Obsah - Stredná odborná škola obchodu a služieb Sobrancespojskolaso.edupage.org/files/Lapitka_Literatura_pre_3._rocnik0.pdf · Martin Kukučín: Dom v stráni Výklad Martin Kukučín

Obsah Úvod ...................................................................................................................................................................... 4

13. VEĽKÁ EPICKÁ PRÓZA – DRUHY ROMÁNU .............................................................. 6 Sociálny román .................................................................................................................................................. 6

Čítanie s porozumením a interpretácia: Martin Kukučín: Dom v stráni ....................................... 7

Rozširujúce učivo .............................................................................................................................................. 8

Čítanie s porozumením a interpretácia: Milo Urban: Ţivý bič.......................................................... 8

Čítanie s porozumením a interpretácia: Lev Nikolajevič Tolstoj: Vojna a mier ......................... 13

Sociálny typ ...................................................................................................................................................... 15

Psychologický román ...................................................................................................................................... 16

Čítanie s porozumením a interpretácia: Jozef Cíger-Hronský: Jozef Mak .................................. 16

Čítanie s porozumením a interpretácia: Erich M. Remarque: Na západe nič nového ............. 21

Umelecké dielo ako obraz reality ................................................................................................................... 25

Rozširujúce učivo ............................................................................................................................................ 26

Čítanie s porozumením a interpretácia: F. M. Dostojevskij: Zločin a trest ................................ 26

14. KRÁTKA EPICKÁ PRÓZA - NESPOĽAHLIVÝ ROZPRÁVAČ ........................................ 30


Čítanie s porozumením a interpretácia: Jozef Gregor Tajovský: Apoliena.................................. 32

Čítanie s porozumením a interpretácia: Belo Kapolka: Moţno ho ešte stretnem ..................... 34

Čítanie s porozumením a interpretácia: Josef Škvorecký: Prima sezóna .................................... 36

Učíme sa učiť sa .............................................................................................................................................. 39

Čítanie ako súčasť komunikačnej kompetencie ........................................................................................... 39

15. LYRICKÁ POÉZIA - VOĽNÝ VERŠ ........................................................................... 41


Emil Boleslav Lukáč: V Chráme svätej Magdalény ............................................................................ 43

Učíme sa učiť sa .............................................................................................................................................. 46

Čítanie vecného textu s porozumením .............................................................................................................. 46

Čítanie s porozumením a interpretácia: Ján Smrek: Cválajúce dni ............................................. 46

Reflexívna lyrika ............................................................................................................................................. 49


Čítanie s porozumením a interpretácia: Martin Rázus: Radosť - dať ........................................... 51

Čítanie s porozumením a interpretácia: Walt Whitman: Stebla trávy .......................................... 52

Čítanie s porozumením a interpretácia: Laco Novomeský: Romboid ........................................... 54

Duchovná lyrika .............................................................................................................................................. 56

Čítanie s porozumením a interpretácia: Rudolf Dilong: Orodovnica ............................................ 56


Čítanie s porozumením a interpretácia: Ján Motulko: Počúvam, Pane... ................................... 58


Impresionizmus a senzualizmus ..................................................................................................................... 59

Čítanie s porozumením a interpretácia: Ján Kostra: Chuť po bozkoch ...................................... 61

16. VEĽKÁ EPICKÁ PRÓZA - REŤAZOVÝ KOMPOZIČNÝ POSTUP ................................... 63

Štýl v umeleckom diele.................................................................................................................................... 64

Čítanie s porozumením a interpretácia: Dobroslav Chrobák: Drak sa vracia ........................... 69

Idealizovaný typ postavy ................................................................................................................................ 71

Čítanie s porozumením a interpretácia: Dobroslav Chrobák: Drak sa vracia ........................... 72


Čítanie s porozumením a interpretácia: Ľudo Ondrejov: Zbojnícka mladosť ............................ 75

Čítanie s porozumením a interpretácia: Johannes Linnankoski: Pieseň o červenom kvete . 78

17. DRAMATICKÁ LITERATÚRA - TRAGICKÁ DRÁMA ................................................... 81

Čítanie s porozumením a interpretácia: Sofokles: Antigona ........................................................... 82

Čítanie s porozumením a interpretácia: Ivan Bukovčan: Kým kohút nezaspieva... ................ 89


Čítanie s porozumením a interpretácia: Ivan Stodola: Bačova ţena ............................................ 93

18. LYRICKÁ POÉZIA - ČISTÁ LYRIKA ................................................................................................... 97

Zvukomaľba .................................................................................................................................................... 99

Čítanie s porozumením a interpretácia: Paul Verlaine: Podzimní píseň ................................... 100

Čítanie s porozumením a interpretácia: Ivan Krasko: Chladný dáţdik .................................... 101

Rozširujúce učivo .......................................................................................................................................... 103

Čítanie s porozumením a interpretácia: Ján Kostra: Ďaleko ....................................................... 103

Čítanie s porozumením a interpretácia: Štefan Moravčík: Jar za všetky drobné ................... 104

Čítanie s porozumením a interpretácia: Christian Morgenstern: Šibeničné piesne .............. 105

Čítanie s porozumením a interpretácia: Christian Morgenstern: Estetická lasička .............. 106

Prerývaný rým............................................................................................................................................... 107

Populárna pieseň ........................................................................................................................................... 107

Učíme sa učit sa ............................................................................................................................................. 109

Čítanie s porozumením ............................................................................................................................ 109

Čítanie s porozumením a interpretácia umeleckého textu ............................................................ 111

19. NETRADIČNÁ EPICKÁ PRÓZA - PRÚD VEDOMIA ................................................... 113

Čítanie s porozumením a interpretácia: Jozef Cíger-Hronský: Pisár Gráč ............................... 115

Čítanie s porozumením a interpretácia: Alain-Fournier: Veľký Meaulnes ............................... 118

Čítanie s porozumením a interpretácia: Franz Kafka: Premena .................................................. 120

Čítanie s porozumením a interpretácia: Dušan Dušek: Kufor na sny ....................................... 123

Rozširujúce učivo .......................................................................................................................................... 125

Čítanie s porozumením a interpretácia: Truman Capote: Raňajky u Tiffanyho ..................... 125

Úvod

Milí študenti,

drţíte v rukách ďalšiu učebnicu literatúry, ktorá svojou koncepciou a obsahom nadväzuje na

predchádzajúce dva diely. V učebnici nájdete najpodstatnejšie informácie z teórie literatúry, ale aj zo

ţivota autorov, dozviete sa o postupoch pri interpretácii umeleckého textu a pri osvojovaní nových

vedomostí.

Táto študijná pomôcka vám má ukázať hodnoty, ktoré v sebe ukrýva umelecký text, a naučiť vás, ako

postupovať pri ich dešifrovaní. Naším cieľom nie je len upozorniť na niektoré diela a ich autorov, ale

aj ukázať cestu, ktorá vám pomôţe odhaliť, čo tieto diela v sebe skrývajú, a naučiť vás samostatne o

nich uvaţovať.

Prajeme vám veľa úspechov pri práci s učebnicou a veríme, ţe vás zaujme.

Autori

6

Nemusíte si pamätať Od konca 19. storočia sa mnoho ľudí

venovalo úvahám o zániku románu ako

ţánrovej formy. Spisovateľ D. Chrobák

(vzdelaním a povolaním elektrotechnic-

ký inţinier) to odhadoval takto: Všetko

svedčí, ţe dnešok s/rúca zmysel pre epickosť, ţe chce vnímať v skratkách.

Protiví sa mu nechať sa vliecť a zavá-

dzať osudmi románového hrdinu... Musíš

hádzať slová lopatou... zhŕňať do viet

bez ohľadu na zákony estetiky...

(D. Chrobák: Kam speje román, 1931)

Často sa román, na ktorý dal jeho tvor-

ca nálepku „psychologický", stane len

dokumentom doby a spoločnosti, alebo

akousi kronikou, ktorá zaznačí spolo-

čenské a morálne snahy obdobia, ktoré

analyzuje.

(Zora Petkovová-Kresáková: Doslov k

románu T. HardyhoTessd'Urbeville,

1965)

The social novel emphasises the influ-

ence ofthe social and economic conditi-

ons ofan era orshaping characters and

determining; often it also embodies an

implicit or explicit thesis recommending

political and social reform.

(M. H. Abrams: A Glossary of Literary

Terms, 1999)

13. tematický celok:

Veľká epická próza

- druhy románu

Nové pojmy sociálny román; psychologický román; sociálny typ; autorská štylizácia reality; alegória

Sociálny román Výklad

Veľké epické prózy sa rozdeľujú a pomenúvajú podľa rozmanitých hľadísk, čím vznikajú odlišné klasifikácie. Jednému dielu môţeme prideliť aj dve-tri charakteristiky a pomenovania, podľa toho, aké hľadisko sme určili za klasifikačné kritérium.

Úloha č. 1 Ak o nejakom románe povieme, ţe je to

a) psychologický román,

b) dievčenský román,

c) detektívny román,

aké jeho znaky, vlastnosti sme - podľa vášho úsudku - pouţili ako kritérium na jeho zatriedenie?

Úloha č. 2

Rozdelenie prozaických diel na sociálne a psychologické

nemoţno chápať ako absolútne protikladné, pretoţe autori

obyčajne sledujú obe tieto hľadiská príbehu. Ide skôr o prevahu

určitého prístupu, o tendenciu autora uprednostniť spoločenskú,

resp. psychologickú rovinu diela.

Porovnajte Kukučínovo dielo Dom v stráni a Hronského román

Jozef Mak. V ktorom z nich sú vplyvy spoločenských okolností

na myslenie a konanie postáv prvotné a rozhodujúce? V ktorom z nich sa autor sústreďuje prevaţne na vnútorný svet postáv bez

výraznejšieho zreteľa na spoločenské udalosti okolo nich?

Úloha č. 3

Pri niektorých dielach je snaha o jednoznačné určenie

sociálnosti či psychologizmu v podstate málo efektívna. Môţete

sa o tom presvedčiť napr. v súvislosti s Remarquovým románom

Na západe nič nového.

Spoločenský rámec príbehu daný vojnou je jasný a jeho

dôleţitosť neoddiskutovateľná. Ale to, čo prebieha pred naším

vnútorným zrakom, je hlavne preţívanie tragických spoločne-ských udalostí hrdinom-rozprávačom. Takţe, kam zaradiť takéto

dielo?

Veľká epická próza - druhy románu

7

Úloha č. 4 Ak autor zobrazí myslenie a konanie postáv tak, ţe zdôrazní ich zá-vislosť od sociálnych skupín, do ktorých patria, hovoríme o sociál-nom románe. Vytvorte analogicky charakteristiku psycholo-gického románu.

Čítanie s porozumením a interpretácia:

Martin Kukučín: Dom v stráni

Výklad

Martin Kukučín (1860 - 1928) napísal viacero románov a rozsiahlu novelu Mladé letá, ktorá sa pribliţuje k románu. Je to autorsky upravený príbeh študentskej lásky a osobných zmätkov i trápení dospievajúceho gymnazistu, ktorý uţ nie je chlapec, ale k dospelosti mu ešte čosi chýba. Kukučínovi príbeh vyrozprával jeho niekdajší starší spoluţiak z revúckeho gymnázia.

Román Bohumil Valizlosť Zabor (1929) je Kukučínov nedocene-ný pokus o sociálne dielo s ohromným záberom a veľkým počtom postáv, ktorý umelecky analyzuje všetky vrstvy oravskej spoločnosti v polovici 19. storočia - jednoduchých sedliakov, richtárov, učiteľov, dedinských kňazov a najvyššiu stoličnú šľachtu.

Príbeh o štúrovskom básnikovi Hroboňovi s názvom Lukáš Blahosej Krasoň (1929) má zreteľnejší sklon k psychologickému románu, pretoţe sa pokúša o ponor do hĺbky duše mladého romantického rojka.

Najrozsiahlejšie Kukučínovo dielo - Mať volá - je generačným románom o Chorvátoch v Juţnej Amerike. K slovenskému čitateľovi si však cestu nenašiel.

Úloha č. 5

Vysvetlite, prečo sa Mate tak zadivil správe o sobáši Katice a Nika

a ako sa sociálne postavenie Kukučínových postáv premietlo do

zápletky Domu v stráni a do riešenia osudov románových hrdinov?

„ Hovoríš ako kniha," usmiala sa ona, „ nie nadarmo si Pretúr." No v zapätí

zváţnela, ba chvíľku akoby zádumčivosť bola preletela jej tvárou. „Nemaj mi za

zlé - nič iné, iba nevinný ţart... A dnes mi práve záleţí na tom, aby si bol zhovie-

vavý - nie to, aby ťa rozhnevala. Ukazuje sa, môj Mate," a tvár sa jej rozjasnila,

no v oku sa ukázala kási úzkostlivosť, „ţe my ideme byť ešte v rodine..."

„Hm," usmial sa Mate, „nebohý kapetan Luka tieţ rád spomínal - Boh mu daj

pokoj duši – ale boli sme len zďaleka... Ani on sa nehanbil za hniezdo, skadiaľ

vyletel. A vyletel na vysokú ratolesť: druhý by bol spyšnel. No on nie - naopak;

a vy..."

„Ak sa má hovoriť o mojom rode, bude sa hovoriť i o tvojom, Mate, "začala ona

znova. „Ak srne boli dosiaľ v rodine zďaleka, ideme teraz byť bliţšie," a tu

pozrela naň zas vnímavo a dych sa v nej zatajil.

„Ako ráčite myslieť, prosím," zvolal Mate a hlas sa mu zachvel i proti vôli. Divné

správanie panej tajomné naráţky, jej nepokoj - to všetko budí v ňom strach,

bázeň, akoby čakal netušený úder.

„Môj syn sa ide ţeniť," pokračuje ona teraz uţ celkom pokojne. „A berie si - vieš

koho? No, darmo - neuhádneš, poviem ti teda. Tvoju Katicu!"

Mate sa snaţil zasmiať, ale ústa sa mu nakŕmili; smiech prischol na ústach. Do

očí tisne sa mu horúčava a hmla, v ktorej všetky predmety sa prepletajú ako divé.

„Čo nečuješ ešte, hriešny človeče -

aké nezmysly!" krúti Mate hlavou. „

Komu len zišlo na um čo takého!"

Problém jednotlivca (v románe Bohumil

Valizlosť Zabor), jeho záujem, otázky

majetku a „dedovizne" a problém ná-

roda sú jedným zo stupňov. Vyšším

stupňom je vzťah dvoch národných

celkov, ktoré sú voči sebe len časťami,

lebo vyšším celkom je v danej historickej

situácii uhorský štát. (Július Noge: M.

Kukučín - tradicionalista a novátor,

1975)

Fiktívne... prestáva (od 18. storočia) byť nezáväzné, nesúvisiace s reálnou ľudskou a spoločenskou situáciou. Fiktívnosť sa prejavuje len pri konci-povaní sujetu, vymyslené môţu byť postavy, nie ich spoločenské medziľudské vzťahy. (Dušan Slobodník: Cesty k próze, 1981)


8

Úloha č. 6

Diskutujte o tom, či sa dá prečítať Kukučínov román s náleţitým čita-

teľským zaujatím tak, aby sme postavy tohto diela, ich osudy, radosti

i ţiale, vnímali nezávisle od spoločenského prostredia, v ktorom vy-

rástli, bez ohľadu na odlišnosť kultúry, ktorá ich formovala

Rozširujúce učivo


Milo Urban: Ţivý bič

Výklad

Okrem noviel, ktorým sa venoval v prvej etape svojej tvorby, vytvoril Milo Urban (1904 - 1982) na Slovensku nevídaný cyklus piatich na seba nadväzujúcich románov (pentalógiu), zachytávajúcich

búrlivé premeny Slovenska od roku 1914 aţ do konca druhej svetovej vojny: Ţivý bič (1927), Hmly na

úsvite (1930), V osídlach (1940), Zhasnuté svetlá (1957) a Kto seje vietor (1964), ktorý M. Urban tvoril

mnoho desaťročí svojho ţivota. Tento cyklus nevznikol cieľavedome podľa nejakého plánu, ale postupne a pod vplyvom nepredvídateľných spoločenských zmien a zvratov, ktoré autorom zmietali

ako búrka.

Spoločenská reakcia na pomaly vznikajúci cyklus bola skôr negatívna, kritici konštatovali stratu

spontánnosti v rozprávaní a kŕčovitú snahu dodrţať expresionistický výraz, ktorý uţ nezodpovedal

obsahu ani zmenenému autorovmu naturelu. Navyše, posledné dve časti pentalógie boli výsledkom

kompromisu medzi vládnucou mocou a autorom: za napísanie kritického diela o slovenskom štáte a

za odstránenie nepriaznivého obrazu komunistov v románoch z prvej ČSR vládnuca garnitúra

umoţnila Urbanovi návrat do literatúry, z ktorej bol po obnovení Československa vylúčený.

Nech boli názory verejnosti na tento epický celok akékoľvek, na prestíţne postavenie Ţivého biča v

slovenskej literatúre nikto nesiahol. Bol to nielen najúspešnejší román svojej doby, ale aj prvé dielo

slovenského autora, ktoré obletelo Európu (bolo preloţené do nemčiny, poľštiny, bulharčiny,

slovinčiny, maďarčiny, rumunčiny, ruštiny, ba boli pokusy aj o japonský či taliansky prepis).

Úloha č. 1

V dobových publicistických úvahách sa vykryštalizovali dva názory na to, kto je hlavnou postavou

Ţivého biča.

a) Jedna skupina posudzovateľov povaţovala za protagonistu Adama Hlavaja, pričom sa neskôr

bralo do úvahy, ţe Adam a jeho syn Adam ml. prechádzajú celou pentalógiou, teda počas

reálnych tridsiatich rokov.

b) Druhá skupina nenechala bez povšimnutia, ţe v prvej časti Ţivého biča Adam priamo vôbec

nevystupuje a v dälších dieloch cyklu odstupuje prvú pozíciu novým postavám. Títo hodnotitelia sa

zväčša zhodli v tom, ţe Ţivý bič má kolektívneho hrdinu a ním je celá oravská dedina Ráztoky.

Posúďte tieto tvrdenia a vyjadrite na ne svoj názor.

Úloha č. 2

Sledujme dejovú líniu osudov celej dediny. Urban túto líniu výrazne zdramatizoval. Aj keď hlavným

zdrojom sociálnej krízy vo svete i v Ráztokách je svetová vojna, konflikt v románe je osnovaný

predovšetkým na rozporoch medzi obyvateľmi Ráztok.

a) Ktoré udalosti v príbehu Ráztočanov hodnotíte ako prvky kumulujúce napätie?

b) Charakterizujte postavy a spoločenské skupiny, ktoré sú nositeľmi konfliktov


9

Úloha č. 3 Prečítajte si úryvok z diela a určte, ktorá fáza jeho vnútornej kompozície sa otvára príchodom zmrzačeného Koreňa. Miestami, o úbočiach, kde sa slnko tak nedostávalo, leţali ešte ostrovy špinavého snehu.

Vytekala spod neho kalná voda, ţblnkotajúca v priekopách a znášajúca rozmočené smeti,

ktoré sa zastavovali v drobných hrádzach a páchli jarnou vôňou, vzbudzujúcou pocit

svieţosti a veselosti.

Na vojaka však tieto pocity neúčinkovali. Vošiel do Ráztok, ale prekvapilo ho akosi nič.

Pozrel tu vľavo, inde vpravo, no robil to bez zvláštneho záujmu, akoby šiel cudzou dedinou.

Išiel a za ním sa vlieklo podivné ticho, ktoré tak ovialo starú Ilčíčku, idúcu práve po soľ, ţe

podbehla za ním a opýtala sa:

„Ktoţe ste?"

Ondrej Koreň sa obrátil a tvárou prebehlo mu akési meravé prekvapenie. Otvorili sa mu

ústa, ale sťaby sa bol náhle spamätal, zatvoril ich a smutne zakýval hlavou.

„Ondrej!" zvolala udivená llčíčka. „Odkiaľţe ideš?"

Ondrej Koreň kývol hlavou a ukázal smerom na juh. llčíčka pozrela naňho rozšírenými očami a vidiac prázdny rukáv,

prestrašene zvolala:

„A kde máš ruku?"

Ondrej zdvihol oči. Boli malé, akoby vysušené neznámym ohňom. Zasršalo čosi v nich, ale len na chvíľku. Potom zdvihol

ľavú ruku, zrobil vo vzduchu veľký kruh a ťal ňou smerom k pravému plecu.

„Uťali!" zhíkla llčíčka.

Koreň znovu bezhlasne prisvedčil.

„Čoţe...? Ty ani nehovoríš?" prekvapila sa llčíčka ešte viac.

Koreň urobil hlavou popieravý posunok.

„ Nemý!" vybuchlo z llčíčky

Úloha č. 4

„My si nedáme zvony," ozvali sa i v Ráztokách rozhodnejšie hlasy. „ My sme si zvony kúpili a na naše zvony nemá nik

práva."

Preto z Ráztok asi traja gazdovia zobrali sa na faru k dekanovi Mrvovi poradiť sa, či by sa dajako nedalo urobiť, aby aspoň

zvon zachránili.

„Prišli sme, pán dekan," začal po malom otáľaní ktorýsi, „či by sme reku ten zvon nemohli dáko..."

„Odniesť do hory, nie?" usmial sa Mrva.

„Ak uţ ináč nie, aj to by srne urobili. Ani ţivá duša by nevedela. Len raz by sme ho schýlili v noci... Mohli by hľadať."

„Nebojíte sa, ţe vás prezradím?"

„ Vy nie, pán dekan, vy ste náš," riekol oduševnene ktorýsi.

Hoci dekan Mrva nebol sebcom, tieto slová ho hlboko dojali i potešili. Boli ako pritúlenie zeme: sálali jednoduchosťou

sedliackeho kozuba, vôňou pôdy, ktorú obrábal kedysi i jeho otec.

„Som váš," povedal dekan Mrva, „ a ako váš, radím vám také plány nechať."

„Akoţe to?" začudovali sa.

„ Tak," pokračoval dekan Mrva, „ nech si vezmú ten zvon, i nech si ulejú z neho hoci desať kanónov."

„Ale náš zvon!" bedákali, „čo budeme mať?"

„Srdcia!" odvetil prudko dekan Mrva. „Nie zvony, ale srdcia treba mať, lebo kto má zvon a srdca nemá, podobá sa

mlynskému kameňu, ktorý naprázdno melie. Hoďte im tú mŕtvu meď k nohám; vy nesmiete byť synmi kovu, ktorý rozbíja

hnáty a z ľudí robí vrahov, ale synmi horúcich sŕdc, zeme, ktorá nevraţdí, ale plodí."

Slová, nasýtené presvedčením, zapálili sa a horeli v súmraku izby ako fakle. Do tmavých sedliackych duší vniesli kus svetla,

kus dňa, takţe sa spokojní vrátili domov Scéna z predchádzajúceho úryvku má veľký kompozičný význam, ak ju citlivo umiestnite do modelu kompozičnej štruktúry románu. Otázku, do ktorej kompozičnej fázy táto scéna patrí, zodpoviete, ak sa zamyslíte nad tým, prečo dekan odradil Ráztočanov od rebelantského pokusu skryť zvon pred vrchnosťou

Úloha č. 5

Posúďte význam náboţenstva a cirkvi v Urbanovom zobrazení ţivota vrchárskej oravskej dediny

a charakterizujte pozíciu dvoch predstaviteľov katolíckej cirkvi (dekan Mrva, kaplán Létay) v kontexte

Urbanovho diela.


10

Úloha č.6 Ak sa na príbeh Ţivého biča dívame ako na sled udalostí, ktoré zasiahli a zmenili jednu dedinu, tak záverečná scéna románu je logickým zavŕšením tohto procesu zmien. Na základe úryvku vysvetlite, aký je zmysel tejto scény v obraze vývinu dedinskej spoločnosti v Ráztokách.

„Horí!" ozvali sa výkriky.

Šindle praskali, prepadúvali sa, od nich sa chytala drevená povala a haraburdie na nej. Čoskoro prehorela a začala sa

boriť do izieb. Ľud, nechajúc všetko tak, zmätene utekal z dosahu ţeravých uhlíkov, ktoré časom v mocných snopoch

vyskakovali spod prepadávajúcich sa trámov, vírili vo vzduchu, krútili sa chvíľu pod olovenými mračnami a padali nadol

vo veľkých, čiernych sadziach. Krokvy, tvoriac ohnivé trojuholníky, ohýbali sa a opisovali v tmavom dyme veľké, smutné

oblúky i zdalo sa vtedy, ţe to nie dom horí, nie krčma, ale rozpúšťa sa akýsi obrovský, hnusný vred, prekliaty pomník

jedného veku, zasadený do tváre dediny.

Vytriezvený ľud v nemom zhrození hľadel, ako krčma mizne z povrchu zeme.

„Čo sito urobil?" zašepkal Kramár, zarazene hľadiac na Hlavaja, opierajúceho sa chrbtom o plot.

„Ako vidíš," odvetil.

Potom sa zasmial.

Zasmial.

A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre,

nie aby bol hrdinom, tým pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náleţalo: slobodu!

Výklad

Ţiadny slovenský prozaik pred M. Urbanom nepodal taký celistvý obraz dedinského spoločenstva. Zachytil dramatické a historicky zlomové premeny v oblasti ľudských hodnôt, medziľudských vzťahov, sociálneho a politického sebauvedomovania týchto vrstiev slovenskej spoločností. Tieto búrlivé premeny autor nezobrazil na niektorých zvolených jednotlivcoch, ale naopak, dramatické napätie a prelom v myslení, cítení a konaní Ráztočanov zveruje určitým osobám iba v jednotlivých úsekoch rozprávania; akoby na chvíľu postavy vystúpili z prítmia na prudko osvetlenú scénu, odohrali svoj part pevne spojený s tkanivom celej hry a potom znova ustúpili do úzadia, prenechajúc na nejaký čas úlohu dočasného protagonistu (nositeľa deja) niekomu inému.

Ţivý bič sa končí pomstou do krvi zmučených ráztockých sedliakov nad bývalými zotročiteľmi: notármi, ţandármi,

ţidom-krčmárom. Hmly na úsvite sa začínajú radostnou jarou, v ktorej Adam Hlavaj vyoráva svoju hymnu práce

a radosti.

(Andrej Mráz: Romány a ich autori, 1931)

Úloha č.7 Prečítajte si nasledujúci úryvok zo štúdie Jána Stevčeka (Doslov k Ţivému biču, 1965), kde komentuje Urbanove spomienky na písanie tejto knihy. „(Román vznikol) v kaviarni, pri mramorovom

stolíku, bez akéhokoľvek rozvrhu, celkom náhodne, takţe i sám som bol zvedavý, ako to vypáli." No rad takýchto

akoby samostatných obrazov a kapitol je spojených jedinou ústrednou myšlienkou. Vyjadrite svoj názor na to, čo je tou ústrednou myšlienkou diela. Výklad

Ţivý bič bol v čase svojho vzniku príkladnou ukáţkou sociálneho románu. Zaujal však

odborníkov i vyspelých čitateľov viacerými ďalšími znakmi, napríklad štýlom. V našej a svetovej literatúre sa pred i po vojne veľmi výrazne uplatnili vplyvy expresionizmu. Tak ako u viacerých iných slovenských prozaikov (a básnikov) tieto vplyvy sa prejavili aj na jazyku Urbanových próz. Ak Urban opisoval pokojný pôvab krajiny, prijal jeho štýl, prvky neţnej farebnosti, pohrával sa s prírodnými zvukmi a vôňami. Ale keď sa jeho pero rozpísalo o tragédiách, ktoré prudko kmásali Ráztočanmi, nadobudol jeho jazyk iný charakter. Naraz bol úderný, výbušný, plný nepokoja a sršiacej energie. Epický obraz a jeho jazyk sú u Urbana v dokonalej zhode.


11

Úloha č.8 Začiatkom januára udreli silné mrazy: predmety pod holým nebom pokryli sa inovaťou, rieky zatiahli ľadom a

sneh o poludňajších lúčoch slnka jagal sa iskrivým chvením drobných ľadových perál. Za rána a k večeru leţali

nad ňou dlhé, belasé tône predmetov a ruţový nádych vychodiaceho alebo zapadajúceho slnka, o ktorom kraj

podobal sa vianočným pohľadniciam. Dym stĺpovite, rovno vznášal sa k jasnej oblohe, okná sa zaťahovali

ľadovými kvetmi. Mesiac, vy chodiaci z bielej pary nad riekami, cvendţal skoro čistotou v polovici svojej cesty a

pod ním strechy, sťahované ukrutnou silou mrazu, praskali. Bolo čuť splašených psov, ako brechali časom

úryvkovite, krátko, bolo vidno ľudí, ako sa ponáhľali, keď išli niekde: dych pri ústach menil sa na paru a sneh

vŕzga! pod nohami.

Vyhľadajte v texte úryvku a) priame pomenovanie farieb, b) nepriame pomenovanie farieb - v javoch s výraznou farebnosťou, ktorú Urban priamo

nepomenúva, ale predpokladá jej podvedomé pochopenie u čitateľa (napr. inovať).

Úloha č. 9 Povedzte, akým celkovým dojmom na vás pôsobil tento prírodný opis.

Úloha č. 10 a) Vyhľadajte v úryvku v úlohe č. 8 slová označujúce zvuky (neberte do úvahy slovo „brechať“,

ktoré sa z tejto mnoţiny výrazov účelovo vymyká). b) Zhodnoťte mieru ich citovej zafarbenosti.

Výklad

Tam, kde Urbanov rozprávač prechádza do dramatickej polohy, nadobúda jeho reč expresívnu výraznosť. Platí to však nielen pre pasáţe, v ktorých prepuká otvorené násilie, vzbury a rebélie, ale aj pre časti, v ktorých autor tieto drámy ešte len pripravuje stupňovaním vnútorného napätia v postavách i celom dedinskom spoločenstve.

Ako výrazové prostriedky pouţíva Urban a) slová s vysokou mierou expresívnosti, b) expresívne umelecké obrazy, c) expresívnu stavbu vety, d) dynamickú nadvetnú syntax.

Úloha č. 11 Vyhľadajte všetky skupiny výrazových prostriedkov, ktoré sú uvedené v predchádzajúcom výklade.

„Veď len počkajte...!"

Ilčík to povedal poleţiačky a vojaci sa ho ďalej nedopytovali. V izbe zavládlo ticho,

nedopovedaná veta vypäla sa v ňom i znela ponurým, zlým zvukom. Pomlčka na konci

premenila sa na hrob, na čiernu priepasť, čakajúcu na svoju obeť, ktorá odkiaľsi z tmy blíţila

sa uţ váhavo, neiste, nevediac, čo ju čaká. Počkajte!... To slovo stávalo sa beţným, akýmsi

príšerným heslom, odznievajúcim tu i tam, vo dne i za nocí. Tí, čo ho vyslovili, mali pocit,

akoby boli vykopali hrob, akoby vo vačku boli chytili zbraň do ruky a upreli zrak pred seba.

Obete išli; pomaly, ale iste.

Ranených dováţať neprestali a zdravých kaličili ďalej. Vdov bol plný svet. Viac ako vdov bolo

len sirôt. Hladné zástupy volali pred obchodmi, ale odpovede nedostali, lebo dvere boli

hluché.

Jedinou ceduľkou bol svet; jediným výkrikom.

V nociach, čiernych ako smola, vyli vlaky.

Kdesi dediny horeli a mestá im pomáhali.

A vojaci v bielizni mali vši.

Vši!


12

Úloha č.12 Vypíšte z textu predchádzajúceho úryvku slová s vysokou koncentráciou citového zafarbenia a roztrieďte ich na podstatné mená, prídavné mená a slovesá. Ktoré slovné druhy v najvyššej miere vytvárajú expresívny charakter textu?

Úloha č. 13 Vyhľadajte v texte úryvku slovné spojenia, ktoré vytvárajú umelecké obrazy a figúry. Vysvetlite, prečo tieto obvyklé prostriedky básnikov v danom kontexte nepoetizujú text literárneho diela.

Emil Nolde: Ukriţovanie (1912) Július Lórincz: Starosti (1934)

Úloha č. 14

Venujte pozornosť Urbanovej práci s vetami v ukáţke úlohy č. 11. a) Zistite a vysvetlite, ktorými syntaktickými prostriedkami (slovosled, vetosled) autor rytmizoval svoj

prozaický text. b) Pokúste sa odvodiť, resp. odhadnúť Urbanov zámer vloţený do špirálovito sa zuţujúceho

usporiadania poslednej šesťvetnej časti úryvku v úlohe č. 11. Môţete si pomôcť grafickým zobrazením tejto postupnosti.

Úloha č. 15 Veta Jedinou ceduľkou bol svet: jediným výkrikom má vysoko expresívny slovosled, ktorý sťaţuje jej správne sémantické pochopenie. Usporiadajte slová tejto vety do takého poradia, ktoré povaţujete za zrozumiteľné. Úloha č. 16 Pokúste sa charakterizovať osobitosti umeleckého jazyka, ktoré vniesol do literatúry expresionizmus a ktoré tak majstrovsky uplatnil v našej literatúre Milo Urban.


13

Čítanie s porozumením a interpretácia: Lev Nikolajevič Tolstoj: Vojna a mier

Výklad Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 - 1910) bol na sklonku 19. storočia po-

vaţovaný - obrazne povedané - za synonymum spisovateľa a romá-nopisca. Svetovej verejnosti sa javil ako suverén realistickej prózy a akési zavŕšenie vývoja svetovej epiky od čias Homéra. Na vrchole svojej slávy sa snaţil uplatniť aj ako filozof, publicista, náboţenský reformátor, teoretik výchovy. Z toho všetkého nakoniec preţilo len málo, ale jeho bohatý a hlboký literárny odkaz nenarušil ani zub času.

Ľudsky bol Tolstoj veľmi komplikovaný a protirečivý človek, ale v určitom období sa za ním do Jasnej Poľany putovalo ako do Ríma, za radou, za intelektuálnym rozhovorom alebo len z jednoduchej príčiny - vidieť génia zblízka.

Okrem poviedok a noviel (napr. Kozáci alebo Hadţi Muraf) zanechal po sebe najmä trojicu veľkých románových diel: Vojna a mier (1869), Anna Koreninová (1878) a Vzkriesenie (1899).

Vojna a mier je objemná štvorzväzková próza, ktorá zachytáva ţivot ruskej šľachty od r. 1805 aţ do r. 1812, teda v časoch napoleonských vojen v Európe. Ale Tolstoj chcel oveľa viac neţ len obraz spoločnosti. Túţil povedať svetu, ţe duch ruského národa, reprezentovaného tými najniţšími a najjednoduchšími ľuďmi, je nezlomný, ţe ruský národ nemoţno poraziť. Chcel vyjadriť svoje presvedčenie, ţe vo veľkých sociálnych pohyboch a krízach má rozhodujúce slovo dav, masy, spoločenstvo viac-menej anonymných jedincov spojených pevným putom rovnakého podvedomého cítenia a vôle, a nie panovníci a generáli. Hrdinstvo jednotlivcov na bojovom poli mu splývalo s teatrálnosťou a zaváňalo zbytočnosťou.

Vojnu a mier zaľudnil skvelými postavami, ktoré dodnes akoby ţili aj mimo tohto diela, pretoţe sa stali všeobecne akceptovanými ľudskými typmi; ale napriek tomu základnou líniou románu je obraz veľkých spoločenských celkov (rodiny Rostovovcov a Bolkonských, armády, ľud okupovanej Moskvy atď.).

Osudy svojich hrdinov ukončil dosť neočakávane, akosi narýchlo, na niekoľkých záverečných stránkach románu, ale zavŕšeniu spoločenskej koncepcie venoval ešte sto strán filozoficko-sociologickej eseje, ktorú dosť neorganicky, ale s evidentným zámerom pripojil k románu ako jeho pevnú zloţku.

Úloha č. 1 Porovnajte personálne zloţenie, akceptované hodnoty, medziľudské vzťahy a citovú atmosféru vo dvoch kľúčových rodinách v románe: Rostovovcov a Bolkonských. Aké vzťahy panujú medzi súrodencami, medzi rodičmi a deťmi? Ako táto klíma vplýva na ich osudy?

Úloha č. 2 Analyzujte scénu zo slavkovského bojiska a s ňou spojenú úvahu knieţaťa Bolkonského. Porovnajte túto úvahu s reflexiou rozprávača, ktorý vyjadruje tolstojovský názor na vojnu ako na mohutnú davovú akciu. Súvisia nejako tieto časti? Ak áno, tak ako? Je súvislosť ich hodnotového zamerania v tomto románe náhodná, alebo je zámerná?

a) Nikdy to nikomu nepoviem, ale, boţe môj, čo mám robiť, ak nemám nič tak rád ako slávu, ako ľudskú lásku?

Ničoho sa nehrozím - ani smrti, zranenia, ani toho, ţe stratím rodinu!... a čo aké strašné a neprirodzené sa to

zdá, no všetkých ich teraz obetujem za chvíľku slávy, za víťazstvo nad ľuďmi, za lásku ľudí, ktorých nepoznám a

ani nebudem poznať.

„ Chlapci, vpred!" skríkol detsky prenikavým hlasom.

Uţ je to tu, pomyslel si knieţa Andrej, schmatol ţŕdku zástavy a s pôţitkom načúval ako svištia guľky; zrejme

namierené práve naňho.

Iľja Repin: L. N. Tolstoj (1887)

Tolstého kúria

v Jasnej Poľane


14

Niekoľko vojakov padlo.

„Hurá!" zakričal knieţa Andrej, a hoci ledva drţal v rukách ťaţkú zástavu, rozbehol sa dopredu s neochvejnou

istotou, ţe sa celý prápor rozbehne za ním.

A naozaj, beţal sám iba pár krokov. Pohol sa jeden, druhý vojak a celý prápor s volaním „hurá" sa rozbehol

dopredu a predbehol ho.

Nad sebou neprestajne počul hviţďať guľky a po jeho ľavom aj pravom boku jednostaj vzdychali a padali

vojaci. Ale nedíval sa na nich; pozeral len na to, čo sa dialo pred ním pri batérii.

Ale ako sa to skončilo, to uţ knieţa Andrej nevidel. Mal pocit, akoby sa ktorýsi z najbliţších vojakov zahnal z

celej sily ťaţkým kyjom a ovalil ho po hlave. Trochu ho to zabolelo, ale najmä to bolo nepríjemné, lebo bolesť

mu odpútala pozornosť a zabránila mu vidieť to, na čo sa díval.

Čo je to? Padám? Podlamujú sa mi nohy - pomyslel si a spadol horeznačky.

b) (Kutuzov) vypočul hlásenia, ktoré mu prinášali... ale pri počúvaní hlásení pôsobil dojmom, ţe ho nezaujíma

obsah toho, čo mu vravia, ale ţe si všíma čosi iné, výraz ich tvárí a tón ich reči. Z dlhoročných vojnových

skúseností vedel a starecká múdrosť ho presvedčila o tom, ţe viesť stotisíce ľudí, zápasiacich so smrťou,

nemôţe jeden človek, a vedel aj to, ţe o výsledku bitky nerozhodujú nariadenia hlavného veliteľa, ani miesto,

na ktorom táboria vojská, ani mnoţstvo diel a zabitých, ale tá nepostrehnuteľná sila, ktorá sa volá duch

vojska, preto sledoval túto silu a usmerňoval ju, nakoľko to len bolo v jeho moci.

Úloha č.3

Kompozícia románu Vojna a mier spočíva na viacerých oporných stĺpoch, ale dvojica takých rozdielnych priateľov, ako bol Bolkonskij a Pierre Bezuchov, je z nich asi najdôleţitejšia. Oboch pouţil autor na to, aby zasiahli do ţivota jeho „miláčika" Nataše. Porovnajte charakteristiky Andreja a Pierra obsiahnuté v uvedených scénach. Sú rozdiely v ich osobnosti, vyplývajúce z celého románu, iba náhodné, alebo sú určujúce pre Natašin príbeh?

a)„ Bolo by to krásne, keby všetko bolo také jasné a prosté, ako sa to zdá kňaţnej Márii. Aké krásne by bolo, keby

som vedel, kde hľadať pomoc v tomto ţivote a čo čakať po ňom tam, za hrobom! Aký by som bol šťastný a

pokojný, keby som mohol teraz povedať: boţe zmiluj sa na do mnou...!

Ale komu to povedať? Alebo je tu neurčitá, nepochopiteľná sila, sila, ktorú nielenţe nemôţem osloviť, ale ani

nemôţem vyjadriť slovami - veľké všetko, alebo nič," vravel si v duchu (knieţa Andrej), „alebo je to len ten boh,

ktorého si kňaţná Mária zašila do toho škapuliara."

b)„Čo myslíte," povedala rýchlo a s chvatom, lebo sa zrejme bála, ţe jej zlyhajú sily, „odpustí mi (knieţa Andrej)

niekedy? Nebude mať na mňa ťaţké srdce? Čo myslíte?"

„Ja myslím..." povedal Pierre, „nemá vám čo odpúšťať... Keby som bol na jeho mieste... "Asociáciou myšlienok

sa ihneď preniesol do toho času, keď jej na útechu povedal, ţe keby nebol taký, aký je, ale najlepší človek na

svete a voľný, na kolenách by poprosil ojej ruku. „Áno, vy, vy," (Nataša) nadšene vytiekla slovo vy, „vy ste čosi

iné. Lepšieho, veľkodušnejšieho, ušľachtilejšieho človeka, ako ste vy, nepoznám a ani nemôţe byť. Keby vás

vtedy nebolo, ba aj teraz, neviem, čo by bolo so mnou." Úloha č.4

Prírodná scenéria nehrá v románe Vojna a mier významnejšiu úlohu, najčastejšie ju Tolstoj vyuţíval pri opisoch vojnových stretov. Jedno miesto v diele je však iné. Čitatelia a odborníci si ho všimli uţ dávno. Je to dvojnásobný pohľad knieţaťa Andreja na starý dub neďaleko Otradného.

a) Akú úlohu zohrávajú tieto dva opisy-úvahy v príbehu, čo ich spája a čo odlišuje? b) Akú udalosť v osude protagonistov rámcujú tieto dva pohľady na starý strom?

