KRESŤANSTVO

Epochálny skok v láske k Bohu k človeku (nepriateľom)

V helenistickom období vznikali staroveké školy, v ktorých sa riešili prevažne etické úlohy a v synkretickom období (1. stor. pred Kr. po 5. stor.) pribudli k nim náboženské otázky. Filozofia musela odpovedať na otázky, ktoré mali náboženskú povahu, lebo inak nebola potrebná a strácala teoretický charakter. Pod vplyvom Východu sa s filozofiou zaobchádzalo z pohľadu životných potrieb. Medzi sprievodné javy patrila strata dôvery vo vlastné poznávacie schopnosti, stúpajúca dôvera v moc, ktorá prichádza zvonku, sklon prijímať prejavy božskej pomoci v rôznych podobách. Hľadali sa prostriedky, ako sa vymaniť z pozemského osudu a pominuteľnosti a spojiť sa s božstvom. Filozofické otázky pramenili skôr z neistoty o budúcnosť, než zo záujmu o racionálne vysvetlenie skutočnosti. To, čo bolo hodné poznania, bolo iba „božské“. Vznikal nábožensko-filozofický mystický smer, v ktorom poznanie nebolo len výsledkom ľudského úsilia, ale darom božského Logos (Zákon, Rozum) a zameriavalo sa na mimoracionálne nazeranie na pravdu – gnosticizmus (gnóza – systém iracionálnej náboženskej viery a poznania).

S príchodom kresťanstva sa situácia mení. Viera v Krista je nadprirodzený dar, nikto si ju nemôže žiadnou gnózou – zasväcovaním sa do skrytých síl poznať (ezoterizmus), ani privlastňovať (elitarizmus). Kresťanská viera nevyžadovala únik z tohto sveta. Kresťanské náboženstvo je vo svojej nadprirodzenej podstate Zjavenie Boha, ktorý nielenže nenarúša prirodzené bádanie sveta, ktorého je Stvoriteľom, ale dáva veriacim nové poznávacie impulzy. Kresťanskí myslitelia nadviazali na túžby antického pohanského sveta po získaní múdrosti, ktorej neprotirečí zjavená Božia múdrosť, na ktorej majú účasť úkonmi viery. Povzbudení výrokmi sv. Písma o prirodzenom poznaní Boha hľadali racionálne argumentácie pre vysvetlenie prírody a existenciu Boha. Paradoxne kresťanstvo udržalo filozofii status vedeckého poznania, t.j. teórie ako poznanie pravdy pre pravdu.

Kresťanská viera priniesla nielen morálne požiadavky úzko spojené s náboženským životom, ale bola založená na novom videní sveta a človeka. Uvoľňovala sa od gréckeho zmýšľania o panovaní nevyhnutnosti nad svetom ako aj nad bohmi (necesitarizmus). Kresťanstvo prekonávalo osudovosť antickej kultúry (fatalizmus ) a obdarovalo ju slobodou a tvorivosťou, ktoré boli výsledkom životného elánu božích detí. Pre Platóna, Aristotela, ale aj stoikov je svet podrobený nevyhnutným a večným zákonom. Príchodom kresťanstva sa otvorili úvahy o náhodnosti všetkých vecí a celého sveta, ktorý nemá v sebe nevyhnutnosť existovať. Boh v slobode stvoril svet pre človeka a stvorenie nesie stopy slobody svojho Stvoriteľa (teocentrizmus). Vrcholom slobody rozhodovania sa stáva život lásky k Bohu a k blížnemu. V gigantickom kozme je síce človek jeho súčasťou, ale nie je úplne podrobený súkolesiu prírodných a spoločenských procesov. V zmŕtvychvstalom Kristovi dáva sa ľudstvu obraz nového človeka – osobu (personalizmus). Človeku je ponúknutá milosť (gratia) spásy skrze vieru v Ježiša Krista a nie cez „filozofiu“ v podobe gnostického či mystického učenia. Základom kresťanstva je viera v Boha, ktorá má kristocentrický ráz (kristocentrizmus). Rodí sa tzv. kresťanský humanizmus. Kresťanská viera je vnútorne otvorená pre bytostné ľudské hodnoty, akými je pravda, láska, sloboda. Nebála sa postaviť vedľa ohromného dedičstva rozvinutej grécko-rímskej kultúry a spontánne nadviazať na vysoko zorganizovaný rímsky štát, ktorý ponúkal svojim obyvateľom umelecký, hospodársky a právny život.

FILON (1.stor.) je dualista,prototyp systémov svojej doby. Boh a svet sú dva základné protiklady.

PORFIRIUS (232-304) - Alexandrijská škola. Je skôr komentátorom než samostatným filozofom.

JAMBLICH (+ začiatok 4. stor.) - Sýrska škola. „Cesta návratu“ k Prajednu. Rozmnožil počet hypostáz a Prajedno mu nebolo dosť dokonalé a ponad Prajedno kládol to, čo sa nedá nijako vypovedať. Svet bohov a démonov prekračuje rozum (iracionalizmus). Do poznania nastupujú mystické činitele.

1

PROKLOS (410-485) - Aténska škola.

V ďalšom rozvoji novoplatonizmu filozofia nadobúdala heteronómny nábožensko-doktrinálny charakter. Obnovenie novoplatónskych myšlienok korešpondovalo s vtedajšou náboženskou mentalitou. Filozofia tak strácala svoju prirodzenú poznávaciu autonómiu. Čím viac sa cenila autorita, tradícia, zjavenie (individuálne alebo cez iného človeka), tým menej miesta ostávalo pre nezávislosť v poznaní. Novoplatonizmom končí staroveká filozofia, ale mala svojich stúpencov aj spomedzi kresťanských mysliteľov: Pseudo-Dionýz, Ján Eriugena, Mikuláš Kuzánsky. Staroveký evolučný monizmus sa v novovekej filozofii vracal v rôznych formách až do 19. stor. u Schellinga aj Hegla. Všeobecne novoplatonské diela sú dobrou inšpiráciou na vyjadrovanie mystických úvah ako aj ezoterických výkladov. Pseudomystické ašpirácie možno sledovať v nemeckej idealistickej filozofii, napr. že umenie je jednou z ciest umožňujúcich dôjsť k prameňu, ospravedlneniu, vykúpeniu a pod. V neposlednej miere oživuje sa stará gnóza a dualizmus. Nádej sa vkladá do »tajných náuk«, oslobodzujúcich vedomostí (akú plnia aj umelecké diela), ktorými môže byť človek oslobodený z otroctva sveta matérie. Ak celý svet a človek sú vnútorne rozbitými na akési sektory dobra a zla, vstup do tohto diela mu umožní sa stať tým, čím bol pôvodne.

STREDOVEK

POČIATKY ZRODU SCHOLASTIKY (10. – 12. stor.)

ARISTOTELIZMUS Aristotelove diela neboli dovtedy známe. Zachovala sa iba časť diela Organon (Aristotelova logika) pod názvom LOGICA VETUS. Pozornosť sa sústredila na logiku, teóriu zdôvodňovania a dokazovania. Aristotelova ousia ako konkrétna vec – substancia vstupovala do štruktúry jazyka a gramatiky. Definovaná ako vetný podmet. Ostatné kategórie prestali byť výrazom spôsobu existovania jednotlivých vecí a zaujali úlohu vo vetnej skladbe logického vyjadrovania. Celá scholastika sa začala neskôr zaoberať analýzou pojmu a nie skutočnosťou. Po barbarských a arabských nájazdoch sa v novo usporiadanej Európe a jej školských strediskách rozvíja hlavne logika. Boethiove diela sa stávajú učebnicami logiky. Otázka povahy všeobecných pojmov je ale nezodpovedaná a v 11.-12. stor. sa stáva hlavným problémom filozofie, tzv. spor o univerzália.

NOVOPLATONIZMUS sa šíril cez diela Pseudo-Dionýza a Maxima Vyznavača. Veľký podiel má na tom aj sv. Augustín, ktorý videl v platónskych pojmoch možnosť istej úpravy a prispôsobiť výkladu právd viery. Novoplatonské myslenie a slovník sa vo forme augustinizmu preniesli do kresťanského stredoveku. Vplyv platonizmu rozpoznávame u mnohých kresťanských mysliteľov, ktorí inšpirovaní Bibliou a rozmanitými interpretáciami Platóna, hľadali nové porozumenie oboch svetov, prirodzeného a zjaveného (nadprirodzeného).

Filozofia netvorila samostatný predmet štúdia, až do 12. storočia nebola uložená do nejakého systému. Pestovala sa hlavne logika a logické vyjadrovanie, čo bolo záležitosťou prirodzeného rozumu a jeho zákonitostí. Nadprirodzené zjavené pravdy sa nemohli podrobiť pravidlám jednoznačného rozumového vyvodzovania. Tak vznikol problém v tom, nakoľko pravdy viery pripúšťajú použitie prirodzených logických pravidiel pre svoju interpretáciu.

KASIODOR (+562) encyklopedista, novoplatonik. Spolupracoval s Boethiom a s Theodorikom. V Kalábrii založil komunitu na spôsob kláštora nazývanú Vivarium. Zhromažďoval tu písomníctvo staroveku a tiež pisárov, ktorí tu prepisovali filozofické diela pre budúcnosť.

Sv. IZIDOR zo Sevilly (+636). Veci sú symbolmi nadzemských vecí. Svet je iba teofániou (obrazom Boha). Veci tohto sveta nás majú zaujímať natoľko, nakoľko nejako hovoria o Bohu. Skúma etymológiu daného slova a na tom základe konštruuje vysvetlenie.

2

JÁN SCOTT Eriugena (+870) novoplatonik. Emanáciu sveta chcel vysvetliť kresťansky. Ak v novoplatonizme je celý proces emanácie nevyhnutný, ahistorický, uskutočňovaný mimo času, Eriugena chápe jednotlivé etapy emanácie ako fázy historického rozvoja. Delí svet na 4 etapy vznikania: 1. Príroda nestvorená a tvoriaca. Boh je prameň všetkého bytia, sám nie je stvorený, ale tvoriaci. 2. Príroda stvorená a tvoriaca. Tu má na mysli Logos. Eriugena v podstate chápe Logos ako Božský svet: archetyp sveta ako svet ideí, vzorov. 3. Príroda stvorená a netvoriaca. To je náš svet, ktorý bol stvorený, ale sám už ďalej nemá silu tvorenia. Celý ten svet chápe Eriugena ako TEOFÁNIU BOHA - zjavenie Boha. Nadväzuje teda na grécku patristiku v chápaní sveta a stvorenia najprv duchovnej a potom materiálnej skutočnosti. Tu sa však nekončia dejiny celej skutočnosti, lebo svet, ktorý je teofániou Boha má svoj cieľ - vrátiť sa k svojmu zdroju. 4. Príroda nestvorená a netvoriaca. Nestvorený Boh a ďalej už netvoriaci, chápaný ako cieľ. Išlo o pokus načrtnúť skutočnosť, ktorej počiatkom, východiskovým bodom je Boh a konečným bodom je znova Boh. Podobne ako Augustín a Boetius reprezentuje ten istý postoj spájania viery s rozumom. Doplniť vierou to, k čomu došiel rozum. Eriugena radikalizuje úlohu filozofie: „Nik nepríde do neba, iba prostredníctvom filozofie“. Neskôr Bonaventúra bude namietať, že „Filozofia nedáva odpustenie hriechov“. Eriugena chce povedať asi to, že človek sa nedostane do neba, ak sa zriekne vlastného rozumu, lebo prestane byť človekom, pretože človek je bytosťou rozumnou a s vôľou.

