FILOZOFIA RoË. 55, 2000, C. 8

K DVOM V›ZNAMOM POJMU ZODPOVEDNOSç

DAGMAR S M R E K O V Á , Filozofick˝ ústav S A V , Bratislava

S M R E K O V Á , D : T w o Meanings o f the Concept o f Responsibility FILOZOFIA 55, 2000, No 8, p. 6 2 0

The main argument o f the paper is, that there are t w o menanigs o f the concept o f responsibility. On one hand there is the meaning bringing the responsibility toget-he r with the idea o f imputable act ions and on t he other h a n d the concep t o f respon-sibility def ined through the quali ty o f warranty. T h e responsibil i ty is t hus seen a s related t o t he h u m a n behaviour a s well as to t he kindred a n d mutual dependence , which are const i tut ive o f h u m a n relationships. T h e author 's v iew is, that t o s h e d Iihgt on these di f ferent menanings m a k e s the proper unders tanding o f w h a t it m e a n s to b e responsible posssible.

Zodpovednosù j e v beûnom jazyku a komunikácii dnes jedn˝m z najfrekventova-nejöÌch termÌnov. Tlak na zodpovednosù vo vöetk˝ch sférach ûivota - tak individuálnu, ako a j kolektÌvnu - v súËasnosti akoby nemal hranÌc. Z hæadiska filozoficko-etickej re-flexie j e vöak situácia odliöná. V etike a v morálnej filozofii zodpovednosù nepatrÌ k tradiËne rozpracúvan˝m pojmom (azda okrem Nietzscheho Genealógie morálky

a ËiastoËne reprezentantov utilitarizmu sa mu v minulosti dôsledne venovala len právnická literatúra). Situácia sa menÌ v 20. storoËÌ, ale a j tu pri pátranÌ po klasick˝ch teoretick˝ch zdrojoch explicitne tematizujúcich zodpovednosù ako filozoficko-etick˝ problém sa pred nami vynorÌ prekvapujúco krátky zoznam autorov: pozornosù pútajú predovöetk˝m Weber, Lévinas, Sartre.

Overtúrou k znovuoûiveniu a rozvinutiu diskusiÌ o probléme etickej zodpovednosti v posledn˝ch desaùroËiach j e práca H. Jonasa PrincÌp zodpovednosti z r. 1979. Autor v nej reaguje na fakt, ûe v˝voj napájan˝ z technologického zdroja otvára moûnosù "hraù vabank" v záleûitostiach æudstva, priËom v stávke n ie je len fyzické preûitie Ëloveka, ale a j zachovanie integrity jeho podstaty, teda obrazu Ëloveka, ak˝ má byù. S t˝m súvisÌ jeho úsilie reformulovaù pojem zodpovednosti definovanÌm novej povinnosti voËi bytiu spolu s originálnym vymedzenÌm j e j priestorov˝ch a Ëasov˝ch súradnÌc.

Otázka definovania öpecifiká zodpovednosti v j e j morálnom v˝zname ostáva na-priek tomu otvorená. Autori, ktor˝ch zásluhou sa problém zodpovednosti vrátil do cen-tra etickej reflexie, vnÌmajú zodpovednosù ako formu sociálneho vzùahu, presnejöie sociálnej regulácie, zaloûenú na vedomÌ istého záväzku. V tejto súvislosti upozorÚujú, ûe adjektivum zodpovedn˝ nesie so sebou rozliËné v˝znamové komponenty: subjekt j e zodpovedn˝ za svoje Ëiny, ale j e zodpovedn˝ a j za druh˝ch, a to nielen do tej miery, do akej sú zverenÌ do jeho starostlivosti, ale a j nad j e j rámec.

Pravda, vzápätÌ sa vnucujú otázky, ËÌm sa táto zodpovednosù legitimizuje, na akom základe odvodzujeme j e j záväznosù, Ëo j e j e j predmetom, kto j e j e j subjektom, za Ëo a pred k˝m sa má Ëlovek zodpovedaù, aká má byù povaha sankciÌ, aby boli morálne ospravedlniteæné, a pod. Problém zodpovednosti tak implikuje poûiadavku pojmovej

620

reformulácie, a to nielen v dôsledku konötatovania krÌzy zodpovednosti, ale a j v súvis-losti s potrebou znovuvyjasnenia j e j zmyslu tak v rovine právnej, ako a j v rovine fllozoficko-etickej.

V tomto kontexte H. Jonáöovi (popri konfrontácii s diskurzÌvnou etikou K. O. Ape-la a J. Habermasa) okrem in˝ch váûne konkuruje iniciatÌva, ktorá sa zrodila na pôde francúzskej filozofie (autori P. Ricoeur, J. Derrida, E. Balibar, O. Mongin, F. Ewald, J. LadriÏre a i.) a ktorú p¯edznamenal P. Ricoeur otázkou: "Kam aû v priestore a Ëase siaha zodpovednosù za naöe Ëiny?"1

Práve táto iniciatÌva, spolu s podnetmi vychádzajúcimi z klasick˝ch etick˝ch kon-cepciÌ (Lévinas, Sartre) nás inöpirovala k úvahe o dvoch v˝znamoch pojmu zodpoved-nosù. Na jednej strane si vöÌmame v˝znam spájajúci zodpovednosù s ideou pripÌ-sateænosti Ëinov a na druhej strane sa sústreÔujeme na pojem zodpovednosti definovan˝ prostrednÌctvom vzùahu garancie, ruËenia. Zodpovednosù tak chápeme jednak v o väzbe na správanie Ëloveka a jednak v súvislosti s fenoménom podstatne charakterizujúcim medziæudské vzùahy, a to so spriaznenosùou a vzájomnou závislosùou æudÌ. Ozrejmenie tejto v˝znamovej diferencie obsiahnutej v pojme zodpovednosù otvára (podæa naöej mienky) cestu k pochopeniu toho, Ëo znamená byù morálne zodpovedn˝.2

* * *

I. Zodpovednosù a autonómia. Pojem zodpovednosti j e pôvodne zviazan˝ s ideou autonómie (nezávislosti, sebadeterminácie) subjektu. Autonómia subjektu (v j e j morálnom, ale a j politickom rozmere) vyrastá na báze procesu emancipácie Ëloveka, jeho vymaÚovania sa spod vonkajöÌch závislostÌ (boûie prikázania, kozmické sily a pod.) a j e j zmyslom j e sebaurËenie Ëloveka ako toho, kto sa podriaÔuje len vlastnej vôli, kto j e sám sebe zvrchovan˝m pánom i koneËn˝m arbitrom.

Práve schopnosù autonómie j e vlastn˝m vyjadrenÌm slobody, j e spôsobom bytia Ëloveka ako slobodnej bytosti. Prv˝krát túto ideu explicitne vyjadril Rousseau defino-vanÌm mravnej slobody ako "posluönosti zákonu, ktor˝ sme si sami uloûili" ([5], 232). Túto tradÌciu uvaûovania posilnil Kant, podæa ktorého rozumná bytosù j e "slobodná v o vzùahu ku vöetk˝m prÌrodn˝m zákonom, poslúchajúc len tie zákony, ktoré si sama dáva a podæa ktor˝ch môûu j e j maximy patriù k vöeobecnému zákonodarstvu (ktorému s a sama zároveÚ podriaÔuje)" ([5], 85). Dodajme, ûe v Kantovej morálnej filozofii idea

' N a pôde naöej filozofie sa problému zodpovednosti ako etickej kategórii sústredenejö ie ve-nu je T. Machalová a V . Gluchman. V rovine aplikovan˝ch etÌk tento p o j e m rozpracúvajú Z. Palo-viËová, A . Remiöová a autorka tejto state.

