2. AGRESOLÓGIA, AGRESIA, AGRESIVITA - · PDF fileBc. KATARÍNA ŽOF ČÍKOVÁ FRUSTRÁCIE AKO PRÍ ČINY AGRESIVITY Z POH ĽADU SOCIÁLNEJ PRÁCE, DIPLOMOVÁ PRÁCA Zverejnené na

Bc. KATARÍNA ŽOF ČÍKOVÁ FRUSTRÁCIE AKO PRÍ ČINY AGRESIVITY Z POH ĽADU SOCIÁLNEJ PRÁCE, DIPLOMOVÁ PRÁCA

Zverejnené na stránke www.ButlavaVrba.sk so súhlasom autorky

21

� Hypertelické – zamerané na nadosobné ciele a na ideály.

„Tento trojtyp hodnôt vystihuje príbeh zo starého Egypta: Faraónov pisár sa pýtal troch

robotníkov na stavbe pyramíd: „Čo robíš?“ „Tesám kameň,“ odpovedal jeden, „Živím

rodinu,“ bola odpoveď druhého, „Staviam chrám,“ povedal tretí.“ (Smékal, 2007, s. 258)

2. AGRESOLÓGIA, AGRESIA, AGRESIVITA

Táto kapitola sa zaoberá vysvetľovaním základných pojmov forenznej agresológie

a rozoberá hlavne pojmy agresia - agresívne správanie, agresivita, hostilita a hnev.

Skúmanie agresivity a agresie tvorí samostatnú vednú disciplínu, zaoberajúcu

sa skúmaním agresivity a agresie, ako aj ich príčinným pozadím, fenomenológie

a patológie agresívneho správania. Všetky prejavy agresivity chápeme ako výsledok súhry

biologických činiteľov, kultúrnych a sociálnych vplyvov a ľudského sebariadenia,

vychádzajúceho z polyetiológie agresivity. Dobrotka 1999, skúma ako latentné nastavenie

osobnosti k agresivite, tak aj štrukturálne a dynamické premenné, ktoré spúšťajú zvrat

konania v agresívny čin, jednak možnosti preventívneho zásahu. Táto vedná disciplína

agresológia rozlišuje terminologicky pojmy agresia a agresivita. Z tohto dôvodu je

potrebné diferencovať tieto a vymedziť ich obsah. Oba tieto termíny však majú lexikálny

pôvod v latinskom slove „aggredi“ – čo znamenalo „pristúpiť, priblížiť“. V modernom

svete je všeobecne uznávaný význam „napádať, útočiť“, je to spôsob, ktorým niečo

dosahujeme. Agresológia je interdisciplinárne odvetvie, ktoré sa zaoberá rôznymi formami

násilia z biologického, psychologického, sociálneho a právneho hľadiska.

Agresívne správanie a agresia

S termínom agresia a agresívne správanie široká verejnosť vo všeobecnosti spája také

správanie, ktoré ničí, devastuje a poškodzuje iných.

Správanie, ktoré spôsobuje agresor, chápeme ako agresiu voči nám, ale neuvedomujeme

si, že agresia má viacero podôb, fyzické poškodenie inej osoby, materiálnu škodu prípadne

správanie vyvolávajúce psychickú nepohodu s tendenciou spätnej reakcie agresie

napadnutého.



22

Takéto vymedzenie agresie však nemožno považovať za presné a úplné. Jedinec môže

inému ublížiť, poškodiť ho aj neúmyselne, bez istého zámeru a to tak ak svojou

neopatrnosťou spôsobíme škodu inému. Táto situácia istotne nie je agresiou. Správanie

ktoré charakterizuje agresiu je také správanie, ktoré má určitý zámer ublížiť druhému.

Avšak ani toto vymedzenie agresie nie je presné. Za istých nevyhnutných okolností

zámerné ublíženie či spôsobenie bolesti rovnako nemožno nazvať agresiou. Je to napríklad

vtedy ak lekár zašíva ranu po úraze, napráva vykĺbenie končatiny pacienta, spôsobuje mu

bolesť, koná zámerne, nemožno však toto nazvať agresiou. Pod agresívnym správaním

rozumieme správanie, ktoré je nevhodné, neprimerané, neoprávnené, prekračujúce

uznávaný rámec pravidiel ľudského správania sa voči sebe samému a iným ľuďom,

platných v danej kultúre. K presnejšiemu definovaniu agresívneho správania vedú

nasledovné súvislosti , ktoré ak chceme označiť za agresívne, musia spĺňať tri znaky

(podľa Mummendeyovej, 1984):

� Správanie poškodzujúce inú osobu.

� Správanie, ktoré je zámerné.

� Správanie porušuje a prekračuje normy platné v danej situácii a v danej

spoločnosti.

Potenciálny sklon k agresii je prítomný u každého jedinca. Agresia je jednotkou

správania, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa

teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako

napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, ktorou môže byť osoba, zviera alebo vec,je

to konanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť a uškodiť.

Pojem agresivita

O predispozičnej agresivite hovoríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych

situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu napádať, uplatňovať silu

prejavujúcu sa deštrukčnými činmi voči osobe, skupine osôb alebo predmetom. Je relatívne

stála (perzistentná) pohotovosť, ktorá je podmienená vrodenými biologickými faktormi

(napríklad stavba tela – konštitúcia, temperament, biochemické faktory a pod.﴿ a učením

(hlavne sociálne učenie﴿. Agresivita je chápaná ako návyk útočenia, inštinkt, alebo



23

pohotovosť na útok, závisí od vrodených faktorov a podmienok vonkajšieho a vnútorného

prostredia.“ (Strmen, Raiskup, 1998)

Pojem agresia

Agresiu vysvetľujeme teóriami v ktorých ide o vrodenú predispozíciu a pudovosť, ako

aj frustračnú teóriu. E. Fromm v roku 1967 priniesol humanistický koncept agresie,

v ktorom uviedol: „ Človek je vo svojej podstate dobrý a je mu vlastná konštruktívna

agresivita, slúžiaca na prekonávanie prekážok na ceste k uspokojovaniu potrieb a ochrane

jeho vitálnych záujmov.“ (E. Fromm, In: Ponešický, 2005, s. 226 - 228).

„Agresia – aggression, akt nepriateľstva, útok smerujúci vedome k poškodeniu druhého,

k obmedzeniu jeho slobody a ku spôsobeniu psychickej alebo fyzickej bolesti.“ (J.

Jandourek, 2007, s. 16)

Pojem hostilita

Hostilný postoj charakterizujeme ako prejav nepriateľskosti, negativity, odporu až

úplnej zatrpknutosti voči iným osobám. Toto možno chápať ako sklon k nepriateľským

činom, prípadne ako nepriateľské zameranie voči určitej osobe, skupine, komunite, alebo

dokonca celému sociálnemu prostrediu, ktorý sa môže ale nemusí prejavovať potrebou

ubližovať iným. Hostilný postoj na rozdiel od postoja agresivity je podmienený

a formovaný hlavne psychosociálnymi vplyvmi. Hostilita ako postoj sám o sebe

premietaný do sociálneho okolia, môže podnecovať a priamo alebo nepriamo motivovať

agresívne správanie, avšak nenadobúda charakter agresívneho prejavu.„Hostilita –

hostility, nepriateľstvo, odmietanie sociálnych kontaktov, verbálna i neverbálna

komunikácia a kooperácia. Opakom hostility je afiliácia.“(J. Jandourek, 2007, s. 99)

Pojem hnev

Sténická emócia hnev je veľmi častým prejavom agresie, nie je však nevyhnutným.

Prejavuje sa stavom podráždenia z dôvodu nemožnosti dosiahnuť vopred stanovený cieľ.

Tento prejav je zároveň aj formou latentnej agresivity voči osobe, prípadne osobám

ku ktorým možno mať aj pozitívny vzťah. Táto emócia má svoju subjektívnu, kognitívnu,

vegetatívnu a motorickú zložku. „Hnev ako negatívna emócia agresiu môže aktivovať,

jedná sa o zmenu v celkovej aktivačnej úrovni organizmu, avšak za istých okolností môže

túto rolu zohrať aj iná negatívna emócia akou je hnev, napríklad úzkosť, alebo pocit



24

krivdy. Afekt hnevu môže mať psycho - patologické a psychologické dôsledky. Tieto

dôsledky afektu hnevu môžu mať mnohokrát fatálne následky a pri súdnom pojednávaní sa

hodnotí vražda v silnom afekte s psychologicky zrozumiteľnou provokáciou zo strany

obete, a inak sa hodnotí chladná, dopredu premyslená a naplánovaná vražda.“ (Heretik,

1999, s.21)

2.1. AGRESIA A JEJ PODOBY

Agresia sa prejavuje v rôznych podobách a možno ju triediť podľa rôznych kritérií.

