Bratislava Mateja Bela

„V minulých storočiach boli v meste aj Židia; mali dokonca takú veľkú moc, že málo

chýbalo, aby neovládli mesto, ktoré celkom vyžmýkali mimoriadne ťažkými

úžerami. Zmocnili sa domov, vinohradov, polí a iných pozemkov, ktoré majitelia

zadlžili židovskými peniazmi.

Bezprávie zosilnelo už za Karola I. a Ľudovíta I. Preto králi vynaložili úsilie, aby sa to

ďalej nešírilo, ba aby sa tento ohavný a zhubný nešvár zlikvidoval zo dňa na deň.

Sem patrí nariadenie Ľudovíta I. z roku 1371, ktorým sa Židom ukladalo zaplatiť

mestským úradom dane zo zisku. Túto jeho predvídavosť horlivo nasledovali ďalší

králi a oslobodili občanov od platenia úžer, ktorými ich zavalili Židia. Bolo to

dobrodenie Žigmunda, ktorým sa usiloval zo všetkých síl usporiadať roku 1392

záležitosti Bratislavy, mimoriadne narušené najškodlivejším národom. K tomuto

veľkému dobrodeniu pripojila iné, omnoho vznešenejšie, jeho dcéra Alžbeta,

vdova po Albrechtovi. Ona totiž nielenže chcela, aby boli Bratislavčania zasa

oslobodení od židovských úžer, ale roku 1441 odpustila mestským úradom na

celých desať rokov aj všetky poplatky, ktoré až dovtedy prinášali do kráľovskej

pokladnice. Toto desaťročie ešte neuplynulo, keď Ján Korvín, vtedy vládca

Uhorska, roku 1450 obnovil zákon o zrušení úrokov, aby ho Židia neuviedli do

pôvodného stavu. Potom prišiel do Bratislavy po prepustení z Fridrichovho

poručníctva Ladislav Pohrobok, aby na verejnom zhromaždení prijal kráľovskú

hodnosť, ktorú vzal na seba ešte ako dieťa. Prejav jeho priazne voči mestu možno

doložiť tým, že roku 1453 potvrdil ustanovenie zákona, ktoré vyhlásili

predchádzajúci králi o židovských úžerách, ba roku 1454 prísne nariadil, aby aj

Židia, ktorí bývajú v meste, rovnako ako iní občania znášali mestské bremená a

dane. Lenže nespokojnosť najprešibanejšieho národa je už taká, že neprestal

dobiedzať dovtedy, kým nezrušil tieto ustanovenia. Preto Matej Korvín keď si

zasadol ku kormidlu štátu, ponechal znovu jednu časť úrokov Židom, jednu

občanom, a to na základe kráľovského rozhodnutia, ktoré vyhlásil roku 1475.

Vtedy sa aj občanom zakázalo, aby dali Židom ako záloh zdedené majetky, vinice,

polia, lúky a podobné veci. Keby však Židia neprestali cestou peňažných pôžičiek

brať do zálohu takéto dedičstvá, koľko peňazí by takto vynaložili, toľko by sa

muselo pripísať na účet štátnej pokladnice.

Odkiaľ však pochádza táto peňažná moc Židov? Domnievam sa, že mali v

Bratislave zriadené zmenárne. Keď sa občania neopatrne zaviazali ich

podmienkami, ľahko sa zavalili úžerami. Keď si to všimli dobrotiví králi, nemohli

nepotlačiť vyhlásenými nariadeniami hrabivosť obrezaného národa, ako aj

nerozumnosť občanov. Bohatstvo, ktoré plynulo zo zmenárenského zisku Židov,

smerovalo potom do štátnej pokladnice. Z toho vyplýva postup Komory voči

mestským úradníkom v posledných rokoch Ferdinanda I. a na začiatku vlády

Maximiliána, predovšetkým roku 1567. Takýmito úskokmi národ kresťanskému

menu najnepriateľskejší zmocnel natoľko, že hoci počtom menší, v bohatstve sa

mohol pretekať s občanmi.

V meste mali svoju ulicu, ktorú nazývali Židovskou, dnes ju voláme Klobučnícka. Tu

mali aj synagógu, nie však veľkolepú, ale postavenú podľa svojho rítu. Aby ju

zakryli medzi radmi nízkych budov, vybudovali ju na zadnej strane, a to tak, aby na

jednu siahu zapustená do zeme neprečnievala ani kúsok nad ostatné strechy. Táto

stavba vydržala až do našich čias a jestvuje aj dnes; vnútri sa delí na dve podlažia.

Vynaložili sme veľké úsilie, aby sme sa dozvedeli, akého priestupku sa dopustil

najzločinnejší národ, prečo ho vypovedali z mesta. Nenašiel sa však nikto, kto by

nám to vysvetlil. Prijali sme teda výklad, že najväčší lotri spomedzi dvojnožcov

zneuctili bezbožnými rukami Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu. Len čo sa to rozchýrilo

medzi ľudom, Židia sa museli vysťahovať z mesta až za hranice jeho panstva, keď

mestská rada vydala rozhodnutie, aby sa najnepriateľskejší národ už nikdy, v

žiadnom čase nedostal na územie mesta. Toto sa povráva, ale žiaľbohu, bez

dôkazu. Nemôžem však uveriť, že by verejný mestský archív neuchovával aspoň

nejaký doklad o preklínanom zločine.

Nech je to čokoľvek, je to zbytočné, pretože z mesta vyhostený najhanebnejší

národ, usilujúci sa o záhubu kresťanov, znovu sa usadil všade navôkol na krok od

hradieb, na väčšiu škodu Bratislavčanov ako vtedy, keď býval v meste samom.

Vtedy bol totiž podriadený občianskym úradom, platil dane a podliehal trestom, ak

sa zaplietol do nejakého zločinu; teraz oveľa viac ťaží z mestských výhod ako

občania, pričom sa odvďačuje len tým, že zžiera ľud úžerami, neopatrných

opantáva úskokmi, a keď sa ukáže príležitosť, ošudí bohatších, ak už

nespomenieme ostatné ničomnosti a zlomyseľnosti pri uchvacovaní úrody

občanom. Tak ako si ťažkal na českých Židov jezuita Bohuslav Balbín, treba, aby

sme sa aj my posťažovali na bratislavských Židov. Hovorí: ,,Čo napísal kedysi

Tacitus o filozofoch - tvorcoch horoskopov, to sa najprimeranejšie hodí na Židov:

ľudské plemeno nespoľahlivé voči mocným (ale užitočné a prospešné), neúprimné

voči dôverčivým (škodlivé verejným aj súkromným veciam), ktoré sa v našom

meste bude vždy aj potláčať zákazmi (bude v nenávisti), aj sa udrží." Zaiste však aj

dnes preveľkú časť prosperity Bratislavčanov oslabujú Židia. Odstráň Židov! Urobíš

šťastnou Bratislavu a toto šťastie želáme mestu z celého srdca, najmä v týchto

ťažkých časoch.“

Zdroj: Bratislava Mateja Bela. Obzor, Bratislava 1984, s. 134-136