1. Dialektici

Otázka vzťahu medzi pravdou viery a logickými pravidlami viedla k dvom vyhroteným metodologickým postojom, ktoré v sebe skrývali oveľa hlbší problém: čím je filozofia a čím teológia. Prvé veľké rozpory začali vo vysvetľovaní náuky o eucharistii. Podľa kresťanskej náuky vo chvíli premenenia mení sa podstata chleba (substanciálna forma), pričom matéria ostáva. BERENGÁR z Tour (+1088) tvrdí, že podľa logických zákonov, ak sa mení podstata, prestanú existovať jednotlivosti, lebo akcidenty (kategórie) nemôžu existovať nezávislé od podstaty – substancie a teda v mene aristotelskej logiky treba odmietnuť kresťanskú náuku o eucharistii. Zástancovia tohto postoja boli nazvaní dialektici. Pripúšťajú zásadu, že to čo sa nedá v pravdách viery vysvetliť pomocou rozumu, treba odmietnuť, ako nepravdivé. Dnes by sme ich nazvali krajnými racionalistami, ktorí prijímajú iba to, do čoho je rozum schopný preniknúť, tzn. opísať to v nejakom algoritme.

2. Antidialektici

Reakciou na zdôrazňovanie princípov logiky vo vysvetľovaní viery bolo odmietanie logiky a rozumu v prípade, keď rozumová špekulácia vedie k spochybňovaniu základných právd viery. Tí, ktorí zastávali tento názor boli nazývaní antidialektici. Pripúšťajú filozofiu, aby vstúpila na pole posvätnej vedy, ale tá musí byť náležite uspôsobená k službe teológie. PETER DAMIANI (+ 1072) radikalizuje názor: teológia má upravovať filozofiu a určovať jej miesto a úlohu. V staroveku už TERTULIÁN odmietal pohanskú filozofiu a gnózu, ktorá chcela zase premeniť vieru na filozofiu. Všetky tieto tendencie môžu vyústiť do slepej viery, v ktorej sa prijíma Božie zjavenie bez toho, aby zahŕňala rozumový úsudok (fideizmus).

3. Školy a strediská intelektuálneho života

Prvé strediská vzdelávania vznikali pri jednotlivých biskupských sídlach ako tzv. katedrálne školy. Tieto školy hneď neoznačujú filozofické smery, ale pestovali myšlienky zdôrazňujúc buď rozum alebo vôľu.

Chartreská škola nadväzovala v 13. stor. na Boetia. Spojenie viery a rozumu si v rozvoji filozofie neodporuje. Záujem o prírodu (filozofia prírody). Materiálne veci sú hodné skúmania pre ne samé. Pokus autonómnym spôsob skúmať svet samostatne podľa metódy, ktorá jej zodpovedá. Nie je potrebné hneď siahať k viere. Hlavnými predstaviteľmi boli BERNARD z Chartres, THEODORIK z Chartres.

Cistercitská škola. Antiintelektuálna škola, kde nešlo o úplnú negáciu rozumu, ale skôr obísť rozum inou cestou, aby sa dospelo k Bohu. Jej hlavný predstaviteľ BERNARD z Clairvaux

3

zdôrazňuje skôr vôľu. Človek je antidotum, tzn. rozum „obdarený“ nevedomosťou. Preto poznanie sa má opierať o vieru, predovšetkým mystiku. Cestou mystiky je nám dostupné poznanie, ktoré cestou lásky utvára hlboko tajomné spojenie s Bohom. Začína sa opustením toho, čo je svetské, pozemské, čisto prirodzené.

4. Scholastika a jej význam

Scholastika môže byť: v ý u k a – náuka vyučovaná v školách; m e t ó d a – schématická forma výkladu textu podľa istých pravidiel; s p ô s o b s p á j a n i a v i e r y s   r o z u m o m . Prvá je viera, ale do jej obsahu preniká rozum, aby ju vysvetľoval a objasňoval.

PETER ABELÁRD (+1142) najviacej sa zaslúžil o scholastickú metódu výkladu. Problém sa predkladal formou otázky a potom sa vzniesli námietky o danej veci. Odpoveď obsahovala pozitívny výklad a postupné vysvetlenie námietok. Nastolený problém uvádzal vo forme: sic et non (áno a nie): v pochybných veciach, protichodných, alebo viacznačných rozhoduje rozum cestou potvrdenia, odmietnutia a nedovoláva sa autority. Vychádza sa z rozumovej úvahy a prijíma sa to, čo viac zodpovedá požiadavkám rozumu. Konečnou autoritou je vecná pravda (veritas rerum), správnosť danej výpovede vlastným riešením. To bude aj cieľom intelektuálneho úsilia sv. Tomáša z Akvína. Zaviedol aristotelskú logiku do formulovania teologických problémov, čím prispel k vzniku, tzv. špekulatívnej teológie. Pripravil myslenie intelektuálov na prijatie celého Aristotela, ktorého diela sa v 13. storočí postupne preložili do latinčiny. Zaoberal sa logickými problémami, zvl. otázkou univerzálií: nakoľko sú všeobecné názvy zhodné so skutočnosťou? Existujú iba v mysli? Časť filozofov prijalo stanovisko, že univerzáliá sú vecami (krajný pojmový realizmus – Roscelin, Wilhelm z Champeaux). Iní zasa to popierajú a tvrdia, že druhy (druhové pojmy) sú iba za názvy (nominalizmus). Abélard v tomto spore reprezentoval stanovisko blízke nominalizmu (sermonizmus). Uznáva prvenstvo konkrétnemu nad tým, čo je všeobecné. Z toho plynie, že zmyslové poznanie je dôsledné, reálne a dáva pevnú znalosť a teda všeobecné poznanie je skôr vnímaním. Táto interpretácia bola základom rozvoja logiky v 13. stor., kedy mnohí myslitelia prijali od Aristotela logickú terminológiu a týmto aj základy ďalšieho rozvoja logiky.

Sv. ANAZELM Canterbury (+1109) otec scholastiky. Vychádza z predpokladu, že Zjavenie aj ľudský rozum, pochádzajú od Boha. Teológia vychádza z viery, ktorú rozumom skúma ( fides quaerens intellectum). Chce dokazovať zjavené pravdy logickým usudzovaním. Známy je jeho ontologický dôkaz existencie Boha (id quo maius cogitari non potest): Nie je možné myslieť na to, čo je väčšie od toho, na čo myslíme. Boh je čímsi väčším než o čom ja som v stave schopný myslieť. Opačne by vznikol spor, ak by to, čo je väčšie na čo nemôžeme myslieť, by existovalo v rozume, potom by to nebolo väčšie od toho, na čo myslíme.

SCHOLASTIKA (XIII. stor.)

Trináste storočie je považované za zlatý vek scholastiky. Prostredníctvom židovských a arabských filozofov (Averroes, Avicena) sa šíril vplyv diel Aristotela. Nadšené preberanie a výklad Aristotela spôsobilo mnoho sporných situácií. AUGUSTINIZMUS bol usadený, tradičný smer latinskej kultúry. Študovala sa logika a neoplatónsky augustinizmus. Dochádza k eklektickému zlúčeniu (eklekticizmus), v ktorom starý augustínsky základ ostáva a nové veci sa jednoducho poprikladajú, dolepia. Do roku 1250 tu bol novoplatonizujúci eklektický aristotelizmus. Po roku 1250 vznikajú doktrinálne smery: 1. neortodoxný aristotelizmus - radikálny (Siger z Brabantu); 2. augustinizmus (Ján Peckham, sv. Bonaventúra); 3. ortodoxný aristotelizmus (sv. Albert Veľký, sv. Tomáš Akvinský).

SIGER z Brabantu sa ukazuje v zámere prevziať celé dielo Aristotela bez žiadnych opráv a preniesť ho na kresťanstvo. Aristotela stotožňuje s Filozofom, keďže jeho dielo je celá filozofia /filozofizmus/. Jednoducho Aristoteles povedal všetko, čo má povedať filozofia. Ostáva iba jedna

4

úloha: komentátora a komentovania. Tým nepriamo pripúšťa nemožnosť spájať to, čomu veríme s tým, čo vieme.

Sv. TOMÁŠ AKVINSKÝ Nadväzuje na Aristotela, ale nie tak ako Siger, tzn. mechanicky nekriticky v celku. Vytvoril tomu vlastnú syntézu filozofických a teologických riešení, ktorú môžeme nazvať tomizmus. Podáva prvú kresťanskú syntézu filozofickej a teologickej náuky (doctrina sacra). Filozofický prínos: 1. vysvetlil starý scholastický problém medzi vierou a rozumom, aký je vzťah medzi filozofiou a teológiou; 2. filozoficky sformuloval novú teória bytia ako reálne existujúceho: bytie je vnútorne zložené z dvoch konštitutívnych elementov existencie a esencie; 3. filozoficky sformuloval teóriu stvorenia „creatio ex nihilo“: poukazuje nie na to, »ako« bol stvorený, ale že »je« stvorený. Z náhodnosti v existujúcom pluralitnom svete niet element, ktorý by mal v sebe samom dôvod existovania a teda príčina existovania je svetu (forme aj matérii) vonkajšia, transcendentálna.

Novoplatonská tradícia naďalej mala svojich stúpencov v podobe druhej augustínskej školy. Neprekonali poloskepticizmus v prirodzenom poznaní: zmyslové dojmy nedávajú žiadnu čistú pravdu. Kládla dôraz na vôľu a božiu ilumináciu. Zdôrazňovala úlohu intuície v zmyslovom aj v intelektuálnom poznaní: intelekt jednoduchým aktom poznáva všeobecné formy a tiež konkrétne materiálne bytie, tzn. jeho druh a individuálnosť (tzv. umiernený realizmus).

DUNS SCOTUS (1270-1308) Bytie priamo stotožní s esenciou (existencia sa stáva istým „akcidentom“, niečím čo môže veci pripadnúť a takými sú stvorené veci). Každá esencia vlastní svoje vlastné bytie, svoju prirodzenosť a má svoju ideu v Bohu. Vec nie je substanciou, ale zostavená z prirodzeností - všeobecných foriem, ktoré sa na seba ukladajú, od spoločnej prirodzenosti (ens commune), až po individuálnu (haecceitas). Nevyhnutná je tu podmienka: zásada neprotirečenia (logicizmus metafyziky). Nastúpila logická nespornosť za cenu prevrátenia poriadku analýzy. Metafyzika sa prestane zaujímať bytím reálne existujúcim a bude sa zaoberať poznaním logický nesporným a tým je aj „možné bytie“, ktoré ani neexistuje. Nastúpi návrat k platónskym pozíciám, aby sa každej ľudskej činnosti dala iná duša (prirodzenosť) - zbavená všetkých schopností, síl a koná celá sama od seba. Človek tak nadobudne dve formy: druhovú a individuálnu.

POSCHOLASTICKÉ OBDOBIE (14. - 16. stor.)