2 Uvedená v˝znamová diferencia sa Ërtá u û v etymológii s lova zodpovedaù. Lat. termÌn re-

spondeo. respondere znaËÌ odpovedaù komu na Ëo, resp. sæúbiù. A j autori venujúc i sa problema-tike zodpovednosti reagujú na tento dvo jak˝ aspekt p o j m u zodpovednosù . T. Machalová na základe etymológie s lova zodpovednosù upresÚuje, "ûe sa tu zv˝razÚuje schopnosù Ë loveka ko-naù. 'odpovedaù ' správne a pravdivo. (Ten, kto nedáva správne odpovede, sa vlastne v y h ˝ b a zod-povednosti.)" ([2], 101). Francúzsky autor F. Ewald zasa poukazuje na súvislosù latinského termÌnu respondeo s term Ìnom spondeo (spondere), Ëo znamená sæúbiù, zaviazaù sa ËÌm, zaruËiù sa za koho. Odtiaæ pochádza sponsor, t.j. ruËiteæ, teda ten, kto sæúbi, resp. kto sa zaruËÌ ([3], 18). Pravda, ak vzùah garancie chápeme aj ako istú formu odpovede, pr Ìdeme k záveru, û e uvedené v˝znamy nemusia predstavovaù diametrálne rozdielne póly j e d n é h o a toho istého po jmu.

Filozofia 55, 8 621

autonomie súvisÌ s problémom sebaurËenia vôle, t.j. s problémom, ktor˝ a j podæa znal-cov Kanta pôsobiacich v naöom filozofickom prostredÌ tvorÌ jadro Kantovej praktickej filozofie.3

Kant hovorÌ: "Autonómia vôle j e povaha vôle, vÔaka ktorej j e vôæa sama sebe zákonom (nezávisle od kaûdej povahy predmetov chcenia)." ([5], 92) V princÌpe au-tonómie vôle j e obsiahnut˝ imperatÌv voliù tak, aby sa (subjektÌvne) maximy mohli zároveÚ staù vöeobecn˝m zákonom, teda aby mohli maù univerzálnu (t.j. na vöetky ro-zumné bytosti sa vzùahujúcu) platnosù.

V autonómii vôle sa teda odráûa fakt, ktor˝ j e pre zaloûenie morálky rozhodujúci: a sÌce, ûe morálny zákon neprichádza k individuu zvonku, neudeæuje mu ho nejaká cu-dzia inötancia, ale j eho vlastn˝ rozum. In˝mi slovami, staù sa morálnym subjektom j e odteraz vlastnou záleûitosùou indivÌdua. Záväznosù maxÌm vypl˝va z faktu, ûe sú pro-duktom autonómnej vôle, ktorá sa im zároveÚ podriaÔuje; pritom indivÌduum pro-strednÌctvom nich participuje na vöeobecnom zákonodarstve. Len takto definovaná autonómia vôle j e relevantná pre stanovenie toho, Ëo j e z morálneho hæadiska ûiaduce, resp. neûiaduce: "Dovolené j e to konanie, ktoré môûe spoluexistovaù s autonómiou vôle; to, ktoré s Úou n i e j e v súlade, j e nedovolené." ([5], 91)

Od princÌpu autonómie vôle sa odv Ì ja nielen moment záväznosti - teda schopnosù indivÌdua prinútiù sa dodrûiavaù tie pravidlá, ktoré si dobrovoæne urËilo -, ale a j moûnosù uchopiù sám seba ako bytosù, ktorá (keÔûe j e subjektom, ktor˝ sám seba vytvára) j e zodpovedná za svoje Ëiny. Totiû len vedomie, ûe mám moûnosù konaù inak, ako mi velÌ moja "dobrá vôæa", ûe mám moûnosù neuposlúchnuù maximy, ktor˝ch som autorom a o ktor˝ch som presvedËen˝(á), ûe by sa mohli staù univerzálnym zákonom, robÌ zo mÚa zodpovedn˝ subjekt. Morálny záväzok prestáva platiù, ak j e rozhodovacia autonómia subjektu ohrozená alebo naruöená.

Za teoretick˝ bod obratu etickej reflexie tém zodpovednosti sa zvykne povaûovaù prednáöka Maxa Webera Politika ako povolanie z r. 1919, ktorá v kondenzovanej po-dobe vyjadruje j eho základné myölienky o "politike ako autonómnom druhu æudského konania" ([7], 5).

Weber, uvaûujúc o zmysle etiky v politike, poukázal na dva momenty: v prvom rade na to, ûe pre rozdielne situácie, vzùahy a Ëiny nemoûno vymedziù "obsahovo rov-naké prÌkazy nejakej univerzálnej etiky" ([8], 64); a zároveÚ na to, ûe morálka pravidiel j e vo vzùahu k dôsledkom æudského konania bezmocná. Od tejto platformy sa odv Ì ja jeho známa diötinkcia medzi etikou presvedËenia n a j e d n e j strane a etikou zodpovednos-ti na strane druhej, v zmysle ktorej sa Ëlovek nemôûe zbaviù zodpovednosti za následky svojho konania t˝m, ûe ich prenesie na in˝ch æudÌ, pokiaæ tieto následky mohol predvÌdaù ([8], 67)."

1 0 p i e r a m e sa tu o s t a n o v i s k o V . Hálu ([6], 2 7 ) a M. Muránskeho. 4 Pravda, toto W e b e r o v o s t a n o v i s k o a k o b y b o l o len ùaûko z m i e r i t e æ n é s j e h o a n a l ˝ z a m i

v práci Protestantská etika a duch kapitalizmu, v ktor˝ch p r i s u d z o v a l dô leû i tosù normatÌvnej d i -m e n z i i konania. Normat iv i tu tu art ikuloval v p o d o b e i d e y záväznosti, resp. p o v i n n o s t i , ktorá m á b y ù p o d æ a n e h o súËasùou o b s a h u a k e j k o æ v e k Ë innost i v p o v o l a n Ì . F. N o v o s á d v y s v e t æ u j e W e b e -rov akcent n a n o r m a t Ì v n u d i m e n z i u k o n a n i a n a p o z a d Ì j e h o k o n c e p c i e leg i t imity, v ktore j sa prel Ìna k a n t o v s k ˝ m o t Ì v normat iv i ty s n i e t z s c h e o v s k ˝ m m o t Ì v o m z m y s l u p l n o s t i konania . Legi t i-

622

Podæa Webera zodpovedn˝ j e ten, kto dokáûe prevziaù na seba bremeno za

predvÌdateæné následky svojho konania ([8], 67). Zodpovednosù v etickom zmysle teda

v intenciách jeho záverov implikuje schopnosù predvÌdaù to, Ëo sa môûe prihodiù, a braù

to do úvahy, kalkulovaù s t˝m vo svojom správanÌ. Zvaûovanie a predvÌdanie sa pritom

t˝ka subjektu, ktor˝ si j e vo svojej zvrchovanosti a autonómnosti vedom˝ toho, ûe má

ruËiù za (predvÌdateæné) následky svojich Ëinov.

