Jarné číslo je zamerané poeticky. Žiaci našej školy sa pod vedením

vyučujúcich slovenského jazyka zapojili do viacerých literárnych

súťaží. Na hodinách výtvarnej výchovy zase vznikajú práce hodné

umelcov. Bola by naozaj veľká škoda nepodeliť sa s Vami o ich

pôvabné dielka... cat

Jar sa už začína,

všetko sa prebúdza,

mláďa sa vyliahne,

všetko sa začína.

Veľká noc už je tu,

mláďatá štebocú,

sliepka má kuriatka,

krava má teliatka.

Tá krásna jar je tu,

kvitne kvet – hľa i tu!

Vtáci už priletia,

každý z nich zaspieva.

Jar je už očakávaná,

bola aj vytúžená.

Dlhé bolo to zimné čakanie,

jari sa konečne dočkáme.

Radka Štrbová

LITERÁRNA SÚŤAŽ

MALÁ KRAJINA – VEĽKÉ OSOBNOSTI 2014

ZÁKLADNÁ ŠKOLA, UL. P. J. ŠAFÁRIKA 3, 971 01 PRIEVIDZA

vyhlásila 2. ročník výtvarnej a literárnej súťaže

MALÁ KRAJINA – VEĽKÉ OSOBNOSTI 2014

SLÁVNI A NAŠI

...tento rok pod záštitou reprezentantky SR v basketbale ZUZANY ŽIRKOVEJ,

rodáčky z Prievidze

Zuzana Žirková patrila dlhé roky k najlepším hráčkam Európy. Za Slovensko si zahrala na olympiáde,

majstrovstvách sveta a štyrikrát aj na ME. Šesťkrát sa stala najlepšou basketbalistkou Slovenska,

trikrát vyhrala Európsku ligu.

Téma literárnych prác:

Najsilnejší ľudia nie sú vždy tí, ktorí vyhrajú, ale tí,

ktorí sa nevzdajú, keď prehrajú.

(neznámy autor)

Do tejto súťaže sme zaslali práce od Barbary Blanovej, Samuela Kubernáta zo 6. ročníka a Natálie

Širokej z 9. ročníka.

SILA ČLOVEKA

Mladosť, krása, láska, sila,

to je túžba každého,

aby som v tom zvíťazila,

chrániť sa chcem od zlého.

Začínať vždy v mene Božom,

to je sväté pravidlo,

cez prekážky pevne kráčať,

by ma k cieľu priviedlo.

Súťaženie veľmi ľúbim,

i keď sa vždy nedarí,

pevne verím nabudúce,

sa to isto podarí.

Veď je dobré vždy vyhrávať,

rozum, telo vycvičiť,

hovorí sa medzi nami,

hlavné je sa zúčastniť.

Barbara Blanová

REHABILITÁCIA

V jednej malebnej dedinke žil statočný chlapček menom Ferko. No bol

hendikepovaný.

Ferko celé dni presedel na vozíčku. Bol smutný, že nemôže robiť veci ako všetky

ostatné deti. Jeho rodičia boli smutnejší ešte viac, keď videli jeho smutnú tvár. Všetci v triede

mu pomáhali, ako vedeli, len jeden chlapec sa mu stále posmieval. Bol to chlapec z vedľajšej

ulice. Keď ho Ferko videl, že sa mu posmieva, úsmev na tvári mu vždy sklesol. Mama ho

vždy utešovala a hovorila mu, že to si nemá všímať a že keby bol na vozíčku on, asi by nebol

moc šťastný. To vždy Ferkovi aspoň trochu vyčarilo úsmev na perách. Ferko sa každý večer

pozeral na hviezdy, a keď nejaká hviezda padala, prial si, aby raz mohol chodiť, behať a hrať

sa so svojimi priateľmi. O pár dní na to bol Fero operovaný. Operovali mu jeho nohy. Lekári

povedali Ferkovým rodičom, že nemá veľké šance, na to, že bude niekedy chodiť. Toto Ferka

úplne zničilo. Jeho život už nemal zmysel. Začal zanedbávať aj domácu liečbu. No všetci ho

presviedčali, aby sa nevzdal svojich snov a pokračoval ďalej. Aj jeho spolužiaci sa dozvedeli

o jeho stave, podporovali a presviedčali ho aj oni. Vplyv všetkých ľudí Ferka presvedčil, aby

sa nevzdal. Nakoniec Ferko siahol na dno svojich síl. Začal chodiť na rehabilitácie a nevzdal

sa.

O pár rokov Ferko dokázal lekárom aj jeho rodičom, že je naozaj veľký bojovník.

Postavil sa na svoje vlastné nohy. Ale nezvládol by to bez pomoci rodiny a priateľov. Týmto

Ferko všetkým ukázal že sa nemáme vzdávať. Keď klesnete na dno, pozbierajte všetky svoje

sily a choďte ďalej! Samuel Kubernát

HRDINKA

V životných situáciách sa stretneme s rôznymi problémami a ťažkosťami. Častokrát sú

to problémy v rodine či ťažké choroby. Ale nech je to čokoľvek, nemali by sme sa nikdy

vzdávať.

