Dejiny hudby vypracovali: Júlia Lenhardtová, Mária Opánska

Stredovek

Stredovek trval zhruba od 4. do konca 14. stor. V užšom zmysle zaraďujeme do stredoveku iba tie obdobia a oblasti, kde sa formovali nové formy života a kultúry, t.j. iba západnú Európu.

Gregoriánsky chorál

Kresťanská liturgia prebrala mnohé črty zo židovskej liturgie a podľa potreby ju prispôsobila novej viere; napr. spievané čítanie Biblie, sólové spievanie žalmov s odpoveďou zboru.

313 bol uzákonený Milánsky edikt cisárom Konštantínom Veľkým, v ktorom ustanovil kresťanstvo za štátne náboženstvo. Tým nastala sloboda kresťanského myslenia, čo otvorilo brány rozvoju cirkevnej hudby.

Svätý Benedikt (480 – 543) vo svojej Reguli (r. 530) pod taktovkou idey „Ora et labora“ „Modli sa a pracuj“, opísal kompletný cyklus denných ofícií - ofícium = hodinky (svoj pôvod majú vo vigíliách a nočných zhromaždeniach, na ktoré sa schádzali kresťania počas prvých storočí kresťanstva), čo je celý okruh spievaných modlitieb, ktorých hudba je zapísaná v antifonári:o matutínum sa uvádza po polnoci (3 nocturná – každé po 3 žalmy s antifónami, 3 lekcie a 3 veľké

responzóriá)o laudes sú ranné chvály, na svitaní (5 žalmov, 5 antifón, Kapitulum – krátke čítanie, Hymnus,

Versiculus, Bedenictus s antifónou)o malé hodinky

prima 06:00 tercia 09:00 sexta 12:00 nona 15:00 (Hymnus, 3 žalmy, 1 antifóna, Kapitulum, Krátke responzórium, Versiculus)

o vesperae sú v podvečer (5 žalmov, 5 antifón, Kapitulum, Hymnus, Versiculus, Magnificat s antifónou)

o kompletórium je posledná bohoslužba pred odpočinkom (3 žalmy, 1 antifóna, Hymnus, Kapitulum, Krátke responzórium, Versiculus, Nunc dimittis s anitifónou)

Missa sa hrávala medzi terciou a sextou. Obsahuje nemenné časti = ordinarium a menné = proprium:o Introitus (antifonálny) Kyrie Glória (nie je súčasťou omše počas adventu, pôstu, vo všedné

dni) Graduale (responzoriálny) Aleluja/Tractus (responzoriálny) Credo Offertorium (antifonálny) Sanctus (Benedictus) Agnus dei Communio (antifonálny) Ite missa est (prepúšťacia formula + spievaná odpoveď zboru; v omšiach, ktoré neobshujú Gloria, je prepúšťacia formula Benedicamus Domino)

Gregor Veľký (540 – 604)o Skomponoval značnú časť rímskeho gregoriánskeho chorálu, ale hlavne hľadal použitie

hudby v rímskej liturgii, čím sa nakoniec zaslúžil o sformovanie rímskej liturgie. Upevnil pápežskú autoritu (aj v Británii).

o Založil školu spevu: Schola cantorum, v ktorej obsadení bolo 7-8 školených spevákov. Zároveň zakladal sirotince na školenie budúcich zborových spevákov.

1

Gregoriánsky chorál – liturgický vokálny, jednohlasný štýl, bez sprievodu a bez harmonickej podpory. Rozlišujeme druhy spevu: o sylabický/akcentus: jedna slabika = jedna nota. Noty sú striktne viazané na text.o melizmatický/concentus: jedna slabika = dlhé pasáže nôt. Je to ozdobnejší spev.o neumatický: jedna slabika = 4-5 nôt. Je spojením melizmatického aj sylabického, prípadne sú

v ňom príležitostné krátke melizmy Ambroziánska liturgia vznikla v Miláne. Ambróz zaviedol antifonálny spôsob spievania hymnov

a žalmov v latinčine, podľa východných cirkví do offícií. Najstašia zbierka Ambroziánskeho chorálu pochádza z 12.stor.

Starorímska liturgia sa rozvinula v Ríme. Svoj vrchol dosahuje za pápeža Gregora I. (Gregor Veľký) Beneventská liturgia (oblasť Benventu – juh Talianska) je podobná starorímskej. V tejto oblasti

bol významný benediktínsky kláštor Monte Cassino. Hispánska (mozarabská) liturgia vznikala na Pyrenejskom polostrove, no bola potlačená už

v 11.stor. Galikánska liturgia (Galská) prekvitala v kráľovstve Frankov. Vyvinulo sa v nej plno rozmanitých

orientálnych detailov v cirkevných obradoch, veľmi vzdialených od rímskych. Galikánska omša prejavovala sklon k nádhere a obradnosti. Franský kráľ Pipin III. Krátky uprednostňoval rímsku, no galikánske spevy sa úzko tlačili do rímskych obradov a tak vznikla rímsko – franská omša. Základy rímskeho rítu sa ku Frankom dostali pomocou liturgických kníh, ktoré samozrejme obsahovali iba texty, ako sacramentarium (pre kňaza, len sviatky), lekcionár (epištoly, evanjeliá), ordines/ordo (poriadkové knihy), antifonár (kniha zborov; texty spievané antifonálne), cantatorium (sólové spevy responzoriálnych spevov), graduál (kniha hudby pre omšu) atď. Melódie prenášali speváci. Prinesené zborníky si Frankovia pozmenili a obohatili o galikánske prvky. To znamená, že rímska liturgia vyrastala na fransko-galikánskej pôde. Na franskom území sa zrodil aj viachlas a dosiahol tu významné postavenie.

Hoci rímsko-franský poriadok pôsobil jednotne, v jednotlivých kostoloch vznikali tzv. úzy, čiže zvyky, variácie, osobité prvky v omši, napr. sarumský úz (angl.), lyonský úz (franc.). Tridentský koncil nakoniec prijal rímsky úz.

Dlhou tradíciou bolo ústne prenášať gregoriánsky chorál a to verne. Túto tradíciu narušovali speváci, ktorí si prispôsobovali chorály. Prechod zo starorímštiny a gréčtiny do latinčiny bol pomalý, mnoho liturgických častí sa spievalo v oboch jazykoch. Byzanský vplyv do rímskej liturgie bol neúspešne potlačený.

Spôsob prednesu: antifonálny (zbor x zbor); responsoriálny (zbor x liturg/sólista) 1054 sa oficiálne rozdelila cirkev na západnú a východnú, čím zároveň nastal rozkol názorov.

