„Ostrá zbraň“ Štátnej bezpečnosti · ( 5) PAMÄŤ NÁRODA Štúdie priority, preto bola nútená zásadným spôsobom prehodnotiť svoju agentúrnu sieť. Súčasťou systé-mových

Pavel Žáček

„Ostrá zbraň“ Štátnej bezpečnosti

Spolupracovníci politickej polície v smerniciach pre agentúrno-operatívnu prácu, 1947 – 1989

Štúdia z publikácie Pamäť národa, október 2004, s. 3 – 27 www.upn.gov.sk

http://www.upn.gov.sk/

( 4 )

PAMÄŤ NÁRODAŠtúdie

„Ostrá zbraň“ Štátnej bezpečnostiPavel Žáček Spolupracovníci politickej polície v smerniciach

pre agentúrno-operatívnu prácu, 1947 – 1989

Interné smernice Štátnej bezpečnosti sú ná-zorným príkladom toho, že nie je možné zaoberaťsa napríklad tzv. normalizačným obdobím po au-guste 1968 bez štúdia a znalosti predchádzajúcejdokumentácie zachytávajúcej vnútorný vývoj tajnejpolície sovietskeho typu. Z rôznych dôvodov užtieto smernice neobsahujú celý rad zásadných po-kynov, úradných rozhodnutí alebo interpretáciíplatnej terminológie, ktoré sa rokmi stali nepísa-ným pravidlom, hlboko zakoreneným do práce prí-slušníkov ŠtB. Podobne tomu bolo aj pri tak špe-cifickej oblasti, akou boli smernice pre agentúrno--operatívnu prácu.

Prvé roky najostrejšej a najúčinnejšejzbrane proti triednemu nepriateľovi

Štátna bezpečnosť po prevzatí moci Komu-nistickou stranou Československa nemusela nija-ko zásadne meniť metodiku svojej činnosti. Aj v te-órii aj praxi tzv. agentúrno-operatívnej práce plynulonadväzovala na situáciu pred rokom 1948.1) Jedenz prvých známych dokumentov so vzťahom k ter-minológii Štátnej bezpečnosti v problematikeagentúrnej siete je Zatímní směrnice pro čin-nost oblastních zpravodajských odboček a po-boček2) zo začiatku roku 1947 vydaná odboromVII. (štátna bezpečnosť) ministerstva vnútra, ktorýokrem iného v celoštátnom meradle riadil politickéspravodajstvo. Už vtedy požadovalo vedenie Štát-nej bezpečnosti vytvorenie masovej agentúrnej sie-te s cieľom kontroly spoločnosti: „Spolupracovnícisa získavajú zo všetkých vrstiev národa tak, abysme zo všetkých povolaní a miest dostávali správy,ktoré by nám poskytli verný obraz skutočnosti.“

Dočasná smernica stanovila, že politické spra-vodajstvo (PZ) „je celou svojou povahou obrannýmspravodajstvom, lebo nesleduje žiadne útočné cie-le a získava obvyklými spôsobmi správy o stave sle-dovaných otázok… zbiera správy potrebné preúčinnú obranu proti všetkým politicky rozvratnýmsnahám, ktorých nositeľmi sú Česi alebo Slováci“.Plnením úloh v obrannom spravodajstve boli pove-rení príslušní úradníci odboru VII. ministerstva vnút-ra, skupín A a B (vo vtedajšej terminológii vnútro-štátne a zahraničné spravodajstvo), úradníciZOB/II v Prahe, Brne a Ostrave (a im podriadené

spravodajské pobočky – OZO a OZPO), na Slo-vensku úradníci povereníctva vnútra a odboru Z vBratislave. Operatívne orgány všetkých týchto zlo-žiek využívali spolupracovníkov politického spravo-dajstva, ktorí už boli rozdelení na informátorov,dôverníkov a agentov. Definícia spolupracovní-kov bola pomerne jednoduchá: „… nie sú zamest-nancami našej služby, ale vedomými pomocníkminášho spravodajstva, a to z akýchkoľvek pohnútok.Nepočítame medzi nich osoby poskytujúce infor-mácie bez toho, aby vedeli, že ich poskytujú spra-vodajským orgánom“. Osoby, ktoré poskytovalispravodajstvu „akúkoľvek správu“, boli Štátnoubezpečnosťou označené za príležitostných alebostálych informátorov. „Stály informátor, ktorý si zís-kal našu plnú dôveru, je po preskúšaní jeho spo-ľahlivosti považovaný za dôverníka“.

Podľa smernice plnil najzávažnejšie úlohyagent. Poskytoval správy „za výhody (peniaze ale-bo úľavy)“ alebo zo strachu („iba hradenie hoto-vostných výloh a pod.“ sa však nepovažovalo „zaagentúrnu odmenu“). Medzi agentov boli zaradeníspolupracovníci, ktorí boli vysielaní „za hranice, atiež každá osoba, ktorá už pracovala pre cudziumoc alebo ešte pre ňu pracuje“ (tzv. dvojitý agent,dubler).

Začiatkom apríla 1948 rozoslal prednostaskupiny III/A ministerstva vnútra podriadenýmútvarom pomôcku O názvech zpravodajskýchspolupracovníků3) s tým, „aby si všetci zamest-nanci referátov Z osvojili upresnené názvoslovie“.Do 10. apríla 1948 mali pomôcku spáliť a jej zni-čenie ohlásiť na vyššie uvedené číslo konania. Ve-liteľ Štátnej bezpečnosti ďalej žiadal: „Pripravte naoblastiach dokonalú evidenciu agentúrnej siete,upravenú v zmysle pokynov uvedených v pomôc-ke, lebo bude v najbližšej dobe vykonaná centrali-zovaná inventúra. Pritom záleží na tom, aby dôver-né pramene (’D’) a iní informátori, ktorí nie sú namipravidelne obsluhovaní, i keď ich vediete v evi-dencii, neboli zaradení do evidencie agentúrnejsiete a aby boli do nej celkom triezvo vybraní vý-hradne pravidelne obsluhovaní spolupracovnícikategórie A, AK a SI (s vyznačením tých, ktorýchpovažujeme za AP, AKP a SIP)“. (K agentúrnej ter-minológii viď ďalej.) Štátna bezpečnosť bola pofebruári 1948 postavená pred nové úlohy, nové

1) K vplyvu vojenskej bezpečnostnej teórie na štátnobezpečnostnú teminológiu porov. VALIŠ, Zdeněk: Vývoj typů spolupracovníků kontra-rozvědky StB ve směrnicích pro agenturní práci. In: Securitas Imperii, č. 2/1994, s. 330 – 334; úplné znenie smernice Hlavnej správyOBZ in: HANZLÍK, František: Vojenské obranné zpravodajství v zápase o politickou moc, 1945 – 1950. Praha 2003, s. 309 – 314.

2) Fotokópia Zatimní směrnice pro činnost oblastních zpravodajských odboček a poboček vydaných VII. odborom ministerstva vnútra 8.1. 1947 pod čj. VII-237/taj. 1947. In: Archív ministerstva vnútra ČR (ďalej len AMV), ZV-4, kr. 16, zložka 7.

3) Fotokópia tajnej pomôcky O názvech zpravodajských spolupracovníků vydanej prednostom útvaru 701 A a zaslanej podriadeným regi-onálnym útvarom Štátnej bezpečnosti 2. 4. 1948 pod čj. III-Aa-4043/0162-48. In: Tamtiež, zložka 20.

Pavel Žáček, PhD. (1969), historik a

publicista, absolvent FSV UK Praha,

bývalý námestník riaditeľa Úradu pre dokumentáciu

a vyšetrovanie zločinov komunizmu v Prahe,

od roku 1999 pracuje v Ústa-ve pre súčasné

dejiny AV ČR, v súčasnostipôsobí zároveň

v Ústave pamäti národa.

( 5 )

PAMÄŤ NÁRODA Štúdie

priority, preto bola nútená zásadným spôsobomprehodnotiť svoju agentúrnu sieť. Súčasťou systé-mových zmien politickej polície bola už aj táto po-môcka.

V úvode definovala smernica agentúrnu sieťako „sieť spolupracovníkov nášho spravodajstva“alebo tiež „súhrnný názov pre všetky druhy a typyspravodajských spolupracovníkov, teda agentov“.Vedenie Štátnej bezpečnosti sa snažilo skôruprednostňovať označenie spolupracovník ako„hanlivé“ označenie agent. „Názov agent však na-budúce nemienime spravidla používať, hlavnev styku so spolupracovníkmi a navonok už vôbecnie, pretože sa tento názov často spája s predsta-vou niečoho hanlivého, zatiaľ čo v skutočnostipoctivý spolupracovník spravodajskej služby konávlasteneckú a nadmieru čestnú prácu. O agen-toch budeme hovoriť iba v určitých prípadoch.“Podľa „stupňa spoľahlivosti a viazanosti“ na Štátnubezpečnosť vymedzila smernica „novým spresne-ným spôsobom“ tri hlavné druhy „agentov“ a to:

a) dôverníkov a iných prvotriednych agentov;b) dôverníkov kandidátov a iných agentov –

kandidátov;c) stálych informátorov.

Za najvyšší typ agentúrneho spolupracovníkabol označený dôverník (skratka A)4) Dôverník bolaj naďalej vedomým, formálne (písomne alebo úst-ne) viazaným, stálym a spoľahlivým spolupracovní-kom Štátnej bezpečnosti, „ktorý tajne podľa jejpríkazov pôsobí v nepriateľskom prostredí aleboinom prostredí spravodajského záujmu a ktorý sauž osvedčil do takej miery, že už takmer niet po-chybností o tom, že splní akýkoľvek príkaz spravo-dajskej služby s úplnou disciplínou“. Nutnou pod-mienkou mal byť fakt, že „pracuje nielen spoľahli-vo, ale aj z vnútorného presvedčenia. Charakterdôverníka (A) nestráca, ak sú mu vzhľadom na je-ho výkony poskytované materiálne výhody“. Akvšak boli „u takého spoľahlivého a osvedčenéhospolupracovníka jediným a prevažným motívommateriálne pohnútky“, nebol interne nazývaný dô-verníkom, ale agentom (AP).5) „Našou snahouvšak bude, aby sme mali čo najviac agentúrnychspolupracovníkov – dôverníkov, hoci ich v mno-hých prípadoch, podľa okolností, môžeme priamoalebo nepriamo materiálne odmeňovať. Správnymvedením sa má z AP stať A, t. j. človek, ktorý konáz nemateriálnych pohnútok.“

Ak si operatívny orgán Štátnej bezpečnosti eš-te nebol celkom istý, či „získaný“ spolupracovníkuž zaviazaný pre agentúrnu spoluprácu „je do tejmiery spoľahlivý, že môže byť zaradený medzi dô-verníkov“ alebo ak ešte nemal „dostatočný pod-klad“ pre to, aby mohol „povedať, že sa už osved-čil“, tak bol považovaný za dôverníka – kandidá-ta (AK).6) Už v tejto fáze však musel byť dôverník– kandidát „vedomým a formálne zaviazaným spo-lupracovníkom“; zo strany Štátnej bezpečnosti bo-li na neho kladené „tie isté požiadavky ako vovzťahu k dôverníkovi“.

Ak však dôverník – kandidát (AK) konal „pre-važne z materiálnych motívov“, nebol interne nazý-vaný dôverník – kandidát, ale agent – kandidát(AKP).7) „Našou snahou je docieliť, aby sme ajz tejto kategorie správnym riadením vychovávaliskutočných dôverníkov typu A“.

V prípade, že agentúrny spolupracovník eštenebol „ formálne zaviazaný“, ale Štátna bezpeč-nosť už od neho získavala „pravidelné a v podsta-te pravdivé správy“, potom bol označovaný akostály informátor (SI). „Značka SI bola zvolenáhlavne z toho dôvodu, aby sme od ostatnýchagentúrnych spolupracovníkov náležite odlíšilitých, ktorí dosiaľ nezložili agentúrny sľub a ktorýchaj napriek tomu, že nám dodávajú pravidelne sprá-vy, nemôžeme ešte považovať za dostatočne pev-ne viazaných. Ďalej sem zaraďujeme pravidelnéhoinformátora, ktorý si nie je vedomý, a to zakýchkoľvek dôvodov, že poskytuje našej službeinformácie.“

Pre vnútornú orientáciu mali operatívne orgá-ny označovať stáleho informátora pracujúceho„prevažne z pohnútok materiálnych skratkou SIP.Touto značkou označíme tiež stálych informáto-rov, ktorí pracujú zo strachu alebo z iných neide-ologických pohnútok.“ Smernica striktne stanovi-la, že do kategórie SI je možné zaradiť len tých in-formátorov, „ktorí sú už, či vedome alebo neve-dome, v určitom pevnom vzťahu k riadiacemu or-gánu.“

Všetky tieto tri druhy spolupracovníkov, z kto-rých bola zložená agentúrna sieť Štátnej bez-pečnosti, boli obsluhované rovnakým spôso-bom, vedené v evidencii (v „agentúrnych kar-tách“) a ich správy ukladali operatívne orgány„v agentúrnych fascikloch“. Smernica vyžadova-la ich podrobnejšie rozlíšenie pre lepší prehľad„o stupni ich spoľahlivosti a viazanosti“. „Spolu-

4) Ako dôvod uvádzala smernica: „Značka A bola zvolená ako prvé písmeno v alfabete, aby vyjadrila najspoľahlivejší druh agentúrneho spo-lupracovníka, t. j. pevne viazaného dôverníka, ktorý sa už osvedčil.“

5) V smernici stálo: „Značka AP bola zvolená preto, aby písmenom P (profesionál, prospechár, peniaze, pohnútky) bolo upozornené, že sí-ce ide o prvotriedneho agentúrneho spolupracovníka kategórie A, ale že nespĺňa predpoklad pre to, aby mohol byť oprávnene nazývanýdôverníkom.“

6) Smernica uvádzala: „Značka AK bola zvolená preto, aby sme mohli medzi pevne viazanými agentúrnymi spolupracovníkmi odlišovaťtých, ktorí sa už osvedčili a o ktorých spoľahlivosti už nie sú pochybnosti (A) , od tých, o ktorých zatiaľ len dúfame alebo predpokladá-me, že sa v budúcnosti osvedčia (AK).“

7) Smernica stanovila: „Značka AKP je len pomôckou, ktorá nás upozorňuje, že pevne viazaný spolupracovník sa doteraz ešte dostatočneneosvedčil, ale že jeho pohnútky sú doteraz – prevažne – nie ideologické.“

pracovník môže byť, samozrejme, preradenýz jednej kategórie do druhej. Cieľom riadiacehoorgánu bude, aby docielil postup spolupracovní-kov do vyššej kategórie.“

Štátna bezpečnosť popri „stálych informáto-roch“ poznala ešte „kategóriu tzv. príležitostných aneviazaných spolupracovníkov“. Týchto však ne-považovala za súčasť svojej agentúrnej siete. „Aksa o nich vedie evidencia, nie je to evidenciaagentúrna, ale pomocná. Ide tu síce o neagentúr-ne pramene, ale o pramene nevyhnutné a nepo-strádateľné. Ich dôležitosť nesmie byť podceňova-ná“.

Prvým z príležitostných a neviazaných spolu-pracovníkov bol poradca (alebo „dôverný pra-meň“) „až doteraz“ nazývaný dôverníkom. „Je toosoba, ktorá vedome a rada poskytuje informáciea rady, ak je o to požiadaná. Aj tieto osoby vedie-me spravidla v evidencii, lebo sú dôležitým prame-ňom našich poznatkov. Nie je tu však pevná závis-losť na našej službe. Ak sú tieto ’dôverné pramene’pravidelné, označujeme ich značkou ’D’ a obracia-me se na ne, kedykoľvek nám treba ich informácie.Píšeme ’D č… nám oznamuje’. Spôsob označeniaako doteraz 8) Agentúrne fascikle sa nezakladajú,ak už nejde o stáleho informátora, ktorý je stále ob-sluhovaný (SI).“ Druhou kategóriou sa stali príleži-tostní informátori a náhodní informátori, posky-tujúci informácie „nevedome alebo hoci vedome,ale prípad od prípadu, pričom tu nie je stály dôver-ný vzťah“ k Štátnej bezpečnosti.

V závere smernica zhrnula prehľadne: „Naďa-lej, samozrejme, poskytujeme materiálne výhody,keď to prospech služby vyžaduje. Do kategórieAP, AKP, SIP zaraďujeme však spolupracovníkalen vtedy, ak sú tieto podpory pre neho rozhodu-júcou okolnosťou, ak ide o spravodajského profe-sionála alebo o človeka, u ktorého prevažujestrach alebo iné neideologické pohnútky.

Dôverníka (A) alebo stáleho informátora, kto-rého v záujme zvýšenia jeho výkonu a zlepšenia je-ho kvality materiálne podporujeme, samozrejmenezaradíme medzi AP, AKP alebo SIP, ak je totižjasné, že nepracuje v prvom rade preto, aby tietoodmeny získal. Sú tu nakoniec aj prípady, že vý-kony spolupracovníka sú takého druhu – čo sa tý-ka vynaloženej práce, straty času a vlastných vý-dajov – že odmena je celkom nevyhnutná.

Skúsenosť okrem toho dokazuje, že určité po-zornosti a vôbec pomoc v osobných záležitostiachsú v mnohých prípadoch nevyhnutné a zvyšujú i vdokonalom nesebeckom a presvedčenom spolu-pracovníkovi chuť do práce – lebo sa teší z toho,

že jeho práca je náležito oceňovaná, čo sa mutakto nepriamo dáva najavo. Cenného spolupra-covníka nakoniec nemôžeme tiež nechať žiť v úpl-nej biede alebo v podmienkach, ktoré mu úspeš-nú prácu neumožňujú.