„Jar, láska, šťastie!" akoby vravel ten dub. „Ţe sa vám uţ nezunoval stále ten istý hlúpy a nezmyselný klam! Všetko

je stále to isté a všetko je klam! Niet jari, ani slnka, ani šťastia.

Knieţa Andrej sa niekoľko ráz obzrel na ten dub, kým prechádzali lesom, akoby čosi od neho čakal. „ Veru ten dub

má pravdu, sto ráz má pravdu," myslel si knieţa Andrej, „ nech iní, mladí, znova podliehajú tomu klamú, ale my

poznáme ţivot - náš ţivot sa skončil."

„Áno tu, v tomto lese bol dub, s ktorým sme si rozumeli," pomyslel si knieţa Andrej. „Ale kde je?" začudoval sa

zahľadený na ľavú stranu cesty a nevdojak sa kochal tým dubom, ktorý hľadal, hoci o tom nevedel, lebo ho

nepoznal. Starý dub, celý premenený, s baldachýnom šťavnatej zelene sa rozochvené vlni! v lúčoch večerného

slnka. Cez tvrdú storočnú kôru sa predrali šťavnaté, mladé lístočky bez vetvičiek. „Áno, je to ten istý dub," pomyslel

si knieţa Andrej a zrazu ho zaplavila bezdôvodná jarná radosť a pocit obrodenia. „Nie, ţivot sa v tridsiatom prvom

roku neskončil," rozhodne a nezvratné usúdil zrazu knieţa Andrej.


15

Sociálny typ Výklad

Rozmach tvorby prozaických diel zameraných na autorskú analýzu a hodnotenie situácie určitej spoločnosti v určitom čase

vyvrcholil v druhej polovici 19. storočia, v období realizmu. Autori

rozsiahlych diel vytvárali detailné obrazy spoločenského ţivota obcí,

miest a štátov alebo ponúkali umeleckým jazykom koncipované

projekty, sny či odporúčania toho, akým smerom by sa spoločenský

ţivot určitého národa mal uberať. V našej literatúre bol typickým

predstaviteľom tohto trendu Svetozár Hurban Vajanský.

Tvorbou sociálnych románov autori dospeli k ustálenému typu

literárnej postavy, ktorá sa označuje ako sociálny typ. Vo svojich

dielach autori vytvárali dôkladne vyprofilované postavy, ktoré v sebe

akoby skoncentrovali všetky príznačné vonkajšie i vnútorné

vlastnosti predstaviteľov tej spoločenskej skupiny, na ktorú autor zameral svoju pozornosť. Niektoré z týchto postáv natoľko

stelesňovali výrazné znaky niektorej časti národného spoločenstva,

ţe sa stali jeho akoby ţivým symbolom, ktorý sa vyvíjal dlhé roky a

dlhodobo označoval túto skupinu ľudí. Úloha č. 7

Vráťte sa k románu Dom v stráni, k postave teţaka Mateho Beraca.

Pokúste sa zhromaţdiť príznačné črty Mateho charakteru, prejavy

jeho názorov, jeho rozhodnutia a činy, ktoré vytvárajú Mateho

pozíciu v rodine, obci a vo vzťahu k domu Dubčičovcov. Úloha č. 8

Iný výrazný sociálny typ vniesol do slovenskej literatúry Milo Urban.

V Ţivom biči venoval mnoho miesta postave notára a zemana

Okolického. Na základe analýzy celého diela a prostredníctvom

nasledujúceho úryvku vysvetlite, o aký sociálny typ sa Urban

pokúsil touto postavou

„Kto sa bojí?" vyskočili Okolickému hrdlom predkovia. Pánovite sadli do klzkých

očí a čakali, kedy ten sedliak, to hovädo, kľakne pred nimi a zaprosí o odpustenie.

Ale Hlavajova tvár bola jasná, istá a chrbát pevný. Jeho oči viseli nad Okolickým

ako dve smelé, slobodné slnká a ústa opovrţlivo sa stiahli, keď povedal:

,,Vy!“

Okolický vtedy triasol sa uţ rozčúlením na celom tele. Vstať však nemohol, nevlá-

dal. Prevrátil sa len nabok a zlostne vysolil zo seba:

„ Tak, aby si vedel, sedliak, tvoja ţena bola pri mne."

., Predsa..." riekol Hlavaj zamyslene.

Okolickému sa zdalo, ţe Hlavaj mu neverí, preto zdôraznil:

„Bola..."

Potom doloţil:

„A sama sa mi ponúkla."

Nie, to nemohla byť Eva. Notár cigánil. Eva bola nevinná. Počul to z úst notára,

z tých chvastavých slov to vycítil...

Skočil k nemu, chytil ho za krk, ţe aspoň zatrasie pľuhákom. Ale Okolickému, prv

neţ by sa ho bol dotkol, v hrdle zachrčalo, veľké, klzké oči navreli v jamkách a celý

chlap vystrel sa ako mŕtvola na slame.

Vytvoriť sociálny typ prostriedkami

výtvarného umenia je ťaţšie ako slo-

vesnou formou.

(Martin Benka: Zo žatvy, 1934)

Kukučín svojho sedliackeho hrdinu

(Beraca) charakterizuje i pomeno-

vaním patriarcha. Predstavuje ho

ako typ a predstaviteľa najlepších

vlastností svojej sociálnej zarade-

nosti.

(Andrej Mráz: Kukučínova tvorba

z bračských čias, 1957)

Sociálna typizácia pomocou fotogra-

fického aparátu.

(Pavol Socháň: Zemania z Vyšného

Kubíná)

D. Szabó (maďarský spisovateľ)

ku svojim postavám pristupoval

inak neţ ja. Preňho sikulská

dedina nebola sociálnym

útvarom... ale viac-menej citovým

pódiom, na ktorom predvádzal na

pohľad pôsobivý, ale v podstate

dosť neprirodzený čardáš

titanských hrdinov.

(Milo Urban)


16

Edmund Gwerk: Oráč (1938)

Čoho je viac v Gwerkovom obraze?

Vyjadruje skôr typizovaný charakter

sedliaka, alebo skôr jeho sociálne

postavenie?

Spisovateľ musí preto nielen nakresliť a

rozvinúť obraz svojich postáv, ale musí čitateľa

presvedčiť, ţe v určitom konkrétnom

sociálnom prostredí a v určitej konkrétnej

dobe musel vzniknúť takýto charakter, musel

vyrásť práve takýto. (Stanislav Šmatlák: Teória

literatúry, 1955)

Výklad Viacerí autori epických diel dospeli k pokusom kombinovať

charakterové typy postáv (mali veľkú tradíciu od čias antiky,

Shakespeara alebo Moliéra) s aktuálnym sociálnym typom posta-

vy. Veľmi skoro sa však ukázalo, ţe takáto kombinácia postáv nie

je bez problémov.

Pokiaľ autor kombinoval tieto dva typy postáv len na základe

svojho umeleckého cítenia, slobodne, dokázal sa vyhnúť stereo-

typom a demagógii. V slovenskej literatúre nájdeme napríklad

obraz rozumných a vzdelaných zemanov (u Vajanského či

Hviezdoslava), obraz sympatického zemana-ľahtikára

Domanického z Kukučínovej poviedky i profil zemianskeho

zhýralca a zloducha v Ţivom biči. Kukučín vykreslil okrem

dôstojného teţaka Mateho aj smiešneho sedliačika Adama Krta,

i odpornú figúru sebeckého skupáňa Sýkoru (Dies irae...).

V týchto dielach je charakterový typ postavy spojený s jej

sociálnym profilom podľa princípov vnútornej logiky diela a v jej

rámci je umelecky prijateľný.

Keď sa však z nejakého dôvodu začne kombinovať sociálny

a charakterový typ podľa niekým vopred určených kritérií, táto

prirodzenosť zaniká. Vajanský vytváral sympatické obrazy

zemanov, ktorí zostali verní svojej slovenskej príslušnosti,

a zobrazoval negatívne tých, ktorí sa pomaďarčili. Socialistický

realizmus po druhej svetovej vojne zasa vyţadoval od autora, aby

postavy uvedomelých robotníkov a politických vodcov z radov

komunistov či odbojárov boli zobrazené v idealizovanej podobe,

kým príslušníci iných sociálnych skupín mali byť zobrazení ako

akési sociálne karikatúry; skoro celou slovenskou literatúrou aţ

do konca druhej svetovej vojny sa nesie obraz prefíkaného

ţidovského obchodníka zdierajúceho chudobného slovenského

dedinčana.

Vyprofilovanie sociálneho a charakterového typu postavy je

významným objavom umenia a literatúry, ale aj veľkou skúškou

umeleckej tvorivosti a duchovnej nezávislosti autora.

Psychologický román


Jozef Cíger-Hronský: Jozef Mak

Výklad

Máloktorý slovenský umelec bol jednými taký vysoko cenený

a druhými taký hnevlivo zatracovaný ako Jozef Cíger-Hronský

(1896 - 1960). Pochádzal zo Zvolena. Svoju ţivotnú dráhu začal

ako učiteľ. Najskôr sa venoval literatúre pre deti - s maliarom

Vodráţkom vydal obľúbené detské komiksy Smelý Zajko a Smelý

Zajko v Afrike (1930) a redigoval časopis Slniečko. Potom sa stal

tajomníkom a nakoniec správcom Matice slovenskej v Martine.

Medzi početnými Hronského prózami sa nachádzajú romány

Chlieb (1931), Jozef Mak (1933), Pisár Gráč (1940), Svet na

Trasovisku (1960).

Po vypuknutí SNP Hronského začali prenasledovať, takţe

v marci 1945 odišiel do emigrácie. Domov sa uţ (ţivý) nikdy

nevrátil. Zomrel v Argentíne, v meste Luján


17

Román o Jozefovi Makovi autor napísal neobyčajne rýchlo.

Vybral sa na dovolenku do horehronskej dediny Heľpa, v škole si

prečítal obecnú kroniku a s jej pomocou vytvoril románovú

predstavu o ľuďoch a obci na prelome storočia. Niekoľkotýţdňový pobyt mu stačil na vytvorenie diela.

Ohlas kritiky i čitateľov bol veľmi srdečný. Len kolega-spisovateľ

D. Chrobák bol inej mienky: (Slovenský román) predstavuje nedonosené

decko, ktoré sa s malým úspechom usilujú zachrániť pre ţivot niektorí z mladých.

Napríklad Hronský Keby sa tento - iste veľmi nadaný - spisovateľ bol narodil o tri-

dsať rokov skôr, bola by jeho tvorba znamenala

mnohonásobne väčší prínos, neţ znamená dnes. Dnes prostredie, ktoré opisuje, nie

je viac prostredím ţivým... Všetko nadanie, všetka pilnosť i láska, ktorú mu Hronský

venuje, to všetko prišlo neskoro (Dobroslav Chrobák: Kam speje román,

1931).

Presný opak tvrdil literárny vedec J. Števček: Takýto autor (t. j.

rodený improvizátor) môţe byť pre literárny vývin svojou poddajnosťou veľmi

uţitočný. O to viac môţe smerovať k experimentu, k premene poetiky... Hronského

román Jozef Mak znamenal nóvum v slovenskej próze (Ján Števček:

Hronského Človek, 1966).

Hronského akvarel Autoportrét

z Argentíny

Úloha č. 9 Diskutujte o nasledujúcich tvrdeniach.

a) Román Jozef Mak je viac nasmerovaný na obraz dedinského

spoločenstva a postavy sú len autorovými prostriedkami na jeho

zobrazenie. b) Hronský sa v románe Jozef Mak prednostne zahĺbil do rozumo-

vých a citových prejavov jednoduchých dedinských ľudí a vi-diecke spoločenstvo zohráva len úlohu podnecujúceho pozadia.

Úloha č. 10 Prečítajte si Hronského spomienku na vznik tohto diela a uváţte, či

sa jeho myšlienky zhodujú s vaším pochopením románu a jeho postáv.

Bolo mi pri Jozefovi Makovi zvláštnym záţitkom zisťovať, ţe nielen hrdinovia

divadelných hier preţívajú borby a prechodia cez mocné a vzrušené citové škály...

ale i človek-milión má svoje zápasy, ťaţké chvíle a hodno si tieto borby

povšimnúřKtosi mi bol poznamenal, ţe u človeka-milióna, u prostého človeka azda

ani nieje moţná toľká škála zápasov. Nuţ popieram to i dnes

Zaujímavé

V čase svojho matičného pôsobenia a tvorivého literárneho vrcholu Jozef Cíger poţiadal úrady, aby sa jeho pseudonym Hronský stal pre neho a celú jeho rodinu úradným priezviskom

Hronského román Jozef Mak plnosťou

ţivotnej pravdivosti stáva sa (jedným)

z najvýznamnejších diel našej povoj-

novej literatúry.

(Andrej Mráz: Recenzia, 1933)

Zaujímavé

Hronský bol nadaný výtvarník, dobre kreslil a maľoval. Po príchode do Argentíny sa uchytil ako textilný návrhár a zaloţil aj malú dielňu na maľovanú keramiku.

V Jozefovi Makovi si Jozef Cíger-

Hronský priveľmi obľúbil utieranie

úst rukávom...

(Alexander Matuška) Prišiel som na to, ţe to stál predo

mnou ten mocný Martin Hrančok,

ktorého postavil Hronský do Sveta na

Trasovisku ako jedinú pevnú bytosť.

(Ján Okáľ: Výpredaj ľudskosti, 1989)


18

Jozef Hanula: Zamyslená (1897)

Čo vy na to?

Adelaida Mezeiová v publikácii Práca

s literárnym textom v školskej praxi

(2003) povaţuje pouţitie priezviska Mak za symbolické vyjadrenie malosti a ničotnosti hlavnej postavy.

Hronského hrdina nielenţe neprotestuje

navonok, ale vzdoruje iba mlčky. Proti

osudu bráni sa inštinktom. Jeho reakcie

na svet sú len akýmisi výbuchmi

a vzplanutiami.

(Ján Števček: Hronského človek, 1966)

Ťaţko uveriť

Keď v r. 1946 chcela vláda Českoslo-venska násilím vrátiť Hronského späť, zaslala do Talianska nótu, v ktorej označila Hronského za „vojnového zločinca"...

Úloha č. 11

Prečítajte a rozanalyzujte text nasledujúceho úryvku. Na zá-

klade týchto poznatkov sa pokúste vytvoriť vysvetlenie (prípadne

definíciu) pojmu psychologický román (psycho-logická próza).

Iba prvý raz ho podráţdilo do hnevu, keď. Jula vošla do chyţe po prstoch, lebo

sa mu zdala ošklivá v nekonečnom poníţení a sluţobníctve, a chcel ju opľuť a

okríknuť:

„Jula, vystri sa! Nemotaj sa tu ako mátoha, akoby si podošvy nemala. Alebo

vykračuj poriadne, aby sa chalupa triasla, alebo nech tá parom sem neţenie. Ja

som nie decko, aby ma bolo treba po prstoch obchádzať. Strať sa, aby som ťa

nevidel, lebo sa po druhý raz nezdrţím. Nad hlavou mi visí valaška, vidíš, hodím

ju do teba..."

Jula iste cítila i tak bez reči, čo jej chcel povedať. Opatrnejšie išla cez izbu, i

zhrbila sa vari väčšmi, azda ani nedýchala.

A jednak mäkol Jozef Mak.

Azda to Júla vycítila. Na súmraku, keď zavesila korýtko s deckom na povrazy, čo

viseli z hrady, hoci plachá, jednak sa zastavila celkom blízko pri Jozefovi.

„Ani neviem, či spíš a či nie, Joţko."

Neodpovedal jej, pravda, ale sa ani nepohneval, ţe hovorí tak ticho, skoro

šeptom.

„Musíš byť hladný, večer je tu..."

Jozef pohol trochu viečkami, lebo súmrak pobádal len teraz. Tak bolo i preto,

lebo sa mu Jula zdala slnkom ohriata, iba teraz čerstvé teplo sálalo od nej, a

nijaký súmrak.

„Rozloţila by som oheň, ah by si niečo chcel."

„Čo?" prebúdzal sa Jozef Mak a nevdojak skĺzla sa mu ruka na Julin pás.

Zachvel sa trochu, keď to pobádal, no ruku jednak nesňal.

Jula najprv vyvalila naň oči. Dlaň Jozefa Maka padla jej na pás ako veľká

ťarcha, aţ ju posotila trochu, priviazala aţ k samej lavici, obrala o dych, aj o

všetok ţivot a smelosť pohnúť sa čo len o vlas.

Potom sa zachvela, ale hneď nato zasa zdrevenela, lebo dlaň Jozefa Maka na

páse zdala sa jej neuveriteľne mocnou a rozhodnou.

„Čo mi hovoríš, Jula?" ozval sa zas a nepohádal, ţe stíšil hlas, takţe, keby sa

Júla neopierala o lavicu a o neho, keby nebola blízko, ani by ho nepočula.

Úloha č. 12 Pokúste sa konkretizovať predchádzajúci výklad. Vysvetlite, k akému posunu v psychike oboch postáv (Mak, Júla) došlo v rámci úryvku v úlohe č. 11? Svoje stanovisko konkretizujte ukáţkami. Úloha č. 13

Aplikujte nasledujúcu definíciu psychologického románu na dielo

Jozef Mak.

Psychologický román (je) románový ţáner... zameriavajúci sa na vykreslenie

duševného ţivota chápaného ako stretanie sa protikladných stavov a pocitov.

Zobrazenie vnútorných reakcií postáv priťahuje autorovu pozornosť v oveľa

väčšej miere ako objasnenie vonkajších motívov, ktorými je správanie hrdinov determinované (určené).

(Štěpán Vlašín a kol.: Slovník literární teórie, 1977)

Úloha č. 14

V románoch - a všetky romány Hronského sú výrazne ľúbostné, vo všetkých ide o schému trojuholníka: muţ medzi ţenami, ţena medzi muţmi, rozmanito

obmeňovanú a kombinovanú - je to z jednej strany láska, eros, niečo, čo očisťuje,

učlovečuje, zľudšťuje, poézia ţivota; je to z druhej strany láska – sexus,


19

vášeň baţiaca po ovládaní, nepoznajúca nijaké prekáţky, nehatená nijakými

ohľadmi a zábranami, pud,ţivelná sila, neskrotne vybuchujúca – neovládateľné,

výlučné, osudové ,tyranské...

(Alexander Matuška: Jozef Cíger-Hronský, 1970)

Rozanalyzujte tento Matuškov text a rozhodnite, ktoré jeho

konštatova-nia platia aj pre dielo Jozef Mak.

Úloha č. 15

Diela najtypickejších predstaviteľov psychologickej prózy (napr. F.

M. Dostojevskij, K. Hamsun, R. Radiquet, I. Bunin) často

pripomínajú beletrizované psychologické alebo dokonca

psychiatrické štúdie. S vecnou dôkladnosťou skúmajú ľudské myslenie, city, vášne a pudy. Hronský je iný. Aj on zahĺbi svoj

pohľad do vnútra človeka, ale jeho podanie duševných stavov

postavy je zámerne neurčité, nejasné, poskrývané v zákutiach

rozprávačovho jazyka.

Prezrite si nasledujúci úryvok a vyhľadajte v ňom štylistické

prostriedky, ktorými Hronského rozprávač objasňuje skrytý svet

vnútra Jozefa Maka.

Jozefa Maka vtedy čosi po prvý raz heglo. Zaţmurkal, ba si aj pretrel oči, akoby

nevidel dobre Jána Maka. V hlave sa mu motalo, prelievalo ťaţké slovo ako cent.

Nadrapoval si mozog ,chcel si silou-mocou zapamätať, čo povedal Jano Mak, ale

hlava mu neprestajne hučala, myšlienky sa tratili, hoci sa hmýrili iba okolo neho,

jednako zdreveneli mu plecia, nemohol ramenami hnúť, nahmatať ich alebo

prasknúť na stôl.

Iba jediná myšlienka ho neopúšťala celkom: ţe tu treba niečo konať.

Ona sa mu vovŕlala do mozgu, plazila sa sem i ta po celom človeku, všade jej bolo

dosť,

sťaby sa všade húţevnato bránila, aby bola samojediná.

Úloha č. 16 Urobte analýzu celého románu a na jej základe vytvorte porovnávaciu charakteristiku oboch hlavných ţenských postáv - Maruše a July. a) Vytvorte ich osobnostné profily (charakteristiky). b) Vysvetlite, akú funkciu im autor prisúdil v románovom osude

Jozefa Maka. Úloha č. 17

Zhodnoťte obe kľúčové postavy diela - Jozefa a Júlu - optikou

dnešnej generácie. Ako ste preţívali ich románové osudy, reakcie na vonkajšie okolnosti, vzájomné vzťahy?

Dokáţete sa s nimi stotoţniť? Viete si k nim vytvoriť nejaký

pozitívny vzťah? Môţete ich mať radi? Pohŕdali ste nimi?

Je vôbec ţivotná filozofia vtelená do tohto románu prijateľná pre

dnešných mladých čitateľov? Diskutujte.

A predsa nestačí pohodlnosť, s akou obyčajne čítavame klasiku. Hronský nepatrí k

autorom, ktorí uţ boli „prečítaní", preţití a odloţení, hoci práve jemu sa stalo, ţe

bol odhodený (Jozef Bob: Osudy slabých, 1969).

Jozef Cincík: Portrét Hronského

(1946)

Viete, ţe

v roku 1993, tridsaťtri rokov po

Hronského smrti, preniesli jeho

pozostatky na Národný cintorín v

Martine?

Keďţe literatúra je symbiózou vypove-

daného a nevypovedaného, latentného a

pregnantného, v románe Jozef Mak má

mlčanie aj nezastupiteľnú dramati-

zujúcu funkciu najmä v jeho citovo vy-

pätých sujetových segmentoch a všade

tam, kde „slová nestačia", kde mlčanie

znásobuje ilúziu tajomstva ţivota a jeho

reflexiu v umeleckej literatúre.

(Ján Kopina: Mlčanie a jeho

reflexia v románe Jozefa Cígera-

Hronského Jozef Mak, 1997)

Mnohí ľudia nie sú zlí, ale sú veľmi ne-

šťastní, a tomu treba rozumieť... (Hronský v románe Pisár Gráč)


20

(Jeho jazyk) nemá váţnejšieho súpera

ani v predchádzajúcej, ani v nasledujúcej

našej literatúre... (Hronský) dokáţe

predstaviť slovenčinu ako vyspelú, nad-

mieru plastickú a lyricky krásnu.

(Štefan Drug, 1966) Viete, ţe

podľa zistení Z. Renčovej (1992) pre-vzal Hronský do románu Jozef Mak viaceré zápisy z dedinskej kroniky v Heľpe, pouţil skutočné predlohy pre niektoré postavy (Hiriačik), skutočné mená obyvateľov tejto dediny (Mak, Meľoš, Kubanda) a miestne chotárne názvy (Hudákov, Teplica)? Keby sme sa vyjadrovali výtvarne:... je tu

skica a jej kolorovanie, všeobecné a

jednotlivé, gnómické (nadčasové) a

aktuálne, jednofarebné a polyfónne, a to

naraz a súbeţne. (Ján Sabol: Jozef Cíger-Hronský -majster textovej skice a kolorovania, 1992) Ku kaţdej z týchto ţien v románovej

kompozícii patri jeden markantný (jasne

viditeľný) vedúci motív. K matke

predstava voskovej sochy Panny Márie s

opukanými lícami a nosom, k Maruši

motív chalupy a k Júle motív inovate.

(Július Noge: Podoby realizmu v me-dzivojnovej próze, 1983)

Ľuba Lauffová: Motýle (1997)

Úloha č. 18 Aj najväčší Hronského odporcovia pripúšťajú neobyčajnú pôsobivosť jeho umeleckej reči. Prečítajte (nahlas) úvodný opis zo siedmej kapitoly a urobte jeho rozbor z jazykového hľadiska. a) Akými umeleckými prostriedkami Hronský ozvláštňuje svoju

reč? b) Je celkový charakter Hronského rozprávania bliţší skôr

expresionistickému jazyku (ako sme to videli u Urbana), alebo text úryvku pôsobí skôr ako impresionistický opis?

Do dolín plazila sa noc, z hlbín vyvierala tma sťa zo studní, belasela a ponad ňu

na západných hrebeňoch prelievalo sa roztopené zlato. Potom prišli neviditeľné

ohromné pavúky a sivkastou pavučinou zosnovali noc do dolín. Na oblohe, ktorá je tu na holiach oveľa ozrutnejšia, zaţmurkali boţie lampy a Jozef Mak sa

zabudol prizrieť, od ktorej strany sa nesú oblaky, a ľahol si ta, kde mu August Kubanda rozkázal.

Hneď spozoroval všetky zázračné veci, jasne videl, ako sa drevo z borovíc na

vatre rozprskáva na iskry, ako sa iskry nesú dohora, vysoko, aţ dolietnu na

oblohu a tam svietia, aby boţích lámp bolo ešte viac.

Robo Kočan: Makové úlety (1998)

Úloha č. 19 Epilóg románu Jozef Mak je brilantnou ukáţkou štylistického maj-strovstva, aké ťaţko pohľadať. Pokúste sa o analýzu niektorých častí. a) Vysvetlite, kto je hovorca prvého prehovoru (Nehnevaj sa na

mňa, Joţko...) a aký zmysel pripisujete tejto pasáţi v celku diela.

b) Kto je hovorcom druhého (Nuţ a kto je biedny...) a tretieho prehovoru (Trp, Jozef Mak...)?

c) Sú tieto priame reči vôbec dialógom? Zváţte obe moţnosti (sú, resp. nie sú) a vysvetlite svoj názor.

Vstal raz, druhý raz, zastavil sa pri truhle, díva sa na inovať, ktorá

sa neroztápala, a na inovati videl takúto reč. „ Nehnevaj sa na mňa, Joţko, veď ja za nič nemôţem. Keby som len

trochu bola tušila, keby som skôr bola tušila, ţe ma budeš raz i návi-

dieť, veď by som ja nebola oslabla do truhly. Bola by som sa drţala

ţivota húţevnaté, tak tvrdo ako pieseň na kameni." Jozef sa musel odvrátiť i prvý, i druhý raz a musel ísť do kúta. Tu sedí a biedny je. Nuţ a kto je biedny, tomu nemôţeš inšie priloţiť, iba biedu, tak po-

čúvaj, Jozef Mak, aby si mal biedy ešte viac. Či sa ti nechce?...

Nemoţno ti utiecť, darmo, počúvať musíš, lebo si tu. Nuţ nemôţeš ty

len tak zmiznúť, Jozef Mak. Obyčajný človek si a obyčajný človek

musí zachovať veľký zákon sveta: musí v druhej tridsiatke ţať, čo v

prvej, nemúdrej tridsiatke sial. Hocikto ti uverí, ţe je to smiešny

poriadok, ale nepomôţe ti nik, lebo zákon je zákon. A nech sa ti nesníva, aby si si zúfal, ba ani sa neţaluj, ani nezloreč. Zajtra sa

pohneš za ľuďmi, navštíviš i voskovú Máriu s deravými lícami, a

všade ti niečo vezmú a niečo pridajú..


21

Trp, Jozef Mak.

Človek-milión si, nuţ vydrţíš všetko, keďţe nie, je pravda, ţe najtvrdší je kameň,

najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, ţe najviac vydrţí na svete obyčajný Jozef Mak.

Úloha č. 20 V predchádzajúcom úryvku púta na seba pozornosť slovo návidieť. Nenachádza sa v ţiadnom slovníku, vytvoril si ho spisovateľ sám. a) Určite nebude pre vás ťaţké vyhľadať základové slovo, z ktorého

sloveso „návidieť" vzniklo, a vysvetliť spôsob, ako ho Hronský vytvoril.

b) Oveľa ťaţšie je odpovedať na otázku, aký malo zmysel vytvorenie tohto slova. Prečo asi nevloţil autor Júle do úst prirodzené slová „milovať", „ľúbiť". V akom významovom vzťahu k nim je podivné slovo „návidieť"? Vedeli by ste zo slov „návidieť, „ľúbiť", „nenávidieť" vytvoriť významovú stupnicu?

Čítanie s porozumením a interpretácia: Erich M. Remarque:

Na západe nič nového

Erich Maria Remarque (1898 - 1970) bol síce rodák z Nemecka, ale po ovládnutí jeho vlasti Hitlerom nielenţe odtiaľ utiekol, ale osten-tatívne (nápadne) sa prestal hlásiť k svojmu nemeckému pôvodu. Pa-tril k tým najmladším vojakom nemeckého cisárstva, ktorým prvá svetová vojna rozbila celý ţivot a zničila vieru v trvácnosť ľudských hodnôt. Jeho zlomení hrdinovia pociťujú citovú zviazanosť len s voj-novými druhmi, inak nedôverujú nikomu a ničomu. Ţijú zo dňa na deň, nepremýšľajú o pokojnej budúcnosti, o rodine či deťoch. O ta-kýchto stratencoch je jeho druhý román Cesta späť (1931) aj Traja kamaráti (1938) a Čierny obelisk (1956). Remarquovi hrdinovia dospievali spolu so svojím autorom, takţe druhú sériu jeho diel tvoria záţitky utečencov z Nemeckej ríše, napr. Víťazný oblúk (1946), Noc v Lisabone (1962). Prirodzeným vyvrcholením jeho tvorby je citlivé a bolestné dielo Čas ţitia, čas umierania (1954), ktoré je na svoju dobu odváţnou umelec-kou diskusiou o vine a nevine nemeckého vojaka počas druhej svetovej vojny. Úloha č. 21 Remarque uviedol svoj román Na západe nič nového mottom, v ktorom sa hovorí, ţe jeho dielo nemá byť obţalobou. Myslíte si, ţe tento výrok zodpovedá duchu diela? Úloha č. 22 Toto prozaické dielo má okolo 160 strán, čo ho z hľadiska rozsahu zaraduje medzi romány. Ako je to s jeho vnútornou kompozičnou výstavbou? Koľko dejových línií tvorí príbeh (sujet) tohto diela? Úloha č. 23 Uţ bolo poludnie, keď prví z našich začali vyliezať z barakov. 0 polhodinu schmatol

kaţdý svoju šálku a zhŕkli sme sa pred gulášovou húfnicou, z ktorej sa šírili dráţdivé

vône. Na čele ako vţdy hladoši: malý Albert Kropp, ktorému to z nás najlepšie myslí,

a preto je iba slobodníkom; Müller, ktorý stále vláči so sebou učebnice a sníva o

vojnovej maturite a v bubnovej paľbe sa bifľuje fyzikálne poučky; Leer, s dlho

bradou, čo stále sníva o dievčatách

Keď postavy prestanú komunikovať,

namiesto symetrického dialógu... na-

stupuje asymetrický dialóg ako

spojivo medzi dvoma mlčaniami,

prerušovaný autorskou rečou alebo

vnútornou rečou postáv (vnútorný

monológ). (Ján Kopina: Mlčanie a jeho

reflexia v románe Jozefa Cígera-

Hronského Jozef Mak, 1997)

Preslávil sa v r. 1928 takmer zo dňa

na deň svojím protivojnovým romá-

nom Na západe nič nového. Tu na-

šiel svoju veľkú tému - tému mladej

generácie vrhnutej na jatky prvej

svetovej vojny (Zdenka Alanová: Pokus o ana-

tómii preţití, 1989) Nezaujatosť „správy" je len

zdanlivá. U Remarqua jestvujú dve

roviny: jedna, ktorá fakty javovej

skutočnosti len registruje (udalosti

na fronte), a druhá, ktorá ich

podrobuje zdrvujúcej analýze.

(Jozef Bţoch: Remarque dnes, 1966)


22

Naši zlatí chlapci s úsmevom na perách

umierajú za svojho cisára pána. Ţeny, deti,

buďte na nich hrdé! Vojaci, ktorí hrdinsky

padli za mocnára, vchádzajú do raja v

sprievode anjelov.

(Kalendár pre roľníkov, remeselníkov

a hospodárov, 1915)

Zákopová vojna

Remarquova svedecká výpoveď o vojnovom

utrpení siahala teda ďalej neţ k číremu

odsúdeniu vojny a nezmyselného

zomierania: v tomto románe sa ozval hlas

mladého človeka, ktorý protestuje proti

generácii otcov, lebo prehliadol jej tzv.

vlastenectvo.

(Jozef Bţoch: Doslov k Trom kamará-

tom, 1964)

Z dôstojníckych bordelov a prisahá, ţe podľa armádneho rozkazu musia

povinne nosiť hodvábne košele, a ak príde hosť od hajtmana vyššie, musia sa

najprv vykúpať; a štvrtý ja, Paul Bäumer. Všetci devätnásť-roční, všetci štyria,

čo z jednej triedy odišli na vojnu.

Charakterizujte druh rozprávača, ktorému autor zveril prí-beh

románu. Uveďte charakteristické tematické a grama-tické prvky z

textu ako argumenty pre svoje tvrdenie.

Úloha č. 24 Úryvok v úlohe č. 23 je vlastne stručnou, ale veľmi výstiţ-nou charakteristikou štyroch vojakov - gymnaziálnych spo-luţiakov. a) Analyzujte charakteristiky Alberta Kroppa, Mullera a Leera a

zistite, aký spoločný štylistický princíp pouţil Remarque pri ich opise.

b) Viete si nejako vysvetliť, prečo pri Paulovi Bäumerovi takáto

krátka charakteristika chýba?

Úloha č. 25 Uţ po niekoľkých stránkach úvodného opisu situácie v jed-notke sa rozprávač vracia do školských lavíc a opisuje atmosféru, v akej študenti rukovali do armády. Nasledujúce dve scény a s nimi spojená úvaha majú v diele kľúčovú ideovú pozíciu, pretoţe prinášajú základný hodnotový rámec, na ktorom spočíva celá táto kniha. Prečítajte si nasledujúci úryvok a vysvetlite, aký zmysel pre celé dielo má - podľa vašej mienky - Paulov spätný pohľad.

Kantorek bol náš triedny. Na hodinách telocviku tak dlho rečnil, aţ sa naša

trieda do jedného vybrala pod jeho vedením na okresné veliteľstvo a prihlásila sa na front. Ešte dnes ho vidím, ako na nás iskril cez okuliare a dojato sa

spytoval: „Idete predsa aj vy, priatelia?"

Jeden z nás váhal a nechcelo sa mu ísť s nami. Bol to Josef Behm, tučný,

príjemný chlapec. Nechal sa však prehovoriť inak by sa bol aj tak znemoţnil.

Moţno, ţe rovnako ako on zmýšľali aj ostatní; nikto však nemohol zostať stranou, lebo k slovu „zbabelý" nemali v tomto čase ďaleko ani rodičia. Mnohí

ľudia totiţ nechápali, čo prišlo.

Zhodou okolností Behm padol medzi prvými. Pri ktoromsi útoku dostal zásah do očí, mysleli sme, ţe je mŕtvy, a tak sme ho tam nechali leţať. Odpoludnia sme ho

zrazu počuli kričať a videli motkať sa medzi líniami.

Vtedy nadobudol vedomie. Pretoţe vôbec nevidel a od bolesti strácal rozum,

vôbec sa nekryl, a lak ho z druhej strany odstrelili skôr, neţ sa k nemu niekto

dostal. Samozrejme to nemoţno dávať do súvislosti s Kantorkom. Existovali

tisíce Kantorkov, a tí všetci boli presvedčení, ţe robia to najlepšie spôsobom pre

nich pohodlným.

Úloha č. 26 Jednou z emocionálne najsilnejších pasáţí v tomto Remar-quovom románe je scéna so zranenými koňmi. Prečítajte ju nahlas a povedzte, či ste ju vnímali rovnako intenzívne, ako ju autor napísal. „Čo sa stalo, Albert?" spytujem sa. „ Tam naproti niekoľko kolón dostalo plný zásah." Krik neustáva. To nie sú

ľudia, tí nemôţu tak strašne kričať. Kat povie: „Zranené kone."

Ešte nikdy som nepočul kričať kone, je to neuveriteľné. Ţiaľ sveta, múky

tvorstva, divoká, hrôzostrašná bolesť znie v tom kriku. Sme bledí. Detering vstáva.


23

„ Rast, rast! Zastreľte ich predsa!"

Je roľník a vyzná sa v koňoch. Trápi ho to. A ako naschvál, paľba takmer prestáva.

Tým silnejšie počuť krik kont. Nevedno uţ, odkiaľ prichádza v tejto striebornej

krajine, čo tak stíchla, je neviditeľný, vznáša sa ako prízrak, všade medzi nebom a

zemou, a obludne rastie.

Detering začína zúriť a reve: „Zastreľte ich, zastreľte ich predsa, doboha!"

Podaktoré kone cválajú v diaľke, klesajú a beţia ďalej. Jeden s rozpáraným

bruchom, črevá vlečie za sebou. Zamotá sa do nich, padá a opäť vstáva.

Detering zdvihne pušku a mieri. Kat mu zráţa hlaveň. „ Zbláznil si sa?"

Úloha č. 27

Jednou z najťaţšie vysvetliteľných „záhad" tohto diela je to, prečo opis

hynúcich zvierat sa účinkom rovná psychickej a citovej ozvene u čitate-

ľa, dokonca ju prevyšuje, v porovnaní s opisom umierajúcich vojakov.

Pokúste sa o formuláciu svojho názoru.

Scénu spomínanú v predchádzajúcich dvoch úlohách môţeme hodnotiť dvojako. Jeden prístup sme uţ urobili v úlohách č. 26 a 27, kde ste mali na základe svojho čitateľského dojmu vysvetliť emocionálnu otrasnosť opisu umierajúcich koni. Druhá moţnosť znamená uváţiť, či scéna nemá ešte aj iný, na prvý pohľad skrytý význam. Aj keď názory na to, či je to tak alebo nie, sa môţu rôzniť (naozaj to nie je jednoznačné), skúste vziať do úvahy ešte dva krátke výňatky z textu, ktoré v predchádzajúcom úryvku (úloha č. 26) neboli.

a) Kaţdý niečo vydrţí. Teraz sa však potíme. Človek by najradšej vstal a ušiel, všetko

jedno kam, len aby viac nepočul ten krik. A to predsa nie sú ľudia, ale iba kone.

b) Detering odchádza a kľaje: „Rád by som vedel, čím sa previnili." Znova i sa

vráti. Má pohnutý, skoro slávnostný hlas, keď hovorí: „Poviem vám, najväčšie

svinstvo je, ţe vo vojne sú zvieratá."

Pablo Picasso:

Guernica (1937), výrez

V prípade Guerniky ide o alegóriu,

preto som si vybral býka a koňa.

(Pablo Picasso)

Záver ţivota strávil Remarque

vo Švajčiarsku.


24

Nový zákon oplýva podobenstvami,

ktoré prispievajú k zvýšeniu estetickej

účinnosti Svätého písma, ale ich hlav-

nou úlohou bolo asi sprístupniť ľudu

mravné ponaučenia. Také je napr.

podobenstvo o víne a mechoch, po-

dobenstvo o pôste a ţeníchovi, o do-

brom strome a ovocí atď.

Niektoré alegórie sa v priebehu dejín

ustálili a povaţujú sa za všeobecne

známe (napr. spravodlivosť ako ţena

so zaviazanými očami, mečom a vá-

hami v rukách).

Parabola/podobenstvo - je blízke

epický rozvedenému prirovnaniu, od

ktorého sa však odlišuje tým, ţe

podáva len jednu stranu analógie,

teda bez prirovnávajúceho „ako". (Štěpán Vlašín a kol.: Slovník literárni

teórie, 1977)

To iste viete...

Aj keď niektoré štátne znaky majú len

dohodnutý zmysel, mnohé z nich sú

alegóriami: napr. slovenské trojvršie,

český, anglický alebo švédsky lev,

hviezdičky na zástave USA.

Výklad Ak sa aspoň niektorí z vás priklonili k názoru, ţe opis umierajúcich koni má v pozadí obraz umierajúcich vojakov,

tak vyslovili názor, ţe táto pasáţ je alegória (podobenstvo).

Bernard Picart: Alfonz Mucha:

Šťastná vláda (1704) Nočný odpočinok (1898)

Alegória sa pouţíva ako účinný umelecký obraz od nepa-mäti. Bohato je zastúpená v Biblii a v starokresťanských legendách; v satirickej podobe bola obľúbená v 18. stor. (napr. J. Swift: Gulliverove cesty) a významnú úlohu zohráva v poézii, prirodzene aj v slovenskej (napr. u Vajanského a Hviezdoslava).

Skutočnosť, ţe alegória nie je výhradne literárnym pro-

striedkom, ukazuje honosná oslava francúzskej kráľovnej Márie na Picartovej kolorovanej rytine, v ktorej sa vyzdvi-huje

jej dobrota, spravodlivosť, štedrosť, rozhodnosť a vo-jenská

moc, alebo pôvabný secesný obrázok Alfonza Muchu. Úloha č. 29

Teraz, keď uţ poznáte príklady alegórie z literatúry a výtvarného umenia, pokúste sa sami o vysvetlenie toho,

ktoré umelecké diela (literárne, maliarske, sochárske, filmové,

tanečné atď.) môţeme povaţovať za podobenstvo, alegóriu. Úloha č. 30

Literárni vedci povaţujú alegóriu za umelecký obraz s preneseným významom (tróp). Preskúmajte z tohto hľadiska

prebrané ukáţky z literárneho a výtvarného umenia a

rozhodnite, či alegória svojou podstatou (pomôcka: jeden druh náboţenskej alegórie sa volá podobenstvo) vyhovuje

metafore, alebo metonymii.