Zistenia naznačujú potrebu hľadania pozadí pre definovanie rôznych prípadov agresie,

smerujúcich k určeniu niekoľkých základných typov. S ohľadom na dané skutočnosti je

nutné opísať najznámejšie klasifikácie agresie z dôvodu zachytenia problémov

pri klasifikácií kľúčových momentov. „Vondráček (1975) zdôrazňuje sociálny dopad

agresie a ohrozenie hodnôt a chápe ju ako činnosť alebo čin, alebo úmyselné odmietnutie

činnosti, ktoré vedie k poškodeniu alebo zníženiu nejakej hodnoty."(Heretik, 1999, s.32)

Typy agresie uvádzané sociálnou agresiou:

1. fyzickú a verbálnu

2. ofenzívnu (útočnú a defenzívnu (obrannú)

3. priamu a nepriamu

4. adresovanú smerom von (pôvodcovi nepríjemností – alloagresia) a smerom dnu

(sebe samému – autoagresia).

„Sú rôzne pohľady na agresívne prejavy. Z forenzno - psychologického hľadiska je

obzvlášť významná klasifikácia inštrumentálnej ( tzv. predátorskej ﴿ agresie, ktorá je

typická pre mnohé znásilnenia, a hostilnej ( tzv. afektívnej﴿ agresie, ktorá je následkom

konfliktov.“ (Heretik, 2000, s.37)

Základné rozdelenie a ich klasifikácia:

� altruistická – agresia zameraná na obranu iných

� hostilná – agresia zameraná na známu príčinu frustrácie bez ohľadu na to, či ide

o človeka, zviera alebo predmet



25

� sociálna – agresia sa prejavuje bezdôvodnou a neopodstatnenou kritikou všetkých

aktivít osoby, ktorá je domnelou alebo skutočnou príčinou frustrácie

� verbálna – agresia preformovaná do nadávok, vyhrážok, osočovania a ironizovania

každého aktu voči domnelej alebo skutočnej osobe, ktorá bola alebo mohla byť

príčinou frustrácie. (Heretik, 2000)

Podľa stupňa spoločenskej závažnosti rozlišujeme:

� agresiu navonok potlačenú, alebo fiktívnu

� slovnú agresiu

� agresiu voči veciam

� agresiu voči zvieratám a ľuďom. (Heretik, 2000)

2.2 AGRESIA JEJ KLASIFIKÁCIA

Autor Lovaš klasifikuje typy agresie ako zreteľne od seba odlíšené a prelínajúce sa.

Autor vo svojich klasifikáciách poukazuje na množstvo typov a foriem agresívneho

prejavu a rovnako opisuje príčinnosť vzniku takéhoto agresívneho správania.

Afektívna a inštrumentálna agresia.

Čo sa týka teórie roviny sú tieto typy agresie explicitne od seba odlíšené, ťažké je však

niekedy priamo určiť o aký druh agresie ide a to z dôvodu ich vzájomného prelínania sa.

Inštrumentálne agresívny človek nie viac menej vôbec nazlostený a nepociťuje potrebu

ubližovať pod vplyvom jeho negatívnych emócií. Obvykle jedinec poškodí inú osobu

v snahe dosiahnuť svoj cieľ, ktorý ale nesúvisí s agresiou. Pre takéhoto človeka nie je

odmenou zranenie alebo poškodenie osoby, jej cieľom je bežný okruh saturovania svojich

vlastných potrieb, akými sú napríklad získanie peňazí na jedlo, alebo na majetok. Vyplýva

teda z takejto klasifikácie , že pri inštrumentálnej agresii je poškodenie osoby prostriedkom

na dosiahnutie svojho cieľa neagresívnym spôsobom. Afektívna agresia tvorí protipól

inštrumentálnej agresie. Afektívnou agresiou je človek iritovaný, dokonca je častokrát až

zúrivý. Tento jav spôsobujú silné negatívne emócie, tvoriace pozadie danej agresie. Takýto

emocionálny stav je vyvolaný obyčajne dajakou okolnosťou – provokáciou, prípadne

provokujúcim podnetom. Afektívna agresia vzniká vtedy ak jej predchádza sled krokov

k nej smerujúcej v podobe : podnetu – zlosti – agresie. Zlosť v nej vystupuje ako



26

intervenujúca premenná, ktorá vyvoláva a následne vedie agresívne správanie. Dôležitý

atribút paralelne vystupujúci s výskytom zlosti v prípade takejto afektívnej agresie je jej

cieľový charakter, ktorého zámerom je priame poškodenie obete. Samotný tento agresívny

čin je zrealizovaný z dôvodu úmyselne spôsobiť poškodenie a následné zranenie. Emócia

zlosti nemusí nutne vyvolávať agresiu za každých okolností, rovnako však zlosť, aj keď je

prítomná, nemusí byť jedinou, a ani postačujúcou a zároveň skutočnou príčinou agresie.

Takéto správanie býva súčasťou zložitejších asociačných sietí, ktoré sú tvorené

emocionálnymi a kognitívnymi zložkami a inými dispozíciami konať agresívne. V týchto

prípadoch môže byť agresívne správanie sprevádzané hnevom, avšak tento hnev nemusel

zapríčiniť samotné agresívne správanie. Hnev môže prebiehať súčasne spolu s agresívnym

správaním, vyvolaným inými podnetmi.

Ofenzívna a defenzívna agresia.

O ofenzívnej agresii hovoríme vtedy, ak sa jednotlivec snaží spôsobiť zranenie

druhému človeku, poškodiť ho, kto sa nepokúša a ani sa predtým nepokúsil daného jedinca

zraniť, alebo akokoľvek poškodiť. Defenzívnu agresiu poznáme vtedy, keď sa jednotlivec

snaží spôsobiť zranenie či poškodenie iného, kto sa pokúša alebo sa už pokúsil zraniť tohto

jednotlivca, poškodiť ho. Je potrebné ísť za deskriptívne diferencovanou ofenzívnou

a defenzívnou agresiou a viesť k potrebe zaoberať sa odplácaním a provokovaním.

Odplata je charakterizovaná ako prípad, keď je vykonaný agresívny čin preto, aby

kompenzoval poškodenie utrpené predchádzajúcim útokom. Odplata je teda protiútok

po tom, čo už došlo k poškodeniu a je akýmsi zadosťučinením za utrpené poškodenie.

Agresia je vyprovokovaná vtedy, ak sa podľa úsudku útočníka, obete alebo svedka útočiaci

stal obeťou skutku, ktorý si zaslúži byť kompenzovaným agresívnym spôsobom.

Nevyprovokovaná agresia nastáva vtedy, ak na základe úsudku útočiaceho, obete alebo

svedka sa útočiaci správa agresívne voči inej osobe, ktorá nič nerobí alebo neurobila, čo

by mohlo byť kompenzované takýmto agresívnym správaním. Možno tu načrtnúť priamu

súvislosť medzi provokáciou a spravodlivosťou. Nespravodlivým činom chápeme

nevyprovokovanú agresiu a naopak vyprovokovanú agresiu pomocou odplaty chápe ako

vyrovnanie nespravodlivosti a nastolenia stavu rovnosti.

Proaktívna a reaktívna agresia.



27

Reaktívna agresia tvorí agresívnu odplatu vyvolávanú interpretáciou, ktorú iný človek

vyvolal svojím hostilným zámerom. Toto odvetné agresívne správanie vnímame ako

obrannú reakciu na určitý podnet, ktorý jedinec vníma ako ohrozenie jeho vlastnej osoby.

Účelom a funkciou takéhoto agresívneho správania sa je zahnať ohrozenie. Je to správanie,

ktoré má reaktívny charakter a vzniká na základe správania, ktoré potencionálny agresor

vníma ako ohrozujúce. K proaktívnemu agresívnemu správaniu nie je potrebné

vyprovokovanie agresívnym ani ohrozujúcim správaním sa inej osoby. Ako podnecujúci

faktor v tomto prípade vystupuje dosahovanie istých špecifických pozitívnych cieľov.

