Joël Dicker – Pravda o afére Harryho Queberta – ukážka

27Tam, kde mal byť záhon hortenzií

– Harry, stále mám pochybnosti o tom, čo som práve napí-sal. Neviem, či je to dobré. Či to stojí za námahu...

– Oblečte si tričko, Marcus. Zabehajte si.– Teraz? Veď leje ako z krhly.– Ušetrite ma od lamentácií, vy cintľavka. Dážď ešte ni-

koho nezabil. Keď nemáte odvahu behať v daždi, nebudete mať odvahu napísať knihu.

– Ďalšia z vašich slávnych rád?– Áno. Tá rada platí pre všetky osobnosti, čo vo vás drie-

mu: pre muža, boxera aj spisovateľa. Keď ešte niekedy budete pochybovať o tom, čo práve robíte, choďte si zabehať. Bežte až do zblbnutia – pocítite, ako sa vo vás rodí túžba zvíťaziť. Viete, Marcus, ani ja som neznášal dážď, až kým...

– Kvôli čomu ste zmenili názor?– Skôr kvôli komu.– Kto to bol?– Choďte už. Choďte a nevracajte sa, kým nebudete úpl-

ne vyčerpaný.– Ako sa mám učiť, keď mi nikdy nič nepoviete?– Veľa sa pýtate, Marcus. Dobre si zabehajte.

Pravda o afere Harryho Queberta.indd 91 20.12.2013 11:49


93

Bol to mohutný muž dosť nepríjemného vzhľadu. Afroameričan s ru-čiskami ako lopaty, v obtiahnutom saku prezrádzajúcom silnú zava-litú postavu. Keď sme sa videli prvý raz, mieril na mňa revolverom. Bol to mimochodom prvý človek, ktorý ma ohrozoval zbraňou. Vstúpil mi do života v stredu 18. júna roku 2008, v deň, keď sa re-álne začalo moje pátranie v súvislosti s vraždou Noly Kellergano-vej a Debory Cooperovej. V to ráno som sa po takmer štyridsiatich ôsmich hodinách strávených v Goose Cove rozhodol, že je najvyšší čas, aby som nazrel do rozďavenej jamy vykopanej dvadsať metrov od domu, ktorú som zatiaľ videl iba z diaľky. Prekĺzol som popod policajné pásky a dlho som si obzeral pozemok, ktorý som dôverne poznal. Goose Cove vymedzovala pláž a hustý les, no nikde nebol ani plot, ani zábrany, čo by ohraničovali súkromný pozemok. Kto-koľvek po ňom mohol prejsť a vôbec nebolo zriedkavé vidieť ľudí prechádzať sa po pláži alebo po lese. Jama sa černela uprostred zatrávnenej plochy nad oceánom, medzi terasou a lesom. Keď som nad ňou zastal, v hlave mi vírilo tisíc otázok, najmä som sa v duchu pýtal, koľko hodín som strávil na tejto terase a v Harryho pracovni, zatiaľ čo pod zemou spalo to mŕtve dievča. Urobil som mobilom nejaké fotografie, aj video, a snažil som sa predstaviť si telo v roz-klade, ako ho asi našla polícia. Moja myseľ, zaujatá výjavom vraž-dy, nezachytila hrozivú prítomnosť niekoho za mojím chrbtom. Až keď som sa obrátil, aby som nafilmoval úsek medzi jamou a tera-sou, zbadal som, že pár metrov odo mňa stojí muž a mieri na mňa revolverom. Zvrieskol som:

– Nestrieľajte! Nestrieľajte, dočerta! Som Marcus Goldman! Spi-sovateľ!


94

Okamžite sklonil zbraň.– Vy ste Marcus Goldman?Odložil pištoľ do puzdra zaveseného na opasku a všimol som

si, že má odznak.– Ste policajt? – opýtal som sa.– Seržant Perry Gahalowood. Kriminálne oddelenie štátnej po-

lície. Čo tu stvárate? Je to miesto činu.– Často takto desíte ľudí búchačkou? Čo keby som bol z federál-

nej polície? To by ste si dali, čo? Dal by som vás na mieste vyhodiť.Rozosmial sa.– Vy? A policajt? Už desať minút vás pozorujem, ako chodíte po

špičkách, aby ste si nezašpinili mokasíny. A federáli nevykrikujú, keď uvidia zbraň. Vytiahnu svoju a strieľajú na všetko, čo sa hýbe.

– Myslel som si, že ste zločinec.– Lebo som černoch?– Nie, lebo vyzeráte ako zločinec. To máte indiánsku kravatu?– Áno.– Totálne nemoderná.– Radšej mi povedzte, čo tu hľadáte?– Bývam tu.– Ako to, že tu bývate?– Som priateľ Harryho Queberta. Požiadal ma, aby som sa počas

jeho neprítomnosti postaral o dom.– Celkom ste sa zbláznili! Harry Quebert je obvinený z dvojná-

sobnej vraždy, jeho dom je uzavretý a je doň zakázaný vstup! Pôj-dete so mnou, kamarát.

– Nedali ste na dom pečate.Na chvíľu sa zarazil, potom odpovedal:– Nemyslel som, že sa do domu nelegálne nasťahuje sviatočný

spisovateľ.– Mali ste myslieť. Aj keď je to pre policajta náročné.– Aj tak vás zbalím.– Právna diera! – zvolal som. – Nijaké pečate, nijaký zákaz! Zo-

stávam tu. Inak vás poženiem pred Najvyšší súd a zažalujem, že ste ma ohrozovali búchačkou. Budem žiadať miliónové odškodné. Všetko mám nafilmované.

– To je Rothov nápad, čo? – vzdychol Gahalowood.– Áno.– Pf, zloduch! Poslal by aj vlastnú mater na elektrické kreslo, ke-

by to pomohlo oslobodiť nejakého jeho klienta.


95

– Právna diera, seržant. Právna diera. Dúfam, že sa na mňa ne- hneváte.

– Hnevám. No dom nás v podstate už nezaujíma. Zakazujem vám však položiť nohu za policajné pásky. Neviete čítať? Je tu na-písané: MIESTO ČINU – NEVSTUPOVAŤ.

Znova som pozbieral sebavedomie, oprášil som si košeľu a uro-bil som niekoľko krokov k jame.

– Predstavte si, seržant, že aj ja pátram, – povedal som veľmi vážne. – Radšej mi povedzte, čo o prípade viete.

