MEDICÍNSKE ZÁKLADY

SOCIÁLNEJ PRÁCE 1.

KTO JE ČLOVEK?

Človek je jednota - jednota

prirodzenosti, ktorá pozostáva z hmotného tela a z duchovnej a nesmrteľnej duše.

„Jeden z tela a duše“

Ľudská osoba je stvorená na Boží obraz, je bytosť zároveň telesná i duchovná. Biblický opis vyjadruje túto skutočnosť symbolickou rečou, keď tvrdí: „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2,7). Teda Boh chcel celého človeka.

KKC 362

Vo Sv. písme výraz duša často označuje ľudský život alebo celú ľudskú osobu. Ale označuje aj to, čo je v človeku najvnútornejšie a najcennejšie, čím je osobitnejšie Božím obrazom: „duša“ znamená duchovný princíp v človeku.

KKC 363

Pretože človek bol stvorený na Boží obraz, má dôstojnosť osoby: nie je len niečím, ale niekým.

Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva s inými osobami. Milosťou je povolaný k zmluve so svojim Stvoriteľom, aby mu dal odpoveď viery a lásky, ktorú nemôže dať nik iný namiesto neho.

KKC 357

Telo človeka má účasť na dôstojnosti „Božieho obrazu“.

Je ľudským telom práve preto, že ho oživuje duchovná duša, a celá ľudská osoba je určená na to, aby sa ... stala chrámom Ducha.

„Človek teda nesmie pohŕdať telesným životom, ale musí svoje telo považovať za dobré a hodné úcty, lebo ho stvoril Boh a má byť vzkriesené v posledný deň.“

KKC 364 II. Vat. Koncil, past. Konšt. Gaudium et spes, 14: AAS 58 (l966) 1035

CIRKEV – JE BOŽÍ DOM, STĹP A OPORA PRAVDY ( 1 TIMOT. 3, 15 )

učí, že každú duchovnú dušu stvoril bezprostredne Boh – „nevytvorili“ ju rodičia – a že je nesmrteľná; nezaniká, keď sa pri smrti odlúči od tela, a znova sa spojí s telom pri konečnom vzkriesení.

KKC 365

Niekedy sa duša rozlišuje od ducha. (1 Sol 5,23).

„Duch“ znamená, že človek je od svojho stvorenia zameraný na svoj nadprirodzený cieľ a že jeho duša je schopná byť .... pozdvihnutá do spoločenstva s Bohom.

Duchovná tradícia Cirkvi zdôrazňuje aj srdce, a to v biblickom zmysle, vyjadrujúcom hĺbku bytosti, kde sa osoba rozhodne alebo nerozhodne pre Boha.

KKC 367 KKC 368

Pápež Ján Pavol II. pri príležitosti svetovému kongresu katolíckych lekárov, v r.1982 povedal:

ČLOVEK je psychofyzická jednota, JEDNOTA TELA, DUŠE a DUCHA.

Služba duchu človeka sa nedá plne uskutočniť, ak sa nedá do služieb jeho psychofyzickej jednoty.

Cirkev dobre vie, že fyzické zlo uväzní ducha, tak ako duševné zlo uvádza do područia telo“

ŽIVOT JE PRVOTNÉ A ZÁKLADNÉ DOBRO ĽUDSKEJ OSOBY

V starostlivosti o život sa teda prejavuje predovšetkým humánne dielo na ochranu fyzického života.

Jemu venujú svoju profesionálnu alebo dobrovoľnú činnosť zdravotnícky pracovníci: lekári, farmaceuti, ošetrovatelia, nemocniční kňazi, administratívny pracovníci, sociálni pracovníci – ktorí sa angažujú rôznym spôsobom v prevencii, v terapii a rehabilitácii ľudského zdravia.

Uchovávať, obnovovať a zlepšovať zdravotný stav znamená slúžiť životu v jeho celku.

Predmetom vašej budúcej profesie sociálnych pracovníkov – je človek. Je to služba ľuďom, a ak chceme riešiť ľudské problémy, musíme ich pochopiť.

Ide tu o postoj, ktorý sa vytvára na základe poznania a spôsobu zmýšľania.

Ak chceme pochopiť problémy človeka, musíme pochopiť samotného človeka.

Ľudský život - je najväčší zázrak, ktorý treba poznať a obdivovať. Nedá sa prirovnať k ničomu na svete.

Veľký lekár a humanista, Dr. Albert Schweitzer povedal jasne: “Úcta k životu každého druhu, je prvou zásadou civilizácie.“

Život je postupné odkrývanie PRAVDY a LÁSKY.

Múdrejšie pravdy, ako prinieslo kresťanstvo nepriniesol nik.