Motivačný prvok tu je anticipácia výsledku, voči ktorému je agresívne správanie

prostriedkom. Zaraďujeme sem tyranizáciu, donucovanie, získanie dominantného

postavenia a inštrumentálnu agresiu. Autor Lovaš vo svojom diele „tyranizovanie“

(šikanovanie) charakterizuje ako správanie, ktorým sa opakovane ubližuje počas istého

časového obdobia, pričom jeho typickým znakom je nerovnosť v moci tyranizátora

a obete. Tyranizátor využíva faktu, že sa jeho obeť nedokáže, alebo nemôže účinne brániť.

Tyranizovanie nemá reaktívny, afektívny charakter, nie je vyprovokované iným a ani

vlastnou zlosťou. Toto správanie je také, ktorého cieľom je ubližovanie, nie je teda ani

inštrumentálnou agresiou, nesleduje iný cieľ. Tyranizovanie afektívnej alebo

inštrumentálnej agresie sa môže navzájom prelínať. Autoagresia je vtedy kedy terčom

agresie je jednotlivec sám. Ide tu o prenos agresie prípade, že jednotlivec

zo svojho neúspechu, alebo nezdaru, ktorý v ňom vyvolal zlosť, obviňuje sám seba,

nedokáže nasmerovať svoj agresívny prejav na skutočného pôvodcu jeho utrpenia. Tento

prenos agresie častým javom v prípadoch veľmi tvrdého poškodzovania inými, napr.

v prípade šikanovania. Prejavy autoagresie majú rôzne podoby, ktoré následkom

dlhodobého poškodzovania seba samého môže toto vyústiť až k suicidnému konaniu.

Druhy agresie podľa poškodenia.

Kritériá rozdeľujúce agresie môžu mať charakter poškodenia, kde jeho výsledkom

bude rozdelenie agresie ako uskutočnenie činu. Druhou možnosťou je použitie klasifikácie

podľa zámeru. V oboch prípadoch však môžeme rozlišovať nasledujúce druhy agresie:

� fyzické ohrozenie osoby

� fyzické ohrozenie majetku



28

� psychologické ohrozenie.

Formy agresívneho správania.

Konkrétna podoba rozličnosti správania je jedným zo zdrojov. Diferenciácia agresie sa

v súčasnej dobe vykonáva na základe znakov, ktoré sa týkajú správania, za voľbu

prostriedkov určujúcich formu agresie. Patrí k nim odlíšenie fyzickej a verbálnej agresie,

bezprostrednej a sprostredkovanej agresie. Bezprostrednosť a sprostredkovanosť agresie sa

zvyčajne odvádza od interakcie. Bezprostrednou agresiou sa chápe priamy útok agresora

na svoju obeť. Sprostredkovanou agresiou je v tom prípade, kedy agresor na svoj útok

použije určitý medzičlánok, čo sa spája aj s časovým posunom útoku. Ako výsledok teda

možno stanoviť nasledujúcu klasifikáciu:

� bezprostredná fyzická agresia

� bezprostredná verbálna agresia

� sprostredkovaná fyzická agresia

� sprostredkovaná verbálna agresia.

2.3. ŠTRUKTÚRA KRIMINOLOGICKÝCH TEÓRIÍ Podľa pohľadu vývinu na človeka sa dynamizoval rozvoj biológie, genetiky, medicíny,

psychológie a sociológie, menili sa i tieto názory. Od jednoznačne biologických náhľadov

na predurčenosť zločinu v prípade určitých ľudí až

po sociologické ponímania človeka ako bytosti sociálnej, ovplyvnenej stavom spoločnosti,

sociálnou neistotou a inými škodlivými javmi. Biologické odkazy

na zločinnosť majú už iba historickú hodnotu.

Uvedieme iba najpodstatnejšie kriminologické teórie podľa Štablovej: (Matoušek, 2007)

Orientované biologicky, ktoré vychádzajú z toho, že ich zločinnosť je spôsobená

vrodenými biologickými vlastnosťami alebo získanými biologickými pochodmi jedincov

/napr. dedičnosť/.

Psychologicky orientované obracajú pozornosť na osobnosť páchateľa aj jeho duševné

stavy a psychické danosti.



29

Sociologické kriminologické teórie hľadajú zločinnosť v spoločenskom prostredí

(v rodine, v škole, v zamestnaní, v neformálnych skupinách atď./

Multifaktorové teórie sú zamerané na vysvetľovanie príčin kriminality z hľadiska

komplexného pôsobenia viacerých vnútorných ako aj vonkajších faktorov, ktoré sa môžu

podieľať na vzniku delikvencie a zločinnosti.

Teórie agresivity a ich štruktúra

Teórie agresivity je možné diferencovať podľa toho, či hľadajú vysvetlenie vzniku

agresie vo vrodených, pudových tendenciách, alebo ako následok jej vzniku prikladajú

k vplyvu prostredia, t.j. učenia, socializácie. Niektoré z týchto teórií interpretujú agresiu

veľmi špecificky. Teórie agresivity pri príčinách vzniku agresie u človeka, ktorá má

mimoriadne iniciačný význam najmä pri vzniku násilnej trestnej činnosti. Vychádza sa

v ich pointe zo skúmania správania zvierat a človeka, ako aj z biologických a sociálnych

mechanizmov vzniku agresivity.

Názory na vznik agresivity môžeme rozdeliť do niekoľkých oblastí:

� Biologické

� Psychologické

� Sociálne

� Súčasné

� Modely agresivity.

2.4 TEÓRIA PSYCHOANALÝZY Podľa psychoanalytickej teórie je to, akí sme, determinované spôsobmi, akými sme si

vytvárali svoje potreby a túžby. Osobnosť môžeme prirovnať kryhe ľadovca. Vedomá časť

osobnosti je ako vrchol kryhy ľadovca nad hladinou. Nevedomá zložka osobnosti –

inštinktívna úroveň, čiže skrytá a neprístupná, je ako veľká časť kryhy ľadovca

pod hladinou. Psychoanalytická teória podľa S. Freuda je centrovaná na predstavu

vnútorného konfliktu. Dobre poznal fyziológiu a jeho teória má svoje korene

v homeostatickom modeli motivácie. Podľa homeostatického modelu telo odpovedá na

stavy deprivácie snahou o obnovenie potrebných látok. Podľa Freudovej teórie sa postupne

snažíme riešiť konflikty, ohrozujúce našu duševnú a emocionálnu rovnováhu. Vývin

indivídua v jednotlivých štádiách prebieha v nepretržitom procese prispôsobenia sa

vnútornému konfliktu. Svoju analýzu zameral na motivačné faktory, podľa neho spoločné



30

všetkým ľudským bytostiam. Termínom libido označil hlavnú psychickú silu, ktorá

motivuje ľudské bytosti – silu, ktorá je niekedy stotožňovaná so sexuálnou energiou

v skutočnosti počas vývinu indivídua prejavujúcou sa rôznymi spôsobmi.

Zaoberal sa agresivitou z troch hľadísk:

1. formy agresie pokladal za sprievodný jav všetkých fáz psychosexuálneho vývinu

človeka

2. agresia ako reakcia na frustráciu

3. agresivita ako primárny pud.

Agresiu pokladal za jednu z foriem reakcie na intrapsychický konflikt medzi Ono,

riadené princípom slasti, Ja a Nad Ja riadené princípom reality. Takýto konflikt vedie

k frustrácii, ktorej následkom je agresia voči okoliu alebo voči sebe samému.

Proti sebe postavil inštinkt života, tvorenia a lásky Eros a inštinkt smrti, deštrukcie

a násilia Thanatos. Život je v takom prípade neustálym vnútorným bojom týchto dvoch

protikladných pudov a tendencií, v ktorom nakoniec víťazí smrť. Jeho teória vychádza

z predstavy individuálneho vývinu ako procesu, ktorý prechádza piatimi psychosexuálnymi

štádiami.

Adler zakladateľ tzv. individuálnej psychológie, Freudovi vďačí za prvé pozorovania

vzťahov medzi chorobou a psychologickými konfliktmi. Jeho jedinečný príspevok k teórii

bol v myšlienke, že každý človek neustále prechováva pocity menejcennosti. Tieto pocity

ovplyvňujú celkový vývin osobnosti a správania. Všimol si veľkú schopnosť tela pracovať

v blízkosti poškodenej alebo porušenej časti. Ak jeden orgán nemohol správne fungovať,

iné orgány ho zastúpili. Tento jav preložil do psychologických podmienok. Predpokladal,

že ľudia si vytvárajú určité osobnostné charakteristiky, ktorými kompenzujú prežívanie

vlastnej fyzickej alebo intelektuálnej menejcennosti. Celoživotnú snahu o nadradenosť

označuje ako „túžba po moci“. Jedinci, ktorí sú v tomto úsilí často frustrovaní stanú sa

úzkostlivými a vyvinie sa u nich komplex menejcennosti. To, čo robí každého človeka

jedinečným je rozdielnosť v spôsoboch, akými sa každý jedinec usiluje prekonať pocity

menejcennosti.