Znova odfrkol.– Mne sa asi sníva! Vy pátrate? To je mi novinka. Mimochodom,

ste mi dlžný pätnásť dolárov.– Pätnásť dolárov? A za čo?– Toľko ma stála vaša kniha. Čítal som ju minulý rok. Strašne

zlá kniha. Určite najhoršia, akú som v živote čítal. Mali by ste mi ju preplatiť.

Pozrel som mu priamo do očí a povedal som:– Choďte do hája, seržant.A keďže som kráčal ďalej a nedíval som sa, kam kladiem nohy,

spadol som do jamy. Začal som jačať, lebo som sa ocitol tam, kde bola predtým rozložená mŕtvola Noly.

– Vy ste neuveriteľný! – reval Gahalowood zhora, stojac na kope hliny.

Podal mi ruku a pomohol mi vyliezť. Išli sme si sadnúť na tera-su a dával som mu peniaze. Mal som však iba päťdesiatdolárovku.

– Máte mi vydať? – opýtal som sa.– Nie.– Tak si nechajte všetko.– Ďakujem, pán spisovateľ.– Už nie som spisovateľ.Dosť rýchlo som pochopil, že seržant Gahalowood je človek ne-

vrlý, a navyše tvrdohlavý ako mulica. Predsa mi však po viacnásob-ných prosbách povedal, že v deň objavenia hrobu mal službu a pri jame bol ako jeden z prvých.

– Boli tam ľudské pozostatky a kožená taška. Vnútri bolo v koži vyrazené meno Nola Kellerganová. Otvoril som ju a bol v nej ruko-pis v pomerne dobrom stave. Koža asi uchránila papier.

– Ako ste vedeli, že je to rukopis Harryho Queberta?– Vtedy som to nevedel. Predložil som mu ho pri vyšetrovaní

na polícii a on ho hneď spoznal. Potom som, pravdaže, skontrolo-


96

val text. Od slova do slova zodpovedá knihe Korene zla, ktorá vyšla v roku 1976, ani nie rok po tragédii. Čudná zhoda okolností, nie?

– Fakt, že napísal o Nole knihu, ešte neznamená, že ju zabil. Po-vedal, že rukopis zmizol a že Nola si ho zvyčajne brávala so sebou.

– Mŕtvola dievčaťa sa našla v jeho záhrade. S rukopisom jeho knihy. Dajte mi dôkaz jeho neviny, pán spisovateľ, a možno zme-ním názor.

– Rád by som ten rukopis videl.– Nemožné. Dôkazový materiál.– Ale veď vám vravím, že aj ja pátram, – naliehal som.– Vaše pátranie ma nezaujíma, pán spisovateľ. Dostanete sa

k spisu, len čo sa Quebert dostane pred veľkú porotu.Chcel som ukázať, že nie som úplný amatér a tiež niečo o prí-

pade viem.– Hovoril som s Travisom Dawnom, terajším šéfom aurorskej

polície. Podľa všetkého v čase, keď Nola zmizla, mali nejakú stopu – vodič čierneho Chevroletu Monte Carlo.

– Viem o tom, – odvetil Gahalowood. – A predstavte si, Sherlock Holmes, Harry Quebert mal čierny Chevrolet Monte Carlo.

– Ako viete o tom chevrolete?– Čítal som tú starú správu.Sekundu som rozmýšľal.– Moment, pán seržant. Keď ste taký múdry, vysvetlite mi, pre-

čo by Harry dával sadiť kvety tam, kde Nolu pochoval?– Myslel si, že záhradníci nebudú kopať tak hlboko.– To je nezmysel a vy to viete. Harry nezabil Nolu Kellerganovú.– Ako si môžete byť taký istý?– Miloval ju.– To hovoria pred súdom všetci: „Priveľmi som ju miloval, tak

som ju zabil.“ Keď človek miluje, nezabíja.Po tých slovách sa Gahalowood zdvihol zo stoličky, aby mi na-

značil, že so mnou skončil.– Už idete, pán seržant? Ale naše pátranie sa sotva začalo.– Naše? Moje, chceli ste povedať.– Kedy sa uvidíme?– Nikdy, pán spisovateľ. Nikdy.A bez pozdravu odišiel.

Gahalowood ma vôbec nebral vážne, no celkom inak sa ku mne správal Travis Dawn, za ktorým som zašiel na aurorskú policajnú


97

stanicu, aby som mu ukázal anonymnú správu, čo som objavil vče-ra večer.

– Prišiel som za tebou, lebo toto som našiel v Goose Cove, – vravím, kladúc papier na jeho písací stôl.

Prečítal si ho.– Choď domov, Goldman. Kedy to bolo?– Včera večer. Šiel som sa prejsť po pláži. Keď som sa vrátil,

tento papier bol zasunutý vo dverách.– Asi si nič nevidel...– Nič.– Je to prvý raz?– Áno. Som tu iba dva dni...– Zaregistrujem žalobu, aby som mohol otvoriť prípad. Musíme

byť opatrní, Marcus.– Ako keby som počul svoju matku.– Neber to naľahko. Nepodceňuj emocionálny dosah celej veci.

Môžem si ten list nechať?– Je tvoj.– Ďakujem. Čo ešte môžem pre teba urobiť? Predpokladám, že

si sem neprišiel len preto, aby si mi povedal o tom kúsku papiera.– Bol by som rád, keby si so mnou šiel do Side Creek, ak máš

čas. Chcel by som vidieť miesto, kde sa to všetko odohralo.Travis nielenže súhlasil a vzal ma do Side Creek, ale sprostredkoval

mi aj výlet do času pred tridsiatimi tromi rokmi. V jeho hliadkovacom aute sme prešli trasu, ktorú on sám prešiel po prvom telefonáte Debo-ry Cooperovej. Z Aurory po ceste číslo 1 smerom na Maine sme šli pri mori, popri Goose Cove a po niekoľkých míľach sme prišli na kraj lesa v Side Creek a na križovatku so Side Creek Lane. Travis odbočil na cestičku, na ktorej konci kedysi bývala Debora Cooperová, a o chvíľu sme prišli pred dom, pred peknú drevenú stavbu pod lesom, oriento-vanú vchodom k moru. Nádherné zákutie, no dosť odľahlé.

– Vôbec sa to tu nezmenilo, – povedal Travis, keď sme obchá-dzali dom. – Premaľovali ho trošku bledšou farbou, inak zostal pres-ne taký ako predtým.