Mala som kamarátku Martinku, ktorá dlhé roky trpela rakovinou. Keď som ju

spoznala, vyzerala ako zdravé, šťastné štrnásťročné dievča. Asi po roku mi jej mama

povedala, že má rakovinu. Táto správa ma dosť zarazila a bola som z toho smutná, že mladé

dievča musí takto trpieť. Veď život mala pred sebou. Maťka cestovala do rôznych nemocníc

ku viacerým špecialistom. Poslednú časť života prežila väčšinou v nemocnici na onkológii.

Mala iba 14 rokov a prešla si vo svojom krátkom živote všeličím. Aj keď bola na tom už

naozaj zle, nevzdala sa a bojovala až do úplného konca. Až prišiel ten deň, keď Maťka

navždy odišla. Táto správa bola pre rodinu najťažším úderom. Aj pre mňa to bolo ťažké, keď

mi povedali, že navždy odišla. Nestihla som sa s ňou ani rozlúčiť. Martinku som videla asi len

párkrát v živote, ale aj tak ma to veľmi zranilo. Aj keď to bolí a všetkým nám veľmi chýba,

aspoň sa už nebude trápiť a nebude ju už nič bolieť. Prežila si toho veľa a teraz ju už nič

nebolí, teší sa zo všetkého a stráži svojich blízkych zhora - z nebíčka.

Myslím si, že Martinka bola veľmi dobrým príkladom, že aj keď máme ťažké

choroby, ktoré sú bolestivé, nemáme sa vzdávať a svoj boj máme dobojovať až do konca.

Vzdávať sa nemáme v akejkoľvek situácii a vôbec nezáleží, koľko máme rokov!

Natália Široká

Barbara Blanová TAKÁ SOM

Som veselá a priateľská.

Som zvedavá na tóny melódie.

Počujem svet okolo seba.

Vidím, ako plynie čas.

Chcem objavovať nové divy sveta.

Som veselá a priateľská.

Predstieram, že cítim pocit niečoho

neskutočného.

Neustále cítim nové nápady

a myšlienky.

Dotýkam sa oblakov na nebi.

Obávam sa pocitu straty a smútku.

Plačem, pretože sa bojím reality.

Som veselá a priateľská.

Chápem, že svet nie je taký ružový,

ako sa zdá.

Tvrdím, že život človeka treba

odhaľovať postupne.

Snívam o novej budúcnosti.

Skúšam nové pokušenia a nápady.

RODINA

Žila jedna rodina

bola veľmi lenivá

chcela byť šikovná

ale snaha nebola

Jeden spal

druhý sa iba hral

tretí stále televízor pozeral

a ten štvrtý plakal

Slzy ronil že lenivú rodinu má

že jeho rodina snahu nemá

on snahu súťažiť mal

ale sám nič nedokázal

Ešte bolo dosť dlho do začatia

Súťaže ale ich práca asi bola

dôležitejšia

iba ten jeden jediný

cvičil na súťaž rodiny

Keď ostatní si to všimli

aj oni s ním cvičili

cvičili celý deň

dobrý pocit mali každý deň

Prišiel deň súťaže

prešli všetky disciplíny

boli veľmi pomalí

posledné miesto dostali

Povedali si

že im to nevadí

skúsia aj budúci rok

možno dostanú bodový náskok

Iba ich pomalosť

zničila bodový súčet

ale nikdy sa nevzdajú

lebo rodinu majú

Rodina je dôležitejšia viac

ako prvé miesta

snaha sa vždy cení

aj keď nevyhráš ceny

Radka Štrbová

RADOSŤ

Radosť je krásna, je to mladosť,

v mladosti voľne letím si svetom.

Po všetkých cestách chcem ísť,

to je radosť, táto naša mladosť.

Kto sa chce pridať, so mnou ísť?

Spoznať veci nové.

Z mladosti sa musí odísť,

no na to ešte čas máme.

Sme voľní, môžeme šťastne žiť,

je len na nás, kde chceme ísť.

Vyberieme sa po rôznych cestách,

a každý z nás ostaneme v iných

mestách.

Všetci sa radujeme olá, olá,

veď budúcnosť nás už volá !

Nikola Veselovská

NEVZDÁVAJ SA

Ja som silný ako hora

Nie vždy mi to ale vonia.

Poviem vám to jednoducho

Dám vám na to veľké echo.

Najsilnejší ľudia vždy vyhrajú

No ja milujem tých, čo to nevzdajú.

Nevzdajú sa a bojujú

Usmejú sa, keď prehrajú.

Prehrajú, idú a majú smer

v srdci, v duši svoj mier.

Nuž, milý môj kamarát

Drž sa toho a maj sa rád.

Maj rád všetkých ľudí dobrej vôle

Netreba na to vôbec mozole.

Milú usmiatu tvár

Drž sa, alebo aspoň sa tak tvár.