25

Úloha č. 31

Vráťte sa k úryvku z Remarqua (úloha č. 26) a vysvetlite, aký je rozdiel medzi akoukoľvek metaforou a alegorickým významom

scény s koňmi.

Alegória (z gréc. allegória = inotaj).

Jeden zo spôsobov zobrazovania abstraktných myšlienok, pojmov alebo predstáv

pomocou konkrétneho javu skutočnosti (Pyramída).

Alegória (z gréc. allegorein = inakšie hovoriť, hovoriť obrazne). Inotaj; druh

metafory uplatnený v celom texte. Príbeh vyjadruje skutočný, úplne alebo

čiastočne utajovaný dej... čiţe svojou podstatou tvorí druhý (významový) plán

textu (T. Ţilka: Poetický slovník, 1987).

Umelecké dielo ako obraz reality Výklad

Vo všeobecnosti sa dá povedať, ţe umelci podávajú „správu" o svete, predostierajú svoj výklad reality, v ktorej ţijú. Je to tak aj vtedy, keď príbehy, ktoré rozprávajú, sú fiktívne, vymyslené. Keď dielo čitateľa zaujme a nadchne, v jeho mysli oţije prostredie i postavy, čitateľ ich pri čítaní pociťuje ako skutočné, hoci také nie sú. V tom je veľké víťazstvo umenia. No niekedy aj jeho Achillova päta. Svet umeleckého diela nikdy (opakujeme - nikdy!) nie je tým skutočným svetom okolo nás. Ani vtedy nie, keď postavy majú známe mená. Ani vtedy, keď sú príbehy situované na známe miesta, do veľmi konkrétneho historického obdobia. Nech by tento obraz sveta vyzeral akokoľvek skutočne, pravdivo, reálne či realisticky, vţdy je to autorov výklad tohto známeho sveta. Hoci Hviezdoslavov opis prírody je uchvacujúci, je to Hviezdoslavova príroda, nie skutočný les či skutočná rieka; hoci Hronského prienik do duše veľmi jednoduchého dedinčana je geniálne hlboký, je to vţdy Hronského sedliak a Hronského filozofia prostého vidiečana. Aj keď Remarque preţil strašnú vojnu na vlastnej koţi (len tú prvú, obraz druhej uţ bol urobený „z druhej ruky"), je to jeho vojna, nie tá skutočná. Je zrejmé, ţe keby boli všetci Nemci preţili a precítili prvú svetovú vojnu rovnako ako Remarque, dnes by nikto nevedel, kto bol Adolf Hitler... Túto podstatnú stránku umeleckého diela nazývame autorská štylizácia (úprava, spracovanie) reality. Práve táto vlastnosť kladie na jeho prijatie (recepciu) veľké nároky, vyţaduje si veľkú čitateľskú skúsenosť í kvalitné literárne vzdelanie. Bez nich by sme na svet stvárnený v umení nazerali naivne, ako deti: umelecký „svet" by nám splýval s realitou.

E. Boháč: Alegória mladého

československého štátu (1919)

Nielen na to, aby ste vedeli

vytvoriť a napísať umelecké

dielo, ale uţ aj na to, aby ste

dokázali pochopiť skutočnosť,

je potrebné byť umelcom.

Postavy sú nielen hybnou silou

rozvíjania sujetu, jeho

realizátormi, ale majú v systéme

diela a literatúry svoju vlastnú

úlohu.

(Dušan Slobodník: Cesty

k próze, 1981)


26

Umenie si v kaţdej dobe vytvára

dominantné spôsoby vnímania,

interpretovania a stvárňovania sveta,

pod vplyvom spoločenskej reality

tematizuje jej vybrané stránky a

vztáhy, formuje istý typ obraznosti,

istý arzenál výrazových prostriedkov.

(Etela Farkašová: Veda, umenie, kul-

túra, 1989)

Josef Škvorecký

Vasilij G. Perov: Dostojevskij (1872)

Úloha č. 32 Analyzujte nasledujúce dva úryvky a 1. vysvetlite, ako ste pochopili myšlienky v nich, 2. zaujmite k nim hodnotiace stanovisko. Súhlasíte s oboma

tvrdeniami alebo iba s jedným, alebo dokonca so ţiadnym z nich?

a) Prvky fikcie sa vďaka obsadzovaniu „prázdnych miest" v stále nových a

nových konšteláciách natoľko premiešajú s odkazmi na realitu, ţe čitateľ

stráca vedomie hranice medzi aktuálnym a fiktívnym svetom. Dôsledkom

môţe pri istom type čitateľov byť i viera v „skutočnú" existenciu fiktívnych

postáv a udalostí (Zuzana Hloušková: Implicitní teror literárního

textu, 2004). b) Čítanie odráţa štruktúru skúsenosti do takej miery, ţe sa musíme vzdať

myšlienok a názorov, ktoré vytvárajú našu osobnosť, aby sme boli I

schopní preţiť cudzí svet literárneho textu (Wolfgang Iser: Proces

čtení ve fenomenologickém pohledu, 2002).

Úloha č. 33 Analyzujte nasledujúce dva texty a vykonajte s nimi rovnaké operácie, ako je uvedené v predchádzajúcej úlohe č. 32. a) Zobrazený svet je svet pre seba, preň reprezentovanie reálneho sveta je iba

akousi zámienkou, aby vznikol vnútorne spojitý celok, vyrátaný f na to, aby

obsahoval esteticky závaţné kvality, ktoré konštituujú estetickú hodnotu

(Roman Ingarden: Uwagi na marginiesie „Poetyki"

Arystotelesa, 1949). b) Som celkom staromódny realista, úplný estetický konzervatívec. Pre I mňa

je literatúra stále posolstvom. Márnym volaním o pomoc, stále pre mňa

stojí a padá so starými pravdami srdca (Josef Škvorecký: Diskusný

[ príspevok, 1968).



F. M. Dostojevskij: Zločin a trest

Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821 - 1881) síce absolvoval vojenskú inţiniersku školu, ale opustil armádu a venoval sa literatúre a ţurnalistike. Zúčastňoval sa však na stretnutiach politického diskusného] krúţku v Petrohrade a po zásahu cárskej polície bol spolu s dvadsiatimi ďalšími členmi odsúdený na smrť. Po zrušení tohto nezmyselného I rozsudku bol dlho vo vyhnanstve a v trestnej jednotke armády (ako radový


27

vojak). Uţ vtedy sa u neho prejavili príznaky epilepsie, ktorá sprevádzala po celý ţivot nielen jeho, ale aj väčšinu jeho neurotických hrdinov. K jeho najznámejším dielam patrí novela Biele noci (1848), romány Idiot(1868), Diablom posadnutí (1872), Bratia Karamazovovci (1880) a mnoho iných. Dostojevskij staval svojich sociálne a psychicky labilných hrdinov do hraničných ţivotných situácií, v ktorých pre priveľkú vnútornú senzibilitu (citlivosť) a zraniteľnosť a pre zlo v srdciach okolitých ľudí zväčša zlyhávali. Román Zločin a trest (1866) je jedným z neveľa diel, v ktorých Dostojevskij demonštruje aj hľadanie východiska zo sociálnej, psychickej a morálnej

Úloha č. 1 Čitateľsky porozumieť tomuto mohutnému románu moţno iba vtedy, ak si dobre ujasníme obe roviny zápletky: sociálnu i psychologickú. Vysvetlite, a) ako Raskoľnikov pociťoval svoje spoločenské postavenie, b) aký bol jeho názor na silnú osobnosť, c) akou skúškou sa rozhodol zistiť, či je silná osobnosť.

A predsa by ma zaujímalo, prečo mi mamička napísala... Mamičke sa zdal (Luţin) „trošku" príkry, a tá chudera naivná

hneď šla so svojimi postrehmi za Dunou. Tá, prirodzene, „odvetila s hnevom", lebo bola nahnevaná. Bodaj by nie! Kto by

sa nezlostil, keď je všetko jasné aj bez naivných otázok a keď sa uţ vlastne rozhodlo, ţe niet o čom hovoriť. A čo mi to tu

píše: „Ľúb Duňu, Roďa, lebo ona (a ľúbi väčšmi neţ seba," nehryzie ju potajomky svedomie, ţe súhlasila, aby sa jej dcéra

obetovala za syna?

Úloha č. 2 Dostojevského ţenské postavy nie sú „z tohto sveta". Alebo sú to dievčatá utkané zo snov a petrohrad-skej hmly, alebo ţeny-vampi či pouličné dievky, ako kurtizána Nastasia (z románu Idiot) alebo Soňa Mar-meladovová (z románu Zločin a trest). Na svetovú literárnu scénu uviedol celú plejádu takýchto ţenských typov. a) Vysvetlite, ako ste po prečítaní románu Zločin a trest (najmä záverečnej časti diela) pochopili morálnu

dvoj-pólovosť a protirečivosť postavy Sone v rámci obrazu ruskej spoločnosti tých čias? b) Keby ste v literatúre kresťanskej tradície chceli nájsť predobraz Sone, kde a v kom by ste ho hľadali?

Úloha č. 3 Vytvorte dynamickú vývinovú charakteristiku postavy Raskoľnikova. Načrtnite etapy jeho osudu v rámci príbehu.

Úloha č. 4 Pri prvej charakteristike románu ako ţánru sme uviedli, ţe môţe mať jednoduchú výstavbu alebo môţe byť veľmi zloţitou spleťou relatívne svojbytných motívov. V Dostojevského románe sa motívy spletajú do seba ako klbko vreteníc (v tomto diele sú to motívy Raskoľnikova, Dunečky a Luţina, Svidrigajlova, Marmeladovovcov, vyšetrovateľa Zamiatova). Uváţte, či vnútorná kompozičná osnova diela (od zápletky po rozuzlenie) sa viaţe len na Raskoľnikova, alebo zahŕňa všetky uvedené dejové (sujetové) pásma. Ako overovacie kritérium skúste vymedziť v diele fázu obratu.

Všetky Dostojevského postavy patria

do blázinca. Aj so svojím autorom (Lev Nikolajevič Tolstoj).

Som dieťaťom storočia, dieťaťom

nevery a pochybností. Aké strašné

múky ma stál a stojí tento smäd po

viere, ktorý je vo mne tým silnejší, čím

viac vo mne silnejú pochybnosti (Fiodor Michajlovič Dostojevskij).

Často som mlčky znášal jeho výbuchy,

keď sa správal úplne ako ţena,

vrtošivo a neúprimne (Nikolaj Nikolajevič Strachov).

F. M. Dostojevskij L. N. Tolstoj


28

Úloha č. 5 V druhej časti 19. storočia hýbali Ruskom i Európou najmä dva sociálno-politické trendy: liberalistický („nechaj veci beţať svojou cestou, nech sa uplatnia najschopnejší") a socialistický (vznešený cieľ blaho-bytu a občianskej slobody ľudstva sa má dosiahnuť akýmkoľvek spôsobom, vrátane najbrutálnejšieho násilia). Urobte analýzu nasledujúcich troch úryvkov a vyvoďte z nich podstatu významovej roviny diela: akú filo-zofickú a mravnú orientáciu človeka začlenil Dostojevskij do vnútorného plánu v románe Zločin a trest? a) Svidrigajlov vysvetľuje podstatu Rodionovho činu jeho sestre takto: „Aké to mohli byť... dôvody?"

„ To je dlhý príbeh, Avdotia Romanovna. Tu, akoţe by som vám to len povedal, tu ide o svojráznu teóriu, o niečo také,

akoţe ja napríklad uznávam, ţe individuálny zločin je prípustný, ak sa ním sleduje dobrý cieľ. Jediný zločin a sto dobrých

skutkov! Pravdaţe, pre mladého, nadaného a nesmierne samoľúbeho človeka je poniţujúce vedomie, ţe by mu napríklad

stačili iba také tri tisícky, aby sa celá jeho kariéra. celá jeho budúcnosti všetky ţivotné ciele utvárali celkom inakšie; lenţe

on tie tri tisícky nemá! Pridajte k tomu podráţdenie z hladu, z tesného bytu, z jeho ţobráckeho oblečenia, z jasného

poznania celej krásy svojho sociálneho postavenia a zároveň aj situáciu sestry a matky.

Veď ja ho neobviňujem, nemyslite si, prosím vás. A mal na to teóriu, podľa ktorej sa ľudia delia na materiál a na

zvláštnych ľudí. Pre ktorých vzhľadom na ich veľké poslanie zákon neplatí, ale naopak, oni sami vytvárajú zákony pre

ostatných ľudí, pre onen materiál, pre tamtie smeti."

b) Psychický nátlak na Raskoľnikova vykonával aj vyšetrovateľ Zamiatov: „Kedy ma mienite zatknúť?"

„ Taký dníček či pol druha vám ešte môţem dopriať. Noţe si to rozmyslite, môj milý, noţe sa pomodlite k Bohu. Naozaj by

to bolo takto lepšie, namojdušu lepšie."

„A čo ak utečiem?" s akýmsi zvláštnym úsmevom sa opýtal Raskoľnikov.

„Nie, neutečiete. Sedliak utečie, moderný sektár utečie, lebo je sluhom cudzej myšlienky, jemu stačí ukázať iba malíček a uţ

aj smrteľne uverí, čomu len chcete. Ale vy uţ predsa svojej teórii neveríte, s čím by ste teda utekali? A načo by ste utekali?

Utekať je zle a ťaţko, a vy potrebujete predovšetkým ţivot a v ňom určité postavenie. Utečiete a sám sa vrátite. Bez nás sa

nezaobídete.

c) Spomenul si na Sonine slová: „Choď na kríţne cesty, pokloň sa ľuďom, pobozkaj zem, lebo aj tú si poškvrnil, a nahlas

povedz celému svetu -ja som vrah!" Celý sa roztríasol, keď si na to spomenul. A bezvýchodiskový zármutok a nepokoj, čo

preţíval po celý čas, a najmä | za posledné hodiny, uţ natoľko ho zdrvili, ţe sa priam vrhol na moţnosť cieľavedomého,

nového a plného záţitku. Chytilo ho to zrazu ako j dajaký záchvat: najprv sa mu v duši zaţala iskierka a od nej vzbĺkol

plameň, ktorý ho zachvátil celého. Razom sa v ňom všetko zlomilo j a z očí mu vytryskli slzy. Ako tam stál, tak sa hodil na

kolená...

Úloha č. 6 Uváţte symboliku priezviska hlavnej postavy tohto románu. Vyhľadajte v odbornej literatúre, akých ľudí v minulosti Ruska nazývali „raskoľniki".

Úloha č. 7 Ako zapadá obraz Sone do celého myšlienkového a mravného odkazu Dostojevského románu? Začítajte sa do nasledujúcej pasáţe a odpovedzte na otázku, ktorú si prostredníctvom rozprávača poloţil Raskoľnikov.

Jedno bolo pre neho záhadou: prečo všetci tak milovali Soňu? NezalieČala sa im; stretali ju zriedkakedy, zavše iba na

robotách, keď prišla na chvíľu, aby ho videla. A jednako ju uţ všetci poznali, vedeli aj to, ţe prišla za ním, vedeli, ako ţije i

kde býva. Nedávala im peniaze, nepreukazovala im osobitné sluţby. Len raz, na Vianoce, priniesla celému väzeniu dar:

koláče a biely pšeničný chlieb. Avšak pomaly sa medzi nimi a Soňou vyvinuli bliţšie vzťahy: písala im listy rodinám a

odnášala ich na poštu. Ich príbuzní, ktorí prichádzali do mesta, nechávali na ich pokyn veci, čo im doniesli, ba aj peniaze u

Sone. ich ţeny a milenky ju poznali a chodievali k nej. A keď prišla za Raskoľnikovom na robotu alebo keď sa stretla so

skupinou trestancov, všetci dali dolu čiapky a pozdravovali ju.

Úloha č. 8 Doteraz sme za východisko všetkých úvah brali román Zločin a trest. Teraz sa pozrime na samotného autora. V liste priateľovi uvaţuje o podstate etiky, slušného správania sa. Pretoţe myšlienke, ktorá ho trápila, dal podobu otázky, pokúste sa na ňu nájsť odpoveď:


29

Prečo teda mám ţiť poriadne, konať dobro, ak na zemi bez zvyšku

zomriem? Bez nesmrteľnosti spočíva predsa všetko v tom, aby som

nejako dotiahol do konca svoj čas - a po mne nech príde potopa.

Úloha č. 9 Táto úloha uţ smeruje von z literárnej výchovy, hoci je viditeľne odvodená od tohto Dostojevského románu. Raskoľnikov verí, ţe ľudia sú od prirodzenosti nerovnakí a nerovní a ţe táto nerovnosť je absolútna a neodstrá-niteľná. Z toho vyvodil záver, ţe pre celý národ a štát je lepšie, ba jedine rozumné, ak všetka moc i zákon sa sústredia v rukách tých prirodzene predurčených, a naopak, ak tí druhí sa dobrovoľne alebo z prinútenia stiahnu do úzadia. Poznáte rôzne varianty uplatnenia tejto sociálnej doktríny v politickom ţivote národov pred a po Dostojevskom? Aké dôsledky prinieslo úsilie o jej uplatnenie? Mohli sa tieto idey uskutočniť aj s pozitívnym výsledkom? Vincent Hloţník: Vojnové rekviem (1982) Úloha č. 10 Napíšte historicko-politologickú úvahu o podstate tézy o človeku a nadčloveku (F. Nietzsche), o priro-dzenej nerovnosti ľudí (Edmund Búrke).

Úloha č. 11 Vytvorte si slovník citátov a vypíšte doň niektoré pozoruhodné výroky obsiahnuté v Dostojevského románe. Vyuţite ich v úvahe.

30

Literatúra je jednoducho jazyk zaťa-

ţený významom na najvyššiu moţnú

mieru.

(Ezra Pound)

Rozprávač je najšpeáfickejšia prozaic-

ká, presnejšie epická kategória, preto-

ţe sa s ním nestretávame ani v lyrike,

ani v dramatike. (Dušan Slobodník: Cesty k próze, 1981)

Július Bukovinský:

Sedliačka v kroji (1940)


Krátka epická próza

- nespoľahlivý rozprávač

Nové pojmy: nespoľahlivý rozprávač

Výklad Fiktívnou „postavou" epického diela, ktorú nazývame rozprávač, ste sa uţ zaoberali. Učili ste sa o vševediacom autorskom rozprávačovi a o priamom rozprávačovi. Po druhej svetovej vojne si anglický literárny vedec všimol, ţe existuje ešte jeden druh rozprávača. Pomocou nasledujúcej série úloh sa pokúste rozpoznať jeho hlavné črty.

Úloha č. 34 Ako prvý východiskový podklad vám poslúţi novela Maco Mlieč, ktorou ste sa uţ zaoberali. Najskôr sa začítajte do textu, v ktorom rozprávač predstavuje čitateľovi postavu duševne veľmi jednoduchého kraviara.

Za čas sa ešte drţal ako mládenec, holil si celú tvár, vlasy si mastil,

začesával a dával poď strihovať. Ale keď mu prešlo tridsať rokov, čím

ďalej, tým viac sa zanedbával. Neumýval sa, iba keď ho gazdinú alebo

dievky od stola zahnojeného oddurili. Nečesal sa, a len keď mu vlasy na

plecia viseli, vzal rojnicu, zaloţil na hlavu a podstrihol si ich sám, aby

nemusel dva groše platiť. Ruky utieral o nohavice alebo klobúk, a krpcov

ani nevy zával, iba keď ho niečo omínalo alebo keď bolo treba prišiť. Keď

išiel do mesta, zahodil na seba čiernu huňu, a tá všetko zakryla.. Opíšte, aký pocit zanechal vo vás takto podaný obraz hlavnej postavy poviedky.

Úloha č. 35 Prečítajte nasledujúci úryvok z prózy Ťapákovci a vysvetlite, čo sa čitateľ dozvie o 11i od rozprávača po prečítaní tejto pasáţe (neberte do úvahy nič iné, len tento úryvok).

Nechce Iľu nik, lebo sa vyvyšuje nad všetky druhé. Je v obecnej sluţbe, je

babicou. Bola na kurze v Sobote zo dva mesiace a odvtedy drţí sa nad

druhé povýšené, akoby bola nie zo sedliackeho, ale z panského rodu. Nič

sa jej nepáči v dome, s ničím nie je spokojná. Naúča, majstruje a chce

zrútiť staré obyčaje, odjakţiva u Ťapákov zakorenené.

Úloha č. 36 Poviedku Maco Mlieč ste uţ čítali, analyzovali a vysvetľovali v prvom ročníku. Teraz sa zaujímame len o spôsob rozprávania. Prečítajte si ďalší úryvok z tohto diela a vysvetlite, ako sa vám javí sluha Maco na základe tohto rozprávania. Je čitateľský dojem rovnaký ako v úlohe č. 34? V telinci počalo Maca drgľovať, čo si vše i slamy prihodil a vriec i handár

na seba nanosil. Ráno museli ho budiť, vlastne dvíhať, dojedla siliť, ale i to

len tak pobabral, lyţicou popichal. „Uţ ja ďaleko nepotiahnem," vravel si

sám sebe. „Hovädo je hovädo, a i to si musí odpočinúť."

Krátka epická próza - nespoľahlivý rozprávač

31

Na dvore ticho, iba v Macovej duši akoby sa dnilo. „S gazdom však na čom som? Chová ma, satí ma, na Všech svätých nové krpce, baranicu mi kúpil... a ja roboty nijakej. Akoţe to odslúţim, ak ma to nepopustí... Nepovedať nič? To by bolo... Nevedieť ani, ako umierať. Akoţe ľahneš do zeme? " Maco okú/la vo vo vliekol sa do izby. „Gazda..., "zakašľal, izapišťalo mu v prsiach a stiahlo hlas, „ja sa uţ ďalej

nepovlečiem... prišiel som sa porátať... ak som vám dlţen, koľko by som vám to

teda ešte mal dosluhovať?"

Úloha č. 37 a) V úryvku z Tajovského poviedky (úloha č. 36) je jedna časť

vytlačená odlišným - normálnym typom písma (S gazdom však...). Ako nazývame takýto prehovor postavy?

b) Vysvetlite, akú informáciu o hlavnej postave táto časť textu prináša. Stratilo by sa niečo z príbehu, keby tam nebola?

Úloha č. 38 Prečítajte si ďalší úryvok zo vstupnej časti Ťapákovcov, v ktorom rozprávač nechá Iľu prehovoriť priamo.

„Radšej by si aj ty moju stránku chytila. Či by aj tebe nebolo lepšie v čistote a v

poriadku bývať? Či je toto chyţa? To je jama zdusená. Či je toto zdravo? Veď

vám ja len dobre chcem. Ale vy múdrejšieho nepodbáte. Veď ste takí všetci, ako v

pivnici vymstení - bez akomak farby. Ani krvi nemáte v sebe, ale mlieko ako

pavúci - cmar akýsi. Mne i v Sobote doktori vţdy vravievali, ţe je dobré povetrie a

čistota pol ţivota, a také je i porekadlo. A toľko ľudu! Keď sa chytíme, za mesiac

spravíme dom!"

Vysvetlite, ako sa vám javí postava íle v úlohe č. 35 a v tejto úlohe. Ktorá charakteristika sa zhoduje s celkovým vyznením novely?

Zoltán Palugyay: Dedina (1940)

Úloha č. 39 Rozprávač, ktorého uviedol do literárnej teórie anglický vedec W.

Booth, sa nazýva nespoľahlivý (unreliable, nedôveryhodný) rozprávač. a) Zovšeobecnite poznatky získané z predchádzajúcich úloh a určte,

akými vlastnosťami sa vyznačuje nespoľahlivý rozprávač. b) V ktorých pasáţach Tajovského poviedky a Timravinej novely

vystupuje rozprávač ako nespoľahlivý?

Zapamätajte si

Kaţdá postava je projekciou autorovho poznania skutočnosti, a hoci autor často nevyjadruje priamo svoj vzťah k nej, z roz-voja sujetu a vlastností postavy čitateľ postrehne, aké je autor-ské zaradenie... hodnotenie urči-tej postavy. (Dušan Slobodník: Cesty k pró-ze, 1981)

Timravu pokladám za najväčšiu

medzi prozaikmi svojej, ba nielen

svojej generácie. Mala dar

dokonalého epického videnia.

Vedela byť nad príbehom i nad

postavami.

(Dobroslav Chrobák)

Zoltán Palugyay (1898 - 1935)

Samotársky maliar slovenskej krajiny a podhorskej dediny. Z rokov štúdia (Paríţ, Mníchov) poznal súčasnú modernu a jej prostriedky uplatňoval pri stvár-ňovaní tradičných námetov zo Slovenska. Tragicky zahynul po-čas maliarskeho pobytu v Níz-kych Tatrách. Pochovali ho v rodných Bodiciach.

Okrem Boothovho termínu

„nespoľahlivý" sa na pomenovanie

tohto druhu rozprávača občas

pouţíva aj výraz „false-narator",

teda falošný rozprávač. Ktoré

pomenovanie sa vám vidí

výstiţnejšie pre Timravino alebo

Tajovského dielo?


32

Mnohé by som bol pochopil, keby mi to

neboli vysvetľovali. (Stanislav J. Lee)

Philippe Ramette: Iracionálne

kontemplácie (2003)

Pokiaľ sa medzi normami (...) autora a

normami rozprávača objavuje rozpor,

označuje ho Booth za nespoľahlivého. (A. Núnning: Lexikón teórie literatúry a kultúry, 2006)

c) Pokúste sa vysvetliť, aký zámer pravdepodobne sleduje autor,

keď v niektorej časti svojho diela (v mnohých prípadoch súčasnej literatúry v celom diele) zverí rozprávanie príbehu nespoľahlivému rozprávačovi:1

d) Uváţte, kedy je vyuţitie nespoľahlivého rozprávača esteticky účinnejšie (a pre čitateľa náročnejšie) - ak ide o vševediaceho autorského rozprávača, alebo ak je rozprávačom jedna postava (priamy rozprávač).

Úloha č. 40

Navrhnite vlastnú definíciu nespoľahlivého rozprávača. Predisku-tujte návrhy rôznych skupín, dohodnite sa na jednom z nich a ten si zapíšte do zošita.

Úloha č. 41

V predchádzajúcich rokoch ste sa učili o triedení (klasifikácii) javov. Na hodinách literatúry ste sa doteraz stretli s tromi druhmi rozprávačov: a) vševediaci, b) priamy, c) nespoľahlivý. Ku kaţdému z druhov rozprávačov priraďte jeho protiklad (vymyslite si preň výstiţné pomenovanie). (Ale pozor!) Opakom vševediaceho rozprávača nie je rozprávač, ktorý nič nevie.



Jozef Gregor Tajovský: Apoliena

Výklad Počiatky Tajovského (1874 - 1940) prozaickej tvorby neboli práve najúspešnejšie. Pod vplyvom módneho „chodenia medzi ľud" zbieral po dedinách dojmy, postrehy a nezvyklé, neobyčajné príbehy a v slabo literárne spracovanej podobe ich publikoval v novinách a časopisoch. Privolal tak na seba kritiku Vajanského a Škultétyho. Ale Tajovský dokázal na sebe pracovať, pomerne rýchlo sa zbavil lacných teórií a zrazu vyrástol na umelca s preni-kavým pohľadom na človeka. Za hrdinov svojich krátkych próz si často volil „stratených ľudí", ktorých niekedy osud, niekedy ľudská zloba, ale často aj vlastná slabosť hnali od nešťastia k nešťastiu. Tajovský však umelecky dozrel aj inak, ako len v pohľade na svet. Svojich tém sa zmocňoval prepracovanými postupmi, jeho rozprávačský štýl sa stal odrazu majstrovsky vybrúseným a aj malé epické formy dokázal vybaviť dôsledne premyslenou štruktúrou. Práve preto mu stačilo na vykreslenie ľudskej drámy zopár strán.

Štefan Polkoráb:

Portrét Tajovského (1934)


33

Úloha č. 1 Určte druh rozprávača v poviedke Apoliena.

Úloha č. 2

Prišla; lenţe aká!

Nie to, ţe bolo dievča z hôr a sedliačťa, ale ţe malo vraj pätnásť ro-kov a bolo len ako päsť. Taký kŕč opálený a ruky ako zápalky. Oči ako

plánky, a ono zelené, biedne, začuchrané, hluché. Pani by ho ani ne-

bola vzala, ale jeho mať prosila, ţe sa ono spravia ţe pláca - aká bude; len na nejaké hábočky aby si vyslúţilo. S Apolienou, či - ako smejú my

prezvali - s Polenom sme sa chytro skamarátili, ale zato musela obsluhovať spočiatku ešte i nás. Ak nám niečo kázali, čo ktorý z toho

mohol, rád potisol na ňu. A ona, sprosták, všetko spravila, a keď bolo

zle, i nás vytĺkli, vyhráţali sme sa jej, nadávali proti nej líca, buchnátovali ju, alebo rozvrtelina dvorci -opustili.

Aký obraz novej slúţky vykreslil čitateľovi rozprávač?

Úloha č. 3

Preskúmajte reč, ktorú pouţíva Tajovského rozprávač. Aký dojem vo vás vyvolali slová ako sedliačťa; kŕč opálený; ruky ako zápalky?

Max Schurmann: Ilustrácia k Apoliene (1953)

Úloha č. 4 Chlapci premenovali Apolienu zvukovo blízkou prezývkou Poleno. Ktoré porekadlo sa jasne črtá za týmto opovrţlivým pomenovaním?

Úloha č. 5

A Poleno bola rada, ţe sa môţe najesť, a o pár dni naozaj bola krajšia. Páčilo sa jej (u nás), kývala mi hlavou, keď som jej raz na

to otázku do ucha zatrúbil.

Vyhľadajte v tomto úryvku slovo s najväčším expresívnym príznakom. V čom spočíva jeho úloha v texte?

Úloha č. 6

Uţ sme si povedali, ţe Tajovského prozaické miniatúry sa vyznačujú dokonalou kompozičnou výstavbou.

a) Určte, z koľkých častí sa skladá poviedka o Apoliene.

b) Vysvetlite, kde v texte sa nachádza obrat. c) Zhodnoťte pasáţ uvedenú v nasledujúcom úryvku a určte jej pozíciu vo vnútornej kompozícii diela.

„A ešte, chudera, od ruky otcovej. Ešte keď ťa cudzí, no, to je cudzí, ale otec..."

A odtýchčias, kým Apoliena u nás slúţila, i keď nás bili, nebolelo nás to tak, lebo sme si pripomínali, ţe Apoliena viac vystála, keď

od zauškovania ohluchla, a prestali sme na ňu húkať a sa jej posmievať.

Keď' Julko mal počať hovoriť, vzali mu druhú slúţku, ale nám bolo Apolieny srdečne ľúto.

Ba kde sa to naozaj, chúďa, tlčie...?

Úloha č. 7

Vráťme sa ešte raz k charakteristike rozprávača, presnejšie - k jeho charakteristike v úvode a zápletke

diela.

a) Zhodnoťte morálnu stránku jeho podania príbehu a najmä opisu dievčaťa. b) Pokúste sa vysvetliť, aký výsledný čitateľský účinok sa Tajovský usiloval docieliť vyuţitím takéhoto

rozprávača.


34

Úloha č. 8

Vstup do poviedky autor ešte zámerne nadľahčil pre neho typickými

štylistickými obratmi.

Urobte jazykový rozbor vstupného „monológu" učňa-rozprávača

a vysvetlite, na akom jazykovom nápade zaloţil Tajovský jeho

humornosť.

Ja a môj pán majster sme začali naraz robiť remeslo; lenţe on ako majster a ja zas ako učeň u neho. On sa potom hneď oţenil, kdeţtoja dosiaľ nepoznám familiárnych radostí.

Potom sme si vzali ešte druhého učňa, Jana, a prvý rok nepotrebovali sme slúţky. Po dome a v kuchyni vrteli sme sa s mladou paňou, po meste behal som ja s Janom.

Druhý rok narodilo sa nám dieťa.

Gustáv Mallý: Pri kolíske (1938)

Úloha č. 9 A teraz sa na chvíľu odpútajte od celku poviedky a všimnite si niektoré vedľajšie informácie zahrnuté do diela. Od čias opísaných v poviedke ubehlo niečo vyše sto rokov. Pouvaţujte o ţivote a spoločenskom postavení učňov v tom čase a dnes. Zmenilo sa nejako podstatne? Alebo je iné iba na povrchu?


Belo Kapolka: Moţno ho ešte stretnem

Belo Kapolka (1935 - 1994), učiteľský syn, rodák zo stredo-slovenskej obce Hostie, nepokojne blúdil po školách a pracoviskách v celej Československej republike, aţ kým nenašiel svoje definitív-ne miesto ako nosič zásob a chatár vo Vysokých Tatrách. Vysoko-horské prostredie, drsnosť, nebezpečenstvo a krása tamojšej príro-dy - videná v konfrontácii s náhodnými návštevníkmi, ktorí sa riadia prírode cudzími hodnotami - sa stali trvalou a v istom zmysle jedi-nou témou jeho tvorby. Porozumenie tomuto svetu a jeho ochrana pred zhubnými vplyvmi zvonka sa v jeho diele chápu a prezentujú ako neromantický pohľad na náročný ţivot ochrancov prírody, kto-rým sú veľmi vzdialené módne vlny mestských „záchrancov", ktorí si z environmentalizmu vyrobili ligotavý politický program. Naša poviedka je zo zbierky Kanadské smreky (1967).

Úloha č. 1 Povedzte svoj prvý čitateľský dojem z poviedky Moţno ho ešte stretnem. Páčilo sa vám toto krátke dielko?

Úloha č. 2

Niekedy na začiatku druhého stupňa základnej školy ste sa učili identifikovať

v epickom diele tému a hlavnú myšlienku. Dokáţete to urobiť ešte aj teraz s

touto Kapolkovou prózou?

Úloha č. 3

Celá poviedka zahŕňa niekoľko strán menšieho formátu, ale Kapolka jej

dejovú líniu vybudoval veľmi starostlivo. Moţno v nej dokonca vymedziť

všetkých päť obvyklých kompozičných fáz.

a) Ktoré udalosti - podľa vás - tvoria úvod diela? Pamätná tabuľa

b) Akú časť z poviedky (rozsahom) úvod zahŕňa? Myslíte si, ţe viete vysvetliť, na Kapolkovom rodnom

prečo je to tak a ako táto skutočnosť ovplyvňuje celkový dojem z diela? dome v Hostí


35

Úloha č. 4

Prečítajte si nasledujúce úryvky. Určte ich miesto v kompozícii

poviedky. a) Na ktorú kompozičnú fázu deja odkazuje posledná veta

nasledujúceho úryvku?

Takto si krajšia."

S dlhými vlasmi vyzerala ako lepšia firma. Aj som jej to povedal.

„No dobre," vyšla mi naproti. „Nechajme to tak. Teraz sa ti páčim?".

„Veľmi."

Vravím, boli sme šťastní.

Potom prišiel ten chlap.

b) Na ktorú kompozičnú fázu deja odkazuje prvá veta

Laco Struhár: Tatranská Javorina (2000)

nasledujúceho úryvku.

Vtedy ma omráčila.

„Neviem, prečo ste takí suroví. Aj Laco, aj ty..."

„To vravia oni?"

„Nie," odpovedala.

Úloha č. 5 V Kapolkovom texte sa striedajú opisné pasáţe s dialogickými. Zhodnoťte najprv pásmo postáv v pred-chádzajúcich úryvkoch, ale i v tom nasledujúcom.

„To si odskáčete! To si prejednáme na patričnom mieste."

„Dajte sa vypchať," odsekol som mu a pribuchol okenicu. Poriadne som ju zadrôtoval. On na ňu päsťou zatĺkol.

„Choďte do čerta, "poradil som mu.

Vyhráţal sa mi a stále opakoval, ţe neviem, kto je. Vedel som. Bol to prosto macher, to je to. A takých nenávidím.

Predvolám ťa pred krajský národný výbor," spoza zatvorenej okenice mi naraz tykal.

.Starú Blaţkovú si predvolaj!"

a) Keby ste mali hodnotiť priamu reč v replikách, aké stanovisko by ste zaujali? Repliky Kapolkových

postáv sú „pomalé" či „rýchle? Aké vnútorné tempo pridávajú rozprávaniu?

b) Asi ste sa zhodli v tom, ţe Kapolkove dialógy, a to nielen tie, ktoré zobrazujú spor, ale aj tie intímne,

vyjadrujúce neţné vzťahy medzi milencami, roztáčajú príbeh na vyššie obrátky.

Akú funkciu majú v ňom opisy prírody a rozprávačove reflexie či komentáre (napr. úvodná pasáţ

o stavbe chodníka, sobotná návšteva chaty, zmoknuté ráno, vysvetlenie odmietnutia nečakaných

hostí, pohnevaný návrat do doliny, záchranná akcia)? Prerušujú a zastavujú dej, alebo ho

spomaleným tempom rozvíjajú ďalej?

Úloha č. 6

Prečítajte si uvedenú repliku a určte, ktoré slovo je nositeľom jej humorného

vyznenia.

„Choďte do čerta," poradil som mu.

Úloha č. 7

V replike Starú Blaţkovú si predvolaj sú dva jazykové prvky, ktoré signalizujú,

ţe škriepka medzi muţmi dostala hnevlivý a uráţlivý ráz. Identifikujte ich

a vysvetlite ich „komunikačný" význam


36

Interiér Téryho chaty,

petrolejová lampa a písací stroj



Josef Škvorecký: Prima sezóna

Josef Škvorecký (1924), rodák z Náchoda, krátky čas bol stredoškol-

ským profesorom, potom - aţ do roku 1969 - redaktorom a prekladateľom

z angličtiny. Po vpáde sovietskych vojsk do Československa emigroval do

Toronta, kde zaloţil vydavateľstvo pre českých spisovateľov ţijúcich v za-

hraničí. Viac rokov vyučoval na tamojšej univerzite. Po prevrate v roku

1990 sa uţ natrvalo domov nevrátil, ale vychádzajú tu v mnohých

vydaniach jeho knihy.

V jeho rozsiahlom diele má dominantné postavenie román Zbabelci (1958),

pretoţe zmobilizoval českú verejnosť i stranícke vedenie, ktoré ho kvalifi-

kovalo ako uráţku statočných Čechov v odboji a provokáciu.

Čitateľsky bol úspešný román Tankový prápor (1990), súbor noviel Prima sezóna

(1975) a veľmi pôsobivá zbierka poviedok o prenasledovaní Ţidov v protek-

toráte Sedmiramenný svícen (1965). Zaujímavosťou koncepcie jeho diel je to, ţe

väčšinou z nich prechádza autobiografická postava Danyho Sminckého -

študenta, vojaka, redaktora, spisovateľa, ale aj smoliarskeho dobyvateľa a zvodcu dievčat a ţien.

Osobitnou Škvoreckého črtou je jeho umelecký záujem o český film a špičkovú americkú detektívku.

Prima sezónu (1975) vytvára súbor poviedok spojených medzi sebou - ako obvykle - postavou študenta

Danyho. Udalosti knihy sú veľmi decentne (zľahka) rámcované okolnosťami nemeckej prítomnosti v pro-

tektoráte, ale autor sa premyslene vyhýba dramatizácii tejto skutočnosti. V popredí je prirodzený tok

ţivota mladých ľudí tráviacich dni v škole, v plavárni, v kostole alebo na tanečných zábavách. Vo vzťahu

k nemeckej nadvláde sa uplatňuje skôr študentská recesia, mladí chlapci neberú svojich okupantov príliš

váţne, skôr sa zabávajú tým, ako im dokáţu prejsť cez rozum. Rozhodne ich zaujímajú viac

dospievajúce krásavice v mestečku ako politika v protektoráte. O to dramatickejšie pôsobí neočakávaný

zlom v „závere príma sezóny" - keď otca jedného z Danyho kamarátov gestapo popraví...

Úloha č. 1

Táto poviedka, ako všetky ostatné z knihy, hovorí o vašich rovesníkoch, aj keď z inej doby. Zaujal vás

Danyho spôsob „balenia" dievčat, alebo vám to všetko pripadá príliš vzdialené?

Líšia sa názory na túto otázku podľa toho, či ide o dievčatá, alebo o chlapcov?

Úloha č. 2

Určte druh rozprávača v kapitole Prima sezóna začína: zimní príhoda

Úloha č. 3

Rozprávač Dany však nie je len obyčajný pozorovateľ ľudí a dejov, ale je ich orga-

nizátorom, uskutočňovateľom a hodnotiteľom. Často zastavuje dej a opíše či

zhodnotí seba samého.

Prečítajte si nasledujúci úryvok a povedzte, ako sa vám javí Škvoreckého

„alter ego" (druhé ja) v týchto sebareflexiách. Je vám tento mladík sympatický?

Pripadá vám skôr smiešny? Ako sa javí jeho náboţenské zanietenie?

Timotheus Tomicek

Dievča (2008)

„Hm," povedala Mária ako v kniţke, zdvihla nos do výšky a spadla jej naň ďalšia krásna vločka, a ona zospodu našpúlila ruţové

ústa a sfúkla ju do tmy. „Uţ si ma dlho na ţiadne rande nevolal."

