Miroslav Hazucha

Miroslav Hazucha

LÁSKA RUDOLFA HOLZERAATLETIKA

BRATISLAVA

2007

2

Miroslav Hazucha: Láska Rudolfa Holzera - atletika

3


Vydavateľ: Národné športové centrumFotografie: Archív Rudolfa Holzera a autoraDizajn a grafické vyhotovenie: Artwell Design, s.r.o., 2007Lektoroval: PhDr. Igor MachajdíkVydanie prvéBratislava 2007

ISBN: 978-80-969702-0-9

4


5


„Zo športu by sme stratili všetku radosť,ba i z najlepších výkonov a z najlepšej hry,keby sme nevedeli pritom zachytiťvnútornú hodnotu zážitku.“

Emil Zátopek(atlét, 1922 - 2000)

„Atletika je röntgenom športu.Röntgenom telesných, morálnych kvalítmoderného človeka, jeho cieľavedomosti,húževnatosti, sebakázne, inteligencie.“

Gustáv Vlk(novinár, 1910 - 2000)

„Najväčšie hrdinstvo je vytrvať pri svojej práci- nech už má svet o nej akúkoľvek mienku.Máš poslanie - splň si svoju povinnosť.“

Sándor Márai(spisovateľ, 1900 - 1989)

6


7


Boli takí ľudia, sú a budú takí, hoci nie je na piedestále svetskej moci,

nie v objektívoch kamier, ani v médiách ako zrkadlách svetskej slávy, hoci

nezhromaždili bohatstvo, a predsa výnimoční. Takí ľudia, ktorí ovplyvňujú

vo svojej dobe udalosti v ich sfére pôsobenia nielen činmi, ale i charakterom,

ba prekračujú horizont svojej špecializácie a uchvacujú charizmou svojej osob-

nosti. Takí ľudia, ktorí personifikujú svojím myslením, názormi a konaním

hodnoty a princípy humanizujúce oblasť ich pôsobenia. Takí ľudia, hoci často

inými odsunutí do pozadia, často nútení prekonávať prekážky neporozu-

menia, avšak morálne vždy na výške. K ľuďom takých kvalít, vedomých si

svojho poslania, vyžarujúcich esprit a ušľachtilosť, patril aj Rudolf Holzer.

V slovenskom športe a osobitne v atletike, ktorá sa stala doménou v jeho

živote, vyoral povestnú symbolickú, neprehliadnuteľnú brázdu. Počas svojho

takmer šesťdesiatročného pôsobenia v atletike urobil obrovské penzum práce.

Touto monografiou nie je iba splatený dlh zachytením a zdokumentovaním

jeho funkcionárskej, organizátorskej, publicistickej a rozhodcovskej činnosti.

Je to nielen dokument o významnej postave histórie atletiky na Slovensku,

je to tiež hold môjmu vzoru, aj za všetkých iných nasledovníkov, hold sile

a duchu osobnosti Rudolfa Holzera.

Venujem rodine Rudolfa Holzera Autor

6


7


„MAGNUS PARENS“ SLOVENSKEJ ATLETIKY

ŽILINSKÝ „OSUDOVÝ“ IMPULZ U PROFESORA ADAMKA

„Kdeže ste sa podeli, vy vlny nadšenia, ktoré krehké lodičky menili v koráby, kdeže ste pohasli, vy iskieročky, ktoré zažíhali plamene? Myslievam čoraz viacej na tých, ktorí kedysi, takmer z ničoho, doslova holými rukami, kládli základné kamene našej telovýchovy a športu, bez reptania, diskusií, veľkých slov a požiadaviek. Ich valutami bola viera, ich investíciami láska. A predsa, na panenskej pevnine, na pusta-tine stvorili zázraky.“

Tieto citovo zafarbené slová zvolil básnik a novinár Miro Procházka (1921 - 2005) na entrée článku – vyznania svojmu bývalému profesorovi Eduardovi Adamkovi. Aj on patril k tým žiakom žilinského reálneho gymnázia, ktorých viedol nielen k fyzickej zdatnosti, ale zapaľoval v nich nadšenie pre veľké ideály kalokagatie. „Vďaka, pán profesor!“ spolu s ním zaiste mohli vysloviť tomuto nestorovi vzhľadom na polstoročné pedagogické pôsobenie vyše dvadsaťtisíc študentov. Boli medzi nimi aj olympionici – atléti Andrej Engel a Milan Fillo, reprezentant v tenisovom Davis Cupe Ladislav Hecht, viac či menej úspešní ďalší atléti, futbalisti, volejbalisti, tenisti, šermiari, hokejisti, lebo všetky tieto športy spoznávali zverenci pod vedením nezabudnuteľného profesora Adamka. Jedným z tých, čo ním vznietenú iskierku nadšenia po celý život niesli vo svojom srdci a neustále činmi helénske atletické ideály premieňali na skutočnosť, jedným z tých bol jeho žiak Rudolf Holzer.

Prvý impulz k budúcej, ako sa neskôr ukázalo – celoživotnej láske, dostal Rudolf Holzer v priam ideálnom čase mladosti. Ako študent reálneho gymnázia v Žiline, kde prišiel v roku 1918 z rodných Veľkých Uheriec, z krásneho hornonitrianskeho prostredia. Všetko sa začalo nenápadne. Stalo sa tak vlastne zásluhou klasickej študentskej neposluš-nosti. Počas nezáživných hodín mu spolužiak Tibor Smieško posielal pod školskou lavicou brnenský športový časopis Sport. Zásluhou svojho priateľa vnikol do sveta športu. Hltal riadok za riadkom, správy a reportáže, obdivoval fotografie šampiónov. Zaujala ho najmä atletika, a tak sa stali jeho idolmi Nurmi, Ritola, Paddock, Burghley, Houben, Lowe, ale tiež Vohralík, Svoboda-Tarzan ...

Budova bývalej reálky v �iline, kde �tudoval Rudolf Holzer sedem rokov a kde prepadol vá�ni pre atletiku.

8


9


K naozajstnej atletike sa aj so spolužiakmi dostal zásluhou profesora telocviku Eduarda Adamka. To bol vtedy, v prvých rokoch I. Československej republiky, jeden z prvých verzírovaných slovenských telovýchovných pedagógov. Rovnako ako bol iný stredoškolský profesor Ján Hajdócy (1887 - 1950) v Trnave. Obaja neopakovateľní spiritus movens i spiritus agens na svojich ústavoch, čím presiahli aj mestá, v ktorých pôsobili. Zákonite prišlo i k vzájomným stretnutiam ich žiakov na športoviskách. Načim pripomenúť najväčšie úspechy oboch táborov v atletike. Žilinčania zvíťazili vo finále Stredoškolských hier v roku 1928 v Prahe, Trnavčania získali Strieborný veniec Lidových novín v Brne v rokoch 1928 a 1929, naviac boli najčastejšími víťazmi Mičurovho pohára slovenských stredných škôl.

Športová dráha Rudolfa Holzera ako aktívneho pretekára bola krátka. Pripomínala mu ju iba jediná medaila zo skoku do výšky za titul majstra školy v kvarte. Pobadal, že výkonnostne mu nie je súdená pretekárska kariéra. Ocitol sa postupne na druhej strane atletického zápolenia. V záujme od neho lepších študentov – atlétov a tiež so snahou zlep-šiť úroveň súťaženia stal sa organizátorom a funkcionárom. Začal pri prvom atletickom družstve reálky v roku 1923, aby napokon v atletike aktívne pôsobil bezmála 60 rokov!

Prvé hosťovanie atletického družstva 20. mája 1923 v Martine zanechalo v Rudolfovi Holzerovi silné pocity. O tom, ako sa mu spomienky zo stretnutia Žilinčanov s Martinčan-mi a Trnavčanmi vryli nezmazateľne do pamäti, zanechal vo svojom privátnom archíve „pro domo“ osobitnú písomnú zmienku.

Píše v nej o.i.: „Po príchode do Turčianskeho Sv. Martina nás hneď rozobrali lepšie situované rodiny. Sám som sa dostal do rodiny istých Thurzovcov, veľmi milých a dobroprajných ľudí, ktorí sa o mňa starali ako o vlastné dieťa. V rámci tamojších širších slávností sme si boli na cintoríne prezrieť hroby slávnych slovenských dejateľov a buditeľov a večer sa zúčastnili ešte i akadémie.

Včas ráno sme sa pobrali na miesto pretekov. Tam už s vysúkanými rukávmi pracoval s niekoľkými žiakmi na úprave terénu pre nás všetkých idol atletických pedagógov, prof. Hajdócy z Trnavy. To, čo potom v pretekoch ukázali jeho žiaci, to sme len závistlive sledovali. Okrem čiastočného úspechu Tibora Smieška v tejto trnavskej konkurencii nikto z nás neuspel... Napriek tomuto prvému mimožilinskému neúspechu mám na tento prvý štart na cudzom závodisku tie najkrajšie spomienky...“

Unikátna snímka z prvých medziústavných atletických pretekov v Turèianskom Sv. Martine 20. mája 1923. Na zábere jedného z rozbehov na 100 m sprava: Rudolf Holzer a trnavskí súperi J. Li�ka a R. Jurenka. Osobitne si treba v�imnú� postavu v uniforme za ním: �tartérom bol slu�bukonajúci dôstojník posádky z pu�ky zn. Mauser.

8


9


Ďalšou spomienkou sa podelil s čitateľmi Čs. sportu (28.10.1968) v článku „Láska ku kráľovnej“. „Na preteky do Trnavy sme cestovali v dobytčiaku a vo vrecku ani groš, ba ani kôrka chleba. Ešteže spolužiaci z dedín boli dobre zásobe-ní, aby mi žalúdok neštrngotal pri skoku do výšky. Prvý raz som však videl skvele usporiadanú akciu, na skvelej dráhe, zásluhou prof. Hajdócyho. To bola injekcia! ...Z prvých koruniek, ktoré som zarobil za kondície neskôr slávnej herečke Elene Hálkovej – Štěpánkovej, som si objednal prvé tretry...“

Počiatky aktívnej funkcionárskej práce Rudolfa Holzera možno datovať rokom 1923. Ako sextán bol tajomníkom Samovzdelávacieho spolku na reálke a tiež „tajomník“ atletického družstva. V rodných Veľkých Uherciach bol iniciátorom divadelného večierka 15. augusta, aby si mladí športovci tak v chudobných pod-mienkach za utŕžené peniaze mohli zadovážiť futbalový výstroj a atletické náradie. O svojich začiatkoch sa raz zmienil takto: „Už vtedy ma stiahla „osudová tragédia“, ak to tak môžem pomenovať, robiť organizátora a funkcionára.“

Prišla maturita na Čs. štátnej reálke Jána Palárika v Žiline, ako znel celý názov, a to v období najväčšej nezamestnanosti. Roku 1925 prežil Rudolf Holzer rok ako nezamest-naný. Až na jar roku 1926 dostal miesto ako výpomocná sila v Prahe, na jeseň bol prelože-ný do Brna, kde päť rokov čakal na definitívu v Poštovom úrade šekovom. V tomto obdo-bí absolvoval základnú vojenskú službu, o čom svedčí dokument v podobe Pochvalného dekrétu čatárovi ašpirantovi 23. pešieho pluku Amerických Slovákov Rudolfovi Holzerovi, datovaného v Trnave 28. marca 1930. Iné pochvalné uznanie sa týka smutnej epizódy his-tórie I. ČSR, ktoré podpísal 2.11.1938 veliteľ hraničnej oblasti divízny generál Miloš Žák poručíkovi pechoty v zálohe Rudolfovi Holzerovi „za jeho veľmi dobrú a úspešnú službu a prácu po dobu mobilizácie a brannej pohotovosti štátu“, ktorú vykonal vo funkcii spra-vodajského dôstojníka rovnakého pluku.

Atletickí �ilinskí pionieri prof. Eduarda Adamka z rokov 1923 � 1925. Z3⁄4ava: prvý v civile neidentifikovaný, K. Fisher, K. Stráòai, J. Kuranda, Fr. Muzikáø, prof. E. Adamko, R. Holzer, O. Pézl, T. Smie�ko, I. �ujanský, 1⁄4. Pu�ká�.

Dokument o �tarte Rudolfa Holzera na pretekoch v Pova�ských novinách z roku 1925.

10


11


BRNENSKÁ „VYSOKÁ“ ATLETICKÁ ŠKOLA MU DALA VEĽA

„Pisárky. Kto by ich v tých rokoch nebol z atlétov poznal? Áno, ten čarokrásny kútik Brna na vysunutom predmestí, obklopený zeleňou okolitých lesov, v romantickom údolí Svratky, bolo milým prostredím. Čs. atlétov, ktoré nemalo vtedy v republike páru. Kútik s ihriskom, raj s najlepšou bežeckou dráhou v republike, ktorá však naprotiveň tomu tvrdeniu utekala v jednej zákrute bežcom pod nohami. A predsa bola v tom čase najkvalitnejšia a najpríťažlivejšia.“

Takto si zaspomínal Rudolf Holzer na svoje bezmála trinásťročné pôsobenie v Br-ne v rokoch 1926 až 1938 v článku pri 80. výročí organizovanej atletiky vo vtedajšom Československu. V článku v mesačníku Atletika (č. 7/1977) pod titulkom „Tak bývalo pred 50 rokmi v Pisárkach“ ďalej písal o vtedajších atlétoch, aj o tých, ktorí kpre nich vy-tvárali podmienky. Spomínal na svoju éru v Moravskej Slavii Brno ďalej takto:

„Tam sa odohrával dej, ktorý lákal Brňanov v húfoch na mítingy, na ktorých úspešne štartovali najlepší domáci pretekári, reprezentanti i zahraničné esá. Tam vyrastali naše hviezdy Vykoupil, Svoboda-Tarzan, Hašek, Hejtmánek, skvelá trojica bratov Tuřanských, Jahn, svetové rekordérky Sychrová a Smolová, Korejs, Koščák, bratia Plchovci, Řiháček, všetci zapísaní do listiny čs. rekordov, ďalší a ďalší, ktorí niečo v našom športe znamenali.

Tam sa zrodil Doudov svetový rekord v guli (16,04 m). A u koho by to nezanecha-lo tie najkrajšie spomienky, kto vlastnou rukou tento výkon odmeriaval. Alebo štart olympijského víťaza z Los Angeles, nacistami popraveného nezabudnuteľného Janusza Kusocińského proti nášmu Jožkovi Koščákovi. Na tie úspešné štarty olympijského účast-níka V. Vohralíka s jeho vynikajucou skupinou vytrvalcov a rivalov, Šindlera, dvojičiek Strnišťovcov, Slezáčka, Vincenta, Fojtla atp. Koľko čs. rekordov padlo na pisáreckej dráhe! Spomienky na mnohé krásne súboje Prahy s Brnom, majstrovstvá republiky, veľké med-zinárodné mítingy či nádherné stretnutia najlepších stredoškolských atlétov a Strieborné veniec Lidových novín, boje Technika – Univerzita...“

Zaiste oprávnene si R. Holzer zaspomínal na kolegov tej éry charakteristikou: „Bývalo tak v rokoch dvadsiatych v brnenskej Moravskej Slavii, ktorá bola na vrchole svojej slávy, odchovala čs. atletike skutočne tie najkrajšie typy atlétov, ktorých som vo svojej polstoro-čnej činnosti v atletickom športe poznal. Rýdzi atléti, rýdzi ľudia od zeleného stola.“

Na �tadióne SK Moravská Slavia v brnenských Pisárkach vo vzácnej spoloènosti. Na snímke z roku 1936 z3⁄4ava stojí olympionik Václav Vohralík, sedia ïalej R. Holzer, dôstojník Brantsch a radca Ev�en Bro�. Posledne menovaný, ktorý sa do�il vysokého veku (1883 - 1980), bol ve3⁄4kým priaznivcom a mecená�om klubu, ktorý pomáhal atlétom v tých naj�a��ích chví3⁄4ach aj existenène.

10


11


Pre R. Holzera to bola najlepšia škola, na pilieroch ktorej stála rozhodcovská i funkci-onárska odbornosť, ktorá mu vytvorila vysoký kredit a kde vypestoval svoje schopnosti do formátu športovej atletickej osobnosti. Na tejto dráhe začal v rodku 1927 ako zapisovateľ Západomoravského okrsku ČSAAU a odvtedy po zložení skúšok pôsobil ako rozhodca at-letiky. Po návrate z vojenčiny bol v roku 1930 zvolený za člena výboru Západomoravského okrsku ČSAAU a člena výboru atletického odboru SK Moravská Slavia Brno. V roku 1935 sa stal tiež členom odbočky Všešportového výboru v Brne. Až do svojho presídlenia na Slovensko bol činný v rôznych funkciách v klube i v okrsku. Počas celého tohto obdobia bol publikačne činný v dennej i športovej tlači, čomu venujeme osobitnú kapitolu.

Zo všetkých správ citujeme jednu z Lidových novín z 30.12.1938, podpísanú značkou (lv) patriacou redaktorovi Levovi Vašíčkovi, pod titulkom „Stisk ruky R. Holzerovi“: „Brněnská atletika má štěstí i smůlu se svými činovníky. Vychovávala si je řadu let, ztratila zase nejlepší z nich během krátké doby: Vykoupila, Frantu a nyní Holzera. Nenašla se rovnocenná náhrada za první dva a také za R. Holzera, který odchází na Slovensko, se těžko bude hledat zástupce. Na schůzce brněnských atletů a jejich činovníků, tentokrát za nezvykle velké účasti, byl R. Holzer jmenován čestným členem Západomoravského okrsku ČS.A.A.U. Při té příležitosti jsme si znovu uvědomili význam Holzerův pro organisaci brněnské atletiky při slovench předsedy okrsku dr. Lva Kreutze, při rozloučení rady E. Brože a disp. A. Fryštackého za Moravskou Slavii. Tiskneme-li i my, kdož jsme s R. Holzerem pracovali přes 10 let mezi brněnskými atlety, tomuto poctivému pracovníku ruce na rozloučenou, těší nás v této chvíli jen přání, aby Holzer se stejnými úspěchy pracoval s atlety slovenskými k lepším úspěchům atletiky česko-slovenské.“

FOTO6 Ïakovný list ÈSSAU Rudolfovi Holzerovi pri jeho odchode z Brna v roku 1938.

12


13


Adresát týchto slov uznania sa nikdy netajil tým, aký bol hrdý na to, že mohol v brnen-skej atletike pôsobiť, pokladal si to za veľkú česť. Na jednom mieste si na to zaspomínal aj týmito slovami: „V krásnych brnenských Pisárkach na atletickej dráhe SK Moravská Slavia som strávil veľa pekných chvíľ pri koketovaní s kráľovnou športov.“ Bola to pre neho „vysoká“ atletická škola. Popri mnohých „zápočtoch“ v klubovej práci urobil ešte jeden symbolický tak, že sa vybral v roku 1936 na olympijské hry do Berlína.

Atletické dru�stvo Bratislavy, ktoré sa stretlo v medzimestskom stretnutí v roku 1933 s Brnom. Kto iný by výpravu 1. októbra na �elezniènej stanici vítal ako R. Holzer. Na snímke stojí prvý z3⁄4ava (s klobúkom). Najznámej�í slovenský atlét tých èias, o�tepár JUDr. Pavol Ma3⁄4a sedí v strede na kufri aj so svojím pretekárskym náèiním.

12


13


PO PRVÝ RAZ NA ČELE SLOVENSKEJ ATLETIKY

S pečaťou uznávaného odborníka, ktorý prešiel českou atletickou školou, ocitol sa R. Holzer na Slovensku za známych okolností rozbitia republika s prispením mocností. Prišiel však do úplne rozháraných pomerov, po organizačnej stránke doslova do zaniknuvšej slovenskej atletiky. Jeho príchodom a postupným akceptovaním v novovzniknutých orgánoch zväzových, ale najmä výsledkami v praxi získala atletika na Slovensku veľkú akvizíciu. Svoje schopnosti dal plne do jej rozvoja, naviac vo veľmi ťažkých a komplikovaných obdobiach. To mohla oceniť až budúcnosť.

Po rozpadnutí I. Československej republiky a nových štátoprávnych zmenách došlo k radikálnym zmenám aj v športe. Slovenský štát a Protektorát Čechy a Morava si vynútili aj pohyb ľudí v atletike. Odchod a absencia českých funkcionárov i pedagógov znamenala zánik posledného existujúceho Západoslovenského okrsku ČSAAU (11.12.1938) a pre-chodne bola zostavená komisia až do utvorenia nového najvyššieho orgánu.

Doslova z nulového bodu začínala slovenská atletika v pravom roku I. Slovenskej republiky. Totalitné pomery viedli k zániku mnohých organizácií, no šport napokon ne-podľahol úplne ideologickému tlaku. Už pred vznikom Slovenskej ústrednej športovej rady (SÚŠR) vznikali slovenské športové zväzy (od roku 1938) a vznikol tiež Slovenský olympij-ský výbor (SOV) 18.6.1939. Na prirodzenej vlne radosti z národnej a štátnej samostatnosti sa ocitla aj atletika. Pocit hnutia a jeho predstaviteľov bol o to silnejší, o čo viac pociťovali dovtedajší nezáujem vedenia ČSAAU.

Konštituovanie prvého samostatného orgánu sa uskutočnilo v Bratislave 29.4.1939. Stalo sa tak v kaviarni Metropol, jednej z mála dodnes existujúcich v hlavnom meste. Prvým predsedom – vtedy náčelníkom – Slovenského ľahkoatletického amatérskeho sväzu (SĽAS) sa stal RNDr. Karol Stráňai, za technického náčelníka zvolili Rudolfa Holzera a za čestného náčelníka prof. Jána Hajdócyho. V tom istom roku sa stal R. Holzer i náčelníkom atletického odboru ŠK Bratislava, keď predsedom bol Dr. L. Buček. Ocenenia svojich kvalít sa dočkal R. Holzer na ďalšom fóre v nasledujúcom roku. Stalo sa tak na valnom zhromaždení Slovenského olympijského výboru 14.12.1940 v Bratislave, kedy po úmrtí MUDr. Gejzu Reháka bol za nového predsedu SOV zvolený Dr. Jozef Terlanda. V nových orgánoch medzi revízormi bol zvolený R. Holzer spolu s Dr. E. Stodolom a J. Šurmanom. V roku 1941 bol zvolený za člena SÚŠR.

Menovací dekrét Slovenského olympijského výboru R. Holzerovi zo 14. marca 1941.

14


15


Zložitosť tohto obdobia dokazuje nezvyčajná rotácia v SĽAS. Náčelníkom až do 3. riadneho valného zhromaždenia bol Dr. K. Stráňai, ktorý na ňom 15.2.1942 odstúpil. Podobne urobil aj R. Holzer, o ktorom Slovák v spravodajstve na druhý deň uviedol: „Atletický sväz stratil najagilnejšieho pracovníka a odborníka R. Holzera, ktorý sa vzdal činnosti vo sväze, ale bude pracovať pre povznesenie športu vo farbách svojho klubu.“ O mesiac však bolo všetko ináč. Zvolený nový náčelník, dôstojník F. Korček sa vzdal svojej funkcie. Na mimoriadnom valnom zhromaždení 22.3.1942 do čela SĽAS bol zvolený R. Holzer.

Ako viedol slovenskú at-letiku v zložitom vojnovom období? O tom najprv nie-koľko citátov z dennej tlače.

„Naši pracovníci v atletike na čele s náčelníkom Holzerom zasluhujú si tú najväčšiu po-chvalu, lebo pracujú skutočne nezištne a len v záujme veci. A výsledky sa začínajú dosta-vovať.“ (Slovák – 1.4.1941)

„Usporiadanie majstrovstiev bolo veľmi dobré, čo je zá-

sluhou dnes skoro jediného pracovníka na tomto poli, náčelníka Holzera.“ (Stráž vlasti – 17.6.1941)

„O slovenské atletice pak víme, že je na trvalém vzestupu, protože těží jednak ze zkušenosti vznikajících závodníků, jako je dr. Maľa, dr. Galanda, Struhár, všeichni naši bývalí rekordmani, stejně jako zo práce svého znamenitého vedoucího Holzera, na jehož dobrou práci budou vždy vzpo-mínat Brňané.“ (Lidové noviny – 20.7.1941)

Hovorí náèelník S1⁄4AS...

O vybudovanie atletickej dráhy a sektorov �tadióna �K Bratislava v rokoch 1939 � 1942 sa najviac zaslú�ili R. Holzer a J. Hajdócy. Oboch zachytávajú snímky z obdobia výstavby.

14


15


„Ľahkoatletický odbor má svoju hybnú páku i dušu v náčelníkovi odboru Rudovi Holzerovi, ktorý už takmer po dvadsať rokov je známy svojou veľkou láskou k ľahko atletickému športu a kto-rý svoje bohaté skúsenosti technické a schopnosti organizačné pri dokonalých znalostiach atletickej administratívy uplatňuje práve teraz pri stavbe atletickej dráhy. Jeho úzkostlivá starostlivosť zaručuje precíznosť aj tu.“ (Slovák – 21.8.1941)

„Prvé miesto a najväčšia pochvala patrí však našim atlétom a nášmu atletickému sväzu. Bola to veľká práca, čo náš sväz vykonal a len ten si to vie správne oceniť, kto pozná sväzovú prácu a kto vie, ze celý ten sväz robí vlastne jeden človek, ktorý nepozná únavy a pracuje často aj za desiatich. Týmto človekom je technický náčelník sväzu Rudo Holzer, duša celej našej atletiky a iniciátor všet-kého, čo sa v našej atletike deje.“ (Slovák – 23.9.1941)

„Od tejto zodpovednej a ťažkej práce vlani veľa činovníkov zutekalo, aby všetko zvalili na ne-smiernu obetavosť jedného člena. Môžeme na neho smelo poukázať, lebo jeho práca musí byť oce-nená od jeho následníkov, ktorí na svojej vlastnej koži skúsia, čo znamená riadne vykonávať iba jednu svoju funkciu a tobôž viac obsiahlych funkcií. Je to duša aj ruky sväzu Rudolf Holzer...“ (Slovák – 18.2.1942)

Kontinuálne a chronologicky aj citát z jedného listu: „Skutočne Vy jediný tu robíte pre atletiku heroickú prácu. Len z Vašich rúk a len z Vašich mozoľov rastie dobre toto malé dieťa – v našich kruhoch obecenstva tak málo ešte chápané. Obdivujem Vás preto.“ (Z listu Ing. Henrika Morsztýna – 20.8.1942)

„Na čelo SĽAS sa opätovne dostal R. Holzer. Poznáme ho a vieme, že to zase pôjde dobre, najmä keď I. podnáčelníka máme v osobe Dr. Binovského. Teda celkom šťastná voľba.“ (Naša telovýchova – 15.2.1943)FOTO 11 „O založenie a vývin ženskej ľahkej atletiky u nás má najväčšiu zásluhu naj-zaslúžilejší a najúspešnejší odborník, ná-čelník SĽAS-u, Rudolf Holzer.“ (Stráž vlasti – 12.6.1944)

Prečo odzneli slová chvály na ad-resu R. Holzera, čo dosiahla slovenská atletika pod jeho vedením v čase I. Slovenskej republiky? Z pôvodného počtu 280 členov v 14 kluboch z roku 1940 vzrástla základňa v roku 1944 na 451 členov, registrovaných v 26 kluboch. Zbor rozhodcov sa rozrástol na 50, na čom mali zásluhu kurzy zväzu. Rovnakou cestou bola skvalitnená trénerská práca, hoci podmienky na prácu neboli priaznivé. Každoročne boli prekonané slovenské rekordy vo veľkých počtoch, hoci treba skonštato-vať, že ich úroveň nebola vysoká.

Po Mníchovskom diktáte-diktáre nasledovala Viedenská arbitráž, po ktorej prišlo Slovensko o územia, na ktorých tak atléti stratili svoje štadióny: najmä v „nemeckej“ Petržalke a v „maďarských“ Košiciach. Vybudované boli nové atletické dráhy na štadi-

Prví dvaja predsedovia � náèelníci S1⁄4AS R. Holzer a K. Stráòai � na spoloènej snímke z 3. Slovenskej atletickej veteraniády v roku 1946 v Banskej Bystrici.

16


17


ónoch v Bratislave (1941), Žiline (1941), Dubnici nad Váhom (1943) a Trnave (1943). Dôležitým faktorom bolo usporiadanie majstrovstiev Slovenska: celkom 27 šampionátov v rokoch 1940 (7), 1941 (6), 1942 (4), 1943 (6), 1944 (4) ak rátame preteky na dráhe, krosy, cestu, maratón, štafety a viacboje konané osobitne. V roku 1944 mali ženy prvý samostat-ný šampionát vôbec. Uskutočnili sa medzinárodné stretnutia Bratislava – Viedeň (1940) a Viedeň – Bratislava (1940), ŠK Bratislava – Concordia Záhreb (1942), nádeje štartovali na Európskych hrách mládeže vo Wroclawi (1941) a v Miláne (1942). Uskutočnili sa štyri medzištátne stretnutia mužov: Chorvátsko – Slovensko v Záhrebe (1940 s výsledkom 61:53), Slovensko – Chorvátsko v Bratislave (1942, 61:56), Slovensko – Rumunsko v Bratisla-ve (1942, 68:96) a Chorvátsko – Slovensko v Záhrebe (1942, 66:64).FOTO 13, a14, b14, 15 – 18a, 18b

Z nástupu a otvorenia medzi�tátneho stretnutia Slovensko � Chorvátsko 21. septembra 1941 v Bratislave.

Priate3⁄4stvo dvoch atletických zanietencov, ktoré pretrvalo roky. Rudolf Holzer a Dr. Josip Milo� (predseda Chorvátskeho atletického zväzu). Na snímke sú v Záhrebe roku 1942.

Rudolf Holzer a Dr. Josip Milo� na snímke z Bratislavy roku 1974 pod bralom Devína.

Pri dekorovaní atletických majstrov Slovenska v roku 1942 v Bratislave. V rade stoja z3⁄4ava Struhár, Nemèek, Ma3⁄4a, nasledujú dvaja neidentifikovaní, ïalej v uniformách Valenta, Hlavatý a napokon Sloboda.

16


17


Náèelník S1⁄4AS s atletickým dorastom �K Bratislava v roku 1943. V hornom rade z3⁄4ava Viliam Zábudný, ïalej dvaja neidentifikovaní, Eugen Horniak (MUDr., neskôr ès. reprezentant v basketbale v úèastník OH 1952 v Helsinkách), Rudolf Holzer, Albín �ila, ïal�í dvaja neidentifikovaní. V dolnom rade z3⁄4ava: neznámy, Ján Bu�niak (s èelenkou), Brhlík, pod ním Ger�i, Ján Poliaèek, pod ním 1⁄4udovít �túr.

Ví�azné dru�stvo atlétok �K Bratislava z 1. slovenského �enského �ampionátu v roku 1944 sa vyfotografovalo spolu s náèelníkom S1⁄4AS i svojho klubu R. Holzerom.

Pri expertíze stavby atletickej dráhy na novom �tadióne v �iline a letecký

poh3⁄4ad na celý areál v roku 1941.

18


19


Vypuknutie Slovenského národného povstania v roku 1944 a udalosti vrcholiacej svetovej vojny prerušili aj atletický život na Slovensku. Odmietnutie stretnutia s Budapeš-ťou môžeme považovať za vlastenecké gesto, ktoré na čas prerušilo aj pracovnú kariéru náčelníka SĽAS... V osobnom živote sa mohol realizovať R. Holzer vo svojom obore, čo mu umožnilo založenie Poštovej sporiteľne. Po rôznych reorganizáciách v peňažníctve bol začlenený do Štátnej banky Československej a od roku 1951 Slovenskej štátnej sporiteľ-ne. Tam pracoval ako vedúci oddelenia cestovných vkladných knižiek až do odchodu do dôchodku v roku 1970.

Atletické dru�stvo Bratislavy, ktoré sa stretlo v medzimestskom stretnutí v roku 1933 s Brnom. Kto iný by výpravu 1. októbra na �elezniènej stanici vítal ako R. Holzer. Na snímke stojí prvý z3⁄4ava (s klobúkom). Najznámej�í slovenský atlét tých èias, o�tepár JUDr. Pavol Ma3⁄4a sedí v strede na kufri aj so svojím pretekárskym náèiním.

18


19


PO VOJNE S POVERENÍM A NOVOU VERVOU DO PRÁCE

Koniec vojny a nové pomery v obnovenom Československu znamenali nový rozlet, napriek problémom vo všetkých oblastiach života, športový nevynímajúc. Aj atletika v roku 1945 začínala organizačne odznova. Autorita, akú mal Rudolf Holzer, vyniesla mu už v prvom mierovom mesiaci máji delegovanie na splnomocnenca od Povereníctva Slovenskej národnej rady pre školstvo a osvetu. Dokument hovorí, že menovací list prednostu telovýchovného odboru Povereníctva SNR Dr. Júliusa Chovana bol vystavený 11.5.1945 pre R. Holzera ako člena prípravného predsedníctva ľahkoatletického zväzu. Túto neľahkú úlohu plnil spoločne s ďalším menovaným splnomocnencom MUDr. Andrejom Kukurom až do odovzdania novozvoleným orgánom.

Čo priniesol rok 1945 v slovenskej atletike? Atléti boli medzi prvými, ktorí nadviazali vojnou spretŕhané styky. Prvým kontaktom bolo stretnutie mužov i žien NSK Praha – ŠK Bratislava v Prahe (22. júla). Majstrovstvá ČSR junioriek zorganizovala Bratislava (29. júla). Muži Bratislavy nastuúpili v moravskej metropole v medzimestskom meraní síl proti Brnu (9. augusta). Ženské kolektívy SK Přerov a ŠK Bratislava sa stretli v Přerove (15. augusta). Celky západného Slovenska a východného Česka mužov zápolili v Trnave (2. septembra). Výbery mužov nadviazali na dávne trojstretnutia Česko-Morava-Slovensko a tentoraz sú-perili v Ostrave – Vítkoviciach (15. – 16. septembra). Tituly majstrov Slovenska udeľovali v Bratislave (29. – 30. septembra). Napokon dôkazom návratu Košíc spod maďarskej oku-pácie bol Maratón slobody na klasickej trase z Košíc do Sene a späť v deň štátneho sviatku (28. októbra).

Dva fotodokumenty z roku 1945 o nadviazaní vzájomných stykov

medzi slovenskými a èeskými atlétmi. Na hornej snímke R. Holzer víta náèelníèku ÈAAU Lídu Pe�kovú

na majstrovstvách ÈSR junioriek v Bratislave z titulu predsedu

S1⁄4AS. Na dolnej snímke si vymieòa upomienkové dary s funkcionármi

NSK Praha pred stretnutím s �K Bratislava z titulu náèelníka

hos�ujúceho odboru �K.

20


21


V predvečer prvých dvoch spomenutých podujatí priniesli Svobodné noviny (19.7.1945) rozhovor s R. Holzerom, stále ako s predsedom SĽAS. V ňom o.i. k situácii v slovenskej atletike povedal: „...Dále naléhavě potřebujeme vychovat značný počet školených instruk-torů cestou zemských anebo celostátních kursů, odstranit nedostatek organisačních pracovníků, zvýšit mezinárodní styk, uspořádat atletické treningové tábory...“ Po štarte atlétov ŠK v Prahe Lidová demokracia (25.7.1945) v poznámke cituje R. Holzera: „Přišli jsme se do Prahy hlavně učit.“ Ďalej prezentovali jeho názor: Samozřejmě je zásady, jak ji v Praze tlumočili již oficiální slovenští pověřenci, že sloučení v tělesné výchově má býti federativní... Názor R. HOlzera neobišiel ani Jak Byk vo Světe práce (30.8.1945) v repor-táži „Slovenským sportem.“ Ďakovný list Povereníctva SNR pre školstvo a osvetu zo 14.11.1945 hodnotí pomoc R. Holzera pri usporiadaní stredoškolských pretekov v Bratislave. V správe vedenia atletického odboru ŠK Bratislava za rok 1945 je zasa pasáž oceňujúca jeho prácu na tejto úrovni. Na valnom zhromaždení 24.3.1946 ju predniesol druhý podpredseda Jozef Struhár. „Je mi zvláštnou cťou ako najstaršiemu činnému atlétovi zvlášť poďakovať sa nášmu neú-navnému a svedomitému náčelníkovi odboru pánovi Rudolfovi Holzerovi za všetku jeho nezištnú prácu, ktorú napriek prekážkam vedel vždy hravo zdolať. Akiste nepreháňam, keď tvrdím, že úspechy našich atlétov a atlétiek sú vlastne morálnym jeho úspechom. Sledoval všetky tréningy, radil, nabádal, napomá-hal, dodával elánu, vyjednával a pripravoval závody, až sa nevyhnuteľne museli ukázať aj výsledky.“ K vtedajším pozoruhodnostiam patrilo aj zvolenie predsedu Dr. Ing. A. Knappa a úra-

dujúceho podpredsedu Dr. L. Rozkošného.

Nasledovali dva roky R. Holzera na vrchole atletickej pyramídy, tak možno s od-stupom času charakterizovať toto obdobie. Začiatkom roku 1946 zvolilo ho valné zhromaždenie späť do čela SĽAS. Stalo sa tak 13.1.1946 v Bratislave súčasne so zvole-ním bývalého atléta a povere-níka JUDr. Júliusa Viktoryho za čestného predsedu. „Úroveň slovenskej atletiky je ešte na stup-ni vývoja,“ konštatoval Čas v spravodajstve (14.1.1946) z valného zhromaždenia a citoval novozvoleného predsedu: „Slovensko je však zemou atletických talentov.“ Správa SÚŠR z januára 1946 skonštatovala o.i., že: „Zväz bol zorganizovaný na nových de-mokratických zásadách.“ Na val-nom zhromaždení Slovenskej ústrednej športovej rady bol R. Holzer zvolený za člena výboru SÚŠR.

Piati z týchto predsedov �portových zväzov, ktorých fotografie uverejnil �portový svet pred valným zhroma�dením SÚ�R, boli zvolení do vedenia novej najvy��ej telovýchovnej organizácie na Slovensku v roku 1946.

20


21


V roku 1947 kandidatúru na predsedu SĽAS „pre negatívne stanovisko zo strany za-mestnávateľa neprijal“, ako konštatuje novinová správa v Pravde (20.1.1947) a za predsedu bol zvolený JUDr. Július Viktory. Valné zhromaždenie ČSAAU v Prahe 2.3.1947 zvolilo R. Holzera za 1. podpredsedu. Po prvý raz v histórii sa stal slovenský funkcionár členom na-jvyššieho atletického orgánu v republike. Treba dodať, že súčasne boli zvolení do orgánov ústredia aj Dr. Andrej Kuchen a Štefan Maar. Na ustanovujúcom valnom zhromaždení v júni 1947 v Bratislave bol R. Holzer zvolený za člena výboru Slovenskej telovýchovnej rady. Handbook IAAF z 1. septembra 1947 priniesol zloženie nových komisií, kde v ta-buľkovej komisii po prvý raz figurovalo aj meno R. Holzera, ako prvého Slováka vôbec v Medzinárodnej atletickej amatérskej federácii. Napokon mu Československý výbor olym-pijský písomne oznámil, že 7.9.1947 sa stal jeho členom.