Fabián Horváth

BOJ

Nikdy sa nevzdávaj,

bojuj za každú cenu!

Veď len ten vyhráva,

čo sa nevzdáva.

Ja som ten, čo strach má,

a predsa bojujem za to, čo mám.

Som silný a strach prekonám,

tak prestanem sa báť.

Vzdáva sa len slaboch

a ja nie som ten,

ktorý prehráva,

a tak sa nevzdávam

Adrián Babic

Ako som ťa spoznala

Nikdy som si nevedela predstaviť, že by som si mala zbaliť veci a odísť zo svojej

krásnej rodnej dedinky plnej kamarátov a známych. Nevedela som si predstaviť život vo

veľkom meste, cez ktoré denne prechádza stovka zaľúbených, zamračených aj sklamaných

ľudí, ktorých ani nepoznám.

Dokonca som na strednú školu hodinu dochádzala, pretože som nechcela žiť

internátny život bez rodičov, sestier a domáceho miláčika Ronyho.

„Karolína, večera je na stole!“ zvolala na mňa mama z prvého poschodia nášho domu.

S prázdnym žalúdkom som sa rozbehla po schodoch, pričom som nechtiac narazila do otca.

„Kaja, môžeš byť trochu opatrnejšia?“ prehovoril na mňa so zvýšeným hlasom. Ten jeho

zvýšený hlas pomaly už prestávam registrovať, pretože ho používa v poslednej dobe skoro

stále. Domov chodí utrápený a unavený. Jediné čo spraví, je to, že si sadne pred televízor

a tam väčšinou aj zaspí. Viem, čo ho trápi. Je majiteľom kaviarne, ktorej úspech klesá na bod

mrazu. Svojim zamestnancom nemá z čoho platiť mzdu a každým dňom šedivie viac.

Keď sme už dojedli a len tak posedávali pri prázdnom stole, rodičia začali: „Vieme, že

to, čo vám teraz oznámime, budete niesť zle, ale my s ockom sme už na pokraji síl,“ smutne

povedala mama. „Všetci si uvedomujeme, že budeme musieť zavrieť našu kaviareň

a presťahovať sa na miesto, kde sa budeme môcť uživiť, a tým myslím Nitru,“ dopĺňal

mamine slová otec. „Presťahovať, presťahovať, presťahovať!!!“ To slovo mi stále znie

v ušiach. „Samozrejme, že všetci vidíme, čo sa okolo nás deje,“ začala staršia sestra Simona.

„Ja to prijímam a akceptujem,“ dodala. „Ale ja tu nemôžem nechať všetko a všetkých!“

rozkričala som sa. Bolo po všetkom. Vedela som, že sa musím zachovať ako Simona. So

slzami v očiach som sa spýtala, kedy odchádzame. Odpoveďou mi bola veta, že o dva týždne.

O dva týždne to tu opustím a pôjdem bývať do nejakej prekliatej Nitry. Po dvoch týždňoch

plakania, lúčenia, balenia a nostalgie som zavrela dvere na našom byte.

„Páni, tu je ale krásne!“ od úžasu sa rozplývala Simona. „A ten západ slnka, hotový

raj!“ dopĺňala ju mama. Ocko sa zas tešil z veľkého priestoru a ja som sa dívala na ulicu, po

ktorej pobehovali šialené kamarátske skupiny, ktorými lomcovala puberta. Keď si mama

všimla môj smutný výraz pri pohľade na deti z ulice, snažila sa ma povzbudiť vetami typu:

„Kajka, aj ty čochvíľa budeš patriť medzi ne.“ Večer som potrebovala byť sama, tak som sa

šla poprechádzať po vysvietených uličkách Nitry. Keď som sedela na drevenej lavičke a Rony

mi poslušne ležal pri nohách, pribehol k nám chlapec v mojom veku a spýtal sa, či môže

pohladkať Ronyho. Neskôr som zistila, že sympatický chlapec sa volá Roman a v Nitre býva

už piaty rok. Naše stretnutia sa neskôr začali znásobovať a ja som dnes s Romanom už tretí

rok.

Nikdy som neoľutovala, že sme sa presťahovali, pretože dnes už chápem, že to bola

„Božia cesta.“ Spoznala som skvelého človeka a momentálne mi už nič nechýba.

Kristína Babicová

Priatelia

Cez prázdniny sa do našej dediny nasťahovala nová rodina s chlapcom menom Marek.

Bývali hneď vedľa nás.

Na pohľad to bola obyčajná rodina, ale z ich domu sa neozýval žiadny detský hlas.

Zaujímal ma dôvod a až neskôr som sa dozvedel, že chlapec je hluchonemý. Keď som zistil,

čo je vo veci, veľmi ma to zarmútilo. Raz, keď sme išli k novým susedom na návštevu, mama

mi povedala, že sa mám ísť hrať s Marekom do jeho izby. Zo začiatku bol utiahnutý, no

napokon sa osmelil a začal robiť niečo, čomu som nerozumel. Rukami mi ukazoval rôzne

znaky. Myslel som si, že je to nejaká kamarátska zašifrovaná reč a skúšal som to aj ja. Vtom

sa ozvalo zdola: „Samuel, poď, ideme už domov!“ Zakýval som Marekovi, rozlúčili sme sa

s rodinou a Marek nám znova ukazoval rukami tie znaky. Ja som sa ho pokúšal napodobniť.