Východná – byzanská; západná – latinská, európska. V roku 476 sa rozpadla západorímska ríša. Formy gregoriánskeho chorálu:

o Psalmodia – spievanie žalmov. Spôsob prednesu: 1. Antifonálny (striedanie dvoch zborov) 2. Responzoriálny (sólový žalm s odpoveďou zboru/zhromaždených) 3. Priamy (verše žalmu sa spievajú plynule bez textových dodatkov). Jeho pôvod je židovský. Má svoju vlastnú osobitú formu, melodický vzorec, ktorou sa

žalm riadil je žalmový tonus: initio (vzostupný začiatok) tenor/tuba (zadržaný tón)

2

meditatio (krátky vzorec, uzatvára prvú polovicu verša) tenor terminatio = finalis (záverečná klesajúca formulka)

Lekcie sú čítanými žalmami, hoci sa v časných štádiách od psalmódie ani neodlišovali.o Hymnus – latinská sakrálna báseň. Je v strofickej forme, kde má každá strofa má rovnakú

melódiu. Spev je typu akcentus, niekedy obsahuje 2-3 tónové neumy. Spieva sa v každom z denných ofícií. Poetické a hudobné postupy zaviedol Ambróz.

o Canticum – latinská stredoveká duchovná pieseň.o Antifona – rámcovala žalmy. Vyrástla z obradov v synagóge. Najprv sa opakovala po každom

verši, neskôr na začiatku a na konci žalmu, teraz sa spieva intonácia (začiatočná fráza) na začiatku a celá antifóna na konci.

o Responsorium – zložitejší melizmatický útvar. Formou je blízke antifóne. Ide o odpoveď, krátky verš, ktorý spieva sólista a zopakuje zbor. Rozlišujeme dlhé a krátke responzóriá.

o Trópy a sekvencie – trópovanie – podkladanie textov pod rozsiahle melizmy gregoriánu. Rozširujú štandardné zložky liturgie: pridávaním nového textu k existujúcej melódii, melodickým (melizmatickým) rozšírením existujúceho spevu alebo oboma zároveň. Nové texty sa pridávali ku každej hudobnej zložke okrem Credo. Sekvencie – zvláštny typ trópu, dodatok k omšovému Aleluja. Vznikli z dôvodu ťažkého zapamätania si dlhých melódií tak, že na každú notu melizmy pripadla jedna slabika. Tridentský koncil, ktorý sa konal v rokoch 1545 – 1563, trópy z liturgie vylúčil a zakázal všetky sekvencie okrem 4 (Veni Sancte Spiritus, Lauda Sion, Victime Paschali Laudes, Dies Irae). Neskôr bolo povolené Stabat mater.

Počiatky viachlasu

12.stor. sa vývojová aktivita presúva do severného Francúzska a do miest. Upevňuje sa národnostná jednota v tejto krajine. V tomto období sa upevňuje aj dôvera v tvorivú silu človeka a individualizujú sa hlasy v polyfónnych skladbách.

Organum Viachlas vznikol ako rozvinutie chorálu, ako prostriedok na zvýšenie lesku a slávnosti cirkevných

služieb. Vznikol ako nezapísaný sprievod chorálu. Organum je prvým počiatkom viachlasu, zvukovo obohacoval chorál bez toho, aby ho narúšal.

Princíp organa: zdvojenie chorálu v paralelnom pohybe v intervale oktávy, kvinty, kvarty. Spočiatku bol organum iba improvizovaný, časom sa začal zámerne komponovať. Improvizovaný znel ako bourdon, neskôr sa začali pridávať paralelizmy, spievané improvizovane, na čo boli vyučení parafonisti.

Ison bol oporný držaný tón, podobný organum. Jedna z foriem primitívneho viachlasu, tzv. grécky chorál, alebo hlboký bourdon.

Aj v byzanskej hudbe nájdeme improvizovaný viachlas, ktorý vzniká len zadržovaním tónu, zatiaľ čo jednohlasná melódia pokračuje ďalej.

Jednoduché organum je keď sa vox principalis zdvojí len jedným hlasom – vox organalis. Ďalšie zdvojenie jedného alebo oboch hlasov v oktáve dáva zložené organum.

Paralelné organum je, keď sa prísne zachováva pararelný pohyb. Ak je paralela v určitom mieste narušené, hovoríme o modifikovanom paralelnom organe.

Voľné organum sa spieva v protipohybe, kde organálny hlas môže končiť frázy v oktáve/unisone.

3

Laterálne / stranné organum tiež obsahoval paralelizmy, ale vychádzal z jedného tónu. Jeden hlas sa hýbe, zatiaľ čo druhý stojí a v obmenách.

Viachlas sa spočiatku spieval iba pri významných slovách v texte, napr. Mária, Boh atď., podobne sa pri výnimočných slovách a textoch používal melizmatický spev.

Ideálne intervaly viachlasu boli okrem 1, 8, hlavne 4, 5. Oktáva sa nepovažovala za viachlas, ale ak sa k oktáve pridala 4, 5, vznikol dokonca trojhlas. Paralelné organum znelo v 4, 5 akusticky dobre, pre alikvoty. Paralelné tercie boli vylúčené, hoci nakoniec zazneli práve v diskante pri zlučovaní tónov do unisona. Oddávna sa tercovalo v Anglicku.

Cantus Supralibrum – Spev nad knihou, kde teória predchádzala prax a zapisovala improvizovaný viachlas. Mal veľkú súvislosť so Schola cantorum, kde sa nariadilo, aby spievali iba školení speváci:o Prinicirerius prvý spevák, ktorý bol určený na spievanie melódie (cantor)o Parafonisti spievali ďalšie hlasy (popri zvuku, paralelný zvuk)o Archiparafonisti spievali medzi hlasmi prinicireriusa a parafonistu

Nové hlasy sa zvyčajne pridávali na vrch od cantus firmus:o tenor – najspodnejší hlas, zo slova tenere, čiže držať.o vox principalis = cantus firmus = gregoriánsky chorál – vedúci hlas.o vox organalis – zdvojený hlas, ktorý sa pridával nad cantus; ďalšie hlasy, ktoré sa pridávali

nad cantus firmus niesli názov: duplum, triplum, quardruplum.o vox floridus – ozdobný melizmatický spev nad cantus firmus.o Cantus firmus bol spodný hlas, kde bol vo veľmi dlhých hodnotách, veľmi skoro už

v 11.stor. prešiel na vrch. Diskantová technika je typ skladieb, kde na jednu slabiku prichádzalo viac nôt vox organalis.

Hudba sa zbavuje autority chorálu. Diskant nepripúšťal paralelizmy, bol vždy v protipohybe. Spočiatku bol diskant melizmatickejší, naberaním hlasov sa melosy zjednodušili. Dokonca sa zapisovalo aj zápisom neuma proti neume, kde bol počet tónov v jednotlivých hlasoch na danú slabiku rôzny.

