Miništrantská teológia- Kňazstvo

Miništrantská

teológia- Kňazstvo

Služba miništranta pri oltári má v istom zmysle kňazský charakter.

Miništrant, ktorý koná službu pri oltári, posluhuje kňazovi a cez

neho samému Ježišovi Kristovi. Čo znamená byť kňazom?

Kňazstvo nachádzame už

v časoch Starého zákona. Boh

ustanovil vyvolený izraelský

národ

ako „kráľovstvo kňazov a svätý

národ“.

Ale v tomto národe si vyvolil

jeden

z dvanástich kmeňov, kmeň

Léviho,

ako kňazský kmeň.

Starozákonné kňazstvo

Kňazi boli jedinou skupinou, okolo ktorej sa vytváralo izraelské spoločenstvo. Museli zachovávať osobitné predpisy, ktoré riadili nielen ich osobný

a súkromný život, ale aj život ich rodín a príbuzných. Boli zasvätení Bohu a konali

bohoslužbu, preto museli byť v každom ohľade bezúhonní.

V 5. kapitole Listu Hebrejom

nachádzame vysvetlenie, čo

bolo poslaním veľkňaza v

období Starej zmluvy: Každý

veľkňaz, vybratý spomedzi

ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich

zastupoval pred Bohom, aby

prinášal dary a obety

za hriechy. A ďalej: Ale túto

hodnosť si nik nemôže prisvojiť

sám, len ten, koho povoláva

Boh tak,

ako Árona (Hebr 5,1.4).

Krv capov a teliat, s ktorou veľkňaz vstupoval do svätyne, však nemohla človeka obmyť z hriechov. Ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov, cez väčší a dokonalejší stánok, nie urobený rukou, to jest nie z tohto stvoreného sveta, raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie (Hebr 9,11-12).

Takto sa na Ježiša Krista, Božieho

syna vzťahujú slová: Tento,

pretože zostáva naveky, má

kňazstvo, ktoré neprechádza na

iného. Preto môže naveky spasiť

tých, ktorí skrze neho prichádzajú

k Bohu, lebo žije stále, aby sa za

nich prihováral. Veď bolo aj

vhodné, aby sme mali takého

veľkňaza: svätého, nevinného,

nepoškvrneného, oddeleného od

hriešnikov, povýšeného nad

nebesia, ktorý nepotrebuje ako

veľkňazi deň čo deň prinášať

obety najprv za svoje hriechy a

potom za hriechy ľudu. On to

urobil raz navždy, keď obetoval

seba samého (Hebr 7,24-27).

Novozákonné kňazstvo Ježiša Krista

Pán Ježiš prišiel na svet, aby nás vykúpil. Jeho vykupiteľská obeta je prinesená za všetkých ľudí všetkých čias, nielen za Dvanástich, s ktorými

slávil poslednú večeru:

„Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“ ... „Toto je kalich mojej krvi,

ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie

hriechov“.

Teda Ježišovo kňazstvo spočíva v poslušnom vyplnení Otcovej vôle.

Sám Ježiš sa postaral, aby každý človek mohol

dať slobodnú odpoveď na jeho ponuku –

či chce prijať nezaslúžený dar vykúpenia,

a teda či chce byť spasený.

Túto službu spásy uskutočňuje Ježiš prostredníctvom svojich kňazov vo

svojej Cirkvi. Posvätný stav (ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie,

ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej

vykonáva v Cirkvi až do konca čias.

Kňaz dostáva túto

posvätnú moc pri

kňazskej vysviacke

(konsekrácia) a to

prostredníctvom

biskupa, ktorý na

hlavu svätenca

vkladá ruky a modlí sa

konsekračnú

modlitbu. Stáva sa

tak sacerdos

(doslova svätý dar

pre spoločenstvo)

naveky.

Teda kňaz koná kňazskú službu v osobe Krista a v jeho mene. Keď kňaz krstí, Ježiš krstí; keď kňaz vysluhuje sviatosť

zmierenia, Ježiš Kristus je ten, kto odpúšťa hriechy.

Kto sa môže stať kňazomAby sa niekto mohol stať kňazom, je potrebné, aby bol na to súci:

aby bol pokrstený muž zdravý telesne aj psychicky, aby dosiahol vek 25 rokov, aby bol náležite formovaný v kňazskom seminári (v rehoľnom dome) po stránke duchovnej aj vedomostnej (absolvent teologického štúdia).

Aby vynikal v čnostiach, zvlášť vo viere, v láske a v poslušnosti,

a samozrejme, aby sám chcel stať sa vysväteným služobníkom Cirkvi.

Sviatosť posvätného stavu má tri stupne: najnižší je diakonát (diakon),

druhý je presbyterát (presbyter – kňaz) a najvyšší je episkopát (biskup).

 Kňazstvo všetkých

pokrstenýchOkrem sviatostného kňazstva

jestvuje aj všeobecné kňazstvo. Kristus Veľkňaz a jediný prostredník

medzi nami a Bohom „urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu

Otcovi“ (Zjv 1,6).

Celé spoločenstvo veriacich

ako také je kňazské. Veriaci

vykonávajú svoje krstné

kňazstvo svojou účasťou na

poslaní Krista Kňaza,

Proroka a Kráľa: ako Kristus

Kňaz robia

zo svojho života živú, Bohu

ľúbeznú obetu; ako Kristus

Prorok tlmočia blížnym vôľu

Nebeského Otca; ako Kristus

Kráľ napĺňajú svoj život

službou. Každý podľa

vlastného povolania.

Všeobecné kňazstvo

veriacich sa uskutočňuje

rozvíjaním krstnej milosti,

života viery, nádeje a lásky.

Všeobecné kňazstvo vychádza zo sviatosti krstu. Krstom sme sa stali členmi Cirkvi a krstom sme získali účasť na Kristovom kňazstve.

Je v službách všeobecného kňazstva

(napr. udeľovaním sviatostí, ktoré môže

vyslúžiť len kňaz).

Služobné (sviatostné) kňazstvo je jedným z prostriedkov, ktorými Kristus buduje a vedie svoju Cirkev.

Svätý farár z Arsu – Ján Mária Vianney sa vyjadril:

Kňaz je láskou Kristovho srdca. Život možno teda prežiť

v dvoch možnostiach:

buď ako celkom zasvätený Bohu

v kňazskom stave alebo ako

kresťan vo svete napĺňať svoje krstné

povolanie statočným

kresťanským životom.

Roky služby pri oltári

môže každý miništrant

využiť tak, že bude

rozmýšľať, ktorá

možnosť sa mu viac

páči a do ktorej ho volá Pán.

Uživotnenie

Zistím si meno kňaza, ktorý ma pokrstil (urobil účastným na všeobecnom kňazstve Kristovom) a pomodlím sa za neho.

Častejšie si v modlitbe

spomeniem na

seminaristov, ktorí sa

v kňazskom seminári

pripravujú na kňazskú

službu.

Na miništrantskom stretnutí poprosím kňaza, aby slovom, prípadne pomocou

audiovizuálnych prostriedkov priblížil

život v kňazskom seminári.

Pri osobnej modlitbe do svojich úmyslov častejšie

zahrniem aj úmysel za biskupov,

kňazov a diakonov.

V posvätnom tichu pred slávením

sv. omše si pripomeniem,

že miništrantskou službou kňazovi

preukazujem službu samému Ježišovi Kristovi.