– Kto tu teraz býva?– Nejakí manželia z Bostonu, chodievajú sem len v lete. Prídu

v júli a odchádzajú koncom augusta. Zvyšok roka je dom prázdny.Ukázal mi zadné dvere, vedúce do kuchyne, a pokračoval:– Keď som posledný raz videl Deboru Cooperovú nažive, stála

pred týmito dverami. Práve prišiel náčelník Pratt a kázal jej zostať


98

pekne vnútri, a nato sme išli prehľadávať les. Kto by si pomyslel, že o dvadsať minút ju zabije guľka do hrude.

Travis zamieril smerom k lesu. Došlo mi, že sa chce dostať na chodník, po ktorom išli s náčelníkom Prattom pred tridsiatimi tro-mi rokmi.

– Čo je s náčelníkom Prattom? – opýtal som sa, kráčajúc za ním.– Je na penzii. Stále býva v Aurore, na Mountain Drive. Určite si ho

už stretol. Taký silnejší chlapík, vždy a všade nosí golfové nohavice.Zašli sme hlbšie do lesa. Pomedzi stromy a hustý porast bolo

vidieť trochu nižšie položenú pláž. Asi po štvrťhodine chôdze sa Travis zastavil pri troch rovných boroviciach.

– Tu to bolo, – povedal.– Tu čo?– Tu sme našli krv, chumáče blond vlasov a zdrap červenej lát-

ky. Bolo to strašné. Hneď som spoznal to miesto. Na kameňoch je viac machu, stromy sú o niečo vyššie, inak sa nič nezmenilo.

– Čo ste potom urobili?– Pochopili sme, že sa stalo niečo vážne, ale nemali sme čas zdr-

žiavať sa tu, lebo sa ozval ten výstrel. Hrozné, vôbec sme to nepred-vídali... Chcem povedať, že určite sme v jednej chvíli prešli popri tej malej a jej vrahovi... Nechápem, ako sme mohli nezbadať... Asi sa ukryli do krovia a on jej zabránil kričať. Les je hustý, dobre sa v ňom dá skryť. Bolo to asi tak, že využila chvíľu útočníkovej nepozornos-ti, vyšmykla sa mu a bežala až k domu hľadať pomoc. Prišiel si po ňu a zbavil sa starej Cooperovej.

– Takže keď ste začuli výstrel, hneď ste sa vrátili k domu...– Áno.Vracali sme sa tou istou cestou a zabočili sme k domu.– Všetko sa odohralo v kuchyni, – pokračoval Travis. – Nola vy-

behne z lesa a volá o pomoc, mamka Cooperová ju prichýli, ide do obývačky zavolať na políciu a oznámiť, že dievča je u nej. Viem, že telefón mala v obývačke, lebo sám som z neho pol hodiny predtým volal náčelníkovi Prattovi. Kým telefonuje, útočník vojde do kuchy-ne, zmocní sa Noly, v tej chvíli sa však objaví Cooperová, a tak ju zabije. Potom Nolu ťahá k autu.

– Kde stálo to auto?– Na kraji cesty číslo jeden, tam, kde sa stáča do toho prekliate-

ho lesa. Poď, ukážem ti to miesto.Travis ma znova viedol cez les, ale tentoraz opačným smerom.

Kráčali sme pomedzi stromy od domu až k ceste číslo jeden.


99

– Tu stál čierny chevrolet. V tom čase boli kraje cesty zarastené, takže ho medzi kríkmi nebolo vidieť.

– Ako vieme, že odišiel po tejto ceste?– Z domu až sem viedli krvavé stopy.– A auto?– Vyparilo sa. Ako som ti povedal, jeden zástupca šerifa, ktorý

prichádzal ako posila po tejto ceste, naň náhodou naďabil. Začala sa naháňačka, postavili sme zátarasy v celom okolí, ale striasol sa nás.

– Ako sa vrah mohol prešmyknúť?– To by som aj ja rád vedel, a musím povedať, že v tomto prípa-

de mám aj viac nezodpovedaných otázok, a kladiem si ich celých tridsaťtri rokov. Vieš, neprejde jediný deň, aby som sa pri nastupo-vaní do služobného auta v duchu nepýtal, čo by bolo, keby sme ten zasratý chevrolet dochytili. Možno by sme tú malú boli zachránili...

– Takže podľa teba bola v tom aute?– Teraz, keď sme jej telo našli o dve míle ďalej, by som pove-

dal, že je to isté.– A tiež si myslíš, že ten čierny chevrolet riadil Harry?Pokrčil plecami.– Poviem tak, že vzhľadom na súčasné udalosti si neviem pred-

staviť, kto iný by to mohol byť.

Čo sa týka Harryho viny, bývalý policajný náčelník Gareth Pratt, s ktorým som sa ešte v ten deň stretol, mal zrejme rovnaký názor ako jeho voľakedajší zástupca. Prijal ma v golfových nohaviciach pod portikom svojho domu. Jeho žena Amy nám priniesla niečo na pitie a potom predstierala, že sa venuje okrasným rastlinám medzi stĺp-mi, aby mohla počúvať náš rozhovor. A napokon to ani neskrývala, lebo komentovala manželove slová.

– Už sme sa videli, nie? – opýtal sa ma Pratt.– Áno, často chodím do Aurory.– To je ten sympatický mladý muž, čo napísal tú knihu, – pri-

pomenula mu žena.– Nie ste vy ten chlapík, čo napísal nejakú knihu? – zopakoval.– Áno, – odvetil som. – Okrem iného.– Gareth, práve som ti to povedala, – zahlásila Amy.– Drahá, neprerušuj nás, prosím ťa, pán prišiel za mnou, ďaku-

jem. Takže, pán Goldman, čomu vďačím za vašu návštevu?– Pravdupovediac, pokúšam sa nájsť odpovede na niekoľko otá-

zok v súvislosti s vraždou Noly Kellerganovej. Hovoril som s Travi-


100

som Dawnom a on mi naznačil, že ste už vtedy mali isté podozre-nia týkajúce sa Harryho.

– To je pravda.– Z čoho pramenili?– Pár vecí nám nasadilo chrobáka do hlavy. Najmä priebeh ces-

tnej naháňačky – nasvedčoval, že vrah je niekto odtiaľto. Musel dô-kladne poznať kraj, aby sa mu podarilo takto zmiznúť policajtom z celého okolia pred nosom. A ešte ten čierny Chevrolet Monte Carlo. Je vám jasné, že sme si dali urobiť zoznam všetkých majiteľov tohto modelu z celého okresu. Jediný z nich, čo nemal alibi, bol Quebert.