Skôr než sa začalo kádrovanie a porušo-vanie demokratických princípov, čo nastalo rokom 1948, mohol R. Holzer uplatňovať svoje schopnosti a skúsenosti vo funkciách na všetkých úrovniach. Bolo to veľmi ťažké obdobie, o ktorom na jednom mieste vo svojom archíve sám poznamenal: „Bolo mi mimoriadnou cťou byť na čele slovenskej atletiky, kedy sme pracovali s celkom malým štábom spolu-pracovníkov, v pomeroch podstatne horších než dnes, za často úplného neporozumenia. Preto bolo treba burcovať, propagovať, publikovať, presvedčovať.“

Správa R. Holzera o činnosti SĽAS za roky 1944 a 1945, ktorú predniesol na šiestom valnom zhromaždení 13.1.1946 v Bratislave, popísala boľavé obdobie a pokles. O.i. povedal: „Koľkože má slovenská at-letika pracovníkov a koľko by ich mala mať? Je možné uvaliť na niekoľko hláv celú prácu i zodpovednosť za jej dnešný stav? Treba už raz nájsť cestu, ako z týchto úz-koprsých a provincionálnych pomerov von“. Slovenská atletika začínala po vojne

s 13 klubmi a 333-člennou základňou. Na pracovisku bol zaťažený navyše menovou výme-nou, v klube mal tiež starostí nad hlavu. Okrem atletických mal nepríjemnosti aj s futba-listami ŠK pri uplatňovaní oprávnených požiadaviek. V jednom liste o.i. píše: „Ale niekto to robiť musí a pokiaľ nieto povolanejšej osoby, bohužiaľ, musím aj cez všetko hromobitie, zostať ťahať tú káru ďalej...“ Ponúkol svoje funkcie vo zväze aj v klube, no palácová revolúcia sa nekonala. Ako sa ukázalo, stalo sa tak až neskôr. Do popredia sa však začali tlačiť takí, ktorých vo funkciách zaujímala kariéra a nie práca.

Na kongrese IAAF poèas majstrovstiev Európy v Oslo bol Rudolf Holzer zvolený do tabu3⁄4kovej komisie. Z hlavièky úradnej po�ty vidno zlo�enie Rady IAAF.

V roku 1947 sa Rudolf Holzer stal èlenom Ès. olympijského výboru.

22


23


VRCHOLNÁ ÉRA V NAJVYŠŠÍCH ZVÄZOVÝCH FUNKCIÁCH

Rok 1946 priniesol R. Holzerovi prvú veľkú akciu veľkej atletiky – majstrovstvá Európy v Oslo. Prvú aktívnu v úlohe zástupcu vedúceho výpravy ČSR, pretože desať rokov predtým na olympijských hrách v Berlíne bol vlastne ako turista. Šampionát bol dobrou funkcionárskou i odbornou školou. Dokazuje to tiež prednáška, ktorú o ME predniesol R. Holzer na valnom zhromaždení atlétov ŠK Bratislava a ktorú sme si v kópii prečítali v jeho archíve. Poslucháči museli mať z jeho popisu 3. atletického európskeho šampionátu i z cesty do Škandinávie skutočne zážitok. Pozoruhodným faktom pre „eškárov“ bolo nepochybne i to, že ich člen a kolega výškar Vladimír Žila bol jediným Slovákom, reprezentujúcim v čs. výprave.

22, 23, 26

Za obdivuhodný možno považovať i prvý štart atlétov USA v roku 1946 v Bra-tislave. Zo zachovanej korešpondencie i dokladov vyplýva úspešná aktivita českých funkcionárov, ktorí manažovali tento eu-rópsky zájazd, čím tromfli švédskych pro-motérov. Na mítingu 21. júla na bratislav-skom štadióne medzi cenami upútali najmä slovenské valašky, vyrobené rezbárskom firmou Brieštenský v Rajci, na ktorých bol nápis: „Remembrance on Slovakia“ – Spomienka na Slovensko. Avšak pre člo-veka, ktorý to mal na starosti, malo to aj od-vrátenú stranu od tej senzačnej v hľadisku či v médiách. Dosvedčuje to úryvok z listu R. Holzera (30.7.1946) českému kolegovi Ing. Josefovi Mocovi: „Som však k smrti unavený prácou pre šport... Navydržím tak ďalej pracovať a keby sa ešte raz opakoval taký podnik, ako bol

S korunným princom Olafom, neskor�ím nórskym krá3⁄4om (v3⁄4avo), Rudolf Holzer spolu s JUDr. Bohuslavom Kopalom, medzinárodným sekretárom ÈSAAU, na spoloèenskom podujatí poèas ME 1946 v Oslo.

Okrem stretnutia s predsedom MOV a IAAF J.S. Edströmom stretol sa Rudolf Holzer spolu s JUDr. Bohuslavom Kopalom poèas ME 1946 v Oslo aj s medzinárodným sekretárom IAAF Bo Eckelundom.

Úèastnícky preukaz a vstupenka z ME v Oslo v roku 1946.

22


23


zájazd Američanov do Bratislavy, musím kapitulovať telesne i duševne. Cítim to, nie sú to predsudky. Podnes som sa z toho ešte nezotavil a už ďalšia zodpovednosť z nových podnikov, práca, práca a práca a takmer bez pomoci (česť výnimkám), to nie je už únosné.“

Bol to tiež rozhodujúci rok, v ktorom išlo o budúcu organizáciu atletiky v Čes-koslovensku a na Slovensku. Kľúčovým problémom bolo sformovanie vzťahov medzi ČAAU a od roku 1939 existujúcim SĽAS. Nové pomery po oslobodení si žiadali nové riešenie v záujme budúcnos-ti slovenskej atletiky. Vo svojej správe valnému zhromaždeniu SĽAS 19.1.1947 R. Holzer k tejto téme povedal: „Jedným z hlavnýc h problémov zostal pomer SĽAS-ČAAU, ktoré mali sformovať spoločné ústredie. Z nás vyšli iniciatívne návrhy, ktoré mali vniesť do tejto otázky jasno. Celkom šesť razov sa rokovalo medzi obidvomi ústrediami, žiaľbo-hu bez precizovania a bez konečných návrhov na stanovy. O výsledku konečných rokovaní dozvie sa valné zhromaždenie v zvláštnom refe-ráte. Konštatujem iba toľko, že sme s kolegom

Kuchenom všetko pripravili, takže teraz sme už pred konečnou fázou a pred vypracovaním stanov a bude už prvou prácou nového výboru, aby všetky naše dvojročné snahy uskutočnil aj prakticky.“

Definitívne rozhodlo valné zhromaždenie – súčasne ustanovujúce ČSAAU – usku-točnené 2. marca 1947 v Prahe. Tam R. Holzer o.i. vo svojom vystúpení uviedol: „...Bolo by chybou, ak by sa nám de jure podarilo síce sformovať túto dohodu, ktorá by však de fakto slú-žila iným nejasným, prípadne rozbíjačským cieľom, vzájomnej nedôvere, mentorovaniu, podceňovaniu a obchádzaniu. Nepripomínam to azda preto, aby som tlmočil hlas slabšieho a menej vyspelejšie-ho partnera vo vedomí, že si vindikujeme predom záruky a ochranu, nezvyklú u dvoch rovnocenných partnerov. Nie. Ide nám o jasný cieľ, ktorý ako bolo už z vašej strany viac ráz pripomínané, za určitých predpokladov, možno dosiahnuť. Týmto predpokladom sú osoby. Áno, osoby vzájomne sa rešpektujúce a to všestranne. Myslím, že práve toto valné zhromaždenie bude mať v tomto smere veľmi zodpovednú úlohu zlúčiť nové spoločné ústredie v celok, ktorého funkcionári budú na výške a ktorí budú v stave odolávať zlomyseľnostiam, úkladom i nesvárom. Nemôžem mať iný dojem z tohto ma-nifestačného valného zhromaždenia, než ten, že po päťdesiatich rokoch plodnej práce a činnosti budeme mať stanovy, ktoré nám v dostatočnej miere budú garantovať dobrú a peknú budúcnosť.“

Pri prvom z dvoch �tartov atlétov USA v Bratislave roku 1946 odovzdával R. Holzer ako cenu vala�ku �printérovi Henrymu Ewellovi. Ten na OH 1948 v Londýne bol potom èlenom ví�aznej americkej �tafety �printérov na 4x100 m.

Rudolf Holzer v rokoch 1946-1947, kedy bol na vrchole atletickej hierarchie

24


25


Rok 1947 bol rokom ustanovenia ČSAAU – Československej atletickej amatérskej únie s rešpektovaním SĽAS ako národného zväzu a kooptovaním jeho predstaviteľov. Do výboru ČSAAU boli zvolení: za 1. podpredsedu Rudolf Holzer (súčasne aj člen predsed-níctva), za 1. podnáčelníka Andrej Kuchen, za 2. jednateľa (tajomníka) Štefan Maar, za 2. zdravotníka MUDr. Alexander Binovský, za 2. revízora Ján Jakubčák. Tak početné zastúpe-nie slovenskej atletiky netrvalo však ani rok a k ďalšiemu takému počtu došlo až v roku 1969, teda po 22 rokoch...

Skôr než došlo ku komunistickému prevratu, nazvanému eufemisticky „víťazstvom pracu-júceho ľudu“ o rok, dotknime sa účinkovania R. Holzera v roku 1947. Na valnom zhromaž-dení SĽAS 18.1.1948 mohol konštatovať solídne výsledky vzhľadom na existujúce politické, hospodárske a športové pomery, postupne sa rozvíjajúci atletický život v duchu stanov. Názor na vzájomné vzťahy s ČSAAU potom R. Holzer tlmočil aj na valnom zhromaždení 22.2.1948 v Prahe, kde o.i. zdôraznil: „Niet sporu, že Slovensko atletické potrebuje veľa, ba viacej pozornosti, než zeme historické. Keďže sme si vytvorili ústredie vzorné, ktoré zatiaľ nemá žiaden iný športový zväz, mimo ČOS, bude záležať na ústredí, akou formou a spôsobom sa svojej úlohy chce ujať. Slovenská atletická mi-norita, ak z nej má mať úžitok československý šport, nechce pohrdlivé gestá a sľuby, nechce ani deklasujúce komentáre českej tlače a rozhodne zavrhne každý pokus pseudopomoci... Ak máme prosperovať a neživoriť, musí sa investovať reciprocitou za to, ako my dotujeme Prahu ako reprezentačné stredisko nášho štátu.“

Na klubovej úrovni v ŠK Bratislava zasa pracoval nielen ako náčelník, ale aj ako ta-jomník za predsedovania JUDr. L. Rozkošného. Vzostup základne i výkonnosti „eškárov“ znamenal prvenstvo na Slovensku (10. miesto v ČSR podľa majstrovských súťaží) a zor-ganizovanie medzinárodného mítingu na dráhe opäť za účasti skupiny atlétov USA. Na výročnom bilancovaní odboru opäť mohol R. Holzer predniesť prednášku zo zahraničnej cesty. Tou bola účasť na mítingoch v Turecku so skupinou reprezentantov zo slovenských klubov (A. Hisem, J. Janík, T. Tašký, Š. Tonko). Tak ako vždy, aj po tomto exotickom tur-

24


25


né, ktoré zorganizoval zásluhou kontaktov Ing. Vojtecha Bukovského z Košíc a predsedu Tureckého atletického zväzu Nailiho Morana, publikoval svoje poznatky v tlači.

Symbolické novinárske pero R. Holzer neodkladal ani v týchto ťažkých periódach, čoho dôkazom je publikačná činnosť. Charakteristické sú aj titulky, ako napríklad: „Len mimoriadnou starostlivosťou zachránime slovenskú atletiku“ (Pravda 29.10.1945), „Veľké úlohy slovenskej atletiky“ (Práca 1946), „Zotaví sa ľahká atletika na Slovensku?“ (Pravda 30.12.1946), „Príkaz slovenskej atletika: zorať nezorané“ (Štart 1947). Nemenej záslužnú a obetavú prácu urobil v neviditeľnej zložke, pri osobných jedna-niach, pri riešení problémov iných. Dnes o tom nachádzame aspoň fragmenárne dôkazy v korešpondencii R. Holzera. „Pána náčelníka“ v prvých troch povojnových rokoch oslovovali športovci, funkcionári, kluby s prosbami o pomoc pri riešení ich problémov. Z listov úradných i súkromných vyplynuli peripetie väčšinou atletického života. Akoby prevažovali tie negatívne nad pozitívnymi. Po prvý raz sa zmienil v liste o starostiach so srdcom, k čomu zaiste okrem veľkého pracovného vypätia v zamestnaní prispelo aj veľké zaťaženie v atletickom hnutí, kde bol často „dievčaťom pre všetko“. Dočkal sa však i oce-není, či už v podobe gesta priazne i uznania, ba aj prvého oficiálneho ocenenia.

Atletický odbor ŠK Bratislava v roku 1947 založil Memoriál MUDr. Gejzu Reháka (18.10.1881 – 8.3.1940), prvého predsedu ŠK a SOV. Na valnom zhromaždení odboru 3. februára 1947 túto najvyššiu poctu pre člena atletického odboru jednomyseľne udelili R. Holzerovi. V ustanoveniach, ktoré majú desať bodov, sú vymedzené podmienky udelenia, ktoré o.i. hovoria o mimoriadnych zásluhách za povznesenie slovenského športu, spolku či odboru, za záslužnú organizačnú prácu, tiež za vynikajúci atletický výkon, za záslužnú činnosť pri výchove, resp. v mimoriadnych prípadoch môže byť cena udelená aj nečlenovi

Z tureckého zájazdu slovenských atlétov v roku 1947. Na hornej snímke pred otvorením mítingu v Ankare pri privítacej reèi tajomníka Tureckého atletického zväzu. Celkom vpravo Albín Hisem. Na dolnej snímke R. Holzer na najzápadnej�om cípe Malej Ázie v Istanbule � Mode.

26


27


atletického odboru ŠK za ojedi-nelé zásluhy. Cena predstavovala bronzovú sochu oštepára na mra-morovom podstavci s upevnenou tabuľkou pre meno laureáta.30 Osud slovenskej atletiky vždy ležal R. Holzerovi na srdci, ba až tak, že sa stal (hoci inko-gnito) námetom pre fejtón (Čas – 28.7.1947 – „Privátne osudy športovcov“). Na inom mieste si však povzdychol nad našimi pomermi, ako to dosvedčuje citát z tlače „Hovoríme s predse-dom ľahkých atlétov Holzerom“ (Obrana ľudu 10.9.1947): „S poľu-tovaním musím konštatovať, že úroveň slovenskej atletiky nie je dnes na takej výške ako bola v minulosti. Je to smutná skutočnosť, keď vidíme, že v iných štá-toch, hoci v podmienkach menej priazni-vejších, práve tento druh športu získava a upevňuje si svoju pozíciu. Najväčšia chyba úpadku slovenskej atletiky tkvie v našej mládeži, ktorá na rozdiel od mládeže severských štátov, kde atletika je národným pojmom, nemá patričný záujem o tento krásny šport. Máme síce niekoľko atlétov zvučných mien, to však je málo. Ďalším bôľnym miestom, hlboko zakoreneným, sú niektorí funkcionári, ktorí sa nevedia venovať svojej práci s oduševnením, hľadiac si viac osobných výhod.“ Jeho jubilejnú životnú „40“ si všimol Štart (29.9.1947) v príspevku „Holzerova šty-ridsiatka“ aj s takýmto postrehom v texte: „...Po utvorení vrcholnej československej organizácie ČSAAU, ktorej sa stal prvým podpredsedom, musel sa zriecť pre zaneprázdnenosť funkcie predsedu SĽAS. Jeho odchod, ku ktorému nemalou mierou prispelo osobné osočovanie jeho niektorých spolupracov-níkov, je už teraz, po necelom roku, veľmi zreteľný a ohrozuje ďalší vzostup slovenskej atletiky...“

Satisfakcia iného druhu sa R. Holzerovi dostala v liste, ktorý mu po operácii výškara Vladimíra Žilu poslal primár chirurgického oddelenia Št. nemocnice v Karlových Varoch MUDr. Alois Honěk. Píše v ňom o.i.: „Velmi mě potěšila Vaše starost o poraněného atleta a přál bych takových starostlivých činovníků v naší atletice více.“ Tento rozmer osobnosti R. Holzera, ale i ďalšie vlastnosti dokázali oceniť aj ďalší, o čom svedčí korešpondencia. Predseda ČSAAU gen. Miloslav Fassati má v liste z 27. decembra 1947 aj vetu: „Ovšem máme ve Vás, milý pane kolego, najlepší protějšek, jaký si můžeme přáti.“

Diplom k udelenému Memoriálu MUDr. Gejzu Reháka

26


27


AKTÍVNYM ÚČASTNÍKOM OLYMPIJSKÝCH HIER V LONDÝNE

Rokom 1948 nastalo v Československu obdobie zmien, podmienené polarizovaním síl vo svete po najstrašnejšej vojne v dejinách ľudstva. Akcelerácia aj na Slovensku prišla uchopením moci komunistami. Ako sa ukázalo, aj tie najpríťažlivejšie idey bez humánnosti a kontroly moci sa rozplynú. Radikalizácia politických pomerov viedla v 2. ČSR k deformáciám, ktoré poznačili spoločnosť a negatívne zasiahla do veľa ľudských osudov. Výnimkou nebolo ani športové a atletické hnutie, a teda ani náš protagonista Rudolf Holzer.

Priam symptomaticky prešla zmenami ČSAAU. Výsledky volieb z valného zhromaž-denia 22.2.1948 zmietol tzv. akčný výbor ČSAAU už 28. februára, teda tri dni po prevrate. Spomedzi trénerov a rozhodcov vylúčil päť členov za ich činnosť za okupácie a vyzval svoje zložky k rovnakému opatreniu. Keďže sa doteraz nikde mená neobjavili, prináša-me prvé „obete“ akčného výboru ČSAAU na čele s Dr. K. Kněnickým: Dr. J. Bém, Dr. K. Kerssenbrock, J. Langhammer, Dr. F. Majda, prof. F. Průša (podľa oznamu ČSAAU z 1.3.1948).

Po vyhlásení zjednotenia telovýchovy na schôdzi 31.3.1948 v Prahe bola činnosť ČSAAU ako aj ostatných orgnaizácií ukončená dňom 9. mája. Postreh o tom, ako to pri zjednocovaní prebiehalo, možno nájsť v liste podpredsedu ČSAAU Miloša Mynářa R. Holzerovi z 2.5.1948: „Škoda, že nedošlo v těch kritických dnech ke schůzce a nebyly probrány společné problémy lehké atletiky na Slovensku i v Čechách a na Moravě.“ Od júna sa únia stala ľa-hkoatletickým odborom Čs. obce sokolskej (ČOS) a už bolo vedenie menované predsed-níctvom ČOS, čo trvalo s istými obmenami až do roku 1957 (rok vzniku ČSZTV), odkedy boli funkcionári volení, hoci neraz formálne schvaľovaní po predbežnom „prekádrovaní“. Snahy o federatívne usporiadanie sa rozplynuli pod tlakom nových inštitúcií totalitného režimu, tak nebola ani atletika výnimkou. Slovensko tak malo v najvyššom orgáne v ČSR – resp. ČSSR od roku 1948 až do roku 1968 jediného zástupcu. Bol to rok prijatia zákona o čs. federácii a krátkodobého odstránenia asymetrie. Tým „sólistom“ bol vždy prakticky predseda najvyššieho slovenského orgánu. Až v roku 1969 – mimochodom aj premeno-vaním ľahkej atletiky na atletiku – došlo k paritnému zastúpeniu českých a slovenských funkcionárov.

Rok 1948 bol posledným rokom R. Holzera v adekvátnom postavení v atletickom hnu-tí. V nadväznosti na rokovanie ČSAAU mal rokovanie aj SĽAS, o ktorom citujeme prvú časť správy v denníku Pravda (8.3.1948) pod titulkom „Slovenská atletika v nových rukách“: „Slovenský ľahkoatletický sväz v Bratislave mal v sobotu 6.t.m. svoje riadne zasadanie, na ktorom sa ustavil Akčný výbor. V tomto výbore sa na vedúce miesto dostal František Letovanec (i za SSM) a ďalší-mi členmi sú: Fr. Sloboda z Baťovian (ROH) i za aktívnych atlétov, prof. A. Kuchen, Rudolf Holzer, J. Gambošová i za atlétky a Dr. Jozef Bujna. Náhradníkmi sú Ing. V. Bukovský a Alojz Ovečka. Ešte pred zaujatím stanoviska a prevedením očistnej akcie sa vzdal funkcie terajší predseda SĽAS, Prof. Dr. Fr. Švec. Výbor sa uzniesol za súhlasu Akčného výboru, aby funkciu úradujúceho rpedsedu vykonával prvý miestopredseda SĽAS Rudolf Holzer avo vedení schôdzok výboru sa striedal s druhým miestopred-sedom prof. A. Kuchenom“

Od 5. mája už SĽAS z úradného rozhodnutia prestal existovať. Správa z tlače sa však nezhodovala so zachovanými úradnými záznamami, podľa ktorých R. Holzer sa znova stal predsedom až do 3. júna, podľa nového názvu Ľahkoatletického odboru Slovenskej sokolskej rady (ĽO SSR). V jednej zo správ (6.11.) adresovaných atletickému odboru ČOS

28


29


do Prahy upozorňuje R. Holzer o.i.: „Prosím vás, najmä p. medzinárodného tajomníka, aby neza-búdal tiež na potreby slovenské, pretože v tomto smere potrebuje zatiaľ Slovensko jedine dobrú podporu. Dotovať Slovensko primerane lacnými medzinárodnými podnikmi a pomáhať pri štartoch českých pre-tekárov v najvýhodnejších formách, to nech je tiež úlohou nášho ústredia, majúceho rovnaký záujem na vzraste slovenskej atletiky.“

Sám R. Holzer išiel príkladom v zabezpečení medzinárodných kontaktov. Viedol úspešnú skupinu slovenských a českých atlétov na jar do Maďarska, čo bol doslova diplomatický čin vzhľadom na citlivé vzťa-hy z vojny a okupácie časti Slovenska. V archíve je list od míliara Václava Čevonu z Ústí nad Orlicí (v tom roku štvrtý na OH v Londýne na 1500 m), v ktorom o.i. píše: „Zdravím všechny mládence, s kterými jsme byli v Maďarsku a mohu Vám říci, že to byl jeden z mála zájezdů, který se tak vydařil. Děkuji Vám za Vaši milou společnost a těším se, že v nejbližší době se spolu opět někam podívá-me.“ Spomínaný zájazd, ktorý pripomína aj fotografia našich reprezentantov s R. Holzerom, bol svojím spôsobom historický.

Prečo? V Budapešti vtedy 29. mája 1948 po prvý raz bežal Emil Zátopek 10 000 m na dráhe Ferencvárosu. Nový čs. rekord 30:28,4 min spolu s ďalším rekordným časom 29:37,0 min zo 17. júna z Prahy boli impul-zom k štartu na 10-kilometrovej trati na OH v Londýne a tým k prvému olympijskému víťazstvu čs. atléta.

Po medzinárodnom trojstretnutí v Brati-slave (13.6.) si R. Holzera všimol aj denník Pravda fotografiou a poznámkou (17.6.) pod titulkom „Viac takých!“. Citujeme z nej záver: „Jedným z mála neohrozených, čo zvádzajú tento boj so spomenutou nepriazňou je ľahkoatletický pracovník a priekopník predseda ĽO SSR Rudo Holzer. Na atletickom podniku je funkcionárom, organizátorom, víta atlétov, má prejavy, diriguje spád pretekov, meria dĺžku sko-kov, ohlasuje výsledky, teda chýba už len, aby sám pretekal. Ako vidíte, prijíma aj kyticu od víťaza

Skupina atlétov na pretekoch 29. mája 1948 v Budape�ti. Z3⁄4ava: Franti�ek Augustín, Václav Èevona, Emil Zátopek, �tefan Tonko. Pred ním vedúci výpravy R. Holzer so synom Rudolfom ml., Jana Gambo�ová-Veselová, Alojz Kormúth a Franti�ek Duhan, tajomník atletického odboru �K Bratislava.

Autogram Emila Zátopka ako upomienka na jeho prvý �tart v behu na 10 000 m.

Rudolf Holzer dostáva kyticu kvetov na trojstretnutí Bratislava-Budape��-Viedeò od maïarského reprezentanta Jenö Szilágyiho, 23-násobného majstra krajiny na dlhých tratiach.

28


29


behu na 3000 m Szilágyiho na trojboji Budapešť-Viedeň-Bratislava. Nijaké vychvaľovanie Holzera, len príklad ostatným. Lebo viac takých nadšencov a bude viac čs. olympijských účastníkov.“

Osobitne sa možno dotknúť aj ďalšej aktivity R. Holzera v olympijskom hnutí v tomto období. Bola to opäť „labutia pieseň“ SOV, ktorý existoval od 18.6.1939 do 20.9.1947. Následne boli zástupcovia Slovenska kooptovaní do ČSOV, ktorý obnovil svoju činnosť v máji roku 1945. JUDr. L. Brežný bol podpredsedom, členmi ČSOV boli R. Holzer, Dr. J. Chovan, Dr. A. Chovanec, V. Kocum a Dr. A. Lisický, čím ČSOV potvrdil návrh sloven-skej strany listom 3.12.1947.

V čase rokovaní a snahy o participáciu slovenských zástupcov v ČSOV oboznámil R. Holzer verejnosť s problematikou aj v tlači. Z obsiahleho článku „Slováci a Čs. olympijský výbor“ (Štart 25.11.1947): „...ČSOV nemá dnes ešte pomerné a želateľné zastúpenie Slovákov a to jednoducho z toho dôvodu, že súc verný svojej konzervatívnej tradícii a spoliehajúc sa na časové uplynutie svojho volebného obdobia nezvolalo sa mimoriadne valné zhromaždenie, kde by sa definitívne táto otázka vyriešila. Slováci, práve preto, že považujú svoju účasť v tomto telese za nevyhnutnú, volajú po urýchlenom začlenení, lebo niet sporu o tom, že navonok môže zdravo zastupovať záujmy ČSR len taký výbor, ktorý má pomerné zloženie z obidvoch národných vetví...

Záujmy Slovenska nie sú hájené dostatočne ani jedným, ani druhým spôsobom, teda ani priamou účasťou v ČSOV, ani vlastnou činnosťou SOV. Tento stav je neudržateľný a volá po náprave...“34a Na zimných olympijských hrách v St. Moritzi vo februári 1948 boli okrem piatich sloven-ských športovcoch zaradení do výpravy aj funkcionári a tréneri či rozhodcovia: JUDr. L. Brežný, M. Buckna, D. Ferenci, MUDr. P. Handzo (ako lekár), V. Kocum, V. Okoličány, M. Polóny, Š. Šolty.

Fragment èlánku a fotografie Rudolfa Holzera z èasopisu �tart z 25. novembra 1947.

Legitimácie Rudolfa Holzera: ako èlena ÈSOV, ako èlena ès. výpravy na OH 1948 v Londýne a jeho permanentka na Wembley �tadión.

30


31


V auguste 1948 na letných OH do Londýna boli popri 4 špor-tovcoch nominovaní do výpra-vy i funkcionári, resp. tréneri a rozhodcovia V. Artim, Balász, MUDr. P. Handzo (ako lekár), R. Holzer, B. Kobza, J. Osuský a Dr. K. Stráňai. Po súkromnej účasti na OH roku 1936 v Berlíne stal sa R. Holzer oficiálnym účastníkom olympijských hier. Bol tiež delegátom na kongrese IAAF spolu s Dr. Bohuslavom Kopalom z Prahy. Tam potvrdili opäť po prvom zvolení v roku 1946 v Oslo za člena tabuľkovej ko-misie IAAF, ktorá mala toto zloženie: L. Miettinen (Fínsko) – predseda, R. Holzer (ČSR), B. Fehervári (Maďarsko), G. Guabello (Taliansko), J.H.Moerman (Holandsko), A. Jörbeck (Švédsko), N. Ozolin (ZSSR) a H. Berliner (USA).

Členstva R. Holzera v tejto komisii sa už dotkli pomery, ktoré nastali v ČSR v nasle-dujúcom roku – zasahovaním do základných ľudských a demokratických práv občanov. V tomto prípade nemohol R. Holzer naplniť svoje poslanie v orgáne medzinárodnej špor-tovej federácie. Pozvánky, ba i novoročné pozdravy zo sídla IAAF z Londýna mu chodili až do roku 1954, ako sa možno z ukážky presvedčiť. V neskôr vydaných čs. materiáloch jeho členstvo v komisii je uvádzané rokmi 1948 – 1952, konkrétne spravodaj klasifikačnej komisie sekcie atletiky ÚV ČSZTV Start roku 1968 a časopis Atletika č. 4/1977. Správne by mali byť letopočty 1946 – 1954, hoci len formálne. V privátnom archíve má R. Holzer o tom jeden dokument, ktorý dosvedčuje, že pražské ústredie ho nikdy neinformovalo o činnosti či zasadaní tejto komisie a preto nemohol túto funkciu vykonávať. Na svo-je urgencie nedostal odpoveď, tak ako v prípade listu, ktorého kópia je v jeho archíve. Adresoval ho 27. júna 1954 ľahkoatletickej sekcii Štátneho výboru pre telesnú výchovu a šport do Prahy.

Vztyèovanie ès. vlajky do West Draytone pri Londýne pred OH, zhodou okolností v tábore, kde poèas vojny bvali ès. letci. R. Holzer na snímke pri pravom sto�iari.

Permanentka Rudolfa Holzera na Wembley �tadión v Londýne.

30


31


„Dvomi poslednými správami IAAF, z ktorých druhú prikladá, bol som vyzvaný k účasti na schôdzi komisie iAAF pre riešenie tabuliek a ktorá sa má konať v rámci európskych ľahkoatletických majstrovstiev v Berne dňa 20.8.1954.

V dôsledku uvedeného dovoľujem si Vás sa spýtať, či ste už o takej mojej účasti ako stáleho člena tejto komisie uvažovali, prípadne rozhodli, aby som mohol či už kladné alebo záporné Vaše stanovisko IAAF, ako to žiada, oznámiť.

Súčasne sa z programu schôdzky dozvedám, že ČSR samo navrhuje osobitný systém ohodnocovacích tabuliek pre ženy, o čom mi nie je nič známe a čo ma do istej miery prekvapilo, že ste svojho vlastného člena komisie o tom nevyrozumeli *s* cieľom zaujatia predbežného stanoviska. Nečudo, že za takých okolností váha nášho stanoviska v medzinárodnej federácii, ktoré nemôžeme prejaviť, je otrasená, lebo sa sami predom eliminujeme z aktívnej práce a účasti v komisiách.

Prosím Vás teda o to, aby ste k tejto záležitosti zaujali svoje stanovisko a mne ho oznámili. Poznamenávam, že som mal v úmysle vždy zastávať svoju funkciu v tejto komisii vážne a čestne, no, zatiaľ nemal som k tomu skutočne príležitosti, lebo už vo viacerých prípadoch moja delegácia vyznela naprázdno. Tým možno pokladať aj moje doterajšie členstvo za rýdzo papierové.“

Aké bolo stanovisko Prahy? K tomu nemáme žiadny dokument, avšak v oboch uvád-zaných prameňoch je uvedený v tabuľkovej komisii IAAF v rokoch 1954 – 1955 Alfréd Janecký z Prahy.

Sezónu označila Obrana ľudu v komentári z 11.11.1948 titulkom „Najúspešnejšia sezóny slovenskej ľahkej atletiky.“ Z fragmentárne zachovaných dokumentov v správach predsedu R. Holzera, aspoň stručne. Prekonaných bolo 43 slovenských rekordov (muži 15, ženy 13, dorast 15). V 63 uskutočnených podujatiach štartovalo celkom 6 606 pretekárov, čo bol dovtedy nevídaný počet. Začínala éra masovosti za každú cenu, reorganizácií špor-tu, budovania štadiónov, zasahovania štátu, čo malo pozitívne i negatívne stránky.

Jeden z pozdravov IAAF Rudolfovi Holzerovi

32


33


POLITICKÝ DIKTÁT – REORGANIZÁCIE – DEFORMÁCIE

Už v roku 1947 začali sa naplno rozbiehať súkolia totalitného režimu v politickom i spoločenskom a teda i v športovom živote. Pod vplyvom vazalského preberania sovietskeho systému došlo k vnášaniu neprirodzených vecí do systému našej telesnej výchovy a športu. Súčasne s tým naplno sa rozvinuli i prakticky politického diktátu aj v oblasti personálnych zmien.

Vo vedení vrcholného orgánu atletiky na Slovensku došlo doslova k personálnemu „prievanu“. V období rokov 1948 až 1952 bolo toľko zmien, koľko nebolo v celej his-tórii zväzu (8). Toľko zmien predsedu bolo odvtedy až po dnešok. Pre ilustráciu stručný prehľad zmien predsedov zväzu a ich funkčné obdobia:

� 13.1.1946 . . . . . . . . . . . . . . . . Predseda SĽAS Rudolf Holzer (Čestný predseda JUDr. Július Viktory)

� 19.1.1947–19.1.1948 . . . . . . . Predseda SĽAS JUDr. Július Viktory� 19.1.1948–23.3.1948 . . . . . . . Predseda SĽAS Prof. MUDr. František Švec, DrSc.

(vzdal sa funkcie)� 23.3.1948–5.5.1948 . . . . . . . . Predseda ŠLAS František Letovanec� 5.5.1948 . . . . . . . . . . . . . . . . . SĽAS úradne zanikol� 3.6.1948–24.3.1949 . . . . . . . . Predseda ľahkoatletického odboru slovenskej sokols-

kej rady Rudolf Holzer (odvolaný)� 24.3.1949–2.2.1952 . . . . . . . . Predseda ľahkoatletického odboru ÚV JTO Sokol na

Slovensku JUDr. Štefan Múčka (odvolaný)� apríl 1952–apríl 1956 . . . . . . . Predseda atletickej sekcie Slovenského výboru pre

telesnú výchovu a šport Jozef Mana� 1956–1957 . . . . . . . . . . . . . . . Predseda sekcie atletiky SÚV ČSZTV

JUDr. Štefan Múčka (odvolaný)� 8.12.1957–16.11.1958 . . . . . . Predseda atletickej sekcie SÚV ČSZTV

Štefan Maar (odvolaný)� 16.11.1958–20.1.1960 . . . . . . Predseda sekcie atletiky SÚV ČSZTV

Prof. Dr. Ľudovít Krasnec (funkcie sa vzdal)� 20.1.1960–november 1963 . . Poverený funkciou predsedu sekcie atletiky SÚV

ČSZTV (od 1.1.1961 komisie) PhDr. Pavol Glesk (funkcie sa vzdal)

� november 1963-12.4.1969 . . . Predseda komisie atletiky SÚV ČSZTV (od októbra 1965 opäť sekcie Ing. Miroslav Vaněk)

� 19.4.1969-3.4.1982 . . . . . . . . . Predseda Slovenského atletického zväzu (od 30.3.1974 Výboru atletického zväzu SÚV ČSZTV) Ing. Peter Berčík

� 3.4.1982-19.4.1998 . . . . . . . . . Predseda Výboru atletického zväzu SÚV ČSZTV (od 20.1.1990 opäť SAZ) PhDr. Anton Ihring

� od 19.4.1998 . . . . . . . . . . . . . . Predsedníčka Slovenského atletického zväzu PaedDr. Mária Mračnová

Nie všetky zmeny boli na prospech atletického hnutia a jeho vedenia. V prípade R. Holzera by bolo možné vysloviť známe príslovie: „Za dobré nič dobré nečakaj“. Viem z privátnej informácie, že už v rokoch 1944 a 1945 mal kvôli športu problémy vo svojom zamestnaní s existenčným dopadom. Eufória v povojnovom nedobí neobišla ani jeho, veď propagované idey sa stotožňovali s jeho ideálmi. Za I. ČSR bol mimo politickej činnosti, za 1. Slovenskej republiky taktiež, veď atletiku uchránil pred vplyvom Hlinkovej gardy,

32


33


s výnimkou niekoľkých veľmi iniciatívnych atlétov v Hlinkovej mládeži. Až od roku 1948 bol členom KSS, čo tiež súviselo s jeho zamestnaním až do roku 1970, kedy s odchodom do dôchodku aj v spojení so zdravotným stavom ukončil svoje členstvo. Horel iba pre šport, riadil sa športovou etikou fair play po celý život. V období nástupu totality doplatil na animozity ľudí, ktorým pomery umožnili odstrániť iných. Ako to bolo v jeho prípade?

O tom, čo sa skrývalo za jednou novinovou správičkou viac prezrádza archív, ale naj-prv oficiálne. V Štarte zo dňa 16.3.1949 pod titulkom „Zreorganizovali ďalšie tri odbory“ možno sa dozvedieť o novom zložení ľahkoatletického odboru, ktoré menovalo predsed-níctvo Ústredného prípravného výboru JTO Sokol na Slovensku. „Menovanie“ malo tento výsledok: predseda JUDr. Š. Múčka, podpredsedovia: zástupca SNB, MUDr. A. Binovský, F. Gažo, tajomníci: JUDr. J. Bujna, J. Janičák, náčelník: Š. Maar, náčelníčka: V. Kolárová, pokladník: J. Jakubčák, matrikár: J. Šulgan, zdravotníci: MUDr. M. Masár, MUDr. F. Kuchár, MUDr. Ľ. Huťan, spravodajcovia: F. Duhan, G. Zelenay, členovia výboru: R. Holzer, F. Illich, J. Štancel, V. Kaprál, Š. Morávek, J. Hulán.

Dva úradné listy s hlavičkou JTO Sokol hovoria nasledovné. Prvý pod č. 204/1949 (bez dátumu) má toto znenie: „Predsedníctvo Ústredného prípravného výboru JTO Sokol na Slovensku na svojom zasadnutí dňa 14.III.1949 rozhodlo poveriť Ťa od 1. marca 1949 ako osvedčeného pracovníka na športovom poli funkciou člena výboru v ľahkoatletickom odbore JTO Sokol na Slovensku.

Očakávame, že svoj vzťah a lásku k slovenskej telovýchove a športu prejavíš zvýšeným úsilím pri vykonávaní svojej funkcie a vynasnažíš sa všetkými silami zvýšiť úroveň zjednotenej telovýchovy na svetový stupeň.

Päťročnici zdar! Dr. Július Viktory v.r., predseda Miroslav Červenka, podpis, tajomník

Z ďalšieho listu pod č. 547/1949 z 25. apríla 1949 citujeme podstatný prvý odsek, záverečný odsek a mená: „Oznamujeme Ti, že Predsedníctvo Československej obce sokolskej zobralo na vedomie na schôdzke dňa 6. apríla 49 Tvoje delegovanie za člena ľahkoatletického ústredia ČOS na Ústredný prípravný výbor JTO Sokol na Slovensku – ľahkoatletický odbor. Upovedomujeme Ťa o tomto s prosbou, aby si sa plne zapojil do práce na pozdvihnutí zjednotenej telovýchovy a športu.

...Pre všetkých dnes platí – pracujeme dobrovoľne, ale tým poctivejšie a presnejšie na pozdvihnutí zjednotenej československej telesnej výchovy a športu.

S bratským Na zdar! Dr. Július Viktory v.r., predseda Miroslav Červenka, podpis, tajomník

34


35


AKO JEDNA Z OBETÍ TOTALITNÝCH PRAKTÍK

Aká bola realita? Aké bolo pozadie uvedených oficiálnych listov? Ako sa odohrala zmena R. Holzera v slovenskej atletike? O tom niečo bližšie z konceptu materiálu z archívu R. Holzera „pro domo“. „Na jar r. 1949 sa dostavili ku mne do úradu dvaja zástupcovia SLVTVŠ Dr. Múčka a ÚV JTO Sokol Dr. Bujna, aby som zložil funkciu predsedu SĽAS na príkaz predsedu SLVTVŠ, agendu im odovzdal s pripomienkou, že musím zotrvať v práci vo zväze ako pracovník. Toto bolo vyslovené s výslovnou pripomienkou, aby som si uvedomil dôsledky mojej eventuálnej demisie, keby sa tak nestalo, z VŠB. Pravú príčinu mi nikdy nikto neoznámil.“

Dôvod odvolania hľadal R. Holzer u seba, konkrétne si to vysvetľoval tak, že by v po-zadí mohlo byť zastavenie činnosti čs. reprezentantovi Albínovi Hisemovi. Mohlo to byť čokoľvek, rovnako ako v mnohých ďalších podobných prípadoch z iných oblastí, lebo platilo „Kto chce psa biť, palicu si nájde“. Mlyny päťdesiatych rokoch sa začali roztáčať naplno, aby zomleli veľa nevinných. Do osudov zasiahli aj iným športovcom, z ktorých markantným príkladom bolo zatknutie a odsúdenie čs. reprezentačného mužstva, dvojná-sobných majstrov sveta v ľadovom hokeji, v zinscenovanom procese v roku 1950. Vtedy išlo doslova o život, o väzenie alebo slobodu.