C. G. Jung – zakladateľ analytickej psychológie zdôrazňuje, že túžby a snahy jedinca

sú prejavom, kedy ide o túžbu po zjednotení seba. Táto teória poukazuje, že len

zjednotením všetkých aspektov osobnosti do zjednoteného seba môžeme získať kontrolu

nad svojím osudom a riešiť konflikty zrelým spôsobom. V prípade, že sa osobnosť rozdelí



31

do konfliktných tendencií pre neschopnosť zvládnuť tlaky života, výsledkom sú rôzne

formy maladjustácie. Jung tvrdil, že hoci je osobnosť formovaná a určená libidom v ranom

veku, rovnako je ovplyvnená aj budúcimi cieľmi a momentálnymi skúsenosťami. Neprijal

a odmietol teóriu, že jadrom osobnosti a zdrojom konfliktov je sexuálny pud.. Libidom

chápal akúkoľvek potrebu. Líšil sa aj svojím chápaním nevedomia. Tvrdil, že nevedomie

prekračuje rámec individuálneho osobného nevedomia, pretože je obklopené skúsenosťou

celej kultúry, v niektorých všeobecných črtách dokonca celého ľudstva. Tento aspekt

nevedomia nazval kolektívnym nevedomím. V Jungovom obsahu kolektívneho nevedomia

zaradil archetypy ako určité komponenty hlbinnej osoby, ktoré sú chápané ako pravzory či

praobrazy v zmysle spoločných identických psychických štruktúr patriacich všetkým

ľuďom. Predstavujú akési archaické formy emócií a obrazov, ktoré vystupujú ako reakcie

na určité typické udalosti akými sú smrť, nebezpečenstvo, zrada, hľadanie, ako aj reakcie

na osoby – matku, otca, ženu, muža atď.

Autorka K. Horneyová zamerala svoju koncentráciu na tie druhy interpersonálnych

konfliktov, ktoré môžu deti prežiť v rannom, formujúcom detstve. Jej predpokladom bolo,

že u detí sa vyvíja základná úzkosť ako funkcia ich úplnej závislosti od rodičov v otázke

prežitia. V prípade, že deti prežívajú odmietanie, nekonzistentné zaobchádzanie rodičmi,

prirodzenou odpoveďou týchto detí sa stane reakcia hnevu a nepriateľstva. Deti však

nedokážu slobodne vyjadriť svoju nepriateľskosť, keďže by to v ich situácii úplnej

závislosti znamenalo ohrozenie. V tejto dileme má pôvod neurotického konfliktu.

Osobnosť dieťaťa sa vyvíja prostredníctvom ich snahy vyrovnať sa s vlastnou úzkosťou.

V takomto stave protirečivosti nepriateľstva a závislosti sa deti môžu rozhodnúť

pre odmietnutie jedného alebo druhého, prípadne môžu medzi nimi kolísať.

Tieto podmienky môžu u detí vyvinúť zveličené a nerealistické potreby a môžu si

vybrať jedno z troch neurotických riešení:

� neurotické smerovanie preč od ľudí, kedy sa dieťa snažia vyhnúť blízkym

emocionálnym vzťahom,

� neuroticky smerujúci k ľuďom, kedy deti podriaďujú svoju identitu druhým

v záujme získať ich ocenenie,

� jedinci smerujúci proti ľuďom, kedy sa deti snažia ovládať a riadiť druhých,

aby sa vyhli pocitom zraniteľnosti, manipulujú s ostatnými



32

H.S. Sullivan, ktorý nesúhlasil s Freudovým zdôrazňovaním libida, naopak kládol

dôraz na to, že osobnosť a jeho črty sú sociálnym produktom. Chápal osobnosť ako

produkt ľudskej potreby vstupovať do vzťahov s inými ľuďmi. Bol presvedčený, že každá

ľudská bytosť ustavične hľadá uspokojenie potreby interpersonálnych vzťahov a že táto

sociálna potreba sa odráža na správaní jedinca. Názor, že sociálne udalosti, interakcie

medzi jedincami a dôležitými ľuďmi ich života sú tým hlavným modelom, ktorý sa

zjavuje vo vývine každého človeka tvoria jadro tejto jeho teórie.

E. Fromm sa zaoberal konfliktom medzi človekom a prostredím. Jeho intelektuálne korene

siahali nielen do psychoanalytickej tradície, ale aj do humanistickej a existencionalistickej,

filozofickej tradície. Zameriaval sa na problémy človeka v modernej spoločnosti a potrebu

prekonávania protirečenia vyvierajúceho zo sociálneho, politického, ekonomického

a ideologického prostredia. Jedinec je motivovaný nielen základnými fyzickými

a emocionálnymi potrebami, ale aj komplexom sociálnych potrieb (vzťahu, zakorenenosti,

identity, transcendencie a orientácie).

2.5. SITUAČNÉ A VONKAJŠIE PODNETY AGRESIE AKO PREDPOKLADY AGRESÍVNEHO SPRÁVANIA

Ďalšími faktormi, ktoré sa podieľajú na vzniku agresívneho správania sú konkrétne

situácie, v ktorých sa jednotlivec nachádza.

Javy ako situačný podnet:

� situácie frustrácie. Situácia objavenia sa prekážky na ceste k cieľu človeka oproti

pôvodnej Dollardovej frustračnej teórii, podľa ktorej frustrácia vždy vyvoláva agresiu, sa

dnes usudzuje, že agresia je častou, ale len jednou možnou reakciou na frustráciu.

� priamy fyzický a verbálny útok. Priamy útok v podobe fyzického napadnutia

alebo verbálneho ubližovania (urážky, osočovanie, nadávky, ponižovanie...) je faktorom,

ktorý vcelku spoľahlivo vyvoláva protiútok, čiže rovnakú, agresívnu reakciu.

� fyzikálne charakteristiky situácie - prostredia. Viaceré experimenty dokazujú,

že vyššia pravdepodobnosť agresívneho správania nastáva v prostredí, kde je vysoká

teplota, silný hluk, nedostatočná ventilácia, zrejme preto, že v tom prípade je celá situácia

vnímaná s vyššou hostilitou, ako nepriateľská, neprajná, zvýšene záťažová

a nezvládnuteľná iným spôsobom ako agresiou.



33

Osobitne skúmané boli dva, možno povedať, špecifické prípady agresívneho

správania, ktoré prebiehajú pod vplyvom, resp. v prítomnosti iných ľudí. Ide o agresiu

pod vplyvom autority a agresiu pod vplyvom skupiny.

V prvej a druhej podkapitole sme uviedli množstvo činiteľov, ktoré vyvolávajú

a ovplyvňujú agresiu. V nasledujúcej časti uvedieme niektoré z nich v podrobnejšej forme,

ktoré sú podľa nášho názoru podstatné, a najčastejšie vplývajú na vznik agresie. (Výrost,

1996)

Frustrácia

Frustráciu možno chápať ako stav vznikajúci vtedy, keď nejaké okolnosti zabraňujú

v dosiahnutí cieľa. To v podstate znamená, že frustrácia je výsledok neschopnosti

jednotlivca skončiť prebiehajúcu sekvenciu správania sa. Dnes podľa niektorých autorov je

frustrácia zriedkavejšie príčinou agresie, ako sa všeobecne tvrdí, pretože vznik agresie

môžu vyvolávať aj iné činitele. Napokon Berkowitz vyslovil základnú myšlienku, v ktorej

tvrdil, že frustrácie vyvolávajú agresiu preto, lebo sú averzívne. Jeho navrhovaná

formulácia znie: „ Frustrácie sú averzívne udalosti a generujú sklon konať agresívne len

do tej miery, do akej vyvolávajú negatívny afekt“. (Výrost, 1996, s.66)

Atak

Tento činiteľ možno označiť za ako najspoľahlivejší, ktorý vyvoláva priamu agresiu.