– Napokon ste však po tejto stope nepokračovali...– Nie, lebo okrem toho auta sme proti Quebertovi nemali nijaký

usvedčujúci dôkaz. Mimochodom, veľmi rýchlo sme ho zo zozna-mu podozrivých vyškrtli. Nález tela toho úbožiatka v jeho záhrade dokazuje, že sme sa mýlili. Hrozné, ten chlapík mi bol vždy taký sympatický... Chcem povedať, že ak sa nemýlim, vy, pán Goldman, sa s ním tiež veľmi dobre poznáte. Teraz, keď viete o tom dievčati v záhrade, nespomínate si na niečo, čo niekedy urobil alebo pove-dal a čo vám bolo nejako podozrivé?

– Nie, pán náčelník. Na nič také si nespomínam.Pri návrate do Goose Cove som si všimol za policajnými páska-

mi zúbožené hortenzie, ktoré schli na kraji jamy obrátené koreňmi k oblohe. Zašiel som teda do prístavku, ktorý slúžil ako garáž, a vy-bral som rýľ. Potom som prenikol do zakázanej zóny, zrýľoval som štvorcový záhon oproti oceánu, a zasadil som ich tam.

*

30. august 2002

– Harry?Bolo šesť hodín ráno. Sedel na terase v Goose Cove so šálkou

kávy v ruke. Obrátil sa.– Marcus? Ste spotený... Nehovorte, že ste už boli behať.– Ale áno. Prebehol som dvanásť kilometrov.– Kedy ste vstali?– Skoro. Pamätáte sa, odkedy som sem pred dvoma rokmi začal

chodiť, vytrvalo sa snažíte prinútiť ma vstávať na svitaní. Odteraz po-slúcham. Vstávam skoro, aby mi patril svet. A vy, čo robíte vonku?


101

– Pozorujem, Marcus.– Čo pozorujete?– Vidíte ten kúsok trávy medzi borovicami nad plážou? Už dlho

tam chcem niečo urobiť. Je to jediný kúsok na pozemku, ktorý je plochý a dá sa na ňom založiť záhradka. Chcel by som tam vytvo-riť pekný kútik s dvoma lavičkami, so železným stolom a s horten-ziami. S množstvom hortenzií okolo.

– Prečo s hortenziami?– Poznal som niekoho, kto ich mal rád. Chcel by som mať zá-

hony hortenzií, ktoré by mi ju vždy pripomínali.– Je to niekto, koho ste milovali?– Áno.– Vyzeráte smutne, Harry.– Nevšímajte si to.– Harry, prečo mi nikdy nič nepoviete o vašom ľúbostnom ži-

vote?– Lebo nie je o čom rozprávať. Radšej sa dobre pozrite. Alebo

radšej zavrite oči! Áno, silno ich zavrite, aby vám cez viečka vôbec nepresvitalo svetlo. Vidíte? Vydláždená cestička vedie od terasy až k hortenziám. A medzi nimi sú dve lavičky, z ktorých zároveň vidieť oceán aj nádherné kvety. Čo môže byť krajšie ako pohľad na oce-án a na hortenzie? Je tam aj malá nádrž s fontánkou a so soškou uprostred. Akurát dosť veľká, aby som tam mohol nasadiť pestrofa- rebné japonské kapríky.

– Rybičky? Neprežijú tam ani hodinu, požerú ich čajky.Usmieval sa.– Čajky si tu môžu robiť, čo sa im zachce, Marcus. Ale máte prav-

du. Nedám do fontány kapry. Choďte si dať teplú sprchu, prosím vás, skôr než mi tu umriete, alebo chytíte nejakú choleru, aby si vaši rodi-čia nemysleli, že sa o vás zle starám. Ja pripravím raňajky. Marcus...

– Áno, Harry?– Keby som mal syna...– Viem, Harry, viem.

*

Vo štvrtok 19. júna 2008 ráno som prišiel do motela Sea Side. Na-šiel som ho veľmi jednoducho – od Side Creek Lane osem kilomet-rov rovno po ceste číslo 1 smerom na sever. A tam nebolo možné prehliadnuť obrovskú drevenú tabuľu s nápisom:


102

Sea Side Motel & ReStauRant

since 1960

Tu Harry čakal na Nolu. Určite som okolo prešiel najmenej sto-krát, ale dosiaľ som si ten motel nikdy nevšimol – napokon, prečo by som aj mal? Bola to drevená stavba s vysokou červenou strechou a s ružami naokolo. Hneď za ňou sa rozprestieral les. Všetky izby na prízemí boli orientované na parkovisko a k tým na prvom po-schodí sa išlo po vonkajšom schodisku.

Podľa recepčného, ktorého som sa na to spýtal, sa motel nezme-nil, odkedy ho postavili, iba trochu zmodernizovali izby a zboku pri-stavili reštauráciu. Na dôkaz toho, čo vraví, vytiahol knihu vydanú k štyridsiatemu výročiu motela a ukázal mi v nej dobové fotografie.

– Prečo sa tak zaujímate o toto miesto? – opýtal sa ma nakoniec.– Lebo hľadám veľmi dôležité informácie, – povedal som mu.– Počúvam.– Chcel by som vedieť, či tu niekto spal v izbe číslo osem v noci

zo soboty tridsiateho augusta na nedeľu tridsiateho prvého augusta v roku tisícdeväťstosedemdesiatpäť.

Rozosmial sa.– Tisícdeväťstosedemdesiatpäť? To myslíte vážne? Odkedy sa

všetko nahadzuje do počítača, dá sa to zistiť maximálne dva roky dozadu. Môžem vám povedať, kto tu spal tridsiateho augusta roku dvetisícšesť, ak chcete. Teda, teoreticky, lebo to sú informácie, kto-ré, samozrejme, nemám právo poskytovať.

– Takže sa to nijako nedá zistiť?– Okrem registra si ešte nechávame mailové adresy pre náš in-

formačný bulletin. Chceli by ste dostávať náš informačný bulletin?– Nie, ďakujem. Ale chcel by som si pozrieť izbu číslo osem,

ak je to možné.– Nemôžete tam len tak ísť. Ale je voľná. Chcete si ju prenajať

na noc? Sto dolárov.– Na tabuli stojí, že všetky izby sú za sedemdesiatpäť dolárov.

Viete čo, dám vám dvadsať dolárov, ukážete mi izbu a obaja bu-deme spokojní.

– Ťažko sa s vami jedná. Ale súhlasím.Izba číslo 8 sa nachádzala na prvom poschodí. Bola to celkom

obyčajná izba s posteľou, s minibarom, televízorom, malým písacím stolíkom a s kúpeľňou.

– Prečo vás táto izba zaujíma? – chcel vedieť recepčný.