Mimochodom sa núka ako symptomatické to, čo sa prihodilo Doc. Dr. Karlovi Kněnickému, predsedovi už spomínaného akčného výboru ČSAAU. Hoci v atletike odviedol veľa na viacerých postoch, povestný „bumerang“ sa mu raz vrátil. Jeho štrná-sťročné pôsobenie na vrchole sa skončilo spôsobom, ktorý výstižne popísal Dr. Jan Jirka v jeho medailóne v knihe „Sto let královny“: „Jeho činnost v radě IAAF skončila v roce 1964 na kongresu tehdy, když dostal politický úkol od vedení ÚV ČSTV bojovat v IAAF za povolení startu KLDR, za podporu Číny i práva NDR, což za studené války bylo něco neslýchaného. Když ukončil svůj poslední projev na kongresu IAAF v Tokiu, který se týkal těchto otázek, řekl mu sekretář IAAF Donald Pain: „Charles, you took a bad line.“ Když vypadl při volbách z rady, vzalo to tehdejší vedení tělovýchovy na vědomí s poznámkou: „Nic se nestalo, je tam místo nás přece jiná socialistická země – Maďarsko.“

Nie je známe, aké vzťahy mali potom aktéri udalostí v najvyššom slovenskom atletickom orgáne, ani obdoba v českej verzii, ale tam je zaznamenaná jedna pozoru-hodná reakcia priamo v literatúre. Bývalý kolega v čs. reprezentácii – šprintér Jan Hanč v Zošite číslo štyri knihy „Události“ po jednom konflikte to K. Kněnickému povedal takrečeno „od pľúc“: „Milej Karle, upřímnosti za upřímnost. Děláš ze mne úplného vola, tak já ti zase řeknu něco, co jsi už hrozně dlouho neslyšel, protože co rozpustili Strakovku, nikdo s tebou otevřene nepromluvil. Říkáš mi, že na mezinárodní styk je o půl miliónu míň. Na to seru, protože jezdím jen do Malé Chuchle a tam to stojí šedesát halířů. Do roka máš složit profesuru. Stejně napíšeš nějakou kravinu jako nebožtík Smotlacha o zálibách kojenců ve visu a tahu a nepochybuju, že ti tu profesuru dají. A konečně to, že Boleslav má pravdu a že se malejm oddílům nemají brát talenti, je jen dokladem tvýho naprostýho atletickýho úpadku od té doby, co jsi navlékl v nejvyšší federaci červený kabát. Ty si to nesmíš na žádné straně rozházet, ty se musíš usmívat a uklánět na všechny strany podle hesla: Mladí vpřed a staří na svá místa! Každý děláme v atletice, co můžeme. Já jezdím už tři roky do zapadlé prdele u Bělé za talentovanou holkou a ty zase objíždíš letadlem světové metropole a radíš se s atletickými veleknězi v Londýně nebo Istanbulu, mají-li se olympijské hry roku 1992 konat v Habeši nebo v San Domingu. My dva se, milej Karle, nemůžeme lidskou řečí domluvit. Ty jsi atletickej arcibiskup a já bosonohej františkán. Tobě záleží na atletický církvi a mně na atletické víře. Nevadí! Každý dělá, co může.“

34


35


Tak či tak, bola to sila. V prípade R. Holzera predviedli aktéri perfektné pokrytecké výkony v duchu stalinských metód: najprv tajne vykopnúť a potom oficiálne vyzývať k uvedomelosti a nadšeniu pri plnení úloh vo funkcii, do ktorej ho degradovali... Čo mohlo dobrého vzísť namiesto demokratických volieb z listov s formuláciami ako „rozhodlo sa poveriť, „Tvoje delegovanie“ alebo „predsedníctvo vymenovalo“ či „výbor poveril Teba funkciou“? Tak to stojí v liste R. Holzerovi z 15.9.1949:

„Ústredný výbor Sokol NV Bratislava na svojom zasadnutí dňa 9.IX.1949 poveril Teba funkciou tajomníka ľahkoatletického oddielu.

Očakávame, že svoj vzťah a lásku k telovýchove a športu prejavíš zvýšeným úsilím pri vykonávaní svojej funkcie a vynasnažíš sa zo všetkých síl zvýšiť úroveň našej jednoty.

Päťročnici zdar! Nečitateľné podpisy tajomníka a starostu

Ako dokazujú záznamy úradných dokumentov, slovenskými zástupcami po Rudolfovi Holzerovi (1947 - 1948) v najvyššom čs. atletickom orgáne boli: JUDr. Jozef Bujna (1951, 1952)... Naporúdzi je len jediné, stručné a výstižné: „Sapienti sat“.

36


37


DOKÁZAL PREKONAŤ OSOBNÚ DISKRIMINÁCIU

O tom, ako sa veľké dejiny nemusia zhodovať s malými dejinami, o tom svedčí aj ďalšie obdobie R. Holzera. V tomto prípade ide o veľké dejiny v podobe atletického spoločenstva v najvyššie organizovanej podobe a malé dejiny v jednej z ich aktívnych osobností. Následky politiky v päťdesiatych rokoch 20. storočia sa premietli v mnohých paradoxoch aj v športe a konkrétne v atletike vynikajúcimi úspechmi Zátopkovej éry. Popritom aj veľkým budovateľským úsilím pri výstavbe objektov a rozšírení členskej základne. Súčasne však ideologické súkolie režimu zomieľalo a negovalo bezohľadne aj tých najschopnejších a najobetavejších ľudí, atletiku nevynímajúc.

Ako sa vysporiadal s týmito diskrepanciami doby a dehonestujúcimi zásahmi konkrét-nych ľudí, často pod anonymným plášťom inštitúcie, do svojho životného i športového statusu R. Holzer? Oficiálne ešte zo dva roky zotrval v práci v atletickej sekcii Sokola vzhľadom na príkaz a pri ďalšom menovaní funkcionárov už na žiadnom „nadekréto-vanom“ zozname nefiguroval. V rámci reorganizácie telovýchovy na DŠO (Dobrovoľná športová organizácia) prešiel ako príslušník peňažníctva do tamojšieho Sokola (o čom svedčí aj jeho preukaz z roku 1952). Ostal pôsobiť ako rozhodca, kde získal kvalifikáciu ústredného rozhodcu (1954).

Ako to vnímal a prežíval, o tom niečo hovorí úryvok z listu, adresovaného 26.10.1952 priateľovi Ing. V. Bukovskému do Košíc: „Niet ich, niet oduševnenia, niet lásky k veci, bez ktorej sa žiadnemu dielu nedarí. Pracuje tu len aparát profesionálnych gážistov, ktorý nás nenávidí, ktorý nás nepotrebuje. Načože aj? Nie azda preto, že by sme už patrili med-zi športové starožitnosti, ale preto, že sa obávajú o svoju ješitnosť a labilnú existenciu. Ďaleko sme však od toho, že by sme niekomu i čo len vlas na hlave skrivili a ďaleko sme od toho, že by sme akokoľvek peknú a úspešnú činnosť biľagovali. Napriek týmto úvahám prišiel čas odchodu, prišla chvíľka, ktorej nik nechcel predtým veriť, že by som sa naprí-klad ja vedel so svojím športom rozlúčiť, že by som vedel zanevrieť. Takú prácu, ktorej by

Èlenská legitimácia novej TJ Sokol �tátna banka Bratislava.

36


37


sa nedarilo – nenávidím. Je v nej zbytočné pokračovať. A tak som sa rozhodol, a mnohí i z vlastnej jednoty boli tomu radi. Im je dnes jedno, či dráha krásneho stadia, do ktorého som tiež dal kus svojho života, zarastá burinou, či draho a s osobnými obeťami obstaráva-ný materiál dozná skazy, že toto všetko postupne a pomaly opustím a že budem žiť tomu, o čo som po dlhé roky svojej činnosti v športe prišiel. Nemyslím tu len na rodinu, myslím na to všetko duchovné a konečne i materiálne, o čo som za tejto činnosti prišiel. Béla, Ty pochopíš, čo to všetko pre nás znamená...“

Aj dôsledkom vtedajších „mi-ništrantov“ – funkcionárov atle-tickej sekcie, ktorá sa stala nesvoj-právnou, nekompetentnou, bez právomocí, neuskutočnili sa majs-trovstvá Slovenska v rokoch 1951 – 1952 a 1954 – 1955. Ďalším obdobím bez národného šam-pionátu boli roky 1961 – 1966, kedy bola sekcia degradovaná na komisiu. Proklamovaná ma-sovosť ťažko mohla vyústiť vo vtedajšom systéme a organizácii súťaží v atletike na Slovensku vo výraznejšiu kvalitu. Prirodzene,

pod štátnou kuratelou sa všetky „ukazovatele“ oproti minulosti zlepšili, ale individuality a talenty sa mohli vypracovať len v armádnom stredisku v Prahe (ATK, ÚDA, Dukla). Za všetkých týchto čs. reprezentantov menujme aspoň Dušana Čikela, ktorý bol svetovým rekor-dérom ako člen štafety na 4x800 m v roku 1953. Množstvo rekordov slovenských atlétov sa tak nedostalo do listiny slovenských rekordov, veď len D. Čikel mal na svojom konte 27 takých výkonov. Táto kapitola často trápila R. Holzera...

Ďalšou okolnosťou, ktorá ovplyvnila aktivitu a angažovanosť R. Holzera, bolo úmrtie manželky (1953), aj zhoršený zdravotný stav. Napokon predsa prišlo k návratu, nuž, „stará láska nehrdzavie“. Najprv ho doslova uprosili pracovníci sekcie, najmä predseda Jozef Mana do tajomníckej funkcie pre medzinárodný styk (1954 - 1955). Vzhľadom na to, že sa jeho pôvodná TJ Slovan zachovala k nemu macošsky, úspešne skončilo nahováranie konkurenčnej TJ Slávia Bratislava, kde prijal funkciu predsedu (1956 - 1957). „Nuž, to máte tak. Povedal by som, že stará láska nehrdzavie ani napriek sklamaniam. Dobiedzali a ich dôvera ma povzbudila.“ Povedal redaktorovi L. Krnáčovi v rozhovore pre Čs. šport (2.2.1957). Bol tiež zvolený do vedenia sekcie SÚV ČSZTV (1956 - 1959), dokonca do funkcie podpredsedu (8.12.1957). Až prišiel ďalší čierny dátum 31. mája 1959, a odvolanie R. Holzera. Zo súkromného materiálu citát, ktorý možno niečo vysvetľuje:

„Skutočne neviem čo stálo v pozadí tohto príkazu. Nezaujímalo ma, kto ten príkaz delegátovi Svobodovi dal. Možno že mal určitý súvis s mojím nekompromisným stanovis-kom a protestom proti praktikám zahraničných zájazdov v ústredí, ktorý sme vyslovovali spolu s prof. Dr. Krasnecom a kedy nám v Prahe vytýkali buržoázno-nacionalistické ten-dencie. Vtedy som predložil konkrétne návrhy na riešenie medzinárodných stykov, ktoré obmedzovali slovenské možnosti na minimum. Prehlásil som celkom otvorene, že sa do slovenskej sekcie do činnosti vrátim len vtedy, keď bude naša telovýchova federalizovaná, pretože som nepokladal za správne plniť len

V akcii Otvorených ihrísk pre mláde� bol Rudolf Holzer priamym aktérom. Záber zo �tadióna Slovana z 18. septembra 1950 nasvedèuje záujmu chlapcov.

38


39


v slepej poslušnosti príkazy bez možnosti spolurozhodovania. Tým, samozrejme, vznikol u mňa konflikt medzi tým čo môžem a čo chcem, a preto som každú príležitosť na takú prácu na atletickom poli zavrhoval a venoval som sa radšej teamovej práci a činnosti, ktorá mi konvenovala a kde som sa nemohol dostať s deformáciami v telovýchove do styku a konfliktu. Aj preto, že som pracovné klíma a pomery v atl. ústredí nepokladal za vhodné na vyklíčenie takého progresu, ktorý by slov. atletike pomohol.“

Že R. Holzerovi išlo vždy o podstatu veci – život a rozvoj atletiky – dosvedčujú ďalšie jeho činy z uvedeného obdobia, poznačeného jeho diskriminá-ciou. Sústavnejšie sa venoval publicistickej činnosti a výskumu histórie atletiky na Slovensku od najstarších čias. Vyústilo to do ponuky od vydavateľstva Šport vydať prácu v knižnej podobe. Autor odmietol niektoré závery z posudku recenzenta a odstúpil od projektu (1958). Publicistickej činnosti R. Holzera sa venujeme v samostatnej kapitole.

Priam charakteristickým dôkazom toho, že R. Holzer nerezignoval napriek neoprávne-ným insinuáciám jeho osoby, bolo jeho iniciovanie prvého medzinárodného atletického mí-tingu na Slovensku Veľkej ceny Pravdy. Bol v pozadí i účastníkom najväčšej ankety o atletike na stránkach slovenských médií vôbec. Viedol ju v denníku Pravda športový redaktor Pavol Kršák (1932 - 1993) pod spoločným nadtitulom „Diskusia o vážnych problémoch ľahkej atletiky na Slovensku“, v priebehu publikovania pod skráteným nadtitulom „Diskutujeme o ľahkej atletike“. V 20 príspevkoch od 22.7. do 23.9.1957 bola pertraktovaná nastolená pro-

So starou gardou bratislavských atlétov v telovýchovnom stredisku na Kalinèiakovej ulici v roku 1955. Z3⁄4ava: Koke�, Dvonè, Krasnec, Jozef �ila, Hulán, Kuchen, Holzer a Rusina.

Bulletin 1. roèníka Ve3⁄4kej ceny Pravdy

V rozhovore troch atletických pracovníkov prví dvaja z3⁄4ava boli pri vzniku mítingu V-C-P, neskôr P-T-S a dne�ná Cena Slovenska. Z3⁄4ava Prof. Dr. Pavol Glesk, Rudolf Holzer a Prof. Dr. Andrej Kuchen.

38


39


blematika. Účastníkov bolo viac, pretože názory niek-torých boli skrátené, uverejnené v mozaike. Nechýbal medzi nimi ani názor R. Holzera. Vyjadril sa v 14. časti príspevkom pod názvom „...musí ísť Mohamed k hore!“ (Pravda 30.8.1957). Uvedený bol redakčným perexom: „Z veľmi obsiahleho diskusného príspevku známeho ľahkoatletického pracovníka R. Holzera sme vybrali najzávažnejšie časti.“ Jeho text vyšiel zhodou okolností v predvečer premiéry nášho najväčšieho mítingu – predchodcu neskoršieho mítingu Pravda – Televízia – Slovnaft a dnešnej Ceny Slovenska. Na začiatku to bola Veľká cena Pravdy, ktorej 1. ročník sa uskutočnil 31.8. – 1.9.1957 na bratislavskom šta-dióne Slovana na Tehelnom poli. P. Kršák nezabudol zdôrazniť významnú úlohu R. Holzera pri zrode mí-tingu VCP aj pri návrhu na Hajdócyho memoriál na 1500 m mužov v jeho rámci vo svojom 10-dielnom seriáli v Pravde v roku 1989 pod spoločným nadtitu-lom „Pravda – Televízia – Slovnaft: ľudia a udalosti 30 ročníkov“. V prvej časti tohto seriálu píše o ňom pod titulkom „Atletický priekopník Rudolf Holzer“ (Pravda 25.5.1989). Pri hľadaní podpory pre zamýšľané podujatie našiel porozume-nie práve u predstaviteľov redakcie, ktorá dala priestor pre anketu: „Na tomto, dnes už his-torickom stretnutí u šéfredaktora Pravdy sprevádzali Rudolfa Holzera dvaja mladší nadšenci a odborníci – vtedy 35-ročný dr. Štefan Múčka a 25-ročný Pavol Glesk.“

Po životnej „50“ bol R. Holzer odsunutý na druhú koľaj atletického diania. Ako sa uká-zalo, veľké a malé dejiny sa rozchádzajú aj napriek tomu, že v oboch ide často o identické zámery. Na prvé miesta umožní taká doba dostať sa nepravým aktérom. Márne boli dis-kusie, ankety, uznesenia...Koncom päťdesiatych rokoch mala slovenská atletická základňa peknú cifru 6000 a mala 96 atletických dráh. Čo vzišlo z toho na vrchol? Bez veľkých ana-lýz len jedno porovnanie: slovenských atlétov na olympijských hrách za Uhorska štartovalo 11, za 20 rokov I. Československej republiky ich bolo 8 a za prvých 20 rokov novej ČSR resp. ČSSR reprezentovali iba 2 atléti – olympionici...

Poèas stretnutia atlétov Po3⁄4ska a USA v roku 1958 vo Var�ave vo vzácnej spoloènosti. Z3⁄4ava Tibor He�ko, olympijskí ví�azi Harold Connolly, O3⁄4ga Connollyová � Fikotová a Rudolf Holzer.

40


41


AKTÍVNY PRI REHABILITÁCII ĽUDÍ I PODUJATÍ

Začiatok šesťdesiatych rokov znamenal pre R. Holzera isté prehodnotenie a preorientovanie svojho miesta v atletike, bez ktorej si svoj život nevedel predstaviť. Navonok bol iba rozhodcom, no oveľa intenzívnejšiu prácu robil v súkromí ako autor. Rozsiahla korešpondencia, spojená s výskumom *a*alebo*s* s výstupom v publikačnej činnosti svedčí o jeho bytostnom záujme o slovenskú atletiku. Na jednej strane komentoval aktuálne výkony a javy, no oveľa významnejšia bola jeho práca na histórii. Jeho zásluhou bola prostredníctvom ešte žijúcich pamätníkov a aktérov zachytená najstaršia éra priekopníkov.

Pre médiá, na rozdiel od funkcionárov – kariéristov, bol človekom s rešpektova-ným názorom. Tak napríklad v Čs. športe z 8.5.1965 nachádzame ho medzi významný-mi postavami športu, odpovedajúcich v an-kete pri 20. výročí víťazstva nad fašizmom.

Ako ste prežívali 9. máj roku štyrid-siateho piateho? - Bol som nekonečne dojatý, keď biela raketa oznámila koniec vojny. Radoval som sa s rodinou i so športovými priateľmi. Tešil som sa najmä, že opäť ožili ihriská a ľahkoatletické dráhy.

Ktorý telovýchovný a športový mo-ment na vás za posledných dvadsať ro-kov najviac zapôsobil? - Myšlienku mieru, ktorá vanie z olympiád, nemôžu zatieniť ani vrcholné športové výkony. Za najmocnejší zážitok považujem svoju účasť na lon-dýnskej olympiáde 1948 a úspechy Emila Zátopka. Jeho zásluhou sa u nás zmenila popoluška na ozajst-nú kráľovnú.48 V druhej polovici šesťdesiatych ro-kov možno hovoriť o návrate R. Holzera. Podnetnými zážitkami ho obohatilo osobné sledovanie majstrovstiev Európy v atletike v Budapešti v roku 1966. Jeho atletickú dušu pohladila prvá zlatá medaila pre Slovensko

z ME zásluhou Anny Chmelkovej z bratislavskej Slávie SVŠT v behu na 400 m. Oživil tiež dávne kontakty s maďarskými športovými priateľmi, osobitne so športovými novi-nármi a historikmi Zoltánom Subertom a Józsefom Képessym či s „Bundim“ Ignáczom Goldmanom, prvým trénerom Václava Vohralíka, ba i prvého slovenského „sedemmet-rového“ diaľkára Ing. Júliusa Uherka. V roku 1967 bol pozvaný na slávnostné zasadnutie sekcie ÚV ČSZTV do Prahy k 70. výročiu organizovanej atletiky. V tom roku – roku jubilejnej životnej „60“ – si ho „uctili“ telovýchovné orgány Čestným odznakom ČSZTV. Viac si cenil gratulácie či veršované vinše pracovníčok na jeho oddelení CVK (Cestovných vkladných knižiek), svedčiace o obľube medzi zamestnancami. Popri obligátnych správič-

Pod venovaním a autogramom ví�aza Medzinárodného maratónu mieru roku 1963 v Ko�iciach a nového tra�ového rekordéra èasom 2:15:09 h, Leonarda Edelena (USA), rukou Rudolfa Holzera je dopísané: �Moja posledná slu�ba neb. Ing. V. Bukovskému! MMM r. 1963, z ktorého mal najväè�iu rados�. Na výstri�ku zo �tartu �ípkami sú obaja oznaèení v sprievodnom gaziku.

40


41


kách v tlači osobitne sa mu venoval iba jedi-ný novinár Karol Weiss, v tom čase autorita na Slovensku. O rok, po príchode ruských tankov, mu puklo srdce... V článku „Jedny stopky a šesť krížikov“ (Čs. šport 30.9.1967) kurzívou vybral zaujímavé epizódy z kariéry dlhoročného kormidelníka slovenskej atleti-ky. Vystrúhal mu kompliment aj touto vetou: „To som, hádam, nemal vybľabotať, lebo nejeden šesťkrížikový zbledne závisťou pri pohľade na stále mladistvého, sviežeho, vrtkého a temperamentného šesťdesiatnika Rudolfa Holzera a bude od neho žiadať elixír mladosti.“

Rok 1967 bol atleticky pamätný špeciálne pre R. Holzera ešte z dvoch dôvodov. Došlo k renesancii dvoch podujatí jemu bytostne blízkych, oboch s vlasteneckým prívlastkom. Za jeho aktívnej účasti došlo k obnoveniu Behu Devín – Bratislava. Prechádzal tomu skúšobný Devínsky beh do kopca 24. aprí-la 1966 z iniciatívy redakcie Mladej tvorby a študentov pod heslom Ľudovíta Štúra „Naspäť cesta nemožná, vždy napred sa ísť musí“. Bola to pripomienka cesty štúrovcov na Devín v roku 1836, teda presne po 130. rokoch... Po 15-ročnej prestávke došlo 3. júna 1967 k obnovenému XX. „Devínu“, zalo-ženému v roku 1921 a niekoľkokrát prerušenému. Propozície tohto i ďalších ročníkov sú iba formálnym dôkazom zložitých podmienok, keď preteky robila TJ Rapid Bratislava bez atletického oddielu (až potom Slovan). Zásluhou uvedenej telovýchovnej jednoty vydal R. Holzer v roku 1968 publikáciu „Hrdinovia na ceste Devín – Bratislava“.

Vzácnym hos�om na Devíne 1967 bol �tvornásobný ví�az tohto behu Jozef Ko�èák. R. Holzer v rozhovore s týmto bývalým 56-násobným majstrom ÈSR a 21-násobným ès. rekordérom.

K �es�desiatke Rudolfovi Holzerovi odovzdali telovýchovné orgány Èestný odznak ÈSZTV a vedenie materskej TJ Slovan Bratislava, nástupkyni �K Bratislava, pamätnú klubovú vlajku. Stalo sa tak pri otvorení Ve3⁄4kej ceny Pravdy 23. septembra 1967.

Propozície Behu Devín � Bratislava z roku 1967, obnoveného po pätnás�roènej prestávke.

42


43


Doslova za udalosť možno považo-vať obnovenie atletických šampionátov Slovenska po šesťročnej prestávke. Považská Bystrica bola v dňoch 26. – 27. augusta 1967 miestom znovuzískania ná-rodného sebavedomia kráľovnej športov na Slovensku. R. Holzer prispel k tomu o.i. dvoma činmi. Príspevkom v bulleti-ne majstrovstiev s objasnením pozadia ich historických peripetií a prispel tiež cennými fotografiami z archívu. Bol tiež autorom štatistickej publikácie „Celoslovenské majstrovstvá v atletike 1937 – 1967“, vydanej v roku 1968 v Náchode. Hádam pre charakteristiku pomerov v tej dobre pripomeňme, že táto práca vyšla cyklostylom a v Česku...

Po päťročnom období istého separovania sa, po negatívnych osobných skúsenostiach, zapojil sa R. Holzer do funkcionárskej práce najprv ako člen výboru atletického oddielu Slovana Bratislava CHZJD (1965 - 1967). Napokon pristal na istý čas na predsedníctvo tohto následníka bývalej „ešky“. Denník Šport z 27.1.1968 má spravodajstvo nadpísané titulkom „Holzer povedie atlétov Slovana“. Mesačník Slovan č. 3 z 12.2.1968 v článku značky (saš) „Nový predseda“ o i. uvádza: „Koncom minulej sezóny, kedy na Veľkej cene Pravdy tiskli gratulanti p. Holzerovi pravicu pri príležitosti jeho vzácneho životného jubilea – so stopkami v ru-kách na pretekoch oslavoval svoje šesťdesiatiny v kruhu atlétov – nebol celkom presvedčený, že by si mal ešte raz zastať do čela oddielu, v ktorom dlhé roky žil, ktorý budoval, a v ktorom zažil mnoho radosti i sklamania. Služobné vzdialenie na dlhšiu dobu mimo republiky doterajšieho predsedu Ing. Kállaya však akútne nastolilo otázku zmien funkcií vo výbore atletiky a tu sa pán Holzer rozhodol opätovne venovať svoje bohaté skúsenosti, schopnosti a energiu v prospech atletiky v Slovane.“

Články predsedu v klubovom me-sačníku Slovan z rokov 1968 a 1969 dokazujú, s akou zodpovednosťou zo-bral svoju funkciu, ale tiež dosiahnuté výsledky. Žiaľ, zdravie mu urobilo škrt cez najlepšie úmysly... DO istej miery sa mu splnili autorské zámery, ako je o tom bližšie v osobitnej kapitole. Za také mô-žeme považovať dva momenty. Najprv to bola kapitola o atletike v knižnej publikácii „Športy na Slovensku“ (1967) a potom to bol jedinečný seriál, ktorý mu v 28 častiach pod názvom „Bohatstvo kráľovnej“ v roku 1968 vychádzal v týž-denníku Štart. V nasledujúcich rokoch som vytvoril priestor na uplatnenie autorských ambícií a potenciálu na strán-kach regionálneho denníka Smer v Ban-skej Bystrici.

Ví�azovi Devína 1969, �vajèiarovi Walterovi Dietikerovi, pri odovzdávaní cien okrem Rudolfa Holzera blaho�elajú z organizátorov aj Jozef Brlica a Frant�iek Letovanec.

Z titulu predsedu atletického oddielu usporiadajúceho halový míting o �tít Slovana 3. marca 1968 v hale na Pasienkoch dekoroval Rudolf Holzer tri najlep�ie v skoku do dia3⁄4ky. Z3⁄4ava: Devínska, ví�azka Kladeková a Wanecková (NSR).

42


43


S NOVÝM ODUŠEVNENÍM DO NOVEJ PRÁCE V NOVOM ZVÄZE

Obrodný demokratizačný proces v roku 1968 R. Holzer privítal, veď mu dal vlastne za pravdu v jeho názore o potrebnosti federalizácie. Prijal funkciu predsedu propagačno-výchovnej komisie SAZ. Novokonštituovaný Slovenský atletický zväz (od 19.4.1969) pod vedením predsedu Ing. Petra Berčíka z Kremnice začal pracovať po novom a než došlo k negatívnym javom tzv. normalizácie po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy, uvoľnil pozitívne aktivitu aj atletického hnutia. Žiaľ, zhoršenie zdravotného stavu po infarkte v roku 1969 obmedzilo možnosti nového uplatnenia R. Holzera.

„Správa o Vašom onemocnení ma veľmi zachmúrila... Nemusím snáď Vám veľa zdôrazňovať, ako mi Vaša neprítomnosť v predsedníctve v najbližších mesiacoch bude chýbať V tejto vcelku ešte búrlivej dobe v hľadaní ciest ďalšieho rozvoja zväzu Vaše dlhoročné skúsenosti znásobené rozvážnym postojom k riešeniu problémov boli a po skončení Vašej liečby iste zase budú pre mňa veľkou oporou v zložitej práci vedenia SAZ-u.“

Z listu Ing. Petra Berčíka z 26.2.1970

„S určitým pohnutím som prijal Váš dopis z 12. augusta 1970, v ktorom mne a predsedníctvu SAZ-u oznamujete, že Váš vážny zdravotný stav Vám naďalej nedovoľuje vykonávať funkciu predsedu propagačno-výchovnej komisie SAZ-u.

Veľmi ľutujem, že ste nútený učiniť toto rozhodnutie, lebo ste boli svojimi dlhoročnými skúsenosťami a rozvážnym postojom pre mňa, mladého predsedu, určitou oporou v riadení nášho atletického zväzu. Plne však chápem Vašu situáciu a pevne Vám držím palce, aby sa Váš zdravotný stav vylepšil tak, aby ste ešte dlhé roky nám svojimi skúsenosťami a radami pomáhali riešiť zložité situácie v našej činnosti.“

Z listu Ing. Petra Berčíka z 31.8.1970

Citácie z listov vtedajšieho nového predsedu SAZ i ČSAZ sú nielen dôkazom o je-ho etických kvalitách, ale tiež slúžia ako kontrast k jeho predchodcom, ktorí R. Holzera nepotrebovali, a tiež opačne, akceptovanie jeho odborných a ľudských kvalít. Z členskej schôdze z Modry – Harmónie (24.1.1970) dostal R. Holzer povzbudzujúci list i s podpis-mi a so želaním „skorého uzdravenia a návratu do kolektívu a na slovanistickú škvarovú dráhu.“ Po vyliečení sa koncentroval na to, čo mu zdravotný stav dovoľoval, čo bolo jeho založeniu najbližšie. Popri organizovaní Behu Devín – Bratislava sa sústredil na organi-

49 Dva momenty z Behu Devín � Bratislava � dve situácie Rudolfa Holzera. Na hornej snímke spoloène s J. Brlicom z TJ Rapid dekorujú v roku 1973 ví�aza Juraja Lukáèa (Dukla Banská Bystrica). Na dolnej snímke z roku 1968 so starou gardou. Z3⁄4ava Karol Bro� (organizátor a rozhodca), Jozef Ko�èák (ví�az Devína v rokoch 1925, 1929, 1931, 1932), Karel Rotkovský (bývalý organizátor), Vladimír �lechta (v roku 1930 tretí, bývalý najèastej�í úèastník) a Rudolf Holzer.

44


45


zovanie pretekov veteránov, bol ich iniciátorom. K aktívam jeho publicistickej práce patrí aj spoluautorstvo v knihe – pamätnici Slovana 1919 – 1969 „Polstoročie v belasom“. Pre fotografiu bývalého predstaviteľa ÚV KSČ Alexandra Dubčeka sa kniha stala na dlhý čas prohibitnou... Vzpruhou boli pre R. Holzera v roku 1972 olympijské hry v Mníchove, tretie, ktoré mohol sledovať osobne. Pri výstrižku z mesačníka Atletika (č. 12/1973) o menovaní čest-ným členom Čs. atletického zväzu na konferencii ČSAZ má v archíve poznámku, ktorou si toto ohodnotenie cení zo všetkých najviac. Bolo to pochopiteľné vzhľadom na jeho podiel na nej za dovtedajších päťdesiat rokov činnosti.

Ani pocty a vyznamenania mu však nedovolili zaspať na povestných vavrínoch. Úspešne začali pod jeho tútorstvom zápolenia skôr narodených, čím sa mu po-darilo nadviazať na svetový trend. Ako starostlivý „otec“ fungoval od 1. Slovenskej at-letickej veteraniády v Trnave (30.8.1974) na všetkých ostat-ných, ktoré ho pustilo zdravie (Bratislava 1975, Banská Bystrica 1976, Žilina 1977, Svit 1978, Nitra 1979, Nové Mesto nad Váhom 1980). Pred 2. ročníkom v Bratislave dostal R. Holzer list od Prof.

Pieta pri hrobe Viktora Ru�ièku (1939 - 1959) na cintoríne v Slávièom údolí 7. mája 1974, pri príle�itosti Memoriálu na poèes� tohto bývalého vynikajúceho a tragicky zahynuv�ieho �printéra. Z jednej strany rodinní príslu�níci a z druhej slovanistická delegácia, v ktorej boli aj Pavol Safko a Rudolf Holzer.

Pri preberaní vysokého ès. telovýchovného vyznamenania � Chaloupeckého medaily � poèas mítingu 17. augusta 1973 na �tadióne Interu Bratislava. Vpravo od R. Holzera stoja iní ocenení Jozef Mana a Ivan Takáè.

Dôkaz o spontánnom uznaní záslu�nej práce sa doèkal Rudolf Holzer od úèastníkov Behu Devín � Bratislava na slávnostnom vyhlasovaní výsledkov a posedení v roku 1976. Darèek zvolenského veterána Ondreja Výbocha v podobe bochníka zvolenského syra sprevádza vïaèný potlesk a skandovanie be�cov. V popredí pri prvom stole vidno bývalých ès. reprezentantov (sprava) Franti�ka Barto�a, Ivana Kováèa a Jiøího Kaòu. Pri vyhlasovaní výsledkov 34. roèníka Devína roku 1981 mu venovali úèastníci pietnu spomienku...

44


45


Ing. Henrika Morstyna, bývalého atléta a v tom čase riaditeľa Výskumného ústavu doprav-ného v Žiline (6.8.1975), v ktorom je pasáž: „Na veteraniádu 13.9. určite prídem. Pokiaľ sa týka organizačných príprav celého toho podujatia, určite ako to bolo doposiaľ desiatky rokov, to budeš robiť znovu Ty, lebo z tých, ktorých poznám a ktorým by to prípadne i prislúchalo robiť, to nikto tak nedokáže, lebo ani jeden z nich nemá toľko čistej lásky a z nej vyplývajúcej obetavosti pre ľahkú atletiku, pre ktorú si Ty vlastne zasvätil a naplnil celý svoj život.“

Výstižným „spiritus rector“, ako vedúceho ducha slovenských dostaveníčok atlétov mi-nulosti R. Holzera nazval športový novinár L. Krnáč, odovzdal včas svojím nasledovníkom symbolické „žezlo“. Primäli ho k tomu ďalšie zdravotné komplikácie: v roku 1977 druhý infarkt, k čomu sa pridružila postupujúca artróza, neobišli ho ani ischias a gastritída... Predsedal najprv subkomisii (od roku 1972) a neskôr komisii veteránov (od roku 1978) pri SAZ-e. Svoje nádeje zveril do správnych rúk, o čom niečo hovorí aj úryvok z listu, ad-resovaného Ing. Vladimírovi Mokrému (22.9.1978): „V prvom rade prijmi srdečné blahoželanie k dosiahnutiu jednej zlatej a jednej bronzovej medaily na ME veteránov vo Viareggiu. Všetkých nás to úprimne potešilo. Súčasne by som Ťa rád kooptoval do našej slovenskej veteránskej komisie... Od Tvojej účasti v reorganizovanom útvare si sľubujem už i vzhľadom na možnosť Tvojho neskoršieho presídlenia do Bratislavy, veľa.“

�Spiritus rector� slovenských veteraniád atlétov Rudolf Holzer dvakrát na èele. Hore odvádza

èestné predsedníctvo v Bratislave (1975) z otvorenia na �tadióne

Interu. Na dolnej snímke je spolu so zástupcom organizátorov

z Dukly Ladislavom Mocom na èele otváracieho defilé v Banskej Bystrici (1976) na �tadióne SNP

na �tiavnièkách.

46


47


ZASLÚŽENÉ UZNANIE A OCENENIE V ZENITE

Rok 1977 bol pre R. Holzera aj rokom zaokrúhleného životného jubilea. Všetko, čo bolo spojené so 70. narodeninami, prinieslo mu satisfakciu, ktorá akiste zmiernila jeho problémy so zdravím. Neboli však tým najdôležitejším články v tlači, hoci „Vinš neoby-čajnému sedemdesiatnikovi“ v Športe či profilový text v Atletike pod titulkom „Nositeľ ušľachtilosti“, ba i spomienkový medailón v Práci pod názvom „So stopkami na 1530 podujatiach“ predostreli lichotivo jubilanta a jeho raison d´être. Za najväčšie uznanie ne-považoval ani udelenie čestného titulu „Zaslúžilý pracovník v telesnej výchove a športe“, ktorý prevzal z rúk vtedajšieho predsedu SÚV ČSZTV Prof. Dr. Vladimíra Černušáka, slo-venského člena Medzinárodného olympijského výboru. Najviac si R. Holzer cenil uznanie, vyslovené osobne od účastníkov jubilejného posedenia v Modre – Harmónii a napísané v tom množstve listov a telegramov. Bolo ich celkom 230 a venujeme sa im osobitne.

Paletu uznanlivých slov jubilantovi zo športu k úplnosti sa žiada doplniť slovami človeka z inej, pracovnej oblasti. Obraz R. Holzera o ďalšiu črte dopĺňa citát z listu jeho bývalej podriadenej na pracovisku, pani Makovníkovej zo Zvolena z roku 1976: „Veľmi často spomínam na Št. sporiteľňu pod Vaším vedením, pán prednosta! Vždy som obdivovala Váš ľudský prístup k zamestnancom a Vašu vysokú inteligenciu, s ktorou ste pristupovali k riešeniu nie vždy príjemných medziľudských vzťahov. Tiež ja osobne Vám ďakujem i touto cestou za pochopenie, v tej dobe pre mňa dôležité.“

K ľudskému profilu R. Holzera, k neznámej privátnej časti jeho života, môže prispieť fragment z listu Václavovi Vohralíkovi do Austrálie (datovaný 17.2.1974): „Môj otec bol Moravák – Hanák a mal k hudbe veľmi blízko. Stalo sa totiž, že vo svojich štrnástich rokoch stratil behom 14 dní obidvoch rodičov a ako študent kroměřížskej reálky mal po dokončení sexty už len jedinú voľbu – narukovať ako hudobný elév k vojsku. Hral vtedy už pekne na husle a pozoun. Dostal sa k útva-ru do Olomouca a neskoršie do Těšína, kde bol veliteľom princ Eugen (Habsburg) maltézsky rytier, ktorý sa nadmieru venoval hudbe a vytvoril si okrem normálnej vojenskej bandy aj komorný orchester, v ktorom hrával aj otec zo 5 rokov. Keď túžil po civilnom živote, prosil veliteľa, aby mu nerobil prekážky pri superar-bitrácii. Stal sa opak. On ho pochopil a ešte k tomu mu aj sám dopomohol do zamestnania k firme Thonet (nábytok z ohýbaného dreva) a zanedlho sa r. 1891 dostal na Slovensko do Vel. Uheriec, kde bola tiež Thonetovka. Tam okrem iných vášní ho znovu popadla hudba, takže i tam založil fabrickú kapelu. My teda sme lásku k hudbe zdedili po otcovi (1870 - 1959) a ako dnes ho počúvam, že v staršom veku neraz vyslovil toto želanie: „Jéé, kdyby jsem si aspoň tu muzičku mohl sebou vzít do hrobu.“ Pekné, že? Ani ja by som taký sen neod-mietol. A tak celá naša família horlí za muzikou ako za najkraj-ším dedičstvom svojich chudobných a hudobných rodičov. Toto prešlo na nás ešte aj zo širokého vysoko po-staveného príbuzenstva vo Viedni, kam sa chodilo na koncerty a do opery. Samozrejme v časoch, keď ten styk bol možný a z Bratislavy ein Katzensprung.“

Fotografia abiturientov �ilinskej reálky na pamiatku z jedného z pomaturitných stretnutí aj s prof. Adamkom. Horný rad z3⁄4ava: Ing. Karel Muzikáø, Dr. Viliam Kováè, Vojtech Potoèný, Jozef �uran, Dr. Stanislav Galvánek, Jozef Chládecký, Tibor Smie�ko, Dr. Walter Èerný, neidentifikovaný, Prof. Alojz Cvacho. Dolný rad z3⁄4ava: Emil Macá�ek, Prof. Eduard Horni�, Prof. Eduard Adamko v Rudolf Holzer.