Weberovej definÌcii morálnej zodpovednosti obmedzujúcej sa na uznanie

predvÌdateæn˝ch dôsledkov Ëinov niektorÌ interpretátori vyt˝kajú, ûe v tomto v˝zname

pojmu zodpovednosù sa odzrkadæuje skôr vonkajöie, právne hæadisko posudzovania Ëi-

nov neû vlastné etické hæadisko. Argumentuje sa t˝m, ûe morálna zodpovednosù j e spo-

jená s rozhodovanÌm vo sfére, kde pravidlá konania nie sú stanovené a priori, a preto tu

neexistuje ani zreteæná lÌnia medzi t˝m, Ëo moûno predvÌdaù, a Ëo nie. Morálna voæba

tak v sebe nesie aspekt neistoty a rizika zároveÚ, Ëo sa podæa názoru Weberov˝ch opo-

nentov v jeho definÌcii nezohæadÚuje.

5

Postulát voæby v situácii neistoty - naproti tomu - stojÌ v centre Sartrovej etickej

vÌzie, ktorá reprezentuje jednu z najradikálnejöÌch podôb tematizácie problému zodpo-

vednosti v kontexte s ideou autonómie.

6

Najv˝stiûnejöÌm vyjadrenÌm tejto idey j e exis-

tencialistick˝ princÌp, podæa ktorého "Ëlovek n i e j e niËÌm in˝m, neû t˝m, ËÌm sa urobÌ"

([11], 22), priËom zodpovednosù sa vyvodzuje z faktu, ûe "o tom, Ëo cÌtime, Ëo

preûÌvame alebo ËÌm sme, nerozhodlo niË cudzie" ([12], 612).

ArgumentaËnou bázou tohto existencialistického princÌpu j e antideterminizmus,

stelesnen˝ v dvoch navzájom neoddeliteæn˝ch tézach. Prvá hovorÌ o tom, ûe vedomie

(ktoré Sartre nechápe v zmysle poznania, ale identifikuje ho ako existenciu) nie j e se-

bou, a l e j e "prÌtomnosùou pri sebe". V tejto téze j e vyjadrená myölienka, ûe vedomie -

v protiklade ku kompaktnej tuhosti bytia vecÌ - nie j e so sebou identické, naopak, impli-

kuje moûnosù nekoincidovaù (nezhodovaù sa) so sebou, existovaù v odstupe od seba, ne-

byù t˝m, ËÌm je.

Druhá, známejöia téza "Existencia predchádza podstatu" - ktorú podæa 1. Buraja

mnohÌ povaûujú za jadro celej existencialistickej filozofie ([13], 534) - hovorÌ o tom, ûe

mita tu znamená: "stanovenie normy a vedomie, ûe zmysel konania j e urËen˝ s tupÚom súladu s normou" ([9], 109).

5 Weberov postoj m o û n o vysvetliù t˝m, û e j e h o etická v Ìzia sa rodila v Ëase, keÔ sa etika "z d ô v o d u nemoûnosti d lhodobejöÌch kalkuláciÌ" - ako to vyjadri l H. Jonas - má lo starala o vzdialenejö ie a neoËakávané dôsledky. Napokon, podæa Jonasa to naÔalej platÌ pre oblasù privátneho konania, kde "neuvaûovaù o neznámom j e v˝chodiskovou podmienkou Ë inorodej cnosti" ([1], 67). N a druhej strane etická reflexia dnes u û nemôûe odhliadaù od faktu, û e dôs ledky Ëinnosti Ë loveka na sociálne a prÌrodné prostredie (navzdory zam˝öæan˝m efektom) nie sú v û d y pozitÌvne; v tomto zmys le j e etika nútená revidovaù tradiËné hæadiská, nanovo premyslieù s v o j e princ Ìpy a daù klasick˝m p o j m o m n o v ˝ obsah. (Obdobne na fenomén nezam˝öæan˝ch dôs ledkov reagujú aj Ôalö ie sféry sociálneho poznania, napr. sociológia, k d e - ako upozorÚuje T. Sedová -funkcionálna anal˝za latentn˝ch, nezam˝öæan˝ch, nepredv Ìdan˝ch dôs ledkov konania "umoûni la revidovaù stereotypy zdravého rozumu a aj identifikovaù p o d v e d o m ú motiváciu aktérov sociálnej aktivity" ([10], 156)).

''Detailnejöiu anal˝zu tohto problému pozri in: Smreková, D.: Zbohom Sartrovi? Bratislava, IRIS 1996, kapitola Ontológia slobody.

Filozofia 55. 8 623

niet vopred danej æudskej prirodzenosti, v ktorej by bol skondenzovan˝ pojem Ëlovek

a ktorá by kaûdého jedinca nejak˝m spôsobom a priori vymedzovala. Zodpovednosù j e

takto u Sartra zviazaná s faktom suverenity slobody a j e j zmyslom j e reötituovaù ideu

autorstva.

Zodpovednosù v tomto zmysle sa chápe:

- po prvé, ako logick˝ dôsledok faktu, ûe indivÌduum ako autonómna bytosù j e au-

tentick˝m pôvodcom, nespochybniteæn˝m autorom urËitej udalosti alebo veci, prinaj-

menöom t˝m, ûe vûdy j e núten˝ zaujaù k nej nejak˝ postoj. Situácia, s ktorou j e jedinec

konfrontovan˝, nikdy nie j e definitÌvne urËená, jedinec má vûdy moûnosù pri jaù j u ,

zahrnúù j u do svojho projektu alebo j u odmietnuù;

- a po druhé, ako v˝raz toho, ûe Ëlovek ako existencia bez podstaty j e pri svojom

rozhodovanÌ zbaven˝ moûnosti odvolávaù sa na nejakú aporiómu normu Ëi inötanciu

(napr. na boha, na æudskú prirodzenosù Ëi na osud), ktorá by predurËovala jeho ûivot

a ktorá by mu poskytovala argumenty na ospravedlnenie vlastn˝ch Ëinov.

Zmyslom tejto sartrovskej poûiadavky - v kontrapunkte s imperatÌvnymi morálkami

- j e spochybnenie apriórnej platnosti morálnych noriem a zdôvodnenie moûnosti in-

divÌdua odmietnuù povinnosù takéto normy reöpektovaù. Nemoûnosù odvolávaù sa na

apriórnu normu dodáva v intenciách Sartra morálnemu rozhodovaniu öpecifickú podobu

- ide o voæbu seba v situácii, kde j e jedinec ponechan˝ sám na seba, priËom sa nemôûe

bremena zodpovednosti zbaviù t˝m, ûe by voæbu preniesol na druhého. Naopak, práve tu

j e aktuálna Weberom naznaËená nevyhnutnosù a nezastupiteænosù autonómneho indivi-

duálneho zvaûovania Ëinov a ich následkov.

• * •

II. Zodpovednos ù a k o prip Ìsateænosù . Na pozadÌ korelácie pojmu zodpovednosti

s pojmom autonómie (a z nej vypl˝vajúcej idey autorstva) moûno pojem zodpovednosti

v jeho porvotnom v˝zname deöifrovaù ako "kauzálne pripisovanie vykonan˝ch Ëinov"

([1], 142), oznaËované a j ako retrospektÌvna zodpovednosù. Predpokladom urËenia zod-

povednosti z tohto hæadiska j e fakt, ûe existuje subjekt, ktorému moûno urËit˝ Ëin

pripÌsaù a ktor˝ j e schopn˝ zaÚ zodpovedaù, teda skladaù úËty. V tomto zmysle j e sub-

jekt vyzvan˝ na zodpovednosù preto, lebo sa uznáva ako autor (a teda prÌËina) Ëinu.