Pamiatky, pramene : o Regino z Prümu a Hucbald: De harmonica institutione (8./9.st.) už obsahujú termín

organum. Hucbald tu opisuje organum sko simultánne (súčasné) znenie odlišných tónov.o Musica enchiriadis (autorstvo sa pripisuje Hucbaldovi) a Scholia enchiriadis sú traktáty z

9. stor., ktoré priniesli informácie o praxi organa a sú príručkou o hlasoch vox principalis a vox organalis, ktorý sa pridával na spod. Vyskytuje sa tu aj tzv. voľné organum, najmä v rozbiehaní hlasov na začiatku a na konci.

o Winchesterský tropár z prvej pol. 11. stor. je prvá praktická zbierka orgán, obsahuje už dvojhlasné organum, už aj s protipohybom a umiestnením vox principalis do spodného hlasu a v dlhých hodnotách. Venuje sa trópom a sekvenciám, alelujovým melódiám a i.

o Quido z Arezza – Micrologus – zaoberal sa modifikovaným voľným organom, postupom occursus, čo znamená schádzaním sa v unisone na konci frázy, pripúšťal kríženie hlavného a organálneho hlasu.

o Codex Calixtinus (Liber Sancti Jacobi) zo španielskeho centra Santiago di Compostella z roku 1140 obsahuje zbierku viachlasných spevov pre liturgiu v melizmatickom saint-martialskom štýle.

4

o Saint Martial je kláštor, opátstvo v Limonges z 12.stor., kde sa našiel spis v južnom Francúzsku o diskantovej technike. Je prvým krokom na ceste k polyfónii. V saintmartialskom viachlase sú 2 kontrastné štýly organa: kvetnaté (melizmatické) organum a druh rozvinutého diskantu (neuma proti neume).

Notredamská škola (1160 – 1240)

Notre Dame bol chrám v Paríži, kde bola vynikajúca úroveň hudby a rozvíjal sa tu viachlas. Leoninus a Perotinus boli najznámejší skladatelia notredamskej školy. Leonina nazývali „Optimus

organista“, majstrom organa a Perotina nazývali „Optimus discantor“ ako za najlepšieho tvorcu diskantovej techniky. o Anonymus IV. Poznal ich hudbu a teoreticky spracoval a analyzoval diela týchto skladateľov

v knihe liturgických spevov, ktoré pomenoval Magnus liber organi de graduali et antifonario (Veľká kniha orgán).

o Leoninus, ktorý bol starší, využíval dlhšie hodnoty v tenorovom gregoriánskom choráli. Naproti nemu Perotinus preferoval väčšiu rytmickú precíznosť v kratších rytmických hodnotách. Perotinus skrátil organá a skomponoval nové náhradné úseky – klauzuly. Písal organá pre 3 a 4 hlasy a jednohlasné a viachlasné conductá.

Ďalšie pamiatky na školu nájdeme z kódexu Pluteus z florenskej knižnice, či dva rukopisy vo Wolfenbütteli, kde nájdeme rozsiahly motetový repertoár.

Formy notredamskej školy: o Populárna bola formová štruktúra striedania unisonového spevu s polyfónnymi úsekmi.o Organum : organum duplum (2-hlasné), triplum (3-hlasné), quadruplum (4-hlasné)o Conductus znamená viesť a sprevádzať. Sú to jednoduché spevy, ktoré sa spievali konkrétne

k pohybu, počas kráčania. Boli skôr paraliturgické a príležitostné ako liturgické. Nemajú gregoriánsky cantus firmus, ale sú to zhudobnenia latinských básní, ktoré nepatria do oficiálnej liturgie. Kondukty sa skladali v akordickom štýle s bazírovaním na dokonalých konsonanciách (1, 5, 8), čím sa skoro tvaruje durmolová výstavba. Poznáme 2 druhy:

conductus simplex = jednoduchý (nota proti note) conducti s kaudami = zdobený conductus (cauda = melizmatická pasáž kdekoľvek

v conducte)o Hoqetus, znamená v preklade „čkanie“. Je to prepauzovaný spev, viac menej kompozičná

technika, pretože sa používala v konduktoch, motetách... Hlasy nad tenorom sa rozkúskujú tak, že jeden vždy mlčí, kým druhý spieva, tým sa melódia rozdelí na dva hlasy. Táto forma povýšila pauzu ako rovnocenný tektonický prvok, ktorý sa používal na zvyšovanie napätia.

o Clausula uzatvára skladbu. Boli to novokomponované závery najmä pre organá a novo komponované závery s väčším počtom hlasov.

o Moteto vzniklo v priebehu 13.stor. (mot = slovo), kedy sa postupne opúšťalo organum v prospech diskantu, v dôsledku čoho sa klauzuly stali najskôr nezávislými skladbami, alebo sa rozvinuli do nového typu moteta. Moteto štýlovo nadväzuje na Perotinove diskantové klauzuly, ranné motetá sa spievali aj ako náhrada za klauzuly v organe. Termín motetus označuje skladbu ako celok, aj hlas nad tenorom – duplum (ďalšie hlasy sú naďalej triplum...)Charakteristické črty moteta sú:

5

individuálne rytmizované, rôzne textované hlasy, čo sa objavuje v Perotinových klauzulách, ale aj v samostatných skladbách

tenor prevzatý z už existujúcej melódie, motetový charakter je daný tenorom rytmicky organizovaný v opakujúcich sa rytmických vzorcoch

Do 13.stor. sa skladali trojhlasné skladby, ale našli sa dokonca aj Perotinove 4-hlasné skladby, ktoré ale skladal výlučne len na výnimočné sviatky.

Ars Antiqua (1230 – 1320)

Predstavuje školu menzurálnej hudby v severnom Francúzsku. Hudba 13.stor. nedbala na harmonickú stránku. Uznáva terciu ako konzonanciu, ale nepoužíva ju

vo viditeľnej miere. Pamiatky: Bamberský kódex obsahuje asi 100 motet. Montpeliérsky a Turínsky kódex.

Moteto Vzniklo v Notre Dame, ale stalo sa typickou formou viachlasu 13. storočia - Ars Antiqua. Znamená

„pohyb“ zo slova motus, motetus. Na pôde notredamských klausúl dochádza k rozpadu vrchných hlasov, tie sa začínajú

deferencovať – ten pohyblivejší hlas nazývali mot/motetus/duplum. Čerpali z notredamských klauzúl, aj z chorálov.

Rané motetá boli prevažne dvojhlasné. Skladby pre 3-4 hlasy, kde všetky hlasy nad tenorom spievajú ten istý text, sú konduktové motetá. V 13. st. sa objavilo francúzske svetské moteto.

Postupne sa vžila prax dať každému hlasu vlastný text dokonca v rôznych jazykoch. Boli polytextové, čiže každý hlas má vlastný text vo vlastnom jazyku. Tenor si do 14 stor. udržal latinský text, vrchné hlasy si podmanila francúzština. Francúzske motetá nedbajú už dokonca ani na textovú súvislosť horných hlasov a tenoru, napr. hymna na Pannu Máriu + ľúbostná pieseň, sú spievané súčasne. Texty moteta boli často svetské, truvérske, spoločenské. Do 16.stor. sa používalo aj „štátne moteto“, čo bola reprezentatívna skladba pre štátne príležitosti na svetské texty. Moteto sa už nespievalo iba v kostole. Skladatelia sa ešte neusilujú vyjadriť text hudbou, preto bolo možné texty ľubovoľne zamieňať s melódiami. Inštrumentáciou sa dali texty vynechať, čím sa upravila tematika moteta. Jednotu hlasov udržiavalo stretávanie sa na ťažkých dobách, jednotný prúd modálnej rytmiky, alebo jednotných samohlások. Moteto enté cituje texty a melódie, ktoré vznikli ako refrény jednohlasných piesní. Vzniká pripojením refrénu k novému textu a melódii (alebo naopak). Je to postup vo francúzskych motetách 13. stor.