46


47


Z privátnych aktivít nemožno obísť kľúčový podiel R. Holzera na organizovaní pomaturitných stretnutí spolužiakov, absolventov žilinskej reálky. Bol pri všetkých ju-bilejných stretnutiach aj s prof. Eduardom Adamkom, ktorý sa dožil vysokého veku 91 rokov. O jeho osobnom vzťahu k svojmu profesorovi a v širšom poňatí o intelektuálnom rozmere osobnosti R. Holzera prezrádza jeho príhovor pri príležitosti 90. narodenín prof. E. Adamka 16.6.1979 v Košiciach, z ktorého citujeme:

„V mene Tvojich žiakov predstupujem dnes po mnohých rokoch a tak vzácnej príležitosti, aby som ti od srdca zablahoželal k Tvojmu veľkému jubileu a poďakoval Ti za všetko, čo si v záujme mládeže na poli telovýchovy urobil. Láska k mládeži určila Tvoj pomer k telesnej kultúre, v ktorej si hľadal i našiel podmienku výchovy našej mládeže. Mal si vždy na mysli, aby sme svoje úspory uložili jednak do mozgu i do svalstva a tieto potom s čistým svedomím odovzdávali ako najcennejšie dedičstvo ďalším generáciám. Žil si pre svojich žiakov, pretože si mal s nami spoločnú lásku, lásku k pohybu, lásku k našej zemi, lásku k telesnej kultúre, najmä k atletike, ako k jednému zo základných a vysokohodnotných športov. Všetci sme boli Tvojimi deťmi a za takých si nás aj Ty pokladal.

Sedí tu pred nami dobrý a statočný človek, široko ďaleko vážený a ušľachtilý pracovník a cenený odborník. Ty si, Edko, do našich sŕdc vyoral hlbokú brázdu, po ktorej sme kráčali a dosahovali tiež da-jaké tie úspechy. Viacerí sme nositelia vysokých štátnych vyznamenaní. Od Teba sme dostali náplň a cieľ života, Tvoje ideály nás sprevádzali životom. Chceli sme aj my viesť mládež za zdravím, k úspechom. Išli, či snažili sme sa ísť aj my cestou kalokagatie k vyšším princípom.

Milý pán profesor! S hrdosťou sa pozeráme dnes pri Tvojej deväťdesiatke späť na časy, kedy si nás usmerňoval, aby sa z nás stali čestní občania našej vlasti. Želáme ti ešte veľa pekných chvíľ a dostatok zdravia, aby si medzi nami ešte hodne dlho vydržal.“

Túto symbolickú brázdu vyoral v atletike aj sám R. Holzer zaiste aj preto, lebo sa držal svojho život-ného kréda: „Za svoje životné úspechy nemálo vďačím práve športu. Atletika pre svoje veľké vnútorné hod-noty a klasickú krásu vonkajších foriem a prejavov mi bola zdrojom. Nedíval som sa na atletiku ako na púhe pretekanie, ale ako na dokonalú, úplnú a prirodzenú telesnú kultúru, ktorú by mala všetka mládež absolvovať. Bol som vždy toho presvedčenia, že atletický život nie je životom určovaným náladami, ale cieľavedomý, disciplinovaný a prísny spôsob výcho-vy tela, charakteru i ducha. Život na ihrisku som považoval za najlepšiu prípravu mladého človeka pre život skutočný, ktorý vyžaduje pravidelnosť, vytrva-losť, silnú vôľu, zmysel pre organizovanosť a vernosť, vlastnosti to úzko súvisiace so životom atléta správne chápajúceho a čestne bojujúceho.

Atletika bola pre mňa mužnou, krásnou a sku-točnou školou života. Bola to len a len atletika, ktorá mi dala vytrvalosť v každej práci a možnosť zame-rania sa aj na vyššie ciele, silu prekonávať prekážky a námahy, usmernila ako prekonávať samého seba, ako cvičiť vôľu a čeliť primeranosti a prostrednosti.

Poslednú ve3⁄4kú atletiku osobne sledoval Rudolf Holzer v Prahe v roku 1978 � majstrovstvá Európy. V pozadí s pra�skou panorámou vyfotografoval sa na pamiatku s chorvátskym priate3⁄4om Dr. Josipom Milo�om.

48


49


Bola to atletika, ktorá ma viedla k sebakritike, naučila rozpoznávať jednoduchosť od zložitosti, pri-mitívnosť od vzdelanosti, rozpoznávať celok od čiastočnosti, viedla ma k zásadovosti a poctivosti. Podľa toho som poznal vlastnú silu a možnosti. Neboli to len duševná sila a zdravie telesné, ale bola to odvaha a radosť zo života.

Ako mi to radili svojho času moji učitelia, tak to radím všetkým mojim nasledovníkom, aby sa sami snažili presvedčiť o pravdivosti týchto slov.“

Hoci sa neraz sklamal pri realizovaní svojich predstáv a ideálov, pri práci pre spoločné dielo, nikdy sa nespreneveril svojim zásadám. Ako o tom raz napísal v jednom z listov, ktoré som od neho dostal: „Vo svojom neskromnom idealizme vždy rád vidím ľudí a ich život tiež zidealizovaný, peknoduchý, čistý a láskyplný...“ A hoci vo vyššom veku pociťoval neraz skepsu, nebola oprávnená. V jednom z listov adresovaných českému kolegovi Hubertovi Šulákovi napísal: „To staré sokolské „ni zisk, ni slávu“ sme si osvojili a to nám naozaj nemôže nik uprieť a vziať. Tá čestne a v záujme krásnej veci vykonaná práca pôjde s nami už do hrobu, ktorý sa raz uzavrie a v zabudnutí prekryje vykonané...“

Že tomu tak nie je, nech je dôkazom táto monografia o Rudolfovi Holzerovi. Slovenská atletika a nasledovníci nezabúdajú. Preto záverom ešte raz citovo zafarbené slová básnika Mira Procházku:

„Veľkosť ľudská, najmä v časoch pohnutých a premenlivých, keď sa charaktery vážia lekárnickými váhami na gramy, keď ľudské teplo nepreniká spoločenskými radiátormi, keď je málo slnečných dní, optimizmu, áno, aj toho podceňovaného humoru, soli života ľudského, vtedy veľkosť ľudí sa rovná veľkosti životného pocitu, ktorý rozsievajú, alebo sa snažia rozsievať.“

Doklad o zápise do Knihy cti TJ Slovan Bratislava CHZJD dòa 28.2.1979.

48


49


50


51


JEDINEČNÁ BILANIA: 1530 PODUJATÍ

ROZHODCOVSKÁ ČINNOSŤ

Rozhodovanie atletických súťaží je náročná záležitosť, najmä personálna, ak ide o program na štadióne s veľkým počtom disciplín. Hoci aj v atletike postupuje modernizácia dopredu, stále je dôležitý a nezastupiteľný ľudský faktor. Len ten, kto niekedy organizoval a rozhodoval atletiku, ten dobre vie, čo to obnáša. Vrchovatou mierou vo svojom športovom živote okúsil rozhodcovského „chlebíka“ aj protagonista monografie.

Rudolf Holzer bol pravým robotníkom atletiky. Bez ohľadu na vek či na funkcie, vždy bol ochotný postaviť sa na potrebnú miesto v rozhodcovskom súkolí. Bez výnimky o pre-teky akého rangu išlo, vždy si spoľahlivo zastal svoju rozhodcovskú úlohu. Najčastejšie to bolo so stopkami v ruke v role časomerača. Časom mu boli primeranejšie najmä posty hlavného rozhodcu či riaditeľa pretekov, no bez okolkov pomohol tam, kde bolo treba pre zdarný priebeh pretekov.

Podľa publikovaného dokumentu (s hlavičkou SĽAS) pôsobil R. Holzer ako rozhodca oficiálne od roku 1930. Vyplýva to z menovacieho dekrétu z 3.5.1942 za člena „Sboru sud-

cov pri SĽAS ako sudca a štartét“ (podľa originálu), súčasne s uza-ním absolvovania skúšok v Brne z roku 1930, odkedy bol členom „Sboru sudcov pri Čs.A.A.U.“ Prvá z publikovaných fotografií z roku 1927 prezrádza, že rozho-doval už skôr. Keďže si viedol presnú evidenciu, mohol redaktor František Morvay v článku o ju-bilantovi v Práci (29.10.1977) dať titulok „So stopkami na 1530 po-dujatiach“. Skutočne obdivuhodná bilancia!Najstar�í dokument rozhodcovskej èinnosti Rudolfa Holzera pochádza

z 3. júla 1927 z Brna.

50


51


Po uvedenom roku a druhom srdcovom infarkte už mu zdravie nedovolilo pôvod-né rozhodcovské nasadenie. Akým bol R. Holzer rozhodcom? O tom, že bol rigo-róznym a konzekventným dodržiavateľom pravidiel atletiky, vedeli všetci, ktorí mali s ním dočinenia. Dotkol sa toho vo svojej glose v Pravde (3.11.1970) pod titulkom „Posvätná vec“ redaktor Pavol Kršák. Meritum postrehu spočívalo v tom, že Britský atletický zväz neschválil čas 13,4 s prekážkara Davida Hemeryho za rekord, pretože v Zürichu mu elektrická časomiera namerala 13,72 s, čo bol veľký rozdiel oproti ru-čnej časomiere. V závere poznámky autor napísal: „V takýchto súvislostiach si spomí-nam na nášho Rudolfa Holzera. Bol a je typom vždy čestného a prísneho rozhodcu. Občas som aj počul na neho zašomrať: práve Holzerove stopky, ktoré ukázali „trochu ináč“, nám nepriali. Rudolf Holzer však bol a je taký. Prísny a spravodlivý. Hoci patrí medzi tých, čo im na úspechoch slovenskej a čs. atletiky veľmi, veľmi záleží a nikdy nešetril kroky – aj do našej redakcie – s dobrou, radostnou zvesťou o rekorde, výko-ne, úspechu.“

V prvej časti svojho seriálu pod spoločným nadtitulom „Pravda – Televízia – Slovnaft: Ľudia a udalosti 30 ročníkov“ v denníku Pravda (25.5.1989) Pavol Kršák dal slovo jedné-mu zo spoluzakladateľov tohto mítingu, vysokoškolskému pedagógovi Doc. Dr. Pavlovi Gleskovi. Na jednu z otázok, v ktorej sa ho spýtal, prečo niektorí atléti nemali R. Holzera radi ako rozhodcu, P. Glesk odpovedal: „To pripúšťam. Bolo to tak práve a iba preto, že sa vyznačoval na každom rozhodcovskom kroku čestným prístupom. A zároveň nekom-promisným – smerom do vlastných atletických radov. Nikdy a nikde nepodľahol nijaké-mu omamu, aj keby ako sladko znel a sľuboval napríklad veľkú slávu slovenskej atletiky v podobe svetového výkonu. Aj takých prípadov sa vyskytlo zopár, ale Rudolf Holzer vždy trval na absolútnom splnení regulárnych podmienok pretekov. A ako rozhodca vždy bezvýhradne dal na svoje stopky a na stopky svojich kolegov na rozhodcovskom rebríku. V období ručného merania to bolo obzvlášť dôležité, dnes pri elektronickom meraní také problémy nie sú.“

Na ilustráciu polstoročnej rozhodcovskej činnosti R. Holzera nech namiesto ďalších rečí poslúži mozaika fotografií, na ktorých je v akcii vo svojej častej role. Aj tu platí, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.

V reprezentaènom i pracovnom, v�dy tak ako bolo treba... V obleku poèas majstrovstiev Slovenska v roku 1942 v spoloènosti s olympionikom Mikulá�om Kucserom (za stolíkom).


53


Pri otvorení zasne�eného Maratónu slobody v roku 1946 v Ko�iciach pri zakladate3⁄4ovi Ing. Vojtechovi Bukovskom.

Pri tejto snímke s preká�kou je výsti�ný text: �Tak to v Bratislave zaèalo a tak to aj skonèí...� To je z príprav na preteky �portových hier mláde�e v roku 1952.

Pri otvorení medzi�tátneho stretnutia ÈSR � Maïarsko v Bratislave 24. septembra 1955. Rudolf Holzer medzi nastúpenými rozhodcami prvý sprava. Ved3⁄4a neho Ing. architekt Ivan Meli� zo �iliny.

Legitimaèný lístok je z majstrovstiev Slovenska v roku 1947

Snímka z majstrovstiev Slovenska v roku 1957 zveènila poïakovanie od domáceho organizátora a rozhodcu Zoltána Kafku, mimochodom bývalého maratónca.

Rozhodcovský zbor èasomeraèov pod pozorným poh3⁄4adom Ing. Vojtecha Bukovského na majstrovstvách Slovenska v roku 1957 v Ko�iciach. Na stupienkoch odspodu smerom hore: R. Holzer, P, Kustra, nad nimi B. Rusina, V. Antaliè, L. Berger, ïal�í dvaja neidentifikovaní, hore J. Ko�èák a T. Lieskovský.

Poèas prezentácie na majstrovstvách ÈSR v cezpo3⁄4nom behu v roku 1959 v Banskej Bystrici (s klobúkom) v spoloènosti RNDr. Ladislava Bergera zo �iliny (s odznakom rozhodcu).


53


Na behu Devín � Bratislava v roku 1968 privítal pri prezentácii svetobe�níka Adolfa Grubera z Viedne, bývalého vynikajúceho rakúskeho maratónca. V pozadí v strede neskor�í významný rozhodcovský nasledovník Doc. Dr. Bartolomej Rusina (s okuliarmi).

Opä� so stopkami a pí��alkou na Behu Devín � Bratislava v roku 1969. Spolu so zástupcom usporiadajúcej TJ Rapid Franti�kom Letovancom v cieli s ví�azom Walterom Dietikerom zo �vajèiarska.

�Plný starostí, aby preteky èo najlep�ie dopadli... a s ta�kou plnou atletických materiálov.� V roku 1971 na �tadióne Slovana CHZJZ v Mierovej kolónii.

Porovnávanie stopiek s nameranými èasmi poèas pretekov v roku 1970 na �tadióne Slávie na Mladej Garde s Doc. Dr. Jozefom Èechvalom.

Vo funkcii vedúceho tímu èasomeraèov pozorne sleduje Rudolf Holzer �tart �iakov na medzinárodných chodeckých pretekoch Záhorácka desiatka v roku 1974 v Borskom Mikulá�i.

54


55


Vo funkcii vedúceho tímu èasomeraèov pozorne sleduje Rudolf Holzer �tart �iakov na medzinárodných chodeckých pretekoch Záhorácka desiatka v roku 1974 v Borskom Mikulá�i.

Posledné pokyny pre veteránov na Behu Devín � Bratislava v roku 1973. V pozadí so �tartovým èíslom 25 bývalý vynikajúci a úspe�ný veterán � be�ec zo Spi�a Jozef Èesla.

Vo vzácnej spoloènosti pred �tartom 25. roèníka Behu Devín - Bratislava v roku 1972. Z3⁄4ava: S. Demeter, F. Letovanec, bývalý vynikajúci míliar a halový majster Európy Jozef Plachý, R. Holzer a J. Brlica.

54


55


Rudolf Holzer nechýbal ani v rozhodcovskom zbore na vo3⁄4akedy populárnom medzinárodnom krose v Cabaji-Èápore (1977).

Cie3⁄4 jedného z roèníkov Behu Devín � Bratislava (1975) v momente, keï prebieha cie3⁄4ovou èiarou Juraj Szunyog. Zo zainteresovaných z3⁄4ava spoznávame: redaktor Marián �imo (nad tlieskajúcim die�a�om), ïalej R. Holzer (so stopkami), �. Tejbus, A. Oveèka (s papiermi v ruke), R. Rouèka (zapisuje), K. Petöcz (v bielej bunde), vpravo za cie3⁄4om B. Rusina (s papiermi), A. Kuchen (v plá�ti) a P. Safko (s klobúkom).

56


57


INTEGRÁLNA SÚČASŤ KREATÍVNEJ OSOBNOSTI

PUBLICISTICKÁ ČINNOSŤ

Písanie o atletike bolo nedeliteľnou súčasťou atletického života Rudolfa Holzera. Od spravodajských žánrov sa prepracoval ku komentovaniu a postupne prerástol jeho záujem do výskumu histórie. Tak sa jeho funkcionárske i organizátorské aktivity autorskými posunuli na vyšší stupeň kvality. Vo všetkých dosiahol výnimočnú úroveň. Publicistická činnosť bola integrálnou súčasťou osobnosti Rudolfa Holzera, jeho modus vivendi aj modus operandi.

Počas celého brnenského obdobia sa venoval R. Holzer spravodajstvu a publicistike v printových médiách. Popri funkcionárskej a rozhodcovskej práci začal propagovať atle-tiku. Formoval sa ako športový novinár na stránkach Lidových novín, ktorých bol perma-nentným spolupracovníkom. Ako dosvedčujú reprodukované i ďalšie preukazy, spolupra-coval tiež s redakciami Sportu a Sportovních novín. Vzhľadom na vek v tom období – ako 19 až 31-ročný – prezentoval sa v uvedených periodikách na vysokej úrovni. Uvedené tvr-denie má podklad v archívnom obale R. Holzera, nadpísanom Moje brnenské žurnalistické „fušky“ (1928 - 1938). Nalepené výstrižky nie sú kompletným prehľadom jeho produkcie, čomu nasvedčujú prvé výstrižky z roku 1931 i ďalšie indície. Ide najmä o veci uverejnené v Lidových novinách, najčastejšie pod značkou (hzr), ale tiež pod značkami R.Hr., H.R., hr, ho, pričom pod jedným príspevkom je podpísaný celým menom. Celkom je v obale zachovaných 190 príspevkov R. Holzera, dva s neoznačeným autorstvom a šesť textov od iných autorov.

Prirodzenou doménou R. Holzera bola atletika, čo sa markantne prejavilo aj v 99 prí-spevkoch tejto proveniencie. Najviac sa venoval brnenskej atletike, ale mal aj články väčšie-ho rozsahu o slovenskej atletike a sporadicky je zastúpená i európska, svetová a olympijská problematika. Popri spravodajských žánroch sú zastúpené aj medailóny významných prete-károv – reprezentantov, akými boli v tej dobe Douda, Korejs, Štork-Žofka, Hrstka, Vítek, Vohralík či Galanda. Komentoval tradičné stretnutia Praha – Brno, Brno – Bratislava alebo vysokoškolské derby – stretnutia Univerzita – Technika, študentské súťaže o Strieborný veniec Lidových novín.

O tom, ako to R. Holzer robil, dokladáme úryvkom z listu JUDr. Štěpána Hrstku (nar. 1914) pri jubilejných 70. narodeninách: „Ty to nevíš, ale já jsem Tě znal už mnoho dřív, než jsem přišel na studia do Brna. Ačkoliv jsem vesloval a jeden čas hrál i dokonce fotbal, přece mne to táhlo k lehké atletice. Hltal jsem všechny správy o ní v novinách – většinou v Lidovkách. Vzpomínám si, že do odpoledního vyučování na břeclavském gymnasiu jsem chodil s odpoledními Lidovkami, jejichž sportovní rubriku jsem musel do poslední řádky přečíst. Pokud jde o lehkou atletiku, byly to – nemýlím-li se tak výhradně – Tvé zprávy.

V Brně jsem startoval poprvé v květnu 1933 a to na Stříbrném věnci Lidových novin. To víš, že jsem byl nesmírně zvědavý, čo o mne Lidovky napíší. Vyhrál jsem 100 m, hod diskem, pětiboj a umístil jsem se i v dálce a kouli. Získal jsem celkem 19 bodů a tím pro břeclavské gymnasium 4. místo. Když jsem pak z Tvého pera četl v pondělních Lidovkách Tvůj referát, ve kterém jsi mne označil jako „hrdinu dne“, byl jsem velice potěšen tímto uznáním od odborníka i když jsem si říkal, že jsi trochu nadsadil. Vážil jsem si však této přízně z Tvého pera... Všechna naše pozdější setkání byla u mne vždy asociačně spojena

56


57


s Tímto Tvým hodnocením. Nikdy jsem Ti o tom nic neříkal, poněvadž k tomu nebyla vhodná příležitost. S potěšením mohu skonstatovat, že idol sportovního redaktora, který jsem si tehdy o Tobě vytvořil, byl pozdějšími setkáními s Tebou utvrzen.“

Pozoruhodnú zložku novinárskej práce R. Holzera tvorilo 85 príspevkov v Lidových novináh v rubrike Tělesná výchova pod tradičnou značkou hzr. Ide o príspevky v rozsahu 10-15 riadkov, sádzaných kurzívou a najčastejšie cez dva stĺpce bez titulku, iba s názvom rubriky. Autor v týchto textoch glosoval a komentoval športové dianie v československom meradle. Väčšinou sa zaoberal atletikou, ale aj inými športmi ako box, futbal, gymnastika, ľadový hokej, lyžovanie, motorizmus, plávanie, tenis či vzpieranie. To svedčí o šírke jeho diapazónu.

Tieto texty, majúce paralelu v dennej tlači v pravidelnom stĺpci exkluzívne pre jedného autora, boli pre R. Holzera ocenením jeho kvalít naslovovzatého odborníka. Sledoval predovšetkým atletický život, avšak aj športovú problematiku v širšom meradle. Držal citlivo ruku na pulze športového diania nielen v Brne. Mnohé jeho glosy, poznámky a ko-mentáre majú etický presah, a to ni-elen tie, v ktorých priamo apeluje na fair play.

58


59


I. SR: VIAC BOL FUNKCIONÁROM AKO PUBLICISTOM

V období prvej Slovenskej republiky nevyvíjal R. Holzer dovtedajšiu publikačnú aktivitu. Prejavil sa predovšetkým ako funkcionár a z titulu podnáčelníka SĽAS (1939 - 1942), neskôr ako náčelníka SĽAS (1942 - 1945) publikoval sporadicky. Boli to hlavne informatívne správy z činnosti zväzu, osobitne o reprezentačnom styku. Rozsahom a úrovňou pre neho typickou sa prezentoval v denníku Slovák komentármi k štartom reprezentácie mužov Slovenska, ktoré sa uskutočnili štyri (s Chorvátskom tri a s Rumunskom jedno), naviac medzimestské a klubové.

AKTUÁLNE TÉMY I HISTORICKÝ VÝSKUM

V nesmierne zložitom období po II. svetovej vojne v obnovenom Československu pri konštituovaní nových štruktúr vo všetkých oblastiach, teda i v atletike, doslova pohltený bol činorodou prácou aj R. Holzer. Popri náročnej práci funkcionárskej i organizátorskej nezabudol ani na publikačnú činnosť. Burcoval pre oživenie a skvalitnenie atletiky článkami aj ako poverený splnomocnenec a potom riadne zvolený predseda SĽAS. Medzi zásadné články možno zaradiť „Len mimoriadnou starostlivosťou zachránime slovenskú atletiku“ (Pravda 29.10.1945) a „Zotaví sa ľahká atletika na Slovensku?“ (Pravda 30.12.1946). Menšia frekvencia mala príčiny vo veľkom pracovnom zaťažení v športovom živote, o čom svedčia zachované dokumenty i korešpondencia. Nachádzajú sa tam aj výzvy na spoluprácu, napríklad od bývalého kolegu Leva Vašíčka z Brna, redaktora Lidových novín, po novom Svobodných novín (neskôr Čs. rozhlasu) či košickej redakcie Športu.

Autorské kvality R. Holzera využili hneď po vojne v novom štátoprávnom zriade-ní. Prvým bol už v roku 1946 Alfréd Janecký, ktorý do svojich dodnes neprekonaných „Slavných postavách naší atletiky“ ako „hosťujúcemu“ dal priestor práve R. Holzerovi a jeho textu „Vývoj atletického športu na Slovensku“. Tento počin našiel odozvu a ponuku na rozsiahlejší text od zostavovateľov jubilejného zborníka Čs. amatérskej atletickej únie k 50. výročiu založenia v roku 1947. V knižke pod názvom „Půl století československé lehké atletiky 1897 – 1947“ je R. Holzer autorom kapitoly „Prierez históriou slovenskej ľa-hkej atletiky“. Osobitne treba upozorniť na úvod jeho príspevku: „Naša ľahká atletika stojí tohto roku pred veľkým historickým medzníkom, lebo sa dožíva 50-ročného jubilea. I keď nemožno hovoriť o paralelnom jubileu slovenskej atletiky, lebo ona dostala spoločnú tvár-nosť s českou atletikou až po prvej svetovej vojne (r. 1918) v rámci Československej re-publiky, predsa nemožno sa ani nám Slovákom nezastaviť sa na tomto medzníku, pozrieť sa do jej minulosti, tak aspoň ako ju vidíme my, ďalej uviesť všetky fakty, ktoré jestvovali pred rokom 1918, zobraziť slovne život a pohyb atletického športu v prvej ČSR a napo-kon aj grafické znázornenie po roku 1938, odkedy osobnou účasťou na administratíve SĽAS mal som možnosť väčšmi sám podchytiť potrebné údaje.“

Vzhľadom na rozhlasový debut v roku 1955, ktorým bol rozhovor R. Holzera ako predsedu oddielu Slávie Bratislava, venujeme jeho vystúpeniam v éteri priestor práve tu. Nasledoval v roku 1957 rozhovor k jubilejnej šesťdesiatke atletiky, zameraný na najstaršie obdobie. V tom istom roku redaktor televízie (vtedy ČST) v Bratislave Dr. Martin Schelling pripravil s R. Holzerom rozhovor – komentár po 1. ročníku medzinárodného atletického mítingu Veľká cena Pravdy. Zachovaný koncept relácie z roku 1973 dokumentuje jeho vystúpenie o procese zjednotenia telovýchovy.

58


59


ZÁUJEM O RENOMOVANÉHO AUTORA

Od jedinečnej a dodnes neopakovateľnej ankety v slovenskej tlači uplynulo práve 50 rokov. Pamätníci vedia, že išlo o Pavlom Kršákom vedenú „Diskusiu o vážnych problémoch ľahkej atletiky na Slovensku“ v roku 1957 na stránkach denníka Pravda. Medzi príspevkami nechýbal ani hlas R. Holzera. V štrnástej časti ankety 30.8.1957 bol uverejnený pod titulkom „...musí ísť Mohamed k hore!“ v skrátenej podobe jeho rozsiahly príspevok pôvodne nazvaný „Ľahká atletika – vec nás všetkých, vec krásy, radosti, zdatnosti a zdravia národa.“

Akcentujeme dôležitý moment priekopníckej práce R. Holzera v tomto texte, pretože po prvý raz prezentoval údaje o prehistórii atletiky na Slovensku v rámci Uhorska. Neskôr rozvinul a sprecíznil túto problematiku, čo dokázal zásluhou veľkej výskumnej práce. Medzistupňom bol už ďalší rozsiahlejší text „Ľahká atletika na Slovensku v historickom vývoji“, ktorým participoval ako spoluautor na knihe „Československá lehká atletika“, vydanej v roku 1958 kolektívom autorov pod hlavným redaktorom Janom Novotným. Pri tomto texte sa treba pozastaviť a upozorniť na niekoľko faktov, ovplyvňujúcich v ko-nečnom dôsledku finálnu verziu. Z porovnania s originálom rukopisu z archívu vidno zásahy zostavovateľov v Prahe a vyškrtnutie kritických pasáží, týkajúcich sa negatívnych javov v období socializmu. Výrazne sa to prejavilo najmä v pasáži pod medzititulkom „Slovenská atletika nebola a nie je bez problémov“ (strana 28), čo si možno všimnúť aj na formálnej stránke textu, úplným rozkúskovaním v porovnaní s inými kompaktnými pa-sážami. Možno to považovať za cenzúru od 5-členného redakčného kolektívu pražských kolegov.

Rokom 1958 je datovaná práca R. Holzera „Za stopami po škvarovej dráhe“. Akiste z nej pochádza kvintesencia v podobe článku v spomínanej knižnej publikácii, vydanej v Prahe. Musíme sa tu dotknúť uvedenej práce z niekoľkých hľadísk. Zachovaný rukopis aj vydavateľská zmluva, posudok recenzenta, korešpondencia autora s vydavateľstvom Šport stali sa dôkazom o jednom zmarenom projekte. Poznámka autora „Nevyšlo pre môj nesúhlas s recenziou“ i jeho vypovedanie zmluvy svedčia len o formálnej stránke veci. R. Holzer nemohol akceptovať výtky ideového rázu. Tak 95-stranová práca o priekopníkoch slovenskej atletiky vtedy nevyšla, čo bola škoda nielen pre autora. „Cesty našej atletickej minulosti neboli doteraz ešte dostatočne vytrasované. Mnohí priekopníci ostali neznámi, zabudnutí. Touto malou publikáciou by som chcel začať brázdy vyorávať...“ Tieto slová R. Holzera z úvodu sa naplnili až oveľa neskôr.

Okolnosti spojené s nerealizovanou publikáciou vo vydavateľstve Šport pochopiteľne zdegustovali R. Holzera, použijúc jeho slová na vyjadrenie tohto stavu. Výrazne nadviazal na svoju publikačnú činnosť až v šesťdesiatych rokoch. V dennej tlači, počínajúc rokom 1964 v denníku Čs. šport (od 28.10.1968 Šport) komentoval najčastejšie slovenskú atle-tiku, pravidelne po prekonaní slovenských rekordov. Kladne zareagoval aj na redakčnú ponuku seriálom šiestich článkov (publikovaných v rozpätí 4.11. – 12.11.1964) o štartoch sovietskych atlétov v I. ČSR v roku 1934. Autorské renomé si upevnil v seriáli Čs. športu v rokoch 1966 – 1967, publikovanom pod nadtitulkom „Pamätáte sa na nich?“, venova-nom osobnostiam slovenskej športovej histórie. V 46 častiach tohto seriálu bol R. Holzer jediným mimoredakčným autorom v spoločnosti takých novinárskych es, akými boli Rado Burian, Imrich Dolinský, Ladislav Krnáč, Ján Novák či Karol Weiss. Na tomto projekte sa podieľal dvomi textami: „Jozef Kontra: Len ľahkej atletike za to ďakujem“ (21.7.1966) a „Keď najlepší svetový oštepár bol z Bratislavy“ (29.9.1966) o vynikajúcom atlétovi Mórovi

60


61


Koczánovi. Prezentoval tu zlomok z biografických materiálov o atlétoch najstaršej generá-cie, na ktorých systematicky pracoval.

Konečne do knižnej podoby sa dostala práca R. Holzera uvedenej proveniencie v publikácii „Športy na Slovensku v rokoch 1945 – 1965“, ktorej zostavovateľom pre vydavateľstvo Šport bol Jaromír Perútka (1930 - 2003). Názov sám napovedá, že išlo len o vtedajšie najaktuálnejšie obdobie, no ako jeden z kolektívu spoluautorov presa len mohol načrtnúť osnovu a dotknúť sa koreňov kráľovnej športov na našom území.

60


61


SATISFAKCIA: TRI PUBLIKÁCIE A SERIÁLY V TLAČI

Rok 1968, rok istého politického „odmäku“ v Československu, to bol rok satisfakcie pre R. Holzera. Na stránkach Čs. športu (resp. Športu) mohol s ďalšími spomínať pri príležitosti 50. výročia republiky dvomi príspevkami: „Láska ku kráľovnej“ (28.10.1968) a „Večne mladá kráľovná“ (30.10.1968), kde poukázal na bolesti a peripetie atletiky na Slovensku. Neostal bokom pri demokratizácii a naprávaní krívd totalitného režimu, konkrétne príspevkami k rehabilitácii Jozefa Koščáka článkom „Prípad na vážne zamyslenie“ (Čs. šport 13.6.1968), ktorým nadviazal na „Paragrafy všetko nenapravia“ (Čs. šport 2.2.1967) a tiež článkom o osude Tibora Smieška pod titulkom „Posmrtná spomienka na jedného z nich“ (Čs. šport 8.6.1968). V týždenníku Štart dostal R. Holzer skvelú autorskú príležitosť seriálom s 28 časťami pod spoločným titulkom „Bohatstvo kráľovnej“. Burcuje v klubovom časopise Slovan článkom „Aby naša kráľovná kraľovala“ (17.3.1968).

V pamätnom roku 1968 sa naplnili aj ďalšie autorské ambície R. Holzera, úzko späté s jeho aktivitami organizátorskými a funkcionárskymi. Po obnovení cestného behu Devín – Bratislava v roku 1967 aj jeho zásluhou vyšla mu knižka o tomto podujatí pod názvom „Hrdinovia na ces-te Devín – Bratislava“ (1968). Oboje sa podarilo zásluhou spolupráce s TJ Rapid a jeho účelové-ho zariadenia Rekord. Ďalší, priam vlastenecký počin uzrel svetlo sveta dokonca zásluhou českej organizácie ČSZTV v Náchode, hoci len v cyklostylovanej podobe. Pod názvom „Celoslovenské majstrovstvá v atleti-ke (1937 - 1967)“, vydal ako časť čs. atletickej dokumentá-cie. Bol to prvý dôležitý moment rekonštrukcie slovenských šampionátov, zatiaľ len pars pro toto.

Ako sa vinou zmenených politických pomerov z pozitívneho edičného činu môže stať zakázaná kniha, k tomu slúži ako príklad pamätnica Slovana Bratislava (1919 - 1969) „Polstoročie v belasom“, ktorej zostavo-vateľom bol redaktor Ladislav Grünner (1920 - 1983). Medzi jej autormi so štyrmi kapitolkami o atletike bol tiež R. Holzer s takými menami ako Štefan Mašlonka, Ladislav Grünner, Kurt Uberal, Karol Weiss, Ján Novák či Ivan Šajnoha. Knihu nestiahli normalizátori kvôli emi-grácii posledne menovaného do Švajčiarska (neskoršieho redaktora zürišského Sportu), ale najmä pre fotografiu Alexandra Dubčeka v kruhu športovcov.

S politickými a spoločenskými zmenami sa snažili držať krok v atletike tí, čo mali najviac na srdci jej osud. V novovzniknutom Slovenskom atletickom zväze a jeho vedení takí boli a ich stretnutie s novinármi, píšucimi o at-letike, bolo nóvum. Na tlačovej konferencii v septembri 1969 spolu s predsedom SAZ Petrom Berčíkom, sekretá-rom SAZ Alojzom Ovečkom (1921 - 1992), ďalej s An-tonom Hajmássym (1916 - 1978), Jaromírom Šimonkom a Pavlom Krištofíkom mal slovo tiež publicista R. Holzer. Bolo to nezanedbateľné slovo pri analýze stavu a tiež sta-novení ďalšieho rozvoja atletiky na Slovensku.

62


63


NAJCENNEJŠÍ: HISTORIOGRAFICKÝ PRÍNOS

Ďalšie jubileum, trištvrte storočia od založenia prvej atletickej únie, bolo príležitosťou pre R. Holzera prezentovať históriu slovenskej atletiky. Podarilo sa mu to v mesačníku Atletika v Prahe v seriáli „Slovensko a naša jubilantka“ (č. 4, 5, 6, 7/1972) a v denníku Šport v Bratislave (8 častí od 4.7. do 13.7.1972) v seriáli „Ako kraľovala 75 rokov naša kráľovná“. Z toho vyplýva, že akceptoval vtedajší úzus vymedzený politickými mantinelmi, keď sa výročie rátalo do založenia českej inštitúcie. V tomto prípade ČAAU (Českej atletickej amatérskej únie) v roku 1897. Prirodzenejšie by bolo rátanie od roku 1919 a vzniku ČSAAU.

O tom, že publicistický záujem R. Holzera sa nesústreďoval iba na jeho doménu atleti-ku, i o tom, že jeho autorské schopnosti mali svoju úroveň, možno sa presvedčiť na inom žánri. Pod titulkom „Olympijský areál rastie ako huby po daždi“ uverejnil mu denník Šport v roku 1969 rozsiahlu reportáž z prechádzky predolympijským Mníchovom.

Za jeden z najpozoruhodnejších autorských prejavov R. Holzera možno považovať seriál v denníku Smer v rokoch 1974 – 1975. V čase môjho pôsobenia na športovom oddelení týchto regionálnych krajských novín v Banskej Bystrici vytvoril som mu pries-tor pre publikovanie, čo vyplynulo nielen z našich vynikajúcich vzájomných vzťahov, ale tiež z uznania jeho odborných kvalít. Seriál mal 32 častí a R. Hlzer v jednotlivých textoch komentoval vývoj slovenskej atletiky vo všetkých disciplínach mužov i žien. Každý článok uzatvárala historická tabuľka. Seriál bol uverejňovaný od 17.6.1974 do 23.6.1975 a na záver autor poskytol rozsiahly rozhovor, publikovaný v dvoch častiach 8. a 9.7.1975. Na jeho zá-klade sme spolu s PhDr. Róbertom Rozimom (1936 - 1992) v Smere publikovali iný seriál s 27 časťami, ktorý bol uverejňovaný od 15.8. do 29.12.1987.

Vzhľadom na to, že v monografii nie je personálna bibliografia R. Holzera a záu-jemcovia si mimo celoslovenských periodík ťažko môžu v prípade záujmu prečítať jeho práce, uvedieme ešte niekoľko ďalších závažnejších. Svoj názor vyjadril v ankete článkom „Žilina, prečo si dnes iná...“ (Smer 2.8.1973), k vývoju atletických rekordov sa vyslovil v článku „Dnes utópia – zajtra realita“ (Smer 29.11.1973), nasledovali historické príspevky „Korene žilinskej atletiky“ (Smer 24.9.1973) a dva texty o banskobystrickej atletike pod názvom „Jubileum, ktoré zaväzuje“ (Smer I. – 29.4.1974 a II. 6.5.1974), k národným atle-tickým šampionátom písal v článkoch „Nech je Ružomberok ozdobou“ (Smer 6.7.1974) a „Aby majstrovstvá boli majstrovstvami (Smer 12.7.1975), k problematike veteránskeho hnutia povedal svoje slovo v článku „Pre radosť veteránov“ (Smer 19.1.1976), v roku 1977 v Smere publikoval 8 článkov pod spoločným podtitulkom „Kráľovná športov 80-ročná“, históriou medzištátnych stretnutí sa zaoberal v príspevkoch „Rivalita, ale najmä dobrý šport“ (Smer 24.6.1977) a „Naše medzištátne styky s Rakúskom“ (Smer 19.6.1979). Rozsiahlu štúdiu o prvom olympionikovi slovenského pôvodu Alojzovi Szokolovi pod titulkom „Tajomstvo hľadania legendy“ mal v Smere 31.1.1977. Impulz R. Holzera bol na počiatku môjho bádania v slovenskej atletickej a olympijskej histórii, čo sa mi podarilo o.i. prác realizovať aj v knihe „Prvý olympionik Alojz Szokol“, dedikovanej práve jemu.

Menšiu frekvenciu publikačnej aktivity R. Holzera v tlači v jeho posledných rokoch za-príčinili nielen zdravotné problémy, ale tiež istý nezáujem novej generácie v bratislavských redakciách. Venoval sa osobitne propagovaniu dvoch podujatí, ktoré boli jeho srdcovou záležitosťou a organizoval ich: Behu Devín – Bratislava a Slovenskej atletickej veteraniáde. O veteránoch písal nielen do časopisu, akým bol obrázkový týždenník Štart „Veteraniáda

62


63


– cesta ku zdraviu“ (č. 45, 7.11.1977). Písal o najväčších propagátoroch športovania vo vyššom veku, ako napríklad o Františkovi Hulánovi „Nestor slovenských atlétov“ (Hlas ľudu 10.12.1977). Neoceniteľný a nenahraditeľný bol R. Holzer ako autor príspevkov pri životných jubileách atlétov v IN-BULe (Informačnom bulletine SAZ). Články v internom zväzovom periodiku, redigovanom obetavo Viliamom Polákom a vydávanom v Košiciach, predstavovali vzácnu kvalitu autora – nezištnosť – lebo boli nehonorované. Bol tiež auto-rom príležitostných článkov v bulletinoch majstrovstiev Slovenska.

