UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE FAKULTA PRÍRODNÝCH VIED

Publikácia bola vydaná s finančnou podporou projektu www.prirodovedec.sk. PROJEKT JE SPOLUFINANCOVANÝ EURÓPSKOU ÚNIOU.

Riadiaci orgán: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR.

Európsky sociálny fond pomáha rozvíjať zamestnanosť podporovaním zamestnateľnosti, obchodného ducha, rovnakých príležitostí a investovaním do ľudských zdrojov.

Jedovaté a nebezpečné organizmy

Edícia : Prírodovedec č. 340

NITRA 2008

Autori RNDr. Peter Boleček, PhD. Ing. Anna Gogoláková, PhD. doc. RNDr. Roman Kuna, PhD. doc. RNDr. Monika Martiniaková, PhD. RNDr. Barbora Matejovičová, PhD. PaedDr. Anna Sandanusová PaedDr. Janka Schlarmannová, PhD. RNDr. Peter Štrba, PhD. Recenzenti PhDr. Radmila Dytrtová, CSc. doc. RNDr. Jitka Málková, CSc. doc. PaedDr. RNDr. Milada Švecová, CSc. doc. RNDr. Mária Vondráková, CSc. Editori PaedDr. Anna Sandanusová RNDr. Barbora Matejovičová, PhD. Schválené : Vedením FPV UKF v Nitre dňa 16.10.2008 Vydala : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, FPV v Edícii Prírodovedec č. 340 Rok vydania : 2008 Vydanie : prvé Počet strán:148 Náklad: 80 kusov Tlač : ŠEVT Bratislava Rukopis neprešiel jazykovou úpravou Kategória publikačnej činnosti : ACB vysokoškolské učebnice vydané v domácom vydavateľstve © FPV UKF v Nitre, 2008

Publikácia bola vydaná s finančnou podporou projektu www.prirodovedec.sk. PROJEKT JE SPOLUFINANCOVANÝ EURÓPSKOU ÚNIOU.

Riadiaci orgán: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR Inovatívny a doplnkový učebný text predmetu biológia pre gymnáziá a stredné školy ISBN 978-80-8094-423-0

9 7 8 8 0 8 0 9 4 4 2 3 0

Obsah Anna Sandanusová, Barbora Matejovičová ÚVOD .............................................................................................................................. 5 Peter Boleček 1 ALKALOIDY ..............................................................................................................

7

Peter Štrba, Anna Gogoláková 2 PREHĽAD JEDOVATÝCH CIEVNATÝCH RASTLÍN........................................ 19 Roman Kuna 3 JEDOVATÉ HUBY .................................................................................................... 49 Roman Kuna 4 BAKTERIÁLNE JEDY............................................................................................... 66 Janka Schlarmannová, Barbora Matejovičová 5 JEDOVATÉ ŽIVOČÍCHY OKOLO NÁS............................................................... 84 Monika Martiniaková 6 NEBEZPEČNÉ A JEDOVATÉ ORGANIZMY A IMUNITNÝ SYSTÉM........... 104 Anna Sandanusová 7 PRVÁ POMOC PRI POŠKODENÍ ZDRAVIA JEDOVATÝMI A NEBEZPEČNÝMI ORGANIZMAMI................................................................... 7. 1 Stručné dejiny medicíny............................................................................................. 7. 2 Všeobecné zásady poskytovania prvej pomoci..........................................................

126126138

5

Úvod Vážení čitatelia, dostáva sa Vám do rúk publikácia, ktorej cieľom je rozšíriť Vaše poznatky o aktuálnej problematike jedovatých a nebezpečných organizmov, ktoré sa vyskytujú v prírode. Život a zdravie sú to najcennejšie, čo by sme mali uvedomelo a sústavne chrániť. Už veľký lekár a prírodovedec Paracelsus (1494-1541) povedal : „ Všetky veci sú jedovaté a nič nie je bez jedu. Závisí od dávky, či je vec jedovatá“. Veľa rastlín, živočíchov i mikroorganizmov obsahuje viac alebo menej známu látku, ktorá môže ľudskému organizmu škodiť, keď sa nejakým spôsobom a vo veľkej dávke dostane do tela. Mnohé organizmy obsahujú látky, ktoré sú síce jedovaté, ale presne dávkované majú v rukách lekára liečivý účinok. V súčasnom svete, ktorý je zahltený množstvom informácií prostredníctvom najrôznejších médií, je stále ťažšie a časovo náročnejšie hľadať tie správne a aktuálne informácie. Motívom pre vydanie tejto publikácie je podať Vám čo najviac užitočných informácií zrozumiteľným a ľahko pochopiteľným spôsobom. Text je rozdelený do siedmych hlavných kapitol. Cieľom prvej kapitoly je poskytnúť učiteľom najnovšie prehľadné informácie o alkaloidoch, ktoré sa podieľajú na regulácií biochemických procesov – či už vo forme katalyzátorov, obranných alebo informačných látok. Pôsobia na ľudský organizmus, v nevhodnom množstve a pomere mu ale môžu spôsobiť vážne poškodenie, mnohé majú veľký význam v lekárstve. Druhá časť publikácie je venovaná prehľadu jedovatých cievnatých rastlín. Mnohé z uvádzaných rastlinných druhov sa v minulosti používali v ľudovom lekárstve, mnohé sú oficiálne uznávanými drogami a dodnes ich využíva farmaceutický priemysel. Po morfologickom opise rastliny nasledujú dôležité informácie o jedovatosti druhu, o výskyte v jednotlivých biotopoch. V poslednom odseku je čitateľ informovaný o druhoch, s ktorými môže pre ich morfologickú podobnosť najčastejšie dôjsť k zámene. Tretia kapitola publikácie pojednáva o jedovatých hubách, pôsobení mykotoxínov na organizmus, zásadami poskytovania prvej pomoci pri otrave hubami. Čitateľ je upozornený na viaceré povery, ktoré sú veľmi nebezpečné a podcenenie znalostí o hubách prináša aj tragické udalosti V štvrtej časti sú charakterizované najvýznamnejšie druhy otráv spôsobené bakteriálnymi jedmi. V prehľadnej tabuľke pôvodcov alimentárnych intoxikácií je charakterizovaný bakteriálny druh, jeho výskyt, symptómy otravy a príčiny. Piata kapitola publikácie pojednáva o nebezpečných a jedovatých živočíchoch. Okrem systematického zatriedenia, charakteristiky a spôsobu života jednotlivých druhov nebezpečných živočíchov je popísané ich rozšírenie, jed, pre ktorý je nebezpečný, príznaky otravy a prvá pomoc. O každom popísanom druhu sa čitateľ dozvie niekoľko zaujímavostí.. Predposledná časť publikácie sa zaoberá nebezpečnými a jedovatými organizmami a ich vplyvu na imunitný systém. Vysvetlené sú pojmy : alergia, alergény, anafylaxia, atopia. Čitateľa zaujmú nielen stupne závažnosti alergických reakcií, ale aj podrobný popis spôsobu prevencie a liečby ochorení, zapríčinených jedovatými a nebezpečnými rastlinami, živočíchmi i mikroorganizmami. Siedma kapitola publikácie je rozdelená na dve časti. Prvá časť oboznamuje čitateľa so stručnou históriou medicíny, s významnými liečebnými postupmi a metódami a ich historickým vývojom, s najvýznamnejšími vedcami a objavmi v oblasti medicíny. Druhá časť je venovaná problematike základných zásad poskytovania prvej pomoci pri poškodení organizmu jedovatými a nebezpečnými mikroorganizmami, rastlinami aj živočíchmi. Popisuje

6

postup pri úkonoch zachraňujúcich život, ako je neodkladná resuscitácia, poskytnutie umelého dýchania, zabezpečenie masáže srdca, správne poskytnutie prvej pomoci pri bezvedomí a pod. Veríme, že predkladaná publikácia Vám pomôže zorientovať sa v problematike, týkajúcej sa jedovatých a nebezpečných organizmov a prispeje k využitiu prezentovaných poznatkov v bežnom živote ale aj v školskej praxi. Srdečne a úprimne ďakujeme všetkým garantom i autorom, ktorí sa zaslúžili o vznik predkladanej publikácie. Zvláštne poďakovanie patrí všetkým recenzentom za ich cenné rady a pripomienky, ktoré prispeli k skvalitneniu predkladanej publikácie.

PaedDr. Anna Sandanusová RNDr. Barbora Matejovičová, PhD.

7

1 ALKALOIDY (autor kapitoly : RNDr. Peter Boleček, PhD.)

Alkaloidy predstavuje niekoľko typov nízkomolekulových a vysokomolekulových látok, ktoré sa zúčastňujú na regulácií biochemických procesov, a to vo forme katalyzátorov, obranných alebo informačných látok. Ide o rastlinné zásadité dusíkaté heterocyklické zlúčeniny so silným fyziologickým účinkom na vyššie živočíchy. Názov alkaloidy pochádza zo začiatku 19. storočia a doslova znamená zásadité látky. Fyziologický účinok niektorých alkaloidov človek poznal a využíval už veľmi dávno, ale až na začiatku minulého storočia sa prvé z nich izolovali z rastlín. Dnes je známych vyše sedemtisíc alkaloidov, ktoré produkuje okolo 4 000 rastlinných druhov. Majú veľký význam v lekárstve, niektoré z nich sú zložkami potravín. Využívajú sa aj v poľnohospodárstve. Alkaloidy sú z biochemického hľadiska deriváty aminokyselín. Aminokyseliny vystupujú pri syntéze alkaloidov ako donory dusíka, ktoré majú na základnom reťazci nadviazané rôzne heterocyklické, izoprenoidné alebo steroidné zlúčeniny. Z aminokyselín sa na syntéze alkaloidov zúčastňujú predovšetkým ornitín, lyzín, fenylalanín a tryptofán. Do syntézy alkaloidov môže byť zaradený aj izopentenylpyrofosfát, ktorý je prekurzorom izoprenoidných a steroidných alkaloidov (5 uhlíkatý skelet). Medzi alkaloidy sa zaraďujú aj niektoré amíny, ktoré vznikajú dekarboxyláciou aminokyselín, resp. ich oxidované, alkylované alebo acylované deriváty. Väčšina alkaloidov sú bezfarebné pevné látky, bez zápachu. Len málo alkaloidov sa vyskytuje v kvapalnom skupenstve (koniin, nikotín, sparteín). Tieto sa vyznačujú charakteristickým zápachom. Prirodzené alkaloidy sú opticky aktívne. Len niektoré sa ľahko rozpúšťajú vo vode, väčšinou sú však dobre rozpustné v alkohole, v chloroforme a v niektorých organických rozpúšťadlách zásaditého charakteru. Soli alkaloidov sú vo vode dobre rozpustné. Pre svoj zásaditý charakter sa vyskytujú vo forme solí niektorých karboxylových kyselín – jablčnej, citrónovej, oxalovej, jantárovej a pod. Je len prirodzené, že z uvedeného množstva týchto heterocyklických dusíkatých látok sa niektoré nachádzajú ako prirodzené metabolity v živočíšnych organizmoch a tiež sú i také, ktoré nereagujú výlučne zásadito (napr. kyselina nikotínová). Napokon ani dusík nemusí byť vždy súčasťou heterocyklu (kolchicín). V rastline sa súčasne vyskytuje niekoľko alkaloidov – kôra chinovníka obsahuje 20 rôznych alkaloidov, ópium asi 20, tabak 10 a pod. Na Madagaskare rastie rastlina katarant ružový (Catharanthus roseus), z ktorej izolovali až 70 alkaloidov. Bežne sa vyskytujú v stotinách až desatinách percenta, no tabak či kôra chinovníka majú 10 a viac % - né zastúpenie. Vyskytujú sa v rozličných častiach rastliny a ich množstvo sa mení počas rastu rastliny. Je všeobecne známe, že alkaloidy pôsobia na živočíšny a ľudský organizmus cez nervový systém (synapsie). Menej známa je ich úloha v rastlinách. V podstate môžu byť dve cesty ich „využitia“: alebo chránia rastliny pred požerom, alebo môžu byť rezervoárom dusíka. Všeobecne sa pokladajú alkaloidy za rastlinné exkréty. Nakoľko sa alkaloidy chemicky navzájom líšia, je ich farmakologický a toxický účinok rôzny. Skoro všetky však obsahujú heterocyklický kruh, na ktorý sú naviazané ďalšie funkčné skupiny. Podľa spomínaného cyklu rozdeľujeme alkaloidy do nasledovných skupín :

- alkaloidy s pyridínovým cyklom - alkaloidy s tropánovým cyklom - alkaloidy s izochinolínovým a chinolínovým cyklom - alkaloidy s indolovým cyklom - alkaloidy s purínovým cyklom

8

Alkaloidy s pyridínovým cyklom Pyridín je šesťčlánkový heterocyklický kruh s jedným heteroatómom – dusíkom.

Obr. č.1 pyridín K najznámejším alkaloidom s pyridínovým cyklom zaraďujeme tabakové alkaloidy a kyselinu nikotínovú. Pyridínový kruh tabakových alkaloidov pochádza z kyseliny nikotínovej. V baktériách a vyšších rastlinách vedie jeho biosyntéza cez kyselinu chinolínovú, ktorá vzniká z glycerolu a aspartátu. U živočíchov a húb sa tvorí kyselina chinolínová odbúravaním tryptofánu. Kyselina chinolínová po dakarboxylácii dáva mononukleotid kyseliny nikotínovej, ktorý môže priamo alebo cez NAD prejsť na kyselinu nikotínovú. Najdôležitejšie tabakové alkaloidy sú nikotín, nornikotín a anabazín. Nikotín a nornikotín sú hlavnými alkaloidmi Nicotiana tabacum, anabazín sa nachádza v Nicotiana glauca.

Obr. č.2: nikotín Nikotín je možné pripravovať aj synteticky. Ide o prenikavo zapáchajúcu bezfarebnú olejovú kvapalinu, ktorá na svetle postupne hnedne. Nikotín a nornikotín obsahujú pyridínový kruh s postranným pyrolidínovým kruhom (v nikotíne metylovaným). Anabazín má dva šesťuhlíkaté kruhy. Anabazín ako „vedľajší“ alkaloid Nicotiana tabacum sa syntetizuje v koreňoch, ale v Nicotiana glauca, kde vystupuje ako hlavný alkaloid, jeho syntéza prebieha v nadzemnej časti rastliny. Miestom syntézy nikotínu je koreň tabaku (Nicotiana tabacum). Nikotín je do listov translokovaný. V listoch dochádza aj k jeho demetylácii na nornikotín. Nikotín býva v čerstvom liste viazaný na organické kyseliny (jablčná, vínna, citronová) a jeho množstvo sa pohybuje od 0,6 -0,9 %, podľa druhu tabaku, spôsobu pestovania a ďalšieho spracovania. Ide o silne toxickú látku, ktorej štruktúra je podobná mozgovému neurotransmiteru (neurotransmiter = látka prenášajúca vzruchy v tkanive nervového systému) nazývanému acetylcholín. Práve táto podobnosť s neurotransmitermi je príčinou vzniku závislosti od nikotínu. Je inhibítorom mozgovej cholinacetylázy, ktorá je pre niekoho zdrojom uvoľnenia a upokojenia. V ľudskom organizme narušuje funkciu vegetatívneho nervstva a môže vyvolať ochrnutie až smrť v dôsledku obrny dýchacieho centra. Smrteľná dávka nikotínu je 50 až 60 mg. Účinok nikotínu môže byť protirečivý, v závislosti od situácie môže pôsobiť stimulačne po telesnej i duševnej stránke, kým inokedy vyvoláva uvoľnenie až útlm. Nikotín zvyšuje tvorbu adrenalínu a noradrenalínu, čo sú stresové hormóny s komplexným účinkom na ľudský organizmus, okrem iného zvyšujú srdcovú frekvenciu a tlak krvi, prispievajú k sťahu cievnej steny a hromadeniu tukových látok v stene ciev, čo urýchľuje proces aterosklerózy s tvorbou plátov (usadenín) v cievnych stenách, zužujúcich prierez ciev vrátane koronárnych tepien

9

zásobujúcich srdcový sval. Nikotín vyvoláva rakovinu, predovšetkým rakovinu pľúc, pôsobí aj na pohlavné hormóny a vedie k dlhodobej neplodnosti. U mladých mužov spôsobuje poruchy erekcie. K ďalším dlhodobým účinkom nikotínu patrí možnosť vzniku vredu žalúdka alebo dvanástnika a tráviacich ťažkostí. Nikotín sa používa v poľnohospodárstve vo forme postrekov ako insekticíd. Lobelín je hlavným alkaloidom severoamerickej rastliny lobelky nadutej (Lobelia inflata). Bol pripravený aj synteticky. Báza je kryštalická látka. Je to biely kryštalický prášok horkej chuti, zle rozpustný vo vode, oficiálne klasifikovaný ako jed, pretože má tendenciu vo veľkých dávkach spôsobovať zvracanie. Používal sa ako prostriedok povzbudzujúci dýchanie, najmä pri otravách narkotikami, derivátmi kyseliny barbiturovej, kysličníkom uhoľnatým a kyanovodíkom. Jeho účinok trvá veľmi krátko. Rozšírená je aj liečba lobelínom; ide v podstate o vytlačenie jednej závislosti druhou, pretože lobelín vplýva na centrálnu nervovú sústavu podobne ako nikotín. Lobelín je súčasťou antiastmatických prípravkov: Asthmín, Antasthman, Felsol.

Obr.č. 3 lobelín Alkaloidy s tropánovým cyklom Alkaloidy tejto skupiny obsahujú vo svojej molekule ako základ bicyklický systém, ktorý vznikol kondenzačným spojením pyrolidínu a piperidínu. Nahradením vodíka v polohe 8 metylovou skupinou vznikne základná zlúčenina tropán, od ktorej sa substitúciou vodíka v polohe 3 skupinou – OH odvodzuje sekundárny alkohol tropín. Na tropíne sú založené farmaceuticky dôležité alkaloidy: atropín, skopolamín a kokaín. Rastliny obsahujúce spomínané alkaloidy patria do čeľade ľuľkovitých (Solanaceae), ktorá zahrňuje rody Nicotiana, Atropa, Datura, Hyoscyanum, Scopolia, Mandragora a Duboisia.

Obr. č. 4 tropín obr. č. 5 tropán Tropánové alkaloidy sa vyskytujú v rastlinách z čeľade ľulkovitých v rodoch Atropa, Datura, Hyoscyamus a Mandragora. Tropánový skelet pri esterifikácii s kyselinou tropovou poskytuje hyoscyamin a skopolamin (kyselina tropová vzniká z fenylalanínu). Metylovaná kyselina tropínová s kyselinou benzoovou dáva známy kokaín. Na začiatku týchto syntéz stoja : ornitín, acetoacetát a fenylalanín. V prípade syntézy kokaínu je pyrrolidínový kruh uzatvorený trojuhlíkatým reťazcom, ktorý pochádza z acatoacetátu. Vzniknutý tropánový skelet je esterifikovaný kyselinou tropovou, ktorá spolu s kyselinou benzoovou, vzniknutou z fenylalanínu viacerými premenami, dáva kokaín. Atropín je známy od roku 1833 a nachádza v mnohých rastlinách čeľade Solanaceae – ľuľkovité. Je to biely kryštalický prášok, prudko jedovatý, dráždivej chuti. Z chemického

10

hľadiska predstavuje atropín ester tropínu s kyselinou D,L-tropovou (kyselinou 2-fenyl-3-hydroxypropiónovou).

Obr. č. 6 atropín Báza atropínu tvorí bezfarebné kryštáliky. Má excitačné účinky na centrálnu nervovú sústavu a pôsobí na žľazy s vnútorným vylučovaním. Zvyšuje dynamogéniu (schopnosť pohybu), sklon k smiechu, výkyvy nálady, vedie ku zrakovým a zvukovým halucináciám. Po jeho požití býva pozorovaná značná tendencia k agresii. Vyvoláva ťažké poruchy vedomia. Používa sa ako liek na uvoľňovanie kŕčov hladkého svalstva (koliky apod.), v očnom lekárstve na rozšírenie zreničiek (mydriáza), pri niektorých poruchách srdcového rytmu a pri otrave organofosfátmi. Atropín sa používa ako antidotum (protijed) pri skonzumovaní muchotrávky tigrovanej. Príznaky otravy atropínom zahrňujú zrakové a sluchové halucinácie, sucho v ústach, dehydrovanú kožu, zvýšenie telesnej teploty, rozšírenie zreníc, nepokoj, poruchy vedomia (delírium) až kóma. Najzávažnejším dôsledkom je smrť spôsobená dychovou nedostatočnosťou a srdcovou arytmiou. Smrteľná dávka pre človeka je 0,1 g. Ako protijed sa používa fyzostigmín (eserín). Skopolamín sa vyskytuje v rozličných rastlinách čeľade Solanaceae. Jeho biologický rozpad je 46,8 minúty.

Obr. č. 7 skopolamín Ide o biely kryštalický prášok, ktorý na vzduchu stráca kryštalickú vodu. Má podobný účinok ako atropín. Pôsobenie skopolamínu sa spočiatku prejavuje celkovým nepokojom, čulosťou, dynamickým myslením, sprevádzaným nepretržitým prúdom slov a divokou gestikuláciou. Nadmernú pohybovú aktivitu charakterizuje najmä nezmyselné opakovanie nekoordinovaných pohybov. Priotrávenie pokračuje poruchami orientácie, celkovou zmätenosťou, spestrovanou neovládateľnými výbuchmi smiechu alebo záchvatmi zúrivosti. Postihnutý upadá do delíria. K slovu sa dostávajú sluchové, ale najmä zrakové halucinácie či mikrozoopsie (postihnutý vidí mravce, muchy, chrobáky a inú háveď, ktorá po ňom neohrozene pobehuje). Stav opojenia netrvá dlho, v pomerne krátkej dobe relatívnu eufóriu vystriedajú depresie, sprevádzané nepríjemnými svalovými kŕčmi. Úplne na záver sa dostaví vyslobodzujúci spánok, podobný bezvedomiu.

11

Kokaín je hlavným alkaloidom listov kra koky pravej (Erythroxylon coca), rastúceho v Južnej Amerike a na Jáve. V roku 1860 z nej chemik Albert Nieman vydestiloval čistý kokaín. Výťažok z koky obsahovala aj prvá receptúra na coca-colu, ktorú prezentovali ako liek, nie osviežujúci nápoj. Kokaín bol prvým miestnym anestetikom zavedeným do praxe. Je jedným z najdlhšie známych alkaloidov. Chemicky je kokaín dvojnásobný ester ekgonínu s metanolom a kyselinou benzoovou. Ide o kryštalický prášok dobre rozpustný vo vode.

Obr. č. 8 kokaín Podlieha ópiovému zákonu. Jeho použitie veľmi obmedzuje nebezpečenstvo návyku. Dosiaľ sa používa v očnom lekárstve vo forme roztoku na povrchovú anestézu. Kokaín ovplyvňuje všetky oblasti nervovej sústavy a pôsobí povzbudzujúco. Potláča strach a zvyšuje sebavedomie a kreativitu. Tlmí pocity hladu a vyčerpanosti, zvyšuje telesnú teplotu, tepovú frekvenciu a obsah cukru v krvi. Po jeho užití však často dochádza k stavom úzkosti a stihomamu. Človek sa stáva agresívnejším. Opojenosť sa síce odstaví rýchlo, ale rovnako rýchlo, približne popol hodine, sa stráca. Abstinenčné príznaky prichádzajú náhle a intenzívne. Čím viac kokaínu človek užije, tým sú abstinenčné príznaky silnejšie. Depresie a úzkostné stavy môžu trvať celé dni. Alkaloidy s izochinolínovým a chinolínovým cyklom. Chinolín vzniká kondenzačným spojením benzénového a pyridínového jadra. Na chinolíne je založená skupina alkaloidov, ktoré sa vyskytujú v kôre subtropického stromu chinínovníka červeného (Cinchona succirubra). Najdôležitejšie z týchto alkaloidov sú chinín a chinidín, cinchonín a cinchonidín.

Obr. č. 9 chinolín obr. č. 10 izochinolín Chinín je hlavným alkaloidom chinínovej kôry, ktorá ho obsahuje 5-8 %. Bol prvým účinným liekom proti malárii, infekčnej chorobe, ktorá ešte aj dnes ohrozuje vyše tretiny obyvateľov sveta. Z prírodného materiálu ho izolovali dvaja francúzski lekárnici Joseph Caventou a Joseph Pelletier. Odvtedy sa získalo z chinínovej kôry 30 alkaloidov. Báza chinínu je opticky aktívna kryštalická látka. V praxi sa používajú soli chinínu. Obidve liečivá tvoria biele kryštalické prášky, zle rozpustné vo vode, veľmi horkej chuti. Na vzduchu a svetle sa rozkladajú. Preto sa uchovávajú v tmavých nádobách. Chinín sa používa proti malárii a ako antipyretikum.

12

Obr. č. 11 chinín

Chinidín je optický izomér chinínu. Vlastnosťami aj účinkom sa podobá chinínu, je však lepšie rozpustný vo vode. Nepoužíva sa ako antimalarikum. pôsobí na srdce. Najviac sa používa na liečenie arytmie srdca.

Obr. č. 12 chinidín

Na izochinolíne, ktorý je izomérom chinolínu, sú založené niektoré alkaloidy ópia. Ópium je zaschnutá mliečna šťava získaná narezaním nezrelých makovíc maku siateho (Papaver somniferum). Na výrobu ópia sa pestuje mak najmä v orientálnych krajinách. Domovom maku siateho je Mala Ázia. Už starí gréci používali pri operačných zákrokoch nápoj na spanie – šťavu z nezrelých makovíc. Tinktúru z ópia pravdepodobne pripravil Paracelsus. Ópium obsahuje asi 25 alkaloidov, z ktorých ako liečivá sú najznámejšie morfín, kodeín a papaverín. Alkaloidy sa v ópiu viažu na organické kyseliny, najmä na kyselinu mekónovú. Papaverín je založený na izochinolíne, naproti tomu morfín a kodeín patria do ďalšej skupiny alkaloidov, ktorých základom je fenantrénové jadro. Morfín patrí do skupiny alkaloidov ópia s fenantrénovou kostrou. Ide o amfotérnu látku, ktorá tvorí vo vode väčšinou dobre rozpustné soli, z ktorých najväčší praktický význam majú chlorid, síran a polystyrolsulfonát morfínia (morfínhydrochlorid; morfínhemisulfát; morfinpolystyrolsulfonát). Tieto tri soli morfínia majú význam najmä ako liečivá (príklady komerčne dostupných liekov s obsahom jednotlivých solí morfínu

13

Obr. č. 13 morfín Kodeín je derivát morfínu (metyléter morfínu). Pripravuje sa polosynteticky z morfínu. Je to biely kryštalický prášok rozpustný vo vode. Na vzduchu stráca kryštalickú vodu. Uchováva sa v dobre uzavretých nádobách. Používa sa ako antitusikum , pôsobí mierne analgeticky.

Obr. č. 14 kodeín Papaverín sa používa sa na uvoľnenie kŕčov tráviacich ústrojov, žlčových a močových ciest(spazmolitikum).

Obr. č. 15 papaverín Alkaloidy s indolovým cyklom Asi pri štvrtine alkaloidov je základom ich chemickej štruktúry indol. Indolové jadro je odvodené z aminokyseliny tryptofánu. Na indolové jadro sa ešte viaže jedna alebo dve päťuhlíkaté jednotky. Môže pritom dôjsť k roztrhnutiu indolového kruhu a vznikne chinolín (iný kruhový systém). Časť molekuly , do tejto skupiny patriacich alkaloidov, je zložená z

14

tryptofanu a druhá časť z päťuhlíkatých (5 C) jednotiek izoprenoidového pôvodu, t.j. mevalonátu a izopentylpyrofosfátu.

Obr. č. 16 indol Námelové alkaloidy, nachádzajúce sa v skleróciu námeľa (Claviceps purpurea) obsahujú „ergolínový“ skelet. Tieto alkaloidy sú prítomné aj u vyšších rastlín hlavne z čeľade Convovulaceae (kyselina lysergová). Z nej švajčiarsky chemik Hoffmann prvýkrát syntetizoval LSD.

Obr. č. 17 LSD

Z farmaceuticky dôležitých alkaloidov sú na týchto kruhoch založené alkaloidy pilokarpín, fyzostigmín, rezerpín, johimbín a strychnín.

Pilokarpín sa získava z listov rastliny mrštnoplod malolistý (Pilocaprus jaborandi), rastúcej v Južnej Amerike. Báza je olejovitá tekutina.

Obr. č. 18 pilokarpín

Fyzostigmín obsahuje rastlina pľuzgiernatec jedovatý (Physostigma venenosum), rastúca v Afrike. Fyzostigmín je prudko jedovatý. Používa sa v očnom lekárstve vo forme kvapiek a v neurológii vo forme injekcií.

15

Obr. č. 19 fyzostigmín Rezerpín tvorí biele, vo vode ťažko rozpustné kryštáliky. Obsahujú ho rastliny rodu Rauwolfia v tropických a subtropických oblastiach Afriky, Ameriky a Ázie, ktorý používali domorodci ako lieky proti hadiemu uštipnutiu, proti bodnutiu hmyzom a aj ako upokojujúci prostriedok.

Obr. č. 20 rezerpín Strychnín je zložitý, bezfarebný steroidný alkaloid vyskytujúci sa v semenách rastliny strychnínovník indický (Strichnos nux-vomica L.). V čistom stave ide o bielu kryštalickú veľmi jedovatú látku, málo rozpustnú vo vode.

Obr. č. 21 strichnín Johimbín bol izolovaný z kôry stromu bujarník yohimbe (Pausinystalia yohimbe), ktorý rastie v Afrike. Báza je kryštalická.

16

Obr. č. 22 johimbín Alkaloidy s purínovým cyklom. Purin je dusíkatá, heterocyklická, v čistom stave kryštalická zlúčenina, tvorená kondenzovaným pyrimidinovým a imidazolovým kruhom. Purínový kruh sa postupne buduje z ribózafosfátu, t.j. najprv vznikne purínový nukleotid. Výsledkom je inozín - 5´ - fosfát a xantozín - 5´- fosfát. Zavedením kyslíka do polohy 2 a 6 sa získa xantín, čo je 2,6-dioxopurín. Nahradením vodíkov metylovými skupinami na heteroatómoch dusíka vzniknú tri oficiálne alkaloidy: kofeín, teobromín a teofylín.

Obr. č. 23 purín Kofeín je prírodne sa vyskytujúca látka, nachádzajúca sa v listoch, semenách alebo plodoch viac ako 100 rôznych druhov rastlín po celom svete a patrí do skupiny zložiek známych ako metylxantíny. Najznámejšie sú kávové zrná (Coffea arabica), kakaové boby (Theobroma cocao), cola orechy (Cola acuminata), čajové lístky (Camellia thea), lístky maté (Ilex paragueyensis) a guarana (Paullinia cupana). Podľa výskytu sa tiež môže označovať ako teín, mateín či guaranín. Čistý kofeín je biely, kryštalický, vo vode zle rozpustný prášok, ktorý v terapeutických dávkach pôsobí stimulačne na ústredné nervstvo a srdce.

17

Obr. č. 24 kofeín Teobromín je purínový alkaloid z kakaovníka (Theobroma cacao) Získava sa extrakciou zo šupiek kakaových bôbov, ktoré obsahujú asi 1% teobromínu. Je to biely mikrokryštalický vo vode nerozpustný prášok. Má stimulujúce účinky na určité oblasti centrálnej nervovej sústavy.

Obr. č. 25 teobromín Teofylín je purínový alkaloid, ktorý sa v prírode vyskytuje v semenách kakaovníka (Theobroma cacao) a listoch čajovníka čínskeho (Camellia sinensis). Vyrába sa však predovšetkým synteticky. Ide o biely kryštalický prášok horkastej chuti zle rozpustný vo vode. V medicíne sa používa na liečbu prieduškovej astmy.

Obr. č. 26 teofylín Použitá literatúra : BEČKOVÁ, I., VIŠŇOVSKÝ, P.: Farmakologie drogových závislostí. Karolinum 1999, 112 s., ISBN 80-7184-864-6 HESS, D : Fyziologie rostlin. Academia Praha 1983, 348 s.

18

MARENČÍK, A.: Fyziológia rastlín. Prírodovedec 1999, 236 s., ISBN 80-8050-240-4 http://www.biotox.cz/toxikon/rostliny/alkaloidy.php http://www.gjar-po.sk/studenti/chemia/chem_zaujimavosti/al.htm http://xantina.hyperlink.cz/organika/prirodni/alkaloidy.html http://www.matfiz.xf.cz/soubory/Alkaloidy.pdf http://images.google.sk Zoznam obrázkov : obrázok č. 1 pyridín obrázok č. 2 nikotín obrázok č. 3 lobelín obrázok č. 4 tropín obrázok č. 5 tropán obrázok č. 6 atropín obrázok č. 7 skopolamín obrázok č. 8 kokaín obrázok č. 9 chinolín obrázok č. 10 izochinolín obrázok č. 11 chinín obrázok č. 12 chinidín obrázok č. 13 morfín obrázok č. 14 kodeín obrázok č. 15 papaverín obrázok č. 16 indol obrázok č. 17 LSD obrázok č. 18 pilokarpín obrázok č. 19 fyzostigmín obrázok č. 20 rezerpín obrázok č. 21 strichnín obrázok č. 22 johimbín obrázok č. 23 purín obrázok č. 24 kofeín obrázok č. 25 teobromín obrázok č. 26 teofylín

19

2 PREHĽAD JEDOVATÝCH CIEVNATÝCH RASTLÍN (autori kapitoly: RNDr. Peter Štrba, PhD. a Ing. Anna Gogoláková, PhD.)

Na našom štátnom území sa vyskytuje okolo 400 rastlinných druhov s toxickými vlastnosťami, s rôznym stupňom jedovatosti Rastliny obsiahnuté v nasledujúcom texte sú stručným výberom jedovatých a potenciálne zdravie poškodzujúcich druhov zo skupiny cievnatých rastlín. Môžeme sa s nimi bežne stretnúť vo voľnej prírode v rôznych rastlinných spoločenstvách, ďalej v domácnostiach, v školách, na pracoviskách a v spoločenských priestoroch – kde sa pestujú ako interiérové rastliny. Iné druhy sa vyskytujú v záhradách a parkoch a v mestskej zeleni ako okrasné dreviny alebo byliny. Je treba upozorniť na to, že mnohé z uvádzaných jedovatých druhov sa v minulosti používali v ľudovom liečiteľstve a pre ich toxicitu sa v súčasnosti už nesmú používať. Ďalšie prudko jedovaté rastliny sú stále uznávanými oficinálnymi drogami, ale používajú sa z nich iba liečivá na predpis lekára, pričom tieto liečivá sú vyrábané výhradne farmaceutickým priemyslom! Nesmú sa používať pri domácej samoliečbe. Druhy sú zoradené abecedne podľa latinského odborného názvu a spracované sú podľa jednotného vzoru: uvádzame platný odborný názov druhu (alebo názov rodu) a jeho zaradenie do čeľade. Nasleduje veľmi stručný morfologický opis rastliny. Samostatný odsek je venovaný informáciám o jedovatosti druhu a potom poznámke o výskyte – v ktorých biotopoch sa môžeme s danou rastlinou najčastejšie stretnúť. V poslednom odseku uvádzame poznámky ku druhom, s ktorými môže pre ich morfologickú podobnosť najčastejšie dôjsť k zámene.

Aconitum napellus (prilbica modrá) Čeľaď: Ranunculaceae (iskerníkovité) Opis: Trváca bylina s podzemkom, ktorá má repovito zhrubnuté korene. Vzpriamená stonka je vysoká 50 – 150 cm. Tmavozelené listy sú dlaňovito 3 – 7-dielne až dlaňovito strihané. Tmavomodré až modrofialové kvety prilbovitého tvaru kvitnú v júni až septembri. Jedovatosť: Podzemok, listy a aj kvety obsahujú jedovatý alkaloid akonitín, najjedovatejší je podzemok. Akonitín patrí k najprudším jedom, jeho letálna dávka je 2 – 4 mg. Jeho množstvo v podzemku kolíše od 0,2 % do 3 % podľa pôvodu a času zberu. Má vplyv na nervy riadiace srdcový rytmus a na srdcový sval. Na neporušenú pokožku akonitín nepôsobí. Ak sa však do nej votrie alebo sa kvapne roztok na sliznicu, podráždi sa zakončenie senzitívnych nervov, vyvolá sa nepríjemné mravčenie a pálenie, v ústach slinenie, reflexný kašeľ a kýchanie. Užitím väčšej dávky akonitínu alebo časti rastliny sa dostavia rýchlo príznaky otravy. Počas experimentov akonitín dráždil zakončenia senzitívnych nervov, vyvolal mravčenie, potenie, slinenie, kŕče kostrového svalstva a nakoniec ochrnutie. Z vedľajších obsahových látok je potrebné uviesť inosit, cukor, organické kyseliny (jablčná a citrónová). Listová droga obsahuje alkaloidov podstatne menej. Prilbica je často opisovaná ako najjedovatejšia európska rastlina. Výskyt: Lesné biotopy, príbuzné druhy rastú tiež na rúbaniskách a prameniskách. Podobné druhy: Smrteľné otravy vznikajú v dôsledku zámeny rastliny s koreňom zeleru a chrenu, ako aj použitím listov prilbice na šalát. V našej flóre je viacero príbuzných druhov rodu prilbica s modrými alebo žltými kvetmi. Actaea spicata (samorastlík klasnatý) Čeľaď: Ranunculaceae (iskerníkovité)

20

Opis: Trváca bylina, ktorá dosahuje výšku 30 – 60 cm. Veľké dlhostopkaté listy sú 2 – 3- krát perovito zložené, s 3-početnými hrubo pílkovitými lístkami. Od mája do júla vyrastajú malé biele kvety v hustých vrcholových alebo pazušných strapcoch. Zrelé podlhovasto vajcovité bobule sú lesklé, čierne, obsahujú veľa semien usporiadaných do dvoch radov. Jedovatosť: Jedovatá je celá rastlina. Údaje o obsahu protoanemonínu sa rôznia. V celej rastline sa nachádza trans-akonitová kyselina, ktorá vykazuje antineoplastický účinok. Účinné látky miestne dráždia. Požitie plodov spôsobuje prudkú gastroenteritídu so závratmi, mdlobami a kŕčmi. Otravy sú vzácne, najskôr sa stávajú deťom pri požití plodov zámenou za iné, vzhľadom podobné lesné ovocie. V ľudovom liečiteľstve niekedy užíval ako preháňadlo, dávidlo a pri reumatických bolestiach. Teraz sa už nepoužíva. Výskyt: Lesné biotopy, brehy potokov. Podobné druhy: Čiernymi plodmi je najviac podobný ríbezli čiernej (Ribes nigrum), rešetliaku prečisťujúcemu (Rhamnus catharticus), alebo ostružine černicovej (Rubus fruticosus). Vzhľadom na ďalšie jednoznačné morfologické znaky by nemali nastávať zámeny. Adonis vernalis (hlaváčik jarný) Čeľaď: Ranunculaceae (iskerníkovité) Opis: Trváca, 10 – 40 cm vysoká bylina s čiernohnedým podzemkom pokrytý dlhými vláknami. Stonka priama, listnatá, na báze šupinatá. Listy striedavé, 2 – 4-krát perovitozložené na úzko čiarkovité lístky. Kvety jednotlivé, žltej farby, s priemerom 3 – 7 cm. Plody sú nažky dlhé 4 – 5 mm. Jedovatosť: Jedovatá je najmä nadzemná časť rastliny, menej koreň. Vňať obsahuje kardioglykozidy (adonitoxín a cymarín), ďalej saponíny, kyselinu akonitovú, fytosteríny a cholín. Hlavnou účinnou látkou je adonitoxín. Toxický účinok hlaváčika sa prejavuje zvracaním, bolesťami žalúdka a vracaním. Vo farmaceutickom priemysle vyrábané prípravky, užívané iba pod prísnym dohľadom lekára, zvyšujú silu srdcových sťahov, spomaľujú jeho rytmus, rozširujú koronárne cievy, pomáhajú pri funkčných a organických srdcových chorobách (srdcová neuróza, slabosť), tiež pri nízkom krvnom tlaku. Výskyt: Lesostepi, tiež pestovaný v predzáhradkách. Vo voľnej prírode patrí medzi chránené rastliny. V zahraničí sa pre účely farmaceutického priemyslu hlaváčik jarný aj plantážnicky pestuje. Podobné druhy: Hlaváčik letný (Adonis aestivalis) s menšími a červeno sfarbenými kvetmi rastie na okrajoch polí ako vzácnejšia burina v najteplejších oblastiach. Aesculus hippocastanum (pagaštan konský) Čeľaď: Aesculaceae (pagaštanovité) Opis: Široko košatý strom s bohato olistenou korunou, vysoký až 20 m. Tmavozelené dlhostopkaté listy dlhé až 20 cm sú dlaňovito zložené z 5 – 7 sediacich lístkov, pričom každý lístok je obrátene vajcovitý, hore končistý a na okraji nerovnako zúbkatý. V máji a júni kvitne bielymi kvetmi so žltou až červenou škvrnou na báze korunných lupienkov, ktoré sú usporiadané do veľkých vzpriamených metlín. V jeseni dozrievajú v zelenom mäkko ostnatom obale (tobolke) lesklé červenohnedé veľké semená. Jedovatosť: Nezrelé semená a ich zelený obal, pravdepodobne aj konáre obsahujú saponín escín, ďalej flavonoidy (spireozid), katechínové triesloviny, živičnaté látky, mastné oleje, bielkovinové látky, fytosteríny, vitamíny C, B a K. Semená môžu u človeka vyvolať otravu až bezvedomie, najmä u detí, ktoré sa s nimi radi hrajú. Hlavnými obsahovými látkami sú saponíny (až 28 %), tuky, škrob, triesloviny a bielkoviny. Saponín pôsobí lokálne dráždivo,

21

spôsobuje rozpad červených krviniek. Vo fytofarmácií výťažky z pagaštana aplikované vo forme mastí sťahujú cievy, účinkujú utišujúco pri rozšírených cievach a hemoroidoch. Výskyt: Drevina pestovaná v parkoch a v mestskej zeleni. Pochádza z juhovýchodnej Európy. Podobné druhy: V dendrologických zbierkach a v parkoch sa pestujú aj iné druhy rodu pagaštan. Amaryllis bella-donna (amarylka krásna) Čeľaď: Amaryllidaceae (amarylkovité) Opis: Ornamentálna interiérová rastlina všeobecne obľúbená pre kvety. Vytvára cibule veľké 7 – 10 cm so suknicami a množstvom vedľajších cibuliek. Listy sú dlhé, hladké, kratšie než kvetný stvol vysoký 50 – 70 cm. Súkvetie tvorí 6 – 12 ružovočervených, príjemne voňajúcich kvetov v okolíku, tvarom podobným bielym ľaliám. Kvitne v neskoršom lete. Jedovatosť: Cibule obsahujú toxický alkaloid (lykorín). Výskyt: Interiérová rastlina. Pochádza z južnej Afriky. Podobné druhy: Amarylka (Amaryllis) býva často zamieňaná za zornicu (Hippeastrum). Základné rozdiely sú v nasledujúcich znakoch: Amaryllis kvitne v lete až v jeseni, stonky má plné a tyčinky sú kratšie ako okvetné lístky. Hippeastrum kvitne na jar, stonky má duté a tyčinky vyčnievajú z kvetu. Amygdalus sp., Armeniaca sp., Persica sp. (mandľa, marhuľa, broskyňa) Čeľaď: Rosaceae (ružovité) Opis: Ovocné stromy pestované v mnohých kultivaroch. Poskytujú kôstkovice s dužinatou (marhuľa, broskyňa) alebo kožovitou (mandľa) strednou vrstvou oplodia a tvrdou sklerenchymatickou vnútornou vrstvou (kôstkou), v ktorej je uložené semeno. Jedovatosť: Jedovaté sú len semená. Toxikologicky významné sú kyanogénne glykozidy, najmä amygdalín, ktorého obsah v semenách je rôzny: 0,1 až 0,5 % v mandli, 6 % v broskyni a 8 % v marhuli. Subletálna intoxikácia sa prejavuje bolesťami hlavy, závratmi, nevoľnosťou až stratou vedomia. Zo štatistík vyplýva, že počtom otráv sú otravy jadrami marhúľ na druhom mieste po ľuľkovci zlomocnom (Atropa bella-donna). Výskyt: Všetky z uvedených ovocných druhov sa pestujú sa v teplejších oblastiach južného Slovenska, ojedinele aj splaňujú. Pochádzajú z rôznych častí Ázie. Podobné druhy: Menšie množstvo amygdalínu obsahujú semená pestovaných aj divorastúcich zástupcov rodu slivka (Prunus), čremcha (Padus) a čerešňa (Cerasus). Anemone nemorosa (veternica hájna) Čeľaď: Ranunculaceae (iskerníkovité) Opis: Bylina, vysoká 10 – 20 cm, patrí medzi prvé na jar kvitnúce druhy (marec až apríl). Na každej kvitnúcej stonke sa vyvíja jeden biely niekedy bledoružový kvet. Jedovatosť: Všetky rastlinné časti obsahujú protoanemonín a anemonín. Je známe, že dospelý človek po skonzumovaní 30 čerstvých rastlín zomrel. Priloženie listov na pokožku spôsobuje jej podráždenie, zápal a tvorbu pľuzgierov. Otrava po požití sa prejavuje hnačkou, zlyhaním krvného obehu, ochrnutím dýchacej sústavy a kolikovými bolesťami brucha. Výskyt: Lesné biotopy. Podobné druhy: Najviac podobným druhom je bielokvetá veternica lesná (Anemone sylvestris), na vysokohorských holiach rastie veternica narcisokvetá (A. narcissiflora). Prípadná možnosť zámeny je aj so žltokvitnúcou veternicou iskerníkovitou (A. ranunculoides).

22

Araucaria heterophylla (araukária štíhla) Čeľaď: Araucariaceae (araukáriovité) Opis: Araukária je vždyzelený ihličnan, ktorú je možno pestovať ako interiérovú rastlinu. Dosahuje výšku 30 až 150 cm, na území pôvodného výskytu môže dorásť až do výšky 70 m. Konáre po 4-7 v praslenoch, ihlice na mladých rastlinách mäkké, svetlozelené až 1,5 cm dlhé, na starších rastlinách oveľa kratšie a pevnejšie. Jedovatosť: Druhy tohto rodu obsahujú lignanový derivát eudezmín, ktorý môže podráždiť kožu. Výskyt: Pestovaná interiérová drevina. Pochádza z Norfolských ostrovov (Tichý oceán). Podobné druhy: Morfologicky jednoznačne odlíšiteľný druh – nie sú žiadne podobné druhy ihličnanov, ktoré by sa bežne pestovali v interiéroch. Arum alpinum (áron alpský) Čeľaď: Araceaceae (áronovité) Opis: Vysoká trváca viacročná bylina s hľuzovitým podzemkom, vysoká asi 10 – 25 cm. Listy majú dlhú stopku, šípovitý tvar, sú tmavozelené, niekedy aj čierno škvrnité. Už od apríla do polovice mája je na bezlistej stonke kornútovitý zelenkastobiely tulec. Tulec sa v spodnej časti rozširuje a obklopuje šúľok. Zo šúľka sa vyvíja neskoro v lete plod s husto vedľa seba sediacimi vajcovitými bobuľami, ktoré sú spočiatku zelené, neskôr lesklo červené. Jedovatosť: Červené bobule, listy a stvol obsahujú jedovatý aroín. Lokálne pôsobí dráždivo, po vstrebaní ochrnujúco na centrálnu nervovú sústavu. Známe sú otravy detí, ktoré zlákali sladkasto chutiace bobule a kyslasté listy árona. Hľuza obsahuje škrob, glykomanany, flavonoidy, éterický olej, saponíny, áronín, arín, nikotín a iné prchavé alkalické látky. Výskyt: Lesné biotopy, vlhké lesy a kroviny. Podobné druhy: Na rašeliniskových biotopoch u nás rastie podobný, ale veľmi vzácny druh – diablik močiarny (Calla palustris).

Asarum europaeum (kopytník európsky) Čeľaď: Aristolochiaceae (vlkovcovité) Opis: Trváca rastlina s plazivým rozkonáreným podzemkom, vysoká asi 10 cm. Stonka je vystúpavá, nesie 2 – 4 striedavé jednoduché listy s obličkovitou čepeľou. Kvety sú nenápadné (hnedofialové), trojpočetné, s trvácim okvetím. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá. Obsahuje hlavne silicu (asi 1 %), triesloviny, sliz a glykozidy. Silica sa nachádza viac v podzemnej časti. Zloženie silice je veľmi variabilné. Hlavné zložky silice sú glykozid asaron (kopytníkový gáfor) (30 – 35 %), asarylaldehyd (2 – 3 %), metyleugenol (15 – 20 %), bornylacetát (12 – 15 %), seskviterpén, terpénové látky (10 – 12 %). Silice pôsobia miestne dráždivo a spôsobujú na koži exantémy. Po konzumácii vzniká vracanie, gastrointestinálne poruchy. Kopytník patril medzi najvýznamnejšie liečivá staroveku a stredoveku. V terapii sa používal podzemok (Radix asari) ako emetikum. Dnes sa prakticky nevyužíva, lebo jed môže ochromiť dýchanie. Výskyt: Tienisté lesné biotopy, najmä dubové, dubovo-hrabové a bukové lesy s humóznymi pôdami. Podobné druhy: V našej flóre nemá podobné druhy.

23

Atropa bella-donna (ľuľkovec zlomocný) Čeľaď: Solanaceae (ľuľkovité) Opis: Trvalka krovitého vzhľadu s drevnatou vzpriamenou stonkou, na konci ktorej sú dáždnikovito rozšírené listové stopky. Rastlina vysoká 50 – 150 cm nesie tmavofialové zvončekovité kvety, ako aj nápadné lesklé čierne bobule veľké ako čerešňa. Počas leta sa na rastline vyskytujú súčasne kvety, nezrelé (zelené) aj zrelé plody. Jedovatosť: Celá rastlina, najmä plody obsahujú atropín a hyoscyamín. Listová droga obsahuje 0,09 – 1,23 % alkaloidov. Asi 99 % z celkového množstva alkaloidov tvorí 1-hyoscyamín alebo atropín, zvyšok pripadá na skopolamín, apoatropín, listy obsahujú tiež glykozid metylaeskulín, 8 – 9 % trieslovín, organické kyseliny a i. Podľa štatistík spôsobuje táto rastlina v našich podmienkach najviac otráv. Otravy sa vyskytujú po konzumácii bobúľ sladkej chuti. Smrteľná dávka pre deti sú 2 až 3 plody, pre dospelých viac ako 10 plodov. Príznaky otravy sa prejavia hneď po konzumácii: nepokoj, rozrušenie, halucinácie, zrýchlenie dýchania a pulzu, rozšírené zrenice a paralyzovanie akomodácie očí. Ženy v stredoveku používali odvar vňate na rozšírenie zorničiek, čo bolo vtedy jedným zo znakov krásy. Farmaceutickým priemyslom vyrábané liečivá užívané len pod prísnym dohľadom lekára pôsobia ako antiastmatikum, spazmolytikum, parasympatikolytikum. Predpisujú sa pri vredových a obličkových kolikách, na utíšenie bolesti, na prekonanie kŕčov čriev a močových ciest, na utíšenie silného kašľa, pri bronchitickej astme, na zníženie potenia a slinenia, v očnom lekárstve na rozšírenie zrenice, pri mozgových porážkach, po prekonaní encefalitídy a Parkinsonovej choroby. Výskyt: Rúbaniská a lesné biotopy, najmä bučiny. Podobné druhy: Pre čierne bobule sa niekedy omylom zamieňa s čučoriedkou – brusnicou čučoriedkovou (Vaccinium myrtillus). Buxus sempervirens (krušpán vždyzelený) Čeľaď: Buxaceae (krušpánovité) Opis: Pomaly rastúci ker vysoký až 4 m. Kožovité vždyzelené listy sú malé, krátkostopkaté, elipsovité, celistvookrajové, na vrchnej strane tmavozelené, lesklé, na spodnej strane svetlozelené. Žltkastobiele kvety vyrastajú v pazuchách listov vo zväzočkoch, kvitnú v apríli – máji. Zrelé plody sú 3-puzdrové čiernohnedé tobolky. Jedovatosť: Celá rastlina, najmä kôra a listy obsahujú zmes alkaloidov, najmä buxín, silice a triesloviny. Otravy sa prejavujú zvracaním, kolikami, hnačkami, povrchným dýchaním, svalovou slabosťou. Smrť môže nastať už po 12 – 24 hodinách a je sprevádzaná silnými kŕčmi. Výskyt: Pestovaná parková drevina, často sa pestuje ako rastlina do živých plotov. Pochádza z južnej Európy, západnej Ázie a severnej Afriky. Podobné druhy: Listy sa podobajú listom medvedice lekárskej (Arctostaphylos uva-ursi) a brusnice obyčajnej (Vaccinium vitis-idaea). Clivia miniata (klívia červená) Čeľaď: Amaryllidaceae (amarylkovité) Opis: Klívia sa pestuje ako okrasná interiérová rastlina. Trváca rastlina, 60 cm vysoká, s hustým trsom širokých tmavozelených listov usporiadaných do dvoch radov na zdužnatenej báze listových základov. Má oranžovočervené súkvetie, trojpočetné kvety sú usporiadané v bohatom okolíku (20 kvetov).

24

Jedovatosť: Jedovatá je celá rastlina. Žltá mliečna šťava listov obsahuje 0,06 % alkaloidov, z toho 50 % lykorínu, ďalej klivimín a klivatín. Po užití malých dávok vzniká slinenie, zvracanie a hnačka. Pri vyšších dávkach nastáva ochrnutie centrálnej nervovej sústavy až kolaps organizmu. Výskyt: Okrasná interiérová rastlina. Pochádza z juhovýchodnej Afriky. Podobné druhy: Klívia vznešená (Clivia nobilis) má kvety sýtočervené, takmer šarlátové. Codiaeum variegatum (krotónovec strakatý) Čeľaď: Euphorbiaceae (prýštecovité) Opis: Stálozelený ker, ktorý vo svojej domovine dorastá do výšky 2,5 m. Ako interiérová rastlina dosahuje výšku 1 m. Striedavé listy sú nepravidelného tvaru a pestrého sfarbenia, najmä pozdĺž žilnatiny. Kvety sú nevýrazné, kvitne od jari do leta. Jedovatosť: Jedovaté sú zelené, červeno alebo žlto vzorované listy kopijovitého tvaru a semená. V bezfarebnom latexe je 68 % trieslovín, látky podobné esterom forbolu a toxalbumíny (v staršej literatúre sa uvádza aj prítomnosť kyanogénnych glykozidov). Časté sú kontaktné ekzémy, najmä u záhradníkov. Požitie kôry a koreňa vyvoláva pálenie na slizniciach, požitie listov takisto podráždenie v ústach, vracanie a hnačky. Výskyt: Okrasná interiérová rastlina. Pochádza z juhovýchodnej Ázie (India, Malajzia) a severnej Austrálie. Podobné druhy: Morfologicky jednoznačne odlíšiteľný druh – nemá podobné druhy. Conium maculatum (bolehlav škvrnitý) Čeľaď: Apiaceae (mrkvovité) Opis: Bylina vysoká 1 – 2 m, vytvára vretenovité belavé kolovité korene, z ktorých vyrastá vzpriamená dutá, jemne ryhovaná stonka s purpuročervenými škvrnami na báze. Tmavozelené až sivozelené listy sedia na okrúhlej lysej stopke a sú 2 – 5-krát perovito zložené. Bolehlav kvitne od júna do septembra, veľké okolíky sú zložené z 10 – 20 okolíkov. Za veľmi horúcich dní šíri okolo seba zápach podobný myšaciemu moču. Jedovatosť: Všetky časti rastliny obsahujú konín. Účinok konínu na svaly a vegetatívnu nervovú sústavu je podobný ako pri nikotíne. Smrť nastáva pri dobrej činnosti srdca a pri plnom vedomí zlyhaním dýchania. Otravy sú zapríčinené najčastejšie zámenou byliny s polievkovou koreňovou zeleninou. V antike sa bolehlav používal pri popravách. Je známe, že Sokrates bol v roku 399 pred Kristom odsúdený na smrť vypitím odvaru z bolehlavu. Výskyt: Rastlina ruderalizovaných stanovíšť, tiež na poliach ako burina. Podobné druhy: Môže sa ľahko zameniť s iným druhmi čeľade mrkvovité (Apiaceae), čo je životu nebezpečné. Colchicum autumnale (jesienka obyčajná) Čeľaď: Liliaceae (ľaliovité) Opis: V lete vytvára jesienka hľuzu veľkú 7 cm s jedným výhonkom, na ktorom v jeseni kvitne kvet. Každá rastlina má 1 – 3 kvety s bielou rúrkou a so 6 veľkými jemne ružovo až fialovo sfarbenými lievikovite zoskupenými okvetnými lístkami, ktoré sú zriedkavo väčšie ako 15 cm. Kvitnúca rastlina nemá listy, listy sa vyvíjajú až na budúcu jar, sú dlhé 20 – 30 cm, široko kopijovité s pozdĺžnou žilnatinou. V rovnakom čase ako listy rastú aj plody v podlhovasto vajcovitom obale dlhom do 6 cm, obsahujúcom množstvo tmavohnedých semien.

25

Jedovatosť: Semená obsahujú alkaloid kolchicín (0,2 – 0,9 %), mastný olej (až 17 %), cukor a trieslovinu. Hľuzy obsahujú spravidla 0,4 % kolchicínu, kvety 0,6 %. Množstvo účinných látok je závislý nielen na pôde, ale aj na počasí. Jedovatý kolchicín je obsiahnutý vo všetkých častiach rastliny. Sú známe a opísané mnohé otravy, niektoré aj so smrteľným koncom. Postihnuté boli predovšetkým deti, ktoré na tento rastlinný jed reagujú zvlášť citlivo. Otravy môže spôsobiť aj mlieko kôz a oviec, ktoré spásli jesienku. Ako smrteľná dávka sa udáva 20 – 40 mg (5 – 10 semien). V dôsledku pomalého vstrebávania jedu sa objavujú prvé prejavy otravy 2 – 6 hodín po požití jedu. Najprv je to pálenie a škrabanie ústach, poruchy videnia, nevoľnosť, časté vracanie s hnačkami a kŕčmi. Po vstrebaní jedu nastáva ochrnutie, bezvedomie až smrť. Výskyt: Typická bylina lúk a pasienkov. Podobné druhy: Listami je podobná s konvalinkou voňavou (Convalaria majalis) alebo s cesnakom medvedím (Allium ursinum). Kvet jesienky je niekedy omylom zamieňaný za podobný šafran (Crocus sp.), ktorý kvitne na jar. Convalaria majalis (konvalinka voňavá) Čeľaď: Liliaceae (ľaliovité) Opis: Konvalinka je trvalka s podzemkom, ktorý sa každoročne predlžuje a vytvára bočné výhonky, preto sa vyskytuje vo veľkých skupinách. Na jar vyrastajú dva spočiatku lievikovite zvinuté listy, ktoré sú neskôr podlhovasté, (elipsovito) kopijovité. V apríli a máji visia na bezlistej stonke v strapci biele až zelenkasté silno voňajúce kvety. Plody, okrúhle červené bobule veľkosti hrachu, dozrievajú v auguste až septembri. Jedovatosť: Všetky časti rastliny sú jedovaté a obsahujú tzv. srdcové glykozidy – digitalín, konvalatoxín (v 1 kg kvetu 3 – 4 g), konvalamarín, konvalozid, ako aj silice, saponíny a karotén. Celá rastlina je jedovatá a jedovatou sa stáva aj voda, v ktorej sú konvalinky. Známe sú smrteľné otravy, napr. otrava 5-ročného dieťaťa, ktoré zomrelo po vypití vody z vázy, kde bola kytička konvaliniek. Všeobecne sa vyskytujú otravy po požití červených bobúľ, ale aj po cmúľaní a žutí listov a kvetných stopiek. Účinné látky pôsobia povzbudzujúco na srdcový sval (kardiotonikum, ako digitalín), zlepšujú krvný obeh, odstraňujú opuchy zlepšením vylučovania moču. Kvety sa využívajú pri výrobe voňaviek a mydiel. Výskyt: Svetlé listnaté lesy od nížin až do subalpínskeho stupňa, tiež pestovaná v záhradách. Podobné druhy: Listami je podobná s jesienkou obyčajnou (Colchicum autumnale), alebo s cesnakom medvedím (Allium ursinum). Corydalis cava (chochlačka dutá) Čeľaď: Fumariaceae (zemedymovité) Opis: Trváca bylina (výška do 30 cm) s dutou hľuzou. Listy sú 2-krát trojpočetné, kvety sú fialovočervené alebo biele s ostrohou na konci dolu ohnutou. Jedovatosť: Všetky časti rastliny sú jedovaté, najmä hľuzy. Rastlina obsahuje 6 % alkaloidov (bulbokapnín, korydalín, korykavín, korytuberín), ktoré majú účinok na centrálnu nervovú sústavu s obmedzením motorickej aktivity. Výskyt: Lesné biotopy, s ťažiskom rozšírenia v lužných až dubovo-hrabových svetlých lesoch. Podobné druhy: V rovnakých biotopoch je rozšírený morfologicky aj obsahom alkaloidov podobný druh chochlačka plná (Corydalis solida).

