Gymnázium v Topoľčanoch

Achnaton a jeho revolúcia

Seminárna práca z dejepisu

Anton Ďatelinka3. ročník

2003

1

OBSAH

I. Úvod........................................................................str.3II. Pohľad do egyptských dejín.......................................4 – 12 Doba preddynastická, prehľad dynastií......................4 – 5 Doba archaická...........................................................6 Stará Ríša....................................................................6 – 7 Stredná Ríša................................................................7 Nová Ríša....................................................................8 – 9 Neskorá Ríša.............................................................. 9 - 10 Európa preniká do Egypta......................................... 10 – 12III. Egyptské božstvá.........................................................13 - 15

Egyptský panteón ......................................................13 Amon.......................................................................... 13 - 14Aton............................................................................ 14 - 15

V. Nová Ríša..................................................................... 16 - 25Osemnásta dynastia.................................................... 16 - 17Reformátor, či kacír?................................................. 18 - 19Achetaton................................................................... 20 - 21Kráľovná Nefertiti...................................................... 22 - 23Zmarené úsilie jednej myšlienky............................... 24 – 25

VI. Záver............................................................................ 26VII. Bibliografia.................................................................. 27

2

I. ÚVOD

PREČO PRÁVE ACHNATON A NEFERTITI

Egypt je zemou, v ktorej sa obdivuhodne spája kúzlo Orientu dneška s dávno

zabudnutými pokoleniami starých Egypťanov. Práve tu, v povodí Nílu sa

rozvinula jedna z najstarších a najvyspelejších civilizácií sveta. Práve prírodné

bariéry umožnili vznik a rozvoj jednej z najzaujímavejších spoločností. Na západe

bola oblasť oddelená Líbyjskou púšťou; na východe Arabskou, ktorá na

juhovýchode prechádza v Núbijskú púšť. Na severe tvorí prirodzenú hranicu

Stredozemné more. To však v minulosti predstavovalo neprekonateľnú prekážku.

Len z juhu bola cesta otvorená k južným národom a kmeňom. Tieto predpoklady

dali za vznik fascinujúcej a svojráznej kultúre. Už Herodotos v prvej polovici 5.

stor. pred Kristom navštívil Egypt a miestne zvyky popísal slovami: „ Práve tak,

ako majú Egypťania nad sebou inú oblohu a ako ich rieka má iné vlastnosti než

ostatné rieky, taktiež si vo všetkom ustanovili iné obyčaje a zákony, než majú iní

ľudia.“1Egypt bol v minulosti pre mnohých Európanov veľkou záhadou. Či už to

boli pyramídy, sfinga, či veľkolepé chrámy. Je to krajina opradená tajomstvami

a zároveň záhadnou príťažlivosťou. Z rámca ostatných faraónov a kráľov sa však

vymyká jeden veľmi zvláštny panovnícky pár: Achnaton a Nefertiti. Pár, ktorý sa

pokúsil o revolúciu, v danom svete nemysliteľnú. Aj keď ich vlastná doba zavrhla,

nepochybne im patrí popredné miesto na scéne starovekých dejín.

1 Herodotos, Dejiny, kniha druhá písaná Euterpe §§ 35, Praha 1972, str. 112 n.

3

II. POHĽAD DO EGYPTSKÝCH DEJÍN:Egypt je „darom“ Nílu. A celá jeho civilizácia bola vybudovaná práve vďaka

Nílu.2 „ Darom Nílu“ nazval Egypt Herodotos, „ riekou, čo dáva život“ nazývali

Egypťania Níl. Je to jedna z najdlhších riek sveta a Egyptom preteká v dĺžke 1200

kilometrov bez jediného prítoku. Každoročne sa Níl vylieval zo svojich brehov

a napojil ju bahnom. Níl bol teda životodárnou tepnou, podľa ktorej sa dal

nastaviť kalendár. Prvá vlna záplav zdvihnutá jarným odmäkom dosahuje Káhiru

v noci zo 17. na 18. júna.

Níl so svojimi záplavami a nánosmi mal odjakživa rozhodujúci význam pre

egyptské poľnohospodárstvo. Stal sa navyše aj zdrojom prvých veľkých

civilizačných a kultúrnych vymožeností starých Egypťanov. Začali rozvádzať

jeho vody a budovať zavlažovacie kanály. Lovci sa naučili obrábať pôdu, malé

skupinky sa zlučovali do väčších celkov. Len kolektívnym úsilím mohli zvládnuť

nílske záplavy. Práca si vyžadovala istú organizáciu. Vznikali pospolné občiny

najskôr z príslušníkov jedného rodu, neskôr z viacerých kmeňov. Toto splývanie

sa nezastavilo. Naopak, prerástlo z kmeňových zväzov vo dve kráľovstvá:

- hornoegyptské

- dolnoegyptské

V ich čele stáli náčelníci najsilnejších kmeňov. Toto obdobie môžeme nazvať aj

dobou preddynastickou (3200- 300 pred Kr.)

Až vynálezom písma začína pre Egypt obdobie historické. Egypťania

v historickom datovaní nemali pevný poriadok, na rozdiel napr. od Rimanov, ktorí

za pevný počiatok považovali založenie Ríma r. 753 pred Kr. Egypťania datovali

podľa kráľa, ktorý práve vládol, čo bolo často veľmi nepresné. Prvý pokus o akýsi

prehľad do dejín Egypta vniesol egyptský kňaz Manehto, ktorý panovníkov

Egypta rozdelil do „dynastií“. Nie však príbuzenských, ale podľa miesta pôvodu,

alebo mesta vlády. Tento dynastický spôsob sa používa dodnes. Delenie je

nasledovné:

- Raná doba dynastická- archaická

•1. - 2. dynastia (2955 - 2635 pred Kr.)

- Stará ríša

• 3. - 6. dynastia (2635 - 2155 pred Kr.)

2 V. Zamarovský, Ich veličenstvá pyramídy, Perfekt 2001, str. 99 n.

4

- Prvé medziobdobie

• 7. - 11. dynastia (2155 - 1991 pred Kr.)

- Stredná ríša

• 12. – 14. dynastia (1991 – 1650 pred Kr.)

- Druhé medziobdobie, vláda Hyksósov

• 15. – 17. dynastia (1650 – 1544/ 41 pred Kr.)

- Nová ríša

• 18. – 20. dynastia (1544/ 41 – 1080 pred Kr.)

- Tretie medziobdobie, vláda Líbyjcov

• 21. – 24. dynastia (1080 – 712 pred Kr.)

- Neskorá doba

• 25. – 31. dynastia (712 – 332 pred Kr.)

- Obdobie helenistické

• (332 – 30 pred Kr.)

-Obdobie rímske

• (30 pred Kr. – 395 po Kr.)

- Obdobie byzantské

• (395 –640 po Kr.)