Doba úpadku (14.-15. stor.) Príčiny úpadku scholastiky majú svoje historické miesto: a) konflikt Oxford-Paríž b) úpadok filozofie v prospech prírodných vied (zánik porozumenia filozofie a prežívania jej problematiky) c) skostnatenie scholastiky (zaujatosť didaktickými hodnotami v neprospech jasnosti tomistickej syntézy) d) rozvoj logiky e) únik k mystike a pritom pozvoľný, stály návrat ku skepticizmu. Na konci 13. storočia augustinizmus, ktorého sa držali františkáni sa pretvoril do scotizmu. Problém všeobecného poznania sa koncom 14. stor. stupňoval s dôrazom na poznávajúci subjekt. Poznanie sa začalo vyvodzovať zo samej trvalej psychickej dispozícii ako to riešili už v staroveku: sofisti sa totiž od strany samého intelektu a krajní empirici od strany zmyslového poznania usilovali poprieť trvalosť vedeckých výsledkov, keď z jednej strany všetko podlieha zmene a z druhej človek je mierou všetkého. Veci sú konkrétne, podliehajúc zmene a poznávame ich pojmovo všeobecne, nemenne čomu dáme prednosť? Oproti tomizmu a scotizmu (via antiqua) nastupuje nominalizmus, ockhamizmus (via moderna).

WILIAM OCKHAM (1300-1350) Hlásal konceptualizmus: všeobecné pojmy jestvujú v rozume, ale sú fikciou, v skutočnosti ničomu nezodpovedajú (neskôr podobne I. Kant). Patrí do širokého prúdu nazývaný nominalizmus: spor o všeobecné pojmy (univerzáliá). Ak pre J. Duns Scota prirodzenosť bytia zakladala najvšeobecnejšie jednoznačné pojmy, tak pre W. Ockhama nič

5

všeobecné (universale) neexistuje v jednotlivých veciach.1 Všeobecná výpoveď tratí bezprostredný základ vo veci, v ktorej je zviazaná s nevyhnutnosťou. Podľa nominalizmu nejestvujú všeobecné pojmy, ktoré by vyjadrovali všeobecné stavy vecí. Pojmy sú iba názvy (nomina) všeobecné, ktoré sú skratkami jednotlivých názvov.2 Metafyzika sa vzďaľovala vysvetľovaniu skutočnosti a považovala sa skôr za dialektiku, logiku, t.j. začala sa zaujímať o samé slová ako znaky.

Dôsledky: Rozchod s Aristotelovým genetickým empirizmom, ktorý vysvetľoval zrod pojmového poznania v bežnej ľudskej skúsenosti a s komunikovaním v prirodzenom jazyku. Osvojoval sa postoj, že v samej reči je iba jednotlivosť a všeobecnosť výpovede výlučne pochádza od človeka. Z toho plynulo, že je v moci človeka použiť alebo nepoužiť všeobecné výpovede. Nominalistický prístup sa prejavil na subjektivistickom stanovisku novovekých filozofov. Nie konkrétna vec, ale „moje“ poznanie prejavujúce sa v „mojich“ ideách sa stalo témou úvah modernistických filozofov.

Vznikajú zárodky budúceho agnosticizmu (M. Kuzanský, I. Kant), skepticizmu (A. Comte, J. S. Mill): 1. Odmieta sa racionálne vysvetliť skutočnosť cez posledné príčiny; 2. Odmieta sa poznanie substancie konkrétnej jestvujúcej veci a stotožňuje sa s modalitami (akcidentami) veci; 3. poznanie sa metodicky zužuje na skúmanie vonkajších nepodstatných vlastností vecí, na skúsenosť – empirizmus (D. Hume), 4. substanciu veci je možné uznať iba za subjektívnu ideu – racionalizmus (R. Descartes). So Scotom v duchu augustinizmu hlásal radikálnu spontánnosť vôle. V obrane absolútnej suverénnej slobody Boha ide ďalej a tvrdí, že Božia vôľa nie je ohraničená nijakým objektívnym zákonom (absolutizácia slobody).

OBDOBIE PRECHODU OD STREDOVEKU K NOVOVEKU nie je možné časovo výrazne predeliť. Môžeme pozorovať novú atmosféru zmýšľania spôsobenú zmenami v mnohých spoločenských oblastiach, v kultúrnej, obchodnej, politickej a iných, ktoré sú sprevádzané rozvojom špeciálnych vied viacej a viacej orientovaných na užitočnosť a ľudské potreby. Aristoteles je odmietaný a rastie záujem o Platóna. Kultúrne zmeny vychádzajú z Talianska a spájajú sa najprv s literatúrou a výtvarným umením. Pre F. Petrarcu (1304-1374) štúdium antickej filozofie (philosophia antiquitatis) bolo prostriedkom poznania i „zlepšenia“ človeka, označuje sa to ako „renesancia“ alebo „humanizmus“. Renesancia bola predovšetkým „renovatio antiquitatis“. Teda bohatým prisvojením si nových textov i prekladov starovekej krásnej literatúry a filozofie. Tieto texty často niesli naturalistickú víziu človeka. Do popredia vystupuje záujem o človeka. Preto renesancia bola nielen literárnym pohybom, ale aj morálnym - „renovatio hominis“. S touto skutočnosťou sa viaže druhý názov „humanizmus“, rozšírený od 19. stor. na označenie humanitných štúdií (historicko-filologických), zahrňujúcich bohatstvo starovekej kultúry, ktorá v období renesancie slúžila na označenie rozšíreného štúdia, tzv. trivium (gramatika, logika-dialektika, rétorika) ako „studia humanitatis“. V renesancii môžeme nájsť okrem ideovo-kultúrneho humanizmu i pokračovanie tradičných filozofických prúdov, ako sú platonizmus, aristotelizmus, stoicizmus i skepticizmus. Zviditeľnili sa buď publikáciou nových prekladov alebo na úrovní nových interpretácií. Napriek tomu ostali na jednej rovine so „starou cestou“ (albertizmus, tomizmus, scotizmus, awerroizmus), ako aj „novou cestou“ (ockhamizmus, puritanizmus).

1 „Ja tvrdím, že niet v samej veci žiadne universale, pre ktorú ono [všeobecné] je universale [...], ani v skutočnosti, ani ako akcident

v podmete; o vo veci nie je nič viacej než slovo »človek«, ktoré je skutočnou kvalitou, existuje v Sokratovi, alebo v niekom, koho to slovo označuje“ W. Ockham, Ordinatio, d. 2, q. 8, T, In: Ph. Bohner, É. Gilson, Historia filozofii chrześcijańskiej, Warszawa 1962, s. 539.2 Oproti stojí pojmový (umiernený) realizmus, ktorý hovorí, že všeobecnému pojmu zodpovedajú v jednotlivých veciach spoločné

vlastnosti, ktoré pojem vyjadruje. (Vie sa, že konkrétna vec je oveľa bohatšia vo svojom obsahu a vlastnostiach).

6

NOVOVEKÁ FILOZOFIA

RENESANČNÝ HUMANIZMUS (15. a 16. stor.)

Časom humanizmus prestal byť školou GRAMATIKY i RÉTORIKY a nadobúdal podobu IDEOLÓGIE. Filozofia nie je povinná len dávať základ náuke o svete, ale byť múdrosťou formujúcou človeka, nástrojom zdokonalenia jednotlivca i spoločenstva. O koľko sa Platón stal pre humanistov majstrom prehĺbenej múdrosti, o toľko Aristoteles plnil funkciu propedeutickej náuky, tak v oblasti teoretickej, ako aj praktickej filozofie. Filozofia sa koncentrovala na praktické problémy a na spoločensko-politické otázky. Spôsobilo to zníženie hodnoty filozofie a povyšovanie jednotlivých disciplín až k ich nadraďovaniu nad metafyzikou. Nad filozofmi dominujú ľudia činu: vodcovia, zákonodárci, mužovia situácie. Doktrinálne zmeny boli často dôsledkom kultúrnych i spoločensko-hospodárskych zmien. Podstatné bolo aj vznikanie nových náukových stredísk (akadémie, kolégia, dvory), migrácia učencov i vynález tlačiarne. Dynamický hospodársky rozvoj (obchod spojený s novými geografickými objavmi) nastolil epistemologicko-metodologickú problematiku korelatívnu so vznikom novovekej prírodovedy. Zmena spoločenských síl (meštianstvo namiesto aristokracie) a vznik národných štátov vzbudilo záujem o právno-politické a zvykové (každodenné) problémy. Spoločenské premeny otriasli i spoločenskými i vedeckými autoritami. Boli hlásané ideály slobody i samostatnosti v pretváraní svetonázoru, aj keď paradoxne práve v tom čase sa objavila radikálna netolerantnosť voči vedcom (hon na čarodejnice; G. Bruno, G. Galilei). Štátnej vláde nezabraňuje v konaní žiaden zločin (čo stanovil, napr. N. Machiavelli). Vznikajú náboženské vojny. Prakticky formulovaná abstraktná filozofia práva bola odtrhnutá od teológie, politická filozofia konkurovala stredovekej teokracii. Zároveň sa vytvorila racionálno-naturálna vízia kultúry a následne aj náboženstva i etiky.

1. Novoplatonizmus

V prvej pol. 15. stor. sa novoplatonizmus vyznačoval občianskym, praktickým humanizmom. V druhej pol. 15. stor. priniesol kontemplatívny prvok: vyzdvihol hodnotu metafyziky a teoretického myslenia. Rozvíjal sa v Platónskej akadémii vo Florencii, ktorú založil Gemisthos Plethon (1355-1450).

MIKULÁŠ KUZANSKÝ (1401-1464). Novoplatonik: platonizmus zmiešaný s pytagoreizmom, hermetizmom i gnosticizmom, a zvlášť z rôznymi formami novoplatonizmu i nemeckej mystiky. Vychádzal z idey o učenej nevedomosti, odhaľujúcej ohraničenú možnosť poznania a súhrn zásad, ukazovateľov nevyhnutných pre pravidelný rozvoj mystického života. Žriedlom múdrosti je keď si uvedomujeme našu nevedomosť. V kategóriách negatívnej teológie, chápanej ako doctrina ignorantiae, mení na sacra ignorantia, teda stotožňuje učenú nevedomosť s mystickou teológiou. Predmetom ľudského poznania má byť v prvom rade nekonečný Boh, v ktorom sa zjednocujú i vzájomne spájajú všetky možnosti, protiklady. Toto spojenie, nepochopiteľné pre rozum, je dostupné v najvyššom poznaní, čiže v intelektuálnej kontemplácií formou ponad racionálneho myslenia (anticipoval dialektiku Schellinga i Hegla). Nie bez opodstatnenia je upodozrievaný jeho panteizmus (svet je rozvinutím Boha, a Boh je jeho scelením). Zdôrazňuje súčasne transcendentnosť i imanentnosť Boha. Novoplatonská emanácia Kuzanského je z jednej strany konzekvenciou pojmu Boha ako nekonečnej podstaty, ktorá môže byť scelením všetkých veci - aj protikladných - i mierou skutočnosti; z druhej strany zdôrazňuje dokonalosť sveta (nasledujúceho nekonečnosť Boha), chápaného ako organická jednota i dôkladné spojenie s Bohom (stvorenie je dokonalé a nemôže byť lepšie) tak, že je objavením Božej trojitosti. V súlade s novoplatonskou gradáciou tieto prejavy stôp Božej Trojice priberajú v človeku jednotlivú formu, ktorá je charakteristická trojelementovou štruktúrou bytia (namiesto

7

Aristotelovho hylemorfizmu je duša, telo i duch) a v konečnom dôsledku aj v Kristovi, ktorý je najdokonalejším obrazom Boha. Paradoxnosť niektorých formulácií Kuzanského vyplýva z používania matematického jazyka (promótor matematizácie novovekej prírodovedy).