V glose pod titulkom „Čo robia nenápadní?“ v Pravde (24.1.1968) o.i. vyslovil redaktor Pavol Kršák tento postreh: „Pri stretnutiach s popredným ľahkoatletickým odborníkom a stále obetavcom, ktorý ani pri jednej príležitosti nevynechá účasť na pretekoch ako rozhodca, Rudolfom Holzerom, sa vždy človek dozvie niečo nové. Rudolfa Holzera si vážim nielen preto, že už desaťročia robí pre atletiku celkom nezištne, nielen preto, že je živou kronikou čs. a najmä slovenskej atletiky, ale aj... V Holzerovej kronike nefigurujú len výkonní športovci, nositelia medailí, majstri, rekordéri, ale aj ľudia „okolo“, tí, čo sa o ich rast zaslúžili väčšou či menšou mierou.“

CENNÁ INFORMAČNÁ BÁZA: VLASTNÝ ARCHÍV

Čo tvorilo nenahraditeľnosť R. Holzera ako autora? Jeho archív. Fascikel s nadpisom „Zaslúžilí pracovníci – profily“ obsahuje 55 obalov od „A“ (Adamko) po „Ž“ (Župa). Fascikle s nadpisom „Profily“ obsahujú 290 obalov, zasa abecedne od „A“ (Alkus) až po „Ž“ (Žilinka). Ďalšie obaly obsahujú témy: Majstrovstvá Slovenska, Slovensko medzištátne, História miest s atletikou, Slovenské atletické rekordy, Organizácia atletiky na Slovensku, Tradičné podniky, Atletické objekty, Ženská atletika, Devín – Bratislava, Štefánikov mara-tón, ďalšie obaly s fotografickou a výstrižkovou dokumentáciou. To všetko svedčí o dôsled-nosti R. Holzera pri budovaní informačnej bázy a následne o jeho kompetentnosti.

Z hľadiska témy nemožno obísť práce R. Holzera, ktoré neboli uverejnené. Okrem už spomínaného textu knižnej publikácie z roku 1958, ktorý nevyšiel pre nesúhlas autora s re-cenziou, nachádzajú sa v jeho archíve ďalšie nepublikované texty. Treba ich rozdeliť na tri skupiny. Prvú tvoria texty s pôvodným zámerom resp. ambíciou na uverejnenie. K takým patrí 215-stranový rukopis z roku 1972 pod názvom „Atletika na Slovensku kedysi a dnes“. Niet v archíve nič bližšie o okolnostiach neuverejnenia, podobne o 121-stranovom ruko-pise s titulom „História slovenskej atletiky I.“ (nedatovanom) s podtitulom „Počiatky slo-venskej atletiky do roku 1918“. Pre printové médiá bol zamýšľaný aj 35-stranový rukopis pod titulkom „Slovenskí atléti na olympijských hrách 1896 – 1972“. Do druhej skupiny možno zaradiť rukopisy – koncepty, teda pracovného charakteru. Ide o prípravné štúdie, za aké možno považovať napríklad tieto dva texty: „Organizácia atletiky na Slovensku ke-dysi a dnes“ (nedatované) či „Vývoj ženskej atletiky na Slovensku“ (1972), ktorý sa stal po úprave súčasťou komplexnej práce už spomínanej. Tretiu skupinu rukopisov predstavujú prednášky. Uvádzame ich chronologicky: Zájazd do Oslo na majstrovstvá Európy (1946), Stav telesnej kultúry v dnešnom Turecku (1947), Použitie vlastných skúseností na riešenie nedostatkov v šprintoch (1955), Počiatky ľahkej atletiky na Slovensku do roku 1918 (1973). Nezachovali sa dve prednášky, uvedené vo vlastnom súpise prác: Dojmy z XI. olympij-ských hier v Berlíne (1936) a XIV. OH – Londýn a ľudia v ňom (1948).

64


65


Celá publicistická činnosť R. Holzera svedčí o jeho veľkej erudícii a intelekte. V tejto aktivite bol zameraný na propagáciu atletiky či už cez aktérov – pretekárov a ľudí okolo, ale tiež cez podujatia. Aj záležitosti zväzové resp. organizačné dokázal pertraktovať taktne a vhodnou štylizáciou. V galérii predsedov najvyššieho atletického zväzového orgánu bol svojou publicistickou aktivitou najvyššie. Autorský prínos R. Holzera spočíva v širokom diapazóne, hádam až s výnimkou metodiky. Mimoriadny význam má jeho výskum najstar-ších období slovenskej atletiky. Treba vyzdvihnúť výrazný etický akcent jeho prác.

O tom, že Rudolf Holzer dokázal oceniť aj publicistickú prácu a úspechy iných, o tom môžem hovoriť aj z vlastných skúseností. Je o tom dôkaz takrečeno čierne na bielom na-príklad v týždenníku Tip (25.11.1970) v článku Imricha Hornáčka (1925 - 1977) na záver seriálu pod titulkom „Za zlatom do krajiny Aztékov“. Vyslovuje v ňom vďaku za gratulá-ciu k zlatej medaile organizačného výboru OH 1968 v Mexiku za jeho knihu. Za uznanie v jeho liste autor ďakuje týmito slovami: „Vďaka Vám, vážený pán Holzer, práve Vám, za slová uznania. Vám, čo ste tak nesmierne veľa urobili pre slovenský a československý šport!“

Za týmto pracovným stolom a na tomto písacom stroji zn. Underwood �úèinkoval� Rudolf Holzer � publicista.

64


65


BOHATÉ SPEKTRUM KONTAKTOV

Z KOREŠPONDENCIE

Korešpondenciu R. Holzera možno nazvať bohatou, lebo o nej máme dôkazy vďaka zachovaným listom v jeho archíve. Platí to aj opačne, pretože si odkladal kópie tých svojich listov, ktoré považoval za dôležité. Osobná i odborná zložka sa často v korešpondencii R. Holzera prelínali, lebo veľmi frekventované boli tie, v ktorých týmto spôsobom pátral po objasnení histórie a dokumentoch cez adresátov. Prostredníctvom jeho korešpondencie sa však možno dozvedieť cenné a zaujímavé informácie o tom, v akých podmienkach sa robila atletika v minulosti.

Zo zahraničných partnerov korešpondencie R. Holzera treba spomenúť: maďar-ských Ignácza Goldmanna, Józsefa Képessyho, Zoltána Suberta, Gabriela Szabóa, ba i olympionika Móra Kóczána, z Rakúska to bol Otto Picha, z Fínska A.K. Leskinen, z Holandska J.F. Lussing, zo Švajčiarska Dr. Max Beer, z Turecka Naili Moran a N.J. Weinstabl, z Anglicka to bol študent – atlét Dr. Jozef Liška a medzi zahraničných musí-me časom prekvalifikovať aj českých partnerov: Václava Vohralíka (do Austrálie), gen. Miloslava Fassatiho, plk. Antonína Zikmunda, Jaroslava Vykoupila, Huberta Šuláka, Ing. Josefa Moca, Františka Klempu, Leva Vašíčka, Václava Čevonu, Miloša Mynářa, Oldřicha Zemana, Dr. Františka Vojtu.

Zo slovenských písomných kontaktov sa so zahraničím prelínali listy adresované Ing. Andrejovi Engelovi (do Švédska), dr. Viliamovi Görögovi (do Rakúska a Nemecka), Ivanovi Valáškovi – Vadasovi (do Maďarska), Ondrejovi Nemčekovi (do Česka), Gejzovi Valentovi (do Česka), so slovenským domicilom boli adresáti Ing. Vojtech Bukovský, prof. Eduard Adamko, prof. Ján Hajdócy, prof. Anton Hajmássy, Viliam Wilnrotter, prof. Imrich Izakovič, prof. Dr. Henrik Morstyn, Tibor Lieskovský, Viliam Kutschy, Jozef Kontra, Tibor Smieško, Jozef Koščák, Koloman Schätzel, Dr. Gejza Pogány, Dr. Pavol Maľa, Ing. Peter Berčík,

Z korešpondencie R. Holzera sú zaradené ukážky, ktoré možno považovať z hľadiska monografie a charakteristiky protagonistu za relevantné.

66


67


„...sú zásluhou aj môjho profesora“

EDUARD ADAMKO

Obsiahlu a dlhoročnú korešpondenciu viedol R. Holzer so svojím vzorom, prvým učiteľom telocviku na reálnom gymnáziu v Žiline, prof. Eduardom Adamkom (16.6.1889 Lübeck, Nemecko – 10.11.1980 Košice). Archív obsahuje 38 listov a 19 pohľadníc medzi nimi, resp. medzi pisateľom a rodinou Kujaníkovou v Košiciach, kde E. Adamko žil u svojich príbuzných, konkrétne v rodine svojej dcéry. Vyberáme niekoľko mini-fragmentov.

„V utorok 4.11. ma filmári (televízia) prekvapili, keď som práve doma na dvore drevo rúbal a to sa im páčilo. Potom sme išli do bývalej reálky na dvor a večer sme sedeli spolu pri víne.“ (Z listu E. Adamka z 11.11.1969, vtedy práve 80-ročného jubilanta). „Zrejme si želáš hlavne len jedno – plné zdravie, alebo aspoň veku primerané. My všetci, ktorí sme pod Tvojou taktovkou – lepšie poveda-né pod Tvojím peškom vyrastali – a ktorí si s citom pripomíname jubileá našich pedago-gických stvárniteľov, spomíname i Teba, ku ktorému sme cestou športu mali najbližšie.“ (Z listu R. Holzera z 12.6.1973) „S atletikou som sa ešte definitívne nevedel rozlúčiť. Padlo by mi to zaťažko, hoci vieš sám, že u nás v tomto športe už veľa vecí škrie a zďaleka už i krásna atletika nemá v sebe tie ideály, ktoré mala za našej réžie. Bola podstatne chudobnejšia, ale poňatím, srdcom, dušou oveľa krajšia.“ (Z listu R. Holzera z 19.1.1974) „Ako z pripojeného okružného listu vidíš, spáchal som zas naše, tentoraz už jubi-lejné stretnutie po 50 rokoch, na ktoré aj Teba čo najsrdečnejšie pozývam. Je to veľká vec stretnúť sa v triednom kruhu ešte aj so svojím profesorom.“ (Z listu R. Holzera z 20.2.1975) „Pripojené fotografie sú dokumentom, že tam, kam som sa v uznaní druhých dostal,

nevyplynulo len z mojej húževnatos-ti a zdedenými vlastnosťami mojich krásnych a príkladných rodičov, ale sú zásluhou aj môjho profesora, kto-rý ma na tieto chodníčky dostal a ni-mi viedol. Ďakujem Ti, milý Edko, za to.“ (Z listu R. Holzera z 14.10.1977) „Prekvapil si ma príjemne svojím pozdravom z Kolína n.R. Počudoval som sa Tvojej obrovskej odvahe, ale zároveň som si uvedomil, že Ti rodina v Košiciach i v Kolíne všetko náležite pripravili a tak sa riziko Tvojho veľko-lepého výletu zmenšilo. Iste si sa cítil dobre a priniesol si si hŕbu poznatkov.“ (Z listu R. Holzera z 18.12.1977) 83

Na tribúne �tadióna v �iline sa na 4. Slovenskej atletickej veteraniáde 10.9.1977 zi�la prvá garnitúra �ilinskej atletiky. Z3⁄4ava: Dr. Ladislav Berger, Ing. Fr. Muzikáø, Rudolf Holzer, prof. Eduard Adamko a Róbert Altus.

Spoloèná snímka uèite3⁄4a a �iaka pri príle�itosti I. Slovenskej atletickej veteraniády v Trnave 30. augusta 1974.

66


67


Adrian Paulen: „...bol ideálom atléta“

VÁCLAV VOHRALÍK

Štvrtý bežec na olympijských hrách roku 1920 v Antverpách v behu na 1500 m a atletická hviezda prvého obdobia po vzniku Československa. Elegantný bežec vysokej postavy, ale tiež inteligencie, aj taký bol Václav Vohralík (2.1.1892 Brno – 1985 Sydney, Austrália). Obaja s R. Holzerom boli dobrí známi za brnenských atletických čias v Moravskej Slavii. V ich korešpondencii popri súkromných či rodinných témach prišlo tiež na atletické.

„Hana říkala, že jsem se měl narodit o třicet let později! Když si na to vzpome-nu, že coby vystěhovalci v roce 1919 v Pra-ze, bydleli jsme o pokoji a kuchyni, spali jsme na zemi a byli olympijské hry v Ant-verpách. To je rozdíl, co? Byli to Finové a Noel-Baker, ktorí mne tipovali za vítěze, jenže ani Pihkala, ani já a nikdo nevědel, že bych mohl vyhrát 1500 m. No, je to pryč, mladým patří svět...“ (Z listu V. Vohralíka z 31.1.1973)

„K Tebe som si už dlho predtým v Brne urobil dobrý vzťah, pretože som presvedčený o tom, že vieš Slovensko, slovenské pomery a ľudí oveľa reálnejšie a humánnejšie hodno-tiť a posudzovať, ako mnohí ostatní za hranicami Moravy. Jednoducho preto lebo si prežil svoju mladosť v Uhorsku, lebo v maďarskom prostredí vieš čo to bolo, keď sa vtedy na základe zákonov absorbovali slovenské duše a či tie potom bolo možné v tom urputnom existenčnom boji pokladať v každom prípade za odrodilcov, renegátov, alebo za ľudí vo-hnaných do takých situácií...“ (Z listu R. Holzera z 10.2.1973)

„V roce 1921 se konali mezinárodní závody v Amsterdamu, financované „De Telegraf“. Závodníci byli ubytovaní v International hotelu, jehož ředitel byl též předsedou turistického hnutí v Holandsku. Já s Narančičem jsme přijeli z Kodaně. Část maďarského mužstva byla již v hotelu. Když jsme vkročili do hotelu, hudba zahrála naši hymnu. Všichni přítomní atleti povstali včetně Maďarů, vedena Dr. Misángyim. Když Maďaři vstoupili do haly, povstali jsme a vzdali čest, jak řízeno. Když ale později přijela skupina Čechů, Misángyi dal rozkaz „nepovstat“: „Senkise all föll a nemzetnek, aki ellopta a fel földöt!“. To víš jak mně bylo, když jsem to slyšel. Ředitel dával v sále znamení rukou k povstání, byl již nervosní, ale Maďaři nepovstali. Nastala hrozná scéna ředitel nařídil okamžité vystě-hování celého mužstva a odmítnutí k startu „De Telegrafu“ a odjedz domů. Nechtěl bych býti v kůži vedoucího Misángyiho! Velvyslanec maďarský musel zakročit a po dlouhém jednání až pozdě do večera. Misángyi se musel omluvit řediteli, bylo vše zažehnáno, jed-

V spoloènosti Václava Vohralíka pri jeho náv�teve Bratislavy 25. augusta 1972, poèas jeho európskej cesty a do Èeskoslovenska.

68


69


nání ale trvalo i druhý den ohledně startu. Když toto se vyřídilo, start byl povolen, Maďaři přes jejich vysokou úroveň neměli velký úspěch.“ (Z listu V. Vohralíka zo 7.2.1974) „Tocl mně poslal lístek z Běchovic a nazval to cirkusem, že bych se tomu divil. Též mně poslal výstřižek z „Čs. sportu“, kde Adrian Paul při návštěvě v Praze prohlásil, že „Ideálem athleta je a byl pro něj Václav Vohralík“. Byl to můj mladý přítel ze startů v Ko-dani, Varšavě, Amsterdamu, Aarhusu, atd.“ (Z listu V. Vohralíka z 24.1.1975)

„Chcel som Ti trošku popísať zážitky z mojej 70-tky. Dostal som stovky listov a tele-gramov a potešilo, že som v záujme mnohých bývalých atlétov dokázal v minulosti niečo vyprodukovať, čo teraz vyvolalo taký obrovský ohlas. Usporiadal som posedenie pre 50 starých atletických kozákov a funkcionárov. Najviac som sa potešil tomu, že z tejto gardy ešte nevyprchal ten krásny atletický duch, ktorý nás pri atletike tak dlho držal a ktorý nás tak amatérsky čistých púšťa aj do zabudnutia. Bol to pre mňa ten najkrajší pocit šťastia. Všetci sa vracali tými najkrajšími spomienkami do sféry svojho mládia, na atletickú dráhu a potešilo ma aj to priznanie, že sa tak krásneho spoločenského posedenia ešte nikdy nezú-častnili.“ (Z listu R. Holzera, datovanom Vianoce 1977)

68


69


„...tým hlbšie sa klaniam pred Tvojimi rokmi“

VOJTECH BUKOVSKÝ

Zakladateľ prvého slovenského maratónskeho behu v roku 1924 v Košiciach, dnes najstaršieho permanentne sa konajúceho maratónu v Európe, „otec“ Medzinárodného maratónu mieru (názov od roku 1952). Ing. Vojtech Bukovský (pôvodným menom Béla Braun, 4.11.1894 Košice – 30.11.1963 Krompachy) mal s R. Holzerom mimoriadny vzťah. Dokladom ich vzájomných pracovných i priateľských kontaktov je aj ich korešpondencia. V knihe „Najstarší v Európe“ (Pezolt, Košice 2004) citoval som najdôležitejšie listy týchto dvoch významných mužov histórie slovenskej atletiky. K pôvodnému počtu 20 listov, 7 korešpondenčných lístkov a 2 pohľadníc treba prirátať z novoobjavených v archíve R. Holzera 14 listov a 1 korešpondenčný lístok, týkajúcich sa vybavovania štartu skupiny slovenských reprezentantov v roku 1947 v Turecku.

„Nuž, milý Béla, to isté Ti chcem napísať dnes, kedy som si vyhradil pre Teba hodin-ku času, aby som Ti tento môj obdiv tlmočil, aby som Ti vyslovil podivenie nad Tvojou veľkou energiou a obrovskou vôľou obstáť i tohto roku cez všetky úskalia a ťažké podmi-enky, ktoré Váš podnik sprevádzali. Viem, že Ty povieš: Rudi, čo ty myslíš – však to nebolo nič proti tomu, čo som chcel. Viem, ako keby som Ťa počúval pri sebe. Nie tak, bola to veľká a krásna vec a ja dnes v podvečer originálneho termínu tohto slávneho košického programu spomínam vážne a premýšľam znovu o úcte, ktorou by Ti mali byť všetci dneš-ní telovýchovní pracovníci povďační...“ (Z listu R. Holzera z 26.10.1952)

„Ďakujem za uznanie – vážim si to od Teba viac, ako neviem z akej nadriadenej športovej inštancie. Že sú, ktorí snáď ešte stále nenávidia košický maratón a moju osobu,

???

70


71


bagatelizujú 31-ročnú prácu za dobré meno čsl. športu – to ma už ani nezaujíma. Kde budú oni, keď košický maratón – možno že len v dejinách nášho športu, ale ešte stále existovať bude – a myslím, že to je ten rozhodujúci moment...“ (Z listu V. Bukovského z 12.11.1955)

„Pred, v čase a po maratónskom behu MMM som čítal rôzne články, úvahy, výsledky atp. S hrôzou som však musel konštatovať, že Ing. Braun – Bukovský je len spoluzaklada-teľom košického maratónu mieru. Nevieš si predstaviť, ako som sa v duchu rozčuľoval. Čo všetko je to však platné. Však aj Veľká cena Pravdy sa zrodila v malom krúžku redak-torov!! Hála az égnek (po maďarsky: niet vďaky), že my sme asi pre slovenskú atletiku nič nevykonali. Nuž, to nie je tragika nás, ale – žiaľ – a to je horšie, tragikou slovenskej ľahkej atletiky vôbec. Neuznanie. A tak sa vrátim k pôvodnému tématu. My si prácu, i vykonané pre atletiku, dobrovoľne, bez zisku a príživníctva, vieme oceniť, predstaviť a uznať. Tým hlbšie sa klaniam pred Tvojimi rokmi, milý Béla, lebo ony znamenali prácu, úsilie a sebao-betovanie sa pre druhých. A to je ušľachtilý a nádherný cieľ. Ten, kto si myslí (a bolo dosť takých), že Bukovský to robil pre sebauspokojenie, to je nežičlivec, ktorý to nikdy neskúsil takto pracovať, hlavne v minulosti.“ (Z listu R. Holzera z 31.10.1962)

70


71


„...čo sa peniazmi ani zlatom zaplatiť nedá“

JAROSLAV VYKOUPIL

Bývalý vynikajúci pretekár, reprezentant, olympionik (1928) a potom organizátor a funkcionár, v rokoch 1948 – 1962 predseda Čs. atletického zväzu. Osobné priateľstvo s Jaroslavom Vykoupil (2.2.1898 Šardičky-Kojátky – 21.10.1976 Praha) malo pôvod v ich spoločných rokoch pôsobenia v SK Moravská Slavia Brno i v orgánoch atletiky v ČSAAU a následných zväzových formách.

„Vyki, tá čistota toho priateľského ovzdušia v tých Pisárkach, v tom vzájom-nom konaní a jednaní, nech už klubová rivalita prinášala akékoľvek a často nema-ličké problémy, to predsa bolo niečo tak krásneho, čo sa peniazmi ani zlatom zaplatiť nedá. Ale všetka táto nádhera naším vekom sa vytratila, odišla do nenávratna, kam sa pomaly aj my už chystáme... Minulý rok bol u mňa Vašek Vohralík zo tri dni. Spolu sme sa dívali na otvárací ceremo-niál Olympiády, ktorú som mal 5 dní tiež, v tých hrozných dňoch čierneho septembra vidieť, a Vaškovi vyhŕkli slzy, citlivo plakal ako malé dieťa. Pregĺgal sliny a len tak chrapľavo z neho vyšlo: „Rudolfe, kdepak my, kdepak jsme my něco takového měli, kdyby jen částečku těch výhod, ani my bychom nebyli bývali jiní ve výkonech...“ (Z listu R. Holzera z 30.12.1973) „Ďakujem Ti za uznanie a chválu, ktorú si na lístku vyslovil pokiaľ sa môjho angažo-vania týka okolo Slovenskej veteraniády. Bola to drina, ale keď to človek robí preto, aby z toho mal radosť druhý – a najmä tá naša ušľachtilá niekdajšia atletická partia – robí to rád... Jak by som bol rád, keby si aj Ty mohol prísť na budúcu, ktorú mienime robiť v Banskej Bystrici, teda tam kde si r. 1926 aj Ty štartoval na Č-M-S...“ (Z listu R. Holzera z 24.12.1975) „Stále se opakují případy, že mnozí touží po funkcích ve vyšších zložkách pro-to, aby se také dostali na nějaký zájezd do zahraničí... A ty schůze trenérů, nekonečné dohadování a prosazování svých svěřenců... Prostě staré pořekadlo stále platí: Komu dal bůh úřad, tomu dal rozum. Tak co chceš prosím Tebe kritizovat... S. Himl mně psal, že prý málo navště-vuji schůze OV. Napsal jsem mu, že na ves-nici, kde přezimuji, je také tělovýchova, kde mohu účinněji pomoci než na schůzi OV.“ (poznm. Autora: išlo o skratku olympijského výboru) (Z listu J. Vykoupila z 12.4.1976)

Novinový výstri�ok z najslávnej�ej éry ès. atletiky, právom nazývanej Zátopkove, upozoròuje na ��éfa� vtedaj�ieho zväzu Jaroslava Vykoupila.

Táto trojica veru mala o èom duma� na celo�tátnej konferencii Ès. atletického zväzu 14. októbra 1973 v Prahe. Nad agendou sa zi�li z3⁄4ava: Jaroslav Vykoupil. Dr. Rudolf Du�ek a Rudolf Holzer.

72


73


„...našu štafetu z bojiska cti a slávy“

ŠTEFAN SLANISLAY

Najlepší skokan vo výške v I. ČSR v medzivojnovom období korunovanom rekordným výkonom 190 cm v roku 1929 v Budapešti. Štefan Stanislay (12.8.1902 Ladomírová – 10.7.1986 Prešov) patril k odchovancom chýrnej liahne v PETVE. Vyrástol na radách trénerov F. Petheho a J. Hajdócyho. Bol dlhoročným aktívnym činiteľom v prešovskej atletike i športe, do vysokého veku športovec telom i duchom. V korešpondencii s R. Holzerom pertraktovali osudy našej atletiky.

„Dnes pozerám už len do peknej minulosti, lebo skutočne tá pekná atletika vyplňovala všetko pekné v tej mladosti, od ktorej sa pomaly, bohužiaľ, rokmi vzďaľujeme. Ľutujem, že som práve pred vrcholom tak náhle vypadol z radov, lebo aj dnes ešte určite bych slúžil a držal s najlepšími...

Dnes tá prešovská atletika, ktorá kedysi veľkú povesť mala, zanikla, lepšie rečeno tá stará garda, medzi ktorú aj ja som ešte patril, neexistuje...

Niet vytrvalosti, priateľu, a hlavne obetavosti zo strany vedúcich školského telocviku (zato česť výnimke)... Na to sa musí narodiť človek v podobe takého Hajdócyho, ktorý svoj celý život atletike obetoval...“ (Z listu Š. Stanislaya zo 7.4.1936)

„Nuž, takto som asi poškvrnený pre moju statočnosť a usilovnosť a keďže vyšší roz-kaz tak znel, musím takto nevinne trpieť.

Slovenskí úèastníci majstrovstiev ÈSR v Brne v roku 1932 sa spolu vyfotografovali, hoci traja z nich pôsobili v èeských kluboch (R. Holzer, J. Ko�èák, A. Engel). Z3⁄4ava stoja: J. Vízy, R. Holzer, T. Smie�ko, J. Ko�èák, A. Engel, J. Juránek a �. Stanislay

72


73


Vychoval som sa v ťažkých válečných časoch, často sme i hladovali, ale som od malič-ka len kráčal na zlatej strednej ceste. Ako medzinárodný športovec precítil som tiež veľký význam a myšlienku zblíženia sa národov, tiež v takomto krásnom a čistom duchu, ako to kážu večné zákony športu, ktoré bohatstvo sme zdedili od slávnych Grékov a preto neučil som nenávisť voči ostatným národom, s ktorými a ich statočnými synmi som toľko v šľa-chetných bojoch pretekal.

Nemám sa za čo hanbiť, za moju celú statočnú mladosť a minulosť, lebo som všade a vždy sa zachoval ako syn tejto našej krásnej zeme...“ (Z listu Š. Stanislaya z 23.4.1942)

„Rudko, ako človek, ver mi, cítim byť morálne viazaný a dlžný, aby svoje vlastné skú-senosti, skromné znalosti, preštepil som do mladosti. Je ohromný materiál všade a úfam, podarí sa to všetko podchytiť. Žijem v mysli v tých mojich športových ideáloch a robím a tak cítim, že budeme mať atl. šport na prvom mieste...“ (Z listu Š. Stanislaya zo 6.6.1945)

„Ináč žijem, chodím, lietam, i po horách. Jazdím na kole, aj si zaplávam každý týždeň. Chodím do hôr na diviaky (ešte som nič nezastrelil), na preteky. S chuťou si zakorčuľu-jem s Gallém. Tú 70-tku neberiem na vedemie, duch nestárne. Denne cvičím, poriadne dýcham, jazdím stále na kole á la Jadera i kvôli platničkám. Chuť do jedla mám a dobre, že penzia je malá, aspoň sa neprejedávam. Zato do cukrárne rád chodím...

Ďakujem, Rudko, za pekné články k mojim 70-nám. Škoda, že roky utekajú ako veľká voda. Nenudím sa, mám strašne veľa roboty... „dievča pre všetko“ ako to doma býva...

Videl som Dr. Stráňaia na pléne ÚV v Prahe, keď sme dostali Tyršov odznak (aj Plánička)...Boli tam aj inž. Chvalný a Dr. Černušák, ktorý mi odovzdal krásny, dojímavý a srdečný list s ozdobou pri 70-tke...

Už spomínam, veľa spomínam na zašlé roky... Všetci sme kráčali spoločnými cestami, domáci i zahraniční, v nesmrteľných myšlienkach, s bohatstvom prežitkov od Olympu... čo prevezmú štafetu s nikdy neuhasínajúcim plameňom, našu štafetu z bojiska cti a slá-vy...“ (Z listu Š. Stanislaya zo 14.10.1972)

74


75


„...že jsi bojoval vždy čestně i když nesmlouvavě“

HUBERT ŠULÁK

Bývalý popredný funkcionár čs. atletických ústredí, ale aj vo svetovom meradle ako medzinárodný rozhodca chôdze na olympijských hrách (dvakrát) a majstrovstvách Európy (päťkrát). Hubert Šulák (6.9.1906 Přerov – 18.4.1977 Praha) mal tiež vlastnosti, ktorými bol osožný nielen na vrcholných podujatiach, ale aj na tých najnižšieho rangu. Právom mu bol udelený odznak Veterán IAAF, dočkal sa tiež domácich ocenení.

„Vzácný příteli, děkuji Ti za milý do-pis, který obsahem tolik potěšil. Obsahuje moudré myšlenky, které jsou napsány upřimným srdcem a citlivou rukou. Mohu se vším souhlasit a plně Ti rozumím. Osobně jsem si Tě vždy vážil a tak tomu zůstane, nikdy nemohu zapomenout na to, co jsi pro čs. atletiku vykonal a že jsi bojoval vždy čestně i když nesmlouvavě. Těším se, že si o mnohém ještě pohovoříme.“ (Z listu H. Šuláka z 8.8.1969)

„Když již jsem začal psát o atletice, tak Ti napíši alespoň stručně to, co by Tě mohlo zajímat. Tytéž obtíže jako máš Ty se závodem Devín – Bratislava mám i já s „Běchovicemi“, letos to organizuji naposled s vy-pětím všech sil a snad to jěště zvládnu. Práce v čs. atletice je už bez radosti z tvůrčí práce; už se jen diktuje a chytračí. S penězi, o kterých se nám dříve ani nesnilo, se nerozumně hospodaří. Ale o tom máš možnost vlastního úsudku, šetří se tam, kde by se nemělo.“ (Z listu H. Šuláka z 25.3.1976)

„Rád by som sa s Tebou zišiel v Bor. Mikuláši. Nebude to však pre mňa ľahké a ak by som bol hospitalizovaný, tak musím tento pekný pôžitok len v myšlienkach prežívať. Áno, na takýchto podujatiach sa rodí dobrá atletika a potom keď sa dostane do vleku šíberov špánští a upadá. Ináč by nesmel byť tak absurdný odpad aký v republike máme. Ale, dec-kám chýbajú chudobné a ťažké pomery, ktoré oni nepoznajú a preto utekajú „za lepším“ na ľahšej ceste k osobnému pôžitkárstvu a prospechu. A my sme práve preto, že sme pre atletiku niečo obetovali, vydržali toľké roky. A zato ani Ty a ani ja toho neľutujeme.“ (Z listu R. Holzera z 11.4.1976)

„Život je boj a v atletike ho bolo za tie roky treba, aj keď často vyznel naplano. Hubert, pri tom všetkom sme prežili kus peknej životnej epochy a bez nadsádzky tu treba povedať, že sa hrdo môžeš pozrieť za seba. Staré sokolské „Ni zisk, ni slávu“ sme si osvojili a to nám naozaj nemôže nik uprieť a vziať...“ (Z listu R. Holzera z 22.8.1976)

„Posílám Ti mnoho pozdravů a vzpomínek a znovu Ti úpřimně děkuji za gratulaci k mým 70. narozeninám i k vyznamenání. Doufám, že se ještě někdy šťastně shledáme, neboť musíme oba dále vesele kulhat s vírou ve šťastnou budoucnost i v čs. atletice.“ (Z listu H. Šuláka z 3.11.1976)

Rudolf Holzer s Hubertom �ulákom v spoloènej akcii, ako inde � na atletike.

74


75


„...o to som sa dlhé roky usiloval“

ANDREJ ENGEL

Najrýchlejší muž I. ČSR bol slovenský atlét. Ing. Andrej Engel (10.2.1910 Banská Štiavnica – 3.12.1991 Malmö, Švédsko) bol účastníkom olympijských hier roku 1932 v Los Angeles v behoch na 100 m a 200 m. Muž s pohnutým osudom, ktorý vyštudoval aj pretekal v Žiline, Viedni, Brne a Prahe, musel ujsť pred fašizmom do zahraničia. Pôsobil vo Švédsku, odkiaľ s R. Holzerom korešpondoval najmä v roku 1968 v súvislosti so seriálom v časopise Štart.

„Ináč často v mnohých súvislostiach Teba spomíname a o Tebe hovoríme. Konečne nadišiel čas, že sa už dá voľne aj o minulosti hovoriť v určitých súvislostiach kladne. O to som sa dlhé roky usiloval a nevedel som preraziť. Dobré bolo len to, čo splodil čas posled-ných rokov a napokon sme zistili, že i v tom bolo veľa zlého a špatného.“ (Z listu R. Holzera zo 16.8.1968)

„Nuž, predovšetkým: ďakujem za články a za poslanie mojich fotiek. Niekedy si ani neuvedomujem, aké krásné tie dni boli, keď človek sa „triasol“ pred štartom. Stretol som v Brne Viktora Strniště a Dr. Vojtu, mimo Tvojho kolegu Davida a Vašíčka (Lva z rozhlasu). Tak sme si popovídali o starých časoch, spomínali sme na to všetko tak otvo-rene a sme stále toho názoru, že aj keď to bola „drina“, predsa len ten pocit, že voľou sme prekonali „tvrdosť tela“ nám dal veľké zadosťučinenie...

...Od brata možno vieš, že hodne cestujem. Vlani som bol v USA a išiel som v Chicagu do „Soldier´s field“, kde som 1932 po olympiáde štartoval. Aby som bol úprimný: slzy mi vyšli do očí. Smutné je to po toľkých rokoch byť tak blízko najkrásnejšej spomienke z mla-dosti.“ (Z listu A. Engela z 26.11.1968)

Rudolf Holzer s Hubertom �ulákom v spoloènej akcii, ako inde � na atletike.

76


77


„...chcel by som ti naliať trošku viery a optimizmu“

ANTON HAJMÁSSY

V tomto poprednom atletickom trénerovi mal R. Holzer priateľa takpovediac rovnakej krvnej skupiny, teda človeka, ktorý atletiku mal hlboko vo svojom srdci. Profesor Anton Hajmássy (28.12.1916 Kvetoslavov – 1.11.1978 Trnava), nositeľ Ceny mesta Trnava In Memoriam, bol vynikajúci tréner na klubovej i reprezentačnej úrovni, pod ním zdokonaľovali svoje majstrovstvo mnohí atléti – reprezentanti. Tento verný žiak a pokračovateľ prof. Jána Hajdócyho podieľal sa s R. Holzerom na osudoch slovenskej atletiky.

„Nebudem stačiť dosť opakovať, ako veľmi sa teším a som Ti povďačný za to, že si sa tak ochotne podujal spolupracovať s nami a pomôcť nám, vlastne trnavskej atletike, ktorú by sme ozaj tak radi dostali podľa tradície a zásluhy o ten nejaký stupeň vyššie.“ (Z listu A. Hajmássyho z 13.10.1966)

„Milý Tonči, želám Ti dobrú cestu k uzdra-veniu a držím všetky palce, aby tomu tak bolo. Chcel by som Ti naliať

trošku viery a optimizmu do Tvojich myšlienok, ktoré v chorobách z človeka často vypr-chávajú. Ale Ty si športovec a vieš iste, že šport nielen fyzicky, ale i psychicky spevňuje. A keď som vo svojom vnútri dakedy nechápal, že nezúčtovávaš s cigaretami, človek tak inteligentný a peknoduchý, bolo mi smutno...“ (Z listu R. Holzera zo 6.9.1971)

„Tak či onak, pokladám to za veľmi správne z hľadiska Tvojej osoby a rekonvales-cencie, že si znovu nadobudol zdravú sebadôveru v budúci život, ktorý Ťa zranil na najcitlivejšom mieste, v mo-tore ľudského tela.

Tonči, ani nevieš ako sa teším z Tvojho zlepšeného a myslím stále sa lepšiaceho zdravotného stavu. Človek sa pri tej atletickej činnosti stal veľmi citlivým a niekedy aj nedotklivým. Prečo? Desaťročia sa bijeme o práva atletiky, zlepšujúce sa len slimačím tem-pom...“ (Z listu R. Holzera zo 16.5.1972)

Otvorenie seminára ��ivot a dielo prof. Jána Hajdócyho� 21. októbra 1978 v Trnave. Z3⁄4ava za predsedníckym stolom: zástupca TJ Slávia Trnava Vojtech Schön, �kolský in�pektor Jozef �idek, pri prejave riadite3⁄4 Gymnázia na Hollého ulici v Trnave dr. Ladislav Kosmál, Anton Hajmássy a Rudolf Holzer.

76


77


„...neviem, nechcem a ani nebudem skreslovať“

VILIAM WILNROTTER

Významný mecenáš a športový funkcionár z Košíc v 20. storočí, osobitne pri Medzinárodnom maratóne mieru. Viliam Wilnrotter (1911 – 1997 Košice) bol partnerom R. Holzera predovšetkým pri získavaní informácií o najstarších košických atlétoch pri jeho historiografickej práci. Citujeme z ich korešpondencie, dotýkajúcej sa najmä uvedenej práce a jeho košického spolupracovníka.

„Veľmi ste ma potešili Vaším milým listom i prílohami. Môžem povedať, že takú ochotu a pria-teľskú pomoc som ani čakať od Vás nemohol. No, potvrdilo sa, že som vo Vás našiel partnera a priateľa, na ktorého sa je možno vždy spoľa-hnúť a to je potešiteľné. Pokúšal som sa v Košiciach už všelijako cez rôzne osoby dostať kontakt so zašlým, s históriou, ale márne. Viem, až nás raz nebude, bude i spomienok na zaslúžilých športovcov menej... Mám teda nielen z obsahu Vašich listov radosť, ale z Vašej ochoty i z toho, že si trošku Holzera (toho idealistického hlupáka) ešte na sve-te niekto váži.“ (Z listu R. Holzera z 19.5.1972)

„Pýtate sa na moju publikáciu. To je dlhodobá záležitosť a nikdy nevie človek ako sa pokoná s po-lygrafickým priemyslom, lektormi, vydavateľstvom, atp. Isteže neza-budnem na Vás, akonáhle by som dosiahol svojho cieľa. Materiál je taký bohatý a pri jeho štúdiu prichádzam stále a stále k novým poznatkom a veciam, k novým objavným materiálom a to ma fantasticky brzdí v spracovaní.“ (Z listu R. Holzera zo 17.6.1972)

„Musím sa zmieniť o jednom veľkom športovcovi, mecenášovi, o p. Jozefovi Hajszákovi. Bol to reštauratér, veľký priaznivec športovcov, zakladajúci člen HÚSOS-u a pritom v KAC diszelnök. Zomrel v r. 1934 ako 50-ročný na otravu krvi, bol to veľký silný človek, vážil okolo 120 kíl. Bol to môj strýko a krstný otec. Reštaurácia sa nachádzala na Peštianskej triede 19, no ovšem tá časť Košíc je už asanovaná! Bolo to miesto, kde šport vôbec bol ako doma, kto nemal alebo bol chudobný, ten keď bol športovcom, dostal jesť i peniaze. On objavil i Koščáka, on ho financoval v tých krízových dobách, zamestnal a všemožne podporoval. Maratónci a vôbec športovci, ako futbalisti, slávne budapeštian-ske kluby Ferencvárosu a Hungárie, keď hrali v Košiciach... Stravovali sa zadarmo!! Keď mal pohreb (ja som žil tú dobu v Prahe, vôbec 10 rokov som žil v Prahe, poznal som

Viliam Wilnrotter

78


79


osobne Rošického, Doudu, dr. Fišera, dr. Kněnického...) bolo toľko ľudí, že podľa novín Kassai Ujság toľko ľudí v Košiciach na pohrebe od čias Rákóczi – temetés v r. 1906 ešte Košice nevideli...“ (Z listu V. Wilnrottera z 13.7.1972)

„Vidím, že pekne pokračujete v tradíciiách Ing. Bukovského. Je to záslužná práca, i keď nie vždy nájde ocenenia. So mnou je to tak isto. Chcel som nie raz obohatiť sloven-skú atletiku, lepšie povedané atletiku na Slovensku, príspevkom, ktorý sotva kto po mne dokáže v plnej hodnote napísať a vydať. Ale, kameňom úrazu je vždy čas a doba, teda história, ktorú za žiadnych okolností ne viem, nechcem a ani nebudem skreslovať... Aj keď bolo spočiatku pre moju prácu veľké nadšenie a inflamovanie, nateraz zhaslo všetko. Nie je to moja škoda, aj keď som materiálu venoval veľa – veľa času (sám si to viete predstaviť ako niekdajší dopisovateľ rôznych časopisov), ale len a len škoda pre slovenskú atletiku.“ (Z listu R. Holzera zo 4.6.1974)

„Je to veľká robota. No, poviem Vám úprimne, že nechcem zísť z tohto sveta, že by som po sebe nezanechal niečo, čo by vyjadrilo nielen ohromnú prácu, ktorú som atletike venoval, ale jednako aj vyjadril lásku, s ktorou som to robil. Nezáleží mi na tom, kto moju prácu a činnosť hodnotí, a či pozitívne alebo negatívne. Mám však za to, že každý človek by mal svoje dielo dokončiť, od neho neuskakovať a zanechať takúto pozostalosť novším generáciám.“ (Z listu R. Holzera z 1.12.1974)

78


79


„...a úcty před Tvým životem, moudrostí a dílem“

OLDŘICH ZEMAN

Akademický maliar a bežec, ktorý mal veľmi priateľský vzťah k R. Holzerovi. Oldřich Zeman (8.11.1919 – 7.5.2006) z Olomouca patríl k popredným pretekárom na dlhých bežeckých tratiach vo veteránskych kategóriách. Bol autorom ilustrácií na materiáloch k životnému jubileu R. Holzera.

