Domácnosť a Školo Časopis rodinný a učiteľský.

Vychodí mesačne raz. — Predplatné na rok 4 koruny; do zahraničia 5 korún.

flRSAH' Novoročné úvahy bar. Alex. Pronaya. Preložil Jozef Maliak. — Prednáška o teorii evolúcie. — ^ _ ^ Pokus slovenskej ev. a. v. osady v Iloku o nadobudnutie pozemku pod chrám. — Sriadenie mo-šovskej školy za Kollárovho dětinstva. — Nitrianska školská matica. Podolský. Tisovec v minulosti. (Pokra­čovanie.) -- ŠKOLSKÉ ZPRÁVY. - LITERATÚRA - Z redakcie.

NOVOROČNÉ ÚVAHY baróna Alexandra Pronaya o rozširovaní maďarčiny medzi evanjelikmi aug. v.

(pred sto rokmi).

»Že maďarčinu medzi nami evanjelikmi treba všetkou možnou náma­hou rozširovať, netrpí pochybnosti. Že tento cieľ obzvláště v budúcnosti len výchovou súkromnou a verejnou, to jest prostriedkom školstva dosiahnuť môžeme, taktiež je isté. Predsa aby naše evanjelické školy, vyjmúc jednej-druhej i to menšej, všetky na miestach nemeckých a slovenských sídliace, na toľko moh'y maďarizovat*, aby sa v nich Slováci a Nemci naučili ma­ďarčine, zdá sa mi nemožným. A tak čo vidím, že by sa v prospech tejto veci malo od nás a mohlo diať, to myslím y nasledujúcom shrnút.«

1. »Ten blahodarný zvyk, u nás pred tým vždycky pestovaný, posielať mladíkov slovenskej a nemeckej národnosti, štúdiám sa chtiacich venovať, asi v 12. a 13. roku do škôl osnovaných v maďarských krajoch, buď do našich ako do gemerskej, ožďanskej, prešovskej, buďto do reformátskych na jeden alebo dva roky výlučne k vôli osvojeniu si maďarčiny, tento zvyk, hovorím, v posledných časoch ako ja pozorujem, niečo zanedbávaný, má byť na novo roznietený a mládež k tomu všetkým spôsobom povzbudzovaná.«

2. »Aby sa ale toto sťahovanie do škôl akoby maďarských dialo s čím väčším úspechom, treba všetkým spôsobom na tom pracovať, aby tých ne­veľa škôl, ktoré máme na maďarských krajoch, ako je gemerská, ožďanská, prešovská a snáď iné, tak boly sriadené, aby tomuto cieľu, totiž naučeniu sa maďarčine úplne zodpovedaly, k tomuto cieľu považujem za nevyhnutne potrebné, aby:

a) za učbárov do týchto škôl boli braní len korenní Maďari, reči svojej úplne znalí, ba jestli možno slovenskej skrz na skrz nesbehlí, nie ako do-

* Hungarizaře v pôvodine.

D ^ ^ ^ H I ^ ^ M ^ ^ H ^ ^ ^ H M M ••••••••

/35. (Z í siaľ bývavali pravidelne v Gemeri a Ožďanoch slovenskí uČbári postavováni. Maďarský pôvod pri týchto nech je nevyhnuteľnou podmienkou, ináč nikdy nepostihneme želaného ciefa. Viem, pravda, že my na maďarských podda­ných tohto druhu, totiž na maďarských kandidátoch bohoslovia, trpíme ne­dostatok natotko, že nepostačujú zaplniť ani zadunajské maďarské cirkve, ani iné: ale až dotedy, kým sa tento nedostatok doplní, volil by som istotne postaviť reformátskych študentov za učbárov. Poznám i túto ťažkosť, ktorá je veľmi veliká, poneváč vymenovanie týchto učbárov nezávisí od nášho (mravného) tela, ba ani len od patričnej superintendence, lež od dotyčného patronátu oných cirkví a že sú tieto v skutku hodnými učbármi, ale vyt­knutému cieľu sotva zodpovedajúcimi zaopatrené, ktorí by ale vonkoncom preto nemohH byť ani z úradu odstránení, ani chleba pozbavení Tu sa tedy so strany vyššej cirkevnej vrchnosti sotva čo iného môže stať, než čo naj­naliehavejšie odporúčať dotyčným cirkvám a ich patronátu pri vyskytujú­cich sa pádoch túto zásadu prevádzať pri obsadzovaní školy osobnosťami maďarského pôvodu;

b) a tak keď týchto, ináč poriedku sa vyskytujúcich maďarských škôl zásadným cieľom má byť, aby si slovenská mládež horných strán alebo ne­mecká osvojila maďarčinu, odtiaľ nech sa všetko prispôsobí, totiž tak teória maďarčiny, alebo gramatika a rétorika jej, aby sa z povinnosti vyučovala, ako i všetky ostatné učebné predmety i sama latina, ináč nezanedbávateľná, nech sa sdeľuje žľabom a povozom maďarskej reči. Čo by sa snáď mohlo zdať v praxi alebo vo výrečnosti latiny nedostatkom, to, keď sa mládež na­vráti na vyššie školy, skoro dohoní v tej istej (latine) a i ináč mládež týchto je a bude i na budúce z najväčšej čiastky slovenská, ktorá má latinu tak v moci, že ju drží temer za materčinu.«

3. »Ačkoľvek som bol povedal, že naše vyššie školy nikdy nemôžu tak maďarizovať alebo, že výučba maďarčiny nemôže byť do tých istých uve­dená tak, aby si v nich žiaci maďarčiny neznalí, tú istú čisté osvojili, predsa má byť v pojedinej z nich, obzvláště vo vyššej, jeden učbár maďarčiny po­stavený dľa vzoru požúnského a levočského gymnázia. Keď ale tým cirkvám a školám schádza základina pre tohoto nového učbára a keď ináč im sa nemôže priamo nakladať, lež snáď len odporúčať a tak dotedy, kým sa to­muto nedostatku odpomůže a stvorí základina pre osobitného učbára, mohli by byť niektorí zo starších študentov, rodených Maďarov, v tých školách študujúcich, obzvláště z reformátov za chatrnú podporu postavení. V páde ale, že by bol snáď niektorý z terajších učbárov rodený Maďar v jednej alebo druhej škole, vtedy by sa mohla tomuto tá úloha na miesto druhého učebného predmetu prideliť.«

»Ale tohto maďarského učbára úlohou nebude, aby skrz na skrz ne-sbehlých maďarčine vyučoval, lebo to by sa márne dialo a bola by to márna práca. Lež predne aby polomaďari, kam temer celú evanjelickú šlachtu vria-ďujem, ktorí síce maďarčinu v útlom veku do sebe vsali, ale pozdejšie k vôli

:

3

Štúdiumu iných rečí a následkom iného smeru výchovy, ju viac-menej za­nedbali a potom výš menovaní slovenskí a nemeckí mladíci, z maďarských škôl sa navracajúci a v maďarčine už sběhlí, hovorím, aby tieto dve triedy mladíkov maďarskú" reč nezanedbávaly, ba snáď ju úplne nezabudly, lež aby radšej v jej štúdiume pokračovaiy a sa v nej teoreticky a prakticky zdokonalovaly; ten učbár vo viacerých triedach nech vyučuje teoreticky a prakticky maďarčine. Lebo to bol dosiaľ náš osud, že šľachtickí synkovia, ačkoľvek sa naučili doma maďarsky ako i iní v maďarských krajoch na­učivší sa jej, baviac sa za viacej rokov vo vyšších školách, zabudli z väčšej čiastky tú istú maďarčinu znovu následkom nedostatku cvičby.«

4. »Keď, ako už řečeno, trpíme na nedostatok maďarských kandidátov, tak že sa ich ani dnešným cirkvám nedostáva, aby sme na budúce meno­vaným maďarským školám a staniciam maďarských učbárov v ostatných, áno i súkromnej výchove podrobeným odpomoct mohli, treba predovšetkým zadunajskej, z veľmi veľkej čiastky z Maďarov pozostávajúcej superinten-dencii stále odporúčať, aby pri každej zavdanej príležitosti povzbudzovala domácich svojich maďarských mladíkov, aby sa venovali štúdiumu boho­slovia; uisfujúc ich, že budú istotne namestení. To isté nech platí skrz na­skrz i o ostatných Maďaroch, keď i pranepatrných na počet v ostatných superintendenciách «

5. »Aby sa maďarčina vo všetkých našich školách i jednostajne i dobre vyučovala a aby ani jeden z učbárov nesledoval rozdielne zásady a aby neuvádzal do školy svoj vlastný dialekt viac-menej chybný a provincia-lismi znesvářený, nech sa vypracuje jedna gramatika maďarčiny výslovne tým cieľom, totiž pre naše školy, žiakom a učbárom slúžiť majúca skrze odborného učenca a nech sa tá istá predpíše za učebnicu všetkým školám K vypracovaniu tejto učebnice mal by byť dľa mojej mienky požiadaný profesor Schedius, ktorý ačkoľvek je nie čistý, plnokrevný Maďar, predsa zodpovedne svojej známej filologickej známosti, ktorá sa právom najviac k spísaniu gramatiky vyhľadáva, kombinovaním všetkých dosiaľ vydaných gramatík a v usrozumení so všetkými pešfanskými pestovateľmi maďarčiny, zpomedzi všetkých by najlepšie túto Úlohu vykonať mohol, ktorej osnova mala by sa obšírnejšie pretriasť.«

6. »Keď jesto viacej príkladov, že sa cirkve nášho vierovyznania, pred tým čisto maďarské, akýmsi osudom po vymiznutí maďarčiny zvrhly na slovenské, čo sotva inej príčine treba pripísať, než tej, že im boli daní slo­venskí kazatelia. Od teraz treba pracovať na tom, aby v týchto znovu ožila maďarčina tou istou cestou, ktorou mizla, totiž daním maďarských kňa­zov a učiteľov tým istým. Čoho sa ohľadom cirkví maďarských tým viac treba pridŕžať. A tak toto treba odporúčať všetkým našim superintenden-ciam, aby v daných pádoch na toto ohľad braly. K čomu predsa opětovné vyžaduje sa hojnosť maďarských osobností.«

7.. »Či šá má vyučovať počiatkom maďarčiny vo všetkých slovenských a nemeckých obciach a v našich domácich školách, o tom som vo veľkých rozpakoch. Obávam sa totiž, že sa maďarčina tým spôsobom, jestli bude vyučovaná skrze inoplemeníkov, ešte viac znešvári.«

Preložil z latinskej pôvodiny v archíve turč. seniorátu sa nachodiacej Jozef Maliak.

PREDNÁŠKA O TEORII EVOLÚCIE.*

Ľudia rozličných vekov rozbíjali si hlavu myšlienkami, ako povstalo všetko to, čo okolo seba vidia. Má pred očima živé predmety prírody, živočíchy a byliny, hľadal ľudský um vysvetliť si, ako sa prišlo k všetkým tým živočíchom a bylinám tak prerozmanitým, ktoré žijú a prospievajú na našej zemi.

Jedni vysvetľujú vznik živých bytností na ten spôsob, že je to všetko stvorené odrazu, iní pozorujúci premeny, ktoré sa dejú, chceli predpokladať, že sa to stvárame živých bytností dialo na viacrazy. Jedni domnievajú sa, že sa má predpokladať utváranie istých bytností, z ktorých sa všetky ostatné behom času rozvily a zase iní sú tej mienky, že sa všetky živé bytnosti rozvily časom z istých jednoduchých prapodôb.

Veľká väčšina prírodoslovcov stojí na stanovisku rozvoja, evolúcie. Naša zem rozvila sa zo slnečnej sústavy ako jej člen, má svoj vznik, rozvoj a bude mať i svoj konec. Každá živá bytnosť na zemi má svoj deň ro­denia, svoj vývoj i svoju smrť. Veškerý život našej zemi má svoj vznik, roz­voj a konec. Na všetky strany pozorujeme rozvoj a to všetko slúži ku pro­spechu mienky, že ony živé bytnosti, ústrojstvá, neboly vždy také, ake sú dnes, že sú nie stále, ale premenlivé pod vlivom okolností, ktoré sú v samej bytnosti, ako i pod vlivom okolností, ktoré sú mimo bytnosti.

Pre túto mienku hľadajú sa dôkazy a tie poskytujú rôzne obory prí­rodnej vedy: nauka o vyhynulých bytnosťach; nauka o porovnaní živočí­chov, nauka o rozvoju pojediných bytností, nauka o ich rozšírení.

Nauka o vyhynulých bytnostiach, ktorú nazývame palaeontologiou, po­učuje nás, že život na našej zemi bol kedysi inakší, než je dnes. Vrstvy našej zeme idú istým radom: my hovoríme o starých, stredných, nových a terajších vrstvách našej zeme a v tých vrstvách nachodia sa tu a tam po­zostatky, odtisky množstva bytností, ktoré kedysi na našej zemi žily. Kým

* Ako vznikly tieto prednášky a ako boly držané, o tom hovorí vysokoučený pán pôvodca v dopise na redaktora: „Dlho čakáte na moje prednášky. Ja som ich voľne ho­voril, nečítal som nič. Verba volant, scripta manent." Napísané to nejako inak vyzerá, než keď sa hovorí. Napísal som to tak asi, ako som hovoril. Zahatila mňa práca, nemô­žem sä z nej vymotať, naponáhle som napísal, ako som mohol. Keď sa vymotám z práce, rád by som vám napísal článok o muzeume a o našej faune. Ak nepôjdem nikam cez Veľkú noc, mohlo by to tedy byf, ináče neviem kedy, pozdejšie ma však čaká práca nielen pri stole, ale aj v prírode." Váš Z. 12.71. 1914. Langhoffer.

.ajú staré vrstvy pre nás dosť čudných podôb, stavajú sa ony vždy po­dobnejšími, čím sa viac vrstvy s týmy podobami približujú k dnešným.

Tak prichodia, na príklad, v starých vrstvách veľké byliny tajnosľubné z rodiny paprade, pozdejšie zjavujú sa stromy príbuzné dnešným i to naj­prv ihličnaté (rodina smrekov, jedlí, sosien atď) až potom listnaté a iné bylinstvo. V starých vrstvách sú na pr. takzvaní trilobiti, o ktorých sa ešte i dnes vedie hádka, či prináležia k rakom alebo k pavúkom. Ony úplne vyhynuly, a to čo sa z nich zachovalo, je prinepatrné. aby sa otázka tá konečne riešila.