MARSILIO FICINO (1433-1499). Hlásal ideu teozofickej únie (spájanie učeného náboženstva s nábožnou filozofiou). Filozofia je sestrou teológie. Historiozofické vízie náboženstva i filozofie, spájal v duchu hermetizmu s prazjavením podávanej postupne cez prorokov i mudrcov.

GIOVANIO PICO DELLA MIRANDOLA (1463-1494). Ešte silnejšie synkretické pohľady. Podal náčrt teozofie spájajúcej biblickú tradíciu s židovsko-panteistickou kabalou a s gnostický chápaným neoplatonizmom. Elitárna gnozeológia, dávajúca šancu vniknúť hlbšie do tajomstva skutočnosti. Záujem o mágiu, ktorá mala slúžiť na ovládnutie prírody.

JAN REUCHLIN (1455-1522) Záujem o kabalou spopularizoval v nemeckej oblasti. Už v období patristiky i 12. stor. sa objavuje vedomie, že držiteľmi pravdy sú nie len kresťania, ale aj židovská tradícia, zvlášť vo forme kontemplatívno-moralistickej kabaly. Doktrína v spojení s vysokým stupňom askézy, mala umožniť najhlbšie poznanie božských správ. Záujem o možnosti symbolického chápania Biblie pomocou mystickej interpretácie čísel i písmen.

2. KRESŤANSKÝ TOMIZMUS

V polovici 15. storočia reforma filozofického štúdia priniesla rozvoj, tzv. kresťanského aristotelizmu. Komentáre mali charakter tomizmu, albertizmu i skotizmu. Prvenstvo nadobudol tomizmus, ktorý aj zásluhou Jána Capreola (+1444) bol považovaný za najvlastnejšiu interpretáciu Aristotela. V druhej pol. 16. stor. k všeobecnému prijímaniu tomizmu prispeli jednotlivo dominikáni aj jezuiti: František de Vittoria, Melchior Cano, Dominik Soto, Bartolomej de Medina, Ján od sv. Tomáša (1648). Dominikán D. Baňez bol v teologickom spore s jezuitom L. de Molinom vo veci vzťahu slobody i milosti.

FRANTIŠEK SUARÉZ (1548-1617) Spájal tomizmus s teológiou, ale podľahol vplyvom Duns Scota. Predmety existujú iba individuálne a problém individualizácie (konkretizácie), teda prečo sú veci jednotlivé, je podľa neho zbytočný. Niet rozdielu medzi obsahom a existovaním. Rozlišuje objektívny pojem (conceptus obiectivus) - označuje obsah veci a subjektívny pojem (conceptus subiectivus) - označuje utvorený obraz veci. V podstate oba pojmy, hoci sú rozlíšené, sú len pojmami, a teda sú predmetom mysle. Potom už samozrejme môže tvrdiť, že všetko čo je bytím, je nejako „samo-jestvujúce“. Vlastné existovanie má aj matéria, aj forma aj akcidenty (módy, vlastnosti veci). Hoci nie sú úplné, ale spájaním povstáva riadne bytie. Nakoniec povie, že čo nemá vlastné existovanie, nie je žiadnym bytím. To by bol realizmus, keby nezrušil hranicu medzi bytiami, ktoré samostatne existujú a zložkami bytia akými sú napr. bytnosť a existovanie, matéria a forma, možnosť a akt. Tie existujú ako reálne zložky bytia, ale povýšiť ich na samostatné existovanie by znamenalo odsúdiť ich na smrť. Neskôr scientizmus po ceste zmyslovej skúsenosti stavia, v tomto duchu, všetko do bezprostredného poznania toho, čo existuje tu a teraz. Stratila sa cesta možnosti poznávania „nepriamo“, tzn. sprostredkovaným spôsobom. Obraz scholastickej filozofie a metafyziky bol u mnohých novodobých filozofov pozorovaný cez suareziánske pohľady.

DESCARTES RENÉ (1596-1650) hľadá istotu poznania, ale už ju nevie nájsť v reálnom, predmetnom svete vecí, ale sa logicky sústreďuje na operácie pojmov. Stotožnil obrazotvornosť a pojmy s ideami. Ďalší postup sa mu uľahčil. Hľadá jasnú a výraznú ideu ako najvyššiu formu pravdy. Vylučujúcou metódou3 došiel k subjektívnej zrejmosti myslenia. Cogito ergo sum je bezprostredným potvrdením vlastného bytia, existovania ako veci, ktorá myslí. teda že je duchom. Východiskom sa stáva myšlienka totožnosti mysle s bytím (ako u Parmenida). Svet predelil na 1. svet mysle, ideí a 2. svet priestorový, materiálny. Filozofovať sa začína analýzou

3 Cesta metodického pochybovania: k nespochybniteľnej idey prichádza vylučovaním všetkého o čom možno pochybovať: 1. bludmi,

poukázaním na klamanie zmyslov; 2. nemožnosťou odlíšenia javov od snov; 3. bludmi v jednoduchom myslení; 4. možnosť klamania cez démona vo veciach, ktoré sa zdajú veľmi pravdivé. Nie je to konzekventný skepticizmus, lebo dotýka sa iba počiatočnej poznávacej operácie, ktorá garantuje konečné získanie pevných znalosti a vylučuje z  pochybnosti vedomosti týkajúce sa náboženstva aj morálnych príkazov.

8

jasných ideí ako: res cogitans, medzi ktorými je najvyššia idea Boha. Zmyslové poznanie sa týka priestorovosti res extensa4: idea materiálnych vecí. Idey sú získané, skonštruované, vrodené.5

Človek už nie je zložená jednota duše a tela (duša ako substanciálna forma tela), ale zdvojená substancia: duše-idey-ducha a tela-matérie-látky: antropologický dualizmus. Karteziánska filozofia odopiera človeku jeho podmetovosť a pôvodnosť (slobodu) a odsudzuje ho na pôsobenie animálnych síl a tendencií (prírodných, historických, spoločenských). Taktiež strhol puto, medzi svetom prírody a Bohom. Boh sa ukázal iba ako posledný Inžinier sveta a svet ide ako hodiny podľa zákonov, ktoré Boh do neho vtlačil: mechanistický dualizmus.

FILOZOFICKÉ SYSTÉMY (17. stor)

Filozofický racionalizmus, zviazaný podmetom a subjektívnym východiskom poznávania (subjektivizmus, individualizmus). Metóda predchádza predmet poznania: filozofia a priori sa stala závislou od poznania a zadania metodického postupu úloh, ktoré si kladie (neomylnosť, univerzálnosť, praktická využiteľnosť). K tomu prispela neúnosnosť metafyzického abstrakcionizmu (esencializmus) v poscholastickom období sústredená na pojmové poznanie. Po Descartovi sa filozofia sústredila na ľudské myslenie – filozofia vedomia (podmetu). Antropologický dualizmus vyvolal problém spolupôsobenia duše a tela a stal sa „miestom sporu“, o čo sa bude filozofia opierať (antropologizácia filozofie). Prichádzali rôzne riešenia interakcie duše a tela a ako chápať človeka:

prírodný materializmus (Hobbes, Le Metrie);

okazionalizmus (Malebranche);

panteistický paralelizmus (Spinoza);

monadológia (Leibniz).

.

HOBBES THOMAS (1588-1679) hlásal dôsledný materializmus (celý svet je agregátom všetkých telies vybudovaných z nezničiteľného materiálneho prvku vypĺňajúceho priestor). Hlásal tiež prírodný spoločenský determinizmus a mechanizmus. Existuje len matéria-hmota. Niet žiadna čisto duchovná bytosť. Myseľ, pamäť sú pohybom určitej hmoty v hlave človeka závislé od vonkajších pohybov vecí.

Základná vlastnosť človeka je egoizmus ako stav čistej prirodzenosti Vôľa monarchu je posledným základom práva (voluntarizmus v etických otázkach). Stanovený zákon je zakorenený v rozumnej prirodzenosti človeka (Hobbes je jedným z predstaviteľov racionálnej školy prirodzeného zákona), ale taktiež skonkretizovaný v príkazoch absolutistického vládcu. Mechanistickú interpretáciu spoločenského života doplňovala funkcionálna analýza náboženstva. Zrodená zo strachu dovoľuje s jeho pomocou udržiavať disciplínu ľudí, pričom funkciu náboženstva špecifikuje suverénna vôľa vládcu („dozor nad doktrínami“).

LOCKE JOHN (1632-1704) hlásal epistemologický a psychologický empirizmus charakter: hľadá „ako“ sa rodí ľudské poznanie a „ako“ prebieha. Zdôrazňuje natoľko empirizmus, že je oveľa extrémnejší než Aristotelov umiernený (reálnejší) empirizmus. Súhlasné je ich stanovisko v tom, že všetko naše poznanie pochádza zo skúsenosti, lebo ľudský rozum je tabula rasa, na ktorú píšu naše zmysly i zážitky. - „Nie je nič v rozume, čo nebolo prv

4 Prisúdil im rozľahlosť, priestorovosť. Od tejto chvíle pod pojmom matéria sa začne chápať monolitne ako hmota v priestore. Môže

dôjsť k neporozumeniu a zámene s termínom "matéria", ktorá spolu s "formou" tvoria nerozdielnu vnútornú zložku veci.5 Vedomosti tvoriaci charakter majú iba idey vrodené (nativizmus) prezentované ako dispozície na ich vytvorenie.

9

v zmysloch“, čo povie aj Tomáš. Vnáša platónsky prvok: ideu, hoci jej podklad vidí v skúsenosti: bezprostredným predmetom nášho poznania sú idey, ktoré reprezentujú predmety vonkajšieho sveta. Naše poznanie je poznaním vlastností. Nevieme, čo stanovuje „pravdivú prirodzenosť“ substancie. K tvrdeniu je skutočnej existencie nás privádza vnútorné nutkanie, že musí existovať nositeľ kvality.

a)V etike odmieta vrodené morálne zákony a preto mravné zásady, čo je dobré a čo zlé, nie sú nevyhnutné. Dobro si volíme podľa uspokojenia, ktoré vnímame (psychologický hedonizmus). Síce ešte uznáva schopnosť ľudského rozumu poznať ustálené zásady cez Stvoriteľa, ale o tom, čo je dobré a čo zlé rozhoduje obyčaj i právne normy. Na jednej strane individualizmus, na druhej strane silnejšie normy, obyčaj, tradícia, demokracia…

SPOLOČNOSŤ - Ide za Hobbesom, genézu i principiálnosť štátnej moci opieral o spoločenskú dohodu, jednak napriek Hobbesovmu absolutizmu postuloval uvedenie konštitutívneho systému, v ktorom výkonná moc je podriadená moci zákonodarnej, parlamentnej. Poddaní povoľujú štátnu moc i môžu ju odvolať, ak nestráži prirodzené práva jednotlivca, života, majetku. Tieto tézy sú základom novovekého liberalizmu, majúceho na zreteli nielen vzťahy spoločensko-politické, ale i ekonomické, garantujúc jednotlivcovi právo aktívnosti v majetkových rozmeroch štátneho života. Lockove úvahy boli veľmi vplyvné v osvietenstve, zvlášť o koncepcii monarchie. Oddeľuje výkonnú moc od zákonnej, čím prichystal ideál trojitej moci v ponímaní, aké zastával Monstesquieu. Locke sa taktiež súčasne vníma ako pionier novovekej koncepcie práv človeka, ktoré povinne musia byť zohľadnené v každom racionálne skonštruovanom systéme moci. Konkrétne sa zdôrazňuje jeho vplyv na americkú Deklaráciu práv človeka a obyvateľa schválenú v r. 1789. Nepriamo Locke tiež určil smerovanie Veľkej francúzskej revolúcie s jej ideálmi slobody i racionalizmu.