Pánabeka! Mám vari narodeniny alebo čo, pomyslel som si a spomenul som si na tú sviečku v aule, a hneď nato aj na tú opatrnú


37

klauzulu, ktorú som k svojej prosbe pridal, aby sa mi sviečka kaţdopádne vyplatila:

Pane Boţe, daj nech získam Irenu, alebo nejaké iné pekné dievča. A ešte som sa potom počas celej omše správal pomerne

zboţne. Takţe asi za to ma Pán Boh odmeňuje. Ten je ale štedrý, pane! Za jednu sviečku.

„To hneď napravím," povedal som. „Čo robíš v nedeľu? Poď sa lyţovať!"

,Hm..."

„Čo to ako znamená to - hm?" spýtal som sa.

„Hm," odvetila Mária, „znamená, ţe si to s tou nedeľou ešte rozmyslím."

A poloţila svoj vak na sneh, zašmátrala v ňom rukou, a ako predtým Irena, vytiahla kľúč, lenţe väčší, od záhradnej bránky.

Sakra, sakra, pomyslel som si. Či to nie je boţie riadenie, ţe sa dievčatá pohádali so svojimi milencami obe v rovnaký deň? A ak

nie je, tak čo potom je boţie riadenie? Horel som znásobenou láskou, dobre ţe som na bielom snehu nesvetielkoval.

Úloha č. 4

Napriek tomu, ţe postava Danyho príbeh sprostredkuje, nie je kompozícia deja úplne jednoduchá.

Skúste ju porovnať s klasickou päťfázovou schémou a vysvetlite, k čomu ste dospeli.

Úloha č. 5

Prečítajte si nasledujúci úryvok a určte, ktorú fázu v štruk-

túre poviedky predstavuje.

„Kam ideš, Mária?" zabečal som.

Po prvý raz od Skočdopolovie skladu som jej stál za odpoveď.

„K tete," povedala.

„ Ty tu máš tetu?"

„Hej."

Zastavila sa pred domom naproti Ireninmu domu a prstom v tlstej

bielej rukavičke ukázala nahor.

„Tamto hore, na štvrtom poschodí. Vieš, Daníčko?" Nasprostato som

tam otočil zrak. Všetko mi začalo dochádzať. Mária, zdanlivo bez

súvislosti, povedala: „Tak pre to!" a keď som zrakom zasa skĺzol z

toho zaujímavého priečelia k jej modrým očiam v smotanovej tvári,

sám celý červený, mala v očiach čertov, ktorí sa tam na také zboţné

dievča nehodili.

„Pre to," opakovala hláskom sladkým ako med, a ešte raz, celkom na

zošalenie: „Vieš, Daníčko!"

Ladislav Mednyánszky: Zimný večer (1888)

Úloha č. 6

Škvoreckého vţdy povaţovali za skvelého štylistu. Prečítajte si hlboké zamyslenie Danyho nad jeho

milostnou dilemou. Aký zmysel má, aký efekt prináša krátka vsuvka o kráse prírody a dievčat v Danyho

úvahe o hriechu?

Stým som sa odobral naspäť k oltáru a znova som pokľakol. Otčenáš, začal som v duchu, a naraz, ako keď do mňa udrie blesk,

som si uvedomil, ţe platnosť rozhrešenia závisí od dobrého predsavzatia, a ţe som teda v peknej kaši. Predsavziať si, ţe po omši

svätej urobím všetko, aby som odpoludnia nezosmilnil s Máriou, i keď zrejme iba dotykmi, presahuje moje sily. Učinil som úbohý

pokus predsavziať si, ţe ju nechám na pokoji, ale pokus sa zrútil v zárodku. Kdeţe. To nepôjde. Ako to asi robí s predsavzatiami

Mária? Asi jej to tieţ priveľmi nejde. Preto sa asi po spovedi tak dlho modlí, ako keby bola prinajmenej Mária Magdaléna tesne

po polepšení. Ale čo mám teda urobiť?

Kľačal som pred oltárom s uloţenými piatimi Otčenášmi nedomodlenými a po chrbte mi stekala kvapôčka smrteľného potu,

a ako tiekla, bola čím ďalej studenšia. Za oknami sa zasa rozchumelilo, oltár zalialo chladné belostné svetlo. Bola to neriešiteľná

dilema.

Podíval som sa gotickým oknom na ten sneh, sypal sa štedro, veľké, krásne vločky, panensky biele. Krásne vločky na krásne

hriešne mesto Kostelec, plné krásnych dievčat. Vrátil sa mi ten príma pocit tej krásnej sezóny. Figu, povedal som si, a svätý Ignác,


38

ten dobrý patrón postranných uličiek, mi z ničoho nič našepkal čisto teologické riešenie. Figu. Ja predsa nechcem s Máriou hrešiť.

Ja ju chcem len získať, a ako inak sa dajú dievčatá získať neţ bozkávaním a dotykmi a tak. Milujem ju. Keď to bude moţné, tak si ju

vezmem. A tým sa všetky hriechy zneutralizujú, dodatočne to vlastne potom uţ nebudú hriechy. Takţe vlastne mám dobré

predsavzatie. Takţe vlastne mám to vôbec najlepšie predsavzatie, a ak sírna Mária nevezme, moja vina to teda nebude.

Úloha č. 7 Ako vnímate Danyho deduktívny záver „a tým sa všetky tie hriechy

zneutralizujú"? Na ktoré z pouţitých slov poloţil autor rozhodujúcu štylistickú váhu - a prečo?

Úloha č. 8 Vysvetlite, aký pocit v Danyho mysli - podľa vášho názoru - vyjadril autor vystupňovaním výpovede v dvoch nadväzujúcich vetách: Takţe vlastne mám dobré predsavzatie. Takţe vlastne mám to vôbec najlepšie predsavzatie.

Úloha č. 9

„Sv. Ignác, ten patrón postranných uličiek..."

Pochopili ste správne túto mimovoľnú poznámku? Aký

význam má označený prívlastok v texte?

Úloha č. 10 S kým sa Dany pokúsil vo vnútornom monológu dosiahnuť kompromisnú dohodu v úryvku v úlohe č. 6? Úloha č. 11 Sotva treba pochybovať o tom, ţe ste v úlohe č. 2 určili rozprávača tohto diela ako priameho. Ale teraz, po vyriešení dálších úloh, sa k tomu vráťte: akým rozprávačom je Dany, ako hodnotíme jeho podanie na osi spoľahlivý - nespoľahlivý rozprávač Táto kniţka je produktom nostalgie po krajine, odkiaľ som odišiel, keď tam iní prišli, a po priateľoch, ktorí tam zostali (Josef Škvorecký).


39

Učíme sa učiť sa

Čítanie ako súčasť komunikačnej kompetencie

Čítanie patrí k základným gramotnostiam človeka uţ mnoho storočí. Spolu so schopnosťou porozumieť počúvanému prejavu, schop-

nosťou konverzovať, viesť rozhovor a so schopnosťou dorozumievať

sa písomnou formou tvorí komunikačnú vybavenosť (kompetenciu)

človeka. Základ tejto formy dorozumievania je v pri-rodzených

danostiach človeka, ktorý sa s nimi uţ narodí. Ale mnohé sa musíme

naučiť: v škole, doma alebo dokonca sami, sebavzdelávaním.

Čítanie je mnohostupňová, veľmi zloţitá zručnosť, ktorú zlepšujeme

počas celej školskej dochádzky. V podstate však - po celý ţivot.

Jednotlivé „výkonové stupne" čítania a ich pribliţné rozvrhnutie na

ročníky vzdelávania ukazuje obrázok č. 1. Obrázok č. 1

Rozvoj čitateľskej gramotnosti na základnej a strednej škole

Základ čítania je teda v alfabetizácii (ovládnutí písma). Ale keď

uváţime, ţe aj dnešné hláskové písmo vzniklo vlastne z obrázkov,

môţeme za predstupeň vlastného čítania povaţovať schopnosť

dieťaťa predškolského veku „čítať" (chápať) obrázky. Čítanie je

transformácia písaného textu do zvukovej podoby, neskôr do myslenej

zvukovej podoby (tiché čítanie). Táto úroveň gramotnosti je prvým

veľkým víťazstvom kultúry nad negramotnosťou.

Väčšina detí sa naučí čítať a rozumieť napísanému textu v prvom ročníku základnej školy. U nás to býva spojené aj s výučbou písania, ale sú štáty, kde písanie vstupuje do vyučovania oveľa neskôr. Znalosť zvukovej hodnoty písmen, čítanie slabík, neskôr ich spájanie do slov a nakoniec plynulé čítanie viet sa nazýva technika čítania. Ale netvorí ju len samotný hlasný či tichý rečový prejav. Pre čítanie je dôleţité udrţať oči v riadku (začiatočníci to ešte nevedia a ukazujú si riadky prstom) a získať periférne videnie. Človek s technikou zaloţenou na periférnom videní primárne sleduje písmená, ktoré číta, ale zároveň vníma (a uvedomuje I si v mozgu) aj písmená, ktoré uţ prečítal, ako aj niekoľko písmen, ktoré ešte len prídu na rad. Preto je dobrý čitateľ schopný čítať plynulo nahlas aj celkom neznámy text.

(Čítanie) - druh rečovej

činnosti, pri ktorej sa slovo, ve-

ta, v optickej podobe transpo-

nuje do vedomia čitateľa; vý-

chodisko je videný text, pro-

striedkom technika čítania, cie-

ľom porozumenie obsahu

prečítaného textu.

(Voľne podľa - B. Fabiánková a

kol.: Výuka ctení a psaní na 1.

stupni ZŠ, 1999)

Literárne schopnosti podľa Oberta

(Tvorí ich) schopnosť čítať, po-

čúvať, písať, rozprávať, predvá-

dzať, pozorovať, preţívať, obja-

vovať, konkretizovať a hodno-

tiť.

(Podľa: Viliam Obert: Rozvíja-

nie literárnych schopností vo

výchove kultúrneho čitateľa,

2000)

Vyskúšajte si

svoje schopnosti periférneho

videnia, a to jednoducho tak,

ţe bez prípravy prečítate

nahlas celkom neznámy text.

Čo poviete?

Prečo čítať nahlas báseň je

ťaţšie, ako čítať prózu.


40

Súvislý a nesúvislý text

Aj pri súvislom texte poslucháč po-

strehne, ak čítajúci nie veľmi rozumie

významu toho, čo číta. Ale v zásade sa

mnohé dá zamaskovať vyspelou tech-

nikou čítania (časté u hlásateľov v mé-

diách). Naproti tomu nesúvislý text sa

bez úplného pochopenia jeho významu

vôbec nedá čítať, čítajúci produkuje

nezmyselný prejav.

Čo osoţí človeku, ţe sa naučil čítať a písať,

keď myslenie ponecháva iným?

(Ernst R. Hauschka)

Čítanie... je vedomé čitateľské rozhodnutie

súhlasne sa „podriadiť" vnútorným

inštrukciám diela. Čítanie je ako príbeh,

ktorý sa prihodí čitateľovi a na ktorom sa

sám aj podieľa.

(Peter Liba: Čitateľ a literárny proces,

1987)

Úloha č. 42 Aj keď vy ste uţ stredoškoláci, nebude na škodu, ak si urobíte test svojho čítania: vyučujúci vám vyberie texty s rozličným obsahovým zameraním a vy ich po tichej príprave nahlas prečítate. Aj keď to určite všetci v zásade dokáţete, rozdiely v plynulosti, rýchlosti a chybovosti budú pomerne veľké.

Pod čitateľskou gramotnosťou treba rozumieť schopnosť (zručnosť) rýchlo

a presne sa orientovať v písanom texte, porozumieť myšlienkovému obsahu textu,

vedieť daný text reprodukovať. (Karel Dvorak).

Úloha č. 43 Po primeranej tichej príprave prečítajte nahlas celý nasledujúci text (vrátane diagramu).

Kruhový diagram zobrazuje percentuálne zastúpenie 15-ročných ţiakov na

Slovensku, podľa stupňa a typu školy, ktorí sa v roku 2003 zúčastnili

medzinárodného testovania čitateľskej gramotnosti ţiakov z členských štátov

OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj).

(Upravený diagram je prevzatý z publikácie Paulina Koršňáková

a Alena Tomengová: PISA 2003, príloha.)

Výklad

Čítanie nesúvislého textu je oveľa náročnejšie ako čítanie súvislého textu, pretoţe čitateľ textu, v ktorom sa uplatňujú tabuľky, grafy, vzorce, mapy, obrázky atď., musí sám vytvoriť z podnetových údajov súvislý text.

Vyššie uvedený príklad si najskôr vyţaduje, aby čitateľ dôkladne

prenikol do neverbálnych častí výpovede, pochopil a osvojil si

faktografické údaje, ktoré text obsahuje, a aţ potom prečítal nahlas

a súvislo informácie, ktoré sú v texte kompletne obsiahnuté, ale

neverbalizované.

41


Lyrická poézia - voľný verš

Nové pojmy voľný verš; reflexívna lyrika; duchovná (náboženská) lyrika

Výklad

Pochopiť, precítiť a esteticky zaţiť voľný verš básne môţe iba ten čitateľ, ktorý s istotou chápe a esteticky preţíva rytmickú zviazanosť

klasického verša - časomerného, sylabického a sylabicko-tonického.

Preto sme sa rytmickej stránke metrický pravidelného verša veno-

vali veľmi dôsledne. Bola to vlastne nevyhnutná príprava na rozu-

mové, pocitové a citové pochopenie rytmiky novodobej poézie.

Najskôr si pripomenieme jeden dôleţitý poznatok: v umení nič ne-

moţno chápať doslovne. Rytmicky pravidelný sylabicko-tonický verš

nebýva chápať doslovne. Rytmicky pravidelný sylabicko-tonický

verš nebýva absolútne metrický pravidelný, básnici ho často

porušujú, ak chcú zachrániť pôvab obrazov a myšlienok, a naopak –

voľný verš je stále rytmicky organizovaný text (je to báseň, nie

próza), „voľný" je len v porovnaní s dôsledným sylabicko-tonickým veršom. Miera voľnosti voľného verša môţe byť rozmanitá, ako si to

básnik, prípadne celá básnická škola, trúfne: od veršov, v ktorých sa

výrazne uplatňuje rým, cez rôzne dlhé verše, ktoré sú metrický

presne organizované v stopách (stratil sa teda iba prvok slabičnosti,

rovnoslabičnosti), aţ po básne, kde sa prízvuková pravidelnosť

celkom stratila, chýba rým a pod.

Úloha č. 44

Najprv si prakticky oţivte to, čo uţ viete o sylabicko-tonickej

prozódii. Prečítajte si známe slovenské príslovie Ţiadne jablko

nepadá ďaleko od stromu. V tejto podobe ide o prozaický text.

Upravte ho však priestorovo do dvoch riadkov, poprehadzovaním slov vyuţite zvukový jav, ktorý je tu prítomný, nahraďte prvé slovo

metrický vhodnejším výrazom - a máte rytmicky zreteľne

organizovaný text - strofu básne. To nemôţete nedokázať!

Úloha č. 45

Báseň Karola Strmeňa Čas vygúlenej tekvice a rajčín môţeme

označiť ako báseň s čiastočne uvoľnenou rytmikou. Analyzujte text

básne a určte, ktoré prvky sylabicko-tonického veršovania autor

zachoval a na ktoré rezignoval.

Karol Strmeň: Čas vygúlenej tekvice a rajčín

Čas vygúlenej tekvice a rajčín,

povedzte, kto väčšie poţehnanie pozná?

Čas psieho hrozna.

Na slnku leţiac, ako Turek fajčím,

dajte mi, dajte, o čo toľko drančím.

Koruna chvíľ je plná sĺz a rosná.

Úľavu zo sna.

Čas letiaci (ach, nepovedzte nad čím,

Začiatky voľného verša v slovenskej

poézii sú späté s menom I. Kraska.

U neho sa veršový pôdorys (a tým

aj rytmický impulz) v rámci básne

rozpad pravidelnej sylabicko-tonickej

básne, charakterizovaný narušením

princípu rovnoslabičnosti a jedno-

tného usporiadania prízvučných

a nepr-zvučných slabík veršov, je tu

evidentný

(Ján Zambor: Voľne o voľnom verši v

slovenskej poézii, 1987)

Zapamätajte si

Maximálne rytmické, slabičné a syn-

taktické uvoľnenie verša presadili v

slovenskej literatúre surrealisti

(nadrealisti).

Karol Strmeň (1921 - 1994)

Študoval na viacerých fakultách,

okrem iného aj na teologickej fakulte.

Od r. 1945 ţil v emigrácii, na konci

ţivota učil na univerzite v Clevelande.

Na Slovensku vydal jedinú zbierku

básní Testament (1944), neskôr vyšli

ďalšie zbierky (napr. Strieborná

legenda, 1950). Vytvoril mnoţstvo

prekladov - zo svetovej literatúry.


42

Mikuláš Galanda: Básnik (1938)

Toto uvoľnenie obrazu a verša malo byť...

výrazom slobody a imaginatívnej hravosti

fantázie.

(František Miko: Lyrika a problémy jej

výskumu, 1986)

Náročné, ale dôleţité

V básnickom diele dochádza... k stretaniu

dvoch kooperujúcich systémov - systému

poézie a systému jazyka. Jazyk ako

sústava v istom období stabilizovaných

pravidiel, modelov a javov je systém

otvorený, schopný začleňovať do svojho

organizmu nové javy: nové slová, nové

syntaktické štruktúry.

(Dušan Slobodník: Voľný verš v

súčasnej slovenskej poézii, 1987)

Literatúra v emigrácii

Likvidácia slovenského štátu a nasto-

lenie totalitného reţimu v Českoslo-

venskej republike vyhnali zo Sloven-

ska aj veľký počet kultúrnych,

umeleckých a vedeckých pracovní-

kov. Odišli mnohí spisovatelia, ako

napr. J. Ciger-Hronský, A. Ţarnov, R.

Dilong, vedci a publicisti ako S.

Mečiar, H. Bartek, M. Ďurica, F.

Hrušovský, K. Čulen atď. Roztratili sa

po celej zemeguli, od Austrálie cez

Argentínu aţ po USA a Kanadu.

nad nehou lások, ktoré pohynú?), líha si o trpkom. Vy majte si len chýrnu hostinu,

čo z vyškerených kukuričných kláskov

smrť chystá.

My uţ, za vrátení láskou,

stojíme chrbtom.

Úloha č. 46

Rozhodnite vy sami: Moţno báseň v predchádzajúcej úlohe

povaţovať za sonet? Svoje „za a proti" oprite vţdy o nejaký

argument.

Úloha č. 47 Rytmicky voľný verš veľmi často (ale nie vţdy) sprevádza aj uvoľnenosť syntaxe básnického vyjadrenia. Vlastne práve táto sloboda vyjadrenia bola prvotnou príčinou, ktorá básnikov tzv. moderny na prelome 19. a 20. storočia podnietila k odvahe zhodiť zo seba bremeno metrickej pravidelnosti. Preskúmajte text Strmeňovej básne a odpovedzte na tieto otázky: a) Na ktorú predchádzajúcu vetu sa viaţu slová „nepovedzte

nad čím"?

b) Nájdite myšlienku, na ktorú nadväzuje elipsa Úľavu zo sna.

(Elipsa = výpustka; slovo alebo vetný segment, ktorý je

vynechaný, ale čitateľ ho dokáţe pochopiť z kontextu.

Výklad

Uvoľnenosť rytmu a uvoľnenosť vetnej syntaxe ešte nevyčer-

pávajú všetko, čo do poézie doniesol voľný verš. Z tohto

základu u mnohých básnikov moderny a avantgardy 20.

storočia vyrastá aj veľká významová voľnosť a mnohoznačnosť.

Básnik, ktorý si organizuje verš podľa „vlastných pravidiel" na

základe subjektívneho pociťovania, si aj svoje myšlienkové

posolstvo neraz organizuje veľmi svojským spôsobom. Vyzýva

tak čitateľov, aby hrali túto jazykovú hru s ním a nebáli sa čítať

jeho básnické myšlienky podľa seba, neraz skôr intuitívne

(podvedome), odhadom, neţ presne podlá pravidiel logiky

a štylistiky. Úloha č. 48 Pripravte si v skupinách výklad zmyslu Strmeňovej básne z úlo-hy č. 45. Demonštrujte najskôr bez diskusie stanovisko kaţdej skupiny (prípadne aj názor jednotlivca), aby lepšie vynikli odlišnosti v interpretácii. Aţ potom veďte diskusiu, klaďte si navzájom otázky, podávajte doplňujúce vysvetlenia, argumentujte a polemizujte. Nezabudnite: báseň, ktorú autor podáva ako sémanticky (významovo) otvorený, zámerne neurčitý text, principiálne umoţňuje aj odlišnosti vo výklade. To síce nevylučuje ani moţnosť výslovnej chyby v chápaní textu, ale nezhody a odliš-né výklady sú do takéhoto textu zakomponované na základe autorského zámeru.

Metóda umenia je metóda „ozvláštňovania" vecí a metóda znáročnenia

formy zväčšujúcej ťaţkosti a dĺţku vnímania, pretoţe proces vnímania je v

umení sám osebe cieľom a musí byť predlţovaný.

(Viktor Šklovskij: Teória prózy, 1971)


43

Úloha č. 49

Pomenujte básnické obrazy (trópy): čas psieho hrozna; vyškerené kukuričné

klásky.

Úloha č. 50

V texte je aj pôvabná metafora Čas letiaci... líha si v trpkom. Pokúste sa

vysvetliť svoje chápanie tohto trópu v kontexte celej básne. Úloha č. 51 Teraz urobíme prvý pokus o praktickú syntézu, zhrnutie toho, čo ste z doterajšieho vyučovania pochopili o voľnom verši. Pomocníkom vám bude básnik Emil B. Lukáč. Ten vo dvoch svojich kniţných publikáciách uverejnil ten istý text - raz ako uvoľnenú báseň, teda vo veršoch, raz ako prózu. Prečítajte si prozaickú podobu a pokúste sa z nej podľa vlastného úsudku zrekonštruovať báseň. Výsledok porovnajte s autorizovanou veršovou podobou na str. 45. Prípadné rozdiely medzi vašimi návrhmi a autorizovaným textom vás nemusia mrzieť; skúste však úsudkom zistiť, z čoho vyplynuli.

Poţiare, povodne, kataklizmy, otrasy prešli, pominuli, a ty sa usmievaš v pohŕdavej

kráse. Pozdravujeme (a, ty čaro prírody.

Experimenty s únosnosťou

Iným typom grafického uvoľne-

nia tradičnej veršovej štruktúry

je prepis v podstate viazanej

zdruţené rýmovanej básne M.

Válka do prozaickej podoby: Blata po kolená. Leje sa. Spadli na nich otvorené nebesá. Opustený havran, letíš sem? Kde je pevná pôda, kde je zem? Text prozaickým prepisom nič

nestráca, lebo aj tak sa zreteľne

člení na rytmizované úseky

oddelené od seba výraznou

syntaktickou pauzou a rýmom.

(Ján Zambor: Voľne o voľnom verši v slovenskej poézii, 1987)


Emil Boleslav Lukáč: V Chráme svätej Magdalény Emil Boleslav Lukáč (1900 - 1979), vyštudoval filozofickú i teo-logickú fakultu, ale povolaniu evanjelického kňaza sa venoval málo, viac sa uplatnil ako stredoškolský profesor. Za prvej ČSR a počas slovenského štátu bol poslancom parlamentu. Po skončení druhej svetovej vojny bol odsunutý do úzadia a jeho dielo bolo vyradené z kniţníc. Do literatúry sa vrátil aţ po roku 1965.

Veľkú pozornosť vzbudili jeho prvé zbierky Dunaj a Seina (1923),

O láske neláskavej (1928) a Kriţovatky (1929), osobitnú pozíciu má

kniha básní Hymny k sláve Hosudarovej (1926), ktorú ovplyvnil

nástup náboţensky orientovanej poézie najmä vo Francúzsku.

Úloha č. 9 Podobne ako u Strmeňa analyzujte aj báseň Emila B. Lukáča

V Chráme svätej Magdalény.

a) Urobte rytmickú a rýmovú analýzu a zhodnoťte výsledok z hľadiska presných metrických pravidiel.

b) Zistite, do akej miery sa vetné celky zhodujú s hranicou veršov. Na záver zhrňte poznatky o organizá-

cii básne a vyjadrite stanovisko, či vám takto usporiadaná báseň vyhovuje alebo nie, či zanecháva vo

vás estetický dojem, alebo vás jej uvoľnená rytmická organizácia ruší.


44

Emil Boleslav Lukáč: V Chráme svätej Magdalény Madeleine! Tie ruky s mozoľmi tvrdými

Mramor a stĺpy. sťaby zo skaly,

Sochy a kariatidy. starenky so zrakom pokorným, nevesty s čepcami hrdými

A organ z neznámych tam výšin hríma, trímajú ošarpané kancionály

kde oko ani nedovidí. v nich objemná genealógia svedčí,

ţe rod ich nad iné je starší, väčší.

Znie Palestrína: „Nebť jest wzhlédl na pokoru Děvky swé..."

„Ó sanctissima..." - tak pieseň ďalej znie -

„Neb aj z toho mne

A dámy blahoslawenou nazývali búdou wšickni národowé..."

v brokáte ťaţkom, iné zamat samý

- tá pri oltári, iná u dverí - Od spevu pýr im sadne na líce

preberajú v skvostnom misáli, a tuhšie koluje dych.

tlačenom na krásnom holandskom papieri, „ Ssadil mocné s stolice

- posledné vydanie rozobrané - a powýšil pokorných..."

svoje modlitby ranné.

A stíchnu. Sklonia šije.

Zlatisté lustre vzácne. Zrak potom opretý je

Strieborné tácne. ta, kde z kazateľnice

Monštrancia zo zlata. - oh, nie je v katedrálnom štýle,

A z výšky tíško znie tá sladká ária: ale len tak, vyrezaná náhodilé

„ Dulcis Virgo Maria, zjedlice -

Mater amatal" ktosi hlbokým hlasom vynáša

vízie z Izaiáša,

A cudzinec, čo z dialeje proroka Hospodina:

vsadený v mramorové stĺpy aleje, „A panna počne a porodí Syna..."

tak si myslí: A skončí modlením.

„ Teraz sa i u nás zišli, A vidno, ako nad zhromaţdením

teraz i u nás do kostola vnišli, sa neviditeľná Holubica povznáša.

- do kostola maličkého,

predsa pre nich premilého, Tak, zopnúc ruky,

do kostola dreveného, cudzinec dumá, sní.

láskou krásne zdobeného,

kde niet striebra ani zlata, A hore kdesi nad oblúky

chudobný je ako chata, doznieva nápev rozkošný

predsa - duša s dušou spätá - vo vôni tymiánu, myosotis.

kaţdý na svoje miesto sadá: „... Ora pro nobis..."

robustní chlapi v huni,

starci a starenky, chlapci a dievčatá,

kde-tu je svieca lojová rozţatá

a organ starý duní

akýsi dávny, mocný chorál,

sťaby ktos' úhory ţelezným pluhom oral.

Slová sú temer jak tuná, len melódia iná:

„ Welebi duše má Hospodina!"


45

Úloha č. 2

Celá báseň je osnovaná na jednom kompozičnom jave. Objavíte ho, ak si uvedomíte, z koľkých tematických línií sa skladá a v akom vzájomnom významovom pomere sú tieto línie. Úloha č. 3

Okrem kontrapunktu (protikladu) paríţskej katedrály a dedinského kostolíka niekde na Slovensku cítime tu aj kontrast osobnosti (básnického subjektu) a prostredia (cudzina). V básni je skrytý ešte jeden protiklad, priamo nevyslovený. Dokáţete ho vydedukovať, ak si odpoviete na otázku, prečo sú úryvky z náboţenských piesní (zo Slovenska) napísané biblickou češtinou. Úloha č. 4

Spomenutý kontrast básnik naznačil aj vo štvrtej strofe. Viditeľne tu nahromadil prívlastky s príbuzným lexikálnym významom. Aký zmysel tomu pripisujete? Úloha č. 5

Lukáč mal silne rozvinutý cit pre vlastný národ, pre Slovensko. Aj keď naša báseň má prednostne náboţenský ráz a kontemplatívne (rozjímavé) zameranie, hlboko v nej je skrytý aj národný a vlastenecký motív. Dokáţete ho deduktívnou cestou vyvodiť z básne? Úloha č. 6

Z hľadiska horizontálnej kompozície sa Lukáčova báseň skladá z troch (viditeľne neoznačených) častí. Nájdite záver druhej (strednej) pasáţe a vysvetlite, ako ste pochopili jej zmysel.

K úlohe č. 51. s. 43 Poţiare, povodne,

kataklizmy, otrasy

prešli, pominuli,

a ty sa usmievaš

v pohŕdavej kráse.

Pozdravujeme ťa,

ty čaro prírody

Vojenský kňaz Lukáč

na ruskom fronte


46

Samotné laboratórne zistenie rytmickej

organizácie (verša) má svoju cenu iba

vtedy, keď je konfrontované s významovými

určeniami ostatných elementov štruktúry.

Významová hodnota verša sa nedá pocítiť

iba nájdením zloţenia slabík, prízvukov,

medzislovných predelov atď. Verš musí byť

uvedený do súladu s metaforikou,

tematikou, ţánrovou dimenziou, štylizáciou

lyrického subjektu (autora) atď. (Jiří Trávniček: Verš a interpretácia,

1990)

O modernej poézii, s jej voľnou obrazi-

vosťou, pre ktorú akoby neplatila nijaká

tematická smernica, a s voľným veršom,

ktorý sa vyhýba metrickému princípu, sa

vytvára predstava, akoby sa práve ňou

realizovala pravá podstata lyriky, v ktorej

vládne úplná spontánnosť.

(Július Noge)

E. Urbanova:

Ján Smrek (1979)

Nemusíte si pamätať.

ţe EMSA znamenala Edíciu mladých

slovenských autorov v praţskom

vydavateľstve L. Mazáča.

Učíme sa učiť sa Čítanie vecného textu s porozumením

V tejto úlohe si overíte svoje schopnosti a) porozumieť odbornému textu, b) analyzovať obsah textu, c) vyvodiť z textu nový poznatok a verbálne ho sformulovať. Zhoda rytmu s metrom (vo voľnom verši) nemá sémantickú (významovú,

obsahovú) platnosť. Voľný verš - ako syntaktická a sémantická jednotka - je

väčší celok neţ stopa a má plnohodnotnú sémantickú platnosť, ktorá si

vyţaduje subsumáciu (podriadenie) ostatných konštitučných prvkov básne.

Takáto hierarchizácia je opodstatnená, pretoţe epicentrom verša je jeho

sémantická zloţka (t. j. obsah básnickej výpovede), ktorej sa mu-sia podriaďovať všetky ostatné. (Dušan Slobodník: Voľný verš v súčasnej slovenskej poézii, 1988) Pri čítaní a analýze úryvku sa sústreďte najmä na to, čo autor hovorí o: a) dôleţitosti rytmu a metra pre sémantickú platnosť verša

(význam, obsah), b) sémantickom význame verša v básni s voľno veršovou

prozódiou, c) „konštitučných (t. j. výstavbových, organizujúcich)

prvkoch" vo vzťahu k obsahu výpovede.

Na základe jednotlivých poznatkov, ktoré ste získali pri čítaní

a analýze textu D. Slobodníka, sformulujte záverečný

poznatok o voľnom verši.

Čítanie s porozumením a interpretácia: Ján Smrek: Cválajúce dni Ján Smrek (1898 - 1982), vlastným menom Ján Čietek, vyuţil odkaz básnikov impresionistov a symbolistov a zuţitkoval aj vplyv francúzskeho filozofa-vitalistu Henriho Bergsona. Okrem veľkého počtu básnických zbierok (napr. Cválajúce dni, Iba oči, Zrno,

Básnik a ţena) sa zapísal do slovenskej kultúry edíciou EMSA v praţskom nakladateľstve, kde vychádzali diela jeho významných mladých súčasníkov, a ako vydavateľ a hlavný redaktor kultúrneho časopisu Elán. Po druhej svetovej vojne sa nepripojil k „naordinovanému" prú-du socialistickej poézie, preto sa načas dostal do úzadia, ale to nemohlo vydrţať príliš dlho. Dielo „básnika mladosti a lásky" malo mimoriadny čitateľský ohlas, a to nielen u jeho rovesníkov, ale aj u mládeţe nasledujúcich generácií. Tak si čitatelia akosi sami „rehabilitovali" svojho básnika. Po prevrate v roku 1990 vďaka iniciatíve manţelky a priateľov vyšla posmrtne ešte jedna Smreková kniha (Proti noci, 1993). V nej uzreli svetlo sveta básnikove trpké i hnevlivé básne, v ktorých sa vyrovnával s neprajným reţimom po skončení druhej svetovej vojny.

Ján Smrek: Cválajúce dni Bujní ţrebci, neosedlaní,

nezasiahne ich blesk –

ţenu sa vpred,

ţenu sa vpred,

kopyty rozbíjajú lebky

a nechávajú za sebou

dokaličené ľudské mŕtvoly.


47

Stepilí kovboji

nad konské hrivy sklonení

sedia na pariacich sa chrbtoch

a stískajú ich koleny

kŕčovite.

Huna, hurrá!

Z cesty nám!!

Pádime!

Nevidíte?

Krasojazdcov sú stá, divákov milióny. Tie stá však jazdia ponad dómy, ponad paríţsku Notre Dáme a preskakujú Oceán, ţenu sa krkolomným cvalom, ţe nestihne ich ani Parom, chcú prelietať zo stálic na stálice, presedlať na Lucifera šiju. Vôbec: utopiť sa v dáky fenomén, moţno: vo večnú energiu.

My, mladí, jarí šarvanci,

ktorí sme ţivot - svoju milú –

objali prvom pri tanci,

sme celým dúškom ţiví –

my sme tí jazdci diví!

Sedíme na paripách:

uháňajúcich dňoch,

a pevne drţíme sa hrivy –

nič nevadí, ţe niektorý

pri skoku ponad piliere

oceľového mosta

drţí sa uţ len chvosta.

Nemôţme znať, či nespadneme

a nezlomíme väz –

leţ nechceme sa predsa utopiť

v to driemajúce ľudské plemä,

v zakliaty ţivý les.

Úloha č. 53 Táto úloha bude mať charakter komplexného analyticko-syntetického pohľadu na báseň Cválajúce dni. Jednotlivé kroky uţ nebudú rozpísané do samostatných úloh, ale len naznačené v stručných bodoch. a) Vyjadrite svoj čitateľský dojem z básne.

b) Cválajúce dni sa povaţujú za programovú báseň. Vysvetlite, ako ste pochopili autorovo posolstvo jeho mladým rovesníkom (Smrek mal vtedy 27 rokov).

c) Vysvetlite, ako autor podporil svoju výpoveď kompozíciou básne. d) Vyberte si 1 - 2 strofy, vyhľadajte v nich kľúčové slová a ukáţte, ako

súznejú s celkovým myšlienkovým a citovým zameraním básne. e) Nasledovať by mal pokyn zameraný na výstavbu verša, ale tomu ve-

nujeme samostatné úlohy č. 54 - 57.

Ján Smrek je ústrednou postavou

literárneho ruchu o 20. aţ 40.

rokoch nášho veku (t. j. XX.

storočia), a to vďaka príťaţlivosti

jeho osobnosti.

(Milan Pišút: Básnik ţivota, 1978)

Skutočný signál nástupu novej

generácie Smrek najsilnejšie

vyjadril v druhej zbierke -

Cválajúce dni (1925). Bol to

nástup... k odvahe predstaviť sa

vo vlastnej podobe, vo svojej

individuálnosti, potom v úlohe

šíriť posolstvo ţivotného

optimizmu.

(S. Smatlák)

Aţ do roku 1958, tak sme si to

aspoň donedávna mysleli, (trvá)

druhé dejstvo Smrekovho

disidentstva. Čas zno-

vupoklesnutých hodnôt... bol pre

neho neprijateľný. (Ivan Kupec: Ján Smrek, 1990)

Peter Pálfy:

Kompozícia s jazdcom (1926)

Akoby videl do budúcnosti...

Ak niekedy, tak dnes potrebuje

slovenský spisovný jazyk, aby sme

ho pestovali s ozajstnou láskou.

Ak niet lásky k jazyku národa,

márne je všetko prízvukovanie

nacionalizmu. A láska v tomto

prípade značí predovšetkým čo

najviac pozornosti. (Ján Smrek)


48

Redaktor EMSA

a autor Cválajúcich dní

Zapamätajte si

Smrek napísal dvojzväzkovú knihu

memoárov Poézia - moja láska (vyšla

aţ po jeho smrti) a je to hádam

najdôkladnejší obraz literárneho diania

na Slovensku počas Smrekovho ţivota.

Pri práci na memoároch

/ báseň, ktorá nie je organizovaná

prísnou metrickou schémou, zreteľne

obsahuje funkčné rytmické hodnoty.

Nijaký verš by nebol veršom, keby ho

neniesol rytmus. A rytmus je...

rešpektovanie istej záväznosti.

(Ján Šimonovič: Na margo básne,

1989)

Vlastne celý náš program zhustený je v

krátkom tomto slove (elán). Vo

francúzštine znamená ono druh rých-

lonohého jeleňa, ten nech je naším

symbolom. Ako filozofický pojem

(Bergson: élan vital) nech je ţivotný

elán, totiţ úsilie stále aktívne, naším

programom.

(J. Smrek: Úvodné slovo, 1930)

Úloha č. 54 Je zbytočné pýtať sa, či je báseň napísaná voľným veršom.

Preto sa radšej zamerajte na vyjadrenie názoru na to, či spô-

sob, ako je báseň rozmiestnená v riadkoch, má nejaký súvis

s myšlienkovou koncepciou a celkovým tónom básne.

Úloha č. 55

Zhodnoťte mieru uvoľnenosti rytmickej organizácie veršov

z hľadiska slabičnej pravidelnosti a podľa spôsobu, akým

Smrek vyuţíva rým.

Úloha č. 56 Ak Smrek pohrdol metrickou organizáciou slabík vo verši a

s rýmami narábal len striedmo (ako s čerešničkou na torte),

čím nahradil tieto osvedčené prostriedky rytmizácie textov?

Úloha č.57

V nadväznosti na predchádzajúcu úlohu vám „napovedáme":

kľúčovú funkciu rytmotvorných činiteľov pri čítaní preberajú v

Smrekovej básni intonácia a frázovanie.

Dokáţete to vysvetliť a aj prakticky vyjadriť pri hlasnej recitácii

básne?

Výklad

Je načase zhrnúť poznatky o voľnom verši (definitívne to

urobíme aţ v sedemnástom tematickom celku). To, čo ste sa

naučili vlastným úsilím, premýšľaním a tvorivosťou po

častiach, v jednotlivých úlohách, jasne a zreteľne zhrnul v

Slovenských pohľadoch jeden z našich súčasných teoretikov

verša František Štraus:

Voľný verš (z fr. verš libre) disponuje iba minimálnym počtom

rytmotvorných a normovaných poetologických prvkov:

dezorganizuje sylabickú, sylabicko-tonickú alebo tonickú

organizáciu verša a jeho rytmus je vybudovaný

a) na rytmickej intonácii (splynutie vetnej a veršovej intonácie),

b) na syntaktických, lexikálnych a tematických opakovaniach.

(František Štraus: „Viazaný"/„pravidelný" a voľný verš, 1993)

Úloha č. 58

Vráťte sa k Smrekovej básni Cválajúce dni a vyhľadajte v nej

opakovacie figúry, ktorými sa - ako to vysvetlil F. Štraus -

autor usiloval vniesť do veršov pocit rytmickosti. Lexikálne

opakovanie (nie doslovné, leţ synonymické) je tam jedno,

podobne je tam jedno vetné opakovanie a konečne rytmická

organizácia jednej celej strofy spočíva na tematickom

opakovaní.

Úloha č. 59

Vyjadrite svoj názor, či pri hlasnej recitácii cítite rytmotvornú

funkciu týchto opakovacích figúr.


49

Reflexívna lyrika Výklad

V druhom ročníku ste sa učili o dvoch druhoch lyriky - spoločenskej

a ľúbostnej. Teraz sa budeme zaoberať tretím druhom lyrickej poézie,

pre ktorý je charakteristický úvahový postup, ako ho poznáte z hodín

slohu. Táto úvaha musí byť, prirodzene, v prvom rade básňou, ale

v mnohých ohľadoch sa podobá na svoju prozaickú príbuznú.

Úvahový slohový postup slúţi na zaujatie a vyjadrenie vlastného

stanoviska k najrozličnejším otázkam bytia, t. j. autor vyjadruje svoje

stanovisko k problému a subjektívne ho hodnotí (Katarína Hincová -

Alexandra Húsková: Slovenský jazyk pre 1. - 4. ročník stredných škôl,

2008). (Lyrická poézia) nie je bežná záležitosť, je to vec vážnych chvíľ, silného zážitku, hlbokého poznania, naliehavej potreby, je to potreba bytostného uchvátenia (František Miko: Lyrika a problémy jej výskumu, 1986).

Úloha č. 60

Emil Boleslav Lukáč: Polnočná pieseň

Načúval spevu hviezd ten húfik pastierov so psami

ospalými podivnú pieseň.

0 daroch znela z rozsievačských výšin,

tých orbe, sejbe, stavbe ţehnajúcich.

Pastieri, počujte!

Oslave znela, kráse ţivota, o toku

pokojnom, o plodonosnej práci, o

réve bohatej, o krbe hrejúcom, o

jasliach s dieťaťom.

No za tým chórom z útrob vesmírnych

do hlaholu sa vmiešal iný tón.

Len psi ho zrazu plne pochopili

a zjeţili si srsť.

Na kaţdý akord čierna ozvena:

za slávou ozýva sa potupa,

za krásou mrzký jakot trhavý,

za hymnou práce rehot baţiaci,

za zvesťou mieru krvilačný ryk.

