Upload
others
View
1
Download
0
Embed Size (px)
Citation preview
Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre
Fakulta ekonomiky a manažmentu
Katedra financií
Projekt odborného vzdelávania 160TT0901286
Finančný manažment v trvalo-udržateľnom poľnohospodárstve a v rozvoji vidieka
Študijný materiál
Spolufinancované ES
Nitra, 2011
Európsky poľnohospodársky.fond pre rozvoj vidieka:
Európa investujúca do vidieckych oblastí Spolufinancované ES
Názov: Finančný manažment v trvalo-udržateľnom poľnohospodárstve
a v rozvoji vidieka
Moduly spracovali:
Modul 1 doc. Ing. Peter Serenčéš, PhD.
Modul 2 doc. Ing. Jozef Bojňanský, PhD, Ing. Alexander Šebo, PhD.
Modul 3 Ing. Radovan Savov, PhD.
Modul 4 Ing. Marián Tóth, PhD.
Modul 5 doc. Ing. Peter Serenčéš, PhD, Ing. Zuzana Čierna, PhD, Ing. Tomáš Rábek, PhD.
Lektorovali:
prof. Ing. Jozef Hudák, PhD,.
prof. Ing. František Kuzma, PhD.
Recenzovaná publikácia, nepredajné
Financované prostredníctvom Programu rozvoja vidieka SR 2007-2013 z prostriedkov
Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka
Prvé vydanie, 2011, Katedra financií, Fakulta ekonomiky a manažmentu, Slovenská
poľnohospodárska univerzita v Nitre
Vytlačil: Garmond Nitra
Počet kusov: 90
ISBN: 978-80-89148-68-4
Obsah
Úvod 1
Modul 1 Trvalo udržateľný rozvoj a rastový potenciál 2
poľnohospodárstva
1.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov 2
1. 2 Legislatíva, podnikateľské prostredie a základné aspekty a pojmy 7
udržateľného rozvoja poľnohospodárstva a vidieka.
1.3 Teoretické východiská finančného manažmentu udržateľného rozvoja
poľnohospodárstva a vidieka 21
1.4 Analýza súčasného stavu v poľnohospodárstve, vo vidieckom priestore
a identifikácia problémov 26
1.5. Návrh na riešenie problémov udržateľného poľnohospodárstva
s prepojením teórie a praxe 31
1.6 Zhrnutie 33
Modul 2 Podnikové financie 34
2.1 Financovanie podniku v podmienkach trhovej ekonomiky 34
2.1.1 Cieľ 34
2.1.2 Legislatíva 34
2.1.3 Teoretický základ k danej problematike 35
2.1.4 Analýza spôsobov financovania podniku 36
2.1.4.1 Vlastné financovanie z externých zdrojov 37
2.1.4.2 Získavanie vlastného kapitálu z interných zdrojov 41
2.1.4.3 Získavanie finančných zdrojov úverovou formou 44
2.1.5 Návrh možných riešení 54
2.1.6 Zhrnutie 56
2.2 Problematika vplyvu daňovej sústavy na činnosť poľnohospodárskych
podnikov 57
2.2.1 Definovanie cieľa 57
2.2.2 Legislatívny rámec a teoretický základ 58
2.2.3 Analýza celkového vplyvu daní a odvodov do poistných
fondov 59
2.2.4 Analýza vplyvu priamych daní 64
2.2.5 Analýza vplyvu nepriamych daní 69
2.2.6 Zhrnutie 74
Modul 3 Podnikový manažment 75
3.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov 75
3. 2 Legislatívny rámec dotýkajúci sa danej oblasti 76
3. 3 Teoretický základ k danej problematike 79
3.3.1 Proces manažmentu 79
3. 3. 2 Analýza 82
3. 3. 3 Plánovanie 84
3.3.4 Organizovanie 86
3.3.5 Vedenie ľudí 91
3.3.6 Kontrola 94
3. 4 Vybrané problémy manažmentu v poľnohospodárskych podnikoch
a návrh možných riešení 96
3. 4. 1 Problém analyzovania prostredia 96
3. 4. 2 Problém stanovenia výrobnej štruktúry 98
3. 4. 3 Nízka zamestnanosť v poľnohospodárstve a nízke mzdy 102
3. 5 Zhrnutie 107
Modul 4 Riziko v poľnohospodárstve 109
4.1 Cieľ a zhrnutie modulu Riziko v poľnohospodárstve 109
4.2 Legislatívny rámec v oblasti rizika 110
4.3. Podnikateľské riziko 110
4.4 História a súčasný vývoj poistenia v poľnohospodárstve 123
4.5 Návrh možných riešení rizikovosti v poľnohospodárstve 143
Modul 5 Finančný manažment 146
5.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov 146
5.2 Legislatívny rámec dotýkajúci sa danej problematiky 147
5.3 Teoretický základ k danej problematike 147
5.3.1 Obsah, činnosti a úlohy finančného manažmentu 147
5.4 Analýza súčasného stavu v danej oblasti, identifikácia
najzávažnejších problémov resp. hrozieb 150
5.4.1 Finančné vzťahy a vývoj finančných kategórií 150
5.4.2 Posúdenie štruktúry a vývoja výsledku hospodárenia 150
5.4.3 Aktuálne problémy financovania poľnohospodárstva 155
5.5 Návrh možných riešení – prepojenie teórie a praxe 157
5.5.1 Finančný kapitál ako predpoklad trvalo udržateľného rozvoja
Poľnohospodárstva 157
5.5.2 Optimalizácia kapitálovej štruktúry podniku 161
5.5.3 Teoretické školy a ich praktické modifikácie 162
5.5.4 Faktory pôsobiace na optimálnu kapitálovú štruktúru 166
5.5.5 Finančná stratégia poľnohospodárskeho podniku a podpora
poľnohospodárstva z verejných zdrojov 166
5.5.6 Priame podpory podľa pôdohospodárskej platobnej agentúry
pre rok 2011 169
5.5.7 Finančné deriváty 174
5.6 Zhrnutie 180
Záver 188
Zoznam použitej literatúry 189
1
Úvod
Predložená publikácia je študijným materiálom určeným pre účastníkov vzdelávacej
a informačnej aktivity „Finančný manažment v trvalo-udržateľnom poľnohospodárstve
a v rozvoji vidieka“ (kód projektu 160TT0901286). Vzdelávanie sa realizuje v rámci
Programu rozvoja vidieka SR 2007-2013 v súlade s opatrením „1.6 Odborné vzdelávanie
a informačné aktivity“.
Cieľom projektu, vo forme vzdelávacej aktivity, je zvýšiť kvalifikáciu v oblasti
financií a finančného manažmentu, riadenia rizika a Spoločnej poľnohospodárskej politiky
Európskej únie. Cieľovou skupinou vzdelávacej aktivity je vrcholový a stredný manažment
poľnohospodárskych prvovýrobcov a spracovateľov poľnohospodárskych komodít a služieb
pre poľnohospodárstvo.
Špecifické ciele:
• Rozšíriť vedomostí v oblasti Spoločnej poľnohospodárskej politiky.
• Zlepšenie vedomostnej úrovne, zručností a kompetencií v oblasti podnikových
financií, riadenie rizika, podnikového a finančného manažmentu.
• Úspešné finančné riadenie podnikateľského subjektu v kontexte trvalo-udržateľného
poľnohospodárstva a rozvoja vidieka s cieľom udržania a rastu zamestnanosti.
V rámci jednotlivých tematických celkov je kladený dôraz nielen na nové teoretické
poznatky, ale predovšetkým na ich praktickú aplikáciu v podnikovom manažmente.
Obsahová stránka predloženej publikácie podporuje diverzifikáciu poľnohospodárskych
činností, čím prispieva k dosahovaniu trvalej konkurencieschopnosti podnikov agrorezortu,
a tak aj k vytváraniu pracovných príležitostí na vidieku. Je rozčlenená na 5 častí, ktoré
korešpondujú s modulmi vzdelávania:
• Trvalo udržateľný rozvoj a rastový potenciál poľnohospodárstva • Podnikové financie • Podnikový manažment • Riziko v poľnohospodárstve • Finančný manažment
V nadväznosti a v súvislosti s rastúcimi zmenami, ku ktorým aktuálne dochádza na svetovom
agrárnom trhu a v agrárnej politike Európskej únie je predložený text príspevkom
k smerovaniu podnikateľov na pôde k znalostnej ekonomike a udržateľnému rozvoju života
na vidieku.
2
Modul 1 Trvalo udržateľný rozvoj a rastový potenciál
poľnohospodárstva
1.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov
Myšlienka Otakara A. Fundu v predslove knižky „Ohrozená kultúra“, že v jednom steble
trstiny, ktorá sa chveje nad hladinou, je viac múdrosti a viac pravdy než vo všetkých
filozofických, teologických, etických, prírodovedných i umeleckých knihách, ktoré boli kedy
napísané predstavuje vstupnú bránu do riešenia problematiky udržateľnosti života, ktorá je
obsahom tejto kapitoly.
Pri skúmaní udržateľného rozvoja – udržateľnosti života metodologický postup bude
zameraný na analýzy predchádzajúceho obdobia, hľadanie príčinných súvislostí daného
vývoja a formulovanie alternatív budúceho smerovania spoločnosti a poľnohospodárstva. Pri
tejto analýze sa budeme koncentrovať na plnenie obsahu definície ekonómie podľa
anglického ekonóma Lionela Robbinsa (uvedené Lisý, S. a kol.) „Ekonómia je veda o voľbe,
t.j. o tom, ako spoločnosť využíva vzácne zdroje, ktoré môžu mať alternatívne použitie, na
výrobu užitočných tovarov a služieb a ako ich rozdeľuje medzi rozličné skupiny
obyvateľstva“.
Dnešná ekologická kríza nie je tradičnou spoločenskou krízou ekonomickou, politickou či
morálnou. Nie je zlyhaním svetovej technickej civilizácie, pretože jej systém evidentne
prosperuje. Nie je krízou jej riadenia, pretože ako celok ju nikto neriadi. Globálna ekologická
kríza je dosiaľ neznámym typom krízy evolučného úspechu protiprírodnej kultúry. Vznikla jej
nárazom na medzu absorpčnej kapacity Zeme, na prekážku, ktorú bez zásadnej vnútornej
premeny nemôžeme prekonať (Šmajs, J.).
Potvrdením uvedených faktov je dokument (Šikula, M. a kol.), v ktorom sa konštatuje, že
zintenzívňujúce sa pokračovanie industriálneho modelu exploatácie prírodných zdrojov Zeme
spôsobilo, že v priebehu uplynulých dekád sa vyprofiloval nanajvýš varovný globálny
megatrend životného prostredia. Vychádza sa pritom z ukazovateľa ekologickej stopy, ktorý
porovnáva spotrebu a dostupnosť prírodných zdrojov a energií. V priebehu štyroch dekád
došlo k zásadnému zvratu vo vývoji priemernej ekologickej stopy na obyvateľa Zeme, ktorá
3
na prelome 80. a 90. rokov začala rastúcim spôsobom prevyšovať biokapacitu Zeme na
jedného obyvateľa.
Globálna úroveň výroby a spotreby už o viac ako 25% prekračuje biokapacitu Zeme. Hrozivý
stav a vývoj v jednotlivých komponentoch životného prostredia, počnúc rýchlosťou erózie
pôdy, likvidácie lesov, znečisťovania vody a ovzdušia, narastania toxických odpadov, strát
v rybolove a pod., sa začína nebezpečne kombinovať so stále zjavnejšími dôsledkami
globálneho otepľovania a klimatických zmien.
Globálny vývoj populácie sa dlhodobo vyznačuje exponenciálnym nárastom, keď od
začiatku 20. storočia sa počet obyvateľov našej planéty zvýšil z 1.6 miliardy na vyše 6 miliárd
v súčasnosti a do roku 2030 by sa mal zvýšiť na 9 miliárd. V dôsledku toho sa analogicky
zvyšuje tlak na produkciu potravín, na ťažbu surovín, budovanie infraštruktúry atď. Súbeh
týchto trendov navodzuje problém, kto bude ľudstvo živiť, ako zvládnuť obrovskú
nerovnováhu medzi populačným vývojom a zdrojmi, ako bez väčších konfliktov zmierniť
riziká živelných migračných pohybov. Zvlášť vypuklým problémom je nedostatok vody,
ktorým trpí 40% populácie sveta a v roku 2030 to už hrozí viac než polovici svetovej
populácie. Výrazne sa vyhrocuje problém rastúcej spotreby energie, najmä pod vplyvom Číny
a Indie, s ďalekosiahlymi dopadmi na znečisťovanie životného prostredia.
Globalizácia v jej doterajšej podobe v dôsledku uvedených rozporov vyhrocuje rozdelenie
sveta na jadro, perifériu a marginalizované oblasti. Pozície jednotlivých krajín resp.
zoskupení sa menia nielen v rámci jadra a periférie, ale aj extrémnym narastaním zaostávania
marginalizovaných oblastí.
Ľudstvo stojí pred existenčnou výzvou zmeniť doterajší model, v ktorom pätina
obyvateľov sveta spotrebúva 90% jeho prírodných zdrojov tak, aby ich využívanie bolo nielen
rovnomernejšie, ale zároveň aby sa aj na únosnú úroveň znížila globálna exploatácia
neobnoviteľných zdrojov. Východiskom môže byť len zásadné preorientovanie tvorivého
výskumného a solidárneho potenciálu ľudstva, ktoré premení riešenie problému na faktor
rastu a udržateľnosti globálneho rozvoja civilizácie.
Osudovou prioritou ľudstva sa stáva ako to priliehavo hodnotia viacerí autori (Šmajs,
Pekník, Šikula ) kvalita a udržateľnosť života. Jej charakteristické rysy sú:
- globálne aspekty, ktoré sú spoločné všetkým národom
- špecifické poňatie v závislosti od rozvoja národov, prírodných podmienok, kultúrnych,
historických a náboženských rozdielov.
4
Pritom globálna premena zo súčasného neudržateľného rozvoja k udržateľnému rozvoju je
podmienená spolupôsobením troch determinantov:
- vytvorenie adekvátnej formy globálneho vládnutia,
- obroda morálnych a duchovných hodnôt globálnej spoločnosti a spôsob ich praktického
uplatňovania
- faktor času a jeho zrýchľujúce sa plynutie.
Kvalita a udržateľnosť rozvoja spoločnosti zahŕňa bezpečnostnú, sociálnu, ekonomickú
a enviromentálnu dimenziu, pričom trvalú udržateľnosť spoločenského rozvoja sa môže
zabezpečiť len ich vzájomnou previazanosťou a podmienenosťou.
Tieto aspekty udržateľného rozvoja sa cez prelínanie viacerých funkčných kritérií rôzneho
poradia pomeru uplatňujú v jednotlivých sektoroch ako sú zdravé a bezpečné životné
prostredie, energetika, poľnohospodárstvo a vidiek, dopravná a informačno-komunikačná
infraštruktúra, infraštruktúra starostlivosti o človeka a vzdelávanie.
Hlavný prínos ekonómie k teórii trvalo udržateľného rozvoja sa očakáva a mal by byť
založený na predpoklade, že rozvoj nereprezentuje len vytvorenie bohatstva a prosperity pre
väčšinu obyvateľstva planéty, ale aj zachovanie zdrojov a ich spravodlivú distribúciu medzi
generáciami ľudskej populácie.
Vzhľadom na tento predpoklad:
• spoločnosť a ekonomiky musia rešpektovať životný cyklus a únosnosť ekosystémov
a musia si byť vedomé všetkých dôsledkov ekonomických aktivít na nerovnú distribúciu
a plýtvanie potenciálom obyvateľov planéty,
• rozpoznávať nebezpečenstvo negatívnych vplyvov, neexistencia komplexného vedeckého
dôkazu nesmie byť dôvodom pre odklad opatrení na ochranu životného prostredia,
• reformovať spoločenský systém v záujme udržiavania rovnováhy pri tvorbe a rozdeľovaní
bohatstva aj v prípade stresovej situácie spôsobenej nedostatkom prírodných zdrojov.
(kontrola a regulácia finančných a komoditných trhov na celoplanetárnej úrovni)
• vytvorenie ekonomických nástrojov podporujúcich využitie prírodných zdrojov vo
vzájomnej podmienenosti tvorby verejných statkov a výroby potravín a priemyselných
surovín v súlade s udržateľnosťou ekonomického rozvoja.
5
Koncepcia trvalo udržateľného rozvoja je alternatívnou koncepciou rozvoja spoločnosti,
ktorá má umožniť ďalší súčasný i budúci rozvoj jedinca, spoločnosti a civilizácie bez toho
aby sa ohrozila súčasná i budúca existencia človeka na Zemi. Súčasný industriálny model
rozvoja ľudskej civilizácie sa stáva čoraz viac neudržateľným, podkopáva samotné základy
tejto civilizácie a v súčasnej dobe ohrozuje nielen budúcu ale aj súčasnú existenciu človeka na
Zemi. Preto sa stále intenzívnejšie hľadajú cesty presmerovania súčasnej ľudskej civilizácie
v smere opustenia modelu industriálneho rozvoja spoločnosti založenom na kvantitatívnom
raste na model udržateľného rozvoja spoločnosti.
Koncept trvalo udržateľného rozvoja hovorí o spôsobe ekonomického rastu, ktorý pokrýva
potreby spoločnosti napĺňaním obsahu kvality života človeka v krátkodobom, strednodobom,
no najmä dlhodobom horizonte.
Koncept stojí na predpoklade, že rozvoj musí napĺňať dnešné potreby bez toho, aby boli
ohrozené možnosti pokračujúceho rozvoja pre ďalšie generácie ľudí (napríklad vyčerpaním
neobnoviteľných zdrojov bez nájdenia alternatív, zničením ekosystémov a pod.)
Kvalita života jednotlivca zahŕňa širokú problematiku a preto aj pracovné definície kvality
života niektorých autorov (R.A. Cummins a J. Cahill) sa odlišujú a doteraz nie je všeobecne
sformulovaný prijateľný teoretický model. Existujú však spoločné znaky, predovšetkým:
- kvalita života je podstate multidimenzionálna a zahŕňa určitý počet životných oblastí;
- komplexné definície subjektívnej kvality života obsahujú objektívne i subjektívne oblasti;
- v rámci subjektívnej oblasti ľudia pripisujú rôzne úrovne dôležitosti jednotlivým
oblastiam;
- kvalita života je kulturálne definovaná, najmä jej objektívne normy,
- konštrukt kvality života sa musí rovnako aplikovať u všetkých ľudí za akýchkoľvek
okolností;
- meranie kvality života sa musí sústrediť na celostnosť života, ktorý jednotlivec prežíva.
Z výskumov autorov vyplynul aj trojstupňový model faktorov ovplyvňujúcich subjektívnu
kvalitu života:
– osobnostné faktory,
– poznávacie faktory,
– socio-enviromentálne faktory.
6
V poslednom období je možné zaznamenať pozitívny vývoj ekonomických teórií, a ktorý
posilňuje význam životného prostredia a snaží sa merať negatívne vplyvy ľudských aktivít.
Tento vývoj sa vyznačuje napríklad:
• posunom chápania rozvoja ako rastu charakterizovaného ekonomickými indikátormi
a bohatstvom k rozvoju chápanému ako široký koncept zahŕňajúci ekonomický, sociálny
a environmentálny aspekt prosperity,
• prehodnotením konvenčného prístupu z pohľadu ekonomickej teórie, ktorá zohľadňuje tri
základné faktory produkcie a to pôdu, prácu a kapitál s ich precíznejším vymedzením
a charakteristikami a to predpokladom, že všetky tri faktory sú kapitálom a to prírodným,
ľudským a vytvoreným človekom. Za kapitál možno považovať statky schopné generovať
príjem avšak v súlade s princípmi udržateľného rozvoja spoločnosti a kvality života
jednotlivca,
• Pôsobením na zmenu paradigmi ekonomického myslenia, že prírodné zdroje sú
nelimitované a človekom vytvorený kapitál je limitujúcim zdrojom ekonomického rastu
spoločnosti a jej nahradením v teórii i v praxi pravidlom, že prírodný kapitál je hlavným
limitujúcim faktorom udržateľného rozvoja vo vzťahu k jeho vyčerpávaniu,
• Prehodnotením poľnohospodárskych politík a politík výroby potravín v súlade
s enviromentálnymi a ekologickými limitmi.
Vývoj vo svetovej ekonomike prebieha pri vzájomnej podmienenosti znalostnej
ekonomiky a globalizácie ekonomických štruktúr a procesov. Intenzívnejšie prenikanie
výsledkov vedy do výroby a služieb a intelektualizácia rôznych aspektov fungovania
ekonomiky mení štruktúru faktorov tvorby novovytvorenej hodnoty. Klesá podiel hmotných
zložiek kapitálu (dlhodobý hmotný majetok, zásoby) a manuálnej práce a významne sa
zvyšuje na tvorbe hodnôt podiel znalostí a sofistikovanej práce. Prudký rast technologických
a inovačných aktivít v súbehu s liberalizačným a deregulačným procesom vytvárali priestor
pre rozvoj hospodárskych činností v rámci celého sveta. Do procesu globalizácie sú s rôznymi
dôsledkami vťahované ekonomiky vo všetkých krajinách, pričom sa tieto tendencie rôzne
prejavujú regionálne a podľa jednotlivých odvetví činnosti. Kvalitatívne nový technologický
spôsob výroby, výmeny a toku informácií podmieňuje tvorbu flexibilných, sieťových
a virtuálnych podnikateľských štruktúr, ktoré zmenšujú priestor štátov na regulačné pôsobenie
a usmerňovanie ekonomických, sociálnych a ďalších spoločenských procesov na ich území.
Prejavom týchto aspektov globalizácie s rôznou intenzitou a dopadom na rozvoj regiónov,
vidieckych oblastí a odvetvie poľnohospodárstva je:
7
• globálny spoločenský systém narazil na mantinely Zeme, na svoje limity a tvoria sa nové
modely ekonomického a podnikateľského správania spojené so zmenou postavenie
človeka v ekonomickom systéme;
• vytvára sa informačná spoločnosť založená na vzdelávaní, vede a výskume, pričom
hospodárska politika štátov je orientovaná na mobilizáciu a kultiváciu kvalifikovaného
ľudského potenciálu;
• globalizácia finančných trhov bez vzniku adekvátnej reakcie, ako je vznik kontrolných
a regulačných opatrení na globálnej úrovni, presúva príjmy od práce ku kapitálu pri
vzniku nadmerných výrobných kapacít a nedostatočnom dopyte, čo prináša riziká
finančných turbulencií a kríz. Zlyhávanie trhu a oceňovania sa prejavuje
v nerovnomernom prístupe k rozvoju globálnych verejných statkov a externalít.
Záverom tejto podkapitoly môžeme konštatovať, že medzi obsahom definície „Ekonómie“
a realitou vývoja sú evidované disproporcie rôznej intenzity a pri ich identifikácii sa opierame
o názor a konštatovanie W. Edwardsa Deminga (uvedené A.J. Olenick): - podcenenie
všetkých poučiek o dlhodobom plánovaní a marketingu zameraného na zákazníka
- krátkodobé zisky nie sú spoľahlivým ukazovateľom efektívnosti riadenia (nedostatočná
údržba sociálna oblasť a bezpečnosť pri práci, rozvoj vedy, ochrana životného prostredia.
- dividendy a papierové zisky neprispievajú k hmotnému zabezpečeniu ľudí nikde na svete
a ani nezlepšia konkurencieschopnosť podniku alebo odvetvia.
- nedôsledná kontrola všeobecne podmienila tvorbu výrobkov ako odpad a následne cenné
papiere ako odpad.
1. 2 Legislatíva, podnikateľské prostredie a základné aspekty a pojmy
udržateľného rozvoja poľnohospodárstva a vidieka.
Medzi základné charakteristiky paradigmy trvalo udržateľného rozvoja, ktoré zároveň
vytvárajú rámce pre legislatívne, normotvorné činnosti a ekonomické teórie podporujúce
trvalo udržateľný rozvoj môžeme zaradiť holistickú ekonomickú teóriu. Ako uvádza Ivan
Klinec (uvedené Nová paradigma ekonomickej teórie s. 5-6) za holistickú interpretáciu
súčasnej novej ekonomickej reality a zároveň za základ vytvárajúcej sa koncepcie resp. teórie
holistickej ekonómie možno považovať nasledovné posuny záujmov ekonomickej teórie:
8
• chápanie ekonomiky ako otvoreného podsystému alebo súčasti vyšších systémov
akými sú spoločnosť, príroda alebo univerzum,
• chápanie globálnej svetovej ekonomiky ako jedného nedeliteľného celku, chápanie
tejto ekonomiky ako implikátneho poriadku a chápanie ekonomického vývoja ako
celopohybu teda holomovementu,
• chápanie jednotlivých ekonomických teórií škôl a smerov ako fragmentárnych
pohľadov rozvíjajúcich významy jednej nerozdelenej reality – ekonomiky
a nazeranie na ekonómiu ako na jednu vedu zloženú z jednotlivých parciálnych
ekonomických teórií, ktoré sa vzájomne dopĺňajú, vytvárajú mapu ekonomických
teórií a každá ekonomická teória má svoje miesto, účel, čas a limity pôsobenia
a žiadnu ekonomickú teóriu nemožno absolutizovať,
• zmena pohľadu na reverzibilitu ekonomických procesov a chápanie ekonomických
procesov ako procesov ireverzibilných s dôrazom na ekonomickú dynamiku
namiesto ekonomickej statiky,
• zavedenie pojmu entropia tzn. neurčitosť resp. neusporiadanosť do ekonomickej
teórie a vnímanie jej vzťahu k ekonomickej štruktúre ako celku namiesto
používania pojmu neistota iba vo vzťahu k rozhodovaniu a riadeniu ekonomických
procesov,
• zmena pohľadu na vzťah informácií a ekonomiky i ekonomickej teórie v smere
chápania informácií ako štruktúrotvorného faktoru formujúceho profil
a štruktúru ekonomiky namiesto doterajšieho chápania informácií iba vo vzťahu
k rozhodovaniu a riadeniu ekonomických procesov,
• chápanie ekonomiky ako disipatívnej čiže rozptyľujúcej štruktúry disipujúcej
energiu, suroviny, materiály a informácie a vytvárajúcej štruktúru spoločnosti
okolo atraktorov tzn. príťažlivých faktorov v podobe výrobných faktorov ako
atraktorov ktoré určujú štruktúru a profil ekonomiky, spoločnosti a civilizácie,
• hodnotová reorientácia človeka i civilizácie založená na holistickom vnímaní
zmenenej ekonomickej reality a rešpektovaní zákonov reálneho sveta a prírody,
• chápanie vzniku globálnej ekonomiky ako šance k obnoveniu pôvodného významu
ekonómie ako vedy o hospodárení a prekonaniu odcudzenia tomuto pôvodnému
významu v industriálnom období, v globálnej svetovej ekonomike človek musí byť
v prvom rade hospodár a až potom obchodník alebo finančník.
9
• Princíp trvalej udržateľnosti sa v súčasnosti stáva jedným zo všeobecne uznávaných
princípov rozvoja ľudskej spoločnosti. Mal by byť zakomponovaný do všetkých
materiálov určujúcich ďalšie smerovanie rozvoja všetkých oblastí ľudskej aktivity.
Súčasné chápanie pojmu trvalo udržateľného rozvoja a jeho globálneho etablovania sa
začalo prijatím správy Naša spoločná budúcnosť (Our Common Future) Valným
zhromaždením OSN v roku 1987 (WCED, 1987) pričom táto správa obsahuje aj definíciu,
ktorá je najčastejšie používaná a hovorí, že:
• Trvalo udržateľný rozvoj je taký rozvoj, ktorý umožňuje uspokojovanie potreby
súčasných generácií bez ohrozenia možnosti budúcich generácií zabezpečiť ich vlastné
potreby,
• Proces, v ktorom využívanie zdrojov, smerovanie investícií, orientácia technologického
rozvoja a inštitucionálne zmeny sú všetky vo vzájomnej harmónii a podporujú tak
využitie súčasného ako aj budúceho potenciálu pre naplnenie ľudských potrieb a nárokov.
Vo všeobecnosti sa uznáva, že ekonomický rozvoj by mal pokračovať, pričom tento
rozvoj by nemal byť stotožňovaný s doterajším a potreba ďalšieho rozvoja by mala byť
v rovnováhe s potrebami prírodného prostredia a ľudí ako takých, tak aby ľudská spoločnosť
nebola znevýhodnená z hľadiska dlhšieho časového obdobia. Pojem je však veľmi atraktívny
aj z hľadiska presadzovania ideí kompromisu a nesebeckosti. Zdôrazňuje, že je nevyhnutné
dosiahnuť súlad medzi potrebami rozvoja spoločnosti a limitmi alebo fungovaním prírodného
prostredia a podporuje nesebecký prístup s cieľom vytvoriť svet vhodný aj pre ďalšie
generácie. Táto charakteristika robí tento prístup veľmi populárnym a tiež otvoreným pre
rôzne interpretácie, ktoré vedú k tomu, že je oveľa náročnejšie zabezpečiť akceptovanie
potrebných nástrojov pre implementáciu trvalej udržateľnosti ako akceptovanie jej
všeobecných princípov. Predovšetkým dva hlavné záujmy musia byť reprezentované
v prípade ak má byť rozvoj trvalo udržateľný. Po prvé, rozvoj musí pokračovať tak, aby boli
zabezpečené potreby chudobných tohto sveta. Po druhé, musí byť stanovený limit pre stále
rastúci životný štandard, ktorý vezme do úvahy environmentálne, sociálne a technologické
10
požiadavky (etické prístupy). Úroveň aktivít, ktoré môžu byť považované za trvalo udržateľné
bude varírovať od krajiny ku krajine v závislosti od rozdielov v životnom prostredí,
zahŕňajúcich prítomnosť prírodných zdrojov a kultúrnu a sociálnu štruktúru populácie.
Cieľom je zabezpečiť, aby kvalita života ľudskej spoločnosti nedegenerovala a mohla byť
ešte aj podporená cez akceptovanie environmentálnych, sociálnych a ekonomických
požiadaviek. Súčasne je zrejmé, že máme etickú a morálnu zodpovednosť za prírodné
prostredie, druhy a biotopy, ktoré sú však chápané skôr ako zdroje. Ľudia nie sú považovaní
za integrálnu časť ekosystémov. Pri ostatných druhoch je dôležitý ich rozvojový potenciál,
ktorý môže byť užitočný napríklad v budúcej produkcii potravín alebo liekov, takže
vymiznutie druhov môžeme označiť za vyčerpávanie neobnoviteľných zdrojov.
Toto vedie k druhej stránke pojmu trvalej udržateľnosti. Ak všetky aspekty ľudskej
spoločnosti a jej životného prostredia sú považované za zdroje, jediným spôsobom ako tieto
zdroje definovať je kapitál. Pochopenie toho, čo je dovolené v rámci trvalej udržateľnosti
vedie cez rozlíšenie celkového kapitálu (total capital stock – TCS), ktorý je potrebné
udržiavať z jednej generácie na druhú. V tomto zmysle môžeme prírodné prostredie
považovať za zdroj, ktorý predstavuje prírodný kapitál, človekom vytvorený kapitál obsahuje
infraštruktúru a zariadenia a ľudský kapitál zahŕňa vedomosti a schopnosti jednotlivcov
a spoločnosti. Celkový kapitál (TCS) je potom sumou týchto troch zložiek, pričom trvalá
udržateľnosť požaduje, aby bol tento TCS prenášaný z jednej generácie na druhú a bol vo
svojej podstate konštantný, pričom jeho formy môžu varírovať. V zmysle tejto teórie je
nahradenie prírodného prostredia človekom vytvoreným kapitálom, napríklad ťažba hornín
pre stavbu nemocnice, trvalo udržateľné. Je dokonca akceptovateľné využívanie a tým
vyčerpávanie neobnoviteľných zdrojov, ako sú napríklad fosílne palivá v prípade, že je
realizované v takom rozsahu, že technologický pokrok poskytuje náhradu v čase, keď boli
tieto zdroje vyčerpané. Konverzia nášho celého prírodného kapitálu do človekom
vytvoreného kapitálu by však nebola trvalo udržateľná, takže v súčasnosti sú pokusy
identifikovať tie aspekty a prvky prírodného prostredia, ktoré sú také cenné, že by mali byť
chránené. Tieto prvky sú známe ako kritický prírodný kapitál.
Používanie pojmu kapitál, ako analógie je užitočné pre opis významu trvalej udržateľnosti,
jeho praktická cena však končí tým, že nie je vhodné transformovať všetky environmentálne
a sociálne prvky na finančnú hodnotu, s cieľom vymedziť trvalú udržateľnosť na základe
určitej formuly. Z hľadiska trvalej udržateľnosti je potom veľmi problematické povedať, či je
napríklad cennejšia cesta alebo nemocnica, ako prírodné prostredie, ktoré sa ich vybudovaním
11
nenávratne stratí. Takéto porovnanie medzi na pohľad neporovnateľnými, kvalitatívne
opísanými prvkami je úlohou environmentálneho hodnotenia, preto je logické, že tento proces
je vhodný pre výber alternatív a hodnotenie trvalej udržateľnosti.
Podľa Ivana Klinca (Zelené myslenie pre zelenú budúcnosť, 2010, s. 65-67) predstavitelia
novej ekonomiky a alternatívnych ekonomických teórií a škôl vyvinuli a testujú viacero
ekonomických nástrojov, ktoré môžu napomôcť k presmerovaniu smerom k trvalo
udržateľnému rozvoju, či už postupnými úpravami súčasného ekonomického systému, alebo
vytváraním alternatívneho ekonomického systému, ktorá súčasný ekonomický systém
postupne nahradí. Týmito nástrojmi sú:
• Ekologická daňová reforma, založená na internalizácii externalít a zavední ekologických
daní zahrňujúcich skutočné náklady spotrebovávaných surovín a energie a zaťažení
pôvodcu znečistenia externými nákladmi, čo by malo visť k zníženiu spotreby surovín
a energie resp. k ich efektívnejšiemu využívaniu. Pôvodný koncept daňovej reformy je
prisudzovaný britskému ekonómovi Cecilovi Pigouovi, ktorý si už v roku 1920 všimol, že
pre hospodárstvo je prospešné, keď sa za spotrebu verejných statkov platia spravodlivé
ceny. Podľa jeho názoru by dane mali primerane riadiť ceny. V súčasnosti je ekologická
daňová reforma spájania najmä s Ernstom Ulrichom von Weizsäckerom, tiež s Amorym
Lovinsom, Stephanom Schmidheinym, ktorý navrhol koncepteko-efektívnosti, Hazel
Hendersonovou, ktorá navrhuje daňové úľavy na podporu nezamestnanosti, daň zo
znečistenia a nahradenie dane z pridanej hodnoty – Value Added Tax – VAT daňou
z vydanej hodnoty – Value Extracted Tax – VET, a ďalšími.
• Zavedenie občianskeho príjmu – Citizen´s Income alebo Basic Income podľa návrhov
Jamesa Robertsona. Občiansky príjem by nahradil príspevky na deti a starobné dôchodky
a bol by financovaný z ekologických daní.
• Zavedenie alternatívnych ekonomických ukazovateľov, ukazujúcich skutočný stav
celej spoločnosti namiesto doterajšieho HDP, používanie koša ekonomických,
spoločenských a environmentálnych ukazovateľov, diverzifikovaných podľa potrieb
jednotlivých regiónov, oblastí, resp. štátov. Najznámejšími alternatívnymi ukazovateľmi
sú:
o ISEW – Index of Sustainable Welfare – Index trvalo udržateľného
ekonomického bohatstva, ktorý skonštruovali v roku 1989 Herman Daly
a John Cobb, Jr. v spolupráci s New Economic Foundation,
12
o HDI – Human Development Index – Index ľudského rozvoja, skonštruovaný
a používaný v rámci UNDP – United Nations Development Program –
Rozvojového programu OSN,
o Country Futures Indicators – Indikátory budúcnosti krajiny, skonštruované
Hazel Hendersonovou,
o Calvert-Henderson Quality of Life Indicators- ktoré Hazel Hendersonová
vytvorila z Country Futures Indicators v spolupráci s Calvert Investment Fund,
o Bet Bational Welfare - Index čistého národného bohatstva, skonštruovaný
japoncami,
o Wealth Index – Index bohatstva Svetovej banky, podľa ktorého 60%
bohatstva národov tvorí ľudský kapitál, 20% prírodné zdroje a 20%
vybudovaný kapitál ako továrne, banky, infraštruktúra
• Presun dôrazu z produktivity práce na produktivitu zdrojov a energie tzv.
negawattová revolúcia Amory Lovinsa, založená na skutočnosti, že najlacnejšia energia,
je nevyrobená resp. ušetrená energia. Negawatty sú vlastne nevyrobené watty. Je to
vlastne koncept negalitrov pre vodu a negakilometrov pre pohonné látky, ktoré sú
založené na rovnakých princípoch ako negawatty.
• Prevádzanie ekologického a sociálneho audítu, ekologické a sociálne účtovníctvo,
ekologické, etické a sociálne investovanie. Tieto koncepty sú presadzované najmä New
Economic Foundation a novými ekonómami Patom Conatym, Paulom Ekinsom alebo
Richardom Douthwaitom. Princípom je nahradenie hlavného kritéria zisku kritériami
zameranými na podporu ekológie, sociálneho a miestneho rozvoja a rešpektovanie určitej
etiky.
• Vytváranie sieti lokálnej ekonomiky, podpora komunitnej ekonomiky, vytváranie
systémov komunitnej ekonomiky, bezpeňažné systémy, bezpeňažná ekonomika napr.
systémy LETS – Local Exchange Trade Systems, ktoré vymyslel Michael Linton,
družstevné záložne Credit Unions, komunitné pôžičkové fondy SHARE – Self Help
Assocation for Local Economy – Asociácia vzájomnej pomoci pre miestnu ekonomiku,
ktorá funguje v USA a CELT – Community Enterprise Loans Trust –Pôžičkové
konzorcium pre komunitné podnikanie, ktoré funguje na Novom Zélande. Mondragonský
družstevný systém a ďalšie.
13
• Presun priorít na obnoviteľné a alternatívne energetické zdroje ako solárna energia,
veterná energia, geotermická energia, presun prostriedkov napr. z investícií do jadrovej
energetiky do daňových úľav a zvýhodňovania alternatívnych energetických zdrojov,
vytváranie a realizácia alternatívnych stratégií ako napr. Slnečná stratégia Hermanna
Scheera.
Uvedené ekonomické nástroje sú s úspechom odskúšavané v rôznych krajinách sveta, napr.
negawattová revolúcia umožnila v mnohých prípadoch presmerovanie k udržateľnejšiemu
rozvoju. Používanie a zavádzanie týchto nástrojov však závisí od vôle politikov a riadiacich
pracovníkov a tiež od stavu spoločnosti, stupňa demokracie a konsenzu v otázke potreby
opustenia industriálneho modelu rozvoja ekonomiky a prechodu k modelu trvalo
udržateľnému resp. aspoň o čosi udržateľnejšiemu.
Príspevkom k udržateľnému rozvoju sú taktiež nasledujúce charakteristiky a definície
pojmov:
- Bez odpadová technológia – praktické uplatnenie vedomostí, metód a prostriedkov na
zabezpečenie racionálneho využitia prírodných zdrojov a energie pri súčasnom zabezpečení
potrieb človeka a ochrany životného prostredia.
- Čistejšia produkcia – taký koncepčný a procedurálny prístup k výrobe, od ktorého sa
vyžaduje, aby všetky fázy životného cyklu výrobku (zavádzanie na trh, rast, nasýtenie, ústupy
z trhovej pozície, ročné nároky na vývojové náklady, investície, marketingové náklady a
s jednotlivými fázami je spojená tvorba zisku a straty) a výrobných procesov sa stále
preverovali so zámerom, aby sa zabránilo vzniku tak krátkodobého ako i dlhodobého
poškodzovania zdravia človeka a životného prostredia. Táto definícia bola prijatá na 15.
zasadnutí UNEP (United Nations Enivironment Programm) v roku 1989. Hlavné formy čistej
produkcie v praxi predstavujú: vykonávanie látkových a energetických bilancií, minimalizácia
vzniku odpadov, hodnotenie životného cyklu výrobku,, hodnotenie ekologického rizika.
Čistejšia produkcia znamená aplikáciu stratégie prevencie do praxe.
14
- �ormatívna ekonómia – prístup k skúmaniu ekonomických javov, ktorý vychádza
z poznatkov pozitívnej ekonómie (skúmanie a popis faktov, rozličných vzťahov
v ekonomike), ale ide nad jej rámec tým, že vyslovuje hodnotiace a morálne úsudky, robí
závery, načrtáva cesty ako problémy riešiť. Na otázky, ktoré rieši zvyčajne neexistujú
správne, alebo nesprávne odpovede, odpovede môžu mať polemický charakter. Ich riešenie sa
preto musí stať vecou politickej voľby napr.: treba výdavky na poľnohospodárstvo zvýšiť
(alebo znížiť) o 5%, alebo 10% ročne? Aké % nezamestnanosti na vidieku je prijateľné? Aký
podiel výdavkov obyvateľstva na potraviny z príjmov je prijateľný? Aké saldo ZO
z poľnohospodárskymi komoditami a potravinami je prijateľné?
North, Douglas, C. – nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 1993 sa zaoberal výskumom
zameraným na vysvetlenie ekonomických a inštitucionálnych zmien. Ukázal, že tradičná
ekonomická analýza musí byť kombinovaná s analýzou vývoja inštitúcií.
Práve v tomto spojení spočíva kľúč k pochopeniu ekonomických zmien, pričom významná je
úloha inštitúcií pri znižovaní neistoty, vytváranie stabilných, aj keď nie vždy efektívnych
štruktúr ľudskej aktivity. Absencia inštitucionálnej stability zvyšuje náklady výrobcov
i spotrebiteľov.
- Jedna z dohôd prijatých na Uruguajskom kole GATT (súčasť dohody o založení WTO) pod
názvom Dohoda o uplatňovaní sanitárnych a fytosanitárnych opatrení stanovuje, že
opatrenia týkajúce sa ochrany zdravia alebo života ľudí, zvierat alebo rastlín nesmú vytvárať
diskrimináciu medzi členmi a nesmú prestavovať skryté obmedzenia medzinárodného
obchodu. Mali by sa uplatňovať len do miery nevyhnutnej na splnenie cieľov, založených na
vedeckých zásadách a nesmú sa realizovať bez dostatočného vedeckého dôkazu. Členovia
majú prijímať tieto opatrenia na základe medzinárodných noriem, smerníc a odporúčaní,
avšak umožňuje krajinám ponechať v platnosti sanitárne a fytosanitárne opatrenia, ktorých
výsledkom je vyšší stupeň ochrany v porovnaní s medzinárodnými normami.
Monitorovanie procesu medzinárodnej harmonizácie má na starosti Výbor pre sanitárne
a fytosanitárne opatrenia.
- K ďalším dohodám prijatých na Uruguajskom kole GATT (súčasť Dohody o založení WTO)
patria:
• Dohoda o ochranných opatreniach; člen WTO môže uplatniť ochranné opatrenie na
výrobok len vtedy ak sa dováža v takých zvýšených množstvách a za takých
podmienok, že spôsobuje alebo hrozí spôsobiť vážnu újmu domácemu výrobnému
15
odvetviu, ktoré vyrába obdobné alebo priamo konkurenčné výrobky. Vážnou újmou sa
rozumie celkové významné poškodenie pozície domáceho výrobného odvetvia.
• Dohoda o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach; vymedzenie pojmu subvencia.
Subvencia je finančný príspevok vlády (alebo verejnej právnej inštitúcie), ktorá je
špecifická pre podnik alebo výrobné odvetvie, alebo ich skupinu (nie je bežne
k dispozícii, je určená len určitým podnikom, podnikom spĺňajúcim určité kritériá
alebo podmienky podnikom nachádzajúcim sa v určitom regióne). Rozlišujú sa tieto
typy subvencií:
- zakázané subvencie sú tie, ktoré sú závislé od výsledkov vývozu (vývozné
subvencie) a tie, ktoré sú založené na prednostnom použití domáceho tovaru pred
dovážaných tovarom,
- napadnuteľné subvencie sú tie, ktoré spôsobujú újmu domácemu výrobnému
odvetviu iného člena, alebo vážnu újmu na záujmoch iného člena,
- nenapadnuteľné subvencie sú nešpecifické subvencie, alebo subvencie (špecifické aj
nešpecifické) určené na vedu a výskum určitých aktivít, subvencie na pomoc
znevýhodneným regiónom a na úpravu existujúcich zariadení aby vyhovovali
nových ekologickým predpisom.
- Významný pre udržateľný rozvoj je Dohovor o biologickej diverzite, ktorý bol prijatý v Rio
de Janiero v roku 1992 a platnosť v SR nadobudol v roku 1994.
Cieľom dohovoru sú ochrana biologickej diverzity, trvalo udržateľné využívanie jej zložiek,
ako aj spravodlivý a rovnoprávny podiel na úžitkoch využívania genetických zdrojov.
- Filozofia, ktorá vždy obhajovala iba sociálne práva človeka teraz musí priznať že nevedela,
že tieto práva sú obmedzené aj prírodou - doteraz celkom neprečítanou „ústavou Zeme“.
Jedným z jej článkov, ktorý sme už rozlúštili, je zrejme princíp zachovania biologickej
rozmanitosti života. A preto je aktuálna otázka, či by dnešné vlády nemali byť, ..... viazané
ekologickou obdobou Hippokratovej prísahy vedome neurobiť nič, čo by ohrozilo
biodiverzitu“ (Wilson,E.: Rozmanitosť života, Praha 1995, s. 352, prevzaté Šmajs, J.
Ohrozená kultúra s. 55). Najvyššiu hodnotu životnú i teoretickú, hodnotu absolútnu, v rozpore
s tradíciou, nemá človek a nim vytvorená kultúra, ale Zem, jedinečná pozemská príroda,
život, biosféra.
16
- Sústredenie ekonómov v Rímskom klube upozorňuje na ekonomické a ekologické riziká
spojené s vysokou mierou ekonomického rastu ako sú demografická explózia, znečistenie
životného prostredia priepasť Sever-Juh s prognózou zrútenia ekologického a spoločensko-
ekonomického systému.
Rímsky klub vyzýva na nulový rast, pričom sa argumentuje tým, že ekonomický rast sa
postaví pod kontrolu spoločnosti, čím sa zoslabí tlak na vyčerpateľné zásoby zdrojov. Druhá
línia argumentov poukazuje na skutočnosť, že ekonomický rast, ktorý ide ruka v ruke
s technickým pokrokom spôsobuje čoraz väčšiu koncentráciu vlastníctva, čím sa relatívna
chudoba ešte znásobuje.
V podstate ide o ekonomický rast lepšie ovládaný spoločnosťou, pričom pozornosť bude
sústredená na kvalitatívny rozvoj a na zníženie miery kvantitatívneho ekonomického rastu.
V tomto smere Rímsky klub vypracoval dve stratégie:
- Prvá – snaha o prijatie takých hospodárskych politík, ktoré by boli v súlade
s globálnymi záujmami ľudstva, s cieľom uspokojiť základné materiálne potreby
každej osoby na Zemi, pričom všetci by mali rovnakú šancu realizovať svoj
individuálny ľudský potenciál.
- Druhá – prechod na trvalú udržateľnosť rozvoja spoločnosti pri rešpektovaní
podmienok využívania obnoviteľných zdrojov pri neprekračovaní miery ich
regenerácie, využívanie neobnoviteľných zdrojov v súlade s mierou vývoja
obnoviteľných substitútov a pričom miera znečisťujúcich emisií neprekračuje
asimilatívnu kapacitu prostredia
Zvyšujú sa tlaky na podniky, aby zriadili a udržiavali vysoké štandardy vnútorného riadenia.
Ako potvrdzuje vývoj o rastúcom vplyve transnacionálnych korporácií na riadenie
ekonomických, environmentálnych a sociálnych zmien, investori a ostatní účastníci trhu
očakávajú najvyššie štandardy etickej transparentnosti, citlivosti a vnímavosti od vedúcich
pracovníkov podnikov a manažérov. Očakáva sa zvýšenie účinnosti riadiaceho systému a jeho
rozšírenie za jeho tradičné zameranie na investorov, adresované rôznym účastníkom.
17
Krížové plnenie predstavuje jeden z troch hlavných prvkov reformy Spoločnej
poľnohospodárskej politiky (SPP) EÚ. Podmieňuje vyplácanie väčšiny platieb v rámci SPP
dodržiavaním určitých pravidiel v oblasti životného prostredia, zdravia a starostlivosti
o zvieratá ako aj manažmentu pôdy. Krížové plnenie teda vytvára priame prepojenie medzi
vyplácaním dotácií a dodržiavaním stanovených pravidiel týkajúcich sa obhospodarovania
poľnohospodárskej a lesohospodárskej pôdy.
Základným legislatívnym predpisom upravujúcim systém krížového plnenia pre jednotlivé
členské krajiny je Nariadenie Rady (ES) č. 73/2009 z 19.1.2009 ktorým sa ustanovujú
spoločné pravidlá režimov priamej podpory pre poľnohospodárov v rámci spoločnej
poľnohospodárskej politiky a ktorým sa ustanovujú niektoré režimy podpory pre
poľnohospodárov, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia (ES) č. 1290/2005, (ES) č.
247/2006, (ES) č.378/2007 a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1782/2003 a Nariadenie
komisie (ES) č. 1975/2006 zo 7. decembra 2006, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá
uplatňovania nariadenia Rady (ES) č. 1698/2005, pokiaľ ide o realizáciu kontrolných
postupov a krížového plnenia pri opatreniach na podporu rozvoja vidieka .
Dôležitými vykonávacími predpismi sú aj Nariadenie komisie (ES) č. 796/2004, ktoré
ustanovuje podrobné pravidlá pre uplatňovanie „Cross-compliance“, modulácie
a integrovaného administratívneho a kontrolného systému a Nariadenie komisie (ES) č.
1122/2009 z 30. novembra 2009, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá vykonávania
nariadenia Rady (ES) č. 73/2009, pokiaľ ide o krížové plnenie, moduláciu a integrovaný
správny a kontrolný systém v rámci schém priamej podpory pre poľnohospodárov
ustanovených uvedeným nariadením, ako aj podrobné pravidlá vykonávania nariadenia Rady
(ES) č. 1234/2007, pokiaľ ide o krížové plnenie v rámci schémy podpory ustanovenej pre
odvetvie vinohradníctva a vinárstva v platnom znení.
Krížové plnenie v zmysle Bariadenia Rady (ES) č. 73/2009 predstavuje súhrnné
označenie pre:
• Povinné požiadavky na hospodárenie (PPH) podľa čl. 5 prílohy II nariadenia Rady
(ES) č.73/2009,
• Požiadavky týkajúce sa dobrého poľnohospodárskeho a environmentálneho stavu
(GAEC) podľa článku 6 a prílohy III nariadenia Rady (ES) č. 73/2009, súčasťou ktorých
je aj podmienka zachovávania trvalých trávnatých porastov.
18
A v zmysle čl. 19 ods. 1 Bariadenia komisie (ES) č. 1975/2006 pre poberateľov podpory
v rámci vybraných opatrení Programu rozvoja vidieka SR 2007–2013 podľa platných
nariadení vlády SR aj:
• Požiadavky na požívanie hnojív, vedenie a uchovávanie evidencie o množstve, druhu
a čase použitia hnojív podľa pozemkov a plodín,
• Požiadavky na používanie prípravkov na ochranu rastlín vrátane vedenia podrobnej
evidencie spotreby a o spôsobe aplikácie prípravkov na ochranu rastlín a podmienky
skladovania a manipulácie s prípravkami na ochranu rastlín.
Základnými právnymi predpismi v Slovenskej republike, ktoré upravujú povinnosti
dodržiavať podmienky krížového plnenia vo vzťahu k poskytovaniu podpôr pre
poľnohospodárske a lesohospodárske subjekty sú:
• Nariadenie vlády SR č. 20/2009 Z.z. o podmienkach poskytovania podpory formou
jednotnej platby na plochu v platnom znení (Posledná novelizácia: �ariadenie vlády
Slovenskej republiky č. 127/2010 zo 17. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa
nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 20/2009 Z.z. o podmienkach poskytovania
podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb v znení neskorších predpisov)
• Nariadenie vlády SR č. 499/2008 Z.z. o podmienkach poskytovania podpory podľa
programu rozvoja vidieka v znení nariadenia vlády SR č. 121/2009 Z.z. (Posledná
novelizácia: �ariadenie vlády Slovenskej republiky č. 128/2010 zo 17. marca 2010,
ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 499/2008 Z.z.
o podmienkach poskytovania podpory podľa programu rozvoja vidieka v znení
nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 121/2009 Z.z.)
• Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 114/2009 Z.z. o podmienkach poskytovania
podpory v poľnohospodárstve formou doplnkových národných priamych platieb v rastlinnej
výrobe.
Štandardy dobrých poľnohospodárskych a environmentálnych podmienok (GAEC) sú
spolu s požiadavkami hospodárenia (PH) súčasťou krížového plnenia.
Členské štáty EÚ sú povinné stanoviť minimálne štandardy pre dobré poľnohospodárske
a environmentálne podmienky, pričom túto povinnosť dodržiavania podmienok GAEC
Slovenská republika spĺňa príslušným Nariadením vlády SR, kde sú stanovené konkrétne
požiadavky pre oblasť pôdnej erózie, organických zložiek pôdy, štruktúry pôdy, minimálnej
miery údržby a ochrany vody a hospodárenia s vodou.
19
Základné právne dokumenty
• Nariadenie Rady (ES) č. 73/2009 z 19.1.2009 ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá
režimov priamej podpory pre poľnohospodárov v rámci spoločnej poľnohospodárskej
politiky a ktorým sa ustanovujú niektoré režimy podpory pre poľnohospodárov, ktorým sa
menia a dopĺňajú (ES) č. 1290/2005, (ES) č. 247/2006. (ES) č. 378/2007 a ktorým sa
zrušuje nariadenie (ES) č. 1782/2003
• Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 127/2010 zo 17. marca 2010, ktorým sa mení
a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 20/2009 Z.z. o podmienkach
poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb v znení neskorších
predpisov
• Metodický pokyn Ministerstva pôdohospodárstva č. 1304/2010-630 k nariadeniu vlády
SR č. 20/2009 Z.z. o podmienkach poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou
priamych platieb v znení nariadenia vlády SR č. 155/2009 Z.z., nariadenie vlády SR č.
597/20 Z.z. a nariadenie vlády SR č, 127/2010 Z.z.
GAEC v Slovenskej republike znamená dodržiavanie jedenástich štandardov, ktoré sú
začlenené do piatich oblastí:
Oblasť A. Pôdna erózia - Ochrániť pôdu pomocou vhodných opatrení
• A1 – Minimálne krytie pôdy
• A2 – Minimálna správa pôdy odrážajúca špecifické miestne podmienky
• A3 – Zachovávanie terás
Oblasť B. Organické zložky pôdy - Zachovať úrovne organických zložiek pôdy pomocou
vhodných praktík
• B1 – Striedanie plodín
• B2 – Správa polí so strniskom
Oblasť C. Štruktúra pôdy – Zachovať štruktúru pôdy pomocou vhodných opatrení
• C1 – Vhodné používanie strojov
Oblasť D. Minimálna miera údržby – Zabezpečiť minimálnu úroveň údržby a zabrániť zhoršeniu
stanovíšť
• D1 – Minimálna miera intenzity chovu a vhodné režimy
• D2 – Ochrana stálych pasienkov
20
• D3 – Zachovávanie krajinných prvkov
• D4 - Zabránenie prenikaniu nežiaducej vegetácie na poľnohospodársku pôdu
Oblasť E. Ochrana vôd a hospodárenie s vodou
• Chrániť vodu pred znečistením a odtokom a regulovať používanie vôd
Dodržiavanie podmienok krížového plnenia je záväzné pre všetky poľnohospodárske
a lesohospodárske podniky poberajúce priame podpory a/ alebo kompenzačné platby v rámci
vybraných opatrení Programu rozvoja vidieka SR 2007-2013 a/ alebo doplnkové národné
platby v rastlinnej výrobe podľa platných nariadení vlády SR.
Účinné riadenie podniku závisí na prístupe k relevantným, vysoko kvalitným informáciám,
ktoré umožnia sledovanie výkonu a posilnia nové formy zainteresovania zúčastnených.
Podnety spoločenskej zodpovednosti podnikateľov majú v Európe dlhú históriu. Čo rozlišuje
dnešné chápanie udržateľnosti od podnetov z minulosti je pokus riadiť ju strategicky
a vyvinúť pre to nástroje. Zahŕňa podnikateľský prístup, čo posúva očakávania podielnikov
a princípy neustáleho zlepšovania do stredu podnikateľských stratégií.
História nás učí, že trhové ekonomiky sú najúčinnejšie prostriedky organizácie práce
a výroby. Na druhej strane skúsenosti ľudstva nás presviedčajú o tom, že udržateľnosť súvisí
s dôverou a že bez dôvery nie je možné žiadne podnikanie (hospodárenie) a bez podnikania
nemôže žiadny podnik prežiť. Jeden z najdôležitejších faktorov udržateľnosti je riadenie
a ochrana pred rizikom.
Otázky, ktoré boli niekedy považované investormi a riadiacimi pracovníkmi za „mäkké“
(napr. ľudské práva, spoločenské vzťahy, environment, bezpečnosť a zdravie, otázky vzťahu
pohlaví atď.) sú teraz „tvrdé“. Môžu byť tiež veľmi nákladné, nielen z finančného pohľadu,
ale tiež preto, lebo môžu ovplyvňovať prevádzkovú licenciu podniku a jej všeobecné
akceptovanie spoločnosťou.
Skúška udržateľnosti poskytuje odvolávky na všetko čo podnik robí a podľa čoho môže byť
hodnotený. Aby bol udržateľný, podnik nemôže existovať v izolácii ale musí riadiť svoj
široký dosah a príspevok do spoločnosti. Toto zahŕňa definovanie „jadrových hodnôt“,
uložených v jeho politike a potom aplikovateľných špecifickými riadiacimi procesmi.
Celkovo, takto vyvinutý proces by mal vytvárať systém spoločenského vládnutia, ktorý
zlepšuje zodpovedné rozhodnutie jednotlivcov, regiónov a globálnej spoločnosti.
21
„Udržateľný rozvoj sa stáva jednou z tém, ktoré vedia zjednotiť početné skupiny. Je jednou
z tém, kde vidíme budúcnosť. Je nádejou. Preto sa dá povedať, že v určitom zmysle opätovne
nastupuje ako svetonázor. A nie zlý, pretože ide opäť o človeka – dnešného i budúceho, ide
o harmóniu, ide o zákony života, na ktorých by bolo dobré sa zjednotiť, ide o vedomie, že je
niečo, čomu sa človek musí podriadiť, čo je síce v jeho moci, ale je to aj niečo viac ako on.“
1.3 Teoretické východiská finančného manažmentu udržateľného rozvoja
poľnohospodárstva a vidieka
Základným teoretickým východiskom pri skúmaní predmetnej problematiky je udržateľný
vývoj spoločnosti, pričom udržateľný vývoj je vývoj podľa definície 5. enviromentálneho
akčného programu Spoločenstva EÚ, ktorý zabezpečuje potreby súčasnej generácie bez toho,
aby ohrozil schopnosti budúcich generácií zabezpečovať svoje vlastné potreby.
V tejto súvislosti sa zameriame na pôsobenie Spoločnej poľnohospodárskej politiky
Európskej únie na udržateľnosť rozvoja poľnohospodárstva a vidieka prostredníctvom
pôsobenia a prejavu základných zákonov ekonómie a uplatňovaných systémov trhového
mechanizmu v procese globalizácie.
V teoretickej rovine päť kľúčových pilierov SPP EÚ medzi ktoré patrí potravinová
bezpečnosť a spravodlivý obchod, udržateľnosť rozvoja poľnohospodárstva v celej Európe,
ochrana biodiverzity a životného prostredia a ekologický rast globálnej ekonomiky vytvárajú
predpoklady pre všeobecne rozvinuté poľnohospodárstvo, životaschopné a dynamické
vidiecke komunity a udržateľný a vyvážený sociálnoekonomický rozvoj v celom európskom
priestore.
Uplatňovanie nástrojov SPP EÚ sa má podielať na tvorbe finančnej stability podnikateľov na
pôde, zmierňovaní ich finančných rizík a prostredníctvom multiplikačného účinku prispievať
k využívaniu prírodného potenciálu krajiny a k tvorbe pridanej hodnoty, efektívnemu
toku peňazí a vytváraniu pracovných miest na vidieku.
Z metodologického hľadiska je však potrebné zvoliť adekvátny postup na dosiahnutie
uvedených cieľov a transparentne oddeliť podnikateľskú činnosť v poľnohospodárstve
a riešenie sociálnych problémov v regióne a na vidieku. Deliacu čiaru je potrebné uskutočniť
v cieľoch poľnohospodárskej politiky a tiež jej ekonomických nástrojoch.
V záujme logického postupu je potrebné položiť otázku, aký je rozvojový potenciál
slovenského poľnohospodárstva v priestor Európskej únie? Pri rešpektovaní jedného
z kľúčových pilierov SPP EÚ a to udržateľnosť rozvoja poľnohospodárstva v celej Európe, je
22
legitímne hľadať odpoveď na otázku, aké produkčné poľnohospodárske systémy majú
predpoklad sa uplatniť na Slovensku? Aké poľnohospodárske podniky budovať na Slovensku
z pohľadu udržateľného rozvoja t.j. aby boli perspektívne a životaschopné v európskom
priestore. Potom následnou otázkou je akú úlohu má poľnohospodárstvo a subjekty
podnikajúce na pôde pri riešení ekonomických, sociálnych a demografických problémov
spoločnosti na vidieku?
V tejto časti práce sa zameriame na charakteristiku trvale udržateľného
poľnohospodárstva, pričom sa cieľavedome orientujeme na charakteristiku
poľnohospodárskych produkčných systémov, porovnanie konvenčného a ekologického
chápania vzťahu človeka k prírode a odhad parametrov prírodných ekosystémov,
udržateľných a konvenčných agroekosystémov.