Jeho mama sa iba pousmiala. Keď sme sa vrátili domov, mama mi vysvetlila, že znaky, ktoré

Marek ukazoval, boli posunková reč. Spýtal som sa rodičov, či nerozumejú takým znakom,

ale ako som predpokladal, odpoveď bola záporná. Na ďalší deň som videl Mareka sedieť

v záhrade a hrať sa s autami. Prišiel som k nemu a sadol som si. Vtedy prišla jeho mama

a pozdravila ma. Pozrela sa na Mareka a znakmi mu dávala najavo, že sa so mnou má hrať.

Marek sa na mňa pozrel a podal mi jedno z autíčok. Takto sme sa hrali až do večera. Mama

prišla po mňa, aby som už išiel domov. Vrátil som mu autíčko a on mi ho podal, aby som si

ho nechal. Zobral som si ho, zakýval som mu a odišiel som domov. Keď som sa ráno zobudil,

rýchlo som sa naraňajkoval a odišiel som k Marekovi. Rodičia nevedeli, kde som, tak ma

prišli hľadať. Keď ma našli u Mareka, vydýchli si. Na ďalší deň som sa už nemohol dočkať,

ako sa spolu budeme hrať. Začal som sa učiť posunkovú reč. Znaky, ktoré som nerozumel, mi

vysvetlila Marekova mama. Niektoré znaky som si len domýšľal a ak som to ukázal zle,

Marek sa len usmial. Postupom času som sa s Marekom vedel dorozumieť bez cudzej pomoci.

Marek je super kamarát. Aj napriek tomu, že je hendikepovaný veľmi obohatil môj

život.

Samuel Kubernát

Blíži sa jar /Tobiáš Hudec 3. roč./ Slnko vyšlo spoza kopca, Jar sa blíži, tešíme sa. Sneh sa topí, kvety kvitnú, Chlapci s loptou futbal hrajú. Malý vtáčik posol jari, šteboce si na konári. Radujme sa veseľme sa, pani zima nevráti sa.

Jarné kvety / Dávid Marček/ Pri potôčku snežienky či prvosienky, na zelenú farbu slniečko, láka jarné kvietky všetky. Farbu slniečka pripomína podbeľ a prvosienka. Liečivú púpavu zbierame do vienka. To sú naše prvé kvietky, po zime nás tešia všetky.

Jar /Matúš Svitko 3. roč./ Najradšej mám na jari, keď rozkvitnú púpavy. Rozkvitnú aj ďalšie kvietky, z toho majú radosť dietky. K tomu stromy pripoja sa, už je všade samá krása. Vtáčiky už spievajú, radosť všetkým dávajú. Všetko nové rodí sa a v záhradkách zelenina sadí sa.

Jarné prázdniny /Lucia Kubasová 3. roč./ História je ako kvet, Je v nej ukryté veľké tajomstvo. Rada mám slnečný jarný svet, prírodné jarné kráľovstvo. No najkrajšie sú jarné kvety, snežienky či prvosienky, poznajú ich všetky deti, chrobáčiky, ba aj lienky.

Jar / Rebeka Drapáčová 3. roč. / Slniečko nám krásne svieti, jeho lúče rozosmejú všetky deti.

Snežienky sa stále krútia, lebo včielky vôkol krúžia. Príde včielka vezme nektár a už máme skvelý lekvár. Lúčka svieti jasne, aby nám tam bolo krásne. Včielka letí do úľa, schovajme sa Uršuľa. Slniečko nám zapadá, robota sa odkladá.

Jarné slnko /Lucia Kuracinová 3. roč. / Končí zima , ide jar, už sa teším ajajaj! Na jar kvety rozkvitnú, vtáčky pekne spievajú. Slnko ich ohreje, dáždik ich poleje. Slnko už zapadá za hory, domov idú tí čo boli na poli. Navaríme zeleninovú polievku a vyrobíme skvelú nátierku.

Moje kvety / Lenka Urbanová 3. roč./ Slnko na jar vychádza, jarný kvietok zobúdza. Na zemi a na tráve, malý kvietok vyrastie. Strom zbiera zelenú farbu, na ňom kvietky vzhliadnu. Jarný vánok ma ovieva, nad hlavou mi farebný vtáčik spieva.

Lúčne kvety /Emily Gejdošová 3. roč./ Na lúke sú rôzne kvety, kto ich trhá... predsa deti. Trhajú ich pre mamičku, podarujú jej kytičku. Keď sa vôkol pozriete, všetky farby nájdete. Z diaľky hlávky skláňajú, nádherne nám voňajú. Zvončeky aj sedmokrásky, darujeme mame z lásky. Veď pre našu mamičku, dám s kvietkami hubičku.