Tento útok môže mať dve formy: - verbálny a fyzický. Obe tieto formy sa považujú

za spoľahlivejší podnet na vyprovokovanie agresia ako frustrácia. Napadnutá osoba

zvyčajne reaguje protiútokom, čiže rovnakým spôsobom, akým bola napadnutá. Táto

odvodená agresia je odôvodnená, pretože je vyprovokovaná, a tým je teda aj prípustná. Je

to možné chápať ako istý prostriedok na dosiahnutie rovnováhy. V chápaní primitívnej

spravodlivosti to možno označiť ako princíp odplaty.

Zlosť

Vzájomná súvislosť zlosti a agresie býva niekedy taká tesná, že v niektorých

prípadoch je ich ťažko rozlíšiť. Z hľadiska príčinných súvislostí možno zlosť hodnotiť ako

príčinu afektívnej agresie. Uvažuje sa tak na základe toho, že samotná zlosť musí byť

niečím vyvolaná, čo rozširuje reťazec súvislostí aj v samotnom vzťahu k agresii. Jej

príčinou potom môže byť jeden z vonkajších podnetov, bez ohľadu na to, či sú označené

ako averzívne, zlosť provokujúca, alebo ako akútne podnety z prostredia. Takýto reťazec



34

môžu komplikovať viaceré okolnosti. Uvedený reťazec okolností môže byť komplikáciou,

že sa zlosť môže vyskytnúť súbežne s inou príčinou agresie, ale to môže byť aj

nedoriešený vzťah zlosti a interpretácie udalosti. Zlosť a negatívne správanie sú nezávislé

produkty negatívneho afektu, avšak môžu byť spojené s procesmi pamäti a poznávacími

operáciami. Kľúčové je operovanie s myšlienkami, ktoré sa týkajú agresie. Myšlienky

o agresii môžu ovplyvniť iné, sématicky blízke myšlienky. V prípade agresie sa jedná

hlavne o vybavenie si hostilných schém.

Zvýšená aktivačná úroveň

Existuje predpoklad, že súčasná úroveň násilia je v priamej súvislosti s rýchlym

tempom súčasného života a s celkovou úrovňou hluku ako aj zhlukovaním sa ľudí.

Zvýšená aktivačná úroveň sa chápe aj ako spolupodieľajúci sa činiteľ v súvislosti s ďalšími

fenoménmi. Lovaš uvádza, že podľa Zillmana sa aktivačná úroveň vyvolaná jednou

situáciou môže preniesť a zvýšiť iným emocionálnym stavom. Predpokladal, že vyjadrenie

zlosti závisí od nižšie uvedených faktorov:

� naučených dispozícií a návykov osoby

� od zdroja aktivácie alebo energizácie

od toho, ako človek interpretuje svoj aktivačný stav (čomu pripisuje svoju zvýšenú

aktivačnú úroveň).(Výrost, 1996)

2.6. AGRESÍVNE SPRÁVANIE A JEHO VNÚTORNÉ PODPORUJÚCE FAKTORY

Vnútorné faktory spočívajúce v psychike jednotlivca, podporujúce, alebo spúšťajúce

agresívne správanie zaraďujeme do dvoch skupín faktorov: faktory súvisiace

s osobnostnými dispozíciami jednotlivca a tzv. sprostredkujúce procesy prebiehajúce

v jeho osobnosti.

1. Dispozičné pozadie agresie

Osobnosť človeka je zložená z množstva vlastností, ktoré sú jej relatívne stálou

súčasťou. Ide o vrodené inštinkty, vlastnosti zdedené po predkoch, ako je napr. intelektová

kapacita, temperament, prípadne psychické poruchy a s nimi spojené vlastnosti ( napr.

citová labilita, sklon k depresii). Vlastnosti osobnosti sú relatívne trvalé dispozície jedinca

k správaniu. Znamená to, že aj prípadné agresívne správanie je ovplyvnené osobnostným



35

pozadím jedinca, ktoré je interindividuálne odlišné. Preto môžu dvaja a viacerí ľudia

v rovnakej situácii reagovať rôzne v závislosti od svojich osobnostných dispozícií.

Dispozičným pozadím agresie rozumieme:

A. Premenlivé charakteristiky osobnosti jednotlivca, súvisiace s jeho

momentálnym stavom, t.j. aktuálnym psychickým stavom, ktorý je výsledkom

dlhodobejšieho pôsobenia predchádzajúcich udalostí, vplyvov, činiteľov,

zvyšujúcich pravdepodobnosť agresívnych reakcií, (choroba, únava, vyčerpanosť,

dlhodobá záťažová situácia).

B. Relatívne stabilné osobnostné charakteristiky jednotlivca, vyplývajúce z jeho

konštitúcie, a ktoré sa sformovali počas jeho vývinu. Nazývame ich stabilné

osobnostné predispozície.

Do tejto skupiny faktorov zaraďujeme:

� Niektoré prvky biologickej determinácie, teda vrodenej výbavy, ktorú si človek prináša

na svet, a to najmä:

- niektoré charakteristiky fungovania nervového systému, ako je prevládanie vzruchu

nad útlmom, rýchla aktivácia niektorých častí mozgu, ktoré sú dnes identifikované

ako časti riadiace agresívne správanie,

- dedičnosť, výskumné porovnávanie agresívneho správania dvojčiat prinieslo

zistenie, že agresivita je čiastočne zdedená,

- odlišné charakteristiky biochemických procesov organizmu jednotlivcov, napr.

odlišné chemické zloženie krvi (prítomnosť niektorých látok v krvi zvyšuje

citlivosť človeka na agresívnu stimuláciu, napr. nízka hladina cukru, vysoký obsah

mužského hormónu testosterónu, znížený metabolizmus serotonínu, látky

v mozgomiešnom moku),

- niektoré osobnostné vlastnosti, napr. temperament, impulzivita a samozrejme

vlastnosti súvisiace s psychickými poruchami osobnosti (psychózou, poruchou

osobnosti – psychopatiou),

- vplyv pohlavia a veku, mužský hormón testosterón vedie k väčšej miere agresivity

chlapcov oproti dievčatám. Hladina testosterónu sa významne zvyšuje v období



36

dospievania, kedy sa tiež objavuje viacej agresívnych prejavov. Agresívne prejavy

chlapcov sú však častejšie aj v období pred zvýšením hladiny hormónov, čo súvisí

s naprogramovanou možnosťou agresie v mozgu mužov. Prejavy agresie vzhľadom

na pohlavia sa taktiež líšia. Chlapci preferujú skôr fyzickú agresiu, dievčatá skôr

verbálnu a nepriamu agresiu.

� Naučené vzorce správania. Agresívne správanie môže byť naučeným prejavom,

vzorcom, ktorý sa postupne v procese vývinu jedinca stáva trvalou súčasťou jeho

reaktivity. Dieťa si osvojí vzorce agresívneho správania najmä ak vyrastá v prostredí, kde

sa stalo bežnou normou a modelom správania, ktoré dieťa nevedomky imituje a stotožňuje

sa s nimi. Výskumy ukazujú, že napr. agresívne správanie otca je modelovým správaním

pre syn aj napriek tomu, že v detstve syn toto odmieta. Pôsobenie modelového správania je

veľmi silné, v dospelosti sa často automaticky stáva súčasťou správania človeka.

Naučenie agresie prebieha, ak dieťa zistí, že používanie inštrumentálnej agresie sa vypláca,

vedie k dosiahnutiu určitých cieľov. Agresia sa stáva používaným vzorcom, sociálnou

technikou, ktorú dieťa aplikuje voči určitej skupine osôb (slabším, mladším, ale tiež

autoritám),tento vzorec má tendenciu sa generalizovať (rozširovať aj na sociálne situácie

v ktorých bol pôvodne uplatňovaný). I v tomto ohľade sa prejavuje vplyv kultúry

na osvojovanie si agresie u chlapcov a dievčat. „ Správny“ chlapec je podľa vzorcov

schopný fyzickej obrany či útoku, keď ho napadnú, pre dievčatá toto neplatí, sociálne

prostredie preto ovplyvňuje zvýšenú mieru prejavov agresivity u chlapcov.

2. Sprostredkujúce procesy v osobnosti jednotlivca

Agresívne správanie nevzniká automaticky na základe osobnostných predispozícií

alebo pôsobenia vonkajších averzívnych podnetov. Niektorí ľudia v tej istej situácii

a s približne rovnakými psychickými charakteristikami (temperamentovými vlastnosťami,

vlastnosťami NS) reagujú rôzne. Zdá sa, že fungujú ešte naviac akési vsunuté články,

sprostredkujúce procesy, ktoré ale boli doteraz opísané skôr ako teoretické konštrukty

založené na teoretických predpokladoch (Lovaš, 1997). Tieto sprostredkujúce procesy

v osobnosti sú vyvolávané vonkajšími podnetmi, ktoré opisujem nižšie.