Primárnym cieľom podnikania v poľnohospodárstve je produkcia potravín a ďalších
produktov pre technické a energetické účely, preto systémy poľnohospodárskeho podnikania
sú chápané ako produkčné systémy. V posledných rokoch sa občianska spoločnosť
intenzívnejšie orientuje na nekomerčné funkcie z pohľadu multifunkčnej úlohy
poľnohospodárstva, ku ktorým patria aj prínos k udržateľnému rozvoju, ochrana životného
prostredia, zachovanie životaschopnosti vidieckych oblastí, boju proti chudobe v rozvojových
i rozvinutých krajinách a starostlivosť o verejné statky (pôda, voda, vzduch).
Poľnohospodárske produkčné systémy môžeme charakterizovať podľa rôznych pohľadov:
– podľa zamerania produkcie: - špecializované:
- pestovanie plodín,
- chovanie zvierat,
- lov a zber,
- syntetická výroba,
- zmiešané
– podľa stupňa uspokojovania potrieb : - samozásobiteľské,
- komerčné
– podľa kontinuity produkcie: - permanentné,
- nepermanentné
– podľa využívania techniky: - mechanizované,
- nemechanizované
– podľa množstva energomateriálových tokov: - intenzívne,
- extenzívne
Slovenské poľnohospodárstvo je charakteristické systémom zmiešaného komerčne
zameraného permanentného, mechanického systému s vysokými energomateriálovými
23
vstupmi t.j. intenzívny spôsob hospodárenia. Z toho dôvodu je zaujímavé porovnať
z pohľadu budúceho vývoja poľnohospodárstva konvenčné (intenzívne) podnikanie
s ekologickým podnikaním z pozície chápania vzťahu človeka k prírode podľa Lacko-
Bartošová, M. (Tab. 1.1)
Charakteristika konvenčného a ekologického chápania vzťahu človeka k prírode
Tab.1.1
konvenčné ekologické
- autropocentrizmus - človek je neoddeliteľnou súčasťou prírody
- prevaha nad prírodou - súlad s prírodou
- žiadna morálna zodpovednosť voči prírode -morálna a etická zodpovednosť voči prírode
- príroda je len zdroj surovín - Príroda má vlastnú prirodzenú hodnotu
- exploatácia - ochrana
Princípom ekologického hospodárenia na pôde je fungujúci agroekosystém, ktorého
základom je vyvážený osevný postup zameraný na udržanie a zvyšovanie pôdnej úrodnosti
a obsahu organických látok v pôde. Všetky opatrenia manažmentu musia smerovať k čo
najuzatvorenejšiemu kolobehu živín v podniku s minimálnymi stratami a čo najmenším
prísunom z externého prostredia.
Mnohé empirické štúdie poukazujú na rozdielnosť dopadov poľnohospodárskych
systémov (konvenčné, integrované, ekologické poľnohospodárstvo) na zabezpečenie
potravín, zamestnanosti, zisku, životného prostredia a zdravia a pohody ľudí.
V našej práci budeme vychádzať z kvantifikácie indikátorov základných
poľnohospodárskych systémov podľa Křena, J. (Tab. 1.2)
Z uvedených charakteristík indikátorov pomocou príčin a dôsledkov je možné konvenčné
poľnohospodárstvo definovať ako hospodárenie s vysokou intenzitou s použitím vyšších
energetických a materiálových vstupov za účelom maximalizácie produkcie s orientáciou na
dosahovanie zisku v krátkodobom časovom horizonte (charakteristické pre USA, Dánsko,
Holandsko).
24
Intenzívny, mechanizovaný systém sa stáva závislý na vonkajších vstupoch ktoré znižujú
energetickú efektivitu systému.
Kvantifikácia indikátorov základných poľnohospodárskych systémov
Tab.1.2
Judikátory
Poľnohospodársky systém (produkcia)
Konvenčný
systém
Integrovaný systém
(produkcia)
Ekologický systém
Zabezpečenie potravín + + + + + +
Zamestnanosť, príjmy + + + + + +
Zisk + + + + + +
Životné prostredie + + + + + +
Príroda a krajina + + + + + +
Zdravie a pohoda + + + + + +
Pomer vloženej energie k energii získanej výrobou je až 3:1, pričom pri ekologických
systémoch je pomer cca 1:20. V podstata sa jedná o poľnohospodárstvo precízne,
programové, skleníkové, hydroponickú produkciu atď., ktoré je krátkodobe veľmi efektívne
z pohľadu produktivity práce a využitia plochy.
Integrované poľnohospodárstvo je prechodný systém medzi konvenčným a ekologickým
poľnohospodárstvom. Vstupy sa používajú na základe diagnostických metód výživného stavu
rastlín a okamžitých zásob živín v pôde. Aplikácia pesticídov sa obmedzuje na prípady prahu
škodlivosti jednotlivých škodlivých činiteľov. Preferuje sa prevencia (striedanie plodín, výber
odrôd), biologické metódy regulácie a vyváženosť všetkých pestovateľských faktorov.
Integrovaná produkcia zahŕňa rastlinnú a živočíšnu výrobu za vyváženého dodržovania
ekologických a ekonomických pravidiel.
Ekologické poľnohospodárstvo je produkčný systém, ktorý zároveň podriaďuje svoju
činnosť na uchovanie a zlepšenie prírodných zdrojov a kvality životného prostredia.
Z podstaty systému vyplýva tiež zásada vyváženosti ekonomických, ekologických
a sociálnych aspektov a väzieb na globálnej i regionálnej úrovni. Poľnohospodárska činnosť
25
je považovaná ako proces primeranej exploatácie ekosystémov, pričom sa rešpektuje jeho
stabilita a udržateľnosť.
Pôda je základom rastlinnej produkcie a tým taktiež jedným z najdôležitejších základov
života pre človeka.
Preto cieľom poľnohospodárskych systémov by malo byť udržanie úrodnosti (aj výmery)
pôdy na rovnakej úrovni so snahou o jej zvýšenie.
Významnou informáciou, ktorú poskytuje práca Křena, J., je posúdenie vplyvu faktorov
prostredia na produkciu plodín v rôznych systémoch hospodárenia.
Vplyv faktorov prostredia na produkciu plodín v rôznych systémoch hospodárenia
(v %).
Tab. 1.3
Faktor
Systémy hospodárenia
Konvenčné
Integrované
Ekologické
Pôdna úrodnosť 10 20 35
Počasie 10 10 15
Základná agrotechnika
(štruktúra plodín)
20 25 30
Odrody 25 20 10
Hnojivá 20 15 5
Ochrana rastlín 15 10 5
Spolu 100 100 100
Uvedené faktory Tab. 1.3 pôsobia diferencovanie v rámci jednotlivých systémov
hospodárenia na dôchodkovosť poľnohospodárskych výrobcov. V tomto prípade významne
ovplyvňuje produkciu plodín pôdna úrodnosť. Prirodzená nižšia kvalita pôdy nemusí
automaticky znamenať nižšiu efektívnosť výroby. Ekonomický výsledok výroby je
determinovaný nielen výrobnými podmienkami, ale aj spôsobom ich využitia. Primárnu úlohu
v tomto procese zohráva manažment podniku ako dokáže realizovať komparatívne výhody
výrobného prostredia (efektívnosť odbytu, vzdialenosť od mestských centier, nedostatočná
26
infraštruktúra atď.). Zákon komparatívnych je zásadný problém trhovej ekonomiky
i v poľnohospodárstve, pretože je tlak na takú štruktúru výroby, ktorá maximalizuje efekt
komparatívnej výhody konkrétneho výrobného prostredia (významný je tlak ekonomických
nástrojov SPP EÚ na plnenie jej princípov.
1.4 Analýza súčasného stavu v poľnohospodárstve, vo vidieckom priestore
a identifikácia problémov
SPP EÚ, ktorá si kladie za cieľ zmierňovať adaptačný tlak na poľnohospodárov
vyvolaný globálnymi spoločenskými, ekonomickými a klimatickými vývojovými trendmi pri
súbežnom vytváraní podmienok na plnenie významných celospoločenských úloh, hľadá
mechanizmus pre riešenie nerovnováh (disparít), ktoré sa objektívne presadzujú pri podnikaní
na pôde a pri výrobe potravín.
Pri skúmaní procesu reprodukcie v poľnohospodárstve sa vygenerovalo päť skupín
nerovnováh. Ekonomické nerovnováhy všeobecne celosvetovo objektívne pôsobia na
poľnohospodárstvo a výrobu potravín. V rámci EÚ sa k nim pridružuje disparita zahrňujúca
rozdielne východiskové pozície pôvodných štátov (15) EÚ oproti štátom pristupujúci do EÚ
v roku 2004.
Mnohí autori potvrdzujú, že prírodné a výrobné podmienky sú v každom svetadiely, štátoch
rozdielne. V Slovenskom poľnohospodárstve sú menej priaznivé, ako v štátoch, ktoré
ovládajú svetový trh s potravinami a poľnohospodárskymi komoditami. Preto objektívne
vyrábame na Slovensku poľnohospodárske produkty pri vyšších výrobných nákladoch.
Pri svetových cenách tak dochádza k nižšej tvorbe zisku z jednotky plochy. Uvedený
vzťah platí aj v rámci slovenského poľnohospodárstva v rámci lepších a výrobne a prírodne
znevýhodnených oblastiach.
Nákladovosť a tým aj konkurencieschopnosť poľnohospodárskej výroby zvyšuje aj
dane, najmä daň z pozemkov. Daň z pozemkov neplatia vlastníci pôdy ale užívatelia t. j.
poľnohospodárske podniky a sú súčasťou nákladov podnikateľského subjektu. Daň
z pozemkov je potrebné zjednotiť, platcom dane vlastník pozemkov a kvalita vzťahov
hospodárenia na pôde sa prejavuje v rente (výnos s pôdy, nájomné). Výnos, nákladovosť
a zisk sa premieta so dane s príjmov a miery zdaňovania efektu podnikateľskej činnosti
v poľnohospodárstve.
Podnikateľská činnosť v poľnohospodárstve má svoje osobitosti a špecifiká, ktoré sa
prejavujú vo vertikále výroby a spotreby ako disparity. Veda a technický pokrok, konkurencia
27
a výsledok hospodárenia (zisk), ktoré sú v trhovej ekonomike motorom rozvoja, majú vo
vertikále výroby potravín iné objektívne podmienky, aké majú v ostatných odvetviach
výroby.
Poľnohospodárstvo v celej histórii ľudstva vyrába v podstate rovnaké produkty, chýba
nový objav ako revolučný prostriedok rozvoja a tvorby zisku v poľnohospodárstve. Veda
a technický pokrok v poľnohospodárstve zvýšil výnosnosť pôdy, úžitkovosť zvierat, zvýšila
sa produktivita práce s dopadom na znižovanie počtu pracovníkov a zdrojov zisku. Ak
v poľnohospodárstve má iný priebeh technický rozvoj, inú dynamiku má tvorba zisk, musí
mať aj iný priebeh konkurencia.
Konkurencia ako by medzi poľnohospodárskymi podnikmi neexistovala i keď
s dostupných údajov je zrejmý pokles poľnohospodárskych podnikov a zvyšuje sa
koncentrácia pôdy na jeden podnik, je tento proces veľmi pomalý z objektívnych
i subjektívnych dôvodov (vlastníctvo, spôsob života,. Zákon klesajúcich výnosov z rozsahu
atď.) Osobitosť poľnohospodárskej výroby vyplýva z nižšej účinnosti vedy a techniky a inej
dynamiky konkurencie v rámci celej vertikálnej výroby potravín.
Ďalšia osobitosť poľnohospodárstva vyplýva z masy a miery vytvoreného zisku
v rámci vertikály výroby potravín.
Reálnu spotrebu potravín determinuje kúpna sila obyvateľstva, ktorá môže stlačiť
spotrebu potravín pod fyziologickú hranicu, ale nie nad túto hranicu.
Kúpna sila obyvateľstva, ale i spotreba potravín nie sú dynamicky rastúce ukazovatele, to
znamená, že aj masa zisku tvorená vo vertikále výroby potravín je prakticky konštantná.
Konkurencia a súboj o zisk sa presadzuje medzi jednotlivými zložkami potravinovej
vertikály. Výsledkom bezohľadnej konkurencie je vzhľadom na objektívne vyššie náklady
v poľnohospodárstve SR a zvyšovanie záporného salda zahraničného obchodu s potravinami
a poľnohospodárskymi výrobkami stále sa znižujúca tvorba masy zisku v poľnohospodárstve.
Ako konštatujú autori v dokumente (Šikula, M. a kol.) vidiek Slovenska si aj
v dlhodobejšom horizonte zachová svoju odlišnosť od urbanizovaného priestoru, danú
prírodným charakterom prostredia, hustotou osídlenia, kvalitou života, ekonomickou
štruktúrou a infraštruktúrnou vybavenosťou. Významným formovateľom vidieckeho priestoru
bude, tak ako v minulosti, poľnohospodárstvo (poľnohospodárstvo a lesníctvo), humánna
aktivita využívajúca prírodné zdroje na výrobu potravín a priemyselných surovín. S touto jeho
primárnou funkciou je neoddeliteľne spojená funkcia tvorby a udržiavania krajiny
a prírodného prostredia a ďalších verejných statkov (nekomoditných výstupov). Tvorba
verejných statkov predstavuje hlavný dôvod oprávňujúci podporu poľnohospodárskej aktivity
z verejných zdrojov.
28
Vidiecka ekonomika má predpoklad rozvíjať sa so zapojením celého radu hospodárskych
odvetví, ktoré budú profitovať z komplementarity a kombinácie vo využívaní disponibilných
produkčných zdrojov a trhových i netrhových výstupov produkovaných jednotlivými
odvetviami (poľnohospodárstvo, lesníctvo, spracovateľský priemysel, verejné a súkromné
služby).
V charaktere vidieckeho priestoru treba rátať so značnou regionálnou diferenciáciou, a to
podľa prevládajúcich ekonomických a spoločenských funkcií. Niektoré oblasti sa budú
rozvíjať vďaka iradiačným efektom centier priemyslu a služieb a využívaniu ich
infraštruktúry, zdrojom prosperity iných bude prevládajúca rezidenčná funkcia. Oblasti
s výraznými prírodnými hodnotami budú rozvíjať ekonomiku na základe turistických
a rekreačných služieb. Avšak naďalej budú pretrvávať periférne oblasti, strácajúce
ekonomické funkcie, ktoré budú ohrozené vyľudňovaním a úpadkom. Preto budú potrebné
silné verejné politiky, najmä v oblasti budovania a udržiavania infraštruktúry územia, ktoré
zabezpečia kontinuitu základných civilizačných predpokladov osídlenia a budúceho rozvoja.
Záujmom Slovenska by malo byť zachovanie poľnohospodárskeho využívania pôdy vo
všetkých výrobných podmienkach a regiónoch Slovenska, spolu s lesnými ekosystémami.
V produktívnom segmente ide o konkurencieschopnú výrobu potravín a priemyselných
surovín, v ostatných podmienkach o udržiavanie krajiny, prírodných zdrojov a biodiverzity.
Územné rozmiestnenie poľnohospodárskej výrobnej aktivity sa bude vyvíjať podľa kritérií
ekonomickej efektívnosti (vzhľadom na prírodné podmienky výroby, disponibilitu práce
a kapitálu, ako aj dostupnosť trhov). Bude to platiť najmä pre komerčné poľnohospodárstvo.
Samozásobiteľské poľnohospodárstvo sa bude rozvíjať najmä podľa príjmovej situácie
obyvateľstva a zmien vzorov životného štýlu. Podľa všeobecných paradigiem podiel
samozásobiteľstva by s rastom blahobytu mal klesať, ale v SR, vzhľadom na silné tradície
a doteraz málo výraznú urbanizáciu migráciou, môže sa situácia vyvíjať inak.
Naznačené trendy budú viesť k výraznej regionálnej diferenciácii výrobnej štruktúry,
ktorá, ak by bola spojená s výrazným rastom efektívnosti a špecializáciou v chove
hovädzieho dobytka a oviec v podhorských regiónoch Slovenska, by významne prispela
k rastu konkurencieschopnosti trhovo orientovaného segmentu poľnohospodárstva.
Požiadavky na zohľadňovanie environmentálnych kritérií poľnohospodárstvom budú aj
naďalej silné, avšak negatívne externality budú ustupovať. Predovšetkým pre technologický
pokrok (presné poľnohospodárstvo), ako aj pre aplikáciu noriem spoločenstva, ktoré majú
zabrániť poškodzovaniu životného prostredia.
Vývoj podnikateľskej štruktúry bude pokračovať nastúpeným trendom. Zachová sa duálna
štruktúra, typická na jednej strane existenciou veľkovýrobných komerčných fariem,
29
prevádzkovaných kapitálovými spoločnosťami, resp. družstvami, a na druhej strane veľkým
počtom malých fariem s prevažne samozásobiteľským zameraním. Táto štruktúra modifikuje
štruktúrne zmeny, charakteristické pre model rodinnej farmy v EÚ 15, ktoré sa vyznačujú
silným poklesom počtu fariem a rastom ich priemernej veľkosti. Na Slovensku priemerná
veľkosť fariem právnických osôb mierne klesá (tento proces sa pravdepodobne skoro zastaví)
a priemerná veľkosť komerčných samostatne hospodáriacich roľníkov rastie. Vytvára sa typ
komerčnej farmy využívajúcej nájomnú prácu, ktorý bude pravdepodobne v horizonte vízie
prevládajúci. Tento proces má výrazný vplyv na sociálnu štruktúru vidieka. Diverzifikácia
poľnohospodárskych aktivít, ktorá sa prejavuje v krajinách s modelom rodinnej farmy, ako
part-time farming alebo takzvaná pluriaktivita, a je hlavnou formou reakcie na pokles
poľnohospodárskych príjmov v dôsledku liberalizácie politík, sa v podmienkach Slovenska
s prevládajúcim typom hospodárenia vo farmách právnických osôb, využívajúcich nájomnú
prácu, prejavuje a bude prejavovať odlišnými formami.
Pokles pracovných síl v poľnohospodárstve bude s rastom produktivity podmienenej
rozvojom technických a biologických technológií ďalej pokračovať. Tieto tendencie bude
sprevádzať pokles poľnohospodárskeho využívania pôdy. Už teraz sa prejavuje a bude
pokračovať konkurenčné využitie pôdy vyvolané novými formami využitia voľného času,
ktoré vyústi do progresívnej urbanizácie vidieckych oblastí (rezidenčné bývanie
a ekonomické aktivity, hobby farmy) a využívania prírodnej krajiny na rekreačné aktivity.
Poľnohospodárstvo, napriek uvedenému, zostane najvýznamnejším užívateľom pôdy, so
stále sa zvyšujúcim dôrazom na jeho úlohu pri udržiavaní krajiny a biodiverzity. Pretože tieto
výstupy nie sú trhom oceňované, ekonomická váha poľnohospodárstva, t.j. jeho podiel na
tvorbe hodnoty vidieckej ekonomiky sa bude znižovať. Pridaná hodnota, ktorá sa tvorí
v potravinovej vertikále, bude stále viac alokovaná do nadväzujúcich článkov reťazca, do
spracovania a obchodu. Postupujúca vertikálna integrácia bude viesť k tomu, že veľká časť
zisku vo vertikále sa presunie nielen z vidieka do mesta, ale aj mimo Slovenska. Tieto
tendencie sa môžu eliminovať investovaním do miestnych a regionálnych spracovateľských
a distribučných kapacít, vytváraním lokálnych trhov a podobne. Význam lokálnych trhov
môže opäť vzrásť výraznejším artikulovaním záujmu spotrebiteľov o miestne výrobky, alebo
rastom dopravných nákladov a iných (napr. environmentálnych) limitov.
Reformy poľnohospodárskych politík v súčasnosti smerujú k odstraňovaniu foriem
podpory poľnohospodárstva, deformujúcich trh. Liberalizácia politík zrýchľuje štruktúrne
zmeny, ktoré môžu viesť k vyššej konkurencieschopnosti produkcie na trhoch, avšak za cenu:
– zníženia rozsahu poľnohospodárskej produkcie,
– nevyužívania disponibilných výrobných faktorov, čo znamená zníženie
30
poľnohospodárskej zamestnanosti a nevyužívanie disponibilnej poľnohospodárskej
pôdy v celom rozsahu.
Nemožno predpokladať, že slovenské poľnohospodárske výrobky tohto typu by sa
perspektívne mohli uplatňovať na svetových trhoch. Je zrejmá potreba orientácie na výrobky
s vyššou pridanou hodnotou, výrobky s chráneným geografickým označením, značkové
výrobky, výrobky vysokej kvality a pod. Vysoká kvalita výrobkov a ich jedinečné úžitkové
vlastnosti, zviazané s geografickým pôvodom a tradičnými technológiami, budú zrejme
hlavnými faktormi zachovania alebo i zvýšenia konkurencieschopnosti slovenských potravín.
Od využitia poľnohospodárskych surovín na výrobu energie možno očakávať rast cien
poľnohospodárskych výrobkov, zníženie rozsahu ladom ležiacej pôdy a pod. Tento vývoj
však vo veľkej miere závisí od zmien v cenách fosílnych palív, ktoré majú v sebe značnú
mieru neurčitosti. Druhá generácia technológií, ktorá bude schopná využiť všetku biomasu
a zvyšky, však bude viesť k zníženiu záujmu o energetické využitie pestovaných
(kultivovaných) plodín na ornej pôde. Očakáva sa, že druhá generácia bioenergetických
technológií by sa mohla začať prakticky aplikovať už okolo roku 2015. Farmárom
orientovaným na rastlinnú výrobu to zoberie túto špecifickú trhovú príležitosť.
Faktorom neistoty zostáva výsledok kola WTO v Dohe, ktorý by mohol ovplyvniť celý
európsky agropotravinársky trh, ktorého sme účastníkmi. Po roku 2013, pokiaľ ide
o pôsobenie poľnohospodárskych politík, zatiaľ nie je možné reálne odhadnúť výsledky
očakávanej reformy, ktorá môže mať viacero výstupov (renacionalizácia SPP, zníženie
priamej podpory atď.).
Postupujúca ekonomická integrácia (i ukončenie prechodného obdobia obmedzeného
predaja pôdy cudzincom r. 2010) prechodne bude pôsobiť na rast ceny s pôdou. V dlhodobom
horizonte očakávané reformy poľnohospodárskej politiky (znižovanie miery podpory)
a ďalšia liberalizácia obchodu pravdepodobne prispejú k zníženiu ceny poľnohospodárskej
pôdy. Tento pokles však bude z cien podstatne vyšších, ako sú teraz, pretože v strednodobom
horizonte sa ráta s cenovým vyrovnávaním nielen tovarov, ale i výrobných faktorov. Bude
akcelerovať trh s pôdou a koncentrácia jej vlastníctva. Tvorba pridanej hodnoty
poľnohospodárstva bude viac ako doteraz závisieť od faktorov spojených s demografickým
vývojom a reštrukturalizáciou vidieckej ekonomiky (spracovateľský priemysel, turizmus,
infraštruktúra sídel, služby) a so zmenami využitia pôdy v dôsledku klimatických zmien,
a menej od špecifických poľnohospodárskych politík.
Dopyt po nepotravinárskej produkcii poľnohospodárstva bude konkurovať dopytu
potravín. To môže viesť k rastu cien potravín a zvýšeniu závislosti Slovenska od ich dovozu.
Významnou neistotou na trhu faktorov je vývoj dopytu po energii, ktorý zatiaľ nie je
31
kvalifikovaný a kvantifikovaný ani vo vízii poľnohospodárstva EÚ. Predpokladáme, že
približne od roku 2015 by existencia nových technológií energetickej transformácie
biologických obnoviteľných zdrojov zmiernila nároky na spotrebu poľnohospodárskych
plodín, ktoré majú primárne potravinové využitie.
1.5 Bávrh na riešenie problémov udržateľného poľnohospodárstva
s prepojením teórie a praxe
V tejto časti práce sa budeme zaoberať pôdou ako primárnym výrobným faktorom
v poľnohospodárstve a hodnotením veľkosti poľnohospodárskeho podniku a jej vplyvu na
hospodársku súťaž a konkurencieschopnosť v regióne.
V súvislosti prepojenia teórie a praxe je potrebné uviesť takt, že štátom tvorené trhové
prostredie musí vytvárať rovnaké ekonomické podmienky pre všetkých účastníkov trhu. Iba
v tomto prípade sa trh, ale aj poskytovanie verejných zdrojov ( EÚ, štát) stávajú prehľadné
a účinné z pohľadu plnenia stanovených cieľov. Ak analyzujeme finančnú situáciu
a nákladovosť podnikateľov na pôde z pohľadu diferencovaného zdaňovania pôdy ako
základného výrobného faktora (podľa úradnej ceny pôdy stanovenej za iným účelom) mení
pozíciu podnikateľov na pôde a výrazne redukuje ich dôchodky. Z dlhodobého hľadiska daň
z pôdy (diferencovaná s možnosťou zvýšenia podľa rozhodnutia samosprávnych orgánov obcí
a miest) pôsobí ako záťaž rozvoja poľnohospodárskej výroby tam, kde sú najvhodnejšie
podmienky pre rozvojový potenciál slovenského poľnohospodárstva.
Uvedené ale taktiež znamená, že takto postavená daň z pôdy nepodporuje racionálnu
alokáciu výroby, odčerpáva peniaze na rozvoj výroby v podmienkach s vyššími
komparatívnymi výhodami s dopadom na saldo zahraničného obchodu a zamestnanosť na
vidieku.
Pôda ako základný výrobný faktor v poľnohospodárstve si vyžaduje výstižnejšiu
charakteristiku.
Ako uvádza Lisy, J., klasickí ekonómovia považovali celkovú ponuku pôdy za fixnú alebo
úplne nepružnú. Cenu fixného faktora nazvali renta alebo „čistá ekonomická renta“. Ponuka
pôdy má nulovú elasticitu t.j. na zmenu ceny nemôže reagovať ponuka zmenou množstva.
Dopyt po pôde je určovaný hraničným produktom pôdy a príjmom z hraničného produktu.
Podnik s cieľom maximalizovať zisk bude rozširovať výrobný faktor pôdy dovtedy, kým
príjem z hraničného produktu neprevýši hraničné náklady alebo cenu výrobného faktora.
32
Pôda ktorá sa prenajíma podľa zmluvy obsahuje stanovenú rentu za užívanie pôdy (i ďalšie
podmienky).
Renta sa určuje na základe ceny výrobného faktora odvodeného od ceny poľnohospodárskeho
produktu, ktorý sa na danej pôde dopestuje v danom roku.
Cena pôdy ako výrobného faktora (renta) sa určuje vzájomným vzťahom medzi dopytom
po pôde a ponukou pôdy.
Pôda nie je homogénnym výrobným faktorom, rozdielnosti pôdy vyplývajú z týchto
dôvodov: - kvalita pôdy,
- poloha pôdy.
Predaj pôdy vlastníkom : - vychádza sa z renty, ktorú pôda prináša
- z ceny kapitálu (úrok), ktorý bude prinášať suma peňazí získaná
predajom pôdy.
Renta je dôchodok vlastníka pôdy. Jej zdanením sa zníži jeho dôchodok. Zdanenie renty
nemení ekonomické správanie jednotlivých subjektov (vlastníka, prenajímateľa). Zdanenie
renty neovplyvní efektívnosť ekonomiky.
Podľa štatistického zisťovania v slovenskom poľnohospodárstve pôsobí až 99% mikro,
malých a stredných podnikov z celkového počtu podnikateľov na pôde. Z uvedeného vyplýva,
že v rámci regiónu a štátu pôsobí mnoho podnikateľských subjektov vyrábajúcich rovnaké
produkty, to znamená, že nie je ovplyvňovaná hospodárska súťaž veľkými
poľnohospodárskymi podnikmi. Už i z tohto konštatovania je možné limitovanie podpory
z verejných prostriedkov podriadiť ukazovateľom charakterizujúcim MSP.
Definícia malých a stredných podnikateľov (ďalej MSP) pre účel tejto práce vychádza
z odporúčania Európskej komisie č. 96/280/EC z 3. apríla 1996. Vo vyššie uvedenom
nariadení EK zatrieďovanie podnikov sa realizuje podľa stanovených kritérií nasledovne:
• Mikropodniky: - počet zamestnancov menej ako 10,
- ročný obrat 2 mil. E.
• Malé podniky: - počet zamestnancov menej ako 50,
- ročný obrat menej ako 7 mil. E, alebo výsledok
hospodárenia za ročné obdobie menej ako 5 mil. E.
• Stredné podniky: - počet zamestnancov menej ako 250,
- ročný obrat menej ako 40 mil E, alebo výsledok
hospodárenia za ročné obdobie menej ako 27 mil. E.
Ekonomicky nezávislý je MSP, u ktorého podiel iných podnikov ako MSP na základnom
imaní alebo hlasovacích prácach nedosahuje viac ako 25 %.
33
1.6 Zhrnutie
Modul „Trvalo udržateľný rozvoj a rastový potenciál poľnohospodárstva“ bol zameraný na
analýzy predchádzajúceho obdobia, hľadanie príčinných súvislostí daného vývoja a na
formulovanie alternatív budúceho smerovania spoločnosti a poľnohospodárstva.
V prvej podkapitole sa práca venuje definovaniu udržateľnosti vývoja (života) a kvality
života. Za skúmané obdobie bol zaznamenaný pozitívny vývoj ekonomických teórií v smere
posilňovania významu životného prostredia.
V druhej podkapitole sa kladie dôraz na legislatívu, podnikateľské prostredie a definovanie
základných pojmov udržateľného rozvoja poľnohospodárstva a vidieka. Významnou časťou
v tejto podkapitole sú definície alternatívnych ukazovateľov k HDP.
V tretej podkapitole sú rozobrané teoretické východiská finančného manažmentu
udržateľného rozvoja poľnohospodárstva a vidieka. Kľúčovým determinantom udržateľného
rozvoja poľnohospodárstva a vidieka je SPP EÚ.
V štvrtej podkapitole sa analyzuje súčasný stav poľnohospodárstva vo vidieckom priestore,
pričom sa skúma reprodukčný proces poľnohospodárstva. Súčasťou tejto podkapitoly je určitá
vízia rozvoja slovenského poľnohospodárstva vo vidieckom priestore.
V podkapitole päť je prepojenie teórie a praxe s pohľadu veľkosti podnikateľských
subjektov a významná časť je venovaná pôde, jej cene a zdaneniu.
34
Modul 2 Podnikové financie
2.1 Financovanie podniku v podmienkach trhovej ekonomiky
2.1.1 Cieľ
Pretrvávajúce problémy krízového obdobia je nutné riešiť radikálnymi reformami
vo všetkých oblastiach života spoločnosti vrátane riešenia otázok týkajúcich sa financovania
našich podnikov. Nie sú to ani zďaleka len problémy Slovenska, ale aj problémy v najlepšie
prosperujúcich krajinách EÚ. U nás sa rozsah problémov znásobuje vstupom Slovenska
do EÚ v roku 2004 a zavedením novej meny od 1.1.2009. Zavádzaním nových pravidiel, ako
aj hospodárskych princípov spoločnej poľnohospodárskej politiky vzniklo množstvo
otvorených otázok, ktoré sa bezprostredne dotýkajú prebiehajúcich procesov v oblasti
financovania.
V module Podnikové financie je našim cieľom prispieť a pomôcť účastníkom projektu
(cieľovej skupine) v orientácii a pri vysvetľovaní podstaty prebiehajúcich procesov
financovania, ako aj pri charakteristike niektorých riešení v oblasti techniky financovania.
Pri vypracovaní vzdelávacieho materiálu sa opierame o bezprostredné skúsenosti
autorov a pracovníkov bánk s cieľom poskytnúť základné informácie k niektorým aspektom,
ktoré sa týkajú financovania podnikov.
Spracovanie danej témy nemožno pokladať ani zďaleka za vyčerpávajúce a to
vzhľadom na tempo zmien v danej oblasti, dynamický vývoj problematiky, ako aj rozsah
modulu.
V texte sa pokúšame o viaceré aktivity, ktoré podnecujú čitateľa k hľadaniu vlastných
záverov. Súčasne sa odvolávame na ďalšie literárne pramene, ktoré bližšie ozrejmujú danú
problematiku a vedú účastníkov vzdelávania ku samoštúdiu. Okrem toho treba poznamenať,
že text uvádzaný v module Podnikové financie nadväzuje na pedagogický výklad, v rámci
ktorého sú jednotlivé problémy pre lepšie pochopenie ilustrované na príkladoch.
2.1.2 Legislatíva
Získavanie finančných zdrojov nie je legislatívne upravené, využívajú sa však právne
predpisy, ako napríklad Zákon o účtovníctve, Obchodný zákonník, Zákon o bankách, Zákon
o NBS, Zákon o cenných papieroch, Zákon o daniach z príjmov, Zákon o konkurze
a vyrovnaní atď., všetko v aktuálnom znení.
35
Rozvoj podnikania v agrosektore je často podmienený existenciou a efektívnou
činnosťou obchodných bánk, ako aj existenciou špecializovaných akreditovaných inštitúcií,
ktoré poskytujú rôzne druhy finančných podpôr.
Úverová politika, ako aj samotné podmienky pre poskytovanie agrárnych úverov
a záruk sa vstupom SR do EÚ a neskôr do EMU (1.1.2009) podstatne zmenili. Pre
podnikateľov v agrosektore začali platiť ustanovenia Zákona o štátnej pomoci v intenciách
pravidiel Európskej komisie (EK).
V súvislosti s nadobudnutím platnosti zmluvy o pristúpení SR k EÚ 1.mája 2004
nadobudli účinnosť aj ustanovenia § 11 a 20 Zákona 483/2001 Z.z. o bankách, na základe
ktorých môžu úverové inštitúcie so sídlom v Európskom hospodárskom priestore vykonávať
bankové činnosti na území SR bez toho, aby mali povolenie udelené NBS, ak im takéto
povolenie bolo udelené v domovskej krajine. Z hľadiska inštitucionálneho zabezpečenia sa
na realizácii poľnohospodárskej a úverovej politiky na Slovensku podieľajú banky so sídlom
na území SR a pobočky zahraničných bánk. Okrem toho tu pôsobia subjekty voľne
poskytujúce cezhraničné bankové služby.
Vykonávateľom vyplácania štátnej pomoci, ako aj všetkých trhových opatrení v SR je
Pôdohospodárska platobná agentúra (PPA). Táto plní funkciu sprostredkovateľského orgánu
MP SR a je plne akreditovaná.
2.1.3 Teoretický základ k danej problematike
Každý podnik na začiatku svojho podnikania by mal mať k dispozícii určité množstvo
finančných zdrojov, vlastných a cudzích. Podnik použije tieto finančné zdroje na obstaranie
napríklad pozemkov, budov, strojov, výrobných zariadení, technológií, zásob a pod. Ide teda
o alokáciu finančných zdrojov do jednotlivých zložiek majetku podniku, čo vlastne
predstavuje v rámci kolobehu finančných procesov fázu investovania. Z toho vyplýva, že
majetok je nevyhnutným predpokladom na zabezpečenie úspešnej podnikateľskej činnosti
a tým aj samotnej existencie podniku. Je možné ho nadobúdať rôznymi formami. Formy
nadobudnutia jednotlivých druhov majetku sa nazývajú finančné zdroje alebo podnikový
kapitál.
Pataky, J. a kol. (2008, str. 48) definujú zdroj krytia majetku ako abstraktné vyjadrenie
majetku, z ktorého, resp. prostredníctvom ktorého bol majetok získaný alebo vyfinancovaný.
Proces, pri ktorom podnik získava finančné zdroje je procesom financovania. Beňová, E.
(2007, str. 68) definuje financovanie nasledovne: financovaním podniku sa rozumie súhrn
36
všetkých peňažných operácií, ktoré súvisia so získavaním, používaním a rozdeľovaním
finančných zdrojov. Tieto sa členia z rôznych hľadísk, pričom najčastejším kritériom členenia
je hľadisko vlastníctva, ale aj časové hľadisko a tiež prameň, z ktorého plynú do podniku.
Medzi cudzie zdroje financovania Belica, M. (2002, 171 s.) zaraďuje: bankové úvery,
obchodné úvery a emisiu dlhopisov. Bankové úvery patria medzi najčastejšie využívané
formy externého financovania. Existuje viacero definícií bankových úverov, napríklad
Vlachynský, K. a kol. (2009, 524 s.) vymedzuje úver ako formu návratného získavania
cudzích externých zdrojov. Je to ekonomický vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý
vzniká pri odovzdávaní konkrétnej hodnoty na dočasné použitie, t.j. s podmienenou
návratnosťou.
Najčastejšie hľadisko členenia úverov je časové hľadisko a podľa toho úvery členíme
na dlhodobé úvery a krátkodobé úvery. Dlhodobé úvery sa členia na dlhodobé úvery s dobou
splatnosti od 1 do 5 rokov a dlhodobé úvery s dobou splatnosti viac ako 5 rokov. Serenčéš, P.
a kol. (2008, 191 s.) uvádza, že dlhodobé úvery majú najčastejšie formu terminovaných
pôžičiek, hypotekárnych úverov, pôžičiek v rámci revolvingového systému, exportných
úverov a úverov na zloženie členského podielu do a.s. alebo do družstva.
Krátkodobé úvery sú úvery s dobou splatnosti do 1 roka a patrí medzi ne napríklad
úver na obežný majetok, kontokorentný úver, revolvingový úver, úver na prechodný
nedostatok peňažných prostriedkov, preklenovací úver a úvery na báze zmeniek.
2.1.4 Analýza spôsobov financovania podniku
1. získavanie podnikového kapitálu (financovanie) – ide o činnosť, ktorá smeruje k spôsobu
získavania (obstarania) finančných zdrojov podniku v podobe hotových peňazí alebo
v iných majetkových formách. Môžeme ho rozdeliť z viacerých hľadísk:
a) podľa vlastníckeho pôvodu kapitálu – financovanie vlastným kapitálom (keď finančné
zdroje vloží do podniku sám majiteľ) a financovanie cudzím kapitálom (ak kapitál
poskytne tretia osoba, napr. banka),
b) podľa spôsobu získavania podnikového kapitálu – interné financovanie (ak sa kapitál
vytvorí alebo zvýši z nerozdeleného výsledku hospodárenia) a externé financovanie (keď
kapitál do podniku vloží tretia osoba),
37
c) podľa účelu financovania – financovanie bežné (ak ide o často sa opakujúcu potrebu
podniku, napr. výplata miezd) a mimoriadne financovanie (vyskytuje sa pri založení
podniku, pri rozšírení podniku, pri zmene právnej formy podniku, atď.),
d) podľa rozsahu financovania – financovanie celkové (ak sa kapitál získava bez zvláštneho
zreteľa k špecializovanému účelu) a financovanie dielčie (ak sa kapitál získava pre nejaký
špecializovaný účel, napr. predzásobenie umelými hnojivami, sadbou, chemickými
ochrannými prostriedkami v poľnohospodárstve, atď.),
e) podľa obsahu financovania – pravé financovanie (rozšírenie kapitálu podniku, ak sa zvýši
pasívna strana súvahy) a nepravé financovanie (pasívna strana súvahy sa nemení
a aktívna strana súvahy sa mení iba v štruktúre majetku podniku).
Okrem toho je treba dodať, že podľa toho ako podnik dodržuje zlaté bilančné pravidlo,
rozlišuje Sedláček, J. (2007, str. 34) tri spôsoby financovania: neutrálny (umiernený),
agresívny a konzervatívny spôsob financovania.
2.1.4.1 Vlastné financovanie z externých zdrojov
Ide o spôsob financovania potrieb podniku, ktoré pochádza najčastejšie priamo
od vlastníka ako ich pôvodný, resp. dodatočný vklad. Vlastný kapitál z externých zdrojov
v priebehu podnikového hospodárenia môže byť doplnený dodatočnými vkladmi majiteľov.
Zvyčajne to býva pri financovaní podnikovej expanzie, ako aj pri finančnej konsolidácii, ktorá
sa realizuje prostredníctvom náhrady cudzieho kapitálu vlastným kapitálom. Samostatnou
formou získavania vlastného kapitálu môže byť kapitalizácia pohľadávok veriteľov, teda
premena pohľadávky voči podniku na vlastnícky vklad. V tomto prípade sa stáva z veriteľa
spoluvlastník. Spôsob, forma a technika vlastného financovanie z externých zdrojov závisí od
výberu právnej formy podnikania, ako aj veľkosti a postupu sústreďovania vkladov majiteľov
podľa veľkosti podniku.
Európska únia zaraďuje podniky do skupiny malých a stredných podľa nasledovných
kritérií: počet zamestnancov, ročný obrat a objem ročnej súvahy. Slovenská legislatíva túto
charakteristiku prevzala, získavaniu vlastného kapitálu v malých a stredných podnikoch sa
podrobnejšie venuje Fetisovová, E. a kol. (2004, 260 s.).
38
Získavanie kapitálu vkladom vlastníkov Spôsoby získavanie kapitálu vkladom vlastníkov sa líšia v závislosti od zvolenej
právnej formy malého alebo stredného podniku.
U podniku jednotlivca právne predpisy vklad nelimitujú, jeho výška závisí od
finančnej náročnosti podnikateľského zámeru. Za zdroje sa väčšinou považujú úspory
potenciálnych podnikateľov, úspory rodiny a pod. Základný kapitál môže byť buď vo forme
peňažnej alebo vo forme hnuteľného ale nehnuteľného majetku. Ak podnikateľ nemá dostatok
vlastných zdrojov, môže získať tichého spoločníka. Výška a forma odmeny za viazanie jeho
kapitálu je upravená zmluvou ako percentuálna sadzba z vkladu alebo zo zisku.
Obmedzenia výšky vlastníckeho vkladu nie sú ani pri osobných spoločnostiach ako je
verejná obchodná spoločnosť a komanditná spoločnosť. Veľkosť ako aj spôsob vkladu
býva upravený zmluvou medzi spoločníkmi. Výška základného imania verejnej obchodnej
spoločnosti sa v rámci SR do Obchodného registra nezapisuje. V komanditnej spoločnosti sa
základné imanie tvorí na základe zmluvy vkladmi komplementárov a komanditistov
(minimálna výška vkladu komanditistu v SR je 250 EUR). Základné imanie komanditnej
spoločnosti sa zapisuje do Obchodného registra. Externým zdrojom zvýšenia základného
kapitálu u obchodných spoločností môžu byť okrem dodatočných vkladov existujúcich
spoločníkov vklady novoprijatých spoločníkov.
V našej hospodárskej praxi najčastejšie využívanou právnou formou je spoločnosť
s ručením obmedzeným. Európske právne normy neurčujú pre túto spoločnosť jednotnú
minimálnu výšku základného imania. Všetko je ponechané na individuálne rozhodnutie štátov
EÚ, ktoré si túto výšku určujú vo svojich predpisoch diferencovane. Obchodný zákonník
v SR stanovuje minimálnu výšku základného imania spoločnosti s ručením obmedzeným
na 5 000 EUR a minimálny podiel jedného spoločníka na 750 EUR. Po vzniku spoločnosti je
povinnosť tvoriť rezervný fond a to najmenej vo výške 5 % základného imania, ktorý sa ročne
dopĺňa minimálne 5 % z čistého zisku za príslušný rok. Ďalšie zvyšovanie základného imania
z externých zdrojov sa môže uskutočniť dodatočnými vkladmi pôvodných vlastníkov, ako aj
prijatím ďalších spoločníkov, ktorí dodajú ďalšie zdroje. Vzhľadom na zákonom nízko
stanovenú potrebu kapitálu na založenie, ako výhodné podmienky ručenia za záväzky, mali na
Slovensku spoločnosti s ručením obmedzeným ku koncu roku 2007 až 89,8%-ný podiel na
celkovom počte podnikov (Vlachynský, K. a kol., 2009, 524 s.).
V družstvách sa základné imanie tvorí z členských vkladov, ktoré môžu mať okrem
peňažnej formy aj formu vecných vkladov, pokiaľ to pripúšťajú stanovy družstva. Stanovy
39
určujú aj výšku základného imania, ktoré musí byť podľa našich právnych predpisov
minimálne 1 250 EUR.
Rizikový (venture) kapitál Ide o také zdroje do malých a stredných podnikov, ktorých cieľom je získať podiel
v podniku napriek rizikovosti projektu. Získavanie kapitálu týmto spôsobom pochádza
z USA. V Európe sa táto forma začala rozvíjať až v 80-tych rokoch minulého storočia.
Vytvorili sa špecializované spoločnosti a fondy rizikového kapitálu. Ich činnosť je zameraná
iba na získavanie finančných zdrojov od individuálnych a inštitucionálnych investorov
a na vkladanie týchto zdrojov do podnikov formou rizikového (venture) kapitálového
investovania. Posudzujú sa jednak podnikateľské plány podniku, kvalita manažmentu,
spôsoby riadenia investícií a predovšetkým plánovaná návratnosť a predpokladaný rast
trhovej hodnoty podniku.
Fondy rizikového kapitálu sa líšia odvetvovou orientáciou, ale aj tým, aké aktivity
svojim kapitálovým vkladom podniku podporujú. Môže ísť o predštartovné financovanie
(seed capital) – financovanie rozvoja výrobku (služby), na ktorého výrobu (poskytovanie)
v budúcnosti vznikne podnik. Štartovné financovanie (start-up capital), znamená vklad
kapitálu do zakladaného podniku. Ďalej financovanie začiatočného rozvoja (early stage
expansion capital) už založeného podniku. Rozvojové financovanie (expansion capital), ktoré
je zamerané na rozvoj nových, perspektívnych aktivít v už fungujúcom podniku. Manažérska
kúpa podniku (managere buy-in) externou skupinou manažérov, pričom obvykle ide
o skupinu vytvorenú výhradne pre túto transakciu, ktorá je finančne krytá spoločnosťou
rizikového investovania. Manažérsky výkup (managere buy-out), manažment spoločnosti
kúpi kvalifikovanú väčšinu akcií a tým sa stane jej vlastníkom, t.j. spoločnosť sa stáva
súkromnou.
Problematike fondov rizikového (venture) kapitálu sa podrobnejšie venuje Vlachynský, K.
a kol. (2009, s. 110 – 111, 231-233).
Získavanie vlastného kapitálu v akciových spoločnostiach
Akciová spoločnosť predstavuje rozhodujúcu právnu formu veľkých podnikov. Tieto
spoločnosti získavajú prvotné základné imanie imisiou akcií a ich umiestnením
na kapitálovom trhu. Minimálna výška základného imania je v SR 25 000 EUR, pričom je
prípustné aj založenie akciovej spoločnosti aj jedným akcionárom, ak je právnickou osobou.
40
Právo vyplývajúce z vlastníctva akcií
Akcia je majetkový cenný papier, ktorý stelesňuje vlastnícke právo akcionára ako
spoluvlastníka podieľať sa, podľa zákona o cenných papieroch a investičných službách, ako aj
podľa stanov spoločnosti na jej riadení, získavaní podielu na zisku, zachovaní pôvodného
podielu na majetku spoločnosti a na zodpovedajúcom podiele na likvidačnom zostatku
spoločnosti.
Druhy akcií:
- z hľadiska formy vyjadrenia spoluvlastníctva akcie, ide o:
a) akcie ktoré znejú na istú pevnú sumu majú menovitú hodnotu vyznačenú priamo na
akcii,
b) podielové akcie, ktoré predstavujú istý podiel na čistom (vlastnom) imaní podniku,
- z hľadiska formy vydania:
a) listinné – vydané sú vo forme listín, akcionár preukazuje svoje vlastníctvo touto listinou,
b) zaknihované – sú akcie, ktoré majú dematerializovanú podobu. Existujú vo forme zápisu v
zákonom predpísanej evidencii cenných papierov. V SR je to Centrálny depozitár, ktorý
má ako jediný povolenie vykonávať túto činnosť. Majiteľ zaknihovanej akcie nemá v ruke
listinu predstavujúcu akciu ako cenný papier ale len výpis, ktorý potvrdzuje, že na jeho
účte sú vedené príslušné akcie.
- z hľadiska spôsobu označenia vlastníka:
a) akcie na majiteľa, pri ktorých sa za majiteľa považuje ich držiteľ, pri predaji neexistujú
podstatné obmedzenia. Majetkový prevod sa uskutočňuje len odovzdaním cenného papiera
medzi predávajúcim a kupujúcim.
b) akcie na meno – pri akciách na meno je napísané meno prvého majiteľa, ktorý ich získal
na primárnom trhu. Prevod takýchto akcií býva obmedzený stanovami akciovej
spoločnosti.
- z hľadiska rozsahu práv a povinností spojených s ich vlastníctvom:
a) kmeňové akcie, ktorú sú rozhodujúcou formou získavania základného imania
v spoločnosti. Vlastníci týchto akcií majú všetky práva, ale si aj musia plniť všetky
povinnosti akcionára. Právom akcionára, tak ako to už bolo uvedené v charakteristike akcie
je podieľať sa na riadení spoločnosti, získavať podiel na zisku (dividendu), zachovať
pôvodný podiel na majetku spoločnosti a zachovať podiel na likvidačnom zostatku.
b) prioritné akcie sú také, pri ktorých vlastníci majú prednostné práva na výplatu dividend
(v porovnaní s kmeňovými akciami) a pri likvidácii spoločnosti sa z likvidačného výnosu
prednostne uspokojujú nároky vlastníkov prioritných akcií pred vlastníkmi kmeňových
akcií. Tieto výhody sú na druhej strane vyvážené tým, že vlastníci prioritných akcií nemajú
41
obvykle hlasovacie právo a odberné právo. Emisia prioritných akcií umožňuje spoločnosti
získavať síce drahší dodatočný kapitál (ako je možnosť získania dlhodobého úveru), ale
bez povinnosti príslušnú sumu v nejakom stanovenom termíne vrátiť.
c) zamestnanecké akcie predstavujú osobitný druh akcií, ktoré zvyšujú záujem
zamestnancov o prosperitu spoločnosti. Ide o akcie na meno, ktoré môžu nadobudnúť
zamestnanci spoločnosti za zvýhodnených podmienok, ktoré určujú stanovy. Slovenský
právny poriadok neumožňuje emisiu zamestnaneckých akcií.
V prípade nedostatku vlastných zdrojov môže spoločnosť zvýšiť tieto zdroje hlavne
ďalšou emisiou kmeňových akcií (mladých akcií). Môže ísť o zvýšenie kapitálu spoločnosti
z dôvodu jej expanzie. Aby v súvislosti s tým nedošlo k zmene podielu doterajších akcionárov
na majetku spoločnosti, priznáva sa majiteľom (starých) akcií prednostné právo nakupovať
nové (mladé) akcie. Je to odberné (predkupné) právo. Vydaniu takýchto akcií spravidla
predchádza rozhodnutie valného zhromaždenia akciovej spoločnosti. Pôvodní akcionári sa
snažia zachovať podiel na akciovej spoločnosti a majú tak možnosť využiť odberné právo.
2.1.4.2 Získavanie vlastného kapitálu z interných zdrojov
Financovaním podniku z interných (vnútorných) zdrojov rozumieme pokrývanie jeho
potrieb zo zdrojov získaných z finančno-hospodárskej činnosti samého podniku.
Podľa toho, ako podnik získava zdroje, rozlišujeme:
– financovanie zo zisku (samofinancovanie),
– financovanie z odpisov,
– financovanie z rezerv,
– financovanie v dôsledku uvoľnenia peňazí (racionalizáciou, zmenou majetkovej
štruktúry a uplatňovaním technického pokroku).
Financovanie zo zisku
V rámci financovania podniku z vnútorných zdrojov má najväčší význam,
predovšetkým z kvalitatívneho hľadiska, financovanie zo zisku, resp. samofinancovanie.
Pri riadení podniku sa zisk využíva nielen ako zdroj financovania, ale aj ako jeden
z najdôležitejších syntetických ukazovateľov úspešnosti a efektívnosti podnikania, najmä vo
vzťahu k vloženému kapitálu a tiež ako nástroj hmotnej zainteresovanosti (tak majiteľov,
manažérov, ako aj pracovníkov).
Je to tak preto, lebo vyjadruje:
– mieru účelovosti vyrábanej produkcie,
– mieru efektívnosti vynakladania živej a zhmotnenej práce,
42
– mieru využitia vloženého kapitálu.
Výšku výsledku hospodárenia v podniku možno vyčísliť dvojakým spôsobom:
1. ako rozdiel medzi vlastným imaním podniku na konci a na začiatku sledovaného
obdobia,
2. ako rozdiel medzi výnosmi a nákladmi podniku.
Ak výsledok hospodárenia počítame ako rozdiel medzi vlastným imaním podniku na
začiatku a na konci sledovaného obdobia, v prípade prírastku imania podnik dosahuje zisk,
v prípade jeho úbytku stratu.
Východiskom výpočtu je ocenenie aktív podniku, od ktorých treba odpočítať sumu
cudzieho kapitálu viazaného v podniku. Rozdiel predstavuje vlastné imanie podniku. Toto
treba ešte ďalej upraviť o prírastok vlastného imania, ku ktorému došlo iným spôsobom ako
dosiahnutím zisku (napr. zvýšením akciového kapitálu, účelovými dotáciami
z verejnoprospešných fondov a pod.).
Presnosť takto vykázaného zisku (resp. straty) vo veľkej miere závisí od spôsobu
ocenenia podnikových aktív. Ich nadhodnotenie znamená automaticky zvýšenie sumy
vykázaného zisku, Naopak, podhodnotenie podnikových aktív jeho zníženie, a tým súčasne
vytvorenie skrytej rezervy. Na politiku podniku pri oceňovaní podnikových aktív vplývajú
často protichodné tendencie. Potreba prilákať do podniku nový kapitál môže vyvolať snahu
vykazovať vysoký zisk. Naopak, snaha vykázať čo najnižší daňový základ a vytvoriť si skryté
rezervy pre prípad finančných ťažkostí spôsobených výkyvmi na trhu môže viesť
k podhodnocovaniu aktív, a tým k znižovaniu sumy vykazovaného zisku.
Najčastejšie sa používa druhý spôsob vyčísľovania výsledku hospodárenia – ako
rozdiel medzi výnosmi a nákladmi. Ak výnosy prevyšujú náklady, je výsledkom zisk,
v opačnom prípade je výsledkom strata. Presnosť vykázaného zisku (straty) je ovplyvňovaná
oceňovaním produkcie, vykazovaním nákladov, spôsobom časového rozlišovania nákladov a
podobne.
Odpisy
Odpisy nepredstavujú pre podnik novovytvorené zdroje financovania, ale sú
peňažným vyjadrením opotrebovania dlhodobého hmotného a nehmotného majetku za
obdobie, za ktoré sa zúčtujú do nákladov (Serenčéš, P. a kol., 2010, str. 48-49). Prenesená
hodnota dlhodobého majetku na vyrábané výrobky od začiatku jeho používania až po
súčasnosť (suma kumulovaných odpisov) sa vyjadruje pojmom oprávky.
Tým, že sa hodnota dlhodobého majetku odpismi postupne prenáša do nákladov,
znižuje sa jeho hodnota, na druhej strane sa zabezpečujú zdroje na financovanie reprodukcie
43
dlhodobého majetku v podniku. Ku koncu doby životnosti dlhodobého majetku tak podnik
odpismi vytvorí taký peňažný fond, ktorý bude za predpokladu stabilných cien postačovať na
nákup dlhodobého majetku rovnakých parametrov. Ak podnik v priebehu doby životnosti
použije odpisy na iné účely, prípadne, ak sa zvýšia ceny dlhodobého hmotného a nehmotného
majetku musí pri obnove vyradeného dlhodobého majetku v zodpovedajúcom rozsahu zapojiť
aj iné zdroje financovania.
Odpisy sú pre podnik aj významnou nákladovou položkou, ktorá ovplyvňuje výšku
celkových nákladov, a tým aj výšku cien a dosiahnutého zisku.
Z hľadiska peňažných tokov predstavujú odpisy často hlavný a pritom stabilný príjem
– vnútorný zdroj financovania podniku. Odpisy sú stabilným zdrojom, nie sú závislé na stupni
efektívnosti podnikovej činnosti.
Ostatné interné zdroje financovania
Okrem už uvedených hlavných zdrojov interného financovania môžu podniky
využívať aj ďalšie zdroje. Ide o:
– zdroje z predaja majetku,
– zdroje z realizácie technického pokroku,
– zdroje z racionalizačných opatrení.
Podniky ako samostatné subjekty hospodárenia sa o štruktúre a rozsahu viazaného
majetku rozhodujú celkom samostatne. Za predpokladu, že určité zložky majetku (tak
neobežného, ako aj obežného charakteru) nepotrebujú, podľa logiky podnikateľského
myslenia by ich mali odpredať a získať tak zdroje interného financovania z titulu predaja
majetku.
K získavaniu peňažných fondov – zdrojov interného financovania vedie aj technický
pokrok. Ich rozsah závisí od účinnosti technického pokroku, od toho, v akom rozsahu vedie
k zníženiu potreby dlhodobého majetku, resp. k uvoľneniu viazaného obežného majetku.
Podobne k úsporám vyplývajúcim z technického pokroku vedie aj zvyšovanie
výkonnosti aktívnych zložiek dlhodobého majetku. Ak sa zvyšuje kapacita nových strojov,
podnik potrebuje na zabezpečenie rovnakého objemu výroby menej strojov, alebo s rovnakým
počtom strojov vyrobí vyšší objem produkcie.
Otázka technického pokroku v oblasti dlhodobého majetku súvisí aj s odpismi.
Podnik môže získavať zdroje interného financovania aj realizáciou racionalizačných
opatrení. Často majú väčší význam, ako sa im v praxi priznáva. V dôsledku racionalizačných
opatrení možno získať interné zdroje financovania najmä znižovaním vlastných nákladov, ale
často aj nižšou potrebou viazania majetku podniku. Možnosť racionalizácie hospodárenia
44
podniku existuje na každom stupni výroby – od nákupu a skladovania výrobných zásob, cez
oblasť nedokončenej výroby, až po odbyt.
2.1.4.3 Získavanie finančných zdrojov úverovou formou
Charakteristika úveru
Postupujúci rozvoj finančného trhu, ako aj vplyv konkurencie spôsobil, že sa vytvárajú
rôzne nové úverové formy, vznikajú ďalšie varianty úverov a dopĺňajú a vyvíjajú sa úverové
nástroje.
Úver všeobecne je možné definovať ako návratný a zúročiteľný tovarovo-peňažný
vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, t.j. vzťah, pri ktorom veriteľ dáva svoje dočasne voľné
konkrétne hodnoty (tovary, výrobky, práce, služby, peniaze) k dispozícii dlžníkovi
na používanie.
Pod bankovým úverom sa rozumie úver, ktorý poskytujú banky jednotlivým
ekonomickým subjektom v peniazoch na krytie ich prevádzkových a rozvojových potrieb,
s krátkou alebo dlhou lehotou splatnosti za stanovený, resp. dohodnutý úrok. V súčasnej dobe
sa bankový úver stáva významným zdrojom financovania potrieb podnikov a je často
významným akcelerátorom rozvoja podniku.
Pôžička je hotovostný dlh, ktorý má byť vyrovnaný splátkami alebo jednorazovou
platbou aj s možnosťou prečerpania účtu.
Úverovú linku (credit line) je možné definovať ako úverové zdroje, ktoré poskytuje
napr. zahraničná banka (napr. Európska banka pre obnovu a rozvoj, Európska investičná
banka) priamo centrálnej banke, alebo obchodnej banke formou rámcových úverových zmlúv,
resp. formou individuálneho financovania určeného na konkrétny projekt, pričom obchodná
banka tieto zdroje prenáša na podnikateľa.
Základné obchodné podmienky pre poskytovanie úverov
Medzi základné obchodné podmienky pre poskytnutie úverov zo strany komerčných
bánk patria:
- návratnosť úveru (primárna návratnosť),
- účelovosť úveru,
- zabezpečenosť úveru (sekundárna návratnosť),
- efektívnosť úverového obchodu.
45
Bávratnosť úveru
Preukázanie návratnosti úveru je prvoradou podmienkou pre poskytnutie úveru zo
strany banky. Podmienka návratnosti úveru vyplýva z povahy uvoľnených peňažných
prostriedkov a ich alokácie prostredníctvom úveru. Ide o návratnú a zúročiteľnú redistribúciu
peňazí a poskytnutý a vyčerpaný úver by mal podnik splatiť v dohodnutej lehote splatnosti.
Základnou podmienkou návratnosti úveru je preukázať banke, že podnikateľ úver
splatí. Banka posudzuje úver z hľadiska bonity podnikateľa a rizika, pričom sa prihliada aj na
riziko odvetvia.
Účelovosť úveru
Podmienka účelovosti úveru sa realizuje tak, že úver sa poskytuje na konkrétne,
zdôvodnené potreby vyplývajúce z podnikateľského plánu. Len veľmi ťažko je možné
podmienku účelovosti dodržať pri niektorých zvýhodnených formách úverovania ako napr.
kontokorentný úver, preklenovací úver. Preto sa pri týchto formách úverov upúšťa od prísnej
účelovosti. Použitie úveru na konkrétny zdôvodnený účel sa v praxi zabezpečuje aj spôsobom
čerpania úveru. Z tohto hľadiska potom možno hovoriť o jednorazovom alebo postupnom
čerpaní úveru. V podmienke účelovosti sa tiež odráža záujem veriteľa na efektívnom
využívaní úveru v súlade s potrebami podniku, t.j. v jeho využívaní pre ciele stanovené
v podnikateľskom pláne a dané orientáciou výroby v danom odvetví. Podmienku účelovosti
úveru preveruje a kontroluje banka už pri poskytovaní úveru alebo pri jeho čerpaní, prípadne
splácaní. V prípade porušenia účelovosti úveru ako jednej zo základných úverových
podmienok uplatňuje banka rôzne sankcie, pričom významné postavenie medzi nimi majú
úroky.
Účelovosť úveru kontrolujú banky pri posudzovaní a poskytovaní úveru podľa
jednotlivých foriem úverov.
Zabezpečenosť úveru
Zabezpečenosť úveru sa považuje za sekundárny zdroj splácania úveru a závisí od
rizík súvisiacich s návratnosťou úveru, ako aj od skúseností, ktoré má banka s podnikom.
Podmienka zabezpečenosti úveru je pre úverové vzťahy určujúca.
Zabezpečenosť úveru závisí predovšetkým od úverového rizika, ktoré je základným
a rozhodujúcim bankovým rizikom. Úverové riziko možno definovať ako riziko, že dlžník
nebude postupovať podľa ustanovení úverovej zmluvy a tým spôsobí veriteľovi finančnú
stratu.
46
V ostatných rokoch sa situácia v oblasti zabezpečenia úverov podstatne zlepšila.
