Filozofická fakulta Prešovskej Univerzity v Prešove

Katedra teórie politiky

DEJINY SOCIÁLNO-POLITICKÉHO MYSLENA

(štátnicové otázky)

Prešov 2006

1.Sociálno – politické koncepcie v období otrokárskej spoločnosti /Platón,

Aristoteles/

- v Grécku vznikajú prvé kategórie politickej filozofie, základy právnej teórie- vznik prvého politického zriadenia, prvých veľkých sporov, diskusií ako by mala vyzerať spoločnosť- vznik a rozvoj prvých mestských štátov, vznik prvých zákonov, prvé soc. – politické teórie

ZROD DEMOKRACIE- víťazstvo nad Peržanmi viedlo v Aténach k podstatným zmenám v ich hospodárskej situácii a politickom zriadení- k účasti na vláde boli pripustení slobodní občania (hovoríme o období cca. 5. st. p.n.l.)- vrchol aténskej demokracie za vlády Perikla- najvyšším orgánom aténskeho štátu bol ľudový snem – eklézia (tvorilo ho mužské obyvateľstvo – občania Atén po dovŕšení 20 rokov; eklézia rozhodovala o najdôležitejších štátnych záležitostiach, o vojne a mieri, vykonávala najvyššiu kontrolu...)- ďalším dôležitým orgánom v tomto období sa stala rada 500 a zbor desiatich stratégov- v širokom zmysle sloboda, ako protiklad otroctva a politického despotizmu patrila všetkým Grékom; v demokratickej koncepcii sa sloboda ďalej rozširovala: každý môže žiť podľa vlastného spôsobu, robiť to čo chce a hovoriť čo chce- fundamentálnym princípom demokracie bola rovnosť práv; Herodotos ju označil za synonymum demokracie (pod rovnosťou práv sa rozumela rovnosť hlasu a podielu na vláde)

Platón

- pre Platóna nebola politika oblasťou osobných záujmov a straníckeho sebectva, ale „kráľovskými cnosťami“: múdrosťou, mravnosťou a spravodlivosťou = reakcia na vládnuci egoizmus v mestskom štáte- nedostatok cnosti plodí chamtivosť, lakomstvo a svojvôľu a rozkladá spoločenské zriadenie; náprava je možná len v štáte založenom na cnosti, t.j. na spravodlivosti- obraz svojho politického ideálu vykreslil Platón v diele ÚSTAVA, ktoré je zriadenie úplne protikladným demokratickým Aténam- jeho hlavným princípom je hierarchia, nerovnosť, segregácia tried; občanov rozdelil: 1. výrobcovia – zabezpečiť materiálnu stránku existencie 2. vojaci – ochrana štátu, dobývať nové teritória 3. vládcovia - v Plátonovom štáte nejestvuje snem, ani zákony, je tu len vláda rozumu – sofokracia- neskôr Platón chápe utopickosť svojej ideálnej polis čo sa sa odráža v jeho druhom diele – ZÁKONY- v Zákonoch je mnoho zásad Ústavy zmiernených, idey štátneho centralizmu a spoločenstva však zostávajú rovnaké- najpodstatnejšia zmena v nazeraní na štát spočíva v tom, že Platón už netrvá na neobmedzenej sofokracii; nadvládu v obci už nemá individuálny rozum, ale rozum kolektívny, ktorý sa prejavuje v zákonoch- zákony, ktoré sa získavajú skúsenosťou, sa tu stávajú normou práva a najlepší členovia obce sú len ich stážcami- v Zákonoch sa Platón vyslovuje aj k formám vlády; za najlepší považuje taký štát, ktorý by obsahoval niektoré prvky monarchie, ale i určité princípy demokracie – teda kombinácia monarchického a demokratického zriadenia

- za najlepšiu formu štátu považoval aristokraciu a monarchiu (vládu niekoľkých najlepších, alebo jedného najlepšieho, kráľa – filozofa)- ďalej spomína: timokraciu – vládu odvážnych a ctižiadostivých demokraciu – najmenej stabilné zriadenie, charakterizuje ho nedostatok spoločenskej disciplíny a nedostatok občianskych cností tyraniu – tyrania neznamená len zánik slobody, ale likviduje aj ostatné základné hodnoty života

Aristoteles

- považovaný za zakladateľa politickej vedy; podstatou jeho metódy je zbieranie faktov, ich systematizácia, analýza a napokon formulácia záverov- jeho učenie charakterizuje: empirické chápanie štátu historický prístup k chápaniu štátu realizmus pri hodnotení rôznych štátnych foriem- na dejiny pozerá ako na vzájomný vzťah vládnucich a ovládaných - Platón vytvoril ideálnu ústavu vhodnú pre každú dobu a každý štát, Aristoteles sústredil pozornosť na štúdium spoločenských podmienok, za ktorých určité zriadenie vzniká a zaniká; Aristoteles vychádzal z prirodzenej teórie o pôvode štátu- podľa tejto teórie spoločnosť vznikla na základe inštinktu združovania, človek je tvor spoločenský (zoon politikon), nemožno žiť mimo spoločenstva- etapami tohto rozvoja sú: vznik rodiny, dedinskej obce a napokon štátu, ktorý predstavuje vrchol spoločnosti- štát je „skôr“ ako jednotlivec (nie v chronologickom zmysle), celok musí byť nevyhnutne skôr, ako jeho časť- cieľom a poslaním štátu je vytvoriť pre ľudí dobrý život

- v závislosti odo toho kto vládne (jednotlivec, al. skupiny, či všetci) vymedzuje tri zdegenerované formy : tyraniu, oligarchiu a demokraciu- za najlepšie zriadenie pokladal politeu, t.j. umiernenú demokraciu- politeia podľa Arist. Obsahuje prvky oligarchie a demokracie, pričom treba dbať na správnu „kombináciu“ oboch zriadení

- stretávame sa u neho s problémom pozitívneho (vzniká v štáte) a prirodzeného práva (hľadá ho v stvoriteľovi, v človeku); prejavom božstva u človeka je prirodzené právo, je večné a nemenné; pozitívne právo sa mení s ľuďmi, časom; prirodzené právo by malo byť inšpiráciou pre pozitívne právo

2.Sociálno – politické koncepcie v období starovekého Ríma

- Korintským kongresom (337 p.n.l.) sa končia dejiny klasického Grécka, zanikla nezávislosť gréckych mestských štátov- gréci sa menia na poddaných; strata politickej slobody a úpadok politického myslenia- helenizmus je etapou postupného zmiešavania kultúr v celej oblasti stredozemnej civilizácie- prvkom novej epochy sa stala ideológia monarchizmu, ktorá vystriedala demokratické koncepcie ako aj individualizmus a kozmopolitizmus nových filozofických škôl

STOICKÁ FILOZOFIA- vzniká na prelome 4. a 3. st. p.n.l.- Zenon z Kýtia, Epiktét, neskôr Marcus Aurelius- podľa stoickej filozofie je celý vesmír riadený najvyšším zákonom prírody, ktorý je večný a pre všetkých ľudí rovnaký; je to zákon zhodný s povahou sveta a človeka- poznanie je podľa stoikov nevyhnutným predpokladom konania a správne konanie plynie zo správneho poznania- spoločenstvo rozumných vytvára štát

- ďalšia škola, ktorá sa vyjadrovala k otázkam spoločnosti a štátu bol EPIKUREIZMUS- Epikuros zo Samu; neschvaľuje aktívnu činnosť na verejnom živote, - štát bol podľa Epikura vecou užitočnou a prospešnou; epikurejec štát toleruje, pretože vytvára vonkajšie podmienky pre rozvíjanie duchovnej slobody

- náuky helenistických škôl sa začali od polovice 2. st. p.n.l. dostávať na územie Ríma- základom rímskeho zriadenia bola ide magistrátu, úradov vybavených mocou- nebol to helenistický ideál božskej vlády, ale zriadenie silne akcentujúce povinnosti úradníkov voči celku- štát ( res publica) sa ponímal ako vec slúžiaca ľudu (res populi); nebola to však vláda demokratická- v roku 510 p.n.l. monarchiu strieda republika, v jej čele každoročne volení konzuli, rozhodujúcim orgánom zostáva senát- od roku 46 p.n.l. sa čoraz viacej zdôrazňuje cisárska moc (principát) ako základný predpoklad jednoty štátu, cisár sa stáva inkarnáciou božej sily na zemi

grék POLYBIOS- prvý významný rímsky politický mysliteľ; obdivovateľ rímskej politiky- práca Dejiny – pokúša sa vysvetliť stabilitu rímskej republiky- vysvetlenie nachádza v tom, že Rím vytvoril svoje zriadenie prirodzenou cestou; má prvky monarchie (2 konzuly), prvky aristokracie (senát), prvky demokracie (ľudové zhromaždenie)- tieto prvky tvoria systém ideálnej rovnováhy- opisuje vznik politických hodnôt – oddanosť republike, služba republike

MARCUS TULIUS CICERO- práce: O zákonoch, O štáte, O povinnostiach- žil v dobe, kedy Rímom otriasali vojny a politické zápasy- obhajuje republikánske zriadenie a tradičnú rímsku ústavu- vo svojich názoroch napodobňuje Grékov a pokúša sa o výklad spájajúci platonizmus so stoicizmom

- štát považuje za produkt prirodzeného inštinktu- základom štátu musí byť spravodlivosť- najvyššie miesto priznáva prirodzenému právu- základom každej spoločnosti je súkromné vlastníctvo

SENECA- žil v období, kedy bola republika a jej ideály minulosťou- republika bola nahradená principátom a rozhodovanie prenesené na jedinovládcu- neveril v ideálny štát; ideálny štát neexistuje, ale štátne zriadenie, ktoré sa by sa najviac podobalo dokonalosti je cisárstvo, ktoré by malo byť obmedzené mocou senátu- nie je zástancom spoločenskej zmluvy; spoločnosť je podľa neho prirodzené zriadenie

3.Sociálno – politické názory stredovekého feudálneho systému /A.

Augustinus, T. Akvinský/

- vplyv rímskej katolíckej cirkvi; snaha o nadradenosť nad štátom- s rastom moci a vplyvu cirkev prestáva byť pokorným partnerom štátu; snaha vymaniť sa spod kontroly štátu- boj o investitúru; zápas medzi duchovnou a svetskou mocou- kresťanské učenie sa prihováralo najnižším sociálnym vrstvám

AURELIUS AUGUSTINUS (354 – 430)

- žil v čase prehlbujúceho sa úpadku Rímskeho impéria- spor pohanov a kresťanov – pohania obvinili kresťanov, že ich viera oslabuje cnosti obyvateľov; aj tieto obvinenia vyvolali potrebu čo najjasnejšie vymedziť hranice medzi cirkvou a svetským štátom- Augustinus tak urobil vo svojej práci O božom štáte (De civitate Dei)- hovorí o dvoch štátoch: 1. štát boží; pochádza od Ábela a cez patriarchov, sudcov, kráľov a prorokov vedie ku Kristovi a jeho cirkvi2. pozemský štát; pochádza od Kaina a vedie ku Grékom a Rimanom- boží štát vedie ustavičný zápas s pozemským o svoju prevahu- boží štát = jediný, správny, dokonalý večný štát- charakteristika svetského štátu – neorganizuje spoločnosť na základe viery ale na základe ľudskej prirodzenosti- Augustinus však svetský štát úplne nezavrhuje, aj ten má svoje poslanie- cieľom oboch obcí je mier; kým obec božia smeruje k mieru večnému, obec pozemská môže slúžiť len mieru dočasnému, založenému na zhode vládnucich a ovládaných- panovník je len obyčajný človek, potrebuje pomoc iných štruktúr; cirkev vstupuje ako jeho poradca- v jeho názoroch sa nestretávame s myšlienkou zosadenia panovníka - hlavnou funkciou štátu je trestať zlého človeka

- Prelomový moment kresťanského stredoveku nastáva v 8. st.; vznik pápežského štátu – hl. mesto Rím, suverénny vládca – pápež- 9. st. – rozchod cirkvi na východnú a západnú

TOMÁŠ AKVINSKÝ (1225 – 1274)

- práce: Suma teologická, Suma proti pohanom, O vláde kniežat- najvýznamnejší kresťanský mysliteľ- nadväzuje na učenie A. Augustina a Aristotela – snaha o katolícku doktrinálnu syntézu; jeho učenie pokrokovejšie- podľa Akvinského je svet založený na božskej hierarchii foriem, z ktorých formy vyššie dávajú život formám nižším; na čele tejto hierarchie stojí Boh- na tomto princípe je organizovaná aj spoločnosť- božské zákony riadia svetské zákony- cirkev a pápež môžu do politiky aktívne vstupovať

- štát pokladá za prostriedok poľudštenia človeka- na rozdiel od Augustína nepovažuje štát za nutné zlo, za následok prvotného hriechu, ale za prostriedok zaisťujúci človeku základné potreby- je zástancom teokracie (štátu podriadeného cirkvi)- od Aristotela preberá aj predpoklad „prirodzenosti“ spoločenských, zvlášť politických vzťahov (prirodzeným určením človeka je byť tvorom pospolitým a štátnym)- rovnako preberá ideu prirodzeného práva

- formy štátu rozdelil: dobré = monarchia, aristokracia, politea zlé = tyrania, oligarchia, demokracia- najlepšia forma: monarchia; najhoršia: tyrania- hovorí ďalej o voľbe panovníka ľudom- poslaním štátu je pomôcť človeku dosiahnuť Boha a nebeskej blaženosti

4. Sociálno – politické názory reformačného hnutia

- reformácia – antikatolícke a antifeufálne hnutie s ktorým sa stretávame v 14. – 16. st.- vystupuje proti ekonomickej a politickej moci cirkvi- základná myšlienka reformácie = medzi človekom a Bohom nie je potrebný sprostredkovateľ- skutočné náboženstvo = bezprostredný rozhovor s Bohom, cirkev nie je potrebná- ide o nové chápanie kristiánstva- reformácia odobrala cirkvi moc a prisúdila jej výlučne duchovný charakter, oddelila ku od štátu- reformátori vystupujú za odstránenie privilégií kléru; snaha obmedziť cirkevný majetok...- vznik nového smeru – protestantizmu – pre kresťanov je jediným vládcom Boh a panovník je len obyčajný človek -návrat k myšlienke rovnosti ľudí- reformácia nebola a nechcel byť hnutím politickým- Luther aj Kalvín neprejavovali záujem a veci svetské a politické, išlo im hlavne o návrat náboženstva k jeho k jeho vlastnému zdroju

MARTIN LUTHER (1483 – 1546)

- nevytvoril žiadnu soc. – politickú koncepciu, nebol politický mysliteľ- odmieta autoritu cirkvi; opiera sa o sväté písmo- vychádza z teórie A. Augustína, že Boh ustanovil 2 vlády: duchovnú a svetskú- všetko čo je svetské sa môže dopúšťať hriechu

JÁN KALVÍN

- 2 idey: 1. protestantská etika spočívajúca na uvedomelej disciplíne jednotlivca postavenej na úroveň náboženskej cnosti; 2. upevnenie presvedčenia veriacich o takmer posvätnej úlohe organizačných štruktúr tak cirkevných ako aj štátnych; moc nepochádza z ľudu, nie je ani osobitným právom monarchu, ale je inštrumentom Boha, ktorý sám vedie ruku vládnucich; diskutovať o legálnosti vlády je podľa Kalvína svätokrádežou: samotný fakt, že vláda vládne je dostatočným dôvodom, aby sme ju poslúchali bez diskusie

THOMAS MUNZER

- kritika M. Luthera- hlása všeobecnú rovnosť a bratstvo (aj v spoloč. a politickom živote)- návrat cirkvi, k jej pôvodnému stavu, odstránenie inštitúcií, ktoré sú v rozpore s novou cirkvou

5.Renesancia a jej sociálno – politické názory /N. Machiavelli,J. Bodin/

- úplne nová predstava o človeku- politické myslenie spojené s rozvojom samostatných mestských štátov (najmä Tal.)- stredobodom sa stáva človek- hrdinom humanistu sa stáva vynikajúci jednotlivec, veľký učenec, skvelý umelec, brilantný politik

N. MACHIAVELLI (1469 – 1527)

- práce: Vladár, Úvahy o prvých desiatich- pre jeho politickú teóriu je charakteristické úsilie objasniť princípy politiky (štátu) a pochopiť hybné sily politickej činnosti- prvým zdrojom poznania je pre M. história; druhým osobná skúsenosť; vždy vychádza z konkrétnych faktov- 3 hlavné zložky politickej činnosti podľa M.: 1.politická situácia 2.priridzenosť ľudskej povahy 3.osobnosť politika- zmysel a význam M. názorov je možné pochopiť len v kontexte vtedajšej situácie v Taliansku (roztrieštené, slabé kniežatstvá; výboje z Francúzska a Nemecka)- jediné východisko M. vidí v silnom centralizovanom štáte, ktorý by zabránil domácim bratovražedným bojom a zahraničným vpádom a umožnil prechod od anarchie k silnému stabilnému štátu; to všetko prostredníctvom vlády silného jednotlivca- v snahe uskutočniť túto ideu sa M. nezastavuje pred ničím; v tomto duchu je písaný aj Vladár = akýsi súbor rád panovníkovi ako sa chopiť moci a udržať ju- jednu z príčin politického separatizmu a morálneho úpadku Talianska videl Machiavelli v rímskej cirkvi; k náboženstvu však nemal odmietavý vzťah, oceňoval jeho spoločenskú funkciu, pôsobiacu na upevňovanie občianskych cností, ktoré sú základom stability vlády- sila náboženstva je veľká, musí však byť podporovaná silou štátu- všetky politické zriadenia rozdeľoval M. na dva typy: republiku a jedinovládu; sám bol prívržencom republiky zmiešanej – zlučujúca prvky monarchie, aristokracie a vlády ľudu- republika lepšie zaručuje stabilitu zriadenia a zabezpečuje všeobecnú slobodu- základom republiky musia byť všetkými rešpektované zákony

JEAN BODIN (1530 – 1596)

- práce: Šesť kníh o republike- k skúmaniu štátu pristupoval historicky; v sociálno – politickej filozofii položil základy historickej a porovnávacej metódy- v otázkach vzniku štátu nebol Bodin celkom jednoznačný- zdôrazňoval úlohu výboja ako prameňa, ktorý dal vzniknúť republikám, ale pripúšťal aj názor, že štát môže vzniknúť cestou dobrovoľného podriadenia sa jedných ľudí iným- rodina je modelom a základom štátu - v definícii štátu hrá dôležitú úlohu aj súkromné vlastníctvo- štát je podľa Bodina spravodlivá vláda nad mnohými rodinami a nad tým, čo majú spoločné s vládou suveréna na čele- vláda musí byť spravodlivá, čo znamená, že uznáva obmedzenia božieho a prirodzeného práva- záver Bodinovej definície štátu je, že štát musí mať na čele suveréna- za najprirodzenejšiu formu vlády pokladá monarchiu- cirkvou sa zaoberá len potiaľ, pokiaľ môže slúžiť prospechu štátu; pápež nemá nijakú moc na monarchom; klérus je iba jedným zo stavov v štáte a podlieha zákonom suveréna- bol prvým novodobým politickým teoretikom, ktorý odmietol otroctvo- zjednotil právo a politiku, uviedol právo verejné a právo súkromné do politickej praxe

6.Renesančné utópie /T. Morus, T. Campanella/

- stretávame s utópiami; utopizmus = soc.-politické myslenie; neskôr označenie ideálnej spoločnosti- v politickom živote plní utópia funkcie: otvorene kritizuje spoločenské pomery; prenáša nové ideály a ukazuje cestu ako by sme mohli tieto ideály dosiahnuť- utopizmus sa nachádza vo všetkých sférach spoločenského života

THOMAS MORUS (1478 – 1535)

- vplyv Platóna, patristická a scholastická politická teória- známy svojou kritikou spoločenského zla doby, v ktorej žil- práca Utópia: odpoveď na sociálne problémy Anglicka, ktoré prinášali začiatky priemyselnej revolúcie- v Morovej Utópii má jednotlivec viac slobody ako v Platónovej Ústave- politické zriadenie je tu v duchu kresťanskej politickej teológie hierarchické – štruktúru vlády tvorí symetrická pyramída- vláda má monarchistickú formu, ale monarcha je volený ľudom v slobodných voľbách- v Utópii neexistuje súkromné vlastníctvo- horlivý katolík a rozhodný nepriateľ reformácie; tvrdí, že medzinárodná autorita katolicizmu môže mierniť kráľovský despotizmus- v Utópii jestvujú rozličné vierovyznania, ale v podmienkach vzájomnej tolerancie nevznikajú náboženské konflikty- Morus je spoločenský reformátor, pre ktorého je moc v štáte prostriedkom na uskutočnenie vyšších duchovných požiadaviek- východiskom jeho sociálno – politického programu sú aj hospodárske a sociálne pomery skutočného života- Utópia je víziou ideálneho štátu, je však projektovaná na základe rozumového pochopenia reality

TOMASS CAMPANELLA

- podobne ako Morus = súkromné vlastníctvo ako príčina všetkého spoločenského zla- ideálnym spoločenským zriadením, je také, kde je súkr. vlastníctvo zrušené a zavedená všeobecná pracovná povinnosť; práca je rozdelená medzi všetkých- práca: Slnečný štát: ideálne mesto, rovnosť medzi mužmi a ženami; prejavuje sa v tejto práci vplyv katolíckych kláštorov, v ktorých prežil podstatnú časť života- kým Utópia je ľudový štát s demokratickou organizáciou štátnej moci, Slnečný štát je prísne teokratický; základom štátu je náboženstvo- Campanella nežiada len zrušenie súkromného vlastníctva, ale aj zrušenie rodiny- snaha o zjednotenie svetskej a cirkevnej moci

7.Politické učenia 17. storočia /H. Grotius, B. Spinoza/

- 17. storočie prináša v spoločenskom živote západnej Európy zásadnú zmenu; zvyšuje sa význam neustále mocnejúcej buržoázie, ktorá v najrozvinutejších krajinách, v Anglicku, Holandsku, Francúzsku a Taliansku, sa už nechce zmieriť so stavovskými privilégiami šľachty a kléru a s feudálnym absolutizmom- úvahy nad novovekým prirodzeným právom sa kryštalizovali aj pod vplyvom intelektuálnej atmosféry novej epochy, spätej s pokrokom prírodných a exaktných vied (Galilei, Kepler, Newton, Pascal)- prirodzenoprávne teórie si do určitej miery zachovali svetskú orientáciu renesančného myslenia- na rozdiel od predchádzajúcich prirodzenoprávnych teórii jej autori odmietli názory Machiavelliho, podľa ktorého právo vytvára iba vláda; podľa teoretikov prirodzeného práva, právo vzniká skôr ako vláda a je na nej nezávislé – existencia pevnej sféry vzťahov medzi ľuďmi, ktorá vzniká nezávisle od politických inštitúcií a pozitívneho práva

HUGO GROTIUS (1583 – 1645)