Boly slimáky, želvy, rozličné rody koralov a iných živočíchov, ktoré taktiež úplne vyhynuly. Dnes žijú už len ich príbuzné druhy. Zpomedzi takzvaných vyšších živočíchov zjavujú sa v starých vrstvách čudné pan­cierové ryby, až pozdejšie v mladších vrstvách prichodia obojživelníci a zeměplazy, ešte pozdejšie vtáky a poslední sú ssavci. Významné je, že sa i zpomedzi ssavcov niektorí prv a niektorí pozdejšie zjavili, veľmi pozde až v novšej dobe našej zeme zjavil sa človek. Skúmanie vyhynulých bytno­stí privádza nás ku vážnej závierke; že niektoré bytnosti už dávno alebo veľmi dávno vyhynuly, dnes už niet viac stopy po nich medzi. žijúcimi bytnosťami; iné vyhynuly, ale sa ešte do dnes zachovaly v príbuzných, po­dobných formách; tretia skupina má predstaviteľov, ktorí sa celkom pri­rodzene opierajú o bytnosti ešte i dnes žijúce. To je dôkazom toho, že každá jednotlivá skupina má svoj priebeh vývoja, ktorý trvá kratšie alebo dlhšie, behom vývoja dosahuje svoj vrchol, padá, mizne a i úplne sa stráca. My poznáme dosť živočíchov, ktoré vyhynuly už za doby človeka, často jeho pričinením, jeho vinou, lebo ich ako užitočné živočíchy lovil a usmrco­val alebo usiloval sa ich vyhubiť, lebo mu boly škodné, zavadzaly mu. Kedysi žil po Europe ohromný jeleň, hyena, lev, dnes ich viac niet; los, byzon, rys, bobor prichodia dnes už len v niektorých krajoch a dobrý diel Európy nemá dnes ani medveďa, ani vlka, ktorí sa u nás ešte zjavujú, ač-koľvek sa i tu stávajú vždy zriedkavejšími.

Medzi vyhynulým bylinstvom sú ozrutné paprade, ozrutné praslice a medzi živočíšstvom divné tvary a tiež neobyčajnej veľkosti. Bolo obrnených rýb, bolo veľkých obojživelníkov, naproti ktorým sú naše žaby trpaslíkmi; bolo ohromných zemeplazov, z ktorých pozostalý nielen dnešné jaštery ale i krokodíly. Boly i lietajúce jaštery a bolo i vtáctvo s perím ale s dlhým ja-šterovým chvostom a to viedlo k tvrdeniu, že sa vtáctvo vyvinulo zo ze­meplazov. Medzi vyhynulými ssavci sú, ktorí nás upomínajú i na divinu, i na kopytníkov a to viedlo k mienke, že sa tieto dve, dnes rozdielne skupiny, vyvinuly zo spoločných predkov. Medzi vyhynulými kopytníkmi nalezené sú tvary, ktoré slúžia za dôkaz, že vznikly s. päťprstových tvarov postupne tvary s menším počtom prstov.

Nauka, ktorá zaoberá sa porovnávaním živočíšstva (komparatívna ana-

6

tomia) podáva nám zaujímavé dôkazy v prospech vývoja zvierat. Pri pa-prčkových ssavcoch poznáme ohľadom počtu prstov, paprčiek, dva druhy. V jednej skupine zmenšil sa počet prstov s 5 na 4, ako pri ošípanej a pri mnohých na 2, hovoríme, že majú párne číslo paprčkov, ako je to pri ovci, jeleňovi, ťave, v druhej skupine zmenšil sa počet prstov s 5 na 3 ako u nosorožca, alebo až na jeden, ako u koňa, osla a iných. Morský jež, morská hviezda a morský trp, trpeň (Seewalze), na oko rozdielne stavbou tela, poukazujú, že sú si medzi sebou v niečom podobné, príbuzné; po-bodne je to i so slimákom, želvou, sépiou (Sintenfisch), ktoré sú taktiež medzi sebou príbuzné. Najväčšia skupina živočíchov, hmyz, kam prináleží skočka, mucha, včela, ploštica, chrúst a mnohé iné motýle, majú v stavbe tela spoločné vlastnosti, ktoré dokazujú ich príbuznosť, ale pošly vo vývoji každý svojim smerom, obdržaly svoj osobitný, výzor, svoju osobitnosť. Predná noha jaštera a predná noha psa, predná plutva veľryby, krýdlo ne­topiera na oko je rozdielne; porovnávaním však ľahko sa môže dokázať, že majú tú istú osnovu. Veda nás učí, že i krídlo vtáka povstalo z tej istej osnovy a mnohí dokazujú, že sa to všetko dá odvodiť od prsných plútvi rýb, ačkoľvek sú ryby nižšieho ustrojenia než všetky spomenuté živočíchy. V náuke o vývoji jednotlivca,ktorú menujeme embryológiou alebo ontogeniou, nachodíme tiež potvrdenie evolúcie.

I život jednotlivca má svoj vývin a v tom vývine známe sú i útvary, ktoré upomínajú na nižší stupeň a ten nižší stupeň javí sa behom vývinu len priechodne, živočích ide vo svojom vývine ďalej. Tak nám na príklad predstavuje vajce žaby v prvej včasnej dobe drobn' guľôčku na polo te­kutej látky. My hovoríme že je to buňka, alebo správnejšie vajcová buňka. Táto buňka sa rozpoltí, každá polovica sa ďalej delí, my vidíme skupinu jednotvárnych staníc. Sú i rozdiele medzi buňkami, my hovoríme, že sú to buňky rôznotvarné. Z jednotlivých buniek vyvíja sa zárodok (embryo), ktorému slúžia ostatné buňky za pokrm. Z toho zárodku bude hlaváčik, rybe podobný živočích, so žiabrami a chvostom, bez nôh; rozvijú sa po-zdejšie i nohy, najprv zadné a potom predné. V ďalšom vývoji ztratí sa chvost a žiabre, rozvijú sa pľúca a my povieme, že sa presnovam'm (meta-morfosou) vyvinula žaba.

Všetky živočíchy sú v prvej dobe jednou jedinkou buňkou; jedny ostávajú na tom stupni doživotne, druhé sa rozvíjajú ďalej, stávajú sa sku­pinami jednotvárných a rôznotvarných buniek, aby na tom stupni ostaly, alebo aby išly vo vývine zase ďalej, kým sa svojou osobitnou cestou a osobitným smerom nerozvijú v úplného živočícha. Medzi rakov počítame nielen potočného a morských rakov ale i rakušca, baburu (Onyscus mura-rius) a mnohé drobné ráčky (Crangon vulgaris). Morské živočíchy, ktoré sa menujú luparmy (Lepas anatifera, die gemeine Eritenmuschl) a lipnú rady na drevo, učenci predošlej doby považovali za mäkkýše, ako by to boly nejaké želvy a tak ich i medzi ne počítali a opisovali, kým sa dľa

ich vývoju priamo nedokázalo, že ich musíme počítať medzi raky, trebárs v poslednom svojom vývine idú svojím smerom a prijímajú osobitný tvar.

Ryby, ako všetci vieme, dýchajú žiabrami a tie žiabre umiestené sú na kostěných oblúčkoch, ktoré menujeme žiabrovými oblúčkami. Tvoria sa z vonku ako pukliny, ktoré menujeme žiabrovými puklinami. Žaby dý­chajú v mladosti ako hlaváčiky žiabrami, pozdejšie pľúcami. Zeměplazy, vtáci a ssavci dýchajú pľúcami, ale je významné, že sa i pri nich v časnom vývine zjavujú na krátky čas, priechodne žiabrové pukliny, ktoré sa ale dosf rýchle stratia. Považuje sa to za znak, že sú všetky tieto živočíchy medzi-sebou príbuzné, že sa vyvinuly z tvaru so žiabrami, ktoré jedny z nich podržia, pri druhých zmiznú, len ostane stopa v časnom ich vývine.

Tie živočíchy majú ešte i druhé spoločné znaky svojej príbuznosti a jeden z najvážnejších je rad kostí od hlavy po chvost, tak zv. obratlovcov, ktoré im daly spoločné meno obratlovcov, pod ktorým rozumieme: ryby, obojživelníky, zeměplazy, vtáky a ssavcov. Opakovanie niektorých tvarov, behom vývinu považuje sa za dôkaz medzisobného príbuzenstva i na oko rozdielnych živočíchov. Zkušenost nás učí, že rozdielne okolnosti môžu urobiť beh vývinu alebo viac jednostajným alebo viac róznotvarným, často i zapleteným a tak sa pri rozsudzovaní musí i na toto vziať ohľad.

Jestli porovnávame živočíchy a byliny dľa ich rozširovania sa, vidíme, jedny vyhľadávajú lúky, iné lesy, jedny hory, druhé roviny, jedny pevninu, druhé vodu, jedny piesok, druhé čiernu zem, jedny vlažné močiarne kraje, mláky, jazerá, rieky, mora a druhé suché miesta, jedny chladné podnebie, druhé horúce kraje a púšte.

Niektoré bytnosti rozširujú sa široko-ďaleko, sú takrečeno všade, ony sú kosmopoliti; druhé sú-obmedzené na ohraničený priestor, len tam sa dajú nájsť (endemické). Hora, rieka, more často sú prekážkou ďalšiemu ich rozširovaniu sa, a i podnebie, potrava vplývajú na nich. Na ostrovoch často sa vyskytujú tvary rozdielne od tvarov na susednej pevnine. Široko-ďaleko rozšírené živočíchy hovoria, že pre nich nebolo,prekážok ich rozšíreniu sa, živočíchy, ktoré sa len na niektorých miestach vyskytujú, hovoria o tom, že jestvovaly prekážky ich rozšíreniu, ich vývin šiel osobitnou svojou cestou pod vlivom osobitných okolností.

Môžeme povedať, že veľká väčšina prírodoslovcov považuje vznik ži­vých bytností nie len za vhodné predpokladanie, lež, ako hovoríme, za hypotézu alebo teóriu dôkazmi podopretú.

(Pokračovanie.)

s

POKUS SLOVENSKEJ EV. A. V. OSADY V ILOKU O NADO­BUDNUTIE POZEMKU POD CHRÁM.*

Trojjediná kralevina Horvatsko-Slavonsko-Dalmácia — s touto posled­nou dosiaľ skutočne nesjednotená — bývala od vzniku protestantizmu chrá­nená ako čínskym múrom zákonmi proti vnikaniu toho istého do nej. Ako­náhle sa započala šíriť obnova cirkve Lutherom vyvolaná i v týchto zemiach, donášal horvatský snem zákony na obranu domáceho katolicizmu proti evan­jelikom prišelcom, ktoré im vyhrážaly vyhnanstvom a odoberaním majetku. Takéto zákony vydané boly obzvláště v rokoch 1605 a 1609. V posledne spomínanom roku rečnil gróf Tomáš Erdôdy na uhorskom sneme v Pre-šporku s vytaseným mečom: „Týmto mečom vykořeníme luteránsku nákazu medzi nami. Máme tri rieky: Sávu, Drávu, Kupu. Z jednej z nich dáme tým hosťom pit. Volím sa radšej s celým kráľovstvom odtrhnúť od uhorskej koruny, než trpeť takú nákazu v mojej zemi."

Toto grófovo osvedčenie poukazuje vefmi zretedlne, aké smýšlanie a aká nálada panovala vtedy v horvatských aristokratických kruhoch, ktorá prirodzene prechádzala potom prostriedkom kazateľníc i medzi pospolitosť.

Táto ničím neoprávnená a neodôvodnená nenávisť proti evanjelikom zapustila behom nasledujúcich století tak hlboké a široké korene medzi zdej­ším obyvateľstvom, že toto ešte koncom minulého stoletia nedržalo evan­jelických Slovákov za kresťanov. Veď ešte r. 1881 predkladali ilockí Šokci pisateľovi týchto riadkov celkom vážne tú naivnú otázku: „Či ste vy v skutku kresťania, keď že sa ani krížom neprežehnávate ani svätenej vody po vašich domoch nemáte?!"

Od času držania reči Erdódyho bývávaly zákony proti evanjelikom na­měřené pri každej vhodnej príležitosti obnovované a novými nariadeniami sprísňované. Tak r. 1611 a 1628.

Menovite prísny zákon vynesený bol na horvatskom sneme obzvláště roku 1636:

„Svakoga propovjednika" — znie hneď prvý článok spomenutého zá­kona, — „kóji če doci samovoljno, ili pomoču koga drugoga, má se uhvátiti, dovésti pred baňa ili biskupa i ovi če ga po tripartitumu kázniti", to jest kaž­dého kazateľa protestantizmu, či došiel sám od seba a či bol skrze niekoho iného povolaný, treba chytiť a odviesť alebo pred bána alebo pred biskupa, ktorí ho dajú dľa tripartituma potrestať. To znamenalo, že každého evanje­lika čakala v tejto zemi ztráta majetku a smrť na hranici. Lebo v Triparti-tume Verbôczyho, na ktoré sa spomenutý zákonný článok odvoláva, znie 54. článok zákona z r. 1523:

„Všetkých Luteránov, ako i ich priaznivcov a samej tejto strany prí­vržencov, ako verejných bludárov a nepriateľov najsvätejšej panny Márie,

* Prednáška držaná 26. dec. 1913 v Iloku.

9

ztrátou hrdla a majetku královské veličenstvo, ako katolícke knieža nech trestať ráči!" A zákonný článok 4 z roku 1525 znie ešte energickejšie „Všetci luteráni nech sú z ríše vykorenení; a- kdekoľvek sa vyskytnú, nech sú nielen skrze cirkevné, lež i skrze svetské osoby chytaní a pálení."

Tento stav zákonmi 'vytvárajúci evanjelikov z Trojjedinej králeviny ne­premenil ani onen prepamätný dvadsiatyšiesty zákonný či. z r. 1790—91, davší evanjelikom v Uhorsku úplnú rovnoprávnosť, ale s výslovným vytvo­rením jeho platnosti v trojjedinom kráľovstve, v Horvatsku, Slavonsku a Dalmácii, ako je to v 14. §. zretedlne vyslovené:

„Tieto práva evanjelikov majú svoju platnost len v obvode uhorského kráľovstva; naproti tomu Králeviny: Horvatsko, Slavonsko a Dalmácia pone­chávajú sa i na budúce v úžitku svojich županijských zákonov a preto nech sú evanjelici v medziach týchto králevin neschopní nadobývaí nepohnute!nosti alebo zastávať buď verejné alebo súkromné úrady."

