1

2

Milí čitatelia,

v tohto ročnom čísle

Etnologickej revue sa Vám

pokúsim priblížiť tri vybrané

prvky svadobného cyklu vo Veľkom

Rovnom. Ide o obec ležiacu na

severozápade Slovenska blízko

Moravských hraníc. Historicky patrila

obec do Trenčianskej župy. Dnes ich

mnohí etnológovia, i ne-etnológovia,

zaraďujú do Kysúc. Avšak samotní

„rovňanci“ sa zaraďujú do „Horného

Považia“. Keď sa však pozrieme na

tradičnú ľudovú kultúru (materiálnu,

duchovnú a folklór), mohli by sme

vyčleniť región, resp. subregión zvaný

„Javorníky“. Hranice tohto

mikroregiónu by kopírovali hranice

pohoria, pričom Veľké Rovné leží priamo

v strede. Je srdcom Javorníkov.

Veľký vplyv na

svadby vo Veľkom

Rovnom malo

drotárstvo. Tým, že

chodievali drotári do

cudzích krajín, si pri

návrate domov so

sebou prinášali aj

nové zvyklosti. Ďalším vplyvom

drotárstva je aj ten fakt, že život v obci

sa už v prvej polovici 20. st. podobal

mestskému. V tejto dobe sa vo Veľkom

Rovnom nachádzali obchody, ktoré sa

v dedinách nikdy nevyskytovali. Ako

i informátori vypovedali, v prvej polovici

20. st. ľudia upúšťali od tradícií, čo je

ďalším vplyvom na zmenu svadobného

cyklu.

Tieto a aj iné vplyvy spôsobili, že

svadba v 40.tych rokoch 20. st. vo

Veľkom Rovnom bola odlišná od svadby

realizovanej koncom 19. st.

Bc. Tomáš Truchlík

zodpovedný redaktor Etnologickej revue

3

Obsah

2 Úvod

téma: Svadby vo Veľkom

Rovnom

3 Obsah

4 Výzdoba dvoru – stavanie

briez

Tomáš Truchlík

10 Pýtanie nevesty od

rodičov v deň sobáša

Tomáš Truchlík

4

Výzdoba dvora – stavanie briez autor: TOMÁŠ TRUCHLÍK

foto: TOMÁŠ TRUCHLÍK

Kornélia Jakubíková rozdeľuje svadobné obdobie na tri časti, a to na pred svadobné,

svadobné a po svadobné obdobie. Do pred svadobného obdobia zaraďuje aj dievčenskú

a mládeneckú rozlúčku so slobodou, ktorá sa koná v predvečer sobáša. Mládenecká

rozlúčka býva spojená najmä so zábavou, kým dievocká rozlúčka mala výrazný obradový

charakter. (JAKUBÍKOVÁ, 1996: 12)

áto rozlúčka sa konala spravidla

v predvečer sobáša ale nie je

vylúčené, že v niektorých lokalitách sa

konala aj skôr. Mladomanželia sa lúčili so

slobodou a so svojimi rovesníkmi, pričom

každý z mladomanželov zorganizoval rozlúčku

osobitne. (KOMOROVSKÝ, 1976: 125-127)

Tento svadobný prvok (rozlúčka

mladuchy a mladého zaťa) sa vyskytoval i na

Morave. Keďže obec Veľké Rovné leží blízko

českých hraníc, je možná spojitosť

a podobnosť i s moravskou svadbou. V Česku

existuje niekoľko regionálnych názvov pre

tento pred svadobný obyčaj. Týmito názvami

sú napríklad: stavění slavobrány, svíce

a stavění svíce, zastaveníčko, štandrle, vití

venčeků, rozloučení, rozlučka, loučení se

svobodou, propíjení svobody, vybrávaní,

vyhravacka, chodí se na zpívačku atď.

V niektorých lokalitách na severnej Morave sa

zdobil vchod do domu mladomanželov

vencom alebo sa niekde stavia brána (stavění

slavobrány). (HEROLDOVÁ, 1983: 62)

Dá sa predpokladať, že pod „stavěním

slavobrán“ sa myslí aj zdobenie dvorov

svadobného domu stromčekmi. Pre výzdobu

svadobného dvoru vo Veľkom Rovnom sa

používa názov „stavanie briez“. V tomto

prípade ide tiež o stavanie brán zo

stromčekov, avšak samotný pojem „stavanie

brány“ sa spája s iným úkonom vyskytujúcim

sa tiež vo svadobnom cykle. Ide o úkon

prebiehajúci v deň sobáša, a to keď odpýta

ženích nevestu od rodičov, vyvedie ju von

z domu, hostia položia pred mladomanželov

kmeň stromu na dve podpierky (čiže postavia

T

5

bránu) a ženích s nevestou musia spoločne

tento kmeň prepíliť.