Podniky môžu za úvery ručiť napríklad:
- záložným právom na nehnuteľný majetok, t.j. budovami a stavbami nezaťaženými inými
veriteľmi,
- záložným právom na hnuteľný majetok (založený majetok po jeho zaevidovaní
v Notárskom centrálnom registri záložných práv môže podnik používať),
- záložným právom na cenné papiere, ktoré sa evidujú v Registri založených cenných
papierov vedeného Centrálnym depozitárom cenných papierov SR, a.s.,
- záložným právom na pohľadávky do lehoty splatnosti,
- finančným zabezpečením, tzv. „cash kolaterálom“, napr. rezervovaním prostriedkov
na účtoch, vinkuláciou termínovaných vkladov,
- zárukou bánk a iných peňažných ústavov,
- ručiteľskou listinou tretej osoby,
- vlastnou bianko zmenkou dlžníka.
Podklady potrebné na poskytnutie úveru sú spravidla podmienené:
- dôveryhodnosťou a solídnosťou podnikateľa
- požadovanou výškou úveru,
- spôsobom zabezpečenia úveru,
- reálnym podnikateľským plánom.
Prehľad možných podkladov pre poskytnutie úveru:
- preukázanie právnej spôsobilosti podnikateľa,
- žiadosť o poskytnutie úveru,
- podnikateľský plán,
- preukázanie vlastníctva majetku,
- trhové ocenenie majetku,
- poistná zmluva na založený majetok,
- účtovné výkazy,
- rôzne druhy potvrdení.
Efektívnosť úveru
Efektívnosť úveru je ďalšou podmienkou, ktorá musí byť splnená pri poskytovaní
úverov. Efektívne využitie úveru preveruje banka predovšetkým podľa plnenia úloh
podnikateľského plánu. V závislosti od bonity a veľkosti podniku, právnej formy, výšky
a doby splatnosti úveru, výšky a bonity zabezpečenia úveru ako aj od výrobného zamerania
47
môžu byť kritériá hodnotenia efektívnosti rôzne. Úroveň príslušných kritérií efektívnosti
určuje banka v rozsahu vyjadrujúcom napríklad zvýšenie efektívnosti oproti minulému
roku. Stupeň plnenia stanovených kritérií sa posudzuje z narastajúcich údajov od začiatku
roka, pričom podkladom pre monitoring úverového obchodu a hodnotenie sú
predovšetkým údaje z účtovných výkazov, účtovníctva, prípadne zistené kontrolou
v podniku. Všeobecne platí, že úverový obchod by mal byť efektívny jak pre podnik tak aj
pre banku.
Rozdelenie úverov
Členenie úverov sa môže uskutočňovať z viacerých hľadísk. Môže to byť podľa:
•••• veriteľa (podľa toho, kto poskytuje úver)
a/ bankové – poskytujú ho obchodné banky v zmysle zákona o bankách,
b/ nebankové – obchodný (dodávateľský) úver - úver, ktorý si poskytujú medzi sebou
obchodní partneri. Základnými technickými inštrumentmi sú faktúry, stále pasíva,
preddavky (zálohy), emisia cenných papierov, pôžičky od nebankových inštitúcií
(poisťovní, investičných fondov) poskytujú ich inštitúcie, ktorým to nevyplýva zo zákona
o bankách,
•••• objektu úveru (dôvodu poskytnutia)
a/ investičné – nahrádza chýbajúce dlhodobé zdroje podniku,
b/ prevádzkové – používa sa na preklenutie časového nesúladu (nedostatku zdrojov) medzi
potrebou a tvorbou zdrojov,
c/ na zásoby,
d/ na pohľadávky atď.,
•••• druhu bankovej operácie
a/ účelové,
b/ kontokorentné,
c/ revolvingové,
d/ eskontné,
e/ hypotekárne – poskytujú banky občanom a podnikom na kúpu, výstavbu, rekonštrukciu,
modernizáciu nehnuteľnosti (pozemkov a stavieb),
f/ rozvojové,
•••• teritoriálneho použitia
a/ tuzemské,
b/ zahraničné,
48
•••• dlžníka (subjektu)
a/ podnikové,
b/ pre súkromných podnikateľov,
c/ verejné,
d/ spotrebiteľské,
• toho, na akých účtoch sa úvery poskytujú (menové hľadisko)
a/ v domácej mene,
b/ v zahraničnej mene,
• toho, z akých zdrojov sa úvery splácajú
a/ kapitálové – splácajú sa z disponibilných zdrojov (zisku) a čiastočne z odpisov,
b/ finančné – splácajú sa znižovaním úverovaných aktív,
• lehoty (doby), na ktorú sa úver poskytuje (dĺžky úverového vzťahu)
a/ krátkodobé do 1 roka,
b/ dlhodobé od 1 do 5 rokov,
c/ dlhodobé nad 5 rokov,
• spôsobu zabezpečenia (ručenia)
a/ zaručené – nehnuteľnosťou, hnuteľným majetkom, vkladmi v bankách, cennými
papiermi, osobným majetkom, treťou osobou (napr. bankou),
b/ nezaručené,
• spôsobu čerpania a splácania
a/ jednorazové,
b/ postupné.
Tieto kritériá členenia úverov sú základné. V rámci tohto členenia sa ešte ďalej
diferencujú konkrétne úverové formy.
Formy a štruktúra bankových úverov
Najdôležitejšie je časové hľadisko rozdelenia úverov. Z tohto hľadiska delíme úvery na:
a) krátkodobé úvery, krátkodobosť je vyjadrená splatnosťou úveru do 1 roka. Doba trvania
záväzku alebo splatnosťou úveru sa počíta zvyčajne od prvého čerpania úveru až do
konca lehoty splatnosti úveru. Najčastejšie formy krátkodobých úverov:
49
Účelový úver na obežný majetok
Základným princípom účelového úverovania je princíp prísnej adresnosti použitia
úverových zdrojov. Úver sa poskytuje podnikateľom samostatne, individuálne, prípad od
prípadu, jednorázovo, alebo postupne na globálnejšie, prípadne vybrané potreby. Tento úver
môže banka poskytnúť podniku aj viackrát do roka na ten istý účel, podmienkou je, že podnik
je schopný úver splatiť. Nevýhodou je, že je administratívne náročný a väčšinou je
poskytovaný novým, začínajúcim podnikateľom.
Kontokorentný úver
Podnik disponujúci zvláštnou formou bežného účtu, tzv. kontokorentom môže čerpať
úver automaticky tak, že môže platiť zo svojho účtu aj v prípade, keď nemá na ňom
dostatočné množstvo peňažných prostriedkov.
Kontokorentný úver môže byť teoreticky poskytovaný v dvoch formách:
♦ ako klasický kontokorentný úver, keď podnikateľ (klient banky) v priebehu celého
obdobia trvania úveru vykazuje na účte iba debetné zostatky, pričom celý úver musí byť
splatený v lehote splatnosti do jedného roka (364, resp. 365 dní).
♦ debetno-kreditný účet, keď podnikateľ (klient banky) v priebehu roka vykazuje na
tomto účte okrem debetných zostatkov aj kreditné zostatky, pričom tento úver taktiež musí
byť splatený vzhľadom na jeho krátkodobosť do jedného roka (364, resp. 365 dní). V našich
podmienkach sa využíva najviac táto forma kontokorentného úveru.
Obidve formy kontokorentného úveru sa využívajú predovšetkým na úverovanie
výkyvov v obnove jednotlivých zložiek obežného majetku podniku, na zúčtovanie bežných
záväzkov a pohľadávok podnikateľa s jeho obchodnými partnermi. Konkrétne objektom
úverovania sú všetky druhy obežného majetku, vrátane prechodného nedostatku finančných
prostriedkov podniku.
Kontokorentný úver je administratívne nenáročný, má veľkú výhodu v pružnosti,
a vzhľadom k tomu, že sa poskytuje na bežnom účte podnikateľa, môže sa rýchlo
(automaticky) čerpať a splácať. Veľkou výhodou tohto úveru je, že podnikateľ nemusí
pri každej potrebe krátkodobých peňažných prostriedkov uzatvárať novú úverovú zmluvu.
50
Princíp debetno-kreditného účtu uvádza obrázok.
Vklad
4000
3000 Kredit
2000
1000
Úver 10 20 30 40 50 60 70 80 časová os v dňoch 1000
2000
Debet 3000
4000
Kontokorentný úver vo forme debetno-kreditného účtu
Revolvingový úver
Objektom úverovania je obežný majetok. Ide o úver, ktorý vyčerpaním nezaniká, ale
sa obnovuje. Svojím charakterom sa najviac približuje kontokorentnému úveru s tým
rozdielom, že banka okrem bežného účtu klienta, vedie a spravuje úverový účet
revolvingového úveru.
Revolvingový úver existuje v dvoch formách:
• obratová forma,
• zostatková forma.
Pri obratovej forme sa úver poskytuje postupne až do dohodnutej výšky úverového
limitu. Úver sa spláca tiež postupne a to na základe dispozície podnikateľa tak, že úhrady sú
smerované priamo na úverový účet revolvingového úveru.
Pri zostatkovej forme sa úver poskytuje jednorázovo do dohodnutej výšky úverového
limitu a spláca sa z bežného účtu podnikateľa.
Banka zabezpečuje zdrojové krytie úveru počas celého trvania úveru a preto zvyčajne
podnik za nedočerpávanie trvania úveru do plnej výšky dohodnutého úverového rámca platí
úhradu v zmysle cenníka banky, za rezervovanie nevyužitých úverových zdrojov.
Úver na prechodný nedostatok finančných prostriedkov
Objektom úverovania je prechodný nedostatok finančných prostriedkov nezavinený
podnikateľom, ktorých návratnosť sa zmobilizuje počas trvania úveru. Tento typ úveru sa
poskytuje aj klientom, za záväzky ktorých banka prevzala ručenie a ktorí sa prechodne ocitli
51
vo finančných ťažkostiach. Úver sa poskytuje na riešenie finančných ťažkostí podnikateľa,
ako napr. na zaplatenie bankových úrokov a poplatkov, bankových provízií, na otvorenie
dokumentárneho akreditívu a pod. Zabezpečenie úveru sa požaduje podľa miery rizika.
Preklenovací úver
Preklenovací úver slúži na preklenutie časového nesúladu medzi potrebou a tvorbou
zdrojov podniku a to za podmienky, že chýbajúce zdroje podnik vytvorí do 1 kalendárneho
roka. Spláca sa z disponibilných zdrojov podniku, podnik v žiadosti o úver musí verne
špecifikovať potreby a tvorbu zdrojov na celú dobu čerpania a splácania úveru.
Úvery pre poľnohospodárov
Preklenovací úver pre žiadateľov o podporu z Pôdohospodárskej platobnej agentúry
Ide o bezúčelový úver poskytnutý v EUR, úver sa čerpá jednorazovo alebo postupne
pripísaním peňažných prostriedkov na bežný účet klienta, o úver môže podnik požiadať buď
pred alebo po podaní Žiadosti o priame platby. Maximálna výška úveru je 100 % z celkovej
výšky podpory z PPA (platby z EÚ aj štátneho rozpočtu). Doba splatnosti úveru je do
poskytnutia podpory z PPA, najneskôr však do 30.6. nasledujúceho roka. Podmienky na
poskytnutie úveru: minimálne 2-ročná podnikateľská história v oblasti poľnohospodárstva,
osobitný bežný účet otvorený v banke, ktorý bude uvedený v Žiadosti o priame platby pre
príslušný rok ako bankové spojenie pre vyplatenie podpory z PPA. Úver môže byť
zabezpečený bianko zmenkou žiadateľa.
Medzi výhody preklenovacieho úveru patrí: nízka výška poplatku za jeho poskytnutie
(len 0,5% z objemu poskytnutého úveru), čím sú zvýhodnení poľnohospodárski producenti,
vedenie účtu zdarma, úročenie preklenovacieho úveru zvýhodnenou úrokovou sadzbou, ktorej
výška závisí od aktuálnej ceny peňazí na medzibankovom trhu, skrátenie času potrebného
na vybavenie úveru na 5 dní a zabezpečenie úveru vo väčšine prípadov môže byť iba bianko
zmenkou, iba vo výnimočných prípadoch sa požaduje od poľnohospodárov zabezpečenie
prostredníctvom hnuteľného alebo nehnuteľného majetku.
Skladiskové a tovarové záložné listy
Ide o financovanie dočasného uskladnenia úrody prostredníctvom skladiskových
a tovarových záložných listov v súlade s ustanoveniami zákona č. 144/98 Zb.z.
o skladiskovom záložnom liste, tovarovom záložnom liste a doplnení niektorých ďalších
52
zákonov. Skladiskové a tovarové záložné listy sú cenné papiere, ktoré majú listinnú podobu.
Prostredníctvom nich možno na určitú dobu získať peňažné prostriedky, do určitej výšky. Na
zabezpečenie takto vzniknutých záväzkov možno zriadiť záložné právo k hnuteľným veciam
(tovaru), na ktoré skladiskový alebo tovarový záložný list znie. Skladiskové a tovarové
záložné listy možno vydať len na vybrané komodity, ktoré musia byť bankou akceptované.
Môže ísť napr. o zrno obilnín (potravinárska pšenica, kŕmna pšenica, sladovnícky jačmeň,
potravinársky jačmeň, kŕmny jačmeň, potravinárska raž, kŕmna raž a kukurica), semená
olejnín (repka olejná, slnečnica). Skladiskový a tovarový záložný list sú cenné papiere na
rad, tzn. že sú prevoditeľné rubopisom, podobne ako zmenka. Prevod sa uskutočňuje
rubopisom a odovzdaním cenného papiera.
Výška úveru môže byť v závislosti od banky maximálne 90% akceptačnej ceny tovaru
uvedenej na skladiskovom záložnom liste. Financovanie sa môže uskutočniť prostredníctvom
buď terminovaného úveru alebo revolvingového úveru. Zabezpečenie úveru - okrem
skladiskového záložného listu a majetkového listu, banky zvyčajne požadujú vystavenie
bianko zmenky. Čerpanie a splácanie úveru môže byť postupné, v závislosti od
naskladňovania príslušnej komodity. Úrokové sadzby sa stanovujú individuálne podľa bonity
a výsledkov hospodárenia podniku.
b) dlhodobé úvery so splatnosťou od 1 do 5 rokov (bývalé strednodobé úvery) –
poskytujú sa podnikom hlavne na krytie obežného majetku a rozvojových potrieb
podniku.
- investičný úver,
- rozvojový úver,
- účelový úver na obežný majetok,
- úver vývozný.
V rámci týchto úverov sa využívajú aj úverové linky Európskej banky pre obnovu
a rozvoj.
c) dlhodobé úvery s lehotou splatnosti nad 5 rokov – objektom úverovania sú
rozvojové potreby podniku, ako napr. výstavba, nákup, modernizácia, rekonštrukcia
a údržba nehnuteľností, nákup strojov, nákup technologických liniek atď. Ide hlavne
o:
- rozvojové (investičné) úvery,
- úvery hypotekárne.
53
Investičný úver
Je určený na financovanie strednodobých a dlhodobých investičných potrieb
agropodnikateľov, predovšetkým na nákup nehnuteľností, strojov a zariadení, technológií
a pod. vrátane ich inštalácie, modernizácie a rekonštrukcie. Úver môže byť čerpaný
jednorázovo alebo postupne. Banka môže požadovať od klienta, aby sa na financovaní
investičného zámeru podieľal v určitej výške vlastnými zdrojmi. Úver sa čerpá na základe
predloženia dodávateľských faktúr a môže byť použitý na prefinancovanie už vynaložených
nákladov v súvislosti s projektom. Úver môže byť poskytnutý v EUR alebo USD, pričom
doba splatnosti úveru je maximálne 10 rokov.
Investičný úver sa spláca mesačnými alebo štvrťročnými splátkami s možnosťou
odkladu prvej splátky až do 12 mesiacov od prvého čerpania v závislosti od doby konečnej
splatnosti. Úrokové sadzby investičného úveru sa stanovujú na základe EURIBORu, alebo
LIBORu plus odchýlky k úrokovej sadzbe v závislosti od ratingu podnikateľa a rizika
investičného projektu. Banka akceptuje bežné spôsoby zabezpečenia úveru.
Rozvojový úver
Objektom úverovania je obstaranie dlhodobého majetku. Zvyčajne ide o financovanie
investičného zámeru, ktorým môže byť stavba (nehnuteľnosť), stroj alebo súbor strojov
(technologická linka), ako aj rekonštrukcia, modernizácia alebo nákup know-how a pod.
Banka uvoľňuje úver na základe splatných dodávateľských faktúr vyplývajúcich
z uzatvorených kontraktov na dodávku investičného zámeru. Úver sa poskytuje do výšky
schváleného investičného zámeru a do dohodnutého termínu čerpania úveru podľa zmluvy
o úvere. Úver sa spláca z disponibilných zdrojov podniku splátkami dohodnutými v úverovej
zmluve. Banka umožňuje prolongovať (predĺžiť) lehotu začatia splácania úveru podľa
dohody, napr. 6 mesiacov od dokončenia investície resp. po dočerpaní úveru.
Jednou z možností riešenia problémov pri získavaní a alokovaní úverov
do agrosektora je využitie návrhu modelového riešenia získania rozvojového úveru.
Rozvojový úver môže slúžiť na prefinancovanie nákupu strojov do agrosektora.
Návrh modelového riešenia získania rozvojového úveru na nákup strojov je možné
modifikovať pre konkrétne prípady účelu použitia úveru, požadovaných záruk, ako aj podľa
počtu subjektov, ktoré participujú okrem prvovýrobcov a bánk na týchto projektoch.
V súčasnosti sa v bankách upresňujú a aktualizujú podmienky čerpania a splácania
úverov pre poľnohospodárov.
54
Osobitné formy financovania a úverovania
Z osobitných foriem financovania a úverovania možno spomenúť leasing, ako
alternatívnu formu získavania a financovania hmotného a nehmotného majetku. Najznámejší
je finančný leasing, ktorý poskytujú špecializované leasingové spoločnosti vstupujúce medzi
výrobcu a nájomcu, môže byť strednodobý alebo dlhodobý.
Faktoring – je to progresívna forma financovania a krytia rizík, ktoré vyplývajú
z obchodu. Ide o špecializovanú finančnú službu zameranú na urýchlenie hotovostných tokov
spomalených v dôsledku predaja s odloženou splatnosťou. Táto služba vytvára nové možnosti
prístupu dodávateľov/predávajúcich k finančným zdrojom, keďže dodávateľ nemusí viazať
svoj kapitál v pohľadávkach a dovozcom umožňuje nakupovať tovar s odloženou splatnosťou.
Forfaiting slúži na financovanie zabezpečených pohľadávok. Je to odkúpenie
pohľadávok bankou bez spätného postihu, t.j. banka preberá platobné riziko odberateľa.
Pohľadávku do lehoty splatnosti môže odkúpiť banka až do výšky 100% jej hodnoty.
Banka odkupuje pohľadávky z obchodného styku, teda tie, ktoré vznikli na základe dodania
tovaru, alebo služby. Pohľadávka musí byť zabezpečená jedným z nasledovných
zabezpečovacích a platobných nástrojov: dokumentárny akreditív, platobná banková záruka,
bankou avalovaná zmenka.
Franchising je jednou z foriem prevádzkovania odbytu tovaru, finančnou
spoluúčasťou na podnikaní. To znamená, že franchising je forma podnikania založená na
vytváraní kooperačných vzťahov. Franchising je odbytový systém, prostredníctvom ktorého
sa predávajú výrobky, služby alebo technológia. Spočíva v úzkej a stálej spolupráci právne
samostatných a finančne nezávislých podnikov.
2.1.5 Bávrh možných riešení
Ako vyplýva z analýzy spôsobov financovania podnikov v odvetví poľnohospodárstva
prevládajú krátkodobé formy úverovania obežného majetku, predovšetkým zásob
a pohľadávok, pred úvermi dlhodobými aj napriek tomu, že obchodné banky sú schopné
alokovať do agrosektora okrem krátkodobých aj dlhodobé zdroje. Ponuku nových bankových
produktov ovplyvnil vstup SR do EÚ a EMÚ, ako aj opatrenia v oblasti menovej politiky
ECB. Z krátkodobých foriem úverov poľnohospodárske podniky prevažne využívajú účelové
a kontokorentné úvery, ktoré sa využívajú predovšetkým na krytie dočasných a sezónnych
potrieb, ako napr. nákup osív a sadív, nákup umelých hnojív, chemických ochranných
prostriedkov a pod.
55
Z analýzy vyplýva, že systém úverovania funguje na komerčných princípoch, pričom
prevláda účelová alokácia úverových zdrojov s podmienkou ich návratnosti, zabezpečenosti,
účelovosti a efektívnosti. Pretrváva disproporcia medzi ponukou úverových zdrojov, ale aj
spôsobov úverovania zo strany komerčných bánk a reálnymi možnosťami plynúcimi
z financovania podnikov. Neschopnosť získať dlhodobé formy úveru sa negatívne odráža
v technickom rozvoji, predovšetkým v obstaraní dlhodobého majetku.
Formy a štruktúra úverov a ponuky úverových produktov na finančnom trhu sa
v značnej miere prejavujú na hospodárení poľnohospodárskych podnikov, o čom svedčí aj
vývoj rentability, ako aj celkovej a úverovej zadlženosti, tak ako je to uvedené v ďalších
moduloch.
Pre zabezpečenie dostatku bankových úverov a foriem financovania
v poľnohospodárstve je treba po vzore niektorých vyspelých krajín analyzovať potreby
jednotlivých úverových foriem (úverových produktov) a zvážiť možnosti reálneho uplatnenia
týchto úverov v praxi. Reálne uplatnenie rôznych foriem úverov závisí však aj od samotných
poľnohospodárskych podnikov.
Zmeny v čerpaní a splácaní úverov môžeme očakávať zlepšovaním výsledkov
hospodárenia podnikov a tým aj sprístupnením nových úverových produktov komerčných
bánk poľnohospodárskym podnikom.
Dôležitým faktorom pri úverovaní, ako aj zlepšovaní výsledkov hospodárenia
a zvyšovaní stability poľnohospodárskych podnikov sú aj úrokové sadzby, ktoré by mali
zodpovedať reálnym podmienkam trhu.
Súčasne sa žiada zohľadňovať potreby poľnohospodárskych podnikov v rámci priorít
spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ.
V etape čerpania štrukturálnych fondov, dôležitú úlohu zohrávajú obchodné banky
poskytovaním preklenovacích úverov na predfinancovanie projektov zo zdrojov EÚ,
prevádzkových a investičných úverov na kofinancovanie projektov so zdrojmi EÚ. Takto
získané úverové zdroje z komerčných bánk je možné modifikovať pre konkrétne prípady
účelu použitia úveru, požadovaných záruk za úvery, ako aj podľa počtu subjektov, ktoré
okrem prvovýrobcov a bánk participujú na týchto projektoch.
V súvislosti s hospodárskou krízou, ako aj kvalitatívnymi zmenami v oblasti menovej
politiky ECB (zvýšenie základnej úrokovej sadzby ECB) by sa reálne mohlo prejaviť aj
56
v poľnohospodárstve predovšetkým sprísnenie podmienok poskytovania úverov zo strany
obchodných bánk, zhoršenie časovej štruktúry úverov v neprospech dlhodobých úverov
a celkovou alokáciou nových úverových produktov do agrosektora.
O stabilitu finančného hospodárenia sa môžu pričiniť aj samotné poľnohospodárske
podniky ďalším zlepšovaním výsledkov hospodárenia.
2.1.6 Zhrnutie
V module Podnikové financie sa venujeme bezprostredným otázkam získavania
finančných zdrojov podniku v SR. Okrem toho je cieľom poukázať na možnosti získavania
a alokácie finančných zdrojov v poľnohospodárstve s osobitným zreteľom na bankové úvery
vo väzbe na problematiku finančného hospodárenia poľnohospodárskeho podniku
v súčasných podmienkach SR.
Okrem vlastných externých zdrojov financovania sa v súčasnosti využívajú
predovšetkým vlastné zdroje získané z hospodárskej činnosti podniku, ako zisk, odpisy,
rezervy a financovanie v dôsledku uvoľnenia peňazí, t.j. racionalizáciou, zmenou majetkovej
štruktúry a uplatňovaním technického pokroku. Okrem toho, vzhľadom na nedostatočne
rozvinutý kapitálový trh aj finančné zdroje získané z bankového sprostredkovania, čo je
typické aj pre ostatné krajiny bývalého východného bloku. Ako alternatívna forma
financovania a úverovania je rozšírený finančný leasing, ako aj ďalšie progresívne formy
financovania a krytia rizík – faktoring a forfaiting.
57
2.2 Problematika vplyvu daňovej sústavy na činnosť
poľnohospodárskych podnikov
2.2.1 Definovanie cieľa
Vývoj poľnohospodárstva na Slovensku sa v období posledných dvadsiatych rokov
vyznačuje celým radom negatívnych tendencií, z ktorých medzi najvýznamnejšie patria
cenová liberalizácia vstupov do poľnohospodárstva a postupný proces liberalizácie trhu s
poľnohospodárskymi komoditami.
V dôsledku cenovej liberalizácie vstupov do poľnohospodárstva na začiatku
deväťdesiatych rokov minulého storočia došlo k niekoľkonásobnému rastu vstupov do
poľnohospodárstva, pri súčasnom poklese kúpnej sily obyvateľstva. Negatívny dosah cenovej
liberalizácie na poľnohospodárstvo bol znásobený netrhovými opatreniami spočívajúcimi v
cenovej regulácií výstupov z poľnohospodárstva. Sektor poľnohospodárstva sa takto stal v
tomto období prostredníctvom produkcie relatívne lacných potravín stabilizujúcim prvkom
celého hospodárstva Slovenskej republiky.
Postupný proces liberalizácie trhu s poľnohospodárskymi komoditami sa naplnil
vstupom Slovenska do Európskej únie, čím došlo k úplnému otvoreniu tohto trhu s voľným
prístupom pre podnikateľské subjekty z iných členských štátov únie. Vzhľadom na
neproporciálnu dotačnú podporu v tzv. starých a nových členských štátov sa potenciálne
efekty rozvoja slovenského poľnohospodárstva vyplývajúce zo zrušenia colných a daňových
hraníc zmenili na boj o čo najmenšie straty trhového podielu na spoločnom trhu
s poľnohospodárskymi komoditami.
Dôsledkom takéhoto vývoja je značná technologická zadlženosť vyžadujúca si
výrazné investície, pretrvávajúca prvotná a druhotná platobná neschopnosť, nedostatočný
prístup k cudziemu kapitálu vzhľadom na rizikovosť odvetvia a cenu tohto kapitálu,
nedostatok finančných zdrojov na zabezpečenie prevádzkových potrieb, odliv kvalifikovanej
pracovnej sily a pod. Dôsledky uvedeného vývoja, ktorý naďalej pokračuje, pociťuje dnes asi
každý poľnohospodársky podnik, keď prvoradou úlohou manažmentu sa stáva udržanie aspoň
minimálnej platobnej schopnosti podniku.
Pod tieto skutočnosti sa podpísala aj existujúca daňová sústava, ktorá nedokázala
v plnej miere rešpektovať prírodné a biologické osobitosti poľnohospodárstva, a to najmä
58
v období rokov poslednej dekády. Účelom predkladanej analýzy je zhodnotenie pôsobenia
nástrojov daňovej politiky na vývoj poľnohospodárstva Slovenska v horizonte rokov 2004 až
2009 so zameraním na zaťaženie tohto odvetvia jednotlivými druhmi priamych a nepriamych
daní, na uplatňovanie rôznych daňových úľav a zvýhodnení, ako aj načrtnutie možných
opatrení v oblasti daňovej sústavy, ktoré by mohli pomôcť stabilizovať situáciu
v poľnohospodárstve.
2.2.2 Legislatívny rámec a teoretický základ
V súvislosti s predkladanou analýzou je potrebné uviesť, že vplyv daňovej sústavy je
potrebné rozdeliť na dva okruhy. Prvý okruh reprezentuje vplyv priamych daní nákladového
charakteru, ku ktorému sa priraďuje odvodové zaťaženie poistného charakteru z dôvodov už
uvedených. Priame dane nákladového charakteru sú tvorené najmä daňami z nehnuteľností,
daňou z motorových vozidiel a daňou z príjmov. Uvedený okruh priamych daní a povinných
odvodov sa stáva súčasťou nákladov podnikateľského subjektu a musí byť z jeho strany plne
finančne znášaný. Druhý okruh reprezentuje vplyv nepriamych daní typu dane z pridanej
hodnoty a spotrebných daní selektívneho charakteru, ktoré neovplyvňujú priamo nákladovosť
resp. hospodársky výsledok podnikateľského subjektu. Ide o neutrálne pôsobiace dane.
Podnikateľský subjekt plní v ich rámci len funkciu spočívajúcu vo vybraní príslušnej dane
v cene tovarov a služieb a jej odvedenie do štátneho rozpočtu. V rámci tohto okruhu je
dôležité najmä hľadisko viazanosti finančných prostriedkov súvisiacich s legislatívnou
realizáciou týchto daní v praxi. V prípade spotrebných daní selektívneho charakteru sú z
hľadiska poľnohospodárskej prvovýroby rozhodujúce spotrebné dane z minerálnych olejov.
Vplyv daňovej sústavy v konkrétnom časovom období je priamo závislý od
legislatívnej úpravy v tomto čase platných predmetných daňových zákonov. Z nasledujúceho
prehľadu vyplýva rozsah a intenzita zmien, ktoré je potrebné brať do úvahy pri analýze
vplyvu daňovej sústavy na vývoj poľnohospodárstva.
Prehľad analyzovaných daňovo-právnych predpisov platných v časovom horizonte
rokov 2004 až 2009 :
• zákon č.595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov,
• zákon č.582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne
odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov, upravujúci okrem
iného dane z nehnuteľností a daň z motorových vozidiel,
59
• zákon č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
• zákon č.98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálnych olejov v znení neskorších
predpisov.
Pri analýze vplyvu daňovej sústavy na vývoj poľnohospodárstva sa vychádzalo z
údajov týkajúcich sa analyzovaných skutočností získaných z Informačných listov
Ministerstva poľnohospodárstva Slovenskej republiky, sumarizované za jednotlivé podniky
poľnohospodárskej prvovýroby – právnické osoby v časovom horizonte rokov 2004 až 2009,
pri analýze vplyvu dane z pridanej hodnoty boli využité aj údaje získané vlastným
prieskumom na vytypovanej vzorke podnikov poľnohospodárskej prvovýroby.
Aj keď sa v rámci predkladanej analýzy prednostne skúma vplyv daňovej sústavy na
vývoj poľnohospodárstva, nebolo možné neprihliadnuť v tej súvislosti aj na tzv. odvodové
zaťaženie poistného charakteru, ktoré je tvorené zákonnými sociálnymi nákladmi súvisiacimi
so zamestnávaním pracovníkov. Čiže ide o zákonné sociálne poistenie hradené
zamestnávateľom na sociálne a dôchodkové zabezpečenie, zdravotné poistenie, poistenie v
nezamestnanosti, poistenie zodpovednosti za pracovné úrazy zamestnancov, náklady v
súvislosti s tvorbou sociálneho fondu a prípadné ďalšie. Uvedené odvodové zaťaženie
poistného charakteru možno chápať ako dodatočný daňový odvod, ktorý sa terminologicky
označuje aj ako daňová kvóta II.
2.2.3 Analýza celkového vplyvu daní a odvodov do poistných fondov
Celkový vplyv daní prvého a druhého okruhu a odvodov do poistných fondov vyplýva
z údajov uvedených v tabuľkách 2.2.1 až 2.2.3. Predmetné tabuľky reprezentujú
v predmetnom časovom horizonte údaje za podniky poľnohospodárskej prvovýroby, a to
právnických osôb. Vzhľadom na uvedené uvádzané údaje v absolútnom vyjadrení nemožno
považovať za úplné a vyčerpávajúce, preto východiskovou analytickou metódou sú prepočty
na ha poľno-hospodárskej pôdy, prípadne na pracovníka a pod. Základnou hodnotiacou
metódou je porovnávacia metóda týchto ukazovateľov v predmetnom časovom horizonte.
Údaje uvedené v Tabuľke 2.2.1. majú absolútny charakter a vzhľadom na uvedené
skutočnosti ich vypovedacia schopnosť je dosť malá. Tieto údaje je možné použiť len na
dokreslenie zistených závislostí vyplývajúcich z pomerových ukazovateľov uvedených
v Tabuľke 2.2.2 a 2.2.3
60
Dane a odvody do poistných fondov za poľnohospodársku
prvovýrobu v tis. euro Tab. 2.2.1 Rok 2004 2005 2006 2007 2008 2009
Ukazovateľ euro euro euro euro euro euro
Priame dane 30 671 36 092 36 941 41 794 43 277 36 376
Odvody do fondov 88 027 93 834 92 333 98 021 100 045 89 519
Priame dane a odvody 118 699 129 926 129 274 139 815 143 322 125 895
Bepriame dane 36 483 28 435 31 685 24 414 7 876 12 083
Suma nákladov 2 022 353 2 296 562 2 135 744 2 303 098 2 450 868 2 128 423
Výsledok hospodárenia
32 303 -1 436 11 454 58 378 40 892 -97 536
Zdroj: Informačné listy CD MP SR, vlastné prepočty
Dane a odvody do poistných fondov za poľnohospodársku
prvovýrobu v euro/ha Tab. 2.2.2 Rok 2004 2005 2006 2007 2008 2009
Ukazovateľ euro/ha euro/ha euro/ha euro/ha euro/ha euro/ha
Priame dane 19,6 22,5 23,5 27,1 29,2 24,3
Odvody do fondov 56,1 58,6 58,7 63,7 67,4 59,8
Priame dane a odvody
75,7 81,1 82,2 90,8 96,6 84,1
Bepriame dane 23,3 17,7 20,1 15,9 5,3 8,1
Suma nákladov 1289,8 1433,4 1357,5 1495,7 1652,1 1421,2
Výsledok hospodárenia
20,6 -0,9 7,3 37,9 27,6 -65,1
Zdroj: Informačné listy CD MP SR, vlastné prepočty
61
Priame dane a odvody do poistných fondov v euro/ha Graf 2.2.1
Tabuľka č.2.2.3 obsahuje relatívne vyjadrenie podielu prvého okruhu v členení na priame dane
a odvody do poistných fondov. Z uvedeného časového radu vyplýva, že podiel priamych daní na
celkových nákladoch sa pohybuje v rozmedzí od 1,5% do 1,8% s tendenciou mierneho rastu s
vrcholom v roku 2007. Uvedený vývoj potvrdzujú aj prepočítané údaje na 1 ha poľnohospodárskej
pôdy v tabuľke 2.2.2. Podiel odvodov do poistných fondov sa pohybuje v rozmedzí od 4% do 4,4%,
pričom ide o relatívne stabilný vývoj. Avšak pri porovnaní vývoja tohto ukazovateľa v prepočítaní na
1 ha poľnohospodárskej pôdy v tabuľke 2.2.2 je vidno, že ide o „sínusový vývoj“ s vrcholom v roku
2007 a 2008 a s následným poklesom v roku 2009 ako odrazom nastupujúcej finančnej krízy. Na
vývoj odvodov do poistných fondov mal rozhodujúci vplyv predovšetkým neustály pokles počtu
pracovníkov zamestnaných v poľnohospodárskej prvovýrobe. V roku 2009 dosahoval percentuálny
podiel poľnohospodárstva na zamestnanosti úroveň 4,5%.
Podiel daní a odvodov do poistných fondov na celkových nákladoch Tab. 2.2.3 Rok 2004 2005 2006 2007 2008 2009
% podiel
na CB % podiel
na CB % podiel
na CB % podiel
na CB % podiel
na CB % podiel
na CB Ukazovateľ
Priame dane 1,52 1,57 1,73 1,81 1,77 1,71
Odvody do fondov 4,35 4,09 4,32 4,26 4,08 4,21
Priame dane a odvody 5,87 5,66 6,05 6,07 5,85 5,91
Bepriame dane 1,80 1,24 1,48 1,06 0,32 0,57
Vysvetlivky : CN – celkové náklady
Zdroj : Informačné listy CD MP SR, vlastné prepočty
62
Celkovo možno konštatovať, že v súčte zaťaženie poľnohospodárskej prvovýroby
priamymi daňami a odvodmi do poistných fondov sa pohybuje na relatívne nízkej úrovni
v intervale od 5,8% do 6,1%, čo však neznamená, že pri riešení ťaživej situácie
v poľnohospodárskej prvovýrobe aj tu neexistuje priestor na potenciálne znižovanie daní a
odvodov do poistných fondov. Podrobná analýza vývoja a dopadu priamych daní je uvedená
v ďalších častiach.
Relatívna hodnota podielu nepriamych daní na celkových nákladoch sa pohybuje pod
úrovňou 2%. Avšak tak ako bolo uvedené, nepriame dane priamo neovplyvňujú nákladovosť
podnikateľského subjektu, takže bez ohľadu na hodnotové zastúpenie takéhoto ukazovateľa je
jeho vypovedacia schopnosť minimálna. V tabuľke 2.2.2 a 2.2.3 sa uvádza len pre úplnosť.
Dopad nepriamych daní je potrebné hodnotiť predovšetkým cez ovplyvňovanie peňažných
tokov podnikov, tak ako je uvedené v ďalších častiach. Určitú výnimku z tohto konštatovania
predstavuje, zvlášť u poľnohospodárskych podnikov, dopad spotrebnej dane z minerálnych
olejov.
Podiel priamych daní a odvodov do poistných fondov na celkových
nákladoch v % Graf 2.2.2
Odvody do poistných fondov
Pojem odvody do poistných fondov reprezentuje povinné platby zamestnávateľa za
svojich zamestnancov do poistných fondov Sociálnej poisťovne zabezpečujúcej dávky
63
dôchodkového zabezpečenia, nemocenského poistenia, poistenia v nezamestnanosti a pod.,
ďalej platby do zdravotných poisťovní zabezpečujúcich úhradu zdravotnej starostlivosti.
Odvodové zaťaženie vo forme odvodov do poistných fondov je pre zamestnávateľa
nákladovou daňovo uznateľnou položkou. Toto odvodové zaťaženie má všetky znaky
ďalšieho zdanenia ako právna záväznosť, vymožiteľnosť a nenávratnosť, preto sa často
označuje ako dodatočné zdanenie.
Oblasť odvodov do poistných fondov je v súčasnosti upravená predovšetkým týmito
predpismi :
• zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov,
• zákon č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov.
Platby do jednotlivých poistných fondov sa určujú príslušným percentom
z vymeriavacieho základu, ktorým je spravidla dosiahnutá hrubá mzda v kalendárnom
mesiaci. V súčasnosti platia nasledujúce percentuálne sadzby odvodov :
Sociálna poisťovňa : - dôchodkové poistenie ............... 17,0%
- nemocenské poistenie ............... 1,4%
- úrazové poistenie ...................... 0,8%
- poistenie v nezamestnanosti ...... 1,0%
- garančné poistenie .................... 0,25%
- rezervný fond solidarity ............ 4,75%
Zdravotná poisťovňa : - zdravotné poistenie................... 10,0%
Z hľadiska celkového dopadu týchto platieb je podstatné to, že za celé sledované
obdobie celkový odvod vo výške 35,2% z vymeriavacieho základu sa nezmenil aj keď sa
menili čiastkové sadzby odvodov.
Celkový vývoj platieb do poistných fondov za poľnohospodársku prvovýrobu vyplýva
z už uvedených Tabuliek 2.2.1. až 2.2.3.
64
2.2.4 Analýza vplyvu priamych daní
Rozhodujúci vplyv z hľadiska dopadu a formovania podnikateľského prostredia
v poľnohospodárstve majú priame dane. Vplyv nepriamych daní sa prejavuje predovšetkým
globálne, t.j. na úrovni národného hospodárstva. Ak teda hovoríme o celkovom daňovom
zaťažení v národnom hospodárstve máme na mysli vplyv priamych a nepriamych daní. Ak
však hovoríme o celkovom daňovom zaťažení v poľnohospodárskych podnikoch ako
podnikateľských subjektoch máme na mysli predovšetkým vplyv priamych daní doplnený o
vplyv odvodov do poistných fondov.
Základný prehľad o vplyve priamych daní a odvodov vyplýva z tabuliek 1. až 3. a
z grafu 3. Avšak pre hlbšie pochopenie analyzovanej problematiky je potrebné detailnejšie
posúdenie vplyvu jednotlivých zložiek priamych daní.
Štruktúra priamych daní v %-álnom zastúpení Graf 2.2.3
Dane z príjmov
Vývoj daňového zaťaženia z titulu dane z príjmov v podnikoch poľnohospodárskej
prvovýroby v horizonte rokov 2004-2009 vyplýva z grafu 2.2.4 a grafu 2.2.5 z uvedeného vyplýva, že
daňové zaťaženie daňou z príjmov sa v priemere pohybovalo v intervale od 4,5 eura do 10 eur na 1
hektár poľnohospodárskej pôdy. Najvyššiu úroveň dosiahlo v roku 2007 a 2008, čo je dané relatívne
lepšími hospodárskymi výsledkami poľnohospodárskych podnikov v tomto období. Naopak v roku
2009 možno pozorovať výrazný pokles na úroveň 4,5 eura vyvolaný nastupujúcou finančnou krízou.
65
Daň z príjmov právnických osôb v euro/ha Graf 2.2.4
Celkovo však možno konštatovať, že ide o zanedbateľné daňové zaťaženie, čo
vyjadruje predovšetkým percentuálny podiel dane z príjmov na celkových nákladoch, keď
v spomínaných hospodársky najlepších rokoch tento podiel dosiahol len úroveň cca 0,6 %
z celkových nákladov.
Percentuálny podiel dane z príjmov na celkových
nákladoch Graf 2.2.5
Dane z nehnuteľností
Z priamych daní rozhodujúci vplyv na výšku daňového zaťaženia poľnohospodárskej
prvovýroby mali dane z nehnuteľností a z nich predovšetkým daň z pozemkov a daň zo
stavieb.
Daň z pozemkov možno charakterizovať ako celoplošnú daň, ktorá dopadá na
všetkých vlastníkov poľnohospodárskej pôdy, diferencovane podľa ceny pôdy odvodenej od
66
jej bonity. U poľnohospodárskych podnikov predmetom dane z pozemkov sú nasledujúce
druhy pozemkov : orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, trvalé trávne porasty a lesné
pozemky a rybníky v prípade, že sú hospodársky využívané. Sadzby dane sa v súčasnosti
pohybujú na úrovni okolo 0,25%, pričom správca dane ich môže zmeniť podľa miestnych
podmienok.
Daň zo stavieb sa týka stavieb, ktoré sú pevne spojené so zemou pevným základom a
majú vnútorný priestor vymedzený podlahou a stropnou konštrukciou. V prípade
poľnohospodárskych podnikov sa vo väčšine prípadov uplatňuje základná sadzba dane vo
výške 0,033 eura za m2, ktorú však správca dane môže zmeniť podľa miestnych podmienok.
Jedná sa o najmä o stavby na poľnohospodársku produkciu, o skleníky a o stavby využívané
na skladovanie vlastnej poľnohospodárskej produkcie.
Vývoj daňového zaťaženia z titulu dane z pozemkov a dane zo stavieb vyplýva
z tabuľky 2.2.4 a z grafu 2.2.6.
Ako je zrejmé, dominantné postavenie u väčšiny poľnohospodárskych podnikov mala
daň z pozemkov, ktorá bola v priemere 4 až 6 krát väčšia ako daň zo stavieb, pričom vplyv
dane z bytov bol minimálny.
Dane z nehnuteľností v euro/ha Tab. 2.2.4 Rok 2004 2005 2006 2007 2008 2009
Ukazovateľ euro/ha euro/ha euro/ha euro/ha euro/ha euro/ha
Daň z pozemkov 9,66 11,59 12,57 12,78 14,29 14,77
Daň zo stavieb 1,98 2,21 2,31 2,48 2,60 2,56
Daň z bytov 0,33 0,29 0,03 0,04 0,09 0,02
Dane z nehnuteľností
11,97 14,09 14,90 15,30 16,98 17,35
Z tabuľky 2.2.4 vyplýva, že daňové zaťaženie daňou z pozemkov sa v priemere
pohybovalo v intervale 9,6 až 14,8 eura na 1 hektár poľnohospodárskej pôdy, avšak s
neustálym nárastom za celé sledované obdobie, čo súviselo najmä s priebežným zvyšovaním
sadzieb tejto dane.
67
Percentuálny podiel daní z nehnuteľností
na celkových nákladoch Graf 2.2.6
Podiel daní z nehnuteľností na celkových nákladoch poľnohospodárskych subjektov sa
pohyboval v intervale od 0,9 % do 1,2% opätovne s rastovou tendenciou, ktorá by bola ešte
výraznejšia nebyť neustále rastúcich celkových nákladov.
Daň z nehnuteľností patria na strane správcu dane k jedným z rozhodujúcich
rozpočtových príjmov. Správcom dane z pozemkov a dane zo stavieb je obec, na ktorej území
sa predmetná nehnuteľnosť nachádza. V Bratislave a v Košiciach sú správcom dane príslušné
mestské časti. Zákon poskytuje každej obci určitú voľnosť v ovplyvňovaní výšky týchto
príjmov a to prostredníctvom možnosti úprav sadzieb dane a možnosti poskytovania
daňových úľav. Z hľadiska poľnohospodárskych podnikov pripadá do úvahy zníženie resp.
oslobodenie od dane v nasledujúcich prípadoch pozemkov a stavieb :
• stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby využívané na skladovanie
vlastnej pôdohospodárskej produkcie, stavby pre vodné hospodárstvo okrem
stavieb na skladovanie inej ako vlastnej pôdohospodárskej produkcie a stavieb na
administratívu.
• pozemky, ktorých hospodárske využívanie je obmedzené napríklad v dôsledku
umiestnenia v oblasti pásiem hygienickej ochrany vôd II. a III. skupiny,
v oblastiach postihnutých ekologickými katastrofami, ak ide o rekultivované
pozemky investičným zúrodňovaním a pod.,
• pozemky, ktoré slúžia na vykonávanie činností samostatne hospodáriacich
roľníkov.
Je však potrebné zdôrazniť, že v uvedených prípadoch nejde o povinnosť správcu
dane, ale možnosť, ktorú môže ale nemusí využiť.
68
Tak ako pre správcu dane predstavujú príjmy z daní z nehnuteľností rozhodujúci zdroj
príjmov, tak na druhej strane v prípade poľnohospodárskych subjektov predstavujú tieto dane
rozhodujúci daňový náklad, ktorý im v priebehu roka vzniká. Tak ako bolo uvedené, dane
z nehnuteľností predstavujú v priemere 60-70% daňového zaťaženia priamymi daňami.
Daň z motorových vozidiel
Daň z motorových vozidiel patrí medzi priame dane nákladového charakteru a
z hľadiska vplyvu na výšku daňového zaťaženia poľnohospodárskych subjektov sa nachádza
na úrovni dane zo stavieb.
Daň z motorových vozidiel upravuje zdaňovanie využívania pozemných komunikácií
motorovými vozidlami a prípojnými vozidlami používanými na podnikanie alebo v súvislosti
s podnikaním. Z hľadiska subjektov podnikajúcich v poľnohospodárstve sú dôležité najmä
nasledujúce dve skutočnosti :
• predmetom dane sú motorové vozidlo a prípojné vozidlá kategórie M, N a O, čo
znamená, že sa jedná o motorové vozidlá s najmenej štyrmi kolesami projektované
a konštruované na prepravu cestujúcich alebo tovaru a k ním prípojné vozidlá,
z uvedeného vyplýva, že tu nepatria motorové vozidlá, ktoré majú dve alebo tri
kolesá, napríklad, jednonápravové kultivačné traktory a ich prívesy, samochodné
poľnohospodárske a lesné stroje, pojazdné pracovné stroje a pod.,
• vyšší územný celok môže vo svojom všeobecno-záväznom nariadení oslobodiť od
dane okrem iných aj vozidlá používané výhradne v poľnohospodárskej výrobe a v
lesnej výrobe.
Ako je z uvedeného zrejmé, predmetom cestnej dane u subjektov podnikajúcich
v poľnohospodárstve je obmedzený okruh motorových a prípojných vozidiel, čím sa dosah
tejto dane na poľnohospodárske subjekty čiastočne eliminuje.
Napriek uvedenému však daňové zaťaženie touto daňou, zvlášť u poľnohospodárskych
podnikov väčšieho charakteru a podnikov s rozvinutou špecializovanou výrobou
nadväzujúcou na základnú rastlinnú a živočíšnu výrobu, môže dosahovať značnú výšku,
najmä ak si prepravné činnosti zabezpečujú vo vlastnej réžii, čo si vyžaduje vlastnenie
príslušného počtu motorových a prípojných vozidiel.
Vývoj daňového zaťaženia cestnou daňou vyplýva z grafu 2.2.7 a grafu 2.2.8.
69
Daň z motorových vozidiel v euro/ha Graf 2.2.7
Z uvedeného vyplýva, že daňové zaťaženie daňou z motorových vozidiel sa
v priemere pohybovalo v intervale 2,1 až 2,5 eura na 1 hektár poľnohospodárskej pôdy
s miernou tendenciou rastu za celé sledované obdobie, čo súviselo najmä s so zvýšením
sadzieb tejto dane.
Percentuálny podiel dane z motorových vozidiel
na celkových nákladoch Graf 2.2.8
Celkový vplyv dane z motorových vozidiel z hľadiska jej percentuálneho podielu je
takmer zanedbateľný, keď podiel cestnej dane na celkových nákladoch osciluje okolo 0,2%.
Napriek tomu môže niektorým poľnohospodárskym subjektom splácanie tejto dane robiť
problémy, zvlášť ak splátkový kalendár nie je prispôsobený sezónnosti poľnohospodárstva.
2.2.5 Analýza vplyvu nepriamych daní
Nepriame dane na rozdiel od priamych daní neovplyvňujú priamo nákladovosť, resp.
výsledok hospodárenia podnikateľských subjektov – platiteľov dane, preto sa tiež označujú
ako neutrálne dane. Funkciou platiteľov – podnikateľov je vybrať daň prostredníctvom ceny a
70
odviesť ju do štátneho rozpočtu. Daňové zaťaženie z titulu nepriamych daní sa
prostredníctvom ceny prenáša na tzv. konečného spotrebiteľa, ktorý predmetnú nepriamu daň
zaplatí v cene tovarov a služieb. Konečným spotrebiteľom je ten spotrebiteľ, ktorý nakupuje
tovary a služby pre svoju osobnú spotrebu, t.j. v konečnom dôsledku je ním bežné
obyvateľstvo.
Medzi nepriame dane patria : daň z pridanej hodnoty (ďalej DPH) ako univerzálna
spotrebná daň a selektívne spotrebné dane, ku ktorým sa zaraďuje spotrebné dane z vína,
z piva, z liehu, z tabakových výrobkov, z minerálnych olejov, z elektriny, z uhlia a zo
zemného plynu.
Aj keď univerzálne a selektívne spotrebné dane patria do jednej skupiny spotrebných
resp. nepriamych daní, existujú medzi nimi principiálne rozdiely týkajúce sa ich fungovania.
Tieto rozdiely majú za následok aj rôzny dopad týchto daní na podnikateľské subjekty.
Princíp fungovania DPH spočíva v tom, že daň sa vyberá v jednotlivých fázach výroby
a odbytu od jednotlivých platiteľov pri realizácii tovarov a služieb. Táto daň sa vyberá
prostredníctvom ceny, t.j. jej navýšením o príslušnú sadzbu dane. Pričom daň nie je
odvádzaná do štátneho rozpočtu v plnej vybranej výške, ale teoreticky len vo výške, ktorá
zodpovedá stanovenému percentu (u nás 10 % resp. 20%) z pridanej hodnoty, t.j. zo zisku
jednotlivého platiteľa. V praxi sa výška tohto odvodu vypočíta ako rozdiel medzi daňou na
výstupe a odpočtom dane na vstupe za príslušné časové obdobie. V globále štátny rozpočet
dostáva od jednotlivých platiteľov takú výšku dane, ktorá odpovedá DPH na výstupe pri
predaji predmetného tovaru alebo služby konečnému spotrebiteľovi.
Princíp fungovania spotrebných daní selektívneho charakteru je značne jednoduchší. U
týchto daní sa daň vyberá len na začiatku obchodno-predajného reťazca platiteľov (napr. u
výrobcu, dovozcu), na rozdiel od DPH, ktorá sa vyberá v celom reťazci platiteľov. Uvedené
neplatí v plnej miere pre spotrebnú daň z elektriny, uhlia a zemného plynu, ktorá sa vyberá až
na konci tohto reťazca a až potom sa stáva súčasťou ceny. To znamená, že selektívne
spotrebné dane sa vyberajú jednorázovo. Takto vybrané dane sa následne stávajú pevnou
súčasťou predajnej ceny tovarov, od ktorej sa už vo väčšine prípadov neodčleňujú, ako je to
pri DPH. V konečnom dôsledku ich, podobne ako pri DPH, znáša konečný spotrebiteľ
prostredníctvom predajnej ceny tovarov.
Ďalšou odlišnosťou, nie však principiálnou, medzi DPH a spotrebnými daňami
selektívneho charakteru je, že pri DPH sa uplatňujú pohyblivé lineárne sadzby viažuce sa na
71
cenu tovarov a služieb, pričom pri selektívnych spotrebných daniach sa uplatňujú pevné
sadzby viažuce sa na množstvo predmetných tovarov. To znamená, že zatiaľ, čo výška DPH
je priamo závislá od zmeny cenovej hladiny, tak u selektívnych spotrebných daní takáto
závislosť neexistuje.
Ďalšou dôležitou vlastnosťou selektívnych spotrebných daní je skutočnosť, že sa
stávajú súčasťou základu dane pre výpočet DPH, čo ich ekonomický dopad znásobuje, keďže
dochádza k vyberaniu „dane z dane“.
Uvedené rozdiely v princípoch fungovania medzi týmito dvomi skupinami daní majú
následne rôzny dopad aj na činnosť podnikateľských subjektov v poľnohospodárstve. DPH
má predovšetkým vplyv na finančné toky, najmä na ich „zadržiavanie“ a tým aj znižovanie
likvidity podnikateľských subjektov. Zo selektívnych spotrebných daní má rozhodujúci vplyv
na činnosť poľnohospodárskych subjektov predovšetkým spotrebná daň z minerálnych olejov,
prípadne spotrebná daň z vína. Spotrebná daň z minerálnych olejov má predovšetkým
nákladový charakter, aj keď principiálne patrí medzi nepriame dane. Spotrebná daň z vína má
naopak predovšetkým nepriamy vplyv, keďže zvyšuje predajnú cenu predmetných tovarov
podliehajúcich tejto dani. Ostatné selektívne spotrebné dane sa dotýkajú poľnohospodárskych
subjektov v obmedzenej miere.
Veľkosť výberu nepriamych daní v absolútnych ako aj relatívnych vyjadreniach je
uvedená v tabuľkách 2.2.1., 2.2.2. a 2.2.3. Uvedené hodnoty majú však veľmi nízku
vypovedaciu schopnosť, zvlášť v tom prípade, keď v týchto ukazovateľoch dochádza ku
kumulácii vlastných daňových povinností a nadmerných odpočtov v prípade DPH, resp.
kumulácii daňových povinností z titulu rôznych selektívnych spotrebných daní.
Vplyv DPH na činnosť poľnohospodárskych subjektov
Daň z pridanej hodnoty z hľadiska platiteľa nepatrí medzi nákladové typy daní, to
znamená, že priamo neovplyvňuje nákladovosť, resp. hospodársky výsledok. Vplyv DPH je
však nepriamy a to v troch oblastiach :
DPH ovplyvňuje peňažné toky,
DPH ovplyvňuje predajnosť realizovaných tovarov a služieb, keďže zvyšuje ich
predajnú cenu,
72
DPH vyžaduje adekvátne personálne, materiálové a technické zabezpečenie, čo je
spojené s nevyhnutnými nákladmi.
Z hľadiska poľnohospodárskych subjektov je najcitlivejšia predovšetkým prvá oblasť
– oblasť peňažných tokov. V prípade predajnosti a personálneho, materiálového a technického
zabezpečenia možno povedať, že DPH postihuje jednotlivých platiteľov relatívne rovnocenne,
resp. že nezvýhodňuje určité skupiny platiteľov (samozrejme odhliadnuc od existencie dvoch
sadzieb dane a ich vplyvu). Z tohto dôvodu sa ďalej dôraz kladie len na oblasť vplyvu DPH
na peňažné toky.
Z hľadiska vplyvu DPH na peňažné toky je dôležitá tá skutočnosť, že
poľnohospodárska výroba sa vyznačuje sezónnych charakterom so spravidla dlhým výrobným
cyklom, čo má za následok vznik nerovnomerného finančného vyrovnania so správcom dane
z titulu DPH v priebehu tohto obdobia. Spravidla väčšinu zdaňovacích období sú
poľnohospodárske podniky (platitelia) z titulu DPH v nadmernom odpočte, t.j. majú
pohľadávku vo či správcovi dane. Naopak vlastná daňová povinnosť, t.j. záväzok voči
správcovi dane im spravidla vzniká jednorázovo pri realizácií ich produktov.
Uvedené skutočnosti môžu mať v mnohých prípadoch zásadný vplyv na ich peňažné
toky, keďže v prípade vzniku nadmerného odpočtu, ktorý platiteľovi vznikne v príslušnom
zdaňovacom období, si platiteľ dane tento započítava (kompenzuje) s vlastnou daňovou
povinnosťou v daňovom priznaní za nasledujúce zdaňovacie obdobie. Ak ani v nasledujúcom
zdaňovacom období platiteľ dane nemá vlastnú daňovú povinnosť, alebo vlastná daňová
povinnosť nepokryje celý nadmerný odpočet z predchádzajúceho zdaňovacieho obdobia,
daňový úrad vráti platiteľovi nadmerný odpočet, resp. jeho zostávajúcu časť do 30 dní od
podania daňového priznania. V prípade zákonom stanovených podmienok je možné
nadmerný odpočet vrátiť aj skôr, a to do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového
priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol.
Z uvedeného vyplýva, že takýto systém fungovania DPH ovplyvňuje peňažné toky
platiteľov od konca príslušného zdaniteľného obdobia až po započítanie resp. vrátenie
nadmerného odpočtu, čo predstavuje obdobie 55 dní resp. až 85 dní v prípade mesačných
platiteľov DPH, kedy sú predmetné peňažné prostriedky zadržiavané štátom.
Naopak na vyššie uvedený spravidla jednorazový vznik vlastnej daňovej povinnosti
ovplyvňuje peňažné toky už po 25 dni po skončení zdaňovacieho obdobia, a to bez ohľadu na
to, či realizované produkty sú uhradené resp. nie.
73
Vplyv spotrebnej dane z minerálnych olejov na činnosť poľnohospodárskych subjektov
Od roku 2004 sa na Slovensku začal uplatňovať systém farebného označovania
plynového oleja typu motorovej nafty, ktorý nahradil dovtedajší systém vracania pomernej
časti spotrebnej dane zaplatenej v predajnej cene. Jedná sa o primiešavanie zákonom
stanoveného červeného farbiva a indikačnej látky, pričom takéto označovanie podlieha
daňovému dozoru, čo znamená, že tento plynový olej môže byť označovaný len v daňovom
sklade, ktorý má od colného úradu povolenie na označovanie plynového oleja. Na takto
označený plynový olej motorovú naftu sa uplatňovala po celé obdobie rokov 2004 až 2009
znížená sadzba dane vo výške 225,71 eura na 1.000 litrov, čo predstavovalo 46,9% zo
základnej sadzby dane vo výške 481,31 eura na 1.000 litrov.
Takto označený plynový olej typu motorová nafta mohol byť používaný v rámci
poľnohospodárskej prvovýroby len ako pohonná látka, a to na pohon strojov používaných
výlučne na práce výrobnej povahy alebo služby v pôdohospodárskej produkcii v rámci
podnikania.
Rozsah dopadu tohto opatrenia z titulu uplatňovania zníženej sadzby dane vyplýva
z tabuľky 5, keď úspora na zníženom zaťažení spotrebnou daňou z minerálnych olejov sa v
predmetnom období pohybovala v intervale 17 až 21 eur na ha poľnohospodárskej pôdy,
pričom výška tejto úspory bola závislá najmä od intenzity výroby, čoho dôkazom je jej pokles
v roku 2009 v súvislosti s prehlbujúcou sa finančnou krízou.
Dopad zníženej sadzby spotrebnej dane v euro/ha Tab. 2.2.5
Rok 2004 2005 2006 2007 2008 2009
Ukazovateľ v euro/ha
Výška odvodu spotrebnej dane
15,34 16,53 16,56 18,58 19,44 17,57
Výška úspory z titulu zníženej sadzby
17,37 18,72 18,76 21,04 22,01 19,90
Od začiatku roka 2011 došlo k zrušeniu systému červenej nafty a tým aj k zrušeniu
uplatňovania zníženej sadzby dane. Z tohto titulu možno očakávať u jednotlivých
74
poľnohospodárskych podnikov nárast nákladovosti v priemere cca 20 euro na ha
poľnohospodárskej pôdy za rok.
2.2.6 Zhrnutie
Celkovo je možné konštatovať, že daňové zaťaženie priamymi daňami vrátane
odvodov do poistných fondov sa podieľa na celkových nákladoch poľnohospodárskych
podnikov v priemere okolo 5,8 až 6,1%. K tomuto je potrebné pripočítať tzv. „čistý“ dopad
spotrebnej dani z motorovej nafty použitej v poľnohospodárstve, ktorá má tiež pre
poľnohospodárske subjekty nákladový charakter, v rozsahu asi 1% z celkových nákladov. Dá
sa predpokladať, že v ďalších rokoch dôjde k nárastu dopadu priamych daní, a to najmä z
titulu dopadu daní z nehnuteľností a dane z motorových vozidiel v súvislosti so snahou
samosprávnych orgánov sanovať svoje deficitné rozpočty.
U nepriamych daní má rozhodujúci vplyv na hospodárenie poľnohospodárskych
subjektov daň z pridanej hodnoty, ktorá ovplyvňuje predovšetkým peňažné toky a to najmä
v oblasti vracania nadmerného odpočtu. Z prezentovanej analýzy jednoznačne vyplýva, že
poľnohospodárske subjekty, tak ako aj iné podnikateľské subjekty v dôsledku zadržiavania
finančných prostriedkov v podobe nadmerných odpočtov úverujú po určité obdobie jednak
ostatných platiteľov a jednak štátny rozpočet.
