Aktuálne otázky súčasnej filozofie

Vyučujúci: Doc. PhDr. Eva Kačmáriková, CSc.

Doc. PhDr. Nataša Polanová, CSc.

Anotácia predmetu:

Súčasná filozofia je posledná etapa vo vývine filozofie, ktorá nadväzuje na novovekú

filozofiu. Zahŕňa filozofiu od druhej tretiny 19. storočia a filozofiu 20. storočia až po

súčasnosť. Študenti majú možnosť oboznámiť sa na základe poznania aktuálnych problémov

s myšlienkami rôznych filozofických smerov a platforiem súčasného filozofického myslenia.

Získajú prehľad o základných charakteristikách, odlišných od systémov predchádzajúcich

období. Zoznámia sa s pluralizmom škôl, smerov, hnutí a myšlienkových platforiem,

otvorenosťou, myšlienkovou osobitosťou, voľnosťou, nekonformitou a polytematickosťou

súčasnej filozofie a jej záujmov, ktoré sa stali určujúcimi aj pre budúcnosť. Výber osobností

a filozofických platforiem je urobený spôsobom, ktorý umožní študentom porozumieť

filozofickým problémom v širšom kontexte dejín a kultúry 19. a20. storočia.

Osnova predmetu:

1. Charakteristika filozofie od druhej tretiny 19. storočia, filozofie 20. storočia až po

súčasnosť (odlišnosť od predchádzajúcich období, pluralita, polytematickosť atď.)

2. Poklasické filozofické myslenie – scientistické prúdy poklasickej filozofie –

pozitivizmus (August Comte, John Stuart Mill, Herbert Spencer)

3. Poklasické filozofické myslenie, antropologická filozofia – Sören Kierkegaard

4. Poklasické filozofické myslenie, antropologická filozofia – Friedrich Nietzsche

5. Poklasické filozofické myslenie, antropologická filozofia – Arthur Schopenhauer

6. Súčasná filozofia, hlavné myšlienkové prúdy antropologickej orientácie –

fenomenológia, existencializmus

7. Existencializmus I. – postoj človeka k svojmu poslaniu a smrti, vedomie vlastnej

smrteľnosti a nedokonalosti (Martin Heidegger, Karl Jaspers)

8. Existencializmus II. – filozofická odpoveď na zážitky a potreby modernej doby,

individuálne otázky o zmysle života (John P. Sartre, Albert Camus)

9. Súčasná filozofia, scientistická a pragmatická orientácia – kritický racionalizmus – K.

R. Popper, pragmatizmus – Ch. S. Peirce, W. James, J. Dewey

10. Analytická filozofia a filozofia vedy – L. Witgenstein, novopozitivizmus – Viedenský

krúžok, R. Carnap

1

11. Štrukturalizmus – J. Derrida, M. Foucault

12. Postmodernizmus – J. F. Lyotard, G. Deleuze

Odporúčaná literatúra:

1. Anzenbacher, A.: Úvod do filozofie. Praha 1990

2. Durant, W.: Příběh filozofie (Životy a myšlenky největších filozofů). Praha 2004

3. Fearn, N.: Jak a o čem přemýšlejí filozofové (od antiky k postmoderně). Praha 2004

4. Kačmáriková, E., Polanová, N., Hudeček, J.: Vybrané problémy filozofie a dejín

filozofie. Prešov 1997

5. Nida – Rümelin, J.: Slovník současných filosofů. Praha 2001

6. Petříček, M.: Úvod do současní filosofie. Praha 1997

7. Störig, H. J.: Malé dějiny filosofie. Praha 1991

8. Weischedel, W.: Zadní schodiště filosofie. Praha 1995

9. Zimmer, R.: Príbeh filozofie (Kľúč ku klasickým dielam). Bratislava 2005

2

Učebné texty pre inžiniersky stupeň vzdelávania

Doc. PhDr. Eva Kačmáriková, CSc.

Doc. PhDr. Nataša Polanová, CSc.

3

Kapitoly zo súčasnej filozofie

Učebné texty sú určené študentom inžinierskeho štúdia na Technickej univerzite v Košiciach

a poskytujú základnú orientáciu v súčasnej filozofii. Môžu byť použité pri príprave na

predmety Vybrané problémy dejín filozofie, Aktuálne otázky súčasnej filozofie a Veľké

osobnosti dejín filozofie.

Tieto učebné texty nemožno považovať za ucelený výklad súčasnej filozofie, ale ide o výber

a charakteristiku najznámejších filozofických smerov tohto obdobia. Na prednáškach

a seminárnych cvičeniach bude výklad doplnený o ďalšie filozofické smery a veľké osobnosti

súčasnej filozofie.

Čím viac sa blížime k súčasnosti, tým viac sa stretávame s ťažkosťami o ucelený logický

výklad najnovších filozofických trendov. Zvlášť to platí pre modernu a postmodernu, ktorá sa

objavuje v kultúre v širšom zmysle, vo filozofii, literatúre a umení. Týmto najsúčasnejším

obdobím sa budeme zaoberať podrobnejšie v ďalších učebných textoch, ktoré pripravujeme.

Učebné texty sú rozdelené na tri základné časti:

I. Poklasické filozofické myslenie

1. scientistické prúdy poklasickej filozofie – pozitivizmus

2. antropologická poklasická filozofia – Sören Kierkegaard, Arthur

Schopenhauer, Fridrich Nietzsche

II. Súčasná filozofia, hlavné myšlienkové prúdy antropologickej orientácie –

existencializmus

III. Súčasná filozofia, hlavné myšlienkové prúdy scientistickej orientácie -

neopozitivizmus a pragmatickej orientácie – pragmatizmus

Učebné texty uzatvárajú ukážky z vybraných filozofických textov a zoznam literatúry.

Súčasná filozofia je posledná etapa vo vývine filozofie, ktorá nadväzuje na novovekú

filozofiu. Zahŕňa filozofiu od 2 tretiny 19. storočia, filozofiu 20. storočia až po súčasnosť.

Súčasnú filozofiu je potrebné chápať doslovne: ťažiskom sú ľudia, ktorí žijú a píšu dnes.

Poskytnúť primeraný obraz súčasnej filozofie znamená ale prihliadnuť aj k tým filozofom,

ktorí pôsobili na prelome 19. a 20. storočia. Rozhodujúce pritom nie sú osobné životné

dátumy, ale skôr doba zverejňovania zásadných diel a spisov. „Okolo roku 1900 došlo

v západnom filozofovaní k určitému obratu. Vznikli nové tendencie a stali sa určujúcimi pre

budúcnosť“ (Arno Anzenbacher).

4

Filozofia 20. storočia (a hlavne v našej súčasnosti) je iná, než aké boli systémy

v predchádzajúcich obdobiach. K jej základným charakteristikám patrí pluralizmus škôl,

smerov, hnutí a myšlienkových platforiem. Ustupuje systémovosť, uzavretosť; dovtedy

postulovaná vnútorná konzistentnosť ustupuje otvorenosti, myšlienkovej osobitosti, voľnosti

a nekonformite. Prehlbuje sa polytematickosť filozofie a jej záujmov, strácajú sa

odporúčané témy, diverzifukuje sa filozofický program. Formuje sa dichotómia (dvojitosť)

filozofického antropologizmu a scientizmu.

5

I. Poklasické filozofické myslenie1. Scientistické prúdy poklasickej filozofie – pozitivizmus

PozitivizmusKaždý z filozofických smerov 19. storočia nadväzuje nejakým spôsobom na myslenie

predchádzajúceho storočia, ale ani jeden nie je takým jeho priamym pokračovaním ako raný

pozitivizmus. V značnej časti francúzskej, ale aj anglickej filozofie 18. storočia sa uplatnila

veľmi intenzívna orientácia na prírodné vedy a gnozeologickú problematiku prírodovedného

poznania. Pre raný pozitivizmus, ktorý predstavuje prvé obdobie tohto vplyvného

filozofického smeru, je veľmi charakteristická požiadavka založiť filozofiu bezprostredne na

vedách, budovať ju v nerozlučnej spätosti s nimi a prianie zaplniť vážnu medzeru v sústave

špeciálnych vied vytvorením vedy o spoločnosti.

Pozitivizmus vzniká súčasne a spočiatku nezávisle od seba v dvoch krajinách. Angličan J. S.

Mill zisťuje, že jeho základné názory sa značne zhodujú s názormi Francúza A. Comta, ktorý

už má spracovaný ucelený impozantný systém „pozitívnej filozofie“. Je to predovšetkým

otvorené nepriateľstvo ku každej „metafyzike“, zásadné agnostické a fenomenalistické

chápanie poznania.

Pozitivizmus je považovaný za najvýznamnejší smer poklasického filozofického myslenia.

Treba však upozorniť, že sa týka nielen filozofie. Pozitivistická je aj veda, dobová kultúra,

skôr možno hovoriť o hnutí, o spôsobe myslenia a nazerania (významne stimuloval niektoré

smery v umení – realizmus, naturalizmus, impresionizmus).

Zvyčajne býva pozitivizmus členený na obdobia: raný – klasický pozitivizmus,

empiriokriticizmus, neopozitivizmus (logický pozitivizmus, logický empirizmus).

Prvé obdobie – klasický pozitivizmus – 40. roky 19. storočia Francúzsko, Anglicko, August

Comte, John Stuart Mill, Herbert Spencer

Druhé obdobie – empiriokriticizmus – 70. až 80. roky 19. storočia Rakúsko, Švajčiarsko,

Ernest Mach (1838 – 1916), Henri Poincaré, Richard Avenarius (1843 –

1896)

Tretie obdobie – neopozitivizmus – v r. 1929 – Viedenský krúžok, Rakúsko, Moritz Schlicke

(1882 – 1936), Otto Neurath (1882 – 1945), Rudolf Carnap (1891 – 1970)

6

Pripomeňme si niektoré charakteristické črty pozitivizmu:

- rozhodujúce, vedúce miesto v procese poznávania je prisúdené vedám, vedecké

poznanie je jediným adekvátnym poznávaním reality;

- známa je úcta pozitivizmu k faktom; niekedy sa v tejto súvislosti dokonca hovorí o

idolatrii (zbožňovanie) faktov;

- z výnimočného postavenia vedeckého poznania vyplývajú aj špecifické kritéria jeho

správnosti; byť pravdivý znamená byť vedecky zistený;

- odpor k filozofickej špekulácii, k ďalekosiahlym filozofickým koncepciám –

antimetafyzické zameranie;

- špecifický vzťah filozofie k vede; z ducha pozitivizmu sa rodí sociológia.

August Comte - zakladateľ pozitívnej filozofie (1798 - 1857)

Štúdiá absolvoval na prestížnej L´ E´cole Polytechnique v Paríži, kde sa zoznámil so

Saint – Simonom (obdivovateľ francúzskej i americkej revolúcie, sociálny reformátor, známy

utopista, 1760-1825). V rokoch 1817 – 1824 bol jeho osobným tajomníkom. Keď sa však

s ním rozchádza (údajne preto, že názory Comta publikoval Saint–Simon ako vlastné), za

svojho skutočného duchovného otca považuje J. A. Condorceta (1743 – 1794) prominentného

člena skupiny encyklopedistov a stúpenca projektu filozofie dejín ako stáleho pokroku. Najmä

v Comtovej sociálnej filozofii je Condorcetov vplyv zrejmý a výrazný. Istý čas po štúdiách sa

zaoberal súkromnou výučbou matematiky. V roku 1826 organizoval sériu verejných

prednášok venovaných synoptickému (zhrňujúcemu) výkladu najdôležitejších vied, svojej

pozitívnej filozofii, ktoré vyvolali veľkú pozornosť poslucháčov a stali sa východiskom jeho

neskoršieho monumentálneho Kurzu pozitívnej filozofie. Avšak už po tretej prednáške

musel svoj pokus prerušiť, pretože sa u neho prejavili prvé známky vážnej duševnej poruchy.

O dva roky však v prednáškach pokračoval. Dostáva sa však do sporov, odchádza zo svojho

miesta v E´cole Polytechnique, venoval sa šíreniu svojho učenia, žijúc väčšinou z podpôr

svojich priateľov a žiakov.

Podľa pozitivistov predmetom vedy môžu a majú byť len veci, fakty a javy

podliehajúce skúsenosti, fyzikálne údaje s vylúčením psychických javov, ktoré sú

experimentálne nepostihnuteľné. Úloha filozofie síce spočíva v hľadaní všeobecných

7

zákonitostí, ktoré sú základom faktických údajov, ale do jej sféry nemôžu patriť nijaké úvahy

o príčinnosti, účelnosti alebo podstate. Teda základným princípom pozitivizmu je vychádzať

z daností, faktov, z pozitívneho, ako zbytočné odmietať všetky úvahy a všetky otázky, ktoré

túto pozitivitu prekračujú. Jedinou pozitívnou skutočnosťou je pre nás jav. Pozitivizmus teda

obmedzuje filozofiu a vedu na sféru javov (známy princíp fenomenalizmu). „Základným

znakom pozitívnej filozofie je pozerať na všetky javy ako na také, čo podliehajú

nemeniteľným prirodzeným zákonom, ktoré presne zistiť a redukovať na najmenší možný

počet je cieľom všetkých našich snáh, pričom to, čo nazývame príčinami, či už prvotnými

alebo poslednými, považujem za čosi nám celkom neprístupné a pátranie po tom za

nezmyselné. Je zbytočné zdržiavať sa dlhšie pri princípe, ktorý sa stal už bežným pre

všetkých, čo sa trochu bližšie zapodievali empirickými vedami“, píše Comte. Aká je vlastne

teda poznávacia „mohutnosť“ človeka? V podstate je schopný:

1. Konštatovať fakty dané formou javu.

2. Pokúsiť sa ich usporiadať podľa určitých zákonov.

3. Z takto poznaných zákonitostí predpovedať javy budúce a podľa nich sa riadiť.

(Vedieť, aby sme mohli predpovedať. V tom vidia pozitivisti zmysel vedy.)

Nemá teda zmysel pýtať sa na nejakú podstatu, substanciu, uvažovať o kauzálnych

súvislostiach. Fakty môžeme skúmať len vo vzťahu k iným, parciálnym faktom. Tvorbou

určitého „pozadia“ môžeme zistiť podmienky a okolnosti, za ktorých sa určité fakty objavia

a tie potom spájame podľa princípu podobnosti a následnosti (podobnosť pozitivistických

analýz a uvažovaní s noeticko-kritickou filozofiou J. Locka, G. Berkeleyho, no najmä D.

Huma vôbec nie je náhodná). Podobne ako oni, hovoria pozitivisti o tvorbe pojmov na

základe vzťahov získaných usporiadaním faktov podľa princípu podobnosti. Z usporiadania

podľa princípov postupnosti vyplývajú zákony.

Samotné slovo „pozitívny“, ako aj samotná filozofia pozitivizmu je interpretovaná

najrôznejším spôsobom. Niekedy sa uvádza, že pozitivizmus (pozitívne) znamená niečo

skutočné – na rozdiel od negatívneho, neskutočného, inokedy to má znamenať niečo

zmysluplné, užitočné (opozitum k nezmyselnému a neužitočnému). Stretneme sa s chápaním

pozitívneho ako názvom pre to, čo môžeme jednoznačne definovať, čo je isté. Samotný

Comte pripúšťa túto „viacvýznamovú“ interpretáciu, zvýrazňuje sa najmä

antimetafyzický prístup, teda taký, ktorý nepresahuje rámec danosti, skúsenosti, faktu.

Neoddeliteľnou súčasťou učenia pozitivizmu, ale aj prostriedkom hlbšie pochopiť túto

zaujímavú filozofiu je čo-to sa dozvedieť o nimi vyznávanom zákone troch štádií. Tvorí

jadro jeho filozofie dejín, v ktorej Comte nadväzuje na C. H. Saint–Simona a J. A.

8

Condorceta. Mohli by sme ho formulovať zhruba takto: každá oblasť poznania, každé

odvetvie nášho vedenia musí prejsť postupne troma rôznymi rozumovými stavmi, tromi

rozličnými vývojovými etapami (štádiami):

- štádiom teologickým alebo mytologickým (fiktívnym),

- metafyzickým štádiom – alebo štádiom abstraktným a

- štádiom vedeckým – pozitívnym.

Prvé je nevyhnutným východiskom ľudského rozumu, tretie jeho ustáleným konečným

stavom, druhé prechodom medzi nimi: „... ľudský duch pri svojom bádaní používa podľa

svojej povahy postupne tri metódy filozofovania, ktorých charakter sa podstatne líši, ba

v samom základe sú protikladné. Na začiatku metódu teologickú, potom metafyzickú

a napokon metódu pozitívnu. Podľa toho máme potom tri navzájom sa vylučujúce druhy

filozofie alebo všeobecné sústavy pojmov o súhrne javov. Prvá je nevyhnutným východiskom

ľudského rozumu, tretia je jeho ustáleným a konečným stavom, úlohou druhej je slúžiť iba

ako prechod“, uvádza v Kurze pozitívnej filozofie A. Comte.

V teologickom štádiu zameriava ľudský duch svoju pozornosť na vnútornú povahu

vecí, hľadá prvé príčiny a posledné ciele. Domnieva sa naivne, že k nemu už dospel, resp. že

ho má na dosah ruky. Má sklony k noetickému antropomorfizmu. Vo vnútri tohto štádia

možno rozlíšiť ešte ďalšie: v animizme – na najprimitívnejšej úrovni svojho vývoja pozerá

človek na jednotlivé objekty ako na oživené, oduševnelé. Polyteizmus je charakteristický

väčšou mierou abstrakcie. Určité skupiny vecí a udalostí sú vzťahované k jednej

nadprirodzenej sile, ktorá akoby stála nad nimi. Určitá oblasť javov má svojho vlastného boha

(mora, ohňa, plodnosti a pod.). Monoteizmus nahradzuje nespočetné jednotlivé božstvá

jedinou najvyššou bytosťou.

Metafyzické štádium je možné charakterizovať ako obmenu štádia teologického.

Hádam mu možno priznať vyššiu mieru abstrakcie. Vlastne ide o akúsi sekularizáciu

teologického štádia. Namiesto nadprirodzených síl nastupujú abstraktné sily, pojmy, entity,

všeobecniny. Vrchol prístupov charakteristických pre toto obdobie je dosiahnutý vtedy, ak

jednotlivé abstraktá sú syntetizované v jednu všeobecnú entitu, ktorá je nazývaná niekedy

prírodou, inokedy absolútnou ideou, bohom a pod.

V treťom, pozitívnom štádiu, na základe skúsenosti a reflexie, no najmä neúspešných

pokusov poznáva človek, že snaha dospieť k absolútnemu teologickému metafyzickému

poznaniu je neplodná. Preto sa vzdáva snahy vysvetľovať, zaoberať sa podstatou vecí,

preniknúť za sféru javov a faktov. Skôr sa usiluje pozorovaním a rozumovou činnosťou

9

stanovovať zákony podobnosti a postupnosti v javoch. „Vysvetliť“ znamená v pozitivizme

stanoviť vzťah medzi jednotlivými faktami a faktom všeobecným.

Comta nemožno pokladať za objaviteľa „zákona troch štádií“, za pôvodného tvorcu

zaujímavej dejinnej periodizácie. Tak v nej, ako aj vo vednej klasifikácii nadviazal na svojich

predchodcov – v periodizácii na A. R. Turgota, C. H. Saint-Simona, J. A. Condorceta

a niektorých katolíckych filozofov reštaurácie. V klasifikácii vied je celkom zrejmý vplyv J.

d´ Alamberta.

Vedy Comte delí na teoretické a praktické. Tým, že praktické považuje za púhu

aplikáciu vied teoretických, znižuje ich význam a podiel na pokroku vedy a neuznáva

akýkoľvek ich priamy vzťah k vedeckému bádaniu. Ďalej rozlišuje vedy abstraktné

a konkrétne. Predovšetkým sa zoberá šiestimi základnými vedami. Do stupnice ich zoraďuje

tak, aby po vede, ktorá skúma vzťahy jednoduchšie, nasledovala veda zložitejšia, pričom

predchádzajúca veda je jej teoretickým základom. Uplatňuje teda dve základné, vzájomne

späté hľadiská:

1. mieru zložitosti predmetu vedy,

2. poradie ich „prestupu“ zo štádia teologického a metafyzického do pozitívneho štádia.