7

Zodpovednosù vo v˝zname pripÌsateænosti má tak právnu, ako a j morálnu stránku.

Z tohto zorného uhla j e právne zodpovedn˝ ten, kto vykonal nieËo nelegálne (alebo

nieËo zanedbal), t.j. kto poruöil alebo nedodrûal zákonnú normu. Zodpovednosù potom

spoËÌva jednak v záväzku nahradiù inému spôsobenú ökodu, a jednak v povinnosti uznaù

vinu a podrobiù sa trestu. Z právneho hæadiska sa zodpovednosù vo v˝zname

pripÌsateænosti Ëinov stáva realitou t˝m, ûe sa prisudzuje subjektu zvonka, zo strany

prÌsluönej inötitúcie, ktorá núti subjekt za svoj Ëin zodpovedaù.

Dodajme, ûe morálne zodpovedn˝m sa Ëlovek, na ktorého sa vzùahuje právna zod-

povednosù, stáva zrejme iba v prÌpade, ûe sa mu preukáûe nemorálna intencia, teda fakt,

' D e f i n Ì c i a p o j m u z o d p o v e d n o s t i z a p o m o c i term Ìnu prip Ìsania, resp. pr ip Ìsateænost i ( imputat ion, imputab i l i té ) sa o b j a v u j e v reprezentat Ìvnych a n g l i c k ˝ c h a f r a n c ú z s k y c h s l o v n Ì k o c h f i l o z o f i e a m o r á l n e j filozofie. H. Jonas v tomto kontexte o b j a s Ú u j e , û e s u b j e k t u m o û n o j e d n o -z n a Ë n e prip Ìsaù Ë i n n a z á k l a d e toho, û e tento s u b j e k t b o l j e h o a k t Ì v n o u pr Ì Ë i nou ([1], 142).

624

ûe vykonal nedovolen˝ Ëin (alebo zanedbal povinnosù) nie omylom Ëi neúmyselne, ale

s vedom˝m úmyslom prestúpiù stanovenú normu.

8

Nastolenie otázky viny vnáöa a j do roviny právnej zodpovednosti morálny aspekt -

smeruje totiû k posudzovaniu správania zodpovedného subjektu, t.j. k akcentovaniu

toho, Ëo v súvislosti s hæadiskom prioritnej starostlivosti o odökodnenie obetÌ ostáva

mimo hry. A predsa autori skúmajúci tento problém na úrovni práva dospeli

k paradoxnému poznaniu: existuje tendencia oddeliù zodpovednosù od viny, ËÌm s a

právo fakticky zrieka poslania participovaù na regulácii správania. Fenomén oddelenia

zodpovednosti od viny v právnej rovine má zrejme základ v "roztrûke" medzi obËian-

skoprávnym a trestnoprávnym zorn˝m uhlom, ale povaûujeme ho za relevantn˝ a j

z filozoficko-etického hæadiska.

Fakt, ûe j e stále ùaûöie identifikovaù vinnÌkov, presnejöie zosobniù zodpovednosù,

a paralelne s t˝m sa stáva Ëoraz prirodzenejöou sociálna pomoc obetiam, sa v procese

evolúcie právnej zodpovednosti - ako upozorÚujú viacerÌ autori (F. Ewald, L. Engel, P.

Ricoeur) - premietol do tendencie uznaù zodpovednosù bez urËenia viny. Z tohto

hæadiska zistenie ökody nie j e nevyhnutne spojené s uznanÌm viny a podrobenÌm sa

sankcii, Ëo sa odrazilo a j v diskrepancii medzi právnym uvaûovanÌm a morálnym úsud-

kom.

Klasická idea zodpovednosti (prevládajúca v súdnictve poËas celého 19. storoËia)

podæa L. Engela spoËÌvala v posudzovanÌ skutkov osoby, ktorá sa povaûovala za zodpo-

vednú, priËom akcent sa kládol na fakt pripÌsania zodpovednosti subjektu, teda na sub-

jektÌvnu zodpovednosù. Pre nasledujúce storoËie j e prÌznaËné etablovanie zodpovednosti

bez urËenia viny. Podæa L. Engela sa hovorÌ o objektÌvnej zodpovednosti, a to preto, ûe

pozornosù sa sústreÔuje na materiálnu stránku veci, na spôsobenú ökodu ako objektÌvny

fakt ([14], 81).

ÚËelom odËlenenia zodpovednosti od viny v obËianskom práve má b y ù - v zhode

s logikou solidarity a humanitárneho cÌtenia - bezodkladne odökodniù obete. Posudzova-

nie správania zodpovedn˝ch a pátranie po vinnÌkoch sa tu odsúva do úzadia v mene

súcitu s obeùami. Na druhej strane separácia pojmov zodpovednosti a viny vyvoláva

oprávnené námietky.

F. Ewald vidÌ problém v tom, ûe "systematickosù súdneho odökodnenia sa deje b e z

ohæadu na morálne kategórie, o ktor˝ch sa predpokladalo, ûe by mali bdieù nad právny-

mi pravidlami" ([3], 12). E. Balibar zasa argumentuje, ûe v latentnej ötruktúre kaûdého

pripÌsania j e sÌce obsiahnutá eventualita potlaËenia viny, ale nie moûnosù j e j vylúËenia

z predstavy zodpovednosti (aû na právne alebo inötitucionálne v˝strelky). Tento autor

chce upozorniù na to, ûe morálnu dimenziu nemoûno z právneho chápania zodpovednos-

ti vypudiù. Previazanosù idey zodpovednosti s ideou viny vypl˝va z faktu neelimi-

novateæosti hodnotového súdu pri posudzovanÌ Ëinov, na základe ktor˝ch vyvodzujeme

zodpovednosù. Vyjadrené slovami E. Balibara, aû na v˝nimky '"pre nás', nech toto m y j e

ktokoævek, neexistujú axiologicky neutrálne Ëiny" ([15], 291).

" V y s k y t u j ú s a v ö a k p r Ì p a d y , k e d y z á k o n o m n e p o v o l e n ˝ s k u t o k s a z a i s t ˝ c h o k o l n o s t Ì s t á v a

m o r á l n e o s p r a v e d l n i t e æ n ˝ m . A n a o p a k , a k o k o æ v e k j e n e j a k ˝ Ë i n m o r á l n e n e p r Ì p u s t n ˝ a n a r ú ö a

m o r á l n y p o r i a d o k , j e h o aktéra n e m o û n o u z n a ù z a z á k o n n e z o d p o v e d n é h o v t e d y , a k t e n t o Ë i n n e -

p o d l i e h a z á k o n n é m u o b v i n e n i u .