5

DEJINY EGYPTA / ARCHAICKÁ DOBA

Za zjednotiteľa Egypta sa podľa tradície, zachytenej v Manehtových

EGYPTSKÝCH PAM TIHODNOSTIACH , na tzv. Abydskej doske a na

Turínskom papyruse, hornoegyptský kráľ MENI (Menej, gr. Ménés), ktorého

sídelným mestom bol Čenej ( Thinis ) v hornom Egypte, asi 400 kilometrov južne

od Káhiry. Neskôr dobyl Dolný Egypt, kde založil nové hlavné mesto Mennefer

( Memfis). Zjednotenie Egypta znamenalo z hist. Hľadiska pokrok, hoci stálo

nepochybne veľa krvi. Vyvrcholil v ňom proces spájania osád a obcí do krajov

a väčších útvarov, ktorý síce viedol k podmaňovaniu porazených a k prehlbovaniu

spoločenskej a majetkovej diferenciácie, ale zároveň umožnil mohutný rozvoj

výrobných síl egyptskej spoločnosti. Po Meniho vláde je známych okolo 20

panovníkov. Dá sa o nich povedať, že upevnili štát politicky i ekonomicky. Viedli

výbojné vojny, najmä na Sinajský polostrov, kde ich lákali medené bane a za

zlatom do Núbie. Tým všetkým vytvorili predpoklady pre vznik Starej ríše,

najstaršej v dejinách – takmer o pol tisícročia staršej ako bola Akkadská ríša

Sargonova a asi o tisíc rokov staršej, ako bola Babylonská ríša Chammurapiho.

STARÁ RÍŠA

Predstavuje vládu 3. Až 6. Dynastie. Podľa hlavného mesta sa tiež nazýva „dobou

Menneferskou“. Podľa toho čím sa preslávila v dejinách sa tiež nazýva „dobou

staviteľov pyramíd“. Jej začiatok spadá približne do r. 2270 pred Kr. Trvala teda

zhruba štyri a štvrť storočia, t. j. takmer ako rímske cisárstvo. Je to doba pre Egypt

nesporne slávna, kedy sa krajina razom vyšvihla na prvý zo svojich kultúrnych

vrcholov. Bolo to pravdepodobne hneď na jej začiatku, kedy bol zavedený alebo

zdokonalený kalendár:

Slnečný kalendár vyvinuli z pozorovaní Slnka. Dĺžku roka zaokrúhlili na 360 dní.

K nim bolo pridaných 5 dní zasvätených božstvám usirského okruhu. Avšak pravý

rok má 365 dní a ¼ dňa. Roľnícky (poľnohospodársky) kalendár. Ten súvisel so

záplavami na Níle. Rok sa začínal prvým dňom prvého mesiaca záplavy. Ten sa

delil na tri obdobia po štyroch mesiacoch: záplava, pučanie, žatva.

6

Za obdobia Starej ríše boli obchodné styky s ostatnými krajinami na veľmi dobrejúrovni. Obchodovali s Núbiou, Libanonom a ázijskými krajinami.

Prvým panovníkom Starej ríše bol Džoser, zakladateľ tretej dynastie egyptských

kráľov, ktorá vládla asi sto rokov. Džoser je známy hlavne tým, že na pohrebisku

pri Sakkare si dal svojím osobným radcom, lekárom a staviteľom Imhotepom

postaviť vôbec prvú pyramídu, zatiaľ len stupňovitú. Pozostávala zo šiestich

postupne sa zmenšujúcich mastáb.

Štvrtá dynastia nastúpila okolo roku 2600 pred Kr. a vládla asi sto rokov.

Zakladateľom tejto dynastie bol Snofru (podľa Manehta Soris), ktorý si dal

postaviť dve pyramídy pri Dašmure. Po ňom vládli králi Chufu (plným menom

Chnumchufu, gr. Cheops), Chafre, čiže Rachef (gr. Chefrén) a Menkaure,

stavitelia troch najväčších pyramíd sveta, pyramíd pri Gíze.

Králi piatej dynastie si stavali pyramídy pri Abú Síre a Sakkare. Od piatej

dynastie sa do popredia popri faraónoch dostáva úradnícky aparát. Ten mal neskôr

za následok dynastické spory, palácové intrigy. Prostí ľud začína pociťovať

počiatky otrokárstva, čo má za následok konečný výbuch a zrútenie Starej ríše.

STREDNÁ RÍŠA

V Egypte panoval zmätok, hlad a špina. Tohto sa neuchránil ani kráľ. Do krajiny

vtrhli Ázijci. Kráľ bol zvrhnutý, palác bol vyplienený a zbúraný a zem sa rozdelila

na dve časti. Prvý sa z tejto skazy spamätal Horný Egypt, ktorého tébskym

panovníkom sa podarilo zjednotiť ríšu. Za vlády 11.dynastie ďalekosiahlo pomery

v krajine urovnal Mentuhotep I. „Vyhnal z krajiny zmätok a obnovil poriadok.“

12.dynastiu založil Amenemhet I., ktorý sa vyhlásil za kráľa, presťahoval sa

bližšie k Fajjúmskej oáze, kde založil nové sídelné mesto Ičtavej (Akanthos).

Ostatní panovníci sa venovali „hospodárskemu zvelebeniu svojej krajiny“. Až

kráľovná Sebekneferure, posledná kráľovná 12.dynastie nevedela ubrániť krajinu

pred nájazdmi Hyksósov. Boli to severomezopotámske kmene Chúrijcov.

7

NOVÁ RÍŠA

Okolo r. 1544 pred Kr. faraón Ahmose I., zakladateľ 18.dynastie Hyksósov

vyhnal z krajiny. Začalo obdobie Novej ríše. Jeho zásluhou sa do Egypta vrátil

poriadok a prestíž. Jeho nasledovník Amenhotep I. pokračoval vo výbojných

vojnách. Jeho syn Thutmose I. sa dostal až k hornému Eufratu. Thutmose III.

Zápasil s povstaniami v nových územiach i doma, no vládal ich potlačiť. Po ňom

na trón nastúpila jeho manželka Hatšepsovet ako regentka jeho nelegitímneho

syna Thutmoseho III. Nebojovala, bola však výbornou obchodníčkou. Thutmose

III. bol výborným dobyvateľom a za jeho vlády mala ríša najväčšiu územnú

rozlohu. Počas panovania jeho a jeho nasledovníkov sa do krajiny vnášal

nebývalý prepych a pompéznosť. Amenhotep III. a jeho vláda je považovaná za

jednu z najutešenejších v tisícročných dejinách Egypta. Bol to výborný diplomat.

Dobré vzťahy so susedmi udržiaval hlavne diplomatickými sobášmi. Jeho syn

Amenhotep IV. (Achnaton) je považovaný za jednu z najpozoruhodnejších postáv

na egyptskom tróne. Zaviedol kult boha Atona. Tento pokus však nevyšiel

a obľuba Amona opäť vzrástla. Po ňom vládli: jeho zať Smenchkaré a známy,

svojou hrobkou preslávený, no historicky nevýrazný Tutanchamon.