Takou je aj pravda o ľudskom živote – kresťanský pohľad na ľudský život.

Kresťanstvo je spôsob života, skutočné kresťanstvo je kresťanstvo

VIERY a SKUTKOV.

Viera je nielen uznávanie tajomného Boha, bázeň pred ním ako pred sudcom. Viera je viac – je to osobný vzťah lásky, osobné zameranie, viera je osobný vzťah s Bohom, a to je radostná a obohacujúca skutočnosť.

Ľudský život je posvätný – lebo je Božím darom.

Je večný. Moc nad ním má len sám Boh. Svoj počiatok má v rodine.

„ Nielen láska rodičov stála pri počiatku novej ľudskej osoby, oni boli iba spolutvorcami; o počatí osoby v lone matky rozhodla láska Stvoriteľa...Boh si sám berie najväčší podiel pri tvorení ľudskej osobnosti v oblasti duchovnej, morálnej úzko nadprirodzenej.

Ale rodičia, ak nemajú vypadnúť zo svojej úlohy spolutvorcov, musia v tom taktiež pomáhať“.

KAROL WOJTYLA: Láska a zodpovednosť,str.47

Ľudská bytosť je preto - ako učí Cirkev - dielom samého Boha;

On vytvára duchovnú a nesmrteľnú dušu tej bytosti, ktorej organizmus začína jestvovať ako dôsledok telesného vzťahu muža a ženy. Telesný vzťah musí vyplývať z lásky osôb, lebo v nej nájde úplné naplnenie.

Za každým ľudským životom teda stojí Boh. Cez neho je ľudský život veľký a hodný všetkej pozornosti a starostlivosti.

Každý ľudský život má neoceniteľnú, absolútnu hodnotu – je DAR NEZNIČITEĽNÝ SMRŤOU - lebo ľudská duša je nesmrteľná.

Preto nik nemôže tento život ohrozovať, poškodiť, ani naň siahnuť – ani u druhých, ani sám u seba. Zabitie počatého života je ohavná vražda.

Previňovať sa proti ľudskému životu, proti živému človekovi, je najväčšie previnenie pred Bohom.

V Evanjeliu podľa sv. Matúša O Poslednom súde Mt 25, 31 – 46 je napísané v pozitívnom i negatívnom - „Čo ste urobili / neurobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili / neurobili ...“

Takto sa Boh stotožňuje s človekom – stotožňuje sa s každým z nás. Takú hodnotu od Pána Boha máme my a každý človek !!! Takto nás Pán Boh vyzdvihol na svoju úroveň a takto si nás chráni. Keď robíme dobro, prejavujeme lásku človeku alebo urážame a ubližujeme človekovi – prejavujeme lásku alebo urážame samého Boha.

Pohrdnúť človekom znamená pohrdnúť niekým koho má Boh rád, a za koho vydal svojho vlastného Syna na kríž.

  Ľudský život je teda nedotknuteľný. Človeka sa nemožno dotknúť bez toho, aby sme

sa nedotkli zároveň Boha - či už v pozitívnom alebo negatívnom.

Človek je už v najrannejšom štádiu vývoja ľudskou bytosťou, jeho genetický kód i vlastnosti sú nesporne ľudské. Je už človekom ten, kto ním bude!

Ak je teda človekom od počatia má svoje ľudské práva. Potvrdzuje to aj Ústava SR v článku 15, odsek 1: Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.

Právo na život je najvyšším právom, je základným ľudským právom.

Toto právo je potláčané najmä Zákonom 73/1986 Zb. o umelom ukončení tehotenstva prijatý komunistickou SNR, dodnes platný v znení zákona č. 419/1991 Zb., ktorý takmer zbavil počaté dieťa právnej ochrany. Tento zákon je príliš liberálny.

V prvých 3 mesiacoch tehotenstva povoľuje vykonať umelý potrat bez obmedzenia, stačí len žiadosť matky. Za určitých podmienok možno u nás dokonca umelo ukončiť tehotenstvo až do narodenia dieťaťa.

Sv. Otec Ján Pavol II. povedal: „ Ľudské práva vyplývajú z jedinečnej dôstojnosti

človeka ako živého Božieho obrazu“.

Ak by sme spochybnili toto prvé – základné ľudské právo, tie ďalšie sú rovnako spochybnené a ohrozené.

Umelé potraty (UPT) podkopali systém hodnôt a zrelativizovali hodnotu ľudského života, úctu k nemu – človek v prvej fáze života, počas vnútromaternicového vývoja je najbezbrannejšou ľudskou bytosťou spomedzi všetkých ľudských bytostí