Nie je vylúčená ani spojitosť stavania

stromčekov vo dvoroch so stromčekmi, ktoré

sa používali v sprievode. Potvrdzovala by to aj

výpoveď informátora z Nového Hřozenkova,

ktorému bol zaslaný dotazník. V dotazníku

uviedol i túto výpoveď: „Břízy na dvoře není

klasický zvyk, záleží na rodině nevěsty nebo

ženicha. Vetšinou se břízy stavěli kolem cesty,

kterou projížděl svatební povoz (dřevěný

žebřiňák vyzdobený březovými větvemi

a pentlemi).“(Jochec, V., 81 r.) Keďže sa

teda stavali stromčeky aj popri ceste, kadiaľ

prechádzal rovnako vyzdobený voz (rebrinák),

je možné, že zánikom používania stromčeka vo

svadobnom sprievode, ostali už len brezy pri

cestách. Tieto brezy sa však postupne stiahli z

okraju ciest a postupne sa začali stavať už len

vo dvoroch, pričom niekde vymizli s vozmi aj

stromy pri cestách.

Transformáciu vyzdobeného

stromčeka používaného vo svadobnom

sprievode na stromčeky vo dvore možno

spájať aj s faktom, že na Podluží

(juhovýchodná Morava) mládenci pripravili

pred svadbou stromček (borovica alebo

smrek) a dve „sulice“ (žrde s pozlátenou

makovicou, s kyticou a šatkami ako

zástavami). Stromček bol ovešaný stužkami,

cukrovinkami, koláčmi, reťazami z farebného

papiera a mládenci ho ráno v deň sobáša

zastrčili do plotu pred dom nevesty. Dve sulice

pripevnili po oboch stranách ku vchodu do

domu. Ďalším príkladom je aj Stará Břeclav,

kde opäť ráno v deň sobáša zasadili stromček

v záhradke, odkiaľ ho neskôr vzal starší

mládenec. Potom ten stromček viezol na

nevestinom voze po ceste do kostola.

(KOMOROVSKÝ, 1976: 242-249)

Komparácia stavania

stromčekov vo Veľkom

Rovnom v 40-tych rokoch

a v súčasnosti

Už v štyridsiatych

rokoch 20. storočia sa

nekonali svadby len

v chladných zimných

obdobiach, ale počas celého

roku, okrem pôstnych

období. Na jar, v lete a na

začiatku jesene sa stavali

brezy. V pokročilom

6

jesennom období a v zime, keď boli brezy

opadané, sa stavali mladé smreky alebo

jedličky. Tento model sa zachoval v skoro

nezmenenej podobe až po súčasnosť.

Vďaka dostupným materiálom sme

zistili, že tento prvok sa v obci vyskytoval aj

pred 40-timi rokmi. Deň pred sobášom, sa

konala tzv. „zvárka“, zábava v krčme.

Zdobenie dvora a stavanie stromčekov sa

konalo až ráno v deň sobáša. Pred dom sa

postavili v lete brezy, v inom období počas

roka zas jedličky, ktoré sa zdobili krepovým

farebným papierom. Okrem toho sa zdobil aj

hlavný vchod do domu čečinovým vencom,

ktorý sa taktiež zdobil papierovými ružami.1

Najstaršie informátorky vypovedali

o svojich svadbách ako malých skromných

hostinách týkajúcich sa len kruhu najbližších.

To sa mierne odrážalo aj pri stavbe briez.

Všetky najstaršie informátorky opísali priebeh

udalosti rovnako. Družbovia z oboch strán sa

deň pred sobášom, teda v piatok vybrali do

lesa na stromčeky, pričom nevestini družbovia

išli zvlášť a aj ženíchovi zvlášť. „To išli títo

družbovia, obyčajne to boli oni, jeden to zase

organizoval. Viete, vždy v tej spoločnosti sa

nájde jeden organizátor.“ (Kocincová, B.,

1930)

Keď prišli z lesa, postavili brezy alebo

smreky vo dvore, pričom vytvorili z nich

1Učitelia základných škôl: Zvyky. Časť 8: Zvyky

pri svadbách vo Veľkom Rovnom. Dotazníková

akcia MS, 1942. Archív textov UEt SAV, inv. č.

