Gymnázium Milana Rastislava Štefánika v   Šamoríne

František Jozef I.

Ročníková práca

Školský rok 2012/2013                                                              Alexandra Knezovičová

Šamorín                                                                                         II.A

1

František Jozef I.

Ročníková práca

Školský rok 2012/2013                                                              Alexandra Knezovičová

Šamorín                                                                                         II.A

2

Obsah:

Úvod 4

Od detstva cisárom 5 – 7

Láska na prvý pohľad 8

Nie veľmi rozprávkové manželstvo 9 - 10

Jedna tragédia za druhou 11 - 12

Portrét starého Františka Jozefa I. 13 - 14

Záver 15

Fotogaléria 16- 20

Použitá literatúra

3

Úvod

Každý z nás určite pozná asi najznámejší kráľovský pár, príbeh cisára Františka

Jozefa I. a jeho manželky cisárovnej Alžbety Bavorskej. Príbeh manželstva, ktorý

poznáme z televízie, je úplne vzdialený od reality. Romantický príbeh preslávený

filmom s Romy Schneider v hlavnej úlohe je viac než prikrášlený. Cisár síce svoju

manželku úprimne miloval, ale kvôli svojej citovej chladnosti, zásahom svojej

ctižiadostivej matky a Alžbetinej extravagantnosti, pôvodne šťastné manželstvo

ztroskotalo. Z manželstva vzišli 4 potomkovia: Sophia, Gizela, jediný syn Rudolf

a Alžebtina obľúbená, najmladšia Mária Valéria. Cisárovu rodinu stíhalo jedno

nešťastie za druhým. Život cisárovho druhorodeného brata Maximilána, ktorý len

ťažko znášal to, že bol v úzadí svojho brata, skončil pri pokuse vládnuť Mexiku.

Prvorodená dcéra Sophia zomrela ako dvojročná na čierny kašeľ na ceste po

Uhorskom kráľovstve. Aby toho nebolo dosť, očakávaný následník trónu, korunný

princ Rudolf spáchal v Mayerlingu samovraždu. Po tejto udalosti sa Františkova

manželka Alžbeta úplne uzavrela pred svetom a tým stratil aj ju. Najväčšia rana pre

cisára prišla v roku 1898, keď sa jeho milovaná manželka stala obeťou atentátu.

Františkovi Jozefovi patrí jednoznačne veľké miesto nielen v dejinách Rakúsko –

Uhorska, ale aj v nejednej knihe európskych dejín. Držal svoj mnohonárodný štát

pohromade byrokraticky a patriarchálne, dlhé panovanie z neho napokon spravilo

živú legendu. Našim cieľom bude však priblížiť život cisára z trošku iného uhľa

pohladu, realistickejšiu stránku manželstva s vtedy najkrašou panovníčkou sveta -

Alžbetou, výchovu cisárovych detí a nie veľmi ružový život na viedenskom dvore.

4

Od detstva cisárom:

František Jozef I. sa narodil 18.8.1830 ako syn Františka Karla a arcivojvodkyne

Žofie Bavorskej, údajne “najvýznamnejšej habsburskej ženy od čias Márie Terézie”.

František Jozef bol obľúbeným, poriadkumilovným dieťaťom. Jeho ctižiadostivá,

energická matka Žofia ho cieľavedome vychovávala ako budúceho cisára, viedla ho

k zodpovednosti a usilovnosti. Od malička žil v presvedčení o božskej vyvolenosti

dynastie. Pocit výnimočnosti samozrejme mladého arcivojvodu doviedol k

izolovanosti a sebadôvere. Po celý svoj život sa nezblížil ani so svojimi súrodencami.