Samostatnou problémovou oblasťou v rámci vplyvu nepriamych daní je dopad dane z
minerálnych olejov. Uplatňovanie zníženej sadzby dane na motorovú naftu vo forme červenej
nafty predstavovalo v svojej podstate formu prevádzkovej dotácie, jej zrušením po roku 2010
stratia poľnohospodárske podniky v priemere cca 20 euro na ha poľnohospodárskej pôdy, čo
v absolutnom vyjadrení môže predstavovať čiastku cca 30 mil. euro.
75
Modul 3 Podnikový manažment
3.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov
Cieľom kapitoly je poukázať na dôležitosť manažmentu v podmienkach
poľnohospodárskych subjektov. Obzvlášť sa treba riadeniu podrobne venovať v súčasnosti,
keď vo svete (Slovensko nevynímajúc) vládne hospodárska kríza, ktorá ovplyvňuje správanie
všetkých trhových subjektov. Práve teraz majú možnosť manažéri ukázať silu svojich
rozhodnutí a silu svojho umu, aby tento stav prekonali. V súčasnom období treba ešte
dôkladnejšie uskutočňovať analýzu prostredia interného aj externého a efektívnejšie využívať
disponibilné zdroje. To všetko je súčasťou manažérskeho riadenia, ktoré musí byť aplikované
v každej firme.
Základom manažérskeho rozhodovania je uskutočnenie analýzy. Bez nej by nemal
manažér dostatok relevantných informácií na uskutočnenie rozhodnutia. Manažér by si mal
hneď na začiatku zmapovať prostredie, v ktorom prevádzkuje svoju činnosť. Vhodným
nástrojom na zhodnotenie interného a externého prostredia je SWOT analýza, ktorá odhaľuje
silné a slabé stránky podniku vyplývajúce z interného prostredia podniku a na druhej strane
príležitosti a ohrozenia, ktoré na podnik vplývajú z externého prostredia. Daná analýza slúži
na určenie stratégie, ktorú by podnik mal implementovať do svojho prostredia. Cieľom
kapitoly je poukázať na praktickom príklade využitie SWOT analýzy na zhodnotenie
interného a externého prostredia poľnohospodárskeho podniku a následné navrhnutie typu
stratégie, ktorá bude vhodná pre dané prostredie.
Čiastkovým cieľom je vymedzenie pojmov manažérskeho riadenia z dostupných
domácich a zahraničných literárnych zdrojov. Predmetom vykonávania manažérskej práce sú
manažérske funkcie plánovanie, organizovanie, vedenie ľudí a kontrola. Prvotnou
manažérskou funkciou je plánovanie. Jeho cieľom je stanoviť ciele a spôsoby ich dosiahnutia.
Základom plánovania v poľnohospodárskych podnikoch a súčasným problémom je
stanovenie takej výrobnej štruktúry, ktorá bude pre trh atraktívna, bude rešpektovať všetky
biologické zásady a pritom bude aj pre podnik ekonomicky prínosná. Existuje viacero
spôsobov ako stanoviť štruktúru výroby, my sa budeme venovať najmä bilančnej metóde
a trendovej metóde.
Organizovanie je v podniku druhou manažérskou funkciou. Jeho cieľom je zostaviť
fungujúcu organizačnú štruktúru, ktorá bude efektívne využívať zdroje podniku.
76
Organizovanie je proces zosúladenia zdrojov za účelom dosiahnutia stanovených cieľov.
Cieľom tejto kapitoly je teoreticky informovať o možnosti vytvárania organizačnej štruktúry
vzhľadom na podmienky podnikania. Súčasťou je aj identifikácia predností a nevýhod
jednotlivých typov organizačných štruktúr. Vzhľadom na rozsah učebného textu sa
problematike organizácie venujeme iba okrajovo.
Proces vedenia ľudí je neodmysliteľnou súčasťou náplne manažérskej činnosti. Je to
v poradí tretia manažérska funkcia, ktorej hlavnou náplňou je ovplyvňovať správanie a výkon
zamestnancov smerom k cieľovému správaniu. Základným a najpálčivejším problémom
v poľnohospodárstve z hľadiska vedenia ľudí je mzda. Mzda ako základný motivačný faktor,
prostredníctvom ktorého môžu manažéri ovplyvniť výkon človeka. Mzda predstavuje
v poľnohospodárstve veľký problém, pretože priemerná mesačná mzda dosahuje približne iba
80% z priemernej mzdy v hospodárstve SR. Je to jedna z príčin, prečo zaznamenávame
neustály pokles pracovnej sily v poľnohospodárstve. Od roku 2000 do roku 2009 odišlo
z poľnohospodárstva viac ako polovica trvale činných pracovníkov. Uvádzame čiastkové
riešenia problému prostredníctvom diverzifikácie, ktoré majú odporúčací charakter.
3. 2 Legislatívny rámec dotýkajúci sa danej oblasti
Podnikateľský subjekt musí v rámci svojej činnosti dodržiavať všetky zákony a právne
predpisy. Najdôležitejšou právnou normou pre podnikateľa je Obchodný zákonník. Na
Slovensku platí Obchodný zákonník 513/1991 Zb., ktorý upravuje postavenie podnikateľov,
obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
Podľa tohto zákona sa podnikaním rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne
podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.
Podnikom sa rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania.
K podniku patria veci práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na
prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť. Je
potrebné, aby každý podnikateľský subjekt mal svoje obchodné meno, t.j. názov, pod ktorým
vykonáva právne úkony pri svojej podnikateľskej činnosti.
Tento zákon ďalej vymedzuje základné organizačno-právne formy podnikania. Ide
o osobné spoločnosti (verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť), kapitálové
spoločnosti (akciová spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným) a družstvo.
77
Verejná obchodná spoločnosť je spoločnosť, v ktorej aspoň dve osoby podnikajú
pod spoločným obchodným menom a ručia za záväzky spoločnosti spoločne a nerozdielne
celým svojím majetkom. Obchodné meno musí obsahovať označenie "verejná obchodná
spoločnosť", ktoré môže byť nahradené skratkou "ver. obch. spol." alebo "v.o.s.". Na vedenie
spoločnosti je oprávnený každý spoločník v rámci zásad medzi nimi dohodnutých. Zisk sa
delí medzi spoločníkov rovným dielom (ak nie je v spoločenskej zmluve určené inak).
Štatutárnym orgánom verejnej obchodnej spoločnosti je každý zo spoločníkov. Verejná
obchodná spoločnosť zodpovedá za svoje záväzky celým svojím majetkom.
Komanditná spoločnosť je spoločnosť, v ktorej jeden alebo viac spoločníkov ručí za
záväzky spoločnosti do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri
(komanditisti) a jeden alebo viac spoločníkov celým svojím majetkom (komplementári).
Obchodné meno spoločnosti musí obsahovať označenie "komanditná spoločnosť", postačí
však skratka "kom. spol." alebo "k. s.". Komanditista je povinný vložiť do spoločnosti vklad
vo výške určenej spoločenskou zmluvou, najmenej však vo výške 250 eur. Na obchodné
vedenie spoločnosti sú oprávnení iba komplementári. Rozdelenie zisku na časť pripadajúcu
komanditistom a časť pripadajúcu komplementárom sa určí pomerom určeným v
spoločenskej zmluve, inak sa zisk medzi nich delí na polovicu. Štatutárnym orgánom
spoločnosti sú komplementári.
Spoločnosť s ručením obmedzeným je spoločnosť, ktorej základné imanie tvoria
vopred určené vklady spoločníkov. Spoločnosť môže založiť jedna osoba, najviac môže mať
50 spoločníkov. Hodnota základného imania spoločnosti musí byť aspoň 5 000 eur, hodnota
vkladu spoločníka musí byť aspoň 750 eur. spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich
záväzkov celým svojím majetkom. Spoločník ručí za záväzky spoločnosti do výšky svojho
nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Obchodné meno spoločnosti musí
obsahovať označenie "spoločnosť s ručením obmedzeným", postačí však skratka "spol. s r. o."
alebo "s.r.o.". Obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka a im
zodpovedajúcu účasť na spoločnosti, jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k
základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Spoločníci majú nárok
na podiel zo zisku v pomere zodpovedajúcom ich splateným vkladom, ak spoločenská zmluva
neurčuje inak. Najvyšším orgánom spoločnosti je valné zhromaždenie spoločníkov.
Štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je
oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva
neurčuje inak. Dozorná rada sa zriaďuje, ak tak určuje spoločenská zmluva. Jej členov volí
valné zhromaždenie.
78
Akciová spoločnosť je spoločnosť, ktorej základné imanie je rozvrhnuté na určitý
počet akcií s určitou menovitou hodnotou. Spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich
záväzkov celým svojím majetkom. Akcionár neručí za záväzky spoločnosti. Obchodné meno
spoločnosti musí obsahovať označenie "akciová spoločnosť" alebo skratku "akc. spol." alebo
skratku "a.s." Akcia predstavuje práva akcionára ako spoločníka podieľať sa na jej riadení,
zisku a na likvidačnom zostatku po zrušení spoločnosti likvidáciou, ktoré sú spojené s akciou
ako s cenným papierom. Spoločnosť môže založiť jeden zakladateľ, ak je zakladateľ
právnickou osobou, inak dvaja alebo viacerí zakladatelia. Hodnota základného imania
spoločnosti musí byť aspoň 25 000 eur. Akcionár má právo na podiel zo zisku spoločnosti
(dividendu), tento podiel je stanovený pomerom menovitej hodnoty jeho akcií k menovitej
hodnote akcií všetkých akcionárov. Najvyšším orgánom spoločnosti je valné zhromaždenie.
Predstavenstvo je štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorý riadi činnosť spoločnosti a koná v
jej mene. Dozorná rada dohliada na výkon pôsobnosti predstavenstva a uskutočňovanie
podnikateľskej činnosti spoločnosti.
Družstvo je spoločenstvom neuzavretého počtu osôb založeným za účelom
podnikania alebo zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich
členov. Obchodné meno družstva musí obsahovať označenie "družstvo". Družstvo musí mať
najmenej päť členov; to neplatí, ak sú jeho členmi aspoň dve právnické osoby. Základné
imanie družstva tvorí súhrn členských vkladov, na ktorých splatenie sa zaviazali členovia
družstva. Zapisované základné imanie musí byť najmenej 1 250 eur. Družstvo je právnickou
osobou, za porušenie svojich záväzkov zodpovedá celým svojím majetkom. Členovia neručia
za záväzky družstva. Členmi družstva môžu byť fyzické i právnické osoby. Ak zo stanov
nevyplýva niečo iné, určí sa podiel člena na zisku určenom na rozdelenie medzi členov
pomerom výšky jeho splateného vkladu k splateným vkladom všetkých členov. Najvyšším
orgánom družstva je členská schôdza. Predstavenstvo riadi činnosť družstva a rozhoduje o
všetkých záležitostiach družstva, ktoré tento zákon alebo stanovy nevyhradili inému orgánu,
je štatutárnym orgánom družstva. Kontrolná komisia je oprávnená kontrolovať všetku činnosť
družstva a prerokúva sťažnosti jeho členov. Družstvo môže zriadiť ďalšie orgány podľa
stanov.
79
3. 3 Teoretický základ k danej problematike 3.3.1 Proces manažmentu
Pojem manažment je vnímaný ako moderný prvok dnešnej spoločnosti.
S manažmentom sa stretávame na každom kroku, možno si to ani neuvedomujeme. Plánujeme
si svoje aktivity, organizujeme voľný čas, komunikujeme s priateľmi, spolupracovníkmi,
obchodnými partnermi, motivujeme svoje okolie a vykonávame kontrolu uskutočnených
činností. To všetko je manažment, respektíve jeho základné prvky a činnosti.
Robbins a Coulter (2004) považujú manažment za proces koordinácie pracovných
činností pracovníkov tak, aby boli úlohy vykonané efektívne. Proces predstavuje hlavné
funkcie a aktivity manažérov a koordinácia prác pracovníkov znamená sústredené úsilie
o efektívne prevedenie činností.
Manažment viacerí autori definujú jednoducho ako proces uskutočňovania základných
manažérskych činností, ktorými sú plánovanie, organizovanie, vedenie ľudí a kontrola. Tento
proces však má aj dôležitú dimenziu cieľovej orientácie a efektívneho využitia zdrojov.
Všetky spomínané činnosti teda musia byť realizované tak, aby smerovali k dosiahnutiu
cieľov pri efektívnom využití všetkých disponibilných zdrojov.
Drucker (2004) chápe manažment nielen ako riadenie, ale dáva do pozornosti aj
koncepciu manažmentu ako umenie, ktorá spočíva na odbornosti v riadení, konkrétne
v schopnosti plánovať, organizovať, motivovať a viesť ľudí, koordinovať, komunikovať
a kontrolovať tak, aby podnik fungoval úspešne.
Obrázok 3.1: Proces manažmentu
Zdroj: www.manazerskakademia.sk
Analýza
Definovanie cieľov
Plánovanie
Organizovanie
Implementácia
Kontrola
Rozhodovanie
Komunikácia
Motivácia
80
Na obrázku 3.1 je znázornený proces manažmentu, ktorý pozostáva z viacerých fáz
a spolu tvorí uzatvorený cyklus, ktorý sa pravidelne opakuje. Začína sa analýzou, pokračuje
stanovením cieľov, ktoré sa transformujú do plánov spoločnosti. Nasleduje proces
organizovania, ktorého úlohou je zosúladiť zdroje v podniku, ktoré budú následne v procese
implementácie využité na dosiahnutie stanovených cieľov. Dosiahnuté výsledky sú potom
podrobené porovnaniu s cieľmi v procese kontroly. Zistené výsledky kontroly by mali byť
následne použité pre analýzu, aby sa preniesli do stanovenia nových cieľov a plánov pre
budúce obdobie. Činnosti v strede (rozhodovanie, komunikácia, motivácia) sú každodennými
činnosťami práce manažéra, prostredníctvom ktorých dosahujú ciele.
Manažment predstavuje ucelený systém, ktorý pozostáva zo štyroch základných
funkcií. Plánovanie ako prvá a najdôležitejšia manažérska funkcia predstavuje stanovenie
cieľov a určenie spôsobov, ako ich možno dosiahnuť. Takže na jednej strane si manažéri
musia uvedomiť čo chcú a na druhej strane ako sa k daným cieľom možno dopracovať. Cieľ
bez cesty nemá význam.
Druhou manažérskou funkciou je organizovanie. Ide o proces efektívneho zosúladenia
podnikových zdrojov. Zdroje je potrebné získať a alokovať v podniku takým spôsobom, aby
sa podarilo vytýčené ciele v maximálnej možnej miere naplniť. Jedná sa najmä o zdroje
ľudské, materiálové a kapitálové. Vo všeobecnosti sa za najdôležitejší zdroj považujú ľudské
zdroje, ktoré predstavujú hybnú silu každého podniku. Podnik môže mať mnoho peňazí, ale
ak sa obklopí nesprávnymi a nekvalifikovanými ľuďmi, tak veľmi ľahko a rýchlo o tieto
peniaze v dôsledku nesprávnych rozhodnutí môže prísť.
Montana, P.J. a Charnov, B.H. (2008) definujú manažment jednoducho ako prácu
s inými ľuďmi, s úmyslom zabezpečiť splnenie cieľov organizácie ako aj jej členov.
Preto treba ľudskej pracovnej sile venovať zvlášť veľkú pozornosť. Z toho dôvodu
treťou manažérskou funkciou je vedenie ľudí. Vedenie ľudí možno charakterizovať ako
proces, v ktorom sa manažéri snažia ovplyvniť činnosť svojich podriadených tak, aby
stanovené ciele boli splnené. Využívajú sa pri tom rôzne nástroje ako sú motivačné prvky,
komunikácia a štýl vedenia. Preto je táto funkcia považovaná za základnú náplň každodennej
práce manažéra a za skutočné umenie jeho práce. Môžete mať rovnako schopných
pracovníkov, ale každý manažér s nimi dosiahne aj tak iný výsledok. Je to práve dôsledok
používania vhodne zvolenej komunikácie, schopnosti prikazovať, ale aj delegovať úlohy,
uplatňovania správneho štýlu vedenia podľa danej situácie a umenia použiť motivačné
faktory, ktoré podnecujú pracovníkov k iniciatíve vykonávať pridelené úlohy. Paralelu možno
81
nájsť v športe. Dobrý tréner môže aj so slabším tímom vyhrať zápas nad silnejším, ak dokáže
vhodne rozdeliť úlohy a s hráčmi ich aj odkomunikovať, hráčov vie patrične motivovať
a dokáže ich správnym štýlom presvedčiť, že zvolená taktika môže viesť k úspechu. Takže na
prvý pohľad horšie „zdroje“ budú efektívnejšie využité, ako tie lepšie. Aj v podnikovom
riadení množstvo a kvalita zdrojov ešte nezaručujú úspech, ak s nimi manažér nebude vedieť
zaobchádzať.
Poslednou funkciou manažmentu je kontrola, ktorá často je chápaná iba zúžene ako
proces porovnania skutočného stavu so stavom naplánovaným. Takéto ponímanie kontroly je
však nedostačujúce. Uvedené porovnanie je iba časťou kontrolného procesu. Efektívna
kontrola by mala byť vykonávaná nielen za účelom odhalenia disproporcií pri plnení plánov,
ale aj nástrojom na navrhnutie korekčných opatrení a odstránenia nežiaducich vplyvov.
Pomáha tak vytvoriť sústavu noriem a štandardov, ktoré sú založené na reálnej situácii
v podniku. Informácie z výsledkov kontroly tak môžu byť použité ako vstupné parametre do
plánovania. Tým sa celý kruh uzatvára a manažment tak predstavuje ucelený a nikdy
nekončiaci proces.
Manažment nie je však všeliek na všetky problémy podniku. Poľnohospodárske
podniky nevynímajúc. Manažment je spôsob, akým sa riadia procesy, nástroj na efektívne
riadenie a motivovanie ľudí. Je vôbec aplikácia manažmentu v podnikovom prostredí
dôležitá? Alebo dokáže podnik prežiť aj bez systematického riadenia? To sú veľmi ťažké
otázky. Áno, podnik môže existovať bez účelného a cieľovo orientovaného riadenia. Ale asi
nie dlho. Odpoveď na otázku prečo je manažment dôležitý možno nájsť v nasledovných
výhodách manažérskeho riadenia:
• získanie najlepších výsledkov z daných zdrojov,
• zabezpečenie prostriedkov, ktoré vedú k cieľu,
• zaistenie systematických metód, ktoré vedú k dlhodobému úspechu,
• poskytnutie tímu pocitu zodpovednosti, súdržnosti a zamerania na cieľ,
• poskytnutie základu pre hodnotenie a rozvoj zamestnancov.
Z uvedeného vyplýva potreba aplikovania manažmentu v podnikových podmienkach.
Zvlášť, keď sa v súčasnosti nachádzame v dynamickom prostredí, ktoré sa neustále mení.
Manažéri tak musia pružne reagovať na nové výzvy a snažiť sa eliminovať hrozby, ktoré
môžu ohroziť existenciu podniku. Prostredníctvom manažmentu teda možno využiť zdroje na
získanie lepších výsledkov. Manažment poskytuje smer a vedie k cieľovo orientovanému
správaniu v podniku. Predkladá možné metódy, ktorých uplatňovanie prináša sociálny
82
a ekonomický efekt. Poukazuje na dôležitosť ľudí v podniku a poskytuje základ pre neustály
rozvoj zamestnancov. Treba ich však patričným spôsobom viesť, čo je základnou náplňou
práce každého manažéra.
3.3.2 Analýza
Proces manažérskych rozhodnutí by mal vždy začínať od analýzy. Podnik nepôsobí
v prostredí izolovane, ale je obklopovaný mnohými subjektmi, ktoré ho ovplyvňujú. Aby bol
podnik úspešný, musí mapovať prostredie, v ktorom pôsobí, aby mohol na príslušnú situáciu
nájsť riešenie v podobe vhodne naformulovanej stratégie. Sedláčková a Bruchta (2006)
uvádzajú, že výsledky analýzy sú základnými východiskami pre formulovanie stratégie.
Strategická analýza obsahuje mnohé analytické techniky využívané pre identifikáciu vzťahov
medzi okolím podniku a zdrojovým potenciálom podniku. Cieľom strategickej analýzy je
identifikovať a ohodnotiť všetky relevantné faktory, ktoré majú alebo by mohli mať vplyv na
stratégiu a cieľovú orientáciu firmy.
Existuje mnoho druhov analýz, ktoré môžu pomôcť podniku lepšie identifikovať
prostredie, v ktorom pôsobí. Medzi veľmi známe a prospešné analýzy môžeme zahrnúť
nasledovné:
• PEST alebo PESTLE analýza,
• SPACE analýza,
• analýza konkurenčných síl,
• analýza zraniteľnosti,
• VRIO analýza,
• SWOT analýza,
• Portfólio analýza.
Nutnosťou je zhodnotenie silných a slabých stránok, ktoré vyplývajú z interného
prostredia podniku. Rovnako dôležitou súčasťou je identifikácia príležitostí a ohrození, ktoré
na podnik vplývajú z externého prostredia. Účinným nástrojom na zhodnotenie interného
a externého prostredia je SWOT analýza.
SWOT analýza podľa Slávika (2005) kompletizuje a zoraďuje vnútorné silné a slabé
stránky podniku, jeho vonkajšie príležitosti a hrozby podľa dôležitosti. Je východiskom pre
formulovanie stratégie, ktorá vznikne ako súlad medzi internými schopnosťami podniku
(vyjadrené silami a slabosťami) a jeho vonkajším prostredím (vyjadrené najmä príležitosťami
83
a hrozbami). Matica SWOT by však nemala byť len zoznamom položiek. Po jeho zostavení
by si mal stratég-analytik položiť niekoľko otázok:
• Disponuje podnik vnútornými prednosťami, ktoré sa môžu stať základom na budovanie
stratégie? Disponuje podnik výnimočnou schopnosťou, ktorá umožní získať
konkurenčný predstih?
• Ktoré slabosti sú natoľko výrazné, že podnik zraňujú a znemožňujú mu sledovať určitú
stratégiu? Na zvrátenie ktorej slabosti sa má podnik zamerať?
• Pre ktoré príležitosti má podnik schopnosti a zdroje, aby ich sledoval s reálnou nádejou
na úspech?
• Akých hrozieb by sa malo vedenie podniku najviac obávať a aké strategické opatrenia
musí pripraviť na účinnú obranu?
• Čo môže podnik urobiť, aby zvrátil slabosti na sily a hrozby na príležitosti?
Na základe výsledkov SWOT analýzy je potom možné pristúpiť k formulovaniu
stratégie. Z posúdenia silných a slabých stránok, respektíve príležitostí a ohrození a ich
vzájomnou kombináciou je možné sformulovať 4 typy stratégií. Ich členenie je znázornené na
obrázku 3.2.
Jednotlivé stratégie možno charakterizovať nasledovne:
•••• Stratégia SO – môže si ju zvoliť podnik, v ktorom prevažujú sily nad slabosťami
a príležitosti nad hrozbami. Vzhľadom na svoje mohutné sily je schopný využiť
všetky ponúkajúce sa príležitosti. Odporúča sa ofenzívna stratégia z pozície sily.
•••• Stratégia ST - stratégia silného podniku, ktorý sa nachádza v nepriaznivom prostredí.
Silná pozícia by sa mala využiť na blokovanie nebezpečenstva, zastrašenie
konkurencie alebo únik do bezpečnejšieho prostredia. Odporúča sa defenzívna
stratégia, ktorou si podnik chráni už vydobytú pozíciu.
84
Interné prostredie
Silné stránky S Slabé stránky W E
xter
né
pro
stre
die
Príležitosti O Stratégia SO Stratégia WO
Hrozby T Stratégia ST Stratégia WT
Obrázok 3.2: Stratégie podľa SWOT matice
Zdroj: Slávik (2005), Strategický manažment
•••• Stratégia WO – pre podnik, v ktorom prevažujú slabosti nad silami, nachádza sa však
v atraktívnom prostredí. Aby podnik využil otvárajúce sa príležitosti, na ktorých
zvládnutie nemá dostatok vnútorných schopností, snaží sa postupne posilňovať svoju
pozíciu a odstrániť nedostatky. Odporúča sa stratégia spojenectva, ktorá umožní
zväčšiť vnútornú silu a podieľať sa na príležitosti so spoľahlivým spojencom.
•••• Stratégia WT - pre podnik, ktorý je slabý a nachádza sa v neatraktívnom prostredí.
Takýto podnik musí uvažovať v lepšom prípade o odchode z daného podnikania a pokúsiť sa
etablovať v priaznivejšom prostredí, kde by jeho slabosti neboli také výrazné, alebo v horšom
prípade bude svoje podnikateľské aktivity redukovať a likvidovať (stratégia úniku alebo
likvidácie).
3.3.3 Plánovanie
Robbins a Coulter (2004) sa zaoberajú otázkou, či plánovanie prináša lepšie výsledky
v organizácii. Konštatujú, že plánovanie je vo všeobecnosti pozitívnym javom, ale nemožno
bez výhrad tvrdiť, že podniky, ktoré plánujú, dosahujú lepšie výsledky ako tie, ktoré
neplánujú.
Montana a Charnov (2008) uvádzajú, že plánovanie môže byť popísané ako určenie
cieľa, zhodnotenie alternatívnych ciest a rozhodnutie o špecifickej ceste na dosiahnutie cieľa.
Podľa Bělohlávka a kol. (2006) je plánovanie proces zahrňujúci stanovenie
organizačných cieľov, výber vhodných prostriedkov a spôsobov ich dosiahnutia a definovania
očakávaných výsledkov v stanovenom čase a na požadovanej úrovni. Autori poukazujú na
85
dôležitosť plánovania, pretože plánovanie je základom manažmentu, od neho sa odvíjajú
všetky ďalšie funkcie, preto má pre úspešnosť podniku veľký význam.
Podstata plánovania je podľa Grznára a kol. (2009) vymedzená nasledovnými
skutočnosťami:
• proces určovania podnikových cieľov a smerov, ktorými sa podnik chce v budúcnosti
uberať,
• cieľavedomá a sústavná činnosť určujúca, aké kroky organizácia podnikne za účelom
dosiahnutia svojich cieľov,
• systematický rozvoj cielených programových činností na dosiahnutie podnikových
cieľov založených na analyzovaní, vyhodnocovaní a triedení predvídaných príležitostí,
• stanovenie cieľov organizácie a prostriedkov a ciest pre ich dosiahnutie.
Význam plánovania charakterizuje Bělohlávek a kol. (2006) v nasledovných
skutočnostiach:
• zvyšovanie efektivity – všetky činnosti sú efektívnejšie, ak sa jasne stanovia ciele,
zvolené optimálne varianty ich dosiahnutia a sú zaistené zodpovedajúce zdroje
a definované merítka kontroly,
• znižovanie rizika – plánovanie umožňuje objektívnejšie určiť riziká plánovaných
činností a pripraviť sa na ich elimináciu, čo umožňuje pružnejšie reagovanie na
nepredvídateľné zmeny,
• úspešné organizačné zmeny – plánovanie zahŕňa aj žiaduce zmeny v organizácii, ich
úspešné dosiahnutie nie je možné bez plánovaného postupu,
• integrácia úsilia – dobré plánovanie prináša efekt vďaka účinnému zlaďovaniu
čiastkových cieľov a správaniu organizačných jednotiek,
• rozvoj manažérov – plánovanie núti manažérov, aby svoje rozhodnutia vzťahovali
k budúcim výsledkom a tak musia systematicky uvažovať o súčasnosti aj budúcnosti,
čo má pozitívny dopad na úroveň a neustály rozvoj manažérov,
• vývoj štandardov výkonnosti – pomocou plánovania sú v podobe cieľov určované
racionálne, objektívne a reálne štandardy výkonnosti celej organizácie, útvarov
a pracovníkov.
Podstatou plánovania je stanovenie cieľov na základe analýzy. Ciele formulované
v podniku by mali byť zostavené podľa princípu SMART. Je to slovo vyjadrené začiatočnými
písmenami slov, ktoré popisujú požiadavky na ciele. Preto každý cieľ by mal byť:
86
S (specific) – jasne zadefinovaný, špecifikovaný,
M (measureable) – merateľný, aby sa dal porovnať s dosiahnutými výsledkami,
A (accepted) – akceptovaný (manažérmi, ale aj pracovníkmi),
R (realistic) – reálny,
T (time limited) – časovo ohraničený.
Barney a Hesterly (2006) popisujú, že základom dosiahnutia konkurenčnej výhody je
uplatňovanie krokov procesu strategického riadenia, ktorý začína sformulovaním vízie,
poslania a cieľov podniku a končí implementáciou stratégie a dosiahnutím konkurenčnej
výhody. Poslanie podniku, od ktorého sa odvíja systém cieľov charakterizujú jednoducho ako
dlhodobý účel, zámer, zmysel spoločnosti, ktorý určuje, čím chce podnik byť v budúcnosti.
Malo by obsahovať aj hodnoty, ktoré sú v podniku vyznávané. Ďalej poukazujú na to, že na
poslanie musia nadväzovať ciele, ktoré charakterizujú ako špecifické, merateľné budúce
želateľné stavy, prostredníctvom ktorých podnik hodnotí plnenie svojho zámeru a realizáciu
svojho poslania.
3.3.4 Organizovanie
Organizovanie predstavuje druhú základnú funkciu manažmentu. V nadväznosti na
plánovanie je jeho hlavnou úlohou vytvoriť systém prvkov a väzieb medzi nimi, ktoré by mali
zabezpečiť efektívne využívanie podnikových zdrojov, následné dosahovanie konkurenčnej
výhody a tým aj úspechu na trhu v súlade so stanovenými cieľmi podniku.
Organizovanie definujeme ako proces usporiadania všetkých disponibilných zdrojov
podniku tak, aby sa zabezpečilo efektívne plnenie cieľov stanovených v procese plánovania.
Účelom je vytvorenie organizačného systému, ktorý zvýši úroveň manažmentu pre lepšie
využívanie podnikových zdrojov. Výsledkom tohto procesu je potom organizácia, ktorá sa
dokáže na trhu presadiť a byť konkurencieschopná.
Mnoho podnikov má v súčasnosti problémy s vybudovaním silnej
a konkurencieschopnej organizácie. Medzi najzávažnejšie príčiny prečo sa podnik stáva
„stratenou“ (prehrávajúcou, slabou) organizáciou, zaraďujeme nasledovné faktory:
1. nejasná vízia – vízia a misia podniku neinšpiruje ľudí, nevedia kde sa podnik
nachádza, kam smeruje a čo je jeho hlavným poslaním do budúcnosti,
87
2. nedostatok vodcovských schopností – manažéri často disponujú strachom zo zmeny,
nemajú podnikavého ducha, štýl vedenia ľudí je buď príliš direktívny alebo príliš
benevolentný, v podnikoch často absentuje program rozvoja vodcovských schopností,
3. odrádzajúca (nepodporujúca) podniková kultúra – v podniku nie sú hodnoty, ktoré
zdieľajú spoločne zamestnanci aj vedenie, vyskytuje sa nedôvera voči
spolupracovníkom, podnikové riadenie je zamerané na problémy a nie na výzvy
a príležitosti, pracovníci strácajú sebadôveru, pretože žiadna chyba nie je tolerovaná
a práca im neprináša uspokojenie,
4. vysoká miera byrokracie – byrokratická organizačná štruktúra s veľkým počtom
úrovní vytvára mnohé bariéry v komunikovaní a spomaľuje tvorbu a prijímanie
rozhodnutí, zabraňuje tvorivému mysleniu a presadeniu nových podnetných nápadov
zo strany zamestnancov,
5. nedostatok iniciatívy – slabá motivácia a nedostatočná podpora vytvára priestor len
pre defenzívnu prácu pracovníkov a nie kreatívnu a tak každý zamestnanec robí iba to,
čo musí a nevytvára tak nové hodnoty v podniku, manažment sa nezaoberá
výkonnosťou organizácie dostatočne,
6. slabá vertikálna komunikácia – vytvára príliš veľa nejasností a neistoty, pretože ľudia
nevedia čo top manažéri zamýšľajú a plánujú, následne ľudia v podniku pociťujú, že
ich prínos nie je potrebný,
7. nízka úroveň medzifunkcionálnej spolupráce – nedostatok spoločných cieľov
viacerých oddelení, slabá úroveň vytvárania tímov ľudí z viacerých oddelení,
chýbajúci duch spolupráce môže zabrániť rozvoju podnikateľských aktivít,
8. slabá tímová práca – nedostatok zdieľaných hodnôt a cieľov v rámci podniku
a následné vytvorenie neefektívnej podnikovej kultúry, nízka schopnosť lídrov viesť
tím a neochota pracovať v tíme sú hlavnými príčinami nevytvárania tímov
v organizácii resp. vedú k disfunkcii už vytvorených tímov.
Ak sa podnik chce stať silnou organizáciou, ktorá bude flexibilne reagovať na potreby
trhu, treba vykonať kroky organizačného procesu. Organizačný proces predstavuje sústavu
nasledovných činností (Gozora, 2005):
• reflektovanie na plány a ciele podniku,
• stanovenie hlavných úloh,
• rozdelenie hlavných úloh do podúloh,
• alokácia zdrojov na podúlohy,
• vyhodnotenie výsledkov podnikových kategórií.
88
Účelom organizačného procesu je:
• rozdelenie práce podľa špecifikácie a oddelení,
• vymedzenie úloh a zodpovedností spojených s jednotlivými prácami,
• koordinovanie rôznych úloh organizácie,
• sústredenie práce do vytvorených vnútropodnikových jednotiek,
• vytvorenie vzťahov medzi jednotlivcami, skupinami a oddeleniami,
• vytvorenie formalizovaných línií autority,
• rozmiestnenie a efektívne využívanie zdrojov organizácie.
Vhodným mechanizmom usporiadania činností a zdrojov, pre zabezpečenie plynulého
plnenia cieľov, je vytvorenie organizačnej štruktúry. Zmyslom organizačnej štruktúry je
rozdelenie práce medzi členov organizácie a koordinácia ich aktivít tak, aby boli zamerané
k dosiahnutiu cieľov. V podniku má vhodne zvolená a vytvorená organizačná štruktúra
prispieť k víťazstvu nad súpermi v konkurenčnom boji na trhu.
Organizačná štruktúra umožňuje:
• efektívnu činnosť organizácie a využitie zdrojov,
• sledovanie aktivít organizácie,
• pridelenie zodpovednosti za jednotlivé oblasti činnosti organizácie členom
a skupinám,
• koordináciu činností rôznych zložiek organizácie a rôznych oblastí činnosti,
• prispôsobenie zmenám v okolí,
• sociálne uspokojenie členov, ktorí pracujú v organizácii.
Podľa usporiadania jednotlivých prvkov organizácie možno rozlišovať nasledovné
typy organizačných štruktúr:
• funkcionálna,
• divizionálna (produktový model, územný model, zákaznícky model),
• maticová.
Funkcionálna organizačná štruktúra
Predstavuje základnú organizačnú formu, v ktorej sa pracovníci združujú podľa
podobnosti úloh, schopností a aktivít. Majú na starosti zvyčajne jednu funkčnú oblasť
podniku (účtovníctvo, marketing, financie, výroba). Vychádza z deľby práce a špecializácie
pracovníkov. Útvary sa vytvárajú na základe zoskupovania rovnakých alebo príbuzných
89
činností. Členenie podniku na menšie jednotky (útvary) pri vytváraní funkcionálnej
organizačnej štruktúry, je znázornené na nasledujúcom obrázku 3.3.
Obrázok 3.3: Stratégie podľa SWOT matice
Zdroj: Slávik (2005), Strategický manažment
Funkcionálna organizačná štruktúra je typická pre menšie organizácie, pretože tie
potrebujú pomerne vysokú mieru špecializácie.
Uvedené členenie organizácie poskytuje spoločnosti nasledovné výhody:
• zabezpečuje dôslednú deľbu práce podľa činností,
• umožňuje dôsledné riadenie a kontrolu príslušnej funkcie,
• rešpektuje princíp pracovnej špecializácie,
• obmedzuje duplicitu výkonu činností.
V súvislosti s uvedeným členením je potrebné tiež identifikovať možné nedostatky,
ktoré sú nevýhodou takéhoto organizačného konceptu. Patria k nim najmä:
• problémy so zabezpečením koordinácie medzi jednotlivými funkčne špecializovanými
činnosťami,
• vedenie podniku je pracovne zaťažené operatívnymi úlohami,
• spôsobuje nedostatočnú prispôsobivosť a flexibilitu,
• tendencie k zvýšenej miere centralizácie rozhodovania.
Divizionálna organizačná štruktúra
Takýto typ štruktúry vzniká členením na relatívne samostatné divízie. Tie sú rozdelené
podľa druhu výroby či služby (predaj potravín, kozmetiky, elektroniky), podľa geografického
umiestnenia (Bratislava, Nitra, Košice, Žilina) alebo podľa typov zákazníkov (napr.: hotely
pre náročnú klientelu, pre turistov, pre študentov). Každá divízia má vytvorené svoje vlastné
útvary (napr.: finančný, prevádzkový, obchodný, technický). Odborné činnosti sú tak
rozdelené medzi jednotlivé divízie, čo umožňuje pružné a operatívne jednanie divízií.
Výskum Výroba Marketing Financie Ľudské zdroje
Vedenie podniku
90
Divizionálna organizačná štruktúra je často výsledkom transformácie organizácie, ktorá sa
rozrástla, a pre ktorú sa stala funkcionálna štruktúra nepružnou a neefektívnou.
Ako príklad uvádzame členenie organizácie na základe geografického kritéria, čo je
znázornené na obrázku 3.4.
Obrázok 3.4: Územný model divizionálnej organizačnej štruktúry
Zdroj: Spracovanie autora
Maticová organizačná štruktúra
Maticová štruktúra vzniká najmä pri zostavovaní pracovných tímov, ktoré sú
vytvárané za účelom splnenia špeciálnej úlohy (projektu) a sú zamerané na určitý problém
v rámci podniku. Odborné tímy sú zložené z pracovníkov niekoľkých útvarov a tí sa všetci
podieľajú na riešení jednotlivých úloh. Tímy bývajú zvyčajne dočasné, po splnení úlohy sa
členovia tímu zaraďujú do iného tímu. Manažéri jednotlivých projektov sú podriadení
vedeniu podniku, funkčné zložky podniku prispievajú ku koordinácii riešenia projektov.
Takýto typ organizačnej štruktúry spája prvky funkcionálnej a divizionálnej štruktúry, ktoré
však výrazne dynamizuje a zlepšuje flexibilitu riešenia problémov. Špecifickou črtou, ktorá sa
vymyká z rámca manažérskych zásad (formulovaných Fayolom), je využívanie dvoch
nadriadených (projektového manažéra a vedúceho príslušného útvaru) pre členov tímu.
Z uplatňovania maticovej štruktúry vyplývajú v podniku výhody:
• efektívne a flexibilné využitie vysokokvalifikovaných špecialistov,
• zamestnanci zostávajú súčasťou pôvodnej organizačnej štruktúry,
Divízia 1 Divízia 2 Divízia 3 Divízia 4
Vedenie podniku
Financie
Marketing
Výroba
Financie
Výroba
Marketing
Financie Financie
Výroba Výroba
Marketing Marketing
91
• lepšie využitie disponibilných zdrojov,
• špecialisti môžu byť využití vo viacerých projektoch.
Maticová štruktúra spôsobuje aj nevýhody:
• možnosť konfliktov v dôsledku dvojitej podriadenosti,
• vysoké nároky na organizačnú a intelektuálnu úroveň pracovníkov,
• náročné vymedzovanie právomocí a zodpovedností vedie k zvyšovaniu
administratívnych nákladov,
• zložité rozhodovanie o prideľovaní finančných zdrojov.
Členenie organizácie na základe maticovej organizačnej štruktúry je uvedené na
nasledovnom obrázku 3.5.
Obrázok 3.5: Maticová organizačná štruktúra
Zdroj: Spracovanie autora
3.3.5 Vedenie ľudí
Vedenie ľudí je treťou manažérskou funkciou. Predstavuje umenie manažéra efektívne
využívať ľudské zdroje na naplnenie podnikových cieľov. Spočíva v ovplyvňovaní
pracovníkov najmä prostredníctvom motivácie a komunikácie.
Projekt 1 Projekt 2 Projekt 3
Vedenie podniku
Ľudské
zdroje
Marketing
Financie
Výroba
92
Sedlák (2007) uvádza, že vedenie ľudí možno definovať ako schopnosť alebo proces
ovplyvňovania ľudí, v ktorom sa manažéri s využitím svojej moci a právomoci usilujú
ovplyvniť účasť podriadených na dosahovaní podnikových cieľov.
Vedenie ľudí podľa Míku (2006) je proces, keď pôsobí jeden človek na druhého tak,
aby konal tak, aby sa naplnili požiadavky, ciele, či želania manažérov a vlastníkov.
Výsledkom je potom cieľové správanie jednotlivých zložiek podniku.
Vedenie ľudí podľa Bělohlávka a kol. (2006) sa skladá zo štyroch prvkov:
• schopnosti využívať efektívne a zodpovedne moc,
• schopnosti pochopiť, že motivácia ľudí závisí od času a situácie,
• schopnosti inšpirovať,
• schopnosti pôsobiť takým spôsobom, ktorý prispieva k rozvoju priaznivej,
motivujúcej klímy.
V procese vedenia ľudí a riadenia celého podniku manažér zohráva viaceré roly.
Mintzberg ich rozdelil do troch základných skupín.
• interpersonálne roly – manažér nimi buduje interpersonálne kontakty,
o manažér vedúci – reprezentuje organizáciu, alebo jej časť,
o manažér vodca – usmerňuje a koordinuje činnosť podriadených, aby plnili
ciele organizácie,
o manažér spojka – zaisťuje interakciu v podniku, rozvíja potrebné vzťahy
medzi jednotlivcami a skupinami vo vnútri organizácie a smerom von,
• informačné roly – charakterizujú manažéra ako človeka, ktorý informácie prijíma
a prenáša,
o manažér monitor – sleduje riadenú jednotku a jej okolie, aby mohol
identifikovať zmeny, problémy a informovať o nich zainteresovaných
pracovníkov,
o manažér šíriteľ informácií – prenáša informácie podriadeným, ktorí by sa
k nim nedostali, ale sú potrebné,
o manažér hovorca – sústreďuje sa na externú komunikáciu mimo
organizačnej jednotky,
• rozhodovacie roly – patria medzi najdôležitejšie, nakoľko prijaté rozhodnutia
ovplyvňujú stupeň realizácie vytýčených cieľov,
93
o manažér podnikateľ – má pracovať tak, aby realizoval potrebné zmeny
ovplyvňujúce podnikateľskú úspešnosť organizácie,
o manažér riešiteľ porúch – reaguje na možné tlaky, zmeny a zaisťuje ich
riešenie (štrajk, prepúšťanie),
o manažér alokátor zdrojov – je zodpovedný za efektívne umiestnenie
zdrojov v podniku,
o manažér rokovateľ – vystupuje ako zástupca podniku, koná v jej záujme.
Na to, aby manažér dokázal efektívne plniť svoje úlohy, tak potrebuje zabezpečiť aj
spoluúčasť spolupracovníkov a podriadených. Zvyčajne sa to uskutočňuje prostredníctvom
uplatňovania motivácie a vhodne zvolenej komunikácie.
Bělohlávek (2006) charakterizuje motiváciu ako vnútorný stav organizmu, ktorý ho
aktivuje reagovať určitým spôsobom na určité podnety. Uvádza aj faktory pracovnej
motivácie, medzi ktoré patria najmä:
• Istota (bezpečnosť) je definovaná ako súbor záruk, ktoré podnik poskytuje
zamestnancovi v rovine uspokojenia jeho existenčných, ekonomicko-sociálnych
a psychologických potrieb.
• Príležitosť na postup podnik poskytuje zamestnancovi v rovine možností zlepšiť si
svoju ekonomickú situáciu, organizačný status alebo profesionálnu kvalifikáciu.
• Podnik a jeho vedenie je definovaný ako faktor, ktorý obsahuje aspekty uplatňovania
sociálnej a personálnej politiky v podniku, najmä v oblasti manažmentu. Napríklad,
aké možnosti podnik vytvára na otvorenú komunikáciu zamestnancov a manažérov,
aký štýl riadenia sa v podniku preferuje.
• Mzda patrí k faktorom, ktorý je často najviac zvýrazňovaný v pracovnom procese.
Mzda ako stimul (vonkajší podnet) sa najrýchlejšie transformuje na motív (vnútorný
podnet) a akceleruje motivované správanie a konanie zamestnancov. Je to faktor,
ktorý najrýchlejšie vyvoláva a viaže na seba pocity, napríklad pocit spravodlivosti,
pocit hodnotenia, pocit porovnávania sa, závisti a pod.
• Charakter a vnútorný obsah práce je faktor, v ktorom sú obsiahnuté vnútorné aspekty
pracovnej činnosti, ako sú možnosť tvorivého prístupu, iniciatívy, pestrosť, možnosť
sebauplatnenia a sebarealizácie.
• Bezprostredný nadriadený je faktor, ktorý vyplýva z profesionálneho riadenia
a vedenia ľudí manažérom. Obsahuje prvky ako lojálny prístup, spôsob komunikácie,
spravodlivosť v hodnotení a odmeňovaní, pochopenie pre ťažkosti.
94
• Sociálne aspekty pracovnej činnosti zahŕňajú sociálne kontakty na rovnakej úrovni
v rámci podniku v pracovnom i mimopracovnom styku, napríklad dobrá spolupráca,
priateľstvo, hrdosť na príslušnosť k podniku a podobne.
• Komunikácia je faktor, ktorý sa týka toku informácií vo všetkých smeroch v rámci
podniku.
• Pracovné podmienky - ide o faktor, ktorý zahrňuje napríklad pracovný čas, fyzikálne
aspekty pracovného prostredia, vybavenosť pracovnými nástrojmi a podobne.
• Pôžitky - ide o faktor, ktorý obsahuje napríklad využívanie sociálneho fondu,
dovolenky, výhody dôchodkového a sociálneho poistenia, iné výhody, ktoré podnik
svojim zamestnancom poskytuje.
3.3.6 Kontrola
Proces manažmentu uzatvára svoj kruh prostredníctvom poslednej manažérskej
funkcie, ktorou je kontrola. Kontrola má význam, keď v podniku dochádza k rozdielom medzi
plánovanými zámermi a skutočnými výsledkami. Kontrola prostredníctvom porovnania
zámerov poskytuje dôležité informácie, ktoré odkrývajú rezervy a úspory vo vynakladaní
práce, ktoré slúžia ako nástroj zlepšovania do budúcnosti. Súčasťou kontroly musí byť aj
prijatie príslušných opatrení na odstránenie odchýlok. Kontrola je tak spätnou väzbou na
plánovanie, pretože konfrontuje plány so skutočne dosiahnutými výsledkami.
Význam kontroly charakterizuje Bělohlávek (2006) v nasledovných bodoch.
• zameranie úsilia firmy – efektívna kontrola zameriava všetku energiu smerom
k dosahovaniu rozhodujúcich organizačných cieľov,
• monitorovanie, hodnotenie a ovplyvňovanie organizačného správania – posilňuje
správanie a činnosti, ktoré si praje manažment,
• koordinovanie činností – zabezpečenie zosúladenia úloh na základe vypracovaných
noriem a štandardov,
• znižovanie neistoty – kontrola stanovuje zásady ako riešiť opakujúce sa situácie,
Kontrolný proces predstavuje sled krokov:
1. stanovenie cieľa kontroly
2. určenie kontrolných kritérií, štandardov,
3. identifikácia odchýlok, porovnanie plánov so skutočnými výsledkami,
4. analýza odchýlok, zistenie príčin vzniku nežiaducich odchýlok,
95
5. výber nápravného opatrenia a určenie spôsobu jeho realizácie,
6. realizácia nápravného opatrenia.
Kontrolný proces poskytuje nasledovné funkcie:
• dohľad – kontrolné systémy dohliadajú na prebiehajúce činnosti, aby boli dosiahnuté
požadované ciele,
• porovnávanie – cieľom je porovnať rozdiely medzi aktuálnym výkonom
a požadovaným cieľom a posúdiť, či je táto odchýlka akceptovateľná,
• náprava odchýlok – slúži na ovplyvnenie súčasného a budúceho výkonu,
• ovplyvňovanie budúcich rozhodnutí – poskytuje spätnú väzbu, z čoho vyplýva
poučenie pre manažérov v rozhodovaní do budúcnosti.
V podnikoch sa vyskytujú najmä tieto slabé stránky kontrolných procesov, ktoré môžu
znehodnotiť efektivitu riadenia a výsledky firmy.
• žiadna alebo nízka kontrola – pri absencii kontroly nemožno zaistiť poriadok, stabilitu
ani včasnú adaptabilitu na zmeny,
• prílišná kontrola – neustála kontrola, zákazy, zasahovanie nadriadených vedie
k odporu a demotivácii,
• nehospodárnosť – kontrola sa vykonáva aj tam, kde nie je potrebná, náklady na
kontrolu sú vyššie ako efekt z nej,
• nepresnosť – častou chybou sú zle použité metódy, techniky a nejasnosti merania
skutočných výkonov,
• subjektívnosť – manažéri radi podávajú také informácie, vďaka ktorým sa ukazujú
v lepšom svetle.
Na zlepšenie situácie v podniku je možné aplikovať určité zásady, ktoré prispejú
k zefektívneniu kontroly. Zásady efektívnej kontroly sú nasledovné:
• integrácia – kontrolný proces musí byť integrovaný do prostredia riadenia firmy
a musí byť v súlade s organizačnou kultúrou a nadväzovať na ostatné manažérske
funkcie,
• primeranosť – objektom kontroly musí byť len to, čo je skutočne závažné a cenné pre
rozhodovanie,
• hospodárnosť – kontrolný systém by mal odhaľovať príčiny odchýlok pri
minimálnych nákladoch a bez nežiaducich vedľajších účinkov,
• zameranie do budúcnosti – ak má byť kontrola efektívna, musí byť zameraná na
budúcnosť,
96
• zrozumiteľnosť – kontrolný systém by mal byť prispôsobený úrovni a potrebám
manažérov, ale aj jednoduchý, aby jeho výsledky boli zrozumiteľné
i kontrolovaným pracovníkom
• pružnosť – kontrolný systém musí reagovať na neočakávané zmeny, ktoré majú vplyv
na firemné ciele, plány,
• motivácia – vysoká miera participácie na kontrolnom systéme prispieva k vyššej
kvalite motivujúcej atmosféry a vedie k spoluzodpovednosti a k efektívnejšiemu
riadeniu.
3. 4 Vybrané problémy manažmentu v poľnohospodárskych podnikoch
a návrh možných riešení
3. 4. 1 Problém analyzovania prostredia
Vypracovaná analýza prostredia slúži ako nástroj identifikácie mnohých faktorov, ktoré
ovplyvňujú riadenie a celú podnikateľskú činnosť podniku. Je to prospešný nástroj, prostredníctvom
ktorého je možné zlepšiť činnosť v podniku a je základom pre budovanie konkurenčnej výhody.
V praxi sa stretávame s problémom uskutočnenia objektívnej analýzy. Existuje na to viac dôvodov:
• manažéri vykonávajúci analýzu často prehliadajú slabé stránky a sústreďujú sa iba na
prednosti,
• manažéri zvyčajne chcú vykresliť lepší obraz o podniku, ktorý riadia, ako je skutočnosť, aby
nepoukázali na svoje nedostatky,
• manažérom k vykonaniu analýzy chýbajú potrebné informácie,
• analýza je uskutočňovaná iba s cieľom, aby bol uskutočnená, a nie preto aby sa jej výsledky
zapracovali do podnikového riadenia,
• manažéri nemajú dostatok vedomostí, ako možno jednotlivé analýzy uskutočniť.
Preto sa v tejto časti budeme venovať názornému príkladu vykonania SWOT analýzy
v konkrétnom podniku a následnému určeniu možnej stratégie pre daný podnik. V tabuľke 3.1 sú
zachytené slabé a silné stránky podniku. Zároveň sú identifikované príležitosti a ohrozenia
vyplývajúce z externého prostredia podniku. Jednotlivé faktory sú následne ocenené váhami, ktoré
predstavujú dôležitosť faktorov pre podnik. Váhou 0 môže byť ohodnotený faktor. ktorý je
bezvýznamný, naopak váhou 1 najdôležitejší faktor. Suma váh sa v jednotlivých častiach SWOT
analýzy musí rovnať 1. Následne sa každému faktoru priradí hodnota, ktorá hodnotí daný faktor
v škále 1-5. Hodnotí sa intenzita, rozsah a veľkosť faktora. Hodnota 5 znamená maximálnu intenzitu
97
faktora a hodnota 1 zase minimálnu hodnotu faktora. Súčinom danej hodnoty s príslušnou váhou
dostaneme váženú hodnotu pre každý faktor. Následným sčítaním všetkých vážených hodnôt
v jednotlivých častiach SWOT analýzy dostaneme výsledné hodnoty pre sily, slabosti, príležitosti
a ohrozenia podniku.
Z uvedenej tabuľky SWOT analýzy vyplýva, že v danom podniku prevládajú silné stránky nad
slabými a z externého prostredia na podnik pôsobia intenzívnejšie hrozby ako príležitosti.
Z uvedeného možno usudzovať, že podnik disponuje vnútornými prednosťami, ktoré sa môžu stať zá-
kladom na budovanie stratégie. Ide najmä o nízke výrobné náklady a skúsených manažérov, ktorí
svojimi správnymi rozhodnutiami zabezpečujú rozvoj podniku.
SWOT analýza podniku Tab. 3.1
Interné prostredie Váha Hodnota Vážená hodnota
Silné stránky
nízke výrobné náklady 0,3 4 1,2
skúsený riadiaci pracovníci 0,25 5 1,25
produkcia ekologických produktov 0,15 3 0,45
certifikovaný systém riadenia kvality 0,1 5 0,5
dobrá geografická poloha podniku 0,1 3 0,3
vysoká kvalita produkcie 0,1 4 0,4
súčet 1 24 4,1
Slabé stránky
zastaraný strojový park 0,25 5 1,25
slabý marketing 0,15 2 0,3
nedostatok finančných zdrojov 0,25 4 1
nerozvinutá distribučná sieť 0,1 2 0,2
nízka priemerná mzda 0,15 4 0,6
vysoký priemerný vek pracovníkov 0,1 2 0,2
súčet 1 19 3,55
Externé prostredie
Príležitosti
čerpanie peňazí z fondov EÚ 0,2 3 0,6
spoľahliví dodávatelia 0,25 4 1
stáli odberatelia 0,25 4 1
akvizícia slabšieho konkurenta 0,15 3 0,45
podpora ekologického poľnohospodárstva z EÚ 0,15 2 0,3
súčet 1 16 3,35
Ohrozenia
zahraničná konkurencia 0,1 4 0,4
slabá kúpyschopnosť obyvateľstva 0,1 3 0,3
znižovanie cien poľnohospodárskej produkcie 0,15 4 0,6
zvýšenie DPH 0,2 5 1
nízky záujem o prácu v poľnohospodárstve 0,1 3 0,3
rastúce ceny energií 0,2 4 0,8
slabá podpora zo strany štátu 0,15 4 0,6
súčet 1 27 4
Zdroj: Podklady podniku a spracovanie autora
98
Konkurenčný predstih tak môže podnik zabezpečiť prostredníctvom týchto silných
stránok. Avšak v podniku existujú aj slabé stránky. Je dobré, ak podnik o nich vie. Keby
o nich nevedel, tak ich nemôže odstrániť, alebo aspoň eliminovať na nižšiu úroveň. Medzi
najzávažnejšie slabosti, ktoré podnik zraňujú a znemožňujú mu sledovať určitú stratégiu
patria najmä zastaraný strojový park a finančná stabilita podniku. Bolo by preto vhodné, aby
sa podnik zameral na tieto slabosti a postupne sa ich snažil odstrániť. Pre podnik sú
najdôležitejšie z externého prostredia príležitosti týkajúce sa spoľahlivých dodávateľov
a stálych odberateľov. Sú to príležitosti, ktoré by mal podnik využívať na výrobu kvalitných
produktov, pretože má dodávateľov poskytujúcich kvalitné vstupy do výroby. Čo opäť môže
vyústiť do konkurenčnej výhody znamenajúcej úspech na trhu. Medzi najväčšie hrozby tento
podnik zaraďuje zvýšenie cien energií ako aj zvýšenie DPH. Podnik by mal preto pripraviť
účinné opatrenia na obranu svojej pozície.
Keďže v podniku prevládajú silné stránky nad slabšími a zároveň na podnik pôsobia
viac ohrozenia ako príležitosti, pre podnik by bolo podľa matice SWOT vhodné aplikovať
stratégiu ST – to je stratégia silného podniku, ktorý sa nachádza v nie príliš priaznivom
prostredí. Silnú pozíciu môže podnik využiť na blokovanie nebezpečenstva. Odporúča sa
defenzívna stratégia, ktorou si podnik chráni už nadobudnutú pozíciu.
3. 4. 2 Problém stanovenia výrobnej štruktúry
Každý podnik sa musí rozhodovať, čo vyrábať, koľko a za akú cenu.
V poľnohospodárskych podnikoch je preto potrebné zostaviť kvalitnú výrobnú štruktúru,
ktorá bude zohľadňovať potreby trhu a zároveň sledovať ciele producenta. Výrobná štruktúra
predstavuje súbor výrobných odvetví. Paška (2004) uvádza, že úlohou výrobnej štruktúry je
zosúladenie prvkov výroby v jednotlivých odvetviach z hľadiska ich funkčnosti a vzájomných
väzieb tak, aby sa vytvoril priestor na dosahovanie ekonomického profitu.
Na zostavenie výrobnej štruktúry v podniku vplýva mnoho faktorov, medzi ktoré
môžeme zaradiť najmä:
• dopyt na trhu po jednotlivých produktoch a ich spotreba,
• marketingové analýzy,
• dohodnuté dlhodobé kontrakty,
• výrobné možnosti podniku,
• ekonomická situácia v podniku,
99
• príležitosti a ohrozenia vyplývajúce z externého prostredia (demografické trendy,
zdravý životný štýl),
• schopnosť využitia ľudských zdrojov v podniku,
• efektívnosť využitia pracovných zdrojov,
• zohľadnenie ekonomickej výhodnosti jednotlivých odvetví vo vzťahu k racionálnemu
využívaniu pôdneho fondu.
V mnohých poľnohospodárskych podnikoch výrobná štruktúra neberie na zreteľ
predmetné faktory. Preto často krát dochádza k produkcii pre trh neatraktívnych produktov,
ktoré podnik buď skladuje alebo predáva pod cenu. Preto je potrebné v podnikoch uskutočniť
reštrukturalizáciu, ktorá znamená zaradenie nového odvetvia, respektíve rozšírenie
existujúceho odvetvia na úkor vyčlenenia neefektívneho odvetvia z výrobnej štruktúry. Pri
reštrukturalizácii je potrebné zohľadniť aspoň nasledovné kritériá:
• rešpektovanie vyváženej sústavy hospodárenia na pôde – ide o biologickú zásadu,
ktorá musí byť v poľnohospodárskych podnikoch splnená, pretože kolobeh živín a ich
neustále dopĺňanie sú základným predpokladom neznižovania úrodnosti pôdy a tým aj
zvýšenia výnosov,
• rešpektovanie zásady ekonomickej výhodnosti výrobných odvetví v určitých výrobných
podmienkach – keďže výrobné podmienky nie sú všade rovnaké, treba tento aspekt
brať do úvahy pri zostavení výrobného programu,
• rešpektovanie trhových podmienok miestneho, regionálneho, národného resp.
nadnárodného charakteru pri zostavení výrobného programu – miestne podmienky
a regionálne zvyklosti je potrebné zohľadniť, pretože tradície tiež výraznou mierou
ovplyvňujú dopyt a spotrebu produktov,
• rešpektovanie vybavenosti agrosubjektov dlhodobým majetkom – veľký problém na
Slovensku je zastaraný strojový park v poľnohospodárskych podnikoch alebo úplná
absencia potrebnej techniky. Je možné to riešiť vypožičaním od partnera alebo
modernizovať stroje a výrobné zariadenia, pretože opotrebovanosť má veľký vplyv na
efektívnosť celej výroby.
Na stanovenie rozsahu jednotlivých odvetví vo výrobnom programe RV a ŽV je
možné použiť napríklad veľmi jednoduchú bilančnú metódu. Samozrejme využiť sa môžu aj
pokročilejšie techniky a metódy lineárneho programovania.
Bilančná metóda spočíva v zosumarizovaní požiadaviek na výrobu. Ide o požiadavky
na splnenie množstva uzavretého zmluvami s odberateľmi, ďalej v rastlinnej výrobe treba
rátať s množstvom produkcie na osivo, prípadne na kŕmne účely, naturálie a požiadavky treba
100
navýšiť o prípadné straty. Sumarizáciou týchto požiadaviek sa v RV dosiahne požiadavka na
celkovú výrobu v tonách. Podelením tejto celkovej požiadavky na výrobu dlhodobým
hektárovým výnosom dostaneme rozsah danej plodiny, čiže výmeru, na ktorej treba danú
plodinu pestovať, aby boli splnené všetky požiadavky kladené na výrobu.
Pre lepšie pochopenie uvádzame príklad z podniku podnikajúcom v KVO, ktorý má
dohodnuté zmluvy na 1500 t jačmeňa jarného s pivovarníckym subjektom. 100 t plánuje
podnik odpredať zamestnancom, 110 t na výmenu za osivo a 240 t na kŕmne účely. Ráta so
stratami pri sušení a čistení cca 50 t. Suma požiadaviek na celkovú výrobu je teda 1500 + 100
+ 110 + 240 + 50 = 2000 t. Priemerná hektárová úroda v danom v subjekte za posledných 5
rokov bola 5,4 t.ha-1. Z toho vyplýva, že rozsah výrobného odvetvia jačmeňa jarného je 370,4
ha. To je výmera, na ktorej je vhodné pestovať jačmeň, aby boli uspokojené požiadavky do
výroby dané zmluvami s odberateľmi, kŕmnymi účelmi, stratami a pod. Podobným spôsobom
je možné stanoviť aj výmeru ostatných plodín.