„Mám před sebou poslední číslo Aletiky a z něho hledí na mne Tvá milá tvář. A tak se dovídám o Tvém vyznamenání a Tvých narozeninách. I když opožděně, připojuji se ze srdce k řadě gratulantů a blahopřeji. Ze všeho nejvíc Ti přeji zdraví a duševní svěžest, ať dlouho ještě můžeš sloužit královně – atletice.“ (Z listu O. Zemana z 21.10.1973)

„Vždyť, co pro Tebe mohu udělat je pro mne nejenom radostí a potěšením, ale i výra-zem obdivu a úcty před Tvým životem, moudrostí a dílem. Za mé práce neděkuj – opakuji, je pro mne ctí pro Tebe něco udělat. Ty asi opravdu nevíš, jak jsem si Tě už v Brně jako mladý chlapec – začínající atlet vážil. Byl jsi pro mne symbolem důstojnosti a vážnosti atletické práce. (Z listu O. Zemana zo 4.6.1977)

Po Behu Devín � Bratislava v roku 1975 pri slávnostnom vyhlasovaní výsledkov do�lo k obojstrannému oceneniu. Z rúk R. Holzera prevzal O. Zeman (v strede) najprv cenu ako pretekár, aby mu následne odovzdal neèakanú pozornos� � perokresbu.

80


81


„...rád by som vo Vás videl svojho nástupcu“

MIROSLAV HAZUCHA

So želaním, aby nevyznelo moje počínanie ako autora neskromne, dovolím si predsa len vybrať niekoľko citátov z našej vzájomnej korešpondencie s Rudolfom Holzerom. Považoval som ho za svoj vzor pri práci v atletike a osobitne v práci na histórii atletiky.

„Pri tejto príležitosti Vám musím naozaj úprimne a srdečne zablahoželať k veľkým úspechom, ktoré ste dosiahli s Vašimi mladými chodcami v celoštátnom meradle. Vykonali ste veľkú sizyfovskú prácu i s Vaším štábom spolupracovníkov z aktívneho chodeckého okruhu. Také niečo vieme oceniť len my, staršia generácia atletických pracovníkov, ktorí sme pracovali za veľmi nepriaznivých a ťažkých podmienok, rozhodne ťažších než je tomu dnes. A pretože to robíte na vidieku, sám a tak zápalisto, budíte rešpekt aj v nás.“ (Z listu R. Holzera z 19.11.1970)

„Týmto filmom som si svoj dojem len dokreslil, ktorý na mňa zanechala Záhorácka desiatka, najmä však jej aranžéri, ľudia a to krásne milieu. Som rád, že z Vás mladých

Ako èestný hos� na tribúne pri otvorení medzinárodných chodeckých pretekov Záhorácka desiatka v roku 1972 v Borskom Mikulá�i. Na snímke sprava: riadite3⁄4ka miestnej Základnej �koly Alojzia Urichová, pri mikrofóne pod dá�dnikom zakladate3⁄4 pretekov Miroslav Hazucha, sekretár SAZ Alojz Oveèka, Rudolf Holzer a ïal�í hostia.

80


81


nevyprchala všetka tá veľká sila a schopnosti produkovať niečo krásne, amatérsky čisté, pôsobivé a lákavé pre široké fórum, a pre to často nedôverčivé dedinské obyvateľstvo.“ (Z listu R. Holzera zo 16.6.1972)

„Šport má vo svojich exekútoroch mnoho zla i špiny, hoci sám o sebe je to krásna záležitosť. Cením si nesmierne, že som vo Vás našiel partnera, ktorý zvažuje a zdravo uvažuje. Vzácne mi je to preto, že je medzi nami veľký vekový rozdiel...“ (Z listu R. Holzera z 19.11.1973)

„Jedno ma však potešilo, že v štúdiu tejto vynikajúcej osobnosti je zapojených už vi-acej záujemcov (a pravda, medzi nimi aj Vy) a že teda „viac hláv – viac rozumu“ prináša stále viac jasna do veci. Tým chcem len toľko povedať, že štúdium histórie, nech sa týka hociktorej oblasti, vlastne nikdy nekončí...

...V každom prípade nie každý pohľad na osobnosti Sokola – Szokolyiho bude zhodný, lebo prípad je tak náramne zložitý, že rovnaký náhľad nikdy ani nevznikne...

...Ináč Vám ďakujem, že ste sa znovu pre vec exponovali a že tak pekne jeho pamiatku Stredoslovákom zasa priblížili...“ (Z listu R. Holzera z 29.6.1976)

„K funkcii koordinátora slovenských materiálov do Atletiky gratulujem. Bol najvyšší čas, aby sa tak stalo, pretože všetci doterajší členovia redakčnej rady podľa mňa sklamali a dostali sa tam len titulárne z ich akademického titulu, ale pravej práce, ktorá by bola bý-vala na osoh slovenskej atletike, sa nepodujali...

...Verte mi, budem vždy rád o Vašej činnosti počúvať dobré správy a chválu. Stojím Vám svojou pomocou vždy k dispozícii. Rád by som vo Vás videl svojho nástupcu.“ (Z listu R. Holzera z 18.11.1976)

„V Novom Meste na Veteraniáde som vlastne musel za všetkým urobiť bodku, žiaľ, aj vo veteránskom hnutí, kde som tiež nedosiahol tie ciele, ktoré som si predsavzal. Už v chorobe som ešte stačil práce v koncepte spracovať najstaršiu časť slovenskej atletickej histórie... a sotva mi môj dnešný zdravotný stav dovolí pokračovať... Škoda, mal som už oveľa skoršie len na tom pracovať, prepočítal som sa s časom a nečakal som ešte na úpl-né vyradenie z aktivity, ale musím sa s tým zmieriť!“ (Z korešpondenčného lístka R. Holzera z 23.11.1980)

82


83


UZNANIE KVALÍT A ZÁSLUH – OCENENIE CELOŽIVOTNÉHO DIELA

LAUDATUM PRI JUBILEU

Osobnosť Rudolfa Holzera a jeho charizmu nech dokreslia slová iných. Poskytli ich tí, čo svojho času vyslovili sa pri jeho životnom jubileu, poslednom zaokrúhlenom. Obsahuje ich jeden z archívnych zväzkov „pro domo“ v podobne listov, telegramov a pohľadníc. Pri 70. narodeninách dostal Rudolf Holzer 230 gratulácií a naviac niekoľko písomných blahoželaní k udeleniu vyznamenania „Zaslúžilý pracovník v telesnej výchove a športe“. Z uvedeného počtu je 210 osobných od jednotlivcov a 20 od inštitúcií, z toho 12 od telovýchovných orgánov a 8 od klubov. Patrí sem i 12 výstrižkov z tlače. Predstavujú dôkaz o vzdaní úcty, uznaní kvalít a zásluh, ocenenie celoživotného diela človeka. Nechajme ich prehovoriť.

Predseda SÚV ÈSZTV Prof. Dr. Vladimír Èernu�ák blaho�elal k �ivotnému jubileu Rudolfovi Holzerovi a odovzdal mu pri 70. narodeninách vyznamenanie Zaslú�ilý pracovník v telesnej výchove a �porte.

82


83


Z „inštitucionálnych“ blahoželaní nechýbali tie z ÚV ČSZTV Prahy, SÚV ČSZTV Bratislava, teda najvyšších orgánov, tlmočených ich vysokými funkcionármi Dr. R. Dušekom, resp. M. Červenkom a J. Škodom. Zastúpené boli Čs. atletický zväz i Sloven-ský atletický zväz, ba aj ich nižšie zložky ako napríklad Komisia slovenských atletických rozhodcov. Zdravice poslali organizátori MMM v Košiciach či redakčná rada časopisu Atletika z Prahy, v ktorej šéfredaktor A. Janecký o.i. písal: „Dovol, abych za sebe i jménem redakční rady Ti poděkoval za velmi úzkou spolupráci a za všechno co jsi udělal ve prospěch vzájemných styků slovenských a českých atletů i pro další rozvoj celé československé atletiky. Tvou práci si všichni vážíme, poněvadž zanechala trvalé stopy a stala se vzorem pro mladší následovníky.“

Medzi klubmi, slovenskými i českými, nechýbal list vo veľmi vkusnom obale od TJ Slovan Bratislava CHZJD, následníčky jeho „materskej“ ŠK Bratislava. Vtedajší predseda TJ Ing. M. Pleško o.i. jubilantovi tlmočil tieto slová: „História slovenskej atletiky a atletiky v Slovane je úzko spätá s Vaším menom. Skromnosť, obetavosť a nadšenie pre dobrovoľnú prácu v atletike môže byť vzorom pre všetkých.“

Medzi listami s hlavičkou, avšak neoficiálnou – so siluetou žilinských veží – naviac s originálnou prílohou v podobe lisovaných kvetov, je jeden list od atletických veteránov ZVL Žilina. V nemenej originálnej veršovačke o.i. stálo:

„...On odtlačok svojho srdca venoval práci,dal vlhký odtlačok do hliny a piesku

atletickej budúcnosti,aby tak navzdory času,

aj starobe k zlostiostal k sláve zašlej dobe i budúcej

jeho suvenír...“

Súkromná korešpondencia z tejto jubilejnej príležitosti R. Holzera bola mimoriadne obsiahla zaiste nielen preto, že jubilant poslal oznámenie o tom, či pozvanie na oslavu. Vo viacerých pisatelia priznávali v dodatočných gratuláciách, že sa o tom dozvedeli z tlače. Skutočnosť, že blahoželania prišli zo zahraničia z Anglicka, Juhoslávie, Maďarska, Nového Zélandu, NSR, Rakúska, Švajčiarska a Ugandy svedčili aj o jeho stykoch. Pochopiteľne, že korešpondenciu českej proveniencie vzhľadom na náš vtedajší spoločný štát nemožno považovať za zahraničnú.

Tých 40 pozdravov, väčšinou v podobe listov, predstavovalo významné echo z Česka. Bola to sympatická ozvena činnosti R. Holzera z mladosti v Brne. Aj citáty z tejto ko-rešpondencie sú veľavravné a doceňujú jeho podiel na českej atletike a dokresľujú jeho ľudský profil.

„Vždy rád vzpomínám na to krásné období naší spolupráce, na dobré přátelské vztahy, které jsme mezi českou (a taky moravskou) a slovenskou atletikou probojovávali a myslím, že jsi pro tuto věc

84


85


udělal obrovský kus práce, za kterou Ti patří dík.“ Tak to vyjadril významný atletický funkci-onár a historik JUDr. Jan Jirka z Prahy (pôvodom z Přerova), držiteľ Zlatej ihly EAA. Z popredných funkcionárov boli medzi gratulantmi Ing. Josef Moc z Prahy, Prof. Dr. Klement Kerssenbrock z Prahy, redaktor Otomar Zdeněk z Prahy či redaktor Lev Vašíček z Brna. V liste jeho rovesníka a dlhoročného brnenského kolegu v Moravskej Slavii sú aj tieto slová: „Jsi pro mne stále zosobněním všech oněch krásných činů, kterými jsme v dobré vůli prospívali v Pisárkách atletice. Zůstáváš pro mne v každé chvíli přítelem, na kterého jsem vždy spoléhal a velmi často vzopmínal a vzpomínám.“

Z bývalých čs. reprezentantov boli medzi vinšovníkmi také pojmy ako Dana Zátopková, Leopold Láznička z Prahy, Karel Nedobitý z Českých Budějovic, Tomáš Šalé zo Zlína, ale tiež menej známi brnenskí reprezentanti, ktorí v celku i vo fragmentoch vyja-drili emotívne prvky z ich vzťahov.

JUDr. Štěpán Hrstka: „S potěšením mohu skonstatovat, že idol sportovního redaktora, který jsem si tehdy o Tobě vytvořil, byl pozdějšími setkáními s Tebou utvrzen.“

Adolf Řiháček: „...od vzpomínky na překrásné pisárecké prostředí, kde jsme prožili ta nejkrásnější léta svého života. Krásné prostředí, krásní, čestní a nezapomenutelní lidé, plni lásky k čistému sportu. Mezi ně jsem vždy, Rudo, počítal i Tebe.“

Ladislav Plch: „Kdyby udělal každý pro naši atletiku alespoň stotisícinu toho co Ty, tak bychom mohli vyvážet zlato.“

Spomedzi početných ďalších bývalých atlétov sa ozvali jubilantovi tiež Vojtěch Šimek z Olomouca, Anna Plšková z Přerova, JUDr. Miroslav Hlavička z Prahy, MUDr. Ivan Gavanda z Uherského Hradišťa, Prof. František Klempa z Brna, MUDr. Oktavián Pětroš zo Svitav, Dr. Jindřich Žáček z Brna a ďalší. Z listov aspoň niekoľko myšlienok.

JUDr. František Masařík (Brno): „Kdeže jsou ty krásné časy brněnské atletiky Moravské Slavii, SK Židenice a také Sokola Brno I, na nichž ses důkladně podílel. Rád, velmi rád na ty doby vzpomínám i na Tebe... Kdyby takových pracovníků, jako jsi byl a jistě jsi i nyní, bylo víc, nebylo by stagnace ve sportu.“

Ing. Oldřich Král (Ruda nad Moravou): „Nádherné Brno, dávných let, nezapomenutelná atmo-sféra sportovních svátků Brna, T – U tipy v novinách, přesné výsledky a úvahy, proč, jak... a okolo toho všeho naše „Lidovky“ a s nimi náš přesný a přísný Rudolf Holzer...“

Bohumi Šroufek (Praha): „Dokázal jste svým nadšením, svými pedagogickými schopnostmi pod-chytit můj zájem o atletiku. Neuspěl jsem nijak v tomto sportu, ale atletika mně naučila bojovat a bít se nejenom při závodech, ale v každodenním životě, naučila mně mít radost z vítězství, atletika mně naučila i prohrávat.“

Doc. Dr. Oldřich Ries (Ostrava - Havířov): „Veškeré své schopnosti, životní elán a vitalitu jsi po dlouhá léta věnoval rozvoji československé atletiky ve složitých podmínkách obrozeného slovenského spo-lečenského života. Jestliže se v tyto dny zadíváš zpět, můžeš svoji životní cestu sledovat s uspokojením.“

Z príhovorov pri jubileu spomedzi kolegov zo štatistickej brandže, medzi ktorými nechýbali Ing. Stanilav Hrnčíř z Prahy či Otto Kudelka z Náchoda aspoň vetu od Prof. Josefa Přidala z Přerova: „Rád vzpomínám na naši tak krásnou spolupráci jak na závodní dráze,

84


85


tak i u tzv. zeleného stolu, kdy jsi dovedl vždy velmi taktně a v pravém sportovním duchu rozhodovati a usnášení ovlivniti.“

Z českých gratulantov R. Holzerovi pozoruhodnými slovami sa prihovoril akademický maliar Prof. Oldřich Zeman z Olomouca: „Jsi z těch lidí, jejichž osobnost je nekonečně větší, než zanechané dílo, jež má význam ne hmotný, jako zanechaná stopa, nýbrž symbolický, jako duchovní směr či zasvěcení.“

PAMÄTNÍKOVI

Stať sa oddaným kráľovnej(zneje to ako pri rozprávke)

žitia sily čerpať od neja konať služby mnohoraké

- to šľachetný je údel tvoj,za to ti vďaka od nás buď.Pri kormidle len pevne stoj,hrdý na dielo, vypni hruď!

Týmto poetickým, hoci nadnesený, no výstižným spôsobom, aký zvolil pre svoj vinš atletický veterán Štefan Palkovič z Nitry, uvádzame slovenských gratulantov Rudolfovi Holzerovi k jeho 70. narodeninám. Aj preto v takom rozsahu, lebo bolo posledné zaokr-úhlené v jeho živote.

Spolu so svojou rodinou blahoželal svojmu žiakovi profesor zo žilinskej reálky Eduard Adamko, inšpirátor jeho celoživotnej lásky – atletiky. Zo starej žilinskej gardy spolužiakov i atlétov azda najznámejším bol Róbert Altus a prof. Jozef Sikora. Početné zastúpenie mali odchovanci jedného z priekopníkov slovenskej atletiky, prof. Jána Hajdócyho. Osobitne sa ozvali prof. Anton Hajmássy, Michal Siegel, JUDr. Vendel Šuran, ThDr. Alexej Izakovič, prof. Imrich Izakovič. Spolu s fotografiou z najslávnejšieho obdobia (1927) prišli aj milé riadky od Hajdócyho odchovancov, z ktorých citujeme: „My trnavskí, nie špičkoví atléti, a aj tí, ktorí tak iste končíme, ďakujeme Ti veľmi za to štrkovanie – vytváranie žičlivého prostredia pre slovenskú atletiku, do ktorej sme sa pokúšali prispieť svojím milimetrom, sekundou... Pýtaš sa sám seba: „Bolo to za tie roky veľa, či málo?“ Dovoľ, aby sme Ti povedali skutočne pravdivo. Bolo to veľa! Bol si a zostávaš naším povzbudením!“

V trojici najrenomovanejších športových lekárov na Slovensku spolu s Prof. MUDr. Pavlom Handzom a MUDr. Kazimírom Ferjenčíkom prišiel s lakonickou, avšak pre neho charakteristickou gratuláciou, ten tretí: „K narodeninám, ktoré pre nás znamenajú iba zastávku a nie métu, želá ešte mnoho rokov zdravia a radosti z vykonanej práce.“ MUDr. Alexander Binovský.

Z najstaršej generácie vtedy žijúcich významných atlétov prišli pozdravy od olympioni-kov Mikuláša Kucseru (Paríž 1924) a Dr. Margaréty Schieferovej – Dusby (Berlín 1936) z Viedne. Z bratislavských pamätníkov od Kolomana Schätzela a Ilju Ratha, z Košičanov od Viliama Kutschyho. Z ďalšej generácie sa ozval Doc. Dr. Ondrej Turzák z Košíc či Ladislav Mašura z Bratislavy, alebo Ľudovít Gálfy, po ktorom pomenovali svoj spolok bežci vo Zvolene, kde žil posledné roky. Tiež je zaarchivovaný list bývalého reprezentanta a rekordéra v skoku do výšky Prof. MUDr. Vladimíra Galandu z Martina. V jeho liste kon-

86


87


čí jedna veta týmito slovami: „...a nakoniec ostane po Tebe dielo, ktorým sa navždy zapíšeš do histórie slovenskej atletiky a tým i do slovenskej kultúry.“

Z mladších generácií popredných atlétov blahoželali napríklad Vladimír Savčinský z Bar-dejova, Nitrančania PhMr. Ing. Ivan Veselský a Ing. Ladislav Petrovič, Anna Stachovičová z Brodského či Elena Ťavelová – Straková zo Stankovian, Ing. Ernest Pluhár z Brati-slavy, Marián Gáborík z Považskej Bystrice, Alena Hejtmáková – Holárková zo Žiliny, Peter Ihring z Považskej Bystrice, Karol Krištof z Prahy i Dr. Anton Javorka z Piešťan. Nasledujúca myšlienka je z jeho listu: „Som nielen Vaším obdivovateľom, ale chcel by som, aby jeden raz môj život bol naplnený toľkým bohatstvom činov, ako je Váš.“ Dodajme, že detskou olympiá-dou Kalokagatia v Trnave dokázal veľký čin.

Z trénerskej brandže prišla na adresu jubilanta tiež kôpka listov a telegramov. Zastúpení boli RNDr. Ladislav Berger zo Žiliny, prof. Anton Hajmássy z Trnavy, Bratislavčania PhDr. Pavol Glesk, PhDr. Ján Koštial, PhDr. Jaromír Šimonek, Konštantín Duba alebo Ing. Július Frkáň zo Svitu. Aspoň veta z listu jeho žilinského vrstovníka, ktorý sa v roku 2005 dožil 95 rokov: „Pracoval som dlho v atletike, poznal som obetavých pracovníkov v atletike, od-borníkov ( i kvázi-odborníkov), a – myslím si, že vedel by som ešte aj dnes usporiadane zaradiť mnohých atletických pracovníkov do peletónu – no akokoľvek, vždy Ty by si bol na čele tohto.“

Z „obce“ funkcionárskej okrem už spomenutých viac-menej oficiálnych prišli blahoželania aj od ďalších. Od expredsedu ČSAZ a SAZ Ing. Petra Berčíka z Kremnice, Bratislavčanov Prof. Dr. Ľudovíta Krasneca, Jozefa Gosiorovského, Františka Letovanca, Alojza Ovečku, MUDr. Tibora Kladeka, Ing. Tibora Hešku, vtedy žijúceho v Komárne. Z Košíc boli vinšovníkmi Ján Margita – vtedajší predseda organizačného výboru MMM, ďalej Viliam Polák, Jozef Vitkovský či Viliam Wilnrotter. Z gratulácie boxerského šéfa Bohumila Kobzu jedno prirovnanie: „Škoda, že náš šport nemal viacero Rudov Holzerov. Lepšie by sme si dnes stáli vo všetkých športových odvetviach.“

Zo zahraničia sa ozvali s gratuláciami okrem rodinných príslušníkov z Viedne (Oľga Anders), z Londýna (Katarína Schlesinger) tiež športoví priatelia z Viedne – predseda ÖLV Otto Picha, z Lübecku Hans-Otto Kuhlmann, z Reinachu vo Švajčiarsku Karl Schmidt, z Budapešti József Képessi, zo Záhrebu Prof. Ferdo Setter. Z druhého kon-ca zemegule poslal blahoželanie Dr. Gejza Čvikota z Aucklandu na Novom Zélande. Nezabudol na starého priateľa z Brna ani famózny bežec dvadsiatych rokov 20. storočia Václav Vohralík, žijúci vtedy v austrálskom Sydney. V aerograme aj v mene manželky o.i. napísal: „K tvým 70-tinám a 55-leté činnosti coby funkcionáře a novináře, srdečně blahopřejeme. A doufám, že jsi již skončil s tou athletikou a přenecháš to těm mladším, i když nebudou mít tolik lásky pro věc jako Ty a stará generace měla.“

Novinári vyjadrili tiež uznanie publicistickému kolegovi. Urobili tak spomedzi nich Štefan Mašlonka, Jozef Jedľovský, Milan Kšiňan, Tibor Lukáč, Jozef Šukal, Dr. Jozef Venéni, Gabo Zelenay. Prvý z menovaných, nestor slovenskej športovej žurnalistiky, napísal vtedy aj túto pozdravnú vetu: „Práve na maratónskej trati som si spomenul na Tvoju dlhú, i dosť kamenis-tú, a predsa krásnu atletickú cestu. Prešiel si ju s maratónskym oduševnením. A ja som rád, že som Ťa na nej kedy – tedy stretol.“

Z početnej rodiny atletických veteránov bolo cítiť vďaku R. Holzerovi za jeho iniciatívu pri zrode i za organizačné úsilie pri uskutočnení prvých ročníkov Slovenskej atletickej veteraniády. Z pozdravu jeho budúceho nástupcu na čele veteránskej komisie SAZ, Ing.

86


87


Vladimíra Mokrého: „Nejaký múdry človek napísal, že „najviac budúcnosti dáva ten, kto všetko dáva súčasnosti“. Myslím si, že táto myšlienka plne vystihuje Váš život, Vašu prácu.“

Za mnohých vyjadrili peknú myšlienku iní veteráni MUDr. Štefan Kopecký a MUDr. Anton Kopecký z Trnavy, keď v liste napísali: „Vďaka Vašej húževnatosti ste dokázali z veľmi skromných začiatkov vybudovať jednu peknú budovu, na ktorej sa dá kde-čo obdivovať. Ľudia obyčajne hodnotia to, čo je nad zemou, ale odborníci vedia, že bez dobrých a pevných základov by sa i tá najkrajšia budova zrútila. Vy ste boli tým staviteľom, čo ste dali pevný a hlboký základ našej slovenskej ľahkej atletike, takže dnes sa už môžeme pýšiť aj medzinárodnými úspechmi. Nebyť Vašej mravenčej húževnatej práce, nevieme, či by to takto bolo!“

Záverom výstižný citát z listu MUDr. Eugena Vilčeka, tiež bývalého atléta: „Áno, život nemeriame časom, ale skutkami. Tak to voľakedy dávno vyslovil rímsky stoický filozof Seneca. A v tomto aforizme je skrytá odpozorovaná pravda tisícročí. Vyorali ste hlbokú brázdu i kopu väčších či menších brázdičiek, ktoré skyprili „športovú zem“ a zasiali do nej zrno, z ktorého vzklíčila túžba po vzácnych ľud-ských hodnotách, ako je trpezlivosť a odriekanie, tvrdá askéza voči sebe samému, poctivosť k všetkému, pre čo žijeme, čo nás obohacuje, čo je podstatou nášho života i vlastného ja. Nuž vďaka Vám, že ste dokázali v nás zapáliť tento plameň, ktorý v niekom z nás tlie a v inom plápolá, no predsa len horí a zohrieva...“

Je príznačné pre Rudolfa Holzera, že všetkým gratulantom odpovedal na osobitne k to-mu vytlačenom poďakovaní. Na slávnostné posedenie, ktoré usporiadal 10. októbra 1977 v Modre – Harmónii, v rekreačnom stredisku CHZJD, prišlo 21 z pozvaných. Boli medzi nimi aj tí, ktorí prišli s osobnou gratuláciou. Z najstaršej garnitúry spomeňme Karla Broža, Ing. Henrika Morstýna, JUDr. Vendela Šurana, Alojza a Otta Brhlíkovcov, z mladšej generácie prišli napríklad MUDr. Alojz a Ing. Dominik Kocingerovci, Ing. Vladimír Žila, Jana Veselová – Gambošová, Alojz Kormúth, Ivan Takáč, František Augustín, najmladších zastupoval Jozef Plachý. Po písomnej prišiel s osobnou zdravicou herec Jaroslav Rozsíval, tiež bývalý atlét.102 abcd V zachovanom texte príhovoru jubilant naozaj veľmi stručne hovoril o sebe, viac viet venoval iným. Uctil si menovite nežijúcich, spomedzi ktorých mu mnohí pomáhali pri jeho práci, ktorí boli pre neho príkladom. Napokon veta z príhovoru, typická pre skromnosť Rudolfa Holzera: „Sám som bol len radovým služobníkom slovenskej atletiky.“

��ivió!� jubilantovi pri sedemdesiatke. Sprava od R. Holzera generál Pa�kan, ïal�í neidentikovaný, Farka�ovský, Weberová � Regécyová a Veselová � Gambo�ová. Pred nimi kytica ru�í so slovanistickými vlajkami.

Svoje laudatum jubilantovi predniesol aj herec Jaroslav Rozsíval, sám bývalý atlét � skokan do vý�ky.

88


89


S tro�kou spomienok z atletickej mladosti pri�iel tie� rozhlasový �portový reportér Oskar Mana.

�e i�lo o veselú atletickú historku pri vystúpení MUDr. Ivana Klaèanského, o tom svedèia rozosmiate tváre úèastníkov oslavy. Rudolf Holzer v roku svojej sedemdesiatky.

88


89


OSTAL NAVŽDY V SRDCIACH ATLÉTOV

SPOMIENKY PAMÄTNÍKOV

Čas je neúprosný, je to bežec rýchlym krokom. Predsa len sme sa pokúsili vykročiť proti prúdu času a oslovili sme ľudí z atletiky, ktorí poznali Rudolfa Holzera. Tých, ktorí môžu vydať autentické svedectvo, je stále menej, veď od jeho skonania uplynulo už 27 rokov. Slovo dávame tým, s ktorými sa podarilo nadviazať kontakt a ktorí boli ochotní vysloviť svoj názor, načrieť do pamäti. Aj z tejto vzorky spomienok pamätníkov vyžarujú najcharakteristickejšie vlastnosti Rudolfa Holzera. Ľudia zo všetkých zložiek atletiky sa zhodli vo vzácnych črtách jeho osobnosti. Jeho dielo priaznivo poznačilo slovenskú atletiku – jeho pamiatka ostala navždy v srdciach atlétov.

Nasledovníci Rudolfa Holzera na poste predstaviteľa slovenskej atletiky až na ostat-ných štyroch už nežijú. Z nich Prof. PhDr. Pavol Glesk, CSc. (nar. 30.1.1931 v Lučenci) vyslovil svoje názory v predošlých textoch. Trom posledným predsedom Slovenského atletického zväzu v poradí dávame slovo.104 105 Ing. PETER BERČÍK, PhD. (nar. 20.8.1940 v Martine). Bol predsedom SAZ v rokoch 1969 – 1970, presedom ČSAZ v rokoch 1970 – 1972 (ako je-diný Slovák v histórii) a prvým podpredsedom ČSAZ v rokoch 1974 – 1983. V hnutí pôsobil ako bývalý atlét a člen TJ Baník Kremnica, kde má doteraz trvalé bydlisko. Profesne po období prá-ce v národných výboroch rôznych stupňov v Žiari nad Hronom a v Banskej Bystrici, bol v období samostatnej Slovenskej republiky námestníkom ministra vnútra SR, pracovníkom sekretariátu Rady vlády SR a sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR. Stále pô-sobí ako externý vysokoškolský pedagóg a vedecko-výskumný pracovník na Univerzite Mateja Bela v B. Bystrici a na Európskej univerzite v Bratislave. Je tiež veľ-mi plodným autorom odborných kníh a prác v oblasti verejnej sprá-vy, publikovaných doma i v zahra-ničí. Taktiež má veľmi frekven-tované zastúpenie v odborných orgánoch, ktorých vymenovanie by zabralo veľa miesta.

Rozhovor Ing. Petra Berèíka s Rudolfom Holzerom pred Behom Devín � Bratislava v roku 1972.

90


91


„S Rudolfom Holzerom som sa stretával ešte ako mladý vidiecky atletický funkcionár koncom päťde-siatych rokov. Nechýbal nikdy na významnejších celoslovenských atletických súťažiach na pozícii skúse-ného rozhodcu a organizátora. Už vtedy ma upútala jeho osobnosť, nielen ako erudovaného atletického odborníka, ale zapôsobil na mňa svojím inteligentným a dôstojným vystupovaním a ústretovosťou k nám, generačne mladším funkcionárom. Od konca šesťdesiatych rokov som mal s ním intenzívnejšie kontakty. Bol som v tej dobe mimoriadne mladým predsedom zväzu a dodnes mám pred očami jeho, môžem povedať „otcovské rady“, vyslovované ku kľúčovým problémom slovenskej atletiky v tej dobe. V podtexte jeho myšlienok bola vždy až dojemná starosť o pozitívne napredovanie atletiky na Slovensku a boleli ho dielčie nezrovanlosti, ktoré sa v tej dobe vo funkcionárskej rodine kde tu vyskytli.

Ďalším znakom jeho osobnosti bola úcta k atletickej minulosti. Stál pri zrode „veteraniád“ a zvlášť si cenil prínos každého jedinca – obetavého trénera, rozhodcu a funkcionára nielen v Bratislave, ale aj na vidieku pre atletické dianie. Nezabúdal na nich pri životných jubileách. Mám pred očami chvíľu, keď mi pri mojej osobnej návšteve v jeho byte prezentoval starostlivo vedenú kartotéku atletických nadšencov z celého Slovenska a ďalšie dokumenty z atletickej histórie. Bol jednoznačne vzácnou osobnosťou, ktorá nechala v celom atletickom dianí na Slovensku výrazné stopy. Bol to jeden z predpokladov úspešného vývoja slovenskej atletiky v sedemdesiatych rokoch. Je potešujúce, že sa vytvorila možnosť publikovania uceleného dokumentu o jeho plodnom živote, v ktorom dominovala veľká oduševnenosť k atletickému dianiu na Slovensku.“

Ing. PETER BERÈÍK, PhD.

90


91


PhDr. ANTON IHRING (nar. 30.4.1942 v Kremnici). Bol predsedom SAZ v ro-koch 1982 až 1998, prvým podpredsedom ČSAZ v rokoch 1984 – 1990, členom predsed-níctva ČSAZ v rokoch 1991 – 1992. Okrem toho bol popredným športovým funkcioná-rom, ako podpredseda Slovenského olympijského výboru, predseda Asociácie a potom Konfederácie športových zväzov SR a popredným členom viacerých ďalších inštitúcií. Pôsobil ako riaditeľ Centra akademického športu v Bratislave a dlhé roky participoval na slovenskej atletike aj ako tréner vrhačov, z ktorých viacerí reprezentovali ČSSR, ČSFR a SR (D. Haram, K. Šula, G. Hanuláková a ďalší). Je predsedom Slovenskej triatlonovej únie. Je držiteľom strieborných olympijských kuhov SOV (2003), čestného odznaku Európskej atletickej asociácie (1997) a zlatej medaily SZTK (2002). Patrí do rodiny Ihringovcov, ktorá mala výrazný podiel na slovenskom športe: Z piatich súrodencov bol brat Peter (6.2.1944 Kremnica – 11.9.1985 Považská Bystrica) čs. reprezentantom a slovenským re-kordérom v desaťboji, potom trénerom a funkcionárom (manželka Anna, rod. Vargová, nar. 20.12.1944 bola čs. reprezentantkou v päťboji a trénerka), ďalší brat Karol (napr. 8. 1. 1953) bol popredným futbalovým rozhodcom a pôsobí ako športový riaditeľ extra-ligovej Dukly B. Bystrica.

„Rudolfa Holzera pokladám za jedného z prvých slovenských atletických funkcionárov českoslo-venského významu. Bol klasickým dobrovoľným funkcionárom, ktorého láskou bola ATLETIKA a všetko okolo nej. V slovenskej atletike začínal, keď netvorila ani desať percent československej v členskej základni a už vôbec nie toľko vo výkonnosti. Spolu so svojimi rovesníkmi ju pomáhal výrazne rozšíriť. Jeho význam nie je len v práci organizačných výborov takých podujatí, akými boli Veľká cena Pravdy, Beh Devín – Bratislava, či Memoriál vďaky. Patril k priekopníkom presad-zovania medzinárodných atletických pravidiel ako školiteľ rozhodcov. Atletickí štatistici ho určite evidujú ako najstaršieho z ich rodiny. Pre mňa je cťou, že sa môžem hlásiť medzi jeho žiakov a pokračovateľov v jeho diele.“

Dr. Anton Ihring

Pri vyhlasovaní výsledkov 1. Slovenskej atletickej veteraniády roku 1974 v Trnave pri poïakovaní R. Holzera za organizáciu O3⁄4ge Hajmássyovej � Kubovièovej (A. Hamássy bol vtedy v nemocnici), v pozadí vidno Dr. Antona Ihringa, ïal�ej Dr. B. Rusinu a ïal�ích trnavských orgnaiizátorov

92


93


PaedDr. MÁRIA MRAČNOVÁ (nar. 24.9.1946 v Košiciach, rod. Faithová). Je predsedníčkou SAZ od roku 1998. Počas aktívnej športovej činnosti sa vypracovala pod vedením trénerov Jána Stopku, Jaromíra Šimonka a Viliama Lendela na svetovú špičku medzi skokankami do výšky. Viackrát prekonala čs. rekord a 24 zápisov má v listine sloven-ských rekordérok (a 8 zápisov ako majsterka). Bola účastníčkou dvoch olympijských hier: v Mexico City 1968 obsadila 6. miesto a v Montreale 1976 obsadila 4. miesto. Štartovala na štyroch majstrovstvách Európy: roku 1966 v Budapešti (4. miesto), 1969 v Aténach (bron-zová medaila za 3. miesto), 1974 v Ríme (8. miesto) a 1978 v Prahe (13. miesto). Profesiou je vysokoškolská pedagogička. Od skončenia pretekárskej dráhy je športovou funkcionár-kou, profesne podpredsedníčkou Slovenského olympijského výboru pre olympijské aktivi-ty (od roku 1992). Bola predsedníčkou Olympijskej spoločnosti Slovenska (1990 - 1995), predchodkyne SOV. Je laureátkou Ceny Medzinárodného olympijského výboru – Trophy Olympic Movoment Unity (1995) a Trofeje prezidenta MOV (2007) Manžel MUDr. Jozef Mračna je popredným odborníkom – stomatológom a športovým lekárom.

„Teším sa, že sa takému vzácnemu a zanietenému atletickému fanatikovi, akým bol Rudolf Holzer, dostane pocty a bude o ňom vydaná monografia. Zaslúži si to, pretože odkedy som mala možnosť ho poznať, presviedčal ma o svojom zápale pre atletiku, pre čisté súperenie a pre podporu slovenských atlétov. Obdivovala som jeho zanietenie pre organizovanie pretekov, významných atletických podujatí, z ktorých si najviac spomínam na Veľkú cenu Pravdy ešte na štadióne Slovana, kde sme sa rozbiehali z trávy a skákali do piesku. Pozorovala som ho a obdivovala ako debatuje s trénermi, roz-hodcami, veľmi citlivo radí alebo napráva chyby, ktoré sa pri každej akcii môžu vyskytnúť. Mala som rada jeho usmievavé pohľady spoza okuliarov a nadovšetko jeho slušné, ba až úctivé vystupovanie kde-koľvek sme sa stretli. Slovenská aj československá atletika vďačí pánovi Holzerovi za mnohé podnety na zlepšenie činnosti, za jeho precíznu štatistickú a archívnickú prácu, z ktorej dodnes môžeme všetci čerpať a spoliehať sa na jeho presné výsledky.“

PaedDr. MÁRIA MRAÈNOVÁ

K jubilejnej �ivotnej ��es�desiatke� Rudolfovi Holzerovi takto s kyticou kvetov gratulovali reprezentantky Mária Mraènová-Faithová a Libu�a Kladeková-Hanzelová 1. októbra 1967 v Ko�iciach poèas medzi�tátneho stretnutia s Maïarskom.

92


93


V čase práce na monografii, žiaľ, nemohli už vysloviť spomienky tí, ktorí opustili navždy tento svet. Medzi takých patril aj ŠTEFAN TONKO (11.4.1923 Bratislava – 1.6.2005 Bratislava). Za všetkých tých, ktorí už nemôžu vydať svedectvo o svojom vzťahu k Rudolfovi Holzerovi, uvádzame práve tohto bývalého atléta. Môžeme tak urobiť zásluhou mimoriadneho porozumenia jeho pani manželky Amálie Tonkovej (nar. 1927). So zármutkom odpovedala, že manžel Štefan zomrel po dovŕšení 82 rokov.