Ešte prv, než prišiel obrat k lepšiemu, zhoršil sa stav evanjelikov v Horvatsku a Slavonii uzavretím konkordátu r. 1885, ktorým bola rímsko­katolíckej cirkvi vrchovná moc priznaná. Smutné následky tohto pamätného aktu pocítili i evanjelickí Slováci, súc vystavení úplne svévoli občianskych vrchností, ktoré malý moc, každú im nepohodlnú osobnosť do jej rodiska odpraviť. Tak isto zaobchodily i vojenské vrchnosti vbyvšej „Granici" s evan­jelikmi.

Na šťastie netrval tento neznesiteľný stav dlho. Po onej porážke v ra-kúsko-talianskej válke ztrátou.Lombardská zkončivšej, nasledovala toho istého roku 1859 doma zmena ústavy, ktorej opäť najvážnejším plodom pre evan­jelikov bol patent od 1. sept. 1859, ktorého 57. §. vyzdvihnul to osudné obmedzenie v § 14. zákonného článku XXVI. z roku 1890—91 obsažené:

„Základy državno-právneho postavenia evanjelikov oboch vyznaní v na­šom kráľovstve Uhorsku, ako i v srbskej Vojvodine a temešskom Banáte, ako ony boly v zákonných článkoch XXVI. z roku 1790—91 a III. z roku 1844 ustanovené, ostávajú týmto patentom nielen nedotknuté, lež nachodíme tie isté skôr týmto- znovu potvrdiť, a pri vyzdvihnutí ustanovizne 14. §. do­tyčného článku XXVI. z roku 1790—91, ktorou boli evanjelici oboch vy­znaní z nášho kráľovstva Horvatska a Slavonska s výnimkou cirkví tam už vtedy jestvujúcich vytvorení, povoliť (zu genehmigen), aby vzťahom na ich usadzovanie sa v týchto krajoch ako i v našej vojenskej Hranici, a na ich občianske a cirkevné práva našly upotrebenie v ich úplnom dosahu výš uvedené v našom kráľovstve Uhorsku platné zákony."

Tento pamätný patent, ktorý bol vyvolal v Uhrách dlhotrvanlivé a na maďarskej strane neslýchaným vztekom vedené tak zvané patentálne boje, bol opravdovým dobrodením pre kráľovstvo horvatsko-slavonské, donesúc zdejšiemu evanjelickému ľudu úplnú náboženskú slobodu.

Dňa 16. decembra 1859 bol tento patent v hraničiarskych obciach s udaním potrebných modifikácií vyhlásený a nasledujúceho roku 1860 na

10

horvatskom sneme medzi krajinské zákony prijatý. Týmto nezapomenutel­ným patentom odstránená bola jedným šmahom tá neprekonateľná prekážka, ktorá behom toľkých století zamedzovala prístup evanjelickým Slovákom do tejto krásnej zeme.

Že majitelia rozsiahlych ilockých viníc mávali evanjelických Slovákov ako vincúrov stále v službe, to netrpí žiadnej pochybnosti a isté je i to, že báčski Slováci už dávno v predpatentálnej dobe chodievali sem na roboty. Ale isté je i to, že do vydania patentu nesmel ani jeden evanjelický Slovák nadobúdať tu nepohnuteľnosti.

Akonáhle otvoril patent dvere nášmu vierovyznaniu, stahovaly sa sem z počiatku najchudobnejšie vrstvy báčskeho obyvateľstva k vôli zárobku, ale predsa i s tým predsavzatím, aby sa tu, kde kynulo následkom stáleho zá­robku lepšie živobytie, stále osadily. Počiatok ilockej slovenskej osady tvo­rila vyvrheľ zo slovenských báčskych obcí. Ktorý gazda vyšiel v Báčke ná­sledkom výstupného života na mizinu, keď sa tam nemal už čoho chytiť, prišiel do lieku, aby sa tu prácou rúk živil ďalej. Hodný počet medzi prvými dosťahovalcí tvoria i Malkontenti, to jest, nespokojenci. Keď sa ktorý po­vadil vo svojej obci buď só svojou vlastnou rodinou alebo s obecným alebo cirkevným predstavenstvom, prešiel zo vzdoru do Iloku. Takíto Malkontenti tvorili pozdejšie elitu našej osady. Ale i kriminálnym súdom v Báčke pre­nasledovaní zločinci hľadali tu útulok ešte v prvých rokoch môjho zdejšieho tu prebývania, lebo vtedy ešte redarstvo nebolo tak dobre sriadené v na­šom meste ako dnes. Vtedy totiž nemal llok ešte ani okresného súdu, ani slúžnovského úradu, jedným'slovom nebol ešte sídlom okresu. Ale i man­želskí rozvedenci našli tu želaný útulok, následkom čoho roku 1881 mala ilocká evarijelická dcérocirkev skoro viac divých, než zákonitých manžel-, ských párov. Aby tomuto neriadu a tejťo hanebnej nezbednosti bola uči­nená prietrž, pochodil pisateľ týchto riadkov, ako bývalý levít, celý ilocký chotár krížom-krážom, počitujúci vyše 10.000 katastrálnych jutár zeme; po-navštevoval všetky vincilírske domky, v ktorých bývali slovenskí vincúri a kde našiel v divom manželstve žijúci pár, vyzval ho, aby, ak niet žiadnej zákonitej prekážky, sa behom najbližšieho času sosobášil, v protivnom páde zahrozil som mu oznámením vyššej vrchnosti a odšupovaním.

Toto základné pokračovanie pritiahlo mi neslýchanú nenávisť všetkých v divom manželstve žijúcich párov. Ale ja som od svojho neodstúpil. Vý­sledok tejto námahy bol ten, že som už v novembri 1883 mohol povedať:

„llok podobá sa.malému medzi príkrymi úbočiami vysokých hôr le­žiacemu jazierku, do ktorého mnohé len dažďom alebo roztopením snahu povstalé potoky vlievajú kalnú vodu a tak mútia čistú ináč hladinu jeho. Keď sa ale kal burácajúcimi potokmi nasnášaný usadnul a jarný víchor prestal vlny búriť, očistila sa hladina jazierka a voda zostala čistá ako oko, Teraz sosústredňuje sa sem vyvrheľ z celej Báčky a pokúša sa v dcé-

I I

rocirkvi už dosiaľ zavedený poriadok rušiť, avšak jadro cirkevníkov zdá sa byť už teraz dosť mocným, zopreť sa každému nepriaznivému vplyvu a ho premôcť."

Následkom tej okolnosti, že do Iloku prichádzaly len tie najhoršie živly ako noví osadníci, utvoril sa v báčskych obciach zvláště nepriaznivý pred­sudok ohľadom sťahovania, ktorému dáva výraz Kutlík v svojej knižočke:

„Báčsriemski Slováci" na str. 27: „Láska ľudu k rodisku je až^priveľká; nerád sa sťahuje ďalej a zostáva,

čo aj biednejšie žije, v svojom rodisku. Len v posledných rokoch, keď nás je tu v obciach mnoho a zeme málo, mnohí sa sťahujú do Sriemu. S pla­čom v noci opúšťajú bydlisko staré. Mnohí v Srieme, že obťažený dlhmi majetok kúpili, všetko dedictvo utratili a stali sa nádenníkmi. Oni na vy­sťahovalcov hovoria: „Odišiel do bludu."

Tento nepriaznivý predsudok trval bez mála až temer do konca minu­lého stoletia. Zavinený bol hlavne tou okolnosťou, že noví slovenskí osad­níci v Iloku, spoliehajúc sa na výnosnú nádennicu, nechceli nadobývať ne-pohnuteľnosti. Keď som ich sám povzbudzoval k tomu a upozorňoval, že pozdejšie zem vystúpi veľmi do ceny, s posmechom mi odpovedali: „kto by ešte i o to starosť robil pri takých pekných zárobkoch!"

Keď všetky moje námahy neviedly k cieľu, počal som sa zakupovať sám a keď som mal nakúpené toľko oranie, že som mohol vydržiavať pár dobrých koní a niekoľko kusov rožného statku, roľníčil som sám. Akonáhle videli moji niekdajší cirkevníci prvé stohy pšenice, jačmeňa, viky, kukurič-niska, veľké hromady repy, krumplov výtečných druhov v cirkevnom dvore, počali závideť.

A táto závisť bola o mnoho mohutnejšou pohnútkou k dnešnému řev­nému nadobývaniu nepohnuteľností, než všetky moje predošlé povzbudzo­vania. Pravdaže dnes platia štvornásobnú cenu tej, za ktorú mohli predtým kupovať.

Konečne rozležalo sa i našim menším gazdom v Báčke v hlave, že ten panujúci predsudok o vysťahovalectve, vrcholiaci v tom výroku: „Od­išiel do bludu!" nemá žiadneho správneho odôvodnenia. Videli, že ľudia, ktorí doma dobre sriadené domácnosti mali a poriadny život viedli, keď prešli do Iloku, v krátkom čase, takmer z holých rúk, nadobudli si pekné majetky. A tak od počiatku tohto stoletia započali prichádzať sem i majet­nejší gazdovia, ktorí pozakupovali väčšie majetky. Títo noví prisťahovalci doniesli sebou sporiadaný domáci život, vytrvalú pracovitosť, spôsobilosť v pestovaní rozličných priemyselných a kupeckých bylín a v najnovšom čase i známosť pestovania chmeľu.

Následkom tohto priaznivého obratu vyrástol počet párov behom po­sledných tridsiatych rokov z asi pôvodne päťdesiatych na dvestošesťdesiat, tak že nás dnes môže byť do 1000 duší. Toto som držal za potrebné pre-doslať prosbe, ktorú sme dňa 22. decembra sostavili a dňa 23. dec. 1913

12

skrze vyslancov predložili Kr. županijskej oblasti vo Vukováru nasledujú­ceho znenia:

Veleslavná kr. županijska oblast! „Už od roku 1860 počali sme sa my Slováci z rôznych krajov Uhorska

usadzovať v meste Iloku a toto naše osadzovanie z roka na rok pokračovalo tak ďaleko, že dnes naša slovenská osada tu v Iloku počíta okolo 1000 duší Slovákov evanj. ang. vyznania.

Od prvého dňa, ked sme prešli do tejto slávnej sriemskej županije a do mesta Iloka tým pevným úmyslom, že sa tu stále osadíme, podrobili sme sa veľmi ochotne všetkým stávajúcim zákonom, nariadeniam a predpi­som našej milej novej domoviny, Horvatska a Slavonie a najúprimnejšou láskou přilnuli sme a pridružili sme sa k ostatným mešťanom mesta lloka bez rozdielu viery a národnosti.

Bez akejkoľvek samochvály, áno s hrdosťou smieme a môžeme tvrdiť, že sme vždycky, od prvého dňa, keď sme prešli do tohto kraja, boli naj-lojálnejšími občanmi, oddanými a vernými p.oddanými jeho cis. a kráľ. apoštolského Veličenstva Fraňa Jozefa I. usilovní a v každom ohľade hodní členovia našej obce Iloka, že sme sa dľa svojich síl a spôsobností vždycky vynasnažovali o to, aby sme čím svedomitejšie a ochotnejšie plnili všetky občianske povinnosti a svojsky napomohli pokrok a rozkvet ako našej milej domoviny, tak i samého nášho mesta Iloka a vedľa toho najsvedomi-tejšie sa chránili, aby sme nikdy neprišli do sporu so zákonmi, ustanoviz­ňami, nariadeniami a predpismi vrchností a nezavdávali nijakého podnetu k nepokoju, mätežu a nepriateľstvu medzi mešťanstvom.

Vytrvalou usilovnosťou uašou docielili sme, že sme povzniesli krásny kraj pre našu osadu, zvaný Aďanský kraj, pomohli sme povzniesť v tomto meste rozumnejšie hospodárenie a zemědělstvo, menovite že sme uviedli nový druh zemědělstva, totiž sadenia chmeľu, ktoré je veľmi výnosné a veľ­kého významu i úžitku pre zemedelca, zvýšili sme cenu nepohnuteľností, následkom čoho zdvoj- i ztrojnásobnila sa hodnota pozemkov a dovedli sme výtečnú pracovnú silu do tohto kraja, na ktorú tu dosiaľ bol citlivý nedo­statok.

Vedľa všetkej tejto našej vždy bezúhonnej, všestrannej práce nemohli sme, ani sme nesmeli zabudnúť i na samých seba — zanedbať a zapustiť našu vieru a našu národnosť.

Hneď, akonáhle naša osada trochu spevnela, sriadili sme si cirkev ev. aug. vyz. zo svojich vlastných prostriedkov a tú istú v pomere k pokroku našej osady i veľadili, aby mohla zodpovedať našim potrebám a to všetko vždycky z našich vlastných prostriedkov, tak že dnes, keď naša cirkev po­číta do tisíc cirkevníkov, máme svojho kazateľa a modlitebnicu, ktorú ne­môžeme menovať chrámom, lebo chrám je nie; služby božie odbavujeme i dnes ešte v dome duchovného pastiera.

13

Dávne a najväčšie želanie všetkých nás Slovákov bolo a je, aby sme uvideli už raz tu v Iloku v našom kraji Aďanskom chrám boží, v ktorom by sme sa dľa obradov našej svätej viery pomodliť mohli Bohu.

Do dnešného dňa nemohlo sa nám toto vrúcne želanie niako usku­točniť, lebo v našom kraji nebolo vonkoncom príhodného miesta pre chrám b.

Ale teraz nadišla vhodná príležitosť, kde by sa nám naše oprávnené želanie uskutočniť mohlo.

Slávna županija sriemska gruntová je vlastnícka nepohnutefností zapí­saných v gruntovnej zápisnici č. 2679. obce Iloka, menovite kat. č. č.: 748. i 749. zvaných „Solgín dvor", ale nebola v držaní istých, tie častice užíval Matej Češljarovič; na žalobu slávnej županije sriemskej, zastupovanej kr. državným vicefiškusom v Záhrebe proti Matejovi Cešljarovičovi cieľom ustú-penia držania a užívania tých častíc županiji sriemskej súdený je Matej Če­šljarovič vrchovnom presudom Visokého kr. Stola Sedmorice od 20. nov. 1913 č. 4980, že je povinný tej oprávnenej požiadavke zadosť učiniť a tak teraz konečne postala slávna županija sriemska výlučná vlastnica a majiteľka tých častíc č. 748 i 749 „Solgín dvor" a môže nimi bez prekážky dľa svojej vôle nakladať.

Dozvěděvší sa o tomto súdobnom výroku zaradoval sa všetok slovenský ľud shromážděný v svojej podpísanej cirkvi pevne presvedčený, že sa mu teraz vyplní dávne želanie.