182.

menšiu aleju. Pri vstupnej bráne do dvora

postavili dva najväčšie stromčeky a spojili ich

vrcholce, čím vytvorili bránu. Stromčeky sa

zdobili stužkami z krepového papiera. Robilo

sa to buď rovno v piatok večer po dostavaní,

ak bolo pekné počasie, a ak pršalo, zdobili sa

až v sobotu doobeda, aby krepové stužky

nevybledli. Väčšinou ich zdobili dievčatá alebo

deti. Mohlo sa aj stať, že sa brezy postavili

prípadne v sobotu ráno v deň sobáša.

Celá udalosť sa konala podvečer pri

zotmievaní. Po postavení stromčekov sa

družbovia rozišli a išli sa domov pripraviť na

nasledujúci deň. Informátorky si nespomenuli

na žiadnu menšiu zábavu alebo pohostenie.

Mohlo sa vyskytnúť, že domáci družbov

ponúkli nejakou pálenkou a koláčmi. Menšie

posedenie pri muzike nebolo.

V súčasnosti prebieha stavanie

stromčekov takmer rovnako. Rozdiel badať vo

väčšom počte stavajúcich a menšej hostine,

ktorá sa koná pri stavaní. Dnes na brezy okrem

družbov a rodiny chodia aj kamaráti a známi,

ktorí nie sú pozvaní na svadobnú hostinu

a chcú sa týmto gestom rozlúčiť so slobodou

ženícha alebo nevesty. Ak sú mladomanželia

v nejakých spolkoch alebo krúžkoch, podľa

možnosti prídu aj členovia daného spolku sa

rozlúčiť so slobodou ich člena. Napríklad keď

má sobáš člen folklórneho súboru (či už

súčasný alebo bývalý), prídu k stavaniu briez aj

členovia súboru.

Dôvodom väčšej účasti pri tomto akte

v súčasnosti je potreba ľudí a kamarátov

rozlúčiť sa so snúbencami. Keďže sa nekonajú

7

rozlúčky s nevestou a ženíchom v krčmách

alebo na zábavách, práve stavanie briez sa

považuje za rozlúčku so slobodou. Koná sa na

ich počesť, čiže sú pri tejto oslave dôležití a

týmto sa odlišujú od ostatných účastníkov

tejto udalosti. Stavanie stromčekov zohráva

separačnú funkciu. Prítomnosťou hudby,

spevu, príležitostne aj tancom a veľkým

počtom zúčastnených osôb, má stavanie

a následné pohostenie aj zábavno-spoločenský

význam.

Poobede sa vyberú mládenci do lesa

na stromčeky. Sú to blízki kamaráti a rodina.

So stromčekmi prídu rovno do daného dvora,

kde ich budú stavať. Ak jeden

z mladomanželov býva v paneláku, brezy sa

pripevňujú o zábradlie na vonkajších schodoch

vchodu. Prípadne sa môžu ozdobiť aj schody

vo vchode.

V súčasnosti si prizývajú k stavaniu

briez aj nejakého muzikanta s heligónkou,

prípadne s akordeónom. Pri zotmení, keď sa

už stromčeky stavajú a muzikant vyhráva, sa

schádzajú aj blízki susedia a kamaráti. Domáci

ich ponúkajú zákuskami a rôznymi druhmi

alkoholu a hostia sa zabávajú spevom,

prípadne aj tancom, čo závisí od nálady. Keď

mládenci dostavajú brezy, pridajú sa

k ostatným hosťom a tiež sa zabávajú pri

muzike. Ak má svadbu nejaký člen folklórneho

telesa, môže sa stať, že k nemu prídu

i muzikanti zo súboru aj s nástrojmi a aj oni

hrajú a spievajú. Pritom stále hrá aj pozvaný

muzikant s heligónkou alebo akordeónom.

Pri dievčenských rozlúčkach sa často

vykonávalo aj vitie pierok a vencov, v

niektorých lokalitách Slovenska sa zas

pripravovala zástava, prípadne stromček,

ktoré sa používali vo svadobnom sprievode.