Písmeno ’P’ naopak označuje celkom inú vec:profesionála, prospechára alebo človeka, ktorýi keď je trebárs služobne spoľahlivý, vôbec nie jevedený vlastným presvedčením alebo iba veľminedostatočne.“

Až v dodatku k smernici bola zmienená oso-bitná kategória agentúrneho spolupracovníka –dôverníka, ktorá sa stala zárodkom budúceho re-zidenta: „Dôverník (A) môže byť so súhlasomprednostu sektoru A poverený úlohami riadiacehoorgánu, t. j. sám pracovať s inými spolupracovník-mi agentúrnej siete. V tomto prípade už považuje-me dôverníka za riadiaci orgán a používame skrat-ku AA. (Hovoríme o tzv. zúžení siete). AA je užvlastne orgánom služby a môže byť podľa okol-ností platený, pričom plat, i keď je poskytovanýz agentúrneho fondu, nie je považovaný za agen-túrnu odmenu, ale za honorár za vykonanú prácu,obdobný platu, ktorý dostanú orgány služby odštátu. Podrobnosti budú ešte upravené.“ V prehľa-de o skratkách bol označený aj ako tzv. šéfagent.

Postupný vývoj agentúrno-operatívnej práce jezachytený v ďalšej smernici ministerstva vnútrakonca roku 1948. Autori Pomůcky administra-

tivně – operační pro krajská velitelství státníbezpečnosti9) sa vrátili k osvedčenému názvu„agent“. V úvode pomôcky bolo vysvetlené, že:„Agent je cudzie slovo. Znamená: konajúci, t. j.ten, kto koná, resp. je konaním poverený. Každýz orgánov služby je vlastne čsl. štátnobezpečnost-ným agentom. Slovo nemá hanlivý význam. Dnes jepoužívané pre označenie externých spolupracovní-kov, t. j. tých, ktorí slúžia službe bez vnútorného za-mestnaneckého pomeru. V užšom slova zmysle jeagent ten, kto pritom má dôveru nepriateľa.“

Zmenila sa tiež definícia agentúrneho spolu-pracovníka typu agent: „Agent je vedomý a aj for-málne (písomne alebo inou formou) zaviazaný, stá-ly a spoľahlivý spolupracovník štátnobezpečnost-nej služby, ktorý tajne, podľa jej príkazov, pôsobív nepriateľskom prostredí alebo v prostredí, kdesa nepriateľ sústreďuje, a ktorý má jeho dôveru.“Užšia kategorizácia agentov nadväzovala na pred-chádzajúce smernice:

„a) A g e n t (skratka A) je agent, ktorý saosvedčil do tej miery, že už takmer nie je pochyb-nosť o tom, že splní akýkoľvek príkaz štb službys úplnou disciplínou a koná nielen spoľahlivo, aleaj z vnútorného presvedčenia.

( 6 )

8) Smernica napriek tomu uvádzala: „Značka D je zvolená s ohľadom na to, že sme až doteraz touto značkou označili všetky dôverné pra-mene. Dnes touto značkou označujeme len tých, ktorí pôsobia ako poradcovia bez toho, aby boli nami pravidelne ’obsluhovaní’, že bysme ich už mohli radiť medzi stálych informátorov alebo do vyššej kategórie agentúrnych spolupracovníkov. (Sú to vlastne príležitostnídôverní poradcovia, napr. v určitých úradoch, továrňach, teda ľudia, ku ktorým máme dôveru).“

9) AMV, fond A-31, inv. j. 2. Pomůcka administrativně – operační pro krajská velitelství státní bezpečnosti, čj. 50640/022-48. Porov. GU-LA, Marian: Vývoj typů spolupracovníků kontrarozvědky StB ve směrnicích pro agenturní práci. In: Securitas Imperii, č. 1/1994, s. 6 – 7.


b) A g e n t P (skratka AP) je agent, ktorý ko-ná z iných pohnútok.

c) A g e n t – k a n d i d á t (skratka AK) je via-zaný agent, ktorý ešte nie je dostatočne vyskúša-ný a nemáme dostatočný podklad pre to, že mô-žeme povedať, že se už osvedčil.

d) A g e n t P – kandidát (skratka APK) jeagent P, ktorý nie je dostatočne vyskúšaný.“

V priebehu roku 1948 zmizla kategória dôver-ník a význam získali naopak informátori, ktorí pre-dovšetkým nespĺňali podmienku agentov, t. z. ne-mali dôveru „nepriateľského prostredia“: „Sú toviazané osoby, ktoré pravidelne informujú aleboplnia tajne príkazy štb služby a sú ňou pravidelneobsluhované. Nie sú považované za agentov, lebonemajú dôveru nepriateľa.“

Informátori boli rozdelení na dve základné sku-piny:

„a) s t á l y i n f o r m á t o r (skratka SI) konáz resvedčenia,

b) s t á l y i n f o r m á t o r (skratka SIP) neko-ná iba z presvedčenia.“

Vtedajší šéfagenti (AA) boli nahradení rezi-dentmi. „R e z i d e n t (skratka R) je čestný, ex-terný spolupracovník služby štb, ktorý sa zaviazalna obsluhovanie štb službou získaných informáto-rov. (Iba výnimočne sám podáva správy.) Neobslu-huje agentov. Rezident sa používa na zúženie pre-ventívnej siete.“

Štátna bezpečnosť tentokrát len stručnou po-známkou obišla fakt, že okrem „stálych informáto-rov“ používala ešte „kategóriu príležitostných a ne-viazaných pracovníkov“, ktorých nepovažovala zasúčasť agentúrnej siete. „Sú to osoby, ktoré námvedome a rady poskytujú informácie a rady, ak súo to požiadané. Tieto osoby sú veľmi dôležitýmprameňom našich poznatkov, nie sú však v pevnejzávislosti štb služby. Nazývame ich ’poradcovia’alebo ’Dôverný prameň’ (skratka D).“

Prvýkrát a naposledy uvádzali smernice naj-osobitejšiu a najnebezpečnejšiu formu práce Štát-nej bezpečnosti: „Ak získa riadiaci orgán osobneakýmkoľvek spôsobom dôveru nepriateľa, prebe-rá funkciu agenta…“ Od agenta sa odlišoval nielentým, že bol kádrovým príslušníkom Štátnej bez-pečnosti, ale aj inou formou agentúrnej adminis-tratívy. Medzi povinnosti tohto príslušníka – agen-ta patrilo neohroziť ďalších príslušníkov Štátnejbezpečnosti, t. j. dbať o to, „aby neprišlo pri reali-zácii k dekonšpirácii riadiaceho orgánu“.

Posledný odsek agentúrnej terminológie delilagentúrnu sieť na úkolovanú, ktorá mala byť „za-meraná na preniknutie a pôsobenie u určenéhonepriateľa“, a na preventívnu, zameranú „na vyhľa-dávanie nepriateľskej činnosti“.

V ďalšom období prechádzala Štátna bezpeč-nosť viacerými reorganizáciami a vývoj foriemsmerníc a ich metodických a pracovných dôsled-kov nie je príliš jasný. Začiatkom roku 1950 bolapreukázateľne stanovená nová „nomenklatúraspolupracovníkov“:

a) Agent operatívny (Ao) bol formálne zaviaza-ným spolupracovníkom, pravidelne obsluhovanýmktorý „má dôveru nepriateľa a ktorý tajne podľapríkazu štb služby pôsobí v kľúčovom bode objek-tu štb záujmu“.

b) Agent všeobecný (Av) bol definovaný po-dobne, len s tým rozdielom, že podľa príkazuŠtátnej bezpečnosti tajne pôsobil „v nepriateľ-skom prostredí“.

c) Informátor operatívny (Io) bol formálne za-viazaným spolupracovníkom, pravidelne obsluho-

vaným, ktorý „sústavne podáva správy z kľúčové-ho bodu objektu štb záujmu“.

d) Informátor všeobecný (Iv) bol rovnakým ty-pom spolupracovníka, ale nepodával „správyz kľúčového bodu štb záujmu“.

e) Dôverník (D) bol ústne zaviazaným spolu-pracovníkom obsluhovaným podľa potreby. „Dô-veru nepriateľa nemá. D sú osoby, ktoré vedomea ochotne poskytujú štb službe informácie aleborôzne služby, ak sú o to požiadané.“10)

Z 21. novembra 1950 je zachovaný až prílišstručný prípis určený bezpečnostnému kolégiu mi-nistra národnej bezpečnosti a sovietskym porad-

( 7 )10) Fotokópia opisu tajnej smernice Plánování operativní činnosti z 5. 1. 1950, signovanej zástupcom veliteľa Štátnej bezpečnosti pplk.Osvaldom Závodským, čj. A-5/01405-50 in: AMV, ZV-4, kr. 17, zložka 24.


com, ktorým bolo „v rámci reorganizácie agentúr-nej operatívy“ zrušené „doterajšie označenie spo-lupracovníkov“.11) Definícia agenta sa príliš nelíši-la od dovtedy platnej: „Agent (A) – spolupracovníkformálne zaviazaný, pravidelne obsluhovaný, ktorýmá dôveru nepriateľa a ktorý tajne – podľa príkazovštátnobezpečnostnej služby – pôsobí v nepriateľ-skom prostredí.“ Zmenené boli požiadavky na in-formátora: „Informátor (I) – spolupracovník for-málne zaviazaný, pravidelne obsluhovaný, ktorý

podáva správy z objektu štátnobezpečnostnéhozáujmu.“ Posun nastal aj v kategórii rezident, kto-rý už mohol riadiť aj agentov: „Resident (R) – spo-lupracovník formálne zaviazaný, pravidelne obslu-hovaný, ktorý sám v objekte štátnobezpečnostné-ho záujmu obhospodáruje niekoľko informátorovalebo agentov, ktorých viazací materiál a sľuby súukladané v mape (zväzku – pozn. autora) tohto re-zidenta“. Nakoniec pribudla nová kategória maji-teľ konšpiračného bytu (KB), pri ktorej bolo uve-dené iba: „musí byť vedený v agentúrnej evidencii“.

Na konci roku 1951 vykonalo ministerstvo ná-rodnej bezpečnosti previerku agentúrnej činnostipríslušníkov Štátnej bezpečnosti, ktorá údajneukázala, „že práca s agentúrnymi spolupracovník-mi nie je stále dostatočne docenená a v dôsledkutoho sa agentúra nestala ostrou zbraňou pracov-níkov národnej bezpečnosti v boji proti triednemunepriateľovi“. Minister národnej bezpečnosti Ladi-slav Kopřiva v tajnom rozkaze č. 36 Prácas agentmi12) dokonca tvrdil: „Velitelia na všetkýchstupňoch si nevšímajú konkrétnu problematikuagentúrnej práce podriadených pracovníkov, prá-

cu s agentmi nekontrolujú a tým umožňujú osla-bovanie bojaschopnosti bezpečnosti. Početnýstav doterajšej agentúry je úplne nedostatočný,výberu nových agentúrnych spolupracovníkov jevenovaná malá pozornosť.“

Vlastná agentúrna práca operatívnych orgá-nov Štátnej bezpečnosti mala trpieť týmito nedo-statkami: operatívne orgány vraj príliš „často“ via-zali na spoluprácu osoby, ktoré mali skôr „rozpra-covávať ako nepriateľské objekty“. Zlá analýza„prípadu“ bývala dôvodom pre výber nevhodného,zle zaviazaného typu a aj jeho nedostatočné ria-denie. Ako dôsledok tejto takmer paranoidnejkonštrukcie bolo – aspoň podľa tejto analýzy – to,že namiesto dokonalého využitia tajného spolu-pracovníka politická polícia týmto spôsobom vlast-ne kryla „agenta nepriateľa“. Údajne sa vyskytli ajprípady, keď „objekty viazané na spoluprácu“ sys-tematicky podávali provokačné informácie. Iná„závažná chyba“ vyplynula z niekoľkých prípadovz poslednej doby, ktoré však boli typické len prepočiatočnú fázu vytvárania masovej agentúrnejsiete: „…orgány zaväzujú k spolupráci osoby, oktorých prakticky nič nevedia, a po odhalení prí-padu sa z celkom iného agentúrneho prameňazistí, že išlo o člena protištátnej skupiny…“. Trebaupozorniť, že úlohou tejto sebakritiky, ktorá zovše-obecňovala niektoré agentúrne prípady ŠtB, ne-bolo relativizovať nebezpečnosť práce s agentúr-nou sieťou, ale odstrániť zistené nedostatky. Tohosa týkala predovšetkým ďalšia „závada“ – „k spo-lupráci sú viazané osoby, ktoré sa pohybujú naokraji nepriateľského prostredia, ktoré nemajú anicharakter informátorov a nie je u nich vôbec pred-poklad na to, že by sa mohli stať agentmi a pre-niknúť do nepriateľských stredísk.“

Nasledujúca pripomienka sa týkala iba tejmnožiny tajných spolupracovníkov ŠtB, ktorí bolizískaní operatívnymi orgánmi pre spoluprácu podhrozbou: „Forma viazania je často šablónovitápodľa jedného tzv. osvedčeného prípadu, napr. žeosoba je predvolaná na bezpečnosť, hoci nie jevopred vylustrovaná a nie je vypracovaný viazacínávrh. Pri výsluchu je vyhrážkou prinútená podpí-sať viazaciu prísahu, pričom orgány nemajú žiadnykompromitujúci materiál, a až potom je dodatočnevypracovaný viazací návrh. Boli dokonca zistenétrestuhodné prípady, pri ktorých bolo používané ifyzické násilie a rôzne vyhrážky ako ’prostriedok’na viazanie.“ Autori smernice cítili potrebu upozor-niť aj na „nedostatky … v obsluhe spolupracovní-kov … zavinené tým, že:

a) riadiaci orgán sa dostatočne nepripravujena schôdzku s agentom a nevytyčuje mu presnéúlohy, celkové ani čiastkové;

( 8 )11) Věc: Nové označení spolupracovníků, sektor 4 MNB, čj. 21/E-1950-s. Informace pro bezpečnostní kolegium a sovětské poradce. AMV,

fond A-31, inv. j. 13.12) Čl. 49 TR MNB č. 36 „Práce s agenty“ z 10. 12. 1951.


b) pri ďalšej schôdzke netrvá na splnení zada-ných úloh alebo ani nekontroluje, či a ako boli spl-nené;

c) agenta nekontroluje;d) v dôsledku toho nemá prehľad o práci

agenta, jeho postoji k úlohám, jeho schopnos-tiach, kvalite a serióznosti jeho správ;

e) nedodržiava zásady konšpirácie.Je treba, samozrejme, s podobným zlým po-

stojom k agentúrnej práci skoncovať. Každý ope-ratívny pracovník si musí uvedomiť, že jeho hlav-nou zbraňou v boji proti triednemu nepriateľovi jepolitická vyspelosť a agentúra.“

Minister Kopřiva preto nariadil „dodržiavanietýchto zásad v práci s agentmi“:

Pri výbere „vhodných typov a príprave viaza-nia“ si príslušníci ŠtB mali predovšetkým „politickyujasniť, kde je alebo môže byť nepriateľ ľudovode-mokratického zriadenia – kde sú teda objektybezpečnosti“. Potom bolo „nutné vždy zamerať …agentúru podľa pripraveného plánu“. Pri výberetypov pre viazanie mali prihliadať na dva „hlavnépredpoklady“:

a) spoľahlivosť (to znamená, aké sú záruky, žeuvedená osoba pri správnom riadení a kontrolenezradí);

b) vhodnosť typu (to znamená, aké vzťahy astyky má navrhovaná osoba s triednym nepriate-ľom, aké sú jej osobné kvality, aký má ŠtB kom-promitujúci materiál apd.).

Až potom bolo možné „pristúpiť k vlastnémurozpracovaniu vyhliadnutého typu“. Zásadou všet-kých operatívnych pracovníkov Štátnej bezpeč-nosti sa malo stať, že „viazať je možné iba tie oso-by, ktoré sú riadne rozpracované, to znamená:

– lustrovať vo všetkých evidenčných kartoté-kach; vykonať ustanovku, ktorá musí obsahovaťpredchádzajúcu činnosť, politickú minulosť, styky,záľuby, charakterové vlastnosti, príbuzných, zná-mych atď., teda tak, aby sme získali o osobe jas-ný obraz; v určitých prípadoch je vhodné na taktovyhliadnutú a rozpracovanú osobu napojiť inéhoagenta, ktorý o jej správaní a mentalite môže po-dať podrobnú správu;

– pred viazaním je vhodné si rozpracovanúosobu prezrieť, vo zvlášť dôležitých prípadochosobu pred viazaním sledovať;

– vyhliadnutú osobu obsadiť pomocou techni-ky (telefónne odpočúvanie, mikrofónový vývod,cenzúra pošty);

– sústrediť kompromitujúci materiál – alebo vy-pracovať plán kombinácie pre jeho získanie a sú-stredenie – a to vždy do takej miery, aby si viazanáosoba jasne uvedomila, že celá jej ďalšia existen-cia je závislá od spolupráce s bezpečnosťou.

Na základe takého rozpracovania a zhromaž-denia materiálu zvážiť získané poznatky a ak jemateriál o trestnej činnosti závažný, posúdiť, či nie

je účelnejšie osobu zatknúť ako viazať. Vo všet-kých prípadoch musí byť už pred viazaním pripra-vený postup o tom, čo bude podniknuté, ak oso-ba odmietne spoluprácu s bezpečnosťou. (Naprí-klad, ak je materiál o trestnej činnosti dostatočný,musí byť k viazaciemu aktu pripojený tiež návrh nazatknutie a pod.)“

Aké to bolo na počiatku päťdesiatych rokovzdanlivo jednoduché! Buď – alebo!