0,00
50,00
100,00
150,00
200,00
250,00
1993
1995
1997
1999
2001
2003
2005
2007
2009
roky
EU
R.t
-1
Výnosy (EUR/t) Náklady (EUR/t)
Lineárny (Výnosy (EUR/t)) Lineárny (Náklady (EUR/t))
Obrázok 3.6: Trend vývoja nákladov a výnosov jačmeňa jarného v SR
Zdroj: VUEPP a spracovanie autora
Toto je však iba naturálne vyjadrenie rozhodovania sa o výrobnej štruktúre. Podnik
však musí rozhodnúť aj z ekonomického hľadiska, či vôbec dané odvetvie vo výrobnej
101
štruktúre ponechá. Na to možno využiť trendovú metódu, kde sa analyzuje vývoj nákladov
a výnosov pre jednotlivé odvetvia z hľadiska času. Uvádzame graf (obrázok 3.6), v ktorom je
naznačený trend vývoja nákladov a výnosov na 1 t pri jačmeni jarnom v SR za roky 1993 –
2009. Zároveň je naznačený aj predpokladaný vývoj na nasledovné obdobie. Trend vývoja
nákladov je charakterizovaný rovnicou y= 4,938x+81,876 a trend vývoja výnosov rovnicou
y= 5,98x+91,959.
Pre manažment podniku je najdôležitejšie z uvedeného obrázku, že výnosy rástli
rýchlejšie ako náklady. Z toho vyplýva, že z dlhodobého hľadiska môže byť jačmeň
považovaný za ekonomicky zaujímavú strategickú plodinu. Prehľad výnosov a nákladov
poskytuje aj tabuľka 3.2. Tá nám aj ukazuje hodnoty miery rentability v jednotlivých rokoch.
Aj z tabuľky je jasné, že priemerná hodnota miery rentability v sledovanom období rokov
1993 – 2009 je pomerne slušná a dosahuje hodnotu 17,19%, čo znamená, že každé EUR
vložené do výroby nám prinesie zisk 17 centov.
Vývoj nákladov, výnosov, výsledku hospodárenia a
miery rentability jačmeňa jarného v SR
Tab. 3.2
Výnosy (EUR.t-1)
Báklady (EUR.t-1)
Výsledok hospodárenia
(EUR.t-1) MR (%)
1993 91,02 77,47 13,54 17,48
1994 103,30 81,79 21,51 26,30
1995 105,29 89,72 15,57 17,35
1996 124,18 106,02 18,16 17,13
1997 134,07 101,18 32,90 32,51
1998 119,10 102,20 16,90 16,53
1999 122,68 116,31 6,37 5,48
2000 128,99 186,52 -57,53 -30,84
2001 152,26 130,62 21,64 16,57
2002 155,18 132,78 22,41 16,88
2003 162,58 141,64 20,95 14,79
2004 171,94 115,42 56,53 48,98
2005 161,75 131,02 30,74 23,46
2006 176,29 157,64 18,65 11,83
2007 231,46 166,57 64,89 38,96
2008 206,83 152,23 54,60 35,87
2009 131,30 158,3 -27,00 -17,06
Zdroj: VUEPP a výpočty autora
102
3. 4. 3 Bízka zamestnanosť v poľnohospodárstve a nízke mzdy
Nízka zamestnanosť v poľnohospodárstve a neustále zmenšujúci sa priemerný
evidenčný počet zamestnancov pracujúcich v poľnohospodárstve sú závažné problémy.
Obzvlášť v súčasnosti v čase krízy. S týmto problémom však úzko súvisí aj nadväzný
problém, ktorý súvisí s nízkou mzdou pracovníkov. Súčasný stav v poľnohospodárstve
z hľadiska vývoja počtu pracovníkov a vývoja priemernej mesačnej mzdy zachytávajú
nasledovné grafy.
Z grafu na obrázku 3.7 vidíme neskutočný pokles pracovnej sily v poľnohospodárstve
na Slovensku za posledných 10 rokov. V roku 2009 pracovalo v poľnohospodárstve iba 45%
ľudí oproti roku 2000. Každým rokom sa evidenčný priemerný počet pracovníkov znižoval až
na súčasnú hodnotu. Je možné predpokladať, že toto ešte nie je konečné číslo. Pokles bude
pravdepodobne ešte pokračovať, pretože nesystémové kroky, ktoré bránia rozvoju
poľnohospodárstva na Slovensku, podporujú skôr import poľnohospodárskych produktov
a potravín zo zahraničia, ako samotných prvovýrobcov.
Neustály pokles pracovníkov je zapríčinený najmä nasledovnými faktormi:
• slabá výkonnosť a nízka konkurenčná schopnosť sektoru poľnohospodárstva,
• nízka mzda pracovníkov,
• nesystémové opatrenia podporujúce likvidáciu poľnohospodárstva na Slovensku.
77 332
72 06766 727
58 892
49 93848 362
44 630 41 72338 370
35 023
0
10 000
20 000
30 000
40 000
50 000
60 000
70 000
80 000
90 000
2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008 2009
roky
po
čet
osô
b
Priemerný evidenčný počet zamestnancov (osoby)
Obrázok 3.7: Vývoj priemerného evidenčného počtu zamestnancov v poľnohospodárstve SR (2000 – 2009)
Zdroj: SLOVSTAT
103
Teraz sa dotkneme problému, ktorý so zamestnanosťou pracovníkov úzko súvisí. Je to
odmeňovanie pracovníkov, respektíve ich nízke mzdy. Prehľad priemerných mesačných
miezd v poľnohospodárstve zachytáva obrázok 3.8. Zároveň je na obrázku uvedené
porovnanie miezd s priemernou mzdou za celé hospodárstvo SR v období rokov 2000-2009.
Trend vývoja miezd v poľnohospodárstve je charakterizovaný regresnou rovnicou v tvare
y=34,208x+252,6 a v hospodárstve SR rovnicou y=42,794x+321,92. Z uvedeného jasne
vidieť, že mzdy v poľnohospodárstve nedosahujú ani zďaleka úroveň miezd v hospodárstve
SR, čo je jednou z hlavných príčin odchodu pracovnej sily z poľnohospodárstva.
0,00
100,00
200,00
300,00
400,00
500,00
600,00
700,00
800,00
2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008 2009
roky
EU
R
Priemerná mesačná mzda v poľnohospodárstve SR (EUR)
Priemerná mesačná mzda v hospodárstve SR (EUR)
Obrázok 3.8: Vývoj priemernej mesačnej mzdy v poľnohospodárstve
a hospodárstve SR (2000 – 2009)
Zdroj: SLOVSTAT, MPSVaR SR
Tabuľka 3.3 nám poskytuje ešte lepšie porovnanie, ako to je so mzdami
v poľnohospodárstve. V rámci tabuľky je uskutočnené porovnanie miezd
v poľnohospodárstve a hospodárstve SR na základe ich rozdielu v období 2000 – 2009 a na
základe indexu, ktorý stanovuje percentuálny podiel mzdy v poľnohospodárstve ku mzde
v hospodárstve na Slovensku.
Z uvedenej tabuľky vyplýva značná disparita medzi mzdami v poľnohospodárstve
a v hospodárstve SR. Mzda v poľnohospodárstve v danom období dosahovala úroveň iba 76 –
104
81% z priemernej mzdy v hospodárstve SR. Aj keď nárast miezd bol pomerne rovnaký
(zvýšenie o 92% v poľnohospodárstve a 96% v hospodárstve SR), tak rozdiel sa neustále
zvyšoval. Pracovníci v poľnohospodárstve mali v roku 2000 mzdu o zhruba 73 EUR nižšiu
ako bol priemer miezd v hospodárstve SR. V roku 2009 však tento rozdiel narástol až na
hodnotu 156 EUR, čo ročne predstavuje až 1872 EUR a to rozhodne nie je zanedbateľná
čiastka. To je skutočne poľnohospodárstvo takým zbytočným sektorom odvetvia národného
hospodárstva, že práca nemôže byť lepšie ohodnotená? Asi nie.
Komparácia priemernej mzdy v poľnohospodárstve a v hospodárstve SR
Tab. 3.3
priemerná mesačná mzda
v poľnohospodárstve (EUR)
v hospodárstve (EUR)
rozdiel (poľn.-hosp.)
index poľn./hosp. (%)
2000 305,81 379,41 -73,60 80,6
2001 331,78 410,44 -78,66 80,8
2002 350,14 448,48 -98,34 78,1
2003 365,66 476,83 -111,17 76,7
2004 413,02 525,29 -112,27 78,6
2005 445,87 573,39 -127,52 77,8
2006 484,81 622,75 -137,94 77,9
2007 534,32 668,72 -134,40 79,9
2008 588,23 723,03 -134,80 81,4
2009 587,81 744,50 -156,69 79,0
priemer 440,74 557,28
index (09/00) 192,22 196,23
Zdroj: MPaRV SR, MPSVaR SR, výpočty autora
Z uvedenej situácie vyplývajú nasledovné možnosti:
• „naliať“ do poľnohospodárstva viac peňazí – túto možnosť však manažment podniku
nedokáže ovplyvniť a nie je ani vôľa zhora, pretože priority každej vlády sú iné ako
rozvoj poľnohospodárstva, zabezpečenie sebestačnosti v potravinách, znižovanie
importu lacnejších a často aj nekvalitnejších produktov a rozvoj zamestnanosti vo
vidieckych sídlach,
• zvýšiť výkonnosť poľnohospodárstva – toto je určite cesta, ale veľmi zarúbaná. Zvýšiť
výkonnosť znamená buď produkovať viac (ale pri limitujúcich faktoroch asi sotva)
alebo predávať za vyššie ceny (v prípade vyššej ceny však môže dôjsť k strate
konkurencieschopnosti). Vývoj indexu cien vstupov do poľnohospodárstva ako aj
vývoj indexu cien poľnohospodárskych produktov v rokoch 2005 – 2009 je zachytený
na obrázku 3.9. Z neho vyplýva, že vstupy do poľnohospodárstva rastú rýchlejšie ako
105
ceny produktov. Trend vývoja cien vstupov je charakterizovaný lineárnou rovnicou
v tvare y=2,24x+100,02 a trend vývoja cien poľnohospodárskych produktov je
charakterizovaný rovnicou y=0,65x+100,09. Je nutné podotknúť, že index cien je
počítaný k bázickému roku 2005. To znamená rok po vstupe SR do EÚ. Od tejto doby
vidíme výraznejší rast vstupných nákladov do poľnohospodárstva, ako je rast cien
produktov. Žeby náhoda? Ako teda možno produkovať vyššiu výkonnosť, keď je
takýto trend? Asi len zázrakom.
• diverzifikácia činností poľnohospodárskych subjektov – toto je asi jedna z možností,
ktorá skutočne môže priniesť efekt do zvýšenia príjmov zamestnancov a následne
rozvinúť činnosť tak, aby sa podarilo aj vytvoriť prípadné nové pracovné miesta
a zvýšiť tak zamestnanosť v regiónoch. Možným riešením je rozšíriť svoju pôsobnosť
do nepoľnohospodárskych činností, napríklad rozvojom agroturizmu. Tým sa vytvorí
priestor pre nové pracovné miesta a zároveň pre zvýšenie príjmov. Ako ďalší možný
príklad diverzifikácie uvádzame možnosť rozšírenia pomocou ekologickej výroby.
90
95
100
105
110
115
120
2005 2006 2007 2008 2009
roky
%
index cien vstupov do poľnohosp. (%)index cien poľnohosp. produktov (%)Lineárny (index cien vstupov do poľnohosp. (%))Lineárny (index cien poľnohosp. produktov (%))
Obrázok 3.9: Vývoj indexu cien vstupov do poľnohospodárstva a cien
poľnohospodárskych produktov
Zdroj: SLOVSTAT a výpočty autora
106
V tabuľkách 3.4 a 3.5 uvádzame aj komparáciu poľnohospodárskeho subjektu
produkujúceho pšenicu ekologickým spôsobom v KVO s priemerom konvenčne pestovanej
pšenice v KVO. Z tabuľky vyplýva, že je to možná cesta k zvyšovaniu príjmov
v poľnohospodárstve. Aj napriek tomu, že v ekologickom systéme sú náklady na produkciu
väčšie, čo je spôsobené najmä väčšou prácnosťou výroby, má ekologický systém pestovania
pozitívny ekonomický dopad, pretože cena realizovanej produkcie je neporovnateľne vyššia.
Z porovnania vyplýva, že pšenica pestovaná ekologickým spôsobom, dosiahla za sledované
obdobie v skúmanom subjekte priemerný výsledok hospodárenia 53,34 EUR.t-1. Pšenica
pestovaná konvenčným spôsobom v KVO dosiahla o 36,69 EUR nižší výsledok hospodárenia
v priemere za sdané obdobie. Je treba podotknúť, že je to cesta iba pre niektoré podniky,
nakoľko na Slovensku zatiaľ nie je vybudovaný trh.
Vývoj nákladov, výnosov a výsledku hospodárenia (EUR.t-1)
pšenice ozimnej pestovanej ekologickým spôsobom v KVO
Tab. 3.4
Ekologické Báklady (EUR.t-1)
Výnosy (EUR.t-1)
Výsledok hospodárenia
(EUR.t-1)
2000 110,28 143,4 33,12
2001 102,5 164,14 61,64
2002 347,21 159,73 -187,48
2003 112,35 152,69 40,34
2004 169,63 145,56 -24,07
2005 98,98 136,96 37,98
2006 160,87 168,13 7,26
2007 111,48 306,81 195,33
2008 149,35 381,25 231,9
2009 131,56 268,89 137,33
Priemer 149,42 202,76 53,34
Zdroj: Interná evidencia podniku a výpočty autora
107
Vývoj nákladov, výnosov a výsledku hospodárenia (EUR.t-1)
pšenice ozimnej pestovanej konvenčným spôsobom v KVO Tab. 3.5
Konvenčné Báklady (EUR.t-1)
Výnosy (EUR.t-1)
Výsledok hospodárenia
(EUR.t-1)
2000 139,05 130,45 -8,60
2001 118,70 145,16 26,46
2002 136,36 143,90 7,54
2003 157,80 158,97 1,16
2004 107,91 147,65 39,73
2005 120,96 141,54 20,58
2006 135,23 154,38 19,15
2007 157,11 232,32 75,22
2008 141,11 169,06 27,95
2009 154,80 112,15 -42,65
Priemer 136,90 153,56 16,65
Zdroj: VUEPP a výpočty autora
Samozrejme aj samotná produkcia plodín ekologickým spôsobom má svoje úskalia
a nie je všeliekom na nízke príjmy v poľnohospodárstve. Je na každom podniku, aby zvážil
svoje možnosti a v nadväznosti na to učinil rozhodnutie o zavedení ekologickej výroby.
3. 5 Zhrnutie
Manažéri poľnohospodárskych podnikov nemajú v súčasnom období v čase krízy
ľahkú úlohu. Základom práce manažéra je plánovanie, najmä v oblasti výroby, predaja a v
oblasti rozvoja podniku. V turbulentných podmienkach, keď dochádza k neustálym zmenám,
je predvídať ceny, množstvo produkcie a ďalšie faktory takmer nemožné. Je preto urobiť
dôslednú analýzu a vypracovať stratégiu, ktorej základom bude konkurenčná výhoda.
Dôležitú úlohu pri tom zohráva analýza vnútorného a vonkajšieho prostredia podniku. Do
interného prostredia patria všetky zdroje a spôsobilosti, ktoré podnik má a využíva ich
v konkurenčnom boji. Externé prostredie je tvorené súborom faktorov ekonomického,
sociálneho, politického a technologického prostredia, ktoré podnik síce ovplyvniť nemôže, ale
zato tieto faktory výrazným spôsobom determinujú správanie podniku.
Na základe silných a slabých stránok respektíve príležitostí a ohrození manažéri
podniku stanovujú stratégiu. Najlepšou situáciou je, ak podnik pôsobí v relatívne atraktívnom
prostredí, z ktorého vyplývajú mnohé príležitosti, ktoré sa podnik v dôsledku mnohých
108
silných stránok snaží využiť. Preto sa odporúča ofenzívna stratégia z pozície sily. Najhoršou
situáciou je pôsobenie podniku v neatraktívnom prostredí plnom nástrah a ohrození a zároveň
podnik nemá dostatok sily na odolávanie, pretože slabosti prevládajú nad silnými stránkami.
Vtedy sa skôr odporúča odchod z daného podnikania a etablovanie v priaznivejšom prostredí,
kde by slabosti neboli až také výrazné. Preto je možné navrhnúť stratégie úniku, alebo ak
podnik nemá možnosť úniku, tak zvolí stratégiu likvidácie s redukciou podnikateľských
aktivít. SWOT analýza je v tejto kapitole rozobratá na príklade konkrétneho
poľnohospodárskeho podniku.
Ďalším problémom a zároveň umením manažérskej činnosti je stanovenie výrobnej
štruktúry zloženej z výrobných odvetví takým spôsobom, aby boli splnené tak biologické ako
aj ekonomické kritériá kladené na poľnohospodársku výrobu. Vhodným spôsobom je
stanovenie výrobnej štruktúry na základe rozsahu jednotlivých odvetví, ktoré vychádzajú
z požiadaviek zákazníkov a z cieľov podniku. Dôležitú úlohu pritom zohráva trend vývoja
nákladov a výnosov v jednotlivých odvetviach, ktoré nám udávajú mieru rentability, ktorá je
jedným z dôležitých kritérií pri zaradení výrobného odvetvia do výrobnej štruktúry
poľnohospodárskeho podniku.
Posledným veľkým problémom v manažmente poľnohospodárskych podnikov
naznačeným v tejto kapitole je odmeňovanie pracovníkov, ktoré je v značnej disproporcii
oproti ostatným odvetviam národného hospodárstva. Kapitola udáva porovnanie priemernej
mesačnej mzdy v poľnohospodárstve a hospodárstve Slovenska. Z údajov je zrejmé, že hlavne
na základe mzdy dochádza k odlivu pracovnej sily z poľnohospodárstva. Preto tieto dva
problémy veľmi úzko súvisia. Na problém sa pozeráme z viacerých hľadísk riešenia. Je to
možnosť nalievania viac peňazí do poľnohospodárstva, ktorá sa v súčasnosti popri prioritách
EÚ a vlády zdá nereálna. Ako riešenie vnímame schopnosť diverzifikovať svoju činnosť. Či
už z hľadiska rozšírenia poľnohospodárskej výroby smerom k produkcii ekologickým
spôsobom, čím je možné (pri optimálnych podmienkach) dosiahnuť väčší zisk podnikov,
ktorý by následne mohol byť rozdelený medzi pracovníkov na zvýšenie miezd. Riešením
smerom k spojeniu poľnohospodárstva s nepoľnohospodárskymi činnosťami môže byť rozvoj
agroturizmu, čo zvýši príjem spoločnosti a zároveň pomôže k zvýšeniu zamestnanosti
v danom regióne ako aj k rozvoju regiónu.
109
Modul 4 Riziko v poľnohospodárstve
4.1 Cieľ a zhrnutie modulu Riziko v poľnohospodárstve
Cieľom tejto kapitoly je poskytnúť základný prehľad o rizikách v poľnohospodárstve
a s dôrazom na ekonomické a klimatické riziká. Následne sa venujeme nástrojom
a znižovanie rizík v poľnohospodárstve, medzi ktoré patria:
1. Diverzifikácia
2. Flexibilita
3. Delenie rizika
4. Prenos rizika
5. Poistenie
Materiál následne analyzuje na súbore poľnohospodárskych podnikov (PO) vývoj v oblasti
poistenia plodín a poistenia zvierat na Slovensku v období rokov 1994-2009.
Zhrnutie.
Rastúca miera rizika v poľnohospodárstve je spôsobená klimatickými faktormi a vysokými
výkyvmi v oblasti cien. Na znižovanie rizika je nevyhnutné uvedomenie si miery vplyvu
jednotlivých rizík na subjekt a následná voľba nástroja na ich zmierňovanie. Jednotlivé
nástroje pri použití majú pozitívny vplyv na zníženie rizika, ale na druhej strane majú aj svoju
cenu. Cieľom podnikania v poľnohospodárstve by tak ako aj v iných odvetviach mal byť zisk.
Následne dotácie môžu byť chápané ako kompenzácia za presadzovanie iných spoločenských
cieľov. Primárny cieľ – zisk – je možné dosahovať činnosťou, ktorá generuje pridanú
hodnotu. Určite nie nečinnosťou a orientáciou na činnosti s nízkou pridanou hodnotou.
V tomto kontexte je nevyhnutné prispôsobiť aktivitu a ekonomickú činnosť podniku
podmienkam na trhu a prípadné riziká znižovať nástrojmi na to určenými. Jednotlivé formy
a ich použitie je uvedené v závere tejto kapitoly.
V oblasti poľnohospodárskeho poistenia je nevyhnutné akceptovať všeobecné charakteristické
črty poistného vzťahu: Solidárnosť, Neekvivalentnosť, Podmienená návratnosť. Z analýzy
poľnohospodárskeho poistenia na Slovensku ako aj v iných krajinách je možné konštatovať,
že rozsah a rámec poistenia ako ho chápeme a vnímame na Slovensku môže byť diametrálne
odlišný. Dá sa poistiť aj cena, aj sucho. Podmienkou je len zvýšenie miery participácie zo
strany štátu, lebo o takýto model komerčné poisťovne neprejavujú záujem. Dôvodom je oveľa
vyššia rizikovosť, ako pri iných produktoch. Dôvodom je systematický charakter škôd, ktorý
110
spôsobuje riziko veľkého rozsahu škody u veľkého počtu poistených. Preto bez participácie
štátu, či už vo forme zastrešovateľa, zaisťovateľa, alebo finančného garanta, poistenie proti
významným rizikám, ktoré poľnohospodárov trápia, nie je reálne. Jednou z možností je
taktiež angažovanie sa celej EÚ, ktorá by Spoločnú poľnohospodársku politiku mohla
prispôsobiť s dôrazom na znižovanie rizika.
Oveľa efektívnejšie a rýchlejšie znižovanie rizika s cieľom dosiahnutia zisku je však na
podniku samom. A to aj v oblasti produkčného rizika a aj na úrovni cenového rizika.
Orientácia sa na činnosti s vyššou pridanou hodnotou možno aj kombináciou
poľnohospodárskej a nepoľnohospodárskej výroby alebo služieb znižuje riziko a hlavne vedie
k trvalo udržateľnému poľnohospodárstvu na slovenskom vidieku
4.2 Legislatívny rámec v oblasti rizika
Oblasť riadenia rizika je z hľadiska legislatívy upravená dôkladne len v oblasti
poistenia. Základnými právnymi normami sú:
Zákon č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
Zákon č 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
Zákon č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník
Špecificky poľnohospodárske poistenie upravuje § 12 nariadenia vlády SR č. 264/2009 Z. z.
o podporných opatreniach v pôdohospodárstve, podľa ktorého je možné poskytnúť dotáciu na
zaplatené poistné v rastlinnej a živočíšnej výrobe až do výšky 50% zaplateného poistného.
Objem vyčlenených prostriedkov je možné nájsť na
http://www.mpsr.sk/sk/index.php?navID=161&id=901.
4.3 Podnikateľské riziko
S každou hospodárskou činnosťou, ktorú podnikateľský subjekt vykonáva, súvisí istá
miera rizika. Je potrebné túto kategóriu definovať, rozčleniť a následne analyzovať nástroje
na jej elimináciu alebo znižovanie. Vo všeobecnosti je riziko možné charakterizovať ako
odchýlku od očakávaného vývoja, ktorú spôsobujú zmeny buď vnútorných a vonkajších
faktorov, ktoré podnikanie ovplyvňujú. Táto odchýlka môže byť jednak pozitívna alebo
negatívna. Negatívny prejav rizika má negatívny vplyv na dosahovanie zisku, ktorý je
v trhovej ekonomike všeobecne akceptovaný cieľ podnikania. Naopak pozitívna prejav
spôsobuje dosahovanie lepších výsledkov ako boli výsledky predpokladané.
111
Tak ako každý sektor hospodárstva aj poľnohospodárstvo je vystavené riziku.
Niektoré druhy rizika sú zhodné s inými sektormi a niektoré sú pre poľnohospodárstvo
špecifické. Skôr, než sa budeme rizikom bližšie zaoberať, je potrebné zadefinovať
rozhodovanie sa v rôznych podmienkach a stavoch. Vo všeobecnosti teória rozhodovania
pozná rozhodovanie v podmienkach istoty, rizika, neistoty a neurčitosti, ako uvádza
VARCHOLOVÁ, T. (2008).
Rozhodovanie v podmienkach istoty je charakteristické úplnosťou informácií
o jednotlivých alternatívach, ich priebehu a ich dôsledkoch. Známe sú taktiež stavy okolia.
A tak je možné rozhodovanie v podmienkach istoty charakterizovať ako stav, kedy sú úplne
známe interné aj externé podmienky a taktiež výsledky a dôsledky jednotlivých alternatív,
medzi ktorými a subjekt rozhoduje.
Rozhodovanie v podmienkach rizika je situácie, kedy na rozdiel od rozhodovania
v podmienkach istoty nie sú dostupné a úplné všetky informácie, ktoré subjekt potrebuje.
Pozná však jednotlivé alternatívy a možné stavy okolia a vie taktiež určiť pravdepodobnosti
nastatia jednotlivých alternatív. Vie preto s s využitím štatistických metód riziko
rozhodovania kvantifikovať.
Rozhodovanie v podmienkach neistoty je v porovnaní s predchádzajúcimi situáciami
menej isté a jednoznačné. Ide o stav, kedy subjekt pozná možné alternatívy a stavy okolia,
nevie však jednotlivým alternatívam priradiť pravdepodobnosti. Preto nie je možné využiť
štatistické metódy pre kvantifikáciu rizika.
Rozhodovanie v podmienkach neurčitosti je najmenej istou alternatívou. Ide
o situáciu, kedy nie sú známe ani podmienky ani možné alternatívy.
Z hore uvedeného členenia je jednoznačný fakt, že množstvo objektívnych informácií
a jeho zvyšovanie pozitívne ovplyvňuje rozhodovanie smerom k väčšej miere istoty.
Definovaním rizika sa a jeho členením sa aj na Slovensku zaoberá niekoľko autorov.
Riziko je podľa KOŠČA (2002) kategóriou vedeckého poznania a je spojené s nádejou,
respektíve šancou, ktorá v závislosti na vedomostiach či nevedomostiach, istote či omyloch,
pravdepodobnosti či náhody, môže vyústiť v ekonomický úspech – zisk, alebo v ekonomický
neúspech – stratu.
ŠLOSÁR, R.(2002) považuje riziko za cenu, ktorú musí podnikateľ zaplatiť za
vyhliadku na očakávaný zisk z podnikania. Je to stav nedokonalej znalosti, keď si je subjekt
rozhodovania vedomý rôznych následkov svojho rozhodnutia a vie odhadnúť aj stupeň
pravdepodobnosti, že ten alebo onen následok nastane.
Ľudská averzia voči riziku je kľúčovým faktorom, prečo sa ľudia snažia o riadenie
rizika, hovorí ČUNDERLÍK,D.(2004) Vo všeobecnosti si ľudia spájajú akékoľvek riziko
112
s možnosťou, že sa stane niečo zlé. Slová „zlé“ a „príležitosť“ predstavujú dva kľúčové
elementy rizika. Z finančného rizika sa riziko rovná možnosti finančných strát.
Riziko ako veličina je tvorená dvoma komponentmi konštatuje SZABO, Ľ.(2005) Prvý
z nich je neistota a druhý určitý možný negatívny dosah neistoty na subjekt, ktorý môže mať
napr. podobu finančnej resp. majetkovej škody alebo straty. S týmto chápaním rizika potom
úzko súvisí jeho stotožňovanie s pravdepodobnosťou vzniku negatívnych udalostí.
MARKOVIČ, P. (2003) riziko je istá odchýlka od želaného stavu, ktorá môže byť
vyvolaná súhrou trhových síl, ale v konečnom dôsledku jej prejav bude spôsobený činnosťou
ľudského faktora, prípadne jej výpadkom. Riziko predstavuje pravdepodobnosť, že skutočné
výsledky sa budú odchyľovať od plánovaných, a to tak v negatívnom, ako aj pozitívnom
zmysle.
Vo všeobecnosti je možné riziko definovať ako možnosť vzniku odchýlky od
očakávaného vývoja. Pričom odchýlka môže byť tak pozitívna ako aj negatívna. V dnešnom
chápaní je riziko chápané ako len negatívna odchýlka od očakávaného vývoje, avšak nižšie
uvedené členenie rizík jednoznačne poukáže aj na pozitívnu stránku rizika.
Graficky je možné riziko a rozhodovanie sa v podmienkach rizika znázorniť
nasledujúcou schémou:
Riziko a rozhodovanie sa v podmienkach rizika. Schéma 4.1
Zdroj: Autor
Schéma graficky popisuje riziko ako odchýlky od očakávaného budúceho vývoja,
ktorých veľkosť je daná alternatívami, ktoré môžu nastať a pravdepodobnosťami jednotlivých
113
alternatív. Tieto v konečnom dôsledku spôsobujú pozitívne alebo negatívne odchýlky od
očakávaného stavu.
Členiť riziko je možné podľa viacerých hľadísk. Medzi najpoužívanejšie hľadiská
patria:
Hľadisko ovplyvniteľnosti.
Podľa tohto hľadiska poznáme riziká ovplyvniteľné, ktoré môže subjekt svojim
pôsobením pozitívne alebo negatívne ovplyvniť a riziká neovplyvniteľné, ktoré subjekt
svojim konaním nedokáže ovplyvniť.
Na niektoré rizikové faktory môže subjekt určitým spôsobom pôsobiť a môže
ovplyvňovať. Príkladom takejto skupiny je pôsobenie na výšku predaja a predajných cien.
Podstatná časť rizík však patrí medzi riziká neovplyvniteľné ako napr. ceny surovín
a materiálov dovážaných zo zahraničia, dopyt na zahraničných trhoch, politická situácia
v určitých oblastiach, sadzby daní a podobne.
Hľadisko výsledku pôsobenia
Podľa tohto hľadiska rozlišujeme riziko podnikateľské a čisté. Podnikateľské riziko
spája nebezpečenstvo neúspechu s nádejou na úspech. Prijatie rizika môže viesť buď k strate
alebo k zvlášť dobrému výsledku hospodárenia. Čisté riziko je také, u ktorého existuje iba
nebezpečenstvo vzniku nepriaznivých situácií alebo nepriaznivých odchýlok od žiaduceho
stavu, za ktorý sa považuje zachovanie majetku, ľudských životov a zdravia. Čisté riziká sa
vzťahujú k stratám vyvolanými prírodnými javmi. Subjekty sa môžu pred negatívnymi
dôsledkami čistých rizík chrániť poistením. Oblasť čistých rizík je typickou ob1astou
realizácie poistnej ochrany, a preto sa tieto riziká nazývajú tiež poistiteľné riziká.
Hľadisko vplyvu na subjekty
Podľa vplyvu na subjekty rozlišujeme systematické a nesystematické riziká.
Systematické riziká sú riziká, ktoré sa systematicky menia v závislosti na celkovom
ekonomickom vývoji. Zdrojom systematických rizík sú napríklad zmeny peňažnej a
rozpočtovej politiky, zmeny daňových zákonov, celkové zmeny trhu atď. Tieto riziká
ohrozujú približne rovnakým spôsobom všetky hospodárske jednotky resp. oblasti
podnikateľskej činnosti. Označujú sa tiež ako trhové riziká vzhľadom na to, že do značnej
miery závisia na celkovom vývoji trhu. Nesystematické riziká sú nezávislé na celkovom
ekonomickom vývoji. Sú špecifické pre jednotlivé podnikateľské projekty. Príčinou
nesystematického rizika môžu byť vstup novej konkurencie na trh, odchod kľúčových
pracovníkov z firmy, havária výrobných zariadení, významná výrobná alebo technologická
inovácia atď.
114
Hľadisko vecnej náplne
Podľa vecnej náplne rozlišujeme nasledovné riziká :
a/ technické sú riziká spojené s uplatňovaním výsledkov vedecko-technického rozvoja
b/ výrobné sú riziká ohrozujúce priebeh výrobného procesu a jeho výsledky
c/ ekonomické zahrňujú širokú škálu nákladových rizík, ktoré sú vyvolané rastom cien
nákladových položiek, zahrňujú infláciu, riziká spojené s peňažnou a rozpočtovou politikou a
významnú zložku tvoria riziká spojené so zahranično-obchodnými činnosťami a podnikaním
v zahraničí
d/ trhové sú riziká spojené s úspešnosťou výrobku na domácom a zahraničnom trhu,
majú povahu rizík dopytových vo vzťahu k výške predaja a rizík cenových z hľadiska
predajných cien
e/ finančné sú riziká súvisiace s dostupnosťou bankových úverov, so zmenami
úrokových sadzieb a pod.
f/ politické sú zdrojom politickej nestability a zmien v politických systémoch
Členenie rizík je prehľadne zobrazené v nasledujúcej schéme:
Členenie rizika Schéma 4.2
Zdroj: Autor
Na výpočet rizika sa vo všeobecnosti používa smerodajná odchýlka. Hodnoty
očakávaného javu sa môžu pohybovať v istom intervale (kolísať okolo priemernej hodnoty),
pričom dosahovanie jednotlivých hodnôt možno očakávať s istou pravdepodobnosťou. Ak
sme schopní takéto rozloženie pravdepodobnosti dostatočne spoľahlivo formulovať, potom sa
Riziko
Podľa
ovplyvniteľnosti
Podľa výsledku
pôsobenia
Podľa vplyvu na
subjekty
Ovplyvniteľné
Neovplyvniteľné
Podnikateľské
Čisté
Systematické
Nesystematické
Podľa vecnej náplne
Technické
Výrobné
Ekonomické
Trhové
Finančné
Politické
115
očakávaná užitočnosť stanoví ako priemer možných efektov vážený pravdepodobnosťou ich
výskytu. Intenzita rizika sa v takom prípade kvantifikuje veľkosťou štandardnej odchýlky
daného rozloženia pravdepodobnosti podľa vzťahu.
( )∑=
−=n
iPixxi
1.
2δ
kde
δ – štandardná odchýlka,
i – 1, 2,… n počet jednotlivých meraní alebo alternatív,
xi – hodnota meraného javu pri konkrétnej alternatíve,
x – priemerná hodnota meraného javu,
pi – pravdepodobnosť, že nastane xi.
Čím je štandardná odchýlka väčšia, tým je daný variant rizikovejší. Ukazovateľ
charakterizuje odchýlku jednotlivých alternatív od priemernej alternatívy a zo všetkých
odchýlok počíta priemernú.
Druhy rizika v poľnohospodárstve
V odbornej literatúre je možné s menšími odlišnosťami nájsť ustálenú kategorizáciu
rizík v poľnohospodárstve. Vo všeobecnosti poznáme nasledovné členenie rizík
v poľnohospodárstve:
1.Ľudské alebo osobné riziká predstavujúce riziko choroby, zranenia alebo smrti
farmára a pracovných síl. Tieto riziká sú spoločné pre všetkých zamestnávateľov
a zamestnancov. V EÚ je základné krytie zabezpečované všeobecným sociálnym systémom
alebo špecifickým systémom pre daný sektor. Doplnkové krytie je k dispozícii
prostredníctvom poistného trhu.
2.Majetkové riziká sú riziká spojené s krádežou, požiarom a inými stratami alebo
poškodeniami strojov, budov a iných položiek majetku poľnohospodára používaných pre
produkciu. Straty sú bežne kryté poistením a v prípade katastrofických udalostí alebo
spoločenských pohrôm môžu byť straty na majetku redukované štátnou pomocou.
3.Produkčné alebo výnosové riziká sú často spojené s počasím, ale taktiež zahŕňajú
riziká ako sú choroby zvierat a plodín. Výnosové riziko sa meria prostredníctvom variability
116
výnosov. Variabilita výnosu pre určitú plodinu sa líši od regiónu k regiónu v závislosti na
podnebí, pôde a produkčnej metóde. Môže byť meraná v rámci subjektu, regiónu alebo na
úrovni krajiny. V prípade živočíšnej výroby je výnosové riziko nižšie pre mnohých
producentov, preto že počasie má na živočíšnu výrobu nižší stupeň vplyvu. Riziko
predstavujú najmä choroby, mechanické chyby v obslužných operáciách a variabilita
hmotnosti prírastku.
4.Cenové riziko je riziko poklesu cien výstupov a/alebo rast cien vstupov po prijatí
rozhodnutia o produkcii. Cenové riziko je merané nepravidelnosťou cien. Na rozdiel od
výnosov, vývoj cien nesleduje jasný trend. Cenové riziko je samozrejme pri mnohých
produktoch znižované cenovými podporami. Na otvorených trhoch majú ceny v rôznych
regiónoch vo všeobecnosti vyššiu mieru korelácie ako výnosy.
5.Inštitucionálne riziko je riziko spojené so zmenami v štruktúre politiky
(v oblasti poľnohospodárstva a v iných oblastiach), ktoré ovplyvňujú produkciu a/alebo
trhové rozhodnutia a v konečnom dôsledku negatívne ovplyvňujú hospodársky výsledok
poľnohospodárskeho subjektu. Inštitucionálne riziko taktiež zahŕňa riziko kontraktov a ich
porušenie.
6.Finančné riziká zahŕňajú rast nákladov kapitálu, kurzové riziko, nedostatočnú
likviditu a pokles kurzov akcií.
Jednotlivé riziká spolu často súvisia. Napríklad inštitucionálne riziko zmeny v cenovej
podpore má vplyv na cenové riziko. Taktiež reštrikcie s cieľom chrániť životné prostredie
môžu mať vplyv na výnosové riziko. Všetky kategórie rizika majú vplyv na príjmovú situáciu
poľnohospodárskeho subjektu.
Je potrebné jednotlivé riziká poznať na to aby bola možná ich identifikácia
v konkrétnych prípadoch. To je prvým predpokladom úspešného riadenia rizika. Pod týmto
pojmom rozumieme racionálne a cieľavedomé usmerňovanie hospodárskeho procesu
s cieľom zvládnuť stanovené úlohy resp. dosiahnuť vytýčené ciele. Ide teda o činnosť, ktorá
cieľavedome sleduje a analyzuje hospodársky proces, aby sa odhalili všetky nebezpečenstvá,
ktoré môžu mať nepriaznivý vplyv na podnikateľskú činnosť
117
Systém riadenia rizika Schéma 4.3
Zdroj: autor
Všeobecné nástroje na riadenie rizika
Riziko podnikateľského projektu nie je pevne stanovené a podnikateľ môže toto riziko
uplatnením vhodných postupov a opatrení znížiť, poprípade ho môže vo výnimočných
prípadoch úplne eliminovať. Postupy znižovania podnikateľského rizika možno rozčleniť do
dvoch základných skupín a to postupy zamerané na:
l. Odstránenie resp. elimináciu príčin vzniku rizík a
2. Zníženie nepriaznivých dôsledkov rizika.
Do prvej skupiny môžeme teda zaradiť tie činnosti, ktorých cieľom je pôsobiť na vlastné
príčiny vzniku rizika tak, aby sa:
a/ znížila pravdepodobnosť výskytu rizikových situácií s nepriaznivými dôsledkami pre
úspech podnikateľského projektu
b/ znížila veľkosť nepriaznivých efektov.
Do druhej skupiny činností zameraných na znižovanie podnikateľského rizika možno zaradiť
tie činnosti, ktoré sa sústreďujú na znižovanie nepriaznivých dôsledkov výskytu určitých
rizikových situácií. Tieto činnosti a postupy, ktoré majú niekedy charakter určitých
nápravných opatrení sa často označujú ako defenzívne prístupy ( stratégie ).
RIADEBIE RIZIKA
Identifikácia rizík Zhodnotenie rizika a možných dôsledkov
Finančné krytie rizika
Analýza faktorov hospodárskeho procesu
Určenie rizikových faktorov
Zhodnotenie vplyvu rizík na hospodársky
proces
Analýza metód a nástrojov na znižovanie vplyvu
Formy a spôsoby znižovania rizika
Vlastné zdroje
Cudzie zdroje
Poistenie
118
Medzi základné spôsoby znižovania podnikateľského rizika patria:
1. Diverzifikácia
2. Flexibilita
3. Delenie rizika
4. Transfér rizika
5. Poistenie
1. Diverzifikácia
Diverzifikácia predstavuje významný spôsob redukcie podnikateľského rizika, spočívajúci
v snahe rozložiť riziko na čo najväčšiu základňu.
Najčastejším druhom diverzifikácie je rozširovanie výrobného programu t.j. zahrňovanie
výrobkov rôznej povahy a zamerania do výrobného sortimentu tak, aby dôsledky poklesu
dopytu po jednom výrobku, či skupine výrobkov boli kompenzované zvýšením dopytu po inej
skupine výrobkov.
Výrobnú diverzifikáciu možno uskutočniť niekoľkými základnými spôsobmi:
1. Výrobný program sa rozširuje o predchádzajúce resp. nadväzujúce výrobné stupne tzv.
vertikálna integrácia.
2.Výrobný program sa rozširuje o ďalšie výrobky rôznej povahy tzv. horizontálna
diverzifikácia.
3. Diverzifikácia do nepríbuzných oblastí, ktorá znamená zavádzanie výrobkov úplne odlišnej
povahy, ktoré vôbec nesúvisia s doterajším výrobným programom. Dochádza k zmene
výrobnej a obchodnej stratégie firmy.
4. Geografická diverzifikácia - firma znižuje politické, kurzové a niektoré ďalšie riziká
v rôznych krajinách alebo regiónoch sveta tým, že vlastní a prevádzkuje závody v rôznych
krajinách, čím sa zníži riziko, že dôjde k súčasnému zhoršeniu podmienok tak, aby sa všetky
podniky stali stratové.
5. Diverzifikácia z hľadiska zákazníkov, odbytových ciest, dodávateľská diverzifikácia -
nebezpečenstvo pre firmu môže vzniknúť z jej jednostrannej orientácie na určitého odberateľa
svojich výrobkov resp. na určitú skupinu týchto odberateľov, z jednostrannej orientácie na
určitého dodávateľa základných surovín, materiálov, komponentov atď. Tieto druhy
diverzifikácie umožňujú znížiť na jednej strane trhové riziká plynúce zo straty rozhodujúceho
zákazníka alebo odbytovej cesty, na druhej strane riziká plynúce zo zlyhania alebo
monopolného správania sa rozhodujúceho dodávateľa.
119
Výrobná diverzifikácia ako spôsob znižovania podnikateľského rizika predstavuje určitý
protipól špecializácie a koncentrácie. Rozširovanie výrobného programu vedie na jednej
strane k zníženiu trhových rizík, na druhej strane neumožňuje v dostatočnej miere využívať
efektov plynúcich z vyššieho rozsahu produkcie.
Zníženie rizika diverzifikáciou je tým väčšie, čím odlišnejšie t.j. vzájomne
nezávislejšie sú jednotlivé prvky alebo činnosti, ktoré sú výsledkom diverzifikácie.
Najväčšieho zníženia rizika by sme teda dosiahli diverzifikáciou do prvkov alebo činností
vzájomne nezávislých, lebo existuje malá pravdepodobnosť ich súčasného neúspechu. Čím je
závislosť väčšia, tým je zníženie rizika dosiahnuté diverzifikáciou menšie.
Diverzifikáciou možno znižovať iba nesystematické, jedinečné riziká. Systematické
riziká t.j. riziká závislé na celkovom ekonomickom vývoji, ktoré postihujú všetky firmy
približne rovnako, nemožno diverzifikáciou znižovať.
Praktický význam redukcie podnikateľského rizika diverzifikáciou potvrdzujú skúsenosti
z praxe. Veľké, kapitálovo silné spoločnosti, ktoré môžu byť značne diverzifikované sa
dostávajú do existenčných problémov oveľa menej ako malé firmy. Kapitálová slabosť
malých firiem neumožňuje diverzifikáciu a ich prosperita je preto úzko viazaná na priaznivé
výsledky často jediného podnikateľského projektu. Neúspech projektu potom výrazne
ovplyvňuje jej finančnú situáciu a môže byť príčinou bankrotu.
2. Flexibilita
Nepriaznivé dôsledky výskytu určitých rizík možno znížiť flexibilitou podnikateľského
projektu. Táto pružnosť znamená schopnosť rýchle a bez vynaloženia nadmerných nákladov
reagovať na rôzne druhy zmien. Pružnosť podnikateľského projektu výrobného charakteru
možno zaisťovať viacerými spôsobmi. K najvýznamnejším z nich patrí voľba výrobného
zariadenia či technológie, ktoré nie sú úzko špecializované, ale majú univerzálny charakter.
Patrí sem:
• využívanie rôznych foriem prenájmu namiesto zakúpenia výrobných zariadení,
• snaha o znižovanie podielu nepružných (fixných) nákladov t.j. nákladov režijného
charakteru,
• vytváranie takého systému riadenia, ktorý podporuje pružné chovanie firmy.
Flexibilita nie je iba významným prvkom jednotlivých podnikateľských rozhodnutí, ale má
zásadný význam pre celkovú podnikateľskú stratégiu firmy.
3. Delenie rizika
Predstavuje taký spôsob znižovania rizika, pri ktorom sa toto riziko delí medzi dvoch alebo
viacerých účastníkov, ktorí sa spoločne podieľajú na realizácii určitého podnikateľského
120
projektu. Delenie rizika môže byť dosiahnuté viacerými spôsobmi napríklad získaním
nenávratných dotácií, zakladaním spoločných podnikov atď.
Výhodou vytvorenia spoločného podniku pre realizáciu rozsiahleho podnikateľského projektu
je, že každý účastník má na ňom iba taký podiel, že jeho strata by v prípade neúspechu
neohrozila finančnú stabilitu, a že pri realizácii projektu možno využiť špecifických predností
jednotlivých účastníkov. Za značné zníženie rizika platí každý účastník spoločného podniku
znížením potenciálneho zisku, ktorý sa rovnako ako riziko rozdeľuje medzi nich v pomere ich
kapitálovej účasti. Tvorba spoločných podnikov môže mať však aj niektoré nepriaznivé
dôsledky tzv. sekundárne riziká. Fungovanie spoločného podniku môže totiž spôsobiť určité
problémy, vyplývajúce z odlišného prístupu k riešeniu problémov spoločného podniku,
s odlišnosťami podnikateľských stratégií, štýlov riadenia jednotlivých účastníkov. Tieto
ťažkosti môžu vyústiť až do neúspechu spoločného podniku.
4. Transfér rizika
Ďalším často používaným spôsobom znižovania podnikateľského rizika je jeho transfer
(presun) na iné subjekty. Presun rizika sa uskutočňuje rôznymi spôsobmi. Najčastejšie sa
uplatňujú formy
1. uzatváranie dlhodobých kúpnych zmlúv na dodávky surovín, materiálov a polotovarov
za vopred dohodnutých podmienok
2. uzatváranie kontraktov na predaj výrobkov za vopred stanovených podmienok
3. oddialenie termínu uzatvorenia kontraktu na určité projekty spravidla technickej
povahy až do okamihu znalosti skutočných nákladov
4. termínové obchody (hedging) znižujú riziko cenového pohybu uzatvorením ďalších
kontraktov opačného charakteru.
5. Poistenie
Poistenie patrí medzi určité špeciálne druhy prenosu rizika. Negatívne dôsledky rizika určitej
budúcej nepriaznivej situácie sa prenášajú na poisťovňu, ktorá podľa podmienok poistnej
zmluvy kryje škody alebo straty buď úplne alebo čiastočne. Firma, ktorá sa poisťuje platí
poisťovni poistné, ktoré sú súčasťou nákladov.
121
Bástroje na riadenie rizika v poľnohospodárstve V teórii sa uvádzajú dva základné druhy stratégií riadenia rizika v poľnohospodárstve:
1. stratégie v rámci farmy - on-farm strategies, ktoré zahŕňajú výber produktov s nízkym
rizikom, s krátkym produkčným cyklom, diverzifikačné výrobné programy alebo
držbu vysokého stupňa likvidity.
2. stratégie na zdieľanie rizika - risk-sharing strategies, zahŕňajúce vertikálnu integráciu,
uzatváranie kontraktov na produkciu, hedging prostredníctvom futures trhov
a poistenie
Diverzifikácia
Diverzifikácia je súčasťou stratégií v rámci podniku a predstavuje významný spôsob redukcie
podnikateľského rizika, spočívajúci v snahe rozložiť riziko na čo najväčšiu základňu.
Najčastejším druhom diverzifikácie je rozširovanie výrobného programu t.j. zahrňovanie
výrobkov rôznej povahy a zamerania do výrobného sortimentu tak, aby dôsledky poklesu
dopytu po jednom výrobku, či skupine výrobkov boli kompenzované zvýšením dopytu po inej
skupine výrobkov. Nevýhodou znižovania rizika prostredníctvom diverzifikácie sú zvýšené
náklady vznikajúce v súvislosti s touto stratégiou.
V poľnohospodárstve krajín Európskej únie sa neprejavoval trend zameraný na diverzifikáciu.
Dôležitú úlohu v krajinách Európskej únie majú príjmy z mimo poľnohospodárskych aktivít.
Uzatváranie kontraktov
Marketingový kontrakt predstavuje súhlas farmára predať komoditu za vopred určenú cenu
kupujúcemu skôr, než je komodita schopná vstúpiť na trh. Kontrakty pritom môžu mať
niekoľko foriem. Môžu byť založené na fixnej cene alebo môže cena závisieť od vývoja ceny
komodity v budúcnosti. V prvom prípade je cenové riziko rovné nule a druhý prípad
neeliminuje cenové riziko úplne.
Produkčné kontrakty dávajú kupujúcemu komodity významnú kontrolu nad produkčným
procesom. V kontrakte sú špecifikované produkčné vstupy, ktoré musí farmár použiť, kvalita
a množstvo finálneho produktu a cena, ktorá bude zaplatená producentovi.
Vertikálna integrácia
Vertikálna integrácia podniku znamená rozšírenie výrobného programu o predchádzajúce
resp. naväzujúce výrobné stupne. Existuje viacero komplexných dôvodov pre vertikálnu
integráciu a redukcia rizika je len jedným z nich. Vertikálna integrácia sa v živočíšnej výrobe
122
využíva smerom k predchádzajúcim výrobným stupňom (produkcia krmiva) a pri produkcii
čerstvej zeleniny smerom k nadväzujúcim výrobným stupňom (triedenie, spracovanie
a balenie).
Hedging prostredníctvom opcií a futures kontraktov
Hedging je v teórii definovaný ako zabezpečenie sa proti riziku. V rámci tohto nástroje ide
o postup, kedy subjekt využíva organizovaný trh a v anonymnú protistranu na rozdiel od
uzatvárania kontraktov.
Futures kontrakty sa od produkčných a marketingových kontraktov odlišujú v troch
podstatných znakoch:
1. sú štandardizované z hľadiska doby a množstva
2. sú obchodované na organizovaných trhoch,
3. zatiaľ čo produkčné a marketingové kontrakty vždy zahŕňajú fyzickú dodávku statku
v dobe splatnosti, pri futures kontraktoch je to výnimkou.
Opcia je dohoda medzi dvoma zmluvnými stranami, pričom jedna zmluvná strana má právo
a druhá povinnosť splniť zmluvné podmienky. Zmluvné strany tvoria kupujúci a predávajúci.
Kupujúci má právo vo vopred stanovenom termíne za vopred stanovené cenu kúpiť resp.
predať vopred stanovené množstvo podkladového aktíva, ktorým môže byť komodita. Naopak
predávajúci má povinnosť vo vopred stanovenom termíne za vopred stanovené cenu predať
resp. kúpiť vopred stanovené množstvo podkladového aktíva.
Prvé futures kontrakty boli zobchodované v roku 1730 v Japonsku a obchodovanou
komoditou bola ryža. V roku 1848 sa začalo obchodovanie s futures kontraktmi na plodiny na
burze v Chicagu (Chicago Board of Trade). Postupne sa začalo obchodovať s futures
kontraktmi na poľnohospodárske komodity aj v iných krajinách po celom svete. V krajinách
Európskej únie sú hlavnými trhmi:
- francúzska Marché A Terme d´Instruments Financiers (MATIF)
- anglická London International Financial Futures and Options Exchange (LIFFE)
- holandská Amsterdam Exchanges futures products
- nemecká Warenterminbörse Hannover
- španielska Futuros de Citricos y Mercaderias de Valencia
Medzi severoamerickými a európskymi burzami existujú veľké rozdiely v objeme
uskutočnených obchodov. To poukazuje na potenciál európskych búrz z dlhodobého hľadiska.
Z krátkodobého hľadiska tento potenciál netreba preceňovať, keďže sú potrebné investície do
know-how a infraštruktúry.
123
Poistenie
Poistenie je formou prenosu rizika na poisťovňu. Platením poistného poistený vytvára
v poisťovni objem zdrojom, ktoré následne poisťovňa rozdeľuje na princípe podmienenej
návratnosti. Ide o používaný nástroj aj v poľnohospodárstve a jeho vývoj v rokoch 2000-2008
bližšie analyzujeme v samostatnej časti tejto monografie.
4.4 História a súčasný vývoj poistenia v poľnohospodárstve
Vývoj československého poisťovníctva až do druhej svetovej vojny bol analogický
s vývojom v ostatných krajinách. Počas obdobia do druhej svetovej vojny ani jedna komerčná
poisťovňa neprejavila zvýšený záujem o poľnohospodárske poistenie. Tento sektor poisťovali
len poisťovacie spolky a to v nedostatočnej miere. Po druhej svetovej vojne v období rokov
1945-1947 bol dekrétom č. 103/45 prezidenta v zmysle Košického vládneho programu
znárodnený priemysel, peňažníctvo a poisťovníctvo. Začal sa presadzovať vznik jednej
poisťovne s cieľom zjednotenia poistných taríf a poistných podmienok. Vznikla
Československá poisťovňa, národný podnik a v roku 1952 sa zmenila na Štátnu poisťovňu.
Rizikovosť v poľnohospodárstve bola až do roku 1990 riešená vo forme:
1. Zákonného poistenia
2. Zmluvného poistenia
3. Fondu na zmiernenie nepoistiteľných škôd v poľnohospodárstve
4. Komplexným poistením úrody
1. Zákonné poistenie vykonávala Slovenská štátna poisťovňa a slúžilo na úhradu škôd
vznikajúcich náhodnými udalosťami na majetku socialistických poľnohospodárskych
organizácií. Poistením boli kryté riziká požiar, výbuch, blesk, víchrica, povodeň alebo
záplava, ľadovec, zosuv pôdy a padanie skál. Výška poistného sa určovala na jeden
kalendárny rok na základe sadzby poistného pre danú plodinu, plánovaného množstva úrody a
platnej nákupnej ceny. Sadzba poistného bola centrálne určená v závislosti od rizikovosti
jednotlivých plodín (od 1% - 4,3%, resp. 12% pre vinič hroznorodý).
2. Zmluvné poistenie bolo upravené vyhláškou č.48/1967 Zz. a dojednávalo sa medzi
poisťovňou a poľnohospodárskym podnikom na základe samostatnej poistnej zmluvy. Bolo
možné poistiť vybrané riziká a predmetom poistenia mohli byť vínna réva, jahody, ovocie,
kvetiny a chmeľ.
124
3. Fond na zmiernenie nepoistiteľných škôd v rastlinnej výrobe slúžil na krytie
nepoistiteľných rizík ako sucho, mokro, dážď, choroby a škodcovia. Z tohto fondu mohlo
ministerstvo poskytnúť postihnutým podnikom príspevky na základe výšky škody, ktorú
určila poisťovňa. Na poskytnutie príspevku bol právny nárok
4. Komplexné poistenie úrody sa realizovalo od 1.1.1981 až do roku 1990. Pri tomto druhu
poistenia bola úroda všetkých plodín krytá proti všetkým rizikám spôsobených akoukoľvek
náhodnou udalosťou s výnimkou škôd zapríčinených nesprávnym obrábaním, ošetrovaním
alebo zberom. Boli poistené škody na množstve plodiny ale aj znížená kvalita pod vplyvom
pôsobenia rizikového faktora. Pri vyčíslovaní poistného plnenia sa vychádzalo z rozdielu
medzi poistenou a skutočne dosiahnutou hodnotou zberu. Od zisteného rozdielu sa odpočítali
nevynaložené náklady na ošetrovanie a zber a prípadný výnos náhradnej plodiny. Škoda sa
zisťovala za plodinu nie na úrovni jednotlivých parciel, ale za celkovú osiatu výmeru
v príslušnom poľnohospodárskom podniku. Poistná suma sa určovala ako súčin osiatej
výmery, plánovanej realizačnej ceny a priemeru troch najvyšších hektárových úrod
poľnohospodárskeho podniku za posledných päť rokov. Poistné na kalendárny rok sa určilo
ako súčin poistnej sumy a poistnej sadzby pre príslušnú skupinu plodín. Základom pre určenie
výšky poistného plnenia bol rozdiel medzi poistenou úrodou a skutočne dosiahnutou úrodou.
Z tohoto rozdielu poisťovňa poskytovala poistnú náhradu vo výške 80% a 20% tvorila
spoluúčasť. V prípade priaznivého škodového priebehu mohol poistený získať bonus od 10%
až do 35% poistného.
Komplexné poistenie bolo ukončené 31. 12. 1990. Zo strany poľnohospodárov bolo
toto poistenie hodnotené kladne, nakoľko prispievalo k vyrovnávaniu ich dôchodkovej
stability narušenej následkami škôd.
V roku 1990, keď na Slovensku začali vznikať nové poisťovne a Slovenská poisťovňa
stratila svoje monopolné postavenie, nastali výrazné zmeny aj v oblasti poľnohospodárskeho
poistenia. Dovtedajší model komplexného poistenia úrody bol vzhľadom na zmenu
spoločenských podmienok prekonaný. Poistenie poľnohospodárskych podnikov sa rozdelilo
na zákonné (napr. poistenie zodpovednosti za škodu) a zmluvné, ktoré sa ďalej delí na
poistenie povinné a dobrovoľné. Dobrovoľné zmluvné poistenie je zamerané na tri základné
druhy:
1. poistenie majetku,
2. poistenie hospodárskych zvierat a
3. poistenie plodín.
125
Pritom za poľnohospodárske poistenie v pravom slova zmysle je možné považovať
prvé dve oblasti.
1. Poistenie majetku.
Tento druh dobrovoľného zmluvného poistenia je zameraný na poistenie proti odcudzeniu,
krádeži a následkom živelných pohrôm. Je ho možné uzatvoriť na celý súbor majetku ako aj
na výber hmotného investičného majetku (tzv. selektívne poistenie). Poistenie majetku pre
poľnohospodárov a podnikateľov je v podstate identické. Predstavuje poistenie pre prípad
krádeže veci, poškodenia alebo zničenia živelnou udalosťou atď. Poistenie majetku má zo
všetkých druhov dobrovoľného poistenia najmenšiu škodovosť.
2. Poistenie hospodárskych zvierat.
Poistenie hospodárskych zvierat znižuje riziko živočíšnej výroby prostredníctvom širokej
palety produktov. Príkladom je poistenie zvierat a hydiny pre prípad nákazy, poistenie pre
prípad zničenia vajec v elektrickej liahni a uhynutie jednodňovej hydiny, poistenie
vysokohodnotných zvierat, poistenie kráv a vysokoteľných jalovíc pre prípad jednotlivých
škôd a poistenie prasníc pre prípad jednotlivých škôd.
3. Poistenie plodín.
Pestovanie plodín a ich poistenie je najrizikovejšie zo všetkých poistení poľnohospodárskych
subjektov, čo dokazujú aj nasledujúce údaje. Najväčšie riziko predstavuje poškodenie
poľnohospodárskej produkcie ľadovcom, poškodenie vybranými živelnými rizikami, škody
z vyzimovania, poškodenie požiarom a záplavou.
Z analýzy vývoja poistenia v súbore poľnohospodárskych podnikov (právnické osoby:
družstvá a obchodné spoločnosti) a z grafu 4.1 vyplýva skutočnosť, že zaplatené poistné na
poistenie plodín a poistenie zvierat prevyšuje náhrady škôd. Za poistenie plodín a poistenie
zvierat je však vo všeobecnosti pomer medzi náhradami škôd a zaplateným poistným
v porovnaní s poistením majetku pre poistených výhodnejší. Inak povedané vyššia rizikovosť
sa skutočne prejavuje aj v vo vyšších náhradách
126
Vývoj poistenia plodín a zvierat na Slovensku Tab. 4. 1
ROK
Poistné zaplatené na poistné udalosti
Zaplatené poistné - plodiny
Zaplatené poistné - zvieratá
Báhrada škôd z poistného
Báhrady škôd - plodiny
Báhrady škôd - zvieratá
1994 13 118 485 6 780 020 6 338 465 9 683 836 4 199 631 5 484 204
1995 23 621 988 5 677 256 17 944 732 15 395 041 5 201 089 10 193 952
1996 13 838 545 7 305 982 6 532 563 14 271 891 9 110 370 5 161 522
1997 15 165 947 8 602 370 6 563 577 16 937 324 10 954 425 5 982 899
1999 12 639 514 7 510 888 5 128 626 13 096 727 10 056 994 3 039 733
2000 11 000 100 6 355 573 4 644 526 8 084 545 5 463 022 2 621 523
2001 10 787 127 5 891 921 4 895 207 7 749 452 5 292 671 2 456 782
2002 13 558 521 8 281 850 5 276 671 6 628 129 4 640 875 1 987 254
2003 11 298 047 6 535 451 4 762 595 5 732 234 3 595 632 2 136 602
2004 8 600 734 5 065 508 3 535 226 3 471 486 1 966 308 1 505 178
2005 6 714 101 3 822 944 2 891 157 2 417 281 1 659 364 757 917
2006 6 127 830 3 359 557 2 768 273 1 811 824 1 507 635 304 189
2007 6 306 911 3 630 021 2 676 890 3 150 103 2 757 186 392 916
2008 8 265 385 5 830 844 2 434 542 9 385 116 3 601 573 5 783 542
2009 6 704 635 4 460 159 2 244 476 2 831 275 2 597 616 233 659
Zdroj: IL MPSR, vlastné prepočty
Poznámka: údaje v EUR, roky 1994-2008 prepočítané konverzným kurzom 30,1260Sk/EUR,
za poľnohospodárske družstvá a obchodné spoločnosti bez SHR
.