Comte zoraďuje vedy nasledujúcim spôsobom: najskôr je to matematika, nasleduje

astronómia, fyzika, chémia a biológia. Psychológia tu chýba, lebo psychické javy nie sú

prístupné vonkajšiemu pozorovaniu. Zatiaľčo vo všetkých vedách sa Comte môže opierať

o veľmi dobré výsledky, ktoré tieto vedy dosiahli od doby, keď vstúpili do štádia pozitívneho,

sociológiu treba ešte len vytvoriť. Práve na ňu sa presúva ťažisko jeho úvah. Comtova náuka

o spoločnosti, sociológia plní aj úlohu filozofie dejín. Podobne ako jeho predchodcovia

usiluje sa aj on usporiadať bohatstvo historických faktov do systému.

Aj tu sa nachádza zákon troch štádií. Každej etape myslenia zodpovedá určitá forma

spoločnosti. Tak napríklad spomínanému teologickému obdobiu, zodpovedá v oblasti

sociálnej, viera v božské právo a vládnucou formou tejto epochy je feudalizmus. Metafyzická

epocha zase je obdobím rozkladu náboženskej viery, je to doba historická, doba revolučných

zmien a prevratov, ktoré boli zahájené francúzskou revolúciou, ktorú chápe ako názorný

doklad víťazstva metafyzického prístupu nad teologickým.

Pozitívne štádium má nastoliť nový pevný poriadok. Perspektívnym elementom života

spoločnosti sa má stať triezvy, vedecký, odborný pohľad vedcov, odborníkov a špecialistov.

Uvažuje sa o „rade pozitívnych filozofov a sociológov“. Má byť najvyššou inštanciou

duchovného života, riadiť spoločnosť, mať vplyv na výchovu. V pozitívnom veku sa stáva

najvyšším zmyslom a účelom celok.

10

Za najväčšiu zásluhu A. Comta je považované konštituovanie vedy o spoločnosti.

Pozitívna metóda musí podľa neho skúmať celok živých bytostí, nie abstrakcie, lebo celok

vysvetľuje sám seba, jedna vlastnosť vysvetľuje druhú. Základom sociologického poznania je

fakt – nemenný odraz relatívne jednoduchého výseku rovnako nemennej reality.

Poznávať fakty znamená registrovať ich, nič k nim nepridávať, ani hodnotenie, ani kritiku.

Sociológia musí študovať, popisovať, triediť, zovšeobecňovať, rešpektovať „fakticitu“ faktov.

Sociálna štruktúra je u Comta chápaná prevažne staticky – jestvuje sama osebe – má

svoje stále orgány a inštitúcie. Spoločnosť má trvalé základy, za ktoré sú považované rodina,

majetok, náboženstvo, reč, vzťah moci duchovnej a svetskej ... Základné prvky spoločnosti sú

nemenné, sú stále. Nemá význam usilovať sa o ich akúkoľvek reorganizáciu. Pokrok

spoločnosti sa týka len rozumového vývoja.

Rozumný spoločenský poriadok (pozitivizmus je aj alebo možno predovšetkým,

filozofiou reformy spoločnosti) je možné uskutočniť len za predpokladu humanizácie

a scientizácie spoločnosti. Jej reforma je tesne spätá s reformou ducha. Ľudia musia urobiť

princípom svojho správania altruizmus (pojem, ktorý používal Comte ako opozitum voči

egoizmu), v prospech celého ľudstva, „veľkej bytosti“, ktorú Comte povýšil na predmet

náboženského uctievania. Formou tohto nového náboženstva humanity je kult ľudstva: láska

ako princíp, poriadok ako základ, pokrok ako cieľ.

Niektorí autori rozlišujú medzi Comtovým chápaním etiky v štádiu pozitívnom

a štádiu mystickom. V prvom prípade je považovaná za súčasť sociológie, konkrétne sociálnej

statiky. Naprosto v súlade so svojím chápaním filozofie a poznania pozitivizmus a teda aj

Comte odmieta normatívnu etiku. Je jednoznačne označovaná za contradictio in adiecto.

Etické javy sú súčasťou sociálneho konsenzu, čo vyplýva z ich štatútu ako javov sociálnych.

Etika je „možná“, lebo etické javy je možné študovať metódou vonkajšieho pozorovania.

Sociálny cit, altruizmus, je prirodzeným citom. Egoistická spoločnosť by sa nemohla udržať

ani len na krátku dobu.

Zatiaľčo sociálnosť je v primitívnych spoločnostiach v nerozvinutom, zárodočnom

stave a až v dôsledku vývoja, reflexívnej činnosti ľudia zisťujú jej prospešnosť, lebo sociálne

cítenie a sklony podmieňujú aj šťastie každého jednotlivca.

V čom spočíva podľa Comta mravnosť? V neustálom vyrovnávaní egoistických

a altruistických záujmov. Jeho pohľad je realistický, hovorí, že ľudia musia, generácia od

generácie, toto vyrovnávanie uskutočňovať, pričom sa stávajú tým dokonalejší, čím viac sa

intelekt zmocňuje ovládania nad vzťahmi medzi ľuďmi. Možno povedať, že Comte

jednoznačne akcentuje popisnú, empirickú, nenormatívnu sociológiu mravov a mravnosti.

11

Najznámejšie Comtove práce: Kurz pozitívnej filozofie (1830 – 1842), Systém

pozitívnej politiky (1851 – 1854), Pozitivistický katechizmus (1852) a nedokončený spis

Subjektívna syntéza (1857).

John Stuart Mill – zakladateľ anglického pozitivizmu (1806 – 1873)

Pokračoval v tradíciách anglického empirického myslenia, pravda osobitným spôsobom.

Dokonca možno povedať, že pokračoval v rodinnej tradícii, pretože jeho otec James Mill,

známy predovšetkým ako ekonóm, venoval sa aj filozofii a vynikol najmä v oblasti

gnozeológie.

J. S. Mill dostal veľmi široké vzdelanie, ktorého plán vypracoval a nad ktorým bdel jeho otec.

Gréčtinu sa učil už od svojich troch, latinčinu od ôsmich rokov. Medzi ôsmym a dvanástym

rokom prečítal v origináli celú klasickú grécku a latinskú literatúru. V rovnakej dobe študuje

geometriu a algebru, najväčšmi ho však zaujímajú dejiny, staré i novšie. Absolvuje ročný

pobyt vo Francúzsku, navštevuje prednáškové kurzy chémie, zoológie, logiky, metafyziky

a filozofie a vyššej matematiky.

Po návrate z Francúzska sa Millovo vzdelávanie pod otcovým dohľadom končí, pokračuje

v štúdiách, duchovne sa však osamostatňuje. Značný vplyv na rozvoj a smer jeho myslenia,

predovšetkým sociálno-politických názorov mal J. Bentham, zakladateľ utilitarizmu, blízky

priateľ ich rodiny. Millovo nadšenie pre utilitarizmus bolo také veľké, že už ako

sedemnásťročný mladík zakladá Utilitaristickú spoločnosť ako diskusný krúžok (1822),

o rok neskôr vstupuje do služieb slávnej Východoindickej spoločnosti, ktorá ho zamestnáva

ďalších 35 rokov, umožňuje mu ekonomickú samostatnosť a poskytuje dostatok času na

realizáciu teoretického záujmu.

Mill sa v roku 1837 oboznámil s ideami Comtovho Kurzu pozitívnej filozofie. Veľký záujem

o tento typ myslenia sa prejavil aj v jeho živej korešpondencii s autorom Kurzu. Lenže

Millovo ponímanie pozitivizmu, ako sa čoraz viac ukazovalo, bolo oveľa „pozitívnejšie“ ako

Comtovo. Mill nesúhlasil najmä s Comtovými teokratickými sociálno-politickými názormi

a s jeho náboženstvom. Preto ich vzťahy ochladli. Dôvodov bolo však viac. Comte vo svojom

systéme obchádzal logiku, zatiaľ čo vrcholom Millovho diela je práve jeho Systém logiky

deduktívnej a induktívnej (1843). Základy induktívnej logiky, ktoré tu podal, zohrali

12

ohromnú úlohu vo vývine logiky i pozitivizmu a jeho známe kánony tvoria základ každej

kauzálnej analýzy.

Okrem tohto diela, k jeho najvýznamnejším ďalej patria: Úvahy o niektorých

nerozhodnutých otázkach politickej ekonómie (1844), Princípy politickej ekonómie

(1848), O slobode (1859), Úvahy o ústavnej vláde (1861), Utilitarizmus (1863),

Preskúmanie filozofie sira Williama Hamiltona (1865), Auguste Comte a pozitivizmus

(1865), Autobiografia (1873), Tri eseje o náboženstve (1874).

Millov vplyv na spoločenské vedy je zreteľný, mnohé jeho myšlienky sú aktuálne podnes.

Ako klasik a uznávaný teoretik radikálneho politického liberalizmu sa často objavuje

v argumentoch súčasných sociálno-politických diskusií. Rozpracúval systém induktivizmu,

empirizmu a metodológie prírodných a spoločenských vied. V tradíciách anglického

empirizmu formuloval variant anglickej línie pozitivizmu. Považuje sa však (podobne ako H.

Spencer) za jeho samostatného iniciátora.

Herbert Spencer (1820 – 1903)

Projekt anglickej pozitívnej filozofie je v druhej polovici 19. storočia zavŕšený systémom H.

Spencera. Svojimi názormi sa integruje do myšlienkových prúdov doby, predovšetkým do

pomerov viktoriánskej epochy. Sloboda indivídua, liberálne východiská organizácie

spoločenských procesov, idea postupného, nenáhlivého charakteru spoločenského pokroku –

to sú východiská, ktorými sa Spencer usiluje vplývať na dobu, v ktorej žije.

Pochádzal z učiteľskej rodiny, medzi predkami ktorej boli aj urodzení husitskí emigranti,

zahnaní do Anglicka európskymi náboženskými vojnami. Spencer nadobudol technické

vzdelanie, pracoval istý čas ako inžinier a od roku 1848 až do roku 1853 pôsobil ako redaktor

v londýnskom časopise Economist. V tejto dobe sa všestranne rozvinuli jeho vedecké záujmy,

sprevádzané zriedkavým zmyslom pre konfrontáciu a syntetizáciu osvojených poznatkov.

V roku 1858 vznikla u Spencera myšlienka reorganizovať a prehodnotiť pod zorným uhlom

evolucionistických ideí celý historický komplex poznania a už v nasledujúcom roku rozoslal

predpokladaným oponentom podrobne rozpracovaný projekt Systému syntetickej filozofie.

Tento projekt, od zverejnenia ktorého až po vydanie posledného – desiateho zväzku, Spencer

celý a bez akýchkoľvek závažnejších zmien skutočne aj realizoval (1862 – 1896).

Spencerovo životné dielo je nielen mimoriadne široký a logicky zomknutý myšlienkový

celok, ale súčasne aj pozoruhodne ucelené svedectvo o úrovni vedeckého poznania druhej

13

polovice 19. storočia. Jeho jadrom je práve Systém syntetickej filozofie. Ako prvý zväzok

tejto kľúčovej práce vyšli filozofické Základné princípy (1862), za ktorými nasledovali dva

zväzky Základov biológie (1864 – 1867), dva zväzky Základov psychológie (1870 – 1872),

3 zväzky Základov sociológie (1877 – 1896) a dva zväzky Základov etiky (1879 – 1893).

Hlavnými motívmi Spencerovej filozofie sú fenomenalistická teória poznania so silne

agnostickými črtami, mechanisticko-organicistická ontológia, či presnejšie – vzhľadom na

fenomenalizmus – fenomenológia ľudského vedomia, opierajúca sa o pojmy sily, hmoty,

pohybu, funkcie a evolúcie, evolucionistická teória pohybu a zmeny, empirická pozitivistická

metodológia špeciálnych vied a nakoniec aj teória spoločenskej štruktúry, funkcie a vývinu –

sociológia.

Spencer nebol vedcom v úzkom zmysle slova, ale erudovaným systemizátorom vedeckých

poznatkov svojej doby, ktorému nemožno uprieť veľkú šírku rozhľadu a značné preniknutie

do podstaty zovšeobecňovaných poznatkov. Bol filozofom vedy. Podľa jeho presvedčenia sú

predmetom filozofie tie isté fenomény ľudského vedomia, ktoré sú aj predmetom vedy.

Úlohou filozofie však nie je, na rozdiel od vedy, získavať nové poznatky, ale zjednocovať už

získané. Filozofia obohacuje v tomto prípade naše poznanie o znalosť podobností

a nepodobností vedou zistených javov, v čom ju veda nemôže nijako nahradiť. Z tohto

uzatvára, že ani filozofické poznanie nie je absolútne, ale iba relatívne, lebo nepoznáva

príčiny javov, ale len ich vzájomné relácie.

Myšlienková stavba „syntetickej filozofie“ vrcholí v evolučnej teórii a v samotnom zákone

evolúcie nachádza svoj hlavný systemizačný princíp. Spencer rozlišuje v evolúcii tri

rozdielne momenty: prechod od jednoduchého k zložitému (integrácia alebo koncentrácia),

prechod od rovnorodého k rôznorodému (diferenciácia) a prechod od neurčitého k určitému

(konkretizácia).

Pôvodnosť Spencerovho evolucionizmu sa často podceňuje. Treba preto podčiarknuť, že jeho

evolučná teória vznikla nezávisle od Darwina a že aj neskôr slúžili Darwinove myšlienky iba

ako empirické východiská vlastných Spencerových filozofických úvah.

Najväčší sa snáď Darwinov vplyv prejavil v sociologických názoroch Spencera,

v organicistickej interpretácii spoločnosti a v „sociálnom darwinizme“. Sociológiu chápe

ako vedu o všeobecných spoločenských vzťahoch, ako skúmanie spoločenského agregátu,

jeho „...usporiadania a spôsobu, akým sa postupne utvárajú jeho ústrojenstvo a funkcie“.

Spoločnosť je pre Spencera analógiou biologického organizmu. Organistická interpretácia

spoločnosti je hlavnou príčinou obmedzenosti Spencerových predstáv o spoločenskej evolúcii.

14

V „sociálnom darwinizme“ aplikoval Spencer idey „prirodzeného výberu“ a „boja

o existenciu“ na život spoločnosti.

Spencer bol predstaviteľom anglického pozitivizmu, ktorý sa od francúzskeho odlišoval

dôsledným individualizmom, liberalizmom a zdôrazňovaním významu empirického poznania.

V Spencerovej osobe vývin tohto anglického druhu pozitivizmu vyvrcholil.

Ďalšie Spencerove práce: Sociálna statika (1850), Eseje o vzdelávaní (1861), Faktory

organickej evolúcie (1887), Neprimeranosť prirodzeného výberu (1893), Človek proti

štátu (1884), Autobiografia (1904).

15

2. Antropologická poklasická filozofia – Sören Kierkegaard, Arthur

Schopenhauer, Fridrich Nietzsche

Sören KierkegaardJe jediný dánsky filozof, ktorý sa zapísal do svetového filozofického myslenia, ako jeden

z naozaj významných predstaviteľov.

Neusiloval sa o slávu, nikdy sa neuchádzal o akademickú kariéru, nepísal preto, aby ho čítali

jeho súčasníci. Vo svojich dielach chcel vyjadriť pravdu, ktorej snáď porozumejú neskoršie

generácie.

Staval sa do vedomej opozície k prevládajúcim predstavám svojej doby, jeho názory sa stali

známymi až dlho po jeho smrti. Ovplyvnil dramatika H. Ibsena, v 20. storočí sa stal

inšpiráciou pre filozofov existencializmu (M. Heidegger, K. Jaspers, A. Camus) a tvorcov

protestantskej dialektickej teológie (K. Barth, P. Tillich).

Často je označovaný za kodanského Sokrata, čo výrazne naznačuje aj jeho myšlienkovú

orientáciu. V jeho vlastnom uvažovaní sa mu stal Sokrates vzorom, cenil si na ňom hlavne

jeho metódu k získaniu pravdy – iróniu (aj jeho dizertačná práca mala názov O pojme irónie

so stálym zreteľom k Sokratovi). Podobne ako Sokratovo, aj jeho filozofovanie sa rozvíja

v neustálom dialógu, v ktorom ale nechce rozdávať naučiteľné poznatky, ale v každom

jednotlivcovi vyvolať myslenie, ktoré mu umožní nájsť vlastnú pravdu.

Sören Kierkegaard (1813 – 1855) sa narodil v Kodani, v rodine zámožného obchodníka.

Ako 17 ročný sa zapísal na univerzitu v rodnom meste, neskôr študoval v Berlíne. Prežil

pomerne krátky život (42 rokov), ale naplnený intenzívnou intelektuálnou prácou. Žil

z dedičstva po otcovi, ktoré ho urobilo existenčne nezávislým, ale celé použil na knižné

vydania svojich prác a na vydávanie časopisu Okamih, ktorý založil.

Jeho osobný život bol neobyčajne rozporný, poznačený utrpením, pochybovaním

a trýznením. Cítil sa poznamenaný osobným zážitkom svojho otca, ktorý v mladosti preklial

Boha, za čo, ako si myslel, trpela celá rodina (jeho matka a piati súrodenci zomreli za sebou

v krátkom čase). On sám sa dôsledkov toho nedokázal zbaviť celý život. Všetky svoje pocity,

ktoré prežíval, sa snažil vložiť do svojich prác. Najznámejšie sú: Buď – alebo (1843), Pojem

úzkosti (1844), Strach a chvenie (1844), Smrteľná nemoc (1849), Kresťanské diskusie

(1850) a mnohé ďalšie.

16

Pred Kierkegaardom spoločné pre filozofiu bolo to, že sa zaoberala veľkými, všeobecnými

problémami (zmysel života všeobecne, všeobecne platné princípy jednania, atď.). Kierkegaard

ale odhaľuje, že skutočné životné problémy majú vždy povahu tzv. „praktických

konkrétnych otázok“.

Otázka neznie, či mám konať všeobecne to alebo niečo iné, ale či ja, konkrétny človek,

v tomto okamihu a určitej existencii, mám konať to alebo niečo iné. Takéto problémy

Kierdegaard nazýva „existenciálnymi“, na nich sa podľa neho musí filozofia zamerať, ak má

mať zmysel.

Existencia v tomto zmysle nemá nič spoločného s vonkajším zabezpečovaním života

prostredníctvom povolania, príjmov, existencia je naopak najvnútornejšie, neuchopiteľné

osobné jadro každého človeka. Byť znamená pre neho existovať, čo znamená chcieť,

môcť, pociťovať, trápiť sa, nenávidieť, mať rád. Človek je vždy konkrétny, jedinečný,

individuálny, nie je raz a navždy čímsi, naopak, stále je niečím iným. Človek prechádza

určitým vývojom, ktorý podľa neho charakterizujú tri štádiá: estetické, etické a náboženské.

Prechod z jedného štádia do druhého nie je prirodzený, človek sa preň rozhoduje vlastnou

vôľou – volí buď – alebo, buď život podľa jedného alebo druhého.

Estetické štúdium je najnižším štádiom. Uplatňuje sa v ňom tzv. hedonistický postoj (t. j.

pôžitkársky postoj nasmerovaný len na osobnú pohodu a spokojnosť). Človek sa tu sústreďuje

len na hľadanie príjemného, žije iba pre prítomnosť, k ničomu sa nezaväzuje, vyhýba sa

zodpovednosti, vyžaduje maximum slobody, slobodu však chápe deformovane. Tomuto

životu chýba cieľ a zmysel, je nikdy nekončiacim reťazením prianí a práve preto je jeho

konečnou charakteristikou nuda. Býva plný beznádejí, pocitov márnosti a zbytočnosti.

Vyšším a plnším je druhý spôsob života – etické štádium. Človek v ňom hľadá seba samého

a hľadá harmóniu so svojim okolím. Vstupuje do hlbších vzťahov k iným, rešpektuje záväzky,

ktoré z toho vyplývajú. Uprednostňuje stálosť, odmieta zmeny, plní si povinnosti vo vzťahu

k druhým. Ľudské konanie sa dobrovoľne podriaďuje službe blížnemu, odovzdávaniu, v čom

sa človek potvrdzuje ako indivíduum. Človek sa však nerodí pre život podľa noriem etického

štádia, musí sa rozhodnúť pre ich akceptovanie, musí si ich zvoliť. Sokratovský výrok

„poznaj seba samého“ tu Kierkegaard používa v podobe „voľ seba samého“. Človek

prestáva žiť len pre okamihy, je si vedomý minulosti a volí budúcnosť, nesústreďuje sa

výlučne na prítomnosť.

Obidve štádia sú predstupňom tretieho, náboženského štádia, ktoré je ich vyvrcholením.