Rozkaz ministra národnej bezpečnosti, ktorýbol rozhodujúcim činiteľom „pre získanie konkrét-nych výsledkov agentúrnej práce“, zdôrazňoval„spôsob riadenia agentúrnych spolupracovníkov.Zlé riadenie agentúrnych spolupracovníkov má zanásledok prezradenie agenta alebo jeho nedo-statočné využitie“. Riadiaci orgán nemal nikdy za-budnúť na fakt, že „agent sa pohybuje a pracujev nepriateľskom prostredí, ktoré na neho vykoná-va svoj vplyv“. „Sústavne“ mal agenta pripravovať„po politickej, tak aj po operatívnej stránke na pl-nenie úloh“. Túto skutočnosť si mal operatívnypracovník neustále pripomínať „aj pri vytváranívzájomného vzťahu medzi ním a agentom“.V žiadnom prípade nemal pripustiť žiadne fami-liárnosti, od agenta nesmel prijímať „žiadne dary,jedlo atď.“. „Agenta je treba vychovávať tak, abysi uvedomil, že pracuje pre štát prostredníctvombezpečnosti a nie pre jednotlivý orgán bezpeč-nosti, a ak to povaha pracovných možností agen-ta vyžaduje, je ho treba odovzdať inému orgánu,oddeleniu alebo kraju.“

Celkom nepresvedčivo znie pasáž Kopřivovhorozkazu, ktorá zakazuje provokácie: „Pri riadeníagentúrnych spolupracovníkov musí mať orgán napamäti, aby sa agent nestal v žiadnom prípade ini-ciátorom trestnej činnosti a aby sa nestal ústred-nou postavou celej protištátnej činnosti objektu.Za žiadnych okolností nesmie agent dávať popudna teror a je treba ho riadiť tak, aby okamžite akú-koľvek zmienku o teroristických alebo sabotáž-nych snahách objektu ihneď ohlásil a tieto ten-dencie paralyzoval. Zákonom riadiaceho orgánuje v podobných prípadoch také objekty hneď likvi-dovať.“ Explicitne tu bolo tiež uvedené, že „agentsa nesmie stať provokatérom“.

Pri riadení agentúrnych spolupracovníkov „na-stala často situácia, keď je objekt, na ktorý bolagent zameraný, likvidovaný“ a príslušníci ŠtB stá-li pred otázkou „ďalšieho zamerania agenta“.„S touto možnosťou je treba počítať už pri likvidá-cii objektu, aby sme agenta včas a vhodným spô-sobom stiahli, aby nestratil dôveru nepriateľa.“ Sú-časne bolo treba pripraviť agentovi „podmienky“pre ďalšiu „prácu v inom objekte“. V týchto prípa-doch už musela Štátna bezpečnosť kombinovaťza spoluúčasti ďalších agentov, „ktorí, samozrej-me, nevedia, že ide o spolupracovníka bezpeč-nosti – agentovi vytvoria podmienky pre ďalšie

( 9 )


podnikanie. Stáva sa, že pri dôkladnom skúmanívšetkých stykov a vzťahov agenta k triednemu ne-priateľovi objavíme, že agent samotný má mož-nosti ďalšieho prenikania – pri starostlivom riade-ní – do iných nepriateľských objektov. Platí tu zá-sada, že len podrobným skúmaním pracovnýchmožností a osobných kvalít si je možné vytvoriťsprávnu predstavu o jeho zameraní.“

Okrem permanentného zdôrazňovania kon-špirácie obsahoval rozkaz aj pasáž, vyžadujúcu odkaždého operatívneho pracovníka dôkladnú kon-trolu svojich agentúrnych spolupracovníkov. „Pr-vou kontrolou práce agentúrneho pracovníka jekontrola plnenia zadaných úloh a preverovanie je-ho správ. Ďalší spôsob kontroly, ktorú musí riadia-ci orgán občas vykonávať, je náhodné sledovanie,použitie techniky, odpočúvanie dôležitých schô-dzok agentúrneho spolupracovníka s objektom akontrola pomocou druhého agenta alebo informá-tora.“ Administratívna kontrola bola špecifickouformou kontroly, jej výsledkom sa mal stať „riadnevedený agentúrny zväzok, ktorý musí byť živýmspisom“. Riadiaci orgán do agentúrneho zväzku„systematicky“ zaznamenával „všetky okolnosti sú-visiace s prácou a činnosťou agentúrneho spolu-pracovníka“.

Keď operatívny orgán zistil, že bol jeho agen-túrny spolupracovník vyzradený, bol povinný agen-ta „z prípadu ihneď odstrániť, prípadne ho po sta-rostlivej príprave … použiť na klamanie nepriateľaalebo ho odovzdať tam, kde by ho bolo možné eš-te použiť“. Smernica uvádzala pre prípad, „akagentúrny spolupracovník zradí alebo odmietneďalšiu spoluprácu“, aj postup. Príslušníci ŠtB ma-li „celý prípad analyzovať a hľadať závady“, a to nasvojej aj na agentovej strane. „Ak sa nedá nájsťiné riešenie, je treba s použitím kompromitujúce-ho materiálu vyvodiť prísne dôsledky a agentúrne-ho spolupracovníka súdiť.“

Rozkaz tiež celkom jednoznačne stanovil, žeza riadenie a kontrolu činnosti agentúrnej siete súzodpovední velitelia na všetkých stupňoch. Ich„základnou povinnosťou“ bolo tiež „pracovaťs agentmi“. „Keď majú velitelia riadne kontrolovaťa riadiť prácu podriadených pracovníkov s agent-mi, musia sami agentúrne pracovať.“ Minister Ko-přiva zdôrazňoval: „Agentúra je najostrejšia anajúčinnejšia zbraň našich spravodajských bez-pečnostných zložiek proti triednemu nepriateľovi.Agentúra umožňuje odhaľovať a likvidovať triedne-ho nepriateľa skôr, ako svoje zločinné zámeryuskutoční. Nové úlohy vyvolávané zostrovanímtriedneho boja na ceste k socializmu vyžadujú odnašej bezpečnosti, aby bola na výške doby a do-kázala vždy v zárodku úspešne odhaľovať proti-štátnu činnosť nepriateľa. Poznať zámery nepria-teľa a drtiť ho v pravý čas je najlepšie možné na zá-klade správ spoľahlivej agentúrnej siete. Agentúra

je preto v rukách strane verných, politicky vyspe-lých a odborne skúsených pracovníkov prvoradouzbraňou našej národnej bezpečnosti. Túto zbraňje teraz treba učiniť stredom všestrannej starostli-vosti a jej ostrie úplne zamerať voči nepriateľommieru a socializmu v našej vlasti.“

Barákova éra v duchu oddanostiľudovodemokratickému zriadeniu

Ďalší tajný rozkaz č. 72 o práci s agentmi bolspracovaný spolu so Smernicou o agentúrno-operatívnej práci a v apríli 1954 bol vydaný mi-nistrom vnútra Rudolfom Barákom.13) Politickýúvod smernice stanovil „orgánom ministerstvavnútra čestnú a zodpovednú úlohu: chrániť výstav-bu socializmu v našej vlasti.“ Príslušníci Štátnejbezpečnosti sa touto úlohou cítili byť postavení„do prvej línie boja proti vnútornému a zahranič-nému nepriateľovi“. Pod vedením Komunistickejstrany Československa a v „tesnom spojení s pra-cujúcimi miest a vidieka“ mali dosiahnuť „čestnéúspechy. Zneškodnili v centrále a tiež v krajochmnoho nebezpečných špionážnych, sabotáž-nych, teroristických a iných protištátnych skupín,zabavili značné množstvo zbraní, vysielačiek aprotištátnych letákov.“ Tieto „úspechy“ dosiahlaŠtátna bezpečnosť „vďaka stálemu zvyšovaniu po-litickej úrovne“ svojich operatívnych pracovníkov,„vychovávaných v duchu oddanosti veci robotníc-kej triede, komunistickej strane a Sovietskemuzväzu, v duchu nezmieriteľnej nenávisti k nepriate-ľom mieru a socializmu.“ Zvýšenie politickej úrov-ne pracovníkov ministerstva vnútra sa údajne od-razilo nielen „v usilovnom boji proti narušovaniusocialistickej zákonnosti“, ale predovšetkým „v bo-ji za správne používanie agentúrneho aparátu akojednej zo základných zbraní“ príslušníkov Štátnejbezpečnosti. „Prax ukazuje, že na správnom vy-užití agentúrneho aparátu z veľkej časti závisíúspešný boj operatívnych orgánov ministerstvavnútra proti nepriateľovi. Operatívni pracovníci,ktorí správne pochopili význam agentúrnej práce,sú preto príkladom v boji s nepriateľmi ľudovode-mokratického zriadenia.“

Práca orgánov Štátnej bezpečnosti napriek to-mu stále trpela „podstatnými nedostatkami“. Jed-ným z nich bol fakt, že „mnohí“ operatívni pracov-níci Štátnej bezpečnosti „v centrále a i na krajochešte nepochopili význam agentúrnej práce akohlavnej zbrane v boji s nepriateľmi, nepochopili,že operatívny pracovník bez dobre vybudovanej,organizovanej a riadenej agentúrnej siete je kan-celárskym byrokratom, ktorý nemôže nepriateľaodhaliť a zneškodniť.“ Niektoré úseky aparátuŠtátnej bezpečnosti si stále ešte zamieňali „hlbo-kú agentúrnu prácu“ s prácou „s takzvanými dô-verníkmi’“.

( 10 )13) TRMV č. 72 Směrnice o agenturně-operativní práci z 20. 4. 1954. Porov. GULA, Marian: Vývoj typů, s. 7 – 9.


Hlavná výčitka operatívnym pracovníkom zne-la: „Namiesto, aby zaväzovali agentúru majúcu prí-stup do prostredia nepriateľského ľudovodemo-kratickému zriadeniu, majúcu možnosť hlbokoprenikať do nepriateľského podzemia, odhaľovaťjeho nepriateľskú činnosť a zámery, strácajú väč-šinu času na schôdzkach s dôverníkmi“. Spolu-pracovníci Štátnej bezpečnosti typu dôverník boli„vo veľkej väčšine aktívnymi pracovníkmi afunkcionármi“, otvorene vystupujúcimi „proti ne-priateľom ľudovodemokratického zriadenia“, bezmožnosti „prenikať do nepriateľského prostredia auž vôbec nie do aktívneho nepriateľského podze-mia“. Autori smernice dospeli k logickému záveru,že zámena agentúrnej práce za prácu s dôverník-mi nemohla priniesť „žiadané výsledky“. Spojenieoperatívneho pracovníka, „obsluhujúceho zverenýobjekt alebo úsek“ s funkcionármi, s aktívom mu,prirodzene, pomáhalo orientovať sa v situácii, ove-rovať si a zisťovať fakty, na ktoré mal potom „za-meriavať pozornosť agentúry“. Nikto však nesmeltoto „spojenie s aktívom“ zamieňať za prácu sagentúrou.14)

„Ďalším vážnym nedostatkom v agentúrnejpráci je slabá kontrola činnosti operatívnych pra-covníkov zo strany nižších, stredných i vyšších ná-čelníkov. Sú ešte také pracoviská, na ktorých jed-notliví operatívni pracovníci za posledný jeden aždva roky nezaviazali ani jedného agenta alebo in-formátora a nemajú zavedený ani jeden agentúrnerozpracovaný prípad. Takí ’operatívni’ pracovníciprestali byť už dávno operatívnymi a neprinášajústrane a štátu žiaden úžitok. Ako je možné, že ichnáčelníci po celý rok alebo dlhšie nevidia, že or-gány, ktoré sú im podriadené ignorujú agentúrnuprácu? Môže sa tak stať iba preto, že títo náčelní-ci agentúrno-operatívnu prácu nevyžadujú a vô-bec nevykonávajú kontrolu práce na im zverenýchúsekoch.“

Minister Barák považoval za potrebné „rázne aurýchlene“ odstrániť „ďalší nedostatok“ v agentúr-no-operatívnej práci, a to „používanie provokač-ných metód“. „I keď sa už tieto prípady nevyskytu-jú v širokom meradle, sú stále ešte niektorí opera-tívni pracovníci, ktorí politicky nedocenili významboja za socialistickú zákonnosť, a používajú pro-vokačné metódy v práci s agentúrou. Provokačnémetódy sú nezlučiteľné s pojmom správneho chá-pania agentúry a prípady provokačných metód jenutné posudzovať ako hrubé narušenie socialis-tickej zákonnosti.“

Posledným zmieneným zásadným nedostat-kom v agentúrnej práci bolo „narušovanie základ-ných princípov konšpirácie“, tak v otázkach „úko-lovania“, ako aj „obsluhy“ agentov. „Prípady de-konšpirácie agentov – pre nepremyslené úkolova-

nie agentúry, pre nedbalé organizovanie agentúr-nych schôdzok, pre nesprávne a formálne riade-nie agentúrnych spolupracovníkov – svedčia otom, že ešte stále dosť operatívnych pracovníkovnechápe, že iba utajený agentúrny spolupracov-ník môže úspešne plniť úlohy.“

V úvode minister vnútra ešte požadoval: „Narýchlom a dôslednom odstránení nedostatkov vagentúrnej práci závisí zvýšenie celkovej operatív-nej úrovne orgánov ministerstva vnútra. Podmien-ky zostrujúceho sa triedneho boja vyžadujú, abysa stále zvyšovala úroveň operatívnej práce v cen-trále a tiež aj v krajoch. Preto je povinnosťou všet-kých pracovníkov ministerstva vnútra rozhodne a vkrátkej dobe zásadne zlepšiť agentúrno-operatív-nu prácu.“ Barák nariaďoval okrem oboznámeniasa s novými smernicami predovšetkým previesť’dôverníkov’, „ktorí majú možnosť odhaľovať aleborozpracovávať nepriateľské skupiny alebo jednotli-vé nepriateľské osoby“ na informátorov – v niekto-rých prípadoch dokonca aj na agentov – a začle-niť ich do agentúrnej siete. „S ostatnými dôverník-mi udržiavať aj ďalej spojenie ako s aktívom, avšakv hraniciach nutnosti.“ Od všetkých náčelníkov,riadiacich na všetkých stupňoch operatívnu čin-nosť, požadoval vykonať „zásadné opatrenia“ nazískanie agentúry „nutnej“ v objektoch aj po lí-niách práce, dôsledné dodržiavanie inštrukcie oagentúrnej práci a pritom mať predovšetkým „napamäti, že samoúčelné, masové, povrchné a for-málne získavanie agentov nemôže prinášať žiadú-ce výsledky“. Rozkaz opäť zakazoval všetkýmoperatívnym pracovníkom pri práci s agentúrou„používanie provokačných metód“. Požadovalokamžite hlásiť sebe alebo svojim námestníkomvšetky prípady „použitia provokačných metód vagentúrno-operatívnej práci a porušenia socialis-tickej zákonnosti, aby vinníci mohli byť potrestaní“.

Samotná smernica o agentúrno-operatív-nej práci rozširovala definíciu agentúrno-informá-torskej siete, ktorú aj naďalej tvorili osoby „tajnezaviazané pre odhaľovanie, rozpracovávanie, do-kumentovanie a včasné znemožnenie zločineckejčinnosti nepriateľského podzemia, agentúry ne-priateľských rozviednych a emigračných centier,odhaľovanie škodcov, diverzantov, teroristov ainých zločineckých elementov, usilujúcich o naru-šenie ľudovodemokratického zriadenia v ČSR“.Agentúrna sieť sa s ohľadom na rôzny charakterúloh v „rozpracovávanom nepriateľskom prostre-dí“ delila na: 1) agentov, 2) informátorov, 3) rezi-dentov, 4) držiteľov konšpiračných a prepožiča-ných schôdzkových bytov.

Agent (A) bol v roku 1954 označený za naj-schopnejšieho tajného spolupracovníka operatív-nych orgánov ministerstva vnútra, ktorého hlavnouvlastnosťou mala byť „možnosť prenikať do nepria-

( 11 )14) K pohľadu na „aktív“ v polovici normalizačného obdobia porov. ŽÁČEK, Pavel: Přísně tajné. Státní bezpečnost za normalizace. Vybra-né směrnice a metodické pokyny politické policie z let 1978 – 1989. Praha 2001, s. 94 – 95.


styku „s množstvom agentúry“ a nemohli zabez-pečiť jej „správnu obsluhu“, ako aj v tých prípa-doch, keď osobné spojenie operatívneho pracov-níka s informátormi a agentmi sťažovali špecificképodmienky práce. Počet informátorov, ktorých ria-dil, bol závislý na možnostiach samotného rezi-denta, nemalo ich však byť „viac ako päť aleboosem“.