Moja najlepšia priateľka

„Prečo ma všetci musíte presviedčať, že príroda je skvelá. Ja prírodu a všetko čo sa prírody

týka, jednoducho neznášam!“ zjačala som na Sofiu. „Nechápem, čo na prírode ľudia

obdivujú.“ A ani Sofia tentoraz nemala argumenty, ktoré boli v mojom prípade zbytočné. Ja

zvyčajne nebývam protivná, ale keď ma niekto presviedča, aká je škola v prírode skvelá, aké

sú lesné zvieratká milé ..., puknú mi nervy a zvyčajne sa rozkričím. Sofiu po dlhšom uvažovaní

niečo napadlo: „Počuj, Mia, mám jednu skvelú sesternicu. Niežeby som mala iba jednu, ale

to je jedno, v takomto rozčúlenom stave by si to aj tak nepochopila.“ Jednoducho prestala

rozprávať. Tak a toto neznášam úplne, keď niekto začne vetu a zrazu prestane, pretože si

myslí, že by som to nepochopila. Musím uznať, nemám IQ na úrovni Einsteina, ale rozumiem

jednoduchej vete. A preto som začala prosíkať: „Sofííí, prosííím, pokračuj.“ Našťastie sa

nedala dlho presviedčať. „No, ja mám taký nápad. Moja sesternica Mária je ochranárka

prírody. Čo keby sme sa jej spýtali, prečo sa rozhodla stať ochranárkou a keby nám

porozprávala niečo o svojej práci. No, aby sme nemuseli ísť pre ten blbý projekt do prírody.

Čo povieš?“ Áno, Sofia je niekedy protivná, ale ja ju jednoducho zbožňujem. Vždy príde

s nejakým skvelým nápadom. „Super,“ odvetila som, lebo Sofia čakala na moju odpoveď.

„Zajtra by sme mohli za ňou skočiť. Ale musím ťa na niečo upozorniť,“ povedala vážne.

„Prečo všetko musí mať nejaký háčik,“ zamrmlala som si a spýtala som sa Sofii na problém.

„Nno, mmm, moja sesternica je príliš ukecaná,“ vykoktala sa konečne. Tak toto som už

nevydržala a spustila som smiech. „ Ak je toto jediný problém, tak nemáme o čom

diskutovať. Ideme tam a hotovo! Vieš, radšej budem počúvať nejaké kecy, ako by som mala

ísť do prírody,“ povedala som rozhodne. „ Tak super, teda zajtra prídeme autom po teba.“

Bolo zjavné, že Sofia si vydýchla. Na druhý deň, presne o tretej, ma už čakal Sofiin ocino.

Samozrejme, v aute sedela aj Sofia. Rýchlo som nasadla a o nejakých 15 minút cesty zrazu

auto zastalo pred tmavozeleným domom.

Privítala nás vysoká, trochu tmavšia blondína. Mária nám uvarila čaj a ešte predtým, ako by

sme jej stihli položiť nejakú otázku, spustila: „Pred asi dvanástimi rokmi mi pri autohavárii

zomreli obidvaja rodičia. Bolo to pre mňa ťažké, lebo na rodičoch som bola závislá. Bývali

sme v rušnej časti Bratislavy. Keďže som nemala osemnásť, ujali sa ma starí rodičia, ktorých

som v živote nevidela. Strašne som sa bála stretnutia s nimi. No hneď ako som ich zbadala,

bolo všetko inak. Boli veľmi sympatickí. Dva týždne sme bývali spolu v našom byte. Moji

rodičia boli právnici, a preto sme viedli nákladný život, s ktorým som sa musela rozlúčiť, keď

už starí rodičia nevládali platiť účty. Starká prišla s návrhom, aby sme išli bývať k nim na

chatu. Vtedy sa mi svet zrútil druhý raz. Mala som zanechať kamošky, školu, celý môj

doterajší život a ísť bývať na chatu? Pre finančnú tieseň starých rodičov som si musela zbaliť

veci, skončiť ročník a ísť. Chata bola vzdialená asi dvanásť kilometrov od najbližšieho mesta.

Bola pomerne veľká, na okraji lesa. No moja izba bola katastrofálna. Z jedného okna výhľad

na stromy, z druhého na studničku. Všetko v izbe bolo drevené. Pre nedostatok času mojich

rodičov som pomaly ani nevedela, ako vyzerá les, strom, jednoducho, príroda. Prvé tri noci

som spala pri starkej, lebo som sa strašne bála. Potom som si časom zvykla. Začala som

chodiť do novej školy, kde ma ráno zaviezol starký na malej motorke a poobede som chodila

pešo. V novej triede ma neprijali, nebola som im sympatická ( ani oni mne), ale snažila som

sa s nimi skamarátiť. Nemala som sa s kým rozprávať, a preto som čoraz častejšie chodievala

k malinkému potôčiku. Chodila som tam len tak - vyplakať sa. Starká mi raz vyčítala, že príliš

často chodím ten potôčik soliť, že bude z neho za chvíľu slané more.

