie umožňuje konzervovať fosílne palivá,

čistý zdroj energie,

priamo neprodukuje CO2, SO2, ortuť ani iné formy znečistenia ovzdušia

neprodukuje rádioaktívny odpad,

dlhodobý technický potenciál 5-krát vyšší ako súčasná úroveň celosvetovej spotreby

energie,

viacero veterných fariem, ktoré sú navzájom prepojené, môže produkovať a dodávať

energiu pravidelne,

lepší EROEI koeficient ako pri uhoľných a jadrových elektrárňach.

125

Medzi nevýhody veterných elektrární možno zaradiť:

veterná energia dostáva podporu zo strany štátov (napríklad vo forme daňových úľav),

aby bola konkurencieschopná klasickým zdrojom energie, ktoré predstavujú fosílne

palivá,

údržba veterných turbín je zložitá a nákladná,

potenciálne vhodné lokality sa nachádzajú mimo spádových oblastí dopytu, čo si vyžaduje

dodatočné náklady na vybudovanie rozvodných sietí,

v nových lokalitách treba uskutočniť výrub stromov, pričom optimálna vzdialenosť bez

akýchkoľvek prekážok je 20-krát výška turbíny,

veterná farma, ktorá produkuje energiu ekvivalentnú klasickej elektrárni, musí pokryť

rozlohu ,minimálne 200 km2,

turbíny zabíjajú vtáky, ktorým križujú ich migračné trasy, a netopiere,

veterné turbíny sú hlučné a prispievajú k „vizuálnemu znečisteniu“,

7.1.5.4 Geotermálna energia

Slovo geotermálny pochádza z gréckych slov geo (zem) a therme (teplo). Doslovný

preklad tohto spojenia by preto znel „zemské teplo“, resp. „teplo zeme“.

Celosvetovo predstavuje geotermálna energia výdatný potenciál energie na Zemi.

Napriek tomu, že sa považuje táto energia za obnoviteľný zdroj energie, technicky vzaté to

nemusí byť pravda, pretože v čase dochádza k vyčerpaniu tepla v lokalite.

Zásoby geotermálnych vôd sa delia na:

obnovované – prostredníctvom týchto zásob sa ťažba realizuje cez jeden vrt a v ďalšom

procese je ochladená voda vypustená do tokov,

neobnovované – tieto zásoby sa musia pravidelne dopĺňať, pretože okrem jedného

ťažobného vrtu sa navŕtava aj druhý – reinjektážny vrt, cez ktorý je voda po odovzdaní

tepla zatláčaná späť do podzemia.

126

Geotermálne zdroje možno klasifikovať na zdroje:

s nízkou teplotou – ktorých teplota je menej ako 90 °C,

so strednou teplotou –s teplotou 90°C – 150 °C,

s vysokou teplotou –s teplotou vyššou ako 150 °C.

Vo svete sa nachádza mnoho geotermálnych zdrojov, kde zo zeme vystupuje prehriata

para alebo horúca voda, ktoré sú vhodné na priamu výrobu elektrickej energie.

Geotermálna voda s teplotou 20°C – 150 °C sa priamo používa:

v balneológii na zmiernenie bolesti svalov v horúcich prameňoch,

v poľnohospodárstve pri pestovaní kvetov, zeleniny a iných rastlín v skleníkoch,

v akvakultúre pri urýchlení rastu rýb, kreviet, aligátorov,

v priemysle pri pasterizácii mlieka, sušení reziva, umývaní nástrojov,

pri vykurovaní jednotlivých domov, prípadne celých rezidenčných štvrtí,

okrem toho sa používa aj na vykurovanie ciest a chodníkov, čím sa v zime zabraňuje ich

zamŕzaniu173.

Využívanie geotermálnej energie so sebou prináša viacero výhod, ako sú:

Čistota – geotermálne elektrárne neznečisťujú životné prostredie spaľovaním fosílnych

palív a zároveň slúžia ako konzervácia týchto palív.

Nízky nárok na pôdu – rozloha geotermálnej elektrárne je oveľa menšia ako ostatných

typov elektrární. Okrem toho nevyžaduje prehradenie riek či vyrúbanie lesov.

Spoľahlivosť – geotermálne elektrárne fungujú 24 hodín denne po celý rok. Vzhľadom

na lokalizáciu takejto elektrárne priamo nad prameňom jej zdroja je nezávislá od počasia,

prírodných podmienok či politických konfliktov, ktoré by mohli ohroziť dodávky energie.

Flexibilita – geotermálna elektráreň môže mať variabilný dizajn, ktorý umožňuje

inštalovať dodatočné zariadenia v prípade zvýšenia dopytu po energii, resp. elektrine.

173 Klamath Falls, Oregon, USA.

127

Rozvoj rozvojových krajín – všetky uvedené výhody sa môžu uplatniť v rozvojových

krajinách (najmä India a Čína), čím zabezpečia ich rozvoj bez znečisťovania ovzdušia.

Okrem toho výstavba takýchto elektrární vo vzdialených oblastiach umožní zvýšiť

životnú úroveň obyvateľov, ktorí sa nachádzajú ďaleko od elektrifikovaných centier

s vysokou koncentráciou populácie.

Naopak, medzi nevýhody použitia geotermálnej energie patria:

Nízky energetický potenciál vzhľadom na potenciál ukrytý vo fosílnych palivách.

Ekonomicky nevýhodná preprava geotermálnych vôd na väčšie vzdialenosti.

Nie je to absolútne obnoviteľný zdroj energie.

7.1.5.5 Energia biomasy

Biomasa predstavuje najväčší potenciál obnoviteľnej energie vo svete. Tvoria ju

materiály rastlinného aj živočíšneho pôvodu. Z hľadiska emisií CO2 sa považuje za neutrálne

palivo, pretože pri spaľovaní biomasy sa uvoľňuje len toľko CO2, koľko rastlina za celý svoj

život prijala.

Podľa zdroja vzniku existuje:

poľnohospodárska biomasa – obilná a repková slama, konope, živočíšne exkrementy

a odpady,

lesná biomasa – palivové drevo174, konáre, pne, korene, kôra, piliny,

odpad z drevospracujúceho priemyslu – odrezky, stružliny, piliny,

komunálny odpad – tuhý spáliteľný odpad, skládkový plyn, kalový plyn.

Z biomasy možno produkovať:

tuhé palivá – drevené štiepky, pelety a brikety. Vyrábajú sa z lesného odpadu a z odpadu

drevospracujúcich podnikov. Sú vhodné ako palivo pre automatizované kotly

v domácnostiach;

174 Na energetické účely sa zámerne pestujú rýchlorastúce dreviny (vŕba, topoľ) a rastliny (konope).

128

tekuté biopalivá

o bionafta – sa vyrába najmä zo semien repky olejnej. Je plnohodnotnou náhradou

motorovej nafty,

o bioalkohol (bioetanol) – vzniká alkoholovým kvasením a destiláciou vodného

roztoku cukornatých rastlín ako cukrová repa, zemiaky atď. Na rozdiel od bionafty

sa používa ako prímes do motorového benzínu;

plynné produkty

o syntézny plyn (drevoplyn) – prevažne CO, ktorý sa získava splyňovaním drevného

odpadu. Slúži ako palivo do plynových motorov a kogeneračných jednotiek;

o bioplyn – väčšinou metán, ktorý sa vyrába z organického odpadu, pričom zvyškom

výrobného procesu sa získava aj ekologicky neškodné vysokokvalitné hnojivo. Na

výrobu metánu sa môžu použiť napríklad exkrementy hospodárskych zvierat.

Biomasa sa väčšinou používa pri kombinácii výroby tepla a elektriny. Väčšina

elektriny, ktorá sa vyrába pomocou biomasy, sa produkuje vo vyspelých štátoch OECD, kde

sa podieľa na tvorbe približne 1% – 3 % celkovej výroby elektriny.

Výroba elektriny z biomasy je menej rozšírená v rozvojových krajinách, aj keď pre

niektoré z nich je významným zdrojom energie. Ide najmä o región Latinskej Ameriky, kde je

bagasa175 najvýdatnejším zdrojom komerčnej biomasy. Elektrárne na biomasu v Brazílii

dodávali v roku 2002 3 % elektriny v krajine, podobne ako elektrárne v Rakúsku.

7.1.5.6 Potenciál Slovenska v rámci alternatívnych zdrojov energie

Alternatívne zdroje energie (s výnimkou vodných elektrární) hrajú z hľadiska ich

použitia v celkovej energetickej bilancii Slovenska zanedbateľnú úlohu. Napriek tomu,

svetový, ale aj európsky trend jednoznačne smeruje k intenzívnejšiemu využívaniu týchto

zdrojov, čo je spôsobené jednak rastúcimi cenami fosílnych palív na svetových trhoch

a jednak ich postupným vyčerpávaním. Práve preto medzi strategické ciele energetickej

politiky Slovenska patrí väčšie a efektívnejšie využívanie alternatívnych (obnoviteľných)

zdrojov energie. Dokumentuje to aj nasledujúci graf, v ktorom vidieť, že v dlhodobej

175 Vylisovaný odpad z cukrovej trstiny.

129

perspektíve vývoja energetickej bilancie Slovenska sa uvažuje zvýšiť podiel alternatívnych

zdrojov energie, takisto využitie jadrovej energie a znížiť podiel fosílnych palív, najmä ropy

a uhlia.

Celkový potenciál obnoviteľných zdrojov energie na Slovensku sa odhaduje na úrovni

100 400 TJ/rok, pričom sa z tohto celkového potenciálu v súčasnosti využíva len približne 25

%. Slovenské obnoviteľné zdroje energie produkujú ročne približne 24 740 TJ energie, čo

pokrýva približne 3,5 % celkovej spotreby všetkých druhov energií – obnoviteľných aj

neobnoviteľných. Na Slovensku sa využíva najmä vodná energia, pričom sa začínajú

realizovať aj projekty v oblasti využitia veternej energie a energie biomasy. Iba minimálne sa

využíva slnečná energia.

Čo sa týka priamo výroby elektriny, podiel obnoviteľných zdrojov energie na jej

výrobe predstavuje v súčasnosti približne 16 %176. Obnoviteľné zdroje energie tak zostávajú

aj teraz, aj v najbližšej budúcnosti iba doplnkovým zdrojom prevažne s lokálnym, resp.

regionálnym významom.

Hydroenergetický potenciál Slovenska predstavuje 7 361 GWh/rok, v súčasnosti sa

využíva v 243 vodných elektrárňach na 57,5 %. Využívajú sa predovšetkým toky Váhu,

Hronu, Horného Váhu, Popradu a ďalších riek.

Náklady na výstavbu vodnej elektrárne sa pohybujú v rozsahu 2 – 4,3 mil. EUR/MW,

pričom návratnosť takejto investície pri súčasných výkupných cenách elektriny je približne 20

rokov.

176 Bez veľkých vodných elektrární je tento podiel 1 %. Vodné elektrárne majú tiež najvyšší podiel na výrobe

elektriny zo všetkých obnoviteľných zdrojov energie.

130

Graf 23 Vývoj spotreby energetických zdrojov na Slovensku

Prameň: Energetická politika SR, MH SR

Slnečné žiarenie sa v podmienkach Slovenska využíva predovšetkým v individuálnych

domácnostiach. Množstvo energie slnečného žiarenia, ktoré dôsledokne na vodorovnú plochu

je u nás 950 – 1 200177 W/m2. Na druhej strane pri južne orientovanej ploche sklonenej pod

uhlom 30° môže táto hodnota dosiahnuť až 1 500 W/m2.

Oproti prímorským štátom má Slovensko len skromný potenciál veternej energie na

úrovni 600 GWh/ročne. Nachádza sa tu len málo lokalít, ktoré sú vhodné na inštaláciu

veterných turbín, pričom dobré veterné podmienky178 sa často nachádzajú v chránených

územiach.

Na území Slovenska sa nachádzajú 3 lokality, kde sa využíva energia vetra. Prvý

veterný park, ktorý je v prevádzke od konca roka 2003, sa nachádza v Cerovej v Malých

Karpatoch. Disponuje výkonom 2,4 MW. V júli 2004 bola do skúšobnej prevádzky uvedená

veterná elektráreň na Ostrom vrchu (pri Myjave) s výkonom 500 kW. Okrem toho sa

dokončuje výstavba veterného parku Skalité na Kysuciach s celkovou kapacitou 2 MW.

177 Celosvetový priemer je 1 000 W/m2. 178 Priemerná rýchlosť vetra aspoň 5 m/s.

Vývoj spotreby primárnych energetických zdrojov

0

100

200

300

400

500

600

700

800

900

199

3199

4199

5199

6199

7199

8199

9200

0200

1200

2200

3200

4200

5

201

0

202

0

203

0

PJ

Obnoviteľné zdroje energie

Teplo z jadrových elektrární

Ropa

Zemný plyn

Uhlie

131

Náklady na inštaláciu 1 MW sa pohybujú na úrovni 1,5 mil. EUR.

Geotermálne pramene na Slovensku majú nižšie teploty179, preto sú vhodné najmä na

vykurovanie. V súčasnosti sa využívajú v 35 lokalitách, pričom celkový inštalovaný výkon je

75 MW. Ročne vyrobia 1 218 TJ energie na vykurovanie objektov, bazénov a skleníkov.

Okrem existujúcich lokalít sa na Slovensku nachádza ďalších 25 perspektívnych

oblastí geotermálnych zdrojov s teplotou vody do 150 °C v hĺbkach do 5 km.

Najvýznamnejšia lokalita je Košická kotlina (Ďurkov) s potenciálom približne 300 MW.

Využitie časti tohto potenciálu sa predpokladá na vykurovanie Košíc.

7.2 Nerastné suroviny

Významné miesto vo svetovej ekonomike zaujímajú popri fosílnych palivách

a alternatívnych zdrojoch energie aj nerastné suroviny. Vzhľadom na veľké množstvo týchto

surovín sa v nasledujúcom texte zameriame na železo, hliník a meď.

7.2.1 Železo

Železo je kovový prvok, ktorý tvorí približne 5 % zemskej kôry. V čistej forme je

striebrosivý.

Železo sa vyskytuje v prírode vo forme oxidov, uhličitanov, sulfidov a silikátov.

Z ekonomického a komerčne využiteľného hľadiska sú najdôležitejšie oxidy. Hlavné

minerály, ktoré obsahujú železo, sú:

Magnetit – Fe3O4; obsahuje 72,4 % železa

Hematit – Fe2O3; obsahuje 69,9 % železa

Limonit – Fe2O3.H2O; obsahuje 62,9 % železa

Pyrit – FeS2; obsahuje 46,5 % železa

Siderit – FeCO3; obsahuje 42,8 % železa

179 45°C – 130 °C.

132

Najväčšie sú zásoby magnetitu, ktorý však napriek vysokému podielu železa má len

nízku trhovú využiteľnosť. Najviac sa využíva hematit aj napriek nižšiemu podielu železa.

Ostatné minerály sa, vzhľadom na podiel železa, príliš nevyužívajú.

Svetové zdroje sa odhadujú vo výške viac ako 800 mld. ton s podielom železa

približne 230 mld. ton. Z toho len v USA sa odhaduje 110 mld. ton rudy s podielom 27 mld.

ton železa (11,72 % svetových zdrojov čistého železa).

Z celkovej svetovej ročnej produkcie železa sa 98 % používa na výrobu ocele. Železo

sa ťaží predovšetkým z otvorených povrchových lomov, len malá časť sa ťaží v podzemných

baniach. V roku 2008 sa rast ťažby železa odhadovala na úroveň 2,2 mld. ton (nárast o 10 %

oproti roku 2007). Rast produkcie bol spôsobený silným rastom dopytu po oceli najmä z Číny

a do menšej miery aj rastom dopytu v Rusku, Indii a Brazílii. V roku 2009 sa predpokladala

stagnácia, prípadne prepad produkcie vďaka svetovej kríze, ktorá spôsobila pokles dopytu po

oceli a tým aj po železnej rude.

Celosvetovo sa produkuje železo v 50 krajinách, ale 96 % železa sa produkuje v 15

z týchto krajín. Čína je najväčší svetový producent železnej rudy, ale je až na treťom mieste

za Austráliou a Brazíliou, čo sa týka podielu železa v rude. V posledných rokoch došlo

k najväčšiemu nárastu ťažby železa najmä v Brazílii, Austrálii, Indii a Číne. Na nasledujúcom

grafe je uvedená odhadovaná ťažba železnej rudy z roku 2008.

Z celkového množstva železnej rudy 2,2 mld. ton sa odhaduje výroba surového železa

vo výške 958 mil. ton. Vzhľadom na skutočnosť, že 98 % železa sa používa na výrobu ocele,

v roku 2008 sa odhadovalo, že najväčšími producentmi ocele budú Čína (513 mil. ton),

Japonsko (123 mil. ton), USA (94 mil. ton) a Rusko (74 mil. ton).

133

Graf 24 Svetová ťažba železnej rudy, 2008, odhad, v mil. ton

Prameň: USGS Mineral Yearbook 2009.

7.2.2 Hliník

Hliník je striebornobiely kov, ktorý je veľmi ľahký (má trikrát menšiu hustotu ako

voda), napriek tomu je však pevný. Okrem toho je kujný, čo znamená, že môže byť

spracovaný do formy drôtov alebo plátov. Po kremíku a kyslíku je tretím v poradí, čo sa týka

výskytu prvkov v zemskej kôre. Tvorí približne 8 % kôry, čo z neho robí kov s najväčším

výskytom v kôre. Po železe je hliník druhým najvyužívanejším kovom na svete.

Hliník sa používa v hojnom množstve v domácnostiach aj v priemysle.

Napriek tomu, že má široké možnosti využitia a je najhojnejším kovovým prvkom

v zemskej kôre, v čistej podobe sa v prírode nevyskytuje. Spôsobuje to jeho reakcia s vodou

a vzduchom, pri ktorej vznikajú rôzne oxidy a hydroxidy. Mnoho minerálov tak obsahuje

hliník, no jeho extrakcia z týchto minerálov je príliš energeticky náročná a ekonomicky

nákladná.

Hlavným zdrojom hliníka je preto bauxit, z ktorého sa získava 99 % hliníka. Bauxit sa

ťaží v mnohých krajinách na celom svete. Známe rezervy vysokokvalitného bauxitu postačia

pri súčasnej úrovni ťažby a využitia na približne 300 rokov. Bauxit sa spracúva tzv.

Bayerovým procesom na oxid hlinitý, z ktorého sa následne získava hliník. Oxid hlinitý sa

využíva v chemickom, ale aj v iných priemysloch, no väčšina sa používa na výrobu hliníka.

Na výrobu 1 tony hliníka treba približne 4 – 6 ton bauxitu.

134

Okrem bauxitu sa na výrobu hliníka používajú aj iné, alternatívne, zdroje, napríklad

kaolín, roponosné bridlice, uhoľný odpad a ďalšie. Tieto zdroje sa však nevyužívajú v takej

miere ako bauxit, ktorý má dostatočné zásoby a jeho spracovanie nevyžaduje také vysoké

náklady ako tieto alternatívne zdroje.

Približne 85 % celosvetovo vyťaženého bauxitu sa používa na výrobu oxidu hlinitého,

z ktorého sa rafináciou získava čistý hliník. 10 % sa používa na získanie oxidu hlinitého,

ktorý nachádza využitie v chemických, abrazívnych a iných produktoch. Zvyšných 5 %

bauxitu sa používa na výrobu abrazívnych a nepoddajných materiálov.

Vzhľadom na chemické vlastnosti sa hliník využíva v doprave, pri balení produktov

(napr. nápojov), pri výstavbách, v elektrických spotrebičoch a ďalších.

Napriek významu hliníka pri výrobe niektorých produktov môže byť hliník nahradený

aj inými prvkami, napríklad v elektrospotrebičoch meďou. Pri balení produktov sa môžu

namiesto hliníka uplatniť papier, plasty, sklo. V dopravných prostriedkoch môžu nahradiť

hliník materiály z horčíka, titánu, resp. ocele.

V blízkej budúcnosti však nahradenie hliníka nehrozí, pretože jeho výroba je

energeticky menej náročnejšia a tým aj lacnejšia. Okrem toho zásoby bauxitu, z ktorého sa

hliník získava, sú zatiaľ dostatočné.

Čo sa týka bauxitu, najväčšími rezervami disponuje Guinea vo výške 7,4 mld. ton. Jej

podiel na svetovej ťažbe bauxitu je však len 8,8 %. Krajinou s druhými najvyššími zásobami

je Austrália (5,8 mld. ton) no jej podiel na ťažbe v roku 2008 sa odhadoval ako najvyšší na

úrovni 30,7 %. Ďalšími významnými producentmi sú Čína, Brazília a India. V roku 2008 sa

odhadoval nárast produkcie bauxitu oproti roku 2007 vo výške 1,48 %. Produkcia bauxitu

v roku 2008 sa pohybovala na úrovni 205 mil. ton (z toho Austrália 63 mil. ton, Čína 32 mil.

ton, Brazília 25 mil. ton, India 20 mil. ton a Guinea 18 mil. ton). Päť najvýznamnejších

producentov bauxitu sa tak podieľalo na jeho výrobe v roku 2008 77 %.

V prípade oxidu hlinitého došlo k nárastu produkcie o 4 % v roku 2004 v porovnaní

s predchádzajúcim rokom na úroveň 59,4 mil. ton. Najvýznamnejší producenti oxidu hlinitého

boli: Austrália (16,7 mil. ton), Čína (7 mil. ton), USA (5,4 mil. ton), Brazília (5,1 mil. ton),

Jamajka (4 mil. ton). Tieto krajiny spolu vyprodukovali dve tretiny celosvetovej produkcie

oxidu hlinitého, pričom len podiel Austrálie predstavoval takmer 28 %.

135

Graf 25 Päť najväčších producentov hliníka, 2008, v mil. ton

Prameň: USGS Mineral Yearbook 2009.

Čo sa týka výroby čistého hliníka, svetová produkcia v roku 2008 vzrástla oproti roku

2007 o 4,4 % a dosiahla úroveň 39,7 mil. ton. Kapacita taviarní pritom dosiahla ku koncu

roka 2008 odhadovanú kapacitu 44,3 mil. ton.

Takmer 50 krajín v rámci celého sveta sa podieľa na výrobe hliníka. Najväčšími

producentmi sú Čína, Rusko, Kanada a USA. Väčšinou ide o krajiny, ktoré majú aj významný

hydroenergetický potenciál, ktorý slúži na spracovanie hliníka. Okrem toho sú tu aj krajiny,

ktoré síce nedisponujú dostatočným hydropotenciálom, majú však prístup k lacnej

a prebytočnej elektrickej energii, ako sú napríklad krajiny Blízkeho východu. Najväčších 5

producentov hliníka sa podieľalo na jeho výrobe v roku 2008 64 %.

Významným zdrojom hliníka pre niektoré vyspelé krajiny je recyklácia hliníka

z použitých produktov (napríklad použité plechovky od nápojov, v roku 2008 došlo

k recyklácii 63 % celosvetovo použitých plechoviek od nápojov).

136

7.2.3 Meď

Meď je minerál a ako minerál sa nachádza v prírode len v malých množstvách po

celom svete, aj keď sa nájdu oblasti, v ktorých sú bohaté ložiská medi. Väčšinou sa v prírode

nachádza meď v zlúčeninách so sírou alebo v oxidovanej forme. Medené rudy sú oveľa

hojnejšie ako čistá meď, pričom sa nachádzajú vo veľkých ložiskách blízko zemského

povrchu, čím sa znižujú náklady na ťažbu.

Predpokladá sa, že už starí Egypťania v roku 3 900 pred n. l. boli prví, ktorí použili

meď v zmesi s cínom a vytvorili bronz.

Meď a produkty z medi sa používajú aj v modernej dobe. Meď má vhodné fyzikálne

vlastnosti (kujnosť a tvárnosť, vodivosť), ktoré ju predurčujú na použitie prívodu vody či

elektriny do budov a v rámci budov. Zliatiny medi (mosadz) sa používajú ako komponenty

v mnohých produktoch a spotrebičoch.

Množstvo medi, ktoré je dostupné súčasnými ťažobnými technikami a technológiou,

sa odhaduje na úrovni 1,55 mld. ton (množstvo dostupné ekonomicky aj technicky sa

odhaduje na úrovni 550 mil. ton). Okrem toho sa odhaduje, že v hlbokomorských uzlinách sa

nachádza ďalších 0,7 mld. ton. Tieto uzliny, bohaté na meď, horčík a ďalšie kovy, sa formujú

ako produkty hlbokomorskej vulkanickej činnosti. Vzhľadom na nákladovosť ťažby sa však

zatiaľ neuvažuje o ťažbe týchto kovov z veľkých hĺbok oceánov a morí. Celkové zdroje medi

však predstavujú približne 3 mld. ton. Najväčšími zásobami celosvetovo disponuje Čile (160

mil. ton, čo predstavuje 29 % ekonomicky aj technicky vyťažiteľných zásob). Na druhom

mieste je Peru so známymi zásobami vo výške 60 mil. ton (11 % celosvetových známych

zásob). Ďalšími významnými zásobami disponujú Mexiko (38 mil. ton), Indonézia (36 mil.

ton) a USA (35 mil. ton).

Meď, podobne ako aj hliník, môže byť nahradená inými materiálmi.

V telekomunikáciách sa napríklad využívajú namiesto medených káblov optické vlákna.

Hliník sa môže tiež použiť namiesto medi.

Svetová produkcia medi dosiahla v roku 2008 výšku 15,7 mil. ton, čo predstavuje

nárast oproti roku 2007 o 300-tis. ton (1,9 %). Najväčšími producentmi medi sú Čile, USA,

Peru, Čína a Austrália, ako ukazuje nasledujúci graf. Podiel týchto piatich krajín na celkovej

produkcii medi sa odhaduje na rok 2008 na úrovni 63,6 %.

137

Graf 26 Päť najväčších svetových producentov medi, odhad 2008, v mil. ton

Prameň: USGS Mineral Yearbook 2009.

7.3 Drahé kovy a diamanty

Ďalšími dôležitými prvkami, ktoré vplývajú na bohatstvo krajín a ich potenciál, sú

drahé kovy a diamanty.

7.3.1 Zlato

Zlato (lat. aurum) je chemický prvok, ktorý má značku Au a protónové číslo 79. Zlato

je žltý, stály a veľmi kujný kov známy už od staroveku. V prírode sa vyskytuje najmä v rýdzej

forme. Vo svojich zlúčeninách sa vyskytuje s mocnosťou Au+3 a Au+1. Zlato je chemicky

veľmi odolný kov180.

Špeciálne spracovanie predstavuje rozpúšťanie zlata v ortuti. Už stredovekí alchymisti

vedeli, že pri kontakte zlata s ortuťou veľmi ľahko vzniká zvláštny roztok zlata v ortuti –

amalgám. Amalgám pritom zostáva kvapalný aj pri pomerne vysokých obsahoch zlata.

Zahriatím amalgámu na teplotu nad 300 °C sa ortuť jednoducho odparí a zostane rýdze zlato.

V roku 1997 objavili japonskí chemici zmes organických zlúčenín, ktorá údajne

rozpúšťa zlato. Ide o zmes jódu, tetraetylamoniumjodidu a acetonitrilu, ktorá pri teplote varu

180 http://sk.wikipedia.org/wiki/Zlato

138

(82 °C) tvorí nasýtený roztok. Znížením teploty roztoku pod 20 °C sa z roztoku vyzráža čistý

kov.

Zlato je v zemskej kôre veľmi vzácnym prvkom. Priemerný obsah je iba 4 – 5 μg/kg.

Aj v morskej vode je jeho koncentrácia veľmi nízka, napriek tomu však vďaka vysokej

koncentrácii chloridových iónov nie celkom zanedbateľná. Uvádza sa, že ide o 0,011 μg Au/l.

Vo vesmíre pripadá na jeden atóm zlata približne 300 miliárd atómov vodíka. V horninách sa

vďaka svojej inertnosti vyskytuje prakticky iba ako rýdzi kov. Vyskytuje sa rýdze alebo v

zliatine so striebrom (elektrum).

Zlato sa začalo vo veľkom využívať najmä po zlatej horúčke v 19. storočí, ktorá

zachvátila USA. Okrem USA sa rozšírila produkcia zlata aj v JAR a Austrálii. V posledných

dekádach však dochádza k postupnému poklesu v týchto krajinách. Možno identifikovať dva

hlavné dôvody, ktoré vplývajú na pokles ťažby. Prvým je starnutie ložísk, ktoré sa využívajú

už takmer 200 rokov, a druhým sú rastúce náklady na ťažbu. Na druhej strane však došlo

k rastu ťažby v ďalších krajinách, predovšetkým rozvojových, ako sú Peru a Indonézia.

V súčasnosti tak takmer 70 % celkovej produkcie zlata pochádza z rozvojových krajín. Na

nasledujúcom obrázku sú označené hlavné krajiny, v ktorých sa v roku 2006 produkovalo

zlato.

Zlato uložené v štátnych bankách slúžilo v minulosti ako zlatý štandard, garantujúci

hodnotu štátom vydávaného obeživa. Po druhej svetovej vojne význam zlata ako devízy

postupne klesal a túto funkciu celkom prestalo plniť v roku 1971. Pri obchodovaní so zlatom

sa jeho hmotnosť vyjadruje v troyských unciach. Jedna troyská unca má hmotnosť 31,103 g.

Zlato má v súčasnosti rozsiahle využitie. Nachádza sa takmer v každom odvetví181:

Výroba šperkov vo forme zliatiny so striebrom, meďou, zinkom, paládiom (samotné zlato

je mäkké, takže šperky z čistého zlata nie sú príliš vhodné na každodenné nosenie). Obsah

zlata v šperkoch sa vyjadruje v karátoch.

Pozlacovanie predmetov pomáha uchrániť kovy pred koróziou. Zlatý film na povrchu

predmetu tiež zvyšuje hodnotu tohto predmetu. Pozlacujú sa napríklad pamätné mince,

bižutéria, medaily atď. Zlato sa môže využiť aj na pozlacovanie nekovových povrchov,

ako je napr. drevo či kameň. Zlato sa rozvalcuje na veľmi tenké fólie s hrúbkou niekoľko

mikrometrov (z 1 g zlata možno vyrobiť fóliu s plochou až 1 m2), ktoré sa mechanicky

nanesú na predmet.

181 http://sk.wikipedia.org/wiki/Zlato

139

Využitie vodivosti a stálosti zlata v počítačovom priemysle a mikroelektronike. Zlato je

mimoriadne dobre vodivé a stále voči externým vplyvom, a preto sa ním pozlacujú

kontaktné povrchy, ako sú kontakty mikroprocesora a zbernice dát v počítačoch alebo

analógové káble slúžiace na prenos signálu medzi elektrospotrebičmi (SCART káble

spájajúce televízny prijímač s videorekordérom).

Vzhľadom na to, že zlato nepodlieha korózii, využíva sa v zubnom lekárstve v zliatinách

na výplne zubov, v mostíkoch a v ďalších aplikáciách.

Pozlacovanie skla v sklárskom priemysle slúži na vytváranie trvalých zlatých kresieb na

sklených výrobkoch. Keď sa zlato pridá priamo do hmoty skloviny, dosiahne sa sfarbenie

skla odtieňmi červenej farby.

Obrázok 4 Podiel jednotlivých krajín na produkcii zlata, 2006

Prameň: http://www.pbs.org/wnet/wideangle/episodes/gold-futures/map/1782/

Spotreba šperkov v roku 2008 poklesla pre neustále rastúcu cenu zlata. Cena zlata

v roku 2008 vzrástla o 29 % oproti cene v roku 2007. Cena sa pohybovala počas prvých 9

mesiacov roka 2008 od 1 011 USD/troz v máji až po 741 USD/troz v septembri. Na druhej

strane však pokles predaja šperkov vyvážili investície do zlata ako komodity, ktorá nestráca

na hodnote. Zvýšené investície súviseli so všeobecným celosvetovým ekonomickým

poklesom.