26

Cotoneaster horizontalis (skalník rozprestretý) Čeľaď: Rosaceae (ružovité) Opis: Skalník vytvára nízke, vzpriamené alebo poliehavé kry s drobnými tmavozelenými listami a lesklými červenými drobnými malvicami v pazuchách listov. Kvety sú 5-početné, biele. Jedovatosť: V listoch, kvetoch a kôre sa nachádza prunazín, v plodoch aj amygdalín. Pri požití väčšieho množstva plodov sa vyskytujú mierne otravy kyanovodíkom sprevádzané nevoľnosťou, zvracaním, gastroenteritídami a pálením v ústach. Výskyt: Okrasná drevina, vysádza sa aj do skaliek. Vo voľnej prírode rastie na skalnatých stanovištiach viacero druhov rodu. Podobné druhy: U nás rastie niekoľko viac-menej podobných druhov. Niektorí ľudia si ho zamieňajú aj s hlohom (Crataegus). Cycas revoluta (cykas japonský) Čeľaď: Cycadaceae (cykasovité) Opis: Vždyzelená drevina podobná palmám s nízkym kmeňom. Listy sú perovito zložené, až 2 m dlhé, lesklé. Jedovatosť: Cykas obsahuje lignanový derivát eudezmín, ktorý môže pôsobiť ako kožné iritans. Semená obsahujú toxický, glykozidicky viazaný metylazoxymetanol – cykasín, ktorý sa v tráviacom trakte človeka mení na potenciálny črevný karcinogén, mutagén a teratogén. Cykasín tiež vykazuje akútnu toxicitu po konzumácii surových semien, prejavujúcu sa zvracaním, bolesťami brucha, poruchami videnia a vedomia. Výskyt: Pestovaná interiérová drevina. Pochádza z juhovýchodnej Ázie. Podobné druhy: Väčšinou v zbierkach sa pestuje podobný druh cykas indický (Cycas circinalis). Cyclamen persicum (cyklámen perzský) Čeľaď: Primulaceae (prvosienkovité) Opis: Nízka trváca bylina so sploštenou hľuzou. Listy srdcovité, na okrajoch zubaté, veľké kvety na vzpriamených stvoloch. Kvety sú voňavé, môžu byť bielej alebo ružovej farby. Patrí medzi obľúbené interiérové rastliny. Jedovatosť: Jedovaté sú najmä hľuzy, ktoré obsahujú triterpenické saponíny (hlavne cyklamín). Cyklamín pôsobí dráždivo a je resorbovaný z tráviaceho ústrojenstva. Požitie aj veľmi malej dávky môže spôsobiť gastrointestinálne ťažkosti, prudké hnačky, ktoré vedú ku kŕčom až k paralýze. V súčasnosti sú otravy týmto druhom vzácne. Čerstvá hľuza sa používa v homeopatii. Výskyt: Okrasná interiérová rastlina, tiež na rez kvetov. Pôvodný na Blízkom východe a v Malej Ázii. Podobné druhy: U nás najmä v dubinách a bučinách západného Slovenska, rastie cyklámen purpurový (Cyclamen purpurascens) s karmínovo červenými kvetmi a na strednom Slovensku vzácny cyklámen fatranský (Cyclamen fatrense). Daphne mezereum (lykovec jedovatý) Čeľaď: Thymelaeaceae (vrabcovníkovité) Opis: Ker vysoký 30 až 150 cm. Je to jeden z našich prvých na jar kvitnúcich druhov. Počas miernej zimy sa už vo februári až do apríla objavujú malé 4-početné ružovočervené až bledofialové kvety, ktoré intenzívne voňajú a rozkvitajú ešte pred rozvinutím listov. Až keď

27

je lykovec jedovatý v plnom kvete, objavujú sa prvé listy. Sú striedavé, sediace, kopijovité, celistvookrajové, na vrchnej strane bledozelené, na spodnej sivozelené. Plody sú guľovité karmínovočervené kôstkovice silne horkej pálivej chuti. Jedovatosť: Všetky časti rastliny sú jedovaté. Kôra obsahujúca živicovitý mezereín a glykozid daturan sa využíva na prípravu rôznych preparátov vo farmaceutickom priemysle. Obsahové látky sa v súčasnosti dôkladne študujú. Deťom 5 až 8 plodov môže spôsobiť ťažkú otravu, 10 – 12 plodov je smrteľne jedovatá dávka. Otrava sa prejavuje pálením v ústach, slinením, zvracaním, krvavými hnačkami, bolestivým močením a krvavým močom. V konečnom štádiu nasleduje slabosť, kŕče, problémy s dýchaním a smrť. Aj v ľahších prípadoch dochádza k poškodeniu obličiek. Pri pestovaní druhu sa odporúča plody pred dozretím obrať. Druh sa v minulosti aplikoval vnútorne (ako preháňadlo) aj zvonka (pri kožných problémoch a reumatických ťažkostiach). Dnes je známe, že všetky lykovce sú silne jedovaté, preto sa už nepoužívajú ani v prírodnom liečiteľstve. Výskyt: Lesné biotopy až po subalpínsky stupeň, tiež pestovaná ako okrasná parková drevina. Podobné druhy: Listy sú podobné lesnej byline – mliečniku mandľolistému (Tithymalus amygdaloides). Datura stramonium (durman obyčajný) Čeľaď: Solanaceae (ľuľkovité) Opis: Jednoročná bylina vysoká 30 – 100 cm s vajcovitými zahrotenými nepravidelne laločnatými listami. Približne od júna do septembra vytvára lievikovite biele až svetloružové kvety dlhé 10 cm. Na vidlicovite rozkonárených stonkách dozrievajú od augusta do októbra plody. Sú to približne ako orech veľké, ostnaté tobolky. Dozrievaním obal plodu hnedne a praská 4 chlopňami, obsahuje veľké množstvo malých tmavohnedých semien obličkovitého tvaru. Rastlina šíri nepríjemný zápach. Jedovatosť: Listová droga obsahuje 0,2 – 0,6 % alkaloidov, hlavne 1-hyoscyamín a atropín a okrem toho stopy l-skopolamínu a 4 – 7 % trieslovín. Kolísanie obsahu je závislé okrem iného aj na klíme. Suché dni, vysoké teploty a slnečné počasie zmenšujú obsah účinných látok. Priemyselne vyrábané liečivé prípravky (iba po predpísaní lekárom) sa používajú ako splazmolytikum, parasympatikolytikum, antiastmatikum. Príznaky otravy durmanu sú podobné ako pri otrave ľuľkovcom: nepokoj a celková podráždenosť, poruchy videnia a reči, kŕče, halucinácie, ataxia, dráždivosť, zrýchlené prehĺbené dýchanie, búšenie srdca, rýchly pulz a zvýšenie krvného tlaku. Po požití semien sú známe otravy, najmä detí. Vzhľadom na omamné a halucinogénne účinky v minulosti v mnohých regiónoch považoval za rastlinu čarodejníc a bosoriek. Výskyt: Teplomilná burina na poliach, vo viniciach, na rumoviskách. Obľubuje ľahkú dusíkatú pôdu. Durman obyčajný pochádza zo Strednej Ameriky, v 16. storočí bol dovezený do Európy. Podobné druhy: Nebezpečná môže byť podobnosť semien durmana so semenami maku siateho (Papaver somniferum). V čase kvitnutia a tvorby plodov je zámena s inými druhmi málo pravdepodobná. Durman stromčekovitý (Datura arborea) s veľkými až 35 cm dlhými kvetmi, známa pod názvom „anjelské trúby“, sa pestuje v skleníkoch a zimných záhradách. Okrasné trváce durmany sú podobne jedovaté ako jednoročné durmany.

28

Dicentra spectabilis (srdcovka nádherná) Čeľaď: Fumariaceae (zemedymovité) Opis: Trváca bylina až 100 cm vysoká s dutými stonkami. Listy sú dlhostopkaté, 1 – 3-krát trojpočetné, na rube sivozelené. Kvety bisymetrické, ružovej alebo bielej farby srdcovitého tvaru. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá (koreň viac než nadzemná časť). Obsahuje isochinolínové alkaloidy podobného typu ako chochlačka (Corydalis), ich obsah je však omnoho nižší. Okrem dermatitíd nie sú známe doposiaľ žiadne iné príznaky intoxikácie. Výskyt: Okrasná rastlina v záhradách. Pochádza z Číny. Podobné druhy: Morfologicky jednoznačne odlíšiteľný druh – nemá podobné druhy. Dieffenbachia maculata (dífenbachia strakatá) Čeľaď: Araceaceae (áronovité) Opis: Rastlina vysoká do 60 cm, s hrubým kmienkom, striedavými stopkatými listami, ktoré sú zelené a pokryté bielymi alebo žltkastými škvrnami. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá. Obsahuje saponíny, glykozidy kyanogénneho typu, alkaloidy, toxalbumíny a veľké množstvo šťavelanov vo forme rafidov. Styk rastlinnej šťavy s pokožkou alebo sliznicou môže mať za následok svrbenie, opuchy a slinenie, pálenie v ústach a hrdle po požití. Je ovplyvnené prežúvanie a prehĺtanie, jazyk opuchne, postihnutý stráca na 1 – 2 dni schopnosť reči. Vyššie dávky sa prejavujú zhoršeným dýchaním, brachykardiou, celkovým útlmom a kŕčmi končiacimi smrťou. Podobné symptómy vyvolávajú šťavy z rastlín rodu Philodendron (filodendron), Monstera (monstera), Zantedeschia (kornútovka), Anthurium (antúrium) a Aglaonema (aglaonéma), hoci obsah toxických látok je v týchto rastlinách nižší. Výskyt: Okrasná interiérová rastlina. Pochádza z Južnej Ameriky. Podobné druhy: Morfologicky jednoznačne odlíšiteľný druh – nemá podobné druhy. Digitalis grandiflora (náprstník veľkokvetý) Čeľaď: Scrophulariaceae (krtičníkovité) Opis: Trváca bylina s výškou až 100 cm. Veľké plstnaté listy majú vajcovitý tvar, sú vrúbkované, stopkaté, čím vyššie sú položené, tým sú menšie a majú kratšiu stopku. Početné okrovožlté, zvnútra hnedo škvrnité kvety majú tvar a veľkosť náprstka. Kvitne od júna do septembra. Jedovatosť: Jedovatá je celá rastlina. Prevažne v listoch sa nachádza digitalín, digitoxín, gitaloxín a gitoxín. Digitalín pôsobí na srdcovú svalovinu, na nervovú sústavu a krvný obeh. Dva až tri sušené listy môžu byť letálnou dávkou. Z listovej drogy sa priemyselne vyrábajú liečivá – kardiotoniká – lieky upravujúce srdcovú činnosť zlepšením napätia srdcového svalu. Výskyt: Svetlé lesy a lesné okraje, rúbaniská. Podobné druhy: V poľných kultúrach sa pre potreby farmaceutického priemyslu pestuje náprstník vlnatý (Digitalis lanata), ktorý pochádza z juhovýchodnej Európy. V záhradách sa pestuje náprstník červený (Digitalis purpurea). Dryopteris filix-mas (papraď samčia) Čeľaď: Aspidiaceae (papraďovité) Opis: Trváca bylina s podzemkom a s perovito zloženými listami väčšinou až 1 m dlhými. Na spodnej strany listov sa formujú kôpky výtrusníc obličkovitého tvaru.

29

Jedovatosť: Podzemok paprade samčej obsahuje mnoho látok (butanonfloroglucidy, albaspidín a flavaspidín), ktoré majú jedovaté účinky. Niekedy sa v ľudovom liečiteľstve používali na vyháňanie črevných parazitov domácich zvierat a človeka. Okrem lokálneho podráždenia tráviaceho ústrojenstva (nevoľnosť, vracanie) môžu nastať vo vážnejších prípadoch kŕče, poruchy zraku, ktoré môžu končiť až slepotou. Výskyt: Lesné biotopy, tienisté stanovištia. Podobné druhy: Podobné sú viaceré u nás rastúce druhy sladičorastov, najmä papradka samičia (Athyrium filix-femina). Eschscholtzia californica (slncovka kalifornská) Čeľaď: Papaveraceae (makovité) Opis: Jednoročná bylina vysoká 30 – 60 cm. Listy má sivozelené dlhostopkaté s jemnými nitkovitými úkrojkami. Žlté alebo oranžové kvety sú tvorené 4 korunnými lupienkami. Kalich pri rozkvitaní opadáva. Plodom je tobolka. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá. Obsahuje alkaloidy eschscholtzín, ionidín, protopín. Rastlina vykazuje slabý narkotický a spazmolytický účinok. Výskyt: Pestuje sa ako okrasná letnička v záhradách, rozširuje sa samovýsevom. Pochádza zo Severnej Ameriky. Podobné druhy: Morfologicky jednoznačne odlíšiteľný druh – nemá podobné druhy. Equisetum palustre (praslička močiarna) Čeľaď: Equisetaceae (prasličkovité) Opis: Trváca bylina, vysoká 60 cm. Zelené stonky majú 5 – 10 hlbokých rebrovitých brázd, sú praslenovito rozkonárené, najviac s desiatimi jednoduchými, skoro vzpriamenými päťhrannými bočnými stonkami v jednom praslene. Na vrchole stonka nesie čierny výtrusný klas. Jedovatosť: Jedovatá je celá rastlina. Okrem kyseliny kremičitej obsahuje alkaloidy equisetín, palustrín, palustridín, stopy nikotínu, enzým degradujúci vitamín B1 a akonitovú kyselinu. Časté sú otravy domácich zvierat. Praslička močiarna je z toxikologického hľadiska jediný významný reprezentant svojho rodu u nás. Výskyt: Prameniská, brehy vôd. Podobné druhy: Podobné sú viaceré u nás rastúce druhy prasličkorastov. Všetky okrem prasličky roľnej (Equisetum arvense) sa považujú za jedovaté. Letné byle prasličky roľnej sa zbierajú ako liečivé. Vo väčších dávkach je rastlina tiež jedovatá. Euonymus europaeus (bršlen európsky) Čeľaď: Celastraceae (bršlencovité) Opis: Ker vysoký 2 – 3 m, môže však rásť aj ako malý strom dosahujúci výšku až 6 m. Protistojné krátkostopkaté vajcovito kopijovité listy sú na vrchnej strane tmavozelené, na spodnej svetlozelené s vrúbkovane pílkovitým okrajom. Od mája do júna vyrastajú v pazuchách listov nenápadné malé žlkastozelené kvety. Na jeseň sú pre deti lákavé červené tobolky, ktoré obsahujú semená s oranžovým mieškom a karmínovo červené listy. Jedovatosť: Celá rastlina obsahuje alkaloidom podobné látky (evonín) a jedovaté srdcové glykozidy (evonymín). Smrteľná dávka pre dospelého človeka je 36 semien. Pri deťoch už požitie 2 semien vyvoláva príznaky otravy. Výskyt: Listnaté lesy, najmä dubové a dubovohrabové lesy a ich okraje, okrasná drevina v parkoch.

30

Podobné druhy: Veľmi podobným druhom je bršlen bradavičnatý (Euonymus verruosus). Pri menej skúsených pozorovateľoch prírody pripadá do úvahy aj zámena s hlohmi (Crataegus), ktoré majú plody podobných farieb a rastú spoločne s bršlenom v tom istom biotope. Euphorbia pulcherrima (prýštec najkrajší) Čeľaď: Euphorbiaceae (prýštecovité) Opis: Rastlina má krovitý vzhľad a pod nenápadnými súkvetiami má lúčovite usporiadané listene červenej, ružovej alebo žltkastej farby. Súkvetia sú menej nápadné (žltobiele). Je obľúbenou interiérovou rastlinou najmä počas vianočných sviatkov, známa pod názvom „vianočná hviezda“. Jedovatosť: Jedovatá je celá rastlina, najmä obsah mliečnic. Latex spôsobuje podráždenie pokožky a spôsobuje vznik pľuzgierov. Po vnútornom požití môžu nastať silné hnačky a podráždenie obličiek. Literatúra uvádza protichodné údaje od nejedovatosti až po smrteľnú intoxikáciu dieťaťa. Symptómy otravy sú popisované ako zvracanie, hnačky. Najnovšie výskumy uvádzajú, že rastlina neobsahuje žiadne toxické diterpény alebo iné silne toxické zlúčeniny. Pokusné zvieratá ani pri dávke 25 g čerstvých listov na 1 kg hmotnosti nevykazovali príznaky intoxikácie, bolo zistené iba slabé podráždenie pokožky. U ľudí z 228 prípadov požitia rastliny sa iba v 14 prípadoch potvrdili symptómy intoxikácie. Z nich najvážnejším prejavom bol pocit nevoľnosti, zvracanie a hnačky. Výskyt: Okrasná interiérová rastlina. Pochádza z tropických oblastí Mexika. Podobné druhy: Morfologicky jednoznačne odlíšiteľný a všeobecne známy druh. Ficus sp. (figovník) Čeľaď: Moraceae (morušovité) Opis: Rod svojou bohatosťou druhov s charakteristickým habitusom sa s obľubou pestuje pre dekoratívne účely v interiéroch. Spoločným znakom mnohých pestovaných druhov sú celistvookrajové striedavo postavené listy. Jedovatosť: Rastliny sú zdrojom latexu s obsahom furanokumarínu. Tieto látky sú typické fotosenzibilanty spôsobujúce fotodermatitídy a môžu byť tiež príčinou alergickej kontaktnej dermatitídy. Výskyt: Okrasná interiérová drevina. Pochádza z tropických oblastí Ázie. Podobné druhy: Medzi najčastejšie pestované figovníky patria figovník lesklý (Ficus benjamina) s listami dlhými do 8 cm, figovník kaučukový (Ficus elastica) s väčšími kožovitými tmavozelenými listami a figovník lýrovitolistý (Ficus lyrata) s veľkými listami (30 cm) pripomínajúce tvar huslí. Frangula alnus (krušina jelšová) Čeľaď: Rhamnaceae (rešetliakovité) Opis: Krušina jelšová rastie najčastejšie ako vzpriamený veľký ker dosahujúci výšku 4 m. Na vrchnej strane tmavozelené, na spodnej svetlozelené listy bývajú na osvetlenej strane červené. Väčšinou visia na kre súčasne nezrelé (zelené), polozrelé (červené) a úplne zrelé (čierne) kôstkovice veľké ako hrach. Jedovatosť: Rastlina obsahuje ramnoxantín, v nezrelých plodoch saponín, v semenách glykozid kyseliny kyanovodíkovej, flavónglykozid, fenolglykozid. Účinky sú laxatívne (ako preháňadlo). Čerstvá alebo čerstvo usušená kôra, plody a listy spôsobujú zvracanie a hnačky. Kôra mladých konárov pôsobí ako laxans, emetikum. Obsahuje glukofrangulín, frangulín a rôzne iné antrachinónové glykozidy, ďalej horčiny, triesloviny a i. Kôra po jednom roku od

31

zberu sa používa pri chronickej zápche, pretože zosilňuje peristaltiku hrubého čreva. V ľudovom liečiteľstve mala uplatnenie ako prostriedok na čistenie krvi a pri odtučňovacích kúrach. Výskyt: Vlhké listnaté aj ihličnaté lesy, lesné plášte a kroviny, prameniská. Podobné druhy: Zámena je pravdepodobná s rešetliakom prečisťujúcim (Rhamnus catharticus), alebo s čremchou strapcovitou (Padus racemosa), ktoré majú čierne plody. Fritillaria imperialis (korunka kráľovská) Čeľaď: Liliaceae (ľaliovité) Opis: Trváca bylina s výškou do 1 m. Listy sú usporiadané v praslenoch. Žlté alebo oranžové kvety zvončekovitého tvaru (5-10 ks) sa nachádzajú pod vrcholom stonky. Kvitne v apríli až máji. Plodom je tobolka. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá, najmä cibule. Obsahuje prudko jedovatý alkaloid imperialín a verticín, ktorý vplýva na činnosť srdca, ďalej cevanín, cevacín a škrob. Príznaky otravy bývajú najmä zvracanie a nevoľnosť. Výskyt: Pestuje sa ako okrasná rastlina v záhradách. Pochádza z Iránu až Himalájí. Podobné druhy: Morfologicky jednoznačne odlíšiteľný druh – nemá podobné druhy. Galanthus nivalis (snežienka jarná) Čeľaď: Amarylidaceae (amarylkovité) Opis: Trváca skoro na jar kvitnúca bylina s podzemnou cibuľou. Listy sú čiarkovité, kvety vrcholové biele so šiestimi okvetnými lístkami v dvoch kruhoch. Plod je trojpuzdrová tobolka. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá, najmä podzemná časť rastliny. Snežienka obsahuje súbor asi 20 alkaloidov, najmä lykorín, nivalín, galantamín a tazetín. Priemerný obsah alkaloidov v rastline je 0,95 % a kolíše v závislosti od miesta zberu. Po požití sa objavujú príznaky otravy – slinenie, zvracanie, hnačky a celková slabosť. Výskyt: Snežienka rastie na lúkach, v lužných lesoch a v krovinách od nížin až do horského pásma. Často sa pestuje ako okrasná rastlina v záhradách a používa sa aj na rez kvetov. Podobné druhy: Morfologicky jednoznačne odlíšiteľný druh a veľmi známy rastlinný druh. Podobné sú iba druhy rodu bleduľa (Leucojum). Gloriosa rotschildiana (glorióza korunkatá) Čeľaď: Liliaceae (ľaliovité) Opis: Trváca bylina s podzemnými hľuzami a popínavou stonkou dlhou až 3 m. Rastliny majú podlhovasto oválne listy dlhé až 15 cm, zakončené úponkou. Karmínovočervené kvety so žltým okrajom vyrastajú na dlhých stopkách z pazúch listov. Jedovatosť: Rastlina obsahuje alkaloid typu kolchicínu. Táto látka je významným jedom bunkového delenia. Akútna otrava sa prejavuje po 2 – 5 hodinách pocitom pálenia a škriabania v hltane, sťaženým prehltávaním, zvracaním, brušnými kolikami a prehánkami. V moči sa môže objaviť aj krv. Závažnosť stavu závisí na dávke. Najjedovatejšie sú semená a podzemné orgány. Výskyt: Okrasná interiérová rastlina, používa sa aj na rez kvetov. Glorióza pochádza z Afriky. Podobné druhy: Glorióza pyšná (Gloriosa superba) má nápadne zvlnené okvetné lístky.

32

Hedera helix (brečtan popínavý) Čeľaď: Araliaceae (aralkovité) Opis: Vždyzelená lianovitá drevina (až 30 m), ktorá sa popína pomocou priliepavých koreňov. Tmavozelené listy sú rôzneho tvaru (heterofýlia): listy kvitnúcich výhonkov sú vajcovité alebo kosoštvorcové, listy nekvitnúcich výhonkov sú dlaňovito laločnaté. Malé zelenkasté alebo biele kvety usporiadané do hustých polguľovitých okolíkov sú ľahko prehliadnuteľné, pretože sú nenápadné a kvitnú v septembri až novembri. Plody horkej chuti –modročierne guľaté bobule, dozrievajú na jar. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá. Najmä listy a plody obsahujú saponíny (hederakozidy), triesloviny a glykozidy (hederín). Mladé výhonky a listy obsahujú falkarinol, ktorý môže byť príčinou kontaktnej dermatitídy. Toxikologická závažnosť nie je veľká, triterpenické saponíny obsiahnuté v plodoch môžu u detí vyvolať kŕče, zvracanie a hnačky. Smrteľné prípady popisované v literatúre sú v súčasnosti spochybňované pre horkú chuť plodov, ktorá odrádza od ich konzumovania vo väčšom množstve. Výskyt: Lesné biotopy, cintoríny, parky, tiež ako okrasná interiérová rastlina (drobnolisté kultivary). Podobné druhy: Morfologicky jednoznačne odlíšiteľný a všeobecne známy druh. Heracleum sphondylium (boľševník borščový) Čeľaď: Apiaceae (mrkvovité) Opis: Trváca rastlina so štetinovitými trichómami, vysoká 50 – 150 cm, po rozotrení nepríjemne zapáchajúca. Listy veľmi rôznotvárne – perovito laločnaté až perovito strihané. Kvety sú biele až ružovkasté, v zloženom okolíku. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá, najmä nezrelé plody. V celej rastline sú prítomné fotosenzibilné látky – furanokumaríny, v plodoch prevládajú xantotoxín a bergaptén. Z rastlín po poranení vyteká šťava, ktorá po 24 hodinách vyvoláva na koži svrbenie až prudkú reakciu vo forme pľuzgierov. Slnečné žiarenie účinok toxínov ešte zvyšuje, vznikajú fytoheliodermatitídy. Výskyt: Vlhké stanovištia - lúky, kroviny, pozdĺž potokov od nížin až do horského pásma. Podobné druhy: V záhradách sa často pestuje podobný invázny druh boľševník obrovský (Heracleum mantegazzianum), ktorá dorastá do až do výšky 3 – 4 m. Toxicita a príznaky otravy sú ešte závažnejšie ako pri vyššie uvedenom druhu. Chamaecyparis lawsoniana (cypruštek Lawsonov) Čeľaď: Cupressaceae (cyprusovité) Opis: Stálozelený strom s valcovitým až kužeľovitým habitusom koruny, s previsnutým vrcholcom. Listy sú šupinovité, krížmo protistojné, vždyzelené, po rozmrvení aromatické. Šišky sú drobné, guľovitého tvaru. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá. V pletivách sa vyskytujú silice s prítomnosťou sabinénu, tujónu, pinónu a iných terpénov. Po vnútornom požití sú známe rôzne stupne otravy od nevoľnosti až zlyhanie centrálneho nervového systému. Kontakt rastliny s pokožkou môže vyvolať podráždenie. Výskyt: Záhrady, parky, cintoríny, mestská zeleň. Pochádza zo Severnej Ameriky. Podobné druhy: Veľmi podobné sú príbuzné druhy cypruštekov a druhy rodu tuja (Thuja).

33

Chrysanthemum indicum (chryzantéma pravá) Čeľaď: Asteraceae (astrovité) Opis: Trváca bylina s polokrovitým habitusom. Patrí medzi krátkodenné rastliny, kvitne v jesennom období úbormi rôznej farby. Jedovatosť: Kvetinárom, pracovníkom v škôlkach a záhradníkom hrozí vznik kontaktnej dermatitídy po kontakte s rastlinou. Alergiu zapríčiňuje sesquiterpénový laktón – arteglazín A prítomný v listoch a stonkách chryzantém. Výskyt: Okrasná záhradná aj interiérová rastlina. Pochádza z východnej Ázie. Podobné druhy: Morfologicky jednoznačne odlíšiteľný a všeobecne známy druh

Chelidonium majus (lastovičník väčší) Čeľaď: Papaveraceae (makovité) Opis: Lastovičník väčší je trváca bylina vysoká do 70 cm. Vzpriamená, vo vnútri dutá stonka je na uzloch zhrubnutá a chlpatá. Pri odtrhnutí listov alebo stoniek vyteká z poraneného miesta žlté až oranžovo sfarbené mlieko. Listy sú perovito zložené, zelené až zelenosivé so svetlejšou spodnou stranou, so zaokrúhlenými laločnato vrúbkovanými až strihanými lístkami a roztrúsene chlpaté. Žlté kvety, veľké 2 cm sú v riedkych okolíkoch. Kvitne od mája do októbra. Tobolky dlhé až 5 cm obsahujú vajcovité čierne semená. Jedovatosť: Oranžovožltá šťava obsahuje asi 30 rôznych alkaloidov – chelidonín, sanguninarín, protopín, ďalej flavonoidy, silicu, amíny (histamín, tyramín), kyselinu chelidónovú a saponíny. V ľudovom liečiteľstve sa už dlhší čas používa na liečbu bradavíc a kurích ôk. Spôsobuje však pľuzgieriky až vredy na koži a má prudko dráždivé účinky na tráviacu sústavu, vnútorné krvácanie, zapríčiňuje poruchy krvného obehu, malátnosť a i. Výskyt: Agátové porasty, rumoviská, pôdy s vysokým obsahom dusíka. Podobné druhy: Morfologicky jednoznačne odlíšiteľný a všeobecne známy druh. Ilex aquifolium (cezmína ostrolistá) Čeľaď: Aquifoliaceae (cezmínovité) Opis: Rastie ako ker alebo strom a nebýva vyššia ako 6 m. Môže sa však dožiť veku niekoľko sto rokov, a potom jej kmeň dosahuje hrúbku okolo 50 cm a výšku nad 10 m. Striedavé vždyzelené jednoduché kožovité listy sú krátkostopkaté, dlhé až 8 cm a široké 4 cm. Ich spodná strana je svetlozelená, matná, vrchná tmavozelená, lesklá. Elipsovité až vajcovité listy sú na okraji často vlnito podvinuté a najmä na spodných konároch ostnito zubaté. Listy na vrchných konároch bývajú celistvookrajové. Od mája do júna sa v pazuchách listov objavujú malé biele nenápadné 4-početné kvety. Guľaté až vajcovité kôstkovice dozrievajú v jeseni, najskôr sú zelené, neskôr karmínovočervené. Jedovatosť: Pre deti je rastlina nebezpečná pre ostnité listy a najmä jedovaté plody dlho vytrvávajúce na rastline. Listy a plody obsahujú alkaloid teobromín, kofeín, farbivá, triterpény a kyselinu ursolovú, a glykozidy s vlastnosťami saponínov. Smrteľné otravy detí podľa záznamov spôsobuje užitie 20 – 30 plodov. Pri otravách dochádza k vážnemu poškodeniu obličiek a zápalu žalúdka. Výskyt: Pestuje sa v parkoch, záhradách a na cintorínoch. Pochádza z južnej a západnej Európy. Podobné druhy: Zámena je pravdepodobná pri druhu mahónia cezmínolistá (Mahonia aquifolium).

34

Juniperus sabina (borievka netatová) Čeľaď: Cupressaceae (cyprusovité) Opis: Borievky sú kry vysoké až 3 m alebo stromy s poliehavým kmeňom. Listy sú ploché, na mladých kroch ihlicovito odstávajúce, na starších najčastejšie šupinovité a strechovite sa prekrývajúce. Plody sú guľovité šiškové bobule, v čase zrelosti sú modročierne a najčastejšie. Jedovatosť: Celá rastlina je prudko jedovatá. Z toxikologického hľadiska sú najnebezpečnejšie konce konárikov. Rastlina spôsobuje prudké podráždenie pokožky s nekrózami až do hlbších vrstiev kože, pri vnútornom požití nevoľnosť, vracanie, gastroenteritídu s prudkými až krvavými hnačkami. Vysoké dávky pôsobia ako kŕčový jed. Obsahuje tiež éterický olej ako sabinol, sabinén a iné deriváty terpénu. Už 6 – 8 kvapiek silice alebo 5 – 20 g sušených vrcholov konárov s listami je smrteľných. Postihnutý upadá do bezvedomia a smrť nastáva zlyhaním dýchania. Výskyt: Mestská zeleň, predzáhradky. Voľne v prírode rastie u nás iba v Pieninách. Podobné druhy: Nebezpečná je najmä zámena s borievkou obyčajnou (Juniperus communis). Laburnum anagyroides (štedrec ovisnutý) Čeľaď: Fabaceae (bôbovité) Opis: Ker alebo menší strom, so striedavými trojpočetnými opadavými listami a strapcami zlatožltých kvetov s typickou stavbou bôbovitých. Struky sú až 8 cm dlhé, hodvábne chlpaté. Jedovatosť: Prudko jedovaté sú všetky časti rastliny, najmä semená. Obsahujú alkaloid cytizín, farmakologicky podobný nikotínu. Otrava sa prejavuje zvracaním a hnačkami, studeným potom, svalovým tremorom a kŕčmi. Niekedy je priotrávená osoba ospalá, inokedy má halucinácie. Pri väčšom množstve nastáva smrť zastavením dýchania. Otravu vyvoláva požitie už 5 kvetov alebo dvoch semien! Otravy bývajú najčastejšie spôsobené žuvaním sladkých vetvičiek alebo kvetov. Výskyt: Parky a predzáhradky, mestská zeleň. Ľudovo sa označuje ako „zlatý dážď“. Pochádza z južnej Európy. Podobné druhy: Známe sú nebezpečné zámeny s agátom bielym (Robinia pseudoacacia) alebo so semenami fazule záhradnej (Phaseolus vulgaris). Laurocerasus officinalis (vavrínovec lekársky) Čeľaď: Rosaceae (ružovité) Opis: Vždyzelený ker s tmavozelenými jednoduchými kožovitými a lesklými listami. Biele 5-početné kvety vyrastajú vo vzpriamených strapcovitých súkvetiach. Plody sú čierne guľovité kôstkovice. Jedovatosť: Všetky časti rastliny, najmä semená sú jedovaté. V čerstvých listoch je 1 – 1,5 % prunasínu, semená obsahujú kyanogénne glykozidy. Kyanovodík blokuje dýchacie enzýmy (cytochrómy) a spôsobuje smrť buniek. Za smrteľnú dávku sa považuje 1 mg kyanovodíku (= 1 horká mandľa) na 1 kg hmotnosti, podľa iných zdrojov už 20 mg na osobu. Väčšinou nastáva otrava sprevádzaná gastrointestinálnymi poruchami. Výskyt: Parky, záhrady, mestská zeleň. Pochádza z juhovýchodnej Európy a Malej Ázie. Podobné druhy: Druh s podobnými listami – vavrín obyčajný (Laurus nobilis), ktorý u nás nerastie. Vyskytuje sa v krajinách okolo Stredozemného mora. Zámena môže nastať aj s ovocnými druhmi ktoré majú čierne plody – napr. ríbezľa čierna (Ribes nigrum).

35

Leucojum vernum (bleduľa jarná) Čeľaď: Amarylidaceae (amarylkovité) Opis: Trváca rastlina s podzemnou cibuľou. Z cibule vyrastá niekoľko čiarkovitých listov a bezlistá stonka s jedným bielym kvetom. Plodom je trojpuzdrová tobolka. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá. Obsahuje podobné látky ako snežienka, z alkaloidov najmä galantamín, lykorín a izotazetín. Najvyšší obsah alkaloidov je v cibuli. Výskyt: Vlhké a tienisté listnaté lesy a mokré lúky, tiež sa pestuje v predzáhradkách. Podobné druhy: Morfologicky podobný druh je veľmi známa snežienka jarná (Galanthus nivalis). Ligustrum vulgare (zob vtáčí) Čeľaď: Oleaceae (olivovité) Opis: Ker s opadavými protistojnými celistvookrajovými úzko elipsovitými listami. Kvety vyrastajú v metlinách. Plody sú čierne bobule. Jedovatosť: Celá rastlina obsahuje horký ligustrín (najmä na jar). Otravy boli popísané pri srnách a koňoch. Smrteľné otravy ľudí z minulosti sú dnes spochybňované. Druh sa hodnotí ako slabo jedovatý až jedovatý. Kôra sa v minulosti v ľudovom liečiteľstve používala ako tonikum na trávenie, listy a kvety sa uplatňovali pri zápale úst a hltana. Môže spôsobiť nevoľnosť a problémy krvného obehu. Citlivým osobám sa môžu prejaviť dýchacie problémy v blízkosti kvitnúcich kríkov. Výskyt: Svetlé listnaté lesy a kroviny, tiež pestovaný v živých plotoch v parkoch a v mestskej zeleni. Podobné druhy: Čiernymi plodmi je druh podobný ríbezli čiernej (Ribes nigrum) alebo rešetliaku prečisťujúcemu (Rhamnus catharticus). V mestskej zeleni sa často pestuje zob vajcovitolistý (Ligustrum ovalifolium). Lonicera tatarica (zemolez tatársky) Čeľaď: Caprifoliaceae (zemolezovité) Opis: Husto rozkonárený ker s protistojnými podlhovasto vajcovitými listami. Ružové alebo biele kvety vyrastajú v dvojiciach v pazuchách listov. Na jeseň nesie množstvo lesklých červených dvojbobúľ. Jedovatosť: Viac alebo menej sú jedovaté plody všetkých u nás voľne rastúcich a pestovaných druhov rodu zemolez (Lonicera). Plody obsahujú xylosteín, xylostosidín, saponíny, horčiny, triesloviny, organické kyseliny a menšie množstvá cyanogénnych glykozidov. Chemizmus rastliny nie je podrobne preskúmaný. Listy pravdepodobne nie sú jedovaté. Výskyt: Listnaté lesy, tiež parky, mestská zeleň. Pochádza z južných častí Ruska. Podobné druhy: Viaceré druhy rodu zemolez (Lonicera) s červenými, oranžovými alebo čiernymi plodmi. Nebezpečné môžu byť zámeny s ovocnými druhmi napr. ríbezľa (Ribes). Lycium barbarum (kustovnica cudzia) Čeľaď: Solanaceae (ľuľkovité) Opis: Husto rozkonárený tŕnitý ker vysoký 1 – 2 m s elipsovitými až kopijovitými listami. Kvety fialovej farby vyrastajú v pazuchách listov po 1-3. Plody sú červené až oranžové bobule. Jedovatosť: Jedovatá je celá rastlina. Chemické zloženie obsahových látok nie je dostatočne preskúmané, uvádzajú sa glykozidovo viazané dusíkaté látky s parasympatickou aktivitou,

36

uvádza sa aj prítomnosť l-hyoscyamínu. Požitie plodov vyvoláva rozšírenie zreničiek a pocit smädu. Listy bývajú príčinou otráv hospodárskych zbvierat. Výskyt: Rumoviská, okraje komunikácií, mestská zeleň. Pochádza z Číny. Podobné druhy: Zámena by mohla nastať s plodmi ruže šípovej (Rosa canina), dráča obyčajného (Berberis vulgaris) alebo hlohu (Crataegus). Lycopodium clavatum (plavúň obyčajný) Čeľaď: Lycopodiaceae (plavúňovité) Opis: Trváca bylina s plazivou stonkou, ktorá je charakteristicky vidlicovite rozkonárená. Listy sú drobné, čiarkovito kopijovité, vyrastajúce v špirále okolo stonky. Výtrusné klasy (strobily) vyrastajú po dvoch vzpriamených na stopkatých útvaroch. Jedovatosť: Výtrusy obsahujú mastný olej, sporonín, živica, guma, organické kyseliny. Používal sa na posýpanie piluliek, na zhotovenie zasýpacích práškov pri kožných chorobách, niekedy sa používal na liečbu reumatizmu. Preukázalo sa, že je jedovatý, navyše sa jedná o zákonom chránený druh, preto sa v nesmie používať. V minulosti používal na zaisťovanie odtlačkov prstov aj v pyrotechnike, do bengálskeho ohňa a pod. Výskyt: Ihličnaté lesy a vresoviská na kyslých substrátoch. Podobné druhy: Iné druhy plavúňov (trieda Lycopodiopsida) – všetky sú zákonom chránené! Podobné listy majú tiež pestované vresovce (Erica). Magnolia × soulangeana (magnólia Soulangeova) Čeľaď: Magnoliaceae (magnóliovité) Opis: Ker s veľkými (až 10 cm v priemere!) mnohopočetnými kvetmi bielej až ružovej farby. Kvety rozkvitajú v apríli až máji pred olistením. Listy sú kožovité celistvookrajové široko elipsovité. Drevnatejúce plodstvá mechúrikov sa podobajú šiškám ihličnanov. Jedovatosť: Ako všetky rastliny čeľade magnóliovité – vyznačuje sa účinkom obsiahnutých glykozidov na srdce a krvný obeh. Výskyt: Parky, mestská zeleň, predzáhradky. Uvedený druh je hybrid vzniknutý krížením dvoch druhov magnólií pôvodom z Číny. Podobné druhy: Iné pestované druhy rodu. Pre podobnosť veľkosti, tvaru alebo lesku listov môže byť zamenený za niektorý bežne pestovaný ovocné druh (napr. čerešňa, hruška). Listami sú podobné tiež viaceré pestované druhy rodu rododendron (Rhododendron). Mahonia aquifolium (mahónia cezmínolistá) Čeľaď: Berberidaceae (dráčovité) Opis: Ker s kožovitými perovito zloženými listami (lístky listov sú ostnito zubaté). Kvety sú žlté, plody modré bobule. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá. Obsahuje izochinolinínové alkaloidy (najviac v koreňoch 2,5 – 5 %, v plodoch iba 0,6 %) a berberín, magnoflorín. Smrteľná otrava plodmi je málo pravdepodobná. Príznaky otravy (zvracanie, hnačka, tachykardia) nastávajú až po požití ca 50 plodov. Výskyt: V okrasnom záhradníctve sa pestuje pre listy podobné cezmíne, žlté kvety a modré plody. Parky, mestská zeleň, v teplejších oblastiach tiež splanieva. Pochádza zo Severnej Ameriky. Podobné druhy: Listami je najviac podobná cezmína ostrolistá (Ilex aquifolium).

37

Maianthemum bifolium (tôňovka dvojlistá) Čeľaď: Liliaceae (ľaliovité) Opis: Nízka (20 cm) trváca bylina s jedným alebo s dvoma srdcovitými listami. Kvety sú biele drobné, 4-početné, usporiadané v strapci, plody sú červené bobule. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá. Obsahové látky sú málo preskúmané. Rastlina obsahuje steroidné saponíny a kyselinu chelidónovú. Pri otravách dochádza k zvracaniu, nevoľnostiam, bolestiam hlavy, žalúdočným a črevným poruchám. Výskyt: Tienisté ihličnaté a listnaté lesy. Niekedy sa pestuje aj v záhradách a v parkoch. Podobné druhy: Plodmi je podobná s konvalinkou voňavou (Convalaria majalis). Nebezpečná môže byť zámena s ríbezľou (Ribes) alebo s lesnými plodmi. Myristica fragrans (muškátovník voňavý) Čeľaď: Myristicaceae (muškátovníkovité) Opis: Dvojdomý strom rastúci v tropických oblastiach vysoký až 20 m s kužeľovitou korunou. Listy sú striedavé, podlhovasto vajcovité. Plodom je kôstkovica 4-6 cm dlhá, v čase zrelosti pukajúca. Semená majú červený miešok. Jedovatosť: Semeno a miešok sú bohaté na tuky a éterické oleje, ale aj na živice. Využívajú sa v potravinárstve, lekárnictve a v kozmetike. Olej z rastliny zmierňuje bolesti svalov, artritické bolesti, zažívacie ťažkosti, žalúdočné kŕče a nevoľnosť. Podporuje trávenie a má stimulujúce účinky, vo veľkých množstvách má narkotické a halucinogénne účinky. Dávka 5 g je už toxická! Výskyt: Úžitková rastlina, semeno zrelého plodu známe ako muškátový orech a jeho oplodie (muškátový kvet) sa používajú ako koreniny. Pochádza z Molúk. Podobné druhy: V kuchyni medzi používanými koreninami by mal byť jednoznačne rozlíšiteľný. Narcisus pseudonarcissus (narcis žltý) Čeľaď: Amaryllidaceae (amarylkovité) Opis: Trváca bylina (vysoká 20 – 50 cm) s dlhými listami, stvolom zakončeným najčastejšie jediným veľkým kvetom sýtožltej farby. Plod je tobolka s čiernymi semenami. Jedovatosť: V cibuli sú alkaloidy narcisín a lykorín ako aj horké látky. Po požití vyvoláva zvracanie, dusenie, hnačku, kolaps s príznakom ochrnutia a lokálne dráždi pokožku. V minulosti sa používal ako dávidlo. Keďže ide o jedovatú rastlinu, ktorá môže podráždiť pokožku, používa sa dnes len v homeopatických prostriedkoch proti nádche a kašľu. Výskyt: Záhrady, parky, mestská zeleň. Pôvodný v juhozápadnej Európe. Podobné druhy: Známe sú otravy, ktoré vznikajú pri zámene s kuchynskou cibuľou – cesnakom cibuľovým (Allium cepa). Narcis biely (Narcisus poëticus) s bielym okvetím a žltou pakorunkou sa tiež často pestuje ako okrasná rastlina. Nerium oleander (oleander obyčajný) Čeľaď: Apocynaceae (zimozeleňovité) Opis: Ker alebo nízky strom s kožovitými vždyzelenými listami úzko elipsovitého tvaru. Kvety sú 5-početné, rôznych farieb (červené, ružové, žlté, biele). Jedovatosť: Jedovatá je celá rastlina, najmä listy. Listy obsahujú kardiotonicky pôsobiace glykozidy (až 1,5 %), z ktorých hlavný je oleandrín a deacetyloleandrín, neriín a neriantín. Posledné dva uvádzané sú podľa niektorých autorov iba štiepnymi produktami strofantínu. Otrava po intoxikácii z 5 – 7 rozžutých listov a prejavuje sa zvracaním, rozšírením zreničiek,

38

kŕčmi, nepravidelným tepom až zlyhaním dychu, studeným potom, neskôr sa objavuje cyanóza a teplota tela stúpa k 40°C. Prognóza otravy oleandrom je vždy vážna. Pri kontakte so šťavou listov vznikajú dermatitídy. Vôňa kvetov môže zapríčiniť bolesti hlavy a závraty. Med z oleandrových kvetov je podľa literárnych údajov tiež jedovatý. V južnej Európe sa listy používali ako prostriedok na hubenie myší a potkanov. Výskyt: Pestovaná interiérová okrasná drevina, ktorá sa počas letných mesiacov premiestňuje do mestskej zelene do predzáhradiek v mobilných nádobách. Areál pôvodného rozšírenia je oblasť Stredozemného mora. Podobné druhy: Listami je podobný s druhmi rodu rododendron (Rhododendron). Nicotiana tabacum (tabak virgínsky) Čeľaď: Solanaceae (ľuľkovité) Opis: U nás jednoročná bylina vysoká 1 – 2 m s veľkými listami vajcovitého tvaru. Kvety vo vrcholových súkvetiach majú zvonovitý zelený kalich a ružovú až červenú korunu s dlhou korunnou rúrkou. Plod je vajcovitá tobolka. Jedovatosť: Všetky časti rastliny obsahujú jedovatý alkaloid nikotín. Listy obsahujú alkaloid nikotín v množstve 1 – 10 %. Zapríčiňuje zúženie ciev, čo vedie k zvýšeniu krvného tlaku. Taktiež atakuje centrálnu nervovú sústavu. Smrť môže nastať v prípade paralýzy dýchania. V minulosti bol používaný ako insekticíd. Ďalším alkaloidom tabaku je anabazín, ktorý sa používa ako insekticíd. Výskyt: Polia v najteplejších oblastiach. Pochádza zo Strednej Ameriky. Podobné druhy: Príbuzné a podobné druhy sa pestujú ako okrasné v záhradách. Paeonia officinalis (pivonka lekárska) Čeľaď: Paeoniaceae (pivonkovité) Opis: Trváca až 60 cm vysoká bylina s hladkou stonkou. Listy sú delené na elipsovité úkrojky. Kvety sú veľké (až 15 cm), najčastejšie purpurové, ružové alebo biele, kultúrne formy majú často kvety plné. Kvitne v máji až v júni. Plodom je mechúrik s vajcovitými, v čase zrelosti s modročiernymi lesklými semenami. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá. Obsahuje antokyánový glykozid paeonín, cyanín, triesloviny. V minulosti sa používala ako liečivá rastlina pri epilepsii, kŕčoch, nervových chorobách a pod. Výskyt: Záhrady a parky, mestská zeleň. Pivonka pochádza z Číny. Podobné druhy: Podobná pivonka krovitá (Paeonia suffruticosa) s drevnatými stonkami sa tiež pestuje ako okrasná rastlina v záhradách. Papaver somniferum (mak siaty) Čeľaď: Papaveraceae (makovité) Opis: Jednoročná bylina s modrasto oinovatenými listami a veľkými vrcholovými kvetmi. Kvety sú biele, ružovkasté, červené, fialové, často s tmavou škvrnou na báze korunných lupienkov. Plodom je tobolka s veľkým počtom semien. Jedovatosť: Z nedozretých makovíc maku sa získava biela mliečna šťava (latex), z ktorej sa po vysušení stáva ópium. Obsahuje až 20 – 25 % alkaloidov, z toho v prevažnej miere morfín, narkotín, papaverín, tebaín, kodeín a ďalšie. Zrelé semená maku obsahujú už len 0,01 % alkaloidov. Otravy po konzumácií čerstvých rastlinných častí nie sú známe. V minulosti sa prípady otráv vyskytovali pomerne často, pretože malým deťom podávali odvar z nezrelých makovíc ako uspávací čaj. Symptómy otravy sú ťažké poškodenie dýchania a zúženie zreníc.

39

Priemyselne vyrábané liečivá pôsobia ako analgetikum, narkotikum, spazmolytikum, antitusikum a antidiarotikum. Výskyt: Polia a záhrady. Pochádza pravdepodobne z oblasti Stredozemného mora alebo Malej Ázie. Podobné druhy: Farbou kvetu je podobný mak pochybný (Papaver dubium), ktorý rastie na okrajoch polí a v lesostepných biotopoch. Ako okrasné sa pestujú v záhradách iné druhy ako napríklad mak východný (Papaver orientale) alebo mak záhradný (Papaver pseudo-orientale). Paris quadrifolia (vranovec štvorlistý) Čeľaď: Liliaceae (ľaliovité) Opis: Trváca bylina (vysoká 10 – 40 cm) s podzemkom a s charakteristickým praslenom štyroch široko elipsovitých listov. Uprostred listov vyrastá jediný vrcholový kvet, neskôr čiernomodrá bobuľa. Rastlina je známa pod ľudovým názvom „vranie oko“. Jedovatosť: Celá rastlina je prudko jedovatá. Prípady otravy sú známe pri požití bobúľ. Týka sa to najmä detí, ktoré si zamenia plody vranovca s čučoriedkami. Jed (paridín a paristyfín) je obsiahnutý hlavne v bobuliach a v koreňoch. Príznaky otravy sú nevoľnosť, vracanie, hnačky, kŕče v bruchu, bolesti hlavy, silné zúženie zreníc, ochrnutie dýchacích ciest. Výskyt: Vlhkejšie listnaté a zmiešané lesy. Podobné druhy: Čierne plody si deti môžu omylom zameniť napr. s bobuľami brusnice čučoriedkovej (Vaccinium myrtillus). Parthenocissus quinquefolia (pavinič päťlistý) Čeľaď: Vitaceae (viničovité) Opis: Liana (až 10 m) s úponkami, na konci pri dotyku s podkladom rozšírené do priliepavých platničiek, s dlaňovito zloženými listami ktoré sa na jeseň prefarbujú do odtieňov červenej a s modročiernymi plodmi. Jedovatosť: Plody sú nechutné, mierne jedovaté. Obsahové látky sú nedostatočne preskúmané. Výskyt: Listnaté lesy, cintoríny, mestská zeleň (často pokrýva múry a steny budov). Pochádza zo Severnej Ameriky. Podobné druhy: Podobný druh je pavinič trojlaločný (Parthenocissus quinquefolia). Plody si deti môžu omylom zameniť s bobuľami viniča hroznorodého (Vitis vinifera). Phaseolus vulgaris (fazuľa záhradná) Čeľaď: Fabaceae (bôbovité) Opis: Jednoročná vzpriamená alebo ovíjavá bylina s trojpočetnými listami, bielymi kvetmi v strapcovitých súkvetiach. Plod je struk so semenami obličkovitého tvaru. Jedovatosť: Surové semená sú mierne jedovaté. Varením sa jedovatosť stráca. Toxické proteíny lektíny, známe pod súhrnným názvom fazín, pôsobia ako inhibítory syntézy proteínov. Otravy surovými semenami sa vyskytli najmä pri deťoch a pri vegetariánoch. Otravy sa prejavuje vracaním, nevoľnosťou, hnačkami a bolesťami žalúdka. Výskyt: Záhrady a polia. Podobné druhy: Zámena je možná s viacerými zástupcami čeľade bôbovité (Fabaceae). V záhradách sa často pestuje ako okrasná rastlina fazuľa šarlátová (Phaseolus coccineus) s veľkými, rôzne sfarbenými kvetmi v bohatom súkvetí. Toxicita surových semien je väčšia ako pri fazuli záhradnej.

40

Physalis alkekengi (machovka čerešňová) Čeľaď: Solanaceae (ľuľkovité) Opis: Trváca bylina (až 80 cm vysoká) so striedavými široko vajcovitými listami, bielymi kvetmi a s nafúknutým kalichom oranžovej farby ukrývajúcim oranžovú bobuľu veľkosti čerešne. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá, najmenej jedovaté sú zrelé plody. Obsahuje laktóny, pyrolidínové a sekotropánové alkaloidy. Požitie nezrelých plodov alebo iných častí rastliny spôsobuje žalúdočné problémy. Výskyt: Pestovaný často v záhradách, niekedy splanieva v listnatých lesoch teplejších oblastí. Používa sa aj v interiéroch v suchých kyticiach. Podobné druhy: V obchodnej sieti sa predávajú ako ovocie chutné plody machovky peruánskej (Physalis peruviana). Phytolaca americana (líčidlo americké) Čeľaď: Phytolacaceae (líčidlovité) Opis: Jednoročná mohutná bylina so striedavými listami, strapcovitými súkvetiami nenápadných kvetov. V čase zrelosti môžu lákať na požitie čierne bobule. Jedovatosť: Obsahuje triterpénové saponíny, fytolakozidy, lektíny a glykoptroteíny. Vyššie dávky môžu spôsobiť hnačky a vracanie. Výskyt: Záhrady (v teplejších oblastiach sa rozmnožuje aj samovýsevom), rumoviská. Pochádza zo Severnej Ameriky. Podobné druhy: Bobule líčidla si najmä deti môžu omylom zameniť za plody viniča hroznorodého (Vitis vinifera) alebo ríbezle čiernej (Ribes nigrum). Polygonatum multiflorum (kokorík mnohovetý) Čeľaď: Liliaceae (ľaliovité) Opis: Trváca bylina (30 – 100 cm vysoká) s podzemkom so široko elipsovitými listami, bielymi kvetmi v počte 2 – 6 a neskôr s tmavomodrými bobuľami veľkosti hrachu. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá, najmä plody. Obsahuje steroidné saponíny, glykozidy a organické kyseliny. Otravy spôsobuje vysoký obsah saponínov v rastline, najmä v plodoch. Po požití sa objavujú gastrointestinálne poruchy sprevádzané krvavými hnačkami. Výskyt: Listnaté lesy a kroviny. Podobné druhy: U nás rastie viacero druhov kokoríkov (Polygonatum) s bielymi kvetmi a modrými alebo červenými bobuľami. Všetky sú jedovaté. Primula obconica (prvosienka kalíškatá) Čeľaď: Primulaceae (prvosienkovité) Opis: Trváca bylina s prízemnou listovou ružicou. Listy sú žľaznato chlpaté, srdcovité so zúbkatým okrajom. Kvety v okolíkoch môžu byť červenej, ružovej alebo fialovej farby. Pestovaná v interiéri kvitne po celý rok. Jedovatosť: Jedovatá je celá rastlina. Pri zástupcoch rodu prvosienka (Primula) sú hlavnými obsahovými látkami saponíny. Pri izbových prvosienkach je však toxikologicky významná prítomnosť benzochinónového derivátu primínu. Primín je výrazný kontaktný alergén spôsobujúci závažné dermatitídy. Výskyt: Okrasná interiérová rastlina. Pôvodná v západnej Číne. Podobné druhy: Podobné účinky majú ďalšie prvosienky pestované v interiéri a to prvosienka slezovitá (Primula malacoides) a prvosienka čínska (P. praenitens). Prejavy

41

precitlivenosti na voľne rastúce druhy v našej prírode sú naopak vzácne. Nebezpečná môže byť zámena s divorastúcimi druhmi prvosienka jarná (P. veris) a prvosienka vyššia (P. elatior), ktoré sa zbierajú ako liečivé. Pyracantha coccinea (hlohyňa šarlátová) Čeľaď: Rosaceae (ružovité) Opis: Tŕnitý ker (2 – 3 m vysoký) so vždyzelenými tmavozelenými listami. Na jeseň je nápadný množstvom oranžových malvičiek. Jedovatosť: Semená obsahujú cyanogénne glykozidy. Ich konzumovanie vo väčšom množstve vyvoláva bolesti brucha a zvracanie. Doteraz nie je známy prípad vážnej otravy plodmi. Výskyt: Parky a mestská zeleň. Pochádza z juhovýchodnej Európy a Malej Ázie. Podobné druhy: Zámena je pravdepodobná s druhmi rodu jarabina (Sorbus) alebo hloh (Crataegus). Ranunculus acris (iskerník prudký) Čeľaď: Ranunculaceae (iskerníkovité) Opis: Trváca bylina (vysoká 10 – 100 cm) s dlaňovito strihanými listami a žltými kvetmi, neskôr s plodstvami drobných nažiek. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá, obsahuje toxickú látku protoanemonín so silným dráždivým účinkom. Pôsobí ako mitotický jed. Iskerník prudký sa v minulosti používal pri dne, ischiase alebo pri kožných problémoch. Dnes sa používa už len zriedkavo v homeopatii, pretože je jedovatý. Výskyt: Lúky a pasienky. Podobné druhy: Žlto kvitnúce druhy rodu iskerník (Ranunculus), veternica (Anemone), blyskáč (Ficaria), žltohlav (Trollius). Všetky sú jedovaté. Rhododendron sp. (rododendron) Čeľaď: Ericaceae (vresovcovité) Opis: Stromy alebo kry so stálozelenými alebo opadavými celistvookrajovými listami. Kvety rôznej farby sú usporiadané v strapcovitom súkvetí. Plodom je tobolka. Je známych niekoľko tisíc botanických druhov, hybridov a kultivarov. Jedovatosť: Jedovaté látky sa nachádzajú v listoch, plodoch aj v kvetoch: diterpenický ecetylandromedol, arbutín, rodoxantín, asebotín a flavonoidy. Jedovatosť zástupcov rodu Rhododendron je doposiaľ málo preskúmaná, najväčšia pravdepodobnosť intoxikácie je pri domácich zvieratách. Tiež boli zaznamenané otravy zvierat v zoologických záhradách v prípadoch, kedy ich návštevníci kŕmili listami okrasných krov. Pri deťoch môže dôjsť k intoxikácii kvetným nektárom. Symptómy otravy rastlinami obsahujúcimi acetylandromedol sú nadmerné slinenie, nauzea, kŕče v črevách, závraty, podráždenie pokožky a slizníc. U zvierat stačí na vyvolanie týchto prejavov iba 1 g čerstvých listov. Výskyt: Viacero druhov rododendronov sa pestuje v súkromných aj botanických záhradách, vyskytujú sa aj v mestskej zeleni. Rododendron indický (Rhododendron indicum) sa pestuje ako interiérová rastlina, známa pod názvom azalka. Pestované rododendrony pochádzajú najčastejšie z východnej Ázie a mierneho pásma Severnej Ameriky. Podobné druhy: Podobné listy má oleander obyčajný (Nerium oleander).

42

Rhamnus catharticus (rešetliak prečisťujúci) Čeľaď: Rhamnaceae (rešetliakovité) Opis: Ker (4 – 6 m vysoký) s protistojnými vajcovitými až široko elipsovitými listami, zelenkastými voňavými kvetmi a čiernymi alebo žltými plodmi. Jedovatosť: Plody obsahujú antrachinínové zlúčeniny (antrachinóny, antranoly, ramnokatartín), horčiny, cukry, flavónové glykozidy, organické kyseliny, vitamín C. Používajú sa ako laxans, metabolikum, diuretikum pri tráviacich ťažkostiach, chronických kožných vyrážkach, reume, pri nečinnosti hrubého čreva. Výskyt: Kroviny nížin a pahorkatín, lužné lesy. Podobné druhy: Zámena je najviac pravdepodobná s krušinou jelšovou (Frangula alnus) alebo s čremchou strapcovitou (Padus racemosa), ktoré majú čierne plody. Rhus typhina (sumach pálkový) Čeľaď: Anacardiaceae (mydlovníkovité) Opis: Strom alebo ker s perovito zloženými listami a s nápadnými červeno sfarbenými kužeľovitými súplodiami zamatových nažiek. Jedovatosť: Všetky časti rastliny sú jedovaté. Pri požití časti rastliny dochádza k žalúdočným a črevným ťažkostiam, zvracaniu, hnačkám. Latex v kontakte s pokožkou môže spôsobiť zápaly, v prípade kontaktu s očami dochádza k zápalom spojiviek a rohovky. Výskyt: Parky, mestská zeleň. Pochádza z východnej časti Severnej Ameriky. Podobné druhy: Podobný druh je pajaseň žliazkatý (Ailanthus altissima), ktorý sa tiež často pesuje v mestskej zeleni. Ricinus communis (ricín obyčajný) Čeľaď: Euphorbiaceae (prýštecovité) Opis: Mohutná (do 2 m vysoká) jednoročná bylina s dlaňovito dielnymi listami. Strapcovité súkvetie obsahuje jednopohlavné kvety. Plody sú ostnaté tobolky s mramorovanými semenami. Jedovatosť: Semená obsahujú až 50 % oleja, 20 % bielkovín medzi nimi veľmi jedovatý toxalbumín ricín. 1 mg ricínu je izolovateľný z 1 g semien. Jediné semeno (s hmotnosťou 0,25 g) obsahuje toxickú dávku pre dospelého človeka. Smrteľná dávka sa uvádza 6 semien. Zahrievaním sa ricín rozkladá a takto upravený olej sa používa v medicíne dodnes ako účinné preháňadlo, v technike má využitie ako mazací olej. Výskyt: Okrasný pestovaný druh v predzáhradkách a v mestskej zeleni. Pochádza z Afriky, kde rastie ako ker alebo strom. Podobné druhy: Vo vegetatívnom stave morfologicky jednoznačne odlíšiteľný druh – nemá podobné druhy. Nebezpečná zámena semien (svojim vzhľadom lákajúcim na konzumáciu!) by nastala pri zámene s podobnými semenami dyne červenej (Citrullus lanatus), fazule záhradnej (Phaseolus vulgaris) alebo s nažkami slnečnice ročnej (Helianthus annuus). Robinia pseudoacacia (agát biely) Čeľaď: Fabaceae (bôbovité) Opis: Strom alebo ker s nepárno perovito zloženými listami, bielymi kvetmi vo visiacich strapcoch a s plodmi strukmi. Jedovatosť: Okrem kvetov je celá rastlina jedovatá. Semená, kôra a korene obsahujú toxalbumíny robín a fazín, ktoré spôsobujú aglutináciu červených krviniek a glykozid robinín a akaciín. Otrava sa prejavuje bolesťami brucha, hnačkou, namáhavým dýchaním, slabosťou

43

srdca a kŕčmi, ktoré končia ochrnutím a smrťou. Ťažkú otravu môže spôsobiť konzumácia už piatich semien. Výskyt: Listnaté lesy a kroviny, tiež parky, mestská zeleň. Agát biely pochádza zo Severnej Ameriky. Je to invázny druh, ktorý sa nebezpečne šíri najmä v teplejších oblastiach. Podobné druhy: Známe sú tragické zámeny za štedrec ovisnutý (Laburnum anagyroides). Sambucus ebulus (baza chabzdová) Čeľaď: Caprifoliaceae (zemolezovité) Opis: Trváca, až 2 m vysoká, odporne páchnuca bylina s nepárno perovito zloženými listami. Lístky majú pílkovitý okraj. Kvety sú biele alebo ružové vo vrcholíkovitých plochých súkvetiach. Plody sú drobné čierne kôstkovice. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá, najmä plody so semenami. Obsahuje glykozidy (sambunigrín), horčiny, organické kyseliny, saponíny, triesloviny. Po konzumácii čerstvých plodov vzniká zvracanie a hnačky. Výskyt: Rúbaniská, pasienky, krovinaté stráne, rumoviská, okraje cestných komunikácií a železničných násypov. Podobné druhy: Ľahko sa môže omylom zameniť s podobnou bazou čiernou (Sambucus nigra), ktorej súkvetia a plody sa zbierajú ako liečivé. Aj táto rastlina je vo väčších dávkach jedovatá. Sansevieria trifasciata (sansevieria trojpása) Čeľaď: Agavaceae (agávovité) Opis: Trváca bylina s podzemkom, s dlhými až 90 cm dužinatými celistvookrajovými kopijovitými listami, ktoré majú kresbu bielych alebo žltkastých škvŕn (priečne pruhovanie). Kvitne zriedka bielymi voňavými kvetmi. Plodom je bobuľa. Jedovatosť: Jedovatá je celá rastlina pre obsah steroidných saponínov, typických pre čeľaď agávovitých (Agavaceae). Po zjedení vzniká zvracanie, bolesti hlavy a gastrointestinálne poruchy. Smrteľné otravy však neboli zaznamenané. Výskyt: Okrasná interiérová rastlina je známa pod ľudovým názvom „svokrin jazyk“. Pochádza zo západnej Afriky. Podobné druhy: Morfologicky jednoznačne odlíšiteľný druh – nemá podobné druhy. Solanum tuberosum (ľuľok zemiakový, zemiak) Čeľaď: Solanaceae (ľuľkovité) Opis: Jednoročná bylina so stonkovými hľuzami. Listy sú perovito zložené. Kvety vo vrcholíkoch majú bielu alebo svetlofialovú korunu. Plodom je guľovitá žltozelená bobuľa veľkosti čerešne. Jedovatosť: Celá nadzemná časť, najmä plody obsahujú toxický alkaloid solanín. Podzemné časti (hľuzy) nie sú jedovaté, pokiaľ neboli vystavené účinkom svetla (klíčky, zelené časti hľúz). Otrava sa prejavuje zvracaním, bolesťami hlavy a brucha, hnačkami. Výskyt: Potravinová plodina, pestuje sa na celom území Slovenska kvôli škrobovitým hľuzám. Zemiak pochádza z Južnej Ameriky. Podobné druhy: Morfológiou listov je najviac podobný rajčiak jedlý (Lycopersicon esculentum).