Od malička sa zaujímal najmä o vojsko a vojakov. Avšak ako sa ukázalo v trinástich

rokoch, keď nastúpil do služieb armády v hodnosti plukovníka, nebol schopným

veliteľom. Jeho záľuba v armádu mala vplyv aj na celé jeho obliekanie, nosil výlučne

uniformy. ,,Franzi“ rozhodne nebol rozmaznaný. Odmalička ho matka zavalila

povinnosťami, ktoré pripomínali drezúru. Ako šesťročný musel týždenne absolvovať

vyučovanie náboženstva, nemčiny, francúzštiny, písania a zemepisu, spolu 13 hodín.

Postupne pribúdali predmety i čas pri nich strávený.Veľmi si obľúbil kreslenie, zatiaľ

čo v hudbe nenachádzal taký vzťah. Program budúceho cisára začínal už o šiestej

ráno a končil niečo pred deviatou večer. Bol neuveriteľne pracovitý, dôkladný a

obdivuhodne sa dokázal ovládať. Tieto vlastnosti prejavoval od prvej chvíle vládnutia.

Bol nepriateľom demokratizačných reforiem a občianskych slobôd, vrátil sa k

absolutistickej vláde, takže príliš obľúbený nebol. František nebol veľmi náročný. Ako

je o ňom známe, priam neznášal výdobytky moderných technológii, nikdy nepoužil

auto, neznášal telefóny, či písacie stroje. Vo svojich komnatách v Schönbrunne dlho

nedovolil vybudovať splachovací záchod a ešte na začiatku 20. storočia si odmietal

dať do pracovne zaviesť telefón. Prekážal mu vraj natoľko, že ho nakoniec povolil

umiestniť práve na záchode. Podobný odpor prechovával František Jozef k autám.

5

Odmietal si do nich čo i len sadnúť. Prvýkrát ho k tomu donútil v roku 1907 až britský

kráľ, keď počas ich schôdzky poslal preč kočiar, takže rakúsko-uhorský monarcha

nemal na výber.Inak cestoval veľmi často a rád. Na kratšie vzdialenosti kočom, ak

mala cesta trvať niekoľko hodín, rád využíval vlak. Nevypravovali mu však žiadny

špeciál, vždy iba jeho salónny vozeň pripojili k bežnému spoju. Cisár mal vo vagóne

všetko pohodlie a, pochopiteľne, aj pracovňu. Spisy vybavoval počas cesty a po

kuriérovi ich posielal do Viedne. Neuveriteľne znie aj to, akým spôsobom sa na

svojich cestách stravoval. Obedy si dával nosiť zo staničných reštaurácií v mestách,

kde vlak zastavil. Jeho deň začínal o pol šiestej, po raňajkách sa pobral do jeho

pracovne, kde podpisoval a menil rôzne spisy. Dokonca aj obed, ktorý sa obsahoval

iba polievku a hovädzie mäso, mu nosili do pracovne. Chodil spávať uz o deviatej

večer a spával na železnej posteli. Medzi jeho najväčšie záľuby patrili polovačky,

ktoré najradšej podnikal na území Slovenska. Tá najdôležitejšia láska bola jeho

manželka, ktorej smrť bola pre Františka najväčší úder. Jeho meno je neodlučiteľne

späté s Habsburskou monarchiou. Bol to najdlhšie vládnuci Habsburg, už sa svojho

panovania sa stal žijúcou legendou. Dá sa povedať, že František Jozef sa celý život

riadil vojenským režimom. Dôkazom je aj to, ako sa obliekal či spával. Uniforma bola

jeho pracovným i slávnostným odevom. Vojne sa však, ak to bolo len trochu možné,

vždy snažil vyhnúť. Aj vďaka tomu Rakúsko-Uhorsko takmer pol storočia prakticky

žiadnu nezažilo a jeho cisára označovali za „panovníka mieru“.Paradoxne to bol

práve on, kto v júli 1914 vyhlásil vojnu, neskôr nazvanú prvá svetová. Bolo to po

ďalšej rodinnej tragédii, keď v Sarajeve spáchali atentát na jeho synovca a

následníka trónu Františka Ferdinanda. Mnohí nechceli veriť, že to urobil, a po

monarchii dokonca kolovali fámy, že cisár zomrel a jeho miesto zaujal dvojník. Ľudia

boli totiž presvedčení, že skutočný František Jozef by vojnu nikdy nevyhlásil. Bolo to

6

však tak. Panovník neskôr svoje rozhodnutie ľutoval a údajne zvažoval, že uzavrie

prímerie.