140

Graf 27 Vývoj ceny zlata v rokoch 2004 - 2009, v USD/troz

Prameň: http://www.infomine.com/

V roku 2008 sa celková ťažba odhaduje vo výške 2 330 ton, pričom 50 % tejto ťažby

pripadá na 5 krajín: Čína, JAR, USA, Austrália a Peru.

Čo sa týka celkových zásob, ekonomicky a technologicky vyťažiteľné zásoby sa

pohybujú na úrovni 47-tis. ton, pričom najväčšie známe zásoby má JAR (6-tis. ton), Austrália

a Rusko (5-tis. ton), Indonézia a USA (3-tis. ton). V týchto 5 krajinách sa tak nachádza 46,8

% známych zásob zlata.

Problémy s ťažbou zlata viedli k poklesu ťažby v niektorých krajinách, ktoré majú

výrazné zásoby zlata. V JAR tak problémy s elektrinou, rast nákladov na ťažbu a štrajky

robotníkov viedli k poklesu produkcie zlata oproti roku 2007. Niektoré bane boli dokonca pre

bezpečnosť dočasne zavreté. Podobné problémy mali aj austrálski producenti, aj keď

najväčším problémom austrálskych baní je pokles podielu zlata a rast nákladov. V Indonézii

bola obmedzená ťažba pre prírodné podmienky (výdatné dažde znemožnili prácu v zlatých

baniach). Napriek poklesu ťažby v týchto krajinách v Číne došlo k rastu produkcie, ktorá je

tak v ťažbe zlata na prvom mieste.

141

Graf 28 Ťažba zlata vo svete, odhad 2008, v tonách

Prameň: USGS Mineral Yearbook 2009.

7.3.2 Striebro

Striebro, chemická značka Ag (lat. Argentum) je kov bielej farby, používaný človekom

už od staroveku. Vyznačuje sa najlepšou elektrickou a tepelnou vodivosťou zo všetkých

známych kovov. Slúži ako súčasť rôznych zliatin. Je vhodné na použitie v elektronickom

priemysle, pri výrobe CD aj DVD nosičov a pri výrobe šperkov182.

V zemskej kôre sa striebro vyskytuje vzácne. Priemerný obsah striebra je približne

0,07 – 0,1 mg/kg. V morskej vode je jeho koncentrácia približne 3 mikrogramy na liter.

Predpokladá sa, že vo vesmíre pripadá na jeden atóm striebra približne bilión atómov vodíka.

V prírode sa striebro obyčajne vyskytuje v zlúčeninách, prípadne aj ako čistý kov.

Takmer vždy sa vyskytuje ako prímes v rýdzom zlate. Zdrojom na priemyselné získavanie

striebra sú však rudy olova, medi, niklu alebo zinku. Najviac používanou metódou na

získavanie rýdzeho striebra je elektrolýza.

182 http://sk.wikipedia.org/wiki/Striebro

142

Graf 29 Vývoj ceny striebra v rokoch 2004 - 2009, v USD/troz

Prameň: http://www.infomine.com

Priemerná ročná cena striebra dosiahla v roku 2008 hodnotu 15,85 USD/troz. Bola to

najvyššia priemerná ročná cena striebra od roku 1980. Najvyššiu cenu dosiahlo striebro

v marci, keď sa predávalo za viac ako 20 USD/troz (20,92 USD/troz). Táto cena bola o 20 %

vyššia ako cena v marci 2007 (15,82 USD/troz.).

Svetová produkcia striebra v roku 2008 vzrástla oproti roku 2007 o 0,5 % z 20 800 na

20 900 ton. Rast produkcie vyvolala predovšetkým nová ťažba na Aljaške, v Bolívii a Peru.

Najväčšími producentmi striebra v roku 2008 boli Peru, Mexiko, Čína, Čile a Austrália,

pričom ich celkový podiel na ťažbe striebra bol 49,3 %.

Celkové známe ťažiteľné zásoby striebra sa odhadujú sa na 270 tis. ton. Krajinou

s najväčšími zásobami striebra na svete je Poľsko (51-tis. ton, 18,9 % celosvetových známych

zásob), ktoré však v roku 2008 vyťažilo len 1 300 ton a dosiahlo tak šieste miesto v ťažbe za

rok 2008. Ďalšie významné zásoby striebra sa nachádzajú v Mexiku (37 000 ton), Peru

(36 000 ton) a Austrálii (31 000 ton).

143

Graf 30 Ťažba striebra vo svete, odhad 2008, v tonách

Prameň: USGS Mineral Yearbook 2009.

7.3.3 Platina

Platina (platinum) je chemický prvok, ktorý má značku Pt a protónové číslo 78. Je to

tažký prechodný kov, odolný voči korózii. Používa sa v klenotníctve, laboratórnom

príslušenstve, elektrických kontaktoch, stomatológii a v zariadeniach na kontrolu emisií v

automobiloch183.

Platina je najdôležitejší kov platinovej skupiny, v ktorej sa nachádza ďalších 5 kovov:

paládium, ródium, osmium, ruténium a irídium. Všetky tieto kovy majú špecifické vlastnosti,

a preto sa využívajú v rôznych priemyselných odvetviach (najznámejšie použitie je

pravdepodobne ako katalyzátory pri chemických reakciách).

Platina sa získava ako vedľajší produkt pri ťažbe a spracovaní niklu a medi. V prírode

však možno nájsť aj čistú platinu v ložiskách, prípadne s inými rudami. Pri výskyte s inými

rudami ju možno získať rôznymi spôsobmi. Jedným z najbežnejších je vodný kúpeľ. Platina je

výrazne hustejšia ako iné prímesi, ktoré môže obsahovať, a preto všetky ľahšie prímesi

odplaví voda. V zlúčenine s niklom alebo železom sa môže na oddelenie platiny využiť

elektromagnet. Platina je nemagnetická, a preto použitie elektromagnetu odstráni aj prímes

niklu, aj prímes železa. Okrem toho má platina vysoký bod topenia (1772 °C) takže mnohé

prímesi možno odstrániť zvýšením teploty. Platina je tiež rezistentná voči kyseline sírovej

183 http://sk.wikipedia.org/wiki/Platina

144

a kyseline chlorovodíkovej, mnohé prímesi preto možno odstrániť ponorením do roztokov

týchto kyselín.

V roku 2006 sa celosvetovo predalo približne 239 ton platiny, pričom viac ako

polovica (130 ton) bola použitá na výrobu zariadení na kontrolu emisií automobilov. Približne

pätina (49 ton) bola použitá na výrobu šperkov, 13 ton na výrobu elektroniky a 11 ton ako

katalyzátor pri chemických reakciách v chemickom priemysle. Zvyšok (približne 35 ton) sa

použil na výrobu turbínových motorov, liekov proti rakovine, zapaľovacích sviečok do

automobilov atď. Použitie platiny ako katalyzátora je jedným z najbežnejších využití platiny,

pričom sa datuje približne do začiatku 19. storočia, keď sa platinový prášok začal používať

ako katalyzátor pri zapaľovaní vodíka.

Graf 31 Vývoj ceny platiny v rokoch 2004 - 2009, v USD/troz

Prameň: http://www.infomine.com

Vzhľadom na využitie, produkciu a koncentráciu zásob v niekoľko málo krajinách je

cena platiny na svetových trhoch často nestála a vysoko volatilná. Preto je platina často pre

investorov (najmä tých špekulujúcich na cenu) vysoko zaujímavou komoditou na

investovanie. Začiatkom januára 2008 došlo k výpadku elektrického prúdu v JAR, ktorá je

najväčším producentom platiny. Pokles produkcie vyvolaný týmto výpadkom sa okamžite

premietol do rastu ceny platiny na svetových trhoch v prvej polovici roka 2008. Cena platiny

145

tak dosiahla svoje historické maximum na úrovni 2 275 USD/troz. Vzhľadom na zníženie

globálnej ekonomickej aktivity v automobilovom priemysle, ktorý je jedným z hlavných

odberateľov platiny, došlo v druhej polovici roka 2008 k poklesu ceny. Predpokladá sa, že pre

globálnu krízu dôjde aj k prepadu predaja platinových šperkov (cena je vysoká a za platinové

šperky existujú substitučné výrobky z bieleho zlata a paládia, ktoré sú lacnejšie).

Platina je jedným z najvzácnejších kovov na Zemi, pričom jej zásoby sú alokované len

v niekoľkých krajinách. Najväčšie zásoby sveta vlastní JAR (63 mil. kg, čo predstavuje 88,7

% zo svetových známych zásob vo výške 71 mil. kg). Druhou krajinou na svete je Rusko so

zásobami vo výške 6,2 mil. kg (8,7 %) a tretie USA s 900-tis. kg (1,27 %).

Graf 32 Ťažba platiny vo svete, odhad 2008, v kg

Prameň: USGS Mineral Yearbook 2009.

Produkcia platiny ročne dosahuje približne 6,4 mil. troz (približne 200-tis. kg), pričom

značne zaostáva za produkciou zlata (približne 75 mil. troz) a striebra (približne 672 mil.

troz). V roku 2008 sa podarilo celosvetovo vyťažiť 200 tis. kg platiny, pričom v roku 2007 to

bolo až 213 tis. kg. Medziročne tak došlo k poklesu ťažby o 6,1 %. Ako už bolo spomenuté,

výrazný vplyv na ťažbu platiny a tým aj na dodávky platiny na svetový trh má JAR.

V prípade, že dôjde k výpadku ťažby v tejto krajine, okamžite sa to prejaví na obavách

investorov týkajúcich sa ponuky platiny, čo má takmer okamžitý vplyv na cenu platiny na

svetovom trhu. JAR je nielen krajinou s najväčšími zásobami platiny, ale aj jej najväčším

146

producentom. Odhaduje sa, že JAR v roku 2008 vyprodukovala približne 153-tis. kg platiny,

čo znamená, že jej podiel na celosvetovej ťažbe platiny je približne 76,5 %. Druhou krajinou

v ťažbe v roku 2008 je Rusko s ťažbou vo výške 25-tis. kg (čo predstavuje približne 12,5 %).

Tieto dve krajiny tak v roku 2008 produkovali platinu s celkovým podielom na svetových

dodávkach na úrovni 90 %. Zaujímavé je postavenie Zimbabwe na ťažbe a zásobách platiny.

Zásoby nie sú známe (odhaduje sa však, že ich vyčerpanie pri súčasnej úrovni ťažby nastane

približne za 4 000 rokov), produkcia tejto krajiny je však celosvetovo na štvrtom mieste

(5 600 kg) po Kanade (7 200 kg).

7.3.4 Diamanty

Diamant je kubická kryštalická forma uhlíka. Diamanty sú známe svojimi

výnimočnými fyzikálnymi vlastnosťami, najmä tvrdosťou a vysokou disperziou svetla. Vďaka

týmto a ďalším vlastnostiam je diamant veľmi žiadaný v klenotníctve a na priemyselné

použitie184. V priemysle sa používajú buď syntetické diamanty, alebo prírodné diamanty,

ktoré nie sú vhodné na použitie v klenotníctve. Diamant je najtvrdší prírodný materiál. Má

najvyššiu tvrdosť 10 v Mohsovej stupnici tvrdosti. Diamanty možno použiť na leštenie a

rezanie ľubovoľného materiálu vrátane iných diamantov. Diamanty sa môžu vyskytovať v

rôznych farebných odtieňoch: bezfarebné, biele, sivé, modré, žlté, oranžové, červené, zelené,

ružové, hnedé, prípadne čierne. Rôzne zafarbenie diamantov spôsobujú prímesi, prípadne

poškodená štruktúra.

Približne začiatkom 20. storočia sa vyvinula metóda na charakterizovanie diamantov,

ale aj iných drahokamov. Hlavné vlastnosti, ktoré sa používajú na opis diamantov, sú: karát,

farba, čírosť a výbrus. Okrem týchto základných vlastností môžu mať na cenu diamantu vplyv

aj ďalšie, ako napr. fyzikálne vlastnosti diamantu či miesto nálezu a história daného diamantu.

Čo sa týka základných vlastností, jednotkou hmotnosti diamantu je karát, ktorý sa

rovná presne 200 mg. Ak hmonosť diamantu nepresahuje 1 karát, používa sa miera point, čo

je jedna stotina karátu (tzn. 2 mg). Slovo karát pochádza zo slova „carob“, čo znamená

rohovník (svätojánsky chlieb). V staroveku sa semená tohto stromu používali na meranie

hmotnosti diamantov a drahých kameňov. Jedno semeno malo hmotnosť presne jeden karát.

Pre veľkosť diamantu a cenu neplatí priama úmera, pretože cena diamantu sa so zvyšujúcim

sa počtom karátov zvyšuje exponenciálne. Veľké diamanty sú oveľa zriedkavejšie a oveľa

184 http://sk.wikipedia.org/wiki/Diamant

147

viac žiadanejšie ako diamanty malé. V nasledujúcej tabuľke je uvedený prepočet karátov na

americké doláre. Vidieť, že cena 5-karátového diamantu je v porovnaní s cenou 1-karátového

diamantu takmer 18-násobne vyššia. Cena 2-karátového diamantu oproti 1-karátovému je

vyššia len štvornásobne.

Tabuľka 14 Cena za karát diamantu a celková cena diamantu, v USD

Karáty Cena za karát Celková cena

0,5 3 000 1 500

1,0 6 500 6 500

1,5 8 500 12 750

2,0 13 000 26 000

3,0 17 000 51 000

5,0 23 000 115 000

Prameň: http://sk.wikipedia.org/wiki/Diamant

Čo sa týka farby diamantu, čistý a štruktúrne dokonalý diamant je priesvitný bez

akejkoľvek farby a odtieňa. Diamanty sa v prírode veľmi zriedkavo vyskytujú v dokonalej

forme, a preto dochádza k ich zafarbeniu. Zafarbenie môže byť ovplyvnené buď chybami

v štruktúre diamantu, alebo chemickými nečistotami. Od farby závisí výsledná cena diamantu.

Kým žltá farba výslednú cenu znižuje a nie je žiaduca, modrá farba, naopak, cenu diamantu

zvyšuje.

Ďalšou z vlastností diamantov je ich čírosť. Čírosť je stupeň vnútorných chýb

diamantu, ktoré sú spôsobené cudzím materiálom, prasklinkami, nepresnosťou v štruktúre

diamantu. Iba 20 % všetkých vyťažených diamantov je dostatočne čistých na to, aby mohli

byť použité v šperkoch. Zvyšných 80 % sa používa na priemyselné potreby185.

Poslednou vlastnosťou je výbrus diamantov. Výbrus je spôsob vytvarovania a leštenia

diamantu od počiatočnej formy až po konečný vzhľad. Diamant by mal byť vybrúsený tak,

aby odrážal čo najviac svetla. Najčastejšie sa používajú kruhové brilianty, ktorých výbrus je

presne matematicky stanovený. Najdôležitejšou vlastnosťou určujúcou krásu diamantu je

práve kvalita vybrúsenia.

185 http://sk.wikipedia.org/wiki/Diamant

148

Obrázok 5 Kruhový briliantový výbrus diamantu

Prameň: http://www.thaigem.com

Väčšina diamantov sa ťaží v strednej a južnej Afrike, významné náleziská boli

objavené aj v Austrálii, Brazílii, Číne, Kanade a Rusku. Zdroje prírodných diamantov boli

objavené vo viac ako 35 krajinách. Vo využití diamantov na priemyselné účely prírodné

diamanty zaberajú 12 %, zvyšných 88 % tvoria syntetické diamanty, ktoré sú oveľa lacnejšie

ako prírodné diamanty. Približne 15 krajín disponuje technológiami na výrobu syntetických

diamantov. Produkcia syntetických diamantov je oveľa vyššia ako produkcia prírodných

diamantov. Odhaduje sa, že produkcia prírodných diamantov v roku 2008 dosiahla približne

77 mil. karátov (15 400 kg), kým produkcia syntetických diamantov dosiahla objem

minimálne 568 mil. karátov (113 600 kg). V produkcii syntetických diamantov boli

najväčšími producentmi boli Írsko, Japonsko, Rusko, JAR a USA. Najviac prírodných

diamantov na svete ťaží Kongo (23 mil. karátov v roku 2008; 4 600 kg; 29,8 %).

Ťažbu, spracovanie aj distribúciu diamantov ovláda niekoľko málo spoločností.

Obchod je sústredený v tradičných centrách, ako sú napr. Antverpy, Londýn, Johannesburg, aj

keď diamantové burzy možno nájsť v mnohých krajinách sveta186. Jednou z najznámejších

spoločností na trhu s diamantmi je spoločnosť De Beers, ktorá celosvetovo ťaží približne 40

% produkcie diamantov a ovláda viac ako 60 % distribúcie drahokamov.

186 http://www.wfdb.com/

149

Obrázok 6 Najväčší producenti diamantov vo svete

Prameň: http://www.info-diamond.co.uk/rough/diamond-producer.html

150

9 Finančné zdroje vo svetovom hospodárstve

9.1 Úvod

Svetové hospodárstvo je nesmierne zložitým organizmom, ktorý sa skladá z mnohých

dôležitých súčastí. Hospodárstva jednotlivých štátov, nadnárodné korporácie, menovo-

finančný systém alebo svetový obchod sú bez pochýb dôležitými súčasťami svetového

hospodárstva, na svoje fungovanie však svetové hospodárstvo potrebuje zdroje. A to nielen

zdroje prírodné, akými sú ropa, zemný plyn, železná ruda či voda ale aj zdroje finančné.

Súčasná moderná ekonomika je založená na peňažnom hospodárstve, finančné zdroje sú teda

vitálnou súčasťou každého ekonomického komplexu.

Finančné zdroje sú potrebné na rozvoj tak národných ekonomík, ako aj svetového

hospodárstva ako celku. Každé hospodárstvo na svete potrebuje vytvárať finančné úspory,

ktoré následne využíva na investície do ďalšieho hospodárskeho rozvoja. Štáty, ktoré finančné

úspory nevytvárajú alebo ich vytvárajú v nedostatočnej miere, sú odsúdené na postupné

hospodárske zaostávanie. To je prípad rozvojových štátov, medzi ktorých základné problémy

patrí nedostatočná akumulácia úspor187. V prípade núdze možno využívať finančné zdroje

pochádzajúce zo zahraničia, čo však znamená, že vo svetovom hospodárstve musia existovať

štáty, ktoré takýmito prebytočnými finančnými zdrojmi disponujú.

Cieľom tejto kapitoly je teda preskúmať finančné zdroje vo svetovom hospodárstve,

ich tvorbu, regionálne rozloženie, ako aj druhy, formy a pohyb finančných zdrojov

v súčasnom svetovom hospodárstve. Špeciálna pozornosť bude venovaná medzinárodným

finančným trhom, ktoré slúžia na globálny presun a prerozdeľovanie finančných zdrojov vo

svetovom hospodárstve, a priamym zahraničným investíciám, ktoré sú v súčasnosti

najdôležitejšou formou presunu dlhodobých finančných zdrojov. V rámci tejto kapitoly

preskúmame aj súčasný nerovnovážny stav, keď najväčšia a najvyspelejšia ekonomika na

svete – ekonomika USA – nedokáže generovať dostatok finančných zdrojov a je odkázaná na

finančné zdroje pochádzajúce z iných regiónov svetového hospodárstva (najmä

z juhovýchodnej Ázie a od najväčších svetových exportérov ropy).

187 Tento problém je vyjadrený v teórii tzv. začarovaného kruhu chudoby.

151

9.2 Tvorba finančných zdrojov vo svetovom hospodárstve

Pre bližšie vysvetlenie tvorby finančných zdrojov vo svetovom hospodárstve sa treba

vrátiť k základom ekonomickej vedy. Disponibilné príjmy každého subjektu v jednotlivých

národných hospodárstvach sa premieňajú na dve súčasti – spotrebu a úspory. Spotrebné

výdavky sú určené na budúci nákup tovarov a služieb a zostávajúca časť disponibilného

príjmu každého subjektu tvorí úspory (domácnosti), zadržaný zisk (podniky) alebo

rozpočtový prebytok (vlády)188.

Makroekonomické teórie ďalej hovoria, že úspory sú vitálnou súčasťou každého

hospodárstva, keďže práve úspory sa následne premieňajú na investície potrebné na obnovu

a ďalší rozvoj každej ekonomiky. Bez úspor nie sú domácnosti schopné udržať a zlepšovať

svoje životné podmienky, podniky nie sú bez zisku schopné vymieňať svoje stroje

a investovať do nových technológií. Celkové úspory v národnej ekonomike tvoria teda

disponibilné finančné zdroje. Ak pokračujeme analogicky ďalej, celkové finančné zdroje

každého národného hospodárstva tvoria disponibilné finančné zdroje svetového

hospodárstva.

Niektoré novšie ekonomické teórie už nepovažujú finančný kapitál (finančné zdroje)

za určujúci faktor hospodárskeho rastu a hospodárskeho rozvoja. To však neznamená, že

finančné zdroje už nie sú dôležité. Kapitálové investície sú naďalej vitálnym faktorom rozvoja

a nositeľom technologického rozvoja a rastu produktivity práce. Investície hrajú dôležitú

úlohu pri tvorbe infraštruktúry a vzniku hospodárskych centier, v ktorých sa vytvárajú centrá

priemyslu a služieb. Úspory premenené na investície môžu byť tiež nositeľom štrukturálnych

zmien. Zmeny v investovaní finančných zdrojov odzrkadľujú štrukturálne zmeny

v ekonomike.

Opis a analýza globálnych finančných zdrojov je veľmi komplikovanou záležitosťou

a vyžaduje na jednej strane vysoký stupeň analytických schopností a na druhej strane širokú

databázu z celého sveta. V posledných rokoch sa na odhad voľných finančných zdrojov na

globálnej úrovni (globálnej likvidity) podujal Medzinárodný menový fond. Analytici MMF

rozdelili globálne finančné zdroje na tri základné kategórie – finančné zdroje centrálnych

bánk, finančné zdroje domácností a finančné zdroje podnikovej sféry.

Základom globálnych finančných zdrojov sú zdroje centrálnych bánk, teda vlastné

zdroje centrálnych bánk (devízové rezervy) a depozity finančných inštitúcií uložených

v centrálnych bankách. Tieto finančné zdroje sú najlikvidnejšou súčasťou svetových

188 Pre zjednodušenie budeme ďalej používať pojem úspory pre všetky druhy prebytku disponibilných príjmov.

152

finančných zdrojov. Údaje MMF ukazujú, že v posledných rokoch táto súčasť globálnych

finančných zdrojov významne rástla, keď Index likvidity centrálnych bánk na globálnej

úrovni v roku 2008 pred globálnou finančnou krízou presiahol 500, pričom základná hodnota

tohto indexu predstavovala 100 v roku 1993189.

Čo sa týka finančných zdrojov domácností a podnikovej sféry, táto súčasť globálnych

zdrojov je najťažšie kvantifikovateľná. Na posúdenie tejto súčasti používa MMF tzv. Index

nadbytočnej likvidity domácností a podnikov, ktorý odzrkadľuje dopyt po finančných

zdrojoch a jej ponuku v jednotlivých štátoch. Tento index vypracováva MMF iba pre

priemyselne vyspelé štáty (z dôvodu problematického zberu dát) a jej hodnoty pre štáty G7190

v posledných rokoch naznačujú, že v týchto štátoch pretrvával v období rokov 2000 až 2008

stav nadbytočných finančných zdrojov.

Neúplný, ale celkom zaujímavý pohľad na svetové finančné zdroje poskytujú analýzy

globálnych devízových rezerv. Sledovanie vývoja devízových rezerv na globálnej úrovni nám

poskytuje informácie o toku finančných zdrojov na svetovej úrovni. Najúplnejšie informácie

opäť poskytujú údaje MMF191, ktoré v posledných rokoch (1993–2007) zachytávajú jasný

trend nárastu devízových rezerv na globálnej úrovni. V roku 2005 sa globálne devízové

rezervy nachádzali na úrovni 5500 mld. USD, pričom v roku 1993 sa globálne rezervy

nachádzali len tesne pod úrovňou 1000 mld. USD. Najväčší nárast devízových rezerv je

viditeľný v regióne juhovýchodnej Ázie, čo je výsledkom úspechu týchto štátov

v medzinárodnom obchode.

Pri analýze problematiky úspor a investícií treba dodať, že nie všetky úspory sa

premieňajú na investície. Jeden príklad, ktorý hovorí za všetky: ak držíme svoje úspory doma

pod matracom, tieto zdroje sa dostávajú mimo ekonomického obehu a je ťažko

predstaviteľné, ako sa tieto zdroje premieňajú na investície. Ďalej treba dodať, že v minulosti

bol pohyb úspor, a tým aj finančných zdrojov vo svetovom hospodárstve, obmedzený. Mnohé

ekonomické smery (napr. merkantilizmus) videli odliv finančných zdrojov ako škodlivý

a snažili sa ho obmedzovať. Finančné zdroje jednotlivých národných ekonomík boli teda

značne izolované.

Situácia sa začala meniť v 19. storočí, keď sa vytvára globálne svetové hospodárstvo

a dochádza v ňom k rozsiahlejším pohybom finančných zdrojov. Spomenúť možno výstavbu

infraštruktúry v USA v 19. storočí, ktorá bola v najväčšej miere krytá finančnými zdrojmi

189 IMF Global Financial Stability Report, October 2009, s. 13-15. 190 Štáty G7 – sedem najvplyvnejších ekonomík vo svetovom hospodárstve (USA, Kanada, Japonsko, Nemecko,

Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia). 191 IMF Global Financial Stability Report, October 2009, s. 13-15.

153

pochádzajúcimi z Veľkej Británie. Finančné zdroje v tomto období už nehľadali najväčší

možný výnos v domácej ekonomike, ale najväčší možný výnos v celom svetovom

hospodárstve.

Dve svetové vojny a následne studená vojna výrazne obmedzili pohyb finančných

zdrojov vo svetovom hospodárstve a ich voľný pohyb na globálnej úrovni sa úplne obnovil až

po páde železnej opony v roku 1989 a po postupnom zapojení väčšiny národných ekonomík

do svetového hospodárstva. Keďže pohyb finančných zdrojov je v súčasnom svetovom

hospodárstve takmer úplne voľný, nie je rozhodujúce, kde nové finančné zdroje vznikajú. Ak

sú štáty zapojené do globálneho finančného systému, dokáže napríklad argentínska

spoločnosť využiť finančné zdroje vytvorené v Saudskej Arábii alebo slovenská vláda môže

využiť finančné zdroje vytvorené v Koréjskej republike.

9.3 Rozloženie finančných zdrojov vo svetovom hospodárstve

Súčasné svetové hospodárstvo nám v mnohých oblastiach ukazuje svoje dve tváre –

jednu úspešnú a rozvinutú a druhú neúspešnú a zaostalú. Rozdiely medzi hospodársky

vyspelými štátmi a rozvojovými štátmi sú v mnohých oblastiach192 priepastné, a nie je to inak

ani v oblasti tvorby a rozloženia finančných zdrojov vo svetovom hospodárstve.

Hospodársky vyspelé štáty

Hospodársky vyspelé štáty vytvárajú najväčšiu časť svetového HDP, čo

predznamenáva aj najväčšiu tvorbu úspor, a teda aj finančných zdrojov. Mnohé z hospodársky

vyspelých štátov patria k najväčším exportérom na svete, čím vytvárajú ďalšie dodatočné

zdroje (najčastejšie v zahraničnej mene). Voľné finančné zdroje tieto štáty často exportujú do

zahraničia. Takmer všetci najväčší čistí vývozcovia finančného kapitálu v súčasnej svetovej

ekonomike pochádzajú zo štátov OECD – výnimku tvorí iba Čína, ktorá sa v posledných

rokoch stáva dôležitým centrom svetového hospodárstva a obrovským vývozcom kapotálu

pochádzajúceho z prebytku obchodnej bilancie. Najväčším čistým vývozcom kapitálu bola

v roku 2008 podľa údajov MMF193 práve Čína, ktorá vyviezla až 23,4 % všetkého kapitálu.

Z priemyselne vyspelých štátov patria medzi veľkých čistých vývozcov kapitálu ešte

Nemecko (12,9 %), Japonsko (8,6 %), Nórsko (4,8 %), Holandsko (3,6 %) či Švédsko (2,1

%).

192 Napr. vzdelanie, veda a technika, zdravotníctvo, tvorba HDP atď. 193 Zdroj: IMF Global Financial Stability Report, October 2009, s. 167.

154

Kde sa nachádza základný princíp akumulácie finančných zdrojov v hospodársky

vyspelých štátoch? Základnou odpoveďou je asi bohatstvo a hospodárska vyspelosť týchto

štátov. Domácnosti sú v hospodársky vyspelých štátoch v porovnaní s ostatnými štátmi vo

svetovom hospodárstve nadpriemerne bohaté a disponujú čoraz väčšími finančnými zdrojmi.

Treba však podotknúť, že finančné zdroje rôznych skupín obyvateľov nerastú rovnomerne a aj

v hospodársky vyspelých štátoch sa medzera medzi bohatými a chudobnými v posledných

desaťročiach zvyšuje. Vo všeobecnosti však možno skonštatovať, že finančné zdroje

domácností rastú a súkromné dôchodkové systémy v najvyspelejších ekonomikách vytvárajú

ďalšie dodatočné finančné zdroje, ktoré následne smerujú na svetové finančné trhy.

Dôchodkové správcovské spoločnosti v súčasnosti spravujú investičné fondy, ktoré disponujú

biliónmi USD svojich poistencov.

Výhodou hospodársky vyspelých štátov je i to, že prevažná väčšina nadnárodných

korporácií pochádza práve z týchto štátov. Vo všeobecnosti ide pritom o vysoko rentabilné

korporácie, ktoré vytvárajú vysoké zisky, čím výrazne prispievajú k zvyšovaniu finančných

zdrojov svojich materských ekonomík. Dobrým príkladom sú napríklad veľké ropné

spoločnosti, ktoré vytvárajú v posledných rokoch rekordné zisky. Podľa zoznamu Fortune

Global 500 vytvorila spoločnosť Exxon Mobil v roku 2008 zisk vo výške 45 mld. USD,

spoločnosť Shell vytvorila zisk vo výške 26 mld. USD a spoločnosť BP vo výške 21 mld

USD194. Dodatočné finančné zdroje následne slúžia na ďalšiu expanziu veľkých

nadnárodných korporácií, čo vedie k ďalšiemu posilneniu ich globálnej pozície.

Štáty exportujúce ropu

Špecifickou skupinou štátov vo svetovom hospodárstve sú štáty exportujúce ropu. Ide

o štáty, akými sú napríklad Saudská Arábia, Omán, Kuvajt alebo Spojené arabské emiráty,

a v posledných rokoch do tejto skupiny možno zaradiť aj Ruskú federáciu. Tieto štáty nie sú

hospodársky vyspelými štátmi v pravom zmysle slova, keďže väčšinou majú rozvinutý iba

sektor ťažby ropy, ale patria medzi najbohatšie štáty na svete a disponujú veľkým množstvom

prebytočných finančných zdrojov pochádzajúcich z exportu ropy. Finančné zdroje

pochádzajúce z predaja ropy sa vo všeobecnosti označujú za petrodoláre a vo svetovom

hospodárstve sa začali výraznejšie objavovať po prvom ropnom šoku v roku 1973.

Súčasný nárast cien ropy vytvára pre najväčších exportérov ropy veľké množstvo

dodatočných finančných zdrojov. Podľa údajov časopisu Economist195 získali v roku 2008

194 Zdroj: Fortune Global 500, 2009. 195 Zdroj: http://www.economist.com/finance/displaystory.cfm?story_id=5136281

155

z exportu ropy štáty OPEC, Ruská federácia a Nórsko viac než 700 mld. USD. Len Saudská

Arábia mala príjmy vo výške 260 mld. USD, za ňou nasledovali Ruská federácia (151 mld.