Kto bol Štefan Tonko? Do histórie slovenskej atletiky sa zapísal v prvých povojnových rokoch ako popredný skokan do výšky. Bol majstrom ČSR v roku 1948, pričom získal ešte dve bronzové medaily v rokoch 1947 a 1950. Bol majstrom Slovenska v rokoch 1945 – 1949. Reprezentoval v deviatich medzištátnych stretnutiach. Vrcholnú formu mal v olympijskom roku 1948, avšak nemal dôveru nominujúcich. V ankete najúspešnejších slovenských športovcov v tom roku obsadil tretie miesto za olympijským víťazom v boxe Júliusom Tormom a stolným tenistom Františkom Tokárom.

„S pánom „náčelníkom“ Holzerom, ako ho môj muž stále oslovoval, sme udržiavali priateľské ro-dinné vzťahy. Avšak v roku 1953, keď sme prežívali najväčšiu radosť po narodení dcérky Janky, práve v tom čase pán Holzer prežíval zasa najväčšiu bolesť. Vtedy ho opustila po krátkej zákernej chorobe milujúca a milovaná manželka. Aj na pani Holzerovú mám len najlepšie spomienky, bola to veľmi jemná, citlivá a dobrá osoba, samozrejme aj dobrá manželka a matka. Po týchto udalostiach v obdivoch našich rodinách sme sa už menej stretávali. Manžel skončil s atletikou, lebo okrem iného mal problémy v za-mestnaní, keď bol preradený z banky do výroby. Pána Holzera si veľmi ctil a veľmi hodnotil jeho obetavú a nezištnú rácu pre ich spoločnú veľkú lásku – atletiku. Aj pre mňa bol pán Holzer človek veľmi vzácny, čestný, nezištne a obetavo venoval veľa času slovenskej atletike.“

Pani Tonková prežila s manželom spoločných 55 rokov. Z rodiny k športu inklinovali vnúčatá. Ako nám prezradila: „Vnuk, ktorý má 27 rokov, mal vlohy na plávanie, no nemal výdrž. Po deduškovi asi niečo zdedila 23-ročná vnučka Stanislava, vydatá Fajtová. Začala behať, ale pre problémy s kolenami prešla na orientačnú cyklistiku. Dokonca už vo svojom športe reprezentovala Slovensko.“

�tefan Tonko zdolával takto na pra�skom Strahove latku vo vý�ke 190 cm a získal titul majstra ÈSR pre rok 1948 svojmu klubu �K Bratislava. �tefan Tonko

94


95


Prof. MUDr. IVAN KLAČANSKÝ, DrSc. (nar. 1922). Najstarší spomedzi atlétov, ktorý prispel svojou spomienkou. Bol šprintérom ešte v medzivojnovom období, keď okrem klasických 100 m a 200 m behával za „ešku“ občas aj 400 metrov. Vypracoval sa na popredného odborníka – otolaryngológa.

„Rudolfa Holzera som spoznal osobne v roku 1937, kedy som ako pätnásťročný gymnazista začí-nal. Už odvtedy som bol členom atletického odboru ŠK Bratislava. On bol nielen náš vedúci, ale bol aj trénerom, akýmsi naším tatkom. Rád spomínam na Ruda Holzera a naše, teda aj jeho atletické úspechy. Z mojich vtedajších kamarátov v ŠK to boli Lipový, Žilovci, Bušniak, z dospelých pretekárov najmä Brhlík, Krasnec, Struhár. Spriatelil som sa Rudom veľmi už ako lekár. Bol to rozumný šéf a bez kriku riešil svoju zamilovanú atletiku v „eške“. Všetci sme ho mali radi.“

Pamätná snímka z prvej schôdzky bratislavských bývalých atlétov bývalej �K (s výnimkou V. Farka�ovského), ktorá sa uskutoènila 9. marca 1968 v Klub hoteli Slovan. V hornom rade z3⁄4ava: K. Herceg, 1⁄4. Pí�èanský, Ing. J. �ila, J. Urban, R. Holzer, Ing. V. �ila, J. Kontra, G. Adamovièová-Albertová, �. Tonko, J. Pú�, Ing. A. Brhlík, A. Kormúth, F. Augustin. V dolnom rade z3⁄4ava: F. Hulán, MUDr. I. Klaèanský, Ing. K. Kállay, O. Mana a Ing. V. Farka�ovský.

94


95


Ing. VLADIMÍR ŽILA (nar. 28.3.1926 v Bratislave). Patril do bohatej galérie slovenských rekordérov v skoku do výšky, počínajúcej olympionikom – barónom Ivanom Wardenerom (OH 1912 v Štokholme) a končiacej Jánom Zvarom, medailistom z I. halových MS (roku 1987 v Indianapolise). Práve rekordom a majstrovským titulom si v roku 1946 zabezpečil účasť na prvých povojnových majstrovstvách Európy v Oslo, ako jediný Slovák vo výpra-ve. Žiaľ, pre vážne zranenie kolena prišiel na OH v Londýne a nasledovné operácie skrátili jeho športovú kariéru. Po nej vydal knižku Skok do výšky a neskôr vynikol ako novinár, fotoreportér, ba i ako stenograf. V období normalizácie po roku 1968 bol diskriminovaný a profesne sa uplatnil po postgraduáli na VŠE v stavbárskej odbornosti. Bol aktívnym účastníkom prvých slovenských i svetových atletických veteraniád (vo vrhu guľou) v se-demdesiatych rokoch. Pre odlíšenie, tiež pre zdôraznenie prínosu rodiny Žilovcov do slo-venskej atletiky načim uviesť, že Ing. Vladimír Žila mal pretekárov brata JUDr. Albína Žilu (nar. 20.12.1923 v Bratislave) a bratranca Ing. Jozefa Žilu (nar. 1.3.1929 v Bobrovci).

„Rudolf Holzer podľa mojej mienky patril k nadšencom atletiky. Doslova telom i dušou sa venoval hľadaniu a získavaniu talentov, ale i funkcionárov – dobrovoľníkov, ako aj organizácii rozličných pre-tekov, domácich i medzinárodných mítingov. V tých dávnych amatérskych podmienkach vedel povzbudiť, vedel zohnať financie od svojich známych, solventných sponzorov vo firmách, bankách a inštitúciách. Vedel „zlanáriť“ ľudí na dobrovoľnú činnosť ako funkcionárov, rozhodcov a pomocníkov. Pomáhal aj pri zamestnávaní svojich klubových zverencov. Pritom sa staral aj o inventár, aby bolo s čím pretekať, veď už vtedy sme mali oštepy z fínskej brezy. A bol to večný bojovník s funkcionármi futbalového oddielu ŠK Bratislava na Tehelnom poli.

Ako bývalého dlhoročného náčelníka – predsedu Slovenského ľahkoatletického amatérskeho sväzu som ho až do jeho smrti pri stretnutiach vždy oslovoval „pán náčelník“, čo prijímal s úsmevom. Vďačím mu za jeho rady pri mojich skokanských začiatkoch, za morálnu podporu, ale i veľkú radosť, ktorú prejavoval nad mojimi pokrokmi a výsledkami v skoku do výšky. Keď som utr-pel postupne sa zhoršujúci úraz kolena, vybavil mi operáciu u MUDr. Honěka v Karlových Varoch, ktorého poznal ako atléta z Brna.

Bol to neobyčajný činovník, ktorý venoval takmer všetok voľný čas atletike. Tiež stále pracoval na dokumentácii jej vývoja u nás a čiastočne i v zahraničí a propagoval atletiku v tlači. Rudolf Holzer mal charizmu a vedel zapáliť ľudí pre vec – jeho veľkú lásku atleti-ku. S jeho menom bude navždy spojená etapa povojnového rozvoja atletiky na Slovensku.“

Vladimír �ila na snímke z roku 1946, kedy sa stal majstrom Èeskoslovenska v skoku do vý�ky a reprezentoval na majstrovstvách Európy v Oslo.

96


97


ALOJZ KORMÚTH (nar. 5.7.1926 v Košolnej). V pamäti atletických priaznivcov ostal ako „diskobol“, ale svoje schopnosti a dlhoročnú aktivitu prezentoval aj v ostatných vrhačských disciplínach. Bol prvým slovenským diskárom, ktorý po dlhej dvadsaťročnej prestávke po Dr. Viliamovi Görögovi obliekol čs. reprezentačný dres. Za najlepší jeho štart možno považovať šieste miesto na majstrovstvách Európy v roku 1950 v Bruseli. Má na svojom konte 17 štartov v 13 medzištátnych strenutiach, dokonca raz v guli, disku i kladive (r. 1949 proti Rakúsku v Bratislave). Na majstrovstvách ČSR získal 2 zlaté, 2 strieborné a 3 bronzové medaily, má 8 titulov majstra Slovenska. V rekordnej listine má 20 zápisov: 14 v hode diskom, 3 vo vrhu guľou a 3 v hode kladivom. Alojz Kormúth bol výnimočný svojou dlhou pretekárskou dráhou, trvajúcou 22 rokov, aby ju ešte predĺžil takmer o také obdobie medzi veteránmi. To je demonštrácia lásky k atletike. Verný bol atletike tiež ako tréner a rozhodca, tak ako bol po celý život verný ako pracovník bratislavskej BEZ-ke. „Pána Holzera som spoznal na dorasteneckých majstrovstvách Slovenska na štadióne ŠK Bratislava, kde som vyhral guľu a disk v slovenskom rekorde. Prihovoril sa mi, či by som nechcel športovať za ich oddiel. Ako náčelník SĽAS bol aj predsedom atletického oddielu ŠK. Spomenul by som zážitok z roku 1947, kedy na Veľkú cenu Znojma vo vrhu guľou a rámcové prete-ky bola vyslaná päťčlenná skupina, mňa určil ako vedúceho a dal mi ako zálohu na cestovné sumu 5000 Kčs. V rámci pretekov som vyhral hod diskom výkonom 45,54 m, čo bol vtedy nový slovenský rekord. Po príchode do Bratislavy sme sa dohodli, že za dobrú reprezentáciu si dáme dobrú večeru v tamojšej reštau-rácii na hlavnej stanici. Hlad nás omínal, tak sme si dali knedle, kapustu a bravčové mäso. Dohromady nás to stále 1250 Kčs bez potravinových lístkov, ináč po ich predložení by jedlo stálo o dve tretiny menej. Na druhý deň na nás v šatni čakal pán Holzer a jemu som zbytok peňazí vracal s poznámkou, že sme boli vyhladovaní a časť peňazí sme minuli na večeru. V okamihu očerveňal, nemohol dostať zo seba ani slovo. Po pár minútach povedal: Ja tie peniaze nechcem a odišiel preč. Neskoršie sa vrátil a povedal mi, že nám budú tie minuté penaize ako atlétom chýbať. Bol to pre atletiku obetavý, svedomitý, cieľavedomý človek – punktičkár. Verím, že tých peňazí ne-bolo nazbyt, pretože sponzorov bolo málo. Každý člen oddielu dostal na reprezentáciu tričko s odznakom a belasé trenírky. Ostatné oblečenie, vrátane teplákov, tenisiek či tretier si musel každý zadovážiť sám.“

Mu�ská reprezentácia na trojstretnutie Èechy � Morava � Slovensko, ktoré sa uskutoènilo 28. septembra 1946 v Zlíne, cestovala v zlo�ení, ako je zveènená na tejto fotografii. V hornom rade z3⁄4ava: Jozef Mana, Ján Janík, Dr. 1⁄4ubomír Hu�an, Dr. Jozef �ulgan, dr. �tefan Múèka, Ing. Ernest Lohyòa, Tibor �a�ký, �tefan Tonko, Dr. 1⁄4udovít Krasnec, Dr. Jozef Bujna, Ing. Gustáv Rendko, Franti�ek Augustín, vedúci R. Holzer. V dolnom rade z3⁄4ava: Alojz Kormúth, Dr. Karol Tóth, Eduard Szombath, Ján Bakaliar, Ján �telbaský.

96


97


Plk. Mgr. DUŠAN ČIKEL (nar. 18.10.1929 v Beckove). To je meno prvého sloven-ského bežca – míliara svetovej triedy. A nielen preto, že bol spoludržiteľom svetového rekordu v štafete 4 x 800 metrov. Konkrétne v kvartete ÚDA Praha časom 7:28,0 min dňa 29. júla 1953 na štadióne v Houštke pri Starej Boleslavi boli jeho partnermi na ďal-ších úsekoch Alfréd Stržínek, Ludvík Liška a Stanislav Jungwirth. Nádeje pri premiére na majstrovstvách Európy na 800 m roku 1954 v Berne mu zahatalo ochorenie a potom mu neprávom unikli olympijské hry roku 1956 v Melbourne, kedy na jeho úkor dostala pred-nosť na poslednú chvíľu zostavená štafeta 4 x 400 m. Dnes je nepredstaviteľné, aby nebol nominovaný bežec so šiestym časom vo svetových tabuľkách, ako to bolo v jeho prípade na 1500 m pre OH... Na majstrovstvách ČSR získal 3 zlaté, 3 strieborné a 2 bronzové medaily. Reprezentoval v 15 medzištátnych stretnutiach na tratiach od 800 m po 5000 m. Do listiny slovenských rekordov sa zapísal na 9 tratiach celkom 27-krát, avšak oficiálne jeho meno štatistici mohli zaznamenať iba 7-krát, pretože ostatné časy dosiahol ako člen českého klubu (ATK, ÚDA, Dukla Praha) a až neskôr bol členom Slávie Bratislava. Práve tento moment uvádza aj vo svojej spomienke. Po skončení aktívnej športovej činnosti bol Dušan Čikel organizátorom vojenského športu na Slovensku, zakladateľom a veliteľom ASVŠ Dukla Trenčín. Olympijský sen naplnil až jeho vnuk Ľuboš Čikel, ktorý reprezento-val v zápasení Rakúsko na OH v roku 2004 v Aténach. K „vizitke“ Dušana Čikela patrí aj údaj o tom, že v roku 2005 dostal Cenu Slovenského olympijského výboru za celoživotné pôsobenie v duchu fair play.

„Po víťazstve v 1. ročníku Štítu mesta Trnavy v behu na 1000 metrov v roku 1954 mi Rudolf Holzer odovzdával hlavnú cenu a odvtedy som si ho pamätal. Potom sme sa stretávali najmä na konci mojej prete-kárskej činnosti, kedy som sa vrátil z Prahy do Bratislavy a štartoval za bratislavskú Sláviu v prvoligovej súťaži. Pre mňa navždy pamätným sa stal pán Holzer úsilím, aby sa uznávali slovenské rekordy. I keď to Česi kritizovali, lebo oni neviedli české rekordy. Ako však vieme, prekážali im aj majstrovstvá Slovenska a preto sa niekoľko rokov ani nekonali. Pri pohľade do starých ročníkov časopisu Lehká atletika možno nájsť prehľady slovenských rekordov a najlepších výkonov aj s mojím menom a slovenskými atlétmi v čes-kých kluboch, konkrétne išlo o armádny klub ÚDA. Bolo tak až do roku 1959. Pán Holzer chcel, aby slovensý rekord bol uznaný iba za slovenský oddiel. V tejto veci bol nekompromisný a obhajoval svoje stanovisko. Vychádzalo z územnej zásady, teda bez ohľadu na národnosť, čo sa vlastne uplatňuje dodnes. Ovšem jeho snahu som rešpektoval, tak ako som vždy vysoko uznával jeho kvality a prácu pre atletiku!“

Originálna fotografia po svetovom rekorde so slovenským be�com v �tafete ÚDA Praha na 4 x 800 m z roku 1953. Z3⁄4ava aktéri rekordu Stanislav Jungwirth, Ludvík Li�ka, Alfréd Str�ínek a Du�an Èikel.

98


99


ALENA HEJTMÁNKOVÁ (nar. 7.11.1936 v Žiline, rod. Holárková). Bývalá popredná slovenská atlétka, účastníčka majstrovstiev Európy v roku 1954 v Berne v päťboji ako osemná-sťročná. Bola našou najvšestrannejšou atlétkou v päťdesiatych rokoch spoločne s Olgou Davidovou-Modrachovou. Reprezentovala v šiestich medzištátnych stretnutiach a štyrikrát prekonala čs. re-kord. Celkom utvorila 21 slovenskýich rekordov (v 4 disciplínach) a napriek absentujúcim majstrovstvám Slovenska získala 4 tituly (v 3 disciplínach). Nádejnú športovú kariéru na vrcholovej úrovni zabrzdilo zranenie kolena práve pri med-zištátnom stretnutí s Veľkou Britániou roku 1956 v Londýne a neskoršie achil-lovky. Bola pojmom v povestnom ko-lektíve žilinských žien, vedených RNDr. Ladislavom Bergerom (nar. 7.11.1910) a Ing. Jozefom Frankom (23.8.1929 – 11.10.1974) v šesťdesiatych rokoch, úspešného v II. i I. lige. Bola tiež častou účastníčkou slovenských veteraniád.

„Teším sa, že bude vydaná monografia Rudolfa Holzera, zaslúži si to ako málokto v slovenskej atletike. Mám na neho tie najkraj-šie spomienky. Spájala nás láska k športu a hlavne k atletike. Pri tejto príležitosti by som vyjadrila moju veľkú úctu a spomenula priateľsto k tomuto vzácnemu človekovi. Často sme sa stretávali na významných i menej významných podujatiach a vždy to boli stretnutia dobrých priateľov. Obdivovala som jeho pocho-penie a snahu pomôcť v každej situácii. Vynikal láskavým a ľudským prístupom k nám atlétom, ale i k ostatným ľuďom. Aj po skončení mojej aktívnej činnosti sme udržiavali písomné styky, hlavne pri životných jubileách. Najhoršie bolo oznámenie, že už nie je medzi nami. Nedá sa nič robiť, taký je život, ale jeho pamiatka ostala v našich srdciach.“

Alena Hejtmánková-Holárková oslávila vlani jubilejné 70. narodeniny v kruhu �ilinských �portových priate3⁄4ov a tie� z Kysuckého Nového Mesta, kde �ije.

98


99


Mgr. OĽGA HAJMÁSSYOVÁ (nar. 18.1.1940 v Seredi, rod. Kubovičová). Významne sa zapísala do histórie slovenskej atletiky a osobitne športu v Trnave. Najprv ako pretekárka, neskôr a funkcionárka a trénerka, pričom stále pôsobila pedagogicky na základných a stredných školách. Vynikala v šprintoch, prekážkovom behu a v skoku do diaľky. Reprezentovala trikrát, z majstrovstiev ČSR má tri medaily (jednu zlatú), z majs-trovstiev Slovenska nazbierala 20 medailí (desať zlatých), do slovenskej rekordnej listiny urobila dvanásť zápisov (vrátane štafiet). Po úmrtí manžela Prof. Antona Hajmássyho bola prakticky 20 rokov (1971 - 1990) predsedníčkou atletického oddielu Slávie Trnava. V súčasnosti aj na dôchodku je stále trénerkou atletických nádejí, keďže externe pôsobí na Športovom gymnáziu v Trnave.

„Na pána Holzera si spomínam rada a len v tom najlepšom. Pamätám si ho ako mimori-adne zanieteného človeka pre atletiku. Spoločné debaty s mojím manželom vždy sa niesli v duchu ako čo najviac urobiť pre slovenskú atletiku. Už títo dvaja chceli napísať knihu o profesorovi Hajdócym, o čom svedčí aj konferencia, ktorú v roku 1978 zorganizovali. Žiaľ, oslabené zdravie im v tom obom zabránilo. Pána Holzera som poznala ako človeka s čistým charakterom, ktorý sa vedel obetovať a nadchnúť pre prácu, ktorú v atletike robil. Na prvej Slovenskej atletickej veteraniáde v roku 1974 mi veľmi pomohol, bol oporou a dušou akcie. O Rudolfovi Holzerovi môžem spomínať a hovoriť len v superlatívoch.“

Na tribúne �tadióna vo Viedni v roku 1957 Rudolf Holzer v spoloènosti kladivára �tefana Danka a O3⁄4gy Hajmássyovej, vtedy e�te Kubovièovej.

100


101


Ing. DOMINIK KOCINGER (nar. 11.4.1932 v Báhoni). Vynikol už v dorastenec-kom veku na trnavskom gymnáziu pod vedením profesorov Gaža a Hajmássyho v hád-zanej a atletike. Bol dorasteneckým majstrom ČSR aj rekordérom v prekážkovom behu a vo viacbojoch. Neskôr bol oporou prvoligovej Slávie Bratislava, v ktorej drese získal štyri bronzové medaily na čs. šampionátoch na 400 m cez prekážky, jeho meno je 19-krát v rekordnej slovenskej listine (vrátane viacbojov a štafiet). Dnes je Ing. Kocinger známy najmä vo funkcii splnomocnenca Vlády SR pre výstavby a prevádzky Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros (od roku 1990), čo je ocenenie jeho kvalít odborníka vodohos-podára a hydrogeológa. Rekreačným športovaním si udržuje kondíciu najmä lyžovaním a stolným tenisom.

MUDr. Alojz Kocinger (nar. 25.6.1924 v Báhoni). Spomedzi siedmich súrodencov, z toho štyroch bratov športovo založených, on naviac aj športovým lekárom. Hoci na atletickej dráhe nedosiahol výrazné výkony v šprintoch, čomu bolo na príčine aj vážne sva-lové zranenie nohy, so športom je bytostne spätý po celý život. Bol členom zdravotníckej komisie v ČSAZ i v SAZ (bývalej sekcii), istý čas aj lekárom čs. atletickej reprezentácie. Mal podiel pri zdravotnom zabezpečení mítingu Veľká cena Pravdy neskôr pod názvom Pravda – Televízia – Slovnaft už od založenia v roku 1957 spolu s MUDr. A. Binovským (23.9.1910 – 21.11.1981), neskôr s MUDr. J. Mračnom. Dlhoročné sledovanie a výs-kum starších športovcov publikoval v mnohých odborných i popularizačných článkoch

v médiách, referoval o nich na početných medzinárodných vedeckých konferenciách. Bol aktívny pri zrode Slovenskej atletickej veteraniády a dlhé roky aj ako pretekár v tretrách. Vo vy-sokom veku naďalej pôsobí ako lekár v kúpeľoch v Dudinciach.118 „Náš užší priateľský vzťah s Rudolfom Holzerom sa datuje od začiatku sedemdesiatych rokov. Bol neúnavný manažér aktívneho športo-vého – atletického života. Rozšírili sa tak naše predošlé kontakty z mítingu Veľká cena Pravdy či neskoršie pod názvom P-T-S, ktorého bol on jedným z iniciátorov a ja som sa pravidelne

zúčastňoval ako lekár. Do aktívneho športového života som sa znova zapojil po návrate z niekoľkoroč-ného profesionálneho pobytu z NDR. Na pravidelných stretnutiach v telocvični i na plavárni Slovnaftu sme najprv s malou skupinkou nadšených bývalých atlétov a funkcionárov začali preberať možnosti zor-ganizovať atletickú veteraniádu aj na Slovensku. Veď v Čechách i na celom svete sa veteránske atletické zápolenia už konali. Vtedy prakticky dozrela idea, ktorá sa uskutočnila v septembri 1974 v Trnave. Voľba tohto miesta nebola náhodná: tu pôsobil a vychovával vynikajúcich atlétov prof. Hajdócy. Pod vede-ním Rudolfa Holzera sa vytvorila veteránska komisia pri Slovenskom atletickom zväze. Charakterizovať jeho osobnosť v niekoľkých riadkoch je nemožné, vysloviť o ňom niekoľko podstatných myšlienok azda áno. Bol to ojediný človek, ktorý sa po celý život riadol olympijskou morálkou: poctivo pracovať, trénovať, dodržiavať morálku a kráčať vytrvalo a čestne za svojím cieľom. Bol nezištným poradcom atlétom, ale aj mladším športovým funkcionárom, bol vynikajúcim a precíznym organizátorom. Rudolf Holzer zasvätil svoj život atletike a dal jej veľa ako osobnosť s etickými a vysoko ľudskými vlastnosťami.“

Poèas zájazdu slovenských atletických priaznivcov na stretnutia Po3⁄4sko � USA v roku 1958 vo Var�ave sa èas� výpravy zveènila na pamiatku s americkými reprezentantmi. V hornom rade z3⁄4ava: prvý Rudolf Holzer, tretí Alojz Oveèka, siedmy (najvy��í) Dr. Jozef Èechvala, posledný Dr. Alojz Kocinger. V dolnom rade z3⁄4ava: Ing. Dominik Kocinger, tretí Ing. Tibor He�ko.

100


101


Docent PhDr. JAROMÍR ŠIMONEK, CSc. (nar. 8.7.1930 v Šuranoch). Vysokoškolský pedagóg na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, tréner a funkcionár zväzových orgánov. N čs. úrovni bol v sedemdesiatych ro-koch členom predsedníctva, predsedom komisie olympijskej prípravy a predsedom meto-dickej komisie. Ako tréner sa zúčastnil troch olympijských hier (1968, 1972, 1976) a piatich majstrovstiev Európy. Je autorom resp. spoluautorom sedemnástich odborných knižných publikácií týkajúcich sa atletiky, čím výrazne obohatil atletické hnutie. Ako pretekár bol všetstranný, no najviac dosiahol v skoku do výšky, kde bol dvakrát majstrom Slovenska medzi dorastencami a raz medzi mužmi. Trénersky sa podieľal na príprave viacerých po-predných výškarov, akými boli V. Lendel, M, Rožáne, R. Moravec, M. Pogány, Ľ. Roško, P. Horák, M. Mračnová, I. Jobbová, J. Brenkusová, čo je pádnym dôkazom o jeho zástoji v slovenskej atletike. „Rudolf Holzer patrí medzi významné postavy atletiky na Slovensku. Udržoval s ňou blízky kontakt až do svojej smrti. Vedel som o ňom už z novín, ale osobne som sa s ním prvýkrát stretol až na majstrovstvách Slovenska dorastu v Bratislave v roku 1949. Po mojom víťazstve v skoku do výšky prišiel za mnou, pogratuloval mi a povzbudil do ďalšieho do ďalšieho tréningu, čo pre mňa mladého atléta veľa znamenalo. Neskôr už ako tréner som sa s ním stretával na pretekoch častejšie. Niky nezabudol po väč-šom úspechu niektorého z mojich zverencov mi pogratulovať a povzbudiť do ďalšej trénerskej práce. Veľmi som si ho vážil najmä pre jeho kultúrne správanie sa a vedomosti z histórie atletiky na Slovensku.“

Slovenská èas� ès. olympijskej výpravy v atletike v roku 1968 v Mexiku. Z3⁄4ava stoja: Dr. Jaromír �imonek, Dr. Ján Ko�tial, Mária Mraènová, Jozef Plachý, Anna Chmelková, Jan Li�ková, Eva Glesková a Dr. Pavol Glesk.

102


103


PhDr. VILIAM LENDEL (nar. 16.1.1940 v Bratislave). Jeden z tých, ktorí pre slovenskú atletiku odvádzajú rozmanité penzum aktivít vo viacerých sférach. Ako ak-tívny pretekár sa zapísal medzi slovenských rekordérov v skoku do výšky spomedzi od-chovancov trénera Jaromíra Šimonka. Podieľal sa na tréningu výškarok, akými boli napríklad Mária Mračnová, Marta Jeseňáková alebo Rakúšanka Monika Göllnerová. Treba uviesť jeho prínos tiež ako vysokoškolského pedagóga, funkcionára a rozhodcu.

„Moje stretnutia s Rudolfom Holzerom boli prakticky len na štadiónoch, kde z môjho pohľadu pretekára figuro-val najskôr ako funkcionár a potom ako rozhodca. Bol to sympatický človek, zanietený pre atletiku, vždy usmievavý a dodávajúci pozitívnu energiu. Veľmi som si vážil jeho prínos k spracovaniu histórie atletiky v Bratislave i na Slovensku. Bol mi nápomocný pri získaní materiálov z rozvoja atletiky v Bratislave od vzniku do roku 1945. Bola to moja seminárna práca z histórie telesnej výchovy a športu v meste. Vážil som si jeho prácu a skúsenosti v tejto oblasti. Takých stretnutí ako som zažil ja, zažilo iste veľa bratislavských atlétov, takže ani moje postrehy nemožno považovať za výnimočné.“

Na medzinárodnom mítingu P-T-S v Bratislave tradiène ceremoniál vyhlasovania ví�azov viedol PhDr. Viliam Lendel (celkom v3⁄4avo). V roku 1986 na �tadióne Interu pri dekorovaní najlep�ieho be�ca na 10 000 m Martina Vrábe3⁄4a.

PhDr. VILIAM LENDEL

102


103


Mgr. ANNA CHMELKOVÁ (nar. 26.7.1944 v Špačinciach, rod. Blanáriková). Vôbec prvá a jedna z dvoch slovenských majsteriek Európy v atletike. Obe dosiahli tento úspech v Budapešti: Anna Chmelková na Népštadióne v roku 1966 v behu na 400 m a Eva Murková v susednej hale Sportcsárnok v roku 1983 v skoku do diaľky. V tom pamätnom roku v ankete čs. športovcov bola pred ňou iba gymnastická legenda Věra Čáslavská... Po štarte na OH 1968 v Mexico City a nasledujúcom poslednom pretekárskom uzavrela bilan-ciu na 4 tituloch čs. šampiónky na 400 m, 6 rekordoch na rovnakej trati a 20 slovenských rekordoch (aj so štafetami). Po štúdiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave venovala sa stále svojej profesii, naposledy vo vedúcej pozícii v Ústrednej knižnici Slovenskej akadémie vied. Tak ako manžel, aj obe jej deti športovali. Mužská časť rodiny v atletike pôsobí ako funkcionár, ona ako rozhodkyňa.

„Pána Holzera som poznala, ale prichádzala som s ním do kontaktu len ako s rozhodcom. Pred pretekmi si ako vrchník behov pri rozdeľovaní časomeračov robieval skúšku kvality jednotlivých rozhod-cov. Vtedy sa ešte meralo ručne mechanickými stopkami. Na jeho povel všetci merali určitý časový úsek. Namerané hodnoty jednotlivých rozhodcov porovnal a vyhodnotil. Rudolfa Holzera si pamätám ako dobrého a svedomitého rozhodcu, čo aj teraz ako rozhodkyňa viem oceniť.“

Titulná strana �portového tý�denníka �tart po ví�azstve na majstrovstvách Európy v roku 1966 patrila Anne Chmelkovej.

104


105


PhDr. RUDOLF MADA (nar. 7.10.1936). Bývalý strednotratiar a neskôr rozhodca s najvyššou kvalifikáciou (ústredný), ktorý figuruje tiež na listine inštruktorov Slovenského atletického zväzu. Jeden z brandže, tak povážlivo rednúcej z tých ročníkov, ktoré ešte zažili Rudolfa Holzera. Spolu s fotografiou, zachytávajúcou voľakedajšiu „klasiku“ pred elektro-nickou érou, aspoň stručný názor ako jedného z rozhodcov.

„S Rudolfom Holzerom som svojho času spolupracoval ako rozhodca, iné osobné styky sme nemali. Najčastejšie pracoval ako vrchník behov. Môžem len potvrdiť, že to bol človek s veľkým rozhľadom, rozumný, nekonfliktný a rozvážny. Takých naša atletika potrebuje čo najviac.“122

Foltý

n

Hor

áèek

Pap

ánek

Saf

ko

Hrb

áèek

Leto

vane

c

Bub

íkov

á

Mar

da

Hav

líèek

Haj

más

y

Srh

olec

Dr. Rudolf Mada spolu s Rudolfom Holzerom v spoloènosti tých, èo v�dy verne a nezi�tne preukazovali svoje slu�by a vz�ah ku krá3⁄4ovnej �portov. Snímka je z mítingu P-T-S v Bratislave v roku 1972.

�ilh

ánek

Kar

as (È

R)

Hol

zer

Dub

a

104


105


VOJTECH MAJLING (nar. 24.3.1938 v Harmanci). Patril k priekopníkom atletickej chôdze na Slovensku. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov mu patrilo sedem slovenských rekordov, keď o ne súperil s ďalšími tromi, Ivanom Matulíkom, Ivanom Požárom a Michalom Spišákom. Po návrate z vojenčiny v Dukle Znojmo upútal pozor-nosť funkcionárov prvoligovej Slávie Bratislava, kde vtedy niekoľko rokov pôsobil aj Rudolf Holzer. Práve to zachytil vo svojej spomienke na neho. Dlhoročné aranžérske pôsobenie a umelecké sklony premenil Vojtech Majling časom v pozoruhodnej vášni pre folklór. Za predošlých 40 rokov fotograficky zachytil všetky prejavy tradičnej ľudovej kul-túry a zvykov na stovke slovenských dedín, čo premietol do mnohých výstav, kalendárov a publikácií.

„V roku 1957 som dostal domov do Radvane list, kde mi pán Holzer za výbor atletického oddielu Slávie Bratislava oznamoval, že na podnet Róberta Rozima ma pozý-vajú do Bratislavy a tam by si ma chceli odskúšať, lebo potrebujú pre svoje prvoligové družstvo chodcov. Presne som sa dozvedel ako mám do Bratislavy prísť, kto ma bude na stanici čakať a kde ma dovedie. Po mojom príchode na malý štadión vedľa slávneho Slovana ma srdečne privítal pán Holzer, ubytoval a povedal mi, že na druhý deň sa príde pozrieť na môj tréning. Keď som na druhý deň dokon-čil svojich 5 kilometrov, pán Holzer sa pousmial a povedal: „Budeš náš, sme s tebou spokojní.“ V priebehu dvoch dní som mal pripravenú registračku a trénoval som. Potom prišla nedeľa a môj ligový krst, na aký nikdy nezabudnem. Bratislavská Slávia na-stúpila proti Dukle Praha a ja proti svetovým chodeckým esám Ladislavovi Mocovi a Václavovi Platilovi. Treba ešte dodať, že toto stretnutie bolo predohrou futbalu Československo – Juhoslávia na zaplnenom štadióne Slovana. Keď som bol v cieli, znova prišiel pán Holzer za mnou a povedal: „Sme všetci na teba hrdí, získali sme prvé tri body v lige aj v chôd-zi, ale ja verím, že tých bodov bude aj viac.“ Dnes s odstupom rokov spomínam nielen na tohto vzácneho človeka, ale aj na celý kolektív Slávie, kde som nepocítil, že som vidiečan. Veď tu štartovalo veľa vtedajších reprezentantov ako Šteso, Čikel, Tejbus, Veselský, Kocinger, Stankovič, Štefkovič. Bolo to najkrajšie roky prežité pri atletike v mojej kariére.“

Vojtech Majling v èase �tartov za prvoligovú Sláviu Bratislava pred pä�desiatimi rokmi.

106


107


Ing. ŠTEFAN MOLNÁR (nar. 29.3.1934 v Komárne). Miesto v slovenskej atletike má viac i menej viditeľnými činmi. Na pretekárskej dráhe a v diaľkarskom sektore, najmä pod vedením trénera A. Hajmássyho, bol neprehliadnuteľný so šiestimi reprezentačnými štartmi v medzištátnych stretnutiach, so šiestimi medailami z majstrovstiev ČSR (dve zla-té), s tromi titulmi majstra Slovenska, s deviatimi slovenskými rekordmi (štyri v štafete 4 x 100 m). Menej viditeľná, ale dôležitá bola jeho obetavá budovateľská práca na štadióne Mladá garda či na Interi, kde bol roku 1970 jedným z kľúčových ľudí pri položení prvého tartanového povrchu na Slovensku. Popri oslňujúcich atletických hviezdach na Veľkej cene Pravdy resp. mítingu P-T-S taktiež nebolo vidno cennú zákulisnú prácu riaditeľa tohto mítingu, ktorého veľa rokov robil. Pri výkonoch takých atlétov, akými boli naprí-klad Babjak (oštep), Gajdoš (trojskok), Brachtl (diaľka), Peleš (šprint) či Kucej (400 m cez prekážky na troch olympiádach, štyroch MS a troch ME) tiež treba pripomenúť trénerský podiel Ing. Štefana Molnára.

„Poznal som pána Holzera osobne. Bol istý čas v päťdesiatych rokoch minulého storočia i predsedom atletického oddielu Slávia VŠ Bratislava. Bol otcom všetkých slovenských atlétov, a to bez rozdielu od-dielovej príslušnosti. V roku 1967 na prvých obnovených v Považskej Bystrici i roku 1968 na druhých majstrovstvách Slovenska v Bratislave na Mladej garde, ktorým som bol riaditeľom, napísal do bulletinu úžasné príhovory. Hovorí sa, že každý človek je nahraditeľný, vo funkciách iste, ale ľudskými vlastnos-ťami, aké mál pán Holzer, nie. Vzťahom k celej slovenskej atletike a k atlétom, najmä v pamäti tých, ktorí ho poznali, stal sa aj po smrti nenahraditeľným.“

Na snímke spred polstoroèia z majstrovstiev Slovenska z roku 1958 v Bratislava dve vtedaj�ie esá s tromi funkcionármi. Z3⁄4ava: Franti�ek Sloboda, Ing. �tefan Molnár, Rudolf Holzer, Dr. Ján �teso a Ing. Tibor He�ko.

106


107


RSDr. ANTON JAVORKA (narod. 12.10.1941 v Moravanoch nad Váhom). Do vi-zitky tohto bývalého vynikajúceho vytrvalca patria také jeho fakty, ktoré možno rátať med-zi slovenské priority: stál pri zrode nášho najstaršieho Silvestrovského behu v Piešťanoch (1977), bol iniciátorom medzinárodnej olympiády mládeže Kalokagatia v Trnave (1992), pričom bol dlhoročným riaditeľom centra voľného času pod rovnakým názvom, bol pr-vým predsedom Slovenského bežeckého spolku (1993), časopis Slovenská atletika viedol

ako prvý redaktor (1995), ba nepoľavuje stá-le vo svojej aktivite ako predseda Slovenskej asociácie športu na školách (od roku 2002). Patril k popredným čs. maratóncom, bol šes-ťnásobným majstrom Slovenska na dlhých tratiach. V galérii víťazov Behu Devín – Bratislava figuruje aj meno A. Javorku (1972), preto sú namieste aj jeho spomienky.

„Prvý raz som sa s Rudolfom Holzerom stretol v roku 1967, v roku po dlhšej pauze obnoveného Behu Devín – Bratislava. Ako začí-najúceho bežca, pomaly smerujúceho do slovenskej vytrvaleckej špičky, ma milo prekvapilo, keď ma oslovil krstným menom. Podobné prekvapenie som potom zažil ešte raz pri stretnutí s legendár-nym Emilom Zátopkom v Prahe. Jeho „Tondo“ – bez akéhokoľvek predstavenia – mi dlho znelo v ušiach ako príjemná hudba. Vtedy, v šesťdesia-tomsiedmom, som mal výbornú „fazónu“ a aj na „Devíne“ sa mi v hustom daždi darilo – skončil som druhý za Švajčiarom Dietikerom a pred na-

ším Adamom Košťálom. Zo stupňov víťazov sme boli pozvaní na recepciu, kde som bol príjemne prekvapený v ten deň po druhý raz. Napriek celému radu významných osobností sa pán Holzer celý večer venoval väčšinou nám, „obyčajným“ bežcom.