7

Láska na prvý pohľad:

Priebeh zoznámenia Františka Jozefa I. a Alžbety je známy asi každému

z rakúskeho filmu Sissi, preto len stručne pripomenieme, že sa udialo v Bad Ischli

cestou na pytačky s princeznou Helenou. Mladý cisár, dobre vyzerajúci mladý muž

s blond vlasmi a modrými očami, bol natoľko uchvátený krásou a bezprostrednosťou

mladej dievčiny, ktorú náhodou zbadal po ceste do cisárskej rezidencie, že zabudol

na celý svet. Namiesto očakávaných zásnub s Helenou sa zaujímal o jej mladšiu

sestru. Návšteva by bola veľkým škandálom, keby arcivojvodkyňa nezhodnotila

situáciu a nedohodla s vojvodkyňou Ľudovítou tiché zrušenie dohodnutého

zasnúbenia a nezačala pripravovať svadbu s Alžbetou. Bolo to po prvý a asi aj

posledný krát, čo sa cisár nepodvolil vôle svojej enrgickej matky Žofii. Zasnúbeniu

s Helenou odtrúbili, panovčíkou po cisárovom boku sa mala stať Sisi. Mladá dievčina

síce opätovala náklonnosť svojho o sedem rokov staršieho snúbenca, no však už

vtedy ju odstrašovala priveľká pozoronosť. Oficiálne zásnuby páru sa konali 18.

augusta 1853, v deň cisárových 23. narodenín. Vo Viedni sa však konali veľké

prípravy na zásnuby s princeznou Helenou. O zmene v osobách snúbeníc sa nič

nevedelo. Keď o tom prišla správa z Ischlu, najprv to vyzeralo, že niekto omylom

uviedol chybné krstné meno. Než sa všetko vysvetlilo, uplynul celý týždeň. Celá

rodina bavorského princa Maximiliána sa 20. augusta 1853 vypravila loďou na cestu

do Viedne. Budúca cisárovná bola všade triumfálne vítaná. Na viedenskom

predmestí Nussdorf ju čakalo slávnostné stretnutie s budúcim manželom. Alžbeta sa

spolu s Františkom Jozefom viezla v pozlátenom koči, obklopenom vojakmi a sluhami

v rokokových kabátoch a bielych pančuchách, s dlhými bielymi parochňami na

8

hlavách. Svadba sa konala 24. apríla 1854 o siedmej hodine večer vo viedenskom

Kostole sv. Augustína, ožiarenom desaťtisícami sviečok.

Nie veľmi rozprávkové manželstvo:

Už nedlho po svadbe novomanželského cisárskeho páru boli čoraz častejšie medzi

nimi nedorozumenia a hádky, ktoré napokon viedli k citovému ochladnutiu. Hlavným

problémom bola cisárova matka Žofia. Žofia riadila všetky cisárove rozhodnutia už

od jeho útleho detstva. Takže to, že riadila a neustále upozorňovala aj Alžbetu, brala

ako úplne normálnu vec. Na viedenskom dvore vládla veľmi prísna španielska

etiketa, ktorá Alžbete, zvyknutej na úplne iný spôsob života, zväzovala ruky. Napriek

tomu, v počiatku bolo manželstvo veľmi šťastné. Obaja sa veľmi milovali. Ktovie, či

tento na začiatku rozprávkový vzťah stroskotal kvôli Alžbetinej extravagantnosti

a Františkovej citovej chladnosti, či zásahom práve cisárovej matky. Sisi sa chvílu so