103

– To je zložité. Jeden priateľ mi povedal, že tu strávil noc pred tridsiatimi rokmi. Ak je to pravda, znamená to, že nespáchal to, z čoho ho obviňujú.

– A z čoho ho obviňujú?Namiesto odpovede som sa pýtal ďalej.– Prečo sa to tu volá Motel Sea Side? More odtiaľto vôbec nevidieť.– Nie, ale cez les odtiaľto vedie chodník až na pláž. Je to napí-

sané v prospekte. Zákazníci na to však zvysoka kašlú. Tí, čo sa tu zastavia, nechodia na pláž.

– Chcete povedať, že by sa napríklad dalo ísť po pobreží z Au-rory, prejsť cez les a prísť až sem?

– Teoreticky áno.

Zvyšok dňa som strávil v mestskej knižnici, prezeral som archívy a pokúšal som sa zrekonštruovať minulosť. Erne Pinkas mi pri tom bol veľkou oporou, neľutoval čas a pomáhal mi pri hľadaní.

Podľa novín z tých čias nikto si v deň zmiznutia nevšimol nič zvláštne – ani utekajúcu Nolu, ani žiadneho tuláka v blízkosti domu. Podľa každého bolo toto zmiznutie veľkou záhadou, ktorú ešte väč-šmi zahmlila vražda Debory Cooperovej. Niektorí svedkovia – najmä susedia – však predsa len vypovedali, že z domu Kellerganovcov v ten deň počuli hluk a krik. Iní zas tvrdili, že ten hluk, to bola hlas-ná hudba, ktorú reverend počúval, čo mal často vo zvyku. Ako zis-tili reportéri z Aurora Star, otec Kellergan majstroval v garáži a pri práci vždy počúval hudbu. Púšťal si ju nahlas, aby prehlušila bu-chot nástrojov, lebo podľa neho dobrá hudba, aj keď príliš silná, je vždy príjemnejšia ako búchanie kladiva. Takže keby jeho dcéra aj volala o pomoc, nemusel to počuť. Podľa Pinkasa si otec Kellergan stále vyčíta, že mal tú hudbu pustenú tak silno. Nikdy nevychádza z rodinného domu na Terrace Avenue, zavrel sa tam a donekoneč-na si naplno púšťa stále tú istú platňu, akoby sa tým chcel trestať.

Z Noliných rodičov dnes už žije len on. Matka Louisa zomrela už dávno. Je isté, že v ten večer, keď sa rozchýrilo, že vykopali telo mladučkej Noly, mraky novinárov vyštartovali k starému Davido-vi Kellerganovi. „Bol to strašne smutný výjav,“ rozprával mi Pinkas. „Povedal niečo ako: Tak teda je mŕtva... Celé tie roky som šetril, aby mohla ísť študovať na univerzitu. A predstav si, že na druhý deň mu stálo pred dverami päť falošných Nol. Kvôli prachom. Ten chudák bol z toho úplne hotový. Naozaj žijeme v šialenej dobe. Ľudia majú namiesto sŕdc sračky, Marcus. To si myslím.“


104

– A otec to robí často? Často si púšťa hudbu na plné gule? – pý-tal som sa.

– Áno, v jednom kuse. Vieš, čo sa týka Harryho, včera som stre-tol v meste starú Quinnovú...

– Starú Quinnovú?– Áno, to je bývalá majiteľka Clarka. Každému na počkanie vy-

kladá, vraj ona odjakživa vedela, že Harry bol buchnutý do Noly... Hovorí, že vtedy na to mala nezvratný dôkaz.

– Aký dôkaz? – opýtal som sa.– Netuším. Vieš niečo nové o Harrym?– Zajtra za ním pôjdem.– Pozdravuj ho odo mňa.– Mohol by si ho navštíviť... Bude rád.– Nie som si veľmi istý, či chcem.Vedel som, že Pinkas, sedemdesiatpäťročný penzista, bývalý za-

mestnanec concordskej textilky, nemá vysokú školu a vždy mu bolo ľúto, že svoju vášeň k literatúre môže uspokojovať len ako dobro-voľný knihovník, a preto bol Harrymu neskonale vďačný, že mu umožnil zadarmo chodiť na prednášky z literatúry na Burrowskej univerzite. Takže som ho vždy považoval za jedného z jeho naj-vernejších prívržencov, no ako sa ukázalo, teraz sa aj on od Har-ryho dištancuje.

– Vieš, Nola bola naozaj výnimočné dievča, jemné a ku každé-mu milé. Všetci ju tu mali veľmi radi! Bola nám všetkým ako dcéra! Ako to Harry mohol... Chcem povedať, aj keď ju nezabil, ale napísal pre ňu tú knihu! Doriti! Mala pätnásť rokov! Bolo to decko! Milovať ju tak, že jej napísal knihu? Ľúbostný román! Ja som žil so svojou ženou päťdesiat rokov a nepotreboval som napísať pre ňu román.

– Ale tá kniha je veľdielo.– Diablovo dielo. Perverznosť. Vyhodil som všetky exempláre,

čo sme tu mali. Ľudia sú hrozne pobúrení.Nadýchol som sa, ale nepovedal som nič. Nechcel som sa s ním

hádať. Iba som sa opýtal:– Erne, môžem si dať poslať sem, do knižnice, balík?– Balík? Pravdaže. Prečo?– Požiadal som upratovačku, aby ku mne zašla po jednu dôle-

žitú vec a poslala mi ju cez doručovaciu službu. Bol by som však radšej, keby to doručili sem, lebo v Goose Cove som len málokedy a schránka je preplnená všelijakými somarinami, ktoré už ani ne-vyberám... Sem to určite príde.


105

Poštová schránka v Goose Cove presne vypovedala o Harry-ho povesti. Amerika, ktorá ho obdivovala, ho teraz tupí a zasypá-va urážlivými listami. Vypukol najväčší škandál v celých vydava-teľských dejinách. Korene zla od tohto momentu zmizli z pultov kníhkupectiev aj zo školských osnov, Boston Globe s ním jed-nostranne vypovedal zmluvu a správna rada Burrowskej univerzity ho okamžite zbavila funkcie. Teraz už novinári nemali zábrany opi-sovať ho ako sexuálneho dravca; bol témou všetkých možných de-bát a predmetom všetkých rozhovorov. Roy Barnaski zaňuchal prí-ležitosť, aká sa v nijakom prípade nesmie zmeškať, a strašne chcel vydať knihu o tej afére. A keďže Douglas ma nepresvedčil, napokon mi zavolal on sám a dal mi lekciu trhovej ekonomiky:

– Ľudia tú knihu chcú, – vravel mi. – Počúvajte ma, na prízemí našej budovy sú dokonca fanúšikovia, ktorí skandujú vaše meno.