Na narodeniny som dostala psa - labradora. Najprv som sa snažila vycvičiť ho, po neúspechu

som to vzdala a začala som s ním navštevovať vtedy už moju najlepšiu kamarátku - prírodu.

Spolu s Andym som preskúmala celý les. A keď ma náhodou niekto hľadal, našiel ma v

prírode. Najradšej zo všetkého som mala lúku pani Ruženky (nazvala som ju tak preto, že tam

rástli ruže). Starký mi tam dokonca spravil posed a spoločne, niekedy aj v noci, sme sledovali

zvieratká. Čím som bola staršia, tým viac nocí som strávila v lese. Pri sledovaní srniek som

zbadala, ako sa po našej ceste blíži veľké čierne auto. Vystúpil z neho pán v kravate

a nalakovaných topánkach. Hneď ako vystúpil z auta, zbadala som, že k nám nejde

s priateľským pozdravom. Rýchlo som zbehla dole k nemu a s úsmevom som ho pozdravila,

pousmiala sa Mária a rýchlo pokračovala, aby sme ju náhodou neprerušili. Takéhoto

preľaknutého človeka som ešte nevidela. Zľakol sa ma a keď sa upokojil, spýtal sa, kde nájde

pána Gustáva a pani Boženu Hronských. Zaviedla som ho k starým rodičom a nenápadne som

sa schovala za truhlicu. Nasledoval dlhý rozhovor, ale mne už po druhej vete bolo jasné, že

chce odkúpiť chatu starých rodičov. Jednoduchšie, nejaká spoločnosť, z ktorej tento

„kravaťák“ prišiel, chcela vyrúbať les a odkúpiť všetky pozemky, aby mohli postaviť nejaké

rekreačné či relaxačné centrum. Začala som plakať najprv potichu a postupne čoraz

hlasnejšie. Všimli si ma a všetci ma starostlivo upokojovali. Starkej som do ucha pošepkala,

že nič také sa nemôže stať. Ona sa začala smiať, pretože s tým nesúhlasila a nič také by

nedovolila. Uľavilo sa mi.

Presne po týždni, keď som sa vracala zo školy, všade sa pohybovali bagre. Spýtala som sa,

čo sa robí. Vraj sa spoločnosť rozhodla, že nepotrebuje našu chalupu, pretože jej stačí les

a lúka.“

Pred domom zatrúbilo auto a so Sofiiným otcom sme sa dohodli, že príde po nás o pol

šiestej. Príbeh ma však zaujal. Máriu sme požiadali, aby pokračovala rýchlejšie. ,, Za les a lúku

sme bojovali. Starkú napadlo spísať petíciu. Petíciu som nosila v školskej taške aj ja.

Spolužiaci ma tentoraz podržali. Na druhý deň mi priniesli 50 podpisov. Rozplakala som sa.

Nikdy som neverila, že mi spolužiaci pomôžu. Starým rodičom sa tiež podarilo zohnať pár

podpisov. Náš les a lúku pani Ruženky sme zachránili. Už vtedy som sa rozhodla, že sa

stanem ochranárkou. Prírodu som ochraňovala aj bez vysokej školy. Teraz to robím

profesionálne. Krásu prírody objavovať a chrániť chcem aj ďalej, pretože príroda je skvelá.

Dokáže byť naším najlepším priateľom a nikdy nás nesklame.“

Sofiin ocino zatrúbil znova. S Máriou sme sa rozlúčili s tým, že prídeme znova. Cesta domov

sa mi teraz zdala oveľa kratšia. Možno preto, že v hlave mi vírilo plno myšlienok. Jedna mi

však blúdila hlavou najviac. „Nebolo by dobré, predsa ísť do tej školy v prírode?“

Alžbeta Tholtová

Žiot prírody

Je všade okolo nás, vôkol riek, dedín, aj pri mestách. V nej na všetko zlé zabúdaš a všetkým radosť rozdávaš.

Jar ju zdobí kvetinami, jeseň lístím opadaným. V lete slnko ožiari ju , zima snehom prikryje ju.

Zvieratá v nej prebývajú , rastliny ju okrášľujú.

Huby, plody zbierame, z úrody sa tešíme.

No všetko krásne nemôže byť, príroda musí s ľuďmi súperiť. Tak dievča, chlapec dávaj pozor, užívaj sa ranný obzor.

Odpad, smeti nerecyklujú, ba aj do prírody vyhadzujú.

Ozónová diera sa zväčšuje, naše životy ohrozuje.

Lesy kyslík vyrábajú, ľudia si v nich oddychujú. So spevom vtákov veselo je , slávik svetom poletuje.

Rybky, raky plávať nechcú, kričia: „Tu je veľa hnusu!“

Naše rieky sú špinavé, preto aj farby sú v nich stratené.

Priemyselné výpary, vytvárajú kyslé dažde do trávy. Vyrába sa všetko pre ľudí, tak prírodu si chráň, nech nesmrdí!