USD) a Nórsko (95 mld. USD). Tieto finančné zdroje môžu veľkí exportéri buď spotrebovať,

alebo investovať na medzinárodných finančných trhoch. V posledných rokoch väčšina štátov

volí druhú alternatívu, čím pomáha financovať deficity bežného účtu veľkých importérov

ropy. Podľa údajov MMF používajú v posledných rokoch veľkí exportéri ropy na vlastnú

spotrebu iba cca 40 % svojich ropných príjmov, čo možno považovať v porovnaní

s minulosťou za pozitívny vývoj (v 70. rokoch išlo na spotrebu 60 % príjmov a na začiatku

80. rokov až 75 % ropných príjmov).

USA - najväčší dovozca finančných zdrojov vo svetovom hospodárstve

V špecifickej situácii sa v rámci hospodársky vyspelých štátov nachádzajú USA, ktoré

sú najväčším dovozcom finančných zdrojov v celom svetovom hospodárstve. Podľa údajov

MMF196 boli USA v roku 2005 zodpovedné až za 43 % celosvetového dovozu finančného

kapitálu. Je potrebné položiť si otázku, čo stojí v pozadí tejto obrovskej potreby finančných

zdrojov a či to môže ohroziť celé svetové hospodárstvo?

Za týmto problémom USA sa skrýva predovšetkým obrovský deficit bežného účtu

platobnej bilancie, ktorý v poslednom období každoročne dosahuje rekordné úrovne. Koncom

roku 2008 dosahoval tento deficit cca 700 mld. USD, pričom ide o najväčší deficit bežného

účtu v modernej ekonomickej histórii ľudstva. To znamená, že americký export kryje len 65

% importu, zvyšných 35 % musia USA zabezpečiť dovozom finančného kapitálu197.

Výsledkom každopádne je, že USA dokážu financovať svoju ekonomiku len prostredníctvom

masívneho prílevu finančných zdrojov zo zahraničia. Zároveň, v posledných rokoch sa USA

zmenili z veľkého veriteľa na najväčšieho dlžníka vo svetovom hospodárstve.

Základnou príčinou neustáleho zhoršovania sa finančnej pozície USA vo svetovom

hospodárstve je neustály odlev priemyselnej výroby do zahraničia (outsourcing) a pokračujúci

hospodársky rast regiónu juhovýchodnej Ázie. Americké nadnárodné korporácie sú nútené

pre konkurenčné tlaky presúvať čoraz väčšiu časť svojich výrobných kapacít do zahraničia

(najčastejšie práve do štátov juhovýchodnej Ázie). Výsledkom je neustále zvyšovanie

importu, keďže spotreba amerických domácností v posledných rokoch permanentne rastie.

196 Zdroj: IMF Global Financial Stability Report, October 2009. 197 Pre lepšiu predstavivosť – tento deficit sa rovná cca. 7 % národného dôchodku USA a 2 % svetového

dôchodku.

156

Veľký vplyv na zhoršovanie deficitu bežného účtu USA má aj výrazný nárast cien ropy

v posledných dvoch rokoch, počas ktorých sa cena ropy za jeden barel viac než zdvojnásobila.

Rekordné deficity USA musia byť vyvážené výraznými prebytkami obchodnej

bilancie iných štátov, ktorými sú v tomto prípade štáty juhovýchodnej Ázie (najmä Čína

a Japonsko) a najväčšie štáty exportujúce ropu. Finančné zdroje sa v súčasnosti presúvajú

v rámci medzinárodného obchodu z USA smerom do týchto štátov. Aby však americká

ekonomika neskolabovala, vracajú štáty ako Čína, Japonsko či Saudská Arábia veľkú časť

finančných zdrojov naspäť do USA vo forme investícií na finančných trhoch. Tieto štáty sú si

vedomé faktu, že kolaps ekonomiky USA by spôsobil drastický prepad vzájomného obchodu,

čo by viedlo k výrazným problémom v ich domácich ekonomikách. Svet navyše drží

obrovské rezervy denominované v USD a prípadný kolaps americkej ekonomiky a následná

devalvácia USD by mohla tieto rezervy výrazne znehodnotiť.

Otázkou je, dokedy možno tento stav udržať. Odpoveď je pomerne jednoduchá

a zjavná – súčasné status quo sa udrží dovtedy, kým to bude štátom, ktoré financujú americký

nedostatok zdrojov, vyhovovať. V súčasnosti potrebujú Japonsko, Čína a štáty exportujúce

ropu zdravú a fungujúcu americkú ekonomiku, a preto sú odhodlané svoje prebytočné

finančné zdroje naďalej umiestňovať na amerických finančných trhoch. Treba tiež dodať, že

práve americké finančné zdroje ponúkajú napriek všetkým pochybnostiam najlepšie

investičné možnosti198. Okrem toho je americká ekonomika motorom svetového

hospodárstva, takže jej prípadná kríza by sa vážne dotkla celého svetového hospodárstva.

Z týchto dôvodov sú mnohé štáty ochotné aj naďalej financovať ekonomiku USA.

Rozvojové štáty

Rozvojové štáty tvoria výraznú väčšinu štátov vo svetovom hospodárstve, keď do tejto

skupiny patrí asi 150 štátov, v ktorých žije asi 80 % svetovej populácie. Rozvojové štáty

zaostávajú za hospodársky vyspelými štátmi v mnohých ohľadoch, pričom ani rozloženie

globálnych finančných zdrojov nie je výnimkou. Mnohé rozvojové štáty trpia syndrómom,

ktorý ekonómovia nazývajú začarovaným kruhom chudoby. Tento fenomén sa odvíja od

nízkej produktivity práce v národnom hospodárstve, ktorá vedie k nízkym mzdám

zamestnaných pracovníkov. Nízke mzdy zasa vedú k nízkym úsporám (keďže rozhodujúcu

časť svojich príjmov sú obyvatelia nútení využiť na základné tovary zabezpečujúce ich

prežitie) a nízke úspory k nízkym investíciám. Kruh sa uzatvára tým, že nízke investície

198 Štáty, ktoré financujú USA, však veľkú časť svojich finančných zdrojov investujú do amerických štátnych

cenných papierov, ktorých výnosy nepatria medzi najvyššie.

157

spôsobujú ďalšie zaostávanie produktivity práce a môže sa začať ďalší cyklus chudoby a

zaostávania.

Rozvojové štáty však netvoria jednoliaty blok, čo platí aj pre oblasť finančných

zdrojov. Vo svetovom hospodárstve existujú rôzne skupiny rozvojových štátov – od

novoindustrializovaných štátov až po najmenej rozvinuté štáty (least developed countries).

Možno nájsť rozvojové štáty, ktoré disponujú obrovskými finančnými zdrojmi (napr. Čína,

ktorá disponuje najväčšími devízovými rezervami vo svetovom hospodárstve), ale nájdeme aj

extrémne chudobné a beznádejne zadlžené štáty (napr. Haiti alebo viaceré štáty subsaharskej

Afriky). V najhoršej situácii sú však jednoznačne štáty zo zoznamu Least developed

countries, ktorý pravidelne zostavuje OSN. V súčasnosti na tento zoznam patrí 50 štátov,

z ktorých sa prevažná väčšina nachádza v Afrike. Tieto štáty pociťujú chronický nedostatok

finančných zdrojov a sú úplne závislé od dovozu finančných zdrojov zo zahraničia.

Dáta posledných 15 rokov poukazujú na to, že rozhodujúca časť finančných zdrojov sa

pohybuje medzi hospodársky rozvinutými štátmi. Na druhej strane, v rovnakom období

neustále rastie aj záujem o investovanie v rozvojových štátoch. V roku 2008 utrpel pohyb

finančných zdrojov do rozvojových štátov prepad pre globálnu ekonomickú krízu, ale napriek

tomu dosiahli toky súkromného kapitálu smerujúce do rozvojových štátov úroveň 707 mld.

USD. To predstavuje v porovnaní s predchádzajúcim rokom prepad o viac než 400 mld. USD.

Investori na medzinárodných finančných trhoch zvýšili v roku 2008 opatrnosť a narástla

u nich averzia k riziku. A finančné trhy v rozvojových štátoch patria medzi trhy, ktoré

sprevádza zvýšené investičné riziko. V roku 2009 preto nastal ďalší prepad finančných tokov

smerujúcich do rozvojových štátov, pričom Svetová banka vo svojej publikácii Global

Development Finance 2009 očakával ich prepad až na úroveň 363 mld. USD199.

Ako už bolo spomenuté, mnohé rozvojové štáty pociťujú nedostatok finančných

zdrojov, a preto sa ich snažia zaobstarať v zahraničí. V zásade existujú dve základné možnosti

zaobstarania finančných zdrojov zo zahraničia – pôžička na medzinárodných finančných

trhoch a prílev investícií vo forme priamych zahraničných investícií. V posledných rokoch

bola populárna najmä druhá možnosť, keďže potenciálni investori boli po finančných krízach

v juhovýchodnej Ázii (1997), v Rusku (1998), v Turecku (2000) a v Argentíne (2001) značne

opatrní pri požičiavaní svojich finančných prostriedkov do rozvojových štátov.

199 Zdroj: World Bank Global Development Finance 2009: Charting a Global Recovery, s. 1.

158

Tento fakt dokazujú aj údaje Svetovej banky, ktorá odhaduje, že v roku 2008 až 583

mld. tvoril prílev priamych zahraničných investícií. Tieto toky nedokázala obmedziť ani

narastajúca globálna kríza, keď aj v roku 2008 došlo k nárastu prílevu oproti roku 2007 (530

mld. USD)200. Dôvodom tohto faktu je, že nadnárodné korporácie ešte nestihli v roku 2008

reagovať na globálnu krízu obmedzením svojich PZI, avšak v roku 2009 sa už prispôsobia

zmeneným podmienkam na svetových trhoch a výstavbu nových výrobných a iných kapacít

v rozvojových štátoch utlmia.

Keďže portfóliové investície dokážu rýchlejšie reagovať na zmeny v ekonomike,

najväčší prepad postihol toky úverového typu, ktoré prepadli 499 mld. USD na 128 mld.

USD. Za týmto prepadom sa skrýva už spomínaná averzia k riziku a prepad nastal vo

všetkých dôležitých oblastiach úverových tokov – od štátnych dlhopisov až po zahraničné

bankové úvery. Problémom do budúcnosti však je, že rozvojové štáty sa v poslednej dekáde

stali čoraz závislejšími od tohto typu financovania ekonomiky a v súčasnosti sa ich potreby

nachádzajú na úrovni 1 bln. USD. Ak by v dôsledku globálnej finančnej a hospodárskej kríze

došlo k trvalému poklesu financovania rozvojových štátov, bude to mať vážne dôsledky na

ich ďalší hospodársky rozvoj.

Čo sa týka geografického rozloženia investičných tokov smerujúcich do rozvojových

štátov, ich nerovnomerné rozloženie je dlhodobým problémom. Najvyhľadávanejším

regiónom je už dlhšie obdobie juhovýchodná Ázia, ktorá ponúka potenciálnym investorom

stabilné ekonomiky s pomerne vyspelými finančnými trhmi. Práve preto aj v roku 2008

získali štáty v tomto regióne až 203 mld. USD a pocítili najmenej pokles zahraničných

investícií. Na druhej strane spektra sú štáty subsaharskej Afriky, ktoré sú už dlhodobo na

okraji záujmu kapitálových tokov a v roku 2008 tvoril čistý prílev súkromného kapitálu do

tohto regiónu len 36 mld. USD201.

V súčasnosti možno teda rozdeliť rozvojové štáty podľa dostupnosti zahraničných

finančných zdrojov na nasledujúce skupiny202:

Štáty, ktoré majú prístup na medzinárodné trhy dlhopisov (38 štátov) – ide o štáty, ktoré

dokázali od roku 2002 pravidelne umiestňovať svoje dlhopisy na globálnych finančných

trhoch. Do tejto skupiny patria „hviezdy“ skupiny rozvojových štátov – akými sú

200 Zdroj: World Bank Global Development Finance, 2009: Charting a Global Recovery, s. 40. 201 Tamže 202 Zdroj: World Bank Global Development Finance, 2006, s. 49.

159

napríklad Čile, Čína, India, Malajzia, Mexiko alebo Thajsko. Všetky tieto štáty majú

ratingové hodnotenie v investičnom pásme a dokážu umiestňovať svoje dlhopisy za

výhodných podmienok.

Štáty, ktoré majú prístup iba k medzinárodným bankovým úverom (37 štátov) – do tejto

skupiny patria štáty, ktoré nedokážu umiestniť svoje dlhopisy na medzinárodných trhoch,

či už pre svoju makroekonomickú nestabilitu, alebo pre nedostatky v právnej či

inštitucionálnej oblasti. Napriek vyššiemu investičnému riziku však majú tieto štáty

prístup k medzinárodným úverom, a to vďaka dostatočným exportným príjmom alebo

remitenciám miezd zo zahraničia. Nadnárodné bankové skupiny požičiavajú aj štátom,

ktoré majú zaujímavé priemyselné odvetvia, lebo v takých prípadoch existuje možnosť

výmeny úveru za akcie štátnych (najlepšie ropných) spoločností.

Štáty, ktoré majú iba obmedzený prístup na medzinárodné finančné trhy (45 štátov) – táto

skupina štátov nemá prístup na medzinárodné trhy s dlhopismi a nedostane sa ani

k dlhodobým, ani k strednodobým bankovým úverom zo zahraničia. Ide väčšinou

o najmenej rozvinuté rozvojové štáty, ktoré sa musia orientovať na krátkodobé úvery

alebo na priame zahraničné investície. Tieto štáty majú obvykle veľmi zlé ratingové

hodnotenie (alebo ho nemajú vôbec)203 a v oblasti dlhodobého financovania sú odkázané

výlučne na finančné zdroje medzinárodných finančných inštitúcií, akými sú

Medzinárodný menový fond alebo Svetová banka.

Záverom možno dodať, že najväčšia časť rozvojových štátov nedokáže v dostatočnej

miere generovať finančné zdroje v domácej ekonomike a má iba obmedzený prístup

k zahraničným finančným zdrojom. Jediným finančným zdrojom najchudobnejších

rozvojových štátov sú nevýhodné bankové úvery zo zahraničia alebo finančné zdroje

pochádzajúce z medzinárodných organizácií. Na druhej strane treba dodať aj to, že aj

pomerne vzácne finančné zdroje sú využívané značne neefektívne. Prostriedky určené na

rozvoj často končia na tajných zahraničných bankových účtoch alebo slúžia na nákup zbraní

a vojenskej techniky. V budúcnosti by riešením týchto problémov najchudobnejších

rozvojových štátov mohli byť priame zahraničné investície (odporúča aj Svetová banka),

ktoré dokážu stimulovať hospodársky rast a majú viacero pozitívnych vedľajších efektov.

Chce to však výrazne zlepšiť stav politického, právneho a ekonomického prostredia, čo môže

byť v mnohých štátoch behom na veľmi dlhé trate.

203 Medzi štáty, ktoré nemajú ratingové hodnotenie, patria mnohé z najchudobnejších štátov sveta (najčastejšie

zo subsaharskej Afriky)– napr. Eritrea, Haiti, Rwanda, Somálsko, Uganda, Sierra Leone, Čad alebo Malawi.

160

9.4 Medzinárodné finančné trhy vo svetovom hospodárstve

Pri skúmaní finančných zdrojov vo svetovom hospodárstve nemožno obísť

medzinárodné finančné trhy. Vo všeobecnosti je totiž úlohou finančných trhov spojiť

majiteľov voľných finančných zdrojov so záujemcami o ich využitie. Historicky, finančné

trhy spájali dopyt a ponuku na národnej úrovni, od 19. storočia však postupne dochádza k

vzniku a rozvoju medzinárodných finančných trhov. V súčasnosti je svetové hospodárstvo

pospájané sieťou finančných trhov na medzinárodnej úrovni, pričom táto sieť dokáže

zabezpečiť optimálne využitie voľných finančných zdrojov na globálnej úrovni. Podľa údajov

MMF v súčasnosti veľké investičné skupiny spravujú na finančných trhoch majetok vo výške

45 biliónov USD, čo predstavuje 150 % ročného HDP štátov OECD.

Medzinárodné finančné trhy v súčasnosti zabezpečujú presuny veľkého množstva

finančných zdrojov vo svetovom hospodárstve a umožňujú investorom najefektívnejšie

zhodnotenie svojich zdrojov. Nie všetci ekonómovia však vidia tieto trhy v pozitívnom svetle,

najmä po skúsenosti medzinárodných finančných kríz vo svetovom hospodárstve. Vážení

ekonómovia a finančníci ako Joseph Stiglitz, Jeffrey Sachs, James Tobin alebo György Soros

vnímajú medzinárodné finančné trhy skôr ako hrozbu. Je pravda, že veľká časť finančných

zdrojov pohybujúcich sa na týchto trhoch neslúži na hospodársky rozvoj, ale na jednoduchú

špekuláciu. Výsledkom sú rýchle a nekontrolovateľné presuny stoviek miliárd až biliónov

USD vo svetovom hospodárstve, ktoré hľadajú možnosť najvyššieho výnosu. Tieto presuny

môžu priniesť okamžité zdroje do jednotlivých národných hospodárstiev, zároveň však tieto

zdroje dokážu krajinu aj veľmi rýchlo opustiť. Veľké investičné banky a fondy nehľadia na

následky svojho odchodu, a preto často zanechávajú za sebou veľké problémy (napr.

juhovýchodná Ázia, Rusko alebo Argentína). Preto v poslednom období silnie v odborných

kruhoch debata o možnej regulácii globálnych finančných trhov. Praktické výsledky tejto

debaty sú však v súčasnosti nulové a len ťažko možno očakávať dohodu o celosvetovej

regulácii finančných trhov204.

Tak či onak, globálne finančné trhy sú realitou svetového hospodárstva a miestom, kde

sa pohybujú obrovské finančné zdroje. Treba im preto venovať pozornosť. Skúmanie

finančných zdrojov vo svetovom hospodárstve by bolo bez ich opisu neúplné. Odborné

publikácie delia medzinárodné finančné trhy podľa rôznych kritérií na rôzne skupiny,

204 Príkladom môže byť návrh Jamesa Tobina o zdaňovaní medzinárodných tokov špekulačného kapitálu –

najmä v oblasti devízových trhov. Podľa tohto návrhu každá transakcia na týchto trhoch by bola zdanená na

úrovni 0,1-0,25 % celej transakcie a takto získané zdroje by sa použili na boj s chudobou.

161

najdôležitejšími trhmi sú však bez pochýb medzinárodné kapitálové trhy, medzinárodné

derivátové trhy a medzinárodný menový trh. Práve tieto tri najdôležitejšie súčasti

medzinárodných finančných trhov vzbudzujú najvážnejšie otázky a prebieha nimi

rozhodujúca časť finančných zdrojov vo svetovom hospodárstve. Ďalšiu časť tejto kapitoly

preto venujeme práve týmto trom dôležitým čiastkovým trhom.

9.4.1 Medzinárodné kapitálové trhy vo svetovom hospodárstve

Medzinárodné kapitálové trhy sú trhmi dlhodobých finančných zdrojov, ktoré spájajú

záujemcov o dlhodobé financovanie s vlastníkmi kapitálu ochotných investovať dlhodobo.

Tovar týchto trhov sa konkrétne zhmotňuje do cenných papierov (hlavne akcií a dlhopisov)

a obchodovanie prebieha na špecializovaných trhoch s cennými papiermi, ktorými sú

najčastejšie burzy cenných papierov.

Súčasné otváranie a spájanie jednotlivých kapitálových trhov sa často považuje za

novinku konca 20. storočia, často sa však zabúda na fakt, že pred prvou svetovou vojnou

existovala vysoká sloboda kapitálových prevodov a kapitálové trhy boli takmer úplne

prepojené. Globálny systém sa však narušil svetovými vojnami a veľkou hospodárskou krízou

a súčasná globalizácia kapitálových trhov je vlastne iba návratom k stavu, ktorý existoval na

prelome 19. a 20. storočia. Proces zjednocovania národných kapitálových trhov stále prebieha

a súčasný stav zďaleka nie je ideálny a konečný. Medzinárodné kapitálové trhy sú stále

pomerne fragmentované a o prebiehajúcom zjednocovaní svedčia aj fúzie a akvizície veľkých

kapitálových trhov. Budúcnosť podľa všetkého prinesie stav, keď na každom kontinente

zostane v hre iba zopár veľkých kapitálových trhov, ktoré budú uskutočňovať alokáciu

rozhodujúcej časti globálnych finančných zdrojov. Malé lokálne kapitálové trhy (ako

napríklad slovenský) sú odsúdené na zánik alebo na spojenie sa s väčšími trhmi v regióne.

Disproporcie vo svetovom hospodárstve sa, samozrejme, premietajú aj do oblasti

kapitálových trhov, nie je teda prekvapením, že najdôležitejšie kapitálové trhy sa nachádzajú

v hospodársky vyspelých štátoch. Všetkých 10 najväčších búrz cenných papierov sa nachádza

v hospodársky vyspelých štátoch, čo celkom jednoznačne vyjadruje pomer síl v tejto oblasti.

S tým súvisí aj členenie trhov, ktoré sa začalo používať v posledných dvoch desaťročiach.

Kapitálové trhy v hospodársky vyspelých štátoch sa označujú ako tradičné alebo dospelé trhy

(mature markets) a kapitálové trhy v rozvojových štátoch a v transformujúcich sa

ekonomikách sa nazývajú ako vznikajúce trhy (emerging markets). Názov vznikajúce trhy

pochádza z faktu, že tieto trhy sa začali zahraničiu otvárať až v 80. a 90. rokoch minulého

162

storočia, čo korešpondovalo so snahami investorov nachádzať nové trhové príležitosti mimo

kapitálových trhov triády (USA, Japonsko a EÚ). Zmeny v postavení kapitálových trhov vo

svetovom hospodárstve nemožno očakávať ani v budúcnosti, jediným kapitálovým trhom,

ktorý by mohol ohroziť pozície tradičných trhov, môže byť dynamicky rastúci čínsky

kapitálový trh.

Tabuľka 19 10 najväčších búrz cenných papierov na svete podľa trhovej kapitalizácie

(mld. USD) 2008 2007

1. NYSE Euronext (USA)

2. Tokyo Stock Exchange (Japonsko)

3. Nasdaq QMX (USA)

4. NYSE Euronext (EÚ)

5. London Stock Exchange (VB)

6. Shanghai Stock Exchange (Čína)

7. Hong Kong Exchanges

8. Deutsche Börse (Nemecko)

9. TMX Group (Kanada)

10. BME Spanish Exchanges (ESP)

9 209

3 116

2 396

2 102

1 868

1 425

1 329

1 111

1 033

948

15 651

4 331

4 014

4 223

3 852

3 694

2 654

2 105

2 187

1 781

Prameň: World Federation of Exchanges Annual Report and Statistics 2008, s.36.

Vývoj v oblasti medzinárodných kapitálových trhov dobre odzrkadľuje fúzia

amerického New York Stock Exchange (NYSE) a európskeho Euronextu. Kapitálové trhy sú

v konečnom dôsledku tiež len podnikateľskými subjektmi usilujúcimi sa o zisk, ktoré rastúci

konkurenčný tlak zákonite vedie k ďalším fúziám a akvizíciám. Fúzia Euronextu a NYSE

vytvorila kapitálový trh s očakávaným ročným obratom akcií na úrovni 20 biliónov USD,

pričom NYSE zviedla ťažký súboj s Deutsche Boerse, ktorá mala tiež záujem o fúziu

s Euronextom. Treba len dodať, že samotný Euronext je vlastne výsledkom fúzie búrz

cenných papierov v Paríži, Amsterdame a Bruseli. Druhá najväčšia americká burza NASDAQ

nechce zaostať v konkurenčnom boji a v súčasnosti uskutočňuje vážne rokovania

o kapitálovom vstupe do Londýnskej burzy cenných papierov. Je zjavné, že aj v oblasti

kapitálového trhu sa vytvára oligopolistická trhová štruktúra, keď na trhu bude dominantných

163

3 až 5 veľkých skupín. Podobný vývoj sa dá očakávať aj na regionálnej úrovni, v regióne

strednej Európy o pozíciu lokálneho trhu súperia Viedeň, Praha a Budapešť205.

Tabuľka 20 10 najväčších búrz cenných papierov na svete podľa obchodovaného

objemu akcií (mld. USD) 2005 2004

1. Nasdaq QMX (USA)

2. NYSE Euronext (USA)

3. London Stock Exchange (VB)

4. Tokyo Stock Exchange (Japonsko)

5. Deutsche Börse (Nemecko)

6. NYSE Euronext (EÚ)

7. Shanghai Stock Exchange (Čína)

8. BME Spanish Exchanges (ESP)

9. TMX Group (Kanada)

10. Hong Kong Exchanges

36 446

33 639

6 272

5 607

4 679

4 411

2 600

2 410

1 716

1 630

28 116

29 114

10 334

6 413

4 324

5 640

4 029

2 970

1 635

2 134

Prameň: World Federation of Exchanges Annual Report and Statistics 2008, s.39.

Medzinárodné kapitálové trhy však neobchodujú len s akciami. Nesmieme vynechať

ani obchodovanie s dlhopismi. Aj v tejto oblasti obchodovania dominujú burzy v hospodársky

vyspelých štátoch, na rozdiel od akcií sa však hlavné centrum obchodovania nachádza

v Európe. V roku 2008 sa s najväčším objemom dlhopisov obchodovalo na španielskej burze

BME, keď objem obchodov presiahol 6,8 bilióna USD. Ďalšími významnými trhmi dlhopisov

boli škandinávske burzy NASDAQ OMX206 (2,9 bln. USD) a Londýnska burza (6,5 bln.

USD). Vedúcu pozíciu Európy potvrdzujú aj údaje o celkovej hodnote dlhopisov na trhu, keď

hodnota dlhopisov na európskych trhoch presahuje 13 bln. USD. Silnejúce postavenie

juhovýchodnej Ázie vo svetovom hospodárstve potvrdzuje aj silná pozícia regionálnych

kapitálových trhov v oblasti dlhopisov, keď celková hodnota dlhopisov na týchto trhoch

dosahuje 11 bln. USD. Keďže celková hodnota všetkých dlhopisov na svetových trhoch

dosahuje 25 bln. USD, je jasné, že spoločnosti a vlády, ktoré chcú vydať svoje dlhopisy, tak

robia buď v Európe, alebo v Juhovýchodnej Ázii207.

205 Burza cenných papierov v Bratislave, ktorá je iba tieňom fungujúceho kapitálového trhu, je odsúdená na

pomalý zánik alebo na fúziu s niektorou zo silných regionálnych búrz. 206 Spoločnosť OMX prevádzkuje burzy v Kodani, Štokholme, v Helsinkách, v Rige, Talline a vo Vilniuse. 207 Zdroj: World Federation of Exchanges Annual Report and Statistics, 2008, s. 90.

164

Čo sa týka emitentov dlhopisov, štátne dlhopisy vydávané na zahraničných trhoch

patria medzi dôležité nástroje získavania finančných zdrojov určených na hospodársky rozvoj

štátu (alebo na krytie deficitu verejných rozpočtov). Štátne dlhopisy sú investormi

vyhľadávané, keďže investičné riziko spojené s týmito cennými papiermi je zväčša nízke.

Najvyhľadávanejšími štátnymi dlhopismi na svetových trhoch sú dlhopisy americkej vlády

(US Treasuries), keď 10-ročné americké dlhopisy sú základným cenným papierom svetových

trhov. Centrálne banky často využívajú práve tieto cenné papiere ako rezervný prostriedok,

keďže je vysoko likvidný a oproti peňažným prostriedkom na účtoch prináša vyšší výnos.

Ako už bolo spomenuté, v súčasnosti centrálne banky z juhovýchodnej Ázie a najväčších

exportérov ropy využívajú nákup amerických štátnych dlhopisov na vyrovnávanie platobnej

bilancie USA, ktorá trpí vysokým deficitom obchodnej bilancie práve zo strany týchto štátov.

Vydávanie štátnych dlhopisov na medzinárodných finančných trhoch uskutočňuje aj

Slovenská republika, ktorá má v súčasnosti v zahraničí umiestnené dlhopisy v celkovej

hodnote 2,5 mld. EUR, pričom 80 % dlhopisov je denominovaných v EUR a zvyšných 20 %

v USD.

9.4.2 Medzinárodné derivátové trhy vo svetovom hospodárstve

Derivátové trhy sú pomerne novým segmentom medzinárodných finančných trhov,

ktoré začali vznikať v 70. rokoch minulého storočia. Prvým vážnym impulzom na vznik

týchto trhov bol zánik systému pevných menových kurzov a prechod najdôležitejších

svetových mien na pohyblivý menový kurz určovaný trhom. Osemdesiate roky priniesli ďalší

rozvoj derivátových trhov, keď vznikali nové nástroje, s ktorými sa na týchto trhoch

obchodovalo. Výrazný boom týchto trhov priniesli 90. roky, keď postupujúca globalizácia

a čoraz vyspelejšie informačné technológie umožnili čoraz širšiemu spektru subjektov zapojiť

sa do týchto trhov na svetovej úrovni.

Trhy s finančnými derivátmi vznikli pôvodne na riadenie rizika na finančných

a komoditných trhoch. Ide o nástroje, ktoré sa odvodzujú od vývoja aktív obchodovateľných

na finančných trhoch (najčastejšie sa deriváty odvodzujú od akcií, dlhopisov alebo komodít),

od úrokov alebo od menových kurzov. V posledných dvoch desaťročiach sa na finančných

trhoch vytvorilo široké portfólio finančných derivátov – od pomerne štandardných až po

skutočne exotické deriváty. Najčastejšie sa však na medzinárodných finančných trhoch

obchoduje s nasledujúcimi finančnými nástrojmi – opcie, swapy, forwardy a futures. Okrem

týchto základných typov možno však na medzinárodných finančných trhoch nájsť aj niektoré

165

exotické a originálne finančné nástroje, ktoré sa môžu viazať na ceny energie, na výkon

hlavných burzových indexov alebo na vývoj počasia. Na japonskom trhu bolo napríklad

možné obchodovať s členstvami v golfových kluboch a následne vznikali aj deriváty

odvodené od tohto základného trhu.

V predchádzajúcej časti sme spomenuli, že medzinárodné finančné trhy mnohí

ekonómovia odsudzujú ako miesto na špekulácie. Práve trhy s finančnými derivátmi patria

medzi najviac kritizované, pričom ich kritici tvrdia, že tieto trhy už nemajú nič spoločné

s reálnou svetovou ekonomikou. Aj keď tieto trhy vznikli pôvodne na riadenie rizika,

v súčasnosti má rozhodujúca časť uzavretých transakcií jednoznačne špekulatívny charakter.

Aj niektorí známi finančníci vnímajú túto časť finančného trhu negatívne, spomenúť možno

azda najznámejšieho investičného mága súčasnosti Warrena Buffetta, ktorý sa v roku 2003 na

margo finančných derivátov vyjadril celkom jednoznačne: „Vnímam ich ako časované bomby

aj pre tie strany, ktoré s nimi obchodujú, a tiež pre celý ekonomický systém. Z môjho pohľadu

sú finančné deriváty finančnými zbraňami hromadného ničenia, ktorých účinky môžu byť

latentné, ale potenciálne môžu byť až smrteľné.“208.

Súčasné medzinárodné derivátové trhy sú značne komplikované a vyžadujú od

investorov veľmi opatrný prístup. Keďže tieto trhy sú nesmierne zložité, vytváranie

finančných a investičných modelov si vyžaduje výborné analytické schopnosti. Veľkí

investori sa preto v posledných rokoch najčastejšie obracajú na matematikov, ktorým sa

v oblasti derivátových trhov otvárajú nové možnosti. Treba tiež dodať, že tieto trhy môžu

investorom priniesť vysoké zisky, majú však aj schopnosť vytvárať obrovské straty a priviesť

ku krachu celé investičné fondy či banky. V 90. rokoch sa pri obchodoch s finančnými

derivátmi popálili aj veľké spoločnosti, akými sú Procter and Gamble alebo

Metalgesellschaft. Najznámejším prípadom, ktorý jasne poukazuje na nebezpečenstvo týchto

trhov, je bez pochýb prípad váženej anglickej banky Barings, ktorá sa dostala do platobnej

neschopnosti v dôsledku neopatrných špekulácií jedného zo svojich mladých obchodníkov na

derivátových trhoch209. Napriek týmto a ďalším škodám nemožno medzinárodné derivátové

trhy jednoznačne odsúdiť, ide o užitočný segment globálneho finančného trhu, ktorý však

vyžaduje od investorov veľkú dávku opatrnosti a zodpovednosti.