Okrem spomínaných aktivít sa pri rozlúčkach

v predvečer sobáša konali aj posledné prípravy

na svadbu, ako napríklad príprava jedál,

zabíjačka a iné. (KOMOROVSKÝ, 1976: 125;

JAKUBÍKOVÁ,1996: 12)

8

Pri stavaní stromčekov vo Veľkom

Rovnom sa tiež vykonávajú posledné prípravy

na svadbu, ako napríklad chystanie jedál.

V dome nevesty sa síce už nevijú vienka, ale

chystajú sa ešte tzv. „kystečky“ (pierka). Tieto

pierka sa v deň sobáša pripínajú všetkým

svadobčanom po ich príchode do domu

nevesty.

Pohostenie a menšia zábava pri

stavaní sa koná vonku na dvore pred domom.

V prípade sídliska, pohostenie a zábava sa

koná vonku pred vchodom pri brezách alebo

smrekoch. Takéto pohostenie so zábavou

väčšinou trvá až do polnoci a niekedy aj dlhšie,

pričom sa stále vyhráva a vyspevuje.

Niektorí mladší informátori považujú v

súčasnosti túto udalosť aj ako rozlúčku

mladomanželov so slobodou, pričom tí

najstarší informátori to vôbec nepokladali za

rozlúčku. Je to spôsobené aj tým, že

v súčasnosti už mládenci nerobia rozlúčky

alebo v Rovnom nazývané zvárky2 v krčmách.

Preto sa rozlúčka so slobodou nevesty

a mladého zaťa stala súčasťou zvyku stavania

stromčekov. Susedmi a okolím je táto udalosť

akceptovaná, čiže sa nestáva, že by niekto

zavolal políciu pre rušenie nočného poriadku.

2Učitelia základných škôl: Zvyky. Časť 8: Zvyky

pri svadbách vo Veľkom Rovnom. Dotazníková

akcia MS, 1942. Archív textov UEt SAV, inv. č.

182.

Funkcia a symbolika stavania stromčekov

Z odpovedí informátorov na otázku

o význame a funkcii stavania briez vyšlo

najavo, že stromčeky mali a majú informatívnu

funkciu. Informujú okolie a spoločnosť, že v

danom dvore sa koná niečo výnimočné. Niečo,

čo robí ten dvor v obyčajnú sobotu niečím

nevšedným a sviatočným. „Aby každý vedzel,

že je tam svadzba.“ (Hlávková, P., 1929)

V štyridsiatych rokoch bolo bežné, že

sa človek, ktorý šiel po ulici okolo dvora so

stromčekmi, zastavil v takomto dvore.

Samozrejme, domáci museli takýchto

okoloidúcich ľudí tiež ponúknuť zákuskami a

alkoholom. Jedna informátorka uviedla ako

dôvod, prečo u nej vo dvore absentovali

stromčeky, túto odpoveď: „Nje, nje. Chceli mi

ovenčic (ozdobiť dvor smrekmi) ale ja som

nechcela, lebo autobusy chodzili hore dolu už

v tem roku, a to potom sa ludzá zastavili a by

boli aj pýtali – Dajce vypic, dajce vypic! Jenna

sestra povedala, že idú robic smreky, ja som

povedala – Nje, nje! Lebo potom autobusy boli

a zastavovali sa a – Dajce vypic, dajce vypic!

Máce svadzbu, dajce čosi.“(Labajová, K., 1917)

V dnešnej dobe majú vždy v takýchto

stromčekmi vyzdobených dvoroch určených

ľudí, ktorí chodia po dvore so zákuskami

a s pálenkou a ponúkajú svadobných hostí vo

dvore. Väčšinou je to niekto z najbližšej

rodiny. Okrem hostí vo dvore chodia aj po ulici

a zastavujú okoloidúcich, ktorých tiež

ponúkajú a taktiež ponúkajú všetkých

„zvedavcov“, ktorí sa prišli pozrieť na nevestu.