- považovaný za zakladateľa prirodzenoprávnej školy- práca: Tri knihy o práve vojny a mieru: prirodzené právo opisuje ako odteologozovaný a zracionalizovaný systém ľudských vzťahov, ktorý je spojený s nemeniteľnými vlastnosťami ľudskej prirodzenosti- prirodzené právo je podľa Grotia natoľko nemeniteľné, že ani sám Boh ho nemôže zmeniť,- prirodzené právo je autonómna hodnota- prameňom poznania prirodzeného práva je skúmanie spoločenskej podstaty človeka, ktorý má sklon žiť spoločensky- záver = základom prirodzeného práva je starosť o zachovanie spoločenstva- tiež považovaný za zakladateľa medzinárodného práva- píše aj o tom, že vojna je vlastne pokračovanie politiky; keď nejde vojny odstrániť, treba ich aspoň humanizovať- vojny delí: 1. spravodlivé – na obranu svojho života, bytia, nemala by protirečiť prirodzenému právu; 2. nespravodlivé - v názoroch na politické zriadenie bol Grotius relativistom; neveril v existenciu ideálneho systému- výber vládnej formy závisí podľa neho výlučne od ľudu; zdrojom vládnej formy musí byť zmluva, ktorej prísne dodržiavanie je základnou podmienkou štátu a spoločnosti- cieľom štátu je ochraňovať súkromné vlastníctvo

BENEDIKT SPINOZA (1632 – 1677)

- práca: Teologicko – politický traktát- jeho politické názory vychádzali predovšetkým z chápania človeka ako časti prírody, podriadenej určitým zákonitostiam- podobne ako Hobbes uznával, že v prirodzenom stave bola hranicou prirodzených práv ľudí len sila; bol to stav násilia, v ktorom príroda nepodlieha zákonom rozumu; v mene rozumu a užitočnosti sa uzatvára spoločenská zmluva, ktorá tvorí štát- cieľom štátu je odstraňovať konflikty a zabezpečovať rozumnú organizáciu spoločenského života- na rozdiel od Hobbesa a Grotia, Spinoza usudzoval, že ľudia by sa nemali v prospech štátu zrieknuť všetkých prirodzených práv- najväčší prospech ľudia dosahujú v demokracii; demokracia zachováva najväčšiu slobodu, základný cieľ demokracie

8.Sociálno – politické názory T. Hobbesa

THOMAS HOBBES (1588 – 1679)

- predstaviteľ teórie spoločenskej zmluvy- podľa Hobbesa štát vzniká cez zmluvu, ktorá je uzavretá raz a navždy- vo svojej práci Leviathan vyjadril názor, že každá de facto legálna, keď garantuje bezpečnosť a  spokojný život poddaných, že právo je len vôľa vládcu a tejto vôli sa musí poriadiť náboženstvo aj cirkev- poddaní sa vzdávajú práva na odpor a nesmú konkurovať právam suveréna- každý človek je vzhľadom na svoju podstatu egoistom; egoizmus vedie ku konfliktom, násilnostiam a obohacovaniu- v prirodzenom stave, kde ľudia žijú v zhode so svojou prirodzenosťou, bez vlády obmedzujúcou ich sklony, vládne vojna všetkých proti všetkým- tento stav H. charakterizuje: 1. panuje v ňom absolútna sloboda, človek si robí čo chce 2. človek oslobodený od akýchkoľvek záväzkov 3. človek sám rozhoduje o svojich skutkoch- v prirodzenom stave je život človeka biedny a krátky; v tejto situácii ľudia prirodzene rezignujú na svoju prirodzenú slobodu a aktom vôle uzatvárajú spoločenskú zmluvu- nie je to zmluva medzi poddanými a kráľom, ale zmluva každého s každým- uzatvorením spoločenskej zmluvy zanikajú prirodzené slobody a vzniká štát, smrteľný Boh – Leviathan- objavuje sa spoločenský život, zákony, právna ochrana vlastníctva- na rozdiel od stredovekej filozofie chápe prirodzené právo len ako nezáväzný princíp; skutočným základom práva je MOC- dospieva k vlastnej teórii politickej moci; obhajuje absolutistickú vládu, poddaní nemajú právo zmeniť podmienky spoločenskej zmluvy, t.j. formy vlády- suverén nepodlieha ich kontrole, sám rozhoduje o politike- H. odmieta akúkoľvek deľbu moci v štáte- štát má zvrchovanosť nad cirkvou

9.Anglické konštitučné teórie /J. Locke/

JOHN LOCKE (1632 – 1704)

- teoretik prirodzenoprávnej školy v Anglicku- práce: Dve pojednávania o vláde, List o tolerancii- prirodzený stav podľa Locka nie je stavom všeobecnej vojny a strachu (na rozdiel od Hobbesa); v prirodzenom stave boli ľudia naklonení počúvať prirodzené zákony, o ich obsahu ich poúčal rozum- prirodzené práva dostáva človek od prírody; človek sa nemôže týchto práv vzdať a nikto mu ich nemôže odobrať násilím- Locke dokazoval, že vlastníctvo vzniklo už v prirodzenom stave- prechod od prirodzeného stavu k štátnej (občianskej) spoločnosti vysvetľuje Locke dobovou teóriou spoločenskej zmluvy- túto zmluvu uzatvárajú ľudia preto, lebo prirodzený stav bol „neistý, neľahký“- predpokladom jeho teórii je historická priorita jednotlivca pred štátom; nie povaha sveta, kreácia božského stvoriteľa, ale individualistická povaha človeka, jeho pudy, potreby sú základom politických inštitúcií občianskej spoločnosti- v spoločenskej zmluve sa ľudia vzdávajú len jedného práva – práva represií voči narušiteľom prirodzeného práva; jedine štát má právo na represiu- vzorom dobrej vlády je podľa Locka umiernená monarchia, realizujúca deľbu moci- existujú tri sféry činnosti štátu: zákonodarstvo, vykonávanie zákonov a obrana spoločnosti pred vonkajším nepriateľom- tomu zodpovedajú aj tri druhy moci v štáte: moc zákonodarná, výkonná a federatívna (zahr. politika)- kritérium správnosti postupu výkonnej a zákonodarnej moci nachádza Locke v suverenite ľudu- v duchu tradície monarmachov nastoľuje aj otázku práva na odpor voči jestvujúcej vláde

- s menom J. Locke sa spája aj vznik politického liberalizmu = spôsob myslenia, alebo činnosť, pre ktorú je charakteristická nezávislosť vo vzťahu k tradíciám, dogmám, zvykom a schopnosť aktívne sa uplatniť vo svete- súhrn politických učení, alebo politických a ekonomických programov, ktorých cieľom je likvidácia, alebo ohraničenie rôznych foriem štátnych a spoločenských obmedzení vo vzťahu k osobnosti

10.Francúzske osvietenstvo /Voltaire, Montesquieu, Rousseau/

- v záp. Európe vzniká spoločenská atmosféra, ktorá nastoľuje kult rozumu; dôraz na rozumové poznanie- heslom osvietenstva: mať odvahu používať vlastný rozum- charakter politického myslenia určený bojom s cirkvou- zakladali na antickej filozofii, do popredia REAlIZMUS- všetko zlo pramení z nedostatku poznania – východiskom má byť vzdelávanie- osvietenskí autori odmietali všetko tradičné- človek a občan 18. st. bol univerzálnym nadnárodným modelom nepriateľa akejkoľvek tyranie a obhajcom ľudských práv- ústrednými kategóriami politickej teórie osvietenstva sa stali: politické panstvo, právo a zákon, sloboda a vlastníctvo, zastupiteľstvo a parlamentná sústava, revolúcia, deľba moci, klasické vládne formy: monarchia, republika, demokracia, - klasické vyhranenie osvietenského myslenia tvorili demokratické politické teórie späté s prípravou a bezprostrednými udalosťami revolúcie v Amerike a vo Francúzsku- proti dovtedajšej vládnucej monarchistickej ideológii bol postavený demokratický princíp suverenity ľudu

CHARLES LOUIS MONTESQUIEU (1689 – 1755)

- práce: Perzské listy, Duch zákonov, Úvahy o príčinách úpadku a veľkosti Ríma- ako jeden z prvých si uvedomuje zákonitú súvislosť medzi politickými a ostatnými spoločenskými javmi, ako i závislosť týchto javov na podmienkach prírodného prostredia, v ktorom národ žije- jeho definícia zákonov je sociologická; sú to nevyhnutné vzťahy, ktoré vyplývajú z podstaty veci- pod duchom zákonov rozumel celú spleť vzťahov medzi právnymi normami a geografickými podmienkami krajiny, spôsob života ľudí, zriadením a náboženstvom, zvyklosťami obyvateľov, ich množstvom, ekonomickými podmienkami a konečne vzájomný vzťah zákonov- bol presvedčený, že v politických a občianskych zákonoch každého národa sa musí objaviť ľudský rozum- jeho typológia politických zriadení: nevychádzal len z toho kto vládne a ako je vláda realizovaná, ale i z toho, v akých spoločenských podmienkach sú jednotlivé politické zriadenia uskutočniteľné- klasifikácia základných typov ústav: 1.republikánsky typ, ktorého povahou je suverenita ľudu, sa delí na demokraciu (rovnosť) a aristokraciu (umiernenosť); 2. monarchický typ založený na vláde jedného, na zásade ktorou je česť 3. despotický typ, ktorého zásadou je strach a neobmedzená moc panovníka- Mont. Porovnáva republikánsky a despotický typ = záver: v oboch typoch sú si ľudia rovní, v prvom prípade preto, že sú všetkým, v druhom prípade preto, že sú ničím- najväčší význam a vplyv dosiahla Mont. Teória deľby moci v štáte, ktorá sa stala základom neskoršieho parlamentarizmu a učenia o rovnováhe moci; táto zásada ako nevyhnutný predpoklad a garancia politickej slobody

FRANCOIS VOLTAIRE (1694 – 1778)

- na rozdiel od Montes. Nešlo Voltairovi v politike o zákony systému, ale o praktické reformy, ako je sloboda myslenia, tolerancia, spravodlivé trestné zákonodarstvo- Voltaire presadzoval zásady slobody a rovnosti, ale nikdy neprekročil horizont osvietenského absolutizmu- sloboda bola pre neho vždy výlučne slobodou súkromnou, ktorá sa má opierať o silný štát

- ako ideálne zriadenie sa Volt. Javil anglický konštitučnomonarchický systém- monarchia s obmedzenou kráľovskou mocou nemôže byť demokratickým zriadením- podľa Volt. nie je možné, aby ľudia žijúci v spoločnosti neboli rozdelení na bohatých, ktorí vládnu a chudobných, ktorí im slúžia- rovnosť ľudí sa podobne ako u Locka môže zakladať len na rovnosti prirodzených práv; každý môže rozhodovať o sebe, o svojej rodine, majetku; v politickej rovine nie je rovnosť dosiahnuteľná- zákony nestačí rešpektovať, ide o to, aby zákony boli rozumné, aby samy rešpektovali prirodzené práva ľudí

JEAN JACQUES ROUSSEAU (1712 – 1778) - práca: Rozprava o pôvode nerovnosti medzi ľuďmi, Spoločenská zmluva- kritika náboženstva, kritika monarchie a republikanizmu,- východiskovým bodom jeho úvah je otázka nerovnosti ľudí, ktorú spája so vznikom súkromného vlastníctva- vznik súkromného vlastníctva kládol Rouss. do prirodzeného stavu - prirodzený stav podľa neho: nebol to stav vojny, biedy a strachu ako u Hobbesa, ani relatívne znesiteľný stav, ako u Locka. U Rousseau to bol nenávratne stratený stav šťastia, v ktorom človek nebol obmedzovaný povinnosťami, nebol nikým riadený- v prirodzenom stave existoval človek osamotene, riadil sa inštinktom, uspokojoval svoje súkromné potreby- živelne, bez vedomého zámeru, sa zbližoval s inými ľuďmi a tvoril najprv dočasné a neskôr trvalé záväzky; v spoločenskej skupine sa mení aj spôsob života; prejavujú sa rozdiely medzi jednotlivcami a neskôr aj majetkové rozdiely deliace ľudí na chudobných a bohatých- tento stav vedie k nevyhnutnosti vytvorenia regulátora medzi ľuďmi, ktorým je štát- štát vzniká prostredníctvom spoločenskej zmluvy, ktorá zakotvila vzťahy majetných voči nemajetným- spoločenská zmluva je ideálom, vzorom pre usporiadanie organizovanej spoločnosti- spoločenská zmluva mení prirodzenú slobodu na občiansku a politickú slobodu- obsahom spoločenskej zmluvy je úplné podriadenie sa každého člena so všetkými jeho právami celej spoločnosti- sloboda nemôže existovať bez rovnosti- najlepšia forma vlády je podľa Rousseaua voliteľná aristokracia

11.Sociálno-politické názory I. Kanta a G. W. F. Hegela

Immanuel Kant (1724 – 1804)

Predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie. Začal byť známy veľmi neskoro. Mal 30 rokov, keď sa stal docentom na univerzite, nebol to platený post, takže sa musel živiť tým, že dával súkromné hodiny žiakom z bohatých rodín. Ako 47ročný sa stal profesorom.Jeho koncepcia sa podobala na Rousseaovu, vychádzal v nej z morálnej filozofie. Základom jeho praktickej filozofie je práca Kritika praktického rozumu – vychádza z predpokladu, že človek je slobodná bytosť, ktorá sa môže autonómne určovať, ale aj napriek tomu sa musí riadiť určitými morálnymi zákonmi.

pripisuje sa mu autorstvo pojmu kategorický imperatív. „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodárstva“. – prikazuje konať vždy tak, aby sme mohli aj od iných vyžadovať rovnaké konanie

napísal prácu Metafyzika mravov – tu sa dozvieme, aký štát uprednostňuje Kant

Rieši problém úlohy práva v spoločnosti. Uplatnenie slobody, ktorá obmedzuje slobodu druhého je bezprávie. A bezprávie treba trestať na základe predložených dôkazov, inak to tiež bude bezprávie. Kant propaguje princíp slobody. Sloboda v sebe zahrňuje aj rovnosť.

Kant aplikoval všeobecný etický systém do roviny politicko-právnej. Jeho etika a politická teória spolu navzájom súvisia.Človeka charakterizoval ako autonómny a slobodný subjekt hodnotovo-teoretickej a morálno-praktickej činnosti. Je to prírodná bytosť, je podriadený kauzálnej zákonitosti (podlieha prírodným zákonom), ako nositeľ duchovného princípu - je slobodný, jeho konanie je určované hodnotami, normami. Ako typický predstaviteľ osvieteneckého racionalizmu položil teoretické základy ponímania štátu ako výsledku právnej inštitúcie.Kategória slobody → jedna zo základných ľudských hodnôt - spája ju so sociálnymi inštitúciami budovanými na základe rozumnej jednoty všetkých vôlí (štátu, práva, občianskej ústavy), ale pri súčasnom rešpektovaní práv a povinností občana.Slobodu:- vnútornú – (slobodu ducha), spája s autonómiou, nezávislosťou. S vnútorným rozhodnutím každého jednotlivca. Človeka vníma ako účel sám o sebe, z toho potom pramení dôstojnosť človeka ako jednotlivca a ľudstva všeobecne.- vonkajšiu - občianska sloboda, nadobudne formu politickej slobody, úzko spojenej s právom. Človek je časťou istého spoločenstva, ktorú nazval občianska spoločnosť a má zmluvný charakter. Účelom zjednotenia osôb do občianskeho stavu je právo ľudí nachádzajúcich sa pod donucovacími zákonmi, je to právo človeka určiť každému to, čo je jeho a zabezpečiť ho pred nárokom každého druhého jednotlivca.Právo → obmedzenie slobody každého pod podmienkou súhlasu so slobodou všetkých. Občiansky stav → vzťah slobodných ľudí, ktorí sú podriadení donucovacím zákonom, pretože to vyžaduje sám rozum. Buduje ho na 3 základných princípoch:

1. Sloboda každého člena spoločnosti ako občana. Nikto nemôže iného nútiť byť šťastný spôsobom ako chce on, ale každý si sám hľadá šťastie vlastným spôsobom, ale nemôže obmedzovať rovnaké právo iného.

2. Princíp rovnosti člena s každým druhým. Poníma ho v právnom vzťahu ako rovnosť príležitostí.3. Princíp samostatnosti každého člena spoločnosti ako občana. Možnosť donucovania zo strany

spoločnosti.Teoretickým východiskom týchto princípov je rozlišovanie medzi dvoma pojmami – zákonnosť (legalita)

mravnosť (moralita)Zákonnosť je činnosť vyhovujúca zákonom bez ohľadu na pohnútky tejto činnosti, ale morálne človek koná len vtedy, ak ho k tomu konaniu vedie vedomie povinnosti.Právo je zdôvodňované morálkou, čiže z hľadiska všeobecného zákona pri akceptácii slobody jednotlivca.

Kant, takisto ako Rousseau, Locke a Hobbes je tiež zástancom spoločenskej zmluvy. základom štátu je idea rozumu rozumnému štátu nemožno odporovať dokonca aj vtedy, keď sa hlava štátu dopustí protizákonného

konania. Aktívny odpor je zakázaný. Je to trestný čin, ktorý rozbíja základy štátu. Obyčajný občan nemôže rozumnými dôvodmi vysvetliť, prečo je nespokojný. Všetko pramení v egoistickom úsilí o vlastnú blaženosť.

úlohou štátu nie je obšťastňovať občanov. Úlohou štátu je verejné blaho a to spočíva v takom zriadení, ktoré každému zaisťuje slobodu na základe zákonov.

Môžeme si stále vybrať, aby sme sa o svoju blaženosť usilovali takým spôsobom, aký považujeme za najlepší, ak neporušíme zákon, ani práva ostatných.

hlavná úloha štátu – zabezpečenie slobody – napomáhať rozvoju vo verejnej sférePodľa Kanta je suverenita ľudu v praxi neuskutočniteľnou a vôľa ľudu musí zostať v podriadenosti voči

zvrchovanej moci, pokladal za neprípustné, aby ľud uskutočnil revolúciu, považoval to za ohrozenie štátu.Občianskú slobodu chápal ako právo jednotlivca podriaďovať sa len tým zákonom, ku ktorým dal sám súhlas. Kant uznával rovnosť všetkých pred zákonom.Za ideálny stav spoločnosti pokladal mier medzi jednotlivcami i medzi štátmi, no tento mier je podľa neho vzdialeným cieľom, realitou nie je stav mieru, ale boj, stále trvajúce antagonizmy medzi ľudmi. Ľudia majú zároveň tendenciu sa združovať aj robiť si napriek, to hrozí spoločnosti rozkladom, no zároveň bez tohto antagonizmu by nebol možný žiadny pokrok a vývoj.

Štát, ktorý sa zakladá na racio, nedáva priestor na neznášanlivosť. Len v slobode sa môže rozum rozvíjať, je chránený pred omylmi (sloboda prejavu, verejnej mienky). Kant zdôrazňuje poslušnosť a slobodu. Občan na základe rozumu má získať presvedčenie, že donútenie je zákonné, a tak štát cez svoju autoritu a donucovanie môže zabezpečiť slobodu z rozumu a nie blaženosť. Kant tvrdí, že občan by mal mať k dispozícii vzdelanie a byť informovaný o verejných záležitostiach. Človek by sa mal morálne zdokonaľovať.

vo vtedajšom Nemecku mali Kantove myšlienky novátorsky charakter

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770 – 1831)

Hegel bol nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, autor systematickej teórie dialektiky Významným spôsobom ovplyvnil myslenie o štáte.

Práca Základy filozofie práva – cieľom bolo ukázať, ako sa ideálne princípy práva a slobody môžu konkrétne uskutočniť v praxi. Hegel nebol zástancom teórie spoločenskej zmluvy, tak ako Locke alebo Hobbes. Tvrdil, že zmluvnou teóriou štátu nemôžeme zdôvodniť, prečo štát vzniká. Štát pokladal za niečo rozumné a mravné. Rozumné určenie človeka je žiť v štáte, a ak tu štát ešte nie je, potom prichádza požiadavka rozumu, aby bol štát založený. Práve štát musí dovoliť a súhlasiť s tým, aby človek do neho vstúpil alebo ho opustil. Nezávisí to od ľubovôle jednotlivca a štát sa tak nezakladá na zmluve, ktorá predpokladá ľubovôľu. Štát nie je len riadený rozumom, ale je sám výrazom rozumu. Štát, to je rozumný organizmus. V štáte sa stotožňuje to, čo má byť, s tým, čo je (rozumnosť a skutočnosť). Podmienkou, aby sa určité množstvo ľudí sformovalo v štát je vytvorenie spoločnej obrany a štátnej moci.

Hegel chápe štát nie 'ako čiste' inštrumentálnu entitu, vytvorenú praktickým ľudským zmyslom za účelom podpory individuálnych cieľov aj keď štát obsahuje prvky "subjektívnej slobody," ktoré Hegel vnímal ako

hlavný úspech modernej spoločnosti. Štát je pre Hegla najmä etická entita, ktorej smerovanie je zakotvené v sieti ľudských vzťahov, ktoré presahujú prianie akéhokoľvek jedinca.

Úvahy o   štáte 1. Kategórie slobody; sloboda a nutnosť

sloboda → je určovaná a limitovaná určitými podmienkami, byť slobodný pre človeka znamená uvedomovať si hranice a nutnosť toho, čo robí. Práve toto základne obmedzovanie konania človeka predstavuje spoločnosť, prostredníctvom istých právnych noriem, zákonov, preto je pre Hegela vývoj práva zároveň vývojom slobody

- jeho chápanie a Kantovo (sloboda)Právo nemá súvislosť s obmedzením slobody ako u Kanta, ale existenciou slobody. Základné právo na súkromný majetok.Ak hovoríme o morálke, morálnej slobode človeka, neplní tieto požiadavky, len preto, že ich predpisuje nejaká autorita, zákon. Poznanie morálky je záležitosťou ľudského vedomia.

2. Kategória dobra a morálky.Na rozdiel od Kanta pochopiteľná len . U Kanta bolo myslenie obmedzením slobody. Hegel preferuje spojenie subjektívneho vedomia s objektívnym, čiže človek musí konať na základe poznania reálnych okolností v ktorých žije. Morálka je v podstate chápaná ako súbor vzťahov medzi jednotlivými ľuďmi.

Mravnosť – ako najnižší stupeň vývoja objekt. ducha sa bezprostredne prejavujev rodine, ktorá je prirodzenou jednotou. Vyšším stupňom je občianska spoločnosť, ako vzájomný vzťah indivíduí. Chápe ju cez kategóriu súkromného vlastníctva. Najvyšší stupeň – štát – ako syntéza rodiny a občianskej spoločnosti. Syntéza individuálneho a univerzálneho, ktorým je štát → je realizáciou mravnej idei, je organizovaním slobody, vyjadrením a naplnením slobody. Štát spája právo a povinnosť, subjektívna a objektívna vôľa. Preto je štát absolútnym etickým ideálom pre Hegela. Pretože jedinec sa v ňom prekonáva, stáva sa slobodným subjektom, občanom, pričom jeho individuálna vôľa sa stotožňuje s vôľou celku. Za morálne je považované každé konanie, ktoré je v súlade s vôľou celku. (to, čo podlieha štátu. Konštitučne – monarchistická ústava v ktorej je orgánom štátu priznaná absolútna nadradenosť nad jednotlivcom, pretože štát je nositeľom všeobecnej vôle v absolútnej rozumnosti.

Cieľom štátu je podpora individuálne zameraných cieľov. Štátu predchádza rodina a občianska spoločnosť. rodina – druh ľudského vzťahu, založený na partikularistickom altruizme – vôľa konať v záujme ostatných

členov rodiny. Tento vzťah je obmedzený na určitý okruh ľudí. občianska spoločnosť – iný moment medziľudských vzťahov – sféra univerzálneho egoizmu. Jednotlivec sa

chová k ostatným ľudským bytostiam na základe vlastných záujmov. Maximalizuje vlastné záujmy a ostatné považuje za prostriedok k ich dosiahnutiu.