Žofiou pokúšala bojovať, žiadala manžela, aby sa jej zastal, no ten svojej matke,

zvyknutý vždy sa jej podvoliť, nedokázal vzdorovať. Alžbeta dúfala, že sa tento vzťah

zmení po narodení ich prvého dieťaťa. V roku 1855 sa im narodila dcéra Sophia. Po

jej narodení nastali medzi manželmi ďalšie nezhody, o ktoré sa postarala Františkova

matka. Sophiu Alžbete odobrala a jej izbu dala premiestniť do jej komnát. Bola

presvedčená, že jej výchova bude pre ňu najlepšia. Alžbeta so svokrou už naďalej

nedokázala bojovať a tak podnikala rôzne cesty po Európe. O rok neskôr sa im

narodilo ďaľšie dievča – Gizela. Jej narodenie Františka a Alžbetu opäť na istý čas

spojilo. Očakávaný dedič trónu prišiel na svet v roku 1858 - korunný princ Rudolf

František Jozef Karol. Ľud sa radoval, konali sa slávnostné bohoslužby, vesili sa

vlajky a šťastný otec založil vo Viedni nemocnicu, ktorú pomenoval po ňom, od

prvého dňa Rudolfovho života ho menoval za plukovníka a nositeľom Zlatého rúcha.

František chcel mať za syna predovšetkým skvelého vojaka. Ako sa neskôr ukázalo,

9

Rudolf mal blízko skôr ku vede a technike a bol veľmi citlivým dieťaťom. V šiestich

rokoch bol odlúčený od svojej sestry Gizely, s ktorou ho spájalo veľmi silné citové

puto a začal vojenský výcvik, pri ktorom veľmi trpel. Cisár bol tak zaneprázdnený

svojimi povinnosťami, že si to vôbec nevšímal a Rudolf nenachádzal oporu ani vo

svojej matke. Tá už nevládala viac znášať neustále zásahy Františkovej matky

a všetok čas trávila na cestách po Európe, o svoje deti sa vôbec nestarala. Svoju

matku vnímal skôr ako krásnu tajomnú ženu, ktorú miloval, než ako matku. Alžbeta

neskôr zakročila a Rudolf dostal druhého vychovávateľa. Avšak tento výcvik

zanechal na jeho citlivej povahe stopy do konca života. V roku 1868 sa cisárskemu

páru narodilo ich štvrté dieťa, dcéra Mária Valéria. Hovorí sa, že bola

najoblúbenejšou dcérou Alžbety už len preto, že sa narodila v jej milovanom

Uhorsku. Manželia si napriek tomu nevedeli nájsť k sebe cestu. Cisár sa v čase

rozvratu ich manželstva zoznámil s mladou herečkou Dvorského divadla Katarínou

Schrattovou. To, čo mu neposkytovala Sissi, našiel panovník u milenky. Tento vzťah

sa stal verejným tajomstvom a Sisi mu to nielen tolerovala, ale poskytovala mu aj

spoločensky prijateľný rámec.

10

Jedna tragédia za druhou:

Prvá rana osudu zasiahla cisára v roku 1857. Na ceste do Uhorska jeho prvorodená

dcéra, iba dvojročná Sophia náhle ochorela. Na dôsledky tejto choroby v roku 1857

umrela. Ďalšia tragédia v cisárovom živote na seba nenechala dlho čakať. 19. júna