Nehádž, nešpiň, nevylievaj, o prírodu sa s láskou staraj.

Jej krása nás obklopuje, slnko, mesiac pre nás vysvecuje. Dominika Babicová

Víťazstvo prírody

V dnešnej dobe je už skoro každý príbeh o láske k človeku alebo o budúcnosti. Ale čo príroda ? Myslím, že na ňu pomaly zabúdame, preto vám chcem porozprávať príbeh o 12-ročnom chlapcovi. Volá sa Lukáš a žije so svojím zaneprázdneným otcom, ktorý je neustále v práci. Synovi vôbec nepomáha s úlohami, nevšíma si jeho známky a nerieši jeho správanie. Lukáš trávil všetok čas len pri počítači. No cez toto leto sa všetko zmenilo. Otec ho poslal na prázdniny ku starým rodičom. Keď tam prišiel, veľmi sa nudil, pretože starkí nemali počítač. A tak mu jeho starý otec navrhol, aby sa prešli do prírody. Lukášovi sa jeho návrh nepáčil. Ale neskôr sa starému otcovi podarilo Lukáša presvedčiť. Prechádzka ho spočiatku nudila, ale keď mu starý otec začal rozprávať zážitky z detstva, ktoré sa spájali s pobytom v prírode, veľmi ho to zaujalo a pobavilo. Začal rozmýšľať o tom, že by aj on mohol mať také pekné zážitky ako jeho starý otec a mohol ich v dospelosti rozprávať svojim deťom a vnukom. Na druhý deň sa išiel prejsť do lesíka sám. Príroda sa mu začala veľmi páčiť. Započúval sa do spevu vtákov, šumenia stromov, predstavoval si, ako sa stebielka trávy rozprávajú s kvietkami , ako im vetrík strapatí ich hlávky a slniečko svojimi teplými lúčmi ohrieva ovzdušie. Lukáš na počítač už ani nepomyslel. Keď prišiel domov z prázdnin, s nadšením o všetkom porozprával svojmu otcovi. Ako veľmi sa mu tam páčilo, ako chodili na prechádzky, ako si obľúbil prírodu, ale aj ako dobre mu stará mama varila. Potom si všimol, že vlastne jeho otec nie je v práci. Opýtal sa ho: „Oci , ty dnes nepracuješ ?“ Otec láskavo odpovedal: „Synček, zmenil som zamestnanie. Už nebudem musieť bývať tak dlho v práci a viac času môžeme stráviť spolu.“ Lukáš sa veľmi potešil a dohodol sa s ním, že hneď na druhý deň pôjdu do prírody.

Lukášov život sa zmenil. Už to nebol obyčajný počítačový chlapec, ale chlapec, ktorý má veľmi rád prírodu. Dokonca napísal o prírode aj básničku. Znela takto: „Zemička naša krásna, ty nám dávaš božie dary, s ktorými nás obdarúvaš vždy od jari. Na jeseň ich my s láskou oberieme, a za to ti veľmi pekne ďakujeme. Lea Langová

Sila prírody Krásna príroda všade je ,

prečo ju ničíš, čo sa deje ? Krásna príroda na nás hľadí,

cíti bolesť, ktorá ju raní.

Bolesť, ktorú stále pociťuje, pretože jej krásu ľudstvo znečisťuje.

Má strach, že zahynie. Naplníme jej obávanie ?

Možno si neuvedomuješ jej silu,

no potrebná je pre nás každú chvíľu. Ty sám veľmi dobre vieš, že bez prírody zahynieš !

Nežil by si bez nej ani chvíľku,

pomaly sa svet dostáva do zániku. Ubližujú jej smeti, skládky,

zabráň tomu, čo jej spôsobujú ranky.

Zodvihni okolo seba všetky smeti, dovoľ slnku nech od radosti svieti.

Nech jej radosť pocítiš aj ty, slnečný lúč zasvieti aj na kvety.

Žiara padne na celý svet,

bude krajšia lúka, háj aj les.

Ozdobou sa stane každý kvet, nuž nádherný bude svet.

Každý vie, že pomôcť sa jej dá, že stačí málo, ktoré jej odovzdá .

Tak , prosím, začni recyklovať, príroda to bude naozaj o chvíľku potrebovať.

Snaž sa brať ohľad na ňu,

ona ti dá za to krásu. Tebe stačí zdvihnúť papierik,

zrazu všetko krajšie môže byť. Len začni sám od seba,

neskôr si budú brať všetci príklad od teba. Viem, že to spolu zvládneme,

tak to všetkým ukážeme.

Pripoja sa aj susedia, už tú silu nezastavia.

Bude nás veľká skupina, stane sa z nás prírodná rodina.

Predstav si tie ročné obdobia,

čo našu prírodu ozdobia. Krásne leto, zima, jar či jeseň, z lesov bude počuť iba pieseň.

Pieseň, ktorá zaznie z nej každý deň, nebude to len čarovný sen,

ale skutočnosť pravdivá, poteší sa aj zver divá.