štát – univerzálny altruizmus – syntéza rodiny a občianskej spoločnosti. Od občana štát očakáva, že bude konať nesebecky, ale takým spôsobom, aby prinášal dobro ostatným (dane). Štát dáva možnosť vzniku občianskeho vedomia cez vzdelanie a výchovu.

spoločenstvo – druh organizmu. Osoba má svoju vlastnú vôľu, štát má rozum. So štátom treba vždy narábať ako s cieľom, nie ako s prostriedkom. Môžeme ho milovať alebo nenávidieť ako ľudskú bytosť.

Aj napriek svojmu idealizmu je Hegel proti Platónskej dualite, popiera rozdiel medzi tým, čo je a to čo by malo byť. (Čo je rozumné je aj uskutočniteľné).

Existencia štátu u Hegla je predovšetkým pre zabezpečenie slobôd jednotlivcov, pod štátom rozumie najmä politicky zorganizovanú spoločnosť, je proti násilným zásahom štátu

Hegel bol proti zvrchovanosti parlamentu, jeho moc mala byť obmedzená pomocou profesionálnych občianskych úradníkov. Na vrchole Heglovho štátu stojí dedičný monarcha.

12.Anglický liberalizmus /J. S. Milla/ a francúzsky liberalizmus /A. C. de

Tocquevilla

Alexis de Tocqueville (1805-1859)

Liberalizmus stručne môžeme charakterizovať ako učenie zdôrazňujúce prednostia význam jednotlivca a aktivizujúce jeho činnosť vo všetkých sférach spoločenského života.Pôvodne toto hnutie vzniklo za oslobodenie človeka spod feudálnej a cirkevnej kontroly.Spadá do obdobia počiatkov priemyselnej revolúcie v Anglicku. Politická doktrína liberalizmu zahŕňa teóriu prirodzeného stavu a spoločenskej zmluvy. V histórii liberalistického myslenia sa vyskytol liberalizmus bez demokracie /Locke, Montesquieu/, demokracia bez liberalizmu /Rousseau/, ako aj množstvo pokusov o adaptáciu liberalizmu na demokraciu.

Tocquville - zaraďujeme ho k francúzskemu liberalizmu. Napísal práce Starý režim alebo revolúcia (1856) a Demokracia v Amerike (má dve časti, použil v nej komparatívnu a historickú metodológiu, 1.diel 1835, 2.diel 1836).

Starý režim alebo revolúcia v tejto práci analyzuje smerovanie francúzskej monarchie. Prichádza k záveru, že smeruje ku katastrofe.

Prvou príčinou prečo má Tocquville pocit, že monarchia speje ku katastrofe je fakt, že „monarchia si myslí, že má božské právo vládnuť donekonečna“. Druhou príčinou je, že „je hluchá k signálom, ktoré vysiela spoločnosť“.

predvída aj úpadok európskej moci voči veľmi rýchlemu rastu dvoch antagonistických mocností Ruska a USA (antagonizmus = nezmieriteľné protirečenie, protiklad, nepriateľstvo). Predpovedá, že Rusko a USA budú v 20. storočí ovládať väčšinu ľudských životov na svete a držať v rukách osudy polovice ľudstva.

Demokracia v Amerike – nesnažil sa ju len kritizovať, ale aj hľadať všetko čo je na nej pozitívne a aplikovať to na francúzske

podmienky. Tvrdil, že americký systém je alternatívou despotizmu a centralizmu – používa komparatívnu metódu,

dáva predovšetkým definície demokracie, zastupiteľského systému, individualizmu, tyranie väčšiny keď prišiel Tocquville do Ameriky, zažil civilizačný šok. Našiel úplne novú spoločnosť, v ktorej vládne

stredná vrstva a občianska rovnosť. Teda niečo, s čím sa v Európe nestretol. Demokraciu pochopil ako sociálny fenomén a veril, že má budúcnosť. tvrdil, že niet krajiny, ktorá by menej filozofovala ako Amerika. Zmysel vecí hľadajú Američania sami

v sebe. Za formou hľadajúobsah zaoberal sa aj problematikou vzťahu slobody a rovnosti. Tvrdil, že nemôže ísť o úplnú faktickú rovnosť,

pretože to je utópia. Píše o právnej rovnosti. venuje sa právnym inštitúciam, politickým obyčajom v USA, všíma si ich slabé stránky a vidí aj

nebezpečenstvá, ktoré nesie so sebou demokracia (môže viesť k masovej spoločnosti)

Demokracia je legalita, sloboda, rešpekt k právu. Je to zastupiteľský systém, ktorý sa zakladá na rozšírenom rovnom volebnom práve.Pojem individualizmus môžeme chápať ako vieru v individuálny rozum, tzn. že individuálne uvažovanie je základom demokratickej spoločnosti. Predpokladá však aj nejakú autoritu. Ak autorita vysloví nejakú myšlienku, individuálny rozum ju má preskúmať. Vzniká intelektuálna rovnosť.

Pojem egoizmus – konečným cieľom človeka je predovšetkým dosiahnutie materiálneho blaha pre svoju rodinu, preto človek bojuje o peniaze a moc. V demokratickej spoločnosti by mali mať všetci rovnaké práva a príležitosti, úspech by mal závisieť od konkrétnych schopností jednotlivca.

nevýhodou demokracie v Amerike je centralizácia štátnej moci

Autoritou demokratickej spoločnosti môže byť aj verejná mienka. Môže obmedzovať a ovplyvňovať autonómiu jednotlivca. Pravdu začína mať väčšina a tu prichádza na rad tyrania väčšiny. Všimol si, že v americkej spoločnosti nie sú ateisti. Vysvetľoval si to tak, že verejná mienka veľmi ovplyvňuje aj vierovyznanie a negatívne postoje k tým, ktorí nezastávajú náboženstvo väčšiny.Všetky tieto negatíva vedú k masovej spoločnosti. Hľadí na ňu s neskrývaným pohŕdaním.

Masová spoločnosť bola pre neho sumou rovných podobných ľudí, ktorí hľadajú malé spoločné pôžitky, ktorými si napĺňajú dušu. Obsahuje aj nebezpečenstvo konformizmu (mienka väčšiny získava punc pravdy)

Jednotlivec sa stáva slabým, vďaka tomu sa štát stáva silným. Ak by sa spoločnosť uberala týmto smerom, tak začne naberať egoistický charakter a vzniká apatia k verejnému životu. Ľudia v tejto spoločnosti sa čoraz viac atomizujú. Ľudia sa prestávajú zaujímať o politiku, sú

pasívni (čo je nový druh despotizmu), všetky rozhodnutia nechávajú na politikov, to vedie k  strate ľudskej slobody a vôle k slobode.

Demokracia je vláda ľudu, ale vláda všetkých je nemožná. Možná je len vláda niekoľkých v mene väčšiny. Majoritná moc môže viesť k absolútnej

zapojiť čo najviac ľudí do politického života preniesť časť právomocí na miestne samosprávy zväčšovať spoločenskú zodpovednosť občanov rozvíjať slobodnú tlač budovať nezávislé súdnictvo pluralizmus politických strán

sloboda vierovyznania moci, kde nenájdeme slobodu pre menšinu. Upozorňuje na to, že tento nový druh despotizmu neobsahuje tyraniu a útlak, ale vtieravú benevolenciu, ktorú občania znášajú a vítajú. Moc len dráždi, len zlostí, len kompromituje, len umlčuje. Redukuje každý národ na stádo krotkých zvierat, ktoré majú nad sebou pastiera.

Negatívnym stránkam demokracie môže zabrániť: rozvoj inštitúcií (justície) kontrola činnosti vlády

Ideálny režim je ten, ktorý kombinuje rovnosť a slobodu. Pokračovateľom jeho myšlienok bol Reymond Aron.

Kritika liberalizmu

tradicionalisti – práva jedinca majú byť čo najviac obmedzené. Vládnuť majú politici a nie ľud. radikalizmus – jedinec má mať ešte väčšiu slobodu než pripúšťa liberalizmus socializmus – vyčítal liberalizmu že vystavil jednotlivca slepým silám trhu a že človek ešte viac

stráca slobodu kristiánsky tradicionalizmus – bol voči liberalizmu najkritickejší. Vyčítal mu najviac vecí, napr.

egoizmus, utilitarizmus (snaha vyťažiť zo všetkého osobný úžitok, prospechárstvo). Tvrdil, že liberalizmus nemá rešpekt pre poriadok.

John Stuart Mill (1802-1873)

- syn Jamesa Milla zahajuje druhú etapu liberalizmu. V diele „Úvahy v ústavnej vláde“z 1861 reaguje na zmenu socialno-politickej a triednej štruktúry spoločnosti v ktorej hlavným konkurentom buržoázie sa stáva „nesvojprávny“ ale najpočetnejší stav – proletársky. Tvrdo napadá ideu väčšinovej vlády, v realizácii ktorej vidí nebezpečenstvo prevzatia moci proletariátom. Ako riešenie vidí nutnosť vytvorenia nadtriednej elitárskej vlády, ktorá ako jediná jeschopná zabrániť zneužívaniu moci. J.S. Mill sa domnieval, že ľudská spoločnosť je nemenná a považoval za veľmi dôležité rozvíjať a zlepšovať človeka a spoločnosť. Za dôležitý prostriedok považoval vzdelanie a zdokonaľovanie ľudí, pretože takto sa im otvorí cesta k vyšším hodnotám a v konečnom dôsledku sa zlepší celá spoločnosť. Hovorí o možnosti politickej participácie všetkých dospelých jednotlivcov na moci. Zvrchovanú moc by malo mať celépolitické spoločenstvo. K plnohodnotnej politickej participácii budú môcť niektoré spoločenské vrstvy dospieť len na základe určitej občianskej výchovy. Vláda teda okrem obrany občanov musí plniť aj funkciu vzdelania a výchovy občanov, aby bolo možné dosiahnuť individuálneho spoločenského pokroku. Je zástancom zastupiteľskej demokracie. Kladie dôraz na to, aby výkonná moc plne podliehala kontrole moci zákonodarnej.

Presadzoval názory liberalizmu a   demokratizmu . len všeobecné volebné právo podľa neho nestačí na zabezpečenie dobrej vlády skúma stav spoločnosti, najmä strednú triedu. Tvrdí, že jej podstatná časť je obmedzená a posadnutá

peniazmi. Robotnícka trieda je nevzdelaná, nedostatočne informovaná a nečestná. treba propagovať antagonizmus názorov (protichodnosť, nezmieriteľnosť), propagovať odbornosť

a vyžadovať ju od tých, ktorí stoja pri moci alebo sa o danú moc uchádzajú. napísal prácu Úvaha o   zastupitelskej vláde – v ktorej navrhuje systém pomerného zastúpenia a predpokladá,

že tým väčšina nepohltí menšinu. Ďalej navrhuje systém doplňujúceho hlasovania – dával druhý hlas vzdelanému človeku, nevzdelanci mali len jeden.

všetci členovia spoločnosti majú aspoň jeden hlas, okrem zločincov a absolútne negramotných ľudí.

Navrhoval spoločnosť založenú na výrobných družstvách. Kapitalizmus vehementne odmietal. Podľa neho základ demokracie nespočíva na rozdelení spoločnosti na vlastníkov a zamestnancov. Zavrhuje však centralizovaný komunistický systém. Tvrdí, že družstvá by mali vlastniť robotníci (socializmus).

Rieši problém, či existujú hranice slobody človeka v spoločnosti, či existujú hranice moci, ktoré môžu garantovať, že nikomu nebude spôsobená ujma a že všetko povedie k spoločenskému rozvoju.

Východisko vidí v humanistickom liberálnom princípe individualizmu. Tzn. uznania hodnoty každého jednotlivého človeka ako najzákladnejšej hodnoty. Človek je nadovšetko!!

Tento princíp individualizmu môžeme narušiť ak ide o obranu toho istého princípu u iných ľudí. Ak je niekto alkoholikom a pije doma, znamená to, že nenarušil verejný pokoj a preto štát nemá právo zasiahnuť do súkromných vecí jednotlivca.Rieši problém negatívnej politickej slobody indivídua, t.j. obmedzenie štátnych zásahov do súkromného života, nezávislosť jedinca od štátu.

Píše o tyranii väčšiny v akejkoľvek podobe. Ak sa demokracia bude chápať len ako vláda väčšiny založená na princípe rovnosti, tak to tiež obmedzuje slobodu jednotlivca.

Demokracia, ktorá negarantuje práva menšín, nemôže garantovať ani práva jednotlivcov ! musia existovať hranice zasahovania do osobnej slobody zo strany štátu zdôrazňuje, že vedecký a technický pokrok je síce pozitívny, ale keď neprináša slobodu jednotlivcovi, nemôže

byť žiadúci.

Problém individuálnej slobody trvá aj dodnes. Stále je tu moc spoločnosti, ekonomiky, peňazí, tradícií, verejnej mienky, masovej kultúry a podobne. Tento princíp sa veľmi dobre uplatnil v angloamerickej filozofii.Naša európska kultúra sa zakladá na princípe solidarity a tradícií.Ako poslanec parlamentu vystupoval za demokratické volebné právo, náboženskú toleranciu, zrovnoprávnenie žien, kriticky posudzoval dôsledky britskej koloniálnej politiky.

13.Koncepcie marxizmu – K. Marx, V. I. Lenin, A. Gramsci, G. Lukács

Karí Marx/1818-1883/

Dialektický a historický materializmusMarx prijíma Heglovu dialektickú metódu, ale naplňuje ju novým obsahom, ktorý je protikladný ku Heglovej dialektike: obracia ju o 180 stupňov, a tým ju, ako sám hovorí postavil na nohy. Čo to znamená? V dialektike vidí Marx revolučný princíp: svet nie je súbor hotových vecí, ale procesov. Neexistuje nič konečného a absolútneho. Existuje len nepretržitýproces vznikania a zanikania. Vývoj je chápaný po špirále, a na rozdiel od Hegla - idealistu je Marx naplnený materialistickým nazeraním sveta. Vzťah medzi myslením a bytím - ideou a hmotou (základná otázka novovekej filozofie) je pre Marxa v prospech bytia - hmoty. Idealno nie je nič iné ako materiálno prenesené do ľudskej hlavy a v nej pretvorené. Kritizuje a pretvára aj svojich materialistických predchodcov (Feuerbacha), a tvrdí, že starý nehistorický, statický materializmus je príliš abstraktný a podstatu človeka chápal izolovane od spoločenských pomerov. Marxovi ide o to, aby sa dialektický materializmus aplikoval na život spoločnosti, teda nie len svet vysvetľovať, ale ho aj zmeniť!Dejiny sú podľa neho chápané ako riadený, nevyhnutný proces, so svojou zákonitosťou, ktoré spejú k určitému konečnému cieľu. Pokiaľ materializmus vykladá vedomie z bytia, požaduje sa jeho aplikácia na spoločenský život ľudí, a tak sa hovorí o spoločenskom bytí. Hmota je všetkou skutočnosťou a myslenie je jej odrazom v spoločenskom bytí. Rozlišuje preto materiálnu základňu a spoločenskú nadstavbu. Určujúcim momentom materiálnej základne je spôsob výroby materiálnych statkov. Marx tu rozlišuje dva určujúce faktory: výrobné sily (človek, nástroje, suroviny) a vzťahy. Zmeny vo výrobných silách vždy vplývajú na výrobné vzťahy. Takto pojednáva o tzv. spoločenská - ekonomických formáciách, ktoré majú svoje charakteristiky z usporiadania výrobných síl a vzťahov (prvotnopospolná spol., otrokárstvo,feudalizmus, kapitalizmus). V týchto dejinách sa odohráva triedny boj, a preto sú dejinyľudstva - dejinami triednych bojov, až kým nepríde beztriedna komunistická spoločnosť. Aby k tomu došlo musí prísť globálne revolúcia, ktorá nastolí takýto stav. Bolo logickým dôsledkom, že Marx vpracováva teóriu revolúcie, ktorej hybnou silou je proletariát. Ten sa musí zjednotiť v boji proti buržoázii a nastoliť tzv. diktatúru proletariátu, čo platí aj na predstupeň komunizmu a tým je socializmus (ktorý je ešte triedny, no neantagonistický systém). Diktatúra proletariátu je nevyhnutná v tomto prechodnom období na odstránenie tried, taktiež je nutná permanentná revolúcia... Komunisti pokladajú za nedôstojné tajiť svoje názory a preto otvorene vyhlasujú, že ich ciele sa dajú dosiahnuť len násilným zvrhnutím celého doterajšieho spoločenského zriadenia. „Nech sa trasú panujúce triedy pre komunistickou revolúciou. Proletári v nej nemajú čo stratiť, len svoje okovy. Dobyť môžu celý svet. "Až toho onen výrok: „proletári všetkých krajín, spojte sa!"

Odcudzenie a sebarealizáciaČloveka nemožno študovať ako abstraktnú bytosť, ale konkrétne, v jeho spoločenskomprostredí, predovšetkým človeka ako pracujúcu bytosť. Práca ho však odsudzuje, a preto jepotrebné to prekonať v zmysle pravej ľudskej sebarealizácie. Deje sa to 1. poznanímdoterajších dejín ako dejín odsudzovania sa človeka, 2. kritikou doterajšej reality, a 3.konaním - uskutočnením idey v spoločenskej realite (kde filozofia potom stratíopodstatnenie).

Svoje poznanie dejín Marx aplikoval aj do ekonomiky. Obraz triedneho zápasu v diele Kapitál zjednodušil do protipostavenia dvoch tried: kapitalistov a proletariátu. K vykorisťovaniu proletariátu dochádza v tzv. nadhodnote. Robotník vytvára svojou prácou väčšie hodnoty než za ktoré je zaplatený. Nakoľko je odkázaný na predaj svojej pracovnej sily, je odkázaný na kapitalistovi. Z nadhodnoty má kapitalista zisk. Nastáva tak v celom kapitalizme narastajúci rozpor medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi. Príznakom týchto rozporov sú periodické krízy kapitalizmu. Tým, že výrobný proces (koncentrácia robotníkov vo veľkých fabrikách) má spoločenskú povahu, môžu sa tak realizovať zákonitosti vývoja súkromného ku spoločnému vlastníctvu výr. prostriedkov. Kapitalizmus tak podkopáva svoju základňu. Súlad medzi výr. silami a vzťahmi bude až beztriednej spoločnosti, pretože výr. prostriedky budú patriť všetkým (čo je jedna z úloh proletárskej revolúcie).

Štát a právoPrávno - politický systém Marx zaradzuje do kategórie spoločenskej nadstavby. Štát je preto organizované násilie jednej - vládnucej triedy na potláčanie druhej - ovládanej. Buržoázna trieda preto vytvára taký právny poriadok, aby bola zabezpečená. Zákony sú tak prejavom vôle vládnucich. Cieľom dejín a spoločnosti je odstránenie panstva. Iróniou je, že politické systémy v 20. storočí na báze marxizmu doviedli byrokratické panstvo do gigantických rozmerov, ako prostriedok legitimizácie moci.

Marx ako prvý v plnom rozsahu poznal význam ekonomickej základne spoločenského života, fakt triedneho boja v dejinách a vplyv týchto faktorov na kultúrny a duchovný život v dejinách. Ani jeho protivníci nepopierajú, že toto poznanie má zásadný význam. V tom je jeho trvalá zásluha. Marxizmus, ako každý monizmus (jeden bezpodmienečný princíp) má podstatné defekty epistemologického rázu: Marxove princípy sa stali jednostrannými, určujúcimi, ba absolútnymi názormi na svet. Marxova osobná nenávisť proti vtedajšiemu poriadku mu nedovolí vidieť svet inak ako cez prizmu revolúcie a zospoločenštenia výr. prostriedkov, čím žil v naivnej predstave, že sa odstráni s novým spol. poriadkom aj egoizmus...

Vladimír Iľjič Lenin /1870 -1924/

Aplikoval marxizmus na ruské podmienky. V polemike s umiernenými socialistami (Kautsky a Bernstein) zastával presvedčenie, že revolúcia je nutná ako dôsledok vývoja kapitalistickej spoločnosti. Odvolával sa tu síce na Marxa, ale v interpretácii teórie revolúcie, podal dôraz na tzv. subjektívneho činiteľa - schopnosť profesionálnych revolucionárov vyvolať a doviesť do úspešného konca sociálny prevrat. Hlavné tézy jeho teórie revolúcie. 1. revolúciu možno uskutočniť nielen tam, kde je rozvoj výrobných síl najväčší, ale ešte skôr tam, kde sú nahromadené rôznorodé sociálne protirečenia. 2.Revolúcia je možná aj v tých krajinách, kdeneboli uskutočnené tzv. buržoázne revolúcie - premeny buržoázneho charakteru výrobya organizovania spoločnosti. Vtedy je prvá etapa nasledovaná druhou. 3.revolúcia sa dejeozbrojeným povstaním pod plánovaním a organizovanosťou politickej strany. 4. Úloha takejto strany je príprava a organizácia moci ozbrojenou cestou.Po porážke buržoáznej revolúcie v roku 1905 je presvedčený, že vtedajšie soviety sa majú stať orgánom neskoršieho robotnícko - roľníckeho panstva novej moci. Vytyčuje (spolu s Trockim) heslo: „všetka moc do rúk sovietov", ktoré sa majú ovládnuť výlučne boľševickoufrakciou ruských socialistov. Februárová a nakoniec októbrová revolúcia roku 1917 sa dejú podľa tejto pragmatickej vety.Lenin, Marxov materialistický pohľad na dejiny rozširuje o tézu, že vývoj neprebieha len v kvantite, ale aj v kvalitatívnych skokoch. Rozpracováva učenie o Imperializme ako najvyššom štádiu kapitalizmu, kde o. i. hovorí, že sa vytvorilo panstvo monopolov a finančného kapitálu (plané dodnes!), koloniálna expanzia a j ej zisky znej dávajú kapitalistom možnosti korumpovať robotnícku aristokraciu.

Známe sú jeho aprílové tézy (1917), kde proklamuje ultra ľavicový radikalizmus, ktorý sám predtým zavrhoval. V nich požaduje ukončenie I. svetovej vojny, prevzatie moci sovietmi: oni majú kontrolovať znárodnenú pôdu, produkciu a rozdeľovanie statkov.Po dvoch pokusoch zvrhnúť dočasnú vládu (jún, júl 1917) v ilegalite opakuje v diele Štát a revolúcia Marxove tézy o štáte ako mašinérii na udržiavanie a utláčanie podmanených tried. Prelud o odumretí štátu vidí ako uskutočniteľný až vtedy, keď ľudia budú pracovať podľa svojich schopností a produktívne. Štát bude odumierať zdĺhavo, a to až po fáze komunizmu. Demokraciu typu parlamentarizmu zavrhuje ako fikciu a čistú frázu liberálov a hovorí o tzv. proletárskej demokracii., ktorá reprezentuje a ochraňuje všetkých. V realite nového sovietskeho štátu videl neriešiteľnosť naratávajúcej štátno - straníckej byrokracie s princípom podielu ľudu na správe štátu... Pojem „demokratický centralizmus" je púha jeho fikcia. Nastáva paradoxne obdobie krutej reality etatizmu.