Sriemskej županiji nie sú potrebné k niakému cieľu tie častice a iste nemôžu byť k ničomu inému upotrebené, lež môžu poslúžiť len ako ľundus pod chrám podpísanej cirkvi.

Ako bolo spomenuto, niet príhodnejšieho miesta v našom kraji pre našu cirkev a toto miesto je práve ako stvorené, vykázané pre náš chrám boží, lebo je v prostriedku nášho kraja a vedľa hradskej a na obvode mesta Iloka, tak že nemôže poslúžiť k nejakej inej verejnej ustanovizni.

S úplným právom pristupujeme preto pred veleslávnu túto oblasť, aby pomohla tejto chudobnej cirkvi a učinila veľký skutok milosrdenstva všet­kým Slovákom mesta Iloka, aby im umožnila, aby tu v Iloku, na príhod­nom mieste k ozdobe mesta postavila svoj chrám boží, lebo iného miesta, na ktorom by sa to učiniť dalo, vonkoncom niet.

Poznávajúc dobročinnosť našej slávnej županije vzhľadom na osvetové a kultúrne snahy a ustanovizne všetkých občanov bez rozdielu viery a ná­rodnosti mohli by sme sa opovážit vzhľadom na v krátkosti vyzdvihnuté naše dosavadně, vždycky lojálne občianske držanie a dľa možnosti preuká­zané úsluhy v prospech tohto mesta Iloka žiadať, aby nám slávna županija sriemska tieto svoje častice pod chrám náš darovala, ale mi to predsa ne­činíme, lež samovoľne zo svojej strany, zo svojich skromných prostriedkov a. ohľadom na veliký výdavok, ktorý na nás čaká, ponúkame za isté ako yynáhradu obnos od tisíc korún.

Vyzdvihujeme, že hodnota tých častíc dľa katastrálneho ročitého čistého dôchodku vynáša 200 kor., a tak dľa toho je spomenutý ponúknutý obnos úplne primeraný.

Opätujeme, že sú nikomu inému tie častice nie potrebné, a jestli by sa predsa niekto ako kupec tých istých zjavil, tak to učiní len z púhej osobnej špekulácie, k vôli svojej osobnej koristi, aby po prevedení kúpy nám tie isté častice za drahé peniaze predal, lebo je každý v lloku pre­svedčený, že len my to miesto pre náš chrám potrebujeme a že ho, jestli chceme si svoj chrám vybudovať, musíme kúpiť.

Na základe všetkého toho opätovne najpevnejšou nádejou pokorne prosíme:

Slávna županija sriemska ráčiž nám ustúpiť od práva vlastníctva, držania a užívania svojej nepohnutelnosti, pozostávajúcej z kat. čast. č. 748. i 749, gr. záp. č. 2670, obce Iloka za vynáhradu od 1000 korún k vysta­veniu nášho chrámu božieho a k vôli gruntovnému prenosu, uručeniu, udržaniu čím skorej potrebné poriadky porobiť."

V lloku, dna 21. decembra 1913 atď. Nasledujú podpisy. Táto prosba bola dňa 23. dec. 1913 skrze osobitnú deputáciu velikému

županovi Hideghethimu doručená. Či táto prosba našej mladuškej cirkve, ktorá sa ako chudobný novo­

manželský pár zmáhať musí takrečeno od ližičky, bude priaznivým výsled­kom korunovaná, a či nám i tento náš pokus zmarí náboženská nesnášan-livosť, ako nám minulého roku vzmarila systemizovanie miesto slovenského učiteľa, o tom dozvieme sa už budúcej jary, keď sa bude vydržiavať zasad­nutie výboru sriemskej županije. Akokoľvek sa vec skončí, my sme vyko­nali svoju povinnosť, aby nás budúce pokolenie nemohlo obviňovať, že sme najlepšiu príležitosť, nadobudnúť súci pozemok pod chrám v neďalekom čase vystaviť sa majúci, prepásli.

SRIADEN1E MOŠOVSKEJ ŠKOLY ZA KOLLÁROVHO DĚTINSTVA. (Na základe Plachyho náukovej osnovy.)

V dobe Kollárovho dětinstva rozvíjali svoju ďaleko siahajúcu činnosť v turčianskom senioráte mužovia, vynikli znamenite i na literárnom poli, ktorí ďaleko predstihli svojou učenosťou súvekých inoplemenníkov našej vlasti. Zpomedzi všetkých vyniká predovšetkým vznešená postava muža v pravom smysle slova priekopníka slovenskej osvety svojej doby. Je to Andrej Plachy, niekdajší kňaz sväto-martinskej cirkvi a potomný senior turčianskeho seni­orátu. Jemu po boku druží sa svojho času výtečný spisovateľ, Augustín Doležal, niekdajší sučiansky duchovný. Horlivý podporovateľ školskej reformy, Martin Pán, duchovný slovensko-pravnianskej cirkvi, bol Plachymu pravou

ukou pri prevádzaní znamenitého preustrojenia elementárneho školstva v Turci. Ale i ostatní evanjelickí duchovní priložili ochotne ruky k dielu, majúceho slúžiť ku zvelebeniu školstva.

Zasadnutie seniorálneho konventu, vydržiavaného dňa 20. decembra 1797, znamená počiatok novej doby, ako ohľadom preustrojenia samého seniorál­neho predstavenstva, tak i ohľadom vnútorného zdokonalenia ev. a. v. cir­kevných škôl tohoto seniorátu.

Smrfou bývalého seniora Adama Lačného (dňa 9. júna 1797) nastala potreba prevedenia volby seniorálnych hodnostárov. Táto volba bola preve­dená v rečenom zasadnutí s nasledujúcim výsledkom: seniorom sa stal An­drej Plachy, konseniorom Martin Pán a notárom Jakub Maršálko.

Plachy musel mať už dávno hotovú osnovu ohľadom preustrojenia cir­kevného školstva a čakal len na vhodnú príležitosť, aby ju mohol nehatene a dôsledne previesť. Nemeškal tedy ani ani okamih, lež prvý moment upo­trebil v svojom novom postavení k tomu cieľu, aby upozornil na neodroči-teľnú potrebu dobrého sriadenia domácich škôl. Na jeho návrh boli vyvolení na skutku dvaja dekani, ako seniorálni školskí dozorcovia a hneď rozdelili všetky školy seniorátu na dva dekanáty, totiž na horný a dolný. K hornému boly pridelené cirkve: blatnická, mošovská, ivančianska, slovensko-pravnian-ska a príbovská; k dolnému zase: necpalská, Jesenská, turanská, sučianska, záturčianska a sväto-martinská. K matko-cirkevným boly pridružené i dcéro-cirkevné školy. Dekanom pre horný okres stal sa Samuel Holéczy, pre dolný Michal Zolnensis. Týmto dvom mužom bola sverená starosť o školstvo dľa inštrukcie, ktorá mala byť ešte len vypracovaná.

Zpomedzi ďalších uzavretí, na tomto konvente vynesených, najdôleži­tejšie sú dva posledné, pod bodom deviatym a desiatym zápisnice řečeného konventu zaznamenané, tohoto znenia:

„Aby ctihodní páni dekani boli vstave vŕšiť náležité svoje povinnosti v prospech škôl a aby mohli obdržať náležitú úpravu pre toto ich nové po­volanie: vysiela sa cieľom vypracovania takej úpravy povereníctvo a síce zo svetského stavu osvietený a vysokourodzený pán Daniel Draškoczy a Štefan Záthureczký, z pomedzi duchovných ale ctihodný pán senior a seniorálny notár. Aby toto povereníctvo mohlo tým zdarnejšie pracovať, terajší vnútorný stav sriadiť a opraviť sa majúcich škôl poznať a odtiaľ potom hlavné pra­vidla k lepšiemu sriadeniu tých istých vytvoriť, uzaviera sa po

10. „Aby všetci správcovia škôl svoje mienky, úvahy a zkušenosti pred­ložili písomne pánu seniorovi. (Viď Seniorálnu zápisnicu, str. 354.)

Na základe tohoto uzavretia obrátil sa senior Andrej Plachy dopisom zo dňa 28. decembra r. 1797 na všetkých správcov maiko-cirkevných škôl svojho seniorátu, v ktorom ich vyzýva, aby mu v čím najkratšom čase daly odpoveď na pripojený výkaz otázok, týkajúcich sa čo najúspešnejšieho vy­učovania mládeže. Ako posledný termín podnášania týchto odpovedí udáva sa prvý február nastávajúceho roku 1798. Okrem toho nakladá sa všetkým

l i

správcom škôl, aby mu sdělili počet žiakov školu navštevujúcich, ako i mená dcérocirkevných praceptorov súčasne i s počtom žiakov patričných škôl.

Poneváč otázky v rečenom výkaze Plachyho obsažené vrhajú mnoho svetla na vtedajší stav cirkevného školstva, súčasne však tvoria i podklad predsavzatej opravy, zasluhujú, aby si ich i dnešné pokolenie povšimlo. Znejú nasledovne:

1. Ako by sa mohli naučiť viacerí chlapci a dievčatá najľahšou metodou v jednom a tom istom čase poznávať písmeny a naučiť sa úlohe v kratšom čase, než sa to obyčajne deje. Či je nie na prekážke pri učení sa úlohy aj rôznosť knižočiek, ktorými sú žiaci zaopatrení.

2. Má sa uvážiť otázka, či sa neoslabuje duševná pružnosť žiakov tým, keď musia dľa mienky rodičov stráviť temer celý deň medzi školskými ste­nami (aby im doma nezavadzali). A či by nebolo primeranejšie, ustanoviť primerane okolnostiam tried hodiny výučby?

3. Nech sa podrobia úvahe rozličné prekážky, ktoré vyplývajú pre uči­teľov z ich povinností dľa uzavretých smlúv a prijatých vok^torov, ako i tie, ktoré plynú z ich cirkevných výkonov. K prvším prislúchajú: koleda, kan-tacie, hostiacie atď., k poslednějším pohraby a iné.

4. Či je nie marná žaloba tých rodičov, ktorí hneď počiatkom jary svoje dietky od školy odťahujú a pastierikov si z nich stroja a celé leto mimo školy ich nechávajú, že sa ich dietky buď spozdile alebo nijako nenaučia úlohám, ba že behom leta i to málo, čo sa v zime naučili, zabúdajú. Jestli mnohí rodičia činia toto z núdze, pýta sa, ako by sa predsa řečení chlapci a diev­čatá aspoň najpotrebnejším známostiam naučiť a od tak dlhého vystatia zo školy skrze rodičov oslobodení byť mohli?

5. Nech sa poznačia všetky tie knižočky, ktoré by sa dľa vzájemného dohovoru medzi patronátom a seniorálnym predstavenstvom mohly uviesť ako učebnice pre najmenšie, menšie a väčšie triedy k vôli usnadneniu vyučovania.

6. Nech sa rozrieši predne tá otázka, či môže niekto slušným právom požadovať, aby sa tí žiaci, ktorí sa nehodlajú zaoberať štúdiumom z povo­lania, nútili sa učiť latine, ktorí si ju tým spôsobom len nedostatočne a na posmech Cicera môžu osvojiť a potom nech sa rozhodne druhá otázka, či by sa totiž tí istí nemali učiť namiesto latiny, inak mŕtvej reči, maďarčine alebo nemčine?

7. Či by sa nemalo a nemohlo obľahčiť vyučovanie počiatkom latiny, a ako by sa to dalo najlepšou metodou docieliť?

8. Či je nevyhnuteľne potrebné, aby sa dosiaľ v latine nesbehlá mládež vyučovala i počiatkom náboženstva v tejto samej reči a aby sa i Lutherov katechizmus v tejto istej reči predkladal?

9. Či by nemohla byť uvedená do škôl normálna methoda cisára Jozefa II., na koľko to okolnosti každej cirkvi dovoľujú? K uvedeniu tejto metody, nakoľko je dobrá, natoľko majú právo cirkve, aby sa jej správcovia škôl na cirkevný náklad vyučiť mohli.

17

10. Či sa neklade dobrej výučbe veľká prekážka, ak sa miestnosti, žia­kom posvätné, upotrebujú i k iným, menovite hospodárskym cieľom? Či sa nezaväzuje patronát každej cirkvi hlasom svojho svedomia, že sa dľa smluvy, so správcom školy uzavretej, postará o jeho pohodlie, aby nemusel zneužívať samé muzeum, výučbe posvätené, na iné, tomu vznešenému cieľu menej zod­povedné potreby?

11. Nech sa ustanoví, na koľko musí byť udržovaná školská kázeň prútom. Či by sa jeho upotrebenie nemohlo obmedziť alebo či je prút ne-vyhnuteľne potrebný ku vštepovaniu mravnosti?

12. Či by nemali vydržiavať dedinskí páni učitelia zkúšky v prítomnosti dekanov, ako seniorálnych dozorcov?

13. Keďže však podliehajú páni dcérocirkevní praceptori raz na vždy seniorálnemu dozorstvu, tak bude treba na tom pracovať, aby na tie miesta nebývali uvádzaní podobní praceptori bez vedomosti seniorálnej vrchnosti.

14. Ak sú niektoré nepriaznivé okolnosti zdarnej výučbe mládeže na prekážke, také prekážky odstráni slávny patronát každej školy, tak prítomný ako i budúci pri podpore seniorálneho povereníctva a bude mat vôbec škol­skú vec svedomité na starosti.

15. Tieto a týmto podobné body majú sa v porozumení ako so sláv­nym dozorstvom tak i so vznešeným duchovenstvom vypracovať preto, po-neváč my všetci dohromady braní, ačkoľvek sme v rozličných údov rozdelení, tvoríme jedno a to isté cirkevné telo.