Všetky tri štádia predstavujú alternatívy, nie stupne, ktorými by mal človek prejsť. Prvé dve

reprezentujú ľudský spôsob existencie, tretí sa od nich už úplne oddeľuje. Človek, ktorý sa

17

rozhodol žiť podľa zásad tohto štádia, si je vedomý radikálneho protikladu božského

a ľudského sveta. Takýto človek sa rozhodol hľadať svoje bytie v náboženskom spôsobe

existencie. Jeho predpokladom je vôľa veriť. Veriť však začína až tam, kde prestáva

dominovať naše myslenie, rozum. Podľa Kierkegaarda, je viera totiž tým, čo nemôžeme

racionalizovať, je paradoxná.

Koncepcia týchto troch štádií, troch typov života, predstavuje Kierkegaardovu etiku. Veľmi

úzko v nej vidíme jeho komplikovanú osobnú pozíciu a vzťah k Bohu a náboženstvu.

Záverom ešte niekoľko Kierkegaardových myšlienok, ktoré poukazujú na podstatu jeho

filozofie. Hĺbka ľudskej existencie je prístupná len tým, ktorí sa dokážu ponoriť do utrpenia

ľudského bytia. Nazýva ich výnimkami, t. j. výnimkami z univerzálneho. Cez výnimky je

možné postihnúť ľudskú existenciu cez dôsledky určitých tragických kolízií. Vtedy si človek

kladie otázky typu: Kde som? Kto som? Ako som prišiel na tento svet? Nájsť odpovede na

tieto a podobné otázky znamená nájsť zmysel svojho vlastného, zdanlivo nezmyselného,

a preto zúfalo tragického bytia, ktoré si „výnimka“ uvedomuje. Kierkegaard chce postihnúť

bytie človeka pomocou takých emociálne zafarbených pojmov ako je osamotenie, úzkosť,

utrpenie, smrť, zúfalstvo, vášeň, absurdnosť a pod.

Súčasťou jeho filozofie sú úvahy o Bohu. Hoci je jeho filozofia plná Boha, jeho vzťah

k nemu nebol jednoduchý ani bezproblémový. Priľnutie k božskému zbavuje podľa neho

človeka pozemskosti. Nie je potrebné sa báť zomrieť pre tento svet a vzdialiť sa mu, pretože

žiť pred tvárou Boha je to isté, ako žiť so sebou samým. Človek sa stráca druhým ľuďom,

nachádza však samého seba, individuálnu existenciu. U Kierkegaarda vznikla vážna dilema,

buď Boh alebo svet, buď bezprostredné spojenie s bohom alebo styk s ľuďmi. Túto dilemu

riešil v prospech boha, ale celý paradox bol v tom, že i keď on sám sa vzdal sveta, boha

nezískal. O tom svedčia jeho denníky, v ktorých píše, ako ťažké je byť kresťanom.

Významné bolo aj Kierkegaardove úsilie o postihnutie správneho postoja jednotlivca

v určitej historickej situácii a objasnenie orientovanosti jednotlivca v časoch, v ktorých sa

strácajú význačné postavy a jednotlivci čoraz intenzívnejšie prežívajú pocit, že sú

obklopovaní sebauspokojúcou šedivosťou priemeru. Z takýchto pocitových stavov vyrastá

Kierkegaardovo prežívanie osamelosti, ktoré napokon vyúsťuje v hľadaní „nekonečnej spásy

v bytostnosti náboženstva“. A to je ten slávny Kierkegaardov skok, ktorý vyplýva z osamelosti

jedinca a ktorý človek dosahuje za cenu vnútorného nepokoja a úzkosti.

Tieto myšlienky sú nepochybne najvplyvnejšou časťou filozoficko-náboženského

a literárneho diela S. Kierdegaarda, na nich stavia existencializmus, dialektická teológia, sú

zdrojom inšpirácie a filozofickým pozadím nejedného umeleckého diela súčasnosti.

18

Arthur Schopenhauer (1788 – 1860)

Nemecký filozof A. Schopenhauer (1788 – 1860) býva historikmi filozofie často

považovaný za svojrázneho, osobitého mysliteľa. Možno sa stretnúť s názorom, podľa ktorého

sa v celkovom rámci európskej duchovnej situácie javí ako „cudzorodý živel“. Posúdiť

s konečnou platnosťou tieto charakteristiky nie je jednoduché. Možno povedať, že z hľadiska

začlenenia do celkového historického kontextu nie sú tieto charakteristiky až tak príliš

priliehavé. Je však nesporné, že ako „cudzorodý“, extrémny a excentrický sa javiť mohol a aj

skutočne bol pre svojich súčasníkov.

Zvyčajne sa kľúč k pochopeniu jeho diela a tvorby vôbec nachádza v sledovaní jednak

osobitného a nezvyčajného charakteru Schopenhauerovej osobnosti a súčasne zdôrazňovaním

jeho mimoriadnych znalostí a obľubou filozofie starých Indov, ktorá, ako sa uvádza u H. J.

Störiga bola práve vtedy sprístupnená európskemu čitateľovi.

A. Schopenhauer bol synom gdaňského veľkoobchodníka. Keď mal päť rokov, presídlil jeho

otec do Hamburgu. Niekoľko rokov strávil mladý Schopenhauer u otcovho obchodného

priateľa v Le Havre. Naučil sa dokonale po francúzsky, veľa cestoval, okrem Francúzska

navštívil Belgicko, Švajčiarsko. Tieto skutočnosti uvádzame preto, lebo v neskorších

Schopenhauerových dielach sa prejavuje vplyv silných osobných zážitkov a dojmov z rannej

mladosti. Za šesťmesačného pobytu v Anglicku sa oboznámil aj s anglickým jazykom

a literatúrou.

Po otcovej smrti sa s matkou a otčimom presťahoval do Weimaru. Tu sa stretával s Goethem,

Wielandom a inými významnými ľuďmi. Keď vstúpil na univerzitu veľmi dobre ovládal

klasické jazyky. Promoval v roku 1813 prácou O štvrtom koreni vety o dostatočnom

dôvode. Po odchode z Weimaru žil takmer štyri roky v Drážďanoch, kde vzniklo pojednanie

O videní a farbách (1816), na ktorom badať najmä vplyv Goetheho a takisto aj jeho hlavné

dielo Svet ako vôľa a predstava (1819).

V roku 1829 habilitoval na berlínskej univerzite. Jeho životopisci s obľubou uvádzajú, ako

nesmierne sebavedomý začínajúci docent ohlásil svoje prednášky tak, aby časovo kolidovali

s prednáškami samého Hegela. Ale vtedy neuspel. Jeho očakávanie, že poslucháči dajú

prednosť práve jemu, sa nenaplnilo. Znechutený Schopenhauer sa hneď po prvom semestri

stiahol do úzadia. Po prepuknutí cholerovej epidémie v Berlíne roku 1831, (ktorej podľahol

Hegel), narýchlo odchádza do Frankfurtu nad Mohanom, kde sa usadil a ostal až do svojej

smrti. Celé roky ostalo hlavné dielo mysliteľa, ktorý sa neskôr stal tak známy, takmer

nepovšimnuté. Napriek tomu, že šestnásť rokov po jeho vydaní mu nakladateľ oznámil, že

väčšiu časť predal ako starý papier, rozhodol sa Schopenhauer publikovať vydanie nové,

19

rozšírené o druhý zväzok a ktoré vyšlo v roku 1844. Predtým však ešte stačil napísať

niekoľko ďalších prác: O vôli v prírode (1836) a Dva základné problémy etiky (1841).

Slávne Aforizmy k životnej múdrosti sú obsiahnuté v dvojzväzkových Parerga

a paralipomena (1851).

Pri interpretácii nejednoduchej, nekonvenčnej, osobitnej filozofie a etiky A. Schopenhauera

je možné stretnúť sa s viacerými prístupmi. Sociologizujúce interpretácie zvýrazňujú spojenie

osobnosti s dobou, v ktorej žil a tvoril. Psychologizujúce, a tých je celý rad, sú vnútorne

veľmi diferencované, akcentujú „výraznú pudovosť a neskrotnosť vôle“, spojenú s bystrím

a prenikavým intelektom, „zmyslom pre prírodnú krásu a utrpenie tvorstva“. Zhruba takto

charakterizujú základné zložky Schopenhauerovho charakteru, ktoré, vďaka svojej povahe

boli v neustálom zápase. H. J. Störing hovorí o „ ... celoživotnom zápase, ktorý viedla jedna

polovica Schopenhauerovej bytosti proti večne prepukajúcej zmyslovosti“, čo sa podľa neho

odrazilo v jeho náuke o popieraní vôle, ako aj v jeho pesimistickom postoji k pozemskému

šťastiu a pôžitku.

Zrejme je ťažké rozhodnúť o správnosti či dokonca oprávnenosti takýchto prístupov. Skôr

možno povedať, že protirečivá, svojrázna osobnosť mysliteľa bude ešte dlho vďačným

predmetom najrozličnejších úvah a hodnotení. Je potrebné ešte poznamenať, že možno práve

táto jeho „nezačleniteľnosť“, je zdrojom jeho inšpiratívneho pôsobenia na druhých,

predpokladom možnosti privlastniť si ho mnohými, bez väčších záväzkov a poplatnosti

nejakému filozofickému smeru alebo škole.

Schopenhauer si veľmi vážil Kantovu filozofiu. Známy je jeho výrok, ktorý svedčí o nie

veľkej skromnosti jeho autora, že medzi ním (Schopenhauerom) a Kantom sa vo filozofii

neurobilo nič, čo by stálo za zmienku. Napriek tomu si podobne ako množstvo druhých

filozofov, vážil Platóna a indickú filozofiu.

„Svet je moja predstava – to je pravda, ktorá platí pre každú živú a poznávajúcu bytosť, hoci

iba človek ju môže reflektovane a abstraktne pochopiť; a ak to naozaj urobí, dôjde v ňom

k filozofickej reflexii. Potom si jasne a zreteľne uvedomí, že nepozná nijaké slnko a nijakú

zem; že svet, ktorý ho obklopuje, existuje tu len ako predstava; to znamená výlučne iba vo

vzťahu k niečomu inému, k predstavujúcemu, a tým je on sám“.

Obsažná, začiatočná pasáž Sveta ako vôle a predstavy jasne charakterizuje podstatu

Schopenhauerových názorov, súčasne však naznačuje problematickosť a neľahkosť ich

„systémového“ zaradenia a interpretácie. Jedným z najdôležitejších miest citovanej práce je

vyznačenie vlastných filozofických východísk. Robí to na pozadí Kantovho chápania

metafyziky. Uveďme aspoň niektoré základné myšlienky. Schopenhauer polemizuje

20

s kantovským chápaním metafyziky, (v zmysle predchádzajúcej dogmatickej filozofie), ako

vedy o tom, čo je za hranicami možnej skúsenosti. Podľa neho nemusí byť prameň metafyziky

zásadne neempirický. Predpoklad, že zásady metafyziky v nijakom prípade nesmú pochádzať

z vnútornej či vonkajšej skúsenosti, nemusí byť bezvýhradne správny, ba dokonca môže byť

chybný.

Na rozdiel od Kanta zdôrazňuje Schopenhauer, že pri riešení hádanky sveta, je potrebné

vychádzať z porozumenia svetu, správne nadviazať na vonkajšiu a vnútornú skúsenosť. Takto

sa možno vyhnúť tak predkantovskému dogmatizmu, ako aj kantovskému popretiu

metafyziky...

Pri vymedzovaní, „sumarizácii“, základných čŕt Schopenhauerovho chápania skutočnosti, jej

poznania a miesta človeka v nej, treba poukázať najmä na charakteristiky, ktoré sú dôsledkom

a vlastným vyjadrením Schopenhauerovho subjektivizmu a voluntarizmu. Pripomeňme si jeho

myšlienku, v ktorej sa hovorí, že bytie samo a spôsob bytia v celku, ako aj každej jednotlivej

časti, vyviera výhradne z vôle. Z vôle slobodnej, všemohúcej, ktorá sa v každej veci zjavuje

tak, ako to určuje sama sebe, osebe a mimo času. Takto je svet vlastne iba zrkadlom tohto

chcenia a všetka konečnosť, všetky utrpenia, všetky bolesti, ktoré svet obsahuje, sú výrazom

toho, čo vôľa chce, sú také, pretože to tak chce.

Tu je vlastne založený Schopenhauerov zničujúci pesimizmus: svet je beznádejne zlý,

nešťastný, nezmyselný. („Najväčším previnením človeka je, že sa narodil.“) Pripomeňme si

jeho tézu o svete ako „mojej predstave“. Vyúsťuje do romanticko-fikcionalistického tvrdenia,

že svet je klam a mámenie, „ ... závoj Májin, zahaľujúci ničotu, že všetko, čo prežívam, je

príznačný sen, že všetko, čo pokladáme za reálne, sa deje len v mojej hlave, že za mojimi

predstavami nie je nič než prázdnota“. Smrť ako ukončenie, výsledok života vyjadruje jeho

nezmyselnosť, márnosť, prázdnotu a rozporuplnosť.

Ničotnosť sa prejavuje v čase, minulosť a budúcnosť neexistujú, skutočnosť je formou času,

v ktorej žijeme, je bezrozmernou hranicou medzi neexistujúcou minulosťou a neexistujúcou

budúcnosťou. Čas je „nekonečné nič“.

Gnozeologický pól pesimizmu (vyplývajúci z chápania sveta ako predstavy), je doplnený

naturalistickým – (podstatou sveta je slepá vôľa). Bezperspektívna idea prázdnoty, ničoty je

doplňovaná a umocňovaná prejavom vôľového princípu – nenásytným chcením, neustálym

zápasom ... Tu je potrebné zvýrazniť Schopenhauerovo chápanie existencie, jej základnej

charakteristiky, tragickú metafyzickú vinu, s ktorou je spájaná, dopĺňanie bytia nebytím,

pozitívneho negatívnym. Pričom výrazne prevažujú negatívne charakteristiky. Aj šťastie je

21

negatívnej povahy. Spočíva vlastne v odstránení zla. Ale z hľadiska bytia je práve zlo

pozitívne, lebo šťastie je len snom – teda nebytím; realitou je zlo.

„Ľudia sú len zdanlivo priťahovaní spredu, vlastne sú len tlačení zozadu: neláka ich život, ale

ich ženie bieda“, píše Schopenhauer v práci Svet ako vôľa a predstava. „Zákon motivácie ako

všetka kauzalita je iba formou javu. – Zhruba povedané, tu je pôvod komickej, burlesknej,

grotesknej, grimasovitej stránky života: lebo každý proti svojej vôli poháňaný vpred tvári

sa tak, ako práve môže a takto vznikajúci zhon sa často vyníma fraškovite: akokoľvek vážne

je súženie, ktoré je za tým“.

Na základe uvedeného je možné usudzovať na charakter Schopenhauerových názorov

etických. Základom jeho radikálneho pesimizmu je morálka založená na súcite. Je to zvláštny

súcit, ktorý nemôže zmenšiť utrpenie toho, s ktorým súcitíme, ale naopak, zvyšuje jeho

utrpenie. Ide teda vlastne o akúsi prevrátenú negativistickú etiku sympatie. Spomínali sme

dielo Dva základné problémy etiky, v ňom okrem Sveta ako vôle a predstavy vyslovil

svoje etické názory.

Vychádza predovšetkým z determinovanosti ľudského konania. Všetky motívy sú podnietené

alebo slasťou alebo bolesťou. Správanie, ktoré je motivované osobným blahom alebo

bolesťou označuje Schopenhauer za egoistické a vylučuje ho z mravných úvah. „Morálka bez

zdôvodnenia, čiže púhe moralizovanie, nemôže pôsobiť, pretože nemotivuje. No morálka

ktorá motivuje, môže tak urobiť iba pôsobením na sebalásku. To však, čo z nej pramení, nemá

morálnu hodnotu. Z toho vyplýva, že morálkou a vôbec abstraktným poznaním sa nemôže

navodiť pravá cnosť, ale že musí prameniť z intuitívneho poznania, ktoré spoznáva v cudzom

indivíduu tú istú podstatu, ako vo vlastnom“.

Kritériom mravného hodnotného správania je neprítomnosť egoistických motívov.

Mravným je len také správanie, ktorého pohnútkou je blaho alebo bolesť osoby nezúčastnenej

na konaní. To je možné len v tom prípade, že sa s druhým tak stotožním, že prežívam jeho

utrpenie ako svoje. Toto sa stáva pri súcite, ktorý je jedinou skutočnosťou javovou formou

mravnosti.

Všimnime si, že Schopenhauer vychádza na rozdiel od iných druhov etiky sympatie výlučne

z faktu sústrasti, teda spolupociťovania negatívnych citov. Neuvažuje o sympatii na báze citov

pozitívnych, slastných, teda nevychádza z pocitu súzvuku slasti. Je to celkom v súlade s jeho

chápaním bolesti a utrpenia ako základného duševného stavu človeka, ako stavu

substancionálneho, zatiaľčo blaženosť je niečím nepodstatným, prechodným. Odtiaľ

vyplývajú aj dve normy správania: jedna skôr pasívna – nikomu neškodiť a druhá aktívna –

každému pokiaľ – a ak len sa dá – pomáhať. Tieto dve normy sú „zmierňované“, oslabované

22

samotným pesimistickým chápaním skutočnosti a tak vlastne každý mravný čin môže len

zmierniť nekonečné, bezhraničné utrpenie.

Schopenhauerova etika je etikou tragiky a paradoxu: čím silnejšia je mravnosť jednotlivca,

čím viac a intenzívnejšie súcití s druhými (pričom súcit sa vzťahuje na všetko tvorstvo), tým

drvivejšie, beznádejnejšie prežíva bolesť ako podstatu všetkého existujúceho, tým viac

dochádza k záveru, že jediným vykúpením, jedinou „primeranou“ reakciou je askéza. „Slepá

vôľa si v človeku zažala svetielko vedomia, ktorým si osvetľuje bezmennosť utrpenia a otvára

cestu k jeho ukončeniu vedomým poprením vôle, asketickým odmietnutím života, zrieknutím

sa ďalšieho množenia a tým aj neustáleho rozširovania reťazca utrpení“.

Jestvujú dve cesty ako sa utrpenia zbaviť, ako sa oslobodiť zo stále sa reprodukujúceho

kolobehu chcenia, usilovania sa a útrap. Prvou je askéza svätca – ktorá je veľmi zriedkavá.

Druhá, síce menej výnimočná, ale takisto náročná je tá, ktorú nastúpil génius – filozof

(mysliteľ) alebo umelec. Títo sa neoslobodzujú prostredníctvom askézy, ale dočasným

povznesením, platónskym nazeraním ideí, ktoré nie je spájané s vôľou, so chcením. Niekedy

sa v tejto súvislosti hovorí o dočasnom uspaní slepej túžby v nezaujatom, nezainteresovanom

nazeraní. „Blaženosť bezvôľového nazerania je napokon aj to, čo rozprestiera nad minulosťou

a vzdialenosťou také neobyčajné čaro a zjavuje nám to pomocou sebaklamu v takom

skrášľujúcom svetle. Lebo ak si sprítomníme dávno uplynulé dni, prežité na vzdialenom

mieste, vyvoláva naša fantázia iba objekty a nie subjekt vôle, ktorý vtedy – práve tak ako teraz

– vláčil so sebou svoje nevyliečiteľné utrpenia; tie sú však zabudnuté, pretože odvtedy už

neraz uvoľnili miesto utrpeniam iným. A teda objektívne nazeranie pôsobí v spomienke tak,

akoby pôsobilo prítomné, keby sme sa mu vedeli oddať bez vôle“. (Schopenhauer: Svet ako

vôľa a predstava).

U Schopenhauera je tak nebývalým spôsobom zhodnotený význam umenia. Môže mnohým

vnímavým ľuďom priniesť, aj keď dočasný, predsa len slepou vôľou nezaťažený pôžitok

čistého nazerania, aj keď samozrejme nie v takej miere, ako tvorcovi – géniovi. Citujúc

Goetheho, Schopenhauer píše: „Kto vníma ľudskú krásu, toho nemôže postihnúť nič zlého:

cíti, že je v súlade so sebou samým a so svetom“.

Vplyv A. Schopenhauera je zreteľný nielen vo filozofickom, ale i v širšom intelektuálnom

a umeleckom prostredí. K popularite jeho prác nesporne prispel aj vynikajúci, skutočne

umelecký literárny štýl. Veľký vplyv mal na tvorbu L. N. Tolstého, J. Conrada, M. Prousta,

Th. Manna, S. Freuda a ďalších. Filozoficky ovplyvnil hlavne tvorbu F. Nietzscheho.