Králi 19.dynastie pochádzali z dolnoegyptského Džanetu (Tanisu). Prvým

faraónom tejto dynastie bol Ramesse I., zdatný vojak a organizátor, akého ríša

oslabená Chetitmi potrebovala. Jeho syn Setchi I. pokračoval v jeho ambíciách.

Odrazil útoky Líbyjcov a zastavil postup Chetitov. Vo vláde ďalej pokračoval

následník trónu Ramesse II. „Veľký“. Jeho panovanie je poznačené známou

bitkou pri Kadeši – 1285 pred Kr., zveličenými hrdinstvami, veľkolepými

stavbami a samochválou. Práve do obdobia 19. dynastie je datovaný aj Exodus

Židov z Egypta. Niektorí historici sa domnievajú, že za vlády Ramesseho I. bol

útlak Židov v Egypte najsilnejší a exodus vyvrcholil za vlády Setchiho I.

a Ramesseho II. Okolo roku 1250 pred Kr. To by potvrdzovala aj stéla z piateho

roku panovania faraóna Merenptaha, ktorá spomína jeho víťazstvo nad etnickou

skupinou v Kanaáne, označenou „Izrael“. Aj archeologické vykopávky v Palestíne

potvrdzujú, že exodus Izraelitov sa uskutočnil asi v polovici 13. storočia pred Kr.

Dvadsiata dynastia je charakteristická veľkým úpadkom ríše a Ramessmi III. - XI.

Posledný z nich radšej vládu prenechal kňazovi Hrihorovi. Tým sa končí slávna

8

Nová ríša. Panovníci Novej ríše si už nestavali pyramídy. Dávali sa pochovávať

v podzemných hrobkách v známom Údolí kráľov v západnom Wasete, kde im

pyramídu pripomínal len skalnatý vrchol pohoria Kurny. Dovedna ich dnes

poznáme šesťdesiatdva. Najväčšou z nich je hrobka Setchiho I.: ma šesť schodísk,

štyri stĺpové siene a šestnásť ďalších miestností, jej maľované reliéfy pokrývajú

niekoľko sto štvorcových metrov.

NESKORÁ DOBA

Ústup zo slávy

Po dvoch stáročiach slávy i úpadku začala nástupom 21.dynastie doba nazvaná

Tretie medziobdobie. Asi v roku 946 pred Kr. sa k moci dostali Líbyjskí

panovníci (21. – 24.dynastia). A to takto: Už od 18. - 19.dynastie slúžili

v egyptskej armáde žoldnieri z Líbye. Usadili sa v Delte a časom sa z nich stali

kniežatá. Jeden z nich, Šešonk, využil oslabenie ríše a zmocnil sa trónu. Ako

sídelné mesto si zvolil Pibaste vo východnej Delte. Zjednotil Horný a Dolný

Egypt a začal sa zaujímať o kraje Ázie. V Palestíne v tom čase vládol Šalamún.

Medzi jeho početnými manželkami bola i dcéra faraóna. Šešonk dobyl Palestínu.

No svojho víťazstva nevyužil územne, ale len na lúpežné rabovanie. Dokladá to

však fakt, že Egypt sa zas zaujímal o oblasť, ktorú kedysi ovládal.

Medzitým vzniklo v Núbii v polovici 8.stor. pred Kr. samostatné kráľovstvo.

Založil ho núbijský vladár Kašta. Využil toho, že líbyjskí králi nezasahovali

svojím vplyvom až do Núbie. Jeho syn Šabaak zjednotil Egypt, ale vládu si

Núbijčania udržali len na 60 rokov.

Ďalšou pohromou pre Egypt bola Asýria. V období okolo roku 721 pred Kr. za

Šarrrukína II. (gr. Sargona) egyptské dŕžavy v Izraeli padli do asýrskeho zajatia.

701 pred Kr. vypuklo proti Asýrii povstanie, no asýrsky kráľ Asarhadon dobyl

Egypt aj s Tébami, ktoré vyplienil. Striedali sa obdobia nadvlády Asýrčanov

a Egypta, neskôr sa do bojov postavili i Babylončania s kráľom

Nabuchodonozorom. „A egyptský kráľ už nikdy zo svojej zeme netiahol, pretože

babylonský kráľ zabral od Egyptského potoka až k rieke Eufrat všetko, čo

predtým patrilo kráľovi egyptskému.“

9

Do relatívnej prosperity asi 40 rokov náhle vpadla ďalšia ríša. Ríša Peržanov.

Mocný perzský kráľ Kambudžija pokračoval vo výbojoch po svojom otcovi

Kýrovi, ktorý dobyl Babyloniu. Kambudžija sa vo svojich výbojoch roku 525

pred Kr. vrhol na Egypt. Dobyl ho, a pretože Psamtek III. nechcel uznať nadvládu

Perzie, musel vypiť čašu otrávenej býčej krvi. V Egypte zavládol neopísateľný

teror a hrôza. Chrámy boli plienené a hanobené, páchané nezmyselné omyly

a zločiny. V krajine boli neustále vzbury a perzská nadvláda sa označuje ako

vláda 27.dynastie. Až koncom 5.storočia, kedy v Perzii vládli vnútorné nepokoje,

sa podarilo Egyptu oslobodiť aspoň na 60 rokov (29. a 30.dynastia). No Peržania

31.dynastiou ešte raz oslabili Egypt tak, že Egypťania vítali nového podmaniteľa

Alexandra Veľkého macedónskeho ako osloboditeľa, keď v roku. 332 pred Kr.

vstúpil na egyptskú pôdu.

EURÓPA PRENIKÁ DO EGYPTA

Bez toho, aby skrížil svoje zbrane s egyptskými, vstúpil 24 ročný kráľ

macedónsky na pôdu krajiny s niekoľko tisícročnou tradíciou a kultúrou. Po

krutovláde Peržanov ho egyptský ľud vítal ako osloboditeľa. Bol natoľko múdry

že neodporoval ich náboženským citom. Dokonca obetoval Hapimu, posvätnému

býkovi, čím si nepochybne naklonil kňazov. Vyhlásili ho za syna Amonovho. Ako

kráľ zreorganizoval celú správu Egypta. Reprezentačné miesta nechal

Egypťanom, dôležité miesta egyptským Grékom a rozhodujúce

Macedóncom.Založil nové mesto Alexandria, ktoré sa neskôr stalo aj hlavným

mestom celej ríše. V Egypte sa zdržal len pol roka a tiahol na nové výpravy na

východ. Zomrel Babylonii 13. Júna 323 pred Kr. vo veku necelých 33 rokov

v dôsledku vojnových útrap a nezriadeného života.