Na základe došlých odpovedí na tieto otázky učiteľstvu predložené, ako i prostriedkom vlastných, rozsiahlym štúdiumom nadobudnutých známostí, dalo sa vyslané povereníctvo do práce, aby vypracovalo náukovú osnovu pre všetky evanjelické a. v. školy tohoto seniorátu. Že najväčší podiel pri tejto práci připadnul novovyvolenému soniorovi Plachymu, rozumie sa samo sebou. Ako tomuto vysoko učenému mužovi veľmi na tom záležalo, aby ne­vyhnutelná potrebná reforma škôl jeho seniorátu bola čím skôr prevedená, vidno z tej rýchlosti, s akou sa naskutku pribral k riešeniu sebe sverenej úlohy. Dňa 20. decembra 1797 bolo vynesené uzavretie a o osem dní ne­skoršie bol už rozoslaný výkaz otázok s dopisom upraveným na všetkých správcov matko-cirkevných škôl, ktorým bol daný čas jednoho mesiaca k ich zodpovedaniu. Prvým februáiom započala tedy vlastná práca okolo tej želanej náukovej osnovy, ktorá bola už behom nasledujúcich troch mesiacov úplne vypracovaná, tak že na kongregácii dňa 4 mája r. 1798 vydržiavanej v Ne-cpaloch, po predchodnej jadrnej reči konseniora Martina Pána, ktorou prí­tomných konventuálov pozdravil a ktorá tvorí ako by úvod a odporúčanie seniorovho elaborátu, čítaná bola táto hotová nauková osnova ako tretí pred­met tejto kongregácie k pojednávaniu predložený.

S nepatrnou zmenou niektorých výrazov bola táto nauková osnova v ce­losti nielen odobrená, ale i schválená a to vskutku plným právom, lebo Domágno»f a Škola, r. IV., í. 1. 2

znamenala v porovnaní s predošlým stavom školstva vskutku rozhodný po­krok, stavajúc do popredia ako základ zdarnej výučby materčinu, ako pri vyučovaní latiny, tak i ostatných domácich jazykov.

„Aby ale řečená nauková osnova mohla byť naskutku počiatkom budú­ceho školského roku do všetkých, ako matko- tak i dcéro-cirkevných škôl uvedená, uzaviera sa, aby každá jednotlivá cirkev — čím skôr by sa to staf mohlo — zadržala konvent a aby pri tejto príležitosti, ako správcom škôl, tak i filiálnym praceptorom ju v známosť uviedla; ďalej aby ich požiadala, ba napomenula, aby dľa tejto normy, totižto ohľadom toho, čo sa z nej pa­tričnej škole dá prispôsobiť, učili, a nech im to čím najviac odporúča, aby to, čo je v tej náukovej osnove obsažené, ohľadom mravnej výchovy sverenej im mládeže, sväto-sväte zachovávali. Čo sa týka vytlačenia knižočiek, ktorých vytlačenie sa v rečenej náukovej osnove navrhuje, ohľadom toho porobí po­trebné kroky pán senior Andrej Plachy, akonáhle obdrží od pánov dekanov zprávu, v koľkých výtiskoch ktorá knižočka by sa tlačiť mala. Pri tej istej príležitosti je ustanoveno, aby bol vydaný prepis tejto náukovej osnovy pá nom dekanom." Viď Sen. zápisnice str. 360—361. (Pokračovanie.)

NITRIANSKA ŠKOLSKÁ MATICA.

My Slováci bojujeme boj národný na každom kroku a v každom čase nášho života. Kdekoľvek a kedykoľvek sa pohneš a chceš sa uplatniť ako Slovák, musíš byť pripravený do boja, opancierovaný vedomosťami, znalo­sťou rečí a nadovšetko nezlomným charakterom, silnou vôlou a vytrvalou pracovitosťou. Boj tento je nie boj na palice ani šable, ale boj kultúrny, v ktorom víťazom bude ten, kto je vzdelanejší. Boj tento vedie sa pre reč, o ktorej hovorí príslovie, že v nej žije národ. Je to tedy aj rečový boj. Slovom, náš boj je bojom rečovo-kultúrno-národným.

Prizrime sa ale bližšie, kde sa tento boj odohráva, aby sme vedeli, kde treba nové sily, rezervu, potravu dodávať. Ako sme vyššie spomenuli, odohráva sa on všade. Už nad kolískou — keď matka slovenskou piesňou čičíka púčok srdca svojho; keď mu pozdejšie predrieka v materinskej reči „Otče náš"; keď mu rozpráva národné povesti; keď mu pod briadkou vyší­vanú, šnorovanú košielku zaväzuje; keď ho s blízkou i ďaľšou rodinkou oboznamuje, slovom: v kolíske, v dome rodičovskom. Toto by bol ten naj­úspešnejší boj, lenže tu býva v najviac pádoch jedna chyba, základná chyba a to je, že naše matky konajú túto prácu nevedome, nie s hľadiska slovensko-národného; ony nevidia ďaleko do budúcnosti svojich dietok a tak ani vedieť nemôžu, že táto ich práca čomu je základom, že bude mať, aspoň by mala mať, pokračovanie, že ten mravný kapitál, ktorý ony vo svojich dietkach skladajú, kedysi by mal prijsť do obehu, kde by donášať

Ifi

mal rodu slovenskému hojné úroky; nevedia, že sú ony pri kojení, čičíkaní, telesnom i duševnom vychovávaní svojich dietok umelkyne, lebo keď by tak bolo, koľkých sŕdc slovensko- materinských by muselo ročne žiafom puknúť nad zohavením ich umelecky vypestovaných kvetov slovenských! A predsa nestáva sa tak — lebo naše matky nie sú sebavedomé umelkyne. Oj, keby všetky slovenské matky boly také, aká je „Karen" v románe „Ľud tvoj — ľud môj", naše víťazstvo je zabezpečené.

V dome rodičovském ale odohráva sa národný boj len indirektne, v ňom sa len pripravujú nádejní hrdinovia a hrdinky pre boj skutočný, ktorý sa odohráva na širšom poli verejnosti: v škole, chráme, obci, cirkvi. Zpo-medzi týchto bodov nášho národného bojišťa najväčšiu cenu má pre nás dnes cirkev. Najvýznamnejšou je pre nás cirkev preto, lebo dáva nám mož­nosť, aby sme v započatej výchove našich dietok, ktorú konaly a konajú pri nich slovenské matky — dalej pokračovali. Matka, ktorá do cirkevnej „svojej" školy vedie prvý raz svojho miláčka, s radosťou môže mu vtisnúť pod pazuchu slovenský šlabikár, slovenskú čítanku, ba i mluvnicu. Dieťa naučí sa slovensky čítať, písať; veršíky, rýmy, ktoré sa dietky tak rady učia, a ktoré sa im tak hlboko vrežú do pamäti, učí sa v slovenčine. A nado­všetko, v ktorej škole učitelovi iskra národného povedomia nevyhasla, do­stanú sa nášmu malému školákovi do ruky i jeho novinky: Noviny Ma­lých, Knižnice Školákov, poťažne Zornička. Navykne mu oko na „č", „š", ktoré sú nášmu neprajníkovi červeným súknom a tento zvyk stane sa mu pozdejšie druhou jeho prírodou. Však ver málo je to do boja. Málo, no predsa niečo. Dávid nepatrným kamienkom porazil obra Goliáša.

Ako sa však pokračuje vo výchove rodičovskej na všetkých obecných a štátnych ludových školách, o tom netreba reči šíriť. Učiteľ zakáže diet-kam slovensky sa shovárať; ich hry, ktoré zdědily po otcoch, starých ot­coch, praotcoch zabraňuje, miesto toho ale naučí ich mondóky, ktorými sa musia, — vravím, — musia baviť v prázdnom čase na školskom dvore; na ulici maďarsky musia sa pozdraviť starším (myslia — chuďatká — že tým počestnosť proukazujú starým, a ony vlastne hanbu kydajú na ich slovenské šediny; ovšem, otázne je, či tí starí tú hanbu cítia). Oko malého detváka neprivyká na „š", „č" a v pozdějších jeho dopisoch len sa tak hemžia „ty", „gy", „ny" atď. Nuž je to smutné, žalostné — vyzerá to, ako po tuhom boji dobité pozície: rozrúcané, od základu vyvrátené. A jestli sa pýtajú rodičia našich redakcií, ako a čo treba robiť, aby sa dietky aspoň slovenský šlabikár učily, nuž odpovedia im: jestli je to štátna alebo obec­ná škola, tak je darmo; jestli je však cirkevná, tam nech zakročí školská stolica a učiteľ musí aspoň niečo učiť v slovenskej reči.

Tedy jestli je cirkevná škola... Tak je to. dnes u nás, že „pre nás ľudová cirkevná škola je toľko, ako pre veľké samostatné národy gymná­zium alebo univerzita." A našou svätou povinnosťou je, aby sme tieto školy, ktoré ešte máme, všemožne udržali, zachovali, zdokonalovali, ich

2»

20

učebnými prostriedkami zaopatrili, aby ony čím lepšie a výdatnejšíe mohly svojmu účelu zodpovedať a — kde treba i nové vybudovať.

V prvom ročníku tohoto časopisu podal som zprávu o školstve ni­trianskeho seniorátu. Dľa štatistiky zistil som, že roku 1910,11 vyše 800 školopovinných dietok — 6—12-ročných — školy vôbec nenavštevovalo, poneváč jej nemalý. Navrhoval som tedy, aby sa niečo konalo v záujme tých 800 dietok, nech sa postavia pre nich školy, keď aj hneď nie, aspoň do roku 1917. čím by sme súčasne zasvätili a zvečnili 400-ročnú pamiatku reformácie a zreformovali by sme si aj naše školské pomery. Od tých mi­nuly už dva roky, čo nebadať minie sa aj tretí a my máme o jednu sirotu viac . . . Založili naši duchovní školský fond, ale agitácia zaň chýba. No, ale už i ten fakt, že „Školská Matica" je, budí v nás nádej. Veď keby aj nemohla — po ľudsky řečeno — divy robiť, jako ich robí sesterská Ma­tica česká, má čo napomáhať. Povážme len: úplné zariadenie jednej školy stojí pekný groš, a že ako sú naše školy zariadené, podal som zvesť o tom v minulom čísle. Zariaďovať školy učebnými pomôckami nie je nič menšia úloha, ako nové stavať. A konečne čo povieme k pohybu už aj u nás — ovšem nie na Slovensku — za 8-triednu ľudovú školu? I ku tejto reforme treba sa nám pripravovať, aby nás nenašla nehotových, ako zákon o sria-dení učiteľských platov z roku 1907 a 1913, následkom čoho cirkevné sbory rad radom pýtaly štátnu podporu a akosi sa priatelia s odovzdaním škôl štátu. Hoci by sme nemuseli čakať, až nám zákon povie: to musí byť inak, to štát zariadi. Táto reforma stroji byť zabijakom nášho dorostu, lebo hlavná tendencia 8-triednej školy v Uhorsku má byť maďarizovanie. „Ev. Kôzérdek" (maďarský ev. cirk. časopis) v poslednom čísle r. 1913 prináša článok „Škola budúcnosti", v ktorom uvažuje, abo by sa dala táto reforma pre­viesť a potom pokračuje: „V páde takejto reformy nášho ľudového škol­stva ťažká, madarizujúca práca našich učiteľov na cudzojazičných školách nebola by jalovou prácou. Posiaľ mohol byť takýto učiteľ svätej idey ma-maďarizácie ten najhorlivejší a najoddanejší bojovník, výsledok, ktorý by mal stálosť dosiahnuť, nemohol, lebo cudzojazyčné dieťa, akonáhle opustí školu, čoskoro zabudne všetko, čo si z maďarčiny bežne osvojilo. Pre krát­kosť času a množstvo predmetov táto šľachetná práca mohla byť len po­vrchná. Trvácny výsledok dá sa dosiahnuť len vtedy, keď by dietky, počnúc od 6. roku až po vek vyspelý mohly sa cvičiť v maďarskej reči."

Takouto hľa tendenciou písané sú všetky články maďarských novín, ktoré uvažujú o 8-triednej ľudovej škole. Žeby sa tohoto nebolo treba obávať, že by to boly len plány, ktoré sa nikdy alabo aspoň tak ľahko neuskutoč­nia : nestojí. Mnoho sa už previedlo na náš úkor, o čom sme tiež myslely že z toho nič nebude. Myslím, že i tieto reformy vláda skôr uskutoční — v záujme maďarizácie — ako dostaneme my stredné školy.

Nepripravení pochodíme tak, ako turčiansky seniorát, „ktorý utratil za posledných desať rokov 14 škôl a čo chvíľa budú museť byť i mnohé

druhé zastavené pre najnovší zákon o bezplatnom vyučovaní" („Domácnosť a Škola" r. I. str. 30). Čo majú z toho tí dedinskí Turčania, že v Turč. Sv. Martine vychodia Nár. Noviny atď., ked nemajú príležitosť naučiť sa čo len čítať po slovensky. Nie je dosť len noviny, knihy vydávať a ich rozširovať. „Kdyby lze bylo náš národ," hovorí Kollár vo svojom Cestopise, hlava III., „samými toliko básněmi a knihami šťastným a moudrým učiniti: to by již dávno vrchovatě býti musel". Alebo čo majú Turčania z toho, že v Turč. Sv. Martine dvíhajú sa paláce mohutných peňažných ústavov, ked nevychovávajú pre nich roduverných učiteľov, ktorí by ich voviedli abece­dou do zakliateho zámku slovenskej spisby a tak duševne ich spojili s národom. Nuž, ovšem majú i z tohoto svoj prospech, ale nám sa tisnú na jazyk slová piesne Sasinkovej:

„Nepovstane milý brachu národ náš so svojho prachu, ked nebudú kvitnúť školy na dedičnej jeho roli.

Školy naše —' aké sú, také — len vtedy budú kvitnúť, keď sa budeme o ne viac starať, ako sme sa doteraz. Pozakladať treba školské Matice v každom senioráte, ako to urobil seniorát nitriansky, sbierat pre ne pri kaž­dej možnej príležitosti. Bo ked môžu byť vidiecke časopisy, muzea, roz­ličné spolky atď., môžu byť i vidiecke podporovne. Ba čo viac, hoci by každý cirkevný sbor mal svoj školský fond, ako ho má Brezová pod me­nom „Michal Kútzky". Takéto drobné podporovne privykajú lud na do­bročinnosť, a potom do svojej, jeho pochopu blízkej a makavo-srozumiteľnej podporovne skôr dá i sám od seba.