Triplum sa stáva vládnucim hlasom. Snaží sa o výraznú deklamáciu, rytmickú samostatnosť, používa krátke hodnoty brevis a semibrevis.

Dva typy moteta: o homogénnosť, kedy sa hlasy pohybujú v rovnakých rytmocho samostatnosť, kedy sa hlasy rytmicky osamostatňujú

Franko Kolínsky (13.stor.) podnietil nové črty v motete. Vzniká frankónske moteto. Napísal traktát Ars cantus mensurabilis (okolo 1260) – tu vytvoril systém, v ktorom sa hodnota každej noty dala vyjadriť charakteristickým notačným znamienkom.

Petrus de Cruce (13.stor.) predstavuje vrcholné zjemnenie štýlu. Jeho hlasy v motete sú tak individuálne, že ich nemožno nahrádzať iným textom, čím zaisťuje textovú identitu. Používa aj menšiu hodnotu ako je semibrevis.

6

Adam de la Halle

Svetská hudba

Veľa svetskej hudby sa nezapisovalo. Neexistovali hranice rozlíšenia muzikantov, pretože sa navzájom prelínali, kooperovali. Vznikala hudba trhov, križovatiek, ulice, ktorú tvorili potulní pustovníci. Títo hudobníci, ktorí šírili ľudovú hudbu a svetské piesne nazývali v každej oblasti svojim typickým pomenovaním:o joculator – lat. znamená žart, boli to bavičio histrión / spielmann – v nemeckej oblasti o igric – slovanský zabávačo goliard, vaganti, jongleur – franc.

Carmina Burana (Benediktbeuren) – zbierka vyše 200 melódií z konca 13.stor., kedy sa objavil jej rukopis. Nachádzajú sa tu piesne a básne pijanské (opilecké), vagánske (putujúce), ľúbostné, milostné, erotické, 6 duchovných hier v rôznych jazykoch (lat., nem.). Buranum je opátstvo neďaleko Mníchova.

Vysokú kultúru svetskej hudby prestavovali minnesängri, trubadúri a truvéri.

Trubadúri, truvéri Boli to básnici, skladatelia aj interpreti zároveň. Známi trubadúri ako Viliam Akvitánsky, Richard

Levie srdce boli panovníci. Slovo trubadúr, či truvér vychádza zo slov trobarm, trouver, trobar, čo znamená hľadať vynachádzať (melódie, texty). V južnom Francúzsku písali v dialekte = langue d´oc, ktorý sa neskôr stal základom spisovného francúzskeho jazyka, na severe bol dialekt langue d'oil. Ústredný motív je vytvorenie aristokratického ideálu rytierskej lásky, ktorá predstavuje v svojej rozvinutej podobe skôr mystickú ako telesnú vášeň. Vznikal kult ženy, v ktorom žena predstavuje ľudskú hodnotu v citovej sfére.

Trubadúri o južná časť Francúzskao I. Wilhelm IX. Akvitánsky (1071 – 1127) – prvý známy trubadúr. Bol patrónom kláštora Saint

Martial, ktorý bol dôležitý pre vývoj viachlasu a bol založený na vlastných životných princípoch, preto nebol vysvätený. Zachovaných od neho máme asi 11 textov, piesní. Zasahoval do cirkevného duchovného materiálu výsmešnými textovými paródiami cirkevných melódií. Jeho lyrika sa zamerala na ženu, erotiku, neskôr ženu vidí ako zbožňovanú vládkyňu. Viliam z Poitiers, Marcabru (7 piesní) predstavujú klasickú ľúbostnú tvorbu v pastorálnej podobe.

o II. Jaufre Rudel je tvorca platonickej lásky.o III. Bernard de Ventadorn predstavuje typ premyslenej prekomponovanej melodiky. Jeho

„Slávičia pieseň“ bola najpopulárnejšou skladbou. Guiraut de Borneillo IV. Piere Vidal, Bertran de Born, Arnault Daniel, Rimbaut de Vaqueiras (Kalenda Maya)o V. Guiraut Riquier (1292, 89 básní), Peire Cardenal (70 melódií), ktorý kritickými náladami

voči dobe križiackych výprav zobrazil v speve Povesť.

7

Truvéri o severná časť Franc., Belgicka. Vypukli ako reakcia na južné Francúzsko.o Christian de Troyes (1198), Gace Brulé (1220), Canon de Béthume (1150) , Chastelain de

Coucy, Jehan le Roux, Richard de Fournival, Pierre de Corbie, Jehan Bretel, Blondel de Nesle.o Thibaut IV. Navarský (1201), Adam de la Halle (arraský hrbáň 1230-1288) skladal viachlasné

piesne, motetá, nazývajú ho posledným truvérom, dielo Jeu de Robin et Marion.

Formy a druhy: o Chanson de geste boli piesne o činoch. Skladali sa už od 10. st. básne v langue d´oil,

najznámejšia je Pieseň o Rolandovi. Ide o epickú poéziu, spievanú so sprievodom harfy alebo fiduly.

o Kanzó, chanson bola ľúbostná pieseň. Vznikali podľa druhu príležitosti, napr. sirventes, služobné – ospevovanie panovníka; pastourelle, pastorela – pastierska pieseň; ballade; alba – prebúdzajúca ranná pieseň s lúčením dvoch milencov na úsvite; jeu parti – spoločenská ľúbostná hra; planch – smútočná pieseň. Zaviedli v nej konvencie l´amour courtois (kurtoáznej lásky). Kanzó je forma, kde sú hudba s textom divergentné, netotožné. Strofy v nej sa volajú koblas, ktoré sú zoradením dvoch piedi a dvoch volta.

o Rondeau bola pieseň s refrénom, založená na striedaní predspreváka a zboru. Melódia je zhodná s textom a preferované je ako severofrancúzsky typ. Pôvodne to bol kolový tanec z 13. storočia.

o Vida bola pieseň, ktorá sa len recituje, zväčša hovorené životopisy, epika, v ktorej pozadí hrá hudba.

o Lai je forma, ktorá v rámci jednej básne používa rôzne strofické formy. Textovo a hudobne identické verše sú zoraďované lineárne do párov (AA BB CC DD ...). Témou je najmä láska.

o Tanečné formy priniesli do rytierskej lyriky periodickosť rytmickej výstavby a opakovanie refrénu sa stalo dôležitým formotvorným prvkom. Medzi tanečné formy patria estampida/estampie – inštrumentálny tanec, či ductia, rondo, virelais (pieseň s refrénom), balada – tanečná pieseň s oslavou radosti zo života. Forma je aab.