Filozofia 55, 8

625

Stanovisko E. Balibara namietajúce voËi koncepcii oddeæujúcej zodpovednosù a vinu má svoje opodstatnenie. Oddelenie právnej zodpovednosti od skúmania viny totiû nesie so sebou problém. Prenesenie ùaûiska právnej zodpovednosti na povinnosù nahra-diù spôsobenú ökodu (pod egidou nastolenia spravodlivosti) umoûÚuje zodpovednému subjektu vyviazaù sa z morálnej zodpovednosti, ba v prÌpade, ûe garantom zodpo-vedn˝m za náhradu spôsobenej ökody j e in˝ subjekt (povedzme nejak˝ verejn˝ alebo garanËn˝ fond), vytvára priestor a j pre únik pred právnou zodpovednosùou.

Naproti tomu nastolenie otázky viny vnáöa a j do právnej roviny morálny aspekt, keÔûe otázku hodnotenia správania zodpovedného subjektu nebagatelizuje. V aspekte uznania viny právna sankcia zah‡Úa v sebe a j morálnu zodpovednosù. V tejto rovine u-znanie viny sprevádza urËit˝ pocit (napr. hanby, v˝Ëitiek svedomia), ktor˝ rezultuje z uvedomenia si toho, ûe subjekt prestúpil istú normu, za Ëo musÌ niesù zodpovednosù. Uznanie viny a podrobenie sa trestu má - ako potvrdzuje H. Jonas - predovöetk˝m morálny zmysel: má slúûiù obnoveniu naruöeného morálneho poriadku ([1], 143). Na-hradenie pojmu viny pojmom solidarity tomuto poslaniu trestu zamedzuje.

Napriek tomu na tejto úrovni zostáva öpecifikum morálnej zodpovednosti vo vlast-nom slova zmysle nepostihnuteæné. V˝stiûne na to poukazuje H. Jonas, ktor˝ povaûuje takto chápanú zodpovednosù za "formálne zaùaûenie uloûené vöetkému kauzálnemu ko-naniu medzi æuÔmi, aby bolo moûné z neho vyûadovaù skladanie úËtov" ([1], 143). UpozorÚuje t˝m, ûe tu ide len o predbeûnú podmienku morálky, nie o morálku samotnú. Morálka vo vlastnom slova zmysle totiû zaËÌna podæa neho, ale i podæa in˝ch teoretikov morálky (napr. Lévinasa) tam, kde sa kladú pozitÌvne úËely zamerané na æudské dobro. Túto skutoËnosù moûno vyjadriù a j tak, ûe morálny vzùah opierajúci sa o ideu spriazne-nosti a vzájomnej závislosti æudÌ implikuje pozitÌvny zámer - pri jaù záväzok za druhého, angaûovaù sa v záujme jeho dobra - namiesto negatÌvnej intencie (neökodiù druhému).9

Toto hæadisko nás privádza k skúmaniu druhého v˝znamu pojmu zodpovednosù, a t˝m j e vzùah garancie.

* * *

III. Zodpovednos ù a k o v z ù a h garancie. Existuje a j in˝ v˝znam pojmu zodpoved-nosù, v rámci ktorého idea pripÌsateænosti (zah‡Úajúca elementy náhrady ökody a uznania viny) hrá len limitujúcu rolu. Ide o zodpovednosù definovanú vzùahom garancie. Z tohto pohæadu zodpovedn˝ j e ten, kto vystupuje ako garant, kto sa druhého ujal, kto za neho ruËÌ, a to a j za okolnostÌ, za ktor˝ch subjektu, ktor˝ prevzal zodpovednosù, nemoûno pripÌsaù autorstvo urËit˝ch Ëinov. (Klasick˝m prÌkladom j e zodpovednosù rodiËov za svoje deti, avöak tento typ zodpovednosti dôverne poznajú a j vedúce kádre zodpove-dajúce za Ëinnosù svojich podriaden˝ch, resp. subjekty poverené ochranou majetku in˝ch a pod. Zodpovednosù v zmysle ruËenia sa teda net˝ka len æudÌ, ale a j vecÌ.)

Zodpovednosù vnÌmaná z tohto zomého uhla má niekoæko öpecifick˝ch rysov.

' N a p o k o n , a j H. Jonas na m a r g o z o d p o v e d n o s t i c h á p a n e j v z m y s l e n e g a t Ì v n e j intenc ie p o t v r d z u j e , û e Ë l o v e k k o n f r o n t o v a n ˝ s o b j e k t Ì v n o u nutnosùou skladaù úË ty z o s v o j i c h Ë i n o v sa k o n i e c - k o n c o v " m u s Ì t ˝ m m e n e j z o d p o v e d a ù , Ë Ì m m e n e j konal , a ak c h ˝ b a p o z i t Ì v n a p o v i n n o s ù , m ô û e b y ù o d k l o n o d Ë i n u m ú d r o u radou" ([1], 143). Imperat Ìv "nekonaù" m o û n o v t a k o m p r Ì p a d e v n Ì m a ù a k o u û i t o Ë n ˝ n á v o d n a to, a k o chrániù s e b a s a m é h o .

626

V prvom rade j e zakotvená v intersubjektÌvnom vzùahu. Vzùah subjektu j e oriento-van˝ viac na druh˝ch ako na seba samého, presnejöie, ide o tak˝ vzùah k sebe samému, v ktorom subjekt sám seba vnÌma ako garanta druhého. K˝m sprievodn˝m javom zodpo-vednosti vo v˝zname pripÌsania (skladania úËtov z vykonan˝ch Ëinov) j e tendencia re-zignovaù na zodpovednosù j e j presúvanÌm na druh˝ch, vzùahom garancie subjekt vedome akceptuje pozitÌvny záväzok angaûovaù sa v záujme druh˝ch, prevziaù za nich bremeno zodpovednosti na seba. .Tento aspekt zodpovednosti moûno in˝m spôsobom opÌsaù a j tak, ûe pripÌsateænosù Ëinov tu sÌce presahuje hranice môjho vlastného konania, a predsa som to ja, kto j e subjektom (nositeæom) zodpovednosti.

œalöou charakteristickou Ërtou j e to, ûe zodpovednosù sa tu odvodzuje na báze vzùahu závislosti a súvisÌ s v˝konom moci. Na jednej strane to znamená, ûe subjekt, ktor˝ j e vo vzùahu závislosti podriaden˝, j e osloboden˝ od zodpovednosti za svoje Ëiny, a to do tej miery, do akej j e ohraniËená jeho autonómia. Teda fakt, ûe o subjekte rozho-duje druh˝, resp. ûe subjekt vykonávajúci urËitú Ëinnosù druhého poslúcha, j e dôvodom na limitovanie jeho zodpovednosti úmerne k urËenému vzùahu závislosti. A na druhej strane povinnosti, ktoré sa k zodpovednosti priraÔujú, súvisia s rozsahom a druhom vy-konávanej moci. Zodpovednosù j e takto funkciou moci alebo - vyjadrené spolu s H. Jo-náöom - korelátom moci, kde povinnosù obsiahnutá v zodpovednosti funguje ako sebakontrola vedome vykonávanej moci ([1], 190-191).