44

Sorbus aucuparia (jarabina vtáčia) Čeľaď: Rosaceae (ružovité) Opis: Ker alebo strom (15 – 20 m vysoký) s perovito zloženými listami, bielymi kvetmi v metlinatých chocholíkoch a červenými malvičkami. Jedovatosť: Liečebne sa využíva najmä preháňavý a močopudný účinok plodov a ako zdroj vitamínov (vitamín C v dvojnásobnom množstve oproti citrónom). Parasorbínová kyselina v čerstvých plodoch je mierne toxická. Konzumovanie väčšieho množstva čerstvých plodov sa neodporúča pre obsah amygdalínu v semenách (vzniká jedovatý kyanovodík). Otrava je zriedkavá. Prejavuje sa nevoľnosťou, zvracaním a bolesťami brucha. Výskyt: Ihličnaté lesy, kosodrevina, rúbaniská, tiež mestská zeleň. Podobné druhy: Niekedy sú od seba ťažko odlíšiteľné početné druhy rodu jarabina (Sorbus). Možná zámena aj s hlohom (Crataegus), prípadne s inými drevinami, ktoré majú červené plody. Symphoricarpos albus (imelovník biely) Čeľaď: Caprifoliaceae (zemolezovité) Opis: Husto rozkonárený ker, do 2 m vysoký s vajcovitými protistojnými listami. Kvety sú drobné, bielej až ružovej farby. Na jeseň je nápadný bielymi bobuľami veľkosti hrachu. Jedovatosť: Jedovaté sú najmä plody, v ktorých sa nachádzajú saponíny, kyselina ursolová a ďalšie doteraz nepreskúmané látky. Pre deti sú príťažlivé bobule, ktoré po stlačení hlučne pukajú. Už samotný dotyk rastliny s pokožkou môže vyvolať podráždenie. Po požití 3 – 4 plodov sa väčšinou neprejavujú symptómy otravy, niekedy dochádza k nevoľnosti a hnačkám. Pri požití množstva plodov nastáva črevná kolika, kŕče a viacnásobné zvracanie. Výskyt: Parky, mestská zeleň, okraje komunikácii. Pochádza zo Severnej Ameriky. Podobné druhy: V čase výskytu plodov morfologicky jednoznačne odlíšiteľný druh. Tanacetum vulgare (vratič obyčajný) Čeľaď: Asteraceae (astrovité) Opis: Trváca (okolo 1 m vysoká) bylina, s perovito strihanými listami a s početnými žltými úbormi (bez jazykovitých kvetov) nahlúčenými na vrchole stonky. Jedovatosť: Rastlina obsahuje jedovatý tujón, ďalej horčiny, flavonoidy, živice, kyselinu galovú, silice. V ľudovom liečiteľstve sa používal na vyháňanie črevných parazitov domácich zvierat a človeka, čo sa dnes považuje za neprípustné. Výskyt: Rumoviská, opusteniská, rúbaniská, cestné priekopy. Podobné druhy: V čase kvitnutia morfologicky jednoznačne odlíšiteľný druh. Taxus baccata (tis obyčajný) Čeľaď: Taxaceae (tisovité) Opis: Dvojdomý ker alebo strom s hnedočervenou borkou, podobný ihličnanom. Listy (20 – 30 mm) sú vždyzelené, dvojradovo usporiadané. Semenné bobule sú červenej farby. Jedovatosť: Prudko jedovaté sú všetky časti rastliny okrem červeného mieška (pozor – semená vo vnútri semenných bobúľ sú jedovaté!). Obsahujú zmes alkaloidov – tzv. taxín, glykozid taxatín a i., pričom najvyšší obsah jedovatých látok v rastline je na jeseň a v zime. Po 1 – 2 hodinách od požitia dochádza k nevoľnosti, zvracaniu, závratom a črevnej kolike. Spôsobuje centrálne rozrušenie a ochrnutie predovšetkým centra dýchania, má silný účinok na srdce a pôsobí dráždivo na žalúdok a črevá. Postihnutá osoba má rozšírené zrenice, povrchné dýchanie, tachykardia je vystriedaná brachykardiou, dochádza k stratám vedomia a smrť

45

nastáva ochrnutím dýchacej sústavy. Listy tisu sa v minulosti využívali napríklad pri reumatizme alebo pri chorobách močových ciest. Keďže tento druh môže spôsobiť smrteľnú otravu, dnes sa už nepoužíva. Výskyt: Parky, mestská zeleň, tiež tienisté zmiešané lesy. Podobné druhy: Nebezpečná je zámena pri požití ihličia zámenou s iným ihličnatým stromom. Thuja occidentalis (tuja západná) Čeľaď: Cupressaceae (cyprusovité) Opis: Jednodomý strom s ihlanovitou korunou a krátkymi, horizontálne postavenými, plošne rozkonárenými konármi. Listy sú šupinovité protistojne postavené, aromatické. Šišky sú drobné vajcovitého tvaru. Jedovatosť: Šišky, drevo aj listy sú jedovaté. Prítomná je silica s obsahom tujónu, glykozidov, sabinénu, gáfru, trieslovín a i. Po konzumácii rastlinných častí pečeň a obličky vykazujú klinické poškodenia. Smrť nastáva zlyhaním centrálneho nervového systému po silných bolestiach. Pri styku s kožou môže rastlina vyvolať podráždenie. Výskyt: Cintoríny, parky, mestská zeleň (často v živých plotoch). Pochádza zo Severnej Ameriky. Podobné druhy: Pestujú sa aj podobné druhy – tuja východná (T. orientalis) a tuja riasnatá (T. plicata). Zámena je vysoko pravdepodobná aj so zástupcami rodu cypruštek (Chamaecyparis). Tithymalus cyparissias (mliečnik chvojkový) Čeľaď: Euphorbiaceae (prýštecovité) Opis: Trváca trsnatá bylina vysoká 10 – 30 cm s listami čiarkovitými. Súkvetia (žlto až oranžovo sfarbené) sú nahlúčené na vrcholoch konárov. Všetky časti rastliny obsahujú mliečnice, preto po poškodení pletív z rastliny vyteká mliečna šťava (latex). Jedovatosť: Toxikologicky významná je skupina derivátov ingenanu a euforbolu v latexe mliečnic. Latex spôsobuje silné podráždenie pokožky a slizníc, môžu sa objaviť aj pľuzgiere. Osobitne nebezpečné sú poranenia očí. Po konzumácii ktorejkoľvek časti rastliny sa dostavia zápaly tráviacej sústavy sprevádzané kŕčmi. Výskyt: Suché lúky a pastviny, svetlé lesy a kroviny, pozdĺž ciest. Podobné druhy: Podobný toxikologický význam majú aj ďalšie príbuzné druhy, napr. mliečnik kolovratcový (T. helioscopius), mliečnik obyčajný (T. esula), mliečnik mandľolistý (Tithymalus amygdaloides). Tulipa gesneriana (tulipán Gesnerov) Čeľaď: Liliaceae (ľaliovité) Opis: Trváca bylina (30 cm a viac vysoká), s vajcovitou cibuľou s priemerom 3 cm. Stonka je priama, zakončená jedným veľkým rôzne sfarbeným vrcholovým kvetom. Okvetné lístky sú podlhovasto vajcovité. Kvitne na jar. Listy široko kopijovité, sivozelené. Plod je trojhranná tobolka. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá. Listy, kvety, ale najmä cibule obsahujú alkaloid tulipín, toxické glykozidy: tulipozid A a B. Po konzumácii cibule nastáva nevoľnosť, zvracanie, poruchy srdcovej činnosti. Kontakt s cibuľami, ale aj inými orgánmi rastlín (najmä pri pracovníkoch v záhradníctve) môže spôsobovať vážne dermatitídy.

46

Výskyt: Okrasná rastlina v záhradách a v parkoch – v jarných záhonoch. Používa sa aj na rez kvetov. Areál rozšírenia tulipánu siaha od oblastí Kaspického a Čierneho mora na sever od Malej Ázie a Strednej Ázie a smerom na západ až do južnej a strednej Európy. Podobné druhy: Morfologicky jednoznačne odlíšiteľný druh a veľmi známy rastlinný druh. Tulipán Gesnerov je súborný botanický názov pre záhradné kultivary rôznych východoeurópskych druhov tulipánov. Veratrum album (kýchavica biela) Čeľaď: Liliaceae (ľaliovité) Opis: Mohutná trváca bylina (do 1,5 m vysoká) s podzemkom, so široko elipsovitými listami s oblúkovobežnou žilnatinou, zelenkastými kvetmi v metlinách a plodmi tobolkami. Jedovatosť: Celá rastlina je jedovatá, najmä podzemok. Obsahuje 0,5 – 1 % alkaloidov, napr. protoveratrín, protoveratridín, jervín, pseudojervín, rubijervín (asi 25 %), tuk, glykozidovú horčinu veratramarín a organické kyseliny. Pri požití po predchádzajúcej nevoľnosti nastáva intenzívne kýchanie, pálenie očí, zníženie krvného tlaku až obrna dýchacieho svalstva. Výskyt: Pasienky a horské lúky. Podobné druhy: Listami je veľmi podobný horec bodkovaný (Gentiana punctata). Viburnum rhytidophylum (kalina vráskavolistá) Čeľaď: Caprifoliaceae (zemolezovité) Opis: Vždyzelený ker 3 – 4 m vysoký, s elipsovitými listami s nápadnou žilnatinou. Kvety žltkasto biele vo vrcholíkovitom súkvetí. Kôstkovice sú červené, neskôr čierne. Jedovatosť: Pri deťoch sa vyskytli otravy plodmi (nechutnými), no jedovatá je najmä kôra a listy (glykozid salicín, tanín, horčina viburnín, organické kyseliny, saponíny a iné látky). Príznaky otravy majú široké spektrum od nevoľnosti cez ťažké poruchy tráviaceho ústrojenstva až po problémy s dýchaním. Výskyt: Parky, mestská zeleň. Pochádza z Číny. Podobné druhy: Kalina siripútková (V. lantana) a kalina obyčajná (V. opulus), ktoré rastú u nás v lesných biotopoch, na ich okrajoch a v remízkach. Nebezpečná môže byť zámena súkvetia kaliny so súkvetím bazy čiernej (Sambucus nigra), ktorá sa zbiera ako liečivá rastlina. Viscum album (imelo biele) Čeľaď: Loranthaceae (imelovcovité) Opis: Dvojdomý vždyzelený poloparazitický ker so zdanlivo vidlicovitým rozkonárovaním, listy sú protistojné podlhovasto vajcovitého tvaru. Kvety sú nenápadné žltkastej farby v miestach rozkonárenia. Plody sú biele nepravé bobule s lepkavým oplodím a hranatými semenami. Jedovatosť: V konároch, v listoch a v semenách obsahuje toxické proteíny − viskotoxín, ďalej cholín, acetylcholín, triesloviny, triterpenoidy (kyselina ursolová a oleanová), saponíny, flavonoidy, vosky, živicové kyseliny, cukry, farbivá (xantofyl), slizy. Ako liečivá rastlina sa používa na znižovanie tlaku, pri krvácaniach a vplýva na celkový metabolizmus. Zistené látky s protinádorovým účinkom sa v súčasnosti testujú. Riziko otravy detí je spojené s používaním druhu vo vianočných aranžmánoch. Výskyt: Listnaté lesy, parky. Rastie ako poloparazit na listnatých aj ihličnatých drevinách. Podobné druhy: Veľmi podobným druhom je imelovec európsky (Loranthus europaeus), ktorý rastie na duboch tiež ako poloparazit má opadavé listy a žlté bobule v strapcoch.

47

Použitá literatúra ALTMANN, H. 1998. Jedovaté rastliny a živočíchy okolo nás. Bratislava : Slovo, 1998. 143 s. ISBN 80-85711-34-6 BALOUN, J. – BENEŠ, K. – MINAŘÍK, J. 1982. Farmaceutická botanika. Martin : Osveta, 1982. 418 s. BALOUN, J. – JAHODÁŘ, L. – LEIFERTOVÁ, I. – ŠTÍPEK, S. 1989. Rostliny způsobující otravy a alergie. Praha : Avicenum, 1989. 235 s. BERTOVÁ, L. (ed.) 1984. Flóra Slovenska IV/1. Bratislava : Veda, 1984. 432 s. BERTOVÁ, L. (ed.) 1985. Flóra Slovenska IV/2. Bratislava : Veda, 1985. 320 s. BERTOVÁ, L. (ed.) 1992. Flóra Slovenska IV/3. Bratislava : Veda, 1992. 564 s. BERTOVÁ, L. (ed.) 1998. Flóra Slovenska IV/4. Bratislava : Veda, 1988. 587 s. BÖHM, Č. 1985. Okrasné listnáče našich zahrad. Praha : SZN, 1985. 319 s. CRAZE, R. 2002. Koreniny. Bratislava : Fortuna Print, 2002. 192 s. ISBN 80-88980-62-3 ČERVENKA, M. et al. 1986. Slovenské botanické názvoslovie. Bratislava : Príroda, 1986. 517 s. DOSTÁL, J. 1991. Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín I. Bratislava : SPN, 1991. 775 s. ISBN 80-08-00273-5 DOSTÁL, J. 1992. Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín II. Bratislava : SPN, 1992. 1567 s. ISBN 80-08-00003-1 FUTÁK, J. (ed.) 1966. Flóra Slovenska II. Bratislava : Veda, 1966. 349 s. FUTÁK, J. (ed.) 1982. Flóra Slovenska III. Bratislava : Veda, 1982. 608 s. GOLIAŠOVÁ, K. – BERTOVÁ, L. (eds) 1995. Flóra Slovenska V/1. Bratislava : Veda, 1995. 504 s. ISBN 80-224-422-5 GOLIAŠOVÁ, K. – MICHALKOVÁ, E. (ed.) 2006. Flóra Slovenska V/3. Bratislava : Veda, 2006. 342s. ISBN 80-224-0922-7 GOLIAŠOVÁ, K. – ŠÍPOŠOVÁ, H. (eds) 2002. Flóra Slovenska V/4. Bratislava : Veda, 2002. 836 s. ISBN 80-224-0710-0 GOLIAŠOVÁ, K. (ed.) 1997. Flóra Slovenska V/2. Bratislava : Veda, 1997. 433 s. ISBN 80-224-0481-0 GRUNERT, CH. 1980. Cibuľové a hľuznaté kvetiny. Bratislava : Príroda, 1980. 263 s. HAAGER, J. 1985. Izbové rastliny. Bratislava : Príroda, 1985. 276 s. HLAVA, B. – STARÝ, F. – POSPÍŠIL, F. 1983. Rastliny v kozmetike. Bratislava : Príroda, 1983. 237 s. HURYCH, V. 1996. Okrasné dřeviny pro zahrady a parky. Praha : Květ, 1996. 183 s. ISBN 80-85362-19-8 JAHODÁŘ, L. 2002. Interiérové rostliny způsobující otravy a alergie. In : Městské lesy (sborník vybraných přednášek ze semináře konaného v Luhačovicích v roce 2002 v rámci Dnů zahradní a krajinářské tvorby. Praha : Společnost pro zahradní a krajinářskou tvorbu, 2002, s. 94-97. KREJČA, J. (ed.) 2004. Veľká kniha rastlín, hornín, minerálov a skamenelín. 5. vydanie. Bratislava : Príroda, 2004. 393 s. ISBN 80-07-01188-9 KRESÁNEK, J. – KREJČA, J. 1988. Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. 3. vydanie. Martin : Osveta, 1988. 400 s. KRESÁNEK, J. – DUGAS, D. 1985. Príručný atlas liečivých rastlín. 2. vydanie. Martin : Osveta. 1985. 310 s. ISBN 80-217-0147-1 KRESÁNEK, J. et al. 1977. Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. Martin : Osveta. 1977. 766 s. LONGMAN, D. 1994. Pestujeme izbové rastliny. Bratislava : Slovart, 1994. 191 s. ISBN 80-7145-102-9

48

MAREČEK, F. et al. 1994. Zahradnický slovník naučný 1. Praha : ÚZPI. 1994. 440 s. ISBN 80-85120-51-8 MAREČEK, F. et al. 1996. Zahradnický slovník naučný 2. Praha : ÚZPI. 1996. 541 s. ISBN 80-85120-51-8 MAREČEK, F. et al. 1997. Zahradnický slovník naučný 3. Praha : ÚZPI. 1997. 556 s. ISBN 80-85120-62-3 MAREČEK, F. et al. 1999. Zahradnický slovník naučný 4. Praha : ÚZPI. 1999. 572 s. ISBN 80-86153-60-6 MAREČEK, F. et al. 2001. Zahradnický slovník naučný 5. Praha : ÚZPI. 2001. 685 s. ISBN 80-7271-075-3 MAYR, CH. 1995. Giftfibel. Giftstoffe aus Tier- und Pflanzenwelt. Augsburg : Bechtermünz Verlag, 1995. 154 s. ISBN 3-86047-390-5 MICHALEC, Z. 1977. Člověk a rostliny. Praha : Práca, 1977. 272 s. MIKULA, A. 1989. Plody planých a parkových rostlin. Praha : SPN, 1989. 2. vydanie. 288 s. ISBN 80-04-23826-2 NOVÁK, J. – HÍSEK, K. 1984. Naše jedovaté rostliny. Praha : Albatros, 1984. 213 s. NOVÁK, J. 2007. Jedovaté rostliny kolem nás. Praha : Grada Publishing, 2007. 176 s. ISBN 978-80-247-1549-0 PAMUKOV, D. – ACHTARDŽIEV, Ch. 1988. Prírodná lekáreň. 2. vydanie. Bratislava : Príroda. 1988. 305 s. PODLECH, D. 2002. Liečivé rastliny. Bratislava : Slovart, 2002. 256 s. ISBN 80-7145-673-X. POLUNINOVÁ, M. – ROBBINS, CH. 1994. Léčiva z přírody. Bratislava : Gemini, 1994. 144 s. ISBN 80-85820-23-4 REBMANN, R. 2007. Toxikologie in der Notfallmedizin. http://www.gifte.de/. (19.12.2007). ŠTRBA, P. – GOGOLÁKOVÁ, A. 2004. Nebezpečenstvo ohrozenia zdravia interiérovými rastlinami. In : Výchova k zdraviu a zdravému životnému štýlu IV. Nitra : FPV UKF, edícia Prírodovedec č. 143, 2004, s. 290-294. ISBN 80-8050-739-2 ŠTRBA, P. – KUNA, R. 2004. Rastliny spôsobujúce peľové alergie. In : Výchova k zdraviu a k zdravému životnému štýlu 4. Nitra : FPV UKF, edícia Prírodovedec č. 143, 2004, s. 295-300. ISBN 80-8050-739-2 ŠTRBA, P. – ŠTRBA, B. 2004. Jedovaté okrasné dreviny v podmienkach centrálnych mestských zón. In : Výchova k zdraviu a zdravému životnému štýlu 4. Nitra : FPV UKF, edícia Prírodovedec č. 143, 2004, s. 301-306. ISBN 80-8050-739-2 VALÍČEK, P. et al. 2002. Užitkové rostliny tropů a subtropů. 2. vydanie. Praha : Academia, 2002. 486 s. ISBN 80-200-0939-6 VANČUROVÁ, R. – KÜHN, F. 1968. Poľnohospodárska botanika. Systematika rastlín. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo pôdohospodárskej literatúry, 1968. 488 s. VELGOSOVÁ, M. – VELGOS, Š. 1988. Naše liečivé rastliny. Bratislava : SPN, 1988. 382 s. VOLF, M. et al. 1981. Kvetinárstvo. 2. vydanie. Bratislava : Príroda, 1981. 443 s.

49

3 JEDOVATÉ HUBY (autor kapitoly : doc. RNDr. Roman Kuna, PhD.)

Jedovatosť húb je od pradávna obsahom mnohých mýtov, povier a neuveriteľných legiend. Mnohé sú obsahom ľudského povedomia o hubách aj v súčasnosti. Aj keď sú huby súčasťou stravovania človeka už mnohé storočia, ich jedovatosť je rovnako dlho príčinou mnohých otráv a úmrtí (hoci nie vždy náhodných). Ešte stále je mnoho ľudí presvedčených, že strieborná lyžička sčernie, ak ňou pomiešame pokrm z jedovatých húb, že surová cibuľa pridaná do pokrmu zhnedne a petržlenová vňať zožltne. Rovnako veria, že jedovaté huby majú štipľavú, horkú alebo inak odpornú chuť, že huby, ktoré modrejú, černejú alebo inak menia farbu, sú jedovaté a že jedovaté huby nebývajú červivé ani ohryzené od slimákov. Naopak, napríklad muchotrávka zelená, najnebezpečnejšia z našich húb, farbu nemení, chuť má výbornú a rovnako chutná sa zdá aj larvám hmyzu a slimákom. Viaceré bežne konzumované huby, ako napríklad niektoré druhy hríbov a bedlí, sú v surovom stave jedovaté, preto huby treba vždy tepelne upraviť. Smrteľne a prudko jedovaté huby však nie sú jedlé ani po tepelnej úprave. Neexistuje nijaké univerzálne pravidlo, ako rozoznať jedovaté huby od jedlých. Viaceré povery sú veľmi nebezpečné a podcenenie znalostí o hubách prináša aj tragické udalosti. Napríklad tvrdenia, že: Jedovaté huby sú pestro sfarbené – Nie je to pravda. Viaceré smrteľne jedovaté huby sú biele alebo majú nenápadnou farbu (napr. muchotrávka zelená či muchotrávka končistá). Jedovaté huby nie sú ožierané slimákmi alebo larvami hmyzu – Nie je to pravda, napr. muchotrávka zelená je pre hmyz neškodná a jeho larvy se v nej bežne vyskytujú. Aj slimáky ju bežne vyhľadávajú. Jedovaté huby sčernejú pri styku so strieborným riadom alebo cibuľou – Nie je to pravda. Mnohé huby sčernejú, ale skôr pri vyschnutí a zvädnutí, a to bez ohľadu na prítomnosť cibule alebo riadu a už úplne bez ohľadu na to, či sú jedovaté alebo nie. Dlhé prevarenie či smaženie zlikviduje každý jed. – Nie je to pravda. Iba niektoré jedovaté huby sa po tepelnej úprave stanú jedlými (napr. hríb satanský), avšak väčšina toxínov je vysoko tepelne stabilných a var ich nezničí. Všetky smrteľne jedovaté huby u nás si uchovávajú svoju jedovatosť aj po dlhodobej tepelnej úprave. Ak sa v hubách pomýlim, tak mi bude zle, ale keď si urýchlene nechám vypláchnuť žalúdok, tak sa mi nič hrozného nestane. – Chybný predpoklad. Viaceré smrteľne jedovaté druhy sú zákerné v tom, že otrava sa objaví až veľmi dlho po požití, teda v čase, kedy už je jed vstrebaný. To platí napr. pre muchotrávku zelenú, ale hlavne pre pavučinovec plyšový (príznaky sa objavujú aj po 3 týždňoch, v tom čase už je neodvratné ťažké poškodenie (alebo aj zlyhanie) obličiek a trvalú invaliditu pacienta ( a to v lepšom prípade). Jedovaté huby majú odporné chuť – Nie je to pravda. Naopak, celý rad smrteľne jedovatých húb sú označované ako chuťovo vynikajúce, špeciálne muchotrávka zelená a muchotrávka končistá sú veľmi chutné huby. Čo rastie na pňoch (resp. na dreve), to je jedlé. – Nie je to pravda. Napríklad silno jedovatá kapucnička okrovohnedastá bežne rastie na spadnutých stromoch a pňoch. Ani v súčasnom stave poznania zákonitostí existencie živých organizmov, nie je dostatočne známe, prečo sú huby jedovaté a za akým účelom tvoria také nebezpečné látky. Ak by sme porovnávali jed muchotrávky zelenej s jedom najjedovatejších hadov sveta, tak by ho v jedovatosti predstihol len jed morského hada mornára a austrálskeho tajpana, po uhryznutí ktorým nastáva smrť za niekoľko minút. Kobra indická a naša vretenica za muchotrávkou zelenou v jedovatosti ďaleko zaostávajú. Na smrteľnú otravu dospelého človeka celkom stačí

50

jedna plodnica strednej veľkosti. S určitosťou to nie je výsledok ich stratégie pre spolunažívanie s človekom, ktorý ich často zbiera a pozná ich kladné vlastnosti. Mykotoxíny sú väčšinou druhotné (sekundárne) metabolity, vedľajšie produkty látkovej výmeny húb, niektoré sú vylučované ako odpad, iné majú v živote húb zvláštny význam. Podobne ako sa jedovaté rastliny produkciou toxínov bránia proti ohrýzaniu živočíchmi, aj huby sa svojimi jedmi pravdepodobne bránia tomu, aby ich skonzumovali. Paradoxne, ich najväčšími „konzumentmi“ sú larvy rôzneho hmyzu a slimáky, ktoré však napádajú bez rozdielu huby jedovaté aj jedlé. Oveľa pravdepodobnejšia je hypotéza, že huby pomocou mykotoxínov bojujú a akejsi „chemickej vojne“ o životný priestor s inými pôdnymi mikroorganizmami (najčastejšie s inými hubami a baktériami). Asi najznámejším príkladom takéhoto druhotného metabolitu je penicilín, ktorým huba (Penicillium) bojuje proti baktériám, čo následne využíva človek v boji s bakteriálnymi infekciami. Iba v posledných rokoch vedci začínajú zisťovať, že podobne ako jedy niektorých rastlín aj jedy húb môžu byť zdrojom cenných liečiv, ale tiež iba v posledných rokoch získavame viac vedomostí o možnom mutagénnom a karcinogénnom účinku niektorých druhov húb, často považovaných za jedlé (napríklad niektoré druhy pálivých rýdzikov). Tieto huby dokážu modulovať (meniť, modifikovať) imunitný systém, znižovať krvný tlak, znižovať koncentráciu glukózy a lipidov v krvi, môžu inhibovať rozvoj nádorov, zápalov a rozvoj mikroorganizmov. Moderná veda identifikovala v hubách rozličné aktívne zložky, je zaujímavé, že tieto špecifické aktívne látky nemožno získať z vegetatívneho mycélia húb ale len z plodníc. Ako to často býva v prírode zvykom, jedovatosť a liečivý účinok idú ruka v ruke a hranica medzi konečným efektom je niekedy veľmi jemná (Tabuľka 1).

Tabuľka 1 Príklady izolátov z plodníc bazídiových húb a ich potenciálne využitie v medicíne

Druh huby Produkty Aplikácia (potenciálny) účinok

strmuľka inovaťová Clitocybe nebularis syn. Agaricus nebularis

nebularín (purínový nukleozid) proti rakovinový účinok

hríb smrekový Boletus edulis polypeptid proti rakovinový účinok

kališník hnedooranžový Clitocybe illudens iludíny M a S (sesquiterpény) proti rakovinový účinok

hnojník atramentový Coprinus atramentarius coprinín inhibítor acetaldehyd

dehydrogenázy hnojmík mrvový Coprinus cinereus galektíny bunkové adhezíva

flammulín (polyén) proti rakovinový účinok plamienka zimná Flammulina velutipes

lektín zrážanlivosť krvi alkaloidy (ergosterol) kardiotonický účinok

ganoderány A, B, C (peptidoglykány) redukcia glukózy v krvi

ganoderické kyseliny redukcia cholesterolu antihepatotoxický účinok

heteroglukány proti rakovine, protizápalový účinok

lesklokôrovka lesklá /obyčajná Ganoderma lucidum

lektín zrážanlivosť krvi

51

steroid inhibícia bunkového cyklu

Ganoderma tsugae lanostanoid (ester glukozidu) stimulácia odpadnutia

kožnej chrasty

krásnopórovec zrastený Grifola confluens grifolín antibiotická aktivita

kyseliny glukánové proti rakovinový účinok

grifolán (neutrálny D - glukán proti rakovinový účinok trsovnica lupeňovitá Grifola frondosa

lipidy, peptidoglukány antidiabetický efekt koralovec ježovitý Hericium erinaceum hericenóny C, D a E stimulátor nervovej aktivity

kortinellín antifungálny účinok

eritadenín zníženie tlaku krvi, redukcia cholesterolu, antitrombotické aktivity

lentinán (polysacharid)

húževnatec jedlý Lentinula edodes

tioprolín

stimulácia imunitného systému, zvýšená odolnosť voči AIDS, antivirózny, antibakteriálny, antifungálny a antidiabetický účinok protirakovinový účinok

trámovka plotná Lenzites saepiaria lenzitín antifungálny účinok

sliznačka obyčajná Oudemansiella mucida antibiotikum OM - 1 antifungálny účinok

žilnačka oranžová Phlebia radiata merulinín proti rakovinový účinok

(1-3)-β-D Glukány proti rakovinový účinok hliva lievikovitá Pleurotus citrinopileatus syn. Pleurotus cornucopia lektín zrážanlivosť krvi

hliva ustricová Pleurotus ostreatus lovastín inhibítor HMG CoA reduktázy

schizophyllan (polysacharid) proti rakovinový účinok klanolupeňovka obyčajnáSchizophyllum commune skleroglukán protirakovinový účinok

Sclerotium glucinium skleroglukán proti vírusový účinok

52

tanierovka oranžová Tremella aurantia polysacharid antidiabetický efekt

pošvovec čiernovláknitý Volvariella volvacea lektíny imunomodulatívna reakcia,

proti rakovine

V prírode je zbierané nespočetné množstvo druhov húb pre ich rozličné liečivé vlastnosti, ale taktiež pre ich možnú využiteľnosť ako halucinogénov a psychostimulantov, kvôli čomu sa stali dôležitou súčasťou v liečiteľstve (etnomedicíne). Určité druhy v prírode rastúcich húb (holohlavec, muchotrávka ale aj muškátový orech ai.) obsahujú halucinogénne chemikálie – napr. psilocybín a psilocín. Tieto huby sú najviac pestované v Mexiku a Strednej Amerike a používajú sa pri domorodých rituáloch už tisíce rokov. Huby spôsobujú príznaky podobné alkoholovej intoxikácii niekedy sprevádzané halucináciami. Výhodnosť húb ako súčasť ľudskej výživy vyplýva hlavne z bielkovinového zloženia hubového mycélia. Je pravda, že bielkoviny húb sa svojim aminokyselinovým zložením, hlavne obsahom esenciálnych aminokyselín viac podobajú bielkovinám živočíšnym ako rastlinným. Naopak, huby s prihliadnutím na celkové zloženie (obsah sušiny a minerálnych látok) sa podobajú skôr zelenine (Tabuľka 2). Mnohí autori uvádzajú, že v niektorých jedlých hubách je obsah lyzínu, arginínu a histidínu porovnateľný s ich zastúpením v mäse a v mlieku. Pozor by sme si však mali dávať na alkohol, pretože niektoré jedlé druhy húb (napr. hnojník atramentový), sa v kombinácii s ním stávajú jedovatými. Tabuľka 2 Základné látkové zloženie niektorých komodít

Zložka v % Hliva ustricová

Pečiarka dvojvýtrusná Špenát Bravčové

mäso Hovädzie mäso

voda 87 90 93,4 47,5 72

dusíkaté látky 5,4 4,8 2,2 14,5 21

tuky 0,2 0,4 0,3 37,3 5,5 glycidy 5,2 3,5 1,7 - 0,5 vláknina 1 0,8 0,5 - -

minerálne látky 1 0,8 1,9 0,7 1

kalórie v 100 g 28 34 25 380 141

Huby zbierame a pochutnávame si na nich nielen pre ich lahodnú chuť, ale v racionálnej výžive človeka nie je zanedbateľná ani ich výživová hodnota, ktorá zodpovedá približne výživovej hodnote zeleniny. Huby navyše obsahujú rozličné nerastné soli, množstvo vitamínov A, B, C, D a PP. Huby sú výhodné v tých oblastiach, kde musia kompenzovať nedostatok bielkovín a v neposlednom rade sú ideálnou zložkou diét v tých krajinách, kde je vysoká spotreba tukov a glycidov a je vysoký výskyt obezity, z hľadiska ich nízkej kalorickej hodnoty, nízkeho obsahu tuku a glycidov. Huby pre svoj obsah fyziologicky účinných látok, ako sú vitamíny, enzýmy, antibiotiká a iné majú význam ako súčasť výživy ľudí. Navyše sú v nich prítomné viaceré chuťové a aromatické látky, ktoré môžu nahradiť pri príprave jedál koreniny, a tak pozitívne podporovať trávenie. Konzumácia veľkého množstva húb, alebo konzumácia len samotných húb, nie je na jednej strane asi technicky možná, na druhej strane

53

však ani fyziologicky vhodná. Podobne ako pri iných diétach ani huby nie sú zázračným zdrojom všetkých nevyhnutných zložiek správnej výživy človeka. Pravé otravy hubami se vyvíjajú v súvislosti s požitím jedovatých húb, zamenením za jedlé. Zámena muchotrávky červenkastej, ktorá je výbornou jedlou hubou, s muchotrávkou tigrovanou či zelenou, ktoré sú nebezpečne až smrteľne jedovaté, sa môže skončiť naozaj

tragicky. Jedlé huby môžu byť príčinou otravy za predpokladu, že dôjde k ich pokazeniu, následkom nevhodného skladovania či vplyvom nesprávneho kuchynského spracovania. Na obranu jedovatých húb (podobne aj rastlín) je nutné poznamenať, že na rozdiel od iných jedovatých organizmov (živočíchy, vírusy či baktérie), si zdravotné problémy môže aktívne spôsobiť len sám človek svojou neznalosťou, nepozornosťou a riskovaním. Huby nás aktívne nenapádajú, ani nás aktívne nevyhľadávajú a nebojujú s nami o životný priestor. Naopak, človek často svojimi aktivitami obmedzuje ich prostredie a zdroje energie. Podľa stupňa jedovatosti húb rozlišujeme: smrteľne jedovaté, nebezpečne jedovaté, mierne jedovaté a napokon jedlé huby, ktoré môžu byť jedovaté len v surovom stave. Surové huby sa neodporúča konzumovať, keďže aj mierne jedovaté huby v surovom stave môžu vyvolať ťažšiu otravu. Jedovatosť húb majú na svedomí niektoré jedovaté látky prítomné v plodniciach. Nevieme celkom presne, prečo niektoré druhy húb tvoria tie veľmi zložité molekuly bielkovín, ktoré nášmu organizmu vôbec neprospievajú. Druhy, ktoré obsahujú cholín, vyvolávajú vracanie a hnačky. Muskarín, príbuzná látka cholínu (oxycholín), spôsobuje slinenie, zvýšené potenie, vracanie, hnačku, srdcovú nevoľnosť, stiahnutie očnej zreničky. Muskaridín je jed zasahujúci nervovú sústavu a vyvoláva stavy vzrušenia a stavy pripomínajúce opilosť, taktiež rozťahuje očnú zreničku. Smrteľne jedovatá muchotrávka zelená a príbuzné druhy obsahujú amanitín a faloidín, látky príbuzné bielkovinám. Množstvo amanitínu v dospelej plodnici muchotrávky zelenej dosahuje hodnotu okolo 1 – 2 mg, pričom len štvrť miligramu postačuje na smrteľnú dávku. Naostatok treba spomenúť kyselinu helvelovú, bezdusíkatú organickú látku poškodzujúcu pečeň. Táto látka je však citlivá na vyššie teploty a dostatočnou tepelnou úpravou sa eliminuje. Väčšinou majú toxíny húb bielkovinovú povahu. Patria k nim aj naše najjedovatejšie druhy, s ktorými sa spájajú viaceré smrteľné otravy. Na prvom mieste treba spomenúť muchotrávku zelenú. Otrava touto hubou (ale aj ďalšími) patrí k veľmi závažným pretože spôsobuje poškodenie nevyhnutných orgánov človeka – pečeň a obličky. Otravu stredne ťažkého stupňa vyvolá u dospelého človeka požitie 1/4 až 1/2 plodnice huby, smrteľnou dávkou sú 1-2 plodnice. Pre otravu je typické dlhé bezpríznakové obdobie - 8 až 12 hod. od požitia huby.

Niekoľko praktických rád. Prvou zásadou pri zbere húb by mala byť skutočnosť, že do svojho košíka zbierame len plodnice tých húb, ktoré dokonale poznáme! Ak máme čo i len minimálne pochybnosti o tom, či ide o hubu, o ktorej si myslíme, že je to ona, ponechajme ju v prírode a v žiadnom prípade ju nezbierajme. Huby zbierame zásadne do košíka a nie do igelitových tašiek, ako sa to u nás bežne praktizuje, aby sa nezaparili a tým neznehodnotili. Plodnice najlepšie uvoľníme zo zeme tak, že ich opatrne vykrútime a to spolu s hlúbikom, aby sme čo najmenej porušili podhubie v zemi a zistili, či na báze hlúbika nie je hľuza alebo pošva. Dvojnásobne opatrní by sme mali byť pri zbere príliš mladých plodníc. Vtedy nie sú zreteľné hlavné rozpoznávacie znaky a ľahko potom dochádza k tragickým omylom. Doma čo najskôr plodnice porozkladáme, každú ešte raz starostlivo prezrieme (ešte raz si overíme ich jedlosť) a tie, ktoré vykazujú známky červivosti, odstránime. Potom sa snažme plodnice čo najskôr spotrebovať - uvariť, upražiť, prípadne usušiť či zavariť.

54

Ďalšími, veľmi nebezpečnými druhmi, vyvolávajúcimi ťažké otravy s následkami alebo aj smrť sú pavučinovec plyšový (doba latencie je dlhá 2-4 dni; dochádza k zlyhaniu obličiek a v liečbe je nutná dialýza na umelej obličke), ušiak obyčajný (otrava sa prejaví iba po zjedení čerstvých húb, dochádza k ťažkému poškodeniu pečene), muchotrávka tigrovaná (má krátku dobu latencie - 30 min. až 2 hod., úmrtnosť je 2-5 %, v najťažších prípadoch v kóme), podobne sa prejavuje aj muchotrávka červená. V nasledujúcom prehľade uvádzame klasifikáciu jedovatých húb a ich toxínov podľa symptómov a typu poškodenia organizmu: 1) Hepatonefrotoxický syndróm Sú to najťažšie otravy s najväčšou úmrtnosťou, ktoré vedú k poškodeniu pečene a obličiek. Huby: muchotrávka zelená (príp. muchotrávka hľuznatá) - Amanita phalloides, má viaceré synonymá: Agaricus phalloides, Amanita viridis, Amanitina phalloides, Fungus phalloides muchotrávka končistá – Amanita virosa Obsahujú toxíny (alkaloidy) dvoch základných typov (amatoxíny a falotoxíny). Falotoxíny sú cyklické heptapeptidy, amatoxíny sú oktapeptidy. Jedy oboch typov sú rozpustné vo vode (aj etanole) a sú termostabilné, tj. odolné voči kuchynským úpravám (rozklad až nad 250 °C). Sú tiež odolné voči kyselinám a čiastočne aj tráviacim enzýmom (hlavne amatoxíny). Falotoxíny sú : faloidín, falicidín, falisín, faloín, falisacín, falacín, falín B, profalín Amatoxíny sú : α-amanitín, amanín, β-amanitín, amanullín, γ-amanitín Tieto toxíny sa rýchlo vstrebávajú v tenkom čreve a rýchlo sa dostávajú ku svojim cieľovým orgánom (faloidín má afinitu k pečeni – napáda hepatocyty , amanitín k obličkovým tubulom). Nevstrebané toxíny a možno aj toxíny uvolnené z rozpadnutých buniek prechádzajú do žlče a s ňou do dvanástnika, aby sa v ďalších partiách tenkého čreva znovu vstrebali a tým znásobili svoj účinok. Pokiaľ sa falotoxíny dostanú do krvného obehu, veľká časť jedov sa viaže s albumínom, čo znásobuje ich toxicitu až 10x.. Toxicita falotoxínov je nižšia než toxicita amatoxínov (LD50 myš: faloidin 2-5 mg/kg, amanitin 0,3-0,4 mg/kg). 100 g surovej huby obsahuje v priemere 10 mg faloidínu, 8 mg �-amanitínu a 5 mg �-amanitíinu. K smrtelnej otrave stačí asi 50 g houby (jedna plodnica má hmotnosť v priemere 30 až 40 g. Okrem muchotrávky zelenej sa nebezpečné falotoxíny nachádzajú aj v muchotrávke bielej aj v niektorých druhoch rodu kapucňovka. Symptómy: Otrava muchotrávkou zelenou prebieha v niekoľkých fázach. V prvej fáze ide o nešpecifické narušenie funkcií tráviacej sústavy. Príznaky prvého obdobia (1.- 4. deň) sa prejavujú prudkou bolesťou brucha, úporným vracaním a hnačkami. Skoro se dostavuje smäd, zlyhanie obličiek, kolaps. Od 4. do 7. dňa nastupuje druhé obdobie otravy. Je charakterizované ťažkými známkami zlyhania pečene a obličiek. Toto období môže skončiť kómou, a to 10.-12. deň po požití huby. Aj keď nemocný prežije aj druhé obdobie, zostávajú trvalé známky postihnutia pečene a obličiek. Úmrtnosť se udáva pri 50-80 % otráv. Liečba: Liečba vyžaduje bezodkladnú nemocničnú starostlivosť. Ako prvú pomoc je potrebné urobiť výplach žalúdka a podať ricínový olej. Výplach stráca význam, ak ide o druhú fázu otravy (ak prešlo obdobie vracania a hnačky). Špecifickou protilátkou pri poškodení pečene muchotrávkou zelenou je kyselina thiooktová. Liečba spočíva predovšetkým v opakovaných výplachoch žalúdka a užívaní veľmi vysokých dávok penicilínu G (milión jednotiek na kg a deň, penicilín G vytláča amanitín z väzby na sérový albumín) a v podávaní liekov chrániacich parenchým pečene (Silymarín). Najčastejšie zámeny muchotrávky zelenej

55

Dospelé huby sa zamieňajú za pečiarku, plávku, bedľu, čírovku. Mladé plodnice zase za prášnicu či fúkavec Od číroviek a plávok sa odlišuje tým, že majú prsteň a pošvu. Od pečiarok ich rozoznáme vďaka bielym lupeňom. V juhoeurópskych krajinách môže dôjsť k zámene hľuzy muchotrávky zelenej s hľuzami vysoko cenenej muchotrávky cisárskej (Amanita caesarea). Tá sa veľmi vzácne vyskytuje aj na Slovensku v teplých oblastiach Južného Slovenska a Košickej kotline, je však prísne chránená. Prisťahovalci či návštevníci z Ázie si zase môžu spliesť muchotrávku zelenú s ázijským druhom Volvariella volvacea, ktorý sa jej veľmi podobá. Tieto omyly sú údajne najčastejšou príčinou smrteľných otráv hubami v USA. Je ale potrebné poznamenať, že Volvariella volvacea v Európe ani Severnej Amerike voľne nerastie. Poznámka: Tzv. faloidné otravy sa vyskytujú aj po požití niektorých drobných lupenatých húb. V malom množstve sa tieto jedy objavujú pri mnohých ďalších druhoch húb, aj jedlých. Stopové koncentrácie boli nájdené aj v hríbe smrekovom. Huby: ušiak obyčajný - Gyromitra esculenta ušiak obrovský - Gyromitra gigas Toxíny: Toxikológovia predpokladali skôr, že otrava ušiakom je spôsobená kyselinou hevelovou. Objavil sa aj názor, že toxicita ušiakov je spôsobená napadnutím tejto huby nejakou baktériou. V súčasnej dobe bol z ušiaka získaný toxín gyromitrín. Gyromitrín zrejmě pôsobí ako enzýmový jed postihujúci hepatocyty a spôsobujúci sekundárne poškodenie obličiek (hepatonefrotoxický syndrom), ale aj myokardu. Toxicita gyromitrínu pre dospelého človeka je údajne obsiahnutá v 300-400 g surovej huby. LD50 gyromitrínu aplikovaného perorálne u králika je 50 mg/kg. Uskladnením huby na 6 mesiacov sa toxicita stratí. Symptómy: Otravy sú relatívne časté, pretože ušiak pattí k prvým jarným hubám a často sa zamieňa za smčky. Príznaky sa dostavujú po 6-12 hodi. latencie a to nie vždy (ušiaky je možné požívať aj opakovane bez akýchkoľvek príznakov, potom však náhle dôjde k otrave). Príznaky otravy prebiehajú v dvoch fázach. Prvá fáza trvajúca 1-2 dni sa prejavuje únavou, bolesťami hlavy, závratmi, pocitom plnosti žalúdka spojeného s nevoľnosťou, neskôr sprevádzané prudkým vracaním, bolesťami v oblasti žalúdka a pečene. V druhej fáze sa projavý poškodená funkcia pečene. Dostaví se žltačka, pečen je zväčšená a tuhá. Niekedy môže nastať aj pečeňová kóma - akútna dystrofia pečene. Prognóza otravy je podobná ako pri muchotrávke zelenej, avšak s nižšou úmrtnosťou (okolo 15%). Liečba: Symptomatická, kontrola pečeňových funkcií, podávanie pyridoxínu. 2) Nefrotoxický syndróm Huba: pavučinovec plyšový - Cortinarius orellanus Toxíny: Hlavnou toxickou látkou je bipyridylový derivát orelanín. Ďalšie toxické zložky, tzv. cortinaríny, nie sú jednoznačne potvrdené (boli vyizolované iba jedenkrát). Orelanín je

56

rozpustný vo vode (v hube se vyskytuje vo forme rozpustnej sodnej soli alebo ako nerozpustná protónovaná forma), je relatívne termostabilný (rozklad pri 150°C) a zostáva aj v sušenej hube. Pôsobí selektívne na obličky. Vyvoláva poškodenie obličkových tubulov, ktoré vedie k degeneratívnym až nekrotickým zmenám, nedostatočnosti obličiek a k úmrtiu. Inhibuje tiež syntézu RNA a DNA obličkových buniek. Intoxikáciu môže spôsobiť 50-100 g čerstvej huby. Úmrtnosť se pohybuje medzi 10-15%. Symptómy: Priebeh otravy je charakteristický veľmi dlhou dobou latencie (najčastejšie 1 týždeň, ale aj 3 týždne). Ľahká forma vyzerá ako chronická tubulárna nedostatočnosť. Príznaky strednej formy sú smäd, nutkanie na močenie, bolesti hlavy, brucha a chrbta, nevoľnosť, vracanie a zápcha. Polyúria prechádza v oligúrie s hypostenúriou až proteinúriou. Tento stav trvá až 3 týždne. Ťažká forma sa prejavuje syndrómom akútnej tubulárnej nedostatočnosti. Charakteristické sú prejavy akútneho až chronického poškodenia obličiek. Môže se dostaviť aj sekundárne poškodenie pečene. Liečba: Otrava si vyžaduje nemocničné liečenie. Postup liečby je rovnaký ako u iných nekronefrózach, predovšetkým zvládnutie urémie. Je nutné doplnenie extracelulárnej tekutiny a deficitu červených krviniek, dialýza krvi. 3) Muskarínový syndróm Huba: strmulka biela – Clitocybe candicans strmulka vyblednutá – Clitocybe dealbata strmulka listomilná – Clitocybe phyllophila strmulka pásikavá – Clitocybe rivulosa strmulka vosková – Clitocybe cerrussata vláknica začervenalá – Inocybe erubescens, (syn. vláknica Patouillardova) – Inocybe patouillardii vláknica zemná – Inocybe geophylla Toxíny: Hlavnou toxickou látkou týchto húb je muskarín, ktorý vyvoláva zvýšený tonus parasympatika pôsobením na muskarinové receptory (M-receptory - postgangliové recetory parasympatika lokalizované vo svaloch a žľazách). Letálna dávka muskarínu pre človeka u vyššie uvedených druhov vláknic je v asi 500 g surovej huby, toxická dávka je v 10-20 g surovej huby (obsah 0,037 %). Uvedené druhy rodu strmulka majú obsah muskarínu oproti vlákniciam asi polovičný. Symptómy: Smrteľné otravy sú opísané predovšetkým pri požití vláknice načervenalej, ktorá je pomerne statná a obsahuje veľké množstvo toxínu (minimálne 100x viac než napr. muchotrávka červená). Muskarín obsahujú tiež niektoré menšie druhy vláknic (celkovo asi 50 druhov) a tiež ďalšie drobné lupeňovité huby. Doba latencie sa pohybuje medzi 15 až 30 min., maximálne môže trvať 2 hodiny. Objavuje se nevoľnosť, nejasné videnie, potenie (studený pot), bledosť, slinenie, slzenie, poruchy srdcového rytmu, môže se objaviť bolesť brucha, hnačka, vracanie, ťažké dýchanie astmatického typu. Nápadné je silné zúženie zreničiek. Smrť môže nastať predovšetkým zrútením krvného obehu. Prejavom účinku na N-receptory je slabosť až tras svalstva, viečok, jazyka a tonicko-klonické kŕče pri plnom vedomí. Mortalita 8-10%. Liečba:

57

Diagnóza je pomerne jednoduchá kvôli krátkej doba latencie a skutočnosti že došlo ku konzumácii húb. Účinok toxínu je možné ľahko zablokovať podaním atropínu. Poznámka: Medzi huby vyvolávajúce muskarínový syndróm môžeme zaradiť aj muchotrávku červenú, u ktorej sa tiež prejavuje, avšak iba na začiatku intoxikáce (inak pozri halucinogénny syndróm). 4) Gastroenterodyspeptický syndróm Do tejto skupiny patria otravy hubami ktorých jedy dráždia sliznicu zažívacieho traktu a spôsobujú dyspepsie z exogénnej príčiny, v ťažších prípadoch až zápaly. Podľa oblasti výskytu syndrómu môžeme rozdeliť tieto dyspepsie na: dyspepsie žalúdočné (hríb satanský, pečiarka zapáchajúca, pečiarka perličková) dyspepsie žalúdočno-črevné (pestrec obyčajný, jedovaté hodvábnice a rýdziky, hodvábnica veľká, hodvábnica vtlačená, hodvábnica včasná, čírovka tigrovaná) dyspepsie hrubého čreva (strapačka úhľadná) V ťažších prípadoch môže sekundárne vzniknúť syndróm dehydratácie a porucha činnosti obličiek. Liečba si väčšinou nevyžaduje špeciálne postupy. Obvyklý je výplach žalúdku, podanie preháňadiel, niekedy aj spasmolytík a liekov k zmierneniu vracania a hnačiek. Nutné je vyvarovať sa dehydratácie. Huby vyvolávajúce žalúdočné dyspeptické syndrómy: hríb satanský - Boletus satanas Toxíny: Neznáma toxická látka relatívne termostabilná (po dokonalom povarení - 20 min. pri 100 °C - otrava nehrozí). Boli nájdené aj stopy muskarínu. Toxicita je veľmi veľká, k vyvolaniu explozívneho vracania do niekoľkých desiatok minút po požití stačí kúsok plodnice vo veľkosti orecha. Bezpríznakové obdobie trvá 1/2 až 4 hodiny. Prvé príznaky sú nevoľnosť, vracanie s bolesťami, neskôr hnačky. Otrava prebehne počas 24 hod. Liečba: Len symptomatická. Poznámka: Prakticky všetky modrejúce hríby (na reze rýchlo či pomalšie vzniká modré zafarbenie) sú v surovom stave jedovaté. Huba: pečiarka zapáchajúca – Agaricus xanthoderma pečiarka perličková – Agaricus placomyces Toxíny: Hlavnou účinnou látkou je pravdepodobne p-hydroxybenzendiazoniový ión. Pri izolácii sa získa vo forme sulfonátu ako tzv. agaridín. Tento ión zrejme nie je príliš termostabilný, pretože dobre tepelne upravené pečiarky zapáchajúce je možné konzumovať vo väčšine prípadov bez ťažkostí. Ďalšie účinné látky sú agarikon, g-glutamilazafonol a xanthodermín (u nich sa predpokladá akútna aj chronická toxicita, kancerogenita, teratogenita, mutagenita). Tieto látky sú tiež príčinou žltnutia týchto húb pri poranení. Otrava nastáva až po požití väčšieho množstva húb. Je to v podstate ľahká otrava s nevoľnosťou, vracaním a hnačkami. Liečba: Symptomatická. Poznámka:

58

Celá skupina týchto pečiarok sa vyznačuje žltnutím cibuľky na konci hlúbika (napr. po reze alebo aj poškriabaní nechtom). Ostatné skupiny pečiarok na tomto mieste zostávajú nezafarbené alebo ružové. K stanoveniu tohto znaku je nutné mať kompletnú plodnicu, pretože sa vyskytuje iba na úseku 0,5 - 1 cm od dolného konce hlúbika (ďalším znakom pečiarky zapáchajúcej je pach po fenolických látkach, ktorý sa pri tepelnej úprave zosilňuje). Huby vyvolávajúce žalúdočno-črevné dyspeptické syndrómy: Huba: pestrec obyčajný – Scleroderma citrinum (syn. S. aurantium, S. vulgare) Toxíny: Neznámy termostabilný toxín. Otrava sa prejavuje 0,5 až 2 hod. po jedle. Príznaky sú vracanie, nevoľnosť, sčervenanie, bolesti v oblasti čela, opojenie až ospalosť, závraty, slabosť, mdloba, pokles krvného tlaku. Otrava má krátky priebeh s dobrou prognózou. Liečba: Symptomatická. Huba: plávka zlomocná – Russula sardonia plávka krehká – Russula fragilis plávka smradľavá – Russula foetens plávka podvojná – Russula sororia plávka škodlivá – Russula emetica rýdzik rapavý – Lactarius scrobiculatus rýdzik kravský – Lactarius torminosus rýdzik plstnatý – Lactarius vellereus rýdzik ryšavý – Lactarius rufus rýdzik vodnatý (fialovomliečny) – Lactarius uvidus rýdzik zlatomliečny – Lactarius chrysorrheus Toxíny: V rýdzikoch a plávkach sa vyskytujú látky živicového charakteru, ktoré sú zodpovedné za dráždenie tráviaceho ústrojenstva. Tieto látky vyvolávajú dráždenie žalúdku a tenkého čreva a môžu vyvolávať až zápal. Vzniká viac-menej intenzívne vracanie, popr. nasledované hnačkou. Medzi druhy vyvolávajúce vracanie obligátne (plávka škodlivá) a jedlými druhmi je v podstate plynulý prechod, z tohto dôvodu môžu byť v schopnosti konzumovať jednotlivé druhy bez ťažkostí veľké individuálne rozdiely. Symptómy: Všetky pálčivo chutnajúce druhy sú nepožívateľné. Ak sú skonzumované dostaví sa po 2 - 4 hod. opakované vracanie, koliky a bolestivé hnačky. Príznaky pretrvávajú 1 – 3 dni. Liečba: Symptomatická. Poznámka: Rody plávka a rýdzik rozoznáme medzi ostatnými lupeňovitými hubami pomerne ľahko podľa toho, že ich dužina je drobivá ako jablko. (Dužnina ostatných húb sa odlupuje vo vláknach). Rýdziky obsahujú oproti plávkami mliečnice, takže po poranení vylučujú mlieko. Ak je dužina plávky (z klobúka) alebo mlieko rýdzika miernej chuti, potom je huba jedlá. Niektoré pálčivé druhy plávok a rýdzikov sú jedlé tiež, ale tie už treba dobre poznať. Problémom môžu byť plodnice premočené alebo naopak preschnuté či prestarnuté (ale také by sa nemali zbierať pre konzumácii aj tak).

59

Huba: hodvábnica veľká – Entoloma sinuatum (syn. E. lividium, E. eulividium) hodvábnica vtlačená – Entoloma rhodopolium hodvábnica včasná – Entoloma vernum čírovka tigrovaná – Tricholoma pardalotum (syn. T. pardianum, T. tigrinum) Toxíny: Bližšie nešpecifikovaný toxín extrahovateľný vodou, relatívne termostabilný. Silno dráždi steny tráviacej trubice. Toxicita je veľmi vysoká. Symptómy: Obraz otravy týmito hubami spočiatku pripomína otravu muchotrávkou zelenou, nástup účinkov je však oveľa skôr, už 2 až 4 hodiny po konzumácii. Prejavuje sa predovšetkým kolikovými bolesťami, hnačky a vracanie. Spolu s dehydratáciou sa dostavuje demineralizácia, v najťažších prípadoch zlyhanie obehovej sústavy, syndróm akútnej tubulárnej nedostatočnosti. Otrava prebehne do 7 dní. Napriek hrozivým prejavom otravy je smrteľnosť asi 1%, pričom smrteľný priebeh hrozí predovšetkým u detí, starších ľudí a osôb s chorobami znižujúcimi odolnosť voči stratám vody a minerálnych látok (napríklad poruchy krvného obehu, ťažšie choroby obličiek apod.). Liečba: Symptomatická. Poznámka: Hodvábnica veľká je ľahko zameniteľná s čírovnicou májovou, rastie aj na podobných lokalitách a doby ich fruktifikácie sa prekrývajú. Ešte jednoduchšia je zámena s jedlou hodvábnicou jarnou (má podobné použitie ako májovka). Tá by sa nikdy nemala zbierať inde než v sadoch so slivkami, kde je rast hodvábnice veľkej prakticky vylúčený (obe hodvábnice sa môžu vyskytovať napr. na okraji lesa, kde rastú trnkové kry, tu je zber hodvábnic vysoko rizikový a rozhodne sa neodporúča. Hodvábnica jarná býva zbieraná skôr náhodne. Huby vyvolávajúce črevné dyspeptické syndrómy: Huba: strapačka úhľadná – Ramaria formosa, (syn. strapačka koralovitá – Clavaria botrytis) Toxíny: Vo vode dobre rozpustný jed, z huby sa ľahko odstraňuje sparením. Jed pôsobí selektívne na sliznicu hrubého čreva a takto vyvoláva hnačku. Toxicita jedu je nízka. Symptómy: Huby vyvolávajú silné dráždenie hrubého čreva po latencii jeden až dva dni po požití, kedy sa dostavujú bolesti brucha a hnačka. Hnačka ustúpi do 24 hod. Otrava má väčšinou ľahký priebeh. Liečba: Len symptomatická. 5) Antabusový (disulfiranový) syndróm Huba: hnojník atramentový – Coprinus atramentarius hnojník ligotavý – Coprinus micaceus Toxíny: Z hnojníkov bola počiatkom 80. rokov izolovaná účinná látka nazvaná ako coprinin. Po chemickej stránke ide o N-5-(1-hydroxycyklopropyl)-L-glutamín (alebo g-glutamyl-1-

60

aminocyklopropanol). V niektorých krajinách bola táto látka zavedená do liečby alkoholizmu, pretože je k ľudskému organizmu šetrnejšia ako antabus. Tento toxín sa v organizme enzymaticky hydrolyzuje na vlastné účinné fragmenty, ktoré spôsobujú hromadenie acetaldehydu v organizme, čo vyvoláva nižšie opísané ťažkosti. Toxicita závisí predovšetkým od množstva požitého alkoholu. Zatiaľ nebol zaznamenaný ani jeden prípad úmrtia na otravu touto hubou. Symptómy: Otravy vznikajú až po požití akéhokoľvek alkoholického nápoja po (alebo aj pred) konzumáciou húb (a to aj po niekoľkých dňoch). Najsilnejšie ťažkosti nastávajú vtedy, ak je huba prijatá súčasne s alkoholom alebo pripravená napríklad na víne. Doba latencie je 15 min. až 4 hod. po požití alkoholu. Závažnosť otravy závisí viac na množstve požitého alkoholu ako na množstve prijatej huby. Priebeh je väčšinou ľahký: pocit tepla, sčervenanie v tvári, tŕpnutie končatín, bolesti hlavy, závraty, pocity strachu, potenie, nevoľnosť, u ťažších otráv nasleduje tras, tŕpnutie a opuchy horných končatín, až poruchy dýchania, tachykardia, pokles krvného tlaku. V najťažších prípadoch sa dostavuje vracanie a hnačky. Úplné uzdravenie nastáva po 2 – 3 dňoch. Liečba: Pokoj, čerstvý vzduch, prípadne inhalácia kyslíku. Zákaz konzumácie alkoholu minimálne na jeden týždeň. 6) Halucinogénny syndróm Halucinácie sa môžu vyskytovať pri otrave celým radom húb. Všeobecne by sa dalo povedať, že do psychiky sa môžu premietnuť prakticky akékoľvek ťažké stavy s narušením funkcie pečene, keď je mozog zaplavovaný toxínmi z tráviaceho ústrojenstva, pričom normálne sú odstraňované z krvi pečeňou. Tu sa však budeme venovať len hubám, ktorých toxíny pôsobia selektívne na centrálny nervový systém a vyvolávajú halucinácie. Patrí sem predovšetkým muchotrávka červená, muchotrávka tigrovaná a obrovská skupina psilocybínových a psilocínových húb. Huba: muchotrávka červená – Amanita muscaria Toxíny: Toxické látky v tejto muchotrávke môžeme rozdeliť na dve skupiny: 1) bázické zlúčeniny: cholín, acetylcholín, muskarín a muskaridín. Z týchto je najúčinnejší muskarín prítomný v množstve 0,0002 %. Tieto zložky sa však uplatňujú iba na začiatku intoxikácie, hlavnými jedovatými látkami je druhá skupina: 2) zlúčeniny heterocyklické: kyselina ibotenová (derivát izoxazolu, respektíve kyseliny glutámovej), vyskytuje se v množstve 0,03 - 0,1 %. Ide o hlavnú účinnú látku (tzv. mykoatropín), ktorá je však nestála a prechádza do podoby muscimolu. Obe látky pôsobia ako falošné neurotransmitery. Ďalšou obsahovou látkou je derivát oxazolu, muskazon. Vrchol intoxikácie nastáva až po vylúčení väčšiny kyseliny ibotenovej z organizmu. Muscimol sa vylúči v moči asi za 6 hod. Prah prejavu toxických účinkov u človeka je 6 mg muscimolu, 30-60 mg kyseliny ibotenovej, čo môže byť obsiahnuté už v jednej plodnici tejto muchotrávky. Otrava touto hubou končí smrteľne asi v 5% prípadov. Symptómy: Pri tejto nápadnej a veľmi známej hube sú otravy veľmi ojedinelé. Bezpríznakové obdobie trvá 0,5 - 3 hodiny. Muskarín silne dráždiaci parasympatické nervstvo sa pri tejto otrave uplatňuje málo, iba na začiatku – slinenie, slzenie, bolesti brucha, vracanie. Predovšetkým sa tu uplatňuje kyselina ibotenová a muscimol s výraznými psychotropnými účinkami. Otrava

61

často prebieha ako opojenie alkoholom, ale pretože táto muchotrávka obsahuje ďalšie, doteraz neznáme látky, narušujúce zdravie a vo vzácnych prípadoch vedúce až k smrteľnej otrave, je nutné pred požívaním a ochutnávaním varovať. V minulosti vraj severoamerickí indiáni používali odvar z muchotrávky červenej ako látku zvyšujúcu agresivitu pred bojom. Liečba: Odstránenie húb z tráviaceho traktu. V excitačnom štádiu, keď chorý nespolupracuje, je často nutné podať apomorfin, preháňadlá. K uvoľneniu neuromuskulárneho dráždenia sa používa kalcium glukonát. Dýchací nedostatočnosť sa lieči podľa bežných zásad. Atropín je možné použiť iba pri plne rozvinutej muskarínovej reakcii. Poznámka: Muchotrávka získala meno preto, že sa v minulosti na niektorých miestach používala na hubenie múch. Odrezaný klobúk sa položil na tanier a na červeno sfarbenú stranu sa posypal cukrom. Muchy olizovali sladkú šťavu a uhynuli. Huba: muchotrávka tigrovaná – Amanita pantherina Toxíny: Táto huba obsahuje ako toxické látky cholín a zrejme muscimol. Intoxikáciu spôsobuje asi 100 g čerstvej huby. K otravám touto muchotrávkou dochádza často kvôli zámene za iné muchotrávky. Symptómy: Obraz otravy je zhruba rovnaký ako u muchotrávky červenej. Otrava končí smrteľne v 1-2 % prípadov. Liečba je obdobná s muchotrávkou červenou. Huba: zvonovec lemovaný – Panaeolus subbalteatus holohlavec český (č. lysohlávka česká) – Psilocybe bohemica holohlavec končistý (č. lysohlávka kopijnatá) – Psilocybe semilanceata holohlavec modrejúci (č. lysohlávka modrající) – Psilocybe cyanescens holohlavec (č. lysohlávka tajemná) – Psilocybe arcana Toxíny: Psychoaktívnymi zložkami týchto húb sú indolové deriváty psilocín a jeho fosfátový ester psilocybín. Tieto látky pôsobia priamo v centrálnom nervovom systéme cez serotonínové receptory a vyvolávajú halucinácie. Dávka nutná k vyvolaniu toxického účinku sa pohybuje okolo 4 mg. Obvyklá dávka používaná pri ľudskom zneužití sa pohybuje medzi 6 až 12 mg účinných zložiek, tj. 1 – 2 g sušenej huby. Doteraz nebola opísaná smrteľná otrava dospelého človeka. Najčastejšie je príčinou otravy týmito hubami ich zneužívanie ako halucinogénov, náhodná otrava je sporadická. Symptómy: Latentná doba sa pohybuje okolo 15 až 60 min. (výnimočne až 120 min.). Prvé príznaky sú tŕpnutie končatín, pocity ťažoby končatín a chladu, poruchy rovnováhy a závraty sú postupne prehlušené nastupujúcimi príznakmi psychózy, predovšetkým zrakovými aj sluchovými halucináciami, ktoré môžu byť príjemné aj nepríjemné. Prejavy otravy väčšinou trvajú 6 až 12 hod. a následne odznejú. Liečba: Zásah lekára je odporúčaný v ťažkých prípadoch, keď sa použije diazepam a chlorpromazin k útlmu excitácie a halucinácií.