Tú prvú polku, biedni, počuli,

na prvú polku, šťastní beţali

ku jasliam vysneným.

Básnik Lukáč podľa Ľudmily

Rambouskovej

Lukáčova lyrika je reťlexívna

a meditatívna, lyrika vyšších

ašpirácií duševných. (František X. Salda)

Mája Dusíková:

Cestou na sálaš (2000)


50

Max Ernst:

Bez názvu (1920)

Za mnohými básňami sú tajomstvá, ktoré

čitateľ nijako nemôţe vytušiť. A aj autor

dobre urobí, keď to, čo povedal vo verši,

nedoplní prózou. (Ján Smrek: Poézia - láska moja, 1989)

Napadlo by vám to? Niekedy po druhej svetovej vojne sa Lukáč

prechádzal po brehu Seiny medzi stánkami

bukinistov a na stolíku jedného z nich našiel

svoju zbierku Moloch (1938) aj s venovaním

nejakej Yvonny svojmu chlapcovi. Knihu si

chcel kúpiť, ale keď majiteľ stánku zistil, o

koho ide, poţiadal autora o podpis a knihu si

nechal.

Leţ psi, čo majú čumák bystrejší

a uši ostrejšie a v diaľku chápavejšie,

len ti si hlavu smutne zvesili,

srsť zjeţili a potom stiahli chvost.

Uţ odpoveď na prvú otázku tejto série si vyţaduje úvahu: Je

táto Lukáčova báseň o Vianociach, alebo nie je?

Úloha č.61 Páčila sa vám táto báseň? Zaujala vás? Opíšte svoj záţitok.

Úloha č.62 Vysvetlite, ako ste pochopili mysliteľský odkaz, ktorý básnik

vloţil do textu svojho diela. Úloha č.63 Určite ste si všimli, akú kompozičnú štruktúru Lukáč dal svojej básni. Vysvetlite ju a v súvislosti s tým objasnite aj séman-

tickú funkciu (význam) základnej štylisticko-významovej

figúry, na ktorej je zaloţená piata strofa.

Úloha č.64 Uváţte, aký význam má pre nás čitateľov fakt, ţe nepoznáme konkrétnu skutočnosť a sériu udalostí, ktoré priviedli básnika

k napísaniu tejto lyrickej reflexie (úvahy).

Úloha č.65 Uţ letmý pohľad na verše vám prezradí, ţe Lukáčov text nie

je metrický precízna báseň: verše majú rôznu dĺţku (= nerovnaký počet slabík), stopová organizácia sa nevy-

značuje ani len sklonom k pravidelnosti, ba Lukáč celkom

zanedbal rýmovanie. Je to vôbec ešte poézia, báseň? Určite

áno. Analýzou textu vyhľadajte „náhradné" prostriedky, za

ktorými Lukáč siahol ako za náhradou pevného metra.

Úloha č.66 Aký stmeľujúci prostriedok autor pouţil napr. v druhej strofe

(O daroch...)!

Úloha č.67 V tretej strofe (O sláve znela...) básnik vyuţil anaforu v dvoch rôznych pozíciách. Vysvetlite tento jav.

Úloha č.68 Nahraďte slovo „polka" z predposlednej strofy obsahovo

príbuzným slovom, ktoré by mohlo stáť v danom verši.


51



Martin Rázus: Radosť - dať

Martin Rázus (1888 - 1937), popredný slovenský básnik na prelome historických epoch slovenských dejín, bol zároveň aj politickým činiteľom (predsedom SNS) a zápalistým publicistom. Popri tom po celý ţivot vykonával svoje občianske povolanie ako kňaz evanjelickej cirkvi (naposledy v Brezne). Pod tlakom vojnovej tragédie (hoci on ako kňaz nemusel narukovať do rakúskej armády) vydal dve knihy veľmi hlbokej lyriky (Z tichých a búrnych chvíľ, 1917; To je vojna, 1919) a ako hádam posledný slovenský básnik aj sériu dojímavých sociálnych balád. Po vojne publikoval vlasteneckú poéziu (Hoj, zem drahá, 1919) a neskôr smutnú, občas veľmi kritickú spoločenskú poéziu (Kameň na medzi, 1925), v ktorej vyjadroval sklamanie Slovákov z Československej

republiky. Okrem básní písal aj veľmi úspešnú prózu (Maroško, 1932; Maroško

študuje, 1933; Júlia, 1930; Krčmársky kráľ, 1935).

Martin Rázus,

kňaz, básnik a politik

Úloha č. 1

Martin Rázus: Radosť – dať

Domov môj - hoj, zďaleka kaštieľ, zblízka - diera a rod môj hľadá bohatiera, Boţe môj. Deň - ţobrák bosý Kloní sa - prosí, ruka sa chveje a hĺbia vrásky pre trochu lásky - štipku lásky: zahojil' bôľ, čo stá sŕdc ţere. Deň jak deň - vrznú dvere, smutno zrieť pravdu tvrdú, holú, a čo je bôľu! Čo je bôľu!! Však radosť - dať hojnosti gestom, byť šťastia zves tom, a len na seba - zabúdať!

Detičky moje, čas letí, letí, nakladá bremä, a bohatými? My uţ nebudeme. Škoda sniť o tom! Vychystajte sa boriť so ţivotom a neprekľajte otca (rudných za nocí,

ţe iným pomáhal, kým sebe

nevedel pomoci!

Je radosť - dať v tmách blysnúť paprsku, i srdca po kúsku je radosť-dať bedárom biedy, hoc šľaky, vredy praštia ti o hlavu a v púšť ti dušu vyţenú nahú a krvavú, je radosť ţiť i - umierať!

Však niekdy hoc liet zďaleka, spomnú si azda človeka, i dom môj - dom bez zdoby, hrob prostý, ako iné hroby, kam pre zlosť sveta - zlobu SlováČik príde a zas na ţalobu. Viem - vstanem stíšiť múky, hoc - môţbyť - práve on mi hrýzol ruky, keď som mu dušu pravdou choval a putá - putá - putá uvoľňoval... Ó, vstanem - pohladiť mu čelo, bo radosť - dať, i zabúdať, len by, čo srdce trhá - nebolelo?!


52

Jednu z moţností kompozičného rozboru Rázusovej básne ukazuje nasledujúci grafický model.

Kaţdý štvoruholník predstavuje jednu strofu.

Nemusíte s týmto kompozičným modelom básne súhlasiť, ale skúste ho porovnať s básňou a kritic-

ky posúdiť. Porozumeli ste mu? Zhoduje sa s vašou predstavou? Váš pohľad na tematickú výstavbu

básne je iný? Aký?

Úloha č. 2

Ako ste pochopili krásny básnický obraz Deň - ţobrák bosý (ktorý v skutočnosti presahuje do

všetkých piatich veršov)? Aké je jeho miesto v celej básni? Pomenujte tento umelecký prostriedok.

Úloha č. 3 Pretoţe Rázusova básnická úvaha predostiera akoby dve protirečivé idey, básnik častejšie pracuje

s figúrou, ktorá k takto vymedzenému postupu logicky patrí. Vyhľadajte v básni tieto miesta a ukáţ-

te, ako participujú (zúčastňujú sa) na celkovom význame diela.

Úloha č. 4

Rázus je veľmi vynaliezavý v básnických prívlastkoch, epitetách. V tretej

strofe je toto trojveršie: Radosť- dať// hojnosti gestom. // Byť šťastia zvestom. a) Najskôr tieto dve vety povedzte (prepíšte) v súčasnej hovorovej reči,

prirodzene - prozaickej. b) Potom sa vráťte k básni a určte obe epitetá ako druh prívlastku z

gramatického hľadiska. c) Viete vysvetliť aj to, čo je inverzia, a uviesť príklady z tohto úryvku?

Úloha č. 5 Pokúste sa na základe tejto básne napísať krátku úvahu o tom, ako Rázus vidí svoje poslanie kňaza, básnika a národného vodcu.

Úloha č. 6 Vysvetlite, ako vy - dnešná mládeţ - chápete toto básnikovo hlboké vyznanie. Oslovuje vás? Pripadá vám uţ historicky vzdialené, neaktuálne alebo dokonca abstraktné a patetické?

Martin Rázus


Walt Whitman: Stebla trávy Walt Whitman (1819 - 1892) nebol prvým úspešným básnikom mladého

amerického štátu, ale rozhodne ho dodnes povaţujeme za tvorcu a priekopníka

originálnej americkej poézie. Tento urastený muţ „zaloţil" tradíciu túlavých

básnikov: vystriedal najrôznejšie zamestnania (typograf, novinár, tesár i úradník).

Počas trvania občianskej vojny bol skvelým a obetavým sanitárom. Nikdy nebol

spisovateľom z povolania. Vydal vlastne iba jedinú knihu básní (Stebla trávy), ale

s tou pracoval po celý ţivot. Jej prvá verzia mala dvanásť básní, posledná

štyristo! Popri francúzskom poetovi Apollinairovi je druhým spoluzakladateľom

voľného verša. V 19. storočí ho takmer nikto nevedel čítať. Jeden z jeho nepočetných obdivovateľov, Ralph Emerson, charakterizoval Whitmana s

výstiţným úškrnom: Jeho básnický štýl je zmesou reči Bhagavadgity a New York

Heraldu. Literárne salóny v Bostone a vo Filadelfii ho povaţovali „za literárneho

babráka".

A on sám? Mám iba jednu ústrednú postavu, a to je všeobecná osobnosť

zrkadliaca sa vo mne.

Walt Whitman


53

Úloha č. 1

Walt Whitman: Strašná je pochybnosť javov

Strašná je pochybnosť javov,

tá neistota, či nebudeme oklamaní napokon,

či dôvera a nádej nie sú azda len prázdne pomysly,

či naše jestvovanie za hrobom nie je azda len krásna rozprávka.

Azda sa veci, ktoré vnímam, zvieratá, rastliny, ľudia,

kopce zaliate svetlom i uplývajúce vody,

obloha denná a nočná, farby, formy, hustoty azda sa len

takými zdajú (a nepochybne je to tak),

kým čosi skutočne ešte len čaká na poznanie.

(Ako často vytrysknú veci zo seba,

akoby ma chceli zmiasť a vysmiať sa mi!

Ako často si myslím, ţe ani ja nič neviem,

ani nikto iný nič nevie o nich.)

Azda sa mi zdajú tým, čím sú (a nepochybne sa naozaj len zdajú)

iba z môjho terajšieho hľadiska

a ukázali by sa (a iste by sa ukázali) inými, neţ sa zdajú,

alebo nijakými z úplne zmenených hľadísk.

Na tieto a podobné veci odpovedajú zvláštnym spôsobom tí,

čo ma milujú, moji priatelia.

Keď ten, koho mám rád, putuje so mnou

alebo dlho sedí pri mne a drţí ma za ruku,

keď jemný nehmatateľný vzduch,

pocit, ktorý slová ani rozum nepostihnú, nás obklopuje a preniká,

vtedy som obťaţený nevyslovenou a nevysloviteľnou múdrosťou,

mlčím a neţiadam si nič viac.

Neviem zodpovedať otázku javov ani nášho jestvovania za hrobom,

len chodím alebo sedím ľahostajne, som spokojný.

Ten, čo mi drţí ruku, ma dokonale uspokojuje.

Pozorne si prečítajte výroky dvoch veľkých filozofov novoveku Descarta a Kanta a uváţte podstatu ich výpovedí (ide o kľúčové myšlienky ich teórie poznania).

René Descartes: Všetko, čo som doteraz pokladal za najpravdivejšie, získal som alebo od zmyslov, alebo

ich prostredníctvom. Ale zmysly som niekedy pristihol pri klamstve a je múdre uţ nikdy neveriť slepo tomu, čo

nás hoci len jedenkrát oklamalo. Som nútený priznať, ţe o všetkom, čo som kedysi pokladal za pravdu, moţno

pochybovať, a to nie z nerozváţnosti alebo z ľahkomyseľnosti, ale zo silných a premyslených dôvodov (Úvahy

o prvej filozofii, 1641).

Immanuel Kant: Vonkajšie veci teda existujú práve tak, ako ja sám, a obidvoje existuje na základe

bezprostredného svedectva môjho sebauvedomenia, ibaţe s tým rozdielom, ţe predstava môjho Ja ako

mysliaceho subjektu sa vzťahuje len na môj vnútorný zmysel, kým predstavy označujúce vonkajšie javy sa

vzťahujú na moje vonkajšie zmysly (Kritika čistého rozumu, 1787).

Povedzte, či vidíte obsahový prienik medzi základmi novovekej gnozeológie (teórie poznania) a filozofickým odkazom Whitmanovej básne.

Úloha č. 2

Báseň W. Whitmana zreteľne pozostáva z dvoch kompozičných častí, ktoré spolu súvisia, presnejšie povedané - nadväzujú na seba. Vysvetlite túto súvislosť a ako argumenty pouţite úryvky z textu.


54

Úloha č.3 Kompozičnú schému tohto diela však moţno vymedziť aj inak, pomocou trojuholníka Aristotelovej dialektiky: téza - antitéza - syntéza. a) Pokúste sa o tento výklad horizontálnej kompozičnej výstavby básne. b) Ktorá verzia sa vám páči viac? Mohli by existovať aj vedľa seba ako rôzne uhly pohľadu?

Úloha č. 4 Táto úloha si vyţiada širšiu prípravu. Nájdite v odbornej literatúre poučenie o Platónovom diele Ústava (alebo priamo v texte tohto starogréckeho filozofa) a zistite, kde sa Whitmanova báseň dotýka ideí tejto klasickej gnozeológie.

Úloha č. 5 Whitmanova poézia nie je veľmi obrazná, básnik sa vyjadruje akoby v hovorových súvetiach (to je ten Emersonov pól Whitmanovej štylistiky „podľa New York Heraldu"), nuţ a sem-tam sa umelecká obraznosť objaví v reči kaţdého z nás. Ak sa predsa len v tejto básni objaví umelecký obraz, ide o zrejmú skratku, snahu pridať myšlienke silu, prieraznosť. Pokúste sa vystihnúť prínos nasledujúcich obrazných vyjadrení pre Whitmanovu filozoficko-básnickú úvahu: a) ako často vytrysknú veci zo seba, b) nevyslovená a nevysloviteľná múdrosť.

Úloha č. 6 Porovnajte (prirodzene iba odhadom) mieru rytmickej uvoľnenosti Whitmanových veršov s ktorýmkoľvek z našich básnikov, o ktorých ste sa učili. V predchádzajúcom texte učebnice (str. 42) sme uviedli výstiţné slová D. Slobodníka, ţe básnik pri tvorbe básne v nejakej miere rešpektuje a zároveň kontaminuje (zmiešava) dva systémy: systém poézie a systém jazyka. O tom prvom systéme ste uvaţovali v predchádzajúcej úlohe. A teraz - do akej miery Whitman (preklad J. Boora z angličtiny povaţujme za presný) rešpektuje ten druhý systém - gramatický (morfológiu a syntax svojho jazyka)?


Laco Novomeský: Romboid

Ladislav Novomeský (1904 - 1976), básnik, publicista a politik. Celý

jeho ţivot a veľká časť diela sú poznačené jeho osudovou orientáciou na

marxizmus a komunizmus. Prirodzené básnické cítenie ho však neustále

nútilo prelamovať obruče zjednodušení socialistického realizmu, ktorý

vyznával. Časť jeho básnického diela tvorí pravá poézia, často plná

obraznosti, avantgardnej hravosti, vo vyššom veku aj presvietená

ľudskou múdrosťou získanou za vysokú cenu utrpenia a sklamaní. Popri

moderne orientovaných zbierkach Romboid (1932) a Svätý za dedinou

(1939) písal aj diela poplatné politickým doktrínam. A to aj potom, ako ho

vnútrostranícke súboje priviedli spolu s celoţivotným druhom Gustávom

Husákom do väzenia a takmer aţ na popravisko.

Jozef Rybák:

Laco Novomeský


55

Laco Novomeský: Romboid (úryvok)

Pri kotrmelcoch opíc

na dávne detstva spomíname:

bláznovstvá zabudnuté.

Tisíc ráz zbohom, detstva nedávne,

bláznovstvá zabúdame,

Nepýtajte sa decka: akoţe sa stalo,

keď smútok jeho plače nad hračkou

zlámanou.

Odišli lode africké.

Komediantská opica starého verklikára

tá drobná Kiki,

umrela túţbou po vlasti

Zbohom a zbohom, detstva nedávne.

Kruhy sa zlomili vo štyroch uhloch.

Hľa: obraz kosý, skrivený:

romboid - zlámané trosky detských hier.

Do nebies horí pomník detských pošetilostí:

guľatých tvárí, guľatých slz,

kruhov a kolies na zrkadlách vôd,

rozbitých štrkom okrúhlym,

kotúčov dymu z prvých cigariet...

Keby Zem bola podkutá hračkami detstva,

prestane písať večné elipsy

a v kruhoch hrísk sa rozkotúľa:

kolo, kolo mlynské,

za štyri rýnske...

Úloha č.1 Máte pred sebou ďalšiu úvahovú, reflexívnu báseň. Autor jej nedal vlastný názov. Skúste ho vymyslieť vy - tak, aby vystihoval hlavnú líniu básne. Svoje návrhy zatiaľ neodôvodňujte. Úloha č.2 Pre porozumenie modernej básne napísanej voľným veršom je dôleţité vystihnúť aj súvislosti zdanlivo izolovaných, akoby celkom osamotených častí. Verš Odišli lode africké autor zdanlivo bez súvisu vrhol na papier a ešte ho osamostatnil ako ministrofu. A predsa významová súvislosť tohto verša s jeho okolím existuje. Pravda, je to metonymia, nie oznam v novinách. Pokúste sa o výklad tohto verša. Úloha č.3 Pozoruhodnú kompozičnú os diela tvoria za sebou zoradené geometrické útvary. Vyberte ich z textu, zhodnoťte ich estetickú funkciu v štylizácii básne a po spojení s posledným geometrickým útvarom, ktorého sémantika je dosť nečakanou pointou diela o návrate k detstvu v optike básnikovej duše, získate významovú os celého diela.

Úloha č.4 Ak ste pointu pochopili, určite nájdete v posledných dvoch strofách tri razy zopakované kľúčové slovo pouţité v rôznych gramatických tvaroch. Prečo je dané slovo také dôleţité v tejto časti básnikovej výpovede? Úloha č.5 Novomeského verš je taký voľný, ako len voľný verš môţe byť. Nie je metrický organizovaný, báseň nezdobia a nespájajú dovedna ţiadne rýmy, takmer nenájdeme opakovanie. Skúste text (radšej viackrát) nahlas prečítať a počúvajte, či znie ako báseň alebo nie. Pokúste sa

z toho pocitu vyvodiť nejaký prijateľný záver.


56

Dilong nevidel úlohu básnika len o písaní

veršov. Pokladal básnikov za prorokov

svojej doby. Ţelal si, aby ich hlas... znel ako

prenikavý hlas poľnice.

(Jozef M. Rydlo: Básnik stratenej slobody, 1992)

Autoportrét

Ľudia radi vidia naše chyby, striehnu na

môj poklesok, aby si z nechránenej chvíle

mojej urobili pochúťku. Čoţe, zbavili sme sa

svojich slabostí, keď sme sa stali kňazmi? Či

vy, ktorí nás odsudzujete, či vy ste vzali na

seba čistotu anjelov?

(R. Dilong: Mladosť z očistca, 1942)

Toto je Dilong, toto je pravý Dilong. Tá

neha, tá františkánska svätá prostota!

(Valentín Beniak v liste Dilongovi, 1937)

Duchovná lyrika Druhým variantom osobnej, intímnej lyriky je lyrická poézia

obsahovo - a neraz i formálne (štylisticky, kompozične) – spoje-

ná s náboţenstvom. Táto lyrika s dlhou európskou tradíciou

vyjadruje duchovné potreby veriaceho človeka. Môţe tlmočiť

odovzdanosť Bohu pri veľkom ţiali (ţalmy), oslavovať Boţiu

vznešenosť, lásku či milosrdenstvo (napr. hymny E. B. Lukáča),

vyjadrovať prosbu (modlitby, napr. u Dilonga alebo Rúfusa)

alebo zamyslenie sa nad morálnou zodpovednosťou človeka, a

vtedy sa prekrýva s reflexívnou poéziou.


Rudolf Dilong: Orodovnica

Rudolf Dilong (1905 - 1986), rodák z Trstenej na Orave, je

jednou z najkomplikovanejších osobností, aké tvorili literatúru

na Slovensku. Chlapec bez matky vyrastal ponechaný na seba, vzdelanie získal v cirkevných školách a v kláštoroch.

Ako mních a kňaz v sutane, čo v dospelosti vnímal ako osud,

nie ako voľbu, sa podieľal na búrlivom ţivote literárnej

avantgardy; v uniforme poľného kuráta (spolu s Lukáčom)

sprevádzal slovenských vojakov na východný front a po roku

1945 utiekol pred Rusmi a benešovcami najprv do Talianska

a neskôr na americký kontinent. Jeho zbierky Helena nosí

ľaliu (1935), Ja svätý František (1938) a Honolulu, pieseň

labute (1939) patrili k zakladateľským dielam katolíckej

moderny, ale rozvíjali aj voľný verš a automatizované texty v

duchu surrealizmu.

Úloha č. 69

Rudolf Dilong: Orodovnica Tu som Ťa našiel v plátne rolí, kde zrak Tvoj pätou ticha stráţi klasy a ţeň. Ó, Dome Boţí, dovoľ v plachom poli, abych Ťa chválil, ako škovran v raţi slnečný deň. Studnica milosti, Orodovnica, skloň jasné čelo k raţi zrelej s oblohou modravou, keď som sa zatúlal sem, hľadajúc Ťa, po celom dni, po noci celej a s dušou boľavou.

V tejto básni sa prelínajú dva motívy, alebo ak chcete - dva

druhy lyriky: jedna opisná, druhá intímna, osobná.

Identifikujte ich a vysvetlite ich vzájomnú prepojenosf.

Úloha č. 70

Tvorca koncepcie francúzskej katolíckej moderny, básnik a

kňaz Henri Bremond, nazval duchovné básne „modlitbou,

ktorá sa nemodlí, ale ktorá vedie človeka k modlitbe".


57

Dá sa označiť táto Dilongova báseň za takéto dielo, za báseň, ktorá

má vnútorný obsah modlitby?

Úloha č.71 Vysvetlite (podľa svojho chápania)

a) koho/čo našiel básnik v „plátne rolí",

b) čo označuje metaforou „Dome Boţí

Úloha č.72

Záver básne je akousi pocitovou pointou, v ktorej dominuje sloveso

„hľadať" (pomoc). Ktoré dva činitele, zdroje blahodarného účinku na

dušu človeka, hľadal a našiel básnik v čase zobrazenom v týchto

veršoch?

Úloha č. 73

Dilonga (najmä ortodoxne náboţensky zameraní posudzovatelia) neraz

obviňovali z duchovnej plytkosti, pretoţe sa opájal zmyslovými

záţitkami, krásou vonkajšieho sveta. Bez snahy o dnešné hodnotenie

tejto dilemy

a) povedzte, akým dojmom pôsobí na vás Dilongov pohľad na prírodu,

b) určte v texte (3 - 4) prívlastky, ktoré dodávajú obrazu prírodnej

scény daný ráz.

Úloha č. 74

Vysvetlite, prečo sú výrazy „Studnica milosti" a „Orodovnica" oddelené

od ostatného textu čiarkami.

Úloha č. 75 Vo štvrtom verši je zaujímavé epiteton plaché (pole). Ak ho nechceme posudzovať ako samoúčel, musíme v predchádzajúcom texte básne nájsť výraz, na ktorý to „plaché pole" voľne významovo nadväzuje. Tieto „neviditeľné" väzby v texte umeleckého diela si uvedomíme len pri pozornej dodatočnej analýze. Zaujímavé je, ţe vyspelý čitateľ ich vníma či podvedome pociťuje uţ pri prvom čítaní.

Úloha č. 76

Dilong napísal báseň Orodovnica pomerne pevnou sylabicko-tonickou

prozódiou (a najmä v prvej strofe aj rýmovo veľmi ucelene). Upravte

záver prvej strofy nasledujúcim spôsobom (qbych Ťa chválil // ako škovran

v raţi slnečný deň), prečítajte obe verzie nahlas a zhodnoťte, či takto

vznikol v rytmickom vyznení rovnakého textu nejaký rozdiel.

Úloha č. 77

Vo svojom zamyslení sa nad Dilongovou poéziou nazval spisovateľ Š.

Moravčík jeho odkaz zabudnutým svetlom. Istotne s vnútorným pohnutím a

ľútosťou.

Aj keď jedna báseň nemôţe vytvoriť pevné a zásadné stanoviská,

jednako sa pokúste aj na tomto skromnom základe zváţiť problém: je

toto „básnické svetlo" dnešnej mladej generácii naozaj vzdialené aţ

za horizont zabudnutia? Buďte v tejto úvahe úprimní k sebe - i k

poézii.

Dilong sa stal básnikom cez bo-

lesť, bolesť v ňom zaţalo na-

danie, ktoré mu dal do vienka,

do kolísky Boh.

(Svetloslav Veigl: Básnik

uštipnutý slobodou, 1991)

Nechceme predsa, aby (kato-

lícka poézia) skončila tak, ako

skončil Rimbaud: negáciou,

prekliatím poézie. My poéziu

ešte potrebujeme. Lenţe poéziu

hĺbky, poéziu ducha, nie výlučne

poéziu sluchu a zraku!

(Jozef Kútnik-Šmálov: Slovo

a skutočnosť, 1939)

Dilongova poézia mi pripomína

chlieb, domáci, pravý, poctivý,

ako ho robievala moja matka.

(Štefan Moravčík: Zabudnuté

svetlo Rudolfa Dilonga, 1998)

Básnici a priatelia:

Ivan Kupec a Rudolf Dilong


58



Ján Motulko: Počúvam, Pane...

Výklad

Ján Motulko (1920) je básnikom kresťanskej orientácie. Uverejnil štyri zbierky básní. V rokoch druhej svetovej vojny pracoval ako vojnový koreš-pondent (Rusko, Taliansko) a neskôr ako knihovník. Väčšinu ţivota strávil v Trnave.

V rokoch 1948 - 1970 nesmel publikovať. Po pre-

vrate v r. 1989 sa nenápadne vrátil do kultúrneho

ţivota.

Ján Motulko

Ján Motulko: Počúvam, Pane... Počúvam, Pane, tlmočím si tvoje slová,

čo našeptáva mi Zvesť staronová:

ţe kaţdý človek je mi bratom,

ešte i ten, kto v hneve vrchovatom

na mňa kydá sliny. Ladislav Čarný:

I ten, i ďalší, ďalší iní, Salvator Mundi (1989)

ktorí v nekonečných radoch sú tu:

i pankáči, iskíni,

i vierolomný Brutus,

i tí, čo majú na mňa drsné dlane,

i tí, čo zadrţujú lásky dane,

i tí, čo nemluvniatkam dajú nebyť,

i tí, čo starkým berú chlebík...

Viem, Pane, taká tvoja rada:

i z tých mám reťaz bratov skladať.

Vyznávam sa však, som krehká čaša.

Milovať tých, Rabbi, dá sa?

Ján Motulko ako

Keď skĺznem z lásky, Pane, nebuď prísny. vojak (1943)

Za ruku veď ma, tuho stisni...

Úloha č. 1 Iste nevznikne spor o tom, ţe Motulkova báseň je lyrická. Analýzu a interpretáciu zamerajte na to, aby ste zistili, a vedeli aj argumentačne doloţiť, aké citové, náladové a estetické posolstvo adresoval autor čitateľovi. Dokáţete pomenovať literárny prameň, o ktorý sa prednostne opieral?

Úloha č. 2 Ako uţ vieme, chápanie významov u kaţdého z nás je odlišné v závislosti od toho, akou rodinou, školou a spoločenským mikroprostredím sme prešli. Preto si najskôr navzájom objasnite vecný zmysel nasledujúcich častí textu: a) Zvesť staronová (všimnite si veľké začiatočné písmeno), b) vierolomný Brutus (Cézar: Aj ty, môjsynu..), c) čo nemluvniatkam dajú nebyť.

Poznámka: Rabbi je úctivé oslovenie ţidovského kňaza, duchovného učiteľa a znalca Písma. V Biblii tak často oslovujú Jeţiša.


59

Claude Monet:

Pole s červenými makmi

Úloha č. 3

V strede básne Motulko pouţil viacnásobnú anaforu. Rytmotvornú, zvukovú a obsahovú funkciu anafory

uţ dobre poznáte (ale nebude od veci pripomenúť si...). Anafora v tomto diele je však aj literárnym

odkazom (alú-ziou) na početné texty určitého typu. O aké texty by mohlo ísť?

Úloha c. 4

Táto úloha vám určite nespôsobí ţiadne ťaţkosti. Vysvetlite význam rozdelenia básne vonkajším

kompozičným predelom na dve rozsahom veľmi nerovnaké časti

Úloha č. 5

V spomenutej anafore sa nachádza aj niekoľko zaujímavých trópov, dve metafory a jedna metonymia.

Vyhľadajte ich a vysvetlite ich význam.

Úloha č. 6

Uţ sme si viackrát povedali, ţe v jemnom tkanive umeleckého textu - a v lyrickej básni osobitne - má

veľký význam aj najjemnejší odtienok slova, ktorý autor zohľadnil pri výstavbe básne. V strede básne sa

nachádzajú, nie däleko od seba, tieto dva verše: / tí, čo majú na mňa drsné dlane a / tí, čo starkým berú chlebík.

Vyhľadajte v oboch veršoch kľúčové slová, vysvetlite ich štylistický príznak a tieţ funkciu, ktorú majú v

texte (t. j. prečo asi ich básnik pouţil v tejto podobe).

Úloha č. 7

Básnik Motulko je starý muţ a vidno to aj z motivácie jeho básnickej výpovede, nielen z roku narodenia.

Uváţte a pokúste sa vysvetliť, ako vy prijímate tie vnútorné hodnoty, o ktorých uvaţuje básnik.


Impresionizmus a senzualizmus Výklad

Na konci 19. storočia skupina predovšetkým francúzskych maliarov (Claude Monet, Camille Pissaro, Alfréd Sisley, Auguste Renoir) rozvi-

nula novú teóriu zobrazovania reality - osobitne prírodných scenérií.

Inšpirovalo ich učenie optiky o skladaní farieb v ľudskom oku a

rozhodli sa maľovať spôsobom, ktorý s touto schopnosťou ľudského

zraku priamo kalkuloval. Zavrhli súvislú líniu (všetci géniovia minulostí

si tvary predmetov a figúr na obraze najskôr predkreslili ceruzkou

alebo uhlíkom) a predmety či ľudí pred sebou skladali z farebných

plôch, škvŕn a bodov. Maľovali najmä slnkom prudko osvetlené výjavy

a z toho dôvodu uprednostňovali čisté, ţiarivé farby. Keďţe chceli predmetný jav zaznamenať podľa svojho prvého dojmu, dostali pre-

zývku impresionisti (impresia = dojem). Po počiatočnom neúspechu

u divákov sa stali obdivovanými majstrami. Ich vplyv prenikol aj do

hudby (napr. u Clauda Debussyho), prejavil sa v divadle, v sochárstve

a v literatúre.

Literárny impresionizmus je veľmi špecifický, pretoţe poézia nepracuje s vizuálnymi prostriedkami,

ale so slovami.

Väčšina básnikov ovplyvnených impresionizmom uplatňovala v texte výrazy označujúce svetlo

a farebnosť (u nás uţ I. Krasko!), ale francúzsky básnik Paul Verlaine skúšal vytvoriť estetický

dojem ľubozvučnosťou verša. Niektorí autori sa zamerali na viacero zmyslových vnemov odrazu,

tomuto komplexnejšiemu impresionizmu sa hovorí senzualizmus (slovo senzus značí „zmysel"). Pre

úplnosť treba poznamenať, ţe aj niektorí naši prozaici, autori lyrizovanej prózy, bravúrne zvládli vo svojom jazyku impresionistické a senzualistické prvky.


60

Čítanie s porozumením a interpretácia: Ján Smrek: December

Boh pokynul - a celé hodiny začali anjelici roztriasať

nebies periny, nimi sa zakrývali svätí. My, keď sme

vyšli na ulice, zapúperili sme si šaty.

Leţ baví nás to; lebo veď

nevyhneme sa tomu.

Pozrime k lesom: jediného

nieto v nich zeleného stromu,

všetko je biele, bielučké,

ach,

Ma, i kostolný dach,

ba i veţe,

a panenky, čo chodia po uliciach,

sú také svieţe,

rty majú červené

ani v máji,

a všetko ide peši,

temer nik na tramvaji.

I ţeny, ţe sú pekné, znajú, bo vidno, nenáhlia sa,

keď svoju ţivú krásu okolo seba rozdávajú.

Nejednej hlávka ako ruţa je pripnutá na hrudi

muţa, a preto celá ulica vyzerá jak roztratená

kytica.

Podvečer na námestí tichom

veľký je hluk,

ľudia sa smejú

a jedni druhých hrejú

očami, dychom.

Len na nábreţí rieky

vidno stáť kde-tu

dvoch a dvoch,

tí ukryli sa v šere noci,

či v svojich vlastných pohľadoch?

Nemýľme ich,

porozumenie pre nich majme,

šetrne, tíško ich obchádzajme.

Veď medzi stromoradím

vyšliapaná je cesta a

všetky domy mesta

otvárajú nám svoje brány.

Obloky ţiaria a prekvitajú

a cez ich ľadové kvety

teplo k nám letí: vidíme

vystupovať paru zo

samovaru.

Úloha č.1 Aký duch, aká nálada na vás vyţaruje z textu básne?

Úloha č.2 Skúste vysvetliť, aký slohový postup dominuje v tejto básni.

Úloha č.3

Určite ste uţ pri prvom čítaní vybadali, ţe autor pomocou tejto básne

vyjadril dojem farebnosti a ţivosti opisovaného výjavu. Ktoré pojmy na to

autor pouţil? (Veľmi zvláštne je pouţitie motívu zelenej farby: autor

hovorí, ţe táto farba stromov v zasneţenom lese zmizla...)

Alfréd Sísley: Sneh v Louveciennes (1878)


61

Ján Kostra

Úloha č.4

Zahrnuli ste do predchádzajúceho výpočtu aj metaforicky vyjadrenú farebnosť? Ak nie, preskúmajte prvú

strofu a vyhľadajte v nej dva básnické obrazy, kde autor hovorí o farbe (akej?), ale nepomenúva ju

priamo. Úloha č.5 Ako ste pochopili metaforu „ním sa zakrývali svätí"?

Úloha č.6

Vecný zmysel tejto impresionistickej básne je veľmi zreteľný: básnik sa opájal viditeľnou krásou

zasneţenej Bratislavy. Hádam len posledná strofa môţe trocha vzdorovať pokusu o vysvetlenie. Dá sa

chápať najmenej dvoma spôsobmi. Ako si ju vysvetľujete vy? Pristavme sa aj pri rytmickej stránke tohto diela. Pouţil Smrek voľný verš? Čo v ňom má charakter voľnosti a čo v ňom - naopak - posilňuje vnútornú rytmickú zviazanosť.


Ján Kostra: Chuť po bozkoch Výklad

Ján Kostra (1910 - 1975) pochádzal z Turčianskej Štiavnický. Prešiel

viacerými osobnými premenami, niektoré mu prospeli, iné nie. Jeho pôvodná

záujmová orientácia sa týkala výtvarného umenia a prejavila sa nielen v tom,

ţe celý ţivot kreslil portréty svojich priateľov spisovateľov, ale predovšetkým v

jeho poézii veľkým zmyslom pre farebnosť a neskôr aj pre iné zmyslové

vnemy.

Po druhej svetovej vojne sa aţ príliš poslušne podriadil prúdu socialistickej

poézie (Na Stalina, Javorový list) a umelecky sa „vytratil". Napriek tomu po ňom

ostalo cenné a umelecky výrazné dielo z mladších rokov zhromaţdené v

skvelých zbierkach Hniezda (1937) - v nej je zaradená aj Chuť po bozkoch - a

Moja rodná (1939), ale aj v oveľa neskorších Šípkach a slnečniciach (1958).

Veľký úspech u čitateľov i odborníkov dosiahol s „druhou Marínou", skladbou

Ave Eva (1943), ktorá je neobyčajne vydarenou kombináciou básnickej krásy a

ľudskej múdrosti, ale najmä vrúcnou oslavou ţeny - jej krásy a nehy, ale aj

oslavou ţeny ako darkyne ţivota.

Ján Kostra: Chuť po bozkoch

Chuť po bozkoch a objímaní

a vôňa čaju a jej hlas,

ešte je tu a ešte zvoní

z tých mŕtvych vecí, ktoré máš.

Snáď mŕtve veci teba majú

a chlácholia ťa v nový sen,

ţe ţivé všetky umierajú v

trblete topásových zmien

Úloha č.1

Tentoraz vstúpime do básne z nevšedného konca. Všimnite si v nej viacslovné výrazy „z vecí, ktoré máš";

„teba majú"; „chlácholia ťa".

Kto je ten „ty", ktorého sa týkajú tieto verše?


62

Úloha č.2

Ak ste vyriešili predchádzajúci „rébus", môţeme si

všimnúť kompozíciu básne. Nič to, ţe je krátka, aj tak

jej básnik dal premyslenú štruktúru. Koľko častí v nej

je, zistíte obsahovou analýzou, ale dá sa to aj

pomocou rozboru vetnej stavby.

Úloha č.3

Význam prvej strofy je zrejmý, asi ho dokáţete

poľahky vysvetliť. Aby váš prienik do sémantiky

(významu) týchto štyroch veršov bol hlbší, zistite ich

rozborom, aké zmyslové vnemy autor zahrnul do

svojej výpovede.

Úloha č.4

Určite ste našli všetky štyri senzuálne motívy, ktoré prvá strofa obsahuje. Ale to je málo na „čítanie s

porozumením". Nájdite ešte odpoveď na otázku, v akom vzťahu sú tieto zmyslové prejavy k výrazu

„mŕtve" (veci).

Úloha č.5

A teraz sa môţeme pozrieť na druhú strofu. Tá uţ ani zďaleka nie je taká prostá a samozrejmá ako jej

predchodkyňa. Predovšetkým v záverečnom dvojverší je „ţivé" a „mŕtve" (= umierajúce) v obrátenom

poradí. Nájdite to miesto v básni a potvrďte, ţe (či) je to tak.

Úloha č.6

Na záver to najťaţšie. Pokúste sa o výklad celej básne: čo báseň hovorí v prvej strofe, akým spôsobom ju

básnik spojil s druhou a do akého pocitu či nálady celá báseň nakoniec vyústi.

V tom poslednom sa ani zďaleka nemusíte zhodnúť, ale kaţdé stanovisko by sa malo drţať textu.

Úloha č.7

Učenie sa ukončíme súhrnným hodnotením.

Páči sa vám táto báseň?

a) Po dôkladnej analýze - rozumiete jej lepšie ako na prvé počutie?

b) Páčila sa vám báseň viac na prvé počutie (aj keď ste všetky obsahové motívy a súvislosti nezachytili),

c) alebo lepšie pochopenie obsahu prináša aj väčší umelecký záţitok?

63


Veľká epická próza

- reťazový kompozičný postup Nové pojmy: reťazový kompozičný postup; idealizácia postáv

Výklad

Reťazový kompozičný postup zachováva prirodzené časové, teda

chronologické usporiadanie rozprávania príbehu, ale chýba mu

hromadenie napätia, ktoré je charakteristické pre klasickú kompozičnú

štruktúru. Epické dielo - novela, román (a občas aj divadelná hra) -

v takomto prípade nemá ani zápletku, ani obrat. Jednotlivé časti

rozprávania, najčastejšie kapitoly, sú akoby príbehmi samy osebe.

Kaţdý úsek je do istej miery samostatný, i keď ho s predchádzajúcimi

časťami spájajú postavy a miesto deja. Pretoţe jednotlivé príbehy sú

len voľne pospájané, ako oká reťaze, nazýva sa tento kompozičný

postup reťazový.

Úloha č.78

Vyuţite znalosť dedukcie a na základe úvahy usúďte, ktoré epické

diela bývajú častejšie vybudované na reťazovom kompozičnom

postupe: diela s bohatým a dramatickým dejom, alebo skôr prózy

s nevýrazným príbehom a väčším dôrazom na reflexiu a citové

preţívanie čitateľa.

Úloha č.79

V14. tematickom celku sme si pripomenuli Timravinu novelu Ťapákovci.

Toto dielo, ako si moţno spomeniete, má dve línie: líniu Ile-kráľovnej,

ktorá sa rozhodne vytrucovať si odchod z ťapákovskej chalupy útekom

od muţa, a mrzáčky Anče, ktorá je plná horkosti a nepriateľstva

k ľudom pre svoj zdravotný hendikep. Tieto dve dejové línie majú

odlišnú vnútornú kompozíciu. Vysvetlite, ako a v čom sa líšia.

Nasledujúce úryvky vám majú pripomenúť obe dejové línie.

a)„Choď odo dverí, zmija!" surovo zaznel jeho hlas. Mrzáčka stíchla.