Antonio Gramsci

V snahe o precizovanie marxistickej teórie politiky prichádza k pojmu hegemónia, ktorá má v jeho koncepcii kľúčový význam. Hegemónia sa vzťahuje na základnú otázku politiky: ako sa formuje vládna trieda, ako získava a ako udržiava moc. Gramsci v tejto súvislosti rozlišuje dve „poschodia" spoločenskej nadstavby: primárnou je občianska spoločnosť - súhrn neštátnych organizácii tvoriacich oblasť spoločenskej dohody (dnes je to tzv. tretí sektor, mimovládne organizácie) a sekundárnu politickú spoločnosť - štát tvoriaci oblasť verejnej moci, donútenia. Toto rozdelene zodpovedá funkcii hegemóna, ktorú vládnuca skupina vykonáva v celej spoločnosti, vyjadrenú vo vláde a štátnom aparáte. Hegemónia je nielen násilím a donútením štátnej moci, ktorá pôsobí len v hraničných prípadoch, ale je to aj konsenzus - súhrn morálnych, kultúrnych a intelektuálnych väzieb potrebných pre chod spoločnosti. Hegemónia je tak syntéza konsenzu a násilia.

14.Kritický racionalizmus K. R. Poppera

-pôvodom rakúšan, žil na Novom Zélande, nakoniec sa usadil v Anglicku-Londýne-učil na univerzite London School of Economics.Patrí k najvýznamnejším reprezentantom scientisticky orientovanej filozofie 20. storočia. Aj keď sa formoval v úzkom kontakte s myšlienkami logického empirizmu, od samotného začiatku vystupuje ako jeho neúprosný kritik a považuje za svoju zásluhu najmä to, že – ako tvrdí, sám prispel k postupnému ústupu a neskôr zániku logického pozitivizmu a k jeho vystriedaniu filozofiou kritického racionalizmu, ktorej je iniciátorom a tvorcom.

Poppera zaujímajú tri okruhy problémov: 1.) názory Spinozu, Locka, Kanta a Schopenhauera, ktorých jeho otec považuje za kľúčové osobnosti vo vývoji filozofie2.) filozofia vedy tzv. monistov, najmä Macha a Oswalda, ktorí sú úzko spätí s Darwinom a jeho evolučnou teóriou3.) témy spojené so sociálnou otázkou (Marx, Engels, Lassale a Kautsky)

Práce: Otvorená spolocnost a jej nepriatelia Bieda historizmu (kritizuje v nej marxizmus. Je to výsmech Marxovi, pretože aj sám Marx napísal

knihu s podobným názvom)

- za jednu z najväčších revolúcií v dejinách ľudstva považuje prechod od kmeňovej (uzavretej) spoločnosti k otvorenej spoločnosti – je založená na tom, že jednotlivci sú sami tvorcami svojho osudu, je to ideál ku ktorému sa treba približovať.- základné koncepcie: - zabezpečenie individuálnej slobody - politický a svetonázorový pluralizmus - pokojná politická konkurencia - inštitucionalizovanie verejnej kritiky - politická regulácia kritiky

-princíp slobody podľa neho nemožno chápať absolútne, poukazuje na to paradoxom slobody, ktorý podľa neho spočíva v tom, že neobmedzená sloboda sa mení na svoj protiklad, t. j. na neslobodu. „Neobmedzená sloboda znamená, že silný človek môže tyranizovať slabého a okrádať ho o jeho slobodu. Preto žiadame od štátu, aby slobodu obmedzil do istej miery tak, aby slobodu každého chránil zákon.“- kritický racionalizmus chápe ako nevyhnutnú požiadavku, aby vo vede existoval pluralizmus teórií a konkurencia, aby sa presadili lepšie a argumentačne silnejšie teórie, iba v takomto poňatí si dokáže predstaviť pokrok v poznaní a riešenie problémov.- pluralita strán v demokratickej spoločnosti nesmie zájsť tak ďaleko, aby došlo k absolútnej tolerancii politických skupín, ktoré si za cieľ určili odstránenie plurality, tolerancie, slobody, demokracie.- politické rozhodnutia nesmú byť svojvoľným aktom nositeľov politickej moci, musia byť výsledkom verejných diskusií, v ktorých sa strany snažia dosiahnuť kompromis.- podľa Poppera ten, kto koná politicky, sa má vo svojom úsilí orientovať na pokojné riešenie konfliktov a má sa snažiť o vyrovnávanie odlišných záujmov a mocenských nárokov

- otvorená spoločnosť smeruje proti každej forme totalitarizmu, je proti nacizmu, komunizmu

- medz dva významné princípy štátu Popper zaraďuje spravodlivosť a princíp vodcovstvaKritika MarxaKritizuje holistické doktríny (holizmus – vyzdvihuje sa význam celku v pomere k jeho častiam), ktoré protirečia individualizmu. Popper na rozdiel od Marxa tvrdí, že nie je možné naplánovať budúcnosť spoločnosti, vytváranie akýchkoľvek utópií je nežiadúce, pretože tie nemajú žiadnu spojitosť s reálnym životom.

Revolúcie nie sú užitočné, nevytvárajú novú spoločnosť, prinášajú so sebou neplánované, nepredvídateľné vedľajšie dôsledky. Čím radikálnejší je experiment, tým neprajnejšie sú dôsledky.

Popper predkladá vlastnú koncepciu. Tvrdí, že spoločnosť treba pretvárať postupne cez permanentné zmeny. Je nutné snažiť sa o minimalizáciu utrpenia.Celé ľudstvo nemôže nikdy dosiahnuť dokonalé šťastie. Uvádza príklad Ruska, ktoré sa usilovalo o šťastie celého ľudstva, no na vlastných ľudí zabudlo, pretože všetci Rusi boli nešťastní a chudobní.Štát by mal riešiť také zásadné veci ako sú verejné financie, nemoci, nezamestnanosť, fyzický a  psychický útlak.V krajných prípadoch však Popper pripúšťa aj radikálne zmeny, hlavne ak ide o možnosť prevratu u ľudí žijúcich v autoritárskej spoločnosti.

Popper vytvoril ideál otvorenej spoločnosti. Vo svojej práci rieši otázku čo najväčšej individuálnej slobody. Tvrdí, že princíp slobody by nemal byť dogmatizovaný (netreba ho chápať v absolútnom zmysle). Ak štát povoľuje neobmedzenú slobodu, vedie to vlastne k všeobecnej neslobode, pretože jeden človek obmedzuje druhého (každý si robí čo chce a preto podporuje chaos). Kritizuje totalitárne systémy.Úlohou štátu je kontrolovať mocenské ambície vlády.

15.Nové teórie zmluvy (J.Rawls, R.Nozik, J.Buchanan)

J. Rawls (1921- ) – najvýznamnejšie dielo: Teória spravodlivosti – Rawls vychádza z tézy, že spravodlivosť sa má zakladať na férovosti. - princíp spravodlivosti vychádza z požiadavky, aby všetci členovia spoločnosti prijali tzv. „pravidlá hry“ v oblasti spolužitia, aby spoločne zdieľali výhody a boli pripravení aj na nevýhody a určité obmedzenia.- princíp spravodlivosti konkretizuje pomocou 2 princípov: -1. každý má rovnaké práva a slobody2. sociálne a ekonomické nerovnosti sa musia vytvoriť tak, aby sa: a.) dalo rozumne očakávať, že budú slúžiť v prospech každého, b.)spájali s postami a úradmi, ktoré sú prístupné každému.Prvý princíp zahŕňa čo najväčšiu slobodu pre každého (sloboda zhromažďovania, volebné právo, ...). Každému členovi má zaručiť slobodu na vytváranie vlastného spôsobu života. Z druhého princípu vyplýva, že určité nerovnosti sú spravodlivé len pri splnení určitých podmienok- vo svojej teórii spravodlivosti nadväzuje na klasickú teóriu spoločenskej zmluvy- medzi primárne dobrá patria úráva a slobody, zdrojom motivácie nemá byť nenávisť, ale altruizmus.Prichádza s modelovou situáciou, ktorá by umožňovala racionálne problémy spoločnosti. Aplikoval skúsenosti z filozofickej reflexie západnej spoločnosti. Rozpracúva niekoľko tradičných ideí, najmä ideu spravodlivosti ako výsledok dohody racionálnych aktérov, inšpiroval sa teóriou racionálneho konania. Naše predstavy o spravodlivosti sú ovplyvnené našimi záujmami. Rawls sa pokúša konštruovať modelovú situáciu, kde predstavy ľudí nie sú konštruované záujmami ( závoj nevedomosti ako počiatočný stav, kde ľudia o sebe nevedia všetko, že sa líšia, nevedia, na akej sú pozícii). Ľudia sa schádzajú, aby uzavreli dohodu ďalšieho spolunažívania, v čom si budú rovní a v čom nie. Ľudia ako racionálni aktéri sa dohodnú na tom, že v občianskych právach si budú všetci rovní. V hospodárskej a sociálnej oblasti môže dôjsť k nerovnostiam v súlade s princípmi spravodlivosti (pokiaľ vznikajú skupiny, ktoré sú na tom horšie, je potrebné, aby sa ich postavenie zlepšilo). Spravodlivá spoločnosť – taká, v ktorej je bohatstvo rozdeľované podľa princípu spravodlivosti v prospech menej bohatých. Proti Rawlsomu sociálne orientovanému liberalizmu, princípu morálneho dôvodu redistribúcie sa sformovala individualistická verzia liberalizmu, pre ktorú je dominantný jednotlivec vo vzťahu k sebe samému. Rozpracoval to Róbert Nozich – vychádza z Locka a Smitha. Základná téza – dielo Anarchia, štát a utópiaJednotlivci majú práva a sú veci, ktoré im nijaká osoba ani skupina osôb nemôže urobiť bez toho, aby bolo porušené ich právo. Jednotlivec akoby vlastnil sám seba a on sa rozhoduje, koľko práv odovzdá štátu a štát sa môže vytvárať iba za slobodného súhlasu jednotlivcov. Štátna autorita sa vyvíja z prirodzeného stavu bez zmluvného aktu.

Morálne oprávnený je len minimálny štát, ktorého úlohou má byť jedine bezpečnosť jednotlivcov a ich ochrana. Zatiaľ čo Rawls zdôrazňuje, že štát je výsledkom racionálne uvažujúcich jednotlivcov, aj napriek odlišnostiam sa je možné dohodnúť na pravidlách koexistencie.

Podľa Nozicha, pri úvahách o spravodlivosti musíme brať do úvahy, že závisí od jednotlivca ako naloží sám so silou, s produktmi svojej činnosti, akých práv sa zriekneme – umožní tým existenciu štátu.

Smeruje to k libertarianizmu – americká forma anarchizmu, odumieranie štátu, spoliehajú sa na expanziu, altruizmus, lásku medzi ľuďmi a hlavným stabilizačným prvkom medzi ľuďmi, je trh, dobrovoľne zamieňajú svoje veci a produkty. Každý štát je morálne zasiahnutia hodný!

NOZICK, Róbert(1938- )- v práci Anarchia, štát a utópia uvádza celý rad argumentov, ktoré formujú liberálne myšlienky od Locka až po Milla.-pri skúmaní úlohy štátu a rozsahu jeho legitimity Nozick vychádza z teórie spoločenskej zmluvy.- prirodzený stav chápe ako Lock : ľudia žijú najprv v stave absolútnej slobody a sú podriadení iba zákonom prírody, prirodzené práva teda obsahujú: a.) právo na život, slobodu a vlastníctvo b.) právo na ochranu v tom zmysle, že poškodení môžu žiadať nápravu od tých, ktorí ich poškodili.

- v prirodzenom stave si každý jednotlivec chráni svoje práva sám, to však môže spôsobiť pocit nespokojnosti – to vedie k vytvoreniu mechanizmu štátu, vývoj prechádza 4 štádiami:1. najskôr sa malé skupiny pozostávajúce z rodiny a jej priateľov formujú s cieľom sebaochrany. Tieto skupiny Nozick nazýva združenia vzájomnej ochrany.2. neschopnosť jednotlivca niesť zodpovednosť za ochranu iných vedie k vymenovaniu určitých osôb, ktorí preberajú ochranu členov združenia, poverený jednotlivec alebo skupina podľa Nozicka vystupuje ako ochranné zastupiteľstvo.3. po určitom čase, po konfliktoch medzi rôznymi ochrannými združeniami určitého územia, jedno z  nich získa dominantné postavenie, nezávislí jednotlivci zostávajú bez ochrany – ponechali si teda právo chrániť sa pred všetkými ostatnými a naopak ochranné zastupiteľstvo chráni svojich členov pred týmito jednotlivcami.4. v poslednom štádiu dominujúce ochranné zastupiteľstvo získava kontrolu nad všetkými jednotlivcami na svojom území. V tomto štádiu vzniká štát.

- od ostatných združení, ktoré sú iba ochranné, sa štát odlišuje 2 znakmi:1. primeraným monopolom moci na určitom území2. poskytovaním ochrany na tomto území každému bez rozdielu

- ak sa pre štát, ktorý účinne chráni práva prímu tieto kritériá, treba ešte vyriešiťotázku jeho vymedzenia ako ultraminimálneho a minimálneho štátu.- myšlienka ultraminimálneho štátu znamená, že štát rozširuje svoju ochranu len na tých, ktorí si ju zvolia.- minimálny štát má monopol len na vlastnom území.

Nozick rozvinul teóriu minimálneho štátu, ktorý disponuje monopolom moci a obmedzuje sa nato, aby chránil občanov, stará sa o dodržiavanie zmlúv a odvracia nebezpečenstvo, ktoré hrozí z vonku. Štát čo spomenuté neplní, porušuje práva ľudí. Rozvíja i teóriu sociálnej spravodlivosti. Pripúšťa majetkovú nerovnosť, ale nie podvodom. Neexistuje žiadna centrálna distribúcia, ktorá by mala právo kontrolovať všetky zdroje a určiť ich rozdelenie. Spravodlivosť rozdelenia majetku závisí od: (1) pôvodného získania majetku- ide o zásadu spravodlivého získania majetku, (2) prevodu jedného majetku na druhý- ide o zásadu spravodlivého prevodu majetku, (3) porušenia prvých zásad- každý má mať právo na majetky, ktoré mu náležia.

BUCHANAN, James McGill(1919- )Kniha: „Hranice slobody medzi anarchiou a Leviathanom"- Nadviazal na Hobbesa ale aj sa od neho líši. Ako? Nepredpokladá, že ľudia v prirodzenom stave disponujú rovnakými zdrojmi. Neakceptuje tézu že len neobmedzená moc môže zaistiť človeku sociálny mier. Jeho predstava o vzniku štátu: svet je svetom kde vládne anarchia. Je tu konflikt ktorý sa týka statkov. Každá osoba sa snaží zaistiť najväčší majetok čo závisí od intelektuálnych a fyzických vlastností. Nastáva prirodzené rozdelenie a vznikajú dohody o právach a povinnostiach. Rozdelenie sa deje cez súťaž medzi jednotlivcami.1. stupeň - tu vytvárajú zúčastnený konštitúciu t.j. ústavnú zmluvu. 2. stupeň - je to postkonštitučný, keď práva vedú k vzniku zmluvných transakcii. 3. stupeň – vznik dvojstranných dohôd o výmene súkr. Statkov4. stupeň – vznik kolektívnych dohôd s cieľom dať k dispozícii verejné statkyŠtádium anarchie je dovtedy kým nevzniká rovnováha pri rozdeľovaní t.j. žiadna osoba nemá dôvod meniť správanie voči ostatným. No nie každý bude akceptovať tento stav (závisť medzi ľuďmi). Treba rešpektovať štátnu zmluvu a vzniká moc ktorá má byť nestranná. Treba ustanoviť hranice kolektívnej zmluvy aby ju nebolo možné zrušiť. Koncepcie Buchanana i Nozika smerujú proti teórii sociálneho štátu a štát tu vystupuje ako nočný strážnik.

16.Existencializmus /K. Jaspers, M. Heideger, J. P. Sartre, A. Camus/

Latinské podstatné meno „existentia“ až 4. st. po Kr., sa stalo slovesom „existere“ („vystúpiť – zjaviť sa - povstať – vzniknúť - byť; v logickom zmysle: „nasledovať“. Rôznosť významu slovesa doznieva ešte aj v substantíve, ktoré cez celý stredovek až do novej doby nemalo nijaký celkom jednoznačne určitý význam, zmysel. Prevládajúci bol slovný zmysel:“ Skutočný, t. j. nie iba vymyslený, „bytie (život) „ alebo „hotovosť“ (pohotovosť) a síce bolo toto bytie, alebo táto hotovosť vzťahované na predmety a osoby a len v nevlastnom zmysle aj na vlastnosti a vzťahy.

Existencionalizmus je pokusom o prekonanie relativizmu. (relativizmus popiera možnosť objektívneho poznania skutočnosti). Práve preto sa v ňom stretávame s absolutizáciou pojmov „človek“, „ničota“, „bytie“, „existencia“ a iných pojmov. Svojimi koreňmi siaha až do filozofie Sőrena Kiekeggarda (1813 – 1855) a fenomenológie (náuka, skúmajúca prírodné a duševné javy a považujúca javy vedomia za jedinú realitu), E. Husserlka. Preto ho stíha osud jeho predchodcov: rozplýva sa v relativizme. Kiekeggard redukuje pojem existencia na chaotické striedanie zážitkov, nálad, činov, vydeľujúcich sa v časovom prúde existencie, v ktorom človek vystupuje raz ako estetická, raz ako etická a inokedy ako náboženská bytosť. Existencionalizmus neskúma zákony fyzickej reality, zaujíma ho dramatická stránka skúsenosti, realizovanej indivíduom o sebe a pre seba, ktoré sa snaží urobiť svoju „subjektívnu pravdu“ absolútnou. Tento dramatizmus je mimochodom najvýraznejšie a najintenzívnejšie vyjadrený vo francúzskom existencionalizme (J. P. Sartre, Simone de Beauvoir, a Camos); estetika nemeckého existencionalizmu (K. Jaspers, M. Heidegger) je viac formalizovaná.

Spoločné znaky existencionalizmu :

a/ predmetom filozofovania existencionalistov je „existencia“ (existenc da sein pour – soi), konkrétne ľudské bytie neobjektivované ľudské vedomie. Rôznym formám výkladu existencie je spoločné „aktualistické“ pochopenie, ktoré vyjadril Sartre v téze o prvotnosti existencie pred esenciou. Znamená to, že existencia vraj nemá podstatu, ktorá by predznamenávala jej rast, ktorá by určovala chovanie človeka. Existencia nie je ničím podmienená a ničím určená. Tento názov je organicky spojený s metódou existencionálnej filozofie a privádza nás k otázke, aký spôsobom a akými otázkami pristupujú existencionalisti ku skúmaniu svojho predmetu. b/ základné rysy filozofickej metódy existencionalizmu možno vyjadriť takto: akže základom každej racionálnej filozofie je východzie oddelenie subjektu od objektu filozofického skúmania, prvým rysom existencionálnej metódy poprenie vzťahu subjekt – objekt, ako filozofického východiska prostredníctvom identity v oboch „existenciách“. Podľa existencionalistov niet objektu filozofického skúmania, lebo skutočným bytím je len človek a všetka ostatná jestvota („bytie veci“) je len pre subjektivitu a vo vzťahu k subjektivite, len „pre mňa“. Subjekt a objekt filozofického skúmania je teda v existencionalizme stotožnený… Existencionalizmus hovorí: pravé poznanie skutočnosti nie je získané racionálnymi prostriedkami a metódami vedy, ale prežitých skutočností. Zdôrazňovaním existencionálnych skúseností obsažených v diele všetkých predstaviteľov, je východzím znakom metódy existencionalizmu, ako metódy iracionálnej. c/ Ďalší spoločný rys sa týka odpovede na základnú otázku filozofie. Existencionalizmus je nie materialistickou filozofiou, popieranie nezávislosť bytia na subjekte poznania, na vedomí jednotlivca, na ľudskom vedomí vôbec. Ale existencionalizmus nechce byť ani filozofiou idealistickou. Je za akúsi tretiu cestu. Zvláštnosťou „tretej cesty“ existencionálnej filozofie je, že uznáva ontologickú prvotnosť bytia existenciu pred objektívnym bytím. Tento spôsob je zvlášť zreteľne vyjadrený u Heideggera, ktorý uznáva svet (objektívne bytie) za podmienku existencie (vedomia) a jej predpoklad, čo je vyjadrené v

charakteristike existencie ako – In der Welt sein. Heidegger však ihneď pripojuje, že objektívne bytie je len vo vedomí môjho bytia, je len pre existenciu, ktorá mu dáva zmysel. Vytvára všetko, čo nie je existenciou a vytvára i sama seba. Subjektívny idealizmus existencionálnej filozofie je teda vyjadrený prvotnou existenciou voči bytiu. d/ ďalším spoločným znakom všetkých smerom existencionalizmu je zvýšený záujem o etické otázky. e/ charakteristickým rysom existencionalizmu je vytýčenie problému slobody ako ústrednej otázky celej filozofie. Zdôraznenie problému slobody je organicky späté so základným charakterom existencionalizmu avšak je typické najmä pre satreovský existencionalizmus. Táto filozofia intelektuálov sa vytvorila v dobe d2. Svet. Vojny, keď otázka slobody (ale u existencionalistov slobody celkom abstraktne chápanej) bola naliehavá v boji proti fašistickému mysleniu. Mnohí z intelektuálov prijímaní Sartrovu filozofiou ako teoretické stanovisko. Filozofický problém slobody je zrejme sublimovaný obrazom spoločenskej skutočnosti. Jeho riešenie súvisí priamo s východzími témami existencionalizmu – existencia nemá podstatu, nie je ničím určená, nemá obmedzenie, existencia sa vytvára slobodne a v absolútnej slobode, sama tvorí svet, svoje zákony a svoju skutočnosť. Sloboda existencionalistov nie je chápaná vo vzťahu k objektívnym zákonom, ale v ich negácii. Vzťah slobody k existencii, sloboda „pre mňa, je jediným vzťahom, ktorý vystupuje v existencionalizme a privádza nás opäť k charakteristickej filozofii, ako filozofii subjektívny idealistickej.

K týmto vyššie spomenutým znakom sa druží celý rad ďalších a menej podstatných, avšak taktiež množstvo takých, ktoré zhŕňajú hlboké odlišnosti jednotlivých prúdov vo vnútri existencionalizmu. Náš výpočet teda nevyčerpáva podstatu celého filozofického prúdu, ani nepodáva jednotlivé detailné hodnotenie. Vytýčil iba základné rysy problematiky existencionalizmu, rysy spoločné jeho rôznym smerom. Toto odlíšenie, hoci neúplné, nám umožňuje diferencovať predstaviteľov filozofického existencionalizmu od tých, ktorí sú len pod jeho vplyvom a bývajú považovaný za existencionalistov len omylom.Filozofia existencionalizmu chce popísať ontologickú štruktúru ľudského bytia na fenomenologických základoch. Existencionálna filozofia nahrádza analýzu vedomia analýzou existencionálnych skúseností a kladie tento problém ako ústredný problém filozoficky a ontologicky, hoci rozbor citových vzťahov nemôže byť filozofickým problémom a tým menej ústrednou otázkou ontológie. Svoje „existencionálne skúsenosti“ existencionalizmus nevyšpekuloval; existujú, sú prežívané aspoň istým okruhom ľudí a v niektorých životných situáciách. Je preto veľmi dôležité vedieť, v čom sú oné pocity mystifikované.

Martin Heideger (1889-1976)

Podľa Heideggera je cieľom filozofie bytie, súcno. Existencionalisti využívajú skutočnosť, že pojem „bytie“ je veľmi široký, že ho nemožno definovať obvyklým formálno logickým spôsobom, t. j. tým, že ho podriadime širšiemu rodovému pojmu a ukážeme druhú odlišnosť, tvrdenia, že je pojem „bytie“ nedefinovateľný (Sein und Zeit, erste Helfte, 2. Vyd. 1929, 4) a že ho nemožno nijako logicky analyzovať.