Smernica zaviedla prepožičané – schôdz-kové byty. Dovtedy Štátna bezpečnosť prepoži-čané byty nepoužívala. Operatívni pracovníci prijí-mali agentúru v konšpiračných bytoch alebo naverejných miestach. „Majitelia týchto bytov sa zís-kavajú z preverených, čestných a ľudovodemokra-tickému zriadeniu oddaných ľudí, ktorých byty mu-sia zodpovedať nutným požiadavkám prijímaniaagentúry – malé množstvo spolubývajúcich, vhod-né umiestnenie, vjazdy, vchody a východy zabez-pečujúce konšpiráciu v práci.“ Hoci boli majiteliatýchto bytov vedení k zachovávaniu prísneho ta-jomstva o osobách, ktoré navštevujú ich príbytky,predsa mali operatívni pracovníci vykonať všetkyopatrenia na to, aby držiteľ prepožičaného bytuagentov nepoznal. „Byt alebo miestnosť (izba) sagentúrou sa platí majiteľovi podľa zmluvy.“

Pre prácu „s najčestnejšou a preverenouagentúrou“ bol určený konšpiračný byt, ktorý bolv plnom vlastníctve orgánov MV. „Pred obyvateľ-stvom je zamaskovaný ako úrad alebo súkromnýbyt – žijúci je zvlášť dôveryhodný človek, aleboosobitne viazaný informátor, alebo utajený opera-tívny pracovník.“ Pri výbere konšpiračných bytov,ktoré mali byť umiestnené „v mestách a veľkýchobývaných domoch“, malo nezastupiteľný významich umiestnenie z hľadiska zabezpečenia konšpi-rácie. „V konšpiračných a schôdzkových bytoch jemožno vykonávať dve až tri schôdzky denne. V prí-pade, že sa medzi prijímanou agentúrou zistí zrad-ca, je treba konšpiračný alebo schôdzkový bytokamžite zrušiť.“

Smernica pomerne správne zdôrazňovala, že„úspechy v práci agentúry“ záviseli predovšetkýmod toho, ako operatívny pracovník „správne a cie-ľavedome“ využíval „jej možnosti a schopnosti“.Povinnosťou príslušného riadiaceho orgánu bolostarať sa o zvyšovanie „kontrarozviednych vlast-ností agentúry“ a jej výchove „v duchu oddanostiľudovodemokratickému zriadeniu“. Ďalšou povin-nosťou bola neprestajná previerka a kontrola prá-ce „a správania sa“ agentúry. „Táto previerka akontrola sa uskutočňuje pri osobnom styku sagentúrou (na schôdzkach) aj prostredníctvomdruhej agentúry a rôznymi agentúrno-operatívnymiprostriedkami a v prípadoch nutnosti aj technický-mi opatreniami.“ Smernica sa opakovane vyjadro-vala k provokáciám: „Operatívnemu pracovníkovisa kategoricky zakazuje dávať agentovi akékoľvekprovokačné úlohy. Operatívny pracovník nesmie

dopúšťať provokačné správanie agenta v rozpra-covávanom prostredí. Agent nemá právo byť inici-átorom vykonávania akýchkoľvek protištátnych či-nov a spravidla nemôže zastávať vedúce postave-nie v rozpracovávanom prostredí.“

Štátna bezpečnosť získala počas riadenia roz-siahlej agentúrnej siete bohaté skúsenosti. Bola sivedomá toho, že agentúra bola získavaná „v znač-nej miere“ z prostredia „nepriateľských elemen-tov“ a „v procese svojej práce“ tiež podliehala je-ho vplyvu. Hlavný princíp vzťahu medzi Štátnoubezpečnosťou, resp. konkrétnym riadiacim orgá-nom a tajným spolupracovníkom spočíval v potre-be paralyzácie „nepriateľského pôsobenia naagentúru“.

„Výchovná práca“ s agentom mala mať „syste-matický, konkrétny a diferencovaný charakter, vy-chádzajúci z osobných vlastností, jeho minulosti,služobného postavenia a návykov“. PríslušníciŠtátnej bezpečnosti boli povinní vychovávať agen-túru „v smere:

a) oddanosti ľudovodemokratickému zriade-niu a politickej bdelosti,

b) rozvíjania a zdokonaľovania ich rozviednycha kontrarozviednych vlastností a konšpirá-cie v práci,

c) čestnosti a oddanosti v práci s orgánmi MV,disciplíne a presnosti v plnení úloh.

Metódy výchovy agentúry sú:a) vyžadovanie včasného a presného plnenia

všetkých uložených úloh; táto požiadavka naagentúru musí byť taktická, nesmie obsahovať ele-menty hrubosti alebo formalizmu;

b) na besedách s agentúrou sa musí operatív-ny pracovník zaujímať o jej politické názory a nála-dy a na konkrétnych príkladoch dokazovať pred-nosti ľudovodemokratického zriadenia pred kapi-talistickým;

( 13 )


c) operatívny pracovník je povinný k sebezručne pripútavať agentúru tým, že nielen žiada pl-nenie úloh, ale prejavuje aj starostlivosť o jej osob-ný život;

d) zvyšovať kvalifikáciu agentúry prostredníc-tvom analyzovania jej správania v tom alebo inomprostredí, rozborom chýb a pomocou pri ich ná-prave.“

Vedenie Štátnej bezpečnosti si predstavovalo,že pre agentov má byť operatívny pracovník „auto-ritou“. Zakazovalo sa „nadväzovať s agentúrou fa-miliárne vzťahy, konať spoločné pitky, prijímať odnej akékoľvek darčeky a využívať úsluhy“. Bolo tiežneprípustné vodiť si agenta k sebe domov a „tak-tiež udržiavať známosť“ s jeho rodinou. Agentúrenebolo možné dávať sľuby, ktoré „nemôžu byť spl-nené“.

„Schôdzky s agentúrou uskutočňuje operatív-ny pracovník v závislosti na vážnosti a charaktereplnenia úloh, nie menej než dva až trikrát za me-siac. Na schôdzke musí operatívny pracovník žia-dať od agenta oznámenie o splnení predchádza-júcich úloh, dávať mu nové úlohy a podrobne hoinštruovať o spôsoboch ich plnenia, vypočuť si vtejto otázke návrhy agenta a určiť termín splnenia.“

Jednou z kapitoliek smernice bola časť nazva-ná „Prerušenie stykov s agentúrou“. „Z obsluho-vanej pracujúcej agentúrnej siete je treba vylúčiť:

a) obojetníkov, dvojníkov (dublerov);b) spolupracovníkov, ktorí sa skompromitovali

provokačným správaním;c) celkom neschopných spolupracovníkov;d) tých spolupracovníkov, ktorí nemôžu spĺňať

úlohy orgánov MV v dôsledku ťažkej dlhejchoroby;

e) spolupracovníkov, ktorí kategoricky odmie-tajú naďalej spolupracovať.“

Operatívny pracovník obyčajne spisoval o pre-rušení styku podrobnú správu. V niektorých prípa-doch vykonal nadriadený „preverujúcu schôdzku“,aby sa presvedčil „o správnosti prerušenia spolu-práce“. Prerušenie styku s agentom schvaľovali vposlednej inštancii tí náčelníci, ktorí rozhodovalio jeho viazaní. „Agent, s ktorým sa prerušujestyk, podpisuje sľub mlčanlivosti. Vo výnimočnýchprípadoch, keď nie je operatívne účelné oznamo-vať agentúrnemu spolupracovníkovi prerušeniestyku, sľub mlčanlivosti sa nevyžaduje.“

Štátna bezpečnosť obnovila v priebehu agen-túrno-operatívnej práce spojenie s celým radomuž „vyradených“ agentov. Riadiaci orgán napísalpo vyzdvihnutí všetkých materiálov „na agenta“ zoperatívneho archívu a po ich preštudovaní „odô-vodnený návrh“ na obnovenie spolupráce s touto„vylúčenou agentúrou“.

Šesťdesiate roky v spojenís ľudom v prednej línii boja

Na začiatku šesťdesiatych rokov vykonalaŠtátna bezpečnosť analýzu svojich dovtedajšíchpracovných postupov a na základe tejto reflexiestanovilo vedenie ministerstva vnútra nové pravid-lá operatívnej práce. V ideologickom úvode Smer-nice pre agentúrno-operatívnu prácu štátnejbezpečnosti, ktorú vydal v polovici mája 1962 mi-nister vnútra Lubomír Štrougal15) sa špičky Štátnejbezpečnosti okrem prihlásenia sa k rozvoju socia-lizmu v Československu snažili načrtnúť posun pri-orít v štátnobezpečnostnej práci, reagujúc tak nazmenenú zahraničnopolitickú realitu a postup zá-padných spravodajských služieb. „Českosloven-ská socialistická republika je spolu s NDR najzá-padnejšou časťou socialistického tábora, čo násstavia do prednej línie boja… Nepriateľské roz-viedky využívajú na špionáž a podvratnú činnosťproti nám vízových cudzincov a iné triedne nepria-teľské elementy. Preto je hlavné úsilie štátnej bez-pečnosti zamerané proti imperialistickým rozvied-kam, hlavne americkej, západonemeckej, anglic-kej a francúzskej.“ Okrem toho mala „stále schop-nejšie a účinnejšie bojovať proti všetkým triednymnepriateľom a nenapraviteľným protispoločen-ským živlom, vykonávajúcim protištátnu činnosť.“Smernica s najvyšším stupňom utajenia – prísnetajné zvláštnej dôležitosti – uvádzala závislosť taj-nej polície na Komunistickej strane Českosloven-ska: „Štátna bezpečnosť pracuje pod vedenímstrany a je stranou sústavne kontrolovaná. Všetkyúlohy štátnej bezpečnosti musia byť chápané dô-sledne v duchu politickej línie strany. Na každompracovisku je treba plne a hlboko uplatňovať ve-dúcu úlohu strany a leninské normy straníckehoživota.“

Celkom absurdne znie nasledujúca veta: „Silaštátnej bezpečnosti je v spojení s ľudom, vo vernejslužbe ľudu pri ochrane socialistického zriadenia“.„Prevaha“ komunistického tábora a „úspechy so-cialistického zriadenia“ vytvorili údajne situáciu,ktorá Štátnej bezpečnosti umožňovala „získavaťširší okruh osôb“ ochotných „podieľať sa dobro-voľne na ochrane bezpečnosti našej krajiny“.Československí pracujúci vraj dokonca „v pomocibezpečnosti“ videli „jednu z foriem účasti na sprá-ve štátu“. Vedenie Štátnej bezpečnosti požadova-lo od podriadených útvarov pružnú a pohotovú re-akciu „na všetky zjavy, hlavne na nové a rafinova-nejšie metódy a formy nepriateľskej činnosti“ a sú-stavné zvyšovanie kvality práce. „Činnosť štátnejbezpečnosti musí mať ofenzívny charakter“.

„Do agentúrno-operatívnej činnosti je trebazavádzať vedecké pracovné postupy, vychádzajú-ce z dôslednej analytickej práce a koncepčného

( 14 ) 15) RMV č. 13 Směrnice pro agenturně-operativní práci státní bezpečnosti z 16. 5. 1962; ich účinnosť bola stanovená od 1. 6. 1962. Po-rov. GULA, Marian: Vývoj typů, s. 10 – 12.


teľského podzemia a medzi rozviedne orgány pro-tivníka, rozpracovávať ich a vykonávať iné špeciál-ne úlohy“. Týmito úlohami bolo myslené „aktívnerozpracovávanie špiónov, špiónskych rezidentúr,sabotérov a škodcov, podzemných organizácií(buržoáznonacionalistických, kulacko-povstalec-kých, bývalých reakčných politických strán atď.),rozviednych orgánov protivníka a emigrantskýchcentier“.

Aby bolo možné tieto úlohy splniť, Štátna bez-pečnosť viazala agentúru „spravidla z členov ne-priateľských organizácií alebo z osôb majúcichmožnosť do týchto organizácií preniknúť.“ Agentamali operatívne orgány Štátnej bezpečnosti viazať„na základe kompromitujúcich materiálov, t. j. napodklade jeho trestnej činnosti alebo z vlaste-neckých pohnútok a na základe jeho sympatií k ľu-dovodemokratickému zriadeniu a nakoniec aj zamateriálne výhody (peňažné a vecné odmeny).Vhodnými kandidátmi viazania na podklade kom-promitujúcich materiálov môžu byť kolísavé živly,ktoré sa do protištátnej činnosti zapojili pod vy-hrážkami alebo za materiálne výhody a ktoré ne-hrajú vo vykonávaní protištátnej činnosti vedúcuúlohu.“ Príslušníci Štátnej bezpečnosti však malimať neustále na pamäti, „že najspoľahlivejšiaagentúra je tá, ktorá bola zaviazaná z vlastenec-kých pohnútok“. Platilo to hlavne pri realizácii„špeciálnych úloh – vykonanie viazania v zahrani-čí, obnovenie a uskutočnenie spojenia so zahra-

ničnou a inou agentúrou atď.“, ktoré mohla plniťlen „agentúra z radov spoľahlivých osôb, odda-ných ľudovodemokratickému zriadeniu, zaručujú-cich, že nezradia záujmy štátu. Na ideologickompodklade sa získavajú agenti tiež z radov cudzin-cov, sympatizujúcich s ľudovodemokratickým zria-dením a informátori majúci možnosť rozpracovávaťnepriateľské územie“.

Informátor (I) bol definovaný ako tajný spolu-pracovník orgánov ministerstva vnútra, „zaviazanýspravidla na vlasteneckom základe a podávajúciinformácie o nepriateľských elementoch zo svojhookolia“; bolo ich okrem toho možné viazať „aj nazáklade kompromitujúcich materiálov“. Informátorimali plniť tieto úlohy:

a) odhaľovať „osoby nepriateľské ľudovode-mokratickému zriadeniu, akty protištátnych preja-vov“ a včas o nich informovať svoje riadiace orgá-ny,

b) zúčastňovať „sa rozpracovania konkrétnychosôb“ a v súvislosti so svojimi možnosťami pomá-hať odhaľovať „zločinné činnosti nepriateľov“,

c) vychádzať v ústrety ďalším príkazom orgá-nov Štátnej bezpečnosti, spojených „s ochranouštátneho tajomstva osobitne dôležitých objektovv štáte“ a pri pátraní „po protištátnych zločincoch“.

Informátora získavali operatívni pracovníciŠtátnej bezpečnosti aj „na úzko špeciálne ciele“,akými bolo predovšetkým „odvrátenie diverznýchaktov“. Mal pritom odhaľovať a upozorňovať „na di-verzné úmysly nepriateľa“, signalizovať „o faktochnarušenia výrobných procesov, pravidiel technic-kej výroby, bezpečnosti výroby a iných, ktorýmimôžu byť zamaskované diverzné a škodcovskéakcie. Protidiverzní informátori sa získavajú v dôle-žitých priemyselných závodoch (uhoľných a rud-ných baniach, železniciach, závodoch zbrojnej vý-roby, elektrostaniciach, vojenských skladochatď.), v miestach zraniteľných diverziou“. Ďalšímiosobitnými úlohami malo byť získavanie „ustano-vujúcich a charakterizujúcich údajov“ k osobám aochrana štátnych hraníc. „Informátor včas ozna-muje orgánu MV poznatky o všetkých podozri-vých, čudných osobách objavujúcich sa v pohra-ničnom pásme a o faktoch narušenia hraníc.“

Do kategórie agent mohol byť prevedený leninformátor, ktorý „v procese agentúrno-operatív-nej práce“ získal možnosť „preniknúť do toho ale-bo oného nepriateľského prostredia alebo viesťrozpracovanie jednotlivých protištátnych zločin-cov“.

Tajný spolupracovník typu rezident bol viaza-ný „hlavne z komunistov alebo bezpartajných,bezpodmienečne oddaných ľudovodemokratické-mu zriadeniu, majúcich možnosť i schopnosť ria-diť skupinu informátorov“ a „niekedy“ aj agentov.Rezidentov získavala Štátna bezpečnosť v prípa-doch, keď boli operatívni pracovníci v osobnom

( 12 )


ujasnenia úloh, s pomocou ktorých bude možnézdokonaliť represívnu a preventívno-výchovnú prá-cu, zvýšiť organizátorskú a riadiacu úlohu náčelní-kov, dosahovať to, aby bola práca vedená cieľave-dome v plnom súlade s potrebami politiky strany.“

Zaujímavé boli aj požiadavky vedenia minister-stva vnútra voči jednotlivým príslušníkom politickejpolície: „Pracovníci štátnej bezpečnosti musiachápať súčasný medzinárodnopolitický vývoj achápať zákonitosti a úlohy budovania našej socia-listickej spoločnosti. Musia byť všestranne vzdela-ní, zásadoví, čestní, skromní, charakterovo a mo-rálne pevní. Voči nepriateľom socialistického zria-denia musia vystupovať dôsledne a nekompromis-ne. Pracovníci štátnej bezpečnosti musia mať vždyna pamäti, že vystupujú ako predstavitelia socialis-tického štátu, socialistickej bezpečnosti.“ Smerni-ca nemala byť iba metodickou pomôckou preagentúrno-operatívnu prácu Štátnej bezpečnosti,ale predovšetkým „návodom pre tvorivé uplatňova-nie politickej línie strany v práci a živote“ príslušní-kov.

Definícia tajných spolupracovníkov ako hlav-ného prostriedku „pri plnení operatívnych úloh“ savšak v súlade so zmenou priorít výrazne posunula.Spolupracovníci sa stali „dôležitými pomocníkmi…v boji proti cudzím rozviedkam, ich vnútorným po-máhačom a protispoločenským živlom. Operatívnipracovníci používajú tajných spolupracovníkov navyhľadávanie, rozpracovávanie, dokumentovanie,odhaľovanie a včasné znemožňovanie protištátnejtrestnej činnosti a tiež na predchádzanie takejtočinnosti pomocou preventívnych opatrení.“

Štátna bezpečnosť rozlišovala tajných spolu-pracovníkov aj naďalej na: a) agentov, b) informá-torov, c) rezidentov, d) majiteľov konšpiračnýchalebo prepožičaných bytov.

Tajný spolupracovník kategórie agent (A, TS-A) bol získavaný „predovšetkým na rozpracováva-nie konkrétnych prípadov“. Mal mať možnosti aschopnosti „plniť hlavne tieto štátnobezpečnostnéúlohy:

a) vyhľadávať, aktívne rozpracovávať a odhaľo-vať kádrových rozviedčíkov, signály o činnosti ne-priateľských rozviedok a ich agentúry, zisťovať zá-mery, formy a metódy ich práce;

b) prenikať do politických, ekonomických, ve-decko-technických, výzvedných a iných orgánov acentier v kapitalistických štátoch a do organizáciíutečeneckej emigrácie;

c) zisťovať a odhaľovať prenikanie agentúrynepriateľských rozviedok do dôležitých hospodár-skych, vojenských a iných objektov na územíČSSR a brániť úniku utajovaných skutočnostíz týchto objektov;

d) rozpracovávať nepriateľské osoby, ktoré vy-konávajú podvratnú činnosť proti nášmu štátu ale-bo ostatným socialistickým krajinám;

e) plniť konkrétne úlohy pri používaní operatív-nej techniky, pri vykonávaní rozkladnej práce v ne-priateľskom prostredí, pri vyhľadávaní osôb, poktorých je vyhlásené pátranie a iné operatívne úlo-hy.“

Operatívni pracovníci získavali agentov „pre-dovšetkým na dobrovoľnom, hlavne vlasteneckomzáklade, prevažne z radov čestných a politickyuvedomelých občanov“, ktorí boli „ochotní“ pomá-hať Štátnej bezpečnosti. Vedenie ministerstvavnútra opakovalo tvrdenie, že tajní spolupracovní-ci získaní pre spoluprácu „na základe vlastenec-kých pohnútok a socialistického uvedomenia“ súnajspoľahlivejšími agentmi. Operatívnymi orgánmiŠtátnej bezpečnosti mali byť vedení tak, aby bolischopní „porovnávať fakty a vedeli rozlišovať chy-by a nesprávne konanie uvedomelých občanov odtrestnej činnosti nepriateľských osôb“. Smernicapožadovala od spolupracovníkov disciplínu,schopnosť „nadväzovať styky s objektmi záujmu“Štátnej bezpečnosti, „získať si ich dôveru a vedieťodhaľovať ich trestnú činnosť“. Museli byť tiež„schopní zachovávať konšpiráciu“, prísne utajeniepráce pre Štátnu bezpečnosť.