Odvtedy sme boli dobrí priatelia a naše stretnutia boli, myslím si, že pre oboch sviatkom. Raz som prišiel z práce domov a v byte ma čakal – kto iný – Rudo. Bol vtedy niekoľko dní v Piešťanoch, nepamätám sa či služobne alebo na liečení, a vtedy v priateľských rozhovoroch sme strá-vili niekoľko večerov. Vtedy som ho hlbšie spoznal – nielen ako športového funkcionára, ale predovšetkým ako človeka. Tam kdesi má korene aj veta, ktorú som vyslovil v gratulácii k sedemdesiatke Rudolfa Holzera: „Som nielen vaším obdivovateľom, ale chcel by som, aby jeden raz môj život bol naplnený toľkým bohatstvom činov, ako je ten váš.“

Snímka z trate medzi Devínom a Bratislavou z roku 1968 zachytáva vo vedúcej skupine �tyroch ví�azov ôsmich roèníkov tohto behu. Na zábere z3⁄4ava Benèík (v pozadí), è. 3 Cioca z Rumunska (ví�az 1968), è. 19 Suchán (1971, 1974 - 1976), �íd, è. 4 Wójcik z Po3⁄4ska, v pozadí Dietiker zo �vajèiarska (1967 a 1969), è. 16 Javorka (1972) a è. 6 Knuth z Po3⁄4ska.

Medzi najlep�ími v Behu Devín � Bratislava v roku 1976 po ví�azovi Petrovi Suchánovi z Dukly B. Bystrica odovzdával R. Holzer ceny ïal�ím slovenským be�com v poradí, ktorými boli sprava Jozef Machálek, Anton Javorka a Ivan Kováè.

108


109


Ing. JÚLIUS FRKÁŇ (nar. 11.3.1931 v Turčianskej Štiavničke). Dlhoročný ťa-húň atletickej „káry“ vo Svite, kde pôsobí od roku 1946, kedy sem prišiel do Baťovej školy práce. Všestrannosť preukazoval na dráhe i mimo nej. Bol majstrom Slovenska v behu na 110 m prekážok, v desaťboji aj v štafete na 4 x 100 metrov, pričom dlhé roky patril k popredným slovenským oštepárom. Renomé atletiky vo Svite, ktorá bude mať v roku 2008 už sedemdesiatročné jubileum, v trénerskej, funkcionárskej i rozhod-covskej práci už vyše šesťdesiat rokov J. Frkáň. Aj jeho synovia Dušan a Július mladší, obaja tiež ako otec inžinieri chémie, odviedli svoje pretekárske i funkcionárske podiely pre atletický Svit.

„Spomínam si vždy rád na Rudolfa Holzera. Za môjho naozaj dlhoročného pôsobenia v atletike som sa s ním veľakrát stretol. Vždy som získal radu a milé povzbudenie do ďalšej práce. Cenil si, že to držíme vo Svite, tak ako dokázal oceniť a povzbudiť každého, kto v ktoromkoľvek oddieli drží chudobnú atletickú popolušku pri živote. Poslednú konkrétnu skúsenosť s ním som mal v roku 1978 pri spolupráci na organizácii veteraniády vo Svite. Druhú bez neho sme robili v roku 1988. Aj napriek nie práve dobrému zdravotnému stavu sa o všetko zaujímal a obetavo sa podieľal na stretnutí starších ročníkov. Aj po takom čase mi ostala skvelá spomienka na neho. Holzer – to bol pre nás všetkých v atletike pojem.“

Spokojnos�ou �iarili R. Holzer aj hlavný organizátor Ing. J. Frkáò po 5. Slovenskej atletickej veteraniáde vo Svite roku 1978, èo dokazuje i snímka z odovzdávania ceny PhMr. Ing. Ivanovi Veselskému z Nitry, bývalému reprezentantovi.

108


109


Ing. VLADIMÍR MOKRÝ (nar. 13.2.1938 v Bratislave). Jeho meno je pojmom najmä vo veteránskej atletike. Od mladosti v Nedožeroch očarený športom, kde ho od kolektívnych odlákala napokon atletika. Patril k popredným skokanom do výšky, diaľky a v trojskoku (tu mal aj slovenský rekord), čo boli disciplíny, v ktorých sa presadil po-tom aj v súťažiach veteránov. Z množstva dobrých výsledkov spomenúť treba aspoň to, že bol prvým veteránskym majstrom Európy zo Slovákov vo Viareggiu roku 1978. K nespočítateľným medailám veteránskym treba prirátať o.i. i jeho 15 zlatých zo sloven-ských a 2 zlaté z čs. majstrovstiev v súťažiach všestrannosti, veď je jedným z mála drži-teľov Diamantového odznaku zdatnosti. K funkcionárskym rokom v Slovane Bratislava patrí už vyše štvrť storočie jeho obetavej práce v Komisii veteránov Slovenského atletické-ho zväzu (z toho desať vo funkcii predsedu). Jeho spomienka sem patrí ako od popredné-ho nasledovníka Rudolfa Holzera vo veteránskom atletickom hnutí.

„Na Rudolfa Holzera spomínam len s tými najlep-šími pocitmi. Poznal som ho osobne ako pretekár Slovana Bratislava CHZJD. Bol to múdry, pracovitý a precízny funkcionár, ktorému veľmi záležalo na rozvoji slovenskej atletiky. Plne som tieto jeho vlastnosti mohol oceniť v rám-ci spolupráce v Komisii veterá-nov Slovenského atletického zväzu. V tých prvých rokoch hnutia, žiaľ jeho posledných v živote, dal veteránskej atletike na Slovensku tie na-jlepšie základy práve Rudolf Holzer. Snažíme sa plniť jeho odkaz.“

V roku 1969 slávil Slovan Bratislava CHZJD 50 rokov èinnosti ako nástupca �K èi Slovana NV. Vtedy jubilejnými pamätnými medailami klubu odmenili aj atlétov pri príle�itosti 1. roèníka Dunajského pohára 27. júla. Zaslú�ilým, ktorí stoja v rade z3⁄4ava J. Veselová-Gambo�ová, M. Kucsera (olympionik z Parí�a 1924), Ing. A. Brhlík, Fr. Valenta, I. Nemèovský, JUDr. D. �váby, Ing. V. Mokrý, E. Kotúèek, Mgr. M. �ebesta, K. Duba a M. Sekera, odovzdával medaily vtedaj�í �staronový� predseda oddielu Rudolf Holzer. Na snímke chýbali e�te ocenení A. Stankoviè, J. Mana, I. Takáè, V. Hurtoò, I. Èech, Ing. V. Farka�ovský, A. Kormúth, C. Struhár. In memoriam boli udelené plakety V. Kubánimu a V. Ru�ièkovi.

Takto zdoláva Ing. Vladimír Mokrý latku v skoku do vý�ky vo v�etkých veteránskych kategóriách...

110


111


JUDr. JAN JIRKA (nar. 12.9.1925 v Přerove, ČR). Medzi spomínajúcimi zastupuje tento renomovaný odborník, historik a rozhodca českú funkcionársku obec, v ktorej mal Rudolf Holzer veľmi dobré meno i vzťahy. Aj on prešiel v atletike všetkým, čím možno prejsť a v čom sú si obaja podobní. Na všetkých stupňoch atletického zväzu – až po podpredsedu najvyššieho orgánu – od roku 1940 až do roku 2005 odviedol obrovské penzum práce. Naďalej pôsobí vo svojom „hobby“ pri vydávaní Historického almanachu Českého atletického zväzu, ktorého je naviac čestným členom. K najcennejším jeho

dielam patrí Malá encyklopédia atletiky (spolu so športovým novinárom Janom Popperom), Sto let královny a Kdo byl kdo v české atletice (tie aj s autorským kolektívom). Je nositeľom vzácneho medzinárodného ocenenia Zlatej ihly Európskej atletickej asociácie.130 „Když skončila druhá světová válka, jméno Rudolf Holzer mně ještě nic neříkalo, neznal jsem ho ani z jeho působení v Moravské Slavii Brno, ani později z Bratislavy. Měl jsem odjet jako vedoucí juniorek SK Přerov na první poválečné přebory do Bratislavy v červenci 1945. Při korespondenci se SĽAS jsem byl odkázán na předsedu slovenské atletiky Rudolfa Holzera a brzy jsme byli dobrými přáteli. Spoznal jsem v něm výborného kamaráda, organizátora závodů i ústředního rozhodčího a jako vedoucího atletek ŠK Bratislava, které se staly na přeborech juniorek soupeřem mého klubu SK Přerov, jehož atletiky byly tehdy nejlepší v Čechách a na Moravě. Přebory v Bratislavě skončily pro atletiky obou klubů úspěšně, zvítězila Bratislava těsně před Přerovem. Pamatuju si, jak jsme hledali v Bratislavě ulici kpt. Nálepku, kde sídlil Slovenský ľahkoatletický amatérsky sväz. Bydleli jsme podle jeho doporučení v hotelu Tatra, za vojenských podmínek, bylo to pár týdnů po skončení války. Aby závodnice mohly spát v samostatném pokoji, tak já jsem jako vedoucí musel spát na chodbě v koupelně ve vaně. V noci se po chodbách pohybovali sovětští vo-jáci, samozřejmě ozbrojení, a v pokojích obtěžovali některé ženy. My jsme museli naše Přerovanky hlídat. Jako našeho nejlepšího soupeře jsme pozvali Bratislavu do Přerova a to utkání v srpnu 1945 jsme o jeden bod prohráli. Při jiné příležitosti, závodech v roce 1948 jsem byl hostem Rudy Holzera a jeho rodiny, spal jsem v jeho bytě, zatím co ostatní závodnice si rozebraly bratislavské atletky.131 Později jsem byl s Rudolfem Holzerem v kontaktu jako se znalcem historie slovenské atletiky, byl zejména výborným znalcem situace do roku 1918 v Uhrách. Když jsem měl na Slovensku něco nejasného z historie, vždycky mně ochotně vysvětlil vývoj slovenské atletiky, posílal mně své odborné články. Výborně jsme spolupracovali, mohl jsem se na něho vždycky spolehnout. Náš vztah byl na úrovni, i když já jsem byl o 18 let mladší, tak mne uznával jako rovnocenného partnera. Protože jsem byl Moravan, dával mně před ostatními členy ČSAAU z Prahy přednost. Setkávali jsme se spolu na různých závodech. Později byla funk-ce předsedy na Slovensku obsazena jiným a Rudolf Holzer se už mezi vybranými zástupci Slovenska neob-jevoval, my jsme však byli v písem-ném kontaktu i nadále. Naposledy jsem se s ním setkal v Praze, kde byl čestným hostem mistrovství Evropy na Strahově v srpnu 1978.“

Pri slávnostnom otvorení majstrovstiev Európy roku 1971 v Helsinkách je v defilujúcej ès. výprave JUDr. Jan Jirka pod ès. vlajkou, nesenou slávnym diskárom Ludvíkom Danìkom. Vpravo pod tabu3⁄4kou vidno pochodova� vtedaj�ieho predsedu ÈSAZ a SAZ Ing. Petra Berèíka.

110


111


DANA ZÁTOPKOVÁ (nar. 19.9.1922 na Fryštáte, ČR, rod. Ingrová). Jej meno hovorí za všetko. Je jednou z najväčších postáv histórie svetovej atletiky spolu so svojím manželom Emilom Zátopkom (19.9.1922 v Kopřivnici – 21.11.2000 v Prahe), štvornásobným olympij-ským víťazom, trojnásobným majstrom Európy a osemnásťnásobným svetovým rekordé-rom v behoch na dlhé trate, najlepším športovcom sveta v rokoch 1949, 1951 a 1952. Pani Dana bola extratriedou v hode oštepom: vyhrala olympijské hry (1952), bola držiteľkou striebornej medaily z OH (1960), dvojnásobnou majsterkou Európy (1954 a 1958), drži-teľkou svetového rekordu a troch európskych rekordov. V atletike pôsobila tiež ako funk-cionárka na klubovej i zväzovej úrovni. Ako trénerka sa podieľala na výkonoch viacerých oštepárok, tiež doteraz najlepšej Slovenky Eleny Burgárovej-Kubáňovej. Ako spomína ona?

„Na pana Holzera si pamatuju od svých atletických začátků. Patřil ke všem závodům na Slovensku a měla jsem ho ráda, protože z něj vyzařoval klid a pohoda. Ať jsem vyhrávala nebo prohrávala, dovedl vždy milým spůsobem projevit odbornou účast. Dodnes si ráda vzpomínám, jak mně po každé srdečně vítal na hřišti. Pro mně, jako pro závodníka tam pomáhal vytvářet přijemné prostředí a dodnes slyším jeho slova: „Danka, rád vás tady vidím.“ Děkuji pán Holzer, i já jsem vás vždycky ráda viděla.“

V rozhovore poèas majstrovstiev ÈSR v Brne v roku 1955 Dana Zátopková a Rudolf Holzer.

112


113


UKÁŽKY Z TEXTOV RUDOLFA HOLZERA

EMIL ZÁTOPEK – ČLOVEK ČI STROJ?

Rudolf Holzer

Pobeží Zátopek?... Máte Zátopka zaisteného?... Nezakázala mu ČSAAU štart vzhľadom na predolympijskú prípravu?... Príde určite do Bratislavy?... To boli bežné otázky, ktoré sme počúvali skoro po celý týždeň, či už od záujemcov o atletiku alebo od tých, ktorí Zátopka poznajú iba podľa mena a chceli ho v bratislavskom závode vidieť viacej zo svedavosti.

Mohli by sme sa domnievať, že sa v tomto smere vyvíja nezdravý záujem o individualistu, hoci zázračného športovca. Zátopek je však úžasne zaujímavý zjav i ako človek i ako atlét – športovec a ten neskrotný záujem o jeho štarty, nie tak ani doma ako v zahraničí, je po-chopiteľný a odôvodnený. Obecenstvo radšej hovorí o bežcoch dlhých tratí, čo sa vysvetľuje tak, že z týchto behov má dlhší pôžitok a pre-to trvalejšie sa mu vrýva akosi do pamäti. O Nurmim sa iste hovorilo viacej a dlhšie ako o zázračnom Owensovi. Veľmi mnoho sa po-písalo o Kusocińskom, Häggovi a Strandovi, ale hlavne o dlhotrvajúcej štrekárskej hege-mónii fínskych bežcov. Preto nechajme si ich všetkých defilovať v našej pamäti, pokiaľ nám ona na to postačí. Bude to však dostatočné na to, aby sme správne klasifikovali a rozdelili naše i vaše sympatie spravodlivo.

Nepreceňujme Emila Zátopka preto, že je náš, ale nepodceňujme ho preto, že nám viac často imponuje lesk cudziny a všetko čo viacej vychválila zahraničná žurnalistika. Zhodou okolností videl som ako Nurmiho, s ktorým som hovoril tiež mimo iného o športových typoch a videl som i Kusocińského i Woodersona. Všetci mi imponovali a objektívne mu-sím doznať, že to boli ideálne typy športovcov individualistov vysokých kvalít osobných a mravných. Všetci vedeli obecenstvo fascinovať do extázie. Obecenstvo bolo vďačné, uznalivé a spravodlivé k nim vždy. Kritika odbornej tlače sa zhodovala v tom, že okrem Paava Nurmiho všetci boli bežcami neskrotnej vôle a jedinečnej kázne. Takýmto atlétom je i náš Zátopek. Pokúsim sa nehodnotiť Zátopka, o ktorom sa sú-časne nehovorí takmer v inej súvislosti než o možnosti získania olympijského vavrína, len ako atléta, ale predovšetkým ako československého športovca. Československý šport má vo svojej kronike niektoré mená zapísané zlatými písmenami a týmito menami preslavoval sa šikoro-ďaleko dobrý zvuk nášho športu do zahraničia. Či už to bol Koželuh, Káďa, Plánička, Hudec, Skobla alebo Pšenička, všetkým sa podarilo dopomôcť k vztýčeniu československej zástavy na najvyšší stožiar. V tomto smere osobitnú kapitolu tvorí dnes najskromnejší zo všetkých našich športovcov – Emil Zátopek.

Zátopkove nohy.

112


113


Zátopek je dnes jedným z tých športovcov, o ktorom sa medzi športovcami i v špor-tovej žurnalistike na svete najviac hovorí. A napodiv nehovorí sa o ňom len medzi špor-tovcami. Jeho popularita išla tak ďaleko, že vedľa nej nielen že rovnobežne rastie záujem o ľahkú atletiku v celej ČSR, ale Zátopek stal sa známou osobou i medzi vládnymi činiteľ-mi verejného života i pospolitého drobného československého občana. Jeho popularita je proste závratná, zrovna tak ako je závratná jeho športová kariéra. Prečo?

On nie je typom prostého taktizujúceho bežca, ktorý so svojimi silami šetrí podľa sily súpera a súperov, akými boli bez rozdielu všetci jeho predchodcovia nevynímajúc Nurmiho, Ritolu, Höckerta, Woodersona, Salminena, Lehtinena, Kusocińského a ostat-ných svetových rekordmanov. On je bežec, ktorý ide vždy naplno a práve v dôsledku toho dostávame u Zátopka také priemery, ak zhrnieme všetky jeho závody podľa jednotlivých disciplín, ktoré kopulovite prečnievajú výkony všetkých ostatných svetových bežcov i naj-slávnejších mien. A pretože Zátopek je ešte len akosi v začiatkoch svojich najslávnejších dní, niet pochýb o tom, že on sa stane i vzdor niektorej náhodilej porážke kráľom bežcov a na tomto tróne vystrieda dosiaľ najslávnejšieho bežca Fína Paava Nurmiho.

Toto činí Zátopka veľkým a zaujímavým zo stránky športovej. Jeho mravnú čistotu a ukáznenosť však treba hodnotiť ešte ďaleko vyššie ako jeho rýdze športové výkony. Je to vzorný človek, ktorému by nik nemal ubližovať a varujem najmä novinárov, aby nepí-sali o Zátopkovi tak, aby mu to škodilo, ale aby ho šport tešil a aby ho závod osviežoval. Venujte mu teda iba toľko pozoru, ako ostatným športovcom. On vám za to bude nesko-nale povďačný.

A predsa bola nadhodená otázka: človek či stroj? Beží ako perpetuum mobile so všet-kými atribútmi mechanického stroja, ale je hlavne človekom, citlivejším než ktokoľvek z nás. A preto viac ako u iných platí u Zátopka: noli me tangere. Dnes ho československý šport stratiť nemôže nielen preto, že stojíme pred olympijskými hrami, ale hlavne preto, že zaň dlho, dlho, dlho náhrady nebude! (písané v roku 1948)

Zo �tartov atlétov USA na bratislavskom mítingu v rokoch 1946 a 1947. Rudolf Holzer odovzdava cenu Emilovi Zátopkovi (19.9.1922 � 21.11.2000), neskor�iemu �tvornásobnému ví�azovi OH, trojnásobnému majstrovi Európy, trojnásobnému �portovcovi sveta (1949, 1951, 1952) a mnohonásobnému svetovému rekordérovi na dlhých be�eckých tratiach

114


115


SPOMIENKA NA J.S. EDSTRÖMA IN MEMORIAM

Rudolf Holzer

Nedávna správa o smrti J. Sigfrida Edströma, jedného z generálov svetového športu sa dotkla i nás, pretože menovaný nefiguroval dlhé roky iba ako predseda IAAF a MOV, ale mal zreteľné zásluhy o vývoj tých športových odnoží, ktorých popularita a finančná potencia bola malá. Tak stál tento takmer 94-ročný veterán neoblomne na strane týchto športov, z ktorých hlavne svoje úsilie zameral na kráľovnú športov – ľahkú atletiku, ktorú už na olympijských hrách v Štokholme roku 1912 vyzdvihol v antickom slova zmysle celkom do popredia.

A popravde povedané, osnovateľ novodobých olympijských hier barón Coubertin sa na neho preto ani nehneval, lebo tým sa mu už na V. olympijských hrách jeho sen cel-kom splnil... Jeho agilná práca najmä v mladších rokoch ho priam predurčila na predsed-nícky prestol Medzinárodnej atletickej amatérskej federácie. A z tejto pozície stupňoval svoje úsilie v oblasti olympijských športov tak intenzívne, že roku 1946 preberá už ako 76-ročný kormidlo Medzinárodného olympijského výboru. I tu vedel, kedy prišiel čas jeho odchodu a za šesť rokov na to odovzdáva žezlo svojmu nástupcovi, Američanovi Averymu Brundageovi, aby sa utiahol na zaslúžený odpočinok, nie však aj k úplnému odpočinku v športe.

V záhrade letohrádku nórskeho korunného princa Olafa 24. augusta 1946 poèas konania majstrovstiev Európy v atletike v Oslo. Z3⁄4ava: medzinárodný sekretár ÈSAAU Dr. Bohuslav Kopal, predseda IAAF J. Sigfrid Edström (21.11.1870 � 18.3.1964) a Rudolf Holzer.

114


115


J.S. Edström, ako syn neutrálnej zeme, mal vždy pochopenie pre riešenie otázok, ktoré vyplynuli z dvoch vojnových konfliktov a ktoré tak ťažko zasiahli i telovýchovu a šport! Mali sme možnosť spoznať jeho veľký vplyv na urovnanie práve týchto naj-ťažších problémov, ba mali sme možnosť pocítiť aj jeho náklonnosť k tým, ktorí vo vojne trpeli a ktorých vojna postihla po všetkých stránkach. Edström to bol, ktorý mal v istom slova zmysle zásluhu aj na tom, že sa v Oslo roku 1946 po prvý raz v histórii otvorili brány majstrovstiev Európy sovietskym športovcom a že ich členstvo v IAAF sa urýchlene realizovalo.

Svoj postoj k oslobodenému Československu dokumentoval najmarkantnejšie tým, že sa prihováral veľmi vehementne, aby majstrovstvá Európy sa roku 1950 uskutočnili v Prahe. Vedenie vtedajšej telovýchovy však nemohlo dať záruku na výstavbu vhodné-ho štadióna a tak sa ME sťahovali do Bruselu. Edström nenávidel podpaľačov vojny a ničiteľov krásnych športových ideí. Bol však spravodlivým a lojálnym, bol i veľkory-sým ku kajúcim sa.

Aj zásluhou IAAF pod jeho vedením postúpil proces demokratizácie svetových špor-tových ústredí, najmä MOV, no mal však veľkú zásluhu aj na tom, že tieto ústredia si udr-žali autoritu a váhu aj v tých časoch, keď kritika vypustila svoje jedovaté šípy. Pokrokové myšlienky na pružnejšie riadenie neprijímal skepticky, aj keď niekedy s výhradami.

Ľahkoatletický šport stratil svojho nestora, ktorému osud dožičil skutočne plodné a dlhé pôsobenie v športe. Sám bol na dobu vynikajúcim výkonným atlétom a práve pre-to rozumne a citlivo dokázal riešiť problémy a stavať ľahkú atletiku na celkom serióznu bázu. To sa mu po štokholmskej olympiáde aj plne podarilo. Všetci tí, ktorí sa raz dostali s týmto mužom do styku, si odniesli skutočne ten najlepší dojem a budú na neho radi a s pietou spomínať. (písané v roku 1964)

116


117


ODIŠIEL NÁŠ PRVÝ DISKOBOL

Rudolf Holzer

Z Berlína došla nečakaná správa, že vo veku 75 rokov zomrel náš slávny diskobol Dr. Viliam Görög, ktorý sa v rokoch 1911 – 1927 preslávil ako jeden z najúspešnejších atlétov svojej doby.

Veľmi pestrá dráha športovca Göröga sa za-čala ešte v študentských rokoch na prešovskom gymnáziu. Učiteľom mu bol sám slávny profesor František Pethe. Za začiatočné úspechy v hode diskom ďakoval vtedy revolučnému a v Prešove húfne pestovanému otočkovému systému, ktorý vyvieral z princípov ušiakovej hry. Mladý Görög neustrnul však iba pri jedinej atletickej disciplíne, ale venoval sa tiež úspešne a intenzívne i viacboj-om, v ktorých dosahoval taktiež znamenité výkony, hoci bol telesne skutočne len celkom nenápadným dengľavcom. Disku zostal však najvernejší. Dr. Viliam Görög

Bol �pièkovým diskárom z Uhorska a po frontových peripetiách I. svetovej vojny i za ÈSR, taký bol JUDr. Viliam Görög (5.4.1892 � 9.11.1967). O �tart na olympiáde 1912 v �tokholme ho pripravilo zranenie. Získal tri tituly majstra Èeskoslovenska v hode diskom v rokoch 1924 � 1926. Na snímkach ako pretekár a v posledných rokoch.

116


117


Jeho športová cesta ho viedla z Prešova najsamprv do Budapešti (MTK) a potom do Viedne (WAC), kde dosahoval znamenité výkony. Svoj vrchol dosiahol na domácich pretekoch MTK, kde sa mu na jar roku 1914 podarilo výkonom 46,48 m ohroziť aj platný svetový rekord Fína Taipaleho. Pretekom však chýbala oficiálnosť.136b Po prevrate zakotvil Dr. Görög ako mladý právnik v Bratislave a stal sa členom a ne-skôr i funkcionárom SC Makkabea Bratislava a čoskoro i úspešným reprezentantom ČSR. Štyri roky vo frontových líniách však po návrate veľmi pociťoval, ale nebol by to húževna-tý „Marci“ (jeho športový prívlastok), ktorý by sa opäť nebol prebojoval medzi špičkových pretekárov svojej vlasti, ba i Európy. Povedľa premnohých úspechoch na domácom atletic-kom kolbišti jeho najväčším životným úspechom bolo jediné a drahocenné víťazstvo ako čs. reprezentanta vo Viedni roku 1926 v súboji piatich štátov Rakúska – Československa – Juhoslávie – Maďarska a Nemecka, keď si v disku odniesol palmu víťazstva výkonom 41,40 m. Tam porazil celú elitu európskej školy a navyše pridal si aj štvrtý hod, ktorým dosiahol vtedy senzačných 44,50 m.

Počas druhej svetovej vojny bol perzekuovaný, skrýval sa kde-kade a po oslobodení sa utiahol zo športového života a žil v Humennom. Na jeseň roku 1964 sa vysťahoval cez Viedeň do Berlína, aby napravil svoje pošramotené zdravie a uplatnil svoje reštituč-né nároky priamo v Nemecku. V tomto lete sa rekreoval v rakúskom kúpeľnom meste Hofgastein, skadiaľ mi poslal pozdrav a dodal: „S ohľadom na budúcu veteraniádu si dávam do poriadku svoje staré kosti. Dúfam, že mi kúra prospeje a aj sa už teraz ohromne teším na jej druhý ročník, na ktorom sa určite zúčastním.“

A zrazu tá nečakane smutná správa. Opustil nás jeden z ozajstných rytierov atletického športu, ktorý mal všade len sympatie a priateľov i v radoch svojich niekdajších najväčších rivalov. Tým viac mu patrí hold starej atletickej generácie. Odišiel krásny človek, slávny a veľký diskobol. Česť jeho pamiatke! (písané v roku 1967)

118


119


STRUČNÝ RODOKMEŇ

RODIČIA:

Otec: Rudolf Holzer, nar. 12.2.1870 v Troubkách (na Morave), hudobník vo vojenskej kapele v Olomouci, neskôr pracovník firmy Thonet vo Vsetíne a vo Veľkých Uherciach. Zomrel v roku 1959.

Matka: Klára, rod. Sedlárik-Somogyi, nar. 11.6.1880 v Zlatej Idke, domáca. Zomrela v ro-ku 1955. Sobáš s Rudolfom Holzerom 12.8.1902.

DETI:

Marta, vyd. Vrábľová, nar. 3.5.1902 vo Veľkých Uherciach, učiteľka. Zomrela v roku 1972.

Alžbeta, vyd. Polerecká, nar. 4.8.1904 vo Veľkých Uherciach, učiteľka. Zomrela v roku 2000.

MVDr. Leo Holzer, nar. 15.12.1905 vo Veľkých Uherciach, zverolekár. Zomrel v roku 1999.

Rudolf Holzer, nar. 2.10.1907 vo Veľkých Uherciach, pracovník banky a sporiteľne. Zomrel 22.12.1980 v Bratislave.

Manželka: Bedřiška, rod. Braunová, nar. 14.4.1911 v Zastávke u Brna, domáca. Zomrela v roku 1953 v Bratislave.

VNUK:

Doc. RNDr. Rudolf Holzer, PhD., nar. 11.4.1939 v Brne. Absolvent Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave (1961), odbor inžinierska geológia a hydrogeológia. Pedagogicko-vedecký pracovník na Katedre inžinierskej geológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave.

Manželka: Jaroslava, rod. Kováčová, nar. 14.8.1949.

PRAVNUCI:

Mgr. Gejza Holzer, nar. 6.12.1964 v Bratislave. Absolvent Filozofickej fakulty UK v Brati-slave (1988), odbor história. Produkt manažér firmy BGS-LEVI, a.s.

RNDr. Rudolf Holzer, nar. 6.12.1964 v Bratislave. Absolvent Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave (1989), odbor inžinierska geológia a hydrogeológia. Konateľ firmy Drill, s.r.o.

118


119


Manželka: RNDr. Ivona, rod. Froncová, nar. 13.1.1965. Matka dvoch detí.

PaedDr. Lucia, vyd. Wollnerová, nar. 8.8.1966 v Bratislave. Absolventka Fakulty telesnej výchovy a športu UK v Bratislave (1989), aprobácia TV – nemecký jazyk. Vedúca Nadácie Espérance a majiteľka firmy Vis-a-vis. Matka troch detí.

Manžel: Ing. Igor Wollner, nar. 16.5.1964.

Mgr. Tomáš Holzer, nar. 4.6.1970 v Bratislave. Absolvent Fakulty telesnej výchovy a špor-tu UK v Bratislave (1993), aprobácia TV – nemecký jazyk. Vedúci oddelenia firmy BGS-LEVI, a.s.

Rodina Holzerovcov � z3⁄4ava: Gejza Holzer, Rudolf Holzer star�í, Lucia Wollnerová, nad òou stojí man�el Igor Wollner, Tomá� Holzer, nad ním stojí Rudolf Holzer mlad�í s man�elkou Ivonou.

120


121


PRAMENE A LITERATÚRA

ARCHÍVNE PRAMENE

Archív autoraArchív Rudolfa HolzeraArchív Jana JirkuArchív Moravskej Slavie Brno

KNIŽNÉ PRAMENE

Berger Ladislav: Zlatá éra žilinskej atletiky – Žilina 2004Grexa Ján a kolektív: Olympijské hnutie na Slovensku – Bratislava 1996Hanč Jan: Události – Praha 1991Hazucha Miroslav: Prvý olympionik Alojz Szokol – Banská Bystrica 1996Hazucha Miroslav: Najstarší v Európe – Košice 2004Holzer Rudolf: Vývoj atletického športu na Slovensku, In: Alfréd Janecký: Slavné postavy naší atletiky – Praha 1946Holzer Rudolf: Prierez históriou slovenskej ľahkej atletiky, In: Kolektív autorov: Půl století československé lehké atletiky (zostavili: M. Fasati, A. Janecký, E. Černý) – Praha 1947Holzer Rudolf: Ľahká atletika na Slovensku v historickom vývoji, In. Kolektív autorov: Československá lehá atletika (hlavný redaktor J. Novotný) – Praha 1958Holzer Rudolf: Ľahká atletika, In. Kolektív autorov: Športy na Slovensku v rokoch 1945 – 1965 (zostavil J. Perútka) – Bratislava 1967Holzer Rudolf: Hrdinovia na ceste Devín – Bratislava – Bratislava 1968Holzer Rudolf: Celoslovenské majstravstvá v atletike (1937 - 1967) – Náchod 1968Holzer Rudolf: Kráľovná športu (Náš prvý olympionik M. Kucsera, Otec Jandera neza-budol, Keby Jožko Struhár ešte hádzal diskom), In. Polstoročie v belasom – Pamätnica Slovana 1919 – 1969 (zostavil L. Grűnner) – Bratislava 1969Holzer Rudolf: Pečiatky atletiky na Slovensku do roku 1918, In. 100 rokov organizovanej atletiky na Slovensku (zostavila Z. Letenayová) – Bratislava 1997Janecký Alfréd – Kohlmann Čeněk – Krnáč Ladislav – Popper Jan: Zlatá kniha atletiky – Praha 1978Jirka Jan – Popper Jan a kolektív: Malá encyklopedie atletiky – Praha 1990Jirka Jan a kolektív: Sto let královny – Praha 1997Jirka Jan a kolektív: Kdo byl kdo v české atletice – Praha 2000 a 2004Kuchen Andrej a kolektív: Atletika – encyklopédia – Bratislava 1985Marek Karel – Kadlec Josef – Velát Jaromír: Hrdinové XIV. Olympijských her – Praha 1948Ovečka Alojz: História atletiky v Bratislave – Bratislava 1990Encyklopédia Slovenska – Bratislava 1978Slovenský biografický slovník – Martin 1987100 rokov orgnaizovanej atletiky na Slovensku – Bratislava 199775-Éves a Magyar atlétikau szövetség 1897 – 1972 – Budapešť 197275 let čs. atletiky – Mezistátní utkání mužů – Praha 197225 veteránskej atletiky na Slovensku (1974 - 1998) – Bratislava 1998

120


121


ČASOPISECKÉ PRAMENE

Altus Róbert: Profesor E. Adamko – zaslúžilý občan mesta Žiliny – Cieľ 14.6.1979Altus Róbert: Nestor žilinského športu – Smer 18.6.1979(an): Holzera štyridsiatka – Štart 29.9.1947(ao): 35 rokov na dráhe – Večerník 1.10.1957(bo): Slovenská ľahká atletika napreduje - Naša telovýchova č. 4, 15.2.1943Brněnským atletům a jejich činovníkům – Svoboda 28.12.1938Byk Jan: Slovenským sportem – Svět práce 30.8.1945(dol): Blahoželanie R. Holzerovi – Čs. športu 2.10.1967(dol): Holzer povedie atlétov Slovana – Čs. šport 27.1.1968Dr. Terlanda predsedom olympijského výboru – Slovák 16.12.1940Grosmann Tomáš: Verný slovenskej „kráľovnej!ň“ – Hlas ľudu 5.12.1967(haz): Jubilant Rudolf Holzer – Hlas ľudu 1.10.1977(haz): Čestný titul Rudolfovi Holzerovi – Atletika č. 6/1978Hazucha Miroslav: Bohatstvo kráľovnej I. – Smer 8.7.1975Hazucha Miroslav: Bohatstvo kráľovnej II. – Smer 9.7.1975Hazucha Miroslav: Míľniky v histórii slovenskej atletiky – Atletika č. 4/1977Hazucha Miroslav: Nositeľ ušľachtilosti – Atletika č. 9/1977Hazucha Miroslav: Jubilant R. Holzer – Smer 1.10.1977Hazucha Miroslav: Život nemeriame časom, ale skutkami – Smer 27.12.1980Hazucha Miroslav: Spomienka na vzácneho človeka – Smer 22.12.1990Hornáček Imrich: Stisnite stopky a merajte: raskú výkony! – Život č. 23/10.6.1955Hornáček Imrich: Za zlatom do krajiny Aztékov – Tip 25.11.1970(jkb): O nedeli po nedeli – Slovák 23.9.1941(kal): Hovoríme s predsedom ľahkých atlétov Holzerom – Obrana ľudu 10.9.1947(kč): Vinš neobyčajnému sedemdesiatnikovi – Šport 1.10.1977Krnáč Ladislav: Kto prišiel - zvíťazil – Šport 15.9.1975Kršák P: Čo robia „nenápadní“? – Pravda 24.1.1968(kw): Lichotivé uznanie a poznanie – Práca 18.8.1960(K.H.): Ocenili zásluhy R. Holzera – Práca 5.2.1947Laucká Barbora: Tentoraz nie o medaily – Práca 9.7.1977(Lk): Viac takých! – Pravda 17.6.1948(Lk): Náčelníctvo pri SSR utvorené – Pravda 29.9.1948Lukáč Tibor: Prvý súper: Rakúsko – Smena 17.2.1969(lv): Stisk ruky R. Holzerovi – Lidové noviny – 30.12.1938Marek Karel: Vyšlo záslužné dílo – Lehká atletika č. 12/1958(mc): Atléti podávali vyúčtovanie za rok 1941 – Slovák 18.2.1942(M.F.): Československá atletika na nových cestách – Svobodné noviny – 19.7.1945Mičko Ľubomír: Ako si predĺžiť vek: Odpočinok horší ako pohyb – Šport 4.7.1978Morvay Fr.: So stopkami na 1530 podujatiach – Práca 29.10.1977Môj deviaty máj 1945 (Anketa) – Čs. športu 8.5.1965Najkrajší dar atlétom – bratislavký štadión – Slovák 21.8.1941(pan): 10 minút s Rudolfom Holzerom – Rudé právo 7.6.1967Patík Egon: Devín – Bratislava: Od hradu k hradu – Beseda 6.11.1971Postreh týždňa: Posvätná vec – Pravda 3.11.1970(pp): Jubilujúca ľahká atletika – Čs. šport 10.5.1967Procházka Miro: Vďaka, pán profesor... – Pravda 13.6.1969R. Holzer vedie naďalej slovenskú atletiku – Čas 14.1.1946(rš): 35-ročný Holzer... – Pravda 26.9.1967

122


123


(rš): Zjednotiť sily – Pravda 6.9.1969Rudolf Holzer znova náčelníkom SĽAS – Slovák 7.2.1944Rumann Milan: Šesťdesiatročný Devín – Štart č. 16/1981(saš): Nový predseda – Slovan 12.2.1968(saš): Hovorí predseda – Slovan 20.11.1968Slovenská atletika v nových rukách – Pravda 8.3.1948Slovenská telovýchovná rada ustavená – Pravda 16.6.1947Slovenská ústredná športová rada má nové vedenie – Športový svet – 6.3.1946Spomínajú, hodnotia – Šport 9.6.1977Struhár J.: Valné zhromaždenie ľahkoatletického odboru ŠK Bratislava – Slovenská Pravda 5.12.1940Šimo Marián: Začalo sa to v záhrade chudobinca – Roľnícke noviny 12.5.1972Šimo Marián: Nad prepadliskom nezáujmu... - Šport 27.2.1976(šp): Titul R. Holzerovi – Pravda 8.4.1978Tri športové sväzy snemovali: Holzer vedie atlétov – Slovenská Pravda – 6.2.1944(us): Tažký pôrod, ale decko rastie – Večerník 19.7.1972Vedúci našej atletiky rokovali v Prahe a v Brne – Pravda 29.8.1945Vojta F.: Naše bilancie v Oslo – Svobodné noviny 1.9.1946Weiss Karol: Jedny stopky a šesť krížikov – Čs. šport 30.9.1967Weiss Karol: Špiritisti v tretrách – Čs. šport 13.3.1968(z): Štyria Slováci v olympijskom družstve – Pravda júl 1948Za atletickou oponou – Rovnost 28.12.1938Z galerie pracovníků naší lehké atletiky: Rudolf Holzer – Lehká atletika č. 8/1958Ztráta brněnské atletiky – České slovo 30.12.1938

122


123


VIZITKA AUTORA

Mgr. Miroslav Hazucha, narodený 29. októbra 1944 v Jablonici, športový novinár, publicista a historik. Pôsobil ako športový redaktor v Banskej Bystrici v denníku Smer, v týždenníku Povex a v mesačníku Slovenská atletika. V atletike pôsobil ako pretekár, tré-ner, organizátor a funkcionár od roku 1959. Je členom Slovenskej olympijskej akadémie.

JE AUTOROM:

� Olympionici regiónu Banská Bystrica (1994)� Prvý olympionik Alojz Szokol (1996)� Chodecká perla (1999)� Najstarší v Európe (2004)� 50 rokov atletiky v Slávii Trnava (2006)

JE SPOLUAUTOROM:

� Sto let sportovní chůze v Československu (1988)� Olympijské hnutie na Slovensku (1996)� 100 rokov organizovanej atletiky na Slovensku (1997)� Jablonica 1262 – 2002 (2002)

Autor s protagonistom monografie v roku 1976 v Banskej Bystrici na �tadióne SNP na �tiavnièkách, kedy sa v rovnakom termíne konali dve podujatia: 3. Slovenská atletická veteraniáda a Cena Smeru vo viacbojoch. Pri otváracom prejave z3⁄4ava: Dr. Róbert Rozim, predseda SAU Ing. Peter Berèík, Rudolf Holzer, celkom vpravo Miroslav Hazucha.

Documents

Miroslav Hazucha