Udržať si cirkevné školy z vlastných síl kládol na srdce sborom cir­kevným i sám sen. dozorca, dr. Ludevít Šimko v svojom konvent otvára­júcom prívete 8. júla 1913, keď hovoril: „Stredných škôl nemáme, elemen­tárne cirkevné školy naše tratia vždy viac ráz cirkevný; vplyv štátu cirkvi našej je nie prospešný a národu nášmu, poťažne jeho reči zväčša rovno škodný. Predsa ale veľký rozdieľ je v náš prospech medzi našimi cirkev­nými a úplne štátnymi školami. Sú predsa len naše! Chraňme tedy aspoň to, čo ešte máme, čo je ešte naše. Nehovorme, načo sú nám, ked aj tak iný v nich rozkazuje a my len platíme. Nie tak! Vplyv ešte máme na výučbu v nich, na voľbu učiteľa. Milujme, opatrujme si školu, a to tým viac, čím viac nábehov vydržať musí od nepriateľskej cirkvi spoločnosti, čím viac okyptieva ju štát, lebo je predsa len naša! Spýtajte sa rodičov, ktorí s lá­skou, najväčšou pečlivosťou opatrujú svoje neduživé dieťa, či by zaměnily svoje -nedochúdča s trebárs aj zdravým, cudzím dieťaťom ?! Tak je to aj s našimi i školami. Keď škola aj nevyhovie všetkým našim požiadavkom a túžbam, usiluj­me sa sriadiť ju tak, aby stála na výške svojho povolania, dajme jej prostriedky ku zdarnému vývinu, veď predsa je len naša a viac úžitku nám donesie.

22

než škola cudzia. Hodná je obetí táto štepnica cirkvi našej, nesmieme ju nechať spustnúť".

Tak sa zmienil sen. inšpektor o cirk. ludových školách; s ním súhlasil celý konvent a súhlasí každá poctivá slovenská duša. A tedy kto obetuje na cirkevnú, slovenskú školu, poťažne na našu školskú Maticu, napomáha našu slovenskú vec. Podolský.

TISOVEC V MINULOSTI. (Pokračovanie.)

Školstvo.

Kedy a ako bola sriadená škola v predreformačnej dobe, o tom dosiaľ nepodarilo sa mi ničoho istého vypátrať. Až r. 1585 spomína sa ako tisovský učitel Imro Ožib, ktorý sa stal 1594 šivetickým kňazom, kde mal r. 1616 za nástupcu Michala Paulíniho.

1. Imrich Ožib bol prítomný ako správca tisovskej školy 28. febr. 1585 pri písaní poručenstva tisovského obyvateľa Jána Kraskovského, ktorý poručil farárom tej istej cirkvi pole „Na košerišťoch" a druhé s lúkou v „Skaličnom". (Viď vizitačnú zápisnicu z r. 1596.) Dňa 5. júla 1594 prítomný bol ako farár šivetický volbe archidiakona 'Jána Rimanoviusa na hrade muránskom. Počas kanonickej vizitácie 1596, prevádzanej skrze toho istého Rimanoviusa, prenaj-dený bol Imrich Ožib bezúhonnným, ktorý je v stave stredne spravovať cirkev zo všetkých strán rozrušenú. Pri tej istej príležitosti takto podpísal zákony: „Ego Emericus Ožibii, lipsensis, minister verbi Dei ecclesiae Šivetice obtestor hoc meo chyrographo hos sacros articulos et per magnificum dominům Juliům ab Herberstein etc. confirmatos et réceptos observare eisque obedire quoad halitum vitae meae." Dňa 9. febr. 1597 na zasadnutí seniorálneho konventu v Revúci pod predsedníctvom miestneho farára Benedikta Emerici ako se­niora držaného obžalovali šivetickí cirkevníci svojho farára Imricha Ožib z hriechu, že použil v jednej kázni porekadlo: „Nedal Bůh svini rohy". Preto mu dali svobodu odchodu. Ale pre pojednávanie tejto záležitosti ustanovené bolo osobitné ročište.

2. Adam Sutoris šiel 10. marca 1596 s niektorými tisovskými mešťanmi a farárom Fraňom ako zdejší učiteľ k seniorovi na muránsky zámok podpísať zákony. Tento Adam mal pôvodne pnemeno Patošovic, ale dľa remesla otcovho přezvaný bol Vargom polatinčeno Sutoris a dľa rodiska přezvaný Briznensis. Ako brezovský farár podpísal r. 1617 zákony, ačkoľvek sem prišiel z Tisovca ešte r. 1608. Ako brezovský duchovný žaloval v jednom zasadnutí bratstva v Tisovci svojho suseda Jura Salicis, r.-baňského kolegu, že na úštrb jeho duchovnej správy prislúžil večeru Pána novému zemanovi, Blažejovi Maritinský. Počas kanonickej vizitácie Petra Sexti 13. júna 1624 prevádzanej obdržal Adam pochvalné svedectvo od Brezovanov; predsa bol napomenutý k bedlí-

23

vému konaniu svojho úradu. Ale v čase druhej kanonickej vizitácie toho istého superintendenta Petra Sexti 25. júna 1629 osvedčili sa všetci brezovskí cir-kevníci pred tvárou superintendenta, že nemôžu ďalej trpef Adama Vargu, a síce z dvoch príčin: predne, že pred niekoľkými rokmi navádzal svojho tehdaj-šieho učiteľa Adama Lamača, teraz už drienčanskeho farára, aby ukradnul slaninu z kostola brezovského (ad furandos lardones in templo brezoviensi); a že sami slyšali od predmenovaného Lamača, keď pred rychtárom vyhadzoval kňazovi brezovskému Adamovi na oči: „I kdybych tě prý byl poslouchal, byl bych zlodějem"; potom že syn dvojctihodného Adama, Daniel, odniesol zo stodoly tesára Andreja Fabry kradmo proso a pšenicu v troch vreciach a že toto všetko našli v stodole a na šope ctihodného Adama ukryté. To bolo složené až do príchodu patróna Mateja Pongrác v sakristii. Ale ctihodný Adam odbijúc zámku odniesol to preč odtiaľ. Ačkoľvek ctihodný Adam všetko za­pieral, predsa naliehali cirkevníci na konečné jeho odstránenie. On odvolával sa na to, že mu roky vychádzajú v deň Šimona a Júdy a i vizitovatelia na­liehavé prosili cirkevníkov, aby ho do toho termínu trpeli; ale tí sa tvrdo­šijne zaklínali, trebárs i od zemských pánov boli pod pokutou 40 zl. hnaní k poslúchaniu jeho kázní, že radšej i tú naloženú pokutu zaplatia alebo sa z obce vysťahujú, než by ho ešte ďalej trpef mali. Superintendent a jeho sprievodčí keď videli, že cirkevníci naplnení sú neukojiteľnou nenávisťou proti nemu, uzavreli, že sa im nemá ďalej mocou natískať, lež aby do 15. júla ostal vo fare a potom dobrovoľne odstúpil; aby desiatok od cirkevníkov z Li-kera pobral, ale desiatok na Brezové aby svojmu následníkovi ponechal.

Tento istý duchovný spomína sa ako druhý pílanský slova b. kazateľ. Neudáva sa, akým spôsobom sa dostal na Pílu; zo zápisnice len toľko vy­svitá, že bratstvo v svojom zasadnutí v Tisovci 12. sept. 1629 držanom uza­vrelo, že ctihodný Adam Varga má byť na Píle prijatý a čím skôr do úradu uvedený. V zasadnutí bratstva 29. febr. 1630 na Píle držanom z naloženia seniorovho bola záležitosť desiatková Píly a Hačavy medzi Baltazárom Toma-nidom a jeho nástupcom na Píle Adamom Vargom tak pokonaná: aby tretia čiastka z desiatku, ktorá patrila zákonitému riadnemu farárovi Adamovi Varga, bola daná Tomanidovi v zrne; ale aby tento vydržiaval súčasne tretieho mlatca. Na čo oba pristáli.

V zasadnutí bratstva 2. mája 1630 v Tisovci držanom žaloval hnúšťanský farár, Samuel Severini, pílanského farára Adama Vargu, že sa zdráhal zaplatiť 16 zl. paktát dľa nedávneho rozhodnutia superintendenta a vyslancov a dľa vzájomného pokonania ohľadom tých istých medzi Tisovanmi a Pílanmi do­cieleného; preto že bola pílanskej cirkvi tak veľká suma prisúdená, že sa od matky cirkve tisovskej odtrhla. Keď sa ale onen znovu a znovu zdráhal tú istú platiť, bol v tisovskom chráme ako väzeň zatvorený. Ale keď nahliadnul, že sa vec nebere na žart, sľúbil na svoju bohosloveckú česť a daním ruky, že ten istý obnos vyplatí.

V zasadnutí bratstva 14. apríla 1636 v Hnúšti vydržiavanom žalovali pi-

24

lanského farára A. Vargu Baltazár Gallik, kyjatický a Adam Lamač, drien-čanský duchovný, že nechcel zaplatiť za päf úlov včiel od Adama Lamača kúpených za svojho syna Daniela. Uzavreté bolo odročiť záležitosť do budú­ceho zasadnutia pod tou podmienkou, aby Lamač hodnovernými svedkami dokázal, že Varga prevzal na seba vyplatiť podlžnosť synovu.

Dňa 7. okt. 1637 zaplatil Patošovic-Varga 1 zl. 50 den. za potvrdenie článku. Toho istého roku žaloval Daniel Pallis, že pílanský farár prevzatý synov dlh mu ešte nevyplatil. Uzavreto, aby vyplatil. Dňa 11. mája 1639 stal sa Adam prísediacim bratstva; dňa 10. okt. 1640 platil ten istý 50 den. censu katedratického.

3. Petrus Rosiar starší, patricius, učitefoval tu 1608. 4. Valentín Bartholomaei z Bojníc učil tu r. 1616; odtiaľto odišiel r. 1620

za farára na Pokoradzu; odtiaľto prešiel r. 1624 na Rybníka r. 1636 do Bu-dikovian. Tu bol z dvojakej príčiny nešťastným. Syna mal ničomného, na kto­rom sa cirkevníci urážali a i sám oslepnul a tak stal sa nespôsobným k ďal­šiemu zastavaniu svojho úradu. Následkom toho jeho cirkevníci ešte za jeho života vyvolili mu nástupcu Adama Lamázi, ktorého ale seniorát odstránil.

5. Baltazár Thomanides spravoval r. 1620 školu tisovskú; keď si vzal dcéru miestneho farára Dropkinia za ženu, stal sa diakonom r. 1623. Ešte ako miestny učiteľ žaloval 22. mája 1620 pred seniorátom, že nemohol nájsť u miestneho rychtára žiadnej pomoci pri vyberaní svojich podlžností, ktoré už do dvesto zlatých obnášaly, lež že je odkázaný na duchovné predstaven­stvo. Seniorát naložil prostredníctvom prísažného Adama Regál tisovskému rychtářovi, aby túto záležitosť vybavil. Tento nepokojný človek mal byť r. 1621 pre zneuctenie Jána Smrtníka, klenovského farára a Dropkinia, svojho to prin­cipála palicovaný (plagis afficiatur). Táto pokuta mu bola odpustená, ale za trest musel kúpiť za svoje peniaze seniorálnu zápisnicu. R. 1626 šil dovedna s Pílanmi a odtrhnul ich od matko-cirkve tisovskej; keď bola tu s privolením zemského . panstva utvorená nová cirkev, vyvolený bol on za jej prvého fa­rára. R. 1735 prešiel do rima-brezovskej cirkvi; ale r. 1643 musel pre bez­uzdný život odísť.

6. Andrej Nigrini r. 1631 správca školy a súčasne i diakon, bol odtiaľto povolaný za farára na Pondelok.

7. Štefan Šoltis bol r. 1636 správcom školy a súčasne i diakonom. 8. Jur Roháč bol veľmi pilným a o školstvo zaslúžilým učiteľom; r. 1648

odporúčal ho seniorát jednohlasne Pokoradzi za farára; ale títo dali prednosť Jurovi Inštitoris; Roháč stal sa najprv drienčanským farárom 1667 a budiko-vanským o rok pozdejšie 1668.

9. Ján Dubnicay, ináč přezvaný Levis, narodil sa v Dubnici v trenčian­skej stolici, z otca Jána Levis a matky Kataríny Baláži, študoval doma u uči­teľa Štefana Dežerický; potom v Seredi, v Brezne a napokon v Jelšave, od­kiaľ bol povolaný do Tisovca za učiteľa. Tu vŕšiac znamenite svoje povolanie,

vzbudil pozornosť Veľko-Revúčanov, ktorí ho r. 1651 vyvolili za svojho uči­teľa. Štyrročnou tu dokázanou pilnou prácou zaslúžil si, že bol 7. aug. 1655 ordinovaný za farára do Rá'koša skrze superintendenta Martina Wagnera. V manželstve nebol šťastným. Lebo pre ľahkomyseľnú manželku svoju bol r. 1665 ako rákošský farár od seniorátu potrestaný.

10. Jakub Zakalec, patricius, počas štyrročného jeho učiteľovania tu bol jeho žiakom Andrej Vrbanovic, Brezňan, pozdejšie učiteľ v Štrbe.

11. Daniel Zákaltzy, patricius, narodil sa v Tisovci, z otca miestneho farára Michala Zákalec; po smrti otcovej bol za učiteľa r. 1655 povolaný na jeho bratovo Jakubovo miesto potom, keď skončil štúdia v Banskej Bystrici pod Eliášom Kreuchel. R. 1657 prešiel do rima- brezovskej cirkvi.

12. Fraňo Rosjar, patricius spravoval tisovskú školu od r. 1657—1668, v ktorom podpísal zákony bratstva ako kraskovský farár.

13. Jur Faško-Ketzer-Peklinčan v Šariši, ako ochtinský učiteľ oženil sa r. 1668 s Máriou, dcérou Jura Marciho, tisovského farára. Odtiaľto bol po­volaný r. 1668 za učiteľa do Tisovca a odtiaľto r. 1669 za farára do čeren-čianskej cirkvi. R. 1682 prešiel na Pondelok, kde r. 1686 zomrel.

14. Peter Rosiar ml., patricius, r. 1660 složil ako kežmarský žiak elégiu na Máriu Gyulaffy de Ratóth, manželku Štefana Tôkôly de Kesmark et in Sčavnik, k jej poslednej počestnosti. Odtiaľ bol povolaný do Kokavy za uči­teľa, kde sa oženil so Zuzanou Malatinský, zemankou, z ktorej splodil na Kokave r. 1668 Daniela Rosiar, potomného učiteľa v Jánosháze za Dunajom, potom od r. 1702 farára v Kis-Somlyó, v Železnej stolici; okrem tohoto ešte Sámuela Rosiar, taktiež od r. 1707 farára.

Z kokavskej školy bol povolaný Peter tento za učiteľa do Tisovca, kde by bol docielil znamenité úspechy, keby hó nebolo stihlo ono známe desať­ročné prenasledovanie evanjelikov, od r. 1674—1677 musel sa inam presťa­hovať. Na farára pozdejšie povýšený spravoval slatinskú cirkev vo zvolen­skom senioráte. Odtiaľto prešiel na Dačólom 1690 a napokon r. 1702 do Bzovíku. Odtiaľto súčastnil sa dňa 28. a 29. mája 1704 na konvente v Ce­rové, na ktorom bol Štefan Pilárik vyvolený za superintendenta, odkiaľ šiel r. 1707 ako veľkohontianskych cirkví vyslanec a senior na synodu do Ru­žomberka.