Napokon treùou dôleûitou dimenziou zodpovednosti skúmanej zo zorného uhla vzùahu garancie j e j e j spojitosù s aktom rozhodnutia. Len prostrednÌctvom tohto aktu sa totiû ten, kto za druhého ruËÌ, stáva a j reálne zodpovedn˝m. V akte rozhodnutia sa tak manifestuje öpecifikum zodpovednosti v j e j morálnom v˝zname. F. Ewald totiû upo-zorÚuje na dôleûit˝ moment, a sÌce, ûe tejto dimenzii nemoûno porozumieù pros-trednÌctvom práva, pretoûe "právo uvaûuje o zodpovednosti vo vzùahu k norme a k poruöeniu normy" ([3], 22), zatiaæ Ëo skúsenosù zodpovednosti v morálnom v˝zname zaËÌna vtedy, "keÔ sa máme rozhodnúù bez moûnosti odvolávania sa na nejakú normu" ([3], 22).

Tento prÌstup k problému zodpovednosti má svoj predobraz v tradÌcii, ktorá sa zro-dila na pôde francúzskej fenomenológie. Pojem morálnej zodpovednosti sa tu utvára na pozadÌ idey prevzatia záväzku za druh˝ch a vo svojej pôvodnej podobe ho nachádzame v etickej koncepcii E. Lévinasa, resp. J.-P. Sartra. O jeho prinavrátenie do centra etického uvaûovania o zodpovednosti v súËasnosti sa zaslúûil H. Jonas.

PripomeÚme eöte raz v˝chodisko, na ktorom sa zakladá tento typ etickej vÌzie. Zodpovednosù sa tu neobmedzuje na záleûitosù interiority (v zmysle v˝hradnej zodpo-vednosti subjektu za seba a pred svojÌm svedomÌm) a nemá niË spoloËné ani s t˝m, Ëo sa oznaËuje ako "modern˝ zmysel pre zodpovednosù" ([3], 19), priËom pod zodpoved-nosùou sa rozumie ochrana privátnej sféry indivÌdua.

Vo v˝zname, ak˝ tomuto pojmu vtláËajú Lévinas a Sartre, j e zodpovednosù artiku-lovaná ako zodpovednosù za druh˝ch a pred druh˝mi, ktorá sa v okamihu ich objavenia vynára vo forme nezruöiteænej etickej poûiadavky.

U Sartra totálna zodpovednosù Ëloveka nielen za seba, ale za vöetk˝ch æudÌ a pred vöetk˝mi ([II], 24, 33) súvisÌ s pôvodn˝m zaloûenÌm subjektu ako absolútne slobodnej bytosti, ktorej existencia j e podmienená bytÌm s druh˝mi. K˝m u Kanta podmienkou

Filozofia 55, 8 627

morálneho konania bolo to, aby toto konanie mohlo byù akceptovateæné z perspektÌvy

æubovoæného Ëloveka, sartrovsk˝ jedinec si kladie otázku, Ë i j e on t˝m, kto má právo ko-

naù tak, aby sa æudstvo riadilo jeho Ëinmi ([11], 31). Zodpovednosù tu vyviera

z poznania, ûe subjekt svojou individuálnou voæbou zároveÚ zaväzuje celé æudstvo, t.j

ûe aktom rozhodnutia ustanovuje ist˝ obraz Ëloveka, ak˝m podæa neho má byù, resp.

vytvára istú predstavu o tom, Ëo j e æudská situácia Ëi æudsk˝ stav vecÌ.

Zodpovednosù v Sartrovej etickej vÌzii j e súËasne spôsob, ako morálny subjekt

pristupuje k sebe ako k tomu, kto j e schopn˝ presiahnuù vlastnú individualitu, otvoriù sa

druh˝m a prevziaù záväzok za ich záujmy. InötruktÌvna j e v tejto súvislosti nasledujúca

Sartrova myölienka: "Chceme slobodu pre slobodu a za kaûdej zvláötnej okolnosti.

A chcejúc slobodu, zisùujeme, ûe závisÌ úplne od slobody druh˝ch a ûe sloboda druh˝ch

závisÌ od naöej slobody." ([11], 83) Inak povedané, nemôûem chcieù byù slobodn˝(á)

bez angaûovania sa za slobodu druh˝ch, nemôûem neËinne prihliadaù, ak j e sloboda

druhého ohrozená.

10

Podobná idea spriaznenosti prekvapujúco rezonuje a j v sartrovskej idei zodpoved-

nosti za svet. Rezultuje z chápania sveta, ktor˝ "akoby bol naöÌm v˝tvorom" ([17], 63).

Prevziaù zodpovednosù za svet znamená podæa Sartrovho vyjadrenia v jednom z jeho

posmrtne vydan˝ch textov to isté, Ëo "ujaù sa sveta, akoby sme ho vytvorili", "roz-

hodnúù sa preÚ", "postaviù sa na jeho stranu" ([17], 63)."

Lévinas, vychádzajúc z predpokladu, ûe etika j e jadrom subjektivity, ûe j e súËasùou

j e j existenciálnej bázy, a nie nieËÌm, Ëo by k subjektu pristupovalo zvonka, vnÌma zod-

povednosù ako "základnú, prvotnú, zakladajúcu ötruktúru subjektivity" ([18], 181).

Dôvod, pre ktor˝ vymedzuje zodpovednosù ako zodpovednosù za druhého, spoËÌva

v tom, ûe subjektivita samotná existuje práve len prostrednÌctvom vzùahu k druhému.

12

V kontrapunkte k v˝znamu, ak˝ sa obvykle zodpovednosti udeæuje pros-

trednÌctvom idey pripÌsateænosti (v zmysle zodpovednosti za Ëiny, ktor˝ch j e subjekt

pôvodcom, ktoré sám vykonal), v ötruktúre zodpovednosti za druhého j e obsiahnut˝ im-

peratÌv zodpovedaù a j za to, Ëo nie j e v mojej moci, resp. Ëo presahuje "hranice môjho

vlastného konania" ([18], 182). Zodpovednosù za druhého j e zodpovednosùou "za to, Ëo

" 'Treba v ö a k uv iesù , û e Sartre p ô v o d n e v BytÌ a niËote temat izova l v z ù a h j a - d r u h ˝ a k o k o n -

f l ik tn˝ , Ë o j e p l a t f o r m a protireË iaca j e h o n e s k o r ö Ì m n á z o r o m , a k o a j L é v i n a s o v m u pr Ìstupu. Pod-

statu od l iönost i v c h á p a n Ì v z ù a h u k d r u h é m u m e d z i o b o m a autormi o b j a s n i l s a m o t n ˝ L é v i n a s

n a s l e d o v n e : " P o h æ a d d r u h é h o , le regard de æautre, ten m a u Sartra v û d y p o s u d z u j e a o d s u d z u j e .

Sartre v y c h á d z a z istej negat iv i ty, ktorá m e d z i m n o u a d r u h ˝ m v û d y p a n u j e . Je t o z a l o û e n é v te j

starej onto lóg i i byt ia-pre-seba a bytia-o-sebe. Trad iËná m y ö l i e n k a f i l o z o f i e bo la, û e bytie..., û e

s ú c n o c h c e trvaù v o s v o j o m byt Ì - a û e sa teda bráni k a û d é m u naruöeniu. Naprot i t o m u ja

v onto lóg i i tuö Ìm ak˝s i p r i e l o m æ u d s k é h o . " ([16], 2 0 )

" Sartre a k o b y tu d o istej m i e r y kor igova l p ô v o d n ˝ o n t o l o g i c k ˝ postulát d u a l i z m u byt ia-o-

s e b e a bytia-pre-seba. o b h a j o v a n ˝ v j e h o p r v o m f u n d a m e n t á l n o m d i e l e Bytie a niËota z r. 1943.