Hoci bytie vecí je celkom nepotopiteľné, jestvuje podľa existencionalistov jeden druh bytia, ktorý dostatočne poznáme: Je to naše vlastné jestvovanie. Človek sa od všetkých iných vecí odlišuje tým, že aj vtedy keď nevie, čo znamená byť, môže povedať, že „som“. A to tvrdia existencionalisti, sa práve otvára prístup k bytiu ako takému, cez našu „existenciu“. Jestvovanie je však podľa nich niečo vnútorné a v pojmoch nevyjadriteľné: „jestvovanie“ je to, čo sa nikdy nestáva objektom, pretože nie sme v stave pozrieť na seba so strany. Jestvovanie nemožno ani racionálne poznávať a jediný spôsob, ako ho postihnúť je prežiť ho a popísať tak, ako sa odhaľuje v bezprostrednom zážitku vnútorného zmyslu.

Hoci Heidegger vraví, že vysvetľovanie ľudskej existencie je iba začiatkom onologického skúmania, nedostal sa ani on, ani jeho nasledovníci ďalej od tohoto začiatku. Existencionalizmus je filozofia, ktorej jediným predmetom je ľudská existencia, presnejšie povedané: zážitok existencie.

Existencionalisti hľadajú medzi rôznymi „spôsobmi bytia“ existencie ten, v ktorom by sa prejavil najplnšie. Ukazuje sa, že týmto spôsobom je strach. Existencionalisti nasledujú Kiekeggarda a strach označujú za východiskový „prazážitok“, ktorý je základom celej existencie. Strach nemá nejaký určitý

podnet, človek ho pociťuje tvárou tvár vonkajšiemu, cudziemu a nepriateľskému svetu, sile, ktorá ženie existenciu k jej koncu, v konečných dôsledkoch je to strach z ničoho, zo smrti. Strach stavia existenciu zoči – voči jej konečnosti, konfrontuje ju s jej protikladom, neexistenciou alebo ničím. „Strach odhaľuje niečo“, hovorí Heidegger.Heidegger vychádza z fenomenológie, z Nietzscheho, Diltheya, Kiekegarta, Aristotela a Kanta. Sama táto skutočnosť neurčuje rast Heideggerovho diela, ktoré je svojim spôsobom originálne, svojim spôsobom škandálne a v každom prípade vzbudili rozruch v kruhoch inteligencie už onedlho potom, čo Heidegger vydal svoj hlavný spis. Prvé učenie Heideggerovej filozofie je stručné: je revoltou proti tradičnej filozofii, revoltou búrlivou a úplnou. Filozof sa stavia celkom vedome proti všetkému filozofickému mysleniu minulému i prítomnému, proti mysleniu doterajších dejín filozofie. Revoltuje proti všetkým filozofom, proti každej ontológii, lebo sa vraj vzťahovala k objektu a preto bola subjektívna (!), „subjektivizovala“ bytie ako číri objekt. Ďalším dôvodom Heideggerovej nevôle k celej filozofii je skutočnosť, že vraj filozofia urobila predmetom svojho skúmania bytie, zatiaľ čo ním mala byť ničota. Heidegger sa stavia ďalej veľmi nepriateľsky proti logike. A nie len proti niektorým smerom: zamieta všetky jej smery, pretože sa vraj vzťahujú k jestvujúcemu a nevidia práve bytie. Zavrhuje aj filozofiu hodnôt ako pseudofilozofiu a odmieta každú snahu o hodnotenie. Heidegger odmieta filozofiu ako sústavu výpovedí o svete, jeho poriadku a zákonitostiach, odmieta materialistickú filozofiu i filozofiu idealistickú a nakoniec odmieta aj filozofiu existencionálnu a nazýva svoj systém originálnym názvom ek – sistencia.

Cieľom Heideggerovho filozofického úsilia je akási nová ontológia, ktorá však nemá byť systémom objektívneho poznania. Heidegger sa sám označuje za filozofa subjektivizmu, avšak protestuje, keď je k nemu počítaný. Zamieta akékoľvek hodnoty, avšak odmieta, aby ho radili k modernému relativizmu, používa fenomenologické metódy, avšak nechce byť počítaný k fenomenológii, vytvára existencionálnu ontológiu, avšak nechce mať nič spoločné so Sartrom. Vo svojej snahe o samostatnosť a originalitu ide tak ďaleko, že nechce byť ani epigónom seba samého, stále mení interpretáciu svojho hlavného diela a uvádza tým do zúfalstva jeho vykladačov. Dejiny filozofie nie sú jediným územím, ktoré Heidegger zavrhuje. V diele „Was heist Denken“ („Čo je myslenie“,1954) zavrhuje Heidegger vedecké myslenie a poznanie ako celkom nepoužiteľné pre filozofiu. V závere tohoto diela môžeme vyjadriť asi takto: myslenie vraj nevedie k vedeniu, neprináša človeku nutnú životnú múdrosť a nerieši žiadny skutočne ľudský problém, neprepožičiava silu ku konaniu. Základom Heideggerovej revolty je teda nevera v myslenie a vedomé pretrhnutie spolupráce filozofie s vedou. Na týchto základoch je vybudovaná existenciálna ontológia. Jej závery sú vôbec zdeliteľné len sčasti. Heidegger patrí medzi mysliteľov, ktorých dielam je veľmi ťažko porozumieť. Čiastočne má na tom vinu nedostatočná logická výstavba diela, čiastočne veľmi ťažkopádna, neobvyklá a zložitá terminológia. Zatiaľ, čo filozofická reč používa obvykle pre označenie určitých vzťahov entít termínov, ktoré majú stanovený a väčšinou ustálený zmysel, Heidegger používa termíny v takpovediac kurióznych svojou nejastnosťou, nepresných, neurčených a mnohokrát vôbec nepreložiteľných, ktoré majú nakoniec len jedinú funkciu – aby boli originálne.Základným problémom Heideggerovej ontológie je skúmanie bytia, ktoré nie je bytím v bežnom zmysle slova. Heideggerova filozofia sa chce zaoberať človekom, ako nositeľom bytia. Hedidegger obvinil predchádzajúcich mysliteľov, že chceli definovať bytie a určovať, že má také alebo iné vlastnosti. Tým vraj pokladali bytie za niečo jestvujúce, avšak bytie je to, čo určuje jestvotu ako jestvotu. Sama otázka o podstate bytia je módom oného jestvujúceho, ktoré chce a môže pochcopiť bytie, môže rozumieť sebe samému, je módom ľudského bytia. Ak chceme teda poznať bytie, muisíme sa podľa Hediggera obrátiť k sebe samým, k ľudskému bytiu, ktoré Heidegger nazýva existenciou. Analýza existencie ukazuje jedinú cestu k pochopeniu bytia. Ak je predmetom Heideggerovej ontológie existencia, aký je vzťah medzi existenciou a ostatnou jestvotou? Ak je ľudské bytie (da – sein, Existenz) vlastne vedomie, aký je jeho vzťah k  svetu? Heidegger uznáva prvotnosť bytia pred vedomím, ale nijako nie jeho nezávislosť na vedomí. „Len tak dlho je bytie, pokiaľ je bytie ľudské“, hovorí a znova akcentuje subjektivitu, ktorá dáva všetkému zmysel a na nej je závislé všetko bytie mimosubjektívne. Heidegger teda popiera existenciu nezávislej reality. Nie je potrebné zdôrazňovať, že Heideggerov postup obsahuje subjektívny idealizmus už vo svojich východiskách.

Určenie podstaty existencie pokladá Heidegger za nemožné vo formách, ktoré používajú ostatné disciplíny. Človek ako jediné pravé bytie musí byť označované kategóriami celkom zvláštnymi, vzťahujúcimi sa len k nemu samému. Heideggerova ontológia konštruuje teda zložitú sieť spletitých existenciálnych ketegórií, do ktorých vtesnáva podľa hľadísk celkom ľubovoľných rozličné tzv. existenciálne skúsenosti. Cieľom tejto ontológie je oslobodiť človeka od intelektuálneho a činného postoja k svetu, volať a burcovať ho k skutočnému prežitiu života a učiť ho umierať. Výsledkom Heideggerovej filozofie nie je ontologiký, ale antropologický popis pocitov ľudského vnútra, naskrze pesimistických a morbidných.

Kritizoval vývoj západného myslenia, dochádza k názoru, že tento vývoj smeruje k nihilizmu (úplné popieranie všetkých ustálených hodnôt a zásad spoločenských, mravných a pod.).Bol stúpencom autoritatívneho štátu. Jeho kariéra sa vyvíjala počas fašizmu. Od Hitlera získal katedru na Berlínskej univerzite. Kvôli jeho prikloneniu sa k nacizmu ho ako filozofa celý svet zhruba 20 zavrhoval.Tvrdil, že liberálne demokracia je dekadentná (úpadková) a slabošská, hoci ani národný socializmus preň nebol ideál. Na sklonku svojho života sa k nemu opäť obrátil, po tom čo videl atómové storočie.

Jean Paul Sartre (1905-1980)V mladosti sa orientoval na Marxa. Vstúpil do komunistickej strany Francúzska, ale po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Maďarska a neskôr do ČSR z nej na protest vystúpil.

Kritika dialektického rozumuObhajuje aktívny politický život. Podľa Sartra dejiny ľudstva sú permanentná revolúcia.Revolúcia je oprávnená vtedy, keď v sebe nesie slobodu celej spoločnosti.

J. P. Sartre stojí na čele existencionálnej filozofie vo Francúzsku. Študoval filozofiu v Paríži a v Berlíne a pôsobil ako stredoškolský profesor. Vývoj jeho myslenia vedie od fingovaného denníka „Hnus“ (La Nauseé, 1938), cez početné novelistické a beletristické diela k hlavnému filozofickému spisu „Bytie a ničota“ (L Etre et le Néant, 1939), v ktorom podáva ontologicko – fenomenologickú analýzu bytia. V povojnovej dobe píše Sartre opäť v prvom rade beletriu, drámy a romány. Z filozofických štúdií je treba spomenúť spis „Existencializmus je humanizmus“ (Le existencialisme est un humanisamu. 1945), ktorý vysvetľuje populárnou formou zásady exstistencializmu. Iné štúdie sú venované Baudelairovi (1947) Descartovi (1947), problému materializmu, revolúcie a pod. Svoju filozofiu vyjadruje Sartre nie len filozoficky, ale aj beletristicky. Niektoré z jeho majstrovsky písaných románov a drám boli preložené do mnohých jazykov sveta.Pre vývoj Sartrovho myslenia má veľký význam vojnové obdobie. Roku 1939 bol Sartre povolaný na front a bol zajatý, roku 1941 oslobodený a stal sa opäť profesorom filozofie. Sartre sa stal antifašistom a po vojne sympatizoval s pokrokovým hnutím, no neskôr sa od neho odklonil.Sartre vychádza z Descarta, Hegela, Kierkegarda. Od Hegela preberá formálnu stránku dialektického usudzovania, od Husserla fenomenologickú metódu, od Freuda niektoré rysy psychoanalýzy. Jeho bezprostredným učiteľom je Heidegger, avšak na rozdiel od Heideggerovej filozofie vystupujú u Sartra do popredia taktiež psychologické, sociologické a morálne hľadiská. Jedným z najzávažnejších problémov jeho filozofie je problém slobody. „Naše východisko je subjektivita indivídua“, hovorí Sartre a rozumie pod tým neprekročiteľnom ľudského vedenia ako prvý a základný princíp svojej filozofie. Niet žiadneho iného sveta, ako svet ľudských vzťahov, všetko je závislé na človeku a na jeho slobode. Aj cez tieto výrazné východiská Sartre verí, že sa vyhne subjektivizmu, v subjekte vraj jeho filozofia odkrýva iné subjekty, neobchádza závislosť individuálnej subjektivity na iných, ako podmienkach ich existencie a na svete ako podmienke existencie, čo je zvané intersubjektivitou. Zavedením „intersubjektivity“, ktorá v Sartreovej filozofii figuruje viac ako prázdny pojem, zostáva úzko spojenie medzi „ja“ a svetom. „Ja“ (existencia ľudskej subjektivity) sa robí merítkom samého seba a všetkého ostatného sveta a diania, objektivitu ktorého takto popiera. Subjektivizmus, ktorý je prvou charakteristikou Sartrovej filozofie sa prejavuje celkom zreteľne v jeho etike. Sartrova etika “ambiguity“ neuznáva žiadnu objektívnu zákonitosť a žiadne hodnoty, ktoré by mohli

byť odtiaľ odvodené. Hodnota nie je nič iné, iba zmysel, ktorý si volí subjektivita celkom slobodne. Táto tvorba a voľba hodnôt teda plynie z absolútnej ľudskej slobody ako základu. Kantovská téza o človeku ako svojom vlastnom zákonodarcovi sa u Sartra zmenila len potiaľ, že sa zbavila vzťahu k rozumu ako tvorcovi zákonov a spojila sa so subjektívnym vedomí jednotlivca.Taktiež bytie, ktoré skúma Sartrova ontológia je bytie ľudské. Ak Heidegger ontologizoval pocit strachu, starosti apod., u Sartra vystupujú v obdobnej úlohe pesimistické pocity absurdnosti, presýtenosti a hnusu. Pre Sartrovu ontológiu, ako je vyjadrená v diele: „Bytie a ničota“, platí to isté, čo pre Heideggerovu: pokus o hľadanie tretej cesty končí v subjektívnom idealizme.Bytie je v sebe uzavretým celkom a vylučuje možnosť k vzťahu k oným bytiam. Okrem bytia uzavretého „o sebe“ (en soi), existuje na svete bytie vedomé seba a „pre seba“ (pour soi). Toto druhé bytie existuje len preto, že popiera existenciu bytia „o sebe a zároveň je „nebytím“, čiže obsahuje schopnosť sebazničenia. V človeku sú aj určité negatívne hodnoty, ktoré v ňom ničia bytie „o sebe“ a spôsobujú, že človek stále speje k „ničote“. Ničota nemá miesta v bytí „o sebe“, ale v ľudskom konaní a správaní sa. Toto „zničovanie sa“ človeka v konaní sa uskutočňuje troma smermi: smerom slobody, spojenia sa s vecami sveta a predovšetkým s inými ľuďmi a smerom bytia. „Byť o sebe“ i „pre seba“ svojim začiatkom a konečným cieľom, to je zmysel ľudského života. Ale vtedy by človek bol bohom, boha však podľa Sartra niet a tak človek okrem seba nič iného nenachádza, je opustený (délaissé) a osamotený vo svojej ničote a topí sa v absurdnosti svojej vlastnej existencie.Sartrovu filozofiu, ktorá k nám prichádza v rôznych literárnych formách si máme kriticky všímať, avšak nemôžeme z nej ako evanjelickí teológovia prijať a v stretaní sa s ňou, ju musíme odmietať a poukazovať na jej omyly.

Albert Camus (1913-1960)

Albert Camus sa narodil v roku 1913 v Mondovi v Alžírsku v rodine poľnohospodárskeho robotníka. Matka bola Španielka, otec Francúz. Spisovateľov otec však zahynul hneď na začiatku prvej svetovej vojny, už necelý rok po chlapcovom narodení. Rodina žila v skromných pomeroch, s finančnými problémami, ku ktorým sa neskôr pridružila aj Albertova choroba – tuberkulóza. Napriek finančným ťažkostiam vyštudoval Camus v Alžíri filozofiuVo svojich prácach vystupuje proti násiliu. Vystupuje proti totalitárnym zriadeniam a násilným revolúciám. Prikláňa sa k liberálnej sociálnej demokracii.

Rebel (1951)Skutočný rebel nie je revolucionár, ktorý chce zničiť starý svet a vybudovať nový, ale ten, kto chce zmeniť svet primeranými, nenásilnými, mravnými, reformnými prostriedkami.

Vo svojich prvých dielach, v tzv. „absurdnom“ období svojej tvorby, najmä v drámach Caligula, Nedorozumenie a v románe Cudzinec písal o úplnej absurdnosti ľudskej existencie, o protirečení úsilia človeka a jeho zbytočnosti. Román Cudzinec patrí k základným dielam francúzskej prózy 20. storočia. V bolestnom svedectve o tragickej úbohosti moderného človeka bez viery a bez nádeje sa odráža chaotický rozklad tradičných hodnôt počas 2. svetovej vojny. Rozprávačom a hlavnou postavou románu je Meursault, skromný úradník v Alžíri. Ten pasívne sleduje vlastný život i život okolo seba – matkinu smrť a pohreb, svoje ľúbostné dobrodružstvo s Marie. Jedného dňa na pikniku na brehu mora zastrelí Araba, ktorý ho ohrozoval nožom. Mersaulta odsúdia na trest smrti. Pred popravou odmietne útechu kňaza so slovami, že každý človek je odsúdený na smrť. Až keď stratí akúkoľvek nádej, odrazu sa cíti slobodný. Pocit absurdna v knihe vyplýva z rozdielu medzi chápaním života ako ho preciťuje hrdina a ako ho vidí a posudzuje spoločnosť. Pre spoločnosť je Mersault cudzincom, lebo nepozná tradičný rebríček spoločenských hodnôt. Dielo podáva svedectvo o tragickej úbohosti moderného človeka a je výrazom autorovej filozofie absurdity. V druhom období tvorby Camus kládol väčší dôraz na činorodosť, ľudskú spolupatričnosť v boji proti abstraktne chápanému zlu. Vznikol román Mor a Mýtus o Sizyfovi. Mýtus o Sizyfovi – v eseji sa Camus pokúša odpovedať na základné filozofické otázky. V zhode so sartrovským existencializmom vychádza z

tvrdenia o nejestvovaní boha a posmrtného života a teda z nezmyselnosti ľudskej existencie. Skúma východiská – úniky ako je samovražda, náboženská viera. Predkladá riešenie – revoltu proti neľudskosti absurdna, ktorá spočíva v živote „napriek všetkému“. Stelesnením absurdného hrdinu je pre spisovateľa starogrécky hrdina Sizyfos, Je odsúdený z vôle bohov gúľať do vrchu ťažký balvan, ktorý vlastnou ťarchou stále padá späť. Tým, že si Sizyfos jasne uvedomuje márnosť, beznádejnosť svojho úsilia, no vytrváva v ňom, presahuje zdrvujúci osud a poznáva jediné šťastie, ktoré je človeku dostupné - slobodu. V protikomunistickej eseji Človek, ktorý sa búri vyzdvihuje Camus zmysel individuálnej vzbury. Podobne vyznieva aj román Pád, zbierka noviel Exil a kráľovstvo a dráma Posadnutí, inšpirovaná Dostojevským. Posmrtne bol vydaný nedokončený autobiografický Camusov román Prvý človek. Camus v ňom opísal mnohé detaily zo svojho detstva v Alžírsku. Vyšli tiež (aj v slovenčine) Camusova kniha esejí Rub a lice a román Šťastná smrť. Písal ich ako svoje prvé diela v rokoch 1935 – 38, ešte pred Cudzincom.

Karl Jaspers (1883-1969)

Predstaviteľom náboženskej vetvy existenciálnej filozofie je Karl Jaspers. Je jedným z prvých, ktorí začali toto hnutie. Študoval právo a medicínu, habilitoval sa pre psychológiu a stal sa psychiatrom. Roku 1921 bol povolaný ako profesor filozofie do Heidelbergu, r. 1938 bol fašistami prepustený, po vojne bol znovu dosadený na univerzitu. Potom odišiel do Bazileje, kde r. 1969 zomrel. Jaspersov prechod od psychiatrie k psychológii zachytáva dielo „Psychológia svetových názorov“ (1919), pokus o typológiu svetových názorov, kde prezrádza zrejmý vplyv Diltheyov, avšak so stupňovaním relativistických tendencií. Po niekoľkých drobných prácach vydal Jaspers r. 1932 svoj hlavný spis pod názvom Philosofie, systém existenciálnej filozofie, ktorý vyšiel r. 1938 už pod názvom „Existenzphilosophie“. Filozofia je podľa Jaspersa metafyzikou: chce vedieť, čo je bytie, avšak „polo by oneskorené domnievať sa, žeby tie bolo možné poznať“. Popieranie objektivity poznania je určené k zániku. Niet objektu bez subjektu, všetko, čo sa nám javí ako objektívne, je podmienené našim vedomím. Filozofia teda nemôže byť systémom poznatkov. O čo ide vo filozofii? Nadovšetko jasnú odpoveď podáva 700 stranová kniha, trochu paradoxne nazvaná „O pravde“ (1948). Zaoberať sa pravdou podľa Jaspersa, neznamená skúmať obsahovú pravdu, ale spôsoby, ako sa k nej priblížiť. Filozof nemá na zreteli pravdu v zmysle byť pravdou, osobnú pravdou. Podľa zmyslu Kierkegaarda Jaspersova pravda „nikdy nie je v obsahu, ale v tom, čo sa mi prihodilo“, viera „v absolútne platnú pravdu je pochybná“. Jaspersova filozofia sa chce zaoberať bytím, ktoré je vraj trojaké: bytie predmetné, bytie pre „seba samého“, odlišné od bytia predmetného a zvané existenciou, a konečne „bytie o sebe jestvujúce“, transcendencia, Boh. Spôsob, ktorým Jaspers chápe existenciu odchyľuje rozpory, v ktorých sa pohybuje jeho myslenie. Jaspers nepokladá existenciu ani za subjekt, ani za objekt filozofického poznania, je prelomením „ja bytia“ i objektívneho bytia a filozofia ju nechce poznávať. Chce ju len „odhaľovať“. V tomto odhaľovaní existencie (Existenzerhelung) majú prvoradý význam tzv. medzné, alebo lepšie povedané hraničné situácie, ako je boj, smrť, vina, utrpenie, atď… Bez boja je existencia nemožná. A bojom je nemožná jej totalita a celistvosť. Podobne taktiež v utrpení, v smrti stojíme pred rovnakým rozporným odhalením, ktoré nás udivuje. Narážajúc na hranice svojho bytia, nenachádzame na svete nič pevného, nič absolútneho, nič nepochybného – avšak zjavuje sa nám aj naša vlastná ohraničenosť, konečnosť. Prežívame tieto situácie a ony nás vedú k otraseniu našej existencie. Prinášajú buď zúfanie a premáhajú nás, alebo nás prebúdzajú k slobodnej voľbe seba samých. Pripomínajú nám, že musí byť niečo, čo prekračuje náš konečný svet a orientujú náš pohľad k transcendencii, k Bohu. Náboženské momenty Jaspersových kníh, ktoré vyjadrujú jeho filozofické krédo „Filozofická viera“, 1947 oznamuje návrat ku Kierkegaardovi, a to nie len k jeho subjektivizmu, ale aj k jeho náboženskosti, „Biblia a biblické náboženstvo sú základmi nášho filozofovania, stálou orientáciou a prameňom našich názorov“, hovorí Jaspers a zdôvodňuje pravú úlohu existencie ako hľadanie cesty k Bohu. Netreba sa preto diviť, že Jaspers mal ohlas aj medzi teológmi. Nie len, že sa mu dostalo sústredenej kritickej pozornosti zo strany pozitívnej teológie (Barth, v. Camponhausen, Flückiger), ale stal sa priamo filozofickou záštitou mnohých zo súčasných liberálov – napr. Švajčiarskej školy okolo Martina Wernera a Fritza Buriho.