62

7) Pseudootravy Huby sú všeobecne ťažko stráviteľné, podľa individuálnej citlivosti tak môže dôjsť k ťačkostiam po ich požití, nehovoriac o prejedení, po nevhodnej úprave alebo pri nevhodnej kombinácii potravín. Tiež sú náchylnejšie ku kazeniu než zelenina, takže sa po nich častejšie môžu objaviť zdravotné ťažkosti pri nevhodnom uskladnení. Ďalším zdrojom zdravotných ťažkostí po hubách môžu byť nakumulované cudzorodé látky. Akútne problémy môžu nastať v súvislosti s postrekmi lesných porastov. Problém je v tom, že v hubovom organizme môžu přetrvat nakumulované pesticídy aj po karanténnej lehote, kedy na iných lesných plodinách sú už bezpečne rozložené. Z hľadiska dlhodobejšieho poškodenia zdravia je významná schopnosť húb akumulovat ťažké kovy. Plodnice húb rastúcich okolo ciest bývajú silne kontaminované olovom. Na pozemkoch hnojených ústrojnými hnojivami môžu byť plodnice húb kontaminované kadmiom. V oboch prípadoch sú popisované koncentrácie, keď v 100 g húb môže byť až niekoľkotýždňový odporučený limit príjmu Pb alebo Cd. V oblastiach rádioaktívnych škvŕn, predovšetkým po Černobylskej havárii môže koncentrácia rádionuklidov (predovšetkým izotopy Cs a Sr) spôsobiť ožiarenie prevyšujúce ročný limit pre populáciu. Pri vzniku zdravotných ťažkostí po požití húb je nutné vylúčiť aj tú možnosť, že ide o náhodnú časovú súuvislosť medzi vznikom zdravotných problémov a konzumáciou jedla s hubami. Aj také prípady se stali. Hlavné nebezpečie pre pacienta spočíva v tom, že nemusí byť adekvátna liečený, alebo sú liečebné zákroky v rozpore s požiadavkami na liečbu vzniknutej choroby. (Napríklad infarkt môže nastať po jedle s hubami a mať natoľko atypický priebeh, že bude liečený ako otrava. Výplachy žalúdka a podobné zákroky môžu viesť k fatálnemu vyústeniu tejto choroby). Mykotoxíny. Vyššie spomínané huby patria medzi bazídiovýtrusné, teda najvyvinutejšie huby. Jedovatými a súčasne aj užitočnými druhmi sú aj menej vyvinuté huby, ktoré patria medzi huby vreckaté (Penicillium), alebo systematicky ešte nižšie huby, označované ako plesne. Veľa húb a plesní je známych z potravinárstva alebo z výroby liečiv, no a ľahko sa s nimi stretneme aj v našich domácnostiach (hlavne plesne z rodov Rhizopus, Mucor) pri pokazených potravinách alebo výrobkoch (chlieb, zaváraniny, ovocie, zelenina, mäso). Mykotoxíny sú látky, ktoré vznikajú ako produkty látkovej premeny toxinogénnych kmeňov mikroskopických húb (resp. plesní), ktoré majú toxické účinky na človeka. Aflatoxíny sú produkované určitými vreckatými hubami, z ktorých najnebezpečnejší je druh Aspergillus flavus a čiastočne A. parasiticus. Táto pleseň pri nesprávnom uchovávaní potravín rastie a počas svojho rastu produkuje aflatoxíny. Z približne 20 druhov aflatoxínov len štyri boli objavené v potravinách (B1, B2, G1 a G2). Modifikované aflatoxíny možno nájsť v mlieku a mliečnych výrobkoch (aflatoxíny M1 a M2). Aflatoxíny sú druh mykotoxínov nachádzajúcich sa prirodzene v niektorých potravinách: arašidy, orechy, pistácie a výrobky z nich, sušené ovocie a výrobky z nich, obilie a výrobky z obilnín, koreniny Aflatoxíny majú schopnosť hromadiť sa v ľudskom tele s veľmi vážnymi následkami; poškodzujú pečeň a môžu vznikať zhubné nádory. Výskyt aflatoxínov bol daný do súvislosti s výskytom rakoviny pečene v tých krajinách, kde je takáto potrava obsahujúca vysoký obsah aflatoxínov dôležitou zložkou ľudskej výživy (štatisticky oveľa vyšší výskyt rakoviny pečene je dlhodobo v krajinách Ázie). Vo vyspelých krajinách sa výskyt aflatoxínov spája hlavne s konzumáciou arašidového masla. Hoci mykotoxíny sú toxické len pri konzumácii vo veľkom množstve, prijímanie malých dávok aflatoxínov počas dlhého obdobia môže ohroziť

63

zdravie. V tejto súvislosti je zaujímavý fakt, že v rozdielnych krajinách platia rôzne normy na hladinu výskytu aflatoxínov v potravinách; Francúzsko, Holandsko/4 ppb (častíc na miliardu), USA, Kanada /15-20 ppb, India /30 ppb. Krátky prehľad nebezpečných druhov húb Smrteľne jedovaté huby muchotrávka biela muchotrávka končistá muchotrávka zelená pavučinovec plyšový vláknica Patouillardova hodvábnica jarná hodvábnica veľká Jedovaté huby bedlička hnedá bedlička ostrošupinatá čechračka podvinutá čechratec horký čírovka zelenohnedastá čírovka sírovožltá čírovka zelenkavá čírovka plavohnedá čírovka tigrovaná čírovka štipľavá čírovka mydlová čírovka škridlicovitá čírovka oranžová čírovec červenožltý hliva olivová hodvábnica Mougeotova hodvábnica jarná ??? hodvábnica obyčajná hodvábnica lesklá hodvábnica fialovomodrá hodvábnica veľká hodvábnica vtlačená hodvábnica odporná holohlavec český hnojník strakatý hríb Le Galovej hríb satanský hríb vlčí hríb červený

64

kapucňovka okrovohnedastá kropenatec zvoncovitý kožovec krvavolupeňový kališník hnedooranžový lúčnica kužeľovitá (v strednej Európe zriedkavá, častejšia je v južnej) lúčnica žltozelená machovec horký muchotrávka biela muchotrávka citrónová muchotrávka končistá muchotrávka kráľovská muchotrávka porfýrovosivá muchotrávka slamovožltá muchotrávka tigrovaná muchotrávka zelená muchotrávka červená pavučinovec hnedočervený pavučinovec krvavý pavučinovec končistý pavučinovec plyšový pavučinovec smradľavý pavučinovec rumelkový pavučinovec škoricovohnedý pavučinovec zelený pečiarka páchnuca pestrec obyčajný plávka zlomocná plávka smradľavá plávka škodlivá prilbička ružovolupeňová prilbička reďkovková rýdzik bledý rýdzik kruhovaný rýdzik cigóriový strapcovka zväzkovitá strmulec biely strmuľka lievikovitá strmuľka prehnutá strmuľka kyjakovitá strapačka úhľadná štavnačka oranžová ušiak obyčajný

65

vláknica Godeyova vláknica Patouillardova vláknica kuželovitá zvonovka včasná Použitá literatúra ČERVENKA, M., FASSATIOVÁ, O., HOLUBOVÁ - JECHOVÁ, V., URBAN, Z.: Kľúč na určovanie výtrusných rastlín II. diel Slizovky a huby. Bratislava : SPN, 1972. 391 s. PŘÍHODA, A., Hubárov rok. Bratislava : Príroda. 1973. s. 446 KAUTMANOVÁ, I.: Detská Univerzita Komenského. Prednáška 6. 2006. http://www.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/subory/studium/duk/DUK_2006_LR_6.pdf KAUTMANOVÁ, I.: Prečo sú huby jedovaté ? http://www.quark.sk/archiv_data.php?month= 07&year=2007&num=11 http://www.houby.estranky.cz/stranka/vyznam-hub-vo-vyzive-ludi http://cs.wikipedia.org/wiki/Otrava_houbami#Pod.C3.ADvej_se_t.C3.A9.C5.BE_na akt. 5.12.2007 http://cs.wikipedia.org/wiki/Kategorie:Jedovat%C3%A9_houby akt. 27. 1. 2008 ŽDICHYNEC, B., KISSNEYLLBECHER, J., PEKÁREK, J.: Rodinná encyklopedie zdraví – Praha : Pragma, 1998, 493 s. ISBN 8072055208. http://zdravi.doktorka.cz/otravy-hub/ Pavel Krmenčík, Jiří Kysilka: Jedy vyšších hub (Houbové jedy). Toxikon. 2001-2006 http://www.biotox.cz/toxikon/makromycety/ http://server.infovek.sk/predmety/chemia/materialy/legalne_a_nelegalne_drogy.ppt#285,20,Snímka 20 SANIGA MIROSLAV: http://quark-e.imladris.sk/body.php?cislo=0607&clanok=3 tdr

66

4 BAKTERIÁLNE JEDY (autor kapitoly : doc. RNDr. Roman Kuna, PhD.)

Pre mikrobiálne toxíny sa bežne používa označenie s predponami ako exotoxíny a endotoxíny. Toto označenie nemá vzťah k miestu výskytu týchto jedov. Základný rozdiel medzi nimi je v chemickom zložení. Čisto proteínový charakter jedov majú v zásade exotoxíny. Sú produkované hlavne gram-pozitívnymi baktériami, hoci dva významné jedovaté druhy baktérií – Shigella dysenteriae a Vibrio cholerae, patria ku gram-negatívnym mikroorganizmom. Exotoxíny neobsahujú žiadnu neproteínovú zložku a väčšinou majú antigénovú povahu (stimulujú tvorbu protilátok). Tvoria sa tak počas rastovej fázy rozmnožovania baktérií ako aj po odumretí (autolýze) týchto organizmov. Hoci sú menej stabilné voči vysokým teplotám ako endotoxíny, sú oveľa toxickejšie ako endotoxíny. Exotoxíny sú neutralizované len homologickými protilátkami a každý exotoxín sa prejavuje špecifickým účinkami, ktoré sa súborne označujú ako farmakologické vlastnosti. Endotoxíny sú antigény, ktoré sú zložené z komplexu proteínov, polysacharidov a lipidov. Antigénovú aktivitu určuje proteínová zložka komplexu. Polysacharidy určujú imunologickú špecifickosť toxínu (teda typ protilátok, ktoré môžu s toxínom reagovať a neutralizovať ho) a niektoré lipidy môžu určovať samotnú toxicitu. Eendotoxíny sú odvodené z bunkových stien baktérií a v prípade že rastú v kultúre, tak sa uvoľňujú lem po autolýze buniek. endotoxíny nie sú neutralizované homologickými protilátkami a sú relatívne stabilné voči zahrievaniu Rovnako nepríjemnými primitívnymi organizmami ako baktérie sú aj fotosyntetizujúce prokaryotické sinice. Sú rozšírené veľmi všeobecne a v porovnaní s baktériami sú extrémne tolerantné voči teplotám. Niektoré kmene siníc sú veľmi toxické, iné vôbec. Známe sú z úkazov, ktoré súborne nazývame „vodný kvet“ a často sú zodpovedné za úmrtia rýb, vodného vtáctva, ale aj dobytka, koní, svíň a iných živočíchov. Ľahko však môžu byť aj príčinou intoxikácie človeka. Toxoid Toxoid je označenie pre neškodnú (alebo upravenú) formu exotoxínov, ktoré sú však schopné po podaní do organizmu (injekčne) vyvolávať tvorbu protilátok, ktoré môžu reagovať aj s aktívnym toxínom a tým vyvolať imunitu pri neskoršej infekcii. Baktérie sú pri mnohých chorobách oddelene sústredené v jednej časti tela, pričom ich produkty (exotoxíny) môžu vyvolávať prejavy choroby. Toxoidy sa získavajú po teplotnej alebo chemickej úprave týchto jedov získaných z organizmu napadnutého bakteriálnou chorobou. Následne sa využívajú v širokej miere pre výrobu vakcín. Známou je takto vyrábaná kombinovaná vakcína proti diftérii a tetanu. Toxoidy používané v moderných vakcínach sa získavajú z jedov, ktoré sú upravované vo formaldyhyde po dobu niekoľkých týžňov pri teplote 37 °C. Otravy z jedla Choroby pochádzajúce a šíriace sa cestou kontaminovaných potravín sú najbežnejšie a z hľadiska medicínskej starostlivosti súčasne aj najdrahšie ochorenia. Pritom prevencia proti nim je v podstate veľmi jednoduchá, stačí ak sa budú dodržiavať odporúčané postupy pri zaobchádzaní a spracovávaní výživových produktov. V USA sa odhaduje, že každoročne sa vyskytuje 24 – 81 miliónov týchto alimentárnych intoxikácií (otravy pochádzajúce z jedla).

67

Môžu ich vyvolávať chemikálie, ťažké kovy, parazity, huby, baktérie aj vírusy. Práve s baktériami sa spája väčšina z nich, hoci medzi mnohými tisíckami druhov nájdeme len menej ako 20 mikroorganizmov, ktoré môžeme považovať za hlavných páchateľov. Viac ako 90 % týchto prípadov (v podstate otráv) každoročne spôsobujú druhy Staphylococcus aureus, Salmonella, Clostridium perfringens, Campylobacter, Listeria monocytogenes, Vibrio parahaemolyticus, Bacillus cereus, a enteropatogenická Escherichia coli. Ich spoločným znakom je, že ich môžeme nájsť v mnohých surových potravinách. Na vyvolanie choroby však spravidla treba aby do organizmu vniklo veľké množstvo takýchto baktérií. Ochrana pred nákazou sa preto skrýva v dôslednej kontrole výskytu minimálneho množstva baktérií v surovinách, prevencia ich rastu, ničenie baktérií dôkladným varením a zabránenie re-kontaminácii bezpečných produktov. Rozmnožovanie baktérií v potravinách je väčšinou spojené s nedostatočnou hygienou osôb ale aj skladovacích priestorov a riadu, čo má za následok kontamináciu surových aj spracovaných potravín. Teplotné rozpätie, ktoré vyhovuje rastu a rozmnožovaniu baktérií je od 5 do 60 °C. Preto je nevyhnutné udržiavať surové alebo uvarené produkty v tomto rozmedzí len minimálny čas. Vážne otravy sú najčastejšie spôsobené nedostatočným varením, ale hlavne nekvalitným spracovaním potravín v domácich podmienkach. Bakteriálna (bacilárna) úplavica (dyzentéria) – šigelóza Úplavica je hnačkovité ochorenie, ktoré je rozšírené najmä v rozvojových krajinách. Ide pri ňom o bakteriálnu infekciu druhu Shigella dysenteriae, ktorá sa prenáša pitnou vodou a kontaminovanými potravinami. Po krátkej inkubačnej dobe dochádza k horúčke a vodnatým hnačkám, ktoré sa však následne môžu stať krvavo-hlienovito-hnisavé. Ťažké, aj život ohrozujúce chorobné priebehy sa môžu vyskytnúť najmä u malých detí, starých ľudí a osôb s oslabeným imunitným systémom. Od vývoja antibiotík, ktoré sa nasadzujú na liečbu úplavice, sa prognóza značne zlepšila. Shigella dysenteriae je gramnegatívna, nepohybliva tyčinkovitá baktéria, ktorá netvorí spóry. Baktérie produkujú nebezpečné bunkové jedy (toxíny) a sú veľmi citlivé na vysušenie. Prijatie pôvodcov nastáva orálne (už 10 zárodkov stačí, aby spôsobili ochorenie, hoci sú tieto baktérie veľmi citlivé na vonkajčie prostredie). Zdrojom infekcie je stolica akútne chorých osôb alebo pacientov bez symptómov, ktorí však majú baktérie v stolici (tzv. bacilonosiči). Na potraviny sa šigely prenášajú najčastejšie kontaminovanou vodou, najmä na surové ovocie a zeleninu, resp. surové mlieko alebo mäso. Chorí alebo nakazení ľudia môžu pri nehygienickej manipulácii ďalej kontaminovať aj varené potraviny. Prenášačmi nákazy sú tiež muchy a hmyz, najmä v letnom období. Je to typické ochorenie „špinavých rúk“. Inkubačná doba je 1-3 dni. Symptómy Šigely sa do organizmu dostanú ústami cez infikované predmety, rukami, pitnou vodou, potravinami alebo muchami. Najprv sa rozmnožujú v spodnom tenkom čreve. Počas prvých dní choroby sa objavuje horúčka, nevoľnosť, zvracanie, bolesti hlavy, kŕče v bruchu a vodnaté hnačky. Ochorenie začína typicky náhle. V tenkom čreve vnikajú šigely do sliznice, čo vedie k fibrinóznemu, vredovitému zápalu. Následkom sú krvavo-hnisavo-hlienovité hnačky. Tie sa objavujú 10 - 40 krát denne. Hrozí dehydratácia organizmu. Okrem opísanej formy existujú však aj miernejšie priebehy až po bacilonosičov bez symptómov. Pôvodcovia po štyroch týždňoch spontánne zo stolice zmiznú alebo sa nadlho usadia v hrubom čreve a majú za následok takzvaných dlhodobých bacilonosičov. Nákazlivosť bacilárnej dyzentérie je vysoká. Epidémie sa vyskytli v hromadných ubytovniach a v kolektívoch, kde sa ťažšie dodržiavajú hygienické štandardy

68

osobnej hygieny napr. ústavy sociálnej starostlivosti, letné tábory, internáty, vojenské tábory, robotnícke ubytovne a pod.. Základnou možnosťou liečby a boja s chorobou je antibiotická terapia. U tejto baktérie sa stretávame v rôznej miere s odolnosťou na ampicilín, tetracyklíny a bactrim. Možnou voľbou sú chinolóny (ciprofloxacin, norfloxacin, ofloxacin). Pri včasnej liečbe je dosiahnuteľné uzdravnie, inak pri ťažkom priebehu vedie infekcia k smrti, najmä u malých detí, starých ľudí a ľudí s oslabou imunitou. Preventívne opatrenia proti šigelóze sú zamerané na:

• dôkladné dodržiavanie osobnej hygieny, časté umývanie rúk mydlom pod tečúcou vodou najmä pred jedlom a po každom použití toalety,

• používanie nezávadnej pitnej vody, • dodržiavanie hygienických zásad pri manipulácii s potravinami (zeleninu a ovocie je

potrebné pred konzumáciou dôkladne umyť zdravotne nezávadnou tečúcou vodou), • uchovávanie potravín pri chladničkových teplotách a zabezpečenie ochrany potravín

pred hmyzom Botulizmus Pomenovanie botulizmus (tzn. otrava z potravín vyvolaná baktériou Clostridium botulinum) pochádza z latinského slova botulus – čo znamená malá klobása. Tento názov a použil pre opis choroby, ktorá sa objavila u 13 ľudí (6 z nich zomrelo) v Nemecku v r. 1793 po tom, čo spolu jedli surovú údenú klobásu, ktorá bola niekoľko hodín odložená. Tento čas bol dostatočný na rozmnoženie baktérií a uvoľnenie jedov v klobáse, nakoľko sa vytvorili anaerobné podmienky pre rast mikroorganizmov v mäse, ktoré bolo natlačené v nepriepustnom čreve. Túto veľmi nebezpečnú chorobu vyvolávajú baktérie druhu C. botulinum. Je to grampozitívna baktéria, v tvare tyčinky a je schopná vytvárať spóry. Vo forme spór sa normálne vyskytuje v pôde, bahne, vode, na koreňovej a inej zelenine. Rastie len v podmienkach veľmi nízkej hladiny kyslíka. Okrem toho sa nachádza aj v tráviacom systéme. Baktérie Clostridium botulinum sú schopné množenia v širokej škále potravín, ak majú optimálne podmienky (t.j. nedostatok kyslíka a vhodnú teplotu). Nie sú schopné množenia v niektorých kyslých druhoch ovocia pre nízke pH (<4,5). Prenos klostrídií na potraviny sa môže uskutočniť z nedbalosti pri výrobe, pri skladovaní, pri príprave stravy, z neodbornosti a podceňovania dodržiavania predpísaných technologických postupov a pod. Rizikové sú najmä potravinové konzervy bohaté na bielkoviny, ktoré obsahujú mäso, mäsové výrobky, ryby alebo strukoviny. Ďalej sú to hermeticky balené rybie výrobky a huby zabalené vo fóliách. Zo spór vyklíčia vegetatívne formy baktérie a začnú v konzerve alebo kontaminovanej potravine produkovať nebezpečný neurotoxín – botulín (botulotoxín). Tento jed je ľahko rozložiteľný vysokou teplotou, napr. po 2 min. pri 70°C. Aj samotné baktérie sú citlivé voči zvýšenej teplote prostredia, hynú po 10 min. pri teplote 80°C, avšak ich spóry sú voči teplote oveľa odolnejšie a pre ich zničenie je potrebná teplota až 120°C. V domácich podmienkach môžeme takéto podmienky dosiahnuť len varom v tlakových hrnoch. Bežný var nie je spoľahlivým a bezpečným prostriedkom pre zničenie možného vyskytu týchto baktérií v potravinách. Inkubačná doba choroby je spravidla 12 až 36 hodín, ale prvé príznaky sa môžu objaviť už o 5 hodín alebo až o 10 dní po konzumácii kontaminovanej potraviny. Príznaky ochorenia sú spočiatku malátnosť, zvracanie, bolesti brucha, závrat. Potom nasledujú príznaky nervové, spôsobené paralýzou svalov. Prvým príznakom paralýzy svalov

69

je často napadnutie svalov pohybujúcich očami (dvojité videnie, pokles viečok). Následne sú to svaly umožňujúce rozprávanie (suchosť v ústach, chrapľavé rozpávanie), prehĺtanie a nakoniec aj dýchanie, zastavenie črevnej peristaltiky. Ochrnutie smeruje od hlavy a postupuje na všetky svaly. Jedinou účinnou liečbou je skoré podanie špecifického protijedu a podpora dýchania pacienta. Úmrtnosť je spravidla veľmi vysoká už do niekoľkých dní. Približne 30% prípadov končí smrťou. Postihnutí zostávajú v bezvedomí až kým sa neudusia. Liečba botulinizmu je veľmi zložitá a návrat do normálneho stavu organizmu je v podstate nemožný. Ak klostrídiové toxíny dosiahnu jemné nervové zakončenia, tak antitoxíny ich nedokážu úspešne potlačiť. Čiastočné úspechy a prispieť k záchrane života môže použitie guanidín hydrochloridu (čo je tiež veľmi toxická látka), ale následky otravy sú nezvratné a veľmi obmedzujúce (umelo podávaná výživa, tracheotómia a nutnosť používania respirátora).

Príbuzným druhom je baktéria Clostridium perfringens, ktorá sa nachádzajú v zemi, hline aj tráviacom trakte zvierat a človeka. Žijú takisto v anaeróbnych podmienkach. Vyvolávajú tzv. plynovú gangrénu, čiže svojimi toxínmi rozkladajú živé mäso, aby si tak vytvorili väčší priestor na život. Ak potrava obsahuje dostatočné množstvo týchto baktérií, tieto môžu vyvolať chorobu vylučovaním toxínov v črevnom trakte. Nepríjemnou vlastnosťou tohto druhu je jeho schopnosť tvoriť spóry, ktoré sú schopné prežiť vysoké teploty pri varení a následne sú schopné sa rozmnožovať ak sú takéto potraviny uchovávané pri teplotách od 5 do 60°C veľmi dlhú dobu. Rizikovými sú mäsové a hydinové jedlá či vývary. Je nutné ich podávať hneď po príprave, alebo ich udržovať pri vyšších teplotách (nad 60 °C). Pri zmrazovaní takýchto potravín je vhodné rozdeliť ich na menšie porcie pre rýchle schladenie. Takto je potom možné ich opätovné použitie po zahriatí na teplotu nad 70°C. Ako predchádzať botulizmu? Pri priemyselne vyrábaných konzervách je nebezpečenstvo pomerne malé. Technologické parametre a podmienky pri výrobe konzerv sú cielene zamerané na spoľahlivú devitalizáciu spór Clostridium botulinum a preto sú dnes takéto otravy vzácne. Najlepšia prevencia sa zakladá na nepožívaní konzerv, ktoré majú vydutý obal (bombáž), aj keď nie vždy tento znak musí znamenať prítomnosť klostrídií. Rovnako to platí pre potraviny sterilizované v sklených pohároch, ktoré majú netesné a vyduté viečka. Najväčšie riziko predstavujú doma sterilizované potraviny a potraviny vyrobené z kontaminovaných surovín (mäso, zelenina). Najdôležitejšie opatrenia ako sa vyhnúť ochoreniam spôsobených klostrídiami je prevencia: • dodržovanie osobnej hygieny pracovníkov manipulujúcich s potravinami, • dôsledné čistenie mäsa, zeleniny, ovocia a ostatných surovín, ktoré sú určené na

konzervovanie, • pri výrobe konzerv dodržiavať sterilizačné teploty a stanovené časy, to sa osobitne týka

vyrábaných mäsových a zeleninových konzerv v domácich podmienkach

Poznámka: Princíp fungovania botulotoxínu je v uvoľňované svalov, čo sa v poslednej dobe veľmi účinne využíva na kozmetické účely. Ide o odstraňovanie vrások cestou blokovania uvoľňovania acetylcholínu, ktorý ovláda motorické nervové zakončenia a tým zostanú svaly paralyzované. Tento efekt trvá niekoľko mesiacov a pre udržiavanie tohto stavu je nutné opakovane dodávať tento jed k inkriminovaným svalom. Najskôr sa botox používal na liečenie tupozrakosti a nekotrolované žmurkanie až následne bol spozorovaný jeho vplyv na vrásky. Ďalšou, v podstate komerčnou oblasťou využitia tohto jedu je boj proti nadmernému poteniu, pri ktorom sa opäť injekčne aplikuje toxín do podpazušia, alebo na dlane , chodiclá a pod., kde na niekoľko mesiacov až jeden rok vyradí z činnosti potné žľazy

70

• uskladňovať konzervované potravinové výrobky pri nízkych teplotách len po dobu minimálnej trvanlivosti a uchovávať potraviny a jedlo pri teplotách pod 4 °C,

• preventívne preváranie rizikových potravín, pretože botulotoxín je termolabilný Stafylokokové infekcie Zdrojom, či cestou nákazy patogénnym druhom Staphylococcus aureus u človeka je hlavne pokožka a jej povrchové poranenia a dýchacie cesty. Vyskytuje sa všade okolo nás, vo vzduchu, prachu, vode. Je súčasť mikroflóry nosnej a ústnej dutiny zvierat i ľudí. Ak má stafylokokus možnosť rozmnožovať sa v potravinách, potom vytvára nebezpečné enterotoxíny, ktoré môžu vyvolať otravu. Hoci varením sa tieto baktérie ničia, ich toxíny sú voči vysokým teplotám veľmi odolné a ani var pri 100 °C po dobu 20 minút ho nezničí a môže zotrvať v tepelne opracovanej potravine bezo zmeny. Stafylokokové otravy sú typické pre produkty, ktoré vyžadujú ručnú prípravu, ako zemiakový a iné šaláty alebo nátierky. Súčasne sa tieto potraviny často ponechávajú dlhšiu dobu pri izbovej teplote, čo umožňuje rýchle rozmnožovanie týchto baktérií. Inkubačná doba je 1 až 7 (najčastejšie 2 až 4) hodín po požití kontaminovanej potravy. Rizikové potraviny a výrobky z nich sú najmä:

• mäso, hydina, ryby a výrobky z nich (mleté mäso, údeniny, solené šunky) • mlieko, syry a výrobky z nich (smotanové omáčky, šľahačkové výrobky, zmrzlina,

zahustené a sušené mlieko, pudingy) • majonézy a výrobky z nich (zemiakový šalát, vajíčkový šalát a pod.) • cukrárenské výrobky plnené krémom • uvarené jedlá po rekontaminácii

Baktérie Staphylococcus aureus sú grampozitívne, fakultatívne anaeróbne koky zoskupené do strapcovitých tvarov. Sú najvýznamnejším patogénom rodu Staphylococcus, vyvolávajú mnoho infekcií ľudí aj zvierat. Staphylococcus aureus produkuje 5 typov toxínov (typy A až E), pričom najúčinnejší je typ A. Stafylococcus aureus odoláva chladu, zohriatie nad teplotu 60 °C neprežíva. Infekcia sa môže prenášať rukami alebo kvapôčkami z úst i nosa. Príznaky intoxikácie sú nevoľnosť, vracanie, brušné kŕče a hnačka. Uzdravenie je zvyčajne rýchle, zhruba do 2 dní. Najzákladnejšou prevenciou proti výskytu baktérií S. aureus v strave (alebo ich rozširovaniu ak sú prítomné) je dôkladná osobná hygiena počas narábania s potravinami. Ku kontaminácii môže dôjsť priamo rukami, kvapôčkami alebo znečistenými nástrojmi (rizikovými sú osoby s poraneniami či popáleninami na rukách). Častý je priamy prenos medzi ľuďmi. Ďalším dôležitým preventívnym opatrením je dôkladné tepelné spracovanie potravín, následné rýchle schladenie jedál, prípadne ich okyslenie a skladovanie potravín a jedla pri chladničkových teplotách. Množeniu stafylokokov zabraňujú podmienky: obsah soli nad 12 %, obsah cukru nad 60 %, pH hodnoty pod 5,0 a teploty pod 7 °C. Salmonelóza Bežným miestom výskytu salmonelových baktérií je tráviaci trak živočíchov a človeka. S touto baktériou sa spájajú všetky potraviny s vysokým obsahom bielkovín, ako sú rôzne druhy mäsa, mäsové výrobky, mäso rýb aj morské produkty (kôrovce a mäkkýše, živé lastúrniky a ulitníky - mušle, ustrice), tiež vajcia (surové, sušené aj výrobky z vajec), ale aj

71

potraviny neživočíšneho pôvodu určené na priamu spotrebu(naklíčené semená, nakrájané ovocie, nepasterizované ovocné a zeleninové šťavy). No salmonelózu môžu v podstate vyvolať všetky potraviny, uchovávané pri nevhodnej teplote i vo všetkých nedostatočne tepelne upravených potravinách.. Baktérie tohto druhu sú bezpečne zničené varením pri teplote nad 70 °C. Ak sa salmonela vyskytuje v surovej alebo varenej potravine, jej rast a ro zmnožovanie môžeme udržať pod kontrolou pri schladení na teplotu nižšiu ako 5°C. Po požití potraviny kontaminovanej salmonelou postihnutý človek pociťuje nevoľnosť, bolesti brucha, často vracia, trpí silnými hnačkami a teplotami, ktoré sa môžu striedať so zimnicami. Na ochorenie sú veľmi citlivé malé deti, starší ľudia, ale aj osoby s oslabeným imunitným systémom. Baktéria salmonela prežíva v tráviacom ústrojenstve ešte pár týždňov po skončení ochorenia a môžu sa nakaziť ďalšie osoby v blízkom okolí postihnutého. Ako prevencia, je veľmi dôležité, aby si každý spotrebiteľ osvojil celoživotné návyky pred požitím každého jedla alebo nápoja. Ochoreniu z potravín sa môžeme vyhnúť, ak sa budeme snažiť dodržiavať tieto odporúčania: • pri nákupe potravín si treba všímať nielen dobu trvanlivosti, dátum spotreby, ale prezrieť

si, či výrobok nemá nezvyklý vzhľad, zafarbenie, tvar, pach. Takisto si treba prezrieť, či potravina, ktorá nesie označenie „vákuovo balená“ má neporušený a funkčný obal, či je uložená vo chladiacom, resp. mraziacom zariadení s funkčným teplomerom

• pred prípravou jedla aj počas jeho prípravy si vždy treba umývať ruky mydlom, aby sme znížili riziko prenosu salmonely

• pri príprave jedla sa môžu nebezpečné mikroorganizmy prenášať zo surových potravín do čerstvých alebo uvarených, ak sa použije tá istá doska na krájanie, nôž, nádoba, znečistené ruky a pod.

• riziko zo salmonely znížime na minimum, ak potraviny dôkladne pred požívaním prevaríme pri teplote 70 °C po dobu najmenej 15 minút. Zároveň sa odporúča jedlo po prevarení ihneď skonzumovať alebo schladiť a uložiť do chladničky.

• v domácnosti uchovávame potraviny podľa odporúčaných podmienok skladovania, ktoré uvádza výrobca

Vibrio parahaemolyticus Baktéria V. parahaemolyticus (objavená v r. 1950) sa nachádza často v potravinách z morských živočíchov. Tento druh vyžaduje pre svoj život slané prostredie morskej vody (s koncentráciu NaCl 7 až 10%) a je veľmi citlivý na teplo aj chlad. Jeho prirodzené životné prostredie sú plochy pobrežných vôd Tichého a Atlantického oceánu. Jeho malú tepelnú odolnosť vysvetľuje, že je prítomný predovšetkým v potravinách, ktoré obsahujú surové alebo polosurové ryby. V teplom období sú ich zdrojom viaceré morské živočíchy (ryby, kraby, krevety, mušle, ustrice a pod.). Nákazy touto baktériou sú vyvolané vždy nedostatočným spracovaním morských rýb a iných produktov alebo kontamináciou uvarených potravín surovými produktami a následne ich skladovaním pri nevhodnej teplote. Toto je častý problém v Japonsku, kde sa konzumuje veľa morských živočíchov v surovom stave. Po požití kontaminovanej potravy sa po 10 až 20 hodinách prejavia prvé príznaky. Vibrio parahaemolyticus postihuje hrubé črevo. Objavujú sa žalúdočné a črevné ťažkosti ako vodnatá hnačka, brušná kolika, vracanie, nevoľnosť, horúčka až do 39 ˚C. Choroba trvá niekoľko dní, obyčajne sa vylieči bez komplikácií. Ako zvláštna infekčná choroba bola v USA opísaná aj infekcia (z odrenín) po poranení ostrými úlomkami z mušlí a ustríc. Ak sa baktéria Vibrio parahaemolyticus dostane do otvorenej rany, môže vyvolať kožnú infekciu. V slaných vodách takých rizikových území, kde je teplota vody nad 20 °C, je treba sa vyhnúť kúpaniu s otvorenými ranami a pod.

72

Ďalšími problematickým druhom tohto rodu je takisto morská baktéria Vibrio vulnificus, ktorý má patogénne vlastnosti, avšak druh je dobre kontrolovateľný správnym tepelným spracovaním a zmrazovaním potravín. Prevencia proti týmto otravám je viazaná hlavne na výrobcov potravín a hygienu pri práci s potravinami. K pomnoženiu tejto nebezpečnej baktérie dochádza pri nešetrnom zaobchádzaní a nedodržaní teplotných režimov pri skladovaní a predaji. Odporúča sa nejesť tepelne neupravené mäso z morských živočíchov, najmä ustrice a mušle. Rybie výrobky, ktoré už boli tepelne spracované nesmú prísť do styku so surovými. Zásadou je spracované produkty udržiavať pri teplote pod 5 °C, alebo tepelne spracované potraviny udržiavať pri teplote nad 60 °C. Bacillus cereus B. cereus je v prírode veľmi rozšírený mikroorganizmus a jeho spóry sú dokázateľné v širokom spektre potravín. Bežne sa nachádza v pôde, na zelenine, v mnohých surovinách i upravených potravinách. Prevažne kontaminuje potraviny rastlinného pôvodu (cereálie, jedlá z ryže, škrobu, múky, zemiakov, cukrárenské výrobky, mliečne pudingy, cestoviny, konzervy, sušené potravinárske výrobky), ale aj mäsové pokrmy a pasterizovanú smotanu. Ľahko prežije normálny var vo forme vysokej teplote odolných spór (ako sú napr. teplo, chlad, vysušenie, slané prostredie). Spóry druhu Bacillus cereus môžu klíčiť a rozmnožovať sa vo vlhkých, málo kyslých potravinách pri teplotách od 4 – 5 °C až do 55 °C. Ak je teplota uskladnenia nesprávna tak sa tieto spóry rýchlo rozmnožujú a tvoria veľké množstvo nových buniek a tým aj toxínov (v jedle aj ľudskom organizme). Spóry môžeme nájsť v surových potravinách a ich odolnosť voči teplote vyžaduje aby sa pripravená strava konzumovala okamžite v teplom stave alebo rýchlo ochladila ako prevencia voči rozmnožovaniu týchto baktérií. Potravina môže byť kontaminovaná spórami B. cereus aj zo surovín a prísad, ktoré použijeme na prípravu pokrmov (sušené korenie a byliny, cukor, škrob, múka). B. cereus má schopnosť vyrobiť dva druhy toxínov, ktoré vyvolávajú dva druhy otráv z potravín: • emetický toxín Bacillus cereus – vyvoláva nevoľnosť, malátnosť, zvracanie. Emetická

forma intoxikácie nastane po požití toxínu (Cereulid), ktorý sa vytvorí priamo v jedle. Inkubačná doba je pol hodiny až l hodina po požití kontaminovanej potraviny. Ochorenie má rýchly priebeh, najčastejšie odznie po 6-24 hodinách.

• diarhogenný (hnačkový) enterotoxín Bacillus cereus – vyvoláva hnačkové ochorenie sprevádzané bolesťami brucha, vodnatou hnačkou s pocitom nevoľnosti. Tvorí sa v tenkom čreva postihnutého po požití jedla kontaminovaného spórami. Inkubačná doba je 8-16 hodín po jedle. Intoxikácia môže trvať 1 deň i viac dní.

Ochorenia si nevyžadujú väčšinou žiadne špecifické liečenie. Odporúča sa dopĺňať stratu tekutín. Pri deťoch je priebeh ochorenia ťažší ako u dospelých. Riziko otravy spočíva v konzumácii kontaminovaného jedla, ktoré bolo po tepelnej úprave dlhodobo ponechané pri izbovej teplote. Keďže B. cereus sa vyskytuje skoro vo všetkých potravinách, prevenciou je zamedzenie rastu a množeniu baktérií., tzn., že je nutné ich uchovávať pri teplotách pod 10 °C (vtedy Bacillus cereus nie je schopný rozmnožovania). Varené, dusené a pečené jedlá sa odporúča rýchlo schladiť a nenechávať dlhšie ako 2 hodiny pri izbovej teplote. Pri opätovnom podávaní hotového jedla je nutné ho ohriať minimálne na 75 °C.

73

Listerióza Listeria, je bakteriálny rod grampozitívnych mikroorganizmov vo forme nepohyblivých tyčiniek. Zo 7 rôznych druhov je pre človeka patogénna iba Listeria monocytogenes. Je odolná voči vysušeniu, zmrazeniu a ľahko priľne na technologické materiály (guma, sklo, kov). Listeria monocytogenes je v prírode značne rozšírená; nachádza sa v pôde, vode, rastlinách, fekáliách. Tejto baktérii sa dobre darí pri teplotách od 1 až do 40 °C, pričom najlepšie podmienky pre svoj rast má pri teplotách 30 – 37 °C a pH 5 – 9. Veľmi dobre prežíva aj v slanom prostredí (výroba a zrenie syrov). Zdrojom nákazy pre človeka sú hlavne zvieratá, svalové mäso, klobásy, plesňové zrejúce syry, nepasterizované mlieko, ovčí hrudkový syr a bryndza z nepasterizovaného ovčieho mlieka, údené lososy, pre zvieratá nesprávne fermentovaná siláž. Takisto môže byť zdrojom nákazy čerstvá zelenina (zeler, rajčiny, šalát), ktorá bola prihnojovaná čerstvým hnojom. Listeria monocytogenes spôsobuje ochorenie, ktoré nazývame listerióza. Na človeka sa prenáša priamo pri styku s chorými zvieratami, najmä pri ošetrovaní. Vstupnou bránou je poranená koža, sliznica, tráviaca a dýchacia sústava. Inkubačný čas je 1-4 týždne. Získaná listéria sa nemusí klinicky prejaviť. Pri požití kontaminovanej potravy alebo vody sa môže vyvinúť horúčkovité ochorenie podobné týfusu, so zväčšenou slezinou, výražkami. Pri všetkých prejavoch choroby je rozhodujúci imunitný stav a vek človeka. Najviac sú ohrození starší ľudia, tehotné ženy a ľudia s oslabeným imunitným systémom. Pri zdravých jedincoch je úmrtie veľmi nepravdepodobné, ale úroveň mortality je až 30% pri osobách so slabším imunitným systémom, novorodencoch a veľmi malých deťoch. Potraviny, ktoré sa majú konzumovať po ohriati (napr. párky a iné údeniny) treba zohriať najmenej na 70 °C a udržiavať ich pri tejto teplote až do konzumácie. Studené pokrmy treba naopak udržiavať v chlade pri teplotách pod 5 °C (hoci baktéria je schopná rpozmnožovať sa aj pri tejto nízkej teplote) a pri izbovej teplote ich nenechávať dlhšie ako 2 hodiny. Tehotné ženy, starší ľudia a chorí so zníženou imunitou by nemali párky a mäsové konzervy, ktoré neprejdú varom konzumovať vôbec. Treba upozorniť na schopnosť tejto baktérie prežívať iba vo vhodnej potravine a množiť sa pri chladiarenských teplotách, takže ani riadne uloženie v chladničke v prípade kontaminácie nezabráni potravine stať sa zdrojom ochorenia. Prevencia voči výskytu listérie spočíva v prísnom dodržiavaní hygienických predpisov, v dostatočnom opracovaní surovín, pasterizácii. Yersinióza Baktérie Yersinia enterocolitica sú to gramnegatívne, anaeróbne krátke tyčinky. Dobre sa množia pri teplotách od 1°C do 44 °C, pričom za optimum sa považuje rozmedzie teplôt 30 °C - 37 °C a kyslosť prostredia pH od 4,2 do 9,6. Majú schopnosť rásť v kontaminovanej potravine uloženej v chladničke (podobne ako listérie) aj vo vákuovom obale. Odolnosť baktérií Y. enterocolitica voči vyšším teplotám je nízka, ničia ich už pasterizačné teploty. Sú to ubikvitárne baktérie (nachádzajúce sa všade). Z hľadiska zdravia ľudí sú hlavným zdrojom yersínií voľne žijúce a hospodárske zvieratá. Najväčším zdrojom nákazy pre človeka sú ošípané. Ľudia sa môžu nakaziť jednak priamym stykom so zvieratami alebo konzumáciou kontaminovaných potravín, predovšetkým surového alebo nedostatočne tepelne opracovaného bravčového mäsa. Boli dokumentované aj ochorenia po konzumácii kontaminovaných surových ovocných a zeleninových štiav, surového mlieka a vody. Prenos baktérií Y. enterocolitica môže nastať aj z človeka na človeka. Tepelné procesy obvykle používané pri príprave potravy, ktoré zničia iných patogénov (napr. Salmonella, Shigella), by mali zničiť aj baktérie Y. enterocolitica.

74

Rizikové potraviny sú všetky druhy tepelne neošetrených surovín a výrobky z nich. Najmä mäso, hydina, (hlavne výrobky z bravčového mäsa, mleté mäso, údeniny), surové mlieko a výrobky so surového mlieka aj voda. Inkubačná doba je 1-11 dní po požití kontaminovanej potravy. Príznaky yersiniózy sú: silné hnačky, zvracanie, horúčky, môžu nastať bolesti hlavy, hrdla, svalov, kĺbov, sčervenanie kože, prejavy apatie. Všeobecne sú príznaky choroby vo forme gastroenteritídy. Symptómy však môžu pripomínať aj pseudoapendicitídu, čo môže mať za následok zbytočné odstránenie slepého čreva. Ochorenie môže pretrvávať niekoľko dní, a všeobesne by malo ustúpiť do 2 dní. Najťažšie znášajú ochorenie deti a prestárli Výnimočne môže dôjsť k sekundárnym komplikáciám, najmä k zápalom kĺbov. Základným predpokladom predchádzania infekcie je dôsledné dodržiavanie hygienických predpisov pri spracovaní mäsa a ďalších rizikových surovín. Sú to hlavne:

• dostatočná úroveň osobnej hygieny, umývanie rúk • zabránenie krížovej kontaminácii potravín: dôkladne oddeľte surové mäso od

ostatných potravín v nákupnej taške a pri príprave jedla. Prácu so surovým mäsom vždy ukončite dôkladným umytím každého kuchynského náčinia – dosky, nože, utierky a pod.

• nejesť surové alebo nedovarené mäso • nekonzumujte surové mlieko a mliečne výrobky zo surového mlieka • používajte len pitnú vodu (na konzumáciu aj varenie)

Príbuzným bakteriálnym druhom, aj keď nevyvoláva typické otravy prostredníctvom jedla, je Yersinia pestis. Je to tyčinkovitá, gramnegatívna baktéria, pomenovaná podľa jej spoluobjaviteľa A. E. Yersina v roku 1894. Pripomíname ju z dôvodu, že v histórii ľudstva je to jeden z najnebezpečnejších mikroorganizmov, je to pôvodca moru. Yersinia pestis je veľmi infekčná baktéria: už 100 až 500 vdýchnutých baktérií stačí, aby spôsobili pľúcny mor. Mor je vo svojej podstate ochorenie živočíšne (zoonóza u divo žijúcich hlodavcov) a na človeka sa prenáša ich parazitmi (hlavne blchami). Následne je možný aj prenos z človeka na človeka. Rozlišujú sa štyri formy priebehu moru: žľazový mor a abortívny mor (= neúplne rozvinutý), ktoré oba môžno prežiť, a smrteľné varianty sú pľúcny mor a septický mor. Terapia antibiotikami pomáha len pri včasnom začiatku. Neexistuje žiadne očkovanie, preventívne užívanie antibiotík však môže ochoreniu u ohrozených osôb zabrániť. Dnešný výskyt choroby je viazaný už len na rezvoáry divoko žijúcich hlodavcov v strednej Ázii, východnej aj strednej Afrike, Južnej Amerike a v Skalistých horách v USA. V minulosti sa mor opakovane šíril v ťažkých epidémiách Európou a Áziou. Medzi r. 1347 a 1352 sa šírila pandémia moru, neskôr označovaná ako „čierna smrť”, až na Island a vyžiadala si asi 25 miliónov mŕtvych. To zodpovedalo približne jednej tretine vtedajšieho obyvateľstva! V následných dobách stále dochádzalo k viac alebo menej ťažkým epidémiám. 1896 sa začala šíriť opätovná epidémia z Ázie. Pretrvávala pribl. 50 rokov. Táto posledná veľká pandémia spôsobila ca. 12 miliónov smrteľných prípadov. Mor sa prenáša rôznymi ektoparazitmi. Potkaní mor je častejším predchodcom epidémií u človeka. Potkanie blchy sa infikujú na chorých potkanoch a po smrti potkanov vyhľadajú človeka ako náhradného hostiteľa, a potom ho ochorením infikujú. Ľudskými blchami sa ochorenie potom ďalej prenáša z človeka na človeka. Nákaza je však možná aj infikovanými predmetmi a ako kvapôčková infekcia dýchacími cestami. V poslednom prípade hovoríme o pľúcnom more. Inkubačná doba je pri pľúcnom more 1-2 dni, pri žľazovom more 2 až 6 dní. Ochorenie sa podľa druhu prenosu a priebehu prejavuje rôzne. Možno rozlišovať štyri formy. Najčastejšie sa vyskytujúcou formou je žľazový alebo bubonický mor prenášaný pohryznutiami potkaních bĺch. Začína horúčkou, bolesťami hlavy a končatín, omámenosťou a ťažkým chorobným pocitom po inkubačnej dobe 2-6 dní. Dochádza k bolestivému zápalu

75

lymfatických ciev a lymfatických uzlín, ktorý môže opuchnúť na hrče veľké až 10 cm. Ak hrče prasknú alebo sa umelo otvoria je možné uzdravenie. U viac než polovice pacientov žiaľ však dochádza k smrteľnému priebehu ochorenia prechodom pôvodcov do krvného toku (sepsa) s vývojom pľúcneho moru alebo k rozsiatiu pôvodcov s rozsiahlymi kožnými krvácaniami („čierna smrť”). Pľúcny mor, ako bolo vyššie spomínamé, sa môže vyvinúť v priebehu žľazového moru (sekundárny pľúcny mor), môže byť však vyvolaný aj priamo kvapôčkovou infekciou, t.zn. prenosom z človeka na človeka (primárny pľúcny mor). V tomto prípade je inkubačná doba s 1-2 dňami veľmi krátka. Choroba väčšinou začína prudko; dýchavičnosťou, kašľom, modrým sfarbením pier a čierno-krvavým hlienom. Neskôr sa vyvíja pľúcny edém a nastáva zlyhanie krvného obehu. Neliečený pľúcny mor prebieha vždy smrteľne, väčšinou medzi 2. a 5. dňom ochorenia. Septický mor sa nevyskytuje len ako komplikácia žľazového alebo pľúcneho moru, môže sa vyskytovať aj primárne, bez iných symptómov. Takmer vždy končí smrteľne. Okrem týchto troch ťažkých priebehov ochorenia sú možné aj mierne priebehy. Potom hovoríme o abortívnom more. Často je spojený iba s miernou horúčkou a malým opuchom lymfatických uzlín a zanecháva dlhotrvajúcu imunitu. Kampylobakterióza Ochorenia z potravín spôsobených mikroorganizmami (alimentárne infekcie a alimentárne intoxikácie) sú vážnym celosvetovým problémom a prevencia proti nim je jednou z priorít v systémoch bezpečnosti potravín. Zo súhrnnej správy Európskeho úradu pre bezpečnosť potravín (EFSA) zo 14.12.2006 vyplýva, že v roku 2005 medzi alimentárnymi infekciami bakteriálneho pôvodu výrazne prevažujú salmonelózy a kampylobakteriózy. Pričom počet hlásených prípadov kampylobakteriózy bol vyšší ako počet hlásených prípadov salmonelózy. Baktérie rodu Campylobacter sú gramnegatívne, úzke, špirálovito skrútené tyčinky. Patria do skupiny aeróbnych mikroorganizmov, teda môžu rásť iba za prítomnosti kyslíka. Rod Campylobacter zahŕňa veľa druhov, patogénne pre človeka sú najmä Campylobacter jejuni a Campylobacter coli. Najčastejšou príčinou ochorenia človeka je C. jejuni a v menšej miere C. coli. Kampylobakter je relatívne málo odolný voči podmienkam vonkajšieho prostredia. Neprežíva teplotu nad 60° C, je tiež citlivý na vysušenie potravín, teploty pod bodom mrazu, pasterizáciu a chlórovanie. V potravinách sa rozmožuje veľmi slabo V prírode sú kampylobaktery veľmi rozšírené, ich rezervoárom je tráviaci trakt domácich i voľne žijúcich zvierat. U človeka bol po prvýkrát izolovaný v r. 1971. Opakovane bol izolovaný z rôznych druhov surovín a potravín, najčastejšie z hydiny a zo surového hydinového mäsa, nedostatočne tepelne opracovaných alebo sekundárne kontaminovaných výrobkov z mäsa a neupravenej pitnej vody. Predpokladá sa, že najčastejšie človek ochorie následkom konzumácie kontaminovanej potraviny alebo vody, po kontakte s infikovanými domácimi zvieratami (psy, mačky), alebo prenosom človek-človek. Hromadné ochorenia sú našťastie menej časté. V rozvojových krajinách sa častejšie stretávame s kontamináciou potravín a vody fekáliami. Kampylobakterióza je infekčná choroba zvierat prenosná na človeka (zoonóza). Ochorenie má sezónny charakter, vyskytuje sa najviac v letných mesiacoch. Inkubačná doba je 1 deň až 1 týždeň, pričom samotné ochorenie trvá 4-7 dní. Choroba sa prejavuje ako akútne hnačkové ochorenie (príznakmi sú horúčka, bolesti hlavy, svalov, únava, hnačky – vodnaté, hojné, častá je prítomnosť krvi v stolici. Kmene kampylobakterov sú často rezistentné voči antibiotikám, celkové infekcie si však vyžadujú intenzívnu liečbu antibiotikami. Základnou liečbou je hlavne dostatočný príjem

76

tekutín. Napriek tomu, že priemyselne vyrobené potraviny sú väčšinou zdravotne neškodné, môže počas prepravy, predaja a domácej úpravy dochádzať ku kontaminácii, respektíve ku pomnoženiu prítomných mikroorganizmov. Ochorenie tak vzniká pri nedodržiavaní základných hygienických zásad a porušovaní správnych postupov pri príprave jedál v domácnostiach a vo verejnom stravovaní. Prevencia pri výrobe spočíva predovšetkým v dodržiavaní všetkých hygienických noriem a predpisov pri spracovaní potravín vrátane vysokej úrovne sanitácie. Ku kontaminácii potravinových výrobkov môže dôjsť aj prostredníctvom hmyzu. Enteropatogénna Escherichia coli Enteropatogénna E. coli je významnou príčinou hnačkových ochorení, hlavne v rozvojových krajinách a oblastiach s nedostatočnou sanitárnou úrovňou. Ale aj vo vyspelých krajinách sa takáto infekcia môže vyskytnúť, hlavne ako „hnačka cestovateľov“. V USA sa vyskytla takáto vážna infekcia spojená s hemoragickým zápalom hrubého čreva. Poznáme aspoň 4 skupiny enteropatogénnej E. coli: enterotoxigénna, enterinavazívna, hemoragická a enteropatogénna. Každý kmeň má iné vlastnosti. Najväčším zdrojom baktérií v prostredí je stolica infikovaných osôb, ale môžu sa objavovať aj živočíšne rezervoáre. Kontaminácia potravín sa najpravdepodobnejšie môže objaviť prostredníctvom stolice a znehodnotenej vody. Prevenciou je jednoznačne dostatočné tepelné spracovanie potravín a tiež zabránenie rekontaminácii varených potravín kontaminovanými nástrojmi, vodou či infikovanými osobami manipulujúcimi s potravinami. Východiskom v ochrane pred týmito otravami je skutočnosť, že v podstate každá potravina môže vyvolať zdravotné problémy. Prevencia sa skrýva v dôslednom dodržiavaním a zodpovednom prístupe výrobcov aj spotrebiteľov k nevyhnutných hygienickým normám: • pred prípravou jedla, počas jeho prípravy, pred jedlom, po použití toalety si vždy treba

umývať ruky mydlom, aby sme znížili riziko prenosu nákazy • dôkladné umývanie riadu aj pracovného priestoru pred aj po spracovávaní surových

potravín aby sa zabránilo kontaminácii varenej stravy • oddeľovať surové potraviny od hotového jedla. • mnohým ochoreniam môžeme predísť zabránením krížovej kontaminácie surovín, najmä

surového hydinového a bravčového mäsa a vnútorností a hotových potravín a pokrmov • riziko znížime na minimum, ak potraviny dôkladne pred požívaním zohrievame pri teplote

70 °C po dobu najmenej 15 minút. Zároveň sa odporúča jedlo po zohriatí ihneď skonzumovať alebo schladiť a uložiť do chladničky (Tabuľka 3).

• mrazené potraviny uchovávať pri teplote nižšej ako 5 °C • v domácnosti zaobchádzame s potravinami podľa podmienok skladovania, ktoré uvádza

výrobca • zásadne na pitie a pri príprave jedál treba používať iba zdravotne nezávadnú pitnú vodu. • pri zmrazovaní potravín je vhodné ich rozdeliť na menšie porcie kvôli rýchlejšiemu

zmrazeniu alebo schladeniu, pričom horúce potraviny môžu v chladničke ohriať aj už schladené produkty

• dôkladné ohrievanie vopred pripravených produktov pred ich konzumáciou

77

Tabuľka 3 Prehľad pôvodcov alimentárnych intoxikácií Bakteriálny druh Opis Výskyt Druh jedla Symptómy Príčiny Teplotná

citlivosť

Staphylococcus aureus

Produkuje teplote odolné toxíny

Nos a hrdlo pri 30 až 50% zdravej populácie; tiež pokožka a povrchové poranenia

Mäso a morské produkty, šaláty, nátierky a veľmi slané potraviny.

Nevoľnosť, vracanie a hnačka do 4 až 6 hod. Bez horúčky.

Nedostatočná osobná hygiena a nevhodná tepelná úprava

Nerastie pri teplote pod 5o C. Baktérie sú zničené normálnym varom ale spóry su teplostabilné.

Shigella dysenteriae

Toxíny citlivé na vysušenie. Na infekciu stačí 10 zárodkov prijatých ústami.

Tráviaci trakt – tenké črevo človeka.

Prenos kontaminovanou vodou na surové ovocie a zeleninu, resp. surové mlieko alebo mäso.

Horúčka, nevoľnosť, zvracanie, bolesti hlavy, kŕče v bruchu a vodnaté hnačky

Nedostatočná hygiena, prenos kontaminovanou vodou.

Citlivé na vonkajšie prostredie. Rastie pri normálnych teplotách pre baktérie.

Salmonella

Vyvoláva črevné infekcie.

Tráviaci trakt živočíchov a človeka.

Potraviny s vysokým obsahom proteínov – mäso, hydina, ryby, vajcia.

Hnačka, nevoľnosť, zimnica, vracanie a horúčka do 12 až 24 hod.

Kontaminácia polotovarov a hotových jedál, nedostatočné varenie a rekontaminácia uvarených jedál.

Nerastie pri teplote pod 5o C. Baktérie sú zničené normálnym varom.

Clostridium perfringens

Tvorí spóry a vyhľadáva bezkyslíkaté prostredie. Na infikovanie musia byť prijaté živé bunky.

Prach, zem, a tráviaci trak živočíchov a človeka.

Mäsové a hydinové jedlá, omáčky a mäsové vývary.

Kŕče a hnačky do 12 – 24 hod. Bez horúčky a vracania.

Nevhodná tepelná kontrola teplých jedál a rekontaminácia.

Nerastie pri teplote pod 5o C. Baktérie sú zničené normálnym varom ale teplostabilné spóry môžu prežívať.

Vibrio parahaemolyticus

Vyžaduje slané prostredie pre rast

Ryby a mäkkýše

Surové a varené jedlá z morských živočíchov

Hnačka, kŕče, vracanie boleť hlavy do 12 – 24 hod.

Rekontaminácia uvarených potravín alebo konzumácia surových rýb.

Nerastie pri teplote pod 5o C. Baktérie sú zničené normálnym varom.

Listeria monocytogenes

Prežíva nepriaznivé podmienky počas dlhej doby.

Pôdal, vegetácia a voda. Dlho prežívajú v pôde a rastlinách.

Mlieko, mäkké syry, hnojená zelenina

Pripomína meningitídu. Osoby so zníženou imunitou sú veľmi náchyľné na infekciu

Kontaminované surové výrobky

Rastie aj pri teplote 4 – 5 oC). Môže prežiť aj teplotu pasterizácie (70 oC) po dobu 15 s.

Clostridium Tvorí spóry Pôda, Doma Neostré Nevhodné Typ E a Typ B

78

botulinum a vyhľadáva bezkyslíkaté prostredie. Toxíny sú citlivé na teplo.

rastliny, morské sedimenty a ryby.

pripravované jedlá.

videnie, nedostatočnosť dýchania a možná aj smrť.

postupy pri domácom spracovaní produktov.

može rásť pri chladničkovej teplote. Baktérie sú zničené normálnym varom, toxíny sú zničené varom po dobu 5 až 10 minút. Spóry su odolné voči vysokým teplotám a môžu prežiť.

Bacillus cereus

Tvorí spóry a rastie v normálnej kyslíkovej atmosfére.

Pôda, prach, zelenina, korenia

Škrobnaté potraviny

Slabý priebeh s hnačkou a nevoľnosťou do 12 až 24 hod.

Nevhodná teplota udržovania skladovania jedál po ich uvarení.

Nerastie pri teplote pod 5o C. Baktérie sú zničené normálnym varom, ale spóry sú odolné voči vysokým teplotám.

Campylobacter jejuni

Citlivé na kyslík, nerastú pri teplote pod 30 oC.

Rezervoárom sú živočíchy a potraviny živočíšneho pôvodu.

Mäso, hydina, mlieko, huby.

Hnačka, brušné kŕče, nevoľnosť.

Nevhodná pasterizácia alebo varenie, krížová kontaminácia.

Citlivé na vysušenie a zmrazenie. Prežíva v mlieku a vode aj pri 4 oC počas niekoľkých týždňov.

Yersinia enterocolitica

Nie časté infekcie človeka.

Hydina, dobytok, svine. Izolované len pri patogénoch človeka.

Mlieko, tofu a bravčové mäso.

Hnačka, bolesti brucha, vracanie. Pripomína meningitídu. .

Nevhodné varenie, krížová kontaminácia.

Rastie pri chladničkových teplotách. Citlivé na teplotu od 50 oC.

enteropatogénna Escherichia coli

Tvorí toxíny, ktoré sú citlivé na teplo a ďalšie ktoré sú teplostabilné.

Stolica a infikovaný človek.

Mäso a syry. Hnačka, brušné kŕče.

Nedostatočné varenie. Rekontaminácia uvarených jedál a výrobkov.

Organizmy môžu byť kontrolované zahriatím. Rastie pri chladničkových teplotách.

Náchylnosťou k týmto chorobám sa vyznačujú hlavne malé deti, starý ľudia, tehotné ženy a každí, kto trpí oslabeným imunitným systémom. Títo ľudia by nemali v zásade prijímať produkty zo surovým mäsom, surové ryby či iné surové morské produkty.

Iné závažné otravy a infekčné mikroorganizmy Tetanus

79

Tetanus je infekcia vyvolaná podobnou baktériou ako botulizmus. Spôsobuje ju Clostridium tetani, mikroorganizmus, ktorý je všeobecne prítomný v pôde a takisto žije v podmienkach bez prítomnosti kyslíka. Do organizmu sa dostáva hlavne pri poraneniach, najmä hlbokých poraneniach, keď sa baktérie dostanú hlboko do rany, do tela, kde je nedostatok kyslíka a môžu sa tak rozmnožovať a tým uvoľňovať toxíny. Tieto sa rýchlo dostávajú do krvného obehu alebo priamo nervy a napádajú centrálny nervový systém. Prejavom je hlavne zvýšená aktivita motorických nervov, ktoré spôsobujú kŕčovité stvay vo svaloch. Prvým prejavom je spravidlo strnulosť v sánke. Napádané sú tiež svaly úst, čo vyvoláva stav typickej grimasy s roztiahnutými perami, pripomínajúci úsmev a úškrn zároveň. Napadnuté však môžu byť všetky svaly a v prípade svalov hrudníka je znemožnené dýchanie, čo je asi najbežnejšou príčinou úmrtia pri tetanovej infekcii. Ďalšími dopadmi otravy je aj vplyv na srdcový sval, tlak krvi, mozgové centrá, ktoré môžu viesť takisto k úmrtiu v neskorších štádiách ochorenia. Našťastie, tetanus patrí medzi choroby s dobrou preventívnou ochranou. Tetanová vakcína je jednou z naujúspešnejších vakcín s dlhým účinkom vôbec. Podáva sa pravidelne hneď od narodenia človeka a pri poraneniach sa spravidla podáva aj bez ohľadu na všeobecnú vakcináciu. Antitoxíny proti tetanu sa získavajú z krvi ľudí, ktorí boli imunizovaní proti chorobe, a ich krv obsahuje protilátky pri tetanu. Podávanie antitoxínu proti tetanu vedie k neutralizácii prítomných toxínov, ale jeho efekt môže byť veľmi malý ak choroba napadla nervové zakončenia. Vtedy je potrebné udržať pacienta pri živote, kým choroba po čase neustúpi. Podáva sa intravenózne penicilín na zabitie mikroorganizmov, musí sa tiež bojovať proti svalovým šokom, ktoré by mohlil viesť aj k paralyzácii dýchania a pod. Diftéria Diftéria je akútne, niekedy život ohruzujúce infekčné ochorenie, ktoré vyvolávajú toxíny baktérie Corynebacterium dephtheriae. Prejavuje sa lokálne v infikovanej oblasti, čiže mandliach ako aj v oblasti hrdla a nosohltana a spôsobuje tu zápal, ktorý vedie k odumieraniu tkaniva. Počas niekoľkých dní od infekcie (inkubačná doba je od 2 do 6 dní) dochádza k všeobecnému pocitu choroby, horúčke, bolestiam hrdla, brucha a končatín. Formy priebehu sú, podľa stavu imunity infikovaného veľmi rozdielne. Účinok jedu vedie pri obávaných, takzvaných toxických priebehoch k zápalu orgánov, ktoré sú od vlastného miesta zápalu ďalej vzdialené, ako sú srdce, obličky a pečeň. Môže dôjsť aj k ochrnutiam, časté sú poruchy prehĺtania. Baktéria sa vyskytuje hlavne v organizme človeka. Prenos nastáva kvapôčkovou infekciou napr. kašľaním, nádchou a bozkávaním. Ochranným očkovaním, možnou antibiotickou liečbou a vývojom antitoxínu je dnes diftéria menej nebezpečná. Antitoxín diftérie, ktorý sa získava z koní, sa má podávať už pri podozrení, pretože nie je k dispozícii čas na stanovenie spoľahlivej diagnózy. Penicilín alebo erythromycín sa podávajú najmenej desať dní, a znižuje sa tvorenie toxínov, pretože to ničí pôvodcu. Diftéria má u postihnutých osôb rôzne formy priebehu, od najľahšej až po veľmi vážne, niekedy aj smrteľné prípady. Lokalizovaná diftéria je diftéria postihujúca mandle a diftéria postihujúca hltan. Spája sa s vyčerapanosťou, nevoľnosťou, bolesťami hrdla a bolesťami pri prehltaní, zriedkavo zvracanie. Diftéria postihujúca nos sa vyskytuje prevažne u dojčiat a malých detí. Nastáva obmedzené dýchanie nosom, nepokoj, narušený príjem potravy. Sérová alebo hnisavá krvavá nádcha.