Veľmi závažnou a možno povedať najdôležitej-šou kapitolou bol výber osoby vhodnej plniť úlohutajného spolupracovníka Štátnej bezpečnosti, akoaj proces jeho získavania pre spoluprácu. Opera-tívny pracovník vybral „vhodného kandidáta“ apredložil náčelníkovi príslušného operatívneho od-

( 15 )


boru návrh, „aby mohol uskutočniť osobný styk skandidátom s cieľom presvedčiť sa o účelnostispolupráce“. Po „nadviazaní“ styku s kandidátomzablokoval operatívny pracovník vybranú osobu –kandidáta v operatívnej evidencii. Počas prípravykandidáta na spoluprácu príslušník Štátnej bez-pečnosti „ustavične“ kandidáta preveroval a sú-streďoval na jeho osobu „previerkový materiál“. Aksa presvedčil „počas zoznamovania, že kandidátmá nevyhnutné predpoklady“, prikročil k jeho zís-kaniu pre spoluprácu na základe návrhu schvále-ného náčelníkom správy alebo jeho zástupcom.“Ak sa však ukáže, že kandidát nemá potrebnépredpoklady, je s ním styk prerušený, blokovaniev evidencii zrušené a previerkové materiály neob-sahujúce závadové poznatky sú zničené.“ Dĺžkazoznamovania nesmela v žiadnom prípade prekro-čiť šesť mesiacov.

Smernica pripúšťala získanie agenta „na zá-klade činnosti“, ktorou bol kompromitovaný.„Kompromitujúca činnosť môže vychádzať z drob-nej trestnej činnosti alebo z porušovania zásad so-cialistického spolunažívania, z porušení pracov-ných povinností a pod.“ Poznatky, na základe kto-rých bol agent viazaný, museli však byť „riadne“preverené a „dokumentačne“ podložené. „Opera-tívny pracovník použije len také poznatky o kom-promitujúcej činnosti, pri ktorých je predpoklad,že ovplyvnia rozhodnutie kandidáta.“ Získavaniepre spoluprácu bolo zásadne vykonávané „v pro-stredí“, ktoré zaručovalo „konšpiráciu, ale aj neru-šený chod konania“. Skúsený operatívny pracov-ník, niekedy za asistencie náčelníka oddeleniaalebo odboru, mal pri „besede“ postupovať taktnetak, aby nebol odhalený prameň, od ktorého zís-kala Štátna bezpečnosť kompromitujúce informá-cie. „Operatívny pracovník je povinný na agentazískaného na základe kompromitujúcej činnostipôsobiť tak, aby túto činnosť už ďalej nevykonával.Musí ho sústavne politicky viesť, aby z neho vy-choval riadneho človeka.“

Náročným administratívnym úkonom bolo ajschválenie získať kandidáta pre spoluprácu. Ope-ratívny pracovník nemohol postupovať bez písom-ného návrhu, dopredu schváleného náčelníkomsprávy alebo jeho zástupcom, resp. všetkými nad-riadenými od náčelníka oddelenia až po uvedenýnomenklatúrny stupeň. Budúci riadiaci orgán mu-sel v návrhu uviesť základné údaje charakterizujú-ce kandidáta, výsledky previerkových opatrení vobdobí prípravy na spoluprácu, cieľ viazania,vhodnosť, miesto, čas a plán „besedy“ s kandidá-tom a, samozrejme, aj to, kto bude získavanie vy-konávať.

Ak kandidát súhlasil so spoluprácou, prísluš-ník Štátnej bezpečnosti vykonal jeho podrobnú in-štruktáž. „Poučí agenta o význame a účele spolu-práce a hlavne o povinnosti zachovávať zásady

konšpirácie. Súčasne s ním prerokuje najbližšieúlohy a spôsob, akým tieto úlohy plniť. Dohodnetiež zásady vzájomného styku a spojenia.“

Kandidáti mali „zásadne“ podpisovať písomnýzáväzok o spolupráci. Ten sa nevyžadoval iba vte-dy, ak by to mohlo „ohroziť dobrý vzťah kandidátak spolupráci“. V takýchto prípadoch stačil ústnysúhlas. „Agent si spravidla sám volí krycie meno.Ak to odmietne urobiť, operatívny pracovník mu honevnucuje. Agent v tom prípade písomné správynepodpisuje a operatívny pracovník vedie osobnýzväzok pod pseudonymom, ktorý sám určí.“ Opriebehu „besedy“, počas ktorej došlo k získaniuagenta, spísal operatívny pracovník, samozrejme,záznam, ktorý predložil nadriadenému náčelníko-vi. Po súhlase funkcionára, ktorý návrh na získanietajného spolupracovníka schválil, registroval ria-diaci orgán agenta v operatívnej evidencii. „Ob-zvlášť schopní a socialistickému zriadeniu oddaníagenti, ktorí sa v priebehu spolupráce osvedčili,získali skúsenosti a spĺňajú nevyhnutné podmien-ky, môžu byť použití ako rezidenti.“

Cudzích štátnych príslušníkov získavali kontra-rozviedne zložky Štátnej bezpečnosti k spolupráci„na základe:

a) ich príbuzenského, osobného alebo pria-teľského vzťahu k našim občanom, prípad-ne ich pokrokového postoja a sympatií knášmu socialistickému zriadeniu;

b) preverenej kompromitujúcej činnosti;c) hmotnej zainteresovanosti;d) vhodného spojenia podmienok“ uvedených

v predchádzajúcich bodoch.

Operatívny pracovník volil a vykonával také„prípravné opatrenia“, ktoré mali cudzincov „po-stupne“ ovplyvňovať. Ich získavanie sa uskutočňo-valo na území ČSSR za prítomnosti náčelníkovoperatívnych správ alebo ich zástupcov. Vo výni-močnom prípade realizácie akcie v zahraničí mu-sel byť „spôsob získania agenta“ rozpracovaný„mimoriadne starostlivo s prihliadnutím na špeciál-ne miestne podmienky“. V obidvoch prípadochschvaľoval získavanie cudzích štátnych príslušní-kov minister vnútra alebo jeho námestník. Písom-ný záväzok sa od cudzincov „spravidla“ nevyžado-val.

Tajný spolupracovník kategórie informátor (I,TS-I) bol získavaný „na dobrovoľnom, predovšet-kým ale na vlasteneckom základe“. Od agenta saodlišoval tým, že sa „spravidla“ nezískaval „na roz-pracovanie konkrétneho prípadu, ale predovšet-kým [pre prácu] na dôležitých objektoch, v mies-tach sústredenia nepriateľských živlov, v pohrani-čí“ a pod. „Informátori sú vyberaní z radov obča-nov, ktorí majú široké styky s ľuďmi na pracoviskualebo v mieste svojho bydliska a majú ich dôveru,správajú sa slušne, sú seriózni a pri spolupráci so

( 16 )


Štátnou bezpečnosťou dokážu dôsledne zachová-vať zásady konšpirácie.“

Plniť mali „najmä“ nasledujúce „štátnobezpeč-nostné úlohy:

a) získavať poznatky o skrytých nepriateľskýchprejavoch, odhaľovať osoby, ktoré sú iniciátormitýchto prejavov, zisťovať nepriateľské úmysly a čin-nosť osôb, ktoré majú záporný postoj k socialis-tickému zriadeniu;

b) zisťovať podozrivé styky vízových cudzin-cov, pomáhať pri ochrane našej ekonomiky, štát-nych hraníc, všetkých prostriedkov dopravy, po-skytovať odborné posudky technického, vedecké-ho, umeleckého a iného charakteru;

c) plniť čiastkové úlohy pri používaní operatív-nych prostriedkov, získavať údaje pre potrebyustanovky;

d) podľa pokynov operatívneho pracovníka vy-konávať preventívne výchovné opatrenia s cieľompredchádzať a včas zabrániť nepriateľským preja-vom, hospodárskym škodám a rozširovaniu zápor-ného vplyvu nepriateľských živlov.“

Nadväzovanie „predbežného styku“ operatív-neho pracovníka s kandidátom prebiehalo podob-ne ako u kandidáta na agenta, len s tým rozdie-lom, že „dĺžka zoznamovania“ u kandidáta na zís-kanie za informátora nesmela presiahnuť tri me-siace. Návrh na „osobný styk“ s kandidátom na-viac schvaľoval iba náčelník oddelenia a návrh nazískanie pre spoluprácu náčelník odboru. Ak in-formátor spĺňal „podmienky na rozpracovanie kon-krétneho prípadu“, mohol byť prevedený do „sta-vu agentov“.

Tajný spolupracovník kategórie rezident (R,TS-R) bol politicky vyspelým, absolútne spoľahli-vým a životne skúseným spolupracovníkom Štát-nej bezpečnosti, ktorého smernica označila zanajbližšieho pomocníka operatívneho pracovníkas predpokladmi a možnosťami plniť pod vedenímriadiaceho orgánu „najmä tieto konkrétne úlohy:

a) obsluhovať a riadiť prácu tých tajných spo-lupracovníkov, ktorých prevzal od operatívnehopracovníka;

b) preberať od týchto tajných spolupracovní-kov písomné alebo ústne správy a odovzdávať ichoperatívnemu pracovníkovi;

c) vychovávať jemu zverených tajných spolu-pracovníkov“.

Rezidentúry, agentúrne minisiete, riadené niekádrovými príslušníkmi, ale rezidentmi, budovalipríslušné operatívne útvary Štátnej bezpečnosti„najmä v pevných objektoch a tam, kde boli sťa-žené podmienky pre pravidelnú a priamu obsluhutajných spolupracovníkov“, prípadne ak hrozilo„nebezpečenstvo ich vyzradenia“ alebo ak to vy-žadovali „iné osobitné podmienky práce“.

Rezidentom sa mohli stať iba vybrané osoby,napríklad bývalí pracovníci ministerstva vnútrapracujúci v civilnom zamestnaní. „Rezidentom samôže rovnako stať aj preverený skúsený agentalebo informátor, ktorý má pre zložitú prácu rezi-denta predpoklady“.

Písomný návrh na získanie rezidenta (či naprevedenie agenta alebo informátora) vypracovaloperatívny pracovník a prostredníctvom nadriade-ných ho predložil náčelníkovi správy na schvále-nie. Náčelník správy s prihliadnutím na operatívnusituáciu a na možnosti a schopnosti rezidenta roz-hodoval tiež o tom, koľko tajných spolupracovní-kov bude rezident obsluhovať. „Pri odovzdávanítajných spolupracovníkov rezidentovi musí riadiaciorgán prihliadnuť najmä na charakter ich vzájom-ných vzťahov, a to pracovných i osobných. Hlavneje treba prihliadať na to, aby medzi nimi neboli blíz-ke príbuzenské vzťahy alebo aby rezident nebolpriamym podriadeným jemu zvereného tajnéhospolupracovníka“. Operatívny pracovník odovzdá-

val rezidentovi tajných spolupracovníkov postupnea vždy osobne. Podrobne s rezidentom vždy pre-jednal „otázky stykov, spôsobu obsluhy, schôdz-kovej činnosti a odovzdávanie správ“. Úroveň kon-špirácie rezidenta mala byť porovnateľná s kon-špiráciou operatívneho pracovníka; jeho prácaprebiehala „pod priamou starostlivosťou a kontro-lou“ riadiaceho orgánu.

Schôdzky s „absolútne preverenými a spravo-dajsky skúsenými“ tajnými spolupracovníkmi vyko-návali príslušníci Štátnej bezpečnosti v konšpi-račných a prepožičaných bytoch. S ostatnýmispolupracovníkmi sa riadiace orgány schádzali „viných určených miestnostiach alebo miestach“

( 17 )


vhodných „na zachovanie konšpirácie“. Zakázanébolo uskutočňovať schôdzky s tajnými spolupra-covníkmi či získavať ich nielen v objektoch komu-nistickej strany, ale aj ďalších politických subjek-tov Národnej fronty, a dokonca aj národných vý-borov.

Konšpiračný byt bol „samostatný objekt, sa-mostatný byt alebo iná samostatná miestnosť“,prenajatý operatívnou súčasťou pod legendou naschôdzky so spolupracovníkmi. Oficiálne bol ve-dený ako súkromný byt, kancelária alebo prevádz-kareň národného, družstevného alebo komunál-neho podniku a pod. „Konšpiračný byt musí byťoficiálne krytý tajným spolupracovníkom alebooperatívnym pracovníkom štátnej bezpečnosti,ktorý na tento účel používa krycí preukaz.“

Najrozšírenejším typom miestností na schôdz-ky sa stali „prepožičané byty“ alebo iné miest-nosti, ktorých majiteľmi (držiteľmi) boli politickyspoľahlivé osoby, poskytujúce „záruky utajenia zá-ujmu“ tajnej polície. Útvary Štátnej bezpečnosti sitakéto byty vyberali a požičiavali na operatívneúčely „na určitú dennú dobu alebo na určitý čas“na základe dohody s majiteľom bytu. Povinnosťoupríslušníka Štátnej bezpečnosti, ktorý mal prepo-žičaný byt na starosť, bolo raz za tri mesiace pre-veriť „účinnosť legendy“, pod ktorou tajní spolu-pracovníci byt navštevovali. Takisto niesol zodpo-vednosť za ochranu ich pravej totožnosti aj predmajiteľom prepožičaného bytu. „Operatívnypracovník je povinný viesť presný časový záznamvšetkých návštev v konšpiračnom alebo prepoži-čanom byte, iných operatívnych pracovníkov a ná-čelníkov nevynímajúc. Náčelníci musia dbať na to,aby do týchto bytov prichádzal obmedzený počettajných spolupracovníkov a aby v ňom neboliuskutočňované viac než dve alebo tri schôdzkydenne.“

Smernica zásadne rozlišovala medzi tajnýmispolupracovníkmi a dôverníkmi; práca s nimi vrajbola „ďalšou formou spojenia štátnej bezpečnostis ľudom…“.

Dôverníkom Štátnej bezpečnosti sa moholstať iba „politicky vyspelý občan, úplne oddanýsocialistickému zriadeniu“, ktorý mal „možnosť,schopnosť a snahu podávať operatívnym pracov-níkom čiastkové poznatky informačného charakte-ru“ zo záujmového prostredia Štátnej bezpečnos-ti. Operatívni pracovníci nadväzovali „styk“ s taký-mito dôverníkmi, ktorí mohli „pomôcť najmä:

a) podávať osobné vysvetlenie a názor na prí-činy narušenia výrobných a technologických pro-cesov a iných nepriaznivých a negatívnych javov vzávodoch, podnikoch, JRD, úradoch a pod.;

b) informovať o náladách a tendenciách, ktorésú medzi pracujúcimi rozširované nepriateľskýmiosobami, cudzincami a pod.;

c) dopĺňať údaje k už prevereným osobám;

d) plniť iné úlohy pre operatívne súčasti štátnejbezpečnosti“.

Dôverníci však nemohli nahrádzať tajnýchspolupracovníkov; nemohli ani dostávať úlohy akotajní spolupracovníci. Pri styku s nimi musel prí-slušník Štátnej bezpečnosti dodržiavať „iný po-stup“ než pri tajných spolupracovníkoch. „Za dô-verníka nemožno považovať príbuzenské alebopriateľské styky operatívneho pracovníka ani ná-hodné známosti.“

Aj spôsob ich získavania sa líšil. Po vytipovanívhodnej osoby, ktorá mala „predpoklady pomá-hať“ Štátnej bezpečnosti ako dôverník, sa opera-tívny pracovník presvedčil o jej „dôveryhodnosti“ avyžiadal si súhlas náčelníka oddelenia. Až potomsa s touto osobou „pri vhodnej príležitosti“ stretola požiadal ju, či by bola ochotná „udržiavať s nímz času na čas kontakt a podávať niektoré čiastko-vé informácie, osobné vysvetlenia a pod.“ V klad-nom prípade objasnil nadchádzajúcemu dôverní-kovi, „o aký druh pomoci ide“ a zároveň si s nímdohodol spôsob vzájomného spojenia.