1867 o siedmej hodine ráno zahrmely rany z pušiek a Maximilián I. Habsburský, jeho

druhorodený brat bol mŕtvy. Bol to senzačný koniec naozaj extravagantného života:

vysokého arcivojvodu s pôsobivými bokombradami pokladali vždy za istý druh

šľachtica pohybujúceho sa na hrane medzi mocou, umením a pôžitkom, za

neprispôsobivého, mrzutého a až zaslepene odvážneho. Podľa oficálnej správy

mŕtveho dopravili do kláštora kapucínok. Napriek požiadavke popraveného, aby telo

dopravili bez prieťahov do Európy, pustili sa do balzamovania. Urobili to tak zle, že

o niekoľko mesiacov bolo potrebné ďalšie. Po oneskorenom príchode Maximiliánovej

mŕtvoly do Viedne ho jeho matka Žofia nespoznala. Nešťastnému Habsburgovi sa

tak nesplnilo ani posledné prianie, aby ostal neznetvorený. Ďalšia rana v cisárovej

rodine bola smrť jeho jediného syna, korunného princa Rudolfa, ktorý v roku 1889

spáchal údajne v Mayerlingu samovraždu. Po tejto udalosti sa Alžbeta úplne

uzavrela, manželia už spolu ďalej nežili. Neustále odchádzala na rôzne cesty po

Európe. Najväčšia rana pre cisára prišla v roku 1898, keď prišiel o svoju milovanú

manželku. Tragédia sa udiala 10. septembra 1898 v Ženeve. Presne na poludnie

Alžbeta opustila v sprievode svojej dvornej dámy hotel. Chcela nastúpiť na parník do

Mont de Caux. Dvorná dáma, kňažná Sztarayová, sa ponáhľala dopredu, aby stihla

pri prístavnom mostíku kúpiť lístky. Vtom sa z lavičky na Quai du Mont Blanc zdvihol

muž s hranatou tvárou a fúzikmi. Bol to Talian Luigi Lucheni, nebezpečný anarchista,

ktorého sledovala švajčiarska polícia. Bez slova pristúpil k cisárovnej a bleskovo jej

zasadil krátkou dýkou ranu do hrude. Alžbeta bez slova klesla na zem a vrah

11

odchádzal rýchlym krokom, akoby sa nič nestalo. Kňažná sa obzrela a zbadala

cisárovnú na zemi. Myslela si, že jej prišlo zle od srdca. Rýchlo k nej dobehla a

pomohla jej vstať. Prišli spolu k mostíku a vstúpili na loď tesne pred odrazením od

brehu. Na palube Alžbeta náhle upadla do bezvedomia. Dvorná dáma sa s pomocou

niekoľkých cestujúcich usilovala priviesť Alžbetu k vedomiu. Keď jej však rozopla

šaty, objavila rozsiahlu mokvajúcu krvavú škvrnu. Ťažko ranenú, krvácajúcu Alžbetu

na nosidlách odniesli do hotela. Privolaný lekár mohol konštatovať už len smrť.

12

Portrét starého cisára :

Cisár bol starý muž. Bol najstarším cisárom na svete. Mal jasné a tvrdé oči, ktoré

mal plné strojenou dobrotou, pravou vlastnosťou cisárskych očí. Hlavu mal holú, tvár

plnú vrások lemovali biele bokombrady. Bol chudý, chrbát mal mierne ohnutý. Doma

chodil malými cupitavými krokmi, no len čo vyšiel na ulicu, usiloval sa, aby mal pevné

stehná, pružné kolená, nohy ľahké, chrbát vystretý. Ľudia si mysleli, že vie menej ako

oni, lebo bol o toľko starší. Videl zapadať Slnko nad svojou ríšou, ale nič nehovoril.

Vedel, že zomrie ešte pred jej zánikom. Niekedy sa tváril nechápavo a tešilo ho, keď

mu obšírne vysvetlovali veci, ktoré už veľmi dobre vedel. Tešil sa márnomyseľnosti,

s akou mu ľudia dokazovali, že sú múdrejší ako on. Svoju múdrosť skrýval

v jednoduchosti: nepatrilo sa, aby cisár bol rovnako múdry ako jeho poradcovia.