Je jeho trvalou zásluhou, že otvoril filozofii oči pre temné hĺbky, ktoré sa v človeku skrývajú

pod povrchom vedomia. Veľkí básnici vo všetkých dobách ich poznali alebo o nich aspoň

23

tušili, ale cestu k filozofii a psychológii nevedomia otvoril svojim dielom práve

Schopenhauer.

Fridrich Nietzsche (1844 – 1900)

Jeho filozofické práce patria medzi vrcholné filozofické diela 19. storočia. Vynikajú

neobyčajnou radikálnosťou, ktorá rokmi vôbec nezaniká, v určitom zmysle dokonca

provokuje ešte viac v súčasnosti, ako predtým.

Pôsobenie filozofie F. Nietzscheho (1844 – 1900) prechádzalo pozoruhodnými premenami.

Jeho obsiahle dielo zahŕňa okrem prác, vydaných samým autorom tiež objemnú a dôležitú

pozostalosť. Pre koniec 19. storočia znamenal Nietzsche predovšetkým brilantného kritika

kultúry a hlásateľa filozofie života. Spočiatku bol chápaný skôr ako filozofujúci literát

a výrazne spoluurčoval kultúrnu atmosféru 20. storočia. Vďaka filozofom (K. Jaspers, M.

Heidegger, A. Camus) sa ale zaradil aj medzi filozofov zásadného významu.

Mnohí súčasní myslitelia cítia potrebu vyrovnať sa s Nietzscheho odkazom, a to je neklamný

znak, že problémy, ktoré nastoľuje, sú aj našimi problémami.

Jeho filozofia provokuje obrovské vlny nadšenia, ale rovnako aj neobyčajne silné odmietavé

postoje. Svojou filozofiou chce vyvolať najhlbšiu kolíziu ľudského svedomia, rozhodne sa

postaviť proti všetkému, čomu sa dovtedy verilo, resp. čo sa považovalo za pravdivé.

Nietzsche ale nielen odporuje skameneným tradíciám, svoj vzdor napĺňa aj pozitívne. Chce sa

stať radostným poslom, ktorý prináša nové nádeje. Preto sám seba vidí ako osudového človek.

Chce rozbiť všetko staré a prehnité, aby vytvoril priestor pre všetko zdravé a silné. Deklaruje

sa ako priateľ života, ako učiteľ vyššej ľudskosti, novej budúcnosti.

F. Nietzsche sa narodil v r. 1844 v dedine neďalekého Lipska v rodine protestantského kňaza.

Študoval teológiu a filológiu na bonskej univerzite, neskôr uprednostnil filológiu pred

teológiou a odišiel študovať do Lipska. Tu sa prvýkrát stretol s dielom Schopenhauera,

ktorého filozofia ho hneď zaujala. Zoznámil sa tiež s dielom hudobného skladateľa Wagnera.

Nietzsche hudbu miloval, „bez hudby by pre mňa život bol omylom“, napísal.

Ešte pred ukončením štúdia uverejnil niekoľko menších filologických prác, na základe nich

ako 24 ročný bol pozvaný ako mimoriadny profesor na univerzitu v Bazileji. Kvôli

zdravotným problémom ako 35 ročný sa vzdal univerzitného pôsobenia. Žil potom v rôznych

európskych mestách, od roku 1888 sa datuje jeho ťažká duševná porucha. Ešte 12 rokov žil so

zastretým vedomím pod opaterou svojej matky a sestry.

24

Je autorom mnohých prác, k najdôležitejším patria: Zrodenie tragédie z ducha hudby

(1869), Nečasové úvahy (1870 – 1872), Ľudské, príliš ľudské (1878), Zore (1881),

Radostná veda (1882), Tak vravel Zarathustra (1883 – 1892), Mimo dobra a zla (1886),

Geneaológia morálky (1887), Antikrist (1888), Vôľa k moci (1888), Súmrak modiel

(1889), Ecce homo (1900).

Základný pôdorys Nietzscheho filozofie tvorí schopenhauerovský motív tragického videnia

sveta a ľudského údelu. Je presvedčený, že problémy človeka i sveta a ich vzájomných

vzťahov sa dajú pochopiť len syntetickým umelecko-filozofickým a zároveň filozoficko-

umeleckým pochopením tejto skutočnosti.

Nietzscheho filozofický vývoj býva v literatúre delený do troch rozdielnych období: Prvé –

tzv. schopenhauerovské – v ktorom sa prezentuje ako predstaviteľ a jeden z tvorcov

voluntarizmu a iracionalizmu – je preniknuté záujmom o kultúru: antickú, renesančnú, ale

aj o súčasnú nemeckú kultúru a umenie. Už v tomto období sa formujú, najmä pod

spomínaným Schopenhauerovským vplyvom, Nietzscheho hľadiská ontologické: podstata

diania je hrozivá, márna, zbytočná, bezútešná. Tragická scéna diania je miestami zahalená,

miestami clonená oponou kultúry. Človek tvorí kultúru ako iluzórny svet, aby nevidel

prázdnotu bytia. Je zdaním, púhym klamom. Filozofia tejto doby býva charakterizovaná ako

kultúrne orientovaný antropologizmus, ktorý však nie je chápaný úzko antropocentricky.

Človek je zahrnutý do celku prírodného diania, jeho osud bezprostredne súvisí s údelom

všetkej skutočnosti.

Ďalšou zaujímavou črtou je konfrontácia klasického vzoru, modelu s európskou súčasťou.

Nietzsche hovorí o zrode nového umenia. Podobne ako kedysi klasická grécka tragédia, by

malo riešiť rozpor medzi dionýzovským a apolónskym princípom, medzi racionalizmom

symbolizovaným najmä Sokratom a bezbrehým, nespútaným iracionalizmom.

Skutočné poznanie odkrýva márnosť života, absurdnosť konania, hrozivú skutočnosť. Len

umenie môže zmierniť pocit beznádeje a hnusu nad hrôzou a absurdnosťou skutočnosti.

Tvorcom kultúry je človek, ale kultúry ako ilúzie, ktorá je uvoľnením, sublimáciou. Nietzsche

hovorí, že Gréci prekonávali údesnosť bytia dvojakou ilúziou: apolónskou a dionýzovskou.

Princíp individuácie sa uplatňuje v snovej kráse, v javovom svete tvorivej fantázie.

Dionýzovská ilúzia zasa prekonáva priepastnosť skutočnosti opojením. V ňom sa princíp

individualizácie rozpúšťa. Jedinec sa neohraničuje, ale splýva s univerzom Rúcajú sa

priehrady medzi ľuďmi, medzi prírodou a človekom ... V dionýzovskom princípe je vlastne

vyjadrená myšlienka o jednote všetkého jestvujúceho, o individuácii ako o príčine a zdroji zla,

o umení ako radostnej nádeji.

25

Ak by sme mali charakterizovať základné črty prvej etapy Nietzschovho vývoja, treba

predovšetkým zvýrazniť významné umiestnenie človeka ako gnozeologického, ontologického

a axiologického východiska. Samotný svet má len takú hodnotu, akú mu dáva ľudské

vedomie. Kultúra je tvorená ako spôsob iluzívneho preklenutia priepasti bytia. Nietzschova

filozofia tohto obdobia zvýrazňuje prvky živelnosti, inštinktívnosti prírodného i ľudského

diania. Nejde len o inštinkty naturalistické, ale aj kultivované, ukáznené až vznešené. Z tohto

obdobia sú známe práce Zrodenie tragédie z ducha hudby, ale aj Nečasové úvahy.

Druhé, tzv. pozitivistické obdobie Nietzscheho tvorby začína dielom Ľudské, príliš ľudské.

(Množstvo bádateľov vidí predel medzi prvou a druhou etapou v roku 1876, ktorý znamenal

začiatok rozchodu s R. Wagnerom). Diela tejto etapy sú väčšinou písané v aforizmoch.

Leitmotívom je úsilie demaskovať tradičnú morálku, v jej historických i súčasných formách,

zbaviť predsudkov a mýtov princípy výchovy, chápanie štátu, úlohy umenia, postavenia

náboženstva. Večné normy sú odhaľované ako večné predsudky. Do tohto obdobia patrí aj

dielo Radostná veda.

Tretie obdobie, najvýznamnejšie, označované ako zarathustrovské, je známe jednou

z najvýznamnejších prác Nietzscheho Tak riekol Zarathustra (1883 – 1885). Ďalšie

významné práce tohto obdobia sú: Mimo dobra a zla, Vôľa k moci, Ecce homo a ďalšie.

V tomto období sa Nietzsche neuspokojený vedou vracia späť k umeniu. Ale to, čím vo

vedeckom období prešiel, sa nestráca. Mimo tohto sveta, či za týmto svetom, nie je nič. Boh

je mŕtvy. Aj keď je to pre vyznavačov vysnených svetov bolestivé, musíme sa jasne postaviť

na túto zem a zmieriť sa s tým, že nie je posmrtný život, ani osobná nesmrteľnosť. Svet je

konečná suma elementov a síl v nekonečnom čase. Tieto elementy sa neustále znovu

preskupujú a kombinujú – ich počet je ale konečný, čiže sa opakujú. Po vyčerpaní všetkých

možných kombinácií musí opäť dôjsť k návratu každého stavu sveta. Platí teda „večný návrat“

všetkého, čo tu kedy bolo. Pomyslenie na to nie je povzbudivé, pretože sa vráti aj všetko zlé

a nízke. Z tiesne a úzkosti, ktorú vyvoláva toto pomyslenie, nás môže vyviesť len vedecky

pochopená náuka o nadčloveku. Nadčlovek nech sa stane našim ideálom a Zarathustra nech je

toho hlásateľom a pripravovateľom. Nietzsche si pri týchto myšlienkach pomáha domýšľaním

Darwinovej evolučnej teórie. Prečo by mal byť človek posledným, konečným článkom

vývojového reťazca živočíchov? Prečo by sa nedalo ísť za neho a nad neho? Prečo by človek

nemohol riadiť vývoj smerom k nadčloveku? Je len nutné, aby človek bol o tejto možnosti

presvedčený a chcel to uskutočniť. To by bol najvyšší ľudský výkon – ale ten si podľa

Nietzscheho vyžaduje úplne nový postoj k svetu, k životu, k všetkým doterajším hodnotám.

26

Jeho obraz vyššieho človeka je obrazom individualisticky založeného, ktorý prekonáva

všetky ťažkosti súčasného sveta. Jeho konanie je mimo akýchkoľvek morálnych noriem

a vyznačuje sa krajnou tvrdosťou a krutosťou. Tento vyšší človek je človekom budúcnosti,

ktorý prekonal minulosť s jej nedostatkami a jej zvrátenosťou hodnôt. Idea nadčloveka je

kultom silnej individuálnej osobnosti, ktorá sa vyznačuje najmä „intenzívnou vôľou k moci

ako základným vodítkom svojho konania, ktoré je mimo dobra a zla“.

„Hľaďte, hlásam Vám nadčloveka. Nadčlovek je zmysel zeme“.

27

II. Súčasná filozofia, hlavné myšlienkové prúdy

antropologickej orientácie – existencializmus

Existencializmus

Je jedným z najvýznamnejších smerov, ktorý charakterizuje myslenie 20. storočia. Táto

filozofia v 50. a 60. rokoch minulého storočia vzbudila veľký ohlas nielen medzi filozofmi,

ale i v širokej verejnosti a to nielen v rámci filozofického myslenia, ale i v oblasti literatúry,

umenia a filmu.

Existencializmus vznikol v 20. rokoch minulého storočia a aj keď sa v čase vzniku zdal

bezperspektívny, rýchlo prerástol vo významné ideové hnutie a rozšíril sa takmer do všetkých

krajín. Nevznikol náhodou, bez súvislosti s predchádzajúcim vývojom. Ako predchodcovia sa

uvádzajú F. M. Dostojevskij, Franz Kafka a ďalší, ale bezprostredným predchodcom bol

Sören Kierkegaard, dánsky filozof a náboženský mysliteľ. K jeho snahe vybudovať

subjektívnu filozofiu života (zameranú na jednotlivca, jeho danú konkrétnu situáciu), sa

hlásia všetci existencialisti. Od neho pochádzajú hlavné témy existencializmu, ako ľudská

subjektivita, smrť, hrôza, úzkosť, osamelosť človeka, tragická situácia. Takmer všetkým

existencialistom je spoločná náuka o úzkosti ako základnej skutočnosti bytia,

o osamelosti človeka a nezrušiteľnej tragédii ľudstva. Ale nie všetkým je spoločný

náboženský prvok, ktorý najlepšie umožňujú pochopiť tieto Kierkegaardove myšlienky.

Základné východiská Kierkegaardovej filozofie sú ale spoločné všetkým existencialistom.

1. Existencia je vždy individuálna existencia. Je to spôsob bytia vlastný človeku ako

jednotlivcovi. Potiaľ je každá existenciálna filozofia „subjektívna“. Individuálnu

existenciu nie je možné odvodzovať z ničoho ďalšieho.

2. Existencia je vždy existencia človeka. Je to spôsob bytia vlastný človeku. Potiaľ je

každá existenciálna filozofia „humanistická“, jej stredobodom je človek.

3. Filozofia existencie je dynamická, svojou problematikou je spätá s časom, je bytím

v čase a práve preto čas a problémy času zaujímajú v existenciálnej filozofii významné

miesto.

4. Existenciálna filozofia sa zameriava na človeka ako jednotlivca. Pritom však nie je

„individualistická“, to znamená, že jednotlivca neizoluje. Naopak, pretože človeka

28

vždy vyhľadáva v konkrétnej situácii, v ktorej je spojený so svetom, s inými ľuďmi,

nejaví sa človek nikdy izolovaný. Ľudské bytie je jedným bytím vo svete a je to

vždy bytie s inými.

5. Myslenie existencialistov má blízko ku konkrétnemu prežívaniu, a preto pre

jednotlivých existenciálnych filozofov bol podnetom ich filozofovania zvláštny,

jedinečný „existenciálny zážitok“ (strach, smrť, utrpenie, hrôza, hnus, tragická

situácia).

Ústrednou kategóriou existencializmu je existencia, jej fakticita ako nezameniteľné

bytie konkrétneho jedinca v čase a priestore, vo svete iných ľudí a vecí, neprehľadných

a nepochopiteľných vzťahov, nepredvídateľných náhod. Tento svet mu pripadá cudzí, pretože

si ho nemohol sám vybrať, bol do neho vrhnutý (narodený) nezávisle na svojej vôli

a paradoxne proti svojej vôli z neho musí odísť.

Absurdita existencie sa prejavuje jednak v tom, že začína a končí v ničote, teda

žijeme – aby sme zomreli, ale i v tom, že usilovne hľadáme zmysel a poriadok vo svete.

Musíme sa rozhodovať a jednať, aj keď je nám budúcnosť neznáma. Produkujeme veci,

vzťahy a inštitúcie, ktoré sa vymykajú kontrole a naopak nás ovládajú. Žijeme v spoločnosti,

obklopení ľuďmi, pohybujeme sa v dave a popritom sme osamotení, tým osamotenejší, čím

väčší je dav, čím viac ľudí nás obklopuje. Hovoríme, ale nepočúvame a nie sme počúvaní,

namiesto dialógu vedieme navzájom nesúvisiace monológy a pokiaľ sme vôbec schopný jeden

druhému načúvať, prikladáme týmto slovám rozdielne významy, takže namiesto komunikácie

a dorozumenia je výsledkom konflikt. Z tohto hľadiska je takýto svet vnímaný ako

nebezpečný až nepriateľský a ľudská existencia je považovaná za tragickú.

Existencializmus nie je jednotnou školou, jednoliatym ideovým prúdom. Je

diferencovaný navonok i vnútorne. Podľa spôsobu filozofického výrazu možno rozlíšiť

nemecký existencializmus (Karl Jaspers, Martin Heidegger) a francúzsky

existencializmus (Jean-Paul Sartre, Albert Camus, Gabriel Marcel). Podľa filozofickej

problematiky možno rozoznať dve hlavné orientácie vo vnútri tohto smeru. Prvá orientácia je

zameraná ontologicky, chce vytvoriť existenciálnu náuku o bytí (M. Heidegger), druhá je

zameraná na problémy etické (G. Marcel, K. Jaspers). Existencializmus sa líši aj svojim

vzťahom k náboženstvu, náboženskú vetvu predstavuje filozofia G. Marcela, K. Jaspersa,

druhú vetvu „ateistickú“ predstavuje filozofia J. P. Sartra, ale tiež M. Heideggera.

Dejiny existencializmu možno datovať od roku 1927, keď v Nemecku vyšlo dielo M.

Heideggera Bytie a čas. Následne začal vydávať svoje diela Karl Jaspers a práve v nich sa

začína utvárať existenciálna koncepcia osobnosti.

29

V rokoch 1939 – 1945 sa stáva centrom existenciálneho hnutia Francúzsko, v tomto

období začínajú písať svoje najvýznamnejšie diela francúzski existencialisti J. P. Sartre, A.

Camus, G. Marcel.

Za jedného z prvých predstaviteľov existencializmu je považovaný nemecký filozof

Karl Jaspers (1883 – 1969).

Jaspers začal študovať právo, neskôr však prestúpil na štúdium medicíny. Pred prvou

svetovou vojnou pôsobil ako asistent na psychiatrickej klinike v Heidelbergu. V roku 1913

ako tridsaťdvaročný prekvapuje verejnosť prácou Všeobecná psychológia. V duševných

chorobách odhaľuje bytostnú potrebu človeka zachovať si autenticitu. Tak sa dostáva k

„existenciálnej“ problematike, ktorá sa stáva ťažiskom jeho celoživotného bádateľského

záujmu. Na toto dielo nadväzuje ďalšia významná Jaspersova práca Psychológia

svetonázorov (1919). Pojem „svetonázor“ chápe v zmysle celkových rámcov alebo

horizontov, ktoré predstavujú to „čo je u človeka konečné a úplné a to jednak subjektívne ako

skúsenosť, sila a presvedčenie a jednak objektívne ako svet formovaný objektmi“. V práci

postuluje „duchovné typy“ ako možnosti ľudskej existencie a analyzuje tzv. „hraničné

situácie“ ako stavy obnažujúce ľudskú autenticitu.

V ďalších rokoch sa Jaspersov záujem presunul jednoznačne smerom k filozofii. Ako

profesor filozofie začal pôsobiť v Heidelbergu a po druhej svetovej vojne v r. 1948 v Bazileji.

K jeho najvýznamnejším filozofickým prácam patrí trojzväzková Filozofia (1932), Duchovná

situácia doby (1931), Nietzsche (1936), Pôvod a zmysel dejín (1949), Filozofická viera so

zreteľom na zjavenie (1962). Medzi rokmi 1950 – 1960 sa Jaspers vo svojom diele Veľkí

filozofi dôkladne zaoberal filozofickou tradíciou, súčasne sa však vo svojich dielach

a v populárnej knihe Atómová bomba a budúcnosť človeka vyslovoval i k životným

problémom súčasnosti. Veľmi zaujímavá je aj filozofická esej z roku 1946 Otázky viny.

Rovnako ako celá filozofia existencie aj Jaspersove myslenie má svoje korene v učení

a myslení S. Kierkegaarda, ale pre jeho dielo boli dôležití aj iní filozofi, napr. B. Spinoza, F.

Nietzsche a I. Kant.

Podľa Jaspersa existujú dve základné dimenzie filozofie. Jednou je skutočnosť

v zmysle objektov, v zmysle objektívnej, overiteľnej pravdy. V tejto dimenzii sa pohybuje

rozum a jeho produkt – veda. Druhou je ľudská subjektivita, autentickosť, vnútorný svet

človeka, žijúceho v rozmeroch možností, slobody sebatvorenia, svet neprístupný

objektívnemu pozorovaniu, svet, v ktorom dochádza k osobnej asimilácii objektívnej pravdy.

30

Je to dimenzia ľudskej existencie. Aby filozofia mohla skúmať otázku pravdy a podstaty

bytia, obidve dimenzie musia byť v jednote, musia sa navzájom predpokladať a dopĺňať.

Obidve totiž špecifickým spôsobom participujú na bytí, sú jeho konkrétnym výrazom, sú

zdrojom komunikácie s bytím.