15. Matej Šimonides, patricius, Tisovan, syn Jura Šimunových, stal sa najprv učiteľom v Malej Palúdzke v Liptove. R. 1655 dňa 8. okt. delil sa s bratmi, Martinom a Jánom, tisovskými obyvateľmi, o otcovský majetok a o mlyn Dianiškovský obzvláště, za rychtárstva Daniela Černák. Predsa hľadal napokon útočište v tom istom dedictve r. 1674, v ktorom musel s väčšinou duchovenstva ísť do vyhnanstva. Súkromne žil doma do r. 1677, v ktorom bol povolaný za učiteľa od domácej cirkvi. Ale od r. 1680 bol za niekoľko rokov rychtárom.

(Pokračovanie.)

Š K O L S K É Z P R Á V Y .

Ľudové univerzitné prednášky v Záhrebe. Sbor profesorov záhreb­skej univerzity usporaduje každého semestra cyklus ľudových prednášok, kto­rých účelom je podávať príležitosť ku vedeckému vzdelaniu i tým, ktorým je akademické štúdium neprístupné. Poslucháčom môže byť každý bez rozdielu povolania, stavu a pohlavia, bez ohľadu na predchodnú vzdelanosť vyjmúc mlá­deže niže pätnásteho roku. Navštevovatelia týchto prednášok platia za každý cyklus po jednej korune. Každý poslucháč obdrží nákres prednášok, aby mohol ľahšie sledovať prednášateľa.

V posledných dvoch mesiacoch minulého roku prednášali nasledujúci pro­fesori: Dr. Jur Šurmín o illirstve v Horvatsku; Dr. Ladislav Stiepanek o tele­grafe a telefone, dr. Ed. Lovrič o manželskom práve, dr. Milan Figatner o prvej pomoci, dr. August Langhoffer o teorii evolúcie. Náš vysokoučený- rodák, po­sledne menovaný pán professor, podal ohľadom svojej prednášky nasledujúci nákres:

„V prírodných náukách zaoberáme sa nielen opisovaním (prírodopis) pred­metov prírody: nerastov, bylín a živočíchov, lež skúmame ich útvar i pri ži­vých bytnosťach, bylinách a živočíchoch okrem toho i vývin života. Všetko to vynasnažujeme sa vysvetliť, hľadáme vzájomný súvis. Okrem skutočných zjavov nezavrhujeme ani predpoklady, hypotézy, snažíme sa tie hypotézy podopreť dôvodmi; podoprené hypotézy menujeme teóriami. Takou teóriou je i ona o vý­voji živých bytností, najme bylín a živočíchov; to je teória evolúcie.

Treba rozoznávať sám princíp evolúcie od náčina ako sa tá evolúcia diala.

Teória evolúcie vypravuje, ako sa vyvinoval ústrojný svet behom dlhého radu vekov postupne z nepatrného počtu foriem. K podopreniu tohto tvrdenia uvádzajú sa dôkazy z oboru vyhynulých bytnosti (z paleontologie), potom z oboru anatomie srovnáváním ústrojných foriem, potom dôkazy z vývoju byt­ností a z rozšírenosti.

Náuka o vyhynulých ústrojstvách, paleontológia, učí, že živé bytnosti na našej zemi boly kedysi inakšie, než čo sú dnes: z počiatku boly jednoduchejšie a dokonalejšie bytnosti zjavujú sa pozdejšie (ssavci, človek).

Srovnávanie rozličných bytností dľa srovnávacej anatomii poukazuje, že na oko rozdielne podoby vznikly zo spoločnej osnovy (slimák, mušia; motýl, skočka). Tak sa odvodzuje na príklad noha jaštera, krídlo ptáčie, krídlo neto­piera, predná plutva od tej istej osnovy.

Vývoj jednotky poukazuje, že ten vývoj ide cestou významnou pre živo­číšstvo; mnohé vyššie živočíchy vo svojom vývoji podobajú sa priechodne niž­ším formám; vo vývoji pokazujú sa často základné spoločné odznaky a až pozdejšie rozdielnosti.

Rozšírenie bylinstva a živočíšstva na našej zemi poukazuje isté ósobit-

nosti dľa toho, či sú okolnosti priaznivé velikému rozšíreniu a či vznikajú pre­kážky rozšíreniu (horstvo, voda, podnebie, ostrov).

Všetko to hovorí, že bolo evolúcie a že jej jesto i dnes; v tom sú te­mer všetci jednej mysle.

Mienky odborných učencov rozchádzajú sa v otázke, ktorým spôsobom sa dial vývoj. Vynikajú hlavne dve teorie, Darwinova a Lamarckova; vedľa nich jesto mnoho teorií, ktoré tieto z čiastky doplňujú, z čiastky vynahradzujú.

Darwinova teória, teória selekcie alebo prírodnej volby pochodí zo zku­šenosti, že je počet rodeného potomstva o mnoho väčší od počtu toho po­tomstva, ktoré ostáva i ďalej na žive. Rozvíja sa borba, borba o byť a nebyť; v tejto borbe hynie mnohý a udržia sa len najvzornejší. Čo človek učiní skôr a fahšie výberom rodzajov a druhov (holub, rožný dobytok), to sa deje v prí­rode pozvoľnejšie, ťažšie. Pomáha tu premenlivosť foriem, dedičnosti, ktorou sa prenášajú vlastnosti na potomstvo a pomáha i prispôsobovanie sa (adoptácia), keď sa ustrojstvá prispôsobujú okolnosťam. Niektorí pripisujú tejto teorii roz­hodnú dôležitosť, iní prevažnú, tretí čiastočnú, štvrtí nepatrnú; niektorí chceli preniesť zápas o jestvovanie (právo silnejšieho) i na človeka, ale rozumné byt­nosti riadia sa i inými zásadami.

Lamarckova teória je teóriou upotrebovania a neupotrebiteľnosti a prispô­sobovania sa okolnosťam. Upotrebovaním posilňujú sa, zväčšujú sa niektoré údy alebo čiastky tela, menia sa primerane okolnosťam, neupotrebovaním slabnú, zmenšujú sa čiastky tela, menia sa primerane okolnosťam, áno i za-kržíavejú (žirafa, gófa, krt, had). Tým sa menia i ustrojstvá; a na to menenie vplývajú i vonkajšie pomery (pôda, podnebie, teplota atď), V novšom čase vra­cajú sa mnohí k tejto teorii.

Ešte jesto celý rad teorií a hypotéz; jedni sú proti premenlivosti foriem, iní ich dopúšťajú len v úzkom rámci, iní berú premeny, ale nie pozvoľné lež náhle; tretí myslia, že sa premeny dialy určitým smerom, štvrtí predpokladajú účelnosť, piati hľadajú príčinu v reguláciách atď.

Život je veľmi zamotaný zjav. My poznávame len čiastku zjavov, ostatné pokúšame sa vysvetliť si a snujeme teorie. Avšak každá teória má platnosť len do tedy, kým sa jej vážne faktá neprotivia. Teorie sú len pomôckami ľudského snaženia; pomocou faktov a teorií pokúša človek vynájsť sa v ohromnom množstve zjavov, vynájsť príčinný súvis; preto v náuke neprestajne budujeme a rušíme, doplňujeme a opravujeme. Všetko je len nepřetrženou námahou, aby sme spoznali pravdu." Prednášku samú podávame na inom mieste.

Smutný obraz Bosny a Hercegoviny podáva posledný popis obyva­teľstva oboch týchto zemi prevedený 1910. Všetkého obyvateľstva bolo 1,931.802 duší a z týchto 1,898.044 občianskeho a 33.758 vojanského stavu. Od 1895 obnáša vzrast 329.952 duší alebo 2104°/o- Od týchto 329.952 duší pripadá na prírodný vzrast 309.358 duší a na prisťahovalcov 20.594. Najviac sa nahrnulo prisťahovalcov do okolia sarajevského, banialučského a tuzlanského a vysťaho­vanie bolo najznačnejšie v travničkom, bihačkom a mostarskom okolí.

28

Dľa materinského jazyka bolo: Horvatov a Srbov 1,822.564 alebo 96-02°/0; Nemcov 22.968 alebo l'21u/0; Poliakov 10.975 alebo 0-58%; Španielskych židov 7886 alebo 0-420/0; Ukrajincov alebo Rusínov 7431 alebo 0-3970; Čechov 7045 alebo O'37'o; Maďarov 6443 alebo 0-34»/»; Cigáňov 5419 alebo 0'29Vo; Slovincov 3108 alebo 0Í67„; Talianov 2462 alebo 013% a Slovákov 482 alebo 003%, ostatok tvoria nepatrné národné skupiny.

Zpomedzi dosfahovavších sa národností najsilnejší sú Nemci a to väčším dielom úradníci a potom osadníci v úrodnej Posavine, kde jesto do 30 osád nemeckých. Prichodia sem zväčša z Báčky, Banátu a Slavonie a rakúska správa osádzala tu Nemcov z Poľska a z ríše. Po Nemcoch najpočetnejší sú Poliaci a Rusíni, ktorých taktiež rakúska správa naosádzala a jesto okrem toho dosť i úradníkov. S tureckým materinským jazykom napočítané bolo len 129 osôb a z týchto je len 22 osôb s občianskym právom v Bosne a Hercegovine. Najviac cudzého živlu je v Sarajeve, kde je Horvatov a Srbov len 70"l°/0 a viac než desatinu obnášajú Nemci, ktorých je práve tolko i v Tuzle.

Dľa viery bolo 825.418 alebo 43'49 pere. pravoslávnych, 612"137 alebo 32'25 pere. mohamedánov, 434'061 alebo 2287 pere. katolíkov, 1 ľ868 alebo 0'62 pere. židov a 14560 alebo 0'77 pere. ostatných. Porovnáme-li výsledky predošlých popisov, uvidíme, že mohamedáni stále miznú. R. 1879 3873 pere, r. 1885 36'88 pere, r. 1895 34'99 pere. a r. 1910 3225 pere. Pravoslávni vzrástli v r. 1879 zo 42'88 pere. na 4349 pere, katolíci z 1808 pere. na 2287 pere., židia z 0'29 pere. na 0'69 pere. Mohamedánov sa mnoho vysťahovalo, obzvláště v posledných 15 rokoch vyše 10.000 duší. Pravoslávnych je najviac v severnom diele zemi; oni tvoria v okolí banjalučkom 58'51 pere, v bihač-kom 5477 pere a v tuzlanskom 4306 pere, v ostatných pohybuje sa percent pravoslávnych medzi 32—34, najmenej ich je v sarajevskom, 32'67 pere Tu majú relatívnu väčšinu mohamedáni, 4604 pere, v tuzlanskom okolí ich je 4175 pere a najmenej v banjalučkom 17'42 pere Katolíkov je najviac v juho­západnej čiastke zeme, relatívnu väčšinu majú v mostarskom okolí s 41'95 pere a travničkom 38'62 pere a najmenej ich jesto v bihačkom s 5'39 pere Medzi měšťanským obyvateľstvom tvoria mohamedáni 5076 pere, potom katolíci 24'49 pere a pravoslávni 19'92 pere t

Najstrašnejšia je osvetová štatistika, priamo zdrcujúca pre tridsaťročnú správu Herceg-Bosny. Analfabetov jesto medzi obyvateľstvom od 7. roku ďalej 87'24 pere Až 1911 uvedené je povinovaté navštevovanie škôl. Čítať a písať zná len 11'95 pere V okruží bihačkom jesto 94'22 pere analfabetov. V Sa­rajeve na príklad zná čítať a písať len 57'06 pere z celého počtu obyvateľstva, v Mostáre 52"33 pere, v Tuzle 48'52 pere a v Banjaluke len 45*24 pere Naj­viac analfabetov majú mohamedáni, totiž 94'65 pere a čítať a písať zná len 5'26 pere, to jest až každý dvadsiaty mohamedán môže sa podpísať. Medzi pravoslávnymi jesto 89'92 pere analfabetov a čítať a písať zná len 9'88 pere Katolíci majú najmenej analfabetov, totiž 77'45 pere, čítať a písať zná 22'17 pere-Tento priaznivý počet treba sviesť na prisťahovalcov a úradníkov.

29

Zaujímavá je i zemědělská štatistika. Zo všetkého obyvateľstva zaoberá sa roľníctvom 86'57 pere. S kmetmi (poddanými) bolo majiteľov 10.463 domác­ností alebo 3'69 pere, majiteľov bez kmetov 4281 alebo l'Ol pere, slobod­ných roľníckych domácností 136.854 alebo 48'33 pere. a kmetov 79.677 do­mácností alebo 28'14 pere. R. 1910 bolo v Bosne ešte do 80.000 kmetov a okrem toho 31.416 sedliakov s kmetovskými povinnosťami. Z pomedzi tých kmetov bolo 3653 alebo 4'58 pere mohamedánov, 17.116 alebo 21'49 pere. katolíkov a 58.895 alebo 73'92 pere. pravoslávnych. (Všetko to spočítané je dľa domácností, kdežto počet dľa duší je prirodzene o mnoho väčší.) Moha­medáni predstavujú v tejto štatistike panujúci živel, lebo medzi majiteľmi s kmetmi tvoria 91"15 pere, medzi majiteľmi bez kmetov 70"62 pere. a medzi slobodnými sedliakmi 56'65 pere. Najväčší počet úbohých poddaných tvoria pravoslávni, kdežto z katolíkov 30 pere roľníckych domácností rob.

Tieto hrozné dáta podávajú hrozný obraz zapustenosti skrze nesvedomitú správu, ktorá behom úplných tridsať rokov nebola v stave vykázať sa neakým úspechom a táto nehanebná správa osobovala si ešte akýsi nárok na titul kul­túrnej missie na Balkáne!