Melodická stránka rytierskej lyriky je určovaná hudobným priestorom, v ktorom sa komponujúci pohyboval. Trubadúr variuje, spája, integruje, nevynachádza nič nové. Neexistujú autorské práva, preto melódie preberajú a upravujú jeden od druhého. Pre trubadúra neznamenala akákoľvek melódia niečo definitívne, vyčerpané, ale bola podnetom, ktorý dráždil jeho fantáziu.

Rytmus je nejasný a nemožno rozpoznať presné časové hodnoty. Celkovo sa zachovalo okolo 2600 trubadúrskych básní a 260 melódií a okolo 4000 truvérskych

básní a 1400 melódií, zapísaných neumami a kvadratickou notáciou.

Minnesängri Prvý národný epos Pieseň Nibelungov, zachytený v 1200. Minne znamená láska, v svetskom prípade kurtoázna, o ktorej spievajú vo svojich ľúbostných

piesňach. Často bola viac zjemnelá, vážnejšia a ťažkopádnejšia ako trubadúrska láska a mala blízko k religióznemu tónu, zväčša komponovaná v cirkevných modoch. Tematicky ďalej čerpajú aj z prírody, politicky a nábožensky z križiackych výprav.

Formy:

8

o barová forma A A B; A – Stollen, B – Abgesang. Je príbuzná cansu a chansonu, úseky B mohli byť nové, alebo mohli opakovať frázy z úseku A. Keď sa oba úseky končia rovnakou frázou/frázami, vzniká tzv. oblúková barová forma

o Lied = kanzó, Tagelied = alba, Leich = lai, Frauenstrophe = chanson de toile (náreky žien napr. nad neverou), Streitgedicht = jeu parti, tenso,

o Kreuzlied bola križiacka pieseň.o Spruch, ktoré znamenalo porekadlo, príslovie a často sa zaoberá politicko-spoločenskými

otázkami. Henrich VI. (cisár), Hermann von Aue, Fridrich von Hausen (1190) a Dietmar von Airt boli prví

minnesängri, ktorí importovali francúzske umenie. Walter von der Vogelweide (Pieseň o Palestíne) – predstavuje vrchol pôsobenia minnesängerov,

Reinmar der Alte, Konrad von Würsburg Wolfram von Eschenbach, Tannhäuser, Neidhart von Rauenthal (napísal letné a zimné piesne) Oswald von Wolkenstein, Heinrich von Maissen, Frauenlob patrili medzi posledných

minnesängrov. Wolkenstein ako prvý zjednocuje text a melódiu, čím dosiahol, že nie je možné dosadiť k jeho melódiám iný text.

14, 15, 16 stor. sa rozšírilo podobné hnutie Meistersängri, ktorí ai vytvárali cechy.

Španielske jednohlasné piesne zahrňujú veľké množstvo tzv. cantigas – hymnov na kráľovnú. Pripomínajú trubadúrov. Rukopis Cantigas de Santa Maria má vyše 100 skladieb a obsahuje mariánske texty. Canciones de amor boli ľúbostné piesne.

Talianske jednohlasné piesne, tzv. laudi spirituali sa spievali pri procesiách (sprievody) kajúcnikov a mali hudbu vyložene populárneho charakteru. Laudy sa spracúvali v 13. Stor. ďalej polyfónne. Jacopone de Todi. Prví básnici severného Talianska sa považovali za predstaviteľov dolce stil nuovo (sladký nový štýl).

Hildegarda von Bingen (1098 – 1179) bola lekárka, spisovateľka, skladateľka, členka benediktínskeho rádu.

Notácia zapisovala v svetskej hudbe len melódiu bez rytmu. Nástroje boli len aranžmánom. Ostatné formy svetskej hudby 13.stor.

o Rondelus je spôsob kruhového spievania viacerých melódií naraz v niekoľkých hlasoch na striedačku.

o Rota je druh kruhového kánonu v postupnom nastupovaní hlasov. Letný kánon je známy príklad roty.

9

Ars Nova (14.stor.)

14.stor. bolo obdobím, kedy cirkev strácala svoju autoritu, vzrastala korupcia. Centralizovala sa monarchia vo Francúzsku, Taliansku. Zaznamenané sú začiatky humanizmu. V hudbe je prevaha svetskej hudby.

Francúzsko Ars Nova štartovala svoju ideu vo Francúzsku, kde predstavuje elitné umenie hudobníkov mladej

generácie, ktorí opovrhovali zastaranou a staromódnou hudbou predchádzajúceho storočia. Výzvou do boja nového so starým sa stali tieto spisy:o Philippe de Vitry (1320) pomenoval toto obdobie ako Ars nova vo svojej rovnomennej knihe

už v jej priebehu. Vitry sa zaoberal notačnými princípmi. Stanovil pravidlá pre semibreves, minimy a semiminimy. Zaviedol dvojdobé menzurácie, ktoré boli rovné s trojdobými.

o Johannes de Muris píše knihu Ars novae musiace (1319), kde sa v hudobnoteoretických názoroch prikláňa k Vitrymu, ktorého uvádza vedľa Boethia a Franka Kolínskeho ako autoritu vo svojom ďalšom spise. Prvý používa termín kontrapunkt, namiesto slova discantus.

o Rukopis s Machautovými skladbami z Parížao Roman de Fauvel (1310) je prvá zbierka so skladbami odrzkadľujúcimi inovácie ars novy. Je

to ostrá satira útočiacia proti cirkvi, nemorálnemu životu kňazov, politickému životu. Využíval metafory napr. somár znamenal tvrdohlavosť, hlúposť. Je to spis v rámci bohoslužby, ale nebola určená do kostola. Obsahuje mnoho Vitryho skladieb.

Zaviedli sa nové termíny ako dulcendo, subtilitas (jemne), platné v estetike 15.stor. Prevažuje modálna rytmika a zjemňovanie kompozičnej štruktúry, čo pravdepodobne súvisí aj s presadzovaním sa tercie v skladbách. Skladateľ získava autonómne postavenie, vzniká emancipácia umenia, vrcholiaca v 15.stor. Tercie, či sexty sa čoraz častejšie objavujú na ťažkých dobách a zriedkavejšie paralelné kvinty, kvarty, oktávy. Množia sa chromatické alterácie, rozsah hlasov, citlivé tóny sa zvýrazňujú. Presadzuje sa dvojdobé delenie a krátke noty.

Manieristický štýl alebo ars subtilior (jemnejšie umenie) sa vyznačuje extrémami, experimentmi v notačnej a rytmickej zložitosti. Patrí do neskorého 14.stor. Vznikali zápisy v tvare srdca alebo v tvare kruhu. Na zvýraznenie písali noty červené, žlté. Bola sofistikovaná pre znalcov, vznikali psie kúsky, hádanky medzi skladateľmi, skúšali svoju znalosť, napr. Funer fumme od Solage.

Izorytmické moteto je vedúcou formou hudby 14.stor., ktorá vzniká ako reflexia už predtým existujúceho vývoja skladateľom Philippe de Vitry. Oproti ars antiqua je moteto ars nova oslobodené od modálnej rytmiky a nahradzuje ju nová technika izorytmia (izo = rovnaký). V motetovom štýle sa píšu aj omšové časti, ale chorálové tenory a izorytmické konštrukcie sú zriedkavé.