Radšej sa zdal jednoduchý ako múdry. Keď mu rozprávali dajaké výmysly, tváril sa,

že im verí. Nepatrilo sa, aby cisár prichytil niekoho pri nepravde. Tam, kde ho

pokladali za dobrého, bol ľahostajný. A keď sa povedalo, že bol chladný, tam ho

bolelo srdce. Žil dosť dlho na to, aby vedel, že je hlúpe hovoriť pravdu. Ako plynul

čas, ľudia si na svojho cisára zvykali. Jeho portréty viseli v školách, úradoch ba

dokonca aj v krčmách a sprevádzal celé generácie obyvateľov monarchie od kolísky

až po hrob. František Jozef sa stal živou ikonou svojej ríše, až sa zdalo, že jedno i

druhé tu bude večne. Ľudia si zvykli na oslavy jeho narodenín či výročia nástupu na

trón, ktoré sa pomaly stali rovnakou samozrejmosťou ako Vianoce. Krajina sa

prispôsobovala jeho obrazu a Rakúsko-Uhorsko sa stalo okrem iného aj synonymom

skostnateného systému. Začiatkom novembra 1916 začal viditeľne chradnúť a

zakrátko dostal zápal pľúc. Napriek tomu sa snažil pracovať. Popoludní 21.

novembra 1916 však už nemohol. Sluhovia ho na naliehanie lekárov uložili do

postele, kde krátko po deviatej večer vydýchol naposledy. Jeho smrť akoby

13

predznamenala aj osud monarchie, na čele ktorej stál takmer sedem desaťročí.

Rakúsko-Uhorsko nasledovalo totiž svojho panovníka o dva roky neskôr.

14

Záver:

Touto prácou sme priblížili život jedného z najznámejších panovníkov dejín zo

súkromnejšieho hľadiska. Nahliadli sme do jeho súkromia, výchovy, či už životných

udalostí, ktoré z neho spravili legendu. Informácie nám poskytli záznamy ľudí, ktorí

tvorili neoddeliteľnú súčasť cisárovho dňa, či už kronikári žijúci v jeho dobe. Aspoň

z časti sme spoznali každodenný život najdlhšie vládnuceho Habsburga.

15

FOTOGALÉRIA

16

Mladý cisár František Jozef I.

http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:KaiserFranzjosef1853-1-.jpg

Alžbeta Bavorská

http://img.geocaching.com/cache/5808becb-af4a-4757-88d5-f2d8d9b4434c.jpg

17

.

Sophia Frederika Dorotha Maria Josepha

http://erzsebet-kiralyne.blog.cz/0809/narozeni-alzbetiny-prvni-dcery-sophie

Gizela Louisa Maria

http://erzsebet-kiralyne.blog.cz/0810/arcivevodkyne-gisela-rubrikya

18

Rudolf Franz Joseph Carl

http://erzsebet-kiralyne.blog.cz/0810/korunni-princ-rudolf-rubriky

Maria Valeria

http://erzsebet-kiralyne.blog.cz/0810/arcivevodkyne-marie-valerie-rubriky

19

František Jozef I. a   Alžbeta Bavorská

http://erzsebet-kiralyne.blog.cz/0808/obrazy-sisi-a-franze-na-konich

20

Použitá literatúra:

Dietmar Pieper, Johannes Saltywedel: SVET HABSBURGOVCOV, Ikar 2011, ISBN 978-80-551-2681-4

Martina Winkelhoferová: VIRIBUS UNITIS: CÍSAŘ A JEHO DVUR, Ikar 2011, ISBN 978-80-249-1484-8

Sigrid-Maria Grössingová: MOC A ŠŤASTIE, Ikar 2011, ISBN 978-80-551-2183-3

http://erzsebet-kiralyne.blog.cz/0809/franz-josef-i, 23.3.2013, 20:50

http://slachta.kosztolanyi.com/modules.php?name=Content&pa=showpage&pid=18, 15.4.2013, 21:30

21