12

T é m u z o d p o v e d n o s t i v z m y s l e z o d p o v e d n o s t i z a d r u h é h o L é v i n a s r o z v i n u l v o s v o j e j d r u -

h e j n a j v ˝ z n a m n e j ö e j práci Inak neû byù alebo mimo bytnosti z r. 1974 [22]. V intenciách R. K a r u -

la, autora p o d n e t n e j ú v a h y v e n o v a n e j tejto L é v i n a s o v e j kn ihe, v urËen Ì z o d p o v e d n o s t i a k o

z o d p o v e d n o s t i z a d r u h é h o i d e o "vlastnosù pre druhého, k torou s a v y z n a Ë u j e z o d p o v e d n o s ù "

([19], 389) , p r i Ë o m táto v lastnosù z o d p o v e d n o s t i j e tu skrz druhého, a t o v t o m z m y s l e , û e "bo lesù

d ruhého, bo lesù j e h o neöùastia sa s táva m o j o u bo lesùou" ([19], 3 8 9 ) .

628

som neurobil ja, Ëo sa ma dokonca ani net˝ka; alebo Ëo sa ma naopak t˝ka, s ËÌm sa

stretávam ako s tvárou" ([18], 181).

Tvár, t.j. spôsob, ako pred nás predstupuje existencia, podæa Lévinasa odhaæuje

dvojak˝ v˝znam. Na jednej strane j e t˝m, Ëo akoby nám velilo, prikazovalo vo svojej

zvrchovanosti. Na druhej strane j e bezbranná vo svojej obnaûenosti, ËÌm akoby priamo

vyz˝vala na akt násilia. Tvár vo svojom v˝raze - ako Lévinas vysvetlil v jednom rozho-

vore - j e to, Ëo hovorÌ eöte skôr, ako prichádzajú slová ([16], 17). Práve preto j e podæa

neho stretnutie s tvárou druhého etickou záleûitosùou (a to dokonca nezávisle od toho,

aká osoba sa za Úou skr˝va).

Zodpovednosù teda nie j e nieËÌm, pre Ëo sa subjekt slobodne rozhoduje, nakoæko

zoËi-voËi stretnutiu s tvárou druhého, zoËi- voËi vnÌmaniu jeho biedy, ktorá sa dovoláva

spravodlivosti, j e subjekt za druhého zodpovedn˝, zodpovednosù mu "pripadne" ([18],

182).

Lévinasa - v kontrapunkte k Sartrovi - privádza postulát zodpovednosti za druhého

dokonca k neobvyklému formulovaniu morálky na báze idey heteronómie. Lévinasova

ûiaËka C. Chalierová vysvetæuje, ûe v protiklade k celej tradÌcii morálnej filozofie

"mravnosù sa uû nezakladá na rozumnej a slobodnej vôli, na autonómii môjho Ja, ale na

moûnosti prijaù druhého tak, aby mal prednosù predo mnou" ([20], 18).

Autonómia totiû podæa Lévinasa eöte nie j e garantom mravnosti. Mravnosù sa

v t˝chto intenciách nezakladá na slobode, ale naopak na zotáznenÌ mojich moûnostÌ

zoËi-voËi druhému. Podstatou Lévinasovej idey heteronómnej morálky j e fakt, ûe nie j a

som t˝m, kto si ukladá imperatÌvy, aby sa im následne podriadil, ale naopak, t˝m, kto

ma vyz˝va na zodpovednosù a kto stanovuje limity mojej slobody tak, ûe ma núti na túto

v˝zvu odpovedaù, j e druh˝. "Na zodpovednosti, t.j. na onom postavenÌ Ëi na onom zosa-

denÌ zvrchovaného j a vo vlastnom vedomÌ - zosadenÌ, ktoré j e práve zodpovednosùou za

druhého - sa v skutoËnosti zakladá sama identita æudského ja." ([18], 184) In˝mi slova-

mi, moja jedineËnosù j e podmienená t˝m, Ëi som zodpovedn˝ jedinec, t˝m, nakoæko

dokáûem - povedané spolu s R. Karulom - uprednostniù subjekt povahy pre druhého

nahrádzajúci subjekt povahy pre seba (ktor˝ sa ustanovuje prostrednÌctvom starosti

o seba, o svoje pretrvávanie, o svoj pôûitok) ([19], 389).

Na druhej strane heteronómna morálka zodpovednosti n ie je reciproËn˝m vzùahom.

Lévinas ponecháva záväzok zodpovednosti druhého voËi mne na rozhodnutÌ toho

druhého. Tento motÌv zrejme pramenÌ z jeho chápania intersubjektÌvneho vzùahu ako

vzùahu asymetrického, v základe ktorého leûÌ "nevyhnutná orientácia bytosti, ktorá

'vychádza zo seba' k 'Druhému'" ([21], 191).

13

Podæa C. Chalierovej u Lévinasa treba rozlÌöiù dva typy zodpovednosti: zodpoved-

nosù za dôsledky, ktorá vychádza zo slobodnej voæby indivÌdua a j e touto voæbou v Ëase

a priestore ohraniËená, a nekoneËnú zodpovednosù, ktorá sa nezakladá na slobode, ale

pramenÌ z faktu, ûe subjekt j e vyvolen˝, aby bol zodpovedn˝ ([20], 19-20). Zmysel vy-

volenia spoËÌva v tom, ûe imperatÌv zodpovednosti sa vzùahuje na vöetko a zah‡Úa

vöetk˝ch. V tomto druhom prÌpade j e zodpovednosù udalosùou, ktorá podæa Lévinasa

nemôûe maù poËiatok v mojom záväzku, v mojom rozhodnutÌ, ale ktorá tieto

n

Ideu asymetrie medziosobného Lévinas zdôvodÚuje v o svo je j fundamentálnej práci z r.

1961 Totalita a nekoneËno [21].

Filozofia 55, 8 629

rozhodnutia predchádza ([22], 12). V tomto bode, totiû vo téze, ûe v idei vyvolenia zod-

povednosù predchádza moje rozhodnutia, treba vidieù Ôalöiu podstatnú diferenciu medzi

Lévinasovou koncepciou zodpovednosti a stanoviskom J. P. Sartra.

Túto i Ôalöie nie nepodstatné odliönosti v etick˝ch názoroch oboch francúzskych

fenomenológov (reprezentantov dvoch súbeûn˝ch variantov "modernej filozofie existen-

cie" - podæa vyjadrenia J. Lacroixa) prekr˝va spoloËn˝ motÌv: vÌzia zodpovednosti ste-

lesnená v postuláte, ûe Ëlovek nesie na svojich pleciach ùarchu celého sveta. Podæa

Sartra preto, ûe j e slobodn˝, podæa Lévinasa preto, ûe j e vyvolen˝.

Prirodzene, koncepcii zodpovednosti zaloûenej na predstave nelimitovanosti vzùa-

hu garancie moûno vytknúù, ûe vo svojej neurËitosti problematizuje otázku pri-

pÌsateænosti, teda ûe spochybÚuje moûnosù legitÌmneho urËenia tak subjektu

zodpovednosti, ako a j j e j predmetu a dosahu. Zrejme to j e dôvod, preËo obhajcovia slo-

body - ako upozorÚuje C. Chalierová - kritizujú filozofickú koncepciu, ktorá kladie na

æudské bedrá celú ùarchu sveta, za "prehnanosù", zdôrazÚujúc, ûe "staËÌ, ûe zodpovedám

za isté konkrétne zlo, ktorého som sa dopustil, za utrpenie vyvolané mojimi slovami

a Ëinmi" ([20], 20). Téza o nereciprocite v˝zvy na zodpovednosù zasa podnecuje

k úvahám o moûnom etickom terore a o neodôvodnenosti idey, na základe ktorej "ja"

ako zodpovedn˝ subjekt mám prijaù pozÌciu rukojemnÌka druhého.