Dych sa jej zastavil a tvár zbledla. Potom sa hodí na zem v bezvládnom

ţiali a šklbe si vlasy. I tento jej nadáva tým menom! Tak kaţdý je jej

nepriateľom, kaţdému je zmijou, kalikou...! Potlačiac krutý ţiaľ, ešte sa

mu predsa prihovorila, presviedčala, prosila, lichotilo mu, no

nepovedala ani raz: ber si Katu - a preto sa jej Mišo neohlásil. Zamĺkla

i ona. Vracia sa späť do domu, skackajúc po podstene na kolenách

a dlaniach.

b)Paľo, keď uţ raz zhodil zo seba ťuťmáka, stal sa udatným človekom, i

reve s energiou: „Ber sa, kým ti pekne vravím! Či je to pre poriadnu

gazdinú, taniere umývať pánom?" „Čo tu chceš, skade si prišiel? Ja nie

som viac tvoja ţena!" zvolá Iľa majestátne. „A čiaţe si?" reve on,

„hádam Ďurova Úvodovie?" „Trebárs i toho a trebárs čia, ale tvoja

ţena viac nie!" volá Iľa slávnostne. „Ja sa do Ťapákov nikdy nevrátim.

Veď som ti povedala popredku: ja, alebo Ťapákovci. Tak si si vybral!"

Spisovateľ-epik môţe voliť postup

kronikársky... pásmovitý... reťazový

- snovať jednodejové pásmo, v

ktorom kaţdý nový príbeh účinkuje

ako spojovací člá-nok-ohnivko

medzi príbehom predchádzajúcim a

nasledujúcim.

(Ivan Plintovič, Eduard Gombala:

Teória literatúry pre stredné školy,

1988)

Zapamätajte si Diela, od ktorých sa odvíjajú

dejiny európskeho románu, boli

vlastne len sledom príbehov hlav-

ných hrdinov. Tak napísal Miguel

Cervantes svoj román o Donovi

Quijotovi alebo Francois Rabelais

alegorickú paródiu na spoločnosť,

vzdelávanie a vtedajšie cirkvi

nazvanú Gargantua a Pantagruel.

Laco Struhár:

Slovensko - záhrada snov (2000)

Štylisticko-kompozičná organi-

zácia Struhárovej fotografie sa za-

kladá na vyváţenom kontraste

lineárnych prvkov a lahodných

kriviek farebného pozadia.

Veľká epická próza - reťazový kompozičný postup

64

V poslednom odseku románu nachádzame

myšlienku dokresľujúcu autorov zámer. Je

to myšlienka ţivotnej zrelosti Jozefa Maka

(Mak, ţni...). Je to perspektíva, ktorá

prestavuje súčasne niečo nekonečné

i z čisto kompozičného stanoviska. Je to...

epilóg – posledné slovoautora.

(Ján Štveček: Lyrizovaná próza, 1973)

Štýl vo všeobecnosti sa chápe ako spôsob

výrazu akejkoľvek oblasti. O štýle sa hovorí

všade tam, kde sa v nejakej podobe

prejavuje človek napríklad pri chôdzi, pri

písaní, pri korčuľovaní atď.

(Jozef Mistník: Štylistika slovenského jazyka,

1974)

Viete, ţe slovo štýl pochádza z latinského slova „stilus", kto-

ré pomenúvalo tenký ostrý nástroj na vyrývanie

písmen do voskových tabuliek?

Štýl je vo svojej najhlbšej podstate výrazom

ideovo-estetickej koncepcie sveta, spoloč-

nosti a miesta v nej.

(František Miko: Štýlové konfrontácie, 1976)

Úloha č.80 Prediskutujte v skupine otázku kompozičného usporiadania Hronského diela Jozef Mak. Má tento román - podľa vášho úsudku - klasickú päť - fázovú osnovu, alebo je usporiadaný lineárne, teda do reťazca voľne na seba nadväzujúcich dejových úsekov?

Úloha č.81 Vráťte sa k Remarquovmu románu Na západe nič nového, ktorý ste uţ preberali, a zváţte, či ide o reťazové usporiadanie deja, alebo sa v príbehu stupňuje napätie smerom k výraznému vrcholu a odtiaľ speje k obratu a rozuzleniu.

Štýl v umeleckom diele Výklad

Na hodinách slohu sa často zaoberáte štýlom - zväčša svojím vlastným - pri tvorbe písomných komunikátov. V jednej učebnici slovenského jazyka (M. Caltíková a kol.: Slovenský jazyk pre 1. ročník stredných škôl) sa píše: Jazykový štýl sa prejavuje v cieľavedomom výbere verbálnych a neverbálnych prostriedkov a v ich usporiadaní v texte (jazykovom prejave). Toto najuţšie vymedzenie štýlu v ústnej alebo písomnej výpovedi je dostatočné pri tvorbe vlastných textov. Nestačilo by však na pochopenie štylistickej bohatosti a šírky umeleckých, ale napríklad aj vedeckých textov. Z uvedenej definície však vyzdvihnime jedno dôleţité miesto: cieľavedomý (výber).

Úloha č.82 Vysvetlite, čo v praktickom zmysle znamená kľúčové slovo cieľavedomý, ktoré autorky zahrnuli do definície štýlu. Keď budeme robiť opačnú činnosť, ako je vytváranie textu, teda analyzovať štylistické stvárnenie reči literárnych diel, budeme si stále pripomínať, ţe pri písaní svojho diela takto postupoval kaţdý z vybraných autorov.

Úloha č.83 Aby ste sa dostali k jadru problematiky, vytvorte konspekt z nasledujúceho odborného výkladu.

Ako teda vidieť, štýl v súčasnom Iíterárnovednom chápaní je spôsob

organizácie diela, pri ktorom sa uplatňuje autorov postoj k skutočnosti,

vzťah k literárnemu vývinu (nadväznosť na tradíciu, úsilie začleniť sa

svojím dielom do literárnej súčasnosti). povaţuje za naddielovú

jednotu, Na druhej strane štýl zahrnuje vlastnú organizáciu diela: voľbu

sujetu (deja), kompozície, postáv, rozprávača, v lyrike voľbu rytmicko-

rýmového, eufonického atď. riešenia básne.

Všetky spomenuté prvky sa realizujú jazykovým spôsobom.

Utrvácnenie diela v jazykovej podobe znamená, ţe dielo čitateľ vníma

v tejto ustálenej jazykovej podobe a ţe každá interpretácia

literárneho diela sa nevyhnutne musí začať z jazykovej

konkretizácie diela.

(Dušan Slobodník: Cesty k próze, 1981)


65

Obrázok č. 2

Klasifikácia zloţiek jazykovo-významovej analýzy literárneho diela

Úloha č. 84 Prečítajte si úryvok z románu Milá Urbana Ţivý biča sústreďte

pozornosť na tie stránky autorskej reči, na ktoré sú zamerané

nasledujúce otázky.

a) Hneď v prvej vete upozorňujú na seba tri príznakové slovesá:

podávať si, spojiť sa, zaklopať. Z lexikálneho hľadiska sú to celkom

obyčajné slová; prečo teda v tomto súvetí pôsobia tak výnimočne? V

akej štylistickej pozícii sú pouţité?

b)Čítajte pozorne ďalšie vety a zistite, či podobné umelecké obrazy

nenájdete aj tam.

Kopliny vtedy uţ podávali si ruky, spojili sa a jar zaklopala na obnaţenú zem

všetkými svojimi zvukmi. Spod plotov vyšľahli plamienky neţnej trávy, v

poliach škovrany nalievali vzduch drobným, zadúšajúcim sa smiechom, ktorý

sa lial na zem ako pramienky všeobjímajúceho šťastia. Sladké zachvenie

prebehlo zemou: potoky sa ozývali veselým bublaním, v stromoch vrela

miazga, vybíjajúca sa vo svetlých výhonkoch. Lesy rozliali sa do diaľky ako

jediný mohutný vzdych prebudenej prírody, ktorú sa s rozkošou rozvalilo na

veľké rodenie; ţivot o nej zabzučal, rozvil sa v nekonečnom mnoţstve

prejavov i tiekol, rozlieval sa na všetky strany a svojím ozrutným vírením

všetko prenikal.

Úloha č.85

Vyčleňte z textu vetu Lesy rozliali sa do diaľky ako jediný mohutný vzdych

prebudenej prírody. Tu nájdete hneď dva navzájom prepojené umelecké

obrazné prostriedky. Pomenujte ich.

Úloha č. 86

Veta ... ţivot v nej zabzučal, rozvil sa v nekonečnom mnoţstve prejavov na

seba upozorňuje citovosťou vysoko zaťaţeným slovesom zabzučať (je

zvukomalebné), ktoré v rámci celej výpovede tvorí zaujímavú metaforu.

Pokúste sa zistiť, na základe akého vecného vzťahu vzniklo spojenie

slov ţivot a zabzučať v tejto metafore.

Do procesu umeleckej tvorby... sú

vťahované všetky čiastkové prvky a

zloţky diela, objavujú sa ďalšie

druhy významu ako ich spoločný

menovateľ. Kaţdá zloţka básnickej

štruktúry je nositeľom významu.

(Jan Mukaŕovský: Genetika

smyslu v Machové poézii, 1995)

Nemusíte si pamätať Predkovia spisovateľa Urbana sa volali

Urbaníkovci a pochádzali z hornooravskej

vrchárskej dediny Breza.

Laco Struhár: Slovensko -

záhrada snov (2000)

Prírodné motívy v Ţivom biči sa

uplatňujú aj ako kontrasty k tomu, čo

sa deje. Prebúdzajúca sa jar

harmonicky súzvučí s túţbou Adama

Hlavaja. V skoro dvojstranovom

opise prebúdzajúcej sa jarnej prírody

Adam mal pocit, „ţe tá veľká radosť

prebudenej zeme rozhodí mu hruď".

(Július Noge: Urbanov Ţivý bič, román

sociálneho sebauvedomovania sa dediny,

1981)


66

Zvukomaľba (je) slovo, ktoré vzniklo napodobením zvuku.

V umeleckom štýle je jedným z pomocných

prostriedkov zvýraznenia jazyka pouţitím

slov, ktoré svojou zvukovou stránkou

dokresľujú zobrazený jav.

(Štépán Vlašín: Slovník literárni teórie, 1977)

Ľubomír Kellenberger st.:

ilustrácia k Zbojníckej mladosti

(1953)

Členenie vety na vetné úseky máme v

kaţdej prozaickej vete ako podruţný

príznak. V lyricky relevantnom texte frá-

zovanie nadobúda... výrazovú platnosť.

Členenie vety na úseky dosahujeme po-

mocou intonácie.

(František Miko: Estetika výrazu, 1969)

Charakter jednočlenných viet je uţ od svojej

podstaty expresívny. Vetným základom je

dynamický výraz, ktorý v porovnaní s prísud-

kom alebo podmetom dvojčlennej vety

„neráta s doplnením".

(Jozef Mistrík: Štylistika slovenského jazyka, 1977)

Úloha č.87 Z úryvku v úlohe č. 84 sme za vás vybrali dve skupiny séman-ticky (významovo) blízkych slov: a) nalievali sa, liali, vrela, rozliali sa, rozlieval sa,

b) pramienky, potoky, bublanie, vírenie.

1. Pomocou dedukcie a zovšeobecnenia určte najvšeobec-

nejší pojem, ktorý je sémanticky spätý so všetkými týmito

slovami.

2. Prečo tento skrytý a priamo nepomenovaný jav tvorí akoby

jadro, vnútorný zdroj pre prírodnú scenériu, ktorej je

venovaný tento dynamický opis?

Úloha č. 88 V nasledujúcej ukáţke sa nachádza úryvok z románu Ľuda Ondrejova Zbojnícka mladosť.

Zo stromov padali odlomené halúzky. Vtáky sa ukryli, nikde ich nebolo.

Spŕchlo riedko, veľkými kvapkami. Hneď sa zošuchlo, prudko, ako z vreca.

Jerguš skryl sa do drevárne, pozeral na zátopu daţďa.

Kúrňava hrala zelenkavými farbami. Hromy udierali, blýskalo sa dlhými

bičmi. Na dvore tancovali malé klobúčiky pod kvapkami vody.

Stekalo, zurčalo, hukotalo. Preblesklo sa, znova sa zotmilo. Pri jelšovej vode

blesk odčesol veľkú haluz z vŕby. Lejak ešte mocnejšie zatrepotal. Tráva na

poliach poľahla, potôčky špinavej vody hadili sa dolu dvorom.

Mama zaţala v kuchyni hromničnú sviecu, modlila sa potichu.

a) Najskôr sa pozrite na lexikálno-štylistickú stránku autorovho

jazyka. V strednom odseku {Kúrňava hrala...) vyhľadajte

obrazné umelecké prostriedky. Aký náznak pridáva ich

prítomnosť textu?

b) Určte dominantný lexikálny príznak nasledujúcich slov:

zošuchlo sa, zurčalo, odčesol, hadili sa, zatrepotal. Je významné, ţe

všetky sú slovesá?

Úloha č. 89

Zamerajte sa na stavbu Ondrejovových viet. Uplatňuje sa v nich jazykový prostriedok, s ktorým sa v próze cieľavedome narába pomerne zriedka. a) Spŕchlo riedko, veľkými kvapkami.

b) Hneď sa zošuchlo, prudko, ako z vreca.

c) Stekalo, zurčalo, hukotalo.

d) Preblesklo sa, znova sa zotmilo. Akú vlastnosť získal takto organizovaný text?

Úloha č. 90 Všetky slovesá uvedené v predchádzajúcej úlohe autor pouţil v neosobnom tvare. Gramaticky sú to jednočlenné vety. Pre takýto postup mal pravdepodobne určitý dôvod: vyvoláva vo vás tento spôsob štylizácie textu nejaký zvláštny pocit? Môţe súvisieť tento pocit s prírodným javom, ktorý je predmetom zobrazenia? Je v texte ukáţky v úlohe č. 89 veta, ktorá - aj keď nie doslovne, ale napriek tomu zreteľne - odhaľuje tento pocit?


67

Ľubomír Kellenberger si.:

ilustrácia k Zbojníckej mladosti (1953)

Úloha č. 91 Teraz zhrnieme poznatky zo štylistickej analýzy v úlohách č. 82 - 90. Pracovali ste s prozaickým textom epického zamerania, ktorého jazyk sa vyznačoval emocionálne zafarbenými slovami. Ide o prózu s neobyčajnou frekvenciou obrazných pomenovaní (metafory, prirovnania), rytmicky premyslene organizovanú, ktorá by mala vyvolať pocit nadšenia z prírody alebo podvedomej bázne z divokosti prírodných javov. K čomu sa štýl týchto epických prozaických diel pribliţoval?

Úloha č. 92 Rozčleňte nasledujúce pomerne dlhé vety na základné časti a vyvoď-te z nich kľúčové informácie. Z takto získaných informácií sa pokúste

zostaviť definíciu štýlu, ktorý je charakteristický pre tzv. lyrizovanú

prózu.

Lyrický tvar sa... zreteľnejšie vyníma predovšetkým v štylizácii a jeho cha-

rakteristickým prejavom je aktualizácia zvukovej a konštrukčnej symetrie a rytmu

v stavbe vety. I keď lyrické impulzy v próze vychádzajú zásadne z lexiky a

tematickej roviny, plnú hodnotu nadobúda lyrický tvar, aţ keď tieto impulzy

dosiahnu syntaktickú rovinu a realizujú sa v rytme vetnej konštrukcie (František Miko: Estetika výrazu, 1969).

Poetizcia hovorovosti je prvok, ktorý

má odlišný charakter neţ poetizácia

témy, charakterizovaná motivickou

výlučnosťou.

(Ján Števček: Lyrizovaná próza, 1973)

Pravidelnosť je len jedným - hoci

dominantným pólom podstaty rytmu.

Druhým je zmena tejto pravidelnosti,

osvieţenie, uvoľnenosť. Preto sú pre

vnímanie, percepciu rytmu dôleţité

miesta zlomov rytmického pohybu.

(Ján Sabol: O rytme jazyka a básnickej reči, 1989)

Lyrizácia úzko súvisí s jazykom...

osobitne s istou stránkou vetnej

stavby. Chcem sa zamerať na prvky v

syn taxi, ktoré sa na lyrizácii

bezprostredne zúčastňujú, totiţ na

frázovanie, syntaktický paralelizmus,

na niektoré syntaktické figúry, na

rytmický význam atributivnych (ur-

čovacích) syntagiem. (František Miko: Estetika výrazu, 1969)


68

Ingres maľuje veľmi starostlivo látky, práve

ony utvárajú a zdôrazňujú pôvab postavy

zahalenej v hodvábe. (Anonym)

(Naša tvorba) sa zakladá na spektrálnom

rozklade farieb a ich miešaní v oku diváka

a s tým súvisiacim zachovávaním večných

zákonov umenia; rytmu, rovnováhy a kon-

trastu.

(Paul Signac)

Nenávidím svoju tvár, ale neprestávam ju

maľovať.

(Francis Bacon)

Obraz nevnímame len očami; nevdojak ho

vnímame všetkými piatimi zmyslami. I for-

ma, aj keď je celkom abstraktná, má svoje

vnútené znenie, má duchovnú podstatu.

(Wassily Kandinsky)

Tvorca určuje momentálne dispozície, ktoré

z mnohých prvkov sa pouţijú, aby stvorili

nový poriadok, aby z nich vznikol nový

útvar. (Pri tom) ľahko vznikne pokušenie

zvádzajúce na predmetné vysvetlenie.

(Paul Klee: Uber die moderne Kunst, 1945)

Výklad

Jean Ingres: Alfréd Sisley:

Hrádza v Saint-Mammes Pani Moitessierová

(1884) (1856)

Štýl realistického obrazu (J. Ingres) sa do značnej miery prejavuje v úsilí zobraziť objekt tak, ako ho poznajú všetci ľudia. Impresionistickú štylizáciu obrazu (A. Sisley) vedie snaha zaznamenať vizuálny vnem výseku reality, ako ho v jedinečnej chvíli zaţíval jedinečný tvorivý subjekt (maliar, básnik, hudobný skladateľ).

Francis Bacon: Wassily Kandinsky:

Štúdia k autoportrétu V sivom tóne (1919)

(1979)

Štylistická charakteristika expresionistického obrazu (F. Bacon) dokumentuje, ţe tvorca ignoruje poznatky, ktoré má o predmete zobrazenia zvyšok sveta, a formuluje svoj výraz viac-menej nezávisle od objektu. Štylizácia abstraktného diela (W. Kandinsky) vôbec nehľadá predlohu v reálnom svete, premieta sa do nej vnútorný záţitok tvorcu, ktorý nemôţe poznať nikto iný.

Ako vnímať štylisticky také veľmi odlišné diela? Pri figuratív-nych obrazoch (figuratívne obrazy = zobrazujúce okolitú reali-tu), aké tu zastupujú diela Ingresa a Sisleyho, uţ sám autor ráta s tým, ţe poznáte tento alebo podobný objekt (napr. dámu alebo krajinu pri mori) a ţe vás bude viesť hlavne snaha zistiť, ako maliar ten objekt zobrazil. Vnímanie diela, ako je dielo Baconovo alebo Kandinského, vyţaduje obrátený postup. Znalosť objektu ani nie je moţná, preto jeho divák musí najskôr zaregistrovať svoj dojem z diela a aţ na jeho základe rekonštruovať objekt, v prípade Kandinského dokonca nepojmový a nepredmetný.


69


Dobroslav Chrobák: Drak sa vracia

Výklad

Dobroslav Chrobák (1907 - 1951), podtatranský rodák z dedinky Hýbe, sa okrem umeleckej literatúry venoval aj literárnej kritike a histórii; so Štefanom Letzom vydal Slovenský literárny almanach (1931). Do literatúry vstúpil súborom poviedok Kamarát Jašek (1937), ale jeho počiatočný úspech mu zhorkol po tom, čo ho mladý literárny vedec Jozef Felix ob-vinil z preukázateľného plagiátorstva (odpisovania) románu Jeana Giona Človek z hôr.

0 nápravu svojej povesti sa pokúsil novelou Drak sa vracia (1943) - a uspel. Odborníci mu priznali umelecké majstrovstvo a výborný bol aj čitateľský ohlas.

Zaujímavý je aj jeho občiansky ţivot. Chrobák ako elektrotechnický inţinier pracoval v bratislavskom rozhlase (od roku 1934), zaslúţil sa o jeho modernizáciu, písal popularizačné články o rozhlasovej technike a prednášal aj na práve otvorenej Slovenskej vysokej škole technickej (1940) v Bratislave. Zato v umeleckej sfére sústreďoval úsilie na zachovanie rýdzosti dedin-ského ţivota, úcty k zemi, roľníckej a pastierskej práci, súciteniu s prírodou rodného kraja. Chápal to ako protiváhu voči súdobým pomerom, ktoré ho znepokojovali: Ide to s celou republikou dolu vodou. Tá demokracia, ktorej majú stále plnú hubu, ukázala sa za tých pár rokov, čo je u vesla, veľmi

naničhodnou gazdinou. Vraj vláda ľudu! Vláda politických strán skôr. Ale ani tých nie,

pretoţe i tie sú skorumpované.

Úloha č. 93 Drak sa vracia je zo ţánrového hľadiska akási „stredná epika": rozsiahla novela alebo krátky román s jednou dejovou líniou. Ale kompozične aţ taký jednoduchý nie je. Autor v ňom pouţil retrospektívu, ktorou sa budeme zaoberať neskôr, a epilóg. Vysvetlite,

a) akú úlohu v sujete (deji) plní tento epilóg; aké dôleţité informácie

prináša;

b) ktorá dejová pasáţ (a aj časť vonkajšej kompozičnej skladby), ktorá by

logicky do rozprávania s epilógom patrila, v novele chýba.

Úloha č. 94 a) V ktorej časti Slovenska, v akom regióne z hľadiska jeho geomorfolo-gickej (povrchovej) tvárnosti, sa dej novely odohráva? b) Pomenujte literárne diela (romány) zo slovenskej literatúry, ktorých dej je situovaný do podobného kraja.

Úloha č. 95 Niektoré z hlavných postáv diel, na ktoré sme sa pýtali v predchádzajúcej úlohe, sa na seba z mnohých hľadísk podobajú. Uveďte, v čom sú si tieto postavy podobné, prípadne, čím sa odlišujú.

Úloha č. 96 Všimnite si, ţe medzi hlavnými postavami týchto diel o vrchároch zriedka býva ţena. Dá sa to nejako vysvetliť z charakteru a myšlienkového zamerania týchto prozaických diel?

Dobroslav Chrobák

Treba však uviesť, ţe (práca) je

komponovaná vlastne tradične,

podľa klasických vzorov.

Nemoţno si však nevšimnúť, ţe

zápletka je vlastne trojitá. V jej

centre stojí Drak, z jednej strany

zasahuje Eva, z druhej Šimon.

(Ján Gregorec: Výboje prózy,

1962)

Podobne ako Giono má svoje

juţné Francúzsko, Ramuz svoj

kantón Vaud, váţi si aj Chrobák

svoj Liptov vcelku a v pravde do

hlbín.

(Alexander Matuška: Medailóny,

1960)


70

Dielo Chrobákovo nie je umelecký a li-

terárny fakt, je to artefakt, vykonštruo-

vaný figliarsky zo svetovej literatúry,

dielo... zlepené z mnohých a mnohých

rekvizít svetových spisovateľov.

(Jozef Felix: Závislosť Chrobákových lite-

rárnych prác od cudzích vzorov, 1938)

Ľudovít Fulla:

Nevesta (1949) – výrez

Statický systém hodnôt nie je esteticky

nosný. Umelecky relevantný (účinný) je

pohyb hodnôt, ich úpadok alebo rast.

(František Miko: Spoločenské hodnoty

a text, 1973)

Zaujímavý postreh

Interpretácia tejto správy musí znamenať, ţe

chlapca našli mimo ľudského obydlia... na

akomsi území nikoho. Ako najdúch nemá

meno... Martin Lepíš Madlušovie je iba

prepoţičané, nie-vlastné.

(Milan Šútovec: Romány a mýty, 1982)

Dedina verí, ţe odstránením Draka by sa

automaticky odstránili všetky nepriaznivé

okolnosti, odvrátila by sa smrť. Dedina si to

dokonca ţelá a Šimon sa odhodláva tento

akt vykonať. (Milan Šútovec: Romány a

mýty, 1982)

Úloha č. 97 Pristavte sa pri postave Evy Jariabkovej. Charakterizujte jej osobnostný profil v porovnaní s Drakom a Šimonom. Aké miesto jej autor vymedzil v príbehu? V čom sa podobá na ţenské postavy v Ţivom biči, Zbojníckej mladosti alebo v Jozefovi Makoví?

Nepamätá sa, ako prečkala rok a potom ešte jeden. Vie len, ţe sa jej me-

dzitým narodil syn, ktorého si vzala stará mať z druhej dediny, ţe po

dvoch rokoch prišiel za ňou do komory Šimon a ţe ona bola uţ natoľko

otupená a on natoľko opitý, ţe im obom na ničom nezáleţalo, ani vtedy,

ani potom, keď stála s ním bez party pre oltárom.

Úloha č. 98

a) V troch významných dielach z dedinského prostredia sa

opakuje rovnaký „ţenský" motív: ktorá kľúčová ţivotná

udalosť spája osud starej Makovky, Evy Hlavajovej zo Ţivého

biča a Evy z novely o Drakovi?

b) Diskutujte o tom, prečo tento motív v osude ţien priťahoval

aţ do takejto miery pozornosť spisovateľov?

c) Čo značí zmienka v predchádzajúcom úryvku: „stála s nim bez

party pred oltárom"?

Úloha č. 99

Urobte dynamickú vývinovú charakteristiku Draka a Šimona

Jariabka. Čo vám o nich prezradil príbeh: zostali rovnakí počas

rokov, ktoré tvoria časový rámec novely, alebo sa nejako

zmenili?

Dnes vedela, za toľký čas rozleţalo sa jej to v hlave, ţe on jej vlastne

nikdy nepatril, pretoţe nepatril nikomu. Bol vţdy sám. Sám proti všetkým,

proti nej i proti sebe samému. Ak si niekto mohol robiť nárok na neho,

mohol to byť len sám Belzebub, vládca pekiel.

Úloha č. 100

Východiskové nepriateľstvo dediny voči Drakovi malo viacero

prejavov. Chrobák ich uvádza postupne, akoby ich aj on sám

postupne objavoval.

a) Čím bol Drak iný ako pospolitosť dedinčanov?

b) V čom sa prejavovalo nepriateľstvo dediny voči Drakovi?

c) Prečo dedinčania prezvali mladého hrnčiara Drakom?

Úloha č. 101 Z istého hľadiska moţno pri čítaní nadobudnúť dojem, ţe výbušné

napätie medzi dedinou a Drakom je jednoznačne vyvolané

predsudkami a negativizmom dedinských ľudí. Ak však čitateľ

bude nazerať na túto postavu z hľadiska celého diela, zistí, ţe

problém mal dve strany. Diskutujte o predchádzajúcom tvrdení.

Úloha č. 102 Bez ohľadu na to, ako ste pristúpili k riešeniu predchádzajúcej

úlohy, vráťte sa k jej zadaniu a vezmite do úvahy aj slová

Chrobákovho monografistu Jána Gregorca (Výboje prózy, 1962):

Sympatie autora sú na strane ľudu a jeho tradícii, ktorého silu, krásu a

zdravé vlastnosti vynáša (vyzdvihuje).


71

Úloha č. 103 rečítajte si nasledujúce ukáţky a vyvoďte z nich, aký obraz Draka nimi rozprávač vytvára.

a) Pravda, tí traja, čo sa raz, keď bol Drak na jarmoku, pokúsili vyskúmať toto

tajomstvo, neradi na to spomínajú. Drak ich prekvapil uprostred noci, keď

prekutávali jeho dom, a hoc hol proti nim sám, poviazal ich všetkých do kozlíkov a

hrozne doriadených doviezol na vozíku späť do dediny. Tu ich vysypal do plytkého

jarku, ktorý tečie poza dvory a je plný zapáchajúcej hnojnice. Tam ich ráno našli

hrabáčky, idúce na lúky.

b) Paţerák pokračuje na druhej strane nesmierne dlhým, úzkym, prudko sa

zvaţujúcim hrtanom, ktorý ústi hlboko pod nimi do bezodného, široko zívajúceho

jazera. „Tadeto?" opytuje sa Šimon pre istotu, lebo sa mu raz nezdá moţným

spustiť sa rovno dolu sypkým, nesmierne prudkým úšustom. No Drak sa pričupil,

oba drúčky vzal pod pravú pazuchu, a hľa, uţ sa vezie dolu svahom ako v zime.

Váľa vopred seba hromady drobného štrku i veľkých skál, ktoré rútia sa s

hrmotom do priepasti. Šimona zmrazilo.

c) Šimon zavrie zrak a plnou silou uderí. Neskoro. Drakova noha sa nenápadne

zohne v kolene, potom sa prudko vymrští vpred. Okovaná podošva doľahne tupým

nárazom na Šimov ţalúdok. Zohnutý vo dva konce zrúti sa Šimon k Drakovým

nohám. Všetko sa odohrá tak rýchlo, ţe Drak sa takmer nepohol z miesta.

Neprestal sa dokonca opierať o valašku. Potom zastavil pohybom ruky oboch

Poliakov, ktorí sa medzitým pozbierali zo zeme a vytrhnúc valašky zo stromu,

hnali sa s nimi na Šimona.

Idealizovaný typ postavy

Dejinami umenia a literatúry sa vinie dlhá, hoci menlivá a nie vţdy súvislá tradícia, ktorej cieľom je vyzdvihnúť zvolenú postavu nad jej okolie. Toto vyvýšenie nad úroveň ostatných sa môţe týkať telesných vlastností (fyzická sila, šikovnosť, u ţien krása), vôle, odvahy, múdro-sti alebo mravnosti. Ak autor obdaruje svojho hrdinu absolútnou pre-vahou týchto vlastností nad inými, a tým ho priblíţi k dokonalosti,

nazýva sa v umení tento postup idealizácia. Idealizovaný typ postáv stretneme uţ v antike (Achilles), v stre-doveku (krásne ţeny, mučeníci za vieru, dokonalí rytieri) i neskôr v divadelných

Častý motív v tvorbe M. Benku: idealizovaný slovenský pár sa týči vysoko do

priestoru, prevyšujúc aj tatranský štít v pozadí.

Dobroslav Chrobák v rozhlase

Bartolomé Murilio:

Sv. Justa a s v. Rufina (1665)

Úspešný pokus vyjadriť

dokonalosť mravnej čistoty

prostredníctvom vonkajšieho

pohľadu.

Umenovedec o Benkovi Vývinový oblúk Benkovho diela

býva zovšeobecňovaný na prechod

od impresionizmu k expresívne

monumentalizačnej syntéze. Nešlo

mu o krajinkársku alebo sociolo-

gickú dokumentáciu, ale o alegó-

riu, o básnické zovšeobecnenie. (Marián Váross: Martin Benka, 1981)


72

Karel Plicka (1894 - 1987)

Vynikajúci český fotograf, ktorý spojil značnú časť svojho ţivota so Sloven-skom. Ako etnograf Matice slovenskej vytvoril mnoho fotografických dokume-ntov o ţivote slovenskej dediny, jej krojoch, obradoch a slávnostiach. Nakrútil aj dokumentárne filmy

(Za slovenským ľudom, 1928 a Zem

spieva, 1933).

Zapamätajte si

Plickov film Zem spieva divákov

v Čechách a na Slovensku nezaujal, ale na festivale v Benátkach slávil úspech a bol zahrnutý medzi odme-nené diela.

Základom lyrického ladenia a tvaru

sú trópy, poetizmy syntaktické figúry,

syntaktický paralelizmus a rytmicky

relevantné frázovanie s príslušnou

intonáciou. (František Miko: Estetika výrazu, 1969)

(Ja) by som napríklad rád písal

realisticky, to značí vecne, pokojne,

naširoko, lenţe to neviem, nedokáţem

to. (Dobroslav Chrobák v interviev)

hrách alebo v básnických poémach (u nás v Detvanovi, v Mor ho!, v Hájnikovej ţene). Jedným z častých štylistických prostriedkov idealizácie je zobrazenie hrdinu týčiaceho sa nad svojím okolím - spoločenským alebo prírodným. Vtedy hovoríme o monumentalizácii. Poznáme však aj prípady monumentalizácie prírodných javov a voľných artefaktov (strom, skala, hrad, chrám, vysoké vrchy - častý motív v našom umení). Idealizácia a monumentalizácia sú časté najmä vo výtvarnom umení - maliarstve, sochárstve a architektúre.

Vo vynikajúcej kompozícii Karia Plicku (1933)

sa vzdialená dominanta Spišského hradu konfrontuje s dvoma

vertikálami v prednej časti scény:

stromom a kríţom.

Čítanie s porozumením a interpretácia: Dobroslav Chrobák: Drak sa vracia

Hneď od svojich prvých diel sa D. Chrobák zaradil medzi autorov, ktorí písali svoje prozaické práce poetizovanou rečou. Pretoţe tým dochádza k istému literárnodruhovému prieniku, zauţívalo sa pre takto uspôsobenú umeleckú literatúru pomenovanie lyrizovaná próza. V medzivojnovej tvorbe na Slovensku vyvolala lyrizovaná próza vrelý čitateľský ohlas, a preto aj pritiahla mnohých slovenských autorov (M, Urban, M. Figuli, Ľ. Ondrejov, F. Švantner a mnoho ďalších). Tento spôsob písania vyrastal z dvoch zdrojov. Jedným bol celoeurópsky úspech diel o ţivote ľudí z drsných podmienok vysokých hôr v Alpách a v Škandinávii (napr. Gulbranssen, Hamsun, Linnankoski) i na mori (J. Conrad). Ale je tu aj domáci zdroj, a to bolo rozhodujúce. Naši autori lyrizovanej prózy štylizujú svoje texty na báze hovorovej reči rázovitých obyvateľov vrchárskych regiónov Slovenska, podnety na poetizáciu jazyka čerpajú z ľudovej povesti, balady či z lyrickej piesne. V medzivojnovom období, keď prebiehal veľmi rýchly proces národného a spoločenského sebauvedomovania Slovákov, predstavoval tento druh literatúry veľmi účinný prínos. Na jednej strane rozvíjal literárnu tradíciu Kukučina, Timravy či Tajovského, na druhej však ustaľoval moderný literárny jazyk, ktorý bol v tejto podobe premostením medzi rečou klasikov a potrebami súčasného ţivota.


73

Úloha č. 104

Chrobák svoju novelu štylisticky osnoval na veľkom počte kontrastov:

kontrast dedina - Drak, napätie Šimon - Drak atď. Protikladnosť

Šimona, typického člena dedinskej pospolitosti, a sociálne odvrhnutého

Draka rozprávač vyjadruje veľmi špecifickými charakteristikami.

a) Vysvetlite, na čom rozprávač zaloţil kontrastnosť stvárnenia oboch

muţov.

b) Vyhľadajte kľúčové slová v opisoch 1 a 2 a napíšte ich vedľa seba

ako kontrasty.

c) Určte v oboch opisoch kontrastný prvok, ktorý má hodnotu symbolu.

d) Uveďte, ako súvisia tieto štylistické protiklady s hlavnou významovou

líniou diela.

1. Drak má na nohách čiţmy, je oblečený do úzkych nohavíc a krátkeho čierneho

kabáta, na hlave má nízky čierny klobúk s okrúhlou, vpredu sklopenou strechou.

Drak je celý čierny.

2. Šimon kráča v mäkkých valašských krpcoch s mačkami na pätách, v bielych

súkenkách, v košeli so širokými rukávmi, v kamizole, ktorý má prehodený cez

ľavé plece, a v klobúku s úzkou, všade dookola vyhrnutou strechou. Šimon je skôr

biely neţ čierny.

Úloha č. 105 Lyrizácia prózy vyplýva z témy, (jazykového) tvaru, s dôrazom na jednu alebo

druhú zloţku. Tendenciu k lyrizácii si nemoţno odmyslieť od určitého typického

tematického podkladu dediny a hodnôt, ktoré táto téma obsahuje, pripomína a

vyvoláva (Ján Števček: Lyrizovaná próza, 1973).

Zhodnoťte obsah uvedeného citátu, prečítajte si nasledujúci úryvok a

uváţte, o ktoré štylistické prostriedky opiera rozprávač svoj prejav, teda

čo prednostne určuje jeho charakter: poetizačné postupy (metafory,

zvukomaľba, rytmizácia jazyka) alebo skôr obsah opisu

prebúdzajúceho sa lesa.

No trávou, ktorá rastie v riedkych chumáčoch popod svrčiny, prebieha uţ podivný,

chvejivý ţivot. Jej stebla, čo cez noc klepli k zemi, sa nepozorovane napruţujú a

obracajú širšiu plochu listov oproti svetlu, ktoré sa úsilne prediera pomedzi kmene

stromov v dlhých, rovnobeţných zväzkoch, takţe to chvíľami vyzerá, akoby kríţom

cez cestu boli preloţené trámy zo striebrosivej hmoty.

Úloha č. 106 Z rovnakého hľadiska ako v predchádzajúcej úlohe posúďte aj nasledujúcu ukáţku. Vysvetlite, či lyrický nádych vnáša do rozprávania samotný jazyk, alebo ho vyvoláva obsah textu?

A vtedy, sotva odrátala, vybuchol spod pahreby ticha divoký, splašený

zvuk. S prenikavým štekotom rozletelo sa ticho na tisíc črepov, a to tak

náhle, ţe sa chvíľu nevedela spamätať a musela napäť všetky zmysly, aby

pochopila, ţe to zvon bije na poplach. Chvatne vybehla na priedomie a

dívala sa hore i dolu cestou. Na niţnom konci ktosi zakričal „ horí" a tesne

popred ňu prebehol chlap, zdalo sa jej, so sekerou v ruke. Kdesi nablízku

sa ozvali zmätené hlasy, rozbrechali sa psi. Celá dedina sa náhle zjeţila a

vystrčila tisíc tykadiel oproti neviditeľnému nepriateľovi.

Ján Bučko:

Krajina pri Boci (1985)

Mačky- klinové remence umoţ-

ňujúce stabilitu na strmom

svahu.

Kamizol - krátky kabátik bez ru-

kávov. Súkenky - úzke nohavice z bie-

leho súkna; v sviatočnom

oblečení bohato vyšívané. Krpce - koţená obuv bez podrá-

ţok pre muţov a ţeny; k nohe

sa pripevňovali vysokým

remienkovým viazaním.

Jednotu témy a jazyka na jednej

strane a ich výrazového pôsobenia

implikujúceho (zahŕňajúceho) istú

organizáciu voláme štýlom. (F. Miko: Od jazyka k spoločenským

hodnotám, 1973)


74

Poťaţkáva slová, váţi ich, zaľúbený do

zemitých, výrazných, neošúchaných. A

pretoţe ani za svet nepovie stráţiť, ale

vartovať, chrániť, ale ratovať, dať najesť, ale

nachovať, od počiatku, ale odprvotí, vytvára

si systém jazykových prostriedkov, ktorý

patrí len jemu - a všetkým, ktorí sú mu

prístupní. (Alexander Matuška: Medailóny, 1960)

(Chrobák je) prozaik básnických sklonov, má i

on svoju lyriku a lyrizmus, ale sujet sa mu

pritom nestráca ako tým, čo ho nahradzovali

módnym lyrizovaním. (Alexander Matuška:

Medailóny, 1957)

Natalino Andolfatto:

Bez názvu (1968)

Úloha č. 107 „Sprenikavým štekotom sa rozletelo ticho na tisíc črepov."

a) Roztrieďte slová tejto vety z lexikálneho hľadiska na citovo

zafarbené a citovo neutrálne. b) Pomenujte túto vetu zo štylistického hľadiska ako poetický

prostriedok. c) Pravda, aj čiastka z tohto celku - „na tisíc črepov" - nesie

pečať umeleckej štylizácie. Vlani sme pri výklade veselohier spomínali štylistický obrat, ktorý takto narába s vyjadrením mnoţstva. Spomeniete si, o ktorý obrat ide?

Úloha č. 108 Pokúste sa o konfrontáciu novely Drak sa vracia s dnešnými literárnymi a filmovými príbehmi. Je isté, ţe niektoré prvky súčasných akčných hrdinov má v sebe aj Chrobákov Drak. Prečítajte si nasledujúcu ukáţku a uváţte, do akej miery je tento dojem z Draka akceptovateľný (prijateľný).

Nikto ho vlastne celkom určite nepoznáva. Nikto si ho takto nepredstavoval.

Zmenil sa náramne vo všetkom. V drţaní i v pozore. Je vari ešte vyšší

(vypĺňa celé dvere), ešte chudší a celý akýsi nahnutý. Akoby pred časom

bolo doň narazilo čosi ešte mocnejšie, neţ bol sám. No moţno to robia len

tie dvere, ktoré sú prinízke pre jeho postavu. I výraz jeho tváre, i pohľad

jeho jediného oka bol iný, neţ na aký sa pamätali. Ani v jednom, ani v

druhom nieto nijakej spupnosti, nič, čo by ti chcelo nahnať strachu a čo by

uráţalo tvoju samoľúbosť. Naopak (tí, čo ho videli, netvrdia to síce celkom

určite), zdalo sa, ţe v jeho pohľade je aj akýsi odtienok pokory alebo aspoň

múdrej zhovievavosti. Vykročil pravou nohou, zodvihol dva prsty k

oklepnutej streche klobúka a pozdravil

Úloha č. 109 a) Vyhľadajte v texte všetky jazykové prostriedky, ktoré majú u

čitateľa v tomto úseku rozprávania vyvolať pocit neurčitosti. b) Vysvetlite, prečo na tomto mieste v kompozičnej skladbe diela

autor/ rozprávač tak očividne zdôrazňuje neurčitosť svojho prejavu.