HEGEL GEORG WILHELM FRIEDRICH (1770–1831). Vracia sa k Parmenidovmu tvrdeniu, že bytie je totožné s myslením, ale ide ďalej: bytie je čistá neurčenosť a prázdnota. Bytie je absolútna prázdnota akási fúzia zásady protirečenia. Neguje zásadu protirečenia a súčasne protirečenie je základom jeho systému rodičkou celého systému: Čisté bytie a čisté ne-bytie sú jedno v globálnej jednote, ktorej vnútornou povahou pohyb: stavanie sa, vznikanie bytia (gnostické a emanačné prvky). Absurdno prijaté ako zmysel skutočnosti sa preraďuje vďaka dialektike vymanenej z protirečenia, do svojskej racionálnej myšlienkovej operácie (panlogizmus), v ktorej »logika pohlcuje celú realitu«.

Vydaním Heglových diel sa nachádzame na konci etapy veľkých filozofických systémov novodobej filozofie, v ktorom Hegel dáva takú veľkolepú apoteózu mysle-ducha, za ktorou sa sotva môže v mysli niečo väčšie predstaviť. „Heglove koncepcie naďalej účinne vplývajú na formovanie rôznorodých systémov apriórne »vysvetľujúce« ľudský svet. Podstatné prúdy hegelianizmu sa objavili nielen v marxizme (Marx akceptoval Heglove myšlienky, v ktorých namiesto idey podsúva matériu), ale aj v teistických smeroch (P. Teilhard de Chardin, G. Siewerth, A. N. Whitehead) a takisto monizujúcich, napr.: M. Heideggera, ktorého Sein je »ničotou« toho, čo existuje a bez ktorého to, čo existuje, je »ničotou«. Úloha Boha v tomto type úvah nevystupuje. Uvažuje sa iba v Dasein, »javení sa«, »bytí« (Sein) toho, »čo existuje« (Seiende).“ Nakoniec, čo môže z bytia-ničoty povstať? Heglova dynamická a procesuálna skutočnosť, závislá od vedomia, je iba čistý pohyb reflexie. Ostáva len stále platný zákon myslenia, z ktorého sa dá vyvodiť všetko. Heglov filozofický systém je modifikáciou panteizmu spájajúci monizmus (svet i božstvo tvoria jednu substanciu) s 1. extrémne dynamickou koncepciou dialektický rozvíjajúceho sa bytia; 2. objektívnym idealizmom (reálnosť sveta interpretovaného ako etapa rozvoja absolútna: absolútny idealizmus); 3. panlogizmom (svet je uskutočnením i artikuláciou božského Logosu); 4. extrémnym racionalizmom (logika tvorí metafyziku).

10

S Ú Č A S N Á F I L O Z O F I A

1. Evolucionizmus. Hegel zostavil gigantický plán dialektického rozvoja skutočnosti, chápanej monisticky ako evolúcia bytia ako bytia (prekonávaním vnútorného protirečenia). Chápe bytie jednoznačne, čím sa zaradil do radu dedičov monistického modelu bytia hlásaného Duns Scotom, Suarezom, Wolfom. Od Hegla evolúcia nadobúda apriórny charakter vedeckého chápania prírody a samého človeka. Teoreticky vopred kladená téza o evolúcii sveta a človeka ponúka víziu, ktorá redukuje pluralitný charakter reálnych faktov na elementy monistického modelu skutočnosti. Tým bola ovplyvnená aj kozmologická teológia Teilharda de Chardina a iných v súčasnosti. HERBERT SPENCER (1820-1903). Významný tvorca evolucionizmu. Pojem evolúcie vyjadrovala vývojové (stupňovité v jednom smere) zmeny v skutočnosti. Táto interpretácia mala naturalistický charakter. Zákony, ktoré riadia skutočnosť sú jedine zákony prírody. Spencer pozeral na svet v mechanistických kategóriách. Aj psychické javy sú etapou rozvoja organickej prírody. Poznanie je relatívne, závisle od vybavenosti poznávajúceho podmetu a od podmienok, v ktorých žije. Jeho etika je dôsledne naturalistická, hedonistická i utilitaristická. Morálnosť pochádza zo zákonov prírody. Evolucionizmus sa preniesol aj do kultúrnej antropológii (L. H. Morgan, E. B. Tylor) analogicky z biologického evolucionizmu. Uvažovali, že po stupňoch evolúcii nastávali zmeny od spoločenskej do súkromnej formy vlastníctva, od polyteizmu k monoteizmu, od boja susedných spoločenstiev k priemyslovej spoločenskej spolupráce. Evolúcia vo svete sa uznáva za proces zdokonaľovania prírody, za vynútené približovanie sa ku konečnému cieľu rozvoja s narastajúcou jej vnútornou psychickou a duchovnou energiou (Teilhard de Chardin, A. N. Whitehead). Evolucionizmus v etike hlásal napr. E. Haeckel, ktorý ľudský druh zaradil do línie iných druhov živého sveta (biologický redukcionizmus). Tým vznikla evolučná etika, ktorá vyvracia stálosť a univerzálnosť základných etických noriem. Prirodzený zákon sa chápe dynamicky ako proces jeho obsahových zmien. Niektorí (P. Singer, J. Rachels) dávajú ľudí aj zvieratá do tej istej kvalitatívnej kategórie a prisudzujú zvieratám rovnaký morálny status ako človeku. Počiatky ľudských noriem správania sa podľa Darwina, nachádzajú vo svete emócií a inštinktov vlastných pre zvieratá (J. S. Huxley, G. G. Simpson, C. H. Waddington). Panteistický evolucionizmus, podopieraný filozofickými tézami a náboženstvami Ďalekého Východu, zohráva dôležitú úlohu v hnutiach New Age.

2. Scientizmus. KARL PERSON (1857-1936). Metodológ scientizmu. Scientizmus je pohľad, ktorý hlása výlučnú i celkovú dôveru vede. Stal sa nielen metodologickým vzorom, ale tak isto aj formou svojského svetonázoru vtedajšej inteligencie. Niekedy sa nazýva pozitivizmom (v širokom význame) vzhľadom na zdôraznenie úlohy špeciálnych vied i minimalistický opísaných úloh filozofie. Výsledky mala predovšetkým určovať metodológia prírodných vied. Takisto humanistika sa mala pripodobniť prírodným vedám. Scientisti nielenže postulovali rozvoj vedy, ale uvažovali, že je najvyššou hodnotou, najdokonalejšie ľudské dielo. Tento pohľad mal svoje zdôvodnenie taktiež v tom, že vnímali úlohy vedy v spoločenskej perspektíve, interpretujúc ju ako reformátorku spoločenského života. Predovšetkým nepriateľstvo voči náboženstvu. Ak existuje len príroda, tak viera v Boha je predsudkom. Ak náboženstvo už nie je predsudkom, tak je to súkromná záležitosť (individualizmus, iracionalizmus). Môžeme ju prijať, ale nemôžeme hľadať racionálne zdôvodnenia pre náboženstvo, ktoré prekračuje štandard úzko vymedzeného racionalizmu. V spoločenskej oblasti bol scientizmus spojený s liberalizmom zdôrazňujúcim ideály slobody myslenia. Niekedy prijímal podobu socializmu, ale nie tak radikálneho ako bol marxistický socializmus. Filozofia sa u scientistov obmedzovala na zovšeobecnenia, ktoré zodpovedali viacej prírodným vedám (encyklopedicky). Špeciálne je pestovaná logika i psychológia, ale len vo forme experimentálnej psychológie.

3. Marxizmus. Tvorcovia marxizmu, KAROL MARX (1818-1883) a FRIDRICH ENGELS (1820-1895), hlásali dialektický materializmus. Od Hegla dialektické myslenie, teda

11

presvedčenie, že jednotlivé časti skutočnosti sú navzájom: 1. previazané; 2. skutočnosť sa rozvíja; 3. rozvoj sa riadi princípom protirečenia. Marx zmenil osnovu Heglovej filozofie, lebo namiesto idealizmu sformuloval materializmus. Matéria je prvotná, vedomie druhotné, lebo vedomie je výtvor vysoko zorganizovanej matérie. Kritériom pravdy je spoločenská prax. To, čo predovšetkým rozhoduje o spoločenskom rozvoji je tzv. materiálna, ekonomická báza, teda životné podmienky ľudí, spôsob produkcie materiálnych dobier. ČLOVEK je predovšetkým prírodnou, biologickou bytosťou: element prírody. Ale zároveň je aj spoločenskou bytosťou. Človek nemá stálej prirodzenosti (z aspektu materiálnosti), ale je akcidentom spoločenského života (spoločenský determinizmus). Iné spoločenské podmienky rodia iných ľudí. Človek je historickou bytosťou, ak spoločenská skutočnosť má dejinne premenný charakter. Dotýka sa to tak materiálnych činiteľov (ekonomických), ako i kultúrnych, ktoré stanovujú tzv. nadstavbu. Takáto antropológia zakladá relativistickú etiku, lebo zásady morálnosti sú vyznačené cez historický premenlivé spoločenské podmienky, ale predsa je to relativizmus odvolávajúci sa na objektívne spoločenské stavy. Marxizmus zdôrazňuje úlohu práce (homo faber). Vďaka práci sa človek „zrodil“ zo sveta prírody i vďaka práci môže ho prekročiť. NÁBOŽENSTVO V náboženstve je človek nepravdivý (fantáziou). Náboženstvo vyrastá zo spoločenských podmienok, v ktorých sa človek cíti nešťastne i hľadá potešenie v náboženstve; preto je náboženstvo ópiom ľudstva. Pravou podstatou vzniku náboženstva je ekonomické odcudzenie. Dnes marxisti korene náboženstva hľadajú v psychike človeka. Ide o funkcionálne hodnotenie náboženstva, t.j. jeho úlohy. V perspektíve ateizmu vznik náboženstva podmieňujú materializmom.

4. Novokantizmus bol reakciou na špekulativizmus heglovskej filozofie v troch prúdoch:

Prvý sa sformuloval medzi filozofmi (F. A. Lange), psychológmi i fyziológmi (H. Helmholtz). Interpretovali kantovské apriórne podmienky poznania vo fyziologickom zmysle.