80

Diftéria postihujúca hrtan. Brechavý kašel, stúpajúce zachrípnutie, afónia. Stažené nadychovanie. Zriedkavejšia lokalizácia je kožná diftéria. Masívnymi nánosmi jedu sa vyskytujú toxické priebehy so začiatkom choroby alebo až v priebehu lokalizovanej alebo sa rozširujúcej diftérie. Rozsiahle, mazlavé, krvavé, hnedasté povlaky. Intenzívny hnilobno-sladký zápach. Sklon ku krvácaniu. Pri toxickej diftérii, pri zápale srdcového svalu, obzvlášť s poruchami rytmu, a pri opuchu predušnice sú výsledkom trvalé poškodenia. Poznámka: Boj proti diftérii (očkovaním) môžeme považovať za úspešný, ale choroba úplne nezmizla. Pri zanedbaní očkovania je jej výskyt potom spojený aj s vysokou úmrtnosťou. Úspech očkovania sa dá zreteľne vyčítať z údajov zo Spojených štátov. Okolo roku 1920 sa v USA napočítalo pribl. 150 000 prípadov diftérie ročne, z ktorých asi 15 000 skončilo smrteľne. Medzi 1980 a 1986 sa vyskytlo už len 24 prípadov, z ktorých boli 2 smrteľné. WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) varuje pred novou epidémiou, hlavne v bývalom Sovietskom zväze, kde sa napr. v roku 1994 vyskytlo okolo 48 000 prípadov diftérie, na ktorú zomrelo 1 700 osôb. Anthrax Pomenovanie choroby anthrax pochádza z gréckeho pomenovania pre uhlie. Vzniklo to na základe čiernej farby, ktorú majú hnisavé rany vytvorené na koži postihnutých osôb. Pri kožnom anthraxe sa vždy objavujú zreteľné opuchnutia okolo vytvorených lézií a tiež záchvaty triašky a horúčky. Organizmus zodpovedný za túto nákazu je Bacillus anthracis, ktorý sa však môže z týchto kožných rán dostať do lymfatického systému, kde je spravidla zachytený. Len zriedka preniká do krvného obehu, vtedy však spôsobuje smrteľnú otravu krvi, vnútorné krvácania alebo aj anthraxovú meningitídu. Anthraxové bacily sa môžu do organizmu človeka dostať vdýchnutím ak príde do kontaktu s nejakými nakazenými živočíchmi, hlavne s ich kožou, chlpami, kosťami či vlnou. Následkom je napadnutie pľúc a dusivá bronchytída. Preto sa aj nazýva choroba triedičov vlny. Črevný anthrax je veľmi vzácny, ale je to smrteľná forma choroby, ktorá sa môže vyvinúť po požití mäsa zvierat, ktoré uhynuly na athrax. Choroba vyvolá zápal žalúdka a čriev sprevádzané tvorbou vredov, netvoria sa lézie ako pri kožnej forme. Bacillus anthracis je sporulujúca baktéria, ktorá môže prežívať na pastvinách po niekoľko rokov. Rozmnožujú sa veľmi rýchlo na mokrých a teplých pastvinách. Po vyschnutí pastviny začnú baktérie tvoriť spóry. Chroba je nebezpečná a smrteľná pre ovce, dobytok, kozy a ostatné bylinožravce, ktoré pri nákaze hynú po tisíckach. Ich kosti aj mäso je niekedy veľmi silno kontaminované týmito bacilmi. Kožný anthrax je pomerne dobre lilečiteľný penicilínom, hlavne ak je liečenie započaté dostatočne skoro. Dá sa mu predchádzať vakcináciou rizikových osôb a dôslednou sterilizáciou nebezpečného materiálu akým je napr.vlna, s ktorou sa obchoduje po celom svete. Cholera

81

Cholera je od roku 1817 jednou periodicky zničujúcou epidémiou presahujúcou geografické oblasti, hlavne v Indii a Bangladéši. Choleru vyvolávajú toxíny, ktoré produkujú baktérie druhu Vibrio cholerae. Choroba sa spája s ťažkými hnačkami, ktoré môžu viesť do dvoch dní ku fatálnej strate vody z organizmu. Hoci sú tekutiny rýchlo dopĺňané, choroba môže byť smrteľná. K nákaze môže ľahko dôjsť najmä vypitím kontaminovanej vody. Ak sa baktérie dostanú do čriev, ľahko sa viažu na ich stenu a tvoria sa toxíny, ktoré spôsobujú rýchle odčerpávanie tekutín z tela do črevného systému. Ak nie sú tekutiny okamžite dopĺňané, vyvolá dehydratácia u pacientov čok a úmrtie. Symptómami choroby sú na počiatku vracanie a vodnatá stolica. Ak sa nedodajú tekutiny, dehydratácia postupuje veľmi rýchlo, oči sú prepadnuté, ústa suché, končatiny veľmi studené, klesá krvný tlak. U detí sa objavujú záchvaty, horúčky, letargické stavy. Z roku 1850 pochádza rozprava obsiahnutá na 15 stranách textu s odporúčaniami pre životosprávu pri liečení cholery. Odpovedajúcou terapiou je v zásade dopĺňanie stratených tekutín a elektrolytov, najlepšie intravenózne. Pri tomto postupe klesla úmrtnosť na choleru v USA v podstate na nulu. Ak je pacient pri dostatočnom vedomí, môžu sa tekutiny úspešne dodávať aj ústami (orálne). Imunizácia proti cholere nie je dostatočne efektívna a má len krátke trvanie. Skrátenie trvania a kritickosti choroby môžu ovplyvniť antibiotiká, napr. tetracyklín. Sinice - fotosyntetizujúce baktérie Skazenie vôd, jedna z egyptských rán, o ktorej sa zmieňuje kniha Exodus, má asi skutočný základ. Biblickým jazykom popísaná udalosť, mohla byť v skutočnosti ekologickým javom – prudkým premnožením červeno zafarbenej sinice Planktothrix rubescens. Aj v súčastnej dobe dochádza u nás i vo svete k hromadnému výskytu siníc čoraz častejšie. A spojenie „vodný kvet“ je už všeobecne známe. Často sa však veľmi nepresne hovorí v tejto súvislosti o jedovatých či nebezpečných riasach. Sinice totiž medzi riasy nepatria. Majú však oveľa bližšie k baktériam; medzi nimi a riasami ležia milióny rokov evolúcie. Ich bunková stavba je neporovnateľne jednoduchšia. Boli tu už dávno pred vznikom všetkých vyspelejších organizmov. Sú to jednobunkové fotosyntezujúce organizmy. Mnohé druhy tvoria vlákna alebo neusporiadané kolónie, ktoré môžu byť pozorovateľné voľným okom. Svoje meno dostali podľa sinej (modrozelenej) farby. Môžu však mať aj iné farby, spoločne s výraznou červenou. Sinice majú niečo, čo chýba riasam; sú to plynové mechúriky vo vnútri buniek a tie im umožňujú udržiavať sa pri hladine, kde sa hromadia v zhlukoch pripomínajúcich krupicu alebo jemné ihličie. Práve tento stav sa nazýva vodný kvet. Niektoré druhy vytvárajú vrstvu tak silnú a celistvú, že bránia prieniku svetla a výmene plynov medzi vodou a ovzduším, čo má pre vodné organizmy tragické dôsledky. Pre konkurenčný boj o priestor a zdroje sú sinice výborne prispôsobené. Preto môžu za priaznivých podmienok celú vodu ovládnuť. Zvlášť teplé počasie a voda obohatená živinami z odpadových vôd a polí, siniciam neobyčajne vyhovuje. Schopnosť udržať sa pri hladine im umožňuje efektívne využívať slnečné svetlo a naopak tieniť konkurenčným riasam. Mnohé druhy dokážu spracovať vzdušný dusík a vytvárať si na horšie časy zásoby ďalšieho dôležitého prvku – fosforu. Sinice môžu zdvihnúť pH až na 11, čo sa riasam vôbec nevyhovuje. Práve toxické látky produkované vodným kvetom predstavujú problém, kvôli ktorému o existencii siníc vie široká verejnosť. Aj živé bunky môžu spôsobovať alergické reakcie, hlavným nebezpečenstvom sú však umierajúce bunky, z ktorých sa uvoľňuje celý rad nebezpečných látok. Poškodzujú pečeň, spôsobujú vyrážky, hnačkové ochorenia, bolesti

82

hlavy, nevoľnosť, svalové kŕče, malátnosť. Tehotným ženám hrozí potrat, niektoré látky naviac podporujú vznik rakoviny. Jedy vytvárané sinicami sú jedovatejšie ako jedy rastlín, húb alebo živočíchov, účinnejšie sú len niektoré bakteriálne jedy. Pravdepodobnosť skonzumovania smrteľne nebezpečnej látky je oveľa nižšia ako pri otrave hubami. Sinice dokážu zabiť psa, koňa, kravu alebo nosorožca, často sa otrávili celé stáda, keď pili „rozkvitnutú“ vodu. Smrť človeka po kúpaní zatiaľ nie je známa, zdravotné problémy sú však bežné. Toxíny pôsobia i pri kontakte s kožou. Zraniteľné sú hlavne deti a ľudia s poškodenou pečeňou a ľadvinami.

Ako každý organizmus aj sinice majú v prírode svoje miesto a naviac môžu byť pre človeka prospešné. Schopnosť siníc spracovávať vzdušný dusík sa využíva v poľnohospodárstve, napríklad k zúrodňovaniu ryžových polí. Ich bunky sú bohaté na bielkoviny, napríklad netoxická sinica Spirulina slúžila ako potrava Aztékom; ľudia v okolí Čadského jazera ju pojedajú dodnes a túto sinicu môžeme objaviť aj v mnohých výživových doplnkoch bežne dostupných na trhu. V budúcnosti môžu byť sinice využité na prírodné pesticídy a zdroje liekov účinných proti rakovine alebo rôznym vírusom. Použitá literatúra Al B. WAGNER, JR.: BACTERIAL FOOD POISONING. http://aggie-horticulture.tamu.edu/extension/ poison.html ENCYCLOPAEDIA BRITANNICA 2003. Ultimate Reference Suite CD-ROM. Copyrighted 1994-2002 by Encyclopædia Britannica, Inc. Patent No. 5,241,671 & Patents Pending. Theodore Pappas, Executive Editor. MACINNIS, PETER: Zabijácka fazuľa z Calabaru a iné príbehy o jedoch a travičoch. Eastone Books. 2005. 187 s. ISBN 80-89217-11-7. http://www.primar.sk/Page.aspx?ID=86 1995 - 2007 A.P.F. spol. s r.o diftéria http://referaty.atlas.sk/prirodne-vedy/ekologia/17354/ sinice http://www.primar.sk/Page.aspx?ID=136 1995 - 2007 A.P.F. spol. s r.o. šigelóza http://www.svssr.sk/sk/spotrebitel/latky/Shigella.asp akt. 14. 1. 2008 cit. 12.2.2008 http://www.svssr.sk/sk/spotrebitel/latky/botulinum.asp akt. 12. 4. 2007 http://www.svssr.sk/sk/spotrebitel/latky/Bacilus_cereus.asp akt. 28.5.2007 http://www.svssr.sk/sk/spotrebitel/latky/Listeria_monocytogenes.asp akt. 15.1.2007

Poznámka: V roku 1979 sa sinice namnožili vo vodárenskej nádrži na Palmovom ostrove pri austrálskom Queenslande. Ľudia sa sťažovali na nepríjemný zápach vody. Bola preto použitá modrá skalica, ktorá sinice vyhubila. Lenže z mŕtvych buniek sa uvoľnilo veľké množstvo toxínov. 140 detí muselo byť s vážnymi poškodeniami pečene a ďalšími zdravotnými problémami hospitalizovaných. V roku 1988 otrávili sinice pitnú vodu z novo vybudovanej brazílskej priehrady Itaparica. Následky boli tragické: 2000 prípadov hnačkových ochorení, 88 pacientov, väčšinou detí, zomrelo. Ďalšie nešťastie sa stalo v roku 1996, tiež v Brazílii. Voda obsahujúca toxíny siníc použitá pri dialýze, zabila viac ako 50 pacientov s poškodenými ľadvinami. Takéto tragédie sú pomerne výnimočné. Nebezpečnejšie je zrejme dlhodobé pôsobenie malých dávok jedu. V Číne na to zdravotnými problémami, zvlášť poškodenou pečeňou, doplatili

83

http://www.svssr.sk/sk/spotrebitel/latky/salmonela.asp akt. 13.2.2006 http://www.svssr.sk/sk/spotrebitel/latky/Vibrio_parahaemolyticus.asp akt.1.10.2004 http://www.svssr.sk/sk/spotrebitel/latky/Aflatoxiny.asp akt. 1.10.2004 http://www.svssr.sk/sk/spotrebitel/latky/Stafylococcus.asp akt. 31.5. 2007 http://www.svssr.sk/sk/spotrebitel/latky/Kampylobakter.asp akt. 30.1.2007 http://www.primar.sk/Page.aspx?ID=131 1995 - 2007 A.P.F. spol. s r.o. mor

84

5 JEDOVATÉ ŽIVOČÍCHY OKOLO NÁS (autorky kapitoly : RNDr. Janka Schlarmannová, PhD., RNDr. Barbora Matejovičová, PhD.)

V našom bezprostrednom okolí žije množstvo živočíšnych druhov, ktoré môžu obsahovať rôzne jedovaté látky, ktoré sa dostanú do tela človeka uhryznutím, bodnutím, resp. ich môžu tieto živočíchy vylučovať kožnými žľazami. Medzi živočíšnymi druhmi sa nachádzajú aj také, ktoré nie sú vôbec jedovaté, ale pre človeka môžu byť nebezpečné najmä ako prenášači chorôb (napr. kliešť obyčajný, komár piskľavý a i.). V nasledujúcom texte sme vybrali 23 najbežnejších živočíšnych druhov, ktoré môžeme označiť ako jedovaté a nebezpečné pre človeka. Sú spracované podľa jednotného plánu: systematické zatriedenie druhu (resp. rodu); jeho stručná charakteristika, spôsob života a rozšírenie; jed, ktorý obsahuje; príznaky otravy a prvá pomoc. V závere každej charakteristiky je časť s názvom Vieš, že...?, v ktorej sú zahrnuté zaujímavosti o charakterizovanom živočíšnom druhu. Križiak obyčajný (Araneus diadematus) Systematické zatriedenie : Križiaka obyčajného (Araneus diadematus) systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), podkmeňa klepietkavce (Chelicerata), triedy pavúkovce (Arachnoidea) a radu pavúky (Araneida). Charakteristika : Samička meria 10 – 20 mm, samček 5 – 9 mm. Sfarbenie je veľmi variabilné, od svetlo hnedého až po čiernohnedé. Vždy je však zreteľná kresba v tvare kríža na chrbtovej strane bruška. Spôsob života : Charakteristickým znakom pre križiaka je zvislo postavená sieť, ktorú tká v dospelosti len samička. Sieť stavia na rastlinách, kríkoch a stromoch. Sieť je zložená z rôznych druhov vláken. Základné nosné vlákna pavučiny sú vždy silné (až 5 µm). Stred siete je vyplnený hustým pavučinovým hodvábom, na ktorý sa pripája zóna spevňovacích vláken tvorená asi 6 – 8 špirálovými závitmi. Potom nasleduje zóna bez špirály a za ňou začína lapacia špirála, ktorá je tvorená silno lepkavými vláknami. Jednotlivé závity špirály sú u dospelého pavúka vzdialené asi 3 mm. Križiak obyčajný cez deň väčšinou sedí v strede a na spodnej strane siete, kde striehne na korisť. Jeho hlavnou potravou je rôzny, často škodlivý hmyz (muchy, komáre, mravce a i.). Mláďatá križiaka sa liahnu z kokónov v máji. Spočiatku žijú spolu, neskôr sa rozptýlia a tkajú malé, 25 mm siete. Prezimujú ako pavúky veľké 3 – 5 mm a dospievajú v auguste budúceho roku. Rozšírenie : Holarktický druh. U nás je všade hojný, častejšie sa vyskytuje v lesoch a na lúkach, ale aj v budovách. Jed : . Jedovatá bielkovina. Príznaky otravy : Len na citlivých miestach môže uhryznutie spôsobiť silné opuchnutie a ochrnutie v okolí rany. Prvá pomoc : Chladivé obklady. Vieš, že...?

• pavúky sa už od staroveku považujú za jedovaté živočíchy? Zmienky o jedovatosti pavúkov a o účinkoch uhryznutia niektorých druhov na človeka nájdeme už v prácach starých gréckych a rímskych mysliteľov. Už Aristoteles uvádza 9 druhov pavúkov, ktoré sú nebezpečné pre človeka. V lekárskych knihách sa objavujú aj návody ako postupovať pri uhryznutí pavúkom (Plinius, Nikandros, Rheses a i.).

• strach človeka z pavúkov sa nazýva arachnofóbia? • otrava po uhryznutí pavúkom sa nazýva araneizmus?

85

• samičky sú agresívnejšie ako samčeky, najmä v období, keď strážia vajíčka? Samčeky sú väčšinou neškodné a i v prípade, ak svojim uhryznutím môžu u človeka vyvolať príznaky intoxikácie, dávka jedu nie je nikdy smrteľná.

• medzi najznámejšie jedovaté pavúky patrí pradiarka jedovatá (Latrodectus mactans)? Ľudia ju však skôr poznajú pod názvom „čierna vdova“. Toto pomenovanie vzniklo od toho, že čierne sfarbená samička po kopulácii zvyčajne zožerie samčeka, a teda stáva sa z nej „vdova“. Jej jedová žľaza obsahuje 0,3 – 0,5 mg žlto sfarbeného jedu, ktorý pôsobí ako neurotoxín. Hryznutie „čiernou vdovou“ je smrteľné asi v 9 % prípadoch.

Vodnár striebristý (Argyroneta aquatica) Systematické zatriedenie : Vodnára striebristého (Argyroneta aquatica) systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), podkmeňa klepietkavce (Chelicerata), triedy pavúkovce (Arachnoidea) a radu pavúky (Araneida) Charakteristika : Samček je väčší ako samička (u väčšiny našich druhov pavúkov je to naopak!). Veľkosť samčeka sa pohybuje medzi 10 – 15 mm, zatiaľ čo samička meria len 8 – 9 mm. Má červenohnedé telo, pod vodou sa však jeho bruško javí ako strieborná guľa. Spôsob života : Vodnár si stavia pod vodou z pavučinových vláken zvony, ktoré pripevňuje na rastliny a plní vzduchom. Vzduch si pavúk prináša so sebou z povrchu vody v podobe drobných bubliniek na chĺpkoch pokrývajúcich distálny koniec bruška. Telo vodnára ponárajúceho sa do vody sa poťahuje tenkou vrstvou vzduchu, čo dodáva pavúkovi striebristý nádych. Vzduch sa totiž priľnie ku krátkym tzv. hydrofilným brvám, pokrývajúcich telo pavúka. Počas dňa si niekoľkokrát obnovuje zásobu čerstvého vzduchu. Korisť konzumuje vo vzduchovom zvone, pretože vo vode by sa mu zriedili vypustené tráviace šťavy a nimi rozložené tkanivá koristi. Stavia často niekoľko zvonov: zvon pre lienenie (je úplne uzavretý a husto tkaný, tu dochádza k zvliekaniu kutikuly), lovný zvon (v ňom striehne na korisť a požiera ju), zvon pre párenie. Samička kladie kokón do osobitného zvona, rozdeleného na dve časti: v hornej sa nachádzajú kokóny, môžu aj 4, v každom je 20 – 90 vajíčok; v dolnej časti sa nachádza samička a stráži vyvíjajúce sa vajíčka. Po celý čas vývinu neprijíma potravu a zásobuje zvon čerstvým vzduchom. V zime zasa stavajú prezimovací zvon (je pevnejšej stavby a je ukrytý na dne vôd, chránený pred zamrznutím). Rozšírenie : Palearktický druh. Žije v čistých, stojatých vodách (slaných i sladkých) s bohatou vodnou vegetáciou. V našich podmienkach sa vyskytuje hojne. Jed : Jedovatá bielkovina Príznaky otravy : Len na citlivých miestach môže uhryznutie spôsobiť silné opuchnutie a ochrnutie v okolí rany. Prvá pomoc : Chladivé obklady. Vieš, že...?

• vodnár striebristý je jediný druh pavúka na našej planéte, ktorý trvalo žije pod vodnou hladinou? K tomuto životu sa však nevyvinuli u neho žiadne nápadné prispôsobenia. Jeho nohy sa podobajú nohám kútnikov a nemajú žiadne špeciálne úpravy na plávanie. Vo vode vykonávajú skôr pohyby pripomínajúce chôdzu. Taktiež dýchajú vzduch rovnakým spôsobom ako suchozemské pavúky. Len ich bruško je pokryté hustými chĺpkami, ktoré umožňujú pri vynorení nad hladinu, aby sa medzi ne zachytil tenký film vzduchu, ktorý dodáva pavúkovi pod vodou striebristý nádych.

• vodnár striebristý má z našich druhov pavúkov najbohatšie vyvinuté snovacie žľazy s veľkým počtom snovacích rúrok?

86

Kliešť obyčajný (Ixodes ricinus) Systematické zatriedenie : Kliešťa obyčajného (Ixodes ricinus) systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), podkmeňa klepietkavce (Chelicerata), triedy pavúkovce (Arachnoidea) a radu roztoče (Acarina). Charakteristika : Veľkosť samčeka je 2 mm, samičky 4 mm. Samček má celé telo pokryté chrbtovým štítom, samičky majú ním pokrytú len polovicu chrbta. Tým je jej bruško mäkké a pružné, čo umožňuje príjem veľkého množstva krvi z hostiteľa. Samička tak môže po prijatí potravy dosiahnuť dĺžku až 11 mm a šírku až 7 mm. Spôsob života : Samička kliešťa striehne na hostiteľa na konci lista trávy alebo na nižších konároch stromov. Na idúceho hostiteľa, ktorý sa o rastlinu s kliešťom obtrie, sa rýchlo prichytí prvým párom končatín. Korisť vníma čuchom. Láka ju vydychovaný oxid uhličitý. Na tele hostiteľa prepichne bodavým chobotom so spätnými háčikmi kožu a cicia krv. Bez krvi nepokračuje vývin jedného vývinového štádia na druhé – z larvy na nymfu, ani z nymfy na dospelého jedinca. Bez krvi samička nekladie vajíčka. Preto po spárení sa samička nacicia krvi, opustí hostiteľa a nakladie zhluk vajíčok na vegetáciu. Vyliahnuté šesťnohé larvy vylezú na trávu a prichytia sa na okoloidúceho hostiteľa, spravidla na drobných hlodavcoch Larva cicia krv niekoľko dní (2 – 6 dní), potom opúšťa hostiteľa a zvlieka sa na osemnohú nymfu. Nymfa sa znovu prichytí na hostiteľa a cicia krv niekoľko dní (2 – 7 dní), opäť sa pustí a zvlieka sa na dospelého kliešťa. Dospelý kliešť cicia krv najmä na lovnej zveri, na voľne sa pasúcich domácich zvieratách, na psoch a mačkách. Na človeku môžeme zastihnúť všetky tri vývinové štádia. Dospelý samček krv necicia, na iného živočícha vylieza len pri hľadaní samičky pre párenie. Rozšírenie. Severná Európa, Poľsko, stredné a južné Nemecko, Čechy, Slovensko, Maďarsko, oblasť Álp po Juhosláviu a Grécko. Kliešť obyčajný (Ixodes ricinus) žije na vlhkých lúkach a na kvetoch. V našich podmienkach je rozšírený v listnatých a zmiešaných lesoch, v krovinatých zárastoch, časté sú v prímestskej zeleni a parkoch a miestami v záhradách a záhradkách. Na svoju obeť striehnu v tráve a v kríkoch. Početnosť v jednotlivých biotopoch je priamo závislá od početnosti vhodných hostiteľov. Daždivé, vlhké počasie zvýši ich počty len zdanlivo. Keďže majú nároky na vysokú relatívnu vlhkosť vzduchu, pri vlhkom počasí sú aktívnejšie, v menšej miere hynú, sú početnejšie. Jed : Kliešť obyčajný sám o sebe nie je jedovatý živočích. Omnoho vážnejším problémom sú nákazy, ktoré prenáša. Kliešť prenáša dva významné patogény - vírus kliešťovej encefalitídy a spirochéty lymskej boreliózy. Obe nákazy spôsobujú vážne ochorenia, často s trvalými následkami. Príznaky ochorenia V prípade kliešťovej encefalitídy, má choroba dvojfázový priebeh:

1. prvá fáza sa môže prejaviť po 7 – 10 dňoch po infikovaní chrípkovými príznakmi – horúčka, bolesti hlavy, brucha, končatín, únava. Spravidla tieto príznaky po 4 – 6 dňoch zmiznú. Potom nasleduje obdobie pokoja, obdobie bez príznakov ochorenia, ktoré môže trvať 1 – 20 dní.

2. pre druhú fázu sú charakteristické príznaky postihnutia centrálneho nervového systému (zápal mozgu, zápal mozgových blán). Prejavuje sa vysokou horúčkou, bolesťami hlavy, stuhnutím šije, svetloplachosťou, depresiou. Táto fáza môže aj chýbať. Ochorenie sa prevažne končí úplným uzdravením. Prípadné následky ochorenia sa prejavujú neurologickými poruchami – bolesti hlavy, obrna, úbytok svaloviny. Výnimočne sa končí smrťou.

V prípade lymskej boreliózy, ktorej inkubačná doba je rozsiahla, od 3 – 30 dní, sa objaví pretrvávajúca bolesť v okolí rany so zápalovým sčervenaním kože, pričom sa okolo postihnutého miesta môže vytvoriť svetločervený, navonok sa zväčšujúci kruh. Asi o mesiac

87

dochádza často k opakujúcim sa bolestiam kĺbov, niekedy k srdcovej arytmii a ďalším chorobným príznakom. Nevyhnutná je včasná liečba antibiotikami. Zanedbané ochorenie môže po rokoch viesť k závažným zdravotným následkom. Po 3 – 4 týždňoch od napadnutia kliešťom je možné v sére postihnutého dokázať špecifické protilátky. Je nevyhnutné preto urobiť kompletný rozbor krvi. Pri neurologických prejavoch ochorenia sa odporúča zaslať na kontrolu rovnaké množstvo tkanivového moku. Pri postihnutí kĺbov sa môže poslať na rozbor aj kĺbový maz. Prvá pomoc : Po prepuknutí ochorenia už nie je možná prvá pomoc, ochoreniu však treba predchádzať. Včasným odstránením prisatého kliešťa však možno znížiť riziko ochorenia. Kliešťa uchopíme do pinzety, čo najbližšie k hlavičke. Potom ho priamo – bez točenia alebo pomalou rotáciou proti smeru hodinových ručičiek – vytiahneme. Na prisatého kliešťa sa neodporúča kvapkať olej alebo nanášať masť, krém. Kliešťa musíme vytiahnuť celého tak, aby sme ho nerozmliaždili alebo aby sme mu neodtrhli hlavičku. Po odstránení kliešťa je vhodné postihnuté miesto potrieť dezinfekčným prostriedkom. Ak aj pri tomto postupe zostane hlavička v tele človeka, je nevyhnutné vyhľadať lekársku pomoc. Po napadnutí kliešťom je nevyhnutné pozorovanie a pri prípadných príznakoch ochorenia vyhľadať lekára. V čase zvýšenej aktivity kliešťov (máj, jún, september) sa treba vyhýbať nebezpečným ohniskám nákazy, napr. neodpočívať na okrajoch lesa a na čistinkách. Po prechádzkach, prípadne večer, prezrieť kožu, najmä malým deťom. Pred kliešťami sa v zamorenom teréne chránime vhodným oblečením, prípadne používaním repelentov a insekticídov. Oblečenie má sťažiť prichytenie kliešťa. Vyžaduje dlhé nohavice z hladkej tmavej látky, na ktorú sa kliešť ťažšie zachytí ako na látke s dlhým vlasom alebo na holých nohách. Topánky majú byť uzatvorené, pokiaľ možno, vysoké. Pre ľudí, čo sa častejšie pohybujú v zaklieštenom teréne, je výhodné impregnovať spodnú časť nohavíc reziduálnym insekticídnym prípravkom (emulziou). Po návrate z terénu sa treba hneď dôkladne prezrieť, či sa nám na telo alebo v šatstve neuchytil kliešť. Kliešť totiž dlhšie hľadá vhodné miesto na prisatie k hostiteľovi. Ak sa už prisal, tak sa ho neodporúča drasticky rýchlo odtrhnúť, pretože ľahko sa môže pretrhnúť a jeho hlavička ostane v rane, kde zapríčiní zápal a hnisanie. Prevencia : Pri vírusovom zápale mozgových blán je možná aktívna imunizácia: pomocou tkanivovej kultúry vírusovej encefalitídy. Odporúčajú sa 3 injekcie, druhá injekcia sa podáva 4 – 6 týždne po prvej injekcii a tretia injekcia 9 – 12 mesiacov po druhom dielčom očkovaní. Očkovanie sa znáša dobre, prípadne sa môžu objaviť chrípkové prejavy po prvej injekcii, po druhej injekcii sa takmer vôbec neobjavujú vedľajšie reakcie. Prvé očkovanie poskytuje 80 % ochranu, druhé očkovanie takmer 100 % ochranu. Po treťom očkovaní trvá imunita tri roky. Potom je vhodné znova sa dať preočkovať. Pasívna imunizácia : pred jarnou aktivitou kliešťov podávať imunoglobulín. Pri lymskej borelióze nie je možné preventívne očkovanie. Vieš, že...?

• cicajúca samička kliešťa obyčajného môže zvýšiť svoju hmotnosť až 200 ráz? • kliešť pri cicaní krvi púšťa do rany sekrét slinných žliaz obsahujúci enzým ixodín,

ktorý zabraňuje zrážaniu krvi? • človek sa môže nakaziť aj tzv. alimentárnou cestou t. j. prijímaním potravy, napr.

požitím tepelne nespracovaných mliečnych výrobkov a mlieka od infikovaných zvierat (kozy, kravy, ovce)? Zvieratá napadne kliešť, saje im krv a pritom ich infikuje. Vírus sa v čase virémie (výskytu vírusu v krvi vo veľkom množstve) dostáva do mlieka a mliekom sa môže preniesť na človeka. Prvá epidémia vyvolaná pitím neprevareného kozieho mlieka sa vyskytla v roku 1951 v Rožňave.

88

Zamatovec letný (Neotrombicula autumnalis) Systematické zatriedenie : Zamatovca letného (Neotrombicula autumnalis) systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), podkmeňa klepietkavce (Chelicerata), triedy pavúkovce (Arachnoidea) a radu roztoče (Acarina). Charakteristika : Oranžovo až červeno sfarbené dravé pôdne roztoče o veľkosti 1 - 2 mm. Spôsob života : Pre človeka sú nebezpečné larvy zamatovca letného, ktoré dosahujú veľkosť 0,1 – 0,2 mm. Larvy koncom leta vyliezajú na povrch vegetácie, kde čakajú na hostiteľa a po nacicaní padajú do pôdy. Napádajú aj človeka a vyvolávajú ochorenie trombikulózu (erythema autumnale). Larvy napádajú človeka predovšetkým na miestach styku odevu s telom a to v páse, pod pazuchami, v okolí pohlavných orgánov a pod kolenami. U malých detí sa nachádzajú aj medzi vlasmi na hlave. Dráždia vylučovaním tráviacich sekrétov pokožkové bunky, dochádza k svrbeniu, ktoré pokračuje a vyvoláva alergické reakcie aj po odstránení larvy. Rozšírenie : Vyskytujú sa na poliach, v záhradách, lúkach, či trávnikoch sídlisk. Príznaky : V mieste prisatia vznikne červená škvrna, ktorá sa mení na silne svrbiaci pľuzgierik. U detí a citlivých osôb dochádza k celkovým vyrážkam a horúčke. Príznaky trvajú 1 – 2 týždne. Prvá pomoc : V miestach výskytu zamatovca letného sa neodporúča ležať v tráve. Je vhodné nosenie vysokej obuvi. V prípade poštípania je vhodné svrbenie zmierniť lokálnym antihistaminikom.. Vieš, že...?

• zamatovec letný sa môže vyskytovať často aj v počte niekoľkých stovák na m2? Štípavka obyčajná (Ilyocoris cimicoides) Systematické zatriedenie : Štípavku obyčajnú (Ilyocoris cimicoides) systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), podkmeňa vzdušnicovce (Tracheata), triedy hmyz (Insecta) a radu bzdochy (Heteroptera). Charakteristika : Dosahuje veľkosť 12 – 16 mm. Má oválne ploché telo a nápadne silné rostrum, ktorým môže i človeka bodnúť. Toto bodnutie je pre človeka bolestivé a preto je často označovaná ako „vodná včela“. Spôsob života : Pláva voľne vo vode a v pravidelných intervaloch čerpá vzduch z vodnej hladiny. Korisť loví pomocou prvého páru končatín. Rozšírenie : V našich podmienkach je všeobecne rozšírená. Hojne sa vyskytuje v plieskach, v kalužiach, rybníkoch a jazerách, najmä na miestach zarastených hustými vodnými rastlinami. Príznaky bodnutia : Bolestivý vpich bez ďalších následkov. Prvá pomoc : Chladivé obklady. Vieš, že...?

• bolestivo pichnúť človeka môže i chrbtoplávka žltkastá (Notonecta galuca)? Patrí medzi najbežnejšie stredoeurópske chrbtoplávky. Hojná vo všetkých stojatých vodách. Svoje pomenovanie dostala od toho, že pláva chrbtom dole, pretože väčšina zásoby vzduchu, ktorá ju nadnáša a zmenšuje jej špecifickú hmotnosť je uložená ventrálne.

Splošťuľa bahenná (Nepa cinerea) Systematické zatriedenie : Splošťuľu bahennú (Nepa cinerea) systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), podkmeňa vzdušnicovce (Tracheata), triedy hmyz (Insecta) a radu bzdochy (Heteroptera). Charakteristika : Veľkosť 1,8 – 2,2 cm. Má podlhovasto vajcovité telo, ktoré je sivohnedej farby, často je obalené bahnom.

89

Spôsob života : Nešpecializovaný trpezlivo vyčkávajúci dravec, často napádajúci i drobné ryby. Pohybuje sa pomaly po dne alebo po rastlinách. Svoju korisť loví pomocou predného páru končatín, ktorý je premenený na chytacie nohy. Druhý a tretí pár končatín slúžia na behanie a plávanie. Na konci tela má dýchaciu rúrku, ktorou prijíma kyslík. Rozšírenie : Stredná Európa. Vyskytuje sa väčšinou v plytkých bahnitých zarastených stojatých vodách. Príznaky bodnutia : Bolestivý vpich bez ďalších následkov. Prvá pomoc : Chladivé obklady. Vieš, že...?

• dospelé jedince (imága) splošťule bahennej môžu často prezimovať i mimo vody? Zákernica červená (Rhynocoris iracundus) Systematické zatriedenie : Zákernicu červenú (Rhynocoris iracundus) systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), podkmeňa vzdušnicovce (Tracheata), triedy hmyz (Insecta) a radu bzdochy (Heteroptera). Charakteristika : Veľkosť 13 – 18 mm. Nápadné červeno-čierne sfarbenie. Má krátky odstávajúci bodec, pomocou ktorého sa dokáže zabodnúť do koristi, omráčiť ju, usmrtiť a nakoniec vycicať. Pri uchopení človekom bolestivo bodá. Rozšírenie : Palearktický druh. Vyskytuje sa na suchých výslnných miestach, na okrajoch lesov, rúbaní a lúčkach na nízkych rastlinách a na zemi. Sadá často na kvety mrkvovitých rastlín, kde prenasleduje hmyz. Príznaky bodnutia : Bolestivé bodnutie bez ďalších následkov. Prvá pomoc : Chladivé obklady. Ploštica posteľná (Cimex lectularius) Systematické zatriedenie : Plošticu posteľnú (Cimex lectularius) systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), podkmeňa vzdušnicovce (Tracheata), triedy hmyz (Insecta) a radu bzdochy (Heteroptera). Charakteristika : Veľkosť 3,5 – 8 mm. Nemá krídla. Parazituje na ľuďoch a stavovcoch. Spôsob života : Je svetloplachá, aktívna len v noci. Ukrýva sa v štrbinách nábytku a stien, za obrazmi, garnižami, v elektrických zásuvkách a vypínačoch, za tapetami a pod. Útočí len za tmy na teplokrvné živočíchy a človeka. Z toho vyplýva improvizovaná ochrana pred jej napadnutím - nechať svietiť cez noc svetlo. Rozšírenie : Kozmopolitne rozšírená. Jed : Sliny ploštice obsahujú látky – nitroforíny, ktoré pôsobia ako silné alergény. Príznaky ochorenia : Jej uštipnutie spôsobuje u citlivých ľudí svrbiace ružové pupene, často nepravidelného tvaru o priemere 1 - 3 cm. Môžu byť sprevádzané niekedy i horúčkou a opuchmi, prípadne žihľavkovou vyrážkou po celom tele. Prvá pomoc : Poštípané miesta natierame alkoholom alebo mentolovým liehom. Na opuchy prikladáme obklady s octanom hlinitým. Vieš, že...?

• prítomnosť ploštíc posteľných signalizujú drobné čiernohnedé škvrny ich výkalov na posteľnej bielizni a po stenách? Silnejšie zamorenie prezradí charakteristický „bzdoší“ zápach v miestnosti. Proti plošticiam bojujeme reziduálnymi insekticídnymi postrekmi stien miestností a lôžok.

• sa ploštice vyznačujú veľkou odolnosťou? Vydržia dokonca i pol roka bez potravy? • samička ploštice posteľnej po oplodnení nakladie denne až 11 vajíčok? Za celý svoj

život tak môže vyprodukovať až 500 vajíčok?

90

Včela medonosná (Apis mellifera) Systematické zatriedenie : Včelu medonosnú (Apis mellifera) (systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), triedy hmyz (Ectognatha, Insecta) a radu blanokrídlovce (Hymenoptera), čeľade včeľovité (Apidae). Charakteristika : Včela medonosná žije v spoločenstve, ktoré má 40 000 až 70 000 jedincov. Toto spoločenstvo tvorí jedna plodná samička – matka (20 – 20,5 mm), robotnice (12 – 14 mm) a v určitom období aj samčeky – trúdy. Trúdy možno vidieť začiatkom leta. Samičky sú vybavené žihadlom a jedovými žľazami. Žihadlo slúži k vlastnej obrane jedinca, na odpudzovanie ostatného hmyzu. Podstatnou časťou žihadla sú dva bodce. Vlastný bodec žihadla je dutý a je spojený s jedovými žľazami. Ak včela pichne do kože cicavca alebo vtáka, nemôže už žihadlo vytiahnuť. Je to preto, že bodce sú opatrené zvratnými zúbkami, ktoré znemožňujú vytiahnutie žihadla z kože. Keď včela uletí zanecháva na povrchu kože cicavca alebo vtáka okrem žihadla aj jedovú žľazu a niekedy aj posledný nervový uzol. Takáto včela približne do 24 hodín na následky vážneho zranenia v dôsledku použitia žihadla zahynie. Iná situácia nastáva, ak včela použije žihadlo proti inému hmyzu. V tomto prípade o žihadlo neprichádza, pretože je schopná ho z tela hmyzu vytiahnuť. Spôsob života : Kráľovná a trúdy predstavujú reprodukčné kasty. Kráľovná kladie vajíčka, čím zabezpečuje rast a rozmnožovanie včelstva, trúdy majú za úlohu oplodniť matku. Za rok nakladie matka 100 – 150 000 vajíčok. Larvy sa liahnu za tri dni a robotnice ich potom kŕmia. Keď dorastú, robotnice bunky zaviečkujú a larvy sa premenia na kukly. Vývoj robotnice trvá 21 dní, matky 16 dní a trúda 24 dní. Robotnice – nedokonalo vyvinuté samičky; sa starajú o všetky ostatné práce, prinášajú potravu (nektár, medovinu, peľ a vodu, nektár a medovinu spracovávajú na med, konzervujú peľ, stavajú plásty, kŕmia matku, strážia vchod do úľa, udržujú v úli potrebnú teplotu, prinášajú tmel (propolis), ktorým zatmeľujú štrbiny umožňujúce vznik prievanu v úli a i.). Rozšírenie : Rozšírenie po celom svete. Jed : Melitín, histamín, fosfolipáza A, hyaluronidáza. Pri pichnutí včelou sa dostáva do krvného obehu človeka včelí jed, ktorý sa vylučuje v jedovej žľaze. Chemické zloženie jedu je veľmi zložité. Okrem iného obsahuje histamín, ktorý spôsobuje rozširovanie ciev, acetylcholín a enzým hyaluronidázu, ktorý uvoľňuje svalové tkanivo. To umožňuje, aby včelí jed prenikal do okolia rany vzniknutej pichnutím. Preto pichnutie je sprevádzané pálivou bolesťou, sčervenaním okolia vpichu a vznikom menšieho či väčšieho opuchu. Ak nenastanú komplikácie, tak všetky tieto príznaky v priebehu 24 hodín sa stratia. Včelí jed má na rôzne živočíchy rôzny vplyv. U niektorých, napr. u dvojkrídlovcov, nastáva po pichnutí okamžitá smrť. Nebezpečné však môže byť pichnutie včelou aj pre väčšie živočíchy. I pre človeka môže včelie pichnutie predstavovať zdravotné riziko. Podľa štatistík Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) zomrie na svete ročne na včelie alebo osie bodnutie okolo sto tisíc ľudí. Pri pichnutí jednou včelou sa do krvného obehu človeka dostáva asi 0,2 mg včelieho jedu. Množstvo včelieho jedu je závislé od výkonnosti jedových žliaz. Najvýkonnejšie sú jedové žľazy u včely starej 16 – 18 dní, t.j. v období, v ktorom sa stáva strážkyňou. Neskôr začínajú jedové žľazy zakrpatievať, ale i pichnutie staršou včelou je nepríjemné a bolestivé. Pre zdravého človeka predstavuje rizikovú hranicu 2,8 – 2,9 mg včelieho jedu na jeden kilogram hmotnosti, čo zodpovedá približne 18 – 20 vpichom. Pre dieťa o hmotnosti 40 kg by smrteľné nebezpečenstvo predstavovalo v prepočte 720 až 960 pichnutí, čo je prakticky nemožné. Veľmi nebezpečné aj pre zdravého človeka je, keď ho včela pichne do hltana. V tomto prípade dochádza k opuchu sliznice hltana a človeku hrozí zadusenie. Iná situácia je u človeka, ktorý je alergický na včelí jed. Jeho život môže ohroziť aj jedno jediné pichnutie včelou. U neho včelí jed môže vyvolať veľmi nepríjemné stavy – bolesti hlavy, závraty, nevoľnosť, zvracanie, triašku alebo dokonca smrť. Pravou príčinou smrti býva

91

anafylaktický šok. Precitlivenosť na včelí jed môže byť vrodená alebo vyvolaná častejšími pichnutiami včelami. Príznaky bodnutia : Miestne podráždenie: pálenie, svrbenie, zápalové sčervenanie, silná bolesť. Po bodnutí do hrdla (pri prehltnutí včely) vzniká nebezpečenstvo udusenia následkom opuchnutia sliznice hltana. Po vpichu do cievy sú miestne prejavy väčšinou slabšie, sčervenanie veľkosti dlane je bolestivé na tlak a v priebehu 2 dní odznie. V dôsledku okamžitého účinkovania jedu môže nastať nevoľnosť, prípadne zvracanie, zvýšenie teploty do 39,5 ºC so zimnicou, bolesti hlavy, zníženie denného množstva moču, zhoršené dýchanie, zrýchlený pulz, pokles krvného tlaku. Ostatné alergické prejavy sú svrbenie, silná žihľavka, alergická astma, v ťažkých prípadoch kolaps krvného obehu. Väčšinou sa stav normalizuje po 24 – 40 hodinách. Môže vzniknúť aj nebezpečenstvo anafylaktickej reakcie prejavujúce sa ťažkým šokom, zastavením srdca so smrťou a opuchom pľúc. Prvá pomoc : Pri ťažkých reakciách na včelí jed sa odporúča poskytnúť okamžitú lekársku pomoc. V bežných prípadoch sa odporúča čo najrýchlejšie vytiahnuť žihadlo. Dôležité je žihadlo vytiahnuť správnym spôsobom: čistým nožom (prípadne i čistým nechtom) ho vytlačíme zboku z rany. Nikdy neodstraňujeme žihadlo chytením dvoma prstami, pretože by sme do rany vytlačili aj ostatok obsahu jedových žliaz. Aby sme zamedzili (alebo aspoň zminimalizovali) vytvorenie opuchu je potrebné ihneď na miesto vpichu priložiť octanový obklad. Tiež sú vhodné i „odporúčania starých mám“ – natrieť postihnuté miesto narezanou cibuľou alebo prikladať čerstvo nakrájané kolieska jabĺk alebo zemiakov. Napuchnuté miesto skôr spľasne, ak sa naň priloží rozdrvený list skorocelu alebo brečtanu. Pri pobodaní do ústnej dutiny a hltana treba podľa možnosti ihneď prehltnúť ľadovostudený nápoj alebo cmúľať kocku ľadu, aby sme zabránili zväčšovaniu opuchu sliznice hltana. Vieš, že...?

• liečivé účinky jedu včiel sú známe od najstarších dôb a včelí toxín bol terapeuticky využívaný už starými Babylončanmi, Egypťanmi, Peržanmi a aj v starom Grécku a Ríme? Dlhý čas sa používal „včelí vývar“ alebo „včelí čaj“ – alkoholový alebo vodný výťažok zo včiel zmiesený s popolom zo včiel a s medom. Protireumatický účinok včelieho jedu je využívaný i v dnešnej medicíne. Včelí toxín je podávaný v masti, v injekciách, iontoforézou alebo pomocou ultrazvuku.

• zaujímavým, aj keď menej známym javom je jedovatý med? Prípady otráv sa vyskytujú predovšetkým v niektorých oblastiach okolo Čierneho mora. Jedovatý med obsahuje toxické glykozidy, pochádzajúce zrejme z nektáru a peľu niektorých rododendronov.

• najhoršie reakcie na hmyzí jed sú v čase kvitnutia maku, vtedy sú včely najagresívnejšie? Pri takýchto bodnutiach je vždy vhodné lekárske ošetrenie.

• všetky jedince včelieho spoločenstva sú vybavené charakteristickým pachom? Ak zbavíme včelu charakteristického pachu určitého úľa, tak jedince tohto úľa ju dovnútra nepustia a ešte pred vstupom ju zabijú. Tento skupinový „preukaz“ jedince získavajú napr. dotykom s ostatnými členmi a aktívnym označením močom alebo výlučkom pachových žliaz.

Čmele rodu Bombus Systematické zatriedenie : Čmele rodu Bombus systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), triedy hmyz (Ectognatha, Insecta) a radu blanokrídlovce (Hymenoptera), čeľade včeľovité (Apidae). Charakteristika a rozšírenie : Ich veľkosť sa pohybuje medzi 11 – 28 mm. Zavalité telo s hustými chlpmi na tele. U nás sú hojné nasledovné druhy:

92

• čmeľ poľný (Bombus agrorum) – dosahuje veľkosť 13 – 16 mm. Je prevažne žltkasto zafarbený. Je všeobecne rozšírený od nížin do horských oblastí. Robí si malé hniezdo; 100 – 200 buniek.

• čmeľ skalný (Bombus lapidarius) – dosahuje veľkosť 14 – 16 mm. Je zamatovočierny, ale koniec tela má červený. Hniezdo s okolo 300 jedincami si stavia v štrbinách skál; v medzerách stien domov.

• čmeľ zemný (Bombus terrestris) – dosahuje veľkosť 24 – 28 mm. Je zamatovočierny a koniec tela má snehobiely. Je rozšírený; vyskytuje sa na trávnatých stráňach, medziach, lúkach a poliach. Hniezdo si zakladá hlboko v zemi; najprv si hniezdo vystiela suchou trávou, machom. Patrí k najskoršie sa objavujúcim druhom čmeľov.

Spôsob života : Všetky druhy európskych čmeľov žijú sociálnym spôsobom života. V stredoeurópskych podmienkach zakladajú jednoročné kolónie (hniezda). Robotnice, samčeky, stará kráľovná, ktorá na jar založila hniezdo, na jeseň umierajú. Prežívajú len mladé oplodnené samičky (vyliahnuté na konci leta), ktoré prezimujú v rôznych úkrytoch a na jar zakladajú nové hniezdo. Samička opúšťa svoj úkryt na jar podľa počasia (do polovice apríla). Cez zimné obdobie neprijíma potravu, takže na jar je vyhladnutá a zoslabnutá; preto niekoľko dní lieta z kvetu na kvet, nasáva nektár, vyhrieva sa na slnku. Potom začína hľadať vhodný priestor na založenie hniezda. Pri výbere miesta je nenáročná a značne prispôsobivá (hniezdo v tráve, v machu, v ďatelinovom poli, i v blízkosti človeka – v chlieve, v stenách dreveného domu, v hrnci so starými handrami a i.). Ak si miesto na hniezdo už vybrala, tak sa k nemu stále vracia, aby si zapamätala jeho polohu. Veľakrát sa však stáva, že samička hneď po založení hniezda zahynie (nepriaznivé počasie). Staviteľské umenie čmeľov, ôs alebo včiel sú neporovnateľné. Pre výživu lariev nanosí samička do hniezda peľ a vymiesi z neho prvú hrudku, ktorá má asi 5 mm v priemere. K hrudke prikladá vajíčka, najčastejšie 8. V prostrednom rade sú 2 a v každom susednom rade po 3 vajíčka. Prvú hrudku potom samička prekryje vrstvou vosku a začína stavať neďaleko vchodu do hniezda pohárik. Ten je od hrudky vzdialený asi 12 – 18 mm. Do pohárika prináša nektár, ktorý slúži ako zásoba potravy pri špatnom počasí. Po založení hniezda je samička úplne vyčerpaná, pretože o všetko sa musí starať sama (o seba, opatrovať zásoby, svojim telom zahrieva hrudku s vajíčkami, neskôr s larvami, ktoré prikrmuje). Vývin prvých robotníc prebieha veľmi rýchlo. Larvy sú beznohé a rýchlo rastú, vylučujú zvláštnu hmotu, ktorá rýchlo tuhne a mení sa na vlákno. Z vlákien si larva vytvára okolo seba zámotok s tenkou, ale veľmi pevnou stenou. V ňom sa larva zakuklí a potom sa mení na dospelého jedinca (imágo). Prvé sú robotnice – nedokonale vyvinuté samičky. Sú veľmi malé, pretože počas vývinu dostávali len najnutnejšiu stravu. Po vyliahnutí sa nasýtia zo zásob v hniezde a za niekoľko dní vylietajú na zber nektáru a peľu. Samička tvorí z peľu ďalšiu hrudku a pokračuje v kladení vajíčok. Hniezdo sa početne rozrastá, uprostred leta sa začínajú objavovať samčeky a mladé samičky. Samčeky sa vyvíjajú z neoplodnených vajíčok. Sú štíhlejší a nie sú vyháňaní z hniezda. Naopak vylietavajú samy a zo začiatku sa pravidelne na noc vracajú do hniezda a až neskôr ostávajú vonku na kvetoch (október – bodliaky). Oplodnené samičky sa na jeseň poriadne nasýtia a hľadajú úkryt na zimu (do zeme aj 15 cm). Samičky a robotnice majú dlhé žihadlo, ale nie sú útočné, bodajú len v obrane. Ich žihadlo neostáva v rane. Samčeky nemajú žihadlo. Jed : Serotonín, fosfolipáza A, hyaluronidáza. Serotonín spôsobuje bolesť a pokles krvného tlaku. Príznaky bodnutia a prvá pomoc : Podobné ako pri bodnutí včelou. Bodnutie čmeľom je zriedkavé, na človeka neútočí. Samičky používajú žihadlo len v prípade ohrozenia života, napríklad pri prišliapnutí alebo stlačení v dlani. Ak sa ho človek snaží chytiť, bodnutiu sa pravdepodobne nevyhne. Čmeľov nedráždime prudkými pohybmi ani nezabíjame.

93

Vieš, že...? • dĺžka života čmelieho spoločenstva je 1 rok, pretože podobne ako osy ani ony nie sú

schopné nahromadiť si pred príchodom zimy dostatok potravy? • čmele majú veľký význam v prírode pri opeľovaní rastlín, najmä takých, ktoré včely

nemôžu opeliť pre kratší cuciak? Osy rodov Polistes a Vespula Systematické zatriedenie : Osy systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), triedy hmyz (Ectognatha, Insecta) a radu blanokrídlovce (Hymenoptera), čeľade sršňovité (Vespidae). Charakteristika : Osy sú veľké približne 15 – 25 mm, ich telo je žlto – čierno sfarbené. V závislosti od druhu si vytvárajú rodiny so 100 – 200 jedincami alebo aj s 1000 – 7000 jedincami (prípad osy útočnej – Vespula germanica). Spôsob života : Osy si stavajú hniezda, ktoré zanikajú ešte v tom istom roku ako vznikli (zhruba 6 mesiacov). Stará kráľovná, robotnice, samčekovia umierajú, len samičky vyliahnuté a oplodnené na konci leta prežívajú zimu v nejakom úkryte. Len osy v tropických podmienkach (dostatok potravy pre larvy) vytvárajú viacročné štáty. Všetky druhy ôs zlepujú hniezdo z papierovitej hmoty. Pomerne rýchlo ho pripravujú z úlomkov dreva, ktoré zmiesia so slinami do guľôčky. S touto guľôčkou prilietajú do hniezda, rozotrú ju do plochy na potrebné miesto a odlietajú pre nový materiál. Väčšinou používajú k výstavbe len určitý typ dreva, resp. drevo v určitom stupni starnutia a rozpadu. Niektoré zbierajú len staré, spráchnivelé drevo, iné oškrabujú triesky zo starých kmeňov, len výnimočne živé drevo. Od použitého materiálu závisí jednak sfarbenie hniezda, ale i jeho pevnosť. Hniezda niektorých ôs sú žlté (osa obyčajná– staré spráchnivené drevo) u iných sivá (väčšina našich ôs, napr. osa útočná – drevo z plotov, telegrafných stĺpov, zo starých suchých kmeňov). Zakladanie hniezda. Kráľovná starostlivo vyberá miesto na založenie hniezda (niekedy sa stáva však, že sa nepodarí a hniezdo zanikne alebo musia hľadať núdzové riešenie). Kráľovná začne sama stavať hniezdo, postaví však len malú časť hniezda, predovšetkým stopku, na ktorej bude hniezdo zavesené, niekoľko prvých buniek a časť ochranného obalu okolo buniek. Toto je základ najvrchnejšieho plástu – t. z, že osy stavajú hniezdo zhora dolu, a nie naopak. Všetky bunky v plástoch sú otočené otvoreným koncom dolu. Do každej bunky prilepí samička jedno vajíčko, z nich sa skoro vyliahnu larvy, ktoré je potrebné kŕmiť (kráľovná sa musí starať, vylieta pre muchy, húsenice, ktorými kŕmi larvy). Larvy sú zo začiatku prilepené k bunke, ale rýchlo rastú, tlstnú, takže už z bunky nevypadnú. Potom sa zaviečkujú, zakuklia a zakrátko sa objavujú prvé robotnice, ktoré preberajú všetky povinnosti kráľovnej, okrem kladenia vajíčok. Robotnice pokračujú vo výstavbe ďalších plástov, ktoré sú ako základný plást vo vodorovnej polohe. Plásty sú navzájom spojené vystužujúcimi lištami. V určitom období (druhá polovica leta) začnú stavať vedľa malých buniek určených pre robotnice, bunky veľké, v ktorých sa vyvíjajú samčekovia a mladé samičky – budúce kráľovné. Robotnice stavajú i obal okolo buniek. Kŕmia matku i larvy, vynášajú odpad, pri veľkých horúčavách ochladzujú hniezdo mávaním krídel a rozprašovaním vody. U niektorých druhov existujú aj strážkyne hniezda, ktoré odháňajú nepozvaných (rozoznanie podľa pachu). Na našom území sú hojne rozšírené nasledovné druhy ôs:

• Osa útočná (Vespula germanica) má okraj očí žltý a na žltom štíte má jeden alebo aj tri čierne body. Je rozšírená po celom území Slovenska. Hniezdo si najčastejšie robí v podzemných dutinách, v múroch a pod.

• Osa obyčajná (Paravespula vulgaris) má len spodný okraj očí žltý a cez stred žltého štítu hlavy sa tiahne čierny pásik s čipkovým okrajom. Je všeobecne rozšírená a veľmi hojná. Hniezda si robí v zemi. Je mäsožravá.

94

• Osa dravá (Polistes gallicus) sa vyskytuje väčšinou na teplých, výslnných miestach, kde si stavia jednoduché, jednoplástové, otvorené hniezdi, ktoré je stopkou pripevnené ku kameňu alebo ku kmeňu stromu. Je mäsožravá.

Rozšírenie : Rozšírenie po celom svete. Jed : Histamín, serotonín, osí kinín, fosfolipáza A, hyaluronidáza. Príznaky bodnutia : Miestne podráždenie: pálenie, svrbenie, zápalové sčervenanie, silná bolesť. Bodnutie osou je bolestivejšie ako včelie a odznieva pomalšie. Samičky ôs sú v podstate mierumilovné, nenapádajú mimo hniezdneho teritória a bodajú len v sebaobrane. Toto sa však môže zmeniť, keď domnelého votrelca, ktorý má chuť na sladké jedlo, zaháňame údermi. Treba byť preto opatrní, keď v lete jeme vo voľnej prírode. Poháre a džbány treba dôkladne zakryť. Ak osa človeka nebodne do úst či hltana, je bodnutie nebezpečné len pre alergika. Prvá pomoc : Osie žihadlo netreba vyťahovať, pretože osy majú na rozdiel od včiel dosť sily, aby ho samy vytiahli. Jedna osa teda môže bodnúť viackrát. Ďalšie poskytnutie prvej pomoci je podobné ako pri bodnutí včelou. Vieš, že...?

• ak dve naše najčastejšie osy – osa obyčajná (Paravespula vulgaris) a osa útočná (Vespula germanica) sa dostanú do trópov vytvárajú nie jednoročný, ale viacročný štát?

Sršeň obyčajný (Vespa crabro) Systematické zatriedenie : Sršňa obyčajného (Vespa crabro) systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), triedy hmyz (Ectognatha, Insecta) a radu blanokrídlovce (Hymenoptera), čeľade sršňovité (Vespidae). Charakteristika : Patrí k najväčším stredoeurópskym spoločenským osiam. Meria 18 – 40 mm. Jeho základná farba je hnedá, na hlave a brušku má žltkasté kresby. Krídla skladá pozdĺž tela, nie plocho ponad telo. Spôsob života : Sršne si robia papierové hniezdo z rozžutých vlákien, ktoré môže mať koncom leta od 100 do 400 robotníc. Hniezdo pozostáva z niekoľkých plástových poschodí, ktorých bunky sú otvorené nadol ako bunky všetkých druhov ôs. Priemerne veľké hniezdo má asi 5 plástov, ale sú známe i obrie hniezda s 15 plástami. V plástoch je asi 1 500 buniek, ale počet vyvinutých jedincov je vyšší, pretože sršne používajú bunky viackrát. Hniezdo sršňov je jednoročné, v našich podmienkach koncom októbra hniezdo vyhynie. Prežijú len mladé kráľovné, ktoré si, tak ako osy hľadajú miesto na prezimovanie, aby mohli na jar založiť nové hniezdo. Sršne majú kráľovnú a robotnice, ktoré spolupracujú pri starostlivosti o potomstvo a ich generácie sa prekrývajú. Obyčajne prezimuje oplodnená kráľovná, ktorá na jar postaví malé hniezdo a vychová prvé potomstvo. Larvy sa vyvíjajú v hniezdnych bunkách a neplodné samičky – robotnice, ich kŕmia požutým hmyzom. Sršeň obyčajný sa živí živočíšnou i rastlinnou potravou. V ovocných sadoch, napr. obhryzuje sladké plody ovocných stromov. Rozšírenie : Sršeň obyčajný (Vespa crabro) sa vyskytuje v listnatých lesoch, kde si robí hniezda najčastejšie v starých dutých stromoch a iných dutinách, obyčajne na okraji lesa. Ak nemá tieto prirodzené miesta, tak si dokáže urobiť hniezdo i na povalách, vo vtáčích búdkach i v prázdnych úľoch. Jed : Histamín, serotonín, acetylcholín, sršní kinín, fosfolipáza A, fosfolipáza B. Príznaky bodnutia : Miestne podráždenie: pálenie, svrbenie, zápalové sčervenanie, silná bolesť. Jeho bodnutie je nebezpečné len pre alergikov. Prvá pomoc : Poskytnutie prvej pomoci je podobné ako pri bodnutí včelou alebo osou.

95

Vieš,že...? • v minulosti pichnutie sršňom bolo opradené tvrdením, že tri bodnutia môžu usmrtiť

človeka, sedem koňa? Nie je to pravda, pretože samičky sršňov môžu, podobne ako včely a osy bodať, ale sú úplne mierumilovné, keď ich necháme na pokoji. Ak v sebaobrane predsa bodnú, môže byť vpich síce o niečo bolestivejší ako od včely, ale nie je nebezpečnejší. A preto by sme nemali sršne odháňať rýchlymi pohybmi, mávaním rúk ani kúskami odevov, lebo bodajú len v sebaobrane.

Mravce rodu Formica Systematické zatriedenie : Mravce rodu Formica systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), triedy hmyz (Ectognatha, Insecta) a radu blanokrídlovce (Hymenoptera), čeľade mravcovité (Formicidae). Charakteristika a spôsob života : Druhy čeľade Formicidae (rod Formica, Lasius) sú známe zložitou sociálnou štruktúrou skladajúcou sa z kasty bezkrídlych sterilných robotníc a okrídlenej kasty fertilných samičiek a samcov. Mravce si vytvárajú vlastné mraveniská alebo žijú v dreve starých stromov. V určitom období opúšťajú pohlavné jedince mravenisko a dochádza k páreniu, po ktorom samčeky hynú a samičky zakladajú novú kolóniu. Rozšírenie : Rozšírené sú takmer po celej svete, ale ťažisko ich výskytu je v tropických krajinách. V strednej Európe žije okolo 80 druhov. U nás sa vyskytujú od skorej jari do neskorej jesene na poliach, lúkach, v lesoch i v ľudských príbytkoch. Jed : Mravce čeľade Formicidae produkujú ako hlavnú zložku svojho jedu kyselinu mravčiu, ktorá má silné cytotoxické účinky. Príznaky : Naše druhy mravcov spôsobujú pohryzením len slabé miestne podráždenie až vtedy, keď sa do rany dostane z bruška mravca kyselina mravčia. Prvá pomoc : Ak nastane podráždenie, na ošetrenie postačia studené obklady; prípadne postihnuté miesto potrieť čpavkom. Vieš, že...?

• mravce v skorších dobách sa využívali v ľudovom lekárstve? Vyrábala sa z nich droga obsahujúca kyselinu mravčiu získanú z mravca lesného. Bola používaná ako afrodiziakum a tiež pri obrnách, reumatizme, pri nervových bolestiach. Na výrobu lieku mravcov chytali do hrnca potretého medom, ktorý sa zakopal v blízkosti mraveniska. Chytené mravce sa usmrcovali a pomaly sušili. Zo suchých tiel mravcov sa potom získavala kyselina mravčia.

• mravce čeľade Formicidae pri pohryznutí zaujímajú charakteristickú pozíciu – ohýbajú bruško pod prednú časť tela? Jed vystreknutý z bruška vtláčajú do rany, ktorú spôsobia svojimi hryzadlami. Mravec hôrny (Formica rufa) vystrekuje sekrét až do vzdialenosti 50 cm.