K sprostredkujúcim procesom radíme zvýšenú aktivačnú úroveň a kognitívne mediátory:

� Zvýšená aktivačná úroveň (arousal). Každý človek sa nachádza v každej situácii

v určitej úrovni aktivácie – určitého vybudenia, pohotovosti a chuti či potreby niečo robiť



37

a pod. Úroveň aktivácie súvisí širšie s osobnostnými vlastnosťami jednotlivca (napr.

extrovert je všeobecne viac nabudený ako introvert), ale u konkrétneho jednotlivca sa mení

situačne. Vo všeobecnosti platí, že pravdepodobnosť agresívneho správania sa zvyšuje

so zvyšovaním stavu aktivácie. Stav aktivácie zvyšuje spôsob prežívania situácií (ich

subjektívna dôležitosť, význam, náročnosť), ale i vonkajšie okolnosti – napr. pôsobenie

hluku, práca vo vysokých teplotách, telesné cvičenie.

V súvislosti s týmto javom vytvoril Zillmann teóriu transferu excitácie. Podľa nej sa

aktivačná úroveň vyprovokovaná jednou situáciou môže preniesť a zvýšiť iným

emocionálnym stavom. Takže ak napr. človeka excitovaného hlukom niečo nahnevá,

emócia zlosti spolu s vysokou úrovňou aktivácie spustí agresívne správanie. Kľúčovým

pojmom tejto teórie je zlosť, ktorá je bezprostredným pozadím afektívnej agresie. Zlosť

môže byť vyvolaná priamo averzívnym podnetom, ktorý vyprovokuje agresiu, ale tiež

inými podnetmi, ktoré s priamym podnetom vyvolávajúcim agresívnu reakciu nesúvisia.

Napríklad pri sledovaní filmu násilného charakteru sa človek dostáva do stavu zvýšenej

aktivity, v dôsledku čoho začne inak vnímať okolie. Jeho kognitívny aparát sa naladí na

vnímanie a interpretáciu javov ako nepriateľských, ohrozujúcich. V tom prípade môže

celkom neutrálny, nie averzívny podnet (otázka manželky na neho smerovaná) byť

vnímaný ako nepriateľský (averzívny) a vyvolať agresívnu reakciu. Takto vidí utváranie

a pôsobenie zvýšenej aktivačnej úrovne L. Berkowitz. S jeho náhľadom súvisí aj

pôsobenie druhého sprostredkovaného procesu – kognitívnych mediátorov.

� Kognitívne mediátory. V každej situácii robí človek to, čo nazývame kognitívnym

spracovaním situácie. T.j. interpretuje, hodnotí situáciu z hľadiska rôznych kritérií – je

príjemná, nepríjemná, je pre neho bežná, záťažová, má prostriedky na jej zvládnutie, nemá

atď. V prípade podnetov provokujúcich možnú agresiu interpretuje najmä zámer iniciátora.

Významný z hľadiska tohto hodnotenia nie je pritom skutočný zámer iniciátora, ale to, ako

je jeho zámer vnímaný človekom, ako si ho vykladá. Rozhodujúce nie je, či osoba má

skutočne nepriateľské úmysly, ale či my to tak vnímame. Znamená to, že v danej situácii

človek spracúva sociálne kľúče (podnety) a dôležité je to, ako ich spracúva a či to robí

adekvátne. Na základe výskumných zistení boli vytvorené viaceré teórie kognitívnych

aspektov agresie, napr. sociálno-kognitívna teória agresie, teória atribúcie, rozhodovania

a spracúvania informácií, ktorej autormi sú K. A. Dodge a N. R. Crick (podľa Lovaša,

1997). Podľa teórie rozhodovania a spracúvania informácií je kompetentné správanie



38

v konkrétnej sociálnej situácií závislé od adekvátneho spracovania sociálnych podnetov.

Pre sociálne podnety používajú autori teórie termín sociálne kľúče. Vypracovali model

sociálnej kompetencie a spracovania sociálnych informácií, ktorý predstavuje postupnosť

spracovania sociálnych podnetov. Postup tohto spracovanie je nasledovný:

1. dekódovanie relevantných kľúčov (tých, ktoré sa vzťahujú k provokácii),

2. interpretácia týchto kľúčov (vrátane interpretácie zámeru provokatéra),

3. výber jednej alebo viacerých možností odpovede - správania ako reakcie na kľúče,

4. rozhodnutie o odpovedi (reakcii) na situáciu,

5. uskutočnenie odpovede.

Správne spracovanie sociálnych kľúčov (prichádzajúcich podnetov) je znakom sociálnej

kompetencie jednotlivca, pričom adekvátna reakcia je založená na jeho kompetentnosti

vo všetkých krokoch spracovania sociálnych informácií. Nesprávne spracovanie

v ktoromkoľvek kroku zvyšuje pravdepodobnosť neprimeraného, deviantného správania,

agresie (je znakom nekompetentnosti jednotlivca). Najdôležitejšou časťou je určite

dekódovanie sociálnych kľúčov, v ktorom hrá dôležitú úlohu skúsenosť jednotlivca (kedy

bol skutočne napadnutý, kedy boli rodičia agresívni, čo ich agresivite predchádzalo...).

Významnú úlohu pri dekódovaní a interpretácii informácie majú atribučné procesy,

rozhodovanie jednotlivca o tom, komu alebo čomu pripíše príčinu provokujúceho podnetu

a aký mu prisúdi zámer. Jednotlivec robí úsudok, založený na kauzálnych atribúciách, jeho

reakcia závisí od toho, či poškodenie, ktoré sa mu stalo, posúdi ako:

� náhodné (nezámerné, nedalo sa predvídať),

� predvídateľné (nezámerné, ale dalo sa predvídať),

� zámerné ale odôvodnené (zámerné poškodenie motivované pozitívne),

� zámerné a neospravedlniteľné (motivované neprijateľnými motívmi).

2.6.1. Inštinktivistické teórie agresivity

E. Fromm sa zameriaval na paradox, že v moderných spoločnostiach, predstavujúcich

masové spoločnosti, trpí veľa ľudí izoláciou, osamelosťou až beznádejou. Veril tomu, že

v každom človeku sú skryté hodnotové dimenzie: láska k životu – láska k smrti, láska

k blížnemu – narcizmus, sloboda – fixácia na matku. U jedinca charakterizovaného skôr

láskou k smrti, narcizmom, fixáciou na matku, môže viesť k vzniku tzv. nekrofilného



39

charakteru, pohotovosti k sadizmu (napr. diktátori – Hitler, Stalin﴿. „Nevedomé sily

ľudského myslenia a energie sú integrované do systému, ktorý pomenoval „charakter“.

V každom z Freudom popísaných charakterov, napr. orálno-sadistickom či análnom, má

agresivita svoje mechanizmy prepracovania a vyrovnania sa s realitou.“(Heretik, 1999,

s.24,25)Prínosom E. Eriksona je vytvorenie psychosociálnej teórie vývinu a poznania, že

charakter ega nie je determinovaný iba vnútornými silami, ale je determinovaný aj

sociálnymi a kultúrnymi vplyvmi. Jedincove fungovanie a jeho vývin ovplyvňuje rovnako

sociálna skúsenosť, ako aj dedičnosť. Táto jeho teória vývinu zahrňuje aj psychosociálne

a psychosexuálne aspekty rastu a zmien. Erikson rozdelil vývin na osem fáz /dojča, rané

detstvo, hrový vek, školský vek, adolescencia, mladší dospelý vek, dospelosť, zrelý vek/.

Inštiktivistickým ponímaním agresivity sa zaoberali aj nepsychoanalitický autori, ktorí

agresivitu pokladali za primárny motív táto teória bola nazývaná aj ako „etologická teória

agresivity“ . Predpokladalo sa dlhú dobu, že agresia je človeku daná, vrodená a že jej

príčinou sú inštinkty, pudy agresivity, ktoré sú zdedené a dané do vienku každému

človeku. Týmto spôsobom vysvetľoval agresiu aj etológ K. Lorenz, ktorý predpokladal, že

agresia je odvodená od inštinktu, ktorá je zameraná proti členovi toho istého druhu.