Medzinárodné derivátové trhy možno rozdeliť na trhy burzového a neburzového typu.

Trhz neburzového typu sú organizované veľkými investičnými bankami, ktoré deriváty často

upravujú na mieru svojich klientov. Na takomto type trhov sa najčastejšie angažujú investičné

208 Zdroj: http://www.global-derivatives.com/derivatives.php 209 Zdroj: A Brief History of Derivatives - http://www.fenews.com/fen41/teach_notes/teaching-notes.html

166

fondy, hedgingové fondy, komerčné banky alebo štátne inštitúcie. Ide o významný trh –

celková hodnota kontraktov na týchto trhoch bola podľa údajov Banky pre medzinárodné

platby (BIS) na úrovni 270 bln. USD, pričom denný obrat globálnych trhov neburzového typu

predstavoval v roku 2008 cca 1,2-1,5 bln. USD denne. Na týchto trhoch sa najčastejšie

obchoduje s derivátmi založenými na úrokových mierach – tieto nástroje tvorili v roku 2008

až 76 % celkového obratu210.

Trhy burzového typu sú tiež významnými miestami, kde sa obchoduje s finančnými

derivátmi. Ide o špecializované inštitúcie, ktoré sa najčastejšie špecializujú na obchodovanie

s futures a opciami. Rozsah globálneho organizovaného trhu je mimoriadne veľký, keď podľa

údajov BIS obrat na týchto trhoch v roku 2008 dosiahol 1,4 trilióna USD, pričom väčšiu časť

obchodovania na týchto burzách tvorili futures kontrakty (cca 1 trilión USD) a menšiu časť

opcie (400 biliónov USD). Najväčšia časť obchodov sa v roku 2008 uzatvárala v priemyselne

vyspelých štátoch, keď najsilnejšou pozíciou disponujú jednoznačne derivátové trhy v USA

a západnej Európy. Organizované trhy finančných derivátov sú jednoznačne doménou

ekonomickej triády (USA, EÚ a Japonsko), väčšina trhov sa nachádza na území týchto štátov

a rovnako aj väčšina investorov pochádza z tohto územia.

Dostupné dáta naznačujú, že najvýznamnejšiu súčasť burzových trhov s finančnými

derivátmi tvoria opcie na akcie. Podľa štatistík Medzinárodného združenia búrz (WFE) je

v súčasnosti najvýznamnejšou opčnou burzou americká International Securities Exchange,

ktorá patrí medzi najmladšie burzy na svete. Táto burza bola založená len v roku 2000 a je

úplne elektronická, to znamená, že klasický burzový parket neexistuje a všetky obchody sa

uskutočňujú prostredníctvom výpočtovej techniky. V roku 2008 na ISE zmenilo majiteľa 988

miliónov kontraktov211, čo znamenalo oproti roku 2007 nárast o 18 %. Medzi ďalšie

významné americké opčné burzy patrí NYSE Arca Options (416 miliónov kontraktov)

a Chicagská opčná burza (933 miliónov kontraktov). Veľké európske opčné burzy sa

v posledných rokoch stali terčom akvizícií zo strany amerických búrz a v súčasnosti sú

súčasťou skupín NYSE Euronext alebo NASDAQ OMX. V rozvojových štátoch sa

nenachádzajú významnejšie opčné burzy, jedinou výnimkou je burza v Sao Paule, kde v roku

2005 zmenilo majiteľa 350 miliónov kontraktov212.

Ak sa pozrieme na ďalšie dôležité deriváty (opcie a futures kontrakty na akciové

indexy, úrokové miery alebo na menové kurzy), je zjavné, že najdôležitejšiu úlohu zohráva

210 Zdroj: World Federation of Exchanges Annual Report and Statistics, 2008, s. 103. 211 1 kontrakt je základnou jednotkou obchodovania na trhoch s finančnými derivátmi. 212 Zdroj: World Federation of Exchanges Annual Report and Statistics 2008, s. 116.

167

malá skupina búrz, medzi ktoré patria už spomenuté známe mená. V oblasti derivátov

založených na akciových indexoch majú najsilnejšiu pozíciu Chicagská opčná burza,

Kórejská burza a európsky Eurex, v oblasti derivátov založených na úrokových mierach

dominujú Euronext.liffe a Chicagská opčná burza a v oblasti derivátov založených na

menových kurzoch jasne dominuje americká Chicago Mercantile Exchange.

Tabuľka 21 Najdôležitejšie burzové trhy v oblasti akciových opcií a futures podľa počtu

uzavretých kontraktov (tisíc kontraktov) Opcie na akcie 2008 2007

International Securities Exchange

Chicago Board Options Exchange

NASDAQ OMX PHLX

NYSE Arca Options

BM&FBOVESPA

988 123

933 855

537 954

416 938

350 063

787 940

713 943

399 146

335 838

367 305

Futures kontrakty na akcie 2008 2007

Johannesburg SE

National Stock Exchange of India

Eurex

NYSE Liffe (European markets)

Australian Securities Exchange

420 344

225 777

130 210

124 468

69 063

265 040

179 324

52 461

75 266

13 196

Prameň: World Federation of Exchanges Annual Report and Statistics 2009, s. 48 a 49.

9.4.3 Medzinárodný menový trh vo svetovom hospodárstve

Ako už z vyplýva z názvu tejto súčasti medzinárodného finančného trhu, na týchto

trhoch sa obchoduje s menami rôznych štátov, najčastejšie však s najdôležitejšími svetovými

menami (najsilnejšiu trojicu tvorí americký dolár, euro a japonský jen). Tieto trhy sa

v anglickom jazyku nazývajú ako Foreign Exchange Markets, pričom veľmi často sa na ich

označenie používa skratka FOREX. Aj keď hlavné centrá trhu sú v Tokiu, Londýne a New

Yorku, ide o skutočne globálny trh, ktorý v súčasnosti obopína celý svet a je vlastne otvorený

24 hodín denne (okrem víkendov). Ide o virtuálny trh, kde sa obchodovanie uskutočňuje

prostredníctvom počítačov a v každom časovom pásme sa na trhu zúčastňuje množstvo

rozličných subjektov213.

213 Obchodovanie sa začína v Tokiu, následne sa rozširuje do Európy a potom do USA.

168

Medzinárodný menový trh je výnimočný nielen tým, že je otvorený 24 hodín denne.

Hlavným odlišujúcim znakom tohto trhu je jeho výnimočný objem a jeho vysoký stupeň

likvidity. Posledné dostupné údaje zozbierané Bankou pre medzinárodné platby odhadujú

denný obrat medzinárodného menového trhu na 1,88 bilióna USD denne. Ak túto hodnotu

prepočítame na ročnú bázu, ročný obrat tohto trhu sa pohybuje na úrovni 400 – 500 biliónov

USD. Pohľad na tabuľku 22 jasne ukazuje dynamický rast, ktorým tento trh prešiel

v posledných rokoch 1992 – 2007. Ak porovnáme priemerný denný obrat v roku 1992

s priemerným denným obratom v roku 2007, zistíme, že tento v priebehu 15 rokov narástol

o viac než 400 %.

Tabuľka 22 Vývoj denného obratu medzinárodného menového trhu v rokoch 1992 –

2007 (mld. USD)

1992

1995

1998

2001

2004

2007

Spotové transakcie

Menové forwardy

Menové swapy

Štatistická odchýlka

Spolu

394

58

324

44

820

494

97

546

53

1 190

568

128

734

60

1 490

387

131

656

26

1 200

621

208

944

107

1 880

1 005

362

1 329

129

3 210

Prameň: BIS Triennial Central Bank Survey, 2007, s. 4.

Medzinárodný menový trh vznikol pôvodne po páde systému pevných kurzov, keď sa

hlavné svetové meny stali voľne obchodovateľnými a ich kurzy začali určovať sily dopytu

a ponuky. Pôvodným poslaním tohto trhu bolo spájať ponuku dôležitých svetových mien

s dopytom po nich, aby sa uľahčilo fungovanie svetového hospodárstva. Časom však začali aj

na tomto trhu vznikať nástroje, ktoré slúžili na riadenie kurzového rizika a hlavne na menovú

špekuláciu. Pohľad na skladbu denného obratu tohto trhu v roku 2007 prezrádza, že okamžité

výmeny svetových mien (spotové obchody) tvorili iba jednu tretinu denného obratu. Zvyšné

169

dve tretiny obratu tvorili špekulatívne transakcie (forwardy a swapy)214, ktorých cieľom je

využiť stále pohyby menový kurzov a generovať zisk215.

Tento špekulatívny charakter medzinárodného menového trhu je najčastejšie

kritizovaný nielen ekonómami, ale aj politikmi. Obrovské zdroje, ktorými disponujú účastníci

trhu, im umožňuje vyvíjať tlaky na určité meny a zarobiť na ich následnom pohybe

(najčastejšie poklese). Národné banky sa často snažia intervenciami postaviť na obranu

svojich mien, ich finančná sila (devízové rezervy) je však malá v porovnaní s veľkými

investormi na trhu. O zbytočnosti boja proti trhu sa už presvedčili mnohé centrálne banky,

napríklad aj Bank of England, ktorá musela vo veľmi známom prípade v roku 1992 skloniť

hlavu a priznať porážku voči menovým špekulantom na čele s Györgyom Sorosom. Rozsiahle

menové špekulácie spôsobili aj pád mien v juhovýchodnej Ázii v roku 1997 a aj Slovenská

republika musela kapitulovať zoči-voči špekulantom v roku 1998. Treba však dodať, že nie

všetci vnímajú medzinárodný menový trh negatívne. Hlavným obhajcom tohto trhu sú

liberálni ekonómovia. Známy je napríklad výrok Miltona Friedmana, podľa ktorého je tento

trh nesmierne prospešný, keďže umožňuje prevod rizika z tých, ktorí ho nechcú niesť, na

tých, ktorí sú ochotní ho podstúpiť. Objavuje sa aj názor, že špekulanti sa sústreďujú iba na

tie štáty, ktoré uskutočňujú neudržateľnú hospodársku politiku, a tým privádzajú rýchlejší

kolaps a následnú korekciu neudržateľného ekonomického systému.

Čo sa týka účastníkov medzinárodného menového trhu, ide o pomerne otvorený trh, na

ktorom sa môže zúčastniť každý, kto disponuje dostatočnými prostriedkami. Rozvoj internetu

priniesol boom on-line obchodníkov, ktorí umožňujú zapájať sa do tohto potenciálne veľmi

výnosného, avšak nesmierne rizikového trhu všetkým záujemcom s internetovým pripojením.

Aj tento trh však má dominantných hráčov, ktorí uskutočňujú rozhodujúcu nepochybne

pochýb veľké bankové skupiny, ktoré sú podľa údajov Wall Street Journal v súčasnosti

zodpovedné až za 73 % z celkového obchodu na tomto trhu. Medzibankové operácie sú

základom trhu, keď veľké banky obchodujú na svoj vlastný účet a tiež aj v prospech svojich

klientov. Údaje BIS však ukazujú, že podiel medzibankového trhu na celkových obchodoch

postupne klesá. Kým v roku 1995 sa dve tretiny transakcií uskutočnili na medzibankovom

trhu, v roku 2007 už to bolo tak iba v každom druhom prípade. Za poklesom medzibankových

transakcií stojí postupná koncentrácia bankového sektora a následné odbúranie duplicitných

214 Spotové transakcie znamenajú okamžitú výmenu dvoch mien (do dvoch obchodných dní) za dohodnutý

výmenný kurz. Menové forwardy sú dohodou o výmene dvoch mien v budúcnosti za výmenný kurz určený

v súčasnosti. Menové swapy sa skladajú z dvoch transakcií – jedna časť zahŕňa dohodu o okamžitej výmene

dvoch mien za dohodnutý výmenný kurz a druhá spätnú výmenu rovnakých dvoch mien za zvlášť dohodnutý

(zväčša odlišný) menový kurz. 215 Zdroj: BIS Triennial Central Bank Survey 200, s. 5.

170

obchodných oddelení a dynamický rast elektronických obchodných systémov na menovom

trhu216.

Tabuľka 23 10 najväčších obchodníkov na medzinárodnom menovom trhu v máji 2009

Prameň: http://www.euromoney.com/Article/2194110/FX-poll-2009-Embattled-banks-boosted-by-performance-

in-booming-FX-markets.html

Ďalšími dôležitými účastníkmi medzinárodného menového trhu sú podnikateľské

subjekty, ktoré potrebujú zahraničné meny na svoje obchodné aktivity. Ich obchody sú oveľa

menšie než obchody investičných bánk, ale smerovanie medzinárodného obchodu hrá dôležitú

úlohu pri dlhodobom smerovaní menových kurzov. Relatívne novými účastníkmi trhu sú

správcovia investičných fondov a hedgingové fondy. Správcovské spoločnosti spravidla riadia

veľké finančné zdroje svojich klientov (napr. dôchodkových fondov) a využívajú menový trh,

keď potrebujú zahraničné meny na nákup cenných papierov v zahraničí. Pre tieto spoločnosti

je menový trh iba sekundárnym trhom, keď hlavné pole ich pôsobnosti je na kapitálových

trhoch. Hedgingové fondy217 sú naproti tomu často aktívne na menovom trhu a sú známe

svojimi agresívnymi investičnými stratégiami. Tieto fondy majú pod kontrolou miliardy USA

a často disponujú úverovými možnosťami v hodnote ďalších miliárd. Tieto fondy sú

216 Zdroj: BIS Triennial Central Bank Survey, 2005, s. 7-8. 217 Hedgingové fondy sú vlastne investičné fondy, ktoré sa špecializujú na netradičné (viacej riskantné)

investičné stratégie. Väčšinou pochádzajú z USA a ich regulácia je pomerne slabá. Asi najznámejším fondom

tohto typu je fond Quantum, ktorý založil a dlho riadil György Soros.

% z celkového

obratu

1 Deutsche Bank

2 UBS AG

3 Barclays Capital

4 Royal Bank of Scotland

5 Citigroup

6 J.P. Morgan Chase

7 HSBC

8 Goldman Sachs

9 Credit Suisse

10 BNP Paribas

20,96

14,58

10,45

8,19

7,32

5,43

4,09

3,35

3,05

2,26

171

najčastejším súperom centrálnych bánk na menových trhoch, ale ich prostriedky sú

neporovnateľne vyššie než devízové rezervy bežného štátu. Častým účastníkom na menovom

trhu sú teda aj centrálne banky, ktoré využívajú tento trh na usmerňovanie menového kurzu

svojho štátu. V neposlednom rade treba ešte spomenúť brokerské spoločnosti, ktoré

sprostredkovávajú prístup na trh pre menších klientov. Ich podiel na trhu je pomerne nízky (2

% priemerného denného obratu), v poslednom čase sa však často dostávajú do pozornosti

médií (hlavne v USA) z dôvodu rastúceho počtu podvodníckych spoločností.

Aj keď sa na medzinárodnom menovom trhu obchoduje s pomerne veľkým počtom

mien, väčšina obchodu sa točí okolo tých najdôležitejších svetových mien. Podľa údajov BIS

sa na spotovom (okamžitom) trhu najčastejšie obchoduje s nasledujúcimi troma

kombináciami – EUR/USD (28 %), USD/JPY (17 %) a GBP/USD (14 %). Aj keď pozícia

eura postupne silnie, centrom menového trhu je stále americký dolár. Táto mena sa v roku

2007 vyskytla v 89 % všetkých transakcií, čo je výrazne najsilnejšia pozícia na celom

menovom trhu (euro 37 % a jen 20 %). Slabšiu pozíciu eura dokresľuje aj fakt, že ak chceme

na menovom trhu vymeniť euro za inú neeurópsku menu, sú potrebné dve transakcie – eurá sa

dajú na neeurópsku menu vymeniť len cez americký dolár218. Okrem „veľkej štvorky“ (USD,

EUR, JPY a GBP) medzi významnejšie obchodované meny patria švajčiarsky frank

a austrálsky dolár. Podiel mien z tzv. vznikajúcich trhov (sem patrilo pred prijatím eura aj

Slovensko) na celkových obchodoch je nízky, v roku 2007 dosahoval iba 5,2 % z celkových

trhových transakcií.

9.5 Priame zahraničné investície vo svetovom hospodárstve v

rokoch 1990 – 2008

Žiadna kapitola, ktorá spracováva finančné zdroje vo svetovom hospodárstve, nemôže

byť úplná bez skúmania priamych zahraničných investícií (PZI)219. Objem týchto finančných

zdrojov síce zďaleka zaostáva za objemom obchodov na medzinárodných finančných trhoch,

avšak práve tento typ zdrojov dokáže najviac stimulovať hospodársky rast. Tento typ

finančných zdrojov je najvhodnejší aj pre rozvojové štáty, ktoré často zúfalo potrebujú

finančné zdroje na modernizáciu svojich ekonomík. PZI prinášajú do ekonomiky

218 Výnimkou je pár EUR/JPY, ktorý je jedinou dvojicou eura a mimoeurópskej meny na menovom trhu. 219 Priamymi zahraničnými investíciami219 (ďalej len PZI) rozumieme nákup zahraničných aktív na účel

kontroly. Pod kontrolou rozumieme kontrolu hospodárenia firmy, ktorej aktíva sa nakúpili. Práve vykonávanie

kontroly a manažérskych úloh je kľúčovým faktorom, ktorý odlišuje priame zahraničné investície od

portfóliových investícií.

172

prijímajúceho štátu množstvo výhod, ktoré pri umnej hospodárskej politike dokážu

jednoznačne prevážiť potenciálne nevýhody.

Priame zahraničné investície začali hrať vážnejšiu úlohu vo svetovom hospodárstve po

druhej svetovej vojne, keď práve vznikajúce nadnárodné korporácie uskutočňovali svoje prvé

zahraničné investície. Rast PZI bol však pomalý, negatívne hospodárske trendy navyše

spôsobili ich stagnáciu v 70. rokoch. Výraznejší rast celosvetových tokov nastal až v 80.

rokoch, keď sa začal boom, ktorý trval dve desaťročia. Celosvetové toky PZI sa strojnásobili

medzi rokmi 1984 a 1987 a v rokoch 1988 a 1989 štatistiky zaznamenali ďalší rast o 20 % a

celkové toky PZI v roku 1989 teda dosiahli úroveň 196 mld. USD.

Dynamiku rastu PZI najlepšie ilustruje fakt, že v období rokov 1983 až 1989

predstavoval priemerný ročný rast PZI 29 %, kým v porovnateľnom období rástol svetový

export ročne len o 9,4 % a svetový HDP o 7,8 %. Dôvodom vysokého rastu PZI bolo najmä

oživenie svetového hospodárstva, ktoré sa na začiatku 80. rokov nachádzalo v recesii.

Dôležitú úlohu v raste PZI hrali aj japonské korporácie, ktoré práve v druhej polovici 80.

rokov začali výraznejšie investovať v zahraničí220. Nesmieme však zabudnúť ani na

cezhraničné fúzie a akvizície221 v oblasti high-tech produkcie, ktoré už naznačovali obrovský

potenciál PZI v tejto oblasti.

V regionálnom rozložení PZI na konci 80. rokov možno pozorovať jednoznačnú

dominanciu priemyselne vyspelých štátov. V roku 1989 predstavovali PZI smerujúce do

priemyselne vyspelých štátov až 81 % celkových PZI, pričom do rozvojových krajín

smerovalo len zvyšných 19 % PZI. Najväčšími príjemcami kapitálu v roku 1989 boli USA,

Veľká Británia, NSR a Francúzsko. Tie isté štáty spolu s Japonskom222 boli v roku 1989 aj

najväčšími vývozcami PZI.

PZI smerujúce do rozvojových štátov v roku 1989 dosiahli len 30 mld. USD. V období

1985 až 1989 rástli PZI smerujúce do rozvojových štátov ročne o 22 %, čo výrazne zaostáva

za rastom PZI smerujúcich do priemyselne rozvinutých štátov. Je však pravda, že v porovnaní

s obdobím 1975 až 1979 (13 %) a s obdobím 1980 až 1984 (3 %) je rast PZI dynamickejší.

Najväčším príjemcom PZI spomedzi rozvojových štátov na konci 80. rokov boli štáty

juhovýchodnej Ázie a Latinskej Ameriky. PZI v rozvojových štátoch boli v období 1980 až

1989 nesmierne koncentrované, desať štátov získalo okolo 75 % celkových PZI smerujúcich

220 PZI japonských korporácií podľa údajov UNCTAD World Investment Report 1991 (s. 4) v období rokov

1985 až 1989 rástli ročne až o 62 %. 221 Preklad z anglického orginálu – cross-border mergers and acquisitions. 222 V roku 1989 sa Japonsko stalo najväčším vývozcom PZI na svete so 44,2 mld. USD.

173

do rozvojových štátov223. Štáty juhovýchodnej Ázie si počas celého desaťročia udržiavali

stabilnú pozíciu v oblasti PZI. Rast PZI do tejto oblasti korešponduje s čoraz väčšími

presunmi výrobných kapacít do juhovýchodnej Ázie a taktiež s rastom exportu štátov tohto

regiónu. Latinská Amerika si svoju pozíciu v oblasti PZI v rovnakom období naopak

pohoršila, keď investorov odrádzala najmä hospodárska nestabilita v regióne.

Najhoršiu pozíciu v 80. rokov v oblasti PZI si udržiavali štáty Afriky, ktoré získali

v období 1985 – 1989 len 12 % PZI smerujúcich do rozvojových krajín. Situáciu zhoršovala

aj absolútna koncentrácia PZI, napríklad štáty produkujúce ropu (Nigéria a Egypt) získali

v roku 1989 až 86 % celkových PZI smerujúcich do Afriky. Štáty subsaharskej Afriky

zostávali trvalo mimo záujmu zahraničných investorov, ročný prílev PZI počas 80. rokov

nikdy nepresiahol 0,5 mld. USD.

Rast PZI sa nezastavil ani v 90. rokoch minulého storočia. Priame zahraničné

investície zažili obdobie najbúrlivejšieho rastu vo svojej histórii a celosvetové toky PZI

v roku 2000 vrcholili na úrovni 1 390 mld. USD. Štatistiky vykazujú, že v poslednej dekáde

minulého storočia objem celosvetových tokov PZI narástol viac než 6-násobne, z 208 mld.

v roku 1990 na už spomínaných 1 390 mld. v roku 2000.

Celosvetový rast PZI je viditeľný najmä v druhej polovici 90. rokov. Roky 1991

a 1992 boli poznačené celosvetovou recesiou a tomu zodpovedali aj toky PZI. V roku 1991

dosiahli celosvetové PZI len hodnotu 158 mld. USD a v roku 1992 166 mld. USD, čo

predstavuje oproti roku 1990 pokles o 50, resp. 42 mld. USD.

Roky 1993 a 1994 priniesli len mierne zlepšenie, keď celosvetové PZI dosiahli 225,

resp. 255 mld. USD. Výraznejší rast môžeme badať až v rokoch 1995 a 1996, keď

celosvetové PZI prvýkrát v histórii presiahli úroveň 300 mld. USD a dosiahli hodnotu 333

a 384 mld. USD. Rast bol v týchto rokoch (a najmä v roku 1995) podporovaný najmä

cezhraničnými fúziami a akvizíciami, ktorých počet a objem začal prudko akcelerovať.

Nadnárodné korporácie začali s intenzívnou tvorbou celosvetových výrobných sietí, a to

prinieslo rast fúzií a akvizícií najmä v energetickom sektore, v telekomunikáciách, vo

farmaceutickom priemysle a vo finančných službách. Celková hodnota celosvetových

cezhraničných fúzií a akvizícií dosiahla v roku 1995 229 mld. USD, čo tvorilo až 68 %

z celosvetových PZI.

Najväčší boom PZI však nastal až v rokoch 1997 až 2000. Celosvetové PZI dosiahli

každý rok nový historický rekord. V roku 1998 PZI prvýkrát v histórii presiahli hodnotu 500

223 Podľa údajov UNCTAD World Investment Report 1991 (s. 10) ide o nasledujúce štáty - Singapur, Brazília,

Mexiko, Čína, Hongkong, Malajzia, Egypt, Argentína, Thajsko a Kolumbia.

174

mld. USD (686 mld. USD) a v roku 1999 PZI dosiahli magickú hranicu 1000 mld. USD

(1079 mld. USD). Vlna celosvetových PZI vrcholila v roku 2000, keď PZI dosiahli už

spomínanú hranicu 1 392 mld. USD224.

Hnacím motorom PZI aj v období rokov 1997 až 2000 zostali nadnárodné korporácie

a najmä cezhraničné fúzie a akvizície. V roku 2000 pôsobilo vo svete podľa odhadov

UNCTAD asi 60 000 nadnárodných korporácií, ktoré mali viac než 800 000 zahraničných

filiálok. Vytváranie výrobných sietí dospelo do nového štádia a najväčšie nadnárodné

spoločnosti sa snažili prostredníctvom fúzií a akvizícií skonsolidovať svoje pozície, resp.

ovládnuť najväčšiu možnú časť trhu.

Graf 33 Vývoj celosvetových PZI v rokoch 1993 – 2008 v mld. USD

Prameň: stats.unctad.org/fdi

K celosvetovému rastu PZI prispela aj pozitívna celosvetová hospodárska situácia.

Svetové hospodárstvo prežívalo fázu hospodárskeho rastu, ktorý patril medzi najdlhšie

v posledných desaťročiach. Lídrom v hospodárskom raste boli USA, ktoré prežívali najdlhšie

obdobie hospodárskeho rastu v 20. storočí225.

224 Zdroj: UNCTAD World Investment Report 2001 a on-line štatistika stats.unctad.org/fdi. 225 Obdobie hospodárskeho rastu v USA trvalo od roku 1992 do roku 2000 – 108 mesiacov nepretržitého

hospodárskeho rastu.

175

Obdobie hospodárskeho rastu v USA bolo sprevádzané rastom akcií na amerických

burzách a rast celkovej kapitalizácie umožňoval nadnárodným korporáciám uskutočňovať

obrovské cezhraničné fúzie a akvizície. V roku 2000, keď PZI dosiahli svoj strop, cezhraničné

fúzie a akvizície tvorili viac než 75 % celkových celosvetových PZI.

Tomuto faktu zodpovedalo aj geografické rozloženie celosvetových priamych

zahraničných investícií. Väčšina PZI sa stále presúvala v rámci priemyselne vyspelých štátov,

keďže firmy, ktoré boli predmetom fúzie alebo akvizície, sa nachádzali v priemyselne

vyspelých štátoch. Najväčšiu časť PZI získali štáty tzv. triády – USA, Japonsko a Európska

únia. V roku 2000 tieto tri teritóriá získali až 71 % celkových tokov PZI a boli pôvodcom až

82 % celkových PZI. Najsilnejšiu pozíciu v rámci triády mala EÚ, ktorá si zlepšila svoju

pozíciu vďaka posilňovaniu regionálnej integrácie. Najväčším príjemcom PZI v roku 2000 na

svete však boli USA, ktoré získali PZI vo výške 281 mld. USD a udržali svoje prvé miesto.

Rozvojové štáty sa aj na konci starého milénia nachádzali v slabej pozícii. Výnimku

tvorila juhovýchodná Ázia, ktorá v roku 2000 dosiahla rekordný prílev zahraničných

investícií vo výške 143 mld. USD. Najväčší podiel na dobrom výsledku v regióne má

nepochybne Čína, ktorá sa na konci desaťročia stala druhým najväčším príjemcom PZI na

svete a v roku 2000 získala PZI vo výške 41 mld. USD226. Latinská Amerika zažila v druhej

polovici 90. rokov boom PZI, ktoré priťahovali najmä privatizačné projekty v Argentíne

a v Brazílii. V roku 2000 však aj Latinská Amerika zaznamenala pokles PZI. Afrika neustále

zostávala na periférii záujmu zahraničných investorov, v roku 2000 získala PZI len vo výške 9

mld. USD, čo tvorilo menej než 1 % celosvetových tokov PZI.

Prvé roky nového tisícročia, roky 2001 a 2002, priniesli výrazný pokles celosvetových

PZI. Celosvetové priame zahraničné investície v roku 2001 dosiahli výšku 824 mld. USD (v

porovnaní s rokom 2000 pokles o 40 %) a v roku 2002 650 mld. USD (v porovnaní s rokom

2002 pokles o 22 %). Dôvody poklesu musíme hľadať najmä v priemyselne vyspelých

štátoch. Na jar roku 2000 došlo k prudkému prepadu akcií na amerických burzách, čo bolo

sprievodným javom prechodu americkej ekonomiky do recesie. Recesia americkej ekonomiky

spomalila celosvetový hospodársky rast a zapríčinila aj globálny pokles akciových trhov. To

znamenalo, že kapitalizácia nadnárodných spoločností sa výrazne znížila, pričom často došlo

aj k zhoršeniu ich hospodárskych výsledkov. Tieto faktory zapríčinili, že nadnárodné

226 V prípade Číny musíme spomenúť aj Hongkong, ktorý je de facto súčasťou Číny a ktorý získal PZI vo výške

64 mld. USD. Vysvetlením vysokého prílevu PZI do Hongkongu je to, že Hongkong je často prestupnou

stanicou investícií smerujúcich do Číny. To potvrdzuje aj fakt, že Hongkong bol v roku 2000 najväčším

vývozcom PZI v juhovýchodnej Ázii s investíciami vo výške 63 mld. USD.

176

spoločnosti (najmä spoločnosti pôsobiace v telekomunikáciách a v informačných

technológiách) pristupovali opatrnejšie k cezhraničným fúziám a akvizíciám.

V najväčšej miere PZI v rokoch 2001 a 2002 poklesli práve v priemyselne rozvinutých

štátoch, keďže (ako už bolo uvedené) najväčšia časť cezhraničných fúzií a akvizícií sa

dotýkala týchto štátov. V roku 2001 poklesli PZI v priemyselne vyspelých štátoch o 59 %

a v roku 2000 o ďalších 22 %. Pokles sa však dotkol aj rozvojových štátov, kde PZI poklesli

v roku 2001 o 14 % a v roku 2002 o 22 %. Víťazom tohto obdobia je nepochybne Čína, ktorá

zvýšila prílev PZI v oboch rokoch a vďaka poklesu prílevu PZI do USA sa v roku 2002 stala

najväčším príjemcom PZI na svete227.

Jediným regiónom vo svetovej ekonomike, ktorému sa darilo zvyšovať prílev PZI aj

v období celosvetového poklesu, je región SVE, ktorý v roku 2002 zaknihoval rekordné

priame zahraničné investície vo výške 29 mld. USD.

V roku 2003 zaznamenali celosvetové toky PZI ďalší pomerne výrazný pokles, keď

podľa údajov publikácie UNCTAD World Investment Report 2004 celosvetové toky PZI

dosiahli len hodnotu 560 mld. USD. Najväčší pokles opätovne zaznamenali priemyselne

vyspelé štáty, ktoré získali PZI len vo výške 367 mld. USD, čo predstavovalo ďalší pokles

o 25 %. Pozíciu najväčšieho príjemcu PZI si aj v roku 2003 udržala Čína, pričom USA

poklesli až na tretiu pozíciu za Francúzsko.

Roky 2004 až 2007 priniesli rekordné oživenie celosvetových tokov PZI, ktoré podľa

údajov UNCTAD dosiahli v roku 2007 rekordnú hodnotu 1 978 mld. USD. Oživenie tokov

PZI je dôsledkom najmä rastu cezhraničných fúzií a akvizícií v hospodársky vyspelých

štátoch, keď nadnárodné korporácie vykazovali rekordnú aktivitu v tejto oblasti. Prílev PZI

v tomto roku dosiahol úroveň 1 351 mld. USD, čo bolo rekordom aj na úrovni hospodársky

vyspelých štátov. Najväčším príjemcom v tejto skupine zostali aj v roku 2007 USA

s prílevom na úrovni 233 mld. USD, čo tvorilo až 11 % celosvetového prílevu. V skupine

rozvinutých štátov patrili k veľkým príjemcom ešte Veľká Británia (228 mld. USD),

Francúzsko (158 mld. USD), Kanada (109 mld.) a Holandsko (99 mld. USD).