Po jeho smrti sa vláda v Egypte dostala na 300 rokov do rúk dynastie

Ptolemaiovcov. Bola to doba, kedy sa začína rúcať starý Egypt a do zeme

prichádzajú stále nové vplyvy z Grécka. Ptolemaios I. Sótér (325 – 285 pred Kr.)

bol pôvodom Macedónec a patril k najbližšej spoločnosti Alexandra. V záujme

zachovania poriadku boli zavraždení obaja dedičia trónu: Alexandrov

slabomyseľný brat Filippos Arrhidaios a Alexandrov syn – pohrobok Alexander.

10

Po ich smrti (317 a 310 pred Kr.) sa Ptolemaios I. r. 305 pred Kr. vyhlásil za kráľa

a vládol až do r. 285, kedy sa pre starobu vzdal vlády. Zomrel r. 283 pred Kr. vo

veku 84 rokov. Za jeho vlády Egypt prekvital hospodársky i kultúrne. Zanechal po

sebe svetoznámu knižnicu v „Chráme Múz“, či maják na ostrove Faros pri

Alexandrii vysoký viac ako 180 metrov, ktorý sa počíta medzi sedem divov sveta.

Za Ptolemaia II. sa Egypt vzmáhal hlavne po stránke múdrosti a poznania na jeho

dvore pôsobili Gréci ako: Archimedes, Ktésibios, Aristarchos. Vznikali prvé

preklady Tóry do gréčtiny a v tomto období vznikli i Manehtove pamätihodnosti.

Počas panovania Ptolemaia III. dosiahol Egypt najväčší územný rozmach. Za

ďalších Ptolemaiovcov začal úpadok Egypta až k zániku jeho samostatnosti. Po

smrti Ptolemaia XII. Sa „ujal“ vlády Ptolemaios XIII. spolu so svojou sestrou

Kleopatrou. Tá však chcela vládnuť sama, preto sa postavila na stranu Ríma a za

pomoci Caesara sa dostala k moci. Avšak v Egypte vládli veľké zmätky. Caesar

roku 44 pred Kr. klesol pod dýkami sprisahancov a Kleopatrine sny o vláde sa

rozplynuli. Avšak, keď sa neskôr stretla s Marcom Antoniom, ten „úplne stratil

rozum“ a podmanila si ho svojou krásou. Roku 37 pred Kr. sa s ňou dokonca

oženil, napriek tomu, že mal manželku v Ríme. Medzitým Octavianus Augustus

upevnil svoje postavenie v Ríme. Stretol sa v námornej bitke proti Antoniovi

a Kleopatre 2. Septembra 34 pred Kr. pri západnom pobreží Grécka u Aktia.

Napriek tomu, že bitka prebiehala nerozhodne, Kleopatra i s Antoniom sa dali na

útek. Octavianus sa neskôr vrátil do Sýrie a tiahol k Alexandrii. Antoniovi

medzitým povedali, že Kleopatra spáchala samovraždu. Chcel sa zabiť i on, no

zomrel až v Kleopatrinom náručí. Kleopatra sa nechcela dať do Ríma odviesť ako

zajatec, doškriabala si tvár, prestala jesť a oblečená v slávnostnom rúchu na

zlatom lôžku sa dala uštipnúť kobrou. Octavianus sa dal vyhlásiť za následníka

egyptských kráľov. Z Egypta sa stala rímska provincia, priamo podriadená

Octavianovi. Bol obilnicou Ríma, z čoho Rím bohatol a krajinu náležito

vykorisťoval. Ľud sa stal bezprávnou masou, čo viedlo k mnohým vzburám, ktoré

Rimania kruto potrestali. Napríklad cisár Caracall dal zabiť všetkých obyvateľov

Alexandrie za to, že sa mu vraj posmievali, a vraj ich skutočne dal na štadióne asi

sto tisíc popraviť. Cisár Diocletianus roku 297 dal Egypt rozdeliť na šesť

provincií a začlenil ich do diecézy Orient. Vtedy prestal Egypt existovať a vytratil

11

sa mapy. R. 395 pri delení rímskej ríše pripadol Egypt Východorímskej ríši. Do

krajiny začali prichádzať mnohí Gréci. Od 2.stor zapustilo v krajine korene

kresťanstvo. Starý Egypt už nežil, jeho bohovia vymreli, z jeho reči sa vyvinula

kopčina, liturgická reč dnešných egyptských kresťanov.

Niektorí považujú za koniec Egypta Kleopatrinu smrť (30 pred Kr.), iní

Diokleciánove reformy (297 po Kr.), niektorí rok 383 keď cisár Theodosius

zakázal kult starých bohov. Dejiny Egypta sme začali rozprávať v časoch okolo r.

3000 pred Kr., z ktorých pochádzajú prvé hieroglifické pramene. Našu výpravu do

dejín Egypta tu aj ukončíme. A to dňom 24.august roku 394 na ostrove Fílai –

„perle Egypta“, kde bol vytvorený posledný záznam v hieroglifickom písme.

12

III. EGYPTSKÉ BOŽSTVÁ

Egyptský panteón bohov bol odnepamäti veľmi široký. Egyptské náboženstvo sa

javí ako súhrn neuveriteľných predstáv: takých fantastických, spletitých a niekedy

absurdných, že si pri nich občas prichodíme ako pri mámení zmyslov. Asýrčanov

a Peržanov provokovalo k ukrutnostiam, Židov k jeho odcudzovaniu, Rimanov

k sarkazmu, Grékov zarážalo ako cudzie a nezvyklé. Podľa Herodota boli

Egypťania „rozhodne najzbožnejší zo všetkých ľudí.“

Medzi týmto obrovským počtom bohov nás však budú zaujímať dvaja. A to

Amon a Aton.

AMON:

Boh mesta Wasetu (Téb), stvoriteľ a pán sveta, kráľ bohov. Bol jedným

z najvyšších egyptských bohov a v čase Novej ríše, keď bol Waset hlavným

mestom Egypta, bol vôbec najvyšším egyptským bohom. „Ten, ktorý vznikol

prvý, ten, ktorého podstatu nikto nepozná: nebolo boha, ktorý vznikol pred ním,

nebolo boha, ktorý vznikol s ním... Nemal matku, čo by ho nazvala menom,

nemal otca, čoby ho bol splodil a povedal » Ja som to bol«.

Avšak postavenie najvyššieho boha v egyptskom panteóne dosiahol Amon

pomerne neskoro Celých prvých tisíc rokov egyptských dejín bol bezvýznamným

bohom, o ktorom bolo sotva počuť, a jeho pôvod ostal dodnes zahalený hmlou.

Daktorí egyptológovia ho považujú za pradávneho miestneho ochranného boha

známeho len v dlho neznámom Wasete.