Protiváhu k t˝mto v˝hradám predstavuje obhajoba úsilia o ontologické zaloûenie

zodpovednosti, o j e j odvodenie zo samotnej ötruktúry æudskej existencie, spojenej pu-

tom vzájomnej závislosti æudÌ. Chápanie zodpovednosti vo v˝zname prevzatia záväzku

za druh˝ch implikuje tieû eticky v˝znamn˝ imperatÌv individuálneho zvaûovania

a posudzovania Ëinov ako podstatného komponentu morálnej zodpovednosti. F. Ewald

v tomto kontexte poukazuje na analógiu medzi Sartrov˝m pojmom zodpovednosù

a aristotelovsk˝m termÌnom rozumnosù (jronésis), kde rozumnosù j e cnosùou vlastnou

Ëloveku, ktor˝ svojimi Ëinmi dáva zmysel nedokonalému (nehotovému) a dvojznaËnému

svetu. F. Ewald prichádza dokonca k pozoruhodnému záveru: "Aktuálny ekvivalent

gréckeho termÌnu fronésis bezpochyby nie j e ani tak rozumnosù ako zodpovednosù."

([3], 23)

M

* * *

Na pozadÌ diötinkcie medzi dvoma v˝znamami pojmu zodpovednosù moûno pre

aktuálne úvahy vyvodiù prinajmenöom jeden dôleûit˝ záver. Problém morálnej zodpo-

vednosti sa nedá ohraniËiù termÌnom pripÌsateænosti, kde prestúpenie normy vyûaduje od

subjektu uznanie viny a podrobenie sa sankcii. Fenomén morálnej zodpovednosti zasa-

huje nielen oblasù práva, ale rozprestiera sa najmä v priestore, ktor˝ z hæadiska zákona

predstavuje sféru legálneho, dovoleného konania (v duchu zásady: Ëo nie j e zákonom

zakázané, j e dovolené). Nadobúda teda na relevancii práve tam, kde pravidlá hry nie sú

a priori urËené a kde samotnú zodpovednosù nemoûno redukovaù v˝luËne na skladanie

N

T o t o h æ a d i s k o Ë ias toËne k o n v e r g u j e s o s t a n o v i s k o m T. Macha love j , ktorá, v y c h á d z a j ú c

z l é v i n a s o v s k e j inöpirácie, o b h a j u j e tézu, û e z o d p o v e d n o s ù n i e j e l e n k v a l i t o u r o z h o d o v a n i a

a k o n a n i a Ë l o v e k a , a l e n a p o z a d Ì sub jekt- i n tersub jekt Ìvneho charakteru m o r á l k y p r e d s t a v u j e

"zák ladnú cnosù Ë loveka..., ' u z o l ' j e h o s u b j e k t i v i t y " ([2], 97) . Prirodzene, u r Ë e n i e z o d p o v e d n o s t i

p r o s l r e d n Ì c t v o m p o j m u cnosti b y si v y û a d o v a l o o b s i a h l e j ö i u d i s k u s i u , ktorá b y ukázala, v Ë o m p o -

j e m z o d p o v e d n o s t i v y k a z u j e z n a k y cnosti a v Ë o m rámec et iky cnosti presahu je .

630

úË tov z ich d o d r û i a v a n i a . Pravda, ani d e f i n o v a n i e m o r á l n e j z o d p o v e d n o s t i a k o v z ù a h u

garancie ( v k t o r o m j e t rva lo p r Ì t o m n á existencia d r u h ˝ c h , a k o a j starosù o prostredie,

ktoré nás o b k l o p u j e ) nás n e z b a v u j e z o d p o v e d a n i a konkrétnych otázok, kto, z a Ë o a p r e d

k ˝ m j e l eg i t Ìmne z o d p o v e d n ˝ .

LITERATÚRA

[1] JONAS, H.: Princip odpovÏdnosti. Praha 1997. [2] MACHALOVA, T.: Kritická anal˝za morálky ako subjekt-intersubjektÌvneho vzùahu.

(Miesto etiky sociálnych dôsledkov v teórii morálky konca 20. storoËia.). In: GLUCHMAN, V. (ed.): Reflexie o humánnosti a etike. Preöov 1999.

[3] EWALD. F.: ºexpérience de la responsabilité. In: De quoi sommes-nous responsables? (Textes réunis et présentés par Thomas Ferenczi.) Paris 1997.

[4] ROUSSEAU, J. J.: Rozpravy. Praha 1989. [5] KANT, L: Základy metafyziky mrav˘. Praha 1974. [6] HÁLA, V.: Impulsy Kantovy etiky. (Kant-Bolzano-Brentano). Praha 1994. [7] WEBER, M.: Politika ako povolanie. Bratislava 1990. [8] KICZKO, L.: Na úvod. In: WEBER, M.: Politika ako povolanie. Bratislava 1990. [9] NOVOSAD. F.: Osud a voæba. Max Weber ako diagnostik modernej kultury. Bratislava

1997. [10] SEDOVÁ, T.: K rôznym úrovniam funkcionalizmu. In: FILOZOFIA 1999 Ë. 3. [11] SARTRE. J.-P.: ºexistentialisme est un humanisme. Paris 1970. [12] SARTRE, J.-P.: ºétre et le néant. Paris 1977. [13] BURAJ. I.: J. P. Sartre: hæadanie zmyslu uprostred bytia. In: FILOZOFIA 1995, Ë. 10. [14] ENGEL, L.: Réguler les comportements. In: De quoi sommes-nous responsables?

(Textes réunis et présentés par Thomas Ferenczi.) Paris 1997. [15] BALIBAR, E.: Irresponsabilité de la politique, responsabilité du citoyen? In: De quoi

sommes-nous responsables? (Textes réunis et présentés par Thomas Ferenczi.) Paris 1997. [16] LÉVINAS, E.: B˝t pro druhého. (Dva rozhovory). Praha 1997. [17] SARTRE. J.-P.: Vérité et existence. Paris 1989. [18] LÉVINAS, E.: Etika a nekoneËno. Praha 1994. [19] KARUL, R.: Subjektivita ako afektivita a trpnosù. In: FILOZOFIA 1996, Ë. 6. [20] CHALIEROVA, C.: O filosofii Emmanuela Lévinase. S úvodnÌ studiÌ Jeana Lacroix. Praha

1993. [21] LÉVINAS, E.: Totalita a nekoneËno. Praha 1997. [22] LÉVINAS, E.: Autremenl qu'étre ou au-delä de æessence. La Haye 1974.

PrÌspevok vznikol v o Filozofickom ústave S A V ako súËasù grantového projektu Ë. 2/6118/99.

PhDr. Dagmar Smreková, CSc. Filozofick˝ ústav S A V Klemensova 19 813 64 Bratislava SR

Filozofia 55, 8 6 3 1