Prílev PZI do rozvojových štátov v roku 2007 dosiahol tiež historické maximum na

úrovni 500 mld. USD. Pozitívnym znakom prílevu PZI do rozvojových štátov je, že napriek

nerovnomerným výsledkom jednotlivých regiónov rástol prílev PZI v širokej skupine štátov.

Najsilnejším regiónom v rámci rozvojových štátov bola už tradične Ázia, ktorá v roku 2007

získala PZI vo výške 332 mld. USD. Lídrom regiónu boli Čína a Hongkong, ktoré pritiahli

227 Podľa údajov UNCTAD World Investment Report 2003 Čína získala v roku 2002 PZI vo výške 53 mld.

USD, kým USA získali PZI len vo výške 30 mld. USD.

177

viac než polovicu celkového prílevu PZI (144 mld. USD). India, jedna z najväčších ekonomík

v regióne, naďalej mierne zaostáva v oblasti PZI, keď v roku 2007 predstavoval prílev iba 23

mld. USD.

Latinská Amerika dokázala po sérii slabších rokov v období rokov 2005 – 2007 tiež

zvýšiť prílev PZI, keď v roku 2007 štáty Latinskej Ameriky pritiahli PZI v rekordnej výške

126 mld. USD. Afrika zostáva naďalej na okraji záujmu zahraničných investorov, keď v roku

2007 získali africké štáty PZI len vo výške 88 mld. USD. Dominantným príjemcom PZI

v Afrike je stále Juhoafrická republika, ale každým rokom je prílev PZI čoraz viacej

diverzifikovaný. V roku 2007 získali významné zahraničné investície arabské štáty v severnej

Afrike a Nigéria, ktorá profitovala z vysokého záujmu o priemysel ťažby ropy.

Štáty v regióne strednej a východnej Európy dokázali po horších výsledkoch v rokoch

2003 a 2004 opäť zaujať zahraničných investorov. Prílev PZI do regiónu narástol na 86 mld.

USD v roku 2007. Najdôležitejšími príjemcami PZI v regióne zostali štáty, ktoré v roku 2004

vstúpili do EÚ, ale výrazne sa zvýšil prílev PZI do Ruskej federácie, ktorý dosiahol hodnotu

takmer 20 mld. USD. Za výrazným rastom záujmu o investovanie v Ruskej federácii stojí

neustály rast cien ropy a zemného plynu, čo zvyšovalo záujem investovať do ruského ropného

a plynárenského priemyslu.

Svetová finančná a hospodárska kríza samozrejme zasiahla aj oblasť priamych

zahraničných investícií. Veľké nadnárodné korporácie reagovali na zhoršujúcu sa ekonomickú

situáciu obmedzením svojich investícií, čo spôsobil prepad globálneho prílevu PZI na úroveň

1 697 v roku 2008. Keďže PZI sú dlhodobo plánovanými investíciami, firmy ešte nestihli

úplne premietnuť negatívne očakávania do poklesu investícií. V roku 2009 sa preto očakával

výrazne hlbší prepad tokov PZI, keď podľa očakávania UNCTAD sa globálny prílev PZI

v tomto roku prepadne približne na úroveň 1 000 mld. USD. Prepad tokov PZI v roku 2008

najviac pocítili hospodársky vyspelé štáty, ktoré pocítili obmedzenú aktivitu nadnárodných

korporácií v oblasti fúzií a akvizícií. Oproti tomu, rozvojové štáty dokázali aj napriek

globálnej kríze pritiahnuť o 16 % viacej PZI, keď celková úroveň prílevu dosiahla 621 mld.

USD.

178

10 Globálne problémy prvých dekád 21. storočia

10.1 Základné pojmy

Globálnymi problémami sú nazývané také škodlivé či nežiaduce javy v prírode

a ľudskom spoločenstve, ktorých dôsledky svojím rozsahom a dosahom ovplyvňujú

A. planétu Zem a jej vesmírne okolie,

a/alebo aj

B. väčšinu, či celé ľudstvo.

Vzhľadom na tieto vlastnosti sa globálne problémy stali otázkami najvyššej

dôležitosti v medzinárodných aj vo vnútroštátnych vzťahoch.

Termín globálny problém nadobudol vysokú frekvenciu použitia v druhej polovici 20.

storočia. Ako jedni z prvých používali tento, dnes bežný termín, odborníci z oblasti ekológie.

A to v súvislosti so skôr tušeným a, ako vývoj potvrdil, opodstatneným nebezpečenstvom

globálneho otepľovania a narúšania ozónovej vrstvy. Vedecké dôkazy potvrdzujú, že ľudstvo

má do činenia s vážnymi výzvami, pričom nepochybne najnaliehavejšie a naozaj globálne

problémy sú problémy životného prostredia, ktoré sú dôsledkom jej znečistenia. Pokles ozónu

vo vyšších vrstvách atmosféry by mohol výrazne zvýšiť radiáciu nebezpečného ultrafialového

žiarenia dôsledokajúceho na zemský povrch. Emisie oxidu uhličitého, metánu a iných plynov

by mohli viesť už v polovici tohto storočia ku globálnemu otepleniu s ťažko riešiteľnými

dosahmi na prírodu a ľudstvo.

Termíny globálny problém verzus megatrend

Z hľadiska rozsahu a hlavne dĺžky trvania globálnym problémom rozumieme

negatívny jav s predpokladaným relatívne ohraničeným časovým pôsobením, napr. finančné

krízy i globálna kríza a pod.

Na rozdiel od tohto javu megatrendom rozumieme nielen negatívny, ale aj pozitívny jav

s relatívne dlhodobejším (desaťročia i storočia) pôsobením na ľudstvo a životné prostredie,

ako je, napr., globálne otepľovanie, predlžovanie priemernej dĺžky života/ tzv. starnutie

obyvateľstva a i.

179

10.2 Príčiny vzniku a dôsledky globálnych problémov

Príčiny vzniku globálnych problémov sú

1. zakódované v samotnej prírode a jej silách

a/alebo

2. sú dôsledkom rôznych aktivít jednotlivcov, skupín či celej ľudskej

spoločnosti.

Pri hľadaní príčin globálnych problémov, osobitne príčin a foriem vplyvov človeka na

prírodu niektorí autori sa utiekajú k dávnej platónskej metafyzike a ku karteziánskemu

dualizmu Reného Descarta, Francisa Bacona a ďalších mysliteľov, akcentujúcich vnímanie

človeka ako bytosti oddelenej od prírody. 228

Iste nie je bez zaujímavosti fakt, že Rímskym klubom vyselektovaná jedenástka

globálnych problémov: Životné prostredie, Demografia, Rozvojové programy, Hodnotový

systém, Vládnutie, Práca, Informačná spoločnosť, Nové technológie, Vzdelanie, sa završuje

práve aktuálnymi oblasťami - Nová globálna spoločnosť a Svetový ekonomický a finančný

poriadok.

Podľa nášho názoru, ktorý korešponduje s realitou, sú súčasné globálne

problémy popri niektorých prírodných príčinách, dôsledkom prevratných

technologických a technických zmien produkčných procesov a nešetrného

správania sa ľudského spoločenstva voči prírode, najmä však od polovice

dvadsiateho storočia.

Za najvýznamnejšie faktory, vedúce ku globalizácii problémov, potom môžeme

označiť:

rozvoj vedy a techniky, najmä dopravných prostriedkov, počínajúc parným strojom až

po lietadlo, ďalej kozmické dopravné a komunikačné systémy, rozvoj

spojových/informačných systémov, pošty, telegrafu, internetu a i.),

rozvoj výrobných síl – od tkáčskeho stavu k automatizácii, robotizácii,

biotechnológiám, nanotechnológii a, osobitne, informatizácii,

zámorské objavy vedúce k vzniku koloniálneho systému a jeho modifikovaná

prolongácia,

228 V matematike Descartes zaviedol pojem premennej, funkcie, sústavu súradníc (tzv. kartézsku) a založil

analytickú geometriu.

180

medzinárodné organizácie, predovšetkým medzinárodné medzivládne organizácie

a zoskupenie (OSN, G 20, EÚ) a transnacionálne korporácie.

Dynamickým rozvojom svetového hospodárstva storočia sa človek už od druhej

polovice 19. storočia stáva dominantnou silou nielen na planéte Zem, ale začína prenikať i do

kozmu a uvažuje aj o trvalejšom pobyte na iných vesmírnych telesách.229

Rozsah a dosah globálnych problémov veľmi úzko súvisia s ekonomickými

a politickými faktormi. Prejavuje sa to predovšetkým heterogénne sa zvyšujúcou mobilitou,

transnacionalizáciou širokej škály medzinárodných vzťahov a aktivít, odstraňovaním

obchodných prekážok, rastom obchodu, minimalizáciou alebo oslabovaním prostriedkov

kontroly kapitálu, rastom objemu krátkodobého špekulatívneho kapitálu, rozvojom

komunikačných technológií a dopravy, rastúcou vzájomnou závislosťou (interdependenciou)

ekonomických komplexov.

Postupne globálne problémy utvárajú prepojený komplex, ktorého účinky sú zreteľné

na každom mieste našej planéty i vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti a bytia. Táto

interdependencia znamená, že parciálne, lokálne i regionálne riešenie niektorého globálneho

problému môže byť na úkor iných regiónov či skupín ľudí. To nutne vyvoláva potrebu

systémového prístupu ku skúmaniu a ovplyvňovaniu funkčných vzťahov a spätných väzieb

globálnych problémov.

10.3 Kľúčové globálne problémy

10.3.1 Kategorizácia globálnych problémov

Vzhľadom na mnohodimenzionalitu danej problematiky i v závislosti od poznania,

a tiež cieľov jednotlivých autorov pri skúmaní tejto rozsiahlej problematiky existuje

nespočetné množstvo selekcie a kategorií globálnych problémov.

Tak napr. Aurélio Peccei uplatnil vo svojej práci230 takéto poradie závažnosti

globálnych problémov:

zbrojenie,

preľudnenie,

chudoba,

229 Do kozmu sa, okrem výskumníkov, pripravujú ďalší turisti. 230 Peccei, A.: One Hundred Pages for the Future, Pergamon Press, 1981.

181

energetický problém,

poľnohospodárstvo,

hlad, podvýživa,

choroby, epidémie, pandémie,

negramotnosť,

opustenosť.

Na Pecceiho triedení je pozoruhodný citlivý prístup nielen k problémom, zasahujúcim

sféru materiálnu vo všeobecnosti až po individuá. On nevynecháva ani sféru duchovnú

vrátane pocitov vedúcich k degradácii jednotlivca, napr. pre negramotnosť či iné dôvody,

vedúce k ťaživým pocitom opustenosti, ktoré znižujú kvalitu života aj pri materiálnej

dostatočnosti a vedú niekedy i k tragickým záverom. Štatistiky o narastajúcom počte

samovrážd len na európskom kontinente nie sú radostným čítaním.

Práve pri analýze patologických tendencií v správaní človeka a ľudstva Konrad Lorenz

dospel k čiastočne odlišnému triedeniu závažnosti globálnych problémov231:

preľudnenie,

devastácia životného prostredia,

vnútrodruhová selekcia prostredníctvom súťaživosti,

rastúca neochota znášať strasti a znížená lákavosť slasti,

úbytok prosociálneho správania a strata sociálnych inštinktov,

odmietanie tradície a medzigeneračná „vojna“,

rastúca poddajnosť ľudstva voči doktrínam a masovej propagande,

existencia zbraní hromadného ničenia.

Niektorí autori, ku ktorým sa radí Koloman Ivanička232 koncentrujú pozornosť najmä

na 3 kľúčové, vzájomne previazané globálne problémy:

odzbrojenie,

nedostatok energie a otepľovanie planéty,

231 Lorenz, K.: Der Abbau des Menschlichen. München: Piper 1983 232 Ivanička, K.: Globalistika. Poznávanie a riešenie problémov súčasného sveta. Bratislava: IURA Edition 2006,

s. 37.

182

rastúca chudoba tretieho sveta a nerovnomerné rozdeľovanie bohatstva v súčasnom

svete.

Ďalší autori M. Demo, P. Bielek, O. Hronec vo svojej práci – Trvalo-udržateľný

rozvoj: život v medziach únosnej kapacity biosféry. Nitra: Slovenská poľnohospodárska

univerzita 1999, koncentrujú pozornosť na príčiny globálneho ohrozenia biosféry a problémy

samotného človeka v jeho usídlení, členia globálne problémy takto:

násilie vo svete,

preľudnenie,

potravinový problém,

zdravotný stav obyvateľstva,

problém chudoby,

environmentálna kríza,

vyčerpávanie neobnoviteľných zdrojov energie,

vyčerpávanie neobnoviteľných surovín,

produkcia odpadu,

urbanizácia a kvalita ľudských sídel.

10.4 Pokus o komplexnejšie skúmanie globálnych problémov

Naším zámerom je snaha o komplexnejšie ponímanie a charakteristiku globálnych

problémov, so snahou hľadania reálnych východísk na ich riešenie. Pri snahe o komplexnejší

prístup ku skúmaniu globálnych problémov preto pokladáme za opodstatnenú nasledujúcu

kategorizáciu:

Globálne problémy sociálne

a) chudoba/hlad,

b) hrozivý nárast rozdielov,

c) negramotnosť, vzdelanostné rozdiely,

d) zdravotné – epidémie a pandémie,

e) asymetria v demografickom vývoji;

183

ekonomické

a) univerzálna monopolizácia,

b) zdrojová asymetria/globálna dislokácia,

c) energetické riziká;

ekologické

a) degradácia pôdy, vody, vzduchu,

b) globálne otepľovanie;

bezpečnostné

a) vnútro- a medzištátne konflikty,

b) zbrane hromadného ničenia,

c) medzinárodný terorizmus.

Pri takomto ponímaní procesu globalizácie a problémov, ktoré sú jej dôsledkom,

dochádzame k záveru, že globálne problémy tvoria vzájomne prepojený komplex problémov

celosvetového dosahu.

Pritom doterajší vývoj nám dáva nejeden príklad, že parciálne pokusy o riešenie

niektorých jednotlivých problémov globálneho rozsahu môžu viesť k prehĺbeniu či vzniku

nových globálnych problémov (riešenie ekonomických na úkor ekologických, morálnych či

iných problémov a – vice-versa).

Z toho vyplýva náš záver: efektívne riešenie globálnych problémov vyžaduje

systémový prístup, rozsiahle a hlboké poznanie príčin ich vzniku, funkčných vzťahov

a spätných väzieb, ústretovosť, kooperatívnosť a potrebné prostriedky .

Chudoba, hlad – dôsledky233

Doteraz prioritne používaným ukazovateľom chudoby je minimálna výška príjmu

človeka, ktorá je potrebná na uspokojenie jeho základných životných potrieb, teda potravy

a bývania. Prakticky ide o sumu peňazí na kúpu denného kalorického minima a minimálnych

233 Problematikou chudoby, hladu a hladomorov sa systematicky zaoberá prof. Amartya Sen (indický ekonóm,

nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu v r. 1998). Jeho vynikajúca práca v tejto oblasti, kniha z roku 1982

Chudoba a hlad (Poverty and Famines : An Essay on Entitlements and Deprivation. Oxford: Clarendon Press,

1982), obsahuje hlboké štúdie potravinových katastrof v Indii, Bangladéši a saharskej Afrike od 40-tych rokov

20. storočia. Sen dospel k záveru, že hladomory nie sú dôsledkom iba nedostatku potravín. Hlad sa vyskytuje aj

pri rovnakom množstve produkcie potravín ako pred hladomorom, ale aj vtedy, keď sa potraviny dovážali, ale

k hladujúcim sa včas nedostali.

184

nákladov rodiny na bývanie a niektoré ďalšie základné potreby, ako je napr. oblečenie. Takto

Svetová banka v roku 1990 za celosvetovú hranicu extrémnej chudoby stanovila príjem iba

jedného amerického dolára na deň. No takto stanovený priemer má svoje prirodzené

nedostatky.

Pojem chudoba pokladáme za zložitý, mnohoznačný jav a jeden z najpálčivejších problémov

globalizovaného sveta.

Chudoba je stav a problém relatívny. Slovenský občan sa pri porovnaní s príjmami

obyvateľov vyspelých ekonomík môže cítiť chudobný, ale voči obyvateľom najchudobnejších

štátov Afriky a Ázie zase bohatší.

Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Amartya Sen došiel na základe rozsiahlych štúdií

k záveru, že chudoba nie je nedostatok príjmov, ale nemožnosť plnohodnotne žiť pre

nedostatok ekonomických prostriedkov.

Ku komplexnejšiemu ponímaniu pojmu chudoba prispel i projekt Svetovej banky v r.

2000, na ktorom sa zúčastnilo 60 000 chudobných (Voices of the Poor) z rozvojových štátov.

Na základe tohto prieskumu sa za hlavné prvky chudoby považujú:

zdravie (priemerná dĺžka života v danom štáte),

vzdelanie (percento negramotnej dospelej populácie),

prístup k službám – nedostatočná štruktúra škôl, nemocníc a úradov

v bezprostrednom okolí,

bezpečnosť – najmä v mestských štvrtiach, kde operujú gangy, osobitne v časoch

vojnových a rasových konfliktov,

finančné prostriedky a sociálny kapitál (spoločenské kontakty a väzby), ktoré im

umožnia skôr uniknúť z miesta ohrozenia života,

sociálna segregácia – apartheid, odopieranie volebného práva, diskriminácia

a sociálne znevýhodnenia (žien, detí, chudobných, príp. rasových či národnostných

menšín).

Takéto precizovanie pojmu chudoba je v konečnom dôsledku bližšie k obsahu článku

25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, prijatej a vyhlásenej Valným zhromaždením

185

Organizácie Spojených národov 10. decembra 1948, v ktorom je uvedené jedno zo

základných ľudských práv jednoznačne:

(1) „Každý má právo na životný štandard adekvátny zdraviu a blahu jeho samého

a jeho rodiny, zahŕňajúc jedlo, oblečenie, bývanie a zdravotnú starostlivosť a potrebné

sociálne služby, a právo na bezpečnosť v prípade nezamestnanosti, choroby, neschopnosti,

ovdovenia, vysokého veku alebo iného nedostatku živobytia v ním neovplyvniteľných

podmienkach.“

Napriek dlhodobému úsiliu nespočetného množstva jednotlivcov a množstva vládnych

i mimovládnych inštitúcií, vrátane celosvetovej Organizácie Spojených národov, veľká

chudoba a hlad sú výkričníkom a dôraznou výzvou pre ľudstvo aj na začiatku 21. storočia.

Podľa štatistík OSN, OECD a ďalších uznávaných autorít:

900 miliónov ľudí spotrebuje denne o 250 kalórií menej, než je norma234 (niektorí

kritici to kvalifikujú ako potravinový imperializmus, keď existuje značný vývoz

potravín z nenakŕmených štátov),

1,3 miliardy osôb je chronicky podvyživených a – čo je takmer neuveriteľné,

denne od hladu zomiera 40 000 detí mladších ako 5 rokov.

Svet produkuje dostatok potravín, aby uživil každého človeka. Problém je

v nerovnomernom rozložení produkcie potravín na Zemi. Pri riešení tohto problému zohráva

jednu z rozhodujúcich úloh prvá agentúra OSN – FAO235

Bohaté štáty so svojím intenzívnym poľnohospodárstvom vyprodukujú oveľa viac

potravín, než samy potrebujú, ale ich cena pre obyvateľa chudobného štátu je spravidla

privysoká. V rozvojových štátoch podvýživa spôsobuje slabosť a asi 54 % úmrtí detí do

piatich rokov, čo predstavuje ročne 6,6 milióna úmrtí.

Nerovnomerný prístup k výhodám civilizácie – sociálna exklúzia

Termín sociálna exklúzia charakterizujúci vylúčenie niečoho z celku nadobudol

v aktuálnej etape globalizácie špecifický obsah. Označuje sa ním najmä chronický nedostatok

príležitostí a prístupu k základným a kvalitným službám, trhu práce, úverovým

mechanizmom, k základným fyzickým podmienkam, adekvátnej infraštruktúre a súdnemu

234 Príjem 2 100 kalórií na deň je priemerná potreba na to, aby bol človek schopný viesť zdravý život. 235 Pri príležitosti Svetového dňa výživy generálny riaditeľ FAO Jacques Diouf konštatoval:

Počet hladujúcich v Južnej Ázii sa za posledných 10 rokov znížil o 41 miliónov.

V rozvojových a transformačných ekonomikách Ázie a Tichomoria však stále zostáva okolo 552

miliónov podvyživených ľudí.

„Našou najväčšou výzvou je dosiahnuť ciele Svetového potravinového summitu a Rozvojové ciele

tisícročia: aby sme do roku 2015 znížili o polovicu hlad a chudobu vo svete."

186

systému. Sociálna exklúzia negatívne ovplyvňuje možnosti jednotlivca pri hľadaní a získaní

primeranej práce, vhodného ubytovania, prístupu k adekvátnej zdravotníckej starostlivosti

a kvalitnému vzdelaniu či bezpečných životných podmienok a schopnosti udržať si

minimálny životný štandard. Medzi chudobou a sociálnou exklúziou tak existuje vysoká

korelácia. Marginalizované skupiny (teda skupiny ohrozené sociálnou exklúziou) nemusia

tvoriť väčšinu chudobných, ale spravidla patria k tým najchudobnejším skupinám.

Sociálna exklúzia však postihuje všetky zraniteľné skupiny obyvateľstva –

predovšetkým domorodé obyvateľstvo, ženy, fyzicky a mentálne hendikepované osoby, osoby

postihnuté HIV/AIDS, starých ľudí ap. – a intenzifikuje sa u tých jednotlivcov, ktorí majú to

nešťastie patriť do viacerých marginalizovaných skupín zároveň.

Za hlavné príčiny, ktoré spôsobujú tento stav a žiadajú riešenie, sú pokladané:

populačná explózia a

nerovnomerný prístup k výhodám civilizácie.

Stupňovanie extrémnych diferencií

Ľudstvo a svetové hospodárstvo vstúpili do 21. storočia s celým komplexom

zložitých problémov. K najzávažnejším z nich patria:

problémy dynamizácie rozvoja a hlavne zvýšenia výkonnosti ekonomík rozvojových

štátov,

rast nezamestnanosti v ekonomicky vyspelých a tranzitívnych štátoch,

sociálna exklúzia a chudoba,

rozširujúca sa priepasť medzi chudobnými a bohatými štátmi i medzi regiónmi v rámci

jednotlivých štátov,

vyostrenie niektorých medzinárodných a rozšírenie vnútorných etnických

a náboženských konfliktov,

diverzifikácia verejných i súkromných aktérov na medzinárodnej scéne,

environmentálne hrozby atď.

187

Obrázok 7 Diferencie v produkcii HDP p. c. v r. 2005

Prameň : Wikipedia.

Rastúce prejavy nespokojnosti, súhrnne (nie plne) zahŕňané pod pojem

antiglobalizačné aktivity, sú odrazom predovšetkým nárastu disproporcií medzi ekonomicky

vyspelým a rozvojovým svetom, populačnej explózie a problémoch potravinového

zabezpečenia, bývania, disproporcií v predpokladoch na vzdelanie, lekársku starostlivosť,

primerané zamestnanie, disproporcií v prístupe na svetové trhy, pri tvorbe a rozdeľovaní

prostriedkov v medzinárodných reláciách, v rámci regiónov i v rámci jednotlivých štátov a ich

oblastí, rozdielnosti v prístupoch k environmentálnym problémom.

Priepasť medzi bohatými a chudobnými sa zväčšuje

Je to celosvetový jav. Osobitne sa to prejavuje v tranzitívnych štátoch. Mnohé je

dôsledkom historickej, no i novodobej konvergencie, vzájomnej závislosti. Za posledné

dekády je zreteľný nárast koncentrácie príjmov, zdrojov a bohatstva dravých jednotlivcov

a zhodných záujmových skupín medzi ľuďmi, korporáciami a medzi štátmi.

Podľa štúdií OECD príjmová priepasť medzi pätinou svetovej populácie

v najbohatších štátoch a pätinou najchudobnejších zo svetovej populácie sa dramaticky

zväčšuje.

Z pomeru 30 : 1 v roku 1960 stúpla iba za 3 dekády – do roku 1990 na 60 : 1, do roku

1997 sa zvýšila na 74 : 1. V polovici prvej dekády 21. storočia je to už vyše 110 : 1.

188

Obyvatelia skupiny štátov s najvyššími príjmami užívajú 86 % svetového HDP, 82 %

svetového exportného trhu, 68 % priamych zahraničných investícií a 74 % svetových

telefónnych liniek. Členské štáty OECD s 19 % svetovej populácie kontrolujú 71 %

svetového trhu tovarov a služieb a spotrebujú 16-krát viac tovarov a služieb ako pätina

najchudobnejších štátov sveta.

Predpokladom zvýšenia výkonnosti ekonomík rozvojových i väčšiny tranzitívnych

štátov sú nové technológie a dodatočné zdroje, prevažne priame zahraničné investície (PZI).

Prístup k nim je však práve pre túto skupinu extrémne zložitý. Na 10 najvyspelejších štátov

pripadá až 84 % svetových výdavkov na výskum a vývoj, pričom 95 % patentov vlastnia

USA. Nerovnomerný je rast obchodu, nových technológií, komunikačných sietí

a zahraničných investícií. Zo 400 miliárd USD priamych zahraničných investícií v r. 1997

takmer šesťdesiat (58) percent smerovalo do ekonomicky vyspelých štátov a len 5 % do

tranzitívnych štátov strednej a východnej Európy. A z PZI, ktoré v 90. rokoch pripadli na

rozvojové a tranzitívne štáty, viac ako 80 percent išlo do 20 štátov, hlavne do Číny.

Graf 34 Lorenzove krivky

Legenda: krivky – zľava doprava: 1. x = y, 2. ESI, 3. HDP, 4. STRESS

Prameň: Hana Zach: Je kvalitné životné prostredie výsadou bohatých?,

http://www.konzervativizmus.sk/upload/rk/Zach.doc

Na meranie nerovnosti v príjmoch sa najviac používa Giniho koeficient (rozdelenie

dôchodkov a bohatstva v spoločnosti). Je odvodený z Lorenzovej krivky, kde na horizontálnej

osi je kumulatívne uvádzané percento obyvateľov a na vertikálnej percento dôchodkov. Pri

0

10

20

30

40

50

60

70

80

90

100

0 20 40 60 80 100

STRESS

HDP

x = y

ESI

189

absolútnej rovnosti rozdelenia dôchodkov (keď by všetky domácnosti dostávali rovnaký

dôchodok) by Lorenzova krivka mala tvar uhlopriečky.

Reálny tvar Lorenzovej krivky vychádza zo štatistík a nadobúda hodnoty od 0 do 1.

Čím je hodnota GK bližšia k 0, tým je rozdelenie rovnejšie a naopak, čím je bližšie k 1, tým je

rozdelenie dôchodkov a bohatstva bližšie k absolútnej nerovnosti. Robin Hoodov Index

vyjadruje vertikálnu vzdialenosť medzi Lorenzovou krivkou a krivkou absolútnej rovnosti.

Kríza hodnôt – intersociálne problémy

Nespočetné množstvo štúdií uznávaných odborníkov a inštitúcií a ich konferencií je venované

výrazným zmenám vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi. Vo vzťahoch jednotlivcov

(človek – človek), resp. skupín (strán, združení) dochádza pri presadzovaní záujmov k

zásadným konfliktom záujmov. Tak individuálnych, ako aj rôznych ekonomických a

spoločenských skupín a systémov.

Obrázok 8 Historický vývoj ľudskej populácie

Prameň: http://www.globalchange.umich.edu/globalchange2/current/lectures/human_pop/human_pop.html

Asymetria v demografickom vývoji – Populačná explózia a preľudnenie planéty?

Počet obyvateľov našej planéty sa v dlhodobom horizonte vyvíjal značne

nerovnomerne. Tak z hľadiska priestoru, ako i času. Vo veľkej miere ho ovplyvňovali najmä

prírodné podmienky, v nich dostupnosť obživy, choroby, epidémie a neskôr aj znalosti

ochrany zdravia, resp. liečiteľské spôsobilosti jednotlivých komunít. Výrečne to dokumentuje

na grafe strmá krivka rastu ľudí v novoveku v porovnaní s vývojom pred naším letopočtom

(pozri obrázok 8)

190

Približne do roku 800 n. l. sa svetová populácia udržiavala na úrovni približne 200

miliónov ľudí. Odvtedy však počet obyvateľov našej planéty prudko stúpal.

Paradoxné je, že napriek dvom svetovým vojnovým katastrofám, počet ľudí rapídne

vzrástol najmä v 20. storočí. Podľa analýz OSN je to dôsledok predovšetkým vysokej

pôrodnosti, hlavne v rozvojovom svete a tiež progresu v medicínskej a sociálnej oblasti, ktorý

sa zreteľne prejavuje znižovaním stupňa úmrtnosti vo všetkých vekových kategóriách. Na

svete v súčasnosti žije približne 6,55 miliardy ľudí.236 Hranica šiestich miliárd bola oficiálne

prekročená 12. októbra 1999. Prekročenie siedmej miliardy sa predpokladá v roku 2011.

Obrázok 9 Svetová populácia v súčasnosti

Prameň: UNFPA, 2005 World Population Data Sheet.

Ročný prírastok obyvateľstva Zeme je asi 80 miliónov ľudí. V roku 2001 OSN

predpokladala počet obyvateľov Ázie na 3 721 mil., Afriky 813 mil., Európy 726 mil.,

Severnej Ameriky 493 mil., Južnej Ameriky 351 mil. a Austrálie a Oceánie 31 miliónov

obyvateľov. Podľa štúdií OSN sa ustálenie počtu obyvateľov sveta v rozsahu okolo 10 miliárd

predpokladá medzi rokmi 2050 – 2100.

236 Podľa prepočtov International Programs Center, U.S. Bureau of the Census, celková populácia sveta mohla

10. októbra 2006 dosiahnuť 6,549,639-tisíc ľudí.

191

Osobitosti populačného vývoja v 20. a 21. storočí

V celosvetovom populačnom vývoji dochádza od začiatku 20. storočia k radikálnym

štruktúrnym zmenám. Do istej miery o nich svedčia údaje, ktoré vo svoje práci uviedol S.

Huntington.237

Tabuľka 24 Podiel civilizácií na svetovej populácii

Rok

Svet

spolu

mld.

Podiel civilizácií (%)

západná africká čínska hindu-

istická

islam-

ská

japonská latinsko-

americká

pravo-

slávna

ostatné

1900 1,6 44,3 0,4 19,3 0,3 4,2 3,5 3,2 8,5 16,3

1990 5,3 14,4 8,2 24,3 16,3 13,4 2,3 9,2 6,5 5,1

1995 5,8 13,1 9,5 24,0 16,4 15,9 2,2 9,3 6,1 3,5

2010 7,2 11,5 11,7 22,3 17,1 17,9 1,8 10,3 5,4 2,0

2025 8,5 10,1 14,4 21,0 16,9 19,2 1,5 9,2 4,9 2,8

Prameň: Huntington, 2001, s. 87.

Zvyšovanie priemernej dĺžky života – starnutie obyvateľstva – výrazné zmeny

v sociálnych štruktúrach

Zvyšovanie priemernej dĺžky života, zjednodušene nazývané starnutie spoločnosti (a

zhoršovanie postavenia starších ľudí v spoločnosti) je problematika, ktorá sa úzko dotýka

spoločenskej integrácie, meniaceho sa postavenia pohlaví v spoločnosti, hospodárskej

stability alebo otázok chudoby. Samozrejme, viac sa týka západných spoločností, a to

najmä inštitúcií hospodárskeho a sociálneho blahobytu, rodinného a spoločenského života

a úlohy žien. Významné demografické zmeny, ktoré v súčasnosti prebiehajú, majú vplyv tak

na komplexnú infraštruktúru spoločnosti, ako aj na životné dráhy jednotlivcov.