Bezpečné poznatky máme o ňom až zo začiatku Strednej ríše, keď pod jeho

štandardami vyviedli wasetskí vládcovia Egypt zo stáročného rozkladu. Víťazstvo

ich zbraní ho povýšilo medzi najvýznamnejších bohov. Prvenstvo mu však

vydobyli až králi Novej ríše, ktorí oslobodili Egypt z ponižujúcej hyksóskej

okupácie a povýšili Waset na hlavné mesto krajiny.

Postavenie najvyššieho boha si udržal zhruba päťsto rokov, ktoré patria medzi

najslávnejšie v dejinách Egypta. Amonov primát bol ideologicky výrazom

vedúceho postavenia Wasetu, kde sa čoskoro po vzniku Novej ríše vytvorili dve

mocenské strediská: kráľovský palác a Amonov chrám. Odmenou za to, že Amon

chránil kráľa a žehnal jeho zbraniam, vyžadovali kňazi od kráľov prejavy

vďačnosti, najmä podiel na vojnovej koristi. Prídely pôdy a otrokov, oslobodenie

13

od daní a rozličné privilégiá. Zo štedrosti kráľov postupne natoľko zbohatli, že sa

stali od nich nezávislými. Otvorene sa proti nim postavil až desiaty kráľ

18.dynastie Achnaton: zrušil boha Amona i statných bohov s výnimkou

„slnečného kotúča“ Atona, ktorého vyhlásil za jediného boha a skonfiškoval

Amonov majetok. Po Achnatonovej smrti Amonovi kňazi opäť nastolili kult boha

Amona, ktorý sa opäť stal hlavným bohom Wasetu a celého Egypta. Keď potom

vystriedal posledného Ramesseho XI. na tróne Amonov veľkňaz Hrihor, upadol

Waset do područia teologických despotov a stratil svoj význam a s ním aj boh

Amon.

ATON:

Boh Slnka a samo Slnko, za kráľa Achnatona jediný oficiálne uznávaný egyptský

boh. Jeho vy hlásenie za jediného boha vykonané kráľom Achnatonom

znamenalo najhlbší známy prielom do egyptských náboženských tradícií:

nahradenie odvekého mnohobožstva monoteizmom. Achnatonovo zrušenie

všetkých bohov s výnimkou Atona možno nazvať náboženskou revolúciou, ktorá

mala vzhľadom na význam náboženstva v živote starovekého Egypta ďalekosiahli

dosah politický, ekonomický i všeobecne spoločenský. V motívoch tejto

náboženskej revolúcie môžeme vidieť výraz Achnatonovho úsilia o zlomenie

moci kňazov boha Amona v  hlavnom meste Wasete. Kňazi tohto chrámu tak

zbohatli z darov predchádzajúcich kráľov a získanými privilégiami dosiahli také

nezávislé postavenie, že vytvorili akýsi štát v štáte. Svoju ekonomickú moc,

spojenú s monopolnou mocou ideologickou, využili na to, že sa začali povyšovať

nad kráľov.

Achnaton radom čiastkových reforiem rozložených na niekoľko rokov podkopal

ich pozície a po tejto taktickej príprave ich zasiahol prekvapujúcim a doslova

zničujúcim úderom. Z titulu svojej božskej a kráľovskej moci zrušil boha Amona

a s ním všetkých ostatných bohov s výnimkou boha Atona, skonfiškoval majetok

Amonových i ostatných kňazov a zbavil ich všetkých privilégií.

Atona však Achnaton nevytvoril. Vyhlásil ho iba za jediného boha a jeho kult

zreformoval, čo bolo, pravda, v egyptských podmienkach viac ako dosť. Samo

slovo Aton značí doslova „Slnečná guľa, či slnečný kotúč“ a poznáme ho už

14

z textov Strednej ríše. Pritom niet pochýb, že existovalo už prv. V nápisoch zo

začiatku Novej ríše sa vyskytuje často formulácia „Re a jeho Aton“, „Atum

v svojom Atone“, „Jeho (Reovo) telo je Aton“ a pod.

Achnaton sa nevyhlásil za vtelenie do svojej osoby, ale za jeho služobníka, to

značí veľkňaza. Vystupoval tak vo vzťahu k Atonovi ako človek, čím sa pravda

podľa tradičných egyptských predstáv ako kráľ hlboko degradoval.

Atona dovolil Achnaton zobrazovať výhradne ako slnečnú guľu, či pri plošnom

zobrazení ako kotúč, pričom z ich obvodu vychádzali lúče zakončené žehnajúcou

rukou alebo symbolom života zvaným „anch“.

Okrem výtvarných diel podnietil Atonov kult nepochybne aj vznik nových diel

náboženskej literatúry, hlavne modlitieb a oslavných hymnov. Zachoval sa z nich

iba rozsiahli Achnatonov Hymnus na Atona:

„Krásne a žiariace sa objavuješ na obzore,

ó slnko žijúce, počiatok všetkého žitia!

Keď na východe objavilo si sa,

Zem si naplnilo krásou svojou...

Ó pane večnosti, si dobrý v úmysloch svojich!

Nebeské vody všetkým ľuďom cudzích zemí

I zveri každej všetkých púští dávaš –

Avšak Níl, ktorého vody z vnútra vychádzajú,

Ten určil si pre zem egyptskú.“

Atonov kult sa Amonovým kňazom nakoniec podarilo úplne vykynožiť. Okrem

bezohľadných metód im k tomu dopomohlo najmä to, že uctievanie jediného boha

odporovalo egyptským tradíciám a nepreniklo do podvedomia más ľudu. A určite

aj to, že prechod k pokojnej koexistencii celého radu bohov sa stretol so

všeobecným prijatím.

15

IV. NOVÁ RÍŠA

Osemnásta dynastia

Zakladateľom Novej ríše a tým aj 18. dynastie sa stal priamy potomok posledných

kráľov Strednej ríše Ahmose I. Jeho otec Kamose i starý otec Sekenjenré bojovali

proti nadvláde Hyksósov. On v tomto úsilí ďalej pokračoval, o čom svedčí aj jeho

múmia, dnes uložená v Egyptskom štátnom múzeu v Káhire. Na hlave vykazuje

päť sečných rán, všetky smrteľné. Do armády zaviedol vojnovú vozbu, ktorá bola

najsilnejšou zbraňou Hyksósov. Hranice krajiny rozšíril až po Sýriu a obnovil

vládu nad severnou Núbiou.

Jeho nástupca Amenhotep I. tieto výboje upevnil; v ďalších potom pokračoval

jeho syn Thutmose I., ktorý sa dostal až k hornému Eufratu.