Graf 4.1
Zdroj: IL MPSR, vlastné prepočty
127
Graf 4.2
Zdroj: IL MPSR, vlastné prepočty
Graf 4.3
Zdroj: IL MPSR, vlastné prepočty
Trh si rozdelili komerčné poisťovne, ktorých počet sa postupne ustálil na súčasnej úrovni.
Dnes sa efektívne poľnohospodárskemu poisteniu venujú 4 subjekty: Allianz - Slovenská
poisťovňa, Generali, Uniqa a Agra poisťovňa. Vývoj trhu ako celku sa vyznačoval poklesom
úrovne poistenia. Klesali náhrady za škody a aj zaplatené poistné. Každá Zelená sprava
MPSR hodnotila poľnohospodárske poistenie rezervovane až negatívne s konštatovaním, že
odčerpáva z odvetvia zdroje, lebo poistné náhrady boli nižšie ako zaplatené poistné. V tejto
súvislosti je potrebné poznamenať, že charakteristickými črtami poistenia sú solidárnosť,
podmienená návratnosť a neekvivalentnosť. Z toho vyplýva, že na poistenie nie je možné
pozerať pohľadom, čo som zaplatil, to by som mal dostať späť.
128
Priebeh poistenia spočívajúci v tendenciách nižšej náhrady škôd oproti zaplatenému
poistnému ukazuje, že poľnohospodári prostredníctvom zaplateného poistného významne
participujú na tvorbe poistného fondu komerčných poisťovní k čomu prispieva aj dotačná
podpora. Každoročné odčerpávanie finančných prostriedkov z poľnohospodárstva
prostredníctvom vysokého poistného do komerčných poisťovní môže byť, vzhľadom na nižšie
náhrady škôd, dôkazom neadekvátne vysokej nákladovosti na poistné. Cena poistenia,
vzhľadom na dôchodkovú situáciu značnej časti podnikov, je považovaná za vysokú, preto
MP SR v snahe zvýšiť dostupnosť poistenia pre poľnohospodárske podniky zaviedlo v roku
1999 dotácie na podporu poistenia ako aj úhradu škôd spôsobených katastrofami. V rokoch
1999 až 2000 bola podpora vo výške 20% a od roku 2001 až do súčasnosti môže byť
poskytnutá do výšky 50% z predpísaného poistného. Po zarátaní tejto skutočnosti môže
poľnohospodárske poistenie pre poľnohospodára o polovicu lacnejšie a aj pomer
náhrada/zaplatené poistné z pohľadu poľnohospodára je diametrálne odlišné od výsledkov
tabuľky 4.1. Pre porovnanie je potrebné podotknúť, že priemerný pomer náhrada/zaplatené
poistné je celkovo pri neživotnom poistení v SR od 30 do 40%.
Druhy poľnohospodárskeho poistenia vo svete
Systém poistenia na Slovensku je možné charakterizovať ako systém klasického
komerčného poistenia s príspevkom štátu na úhradu časti poistného na poistenie úrody
a poistenie majetku. Vo svete sú aplikované rôzne poistné systémy na krytie rizík
v poľnohospodárstve a v nasledujúcej časti uvádzame stručnú charakteristiku niektorých
z nich.
1.Yield insurance (poistenie úrody) je najčastejšie používané pre plodiny. Pri živočíšnej
výrobe existujú vo všeobecnosti problémy s vyčíslením, pretože neexistujú jasné a objektívne
produkčné obdobia. Tak isto aj u niektorých plodín existujú problémy s presným určením
obdobia zberu. Ako napr. u plodín pestovaných v skleníkoch, pri ktorých je poistenie taktiež
komplikovanejšie.
Uvedený druh poistenia zahŕňa poistnú ochranu proti vybraným rizikám ako napr. ľadovec,
pri ktorom je možné na základe historických dát pomerne presne určiť pravdepodobnosť
výskytu. Poistenie môže byť založené na individuálnych výškach produkcie z minulých rokov
alebo na priemernej úrode pre určitú oblasť. V prvom prípade je poistná náhrada vyplatená ak
pod vplyvom pôsobenia rizikového faktora klesne úroda alebo výška produkcie pod vopred
určenú úroveň. V druhom prípade sú minimalizované vplyvy morálneho hazardu a adverse
129
selection. Takáto forma poistenia je atraktívna len v prípade, že výnosy v danej oblasti sú
dobre korelované, lebo inak je redukcia rizika pre jednotlivých farmárov neatraktívna.
2. Catastophic insurance (katastrofické poistenie).
Katasrofické straty spôsobené prírodnými pohromami alebo epidémiami v živočíšnej výrobe
spôsobujú pre poisťovne problémy. Riziko v rámci jedného regiónu je medzi subjektami
vysoko korelované. Je to riziko vyznačujúce sa nízkou pravdepodobnosťou veľmi vysokej
straty. Existuje niekoľko dôvodov prečo je komplikované navrhnúť poistné produkty na krytie
takýchto rizík:
a) Riziko má systémový charakter. V prípade absencie zaistenia, alebo ak štát nekryje časť
strát, je poisťovňa nútená vytvárať dodatočné rezervy a vzhľadom na charakter rizika
požadovať vysoké poistné, ktoré na druhej strane robí poistenie pre farmárov
nezaujímavým.
b) Nedostatočné údaje z histórie neumožňujú kalkuláciu pravdepodobnosti, pre nízku
frekvenciu takýchto udalostí.
c) Príspevky zo strany vlády na elimináciu škôd utlmujú rozvoj poistných produktov
v oblasti katastrofického poistenia.
3. Price insurance (poistenie ceny) znamená ochranu pre prípad, že cena statku klesne pod
vopred určenú úroveň. Je dostupné len pre tie produkty, pri ktorých je možné zistiť
objektívnu cenu. Cena nesmie byť pri tom ovplyvniteľná farmárom, aby sa predišlo
problémom s moral hazard a adverse selection. Poistenie komplikuje vysoká korelácia cien
vyplývajúca zo systémového rizika.
Cenové poistenie predstavuje nižší stupeň ochrany v prípade, že poistné krytie nezahŕňa straty
vzniklé v dôsledku nižšej kvality statku. Ak by boli tieto straty kryté, mohlo by to mať
negatívny vplyv na vývoj škodovosti pre poisťovňu, pretože kvalita závisí od rozhodnutí
manažmentu alebo farmára.
4. Revenue insurance (poistenie výnosu z hektára) je kombináciou cenového a úrodového
(produkčného) poistenia. Jeho potenciálnou výhodou je skutočnosť, že je lacnejšie aj ako
cenové aj ako úrodové poistenie. Dôvodom je nižšie riziko, keďže nízka úroda alebo nízka
úroveň produkcie je nahrádzaná vyššími cenami a naopak.
Tento druh poistenia môže byť použitý pre jednotlivé komodity ako aj pre portfólio komodít.
Druhý prípad je opäť pre farmára lacnejší, pretože nižšie výnosy pri jednej komodite môžu
byť nahradené vyšším výnosom pri komodite druhej (ak nie sú pozitívne korelované).
130
5. Income insurance (poistenie príjmu) je pre poľnohospodárov atraktívnejšie viac než
cenové poistenie alebo poistenie úrody. Je založené na čistom príjme farmára (výnosy
zvýšené o dotácie a znížené o variabilné náklady, odpisy, úrok, dane a pod.). Pri tomto druhu
poistenia však opäť vznikajú problémy s moral hazard a adverse selection. Potenciálne straty
nevznikajú len náhodne, ale závisia z veľkej časti od toho ako dobre farmár hospodári.
Taktiež je jednoduché manipulovať určité faktory ovplyvňujúce farmárov príjem. Preto je pre
poisťovňu náročné kvantifikovať pravdepodobnosť vzniku straty a určiť adekvátne poistné.
Na to aby bolo riziko poistiteľné musí byť zvládnutý resp. odstránený problém asymetrických
informácií a systémového rizika. Asymetrická informácia znamená, že kupujúci poistenia
a poisťovňa nemajú rovnaké informácie o pravdepodobnosti možných strát. Problém má dve
dimenzie:
1. Adverse selection je situácia ak subjekty s väčším rizikom kupujú poistenie viac ako
iné subjekty, bez toho, že by o tom bola poisťovňa informovaná. Nástrojom, ktorý
používajú poisťovne na minimalizáciu adverse selection je výluka tých faktorov
z poistných podmienok, ktoré by mohli zvýšiť riziko.
2. Moral hazard znamená v súvislosti s poistením zmenu správania sa jednotlivca po
uzatvorení poistnej zmluvy. Zmena v správaní vyúsťuje v zvýšenie potenciálnej straty
alebo pravdepodobnosti vzniku straty. Medzi nástroje, ktoré používajú poisťovne na
minimalizáciu moral hazard patria spoluúčasť a zvyšovanie poistnej sadzby v prípade
väčšieho množstva poistných udalostí.
Systémové riziká sú závislé riziká to znamená, že väčšie množstvo subjektov utrpí stratu
v tom istom čase. Výsledkom pôsobenia systémového rizika je situácia, že celkové poistné,
ktoré obdrží poisťovňa nepostačuje na krytie strát. Príkladom systémového rizika je cenové
riziko, pri ktorom všetci výrobcovia utrpia stratu pod vplyvom zníženia ceny. Nástrojom na
vysporiadanie sa so systémovým rizikom je pre poisťovňu zaistenie alebo geografické
rozloženie poistených.
Modelovanie jednotlivých druhov poistení V rámci článku Vplyv rôznych druhov poistenia na rizikovosť pestovania pšenice ozimnej
v nitrianskom kraji sme simulovali vplyv a účinnosť jednotlivých druhov poistenia na
hospodárenie poľnohospodárskych subjektov prostredníctvom modelu poistenia úrody, ceny
131
a hektárového výnosu. Rizikovosť a jej znižovanie prostredníctvom poistenia bola hodnotená
na základe variability hektárových úrod a cien na území Nitrianskeho kraja.
Model, ktorý bol použitý, analyzuje vývoj hektárových úrod a cien na vybranom území
podľa štatistiky Štatistického úradu pre vybranú plodinu na území Nitrianskeho kraja. Ten má
rozlohu 6 343 km², čo je 12,9% z rozlohy SR a podľa územno–správneho usporiadania v
zmysle zákona NR SR č. 221/1996 Z. z. sa kraj člení na 7 okresov: Komárno, Levice, Nové
Zámky, Šaľa, Nitra, Topoľčany a Zlaté Moravce.
Model hodnotil tri druhy poistenia:
- 1. Poistenie hektárovej úrody
- 2. Poistenie ceny
- 3. Poistenie hektárového výnosu.
Model sledoval výšku nákladov na poistné plnenie. Za sledovanú komoditu bola zvolená
pšenica ozimná a súbor sledovaných subjektov tvorili všetky štatisticky sledované subjekty
pestujúce túto plodinu na území nitrianskeho kraja v sledovanom období. Pôvodný počet
1845-tich subjektov bol znížený na 171 vzhľadom na fakt, že údaje boli v každom zo
sledovaného obdobia k dispozícii len pri tomto počte subjektov (zabezpečenie konzistencie
údajov).
Model skúmal vývoj v období rokov 1998 – 2004 a štyri úrovne poistného krytia: 90%,
85%, 80% a 75% priemeru za sledované obdobie. Predpokladom modelu bolo vstúpenie do
poistného vzťahu každého zo sledovaných subjektov, poistenie vždy celej plochy pestovanej
plodiny, stanovenie poistnej sumy na úrovni priemerov za sledované obdobie a poistenie typu
All Risk.
1. Pri poistení hektárovej úrody je pestovateľ poistený proti poklesu hektárovej úrody pod
vopred stanovenú hranicu. Nárok na poistné plnenie vzniká vtedy, ak hektárový výnos
farmára klesne pod priemernú hektárovú úrodu zníženú o vopred stanovené percento a poistné
plnenie kompenzuje zníženie úrody len do tohto stanoveného percenta.
2. Pri poistení ceny má poistený nárok na poistné plnenie v prípade, že predajná cena plodiny
p v roku r klesne pod určitú vopred definovanú úroveň. Náklady na poistné plnenie v prípade
poistenia ceny sú z rovnakého dôvodu ako pri poistení úrody vyjadrené v %, pričom ceny sú
sledované len na úrovni celého súboru.
3. Poistenie hektárového výnosu v sebe zahŕňa aj riziko zmeny ceny aj riziko zmeny
hektárovej úrody. Sú použité analogické vzťahy ako pri poistení úrody.
132
Celková priemerná úroda pšenice ozimnej za sledované obdobie v sledovanom súbore
subjektov bola 4,355 t/ha, priemerná predajná cena 3 848,-Sk/t, poistná suma daná hodnotou
produkcie za celé sledované obdobie predstavovala 8 425 805 857,-Sk a celková úroda za
sledované obdobie bola 2 189 517 t. Pre porovnanie celková úroda za celé územie SR podľa
štatistiky Štatistického úradu je 9 977 623 t a priemerná hektárová úroda za celé územie SR
bola 3,998 t/ha.
Očakávané náklady na poistné plnenia (ONNP), ktoré po zarátaní administratívnych
nákladov a zisku poisťovne tvoria výšku poistného, pri každom druhu poistenia výrazne
ovplyvňovala poistením garantovaná úroveň. Porovnanie ONPP pri jednotlivých druhoch
poistenia v závislosti od úrovne garantovanej poistením v priemere za celé sledované obdobie
charakterizuje nasledovná tabuľka. Z porovnania ONPP a variačného koeficientu pri
jednotlivých druhoch poistenia vyplýva, že riziko spojené s hektárovou úrodou je vyššie ako
riziko spojené s vývojom ceny. Preto aj ONPP pri poistení úrody sú vyššie ako pri poistení
ceny. To sa prejavilo aj na počte poistných udalostí a výške poistných plnení. Na jednej strane
je to dôsledkom charakteru poľnohospodárskej výroby a na strane druhej nástrojov
používanými na stabilizáciu ceny. Pod vplyvom negatívnej korelácie ceny a úrody sú ONPP
pri poistení výnosu nižšie ako súčet ONPP pri poistení úrody a ceny.
Priemerné OBPP v závislosti od druhu a úrovne poistenia Tab 4.2 % krytia/ druh poistenia 90% 85% 80% 75%
Poistenie úrody 3,7345% 2,4183% 1,4442% 0,8550%
Poistenie ceny 0,9109% 0,3909% 0,1791% 0,0884%
Poistenie výnosu 4,045% 2,6105% 1,5561% 0,877%
Zdroj: TÓTH, Marián - SERENČÉŠ, Peter. 2007. Vplyv rôznych druhov poistenia na rizikovosť pestovania pšenice ozimnej v nitrianskom kraji. In Acta oeconomica et informatica, roč. 10, 2007, č. 2, s. 52-56. ISSN 1335-257
Na základe výsledkov je možné konštatovať, že poistenie úrody by za sledované obdobie bez
zarátania zisku a administratívnych nákladov dosiahlo ekonomickú vyrovnanosť už pri výške
poistného 3,7354% poistnej sumy pri garantovanej úrovni 90% priemernej úrody. Pri
garantovanej úrovni 75% priemeru by to bolo už pri poistnom vo výške 0,855% poistnej
sumy. Tu považujeme za potrebné podotknúť, že v modeli sme uvažovali o poistení typu All
risk, to znamená, že poistený bol poistený proti poklesu hektárovej úrody z akéhokoľvek
dôvodu, čiže proti všetkým rizikám. Na porovnanie je možné uviesť, že v súčasnosti sa výška
133
poistného (so zarátaním administratívnych nákladov a zisku komerčných poisťovní) proti
riziku ľadovec pohybuje okolo úrovne 2,3%, pričom garantovaná úroveň je cca 90%.
Pri poistení úrody zostáva otvorená otázka aká úroda má byť považovaná za smerodajnú pre
nárok a výpočet poistného plnenia. Možnosti sú dve:
a) individuálne údaje o historických úrodách poisteného alebo
b) priemerné údaje za určité vopred zvolené územie.
V prvom prípade je nevyhnutné zabezpečenie objektívnosti prostredníctvom monitorovania
poistených plôch s cieľom redukcie moral hazard. Z tohto pohľadu sa javí ako objektívnejšie
posudzovanie nároku na poistné plnenie na základe priemerného výnosu za územie. To by
však znamenalo, že by poistený napriek nízkej hektárovej úrode nemal nárok na poistné
plnenie, preto že priemerná úroda, na základe ktorej by sa nárok posudzoval, by bola
dostatočne vysoká.
Poistenie hospodárskych zvierat v porovnaní s poistením plodín sa vyznačuje základným
rozdielom. Variabilita pri poistení hospodárskych zvierat je nižšia ako pri poistení plodín a ak
aj existuje, tak je to najmä dôsledkom manažmentu chovu. Pri plodinách je variabilita do
veľkej miery ovplyvnená klimatickými podmienkami, ktoré pri chove zvierat predstavujú
neporovnateľne menší resp. žiadny problém.
Poistenie ceny je z hľadiska sledovanej úrovne ONPP menej nákladnejšie pre poisteného ako
poistenie úrody. Je to dôsledkom nižšej variability poisteného faktora. Výsledkom je logicky
aj nižšia úroveň vyplatených poistných náhrad a nižší počet poistných udalostí.
Pre poistenie ceny je dôležité stanovenie výšky ceny, ktorá bude rozhodujúcou pre určenie
poistného plnenia. Pri tomto druhu poistenia je nevyhnutné korektne určiť výšku ceny
v určitom časovom období, pretože čas je tiež faktor, ktorý významne vplýva jej výšku. Iná je
cena komodity v období žatvy a iná niekoľko mesiacov po nej. Pre minimalizáciu moral
hazard by nemali byť za smerodajné brané do úvahy realizačné ceny, ktoré sú poisteným do
veľkej miery ovplyvniteľné. Pri rozvinutom a efektívnom komoditnom trhu by boli ceny na
komoditnej burze najlepším spôsobom na určenie ceny.
Poistenie výnosu je komplexnejším poistením ako poistenia úrody alebo ceny spomínané
vyššie. Zahŕňa v sebe výhody aj poistenia úrody a aj poistenia ceny. Z výsledkov modelu je
zrejmé, že ONPP pri poistení výnosu sú nižšie ako je súčet ONPP pri poistení úrody a ceny.
134
Je to dôsledkom pôsobenia trhových síl, ktoré zapríčiňujú rast ceny pri klesajúcej úrode
a naopak. Z hľadiska teoretickej interpretácie ide o negatívnu koreláciu, ktorá je základom
teórie portfólia. Znamená skutočnosť, že pokles úrody je v prípade poistenia výnosu
kompenzovaný rastom cien a naopak. Výsledkom je nižšia miera rizika, ktorá sa v modely
prejavila nižšou cenou poistenia v porovnaní so súčtom nákladov na poistenie ceny
a poistenie úrody.
Najväčším limitujúcim faktorom modelu je jeho predpoklad vstúpenia každého
sledovaného subjektu do poistného vzťahu v každom sledovanom roku. Pre ekonomickú
vyrovnanosť a pre atraktivitu poistenia je veľmi dôležité percento účasti počtu subjektov
a výmery poistenej plochy. Vysoká účasť je zárukou nižšej ceny poistenia pod vplyvom
diverzifikácie rizika. Taktiež výrazne vplýva na percento škodovosti.
Vzhľadom na konštrukciu modelu sa v ňom nemohli prejaviť negatívne vplyvy moral
hazard a adverse selection. V praxi by to znamenalo, že by sa prioritne dali poisťovať najmä
subjekty, u ktorých je riziko vyššie ako priemerné. Výsledkom by bolo nedostatočná výška
prijatého poistného vzhľadom na vyplatené poistné náhrady. Taktiež by sa pri poistení typu
All risk mohol negatívne prejaviť pocit istoty v podobe nezáujmu znižovať možnosť vzniku
poistnej udalosti čoho výsledkom by bola opäť nedostatočná výška prijatého poistného
vzhľadom k vyplateným poistným náhradám. Spôsobom riešenia týchto negatívnych javov
vedúcich ekonomickej nevyrovnanosti je nižšie poistením garantované percento. Ak by
poistenie garantovalo len krytie na úrovni nákladov, tak motivácia k iracionálnemu správaniu
sa v podobe moral hazard by bola ďaleko nižšia, ako pri vyšších garantovaných úrovniach.
Faktory ovplyvňujúce systém poľnohospodárskeho poistenia na Slovensku
Z analýzy systému poľnohospodárskeho poistenia v Slovenskej republike vyplýva
niekoľko nedostatkov a slabých stránok, ale aj kladov a silných stránok. Začneme pozitívnymi
faktormi, ktoré či už priamo alebo nepriamo vplývajú na systém poľnohospodárskeho
poistenia.
135
Pozitívne faktory:
1. Stabilizácia poľnohospodárstva a vstup Slovenska do EÚ.
Vstup Slovenska do EÚ a Spoločná poľnohospodárska politika prispeli k stabilizácii sektora
po ekonomickej stránke. Objem verejných zdrojov plynúcich do poľnohospodárstva sa po
implementácii SPP výrazne zvýšil, čo dokazujú aj iné časti tejto publikácie. Vo vzťahu
k poľnohospodárskemu poisteniu túto skutočnosť radíme medzi pozitívne faktory, preto že
zvýšený objem zdrojov je prvým predpokladom schopnosti poľnohospodára platiť poistné.
2. Zmena vlastníckych vzťahov v hospodáriacich subjektoch.
Vo veľkej miere prebehla transformácia vlastníckych vzťahov v smere vyšpecifikovania
majoritného vlastníka. Ide o jeden z najdôležitejších faktorov, ktorých pozitívnym dôsledkom
je jednoznačne zefektívnenie činnosti a vyššia pravdepodobnosť zlepšenia ekonomických
výsledkov. Vo vzťahu k poisteniu to znamená lepšiu identifikáciu rizika konkrétnym
vlastníkom a vyšší stupeň rešpektu pred možnou výškou škody.
3. Podpora zo strany ministerstva pôdohospodárstva
Dotácia na úhradu časti poistného, ktorú poskytuje ministerstvo je pozitívne vnímaná zo
strany poistených, lebo znižuje celkové náklady na poistné až o 50%. Napriek tomu je nutné
podotknúť, že sa nejedná o systémové riešenie. A to aj z toho dôvodu, že v prípade vysokého
záujmu o poistenie by finančné prostriedky ministerstva nepostačovali na financovanie
všetkých požiadaviek, resp. dotácia by nepredstavovala 50% výšky poistného.
Taktiež dotácia poistného neovplyvňuje ponuku poistných produktov, netlačí na znižovanie
poistného a nerieši ostatné problémy uvádzané v nasledujúcej časti.
Begatívne faktory:
1. Nízka výmera poistených plôch.
Nízka výmera poistených plôch je dôkazom nízkeho záujmu poľnohospodárov o poistenie
produkcie. Dôvodov tohto stavu je niekoľko:
- prechod od komplexného poistenia úrody k dobrovoľnému, po ktorom výrazne
klesol objem poistných plnení vo vzťahu k prijatému poistnému,
- nedostatok finančných prostriedkov na zaplatenie poistného,
- nedostatočná identifikácia rizika zo strany farmárov.
136
2. Relatívne vysoká cena poistenia
Relatívne vysoká cena poistenia určovaná zo strany poisťovne je sčasti výsledkom nízkej
výmery poistených plôch. Dôvodom je fakt, že pri nízkom záujme o poistenie sú poisťované
väčšinou tie plochy a plodiny s vyšším rizikom. Výsledkom je vyššia škodovosť a tým pádom
vyššie poistné, ktorým chce poisťovňa dosiahnuť ekonomickú vyrovnanosť poistného vzťahu.
Dokazuje to nasledovná schéma:
Väzba medzi záujmom o poistenie a zmenou sadzby Schéma 4.4
Prameň: Chovan, P. a kol.: Základy poisťovníctva, SAP, 1994, Bratislava, ISBN 80-967083-
1-7
3. Nízka konkurencia komerčných poisťovní
Konkurencia na každom trhu vedie k zníženiu ceny pre spotrebiteľa. Preto by pre
poľnohospodára bolo prínosom zvýšenie počtu poisťovní, ktoré by na slovenskom poistnom
trhu ponúkali produkty poľnohospodárskeho poistenia, preto že by to malo za následok pokles
sadzieb poistného. Dôvodom pre nízky počet komerčných poisťovní, ktoré ponúkajú produkty
pre poľnohospodárov je špecifickosť odvetvia. Existuje oveľa vyšší stupeň obtiažnosti pri
poľnohospodárskom poistení ako napríklad pri poistení majetku.
Identifikácia rizika pri podpise zmluvy a poistná udalosť v prípade poľnohospodárskeho
poistenia kladie oveľa väčšie nároky na vedomosti osoby zabezpečujúcej obhliadku škody
a likvidátora. Častým dôvodom pre ukončenie ponúkania poľnohospodárskych poistných
Ekonomická
nevyváženosť
poistenia
Zvýšenie sadzieb
poistného
Vysoká
škodovosť
Zníženie záujmu
o poistenie
Nižšie prijaté
poistné
Nižšie
zisky
137
produktov zo strany komerčných poisťovní bola vysoká škodovosť, ktorá bola práve
výsledkom neodbornosti osôb. Kľúčovou osobou je osoba v poisťovni, ktorá prijíma riziko pri
návrhoch poistných zmlúv a obhliadkar. Títo ľudia musia mať dlhoročnú prax
v poľnohospodárstve, čo u mnohých poisťovní chýbalo.
4. Nízka škodovosť
Škodovosť, ktorá predstavuje podiel vyplatených poistných náhrad ku prijatému poistnému
plneniu, sa pohybuje na úrovni cca. 40%. To znamená, že z každého prijatého eura na
poistnom poisťovňa vyplatí 40 centov vo forme poistnej náhrady. Zbytok predstavujú režijné
náklady, náklady na zaistenie a zisk. Je však potrebné podotknúť, že celková škodovosť za
všetky druhy neživotného poistenia je na Slovensku obdobná. Preto je možné tvrdiť, že
poľnohospodárske poistenie sa nijako nevymyká priemeru a ten istý pocit nedostatku
obdržaných poistných náhrad vo vzťahu k zaplatenému poistnému môže mať ktorákoľvek
osoba, ktorá má poistené auto, byt, dom alebo zodpovednosť.
5. Obmedzenosť poistiteľných rizík
Dlhodobo negatívne hodnotenou skutočnosťou zo strany poľnohospodárov je obmedzenosť
poistiteľných rizík. Ponuka poistiteľných rizík zahŕňa klasické riziká ako sú krupobitie,
víchrica, požiar, záplava, jarný mráz u vybraných plodín, vyzimovanie, škody vzniknuté
následkom choroby, úrazu a pôrodu, úbytok hospodárskych zvierat z dôvodu úhynu
a zmárnenia, ktoré nastalo v dôsledku nákazlivých chorôb, liečebné náklady v dôsledku
chorôb, taktiež liečebné náklady po chirurgickom zákroku doporučené veterinárnym lekárom.
Absentuje najmä možnosť poistenia proti suchu, mokru a podmáčaniu.
6. Uzatváranie poistných zmlúv na obdobie jedného roku
Veľmi prekvapujúcim faktom je uzatváranie poistných zmlúv na obdobie jedného roku.
Poisťovne ako dôvod uvádzajú meniacu sa výmeru jednotlivých plodín a počet
hospodárskych zvierat. Na prvý pohľad ani nie je zrejmá výhoda zmluvy na dlhšie obdobie.
Avšak pri analýze je možné zistiť výhod až niekoľko:
- vybudovanie si vzájomného vzťahu medzi poisteným a poisťovateľom,
- eliminácia moral hazard a adverse selection,
- možnosť reálneho zníženia poistného, čo by malo za následok zatraktívnenie trhu
s poľnohospodárskym poistením pre poľnohospodára.
138
Jedným a z môjho pohľadu podstatným dôvodom pre tento fakt, je spôsob stanovenia
provízie, čiže odmeny pre obchodníka za uzatvorenie poistnej zmluvy. Pri niektorých druhoch
poistných produktov existujú dve formy provízie. Jedna, ktorú obchodník získa v prvom roku,
sa nazýva získateľská a jej výška sa pohybuje na úrovni od 10 do 30% z predpísaného
poistného. V druhom roku a ostatných rokoch, ak je zmluva viacročná, obchodník získava
podstatne nižšiu províziu.
7. Forma zaistenia
Zaistenie predstavuje poistenie poisťovne, čiže prenos určitého podielu rizika na iný subjekt,
v tomto prípade na zaisťovňu. Poisťovňa za túto službu platí zaisťovateľovi formou
postúpenia určitej časti poistného. V priemere za všetky komerčné poisťovne v Slovenskej
republike sa úroveň postúpeného poistného pohybuje na úrovni 10% za neživotné poistné.
Avšak v prípade poľnohospodárskeho poistenia je táto úroveň ďaleko vyššia, čo je dôsledkom
charakteru rizika v poľnohospodárstve. To sa vyznačuje vysokým stupňom pozitívnej
korelácie medzi škodami jednotlivých subjektov a znamená možnosť veľkého rozsahu škôd
v jednom časovom horizonte.
8. Existencia ad hoc pomoci zo strany štátu
V prípade škôd veľkého rozsahu existuje možnosť následnej pomoci zo strany štátu. Pre
poľnohospodára je to pozitívny faktor zabezpečujúci určitú mieru ekonomickej stability,
avšak pre systém poistenia je to výrazný negatívny faktor. Jednak znižuje záujem o poistenie
v tom zmysle, že poľnohospodár nepociťuje plnú mieru rizika a možných škôd a taktiež ad
hoc pomoc nevytvára tlak na poisťovne smerom k rozšíreniu ponuky produktov a krytie
väčšej skupiny rizík.
Riešenie rizík v poľnohospodárstve formou poistného systému je zaužívaným nástrojom
v niekoľkých krajinách. Európska komisia pri hodnotení možností rozvoja
poľnohospodárskeho poistenia vychádza tiež zo systémov používaných v týchto krajinách. Sú
to :
• Spojené štáty americké
• Rakúska spolková republika
• Španielsko.
139
Poučenie z Rakúska.
V Rakúsku komerčnému poľnohospodárskemu poisteniu dominuje Österreichische
Hagelversicherung, VVaG – Rakúska krupobitná poisťovňa. Vznikla po druhej svetovej
vojne spojením poistných kmeňov 17 komerčných poisťovní. Tie sa zaviazali
poľnohospodárske poistenie už viac neposkytovať. Novovytvorená poisťovňa mala a stále má
formu poisťovacieho spolku farmárov a jej cieľom nie je maximalizácia zisku. Poistenie je so
strany štátu podporované 50% kompenzáciou nákladov na poistné. Medzi poistiteľné riziká
patria riziká, ktoré kryjú aj slovenské komerčné poisťovne, ale napríklad aj sucho. V tomto
prípade sú nahrádzané škody vzniknuté v dôsledku absencie zrážok v období od 1. apríla do
15. augusta. Sú presne definované plodiny a ich vegetačné štádiá podľa Európskej asociácie
pre výskum v šľachtení rastlín - European Association for Research on Plant Breeding
(EUCARPIA). Za poistnú udalosť sa pritom považuje 30 bezzrážkových dní za sebou
v definovanej vegetačnej fáze pri poistenej plodine. Dokladom o absencii zrážok je potvrdenie
od Hydrometerologického ústavu v príslušnej spolkovej krajine. Napríklad pri obilí, kukurici,
hrachu, slnečnici je to od fázy EC 30 – začiatok klíčenia až po fázu EC 69 – koniec kvitnutia.
Ak počas tohto obdobia vznikne poistenému škoda v dôsledku 30 po sebe nasledujúcich
bezzrážkových dní, je táto škoda hradená poisťovňou. Podobný produkt na Slovensku ponúka
organizačná zložka rakúskej Hagelversicherung – Agra poisťovňa. Produkt však kryje škody
len do výšky nákladov na znovuosiatie postihnutých plôch.
Španielska cesta.
Z analýzy systému poľnohospodárskeho poistenia v Španielsku vyplýva, že do celého
systému je zapojený štát prostredníctvom niekoľkých inštitúcií. ENESA, ktorú riadi
Ministerstvo poľnohospodárstva, rybolovu a potravín, plní funkciu koordinácie systému
z hľadiska ročných plánov, a technického rámca systému. AGROSEGURO je súborom 60-
tich komerčných poisťovní, ktoré na trhu ponúkajú produkty poľnohospodárskeho poistenia,
zabezpečujú obhliadku škôd a výplatu poistných plnení. Zaistenie komerčných poisťovní
zabezpečuje CCS, ktorú riadi Ministerstvo hospodárstva.
Americký sen
Z analýzy systému poľnohospodárskeho poistenia v USA vyplýva, že poistenie zvierat je
podporované len od roku 2008 a jeho cieľ je stabilizácia príjmu farmára s cieľom odstránenia
rizika zmeny ceny a objemu produkcie mäsa. Poistenie plodín má oveľa dlhšiu tradíciu. Štát
sa v tejto oblasti angažuje výraznou mierou a celý systém zastrešuje. Z historického pohľadu
systém prešiel viacerými fázami, ktoré boli charakteristické rozdielnou mierou participácie zo
140
strany farmárov v závislosti od legislatívneho rámca a postupným rozširovaním ponuky
poistných produktov. V súčasnosti zohráva štát prostredníctvom Federal Crop Insurance
Corporation (FCIC) – Federálnej spoločnosti pre poistenie plodín zastrešujúcu úlohu. Tá sa
prejavuje v participácii na kreovaní produktov, podpisovaním zmluvy o zaistení, kompenzácii
administratívnych nákladov a úhradou rizikovej dotácie. Poistné produkty sú následne
komerčnými poisťovňami ponúkané na trhu farmárom, ktorým na poistné taktiež prispieva
FCIC. Farmár má určitú výšku poistného krytia bezplatne k dispozícii a môže sa rozhodnúť
pripoistiť si vyššie percento krytia. V praxi to znamená, že priplatením si môže farmár zvoliť
aké percento zníženia úrody bude zo strany poisťovne považované za škodu. Či 30% alebo už
20% pokles hektárovej úrody. Najdôležitejším poznatkom je však možnosť poistenia výnosu
z hektára. Takýto produkt totiž kryje aj riziko zmeny ceny, ktorá je v súčasnosti významným
rizikovým faktorom aj na Slovensku resp. Európe. Na to aby sa mohol dať poľnohospodár
poistiť proti riziku zmeny ceny je nevyhnutné: stanoviť objektívnu ceny a zabezpečiť účasť
štátu v systéme poistenia. Stanovenie objektívnej ceny resp. objektívnej zmeny ceny v USA
zabezpečuje komoditná burza. Tá zohráva dôležitú informačnú a riziko znižujúcu funkciu
v podobe termínových kontraktov na predaj komodity. Účasť zo strany štátu je nevyhnutná
z dôvodu systémového rizika. Takéto riziko znamená možnosť vzniku škody veľkého
objemu, ktoré je zo strany komerčných poisťovní neakceptovateľné.
Prístup Európskej únie k riešeniu rizík v poľnohospodárstve poistením.
Európska únia, konkrétne Európska komisia, sa problémom riadenia rizík
v poľnohospodárstve začala intenzívne zaoberať v januári 2001, kedy predložila prvú analýzu
nástrojov na riadenie rizika pre poľnohospodárov v EÚ. V roku 2002 počas španielskeho
predsedníctva prijalo memorandum v marci 2002, v ktorom sa zaoberalo otázkami
poľnohospodárskeho poistenia ako nástroja na riadenie rizika v rastlinnej a živočíšnej výrobe.
V Madride sa následne 13.-14. mája 2002 uskutočnila konferencia Poľnohospodárske
poistenie a záruky príjmov. Memorandum gréckeho predsedníctva o prírodných rizikách
a poistení v poľnohospodárskom sektore bolo Rade predložené v máji 2003 a v júni toho
istého roku sa v Solúne uskutočnil seminár s cieľom preskúmať možné reakcie na prírodné
katastrofy v poľnohospodárskom sektore. Naposledy holandské predsedníctvo zorganizovalo
v decembri 2004 konferenciu o materiálnych a nemateriálnych nákladoch na vyhubenie
chorôb zvierat.
141
V marci roku 2005 Komisia vydala oznámenie, z ktorého je možné určiť smer, ktorým
by sa mohol spôsob riešenia rizík v poľnohospodárstve v EÚ uberať. Vzhľadom na
nedostatočné používanie existujúcich nástrojov (poistenie, termínové obchody, zmluvné
poľnohospodárstvo) je podľa Komisie nevyhnutné školiť poľnohospodárov v rámci programu
rozvoja vidieka. To môže viesť k zvýšeniu úrovne uvedomovania si rizík, zlepšeniu stratégií
riadenia rizika
a lepšiemu využívaniu zmlúv alebo kontraktov medzi potravinárskym priemyslom,
obchodníkmi a poľnohospodármi. Týmto spôsobom je možné vo významnej miere ovplyvniť
najmä cenové riziko. Komisia predostrela tri varianty s cieľom úplne, alebo čiastočne
nahradiť ad hoc platby, ktoré nemožno považovať za systematické riešenie:
1. Poistenie proti prírodným katastrofám – finančná účasť na splátkach poistenia
poľnohospodárov.
2. Podpora vzájomných fondov.
3. Poskytnutie základného krytia proti príjmovým krízam.
1. Poistenie proti prírodným katastrofám – finančná účasť na splátkach poistenia
poľnohospodárov.
Poistenie prostredníctvom súkromných poisťovní predstavuje alternatívu
k verejným ex-post kompenzačným platbám za škody spôsobené prírodnými katastrofami.
Niektoré krajiny, medzi nimi aj Slovensko, už niekoľko rokov prispievajú dotovaním časti
poistného. V návrhu sa uvádza, že čiastka, ktorou prispeje EÚ by spolu s národnou podporou
nemala presiahnuť 50% celkovej ceny poistného za celkové poistenie. Pre Slovensko z toho
vyplýva, že v prípade realizácie tohoto variantu by sa znížila potreba národnej podpory na
jedného poisteného, lebo z národných zdrojov v súčasnosti MPSR prispieva čiastkou 50%.
V návrhu sa ďalej uvádza, že je potrebné určiť úroveň kompenzácie za straty na
produkcii v dôsledku prírodnej katastrofy prekračujúcej 30% priemernej poľnohospodárskej
produkcie za posledné tri roky alebo za posledných päť rokov s vylúčením rokov s najvyššou
a najnižšou úrovňou produkcie.
Vzhľadom na systematický charakter rizík v poľnohospodárstve musia súkromné
poisťovacie spoločnosti zaistiť riziko za pomerne vysokú čiastku, ktorá výrazne zdražuje
poistenie. Preto komisia v oznámení navrhuje, aby do zaisťovacieho procesu vstúpil štát a to
tromi rôznymi spôsobmi. Buď:
• ponúknuť plné zaistenie za zníženú cenu
142
• ponúknuť časť nevyhnutného zaistenia bezplatne a tým zredukovať celkové
potreby zaistenia sa súkromnej spoločnosti
• byť partnerom pri zaistení prostredníctvom dohôd o zamedzení strát.
Ide v podstate o prispôsobenie systému používaného v USA resp. v Španielsku na
úroveň celej EÚ.
2. Podpora vzájomných fondov.
Vzájomné fondy predstavujú rozloženie rizika v rámci skupiny producentov,
ktorí chcú sami prebrať zodpovednosť za riadenie rizika. Na zdroje fondu si môže člen
nárokovať v prípade ťažkých strát na príjmoch podľa vopred presne špecifikovaných
podmienok. Vzhľadom na nedostatočný stav a rozvoj vzájomných fondov by sa podľa
komisie mala zvážiť možnosť poskytovania podpory na rozvoj takýchto fondov
v poľnohospodárskom sektore. V tomto prípade je možné vidieť paralelu so systémom
používanom v Rakúsku.
3. Poskytnutie základného krytia proti príjmovým krízam.
Pri reforme SPP bola oddelená podpora do poľnohospodárskej produkcie
s cieľom stabilizácie príjmov. Komisia v rámci tohto variantu navrhuje, aby sa spoločenstvo
dohodlo na presnej účtovnej definícii príjmu a aby členské štáty zaviedli systém referenčných
príjmov na úrovni poľnohospodárskych podnikov. Zdroje by mali byť otvorené pre všetkých
poľnohospodárov postihnutých krízou, pričom oprávnenie na platbu by vzniklo, ak by príjem
pochádzajúci z poľnohospodárstva klesol pod 70% priemerného hrubého príjmu za posledné
tri roky resp. päť rokov s vylúčením rokov s najvyšším a hrubým príjmom. Platba by
kompenzovala straty prevyšujúce 70% príjmu producenta v roku, v ktorom sa výrobca stal
oprávneným na prijatie príjmovej pomoci. V prípade poberania iných kompenzačných platieb
by celkové platby nesmeli presiahnuť 100% straty.
Na prvý pohľad by nevýhodou takéhoto systému boli vysoké transakčné náklady na
realizáciu komplexnej podpory. Takýto spôsob by taktiež podporoval moral hazard, pretože
by bezplatne poľnohospodár využíval istú záchrannú sieť, pri ktorej by bolo ťažké
dokazovanie príčiny výpadku príjmu.
Vo všeobecnosti v súčasnej dobe neexistuje z pohľadu Európskej komisie jasný plán
a termín zavedenia spoločného postupu a systému poistenia. Jednotlivé krajiny majú však
143
možnosť formou národných príspevkov zavádzať poistné schémy s cieľom znižovania rizika
v poľnohospodárstve.
4.5 Bávrh možných riešení rizikovosti v poľnohospodárstve.
Skutočnosť, že podnikanie v poľnohospodárstve je rizikovejšie v porovnaní s ostatnými
odvetviami je známa. Taktiež je možné na základe vývoja posledných rokov zhodnotiť, že má
a pravdepodobne aj bude mať rastúcu tendenciu. Za najdôležitejšie z pohľadu členenia rizík je
možné považovať riziko produkčné a cenové.
Produkčné riziko znamená nedosiahnutie predpokladanej úrovne produkcie či už v prípade
rastlinnej alebo živočíšnej výroby. Rastie pod vplyvom klimatických zmien a zvyšujúcej sa
migrácie, ktorá vplýva negatívne na živočíšnu výrobu (choroby).
Cenové riziko predstavuje nestabilitu vývoja cien jednotlivých produkovaných komodít.
Skúsenosti z posledných rokov dokazujú, že cenový vývoj v oblasti poľnohospodárskych
komodít je čí ďalej tým nestabilnejší. Zmeny v cenách majú ďalekosiahly dopad aj na
štruktúru výroby v nasledujúcich obdobiach a preto je potrebné sa týmto rizikom vážne
zaoberať.
Na zníženie rizika v poľnohospodárstve je možné aplikovať všeobecné metódy riadenia
rizika vo väzbe na jednotlivé druhy rizík, medzi ktoré patria:
1. diverzifikácia
2. flexibilita
3. delenie rizika
4. transfér rizika
5. poistenie
Diverzifikácia alebo rozloženie rizika na širšiu základňu znižuje riziko. To znamená, že
podniky, ktoré nie sú jednostranne orientované, produkujú viac druhov produktov, sú
vystavené nižšej miere rizika. Či už produkčného alebo cenového. Preto je potrebné na
zníženie rizikovosti diverzifikovať výrobu s ohľadom na zvyšovanie pridanej hodnoty.
Jednou formou je orientovanie sa na drahšie komodity resp. špeciálne plodiny. Ovocie resp.
zelenina prinášajú podniku vyššiu pridanú hodnotu a v kontexte diverzifikácie zároveň
znižujú riziko. Dôvodom odklonu od tejto činnosti v poľnohospodárskych podnikoch sú
144
okrem absencie pracovnej sily aj problémy s odbytom. Tie však je možné znižovať formou
vertikálnej integrácie. V súvislosti s ovocím a zeleninou to znamená ich následné spracovanie
resp. predaj spotrebiteľovi. Rast pridanej hodnoty bude pre rozvoj poľnohospodárstva na
Slovensku kľúčový a veľkým problémom bude dostať sa na opustené trhy, ktoré sú
dôsledkom využívania koncentrácie.
Flexibilita alebo schopnosť pružne a bez veľkých nákladov reagovať na zmeny na trhu má
v prípade poľnohospodárstva niekoľko podôb.
V prípade malých subjektov má využitie vo forme prenájmu strojov na rozdiel od ich
zakúpenia. Existencia fungujúceho trhu služieb v poľnohospodárstve má na Slovensku
potenciál silného rastu. Brzdou jeho rozvoja je určite v prípade rastlinnej výroby počasie
a ním spojená dôležitosť načasovania a dostupnosti služby práve v momente, kedy je služba
možná resp. potrebná.
Vo všeobecnosti podniky rastlinnej výroby majú vyšší stupeň flexibility ako podniky
živočíšnej výroby a sú z tohto hľadiska menej rizikové. Schopnosť reagovať na zmeny
v produkcii alebo cien zmenou štruktúry výroby je faktor, ktorý znižuje riziko.
Delenie rizika rozdeľuje riziko medzi viacerých účastníkov. Príkladom využiteľným
v poľnohospodárstve sú spoločné podniky zakladané buď viacerými poľnohospodárskymi
subjektmi alebo medzi poľnohospodárskym podnikov a podnikom z inej oblasti. Spoločné
spracovateľské podniky alebo spoločné investičné projekty okrem potrebnej zvýšenej pridanej
hodnoty majú výhodu v tom, že riziko (výška investície vo väzbe na budúci zisk/stratu) sa
delí na viaceré subjekty.
Transfér rizika, alebo presun rizika možno považovať za veľmi efektívny spôsob znižovania
cenového rizika využiteľný v Slovenskom poľnohospodárstve. Tento spôsob zahŕňa dohody
medzi prvovýrobcami a spracovateľmi komodít o budúcich cenách, za ktoré bude produkcia
realizovaná. Spracovatelia poľnohospodárskych komodít (cukrová repa, sladovnícky jačmeň,
pšenica potravinárska, ....) sú rovnako ako prvovýrobcova vystavený cenovému riziku. Len to,
čo je pre prvovýrobcu cenou výstupu, je pre spracovateľa cenou vstupu. Preto z uzatvorenia
dohody dnes o budúcej dodávke komodity (so špecifikovaním ceny, množstva a kvality)
profitujú obaja vo forme zníženia rizika. Na aplikáciu tohto nástroja je však potrebný
korektný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Do skupiny nástrojov, ktoré takouto
formou znižujú riziko patria aj termínové kontrakty vo forme finančných derivátov (viď
modul Finančný manažment).
145
Poistenie ako forma prenosu straty pod vplyvom vzniku poistnej udalosti na poisťovňu je
aplikovaným spôsobom znižovania rizika. Z analýzy vývoja poľnohospodárskeho poistenia je
zrejmé, že poľnohospodárske subjekty tento nástroj v minulosti využívali intenzívnejšie ako
v súčasnosti. Snaha štátu o podporu formou dotácie na zaplatené poistné pozitívne ovplyvňuje
záujem a aj vyrovnanosť medzi zaplateným poistným a prijatými náhradami. Cenové riziko je
však poistením nemožné kryť a preto je tento nástroj využiteľný len na znižovanie
produkčného rizika. Je otázne, ako by sa zmenil záujem o poistenie na Slovensku a aj reálne
zaplatené poistné v prípade aplikovania systému platného či už v USA, Španielsku resp.
v Rakúsku. Každopádne je možné predpokladať, že pod vplyvom rastúcich klimatických
zmien a výkyvov bude v budúcnosti rásť aj cena poistenia. Toto tvrdenie podporuje aj
skutočnosť, že riziko v poľnohospodárstve má systémový charakter (ak škoda, tak u veľa
subjektov a vo veľkom objeme). Výrazne by výšku poistného mohla znížiť úroveň vyššej
spoluúčasti, čo dokazuje uskutočnená analýza v časti Modelovanie jednotlivých druhov
poistenia.
146
Modul 5 Finančný manažment
5.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov
V module „Finančný manažment“ sa budeme zaoberať predovšetkým charakteristikou
finančného manažmentu a aktuálnymi problémami financovania poľnohospodárstva. Jedným
z hlavných problémov je nízka ziskovosť poľnohospodárskych podnikov, preto sa budeme
zaoberať aj vývojom výsledku hospodárenia a finančnej štruktúry na základe výskumu
individuálnych podnikov za roky 2000-2008 za právnické osoby z Informačných listov MP
SR v internej databáze Katedry financií.
V tomto module sa ďalej zaoberáme optimalizáciou kapitálovej štruktúry podniku a možnosti
získania podpory poľnohospodárstva z verejných zdrojov, predovšetkým z rozpočtu EÚ pre
rok 2011.
Významnú časť tohto modulu tvorí aj podkapitola finančné deriváty, kde sa snažíme
teoreticky vysvetliť ich podstatu a charakterizovať základné typy finančných derivátov
s cieľom ich aplikácie na elimináciu cenového rizika v poľnohospodárstve.
Tento modul sa člení na nasledovné kapitoly a podkapitoly:
5.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov
5.2 Legislatívny rámec dotýkajúci sa danej problematiky
5.3 Teoretický základ k danej problematike
5.3.1 Obsah, činnosti a úlohy finančného manažmentu
5.4 Analýza súčasného stavu v danej oblasti, identifikácia najzávažnejších problémov resp.
hrozieb
5.4.1 Finančné vzťahy a vývoj finančných kategórií
5.4.2 Posúdenie štruktúry a vývoja výsledku hospodárenia
5.4.3 Aktuálne problémy financovania poľnohospodárstva
5.5 Návrh možných riešení – prepojenie teórie a praxe
5.5.1 Finančný kapitál ako predpoklad trvalo udržateľného rozvoja poľnohospodárstva
5.5.2 Optimalizácia kapitálovej štruktúry podniku
5.5.3 Teoretické školy a ich praktické modifikácie
5.5.4 Faktory pôsobiace na optimálnu kapitálovú štruktúru
5.5.5 Finančná stratégia poľnohospodárskeho podniku a podpora poľnohospodárstva z
147
verejných zdrojov
5.5.6 Priame podpory podľa pôdohospodárskej platobnej agentúry pre rok 2011
5.5.7 Finančné deriváty
5.2 Legislatívny rámec dotýkajúci sa danej problematiky
V tomto module sa odvolávame predovšetkým na nasledovné právne normy:
1. Nariadenia vlády SR č. 266/2007 Z. z. zo 6. 6. 2007 o podmienkach poskytovania
podpory v poľnohospodárstve formou doplnkovej národnej priamej platby na veľké
dobytčie jednotky v zn. n. p.
2. Nariadenie vlády SR č. 499/2008 Z. z. z 26. novembra 2008 o podmienkach
poskytovania podpory podľa programu rozvoja vidieka v znení nariadenia vlády SR č.
121/2009 Z.z.
3. Nariadenia vlády SR č. 20/2009 Z. z. zo 14. januára 2009 o podmienkach
poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb v zn. n. p
4. Nariadenie vlády SR č. 114/2009 z 18. marca 2009 o podmienkach poskytovania
podpory v poľnohospodárstve formou doplnkových národných priamych platieb v
rastlinnej výrobe
5. Nariadenie vlády SR č. 488/2010 Z. z. z 8. decembra 2010 o podmienkach
poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb
6. Oznámenie Ministerstva financií Slovenskej republiky číslo 579/2005 Z.z.
7. Zákon č. 130/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch a investičných službách
8. Zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov
9. Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov
5.3 Teoretický základ k danej problematike
5.3.1 Obsah, činnosti a úlohy finančného manažmentu
Obsahom finančného manažmentu je riadenie finančných procesov podniku
v podmienkach trhovej ekonomiky. Obsahom finančného riadenia podniku je organizovanie
pohybu kapitálu, peňazí, pohľadávok a záväzkov.
148
Vymedzenie pojmu finančný manažment:
• hľadá odpoveď na otázku „čo je nutné vo finančných vzťahoch a procesoch robiť pre
naplnenie podnikateľských cieľov“ (vedomosti, znalosti, definície, pojmy, kategórie,
modely, vízie)
• obsahuje vedecké poznatky, vedecké základy (finančná veda, podnikové financie,
matematika, štatistika, metódy operačného výskumu, teórie rozhodovania,
psychológia, filozofia atď.)
• ide o praktické skúsenosti ľudí, ktorí proces riadia:
� rozvinutie informačných systémov (chýba komplexnosť a previazanosť)
� asymetria informácií
� internacionalizácia ekonomiky
� liberalizácia trhov tovarov, služieb, kapitálu a práce
� nestabilita trhov
� nerovnosti vo svetovej ekonomike
� zmeny v spotrebiteľskom dopyte
• zjednocuje faktor celého systému riadenia podniku (rozhodnutia a procesy
prebiehajúce v podniku majú vplyv na finančné výsledky, výnosy, náklady;
ovplyvňujú pohyb kapitálu, peniaze, pohľadávky a záväzky, rozdelenie výsledku
hospodárenia, investovanie, atď.) Riadenie podniku vychádza z cieľov podniku:
� základný cieľ - maximalizácia trhovej hodnoty podniku pre vlastníkov
� medzicieľe - likvidita, rentabilita, stabilita
� spoľahlivé a aktuálne informácie
Finanční špecialisti sa zaoberajú týmito činnosťami:
1. plánovanie, rozpočtovanie, cenová politika spoločnosti, analýza akvizícií;
2. zabezpečovanie dostatočnej úrovne kapitálu podľa potrieb spoločnosti;
3. riadenie peňažných prostriedkov, riadenie pohľadávok a záväzkov, správa
investičného portfólia spoločnosti;
4. účtovníctvo, interný audit, reporting, porovnávanie finančných výsledkov s plánmi
a štandardami, príprava výkazov pre daňové účely;
5. zabezpečenie poistenia aktív, vzťahy s investormi, komunikácia s akcionármi,
poskytovanie verejne dostupných informácií;
6. využitie elektronického spracovania dát, riadenie ich toku.
149
Finančný manažment ako riadenie finančných procesov v podniku zahŕňa 4 činnosti:
1. finančné plánovanie
formulovať finančné ciele podniku (potreba kapitálu a spôsob získania – dlhodobé
hľadisko; platobná schopnosť, likvidita, solventnosť – krátkodobé hľadisko)
2. finančné rozhodovanie
koľko kapitálu a odkiaľ ho získať, ako správne použiť kapitál, ako rozdeliť dosiahnutý
výsledok. Princípy rozhodovania:
• väčšie bohatstvo je lepšie ako menšie
• skôr je lepšie ako neskôr
• menšie riziko je lepšie ako väčšie
• je dobré mať možnosť voľby
3. organizovanie finančných procesov
zabezpečenie prijatých rozhodnutí, organizácia vnútropodnikovej komunikácie,
motivovanie pracovníkov
4. finančná analýza a kontrola
hodnotenie úrovne dosahovania finančných cieľov (analýza ex post), identifikácia
vývoja finančného hospodárenia podniku (analýza ex ante), impulzy pre operatívne
riadenie, podklady pre finančné plány
Úlohy finančného manažmentu:
1. Získavanie potrebného kapitálu – komplexné financovanie podniku
• znalosť podnikového prostredia a ekonomického okolia (finančné trhy, účelové
fondy, bankový systém) – medzinárodný rozmer
• externé zdroje (vklady vlastníkov, úvery, dotácie)
• interné zdroje (odpisy a zisk po zdanení, vnútorná reštrukturalizácia aktív
spojená s redistribúciou kapitálu)
• riadenie finančnej štruktúry podniku (podiel cudzích a vlastných zdrojov na
krytí majetku)
• vývoj obchodného a finančného rizika (zmierňovanie)
2. Proces investovania – efektívna alokácia kapitálu
Tvorba a hodnotenie podnikových projektov
150
3. Rozdeľovanie finančných výsledkov podnikateľskej činnosti
vonkajšie faktory pôsobiace na podnik (daňová politika, odpisová politika, úverová
politika), vnútorné podnikové potreby (investičné požiadavky a možnosti, očakávania
efektívnosti, požiadavky vlastníkov, dividendová politika)
4. Evidovať a analyzovať priebeh finančných procesov
(účtovníctvo, štatistika, finančno-ekonomická analýza, vnútorný audit a controlling)
5.4 Analýza súčasného stavu v danej oblasti, identifikácia
najzávažnejších problémov resp. hrozieb
5.4.1 Finančné vzťahy a vývoj finančných kategórií
Peňažné vzťahy, ktorých významnou zložkou sú finančné vzťahy vznikajúce pri získavaní
finančných zdrojov s ktorými poľnohospodársky podnik hospodári a viažu sa na produktívne
využívanie majetku spojené s tvorbou výsledku hospodárenia a tokmi peňazí označujeme
pojmom financovanie. Podnikateľská činnosť v poľnohospodárstve má svoje osobitosti
a špecifiká, ktoré sa prejavujú vo finančných vzťahoch vo vertikále výroby a spotreby
potravín a poľnohospodárskych produktov ako disparity.
V ekonomických podmienkach globalizácie rozhodujúcu úlohu zohrávajú finančné vzťahy
medzi tvorcami podnikateľského prostredia vo vidieckom priestore (tým aj pre subjekty
podnikajúce v poľnohospodárstve), ktoré vzájomnej súčinnosti pôsobia na udržateľnosť
platobnej schopnosti, likvidity a na citlivosť k finančným rizikám.
Vývoj príjmov poľnohospodárstva znamená, že bez podpory by väčšina poľnohospodárskych
subjektov nebola schopná udržať sa na trhu. Výsledkom toho by bolo, že poľnohospodárska
výroba by sa koncentrovala v najkonkurencieschopnejších výrobných oblastiach
s negatívnymi ekonomickými, sociálnymi a environmentálnymi dôsledkami.
5.4.2 Posúdenie štruktúry a vývoja výsledku hospodárenia
Výsledok hospodárenia poľnohospodárskeho podniku je jeden z rozhodujúcich
ukazovateľov úspešnosti a efektívnosti podnikania. Výsledok hospodárenia vyjadruje mieru
účelovosti vyrábanej produkcie, efektívnosti vynakladanej živej a zhmotnenej práce a mieru
151
využitia vloženého kapitálu. Výsledok hospodárenia je vyznaným zdrojom samofinancovania
poľnohospodárskeho podniku.
Prehľad o vývoji výsledku hospodárenia a jeho jednotlivých zložkách za roky 2000 až
2008 nám poskytuje tabuľa 5.1 a Graf 5.1. VH z hospodárskej činnosti zaznamenal stratu
v roku 2000 pod čo sa podpísali najmä nepriaznivé klimatické podmienky v roku 2000, čo sa
následne prejavilo aj výpadkom produkcie v tomto roku. V roku 2001 vzrástol VH
z hospodárskej činnosti o 1009662 tis. Sk. Tento stav bol spôsobený hlavne kompenzačnými
platbami za sucho, ktoré boli v roku 2000 poskytnuté slovenským poľnohospodárom zo
strany štátu po historicky suchom a neúrodnom roku s tým, že poľnohospodári ich dôsledne
využili pre obnovu výroby v roku 2001. V roku 2003 došlo k prepadu VH z hospodárskej
činnosti zo 1166547,8 tis. Sk v roku 2002 na – 1621022 tis. Sk. Uvedený výsledok
hospodárenia z hospodárskej činnosti v roku 2003 v rozhodujúcej miere ovplyvnilo
medziročné otvorenie cenových nožníc medzi cenami vstupov do poľnohospodárstva
a poľnohospodárskymi výrobkami a tak isto aj nepriaznivé klimatické podmienky, ktoré
ovplyvňovali produkciu počas roka 2003.
Štruktúra výsledku hospodárenia (VH) k 31.12.2000 - 2008 v tis. Sk Tab. 5.1
2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008
VH z hospodárskej činnosti (do 2003 Prevádzkový HV) -70426 1080088,5 1166547,8 -1621022 2254669,3 1580177 1941414 3574962 3071177
VH z finančnej činnosti -1041909 -910744,91 -1152267 -1155428 -1068121,7 -1275644 -1224077 -1348373 -1400259
VH z bežnej činnosti -1251577 -19930,45 -148182,3 -2994838 785797,91 -101508 288882 1683468 1145969
VH z mimoriadnej činnosti 227264 323740,24 341305 285643 192024,62 59238 56808 75236 92022
VH za účtovné obdobie -1024457 303609,79 192957,7 -2709391 974156,53 -41166 345512 1758704 1231916
VH pred zdanením -878429 533525 358770,06 -1985933 1316868,7 -1060254 662229 1962060 1345952,9
Zdroj: súbor podnikov, vlastné spracovanie
V roku 2004 keď Slovensko vstúpilo do EÚ v súbore sledovaných podnikov (VH
z hospodárskej činnosti) bol dosiahnutý zisk vo výške 2254669,3 tis. Sk. K pozitívnym
vývojovým tendenciám tohto ukazovateľa prispel nárast celkových podpôr vyplácaných
poľnohospodárskym podnikom. Finančná situácia poľnohospodárskych podnikov bola
ovplyvnená aj systémom vyplácania podpôr, ktorý slovenské poľnohospodárstvo prevzalo
152
v intenciách SPP po vstupe SR do EÚ. Od roku 2004, čiže po prijatí Spoločnej
poľnohospodárskej politiky EÚ v sledovanom súbore podnikov je dosahovaný už len kladný
výsledok hospodárenia z hospodárskej činnosti. Najvyšší výsledok hospodárenia
z hospodárskej činnosti bol zaznamenaný v roku 2007 a to 3574962 tis. Sk pod čo sa
podpísali historicky najvyššie ceny komodít rastlinnej výroby najmä obilnín a slnečnice.
Uvedené pozorujeme v Grafe 5.1
VH v tis. Sk a jeho štruktúra Graf 5.1
-6000000
-5000000
-4000000
-3000000
-2000000
-1000000
0
1000000
2000000
3000000
4000000
2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008
VH pred zdanením
VH za účtovné
obdobie
VH z mimoriadnej
činnosti
VH z finančnej
činnosti
Zdroj: súbor podnikov, vlastné spracovanie
VH z finančnej činnosti je druhou najvýznamnejšou položkou VH za účtovné obdobie.
Počas celého sledovaného obdobia sa nachádza v červených číslach v rozmedzí -1400259 tis.
Sk v roku 2008 až - 910744,91tis. Sk v roku 2001. Pre zlepšenie VH za účtovné obdobie
bude dôležité hľadať príčiny tohto stavu. VH z mimoriadnej činnosti naopak dosahuje
v každom roku kladné výsledky, aj keď vývoj je klesajúci.
VH z bežnej činnosti má podobný priebeh ako VH z hospodárskej činnosti. Jeho
hodnoty sú však horšie, keďže je priamo ovplyvnený negatívnym VH z finančnej činnosti.