„Styk s dôverníkom uskutočňuje operatívnypracovník nepravidelne, len v prípade potreby.Dôverníka nesmie prijímať v konšpiračnom aleboprepožičanom byte. Najvhodnejším prostredím nastyk s dôverníkom je verejná miestnosť alebo pra-covisko dôverníka. Ak to vyžaduje povaha veci,styk operatívnych pracovníkov s dôverníkmi sapred verejnosťou utajuje. Aby tieto styky neboli ná-padné, musia byť kryté vhodnými stykmi operatív-neho pracovníka s inými občanmi, v ktorých pro-stredí dôverník pracuje alebo býva. Najmä je alenutné utajiť obsah rozhovoru medzi operatívnympracovníkom a dôverníkom.“

Aj pri zrejmej voľnejšej forme spolupráce mu-seli dbať príslušníci Štátnej bezpečnosti pri využí-vaní získaných informácií na utajenie osoby dôver-níka, ktorý informácie poskytol. Pokiaľ chcel ope-ratívny pracovník informácie od dôverníka „verej-ne“ použiť, musel si vždy vyžiadať jeho súhlas. Dô-verník nepodával „písomné správy“, len v prípade,že sám prejavil ochotu, mohol jeho riadiaci orgánpreberať „správy“ v písomnej forme. PríslušníciŠtátnej bezpečnosti „spravidla“ neodhaľovali preddôverníkom „metódy a formy“ operatívnej práce.„O dôverníkoch je vedený iba zoznam u náčelníkaoddelenia. Dôverníka, ktorý sa osvedčil, má mož-nosť a schopnosť stať sa tajným spolupracovní-kom a nie je dekonšpirovaný, môže operatívnypracovník získať za tajného spolupracovníka.“

Smernica opakovala inými slovami skúsenosťzískanú už pred rokmi: „Výsledky práce s tajnýmispolupracovníkmi závisia nielen na ich výbere, alei na tom, ako sú riadení a vychovávaní.“ Za „riade-nie“ a „výchovu“ tajných spolupracovníkov bolzodpovedný konkrétny operatívny pracovník, ktorý

( 18 )


si s pomocou nadriadených mal osvojiť „umenievhodne a naplno využívať možnosti a schopnosti“svojich tajných spolupracovníkov.

Riadiaci orgán bol vedený k cieľavedomej prí-prave konkrétnych úloh pre spolupracovníkov,ktoré im zadal tak, „aby zodpovedali operatívnej si-tuácii“, ich možnostiam a schopnostiam. Na jed-nej strane vedenie ministerstva vnútra žiadalo:„Tajných spolupracovníkov je treba učiť konať sa-mostatne a iniciatívne.“ Na druhej strane to ne-smelo prekročiť určitú hranicu: „Operatívnemupracovníkovi sa zakazuje dávať tajným spolupra-covníkom úlohy, ktoré by mohli viesť k provokácii.Musí prísne dbať o to, aby sa tajný spolupracovníknedopúšťal akéhokoľvek provokačného správaniaa sám sa nestal iniciátorom trestnej činnosti aleboporušovania zásad socialistického spolunažíva-nia.“

Periodicita schôdzok sa odvodzovala od „po-vahy úloh“, ktoré tajnému spolupracovníkovi zadalriadiaci orgán. Napriek tomu bol oproti predchá-dzajúcej smernici minimálny počet schôdzok zní-žený: „Najvhodnejšie sú pravidelné schôdzky skonkrétnym zameraním – najmenej raz za me-siac.“

Tzv. výchovná práca zostala aj naďalej jednouz hlavných foriem pôsobenia na tajných spolupra-covníkov. Riadiacim orgánom bola vykonávaná„systematicky, individuálne“ a mala byť „konkrét-na“. „Musí vychádzať z osobných vlastností tajné-ho spolupracovníka, jeho minulosti a spoločen-ského postavenia; ďalej zo skúseností, ktoréoperatívny pracovník získal v priebehu styku sním.“ Smernica vyžadovala „správnu výchovu“ taj-ných spolupracovníkov za predpokladu „vysoké-ho morálneho profilu“ príslušníkov Štátnej bez-pečnosti, vrátane politickej a odbornej úrovne ichpráce.

Ďalej je pozoruhodné poradie jednotlivých ob-lastí tzv. výchovného pôsobenia na spolupracovní-kov. Nie je náhoda, že prvý bod obsahuje politic-kú indoktrináciu, druhý požaduje dodržiavanie„socialistickej zákonnosti“, až potom nasledujezdokonaľovanie profesionálnych návykov agenta ana poslednom mieste sú jeho morálne vôľovévlastnosti. Príslušníci Štátnej bezpečnosti mali vý-chovnú prácu „vykonávať najmä:

a) v duchu oddanosti tajných spolupracovní-kov k socialistickému zriadeniu;

b) na zvyšovanie ich politickej bdelosti a za-chovávanie socialistickej zákonnosti;

c) na rozvíjanie a zdokonaľovanie ich rozvied-nych a kontrarozviednych vlastností a na prehlbo-vanie konšpirácie v práci;

d) na rozvíjanie takých vlastností, ako sú prav-dovravnosť, čestnosť, serióznosť, dôslednosť, mo-rálna pevnosť, poslušnosť.“

Konkrétne „osvedčené metódy výchovy“ taj-ných spolupracovníkov boli „hlavne:

a) objasňovanie politických otázok; naschôdzkach sa má operatívny pracovník zaujímaťo politické názory tajných spolupracovníkov a máim ich otázky trpezlivo a so znalosťou vecí vysvet-ľovať; osobitnú pozornosť venuje tým, ktorí roz-pracovávajú cudzincov alebo ktorí boli získaní nazáklade kompromitujúcej činnosti; musí pritomdbať na to, aby vplyv operatívneho pracovníka bolintenzívnejší a trvalejší ako vplyv nepriateľskéhoprostredia;

b) vyžadovanie včasného a presného plneniazadaných úloh; túto zásadu je nutné presadzovaťdôsledne, ale taktne; operatívny pracovník sa pririadení tajných spolupracovníkov musí vystríhaťpovrchnosti a formálnosti, osobným príkladom nanich pôsobiť výchovne;

c) oboznámenie spoľahlivých tajných spolu-pracovníkov s niektorými metódami a spôsobmipráce imperialistických rozviedok, ich agentúry atriednych nepriateľov; toto oboznámenie vykonávaoperatívny pracovník po súhlase náčelníka odde-lenia v nevyhnutne nutnom rozsahu; potom sa taj-ní spolupracovníci môžu lepšie orientovať v jed-notlivých javoch pri styku s rozpracovávanými oso-bami a lepšie plniť svoje úlohy;

d) rozbory správania sa tajných spolupracov-níkov; operatívny pracovník poukazuje na ich chy-by a nedostatky a poskytuje im pomoc pri ich od-straňovaní; volí pri tom vhodnú formu, aby ich ne-odradil od spolupráce, prejavuje aj záujem o ichosobný život, stará sa o vytváranie príhodnýchpodmienok na ďalšiu spoluprácu.“

Ďalej smernica zakazovala príslušníkom Štát-nej bezpečnosti „vytváranie takých vzťahov“ s taj-nými spolupracovníkmi, ktoré by ich akokoľvek za-väzovali alebo kompromitovali. „Je tiež nutné imvhodným spôsobom vysvetliť, že nie je možné spl-niť požiadavky na rôzne intervencie pre nich alebopre ich príbuzných a známych.“ Riadiaci orgánmusel dbať aj o to, „aby tajný spolupracovník ne-zneužíval spoluprácu na vykonávanie trestnej čin-nosti, na zastrašovanie občanov a pod.“.

Štátna bezpečnosť nezabúdala ani na kontro-lu činnosti tajných spolupracovníkov. Považovalato dokonca za „neoddeliteľnú súčasť“ ich riadeniaa výchovy. „Operatívny pracovník je povinný taj-ných spolupracovníkov neustále preverovať a kon-trolovať z hľadiska ich správania, plnenia úloh apravdivosti podávaných správ. Pozornosť venujeobzvlášť tým, ktorí boli získaní „pre spoluprácu nazáklade kompromitujúcej činnosti.“ Na tento účelmohol operatívny pracovník využívať všetky opera-tívne možnosti a prostriedky (v prípade nutnosti ajprostriedky technické), najmä ďalších tajných spo-lupracovníkov i dôverníkov. „Operatívny pracovník

( 19 )


škodlivú fluktuáciu“. Zvláštnu atmosféru strachu akonšpirácie dokonca aj vo vnútri Štátnej bezpeč-nosti spôsobovalo neustále vykonávanie „sústav-ných previerkových a iných opatrení“, ktoré malizabrániť „prenikaniu imperialistických rozviedokdo radov tajných spolupracovníkov“.

Z dôvodu skvalitnenia agentúrneho aparátumuseli kontrarozviedne operatívne súčasti perma-nentne prehodnocovať agentúrnu sieť a priebež-ne sa zbavovať „takých tajných spolupracovníkov,ktorí nemôžu, nie sú schopní alebo aj nechcú pl-niť úlohy pre štátnu bezpečnosť“. Predovšetkýmbolo nutné z radov tajných spolupracovníkov „vy-lučovať tých:

a) ktorí jednajú nečestne a klamú riadiace or-gány, využívajú svoj styk so Štátnou bez-pečnosťou na vykonávanie trestnej činnosti;

b) ktorí sa skompromitovali provokačnýmsprávaním;

c) ktorí sú neschopní;d) ktorí rozhodne odmietajú ďalej pracovať;e) ktorí sú dekonšpirovaní.“

Pravidlá ukončenia spolupráce s tajnými spo-lupracovníkmi sa v podstate nelíšili od predchá-dzajúcej metodiky. „Styk s dôverníkmi ukončujúoperatívni pracovníci vtedy, keď dôverník jednánečestne alebo keď stratil možnosť plniť úlohy dô-verníka.“ Spresnené bolo tzv. dočasné ukončeniespolupráce: „Niekedy dochádza k dočasnémuprerušeniu spolupráce s tajnými spolupracovníkmina dlhšiu dobu (napr. z dôvodu ochorenia, slu-žobnej cesty, z rodinných dôvodov). Ak ide o do-bu dlhšiu ako dva mesiace, je riadiaci orgán po-vinný podať náčelníkovi odboru písomné odôvod-nenie prerušenia spolupráce, ktoré sa po schvá-lení založí do zväzku tajného spolupracovníka. Akide o dlhodobé ochorenie, kvôli ktorému tajnýspolupracovník nemôže plniť úlohy trvalo, spolu-práca s ním sa ukončuje.“

Desať dlhých rokov potrebovala Štátna bez-pečnosť na vydanie nových smerníc pre agentúr-no-operatívnu prácu. Počas tejto doby hľadalaŠtátna bezpečnosť svoju tvár, postupne a obtiaž-ne zvyšovala profesionálnu úroveň svojich kontra-rozviednych útvarov, ale napriek tomu zostávalanemalou časťou svojho zamerania uviaznutá hlbo-ko v minulosti. V priebehu Pražskej jari akobyv Československu nastal súmrak pre politickú po-líciu sovietskeho typu. Agentúrna sieť sa v podsta-te so zrušením politického spravodajstva proti do-mácej opozícii rozpadla. Po auguste roku 1968 aneskôr v priebehu roku 1969 začala Štátna bez-pečnosť s podporou nového vedenia komunistic-kej strany a pod silným sovietskym tlakom vstávaťz popola. Na začiatku sedemdesiatych rokov sarezort federálneho ministerstva vnútra zdal byť sta-

bilizovaný. Vedenie Štátnej bezpečnosti mohlo pri-stúpiť k príprave a vydaniu nových smerníc preoperatívnu prácu, ktoré reagovali na zmenu ope-ratívnej situácie, na rozsiahlu dekonšpiráciu a do-konca defekciu niektorých príslušníkov kontraroz-viedky i rozviedky.

Pri ochrane normalizačného zriadeniaa proti podvratnej činnosti

Vo februári roku 1972 vydal federálny ministervnútra Radko Kaska svoj rozkaz č. 8, ktorého prí-lohu tvoril služobný predpis A-oper-I-3 Směrnicepro práci s tajnými spolupracovníky českoslo-venské kontrarozvědky.16) Úvod opäť obsahujeakúsi ideologickú reflexiu: „Udalosti uplynulýchkrízových rokov v ČSSR sa prejavili vážnym osla-bením funkcie socialistického štátu a aktivizácioupravicovo oportunistických a iných protisocialistic-kých síl a v tejto súvislosti aj zvýšením intenzity zá-ujmu nepriateľských rozviedok o ČSSR. Prícho-dom spojeneckých armád stratili kontrarevolučnésily v ČSSR možnosť otvoreného vystúpenia a do-končenia svojich zámerov.

Po auguste roku 1968 utiekol z ČSSR radprotisocialisticky orientovaných osôb, ktorý rozší-ril silnú bázu nepriateľských rozviedok z radov po-februárovej emigrácie a presídlencov v kapitalis-tických štátoch. I v ČSSR zostali ďalšie protisocia-listické a oportunistické sily, ktoré spolu s rovnakozameranými známymi a príbuznými utečencov sú,podľa operatívnou cestou získaných poznatkov,predmetom záujmu západných rozviednych cen-trál.

Tieto skutočnosti zvýrazňujú hlavnú úlohu čes-koslovenskej kontrarozviedky – bojovať proti špio-náži a diverznej činnosti nepriateľských rozviedok,odhaľovať ich agentov a pomocníkov na územíČSSR, brániť úniku utajovaných skutočností. Ďa-lej odhaľovať a znemožňovať antisocialistickú a an-tikomunistickú podvratnú činnosť vnútorných ne-priateľov. Základným prostriedkom boja s nepria-teľskou činnosťou je agentúrna sieť čs. kontraroz-viedky.“

Rozkaz predovšetkým nariaďoval zabezpečiťdo troch mesiacov preškolenie týchto smerníc sovšetkými operatívnymi pracovníkmi čs. kontraroz-viedky a ich čo najrýchlejšie uvedenie do praxe.Druhým závažným bodom bol príkaz „prehodnotiťdo 1. októbra 1972 doterajšiu kategóriu tajnýchspolupracovníkov – informátorov a rozhodnúť oich preradení do kategórie agentov, prípadne oich ďalšom využití ako dôverníkov kontrarozviedky;k návrhom na prevedenie informátorov na agentovvypracovať memorandum, ktoré schváli príslušnýnáčelník so schvaľovacou právomocou; súčasne

( 21 )16) RMV ČSSR č. 8 Směrnice pro práci s tajnými spolupracovníky československé kontrarozvědky (A-oper-I-3) z 16. 02. 1972. Porov. GU-LA, Marian: Vývoj typů, s. 12 – 14.


vypracovať memorandum na všetkých ostatnýchtajných spolupracovníkov, ktorí zostávajú v agen-túrnej sieti“.

Kontrolou nad dodržiavaním týchto smernícbol poverený námestník ministra vnútra ČSSR plk.Ing. Ján Hanuliak.

Smernica prehodnotila niektoré vžité predsta-vy o osobách v agentúrnej sieti kontrarozviedky.„Československá kontrarozviedka sa vo svojej čin-nosti opiera o pomoc spravidla československýchobčanov, ktorí sú ochotní a môžu pomáhať kon-trarozviedke pri marení podvratnej činnosti vonkaj-šieho aj vnútorného nepriateľa.“

Vyjadrené terminológiou konca štyridsiatych apäťdesiatych rokov zaviazané osoby boli súhrnnenazývané spolupracovníkmi a delili sa na dve zá-kladné skupiny: a) tajní spolupracovníci, b) dôver-níci.

Tajný spolupracovník je novo definovanýako ten, „kto bol vedome získaný pre spoluprácupred verejnosťou utajeným a v tejto smernici sta-noveným spôsobom, udržiava s pracovníkmi kon-trarozviedky konšpiratívny styk, plní stanovenéúlohy, odovzdáva alebo podáva poznatky a infor-mácie alebo poskytuje kontrarozviedke pomocalebo služby, ktoré je nevyhnutné utajovať“. Vy-užívanie tajných spolupracovníkov bolo explicitneuvedené ako hlavná forma činnosti kontrarozvied-ky „proti zahraničným rozviednym a iným nepria-teľským centrám, ich domácim napomáhačom aproti vnútorným nepriateľom“. Operatívni pracov-níci mali využívať tajných spolupracovníkov „na vy-hľadávanie, rozpracovanie a dokumentovanieprotištátnej trestnej činnosti a tiež na predchá-dzanie takejto činnosti pomocou operatívnychopatrení“.

Kontrarozviedka rozlišovala nasledujúce kate-górie tajných spolupracovníkov: a) agent, b) rezi-dent, c) držiteľ prepožičaného bytu.

Agent bol tajným spolupracovníkom, ktorý pl-nil úlohy „pri vyhľadávaní, rozpracovaní a doku-mentovaní protištátnej trestnej činnosti … smeru-júce k predchádzaniu a zabráneniu tejto trestnejčinnosti“. Konkrétne to znamenalo, že „najmä:

a) vyhľadáva, aktívne rozpracováva a odhaľujekádrových rozviedčíkov, signály o činnosti nepria-teľských rozviedok a ich agentúry z radov česko-slovenských občanov i cudzích štátnych príslušní-kov; zisťuje ich zámery, metódy, formy práce apod.;

b) preniká do nepriateľských rozviednych cen-trál a iných nepriateľských organizácií a centier vzahraničí a do organizácií čs. emigrácie;

c) zisťuje a odhaľuje pokusy agentúry nepria-teľských rozviedok preniknúť do dôležitých hos-podárskych, vojenských a iných objektov a zaria-dení na území ČSSR a zabraňuje úniku utajova-ných skutočností z týchto objektov;

d) získava poznatky o skrytých nepriateľskýchprejavoch a tendenciách, odhaľuje iniciátorovtýchto prejavov, zisťuje ich úmysly, činnosť a od-haľuje kanály prenikania rozkladnej ideologickejčinnosti vonkajších a vnútorných nepriateľov v dô-ležitých objektoch a zariadeniach, v miestach sú-stredenia nepriateľských protisocialistických aprotispoločenských živlov a na iných dôležitýchúsekoch, ktoré sú predmetom rozpracovania ale-bo spravodajskej ochrany kontrarozviedky;

e) zisťuje a rozpracováva nepriateľské osoby,ktoré organizujú a vykonávajú podvratnú, záškod-nícku a sabotážnu činnosť proti nášmu štátu aleboostatným socialistickým krajinám;

f) pomáha pri ochrane čs. ekonomiky, čs.ozbrojených síl, štátnych hraníc, dopravných aspojovacích prostriedkov pred záškodníckou a sa-botážnou činnosťou vonkajších a vnútorných ne-priateľov;

g) plní konkrétne úlohy pri pátraní po oso-bách;

h) plní úlohy preventívne výchovného charak-teru s cieľom predchádzať a zabraňovať pôsobe-niu nepriateľskej ideologickej rozkladnej činnosti,hospodárskym škodám a mimoriadnym udalos-tiam v čs. ozbrojených silách, oslabujúcim bojovúpripravenosť vojsk;

i) plní konkrétne úlohy pri vykonávaní rozklad-nej práce v nepriateľskom prostredí“.