9

Ohľadom symboliky bol výskum

stromčekov značne komplikovaný. Ani jeden

z informátorov nevedel vysvetliť, prečo sa

stavajú konkrétne vybrané stromy. Aj na

otázku, prečo sa celý rok nestavajú smreky

nepadla žiadna konkrétna odpoveď. Avšak

zopár informátorov vypovedalo, že brezy sa

stavajú v lete preto, lebo v okolí bydliska

mladomanželov rástlo veľa briez a vyzerajú

krajšie ako smreky. Dalo by sa teda povedať,

že stromčeky vo dvore nevesty a ženícha,

okrem informatívneho významu, plnia hlavne

estetickú funkciu. Tento fakt vychádza najmä

z odpovedí informátorov, ktorí hovorili

o brezách ako o krajších stromčekoch

v porovnaní so smrekmi. Čiže brezy boli

spoločnosťou vybrané ako vhodnejšie na

výzdobu vďaka estetickému mysleniu.

Stromčeky vo svadobnom sprievode skrývali

v sebe určité symboly. Už samotný strom

predstavoval život. Vždyzelený ihličnan

pripomínal plodnosť, nesmrteľnosť, poctivosť,

čestnosť a spravodlivosť, listnatý strom zas

symbolizoval ženský princíp. (BENŽA, 1989:51-

56)

Ak stromčeky v sprievode

predstavovali nejaký symbol, je možné, že

rovnako aj stromčeky vo dvore mali rovnaký

alebo podobný význam. Avšak modernizáciou

a upúšťaním od obyčají bola postupne táto

funkcia nahradená estetickou funkciou.

10

ODPÝTANIE NEVESTY OD RODIČOV

V DEŇ SOBÁŠA autor: TOMÁŠ TRUCHLÍK

foto: archív TOMÁŠA TRUCHLÍKA

V niektorých regiónoch Slovenska sa dodnes

zachoval úkon, pri ktorom príde ženích pre nevestu

k nej domov, aby ju odviedol na sobáš. Najčastejšie

chodieval mladý zať so svojou chlapčenskou

družinou. Nasledujúci obrad svojou formou

a priebehom pripomínal únos nevesty. Išlo

o simulovaný boj o nevestu, ktorý bol sprevádzaný

rôznymi hrami a prekážkami, ako napríklad

hádanky, zamykanie dverí, prípadne predvádzanie

falošných neviest. Už keď sa mladý zať dostal

konečne dnu do domu, nasledoval obrad oddania

mladých, založený na obyčajovom práve. Toto

oddanie pritom nemalo len právny akt, ale malo aj

magickú funkciu, ktorej cieľom bolo manželstvo

upevniť, utužiť a spevniť. (KOMOROVSKÝ, 1976:

152-158; 167)

o obrade uzatvorenia manželstva

nasledovalo samotné odpýtanie

nevesty od rodičov. Odobierka

prebiehala recitovaním rôznych textov, ktoré

sa nazývali aj odpýtanky alebo odberanky.

Tieto texty mali zväčša náboženský motív.

Odprosujúcu reč prednášal najmä starejší

a mladý pár zopakoval len posledné záverečné

odprosenia. Následne im dali rodičia

požehnanie. Celú túto odobierku veľmi často

sprevádzal spev a plač. Po odobierke sa išlo do

kostola na sobáš. (JAKUBÍKOVÁ, 1996: 12)

Odpýtanie nevesty vo Veľkom Rovnom

sa v 40-tych rokoch ale i v súčasnosti,

vyskytovalo na svadbách len individuálne a

ojedinele. Avšak v súčasnosti sa objavuje tento

obyčaj omnoho častejšie ako v danom

P

11

výskumnom období. Ojedinelosť odpýtania

nevesty pred 70-timi rokmi bola spôsobená

okrem modernizácie aj vývojom spoločnosti.

Ľudia už jednoducho niektoré úkony

nepotrebovali, nepovažovali ich za dôležité

alebo im pripisovali len malý, nepodstatný

význam, preto často rôzne obyčaje

vynechávali, prípadne ich zachovali v skrátenej

podobe.

Práca v iných, ďalekých mestách, v

ktorých veľa mladých ľudí z obce pracovalo,

alebo aj geografické podmienky, boli ďalšími

činiteľmi vplývajúcimi na zmenu formy

prebiehania obradu. Geografické podmienky

boli dôležité vtedy, ak niekto z mladomanželov

žil v lazoch, v ťažko dostupnom teréne

a ďaleko od kostola. V tomto prípade si

dotyčný mohol prispôsobiť a uľahčiť situáciu

tým, že už deň pred sobášom prenocoval

u rodiny, ktorá bývala bližšie ku kostolu.