Keď strážny na Sione spí, nadobýva si nesvedomitý učiteľ maďarizá­ciou zásluhy. Mladý roľnícky syn z Veľkej Slatiny takto sa v 1. čísle Národ. Hlásnika z 2. januára 1914 sťažuje: „U nás vyučuje sa vo všetkých triedach len maďarsky. Školská stolica dosiaľ ničoho nevykonala proti tomu. Na naj­bližšom konvente by sa malo vziať na pretras: Kto je v tej školskej stolici? Jestli sú tam ľudia, čo sú na to ľahostajní alebo možno že niektorý člen už aj zomrel alebo je niekde v Amerike, tie miesta malý by. sa druhými nahradiť, takými, čo by si to za povinnosť držali. Z takej školy, ako je naša, vychodia deti hlúpe, ohlúpené maďarčinou 1 Každému rodičovi malo by na srdci ležať, aby jeho deti boly čím najvzdelanejšie, veď sú to naši budúci cirkevníci a občania." Múdra reč, len žiaľ, že je osamelá. Prečo sa nevzchopíte za vašu krásnu materčinu, ako ste sa vzchopili za vaše dobré právo slobodnej volby cirkevného úradníka? A či myslíte, že vaša krásna materčina ako náukosdelný jazyk vášho mladého pokolenia je menej hodná, než jeden cirkevný úradník? Potisnite nevdaného hosťa do medzí, zákonom mu vykázaných, aby malý vaše dietky aký taký úžitok z dnešnej nešťastnej školy! Probuď se, kdož spíš!

Sylvestrový večierok v Novom Sade. Mařenka Šilhanová a Bohuslav Tichý, tieto dve mená boly magnetom, ktorý tento raz ešte viac priťahoval okolitých Slovákov, než len to zvyčajné: „aby sme sa sišli a videli." Veď kde by aj nie ! Nám, ktorí sme odkázaní hudobnému umeniu len po cudzích di­vadlách a koncertoch sa koriť, je veľmi vítané a milé, keď môžeme takých uznaných spevákov, a to ešte bratov Čechov ako si. Šilhanovú a p. Tichého u nás na slovenskom večierku počuť.

Celý program bol výtečné sostavený a všetci spoluúčinkujúci dali si na tom záležať, aby prispeli ku všeobecnej zábave a uspokojeniu.

Prvý kus „Amanda" skutočne rozveselil naše obecenstvo. Keď sa opona

30

vytiahla a javisko bolo premenené v krásnu slov. izbu, kde pri obloku sedela otiľúbená herečka si. J. Madacký, tiež v slovenskej halienke, z mnohých strán zavznelo obdivujúce „ach." Skutočne každému žiarilo oko radosťou nad pe­kným obrázkom. Neraz boli pretrhnutí herci búrlivým smiechom obecenstva, ktoré sa veľmi dobre zabávalo na nervoznosti pani Tinky — si. Moródová, a na rozpakoch jej manžela Marka, — p. Dr. Malovec, ktorý skrýval peniaze do klo­búka pre partiu tarokka. Nešťastný klobúk, pre ktorý musela byf žiarlivá jeho Tinka, -a pre ktorý Milka, — si. Madacký, tak rozkošné komandovala svojho manžela Miloša — p. Ľ. Rástocký, chtiac výzvedieť či i on skrýva peniaze v klobúku. v

Podarené previedli svoje úlohy i po prvý raz vystúpivší slečna Linka Mockova a jej brat Samko Mocko. SI. Linka podarené zahrala svoju krátku úlohu, jej-milý zjav a pekná, jasná reč urobily veľmi dobrý dojem; tešíme sa, že ju ešte viacráz uvidíme. Obecenstvo odmenilo statných hercov vďačným potleskom.

Nasledoval spev si. Silhanovej. Sotva zjavila sa už privítal ju jasot po­slucháčstva, ved ju znali temer všetci, každý rozpomínal sa na ňu v tej a či onej úlohe. 1 teraz videli sme ju nežnú, rozcítenú v milých rozpomienkach dievčenského snenia v piesni „Ty se ptáš." Tretí bod programu bola báseň obľúbeného srbského básnika, Zmaj Jovana Jovanoviča: „Slovan-drotár," pred­niesla si. Maliakova, kde básnik vrelými slovami citne líči slovenského drotára a jeho smutnú odpoveď ohľadom našich škôl, gymnázií, Matice atd. Srbov veľmi milo prekvapila táto pozornosť, ža ich básnik tiež našiel miesta na pro­grame slovenského večierka. Bôlne dotknutie spomienkou nášho osudu zahladil mistr Bohuslav Tichý, krásnym prednesom slovenských piesní: „Převez prie-vozníčku, Dva holubienky" atd. Ako pôvabne znely tieto naše krásne skladby zaspievané Tichým. — — — V nasledujúcej, na našich stranách všeobecne známej veselohre „Roztržití" poznali sme p. Rástockého, v úlohe kapitána Hlavatého ako výtečného komika. Maskovaný bol veľmi dobre, každý sa spy­toval : „kto je to?" Sotva však začal sa pohybovať a svoje šprými rozdávať, všetko volalo: „Rástocký, Rástocký!" I ostatní herci, si. Mesíkova, p. Francisci a p. Madacký, bezvadné previedli svoje úlohy a obecenstvo sa dô chuti na-smialo nad roztržitosťou starých, a utrpením mladých.

Podarený program zakľúčila ochotne slečna Šilhanová, podareným ku­pletom o „Myške," iste každý sa bude na ňu rozpomínať, taká roztomilá bolai

ked vyskočila na stolček a žalovala sa, ako sa ona bojí myši. Po skončení programu nasledovala veselá tanečná zábava až do rána. Pekne bolo videť našich hercov ako sa spolu držali. Všecko sa veselo bavilo v príjemnom srdečnom tóne, ani sme nezbadali len ked pán dr. Mičátek vzletnou rečou privítal Nový Rok. Nad ránom ešte milo sme sa pobavili slovenským spevom v sprievode klavíra.

Podnet k tomuto podarenému, v každom ohľade, večierku vyšiel od p. .pravotára dr. Mičáteka. Pod jeho dozorom dialy sa všetky prípravy a konaly

31

sa cvičby, jeho ustáváním previedla sa vkusná výzdoba javiska, ku ktorej všetko potrebné náradie, obrazy a ozdoby ochotne poskytla pani doktorová Mičáteková. Naše divadelné družstvo nemôže mlčaním pominúť jeho srdečný humor, ktorým ho až do pokona udržoval v dobrom rozmare, tak že sa všetko dialo okolo neho pri veselej nálade, ktorá sa prirodzene pri predsta­vení preniesla i na početné prítomné, obecenstvo. Novosadské sylvestrové večierky predstavujú hodný kus kultúrnej práce, ktorá zasluhuje zvláštneho uznania. Potešiteľným zjavom bola hojná účasť obecenstva temer zo všetkých našich slovenských obcí Báčky a susedného Sriemu, tak že celá zábava vy­zerala ako roztomilé dostaveníčko prebudilých slovenských rodín blízkeho okolia.

Vianočný stromček na Brezovej Tohoto školského roku chýbal nám pôžitok vianočného detského divadla, ktoré z technických ťažkostí nemohlo byť zariadené, ako bol po dva posledné roky. No, ale preto ešte nebolo „bez ničoho". Kochali sme sa v milých vianočných vinšoch a spevoch, ktoré nám naša školská detva predniesla a zaspievala pri vianočnom stromčoku dňa 26. decembra m. r. večer v učebnej sieni III.—IV. triedy. Miestnosť bola plná ro­dičmi, dospelejšou mládežou a menovite ale drobnými deťmi. Pod vianočným stromčekom nebolo síce žiadnych knižiek, šatočiek, ktoré by nimi odmene­nému — ako to všetky vianočné dárky robia — radosť boly bývaly stupňo­valy. No preto i bez dárkov radosťou žiarily očká malých-vefkých. Program tohoto večierka bol: „Čas radosti, veselosti" spievalo obecenstvo (prvý verš); Krátka vianočná modlitba, predniesol M. Oříšek, učiteľ; dvojhlasné zaspievaly školské dietky: „Ó noc tichá, ó noc svätá!" „Čo je škola nám"; „Kto za pravdu horí"; „V slzách matička sedela". Vianoce, básnička od Strýčka Martina, predniesol Samuel Potůček, žiak; Vianoce, iná od Strýčka Martina, predniesol Ján Belan, žiak; Vianoce,, iná, predniesla Anna Húska, žiačka; Vianoce, ináj

predniesla Anna Mikulina, žiačka; Svätá noc, Anna Kátlovská, žiačka; Koho že vyzerá? Emília Reptá, žiačka; Dve modlitby, od Horala, Palko Halabrín, žiak: Noc svätá, od Ľ. Podjavorinskej, Ján Juríček, žiak a z Kupčokovho „Vinšov-níka" predniesli ešte nasledujúci žiaci: Jaroslav Chorvát, Ján Ivan, Milan Králik a Jaroslav Halabrín. Ján Chvašťula (IV.) a Jan Gaza (V) zahrali huslový duet, po čom Ján Chvašťula a p. M. Oříšek, učiteľ, na klavíri zahrali štvorručne z klavírovej školy Gustáva Damma „Rondo Militaire" (str. 98); „Ungarischer Tanz" (str. 122); „Rondo" (str. 164) a „Kinder Marsch" (str. 192).* Kéd dietky zopakovaly dvojhlasné pieseň „Ó noc tichá, ó noc svätá!" pán učiteľ M. Oříšek predniesol krátku večernú modlitbu a po zaspievaní prvého verša piesne „Pod večer tvá čeládka" — s príjemnými dojmami, rozišli sme sa do­mov na nočný odpočinok.

* Ján Chvašťula, ako IV. triednik organoval na ranných službách božích, pred zkúš-kou vydržiavaných, všetky piesne, za čo mu pán dekan Julius Bodnár daroval „Ruské ná­rodné povesti". Od I. triedy až do dnes učí ho čo talentovaného chlapca hudbe p. M. Orišek, učiteľ — zdarma. On zariadil nám i tento vianočný stromček.

32

L I T E R A T Ú R A . Sobrané Diela Svetozára Hurbana Vajanského. Sväzok XII. Blížence. 336

strán 8° Cena brožirovaného výtisku K 3 —. Cena viazaného výtisku K 4'20. Obsah : I. Danko Chlebík dvorí. II. Chlebík prechádza k plánom. III. Ďuro Chorina v zajali. IV. Prepeličky doletěly. V. Priehlbnianska krajinka. VI. Blížence. VII. Krasnov a rumy chrámu. VIII. Na moment do rozpustilého detstva IX. Sladký sen. X Chlebík silno kritizuje. XI. Chlebík robí plány. XII. Irena Rutkovská sa zdôveruje. XIII. Nezdarený atentát. XIV. Na-mrzenie a útecha. XV. Sesterské predporady. XVI. Určitá odpoveď. XVII. Osvedčenou taktikou. XVIII. „Ego" víťazí. XIX. Parenteza. Chlebíkovo šťastie i neresť. XX. Appell na milosrdenstvo. XXI. Zavial vetrík večerný. XXII. Druhý, miernejší attentat. XXIII. Živá plastika. XXIV. Kavky a slávici. XXV. Nový hosť a blesk z čista-jasna. XXVI. Úskok. XXVII. Miniatúrny obrázok. XXVIII. Daniel Chlebík = grunder. XXIX. Búrka v rodine. XXX. Kukučka — špion. XXXI. Chlebík pracuje so šmokom. XXXII. Druhá idylla nad Krasnovom. XXXIII. Svadobná serenáda. XXXIV. Tres faciunt kollegium. XXXV. Doma a v meste. XXXVI. Thanatos. XXXVII. Run.

Párlčkova Slovenská knižnica číslo 16. (Ročník IV. Sväzok 4) obsahuje: »Ma-lomestské rozprávky.« Napísal Janko Jesenský. Tlačí a vydáva Ján Páričk# v Ružom­berku 19)3. Cena tohoto sväzku.60 halierov.

Obe znamenité knihy přišly vhod čítajúcemu obecenstvu práve teraz, keď pri kru­tej zime pútané je i počas dlhých večerov k teplému domácemu krbu. Vynahrádzajú príjemné besedovanie s dobrými priateľmi zanechávajúc v duši ušľachťujúce dojmy. Sna­žné odporúčame obe vzácne knihy tým viac, že vlastne je u nás literatúra jediná pesto­vateľka našej 'milej materčiny, jediná vatra, pri ktorej ľadom nepriaznivej skutoč­nosti zkrahnuté srdce slovenského rodoľuba okraje. Rodáci, uskromnime sa v našich mnohých nepotrebných výdavkoch, aby sme mali začo kúpiť dobrú knihu a predplatiť dobrý svojský časopis. Dajme si pozor v týchto najvýš nebezpečných časoch, aby nám neza-krpaela literatúra, hlavná, ba dnes snáď jediná národnia predstaviteľka na vonok a bu-diteľka vo vnútri národa. Je ona najvýznamnejším zdrojom šírenia národného povedomia v mladých dorastajúcich pokoleniach.

Zornička vstupuje s prvým číslom do šiesteho ročníku vo forme i obsahu vždy ďalej sa zdokonaľujúcom. Obsah prvého čísla je vyberaný a nadmieru pútavé sú všetky článočky. Obrázky sú vzácne a každej slovenskej duši milé. Na obecenstvu je rad, aby sa preukázalo povďačným pôvodcom, redaktorovi a nakladateľovi hojným odberaním. .

Noviny Malých nastupujú po pätnásty raz znovu svoju požehnanú púť do slo­venských rodín, aby robily našim počiatočníkom školským novú a novú radosť a dodá­valy chuti k čítaniu. Páni údovia školských stolíc! Či Vám vstúpil kedy na srdce cit po­vinnosti naproti Vašim malým miláčkom, aby Ste im pripravili zaslúženej radosti pred­platením „Novín Malých?" Rodičia! kupujete deťom Vašim ihračky, ktoré rýchle zunujú a bez úžitku odhodia. Zadovážte im „Noviny Malých" a budú mať Vaše dietky radosť a vy nie menšú, keď uslyšíte, ako radi vaše dietky čítajú pekné a poučné čitanie.

Z redakcie. „Domácnosť a Škola" vychodit bude i roku 1914 ako dosiaľ. Predplatné na celý

rok obnáša 4 koruny, do zahraničia 5 korún. Predp.atky a literárne príspevky posielať prosí redakcia na redaktora Jozefa Maliaka v Iloku, Horvatsko. Páni, ktorí dlhujú za minulé roky predplatné, úctivé sa prosia o vyrovnanie svojich zaostalostí.

Redaktor, majiteľ a vydavateľ Jozef Maliak, llok (Horvatsko). Na túto adresu treba posielať predplatky a všetky redakcie a administrácie sa týkajúce dopisy — Reklamácie

adresovat treba na Kníhtlačiareň Jána Páričku v Ružomberku, Liptovská stol.

Tlačil lán Párlčka v Ružomberku.