Thutmose II. musel už bojovať proti povstaniam v osadených územiach,

a dokonca aj v Egypte; vládal ich však potlačiť. Po ňom na trón nastúpila jeho

manželka Hatšepsovet, a to ako regentka jeho nelegitímneho syna Thutmoseho

III.. Ten ďalej vládol v rokoch 1468 – 1436 pred Kr. ako jediný vládca. Stal sa

najväčším dobyvateľom v egyptských dejinách. Jeho nástupcom Amenhotepovi

II. a Amenhotepovi III. sa podarilo tieto výboje udržať. Kráľ Amenhotep III. bol

najmocnejším a najvplyvnejším človekom na zemi. Svoje postavenie a mier si

zaisťoval hlavne diplomatickými sobášmi. Z Núbie pochádzala aj jeho hlavná

manželka Teje. S ňou mal Amenhotep III. dvoch synov: staršieho Tuthmosisa

a mladšieho následníka trónu Amenhotepa IV. následníka trónu a budúceho

„faraóna reformátora“ Amenhotepa IV. – Achnatona. Mnohí sa domnievajú, že

faraón trpel vážnou chorobou, ktorá zapríčinila jeho oslepnutie a nakoniec smrť.

Na trón sa po ňom dostal Smenchkaré. Niektorí ho považujú za manžela jeho

dcéry Meritaton, iní za mladšieho brata Achnatonovho. Niektorí, ako napríklad

profesor Nicolas Rivers z Káhirského múzea sa domnievajú, že Smenchkaré nebol

nikto iný ako jeho manželka a spoluvládkyňa Nefertiti. Za krátkeho panovania

tohto vládcu bol opäť nastolený kult boha Amona. Po ňom nastúpil na trón

Achnatonov zať Tutanchaton, neskôr známy pod menom Tutanchamon. Jeho

nepoškodenú hrobku objavil v roku 1922 archeológ Howard Carter. Tutanchamon

bol manželom Achnatonovej dcéry Anchesenpaaton, neskôr nazývanej

16

Anchesenamun. Po náhlej násilnej smrti kráľa sa o ňu začal zaujímať starý Aje,

ktorý bol vysokým úradníkom a kňazom už za Amenhotepa III. Anchesenamun

jeho ponuku odmietla. Nevieme,či to bolo rozhodnutie čistého odporu voči

človeku, ktorý mohol byť jej dedom, alebo išlo o to, že Anchesenamun vedela

viac o smrti troch predchádzajúcich kráľov. Ukázalo sa, že bola dobrou

panovníčkou hodnou tohto titulu. Ňou sa končí vláda 18.dynastie a začína

panovanie ďalšej, 19.dynastie.

17

REFORMÁTOR, ČI KACÍR?

Achnaton (Amenhotep IV.), syn Amenhotepa III. a jeho manželky Teje. Na

trón nastúpil po smrti svojho otca asi v roku 1367 pred Kr. Jeho celé meno bolo

Nefercheprure Waenre Amenhotep. Do šiesteho roku svojej vlády vystupoval ako

úplne obyčajný panovník Novej ríše. V šiestom roku jeho vlády sa však situácia

radikálne zmenila. Najprv sa vzdal svojho kráľovského mena Amenhotep –

„(Boh) Amon je spokojný“, s čím bol vrcholne nespokojný. Nakoniec mu uprel aj

božstvo, takisto ako aj všetkým bohom s výnimkou životodárneho Slnka, ktorého

žiarivú guľu či ohnivý kotúč, po egyptsky Aton, vyhlásil za jediného boha. Podľa

neho si zmenil aj svoje doterajšie meno boha Amona na Achnaton, Slúžiaci (alebo

Prospešný) Atonovi.

O motívoch tejto reformy či revolúcie nezanechal Achnaton správu. Niektorí

tento jeho popud dávajú do spojitosti s jeho „čudáckou povahou“ a „túžbou

proklamovať svoju vlastnú vieru“. Išlo však hlavne o cieľavedomú akciu

politického charakteru, vedenú, pravda, pod náboženskými heslami a v dobovom

náboženskom rúchu, čiže o Achnatonov úder proti mocenskému centru, ktoré

predstavoval Amonov chrám. Pod Amonovými štandardami oslobodili wasetskí

králi Egypt spod nadvlády Hyksósov, v jeho mene ovládli obrovské územie Ázie

a Núbie, jemu ďakovali za každé víťazstvo. Venovali mu preto podiel na vojnovej

koristi, zväčšovali a zvelebovali jeho chrámy, obdarúvali ho pozemkami

a otrokmi. Amonov majetok stále vzrastal, čo konkrétne znamenalo, že vzrastala

hospodárska moc jeho kňazov. Títo kňazi postupne natoľko zbohatli, že sa stali

nezávislými

od kráľa. Svoju hospodársku moc, znásobenú mocou ideologickou, využili

celkom zákonite na to, že si začali privlastňovať moc politickú. Pomohli im

k tomu aj spory o nástupníctvo na trón, napríklad medzi Hatšepsut a Thutmosem

III., ktorí vystupovali v úlohe rozhodcov, a keďže moc rodí túžbu po ešte väčšej

moci, došli tak ďaleko, že dávali kráľom celkom otvorene najavo, že ich vláda

závisí od Amonovej milosti, teda od nich samých. Niektorí králi si to nijako

zvlášť nevšímali, iní tomu odporovali nepriamo, najmä podporou kultu starých

slnečných božstiev. Achnaton sa očividne rozhodol moc Amonových kňazov

zlomiť, a to v otvorenej zrážke. Urobil to práve tak jednoducho ako geniálne:

18

zrušil im Amona a vzal im majetok a svet sa nezrútil. Zdá sa, že boj s Amonovým

kňazstvom celkom vyčerpal Achnatonove sily. Do svojho víťazstva ho považoval

za hlavnú náplň vnútornej politiky, po víťazstve sa utiahol do Achetatonu

a o politické veci stratil záujem. Ako kráľ sa považoval predovšetkým za

Atonovho veľkňaza. Vyhlásil sa za jeho „služobníka“, čiže na rozdiel od

egyptských tradícií nie za jeho „pozemské vtelenie“ a venoval sa upevňovaniu

a šíreniu jeho kultu.

Fakt je, že Achnaton svoje vladárske povinnosti od počiatku zanedbával

a napokon sa o ne vôbec nestaral. Zdedil dobre zavedenú administratívu, a tak

v krajine išlo všetko normálne, akoby zotrvačnosťou, a to dosť dlho. Kanály sa

udržiavali, obilie sa sialo a žalo, dane sa odvádzali. Aj navonok si Egypt

zachovával veľmocenskú prestíž, aspoň kým nenastali zahraničnopolitické

komplikácie. V susedstve jeho ázijských dŕžav vyrástla však na hrozivú silu ríša

Chetitov a jej králi zaútočili na ríšu Mitanncov, ktorá bola egyptským spojencom.