Marburská škola Sú predstaviteľmi transcendentalizmu (H. Cohen, P. Natorp). Ľudské poznanie je interpretované ako poznávacia konštrukcia závislá od apriórnych pojmov vytváraných cez človeka.

Badenská škola v rámci ktorej pracovali: W. Windelband, H. Rickert a neskôr E. Cassirer. Prvý dvaja sú spolutvorcami súčasnej metodológie humanitných vied. K tejto škole patria:

W. DILTHEY (1833-1911) sformuloval teóriu humanitného poznania. Patril do tzv. filozofie života. Základnou humanitnou disciplínou je intuitívno-opisná psychológia. Predmetom humanitných analýz sú zážitky chápané ako miesto stretnutia sveta i jeho skúsenosti v poznávajúcom podmete.

E. CASSIRER (1874-1945). Jeden s tvorcov súčasnej hermeneutiky. V človeku videl „symbolické zviera“ (animal symbolicum). Človek je jediná podstata tvoriaca symboly. Kultúra je expresiou ľudského ducha, ako dielo človeka. Človek poznáva seba cez svoje diela. Kultúrny, teda symbolický svet, sa skladá z jazyka, mytológie, umenia, náboženstva. Zakladajú akoby symbolickú sieť, ktorá podmieňuje ľudské poznanie. Tým, že človek poznáva svet veci, rozpráva nie toľko s vecami, ale aj sám so sebou, pretože nedokáže nič vidieť ani poznať len pomocou týchto symbolických foriem. Táto skutočnosť v súčasnej hermeneutike sa nazýva „predporozumením“. Cassirer, podobne ako Dilthey, je jedným z pionierov súčasnej hermeneutiky, ktorá sa koncentruje na analýzu kultúrnych výtvorov.

5. Filozofia ducha Na začiatku 20. stor. bola kultúra interpretovaná ako špecifický výtvor človeka. Čoraz viac od kultúrnych výtvorov človeka boli odlišované psychické javy. Kultúrne výtvory majú objektívny charakter (relatívne nezávisle od ich tvorcov a podliehajú vlastným

12

zákonitostiam rozvoja). Na označenie ich autonómie sa nazvali duchom, ktorý je odlišný od individuálnej ľudskej psychiky. Táto koncepcia sa objavuje v tvorbe E. Sprangera (1842-1963) v tzv. filozofii ducha. Tento duch je chápaný ako kultúrny fakt, ktorý je objektívny i nezávislý od človeka. Skúmanie tohto ducha sa stalo cestou pre pochopenie človeka i ľudských individuálnych zážitkov. Spranger analýzou činnosti človeka odlíšil hlavné životné postoje i zodpovedajúce im ideálne formy kultúry, ktoré špecifikoval vzhľadom na ich obsah. Ideálnym formám - ako sú pravda, krása, pôžitok, láska, sloboda i svätosť - zodpovedajú jednotlivé aktivity človeka - poznávacia, estetická, hospodárska, spoločenská, politická i náboženská. Sú to tzv. formy života (Lebensformen).

6. Filozofia života. Vyrastala v opozícii voči pozitivizmu i scientizmu. Spájala samostatných mysliteľov: W. Dilthey, F. W. Nietzsche, H. Bergson. Spochybňuje názor, že racionálne vedecké poznatky sú poznaním najvyššieho stupňa. V chápaní skutočnosti rozhodujúcu úlohu hrajú nediskurzívne, mimopojmové, mimologické cesty poznania, napr. intuícia. Zdôrazňuje vplyv ľudskej aktívnosti na poznávacie procesy. Taktiež zdôrazňuje podriadenie poznania ľudskému životu, čo spôsobuje, že sa filozofia života približuje k pragmatizmu. Zdôrazňuje konečnosť ľudského bytia a fakt, že človek je len elementom plynulého procesu života. Preto vo filozofii života najčastejšie prevažuje pesimizmus. Z druhej strany je človek chápaný ako podstata schopná expresie – tvorivosti a konania. Zdôrazňuje sa, že filozofia života ovplyvnila medzi iným i súčasný existencionalizmus i hermeneutiku.

7. Pragmatizmus zdôrazňuje praktické životné podmienky poznania (19. stor. a prvá pol. 20 stor. Ch. Peirce). Šíril sa predovšetkým v Spojených štátoch. Táto koncepcia prispôsobená americkej mentality vyrastala z reflexie nad dôsledkami skutočnej činnosti. Do poznania sú angažované rôzne druhy ľudskej aktivity aj s jeho potrebami: intelektuálne procesy, emocionálne a volitívne. Pragmatizmus sa opiera o určovanie významu pojmov i súdov cez ich praktické dôsledky. Aby sme objasnili nejaké jazykové vyjadrenie je potrebné zistiť aké praktické závery obsahuje jeho potvrdenie – metóda riešenia sporov. Ak máme dve rôzne vety, ktorých konzekvencie sú také iste, tak je potrebné uznať, že ich zmysel je identický. Ak nejaké tvrdenia nemajú žiadne praktické dôsledky (neovplyvňujú našu činnosť), tak sú len pseudo-tvrdeniami. O význame pojmov, či súdov rozhodujú nie slova, ale prax. Preto v definíciách sa postuluje nahradzovanie nejasných oznamujúcich viet podmienkovými vetami; napr. „uhlie je palivo“ vysvetlíme „ak zapálime uhlie, tak bude sa páliť“.

W. JAMES (1842-1910) psychológ. Poukazoval na moment užitočnosti poznania v konkrétnej činnosti. Pravda je druh dobra, a dobro zase chápal utilitaristicky. Teda podľa neho pravdivá je taká veta, ktorá sa v činnosti ukazuje ako užitočná (vhodná). Takýto postoj vyvoláva subjektivizmus, lebo o tom, čo je užitočné a v čom spočíva užitočnosť rozhoduje každý človek osobne, a k tomu ešte aj v závislosti od situácie, v ktorej sa nachádza. Zo subjektivizmu vyrastal relativizmus. Nie sú stále pravdy, ktoré by boli nezávisle od určených podmienok. Pravdivosť vety (napr. „milujem ťa“) je vyznačená cez situáciu i osobu, ktorá sa v nej nachádza (alebo jej vnútorné rozpoloženie). Dotýka sa to všetkých koncepcií: vedeckých, filozofických, náboženských a vysvetľoval ich z psychicko-funkcionálneho aspektu, napríklad či to náboženstvo má pre jednotlivých ľudí význam. Je natoľko pravdivé, na koľko je užitočné, dáva pocit bezpečia.

8. Inštrumentalizmus Obmena pragmatizmu (J. Dewey, 1859-1952). Zdôrazňuje vzájomnú závislosť ľudskej poznávacej i praktickej činnosti. Dewey tvrdí, že poznanie predstavuje hodnotu vtedy, keď je nástrojom praktickej orientácie vo svete (ak je inštrumentom skutočnej činnosti). Určené teórie slúžia predovšetkým na riešenie osobných i spoločenských problémov. Dewey je tiež tvorcom tzv. školy práce. Najlepšie sa naučiť je možne prácou. Dané náboženstvo si zaslúži pozitívne ohodnotenie, ak v človeku upevňuje pocit existenciálnej istoty.

13

9. Neotomizmus súčasný tomizmus vychádzajúci od sv. Tomáša (13. stor.). Jeden z hlavných filozofických smerov 20 stor., ktorý patrí spolu s neoskotizmom i neosuarezianizmom do široko ponímanej neoscholastiky. Oživenie tomistického myslenia začalo v 19 stor. - aj keď bolo v rôznych interpretáciách prítomné zvlášť v cirkevných školách - ako opozícia novovekej filozofii. Zásadnú úlohu v obrodení tomizmu zohrala encyklika pápeža Leva XIII. Aeterni Patris z r. 1879. Mal formulovať osobitnú antropológiu a predovšetkým bázu, ktorá bude zhodná s kresťanským systémom hodnôt; zároveň bude v opozícií voči súčasnosti dominujúcim i odbiehajúcim od kresťanskej vízie človeka prúdom (extrémny liberálny kapitalizmus, komunistický i socialistický kolektivizmus). Má štyri smery: tradičný (Fryburg - Švajčiarsko, začiatok 20 stor.), lovaňský, existencionálny i transcendentalizujúci (odvoláva sa na Kanta).

10. Fenomenológia. Myšlienkový prúd naklonený k formulovaniu autonómnej filozofie. Vyrastal z novovekej filozofie vedomia. F. Brentano (1838-1917) začínal od psychologických analýz, v ktorých odlíšil od psychických aktov (poznávacie činnosti) ich obsah. Samotné nasmerovanie psychických aktov na predmet, ktorý existuje mimo vedomie, nazval intencionálnosťou. Vlastnými iniciátormi fenomenológie boli: E. Husserl (1859-1938), M. Scheler (1874-1928). Metódou fenomenológie je apriórne poznanie a intuícia. Cieľ: odkrytie podstaty veci nezávisle od jej existencie. Fenomenológia pokračuje v myslení, ktoré začal Deskartes a rozvinul Kant. Koncepcia Husserla sa určuje ako transcendentálny idealizmus: všetko, čo je dané v skúsenosti (čo si nárokuje právo na reálnosť, objektívnosť, či autonómiu) nie je ničím iným ako intencionálnym korelátom vedomia; vec je vecou natoľko, nakoľko je cez nás poznávaná. V takomto ponímaní sa reálny svet ukazuje ako niečo druhotné, pochádzajúce od čistého vedomia. Od tohoto vedomia pochádza reálne „ja“, ako aj bytia jestvujúce mimo poznávajúceho podmetu. Aj keď fenomenológia hovorí, že skúma veci, tak fakticky chce dospieť k tomu, čo sa javí vo vedomí; nie je dôležité, či to existuje alebo nie (aké je to, čo sa mi javí vo vedomí?).

11. Existencionalizmus sa zrodil z fenomenológie (existenciálna fenomenológia). Predchodcom súčasného existencionalizmu je SOREN KIERKEGAARD (1813-1855). Jeho existencializmus má náboženský charakter. Hľadá autentickosť jednotlivca. Tento autentizmus je prežívaním tragickosti, paradoxu, prežívaním viery. Viera neposkytne pocit bezpečia. Človek je spojením konečnosti a nekonečnosti: môže prežiť pravdu o sebe, ktorá mu umožňuje odkryť spojenie s Bohom. Nie je poznaním Boha, ale dôverovaním mu (pripomína skôr skok do tmy), pričom nikdy človek nemôže nájsť zdôvodnenia svojich rozhodnutí. V tejto viere nemá človek oporu v poznaní.

Súčasný existencializmus sa na svet nazerá cez človeka, čo je prejavom antropocentrizmu. M. Heidegger, J. P. Sartre - ateistický, K. Jaspers, G. Marcel náboženský. Z esejistov známy A. Camus. V širokom význame sa existencionalizmus vzťahuje aj na veľkú skupinu literátov: F. Dostojevsky, F. Kafka, či náboženských spisovateľov: N. A. Šestov, L. I. Berdiajev, P. Tillich, R. Bultman. K predchodcom existencionalizmu sa radí Augustín, Pascal, Nietzsche a predovšetkým Kierkergaard. Z existencionalizmom sa spája personalizmus, filozofia dialógu i isté obmeny hermeneutiky.