Medzi nimi (VH z hospodárskej a bežnej činnosti) sa nachádza výsledok hospodárenia pred
zdanením a po zdanení. Tie majú podobný priebeh a kopírujú priebeh VH z bežnej činnosti.
Najhorší sa javí rok 2003, kedy hodnoty dosahujú dno. Opačná situácia je v roku 2004, kedy
Slovenská republika sa stala členom Európskej únie.
153
Vývoj výsledku hospodárenia v predchádzajúcom sledovanom súbore
poľnohospodárskych podnikov dokumentuje nevyrovnanosť, variabilitu a nízku ekonomickú
výkonnosť v analyzovanom období. Reálne už po vstupe Slovenka do EÚ sa dosahoval
kladný výsledok hospodárenia s výnimkou roka 2005. Uvedené konštatovanie potvrdzujú
ukazovatele rentabilita celkových aktív a vlastného kapitálu. Pokiaľ ukazovateľ rentability
celkových aktív vyjadruje súhrnné zhodnotenie aktív pomerom výsledku hospodárenia za
účtovné obdobie k celkovým aktívam hodnotou 0,019 v roku 2007, v ktorom bol dosiahnutý
najvyšší výsledok hospodárenia v rámci sledovaných rokov, znamená to, že ziskovosť
celkových aktív predstavuje 1,9 %. Rentabilita vlastného kapitálu zobrazuje podiel výsledku
hospodárenia za účtovné obdobie na vlastnom kapitáli v hodnote 0,03, čo vyjadruje, že
ziskovosť vlastného kapitálu je 3,5 %. Môžeme konštatovať, že výnosnosť vkladov do
podnikania je nízka v porovnaní s alternatívnymi možnosťami napr. úrokovou mierou. Pri
formulovaní všeobecného záveru je potrebné brať do úvahy nárast dotácií po vstupe do EÚ
a identifikovať faktory, ktoré priamoúmerne ovplyvňujú výkonnosť poľnohospodárskych
podnikov predovšetkým však tržby a ich rentabilita, podiel vlastného a cudzieho kapitálu
a ich cenu, náklady a ich rentabilita.
Údaje potvrdzujú klesajúci objem tržieb za predaj vlastných výrobkov a služieb
s dopadom na zvyšujúce sa záporné saldo zahraničného obchodu s potravinami
a poľnohospodárskymi komoditami. To ale znamená, že subjekty podnikajúce
v poľnohospodárstve nie sú konkurencieschopné na príslušných trhoch.
Konkurencieschopnosť je jeden z najdôležitejších prvkov rozvoja. Podniková
konkurencieschopnosť znamená schopnosť udržať alebo posilniť postavenie na trhu,
schopnosť vyrovnať sa so svojimi záväzkami a schopnosť dosahovať pozitívnych
ekonomických efektov, t. j. zisku, pričom základnými zdrojmi sú kvalita a cena.
Na základe dostupných údajov a názorov vedeckej komunity na fungovanie
finančných zdrojov sa pokúsime sformulovať odpovede na otázky týkajúce sa potenciálu
využívania disponibilných výrobných faktorov na tvorbu výsledku hospodárenia
u podnikateľov hospodáriacich na pôde.
SPP EÚ, ktorá si kladie za cieľ zmierňovať adaptačný tlak na poľnohospodárov
vyvolaný globálnymi spoločenskými, ekonomickými a klimatickými vývojovými trendmi pri
súbežnom vytváraní podmienok na plnenie významných celospoločenských úloh, hľadá
mechanizmus pre riešenie nerovnováh (disparít), ktoré sa objektívne presadzujú pri podnikaní
na pôde a pri výrobe potravín.
154
Pri skúmaní procesu reprodukcie v poľnohospodárstve sa vygenerovalo päť skupín
nerovnováh. Ekonomické nerovnováhy všeobecne celosvetovo objektívne pôsobia na
poľnohospodárstvo a výrobu potravín. V rámci EÚ sa k nim pridružuje disparita zahrňujúca
rozdielne východiskové pozície pôvodných štátov (15) EÚ oproti štátom pristupujúcim do EÚ
v roku 2004.
Mnohí autori potvrdzujú, že prírodné a výrobné podmienky sú v každom svetadiely,
štátoch rozdielne. V Slovenskom poľnohospodárstve sú menej priaznivé, ako v štátoch, ktoré
ovládajú svetový trh s potravinami a poľnohospodárskymi komoditami. Preto objektívne
vyrábame na Slovensku poľnohospodárske produkty pri vyšších výrobných nákladoch. Pri
svetových cenách tak dochádza k nižšej tvorbe zisku z jednotky plochy. Uvedený vzťah platí
aj v rámci slovenského poľnohospodárstva v rámci lepších a výrobne a prírodne
znevýhodnených oblastiach.
Nákladovosť, a tým aj konkurencieschopnosť poľnohospodárskej výroby zvyšuje aj
dane, najmä daň z pozemkov. Daň z pozemkov neplatia vlastníci pôdy ale užívatelia t. j.
poľnohospodárske podniky a sú súčasťou nákladov podnikateľského subjektu. Daň
z pozemkov je potrebné zjednotiť, platcom dane vlastník pozemkov a kvalita vzťahov
hospodárenia na pôde sa prejavuje v rente (výnos z pôdy, nájomné). Výnos, nákladovosť
a zisk sa premieta do dane z príjmov a miery zdaňovania efektu podnikateľskej činnosti
v poľnohospodárstve.
Podnikateľská činnosť v poľnohospodárstve má svoje osobitosti a špecifiká, ktoré sa
prejavujú vo vertikále výroby a spotreby ako disparity. Veda a technický pokrok, konkurencia
a výsledok hospodárenia (zisk), ktoré sú v trhovej ekonomike motorom rozvoja, majú vo
vertikále výroby potravín iné objektívne podmienky, aké majú v ostatných odvetviach
výroby.
Poľnohospodárstvo v celej histórii ľudstva vyrába v podstate rovnaké produkty, chýba
nový objav ako revolučný prostriedok rozvoja a tvorby zisku v poľnohospodárstve. Veda
a technický pokrok v poľnohospodárstve zvýšil výnosnosť pôdy, úžitkovosť zvierat, zvýšila
sa produktivita práce s dopadom na znižovanie počtu pracovníkov a zdrojov zisku. Ak
v poľnohospodárstve má iný priebeh technický rozvoj, inú dynamiku má tvorba zisku, musí
mať aj iný priebeh konkurencia.
Konkurencia ako by medzi poľnohospodárskymi podnikmi neexistovala i keď
z dostupných údajov je zrejmý pokles poľnohospodárskych podnikov a zvyšuje sa
155
koncentrácia pôdy na jeden podnik, je tento proces veľmi pomalý z objektívnych
i subjektívnych dôvodov (vlastníctvo, spôsob života, zákon klesajúcich výnosov z rozsahu
atď.). Osobitosť poľnohospodárskej výroby vyplýva z nižšej účinnosti vedy a techniky a inej
dynamiky konkurencie v rámci celej vertikálnej výroby potravín.
Ďalšia osobitosť poľnohospodárstva vyplýva z masy a miery vytvoreného zisku
v rámci vertikály výroby potravín.
Reálnu spotrebu potravín determinuje kúpna sila obyvateľstva, ktorá môže stlačiť
spotrebu potravín pod fyziologickú hranicu, ale nie nad túto hranicu.
Kúpna sila obyvateľstva, ale i spotreba potravín nie sú dynamicky rastúce ukazovatele,
to znamená, že aj masa zisku tvorená vo vertikále výroby potravín je prakticky konštantná.
Konkurencia a súboj o zisk sa presadzuje medzi jednotlivými zložkami potravinovej
vertikály. Výsledkom bezohľadnej konkurencie je vzhľadom na objektívne vyššie náklady
v poľnohospodárstve SR a zvyšovanie záporného salda zahraničného obchodu s potravinami
a poľnohospodárskymi výrobkami stále sa znižujúca tvorba masy zisku v poľnohospodárstve.
Kapitolu o vývoji výsledku hospodárenia uzatvoríme pohľadom na východiská správania sa
tvorcov poľnohospodárskej politiky a podnikateľských subjektov v poľnohospodárstve na
maximalizáciu zisku a cieľa podnikateľskej činnosti.
O tom, že podnikateľský subjekt v poľnohospodárstve sa správa jednoznačne
racionálne a je plne adaptabilný na podnikateľské prostredie sa vyjadruje SIMON, H. A.
„Klasická teória všeobecnej racionality je nezvyčajne jednoduchá a krásna. Čo viac –
umožňuje nám predvídať (správne alebo nesprávne) ľudské správanie bez toho, že by sme sa
zdvihli z kresla a pozreli sa, aké je to správanie v skutočnosti.“
5.4.3 Aktuálne problémy financovania poľnohospodárstva
Globalizácia ako megatrend ovplyvňuje všetky ľudské činnosti a nevyhýba sa ani
takým odvetviam ako je poľnohospodárstvo, výroba potravín, rozvoj vidieka a ich
infraštruktúry.
Vývoj slovenského poľnohospodárstva v posledných rokoch bol charakterizovaný
permanentným nedostatkom finančných prostriedkov, platobnou neschopnosťou a nízkym
stupňom obnovy a pomalým tempom zmien v štruktúre fyzického a ľudského kapitálu.
156
Decoupling bol súčasťou reformy SPP a jeho cieľom bolo zamerať sa na podporu nie
produkcie ale samotného producenta. Prejavom bolo vyplácanie prostriedkov nie v závislosti
od objemu produkcie, ale najmä od množstva obhospodarovanej pôdy s cieľom obmedzenia
výkyvov v trhových cenách poľnohospodárskych komodít.
Implementácia SPP na Slovensku znamenala výrazný nárast objemu dotačných prostriedkov
na jednu korunu tržieb z predaja vlastných výrobkov a služieb. Hodnota ukazovateľa narástla
z hodnoty 0,2927 v roku 2003 na hodnotu 0,477 v roku 2008. To znamená, že na jednu
korunu tržieb poľnohospodárske subjekty získali 48 hal. dotácií. Teda môžeme dedukovať, že
decoupling negatívne vplýva na motiváciu poľnohospodárov produkovať vlastné výroby
a poskytovať služby. Uvedené bolo dokázané v pomerne veľkej variabilite, teda existujú
výrazné rozdiely medzi podnikmi, predovšetkým obchodné spoločnosti využívajú na jednu
korunu tržieb viac dotačných zdrojov, keďže tie produkujú menší objem tržieb z predaja
vlastných výrobkov a služieb. Aj vďaka tomu obchodné spoločnosti dosahovali počas
obdobia 2000 – 2008 vyšší kladný výsledok hospodárenia na hektár poľnohospodárskej pôdy
ako družstvá. Vyčíslenie dotácií, ktoré subjekt obdržal počas roku nie je možné pohľadom na
jeden účet a ide preto o pomerne komplikovaný proces.
Decoupling by sme mohli hodnotiť ako Nástroj, ktorý nemotivuje k produkovaniu
poľnohospodárskych statkov a nepriamo spôsobuje cenové šoky na trhu poľnohospodárskych
komodít. Na druhej strane zabezpečuje lacnejšie potraviny obyvateľstvu a má snahu
o finančnú podporu a rozvoj vidieka.
Medzi ďalšie významné problémy financovania možno zaradiť:
• hospodárenie poľnohospodárskych podnikov bez dotácií má zhoršujúcu sa tendenciu,
čím rastie dôležitosť dotačných prostriedkov plynúcich prostredníctvom SPP;
• výsledok hospodárenia v poľnohospodárstve je málo dynamická veličina, ktorá je daná
spotrebou potravín, kúpnou silou obyvateľstva a vzťahmi medzi účastníkmi
potravinovej vertikály;
• od roku 2004 viac ako 75% podnikov dosiahlo kladný pomer výsledku hospodárenia na
hektár, ale u poľnohospodárskych subjektov existuje výrazná motivácia dosahovať
nízky kladný výsledok hospodárenia, kvôli daňovému zaťaženiu;
• rastie podiel obežného majetku na úkor neobežného majetku;
157
• vlastné zdroje sú stále rozhodujúcim zdrojom krytia majetku, ale ich podiel v štruktúre
sa znižuje;
• zo štruktúry záväzkov najväčšiu časť tvoria krátkodobé záväzky a majú počas
sledovaného obdobia rastúci trend;
• poistenie predstavuje jednu z možností riadenia rizika. Nedokáže však v našich
podmienkach redukovať cenové riziko a je zamerané len na riziko variability objemu
produkcie;
• na Slovensku, ale aj v celej Európe, sa takmer vôbec nevyužívajú termínové kontrakty,
ktoré by významne dokázali znížiť cenové riziko. Inú možnosť na riadenie cenového
rizika predstavujú marketingové a produkčné kontrakty medzi odberateľom
a poľnohospodárskym subjektom;
• je potrebné prijať opatrenia s cieľom posilniť vyjednávaciu silu výrobcov a organizácií
výrobcov a zlepšiť fungovanie potravinového reťazca s lepšou transparentnosťou cien
potravín a riešením nespravodlivých obchodných praktík.
5.5 Bávrh možných riešení – prepojenie teórie a praxe
5.5.1 Finančný kapitál ako predpoklad trvalo udržateľného rozvoja
poľnohospodárstva
Nárast podielu cudzích zdrojov v štruktúre financovania podnikateľov
v poľnohospodárstve je spojený s nákladmi finančných ťažkostí, ktoré sa môžu prejaviť
v platobnej neschopnosti a s ňou spojených nákladov. Výsledkom tohto vývoja je rast
nákladov na vlastný a cudzí kapitál, a odklon od princípov zlatého bilančného pravidla
a zlatého pravidla financovania;
Tabuľka 5.2 nám poskytuje prehľad o hodnote pasív v tis. Sk k 31.12. príslušného
roka a ich štruktúre počas nami sledovaného obdobia. V štruktúre pasív prevládajú vlastné
zdroje. Druhou položkou sú záväzky, ktoré reprezentujú cudzie zdroje financovania a treťou
položkou je hodnota časového rozlíšenia. Tá má počas sledovaného obdobia rastúci trend,
predovšetkým od roku 2004. Spôsobili to zvýšené dotácie investičného charakteru po vstupe
SR do Európskej únie, ktorých nevyčerpaná výška v bežnom roku sa prejaví na účte 384 –
Výnosy budúcich období, ktorý je súčasťou časového rozlíšenia na strane pasív.
158
Štruktúra pasív k 31.12.2000 - 2008 v tis. Sk Tab. 5.2
Ukazovateľ/Rok 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008
Spolu VI a záväzky 75920097 79094236 81730153 80638511 79016897 87532487 84860986 92478932 98468599
Vlastné imanie 47931097 48242607 49219420 47054531 65307455 48167017 47568547 49486939 51122779
Základné imanie súčet 24141084 22674569 22138885 22092441 19416334 19440710 18465564 18468646 18450134
Kapitálové fondy súčet 21089294 21146881 21695802 21261574 20967670 22281783 21993614 22179658 2,23E+08
Fondy zo zisku súčet 4478244 4541642 4898550 4834645 4101466 4630539 4594196 4757145 5033319
VH minulých rokov -753068 -424096 293226 1570655 1077120 1857244 217021 2322787 4063560
VH za účtovné obdobie -1024457 303610 192958 -2704784 973164 -43259 345052 1758703 1231916
Záväzky 26103738 27686301 28357805 29884042 29090225 34457489 31939951 37927981 41254181
Rezervy súčet 762436 1231506 143957 1391204 711464 819308 792542 1065563 841521
Dlhodobé záväzky súčet 7869284 7028180 5786310 525527 5237194 5989210 623027 6407767 7055826
Krátkodobé záväzky súčet 12124376 13205469 13830490 15792190 14601431 16144264 14535626 18322410 18017186
Krátkodobé záväzky z obchodného styku 7763649 8949694 9418994 10467956 9853467 11578297 10017949 12288330 12192185
Bankové úvery a výpomoci 5347642 6221146 7301448 7445421 8540135 11504707 10381666 12132241 15339648
Bankové úvery dlhodobé 2717072 2926290 3513156 3878400 4149942 5418389 4985454 4747143 7132581
Bežné bankové úvery 2127510 1791585 2043339 2098017 2446554 4032159 3960952 5759941 6484824
Krátkodobé finančné výpomoci 503060 1503271 174953 1469004 1943640 2054259 1435260 1625157 1722243
Časové rozlišenie súčet 13553444 2551886 3520319 3571051 338916 4907981 5352488 5064012 6091639
Zdroj: súbor podnikov, vlastné spracovanie
Položky základného imanie a kapitálových fondov tvoria podstatnú časť pasív
skúmaného súboru poľnohospodárskych podnikov. Aj základné imanie a aj kapitálové fondy
v prípade družstiev boli výrazne ovplyvnené procesom transformácie majetku. Podľa zákona
42/1992 o úprave majetkových vzťahov a vysporiadaní majetkových nárokov v družstvách
bola pre potreby majetkového vysporiadania družstiev určená čistá hodnota majetku, ktorú
zákon definoval ako čisté imanie družstva. Metodika výpočtu vychádzala z účtovnej hodnoty
obchodného majetku družstva, teda z hodnoty jeho aktív, od ktorej sa odpočítala hodnota
záväzkov družstva. Tento majetok sa následne rozdelil medzi oprávnené osoby podľa
zákonom stanoveného kľúča: 50% podľa výmery pôdy, ktorú družstvo prevzalo ,alebo
užívalo ku dňu účinnosti zákona č.229/1991 Zb., 20 % podľa počtu odpracovaných rokov
v družstve a 30% podľa hodnoty ostatného majetku prevzatého družstvom. Podľa dôvodovej
správy k novele zákona č.42/1992 Zb. sa na majetkovej transformácii poľnohospodárskych
družstiev podieľalo vyše 680 tisíc oprávnených osôb čo predstavovalo cca 700 osôb
159
v priemere na jedno poľnohospodárske družstvo. Suma vypočítaných majetkových podielov
bola nasledovná:
- pre členov družstiev s pôdou a vneseným majetkom cca 18,0 mld. Sk
- pre členov družstva s pracovnou účasťou cca 7,1 mld. Sk
spolu 25,1 mld. Sk
- pre oprávnené osoby – nečlenov družstva cca 18,5 mld. Sk
majetkové podiely celkom 43,6 mld. Sk.
Z účtovného hľadiska sa tieto sumy následne prejavili v položkách „Základné imanie“
a „Kapitálové fondy“. Len pre zdôraznenie výška týchto položiek za družstvá bola v roku
2000 a v roku 2008 nasledovná:
2000 2008
Základné imanie – družstvá 18 845 848 10 240 294
Kapitálové fondy – družstvá 18 552 072 18 195 711
Kardinálnou otázkou a problémom nie je ani tak pomer 50% 20% 30%, ale
skutočnosť, ako bol určený majetok družstiev na rozdelenie. Lebo ak sa vychádzalo
z účtovnej hodnoty majetku je zrejmé, že sa neprihliadalo na podiel finančne likvidného
a nelikvidného, resp. podnikateľsky už nefunkčného majetku. A výsledkom procesu
transformácie je nadhodnotenie vlastného imania, čo má zásadný vplyv na hodnotenie
finančnej situácie družstiev a môže nútiť družstvá napríklad pozastaviť odpisovanie majetku
s cieľom jeho neznižovania.
Záver: podstatná časť pasív, konkrétne vlastného imania a jeho dvoch zložiek –
základné imanie a kapitálové fondy vznikla na základe procesu transformácie majetku
družstiev. Nešlo o peňažné vklady do podnikania, ale o vyjadrenie hodnoty vloženej pôdy
(ktorá však zostala vo vlastníctve pôvodného vlastníka), o vyjadrenie vloženého majetku
(obežný a neobežný majetok vložený do družstva) a o vyjadrenie hodnoty práce odpracovanej
na vytvorenie deleného majetku družstva. Naším cieľom nie je hodnotiť právnu normu alebo
160
spôsob rozdelenia majetku družstiev, ale objasniť vplyv transformácie na financie resp. pasíva
družstiev. Daná skutočnosť má následne kardinálny vplyv na hodnotenie finančnej
a kapitálovej štruktúry družstiev ako takých. A samozrejme, že sa prejaví pri hodnotení
zadlženosti podniku, rentability a celkovo vo všetkých ukazovateľoch, ktoré vychádzajú alebo
do nich vstupujú položka základné imanie a kapitálové fondy. V štruktúre vlastného imania
zastávajú významné miesto základné imanie a kapitálové fondy. Súčet týchto položiek počas
celého sledovaného obdobia tvorí 40 % až 60 % hodnoty zdrojov krytia majetku, pričom
tento podiel má klesajúcu tendenciu.
Fondy zo zisku kryjú majetok v súbore podnikov v rozmedzí piatich až šiestich
percent. Výsledok hospodárenia minulých rokov a za účtovné obdobie tvoria najnižšiu časť
v štruktúre vlastných zdrojov, pričom výsledok hospodárenia za účtovné obdobie dosahuje
v rokoch 2000, 2003 a 2005 záporné hodnoty. Bližšej analýze VH za účtovné obdobie sa
budeme venovať v samostatnej kapitole 6 našej monografie.
V rámci štruktúry záväzkov najväčšiu časť tvoria krátkodobé záväzky a majú počas
sledovaného obdobia rastúci trend. To sa na jednej strane môže odzrkadliť v zníženej
prevádzkovej likvidite, ale na druhej strane podniky majú k dispozícii bezúročné cudzie
zdroje na financovanie svojich prevádzkových potrieb. V rámci krátkodobých záväzkov
prevládajú záväzky z obchodného styku. Záväzky z obchodného styku sa podieľajú na krytí
majetku počas sledovaného obdobia od 10,23 % v roku 2000 až po 13,29 % v roku 2007.
Rezervy tvoria najmenšiu časť v rámci záväzkov a podieľajú sa približne 1 % na krytí
majetku podniku.
Významnou skupinou krytia majetku sú dlhodobé záväzky a bankové úvery a finančné
výpomoci. Zo vzájomného porovnania bankových úverov a finančných výpomocí
s dlhodobými záväzkami vyplýva, že do roku 2001 sa bankové úvery a finančné výpomoci
nachádzali pod úrovňou dlhodobých záväzkov. Od roku 2002 sa nachádzajú nad ich úrovňou
a majú počas celého sledovaného obdobia rastúci trend v rámci štruktúry krytia majetku
podniku. Oproti roku 2000, kedy sa podieľali na krytí majetku podniku na úrovni 7,04 % sa
v roku 2008 podieľajú na krytí majetku až 15,58 %, teda je tu nárast o viac ako 100 %.
V štruktúre bankových úverov pozorujeme výrazný rastúci podiel krátkodobých bankových
úverov od roku 2004. Tie sa na krytí majetku v roku 2000 podieľali iba 2,8 %, ale v roku
2008 to bolo už 6,59 %. To je nárast o viac ako 135 %. Bolo to spôsobené tým, že dostupnosť
úverov pre poľnohospodárskych podnikateľov sa zavedením európskeho systému podpôr
v roku 2004 výrazne zlepšila.
161
Štruktúra pasív k 31.12.2000 - 2008 v % Tab. 5.3
Ukazovateľ/Rok 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008
Spolu VI a záväzky 100% 100% 100% 100% 100% 100% 100% 100% 100%
Vlastné image 63,13% 60,99% 60,22% 58,35% 58,90% 55,03% 56,05% 53,51% 51,92%
Základné imanie súčet 31,80% 28,67% 27,09% 27,40% 24,57% 22,21% 21,76% 19,97% 18,74%
Kapitálové fondy súčet 27,78% 26,74% 26,55% 26,37% 26,54% 25,46% 25,92% 23,98% 22,69%
Fondy zo zisku súčet 5,90% 5,74% 5,99% 6% 5,19% 5,29% 5,41% 5,14% 5,11%
VH minulých rokov -0,99% -0,54% 0,36% 1,95% 1,36% 2,12% 2,56% 2,51% 4,13%
VH za účtovné obdobie -1,35% 0,38% 0,24% -3,35% 1,23% -0,05% 0,41% 1,90% 1,25%
Záväzky 34,38% 35% 34,70% 37,06% 36,82% 39,37% 37,64% 41,01% 41,90%
Rezervy súčet 1% 1,56% 1,76% 1,73% 0,90% 0,94% 0,93% 1,15% 0,85%
Dlhodobé záväzky súčet 10,37% 8,89% 7,08% 6,52% 6,63% 6,84% 7,34% 6,93% 7,17%
Krátkodobé záväzky súčet 15,97% 16,70% 16,92% 19,58% 18,48% 18,44% 17,13% 19,81% 18,30%
Krátkodobé záväzky z obchodného styku 10,23% 11,32% 11,52% 12,98% 12,47% 13,23% 11,81% 13,29% 12,38%
Bankové úvery a výpomoci 7,04% 7,87% 8,93% 9,23% 10,81% 13,14% 12,23% 13,12% 15,58%
Bankové úvery dlhodobé 3,58% 3,70% 4,30% 4,81% 5,25% 6,19% 5,87% 5,13% 7,24%
Bežné bankové úvery 2,80% 2,27% 2,50% 2,60% 3,10% 4,61% 4,67% 6,23% 6,59%
Krátkodobé finančné výpomoci 0,66% 1,90% 2,14% 1,82% 2,46% 2,35% 1,69% 1,76% 1,75%
Časové rozlíšenie súčet 1,79% 3,23% 4,31% 4,43% 4,29% 5,61% 6,31% 5,48% 6,19%
Zdroj: súbor podnikov, vlastné spracovanie
Keďže viacerí autori považujú za cudzie zdroje aj časové rozlíšenie, môžeme
jednoznačne povedať, že podniky na krytie svojho majetku používali počas sledovaného
obdobia čoraz viac cudzích zdrojov financovania, pričom rastie podiel predovšetkým
krátkodobých foriem, či už krátkodobých záväzkov, alebo krátkodobých bankových úverov.
5.5.2 Optimalizácia kapitálovej štruktúry podniku
Kapitálová štruktúra predstavuje štruktúru dlhodobého kapitálu a je časťou
finančnej štruktúry. Optimálna kapitálová štruktúra je také zloženie kapitálu, pri ktorom
sú priemerné náklady na celkový kapitál minimálne.
Z hľadiska tvorby optimálnej kapitálovej štruktúry podniku sú dôležité nasledujúce
skutočnosti:
162
• náklady podniku na získanie a viazanie vlastného kapitálu (t.j. podiel na zisku) sú
vyššie, než náklady na získanie cudzieho kapitálu (t.j. než úroky platené veriteľom).
Riziko vlastníka je vyššie ako riziko veriteľa a podiel na zisku sa vlastníkom vypláca
po zdanení, zatiaľ čo úroky sú súčasťou nákladov.
• zvyšovanie podielu cudzieho kapitálu na celkovom kapitáli podniku – tzv. financial
leverage alebo použitie finančnej páky – na jednej strane vyvoláva tendenciu
k znižovanie priemerných nákladov podniku na získanie a viazanie kapitálu. Na
strane druhej sa však zvyšuje riziko platobnej neschopnosti a ďalších finančných
problémov, ktoré môžu vyústiť až do likvidácie. Tento rast rizika si vlastníci
uvedomujú a ako kompenzáciu požadujú vyšší výnos zo svojho kapitálu. Obdobne
veritelia zvyšujú úroky.
5.5.3 Teoretické školy a ich praktické modifikácie
Klasická teória kapitálovej štruktúry
Podľa tejto teórie sa zmena kapitálovej štruktúry prejavuje v trhovej hodnote podniku.
Vychádza z toho, že rast zadlženosti znižuje priemerné náklady na podnikový kapitál, a tým
zvyšuje trhovú hodnotu podniku.
Predpokladajú sa tieto zjednodušenia:
• neberie sa do úvahy zdaňovanie zisku
• neráta sa s tzv. transakčnými nákladmi spojenými s emisiou akcií alebo so získaním
cudzieho kapitálu
• celý zisk sa rozdeľuje na dividendy
• zisk pred úrokmi a zdanením sa v jednotlivých obdobiach nemení a nemení sa ani so
zmenou kapitálovej štruktúry
• rozdelenie pravdepodobnosti očakávaných výnosov je pre všetkých investorov
rovnaké
• akcionári požadujú konštantné % výnosu zo svojho kapitálu, ako aj veritelia požadujú
rovnakú úrokovú mieru bez ohľadu na kapitálovú štruktúru.
Za týchto predpokladov je zrejmé, že zvyšovanie podielu cudzieho kapitálu vedie
k znižovaniu priemerných nákladov na získanie a viazanie kapitálu podniku. Súčasne však
platí: čím je podiel cudzieho kapitálu vyšší, tým vyššia je trhová hodnota podniku.
163
Tradičný prístup – teória krivky U
Podľa tejto teórie si podnik môže požičiavať za bežnú úrokovú mieru až do okamihu,
keď začnú veritelia považovať mieru zadlženosti za takú, ktorá zvyšuje ich riziko. Odvtedy sú
ochotní poskytnúť ďalšie úvery len pri vyššej úrokovej miere, a tak priemerná úroková miera,
ktorú podnik platí za cudzí kapitál začína rásť. Obdobne akcionári si do istej miery zadlženia
podniku túto otázku nevšímajú. Ak začínajú pre zadlženie podniku pociťovať riziko pre svoj
kapitál, požadujú ako kompenzáciu zvýšenie jeho výnosu a náklady podniku na vlastný
kapitál začínajú rásť. Z toho vyplýva, že do určitého podielu celkového kapitálu celkové
náklady podniku na kapitál klesajú, a potom začínajú rásť. Optimálna kapitálová štruktúra je
v bode, v ktorom celkové náklady na kapitál sú minimálne. V tomto bode sa dosahuje aj
optimálna trhová hodnota podniku.
Model M-M (Millera a Modiglianiho)
Za určitých predpokladov sú celkové náklady na podnikový kapitál, a teda aj trhová
hodnota podniku nezávislé od jeho kapitálovej štruktúry, pretože na dobre fungujúcom trhu sú
všetky kombinácie cenných papierov rovnako dobré a trhová hodnota podniku nezávisí od
kapitálovej štruktúry, ale výlučne od výnosnosti celého kapitálu. Model vychádza z týchto
predpokladov:
• kapitálový trh je dokonalý, informácie sú bezplatné a dostupné všetkým
investorom, investori sa správajú racionálne
• podniky možno začleniť do viacerých skupín, v každej sú zaradené podniky
s rovnakým stupňom prevádzkového rizika a rovnakou výnosnosťou kapitálu
• čistý výnos sa v jednotlivých obdobia nemení – a pravdepodobný výnos je pre
všetkých investorov v danej triede rovnaký
• neberie sa do úvahy zdaňovanie zisku
• možnosť získať úver a podmienky na získanie sú pre všetky subjekty rovnaké
Pri zvyšujúcom podiele cudzieho kapitálu sa požiadavky akcionárov na vyšší výnos zo
svojho kapitálu neobjavujú až do istého stupňa zadlženia, ale plynulé rastú. Od istého stupňa
zadlženia sa zvyšuje úroková miera z cudzieho kapitálu. Čím viac si podnik požičiava, tým
viac rizika sa prenáša z akcionárov na veriteľov.
Zvyšovanie podielu cudzieho kapitálu v kapitálovej štruktúre podniku zvyšuje náklady
na vlastný kapitál, ale nezvyšuje priemerné náklady na celkový kapitál a nemení sa trhová
hodnota podniku.
164
Kompromisná teória
Dvojica autorov Brealey a Myers zreálnili prístup Modiglianiho a Millera tým, že ho
rozšírili o niektoré reálne trhové podmienky (zobrali do úvahy ako vplyv daní, tak aj náklady
na možný bankrot v prípade zlej finančnej situácie). Tým vytvorili upravený model
kapitálovej štruktúry nazývaný tzv. kompromisnou teóriou. Kompromisnou preto, lebo
zobrazili voľbu kapitálovej štruktúry ako kompromis medzi výhodami daňového štítu
(taxshield) spôsobeného odpočítateľnosťou úrokových nákladov a nákladmi finančných
ťažkostí. Optimálnu kapitálovú štruktúru môžeme určiť vzájomným vzťahom medzi
daňovými výhodami a nákladmi finančných ťažkostí. S rastúcim dlhom rastie súčasná
hodnota úrokového daňového štítu. Pri priemernej zadlženosti je pravdepodobnosť vzniku
finančných ťažkostí zanedbateľná, pričom prevládajú výhody úrokového daňového štítu.
V určitom bode zadĺženia však pravdepodobnosť finančných ťažkostí rastie rýchlejšie
a náklady finančných ťažkostí začínajú znižovať podstatnú časť hodnoty podniku (najprv
znižujú výhodu daňového štítu). Teoretické optimum podnik dosiahne v okamihu, keď je
súčasná hodnota daňových úspor z použitia cudzích zdrojov (daňový štít - tax shield)
kompenzovaná zvýšením súčasnej hodnoty nákladov finančných ťažkostí.
Teória hierarchického poriadku
Teóriu hierarchického poriadku, nazývanú tiež hierarchickou stupnicou, môžeme nájsť
v práci autora Myersa. Teória je založená na dvoch kľúčových predpokladoch:
• Manažment podniku je lepšie informovaný o investičných príležitostiach svojich
podnikov ako ostatní investori mimo podnik (tzv. predpoklad asymetrických
informácií),
• Manažment koná v najlepšom záujme súčasných akcionárov.
Na základe týchto predpokladov sa bude podnik v niektorých prípadoch vyhýbať
projektom s pozitívnou čistou súčasnou hodnotou, ak by akceptovanie týchto projektov
znamenalo, že by musel emitovať nové akcie za cenu, ktorá nereflektovala skutočnú hodnotu
jeho investičných príležitostí. Na druhej strane to núti podnik analyzovať a vyhodnotiť
vlastnú finančnú situáciu, pokúsiť sa hľadať vnútorné zdroje hotovosti, resp. zistiť nevyužitú
kapacitu dlhu. Táto teória nevysvetľuje optimálnu kapitálovú štruktúru tak, ako je to
prezentované u predchádzajúcich teórií a modelov, pretože jej východiskom je delenie
vlastného imania na dva druhy – vnútorné (nerozdelený zisk a fondy) a vonkajšie (emisia
akcií), prvý je na začiatku hierarchického poriadku a druhý na jeho konci. Podľa teórie
hierarchického poriadku využívajú firmy vnútorné financovanie (reinvestovanie ziskov)
165
pokiaľ je to možné. Ak však musia použiť vonkajšie financovanie, dávajú prednosť dlhu pred
emisiou akcií. To tiež vysvetľuje, prečo si menej ziskové firmy vypožičiavajú vo vyššej
miere. Je to preto, že potrebujú viac vonkajšieho financovania, a tiež preto, že dlh je v
hierarchickom poriadku na rade hneď po vyčerpaní vnútorných fondov. Hierarchický
poriadok vo financovaní by mohol odrážať snahu manažérov minimalizovať emisné náklady a
súčasne sa vyhnúť nepriaznivým signálom, ktoré prinášajú investorom oznámenia o emisii
akcií.
Signalizačný model kapitálovej štruktúry
Signalizačný model kapitálovej štruktúry tiež vychádza z predpokladu asymetrických
informácií medzi manažérmi a investormi. V tomto prípade sa však manažéri snažia
poskytnúť investorom pozitívny signál o podniku, očakávajúc záujem investorov a následné
zvýšenie cien akcií. Tento signál využívajú dobré podniky na odlíšenie sa od slabších
konkurentov. Signál, ktorý má byť pre investorov vierohodným, musí byť dosť nákladný na
to, aby ho slabšie podniky neboli schopné imitovať. Vysokú zadlženosť si totiž môžu dovoliť
iba podniky s dostatočne veľkou výnosnosťou, u ktorých existuje len malá pravdepodobnosť
finančných ťažkostí. Keďže manažéri podniku nemajú záujem na tom, aby sa podnik dostal
do finančných ťažkostí, investori môžu vysokú zadlženosť interpretovať ako signál, podľa
ktorého si je manažment istý, že podnik bude v budúcnosti schopný plniť dlhovú službu.
Investori sú preto ochotní podniku s vysokým podielom dlhu udeliť mimoriadne vyššie
hodnotenie ako nízke priemerné hodnotenie, ktoré sa dáva iným podnikom. Signalizačný
model kapitálovej štruktúry je schopný vysvetliť reakcie na trhu pri emitovaní rôznych
druhov cenných papierov. Ak podnik emituje dlh, signalizuje tým pre potenciálnych
investorov dobrú správu o budúcnosti a raste cien. Emitovanie akcií signalizuje pre
potenciálnych investorov zlú správu, signalizujúcu pokles ziskov spojený s poklesom cien.
Vo všeobecnosti model predikuje, že podnik s lepšími ziskovými a rastovými možnosťami
môže použiť vyššie zadlženie, čo však nie vždy zodpovedá pozorovanému správaniu
podnikov.
166
5.5.4 Faktory pôsobiace na optimálnu kapitálovú štruktúru
Medzi hlavné faktory ovplyvňujúce optimálnu kapitálovú štruktúru patria:
• náklady kapitálu
• náklady finančných ťažkostí – náklady právnikom za vypracované dokumenty,
zvýšené úroky, ktoré požadujú veritelia
• veľkosť a stabilita dosahovaného zisku
• úroveň a stabilita cash flow – má priamu väzbu na možnosť podniku plniť dlhovú
službu
• požiadavky veriteľov – čím vyššia zadlženosť, tým vyššia úroková miera
• kontrola nad činnosťou podniku – sú prípady keď podnik musí zvýšiť dlhové
financovanie, pre hroziacu stratu efektívnosti nad podnikov
• vlastnícka štruktúra podniku
• dividendová politika – čím je vyššia zadlženosť podniku, tým väčšia
pravdepodobnosť, že podnik nebude schopný udržať stabilnú dividendovú politiku
• postoje manažérov k riziku – ich sklon k riziku, možné nebezpečenstvo leverage
rizika (má za následok platobnú neschopnosť podniku)
• miera inflácie – vyvoláva protichodné tendencie. Inflácia zvýhodňuje dlžníkov na
úkor veriteľov, a preto jej rast stimuluje podniky, aby si viacej požičiavali
• rozvoj kapitálového trhu – na rozvinutom trhu dochádza k výraznejším zmenám
cien akcií podniku, čo ovplyvňuje rozhodovanie pri výbere financovania nových
potrieb novou emisiou
• charakteristika podniku, či príslušnosť k odvetviu – verejnoprospešné podniky,
dopravné, spracovateľské – vysoká zadlženosť
• požiadavky na finančnú voľnosť – udržiavanie vyššej likvidity a väčšie využívanie
VK, čo umožňuje vyššiu pružnosť pri rozhodovaní do nových príležitostí.
5.5.5 Finančná stratégia poľnohospodárskeho podniku a podpora
poľnohospodárstva z verejných zdrojov
Z príčinných súvislostí vyplývajúcich z globálnych ekonomických podmienok, globálnej
finančnej krízy, špecifických čŕt poľnohospodárskeho odvetvia, trhových síl pôsobiacich
167
v poľnohospodárstve v rámcoch základných zákonov ekonómie (ako zákon vzácnosti, zákon
klesajúcich výnosov a zákon rastúcich výnosov z rozsahu) a rizík vyplýva významný dopad
na rozhodovanie o finančnej stratégii podnikateľov v poľnohospodárstve. Okrem uvedeného
rozhodovanie podmieňujú inovácie vo finančných nástrojoch a najmä podpory
poľnohospodárstva z verejných financií, ktoré výrazne ovplyvňujú finančné vzťahy.
Nastoľuje sa otázka teoretického vymedzenia základného cieľa podnikateľských činností
v poľnohospodárskom podniku pri rešpektovaní špecifík a disparít hospodárenia na pôde a pri
uplatnení SPP EÚ s jej cieľmi, úlohami, nástrojmi a podľa úrovne jeho plnenia posudzovať
úspešnosť alebo neúspešnosť podnikateľského subjektu.
Vstupom Slovenskej republiky do EÚ sa zmenil celý systém podpory poľnohospodárstva, a to
nielen nástroje podpory, ale aj ich administrovanie. Všetky finančné prostriedky z národného
rozpočtu i fondov EÚ smerujúce do poľnohospodárstva a potravinárstva administruje
Pôdohospodárska platobná agentúra. Hlavným nástrojom identifikácie oprávnených osôb,
pozemkov s nárokom na podporu je Integrovaný administratívny a kontrolný systém, ktorého
súčasťou je register žiadateľov, register pozemkov, registre zvierat a trvalých kultúr. Zmenilo
sa aj časové rozloženie výplat podpôr. Konečným termínom vyplácania priamych platieb za
rok 2004 bol 30. apríl 2005 a od roku 2005 až 30. jún nasledujúceho roka. Táto zmena
znamenala problémy priebežného financovania, čo sa prejavilo v zvýšení cudzích zdrojov,
najmä bankových úverov.
Priame platby sa poskytovali formou jednotnej platby na plochu poľnohospodárskej pôdy
(SAPS) a formou doplnkových vyrovnávacích platieb. Doplnkové vyrovnávacie platby, o
ktorých rozhodla vláda SR sú viazané na produkciu. Ide o platbu na plodiny na ornej pôde
(POP), platbu na tabak (odrody Burley a Virginia), platbu na chmeľ, platbu na dojčiace kravy,
platbu na bahnice, jarky a kozy. Rozhodujúci podiel mali platby na plodiny na ornej pôde
(POP).
Platba SAPS sa stala hlavným dotačným nástrojom pre poľnohospodárstvo v nových
členských štátoch EÚ. SAPS sa poskytuje na hektár poľnohospodárskej pôdy, na ktorej
poľnohospodári dodržiavajú dobré poľnohospodárke a environmentálne podmienky. Platba
SAPS nahradila v nových členských štátoch všetky ostatné priame platby. Jej účelom je
zabezpečiť priaznivé podmienky pre fungovanie poľnohospodárstva. Celková výmera, na
ktorú sa SAPS poskytuje je určená vo výške 1,955 mil. hektárov. (Ministerstvo hospodárstva).
168
Podľa nariadenia Rady (ES, 2003) č. 1782/2003 bola v roku 2004 pre SR stanovená výška
finančného stropu EÚ časti pre SAPS vo výške 25 % z priemeru krajín EÚ 15. Zároveň bol
stanovený nárast týchto platieb z EÚ až do dosiahnutia 100% - nej úrovne. Hodnoty sú
uvedené v tabuľke 5.4.
Tab. 5.4
2004 2005 2006 2007 2008 2009 2010 2011 2012 2013
EÚ (SAPS) 25 30 35 40 50 60 70 80 90 100
Dorovnanie
možnosť
30 30 30 30 30 30 30 20 10 0
Zdroj: Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky
Dotácia sú peňažné prostriedky, ktoré majú charakter transferovej platby, pričom existuje
viacero kritérií členenia. Okrem iného sa delia na:
• investičné
• prevádzkové
Pohľad na štruktúru dotácií v odbobí 2004 – 2008 nám poskytuje Tabuľka 5.5 Objem
prevádzkových dotácií spolu sa zvýšil v roku 2008 oproti roku 2004 až o 52,1 %. Bolo to
spôsobené predovšetkým vplyvom rastúcich jednotnej platby na plochu SAPS až o 57,6 %.
Podpora plodín na ornej pôde POP v rozmedzí rokov 2004 až 2008 poklesla o 11,4 %. Hoci
v roku 2005 sme zaznamenali je nárast až o 47 %. Z Tabuľky 4 môžeme ďalej aj nárast
dotácii pre LFA oblasti v sledovanom období až o 10,9 %. V podporách podľa výnosov MP
SR je zaznamenaný pokles o viac ako 91,2 %. Tiež pokles v sledovanom období pozorujeme
aj trhovo orientovaných výdavkoch.
V podporách investičného charakteru pozorujeme až 210 % nárast. Ide predovšetkým
o nárast dotáciách z 2.piliera SPP, teda z plánu rozvoja vidieka. Nárast je zaznamenaný aj
v podpore podľa výnosov MP SR.
169
Tab. 5.5
Zdroj: Informačné listy MP SR – vlastné prepočty
Poznámka: x – údaje sa neuvádzajú
5.5.6 Priame podpory podľa pôdohospodárskej platobnej agentúry
pre rok 2011
Slovenskí poľnohospodári môžu každoročne žiadať o priame podpory. Podmienky pre
poskytovanie priamych podpôr upravuje legislatíva ES a SR. Priame podpory sa vyplácajú zo
štátneho rozpočtu SR a refundujú z rozpočtu EÚ, doplnkové priame platby sa vyplácajú zo
štátneho rozpočtu SR.
BÁZOV POLOŽKY/ROK 2004 2005 2006 2007 2008 % zmena 2008/2004
Obhos.pôda v uzivani podla katastra (ha) 1567951 1602159 1573258 1539767 1483530 -5,4%
Prevádzkové dotácie spolu 7998300 8981100 10331326 11464021 12168032 52,1%
SAPS 2520798 2996160 3468059 3600451 3973120 57,6%
POP 1425689 2100483 1697878 1448926 1263872 -11,4%
plán rozvoja vidieka pre znevýhodnené oblasti (LFA) 1927928 2320345 2241452 2294575 2137142 10,9%
podľa výnosov MP SR 658877,5 231989,1 x 127703 57875 -91,2%
trhovo orientované výdavky 19518,55 19291,4 20681 5369 9244 -52,6%
Podpora investičného charakteru 358654 1804147 1284131 835334 1112742 210,3%
podpora podľa výnosov MP SR 18745 23044 18876 22756 49045 161,6%
SAPARD 306084 539770 271204 51626 36082 -88,2%
plán rozvoja vidieka 11537 163717 270354 298213 120662 945,9%
plán rozvoja vidieka 2007-2013 x x x x 576075 x
170
Zoznam aktuálnych priamych podpôr (www.apa.sk) :
1. zo zdrojov Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu (EPZF):
a) jednotná platba na plochu (SAPS),
b) platba na dojnicu
c) osobitná platba na cukor,
d) osobitná platba na ovocie a zeleninu
e) prechodná platba na rajčiaky
2. zo zdrojov Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) a) podpora v znevýhodnených oblastiach (LFA)
b) agroenvironmentálne platby
c) podpora v územiach európskeho významu na poľnohospodárskej pôde
d) platba na opatrenie životné podmienky zvierat
e) platby na prvé zalesnenie poľnohospodárskej pôdy
f) lesnícko - environmentálna platba
g) podpora na lesné pozemky v územiach európskeho významu
3. zo štátneho rozpočtu SR - doplnkové priame platby
a) doplnková platba na plochu
b) platba na chmeľ
c) platba na veľké dobytčie jednotky (VDJ)
Podmienky poskytovania priamych podpôr –v zmysle § 2 nariadenia vlády SR č.
488/2010 Z. z. z 8. decembra 2010 o podmienkach poskytovania podpory v
poľnohospodárstve formou priamych platieb:
1a) Jednotná platba na plochu (SAPS) sa poskytuje na plochu pôdy poľnohospodársky
využívanej jedným žiadateľom vedenú v evidencii pôdnych blokov a dielov pôdnych
blokov o výmere najmenej 1 hektár, pričom táto výmera môže predstavovať viaceré
súvislé diely jedného pôdneho bloku jednej kultúry (orná pôda, trvalé kultúry, záhradky,
trvalý trávny porast) o výmere najmenej 0,3 hektára, ktorá bola k 30. 6. 2003
obhospodarovaná a udržiavaná v súlade s dobrými poľnohospodárskymi a
environmentálnymi podmienkami. Okrem spomenutých dobrých poľnohospodárskych a
environmentálnych podmienok je žiadateľ povinný plniť aj ďalšie podmienky krížového
plnenia
171
1b) Platbu na dojnicu v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 488/2010 z 8. decembra 2010 sa
poskytne žiadateľovi ak:
a) hospodári v znevýhodnených oblastiach alebo hospodári v zraniteľných oblastiach,
b) má v centrálnom registri zvierat registrovanú farmu na chov hovädzieho dobytka,
c) dodrží retenčné obdobie chovu dojníc od 1. júna do 31. augusta príslušného roku.
Poskytnutie platby na dojnicu je podmienené podaním žiadosti a splnením podmienok
pre poskytnutie jednotnej platby na plochu.
1c) Osobitná platba na cukor sa poskytne žiadateľovi na výmeru poľnohospodárskych
pozemkov, na ktorej sa pestovala cukrová repa v roku 2005. Veľkosť výmery
poľnohospodárskych pozemkov sa určuje podľa zoznamu poľnohospodárskych pozemkov,
ktorý bol súčasťou žiadosti o jednotnú platbu na plochu v roku 2005. Osobitná platba na
cukor sa poskytuje žiadateľovi, ktorý spĺňa podmienky poskytnutia jednotnej platby na
plochu. Žiadateľ je povinný predložiť zmluvu o dodávke cukrovej repy z hospodárskeho
roku 2005/2006 uzatvorenú podľa osobitného predpisu. Ak žiadateľ nepredložil v roku
2005 žiadosť o jednotnú platbu na plochu, veľkosť výmery poľnohospodárskej pôdy sa
určí ako podiel množstva cukrovej repy uvedeného v zmluve z hospodárskeho roku
2005/2006 a referenčnej úrody 50 t/ha.
1d) Osobitná platba na ovocie a zeleninu sa poskytne na výmeru ovocia a zeleniny tomu
žiadateľovi, ktorý túto výmeru uviedol v roku 2007 v prílohe k jednotnej žiadosti -
zozname poľnohospodárskych pozemkov.
1e) Prechodná platba na rajčiaky sa žiadateľovi poskytne na výmeru pestovaných
rajčiakov, najviac však na výmeru, ktorú má uvedenú v zmluve so schváleným prvým
spracovateľom. Zmluva musí okrem iného obsahovať najmenšie množstvo rajčiakov na
dodanie. Zmluvu môže uzatvoriť žiadateľ osobne alebo prostredníctvom odbytovej
organizácie, ktorej je členom. Po zbere je žiadateľ povinný dodať prvému spracovateľovi
najmenej množstvo rajčiakov, ktoré zodpovedá násobku výmery rajčiakov a minimálnej
úrody 20 t/ha.
172
V zmysle nariadenia vlády SR č. 499/2008 Z. z. z 26. novembra 2008 o podmienkach
poskytovania podpory podľa programu rozvoja vidieka v znení nariadenia vlády SR č.
121/2009 Z.z.
2a) Podpora v znevýhodnených oblastiach (LFA) sa poskytne žiadateľovi, ktorý
vykonáva poľnohospodársku činnosť na ploche najmenej 1ha poľnohospodárskej pôdy v
znevýhodnenej oblasti vedenej v evidencii pôdnych blokov a dielov pôdnych blokov,
pričom táto výmera môže predstavovať viaceré súvislé diely pôdnych blokov príslušného
druhu pozemku s výmerou najmenej 0,3 ha obhospodarovanej pôdy jedným žiadateľom,
dodržiava na poľnohospodárskej pôde dobré poľnohospodárske a environmentálne
podmienky a požiadavky na hospodárenie podľa osobitného predpisu, dodržiava
požiadavky na používanie hnojív, vedenie a uchovávanie evidencie o množstve, druhu a
čase použitia hnojív podľa pozemkov a plodín podľa osobitného predpisu, dodržiava
požiadavky na používanie prípravkov na ochranu rastlín vrátane vedenia podrobnej
evidencie spotreby a o spôsobe aplikácie prípravkov na ochranu rastlín a podmienky
skladovania a manipulácie s prípravkami na ochranu rastlín podľa osobitného predpisu, sa
zaviaže vykonávať poľnohospodársku činnosť podľa písmena v znevýhodnenej oblasti
najmenej počas piatich rokov od prvej platby vyrovnávacieho príspevku; to neplatí, ak je
poľnohospodársky podnik prevedený na iný subjekt. Na poskytnutie podpory je žiadateľ
povinný plniť podmienky krížového plnenia podľa § 1a NV SR č. 499/2008 Z. z. v zn.n.p.
2b) Podpora na agroenvironmentálne opatrenie sa poskytne žiadateľovi na opatrenia
zamerané na trvalo udržateľné využívanie poľnohospodárskej pôdy a na chov a udržanie
ohrozených druhov a plemien hospodárskych zvierat dlhodobo chovaných na území
Slovenska.
Žiadateľovi sa umožňuje požiadať o transformáciu vzťahu z PRV 2004-2006 do PRV
2007-2013. Cieľom agroenvironmentálneho opatrenia je realizovať poľnohospodárske
výrobné postupy zlučiteľné s ochranou a zlepšením životného prostredia, krajiny a
prírodných zdrojov.
2c) Podpora v územiach európskeho významu na poľnohospodárskej pôde sa poskytne
žiadateľovi pri obhospodárení trvalých trávnych porastov v územiach európskeho
významu nachádzajúcich sa v 4. a 5. stupni ochrany. Hospodári podľa požiadaviek na
hospodárenie ustanovených osobitným predpisom na celej ploche poľnohospodárskeho
podniku, dodržiava požiadavky na používanie hnojív, vedenie a uchovávanie evidencie o
množstve, druhu a čase použitia hnojív podľa pozemkov a plodín podľa osobitného
173
predpisu, dodržiava požiadavky na používanie prípravkov na ochranu rastlín vrátane
vedenia podrobnej evidencie spotreby a o spôsobe aplikácie prípravkov na ochranu rastlín
a podmienky skladovania a manipulácie s prípravkami na ochranu rastlín podľa osobitného
predpisu a zaviaže sa čestným vyhlásením vykonávať poľnohospodársku činnosť v území
európskeho významu najmenej päť rokov od poskytnutia prvej platby.
Cieľom opatrenia je pomôcť pri riešení špecifického znevýhodnenia vyplývajúce z
implementácie smernice pre sústavu NATURA 2000.
2d) Podpora na opatrenie životné podmienky zvierat sa poskytne žiadateľovi, ktorý má
zaradenú žiadosť do opatrenia podľa uvedeného nariadenia. Účelom podpory je
kompenzovať poľnohospodárom náklady súvisiace s realizáciou chovných postupov, ktoré
prispejú k zlepšeniu pohody zvierat.
2e) Platby na prvé zalesnenie poľnohospodárskej pôdy. Najmenšia podporovaná súvislá
plocha poľnohospodárskej pôdy je 0,5 ha a maximálna výmera na jedného žiadateľa
nesmie prekročiť 10 ha. Celkovo sa ráta s podporou zalesnenia 600 ha poľnohospodárskej
pôdy. Žiadateľ môže požiadať o platbu na založenie lesného porastu na poľnohospodárskej
pôde, o platbu na udržiavanie zalesneného pozemku a o platbu na pokrytie straty príjmu z
ukončenia poľnohospodárskej činnosti.
2f) Lesnícko-environmentálna platba sa poskytuje na lesné pozemky vedené v evidencii
lesných pozemkov. Opatrenie zahŕňa dve podopatrenia. Podopatrenie Zachovanie
priaznivého stavu lesných biotopov. a podopatrenie Ochrana biotopov vybraných druhov
vtákov.
2g) Podpora na lesné pozemky v územiach európskeho významu sa poskytne vlastníkovi
najmenej 1 ha lesného pozemku vedeného v evidencii lesných pozemkov, ktorý sa zaviaže
plniť podmienky nariadenia počas piatich rokov. Lesný pozemok vedený v evidencii
lesných pozemkov sa musí nachádzať v území európskeho významu v piatom stupni
ochrany, na ktorom platí zákaz zasiahnuť do lesného porastu a poškodiť pôdny vegetačný
kryt. Ráta sa ročne s podporou 30 tisíc ha lesných pozemkov nachádzajúcich sa v
územiach európskeho významu v piatom stupni ochrany.
V zmysle nariadenia vlády SR č. 114/2009 z 18. marca 2009 o podmienkach poskytovania
podpory v poľnohospodárstve formou doplnkových národných priamych platieb v
rastlinnej výrobe:
174
3a) Doplnková platba na plochu sa poskytne na výmeru obhospodarovanej ornej pôdy,
vinohradov, ovocných sadov a chmeľníc vedenú v evidencii pôdnych blokov a dielov
pôdnych blokov o výmere najmenej 1 hektár, pričom táto výmera môže predstavovať
viaceré súvislé diely jedného pôdneho bloku príslušného druhu pozemku o výmere
najmenej 0,3 hektára, a ktorá zároveň bola k 30. 6. 2003 obhospodarovaná a udržiavaná v
súlade s dobrými poľnohospodárskymi a environmentálnymi podmienkami. Žiadateľ je
povinný pôdu naďalej udržiavať v súlade s dobrými poľnohospodárskymi a
environmentálnymi podmienkami.
3b) Platba na chmeľ sa poskytne žiadateľovi na chmeľnicu evidovanú v evidencii
pôdnych blokov a dielov pôdnych blokov k 31. 12. 2006, ak dosahuje výmeru najmenej
0,3 hektára. Ak výmera chmeľníc uvedená v žiadostiach o platbu presiahne 305,13
hektára, každému žiadateľovi sa poskytne platba na priamo úmerne zníženú výmeru
chmeľnice podľa presiahnutej výmery. Žiadateľ o platbu na chmeľ je povinný hospodáriť
v súlade s dobrými poľnohospodárskymi a environmentálnymi podmienkami príloha č. 2
nariadenia vlády SR č. 20/2009 Z. z. zo 14. januára 2009 o podmienkach poskytovania
podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb v zn. n. p).
3c) Platba na veľké dobytčie jednotky sa v zmysle nariadenia vlády SR č. 266/2007 Z. z. zo
6. 6. 2007 o podmienkach poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou doplnkovej
národnej priamej platby na veľké dobytčie jednotky v zn. n. p. poskytne najmenej na jednu
veľkú dobytčiu jednotku žiadateľovi, ktorý chová dojčiace kravy nad 24 mesiacov uvedené v
žiadosti najmenej 3 mesiace od podania žiadosti, ovce a kozy nad 12 mesiacov uvedené v
žiadosti najmenej 2 mesiace od podania žiadosti, resp. ktorý chová teľatá do 6 mesiacov,
hovädzí dobytok od 6 do 24 mesiacov, býky, voly a jalovice nad 24 mesiacov, a takisto aj na
individuálne referenčné množstvo mlieka.
5.5.7 Finančné deriváty
Banky vykonávajú obchodné operácie prebiehajúce prakticky v reálnom čase alebo operácie,
keď sa zmluva uzatvorí v danom čase, ale obchod sa zrealizuje až po uplynutí vopred
dohodnutej lehoty. Tieto obchody sa volajú termínové obchody a v inštrumentáriu operácií na
devízovom alebo kapitálovom trhu sa tiež označujú ako finančné deriváty. Výrazný nárast
obchodovania bánk s finančnými derivátmi je dôsledkom potreby nahradiť klesajúce zdroje
výnosov z "klasických" bilančných obchodov, snahy vyhnúť sa obmedzeniam požiadavky na
175
kapitálovú primeranosť a napokon aj rozšírením spektra produktov - derivátov, ktoré sa stali
významným zdrojom príjmov bánk vo forme poplatkov a provízií.
Termínové obchody sú odvodené od produktov obchodovaných bankami, finančnými
inštitúciami a podnikateľskými subjektmi na spotovom (promtnom) trhu devíz a cenných
papierov a vytvárajú tzv. trh derivátov.
V zákone číslo 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov sa v § 8 písmeno d) derivátom peniazmi oceniteľné právo
alebo záväzok vzťahujúci sa na cenné papiere alebo odvodený od cenných papierov, komodít,
úrokových mier, kurzových indexov peňažných prostriedkov v slovenskej mene alebo v
cudzej mene alebo iných majetkových hodnôt využívaných na tento účel v obchodnom styku;
derivátom je aj peniazmi oceniteľné právo alebo záväzok vzťahujúci sa na zmluvy o cenných
papieroch alebo je od takých zmlúv odvodený; derivátmi sú najmä investičné nástroje
uvedené v § 5 písm. f) až i):
f) nástroje peňažného trhu v slovenskej mene a v cudzej mene,
g) termínové zmluvy pripúšťajúce aj finančné vyrovnanie záväzkov z týchto zmlúv, ktoré
sa vzťahujú na investičné nástroje, úrokové miery, peňažné prostriedky v slovenskej
mene a v cudzej mene alebo indexy finančného trhu,
h) opcie na kúpu alebo predaj invesičných nástrojov a im rovnocenných nástrojov
propúšťajúcich aj finančné vyrovnanie; tými sa rozumejú najmä opcie na peňažné
prostriedky v slovenskej mene a v cudzej mene (menové opcie) a opcie na úrokové
miery (úrokové opcie),
i) zmluvy o zámere úrokových mier, mien a akcií.
SZILAGYI, M. – KLIEŠTIK, T. (2007) konštatujú, že najstaršie deriváty vznikli ako
objektívna nevyhnutnosť. Prvé písomne zmienky o opciách sú obsiahnuté už v Chamurabiho
kódexe z obdobia okolo 3800 rokov pred Kristom Podľa paragrafu 48 v prípade neúrody, keď
majú poľnohospodári stratu, osoby, ktoré majú stratu (t.j. nielen farmári), nemusia splácať
jeden rok úroky (vo forme obilia). Pôvod forwardových kontraktov sa datuje do antického
obdobia, keď si rímsky úradníci takto obstarávali dodávky egyptského obilia za vopred
dohodnutú cenu.
176
Novodobá história finančných derivátom spadá na koniec osemdesiatych rokov a začiatok
osemdesiatych rokov, kedy sa výrazne zmenili podmienky na svetových finančných trhoch
vrátane aj devízových trhov. Popri tradičných finančných nástrojov a obchodov vznikajú v
podstate nové druhy terminovaných nástrojov a terminovaných obchodov, ktoré môžeme
jednoducho označiť v podstate ako finančné deriváty.
Finančné deriváty sú odvodené od podkladových alebo predmetných aktív ako sú cenné
papiere, akcie, dlhopisy, úrokové miery alebo kurzové indexy. Podľa Chovancovej, B. (1999)
derivát, alebo derivátny kontrakt označuje všeobecne taký finančný produkt, ktorého cena sa
odvodzuje od cien podkladových aktív na promptnom trhu. Finančný derivát opisuje finančný
produkt alebo operáciu, ktorá umožňuje v danom okamihu zafixovať - zakliniť, resp.
dohodnúť - kurz alebo cenu, za ktorú sa môže aktívum, ktoré sa k tomuto kontraktu vzťahuje,
kúpiť alebo predať k určitému budúcemu dátumu.