Rezidentom mohol byť iba „osobitne vybra-ný, absolútne spoľahlivý, životne skúsený a z hľa-diska kontrarozviedky odborne pripravený tajnýspolupracovník“, schopný organizovať a udržiavaťkonšpiratívny styk s agentmi, ktorým podľa zame-rania stanoveného riadiacim orgánom zadával úlo-hy. Podľa tejto definície rezident nielen preberalich písomné alebo ústne správy, ale dokonca ichpo vyhodnotení odovzdával operatívnemu pracov-níkovi a osobne sa spolupodieľal na výchove „zve-rených“ agentov. „Rezidentom môže byť aj bývalýspoľahlivý pracovník ministerstva vnútra, ktorý pra-cuje v občianskom zamestnaní. Rezidentom môžebyť aj preverený skúsený agent, ktorý má predpo-klady na túto zodpovednú prácu a nebol získanýna základe kompromitujúceho materiálu.“

Príslušníci Štátnej bezpečnosti budovali rezi-dentúry „najmä v konkrétnych objektoch a tam,kde sú podmienky pre priame riadenie agentovsťažené“, prípadne kde existovalo nebezpečen-stvo, že dôjde k ich vyzradeniu alebo to vyžadova-li iné „špeciálne“ podmienky práce. „Operatívnypracovník s prihliadnutím na operatívnu situáciu amožnosti i schopnosti rezidenta vyberá a pripravu-je agentov, ktorých bude tento riadiť. Je povinnýzistiť a zhodnotiť vzájomné osobné vzťahy medziagentom a rezidentom a pozorovať ich osobné apovahové vlastnosti. Predovšetkým je povinný pri-

( 22 )


hliadnuť na to, aby rezident nebol priamym pod-riadeným jemu zvereného agenta a aby rezidentsvojimi schopnosťami, vzdelaním, inteligenciou apolitickou úrovňou vždy prevyšoval agenta.“

Definícia prepožičaných a konšpiračnýchbytov (miestností) sa v podstate nezmenila: aj na-ďalej boli využívané „výhradne na schôdzky s abso-lútne spoľahlivými a spravodajsky skúsenými tajný-mi spolupracovníkmi. Schôdzky s ostatnými tajnýmispolupracovníkmi sa uskutočňujú v iných miestnos-tiach alebo na iných miestach vhodných na zacho-vanie konšpirácie“. Zakázané, samozrejme, zostalouskutočňovanie schôdzok s tajnými spolupracov-níkmi v objektoch komunistickej strany, ostatnýchpolitických strán a úradoch zastupiteľských zborovvšetkých stupňov. „Prepožičaný alebo konšpiračnýbyt musí byť vyberaný najmä s ohľadom na možnosťuskutočňovania schôdzok za úplného utajenia…Operatívny pracovník je povinný vykonávať včas po-trebné opatrenia, aby nedošlo k vyzradeniu skutoč-ného účelu bytu pred nepovolanými osobami a or-gánmi národných výborov.“

Smernica tvrdila, že prepožičaný byt bol „zhľadiska možnosti získania, udržiavania, finan-čných nákladov a utajenia pred verejnosťou najvy-užívanejším typom miest na schôdzky“. Držiteľprepožičaného bytu bol osobitne získaným taj-ným spolupracovníkom „s cieľom prepožičania by-tu či miestnosti na uskutočňovanie konšpiračnýchschôdzok“ príslušníkov Štátnej bezpečnosti s taj-nými spolupracovníkmi. Príslušný operatívny útvarkontrarozviedky uzatváral s držiteľom prepožiča-ného bytu osobitnú dohodu, v ktorej boli stanove-né podmienky využívania týchto priestorov, vráta-ne povinností vyplývajúcich pre obidve strany, naj-mä bezpodmienečná povinnosť držiteľa bytu utajiťvyužívanie bytu Štátnou bezpečnosťou. Zároveňvšak smernica vyžadovala zaistiť, že držiteľ prepo-žičaného bytu nemôže zistiť totožnosť tajných spo-lupracovníkov, ktorí prichádzajú do bytu.

Konšpiračný byt bol oproti prepožičanémubytu samostatný objekt, samostatný byt alebo inámiestnosť, získaná a obhospodarovaná priamooperatívnym útvarom kontrarozviedky. „Konšpi-račný byt je oficiálne získavaný operatívnym pra-covníkom ako budúcim majiteľom bytu, ktorý pri-tom používa krycí občiansky preukaz. Len výni-močne môže byť konšpiračný byt legalizovaný ajtajným spolupracovníkom.“17)

Druhá kategória spolupracovníka bol dôver-ník, ktorý pomáhal Štátnej bezpečnosti plniť „pre-dovšetkým pomocné, orientačné a previerkovéúlohy v súvislosti s vyhľadávaním alebo objasňova-ním protištátnej činnosti a organizovaním prísluš-ných agentúrno-operatívnych a technických opat-rení“. Dôverníci boli vyberaní „v súlade s potreba-

mi a úlohami vyplývajúcimi z operatívnej situácie vchránenom či rozpracovávanom objekte, proble-matike a pod. z radov spoľahlivých čs. občanov,členov KSČ KSS i bezpartajných“, ktorí „dobro-voľne na podklade vzťahu vzájomnej dôvery“ boli„ochotní podľa svojich možností a schopností po-dávať kontrarozviedke čiastkové poznatky infor-mačného charakteru alebo poskytovať jej nutnúpomoc a služby“.

Príslušníci kontrarozviednych útvarov nadväzo-vali styk s takými dôverníkmi, ktorí mohli Štátnejbezpečnosti pomôcť „najmä:

a) podávať poznatky o javoch a skutočnos-tiach signalizujúcich nepriateľskú a trestnú čin-nosť alebo jej prípravu vykonávanú vonkajším avnútorným nepriateľom;

b) podávať poznatky, charakterizujúce opera-tívnu situáciu v chránenom alebo rozpracováva-nom objekte, problematike a pod.;

c) poskytovať informácie súvisiace s proce-som vyhľadávania zdrojov, prameňov, kanálov pre-nikania a rozširovania nepriateľskej ideológie, ne-gatívnych tendencií a nálad medzi jednotlivcami askupinami čs. občanov alebo aj cudzincov;

d) upozorňovať na podozrivý záujem cudzin-cov i čs. občanov o chránené objekty, ústavy a za-riadenia, o činnosti v nich a o osoby tam zamest-nané;

e) upozorňovať na možnosť narušenia výrob-ných a technologických procesov a na možnosťvzniku mimoriadnych udalostí i iných negatívnychjavov v závodoch, podnikoch, úradoch, čs. ozbro-jených silách a podávať názory na príčiny mimo-riadnych udalostí a javov, ku ktorým v tomto pro-stredí došlo;

f) dopĺňať údaje k už prevereným osobám;g) plniť iné úlohy pre operatívnu súčasť kon-

trarozviedky na základe potrieb danej operatívnejsituácie v chránenom alebo rozpracovanom ob-jekte, problematike a pod.“

Pri výbere dôverníka vykonal operatívny pra-covník jeho „základnú previerku“, a keď sa pre-svedčil o jeho „spoľahlivosti, dôveryhodnosti apod.“, so súhlasom náčelníka oddelenia s nímnadviazal styk, ktorý „uskutočňoval“ s dôverníkom„nepravidelne, podľa potreby a vývoja operatívnejsituácie v problematike a na úseku“, kde bolopredpokladané jeho využitie. Vzhľadom na to, ženebolo povolené schádzať sa s dôverníkmi v pre-požičaných a konšpiračných bytoch, volil opera-tívny pracovník miesto styku „s ohľadom na jehospoločenské postavenie, služobné alebo pracov-né zaradenie, verejnú činnosť a pod.“ spravidla vo„vhodnej verejnej miestnosti alebo i na pracoviskudôverníka“. Ak vyjadril dôverník sám ochotu, bolo

( 23 )17) Ku kritike vedenia majiteľov konšpiračných bytov ako tajných spolupracovníkov porov. BENDA, Patrik: Přehled svazků a spisů vnitřníhozpravodajství centrály Státní bezpečnosti v roce 1989. Praha 2003, s. XXXIII.


možné od neho preberať správy písomne. „Vostatných prípadoch vedie operatívny pracovník ozávažných správach dôverníkov záznam.“

Styk príslušníka Štátnej bezpečnosti s dôverní-kom sa na jeho „výslovné prianie“ utajoval. „Takistosa utajuje styk s dôverníkmi, o ktorých sa uvažujeako o možných kandidátoch na tajných spolupra-covníkov v budúcnosti. Takéto styky musia byť kry-té vhodnými stykmi operatívneho pracovníka s iný-mi občanmi, v ktorých prostredí dôverník pracujealebo býva.“ Podobne už aj predchádzajúce smer-nice riešili využívanie informácií, pričom operatívnypracovník musel „dbať na utajenie osoby dôverní-ka, ktorý kontrarozviedke informáciu poskytol“.Podmienkou na „verejné“ využitie informácie boloopäť informovať o tom dôverníka.

„Dôverník nemôže nahradzovať tajných spolu-pracovníkov. Môže byť využívaný iba v rozsahu…tejto smernice a na prehlbovanie štátnobezpeč-nostných poznatkov, ktoré sám oznámil. Nesmieplniť úlohy týkajúce sa štátnobezpečnostných prí-padov a iných dôležitých kontrarozviednych úloh,pri ktorých je nutné úplne odkryť operatívny záu-jem, metódy a formy práce kontrarozviedky. Ak mána plnenie takýchto úloh predpoklady a ak boli vpredchádzajúcom styku medzi operatívnym pra-covníkom a dôverníkom dodržiavané zásady kon-špirácie, môže byť získaný ako tajný spolupracov-ník.“ Ich zoznam viedol podľa smernice náčelníkkaždého oddelenia, využívajúceho služby dôverní-kov v rámci agentúrno-dôverníckej siete; v opera-tívnej evidencii boli evidovaní „vo forme blokácie kobjektovému zväzku“.18)

Pri výbere tajných spolupracovníkov prihliada-li príslušníci Štátnej bezpečnosti najmä na základ-né intelektuálne, psychické a fyzické predpokladyspolupracovníka, existenciu objektívnych a sub-jektívnych podmienok spolupráce a pod. (vše-obecné hľadisko). „Osobitným hľadiskom je napr.požiadavka, aby vyberaný kandidát mal predpo-klady na prenikanie do nepriateľských rozvied-nych centrál, na rozpracovanie konkrétneho prí-padu, na pomoc pri plnení vyhľadávacích úloh všpecifickom prostredí a pod. Ako tajní spolupra-covníci sa nevyberajú funkcionári KSČ a vyšší štát-ni funkcionári.“

Štátna bezpečnosť mala úplne jasno v motí-voch získavania tajných spolupracovníkov, ktorébolo vykonávané „na základe:

a) ideových pohnútok kandidáta;b) hmotných výhod;c) kompromitujúcich okolností, ktoré kontra-

rozviedka zistila o kandidátovi.“

K tomu smernica dodávala: „Žiaden z týchtospôsobov získavania tajných spolupracovníkov sanedá považovať sám o sebe za prednostný; voľba

jedného či druhého spôsobu je vždy daná obsa-hom získaných podkladov s cieľom využiť tajnéhospolupracovníka. Vždy však platí zásada, že kan-didát sa rozhoduje na základe vlastného uváženiaa rozhodnutia. Dobrovoľnosť zo strany kandidátaje základným rysom pri získavaní tajných spolu-pracovníkov kontrarozviedky. Iba za určitých špe-cifických podmienok práce kontrarozviedky, naj-mä vtedy, keď boli ohrozené zvlášť dôležité obran-né, politické alebo ekonomické záujmy štátu, jemožné s ohľadom na povahu prípadu spoluprácuvyžadovať. Takým prípadom je napr. bezprostred-né nebezpečenstvo teroru, sabotáže, záškodníc-tva. Ideové pohnútky a motív hmotných výhod sapri rozhodovaní kandidáta aj v priebehu tajnej spo-lupráce často prelínajú.“

Ideové pohnútky boli definované nemenej za-ujímavým spôsobom: „Ideovým motívom je osob-né presvedčenie kandidáta o nutnosti boja protivonkajšiemu aj vnútornému nepriateľovi vyplývajú-ce z marxisticko-leninského svetového názoru,socialistického vlastenectva, odporu k imperializ-mu a imperialistickým vojnám, z nenávisti k impe-rialistickým rozviedkam alebo k niektorým ich pra-covníkom, z odporu k vnútornému nepriateľovi,najmä po skúsenostiach z roku 1968 a pod. Ide-ová motivácia môže byť tiež založená na osobnomzáujme kandidáta o bezpečnostnú problematiku ačinnosť kontrarozviedky.“

Motív hmotných výhod oproti tomu vychádzal z„osobného presvedčenia“ kandidáta spolupraco-vať so Štátnou bezpečnosťou. „Dobrovoľné roz-hodnutie sa však opiera predovšetkým o určité vý-hody poskytované tajnému spolupracovníkovi vpriebehu spolupráce s kontrarozviedkou. Medzihmotné výhody môže výnimočne patriť i pravidelnýplat, hmotné zaistenie rodiny tajného spolupra-covníka, ukladanie vopred stanovenej sumy na je-ho vkladnú knižku, cieľové prémie a iné formyhmotných odmien, ktoré môžu byť medzi tajnýmspolupracovníkom a kontrarozviedkou vopred sta-novené na začiatku alebo v priebehu spolupráce,alebo sú stanovené v zmluve o spolupráci.“

Rozkaz ministra vnútra „v odôvodnených prí-padoch“ umožňoval Štátnej bezpečnosti získavaťtajných spolupracovníkov kategórie agent (nievšak rezidentov a držiteľov prepožičaných bytov)„na základe kompromitujúcich okolností, ktoré onich kontrarozviedka zistila“. V smernici konkrétnestálo: „Kompromitujúce poznatky sa týkajú kandi-dátovej činnosti, ktorá ho kompromituje pred čs.zákonmi alebo pred verejnosťou. Pri činnosti, kto-rá sa týka dodržiavania zákonov a iných právnychnoriem, ide o činy nižšej spoločenskej nebezpeč-nosti, ktorá zároveň nie je vyššia než nebezpeč-nosť predpokladanej trestnej činnosti, na ktorejodhaľovanie má byť tajný spolupracovník využitý.Pri kompromitujúcej činnosti, ktorá nie je trestná,

( 24 )18) Porov. tamtiež, s. XXX.


však dbá o to, aby nedošlo k vzájomnému vyzra-deniu tajných spolupracovníkov a dôverníkov.“

Príslušníci Štátnej bezpečnosti boli v rámcipozvoľného prechodu od otvorene represívnehopôsobenia na československú verejnosť smerova-ní skôr ku skrytému pôsobeniu, tzv. preventívne-mu. „Operatívni pracovníci musia stále viac využí-vať tajných spolupracovníkov na predchádzaniealebo na včasné zamedzenie rozširovania trestnejčinnosti. Preventívne opatrenia sa vykonávajú po-mocou tajných spolupracovníkov hlavne s cieľom:

a) aby nepriateľské živly nemohli do protištát-nej činnosti zapájať politicky nevyspelých a tried-ne neuvedomelých robotníkov, ostatných pracujú-cich a hlavne mládež alebo aby takéto osoby bolivčas odvedené z vplyvu nepriateľa;

b) aby sa existujúce ilegálne skupiny v priebe-hu rozpracovania nerozširovali a aby tajní spolu-pracovníci vykonávali podľa situácie vo vnútri tých-to skupín rozkladnú prácu;

c) aby sa rozpracovávaným skupinám aleboosobám už v štádiu prípravy zabránilo dovŕšiť váž-nu trestnú činnosť“.