237 Voľba kategórií na prevažne západoeurópskom religióznom prístupe sa odráža aj na celkových výsledkoch.

Dáva však dostatočne zreteľný obraz prudkého nárastu africkej, hinduistickej a islamskej populácie.

192

Podľa štúdií OSN238 už o tri generácie môže dôjsť k zvratu, keď počet starých ľudí

preváži počet detí, mládeže a mladých ľudí. Táto demografická revolúcia môže mať na

spoločnosť také ďalekosiahle následky, aké mala priemyselná revolúcia. Pre potreby

súčasných a budúcich generácií bude potrebné nájsť nástroje, pomocou ktorých možno na

takúto zmenu reagovať, napr. implementáciou informačných technológií (ku ktorým, žiaľ,

väčšina starých ľudí, predovšetkým v rozvojových krajinách, nemá prístup) alebo zmenou

obrazu starnutia. Starnúca spoločnosť sa musí vysporiadať s otázkami vládnych dôchodkov

a tradičnými systémami sociálneho zabezpečenia a udržateľnosťou formálnych

a neformálnych, komunitných, súkromných alebo štátnych programov blahobytu. Experti sú

toho názoru, že pokiaľ sa v predstihu realizujú vhodne cielené investície, môže sa spoločnosť

neskôr vyhnúť závislosti a záťaži, akú na zdroje vyvíja starnúca populácia.

Pozitívny trend zvyšovania priemernej dĺžky života čoraz väčšieho počtu obyvateľov

našej planéty prináša na druhej strane nové nároky a problémy v ekonomickej, sociálnej

i ďalších oblastiach. Týka sa to osobitne Európy, kde prebiehajú výrazné zmeny v sociálnych

štruktúrach:

zvyšuje sa podiel pracujúcich žien,

rastie podiel neúplných rodín,

starším ľuďom hrozí sociálne vylúčenie.

Rozdiely vo finančných štruktúrach spôsobujú výrazné nerovnosti v zdravotnej

starostlivosti medzi európskymi štátmi. Táto diverzita sa s ďalšími kolami rozširovania EÚ

prehĺbi.

Podľa štúdií OSN o globálnom demografickom vývoji z roku 2002 je európsky

kontinent jediným svetovým regiónom, ktorého populácia sa v nasledujúcich rokoch bude

znižovať na úrovni -0,28 %. Pomer detí v európskej populácii sa zo 17 % v roku 2000 zníži

na 15 % v roku 2050. Zároveň budú ľudia žiť dlhšie. Predpokladaná dĺžka života v Európe

okolo rokov 2045–2050 sa zvýši a aktuálnych 73,2 roka až na 80,5 roka. Po roku 2050 budú

jednu tretinu európskej populácie tvoriť 60- a viacroční.

Európska únia rieši dôsledky týchto tendencií v ekonomike a spoločnosti v rámci

„komplexnej stratégie vzájomne sa upevňujúcich politík“ na summitoch Európskej rady (v

Lisabone v marci 2000, a nasledujúcimi summitmi EÚ v Nice, Štokholme, Göteborgu a

Laekene). Podporu získavajú politiky a praktiky aktívneho starnutia vrátane celoživotného

238 United Nations, Division for Social Policy and Development, World Ageing Situation 2000 a Implications

of an Ageing Society January 2003.

193

vzdelávania, neskoršieho a postupnejšieho odchodu do dôchodku, udržania si aktívneho

spôsobu života aj na dôchodku a zapojenia sa do aktivít na upevnenie zdravia. K týmto

cieľom Komisia dospela po zhodnotení najpálčivejších problémov národných systémov

zdravotnej starostlivosti v EÚ. Verejné výdavky na zdravotníctvo sa v časovom horizonte

rokov 2000–2050 musia zvýšiť o 0,7 – 2,3 % HDP alebo viac, v dôsledku nestabilných

rodinných štruktúr, ktoré môžu narušiť starostlivosť o starších v rodinách. Technologický

pokrok prináša výhody pre občanov, no zároveň vyvoláva otázku financovania a jeho zdrojov.

Podľa štúdie EK (Zelenej knihy) „Konfrontácia demografických zmien: nová

medzigeneračná solidarita“ z roku 2005 je na obnovu populácie potrebná pôrodnosť na

úrovni 2,1 dieťaťa na ženu. Aktuálna miera pôrodnosti v Európe však dosahuje iba 1,5

dieťaťa na ženu, v niektorých štátoch je dokonca nižšia.239 Zvyšuje sa rozpor medzi počtom

detí, ktoré by rodiny chceli mať a ktorý si v skutočnosti môžu dovoliť. Komisia preto uvádza,

že politika na podporu pôrodnosti by mala zahŕňať aj opatrenia zamerané na zníženie

nákladov, spojených s početnejšou rodinou, napríklad výrazným znížením daňového

zaťaženia viacdetných rodín, zabezpečením dostupnej predškolskej starostlivosti či podporou

čiastočných pracovných úväzkov a flexibility pracovného času. Uvádzané tendencie sa

v plnej miere vzťahujú aj na Slovenskú republiku.

Z Prognózy vývoja obyvateľstva SR do roku 2050 vypracovanej Štatistickým úradom

SR v roku 2002 vyplýva, že vývoj obyvateľstva SR v prvej polovici 21. storočia bude

charakterizovať najmä znižovanie prírastku obyvateľstva a zvyšovanie priemernej dĺžky

života, tzv. starnutie obyvateľstva. Intenzita týchto procesov bude bezprostredne závisieť od

vývoja plodnosti, úmrtnosti a migrácie. No nepriamo ich budú ovplyvňovať aj ďalšie

demografické faktory, ako aj faktory spoločenské, politické, ekonomické a kultúrne.

Priemerná dĺžka života pri narodení na Slovensku postupne dosiahne úroveň, ktorú

v súčasnosti dosahujú najvyspelejšie štáty. Podľa najpravdepodobnejšieho (neželaného)

variantu prognózy by počet obyvateľov Slovenskej republiky mal do roku 2050 poklesnúť na

4 900 000 obyvateľov. V priebehu tohto obdobia sa predpokladá pokles počtu obyvateľstva

SR s najväčšou pravdepodobnosťou v rozpätí od 25-tisíc do 30-tisíc osôb ročne. Hľadať cesty

riešenia tohto trendu je úloha kompetentných vládnych i mimovládnych inštitúcií.

239 Na sympóziu „Starnutie obyvateľstva v Európe“, ktoré sa uskutočnilo 19. júna 2006 v Prahe, poukázala

poslankyňa Európskeho parlamentu (MUDr. I. Belohorská) na málo známu skutočnosť, že hoci Európania vedú

zdravší spôsob života než v minulosti, reprodukčné zdravie žien sa nezlepšilo, skôr naopak. Reprodukčné

problémy postihujú čoraz mladšie ženy, ktoré sú častejšie nútené uchýliť sa k metódam asistovanej reprodukcie.

Európska komisia preto uskutočňuje prieskum príčin stúpajúcej neplodnosti v európskej populácii.

194

Keďže sa tieto problémy týkajú aj ďalších členských štátov EÚ, Európska federácia

združení farmaceutického priemyslu (EFPIA) hľadá riešenia v zlepšovaní zdravotnej

starostlivosti a vyzýva kompetentné inštitúcie EÚ, aby zlepšili prístup ku kvalitnejšej

zdravotnej starostlivosti vrátane produkcie a dostupnosti inovatívnych liekov. Odporúča

prehodnotiť modely zdravotnej starostlivosti v Európe, keďže sa,

na základe získaných poznatkov, zodpovedné inštitúcie riadia viac otázkami nákladov ako

napĺňaním požiadaviek starnúcej populácie, to znamená poskytovaním najkvalitnejšej

zdravotnej starostlivosti. 240

Podľa Európskej platformy starších ľudí (AGE) „problém diskriminácie starších ľudí

v zdravotníctve je potrebné riešiť. Dobré zdravie vo vyššom veku je produktom zdravého

životného štýlu. Ľudia všetkých vekových skupín by mali mať prístup k zdravotnému

poradenstvu a preventívnym službám. Starší ľudia by navyše mali mať adekvátny prístup aj

k operáciám a liečbe, a aj v situáciách, keď vyžadujú intenzívnu podporu, ako napríklad

domácu alebo ošetrovateľskú starostlivosť, by sa k nim malo pristupovať ako k jedincom

s vlastnou dôstojnosťou a citlivosťou.“

Globálne problémy ekonomické

Problémy energetické

Za kľúčové globálne problémy ľudstva už v priebehu jedného storočia označila prvá štúdia

Rímskeho klubu v r. 1972 Hranice rastu (Limits to Growth) možné vyčerpanie životne

dôležitých zdrojov, predovšetkým ropy, zemného plynu a vody.

Autori štúdie Dennis L. Meadows (dnes jeden z najznámejších ekonómov sveta), spolu s

Donellou Meadowsovou a Jorgenom Randersom vyslovili v nej znepokojivé prognostické

úvahy, ktoré dodnes nestrácajú svoje opodstatnenie.

Táto ekonomická štúdia nesporne ovplyvnila myslenie i konanie celých generácií ekonómov,

ekológov, politikov, odbornú i širokú svetovú verejnosť. Pod jej vplyvom sa začali prijímať

účinné opatrenia, ktorých cieľom je zastaviť nezodpovedné čerpanie na život nevyhnutných

zdrojov a tým predísť možnému ohrozeniu života na našej planéte.

240 Medzinárodné centrum dlhovekosti so sídlom vo Veľkej Británii kritizuje skutočnosť, že podpora zdravia a

kampane verejného zdravotníctva majú tendenciu zameriavať sa skôr na zmenu prístupu u mladších ľudí.

Organizácia tvrdí, že „prevencia je aj pre starších“ a za hlavné faktory zdravšieho starnutia považuje zdravú

životosprávu, nefajčenie, fyzickú aktivitu a umiernenú spotrebu alkoholu.

195

Obrázok 10 Možné scenáre vývoja globálnej populácie

Prameň: http://nucleargreen.blogspot.com/2010/03/children-of-club-of-rome.html

Autori na modeli 140 rovníc analyzovali prudký rast populácie (najmä po druhej

svetovej vojne), nekontrolované čerpanie prírodných zdrojov, negatívne dôsledky

industrializácie a znečisťovania životného prostredia. Dospeli k záveru, že ak nedôjde

k zvratu týchto tendencií, dostane sa ľudstvo v priebehu sto rokov k hraniciam svojho rastu

a globálnej katastrofe. Najpravdepodobnejším dôsledkom by v takom prípade bol enormný

pokles produkčných kapacít, devastácie životného prostredia a drastický pokles ľudskej

populácie.

O dvadsať rokov neskôr – v r. 1992 – konštatoval Meadows, že je nutné a možné

vyhnúť sa úpadku sveta, za predpokladu, že sa ľudstvo rozhodne pre revíziu programov

a praktík, ktoré podporujú trvalý rast materiálnej spotreby a populácie. A zároveň výrazne

zvýši efektívnosť produkcie a využívania materiálov a energie. Prechod k trvalo udržateľnému

rozvoju si vyžaduje nielen vysokú produktivitu a technológie, ale aj vyváženosť dlhodobých

a krátkodobých cieľov, zrelosť, humanizmus a múdrosť kompetentných.

Nadmernú spotrebu zdrojov (napr. priemerná spotreba papiera v USA je 317 kg na

osobu a rok) a mnohé ďalšie oblasti nadspotreby v USA aj v ďalších vyspelých štátoch je

nutné prehodnotiť. Treba zabrzdiť tento nárast spotreby zdrojov čo najskôr. Lebo, ako hovoril

Meadows, je iné, ak auto zastavíte brzdami alebo nárazom do múru.

Meadows v pokračovaní práce aj po 30 rokoch (2002) v knihe Prekročenie hraníc:

Konfrontácia globálneho kolapsu s predstavou trvalo udržateľnej budúcnosti zdôrazňuje

svoje varovania, najmä v oblasti ekológie, a nabáda na revolúciu trvalo udržateľného rozvoja.

196

Napriek tomu, že následné štúdie Rímskeho klubu i samotného Meadowsa a jeho

spoluautorov viedli k istým modifikáciám výsledkov ich výskumov, je nesporné, že práce

týchto ekonómov výrazne pomohli zrodu a globálnemu rozšíreniu globálneho myslenia

a následne združeného riešenia globálnych problémov.

Ako kľúčový globálny zdrojový problém sa javí voda – základný zdroj života a rozvoja

Vychádzajúc zo štúdií Rímskeho klubu, analýz viacerých inštitúcií OSN, vrátane

Svetovej banky, FAO, ďalej výskumných prác OECD a radu zahraničných i slovenských

ekonómov, dochádzame k nelichotivému záveru, že veľký nedostatok niektorých zdrojov

(napr. vody, fosílnych palív a i.) budú sprevádzať ostré spory a nevylučujú sa ani lokálne a

regionálne vojnové konflikty.

Jedným z najakútnejších problémov bude zrejme nedostatok, najmä pitnej vody. Je

známe, že 97 % vody na našej planéte tvorí slaná voda morí a oceánov. A keďže v jednom

litri obsahuje až do 35 g soli, je na konzumáciu nevhodná. Jej odsoľovanie je doteraz

nadmerne nákladné. Sladká/pitná/konzumná voda na Zemi tvorí zvyšné 3 percentá. Z toho 75

% tvoria ľadovce, približne 25 % vody podzemné a len 0,33 % tvorí povrchová voda v

jazerách a riekach.241

V tomto smere patrí celým generáciám našich predkov všetka úcta za vytrvalosť pri

ochrane našej mnohotisícročnej vlasti, ktorá sa ukazuje dostatočne štedrá na životodarnú vodu

z riek aj podzemnú. Pravda je, že vzhľadom na technologický pokrok sa voda optimisticky

začína považovať za potenciálne obnoviteľný zdroj života. No pri doterajších technológiách

recyklácie a cenových reláciách zostáva táto možnosť v masovom rozsahu v hypotetickej

rovine.

Úbytky vodných zdrojov

Dochádza k nim najmä v dôsledku stavebných, poľnohospodárskych, priemyselných

a urbanistických, resp. komunálnych aktivít človeka.

Druhým faktorom strát vodných zdrojov je samotná príroda. Je známe, že už

v súčasnosti existuje viacero krízových oblastí v zásobovaní vodou. Z ďalekej histórie

pretrvávajú problémy a konflikty pre zdroje pitnej vody na Blízkom východe. Jednou z nich je

241 Denná potreba pitnej vody človeka je približne 2,5 litra. Ďalej je voda potrebná na varenie stravy, osobnú

hygienu a iné činnosti. Najvyššia denná spotreba vody na obyvateľa je v USA – v priemere 635 l, v Európe 160

l, v rozvojových štátoch s nízkym životným štandardom len 90 l alebo aj menej. Vo výrobných procesoch sa,

napr. pri výrobe tony ocele (v závislosti od technológie) spotrebuje 4 750 až 190 000 litrov vody, pri výrobe

tony papiera 57 000 až 340 000 litrov. V poľnohospodárstve sa na výrobu jedného kilogramu suchej pšenice

spotrebuje okolo 208 l vody, no na vyprodukovanie jedného kilogramu mäsa takmer stokrát viac.

197

oblasť vysychajúceho Čadského jazera, ktoré sa rozkladá na území viacerých štátov. Ďalšími

problémovými oblasťami v tomto smere sú Austrália, oblasť Aralského jazera a niektoré

ďalšie oblasti v Afrike i Ázii.242

Globálny problém – energie

Vývoj svetového hospodárstva v ostatných dekádach potvrdzuje, že energia sa stala

kľúčovým faktorom rozvoja, konkurencieschopnosti a prosperity firiem, štátov, regiónov

i celosvetového hospodárstva. A zároveň aj fenoménom, v rozhodujúcej miere

ovplyvňujúcim uspokojovanie narastajúcich ľudských potrieb. Vzhľadom na jej obmedzené

zdroje sa pre väčšinu štátov sveta stáva spoľahlivosť a finančná dostupnosť dodávok energie.

Varovné signály o náročnosti tohto globálneho problému priniesla po tvrdých ropných

šokoch v polovici 70.rokov liberalizácia trhu s energetikou v USA i ďalších štátoch a rastúci

dopyt v rozvojovom svete, hlavne v Indii a Číne.

Pojem energetická bezpečnosť vyjadruje spoľahlivosť dodávok energie a prístup k

energetickým zdrojom a palivám v požadovanom množstve a kvalite, za spravodlivé ceny.

Závisí od bezpečnosti zásobovania, ako aj od technickej bezpečnosti energetických zariadení.

Treba ju chápať v medzinárodných súvislostiach, pretože na globálnom energetickom trhu je

spojená tak s domácimi, ako aj medzinárodnými dodávkami energie, a tiež so

spoľahlivosťou obchodných partnerov.

V štáte, ktorý je odkázaný na dovoz fosílnych energetických zdrojov, energetická

bezpečnosť závisí najmä od geopolitických aspektov, možností uskladnenia energetických

zdrojov a ich náhrady inými zdrojmi. Toto je v kompetencii vlád členských štátov EÚ a sú

považované za otázky dotýkajúce sa národnej suverenity. Avšak postupné spájanie sa

energetických trhov v rámci Európskej únie do jedného silného bloku presúva niektoré otázky

energetickej politiky do rámca politickej agendy EÚ. Odhaduje sa, že ak nebudú prijaté

žiadne opatrenia, energetická závislosť EÚ od tretích štátov narastie z 50 % v roku 2000 na 70

% v roku 2030.

Odhad dovozu hlavných energetických surovín EÚ do r. 2030

Uhlie – v roku 2030 bude do EÚ dovážaných 66 % spotrebovávaného uhlia.

242 Približne polovica obyvateľov na zemeguli, z toho prevažná časť z rozvojových štátov, trpí chorobami v

dôsledku nedostatku vody alebo používania vody kontaminovanej. V púštnych oblastiach Ázie a suchých

oblastiach, akou je, napr. rozsiahla africká suchá oblasť Sahel, spôsobujú dlhé suchá neúrodu, hynutie dobytka,

chudobu a hladomor.

198

Ropa – do roku 2030 bude musieť byť dovozom pokrytých 90 % spotreby ropy,

aktuálne 45 % dovozu ropy pochádza z Blízkeho východu.

Zemný plyn – 40 % dovozu zemného plynu do EÚ pochádza z Ruskej federácie

(30 % z Alžírska, 25 % z Nórska); do roku 2030 bude dovoz RF tvoriť 60 %

dovážaného plynu, celková závislosť dosiahne 80 %.

Z hľadiska energetickej bezpečnosti má teda EÚ záujem, aby RF bola spoľahlivým

partnerom dodávok energetických zdrojov do EÚ.

Uvedené tendencie vo zvýšenej miere platia aj pre Slovenskú republiku, ktorá

dováža všetko čierne uhlie, 98 % ropy, 98 % zemného plynu a jej jediným významným

domácim fosílnym zdrojom je hnedé uhlie.

Energetické alternatívy

Vzhľadom na hrozbu vyčerpania prírodných zdrojov a rastúce ceny energií je popri

solárnej, geotermálnej a ďalších netradičných zdrojoch energie pozoruhodný projekt

rozširovania jadrových elektrární. Stacionárnych a tiež mobilných.

Prvú plávajúcu jadrovú elektráreň na svete postavili v rokoch 2008-2011 spolu Ruská

federácia a Čína. Plávajúca jadrová elektráreň je perspektívny zdroj čistej, lacnej a bezpečnej

energie a teplej vody pre odľahlé severné územia Bieleho mora (v zime mínus 40 stupňov pod

nulou), kde nehrozia seizmické otrasy ani ničivé búrky.

Tento projekt bol vypracovaný už pred 15 rokmi. Budovu, vysokú ako 10-podlažný

dom a 175 m dlhé mólo postaví Čína za 87 miliónov dolárov. Dva reaktory KLT-40 vyvinuté

z bežne používaných reaktorov v jadrových ponorkách alebo na ľadoborcoch s jadrovým

pohonom budú vyrobené v Ruskej federácii. Jedna plávajúca jadrová elektráreň môže

zásobovať dvestotisícové mesto elektrinou, teplou vodou alebo slúžiť na odsoľovanie vody.

Životnosť elektrárne je 40 rokov, palivo vydrží bez dopĺňania 12 až 15 rokov. Pre možné

obavy o bezpečnosť aj zo strany medzinárodnej organizácie Greenpeace z terorizmu bude

mať elektráreň päť nezávislých bezpečnostných bariér, čo je viac, ako majú jadrové ponorky.

Z bezpečnostného hľadiska je tu dôležitá 100 % záruka, t. zn. že je bezpečná i pri event.

náraze lietadla alebo helikoptéry. Náklady na celý projekt sú okolo 200 miliónov dolárov –

návratnosť do 12 rokov. Zisk za celú životnosť: 65 miliárd rubľov. Ďalší záujemcovia o tieto

elektrárne sa už prezentujú – Kamčatka a Čukotka, Indonézia, Čína, India, Kanada, Thajsko a

Blízky východ.243

243 Václav Hanus, Česká nukleární společnost - 17.08.2005.

199

Regionálne finančné krízy, globálna ekonomická a sociálna kríza

Na základe analýz strednodobých, napr. Juglarových 7 – 11ročných cyklov,

vychádzajúcich z frekvencií úrokovej miery, vyvolávaných zmenami investícií do fixného

kapitálu, či z dlhodobých Kondratievových 50 – 60 ročných cyklov vývoja, sledujúcich

inovačné procesy vo svetovej ekonomike, ako aj politické podmienky, i ďalších teórií

o cyklickosti vývoja trhového/kapitalistického hospodárstva, fundovaní ekonómovia už

takmer dve dekády upozorňovali, že bez zmeny systému vo svetovej ekonomike je po užších

regionálnych krízach vypuknutie globálnej hospodárskej a spoločenskej krízy len otázkou

času. Tieto varovania zaznievali v správach Rímskeho klubu (D. a M. Meadowsovci, 1972

a mnohí ďalší), na rokovaniach Svetového ekonomického fóra v Davose (Klaus Schwab a i.),

upozorňovali na ne vo svojich dielach Kenneth Galbraight, David Korten, Paul Krugman,

George Soros, Joseph Stiglitz, Noam Chomský a ďalší odborníci.

Aj u nás na blížiacu sa hrozbu krízy zaznel, okrem domácich upozornení, varovný

hlas nositeľa Nobelovej ceny za ekonomiku a bývalého hlavného ekonóma Svetovej banky

Josepha Stiglitza už pred 5 rokmi. Vo vtedajšom denníku Republika zdôraznil, že bez

účinných zmien medzinárodného finančného systému je len otázkou času, keď po parciálnych

finančných krízach dôjde k podobnému kolapsu svetovej ekonomiky, aký zažívalo ľudstvo

počas veľkej krízy na prelome 20. – 30. rokov minulého storočia. Po vypuknutí krízy J.

Stiglitz len konštatoval, že existuje veľmi veľká pravdepodobnosť, že prepad čoskoro

postihne ďalšiu banku a celkove považuje krízu za koniec katastrofálneho ekonomického

modelu a za koniec ideológie, že voľný, deregulovaný trh vždy funguje. A v dôsledku toho

americký finančný systém rovnako ako vláda stratili dôveryhodnosť.

Na potrebu a možné smery zdokonalenia trhového systému na uvedomelý/ľudský

(consciousness) upozornila vo svojej práci Megatrendy 2010 aj známa futurologička Patrícia

Aburdene. Z európskeho kontinentu vyjadril túto potrebu o. i. jednoznačne vysoký

predstaviteľ predsedajúceho štátu Európskej únie, francúzsky prezident N. Sarkozy. Na pôde

Európskeho parlamentu v Štrasburgu konštatoval, že došlo k zrade hodnôt kapitalizmu.

Špekulanti boli odmenení na úkor podnikateľov.“ No Francúzsko bolo nútené ratovať svoju

ekonomiku 15 miliardami dolárov. V tejto súvislosti si pripomeňme, že svetovou tlačou

prebehla v závere roka 2008 informácia, že AIG poisťovňa dostala od americkej vlády

z balíčka 700 mld. USD 85 mld. a na druhý deň manažment tejto spoločnosti išiel na golfovú

party za 440-tisíc dolárov. Proti podobným praktikám na celom svete vyzýva predstaviteľ

francúzskeho alterglobalistického hnutia José Bové na zriadenie Medzinárodného trestného

200

tribunálu na spôsob inštitúcie pre zločiny v bývalej Juhoslávii a Rwande. Ten by mal súdiť

finančných kriminálnikov, ktorí zavinili, že vlády už investovali vyše 2000 miliárd dolárov do

záchrany umelého bankového systému, no nie sú schopné nájsť 10 miliárd dolárov na

odstránenie hladu v rozvojových štátoch. To žiada zmeniť celý systém. V týchto súvislostiach

hodno pripomenúť aj svojské stanovisko 38 európskych think-tankov, ku ktorým sa priradili

aj slovenský Inštitút ekonomických a spoločenských analýz INESS, Konzervatívny inštitút M.

R. Štefánika a Nadácia F. A. Hayeka. Podľa nich „V podstatnej miere sú za to (krízu)

zodpovedné vládne inštitúcie – ako napríklad Fannie Mae a Freddie Mac, od ktorých vlády

vyžadovali, aby požičiavali peniaze nemajetným dlžníkom, a centrálne banky." Podľa

uvedených spoločenstiev bublina cien aktív, ktorú spôsobila nadmerná monetárna expanzia

v USA, teraz praskla. Preto vraj netreba vládam a centrálnym bankám, ktoré spôsobili

finančnú krízu, dovoliť, aby ju ešte prehĺbili. Vlády by mali čo najskôr znížiť dane, pretože

toto je podľa nich efektívna cesta k vytváraniu likvidity a pôsobí aj proti recesným tlakom.

Na rozdiel od týchto protirečivých stanovísk hyperliberalistov o úlohách

a zodpovednosti štátu slúžiť predovšetkým potrebám a nestáť v ceste pretláčania záujmov

súkromného kapitálu, prezident USA G. Bush bez zaváhania uskutočnil rázne štátne zásahy,

v snahe zachraňovať americkú a v konečnom dôsledku i svetovú ekonomiku počiatočným 700

miliárd dolárovým balíkom. Nasledovali ho v ďalších štátoch, napr. Francúzi, Islanďania,

Maďari a aj naša vláda je nútená minimalizovať straty, ktoré sú dôsledkom nekontrolovaných

aktivít nadštátneho kapitálu, na čo už pred rokmi – bez ohlasu - upozorňoval dokonca

svetoznámy finančník George Soros.

Pri skúmaní príčin vzniku, kulminácie a možného riešenia či aspoň zmiernenia

dôsledkov finančných a globálnej krízy sú dôležité najmä názory a postoje tých odborníkov,

ktorí sa týmito otázkami zaoberajú dlhodobo a systematicky. K takým patrí predovšetkým

Paul Krugman, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu v r. 2008. Ten popri hlbokých

analýzach vo svojom nedvojzmyselne nazvanom článku Please go away (New York Times,

October 9, 2008) na adresu prezidenta USA G. Busha vyjadril ostrý nesúhlas s oficiálnymi

názormi, že likvidita je príčinou problémov. Podľa neho „Veľké finančné krízy sa vždy končia

veľmi drahou štátnou pomocou bankám. Stalo sa to vo Švédsku aj Japonsku. Prečo by sme na

tom mali byť inak?“ A ako jeden z prvých predpovedal dlhé trvanie tejto krízy.

Podobne ostro Krugman kritizoval návrhy na riešenie dôsledkov globálnej krízy

znižovaním daní, ktoré, podľa neho, v skutočnosti znižovaním nie sú.

Pozoruhodné sú pre nás aj nemecké prístupy k príčinám a riešeniu súčasnej svetovej

krízy. Kancelárka Angela Merkelová i napriek tomu, že podporila povestné balíčky na

201

podporu bánk a hospodárskej konjunktúry, zdôrazňuje, že hlavný problém súčasnej krízy je

jednoduchý: „Nedá sa naveky žiť nad pomery.“ Riešenia vidia Nemci v podpore stability

Európskej únie uplatnením sociálneho trhového hospodárstva, ktoré Nemecko úspešne

uplatňuje 60 rokov, a vytvorením ekonomickej obdoby OSN.

Takže sa odobrujú aj naše (donedávna bagatelizované) tvrdenia, že štát, i pri jeho

slabých stránkach, je i v terajšej etape vývoja ľudskej spoločnosti najkomplexnejším garantom

vnútroštátnych a najmä medzinárodných vzťahov.

Podľa dostupných informácií dospeli predstavitelia dvadsiatky najmocnejších štátov

k nasledujúcim záverom:

1. Je žiaduca hlboká reforma finančných trhov.

2. Vyššia regulácia finančných trhov a ratingových agentúr je prioritou G20.

3. Došlo k dohode o finančných injekciách pre medzinárodné organizácie aj pre

rozvojové štáty.

Rozpočet Medzinárodného menového fondu bude posilnený o 500 miliárd USD,

čo strojnásobí jeho zdroje.

Na podporu obchodu bolo vyčlenených 250 miliárd US dolárov.

Ďalších 250 miliárd dolárov bolo určených na rozšírenie SDR programu -

zvláštnych práv čerpania prostriedkov v rámci MMF. Z neho sa bude financovať

pomoc tým štátom, ktoré boli krízou zasiahnuté najviac.

4. Na zabránenie nárastu nezamestnanosti. Európska únia prispela do MMF 100 miliárd

USD, Japonsko 100 miliárd a Čína 40 miliárd dolárov.

5. Na podporu najchudobnejších štátov bolo vyčlenených 50 miliárd USD.

6. Ukončí sa pôsobenie daňových rajov.

7. Hedgeové fondy budú musieť podliehať regulácii.

8. Washingtonský systém už neplatí, platia nové pravidlá.

9. Bol dohodnutý harmonogram a určené osoby zodpovedné za plnenie jednotlivých

bodov.

10. G20 sa zišla v roku 2009 ešte raz a zaoberala sa kontrolou plnenia prijatých

rozhodnutí.

Premiér veľkej Británie vyjadril predpoklad skoršieho riešenia dôsledkov krízy, než to

bolo po vypuknutí Veľkej krízy v r. 1928. Na základe týchto záverov skupina mocných G20

získava dôveru. Výsledky summitu G20 v Londýne na začiatku apríla 2009 podporili

202

optimizmus investorov, že sa onedlho podarí zvrátiť nepriaznivý vývoj vo svetovej

ekonomike. (Praktický dosah tohto nečakane optimistického vyhlásenia sa prejavil lapidárne:

cena barelu hlavného druhu ropy, od ktorého sa na svetovom trhu odvodzujú ceny ostatných

druhov tejto komodity, zdražela takmer okamžite o 4,25 USD!) Prirodzene, riešenie takého

rozsiahleho globálneho problému si, podľa logickej akceptácie doteraz uvedených príčin

vzniku finančných a globálnej krízy, vyžiada ešte veľa času a množstvo obetí najmä slabších

ekonomík a jednotlivcov i celé odvetvia a regióny, ktoré postihnú bankroty a strata.