Existenciu agresívneho inštinktu vysvetľoval biologickými dôvodmi, potrebou človeka

brániť si svoje teritórium, zachovať rod, získať potravu, uspokojiť teda základné

biologické potreby. Inštinkt agresivity chápal podobne ako sexuálny, teda ako zdroj

energie, ktorá sa dopĺňa a hľadá príležitosť na uvoľnenie. V prípade ak sa táto energia

nahromadí, potrebuje aj ventil, kedy si človek potrebuje vybiť svoju zvyšnú energiu napr.

formou boja. Pri určitom stupni nahromadenia sa agresivity dochádza väčšinou

k aktívnemu vyhľadávaniu stimulu – apetenčné správanie alebo k tzv. reakcii naprázdno.

Tvrdil, že človek je jediným živočíchom, ktorému hrozí vyhynutie v dôsledku

intradruhovej agresie. Etologicky analyzoval pseudodruhovosť a militantný entuziazmus,

ktorý sa prejavuje ako obracanie energie „ proti tým druhým“, čiže možno hovoriť, že

analyzoval negatívnu energiu nacionalizmu, rasizmu a triedneho boja. Rovnako pripúšťa

aj vplyv negatívnych sociálnych javov, ktoré nazýva dehumanizácia. Tieto vplyvy

negatívne sociálnych javov môžeme zaradiť medzi smrteľné hriechy civilizácie: narušenie

mechanizmov odovzdávania tradícií z generácie na generáciu, sociálna izolácia spôsobená

preľudnenosťou v mestách tzv. pseudodruhovosť ako následok historicky veľmi odlišného

vývoja v rôznych etnických a sociálnych skupinách a kultúrach. V sociálnej organizácii

ľudí to vedie k zvláštnym druhom premiestnenia, ako tzv. militantný entuziazmus.



40

V našom chápaní to znamená presmerovanie agresie proti cieľom tolerovaným v určitej

spoločnosti (národnostné a rasové menšiny, ideologickí a náboženskí nepriatelia﴿.

Obdobne sa chápala agresia i v psychodynamických teóriách (psychoanalýza﴿, agresívny

pud je tu ponímaný ako súčasť výbavy človeka, uložený v nevedomí, predstavuje

energetický zdroj a hľadá cestu k uvoľneniu, uspokojeniu – či už priamo, útokom, alebo

nepriamo sublimáciou, symptómom.

Psychoanalytický pohľad na motiváciu jedinca zdôrazňuje význam niekoľkých

vrodených pudov, ktoré sú asociované so sexualitou a agresivitou. Sociálna psychológia

nám poskytuje širší záber ľudských potrieb, túžob, zároveň nám však poukazuje

na spôsoby, ako konkrétne situácie a sociálne vzťahy, ktoré môžu vyvárať alebo

vzbudzovať potreby a motívy pôsobia. Predstavitelia psychoanalýzy ako aj predstaviteľ

etnologickej teórie zastávali hydraulický model, ktorý predpokladá, že je nezdravé priam

autodeštruktívne, ak jedinec nemôže svoju agresívnu energiu vypustiť pomocou

odreagovania. U Freuda je agresivita v službách smrti – Thanatos u Lorenza agresia slúži

životu čo sú dva rozdielne pohľady. Tak povediac zlo zvierat sa stáva skutočným zlom

u človeka, napriek tomu, že podľa Lorenza jeho korene nie sú zlé.

2.6.2. Behaviorizmus

„Ľudia môžu hovoriť, môžeme sledovať ich správanie, ako sa utvára rôznymi pohybmi,

môžeme naslúchať ich reči, ale kto je schopný nahliadnuť do ich myšlienok, kto pozná, čo

si nesú vo svojich srdciach, čo ich vnútorne poháňa a o čo usilujú? Táto parafráza, voľne

reprodukujúca úvahu cirkevného mysliteľa Augustína (334-430), výstižne vyjadruje

základnú pozíciu behaviorizmu.“(Čírtková, 2006, s. 19)

J. Dollard nadviazal na predchádzajúce teórie svojou veľmi známou frustračnou teóriou

agresie, ktorej je autorom. Táto teória poukazuje na to, že univerzálnym faktorom, ktorý

spúšťa agresívne správanie je frustrácia teda situácia, v ktorej sa do cesty jedinca

k vytýčenému cieľu postaví viac-menej neprekonateľná prekážka. Pud je práve podľa tejto

teórie hnacou silou, ktorú prežívaná frustrácia uvoľňuje. Frustračná agresívna hypotéza:

„Výskyt agresívneho správania vždy predpokladá frustráciu a, naopak, existencia

frustrácie vždy vedie k nejakej forme agresie“. (Zillman, 1979, s. 126)Okrem Dollarda aj

ďalší predstavitelia tejto frustračno – agresívnej hypotézy dospeli k jednotnému záveru, že

agresia môže byť nahradená skrytou agresiou alebo inou reakciou, v závislosti od intenzity

frustrovanej potreby, výšky trestu, ktorý je možné očakávať ako dôsledok takejto agresie.



41

Miller uvádza, že agresia je len jedna z rôznych variácií na frustráciu, ale trval na tom,

že akékoľvek agresívne správanie je spôsobné frustráciou.

Podľa Millera vývoj k agresii narastá silou a počtom frustrovaných potrieb a stupňom

narušenia frustrovaného správania.

Frustrácia podporuje a produkuje veľké nutkanie na širokú škálu reakcií, pričom agresia je

len jednou z nich. Túto frustračnú hypotézu možno zhrnúť do schémy:

frustrácia – agresia – katarzia.

Rosenzweig tvrdil, že frustráciu možno prežívať aj ako prekážku, alebo ohrozenie

niektorých potrieb a ohrozenie ako celku. Z tohto dôvodu Rosenzweig kategorizuje agresiu

na:

� agresiu mimo objektu, teda inpunitívnu

� agresiu zameranú proti prekážke, teda extrapunitívnu

� obrátenú agresiu proti subjektu, teda intrapunitívnu.

Rosenzweig vo svojej práci uvádzal frustračnú toleranciu ako mieru osobnostnej

znášanlivosti frustrácie. Bandura a Selg zdôrazňovali mechanizmy sociálneho učenia

pri vytváraní návyku útočenia. Spätné pozitívne väzby agresívneho konania (ocenenie,

efektívnosť konania vedú﴿ k zvýšeniu pravdepodobnosti nového výskytu agresie.

Behavioristi sa úplne odkláňajú od teórie pudu a tvrdia, že podstata je v tom, že

jednáme a myslíme spôsobom, ktorý sa nám osvedčil ako úspešná metóda k dosiahnutiu

toho, čo sme chceli. Podľa behavioristov je agresivita a iné formy nášho správania len

naučené a založené na tom, čo sa snažíme dosiahnuť. V našom chápaní to znamená, že

naše správanie a agresivita je iba prostriedkom ako dosiahnuť čo najväčších výhod.

Predstavitelia Yalskej univerzity tvrdia, že agresivita nie je vnútornou dispozíciou

podmienenou biologicky, ale vzniká a utvára sa v procesoch nášho učenia. Je teda v zásade

prístupná korektívnym vplyvom a spravidla ju možno vhodným pôsobením prostredia

upraviť do akceptovateľnej podoby. Nie je nutné hľadať vnútorne agresívneho jedinca

za agresívnym správaním, nutné je hľadať jedinca frustrovaného. Je preukázané, že

frustrácia nevedie každého jedinca vždy k agresívnym prejavom. K takýmto prejavom

patrí napríklad únikové správanie, ak človek neútočí na vzniknutú prekážku, ale pred ňou

uniká (napr. Zmena spoločenského statusu smerom dole﴿. Nakoľko sa preukázalo, že

pôvodná teória o bezpodmienečnom spojení frustrácie a agresie bola nesprávna, bola táto



42

teória negovaná a vymenená za teóriu, že nie každá agresia má vo svojom motivačnom

pozadí frustráciu.

2.6.3. Sociálne učenie

„Uskutočňuje sa pozorovaním a napodobňovaním správania, postojov

a emocionálnych reakcií druhých ľudí.“(Hartl, 2004, s. 254)

Protipól teórií o vnútorných zdrojoch agresie tvoria teórie, ktoré chápu agresiu ako

sociálne naučené správanie, ktoré si jednotlivec osvojí v procese socializácie, sociálnym

učením (preberanie modelového správania﴿. Základom týchto teórií je Bandurova teória

observačného učenia. A. Bandura je presvedčený, že agresívne správanie je nutne naučené

správanie a je to spôsob správania, ktorý ako inštrumentálna reakcia vedie k uspokojeniu

potrieb, čím sa upevňuje, posilňuje ako účinný a žiaduci spôsob správania.