10

o Izorytmia znamená výstavbu skladby opakovanými, presne usporiadanými, ale voľne budovanými (t.j. nezávisle od modálnych vzorcov) rytmickými periódami v tenore. Izorytmická perióda v tomto prípade nesie názov talea, čo je akýsi rytmický model pozostávajúci väčšinou z 20 taktov. Talea sa opakuje v skladbe nezmenene niekoľko ráz. Talea sa mohla, ale ani nemusela kryť s colorom, čo je melodická perióda.

o Izorytmia (izo = rovnaký) je organizácia celej tenorovej melódie. Tenorová melódia sa nazýva color. Opakované rytmické vzorce v tenoroch klauzúl alebo v motetách sa nazývajú taleae. Color obsahuje niekoľko uvedení rytmickej taley a aj sám sa aspoň raz opakuje.

o Talea – rytmický model, color – melodický model. Talea sa drží v tenore, v ktorom sa neustále opakuje. Tenor sa v tomto prípade považuje za stredný hlas. Nový nástup taley sa dosahuje mnohokrát diminúciou.

o Stavba moteta vyzerá tak, že na vrchu zneje motetus (pohyblivý hlas, altus), stredný hlas je tenor a na spode sa drží kontratenor (bassus, ktoré moteto pribralo v 14.stor. ako štvrtý hlas kontratenor bez textu.). Nad motetom zvyknú znieť hlasy triplum, quardruplum.

Rukopisy omšových cyklov , ktoré však nevznikli ako celok:o omša z Tournai – 5 častí, po nich moteto Ite missa est (pôvodne nemala časti Sanctus

a Kyrie) – viachlasný prednes ordinariao omša z Toulouse – 4 časti – Kyrie, Sanctus, Agnus Dei a moteto Ite missa est (Credo sa dá

doplniť z iných prameňov)o Barcelonská omša – 5 častí, nemá moteto Ite missa esto Sorbonnská omša – pokus vytvoriť istú mieru jednoty v omši ako celku (Agnus Dei cituje

úseky z Kyrie a Sanctus), nemá Credo, ale končí dvojhlasným Benedicamus Domino Philipe de Vitry (1291 – 1361) bol teoretik, skladateľ, básnik, filozof, matematik, biskup, bol

v službách francúzskeho kráľovského dvora. Jeho spis Ars Nova je prelomový v oblasti hudobnej teórie. Máme od neho zachovaných asi len 9 motet.

Guillaume de Machaut (1300 – 1377) je najväčsí francúzsky básnik a skladateľ 14.stor. a považuje sa za posledného truvéra. Bol básnik, kanonik v Remeši, pôsobil ako sekretár u Jána Luxemburgského, českého kráľa. Jeho tvorba obsahuje: o 100 svetských skladieb ako virelais; lais, ktorým systematizoval skoršie postupy a sú písané

jednoduchšou formou a melodikou; ballades, ktoré nemajú hudbu, ale majú formu a a b c, pričom sú to básne; rondeaux, kde používa zložitejšiu kompozičnú techniku so známou poetickou hádankou: Môj koniec je mojím začiatkom a môj začiatok je mojím koncom;

o Messe de Notre Dame (1364), zvanú tiež Korunovačná pre Karola V. Je prvým kompletným zhudobnením ordinaria od jedného skladateľa ako celok, čiže Machaut tu zohľadnuje cykličnosť. Obsahuje aj Ite missa est. Je štvorhlasná. Kyrie, Sanctus, Agnus Dei a Ite missa est sú izorytmické motetá, len používajú ten istý text vo všetkých hlasoch. Gloria a Credo sú simultánne s krátkymi frázami v kontrapunkte nota proti note, takmer sylabické. Obe končia melizmatickým Amen.

o Zhudobnil svoju báseň Complainte (Žalospev) – ide o nárek v 36 strofách so 16 veršovou formou a na tú istú melódiu. Chanson royal (Kráľovská pieseň) – pieseň na počesť lásky, má 3 strofy a dospev. Hoquetus David – je to beztextové izorytmické moteto pre 3 hlasy.

o 23 motet, v ktorých uprednostňuje francúzske svetské texty a takmer všetky sú izorytmické.

11

o Jeho prínos vidíme vo viachlasnej svetskej hudbe, kde už experimentoval so skutočnou polyfóniou. Svoje kompozície už považuje za diela, opusy.

Taliansko Taliansky svetský viachlas prekvital v 14. storočí. Talianski básnici boli ovplyvnení Francúzskom,

formami a duchom trubadúrskej poézie. Taliani nazývajú 14. storočie trecento, pretože sa do hudby začal vsúvať interval tercie. Taliansko však nebolo tak obmedzené na cantus firmus, preto sa talianska hudba zdala otvorená, bezprostredná, v ktorej dávajú prednosť voľným formám.

Marchettus da Padova – skladateľ aj teoretik; traktáty Lucidarium in arte musicae planae (1317-18) a Pomerium artis musicae mensuratae (1319) – opisuje taliansky systém menzurálnej notácie, ktorý bol nezávislý od francúzskeho systému. Talianska notácia bola založená na iných princípoch.

Pamiatky rozdeľujeme na severotalianske, kde nachádzame prevažne cirkevnú hudbu a stredotalianske, kde nachádzame svetskú hudbu a jej hlavné druhy: balada, madrigal, caccia:o Rossiho kódex – najstaršia zbierka talianskeho svetského viachlasuo Ivrejský kódex bol tiež dôležitý prameň viachlasu 14. storočia. Pochádza z Talianska.

Obsahuje dvojhlasné motetá, izorytmické a i. Formy a druhy :

o madrigal (znamená báseň v materinskom talianskom jazyku) bol prvou formou talianskej svetskej poézie s viachlasným zhudobnením od roku 1313. Melodika sa vyznačuje taliasnkou kantabilitou. Témy sú od ľúbostných po mravoučné, satirické. Je dvojhlasný. Hlasy majú rovnaký text a postupujú v sylabickom pohybe. Skladá sa z 2 až 3 tercet (trojveršových strof) s dvojveršovým ritornelom. Každý verš terceta má vlastnú melódiu so silnou záverečnou kadenciou. Veľkým prínosom madrigálu je dôraz na reč. V 14.stor. mal len taliansky text.

o caccia ( zo slova chace znamená lovecké scény, poľovačku) je tiež svetský viachlas, ktorý predstavuje kompozičnú i poetickú hračku. Je trojhlasná, 2 vrchné hlasy tvoria vokálny kánon. Najnižší hlas je tenor vo voľnom kontrapunkte, zvyčajne bez textu, preto je pravdepodobné, že bol inštrumentálny. Mnohé caccie obsahujú ritornel, hoquetus, či echo.

o ballata (obdoba fr. Chanson, balladeé, virelai; tanečná pieseň). Pôvodne bola balada tanečná forma, neskôr sa z nej stala kompozícia, podobne ako u ronda. V úvode zaznieva úvodná ripresa, čiže refrén, potom nasleduje strofa zložená z 2 piedi, stôp na rovnakú hudbu a volta, obrat s hudbou refrénu, ale s novými slovami. Formová schéma nakoniec vyzerá takto: Abba(A). Obsahuje aj kratšie melizmy.