Globálne problémy ekologické

Životné prostredie – environmentálne problémy

Základnou príčinou súčasných problémov devastácie životného prostredia je, popri

niektorých endogénnych prírodných príčinách, živelná, nekontrolovaná snaha využívania

prírodných zdrojov na stále rastúcu spotrebu bez nevyhnutnej sanácie negatívnych dôsledkov

nadmernej spotreby, poháňanej snahou po maximalizácii ziskov dominantných skupín

obyvateľstva. Neudržateľná ekologická záťaž našej planéty, plynúca predovšetkým z ľudskej

činnosti, je odrazom veľkosti populácie, ekonomickej aktivity (merateľnej napr. HDP per

capita) a technológií použitých pri ekonomických činnostiach. Populačná explózia a s ňou

spojený rast nárokov na výživu a ďalšie životné potreby sa spolu s demografickými zmenami,

akými sú napr. zmeny vo vekovej štruktúre obyvateľstva a rastúca urbanizácia, považuje za

primárny intenzifikujúci faktor dosahu činností človeka na životné prostredie. Hospodársky

rast, spojený s rastom čerpania prírodných zdrojov, zvyšovaním množstva odpadu a s ním

súvisiace narúšanie biochemických zdrojov, ako aj samoúčelné schémy zvyšovania výroby a

aj spotreby je neefektívnym zdrojom negatívneho antropogénneho pôsobenia na vyčerpávanie

neobnoviteľných zdrojov a na zhoršovanie životného prostredia.

Tieto vzťahy sú niektorými autormi formulované takto: Zenv = P . Aek . T keď Zenv –

environmentálna záťaž plynúca z ľudskej činnosti, P – faktor veľkosti a demografickej

štruktúry populácie, Aek – faktor ekonomickej aktivity, T – koeficient environmentálnej

náročnosti technológií vrátane havárií ap.

Rozvojový program OSN (2003) definuje tieto globálne environmentálne problémy:

zmeny klímy, úbytok stratosférického ozónu, acidifikácia, nárast koncentrácie

troposférického ozónu,

úbytok biodiverzity,

203

straty sladkovodných zdrojov, znečistenie oceánov a pobrežných zón,

degradácia lesov, znečistenie a degradácia pôdy, nakladanie s odpadmi,

havárie a katastrofy veľkého rozsahu, riziká spojené s nebezpečnými chemickými

látkami,

riziká plynúce z introdukcie geneticky modifikovaných organizmov,

riziká plynúce z nadmernej radiácie,

zhoršovanie kvality mestských sídel.

Zmeny klímy – otepľovanie biosféry

Zmeny klímy predstavujú závažnú hrozbu pre svetové životné prostredie. Ovzdušie

(atmosféra) tvorí plynný obal Zeme. Je základnou zložkou biosféry, bez ktorej by nebol

možný život na Zemi. Vzdušný kyslík je nevyhnutný pre väčšinu živých organizmov a oxid

uhličitý obsiahnutý vo vzduchu je potrebný na rast rastlín. (Slovo atmosféra pochádza

z gréčtiny (atmos – para, sfaira – guľa) a je všeobecne používaným výrazom pre plynný obal

Zeme.) Jej štruktúra je značne rôznorodá.

Účinky zmien životného prostredia sa prejavujú v tzv. skleníkovom efekte, keď sa v

atmosfére pod vplyvom vyššej koncentrácie skleníkových plynov (CO2, CH4, N2O, O3, vodné

pary a halogénové plyny ako CFC, HCFC, PCF alebo SF6) zadržiava väčšie množstvo tepla,

ktoré by sa inak vo forme infračerveného žiarenia vylúčilo do okolitého kozmického

priestoru.

Medzi najvýznamnejšie zdroje skleníkových plynov vyvolané ľudskou činnosťou

(antropogénnych) patria energetika (spaľovanie fosílnych palív), deforestácia a konverzia

pôdy, spaľovanie biomasy a priemysel (halogénové zlúčeniny a i.).

Denné emisie CO2 sú dnes štvornásobne vyššie ako v roku 1950. Atmosférická

koncentrácia CO2 bola v roku 1997 najvyššou za posledných 160 000 rokov. Medzivládny

panel pre zmenu klímy (IPCC) v roku 1995 zhodnotil, že „dôkazy indikujú, že existuje

rozpoznateľný ľudský vplyv na globálnu klímu“. Globálna zmena klímy má okrem kritických

dosahov na ŽP aj priamy a nepriamy vplyv na zdravie človeka.

204

Obrázok 11 Vertikálny teplotný profil v atmosfére (výška udaná v km)

Prameň: http://www.fpv.umb.sk/~vzdchem/KEGA/TUR/VZDUCH/Vzduch01.htm

Najvážnejšími dôsledkami zmien klímy sú:

nárast priemernej teploty zemského povrchu (o 0,3 až 0,6 °C od konca 19. storočia)244;

otepľovanie oceánov a pod vplyvom roztápania ľadovcov nárast morskej hladiny (o 10

až 25 cm za posledných 100 rokov), ktorý má za následok vyšší výskyt záplav,

poškodenie zdrojov pitnej vody, zasoľovanie náplavových oblastí a stratu ľudských

obydlí245;

zmeny v zrážkových režimoch (v severnej Európe zrážok pribúda a v južnej ubúda);

ústup snežného pásma a roztápanie pevninských ľadovcov, čo môže spôsobiť záplavy

(v Európe je jednou z najohrozenejších oblastí maďarské povodie riek Dunaja a Tisy)

a zníženie kvality sladkovodných zdrojov;

následky na ekosystémoch, poľnohospodárstve a lesníctve, ktoré budú spôsobené

posunom klimatických pásiem.246

244 „Priemerným oteplením asi o 4 °C by mohlo dôjsť k topeniu ľadovcov v Antarktíde, Arktíde a Grónsku.“

(Demo, Bielek, Hronec, 1999). 245 Rastom hladiny oceánov sú ohrozené predovšetkým rozsiahle náplavové oblasti Bangladéša a Indie, v

ktorých žijú milióny ľudí. Títo environmentálni migranti by vytvorili ohromný tlak na zdroje a stabilitu regiónu.

Toto nebezpečenstvo hrozí podľa niektorých autorov už pri 0,042 %-nej koncentrácii CO2 v atmosfére, čo pri

súčasných trendoch môže nastať už v prvom desaťročí 21. storočia. 246 Mat. UNDP, 2003

205

Posuny klimatických pásem môžu byť rýchlejšie, než je schopnosť flóry migrovať a

dôjde k jej ohrozeniu. Napriek možnému nárastu poľnohospodárskej produkcie v Európe

dôjde pod vplyvom posunu klimatických pásem pravdepodobne aj k rozmachu chorôb a

škodcov.

Všetky tieto následky majú veľký dosah na zdravotný stav obyvateľstva (šírenie

chorôb), hospodárstvo (náklady spojené so suchami či povodňami, výdavky na hydrologické

opatrenia) a spoločnosť (ohrozenie sociálnej stability a bezpečnosti).

Opatrenia na zníženie emisií skleníkových plynov zahŕňajú prechod na palivá s

menším obsahom uhlíka, napr. zemný plyn, zvýšenie efektívnosti produkcie a prenosu

energie, zavádzanie úsporných technológií a opatrení, postupný prechod na obnoviteľné

zdroje, zavádzanie ekonomických nástrojov (dane na energiu a palivá, zníženie dotácií na

fosílne palivá), zníženie množstva používaných hnojív, zníženie množstva halogénových

plynov produkovaných priemyslom.

Obrázok 12 Vývoj globálnych teplôt medzi rokmi 1860 a 2004

Prameň: http://jimmyhayek.unas.cz/bude-mit-zeme-bilou-cepici.php

Dôsledky globálneho otepľovania vo svetovej ekonomike

Podľa správy britskej vlády, zverejnenej 30. 10 2006, premiér Tony Blair uviedol, že

klimatické zmeny môžu každoročne znížiť celosvetový hrubý domáci produkt o 5 až 20

percent.

206

Pokračujúce globálne otepľovanie by tak mohlo spôsobiť škody svetovému

hospodárstvu porovnateľné so svetovými vojnami či s ekonomickou krízou v 30. rokoch

minulého storočia. A to ešte počas života terajších generácií. Ide o prvú komplexnejšiu snahu

(700 strán) vyčísliť hospodárske škody spôsobené klimatickými zmenami. Podľa autora

správy, sira Nicholasa Sterna, okamžitá akcia s cieľom znížiť emisie skleníkových plynov by si

ročne vyžiadala len jedno percento globálneho HDP. „Dôkazy ukazujú, že ďalšie ignorovanie

klimatických zmien by mohlo poškodiť ekonomický rast."

Úbytok stratosférického ozónu

Je spôsobený nárastom koncentrácie halogénových plynov vo vrchných vrstvách

atmosféry. Pri ich rozpade pod vplyvom slnečného žiarenia krátkej vlnovej dĺžky dochádza k

tvorbe derivátov chlóru a brómu, ktoré narúšajú chemickú reakciu premeny atomárneho

kyslíka na ozón. Stenčujúca sa ozónová vrstva prepúšťa do nižších vrstiev atmosféry (a na

zemský povrch) viac ultrafialového žiarenia (UV-B). Rozhodujúcim antropogénnym faktorom

tohto problému sú emisie halogénových plynov, ktoré sa používajú ako chladiace médium v

chladničkách, mrazničkách a klimatizačných zariadeniach, ako hnací plyn v aerosóloch a

hasiacich prístrojoch a nachádzajú sa tiež v niektorých penových a čistiacich emulziách.

Ďalším antropogénnym zdrojom sú napríklad letecké výfukové plyny. Prírodnými zdrojmi sú

rozsiahle požiare alebo vulkanická aktivita, ktorá vyvrhne do atmosféry veľké množstvo

drobných čiastočiek, ktoré sa podieľajú na znižovaní objemu ozónu.

Zvýšenie intenzity UV-B žiarenia má u ľudí následky vo forme zvýšeného výskytu

rakoviny kože, očných zákalov, dokonca slepoty, zrýchleného starnutia pokožky a poškodenia

imunitného systému. Vo vodných ekosystémoch sa znižuje produkcia fytoplanktónu, čo

ohrozuje rast rýb, rakov, krabov a ďalších živočíchov. UV-B žiarenie negatívne ovplyvňuje

rast väčšiny druhov suchozemských rastlín. V nižších vrstvách atmosféry prispieva k rastu

koncentrácie troposférického ozónu a nárastu fotochemického smogu vrátane zvyšovania

životnosti a koncentrácie niektorých skleníkových plynov, ktoré prispievajú k skleníkovému

efektu (2003, Annual Report UNDP).

Obnova ozónovej vrstvy bude trvať niekoľko desaťročí, no potrebné je rýchlejšie

zastaviť produkciu CFC, HCFC (ktorý sa používa ako náhrada za CFC) a ďalších rizikových

substancií a bezpečne icj likvidovať, zabráneniť pašovaniu substancií ohrozujúcich ozónovú

vrstvu, kontrola dodržiavania medzinárodných protokolov a monitoring ozónovej vrstvy a

úrovne UV-žiarenia. Bez Montrealského protokolu by v roku 2050 bola, podľa odhadu,

207

päťkrát vyššia koncentrácia látok odbúravajúcich ozón v atmosfére než dnes, a úroveň UV-B

žiarenia v stredných šírkach severnej hemisféry by sa zdvojnásobila.

Okysličovanie – Acidifikáca

Termín acidifikácia označuje následky oxidácie atmosférických emisií dioxidu síry

(SO2), oxidov dusíka (NOX) a amoniaku (NH3). Tieto zlúčeniny pretrvávajúce v ovzduší

niekoľko dní sú schopné prekonať vzdialenosti niekoľko tisíc kilometrov, menia sa na

kyselinu sírovú (H2SO4) a kyselinu hydrovodíkovú (HNO3). Po uložení menia chemické

zloženie pôdy a vody. Napr. dažďová voda v Európe by mala mať pH hodnotu medzi 5 a 6,

no v mnohých oblastiach má hodnotu medzi 4 a 4,5, či dokonca iba 3 (UNDP, 2003)

Prekročenie hranice kritickej záťaže má dlhodobé škodlivé následky na ekosystémy, ako napr.

defoliácia stromov a zníženie ich vitality. Ale pod vplyvom toxicity či straty zdrojov

rastlinnej potravy aj zníženie biologickej diverzity a úbytok rýb vo vodných ekosystémoch.

Kyslé zlúčeniny poškodzujú dokonca aj mramor a podobné pevné materiály. Najväčšími

zdrojmi kyslých zlúčenín sú spaľovacie procesy pri výrobe elektrickej energie, kúrení alebo

doprave (spaľovaním napr. uhľovodíkových palív) a tiež nitrifikovaný hnoj. Riešenie sa

ukazuje vo zvýšení energetickej efektívnosti, prechode na zemný plyn, znížení množstva

pestovaného hovädzieho dobytka ap.

Zvýšenie koncentrácie troposférického ozónu

Zvýšenie koncentrácie troposférického ozónu je spôsobené fotochemickou reakciou

slnečných lúčov na oxidy dusíka, nekovové prchavé organické zlúčeniny, metán, oxid

uhoľnatý (ozónové prekurzory). Predovšetkým pomaly sa pohybujúce systémy vysokého

tlaku vzduchu pri čistej oblohe a vyšších teplotách (najmä v lete) umožňujú vyššiu tvorbu a

akumuláciu ozónu a ďalších oxidantov v prízemných vrstvách atmosféry. Táto situácia

nastáva v strednej Európe prakticky každé leto. Na ľudskom zdraví sa zvýšená koncentrácia

ozónu prejavuje zvýšením výskytu napríklad astmy, zápalov a poškodenia funkcie pľúc (citlivé

na tieto vplyvy sú malé deti).

Na ekosystémoch sú následky tohto faktora prejavujú vo forme poškodenia listov a ďalších

častí rastlín. Troposférický ozón sa na globálnom otepľovaní podieľa v rozsahu približne 16

%. Poškodzuje tiež farbu, textílie, gumu a plasty.247

247 Správa UNDP, 2003.

208

Zdrojmi ozónových prekurzorov sú predovšetkým spaľovacie procesy prebiehajúce v

doprave, ďalej pri tvorbe elektrickej energie, kúrení a spaľovaní biomasy, pri použití

rozpúšťadiel, tiež skládky a domáci odpad alebo úniky pri preprave zemného plynu.

Znečistenie plynúce z hlavných kontribuujúcich sektorov – dopravy a petrochemického

priemyslu – stále rastie; tento environmentálny problém sa môže naďalej zhoršovať.

Opatrenia, uvedené v častiach o acidifikácii a zmenách klímy, možno doplniť o zavádzanie

katalyzátorov vo vozidlách, ale tiež znížením objemu cestnej dopravy (napr. presunom k iným

spôsobom dopravy).

Úbytok biodiverzity

Pokiaľ sa vznik nových biologických druhov uskutočňuje v miere väčšej ako

vymieranie druhov, dochádza k rastu biologickej diverzity (rôznorodosti). Napriek tomu, že

niektoré formy ľudskej činnosti prispeli k nárastu biodiverzity (najmä krížením a

zdomácňovaním zvierat a poľnohospodárskych plodín), v poslednom období dosiahlo

vymieranie napr. druhov cicavcov alebo vtákov oveľa vyššie tempo, než aký bol priemer v

posledných tisícročiach. Znižovanie rôznorodosti ekosystémov, druhov a génov sa všeobecne

označuje za úbytok biodiverzity. Jeho najvýznamnejšími príčinami sú deforestácia, pôdna

erózia, znečistenie vnútrozemných vôd a morí a nadmerný lov zvierat, rovnako tiež

introdukcia cudzích druhov. Tieto príčiny nastávajú veľmi často ako druhotný následok

socioekonomických síl. Napr. populačný rast znamená aj rastúci dopyt po potravinách,

intenzifikáciu užívania pôdy a rast spotreby a degradácie zdrojov. Také ekonomické činnosti

ako lesníctvo, poľnohospodárstvo, rybolov, zásobovanie pitnou vodou a energiou, mestský

rozvoj alebo doprava sú stále zamerané viac na krátkodobý zisk ako na dlhodobú

udržateľnosť. Nedostatočná správa zdrojov sa spája s chudobou a nerovnosťou v príjmoch a

distribúcii zdrojov – napríklad neudržateľné narábanie s pôdnymi zdrojmi spôsobí degradáciu

pôdy, s následnou chudobou predovšetkým vo vidieckych oblastiach (čo na národnej úrovni

môže vyústiť do poklesu tvorby HDP). Biodiverzitu tiež ovplyvňujú štruktúra a správanie

medzinárodných a národných trhov a vládne rozhodnutia o využívaní miestnych zdrojov

(UNDP, 2003).

Z odhadovaného počtu 12,5 milióna druhov všetkých živých organizmov človek pozná

približne 1,7 milióna. V súčasnosti sa za globálne ohrozené považuje až 25 % druhov

209

cicavcov a 11 % druhov vtákov. Veľa ďalších druhov sa považuje za lokálne ohrozené. Podľa

niektorých štúdií denne navždy zaniká až 70 druhov živých organizmov.248

Zníženie biodiverzity znamená zúženie evolučných možností a rast zraniteľnosti

zmenšujúcich sa populácií. Ekosystémy sú základnou živnou pôdou na existenciu svetového

hospodárstva a ľudského blaha. Ich biodiverzita a biochemické procesy v nich prebiehajúce

poskytujú produkty, ktoré na Zemi umožňujú život a naplnenie potrieb ľudskej spoločnosti.

Každá jednotlivá strata na biodiverzite (nech sa zdá akokoľvek triviálna) kumulatívne

prispieva k znižovaniu schopnosti globálneho životného prostredia reagovať na zmeny. Pri

ďalšom úbytku biodiverzity budú ohrozené napríklad také funkcie, ako sú samočistiaca

schopnosť vody a vzduchu, kolobeh živín alebo opeľovanie rastlín.

Najdôležitejšou prioritou je šírenie povedomia o ohrození biodiverzity v relevantných

sektoroch a o jej súvise so širším kontextom ekonomického rozvoja (obchodom,

poľnohospodárstvom atď.), na čo musia nadväzovať integrované a komplexné politiky

adresujúce neudržateľnú spotrebu a chudobu. Základným predpokladom uchovania

biodiverzity je konzervácia ekosystémov a prírodných habitatov a pomoc v obnove stabilných

populácií v ich prirodzenom prostredí.

Dostupnosť zdrojov pitnej vody

Dostupnosť vody je ovplyvnená najmä

rastom svetovej populácie,

znečisťovaním zdrojov a jej dopravou k spotrebiteľom, najmä: únikmi z vodovodných

sietí, rastúcim priemyselným využívaním vody (pod vplyvom intenzifikácie aktivít a

neefektívneho použitia),

globálnym otepľovaním.

Na zmenách kvality vody sa podieľa najmä nadmerné používanie hnojív a pesticídov,

nedostatočné sanitačné zariadenia a znečistenie ťažkými kovmi, syntetickými chemikáliami,

rádionuklidmi, olejmi, skládkami nebezpečného odpadu a náhodnými únikmi. Vodné zdroje

sú fyzicky transformované najmä regulovaním toku riek, výstavbou elektrární a

odvodňovacími opatreniami. Tieto zásahy môžu zvýšiť presun sedimentov a zvýšiť riziko

vzniku povodní, degradáciu pôd a narušenie priaznivého prostredia ľudí i sociálne problémy

pri presťahovávaní ľudských sídel.

248 Správa UNDP, 2003.

210

Globálna spotreba vody medzi rokmi 1900 a 1995 vzrástla šesťnásobne, t. zn. dvakrát

rýchlejšie ako svetová populácia. V súčasnosti 1,2 miliardy ľudí nemá prístup k zdravotne

vhodnej pitnej vode a 3 miliardy nemá adekvátnu sanitáciu.

Najakútnejšia situácia je v Afrike a Západnej Ázii, nedostatok vody však predstavuje

jednu z hlavných prekážok rozvoja mnohých ďalších štátov vrátane Číny, Indie a Indonézie.

Pri pokračovaní nárastu spotreby vody v doterajšej schéme by v roku 2025 až dve tretiny

ľudskej populácie žili v podmienkach tzv. vodného stresu.

Organické znečistenie vody a eutrofikácia (proces, pri ktorom pod vplyvom zvýšenia

objemu živín vo vode dochádza k nadmernému rastu rias, ktoré pri odumieraní znižujú objem

kyslíka vo vode a ohrozujú prežitie ostatných vodných organizmov) znamenajú zhoršené

životné podmienky pre žijúce spoločenstvá, ako napr. ryby. Kontaminované zdroje

podzemnej vody môžu mať negatívne dosahy aj na zdravie človeka. Preto sú potrebné

nasledujúce opatrenia: zlepšenie monitoringu kvality a kvantity vody, zvýšenie efektívnosti

využívania vodných zdrojov, zlepšenie technológií spracovania priemyselných a domácich

odpadových vôd, prevencia znečistenia hnojivami, rozvoj integrovanej správy vodných

zdrojov s cieľom dosiahnuť trvalú udržateľnosť, podpora cezhraničnej správy vodných

zdrojov a rozvoj štruktúr a procedúr na riešenie konfliktov medzi národnými alebo

medzinárodnými používateľmi vody.

Worldwatch Institute vo svojej správe Ekonomické trendy, zverejnenej v júli 2006249

charakterizoval vývoj svetovej ekonomiky pozitívne, keď

hrubý celkový produkt dosahuje rekordnú úroveň – takmer 60 biliónov dolárov,

v roku 2005 sa vyrobilo viac ocele a hliníka ako kedykoľvek predtým,

výroba dopravných vozidiel dosiahla rekordných 45,6 milióna kusov,

počet posužívateľov internetu sa v roku 2005 priblížil k 1 miliarde.

Takže celkove svet na jednej strane bohatne, no zároveň stráca, a to na úkor energetickej

bezpečnosti, biodiverzity, klimatických zmien a celkove zhoršovania životného prostredia.

Trendy, na ktoré upozornilo už Miléniové hodnotenie ekosystému, sú varujúce:

priemerná koncentrácia oxidu uhličitého v ovzduší sa v roku 2004 zvýšila o 0,6

percenta (zatiaľ najvyšší nárast);

rok 2005 bol najteplejším rokom v zaznamenaných dejinách sveta;

v období rokov 2000 – 2005 sa stratilo 1% svetovej plochy lesa;

249Worldwatch Institute: Rich-Poor Divide Growing, July 7, 2006.

211

„stopa svetovej ekonomiky na životnom prostredí“ prekročila „ekologickú kapacitu“

Zeme: „Ak by spotreba každého človeka dosahovala priemer krajín s vysokými

príjmami, planéta by mohla udržateľne uživiť iba 1,8 miliardy ľudí, a nie dnešnú 6,5-

miliardovú populáciu.“

Znečistenie oceánov a pobrežných zón

Pobrežné zóny zaberajú približne 10 % povrchu oceánov, no sú zodpovedné asi za 30

% celej morskej biologickej produkcie (UNDP, 2003). Tieto oblasti s krehkými ekosystémami

sú narúšané a znečisťované predovšetkým ľudskými činnosťami, a to neuváženou

urbanizáciou a rozvojom infraštruktúry (prístavy, havárie, odpady), turizmom (výstavba

turistických zariadení, dopravné zápchy, znečistenie), rybolovom (továrne na spracovanie rýb,

odpady) a poľnohospodárskymi aktivitami (hnojivá a pesticídy, rozširovanie obrábaných

plôch, nadmerná hustota poľnohospodárskych zvierat). Medzi najvážnejšie kontaminanty

patria ťažké kovy, syntetické organické zlúčeniny (PCB, pesticídy ap.), živiny (predovšetkým

fosfor a dusík) a rádionuklidy, nebezpečenstvo tiež predstavuje organická hmota, mikróby,

oleje a pevný odpad.

Následkami sú straty prirodzeného ľudského životného prostredia – habitatov,

zníženie stavu populácií, zníženie druhovej diverzity a ohrozenie ľudského zdravia.

Prítomnosť patogenických prvkov vo vode môže spôsobiť napr. žltačku alebo týfus,

toxických látok z rias zasa dermatitídu, hnačky, amnéziu alebo paralýzu. Ľudské aktivity tiež

prispievajú k pobrežnej erózii.

Riešenia týchto globálnych problémov patria svojím dosahom k tým, ktorých riešenie

by sa malo stáť prioritným, a to v poradí:

ľudské zdravie,

hospodárska hodnota ohrozených zdrojov,

morské ekosystémy,

prírodné prostredie ohrozených druhov.

Degradácia lesov – deforestácia

Lesy obsahujú viac ako 50 % biodiverzity Zeme, tvoria pôdu a udržujú jej kvalitu,

prispievajú k zadržiavaniu vody a bránia povodniam, produkujú kyslík a udržujú stálu úroveň

CO2, čím pomáhajú zmierňovať zmeny klímy, sú zdrojom dreva, ovocia, húb, orechov, lovnej

zveri, medu, aromatických a lekárskych rastlín, živice, krmiva a tiež zdrojom nespotrebného

212

využívania na rekreačné účely. Osemdesiat percent všetkých lesov, ktoré pôvodne pokrývali

Zem, je vyklčovaných alebo inak znehodnotených. Väčšia časť zostávajúcich sa nachádza len

na niekoľkých miestach: v povodí Amazonky, na území Kanady a Ruskej federácie, v

Juhovýchodnej Ázii a v Strednej Afrike. Napriek rastúcemu verejnému povedomiu a veľkému

množstvu iniciatív, deforestácia v rozvojových krajinách stále pokračuje. Hlavnými príčinami

sú chudoba, populačný a ekonomický rast, urbanizácia a expanzia poľnohospodárskej pôdy.

Každoročne strácame lesy s veľkosťou plochy štvornásobku územia Švajčiarska (OSN, GEO

a US Department of State, 1996).

Opatrenia na ochranu lesov zahŕňajú napríklad zlepšenie národnej a medzinárodnej

správy lesov, adresovanie znečistenia ovzdušia, zlepšenie systémov kontroly požiarov a

konzerváciu dostatočnej zalesnenej plochy.

Znečistenie a degradácia pôdy

Lesy majú neoceniteľný hospodársky význam. K ich degradácii môže dochádzať

najmä konverziou na poľnohospodárske účely alebo ťažbou dreva. Ťažbou dreva vtedy, keď

sa naruší zloženie druhov a dochádza k celkovej strate biodiverzity (čo je prípad aj Vysokých

Tatier).

Ďalším problémom je znečistenie ovzdušia, ktoré môže spôsobiť vymieranie

niektorých druhy rastlín. Istý dosah na kvalitu lesov má aj zmena vo frekvencii a intenzite

lesných požiarov, ktoré sú za normálnych okolností prirodzenou a dôležitou súčasťou

niektorých lesných ekosystémov. Vypaľovanie lesov je najmasívnejšie v Juhovýchodnej Ázii

a Južnej Amerike, a je využívané predovšetkým ako prostriedok konverzie lesných plôch na

poľnohospodárske využitie. Okrem toho, že prispieva ku globálnemu otepľovaniu (spaľovanie

biomasy spôsobuje narastanie objemov CO2, metánu, oxidov dusíka, troposférického ozónu,

metyl chloridu a čiastočiek uhlíka) predstavuje aj nebezpečenstvo pre ľudské zdravie.

Odhaduje sa, že v Juhovýchodnej Ázii je 20 miliónov ľudí vystavených riziku respiračnych

chorôb spôsobených požiarmi. Poškodenie lesov búrkami alebo premnožením parazitov má

skôr len lokálne účinky (UNDP, 2003).

Najdôležitejšou pri degradácii pôdy je skutočnosť, že aj keď je pôda obnoviteľný

zdroj, pôdotvorné procesy prebiehajú veľmi pomaly a poškodenej pôde trvá stovky až tisícky

rokov, kým sa obnoví. Pôda môže byť poškodená najmä lokálnou kontamináciou, vodnou a

veternou eróziou, zasoľovaním, dezertifikáciou a spevnením (kompakciou). Kontaminanty sa

môžu dostať do povrchových a podzemných vôd, teda aj do pitnej vody prostredníctvom

nevhodného nakladania s odpadmi a nebezpečnými látkami, pri vojenských a banských

213

činnostiach a pri haváriách. Ľudia môžu byť ohrození pri kontakte kontaminovanej pôdy s

pokožkou, vdýchnutím čiastočiek prachu alebo prostredníctvom potravy (kontaminovanou

pitnou vodou alebo prijatím kontaminantov v telách rastlín a rýb).

Erózia (predovšetkým veterná) môže spôsobiť kontamináciu povrchových a

podzemných vôd sedimentmi a chemikáliami, prispieva k riziku povodní a poškodzovaniu

infraštruktúry (ciest, koľajníc) a ničí habitaty. K erózii prispievajú lesné požiare,

intenzifikácia poľnohospodárskych činností (využívanie strmých svahov, neprimerané

zavlažovanie, použitie ťažkých mechanizmov), deforestácia (zmeny v obsahu organických

látok v pôde a v jej priepustnosti s následkom zníženia ochrany pôdy vegetáciou), narúšanie

pôdy banskými činnosťami a rozširovanie priemyselných a mestských priestorov.

Zasoľovanie pôdy vzniká nadmerným používaním vodných zdrojov pri

poľnohospodárskom zavlažovaní, ďalej pod vplyvom nárastu ľudskej populácie,

priemyselného a mestského rozvoja a rozvojom turizmu. Vedie k zníženiu alebo úplnej strate

úrodnosti pôdy pod vplyvom akumulácie solí. Najohrozenejšími oblasťami v Európe sú

Maďarsko, Rumunsko a okolie Stredozemného mora.

Globálny problém s odpadom

Rastúci rozsah a štruktúra výroby a spotreby vedú k neustálemu zvyšovaniu produkcie

odpadu. Ďalším problémom je nevhodné nakladanie s nebezpečným odpadom. V mnohých

štátoch vrátane členov EÚ je separácia a recyklácia odpadu na neuspokojivej úrovni. Týka sa

to aj SR.

Nezriedka sa odpad nevhodne spaľuje alebo skládkuje, napr. aj prekrývaním zemou.

Priemyselný odpad je často skladovaný v provizórnych podmienkach s neadekvátnymi

technickými podmienkami, čo môže mať za následok, že odpad sa dostane do vody alebo

iných zložiek životného prostredia. Medzi sektory s najväčšou tvorbou odpadu zahŕňame

poľnohospodárstvo, ťažobný a výrobný sektor, domácnosti a výrobu energie (vrátane

jadrovej). Nebezpečný odpad je najčastejšie produkovaný priemyselnými a ťažobnými

činnosťami a spotrebou niektorých komodít každodenného použitia, ako sú napr. nikel-

kadmiové batérie, organické čistiace rozpúšťadlá, farby a motorové oleje.

Medzi najzávažnejšie následky produkcie, prenosu a ukladania odpadu môžeme zahrnúť

dlhodobé znečistenie pôdy a vody únikom kontaminantov do zdrojov povrchovej a podzemnej

vody s následkami na pitnú vodu, vnútrozemskú a pobrežnú vodu; emisie metánu z

otvorených skládok do ovzdušia, prispievajúc tak okrem rizika požiaru aj ku globálnemu

214

otepľovaniu; narúšanie krajiny; nebezpečenstvo pohybu (zosunutia) más odpadu; dioxínové

emisie a popolček vznikajúci spaľovaním odpadu; spotrebúvanie prírodných zdrojov.

Najúčinnejším opatrením v tejto oblasti je implementácia stratégií správy s odpadmi:

prevencia tvorby odpadu pri zdroji, znovupoužitie a recyklácia odpadu a uloženie

nepoužiteľných zvyškov. Tvorba priemyselného odpadu sa dá minimalizovať používaním

recyklovaných surovín a úpravami vo výrobnom procese – aplikáciou úspornejších

technológií.

Vysoko účinným nástrojom na stimuláciu jednotlivcov, rodín, komunálnych inštitúcií

a produkčnej sféry na implementáciu úspornejších technológií sa môžu stať tomu primerané

legislatívne normy a dôsledná úprava národnej legislatívy, napr.:

zavedenie princípu „znečisťovateľ platí“,

primerané poplatky za spracovanie a uloženie odpadu,

daňové zvýhodnenia výrobcov, ktorí používajú recyklované vstupy alebo

zavádzajú čistejšie technológie a, v opodstatnených prípadoch,

dotácie.

Na miestnej úrovni je potrebné vytvoriť infraštruktúru na separáciu a recykláciu

komunálneho odpadu, prípadne jeho kompostovanie, ktorá vo viacerých komunitách

a regiónoch je samozrejmou a efektívnou realitou.