Komár piskľavý (Culex pipiens) Systematické zatriedenie : Komára piskľavého (Culex pipiens) systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), triedy hmyz (Ectognatha, Insecta) a radu dvojkrídlovce (Diptera), čeľade komárovité (Culicidae). Charakteristika : Má jemné dlhé štíhle telo, ktoré je nenápadne sfarbené a meria 4 - 5 mm. Nohy majú dlhé a tenké. Úzke dlhé krídla majú pozdĺž žiliek a okrajov šupinky. Ústne orgány sú niekoľkokrát dlhšie ako hlava a sú uspôsobené na bodanie a cicanie. Nohy sú dlhé a tenké. Na podklad sadajú vždy tak, že telo je vždy rovnobežné s podkladom. Spôsob života : Komár piskľavý kladie vajíčka na hladinu alebo na vlhkú pôdu jednotlivo alebo v skupinkách po 30 – 300. Larvy žijú vo vode a sú saprofágne alebo lovia larvy iných komárov. Vyvíjajú sa v čistých stojatých vodách, často vo vodných nádržiach v záhradách a pri domoch. Vzduch si naberajú na hladine pomocou dýchacej trubice (sifón) na konci bruška.

96

Kukly sú pohyblivé. Celý životný cyklus netrvá dlhšie ako tri týždne. V jednom roku sa môže vyvinúť 5 – 7 generácií. Samčeky sa živia rastlinnými šťavami a samičky cicajú krv, ktorú potrebujú na dozrievanie vajíčok. Keď zabodne samička cuciak do ľudskej kože, vnikne súčasne do rany výlučok zabraňujúci zrážaniu krvi. Pri vyrušení vylúči podstatne viac tohto sekrétu a odletí na „poplachový let“, niekedy pritom príde o cuciak. Rozšírenie : Komár piskľavý je rozšírený v celej Európe, hlavne v blízkosti vôd, kde sa komáre môžu stať pliagou. V lete lietajú ráno a večer, pri zamračenej oblohe aj celý deň. Jed : Látky zabraňujúce zrážaniu krvi. Príznaky bodnutia : Po sotva badateľnom bodnutí vznikne svrbiaca opuchlina. Toto nepríjemné svrbenie môže trvať niekoľko dní. Prvá pomoc : Dokonalé očistenie postihnutého miesta, alkoholové obklady, náplasť na zabránenie infekcie, ktorá môže vzniknúť škrabaním miesta vpichu. Vieš, že...?

• komáre odháňajú repelenty, sieťky na okná, sieťky na kočíky, odpudzovače, ktoré sa vkladajú do elektrickej zásuvky, vôňa cesnaku, cibule, mäty, rozmarínu, muškáty v oknách, vysadené paradajky v kvetináčoch, vitamín B?

Bzikavka dažďová (Haematopota pluvialis) Systematické zatriedenie : Bzikavku dažďovú (Haematopota pluvialis) systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), triedy hmyz (Ectognatha, Insecta) a radu dvojkrídlovce (Diptera), čeľade ovadovité (Tabanidae). Charakteristika : Veľkosť 8 – 12 mm. Bzikavka dážďová je tmavá rýchlo lietajúca mucha s výraznou kresbou na krídlach a dobre viditeľnými lesklými škvrnami na hlave. Osobitným znakom bzikavky sú veľké zložené oči, ktoré sa pri samčekoch v strede dotýkajú, pri samičkách sú oddelené úzkym čelom. Spôsob života : Lieta od júna do jesene. Najhojnejšia je v auguste. Dravé larvy sa vyvíjajú v bahne a na vodných rastlinách. Samičky cicajú krv stavovcov i človeka. Samčeky sa živia rastlinnými šťavami. Bodnutie samičkou je pre človeka dosť nepríjemné, najmä pred dažďom. Rozšírenie : Rozšírenie v celej Európe. Tieňomilný druh, žije viac v podhorských a horských oblastiach. Častý je jej masový výskyt. Jed : V cuciaku sa nachádza látka zabraňujúca zrážaniu krvi. Príznaky ochorenia : Väčšinou svrbiace opuchliny v mieste bodnutia. Prvá pomoc : Alkoholové obklady, prípadne náplasť, aby sa predišlo druhotnej infekcii. Vieš, že...?

• rovnako nepríjemné pre človeka sú i ďalšie naše druhy z čeľade ovadovité – ovadík obyčajný (Chrysops caecutiens), ovadík dotieravý (Crysops relictus), ovad hovädzí (Tabanus bovinus)?

Májka fialová (Meloë violaceus) Systematické zatriedenie : Májku fialovú (Meloë violaceus) systematicky zaraďujeme do kmeňa článkonožce (Arthropoda), triedy hmyz (Ectognatha, Insecta) a radu chrobáky (Coleoptera), čeľade májkovité (Meloidae). Charakteristika : Dosahuje veľkosť 13 – 32 mm. Sfarbenie čierne, tmavomodré až fialové. Vyznačujú sa silne skrátenými krovkami. Spôsob života : Samička májky fialovej kladie vajíčka do plytkej jamky. Larva – triungulín sa najprv podobá na voš a na kvetoch číha na včelu, ktorá ju prenesie do úľa. V pláste požiera med aj nakladené vajíčka, zvlečie sa, pláva v mede a rýchlo rastie. V štádiu pseudonymfy prečká zimu a na jar sa zmení na larvu, zakuklí sa a dospelý jedinec (imágo) opúšťa úľ.

97

Rozšírenie : V našich podmienkach sa vyskytuje len miestami v teplejších oblastiach od nížin po horské pásmo. Jed : Májka fialová produkuje podobne ako väčšina zástupcov čeľade májkovitých jedovatý sekrét, obsahujúci jed cantharidin. Jed sa nachádza v hemolymfe a v prídatných žľazách pohlavných orgánov. Pri podráždení vyučujú z kĺbov končatín hnedo sfarbený páchnuci a leptajúci jedovatý sekrét. Cantharidin je veľmi prudký jed a stačí jesť rukami znečistenými stykom s májkou, aby sa dostavili príznaky otravy. Vieš, že...?

• do čeľade májkovitých patrí i pľuzgiernik lekársky (Lytta vesicatoria )? Už Rimania vedeli, že prášok, ktorý vznikol z rozdrvených tiel tohto chrobáka je prudko jedovatý a preto ho často používali na odstránenie nepriateľov. K ešte rafinovanejším účelom slúžili tieto tzv. španielske mušky“ v nižších dávkach, vtedy nezabíjali, ale pôsobili ako afrodiziakum.

• pľuzgiernik lekársky (Lytta vesicatoria ) dosahuje dĺžku 13 – 32 mm. Jeho telo je podlhovasté, ploché, nápadne zelenej alebo zelenozlatej farby. Imága sa často vyskytujú hromadne na listnatých stromoch, väčšinou na jaseňoch, na ktorých obžierajú listy. Larvy sa vyvíjajú v hniezdach samotárskych včiel. Vyskytuje sa v teplejších oblastiach.

Salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) Systematické zatriedenie : Salamandru škvnitú (Salamandra salamandra) systematicky zaraďujeme do kmeňa chordáty (Chordata), podkmeňa stavovce (Vertebrata), triedy obojživelníky (Amphibia), radu mloky (Caudata), čeľade salamandrovité (Salamandridae). Charakteristika : Salamandra škvrnitá patrí medzi chvostnaté obojživelníky. Dosahuje dĺžku 150 – 200 mm. Má širokú hlavu s parotídami (príušné žľazy) po bokoch. Koža je hladká, s početnými jedovými žľazami, ktoré vyúsťujú na povrch pórmi. Sfarbenie je čierne s výraznými žltými, oranžovými až oranžovočervenými škvrnami, ktorých usporiadanie je individuálne veľmi variabilné. Má nápadné čiernožlté výstražné zafarbenie tela. Predné aj zadné končatiny sú približne rovnako dlhé. Prsty sú široké, na priereze takmer okrúhle, bez plávacích blán. Chvost salamandry je vždy kratší ako hlava a trup spolu. Na priereze je viac – menej okrúhly, len na spodnej strane slabo stlačený a s neveľkou pozdĺžnou brázdou. Smerom ku koncu sa postupne zužuje a končí sa tupo. Samce sú štíhlejšie a menšie, majú tenšie a dlhšie nohy, chvost na koreni trochu zhrubnutý. Spôsob života : Salamandra škvrnitá má prevažne nočnú aktivitu. Najčastejšie ju môžeme zbadať po daždi v lesoch, obyčajne v blízkosti studničiek alebo potôčikov. Cez deň sa ukrýva pod kameňmi a drevom, v noci vylieza z úkrytov za potravou. Živí sa červami, slimákmi a hmyzom. Prezimuje v zemných dierach alebo v dutinách pod skalami, často viac exemplárov pohromade. Pári sa v lete a na jeseň. Párenie prebieha na suchej zemi, ide pritom o priamy prenos spermatofôrov. Samec, ktorý je pritom často na chrbte samice, prikladá otvor kloaky ku kloake samice. Samica kladie už pomerne vyvinuté larvy vo vajcovom obale v počte 7 – 70 do potôčikov a studničiek, a to vždy tak, že do vody ponorí len zadnú časť tela. Kladenie lariev prebieha zväčša v noci a trvá niekoľko hodín až niekoľko dní. Larvy sa uvoľňujú z vaječného obalu už pri opustení kloaky a merajú 25 – 32 mm. Metamorfujú obyčajne po dvoch až troch mesiacoch pri dĺžke tela 35 – 65 mm. Približne v novembri vyhľadávajú zimné úkryty, ktoré musia byť dostatočne vlhké a teplé. V studených, pramenitých vodách ostávajú larvy vo vode aj cez zimu. K premene dochádza potom v jarných mesiacoch. Pohlavne dozrievajú obyčajne v štvrtom roku života. Rozšírenie : Areál jej rozšírenia sa rozprestiera od severozápadnej Afriky a Pyrenejského poloostrova na východ po Karpaty, cez Balkán prechádza až na Blízky východ a do Iránu. Na

98

severe zasahuje do severného Nemecka. Zriedkavá je v nížinách, častejšia v zatienených lesoch vrchovín a pohorí. V Alpách sa vyskytuje do výšky približne 1000 m, často v blízkosti prameňov a potokov. Jed : Vo výlučkoch kože sa zistili viaceré alkaloidy, z nich sú hlavné alkaloidy samandarin (alkaloid), samandaron a samandaridin. Sekrét jedových žliaz je belavý, hustý a lepkavý, má aromatickú vôňu. Salamandarin je ochrnujúci jed, pôsobí na centrálnu nervovú sústavu, znižuje krvný tlak a má aj lokálne anestetizujúce účinky. Zvonku silne dráždi sliznice. Prejavy otravy : Jedovatý sekrét vyvoláva otravy u zvierat a pôsobí na obojživelníky, vtáky a cicavce. Otrávené zviera je najprv nepokojné, potom nasledujú prudké a opakujúce sa kŕče, reflexy sú stále slabšie a neskôr úplne miznú. Dych je slabý, činnosť srdca nepravidelná, krvný tlak zvýšený. Objavuje sa paralýza končatín a smrť je spôsobená paralýzou dýchacieho centra. Je zaujímavé, že na svoj jed je citlivá aj samotná salamandra. Ale to iba v tom prípade, ak sa jed dostane do jej krvi. Prejavy otravy sa môžu u človeka objaviť vtedy, keď si po držaní salamandry neumyje ruky. Neopatrné trenie očí spôsobuje viac alebo menej silné zápaly. Prvá pomoc a prevencia : V tom prípade si stačí vypláchnuť oči len čistou vodou. Vieš, že...?

• salamandra škvrnitá sa môže dožívať až 25 rokov? • už v staroveku boli niektoré druhy obojživelníkov považované za jedovaté? Plinius

dokonca považoval salamandru za najnebezpečnejší a najjedovatejší druh živočícha, pretože podľa neho vraj otravu u človeka vyvolávala rôznymi rafinovanými spôsobmi: bola schopná otráviť vodu, ovocie, potraviny, dotknutie sa jej kože spôsobovalo vypadanie vlasov.

Kunka červenobruchá (Bombina bombina) Systematické zatriedenie : Kunku červenobruchú (Bombina bombina) systematicky zaraďujeme do kmeňa chordáty (Chordata), podkmeňa stavovce (Vertebrata), triedy obojživelníky (Amphibia), radu žaby (Salientia), čeľade kunkovité (Discoglossidae). Charakteristika : Kunka červenobruchá dosahuje dĺžku do 60 mm. Telo je dorzoventrálne sploštené, končatiny sú pomerne krátke. Na bruchu má nápadné (až výstražné) pomarančové až červené škvrny. V prípade ohrozenia sa kunka prehne, zakloní hlavu a nastaví dlane aj chodidla smerom dohora, takže to vyzerá akoby mala žlté (resp. červené) oči aj vpredu aj vzadu alebo sa rýchlo otočí na chrbát, aby výstražným sfarbením odstrašila nepriateľa. Samce majú na hrdle rezonančné mechúriky a pri prvom prste prednej nohy zrohovatené plôšky kože. Koža je vždy bradavičnatá, na kožných hrboľoch sú hladké výrastky. Spôsob života : Aktívna je cez deň. Zimuje v úkrytoch na súši, ktoré opúšťa v marci. Párenie sa začína v apríli alebo v máji, niekedy k nemu dochádza ešte aj koncom júna. Samce v tomto čase môžeme spoznať podľa toho, že plávajú na hladine s roztiahnutými zadnými nohami a s nafúknutým zvukovým rezonátorom. Samec chytá samičku prednými nohami na báze zadných končatín. Jedna samička znáša 80 – 100 vajíčok, zriedka aj 300. Vajíčka sú asi 2 mm veľké, kladú ich v malých chumáčikoch na vodné rastliny. K metamorfóze dochádza asi po 3 mesiacoch. Koncom leta opúšťajú mláky, potulujú sa po zemi a v jeseň po prvých mrazoch vyhľadávajú zimné úkryty, ktoré sa nachádzajú spravidla neďaleko vody. Kunky červenobruché sa živia larvami komárov a chrobákov, lastúrnatkami a slimákmi. Lovia vo vode i na suchej zemi. Rozšírenie : Kunka červenobruchá obýva nížiny strednej a východnej Európy, na severe jej areál siaha do južného Švédska, na západe po tok Vesery (Nemecko). Mimo Európy sa

99

vyskytuje v severozápadnej Anatólii. Je to typický nížinný druh, častý do nadmorskej výšky 250 m, zriedkavo až do 700 m. Vyskytuje sa v menších plytkých a stojatých vodách. Jed : Sekrét jedových žliaz kože. Príznaky otravy : Jej kožný sekrét je veľmi jedovatý, silne dráždi sliznicu očí, nosa a úst. Tieto príznaky sa nevyskytnú, keď si potom, čo sme kunku držali, umyjeme ruky. Kunky v ohrození vylučujú zo žliaz tak veľa sekrétu, že je na nich viditeľná pena a páchnu po cesnaku. Tento sekrét môže spôsobiť veľmi nepríjemné pálenie. Prvá pomoc a prevencia : Umytie rúk. Pri silnejšom podráždení použiť kortikosteroidy. Vieš, že...?

• kunky sa dožívajú okolo 15 rokov? Kunka žltobruchá (Bombina variegata) Systematické zatriedenie : Kunku žltobruchú (Bombina variegata) systematicky zaraďujeme do kmeňa chordáty (Chordata), podkmeňa stavovce (Vertebrata), triedy obojživelníky (Amphibia), radu žaby (Salientia), čeľade kunkovité (Discoglossidae). Charakteristika : Kunka žltobruchá dorastá do dĺžky 50 mm. Telo je dorzoventrálne sploštené, končatiny sú pomerne krátke. Na chrbte majú silne bradavičnatú kožu s ostrými rohovitými hrbolčekmi. Ventrálna strana je žltá s modročiernym mramorovaním. Samce kunky žltobruchej na rozdiel od samcov kunky červenobruchej nemajú vyvinuté rezonátory. Spôsob života : Aktívna je cez deň. Zimný úkryt opúšťa v apríli až v máji. Párenie prebieha v máji až v auguste. Samička kladie vajíčka jednotlivo alebo v malých zhlukoch. Rozšírenie : Areál jej rozšírenia – západná a stredná Európa, Apeninský a Balkánsky poloostrov. Obýva menšie dočasné kaluže v lesoch alebo v ich blízkosti, v stredných a vyšších polohách. V porovnaní s kunkou červenobruchou nie je tak viazaná na vodné prostredie. Jed – prvá pomoc : Pozri kunku červenobruchú. Vieš, že...?

• vo vyšších polohách, kde sa vyskytuje spoločne s kunkou červenobruchou, dochádza medzi oboma druhmi k vzájomnému kríženiu a vzniku hybridných zón?

Ropucha zelená (Bufo viridis) Systematické zatriedenie : Ropuchu zelenú (Bufo viridis) systematicky zaraďujeme do kmeňa chordáty (Chordata), podkmeňa stavovce (Vertebrata), triedy obojživelníky (Amphibia), radu žaby (Salientia), čeľade ropuchovité (Bufonidae) Charakteristika : Dosahuje veľkosť do 90 mm. Koža je bradavičnatá, na dorzálnej strane je belavosivá so zelenými až tmavosivými škvrnami, na bokoch má červené bodky. Ventrálna strana je biela až žltkastá s tmavšími škvrnami, Hrbolčeky pod prstami sú nepárové. Samce majú vyvinutý vonkajší nepárový zvukový rezonátor. Spôsob života : Aktívna je v noci, počas rozmnožovania aj cez deň. Zimuje na súši, v rôznych úkrytoch (najčastejšie v opustených norách hlodavcov). Na jar vyhľadáva plytké nádrže s prehriatou vodou alebo aj dočasné vody (mláky). Párenie prebieha v apríli a v máji, niekedy aj v júni. Samica znáša 10 000 – 12 000 vajíčok v dlhých šnúrach, ktoré obmotáva okolo vodných rastlín. Rozšírenie : Rozšírený je po celej Európe, na východ zasahuje až do Mongolska. Vyskytuje sa prevažne v nižších polohách, ojedinele vystupuje do výšky 1 200 m. Žije na poliach, v záhradách, parkoch. Ropucha zelená je veľmi odolná voči suchu, na juhu areálu rozšírenia žije aj v stepných a polopúštnych oblastiach. Jed : Bufotenidín a bufoviridin. Príznaky ochorenia : Jedy pôsobia na cievy, zvyšujú krvný tlak a dráždia sliznice. Prvá pomoc : Po držaní ropuchy je potrebné si poriadne umyť ruky.

100

Vieš, že...? • ropucha zelená sa môže dožiť aj 10 rokov? • existuje veľa povier o ropuchách? Podľa niektorých, vraj ropuchy v určitom období sú

schopné vysať jed zo studní, ktorý sa tam dostáva zo vzduchu a v tej dobe je studničná voda pitná. Ak sa ráno potreli bradavice ropuchou napichnutou na vidlách, tak sa vraj bradavice do večera presťahovali do kože ropuchy.

• účinky jedov ropúch boli známe už v staroveku a pravdepodobne i používané? V 17. a 18. storočí bola používaná droga zo sušených ropúch („bufones exccati“) ako diuretikum.

Ropucha bradavičnatá (Bufo bufo) Systematické zatriedenie : Ropuchu bradavičnatú (Bufo bufo) systematicky zaraďujeme do kmeňa chordáty (Chordata), podkmeňa stavovce (Vertebrata), triedy obojživelníky (Amphibia), radu žaby (Salientia), čeľade ropuchovité (Bufonidae). Charakteristika : Samičky ropuchy bradavičnatej dorastajú do veľkosti 120 mm, samce do 80 mm. Ropucha bradavičnatá má zavalité telo s výrazne bradavičnatou kožou. Za očami má zoskupené jedové žľazy (parotidy).. Na ich povrchu sú zreteľné početné vývody jedových žliaz. Dorzálna strana môže byť rôzneho sfarbenia od žltohnedého, cez špinavo olivovozelené, červenohnedé, sivé tmavohnedé až čierne. Ventrálna strana tela je žltkastá alebo špinavo belavosivá, a to buď jednofarebná alebo s tmavšími fľakmi. Plávacia blana na končatinách dosahuje asi do polovice najdlhšieho prsta. Na vonkajšej strane chodidla niet pozdĺžneho kožného záhybu. Ak natiahneme zadnú nohu dopredu, pätný kĺb pri samcoch dosahuje po bubienok alebo po oči, pri samiciach po predné nohy.. Na prvých troch prstoch predných nôh majú samce zrohovatené mozoľovité výrastky. Samce nemajú vyvinuté zvukové rezonátory. Spôsob života : Ropucha bradavičnatá je nočný živočích, ale počas dažďov, ako aj v čase párenia je aktívna aj cez deň. Doba aktivity trvá približne do októbra. Zimuje na suchej zemi, najčastejšie v dierach hlodavcov. Ropucha sa pári zavčas na jar, v marci alebo začiatkom apríla. Pohlavný pud je veľmi silný. Samce oblapujú samice ihneď pri prvom stretnutí, a to aj na suchej zemi. Často o samicu samce medzi sebou bojujú. Vajíčka v počte 1 200 – 6 800 kusov znáša samica v podobe dvojradových šnúr medzi vodné rastliny. Metamorfóza nastáva po 2 – 3 mesiacoch. Jej larvy sú spomedzi našich druhov obojživelníkov najmenšie. V čase opustenia obalov merajú iba 5 mm, tesne pred metamorfózou približne do 32 mm, väčšinou sú však len 20 – 25 mm dlhé. Rozšírenie : Ropucha bradavičnatá je rozšírená od západnej Európy až po Japonsko, južne po severozápadnú Afriku. Druh má širokú ekologickú valenciu, osídľuje rôzne typy lesov, lúky, polia, parky i mestá od nížin po vysoké nadmorské výšky (v Ázii až 3 000 m n. m.). Jed : Bufotoxín, bufotalin, bufotenin. Bufogeniny aj bufotoxiny ovplyvňujú funkciu srdcového svalu. Bufogeniny pôsobia na centrum dýchania, niektoré vyvolávajú poruchy koordinácie pohybu a majú i halucinogénne účinky. Príznaky otravy : Sekrét jedových žliaz má leptavé účinky a dráždi sliznice od úst po nos. Po držaní ropuchy si treba umyť ruky. Ak sa u detí vyskytne podráždenie kože alebo sliznice, postihnuté miesto treba dobre umyť. Prvá pomoc a prevencia : Umytie rúk. Vieš, že...?

• v Číne a Japonsku boli jedy ropúch používané ako lieky ovplyvňujúce funkciu srdcovú činnosť? Sekrét získavali stlačením jedových žliaz na hlave a jeho následným zoškrabovaním.

101

Rosnička zelená (Hyla arborea) Systematické zatriedenie : Rosničku zelenú (Hyla arborea) systematicky zaraďujeme do kmeňa chordáty (Chordata), podkmeňa stavovce (Vertebrata), triedy obojživelníky (Amphibia), radu žaby (Salientia), čeľade rosničkovité (Hylidae). Charakteristika : Rosnička zelená dorastá do dĺžky 50 mm. Konce prstov na oboch pároch končatín zakončené prísavkami, čo jej umožňuje dobrý pohyb po vegetácií. Dorzálna časť jednofarebná (najčastejšie zelená) a hladká, bruško bledé. Vrchná časť tela od bruška ostro oddelená tmavým pásikom. Spôsob života : Prezimuje na dne stojatých vôd alebo v úkrytoch na zemi, ktoré opúšťa v apríli. Párenie prebieha v máji až v júni. Samica kladie 800 – 1 000 vajíčok v malých guľovitých zhlukoch. Rozšírenie : Druh je rozšírený po celej Európe, uprednostňuje nižšie a stredné polohy, zriedkavo sa vyskytuje aj vo vysokých nadmorských výškach. Jed : Hemolyticky pôsobiaca bielkovina. Príznaky ochorenia. Pre človeka nie je jed nebezpečný, ale napriek tomu je potrebné si po kontakte s rosničkou umyť ruky. Vieš, že...?

• sfarbenie tela rosničky zelenej ovplyvňuje farba okolia a fyziologický stav jedinca? • je to naša jediná arborikolná (stromová) žaba?

Vretenica severná (Vipera berus) Systematické zatriedenie : Vretenicu severnú (Vipera berus) systematicky zaraďujeme do kmeňa chordáty (Chordata), podkmeňa stavovce (Vertebrata), triedy plazy (Reptilia), radu hady (Serpentes), čeľade vretenicovité (Viperidae). Charakteristika : Vretenica severná má zavalité telo, dosahuje do dĺžky 80 cm. Chvost majú kratší ako trup s hlavou, tvorí len 8 – 20 % z celkovej dĺžky. Šupiny na tele sú zreteľne kýlovité. Sfarbenie je individuálne veľmi premenlivé. Základné sfarbenie chrbtovej strany samcov je zväčša sivé až striebristé, samice sú spravidla hnedasté alebo červenkasté. Po celej dĺžke chrbta až na koniec chvosta sa väčšine jedincov tiahne tmavý kľukatý pruh. V období párenia je kresba samcov výrazne kontrastná. V ústnej dutine sa nachádzajú jedové zuby, ktoré sú duté, šabľovito zahnuté. Merajú 3 – 5 mm, ostatné zuby sú umiestnené na kostiach podnebia a na dolnej čeľusti a sú drobné a zahnuté dozadu. Spôsob života : Vretenica severná je plachý had, jeho sezónna a denná aktivita závisí od počasia. Prevažne loví ráno alebo navečer, v teplom lete v noci, pri chladnom počasí naopak cez deň.. Zimuje od novembra do marca, hlboko v skalných štrbinách, v norách po hlodavcoch a pod., v ktorých sa sústredí obyčajne viac jedincov. Párenie prebieha na jar, od konca apríla do začiatku júna. Samec prenasleduje vyhliadnutú samicu, snaží sa ju telom znehybniť a formou ritualizovaných súbojov ju bráni pred inými samcami. Samice majú dvojročný generačný cyklus. Koncom leta (august, september) sa z vajíčok, ktoré sa vyvíjajú v samičke, rodí 7 – 11 živých mláďat, ktoré merajú 120 – 150 mm. Hneď majú dokonale vyvinuté jedové žľazy a môžu hneď nebezpečne uhryznúť. Pohlavne dospieva v treťom až štvrtom roku života v prípade samca alebo v štvrtom alebo piatom roku života v prípade samice. Vretenica korisť loví veľmi rýchlo. Pred útokom zdvihne prednú časť tela a stočí sa do esovitej polohy, aby mala na útok dostatočný rozbeh. Keď sa korisť, napríklad myš, priblíži na vhodnú vzdialenosť (10 – 15 cm), pohryzne ju jedovými zubami. Myš odskočí, začne sa kŕčovite pohybovať a za chvíľu uhynie. Had ju nájde citlivým jazykom a začne ju pohlcovať od hlavy. Útok na korisť je veľmi zaujímavý a vyznačuje sa neobyčajnou rýchlosťou. Celý úkon trvá sotva desatinu sekundy, skladá sa však z viacerých, na seba nadväzujúcich čiastkových fáz.

102

Had najprv vymrští hlavu, roztvorí papuľu, vytrčí jedové zuby, ktoré boli doteraz sklopené dozadu a zahryzne sa do koristi. V okamihu zahryznutia stlačia lícne svaly jedové vačky a jed vteká pozdĺžnou dutinou v zuboch do koristi. Vretenica potom zuby vytiahne, zavrie papuľu a stiahne hlavu do pôvodnej polohy pripravená útok opakovať, ak by sa jej prvý nepodaril. Pohlcovanie koristi je zdĺhavé, trvá 15 – 20 minút a závisí od jej veľkosti. Vretenica chytí do papule hlavu myši, jednou slučkou tela si ju pritlačí k zemi, aby jej neuhýbala a pomaly ju začne prehltávať. Jestvujú prípady, že had nemôže korisť prehltnúť, tak sa jej musí vzdať. Je to obyčajne vtedy, keď malá vretenica usmrtí veľkú myš. Rozšírenie : Vretenica severná je rozšírená po celej Európe, na sever po 690 s. š. a na východ po Sachalin. Nevyskytuje sa v nížinách. V horských polohách preniká až do výšky 2 000 m n. m. Preferuje skôr slnečné, ale súčasne vlhké miesta v lesnatej krajine – čistinky, vresoviská, horské lúky. Jed : Hemoragické látky, fosfolipáza. Tieto látky spôsobujú Rozrušenie ciev a tkanív a zníženie zrážanlivosti krvi. Príznaky otravy : Uhryznutie vretenicou môže mať vážnejšie následky u starších ľudí, detí a ľudí so srdcovo-cievnymi ochoreniami. Pohryznutie je bolestivé, obidva vpichy po uhryznutí sú od seba vzdialené približne 1 cm. V okolí vpichu vzniká nekróza, opuch a modročervené sfarbenie. Bolesti prechádzajú do svrbenia a odznejú v priebehu 8 – 10 dní. Môže vzniknúť zápal lymfatických uzlín a ciev, väčšinou v súvislosti s obvyklými symptómami: nevoľnosť, bolesti hlavy, vracanie, hnačky, krvácanie zo slizníc, zrýchlený prerušovaný tep, pokles krvného tlaku (prípadne až do smrteľného kolapsu) a poruchy dýchania. Možné sú komplikácie spôsobené hemolýzou, prejavmi ochrnutia a poškodením srdca. Nebezpečné sú uhryznutia do tváre, krku a chrbta, hlavne u detí. Tieto nehody sú zriedkavé; menej ako 1 % je smrteľných, asi 50 % bez príznakov. Prvá pomoc : Vretenica uhryzne len, keď sa cíti ohrozená alebo keď na ňu človek stúpi. Pokiaľ môže, človeku sa vyhýba. V prípade uhryznutia, treba predovšetkým zachovať pokoj, poranenú končatinu pevnejšie stiahnuť nad ranou, aby sa jed nedostal do celého krvného obehu. Po 10 minútach je potrebné obväz uvoľniť a končatinu stiahnuť na inom mieste. Krv z rany nikdy nevysávame ústami. Prípadne použiť ľadové obklady, uhryznuté miesto ponoriť pod tečúcu vodu s kúskami ľadu, až kým sa bolesti nepominú. Vyčistenie rany sa laikom neodporúča. Úplné znehybnenie postihnutej končatiny a uloženie do ľahu. Podať kávu alebo čaj na povzbudenie krvného obehu. Ihneď odviesť k lekárovi. Vieš, že...?

• letálna dávka jedu je pre dospelého človeka asi 15 mg? Vretenica severná disponuje max. 5 -10 mg. Uvoľnené množstvo pri jednom uhryznutí je však max. 3,5 mg. Účinnosť jedu závisí od fyziologického a zdravotného stavu človeka.

• vretenica severná sa dožíva 10 – 15 rokov, výnimočne vyše 20? Použitá literatúra ALTMANN, H.: Jedovaté rastliny a živočíchy okolo nás. Slovo, Bratislava, 1997, 143 s. ISBN 80-85711-34-6. BARTÍK, I., JANDZÍK, D.: Zoologický slovník. Plazy – Reptilia. Univerzita Komenského, Bratislava, 2006, 64 s., ISBN 80-223-2252-0. BELLMANN, H., FALKNER, G., FECHTER, R.: Zoologická encyklopédie. Pavoukovci a další bezobratlí. Knižný klub, 2003. ISBN 80-242- 1114-9. BRTEK, Ľ., FERIANCOVÁ-MASÁROVÁ, Z., GULIČKA, J. A KOL..: Veľká kniha živočíchov: hmyz, ryby, obojživelníky, plazy, vtáky, cicavce. Príroda, Bratislava, 4. vydanie, 2001, 345 s. ISBN 80-07-00862-4.

103

BUCHAR, J., KŮRKA, A.: Naši pavouci. Academia, Praha, 2001, 162 s., ISBN 80-200-0964-7. DUNGEL, J., ŘEHÁK, Z.: Atlas ryb, obojživelníků a plazů České a Slovenské republiky. Academia, Praha, 2005, 181 s., ISBN 80-200-1282-6. HANTABÁLOVÁ, I., ČUMOVÁ, K., GALVÁNEK, J., SLOBODNÍK, V.: Prírodopis pre 6. ročník základných škôl. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 2000, 168 s., ISBN 80-08-02683-9. CHINERY, M.: Jedovatá zvířatá – jak využívají živočichové jedu v boji o přežití. England – Godalming, Surrey: Colour Library Books Ltd., 1992, 108 s., ISBN 80-85240-52-1. JASIČ, J. A KOL.: Entomologický náučný slovník. Príroda, Bratislava, 1984, 674 s. KREJČA, J., KORBEL, L.: Veľká kniha živočíchov. Príroda a. s., 1993, 345 s. ISBN – 80-07-00584-6. KŮRKA, A., PFLEGER, V.: Jedovatí živočichové. Academia, nakladatelství Československé akademie věd, Praha, 1984. 168 s. 21-092-84 LABUDA, M..: Príroda skrýva nákazy. Nature Hides Infections. Životné prostredie, Vol. 30, No. 5., 1996, s. 239 – 243. LAMPEITL, F.: Chováme včely. Vydavatelství a nakladatelství BLESK, Ostrava, 1996, 176 s. LANG, J., KOCIAN, V., PRAVDA, O.: Zoologie. II. Díl. SPN, Praha, 1965, 492 s. LANG, J., PRAVDA, O., DOSKOČIL, J., HŮRKA, K.: Zoologie. I. díl. SPN, Praha, 1971, 378 s. MADEROVÁ, E.: Kým sa vyberieme do prírody. Zdravie, roč. VI, č. 2. 2000. s. 15 – 18. ISSN 1335- 0919. MCGAVIN, G. C.: Hmyz: pavúky a iné suchozemské článkonožce. Dorling Kindersley Limiter, Londýn, 2000, 254 s., ISBN 80-551-0955-9. MIKULÍČEK, P., VONGREJ, V.: Zoologický slovník. Obojživelníky – Amphibia. Univerzita Komenského, Bratislava, 2005, 41 s. ISBN 80-223-2121-4. OLIVA, O., HRABĚ, S., LÁC, J.: Stavovce Slovenska I.: ryby, obojživelníky a plazy. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1968, 396 s. PONEC, J.: Hmyz okolo nás. Príroda, Bratislava, 1976, 240 s. PONEC, J.: J.: Zo života plazov. Príroda, Bratislava, 1978, 194 s. SCHLARMANNOVÁ, J.: Niektoré poznatky o včelom žihadle a jede. In Zborník referátov z vedecko – metodickej konferencie Výchova k zdraviu a zdravému životnému štýlu, 3. FPV UKF Prírodovedec č. 121, Nitra, 2003, s. 51 – 52., ISBN 80-8050-649-3. SCHLARMANNOVÁ, J., ORSZÁGHOVÁ, Z.: Cvičenia zo zoológie chordátov (pre učiteľské kombinácie s biológiou). UK Bratislava, 2008, 99 s., ISBN 978-80-223-2433-5. SIGMUND, L., HANÁK, V., PRAVDA, O.: Zoologie strunatců. Univerzita Karlova, vydavatelství Karolinum, Praha, 1994, 503 s. ZAHRADNÍK, J.: Blanokřídlí. Artia, 1987, 182 s.

104

6 NEBEZPEČNÉ A JEDOVATÉ ORGANIZMY A IMUNITNÝ SYSTÉM

(autorka kapitoly : doc. RNDr. Monika Martiniaková, PhD.)

Imunitný systém je zložitou sieťou špecializovaných buniek, tkanív, molekúl a ich vzájomných interakcií, ktoré vznikli počas fylogenetického vývoja organizmov. U každého jedinca udržuje jednotu jeho vnútorného prostredia proti zmenám vznikajúcim po prekonaní vývinových stupňov v embryogenéze, nádorovou transformáciou vlastných buniek, starnutím a mutáciami alebo pôsobením faktorov vonkajšieho prostredia, ako sú infekčné agensy (parazity, patogénne mikróby, plesne, huby a vírusy), chemické látky (toxické xenobiotiká, vrátane mnohých liekov), nepriaznivé fyzikálne (ionizujúce žiarenie, ultrazvuk, mikrovlny) a psychosociálne vplyvy. Imunitný systém sa od ostatných systémov organizmu, ako je napr. kardiovaskulárny, tráviaci systém, odlišuje v tom, že ho netvorí presne ohraničená anatomická štruktúra. Je to difúzny orgán, ktorého hmotnosť u dospelého človeka je asi 1000g. Bunky a molekuly imunitného systému neustále v organizme patrolujú a pri kontakte s inými molekulami (voľnými alebo nadviazanými na bunky) aktívne rozpoznávajú, či ide o vlastné, cudzie alebo odcudzené (poškodené alebo nádorovým rastom či pôsobením vírusov pozmenené) štruktúry, ktoré nie sú pre organizmus „ľahostajné“. Tieto rozpoznané molekuly sa označujú ako antigény. Za fyziologických podmienok imunitný systém na cudzie alebo odcudzené antigény odpovedá imunitnou odpoveďou, kým vlastné antigény toleruje (nereaguje na ich prítomnosť). Imunitná odpoveď sa môže realizovať formou tvorby protilátok, cytokínov alebo buniek, ktoré zabezpečujú odolnosť – imunitu (protiinfekčnú, protinádorovú, transplantačnú alebo inú) proti nositeľovi antigénu, ktorý odpoveď vyvolal. Za patologických podmienok môžu imunitnú odpoveď navodiť aj niektoré vlastné antigény, ktoré sa potom nazývajú autoantigény. Tieto vyvolávajú autoimunitné alebo presnejšie autoagresívne reakcie. V niektorých chorobných (patologických) situáciách imunitný systém môže odpovedať neprimerane. Pri jeho defektoch, poškodení alebo nedostatočnej kapacite vznikajú primárne (geneticky podmienené) alebo sekundárne (získané) imunodeficiencie. Naopak imunitný systém niektorých jedincov môže na určitý antigén (označuje sa potom ako alergén) odpovedať nadmernou, čiže precitlivenou imunitnou odpoveďou, ktorá je príčinou alergických alebo hypersenzitívnych stavov (chorôb). V tejto kapitole sa zameriame na všeobecnú charakteristiku alergických stavov, alergénov a následne na výskyt alergických a niektorých ďalších ochorení, spôsobených jedovatými a nebezpečnými organizmami. ALERGIA, ANAFYLAXIA, ATOPIA Alergia je stav, ktorý vzniká ako výsledok alergickej reakcie vyvolanej alergénom. Alergén navodzuje imunitnú odpoveď, pri ktorej sa tvoria protilátky triedy IgE, kým normálny antigén indukuje tvorbu protilátok, patriacich do iných tried (najmä IgG a IgM). Protilátky IgE vzniknuté pri prvom kontakte s určitým alergénom sa nadväzujú na vysokoafinitné Fc-receptory, ktoré sa nachádzajú len na žírnych bunkách (mastocytoch) a krvných bazofiloch. Na povrchu jedného mastocytu je asi 3500 takýchto receptorov. Vysokoafinitnosť znamená, že na tieto receptory sa môžu nadviazať IgE protilátky aj vtedy, keď sú prítomné vo veľmi malých koncentráciách. Na eozinofiloch a niektorých ďalších bunkách sa nachádzajú nízkoafinitné Fc-receptory pre IgE. Na tieto sa však protilátky IgE môžu nadviazať len vtedy, keď sú prítomné vo vyšších koncentráciách. IgE protilátky nadviazané na vysokoafinitných receptoroch „čakajú“ na ďalšie stretnutie (kontakt) s tým istým alergénom, ktorý vyvolal ich tvorbu. Ak sa tak stane, alergén premostí molekuly IgE na týchto receptoroch, čo je signálom na uvoľnenie histamínu a ďalších mediátorov anafylaxie zo žírnych buniek a bazofilov.

105

Umožňuje to skutočnosť, že molekuly IgE sa jedným svojím koncom (Fc-časťou) nadväzujú na bunkové receptory, ale druhý koniec svojej molekuly s väzbovými miestami majú voľný a tu sa môže nadviazať alergén (obr. 27).

Obr. 27 Mechanizmus alergickej reakcie (1 - alergén; 2 - IgE protilátky; 3 - Fc receptory; 4 – mediátory anafylaxie; 5 - granuly; 6 - mastocyt; 7 – mediátory anafylaxie) Takáto alergická reakcia potom prebieha v dvoch stupňoch: 1. senzibilizácia – tvorba špecifických IgE protilátok pri prvom kontakte s určitým

alergénom a väzba týchto protilátok na receptory na povrchu žírnych buniek a bazofilov, 2. aktivácia – uvoľnenie mediátorov po druhom a každom ďalšom kontakte s tým istým

alergénom. Druhý stupeň alergickej reakcie je veľmi rýchly (trvá len pár minút), a preto sa tento typ reakcie označuje ako včasný typ precitlivenosti. Keďže pri nej vznikajú mediátory anafylaxie, ktoré sa uvoľňujú najmä zo žírnych buniek a bazofilov, nazýva sa aj anafylaktickým typom. Uvedený mechanizmus je príčinou vzniku väčšiny alergických chorôb, ako je napr. alergická (senná) nádcha, priedušková astma, žihľavka alebo potravinové alergie. Histamín a viaceré ďalšie mediátory anafylaxie vyvolávajú kontrakcie hladkých svalov najmä priedušničiek (bronchiolov) a malých ciev s následným zúžením dýchacích ciest, ktoré je príznačné pre astmatický záchvat. Zúženie dýchacích ciest je príčinou sťaženého výdychu (expiračná dyspnoe). Histamín všeobecne vyvoláva zvýšenú tvorbu sekrétov na slizniciach a edém sliznice, čo je zrejmé pri sennej nádche, prieduškovej astme alebo alergickom zápale očných spojiviek. Anafylaxia je hypersenzitívna (precitlivená) reakcia imunitného systému na opakovaný kontakt s určitým alergénom, na ktorej sa zúčastňujú špecifické protilátky triedy IgE (nazývajú sa preto reagíny) a bunky (najmä žírne bunky a krvné bazofily), ktoré sú schopné uvoľňovať mediátory anafylaxie. Tieto svojimi farmakologickými účinkami spôsobia lokálne (miestne) alebo celkové (systémové) klinické prejavy, zvyčajne vyusťujúce do poškodzujúceho alergického zápalu. Lokálna anafylaxia sa môže vyskytnúť napr. na koži (žihľavka), na sliznici nosa (alergická nádcha) alebo na sliznici tráviaceho ústrojenstva (hnačka, zápcha, kŕče). Systémová anafylaxia postihuje viaceré orgány a tkanivá. Jej najťažším prejavom je anafylaktický šok, ktorý aj pri rýchlej lekárskej pomoci často končí smrteľne.

106

Atopia je geneticky (dedične) podmienená nadmerná precitlivenosť včasného typu na určitý alergén alebo skupinu alergénov. Atopickí jedinci (atopici) majú často, ale nie vždy, zvýšené hladiny celkového IgE, odpovedajú uvoľnením mediátorov anafylaxie už na veľmi nízke dávky alergénu, proti ktorému si vytvorili špecifické protilátky IgE a ich tvorba pretrváva abnormálne dlho aj bez ďalšej stimulácie alergénom. Okrem toho atopici majú geneticky podmienenú nadmernú reaktivitu hladkých svalov pľúc na histamín a iné mediátory anafylaxie. To znamená, že ich pľúca budú odpovedať kontrakciou hladkej svaloviny v dýchacích cestách a následne zápalovými procesmi spôsobujúcimi ich zúženie a zhoršenie dýchania už na nízke dávky histamínu. Atopia zhoršuje priebeh alergických reakcií. Treba však zdôrazniť, že atopia a anafylaxia nie sú synonymá, lebo atopia je vlastnosť, kým anafylaxia je reakcia. ALERGÉNY Alergény sú látky (najčastejšie glykoproteíny a proteíny), ktoré u precitlivených ľudí vyvolávajú alergické reakcie. Alergény sa nachádzajú prakticky všade v okolitom prostredí, kde sa nachádzame, žijeme. Počet alergénov, ktoré môžu spôsobiť vznik alergie, je obrovský. Čím je alergénov viac a doba pôsobenia je dlhšia, tým sa zvyšuje riziko vzniku alergie. Alergény sú často bežné, zvyčajne neškodné látky ako je peľ, spóry mikroskopických húb, zvieracia srsť, prach, rôzne jedlá, jed hmyzu a lieky. Rôzne alergény vyvolávajú rôzne klinické prejavy. Tieto sú závislé od tkaniva, v ktorom sa uskutočňuje alergická reakcia. Podľa miesta vstupu do organizmu sa alergény delia na inhalačné, potravinové, kontaktné a pochádzajúce z bodavého hmyzu alebo liekov. Medzi inhalačné alergény patria pele rozličných druhov stromov (napr. brest hrabolistý, breza previsnutá, lieska obyčajná, topoľ biely), tráv, bylín, burín a kvetov. To sú vonkajšie alebo sezónne alergény, pretože sa nachádzajú vo vonkajšom prostredí len v určitom ročnom období. Druhú skupinu tvoria alergény z vnútorného prostredia, medzi ktoré patrí domáci prach. Môže obsahovať zvyšky hmyzu (najmä roztoče), lupiny, srsť a zaschnuté výlučky domácich zvierat, spóry mikroskopických húb, ale aj zvyšky niektorých chemikálií, ktoré sa používajú v domácnostiach na dezinfekciu, čistenie a pod. Tretiu skupinu predstavuje rôzny prach a chemikálie, ktoré sa vyskytujú v pracovných priestoroch. Je to napr. múčny prach (mlyny, pekárne), prach z bavlny alebo iných textílií v pradiarňach, rôzne enzýmy používané pri výrobe biologických pracích práškov alebo exhaláty obsahujúce niektoré rozpúšťadlá, prípadne iné organické látky používané pri výrobe plastov, lepidiel, farieb, v gumárenskom priemysle atď. Potravinové alergény sa nachádzajú v rôznych, často bežných potravinách rastlinného a živočíšneho pôvodu. V potravinách rastlinného pôvodu sa môžu nachádzať alergény pochádzajúce z rôznych obilnín, strukovín, orechov a semien, ovocia, zeleniny a rôznych korenín. Medzi najčastejšie alergény živočíšneho pôvodu patria ryby, kraby, krevety, ale aj produkty hovädzieho dobytka (osobitne mlieko), ošípaných a najmä slepačie vajcia. Medzi kontaktné alergény patria látky, ktoré pri dotyku s kožou alebo sliznicou spôsobia alergický prejav. V súčasnosti sa medzi najčastejšie kontaktné alergény zaraďujú kozmetické prípravky (napr. parfumy, telové šampóny, laky a tužidlá, krémy, mydlá, zubné pasty, deodoranty, peny do kúpeľa). Ďalej sem patria niektoré zdravotnícke materiály (napr. leukoplast, dezinfekčné prostriedky – ajatín, septonex, jodisol, kovy, koža, umelé hmoty a pod.), chemikálie, bižutéria (najmä s obsahom niklu a chrómu), šťava vytekajúca zo stoniek niektorých izbových rastlín čeľade mliečnikovitých po ich mechanickom poškodení.

107

Obr. 28 Breza previsnutá (Betula pendula) a jej peľové zrná dosahujúce veľkosť od 20 do 25 µm

Obr. 29 Niektoré potravinové alergény Alergény pochádzajúce z bodavého hmyzu sú väčšinou bielkovinovej povahy, vyskytujú sa pri včelách, osách, čmeliakoch, sršňoch a inom blanokrídlovom hmyze. Alergické príznaky však môžu nastať aj po bodnutí mravcami, ovadmi, komármi. Každý hmyz obsahuje iné zloženie jedu, čo má za následok iný prejav alergie. Prakticky všetky lieky môžu vyvolať alergickú reakciu. Lieky sa podávajú vo forme roztokov, mastí, krémov, čípkov, sprejov, ale aj vnútrožilovo. Injekčné podanie liekov je najviac rizikovým na vznik alergického prejavu, pretože liečivo sa dostáva priamo do krvnej cirkulácie. Najčastejšie vznikajú alergické reakcie na antibiotiká, najmä na Penicilin, tiež na Biseptol. Ďalším často alergizujúcim liekom je Acylpirin, Spasmoveralgin. Tiež kontrastné látky používané pri zobrazovacích metódach môžu spôsobiť alergiu. Medzi liekové alergény zaraďujeme aj krvné preparáty, očkovacie látky a séra. NEBEZPEČNÉ A JEDOVATÉ HUBY A IMUNITNÝ SYSTÉM Mikroskopické huby sú vláknitými organizmami mikroskopických rozmerov. Základ ich tela tvorí sieť vlákien – hýf – tzv. stielka alebo mycélium. V najväčšej miere sú zastúpené v pôde a následne vo vode. V ovzduší sa huby vyskytujú vo forme spór a úlomkov mycélia zachytených na čiastočkách prachu, pričom ovzdušie slúži najmä na ich rozširovanie. V prípade, že sú zabezpečené vhodné podmienky, huby rastú na akomkoľvek substráte (napr. kameň, drevo, papier, plasty, sklo) a v prostrediach, akými sú obytné, priemyselné a kultúrne budovy. U jedincov vystavených silnej expozícii časťami húb sa vyskytuje vysoký počet ochorení, vrátane toxických a alergických reakcií. Vplyv mikroskopických húb na imunitný system človeka môžeme rozdeliť na: • patogénny – dochádza k vzniku ochorenia,

108

• toxigénny – ide o reakciu organizmu na toxické metabolity produkované hubami, • alergénny – dochádza k vzniku alergickej reakcie. Chorobné stavy vyvolané mikroskopickými hubami alebo podmienené ich prítomnosťou v prostredí môžeme rozdeliť do štyroch základných skupín: 1. mykózy, 2. mykotoxikózy, 3. mykoalergózy, 4. mycetizmy. Mykózy spôsobujú primárne patogénne huby (Coccidioides immitis, Histoplazma capsulatom – na Slovensku sa nevyskytujú) alebo saprofytické druhy, ktoré napádajú tkanivá a orgánové systémy a v dôsledku rastu a rozmnožovania ich poškodzujú. Mykózy sa vyskytujú najmä u ľudí s oslabenou imunitou, u pacientov po transplantáciách, diabetikov, ľudí HIV pozitívnych, dlhodobo liečených antibiotikami alebo po chemoterapii cytostatikami, imunosupresívami a kortikosteroidmi. U zdravých ľudí s fungujúcim imunitným systémom sa mykózy neuplatňujú, s výnimkou dermatomykóz, ktoré vyvoláva osobitná skupina húb (dermatofyty) a tieto sú schopné rásť a poškodzovať keratinizované vrstvy a štruktúry kože ako sú nechty, vlasy, vrchná časť pokožky. K najčastejším pôvodcom mykóz na Slovensku patria zástupcovia rodu Candida (v 80 % prípadov Candida albicans), z vláknitých mikromycét môžeme uviesť najmä druhy rodov Aspergillus, Fusarium, Acremonium, Mucor. Ku klinickým prejavom mykóz patria hlavne slizničné mykózy, orgánové, kožné a podkožné infekcie, kvasinkové vulvovaginitídy, u hospitalizovaných pacientov sú to infekcie rán, krvného riečištia a infekcie dolných dýchacích ciest.

Obr. 30 Kožné mykózy Mykotoxikózy sú vyvolané toxickými reakciami mykotoxínov – sekundárnych metabolitov húb, ktoré sú toxické pre bakteriálne, rastlinné, hubové alebo živočíšne bunky a sú príčinou rôznych ochorení od alergických reakcií cez imunosupresívne účinky až po vznik karcinómov. Medzi najvýznamnejšie toxigénne mikromycéty patria zástupcovia rodov Aspergillus, Fusarium a Penicillium, pričom najvýznamnejšie mykotoxíny sú aflatoxíny, ochratoxín A, fumonisíny, trichotecény a zearalenóny. Hoci hlavným zdrojom mykotoxínov sú potraviny kontaminované mikromycétami, niektorí autori sa domnievajú, že mykotoxíny zohrávajú významnú úlohu aj v probléme nazývanom “sick building syndom”, syndróm nezdravých budov. Ide o budovy silne kontaminované zárodkami mikroskopických húb, ktoré u obyvateľov spôsobujú alergické a hypersenzitívne reakcie. Mykotoxíny môžu byť totiž absorbované aj prostredníctvom membrán dýchacieho traktu, pretože vzduchové častice ako prach s fragmentami mycélia húb a konídiami ich tiež obsahujú. Vzhľadom na ich malé rozmery sú ľahko vdýchnuteľné hlboko až do pľúcnych alveol. Mykoalergózy sa vyskytujú u 20 – 30 % atopických pacientov a u 6 % zdravej populácie. Ako najviac alergizujúce sa javia častice druhov Aspergillus fumigatus, Alternaria alternata, Cladosporium herbarum, Acremonium sp., Alternaria sp., Mucor sp. Penicillium sp.,

109

Aureobasidium pullulans, Fusarium sp. Alergická reakcia je zvyčajne dôsledkom dlhodobej expozície voči spóram húb, fragmentov mycélia alebo ich metabolitov, pričom spóry húb menšie ako 10 µm sú schopné prenikať nielen na vonkajšie sliznice, ale aj hlboko do dýchacieho traktu a vyvolať alergickú reakciu. Medzi alergické prejavy vyvolané zárodkami húb patria nádcha (rinitída), zápal očných spojiviek (konjunktivitída), bronchiálna astma a hypersenzitívna pneumónia, prejavujúce sa kýchaním, nádchou, bolesťami hrdla, kašlaním, zachrípnutím a plytkým dýchaním. Z hľadiska alergických reakcií je zaujímavý druh Aspergillus fumigatus, ktorý u zdravých dospelých ľudí navodzuje alebo zhoršuje bronchiálnu astmu; u leukemických pacientov a pacientov s transplantovanou kostnou dreňou vyvoláva až smrť. Zaujímavá je aj skutočnosť, že vdychovanie vyšších dávok alergénov, akými sú napríklad zmienené spóry húb, vedie v pľúcnom tkanive k vzniku ohnísk, kde zdurené pľúcne tkanivo sa stáva vnímavým pre ďalšie organizmy, ktorými sú často baktérie tuberkulózy.

Obr. 31 Aspergillus fumigatus, A- spóry uvoľňujúce sa zo sporangiofóru; B – mikroskopický preparát zobrazujúci ohnisko aspergilómy v pľúcnom tkanive Mycetizmy sú chorobné stavy, ktoré sú vyvolané mycetickými elementmi. Ide o nebolestivé deformujúce ochorenia spôsobujúce deštrukciu kože, podkožia a kostí, predovšetkým nôh a rúk. Priebeh a závažnosť ochorení sú určované predovšetkým množstvom mycetických elementov, ktoré sa pôvodne do organizmu dostali. Ochorenia vyvolávajú druhy rodu Fusarium Sp., Phialophora jeanselmei a tiež aktinomycéty. Ohrození sú podobne ako pri mykózach ľudia s nedostatočne fungujúcim imunitným systémom. Čo sa týka jedovatých húb Európy, skutočnou čiernou kráľovnou je muchotrávka zelená (Amanita phalloides). Ešte aj dnes má táto huba na svedomí 90 – 98 % smrteľných otráv hubami v Európe, vďaka jedom ktoré obsahuje. Faloidín je asi stokrát jedovatejší ako arzenik a desaťkrát jedovatejší ako povestné kyanidy, príbuzný falín je ešte účinnejší. Posledný z trojice jedov je amanitín. Ak by sme ho porovnávali s jedom najjedovatejších hadov sveta, tak by ho v jedovatosti predstihol len jed morského hada mornára a austrálskeho tajpana, po uhryznutí ktorým nastáva smrť za niekoľko minút. Na smrteľnú otravu dospelého človeka celkom stačí jedna plodnica strednej veľkosti. V každom hubárskom atlase bývajú podrobne rozpísané najčastejšie príčiny a príznaky otráv hubami, od smrteľných amatoxínov a falotoxínov muchotrávky zelenej (Amanita phalloides), cez kyselinu iboténovú a muscimol muchotrávky červenej (Amanita muscaria), muskarín strmuliek (Clitocybe) a vláknic (Inocybe), až po orelanín pavučinovca plyšového (Cortinarius orellanus), ktorý zabíja často až niekoľko týždňov po požití. Menej toho však vieme o dlhodobom pôsobení niektorých látok, obsiahnutých v hubách. Tieto látky vyvolávajú alergie, môžu byť mutagénne či karcinogénne a niekedy mechanizmus ich účinku ani nepoznáme. Jednou z takých húb je napríklad čechračka podvinutá (Paxillus involutus). Pri opakovanej konzumácii vyvoláva tvorbu protilátok, ktorá môže vyústiť až do silnej alergickej reakcie a hemolytickej anémie

110

(rozpadu červených krviniek), so smrteľnými následkami v dôsledku zlyhania obličiek a pečene. Aj ušiak obyčajný (Gyromitra esculenta) obsahuje viacero záhadných toxínov. Niektoré sú termostabilné a zdá sa, že majú schopnosť akumulovať sa v organizme počas niekoľkých dní. Preto sa môže stať, že človek, ktorý ušiaky konzumuje veľa rokov, odrazu podľahne otrave, ak ich skonzumuje viackrát po sebe. Okrem toho sa v ušiakoch nachádza gyromitrín, ktorý sa teplom uvoľňuje, takže dokonale uvarené ušiaky ho už neobsahujú. Sú však známe prípady kuchárov, ktorí sa otrávili vdychovaním príjemne voňajúcich jedovatých pár pri ich varení. Ušiaky (aj jedlý ušiak obrovský) obsahujú i karcinogénne hydrazíny, a preto dnes odborníci odporúčajú radšej nekonzumovať ani „jedlé“ druhy ušiakov. Čírovka zelenkastá (Tricholoma equestre) je na celom svete obľúbená a často zbieraná jedlá huba. A predsa sú známe prípady, keď konzumácia tejto huby vyvolala tzv. rhabdomyolýzu – rozpad buniek kostrového svalstva, ktorých obsah sa následne uvoľňuje do krvi a môže vyvolať komplikácie, vedúce k zlyhaniu niektorých životne dôležitých orgánov a smrti. Príčiny týchto otráv nie sú známe, zdá sa však, že aj tu môže byť hlavnou príčinou opakovaná konzumácia väčšieho množstva huby v priebehu niekoľkých dní. Iba v posledných rokoch získavame viac vedomostí o možnom mutagénnom a karcinogénnom účinku niektorých druhov húb, často považovaných za jedlé (napr. niektoré druhy pálivých rýdzikov), toxické hydrazíny a im príbuzné látky sú však našťastie väčšinou termolabilné, a aj tie, ktoré varu odolávajú, náš imunitný systém bez problémov likviduje. Zrejme teda nie je dôvod k väčším obavám z konzumácie overených, tradične zbieraných druhov húb, opatrnejšie však treba pristupovať k experimentovaniu s novými, nevyskúšanými druhmi húb. NEBEZPEČNÉ A JEDOVATÉ RASTLINY A IMUNITNÝ SYSTÉM K jedovatým rastlinám zaraďujeme také druhy, ktoré obsahujú toxické, čiže jedovaté látky (stručne jedy). Tieto vyvolávajú v ľudskom (niekedy i v živočíšnom) organizme aj vo veľmi malých množstvách chorobné zmeny, ktoré môžu končiť smrťou jedinca. Množstvo jedovatých látok v jednotlivých rastlinných orgánoch je rôzne – niekedy sú jedy rovnomerne rozložené v celej rastline, inokedy sú koncentrované iba v niektorej časti – napríklad v koreňoch, hľuzách, cibuliach, menej v kôre, zriedka v kvetoch, najčastejšie v plodoch (celých alebo iba v jadrách). V jednej jedovatej rastline sa môže nachádzať aj viacero jedov. Sú to najmä alkaloidy (zásadité bázické látky s obsahom dusíka), glykozidy (organické zlúčeniny obsahujúce jedovatý aglykón), toxalbumíny (látky príbuzné bielkovinám, ktoré pôsobia až po dlhšom čase, po vstrebaní sa do krvi, kde spôsobujú zhlukovanie červených krviniek, a preto sú mimoriadne zákerné), saponíny (po premiešaní s vodou penia ako mydlo, niektoré sú veľmi nebezpečné, lebo spôsobujú rozklad červených krviniek). Len málo druhov rastlín obsahuje jedovaté silice (éterické oleje typické svojím zápachom), živice a horčiny. Medzi známymi izbovými rastlinami je veľa takých, ktoré môžu spôsobiť rôzne zdravotné problémy, nielen mechanické poškodenie kože. Toxikológovia označili za takto nebezpečných asi 20 druhov izbových rastlín. Rizikové sú najmä rôzne jedovaté druhy. Najnápadnejšie pôsobia medzi nimi tie, ktoré majú výrazné farebné plody (napr. okrasný ľuľok, niektoré druhy okrasných paprík). V mnohých prípadoch však jedovaté časti odhaliť nemožno. Ide o jedovaté listy, kvety, šťavu alebo drobné chĺpky, ktoré môžu byť pôvodcom alergickej reakcie. Nebezpečenstvo nehrozí len deťom (tie by jedovaté rastliny v blízkosti nemali mať), ale aj dospelým (pri dotyku) a domácim zvieratám (pri konzumácii časti jedovatej rastliny). Množstvom jedovatých druhov sa vyznačujú najmä niektoré čeľade rastlín. Izbové rastliny z čeľade ľuľkovitých (napr. okrasný ľuľok) obsahujú jedovatý alkaloid solanín. V prípade okrasného ľuľku sa po požití bobúľ alebo listov dostavia pocity škriabania v hrdle a bolesti brucha. Nebezpečné sú aj niektoré druhy z čeľade ľaliovitých, ale najmä z čeľade áronovitých, kde patria viaceré v interiéroch bežne pestované druhy izbových rastlín.

111

Jedovaté je napríklad aj exotické antúrium (Anthurium andreanum), ktoré spôsobuje po nerozvážnej konzumácii pálenie v ústach. Z iných áronovitých rastlín, ktoré sú zasa ozdobné listom, sú nebezpečné po skonzumovaní monstery (Monstera deliciosa), potosovec (Epipremum aureum), filodendron (Philodendron erubescens) alebo aglaonéma. Veľmi nebezpečnou rastlinou z tejto čeľade je difenbachia (Diffenbachia Sp.), ktorá spôsobuje u citlivých ľudí alergické vyrážky a po požití listov aj smrteľnú otravu. Šťava z tejto rastliny dráždi sliznicu, po požití spôsobuje pálenie a výrazný opuch v ústnej dutine. Táto rýchlo rastúca izbová rastlina takisto nepatrí do priestorov, v ktorých sa nachádzajú malé deti a domáce zvieratá. Po manipulácii s ňou je nutné dôkladne si umyť ruky.

Obr. 32 Diffenbachia Sp. Alergické reakcie spôsobuje často aj šťava vytekajúca zo stoniek niektorých izbových rastlín čeľade mliečnikovitých po ich mechanickom poškodení. Príkladom takýchto nebezpečných rastlín sú bežne pestovaný krotón (Codiaeum variegatum) alebo prýštec ohnivý (Euphorbia milii). Krotónovec spôsobuje vyrážky a po požití listov žalúdočné problémy. Nepríjemné alergické reakcie často vyvoláva aj prvosienka kalíškatá (Primula obconica), ktorá sa s obľubou pestuje v bytoch. Málokto vie, že jedovaté je aj pestrofarebné kalanchoe (Kalanchoe blossfeldiana), ktoré sa pestuje pre efektné kvety, cyklámen (Cyclamen persicum) a lopatkovec (Spathiphyllum wallisii). Ani tie by nemali byť umiestnené v dosahu malých detí. Obľúbený izbový brečtan (Hedera helix) má jedovaté všetky svoje časti. Za nebezpečné po skonzumovaní akejkoľvek časti sa považujú aj niektoré druhy dracén, dizigotéka, noline a šeflera. Na terasách sa zasa počas letných mesiacov možno stretnúť s prudko jedovatým oleandrom (Nerium oleander), ktorý, podobne ako brečtan, obsahuje vo všetkých svojich častiach jed. Pri práci s touto rastlinou je nevyhnutné vyhnúť sa kontaktu so šťavou tejto rastliny.