Ľudská existencia predstavuje rovinu skutočnosti, ktorá je neprípustná racionálnej

analýze, pozorovaniu a vedeckému overovaniu. Je nespredmeniteľná, neprevediteľná na

vonkajší výraz, je nevyjadriteľná vo všeobecných znakoch. Z existenciálneho bytia vylučuje

Jaspers každú predmetnosť a objektívnosť, aby ukázal, že podstata ľudskej existencie je čistá

možnosť, ktorá určuje nie to, čo som, ale to, čím sa stávam, čím mám byť ako jedinečná

autentická bytosť. Preto ľudskú podstatu definuje tiež ako „možnú existenciu“, ako

potenciálnu existenciu. Ľudská podstata je vyjadriteľná iba v slobode, iba vo vzťahoch k sebe

a vo vzťahu k transcendentu. Kým objektívna skutočnosť, predmetný svet sú vymedzené

kauzálnymi vzťahmi, ľudská existencia je vymedzená kategóriami historicity a slobody.

Historicita znamená jednotu danosti a možnosti, slobody a nevyhnutnosti, časovosti

a večnosti, znamená existovať v konkrétnej historickej situácii, „tu – teraz“, pod zorným

uhlom nadčasovosti, večnosti.

Určujúcim znakom existencie je podľa Jaspersa sloboda. Existencia a sloboda sú

jedno a to isté. Som existenciou do tej miery, do akej odmietam byť vecou, do akej miery

realizujem slobodu pri voľbe možnosti sebatvorenia. Sloboda však nie je negáciou

determinizmu, nie je prejavom indeterminizmu. Absolútna sloboda neexistuje, je čírou

abstrakciou, ktorej v skutočnosti nič nezodpovedá. Slobodu totiž nerealizujem v myslení,

v abstraktnej sfére uvažovania, ale v žití, v existovaní, teda v konkrétnej sfére bytia, v ktorej

som súčasne danosť a možnosť. Sloboda je takto jednotou nevyhnutnosti a možnosti slobodne

voliť, rozhodovať sa. Absolútne limity ľudskej slobody Jaspers nazýva „hraničnými

situáciami“. Medzi „hraničné situácie“ zaraďuje: „ ... skutočnosť, že som vždy v situácii, že

nemôžem žiť bez konfliktov a utrpenia, že sa nevyhnutne stávam vinným, že musím

zomrieť.“ Byť v hraničnej situácii a existovať je podľa Jaspersa jedno a to isté.

Človek vo svojom existenciálnom rozmere je ten, čo sám seba obklopuje. Nemôže

vystúpiť zo seba, prekročiť seba, žiť mimo svojho historického vedomia, historickej situácie.

Obklopujúce znamená, že naše poznanie je možné len iba z jedného horizontu, že naše bytie

je iba jednou vymedzenou formou bytia medzi inými možnými formami alebo spôsobmi

bytia. Obklopujúce však znamená limit, ktorým sme oddelení, nie však odlúčení od bytia ako

celku. Toto bytie ako celok je transcendentom, je neobklopiteľným bytím, zdrojom všetkých

možných horizontov. Transcendentno je vlastným predmetom metafyziky. Pretože je

31

absolútne nepredmetné, skryté, tajomné, cesta k nemu vedie cez totálnu negáciu logických

spôsobov myslenia. Transcendentno ako metafyzická skutočnosť sa nám približuje v mýtoch,

v teológii a vo filozofii. Pojmy, s ktorými pracujú, sú v skutočnosti šifry, ktoré má metafyzika

lúštiť a transponovať do bežnej reči.

Podľa Jaspersa „šifry“ (symboly, znaky) tvoria jazyk Boha a úlohou filozofie je

odhaliť zmysel šifier, „prečítať“ ich. Existencia sa odkrýva najmä v tzv. hraničných

situáciách, keď človek narazí na hranice svojho bytia: v utrpení, boji, nevykúpenej vine,

krajnom nebezpečí, smrti. V každodennom živote sa ich snažíme obísť, zabúdame, že

musíme zomrieť, zatvárame pred nimi oči a žijeme tak, ako by neboli. Akonáhle však pre nás

hraničná situácia vznikne, nemôžeme ju zmeniť, nemôžeme sa z nej dostať, musíme ju prežiť.

Pri strácaní všetkých istôt, pri zmene potenciálnej existencie na existenciu aktuálnu sa človek

stáva sám sebou. Dochádza tak k vyjasneniu existencie, či skôr k osvetleniu jej hraníc.

Na to nadväzuje metafyzické pochopenie závislosti človeka na Bohu, ktoré je možné

len činnosťou, posledným stroskotaním, ktorým sa človek oslobodzuje od všetkých ilúzií

a zdanlivých istôt. Až potom, keď sa všetko zrúti, zostáva jediná istota, pravé bytie,

nekonečná transcendencia – Boh.

Jean – Paul Sartre (1905 – 1980)

Všeobecne známym sa stal existencializmus predovšetkým vďaka francúzom,

z ktorých je na prvom mieste Jean – Paul Sartre (1905 – 1980), významný filozof,

spisovateľ a dramatik.

J. P. Sartre sa narodil v roku 1905 v Paríži, v rokoch 1924 – 1928 študoval na známej

E´cole Normale Supérieure, kde sa zoznámil so svojou životnou družkou Simone de

Beauvoir. Neskôr pôsobil ako učiteľ na gymnáziách v Le Havre a Paríži. V rokoch 1932 –

1934 absolvoval študijný pobyt v Berlíne, kde sa zoznámil s filozofiou Edmunda Husserla,

spoznal aj práce Martina Heideggera. Ako vojak sa počas II. svetovej vojny dostal do

nemeckého zajatia, po svojom prepustení sa angažoval v podzemnom hnutí odporu v Paríži

a zúčastňoval sa na rozličných protifašistických akciách a začínal vyhľadávať spoluprácu

s francúzskou ľavicou. Snažil sa aj o založenie vlastnej strany, čo sa mu nepodarilo, ale

napriek tomu sa trvalo ocitol vo víre spoločensko-politických zápasov. Jeho angažovanie

dosiahlo vrchol v alžírskom boji o nezávislosť. V roku 1964 bola Sartrovi udelená Nobelova

cena, ktorú odmietol prijať.

32

Vo svojej dobe bol J. P. Sartre nesporne najvýznamnejším a najpopulárnejším

predstaviteľom existencializmu, pričom od ostatných existencialistov sa odlišoval hlavne

hĺbkou svojho filozofického vzdelania.

Jeho meno vzbudzovalo veľký záujem pre originalitu myšlienok a ich spoločenský

dosah. Záujem vzbudil aj u marxistických filozofov, keď začal vyhľadávať spoluprácu

s pokrokovými silami a od polovice 40 – tych rokov 20. storočia pre snahu spojiť svoj

existencializmus s marxistickou filozofiou. Nadväzoval hlavne na marxistický problém

odcudzenia človeka, k prekonaniu ktorého je potrebné revolučné jednanie – teda na

marxizme ho priťahuje to, čo súvisí s jeho chápaním slobody, človeka ako stále sa

dotvárajúceho a ustavične sa realizujúceho. Podľa Sartra je ale potrebné vrátiť sa k pôvodnej

inšpirácii marxizmu, ktorá bola zabudnutá. Marxizmus v sebe musí znovu odhaliť myšlienku

človeka „definovaného“ svojimi projektmi, teda aj marxistická filozofia musí podľa Sartra

stáť na existencii, ktorá je schopná transcendovať k možnostiam, akokoľvek sú všetky jej

projekty situované.

Aby vôbec bolo možné spájať existencializmus s marxizmom, Sartre poukazuje na

potrebu kritiky dogmatickej podstaty tejto filozofie, najmä pokiaľ ide o výklad materializmu.

Napriek tejto kritike však Sartre s marxizmom sympatizoval, aj keď existujúcu marxistickú

filozofiu považoval za nedostatočnú.

Sartrovo filozofické dielo rámcujú dve rozsiahle základné práce Bytie a ničota (1943)

a Kritika dialektického rozumu (1960). Menšia filozofická práca, ktorá vyšla v roku 1946 je

známa pod názvom Existencializmus je humanizmus. Ale k popularite existencializmu

prispel hlavne svojimi literárnymi dielami. Sartre bol nesporne veľký literárny talent a jeho

divadelné hry, eseje, úvahy, romány, poviedky zaujímajú významné miesto v súčasnej

svetovej literatúre. Najznámejšie z nich sú Hnus (1938), Cesty k slobode (1945), Muchy

(1943), Diabol a pánboh (1951) a mnohé ďalšie.

Čo je podľa Sartra pre existencializmus charakteristické? Základné tvrdenie,

existencia predchádza podstatu, čo predovšetkým znamená: vo filozofii je potrebné

vychádzať zo subjektivity. Tvrdenie, že existencia predchádza podstatu znamená

predovšetkým, že človek je iný než veci a že túto jeho odlišnosť je možné ukázať práve

vzťahom existencie a podstaty.

Človek najskôr existuje, objavuje sám seba, nachádza sa vo svete a až potom sa

určuje. Človek nie je najprv ničím a „bude takým, ako sa urobí“, z čoho vyplýva úplná

zodpovednosť človeka za to, čím je. Človek je iný než veci (vec, to je predmet vyrobený

ľudskou rukou, človek ho vyrobí preto, lebo ho chce vyrobiť, dopredu vie, ako bude vyzerať,

33

na čo bude slúžiť). Ľudská podstata ale nie je vopred daná. Lebo podľa Sartra nie je žiadna

vyššia inštancia, ktorá by ľudskú podstatu koncipovala. Človek sa najprv projektuje a bude až

tým, čo projektuje, aby bol. Teda jeho existencia je pred jeho podstatou, som len tým, čím

sa chcem urobiť, zodpovedám za to, čo som. Existencia núti človeka k tomu, aby za svoju

existenciu prevzal zodpovednosť. Zodpovednosť voľby je obrovská, pokiaľ si to

uvedomujem, pociťujem úzkosť a tá je neodmysliteľným sprievodcom našej slobody. Moja

voľba sa nemôže opierať o nič, volím vždy sám, na nič sa nemôžem vyhovárať, som úplne

slobodný. „Sme sami, bez ospravedlnenia. Vyjadrím to tým, keď poviem, že človek je

odsúdený k tomu, byť slobodný. Slobodný, pretože vrhnutý do sveta je zodpovedný za

všetko, čo robí“.

Tieto a mnohé ďalšie myšlienky sa značnou mierou zaslúžili o popularitu a dokonca

i módnosť existencializmu v tejto sartrovskej podobe. Prispelo k tomu bezpochyby aj to, že

Sartre aj vo svojich literárne pozoruhodných románoch, poviedkach a divadelných hrách toto

svoje videnie existencializmu stvárňoval umeleckými prostriedkami.

Ďalším významným predstaviteľom francúzskeho existencializmu je Albert Camus

(1913 – 1960).

Narodil sa v Alžíri, nikdy nebol filozofom z povolania, ale živil sa ako spisovateľ,

dramatik a esejista. V roku 1957 dostal Nobelovu cenu za literatúru.

Jeho záujem o literatúru a filozofiu sa rozvinul počas štúdia na gymnáziu a neskôr

univerzite. Štúdium ukončil v roku 1936 diplomovou prácou o novoplatonizme

a kresťanskom myslení. Bol činný predovšetkým ako angažovaný novinár a autor lyrických

esejí, postupne s narastajúcou zrelosťou predkladal svoje filozofické koncepcie v drámach,

románoch a esejách. Po 2. svetovej vojne, ktorej sa zúčastnil ako aktívny člen hnutia odporu,

patril k vodcom francúzskych intelektuálov. V roku 1960 zomrel pri autonehode.

Z jeho románov je najznámejší román Mor (1947), ďalej sú to novely Cudzinec

(1942), Pád, divadelné hry, napr. Caligula a iné. Filozoficky dôležité sú predovšetkým jeho

dve rozsiahle eseje Mýtus o Sizyfovi (1942) a Človek revoltujúci (1951).

Vo všetkých svojich dielach Albert Camus zachytáva tragiku ľudského bytia,

zaoberá sa zmyslom ľudskej existencie, či vôbec stojí za to žiť a dochádza k záveru, že

základným pocitom a stavom človeka je absurdita vo vzťahu medzi ním a svetom. Absurdite

musíme čeliť a prekonať ju tým, že si ju plne uvedomíme, prijmeme ju, prestaneme klásť

otázky po zmysle alebo cieľoch a plne budeme žiť prítomnosťou, jednať s vedomím absencie

zmyslu, absencie objektívnych noriem a hodnôt. V tom spočíva sloboda, ale aj revolta, boj

proti absurdite.

34

Existujúci človek celkom prirodzene hľadá nejaký zmysle vo svete a v ľudskom

živote, ktorý by podporoval jeho ideály, jeho hodnoty; hľadá vo svete svojho partnera. Chce

mať istotu, že jeho život je súčasťou nejakého širšieho procesu, ktorý smeruje k cieľu, pretože

len kým má túto istotu, môže sa vôbec o niečo usilovať. Ale ukazuje sa, že svet, v ktorom

žijeme, nemá sám o sebe žiadny zmysel, že svet vôbec nie je racionálny. To je práve to

poznanie, z ktorého sa rodí pocit absurdity.

„Niekedy sa stane, že sa kulisy zrútia. Vstávam, idem električkou, štyri hodiny práce

v kancelárii alebo v továrni, jedlo, električka, štyri hodiny práce, jedlo a spánok a pondelok,

utorok, streda, štvrtok, piatok a sobota, stále rovnaký rytmus – po tejto ceste sa dá pohodlne

ísť dlho. Ale jedného dňa sa vynorí „prečo“ a tým to všetko začína“.

Prečo „všetko začína“? Pretože som vytrhnutý z fungovania, ktoré sa nepýta, a preto

dáva (určite klamlivý) pocit istoty: ciele, ktoré uskutočňujem, sú tie, ktoré stanovilo toto

fungovanie a ktoré z pohodlnosti pokladám a beriem za svoje. Keď sa takto zrútili kulisy,

v ktorých som doposiaľ žil, bez toho, aby som v plnom zmysle existoval, vtedy vidím, že

všetky moje ciele sú odsúdené k tomu, aby boli v poslednej inštancii márne, pretože nad

všetkým nakoniec zvíťazí moja konečnosť. Smrť je protihráč, ktorý má zaručenú výhru.

Akonáhle ma nejaká udalosť vytrhne z mechanického života, akonáhle vo svojej

existencii prestanem vidieť veci, ktoré ku mne akoby nepatria, je spolu so mnou absurdný celý

svet, pretože nie je schopný uspokojiť moju potrebu absolútna. „Kričím, kričím, že v nič

neverím, že všetko je absurdné, ale o svojom kriku nemôžem pochybovať: revoltujem, teda

som“.

Revolta nie je negácia, ale vzdor, je to pohyb, ktorým sa človek vzpiera svojej situácii.

Odtiaľ i Camusov záver: miesto toho, aby sme zabíjali seba a iných a umierali preto, aby sme

uskutočňovali bytie, ktorým nie sme, musíme žiť, aby sme stvorili to, čím sme. Camusov

postoj najlepšie vyjadrujú slová, ktoré povedal, keď prijímal Nobelovu cenu za literatúru.

„Každá generácia sa domnieva, že musí zmeniť svet. Moja generácia však vie, že svet

neprerobí. Jej úloha je možno väčšia: zabrániť, aby sa svet nezrútil“.

Martin Heidegger (1889 – 1976)

Nemecký filozof, od roku 1923 profesor filozofie na univerzite v Marburgu, od roku 1928 učil

na freiburskej univerzite. Študoval teológiu a filozofiu, zásadný význam pre formovanie jeho

vlastných myšlienok mala fenomenológia E. Husserla, s ktorým určitú dobu spolupracoval.

35

Neskôr sa vydal vlastnou filozofickou cestou, ktorá znamenala podstatnú transformáciu

pôvodného fenomenologického východiska a viedla k novému skúmaniu fenoménu bytia.

Vo svojom hlavnom diele Bytie a čas (1927) rozlišuje existenciu (povrchné, všedné,

každodenné bytie človeka) a esenciu (podstata bytia, „skutočné“ bytie). Podstata skutočného

bytia spočíva v strachu z nebytia (smrti). Človek tento strach prehlušuje povrchným bytím,

plynutím s časom. Všetko, čo robíme, je vlastne boj s časom, naše bytie má zmysel len pri

neustálej konfrontácii s faktom nebytia. (Tragické úsilie človeka o zachovanie bytia).

Gabriel Marcel (1889 – 1973)

Francúzsky filozof a dramatik, má zo všetkých existencialistov najbližšie ku Kierkegaardovi

svojim spôsobom filozofovania i hlbokou kresťanskou zakotvenosťou filozofie.

Vo svojich dielach sa venoval ontologicko-metafyzickým otázkam a metafyzické problémy

ľudskej a medziľudskej existencie sa tiež snažil zobraziť vo svojich drámach. Predčasná smrť

jeho matky, rovnako ako i činnosť v pátracej službe Červeného kríža behom 1. svetovej

vojny, vniesli do jeho filozofovania silnú tendenciu ku konkrétnemu a osobnému. Neskôr

rozpracoval teóriu medziľudského bytia, ktorá je postavená na viere, láske, nádeji a vernosti.

36

III. Súčasná filozofia, hlavné myšlienkové prúdy scientistickej

orientácie – neopozitivizmus a pragmatickej orientácie –

pragmatizmus

NeopozitivizmusNeopozitivizmus je špecifickou vývinovou etapou pozitivistického hnutia, od

ostatných sa však výrazne odlišuje. Zotrváva na pozíciách empirizmu, ekceptuje chápanie

filozofie ako teoretickej aktivity podstatne zviazanej s reflexiou vedy, prijíma modifikovanú

fenomenalistickú platformu a je rovnako antimetafyzickým projektom. Všetky svoje projekty

však buduje v zmenenej situácii, usiluje sa byť v pravde moderný a dobový, berie do úvahy

najmä situáciu vo vede, ako sa sformovala v 20-tych rokoch 20. storočia.

Významnú úlohu pri jeho etablovaní zohralo publikovanie manifestu Vedecké poňatie

sveta neveľkou skupinou filozofov pôsobiacich na viedenskej univerzite, v roku 1929.

Názov manifestu naznačuje, o čo vtedy mladým filozofom zoskupeným najmä okolo Katedry

filozofie induktívnych vied univerzity vo Viedni, šlo. Rozvoj vedeckého poznania sa, podľa

ich názoru len nedostatočne prejavil v poňatí sveta, ako sa ono formuje v širokých

intelektuálnych kruhoch, ale nielen v nich. Nazdávali sa, že je potrebné iniciovať

a akcelerovať transfer výsledkov vedy aj do mimovedeckého prostredia, že je to potrebné

robiť na úrovni vedy samotnej a že najlepším médiom tejto transformácie by mohla byť

novo projektovaná a celkom netradične budovaná filozofia.

Nemalo však ísť len o púhu transformáciu výsledkov vedy do reči a jazyka, ktorý by

bol zrozumiteľný aj iným ako vedcom. Skôr chceli v intenciách modernej vedy budovať či

sformovať nové vedecké poňatie sveta tým, že by skonštruovali projekt vedeckej filozofie,

filozofie skutočne modernej a vybudovanej na jasných princípoch. Cesty k náprave filozofie

sa v neopozitivizme hľadajú v porovnaní rozdielov, ktorými sa odlišujú spôsoby hovorenia

o svete vo vede a v tradičnej filozofii, t. j. v metafyzike. Z určitého hľadiska sa výroky vedy

považovali za prijateľné, za vzor akéhokoľvek zmysluplného vyjadrovania, naopak, výroky

filozofie, metafyziky za neprípustné pri uplatnení tých istých kritérií. Rozhodujúcim bolo

kritérium empirickej nasýtenosti výrokov. Výroky vedy sú empiricky nasýtené, výroky

filozofie sú empiricky prázdne.

Neopozitivizmus sa sformoval na viacerých miestach a to takmer súčasne. V roku

1929 sa konštituuje tzv. Viedenský krúžok, ktorého iniciátorom je Moritz Schlick (1882 –

1936), k jeho hlavným predstaviteľom patria Rudolf Carnap (1891 – 1970), Philipp Frank

37

(1884 – 1966), Otto Neurath (1882 – 1945). Paralelne s touto skupinou sa konštituovala tzv.

Berlínska škola empirickej filozofie, ktorej zakladateľom a hlavným predstaviteľom je H.

Reichenbach (1891 – 1953), patria sem aj K. Hempel, G. Bergmann a iní. Pre vznik

neopozitivizmu a konštituovanie jeho názorov je dôležitá aj tzv. Ľvovsko-waršavská škola,

v rámci ktorej pôsobili A. Tarski, J. Lukasiewicz, T. Kotarbinski, K. Ajdukiewicz a iní.