V tomto dome sa schádzali hostia a išlo sa

odtiaľ do kostola. Ak bývali obaja

mladomanželia ďaleko od centra, obaja

prenocovali v jednom dome u rodiny

a schádzala sa tam rodina oboch strán,

prípadne neprišiel nikto, len svedkovia.

Pozvaná rodina prišla až na hostinu, a to do

bydliska jedného z mladomanželov v ďalekých

horách. V takomto prípade sa mohlo stať, že

odpýtanie od rodičov úplne absentovalo, lebo

rodičia boli neprítomní a to aj na sobáši.

Zatiaľ čo v publikáciách a prácach,

ktoré sa venujú konkrétne opisu svadby, vždy

príde ženích pre nevestu k nej domov, odpýta

ju a spoločne idú so svadobčanmi na sobáš,

v Rovnom sa táto štruktúra mohla niekedy

úplne pozmeniť. Komorovský opisuje stav,

kedy prišiel mladý zať s družbami po nevestu,

kde sa konali spomínané simulačné hry,

odpýtal ju a potom spoločne obe rodiny odišli.

Nikde nespomína odlišnú formu prebiehania

tohto úkonu. Aj keď opisuje, ako pri

niektorých simuláciách ušla nevesta na koni

s členom jej rodiny a mladý zať ju musel

dobehnúť a vybojovať si ju, nikdy sa nešlo od

nevesty naspäť k nemu domov. Vždy sa to

udialo v okruhu jej domu, odkiaľ sa následne

po obrade odpýtania išlo na sobáš

(KOMOROVSKÝ, 1976: 152-158).

Dve informátorky uviedli, že ženích

prišiel k ním domov sám, prípadne s družbami,

neodpýtal nevestu od rodičov, vzal ju a s jej

hosťami šli opäť k nemu domov. Na otázku,

prečo takto prebehol tento úkon, obidve ženy

odpovedali, že si to tak vyžiadala strana

ženícha. Zaujímavým faktom pri tomto jave je

12

nielen 18 ročný odstup medzi svadbami

informátoriek, ale aj to, že obaja ženísi

pochádzali z osady s názvom „U Jačkov“ (časť

obce Veľké Rovné) a dokonca mali aj rovnaké

priezviská. Z toho vyplýva, že v obci, alebo

aspoň v niektorých častiach obce, fungoval

pravdepodobne ešte pred 40-tymi rokmi iný

model sledu udalostí pred sobášom, ako je

známy v iných častiach na území Slovenska.

Zatiaľ čo v iných lokalitách prišiel ženích vždy

pre nevestu, v Rovnom prišla nevesta

k mladému zaťovi domov a od neho sa išlo v

sprievode na sobáš. Tento model sa zachoval

v spomínanej osade „U Jačkov“ až do 50-tych

rokov 20. storočia.

Okrem týchto dvoch výpovedí aj

dotazník z Veľkého Rovného z roku 1942

potvrdzuje prítomnosť podobného priebehu

udalostí pred sobášom. Až na fakt, že ženích

nepríde pre nevestu k nej domov. Ráno, keď

zaplietli nevestu, išlo sa so svadobčanmi k

ženíchovi. Na čele tohto sprievodu išla vždy

matka nevesty aj s „babou“ (koláč). Pred

domom mladého zaťa im vyšla oproti zas

ženíchova matka taktiež s „babou“. Po ich

stretnutí vošli všetci dnu do domu. Tam sa

všetci naraňajkovali a až následne po týchto

udalostiach sa šlo v sprievode do kostola.

Dokonca v spomínanom materiáli nie je

spomenuté ani odpýtanie, len rodičovské

požehnanie aj s presnou formulkou. Takýto

model priebehu sa vo Veľkom Rovnom podľa

výpovede v dotazníku praktizoval ešte pred

daným skúmaným obdobím, čiže ešte na

prelome storočí. (ARCHÍV TEXTOV UEt SAV,

1942: inv. č. 182)

Aj keď v 40-tych rokoch sa odpýtanie

vyskytuje veľmi ojedinele, jeho častejšie

a aktívnejšie používanie na svadbách by sa

dalo datovať od 60-tych rokov, kedy je

už na obrad presne vymedzený čas,

sprevádzaný rôznymi úkonmi. Úlohu

starejšieho, ktorý by mal prednášať text,

preberá i v súčasnosti krstná, prípadne

birmovná, matka nevesty. (JAKUBÍKOVÁ,

1996: 12)

Informátorky, ktoré mali sobáš v 60-

tych a 70-tych rokoch a nemali pred

odchodom do kostola dlhé „klasické“

odpýtanie, ako dôvod uviedli, že si ho nemal

kto pripraviť, prípadne ho nemal kto vykonať.