Obr. 33 Nerium oleander

112

Medzi nebezpečné druhy patria aj glorióza (Gloriosa superba) alebo bugenvilea (Bougainvilea spectabilis), ktoré sa pestujú v zimných záhradách. Pri prejavení prvých príznakov otravy je nutné zavolať lekára, vyvolať vracanie, podať živočíšne uhlie. Odporúča sa nesladený čaj, v žiadnom prípade sa nepodáva mlieko. V prípade výskytu vážnej alergickej reakcie sa odporúča zamedziť kontakt s alergénom a vyhľadať lekára, aj keď ťažkosti po podaní liekov (antihistaminiká) zdanlivo pominuli. O niekoľko hodín (6 až 12) sa môže spustiť oneskorená reakcia. Izbové rastliny však aj napriek tomu, že je medzi nimi veľa nebezpečných druhov, prispievajú k vytvoreniu harmonického a útulného obydlia. Pri maximálnej opatrnosti a správnom umiestnení nehrozí obyvateľom takmer žiadne nebezpečenstvo. Vo všeobecnosti tiež platí, že mnohé druhy rastlín, ak sa nekonzumujú, prípadne sa nenechajú v dosahu detí, nie sú nebezpečné. V lete kvitnú a dozrievajú v prírode viaceré prudko jedovaté rastliny z čeľade ľuľkovitých (Solanaceae). Rod Solanum zahŕňa viac ako 1000 druhov, ktoré rastú vo všetkých zemepisných pásmach. Vlastne všetky ľuľkovité rastliny sú viac či menej jedovaté, s výnimkou zrelých hľúz a plodov pestovaných druhov. Známe sú však otravy klíčkami zemiakov a najmä zelenými hľuzami, spôsobené jedovatým alkaloidom solanínom. Medzi prvé príznaky otravy patrí sucho v ústach a na hlasivkách, piskľavý hlas, halucinácie. Otrava si vyžaduje rýchlu lekársku pomoc. Medzi najjedovatejšie ľuľkovité rastliny patria: ľuľkovec zlomocný (Atropa belladonna), blen čierny (Hyoscyamus niger), durman obyčajný (Datura stramonium). Toxické glykozidy (tvorené jedovatým aglykónom a cukornou zložkou) obsahuje v máji kvitnúca konvalinka voňavá (Convallaria majalis). Jedovaté látky sú prítomné vo všetkých častiach rastliny. Nebezpečná môže byť zámena listov konvalinky voňavej s listami obľúbeného cesnaku medvedieho. Lákajú i jedovaté červené plody dozrievajúce na jeseň. Toxíny sa uvoľňujú aj do vody s rezanými kvetmi konvaliniek. Známe sú aj vážne prípady otráv u detí, ktoré takúto vodu vypili. Príznaky otravy sú nevoľnosť, vracanie, kŕče, pokles tlaku krvi, pokles pulzu až zastavenie srdcovej činnosti. Náprstník červený a vlnatý (Digitalis purpurea a lanata) sú často používané liečivé rastliny. Obsahujú vzácne srdcové glykozidy, ale pri všetkých náprstníkových existuje nebezpečenstvo ich kumulácie (hromadenia v organizme) a predávkovania. Najčastejšie nežiadúce príznaky sú nevoľnosť, hnačka a vracanie. Prudké alergické reakcie, najmä u atopikov, môžu vyvolať aj látky, ktoré sa všeobecne nepovažujú za toxické. Podráždenie pokožky môžu spôsobiť pivonky, srdcovky, mliečniky, veternice, borievky, prvosienky, ruta a mnoho ďalších rastlín. Po objavení sa príznakov je v niektorých prípadoch ťažké identifikovať pôvodcu, najmä po práci s rôznymi rastlinami. Niekedy môžu byť príčinou rastliny, ktoré nie sú všeobecne uvádzané ako druhy dráždiace pokožku.

Obr. 34 Atropa bella-dona

113

Obr. 35 Convallaria majalis Za najjedovatejšiu rastlinu Európy sa vo všeobecnosti považuje prilbica modrá (Aconitum napellus). Celá rastlina obsahuje vysokoúčinný alkaloid aconitín. Niekoľko gramov rastliny postačí na smrteľnú otravu dospelého človeka. Človek postihnutý otravou cíti najprv veľmi silné mravčenie, potom sa mu zdá, akoby mu v cievach namiesto krvi kolovala ľadová voda. Čerstvá rastlina môže vyvolať zápaly a pľuzgiere. Jed môže prenikať aj cez pokožku pri manipulácii s rastlinou. Vážne ohrozené sú deti hrajúce sa s listami alebo kvetmi. V minulosti sa prilbica modrá používala ako prudký jed na hubenie krýs. Rovnako nebezpečný je bolehlav škvrnitý (Conium maculatum). Pre človeka je dávka od 0,5 - 1,0 g (perorálne) smrteľná. Do ľudského organizmu jed preniká aj prostredníctvom zdravej pokožky a ochromuje centrálnu nervovú sústavu. Najprv sú zasiahnuté motorické (pohybové) centrá, potom ochrnú životne dôležité centrá predĺženej miechy, napr. centrum dýchania. Mnoho z pestovaných okrasných cibuľovín je prudko alebo mierne jedovatých. Tragicky sa môže skončiť zámena cibule kuchynskej s cibuľovými hľuzami jesienky obyčajnej (Colchicum autumnale), ktorá je prudko jedovatá. Medzi jedovaté rastliny patria aj narcisy, tulipány, korunkovky, bledule, snežienky a mnoho ďalších, ktorých cibule sú nielen nejedlé, ale ich konzumácia môže vyvolať vážne zdravotné ťažkosti. Šťava zo stoniek narcisa bieleho a narcisa žltého môže spôsobiť podráždenie pokožky, najmä u záhradníkov a floristov, ktorí s nimi prichádzajú často do kontaktu. Podobné reakcie ako u narcisov vyvolávajú aj tulipánové cibule, ktoré spôsobujú tzv. „tulipánovú dermatitídu“ (špecifické alergické ochorenie). Záverom môžeme konštatovať, že účinok nebezpečných a jedovatých rastlín na imunitný systém človeka je rôzny. Listy niektorých rastlín obsahujú kyseliny, ktoré sa pri žuvaní zmiešajú so slinami a spôsobia bolestivé zapálenie ústnej dutiny, jazyka a pažeráku, často sprevádzané opuchom, ktorý môže viesť až k uduseniu. Niektoré vyvolávajú súčasne zápal spojiviek alebo iné očné problémy. Jedovaté rastliny môžu spôsobiť aj prudké žalúdočné kŕče, krvavé hnačky, srdcové, pľúcne alebo obličkové problémy, čiže priebeh a príznaky otravy sú pre každý rastlinný jed špecifické. Môžu sa prejavovať bolesťami brucha a hlavy, hnačkami, vracaním alebo vysokými teplotami. Niektoré spôsobujú srdcovú slabosť, zrýchlený alebo spomalený pulz, poruchy videnia, halucinácie alebo iné špecifické príznaky. Účinok jedovatých rastlín môže byť okamžitý, iné sa prejavia až po určitom čase alebo po opakovanom požití, keď ich toxicita presiahne kritickú hranicu.V terapii sa často používajú rastliny spôsobujúce hnačky. Tieto sú vo veľkých dávkach drasticky účinné, čo ich činí jedovatými. Patria medzi ne: aloe liečivé, krušina jelšová (Frangula alnus), ľubovník bodkovaný (Hypericum perforatum). Po ich dlhodobom užívaní, v dôsledku straty vody a elektrolytov z organizmu, klesá tonus čriev. Vplyvom tohto človek pociťuje potrebu k ďalšiemu užívaniu preháňadla. Z bezdôvodného a neobmedzeného užívania preháňadiel

114

nastáva slabá činnosť čriev, celoživotné tráviace poruchy, pocit nafúknutia, ktoré spôsobujú vážne problémy pre pacienta.

Obr. 36 Aconitum napellus NEBEZPEČNÉ A JEDOVATÉ ŽIVOČÍCHY A IMUNITNÝ SYSTÉM Živočíchy na území Slovenska V zátišiach prírody, ale aj v intraviláne dedín a miest, môže človek prísť do styku s jedovatými a nebezpečnými živočíchmi. Mnoho druhov, u nás obzvlášť z veľkého kmeňa článkonožcov, má jedové žľazy. Tieto žľazy spoločne s rozličnými „prídavnými zariadeniami“ (ostne, žihadlá, zuby) slúžia živočíchom prevažne na získavanie potravy, teda na spacifikovanie koristi, v menšej miere však aj na vlastnú obranu. Najčastejšou formou poškodenia zdravia človeka cudzopasnými článkonožcami je priame cicanie krvi. Článkonožce sú najpočetnejším kmeňom živočíchov na svete s viac než jedným miliónom dosiaľ známych druhov. K najvýznamnejším patria roztoče, pavúky a hmyz. Ich výskyt v ostatných rokoch výrazne narastá nielen v domácnostiach, ale vďaka celkovým klimatickým zmenám aj vo voľnej prírode nášho geografického pásma, kde sme svedkami prílevu nových druhov z teplejších oblastí. V domácnostiach je parazitický hmyz vyvolávajúci zdravotné problémy ľudí zastúpený predovšetkým plošticou posteľnou (Cimex lectularius), blchami (Ctenocephalides canis, C. felis, Pulex iritans), všami (Pediculus capitis, Phtirus pubis) a v zatopených pivničných priestoroch domov sa môže premnožiť komár Culex molestus. Príležitostne môžu človeka napádať ploštica lastovičia (Oeciacus hirundinis), ploštica holubia (Cimex columbarius), klieštikovec lastovičí (Dermanyssus hirundinis) a klieštikovec kurí (D. gallinae), ktoré za určitých okolností prenikajú do bytov z holubích a lastovičích hniezd. Prítomnosť článkonožcov v bytoch vyvoláva prirodzený odpor človeka, ktorý niekedy prechádza až do nežiaducich patologických foriem – entomofóbií. Pre väčšinu parazitických článkonožcov je typické pomerne krátkodobé cicanie, avšak množstvo prijatej krvi môže byť až desaťnásobkom hmotnosti hladného parazita. K najčastejším „domácim“ parazitom patrí

115

ploštica posteľná, ktorá vyvoláva vznik žihľavky, tzv. cimikózy. Vo dne sa ukrýva v štrbinách, nábytku, najmä posteliach, za obrazmi, v noci sa vydáva na lov. Pri bodnutí a pri cicaní krvi spôsobuje na koži bolestivé, silne svrbiace pupence. Sliny ploštíc obsahujú látky (nitrophoríny), ktoré pôsobia ako silné alergény. Zaujímavosťou je, že u ľudí, ktorí sa stretli s plošticami po prvýkrát, sa typická kožná reakcia objavila s oneskorením 2 – 9 dní. Tento málo známy fakt spôsobuje často mylnú diagnostiku a odďaľuje odhalenie výskytu ploštíc v ubytovacích zariadeniach. U precitlivených osôb však môže poštípanie plošticami vyvolať až anafylaktický šok. Kurióznym prípadom parazitovania v domácnosti bolo napadnutie obyvateľov typickým parazitom zvierat – kuklorodkami ovčími, čo sa prejavilo početnými drobnými papulami na zápästí, predlaktí a ramenách s následným silným svrbením.

Obr. 37 Cimex lectularius

Obr. 38 Typická kožná reakcia (žihľavka) po bodnutí plošticou posteľnou Pavúky tvoria početnú skupinu článkonožcov zahŕňajúcu asi 30 000 druhov, ktoré svojimi hryzadlami môžu u človeka vyvolať silnú alergickú reakciu. Našťastie, v našom klimatickom pásme sa jedovatých pavúkov nemusíme obávať, hrozbou sú len nezodpovední chovatelia, ktorí svoje chovy dostatočne nezabezpečia. Z exotických druhov je najznámejšia tzv. čierna vdova (Latrodectus mactans). Toxíny týchto pavúkov majú často neurotoxickú aktivitu, síce s minimálnym lokálnym účinkom, avšak s možnosťou celkovej intoxikácie človeka. Táto sa prejaví asi za 30 minút od uhryznutia bolesťou hlavy, vracaním, potením, búšením srdca a kolísaním krvného tlaku. Typické sú bolestivé kŕče tvárových svalov s edémom viečok a prekrvením spojiviek. Po uhryznutí pavúkmi rodu Loxosceles a Lysoca, tzv. tarantuly, ktoré žijú v teplejších oblastiach vznikajú bolestivé poranenia a ťažko sa hojace nekrotické kožné lézie. Prvá pomoc pri uhryznutí neurotoxickými pavúkmi spočíva v imobilizácii postihnutej končatiny, aby sa spomalilo vstrebávanie toxínu. Poranenie je potrebné vydezinfikovať a zabezpečiť odvoz pacienta na lekárske ošetrenie. Pri prechádzkach sme často atakovaní rôznorodými parazitickými článkonožcami, ktoré sa v prírode nachádzajú vo vysokých počtoch, pričom v súčasnosti počas roka už takmer neexistuje obdobie, kedy by sa nevyskytovali. Najčastejšie na človeku parazitujú kliešte, u nás predovšetkým kliešť obyčajný (Ixodes ricinus), ktorý predstavuje viac než 80 percent populácie kliešťov na Slovensku. V mieste prichytenia kliešťa vzniká lokálna zápalová

116

reakcia, pokožka sa zdurí a zatvrdne. Pri jeho neodbornom vyťahovaní sa môže telo odtrhnúť od hlavičky, ktorá ostane v koži a pokiaľ sa chirurgicky neodstráni, môžu vzniknúť až hnisavé abscesy. Kliešť obyčajný je zároveň prenášačom závažných infekčných ochorení (napr. kliešťovej encefalitídy a lymskej boreliózy). Včely (včela medonosná - Apis mellifera), osy (osa obyčajná - Paravespula vulgaris) a mravce (mravec lesný - Formica rufa) sú najvýznamnejšími predstaviteľmi jedovatého hmyzu v našich klimatických podmienkach. Jedový aparát včiel a ôs je tvorený jedovými žľazami, jedovým vakom a žihadlom umiestneným na konci bruška. Mravce nemajú žihadlo a jed z bruška vstrekujú do rany spôsobenej hryzadlami. Bodnutie blanokrídlym hmyzom má zvyčajne za následok miestnu reakciu prejavujúcu sa pálčivou bolesťou, začervenaním a opuchom. Príznaky spravidla ustupujú za niekoľko hodín. Závažnejší priebeh majú mnohonásobne bodnutia (napr. rojom včiel) a bodnutia do mäkkých tkanív v horných dýchacích cestách, kde opuch môže spôsobiť dusenie. Zvlášť nebezpečná je alergická reakcia až anafylaktický šok, vznikajúci pri alergii na včelí alebo osí jed. Toxíny blanokrídleho hmyzu sú silnými alergénmi, za abnormálne je potrebné považovať už lokálny opuch v priemere väčšom než 10 cm. Ošetrenie spočíva v dezinfekcii miesta vpichu, opatrnom odstránení žihadla po bodnutí včelou, aplikácii chladivého obkladu a gélu obsahujúceho antihistaminiká.

Obr. 39 Ixodes ricinus

Obr. 40 Apis mellifera

117

Obr. 41 Lokálna reakcia po bodnutí blanokrídlym hmyzom Ďalej nás v prírode môžu ohrozovať chrobáky, známa je jedovatosť chrobákov z čeľade májkovitých (Meloidae), zvlášť zástupcov rodu Pľuzgiernik (Lytta). Dotyk týchto chrobákov vyvoláva na koži vznik veľkých pľuzgierov. Hemolymfa totiž obsahuje prudký jed kantharidin, ktorý pri požití spôsobuje smrteľné otravy a poškodzuje obličky (Pľuzgiernik lekársky, Lytta vesicatoria, tzv. španielská mucha, žije aj u nás). Nepríjemným stretnutím citlivých ľudí (atopikov) je kontakt s dospelými motýľmi, ale aj ich húsenicami, ktorých chĺpky sú spojené s jedovými žľazami. Patria sem najmä húsenice rozličných druhov babôčok a mníšok. Vyvolávajú vznik zápalov kože a spôsobujú vážne alergické ochorenia (napr. žihľavku a miernu dermatitídu). Lietajúci hmyz, ako sú komáre, pakomáriky, mušky, muchy a ovady, je ďalšou skupinou parazitov spôsobujúcich veľmi bolestivé poštípanie. Alergizujúco na človeka pôsobia sliny a v nich obsiahnuté toxické látky, ktoré zabraňujú zrážaniu krvi. Najčastejšie sa poštípanie prejavuje lokálnou kožnou reakciou (opuchom, začervenaním a svrbením). Stupne alergickej reakcie Alergické reakcie po poštípaní alebo bodnutí hmyzom sa rozdeľujú do stupňov 0 až IV. Zaradenie pacientov do jednotlivých skupín má svoj význam pre určenie správnej počiatočnej koncentrácie alergénu na testovanie, pri určení počiatočnej dávky očkovacej látky pre pacientove liečenie a tiež pri hodnotení úspešnosti liečby - pri novom bodnutí hmyzom a ďalšom sledovaní chorého v procese liečby. Alergická reakcia závisí od stupňa senzitivity. Závažnosť reakcie sa klasifikuje do 5 stupňov. 0 ťažká lokálna reakcia - nadmerný opuch (veľkosti mužskej dlane) 1 ľahká celková reakcia – generalizovaná žihľavka, svrbenie, nevoľnosť, strach

2 mierna celková reakcia – príznaky ako pri 1 + opuch mäkkých tkanív tváre, pocit úzkosti v hrudníku, napínanie na vracanie, vracanie, závrate, bolesti brucha

3 ťažká celková reakcia – príznaky ako pri 1 a 2 + pocit sťaženého dýchania, bolestivé prehĺtanie, zachrípnutie, zastretý hlas, omámenosť, strach zo smrti

4 šok - príznaky ako pri 1, 2, 3 + modré pery a prsty rúk, pokles krvného tlaku, kolaps, pomočenie sa, bezvedomie

Diagnóza vyvolávateľa alergických reakcií po poštípaní hmyzom Retrospektívne populačné štúdie potvrdzujú výskyt anafylaktických reakcií pri bodnutí hmyzom a odhadujú ich na 0,4 %, avšak veľa pozorovateľov tvrdí, že ich početnosť je až 3 %. Atopici predstavujú až 33 – 40 % týchto prípadov. Vyšetrenie na základe anamnézy sa vykonáva v časovom odstupe od alergickej reakcie. Pozostáva z testov in vitro (stanovenie

118

špecifického IgE metódou ELISA alebo RAST) a in vivo (prick test a intradermálny test). Po poštipnutí môžeme ihneď stanoviť hladinu špecifického IgE v krvnom sére. Metódy stanovenia IgE protilátok proti hmyzím alergénom dokazujú len voľné, cirkulujúce protilátky. Pri nízkej hladine špecifických protilátok IgE môže byť väčšina týchto protilátok viazaná na mastocytoch a bazofiloch, a tak odlišné výsledky kožného testovania a testovania in vitro nemusia byť v jednoznačnom rozpore. Aj napriek pokrokom v oblasti laboratórnej diagnostiky zostáva stále najvýznamnejšie kožné testovanie hmyzími alergénmi. Kožné testy sa odporúča vyšetrovať až po niekoľkých týždňoch. Pozitivita kožného testu pretrváva podstatne dlhšie ako hladina špecifického IgE v sére. Diagnostické alergény pozostávajú z extraktov zo žihadiel a jedových vakov, prípadne z čistého jedu osy alebo včely. Aplikujú sa vpichovou metódou (prick test) alebo intradermálne. Pri oboch spôsoboch je potrebné dodržať protišokové opatrenia pre možné riziko lokálnej i celkovej reakcie. Liečba Liečba závisí od stupňa závažnosti reakcie po poštípaní. Pri miestnej reakcii stačia bežné zásahy, ako je odstránenie žihadla včely pinzetou, potretie bodnutého miesta slanou vodou, dezinfekčnou tinktúrou alebo kolínskou vodou. Na postihnuté miesto je nutné priložiť ľadový alebo alkoholový obklad. Pri bodnutí do krku alebo do úst je potrebné hneď cucať kúsok ľadu alebo si dať do úst studenú lyžicu a čo najrýchlejšie vyhľadať lekársku pomoc. Pacienti alergickí na poštípanie hmyzom sa liečia symptomaticky podľa klinických prejavov precitlivenosti na jed hmyzu. Pri prejavoch stupňa 0 vystačíme so studenými obkladmi, pri silnom svrbení sú vhodné kortikoidné krémy. Pri stupni I a II sa podávajú antihistaminiká injekčne do svalu. Pri vyššom stupni precitlivenosti sú zásahy laickej prvej pomoci zvyčajne málo účinné. Postihnutému v šoku je nutné udržovať základné životné funkcie dýchaním z úst do úst a čo najrýchlejšie ho dopraviť k lekárovi, ktorý mu zabezpečí odbornú liečbu. Pri celkovej reakcii a pri potvrdenej alergii na hmyz sa podkožne podáva adrenalín opakovane podľa stavu, pri šoku aj intravenózne. Antihistaminiká a kortizonoidy sú doplňujúcimi liekmi spolu s beta antagonistami v inhalačnej forme. Opatrenia na zabezpečenie cirkulácie a dýchania sú nevyhnutné pri vyvíjajúcom sa anafylaktickom šoku. Po prekonanej celkovej reakcii na jed hmyzu je potrebné uskutočniť zásadné opatrenia. Keďže karenciu alergénu nie je možné zabezpečiť, pacient musí byť informovaný o včasnej a účinnej samoliečbe, mal by byť vybavený preukazom s uvedením diagnózy alergie na včelí alebo osí jed a návodom ako postupovať v prípade bodnutia hmyzom a musí byť vybavený osobným pohotovostným balíčkom. Osobný pohotovostný balíček EPI-PEN (Center laborator) 1 amp. alebo MIN-I-JET (IMS) amp. 1 amp. Triamcinolon a 4 mg 5 tbl

Loratadin 1 tbl alebo iné antihistaminikum rýchlej účinnosti

Synthophillin dg. 2 dg Ventolin spray

119

Špecifická imunoterapia Dlhodobým účinným a najefektívnejším riešením eliminácie alergických reakcií pri bodnutí hmyzom je špecifická imunoterapia, o ktorej môže rozhodnúť a ktorú môže realizovať len kvalifikovaný a skúsený odborník. Na základe anamnézy a testov určí jej dávku, intervaly a trvanie. Musí pritom vychádzať z aktuálneho komplexného zhodnotenia zdravotného stavu alergika a podľa toho voliť najvhodnejší postup. Na hyposenzibilizáciu sa používa výťažok z tela hmyzu. Táto liečba sa zameriava na zmiernenie až odstránenie alergickej reakcie po poštípaní. Extrakt sa podáva postupne od najslabšej až po silnejšie koncentrácie. Počiatočná koncentrácia sa určuje podľa stupňa reakcie na bodnutie hmyzu. Liečebná kúra trvá niekoľko mesiacov a po jej ukončení je precitlivený človek pred následkami uštipnutia chránený. Vzhľadom na skutočnosť, že táto odolnosť sa po nejakom čase vytráca, musí pacient v pravidelných intervaloch imunoterapiu opakovať. Hyposenzibilizačná liečba je nutná u každého stupňa alergickej reakcie, to znamená aj pri stupni 0, pretože pri ďalšom uštipnutí hmyzom môže nastať anafylaktický šok, ba i smrť. Prevencia Precitlivený pacient na poštípanie hmyzom by mal brať do úvahy nasledovné skutočnosti:

• vyhnúť sa treba rýchlym pohybom a panike, nakoľko vtedy sa cíti hmyz ohrozený • čierne látky a pestrofarebné látky hmyz priťahujú • v prírode nosiť dlhé rukávy a dlhé nohavice, pevné topánky • používať repelenty • nepoužívať parfémy, voňavé krémy na opaľovanie, šampóny a laky na vlasy • nekonzumovať potraviny a sladkosti v prírode • nezdržiavať sa v blízkosti prezretého spadnutého ovocia, zvyškov potravín, košov

na odpadky • nápoje vždy prikrývať, prehltnutá osa môže byť životu nebezpečná • pri jazde na motorke a bicykli nosiť prilbu a rukavice • nechodiť na boso • pot hmyz priťahuje

Živočíchy mimo územia Slovenska Medzi najčastejšie zdravotné riziká letných dovoleniek v turisticky exponovaných prímorských oblastiach patria poranenia turistov tzv. morskými ježkami (najmä ježovkou jedlou – Echinus esculentus). Telo ježovky (Echinus Sp.) má typický guľovitý alebo pologuľovitý tvar s množstvom dlhých, úzkych a dutých ostňov na povrchu, ktoré bývajú zakončené drobnými, spätne zahnutými háčikmi. Ostne ľahko prenikajú do tela obete a pretože sú krehké, v rane sa často zalomia. Na niektorých miestach ježovky doslova pokrývajú dno morských plytčín a vidieť ich možno aj na balvanoch blízko brehu. Najčastejšie preto dochádza k poraneniu chodidiel pri neopatrnom šliapnutí na ježovku, postihnuté však môžu byť i ruky a iné časti tela. Rana silno páli, niekedy sa môže objaviť i zápal následkom sekundárnej infekcie. V indopacifickej oblasti sa vyskytujú druhy ježoviek schopné vyvolať vážnu intoxikáciu až úmrtie človeka následkom obrny dýchacieho centra, vo vodách európskych morí však takéto druhy ježoviek nežijú. Liečenie pri zranení morskými ježovkami je symptomatické. Prudká bolesť sa zmierňuje analgetikami, prípadne obstrekom lokálneho anestetika alebo anestetickou masťou. Ostne z miesta poranenia je vhodné odstrániť, nie však za každú cenu. Ak spätné háčiky na konci ostňov hladkú extrakciu znemožňujú, prípadne sú zalomené tŕne príliš hlboko, je účelnejšie ranu vypláchnuť slabým

120

antiseptickým roztokom alebo pri prvej pomoci aspoň morskou vodou a zákrok odložiť. Zápalová rekcia, ktorá tŕne ako cudzie telesá v rane ohraničí alebo postupné odlučovanie kože na poranenom mieste, odloženú extrakciu výrazne uľahčia. Násilné odstraňovanie tŕňov z rany v akútnom štádiu je nielen veľmi bolestivé, ale môže viesť aj k zväčšeniu a znekľudneniu rany a tým k predĺženiu času jej hojenia.

Obr. 42 Echinus Sp. Relatívne často sa vyskytujú i poranenia turistov pri plávaní v mori spôsobené pŕhlivými medúzami, presnejšie pŕhlivými bunkami nachádzajúcimi sa na povrchu ich tela. Medúzovce sú značne odolné voči výkyvom koncentrácie solí a teploty a preto ich nájdeme vo všetkých moriach. Žijú na otvorenom mori a ak sa vplyvom silných vetrov alebo búrky dostanú k pobrežiu, znamená to zvyčajne ich záhubu. Dĺžka ich polopriehľadného až priehľadného tela sa pohybuje od niekoľkých milimetrov do 2 metrov, pričom rozpätie ich roztiahnutých ramien môže dosiahnúť až 70 metrov. Nebezpečné druhy medúz, poranenia ktorými môžu byť smrteľné, obývajú predovšetkým teplé moria. Najviac obávanými sú tzv. štvorhranné medúzy (Cubomedusae), z ktorých najúčinnejším toxínom disponuje neveľká austrálska morská osa (Chironex fleckeri). Pre svoju vysokú jedovatosť je austrálska morská osa jedinou medúzou, proti ktorej existuje komerčne vyrobený protijed. Príznaky intoxikácie (svalové kŕče, dusivý astmatický záchvat, šok, zlyhanie srdcovej činnosti) sa objavujú už po niekoľkých minútach. Nebezpečná je aj medúza Chiropsalmus (morská žihľava), ktorá sa taktiež vyskytuje vo vodách tropického Pacifiku a v blízkosti brehov Austrálie. Aj keď veľkosť ich štvorhranného klobúka nepresahuje 20 cm, dĺžka ich priehľadných chápadiel môže dosahovať až 10 metrov. Vo vodách Atlantického oceánu a európskych morí (Baltické, Stredozemné a jeho satelitné moria) prežívajú len menej nebezpečné druhy, napr. medúza ušatá (Aurelia aurita). Jej kontakt s kožou človeka zostáva vo väčšine prípadov bez reakcie, no riziko môže predstavovať dotyk s očnou sliznicou. Účinkom toxínu tejto medúzy dochádza k silnému prekrveniu, ktoré môže na prechodnú dobu znížiť ostrosť zraku, prípadne ho úplne obmedziť. Po podaní vazokonstrikčných očných (prípadne i nosných) kvapiek do postihnutého oka však tento stav odoznie. V teplejších európskych moriach sa však nachádzajú aj také druhy medúz, ktorých pŕhlivé bunky (kinetoblasty) sú schopné preniknúť kožou. Po dotyku s kinetoblastami týchto pŕhlivcov dochádza väčšinou len k lokálnej reakcii, celková otrava sa objavuje len veľmi vzácne, väčšinou u alergických osôb. Okamžite po dotyku medúzy je pociťovaná pálčivá bolesť, ktorú postihnutí často prirovnávajú k popŕhleniu žihľavou. Na koži sa objavuje začervenanie, prípadne aj pľuzgiere a bolesť v oblasti regionálnych lymfatických uzlín. Na slizniciach, predovšetkým na očnej spojivke a na rohovke, spôsobujú toxíny týchto medúz veľmi bolestivé a len pomaly sa hojace drobné vriedky. K trvalým poruchám zraku však nedochádza. V rámci prvej pomoci sa odporúča poliať postihnuté miesto octom, prípadne alkoholom alebo alkoholovým roztokom (kolínska voda a pod.), ktoré inaktivujú toxín medúz. Ak nie sú naporúdzi, treba na poranenú kožu

121

nasypať akýkoľvek prášok, napríklad púder, múku, suchý piesok a následne ho zoškrabať (nožom, prípadne drievkom), čím sa odstránia všetky zvyšky medúzy z kože. Na tento účel sa nesmie používať mokrý piesok ani voda. Napomohli by totiž k uvoľneniu ešte väčšieho množstva toxínu do rany. Pri lokálnej liečbe sa odporúča aj slabý roztok čpavku alebo znecitlivejúcej (napr. zinkovej) masti, prípadne iného lokálneho anestetika, vhodný je i Fenistil gel s antihistaminovým účinkom. U alergických osôb treba čo najskôr po poranení medúzou podať antialergiká (Dithiaden, Fenistil a pod.) vo forme tabliet alebo kvapiek.

Obr. 43 Aurelia aurita Ďalšou živočíšnou triedou nebezpečnou pre človeka sú aktívne jedovaté ryby, u ktorých sa v priebehu evolúcie vyvinul jedový aparát, zložený z ostňov a jedových žliaz. Otravy u človeka vznikajú bodnutím ostňom a vniknutím jedu poranenou kožou do krvi. Medzi najznámejšie morské dravce európskych i iných svetových morí a oceánov patria ostnatce (rod Trachinus). Majú pretiahnuté, po stranách sploštené telo dosahujúce dĺžku 30 cm. Sú to chutné lovné a medzi rybármi dobre známe ryby. Trachinus je často pozorovaný po prílive v piesku. Široko rozšírenou skupinou žijúcou aj v miernych klimatických oblastiach svetových morí je čeľaď Ropušnicovité, ktorej zástupcovia sa vyznačujú veľkou hlavou a vysoko položenými očami. Ropušnica škvrnitá (Scorpeana scrofa) nazývaná aj škorpionová ryba má pretiahnuté, dozadu sa zužujúce asi 50 cm dlhé telo, ktoré je zvyčajne hnedej alebo hnedočervenej farby. Na rozdiel od ostnatcov nie je agresívnou rybou a človeka napáda len veľmi zriedkavo. Jej jedový aparát tvoria ostne chrbtovej, chvostovej a prsnej plutvy. Príznaky otravy pri poranení ostňom alebo tŕňom aktívne jedovatých morských živočíchov závisia od množstva toxínu, citlivosti jedinca a mieste poranenia z hľadiska prekrvenia a inervácie. Prvým zreteľným príznakom je intenzívna a vystreľujúca bolesť, ktorá je ďaleko väčšia než by zodpovedalo stupňu mechanického poškodenia tkaniva. Rana je často malá, no bolesť je niekedy tak silná, že vyvolá dočasné ochrnutie postihnutej končatiny a to skôr reflexne, než priamym účinkom. Bolestivá agónia je niekedy tak výrazná, že sa zdá, akoby postihnutá osoba konala hystericky. Celkové príznaky sa objavujú len pri masívnych intoxikáciách, pomerne častá je bolesť za hrudnou kosťou. Rekonvalescencia u viac postihnutých osôb môže trvať aj niekoľko týždňov. Úmrtie následkom obrny dýchacích svalov je po poranení ostnatcom možné, výskyt takýchto prípadov je však mimoriadne zriedkavý. Liečebný postup u menovaných druhov jedovatých rýb spočíva v upokojení poranenej osoby, odstránení všetkých zvyškov jedovatého tkaniva z rany a podporovaní krvácania s cieľom vyplaveniť toxín. Otvorené rany vydezinfikujeme a chránime čistým obväzom alebo náplasťou. Odporúča sa aplikácia ľadového obkladu, ktorý pomôže zmierniť bolesť (pravdepodobne v dôsledku vysokého obsahu enzýmu hyaluronidáza v toxíne). Rýchlu úľavu prinesie i obstrek rany lokálnym anestetikom (napr. lignokainom), v niektorých prípadoch sa odporúča 3-5 dňové užívanie antihistaminík.

122

Obr. 44 Scorpeana scrofa Z jedovatých suchozemských živočíchov je v krajinách tretieho sveta najreálnejšie stretnutie so škorpiónom (Scorpion Sp.), ktorý patrí právom medzi najobávanejšie živočíchy. Veľa druhov škorpiónov je schopných svojim bodnutím vyvolať vážne ochorenie človeka, niekedy končiace až úmrtím. Telo škorpióna sa skladá z hlavohrudi, bruška a chvosta s obávaným jedovým bodcom a vakovitým rezervoárom, v ktorom sú umiestnené dve jedové žľazy obklopené silným svalstvom. Svoj jedový aparát používajú škorpióny hlavne k obrane. Menšiu korisť sa snažia zdolať klepetami, svoju obeť bodnú len vtedy, ak kladie väčší odpor a je nevyhnutné ju paralyzovať. Jedom teda šetria, pretože jeho zásoba sa po vypotrebovaní plne obnoví až za 2-4 týždne. V období prvých niekoľkých dní po vyčerpaní zásoby jedu je preto použitie bodca málo alebo vôbec neúčinné. Ak sa však cíti škorpión ohrozený, svojim jedom nešetrí. Zranenie spôsobené škorpiónom s plnou zásobou jedu môže byť teda smrteľné, zatiaľ čo bodnutie toho istého druhu ale bez zásoby jedu môže prebehnúť bez vážnejších následkov. Hoci škorpióny žijú v teplom pásme, priamemu slnečnému svetlu sa vyhýbajú. Vyskytujú sa všade tam, kde môžu ľahko uloviť potravu, ktorou je hmyz, pričom za ním nezriedka prenikajú aj do ľudských obydlí. Lovia cez noc a so svitaním sa ukrývajú v tmavých kútoch, zaliezajú pod rôzne predmety, môžu vliezť do topánok i do voľne pohodených šiat. K poraneniam potom dochádza zväčša ráno pri obúvaní, obliekaní, pri zdvíhaní rôznych predmetov v tmavých kútoch či pod nábytkom. V prírode ich možno nájsť pod kameňmi, kôrou paliem a na iných tmavých (tienistých) miestach. Človek je na jed škorpiónov citlivý 5- až 10-krát viac ako ostatné cicavce. Aj u menej jedovatých druhov je výrazným symptómom silná bolesť, ktorá pripomína bodnutie osou. Niektorí postihnutí udávajú aj pocit zdrevenenia paže šíriaci sa do celého tela. Poranené miesto môže byť extrémne citlivé na dotyk, tlak, teplo a chlad. Prevažná väčšina bodnutí škorpiónmi končí odoznením lokálnych príznakov, ktoré zvyčajne vymiznú v priebehu 12-36 hodín. Prvých 6-12 hodín po poranení škorpiónom musíme postihnutú osobu pozorovať. Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať deťom, alergikom a ľuďom, ktorí sú bodnutí do silne prekrvenej časti tela, napr. do končekov prstov, hlavy, prípadne do krku. Ak sa celkové príznaky neobjavia ani do 24 hodín, možno prípad označiť za ľahkú otravu, ktorá nebude mať žiadne ďalšie následky. Pred poskytnutím prvej pomoci je dôležité postihnutú osobu upokojiť. Škorpióny sú veľmi obávanými živočíchmi a ich bodnutie nezriedka vyvolá u postihnutého ťažký psychický šok. Ranu po bodnutí je neúčelné rozrezať. Množstvo jedu je väčšinou malé, presná lokalizácia rezu je ťažko určiteľná a toxín veľmi rýchlo preniká do tkaniva ako aj do krvných a lymfatických ciest. Odporúča sa omyť ranu mydlovou vodou, priložiť studený obklad a zmierňovať bolesť bežnými analgetikami (opiáty sú prísne kontraindikované). Prenikavý terapeutický úspech má aplikácia kalcia do žily (5 ml 10% CaCl2), po ktorej pacient okamžite pociťuje zlepšenie stavu. Vymiznutie bolestí a kŕčov je dokonca markantnejšie než pri použití špecifického séra.

123

Obr. 45 Scorpion Sp. Obávanými jedovatými živočíchmi sú i hady, ktoré na svete ročne usmrtia niekoľko desiatok tisíc ľudí. Najviac poranení býva hlásených z tropických častí Ázie, najmä z Indie a Barmy, pričom najväčší počet úmrtí spôsobujú zmija retiazková, zmija pávia a kobry. Medzi krajiny s najvyšším výskytom poranení jedovatými hadmi patria aj Venezuela, Ekvádor, Brazília a Srí Lanka. Najjedovatejší had sveta - 3 metrový Taipan (Oxyuranus microlepidota) disponujúci letálnou dávkou jedu pre 80 ľudí, žije v Austrálii. Hady sú plaché a na človeka aktívne neútočia, výnimku predstavuje len kobra kráľovská. K uštipnutiu človeka často dochádza pri náhodnom šliapnutí na hada, predovšetkým za tmy. Pri stretnutí s hadom sa odporúča zostať nepohnute stáť, až kým sa had neodplazí. Niektoré druhy (kobra, mamba) zaujímajú pri pocite ohrozenia výstražnú polohu so vztýčenou prednou časťou tela a pri najmenšom pohybe človeka (hoci i smerom dozadu) môžu zaútočiť. Iné druhy hadov, napríklad štrkáče a korálovce, vydávajú pri podráždení varovné zvuky. Keďže drvivá väčšina hadích uhryznutí je lokalizovaná na dolných končatinách, v rizikových oblastiach je vhodné vybaviť sa vysokou pevnou obuvou a dlhými nohavicami. Pri poskytovaní prvej pomoci sa zásadne neodporúča narezanie alebo vyrezanie miesta uštipnutia (ako je to uvádzané v staršej literatúre), ani jeho vysávanie ústami (odstráni sa len malé množstvo jedu), či nalievanie rôznych chemikálií na ranu, ktoré iba napomáhajú nekróze a sekundárnej infekcii. Nevhodné je aj prikladanie ľadu na ranu, masírovanie alebo vypaľovanie. Poraneného treba upokojiť (vystupovať kľudne, udržiavať rozhovor, zraneného podľa možnosti nenechávať osamote) a postihnutú končatinu čo najskôr stiahnúť elastickým obväzom (prípadne ovinadlom) nad i pod poranením, čím sa spomalí prienik jedu do organizmu. Koža správne stiahnutej končatiny má byť namodralá v dôsledku stlačenia žilového systému. Miesto uštipnutia je potrebné otrieť, aby sa odstránil zvyšok jedu na koži, vydezinfikovať a prikryť. K postihnutej končatine je vhodné priložiť dlahu ako pri zlomenine (prípadne palicu, tyč alebo konár) a pacienta v ľahu alebo aspoň v sede dopraviť do nemocnice. Panika a pohyb pacienta stav zhoršujú, rovnako ako alkohol, ktorý je zásadne kontraindikovaný, pretože napomáha rozšíreniu ciev a tým zrýchľuje absorpciu jedu. Neodporúča sa podávať lieky proti bolesti obsahujúce kyselinu acetylsalicylovú (Acylpirin, Anopyrin a pod.), ktoré podporujú krvácanie. Pri zasiahnutí očí jedom "pľujúcej" kobry (spitting cobra), ktorá sa vyskytuje v Indonézii, Malajzii, juhovýchodnej Číne, na Taiwane, v severnom Vietname i v niektorých afrických krajinách, je nutné oči okamžite vypláchnuť vodou. Ak nie je voda k dispozícii, možno použiť i inú tekutinu, napr. aj sliny alebo moč. Pravdepodobnosť úmrtia poraneného pacienta sa zvyšuje pri uhryznutí do oblasti hlavy, krku alebo priamo do cievy, pri pohybe postihnutého alebo tiež pri podaní nesprávneho špecifického antiséra. Sérum proti hadiemu uštipnutiu sa aplikuje do žily, prípadne do svalu a nemá sa podať skôr, ako sa dostavia prvé príznaky celkovej otravy. Odhaduje sa, že ročne zomiera niekoľko tisíc ľudí len na následky podania antitoxického séra. Sérum nesmie byť skalené (ani v rámci záručnej doby), má sa skladovať pri chladničkovej teplote (nesmie však zmrznúť) a podáva ho zásadne lekár, v ktorého kompetencii je aj posúdenie precitlivenosti pacienta na sérum. K dispozícii musí byť adrenalín, prípadne i ďalšie prostriedky na zvládnutie alergickej (resp. anafylaktickej) reakcie. Aplikácia

124

antitoxického séra priamo v teréne je značne problematická a prichádza do úvahy len pri poranení jedovatým hadom vo vzdialenej, ťažko dostupnej oblasti pri rozvoji celkových príznakov otravy. Hadí jed však môže byť aj užitočný, veď už dlhší čas sa po zriedení používa na výrobu liekov (najmä analgetík a liečiv ovplyvňujúcich zrážanlivosť krvi). V exotickej cudzine (najmä v Ázii) je hadie mäso pripravené na rôzne spôsoby vyhľadávanou špecialitou. V mnohých krajinách sa stáva chovanie hadov v malom domácom teráriu čoraz populárnejším koníčkom. Ich telo, rovnako ako u jašteríc a korytnačiek, však býva pomerne často kontaminované salmonelami. Po kontakte s nimi je preto nevyhnutné dôkladne si umyť ruky, pričom je dôležité zabrániť ich prístupu do kuchyne. V rodinách chovajúcich takéto druhy živočíchov sa vyskytli viaceré prípady vážneho salmonelového ochorenia u detí a imunodeficitných dospelých.

Obr. 46 Oxyuranus microlepidota Alergici by sa mali vyhýbať konzumácii rýb Aj konzumácia sladkovodných či morských živočíchov môže vyvolať zdravotné problémy. Niektoré druhy rýb sú totiž nositeľmi viacerých parazitov, ktorými sa po konzumácii surových alebo nakladaných rýb môže nakaziť aj človek. Prevencia spočíva v dôkladnej tepelnej úprave rybieho mäsa. Kontaminované môžu byť i nedostatočne tepelne upravené kraby, morské raky, ustrice či iné morské kôrovce a ulitníky, označované na jedálnom lístku ako „plody mora“. Okrem infekcie hrozí aj alergická reakcia. Závažným problémom spojeným s konzumáciou rýb je aj intoxikácia pasívne jedovatými rybami. Tie na rozdiel od aktívne jedovatých rýb nemajú jedové tŕne ani žľazy, avšak ich telo obsahuje nebezpečný toxín. Ten je odolný aj voči teplu. Prevencia preto nespočíva v ich tepelnej úprave, ale v dôkladných znalostiach o možných miestach ich výskytu a spôsobe prípravy. Príznaky otravy sa môžu dostaviť aj po požití mäsa žralokov, murén a iných morských dravcov, ktorých potravou sú menšie pasívne jedovaté ryby. Klinický obraz intoxikácie sa líši podľa druhu ryby. Objaviť sa môžu závrate, nevoľnosť, bolesť brucha, kĺbov a svalov, vracanie, kŕče, halucinácie, poruchy kožnej citlivosti, vyrážka, obrna dýchacieho centra, postihnutie srdcovo-cievneho systému alebo kóma. V najťažších prípadoch je bezprostredne ohrozený život postihnutej osoby. Proti otrave pasívne jedovatými rybami niet zatiaľ žiadneho špecifického lieku a liečba je symptomatická – výplach žalúdka, náhrada tekutín a solí, tlmenie kŕčov a podobne. Prvá pomoc spočíva v upokojení postihnutej osoby a navodení vracania.

125

Použitá literatúra BUC, M.: Klinická imunológia. VEDA, Bratislava, 1997, 363 s., ISBN 80-220-0487-X FERENČÍK, M., ROVENSKÝ, J., SHOENFELD, Y., MAŤHA, V.: Imunitný systém – dobrý obranca, ale aj možný diverzant. Slovak Academic Press, s.r.o., Bratislava, 2004, 273 s., ISBN 80-89104-45-2 HOŘEJŠÍ, V., BARTÚŇKOVÁ, J.: Základy imunologie. Triton, Praha, 2002, 260 s., ISBN 80-7254-215-X KOČIŠOVÁ, A.: Článkonožce – pôvodcovia alergií a dermatitíd. In. http://www.bedekerzdravia.sk, 2008 LISALOVÁ, M., MACHARIKOVÁ, M.: Riziko pôsobenia mikroskopických húb v archívoch a knižniciach na zdravie človeka. In. Knižnica, č. 3, 2005, 19-22. MACHARIKOVÁ, M., LISALOVÁ, M.: Detekcia kontaminácie – dôkaz prítomnosti mikroskopických húb, odbery, kultivácia, identifikácia. In. Knižnica, č. 3, 2005, 13-17. MARTINIAKOVÁ, M., OMELKA, R., BAUEROVÁ, M., SIROTKIN, A. V.: Všeobecná imunológia. FPV UKF, Nitra, 2004, 126 s., ISBN 80-8050-740-6 NOVOTNÁ, B.: Bodnutí blanokřídlym hmyzem. In. Včelářské noviny, č. 5, 2007, 15-16. PETROVSKÁ, A.: Jedovaté rastliny III – opojná krása, In. http://www.rastliny.net , 2008 PETROVSKÁ, A.: Jedovaté rastliny IV – kríky a stromy, In. http://www.rastliny.net, 2008 RYŠKOVÁ, O.: Základy lékařské mikrobiologie a imunologie. Karolinum, Praha, 2000, 130 s., ISBN : 80-246-0135-4 SANIGA, M.: Ktoré jedovaté zvieratá žijú v našej prírode? In. Quark, č. 3, 2008, 20-21.

126

7 PRVÁ POMOC PRI POŠKODENÍ ZDRAVIA NEBEZPEČNÝMI A JEDOVATÝMI ORGANIZMAMI

(autorka kapitoly : PaedDr. Anna Sandanusová)

7.1 Stručné dejiny medicíny Liečenie v dobách pradávnych Príbeh medicíny začína zápasom o prežitie a snahou o poznanie sveta. Prvé pokusy liečenia chorôb boli založené na praktickej skúsenosti. Využívali poznanie, že niektoré látky môžu byť použité ako prostriedok priaznivo pôsobiaci na rôzne ochorenie alebo časté poranenia – voda na ochladzovanie a vymývanie rán, časti niektorých rastlín a ich plody na prípravu čajov, tinktúr, orgány zvieracích tiel a neskôr aj niektoré minerálne látky. Pretože chorobu si človek spájal s existenciou nadprirodzených síl, ľudstvo dlho dlhé roky praktikovalo predovšetkým preventívnu medicínu a to najmä formou rôznych rituálov a obetovaniu bohom. Liečiteľstvom sa zaoberali šamani a kúzelníci, ktorí boli takmer v každom kmeni. Dôkazom toho, že praveké liečiteľstvo nebolo založené iba na mágii sú aj dochované trepanované lebky. Trepanácia je jedným z mála pravekých liečebných zákrokov, o ktorom máme aj archeologické doklady. Zákrok spočíval vo vyzeraní malého otvoru v lebečnej kosti – najčastejšie v oblasti spánkovej, niekedy aj čelovej a temennej. Pacientom, ktorí operáciu prežili (a nájdené lebky sú toho dôkazom), boli otvory prekryté kúskami kameňa, škrupiny, neskôr dokonca zlata a striebra. Prastaré trepanované lebky ako prvý objavil francúzsky lekár Prunieres v roku 1873. Vtedy to vyvolalo vášnivé diskusie a zároveň sa objavilo veľa pokusov o výklad podstaty a významu trepanácie. Predpokladalo sa, že trepanácia bola použitá jednak pri magických obradoch, tiež ako liečebný prostriedok ale aj ako forma trestu. Existuje viacej dôkazov, že trepanácia lebky bola používaná pri liečení bolesti hlavy, zlomenín lebky, epilepsii i niektorých psychických chorôb. Trepanované lebky boli nájdené na celom svete – vo Francúzsku, severnej Afrike, Ázii, na Tahiti, Novom Zélande aj v Južnej Amerike. Veľmi veľa trepanovaných lebiek, pozoruhodných najmú 5 otvormi po trepanácii, bolo nájdených v starej Peru. Všetky nálezy pochádzajú z neolitickej doby. Orientálna civilizácia Napriek rozdielnym tradíciám a množstvu omylov môžeme približne v rovnakej dobe sledovať prvé pokusy o prístup k lekárstvu ako k vedeckej disciplíne. Lekárstvo ako veda sa rozvíja najmä v Grécku, Indii a Číne. V starovekých orientálnych civilizáciách sa lekárske poznatky tradovali najskôr ústne, neskôr boli zapisované do množstva literárnych diel. S empirickým liečiteľstvom bolo úzko spojené predovšetkým staroveké čínske lekárstvo, ktoré malo už racionálny charakter. Už v 3. a 4. tisícročí pr. n. l. boli známe mnohé liečivá (napr. koreň žeňšeň) a tiež aj metódy liečenia (napr. akupunktúra), ktoré sa používajú dodnes. Boli vypracované prísne zásady osobnej hygieny, denného režimu (striedanie práce, odpočinku, spánku, jedla a pod.). Už v dobe pred našim letopočtom existovala v Číne funkcia úradných lekárov a zriaďovali sa útulky pre chorých. V starých čínskych mestách bola na vysokej úrovni aj komunálna hygiena (kanalizácie, vodovody, kúpele). Na cisárskych

127

dvoroch pôsobili čínski lekári, ktorí mali právo lekárstvo aj vyučovať. Najznámejší lekár starej čínskej medicíny Pien Čchiou (5.storočie pr. n. l.), autor knihy O ťažkých problémoch, popísal až 200 druhov tepov. Podľa historických materiálov ale bol úkladne zavraždený, pravdepodobne zo závisti nad jeho úspechmi. Rozsiahle farmakologické, anatomické, patologické ale aj chirurgické vedomosti sú obsiahnuté aj v indických brahmanských knihách. India ale verejné zdravotníctvo mala rozvinuté na nízkej úrovni. Vynikajúcu úroveň má staroveké lekárstvo v Egypte. Dochované papyrusy svedčia najmä o vyspelosti starých Egypťanov v oblasti chirurgie, gynekológie a očnom lekárstve. Dochádza k špecializácii lekárov iba na liečenie určitej choroby, prípadne určitej časti ľudského tela. Boli prísne vymedzené pravidlá, ktoré musel lekár dodržiavať pri liečebných postupoch. Starý zákon tiež obsahoval zložité a náročné dietetické a hygienické predpisy. Väčšinou mali preventívny charakter. Určovali postupy pri zabíjaní zvierat a pri príprave pokrmov z ich mäsa, predpisovali obriezku, očistné kúpele žien po menštruácii a pod. Tradície trvajúce storočia Súčasná tradícia dejín európskeho lekárstva je odvodzovaná od dejín medicíny antického Grécka a Ríma. V starom grécku sa začala utvárať Hypokratovská tradícia, ktorá viac ako tisíc rokov ovplyvňovala európsku medicínu. Hippokrates (460 -370 pr. n .l.), nazývaný často aj otcom medicíny, pravdepodobne i autor hyppokratovej prísahy, ktorá je dodnes základom modernej lekárskej etiky, považoval chorobu dôsledok prítomnosti pokazených alebo nadbytočných štiav v organizme (rozumej tekutín). Liečenie preto spočívalo v očisťujúcich procedúrach. Existuje historický dokument, ktorý popisuje prístup lekára k pacientovi. Svedčí o tom výňatok k prísahy, ktorú skladali budúci lekári na ostrove Kos : „Chorých budem liečiť podľa svojho svedomia a svojich vedomostí k ich úžitku a prospechu...Nikomu nepodám, aj keby som bol o to požiadaný, smrtiaci liek a ani mu neudelím takúto radu. Práve tak nedám žene liek, aby potratila...Čo uvidím a vypočujem pri liečení alebo sa dozviem mimo liečenia, o tom pomlčím a budem to považovať za tajomstvo, ak by to nemalo byť verejne známe.“ Galenos (asi 131 -200 n.l.) považoval za základný medicínsky princíp rovnováhu telesných „štiav“. Vyslovil presvedčenie, že ak je človek zdravý, všetky štyri jeho základné telesné „šťavy“ (tekutiny) – krv, lymfa, žltá a čierna žlč- sú v rovnováhe. Na očistu tela od pokazených prebytočných tekutín používal prostriedky prírodné vyvolávajúce zvracanie a hnačku. Klystýry a preháňadlá slúžili na očisťovanie „zospodu“, emetiká (látky vyvolávajúce zvracanie) mali očistiť pacienta „zhora“. Často sa využívali močopudné prostriedky a liečivá podporujúce potenie, ktoré sa získavali z rastlín, boli založené na prírodnej báze. Často sa ako liečebná metóda používalo prikladanie pijavíc, ktoré mali pacientovi znížiť tlak krvi alebo odstrániť jedovaté látky v krvi po uštipnutí. Ako prevencia pred ochorením, ale aj v liečebnom postupe sa uplatňovali rôzne diéty, kombinované s iným postupom liečby. V 12.storočí vznikla v juhotalianskom mestečku Salerno zbierka básní Regimen sanitatis Salernitanum, obsahujúca dietetické rady a hygienické predpisy, ktorých tradície siahajú až k antickým dobám a sú ovplyvnené aj arabskými zvyklosťami. Pôvodne boli tieto veršované pravidlá určené pre križiackych rytierov, ktorí sa pred návratom z bojov domov zotavovali v Salerne. Salernský návod, ako si zachovať zdravie a dlhovekosť bol preložený takmer do všetkých európskych jazykov. Rozšíril sa v mnohonásobných vydaniach a možno ovplyvnil aj životosprávu európskych národov. V češtine toto dielo preložil a vydal v roku 1587 Daniel Adam z Veleslavína.

128

Na rozvoj medicíny v 13.storočí mala aj astrológia. Prejavilo sa to vydávaním rôznych astrologických kalendárov, ktoré obsahovali rady, ako sa stravovať v jednotlivých fázach mesiaca, kedy a ako ošetrovať pestované rastliny, ako sa starať o svoje zdravie a pod. Mor – čierna smrť v dejinách medicíny Mikróby po storočia ovplyvňovali dejiny ľudstva. Prechod človeka od kočovného k usadlejšiemu spôsobu života, vznik poľnohospodárstva a veľmi tesné spolužitie s domácimi zvieratami prinášali v mnohých prípadoch so sebou i zhoršenie zdravotného stavu ľudí. Ľudia sa živili predovšetkým potravinami, obsahujúcimi škrob, síce s dostatkom kalórií, ale chýbalo im mäso, čo malo za následok podvýživu. Strava nebola dostatočne pestrá a začali sa objavovať choroby z podvýživy. Deľba práce, vznik veľkých miest a špecializovaných zamestnaní (nielen poľnohospodárskeho charakteru) prinášali i nové, špecifické ochorenia. Objavili sa prvé choroby z povolania. Najnebezpečnejší bol nárast infekčných chorôb, podmienený jednak spoločným spolužitím človeka a domácich zvierat, ale aj spolužitím väčších skupín ľudí. Grécky historik Thukydides vo svojej knihe Dejiny Peloponézskych vojen opisuje epidémiu moru v Aténach v r. 430 pr. n. l., v dobe vrcholu ich mocenského a kultúrneho rozvoja. Vo vojne so Spartou sa do Atén uchýlili tisíce utečencov. Nákaza sa dostala do mesta pravdepodobne loďami z Egypta. Thukydides píše, že ľudia umierali na uliciach, v chrámoch, v studniach. Mŕtvoly ľudí sa kopili na uliciach spolu so zdochlinami zvierat. Vrchol epidémie trval dva roky, ďalšie tri roky choroba pretrvávala. Zahynula vtedy vyše tretina obyvateľov Atén. Spoločenský systém sa celkom zrútil, padla vojenská moc Atén, rozšírila sa nezákonnosť a svojvôľa. Justiniánov mor , nazývaný podľa vtedajšieho byzantského cisára bola veľká epidémia moru, ktorá je historicky podložená, sa prvýkrát objavila v roku 558. Rozvoj cestovania, obchodu a vojenstva spolu s postupujúcou urbanizáciou prispeli k nárastu pandémií. V staroveku sa pojem „mor“ používal pri každej väčšej epidémii. V 6.storočí ale pravdepodobne išlo o skutočnú pandémiu tzv. Justiniánovho moru. Pri každom nasledujúcom objavení sa moru šíril hrôzu a nazývali ho tiež „ čierna smrť“. Predpokladá sa, že to nebol historicky prvý výskyt moru na svete, ale je doložené, že to bola prvá historicky potvrdená pandémia. Veľmi nebezpečná bola pľúcna forma choroby, ktorá takmer vždy končila smrťou. Dôsledkom tohto moru boli zaznamenané najväčšie straty na životoch za celú doterajšiu existenciu ľudstva. Začiatok tohto tzv. Justiniánovho moru nachádzame v Dolnom Egypte v r. 540. Po Níle sa nákaza dostala do prístavu Pelusia a odtiaľ loďami do Konštantinopolisu. Mor sa rýchlo šíril do všetkých prímorských miest a odtiaľ postupne do vnútrozemia. Šesť rokov ničil obyvateľstva talianska, Španielska, Francúzska, Veľkej Británie, vyskytoval sa v údolí Rýna aj v Dánsku. Opakovane v menej i viac intenzívnych formách sa vyskytoval až do roku 590. Justiniánov mor zničil vtedajšiu svetovú populáciu na polovicu, potom jeho dôsledky ochabli až úplne vymizol. Predpokladá sa, že krysy, ktoré ho prenášali, boli vyhubené. Historicky je doložené, že medzi rokmi 1 000 až 1 300 sa počet obyvateľov v morom zničenej a zdecimovanej Európe opäť zdvojnásobil a obyvateľstvo, žijúce v tomto období bolo zdravšie. V rokoch 1347 -1352 sa ale v Európe objavila druhá veľká epidémia moru po celej Európe. Bola dovezená do prístavu Messina na Sicílii dvanástimi janovskými loďami, ktorých posádka sa pravdepodobne nakazila na juhozápadnom Kryme. Ľudia nepoznali príčinu ochorenia a väčšinou ho považovali za Trest Boží. Pri liečení boli použité rôzne metódy : púšťanie žilou, zadymovanie, ba i kúpanie sa vo vlastnom moči. Niektoré prístavné mestá

129

zaviedli karanténu, kedy všetky lode, ktoré plávali do prístavu museli byť 40 dní izolované a až po tejto dobe bolo im možné zakotviť v prístave. Avšak krysy z lodí sa na pevninu dostali a mor sa šíril i napriek karanténnym opatreniam. Ľudia podozrievali z vyvolávania epidémie škodlivé výpary, zemetrasenia, kométy, mačky, psy, malomocných a neskôr aj Židov. Po celej Európe vypukli pogromy. Iba v Mohuči (nemecky Mainz) bolo upálených vyše 12 000 Židov. Hrôzy, ktoré so sebou prinášala morová epidémia, popisovali nasledovne : „ Otec opúšťal syna, žena manžela, brat brata...Nebolo nikoho, kto by pochovával mŕtvych, ani z priateľstva, ani za peniaze. Ľudia umierali po stovkách, vo dne, v noci a všetci skončili v jamách zasypaných hlinou. Rodičia často krát pochovali všetky svoje deti ...“ Podľa historických dokladov pápež Klement VI. Uvádzal, že moru padlo za obeť vyše 42 miliónov ľudí, z toho v Európe 25 miliónov. Možno bol tento údaj prehnaný, ale aj podľa najmiernejších odhadov Európa v tomto období stratila následkom moru približne štvrtina až polovicu všetkého obyvateľstva. Podobne tomu bolo aj v Severnej Afrike a v ˇAzii. Veľká morová epidémia bola aj v Prahe v rokoch 1713-1714, kedy ochorelo vyše 50 000 ľudí a zomrelo vyše 13 000. Pôvodcu žľazového moru, tyčinkovú baktériu Yersinia pestis, objavil švajčiarsky vedec Alexander Yersin (1863-1943). Nebol to ale iba mor, ktorý ničil ľudstvo. Neskôr sa objavila tiež epidémia syfilisu, ktorá v rokoch 1495-1499 zasiahla aj naše územia, epidémia týfusu a pravých kiahní. Medicína v stredoveku Napriek skutočnosti, že sa zvyšoval počet lekárov, lekárnikov, pôrodných báb, v stredoveku sa vo veľkej miere využívali prvky ľudového liečiteľstva. Väčšinu obyvateľstva liečili korenárky, ľudoví liečitelia, potulní chirurgovia, okultisti, napravovači kostí, ale aj kováči. Prvotná kresťanská cirkev vyhlasovala, že príčinou choroby je hriech a liekom je modlitba, pôst a pokánie. Novým prvkom v liečení ľudí bolo zakladanie „ špitálov“, ktoré vznikali pri kláštoroch a boli určené pôvodne ako útulky pre chorých. Práve za múrmi kláštorov bola sústredená vtedajšia vzdelanosť a tak sa práve v týchto miestach rozvíjala aj medicína. Veľmi známe boli kláštorné lekárne, ktoré využívali poznatky o liečivosti a jedovatosti niektorých rastlín, živočíchov aj iných organizmov. V roku 1163 na koncile v Tours bol vydaný cirkevný edikt Ecclesia abhorret sanguine, ktorým boli z medicíny vylúčené všetky chirurgické odbory. Úlohu chirurgov prevzali mastičkári. Cirkev prehlásila ľudskú mŕtvolu za nedotknuteľnú a pitvy prísne zakázala. Anatómia sa tak stala na pomerne dlhé obdobie vedou zakázanou, lekári sa učili poznávať vnútorné orgány a stavbu tela iba na základe obrázkov diel antických lekárov, napr. Galena. Ten ale pitval iba zvieratá, najmä prasatá, pretože tvrdil, že ich vnútorná stavba je podobná ľudskej. Základy modernej anatómie položil až o 300 rokov neskôr Vesalius. V stredoveku vznikali nemocnice, ale kresťansky chápané milosrdenstvo spočívalo v tom, že tieto slúžili nie na liečenie, ale iba ako útulky pre pútnikov, starých, chudobných a chorých ľudí. Vzhľadom na to, že v 12. a 13. storočí bolo v Európe rozšírené malomocenstvo, vznikali leprosáriá, v ktorých boli sústredení malomocní. Uvádza sa, že v roku 1225 bolo iba vo Francúzsku vyše 2 000 takýchto zariadení. Medzi pacientmi izolovanými v leprosáriách bolo aj veľa takých, ktorí nemali lepru, ale mali iné choroby s podobne začínajúcimi príznakmi. V rannom stredoveku všeobecne chorí boli vyčlenení zo spoločnosti, museli sa obliekať do zvláštnych odevov, aby boli dobre identifikovateľní ako chorí, nosiť rukavice a drevenou klopačkou hlasno oznamovať svoj príchod. Výskyt lepry sa musel hlásiť. V 14.storočí lepra začal ustupovať. Pôvodcu lepry identifikoval v r. 1873 nórsky lekár Hansen (1841-1912).