Rudolf Carnap (1891 – 1970)

Od roku 1910 do roku 1914 študoval v Jene a Freiburgu filozofiu, matematiku

a fyziku. Vo filozofii sa zaoberal otázkami teórie poznania a filozofie vied a bol pod vplyvom

kantovských ideí. Roku 1921 obhájil doktorskú dizertačnú prácu Der Raum, v ktorej sa

zaoberá hraničnými otázkami vedy: filozofiou, fyzikou a matematikou. Tejto problematike

ostal verný aj v niektorých ďalších svojich raných prácach, ovplyvnený Eisteinom

a Poincarém. Čoraz viac ho však začalo zaujímať aplikovanie symbolickej logiky na riešenie

filozofických problémov. V tomto smere, ako sám priznáva, získal najviac podnetov

z Russellových filozofických diel. Napomáhala aj priateľská spolupráca s príbuzne

orientovanými filozofmi a vedcami, ako boli Reichenbach, Schlick a iní. Práve Schlick, ktorý

bol vodcom filozofického hnutia vo Viedni, získal Carnapa za profesora filozofie na

Viedenskú univerzitu (1926 – 1931). Tu, v živých diskusiách s členmi rodiaceho sa

Viedenského krúžku, formovali sa názory filozofie logického pozitivizmu a v tomto období

dokončil Carnap svoje práce – Logická výstavba sveta (1928) a Náčrt logistiky (1929). Pod

vplyvom Machovej a Avenariovej filozofie vyvinul Carnap systém, v ktorom sa pokúsil

redukovať všetky empirické pojmy na bezprostredné danosti zmyslového vnímania.

Veľmi intenzívna kolektívna činnosť sa začala rozvíjať najmä po založení Viedenského

krúžku, ohláseného manifestom: Vedecké poňatie sveta v roku 1929. Členovia krúžku, ako

aj sympatizujúci filozofi a vedci z rozličných krajín sa schádzali na spoločných diskusiách

a zasadaniach, na ktorých sa rozoberali nasledujúce otázky: likvidácia tradičnej filozofie,

fyzikalistický jazyk, logická syntax, základy matematiky, jednota vedy, rozlíšenie empirickej

a logickej roviny, metodologické otázky empirických vied, atď. V tomto ovzduší, nepriamo

ovplyvnenom Wittgensteinom, ktorý však sám nebol členom krúžku, vznikli viaceré

Carnapove články k spomínanej problematike a jeho základné dielo z tohto obdobia Logická

syntax jazyka (1934). V tomto diele našli svoje zavŕšenie Carnapove výskumy logickej

syntaxe. Logická syntax sa mu kryje s jeho poňatím filozofie – všetky problémy tradičnej

filozofie sú zbavené zmyslu, sú to pseudoproblémy. Tieto svoje koncepcie, doplnené

38

skúmaním otázok fyzikalistického jazyka, verifikácie a empirizmu, spopularizoval v knihe

Filozofia a logická syntax.

V rokoch 1931 až 1935 viedol Carnap Katedru filozofie prírodných vied na Nemeckej

univerzite v Prahe. Koncom roku 1935 odišiel do USA, aby sa tak vyhol nebezpečenstvu

nastupujúceho fašizmu. Podobne emigrovali aj mnohí ďalší členovia Viedenského krúžku,

ktorý sa tak postupne rozpadol. Carnap sa stal profesorom na Chicagskej univerzite (až do

roku 1952). Významná etapa jeho tvorby – možno ju nazvať syntaktickou etapou – sa skončila

a nastalo obdobie výskumov v logickej sémantike.

Jeho prvá práca z logickej sémantiky vyšla v roku 1942 pod názvom Úvod do sémantiky. Po

nej nasledovala Formalizácia logiky (1943) a napokon Význam a nevyhnutnosť (1947).

Tieto tri knihy tvoria organickú jednotu. Filozofický základ Carnapovej koncepcie logickej

sémantiky tvorí leibnizovská koncepcia nevyhnutnej pravdy, platnej vo všetkých možných

svetoch a Wittgensteinov názor, že logická pravda čiže tautológia platí vo všetkých možných

opisoch stavu. Carnap ostro rozlišuje (na rozdiel od Tarského a Quina) logickú a faktovú

pravdivosť: určenie logickej pravdivosti závisí čisto od sémantických pravidiel daného jazyka

a nezávisí od empirických faktov. Rozpracovaním logickej sémantiky sa rozšírilo aj

Carnapovo poňatie filozofie – filozofia sa už nekryje iba s logickou syntaxou. Jeho stanovisko

k tradičným filozofickým otázkam ako pseudootázkam ostalo však nezmenené. Prejavilo sa to

aj v článku Empirizmus, sémantika a ontológia (1950), v ktorom obhajuje uznávanie

abstraktných entít v sémantike oproti empiristicko-nominalistickému smeru.

Už na začiatku 40. rokov sa začal Carnap zaoberať ďalšou problematikou, otázkami

pravdepodobnosti a induktívnej logiky. V roku 1950 vyšla rozsiahla monografia Logické

základy pravdepodobnosti a v roku 1952 Kontinuum induktívnych metód. Na základe

svojej sémantickej koncepcie rozlišuje Carnap dva pojmy pravdepodobnosti, induktívny

(logický) a štatistický (empirický). Oproti prevládajúcim názorom, že iba pojem štatistickej

pravdepodobnosti má svoje oprávnenie, znovu objavil a zrovnoprávnil pojem induktívnej

pravdepodobnosti, ako čisto logický pojem. Z filozofického hľadiska má veľký význam jeho

definícia miery úspechu pre ľubovoľnú danú induktívnu metódu vzhľadom na akýkoľvek

možný (konečný) svet, ako aj rozpracovanie metód hľadania takejto optimálnej metódy pre

uvažovanú štruktúru sveta.

V roku 1954 prevzal miesto, ktoré sa uvoľnilo na Katedre filozofie Kalifornskej univerzity

v Los Angeles po nebohom H. Reichenbachovi. Tu pracoval až do svojej smrti v roku 1970.

Ďalšie významné Carnapove práce: Úvod do symbolickej logiky (1954), Induktívna logika

a pravdepodobnosť (1959).

39

Ludwig Wittgenstein (1889 – 1951)

Patril k mysliteľom, ktorí podstatne ovplyvnili vývoj predstáv o možnom charaktere

filozofovania. Narodil sa v Rakúsku, svoj život filozofa však trávil takmer výlučne

v Anglicku. V evolúcii jeho filozofických názorov sa zvyčajne rozoznávajú dve obdobia.

Prvé je charakterizované najmä dielom Logicko-filozofický traktát (1921), druhé – tiež

preslávenými – Filozofickými skúmaniami (1953). V súvislosti s takýmto rozčlenení jeho

tvorby hovoríme aj o ranom a neskoršom Wittgensteinovi. Pre Wittgensteina bol

charakteristický netradičný prístup už k samotnému chápaniu filozofie. Ak chce filozofia

zostať súčasťou intelektuálnych aktivít, ak si chce udržať opodstatnenie vlastnej existencie aj

v prostredí mimofilozofickom, musí sa zmeniť. Predovšetkým prestať s nekompetentným

vstupovaním do diskusií, ktoré presahujú rámec jej možností.

Prostriedkami filozofie možno eliminovať mnohé problémy. Poslanie filozofie vidí v plnení

predovšetkým terapeutickej funkcie, jej existencia bude dostatočne odôvodnená len vtedy,

ak svojimi aktivitami napomôže odstrániť mnohé podstatné neporozumenia, ktorých

charakter vyplýva z toho, že nerozumieme logike nášho jazyka. Filozofia budúcnosti by mala

odmietnuť svoj maximalistický program, nemala by sa venovať problémom, na riešenie

ktorých nemá dostatočné prostriedky – napr. jej metafyzické superkoncepcie v skutočnosti

boli len špekulatívnymi modelmi. Svoj nový charakter a zmysle nadobudne filozofia vtedy,

keď sa bude venovať analýze a interpretácii jazyka ako nástroja, v ktorom sa zrkadlí svet

našej skúsenosti.

Hlavná črta, ktorá charakterizuje celú Wittgensteinovu filozofiu, je potom nominácia

sprostredkovaného vzťahu filozofie ku svetu – sprostredkovaného jazykom, tzn. logicko-

lingvistické vymedzenie tohto vzťahu. Wittgenstein vychádzal z postulátu voľby správneho

spôsobu prístupu k realite, ktorú chce interpretovať. Nemôže ju reflektovať rovnakým

spôsobom, ako to robí faktuálna veda. Prístup filozofie ku skutočnosti musí byť, resp. je

sprostredkovaný jazykom. Je to práve jazyk, reč, myslenie, prostredníctvom ktorých sa

pokúšame dozvedieť čosi o svete. Prostredníctvom ich analýzy môže filozofia konštruovať

obraz sveta. Wittgenstein preto inauguruje logicko-lingvistický, resp. analytický model

filozofie a metodológie. Jeho ústrednými pojmami sú jazyk a metódy jeho analýzy

a interpretácie. Filozofia sa doteraz len domnievala, že kopíruje prírodu, v skutočnosti bola

iba v zajatí obrazu. Preto kardinálnymi problémami filozofie sú problémy jazyka –

nazdáva sa Wittgenstein. Jazyk je médium, ktorého funkciou je spájať nás so skutočnosťou,

40

bez jeho skúmania sa filozofia nezaobíde. Je potrebné jasne si uvedomiť, čo možno jazykom

vyjadriť, t. j. uvedomiť si súčasne, čo vyjadriť nemožno. Wittgenstein je presvedčený, že vo

filozofii je potrebné postaviť sa na stanovisko fundamentálnej pravdy, že neexistuje

možnosť syntetických súdov a priori, že nie sme schopní formulovať obsahovo, faktuálne

neprázdne výroky o skutočnosti bez toho, aby sme ich nenadobudli empiricky. Tieto výroky

sú však výrokmi prírodnej vedy, nie filozofie. Filozofia preto nemôže hovoriť o skutočnosti

vedecky bez toho, aby sama nepostupovala tak, ako postupuje veda. Nakoľko však filozofia

takisto nenadobúda svoje výpovede ako výpovede a priori, musí sa jednoducho oprieť

o jazyk ako o médium, analýzou ktorého sa dostáva „za“ jazyk samotný. Možnosti metafyziky

tak ležia vo sfére kritiky jazyka.

Karl Raymund Popper (1902 – 1994)

Patril medzi najvýznamnejším reprezentantom scientisticky orientovanej filozofie 20.

storočia. Aj keď sa jeho názory formovali v úzkom kontakte s myšlienkami logického

empirizmu, od samého začiatku vystupuje ako jeho kritik a považuje za svoju nemalú zásluhu

najmä to, že – ako tvrdí, sám prispel k postupnému ústupu a neskôr zániku logického

pozitivizmu a k jeho vystriedaniu filozofiou kritického racionalizmu, ktorej je iniciátorom

a tvorcom. Kritický racionalizmus, ktorého bol predstaviteľom, býva chápaný ako protiváha

logického pozitivizmu.

Namiesto princípu verifikácie navrhol princíp falzifikácie. Odmietol to, čo býva nazývané

plytkým empirizmom logických pozitivistov, zdôrazňoval organickú súvislosť teoretickej

a empirickej roviny poznania a tvrdil, že každý vedecký poznatok môže mať iba hypotetickú

povahu a nie je imúnny voči chybám. Svoju logicko-metodologickú koncepciu zdôvodňuje

všeobecnou ideou evolucionizmu. Rast vedeckého poznania nie je ničím iným než

parciálnym prípadom všeobecných evolučných procesov vo svete. Je zástancom teórie troch

svetov – fyzikálneho, mentálneho a sveta objektívneho poznania – bez poznávajúceho

subjektu.

Popper sproblematizoval pravdivosť vedeckého poznania. Konečným cieľom vedy je

vysvetlenie chápané ako formulovanie určitej dočasnej predstavy, že veci sa majú tak a tak.

Veda nás nie je schopná oslobodiť od skutočnosti. Keď vysvetľoval princípy jej rastu,

zastával stanovisko relativizmu pri výklade východiskových základov poznania sa približoval

stanovisku konvencionalizmu.

41

Odmietal najmä senzualistický reduktivizmus neopozitivizmu, jeho verifikacionizmus,

chápanie filozofie len ako logickej syntaxe vedy – t. j. jeho antimetafyzický program, statický

pohľad na vedu a kumulativistické chápanie rastu vedeckého poznania. Sám preto predkladá

koncepciu, ktorá je takmer vo všetkých aspektoch priam antipódom neopozitivistického

variantu filozofie. Usiluje o modernizáciu programu filozofie, neodmieta však jej minulosť

tak razantne, ako to robili neopozitivisti. Súhlasí s L. Wittgensteinom, že nejestvujú čisto

filozofické problémy, t. j. problémy filozofie sa vzťahujú na oblasti, ktoré sa dotýkajú

poznania vôbec, metafyziky, sociálneho dynamizmu a pod., záujem o ne podstatne prekračuje

možnosti len filozofickej reflexie. Nie všetky problémy filozofie – ako ich chápala filozofia

v minulosti a ktoré boli známe ako problémy metafyzické, sú pseudoproblémami. Známy je

Popperov prísny falzifikacionizmus. Odmieta neopozitivistickú koncepciu verifikacionizmu.

V pozadí Popperovho stanoviska je tzv. asymetria verifikácie a falzifikácie. Spočíva v tom,

že verifikovať výrok nemožno nijakým konečným počtom potvrdzujúcich konštatácií, avšak

falzifikovať ho možno jediným faktom, ktorý protirečí dôsledkom testovanej teórie.

Metodologicky významným dôsledkom uvedenej asymetrie je „jednostranná

falzifikovateľnosť univerzálnych výpovedí“.

Popperov projekt kritického racionalizmu obsahuje aj sociálno-filozofickú doktrínu. Dáva

ju do protikladu s tzv. „nekritickým prorockým iracionalizmom“, ktorý sa usiluje odhaliť

„zákonitosti spoločenského pohybu v presvedčení, že jestvujú“. Je to mylný názor a Popper

ho kvalifikuje ako stanovisko historicizmu.

Popper zavrhuje možnosť tzv. teoretickej histórie ako vedy, ktorá by mohla slúžiť ako

základ sociálneho predvídania. Racionálna kritika a sociálne inžinierstvo majú byť

základom výberu spomedzi rôznych alternatív spoločenského pohybu. Popper je veľmi

kriticky orientovaný proti historicko-materialistickej koncepcii výkladu sociálneho pohybu.

Odporúča také riešenie sociálnych konfliktov, v ktorých namiesto ľudí hynú idey a teórie.

Spoločenským ideálom je otvorená spoločnosť. Je charakteristická racionálnou a kritickou

diskusiou. V uzavretej spoločnosti panuje dogmatickosť a politická autoritatívnosť.

Spoločenský vývoj, ako ho môžeme sledovať ex post, smeruje od uzavretej k otvorenej

spoločnosti.

Azda najvýznamnejšou Popperovou prácou je Logika vedeckého bádania objavu (1934),

Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia (1945), Bieda historizmu (1957), Predpoklady

a vyvrátenia (1963), Objektívne poznanie (1972).

42

Pragmatizmus

Pragmatizmus ako filozofia bol jednak reakciou na nové podmienky napredujúcej americkej

spoločnosti, jednak ich výrazom. Bol snahou amerického ducha nezaostávať za vývojom ani

v oblasti filozofie: podľa americkej tradície sa totiž mohla presadiť a udržať iba filozofia,

ktorá nestrácala kontakt s realitou, so spoločenským dianím a s národnou kultúrou. Americká

spoločnosť nebola aristokratická a aristokratickou nie je ani filozofia pragmatizmu. Naopak,

ich spoločným prvkom je demokratizmus. V demokratickej spoločnosti je aristokratické

chápanie teórie, vedy a poznania vytláčané; ich hodnota sa posudzuje mierou konkrétneho

úžitku, ktorú sú schopné priniesť, možnosťou praktických aplikácii, ktoré sú hmatateľné

a viditeľné. Duch americkej kultúry bol nasiaknutý voľnosťou až nespútanosťou; vyznačoval

sa otvorenosťou voči novým podnetom, ktoré bolo treba spracovať.

Pragmatizmus vstúpil do dejín filozofie v 70. rokoch 19. storočia v Spojených štátoch

amerických. Mal klubový pôvod. Vznikol na pôde tzv. Metaphysical Society na Harvardovej

univerzite, zakladajúcimi členmi ktorej boli Ch. Wright, Ch. S. Peirce, W. James a J. Fiske.

Pragmatizmus nechcel byť obyčajným filozofickým smerom, podobným množstvu rozličných

smerov reprezentujúcich súčasnú filozofiu. Jeho predstavitelia sa vedome odchyľovali od

tradičnej ontológie, teórie poznania, filozofickej antropológie; konštruovali taký filozofický

systém, ktorý by podľa nich lepšie vyhovoval potrebám doby, viac by korešpondoval s jej

charakterom a nemal by ďaleko k problémom každodenného života.

Pragmatizmus je filozofická tradícia, o konštituovanie a konceptualizáciu ktorej sa najviac

zaslúžili traja naozaj svetoznámi americkí myslitelia: Charles Sanders Peirce (1839 –

1914) ako zakladateľ, Wiliam James (1842 – 1910) ako jeho pokračovateľ a šíriteľ a John

Dewey (1859 – 1952) ako jeho najvšestrannejší predstaviteľ a tvorca tzv. inštrumentalizmu.

Termín pragmatizmus (z gréckeho pragma – čin) je spočiatku používaný ako terminus

technicus pre bližšie nedefinované hnutie a jeho autorstvo sa pripisuje Ch. Peirceovi. Peirce,

keďže si nie je istý, pýta sa Jamesa: „Kto objasnil termín pragmatizmus, vy alebo ja?“

A James mu odpovedá: „Vy ste vynašli termín pragmatizmus, ktorému ja som dal náplň

v prednáške Filozofické pojmy a praktické dôsledky.“

Pragmatizmus si vytýčil tento program rekonštrukcie filozofie: Obohatiť filozofiu o novú

metódu, ktorá ju urobí vedou na zlepšovanie života, menenie skutočnosti podľa potrieb

a prianí ľudí, ktorá bude „brúsiť idey ľudí pre spoločenské a mravné zápasy ich vlastných

dní“.

43

Urobiť prehodnotenie celej doterajšej filozofie podľa toho, ako tie-ktoré filozofické názory

prispeli k napredovaniu civilizácie, k pokroku, k rozvoju ekonomického a duchovného života

a ako sa osvedčili v praxi.

Pragmatizmus bude hľadať vo vede, vedeckej metóde hlavnú oporu filozofie. Podľa vzoru

modernej vedy „presunie záujem z toho, čo je estetické, na to, čo je praktické“.

Pragmatizmus vypracuje novú koncepciu skutočnosti. Jej základom bude predstava sveta

ako ustavičného, nekonečného procesu tvorenia, vznikania, zanikania, zmien. To, čo doteraz

filozofi a veda hľadali vo svete – pevné tvary, idey, treba vraj chápať ako prekážky na ceste

k poznaniu takého sveta, ktorý by bolo možné podriadiť potrebám človeka.

Pragmatizmus dá aj logike nový obsah. Bude mať viac skúsenostnú povahu ako

intelektuálnu, bude čo najužšie spojená s predmetnou pravdou a bude vychádzať zo zásady, že

súd nie je logickým, ale osobným, psychologickým faktom, že myslenie je v každom prípade

odpoveďou na špecifický vonkajší predmet a logično je pokračovaním biologična.

Pragmatizmus sa pokúsi aj o nové poňatie mravnosti. Etika sa doteraz zaoberala

odhaľovaním konečných cieľov dokonalého dobra, ktorým dávala pôsobiť ako zvrchovaným,

nezmeniteľným zákonom. Podľa pragmatizmu nie je len jeden cieľ, a preto nie je len jedno

dobro. Hodnota dobra je výlučne v tom, či napomáha praktickej činnosti ľudí, či pomáha pri

hľadaní odpovedí na určité situácie. Každá nová situácia má svoje dobro a svoje zlo.

Tvorcovia nového modelu filozofie považovali pragmatizmus za metódu filozofie, resp. za

špeciálnu teóriu významu (Ch. Peirce), ale tiež za teóriu pravdy (W. James).