I. Jacopo da Bologna (24 madrigalov, 3 cacce, moteto, lauda); Giovanni da Cascia (Florencia); Bartolomeo da Padova (11 madrigalov, 27 ballát); Vincenzo da Rimini; maestro Piero Donato da Cascia

II. Francesco Landino (1325 – 1397) bol tvorca prevažne ballát (141 kusov), kde stvárnil dolce stile nuovo (sladký nový štýl), čo je pojem Danteho literatúry. Vytvára sa ním zároveň perspektíva kvintakordtonálnej zvukovosti a ťažisko o vrchnom spevnom hlase, čo sa uplatní ďalej i u Cicconia. Landinovská kadencia vznikla v 14.stor. podľa Francesca Landina a jej základ stojí na tom, že pred dosiahnutím toniky, citlivý tón vybočí na sextu (v C dur do as mol). Z tohto názvu vzniká pojem landinovská sexta. Ďalej zanechal 154 viachlasných piesní (11 madrigalov, 2 cacce, 141 ballát). V detstve oslepol, bol zručný interpret na niekoľkých nástrojoch, najmä na organe

III. Johannes Cicconia (1335 – 1411; Tal. Tricento) rozvinul najviac kantilénový štýl, čo je veľmi spevný spôsob melodiky, kde dominuje vrchný hlas discant. Tvorí prechod ku renesancii a most medzi trecentom a renesanciou. Bol franko-flámsky, ale žil dlhú dobu v Padove.

12

Nicolò da Perugia zanechal 16 madrigalov (1 trojhlasný, ostatné dvojhlasné), 4 cacce a 21 ballátAndrea da Firenze – nekomponoval madrigaly, 18 dvojhlasných a 12 trojhlasných ballátPaolo Tenorista – 11 madrigalov, 23 ballát, zhudobnenia Benedicamus DominoGiovanni da Firenze – spájajú sa s Veronou a PadovouGherardello da Firenze, Lorenzo Masini, Donato da Firenze (da Cascia)

Anglicko Oddávna tu bol veľký zmysel pre plnosť zvuku a voľné používanie tercií a sext, či dokonca celých

kvintakordov. Gerald de Barri vo svojom spise Descriptio Cambriae podáva správy o anglickom viachlase 13. a

14.stor. improvizovaný spev v ľubozvučných intervaloch. Toto „tercovanie“ dostalo svojho pomenovania v 15.stor. ako gymel (dvojitý spev).

Polyfónia sa pestovala tiež podľa improvizovaných voľných predstáv. Worchester v polovici 14.stor. vytvoril prvú anglickú skladateľskú školu. Anglický diskant je paralelné spievanie sext. Pripomína strané organum. Sight (predstava) je voľný spôsob improvizácie anglického severného i južného národa. Speváci si

k tenoru, ktorý je parafrázou gregoriánu, pridali hlas terciu nadol a sextu, alebo kvartu nahor. Myslelo sa akordicky.

Faubourdon je kontinentálna podoba discantu. John Dunstable (1370 – 1453) bol skladateľ, matematik, astronóm, pôsobil ako hudobník

u vojvodu z Bedfordu. Jeho hudba bola známa v celej Európe. Priniesol novú zvukovosť veľmi príjemnú pre uši vďaka emancipácii tercie. Používal izorytmický štýl, spracúvaval hymny, antifóny, liturgické texty bez cantu firmu. Známe je jeho štvorhlasné moteto, v ktorom kombinuje Veni creator spiritus a sekvenciu Veni sancte spiritus v komplikovanej izorytmickej štruktúre.

13

Stredoveká teória Hudba v Grécku patrila medzi 7 slobodných umení, vied. Grécka filozofia v mnohom ovplyvnila

setredovekú teóriu. o trivium – rétorika, gramatika, dialektikao quadrívium – aritmetika, astronómia, geometria, hudba

Hucbald bol mních a autor traktátu o organe, prvej viachlasnej hudbe a technikách spájania dvoch hlasov Musica enchiriadis.

Guido z Arezza priniesol hymnus, podľa ktorého Pavol Diakon vytvoril systém solmizácie ut, re, mi, fa, sol, ktoré súviseli s módmi.

Franko Kolínsky vytvoril menzurálnu notáciu v traktáte Ars cantus mensurabilis. Johaness de Muris prináša nové umenie viachlasu v 1319. A.M.S. Boethius (1480 – 1524) bol teoretik a mostom antickej hudobnej teórie (módy), zaslúžil

sa o jej uplatnenie.

Notácia

Neumy Prvá notácia, fixácia západného Gregoriánskeho chorálu začala vznikať ešte v čase, kedy melódia

vychádzala z textu, preto sa nad text vpisovali pomocné značky – neumy. Slúžili ako pamäťová pomôcka, neoznačovali presné výšky tónov, iba ich približné stúpanie, klesanie. Gregoriálnsky chorál sa začal notovať až keď dosiahol komplikovanosť, zhruba v 8.stor. a bežnou praxou sa stali už v 9.stor.

Prvé jednotónové neumy: punktum sa značilo bodkou (krátky nízky tón)virga sa značilo / (melodicky nahor)virga jacens sa značilo – (dlhšie punktum)

Dvojtónové neumy: pés (stopa), flexa (clivis) Trojtónové neumy: scandicus, climacus, torculus, porrectus Františkáni začali písať noty kvadratické. Tvar jednotlivých neum sa líšil aj teritorálne. Pokročilé neumy už zaužívali aj presné označenie intervalov pomocou čiar, písané rôznymi

farbami (červená f, žltá/zelená c´) Guido z Arezza (991/992 – 1033) bol benediktýn, ktorému sa pripisuje zdokonalenie 4-čiarovej

osnovy a vynájdenie systému solmizačných slabík: ut, re, mi, fa, so, la (podľa hymnu na sv. Jána Krstiteľa, v ktorom každá fráza začala o tón vyššie, solmizačné slabiky nazval podľa prvých slavík každej frázy). Zmena nastala v schopnosti čítania okrem vzťahu mi-fa, ktorý bol v F-kľúči použitý notou B na vytvorenie poltónu, preto sa nazýval mäkký (molle). G-kľúč obsahoval H, nazýval sa

14

preto tvrdý (durum). Používal písmená na začiatku linajok pre tóny f, c´, g´, z ktorých sa pravdepodobne vyvinuli moderné kľúče.

Kvadratická notácia Tvar neum sa vyvinul tak, aby umožnil ich presné umiestnenie na čiarach a v medzerách linajok.