130

Arabské stredoveké lekárstvo reprezentoval Abú Alí Ibn Síná, žijúci na prelome 10. a 11. storočia, známejší pod menom Avicenna. Napísal päťzväzkovú lekársku encyklopédiu – Kánon lekárstva, ktorá ovplyvnila medicínske myslenie celej stredovekej Európy. V nej zdôrazňoval potrebu nielen teoretických vedomostí, ale aj význam praktických skúseností. Na rozdiel od európskych nemocníc, v arabských nemocniciach ošetrovali chorých vzdelaní lekári. Dodržiavali prísne hygienické zásady, ktoré sa opierali o Korán. Renesancia a osvietenstvo v medicíne Renesancia znovu zahájila dobu experimentov, významných objavov a poznatkov. Predovšetkým európski lekári sa začali opierať o vlastný rozum. Jedným z prvých lekárov, ktorý v prvej polovici 16.storočia prejavil verejne svoj nesúhlas s antickými a arabskými lekárskymi autoritami bol Theophrastus Bombastus z Hohenheimu, známejší pod menom Paracelsus (1493-1541). Mal odpor k scholastickej medicíne. Uprednostňoval interné lekárstvo, ránhojičstvo a chirurgiu. Pri liečení využíval liečivá nielen prírodné, ale aj pripravené chemickou cestou. Osvietenstvo preferovalo prevahu rozumu a vieru v poznatky vedy. V 18.storočí sa začali prejavovať prvky špecializácie medicíny, vznikla napr. parazitológie, stomatológia a rozvíjala sa anatómia. Za zakladateľa modernej anatómie sa považuje belgický lekár Andreas Vesalius (1514-1564). Preslávilo ho najmä bohato ilustrované dielo De corporis humani fabrica libri septem (Sedem kníh o zostrojení ľudského tela), ktoré vyšlo v Bazileji v roku 1543 a je považované za základné dielo novovekej medicíny. Vesalius ale bol za svoje názory prenasledovaný a inkvizíciou odsúdený. V roku 1600 v Prahe uskutočnil prvú verejnú pitvu lekár (v r. 1617 sa stal rektorom Univerzity Karlovej v Prahe) Jan Jesenius. Za svoju účasť na protestantskom odboji bol c roku 1621 na Staromestskom námestí popravený. V roku 1628 publikoval William Harvey prácu, v ktorej dokázal existenciu krvného obehu. Od roku 1770 začal pre rakúsku monarchiu platiť zdravotnícky poriadok (Generale normativum in re sanitatis), ktorý platil následne vyše sto rokov a obsahoval okrem iného napr. systém protiepidemickej ochrany hraníc, karanténnych aj hygienických opatrení, ako aj povinnosť lekárnika zložiť skúšku spôsobilosti práce s liečivami. Zriaďovanie špitálov, chudobincov, nemocníc V každej ľudskej spoločnosti sú slabí, chorí, starí jedinci, odkázaní na pomoc iných ľudí. V 8. storočí sa objavuje termín špitál, ktorého pôvod nachádzame v latinskom hospitale (hospic, špitál, nemocnica). Pôvodne tieto zariadenia slúžili ako útulky pre pocestných, pútnikov, obchodníkov a boli to akési zájazdové hostince. Neskôr v nich bývali prevažne starí, bezvládni ľudia, neschopní sa o seba postarať. Až o mnoho rokov neskôr slúžili ako ústavy pre chorých. Pri zakladaní špitálov významnú úlohu zohrali najmä cirkevné rády. K najstarším patria rád benediktínov, nemeckých rytierov a johanitov. V stredoveku sa starostlivosti o chorých venovali tri typy ústavov : špitále, kláštorné nemocnice a nemocnice pre malomocných. 1. Špitále – tieto mali ale nedostačujúce lôžkové kapacity, preto veľký záujem o pobyt v nich boli následne zaraďovaní jedinci, ktorí odovzdali všetky svoje úspory a majetok v prospech špitálu. Tým si zaistili bývanie, stravu a prípadné ošetrenie. Chudobní, mrzáci, ľudia

131

bezmocní, chorí, bez rodiny a príbuzných, ktorí si nemohli zaplatiť pobyt v špitáli boli odkázaní na žobranie. Ošetrovanie chorých bolo v 16. storočí považované za podradnú prácu a rehoľníci ju vykonávali ako súčasť pozemského odriekavania. Každý špitál mal svoj domáci poriadok, ktorého súčasťou bol aj režim dňa. Dôraz sa kládol na osobnú hygienu, poriadok, dodržiavanie čistoty, povinnú účasť na bohoslužbách a tiež zbožnosť. Práve vďaka dodržiavaniu základných hygienických pravidiel boli obyvatelia špitálu v mnohých prípadoch ochránení pred hladomorom a epidémiami. 2. Kláštorné nemocnice – vznikali prevažne v 17. a 18. storočí, kedy nastáva úpadok špitálov. Nemocnice boli určené iba pre chorých, o chorých starali prevažne rehoľníci (napr. nemocnice milosrdných bratov, nemocnice alžbetiniek a pod.). Vzhľadom na veľký počet starých a chudobných ľudí a z rozhodnutia cisára Jozefa II. vznikol v roku 1789 v Prahe – Karlove chorobinec s 368 lôžkami. Bol určený najmä pre chudobných, vrátane detí, pre ľudí postihnutých chronickými a nevyliečiteľnými chorobami, pre ľudí bezvládnych, ľudí bez domova, ale aj starých, ktorí už nemohli pracovať. Chudobu ale musel každý záujemca o pobyt v tomto zariadení dokázať. Existoval tu viac – menej formálny lekársky dohľad. Práve reformy Jozefa II. zmenili zdravotnícke ústavy z ústavov charitatívneho azylového typu na liečebné zariadenia v modernom chápaní. Zmena sa prejavila aj v type prijatých pacientov. Do týchto zariadení boli prijímaní ľudia s rôznymi diagnózami (suchoty, epilepsia, črevné problémy a pod.) 3. Nemocnice pre malomocných – ich cieľom bolo izolovať malomocných od ostatného obyvateľstva a zabrániť tak šíreniu tejto choroby. Historické zaujímavosti o niektorých medicínskych zákrokoch a postupoch Ošetrovanie strelných a iných vojnových zranení Vynálezom strelného prachu a po zdokonalení vojnových zbraní vznikali aj nové druhy poranení, ktoré museli ránhojiči a felčiari liečiť. Prvotné predstavy o príčine častých úmrtí na strelné poranenia boli v tom smer, že pušný prach obsahuje jed a preto je potrebné ranu vypáliť – buď horúcim olejom alebo rozpálenými nástrojmi. Až francúzsky liečiteľ a neskôr chirurg Ambrois Paré (1510 -1590) zistil, že keď na popálenú ranu natrie studenú masť, vo väčšine prípadov sa táto začne rýchlejšie a lepšie hojiť, ako rana nenamastená. Paré potom celý svoj ďalší život propagoval používanie studených mastí a olejov pri liečení popálenín. Amputácia bez narkózy Amputácia končatín pre objavením narkózy patrila k zložitým, veľmi bolestivým, ba takmer hrôzostrašným zákrokom, často končiacim smrťou pacienta. Za jednu z najstarších zachovaných sa lekárskych správ sa považuje správa o amputácii nohy cisára Fridricha III. Habsburga. Amputácia bola vykonaná v roku 1493 v Linci. Podľa historických prameňov noha bola v pokročilom štádiu gangrény a zdravotný stav cisára sa neustále zhoršoval. Cisár operáciu prežil, ale 72 dní po amputácii zomrel na rozširujúcu sa infekciu v pooperačnej rane. Začiatkom 18.storočia sa amputácie v mnohých prípadoch zneužívajú a týmto spôsobom boli liečené aj niektoré zlomeniny. Amputácií pribúdalo najmä na bojiskách. Olovené guľky, spôsobujúce zápaly okolia rán vyžadovali rýchly lekársky zákrok. Až do doby objavenia narkózy amputácia vyžadovala od lekára veľkú zručnosť a rýchly zásah, pretože pacient mohol vykrvácať alebo zomrieť na traumatický šok.

132

Po vynájdení narkózy lekári začali používať precíznejšie a pomalšie techniky amputácie. Až v 19. storočí boli rany po amputácii šité. Napriek tomu mnohí pacienti zomierali. Príčinou bol vznikajúci zápal rany a sepsa. Trepanácia Slávny francúzsky lekár H. de Mondeville v 13. storočí odporučil používať trepanáciu iba v 3 prípadoch – ak chce lekár nahnať prítomným strach, ak vyžaduje vyšší honorár alebo ak chce zvýšiť osobnú prestíž a povesť. V 17. a 18. storočí sa indikácie pre trepanáciu , doteraz obmedzené iba na zranenia spôsobené vo vojnách, rozšírili aj na prípady, keď k zlomeninám neprišlo a pacienti sa cítili dobre. Trepanácie v tomto období sa vykonávali veľmi často, napriek vysokej úmrtnosti pacientov po zákroku, odporúčali sa dokonca aj ako prevencia proti hnisaniu a ochoreniu mozgových blán. Zmena nastala až v 19.storočí, kedy objavy narkózy a antisepsy aj túto operáciu posunuli do doby moderného lekárstva. S rozvojom poznatkov fyziológie a ďalších vied tento liečebný postup viedol ku vzniku mozgovej chirurgie. Moč a „rez na kameň“ Vyšetrenie moču bolo veľmi často deklarovanou lekárskou činnosťou. Oddávna sa predpokladalo, že moč odráža zdravotný stav celého tela a v zhode s Galenovým učením o štyroch telesných tekutinách („šťavách“) bola táto metóda jednou z najdôležitejších diagnostických pomôcok lekára. Od konca 15. storočia boli publikované v lekárskych knihách viaceré tabuľky, ktoré popisujú konzistenciu, farbu, zákal moču, prítomnosť, sedimentov a iných látok v moči. V rannom stredoveku boli pri vyšetrovaní moču používané viaceré alchymistické postupy. V 18.storočí ešte všetky lekárske učebnice obsahujú zvláštnu kapitolu, venovanú moču. Dokonca aj začiatkom 19.storočia, v dobe rozvoja chemickej analýzy moču, vyslovil nemecký lekár Ch. W. von Hufeland (1762-1836) nasledovné : „ Moč je najdôležitejším znakom diagnostiky k poznaniu stavu krvi a chemických procesov v organizme“. Moč bola tiež indikátorom ochorenia vylučovacieho ústrojenstva. Predpokladalo sa, že v súvislosti s výživou sa v niektorých pacientov vytvárajú močové kamene, ktoré spôsobovali postihnutému veľké bolesti, niekedy dokonca až smrť. Zachovali sa doklady o tom, že v 12. storočí abatyša a liečiteľka Hildegarda z Bingen vidí príčinu vzniku močových kameňov v častom pití ušľachtilého vína a konzumácii vyberaných lahôdok. Pokiaľ močové kamene nemohli odísť z tela von samé, na ich vypudenie sa používali rozpúšťajúce prostriedky – vápno, sóda, borax, ale aj niektoré minerálne vody a mnohé močopudné prostriedky rastlinného pôvodu. Príkladom je rastlina lomikameň (Saxifraga). Keď ale kameň v mechúre dosiahol veľké rozmery, pacient dostával ópium proti bolesti a často podstúpil aj krvavú a bolestivú operáciu, známu pod názvom „rez na kameň“. V 18. storočí vykonávali operácie močových kameňov nelekári – potulní operatéri a mastičkári, ktorí svoje úspechy prezentovali aj prostredníctvom vyoperovaných kameňov. Zmenou zdravotného zákona v roku 1753 v habsburskej monarchii mohli chirurgickú prax vykonávať iba tí, ktorí boli vyskúšaní na lekárskej fakulte. Šetrnejšia metódy odstránenia močového kameňa , tzv. lithotripsia sa začala používať v polovicu 19.storočia a spočívala v rozdrvení kameňa zvláštnymi nástrojmi priamo v močovom mechúre. Operácia katarakty Na liečenie očných chorôb, ktoré boli pre človeka oddávna veľkou hrozbou, boli používané mnohé odvary a prípravky rastlinného pôvodu. Šedý zákal, tzv. katarakta, choroba

133

spôsobujúca v mnohých prípadoch oslepnutie, sa ale liečiť bylinkami nedala a vyžadovala vždy operačný zákrok. Významné úspechy vtedajšej doby pri odstraňovaní šedého zákalu dosiahli : Jacques Daniel (1696-1762), považovaný za zakladateľa modernej očnej chirurgie, C. Koller (1884) v oblasti objavov lokálnych účinkov kokaínu a H. von Helmholtz (1851) za propagáciu antisepsy a používanie očného zrkadla. Vakcinácia História objavu vakcinácie (vacca – latinsky krava), ktorý vykonal anglický vidiecky lekár v Berkeley na juhozápade Anglicka Edward Jenner (1749-1823) v roku 1796, keď naočkoval osemročnému chlapcovi tekutinu z kravských kiahní, je dostatočne známa. Kravské kiahne napadajú hovädzí dobytok. Jenner ich použil ako imunizačný egens proti pravým kiahňam. Traduje sa, že jeho objav vznikol na podnet nejakej mladej dedinčanky, ktorá pri podozrení, že je infikovaní Variolou povedala . „Ale ja predsa nemôžem mať kiahne, veď už som mala kravské“. Jenner dokázal, že kravské kiahne sú schopné chrániť človeka pred pravými kiahňami. Pred objavom vakcíny sa počet chorých odhadoval na 50 miliónov ročne, o necelých desať rokov neskôr, vďaka očkovaniu sa znížil ich počet na 10 -15 miliónov za rok. Na území habsburskej monarchie sú začiatky aplikácie ochranného očkovania späté s rokom 1 800. Napriek dobrým výsledkom vakcinácie nebolo ľahké prekonať odpor a nedôveru širokých vrstiev voči tomuto lekárskemu postupu. Preto napr. v Prahe v roku 1804 vydalo Zdravotnícke oddelenie zemského gubernia tzv. Napomenutí na rodiče, v ktorom sa zdôrazňuje, že očkovanie kravskými kiahňami nie je nebezpečné ani pre malé deti, nezanecháva žiadne následky a chráni očkovaného celý život. Tiež bolo zdôrazňované, že očkovanie je bezplatné a budú ho vykonávať iba ľudia vyučení a skúsení v očkovaní. Tí, ktorí očkovanie odmietnu budú prísne potrestaní. Očkovanie sa takto stalo pravidelné a povinné u každého novorodenca. Očkovaní jedinci dostali o vykonanom zákroku potvrdenie. 19. storočie – storočie veľkých objavov Objav anestézie Prvý krát bola podaná narkóza v roku 1846 pri operácii nádoru v dolnej čelusti. Éterovú narkózu podal William T. G. Morton, keď bostonský chirurg Warren operoval dvadsaťročného sadzača Gilberta Abbota. Morton navrhol a nechal si v sklárňach vyrobiť narkotizačný aparát v podobe sklenej gule s dvoma otvormi. Do vnútra gule položil kúsky hubky nasiaknutej narkotikom, jedným vývodom nalieval éter, druhý mal pacient v ústach a dýchal ním éterové pary. Po aplikácii narkózy pacient rýchla zaspal. Po prebudení Abbot konštatoval, že necítil vôbec žiadnu bolesť, iba mal nejasný pocit „škrabania“ noža. Tak začala éra anestézie. Správy o úspešnej narkóze sa okamžite rozšírili do celého sveta. V Európe, konkrétne v Londýne, narkózu použil pri operácii už dva mesiace po objavení lekár Róbert Liston. Veľmi rýchlo sa rozširovali operácie pod vplyvom narkózy v Bruseli, Paríži, Lipsku aj Prahe. Až do Vianoc 1846 sa totiž pacientom na zmiernenie bolesti dávalo pred operáciou ópium, hašiš, mandragora alebo alkohol. Objav narkózy otvoril nové možnosti rozvoja chirurgických disciplín. Asepsa a antisepsa Slovník cudzích slov vysvetľuje tieto pojmy nasledovne : Asepsa je súbor opatrení brániacich vniknutiu choroboplodných mikroorganizmov do organizmu (pri ošetrovaní rán a operáciách).

134

Antisepsa je ničenie choroboplodných mikroorganizmov najmä na koži a sliznici chemickými (dezinfekčnými) prostriedkami. V 19.storočí mnoho pacientov napriek úspešnej operácii obyčajne na druhý až tretí deň dostalo zimnicu, rana sa zapálila, začala hnisať a bolieť. Horúčka neustále stúpala, dôsledkom čoho veľa pacientov zomrelo. Niektorí lekári si všimli, že ľudia liečení doma sú ohrození oveľa menej ako pacienti v nemocniciach. Zachovali sa dôkazy o tom, že napr. francúzsky chirurg Percy v roku 1795 používal po amputácii na ošetrenie rany alkoholový obväz. Výsledky boli prekvapujúce. Zo 128 amputovaných pacientov zomrelo iba 12. V tom istom čase v ostatných parížskych nemocniciach bola pooperačná úmrtnosť 60 -80 %. Hospitalizmus – tak bola nazývaná smrtiaca infekcia, otrava krvi a gangréna, ktorá spôsobovala úmrtia pacientov po predošlej úspešnej operácii. Operujúci lekári v tej dobe nemali špeciálne operačné odevy, operovali v oblečení tak, ako prišli z domu, nite na šitie si vešali do gombíkových dierok. Súčasťou operačnej sály bola aj nádoba s pieskom a lopatkou na posypanie šmykľavých krvavých škvŕn na podlahe. O jeden z najväčších objavov medicíny v 19 storočí – vedeckú diagnostiku infekčných chorôb sa zaslúžil francúzsky chemik Luis Pasteur (1822-1895). Pasteur napriek tomu, že nebol lekárom objavil a popísal patogénnu úlohu mikroorganizmov. Pre ľudstvo mal historický význam objav očkovania proti besnote oslabenou vakcínou (aktívna imunizácia, 1885). Ďalšie významné objavy sú spojené s menom nemeckého lekára Roberta Kocha (1843-1910), ktorý položil základy lekárskej mikrobiológie. Ako prvý dokázal, že pôvodcom antraxu je Bacillus anthracis (v roku 1876), pôvodcom tuberkulózy je Mycobacterium tuberculosis, ktorý sa občas nazýva aj Kochov bacil (v roku 1882) a pôvodcom cholery je Vibrio cholerae (v roku 1883). V poslednej tretine 19.storočia sa bakteriológia stala významným odborom medicíny, objavovala príčiny mnohých ochorení a podmienky ich úspešnej liečby. Mená ako Koch, Loefler, Ebert, Yersin, Bruce boli spojené s určením 18 pôvodcov rôznych infekcií. Následne boli objavení aj prenášači týchto infekčných ochorení – vši, moskyty a pod. Objavenie špeciálnych bakteriálnych jedov a možností imunizácie antitoxínom sa označuje aj ako začiatok éry pasívnej imunizácie a datuje sa okolo roku 1890. V 60 –tych rokoch 19. storočia anglický chirurg, profesor v Glasgowe Joseph Lister (1827-1912) začal hľadať látku nepoškodzujúcu organizmus operovaného a zároveň ničiacu všetky choroboplodné zárodky. Pokúsil sa ničiť baktérie tak, že celé operačné pole oplachoval dezinfekčným roztokom. Ako dezinfekciu použil fenol, látku známu ako kyselina karbolová. Úmrtnosť pri operáciách pod tzv. „karbolovou sprchou“ klesla pod 10 %, infekcie rán pod 30 %, čo bol na tie časy veľký pokrok. Vyvinul proces na výrobu obväzov na rany, pri ktorom sa ničili baktérie – vznikla Listerova karbolová gáza. V roku 1865 vyvinul antiseptický rozprašovač na kyselinu karbolovú. Hoci toto zariadenie ničilo baktérie v operačnej sále a prispievalo k zníženiu pooperačnej úmrtnosti, táto metóda sa neujala, pretože personál v prostredí presýtenom roztokom fenolu trpel a preto sa rozhodli znova používať prikladanie fenolových obväzov na rany. Svoj objav uverejnil v diele „Princípy antiseptickej chirurgie“ v roku 1891. Lister sa považuje za zakladateľa antisepse – zneškodňovania mikróbov v operačných ranách. Je historicky doložené, že ešte pred Pasteurom a Listerom s teóriou o prenose infekcie na pacienta lekárom prišiel už maďarský lekár - pôrodník Ignác Semmelweis (1818-1865), pracujúci vo Viedni. Semmelweis už v roku 1847 tvrdil, že septické ochorenie organizmu u rodičiek, tzv. horúčku šestonedeliek, zapríčiňujú samotní lekári a mladí medici, ktorí chodili k pôrodom priamo z pitevne a nedbali na dodržiavanie čistoty. Napriek tomu, že navrhol opatrenia a zaviedol ich do praxe, sa jeho metóda sa neujala. Kvôli sporu musel z Viedne

135

odísť a zomrel sám na streptokokovú sepsu, ktorou sa nakazil pri poslednej operácii, v ústave pre choromyselných. Uznanie získal až po smrti, v roku 1879. Dôsledným rozvinutím antisepsy (odstraňovanie choroboplodných zárodkov, ktoré sa do rany dostávajú vzduchom) bola asepsa, ako snaha zabrániť prístupu zárodkov k rane. Nová metóda sterilizácie všetkých používaných látok a nástrojov horúcou vodou alebo horúcou parou znamenala záchranu života mnohých pacientov, najmä v pooperačnom období. Vynález injekčnej striekačky Vynález injekčnej striekačky súvisí s potrebou aplikovať pacientovi liek priamo do žily v tom prípade, ak je potrebné, aby sa liek dostal prostredníctvom krvi do celého tela v čo najkratšom čase. Použitie injekčnej striekačky aj s jej vyobrazením nachádzame v 17. storočí v prácach J. D. Majora (1634-1695) a J. S. Elsholtza (1623-1688).Obaja lekári vstrekovali liečivú látku priamo do krvi pomocou mechúra, z ktorého sa roztok vytláčal do podviazanej žily cez kostený násadec. Predtým ale pacientovi otvorili cievu alebo žilu nožom, čo bolo veľmi nebezpečné. Klasickú injekčnú striekačku skonštruoval až v roku 1831 francúzsky ortopéd Charles – Gabriel Pravaz (1791-1853). Striekačku tvoril sklený valec s nástavcom, na ktorý bola naskrutkovaná kanyla. Ihla mala ostrý hrot, čo bolo zdokonalením predchodcu striekačky. Striekačka mala kožený piest so závitmi. Otáčaním krídlovej matky bol roztok vytláčaný z valca do kanyly a zároveň to umožnila pomerne presné dávkovanie lieku. V druhej polovici 19. storočia sa injekčná striekačka stala nevyhnutnou pomôckou lekára. Pretože sa jednalo o pomerne drahý prístroj, v určitom období boli vyrábané dokonca zo striebra. Až koncom 19. storočia sa začali injekčné striekačky vyrábať v kombinácii kov a sklo a bolo ich možné sterilizovať. Objav a využívanie röntgenového žiarenia Na prelome rokov 1895 a 1896 informoval vedeckú verejnosť nemecký fyzik Conrad Wilhelm Röntgen (1845-1923) o objave elektromagnetického vlnenia, ktoré je dnes známe ako lúče X, alebo tiež ako röntgenové žiarenie. V novembri 1895 vo Fyzikálnom ústave vo Würzburgu experimentoval s elektrickými výbojmi vo vákuových trubiciach. Zbadal, že papier, natretý tmavou nepriepustnou látkou, v blízkosti trubice žiari. Elektrickú výbojku zakryl kartónom, papier opäť žiaril. Na základe týchto zistení vytvoril hypotézu, že ide o neviditeľný lúč neznámeho pôvodu, ktorý má schopnosť prenikať cez predmety. Intenzita svetla na tienidle je nepriamo úmerná hrúbke a hustote materiálu vloženého medzi trubicu a tienidlo. Požiadal svoju ženu, aby lúčom do cesty položila ruku a na tienidle sa objavili kostičky ruky pani Röntgenovej (viď obrázok). Dňa 10.12.1901 - za tento objav prevzal vôbec prvú Nobelovu cenu za fyziku. Objav vzbudil v celom svete veľký záujem, pretože umožňoval lekárom nový pohľad do vnútra ľudského tela. Tieto poznatky predpokladali významné využitie najmä v chirurgickej praxi. Dnes je Wilhelm Conrad Röntgen považovaný za otca diagnostickej rádiológie - medicínskeho odboru, ktorý používa zobrazovacie metódy na diagnostiku ochorení.

136

Obr. 47 . Ruka pani Röntgenovej Boj proti „bielemu moru“ „Biely mor“, ako sa označovala tuberkulóza, postihovala národy celej Európy celé storočia. Najmä posledná štvrtina 19. storočia, kedy vrcholí priemyselná revolúcia, bola obdobím, kedy na tuberkulózu zomieralo takmer 20 % populácie. Chudoba, nedostatok hygieny, málo a nevhodná strava, zlé životné podmienky ľudí boli vhodným prostredím na rýchle šírenie sa pôvodcu tejto zákernej choroby – tyčinkovitej baktérie Mycobacterium tuberculosis. Zvláštne postavenie získali liečebne a ústavy, zamerané na starostlivosť o pacientov, postihnutých tuberkulózou. Kochov objav pôvodcu tuberkulózy a účinnejšia diagnostika významne ovplyvnili šírenie sa tejto choroby. Epidémia tuberkulózy sa šírila v dvoch veľkých vlnách - v osemdesiatych rokoch 19. storočia a počas 1. svetovej vojny. Infekcia prebieha často chronicky, v neliečenej forme môže byť smrteľná. Dodnes je tuberkulóza v celosvetovom meradle významná infekčná choroba, na ktorú zomiera ročne až 3 milióny ľudí. Tuberkulózu považovali za nevyliečiteľnú chorobu pomerne dlho aj samotní lekári. Väčšia pozornosť sa jej začala venovať až v 60 –tych rokoch 19. storočia, kedy sa vďaka ústavnej liečbe v liečebniach a sanatóriách, začali dosahovať pri liečení tuberkulózy určité úspechy. Základom tejto hygienicko – dietetickej liečby bol čistý vzduch, pokoj, výživa, slnko a pod. Budovanie sanatórií pre pacientov chorých na tuberkulózu nachádzalo podporu aj u členov rôznych spolkov a združení, ktorí organizovali finančné aj materiálne zbierky. Ekonomicky menej náročné bolo rozširovanie dispenzárov (v minulosti bezplatná lekárska prehliadka), ktoré síce chorých neizolovali od rodiny, ale na druhej strane viac podchytili epidemiologickú situáciu a sociálne aj hygienické podmienky chorých, vrátane prevencie. Už v roku 1899 sa konal v Berlíne lekársky kongres o tuberkulóze, z ktorého vznikla iniciatíva zakladania sanatórií v horských a podhorských oblastiach. Medzi prvé patria sanatóriá v Nemecku, v 1898 existovalo jediné sanatórium v Rakúsku (Alland) a od roku 1901 je známa Hamzova odborná liečebňa pre deti vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku v mestečku Luže – Košumberk. V roku 1905 vzniklo v Žamberku ďalšie sanatórium na liečenie

137

tuberkulózy. Následne vznikali nové dispenzáre, liečebné ústavy, pre deti organizovala Masarykova liga proti tuberkulóze letné detské ozdravovacie pobyty a pod. V 30. rokoch predmníchovskej republiky bola morbidita a mortalita na tuberkulózu veľmi vysoká a bolo veľmi potrebné vybudovať sanatórium na liečenie tejto nebezpečnej choroby. Nástup fašizmu negatívne ovplyvnil aj boj proti tuberkulóze, ale nakoniec sa podarilo v roku 1941 otvoriť sanatórium vo Vyšných Hágoch, vtedajšie Masarykovo sanatórium. Terajší názov zariadenia je Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie. Jeho základná funkcia je poskytovanie vysoko špecializovanej diagnosticko-liečebnej starostlivosti. Je určený pre diagnostiku a liečbu pľúcnej tbc a mimopľúcnej tbc, gynekologických, urologických a nešpecifických respiračných ochorení, vrátane alergóz, diagnostiky a liečby nádorových ochorení pľúc, pažeráka, hrudníka a určených endokrinologických ochorení. 20. storočie – storočie objavov, poznávania aj problémov S rozvojom priemyslu geometrickým radom pribúdajú nové poznatky zo všetkých odborov, medicínu nevynímajúc. Uvedieme aspoň niektoré z nich : už na začiatku 20. storočia boli popísané hormóny adrenalín a sekretín, od roku 1921 sa začína terapeuticky využívať inzulín. Objav pohlavných hormónov rozšíril možnosti gynekológie a v roku 1960 sa začali vyrábať antikoncepčné pilulky. Významným bolo aj objavenie vitamínov a ich úlohy v metabolizme organizmu. Fyziológia a neurofyziológia umožnili rozvoj mozgovej chirurgie. Objav savarsanu - lieku proti syfilitíde, položil základy chemoterapie. Začiatkom 20. storočia sa vydujú nové medicínske odbory, napr. aj sociálna hygiena. Vo všetkých odboroch medicíny vznikajú vedecké školy, v roku 1919 vznikli v Bratislave aj Brne lekárske fakulty. Po rozpade Rakúsko – Uhorska okrem súkromných lekárskych zariadení existovali aj štátne zdravotnícke zariadenia. Činnosť zaktivizovali rôzne nadácie a dobrovoľné spolky zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Mali pomáhať hlavne v oblasti prevencie proti sociálnym chorobám – tuberkulóze, alkoholizmu a pohlavným chorobám. Významné miesto v starostlivosti o chorých mali tiež slepecké ústavy – Hradčanský ústav slepcov v Prahe (založený v roku 1807), Klárov ústav slepcov (1832), Deylov ústav pre slepých (1909), Štátny ústav pre slepých v Levoči (1922), Jedličkov ústav pre hluchonemých (1913) a ďalšie ústavy pre slabomyselných, epileptikov, zanedbanú mládež a pod. K výnimočným objavom tejto doby patril v roku 1901 aj objav systému ABO krvných skupín viedenského lekára Karla Landsteinera (1868-1943) a v roku 1907 dokázal existenciu štvrtej krvnej skupiny AB český lekár Jan Janský (1873-1921). V roku 1939 bol objavený tzv. Rh-faktor. Veľký problém šírenia sa infekcií bol zmiernený počas 2. svetovej vojny použitím sulfonamidu. Alexander Fleming (1881-1955) už v roku 1928 objavil antibiotické účinky vreckatovýtrusnej huby Penicillium notatum. Zo začiatku tento objav nevyvolal veľkú pozornosť. 2. svetová vojna spôsobila mnohým ľuďom strelné alebo popáleninové zranenia, s liečením ktorých priamo súvisí rozvoj plastickej chirurgie zásluhou zakladateľa českej školy plastickej chirurgie Františka Buriana (1881-1965), ktorý ako prvý vykonal plastiku tváre v roku 1932. V dôsledku veľkého množstva zranených vojakov s amputovanými končatinami sa rozvíja progresívne aj protetická chirurgia.

138

V 2. svetovej vojne boli ale niektorými jednotlivcami prekročené všetky hranice lekárskej a ľudskej etiky, pretože boli kruto vykonávané pokusy so zajatcami. Súčasnosť charakterizujú prevratné objavy vo všetkých lekárskych a biomedicínskych odboroch. Výrazný pokrok nastáva v prevencii, diagnostike i terapii chorôb. Riešenie otázok zdravia a liečebných postupov v stále väčšej miere vyžaduje aplikáciu interdisciplinárneho prístupu k pacientovi, nevynímajúc aspekty a sociálnej starostlivosti a jej dostupnosti. Zásluhou objavov z molekulárnej chémie aj biológia využíva tieto nové poznatky o chemickej štruktúre, priestorovom usporiadaní bielkovín, syntéze enzýmov, stavbe a funkcii génov a ďalšie. Do popredia sa dostávajú otázky zavádzania nových technológií, skvalitnenia diagnostických a liečebných postupov, problematika nádorových ochorení, imunológie, genetiky a pod. Významný vývoj prekovali všetky lekárske disciplíny, chirurgiu nevynímajúc. V 20. storočí sú realizované prvé úspešné transplantácie orgánov – 1950 v Chicagu to bola úspešná transplantácia obličiek, historickým prelomom bola úspešná transplantácia srdca človeka, ktorú vykonal v roku 1967 v Kapskom Meste Ch. N. Barnard (1922-2001). Nasledovali ďalšie orgánové transplantácie – pečene, pľúc, kostnej drene, vývojom nových liečiv, zavedením chemoterapie, hormonálnej liečby sa významne rozšírili i terapeutické možnosti. Vo vyspelých štátoch zásluhou aplikácie nových poznatkov v praxi v tomto období ustupujú infekčné a parazitárne ochorenia (cholera, mor, kiahne), ktoré najmä na prelome storočí boli príčinou mnohých úmrtí. Významnú úlohu v procese skvalitňovania života, znižovaní úmrtnosti na tradičné sociálne choroby (tuberkulóza), zvyšovaní dĺžky života, ale aj v rozvoji zdravotníctva a medicíny zohrávajú aj významné zdravotnícke organizácie – napr. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO, založená 7.4.1948) a iné humanitárne organizácie a nadácie. Dvadsiate storočie je spojené s nárastom tzv. civilizačných chorôb (srdcovo – cievne ochorenia, nádorové ochorenia, obezita), ale aj s výskytom nových infekčných chorôb (AIDS, BSE a pod.), s nárastom drogovej závislosti niektorých jedincov, zvýšením počtu psychických ochorení a tiež aj zvýšením počtu najmä detských úrazov. 7.2 Všeobecné zásady poskytovania prvej pomoci Zdravie je stav úplnej telesnej, psychickej a sociálnej pohody. Na jeho zabezpečenie je potrebné neustála aktivita v oblasti výchovy ku zdraviu. Jednou z jej zložiek je výchova k zodpovednosti za svoje zdravie a ozdravovanie životného a pracovného prostredia. Prečo je dôležité hovoriť o prvej pomoci ? Cieľom tejto časti kapitoly je vysvetliť čitateľovi, ako konať v niektorých závažných životných situáciách, v ktorých sa každý z nás môže niekedy ocitnúť. Tieto postupy nenahrádzajú špecializovanú lekársku pomoc. Včasný a vhodný spôsob poskytnutia laickej prvej pomoci ale v mnohých prípadoch môže zachrániť život pacienta, zvýšiť pravdepodobnosť prežitia a zlepšiť prognózu jeho poranení. Teoretické vedomosti aj praktické zručnosti z poskytovania prvej pomoci človek môže využiť v rôznych životných situáciách. Ochorenie alebo úraz sa môžu stať komukoľvek (môže to byť spolužiak, rodič, súrodenec ale i úplne neznámy človek), zvyčajne práve vtedy, keď to neočakávame. Môže to byť v škole, pri športe, na výlete, cestou domov ale aj v domácnosti. Existujú dôkazy, že už žiaci vo veku 14 rokov dokážu plnohodnotne poskytnúť prvú pomoc vrátane resuscitácie a zachrániť tak postihnutému život. Každý ľudský život má pre nás rovnakú cenu. Nediskriminujeme. Zachraňujeme.

139

Pod týmto heslom si pripomíname každoročne 9. septembra Svetový deň prvej pomoci. Dôležitosť prvej pomoci pri záchrane života si žiaľ stále neuvedomuje množstvo ľudí. Po srdcovo-cievnych a onkologických ochoreniach sú treťou najčastejšou príčinou úmrtnosti úrazy. Okrem toho, že spôsobujú škody na zdraví človeka, spôsobujú škody aj v národnom hospodárstve (práceneschopnosť, pobyt v nemocnici, rehabilitácie ) Prvá pomoc je definovaná ako súbor rýchlych a účelných zásahov a bezprostredných zákrokov, ktoré pri náhlom ohrození alebo postihnutí zdravia alebo života cieľavedome a účinne obmedzujú rozsah a negatívne dôsledky ohrozenia alebo postihnutia. Je to poskytnutie prednemocničnej starostlivosti, s cieľom zachrániť ľudský život a zabrániť poškodeniu základných životných funkcií. Je veľmi dôležité, aby každý človek vedel pomôcť zranenému, prípadne zachrániť mu život. Kvalita poskytnutia prvej pomoci závisí od dobrých teoretických znalostí základných postupov a od praktických schopností a zručností záchrancu. To prirodzene vyžaduje od záchrancu rýchlu orientáciu, rozhodovanie a schopnosť improvizácie. Preto má každý :

• orientačne poznať anatómiu a fyziológiu ľudského tela • analyzovať situáciu, v ktorej úraz vznikol • určiť druh poranenia • určiť pomôcky na ošetrenie • rýchlo, ale uvážene zasiahnuť

Prvú pomoc vzhľadom na súbor úkonov, ktoré vykonávame delíme na : a) technickú prvú pomoc – vo väčšine prípadov predchádza zdravotníckej prvej pomoci alebo sa realizuje súčasne s ňou. Spočíva v odstraňovaní príčin úrazu, vytvorení vhodných podmienok pre fungovanie zdravotníckej prvej pomoci. Je to napr. vyprosťovanie ranených z havarovaného motorového vozidla s využitím pomoci hasičskej záchrannej služby, pomoc vodných záchranárov pri záchrane topiacich sa, využívanie horskej záchrannej služby a pod. b) laickú zdravotnícku prvú pomoc, ktorá prestavuje súbor úkonov a opatrení, vykonávaných bez špeciálneho vybavenia. Jej súčasťou je privolanie odbornej lekárskej záchrannej služby a starostlivosť o zranených až do doby, keď príde odborná zdravotnícka pomoc. V prípade, ak to situácia bezpodmienečne vyžaduje, zabezpečí laik aj transport zraneného k odbornej zdravotníckej pomoci. Požiadavka na rýchlu zdravotnícku pomoc sa realizuje na tiesňovú linku 155, alebo 112. Vhodnejšie je zatiaľ volať na linku 155 – táto je vždy v regionálnom dispečingu tu operátor poskytne aj základné usmernenie ohľadne prvej pomoci. V niektorých prípadoch ak má postihnutý menej ako 8 rokov), postihnutému treba najskôr 1 minútu poskytovať prvú pomoc a až potom privolať záchrannú službu. Je to v týchto prípadoch:

• ak sa niekto topil • ak má vážne poranenie • ak sa otrávil liekmi, drogami alebo alkoholom

Všetky hovory na tiesňových linkách sú nahrávané a archivované. Nezneužívajte preto tiesňovú linku – môžu ju potrebovať aj iní! Platí zásada, že ako prvý položí telefón operátor tiesňovej linky, nie záchranca. V telefonáte je potrebné uviesť najzákladnejšie údaje :

• kto volá a odkiaľ volá. Anonymné požiadavky sa považujú za zneužitie.

140

• údaje o pacientovom stave a ak vieme, aj informáciu na čo sa lieči, či je pri vedomí. Ak je pri vedomí, treba informovať operátora, na čo sa sťažuje, kde má bolesti, poranenia s pod. Ak je v bezvedomí, informujeme, či dýcha.

• aspoň orientačne sa uvádza vek pacienta, prípadne jeho meno. • veľmi dôležitý je údaj o mieste (niekoľko orientačných bodov), kde sa zranený

nachádza. Ak sa jedná o neprístupný alebo zle prístupný terén, je potrebné, aby záchranca čakal pomoc na dobre viditeľnom mieste.

• dodržaním uvedených zásad prispejete k rýchlejšej a účinnejšej dostupnosti zdravotníkov, ktorí po príchode k pacientovi sa mu budú snažiť pomôcť.

c) odbornú zdravotnícku prvú pomoc – zahŕňa výkony, ktoré uskutočňuje zdravotnícky personál (lekári, sestry, záchranári a pod.). jej súčasťou je aplikácia liekov, použitie diagnostických a liečebných prístrojov (elektrokardiograf, defibrilátor, kyslíkový prístroj a pod.). Zraneného vyšetrujeme viacerými spôsobmi : a) pohľadom – pozorujeme správanie sa zraneného, celkový vzhľad, farbu kože (zdravá osoba má nechtové lôžka prstov na rukách aj nohách ružové, biela farba kože je najmä pri zástave krvného obehu, červená pri prehriatí organizmu alebo otrave CO, cyanotická pri dusení a pod.). b) sluchom – počúvame tlkot srdca, pozorujeme šelesty pri dýchaní c) pohmatom – zisťujeme tep (na krčnej tepne), dýchanie (na hrudníku), neporušenosť skeletu (prehmataním), sledujeme teplotu kože a pod. d) čuchom – zistíme zápach napr. po acetóne, alkohole, pri pomočení sa zraneného a pod. Dôležitá je komunikácia s pacientom, psychologický vplyv záchrancu na zraneného. Pacient musí dôverovať záchrancovi, že pre jeho záchranu urobí maximum. Nikdy nenechávame zraneného samého. Zamedzíme prístup prizerajúcim sa ľuďom z okolia. Všetky prvotné vyšetrenia vykonáva záchranca vtedy, keď postihnutý leží alebo sedí. Záchranca nesmie dávať najavo svoju bezradnosť alebo strach, tiež sa vyhýba stanovaniu akýchkoľvek diagnóz, predpovedí a nejasných úsudkov. Rýchlu zdravotnícku pomoc potrebujeme pri stavoch, ktoré ohrozujú zdravie alebo život, a bez rýchleho ošetrenia vedú k prehlbovaniu poškodenia zdravia človeka. Takéto stavy nastávajú napr. pri dopravných nehodách, zlomeninách veľkých kostí, zlomeninách chrbtice, stave bezvedomia, bolestiach pri srdci, náhlych kŕčových stavoch (u dospelých epileptický záchvat, u detí kŕče pri vysokých teplotách), príznakoch mozgovej porážky ako je ochrnutie alebo náhle vzniknuté vracanie spolu so závratmi, popáleninách, astmatických záchvatoch a pod. Nie je určená na riešenie zdĺhavých zdravotných problémov ako sú niekoľkodňové teploty, kašeľ, dlhodobé bolesti, malé úrazy (porezania, odreniny...). Všetky uvedené stavy majú dva spoločné znaky:

• jedná sa o náhly vznik • ide o ťažké poškodenie zdravia

V život ohrozujúcej situácii, keď poranený potrebuje bezprostrednú pomoc, treba dodržať nasledovné postupy :

• okamžite vzdialiť zraneného od príčiny jej poranenia alebo od faktorov, ktoré predstavujú bezprostredné riziko ďalšieho poškodenia. Napríklad je potrebné uhasiť oheň na šatstve, prerušiť prívod elektrického prúdu alebo oddeliť postihnutého od elektrického prúdu, vytiahnuť ho z horiaceho vozidla, vytiahnuť ho z vody. V prípade

141

podchladenia sa snažiť o prenos na chránené miesto. Pritom však záchranca nesmie zabúdať na vlastnú bezpečnosť a pred priblížením sa k obeti sa musí presvedčiť, či mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

• zavolať lekársku pomoc a až do jej príchodu do pomoci zapojiť ďalších svedkov. • zachovať pokoj je jedným zo základných pravidiel úspešnej pomoci. V prípade

viacerých postihnutých jedincov je nutné rýchlo zhodnotiť, ktorý zo zranených potrebuje bezprostrednú pomoc. Ak sú blízke osoby ťažšie postihnutého jedinca len ľahko zranené, ale nie je predpoklad, že by dokázali prispieť k poskytovaniu prvej pomoci, je potrebné ich presunúť do ústrania, rovnako ako aj jedincov so záchvatom hystérie.

• zistiť schopnosti záchrancu poskytnúť prvú pomoc. Vedením záchrannej akcie poveríme vždy osobu s najvyšším medicínskym vzdelaním.

Ako začať pri poskytovaní prvej pomoci Predtým ako začneme poskytovať prvú pomoc, robíme v nasledovnom poradí tieto úkony :

• zistíme, či je postihnutý jedinec pri vedomí – zatrasieme ho, zakričíme, jemne uštipneme

• ak nie je pri vedomí alebo neodpovedá na otázky, zistíme či dýcha • ak postihnutý jedinec nedýcha, ale má hmatateľný pulz, uložíme ho na chrbát a

spriechodníme dýchacie cesty a skontrolujeme ústnu dutinu - jazyk nemusíme vyberať, hlavu dáme do mierneho záklonu (tým sa uvoľnia dýchacie cesty) a zistíme, či dýcha : a) pohľadom (sledujeme dýchacie pohyby na hrudníku), b) sluchom (počujeme prúdenie vydychovaného vzduchu ), c) pocitom (priložením líca cítime vydychovaný vzduch). Medzitým zabezpečíme privolanie odbornej pomoci (155, 112) druhou osobou, alebo ak sme sami, zabezpečíme ju a čo najskôr sa vrátime k postihnutému a začneme s oživovaním. Je dôležité si uvedomiť, že mozog vydrží bez prístupu kyslíka (tzv. anoxii) a bez rizika ireverzibilného poškodenia maximálne 3 – 4 minúty!

• aj keď pravidlá pre resuscitáciu ERC 2005 odporúčajú uvoľňovať dýchacie cesty miernym záklonom hlavy a pridvihnutím brady u zranených aj nezranených postihnutých, odporúčame vyvarovať sa záklonu hlavy pri podozrení na poranenie krčnej chrbtice!

• následne začneme poskytovať umelé dýchanie z pľúc do pľúc. V umelom dýchaní treba pokračovať až do príchodu odbornej pomoci alebo obnovenia spontánneho dýchania

• ak postihnutý nedýcha a nemá ani hmatateľný pulz, je v bezvedomí, došlo k zastaveniu srdca a dýchania, a preto je potrebné neodkladne začať s oživovaním (resuscitáciou).

• v žiadnom prípade nesmie zranený dostať piť ani jesť. Zraneným motocyklistom sa neodporúča snímať ochrannú prilbu, ak to nie je nevyhnutné. Ak však poranený zvracia alebo sa dusí, je potrebné prilbu dať dole, a to čo najjemnejšie, aby nedošlo k útlaku hlavy či nebezpečným pohybom krku. Ak potrebujeme obeť z akéhokoľvek dôvodu presunúť a existuje podozrenie na zlomeninu chrbtice, je dôležité mať k dispozícii dostatočný počet pomocníkov, aby poranený zostal pri prenose v jednej rovine, bez rotačných pohybov najmä krčnej chrbtice.

142

Prvá pomoc pri zastavení činnosti srdca a dýchania u dospelých osôb, neodkladná resuscitácia Európska rada pre resuscitáciu (ERC) 28.11.2005 zverejnila nové odporučenia pre prvú pomoc v prípade zastavenia srdca a dýchania. Uvádzame najdôležitejšie zmeny, týkajúce sa neodkladnej resuscitácie pre laickú verejnosť. Masáž srdca (podľa najnovších odporúčaní sa dva úvodné vdychy nevykonávajú)

• kľakneme si vedľa postihnutého a bez meškania položíme ruku na stred hrudníka postihnutého,

• druhú ruku priložíme spodkom dlane na svoju a prvú ruku, • nakloníme sa nad hrudník poraneného a vystretými rukami ho začneme stláčať do

hĺbky približne 4 – 5 cm. Spodná ruka sa stále dotýka hrudníka iba spodnou časťou dlane,

• po každom stlačení hrudník uvoľníme, ale ruky ponecháme položené na hrudi. Frekvencia masáže je 100 stlačení za minútu, t.j. necelé 2 stlačenia za sekundu. Doba stlačenia a uvoľnenia hrudníka by mala byť rovnaká. Medzi jednotlivými stlačeniami hrudníka je nevyhnutné podávať ešte umelé dýchanie.

Umelé dýchanie (nové odporúčanie : Po 30 stlačeniach hrudníka pokračujeme umelým dýchaním v pomere 30:2)

• opäť uvoľníme dýchacie cesty súčasným záklonom hlavy a pridvihnutím brady, • palcom a ukazovákom ruky, ktorá je položená na čele pacienta, stlačíme mäkkú časť

nosa, • stále pridržiavame bradu tak, aby sme umožnili ústam pacienta otvoriť sa, • normálne sa nadýchneme a perami nepriedušne obopneme ústa postihnutého.

Neprerušovane vdýchneme do úst postihnutého, pričom sledujeme, či sa mu dvíha hrudník (objem vdychovaného vzduchu má byť 500 až 600ml). Vdych z úst do úst trvá približne jednu sekundu,

• udržujeme hlavu poraneného v záklone aj pridvihnutú bradu, zdvihneme sa a sledujeme, či hrudník klesá a postihnutý vydýchne,

• znovu sa nadýchneme a zopakujeme umelý vdych, • po vykonaní druhého umelého vdychu ihneď položíme ruky na hrudník a stláčame ho

znovu 30 krát • ak sú dvaja záchranári, skoordinujú svoju činnosť v tom zmysle, že jeden poskytuje

masáž srdca a druhý umelé dýchanie, • celý cyklus opakujeme v pomere 30:2, • resuscitáciu neprerušujeme dovtedy, kým poranený nezačne spontánne dýchať alebo

kým nepríde odborná zdravotnícka pomoc. Prvá pomoc v prípade zastavenia činnosti srdca a dýchania u detí Postupy odporúčané pre dospelých môžeme používať aj pri poskytovaní prvej pomoci deťom, ktoré nereagujú a nedýchajú. Nie je rozhodujúce presné určenie veku dieťaťa. Ak sa záchranca domnieva, že ide o dieťa, postupuje podľa pravidiel pre resuscitáciu dieťaťa.

143

Je len zopár rozdielov oproti resuscitácii dospelých: • resuscitáciu u detí zahajujeme 5 úvodnými vdychmi ešte pred masážou srdca • ak je záchranca sám, dieťa pred privolaním pomoci najprv 1 minútu resuscituje • hrudník počas masáže srdca stláčame do hĺbky zodpovedajúcej približne 1/3 jeho

hrúbky Technika masáže srdca u detí do 1 roka: Jeden záchranca vykonáva masáž srdca dvoma prstami, dvaja záchrancovia masírujú dvoma palcami. Technika masáže srdca u detí nad 1 rok spočíva v tom, že používame jednu alebo dve ruky tak, aby sme dosiahli potrebnú hĺbku stlačenia. U malých detí pri umelom dýchaní ústa záchrancu zakrývajú tak ústa, ako aj nos obete. Čím menšie je dieťa, tým väčší počet vdychov za minútu treba vykonať, samozrejme s primerane menším objemom. (Kým pri dospelej obeti vyfúkne záchranca do obete celý svoj pľúcny objem, u dieťaťa by to viedlo k „roztrhnutiu“ pľúc, preto musí byť objem menší; za dostatočný sa považuje objem, pri ktorom vidieť harmonické dvíhanie hrudnej steny.) Stabilizovaná poloha Stabilizovaná poloha na boku je výhodná pre krvný obeh aj dýchanie. Zabezpečuje priechodnosť dýchacích ciest, zabraňuje vdýchnutiu vyvráteného obsahu žalúdka a zabezpečuje stabilitu tela. Poraneného uložíme do stabilizovanej polohy nasledovným spôsobom :

• zachránca kľačí na boku postihnutého. Dolnú končatinu postihnutého (tú, ktorá je bližšie k záchrancovi) pokrčí postihnutému tak, aby koleno (stehenná kosť a kosti

predkolenia) zvierali ostrý uhol

• vzdialenejšiu ruku postihnutého preloží cez jeho žalúdok a bližšiu ruku zasunie pod zadok zraneného

144

• • uchopí ruku končatiny vzdialenejšej od tela záchrancu, (tú, ktorá leží cez žalúdok)

a postihnutého prevalí na bok. Záchranca si pritom pomáha rukou, priloženou na pokrčené koleno.

•

• polohu postihnutého upraví tak, že tlakom na bradu a čelo vyvolá záklon hlavy. Tvár sa tak ocitne na chrbte ruky postihnutého, ktorá je položená dlaňou na zemi. Hlava je tak podložená vlastnou rukou a stabilizovaná.

Prvá pomoc pri pohryznutí a poštípaní jedovatými a nebezpečnými organizmami Poranenie spôsobené pohryznutím alebo poštípaním človeka rôznymi živými organizmami (od väčších stavovcov po hmyz) sú zvyčajne mierne a majú dobrú liečebnú prognózu. Avšak predpokladom dobrej prognózy je ich správne a okamžité odborné ošetrenie. Ak k nemu nedôjde, veľmi často vznikajú komplikácie. Napríklad pohryzenie iným človekom je veľmi infekčné a vyžaduje náležité vyčistenie rany. K uhryznutiu jedovatými živočíchmi v prírode dochádza pomerne vzácne, avšak s rastúcim počtom chovateľov exotických hadov a iných druhov jedovatých živočíchov môže k poraneniu prísť aj pri manipulácii s nimi. V každom prípade je dôležité poznať základné pravidlá poskytnutia prvej pomoci. Hadí jed obsahuje veľa rôznych druhov toxických látok (presnejšie je uvádzané v kapitole 5), ktoré sa delia podľa chemického zloženia a účinkov do viacerých skupín. Od účinkov toxínov

145

sa ďalej odvíja celý klinický obraz a priebeh ochorenia. Sú to najmä neurotoxíny, ktoré napadajú nervové tkanivo a spôsobujú ochrnutie svalov a ich obrnu, kardiotoxíny zase poškodzujú srdcovú svalovinu, ale aj ďalšie toxíny, poškodzujúce cievy a obehovú sústavu. Rozlišujeme tri formy vývoja lézie z tejto skupiny poškodení. Lézia (lat.) je poškodenie, poranenie, porucha Jednotlivé formy poškodenia sa môžu vyskytnúť izolovane alebo kombinovane: • priame pôsobenie jedu po poštípaní niektorým živým organizmom, ktorého telo

obsahuje jed, napr. hady, pavúky, škorpióny. Ich jed pôsobí na úrovni celého organizmu a vedie často k smrti v dôsledku zastavenia dýchania. K slabším jedom zaraďujeme včelí a osí jed, ktoré pôsobia len na lokálnej úrovni, kde vyvolávajú zápalovú reakciu v mieste vpichu.

• druhotné lézie vznikajúce pri poštípaní alebo pohryzení, čiže následkom agresie voči koži alebo slizniciam. Prejavujú sa ako rany rôznych rozmerov s rizikom vzniku infekcie.

• obraz alergickej reakcie v dôsledku špeciálnej precitlivenosti jedinca voči vpichnutému jedu, bez ohľadu na to, či daná látka je, alebo nie je pre organizmus toxická.

Ako sa zachovať a ako postupovať pri poskytovaní prvej pomoci v takýchto situáciách: • privolať lekársku pomoc, ak je podozrenie na otrávenú ranu, prípadne ak je poranenie

sprevádzané závažnými komplikáciami (napr. silným krvácaním, alebo šokom). • ak došlo k uhryznutiu v oblasti končatiny, túto znehybníme uložením na dlahu • vyčistiť a dezinfikovať ranu, ktorá sa však v danej chvíli nesmie zašiť. Prikryjeme

sterilným obväzom. Po pohryznutí hadom alebo iným jedovatým živočíchom sa neodporúča ranu rozšíriť ostrým čistým predmetom, prípadne vypáliť. Vysatie jedu z rany ústami sa taktiež neodporúča, lebo jed sa môže vstrebať sliznicou ústnej dutiny do obehu záchrancu. Vypláchnutie rany slabým roztokom hypermangánu alebo peroxidu, či iným zásaditým roztokom dokáže neutralizovať jed, ktorý má zvyčajne kyslý charakter. Neaplikujeme žiadne masti ani zásypy na ranu. Ak je prítomné žihadlo, treba ho vytiahnuť.

• odstrániť z tela predmety alebo šatstvo (napr. prstene, hodinky, opasky), ktoré môžu sťahovať postihnutú oblasť alebo jej okolie,

• po vyčistení rany zahájiť antibiotickú profylaxiu, podať protitetanovú vakcínu pri pohryznutiach. Zaočkovať proti besnote, ak je podozrenie, že zviera trpelo týmto ochorením. Tieto úkony vykonáva odborný zdravotnícky pracovník.

• antihistaminiká a kortikoidy zmierňujú alergickú reakciu a následné príznaky zápalu. Ak má jedinec v anamnéze údaj alergie na včelí alebo osí jed, je potrebné ho sledovať niekoľko dní, lebo môžu nastať vážne neskoré alergické reakcie.

• odporúča sa tzv. tlaková bandáž v oblasti uhryznutia (t.j. vrstva sterilnej gázy omotaná a stiahnutá pružným obväzom). Táto bandáž má zabrániť rozšíreniu toxínov lymfatickými cievami a kapilárami do tela zraneného. Naopak, neodporúča sa používanie zaškrcovanie končatín nad miestom uhryznutia. Ak predsa len škrtidlo použijeme, má sa ponechať len pre prípad, že došlo k pohryzeniu jedovatým hadom alebo poštípaniu jedovatým pavúkom, pričom jeho použitie má význam len bezprostredne po pohryzení alebo poštípaní. Neskôr dochádza k šíreniu jedu do krvi a škrtidlo je bez efektu. V prípade, že nie je možný rýchly transport do zdravotníckeho zariadenia, treba škrtidlo chvíľami uvoľniť, keďže vzniká riziko odumretia končatiny následkom nedostatočného prekrvenia. Dôležité je zistiť čas uhryznutia, druh organizmu a jeho približnú veľkosť (najmä pri hadoch). U exotických hadov chovaných v zajatí je nutný aj ich odborný názov a vek.

146

Otravy spôsobené nebezpečnými a jedovatými organizmami a prvá pomoc Otravy najčastejšie postihujú deti do 5 rokov života. Patria medzi nebezpečné náhle detské príhody, mnohé sa odohrajú v domácom prostredí Dieťa sa otrávi použitím toxickej látky – liekmi, chemickými čistiacimi látkami, zjedením toxických bobúľ niektorých domácich alebo vo voľnej prírode sa vyskytujúcich rastlín, húb a pod. V prírode je dôležité zabezpečiť dostatočný dozor nad dieťaťom, mnohé rastliny môžu mať lákavý vzhľad alebo vôňu a stačí okamih, aby dieťa zjedlo to, čo nemá. Treba sa vyhýbať aj zberu húb, ktoré nepoznáme. Huby všeobecne by nemali patriť do detského jedálnička, dokonca aj jedlé huby môžu u dieťaťa vyvolať akútne tráviace ťažkosti. Otravy môžu byť spôsobené aj zle uskladnenými potravinami, ktoré sú napadnuté rôznymi druhmi salmonel a stafylokokov. Podľa štatistických údajov na Slovensku ročne evidujeme okolo 1 000 otráv detí, niektoré z nich žiaľ končia aj smrťou dieťaťa. Zvyšuje sa aj počet otráv spôsobených alkoholom alebo drogami. Významnú výchovnú funkciu plnia aj preventívne protidrogové programy na školách. Práve prevencia vzniku otráv by mala byť najmä zo strany rodičov komplexná. Spočíva aj v dostatočnom dozore rodičov nad dieťaťom, v odstránení liekov, chemických látok z dosahu detí. Chemické látky by mali mať bezpečnostné uzávery. Zdravotnícka prvá pomoc je pri všetkých otravách štandardná, s niekoľkými výnimkami:

• otrávenému zabezpečiť základné životné funkcie, t.j. dýchanie a krvný obeh. Ak je v bezvedomí a nedýcha, je nutná okamžitá resuscitácia s umelým dýchaním. Ak je postihnutý v bezvedomí a dýcha, uložíme ho do stabilizovanej polohy (aby sa nezadusil vlastnými zvratkami). Stratám telesnej teploty v dôsledku porušenia termoregulácie zabránime tak, že zraneného prikryjeme teplými prikrývkami.

• v minulosti sa odporúčalo vyvolať zvracanie, v súčasnej dobe sa odporúča podávať neutralizačná látka, ktorá absorbuje toxické látky(napr. živočíšne uhlie). V žiadnom prípade nevyvolávame zvracanie, ak máme podozrenie, že poranený vypil nejakú žieravinu, ktorá zvracaním by znova porušila tráviacu sústavu.

• zistiť maximálne množstvo informácií o otrave (čo, kedy, v akom množstve a akým spôsobom postihnutý požil). Z miesta úrazu je vhodné zabezpečiť aj napr. zvyšky liekov, roztokov, zvratkov, potravy, požitých rastlín a pod.

• okamžite zavolať rýchlu lekársku pomoc Použitá literatúra : BYDŽOVSKÝ, J. : První pomoc. 2. přepracované vydání. Praha : Grada, 2006, 75 s. ISBN 80-247-0680-6. CUŘÍNOVÁ, L. : Stručné dějiny oborů. Medicína a sociální činnost. Praha : Scientia, 2002, 47 s. ISBN 80-7183-254-5. DRÁBKOVÁ, J, MALÁ, H.: Vademékum novinek neodkladné péče. Grada, 1999 DYTRTOVÁ, R., SANDANUSOVÁ, A. Kapitoly z pedagogické praxe. Praha: ČZU, 2005, 100 s. ISBN 80-213-1178-9. KALHOUS, Z. a kol. : Školní didaktika. Praha : Portál, 2002. ISBN 80 – 7178 – 253 – X KOLEKTÍV AUTOROV : Ako poskytovať prvú pomoc. Príručka slovenského červeného kríža pre kurzy prvej pomoci. Bratislava : Príroda, 2002, 64 s. ISBN 80-07-01176-5. KOLEKTÍV AUTOROV : Príručka prvej pomoci. 4. vydanie. Bratislava : Príroda, 2001, 222s. ISBN 80-07-00690-7.

147

MATEJOVIČOVÁ, B., VONDRÁKOVÁ, M., SANDANUSOVÁ, A. : Aktuálne trendy vo výchove k zdraviu a zdravému životnému štýlu na základných a stredných školách. Nitra : CCV PF UKF, 2008, 95 s. ISBN 978-80-8094-270-0. MATEJOVIČOVÁ, B., VONDRÁKOVÁ, M., VONDRÁK, D., SANDAUSOVÁ, A., ŠEDIVÁ, K. : Biológia detí a školská hygiena. Nitra : UKF, edícia Prírodovedec č. 247, 2007,162 s. ISBN 978-80-8094-113-0. PETTY, G. : Moderní vyučování. Portál, Praha, 1996. ISBN 80 – 7178 – 070 – 7 ROSSI, DOBLER: Akutní stavy do kapsy pro záchrannou službu. Praha : Nakl. Jan Kanzelsberger, 1995 SEDLÁK, K., TOMŠÍČKOVÁ, M. : Nebezpečné infekce zvířat a člověka. Praha : Scientia, 2006, 168 s. ISBN 80-86960-07-2. ŠVECOVÁ, M., PUMPR, V., BLAŽOVÁ, K., MATĚJKA, D., BENEŠ, P., HORYCHOVÁ, I. : Komplexní pojetí výchovy k udržitelnému rozvoji v přípravě učitelů na Univerzitě Karlově v Praze. In : Matejovičová, B., Sandanusová, A., Dytrtová, R. (ed.) : Dekáda OSN výchovy a vzdělávání pro udržitelný rozvoj v kontextu terciálního vzdělávání. Praha : Přírodovědecká fakulta Univerzity Karlovy, edice EDUCO 3, 2007, s. 31-34, ISBN 978-80-87139-02-8. VOKURKA, M., HUGO, J.: Praktický slovník medicíny. Praha : Maxdorf, 1998 ZEMAN, M.: První pomoc. Praha : Galén, 1998 Zloch, Z. a kol. : Kapitoly z hygieny. Praha : Karolinum, 2003 www.rescue.sk http://sk.wikipedia.org/wiki/Wilhelm_Conrad_Röntgen http://www.zachranari.sk/Default.aspx?CatID=181 http://www.zdravcentra.sk/cps/rde/xchg/zcsk/xsl/65_2129.html http://www.zdravotnictvo.sk/buxus/generate_page.php?page_id=1244

Názov : Jedovaté a nebezpečné organizmy Autori RNDr. Peter Boleček, PhD. Ing. Anna Gogoláková, PhD. doc. RNDr. Roman Kuna, PhD. doc. RNDr. Monika Martiniaková, PhD. RNDr. Barbora Matejovičová, PhD. PaedDr. Anna Sandanusová PaedDr. Janka Schlarmannová, PhD. RNDr. Peter Štrba, PhD. Recenzenti PhDr. Radmila Dytrtová, CSc. doc. RNDr. Jitka Málková, CSc. doc. PaedDr. RNDr. Milada Švecová, CSc. doc. RNDr. Mária Vondráková, CSc. Editori PaedDr. Anna Sandanusová RNDr. Barbora Matejovičová, PhD. Schválené : Vedením FPV UKF v Nitre dňa 16.10.2008 Vydala : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, FPV v Edícii Prírodovedec č. 340 Rok vydania : 2008 Vydanie : prvé Počet strán:148 Náklad: 80 kusov Tlač : ŠEVT Bratislava Rukopis neprešiel jazykovou úpravou Kategória publikačnej činnosti : ACB vysokoškolské učebnice vydané v domácom vydavateľstve © FPV UKF v Nitre, 2008 Inovatívny a doplnkový učebný text predmetu biológia pre gymnáziá a stredné školy ISBN 978-80-8094-423-0

9 7 8 8 0 8 0 9 4 4 2 3 0