Po prvýkrát sa do rozkazu ministra vnútra –riadiaceho aktu najvyššej úrovne – dostala požia-davka na koordinované a cieľavedomé využívanieagentúrnej siete. Štrnásť rokov po tom, čo moc vČeskoslovensku prevzali komunisti, vstúpila Štát-na bezpečnosť do kvalitatívne novej etapy. „Veľmidôležitou požiadavkou na cieľavedomé riadenie

operatívnej práce je koordinované a všestrannévyužívanie siete tajných spolupracovníkov a jej za-meriavanie do hlavného ťažiska nepriateľskej čin-nosti. Rezortizmus jednotlivých súčastí a lokálpat-riotizmus jednotlivých krajov a okresov je škodli-vým javom a prekážkou, ktorá často znemožňujerýchle, účinné a dôsledné odhaľovanie nepriateľ-skej činnosti. Kvalitní tajní spolupracovníci musia

byť zameriavaní a využívaní podľa operatívnej po-treby. Tajný spolupracovník správy ústrednéhoaparátu môže byť v prípade potreby využitý na spl-nenie úloh na krajskej správe MV a naopak. Ob-zvlášť nevyhnutné je koordinovať využívanie taj-ných spolupracovníkov v rámci súčastí.“

V niekoľkých odstavcoch smernice je tiežmožné nájsť informácie o využívaní a priamom ria-dení Štátnej bezpečnosti vedením Komunistickejstrany Československa, vrátane permanentnejkontroly správneho „politického a triedneho zame-rania“ práce tajnej politickej polície. „Náčelníci navšetkých stupňoch pravidelne kontrolujú, ako súplnené uznesenia strany v práci bezpečnosti; akosú na operatívnych úsekoch vykonávané rozboryoperatívnej situácie a či sú prijímané politickysprávne závery pre operatívnu prácu; či je opera-tívne rozpracovanie politicky a triedne správne za-merané; či operatívna práca – najmä metódy a for-my riadiacej a výchovnej práce tajných spolupra-covníkov – zodpovedá politickej línii strany a smer-niciam vedenia MV; aký výsledok v práci dosahujúoperatívni pracovníci a im zverení tajní spolupra-covníci.“

Konšpirácia sa mala stať samozrejmým návy-kom a „základnou vlastnosťou každého operatív-neho pracovníka, “ tvrdila smernica. „Bez dokona-lého osvojenia celého radu metód utajenia prácenemôže operatívny pracovník so zverenými tajný-mi spolupracovníkmi a dôverníkmi úspešne plniťúlohy.“ Výnimky v konšpirácii sa pripúšťali iba vodôvodnených prípadoch. „Za sťažených podmie-nok – napr. pri styku s tajnými spolupracovníkmina dedine – sa môžu schôdzky konať na inommieste než v konšpiračných alebo prepožičanýchbytoch, ak to náčelník oddelenia odsúhlasí.“ Svo-jich tajných spolupracovníkov mohol poznať ibaoperatívny pracovník, ktorý s nimi pracoval. „Nieje prípustné zoznamovať ostatných príslušníkovŠtátnej bezpečnosti s údajmi, ktoré sa týkajú taj-ných spolupracovníkov alebo ich správ. O týchtootázkach môže operatívny pracovník hovoriť iba snadriadeným náčelníkom. Zakazuje sa hovoriť orozpracovaní konkrétnych osôb na schôdzach azhromaždeniach pracovníkov Štátnej bezpečnos-ti… Náčelníci a operatívni pracovníci musia prísnekontrolovať a dbať na to, aby administratívne silyneboli zoznamované s menami tajných spolupra-covníkov a s menami rozpracovávaných osôb.“

V závere pasáže o konšpirácii zadal ministervnútra náčelníkom operatívnych súčastí povinnosť„rozobrať každý prípad dekonšpirácie, vyvodiťz toho disciplinárne závery a zovšeobecniť skúse-nosti takéhoto prípadu, aby sa predišlo jeho opa-kovaniu“.

Podmienkou plánovaného a komplexného vy-užívania agentúrnej siete bola „stabilizácia siete“tajných spolupracovníkov „s cieľom obmedziť

( 20 )


je nutné brať do úvahy mieru kompromitácie z hľa-diska kandidáta a prostredia, ktoré by ju posudzo-valo. U cudzincov môže ísť o kompromitáciu predzákonmi materskej krajiny, inštitúciami alebo orga-nizáciami, ktorých úlohy v ČSSR plní, alebo okompromitáciu občiansku či pred verejnosťou v je-ho vlastnej krajine.“ Trošku alibisticky smernicapokračovala: „Kandidát získavaný na základekompromitujúceho materiálu sa rozhoduje na zá-klade vlastného uváženia, či spolupráca s kontra-rozviedkou je pre neho výhodnejšia ako dôsledky,ktoré by pre jeho osobu vyplývali z použitia kom-promitujúcich okolností.“ V prípade, že ani vtedyvydieraná osoba nechcela podpísať záväzok kspolupráci, odvolávala sa smernica na rešpekto-vanie platných zákonov: „Ak nedôjde k získaniukandidáta na základe kompromitujúceho materiá-lu, rozhodne náčelník s príslušnou právomocou –pri rešpektovaní čs. zákonov – či a ako bude kom-promitujúci materiál použitý.“

Ani smernica z roku 1972 nepodceňovala tzv.výchovu tajných spolupracovníkov, ako činnosťpremyslenú, systematickú a konkrétnu. „Operatív-ny pracovník vedie tajných spolupracovníkov tak,aby správne chápali medzinárodné a vnútropolitic-ké otázky, najmä otázky bezpečnosti a ochranyČSSR i ostatných socialistických krajín. V tomtosmere výchovnú prácu zameriava tak, aby viedlaku zvyšovaniu a upevňovaniu oddanosti tajnýchspolupracovníkov k socialistickému spoločenské-mu a štátnemu zriadeniu, k prehlbovaniu ich poli-tického uvedomenia a internacionálneho postoja.“

Operatívny pracovník Štátnej bezpečnosti po-užíval pri výchove tajných spolupracovníkov „naj-mä tieto metódy:

a) Objasňuje politické názory podľa stupňapolitickej vyspelosti tajného spolupracovníka po-čas osobného styku na schôdzkach. Názory iotázky vysvetľuje so znalosťou veci. Zvláštnu po-zornosť venuje tým, ktorí rozpracovávajú cudzin-cov alebo osoby z radov protisocialistických,oportunistických a iných nepriateľských živlov.Zvýšenú pozornosť venuje spolupracovníkom, zís-kaných na základe kompromitujúcej činnosti. Dbáo to, aby jeho vplyv na tajného spolupracovníkabol silnejší a trvalejší ako vplyv osôb z nepriateľ-ského prostredia.

b) Vyžaduje včasné a presné plnenie zada-ných úloh. Túto zásadu presadzuje dôsledne, aletaktne. Operatívny pracovník sa musí pri riadenítajných spolupracovníkov vystríhať povrchnosti aformálnosti, ale pôsobiť na nich výchovne, najmäosobným príkladom.

c) Vykonáva rozbory správania tajných spolu-pracovníkov, poukazuje na ich chyby a nedostatkya poskytuje im pomoc pri ich odstraňovaní. Volípritom vhodnú formu, aby ich neodradil od spolu-práce. Prejavuje tiež záujem o ich osobný život.

Stará sa o vytváranie vhodných podmienok na roz-víjanie ďalšej spolupráce.“

Tajný spolupracovník mohol byť v rámci od-bornej prípravy zdokonaľovaný „v znalosti a uplat-ňovaní konšpirácie pri plnení úloh. Podľa potrebyje vedený k nadväzovaniu a rozširovaniu potreb-ných stykov v rozpracovávanom objekte či prípa-de. Je pripravovaný na spôsob jednania s ľuďmi znepriateľského prostredia, s ktorými sa pri plneníúloh dostane do styku“.

Desať rokov od poslednej smernice sa opäťznížila frekvencia styku operatívneho pracovníka stajným spolupracovníkom. „Je… žiaduce, aby ajpočas obdobia nevyťaženosti tajných spolupra-covníkov boli udržiavané pravidelné schôdzkyv termínoch, ktoré stanoví náčelník oddelenia, naj-menej však raz za tri mesiace.“

V prípade „dočasného prerušenia spoluprá-ce“ s tajným spolupracovníkom (z dôvodu ochore-nia, pracovnej zaneprázdnenosti alebo pre inú zá-važnú okolnosť), keď prerušenie bolo možné od-hadnúť na dobu dlhšiu ako 6 mesiacov, predložilriadiaci operatívny pracovník správu o prerušeníspolupráce tomu náčelníkovi, v ktorého právomo-ci bol získaný. Ukončenie spolupráce bolo reali-zované u tých tajných spolupracovníkov, „ktorí zra-dili, emigrovali, dopustili sa trestnej činnosti,skompromitovali sa provokačným jednaním, jed-nali nečestne, ďalej s tými, ktorí boli dekonšpiro-vaní, odmietajú spoluprácu alebo stratili možnosti

( 25 )


na ďalšiu spoluprácu v dôsledku zmeny postave-nia“. Iným dôvodom môže byť „hlavne, že:

a) tajný spolupracovník splnil úlohy, pre ktorébol získaný a nedá sa ďalej využiť;

b) uplynula vopred stanovená dĺžka spoluprá-ce;

c) tajný spolupracovník sa neosvedčil alebonesplnil predpoklady, kvôli ktorým bol zís-kaný;

d) operatívny útvar netrvá na ďalšej spoluprá-ci;

e) ak bol tajný spolupracovník ustanovený dovyššej politickej alebo štátnej funkcie“.

Začiatkom roku 1978 vydal rozkazom č. 3 mi-nister vnútra ČSSR Jaromír Obzina poslednú plat-nú Směrnici pro práci se spolupracovníky kon-trarozvědky.19) Zatiaľ nie je úplne jasné, aké dô-vody viedli vedenie federálneho ministerstva vnút-ra vydať v tomto období celú sériu smerníc vzťa-hujúcu sa na operatívnu prácu Štátnej bezpeč-nosti, vrátane tých pre agentúrno-operatívnu prá-cu. Hlavne, keď sa od tých predchádzajúcich vzásade nelíšia. Minister Obzina nám veľa vysvetle-ní k vydaniu rozkazu nedal: „Pre zabezpečenieriadneho plnenia úloh pracovníkov kontrarozvied-ky pri ochrane socialistického spoločenského aštátneho zriadenia, socialistickej ekonomiky, bez-pečnosti a práv československých občanov a priochrane bezpečnosti štátov svetovej socialistickejsústavy…“.

V úvode smernice definovali jej autori inýmislovami, ale v podstate v tom istom duchu akopredtým, vzťah kontrarozviedky Štátnej bezpeč-nosti a občanov: „Kontrarozviedka sa pri plnenísvojho poslania opiera o pomoc českosloven-ských občanov a cudzincov, ktorí sú ochotní a ma-jú predpoklady spolupracovať s kontrarozvied-kou.“ Smernica prevzala delenie spolupracovní-kov kontrarozviedky na tajných spolupracovníkova dôverníkov. Malý posun nastal vo využívaní taj-ných spolupracovníkov ako hlavného prostriedkučinnosti Štátnej bezpečnosti „proti podvratnej čin-nosti zahraničných nepriateľských rozviednych,ideologických a ekonomických centier a zoskupe-ní, ich domácim napomáhačom a proti zbytkomvnútorných nepriateľov“.

Jednotlivé kategórie tajných spolupracovníkovzostali rovnaké, iba rezident sa zaslúžene dostalna prvé miesto pred agenta. Rezidentom saokrem bývalého spoľahlivého príslušníka Zborunárodnej bezpečnosti mohol teraz stať aj vojakvojsk ministerstva vnútra pracujúci v občianskomzamestnaní. Úlohy tajného spolupracovníkaagenta sa rozšírili aj na zisťovanie a odhaľovanie

prenikania západných „monopolov, organizácií acentier“ do dôležitých komunistických organizácií(c), sám „preniká do hospodárskych zoskupení ainštitúcií kapitalistických štátov a monopolov naúčel odhalenia ich zámerov narušiť alebo negatív-ne ovplyvniť ekonomiku ČSSR a plnenie cieľov in-tegrácie krajín Rady vzájomnej hospodárskej po-moci“ (e); pomáha pri ochrane „ozbrojených sílVaršavskej zmluvy“ (f), plní konkrétne úlohy aj „prispravodajskej previerke osôb“ (g) a „podľa usta-noveného postupu toto [nepriateľské] prostrediepozitívne ovplyvňuje“ (ch, resp. i). Úlohy dôverní-kov boli rozšírené len o bod f) : „upozorňovať nanedostatky pri ochrane utajovaných skutočností ana javy signalizujúce ohrozenie alebo vyzradenieutajovaných skutočností“. Aj naďalej boli dôvernícivedení „v zozname“ u náčelníka oddelenia kontra-rozviedneho útvaru a evidovaní „vo forme blokáciezáujmových osôb“.

Pri konšpiračných bytoch bola oproti po-čiatku sedemdesiatych rokov smernica rozšírenáo zaujímavú informáciu: „Získavanie konšpirač-ných bytov od národných výborov zaisťuje v Prahebytové oddelenie federálneho ministerstva vnútraa v krajoch príslušné bytové orgány krajskýchspráv Zboru národnej bezpečnosti, ktoré otázkypridelenia bytu prejednajú s kompetentnými štát-nymi orgánmi a konšpiračné byty odovzdajú povybavení všetkých náležitostí užívateľom.“

Aj výchova tajných spolupracovníkov bola roz-šírená o jednu pasáž: riadiaci orgán „reaguje nanesprávne politické názory a postoje tajného spo-lupracovníka a jeho otázky vysvetľuje so znalosťouvecí. Zvláštnu pozornosť venuje tým tajným spolu-pracovníkom, ktorí rozpracovávajú cudzincov ale-bo osoby z radov protisocialistických, oportunis-tických a iných nepriateľských živlov“. Frekvenciaosobného styku s agentúrou bola „v období nevy-ťaženosti tajného spolupracovníka“ opätovne zní-žená, a to až na jednu schôdzku za tri mesiace.

Naviac boli sformulované na účel „uplatňova-nia zásad konšpirácie práce s tajnými spolupra-covníkmi“ nasledujúce „zásadné pravidlá:

a) Počas styku s tajnými spolupracovníkmi vPB, v KB, tak aj mimo nich, dodržiavať zásady naj-prísnejšieho utajenia a nepripúšťať stereotypnosťschôdzkovej činnosti (rovnaký deň, rovnaká hodi-na).

b) Vypracovávať a preverovať dodržiavanie le-giend pre tajných spolupracovníkov, pod ktorýmidochádzajú na miesto konania schôdzky.

c) Zoznamovať tajných spolupracovníkov sfaktami a súvislosťami len v rozsahu nevyhnutnenutnom na splnenie úlohy.

( 26 ) 19) RMV ČSSR č. 3 Směrnice pro práci se spolupracovníky kontrarozvědky z 25. 1. 1978. K rozboru celej smernice porov. ŽÁČEK, Pavel:Přísně tajné, s. 27 – 51.


d) Stanoviť správanie tajných spolupracovní-kov v rozpracovávanom prostredí pri styku s ne-priateľskými osobami. Pri plnení úloh dbať o to,aby jednanie tajných spolupracovníkov pôsobiločo najprirodzenejším dojmom.

e) Dbať o to, aby tajný spolupracovník písalsprávy až na schôdzke s riadiacim pracovníkom aobmedziť na minimum prinášanie už napísanýchspráv. V takýchto prípadoch skúmať, či tajný spo-lupracovník dodržal všetky zásady konšpirácie.

f) Pri udeľovaní darov a odmien vždy vopredzvažovať, či je tajný spolupracovník schopný predrodinnými príslušníkmi, na pracovisku alebo vosvojom okolí zdôvodniť dar či výšku finančnej od-meny prirodzeným spôsobom.

g) Pri poskytnutí výhod alebo služieb pripraviťvždy s tajným spolupracovníkom vhodnú legendu.

h) Dodržiavať zásadu, že na útvaroch kontra-rozviedky pozná tajných spolupracovníkov vždyiba ten pracovník, ktorý ich riadi, príslušný nadria-dený náčelník a v odôvodnených prípadoch len tieorgány, ktoré sú v systéme riadiacej právomocioprávnené oboznamovať sa s materiálmi o tajnomspolupracovníkovi a jeho správami.

ch) Vo všetkých materiáloch okrem memo-randa sa tajný spolupracovník uvádza iba podkrycím menom a číslom zväzku a neuvádzajú sažiadne údaje, ktoré by mohli viesť k vyzradeniu

tajného spolupracovníka pred nepovolanou oso-bou.

i) Je zakázané dekonšpirovať jedného tajnéhospolupracovníka pred druhým s výnimkou prípa-dov uvedených v týchto smerniciach (práca s rezi-dentmi alebo výnimočné a osobitne odôvodnenéprípady, týkajúce sa otázky spojenia alebo špeci-álnych spravodajských kombinácií, kedy dochá-dza k tzv. jednostrannému alebo obojstrannémudešifrovaniu).“

Koncom osemdesiatych rokov sa vedenie fe-derálneho ministerstva vnútra snažilo reagovať nazmenu spoločenskej, a teda aj operatívnej situá-cie, a zadalo svojim centrálnym útvarom Štátnejbezpečnosti úlohu spracovať nové smernice. Aždo novembra 1989 však žiadne z nich neboli pri-jaté, a to vrátane tých nami sledovaných, ktoré satýkali práce s agentúrnou sieťou. Smernice preagentúrno-operatívne činnosti kontrarozviednychsúčastí Štátnej bezpečnosti z roku 1978 boli síceformálne zrušené až v rámci Nariadenia ministravnútra ČSFR č. 15 z 28. júna 1991, ale faktickyprestali platiť už pri zrušení Štátnej bezpečnosti vpolovici februára roku 1990, resp. pri rozpade jejagentúrnej siete, ktorý začal už v priebehu de-cembra 1989.20)

Preložil Ján Langoš

( 27 )20) Porov. ŽÁČEK, Pavel: Přísně tajné, s. 67 – 71.


RESUME

The „Sharp Weapon“ of the State SecurityPolitical Police Collaborators in Agency-Operative Work Regulations, 1947 – 1989The study accounts the development of the State Security views of its most important tool in the

controlling of the society - the particular types of sworn collaborators, and that from its beginningsbefore the communist coup in 1948. Only via content comparison of the regulations from 1947 thro-ugh 1989 one can develop a clear picture of the actual tasks of all the agents, trustees, informants,resident and other, of how they were enrolled for their collaboration, directed, rewarded and similar.Their hierarchical assignment in the totalitarian system is obvious, as is their irreplacibility for the ma-intenance of the Soviet type communist regime in Central Europe. Nor can the agency network re-gulations from the sixties and seventies (1962, 1972, 1978) be understood without the knowledgeof the prior documents (1954, 1951, 1948 or 1947). For a multitude of reasons, late regulations ofagency operative work of the ŠtB have not comprised a number of expert terms, information and in-structions. This has been both the result of the heightened level of conspiracy of the secret politicalpolice work and the simple fact that many of them have already been adopted as unwritten rules de-eply rooted in the behavior of the operative workers of the State Security.

Documents

„Ostrá zbraň“ Štátnej bezpečnosti · ( 5) PAMÄŤ NÁRODA Štúdie priority, preto bola nútená zásadným spôsobom prehodnotiť svoju agentúrnu sieť. Súčasťou systé-mových