Záujmy Egypta vyžadovali, aby Achnaton Mitanncom pomohol. Napriek

naliehaniu svojich radcov to neurobil, dokonca neprijal ani mitannských

vyslancov. Pravda, tým popudil proti sebe všetkých, čo neboli ochotní pasívne sa

prizerať na oslabovanie ríše, hlavne veliteľov pohraničných vojsk. V dvanástom

roku Achnatonovej vlády, či skôr nevlády, nazhromaždená nespokojnosť

vybuchla. Zdá sa, že na svoje strane nemal Achnaton už nikoho, kto by bol viac

ako dvoranom. Túto situáciu využili wasetskí kňazi boha Amona, ktorí sa

s porážkou nikdy nezmierili. Získali si prívržencov vo vojsku i na dvore, medzi

nimi najmä veliteľa armády Horemheba a vplyvného dvorana Ajeho, a začali

konať. Pripravovaný pokus o zosadenie z trónu Achnaton zrejme odhalil. Žulová

dlažba palácov a piesok popravísk sa sfarbili krvou. „Každý odporca kráľa bol

odsúdený na zatratenie“, „každý nenávidený bol poslaný na popravu“, čítame na

nápisoch jeho hodnostárov. Podrobnosti nepoznáme, ani okolnosti, za ktorých sa

stal potom Achnatonov mladší brat Smenchkare jeho spolukráľom. Krajinu

zahalila „egyptská tma“.

19

NOVÉ SÍDELNÉ MESTO – ACHETATON

Ešte predtým ako sa Achnaton stretol so svojimi odporcami, prikročil v štvrtom

roku svojej vlády k veľkolepému snu o novom sídelnom meste. Uvedomoval si,

že vo Wasete (Tébach) bude jeho Aton vždy iba ako v podnájme. A toto by bolo

platilo i vo všetkých dovtedy postavených mestách. Jediným riešením bolo

pristúpiť k dovtedy ojedinelému a odvážnemu kroku a postaviť nové mesto,

v ktorom mal byť jediným pánom jeho Pán a Vládca Aton. Preto kráľ začal

horlivo hľadať miesto, kde by svoje myšlienky mohol premeniť na skutočnosť.

Našiel ho na pravom brehu Nílu zhruba tristo kilometrov na sever od Wasetu,

uprostred veľkého oblúka, ktorým rieka obteká predhoria Arabskej púšte.

Dokonca sa na toto miesto sám prišiel pozrieť a vlastnou rukou označil hranice

svojho mesta. Toto miesto vybral kvôli tomu, že toto miesto bolo dobre chránené

vysokými skalnými stenami. Obzor tu navyše vytváral priestor medzi vrchmi,

z ktorého každé ráno vychádzalo Slnko. To bolo pre Achnatona viac ako náhodou.

Mesto sa rozprestieralo v tvare polmesiaca v dĺžke 13 kilometrov. Mesto

vymedzovalo 14 stĺpov. Stred mesta tvorili kamenné stavby, ktoré slúžili

kráľovskému dvoru: množstvo chrámov, vnútorných nádvorí a záhrad, veľké

obradné sály, priestory kráľovského háremu, sklady, domy úradníkov

zodpovedných za služobníctvo. O kráľovskej veľkorysosti svedčia aj zbytky

kráľovského paláca. Rozprestieral sa na ploche 700 300m. Svoj palác mala

i kráľovná, Prirodzene menších rozmerov. Najväčšou stavbou mesta Achetaton

bol prirodzene Atonov chrám. Rozprestieral sa na ploche 730 275 m. Bol

orientovaný od východu a západ a rozčlenený radom vnútorných nádvorí so

stĺpmi a monumentálnymi vchodmi. Za vchodom sa skrývalo obrovské stĺporadie

nazývané Gempaaton, čo znamená „Aton je nájdený“. Tadiaľto sa dalo prejsť do

dvorov s obetnými stolmi, na ktorých z podkladu z nepálených tehál čneli oltáre

a štyri panovnícke sochy. Vnútorná svätyňa chrámu bola určená na stretávanie

veriacich so Slnečným kotúčom. Na severnej strane tohto priestoru sa nachádzalo

20

átrium, kde raz za rok panovník prijímal dane od svojich poddaných zo všetkých

kútov krajiny.

Na severovýchod od mesta bolo pohrebisko. V r. 1892 objavil taliansky archeológ

A. Barsanti Achnatonovu hrobku. Prirodzene bez múmie. Sarkofág našiel rozbitý

a kráľovo meno zo sarkofágu vymazané. Taká veľká bola zloba jeho nepriateľov,

ktorí mu nedopriali ani pokojný odpočinok po smrti. Hrobka má 50 metrovú

vstupnú chodbu, ktorá končí predsieňou. Za ňou sa nachádza vlastná hrobová

komora v rozmerov 10 10 5m s nádhernou reliéfovou výzdobou.

Na mieste kde sa kedysi rozprestieral Achetaton, je dnes malá arabská dedinka

Tell el-Amarna, obývaná kmeňom Bení Amrán.. Práve tu sa, východne od

hlavného paláca, v roku 1888 našiel celý diplomatický archív kráľov Amenhotepa

IV. a III. Išlo o korešpondenciu písanú na hlinených tabuľkách s rôznymi

predoázijskými kráľmi, fenickými a sýrsko-palestískymi vazalmi. Písané boli

babylonským klinovým písmom a týkali sa politicko-diplomatických problémov

tých čias. V súčasnosti sa archív nachádza v Káhire, Berlíne a Londýne.

Na východ od mesta, na miestach remeselníckych dielní, na pozemku označenom

ako P 47, odkryl egyptológ Ludwig Borchardt dielňu dvorného sochára

Achnatonovho. A mal šťastie, že v nej našiel takmer neporušenú slávnu bustu

kráľovnej Nefertiti, „Krásavice, ktorá prichádza.“

21

KRÁĽOVNÁ NEFERTITI

Nefertiti, ktorej meno znamená „Krásna je tá, ktorá prišla“, sa po boku svojho

manžela objavuje už v prvých rokoch jeho vlády. Bola jeho hlavnou manželkou,

čo znamenalo, že medzi všetkými ženami Achnatonovho háremu mala práve ona

prvé miesto. O tomto veľkom statuse svedčia i tituly ako „Veľká manželka kráľa,

jeho milovaná a pani oboch krajín“, „Pôvabná pani“, „Tá, ktorú miluje žijúci

Aton“ a mnohé ďalšie. O jej pôvode mnoho nevieme. Vieme, že Nefertiti nebola

kráľovského pôvodu, pretože pri jej mene by sa vyskytovali nápisy ako „kráľova

dcéra“ alebo „dcéra kráľovnej“.

Hieroglyfické texty, ktoré sa objavujú v Amarne potvrdzujú, že Nefertiti si už

v prvých rokoch vlády svojho manžela získala neobyčajný vplyv. Reliéfy na

stenách chrámov ju zachytávajú pri rôznych náboženských obradoch spolu

s kráľom. Niektoré však ju zobrazujú pri týchto slávnostiach samotnú, čo

potvrdzuje jej dôležitosť a význam v Atonovom kulte. Nefertiti však nezobrazujú

len náboženské scény. Iné dokladajú, že sprevádzala svojho manžela na rôznych

diplomatických a štátnych slávnostiach, pri udeľovaní odmien úradníkom, či

prijímanie štátnych zahraničných delegácií.