75

Rozširujúce učivo Čítanie s porozumením a interpretácia: Ľudo Ondrejov: Zbojnícka mladosť

Ľudovít Mistrík Ondrejov (1901 - 1962) bol „majster tisícich zamestnaní",

pracoval ako robotník, šofér, notár, úradník v Matici slovenskej, bol i

redaktorom atď. Po otcovi zdedil túlavú povahu, lásku k horám a vernosť

kamarátstvu. Bol to on, kto dovtedy prečesával úbočia Ďumbiera, aţ kým

nenašiel mŕtve telo kamaráta-maliara Zola Palugyaya. V Slovenských

pohľadoch sa presadil najskôr ako básnik, ale v pamäti národa je zapísaný

predovšetkým románom Zbojnícka mladosť (1937) a naň nadväzujúcimi dielami

Jerguš Lapin (1939) a Na zemi sú tvoje hviezdy (1950).

Zaujímavou a dnes akosi zabúdanou zloţkou jeho prozaického odkazu sú

chlapčenské cestopisy z exotických krajín (Horami Sumatry, Africký zápisník).

Ľudovít Mistrík Ondrejov

Úloha č. 1

Urobte analýzu vnútornej horizontálnej výstavby Zbojníckej mladosti a porovnajte ju s dvoma základnými

kompozičnými modelmi: s päťfázovou kompozičnou osnovou a s reťazovou kompozičnou štruktúrou. Ku

ktorému typu kompozície sa Ľ. Ondrejov prihlásil v Zbojníckej mladosti? Úloha č. 2

Dvaja posudzovatelia Zbojníckej mladosti sa zhodli v opise kompozičnej štruktúry diela, ale rozišli sa v jej

umeleckom ocenení. Ktoré z hodnotiacich stanovísk je bliţšie vášmu názoru? Dokáţete ho podoprieť aj

dôvodmi?

Ide naozaj o pôvabné „ drobnôstky", ktoré sú samy osebe očarujúce, ale voľne k sebe priraďované netvoria

kompaktný celok. „ Román" nedrţí pohromade vonkajšia následnosť dejov ako zloţiek príbehu ani jeho

vnútorná (sujetovo-kompozičná) organizácia. Navonok ich viaţe osoba Jergušova a fyzický čas - ročné obdobia

(Ján Findra: Ondrejov - rozprávanie a štýl, 1988).

Výsledkom bola naozaj vzácna vnútorná kompozičná jednota románu (Zbojnícka mladosť), akej sa autorovi v

ďalších častiach trilógie uţ nepodarilo dosiahnuť. Kompozícia románu... je síce mnohočlánková, ale lineárna,

jednoduchá, bez výraznejšieho ústredného konfliktu. Je to dlhá reťaz voľne k sebe priradených príhod (Ján

Gregorec: Výboje prózy, 1962). Úloha č. 3

Ukáţte na príkladoch z celého diela, ako Ondrejov sleduje telesné a duševné dospievanie svojho hrdinu. Úloha č. 4

Vysvetlite, ako ste pochopili záverečnú kapitolu (Nová jar), z ktorej pochádza nasledujúca ukáţka. Je to

iba formálny koniec príbehu, alebo ste túto časť pri čítaní pochopili ako odkaz z diela, výstup z jeho

významovej roviny?

„Nová jar ide! Nová jar - radostná, s kvetmi i potôčikmi, s vetríkmi, čo trávu

češú a neviditeľnými nôţkami chodia po stromoch," spievali rozradostnené

vtáky. „ Nová jar, nová jar - radostná... /"

Jerguš zhlboka vydýchol, pobral sa hore kopcom. Skalnatým chodníčkom,

hore - hore. Smerom na Studenú jamu a bokom od nej - na sálaš. A ako

kráčal, z nohy na nohu, ako sa vzďaľoval mestu,

za kaţdým krokom väčšmi zatínal zuby, väčšmi stískal vykĺbenú ruku. Z

tváre mizli všetky znaky radostného detstva. Ono umieralo - náhle a

nenávratne.

Bača čistil kolibu, valasi za kolibou reparovali, skladali tresla. Jerguš zastal

mlčky vo dverách koliby.

„Čoţe, syn môj?" opýtal sa bača.


76

Jerguš povedal, vysvetlil. „Ej, ej, načoţe ty ideš medzi pánov!" povedal mrzuto, chytajúc Jergušovu ruku. Sprašťala, zabolelo na nevydrţanie. Jerguš nepovedal pol slova, iba zubami stískal. „Vravím, daj si s pánmi pokoj, nie si ty na také sluţby súci," doloţil. „Zostaneš u nás pomáhať pri ovciach." Vykĺbenú ruku napravil. Úloha č. 5

V dielach, v ktorých autori zdôrazňujú hlbokú a tajomnú spätosť ľudí a prírody, sa popri mäkkom, poetickom jazyku a očarujúcich obrazoch prírody a krajiny vyskytujú aj akoby záhadné motívy vzdialene pripomínajúce ľudové povesti a balady. Jeden z nich zaznamenávajú dva úryvky zo Zbojníckej mladosti. Vyhľadajte ho v texte a vysvetlite jeho pozíciu v autorskej koncepcii románu. a) „Naberme si skál," povedal Štefan, „psi budú do nás dojedať." Zdvihol niekoľko ţabie, vstrčil do nohavíc. Jerguš nechcel skaly. Obzeral drevené, na bielo i nebovo zafarbené domce. Zo dvorov vybiehali psi hladkej i

strapatej srsti. Skákali do Štefana. Pobehal vopred, skalami sa oháňal. „Poď sem, poď, môj milý!" volal na psov Jerguš. Pribehli, pohádzali chvostami, oňuchali, odprevádzali Jerguša od dvora k dvoru. Prijímali ho za priateľa. b) „Chceš toho vtáčika?" povedal Jerguš, pokročil, na muchám sa zadíval. Oči prilepili sa na vtáča, ťahali ho neodolateľne, vpíjali do seba. Prikrčil sa, hlávku skrivil, pyštek vystrčil.

Jerguš voľným krokom zašiel k nemu, na dlaň si ho poloţil a podával Zuzke: „ Tu máš!" Zuzka vtáčatko pohladila, pofúkala mu na hlávku, láskavo a radostne, pustila ho na slobodu.

Úloha č. 6

Pri charakteristike chlapca Jerguša pouţil Ondrejov ešte dälší štylistický postup. Uţ sme o ňom hovorili. Nasledujú dva úryvky z románu. V prvom prípade ide o sprostredkovanú charakteristiku (cez rozprávanie dedinských chlapcov), v druhom o viac-menej nepriamu charakteristiku. Prečítajte si obe ukáţky a povedzte, ako sa nazýva tento postup pri charakteristike hrdinu epického diela. a) „ Videl som, "hovorí, „strašnú bitku... Jerguš Lapin bil sa s Matom Kliešťom. Jednou rukou ho premohol a do

jarku zapichol hlavou. Len čo nohy trčali..." Chlapci zhíkli. Neslýchaná udalosť... Maťo Kliešť Horúci je nebezpečný človek. Moţno ani nie je veľmi mocný, iba slepý od zlosti. Ale Jerguš Lapin je mocný. Moţno najmocnejší...

b) „ Znova vyberať! Znova voliť!" pokrikovala Červenákova skupina. Jerguš stal sa vodcom namiesto Červenáka. VyberalsJakubom Fekiačom. Zaráţal tuho, behal ako vták, nebolo moţno trafiť ho. Ak skríkol na chlapcov: beţať- leteli opreteky ako slepí. Báli sa, počúvali. Aj FekiačŠkuliba, ktorý sa nikoho nebál, pozeral na neho krotko. Pásol trpezlivo, nič nevravel. Červenák, ktorý bol pri Jergušovi, drţal sa úctivo. Zaráţal loptu ledva po métu.

Úloha č. 7

Porovnajte oba úryvky z úlohy č. 6 napríklad so scénou, keď bol Jerguš s koscami vo vrchoch a dozvedel sa „tajomstvo" svojich rodičov i príbeh mamy a uja Košaľkulu. Kedy a pri akých príleţitostiach Ondrejov monumentalizuje svojho chlapčenského hrdinu? Úloha č. 8

V uţ spomenutej štúdii Ján Findra uvádza: Próza sa môţe sýtiť z lyriky, ale ţije z epiky. Andrej Mráz uţ skôr konštatoval niečo podobné: I začítaš sa do krátkych kapitoliek Mistríkovej prózy, chytro koriguješ svoj prvý dojem, pripúšťaš, ţe knihy písal lyrik, ale lyrik s mocným epickým fondom, prekypujúci bohatstvom

motivistickým a obdarený schopnosťou krehko, jemne a zloţito spriadať dej (Andrej Mráz: Ľudo Ondrejov - Zbojnícka mladosť, 1937). Aká je vaša mienka o pomere lyrického a epického v Zbojníckej mladosti? Akceptovali ste takéto kompozičnoštylistické usporiadanie diela? Zaujalo vás? Nevytlačil dnešný stav spoločenského ţivota diela takéhoto typu mimo vášho záujmu?

Úloha č. 9

K štylistickej výbave prozaických diel s nádychom lyrizmu a poetizácie patrí aj ďalší jazykový postup.

Prečítajte si ukáţku z klasického diela fínskej literatúry (Johannes Linnankoski: Pieseň o červenom kvete,

1905), analyzujte jej text a vysvetlite, aký štylistický postup tu autor zapojil do rozprávania. Niektorí autori

ho nazývajú animizácia (z lat. anima = dych, duša), ale vy ho môţete pomenovať známym názvom


77

jedného druhu metafory

Okienko na sýpke rýchlo obrátilo čierne oko a prekvapene hľadelo na nich, ako idú. Mládenec sa zľakol, lebo

začul tento rozhovor:

„Kto je to?" spýtalo sa okienko sýpky. „Nie je to Koskelovie gazdiná? A kto je ten druhý, čo ide za ňou so

zvesenou hlavou? Nie je to jej syn?"

Jeru syn," škľabilo sa široké okno na stodole, rozloţené cez celú stenu. „Koskelov syn šiel na vohľady. A matka

ho ţenie domov!

Chachacha!"

,Hm," poznamenalo okienko sýpky, „ táto matka si nikdy nemusela vodiť synov domov z nočných potuliek."

Olavimu klesla hlava ešte niţšie.

Úloha č. 10

Ján Gregorec (Výboje prózy, 1962) takto ocenil ţivosť Ondrejovovej reči: Ondrejovova príroda ţije, dýcha a

hýbe sa zosobnená v tisícerých podobách... a dominujúcim trópom je personifikácia... všade vibruje pulz

oţivených vecí, prírody s jej farbami a tvarmi.

a) V tichej samote, zvanej Zbojnícky Tanec, skrýva sa biely dom. Stráţia ho velikáni divých a ovocných

stromov. Za letných úsvitov spievajú tam sláviky, za veterných nocí hukocú staré obrovské stromy. Inak len

ticho býva na Zbojníckom Tanci. Bola noc. Vietor sa hneval. Skákal po stromoch ako veličizná opica a

rehotal sa ako byvol.

b) Jergušom zatriasla nahnevaná zima. Polapila ho za obe plecia a zmyksľovala, aţ mu zuby drkotali. „Joj, joj, nehnevaj sa," povedal.

Jaroslav Vodráţka: Kopy sena (1935)

1) Vyhľadajte v obidvoch úryvkoch personifikácie.

2) Vysvetlite, akým spôsobom ovplyvňujú tieto personifikácie vyznenie textu pri čítaní.

3) Ktorým slovným druhom sa najčastejšie tvorí personifikácia? Čím je to podmienené?

4) Vyhľadajte v texte úryvku b) jediný príklad personifikácie, v ktorom sa zosobnenie vyjadruje aj iným

slovným druhom.


78


Johannes Linnankoski: Pieseň o červenom kvete

Johannes Linnankoski (1869 - 1913), fínsky novinár a spisovateľ (vlastným menom Peltonen), urobil veľa pre posilnenie fínskeho národného sebavedomia v časoch národnej neslobody (Fínom dlho vládli Švédi, potom Rusi). Dvojica na seba nadväzujúcich próz (Pieseň o červenom kvete, 1905

a Boj o gazdovstvo Heikkilan. 1905) poskytuje akoby trocha zasnený pohľad na krásy fínskej prírody a pestrofarebné rozprávanie o ţivote tvrdých severských

gazdov samotárov. Pieseň o červenom kvete je pýchou fínskej národnej literatúry v jej reči sa zrkadlí folklórna tradícia mnohých fínskych generácií, dýcha z nej poézia a národný svojráz. Je to najvydávanejšie a najpre-kladanejšie dielo fínskej umeleckej literatúry

Úloha č. 1

Nie je ľahké určiť kompozičnú výstavbu rozprávania tohto príbehu. Čitateľ má

dlho oprávnený pocit, ţe ide o voľne zreťazené scény, dejovo dokonca dosť

izolované. Charakterizujú ich poetické prezývky Olaviho mileniek, obsahom je

séria „úspechov" príťaţlivého a dosť ľahkomyseľného drevorubača a pltníka.

Ale zrazu, v polovici knihy, dôjde k neočakávanému impulzu tvoriacemu pre-

chod do vrcholu diela. Co sa to vlastne stalo?

„Teraz nemôţem byť sama. Počkaj, zavolám priateľku, buden nám veselšie. Je

mladšia, teraz sa zaúča. Aleje pekná ako anjel. Len sa do nej nezaľúb, som ţiarlivá." „Nie, nie!" Olavi jej chcel

zabrániť, ale uţ bola vonku. „Pozrite, tu je krásavica."

Na prahu sa zjavilo štíhle dievča s ohnivými očami. S úsmevom zastalo pri dverách. Olavimu sa zdalo, ţe vidí

zjavenie, krv mu stuhla v ţilách, akoby ho bola zosypala lavína. „Gazela ľ'

Úloha č. 2

Autor do záveru lineárne osnovanej prvej polovice románu vsunul niekoľko

znepokojujúcich pasáţí. Prvou z nich je rozprávanie o opustenej dievčine v

kapitole Dievčenská skala (prvá ukáţka), druhou rozhovor Olaviho so

zrkadlom (druhá ukáţka) a treťou „podivný" dialóg medzi Olavim a mladou

paňou vo vlaku (úloha č. 3).

Akú funkciu majú tieto scény na konci prvej polovice románu Pieseň o červe-

nom kvete?

a) Starý zmĺkol. „A vraj ešte stále myslí na to dievča, hoci uţ je starý a šedivý"

povedal ten, čo pred chvíľkou ukázal na neho. Starému klesla hlava, čiapku

stiahol na oči, aţ mu zakrývala tvár; bolo vidieť iba, ako sa mu brada zatriasla

a okovaná fajka o ruke zachvela. Chlapi sa dorozumeli pohľadmi. Jedle

zavzdychali, svitanie hodilo bledé svetlo na bok Dievčenskej skaly. „Uţ je čas

vydať sa na cestu!" povedal Olavi a vstal. Chlapi nevstávali, iba prekvapene

pozerali na Olaviho. „Čo sa s ním robí, veď hovorí práve takým

zlomeným a trasľavým hlasom ako hen starý!"

c) „Nič nepozoruješ?" povedalo zrkadlo temer posmešne. „Pozri si pod oči."

Ani čo by mu závoj spadol z očí. Zo zrkadla hľadela naňho bledá tvár, na ktorej boli vrásky a stopy tuláckych

rokov. A pod očami mal dva hlboké, tmavé kruhy ako pečate.

„Je to moţné?" spýtal sa a cítil, ako mu tuhne krv v ţilách.

„Čuduješ sa?" odpovedalo zrkadlo pokojne a chladne.

Človek s tmavými kruhmi sa ešte pozeral doň.

„Od čoho to môţem mať?" spýtal sa Olavi začudovane.

„To vari vieš aj bez otázok."

Marián Čunderlík:

ilustrácia k Piesni

o červenom kvete (1965)

Edmund Gwerk:

Drevorubači (1932)


79

Úloha č. 3

Mladá ţena stála na druhej strane oddelenia a hľadela von oknom. Tento človek ju znepokojoval a priťahoval;

prečo niekto nevstúpi do oddelenia? Patrilo by sa odpovedať, ale čo? Pocit nemohúcnosti a dlhá prestávka

zdali sa jej neznesiteľnými.

„Čo by ste vlastne chceli?" spýtala sa nervózne a obrátila sa k nemu.

„Chcem, ak tak smiem povedať," začal mladý človek a pristúpil k nej, „náhľady sú také rozdielne... Chcem, aby

láska bola voľná, oslobodená od manţelstva a hriechu, a ostatných priťaţí, ktoré vymysleli ľudia."

„A vy sa to opovaţujete ţiadať?" vykríkla vzrušene mladá ţena.

„Prečo by som sa neopováţil, len prosím o odpustenie, ak som vás urazil. Láska nepozná a neuznáva ţiadne

obmedzenia, hovorí sa o poţiadavkách civilizácie a kultúry, hovorí sa o takzvaných „delikátnych citoch"

civilizovaných ľudí. Výmysly. Elegantná slečna môţe byť pôvabná telom a môţe mať štíhlu postavu vďaka

krajčírke. Môţe mať plnú hlavu ozdobných fráz a kniţných vedomostí vďaka škole. Ale vo veciach lásky môţe

byť neobratná ako kraviarka. A niektoré dedinské dievča môţe byť ohybné ako brezová vetvička, vnútorne aj

vonkajškom, a môţe hodiny a hodiny udivovať obrazmi a citmi, ktoré nenájdeme v nijakej knihe, lebo je taká od

prírody. A podobne je to aj s nami muţmi!" „Vy teda v tomto neuznávate cenu kultúry?" spýtala sa mladá ţena,

nevediac, čo povedať, lebo jeho hlas jej opájal sluch a zmysly ako zvuky kostolných zvonov, keď ich dlho

zblízka počúvame.

Tento text je pre recepciu (vnímanie) diela významný z dvoch hľadísk. a) Rozhovor medzi oboma postavami vo vlaku je nielen priestor na vyjadrenie určitých myšlienok, ale aj na

nepriamu charakteristiku Olaviho. Čím táto pasáţ rozširuje obraz mladého pltníka, aký vnútorný znak jeho osobnosti zdôrazňuje?

b) Celá kapitola je v texte predovšetkým kvôli tomu miestu, kde autor/rozprávač ústami Olaviho vyjadruje svoju predstavu o jednom chápaní lásky. Vysvetlite, ako ste pochopili túto úvahu.

Úloha č. 4 Vysvetlite, ktoré udalosti tvoria v príbehu obrat. Aký slohový útvar pouţil Linnankoski na jeho vyjadrenie? Úloha č. 5

Lenţe ani po pasáţi s korešpondenciou Linnankoski nezaradil

jednoduché, happyendové rozprávanie. Obratová fáza v jeho

knihe je pomalá a viacstupňová. Vysvetlite - s pomocou úryvku

- čím autor skomplikoval Olaviho charakterovú premenu.

A keď pomyslel na toto, zmocnila sa ho taká úzkosť, ţe sa mu na čele

zjavili kvapky potu.

„Preč, preč! A čo môţem dať tebe, najbiednejšej zo všetkých? Bola si

kňaţnou medzi ostatnými, ty jediná si nesklonila hlavu, ale šla si za mnou

pevne a odhodlane. A tvoj osud je predsa najbiednejší. Dostala si len

zvyšky, bezcenné zdrapy, s ktorými by sa neuspokojil ani ţobrák." Úloha č. 6

Linnankoski jednotlivé časti vonkajšej kompozície diela iba

očísloval (1. aţ 4. časť). Pripomeňte si hlavnú dejovú náplň

jednotlivých častí a vymyslite pre ne názvy, ktoré ich budú

výstiţne charakterizovať.

Úloha č. 7 Fínski pltníci na rieke Kemijoki

Vráťte sa v texte knihy o kus naspäť a prečítajte si scénu z 10.

kapitoly Pltník.

a)Ako nazývame štylistický postup, ktorý autor zvolil v tejto časti?


80

b) Ako zapadá scéna s kladami v rieke do Olaviho osobnostného profilu v tejto časti knihy?

c) A nakoniec: aká je kontextová súvislosť tejto pltníckej šou v kontexte celej knihy?

Niekoľko rýchlych úderov, niekoľko bystrých skokov, mladík so zdvihnutým hákom letí povetrím. Potom uţ nevidno nič,

všetko zakryla hromada dreva. Ľudia beţia popri prúde. Výkriky. Klobúky letia povetrím, šatôčky vejú a ohlušujúci radostný

krik sa ozýva z brehu.

Olavi sa blíţi rýchlymi krokmi, čelo mu krváca. Uvidí bledú, chvejúcu sa dievčinu. Sama stojí pri mlyne, ostatní sú ďaleko za

ňou.

Mládencovi ţiaria oči, keď ide vedľa nej, dvíha klobúk. Potom ho obstúpi jasajúci zástup.

„ Víťaz nad Kohisevou! Sláva mu!"

„Kráľvšetkých pltníkov! Nik na svete sa mu nevyrovná!" Všetci ho obklopujú.

„ Teraz máš aj priezvisko," pripojuje Falkki. „ Teraz uţ nie si len Olavi... Teraz si Olavi - víťaz nad perejami. Si spokojný?"

„ Ale áno. Len to zapíšte do matriky." Úloha č. 8 Napíšte esteticky príťaţlivý opis skutočnej prírodnej scenérie, ktorú dobre poznáte a ktorá pre vás vnútorne mnoho znamená. Vyhnite sa pri tom sentimentálnym výlevom. Úloha č. 9

Prepíšte si do slovníčka citátov (v zošite alebo samostatnom zápisníčku) niekoľko pozoruhodných výrokov

z kníh, ktoré ste prečítali pri preberaní 16. tematického celku.

Marián Čunderlík: Ilustrácia k Piesni o

červenom kvete (1965)

81


Dramatická literatúra -

tragická dráma

Nové pojmy: dráma; tragédia

Výklad Pod slovom dráma rozumieme predovšetkým literárne dielo príslušné-ho druhu. Jej premena na divadelnú hru sa uskutočňuje v účelovo vybu-

dovanom priestore - môţe to byť budova alebo prírodná krajina -, ktorý nazývame divadlo. Ako nám potvrdzujú zachované stavebné pamiatky, európske divadlo je rovnako staré ako antická kultúra. Predpokladáme, ţe divadelnú hru vytvorili starovekí Gréci a ţe oni sú aj objaviteľmi divadelnej architektúry. Antické divadlo sa najčastejšie stavalo na polkruhovom svahu, aby hľadisko tvorilo dokonalý a zároveň dostatočne hlboký polkruh (po gr. theatrori). V epicentre theatra bol stupienok pre chór (stupienok sa volal orchestra) a nad ním javiskové pódium (skéne; po lat. scaené). Hlboký lievikovitý tvar zabezpečoval divadlu dokonalú akustiku, čo si s chuťou overujú dnešní turisti v za-chovaných antických divadlách.

2350 rokov staré divadlo v Epidaure je dokonalou ukáţkou

vyuţitia a zladenia prírodného reliéfu s potrebami divadla.

Z bohatej dramatickej tvorby antického divadla sa nám zachoval iba zlomok toho najlepšieho. Divadelné predstavenia na počesť boha Dionýza boli zároveň súťaţou dramatikov. Mená víťazov sa vyrývali do mramorových dosák, ale aj tieto víťazné hry sa v metropole hrali iba raz! Diváci počas týchto súťaţí trávili v divadle aj celý deň, ţivo reagovali, často tlieskali, ale aj pískali a dupali, a keď sa im nepáčila hra alebo herci, hádzali do nich, čo im prišlo pod ruku. V rímskom divadle sa diváci občas aj pobili, a tak musela zasahovať poriadková sluţba. Celkom ako na dnešnom futbale. Dôleţitú úlohu v divadle hrala maska, ktorú herec drţal na paličke pred

Pôdorysná schéma rímskeho

divadla

Viete, ţe

múzou tragickej drámy v staro-vekom Grécku bola Diova dcé-ra Melpoména? Na hlave nosila brečtanový veniec (znak víťaza dramatickej súťaţe) a v ruke drţala divadelnú masku. Grécki diváci sa povaţujú za vyspelé publikum, ktoré ocenilo literárne kvality dramatického diela. Zato v Ríme vládli „tele-vízne" pomery. Ťahákmi boli aktualizované politické predsta-venia, lacné a prízemné hry kabaretného typu a nadovšet-ko gladiátorské zápasy v cirku-soch.

Dramatická literatúra - tragická dráma

82

V starých gréckych slovách theatron, orchestra,

skéne poznávame základy dnešných

internacionalizmov. Ale pozor! Dnešný význam

odvodeného slovného tvaru sa nemusí zhodovať s jeho

pôvodným významom v antickej dobe.

Sofokles (rímska kópia)

Zapamätajte si,

ţe motív Antigoninej smrti adaptoval slovenský

dramatik Peter Karvaš do obdobia druhej svetovej

vojny v hre Antigona a tí druhí (1962).

tvárou. Pomáhala objasniť divákom identitu postavy a vo veselohre aj jej charakter. Umoţňovala jednému hercovi hrať aj viacero postáv, hrať ţeny (herečky boli zriedkavosťou) a pod.

Do hry býval zapojený aj zbor (chór), ktorý niekedy uvádzal a naznačoval dej, inokedy ho komentoval alebo viedol s hercom dialóg. Málokto si uvedomuje, ţe scénická hudba v dnešných divadlách a vo filme je dedičstvom po antickom chóre.

Čítanie s porozumením a interpretácia: Sofokles: Antigona

Sofokles (496 - 405 pred Kr.), jeden z trojice tragédov antického Grécka (Aischylos, Euripides, Sofokles), bol vzdela-nec, ktorý sa uplatnil aj v sluţbách aténskeho štátu, ale vynikol predovšetkým ako dramatický básnik. Za svojho dlhého ţivota napísal vraj osemdesiat hier, 24 ráz zvíťazil v dionýziách a ako vrcholnú poctu mu postavili v divadle sochu. Okrem Antigony (v súťaţi dramatikov bola uvedená v r. 442 pred n, 1.) spracoval aj krvavý príbeh Agamemnonových detí Oresta a Elektry (tragédia Elektra) a dve hry o kráľovi Oidipovi. Na prvú z nich, Vládca Oidipus, nadväzuje Antigona. V hre o tébskom kráľovi sa dozvedáme o tragickom ţivote kráľovského syna Oidipa, ktorého sa otec pre zlú veštbu zbavil, ale syn sa ako dospelý vrátil do Téb a v náhodnom spore zabil starca, svojho otca. Pretoţe sa o tom nikto nedozvedel a neve-del to, prirodzene, ani on sám, určili ho Tébania za zásluhy na opustený trón. Pravda, musel sa oţeniť s vdovou, teda s vlast-nou matkou. Incest bol neúmyselný, ale viedol ţeleznou rukou osudu k ďalším nešťastiam a krvavým tragédiám.

Úloha č. 110 Urobte rozbor hry Antigona z hľadiska horizontálnej výstavby. Z koľkých častí sa skladá a ako sa nazývajú?

Úloha č. 111 Z prvej autorskej poznámky vieme, ţe dej Antigony sa začína ráno. Spieva sa o tom aj v prvej piesni chóru (Jasný lúč slnka...). Do akého časového úseku vtesnal Sofokles celú tragédiu?

Úloha č. 112

Kde sa odohráva dej tragédie Antigona? Ako toto prostredie súvisí s dejom hry?


83

Výklad

Základom literárnej dramatiky je tragédia, vznešená hra o veľkolepom

zápase hrdinu s bohmi, osudom a ľuďmi, v ktorej ústredný hrdina

zomiera po zákernej vraţde, v hrdinskom súboji alebo vlastnou rukou.

Keďţe antické tragédie - a medzi nimi na prvom mieste Antigona -

slúţili za vzor dramatickej tvorby po mnoho storočí (a nie sú bez

takéhoto vplyvu ani dnes), jednotlivé znaky týchto hier boli v priebehu

času povýšené na principiálne zásady (občas nazývané zákonmi)

dramatickej poézie.

Charakteristiky deja, ktorým ste sa venovali v úlohách č. 111 a č. 112,

sa stali takýmto pravidlom a nazývali sa „pravidlom dramatickej jednoty".

Prvé pravidlo - pravidlo jednoty času - prikazovalo, ţe dej hry sa musí odohrať počas jedného dňa (mohol zahŕňať aj nadchádzajúcu noc). Pravidlo Jednoty miesta" si vyţadovalo, aby sa scéna nemenila počas

celej hry. Tretie pravidlo, „pravidlo jednoty (stability) charakteru postáv", sa v

Antigone neuplatnilo absolútne.

Úloha č. 113

V krátkom časovom úseku sa mravný profil, povahové črty a osvojené

hodnoty literárnej postavy nemohli podstatne zmeniť. Antigona je

statočná a vo svojich rozhodnutiach pevná aţ za hranicu ţivota, Ismena

milá, ale bojko atď. Jedna postava v Sofoklovej hre však prešla veľkou premenou. O ktorú postavu ide a v čom sa prejavila jej premena?

Úloha č. 114

Vytvorte vnútornú kompozičnú osnovu príbehu. Ktoré udalosti vnášajú

do tejto drámy rozhodujúci obrat?

Úloha č. 115

Zápletka hry je jasná. Antigona sa vzpriečila Kreónovmu rozkazu. Nás

však bude zaujímať, prečo sa to stalo, z akých pohnútok vyplynulo

Antigonino rozhodnutie. Prečítajte si dva nasledujúce úryvky z Prológu

a na základe ich analýzy vysvetlite obe zdôvodnenia, ktoré vloţil

Sofokles do Antigoniných úst.

PROLÓG (úryvok 1)

ANTIGONA

Bodaj by som nebola,

ked'Kreón ustanovil pohreb

so všetkými poctami len pre jedného

z našich bratou,

druhému ho odoprel!

Len Eteokla vraj dá vloţiť do hrobu tak,

ako káţe mrav, a tým mu zabezpečí

úctu tieňov v podsvetí.

0 mŕtvom tele nešťastného Polyneika

však mal pre občanmi vyhlásiť,

ţe nik ho nesmie prikryť zemou,

ani oplakať!

Rímska kópia Sofoklovej

sochy z aténskeho divadla

Rímska kópia Sofoklovej sochy

z aténskeho divadla

Štvrtá vec je, aby (povahy po-

stáv) boli dôsledné... Básnik sa

má aj pri povahách... usilovať

o to, čo je nevyhnutné alebo

pravdepodobné, t. j. ţe takáto

osoba bude vravieť a konať

práve takto. Je teda zrejmé, ţe

rozuzlenie báje má vyplývať uţ zo

samotnej povahy (postavy).

(Aristoteles: Poetika, 4. storočie

pred Kr.)

V kaţdej tragédii je jednak

zauzlenie, jednak rozuzlenie.

Zauzlením nazývam časť tragédie

od začiatku aţ po tú časť... to

miesto, odkedy nastáva obrat k

šťastiu (alebo nešťastiu).

(Aristoteles: Poetika, 4. storočie

pred Kr.)

Neznámy autor: Grécke dievča

(bronzová kópia z 19. stor.)


84

Viete, prečo

teatrológovia neskorších dôb nazvali

Sofokla autorom tragédií „osamelého

hrdinu"?

Sloboda človeka v spoločnosti

spočíva v tom, ţe nie je pod

ţiadnou inou zákonodarnou

mocou okrem tej, ktorá bola

zriadená dohodou v štáte.

(John Locke: Two Treatises of

Government, 1690)

Sofoklove postavy sú uvedomelé

ľudské bytosti, ktoré konajú z

vlastnej slobodnej vôle. Tým sa

stávajú zodpovednými za svoje

činy a vymaňujú sa z absolútnej

závislosti od vôle a určení bohov.

(Ladislav Obuch: Sofoklov človek ako

tvorca hodnôt, 1971)

Kreón tým, ţe zakázal pochovať

telo Polyneika, na jednej strane

porušil... zákon bohov... a na

druhej strane vydal tento zákon

bez prerokovania v ľudovom

zhromaţdení... Konal ako tyran,

nie ako demokratický vodca.

(Erika Fischer-Lichte: Dejiny drámy,

2003)

PROLÓG (úryvok 2) ISMENA: Nech mi naši mŕtvi v ríši tieňov odpustia, no ja sa poddám presile

a budem poslúchať tých, ktorí vedú mesto.

ANTIGONA: Ak ma za to čaká smrť- tak iste krásna.

Budem leţať s tým, kto mije drahý, a zas ja,

keď vykonám ten zboţný skutok,

budem drahá jemu. Ver mi, ţe je dlhší čas,

čo treba sa mi páčiť mŕtvym pod zemou,

neţ čas, čo sa páčiť mám týmto ţivým

na zemi. Tam totiţ budem leţať naveky.

No ty, ak chceš, maj v neúcte,

čo uctievať nám káţu bohovia

Úloha č. 116

Z hľadiska výstavby hry je s Antigoniným protestom rovnocenný

protest Haimónov. Výstupy oboch postáv vytvárajú nosný konflikt hry.

Haimón však vo svojej vzbure proti otcovej autorite vychádza aj

z iných hodnôt ako Antigona. Vysvetlite ich a doloţte citáciou replík.

TRETIE DEJSTVO (úryvok)

HAIMÓN: Bohovia, môj otče, dali ľuďom rozum,

najcennejšiu vec, čo máme. A ja nemôţem a nechcem

tvrdiť, ţe si nehovoril správne.

Ale dobrý môţe byť aj názor iného!

Mám väčšiu moţnosť neţ ty sledovať,

čo ľudia hovoria, čo robia, s čím sú nespokojní.

Veď pred tvojím prísnym okom by sa

prostý človek neodváţil vravieť také veci,

z ktorých by si nemal radosť.

Ale moje ucho tajne vypočulo,

ako celé mesto ľutuje to dievča!

Nikomu sa nepáči, ţe ona,

ktorá si to zasluhuje najmenej zo všetkých ţien,

má biedne zhynúť za svoj slávny skutok!

Vravia, ţe ak zabránila mäsoţravým psom

a dravým vtákom roztrhať to pohodené telo

svojho brata, ktorý padol v boji,

patrili by jej skôr veľkolepé pocty.

To je názor, ktoiý šeptom

vyslovuje celé mesto.

Otče, nieto statku,

čo by mi bol drahší ako tvoje šťastie!

Ako býva pýchou otca dobrá povesť detí,

pýchou dieťaťa – tou najväčšou -je dobrá povesť otca,

Nebuď ďalej presvedčený, ţe je správne iba to,

čo povieš ty, a iné nič.

Ani pre takého muţa, ktorý mnoho pozná,

nie je hanbou ešte mnohému sa priučiť

a nebyť tvrdohlavý.

O úctu k mrzkej veci

by som nikdy neţiadal!


85

KREÓN: No práve tento neduh mala ona!

HAIMÓN: Mienka tébskych občanov je iná.

KREÓN: Občania by chceli rozhodovať o tom, čo mám robiť?

HAIMÓN: Podlá ich slov si ty ten nezrelý.

KREÓN: Mám vládnuť v mene iných, a nie vo vlastnom?

HAIMÓN: Ak štát si niekto prisvojí, je po štáte.

KREÓN: Čo nepatrí štát tomu, kto v ňom vládne?

HAIMÓN: Musel by vládnuť pustej zemi.

KREÓN: On sa tuším nechce vzdať tej ţeny!

HAIMÓN: Ak si ţenou - áno. Pretoţe mi ide o teba.

KREÓN: Lumpi Tebe ide o to, aby si uprel pravdu otcovi. Je to hriech, keď chránim svoju

dôstojnosť?

HAIMÓN: Tú neuchrániš tak, ţe bude šliapať na dôstojnosť bohov!

KREÓN: Oh, ty nízky duch, si zotročený ţenou! Za manţelku ju ţivá nedostaneš!

Úloha č. 117 Kreónove názory sú vcelku zrejmé, zmysel niektorých jeho výrokov

sa však skrýva za poetickou formuláciou replík. Ako ste porozumeli

týmto jeho replikám:

a) Mám vládnuť v mene iných, a nie vo vlastnom?

b) Čo nepatrí štát tomu, kto v ňom vládne?

Úloha č. 118 Iste ste si všimli, ţe Kreón - okrem toho, ţe Haimónovi zlostne

vyvracia jeho argumenty - sa pokúša syna aj vysmiať.

a) Vysvetlite, v čom spočíva Kreónova snaha poníţiť syna.

b) Aký je váš názor na to, ţe Sofokles vedie postavu Kreóna týmto

smerom? Čo týmto spôsobom implicitne (vnútorne; za slovami)

tlmočí divákovi o Kreónovi ako vládcovi Téb?

Antonio Canova (1757 - 1822): Amor a Psyché

Úloha č. 119 Prudký spor syna a otca, ktorý sa končí Kreónovým rozhodnutím zamurovať neposlušné dievča do jaskyne, na zlosť i ţiaľ synovi, zavŕši Tretia pieseň zboru.

Grécky mladík (Antinos)

2.storočie pred n.l.

Predpokladom demokratického zria-

denia je sloboda. Prvým znakom

slobody je to, ţe sa striedavo vládne

i poslúcha. O všetkom rozhoduje

zhromaţdenie občanov. (Aristoteles: Politika, 4. stor. pred

Kr.)

Na zamyslenie... V r. 494 pred n. 1. predstavil

dramatik Frynichos hru Dobytie

Milétu, do ktorej zahrnul aj zbor

zajatých Miléfaniek oplakávajúcich

záhubu svojej vlasti. Pretoţe Milét

padol aj preto, ţe mu Atény neprišli

na pomoc, pochopili aténski diváci

hru ako provokatívnu naráţku,

krikom prerušili predstavenie a udelili

autorovi 1000 drachiem pokuty.


86

Eros (po lat. Amor alebo Cupido) -

okrídlený syn bohyne krásy Afrodity.

Šípmi svojho chýrneho luku zraňoval

ľudí (i bohov!) a zasieval tak do ich sŕdc

lásku, ktorej nebolo moţné uniknúť.

Viete, ţe vôbec prvým úplným prekladom

antickej tragédie do slovenčiny bol

preklad Antigony, ktorý vytvoril lekár

básnik Andrej Ţarnov (1940)?

Tradičná morfológia, opierajúca sa o

historický význam latinčiny a gréčtiny v

európskej kultúre, vyţadovala osobitné

skloňovanie pre grécke a latinské mená

(Kreón - Kreónta; Xenofón - Xenofónta;

Cicero - Ciceróna; Zeus-Dia).

V súčasnosti sa uprednostňuje slovenské

skloňovanie.

Prvú inscenáciu Antigony v SND

pripravil Janko Borodáč (1940) a titulnú

úlohu zveril svojej manţelke Oľge.

Oľga Borodáčová

Tretia pieseň zboru

Ó, Eros, neporaziteľný v boji, ty, ktorý všetko na svete máš v moci, ty, pri ktorom sa panna

uspokojí, keď po jej hebkých lícach pôvab noci rozlievaš, ty aj morské nebezpečie prekonáš,

ty aj v chajdách spíš a hoci by ako chcel, pred tebou neutečie nijaký z krehkých smrteľníkov, ani z bohov a ko-ho zmocníš sa, ten šalie z toho. A ty si to, kto práve teraz budí aj

nedorozumenie medzi synom a otcom - a zas víťazstvo sa kloní k pôvabu, ktorý planie v

nevestinom oku, veď človek vie aj nad zákony moci dať pôvab - a tak bez boja a skrytá napokon zvíťazí vţdy Afrodita.

V posledných štyroch veršoch úryvku umiestnil autor/prekladateľ (Ľ.

Feldek) tri básnické obrazy. Všetky tri sú rovnakým druhom básnického

obrazu a označujú pribliţne to isté.

a) Vyhľadajte tieto trópy.

b) Pomenujte ich.

c) Vysvetlite, čo znamenajú v kontexte, t. j. ako zapadajú do myšlienky,

ktorú tlmočí celá pieseň.

Úloha č. 120 V nadväznosti na predchádzajúcu úlohu sa vyjadrite aj k nasledujúcemu problému. Mohol sa Sofokles mýliť vo svojej vlastnej hre? Varí nezbadal, na čom on sám zaloţil Haimónov protest proti otcovi? Alebo má táto pieseň iný zmysel, neţ (nesprávne) komentovať predchádzajúci výstup? Zbor nielen vysvetľoval, ale neraz aj predpovedal!

Úloha č. 121

Teraz sa budeme osobitne zaoberať hlavnou postavou diela, pretoţe od

nej sa odvíja pochopenie celého diela. Aký typ ţenskej hrdinky vyformoval Sofokles v Anti-gone? Charakterizujte túto postavu z hľadiska povahových čŕt, charakteru a vôle, ktorými ju obdaril Sofokles.

Úloha č. 122 V prvom dejstve sa Kreón dozvedel od stráţcu, ţe niekto neznámy posýpal telo mŕtveho synovca Polyneika prsťou zeme, ale nikto nevidel páchateľa. Rozhnevaný kráľ si poloţil rečnícku otázku:

KREÓN: Čo to počujem? Kto je ten muţ, čo mal tú smelosť?

Úloha č. 123 Morálne riešenie tragédie Antigony nie je také jednoduché, ako by sa


87

na prvý pohľad zdalo. Prvé dejstvo a v ňom prvý výstup kráľa Kreóna je veľmi impozantný. Prináša na scénu kráľovo štátnické vyhlásenie, v ktorom Kreón vymedzuje spoločenské hodnoty svojej vlády. Zaujmite stanovisko k tomuto vyhláseniu.

PRVÉ DEJSTVO

(Kreón vychádza z paláca)

KREÓN: Pozrieť sa do duše muţa,

ohodnotiť jeho srdce, jeho myseľ

môţeme len potom, keď ho vidíme panovať a slúţiť zákonom.

Ja ako vţdy, aj teraz vyhlasujem:

najhorší je občan, ktorý riadi celé mesto,

no keď treba, nevie rady ani sebe,

ľaká sa, drţí jazyk za zubami.