K tomuto naučeniu agresie dochádza na základe učenia podmieňovaním v prípade, ak

agresívne prejavy pomáhajú dieťaťu dosiahnuť jeho vytýčený cieľ, znamená to, že dieťa je

za agresívny prejav odmenené ( v niektorých prípadoch aj odmenou v podobe potrestania﴿.

Ako prvotné prejavy tohto javu možno považovať hádzanie predmetov, krik, kopanie

dieťaťom, ktoré si takýmto spôsobom vynucuje a aj napokon získava pozornosť rodičov.

Trest za jeho správanie je tak odmenou. Na základe uvedeného sa takéto agresívne

správanie dieťaťa môže stať trvalou súčasťou jeho správania, zautomatizuje sa, stane sa

súčasťou jeho osobnosti, jeho vzorcom, ktorý používa už aj nevedome v situáciách

podobných situácii pôvodnej. Možno to chápať tak, že ak sa dieťa naučilo vynútiť si

pozornosť rodičov zúrivým spôsobom, akým je krik, nadávanie, vyhrážanie sa, telesné

napádaním, bude s vysokou pravdepodobnosťou toto správanie používať aj neskôr,

ak bude potrebovať získať pozornosť iných ľudí v len relatívne iných situáciách.

Nesmieme zabudnúť, že odmenou a posilnením efektívnej agresie, ktorá je účinná

vzhľadom na cieľ je rovnako odstránenie vnútorného napätia, zníženie zlosti, ako aj

eliminácia vonkajších nepríjemných podnetov, v neposlednom rade sociálne povzbudenie a

odmena v podobe uznania rovesníkov, ktorá je častá najmä vo veku adolescentov.

Modely agresivity z biopsychosociálneho hľadiska

V súčasnej dobe sa väčšina autorov prikláňa k názoru, že agresia je multikauzálne

podmienený jav, čiže správanie, ktoré má viacero príčin. C.A. Anderson a R.G. Geen

reprezentujú integratívny pohľad, ktorý hovorí, že k agresii dochádza vtedy, ak je



43

podnetom, ktoré vyvolávajú agresiu, vystavená osoba, ktorá má vrodené či naučené

predispozície konať agresívne.

G.Dobrotka vo svojich teóriách tvrdí, že agresivita je len dispozičným základom

agresie, ktorý zostáva latentným, kým ho rôzne vnútorné a vonkajšie podmienky

neaktivujú a nemotivujú. Agresivitu radí medzi popudivé fenomény, ktoré nemajú

inštinktívne zakódovanú väzbu na istý objekt a ani formu realizácie. Z tohto dôvodu podľa

neho agresivita podlieha učeniu, aktivácii či priamo inštruktáži zo strany sociálneho

učenia. Vplyvom výchova, učenie a resocializačného snaženia môžu aj agresivitu jedinca

tlmiť alebo previesť na ventilové koľajnice činnosti ako šport, profesijná špecializácia.

V. Vondráček a V. Študent poukazujú na to, že pri utváraní agresivity vplyvy dedičných

faktorov, stavu CNS (diencefalickej funkcie, endokrinné, toxikoinfekčné, traumatické

poruchy﴿ a psychosociálne faktory ( frustrácia, úzkosť, patogénne výchovné činitele –

nedostatok kladných citových väzieb v rodine, hrubé zaobchádzanie, schvaľovanie agresie,

ponižovanie alebo preferovanie súrodencov.﴿Možnosť zvýšenej agresivity autori

predpokladajú pri niektorých endogénnych psychózach alebo pri organických

poškodeniach mozgu. Ľahšie formy agresie sa vo väčšine vyskytujú pri neurózach, ktoré

vplývajú z celkovo zvýšenej iritability. Pri psychóze rezonantnej mánie bola tiež zistená

zvýšená agresia. Agresia sa pri schizofréniách, okrem paranoidno-perzekučnej formy

vyskytla väčšinou ako reakcia na obsahy bludov a halucinácii. Typická pri organických

mozgových poruchách a psychózach sa javí agresia ako následok porušenia tlmivej funkcie

kôry, ktorá nie je schopná tlmiť či regulovať impulzy z podkôrových oblastí. Táto

agresivita je často výraznou črtou psychopatickej osobnosti, ako je agresívny psychopat.

2.6.4. Typológia agresívnych psychopatov

� astenický agresívny psychopat je introvertný, úzkostlivý jedinec, ktorý dlho potláča

agresivitu, ktorá zvyčajne prepukne s prekvapujúcou silou na často nepatrný podnet,

� sténický agresívny psychopatje vlastne opakom prechádzajúceho astenického

agresívneho psychopata, je to človek extrovertný, hypertýmny, prekypujúci energiou,

konfliktný, nezdržanlivý, neschopný ovládať svoje agresívne reakcie ani pri bežných

konfliktoch

� expozívny epileptoidný psychopatie jedinec často s hraničným alebo pozitívnym

EEG nálezom a jeho agresívne reakcie sú dôsledkom výbušnosti či oslabenia



44

racionálnej kontroly afektivity. Pre tento typ psychopata je príznačne náhle a

neprimerané, útočné konanie.

Vývinoví a sociálny psychológovia na základe ich výskumu považujú za dôležitý

mediátor medzi agresiou a prosociálnym správaním „empatiu“ a „altruizmus“. S.

Feshbach a N. Feshbach sú presvedčení, že empatiu tvoria tri základné súčasti:

1. kognitívna schopnosť rozlišovať afektívne kľúče u druhých,

2. kognitívne spôsobilosti na porozumenie perspektívy a rolí druhých osôb,

3. afektívna reaktibilita čiže je to naša schopnosť prežívať emócie.

Erich Fromm sa vo svojom diele „Anatómia ľudskej deštruktivity“ pokúsil o integratívny

model agresivity, kde preklenul dichotómie inštinktivistického vs. behaviorálneho

chápania agresivity. „U človeka je potrebné rozlišovať dva typy agresivity:

Prvým typom je – benígna agresivita – človek ju má spoločnú so zvieratami, pretože je

„fylogeneticky naprogramovaný podnetom napadnúť alebo utiecť, ak sú ohrozené jeho

záujmy“.

Druhý typ - malígna agresivita – ktorá je charakterizovaná krutosťou a deštruktivitou,

je špecificky ľudská. Benígna agresivita má pudový pôvod a malígna je súčasťou

charakterovo podmienených ľudských vášní. Medzi prejavy benígnej agresivity zaradil

inštrumentálnu agresiu, hravú agresiu, agresiu ako sebapresadzovanie. Obranný

charakter benígnej agresie nemusí slúžiť len prežitiu v biologickom slova zmysle, ale

i obrane takých hodnôt ako je sloboda, konformita so spoločnosťou. Hlavnou črtou

sadistického charakteru je túžba ovládať a pokorovať iných, mať neobmedzenú vládu

nad živými tvormi. Nekrofilný charakter je priťahovaný všetkým, čo je mŕtve. Ide o vášeň

meniť živé v mŕtve, ničiť pre ničenie samotné. Osobitnou formou je análno-hromadiaci

charakter, ktorý sa vo svojej deštrukcii vyznačuje systematickosťou, neosobnosťou,

pedantnosťou“ .(Heretik, 1999, s.43-44)

Ak rešpektujeme poslednú uvedenú teóriu o multikauzalite agresívneho správania je

možné na základe toho usúdiť, že príčiny takéhoto správania nájdeme v psychike

jednotlivca, ako aj v prvkoch situácie. Existuje tu vysoká pravdepodobnosť, že musí dôjsť

k prepojeniu týchto vnútorných a vonkajších prvkov, faktorov v konkrétnej situácii. Sme si

vedomí faktu, že v jednej a tej istej situácii poniektorí ľudia reagujú pokojne, a iný reagujú

agresívne. Z tohto dôvodu je možné vymedziť niektoré najznámejšie vnútorné a vonkajšie

faktory, ktoré stoja v pozadí agresívneho správania.

Aj napriek dlhodobému záujmu sa zdajú doterajšie poznatky o agresii veľmi rozporuplné.

Documents

2. AGRESOLÓGIA, AGRESIA, AGRESIVITA - · PDF fileBc. KATARÍNA ŽOF ČÍKOVÁ FRUSTRÁCIE AKO PRÍ ČINY AGRESIVITY Z POH ĽADU SOCIÁLNEJ PRÁCE, DIPLOMOVÁ PRÁCA Zverejnené na