Túto dvojicu často zobrazovali v blízkej až intímnej polohe.

22

Nefertiti porodila kráľovi šesť dcér. Najstaršia, ktorá sa volala Meritaton, sa

nachádzala na reliéfoch spolu s Nefertiti a Achnatonom už v prvých rokoch jeho

vlády. Ďalšie podľa toho v akom poradí prichádzali na svet. Boli to Maketaton,

Anchesenpaaton, Neferneferuaton-tašerit, Neferneferure a Setepenre. Fakt, že

Nefertiti neporodila Achnatonovi ani jedného syna (dediča trónu) a tým upadla do

nemilosti, považujú mnohí za dôvod, prečo sa náhle po dvanástom roku vlády

vytratila zo všetkých prameňov.

Podľa niektorých faraón trpel chorobou, ktorá zapríčinila jeho oslepnutie. Na

nohých sochách je navyše zobrazovaný s neforemným bruchom a nápadne

predĺženými končatinami. Práve vďaka tejto chorobe mohla Nefertiti ešte

znásobovať svoju moc. Ku sklonku vlády sa stala faraónovou spoluvládkyňou, to

by vysvetlilo fakt, prečo sa tak náhle vytratila zo života. Ešte za života faraóna si

zmenila meno na Nefer-Neferuaton-Nefertiti.A práve v období zmiznutia Nefertiti

sa na scéne objavuje nová panovníčka-Anchk-Cheperure-Neferure-Neferuaton.

Toto meno si opäť zmenila na Anchk-Cheperure-Smenchkare. Achnatonov

nástupca sa volal Smenchkaré. Najpravdepodobnejšie je, že ide stále o tú istú

osobu, o Nefertiti.

23

ZMARENÉ ÚSILIE JEDNEJ MYŠLIENKY

Po tom, čo Achnaton založil nové sídelné mesto a zaviedol kult jediného boha , sa

zabudol zamýšľať nad tým, čím má jeho sen šancu na prežitie. Nefertiti mu

porodila šesť dcér, avšak ani jedného potomka mužského pohlavia, ktorý by sa

bol stal právoplatným následníkom trónu. Zabúdal, alebo si ani nechcel pripustiť

myšlienku, že jeho reforma nemá takmer žiadnu oporu u jednoduchých ľudí, ktorí

si stále v bezpečí svojich domovov uctievali starých bohov, ktorí boli súčasťou ich

života pokým sa na scéne neobjavil Achnaton.

Achnaton si osvojil myšlienku jediného boha, ktorý je láskavý, nič od ľudí

nechce a ani im nič nedáva. Po Achnatona sa všetci králi vyhlasovali za

stelesnenie bohov, či za ich synov. Kráľ sa stal iba akými tlmočníkom medzi

bohom a ľuďmi. Avšak nestačilo velebiť boha, keď z viery neplynuli praktické

dôsledky pre každodenný život. Aton proste zostal iba akýmsi kozmickým

bohom, svojou žiarou oblažoval celý svet, ale neprenikol do ľudského srdca.

Možno sa kráľ cítil byť blízko Atonovi, ale prostému človeku zostal bohom

vzdialeným a cudzím. Bolo preto celkom prirodzené, že Achnatonovou smrťou sa

celé jeho dielo samo odsúdilo na zánik. I meno Achnaton bolo zmazané zo

všetkých verejných priestranstiev. To svedčí o nesmiernej nenávisti, akú

okusoval. Čo nestihli zničiť kráľovi odporcovia, dokončil zub času.

Napriek besneniu sa napodiv všetkému zachovala neporušená múmia kráľa

Achnatona. Jeho prívrženci ju stihli odniesť z pohrebiska v Achetatone do Údolia

kráľov, kam v roku 1907 prenikol americký archeológ M. Davis. Chodba, ktorá

viedla do hrobky bola zavalená kameňmi. Na nich bola prázdna rakva z cédrového

dreva. Podľa nápisov v nej mala ležať Tej, manželka kráľa Amenhotepa III.

Múmia chýbala. Vo vlastnej hrobke však Davis našiel inú rakvu v tvare ľudskej

postavy a v nej múmiu. Na čele mala kráľovský znak, hada tepaného zo zlata.,

pokrytá bola tenkým zlatým plechom a v kúte stáli štyri kanopy s vnútornosťami

mŕtveho. Nápisy z rakvy boli starostlivo zoškriabané a všetky kartuše s menom

starostlivo vyrezané. Napriek tomu Davis pomocou lupy prečítal slabo viditeľný

nápis ACHNATON.

24

Davis sa preto obrátil na prof. Elliota Smitha z Egyptského káhirského

múzea. Jeho záver bol jednoznačný: „Ide o mŕtvolu približne tridsaťročného

muža.“ Týmto záverom sa môžeme domnievať, že skutočne išlo o mŕtvolu kráľa

Amenhotepa IV. – Achnatona.

Amenhotep IV. - Achnaton (hlava na chrámovom stĺpe z Karnaku, Egyptské

múzeum, Káhira)

25

VI. ZÁVER

Kráľ Amenhotep IV. – Achnaton, syn Amenhotepa III. a Teje, kráľ 18.

Dynastie, manžel Nefertiti a otec šiestich dcér sa pokúsil zlomiť moc Amonových

kňazov tým, že im vytvoril nového boha, Slnečný kotúč, boha Atona. Vystaval

mu nové sídelné mesto Achetaton a na novú vieru chcel obrátiť celý Egypt.

Tvrdou rukou proti všetkým odporcom vládol do roku 1350 pred Kr.. Po jeho

smrti sa však spustila lavína rabovania a ničenia všetkého, čo ich kráľ vytvoril.

Snažil sa ako prvý zaviesť do života monoteistické náboženstvo. Avšak

svojským spôsobom. Aj napriek jeho neúspechu a zlyhaniu jeho plánu môžeme

s istotou povedať, že tomuto panovníkovi patrí popredné miesto v análoch

starovekého Egypta, Egypta vôbec a nepochybne i v dejinách sveta.

26

VII. BIBLIOGRAFIA

BIČ, M.: V zemi sfing a pyramid, Praha, 1993

Magdolen, D.: Tajomstvá kráľovnej starého Egypta

In: História revue; č. 2/2002 – ročník 2; str. 2-3

Pijoan, J.: Dejiny umenia 1., Bratislava, 1982

Solanová, Ľ.: Egypťania a prvé civilizácie, Bratislava, 2001

Zamarovský, V.: Bohovia a králi starého Egypta, Bratislava, 2000

Zamarovský, V.: Ich veličenstvá pyramídy, Bratislava, 2001

27