Avšak aj pred Jaspersom sa musíme mať tak trochu na pozore, lebo má generálnu námietku proti náboženstvu. Je to námietka proti nelegitímnej lokalizácii a materializácii pravdy transcendencie. Táto pravda, ktorá z povahy veci prevyšuje každý ľudský rozum je v náboženstve spravidla pritrhnutá na tento svet, že je nerozlíšiteľne priviazaná k určitým nábož. Osobám, inštitúciám, miestam, formulám. Je to však „strašlivá zvrátenosť“, ktorá sprevádza historické náboženstvá v ich nároku byť náboženstvom absolútneho zjavenia vôbec: Jeho učenie o hraničných situáciách, v ktorých je človeku v stretnutí sa s transcendenciou jed poznanie a sloboda, je variáciou pojmu zjavenie. Avšak celkom jasne ohraničuje svoj pojem proti tradičnému náboženskému chápaniu zjavenia v jeho notorickej tendencii, lokalizovať zjavenie v určitom jave tohoto sveta, ktorému by sa potom priznala „absolútna“ hodnota. V čom je omyl takéhoto chápania zjavenia? Jaspers ho hľadá v noetickej deformácii, ktorej sa vraj toto náboženské chápanie dopúšťa. Dvojaký dôraz totiž znovu vyznačuje jeho výklady a možnosti nášho poznávania transcendentna. 1/ zdôrazňuje vždy znovu, že transcendencia (Boh) nevstupuje nikdy priamo do tohoto sveta, že nemožno určiť žiadne miesto a žiadny čas, o ktorých by bolo možné povedať, že je v ňom zjavený Boh jednoznačne a definitívnym spôsobom. Boh hovorí vo svete len v „šifrách“ t. j. v podobenstvách javov a udalostí zo sveta prírody, dejín, ľudskej existencie, zvlášť výrazne práve v hraničných situáciách, skúsenostiach. Avšak z povahy týchto „šifier“ plynie, že sú dvojznačné, že v nich teda žiadnym spôsobom nemožno Boha objektívne zachytiť a dokázať. Vždy je transcendencia slobodná od svojich šifier, vždy ich nekonečne presahuje. A tu je 2/ dôraz Jaspersovej noetiky: Pri tejto povahe reči transcendencie je zrejmé, že sa ani z našej strany, zo strany existencie nemožno s Bohom stretnúť inak, iba v celkom osobnom, nezastupiteľnom akte existenciálnej viery. Avšak toto dedičné stretnutie nemožno nikdy uspokojivo zachytiť do všeobecných pojmov, objektívne vyjadriť. : vyslovené sa na svete všetko stáva skôr dvojznačným“ (Wahr, str. 692). Preto triezva filozofická viera nemôže pre svoju výpoveď, pre svoje svedectvo o onom predmete nezachytiteľnom a objektívne nevysvetliteľnom stretnutí, nikdy vynášať nárok na všeobecné prijatia a uznania.A tu sme u koreňa onej nebezpečnej náboženskej deformácia: z oboch strán tiahne tradičné náboženstvo k narušeniu tejto prísnej povahy života viery. Predovšetkým je v neustálom pokušení zamieňať šifru za vec samotnú, teda prehliadnuť, že v šifrách transcendencie ide vždy len o obrazy a podobenstvá, ktoré však nutné, pretože na tomto svete nie je transcendencia hmatateľná priamo, ale len sú a navždy ostanú len dvojznačnou šifrou, teda poukazom k tomu, čo koniec koncov presahuje všetok obraz a všetku podobu. Tak náboženské inštitúcie petrifikujú obrazy a podobenstvá na pravdu samotnú. „Kňazi zamieňajú poslušnosť voči Bohu s poslušnosťou voči vnútrosvetským inštitúciám“. Chápeme silu tohoto pokúšania vyhlasovať na tomto svete spredmetnenú Božiu prítomnosť a zbožstviť napr. Človeka, pretože je „tvrdou požiadavkou zniesť v prázdnote sveta, že Boh nie je ako čosi vo svete“ (str. 102). Avšak predsa je to pokúšanie – a to pokúšanie modlárstva a všetka úcta vzdávaná komukoľvek v týchto dejinách ako božskému je typický príklad – nevery a „nefilozofie“. A rovnako je tomu aj s druhým pokušením. Zabúdať na základnú nedeliteľnosť najvnútornejšieho aktu viery a formulovať jej poznanie ako všeobecnú a všeobecne záväznú pravdu, teda pestovať robustnú pozitívnu teológiu. I to možno pochopiť: je v nás, hovorí Jaspers, pernamentná snaha vzoprieť sa zdržanlivosti filozofickej viery. „chceme vždy niečo hmatateľné, berieme teda falošné filozofické myšlienky ako predmetné poznanie. Padáme vždy ako mačka na svoje štyri nohy, do predmetného spôsobu pokúšania„ (str. 21). Ale zasa je to pokúšanie, a to pokúšanie povery, ktoré je práve charakterizované snahou „fixovať ako objekt a tým materializovať to, čo je nad všetkým rozlomom subjekt – objekt bytie samo“. Tak z dvoch závažných dôvodov - z protestu proti modlárstvu a povere – čelí filozofická viera náboženskému pokušeniu. Pretože je toto pokúšanie priamo charakteristickým znakom náboženského postupu, dostáva sa niekedy u Jaspersa pojem náboženstva s pojmom viery do priameho protikladu: „Filozofujúcemu ako takému je možná viera, nie však náboženstvo“.“A predsa nemožno pojem náboženstva vyradiť šablonovite s poukazom na jeho materializujúce nebezpečenstvo. Nemožno totiž poprieť, že vo vnútri náboženstva sú snahy čeliť tomuto pokúšaniu a brániť sa proti svojvoľnému vulgarizovaniu veci transcendencie. Niet pochýb, že tu čestné miesto patrí kresťanstvu, alebo ako hovorí Jaspers: biblickému náboženstvu. V tomto náboženstve – v ktorom najväčšiu pozornosť Jaspers venuje prorokom je totiž nápadná polarita, ktorá ním po celej dĺžke prebieha: napätie

medzi „materializujúcimi“, tradične náboženskými prvkami a medzi vášnivým protestom proti všetkej materializácii v mene vlastnej, nepochopiteľnej, úplne transcendentnej božej pravdy, tak ako boli jeho klasickými predstaviteľmi práve SZ proroci. Je teda možné pri biblickom náboženstve rozlišovať akoby dvojitú tvár: čisté pravdy živej náboženskej viery na jednej strane a ich vulgarizujúce znetvorenie na strane druhej. Z tejto dvojakej tváre biblického náboženstva vyplýva Jaspersovi: posilňovať stranu kladu a oslňovať opačnú stranu. V tomto úsilí sme nie sami práve oná prorocká vrcholná tradícia ukazuje cestu. V jej uplatnení a dotiahnutí bude podľa Jaspersovej mienky nutné dištancovať sa od trojakej slepej uličky:1/ je treba vzdať sa nacionálneho náboženstva, ako charakterizovalo ranné štádium biblického náboženstva v Izraeli a ako k nemu v cirkevných dejinách smerovali napr. Niektoré protestantské, zvlášť kalvínske smery, opierajúce sa o určité časti SZ a nie o celok biblickej zvesti.2/ je treba vzdať sa náboženstva zákona, ako sa utváralo u Ezdráša, Nehemiáša a v kňazských redakciách SZ a potom zvlášť v židovstve. S tým je treba opustiť aj hierokraciu (kňazskú vládu), tak ako ju zo židovstva v mnohom prebralo kresťanstvo.3/ je treba vzdať sa Kristovho náboženstva, ktoré vidí v Ježišovi Boha a na myšlienke druhého Izaiáša o obeti ( Iz 52) zakladá dianie spásy.Je zrejmé, že z týchto troch požiadaviek je najzávažnejšia požiadavka tretia – smerujúca proti christológii, ktorá mu je príkladom „zbožstvenia človeka“, v ktorej býva transcendencia falošne stotožnená s telesným človekom, od božských kráľov, orientálnych ríš, inkarnácií indických náboženstiev až ku Kristu (824). Avšak práve takéto zbožstvenie človeka je jedným zo základných príkladov nevery a nefilozofie (str. 100 nn). A ďalej hovorí: „vo svete niet žiadneho človeka, ktorý by nám mohol byť Bohom, to nám ukazuje, čo je možné ľuďom a to nás povzbudzuje. Nemôže telesne uchopiť Božiu ruku, možné (ľuďom a to nás povzbudzuje) sa však chopiť ruky druha v osude“ (103). V týchto slovách je neklamne naznačená cesta krevízii Kristológii. Avšak táto Jaspersova kritika, týkajúca sa Kristológie neobstojí, ani jeho pokus o revíznu rekonštrukciu. Samozrejme, že kresťanská teológia nemôže byť Jaspersovou kritikou odvolaná od svojej veci, ale naopak musí pri nej stáť tým pevnejšie.Jasperovo myslenie pri všetkom úprimnom rešpekte k biblickému posolstvu odmietlo vziať vážne udalosť konkrétneho zjavenie, vidiac v ňom neprístojnú petrifikáciu. Odkladaním v možnostiach Božích a ľudských si uzavrelo cestu k vecnému pochopeniu Božej skutočnosti. Odkiaľ potom nepochopený pre základné reality viery: evanjelium o Ježišovi Kristovi ukrižovanom zmŕtvychvstalom a zvesť o výlučne Božej milosti. To nie je náhoda: lebo práve túto dvojakú zvesť nemožno zachytiť do schém ľudských predurčených možností - presahuje ich radikálne.

17.

H. Arendtová, R. Aron, F. Hayek, C. Schmidt, O. Spann

H. Arendtová - nemecko-americká politologička a filozofka. Žiačka E. Husserla, K. Jaspersa R. Bultmann a M. Heidegger. Spoluvydavateľka Kafkovho diela (1946 an.) Sústredila sa na výskum sociologicko-antropologických kategórií práce, výroby a konania.

Základnými rozmermi praktického života ako najhlbšej podmienenosti ľudskej existencie je práca, vyrábanie a konanie. Práca zodpovedá biologickej podmienenosti existencie ako telesnej, takže jej podmienkou je život sám; vo vyrábaní a zhotovovaní predmetov sa vyjavuje to, čím sa ľudská bytosť stavia proti svojej prírodnej a biologickej viazanosti. Vyrábaním vzniká oblasť protikladná oblasti prirodnej, je spredmetnením toho, čo je schopné pretrvať individuálny život: vyrábanie tak poukazuje na to, že k ľudskej existencii vždy patrí svet. Konanie je zakotvené v tom, že bytie človeka je zároveň spolubytím, teda zodpovedá faktu plurality. Konanie sa vždy odohráva ako vzťah medzi ľuďmi, je to činnosť verejná, v ktorej sa roztvára oblasť politického života.

Tieto tri základné rozmery ľudskej existencie chápae Arendtová ako prehĺbenie Heideggerových analýz starosti - sú teda podmienenosťou ľudskej existencie, ktorej základom je čas: práca je poukaz k minulosti a k situovanosti, vyrábanie a zhotovovanie vecí je rozmer prítomnosti, zatiaľ čo konaním sa človek ako bytosť politická otvára do budúcnosti - politická starosťje starosť o to, čo bude.

Základným zmyslom ľudského aktívneho života je premieňať to, čo je dané, na podmienky vlastnej existencie: čokoľvek sa v ľudskom svete vyjaví, stane sa vzápätí súčasťou ľudskej podmienenosti. Preto sa človek nestretáva s vecami ako cudzími, vonkajšími objektami, ale ako s tým, čo patrí do jeho života

- objavovala podstatné spôsoby krízy, ktoré stotožnila s krízou vzdelania, stratou fenoménu autority a všeobecným úpadkom hodnôt.

Podstatu človeka vníma ako odlišnosť, absolútnu inakosť osoby; inakosť vníma základnými konštitujúcimi princípmi demokratického politického spoločenstva. - rieši problém totalitarizmu, v roku 1951 sa preslávila dielom Pôvod totalitarizmu.- presadzuje myšlienku, že politika patrí do spoločenského života, má veľký význam a cez politiku môže človek dať zmysel svojmu životu.- vystupuje proti násiliu, no revolúcie majú zmysel, cez ne môže človek a spoločnosť nájsť vnútorné šťastie a zmysel spoločenského života.- je spájaná s republikanizmom, ktorý bol zdrojom pre Machiavelliho- totalitarizmus smeruje k vnútornej totálnej dominancii a k ovládnutiu sveta- politika má zvláštny význam, lebo iba v jednaniach sa odhaľuje jedinečnosť

Raymond Aron

Väčšinu života sa venoval skúmaním podstaty politiky a faktorov, ktoré podmieňujúdosiahnutie najlepšej možnej formy spoločnosti a štátu. Jeho existenciálne filozofická téza bola založená na poznaní, že dejiny nie sú pre človeka vnejšie, ale že každý nesie dejiny ktoré sa snaží poznať sám v sebe. Aron odsudzoval toto zboštenie dejín je to ako zdroj neznášanlivosti a ideologického politického fanatizmu. Neskôr sa Aron v rámci svojej vedecko výskumnej a političke esejistickej činnosti venoval hľadaniu odpovedí na otázky aké politické slobody boli v moderných priemyslových spoločnostiach a ich štátov de facto uskutočňované. Pritom zdôvodňoval primát politiky v občianskej spoločnosti a zrovnavacou metódou analyzoval rozdiely medzi ústavne pluralistickými

režimami jednej strany. Cestu k prekonaniu tradičného individualizmu asociálneho atomizmu videl v dôslednom presadzovaní princípov slobody rozumu a občianskych práv.

F. Hayek

- patrí k najvýznamnejším filozofom anglosaského neoliberalizmu 20. storočia, je pokračovateľom Smitha a Huma.- zaoberá sa významom pravidiel v ľudskom spolužití, jeho úvahy sa sústreďujú na dva tématické okruhy: 1. súvislosti medzi hranicami rozumu a hranicami poznania a významom pravidiel pre ľudské konanie2. súvislosti medzi druhom pravidiel a, ktorými sa riadi spolunažívanie ľudí a povahou z toho vyplývajúceho poriadku konania- spoločenské spolunažívanie môže byť usporiadané dvoma odlišnými spôsobmi: a.) zavedením určitej ústrednej koordinačnej inštitúcie, ktorá dáva jednotlivcom príkazy na plnenie úlohb.) na základe samoutvárania poriadku, v rámci ktorého sa ponecháva na vôli jednotlivcov, aby si určovali svoje konanie- podľa Hayeka vo všetkých slobodných spoločnostiach možno pozorovať, že hoci skupiny ľudí sa na účely dosiahnutia konkrétnych cieľov spájajú do organizácií, koordináciu činností organizácií určujú sily, ktoré vytvárajú spontánny poriadok. Rodina, farma, továreň, firma, rôzne soplky a všetky verejné inštitúcie vrátane vlády sú organizácie, ktoré sú integrované do obsažnejšieho spontánneho poriadku.- vláda podľa Hayeka: 1. udržiava poriadok presadzovaním pravidiel správania, t.j. má donucovaciu funkciu, 2. ako jedna spomedzimnohých ďalších organizácií poskytuje služby, ktoré spontánny poriadok nemôžu produkovať, teda má funkciu poskytovania služieb.- vo svojich úvahách o demokracii sa Hayek vracia späť k pôvodnému významu, hľadá slovo, ktoré by ju nahradilo – demarchia, v nej ľud neuplatňuje moc, ale vládne prostredníctvom ustanovených zákonov, ktoré sú zverejnené.- Hayek podrobuje kritike aj nedostatky západnej demokracie- uvádza 3 dôvody, ktoré majú vplyv na to, že v každej spoločnosti sa silná skupina nevytvorí z najlepších, ale z najhorších jedincov: 1. čím vyššia je úroveň vzdelania a inteligencia jednotlivcov, tým vyššia je rozmanitosť názorov, a tým pravdepodobnejší je aj nesúhlas s určitou hierarchiou hodnôt. Vysoký stupeň uniformity a názorovej zhody je spojený s nižšou mravnou a intelektuálnou vyspelosťou.2. diktátor bude schopný získať podporu všetkých ľahko ovplyvniteľných ľudí, ktorí nemajú vlastné presvedčenie, ale sú ochotní prijať hotový systém hodnôt, ak sa im bude často a dostatočne dôrazne a nahlas opakovať.3. pre ľudskú povahu je takmer zákonité, že ľudia sa ľahšie dohodnú na negatívnom programe, nenávisti k nepriateľovi, závisti k úspešnejším ako na akejkoľvek pozitívnej úlohe. Kontrast my – oni.

Carl SchmittJeho uvažovanie ostaté prešlo zložitým a rozporným vývojom. Veľkú pozornosť venoval Schmitt vzťahu diskusie a decize. Rozhodovanie bez diskusie ho zaujalo natoľko, že napísal obsiahle dejiny pojmu diktatúra, siahajúca do rímskeho konzulátu až k „diktatúre proletariátu" a diktátorským prvkom vaimarskej ústavy.Na základe historických príkladov Schmitt rozlišoval dva typy diktatúry:- diktatúru komisára -jeho zmyslom bolo chrániť ústavu dočasnou suspenziou jej článkov- suverénna diktatúra - diktatúra proletariátu alebo diktatúra revolučného, národného

zhromaždenia francúzska, ktorá si kládla za úlohu vytvoriť novú ústavu namiesto starej V spise „Begriff des politischen" vyslovil Schmitt názor, že pojem štátu predpokladá politično, jeho kritériom je odlíšenie priateľa a nepriateľa. Liberalizmus hodnotil ako nepoctivé pokračovanie politiky ako systém

odpolitizovania politična a politično premenované v ducha a obchod či etiku a ekonómiu.Po roku 1939 nahradil Schmitt kategóriu suverénneho štátu náukou o ríši a veľmocenskom priestore. Na jednej strane sa síce prikláňal k imperializmu tretej ríše, ale ako kategóriu dejinnej legitimity, ktorá odrážala koniec starej Európy a vznik nového poriadku. Bol presvedčený, že politická teológia nebola odložená ad acta ani augustínskym učením H. Maiera o dvoch ríšiach, ani Topitschovým scientizmom, ani odcudzením teologického konzervatizmu u Metza a Feila. Schmitt považoval politickú teológiu za kľúč k porozumeniu spoločnosti, štátu a dejinného vývoja v novoveku.

Othmar SpannUrčitý vplyv na myslenie o štáte v I. polovici 20. storočia mal profesor národnohospodárstva a vedy o spoločnosti. Jeho úvahy o štáte súviseli s poznaním, že spoločnosť je rozdrobená do rôznych spoločenstiev a môže existovať len za predpokladu rozvrstvenia a odstupňovania podľa hodnôt, nadvlády určitých systémov hodnotenia. Rešpektovanie týchto systémov hodnotenia zaisťuje štát. Pritom musí byť zaistené minimum organizátorského upevňovania hodnotenia, štátneho schvaľovania, zvýhodňovania a potlačovania. Každá dejinné existujúca spoločnosť spočíva podľa Spanna na krotení nepriateľsky hodnotených systémov. Rozporné politické diskusie vyvolala Spannova teória o úlohe nových celkov, viac menej nútených korporácií, v ktorých sa majú združovať stavy jednotlivých povolaní. Bol to pokus nanovo usporiadať vzťahy odborov a podnikov tak, aby sa v spoločnosti obmedzil intervencionalistický, autoritatívne presadzovaný vplyv všeobecnej politiky strán a vlád. Sám Spann od mája 1934 dištancoval od stavovsko-štátnej ideológie a ešte v roku 1935 sa odvážil verejne kritizovať politiku voči Židom a rasistickou ideológiou nacionálneho socializmu.

18.

Konzervatívne, liberálne, kresťanské a sociálne učenia o modernej štátnosti

Od teoretických koncepcií štátu sa prechádza k ich reálnemu fungovaniu v praxi (jednotlivci, skupiny, triedy, polit. str.). Existujú rozdiely v ich hodnotení, zhrnuté do 4 smerov:

Konzervatívne učenie- konzervatívci sú orientovaní na tradičné hodnoty: človek, rodina, štát, tradície spoločnosti

Edmund Burke- dosiahnutie slobody cez revolúciu neprinesie jej rozšírenie, ale obmedzí podmienky jej udržania- nevyhnutné podmienky pre jednotlivcov:

1. vláda zákona2. nezávislé súdnictvo uznáva ich aj liberalizmus, 3. zastupiteľská vláda ale konzervativizmus ich4. inštitúcie súkromného vlastníctva presadzuje s väčším presvedčením5. zahraničná politika

- v dejinách konzervativizmu - 3 učenia o štáte1. francúzske - pesimizmus v otázke ľudskej prirodzenosti

- obhajoba monarchie a cirkvi

2. nemecké - teologická interpretácia človeka nahradená svetskou- štát je stotožňovaný s nástrojom ľudskej emancipácie- sloboda - spojená s nacionalizmom, podriadená čistej rase a jednote

3. britské - prevláda skepticizmus- zmiešaná ústava- stredná cesta (intervencionistické pôsobenie) ↔ kapitalizmus. Pokrok dosiahla stredná cesta (lepšie plánovanie, odvrátenie nezamest.)