Prepol telefón na reproduktor, kývol sekretárkam a tie na plné hrdlo vykrikovali: Gold-man! Gold-man! Gold-man!

– To nie sú fanúšikovia, Roy, to sú vaše sekretárky. Dobrý deň, Marisa.

– Dobrý deň, pán Marcus, – odpovedala Marisa.Barnaski si znova vzal slúchadlo.– Tak trochu porozmýšľajte, Goldman. Knihu vydáme na jeseň.

Úspech zaručený! Mesiac a pol na napísanie knihy, to je korektné, nie?

– Mesiac a pol? Prvú knihu som písal dva a pol roka. A okrem toho ani neviem, čo by som mohol povedať. Ešte sa nevie, čo sa stalo.

– Môžem vám poslať ghost writerov*, aby vám to išlo rýchlej-šie. Nemusí to byť nijaká veľká literatúra! Ľudia chcú predovšetkým vedieť, čo Quebert tej malej urobil. Stačí, keď spíšete fakty, trochu napätia, trochu nechutností a, samozrejme, trochu sexu.

– Sexu?– Ale, Goldman, hádam vás nebudem učiť vaše remeslo. Kto

by tú knihu kupoval, keď tam nebudú chúlostivé scény so starcom a sedemročným dievčatkom? To ľudia chcú. Aj keď kniha nebude dobrá, predáme jej tony. A o to ide, nie?

– Harry mal tridsaťštyri rokov a Nola pätnásť!

* Anglický výraz ghost writer označuje spisovateľa, ktorý píše pre niekoho iné-ho. Keď Angličania vymysleli slovo ghost writer, uvedomovali si, v akej kru-tej pozícii je ten, kto sa dáva na túto prácu. Po francúzsky l’écrivain fantôme.


106

– Nebuďte punktičkár... Keď spravíte tú knihu, anulujeme pred-chádzajúcu zmluvu a ešte vám pridám pol milióna dolárov zálohu z vďaky za spoluprácu.

Tvrdo som odmietol a Barnaski sa rozčúlil.– Tak dobre, keď ste sa rozhodli robiť sprostého, Goldman, aj ja

budem sprostý. Čakám váš rukopis presne o jedenásť dní, ak nie, máte na krku proces a bankrot!

A zavesil. Onedlho nato, keď som práve nakupoval v potravi-nách na hlavnej ulici, mi zavolal Douglas, nepochybne zburcovaný Barnaskim osobne, a snažil sa ma ešte presviedčať.

– Marc, v tvojej situácii nemôžeš robiť drahoty, – vravel mi. – Iba ti pripomínam, že Barnaski ťa drží za gule! Tvoja doterajšia zmluva stále platí a jediný spôsob, ako sa z nej vyvliecť, je prijať jeho po-nuku. Okrem toho tá kniha bude bomba! Mysli na svoju kariéru! A ešte aj polmiliónová záloha! V živote sa ti môžu pritrafiť aj hor-šie veci, čo povieš?

– Barnaski chce, aby som mu narýchlo napísal hocijaký blábol! To neprichádza do úvahy. Nechcem takú knihu, nechcem potrato-vú knihu napísanú za pár týždňov. A na dobrú knihu potrebujem čas.

– Ale to sú moderné metódy, ako zarobiť! Spisovatelia, čo sníva-jú a čakajú, kým nenaprší a neuschne a nepríde inšpirácia, s tým je koniec! Tvoja kniha, a to z nej ešte nejestvuje ani riadok, je už teraz na roztrhanie, lebo každý chce všetko vedieť. A okamžite. Okienko na trhu je ohraničené. Túto jeseň máme prezidentské voľby, kandi-dáti určite vydajú knihy a tie zaberú celý mediálny priestor. Všetci už rozprávajú o knihe Baracka Obamu, veril by si tomu?

Neverím už ničomu. Zaplatil som za nákup a šiel som k autu zaparkovanému na ulici. Za jedným zo stieračov som mal zasunutý kus papiera. Znova ten istý odkaz:

Choď domov, Goldman.

Poobzeral som sa naokolo – nikto. Pár ľudí sedelo na neďalekej terase, nejakí zákazníci vychádzali z obchodu. Kto ma sledoval? Kto nechce, aby som sa rýpal vo vražde Noly Kellerganovej?

Na druhý deň po tomto incidente, v piatok 20. júna, som znova išiel za Harrym do väznice. Cestou som sa stavil v Aurore v knižnici, kde práve doručili môj balík.


107

– Čo je to? – zvedavo sa spytoval Pinkas, dúfajúc, že ho rozba-lím pred ním.

– Nástroj, čo potrebujem.– Aký nástroj?– Pracovný nástroj. Ďakujem, že si ho prevzal, Erne.– Počkaj, nedáš si kávu? Práve som ju uvaril. Chceš nožničky,

aby si mohol otvoriť ten balík?– Ďakujem, Erne. Rád si s tebou dám kávu nabudúce. Teraz

musím ísť.Po príchode do Concordu som sa rozhodol zájsť na políciu za

seržantom Gahalowoodom a predostrieť mu pár hypotéz, ku kto-rým som dospel od nášho krátkeho stretnutia.

Veliteľstvo štátnej polície New Hampshire, kde malo kancelárie kriminálne oddelenie, sa nachádzalo vo veľkej budove z červených tehál na Hazen Drive číslo 33, v centre Concordu. Bolo takmer trinásť hodín; povedali mi, že Gahalowood šiel na obed a môžem ho poč-kať na chodbe, na lavici pri stole, kde bola platená káva a časopisy.

Keď sa o hodinu vrátil, z tváre mu sršala zvyčajná naštvanosť.– To ste vy? – zavrčal, keď ma zbadal. – Volali mi, vraj: Perry,

pohni si, nejaký chlapík ťa tu už hodinu čaká. Ja som vstal od obe-da a idem sa pozrieť, čo sa deje, čo môže byť také dôležité, a na-razím tu na spisovateľa!

– Nehnevajte sa... Povedal som si, že sme vychádzali z mylných predpokladov, a možno...

– Neznášam vás, spisovateľ, aby vám to bolo jasné. Moja žena čítala vašu knihu, podľa nej ste pekný a inteligentný. Váš ksicht na zadnej strane obálky trónil na jej nočnom stolíku celé týždne. Na-sáčkovali ste sa nám do spálne! Spali ste s nami! Večerali ste s nami! Išli ste s nami na dovolenku! Kúpali ste sa s mojou ženou! Kotko-dákajú o vás všetky jej kamarátky! Otravujete mi život!