Ako hlavnú zásadu prijíma predpoklad, že podstatu konkrétneho jednotlivca určuje jeho existencia, ktorá predchádza jeho prirodzenosť. Takto chápaná existencia je slobodnou i tvorivou aktívnosťou. Existencionalisti ľudskému jestvovaniu pripisujú slobodu výberu, menlivosť, neustálu otvorenosť, ktorá je stotožňovaná s autenticitou života (sú zvonku nedeterminované). V dôsledku takýto postoj neumožňuje zdôvodnenie trvalosti hodnôt, preto je možná len situačná etika. Konkrétny čin je možné ohodnotiť nie jednoduchým porovnaním s univerzálnymi zásadami (nejestvujú), ale o jeho hodnote rozhodujú vnútorné dispozície i okolnosti. Človek je

14

odkázaný na nepretržitú starostlivosť i nepokoj, ktorý plynie z nevyhnutnosti zaoberania sa samotnými výbermi.

MARTIN HEIDEGGER (1889-1976). Chcel vytvoriť univerzálnu ontológiu (všeobecnú teóriu bytia). Východiskom bolo odhalenie základného - podľa neho - rozdielu medzi bytím (slovesne) a bytím. Podal kritiku dovtedajšej metafyziky, ktorá sa koncentrovala na konkrétne bytia (chápe ich ako statické predmety), strácajúc vedomie bytia. Človek pri analýze skutočnosti ako súboru predmetov sám seba uznal za jeden z predmetov. Spôsobilo to reifikáciu človeka (zvecnenie) - človek nie je sebou, cíti sa vyobcovaný, sme vecou uprostred iných veci.

KARL JASPERS (1883-1969) psychológ, psychiater sa zaoberal filozofiou. Rozlišuje tri základné poznávacie metódy: 1. filozofická orientácia v svete (univerzálne poznanie o reálnom svete); 2. rozjasňovanie existencie (poznanie existencie človeka, pri čom táto metóda umožňuje odkryť charakteristické prvky existencie - sloboda, rozhodovanie sa); 3. cesta metafyziky (spája sa s druhou metódou). Svoju podstatu si človek uvedomuje v tzv. hraničných situáciách (utrpenie, smrť, vojna, vina). Vďaka týmto špeciálne dramatickým skúsenostiam človek odkrýva svoju existenciálnu krehkosť, ale aj neopakovateľnosť i možnosť stáť sa sebou, lebo naša aktuálna existencia nie je úplná. Tieto situácie nás stavajú pred transcendentnosť, od ktorej pochádzame, i ktorej sme akoby časťou. Táto transcendencia je druhom bytia, ktoré sa prejavuje jedine cez znaky (šifry) v ľudskej existencii. Vyjadruje fakt, že človek je stvorený na transcendenciu. Tá sa ale vymyká ľudským pojmom, predstavám, mýtom; prejavuje sa mnohými spôsobmi. Týmto Jaspers relativizuje konkrétne zjavenia; nepripúšťa myšlienku, že niektoré zjavenie môže byť jediným správnym zjavením Boha, čím relativizuje kresťanské zjavenie. Pre Jaspersa si filozofia nemôže robiť nárok na univezálnu vedu.(agnosticizmus), na všeobecné prísne platné vedecké poznanie. Prijíma fakt pluralizmu filozofií s dialogickou povahou (dialogizmus). Zakladá relativistickú teóriu pravdy, keďže je závislá od výberu filozofie z plurality filozofických koncepcií, ktorú dokáže filozof vo svojej filozofickej skúsenosti zaktualizovať.

JEAN PAUL SARTRE (1905-1980) bol naklonený marxizmu, ale odmietol ortodoxný marxizmus. Rozlišoval dve formy existencie: 1. „bytie v sebe (charakteristické pre svet veci, ktoré sú niečím hotovým, určeným); 2. „bytie pre seba“ (charakteristické pre človeka, ktorý je potencionálne čímsi viac, ako aktuálne). Obdarený vedomím môže trvalé projektovať iné možnosti svojej existencie; nie je determinovaný, vždy môže sa stať niekým iným; je schopný vždy odmietnuť toho, kým aktuálne je. Základnou tézou je sloboda ako vlastnosť, ktorá vyjadruje ľudskú existenciu. Človek je celkove slobodným, je svojim vlastným slobodným projektom, je naklonený k slobode. Človek je nedefinovateľný. Nie je ničím iným, ako tým, čo zo seba urobil. Človek tým, že nemá stálu prirodzenosť, vykračuje nepretržite mimo seba. Som tým, kým som v danom momente. Človeka chápe ako jednotlivca - druhý je cudzím, je pre mňa ohrozením („peklo to sú iní“). Časom Sartre zmodifikoval túto koncepciu - človek odkázaný na neodstrániteľnú samotu. Zdôvodňuje potrebu zaangažovania sa človeka v spoločenskom živote. Týmto faktom podopiera tézu o slobode človeka; dosahuje konkrétne spoločenské podmienky tejto slobody.

12. Filozofia dialógu považuje dialóg za pramenný, autentický spôsob života človeka zakoreňovaný do sveta (lebenswelt). Dialóg ako rozhovor prekračuje objektivizujúcu a praktickému úžitku podriadený vzťah podmet-predmet v prospech vzťahu podmet-podmet. Tým má odcláňať alebo konštituovať ontologicky, epistemologicky aj axiologicky prvotný vzťah Ja – Ty (a po naplnení nevyhnutných podmienok plodnosti dialógu) vedie k svojskej substitúcii „Ja“ v „Ty“ a „Ty“ v „Ja“ v spoločnom osude, čiže osobnom (náboženskom, etickom, estetickom) spolu-prežívaní a spolu-konaní. Rodí sa tam, kde sa filozofia chápe ako umenie života. Vo filozofii dialógu je prvou filozofiou etika. Môžeme badať vplyv tradície judaistického dialógu Jahve-Izrael. Prítomná je v kresťanských fideizujúcich a iracionalistických filozofických smeroch. V postkarteziánskom období je reakciou na krajný racionalizmus (mechanicizmus)

15

a pokusom prekonať solipsyzmus a subjektivizmus (B. Pascal). Súčasní predstavitelia: M. Buber, F. Rosenzweig, F. Ebner, E. Lévinas – zdôrazňujú náboženský vzťah k absolútnemu „Ty“. Tam, kde dialogický prístup je základom filozofie života, môžeme vidieť filozofiu dialógu v rámci existencionalizmu: K. Jaspers, M. Heidegger, personalizmus: G. Marcel, E. Mounier, existenciálnej fenomenológie: M. Scheler, D. von Hidebrand, L. Biswangera, postmodernizmu: J. Derrida, J. F. Lyotarda, R. Rorty, G. Vattimo. Filozofia dialógu zakladá ontologický dualizmus, ktorého výsledkom je teória dvoch právd: vedeckej pravdy (získanej v prírodných vedách) a existenciálnej pravdy (dialogickej, konsenzuálnej), ktorého zdrojom je intersubjektívne rozhodnutie, spoločné ustanovenie alebo hlasovanie (o pravdivosti rozhoduje prevaha hlasov). Takéto chápanie problému pravdy je narušené bludom non sequitur („nevyplýva“ – t. j. z rozhodnutia väčšiny hlasov nevyplýva pravda) a nakoniec kultúra je odsúdená na pragmatizmus, relativizmus, metódu pokusov a chýb. V rozsahu spoločenskej teórie filozofia dialógu praje a napokon aj dáva myšlienkový podklad a morálnu legitimitu pre liberálny socializmus a s ním spojenú demokraciu väčšiny.

13. Neopozitivizmus začal vo Viedni. Predstavitelia: M. Schlick (1882-1936) R. Carnap (1891-1970), H. Hahn, O. Neurath, G. Bergman, či spolupracovníci K. Popper, H. Reichenbach, A. Ayer, L. Wittgenstien - tvorili skupinu nazývanú Viedenským kruhom. Logický empirizmus chcel zlúčiť tieto dve tendencie, rozlišujúc dva typy vied: formálne a reálne. Formálne vedy nevzťahujú sa na skutočnosť, sú zložené z analytických viet i pravdivých na zásade konvencie (formálna logika, matematika). Konvencionálnosť sa dotýka rovnako stavby jazyka, ako i znakov. Tieto vedy sú dostatočným nástrojom na budovanie vedeckých teórií; určujú formálnu správnosť prevádzaného myslenia. Vo vzťahu k reálnym vedám nevyhnutnou podmienkou ich právoplatnosti je opieranie sa na údajoch skúsenosti, teda ich východiskom musí byť zmyslové poznanie.

14. Filozofia procesu. Vyrástla z pozitivistického myslenia A. N. Whitehead (11861-1947) - matematik, logik, prírodovedec, jeden z najhorlivejších obrancov právoplatnosti upravovania ontológie ako filozofie, ktorá tlmočí široko ponímanú ľudskú skúsenosť. Filozof je povinný stvoriť spojený systém idey, cez ktorý môžu byť elementy skúsenosti pochopené. Filozofia má byť čímsi odlišným od vedy i náboženstva, ale spája ju s nimi túžba porozumenia sveta. Toto odkrývanie sveta robí ju blízkou aj poézií. Východiskom filozofických analýz (odlišné od klasickej filozofie) je skúsenosť ľudského „ja“, ktoré má vždy vnútorný vzťah k niečomu inému (na rozdiel od substancie) - relačný charakter ľudskej existencie; robí z existencie „ja“ - proces. Tvrdí, že pomocou modelu procesu sa dá vnímať celá skutočnosť. Odvolával sa na dve prírodovedecké koncepcie (charakter. pre súčasnosť): evolucionizmus (Darwin) a teória relativity (Einstein). Teória evolúcie vidí život ako rieku udalosti, v ktorej sa objavuje stále to nové, ale zviazané navzájom s genetickými formami. Človek je trvaním aktov skúsenosti. Vesmír je dynamickým celkom - stavaním sa. V jeho koncepcií vzťahu Boha k svetu sa nachádzajú elementy panteizmu (termín pochádza z 19 stor. od K. Ch. Krausa). Uznáva podstatný rozdiel medzi Bohom i svetom, ale zároveň ich interpretuje ako navzájom zviazaných tak, že jeden bez druhého nie je mysliteľný.

15. Analytická filozofia Vyrástla z neopozitivizmu, jeden z najviac vplyvných smerov súčasnej filozofie. Cieľom je analýza jazyka, aby dôkladne objasnila zmysel pojmov i tvrdení, a to predovšetkým používaných vo vede i fil. Má minimalistický charakter (nebuduje veľké systémy); ohraničuje sa na analýzu jazyka. Zdôrazňuje jeho autonómnu úlohu i robí z neho žatvu prostriedkov i ciel filozofických skúmaní. Rozlišujeme dve skupiny:

16

filozofia obyčajného jazyka (deskripcionizmus), G. E. Moore (1873-1958). Jazyk interpretuje ako nekonečný súbor rôznych situácií rozprávania - tzv. jazykové hry. Ide o to, aby sa menej zrozumiteľné výrazy nahradili cez viac precízne.

filozofia ideálneho jazyka (konštrukcionizmus), B. Russell (1872-1970). Jazyk logicky preanalyzoval i zrekonštruoval (konštrukcia umelého jazyka, ktorý by bol správnym nástrojom vedy). Vytvoril tzv. logikálny atomizmus. Podľa neho, prevádzajúc zložené ontologické vety do jazyka logiky, je možné nahliadnuť do štruktúry sveta. To znamená, že najmenším vyjadreniam zodpovedajú najmenšie elementy skutočnosti (názov koncepcie).