Liberálne učenie- 1215 Magna charta libertatum - prvotné liberálne myšlienky- Spinoza, Locke, Montesquieu, Kant, Mill

- 2 etapy:1. liberalizmus obsahoval základné demokratické princípy (suverenita ľudu, hlasovacie právo, parlamentarizmus)2. po 2. sv. vojne prijal liberalizmus niektoré socialistické reformy

- Veľká Británia - sociálny liberalizmus- USA zmierenie individuálnej slobody s uznávaným rozsahom (štát je zodpovedný za blaho človeka)- ujal sa sociálny liberalizmus (sociálny štát) rysy:

1. najväčšia hodnota je človek a jeho prirodzené práva2. individualizmus3. obhajoba prirodzených práv4. nedotknuteľnosť slobody

Cirkevné učenie- sociálny katolicizmus- sociálny protestantizmus- čím viac sú ľudia bezbrannejší, tým viac sú závislí na ostatných a na štáte- solidarita- úloha štátu: dbať o všeobecné blaho- podpora záujmov spoločnosti- úlohy štátu:

1. ten kto pracuje a vyrába si užíva plody svojej práce2. kontrola a riadenie dodržiavania ľudských práv

- zodpovednosť nenesie štát, ale sociálne skupiny- štát má zaisťovať pracovné príležitosti- intervencie štátu sú ospravedlniteľné, keď odstránia biedu a vykorisťovanie (kritika zneužívania

intervencií)- človek - najväčšia hodnota - slúži mu trh a štát

Sociálne učenie- sociálna spravodlivosť je rovnosť- súkromné vlastníctvo vedie k nerovnosti

Marxistický socializmus- triedne protiklady- súkromné vlastníctvo - je disponované ľuďmi- ochranou je štát - byrokracia

Socialisti západného typu- politická demokracia- občianske práva

Demokratický socializmus- rovnosť šancí

Sociálna demokracia- sociálna rovnosť- kolektívne riešenie problémov- právo jednotlivca na dôstojnosť a individualitu

Kresťanský socializmus- svet sa pohybuje v bludných kruhoch- riešenie problémov predpokladá demokraciu- socializmus nie je možný bez demokracie- zásahy vlády do života spoločnosti- prerozdeľovanie bohatstva

19.Sociálno-politické myslenie J. A. Komenského

Jeho dielo je polytématické. Vyjadruje sa k otázkam filozofickým, sociálno-politickým a taktiež k otázkam pedagogickým. Stretol sa s René Descartesom, štyri hodiny spolu diskutovali......V čase keď žil Komenský bola spoločnosť v Čechách sociálne i konfesionálne diferencovaná. Odkedy nastúpili Habsburgovci na trón, v Čechách mali prevahu katolíci. Popri nekatolíkoch, ktorých reprezentovali kalvíni, luteráni a rôzne husitské sekty tu jestvovala i Jednota bratstva, ktorej členom bol i Komenský.

r. 1609 žil Rudolf II. Habsburský , ten napriek tomu, že mu vytýkali mnohé veci, v Čechách prijal zákon, ktorý sa nazýval Rudolfov majestát. Bol to prvý oficiálny dokument garantujúci náboženskú slobodu aj nekatolíkom. Rudolf II. Habsburský bol známi tým, že prijímal astronómov a obľuboval prírodné vedy.......

 r. 1627 bola prijatá ústava, ktorá diskriminovala všetkých nekatolíkov

Tvorba1. ranno-kresťanský utopizmus a chiriazmus

- Spisy : Trúchlivý Listové do nebe Labyrint sveta a raj srdca

Obdobie, keď musí opustiť svoju krajinu, keď trúchli a píše listy do neba. Píše o tom, ako na svete je a prosí všemohúceho, aby napravil veci ľudské. Verí, že len Boh môže veci zmeniť. Bolo to obdobie, keď Komenský skutočne veril, že veci sa dajú napraviť zhora

2. ranno-buržoázny utopizmus- riešenie Komenský hľadá už na tejto zemi. Uveril, že človek je tak dôležitá bytosť, že dokáže

tento svet napraviť. Dielo:- Veľká didaktika- Všeobecná porada o náprave veci ľudských

Tvrdil, že človek je skvostná bytosť, stvorená na obraz Boží, obdarená slobodnou vôľou, vďaka ktorej dokáže rozlíšiť dobro a zlo, a práve preto vie rozlíšiť aj to, čo pre neho dobré je a čo nie. Myslel si, že je to bytosť schopná sebazdokonaľovania sa, môže sa meniť. Ak sa môže meniť človek, musí sa dať zmeniť aj spoločnosť, ktorú tvoria ľudia.Základným nástrojom zmeny človeka je výchova a vzdelávanie. Úprimne tomu veril. Spoločnosť tvorená zodpovednými ľuďmi nemôže byť nezodpovedná. Aby školy plnili poslanie, treba ich zreformovať.V tomto diele je obsiahnuté i Komenského sociálno-politické myslenie, východiskom je konštatovanie potreby zmeny. Išlo mu predovšetkým o zmenu vtedy jestvujúceho feudalizmu. - požiadavka na demokratizáciu a humanizáciu spoločnosti, ktorá nie je uskutočniteľná v podmienkach

absolutistickej monarchie.

Tvrdí, že všetky ľudské veci sú v spoločnosti narušené a ľudská spoločnosť je nevhodne riadená. Vládcovia nevedia vládnuť. Chybou vládcov je predstava, že ľudia jestvujú kvôli ním. Tvrdil, že vladári sú tu kvôli ľuďom a nie naopak. Skutočne a spravodlivo vládnuť je umenie. Správne vládnuť znamená

rešpektovať ľudskú slobodu a dôstojnosť. Všetci ľudia sú slobodní od prirodzenosti, lebo prichádzajú od Boha. Naučiť sa vládnuť znamená vzdelávať sa, zdokonaľovať sa.

„Iba na základe vševýchovy je možná všenáprava“

Náprava spoločnosti a nastolenie ľudskosti je možná. Podáva návod:1. vymazanie minulosti2. vzájomné odpustenie a zmierenie3. vzájomná tolerancia, znášanlivosť a rešpektovanie sa

Ak sa zmení systém vzdelávania, musí sa zmeniť aj politika. Mala by sa stať ľudskou vecou. Nová politika má zahŕňať ľudskosť, novú právnu teóriu, novú hospodársku prax, novú správu vecí verejných.....Propagoval ideu novej spoločnosti, ktorá môže byť vytvorená na rozvalinách feudálneho systému. Teda nová spoločnosť nepredpokladá nejaké nové teritóriá ako u Th. Moora (ostrov Utópia), Komenský sa snaží spoločnosť situovať do reality. Nemá to byť ideálna vysnívaná ríša, má to byť spoločnosť vybudovaná na základe reforiem a zmien pôvodnej starej spoločnosti. Nedokázal sa zbaviť sociálneho rozvrstvenia spoločnosti.........Ostanú tí, ktorí vládnu a tí, ktorí budú poddaní...Pre tých žiada vytvorenie podmienok pre dôstojný život, prácu pre každého, trestanie zaháľačov, starostlivosť pre chorých, odstránenie nemravnosti.

Hovoril o   trojakej forme vlády :a. demokracia – je pre ľudí najprirodzenejšiab. aristokracia – vzhľadom na ľudskú skazenosť je najspoľahlivejšiac. monarchia – najspoľahlivejšia forma vlády

„Je ťažké povedať, ktorá z foriem je najlepšia. Je tu totiž nebezpečenstvo zneužitia každej z nich“

demokracia sa môže zvrhnúť na anarchiu aristokracia sa môže zvrhnúť na oligarchiu monarchia na tyraniu

„Vláda človeka nad človekom sa má uskutočňovať pomocou rozumu, zákona a práva, a nie násilím........kto chce vládnuť nad inými, musí sa naučiť ovládať sám seba“Komenský

Zastáva v nej strednú demokratickú pozíciu, ale predovšetkým sa snaží chrániť individuálnu slobodu. Moc by mala byť podrobená verejnej kontrole, a taktiež je nutné, aby bolo rešpektované aj právo (právny štát). Jednotlivec by mal byť aktívnym členom spoločnosti.

20.Problém sociálneho poriadku v tvorbe J. Feješa /Feješ versus Rousseau/

Obdobie osvietenstva - 18. – 19. stor.Sociálno-politické myslenie koncom 18. a začiatkom 19. storočia na Slovensku bolo pod intenzívnym vplyvom myšlienok francúzskej buržoáznej revolúcie, t.j. bolo pod vplyvom učenia, ktoré rozvíjali takí osvietenci akými boli napríklad Voltaire, Rousseau, Montesquie.

Najväčší vplyv na Slovensku mala tvorba J. J. Rousseaua. Reagovalo na ňu niekoľko slovenských autorov, medzi nimi ako prvý Ján Feješ, neskôr Ján Kollár a po ňom Ľudovít Štúr.

Možno konštatovať, že prvé významné diskusie o slobode človeka a o rovnosti medzi ľuďmi iniciovali na Slovensku prví francúzski osvietenci. Dokladá to aj tvorba slovenského osvietenca :

Jána Feješa (1764 – 1823)V ktorej reagoval na Rousseauove učenie o tzv. prírodnom stave človeka, o vzniku štátu a aj na učenie o občianskych slobodách a právach človeka.

Názvy jeho prác:- O najlepšom a nie najlepšom svete- O politickom predvídaní- Zaslúžil a o ľudstvo viac ženský či mužský rod ?

Vychádzal z Rousseauovho tvrdenia, že človek žil pôvodne v prírodnom stave (teda mimo štát), iba postupne si vytváral spoločenské formy života, ktorých vyústením je štát. Feješ nesúhlasí s názorom Rousseaua, že práve tento pôvodný prírodný stav bol tým najvhodnejším prírodným stavom pre človeka, aj keď v ňom bol človek slobodný a šťastný. Feješ však tvrdí, že ten prírodný stav nemohol byť v   skutočnosti tým najlepším stavom pre človeka, nemohla v   ňom vládnuť skutočná sloboda, lebo to bol stav divošstva a   surovosti, lebo v   tomto stave nevládol rozum, ale pudy . Skutočne ľudským a slobodným stavom pre človeka je len spoločenský stav. „Človek sa môže stať ozajstným človekom len v štáte“.Štát nevznikol podľa Feješa na základe spoločenskej zmluvy, ale štát vznikol z potreby združovať sa, ktorá je prirodzenou potrebou ľudí. Štát je pre človeka najvhodnejším stavom preto, lebo iba v ňom sa človek stáva občanom a iba v štáte ako občan môže mať zaručené všetky slobody a práva.

Medzi základné občianske práva Feješ zaraďuje:- právo na život- právo na vlastníctvo- právo na zisk dosiahnutý vlastnou prácou- právo na vzdelanie- náboženské presvedčenie a pod.

Štát, ktorému sa občan dobrovoľne podriaďuje mu musí garantovať osobnú bezpečnosť, lebo bez nej človek nemôže užívať ani svoje ľudské a občianske práva. Štát má povinnosť človeka ochraňovať. Na všetkých občanov štátu sa vzťahujú rovnaké práva, lebo na všetkých sa vzťahuje prirodzená rovnosť.

Rovnosť chápal Feješ v duchu Voltaira a t.j. ako rovnosť občanov pred zákonom.... Feješ bol stúpencom idey občianskej spoločnosti. Spoločnosti, ktorú chápal v širšom význame ako dobre riadený štát, v ktorom platí deľba moci.

A predovšetkým má človeku garantovať osobnú slobodu, ktorú Feješ chápal ako možnosť človeka konať v súlade s vlastným rozumom a vôľou, t.j. bez vonkajšieho donútenia, nátlaku a podobne.

Feješ síce občiansku spoločnosť vytváranú podľa predstáv J. Locka a J. J. Rousseaua propagoval, avšak dobovú aktuálnu spoločnosť v ktorej žil v rámci Rakúsko-Uhorskej feudálnej monarchie, nepovažoval za najlepší sociálny poriadok. Súčasne vyjadroval presvedčenie, že tak na človeka ako aj na ľudskú spoločnosť sa viaže možnosť permanentného vývoja a zdokonaľovania sa.Osvietensky veril, že vývoj ľudskej spoločnosti vedie stále k väčšiemu pokroku.

V každom prípade Feješ výrazne ovplyvnil sociálno-politické myslenie na Slovensku, pretože svojimi modernými myšlienkami propagoval ideu občianskej spoločnosti na Slovensku.

21.Sociálno-politické myslenie v tvorbe štúrovcov

-Štúrovci v   duchu moderných európskych politických ideí odmietali feudalizmus, absolutizmus, maďarizáciu, privilégia šľachty. Žiadali suverenitu národa, zásady ústavnosti a   zastupiteľstva. -popri jazykových požiadavkách ako prví žiadali pre slovákov aj sociálne práva-pociťujú absenciu idey, ktorá by spájala národ, ich snahy sú brzdené zo strany Uhorskej monarchie, ktorá reaguje na moderné politické systémy ešte trvrdšou „starou líniou“ absolutizmu -chybu vidia aj v tom, že privilegované vrstvy slovákov (šľachta,duchovnenstvo), automaticky prijímajú za svoje ciele monarchie a dištancujú sa tak od záujmov vlastného národa. Aj preto sa snažia štúrovci (ako Hurban, Hodža, Kráľ, Chalupka,Botto...) svojou tvorbou osloviť bežný ľud.

ĽUDOVÍT ŠTÚR-pred revolúciou 1848/49 Štúr kritizuje feudalizmus ako najväčšie zlo, príčinu neslobody a nespravodlivosti. Osobitne kritizuje poddanstvo. -propaguje nastupujúci systém kapitalizmu, pokojnou cestou, nie revolúciou-potreba predísť revolúcii, ktorá znamená chaos, neporiadok, neľudské spôsoby...-požaduje zaistenie osobnej slobody, slobodu imania, vysluhovanie spravodlivosti, reformu súdnictva, politickú rovnosť všetkých ľudí,.. rozvoj priemyslu, obchodu, poľnohospodárstva-požaduje rozvoj kultúry a vzdelania v materinskom jazyku-v revolučných rokoch 48/49 pod vplyvom revolučných udalostí doma i vonku sa Štúrove názory radikalizujú. Štúr ako najradikálnejší rečník slovanského zjazdu v Prahe pripúšťa pád monarchie. „Pádom Rakúska nepadáme my.“-navrhuje vytvorenie zjednotenej slovanskej obce v rámci Rakúska.-kapitalistický poriadok, nový spoločenský systém žiada už aj za cenu revolučnej aktivity.-po revolúcii nastáva sklamanie, Štúr rezignuje na viaceré svoje doterajšie soc.pol. názory-v práci Slovanstvo a svet budúcnosti, kritizuje ústavné štáty na západe a tým aj nastupujúcu občiansku spoločnosť, tvrdí, že ústavné štáty sa dostali do hlbokej krízy, narastá v nich sociálna nespravodlivosť, vznikajú soc.nepokoje, štrajky, revolúcie, narastá bezbožnosť a indiferentizmusSociálny poriadok západných štátov sa už „vyčerpal“, štúrovci reagujú na problémy „divokého“ raného kapitalizmu západného typu, odmietnutím záp.kapitalizmu ako náhrady feudalizmu.-nádej vkladajú do slovanského východu, ten je nositeľom nových kultúrnych a ľudských hodnôt-slovanský východ reprezentuje budovanie sociálneho poriadku založeného na manželstve a rodine ako základnej bunke. Vychádza z duchovnosti a kresťanskej zbožnosti. -slovanský východ má prevziať iniciatívu v Európe a preto sa musí zjednotiť-existovali rôzne pohľady na toto zjednotenie, napríklad formou veľkej slovanskej federácie. Ľudovít Štúr presadzuje model pripojenia slovanských štátov k Rusku, tak je možné definitívne prekonať austroslavizmus. Štúrove dôvody: Rusi si ako jediní zo slovanov dokázali zachovať štátnu samostatnosť, ruská vláda podporuje pokrok, národ tvorí jednotu s cárom, správa financií je dobre organizovaná, pravoslávna cirkev nepodľahla západnej bezbožnosti-štúrovci si často idealizovali Rusko ako garanta idey všeslovanskej vzájomnosti-Rusko musí iba zrušiť poddanstvo, silný slovanský štát pod egidou Ruska musí garantovať polit. slobodu, ľudské práva odvodené z kresťanstva, politický systém má byť založený na vzájomnom prepojení zákonodarnej, výkonnej moci, štát má garantovať rozvoj priemyslu, obchodu, bankovníctva, ale aj zvýšiť úroveń školstva vedy a kultúry-zjednotení slovania majú uznať výhody pravoslávneho náboženstva.

-pripojenie k Rusku zdôvodňuje Štúr i Hegelovym tvrdením, že v dejinách si zachovajú miesto len národy, ktoré vytvoria štát.

22.Sociálno-politická koncepcia T. G. Masaryka

MASARYK sa v svojej tvorbe zaoberal okrem sociálno-politických otázok aj vo filozofiou, náboženstvom, sociológiou, politológiou i praktickou politikou.DIELA: Otázka sociální, Ideál Humanitní, Světová revoluce, Rusko a Evropa-politicky sa pohyboval medzi buržoáznou demokraciou a náboženskou soc.-pol.ideológiou-sám nazýva svoj politický program pojmom REALIZMUS, mal blízko k reformizmu-ideu socializmu odvodzoval od učenia Ježiša Krista (hlásal revolučné myšlienky rovnosti bohatých a chudobných) a myšlienok Veľkej francúzskej revolúcie (sloboda rovnosť bratstvo). Podľa Masaryka každý stúpenec hesla: sloboda, rovnosť, spravodlivosť je socialista. -ako stúpenec socializmu však KOMUNIZMUS jednoznačne odmieta. Dôvody: -likviduje súkromné vlastníctvo, čo je v rozpore so základnými ľudskými právami -žiada likvidáciu štátu. Štát je podľa Masaryka dôležitým nástrojom regulácie vzťahov. -likviduje náboženstvo -hlása revolúciu a postupy násilia a teroru-Masaryk tvrdil, že vyspelosť štátu by mala byť úmerná schopnosti štátu nedovoliť zneužiť náboženstvo pre politické ciele. Presadzoval humanitnú spoločnosť a snažil sa o zničenie národných tendencií v politike, keďže si uvedomoval ich nastupujúcu silu.-Štát vo svojej historickej skutočnosti považuje Masaryk najmä za súbor určitých osôb, medzi ktoré je rozdelená vláda a správa. Politika ich poučuje o ich úlohách, a o tom, ako ich splniť.-Absolutistický štát tvorí iba panovník, konštitučný a parlamentný aj úradníctvo a ľud.-Slobode nemusí brániť iba panovník a jeho úradníci, ale aj verejná mienka ľudí.-Politická prax je iná ako prax mravná. Líši sa tak, ako spravodlivosť od lásky k blížnym.

V nadväznosti na západoeurópske učenie o občianskej spoločnosti zdôrazňoval nevyhnutnosť buržoázneho zriadenia, ktoré je založené na existencii súkromného vlastníctva, slobode podnikania, individuálnej občianskej slobode človeka. Bol odporcom revolučného riešenia problémov. Bol stúpencom deľby politickej moci, rešpektoval rozdelenie moci na: zákonodarnú, výkonnú a nezávislé súdnictvo.

23.Sociálno-politický pragmatizmus M. Hodžu /Hodžov projekt agrárnej

demokracie/

Jedným z najerudovanejších a najaktívnejších slovenských politikov predmníchovskej ČSR bol aj Milan Hodža.

Základné kontúry “agrárnej demokracie“ načrtol už v prvom období svojej tvorby, t. j. pred rokom 1918. V tomto období boli jeho názory úplne identické aj napríklad s Pavlom Blahom či Vavrom Šrobárom, ktorí patrili k najagilnejším stúpencom masarykizmu na Slovensku.

K sociálnym zdrojom Hodžovej koncepcie možno zaradiť: - konkrétne sociálno – ekonomické pomery na Slovensku pred vznikom ČSR - sociálnu skladbu slovenského obyvateľstva s prevládajúcim roľníctvom - prevahu poľnohospodárstva nad priemyslom

Roľníctvo chápal ako činiteľa sociálne integrujúceho, teda takého ktorý môže byť nositeľom sociálneho zmieru. Túto koncepciu vnímal ako súčasť tzv. agrárno – demokratickej ideológie. Teoretickú podstatu koncepcie vymedzil na pozadí komparácie obsahu pojmov agrárna demokracia a agrárizmus.

Agragizmus – zásada výroby, hodnotenie. Agrárna demokracia – duch a politika človeka pracujúceho na pôde.

V prvom rade znamenala starosť o človeka pracujúceho na pôde, starostlivosť o jeho pozíciu v spoločnosti, v štáte.

Agrárna demokracia mala byť kvalitatívne novou dimenziou demokratického politického systému. Tento politický systém predpokladal deľbu štátnej moci na moc zákonodarnú, vládnu, nezávislé súdnictvo a verejnú správu. Dominantou politického systému mal byť subsystém politických strán opierajúci sa o demokratické volebné zákonodarstvo. Táto koncepcia predpokladala existenciu silnej a vplyvnej agrárnej strany. Takouto stranou mala byť Republikánska strana zemědelského a malorolnického lidu.

Hodža bol stúpencom parlamentarizmu. Pomer zákonodarnej a výkonnej moci riešil v prospech exekutívy. Za funkčne najdôležitejšiu súčasť politického systému považoval koaličnú vládu. V predmníchovskej ČSR boli známe štyri typy koalície: všenárodná, červeno – zelená, panská a široká. Koncepcia agrárnej demokracie predpokladala pôsobenie opozície. V tomto Hodža plne akceptoval postulát. Väčšina je princípom rozhodovania, pomernosť je princípom zastupovania. Historický vývoj túto iniciatívu nepotvrdil.

Hodža vstúpil do politiky v roku 1905 keď ho zvolili za poslanca uhorského snemu. Roku 1918 sa stal splnomocným zástupcom Československej vlády v Budapešti. V rokoch 1919 až 1935 vykonával funkcie ministra unifikácie, školstva a poľnohospodárstva. Bol členom vedenia agrárnej strany.

24.Ľudská prirodzenosť - problém chápania podstaty človeka.

- ústredná otázka celého myslenia je človek: človek ako subjekt – človek je mysliaca bytosť, poznávajúca prostredníctvom vedomia človek ako objekt - sám pre seba – je tým, čo je vnímané, myslené, uvedomované

- všetky koncepcie človeka (teda ako ho vnímajú) majú spoločné aj to, že si utvárajú sociálnu, či politickú filozofiu v súlade s vnímaním, resp. v súlade s tým, aká je predstava o spoločnosti, ku ktorej ľudia smerujú a akú spoločnosť k svojmu životu potrebujú

človek – individuálna alebo spoločenská bytosť – prirodzene dobrý alebo zlý: koncepcia politického systému je závislá na chápaní človeka:1. pesimistická línia – človek chápaný prirodzene ako agresívna bytosť – Hobbes

- koncepcia silného štátu, ktorý disponuje silnými represívnym aparátom na potlačenie agresívnych prejavov ľudí

2. optimistická línia – človek ako bytosť so zmyslom pre koexistenciu- štátu je prisudzovaná minimálna úloha koordinácie ľudského spolunažívania

Aristoteles - človek ako tvor spoločenský = zoon politikonantika – spoločenskosť je podstatou človeka, resp. stav existencie v politickom systéme vedie ku koexistencii človeka s ostatnými ľuďmi - spoločnosť je prirodzeným prostredím človeka - spolunažívanie s inými stredovek – ak väzba na niečo božie chýba nemôžeme hovoriť o spravodlivosti renesancia – človek ako živý tvor, ktorý nie je závislý na dogmatických prejavoch – človek sa stáva základným východiskom, subjektom politických a filozofických koncepcií novovek - spoločnosť je chápaná ako koexistencia jednotlivcov, ktorí majú spoločný cieľ (ochrana súkromného vlastníctva)

25.Prirodzenoprávna a zmluvná teória štátu /vymedzenie, klasifikácia,

kontexty/

TEORETICI PRIRODZENÉHO PRÁVA- HOBBES A LOCKE

-17.storočie, rúca sa stabilná štruktúra, obdobie zmien, rozvoj prírodných vied, dôraz na racionalitu a rozum, mení sa postavenie človeka, pojem občianska spoločnosť, oslobodenie jednotlivca od teologických väzieb...-zmeny reflektujú autori- Hobbes, Locke, Spinoza, pokračujú v tom aj Rousseau, Rawls, Nozick, Buchanan...negatívne sa k tomu stavajú D.Hume a Hegel,-cieľ - aby si ľudia uvedomili svoje postavenie v spoločnosti, človek ako spoločenská bytosť je determinovaný vonkajšími sociálnymi skutočnosťami, je závislý od vonkajš. vplyvov, pomerov, od štátneho zriadenia.