Regionálna notácia v severnom Francúzsku vyvinula kvadratické tvary, ktoré tvoria základ modernej chorálovej notácie. Chorálová notácia používa len dva kľúče: C a F. Neumy kvadratickej notácie sa spájajú aj do ligatúr, v ktorých sa noty čítajú zľava doprava, ale noty zoradené vertikálne sa čítajú zdola nahor.

Nota quadrata je štvorčekovaná nota podľa ktorej sa nazýva aj kvadratická notácia.

Hexachordový systém Obsahoval 6 tónov s jedným poltónom. Prelínanie hexachordov v chýbajúcom 7.stupni nazývame

mutácia. Gregoriánsky chorál používal 8 cirkevných módov, ktoré sa skladajú z jedného pentachordu a jedného tetrachordu. Mody majú autentický aj plagálny tvar. Modálny systém sa začal formovať až v 10.stor., kedy už existovala veľká časť chorálového repertoáru. V tomto období sa presadila aj Guidova notácia.o Plagálna stupnica má predponu hypo- a znamená to cirkevnú stupnicu o kvartu nižšie, čiže

stupnica, ktorá začína tetrachordom a po nej nasleduje pentachord.o Finalis je názov pre spoločný tón pentachordu a tetrachordu v plagálnych stupniciach.

Modálna rytmika (13.stor.) Keďže bol viachlas čoraz zložitejší, skladatelia hľadali spôsob na označenie vzájomnej koordinácie

hlasov. Potrebovali systém označujúci relatícne hodnoty nôt. Bolo to jedným z najväčších výdobytkov notredamskej školy. Vytvorili opakujúce sa vzorce dlhých a krátkych nôt (longa a brevis). Tieto vzorce sú známe ako rytmické mody a dnes sa tomu hovorí modálna notácia. Jeden takýto rytmický model sa schematicky dodržiaval počas celej skladby, alebo sa len priebežne opakoval. Modov bolo 6 a zodpovedajú stopám v časomernej klasickej poézii:o longa brevis – trochej o brevis longa – jamb o L B B – daktyl o B L L – anapest o L L L – spondejo B B B – tribrachejo opakované vzorce rytmického modu tvoria hudobnú frázu – ordoo virga a punctum označovali skôr vyššie a nižšie tóny ako dlhšie a kratšie

Menzurálna notácia (14.stor.) V druhej štvrtine 13. Storočia začali teoretici obhajovať používanie rôzne tvarovaných nôt na

označenie špecifických rytmických hodnôt. Systém, v ktorom sa každá nota dala vyjadriť charakteristickým notačným znakom, vytvoril Franko Kolínsky v traktáte Ars cantus mensurabilis. Longa zložená z 3 breves bola perfektná, longa zložená z 2 breves bola imperfektná.o hodnoty: duplex longa, longa, brevis, semibrevis, minima, semiminima

15

o delenie z L na B sa volalo modus, z B na SB – tempus, zo SB na M – prolatioo tejto notácii sa hovorí aj čierna menzurálna notácia (13. – 15.st.) ; keď už bolo týchto hodnôt

veľa, vytvorila sa biela menzurálna notácia (15. – 17.st.; noty mali prázdne hlavičky)

Musica falsa Týmto termínom musica ficta, alebo musica falsa označovali teoretici odchýlky od modálneho

diatonického systému. S/ to dodané axidentály. V preklade znamená falošný, predstieraný, neprirodzený. Zrodil sa približne v 12.stor v čase Guida z Arezza a pod taktovkou hexachordového systému.

Vzniká, keď urobíme z celého tónu poltón, alebo opačne. Pripúšťali sa buď pre nevyhnutnosť modulovania, prechodov z jedného hexachordu do druhého, tiež pre krásu, alebo boli aplikované z melodických, či harmonických dôvodov. Nedovoľoval sa tritonus, preto sa pri intervale f-h znížil štvrtý stupeň na b, alebo sa f zvýšil na fis (neskôr sa používalo es, as).

Chromatické alterácie vznikajú pri zvýšení finalis, čiže f na fis, g na gis, c na cis atď., aby sa hexachord vyhol tritonu. Požívali sa v kadenciách pri zvyšovaní citlivého smerného tónu.

14.stor. postupne tóny, ktoré sa označovali ako musica falsa ako napr. chromatické alterácie už veškerá hudobná spoločnosť nepovažovala za tóny falošné, ale za tóny pravdivé, pravé.

Tabulatúry Odvodené od slova tavola (stôl), slúžili na zápis inštrumentálnej hudby. Bolo častou praxou, kedy noty spevu položili na stôl a prepísali pre nástroje – intavolácia – je to

zároveň zrnutie celej partitúry. Horná osnova označovala menzurálnu notáciu, dole boli písmenami vypísané hlasy – organová notácia, ktorá zapisovala len sprievod, spodný hlas, o ktorých treba hrať. V inštrumentálnych verziách skladieb sú intervaly vypĺňané behmi.

Lutnová notácia slúžila pre lutnistov, ktorí si zapisovali, kde majú akú strunu stlačiť

Nástroje Na podopretie hlasov sa používala široká škála nástrojov, podľa toho, aké mali práve naporúdzi.

Arabi priniesli takmer komplet všetky nástroje sláčikové, či dychové do Európy. Dlhé storočia bola inštrumentálna hudba závislá na vokálnej. Organ a lutna boli prvé nástroje, ktoré sa začali osamostatňovať.

Prvý organ bol postavený v Notre Dame koncom 14.stor. Klávesový mechanizmus bol vynájdený už v 13.stor. Do Európy sa dostal z Byzancie ako hydroorgan. Spočiatku bol svetský nástroj používaný na signály pri spoločenských udalostiach. V stredoveku ešte neexistovali registre. C. Paumann (1409 – 1463), slepý organista napísal zbierku skladieb Fundamentum organizendi, úvod do hry na organe.

Viella, fiddle (ang.) bol jedna z obľúbených sláčikových nástrojov veľkosti violy až gitary. Rebec, rubebe boli príbuzné nástroje.

Psaltérium má egypský pôvod, 10 strún. Monochord podnietil vývoj organistrum, ktorý držal hlas v prísnom organe. Harfy, lutny, zvonkové hry, zvony, tamburíny, bubny, kotly, flauty ...

Zaujímavosti: Psaltérium – „ladička“ v období gregoriánu Lavice do kostolov zaviedol Luther Čím bol sviatok slávnostnejší, tým pomalšie sa jednotlivé časti spievali

16

Alikvoty objavil už Pythagoras Ranný stredovek bol známy vojnami, kde sa bili 1 vs. 1, nie celé vojská, až neskorší čas priniesol

krvavé boje vojsk Johannes Afligem definuje organum ako súhru a protihru ľudských hlasov, ktoré napodobňujú

nástroje. Organum znamenalo vulgárny výraz pre nástroj vôbec, v špecifickom význame pre organ. Anglické organy mali kvintové mixtúry. Tu možno vidieť spätosť s praxou organa.

A. M. S. Boethius (1480 – 1524) – stredoveký teoretik, ktorý pretransformoval systém modov Do 19.stor. bola kázeň samostatná a nebola súčasťou omše.

17