V tomto prípade len mladý zať pár slovami

poďakuje svokrovcom za ich dcéru a rodičia

oboch mladomanželov im dajú požehnanie vo

forme krížika na čelo.

Dôvody revitalizácie, prípadne

inovácie tohto prvku môžu byť rôzne.

13

Napríklad môže ísť aj o estetickú potrebu.

Nemusí ísť ani tak o prísne ľpenie na tradíciách

a navrátenie k nim, ale skôr o spestrenie

obradu. Keďže je deň svadby pre

novomanželov dôležitý, chcú si ho ozdobiť,

aby sa naň nezabudlo. Objavuje sa tu potreba

odlíšenia od každodennosti. Aj keď ľudia

povedia, že chcú mať svadby ako „kedysi naši

predkovia“, skôr prevláda myšlienka ozdobná

a estetická, lebo je to pre ľudí „jednoducho“

pekné. (JAKUBÍKOVÁ, 2002: 21)

V 40-

tych rokoch

prišiel ženích

pred sobášom

k neveste aj so

svojou rodinou.

Nekonalo sa

obradné

odpýtanie, len

bolo prichystané

pohostenie

a pitie pre hostí.

V niektorých prípadoch sa mladý zať

poďakoval len pár slovami budúcim

svokrovcom za ich dcéru. Nemal prichystaný

žiadny príhovor, išlo skôr o neformálne

poďakovanie. Prípadne mohol ženích priniesť

kyticu pre matku nevesty. Následne, po

malom pohostení, sa išlo v sprievode do

kostola.

Jedna z respondentiek, ktorá mala

svadbu v tomto období bez odpýtania, opísala

i svadby, na ktorých sa v tom čase konal tento

obrad. Mladomanželia si len kľakli na stolček,

cez ktorý bol prehodený pekný biely obrúsok.

Pred nimi stáli rodičia aj ženícha aj nevesty,

a ženích ich odprosil.

Jedna z dvoch respondentiek, ktorá

musela ísť v roku 1958 s manželom ešte

k nemu domov, opisovala privítanie v dome

mladého zaťa. Už po ceste pred ženíchovým

domom išli družičky z jeho strany oproti nim

s tortou, ktorú podali neveste. Táto torta sa

potom rozkrojila a núkali sa ňou hostia

čakajúci na dvore.

Keď vošli dnu do

domu, ženy len

ponúkali nejakými

zákuskami

a chlapov ponúkli

páleným. Opäť sa

tu žiadny obrad

odpýtania

nekonal. Po

pohostení sa ľudia

zoradili do

sprievodu a išlo sa na sobáš. Príchod do domu

mladého zaťa a ich privítanie sa značne

podobá výpovedi z dotazníkovej akcie, ktorá je

spomenutá vyššie. Namiesto „baby“ však

nesie matka ženícha tortu, ale mladuchina

matka nenesie nič. (ARCHÍV TEXTOVUEt SAV,

1942: inv. č. 182)

V 60-tych a 70-tych rokoch prebiehal

tento úkon takmer rovnako, ako keď sa

vykonával vo vybranom výskumnom období.

Rozdiel badať v privítaní ženícha a jeho strany

14

u nevesty. Ženích má priniesť so sebou kyticu

pre nevestu. Už keď ženích príde s celou jeho

„ríšou“3 pred dom, vyjde z neho nevesta aj

s krstnou matkou. Pritom nevesta drží v ruke

tortu a krstná matka zas „kystku“4 pre ženícha.

Jedna informátorka uviedla, že torta bola

moderným elementom, ktorý nahradil vítanie

nevesty chlebom a soľou. Nevesta vymení

3ríša –nárečový výraz pre všetkých svadobných

hostí, resp. pre svadobný sprievod 4kystka - ozdobné pierko/kvietok, ktoré sa pripína

ženíchovi na sako

tortu za kystku a tú pripne ženíchovi. On jej na

výmenu podá kyticu. Krstná matka nevesty

preberie tortu, ktorú rozkrojí a ponúkne ňou

svadobčanov. Mladomanželia aj krstná

s rodičmi mladomanželov vojdú dnu do domu.