-T.HOBBES- základným východiskom jeho úvah je individualizmus. Pokúša sa o výklad spoločnosti založenej na princípe suverenity jednotlivca. Vychádza z ľudskej prirodzenosti, ktorú chápe pesimisticky. Hobbesova teória je protikladom sociálno-politických názorov Aristotela i celej antickej polit. filozofie, v ktorej má prednosť celok pred jednotlivcom. Hobbes- prednosť pred celkom má človek, jeho vášne a pudy, z toho vyplýva egoizmus človeka a prirodzené právo všetkých na všetko. (vojna všetkých proti všetkým), právo silnejšieho...-to vedie ľudí k myšlienke spoločenskej zmluvy. Uzatvára ju každý s každým zo strachu, nie pod vplyvom spoločenského inštinktu. Vzdávajú sa práva na všetky veci a zaväzujú sa dodržiavať zákony. Slobodu ako neobmedzenú hodnotu vymieňajú za garanciu bezpečnosti. -štát vzniká aktom spoločenskej zmluvy, štát sa stáva akoby bohom, lebo určuje právo a čo je s ním v súlade, zakazuje, čo je protiprávne, je ľudským vynálezom založeným na účelnosti a vzájomnej výhodnosti, vyžaduje angažovanosť občanov, ----štát v rámci noriem drží na uzde ambície navzájom súperiacich ľudí, štát je sociálne absolútno, tvorca a garant spoločenského poriadku-mravnosť- človek získava až v spoločenskom zriadení, nieje človeku vrodená- definitívne odstránil z filozofie teologické hľadisko-jeho koncepcia je zdôvodnením a obhajobou absolutizmu, zdroj zvrchovanej moci nieje ľud, ale panovník, suverén, resp. štát, rozdelenie moci štát ohrozuje

-J.LOCKE- druhá línia, predstavuje obmedzenú moc štátnej suverenity, koncepcia človeka je založená na neodňateľnosti a rešpektovaní jeho prirodzených ľudských práv. Východiskový pojem jeho teórie je ľudská prirodzenosť.-prirodzený stav- stav úplnej slobody riadiť svoje činy a disponovať svojim majetkom, človek sa riadi prirodzenými zákonmi a rozumom, ktorý predstavuje prirodzený zákon, učí človeka, že ak sú si všetci ľudia rovní a nezávislí, nikto nemá škodiť druhému na zdraví, slobode a vlastníctve. V prirodzenom stave má každý moc výkonu prirodzeného práva- zákona, pravidla, ktoré prikazuje ľuďom činiť to, čo zachováva ľudský život a jeho 2 podmienky, slobodu a vlastníctvo. -slobodu- skúma Locke v 2 odlišných podmienkach- sloboda v podmienkach prirodzeného stavu a sloboda v podmienkach politickej, občianskej spoločnosti.

Na istom stupni vývoja vzniká občianska spoločnosť, hrozí nebezpečenstvo zvonku a potreba ochrany vlastníctva vedie k obmedzeniu voľnosti a slobody- zákonom, ktorý garantuje bezpečnosť a vlastníctvo. -na rozdiel od Hobbesa nedochádza u Locka k stotožneniu spoločnosti a štátu a spoločenskú zmluvu vytvárajú 2 akty:1)najprv občania medzi sebou nájdu konsenzus a vytvárajú občiansku spoločnosť 2)v rámci občianskej spoločnosti je realizovaná dohoda, sú vytvorené a fungujú štátne orgány, ktoré realizujú štátnu moc.Lockova koncepcia je výrazom individualizmu, jej základným predpokladom je historická priorita jednotlivca v spoločnosti pred štátom, ktorý je výsledkom dobrovoľnej dohody slobodných jedincov na uspokojovaní svojich spoločenských potrieb. Lockova prirodzeno-právna koncepcia predpokladá, že človek je oddaný súborom práv nezávisle od spoločnosti -základné východisko politického liberalizmu, na ktorý nadväzujú viera v pokrok, humanizmus, racionalizmus a celá osvietenská tradícia s optimistickou koncepciou človeka, vrcholí to heslom francúzskej revolúcie- sloboda, rovnosť, bratstvo

TEÓRIA VŠEOBECNEJ ZMLUVY

-v tomto období -definitívne oslobodenie duchovnej sféry od štátno-cirkevného dozoru na spoločenský život-do popredia sa dostáva optimistický predpoklad, že v slobodnej konkurencii názorov získajú podporu rozumné argumenty, ktoré budú základom slobodného chápania človeka s dôrazom na jeho individuálnu a morálnu zodpovednosť a autonómiu.-človek definitívne vnímaný ako individualita so slobodou myslenia, konania a zodpovednosťou za svoje konanie.-„osvietenský zázrak“- optimistická viera v možnosti ľudského rozumu, snaha o prirodzené objasňovanie sociálnej reality.J.J.ROUSSEAU- jeho dielo- jeden z ideových prameňov predrevolučnej buržoázie -kritik feudálnej spoločnosti, zastáva sa rovnosti ľudí, spravodlivosti. DIELO:-rozprava o pôvode a príčinách nerovností medzi ľudmi: ústredný motív, sociálna nerovnosť v spoločnosti a spôsoby jej prekonávania-o spoločenskej zmluve / o zásadách štátneho práva: zamýšľa sa nad otázkami charakteru právnospoločenského usporiadania, kritika štátu a práva „zvonku“-ovplyvnený Voltairom, ideovo sa približuje Lockovi v diele 2 pojednávania o vláde -politická teória Rousseaua- spája ideál slobody s ideálom rovnosti.-prirodzený stav- v práci o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi. Analyzuje stav ľudstva, ktorý predchádza občianskej spoločnosti. Človek sa mení z bytosti prírodnej na človeka žijúceho v spoločnosti-prirodzený stav- najlepší možný stav, ideál spoločenskej rovnosti, neexistuje tu majetok ani súkromné vlastníctvo. Podstatu človeka vníma pozitívne, ale jemu prirodzená schopnosť zdokonaľovať sa, vedie k fenoménu sociálnej nerovnosti, vzniká súkromné vlastníctvo, to predstavuje koniec prirodzeného stavu. Začína obdobie nerovnosti, majetku a moci. Človek sa mení, stáva sa egoistickým, zaniká prirodzená sloboda, to vedie k vzniku štátu, ktorý túto nerovnosť ďalej prehĺbuje. -štát- vzniká na určitom nevyhnutnom stupni vývoja, keď sa objavuje majetok a súkromné vlastníctvo- prepojenosť medzi vznikom štátu a súkromným vlastníctvom-odlišnosti ROUSSEAUa oproti LOCKEovi- s majetkom sa zakladá vlastnícke právo, zakladá sa spoločnosť, jej formy a štát. Zatiaľ čo Locke považoval kategóriu súkr. Vlastníctva za jednu zo základných nedotknuteľných práv človeka, u Rousseaua je súkr. vlastníctvo iba historická kategória, nevyhnutnosť a príčina odcudzenia samotného človeka od prirodzeného stavu.SPOLOČENSKÁ ZMLUVA- 2 roviny- 1-faktický historický proces, 2-legitimizácia spoločenskej zmluvy

1) Rousseau je presvedčený, že podnet k vzniku spoločenskej zmluvy vyšiel od tých, ktorí niečo vlastnia a tým potrebujú fixovať sociálnu nerovnosť.Vznik štátu má slúžiť iba na získavanie urč. výhod a hierarchické usporiadanie spoločnosti (teória)

2) Spoločenská zmluva sa javí ako skutočná zmluva ľudí s tými, ktorí vládnu. Obidve strany sa zaväzujú poslúchať, akceptovať, riadiť sa zákonmi, ktoré sú touto zmluvou ustanovené. (realizácia cez zákony)

-stav podriadenia sa ľudí zákonom je v protiklade s prirodzeným stavom slobody človeka.-človek stráca prirodzenú slobodu, no získava slobodu vyššieho druhu, občiansku slobodu a právo na všetko čo má (súkromné vlastníctvo)-prirodzená sloboda funguje v limite fyzických síl jednotlivca-občianska sloboda je ohraničená všeobecnou vôľou, funguje v limitoch zákonov.-Rousseau zdôrazňuje potrebu osvieteného zákonodarcu, ktorý predkladá návrhy zákonov, ktoré sa môžu stať predmetom všeobecného súhlasu a sú vyjadrením všeobecnej vôle.-spájajú ľudí v spoločnom záujme, ktorý sledujú a vyjadrujú prostredníctvom prijatých zákonov. Miera jej realizácie je kritériom pre posudzovanie formy vlády.

26.Antropologický pesimizmus, psychologizmus a politický realizmus N.

Machiavelliho

Jeho pol. fil. koncepcia vychádza z čítania starovekých kníh- politika: veda o umení, východisko je porovnávanie dejinného vývoja v rôznych periódach. Machiavelliho politická filozofia je spätá s vtedajšou politickou realitou.Základnou myšlienkou všetkých jeho diel je výzva aby jeho vlasť prekonala tragickú rozdrobenosť a aby vznikol silný centralizovaný štát. Politický imperatív- je nutné tomuto boju podriadiť všetky dostupné prostriedky, každého taliana.Podľa M sú zničené všetky inštitúcie ktoré by dokázali pozdvihnúť sebavedomie talianského národa. Národ sa môže pozdvihnúť vtedy ak sa pozdvihne jeho vedomie.Predmetom M analýzy je svet ľudských vzťahov a činov. Za sociálno-historickou štátno-politickou dynamikou vidí jeho stálosť a nemennosť ľudskej prirodzenosti.- (antrop.pesimizmus)Dejiny nie sú zhlukom náhodných udalostí, ale sú kolobehom, ktorý je spôsobený šťastenou, osudom. Tento osud nie je transcedentný ale prirodzený kolobeh vecí.Dejiny sú zhlukom príčin s následkom. Podľa M existujú nielen dejiny národa ale aj sveta, ako celku. Kategórie ako cit sú škodlivé, v živote aj vo vede.

POLITICKÝ REALIZMUS- politika je umenie vládnuť, predmetom nieje etický svet a ideálne zákony morálky, ale skutočný konkrétne fungujúci svet, moci a sily ktoré svetu vládnu. Skúma človeka, jeho dobré i zlé vlastnosti ako skutočne existujú (na rozdiel od idealistov humanizmu)

Pravý machiavellizmu s: program nového prichádzajúceho sveta, je potrebné ho vnímať a posudzovať taký aký by sme ho chceli mať.

Teória záujmu : Ľudský záujem je hybnou silou celého dejinného procesu, napr. obrana majetku.M. bol pragmatikom. Uskutočnil deteologizáciu politiky, božích, vyšších, skrytých úmyslov a emancipoval ju. Táto rovina M. názorov sa líši od všeobecne platných maxím rovnosti, ktorá sa stala východiskom pre poznanie jeho koncepcie.To je aj zdroj M. vnímania-účel svetí prostriedky. Machiavellizmom nazývame niečo čo je v jeho učení vedľajšie. Jeho dielo prináša chladný, neosobný prístup k problematike vládnutia.

27.Kritický racionalizmus a idea otvorenej spoločnosti K. R. Poppera.

Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia Bieda historizmu (kritika marxizmu)

Kritika Marxa-Kritizuje holistické doktríny (holizmus – vyzdvihuje sa význam celku v pomere k jeho častiam), ktoré protirečia individualizmu. Popper na rozdiel od Marxa tvrdí, že nie je možné naplánovať budúcnosť spoločnosti, vytváranie akýchkoľvek utópií je nežiadúce, pretože tie nemajú žiadnu spojitosť s reálnym životom. V protiklade k takejto projekcii propaguje princíp OTVORENEJ SPOLOČNOSTI.-Revolúcie nie sú užitočné, nevytvárajú novú spoločnosť, prinášajú so sebou neplánované, nepredvídateľné vedľajšie dôsledky. Čím radikálnejší je experiment, tým neprajnejšie sú dôsledky.-Popper predkladá vlastnú koncepciu. Tvrdí, že spoločnosť treba pretvárať postupne cez permanentné zmeny. Je nutné snažiť sa o minimalizáciu utrpenia.-Celé ľudstvo nemôže nikdy dosiahnuť dokonalé šťastie. Uvádza príklad Ruska, ktoré sa usilovalo o šťastie celého ľudstva, no na vlastných ľudí zabudlo, pretože všetci Rusi boli nešťastní a chudobní.-Štát by mal riešiť také zásadné veci ako sú verejné financie, nemoci, nezamestnanosť, fyzický a psychický útlak.-V krajných prípadoch však Popper pripúšťa aj radikálne zmeny, hlavne ak ide o možnosť prevratu u ľudí žijúcich v autoritárskej spoločnosti.-Popper vytvoril ideál otvorenej spoločnosti. Vo svojej práci rieši otázku čo najväčšej individuálnej slobody. Tvrdí, že princíp slobody by nemal byť dogmatizovaný (netreba ho chápať v absolútnom zmysle). Ak štát povoľuje neobmedzenú slobodu, vedie to vlastne k všeobecnej neslobode, pretože jeden človek obmedzuje druhého (každý si robí čo chce a preto podporuje chaos). Kritizuje totalitárne systémy.Úlohou štátu je kontrolovať mocenské ambície vlády. OTVORENÁ SPOLOČNOSŤ- sloboda kritiky, myslenia a konania, nik nemôže prinútiť druhého aby prijal niečo ako definitívne, jednoznačné. (súvisí s Popperovym chápaním pravdy), o.s. nepredstavuje ideálnu spoločnosť, ale racionálnu jednotu ľudstvaKRITICKÝ REALIZMUS- vo svete nehľadá pravdu, ale neustále vyvracia omyly. Pravdu chápe iba ako regulatívny princíp. Existuje svet aj pravda, ale nemôže existovať istota o pravde. Popperov princíp FALIBILIZMU- ľudská omylnosť, akceptovanie sústavného kritického vyhľadávania chýb a omylov, snaha neustále sa približovať pravde, uznáva prísny FALZIFIKACIONIZMUS, absolútny kriticizmus, teórie nie sú nikdy úplne dokázateľné, ale je možné ich falzifikovať a tak dokazovať ich nepravdivosť, falzifikacionizmus .je hľadanie každého možného argumentu proti všeobecne uznávanému tvrdeniu, teórii. Toto neustále preskúšavanie, testovanie teórie buď vyvráti, alebo potvrdí, že sa ešte viac približujú pravde.

28.Idealistická, materialistická dialektika - štát ako etická idea a vrchol spoločenského vývoja /G. W. F. Hegel/, historický materializmus K.

Marxa.

HEGEL chápe reálny svet ako výraz absolútnej idey, absolútneho ducha. Základom všetkého je Boh, duchovná i rozumová podstata reálneho sveta, základný životodárny princíp. Jeho aktivita spočíva v procese myslenia. V skutočnosti, realite, sa absolútna idea prejavuje v prírode, ľudských dejinách a ľudskom poznaní, stáva sa vedomím. Paradox existencie- protiklady spolu tvoria jednotu. Každá jednota je jednotou protikladov, ktoré neustále vnútorne zápasia a vytvárajú tak vyššie stupne vývoja.-HEGELOVA DIALEKTIKA: TÉZA+ANTITÉZA => SYNTÉZA-Idealizmus: Všetko čo je skutočné, je aj rozumné a všetko čo je rozumné je aj reálne.Svetový rozum ovláda a vytvára dejiny tak, že všetko čo je teraz reálne je zároveň nevyhnutné. Takto zdôvodňuje Hegel aj existenciu štátu. Štát je božím vyjadrením božskej absolútnej idey na tomto svete.Dialektický vývoj – 3 fázy:

1. samovývoj ideí teoretický2. odcudzenie sa absolútnej idei v podobe jej prechodu do prírody, v jej čase a priestore3. vrchol - vracia sa zo sveta odcudzenia do svojej prírodnej polohy, dochádza k jej

sebauvedomeniuDialektický vývoj na úrovni ducha : 1. subjektívny – individuálne vedomie2. objektívny – chápanie ľudskej spoločnosti, ľudských a sociálnych inštitúcii (úvahy o štáte)3. absolútny – v sebe a pre seba existujúca idea (umenie a náboženstvo)

SLOBODA- je určovaná a limitovaná určitými podmienkami. Byť slobodný pre človeka znamená uvedomovať si hranice a nutnosť toho, čo robí. Práve toto základne obmedzovanie konania človeka predstavuje spoločnosť, prostredníctvom istých právnych noriem, zákonov, preto je pre Hegela vývoj práva zároveň vývojom slobody.PRÁVO- nemá súvislosť s obmedzením slobody ako u Kanta, ale existenciou slobody. Základné právo na súkromný majetok.MRAVNOSŤ je najnižší stupeň vývoja objekt. ducha, bezprostredne sa prejavuje v rodine,ktorá je prirodzenou jednotou. Vyšším stupňom je občianska spoločnosť, ako vzájomnývzťah indivíduí. Chápe ju cez kategóriu súkromného vlastníctva. Najvyšší stupeň – ŠTÁT–ako syntéza rodiny a občianskej spoločnosti. Syntéza individuálneho a univerzálneho,ktorým je štát → je realizáciou mravnej idei, je organizovaním slobody, vyjadreníma naplnením slobody.ŠTÁT spája právo a povinnosť, subjektívna a objektívna vôľa. Preto je štát absolútnym

etickým ideálom pre Hegela. Pretože jedinec sa v ňom prekonáva, stáva sa slobodnýmsubjektom, občanom, pričom jeho individuálna vôľa sa stotožňuje s vôľou celku. Zamorálne je považované každé konanie, ktoré je v súlade s vôľou celku. (to, čo podliehaštátu. Ideálna je konštitučne – monarchistická ústava v ktorej je orgánom štátu priznaná absolútnanadradenosť nad jednotlivcom, pretože štát je nositeľom všeobecnej vôle v absolútnejrozumnosti.

MARX- Proheglovské a ľavicové postoje, kritik vtedajších spol. pomerov. Diela: Kritika politickej ekonómie, Kapitál. Stáva sa duchovným otcom I. internacionály.

Kritika je reakciou na Hegela. Hegel chápe štát príliš abstraktne, podľa neho zabúda, že každá ľudská individualita je osobitná, špecifická, štát nie je teoretický projekt, všetko je produktom činnosti človeka. Jeho filozofia je vzdialená od konkrétnych, reálnych, spoločensko-politických podmienok. Proces myslenia, ktorý Hegel označil za ideu, ktorá je tvorcom skutočnosti. U Marxa je proces myslenia chápaný ako materiálno, ktorý je prenesený do ľudskej hlavy a tu sa pretvára do politiky, filozofie a pod. Protipól- koncepcia materialistickej dialektiky, ako veda o najvšeobecnejších zákonoch pohybu,  vývinu prírody, ľudskej spoločnosti a myslenia. S týmto súvisí zákl. východisko, ktorého uznanie existencie objektívnej reality, že večne sa vyvíjajúcej sa a pohybujúcej sa hmoty. V Dialektike Marx vidí revolučný princíp. Základným princípom je, že svet nie je večný, existuje len princíp vzniku a zániku vo svete. Takto vníma aj človeka neizolovaného od spoločenských pomerov, pretože tie tvoria podstatu človeka. Podstatou idealistickej dialektiky sú spoločenské podmienky, v ktorých žijú a hľadanie podstaty človeka.

Marx vníma človeka ako pracujúcu bytosť- kategória práce, skúma podmienky, v ktorých ľudia fungujú. Stretávame sa tu s pojmom odcudzenie. Práca je to, čo človeka odcudzuje k sebe samému. Výsledkom práce je produkt. Tento produkt je zreálnením človeka, jeho výtvorom.

Kritické vyrovnávanie Marxa s Hegelovou filozofiou vrcholí v práci- Nemecká ideológia. Základným predpokladom procesu myslenia je spoločenské bytie, čiže praktickú životnú činnosť

ľudí riadia existujúce výrobné vzťahy ľudí. Marx rozumel, ako vzájomné vzťahy produkujúcich ľudí a vlastnícke vzťahy vníma ako synonymum súkromného vlastníctva. Základňa je tvorená vzájomnými vzťahmi. Marx prirovnaním k látkovej výmene medzi prírodou a človekom, ktorý tvorí nevyhnutný základ spoločensko – politického vývoja vzťahov, náš život je determinovaný od toho, ako materiálni ľudia vyrábajú, ako konajú, a nie od toho, čo si myslia. Nad základňou ekonomických štruktúr- spoločnosť sa dvíha právno – politickou nadstavbou, tvoria ju idey histórie, predstavy- duch je duchovná produkcia, čiže politika, morálka, náboženstvo- ale vždy ako výraz materiálnej produkcie → primát hmoty nad duchom

Vyústením Marxovej materialisticko – filozofickej koncepcie je idea- model komunizmu v práci- Ekonomické- filozofické rukopisy. Zakladá sa na dvoch kategóriách: proletariát a zrušenie súkromného vlastníctva. Celý pohyb dejín smeruje k zrušeniu súkromného vlastníctva a postupuje cez jednotlivé etapy a je determinovaný rozvojom výrobných síl. Každá historická etapa bola nevyhnutnou periódou súvisle s výrobnými silami (feudálna spoločnosť). Vlastníkmi výrobných síl boli jednotlivci alebo úzke skupiny ľudí- výrobné triedy, ktoré vládli. Celý systém bol viazaný na triedy, ktoré vládli. Štát ako nadstavba na výrobných silách, zabetónoval vzťah vládnuci- ovládaní. Celé politické dejiny sú založené na triednom boji (buržoázia, proletariát). Vykorisťovaní produkujú viac ako za čo sú platení. Protirečenia tvoria hybnú silu dejín. Jediným hnutím, ktoré to dokáže zastaviť, je proletariát cez revolúciu, ktorá zaručí status quo, ktorá prevedie výrobné prostriedky do nového spoločného vlastníctva. Vznikne socialistická (beztriedna) spoločnosť. Predstavuje to ideu komunizmu.

29. Pravda ako základná epistemiologická a etická kategória

- ako pojmová kategória- pojem: proces napĺňania toho, čo pravda je - je historický proces, ktorý je neukončený a ani nikdy ukončený byť nemôže;- úsilie poskytnúť definíciu pravdy je márne, hoci pokusy boli;- pravda neexistuje sama o sebe ako nejaká metafyzická (mimoskúsenostná) kategória, ale je to skôr vlastnosť, ktorú my prisudzujeme našim úvahám, skutkom atď.

Typológia pravdy - 7 koncepcií:1) pravda ako súhlas väčšiny→ za pravdivý je považovaný výrok, ktorému verí väčšina tých, ktorí ho posudzujú. Kritérium pravdivosti v súvislosti k praxi demokratizmu; ako nástroj rozhodovania v podobe konsenzu;

2) Common sense – zdravý rozum→ pravdivé je to, čo je v súlade so zdravým rozumom, čo mu neprotirečí, čo je zreteľné- blízke realistickému postoju

3)Korešpondenčná teória pravdy→ pravdivý je názor, myšlienka, výrok, ktorý korešponduje so skutočnosťou. Existuje zhoda medzi myšlienkou ako vyjadrením skutočnosti a skutočnosťou samotnou;- zhoda myslenia a skutočnosti.

4) Operacionalistická→ význam pojmu pravda vzniká na základe istého sledu operácií, ktoré musíme uskutočniť, aby sme tento pojem skonštruovali.- je to tak v prírodných vedách- pravdivé je to, k čomu dospievame empíriou

5) Popperova koncepcia pravdy - neexistuje žiadne absolútne kritérium pravdy - pojem pravda má iba regulatívnu hodnotu;- pravda je skôr názor, mienka tých, ktorí ju za pravdu vydávajú, lebo my nie sme schopní poznať niečo absolútne, bez pochybností;- negácia korešpondenčnej teórie. Priblíženie sa adekvátnemu popisu skutočnosti.- skutočnosť nikdy nie je taká ako ju vyjadrujú naše teórie, ale my

6) Koherenčná teória – presvedčenie o koherencii (väzbe, spojitosti) medzi vzťahmi, procesmi, ktoré sa odohrávajú mimo nás;- predpokladá vzájomnú nadväznosť, súvislosť poznatkov;- pravdivý výrok je ten, ktorý neprotirečí predchádzajúcemu poznatku.

7) Pragmatická teória – problém pravdy sa dostáva do sféry ľudskej pragmatickej činnosti a jej dôsledkov;- pravda je niečo, čo môžeme potvrdiť, overiť na základe skúseností- pravdivé je to, čo má pre mňa zmysel, umožňuje nám prežiť - kategória užitočnosti.- je to regulatívny ideál