Pocítime silu prírody, liečivé a čisté budú vody. Pomôže to celému svetu, len musíme robiť osvetu.

Odmenou nám bude naše zdravie, bohatstvo zo všetkého najdrahšie.

Túto zmenu pocítia všetci, hovorili o tom už slávni vedci.

Laura Bernoláková

Do našej školy 10. 03.2015 zavítal dôležitý hosť- Ing. Miroslav Saniga, CSc. Aj napriek svojmu „ nabitému“ programu si našiel čas na návštevu našej školy. Využili sme túto príležitosť a položili sme mu zopár otázok, na ktoré nám ochotne odpovedal.

* Je známe, že pozorujete murárika červenokrídleho. Ako to celé začalo? V roku 1971 sme s chlapcami hrali hokej. Zbadali sme zvláštneho vtáčika, ktorý sa štveral po múre domu. Nevedel som, ako sa volá. O niekoľko rokov neskôr som našiel v časopise Život rubriku Okienko do prírody a tam ten murárik bol. Mal som z toho veľkú radosť, odvtedy sa mu venujem. *Čím je tento vták nezvyčajný? Je pomerne malý. Dĺžka jeho tela je len asi 165 mm a váži len 18 gramov. Žije v skalných stenách a je prelietavý. Má dlhý zobák a rozpätie jeho krídel je 30 cm. Murárik ma upútal svojím podivným, priam nadpozemským výzorom, sfarbením, zvláštnym poletovaním. Na Slovensku je už len 20 párov tohto jedinca. *Okrem výskumu murárika sa venujete aj nejakým iným jedincom? Najskôr to bol murárik červenokrídly, potom hlucháň, ktorý ma upútal svojou majestátnosťou, plachosťou, tajuplnosťou. U obidvoch týchto tvorov obdivujem neobyčajnú húževnatosť. Hlucháne žijú v odľahlých zátišiach prírody, takže musím za nimi stúpať aj celé hodiny a prekonať niekoľko stometrový výškový rozdiel. Pri výskume hlucháňa od februára do konca mája mám každodenný „polnočný“ budíček a rovnako je to aj v jeseni od septembra do októbra. Premôcť v polovici sladký spánok a vydať sa o polnoci do tmavého lesa v čase i nečase za hlucháňmi sa dá vysvetliť iba bezhraničnou láskou k týmto vtáčím stvoreniam. *Aké knižky ste čítali v detstve, aké čítate dnes? Miloval som Dobšinského rozprávky, okrem toho som v detstve čítal najradšej odbornú literatúru o prírode, ktorej, žiaľ, bolo veľmi málo a väčšina knižiek bola v češtine alebo ruštine. Dnes je to na prvom mieste odborná literatúra, no rád čítam životopisy. *V Revúckom údolí máte v záhradke rodičovského domu „Rozprávkovú vtáčiu záhradku” alebo „Vtáčí raj”. Koľko kŕmidiel a vtáčích búdok tam nájdeme? „Vtáčí raj” pozostáva zo šesťdesiatich veľkých samorastových kŕmidiel, stotridsiatich vtáčích búdok na spanie a hniezdenie, ako aj z dvanástich bilbordov, na ktorých sú nakreslené alebo nafotené vtáčiky. *Koľko kilogramov slnečnice skonzumujú operence za jeden rok ? Pospolitosť operencov vo „Vtáčom raji” skonzumuje ročne okolo 1000 kilogramov slnečnice. *Spomínali ste, že skoro každý deň chodíte do kostola... Áno, je to veľmi dôležité, pretože bez Boha by to nešlo.. Boha však najviac pociťujem v prírode. *Čo by ste chceli odkázať žiakom našej školy? Aby nikdy nezabudli na prírodu a aby sa vždy o ňu s láskou starali a ešte, aby nikdy nezabudli na Boha.

*Ďakujem za rozhovor. Hosťa „vyspovedala“ Alžbeta Tholtová

Začala sa jar - ročné obdobie, ktoré prebúdza, oživuje nielen prírodu,

počasie ale aj nás. Na konárikoch stromov sa topia posledné vločky

snehu. Zo šatníkov vyberáme ľahšie veci, odkladáme lyže a

vyberáme si bicykle či korčule. Spod trávy na nás vykúkajú kvietky

a slnko nás ohrieva svojimi lúčmi. Dni sú dlhšie. V ovzduší počuť

bzukot včiel, zurčanie potôčika a čvirikanie vtáčikov. Na lúke cítime

vôňu kvetov. No s jarou prichádza aj jarná únava.

Želám vám krásne prežitie tohto výnimočného ročného obdobia

a nech vás tá ,, jarná únava“ zďaleka obchádza... Dominika Babicová

Viac na stránkach našej školy.

Na čísle spolupracovali žiaci a vyučujúci ZŠ Komjatná.

Jazyková úprava: Ing. Zuzana Mudroňová

Grafická úprava: Mgr. Zuzana Hlaváčová