Hlavnou príčinou vzniku derivátov boli veľké rozdiely v cenách, neistota vo vývoji cien
podkladových aktív, najskôr u poľnohospodárskych plodín, priemyselných tovarov, akcií,
neskôr u cenných papierov, úrokových mier, menových kurzov apod. Charakteristickým
znakom derivátov je skutočnosť, že vlastné podkladové aktíva sa obyčajne nedodávajú.
Pozícia, ktorá vzniklá predajom futurít, môže byť neskôr kompenzovaná kúpou rovnakého
množstva futurít, ale bezpodmienečne pred dátumom dodávky, ktorý bol stanovený v
kontrakte. Podobne môžeme predať predajnú opciu, ktorú sme predtým kúpili. Tento akt kúpy
derivátu, ak sme ho najskôr predali alebo naopak predaj derivátu, ak sme ho najskôr kúpili, sa
nazýva kompenzácia (výmena derivátovej pozície - offset). Táto výmena je najčastejšie
používanou metódou uzavretia pozície na burzovom trhu. Každý účastník derivátového
obchodu má aj druhú možnosť uzavretia pozície a tou je odobratie alebo dodanie vlastnej
komodity. Túto možnosť nikdy nevyužívajú špekulanti, ktorí likvidujú svoje pozície výmenou
pozícií. Pre špekulantov sú deriváty veľmi zaujímané hlavne preto, že náklady na ich kúpu
alebo predaj predstavujú iba niekoľko percent hodnoty podkladových aktív. To im umožňuje i
pri malých sumách obchodovať s veľkým objemom aktív. Je to tzv. pákový mechanizmus.
Špekulovať s derivátmi je lákavé ale aj veľmi nebezpečné.
Jankovská, A. (2003) uvádza nasledovné použitie finančných derivátov na 3 základné ciele:
• na obchodovanie s cieľom dosiahnuť špekulatívny zisk - trading,
• na eliminovanie rizika alebo ochranu proti stratám spôsobeným prudkými výkyvmi
cien podkladových aktív na trhu - hedging,
• na využitie cenových rozdielov na teritoriálne rozdielnych trhoch pri rovnakých
177
finančných nástrojoch a rozdieloch cien na termínovaných trhoch, a cien odvodených
z cien na promptných trhoch podkladových aktív – arbitráž.
Deriváty môžeme rozčleniť podľa druhu podkladového aktíva:
• tovarové a komoditné sa týkajú predaja alebo nákupu určitých tovarov v budúcnosti,
• úrokové deriváty zahŕňajú kontrakty na úrokové výnosy po určité obdobie
v budúcnosti,
• akciové deriváty predstavujú kontrakt na nákup alebo predaj akcií v budúcnosti,
• menové deriváty sú kontrakty na nákup alebo predaj cudzej meny v budúcnosti.
Z hľadiska charakteru podkladového aktíva sa niekedy deriváty môžu členiť na finančné a
nefinančné. Medzi finančné deriváty patria: úrokové, menové, akciové, a tovarové deriváty na
drahé kovy. Nefinančné deriváty, tovarové deriváty sú kontrakty, pri ktorých podkladovým
aktívom je tovar s výnimkou drahých kovov.
Základné členenie derivátov z hľadiska podstaty kontraktu sú forwardy, futures, swapy a
opcie.
Tab. 5.6
DERIVÁTY
Pevné termínové kontrakty Opčné termínové
kontrakty forwardy futures swapy opcie úrokové úrokové úrokové úrokové menové menové menové menové akciové akciové akciové akciové tovarové tovarové tovarové tovarové
Zdroj: Chovancová,B. a kolektív: Finančný trh. 1. vydanie: Bratislava: Edícia: Ekonómia,
2006. 401 s
Od základného členenia sa určitou vzájomnou kombináciou odvodzujú ďalšie deriváty. Pri
derivátoch na úrokové miery existujú deriváty na rôzne druhy úrokových cenných papierov
ako sú štátne pokladničné poukážky, štátne obligácie a pod. Poznáme aj syntetické deriváty -
čo sú deriváty derivátov.
178
Oznámenie Ministerstva financií Slovenskej republiky číslo 579/2005 Z.z. obsahuje
v paragrafe 12 a odstavci číslo 3,4,5 nasledovné delenie derivátov:
(3) Deriváty sa členia podľa účelu použitia na:
a) deriváty určené na obchodovanie,
b) zabezpečovacie deriváty.
(4) Deriváty sa členia podľa druhu finančného nástroja na:
a) pevné termínové opcie, ktorými sú forwardy, futurity a swapy,
b) opcie, z ktorých kupujúcemu plynie úžitok z priaznivého vývoja cien
podkladových finančných nástrojov, ale ktoré pri nepriaznivom vývoji cien
podkladových nástrojov negatívne neovplyvnia finančnú pozíciu kupujúceho.
(5) Deriváty z hľadiska podkladových finančných nástrojov členia na:
c) úrokové deriváty, ktorými sú deriváty s úrokovými nástrojmi,
d) menové deriváty, ktorými sú deriváty s menovými nástrojmi,
e) akciové deriváty, ktorými sú deriváty s akciovými nástrojmi,
f) komoditné deriváty, ktorými sú deriváty s komoditnými nástrojmi,
g) úverové deriváty, ktorými sú deriváty s úverovými nástrojmi.
Forwardy
Forwardy patria medzi najstaršie a najjednoduchšie termínové kontrakty. Prvé forwardové
obchody sa uzatvárali v osemdesiatych rokoch 19. storočia vo Viedni. Forwardy sú
termínové kontrakty, pri ktorých sa zmluvné strany zaväzujú kúpiť alebo predať určitý objem
aktív k určitému dátumu v budúcnosti za vopred stanovenú cenu. Pri tomto kontrakte sa
zmluvné strany dohodnú na množstve, cene, termíne, spôsobe a mieste dodávky predmetného
aktíva. To znamená, že deň zmluvy (to je deň keď kupujúci a predávajúci sa záväzne dohodnú
na uskutočnení transakcie - v praxi je to deň kedy sa podpíše zmluva) a deň uskutočnenia
transakcie (dodávka a zaplatenie predmetného aktíva) sú dva rôzne dni. Toto je zásadný
rozdiel v porovnaní so spotovým obchodom, kde deň zmluvy je teoreticky zhodný s dňom
uskutočnenia obchodu. Forwardové kontrakty sa zvyčajne uzatvárajú na 1 týždeň, mesiac, 6
mesiacov, 9 mesiacov, 1 rok ale možno ich uzavrieť na akékoľvek obdobie, pretože to
zásadne závisí od predávajúceho a kupujúceho. Najčastejšie sa realizujú forwardové kontrakty
179
s dobou splatnosti do jedného roka. Menej časté sú obchody so splatnosťou od jedného do
piatich rokov. Aktívom pri forwardoch môžu byť: akcie, menové kurzy, burzové indexy,
komodity, úrokové miery. V zmluve sa podrobne uvádzajú podmienky obchodu, hlavne
množstvo, cena a dátum dodania. S forwardmi sa obchoduje na OTC (over-the counter)
trhoch.
Prednosťou forwardového kontraktu je, že:
• predávajúci má zaručený budúci predaj za dnes pevne stanovenú cenu a súčasne
kupujúci má zabezpečenú ďalšiu dodávku za dohodnutú cenu a obaja partneri tak
majú záruku a sú chránení pred rizikom nepredvídanej cenovej zmeny podkladového
aktíva,
• predávajúci i kupujúci majú záruku tiež v dodávke množstva a v čase, ktoré sú tiež
vopred dohodnuté vo forwardovom kontrakte,
• všetky podmienky kontraktu - a to objekt obchodu, cena, termín plnenia, zúčtovania,
spôsob zabezpečenia, poprípade iné podmienky môžu byť "šité na mieru",
• kupujúci má zabezpečenú budúcu pevnú cenu bez toho, aby ihneď po uzavretí dohody
musel vynaložiť kúpnu cenu.
Nevýhodou forwardového kontraktu je, že predávajúci musí sám nájsť záujemcu o ponúkanú
komoditu, ktorý potom súhlasí so stanovenými podmienkami. Ďalšou negatívnou vlastnosťou
forwardov je, že existuje úverové riziko vzhľadom k možnostiam zlyhania partnera, to
znamená, že druhá strana nemusí splniť podmienky kontraktu. Nevýhodou je aj nízka
likvidita – t.j. malá možnosť predať forward inému záujemcovi pred termínom splatnosti.
Futures
Futuritné kontrakty (futures) sú ďalšie dôležité termínové obchody. Predstavujú rovnako
ako pri forwardoch, záväzok kupujúceho kúpiť určité podkladové aktívum k určitému dátumu
v budúcnosti za vopred stanovenú cenu (realizačnú cenu) a záväzok predávajúceho predať
dané aktívum za tých istých podmienok. Futures je na rozdiel od forwardu štandardizovaný
kontrakt. To znamená, že podmienky kontraktu a objekty obchodu sú plne v kompetencii
burzy. Obchoduje sa na elektronických burzách, alebo tradičnou metódou verejnej dražby.
Veľkou odlišnosťou od forwardov je tiež možnosť ihneď vyrovnať zisk alebo stratu po
uzatvorení pozície opačnou operáciou k rovnakému dátumu splatnosti a v rovnakom
množstve. Tento spôsob predstavuje (pri menových futures) až deväťdesiatpäť percent
ukončení zaujatím opačnej pozície. Len pri piatich percentách prípadov dochádza k reálnemu
180
dodaniu dohodnutej meny. Ďalšou charakteristikou je to, že obchody sa uzatvárajú výhradne
prostredníctvom sprostredkovateľov alebo obchodníkov. Obchodníci obchodujú na svoj účet a
sprostredkovatelia na účet klienta. V prípade, že klienti uzatvoria obchod prostredníctvom
sprostredkovateľov, títo nemajú právny vzťah medzi sebou, ale voči clearingovému centru.
Ak si jeden z partnerov nesplní záväzok, stratu nenesie druhý partner, ale clearingové centrum
a z tohto dôvodu je nutné vždy zložiť zálohu, tzv. margin, alebo kolaterál.
Z hľadiska charakteru záväzkov a pohľadávok zúčastnených strán sa operácie futurít zaraďujú
medzi pevné termínové kontrakty. Základné odlišnosti medzi forward a futures uvádzame
v tabuľke 5.7.
Porovnanie forwardov a futures Tab. 5.7
Forward Futures
Veľkosť kontraktu podľa dohody obidvoch
strán štandardizované
Kolaterál obvykle žiadny vo forme dodatočných marží
Likvidácia kontraktu pred splatnosťou
dohoda s partnerom forwardu či postúpenie na
tretiu osobu
kompenzujúci kontrakt pred splatnosťou
Podmienky kontraktu šité na mieru štandardizované
Dátum dodávky podľa dohody obidvoch strán
štandardizované
Trh súkromný verejný
Vzťah obchodníkov obidve strany kontraktu sa
dobre poznajú strany kontraktu sú neznáme
(neosobný kontakt)
Účastníci
veľké spoločnosti ako banky, makléri, iná
spoločnosť, nijaká široká verejnosť
veľké i malé spoločnosti ako banky, makléri, spoločnosti,
široká verejnosť
Metódy transakcie
dohodnuté tvorcom trhu prostredníctvom telefónu s
obmedzených okruhom účastníkov
stanovené verejnou dražbou medzi viacerými kupujúcimi a predávajúcimi na burzovom parkete či elektronicky
Poplatky
poplatky vystupujú vo forme rozpätia medzi
ponukou a dopytom, t.j. medzi cenami
štandardné maklérske poplatky
Denné preceňovanie a vysporiadanie futures
neexistuje existuje
Ekonornické opodstatnenie
špekulácie a zaisťovanie špekulácie, zaisťovanie a verejné stanovenie ceny
Regulácia samoregulujúci existujú regulačné orgány
Cenové obmedzenie žiadny denný limit burza môže stanoviť denný
cenový limit Zdroj: Jílek, J.: Finanční a komoditní deriváty. Praha: Edícia: Grada, 2002.191 s
181
Swapy
História swapov siaha do začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia do Veľkej
Británie. Vtedajšia vládna politika bránila britským investorom investovať v zahraničí a to
tak, že investor musel pri nákupe cudzej meny okrem riadneho kurzu platiť navyše investičnú
prirážku. Bolo teda výhodnejšie nájsť zahraničného investora, ktorý mal záujem investovať
vo Veľkej Británii a dať mu pôžičku v librách, pričom tento investor dal zasa recipročne
britskej firme pôžičku vo svojej mene. Táto transakcia bola výhodná z hľadiska obídenia
obmedzení, avšak nevýhodou bolo to, že britský záujemca si musel nájsť adekvátneho
partnera na tento obchod. Podmienky jednotlivých úverov boli ošetrené vo dvoch nezávislých
zmluvách, pričom neplnenie jednej zmluvy nemalo za následok neplnenie druhej. Tieto a iné
riziká bolo možné riešiť formou dodatkov alebo spojením dvoch zmlúv do jednej, tzv. back-
to-back pôžičke. Menový swap sa ukázal užitočným nástrojom aj po zrušení menových
obmedzení vo Veľkej Británii, lebo umožnil domácim dlžníkom získať výhodnejšie úvery v
inej krajine.
Swapy tak ako aj iné termínované kontrakty je možné použiť na hedging proti úrokovému a
menovému riziku, na arbitráže, špekulácie a riadenie aktív a pasív. Swapovými
sprostredkovateľmi sú makléri a dealeri . Úlohou makléra je vyhľadať strany so zrkadlovými
potrebami a následne vyjednávajú v mene druhej strany. Počas tohto procesu je zabezpečená
anonymita oboch strán, pričom maklér nie je vystavený žiadnemu riziku, pretože v celej
transakcii vystupuje len v pozícii vyjednávača. V inej situácii sa nachádza dealer. Vystupuje
ako tvorca trhu aje vždy schopný dojednať s klientom swap podľa jeho predstáv. Znamená to,
že v tomto prípade vystupuje ako druhá strana kontraktu. V tomto prípade je však dealer
vystavený riziku (napr. úrokovému alebo menovému) a je v jeho záujme toto riziko
eliminovať. Slúžia mu na to ďalšie swapy (opačné) alebo môže zrealizovať obchody s
podkladovými nástrojmi swapov. V USA k tomu dealeri využívajú štátne dlhopisy, ich trh je
tiež ich záležitosťou.
Prvé úrokové swapy sa dojednávali z dôvodov komparatívnych výhod. Dojednávali sa vtedy,
keď mali partneri rozdielne náklady na úvery s pevnou úrokovou mierou a na úvery s
premenlivou úrokovou mierou, ale lepšia pevná úroková miera alebo lepšia premenlivá
úroková miera im z nejakého dôvodu nevyhovovali. Spoločnosť si požičiava s pevnou
úrokovou mierou , keď by si chcela požičať s premenlivou , alebo si požičiava za premenlivú
úrokovú mieru, keď by si chcela požičať za pevnú. Pre obe spoločnosti je výhodné vymeniť si
svoje úverové podmienky prostredníctvom úrokového swapu. Podstatou swapu je
182
transformácia úveru s pevnou úrokovou mierou na úver s premenlivou úrokovou mierou a
naopak.
Inak povedané, swapy sa používali na získanie lacnejšieho financovania, keď jeden partner
mal komparatívnu výhodu v pevnej úrokovej miere a druhý partner mal komparatívnu výhodu
v premenlivej úrokovej miere.
Opcie
Opcia (option) je OTC alebo burzový derivát s právom jedného partnera (kupujúceho opciu)
na vysporiadanie oboch podkladových nástrojov v jednom okamihu v budúcnosti alebo počas
určitého obdobia v budúcnosti. Druhý partner je predávajúcim opcie a obdrží od kupujúceho
opcie opčnú prémiu. Tá je obvykle splatná v okamihu zjednania opcie. Existujú také opcie,
kedy je prémia splatná neskôr, najčastejšie v okamihu splatnosti opcie.
Prakticky sa jedná o kontrakt s právom výmeny podkladových nástrojov k určitému okamihu
v budúcnosti. Vysporiadanie môže byť čisté (napr. po započítaní úrokových platieb a istín),
poločisté (napr. bez započítania úrokových platieb, ale so započítaním istín) či hrubé (bez
započítania úrokových platieb a istín). Môže ísť o výmenu pevnej čiastky hotovosti v jednej
mene za doteraz neznámu čiastku hotovosti, či prípadne za dlhový cenný papier, úver, vklad
alebo pôžičku hotovosti, a to v rovnakej mene v hotovosti v inej mene (menová opcia), za
akciový nástroj (akciová opcia) či za komoditný nástroj (komoditná opcia). Obvykle sa tento
kontrakt označuje za opčnú kúpu či predaj podkladového nástroja , alebo opcie. Na rozdiel od
forwardov, futures a swapov, poskytuje vlastníkovi opcie nie však povinnosť, ale právo na
kúpu (kúpnu opciu) alebo predaj (predajnú opciu) podkladového nástroja k určitému dňu
alebo po určitú dobu v budúcnosti za stanovenú cenu nazývanú realizačnou cenou a záväzok
predávajúceho opcie predať alebo kúpiť daný nástroj za dohodnutých podmienok. Okrem
úrokovej, menovej a komoditnej opcie existujú úverové opcie a exotické opcie.
Pri opčných kontraktoch sa teda na jednej strane stretáva predávajúci, ktorý chce v budúcom
termíne predať konkrétny podkladový nastroj a hľadá na druhej strane pre seba partnera
kupujúceho, ktorý chce samozrejme realizovať zrkadlovo obrátenú operácie t.j. predať alebo
kúpiť podkladový nástroj. Presne tu vidíme že ide o klasický vzťah ponuky a dopytu na trhu.
Vzájomnou dohodou samozrejme si dohodnú realizačná cenu, objem dodávky a termín
plnenia. Veľmi dôležitým aspektom je očakávanie sa tykajúceho budúceho vývoja cena
podkladového nástroja.
Ďalším dôležitým aspektom je podmienenosť, ktorou sa aj odlišuje opcia od ostatných
183
finančných derivátov. Pre opčný kontrakt je typické, že ak k jeho plneniu dôjde za
predpokladu, ak sa trhové pomery vyvinú v prospech kupujúceho opciu.
Treba sa však zamyslieť nad finančnou odmenou, ktorý inkasuje predávajúci od kupujúceho
opciu. Označuje sa pojmom opčná prémia. Je cena opcie, ktorú platí kupujúci predávajúcemu
v momente uzavretia kontraktu. Je vlastne cenou opcie, slúži ako finančná kompenzácia za
podstupované riziko. Opčná prémia nemá povahu počiatočnej investície účtuje sa na účtoch
Nakúpené opcie a Predané opcie.
Kúpna opcia má vnútornú hodnotu, keď je jej realizačná cena nižšia ako spotová cena
podkladového aktíva. Vnútornú hodnotu kúpnej opcie matematicky vypočítame ako rozdiel
medzi spotovou cenou podkladového aktíva a realizačnou cenou opcie. Čím je vyššia spotová
cena podkladového aktíva v pomere k realizačnej cene opcie, tým je vyššia vnútorná hodnota
opcie. Pokiaľ' tento rozdiel nebude nulový, pripadne záporný, bude opcia v danom momente v
peniazoch (je vysoká pravdepodobnosť jej uplatnenia na trhu ). Držiteľ by ihneď pri uplatnení
danej opcie vykázal zisk, na druhej strane rozdiel týchto cien by bola strata pre vypisovateľa
kúpnej opcie. Pri určovaní vnútornej hodnoty kúpnej opcie môžu nastať tri situácie, v
závislosti od pomeru spotovej ceny (ST) podkladového aktíva a realizačnej ceny (RC) opcie.
V prvom prípade (RC < ST) bude opcia realizovaná držiteľom kúpnej opcie, ktorá mu
prinesie zisk (in the money – v peniazoch). Druhý prípad charakterizuje prípad (RC = ST),
kedy držiteľ kúpnej opcie nebude realizovať svoje právo z opcie a nechá opciu prepadnúť,
pretože z danej situácie nebude žiadny výnos (at the money – na peniazoch). Jeho strata·bude
ohraničená zaplatenou opčnou prémiou. Tretia situácia na trhu (RC > ST) ukazuje stav, kedy
realizačná cena kúpnej opcie je vyššia ako spotová cena podkladového aktíva (out the money
– mimo peňazí). V tomto prípade nechá držiteľ kúpnej opcie danú opciu prepadnúť.
Predajná opcia má naopak hodnotu vtedy, keď realizačná cena predajnej opcie prevyšuje
spotovú cenu podkladového aktíva. Čím vyšší je rozdiel medzi oboma cenami, tým vyššia
bude opčná prémia. Vnútorná hodnota sa pri predajnej opcii vypočíta rovnakým spôsobom
ako pri kúpnej opcii, ale s obrátením oboch cien (RC - ST), t.j. realizačná cena predajnej
opcie mínus spotová cena podkladového aktíva. Podobne ako pri kúpnej opcii vznikajú tri
situácie na stanovenie vnútornej hodnoty predajnej opcie.
Jedine v prvom prípade bude predajná opcia realizovaná držiteľom predajnej opcie, pretože
realizačná cena predajnej opcie bude vyššia ako spotová cena podkladového aktíva
184
(RC > ST). V tomto prípade si uplatní držiteľ predajnú opciu kvôli rozdielu daných cien.
Podkladové aktívum predá držiteľ vypisovateľovi predajnej opcie za realizačnú cenu
predajnej opcie, ktorá bude vyššia ako spotová cena podkladového aktíva a držiteľ dosiahne
zisk z rozdielu daných cien. V druhom a treťom prípade držiteľ predajnej opcie nechá opciu
prepadnúť (neuplatní si právo na realizáciu opcie), pretože vnútorná hodnota predajnej opcie
je nulová.
Druhou položkou po vnútornej hodnote, ktorá ovplyvňuje opčnú prémiu (cenu opcie) je
časová hodnota opcie (time value). Pod časovou hodnotou opcie rozumieme rozdiel medzi
trhovou cenou opcie (opčná prémia) aj ej vnútornou hodnotou. Časová hodnota opcií počas
ich životnosti klesá a v exspiračný deň je stále nulová, pretože už neexistuje
pravdepodobnosť zmeny spotovej ceny podkladového aktíva, ktorá by ešte ovplyvnila
rozhodnutie držiteľa opcie. Platí to pre obidva druhy opcií (kúpnu a predajnú).
Jednou z nezanedbateľných podmienok, ktorú by mali partneri v rámci opčnej zmluvy
dohodnúť, je termín exspirácie kontraktu a možnosť dožadovať sa plnenia kontraktu. Termín
exspirácie opcie predstavuje posledný deň jej životnosti a súčasne je to posledný možný
termín, keď sa kupujúci opciu môže obrátiť na jej predávajúceho s požiadavkou na plnenie
kontraktu. Na základe plnenia kontraktov a termínu exspirácie sa opčné kontrakty delia na:
• kontrakty európskeho typu (európske opcie) - podstatou je presne stanovený termín
exspirácie, ktorý je súčasne aj jediným možným termínom na požadovanie plnenia
opcie. Opčný kontrakt európskeho typu sa uzatvára na presne špecifikovanú lehotu.
Počas celej životnosti opcie nemôže kupujúci požadovať jej plnenie.
• kontrakty amerického typu (americké opcie) - podobne ako pri európskych opciách
nejde o teritoriálne vyjadrenie názvu opčných kontraktov. Americké opcie sú
charakteristické tým, že termín exspirácie a termín plnenia opčného kontraktu nemusí
byť ten istý deň. Je pre ne typické, že kupujúci môže požadovať plnenia počas celej
doby životnosti opčného kontraktu (až do doby exspirácie opcie). Z danej podmienky
vyplýva, že opčná prémia bude mať omnoho vyššiu hodnotu (vyššie riziko
predávajúceho, ktoré závisí od vývoja ceny podkladového aktíva na trhu v prospech
kupujúceho) ako pri opciách európskeho typu. Na základe tejto svojej
charakteristickej podmienky majú americké opcie odlišné výhody, poprípade
nevýhody než európske opcie. Tento typ opčných kontraktov sa využíva pre svoju
rizikovosť menej ako kontrakty európskeho typu. Sú skôr typické pre mimo burzové
(OTC) trhy.
185
• kontrakty exotického typu (exotické, resp. ázijské opcie) - tieto opčné kontrakty
možno vo všeobecnosti charakterizovať ako kombináciu dvoch predchádzajúcich
typov opčných kontraktov (európskeho a amerického). Ide v podstate o to, že exotické
opcie majú v rámci svojej životnosti stanovený určitý časový interval, v rámci ktorého
možno požadovať plnenie opčného kontraktu. Posledným dňom plnenia kontraktu
však musí byť najneskôr dátum jeho exspirácie. Pre exotické opcie je typické, že
plnenie opčného kontraktu sa môže viazať aj na viacero ďalších podmienok.
Veľkou výhodou derivátových obchodov je pružnosť. Zmluvné strany sa vedia individuálne
dohodnúť na podmienkach obchodu. Uzatvorenie derivátového kontraktu je otázka niekoľko
minút, zatiaľ čo pri poskytnutí úveru je potreba spísania zmluvy a pripraviť potrebné
náležitosti, čo väčšinou trvá niekoľko dní. S derivátmi je spojené zníženie úverového rizika.
Veľký rozvoj derivátov so sebou priniesol tiež nemalé riziká a mnohým organizáciám
spôsobilo používanie derivátov obrovské straty. Tieto straty ale boli väčšinou spôsobené pri
špekulácii, kedy dealeri nesprávne odhadli vývoj trhu a nezabezpečenie sa proti riziku.
Nevýhodou derivátov je ich pomerne vysoká cena. Hlavne opčné deriváty, u ktorých nie je
riziko zdielané súmerne. Od kupujúceho sú požadované veľmi vysoké prémie. Kontrakt
nemôže byť zrušený bez dohody obidvoch zúčastnených strán. Pretože sa jedná o
individuálnu dohodu dvoch strán, existuje určité riziko porušenia zmluvy, čo by muselo byť
riešené súdnou cestou.
186
5.6 Zhrnutie
Obsahom finančného manažmentu je riadenie finančných procesov podniku
v podmienkach trhovej ekonomiky. Obsahom finančného riadenia podniku je organizovanie
pohybu kapitálu, peňazí, pohľadávok a záväzkov.
Finančný manažment ako riadenie finančných procesov v podniku zahŕňa 4 činnosti:
5. finančné plánovanie
6. finančné rozhodovanie
7. organizovanie finančných procesov
8. finančná analýza a kontrola
Úlohy finančného manažmentu sú:
5. Získavanie potrebného kapitálu – komplexné financovanie podniku
6. Proces investovania – efektívna alokácia kapitálu
7. Rozdeľovanie finančných výsledkov podnikateľskej činnosti
8. Evidovať a analyzovať priebeh finančných procesov
Kvalitu finančných vzťahov (aj peňažných) podmieňuje úroveň reprodukčného procesu
v poľnohospodárstve a štruktúru jeho financovania. Vo výberovom súbore
poľnohospodárskych podnikov bol výsledok hospodárenia za sledované obdobie nestabilný,
nízky a po zohľadnení prírastku dotácií v priebehu času klesajúci. Počas celého sledovaného
obdobia je výsledok hospodárenia z finančnej činnosti záporný a na mieru a masu zisku
vplývajú objektívne pôsobiace disparity (nerovnováhy) a osobitosti ovplyvňujúce podnikanie
na pôde.
Decoupling bol súčasťou reformy SPP a jeho cieľom bolo zamerať sa na podporu nie
produkcie ale samotného producenta. Prejavom bolo vyplácanie prostriedkov nie v závislosti
od objemu produkcie, ale najmä od množstva obhospodarovanej pôdy s cieľom obmedzenia
výkyvov v trhových cenách poľnohospodárskych komodít. Implementácia SPP na Slovensku
znamenala výrazný nárast objemu dotačných prostriedkov na jednu korunu tržieb z predaja
vlastných výrobkov a služieb.
Nárast podielu cudzích zdrojov v štruktúre financovania podnikateľov v poľnohospodárstve je
spojený s nákladmi finančných ťažkostí, ktoré sa môžu prejaviť v platobnej neschopnosti
a s ňou spojených nákladov. Výsledkom tohto vývoja je rast nákladov na vlastný a cudzí
kapitál, a odklon od princípov zlatého bilančného pravidla a zlatého pravidla financovania;
187
Na základe výskumu v našom výberovom súbore môžeme jednoznačne povedať, že podniky
na krytie svojho majetku používali počas sledovaného obdobia čoraz viac cudzích zdrojov
financovania, pričom rastie podiel predovšetkým krátkodobých foriem, či už krátkodobých
záväzkov, alebo krátkodobých bankových úverov.
Z uvedených skutočností vyplýva, že podniky by nemali zabúdať na optimalizáciu kapitálovej
štruktúry, čo predstavuje také zloženie kapitálu, pri ktorom sú priemerné náklady na celkový
kapitál minimálne. Poznáme viaceré teoretické školy optimalizácie kapitálovej štruktúry a ich
praktické modifikácie, medzi najvýznamnejšie patria:
Klasická teória kapitálovej štruktúry
Tradičný prístup – teória krivky U
Model M-M (Millera a Modiglianiho)
Kompromisná teória
Teória hierarchického poriadku
Signalizačný model kapitálovej štruktúry
Všetky finančné prostriedky z národného rozpočtu i fondov EÚ smerujúce do
poľnohospodárstva a potravinárstva administruje Pôdohospodárska platobná agentúra.
Zoznam aktuálnych priamych podpôr pre rok 2011 je možné nájsť na www.apa.sk.
Na Slovensku, ale aj v celej Európe, sa takmer vôbec nevyužívajú termínové kontrakty, ktoré
by významne dokázali znížiť cenové riziko, ktoré v súčasnosti patrí k najväčším problémom
financovania poľnohospodárskych podnikov. Medzi základné typy finančných derivátov
patria: forwardy, futures, swapy a opcie.
188
Záver
Študijný materiál Finančný manažment v trvalo-udržateľnom poľnohospodárstve
a v rozvoji vidieka k rovnomennej vzdelávacej aktivite napĺňa svojou štruktúrou cieľ zvýšiť
kvalifikáciu pracovníkov v oblasti financií a finančného manažmentu podniku a tým zvýšenie
adaptability a konkurencieschopnosti podnikov. Jednotlivé moduly sú zamerané na všeobecné
a špecifické vzdelávanie potrebné pre cieľovú skupinu s aspektom na inováciu teoretických
poznatkov a praktických skúseností.
Prvý modul Trvalo udržateľný rozvoj a rastový potenciál poľnohospodárstva je
zameraný v teoretickej časti na definovanie udržateľného rozvoja poľnohospodárstva
a vidieka na Slovensku a následne poukazuje na možnosti jeho využitia.
Druhý modul Podnikové financie vo svojej prvej časti analyzuje problém získavania
zdrojov podniku a poukazuje na vhodnosť jednotlivých foriem pre poľnohospodárske
subjekty vzhľadom na špecifické podmienky ich podnikania. V druhej časti sa modul venuje
problematike daní, ktorými sú poľnohospodárske subjekty na Slovensku zaťažené.
V jednotlivých podkapitolách sú rozoberané vplyvy jednotlivých daní na subjekt.
Tretí modul Podnikový manažment v teoretickej časti analyzuje dôležitosť a vplyv
procesu manažmentu na úspešnosť podniku. V praktickej časti sa venuje vybraným
problémom manažmentu v poľnohospodárskych podnikoch a možnostiam ich eliminácie.
Štvrtý modul Riziko v poľnohospodárstve analyzuje druhy rizík, ktorým sú
poľnohospodárske subjekty vystavené a charakterizuje jednotlivé nástroje na ich elimináciu.
Osobitne je pozornosť venovaná komerčnému poisteniu a jeho vývoju od prechodu
z komplexného poistenia úrody až po súčasnosť. Poukazuje na slabé a silné stránky súčasného
systému poistenia v poľnohospodárstve a v návrhovej časti opisuje možnosti jeho zlepšenia.
Piaty modul Finančný manažment sa venuje aktuálnym problémom financovania
poľnohospodárstva a optimalizácii kapitálovej štruktúry poľnohospodárskych podnikov.
V samostatnej časti je venovaná pozornosť podpore poľnohospodárstva z verejných zdrojov.
Vzdelávací materiál je potrebné vnímať ako podnetný materiál pre vrcholový a stredný
manažment poľnohospodárskych prvovýrobcov a spracovateľov poľnohospodárskych
komodít s cieľom pozitívneho rozvoja poľnohospodárstva a vidieka na Slovensku.
189
ZOZBAM POUŽITEJ LITERATÚRY
1. BARNEY, J.B. – HESTERLY, W.: Strategic management and competitive advantage.
USA: Pearson Prentice Hall, 2006. 380 s. ISBN 978-0-13-233823-3
2. BĚLOHLÁVEK, F. – KOŠŤAN, P. – ŠULER, O.: Management. Praha, 2006.
Computer Press. 736 s. ISBN 80-251-0396-X
3. BELICA, M.: Podnikové financie, SPU Nitra: 2002, ISBN 80-8069-006-5
4. BEŇOVÁ, E. a kol: Financie a mena, IURA EDITION, Bratislava 2007,
ISBN 80-8078-031-5
5. BOHÁČKOVÁ, J. – HRABÁNKOVÁ, M.: Regionálna konkurencieschopnosť
a poľnohospodárstvo, Ekonomika poľnohopsodártva, X., 2010, č. 1, s. 23-29
6. ČUNDERLÍK,D.– RYBÁROVÁ,D.: Podnikateľské riziko, Ekonóm Bratislava, 2004,
str. 13, ISBN 80-225-1939-1
7. DRUCKER, P. F.: To nejduležitejší z Druckera v jednom svazku,
Praha:Management2004
8. FETISOVOVÁ, E. – VLACHYNSKÝ, K. – SIROTKA, V.: Financie malých a stredných
podnikov, IURA EDITION, Bratislava 2004, ISBN 80-89047-87-4
9. GOZORA V.: Podnikový manažment. Nitra, 2005. SPU. 190 s. ISBN 80-8069-462-1
Press, 2004. 304 s. ISBN 80-7261-066-X
10. GRZNÁR, M. – ŠINSKÝ, P. – MARSINA, Š.: Firemné plánovanie. Bratislava: Sprint
dva, 2009. ISBN 978-80-89393-04-6
11. HITTMÁR, Š.: Manažment. Žilina, 1997. Žilinská univerzita. 180 s. ISBN 80-7100-387-5
12. JÍLEK, J.: Peníze a měnová politika, GRADA Publishing, as.s., 2004, 742 s.,
ISBN 80-247-0769-1.
13. JONÁŠ, J. a kol.: Oslava ekonómie. Prednášky laureátu Nobelovej ceny za ekonómiii,
Praha: Akadémia, 1994, s. 333
14. KLINEC, I.: Nová paradigma ekonomickej teórie (Náčrt teórie holistickej ekonómie I.)
Dostupné na http:// www.akademickyrepozitar.sk/ sk/repozitar/ nova-paradigma-
ekonomie-1.pdf
15. KLINEC, I.: Zelené myslenie pre zelenú budúcnosť alternatívne ekonomické a sociálne
teórie podporujúce smerovanie k udržateľnému rozvoju, Študijné texty, 2010. Dostupné
na http://www.akademickyrepozitar.sk/sk/repozitar/zelene-myslenie.pdf
16. KOŠČO, T.(2002): Financie II., Riziko a poisťovníctvo, SPU v Nitre 2002,
ISBN 80-8069-008-1
17. KŘEN, J.: Systémový přístup v rostlinné produkci, In: Kostelanský: Obecná produkce
190
rostlinná, Brno: MZLU, 1997, s. 32-43, 212 s. ISBN 80-7137-245
18. LACKO-BARTOŠOVÁ, K. a kol.: Udržateľné a ekologické poľnohospodárstvo, SPU
Nitra, 2005, 575 s.
19. LISÝ, J. a kolektív: Ekonómia v novej ekonomike, IURA EDITION, spol.s.r.o., 2005,580
s. ISBN 80-8078-063-3.
20. MYERS, C. S.: The Capital Structure Puzzle, In: Journal of Finance, 1984, pp. 575 – 592;
spracované tiež v Brealey, R. A., Myers, S. C.: Teorie a praxe firemních financí, s. 495 –
500, Victoria Publishing, Praha, 1992.
21. MAJTÁN M. a kol.: Manažment. Bratislava, 2008. Sprint. 429 s. ISBN 80-89008-572-9
22. MONTANA, P.J. – CHARNOV B.H.: Management. 2008. Barron´s Educational Series.
536 s. ISBN 0764139312
23. MÍKA, V.: Základy manažmentu. Žilina, 2006. 133 s. ISBN 978-80-88829-78-2
24. MARKOVIČ,P.: Finančné riziko vo finančnom rozhodovaní podniku, Ekonóm Bratislava,
2003, str. 10, ISBN 80-225-1667-8
25. OLENICK, A.J. : Cesta k zisku, tajemství, ktoré si Japonci osvojili a Američané
zapomněli, Grada, a.s. v Prahe, 1993, ISBN 80-85623-94-3.
26. PAŠKA, Ľ.: Manažment výroby. Nitra: SPU Nitra, 2004, ISBN 80-8069-374-9
27. PEKNÍK, M. a kolektív: Tendencia vývoja politického systému, Ústav politických vied
SAV, Studia Politica Slovaca, 2, 2010, ročník III., ISSN: 1337-8163
28. REC Slovensko: Trvalo udržateľný rozvoj – vývoj a základné definície, REC Slovensko,
2000. Dostupné na: http://www.kniznica.hnutie.org/kniznica/knihy/ekologia/
environmentalistika/ trvalo_udrzatelny_rozvoj.doc
29.ROBBINS, S.P. – COULTER, M.: Management. Praha, 2004. Grada Publishing. 600 s.
ISBN 80-247-0495-1
30.RUISEL, I.: Múdrosť v zrkadle vekov, Copyright, 2005, ISBN 80-551-1059-X
31.SEDLÁK, M.: Manažment Bratislava, 2007. Iura Edition. 364 s. ISBN 80-8078-133-0
32.SLÁVIK, Š.: Strategický manažment. Bratislava: SPRINT. 2005. 403s. ISBN
80-89085-49-0
33.SEDLÁČKOVÁ, P. – BRUCHTA, K.: Strategická analýza. Praha: Grada Publishing.
2006. ISBN 80-7179-367-1
34.SEDLÁČEK, J.: Finanční analýza podniku, Computer Press Brno, 2007, ISBN 978-80-
-251-1830-6
35.SERENČÉŠ, P.: Poľnohospodárska pôda – bohatstvo štátu, Zemědelská ekonomika, 45,
1999 (6): 263-270
36.SERENČÉŠ, P. a kol.: Bankové operácie: SPU Nitra 2008, ISBN 978-8069-993-2
191
37.SERENČÉŠ, P. a kol.: Financie a mena, SPU Nitra, 2010, ISBN 978-80-552-0488-8
38.SERENČÉŠ, P. – SERENČÉŠ, R. – TÓTH, M. – ČIERNA, Z. – RÁBEK, T.: Financie
v poľnohospodárstve, Nitra, 2010, 188 s., ISBN 978-80-552-0438-3.
39. STŘELEČEK,F.– LOSOSOVÁ, J.– ZDENĚK,R.:Vliv dotací na ekonomickou situaci čes-
kých zemědělských podniku, České Budějovice, 2009, 85 s., ISBN 978-80-7394-174-1.
40.SZABO,Ľ.–VARCHOLOVÁ,T.–DUBOVICKÁ,L.:Manažment rizika, Ekonóm
Bratislava, 2005, s.16, ISBN 80-225-1949-9
41. ŠIKULA, M. a kolektív: Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti, SAV Bratislava,
2008. Dostupné na http://www.futurologia.sk/pdf/dlhodoba vizia sr.pdf
42.ŠMAJS, J.: Ohrozená kultúra, Praha, Hynek, 2006, 219 s., ISBN 80-89057-12-8
43.TÓTH, M. – SERENČÉŠ, P. 2007. Vplyv rôznych druhov poistenia na rizikovosť
pestovania pšenice ozimnej v nitrianskom kraji. In Acta oeconomica et informatica,
roč. 10, 2007, č. 2, s. 52-56. ISSN 1335-257
44.TÓTH, M. – ČIERNA, Z. – RÁBEK, T: Podpora poľnohospodárstva na Slovensku od
roku 1993 a jej vplyv na finančnú situáciu poľnohospodárskych podnikov, Nitra,
2010, 95 s., ISBN 978-80-552-0439-5.
45.VAROŠČÁK, J. – GRZNÁR,P.: Výkon slovenského poľnohospodárstva v rokoch 2004
až 2008 a jeho porovnanie s poľnohospodárstvom EÚ 27 a vybraných členských krajín,
Bratislava, 2010, VÚ EPP, ISBN 978-80-8058-550-1, EAN 9788080585501
46.VLACHYNSKÝ, K. a kol.: Podnikové financie, IURA EDITION, Bratislava 2009, ISBN
978-80-8078-258-0
47.VARCHOLOVÁ, T. – DUBOVICKÁ, L. (2008). Nový manažment rizika. Bratislava:
Iura Edition, s. 13, ISBN: 978-80-8078-191-0
192
ERRÁTA
printovej podoby
Študijný materiál
Finančný manažment v trvalo-udržateľnom poľnohospodárstve a rozvoji vidieka
doc. Ing. Peter Serenčéš, PhD. - Modul 1
(SPÚ v Nitre, FEM, Katedra financií)
Rok vydania 2011
Strana 7 až 9
Chybne:
Medzi základné charakteristiky paradigmy trvalo udržateľného rozvoja, ktoré zároveň
vytvárajú rámce pre legislatívne, normotvorné činnosti a ekonomické teórie podporujúce
trvalo udržateľný rozvoj môžeme zaradiť:
• chápanie ekonomiky a tiež aj spoločnosti, takisto ako aj ich jednotlivé segmenty ako
otvorené podsystémy alebo súčasti vyšších systémov akými sú spoločnosť, príroda,
podriadených zákonom prírody,
• chápanie globálnej svetovej ekonomiky a svetovej civilizácie ako jedného nedeliteľného
celku, chápanie tejto ekonomiky a civilizácie ako implikátneho poriadku a chápanie
ekonomického vývoja a procesov globalizácie ako celopohybu teda holomovementu,
• chápanie jednotlivých ekonomických teórií a teoretických škôl a smerov ako
fragmentárnych pohľadov rozvíjajúcich významy jednej nerozdelenej reality a nazeranie
na ekonómiu ako na jednu vedu zloženú z jednotlivých parciálnych ekonomických teórií,
ktoré sa vzájomne dopĺňajú, vytvárajú mapu ekonomických teórií a každá ekonomická
teória má svoje miesto, účel, čas a limity pôsobenia a žiadnu ekonomickú teóriu nemožno
absolutizovať,
• zmena pohľadu na reverzibilitu ekonomických procesov a chápanie ekonomických
procesov ako ireverzibilných s dôrazom na ekonomickú dynamiku namiesto ekonomickej
statiky,
193
• zavedenie pojmu entropia tzn. neurčitosť resp. neusporiadanosť do ekonomickej teórie
v smere chápania informácií ako štruktúrotvorného faktoru formujúceho profil a štruktúru
ekonomiky namiesto doterajšieho chápania informácií iba vo vzťahu k rozhodovaniu
a riadeniu ekonomických procesov,
• chápanie ekonomiky ako disipatívnej čiže rozptyľujúcej štruktúry disipujúcej energiu,
suroviny, materiály a informácie a vytvárajúcich štruktúru spoločnosti okolo atraktorov
tzn. príťažlivých faktorov, chápanie výrobných faktorov ako atraktorov ktoré určujú
štruktúru, profil a smerovanie ekonomiky, spoločnosti a civilizácie,
• chápanie druhého zákona termodynamiky ako rámca pre návrh alternatívnych
ekonomických modelov tak, že jeho integrácia do ekonomických modelov umožní
prepojenie zákonov ekonomiky a zákonov prírody. Druhá termodynamická veta alebo
druhý termodynamický zákon:
- formulácia a): nie je možné, aby sa teplo šírilo z chladnejšieho miesta na teplejšie,
- formulácia b) nedá sa zostrojiť perpetum mobile druhého druhu
- cyklicky pracujúci tepelný stroj, ktorý by len prijímal teplo z teplejšieho telesa
a vykonával rovnako veľkú prácu, ako to teplo. Tepelná energia sa nemôže samovoľne
premieňať na mechanickú prácu
• chápanie technológie ako integrálnej súčasti ekonomiky a spoločnosti a potreba jej
využívania v smere substitúcie tradičných energetických a surovinových zdrojov
alternatívnymi zdrojmi ako sú solárna energia, informácie a znalosti, flexibilita alebo
organizácia,
• hodnotová reorientácia človeka, spoločnosti a civilizácie založená na holistickom vnímaní
zmenenej ekonomickej reality a rešpektovaní zákonov reálneho sveta a prírody, chápanie
vzniku globálnej ekonomiky ako šance k obnoveniu pôvodného významu ekonómie ako
vedy o hospodárení a k prekonaniu odcudzenia tomuto pôvodnému významu
v industriálnom období, v globálnej ekonomike človek musí byť v prvom rade hospodár
a až potom obchodník alebo finančník.
Správne:
Medzi základné charakteristiky paradigmy trvalo udržateľného rozvoja, ktoré zároveň
vytvárajú rámce pre legislatívne, normotvorné činnosti a ekonomické teórie podporujúce
trvalo udržateľný rozvoj môžeme zaradiť holistickú ekonomickú teóriu. Ako uvádza Ivan
Klinec (uvedené Nová paradigma ekonomickej teórie s. 5-6) za holistickú interpretáciu
194
súčasnej novej ekonomickej reality a zároveň za základ vytvárajúcej sa koncepcie resp. teórie
holistickej ekonómie možno považovať nasledovné posuny záujmov ekonomickej teórie:
• chápanie ekonomiky ako otvoreného podsystému alebo súčasti vyšších systémov
akými sú spoločnosť, príroda alebo univerzum,
• chápanie globálnej svetovej ekonomiky ako jedného nedeliteľného celku, chápanie
tejto ekonomiky ako implikátneho poriadku a chápanie ekonomického vývoja ako
celopohybu teda holomovementu,
• chápanie jednotlivých ekonomických teórií škôl a smerov ako fragmentárnych
pohľadov rozvíjajúcich významy jednej nerozdelenej reality – ekonomiky
a nazeranie na ekonómiu ako na jednu vedu zloženú z jednotlivých parciálnych
ekonomických teórií, ktoré sa vzájomne dopĺňajú, vytvárajú mapu ekonomických
teórií a každá ekonomická teória má svoje miesto, účel, čas a limity pôsobenia
a žiadnu ekonomickú teóriu nemožno absolutizovať,
• zmena pohľadu na reverzibilitu ekonomických procesov a chápanie ekonomických
procesov ako procesov ireverzibilných s dôrazom na ekonomickú dynamiku
namiesto ekonomickej statiky,
• zavedenie pojmu entropia tzn. neurčitosť resp. neusporiadanosť do ekonomickej
teórie a vnímanie jej vzťahu k ekonomickej štruktúre ako celku namiesto
používania pojmu neistota iba vo vzťahu k rozhodovaniu a riadeniu ekonomických
procesov,
• zmena pohľadu na vzťah informácií a ekonomiky i ekonomickej teórie v smere
chápania informácií ako štruktúrotvorného faktoru formujúceho profil
a štruktúru ekonomiky namiesto doterajšieho chápania informácií iba vo vzťahu
k rozhodovaniu a riadeniu ekonomických procesov,
• chápanie ekonomiky ako disipatívnej čiže rozptyľujúcej štruktúry disipujúcej
energiu, suroviny, materiály a informácie a vytvárajúcej štruktúru spoločnosti
okolo atraktorov tzn. príťažlivých faktorov v podobe výrobných faktorov ako
atraktorov ktoré určujú štruktúru a profil ekonomiky, spoločnosti a civilizácie,
• hodnotová reorientácia človeka i civilizácie založená na holistickom vnímaní
zmenenej ekonomickej reality a rešpektovaní zákonov reálneho sveta a prírody,
• chápanie vzniku globálnej ekonomiky ako šance k obnoveniu pôvodného významu
ekonómie ako vedy o hospodárení a prekonaniu odcudzenia tomuto pôvodnému
významu v industriálnom období, v globálnej svetovej ekonomike človek musí byť
v prvom rade hospodár a až potom obchodník alebo finančník.
195
Strana 11 až 13
Chybne:
Predstavitelia novej ekonomiky a alternatívnych ekonomických teórií a škôl vyvinuli
a testujú viacero ekonomických nástrojov, ktoré môžu napomôcť k presmerovaniu smerom
k trvalé udržateľnému rozvoju, či už postupnými úpravami súčasného ekonomického
systému, alebo vytváraním alternatívneho ekonomického systému, ktorá súčasný ekonomický
systém postupne nahradí. Týmito nástrojmi sú:
• Ekologická daňová reforma, založená na internalizácii externalít a zavedení ekologických
daní zahrňujúcich skutočné náklady spotrebovávaných surovín a energie a zaťažení
pôvodcu znečistenia externými nákladmi, čo by malo viesť k zníženiu spotreby surovín
a energie resp. k ich efektívnejšiemu využívaniu. Pôvodný koncept daňovej reformy je
prisudzovaný britskému ekonómovi Pigouovi, ktorý si už v roku 1920 všimol, že pre
hospodárstvo je prospešné, keď sa za spotrebu verejných statkov platia spravodlivé ceny.
Podľa jeho názoru by dane mali primerane riadiť ceny. V súčasnosti je ekologická daňová
reforma spájaná najmä s Ulrichom von Weizsäckerom, tiež s Lovinsom, Schmidheinym,
ktorý navrhol koncept eko-efektívnosti, Hendersonovou, ktorá navrhuje daňové úľavy na
podporu nezamestnanosti, daň zo znečistenia a nahradenie dane z pridanej hodnoty –
Value Added Tax – VAT daňou z vydanej hodnoty – Value Extracted Tax – VET,
a ďalšími.
• Zavedenie alternatívnych ekonomických ukazovateľov ukazujúcich skutočný stav celej
spoločnosti namiesto doterajšieho HDP, ktorý pozitívne oceňuje plytvanie zdrojmi,
pretože vysoké výrobné vstupy a druhá produkcia HDP zvyšuje používanie koša
ekonomických, spoločenských a environmentálnych ukazovateľov, diverzifikovaných
podľa potrieb jednotlivých regiónov, oblastí resp. štátov. Najznámejšími alternatívnymi
ukazovateľmi ako uvádza Vincúr, P. sú:
1. ISEW – Index of Sustainable Welfare – Indes udržateľného blahobytu, ktorý
skonštruovali v roku 1989 Herman Daly a John Cobb, Jr. v spolupráci s New
Economic Foundation, (Vychádza z čistého ekonomického blahobytu, zahŕňa aj
enviromentálne a sociálne faktory).
2. HDI –Human Development Index – Index ľudského rozvoja, skonštruovaný
a používaný v rámci UNDP – United Nations Development Program – Rozvojového
programu OSN, (zahŕňa tri hľadiská: - strednú dĺžku na dožitie novorodenca,
- mieru alfabetizácie,
196
- priemernú reálnu kúpnu silu obyvateľstva
3. Indikátor skutočných úspor (Genuine Saving Indikátor – GSI) – navrhnutý Svetovou
bankou; od hodnoty vyrobeného a prírodného kapitálu sa odvádza degrudovaný
prírodný kapitál a hodnota škôd z dôvodu znečisťovania prostredia emisiami oxidu
uhličitého.
4. Net Economic Welfare – NEW – čistý ekonomický blahobyt – definovaný J.
Tobinom, W. Nordhausom (1972). K HDP pripočítame pozitívne hodnoty (prácu pre
seba, voľný čas) a odpočítame hodnoty negatívnych aktivít (záporné externality)
5. Wealth Index – Index bohatstva Svetovej banky, podľa ktorého 60% bohatstva
národov tvorí ľudský kapitál, 20% prírodné zdroje a 20% vybudovaný kapitál ako
továrne, banky, infraštruktúra. Index bohatstva zahŕňa:
- ocenenie prírodného kapitálu
- ocenenie ľudského kapitálu (vzdelanie, zdravie a sociálne zabezpečenie)
- ocenenie ekonomického (vytvoreného ľuďmi) kapitálu
• Presun dôrazu z produktivity práce na produktivitu zdrojov a energie tzv. negawattová
revolúcia Lovinsa, založená na skutočnosti, že najlacnejšia energia, je nevyrobená resp.
ušetrená energia. Negawatty sú vlastne nevyrobené watty. Je to vlastne koncept
efektívnosti energie, keď je možné efektívnosť predávať. Lovins tiež navrhol koncept
negalitrov pre vodu a negakilometrov pre pohonné látky, ktoré sú založené na rovnakých
princípoch ako negawatty.
• Používanie ekonomických nástrojov ako Least Cost Planning – LCP – nákladovo
najpriaznivejšieho energetického plánovania resp. integrovaného plánovania zdrojov –
IRP, ktoré sa využíva v USA, Feebates, ktoré navrhol Rosenfeld a čo je akási kombinácia
poplatku – fee, čiže pokuty, malusu za neefektívnosť a zľavy – rabate, čiže prémie,
bonusu za efektívnosť. Lovins uvádza, že feebates by sa dali použiť na urýchlenie
zavádzania nových proekologických technológií.
• Prevádzanie ekologického a sociálneho auditu, ekologické a sociálne účtovníctvo,
ekologické, etické a sociálne investovanie. Tieto koncepty sú presadzované najmä New
Economic Foundation a ekonómami Conatym, Ekinsom alebo Douthwaitom. Princípom
je nahradenie hlavného kritéria zisku kritériami zameranými na podporu ekológie,
sociálneho a miestneho rozvoja a rešpektovanie určitej etiky.
• Vytváranie sieti lokálnej ekonomiky, podpora komunitnej ekonomiky, vytváranie
systémov komunitnej ekonomiky, bezpeňažné systémy, bezpeňažná ekonomika napr.
197
systémy LETS – Local Exchange Trade Systems, ktoré vymyslel Linton, družstevné
záložne Credit Unions, komunitné pôžičkové fondy SHARE. Self Help Assocation for
Local Ekonomy – Asociácia vzájomnej pomoci pre miestnu ekonomiku, ktorá funguje
v USA a CELT – Community Enterprise Loans Trust – Pôžičkové konzorcium pre
komunitné podnikanie, ktoré funguje na Novom Zélande, Mondragonský družstevný
systém a úverové družstvá Raiffeisen, atď.
• Presun priorít na obnoviteľné a alternatívne energetické zdroje ako solárna energia,
veterná energia, geotermická energia, presun prostriedkov napr. z investícií do jadrovej
energetiky do daňových úľav a zvýhodňovania alternatívnych energetických zdrojov,
vytváranie a realizácia alternatívnych stratégií ako napr. Slnečná stratégia Scheera.
Uvedené ekonomické nástroje sú s úspechom odskúšavané v rôznych krajinách sveta, napr.
negawattová revolúcia umožnila v mnohých prípadoch presmerovanie k udržateľnejšiemu
rozvoju. Používanie a zavádzanie týchto nástrojov však závisí od vôle politikov a odborníkov
vo verejnom a podnikateľskom sektore a tiež od stavu spoločnosti, stupňa demokracie
a konsenzu v otázke potreby opustenia industriálneho modelu rozvoja ekonomiky a prechodu
k modelu trvalo udržateľnému.
Správne:
Podľa Ivana Klinca (Zelené myslenie pre zelenú budúcnosť, 2010, s. 65-67) predstavitelia
novej ekonomiky a alternatívnych ekonomických teórií a škôl vyvinuli a testujú viacero
ekonomických nástrojov, ktoré môžu napomôcť k presmerovaniu smerom k trvalo
udržateľnému rozvoju, či už postupnými úpravami súčasného ekonomického systému, alebo
vytváraním alternatívneho ekonomického systému, ktorá súčasný ekonomický systém
postupne nahradí. Týmito nástrojmi sú:
• Ekologická daňová reforma, založená na internalizácii externalít a zavední ekologických
daní zahrňujúcich skutočné náklady spotrebovávaných surovín a energie a zaťažení
pôvodcu znečistenia externými nákladmi, čo by malo visť k zníženiu spotreby surovín
a energie resp. k ich efektívnejšiemu využívaniu. Pôvodný koncept daňovej reformy je
prisudzovaný britskému ekonómovi Cecilovi Pigouovi, ktorý si už v roku 1920 všimol, že
pre hospodárstvo je prospešné, keď sa za spotrebu verejných statkov platia spravodlivé
ceny. Podľa jeho názoru by dane mali primerane riadiť ceny. V súčasnosti je ekologická
198
daňová reforma spájania najmä s Ernstom Ulrichom von Weizsäckerom, tiež s Amorym
Lovinsom, Stephanom Schmidheinym, ktorý navrhol koncepteko-efektívnosti, Hazel
Hendersonovou, ktorá navrhuje daňové úľavy na podporu nezamestnanosti, daň zo
znečistenia a nahradenie dane z pridanej hodnoty – Value Added Tax – VAT daňou
z vydanej hodnoty – Value Extracted Tax – VET, a ďalšími.
• Zavedenie občianskeho príjmu – Citizen´s Income alebo Basic Income podľa návrhov
Jamesa Robertsona. Občiansky príjem by nahradil príspevky na deti a starobné dôchodky
a bol by financovaný z ekologických daní.
• Zavedenie alternatívnych ekonomických ukazovateľov, ukazujúcich skutočný stav
celej spoločnosti namiesto doterajšieho HDP, používanie koša ekonomických,
spoločenských a environmentálnych ukazovateľov, diverzifikovaných podľa potrieb
jednotlivých regiónov, oblastí, resp. štátov. Najznámejšími alternatívnymi ukazovateľmi
sú:
• ISEW – Index of Sustainable Welfare – Index trvalo udržateľného ekonomického
bohatstva, ktorý skonštruovali v roku 1989 Herman Daly a John Cobb, Jr. v spolupráci
s New Economic Foundation,
• HDI – Human Development Index – Index ľudského rozvoja, skonštruovaný
a používaný v rámci UNDP – United Nations Development Program – Rozvojového
programu OSN,
• Country Futures Indicators – Indikátory budúcnosti krajiny, skonštruované Hazel
Hendersonovou,
• Calvert-Henderson Quality of Life Indicators- ktoré Hazel Hendersonová vytvorila
z Country Futures Indicators v spolupráci s Calvert Investment Fund,
• Bet Bational Welfare - Index čistého národného bohatstva, skonštruovaný japoncami,
• Wealth Index – Index bohatstva Svetovej banky, podľa ktorého 60% bohatstva národov
tvorí ľudský kapitál, 20% prírodné zdroje a 20% vybudovaný kapitál ako továrne, banky,
infraštruktúra
• Presun dôrazu z produktivity práce na produktivitu zdrojov a energie tzv.
negawattová revolúcia Amory Lovinsa, založená na skutočnosti, že najlacnejšia energia,
je nevyrobená resp. ušetrená energia. Negawatty sú vlastne nevyrobené watty. Je to
vlastne koncept negalitrov pre vodu a negakilometrov pre pohonné látky, ktoré sú
založené na rovnakých princípoch ako negawatty.
• Prevádzanie ekologického a sociálneho audítu, ekologické a sociálne účtovníctvo,
ekologické, etické a sociálne investovanie. Tieto koncepty sú presadzované najmä New
199
Economic Foundation a novými ekonómami Patom Conatym, Paulom Ekinsom alebo
Richardom Douthwaitom. Princípom je nahradenie hlavného kritéria zisku kritériami
zameranými na podporu ekológie, sociálneho a miestneho rozvoja a rešpektovanie určitej
etiky.
• Vytváranie sieti lokálnej ekonomiky, podpora komunitnej ekonomiky, vytváranie
systémov komunitnej ekonomiky, bezpeňažné systémy, bezpeňažná ekonomika napr.
systémy LETS – Local Exchange Trade Systems, ktoré vymyslel Michael Linton,
družstevné záložne Credit Unions, komunitné pôžičkové fondy SHARE – Self Help
Assocation for Local Economy – Asociácia vzájomnej pomoci pre miestnu ekonomiku,
ktorá funguje v USA a CELT – Community Enterprise Loans Trust –Pôžičkové
konzorcium pre komunitné podnikanie, ktoré funguje na Novom Zélande. Mondragonský
družstevný systém a ďalšie.
• Presun priorít na obnoviteľné a alternatívne energetické zdroje ako solárna energia,
veterná energia, geotermická energia, presun prostriedkov napr. z investícií do jadrovej
energetiky do daňových úľav a zvýhodňovania alternatívnych energetických zdrojov,
vytváranie a realizácia alternatívnych stratégií ako napr. Slnečná stratégia Hermanna
Scheera.
Uvedené ekonomické nástroje sú s úspechom odskúšavané v rôznych krajinách sveta,
napr. negawattová revolúcia umožnila v mnohých prípadoch presmerovanie
k udržateľnejšiemu rozvoju. Používanie a zavádzanie týchto nástrojov však závisí od vôle
politikov a riadiacich pracovníkov a tiež od stavu spoločnosti, stupňa demokracie
a konsenzu v otázke potreby opustenia industriálneho modelu rozvoja ekonomiky
a prechodu k modelu trvalo udržateľnému resp. aspoň o čosi udržateľnejšiemu.
Strana 189
chybne: neuvedené
správne:
14. KLINEC, I.: Nová paradigma ekonomickej teórie (Náčrt teórie holistickej ekonómie
I.) Dostupné na http://www.akademickyrepozitar.sk/sk/repozitar/nova-paradigma-
ekonomie-1.pdf
200
Chybne: neuvedené
Správne:
15. KLINEC, I.: Zelené myslenie pre zelenú budúcnosť alternatívne ekonomické
a sociálne teórie podporujúce smerovanie k udržateľnému rozvoju, Študijné texty, 2010.
Dostupné na http://www.akademickyrepozitar.sk/sk/repozitar/zelene-myslenie.pdf
Strana 190
chybne: neuvedené
Správne:
28. REC Slovensko: Trvalo udržateľný rozvoj – vývoj a základné definície, REC
Slovensko, 2000. Dostupné na:
http://www.kniznica.hnutie.org/kniznica/knihy/ekologia/environmentalistika/trvalo_udrza
telny_rozvoj.doc
Strana 191
chybne:
38. Šilula, M. a kolektív: Stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti (zhrnutie)
správne:
41. Šikula, M. a kolektív: Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti, SAV Bratislava,
2008. Dostupné na http://www.futurologia.sk/pdf/dlhodoba vizia sr.pdf