– Vy ste ženatý, pán seržant? To je čudné, ste taký protivný, pri-sahal by som, že nemáte rodinu.

Najedovane zafučal do dvojitej brady.– Márnosť šedivá, čo chcete?– Pochopiť.– To je od takej nuly ako vy veľká trúfalosť.– Viem.– Nechajte láskavo pracovať políciu!– Môžeme ísť do vašej kancelárie?– Nie.


108

– Povedzte mi aspoň, či Nola naozaj zomrela ako pätnásťročná.– Áno. Analýza kostí to potvrdila.– Takže ju uniesli aj zabili v tom istom čase?– Áno.– Ale tá taška... Prečo ju zahrabali aj s taškou?– To netuším.– No a keď mala tašku, dá sa predpokladať, že utekala?– Keď si balíte tašku na útek, dáte do nej šaty, nie?– Presne tak.– Ale bola tam len tá kniha.– Bodujete, pán seržant, – vravím. – Ohromujúci ostrovtip! Tá

taška však...Prerušil ma.– Vôbec som vám vtedy o tej taške nemal hovoriť. Neviem, prečo...– Ani ja neviem.– Asi zo súcitu. Áno, tak je to. Bolo mi vás ľúto, ako ste tam

bezradne stáli v tých zablatených topánkach.– Ďakujem. Ak si ešte môžem dovoliť – čo mi môžete povedať

o pitve? Mimochodom, je to pitva, aj keď ide o kostru?– Neviem.– Nebol by vhodnejší termín súdnolekárska obhliadka?– Zvysoka vám kašlem na presný termín. Môžem vám povedať

len toľko, že jej prerazili lebku! Roztrieskali! Buch! Buch!Pri tých slovách napodobňoval údery bakuľou, nuž som sa spý-

tal:– Takže ju zabili palicou?– To neviem, vy otrava.– Žena? Muž?– Čo?– Mohla také údery zasadiť žena? Prečo iba muž?– Lebo vtedajší očitý svedok Debora Cooperová s určitosťou iden-

tifikovala muža. Tak, a náš rozhovor sa skončil, pán spisovateľ. Na-ozaj ma strašne štvete.

– Ale čo vy, čo si vy myslíte o tomto prípade?Vytiahol z peňaženky rodinnú fotografiu.– Mám dve dcéry, pán spisovateľ. Štrnásť- a sedemnásťročnú.

Neviem si predstaviť, že by som zažil to, čo zažil starý Kellergan. Chcem pravdu. Chcem spravodlivosť. Spravodlivosť, to nie je len jednoduchý súhrn faktov. Je to oveľa zložitejšia práca. Takže bu-dem pokračovať v pátraní. Keď objavím dôkaz o Quebertovej ne-


109

vine, verte mi, že bude oslobodený. Ale keď je vinný, buďte si istý, že nenechám Rotha ukecať porotu, ako to vie len on, keď vyvlieka kriminálnikov z obvinení. Lebo to nie je spravodlivosť.

Gahalowood so svojím vzhľadom srdnatého bizóna vyznával fi-lozofiu, ktorá sa mi páčila.

– Vy ste v podstate bezva chlapík, pán seržant. Kúpim vám šišku a ešte si poklebetíme?

– Nechcem šišku, chcem, aby ste vypadli. Mám prácu.– Musíte mi ešte vysvetliť, ako prebieha vyšetrovanie. Neviem,

ako sa postupuje. Čo mám robiť?– Dovidenia, pán spisovateľ. Mám vás dosť na celý týždeň. Asi

aj na celý život.Sklamalo ma, že ma nebral vážne, a už som nenaliehal. Na roz-

lúčku som mu podal ruku a on mi labou takmer rozdrvil hánky. Odišiel som, ale na parkovisku som ho začul bliakať: „Spisovateľ!“ Obrátil som sa a uvidel jeho mohutné telo klusať mojím smerom.

– Spisovateľ, – fučal, keď ku mne dorazil. – Dobrí poliši sa ne-zaujímajú o vraha... Ale o obeť. Mali by ste zistiť všetko, čo sa dá, o obeti. Musí sa začať od začiatku, od toho, čo sa udialo pred vraž-dou. Nie od konca. Idete zlým smerom, keď sa zameriavate len na vraždu. Musíte sa pýtať, kto bola obeť... Pýtajte sa, kto bola Nola Kellerganová...

– A Debora Cooperová?– Keď chcete poznať môj názor, všetko sa viaže na Nolu. Debo-

ra Cooperová sa tam len priplietla. Zistite, kto bola Nola, a nájdete jej vraha a zároveň aj vraha Debory Cooperovej.

Kto bola Nola Kellerganová? Túto otázku som chcel položiť Harry-mu, keď som prišiel do štátnej väznice. Vyzeral zle. Zjavne sa veľ-mi znepokojoval pre obsah skrinky vo fitnescentre.

– Našli ste všetko? – spýtal sa, ešte predtým než ma pozdravil.– Áno.– A všetko ste spálili?– Áno.– Aj rukopis?– Aj rukopis.– Prečo ste mi nepovedali, že je to vybavené? Skoro som zomrel

od strachu! A kde ste boli tie dva dni?– Pátral som, Harry. Prečo bola tá škatuľa v skrinke vo fitnes-

centre?


110

– Viem, že sa vám to zdá čudné... Po vašej marcovej návšteve v Aurore som sa bál, že škatuľu nájde niekto iný. Vravel som si, že na ňu môže natrafiť hocikto. Bezočivý návštevník, upratovačka. Myslel som, že bude istejšie svoje spomienky ukryť inde.

– Ukryli ste ich? Ale to z vás robí vinníka. A ten rukopis... To boli Korene zla?

– Áno. Celkom prvá verzia.– Spoznal som text. Na obálke nebol názov...– Ten názov som dal až potom.– Až po Nolinom zmiznutí, chcete povedať?– Áno. Ale nehovorme o tom rukopise, Marcus. Je prekliaty, pri-

vodil mi iba zlo. Dôkaz: Nola je mŕtva a ja som vo väzení.Chvíľu sme sa na seba pozerali. Položil som na stôl igelitku,

v ktorej bol obsah môjho balíka.– Čo je to? – opýtal sa Harry.Bez slova som vybral nahrávač s minidiskom, na ktorom bol

pripojený mikrofón. Rozložil som to všetko pred Harrym.– Marcus, do psej matere, čo to stvárate? Nehovorte, že ste si ten

potvorský stroj nechali...– Pravdaže, Harry. Jasné, že som si ho nechal.– Odpracte to, prosím vás,– Netvárte sa tak kyslo, Harry...– Ale čo s tým, dočerta, chcete robiť?– Chcem, aby ste mi porozprávali o Nole, Aurore, o všetkom.