Pragmatizmus v oblasti filozofie človeka znamená, že človek sa nechápe predovšetkým ako

poznávajúca, ale ako prakticky konajúca a esteticky vnímajúca bytosť. Kategórie dobra

a úžitku, krásy a pôžitku majú takpovediac prednosť pred kategóriami pravdy a poznania,

resp. tieto posledné dve sú len súčasťami a formami v prúde našej životnej skúsenosti.

Pragmatizmus vyjadruje skepsu voči tradičnej filozofii: načo nám je filozofia, akokoľvek

brilantná a prepracovaná, hlbokomyseľne sa tváriaca, keď nám nepomáha žiť? Zároveň však

vyjadruje aj nádej, že takáto filozofia, ktorá by nám bola prakticky i spoločensky užitočná, je

možná a pragmatizmus je zároveň pokusom o ňu. Treba pretvoriť aj akademickú podobu

filozofie a filozofovania. Klasická novoveká filozofia si takto radikálne otázku významu

filozofie pre život nikdy nekládla (ešte aj európska filozofia života sa zaujímala o život

prevažne teoreticky a akademicky). Pragmatizmus má ambíciu nepestovať filozofiu len na

katedrách a v posluchárňach univerzít, požaduje filozofiu, ktorá by bola dobrá aj ľuďom

z ulice, každému pre jeho každodenný život, bola by filozofiou, viera v ktorú by pomáhala žiť

44

a tvoriť život. A tak táto nová filozofia to, čo stráca zo stanoviska vedy, získava zo stanoviska

ľudskosti.

Klasickí pragmatisti boli presvedčení, že všetko naše myslenie, naše idey a presvedčenia

majú praktické dôsledky. Tento princíp pragmatizmu aplikovali aj na filozofiu samu, ktorú

taktiež hodnotili podľa toho, k akej podobe kultúry a spoločnosti vedie, či prispieva. Kvalita

života ľudí bola pre nich testom každej filozofie.

Filozofia pragmatizmu, zdôrazňujúc svoju sociálnu užitočnosť a funkcionálnosť, chce

byť príspevkom k lepšiemu porozumeniu skutočnosti. V predstavách svojich

reprezentantov je skutočnou filozofiou, nie filozofiou (na človeku nezávislej) skutočnosti. Jej

podstatnou črtou je viera, že človek je tvorcom sveta, v ktorom žije, vtláča mu pečať svojho

charakteru.

Napriek spoločnej základnej intencii všetkých predstaviteľov klasického pragmatizmu, ich

myšlienkový prínos bol jednotlivo oveľa diferencovanejší. Všetci traja, aj keď sa nikdy spolu

nestretli, navzájom sa ovplyvňovali: Peirce prednášal Jamesovi i Deweymu logiku; James sa

neskôr stal Peirceovým kolegom na Harvarde i priateľom a hoci obaja s Deweym len

korešpondovali, prvý svojou psychológiou a druhý svojou logikou skúmania zásadne

ovplyvnili jeho prechod k pragmatizmu. Každý z nich vytvoril vlastný variant klasického

pragmatizmu: Peirce logicko-metodologický, James psychologicko-etický a Dewey sociálno-

filozofický. Kým Peirce bol „mužom vedy“ a James „mužom pera“, Dewey bol akousi ich

syntézou a navyše – aktérom sociálnej zmeny. Každý z nich bol svojráznou, originálnou

osobnosťou, každý mal iný životný osud a intelektuálny vývoj a všetci traja sa vyznačovali

veľkou tvorivosťou a dynamikou. Nie náhodou sa dnes o Peirceovi hovorí ako

o najgeniálnejšom americkom filozofovi, o Jamesovi ako o najslávnejšom, o Deweym ako

o najvplyvnejšom.

Charles Sanders Peirce (1839 – 1914)

Ch. S. Peirce sa narodil ako druhý syn Benjamina Peircea, profesora matematiky

a prírodnej filozofie na Harvardovej univerzite. Otec osobne dozeral na synovo vzdelávanie,

formoval jeho matematické videnie skutočnosti, snažil sa ho uviesť do sveta matematiky,

fyziky, astronómie, ale aj logiky a filozofie. Po absolvovaní Harvardovej univerzity sa pokúšal

o akademickú kariéru: prerušovane prednášal filozofiu vedy a logiku na svojej alma mater.

Trvalé miesto však nikdy nezískal a nakoniec na akademickú kariéru celkom rezignoval.

45

Peirceov anti-akademický postoj k svojmu okoliu, k sebe samému i k svojej vedeckej praxi

bol celkom nekompromisný. Možno aj preto viac ako tri desaťročia pracoval ako zememerač,

fyzik a astronóm v Ústave pre pobrežný výskum Spojených štátov. Práca v tomto ústave mu

však poskytovala úplnú intelektuálnu a výskumnú slobodu. Peirceova vedecká orientácia

neostala bez vplyvu na charakter jeho filozofie. Filozofiu – aspoň tú pragmatistickú – chcel

pozdvihnúť na vedeckú bázu.

Ch. S. Peirce podal v roku 1878 filozofickú formuláciu hlavnej zásady pragmatizmu:

aby sme mohli nájsť zmysel nejakej predstavy, idey, je potrebné preskúmať výsledky, ku

ktorým táto idea alebo zásada v našom konaní dospieva, aký je jej praktický dosah.

Vytvorenie pragmatizmu u Peircea je vynikajúcou tvorivou syntézou – svoje logické

a semiotické úvahy o význame spojil s naturalizmom a výsledkom bol jeho „princíp“, že aj

veda má význam len vtedy, ak je spojená s reálnou skúsenosťou, presnejšie, že význam

každého poznania, každého vedeckého tvrdenia spočíva v praktickom výsledku, ktorý

prináša. Druhým významným momentom na Peirceovej ceste k pragmatizmu je teória

postupu od pochybností k presvedčeniu: človek žije v stave pochybností, a preto hľadá

spôsoby, ako ich prekonať a dopracovať sa k nejakému ustálenejšiemu presvedčeniu.

Jeho filozofia je však ambivalentná v tom zmysle, že nikdy neopustil základnú líniu

modernej filozofie a chcel ju len podstatne zdokonaliť vo všetkých oblastiach:

v epistemológii, logike a metodológii vied, metafyzike. Usiloval o maximálne možnú jasnosť,

presnosť, logickosť, vedeckosť a exaktnosť. A dnes sa nikto neodváži spochybňovať, že sa

mu to nepodarilo. Na druhej strane, pretože dosiahol jej limity, mohol zároveň podať aj

mocný impulz na zapochybovanie o celej tejto línii.

Podstata Peirceovho duchovného posolstva spočíva v hlboko zakorenenom presvedčení

o možnosti trvalého zdokonaľovania ľudského bytia, prehlbovania ethosu civilizácie

a kultúry, o hlbokom význame kriticizmu a fallibility, v najvyššom ocenení poctivého,

vytrvalého vedeckého úsilia hľadať a objavovať pravdu vo viere, že skôr alebo neskôr je

možné ju nekonečnými aproximáciami dosiahnuť. Skutočnosť sa pred nami obnažuje, nie sme

odsúdení k večnej nevedomosti.

Myšlienkové dedičstvo Ch. S. Peircea je nielen tematicky rozmanité, ale aj naozaj rozsiahle

(jeho písomné spracovanie obsahuje viac ako stotisíc rukopisných strán). Nebol klasickým

autorom. Aj keď sa sám pokúsil sumarizovať poznámky do jediného knižného vydania, nikdy

sa mu to nepodarilo. Nepísal systematicky, jeho filozofické dielo je zozbierané

z časopiseckých príspevkov, správ a nájdených úvah.

46

Z jeho najvýznamnejších štúdií najznámejšie sú: Upevňovanie viery (1877), Ako objasniť

naše idey (1878), Pragmatické a pragmatizmus (1902), Pragmaticizmus (1905).

William James (1842 - 1910)

Aj keď za zakladateľa filozofie pragmatizmu oprávnene považujeme Ch. S. Peircea,

bez Williama Jamesa by zrejme bola nadlho zostala neznámym myšlienkovým projektom.

Práve vďaka Jamesovi sa pragmatizmus stal známym nielen americkej, ale aj svetovej

odbornej i širšej kultúrnej pospolitosti.

Najznámejším kľúčom k pochopeniu jeho osobnosti je osobnosť jeho otca – lekára,

zanieteného nábožného človeka: práve on vytváral v dome intelektuálnu atmosféru a priviedol

mladého Williama k extrémnej citlivosti k náboženstvu v morálnom i kozmickom zmysle.

V roku 1869 na Harvarde promuje ako doktor medicíny. Na Harvarde začína aj svoju

akademickú kariéru, kde vyučuje anatómiu a fyziológiu, neskôr aj psychológiu. Jeho učiteľské

pôsobenie v oblasti filozofie sa začína rokom 1880, teda až po intenzívnom pôsobení v tzv.

Metafyzickom klube, kde sa stretáva s Ch. S. Peirceom a – čo je pre dejiny formovania

pragmatizmu dôležité – až po vydaní Peirceových článkov „Upevňovanie viery“ a „Ako

vyjasniť naše idey“. James bol neobyčajne plodným autorom a súčasne organizátorom

vedeckého života – v roku 1884 založil napr. Americkú spoločnosť psychologických

výskumov. Stal sa členom viacerých národných akadémií a vedeckých spoločností, udelili mu

mnoho čestných doktorátov.

Jamesova intelektuálna púť sa dá charakterizovať tromi míľnikmi: postupne

prechádzal od psychológie cez radikálny empirizmus k pragmatizmu. V psychológii je preňho

ústrednou úlohou reformulácia pojmu vedomia. Radikálny empirizmus znamená reformuláciu

pojmu skúsenosti a v jeho verzii pragmatizmu je kľúčová formulácia pojmu pravdy. Okrem

toho James nikdy neprestával uvažovať o kultúrnej funkcii filozofie, o etických otázkach

a o filozofii náboženstva.

James sa stáva oficiálnym predstaviteľom americkej filozofie v roku 1879, keď ho

vymenovali za profesora filozofie na Harvardskej univerzite.

V prednáške Filozofické pojmy a praktické dôsledky naznačil, čo je pre filozofiu

pragmatizmu podstatné: ďalšia existencia filozofie musí byť založená na jej úzkom spojení

s potrebami praktického života, musí ich nielen reflektovať, ale najmä inšpirovať, generovať

a byť tak svojráznym činiteľom ľudskej individuálnej i kolektívnej aktivity. Jeho prvou

47

filozofickou prácou bola zbierka esejí, ktorá vyšla pod názvom Vôľa veriť (1897) a skúmala

otázky náboženskej viery, morálnych princípov, slobody a determinizmu. Na filozofickú

scénu vstupuje ako odporca metafyziky, substanciálnej filozofie a ako propagátor pluralizmu

– svet sa nedá vysvetliť z jedného princípu, skutočnosť sa skladá z množstva samostatných

oblastí, nie je univerzum, ale multi-univerzum – a aktivizmu – to je koncepcia sveta

otvoreného pohybu, zmenám, sveta ako bojiska rozmanitých síl, tendencií a pohybov

(Pluralistický svet, 1909).

Jamesovým hlavným filozofickým dielom je kniha Pragmatizmus (1907). Práve

týmto dielom sa začína popularita pragmatizmu a jeho propagácia ako prvého čisto

amerického príspevku do dejín filozofického myslenia. V súlade s Ch. Peirceom formuluje

hlavnú filozofickú zásadu pragmatizmu: aby sme dosiahli dokonalú jasnosť vo svojich

myšlienkach o nejakom predmete, musíme uvážiť, aké možné praktické účinky môže tento

predmet obsahovať, aké vnemy môžeme od neho očakávať a na aké reakcie sa musíme

pripraviť. Pravdivým sa potom nazýva to, čo sa podľa nášho presvedčenia osvedčuje ako

dobré. V pragmatizme jediným kritériom pravdy je to, čo nás najúspešnejšie vedie, čo je

najvhodnejšie pre každú časť života a čo sa dá spojiť so súhrnom životných požiadaviek bez

toho, aby sa niečo vynechalo.

Čo teda znamená pragmatizmus? Je to predovšetkým metóda, „metóda riešenia

metafyzických sporov, ktoré by inak nemali konca“ a súčasne „genetická teória toho, čo sa

mieni pravdou“. Uplatníme ju tak, že sa jednoducho pýtame na možné praktické dôsledky

nejakého pojmu alebo metafyzickej koncepcie. Pragmatická metóda ponára všetko do prúdu

života, len v ňom hľadá význam, pravdu našich pojmov.

Pragmatistická metóda sa dá úspešne uplatniť aj na riešenie problému jedného

a mnohého, dilemy monizmu a pluralizmu. Filozofia bola často chápaná ako hľadanie alebo

vízia jednoty sveta. Je však rozmanitosť vecí sveta iba okrajovou záležitosťou? James sa

nazdáva, že vôbec nie. Pragmatista hľadá jednotu sveta v prúde života, nepostuluje ju a

priori. Každý monizmus má sklony k absolutizácii, pluralizmus naopak – pragmatizmus sa

pridáva k pluralizmu. Nikdy nebudeme poznať všetko, vždy sa vyskytne niečo doposiaľ

neznáme. Nemožnosť zmocniť sa pravdy naraz, v jednorazovom akte, je motívom prijatia

pluralistického stanoviska – v epistemologickom a ontologickom zmysle.

Z ďalších Jamesových prác je potrebné spomenúť prácu Rozmanitosť náboženskej

skúsenosti (1902), v ktorej skúma náboženskú problematiku z psychologického

a filozofického hľadiska. Pragmatickú teóriu pravdy vykladá v práci Zmysel pravdy (1909).

48

John Dewey (1859 – 1952)

Dewey bol filozof a intelektuál, ktorý svoju dobu nielen žil, ale aj spoluutváral. Jeho

hlavným problémom bol vzťah – zosúladenie – vedy a hodnôt, naturalizmu a humanizmu,

logiky a etiky. Vytvoril radikálne novú koncepciu filozofie ako nástroja inteligentnej

skúsenosti a koncepciu filozofa ako aktéra sociálnych zmien. Podstatou jeho rekonštrukcie vo

filozofii je, aby sa filozofia zaoberala skôr ľudskými než čisto akademickými záležitosťami,

resp. aby aspoň druhé podriadila prvým. Filozofia nie je ani formou poznania, ani

prostriedkom k získaniu poznania. Skôr je formou kritickej kultúrnej činnosti, ktorá sa

sústreďuje na to, ako ľudia riešia životné problémy a prekonávajú životné ťažkosti

a prekážky. Filozofia však nemá privilegovaný prístup ku skutočnosti. A nie je ani

privilegovanou súčasťou kultúry.

Na základe rekonštrukcie filozofie a filozofie skúsenosti chce rekonštruovať aj celú

kultúru: politiku, demokraciu, inštitúcie, liberalizmus, individualizmus, etiku, výchovu, školu,

ba aj náboženstvo.

Tieto svoje snahy označoval ako „inštrumentalizmus“. Ak bol Peirce zakladateľom

a James šíriteľom pragmatizmu, Dewey ho aplikoval do takmer všetkých oblastí filozofie

a kultúry.

Dewey po ukončení bakalárskeho štúdia na Vermontskej univerzite, pokračoval

v postbakalárskom štúdiu filozofie na univerzite v Baltimore, kam nastupuje v roku 1882. Po

ukončení pôsobil ako inštruktor filozofie na Michiganskej univerzite v Ann Arbor, ďalej ako

profesor filozofie na Minnesotskej univerzite, ale po roku sa vracia späť do Ann Arbor, kde sa

stal vedúcim katedry. V roku 1894 Dewey prijíma ponuku vedúceho katedry na univerzite

v Chicagu. Tu vznikla jeho originálna koncepcia „inštrumentalizmu“, zahrňujúca

„experimentálnu logiku“ ako „logiku skúmania a skúsenosti“.

Jeho základom je behavioristická poučka, podľa ktorej celá psychologická činnosť je

len funkciou živého organizmu. U Deweyho našla uplatnenie najmä v teórii poznania

v logike. V jej intenciách interpretuje Dewey poznanie ako formu činnosti, ktorej cieľom je

zabezpečiť optimálne podmienky pre život v danom prostredí, pre jeho pretváranie

a prispôsobenie potrebám života. Naše myslenie, ako aj vnímanie a cítenie má výlučne

inštrumentálnu hodnotu, slúži praktickým potrebám skúsenosti a formuje sa v procese

tvorenia odpovede na určitý popud. Logiku treba chápať ako metódu inteligentného vedenia

skúsenosti. Logický výrok je pravdivý, ak reálne výsledky činnosti potrebnej na riešenie

určitého problému zodpovedajú predpokladaným výsledkom.

49

Vo filozofii rozpracoval koncepciu tzv. experimentálneho naturalizmu: tvrdil, že vo

výklade skutočnosti nemožno ísť za dôkazy, získané metódami a poznatkami jednotlivých

vied. V tejto súvislosti možno uviesť aj jeho svojrázne chápanie vedy ako výlučne ľudského

podujatia, ktorého cieľom je pretvárať prírodu v zmysle ľudských potrieb a cieľov.

„Mať skúsenosť – znamená žiť“ hovorieval a skúsenosť a život mu (tak ako Jamesovi)

splývali do jedného nepretržitého prúdu. Odtiaľ je už len krôčik k tomu, aby sa

pragmatizmus označoval aj za „filozofiu konania“. Pragmatizmus je nepochybne aj

takouto filozofiou budúcich skutkov: pramení vo viere a ústi do skutku. Význam každého

pojmu je potrebné hľadať v jeho vplyve na možné konanie. Na konci ľubovoľného

myšlienkového aktu, pojmu, koncepcie je vždy praktický akt, čin, konanie.

Najdlhšia a najplodnejšia etapa života a práce J. Deweyho sa začína jeho príchodom na

Kolumbijskú univerzitu v New Yorku v roku 1905. Počas pôsobenia na univerzite je už

najznámejším a najvplyvnejším americkým filozofom a intelektuálom s medzinárodnou

reputáciou.

Deweyho vedecký záujem sa sústreďuje aj na oblasť filozofie výchovy. Ich

teoretickému rozpracovaniu venoval veľa článkov, prednášok, kníh. Niektoré z nich, napr.

Škola a spoločnosť (1900), Demokracia a výchova (1916) sa stali takmer osnovou

amerického vzdelávacieho systému na školách. Sám Dewey monografiu Demokracia

a výchova považoval za najlepší výklad svojej filozofie. Jej základnou ideou je, že výchova je

prostriedok objavovania nových a šírenia starých významov a hlavú úlohu v nej hrá

komunikácia ako proces rozširovania skúseností. Filozofii pripisuje edukačnú funkciu ako

hlavnú, pretože podľa neho všetka filozofia je v podstate sociálna a všetka sociálna filozofia

je v podstate filozofiou edukácie.

Deweyho aktivita i vplyv po 1. svetovej vojne už prekračujú hranice USA. V roku

1919 niekoľko mesiacov prednáša v Japonsku a študuje japonskú spoločnosť a školstvo,

odtiaľ sa presúva do Číny, kde si predlžuje pobyt až do roku 1921. Udeľujú mu čestný

doktorát Pekingskej univerzity a nazývajú „druhým Konfuciom“. Čína sa stala krajinou jeho

srdca a v istom zmysle potvrdením jeho idey, že edukácia je nástrojom pokroku. V roku 1924

navštevuje Turecko, kde študuje jeho školský systém a v roku 1926 s rovnakým cieľom

Mexico. Deweyho ťažisko záujmu okrem problematiky výchovy spočívalo aj v riešení otázok

etiky a politiky. Pohlcujú ho spoločenské problémy; stal sa členom mnohých výborov, rád

a komisií a tak vlastne „verejným činiteľom“. Už počas života dosiahol mimoriadne uznanie.

Získal čestný doktorát Parížskej univerzity (1930), Harvardskej univerzity (1932), Yalskej

univerzity. Americká filozofická asociácia ho zvolila za svojho čestného doživotného

50

prezidenta. Kolumbijská univerzita zaviedla na jeho počesť profesúru a čestné John Dewey

Lectures.

Deweyho filozofické dielo predstavuje celkovo okolo 40 kníh a vyše 700 článkov.

K jeho najvplyvnejším prácam patria: Škola a spoločnosť (1900), Etika (1908),

Demokracia a výchova (1916), Ľudská povaha a správanie sa (1920), Hľadanie istoty

(1929), Logika: teória bádania (1938), Problémy človeka (1946).