L. WITTGENSTEIN (1899-1951). Jeho tvorbu vyjadrujú dve diela: Logicko-filozofický traktát a Filozofické skúmania. Hranice nášho jazyka vyznačujú hranice nášho sveta (čo nedokážeme v jazyku vyjadriť, o tom treba mlčať). Preto aj pre filozofiu je základným problémom jazyk. Je potrebné rozložiť zložené vety na elementárne, ktoré sa už nedajú ďalej deliť. Ony zobrazujú elementárne fakty, a teda konečné prvky sveta. Je to tiež forma logického atomizmu. Podľa tejto koncepcie zmysel vety spočíva na tom, že je obrazom logickej štruktúry skutočnosti, tzv. obrazová teória označovania. Vďaka tzv. „neskorému Wittgensteinovi“ nastúpil v analytickej filozofii presun výskumov z oblasti logiky umelého jazyka v smere analýz obyčajného jazyka. Jazyk nielenže sa vzťahuje na niečo (sémantická funkcia) a nevytvára len vzťahy s inými vyjadreniami (syntaktická funkcia), ale je predovšetkým niekým užívaný (pragmatická funkcia). Podobné funkcie jazyka sú čoraz viac pozorované (funkcia oceňujúca, vyslovujúca, vyvolávajúca – performatívny charakter).

16. Štrukturalizmus (60. a 70. roky 20. stor.) Jednou z obmien súčasnej filozofie jazyka je ako filozofický smer prakticky dnes neexistuje; stal sa jednou z metód skúmania humanistiky. Najznámejší predstavitelia: Ferdinand de Saussere (1857-1913; jazykovedec), Claud Levi-Strauss (*1908; etnológ), Michel Foucault (1926-1984, filozof kultúry). Tento smer chcel z humanistiky urobiť vedu; vyrovnať sa s matematickou prírodovedou (kvantitou). Podstatu kultúry určuje jej systém, teda na kultúru sa hľadelo ako na systém. Systém zase obsahuje určenú štruktúru, ktorá je ničím iným ako súčet (systém elementov); je novou kvalitou. Aby sme pochopili nejakú štruktúru, nestačí sa ohraničiť len na opis konkrétnych elementov tohto systému, ale je potrebné sa odvolať na celok, v ktorom sa konkrétne elementy stavajú zrozumiteľnými. Pomocou tejto metódy boli uskutočňované výskumy v mnohých odboroch humanistiky i v spoločenských vedách, a predovšetkým vo vzťahu ku kultúre (najprv v etnológií, potom v psychológií, sociológií i literatúre).

V rámci tohto smeru sa používa hlavne typ synchronického myslenia, ktoré zdôrazňuje dejový charakter faktov. Cieľom analýz je nie uchopenie zmien historických elementov, ale nadčasovej nemennej štruktúry, ktorá sa objavuje v spoločenských alebo kultúrnych javoch. Charakteristický pre štrukturalizmus je tiež dôsledný odklon od substancialistických analýz. Samozrejme sú len štruktúry. Zlikvidoval protipól: podmet - predmet. Priniesol zmeny aj v antropológií. Poznávajúci podmet je len elementom alebo funkciou štruktúry. Sme nie mysliacimi bytosťami (aktívnym podmetom), ale myslenými. Spôsobuje to smrť človeka, priamo proklamovanú štrukturalistami.

17. Neomarxizmus Smer, ktorý nadväzuje na pozitivistický štandard. Súčasný marxizmus je interpretovaný cez súčasné filozofické, sociologické i psychologické (psychoanalýza) smery. G. S. Lukács (1885-1971) Frankfurtská škola: M. Horkheimer (1895-1973), T. Adorno (1903-1969), H. Marcuse (1898-1979), J. Habermas (*1929) a E. From (1900-1980). Tento smer, odlučujúc sa od východoeurópskeho komunistického marxizmu, sa tešil veľkej popularite medzi intelektuálmi a študentmi, v masmédiách. Filozofia má úlohu byť predovšetkým kritikou súčasných foriem organizácie spoločenského života - kritikou súčasného spoločenstva.

17

18. Filozofická hermeneutika Obmenou filozofie jazyka je tiež hermeneutika. Pomocná veda pre historické vedy. Úlohou hermeneutiky je odkrývanie hlbokého i integrálneho zmyslu skúmaného textu, často aj v aspekte dôsledkov pre život. Existuje od začiatku novoveku ako interpretácia textov (prax); v 19. stor. sa tiež stala plnoprávnou vedou o umení interpretácie (teória). Filozofická hermeneutika sa rozvinula až v 20. stor. Okrem pokusov fenomenológie, nie je možné čisté poznanie - slobodné od teoretických či životných podmienok. Neraz sa hovorí, že nie sme schopný mať bezprostrednú, čistú, nefalšovanú skúsenosť veci, len cez tzv. predporozumenie. Pričom predporozumenie nie je len elementom ohraničujúcim moje poznanie, ale tiež faktickou podmienkou pochopenia textu. Teda naše poznanie sa vyznačuje tak aktuálnou skúsenosťou, ako aj predchádzajúcim predporozumením. Stanovuje ho široko chápaná kultúrna tradícia (výchova, jazyk), individuálna skúsenosť i história môjho života. Predporozumenie je tak hlboko zakorenené v našom poznaní, že ho nemôžeme odlíšiť od samého procesu chápania. Hovorí sa, že nie je možné uniknúť »hermeneutickému kruhu«. Chápanie (porozumenie) je tesne spojené s časom. Pohybujeme sa akoby po špirále obhliadajúc skutočnosť zo stále iných uhlov. Porozumenie textov nie je možné uzatvoriť nejakým definitívnym rezultátom. Hermeneutika ako hermeneutická filozofia odvodzuje sa od Heideggera, ktorému išlo o hermeneutické odhalenie zmyslu bytia; týmto vyznačil jej ontologické funkcie, ktoré spočívajú na odkrytí ontických základov chápania zmyslu bytia (Sein) a štruktúry človeka (Dasein). Chápanie je spôsobom existencie človeka v svete, lebo interpretovanie prirodzenosti sveta a vlastnej existencie patrí k podstate ľudskej existencie.

19. Antifundacionizmus, ktorý je populárny v súčasnej kultúre (nie len vo filozofii). V prvom rade je proti tradičnej filozofie (fundamentalizmus). Odmieta možnosť sformulovania celkovej i pevnej vízie sveta, ktorá by bola zároveň základom právoplatného hodnotenia. Termín „fundamentalizmus“, či „antifundamentalizmus“ vzťahuje sa na oblasť náboženstva. Vo filozofiu pod názvom antifundacionizmus vstupujú dva smery: postmodernizmus i neopragmatizmus.

20. Postmodernizmus. Vplyvný intelektuálny prúd, ktorý smeruje k celkovému novému premysleniu regúl i hodnôt, na ktorých sa opiera novoveká euro-americká kultúra. Poukazuje sa na dva prístupy, ktoré generujú dva široké pohľady postmodernizmu:

pretvorenie modernizmu z prelomu 19.-20. stor., ktorý je charakteristický osobitne pre literárnu tvorbu a odmietanie racionálne usporiadanej novovekej európskej kultúry;

originálny výtvor ako kritická reakcia na novovekú kultúru s negatívne vnímaným modernizmom a nasmerovaný proti technizácií, unifikácií, racionalizácií, konzumnej kultúre a často proti desakralizácií súčasnej kultúry.

Postmodernizmus chce programovo odkryť i získať všetko to, čo je v kultúre zamaskované (paradoxne napr. kritizujúc ideologické myslenie, sám ho v podstate iba upravuje). Pričom post-štrukturalistický postmodernizmus „netrhá odev“ nad tým, že súčasná kultúra je zlá. Ale namiesto hľadania pravdivej vízie sveta zdôrazňuje skôr to, čo je v poznaní nezrozumiteľné, protirečivé. Spôsobuje to akceptovanie pluralizmu či relativizmu a zdôrazňovanie, že naša kultúra (jej inštitúcie) nemá iný oporný bod mimo dialógu (neustále hľadanie), ktorý využíva všetky poznávacie aktivity. Tvrdí, že niet trvalých a hlbokých základov kultúry a neodzrkadľuje isté poznanie sveta. Pripúšťa iba hermeneutický postoj, ktorým je nasmerovaný na to, čo je nezrozumiteľné, čím prekračuje rámec úzko vymedzeného racionálneho chápania.

Táto forma postštrukturalizmu sa odvádza z filozofie tradície sústredenej na skúmanie jazyka. Vychádza z presvedčenia, že celé naše poznanie o svete je podmienené systémami jazykových konvencií. V odlíšení od štrukturalizmu tvrdí, že nemôžeme poznať stále štruktúry. K tomuto

18

smeru patria zvlášť J. F. Lyotard (*1924), G. Deluze (1925-1995), J. Derrida (*1931),  M. Foucault (1926-1984).

JEAN FRANCOIS LYOTARD tvrdí, že tradičné opisy sveta, ľudských dejín (metanarácie) deformujú široko chápanú skutočnosť. Postavil proti ním tzv. malé narácie, ktoré v odlíšení od systémových, celkových i dogmatických pojmov (často pre politické účely) lepšie vyjadrujú rozdielnosť, bohatstvo i premenlivosť života (postštrukturalistický postmodernizmus). Tieto narácie chránia zároveň pred pokusmi neprávoplatného i totalitárneho zovšeobecnenia.

GILLES DERRIDA hodnotí text hlavne z pragmatického aspektu (akcentuje to, čo je užitočné v aktuálne prevádzanom diskurze). Pomáha si tzv. metódou dekonštrukcie, ktorá odmystifikuje všetky teórie o súlade poriadku, konvencií a pravidlách. Úlohou filozofie je robiť úvahy nad textom. Preto tiež ani hermeneutika textu sa nesústreďuje na získanie pevných i jednoznačných interpretácií, ale na konštruovanie mnohých významov, aj protichodných (mnohoznačnosť).

V postmodernizme je často spochybňovaná možnosť dosiahnuť pravdu. V kladnom zmysle ide o odmietnutie toho, čo je umelým dielom (nepravdivým). Vidieť tu starosť prispôsobiť sa k nepretržite meniacemu sa životu, ktorý modifikuje zastávaný kultúrny štandard, a takto stráži pred nebezpečenstvom ľahkého zjednodušenia a dogmatizmu. V postmodernizme nie je dôležité kto napísal text, čo mal autor na mysli a aký je jednoznačný zmysel. Dôležité je len to, čo zaujme interpretátora a ho inšpiruje. Postmodernizmus môže ohrozovať súčasnú kultúru v jeho radikálne formulovaných výsledkoch. Neumožňuje celkovú víziu sveta, ktorá je základom axiológie. V tomto type myslenia možno ale oceniť zdôrazňovanie potreby nepretržitého odhaľovania falšovania skutočnosti. Ideálom je zodpovedné vyvažovanie napätia medzi autentickým hľadaním a vernosťou tradícii.

19