O lete v roku tisícdeväťstosedemdesiatpäť, o vašej knihe. Musím to vedieť. Pravdu, Harry, niekde musí byť pravda.

Smutne sa usmial. Zapol som nahrávač a nechal som ho rozprá-vať. Bola to pekná scéna: vo väzenskej hovorni, kde sa za plastový-mi stolmi stretávali muži so svojimi ženami, otcovia s deťmi, ja som sa stretol so svojím starým učiteľom a on mi rozprával svoj príbeh.

V ten večer som sa na spiatočnej ceste do Aurory zastavil na veče-ru. A potom, keďže som nemal chuť vrátiť sa hneď do Goose Cove a byť sám v tom veľkom dome, pomaly som prechádzal autom po pobreží. Stmievalo sa, oceán sa leskol, všetko bolo poetické. Pre-chádzal som popri moteli Sea Side, popri lese Side Creek, po Side Creek Lane, cez Goose Cove, prešiel som celú Auroru, až som sa dostal na Grand Beach. Vystúpil som z auta a kráčal som až k brehu, usadil som sa na okruhliaky pri vode a sledoval som, ako prichá-dza noc. V diaľke tancovali na zrkadle morských vĺn svetlá Aurory;


111

vodné vtáky škrekotali, v kríkoch naokolo spievali sláviky, z diaľky sa ozvala siréna majáka.

Zapol som nahrávač a do šera zaznel Harryho hlas:

Poznáte pláž Grand Beech, Marcus? Je hneď pred Au-rorou, keď prichádzate od Massachusetts. Niekedy tam zájdem za súmraku a hľadím na svetlá mesta. Znova a znova myslím na to, čo sa tam udialo pred tridsiati-mi rokmi. Na tejto pláži som sa zastavil v ten deň, keď som prišiel do Aurory. Bolo to 20. mája 1975. Mal som tridsaťštyri rokov. Prichádzal som z New Yorku, kde som sa rozhodol vziať osud do vlastných rúk, všetko som opustil, zanechal som miesto učiteľa literatúry, vy-bral som všetky svoje úspory a odhodlane som sa vrhol do dobrodružstva. Rozhodol som sa, že budem spisova-teľom, utiahnem sa do samoty v Novom Anglicku a na-píšem vysnívaný román.

Najskôr som zamýšľal prenajať si dom v Maine, ale maklér z bostonskej realitnej kancelárie ma presvedčil, aby som sa zameral na Auroru. Rozprával mi o roz-právkovom dome, ktorý presne zodpovedal tomu, čo som hľadal. Bol to Goose Cove. Len čo som k tomu domu prišiel, obľúbil som si ho. Presne takéto miesto som po-treboval – nedotknuté, pokojné ústranie, ale nie cel-kom izolované, Aurora je odtiaľ iba pár kilometrov. Aj mesto sa mi veľmi páčilo. Musí tam byť príjemný život, na uliciach sa bezstarostne hrali deti, nijaká krimi-nalita. Miesto ako z pohľadnice. Nájomné za ten dom v Goose Cove bolo nad moje pomery, ale v realitnej kan-celárii súhlasili, aby som ho platil na dvakrát. Rýchlo som si spočítal, že ak nebudem priveľa míňať, utiah-nem to. A mal som silnú predtuchu, že som sa rozhodol správne. Nemýlil som sa, lebo to rozhodnutie mi zmeni-lo život – kniha, ktorú som tam v to leto napísal, urobi-la zo mňa bohatého a slávneho človeka.

Najviac mi asi imponovalo, že som v Aurore veľmi rýchlo získal zvláštne postavenie. V New Yorku som bol len obyčajný stredoškolský profesor, bezmenný spisova-teľ, v Aurore bol zo mňa spisovateľ Harry Quebert, kto-rý sem prišiel z New Yorku napísať ďalšiu knihu. Viete,


Marcus, bolo to presne to isté, čo sa dialo s Úžasným, keď ste na strednej škole používali úskoky, aby ste vy-nikli nad ostatnými, to isté sa po príchode sem dialo so mnou. Bol som sebavedomý, fešný, elegantný, vyšporto-vaný, kultivovaný mladík, navyše som býval v nádher-nej usadlosti Goose Cove. Aj keď ma obyvatelia mesta nepoznali podľa mena, považovali ma za úspešného podľa môjho správania a podľa domu, v akom som býval. Nebolo treba viac, aby si ľudia mysleli, že som veľká newyorská hviezda – zo dňa na deň sa zo mňa stal niekto. Vážený spisovateľ! To sa mi v New Yorku nepodarilo. Až v Aurore. Mestskej knižnici som daro-val niekoľko exemplárov svojej prvej knihy, čo som si priniesol so sebou. A predstavte si, že tie písačky, v New Yorku prehliadané, vzbudili v Aurore nadšenie. Písal sa rok 1975, bolo to dávno pred érou internetu a vše-lijakých technických vymožeností, nuž a malé mesteč-ko v New Hampshire, ktoré sa chcelo dostať do širšie-ho povedomia, videlo vo mne miestnu hviezdu, o akej vždy snívalo.

*

Do Goose Cove som sa vracal asi o jedenástej večer. Zabočil som na cestu vysypanú štrkom, ktorá viedla k domu, a vo svetle reflek-torov som zazrel maskovanú postavu – utekala k lesu. Prudko som zabrzdil, s krikom som vyskočil z auta a chystal som sa votrelca prenasledovať. V tej chvíli môj pohľad upútal silný záblesk svetla: pri dome niečo horelo. Bežal som sa pozrieť, čo sa stalo. Harryho corvetta bola v plameňoch! Oheň už bol veľký a k oblohe stúpal stĺp štipľavého dymu. Volal som o pomoc, ale nikde nebolo niko-ho. Naokolo bol len tmavý les. Na corvette od horúčavy popraskali sklá, plechy sa začali taviť, plamene siahali čoraz vyššie, už olizova- li múry garáže. Bol som celkom bezmocný. Z auta nezostalo nič.


Documents

Joël Dicker – Pravda o afére Harryho Queberta – ukážka