Opäť si kľaknú na obrusom prestretý stolček

pred rodičov. Pritom krstná, prípadne

birmovná matka nevesty predvádza

prichystanú reč. Iba jedna jediná informátorka

uviedla konkrétny text odpýtania nevesty,

pričom ostatné respondentky si vôbec

nespomenuli na dané konkrétne slová. Text

znel nasledovne: „Milí rodičia! Dovoľte mi, aby

som v mene týchto mladých ľudí, vás poprosila

o odpustenie ich chýb, ktorých sa v mladosti

dopustili. Pokiaľ vás urazili nejakým slovom,

skutkom, veľmi to ľutujú a ďakujú vám za

výchovu a prosia vás o rodičovské

požehnanie.“ (Šechná, 1956) Samozrejme, táto

forma odpýtania bola tiež individuálna

a záležalo aj od toho, či bol niekto ochotný si

to nacvičiť a pripraviť. Ak krstná neprednášala

reč, ženích len jednoducho opäť pár slovami

poďakoval a poprosil rodičov o odpustenie.

Následne po týchto slovách dali

rodičia z oboch strán požehnanie svojím

deťom a to spravením kríža na čelo

mladomanželov. Po tomto obrade sa vyšlo

von, sformoval sa sprievod, v ktorom sa hneď

vyrazilo na sobáš. V dnešnej dobe prebieha

tento obyčaj rovnako ako v spomínanom

predchádzajúcom období. Samozrejme, opäť

závisí od rozhodnutia novomanželov. Avšak

texty, ktoré sa predvádzajú v rámci odpýtania

a odprosenia, nie sú tradované, ale dnes je ich

15

možné aj stiahnuť z internetu. Čiže samotní

snúbenci ak majú záujem, navštívia webové

stránky, na ktorých si môžu sami vybrať text,

ktorý sa im najviac páči. Tak isto môžu

odpozerať text z videozáznamu inej svadby.

Pomerne novým fenoménom na

svadbách býva „stavanie brány“. Ako je

v predchádzajúcej kapitole spomenuté,

v Rovnom sa tento výraz používa pre situáciu,

kedy sa po odpýtaní položí hrubý kmeň

stromu na dva podstavce a tým sa zatarasí

východ mladomanželom. Družbovia im podajú

najskôr tupú pílu a nepustia ich kým neprerežú

tou pílou kmeň stromu. Mladomanželia sa

pritom snažia vyjednať ostrejšiu pílu, prípadne

pomoc pri pílení. Táto udalosť má scénický

charakter a vyžaduje si improvizačné

predstavenie vykonávateľmi tohto elementu.

Mládenci za výmenu píly požadujú nejakú

protihodnotu. Mladomanželia ich vyplácajú

alkoholom do tej doby, kým im mládenci

nevymenia pílu, prípadne im ešte pomôžu

s prepílením.

Úlohou tohto úkonu je sťažiť

odvedenie nevesty ženíchom. Zatiaľ čo

Komorovský opisuje fakt, že ženíchovi bránili

vziať si nevestu už pri jeho príchode. Vždy sa

tak konalo buď zamknutím dverí,

predvádzaním falošných neviest alebo

hádankami, prípadne simulovaným útekom

nevesty. (Komorovský, 1976: 152-158)

Zistiť v súčasnosti význam stavania

bráničiek je veľmi zložité, lebo každý človek si

tento obyčaj vysvetľuje po svojom a každý

v tom vidí niečo iné, niečo odlišné. Napríklad

pre niektorých obyvateľov má brána, okrem

sťaženia ženíchovi odniesť si nevestu, aj iný

význam. Keďže obaja spoločne pília kmeň

stromu, je to v podstate ich prvá spoločne

vykonaná vec v manželstve. Prepílenie stromu

neznamená len to, že si ženích odvedie

snúbenicu na sobáš, ale otvára sa im brána do

spoločného šťastného života, do ktorého

vstupujú, resp. ešte len vstúpia, keďže ešte len

idú na cirkevný sobáš.

16