51

Ukážky z vybraných filozofických textov

Arthur Schopenhauer – Svet ako vôľa a predstava

IV. Druhé nazeranie sveta ako vôle

Morálka bez odôvodnenia čiže púhe moralizovanie nemôže pôsobiť, pretože

nemotivuje. No morálka, ktorá motivuje, môže tak urobiť iba pôsobením na sebalásku. To

však, čo z nej pramení, nemá morálnu hodnotu. Z toho vyplýva, že morálkou a vôbec

abstraktným poznaním sa nemôže navodiť pravá cnosť, ale že musí prameniť z intuitívneho

poznania, ktoré spoznáva v cudzom indivíduu tú istú podstatu ako vo vlastnom.

Lebo cnosť síce vyviera z poznania, no nie z abstraktného, sprostredkovateľného

slovami. Pravá dobrota zmýšľania, nezištná cnosť a čistá šľachetnosť nevychádzajú teda

z abstraktného poznania, no predsa z poznania a to bezprostredného, intuitívneho, ktoré

nemožno ani odmyslieť ani primyslieť, z poznania, ktoré práve preto, že nie je abstraktné,

nemožno ani sprostredkovať, ale sa musí zvlášť javiť každému, ktoré preto nenachádza svoj

vlastný adekvátny výraz v slovách, ale iba v činoch, v konaní, v živote človeka.

Akokoľvek dôkladne totiž zahaľuje Majin závoj zmysel života, t. j. akokoľvek silne je

človek v zajatí principia individuationis, podľa ktorého nazerá svoju vlastnú osobu, absolútne

odlišnú od každej druhej osoby a akoby oddelenú širokou priepasťou, poznanie, na ktorom

lipne všetkou silou, pretože jedine zodpovedá jeho egoizmu a je jeho oporou, ako ostane

temer vždy je poznanie podplatené vôľou – tak sa predsa len v jeho vedomí ozýva tajné

tušenie, že takýto poriadok vecí je len jav, že však samo osebe je to celkom ináč, že hoci čas

a priestor ho oddeľuje od ostatných indivíduí a ich nespočetných útrap, ktorými trpia, ba pre

neho trpia a ukazujú mu jeho samého ako celkom cudzieho, predsa sama osebe – nehľadiac

na jej predstavu a jej formy – je to jedna vôľa k životu, ktorá sa prejavuje v nich všetkých,

ktorá tu sama seba zneuznávajúc, obracia svoje zbrane sama proti sebe a keď hľadá v jednom

svojom jave stupňované blaho, ukladá práve tým inému najväčšie utrpenie a že on sám, zlý, je

práve celou tou vôľou, teda nielen trýzniteľom, ale zároveň aj trýzneným, od utrpenia ktorého

ho oddeľuje a oslobodzuje iba klamlivý sen, ktorého formou je priestor a čas. Tento sen však

mizne a on musí podľa pravdy zaplatiť rozkoš utrpením a všetko utrpenie, ktoré vôbec

pokladá za možné, skutočne sa ho dotýka ako vôľa k životu, pretože možnosť a skutočnosť,

blízkosť a vzdialenosť času a priestoru sú pre poznanie indivídua rôzne iba vzhľadom na

principium individuationis, nie však osebe. Táto pravda je mýticky vyjadrená v putovaní duší,

52

t. j. prispôsobená vete o dôvode a prevedená takto do formy javu. Svoj najčistejší výraz však,

zbavený všetkých prídavkov, má v tých útrapách, ktoré temne pociťované, ale bezútešne

nazývame výčitkami svedomia.

Sören Kierkegaard – Literárne recenzie

II. oddiel – Súčasnosť

Súčasnosť je doba bytostne rozumová, reflexívna, nezanietená, ktorá vzplanie chvíľkovým

nadšením a potom dômyselne spočinie v nehybnosti.

Ak by sme okrem tabuliek, ktoré vyčísľujú množstvo spotrebovanej pálenky a vôbec

rozmanitého tovaru mali aj iné, ktoré vykazujú, ako jedna generácia za druhou používa

rozum, začudovali by sme sa, v akom obrovskom kvante sa ho dnes užíva, ako množstvo

rozmýšľania a rozvažovania a brania na zreteľ sa potrebuje aj v súkromí malej rodiny

a dokonca aj tam, kde prostriedky k životu bohato stačia, aké kvantum používajú aj deti

a mládež, veď rovnako ako sú detské krížové výpravy príznačné pre stredovek, pre súčasnosť

je príznačná rozumnosť detí. Je hádam dnes ešte niekto, kto aspoň raz neurobil nejakú

poriadnu neprístojnosť? Dnes ani samovrah sa nerozhodne pre svoj skutok zo zúfalstva, ale

uvažuje o ňom tak dlho a tak rozumne, že sa až rozumnosťou dusí, tak, že by sa koniec-

koncov dalo pochybovať, či je ho naozaj možné nazvať samovrahom, keď ho predsa o život

pripravilo práve uvažovanie. Veď nespáchal samovraždu s rozvahou, ale rozvahou. Bola by to

teda najobtiažnejšia zo všetkých úloh, musieť vystúpiť ako žalobca takej doby, veď celá

generácia je dnes schopná byť prokurátorom a jej obratnosť, rozumnosť a majstrovstvo

spočíva v tom, že nikdy nejedná tak, aby veci dospeli k rozhodnutiu a k riešeniu.

Ak sa dá o revolučnej dobe povedať, že poblúdila, o súčasnosti možno povedať, že sa

dostala do úzkych. Jedinec i generácie stoja neprestajne v ceste sebe samým i sebe navzájom;

žalobca by sa nemohol oprieť o akékoľvek konštatované faktum, pretože sa tu nevyskytuje.

Pravda, zo záplavy indícii by sa mohlo usúdiť, že sa alebo už prihodilo alebo čo najskôr udeje

niečo neobyčajné...

V protiklade k revolučnej dobe, ktorá koná, je naša doba dobou ohlasovania, dobou

najrozličnejšieho oznamovania: nedochádza k udalostiam, dochádza priamo k oznámeniu.

A najmenej zo všetkého je v našej dobe mysliteľné povstanie; takýto prejav sily by

kalkulujúcej rozumnosti našej doby pripadal smiešny...

53

Doba veľkých a dobrých skutkov pominula, náš vek patrí anticipáciám. Nikomu nestačí robiť

niečo určité, kde-kto si chce dať lichotiť od reflexie predstavou, že prinajmenšom musí

odkryť nový svetadiel. Náš vek patrí anticipácii, dokonca aj uznanie sa zožne dopredu...

Čin a rozhodnutie sú v našej dobe rovnako vzácne, ako opojenie z nebezpečnej plavby pre

toho, kto pláva na plytčine. Avšak ako dospelý, ktorý plný opojenia zápolí s vlnami, volá na

mladšieho: len poď a rýchlo sem skoč, skok aj rozhodnutie akoby spočívalo v toku života (aj

keď prirodzene spočíva v jednotlivcovi) a odtiaľ volalo na mladého človeka, ktorý ešte

neochabol premiérou reflexie a nie je zaťažený jej domnienkami: poď a skoč sem radostne; aj

keby to bol ľahkomyseľný skok, len nech bude rozhodujúci – ak si dosť zdatný, aby si bol

mužom, nebezpečenstvo a prísny súd, ktorý život vynesie nad tvojou ľahkomyseľnosťou, ti

pomôžu, aby si sa ním stal.

Jean Paul Sartre – Bytie a ničotaŠtvrtá časť

Mať, robiť a byť

Kapitola prvá

III

Sloboda a zodpovednosťZ našich predchádzajúcich poznámok predovšetkým vyplýva, že človek, keďže je odsúdený

na slobodu, nesie na svojich pleciach ťarchu celého sveta: je zodpovedný za svet a sám za

seba ako spôsob bytia. Slovo „zodpovednosť“ používame v jeho bežnom význame ako

„vedomie byť nepochybným pôvodcom nejakej udalosti alebo veci“. V tomto zmysle je

zodpovednosť Bytia-pre-seba ťaživá, pretože je práve tým, prostredníctvom čoho svet je;

a pretože bytie-pre-seba vytvára aj svoje bytie, musí akúkoľvek situáciu, v ktorej sa nachádza,

úplne prijať, aj keby koeficient jeho nepriateľskosti bol neznesiteľný. Musí ju prijať s hrdým

vedomím, že je jej pôvodcom, pretože aj tie najväčšie nevýhody alebo hrozby, ktoré by mohli

osobu ohroziť, majú zmysel len prostredníctvom môjho projektu a prejavujú sa iba na pozadí

tej angažovanosti, ktorou som. Je teda nezmyslom sťažovať si, pretože o tom, čo cítime,

žijeme alebo čím sme, nerozhodlo nič cudzie. Inak táto absolútna zodpovednosť sa neprijíma:

je to jednoducho logický súhlas s dôsledkami našej slobody. To, čo sa mi stáva, stáva sa mi

prostredníctvom mňa a ja nemôžem byť tým ani dotknutý, ani sa proti tomu búriť, ani sa s tým

zmieriť. Ináč všetko, čo sa mi prihodí, je moje, čím treba predovšetkým rozumieť, že ako

54

človek som vždy na úrovni toho, čo sa mi prihodí, pretože to, čo sa stáva človeku

prostredníctvom iných ľudí a jeho samého, môže byť iba ľudské. Ani najkrutejšie vojnové

situácie, ani najhoršie mučenia nevytvárajú neľudský stav vecí: niet neľudskej situácie.

O neľudskom rozhodnem iba strachom, útekom a utiekaním sa k magickému správaniu sa.

Toto rozhodnutie je však ľudské a ja zaň ponesiem plnú zodpovednosť. Situácia je však

okrem toho moja, pretože je obrazom mojej slobodnej voľby seba samého a všetko, čo mi

predostiera, je moje tým, čím ma predstavuje a symbolizuje. Či nie ja rozhodnem

o koeficiente nepriateľskosti vecí, ba dokonca aj o ich nepredvídateľnosti tým, že rozhodujem

sám o sebe? Preto nejestvujú v živote nehody; spoločenská udalosť, ktorá náhle prepukne

a unáša ma, neprichádza zvonka; ak ma zmobilizujú do vojny, tak táto vojna je mojou vojnou,

je na môj obraz a zaslúžim si ju. Zaslúžim si ju predovšetkým preto, lebo som sa jej vždy

mohol vyhnúť samovraždou alebo dezerciou; tieto posledné možnosti musíme mať vždy pred

sebou, keď stojíme zoči-voči nejakej situácii. Ak som sa situácii nevyhol, zvolil som si ju.

Mohlo to byť v dôsledku ochablosti, strachu pred verejnou mienkou, preto, že dávam

prednosť určitým hodnotám pred odmietnutím hodnoty byť vojakom (váženosti zo strany

mojich blízkych, cti mojej rodiny atď.). V každom prípade ide o voľbu. Táto voľba sa bude

potom trvale opakovať až do konca vojny. Treba teda podpísať slová J. Romainsa: „Vo vojne

niet nevinných obetí“. Ak som teda dal prednosť vojne pred smrťou alebo stratou váženosti,

všetko prebieha tak, akoby som za túto vojnu niesol plnú zodpovednosť. Niet pochýb, že ju

vyhlásili iní a že ľudia by mohli mať pokušenie považovať ma za obyčajného spoluvinníka.

Lenže tento pojem spoluviny má iba právny význam. V našom prípade však neobstojí, pretože

odo mňa záviselo, aby pre mňa prostredníctvom mňa táto vojna nebola a ja som sa rozhodol,

aby bola. Nebolo tu nijakého donútenia, pretože donútenie nemôže mať nijakú moc nad

slobodou; nemal som ospravedlnenia, pretože tak ako sme to v tejto knihe povedali

a opakovali, ľudskej spoločnosti je vlastné to, že je bez ospravedlnenia. Neostáva mi teda nič

iné ako prevziať túto vojnu na seba. Okrem toho táto vojna je mojou vojnou jednoducho

preto, lebo vzniká v situácii, ktorú vytváram a nemôžem ju v nej objaviť iba tak, že sa

zaangažujem za ňu alebo proti nej; preto už v danom okamžiku nemôžem odlíši voľbu seba

od voľby, ktorá sa týka jej: prežívať túto vojnu znamená voliť sa prostredníctvom nej a voliť

si ju mojou voľbou seba samého. Neprichádza do úvahy pozerať sa na ňu ako na „štyri roky

prázdnin“ alebo „odkladu“, ako na „odročenie schôdze“, pričom by podstata mojich

zodpovedností bola v niečom inom, v mojom manželskom či rodinnom živote alebo v mojom

živote v zamestnaní.

55

Ch. S. Peirce: Základy pragmatizmu

Je pochopiteľné, že človek tohto typu ako ja, sa usiloval sformulovať to, čím sa stotožňoval.

Výsledkom bola teória, podľa ktorej pojem, t. j. racionálny význam slova alebo iného výrazu,

spočíva výlučne v jeho možnom vzťahu k spôsobu života; keďže je zrejmé, že nič, čo by

mohlo vyplynúť z experimentu, nemôže mať priamy vzťah k správaniu, potom ak niekto

môže presne definovať všetky možné experimentálne javy, ktoré by vyplynuli z potvrdenia

alebo odmietnutia pojmu, dospeje ku kompletnej definícii pojmu, ale absolútne k ničomu

inému. Pre túto doktrínu som použil názov pragmatizmus. Niektorí priatelia mi odporúčali

nazvať túto doktrínu prakticizmom alebo praktikalizmom (pravdepodobne v súvislosti s tým,

že praktikós je v gréčtine vhodnejšie než pragmatikós). Avšak pre človeka, ktorý sa učil

filozofiu od Kanta tak ako ja – a rovnako aj devätnásť z dvadsiatich experimentalistov, ktorí

sa obrátili k filozofii – a pre človeka, ktorý stále častejšie uvažoval v kantovských termínoch,

praktisch a pragmatisch sú od seba oddelené ako dva póly, z ktorých prvý patrí do oblasti

myslenia, v ktorej žiaden mysliteľ experimentalistického typu si nemôže byť istý pevnou

pôdou pod nohami, zatiaľ čo druhý termín vyjadruje vzťah k určitému konkrétnemu

ľudskému účelu. Najtypickejšou črtou novej teórie je to, že uznáva neoddeliteľné spojenie

medzi racionálnym poznaním a racionálnym účelom; práve táto úvaha determinovala

uprednostnenie názvu pragmatizmus.

W. James: Pragmatistická koncepcia pravdy

Dovoľte mi na začiatku pripomenúť, že pravdivo myslieť vždy znamená mať

k dispozícii neoceniteľné nástroje na konanie a že naša povinnosť dosahovať pravdu,

povinnosť, ktorá vôbec nie je príkazom z jasného neba, ani svojvoľným „trikom“ nášho

intelektu, sa dá objasniť skutočnými praktickými dôvodmi.

To, že pre ľudský život je dôležité mať pravdivé presvedčenia o stave skutočnosti, je

až príliš dobre známe. Žijeme vo svete skutočností, ktoré môžu byť nekonečne užitočné alebo

nekonečne škodlivé. Myšlienky, ktoré nám hovoria, čo z toho máme očakávať, považujeme za

pravdivé v celej tejto primárnej sfére verifikácie a riadiť sa nimi je prvoradou ľudskou

povinnosťou. Mať pravdu je iba predbežným prostriedkom na ceste k ďalším životným

56

uspokojeniam, vôbec nie cieľom samým osebe. Ak som sa stratil v lese a hladujem, no našiel

som niečo, čo sa podobá na kravský chodník, je vrcholne dôležité, aby som myslel na ľudské

obydlie na jeho konci, pretože ak tak urobím a vydám sa po ňom, zachránim sa. Pravdivé

myslenie je tu užitočné, pretože dom, ktorý je jeho objektom, je užitočný. Praktická hodnota

pravdivých ideí sa tak primárne odvodzuje od praktickej dôležitosti ich objektov pre nás.

Objekty vlastne ani nie sú dôležité vo všetkých prípadoch. Pri inej príležitosti dom pre mňa

vôbec nemusí byť užitočný a teda moja idea o ňom, akokoľvek verifikovateľná, nebude

prakticky relevantná a mala by radšej ostať latentná. Ale keďže niekedy môže byť takmer

každý objekt na čas dôležitý, je zrejmé, že je výhodné mať všeobecnú zásobu mimoriadnych

právd – myšlienok, ktoré budú pravdivé iba v určitých možných situáciách. Takéto

mimoriadne pravdy si uskladňujeme v pamäti a zapĺňame nimi učebnice. Vždy, keď sa takáto

mimoriadna pravda stáva pre nejaký z našich prípadov núdze prakticky relevantná, vyberáme

ju zo skladu, aby sa uplatnila vo svete a naša viera v ňu sa aktivizuje. Vtedy o nej môžeme

povedať: „je užitočná, pretože je pravdivá“ alebo „je pravdivá, pretože je užitočná“. Obidve

tieto vety znamenajú presne to isté, totiž, že tu je myšlienka, ktorá sa napĺňa a môže sa

verifikovať. Pravda je pomenovanie pre jej funkciu naplnenú v skúsenosti. Pravdivé idey by

sa ako také nikdy neboli vyčlenili, nikdy by nezískali meno triedy a už vôbec nie meno

naznačujúce hodnotu, keby neboli od začiatku užitočné týmto spôsobom.

Z tejto jednoduchej roly odvodzuje pragmatizmus svoj všeobecný pojem pravdy ako

čohosi, čo je podstatne späté so spôsobom, akým nás jeden aspekt našej skúsenosti môže

navádzať na ďalšie aspekty, ku ktorým stojí zato nechať sa viesť. Predovšetkým – a na úrovni

zdravého rozumu – pravda stavu mysle znamená jeho funkciu navádzať na to, čo zato stojí.

Keď nás nejaká stránka našej skúsenosti navedie na pravdivú myšlienku, znamená to, že skôr

či neskôr sa pod jej vedením znova ponoríme do konkrétnej skúsenosti a výhodne ju s ňou

spojíme. Je to dosť nejasné tvrdenie, ale prosím, aby ste si ho zapamätali, pretože je

podstatné.

57

Zoznam literatúry

10. Antológia z diel filozofov. Bratislava. Epocha 1967, 1968, 1969

11. Anzerbacher, A.: Úvod do filozofie. Praha 1990

12. Camus, A.: Mýtus o Sizyfovi. Praha 1995

13. Camus, A.: Človek revoltujúci. Praha 1995

14. Cassirer, E.: Esej o človeka. Bratislava 1977

15. Cornforth, M.: Na obranu filozofie proti pozitivizmu a pragmatizmu. Praha, SPN 1953

16. Dewey, J.: Škola a společnost (1904). Preložené v 35. zväzku edície Z dějin

pedagogiky. Americká pragmatická pedagogika. Praha, SPN 1991

17. Durant, W.: Příběh filozofie (Životy a myšlenky největších filozofů). Praha 2004

18. Fearn, N.: Jak a o čem přemýšlejí filozofové (od antiky k postmoderně). Praha 2004

19. Heidegger, M.: Bytí a čas. Praha 1996

20. Jaspers, K.: Otázka viny. Praha 1991

21. Kačmáriková, E., Polanová, N., Hudeček, J.: Vybrané problémy filozofie a dejín

filozofie. Prešov 1997

22. Kahn, T.: Štruktúra vedeckých revolúcií. FO Pravda 1982

23. Mihina, F.: Idiografia vývinu amerického filozofického myslenia. Prešov. AFPh. 1993

24. Mihina, F.: Klasická pozitívna filozofia. Prešov 1995

25. Mill, J. S.: Vlastní životopis. Praha 1901

26. Moume, E. O.: The Two Pragmatisms. London and New York. Routledge 1997

27. Nida – Rümelin, J.: Slovník současných filosofů. Praha 2001

28. Peirce, Ch. S.: Lingvistické čítanky. In.: Semiotika. Sv. 1. Praha VUK 1972

29. Petříček, M.: Úvod do současní filosofie. Praha 1997

30. Popper, K. R.: Bída historicizmu. OIKOYMENH. Praha 1994

31. Riška, A.: Americká filozofia. Od Peircea po Quina. Bratislava. Iris 1996

32. Rorty, R.: Púť pragmatistu. In: Interpretácia a nadinterpretácia. Bratislava. Archa 1995

33. Sartre, J. P.: Maxizmus a existencilizmus. Praha 1966

34. Störig, H. J.: Malé dějiny filosofie. Praha 1991

35. Višňovský, E., Mihina, F.: Pragmatizmus. Bratislava. Iris 1998

36. Weischedel, W.: Zadní schodiště filosofie. Praha 1995

37. Zimmer, R.: Príbeh filozofie (Kľúč ku klasickým dielam). Bratislava 2005

58