Pre zníženie rizík plynúcich z nebezpečného odpadu sú dôležité predovšetkým

monitoring a kontrola, sprísnenie pravidiel transportu a ukladania nebezpečného odpadu a

nahradenie nebezpečných zložiek vo výrobkoch (najmä potravinárskych a produkcie pre deti)

menej rizikovými látkami.

Havárie a katastrofy veľkého rozsahu

Za havárie považujeme neúmyselné udalosti s negatívnymi dosahmi rozsiahleho až

katastrofického rozsahu. Sú osobitou kategóriou environmentálnych problémov, pretože ich

spôsob a čas výskytu, rozsah a environmentálne následky sú vopred nepredvídateľné.

Predstavujú preto ťažko predvídateľné riziká.

Možno ich kategorizovať na:

prírodné katastrofy – zemetrasenia, zosuvy pôdy, vulkanická aktivita, búrky

a hurikány (El Niňo a pod.), povodne, cunami, vlny tepla, mrazov, snehu a lavíny,

antropogénne, najmä priemyselné (najmä chemické procesy a preprava chemikálií),

jadrové (jadrové elektrárne, prevoz jadrového materiálu, výskumné inštitúcie),

215

morské havárie (úniky ropy a pod.)

V ostatných dekádach zemetrasenia, vulkanické erupcie, rozsiahle požiare, hurikány,

cyklóny, zosuvy pôdy a iné javy sa vyskytujú s čoraz vyššou frekvenciou a ťažšími

následkami. V posledných troch desaťročiach zahynuli v dôsledku len prírodných katastrof 3

milióny ľudí a desiatky miliónov trpeli poškodením zdravia alebo majetku. Mnohé z týchto

prírodných katastrof sú dávané do súvislosti s globálnym otepľovaním, ktoré ovplyvňuje,

napr. zrážky, rýchlosť vetra a výskyt extrémnych výkyvov počasia. Mnoho ľudských

činností zvyšuje zraniteľnosť ekosystémov. Príkladom môže byť rastúca frekvencia a

nebezpečnosť povodní, kde častým faktorom je nadmerná ťažba dreva v povodí alebo

nevhodné zásahy do koryta (toku) rieky.

Hlavné dosahy havárií a katastrof sú v oblasti ľudského zdravia (úmrtia, zranenia,

otravy, dlhodobé následky), ekosystémov (napr. na morské ekosystémy pri únikoch ropy pri

preprave tankermi) a hospodárstva (škody na majetku pod vplyvom povodní, poškodená

infraštruktúra).

V záujme prevencie bola vyvinutá metodológia manažmentu rizika v oblasti zdravia a

životného prostredia, ktorá má za cieľ minimalizovať riziko rozsiahlych katastrof na únosnú

mieru. K ďalším opatreniam patria: vytvorenie efektívneho systému poskytovania informácií

medzi účastníkmi na rôznych úrovniach (lokálnej, národnej, regionálnej, globálnej), zvýšenie

jadrovej bezpečnosti, zavádzanie priemyselných bezpečnostných opatrení a zabezpečenie

prevzatia zodpovednosti subjektom, ktorý haváriu spôsobil.

Riziká z neznámych dôsledkov chemickej produkcie

Podľa Európskej agentúry pre životné prostredie vstúpi na trh ročne 200 až 300

nových chemikálií. Pritom poznatky a údaje o toxicite chemikálií, najmä z dlhodobého

aspektu, sú nedostatočné. Okrem toxicity majú chemikálie aj ďalšie nebezpečné vlastnosti:

môžu byť horľavé, reaktívne, výbušné alebo žieravé.

Živé organizmy sú vystavené účinkom chemikálií prostredníctvom dýchania, príjmu

potravy a priameho kontaktu. K najnebezpečnejším prvkom a zlúčeninám (spolu s

najhlavnejšími oblasťami produkcie a následkami na zdravie alebo životné prostredie) patria

(UNDP, 2003):

dusík (poľnohospodárstvo) – eutrofikácia vodných zdrojov,

fosfáty (čistiace prostriedky, priemysel) – eutrofikácia vodných zdrojov,

olovo (aditívum do benzínu a farieb) – zníženie kognitívnych schopností u detí už pri

veľmi nízkych hladinách v krvi,

216

ortuť (fungicídy, výroba farieb a elektrických spotrebičov, spaľovanie fosílnych palív)

– negatívne vplýva na nervový systém,

kadmium (stabilizátor v plastoch, elektrické zariadenia, batérie, hnojivá) – karcinogén,

poškodenie obličiek, neželateľné účinky na mikrobiálnu flóru a bezstavovce vo vodných

ekosystémoch a pôde,

arzén (pesticídy, drevospracovateľský priemysel, spaľovanie uhlia) – karcinogén,

akumuluje sa vo vodných organizmoch, prienik do zdrojov pitnej podzemnej vody,

nikel (zlúčeniny, syntetické vlákna, sklo a keramika, elektronika, bižutéria, emisie

motorových vozidiel) – kožné alergické reakcie, rakovina,

polychlórované bifenyly – PCB (transformátory, hydraulické a tepelné systémy,

povrchové nátery, adhezíva) – karcinogén,

dioxíny (rozkladom herbicídov, spaľovanie PVC) – vysoká toxicita voči niektorým

živočíšnym druhom, možný karcinogén,

oleje - benzén (emisie motorových vozidiel, chemický priemysel) – fyzické následky

na morských cicavcoch, vtákoch a korytnačkách, útlm centrálneho nervového systému,

karcinogén,

polychlórované hydrokarbóny – PAH (spaľovanie organických zlúčenín, priemyselné

rozpúšťadlá, pece na drevo) – pravdepodobne karcinogénne,

polyvinylchlorid – PVC (káble, filmy, fľaše, potrubia, podlahy) – monomér

vinylchlorid spôsobuje rakovinu, spaľovaním PVC vzniká chlórový plyn, ktorý po zmiešaní s

vodou vytvorí kyselinu chlorovodíkovú, prispievajúcu k acidifikácii,

chlorofluorokarbóny – CFC – a halóny (aerosoly, rozpúšťadlá, penivé prostriedky,

chladiarenské zariadenia, klimatizácia, požiarne prístroje) – spôsobujú úbytok ozónu vo

vysokých vrstvách atmosféry,

azbest (cement, strešné krytiny, stavebné priečky, potrubia, tepelný izolant, brzdové

obloženia) – následky na dýchacom systéme, rakovina pľúc – v tejto oblasti bol dosiahnutý

výrazný úspech,

pracie prášky a čistiace prostriedky – fosfáty, karbonát sodíka, silikát sodíka, zeolity

(textilný priemysel, spracovanie kože, spracovanie rudy, antikorozíva) – fosfáty spôsobujú

eutrofikáciu, zeolity uvoľňujú ťažké kovy,

pesticídy – arzén, meď zinok, ortuť atď. (insekticídy, fungicídy, herbicídy) –

nebezpečné pre profesie, ktoré s nimi narábajú, pretože sú vysoko toxické a spôsobujú

rakovinu a alergické reakcie; znečistenie podzemnej vody, riek a jazier, smrtiaci účinok na

niektoré druhy živočíchov, ako napr. včely.

217

Riziká plynúce z introdukcie geneticky modifikovaných organizmov

Geneticky modifikované organizmy (GMO) sú organizmy, ktorých genetický materiál

bol pozmenený spôsobom, aký sa nevyskytuje prirodzene rozmnožovaním alebo prirodzenou

rekombináciou. Genetická modifikácia je proces, ktorým sa gény sprostredkujúce želateľné

vlastnosti prenesú z génovej sekvencie jedného druhu do génovej sekvencie iného druhu – od

baktérií a vírusov cez huby, rastliny, hmyz a ryby až po cicavce. GMO sa využívajú v

mnohých oblastiach – v medicíne a farmakológii, poľnohospodárstve a produkcii potravín, v

chemickej výrobe, odstraňovaní následkov poškodenia životného prostredia a vo vývoji

nových materiálov a zdrojov energie.

Potenciálna hrozba pre ľudské zdravie a životné prostredie je spojená so

skutočnosťou, že je takmer nemožné predvídať a kontrolovať dlhodobé následky

introdukcie GMO do životného prostredia. GMO môžu nepredvídateľnou

konkurencieschopnosťou prevládnuť nad ostatnými druhmi (napr. pri nezámernom krížení

odolných poľnohospodárskych rastlín s divoko rastúcimi druhmi môžu vzniknúť výnimočne

odolné buriny). Ďalším nebezpečenstvom je nepredvídaný prienik GMO používaných na

izolované operácie do okolia (UNDP, 2003).

Preto je nutné pre každý druh GMO uskutočniť dôkladné zhodnotenie rizikových

dosahov. Na zabránenie nekontrolovaného a ilegálneho obchodu s GMO by mal každý štát

vytvoriť regulatívny systém so sledovanými povoleniami. Okrem toho by všetky výrobky,

označujúce GMO, mali byť takto označené.250

Riziká plynúce z nadmernej radiácie

Radiácia je energia vo forme pohybujúcich sa častíc alebo vĺn v zoskupeniach, ktoré

sa nazývajú fotóny. Najbežnejšími príkladmi sú mikrovlnné trúby, rádiové signály, svetlo

alebo röntgenové lúče. Radiácia je prirodzený a spontánny proces, pri ktorom nestabilné

atómy prvku vylučujú nadbytočnú energiu vo forme častíc alebo vlnenia. Tieto emisie

nazývame ionizovaným žiarením.251 Toto žiarenie je schopné prostredníctvom vysokých

dávok energie uvoľňovať elektróny z atómov iných materiálov, a to je dôvod, prečo je

250 Napriek opodstatneným obavám z rizík uskutočňuje sa celý rad známych i utajovaných projektov v tejto

oblasti. A časť produktov GMO je dostupná a aplikovaná. 251 Neionizované žiarenie je také žiarenie, ktoré nemá dostatok energie na to, aby atómy v molekulách zmenilo

chemicky, môže ich však rozvibrovať alebo spôsobiť ich pohyb. Vyskytuje sa najmä vo forme optického

žiarenia a elektromagnetických polí (elektrické spotrebiče, telekomunikačné zariadenia, prenos elektrickej energie). Medzi účinky na ľudské zdravie zaraďujeme poškodenia a rakovinu kože (UV žiarenie) alebo

poškodenie nervového systému.

218

inonizované žiarenie nebezpečné zdraviu. Okrem prirodzených zdrojov ionizovanej radiácie

(prítomnosť radónu v ovzduší – prenikajúceho cez zemskú kôru, kozmické žiarenie,

rádionuklidy v pôde) je najvýznamnejším zdrojom radiácie činnosť človeka, ktorá je

zodpovedná v priemere za približne 12 % ročnej dávky, ktorej je vystavená populácia

(zdrojmi sú produkcia jadrovej energie, ťažba uránu, obohacovanie uránom, vojenské jadrové

pokusy, medicína a použitie radiácie na vedecké účely) (UNDP, 2003). Zdrojom najväčšieho

znepokojenia sú v súčasnosti skladovanie, preprava a ukladanie rádioaktívneho odpadu a

jadrové havárie. Tieto činnosti môžu spôsobiť nekontrolovanú kontamináciu ovzdušia,

podzemných a povrchových vôd, pôdy a následne aj živých organizmov vrátane človeka. V

živých organizmoch dochádza k poškodeniu buniek, prípadne k tvorbe nových, abnormálnych

buniek, čo vedie k zvýšenému riziku výskytu rakoviny. Pri vyšších dávkach ožiarenia sa

vážne poškodzuje aj imunitný systém, pri veľmi vysokých dávkach dochádza k úmrtiu, najmä

pod vplyvom infekcií a poškodenia ciev. Zatiaľ nemáme dostatok vedeckých poznatkov o

presných účinkoch radiácie (aj pre spolupôsobenie ďalších faktorov) – môžeme však povedať,

že radiácia je mierny karcinogén a pri zvýšených dávkach rastie nebezpečenstvo pre zdravie.

Z dlhodobého hľadiska je nutné zamerať sa na prevenciu a zmiernenie dosahov

jadrových nehôd. Zvýšenie bezpečnosti sa dá dosiahnuť implementáciou vhodnejších

technológií a sprísnením národnej legislatívy. Všetky činnosti vzťahujúce sa na radiáciu by

mali spĺňať základné požiadavky nevyhnutnej rádiologickej ochrany (napr. podľa

Medzinárodnej komisie pre rádiologickú ochranu, ICRP) a personál by mal byť príslušným

spôsobom zaškolený. Treba tiež nájsť uspokojivé riešenie na bezpečné prepracovanie alebo

dlhodobé uloženie rádioaktívneho odpadu.

Zhoršovanie kvality mestských sídel

Kvalita mestského prostredia sa zhoršuje predovšetkým

nárastom hustoty mestskej populácie, najmä migráciou mladých ľudí z vidieka do

miest,

vysokou koncentráciou produkčných, riadiacich a obslužných činností (najmä

v metropolách) a

súbežne decentralizáciou, najmä produkčných/výrobných činností mimo mestských

centier,

s čím súvisí enormný nárast osobnej i nákladnej dopravy.

219

Ďalšími faktormi vplývajúcimi na zhoršenie kvality mestských sídel sú štruktúra

mestského/urbánneho priestoru, využitie pôdy, mobilita a životný štýl a z nich plynúce

požiadavky na vodu, energiu a materiály.

Zhoršenie kvality mestského prostredia sa prejavuje v nasledujúcich oblastiach252:

kvalita ovzdušia (znečistenie ovzdušia, najmä pod vplyvom spaľovania fosílnych palív pri

vykurovaní, cestnej doprave a priemyselných činnostiach), dopyt po vode a jej kvalita

(ohrozenie zdrojov pitnej vody a vodných zdrojov na rekreačné účely znečistením a

nadmerným používaním či únikmi), hluk (10 % až 20 % obyvateľov mestských miest je

vystavených neprijateľným úrovniam hluku nad 65 dB), dopravné nehody a dopravné zápchy,

tvorba odpadu (prevažuje skládkovanie a spaľovanie odpadu, znovupoužitie a recyklácia sú

zatiaľ v nedostatočnej miere), kvalita bývania (obytný priestor, základné služby, stavebné

materiály), degradácia urbánnej krajiny a znečistenie vnútromestských zelených plôch,

deteriorácia historických monumentov a budov.

Problémy mestského životného prostredia sú úzko prepojené s regionálnymi a globálnymi

environmentálnymi problémami, najmä cezhraničným znečistením ovzdušia, acidifikáciou,

zmenami klímy, fotochemickým smogom, znečistením vnútrozemských a pobrežných vôd a

kontaminovanými oblasťami.

Trvalo udržateľný mestský rozvoj integruje ekonomické a sociálne dimenzie mestských

systémov spolu s environmentálnymi, najmä prostredníctvom nasledujúcich opatrení:

racionálna alokácia zdrojov a zvýšenie energetickej efektívnosti, rozumné plánovanie

využívania pôdy a priestoru, dostatočná mestská infraštruktúra, napr. opatrenia podporujúce

dostupnosť verejnej, cyklistickej a pešej prepravy.

Spoločenské následky globalizácie

Následky globalizácie majú celosvetový dosah na všetkých úrovniach – premietajú sa

do strategického rozhodovania veľkých korporácií, rovnako ako na život drobných indických

roľníkov. Globálne trhy sú dynamickejšie, diverzifikovanejšie a medzinárodný obchod

dosahuje vyššie objemy než kedykoľvek v minulosti. Štáty stratili väčšinu svojej suverenity,

pretože nástroje, ktorými boli schopné uplatňovať výkon autority na svojom území,

podliehajú čoraz väčším obmedzeniam. Napriek tomu, že na svetové dianie majú hospodársky

vyspelé štáty a silné korporácie omnoho väčší vplyv než štáty rozvojové či miestne komunity,

zapojením čoraz väčšieho počtu aktérov sa globalizácia „stáva čoraz decentralizovanejšou –

252 Správa UNDP, 2003

220

nie je pod kontrolou žiadnej skupiny národov a už vôbec nie veľkých korporácií“ (Giddens,

2000).

Vojnové konflikty – terorizmus

Generálny tajomník OSN Kofi Annan pri analýze výsledkov jeho jedenásťročného

pôsobenia vo funkcii v oblasti zachovania medzinárodného mieru, bezpečnosti a spolupráce

dospel k záveru, že medzi najdôležitejšie kroky, ktoré OSN počas jeho mandátu podnikla,

patrí boj proti terorizmu a prijatie rezolúcie 1373, ktorá udeľuje štátom povinnosť uverejniť

zoznam teroristických organizácií. Tým jednoznačne zdôraznil závažnosť a hrozivú

nebezpečnosť tohto globálneho problému.

Napriek množstvu uskutočnených aktivít a vynaložených prostriedkov viaceré

medzinárodné (etnické, náboženské a i.) konflikty stále pokračujú a terorizmus je v neustále

vzrastajúcej miere deštruktívny. Zasahuje čoraz rozsiahlejšie teritóriá a je zložité zabrániť

jeho rozširovaniu, či ho eliminovať. Stupňuje sa krutosť náboženských a etnických

konfliktov, ako aj počet štátov vlastniacich zbrane hromadného ničenia.

Podľa komisára UNHCR 21,5 milióna ľudí je utečencami. Zbrane chemickej, biologickej a

informačnej vojny sú tiež lacné a ľahko použiteľné malými skupinami.

V rovnakom čase sú vytvárané stratégie pre svetový mier a bezpečnosť a rastie

globálne úsilie podporujúce rešpekt k diverzite a zdieľané etické hodnoty. Študuje sa

transkultúrna etika a dialógy medzi rozdielnymi pohľadmi na svet narastajú. Rast demokracie,

medzinárodný obchod a globálne zviditeľňovanie uskutočňované novými médiami,

internetom a satelitným dohľadom spolu so zlepšením svetového cestovania a životných

štandardov podporujú vzrastajúcu akceptáciu bezpečnostných podmienok, ktoré robia možnou

viac mierovú evolúciu ľudstva. Niekedy bolo otroctvo široko akceptované ako prirodzená

inštitúcia, dnes je skoro zlikvidované, pretože ľudia zmenili svoje myslenie a inštitúcie. Ak sa

to podarilo pri otroctve, potom prečo by sa to nemohlo podariť pri vojne a terorizme?

Súhlasíme s názorom, že v dlhodobých časových horizontoch riešením týchto

problémov je lepšie vzdelávanie kompetentných vedúcich. Na všetkých stupňoch riadenia.

Musíme porozumieť základným príčinám terorizmu, nie iba následkom a vytvoriť sociálny

dialóg a verejné vzdelávacie programy podporujúce rešpekt k diverzite a rovnakým právam

všetkých.

Jadrové zbrane, ktoré ľudstvo vlastní, umožňujú niekoľkonásobne zničiť všetko živé

na našej planéte.

221

Celosvetové výdavky na zbrojenie sú päťnásobne vyššie ako výdavky na

zdravotníctvo.

Zníženie výdavkov na zbrojenie o jedno jediné percento by uvoľnilo potrebné

finančné prostriedky na riešenie väčščiny globálnych problémov ľudstva

Predpoklady riešenia globálnych problémov

Pri zjednodušených prístupoch o možnostiach riešenia globálnych problémov

nezriedka aj v odbornej rovine sa stretávame s názormi, že na skutočné riešenie globálnych

problémov by mala byť rozhodujúcou dostatočná politická vôľa kompetentných štátov

a medzinárodných inštitúcií. Takéto tvrdenia vychádzajú zo skutočnosti, že v štátoch s

efektívnou správou, demokratických aj nedemokratických, je štátna moc vrcholným

politickým činiteľom. Štát je jedným z rozhodujúcich činiteľov, pomocou ktorého sa snažia

dominantné spoločenské skupiny (politické, podnikateľské a i.) vytvárať všeobecne platné

pravidlá vo vnútroštátnom i medzinárodnom priestore. Potom v jeho politike sa odrážajú

záujmy tých spoločenských zložiek, ktoré majú na rozhodovací proces najväčší vplyv.

Podobne je to aj v medzinárodných inštitúciách.253

Zástancovia technokratického prístupu k riešeniu GP tvrdia, že technológie túto

dilemu vyriešia. Zárukou, napr. podľa Bhagwatiho, je neviditeľná ruka trhu, ktorá dokáže

vyriešiť otázku ponuky a dopytu aj po službách prírody. Stačí, ak si ľudia uvedomia hodnotu

a vzácnosť kľúčových prírodných zdrojov. Potom by trh vytvoril optimum medzi dopytom

a ponukou pri ochrane prírodného prostredia. Podobne by to malo byť s podporou cestovného

ruchu, ktorý by zvýšil hodnotu ekosystémov a bránil by tak rozsiahlejšej devastácii životného

prostredia. Doterajšie skúsenosti z domáceho prostredia ani zo zahraničia to nepotvrdzujú.

Tento spôsob však opäť nezaručuje zachovanie optimálneho množstva prírodných zdrojov,

nevyhnutných na fungovanie ekosystémov.

253 Napríklad aj pri formovaní stanovísk Svetového ekonomického fóra. Takmer dve tretiny účastníkov

Svetového ekonomického fóra tvoria zástupcovia podnikateľskej sféry – zväčša sú to vrcholní riadiaci manažéri

veľkých nadnárodných firiem. Verejní predstavitelia, politici a štátnici tvorili v roku 2006 asi desatinu

účastníkov. Takéto zloženie sa nepochybne odrazilo aj na znení kritickej správy o globálnom vládnutí. Popri

pomerne presnom poukázaní na problémy a ničnerobenie v ich riešení sa v správe konštatuje: „Podnikateľská

sféra je len časťou problému a v najlepšom prípade môže byť len časťou riešenia – základnú zodpovednosť za

dosiahnutie globálnych cieľov majú vlády.“

222

Konflikt udržateľného rastu a udržateľného rozvoja

Zástancovia (trvalo) udržateľného rozvoja tvrdia, že energetickú a zdrojovú náročnosť

možno znížiť na minimum, čím dokážeme produkciu zvýšiť bez toho, aby sa zvýšil negatívny

vplyv na životné prostredie, avšak nemožno ju znížiť na nulu. Ekonomický rast nevyhnutne

dosiahne bod, keď ďalší nárast objemu výroby už nebude možný bez zvyšovania

environmentálnych škôd.254 Táto logika teda tvrdí, že ekonomický rast vo svete, ktorý je

konečný (uzatvorený), je nemožný.255 Podobne vidí situáciu i Masuda, ktorý prirovnáva Zem

ku kozmickej lodi s obmedzenými zásobami.256 Napriek konvenciám spájajúcim rozvoj

civilizácie nutne s ekonomickým rastom, epocha Edo, ktorá je súčasťou histórie Japonska od

17. storočia až takmer po začiatok éry Meidži, je dôkazom, že „ekonomika s nulovým rastom

je dokonale kompatibilná s prosperitou a civilizovaným životom257.“ Počas tohto obdobia

vládnuce elity Japonska uzatvorili ostrov (takmer všetky prístavy) a zvrátili technologický

vývoj krajiny.

Lysák apeluje na potrebu humanizácie globalizácie a preferuje koncepciu

udržateľného rozvoja, ktorej hlavnou úlohou je dosiahnuť, „aby sa proces globalizácie stal

pozitívnou silou pre všetky národy a všetkých ľudí na svete.“ 258

Čína za ostatné dve dekády zaznamenala ohromujúci priemyselný rozvoj, ktorý

znamenal takmer dvojnásobný ekonomický rast najľudnatejšej krajiny sveta.. Na druhej strane

environmentálne zaťaženie bolo také vysoké, že to vyvolalo na domácej pôde vlny

nespokojnosti, protesty zo zahraničia a väznenie environmentalistov. Príčinou bolo enormné

zvýšenie exhalátov a chemických splodín, ktoré viedli ku kontaminácii zdrojov pitnej vody

pre milióny ľudí a následne k takmer epidemickým ochoreniam z nej. A tiež kontaminácia

pôdy znehodnotila každoročne milióny ton obilia.

Podľa Národnej komisie pre rozvoj a reformy Čína plánovala v rokoch 2006-2010

investovať do ochrany ŽP 175 mld. USD (1,4 mld. juanov). Zdroje – vo výše 1,5 % čínskeho

HDP – mali byť využité na ochranu vodných zdrojov pred znečisťovaním, zlepšovanie kvality

vzduchu v čínskych mestách, redukciu erózie pôdy na vidieku.

254 DOUTHWAITE, R.: Ekológia peňazí. Dolný Kubín : diverZita, 1999, s. 23. 255 V týchto súvislostiach vzniká otázka: do akej miery je Zem, resp. vesmír, systémom uzatvoreným? 256 KLINEC, I.: Na prahu civilizácie Tretej vlny. Bratislava : IRIS, 2003, s. 160. 257 Gray, J.: Marné iluze (Falešné představy globálního kapitalizmu). Košice : PARADIGMA.SK, 2003, s. 177. 258 Lysák, l.: Alternatívy globalizácie – (neo)regionalizácia. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie

„Medzinárodné vzťahy: Aktuálne otázky svetovej ekonomiky a politiky“. Virt 2.-3. december 2004.

223

Zoznam literatúry

Knihy a iné tlačené publikácie

BAYLIS, J., SMITH, S.: The Globalization of World Politics. New York : Oxford

University Press Inc., 2005. ISBN 0-19-927118-6.

Brief Study – Reserves, Resources, and Availability of Energy Resources, 2007.

Hannover : BGR 2007.

BULATOV, A. S. (editor): Mirovaja ekonomika. Moskva : Jurist, 2002.

BUTLER, Eamonn. 1996. Hayek a jeho prínos k politickému a ekonomickému mysleniu

dneška. Bratislava : Inštitút liberálnych štúdií, 1996. 170 s. ISBN 80-967459-8-0.

CIHELKOVÁ, E. et al.: Světová ekonomika : Regiony a Integrace. Havlíčkův Brod:

Grada Publishing, 2002. ISBN: 80-247-0193-6.

Doha Development Agenda: Making Trade Work for All. Brussels:European Commission

2005.

DUDÁŠ, T. – SCHÖNWIESNER, R. – ULIČNÁ, L.: Ukazovatele na komparáciu

ekonomík vo svetovom hospodárstve. Bratislava : Vydavateľstvo EKONÓM, 2001.

DUDÁŠ, T.: Svetová ekonomika – sektorový aspekt. Bratislava : Vydavateľstvo

EKONÓM, 2007. ISBN 978-80-225-2294-6.

Energetická politika Slovenskej republiky. Bratislava : Ministerstvo hospodárstva, 2008.

GRAY, J.: Marné iluze (Falešné představy globálního kapitalizmu). Košice :

PARADIGMA.SK, 2003.

HOCKING, B., MCGUIRE, S. (Editors): Trade Politics. London and New York:

Routledge, 2004.

HULAN, Bohumír: Možno riešiť súčasné globálne problémy? Liptovský Mikuláš :

Vojenská Akadémia, 1998.

DOUTHWAITE, R.: Ekológia peňazí. Dolný Kubín : diverZita, 1999.

IVANIČKA, Koloman: Globalistika. Poznávanie a riešenie problémov súčasného sveta.

Bratislava : Iura Edition, 2006.

KLINEC, Ivan: Na prahu civilizácie Tretej vlny. Bratislava : IRIS, 2003.

224

HAMILTON, J. a kol.: Beyond oil: the oil curse and solutions for an oil - free future.

2005.

HANUS, Václav: Česká nukleární společnost - 17.08.2005 FAO & Briefing Paper :

Hunger on the Rise, 17 September 2008.

HRALA, V. a kolektív: Geografie světového hospodářství – Vybrané kapitoly. Praha :

Oeconomica, 2003.

IMF World Economic Outlook, October 2009.

International Energy Outlook 2008. EIA.

JENÍČEK, V.: Globalizace světového hospodářství. Praha : C.H. Beck, 2002. ISBN 80-

7179-787-1.

KLEIN, C. Mineralógia. Bratislava : Oikos-Lumon, 2006.

LIPKOVÁ, Ľudmila: Medzinárodné hospodárske vzťahy. Bratislava : Sprint vfra, 2000.

LOMAKIN, V.K.: Mirovaja ekonomika – vtoroe izdanie. Moskva : Unity, 2004.

LORENZ, K.: Der Abbau des Menschlichen. München : Piper, 1983.

LYSÁK, Ladislav: Alternatívy globalizácie – (neo)regionalizácia. Zborník

z medzinárodnej vedeckej konferencie „Medzinárodné vzťahy: Aktuálne otázky svetovej

ekonomiky a politiky“. Virt 2.-3. december 2004.

LYSÁK, Ladislav: Medzinárodné organizácie. Bratislava : Vydavateľstvo EKONÓM,

2001.

LYSÁK, Ladislav: Megatrendy prvých dekád 21. storočia. In Medzinárodné vzťahy

2/2006, Bratislava : Vydavateľstvo EKONÓM, 2007.

MADDISON, A.: The World Economy. OECD Publishing, 2006.

MCFALLS, J. A.: Population: A Lively Introduction. In Population Bulletin, roč. 62, č. 1,

2007.

Mineral Yearbook, 2009. USGS.

NAIM, M.: Think Again: Globalization. Foreign Policy. 03/04 2009. [Cit 28.03.2009]

Dostupné na internete <http://www.foreignpolicy.com/story/cms.php?story_id=467

PECCEI, A.: One Hundred Pages for the Future. Pergamon Press, 1981.

PUTIŠ, M. 2004: Petrografia metamorfovanýh hornín. Bratislava : Univerzita

Komenského, 2004.

SCHOLTE, J.A.: Global trade and finance. In The Globalization of World Politics. New

York : Oxford University Press Inc., 2005, s. 600-619. ISBN 0-19-927118-6.

225

SEN, Amartya: Poverty and Famines : An Essay on Entitlements and Deprivation. Oxford

: Clarendon Press, 1982.

SIPKO, J.: Medzinárodný platobný styk. Bratislava : Elita, 2000. ISBN 80-8044-072-7.

SOROS, G.: Otvorená spoločnosť : Reformovanie globálneho kapitalizmu. Bratislava :

Kalligram, 2001. ISBN 80-7149-408-9.

SPIRIDONOV, I. A.: Mirovaja ekonomika – Učebnoe posobie. Moskva : Infra-M, 2004.

Statistical Review of World Energy – 2008. BP.

STIGLITZ, J.E.: Making Globalization Work. New York : W W. Norton & Company,

2006. ISBN 978-0-393-06122-2.

SZIRMAI, A.: Dynamics of Socio-Economic Development. Cambridge University Press,

2005.

UNCTAD World Investment Report, 2007.

UNCTAD World Investment Report, 2008.

UNCTAD World Investment Report, 2009.

Understanding the WTO. Geneva: WTO, 2005.

World Bank Global Development Finance, 2009.

WOODS, N.: International political economy in an age of globalization. In The

Globalization of World Politics. New York : Oxford University Press Inc., 2005. s. 325-

347. ISBN 0-19-927118-6.

World Population Policies 2005. UN DESA.

World Population Policies 2007. UN DESA.

World Population Prospects – The 2004 Revision. UN DESA.

World Population Prospects – The 2006 Revision. UN DESA.

WTO in Brief. Geneva: WTO, 2005.

Internetové zdroje

http://apps1.gdr.nrcan.gc.ca/mirage/mirage_list_e.php?id=220377

http://www.creativesynthesis.net/blog/2008/02/19/material-maps/

http://www.eia.doe.gov

http://www.eroei.com

http://www.fao.org/newsroom/common/ecg/1000923/en/hungerfigs.pdf

226

http://www.fpv.umb.sk/~vzdchem/KEGA/TUR/ZP03.htm

http://www.info-diamond.co.uk/rough/diamond-producer.html

http://www.infomine.com/

http://www.kbs.sk/print.php?cid=1164974593

http://www.pbs.org/wnet/wideangle/episodes/gold-futures/map/1782/

http://www.seas.sk

http://www.thaigem.com

http://www.wfdb.com/

http://www.wikipedia.org/

http://www.wto.org