Sheila Hockenová

Sheila Hockenová

Ema a ja

Román anglickej spisovateľky je vyrozprávaním vlastného životného príbehu.Posledných desať rokov pracuje v Asociácii trénerov psov, na vlastnej internetovej stránke poskytuje rady a konzultácie pri výcviku psov, organizuje kurzy, konzultácie, psie sedenia.

Príbeh začína opisom detstva Sheily, ktorá si dosiedmich rokov vôbec neuvedomovala, že zle vidí. Videla rozmazane, nejasne, ale myslela si, že tak vidíkaždý. Postupne prišla i o zbytky zraku a ako 12-ročná už rozlišovala len svetlo a tmu.

Narodila sa v Beestone v Nottinghame roku 1946. Otec, mama i o tri roky starší brat mali chybný zrak, vrodený sivý zákal. Otec chodil po trhoch predávať súkno, až kým úplne nestratil zrak. Potom si po krátkom hľadaní vhodného zamestnania kúpil gitaru a živil sa hrou a skladaním piesní. Obe deti viackrát operovali, ale po tom, čo brat na jedno oko úplne oslepol, rodičia to vzdali.

Problémy nastali, keď mala Sheila nastúpiť do školy. Vždy im poradili osobitnú školu. Nakoniec matka natrafilana riaditeľa, ktorý tiež na jedno oko nevidel. A takSheila dostala šancu vzdelávať sa. Prekonala mnohéproblémy a ako 11-ročná prestúpila na strednú školu.Musela chodiť tesne k tabuli, aby si mohla odpísaťpoznámky. Spolužiakom to dosť vadilo, preto si začala cvičiť pamäť. Naučila sa aj slepecké písmo.

Zapájala sa i do hier, dokonca sa pokúšala hrať tenis.Postupne si uvedomila, že nestačí za ostatnými, a taksa začala uzatvárať do seba. Najlepšie sa cítila doma,lebo tam ju nik nebral ako slepú. Matka ju naučilapoužívať hmat. Naučila ju šiť ihlou i žehliť.

Po skončení školy chcela pracovať so psami, alezamestnali ju ako telefonistku. Jej devätnástenarodeniny boli zlomom v jej živote – úplne stratila zrak a do jej života vstúpila Ema.

Nechcela chodiť s bielou paličkou, na to bola hrdá.K nim domov chodil domáci učiteľ, ktorý im pomáhal a ten jej navrhol, aby požiadala o psa sprievodcu.Spolu vypísali dotazníky, dokonca k nim domovprišiel cvičiteľ psov, aby zistil, akú má povahu. Podľatoho jej potom pridelia psa. Po dlhom čakaní 1.7.1966konečne navštívila výcvikové stredisko.

Na druhý deň pobytu jej tréner Brian Peel doviedoldo izby čokoládovohnedého labradora Emu.

Hneď vedela, že ju bude milovať. Ema ju vyoblizovala,oňuchala a už navždy zostala po jej ľavom boku.

Brian Sheilu učil, ako má spolupracovať s Emou, ako má na ňu hovoriť a dávaťpríkazy. Po mesiaci spolu opustili výcvikové stredisko.

Doma boli všetci Emou nadšení. Bola veľmi učenlivá,stačilo jej raz prejsť trasu a už si ju zapamätala. Sheilavďaka nej získala väčšiu slobodu, mohla si zájsť, kde chcela. Pomocou máp v Braillovom písme sipreštudovala trasu a dala Eme pokyny.

Sheila sa vo večernom kurze zoznámila s Anitou,s ktorou si spolu prenajali byt. Anita videla a pomáhalapriateľke s výberom oblečenia a úprave vlasov. Do bytusa nasťahovali aj s kocúrom Tissom, ktorého si Sheila kúpila, aby odnaučila Emu nenávidieť mačky.

V miestnom rádiu, kam chodila za známym redaktoromvysielania pre slepých, sa zoznámila s chirurgom DonomHockenom, do ktorého sa hneď zaľúbila. So ženou uždlhšie nežil, ale mali spolu 10-ročnú dcéru, a tak sa chcel rozviesť, až keď bude väčšia a pochopí to. Sheile to neprekážalo, mala ho rada a často sa stretávali. Don jej veľmi pomáhal.

Keď Anitu v práci preložili, musela si Sheila nájsťnové bývanie. Pridelili jej byt na sídlisku, ale vďaka Eme nemala problémy zorientovať sa v novom prostredí.

Sheila sa prihlásila do viacerých večerných kurzov –učila sa za kozmetičku, aranžovaniu kvetov i šitiuna stroji. Keďže chcela podporiť fond na výcvik psov,chodila na besedy a rozprávala o Eme a jej pomoci.Dokonca spolu s Emou natáčali film o využívaní pomôcokv Braillovom písme pri orientácii v meste.

K Eminým narodeninám vymenila Sheila byt za domček so záhradou, kde mohla Ema voľne behať. Tu znova mohla chovať aj siamské mačky.

Raz našla Eme na hrudi hrčkua radšej jej ju dala vyoperovať.Našťastie nebola zhubná, aleten strach, ktorý zažila, bolneopísateľný. Už si život bezEmy nevedela predstaviť.

Po rokoch si Don vzal Sheilu za manželku. Bol to jejnajkrajší deň.Raz jej brat Graham povedal o očnom špecialistovipánovi Shearingovi, ktorý používal pri liečení svojich pacientov nové metódy. Objednala sa u neho a o tri týždne išla na vyšetrenie. Dúfala, že možno bude vidieť.Návšteva u doktora ju však veľmi sklamala, lebo jejnedával veľkú nádej. Aj Don bol dosť opatrný, uisťovalju, že ju ľúbi aj bez zraku.

Nemala však čo stratiť, preto sa na operáciu objednala.Čakala deväť mesiacov, kým ju vzali do nemocnice.

Po deviatich rokov s Emousa s ňou musela na časrozlúčiť. Cítila sa bez nejosamelá. Don sa o Emupostaral, vozil ju so seboudo ambulancie.

Po operácii mala zaviazané oči. Nešla sa dočkať pondelka, keď jej mali dať dole obväzy. Prvé, čo uvidela, bola žiarivá modrá a zelená farba na uniforme sestričiek. Nevedela savynadívať na všetky tie žiarivé farby okolo seba. Keď uvidela Dona, znova sa do neho zaľúbila. A Ema bola preňu neuveriteľne krásna.

Pomaly spoznávala veci, ktoré dovtedy poznala len hmatom. Dokonca i teraz mnohé veci pochopila prv hmatom. Ema spočiatku bola v pomykove, keď nemusela chodiť s postrojom. Rýchlo si ale zvykla a cítila sa slobodná. Na Vianoce sa im narodila dcérkaKarensa Ema Lujza. Jediné, v čo dúfali, bolo, aby malazdravé oči.

Použitá literatúra:

Hockenová, Sheila: Ema a ja, Bratislava, Smena 1982Internet