Ďalej nemám v úcte toho, kto si váţi

priateľa viac ako vlasť.

Nech vševedúci Zeus dosvedčí,

ţe nie som z tých, čo mlčia,

keď ich mestu hrozí pohroma,

a ţe sa nikdy nemôţe stať mojím priateľom

muţ nepriateľský vlasti.

Veď len vlasť je loďou našej spásy.

Úloha č. 124 Prečítajte si nasledujúcu ukáţku z druhého dejstva hry, dramatický rozhovor medzi Kreónom a Antigonou. Vysvetlite, aké ţivotné a spo-ločenské hodnoty vyznáva kráľ a k akým sa hlási Antigona. Dokáţete zaujať k ich sporu (ale aj s ohľadom na Kreónovo vyhlásenie z pred-chádzajúcej úlohy) vlastné stanovisko? Je to vlastne kľúč k celej hre.

DRUHÉ DEJSTVO

ANTIGONA: Chceš ešte niečo iné ako moju smrť?

KREÓN: Nie, nechcem. Tvoja smrť mi postačí.

Nehanbíš sa, ţe sa správaš ináč ako ostatní?

ANTIGONA: Je hanbou ctiť si brata?

KREÓN: A ten, koho zabil, to ti nebol brat?

ANTIGONA: Bol. Boli obaja z tej istej krvi ako ja!

KREÓN: A prečo uctievaš tak bezboţne len jedného?

ANTIGONA: Ten druhý brat by nesúhlasil s tým, čo vravíš.

KREÓN: Akoţeby nie, keď si ho nechceš ceniť viac neţ toho bezboţníka.

ANTIGONA: Nebo! predsa jeho otrokom! Bol jeho bratom!

KREÓN: Ale plieni! túto zem! Tvoj druhý brat ju bránil!

ANTIGONA: Nieto medzi nimi rozdielu pred tvárou smrti.

KREÓN: Vţdy je rozdiel medzi zlým a dobrým!

ANTIGONA: Ale ja som prišla na svet milovať, nie nenávidieť!

Úloha č. 125 Pri antických hrách sa veľa diskutuje o vzťahu človeka a osudu. Tieto polemiky akoby odštartoval Sofokles. Najprv sa pozrite na básnicky skutočne úchvatnú Prvú pieseň zboru. Iste vám nebude robiť ťaţkosti vysvetliť, v čom spočíva jej obsahové posolstvo.

História - magistra vitae Vrchol Sofoklovej tvorivej aktivity

sa takmer kryje s obdobím roz-

kvetu aténskeho štátu a vyspelou

formou demokracie za vlády

najväčšieho štátnika antických čias

- Perikla. Odraz tejto súvislosti ste

v hre o Antígone určite rozpoznali.

Tragédia v nás vzbudzuje sústrasť

a bázeň... ale zároveň nás

naplňuje povznášajúcim pocitom,

(pretoţe) i po páde hlavnej

postavy jej ideál pretrváva bez

zmeny. (Jan Menšík: Úvod do poetiky,

1930)

Pamätník nemeckých

vojakov z druhej svetovej

vojny v Devínskej Novej Vsi


88

Mária Bartuszová: Bez názvu

(1988), výrez

Ako moţno robiť ľudí šťastnými,

ak ich neurobíme múdrymi

a mravnými?

(Immanuel Kant)

Páčili by sa síce a páčia sa tie

krásne postavy plastické v drá-

mach gréckych Slovanom, radi

oni počúvajú skromné a výrazu-

plné, láskavé i dôrazné, zá-

paluplné i hrdinské reči... ale pre

ten osud, ktorý v nich slepo

vládne, ktorému sa kaţdé

indivíduum podriadiť musí, v Slo-

vanstve tieto drámy miesto

nemajú.

(Mikuláš Dohnaný: Slovo o dramate

slovanskom, 1845

Uverili by ste, ţe za úspech Antigony získal Sofokles

aj veľmi nevšednú poctu: zvolili ho za

stratéga (najvyššieho veliteľa) vo vojne

Atén s ostrovom Samos?

Pre vynikajúcu charakteristiku

osôb, bezchybnú dramatickú

kompozíciu, ja-drnosť a jemnosť

slovného výrazu je Sofoklova

Antigona majstrovským dielom,

ktoré patri medzi najvynikajú-

cejšie drámy svetovej literatúry. (Július Špaňár: Grécka tragédia

a Sofoklova Antigona, 1983)

Prvá pieseň zboru Síl na svete je mnoho, ale nijaká

silnejšia ako človek, ktorý

aj do zúriacej víchrice a lejaka

sa púšťa, aby na pochmúrnom mori

preráţal valmi vln, čo kolíšu

a oblievajú sťaţne jeho lodí.

On aj Zem, v rade bohýň najvyššiu,

večnú a neúnavnú, kaţdý rok

rozjaírí pluhom, keď sa jeho krok

za krokom kont borí do jej pôdy.

On kŕdle plachých vtákov chytá do nástrah

a od úpätia po úpätie

naháňať divé šelmy v horách nemá strach

a vrhá pevne upletené siete,

do ktorých morské tvory lezú mu.

Človek má dôvtip - prelo neuniká

nič pred zámermi jeho rozumu.

No hoci múdrosť, vtip a silu obra

má o miere, ktorá báje prekoná,

on zlo je schopný konať v pätách dobra.

Ak ţije správne, podľa zákona,

posväteného prísahou, je vlasti

na osoh, aleje na jej záhubu,

ak do zla padne ako do priepasti.

Úloha č. 126

K otázke osudového určenia postáv v Antigone sa však vrátime ešte raz.

a) Ako ste pochopili otázku predurčenosti Kreónovho nešťastia? Bola

výsledkom predestinácie (predurčenosti), ktorú zosnovali bohovia,

alebo sa Kreón mohol reťazcu tragédií vyhnúť vlastným konaním?

b) Ak mohol, tak dokedy (v rámci hry)?

c) Akú fázu kompozičnej osnovy hry tvorí miesto, kde sa Kreónovi

definitívne vymkli z rúk opraty ľudských osudov (vrátane vlastného)?

Úloha č. 127

Prečítali ste, rozanalyzovali a interpretovali hru, ktorá neschádza z javísk

uţ 2400 rokov. Uţ len postaviť sa zoči-voči takejto historickej predstave

vyráţa dych. Ale na druhej strane kaţdá nová generácia formuje svoj

vlastný vzťah k všetkému, čo zdedila po predkoch.

Slávny nemecký filozof Hegel videl Antigonu takto: Zo všetkej nádhery, ktorú

stvoril starý i nový svet - a ja poznám takmer všetko a poznať sa to má a môţe - zdá sa mi

po tejto stránke Antigona najvynikajúcejším umeleckým dielom (Georg F. Hegel:

Estetika, 1838).

Prekladateľ Antigony Ľubomír Feldek rozvinul takýto nepriamy dialóg s auto-rom: Prekladateľ dúfa, ţe i Sofokles by odchádzal z divadla spokojný a prepáčil by, ţe

namiesto mechanického napodobovania jeho časomerných stôp sú zborové piesne

preloţené v rýmoch a ţe náčelník zboru na dvoch-troch miestach neprehovorí v anape-

stoch, ale v próze (Ľubomír Feldek: Slovo básnika, 1971).


89

a) Aký je váš názor na hru o Antigone? Zodpovedá obdivu, ktorý k nej

vyjadril filozof Hegel?

b) Ako ste vnímali slovenský preklad tejto hry? Prikláňate sa k

sebavedomiu slovenského prekladateľa, ţe by Sofokles bol spokojný

c) A napokon - myslíte si, ţe má zmysel a ţe je pre dnešného človeka

uţitočné a umelecký príťaţlivé uvádzať na javiskách takéto starobylé

hry? Prinášajú nám aj niečo viac neţ iba údiv nad tým, aké sú staré?


Ivan Bukovčan: Kým kohút nezaspieva... Ivan Bukovčan (1921 - 1975) zanechal pomerne rozsiahle dramatické a filmové dielo. Na začiatku tvorby nebol veľmi úspešný, jeho pseudoľudové karnevaly (hra Surovo drevo, 1954; film Rodná zem, 1953) nemali dáleko od gýča presadzovaného vládnymi kruhmi. Ale v

šesťdesiatych rokoch uviedol na scénu niekoľko hier (Pštrosí večierok,

1967; Kým kohút nezaspieva..., 1969; Zaţeň vlka, 1970), ktoré nielenţe priniesli na scénu aktuálnu problematiku spoločenského násilia, ale uskutočnili aj hlboký ponor do mravných otázok ľudskej existencie - a to svojou sondou do svedomia a pocitu zodpovednosti „nás všetkých". Práve schopnosť prinútiť divákov, aby spolu s divadelným hrdinom skúmali sami seba, ako by sa zachovali v rovnakej pozícii, vyniesla Bukovčanovi popredné miesto medzi slovenskými dramatikmi. Z filmov, ktoré sa nakrútili podľa jeho scenárov, boli úspešné najmä Medená veţa (1970) a Orlie pierko (1971); do istej miery aj Zvony pre bosých (1965).

Výklad Pochopiť podstatu „pasce", do ktorej umiestňuje Bukovčan svoje po-stavy, si vyţaduje poznať aspoň základy filozofie existencializmu, ktorý v rokoch 1930 - 1960, ale najmä v čase po druhej svetovej vojne, určo-val myslenie a konanie mnohých vzdelancov v Európe a veľmi intenzív-ne sa prejavoval aj v umeleckých dielach (dráma, próza, film). Na začiatku existencialistickej koncepcie človeka nachádzame nemeckého filozofa Martina Heideggera, ktorý zdôraznil moţnosť podvojného jestvovania človeka: jeho bytie „ako veci" (bez premýšľania o sebe a svojom ţivote) a existovanie ako uvedomelé vnímanie seba. Jeho nasledovník Jean-Paul Sartre zameral svoju pozornosť na to, ţe (iba) ľudská schopnosť vnímať svoju existenciu nesie so sebou aj dva fatálne dôsledky. Ľudská bytosť ako jediná chápe, ţe jej existencia je ohraničená v čase a skončí sa zánikom, ktorý je neodvratný a je na-vţdy. To naplňuje človeka úţasom a strachom pred týmto zánikom. Dru-hým dôsledkom tohto mučivého poznania je snaha uniknúť spod ťaţoby tejto vedomosti. Týmto únikom je prijatie vedomia o slobodnej vôli, akejsi hry na to, ţe v kaţdej situácii existuje pre človeka nejaká voľba, aj keď tá najhroznejšia. Zrodenie a smrť - ako ohraničujúce body našich ţivotov - sú absolútne, ale medzi nimi sa nachádza priestor pre naše slobodné rozhodnutia. Iný nemecký filozof, Karí Jaspers, vniesol do tejto koncepcie veľmi pôsobivý termín „hraničná situácia". Najčastejšie sa tak pomenúva situácia medzi ţivotom a smrťou, ale môţe byť aj rozhraním medzi záchranou a stratou dobrého mena, úcty k sebe samému, ťaţkým zranením a pod. S takýmito situáciami sa človek stretá len občas, ale skoro nikto sa im úplne nevyhne. Práve pre túto rozporuplnosť hraničnej situácie, keď všetky riešenia subjekt bolestne zasahujú a ohrozujú, sa

takéto vyhranené situácie, hraničné dilemy, odjakţiva stávali súčasťou zápletiek v umeleckých dielach, a to najmä v dramatických.

Odchádza na popravu statočne,

netušiac, ţe podľa jej príkladu

nespočetní a často neznámi

hrdinovia v príbehu ľudských

dejín takisto obetujú ţivot za vec,

ktorú budú pokladať za správnu. (Pierre Devambez a kol.: Lexikón

gréckej civilizácie, 1977)

Ivan Bukovčan

Obdobie, ktoré všetci svorne

vydávali a pokladali za víťazstvo

socialistického umenia, zname-

nalo začiatok daromného zápasu

o novú tvár (drámy) a za necelé

desaťročie sa končilo v smutných

a nepriznaných prehrách. (Emil Lehuta: Zákutia a výslnia

polstoročia slovenskej drámy,

1996)

Človek je nie iba taký, ako sám

seba chápe, ale aj taký, akým

chce byť a akým sa koncipuje pre

existenciu. ( Jean-Paul Sartre: Existencializ-

mus je humanizmus, 1945) Môţem voliť jedno z toho, ale

nemôţem sa vyhnúť tomu, aby

som volil.

(Jean-Paul Sartre: Bytie a ničota,

1943)


90

Nech len na jednom mieste

a v jednom dni jeden čin

divadlo napätím naplní.

(Nicolas Boileau-Despréaux)

Často spochybňované pravidlo

jednoty času vyţaduje, aby

trvanie zobrazeného deja

nepresiahlo 24 hodín. Aristo-

teles radí neprekročiť čas

„jedného obratu slnka". (Patrice Pavis: Divadelný

slovník, 2004)

Ivan Bukovčan zvolil modelovú

situáciu, v ktorej desať

fašistami zajatých rukojemní-

kov, predstavujúcich vzorku

nášho obyvateľstva, v stiesne-

nej pivnici za jednu noc má

voliť medzi smrťou a ţivotom. (Miloš Mistrík: Trvalé hodnoty

slovenskej drámy sedemde-

siatych rokov, 1987)

Bukovčan si vytvoril najťaţšie

podmienky, aké si dramatik

vytvoriť môţe.

(Katarína Hrabovská:

Polomýtus -polorealita, 1969)

Je moţné si myslieť, ţe existujú

ľudia, ktorí sú nepolitickí, ktorí

ţili bokom ako mnísi

a pustovníci... Tí by nemali

niesť podiel na vine? Ale

politická zodpovednosť sa

vzťahuje i na nich, pretoţe aj

ich ţivot umoţnila štátna

organizácia. V moderných

štátoch niet ţiadne „mimo".

(Karl Jaspers: Otázka viny,

1946)

Úloha č. 128 Do analýzy deja vstúpime z trocha neobvyklej strany. Dej príbehu vtesnal autor do niekoľkých nočných hodín a za dramatický priestor mu určil jednu uzavretú pivničnú miestnosť. Nachádzate tu nejakú podobnosť s Antigonou.

Akú?

Úloha č. 128 Porozmýšľajte o ţánrovom určení tejto hry. Je to činohra-dráma, alebo ide o tragédiu? Svoj názor odôvodnite niektorými znakmi hry. Úloha č. 128 Preskúmajte najskôr zápletku. Sú vlastne dve. Tá vonkajšia, čisto dejová, stojí mimo samotnej hry: niekto zavraţdil vojaka na stráţi a Nemci pochytali desať náhodných rukojemníkov. O tom sa vlastne divák dozvie len dodatočne (retrospektívne), z preho-vorov Mariky a obchodníka Fischla. Skutočná zápletka vzniká vnútri príbehu, pred očami diváka. Čo ju vytvára? Z čoho vzniká v pivnici napätie prakticky od samého začiatku? Kde sa medzi náhodne zhromaţdenými ľuďmi berie? Úloha č. 128 Bukovčanova hra svojou koncepciou zla, jeho príčin a následkov, ďaleko prekročila schematickú úroveň vtedajšej dramatiky s námetom z čias druhej svetovej vojny, Povstania a slovenského štátu. Ako jedenástu postavu autor uviedol na scénu slovenského Nemca Fischla. Počas Povstania bolo nemecké obyvateľstvo Slovenska na mnohých miestach obeťou prenasledovania a vraţdenia. O tom sa na Slovensku mlčalo, ale Bukovčan našiel odvahu umiestniť tento jav do svojej hry.

PRVÉ DEJSTVO Siedmy výstup a) ONDREJ: Katovi...? Čo ste... zošaleli...?! Tuje predsa nedospelá osoba! (Ťahá

Františku.) Ešte nemá ani šestnásť. Ešteje pod zákonom, pán Fisclil...! (Kričí.)

Chce ten váš major zabíjať aj deti...?!

F1SCHL (ticho, bezmocne): Kaţdá vojna má, ţiaľbohu, na svedomí aj deti...

PANI: Sú tu aj ţeny, pán Fischl!

FISCHL: V kaţdej vojne trpia aj ţeny, milostivá pani... Aj vojak zabitý pred mojím

domom mal ţenu.

UHRÍK: Sme civilné osoby, prosím pekne. FISCHL: Dnes uţ niet civilistov. Je to, bohuţiaľ, totálna vojna, páni moji...! TULÁK:

Totálne prehratá vojna, pán môj! FISCHL: Moţno, (upäto) Ale nezabúdajte, prosím, ţe s vami hovorí Nemec!

TOMKO (úsečné): A vy, prosím, nezabúdajte, ţe s vami hovoria nevinní ľudia!

FISCHL: V tejto vojne nebude nevinných! V nijakej vojne nie sú nevinní!

TOMKO: Oslepli ste, pán Fischl...? Alebo ten rozdiel... nechcete vidieť...?

FISCHL: V čom, pán učiteľ, v čom...?

TOMKO: Sú predsa mocní a slabí... Násilie a obete!

FISCHL: Aj slabí vraţdia...! Loveckou dýkou, napríklad. Do chrbta...! Nie, nie, kto

zabíja, nie je nevinný.

TOMKO: Slabý sa bráni, ako vie. Inú moţnosť nemá!


91

b) TOMKO: Pán Fisckl... (zrazu iným tónom, zmierlivo) Celé stáročia spolu naţívame

v tomto meste. My... a vy. Prečo sa to zrazu musí zmeniť... ? FISCHL: Vy ste to zmenili...!(prudko) Zabudli ste...?'A]ja som uţ sedel v tejto pivnici.

Tí naši pokojní, storoční susedia sa zrazu premenili a... TOMKO (Preruší ho.): Dlho ste tu nesedeli, pán Fischl...

FISCHL (Rozhliada sa.): Vtedy tu nebolo nič... iba holé, vlhké steny... A desať na

smrť vydesených rodín... (Tomkovi, trpko)Áno, iba tri dni. Ale bez vody

a bez chleba... (gesto do kúta) Tamto hnila hŕbka zemiakov... to bolo

všetko, čím ste nás pohostili! TOMKO: Boli to horúce dni... Prvé dni povstania. A trochu horúce hlavy... FISCHL: Moji dobrí, pokojní susedia sa potom vrhli na moju pílu a drevosklad. A

potom... (Meravo hľadí na Tomka.) Skrývali ste sa uţ v chlieve, pán

učiteľ? TOMKO (šalamúnsky): Našli sa ľudia, čo vám ublíţili, ale našli sa aj ľudia... V tejto prudkej výmene replík sa to len tak hemţí argumentmi a proti-argumentmi. Dokázali ste sa v tejto polemike zorientovať? Máte pocit, ţe ste pochopili, čo Bukovčan „hovorí" publiku, alebo sa skôr nazdávate, ţe dramatik vlastne nechcel povedať nič, len predviesť divákovi paletu protichodných názorov?

Úloha č. 132 Hra vrcholí vo chvíli, keď sa väzni dozvedia o osudovom rozhodnutí nemeckého veliteľa. Vysvetlite neriešiteľnosť hraničnej situácie, do ktorej sa rukojemníci dostali.

Úloha č. 133 Do hry Bukovčan (prostredníctvom starca Terezčáka) vniesol odkaz na text evanjelia o chytení Jeţiša Krista v Getsemanskej záhrade. Dá sa aj celá hra uviesť do nejakej analogickej súvislosti s ďalšími udalosťami v Novom zákone? Diskutujte o tom, či to Bukovčan takto zamýšľal, alebo ide iba o náhodnú podobnosť?

Úloha č. 134 Po druhej svetovej vojne (a ţiaľ aj v súvislosti s tými, ktoré nasledovali) sa vţdy znova nastoľovala otázka viny a neviny za násilie na všetkých stranách frontov, u vojakov i u civilov, ba dokonca u celých národov. Bukovčan do nej načrel majstrovským perom v polemike medzi poslom Fischlom a učiteľom Tomkom. Jednotliví rukojemníci uvaţujú o vine a nevine či osobnej zodpovednosti kaţdý z vlastného hľadiska (Fanka je

nedospelá, pani dáma, Uhrík sa označuje za civilistu, Tomko hovorí

priamo v mene nevinných). Fischl im protirečí tým, ţe vo vojne konajú násilie a trpia i umierajú ľudia bez ohľadu na vek, pohlavie či spoločenské postavenie. Má táto polemika pre ďalší vývin hry nejaký zmysel? Ak áno, v čom sa to v jej ďalšom priebehu prejavilo?

Úloha č. 135 Je - podľa vášho náhľadu - pre hru nejako dôleţité, ţe autor neuviedol priamo na scénu ani jedného cudzieho vojaka, alebo je to nepodstatný detail?

Netreba podčiarkovať, ţe intole-

rancia (neznášanlivosť) je matka

všetkých osobných nerestí, ale aj

masového násilia, zneuţívania

moci. (Pavol Palkovič: Ohnivko

kontinuity, 1996)

Ján Hoffstädter: Dialóg (1988)

Bukovčan o svojej hre

(Moja hra je) o schopnosti nási-

lia zdeformovať ľudský charak-

ter. V kaţdom prípade človek v

tej osudovej chvíli svojej bezmoc-

nosti voči násiliu a hrozbe fyzic-

kej likvidácie - nakoniec rozhod-

ne sám proti sebe, zničí sám

seba.

(Ivan Bukovčan, interview v ro-

ku 1970)

Dráma Kým kohút nezaspieva...

má zjavné vlastnosti modelovej

hry s patovou základnou drama-

tickou situáciou. Poloţenie, do

ktorého sa rukojemníci bez

vlastného pričinenia dostanú, je

v zmysle ich fyzickej existencie

výslovne bezvýchodiskové. Nie

však v zmysle mravnom, duchov-

nom, ľudskom, metafyzickom. (Pavol Palkovič: Ohnivko

kontinuity, 1996)


92

Nemusíte si pamätať

I. Bukovčan utrpel počas

lyţovačky na Donovaloch ťaţké

zranenie a o krátky čas nato

zomrel.

Jozef Kroner stvárnil postavu

Ubríka v inscenácii v SND

Moja nová hra Kým kohút

nezaspieva... je súčasťou drama-

tickej trilógie, ktorej jednotiacou

témou je téma svedomia a ľud-

skej dôstojnosti.

(I. Bukovčan v interview, 1969)

Interview s hercom

Otázka: Ako pristupujete k

záporným postavám, ktoré akoby

k vám nepatrili?

Kroner: Hral som dosť aj

záporných postáv. Hádam

najvýraznejší bol Shakespearov

Jago, potom zbabelý holič Uhrík

v Bukovčanovej hre alebo zlosyn

a udavač José v Gorinovej

Šašovskej komédii. Boli to ľudské

netvory, ale ja som sa ich snaţil

poľudštiť. (Jozef Leikert, Mária Macková:

Osud tak chcel, 1999)

Úloha č. 136 V záverečných fázach hry sa do centra deja dostáva holič Uhrík. V hyste-rickom výbuchu zavraţdí Tuláka a potom sa sám stane objektom ner-vóznych útokov. Ani odborní interpreti sa nezhodli v čítaní tejto postavy. Prečítajte si úryvok z hry a potom výňatok zo štúdie Pavla Palkoviča a po-rozmýšľajte nad dvojakou interpretáciou Uhríkovej smrti.

DRUHÉ DEJSTVO Piaty výstup

UHRÍK (čoraz zúfalejšie): Tetka Babjačka...?Pán doktor...? (Uhríka sa zmocní

panika. A strach. Z toho mlčania v pivnici. Strach - a potom zlosť.) Pozrime, ako

čušia... ako striehnu... ako krkavce! Ako tíško čakajú... čo urobí Samo Uhrík!

(úsmev, kŕč) A čo keď ten kľúč... naozaj vezmem? Napríklad len preto... aby ani vaše

svedomie nebolo v poriadku... ?

TOMKO: Nikto od vás nič nechce! (starcovi) Nikomu nemáte právo dávať ten kľúč...! STAREC: Napísané je, ţe krv... TOMKO (ostro): My môţeme súdiť... ale nie odsúdiť! UHRÍK (v akejsi krutej samoľúbosti): Správne, pán učiteľ, správne! Samo Uhrík sa

vţdy súdi sám... kaţdý si je najlepším sudcom... (iným hlasom) Pozrimeţe... akí to

nevďační ľudia... (na starca) Dáva mi kľúč... a prisahal, ţe ma zmámi... (na Šusteka) A

tento mi zasa po vojne hrozí súdmi...! (s narastajúcou sebaľútosťou) Ej, Uhrík, Uhrík...

moţno lepšie, keď ťa zmámia cudzí ako svoji... Holič, zastrelený na úteku... Samo

Uhrík, najlepší frizér v meste... Človek, ktorý po celý ţivot statočne ţil... statočne

pracoval... aţ kým neprišli tieto všivavé časy...?

TOMKO (Pochopí.): Uhrík, spamätajte sa...! UHRÍK: Nie, vy ma ešte nepoznáte.. Iba Samo Uhrík pozná sám seba... (Hlas sa mu

zachveje.) Ach, áno, vţdy sa bál... vţdy sa hrbil, krčil... vţdy ho ktosi... čosi... pripúčalo

k zemi... (cez slzy) No ešte má... ešte má silu... vystrieť sa... aspoň raz v ţivote sa

vystrieť... oj aj Uhrík je chlap, nie baba...! (Zastane nad mŕtvym, drsno.) A ty prepáč,

bratku... Uhrík si vţdy zaplatil dlţobu! (Zrazu sa zvrtne k ţivým, hrdo.) Viem, ţe ten

kľúč je môj a prijímam ho. Ale jeden z vás... jeden z vás mi ho musí podať! (Nikto sa

nepohne.) No čo je, zbabelci...? Neposlúţite mi...? STAREC (Rázne vykročí k stolu podať mu kľúč.)

TOMKO: Terezčák...! Ani krok! Ten kľúč... Nikto vám ho nepodá, Uhrík!

UHRÍK (Mrmle.): No dobre... aj tak dobre... (Pomaly, s akousi nečakanou

dôstojnosťou ide k stolu. Neprítomné.) Náš starý otec mali takýto kľúč... od záhradnej

bráničky... (Schytí kľúč, rýchlo odchádza. Na prvých schodoch.) Povedzte doma, ţe...

ţe sa za mňa netreba hanbiť! (Pauza.) Alebo nevravte nič. Zbohom! (Náhlivo kríva

hore schodmi.) BABICA: Jeţišu kriste! FANKA: Nie... nie...!Pán učiteľ, takto nie...! TOMKO (Uteká ku schodom.): Uhrík...! Vráťte sa! Ihneď sa vráťte! (Uhríka uţ

nevidno, je hore v temnote, uţ počuť len jeho drsný - a teraz pokorný hlas.)

UHRÍK: Uţ vás trápi svedomie... ?Ach, aspoň viete, ţe ho máte. (Kľúč zaškripoce v

zámke, dvere sa otvoria, posledný raz zaspieva zvonček. Potom kroky, utekajúce,

vzďaľujúce sa neviditeľnou chodbou. A zrazu zvonku - uţ kdesi na ulici - ostrá,

krátka dávka zo samopalu. A potom ticho. A skamenení ľudia v pivnici.)

STAREC (do ticha, tvrdo): Nie... jeho nie... (Ukáţe na nehybné telo Tuláka.) Iba tohto

človeka mi je ľúto...

ONDREJ: Ani nevieme, kto to bol...

TOMKO (ticho): Bol to pútnik na ceste... (Zahľadí sa hore do tmy schodov.) Boli to

naši... bratia... Naši nešťastní ľudskí bratia...

Pavol Palkovič: Ohnivko kontinuity (1996) A kto by sa odváţil tipovať, čo sa odohrá v srdci, mysli a hlavne svedomí holiča Uhríka

v tých najintímnejších a najtajomnejších minútach či sekundách, keď behom prekonáva

tú poslednú hranicu!? Kaţdý divák vníma pointu predstavenia inak, podľa svojho.

Nechápem, prečo mnohí Uhríkovo rozhodnutie kvalifikujú ako samovraţdu.


93

prečo povaţujú Uhríka za samovraha v tom pejoratívnom (zlom), odsú-deniahodnom zmysle, keď jeho posledné slová a gestá prinajmenšom signalizujú principiálne zmeny v jeho svedomí.

Úloha č. 128 Bukovčan majstrovsky vystupňoval účinnosť záverečnej scény symbolickým prvkom kľúča. Vysvetlite, akú funkciu v estetickom a mravnom vyústení hry má kľúč od pivničných dverí. Prečo Terezčák chce podať Uhríkovi kľúč, Tomko mu to zakazuje za všetkých a Uhrík si ho nakoniec vezme sám?

Úloha č. 128 Niektoré perfektne zoštylizované drámy a tragédie mávajú pointu, záve-

rečný apel (napr. Statky-zmätky). Takýmto završujúcim vystúpením, bez ktorého by tejto Bukovčanovej hre chýbalo skutočné zakončenie, pravda vznášajúca sa nad príkrovom smrti, sú aj posledné učiteľove slová. Pozorne si ich prečítajte (úloha č. 136) a vyjadrite svoj názor. a) Aké vyústenie získala hra touto „rozlúčkou" s divákom? b) Prečo, podľa vášho názoru, vloţil Bukovčan túto repliku do učiteľových

úst? c) Nachádzate v tomto výroku niečo, čo pribliţuje túto hru Antigone? Je v

Antigone podobná, ba takmer identická myšlienka? Kto ju vyslovil a v ktorej kompozičnej fáze tejto hry?

Úloha č. 128 Vzhľadom na vedomé rešpektovanie jednoty miesta je táto hra celkom nenáročná na scénickú realizáciu. Zato jej hlasové a pohybové stvárnenie si vyţaduje od hercov skutočné majstrovstvo. Vyberte si z hry určitý úsek a po tichej príprave ho realizujte hlasným dramatickým čítaním. Viackrát vymeňte predstaviteľov postáv.

Úloha č. 128 Odporúčali by ste svojim rodičom, priateľom a známym, aby navštívili predstavenie hry Kým kohút nezaspieva..., keby sa vo vašom okolí naskytla taká moţnosť? Čím by ste svoje odporúčanie či odradenie od návštevy odôvodnili?

Dramatik mu dáva klesať ešte

hlbšie, keď chce zo svojho činu

ďalej ťaţiť na svoj prospech. O

to väčšmi prekvapuje v samom

závere drámy Uhríkova premena.

V jeho poslednom konaní aj

posledných replikách sú totiţ

rozpory.

(Zoltán Rampák: Tvorba Ivana

Bukovčana, 1978)

Tento talentovaný a kultivovaný

umelec nás neplánovane

opustil... práve na vrchole

svojich síl. Ostáva tu pre nás

všetkých jeho literárny odkaz. Ja

však vidím pred sebou hlavne si-

luetu človeka bytostne blízkeho,

neobyčajne senzitívneho,

vnútorne iste ľahko zraniteľného,

a predsa nikoho nezraňujúceho. (Ján Boor o Bukovčanovi, 1994)


Čítanie s porozumením a interpretácia: Ivan Stodola: Bačova ţena

Ivan Stodola (1888 - 1977), rodák z podnikateľskej rodiny v Liptovskom Mikuláši, bol „zamestnaním lekár a povolaním dramatik" (L. Čavojský). Stodolovci predsta-vovali slovenský rodinný klan veľkého významu (strýc Aurel bol svetoznámy fyzik, strýcovia Emil a Kornel patrili k najvplyvnejším politikom SNS, matkini bratia Bellovci boli básnikmi). Stodola vyštudoval medicínu v Pešti a prax si otvoril v rodnom meste. Jeho pôvod v „predprevratovej" slovenskej rodine mu umoţnil prudkú politickú kariéru za prvej ČSR (dostal sa aţ do kresla ministerského radcu), ale nebolo to pravé miesto pre neho, a tak mu politické prostredie poskytlo iba skúsenosť a námety, ktoré sa premenili na politické veselohry a frašky. Zosmiešnil v nich nositeľov rýchlych politických kariér, ich myslenie a správanie. Po premiére

jeho prvej komédie Náš pán minister (1926) sa zopár ministrov do krvi urazilo. Asi vedeli prečo. Najväčšie divácke úspechy Stodolovi priniesla veselohra


94

Čaj u pána senátora (1929), horká komédia Joţko Púčik a jeho kariéra (1931) a dvojica drám Bačova ţena

(1928) a Marina Haoranová (1941). Po druhej svetovej vojne sa Stodola akosi nevedel nájsť ako autor a nebol vítaný ani v kruhoch nových vládcov. V 50. rokoch ho dokonca dostali do väzenia za údajnú spreneveru. Aţ zmeny v mocenskej hierarchii v šesťdesiatych rokoch vrátili v závere ţivota Stodolovi miesto, ktoré mu ako nestorovi našej drámy bezpochyby patrilo.

Úloha č. 1 V doterajšom štúdiu dramatickej literatúry ste sa stretli s dvoma typmi zápletky: antickou, v ktorej tragický hrdina stojí proti Osudu a neprajnosti niektorých bohov, a existenciálnou, keď sa hrdina ocitne v hraničnej situácii, v ktorej obe (všetky) moţné riešenia prinášajú prehru a nešťastie. a) Opíšte zápletku, na ktorej Stodola vybudoval svoju tragédiu Bačova ţena. b) Porovnajte túto zápletku s tými, o ktorých sme hovorili vyššie. Ku ktorému typu má bliţšie: k antickému

či k existenciálnemu (v čase vzniku Bačovej ţeny existencialistická filozofia v ucelenej forme ešte nejestvovala)?

Úloha č. 2 Personálnym nositeľom konfliktu sú obaja bačovia - Ondro Múranica a Mišo. Prečítajte si prvú konfliktovú scénu a posúďte, akými vlastnosťami autor obdaril oboch sokov: sú zrkadlovým obrazom jeden druhého, alebo sa v nejakých povahových črtách výrazne odlišujú?

DRUHÉ DEJSTVO Výstup siedmy ONDREJ: Nuţ a s Evou ako? MIŠO: Nijako. ONDREJ: Čo - nijako. Dvoch muţov predsa nemôţe mať. MIŠO: Pravdaţe nemôţe. ONDREJ: Nuţ, tak odstúpiš? MIŠO: Neodstúpim. ONDREJ: Však vravíš, ţe dvoch muţov predsa nemôţe mať. MIŠO: Veď má len jedného. ONDREJ: Koho? MIŠO: Mňa. ONDREJ: Nuţ a ja? MIŠO: Ty si mŕtvy. ONDREJ: Nestojím pred tebou? MIŠO: Na to sú písma a svedkovia. Úrad by nebol ináč povolil ohlášky. ONDREJ: Ty blázon, tie písma nehovoria pravdu. Oficiálne oslavy Stodolových osemdesiatin Úloha č. 3 Skoro všetci posudzovatelia a hodnotitelia Bačovej ţeny (nepriamo to potvrdzuje aj názov hry) povaţujú Evu za nešťastnú obeť. Lenţe obeť čoho? Úloha č. 4 Vrcholná fáza hry je pomerne široká, autor rozohral konflikt z rôznych stránok a s viacerými postavami: okrem zainteresovanej trojice je ďalším konfliktovým činiteľom aj matka Múranicová. Prečítajte si nasledujúce dva úryvky a znova sa vráťte ku kľúčovej otázke: čo vlastne spôsobilo Evinu smrť?


95

DRUHÉ DEJSTVO

Výstup dvanásty

ONDREJ: Eva, ja uţ viem, ty si ma nikdy nemala rada. EVA: To nie je pravda.

ONDREJ: Rada ma máš? EVA: Rada, prisahám! ONDREJ: A toho druhého? EVA: Rada ho mám, prisahám! ONDREJ: Ty blaznieš, to je nemoţné, na dvoch nemôţeš prisahať.

EVA: Môţem; stalo sa. ONDREJ: Nezlosť ma. Dám to k súdu. EVA (s bôľnym úsmevom): Súdu? Súd môţe mojím srdcom súdiť?

TRETIE DEJSTVO

Výstup druhý Janko Alexy:

Ţena z Heľpy (1931) MIŠO (stále zamračený): To ty? (stále zamračený) Čo sa túlaš v noci po hore. EVA: Prečo si odišiel bez slovíčka? MIŠO: Mňa nech sa nikto nespytuje. K ţene, ktorá zatarasí dvere za sebou, nemám reči. EVA: Nevyčítaj, to nemohlo inakšie byť, bola som bez zmyslov. MIŠO: Bez zmyslov. Ale hotová mňa vyhnať a za druhým ísť. EVA: Nešla som. MIŠO: Videl som ťa do kaštieľa vchodiť. EVA: Neostala som, tu som. MIŠO: A čo chceš odo mňa? EVA: Mišo počúvaj, tak ako voľakedy, v súţení našom, vedel si pri kozube pokojne rozmýšľať, poradiť, skús teraz dobrým

slovom ukázať cestu, ktorou kráčať. Rozpomeň sa, koľko ráz sme boli blízko zúfalstva v našej chudobe.

MIŠO: Nie si viac v chudobe, máš kaštieľ, pole, (povýšené) stojíš na vlastnom grunte, vo vlastnej hore

Úloha č. 5 Charakterizujte pozíciu, akú Stodola zveril Ondrejovej matke, Evinej svokre.

MATKA: Akoţe? Nechcem sa tipriečiť, ale počúvaj, Ondrej. (Zastane a náruţivo.) To ťa uţ nectí, čo robíš. Daj tej ţobráci

pokoj aj s tým pankhartom. EVA (Vystúpi z úzadia.): Nech som ţobrač, matka, ale pankhart nie je ani jeden. Také slovo mi nepoviete.

MATKA: No tak pozri šiju, chodí za frajerom po salašoch a takúto ty chceš k sebe vziať.

ONDREJ: Nestarie sa, matka, hovorím.

MATKA: Prečo to všetko robíš?

EVA: Matka som. Deti chcem, nič iné.

MATKA: Matka? Ty? Muţa má a za druhým behá. Pobehlica si ty, obyčajná pobehlica.

Úloha č. 6 Aký zmysel vidíte v Evinom čine? Pochopili ste ho ako výraz zúfalstva? Alebo sa dá vnímať aj inak? Isté je, ţe Stodola od začiatku viedol svoj príbeh k jednoznačnému a vopred pripravenému koncu.

Úloha č. 7 Porozmýšľajte, či je moţné nájsť paralely medzi Antigonou a Stodolovou nešťastnou hrdinkou z Bačovej

ţeny. Vyjadrite svoje stanovisko.


96

Úloha č. 8 Pomocou niektorého úryvku, vyuţiť môţete aj nasledujúci úryvok, zhodnoťte Stodolov jazyk. Posúďte a) dĺţku replík a jej dôsledok na dynamiku hry, b) štylizáciu prehovorov - aký slovník autor pouţíva, aké literárne prostriedky a v akom počte sa nájdu v

dialógoch?

GAZDA (úctivo): Pán veľkomoţný, ja som gazda tu na majeri ONDREJ: Ach, gazda. (Ruku mu podá.) Predovšetkým nie pán veľkomoţný, ale volať ma budete ako dosiaľ, bačom

Ondrejom. A odkedy ste vy gazda? Bývali ste horárom.

GAZDA: Po smrti môjho otca som pred štyrmi rokmi prevzal jeho miesto. Poriadne, statočne vediem gazdovstvo, nuţ ale

pán mnoho, jaj mnoho míňali, neostávalo veru skoro ani na soľ pre statok.

ONDREJ: Hory nevyrábal v posledných rokoch? GAZDA: Chcel, ale mu nepovolia. Zvozili sme len vývraty, ale aj tých sa hodne porobilo.

ONDREJ: A medvede nekántria ovce na salaši? GAZDA: Medvedica potrhala nad močariskami ovcu. Pán i stiahol za ňu bačovi osemdesiat korún.

ONDREJ: Bačovi ţe stiahol (rozhorčene). Choďte hneď. Nie, počkajte. To ja zariadim

Úloha č. 9 Odborníci na umeleckú literatúru a na drámu zdôrazňujú, ţe Stodola prispôsobil jazykové stvárnenie svojich hier - vrátane Bačovej ţeny - podmienkam, v akých sa nachádzalo divadelníctvo na Slovensku v predvojnovom a medzivojnovom období. Ako chápete toto tvrdenie?

Úloha č. 10 Ako si vysvetľujete motív, ktorý sa v hre viackrát vracia: oslovovanie Ondreja po tom, ako sa stal nečakaným majiteľom svätojurského panstva?

Úloha č. 10 Stodola v pasáţi uvedenej v úlohe č. 8 demonštruje niektoré stránky osobnosti Slováka, ktorý strávil dosť dlhý čas v odlišných podmienkach americkej spoločnosti a mnohé veci tam pochopil. V čom sa tu, v rozhovore so správcom gazdovstva, prejavuje „amerikanizmus" baču Ondreja?

Výklad V r. 1946 nakrútila skupina českých filmárov (K. Steklý, M. Frič, V. Hanuš) scenáristicky veľmi upravenú

verziu Bačovej ţeny pod názvom Varuj.../Skúsený reţisér Frič, na Slovensku zapísaný najmä ako realizátor Mahenovho Jánošíka, stvárnil predlohu dômyselnými filmárskymi prostriedkami (napr. sekvencie straty a znovu nadobudnutia pamäti) a uviedol opäť na plátno slovenského Jánošíka - herca Paľa Bielika (v role baču Ondreja).

97


Lyrická poézia - čistá lyrika

Nove pojmy: čistá lyrika; zvukomaľba; prerývaný rým; populárna pieseň

Výklad Doteraz sme v súvislosti s lyrickou poéziou hovorili o jej obsahovom zameraní (napr. vlastenecká alebo reflexívna lyrika) alebo o básnickom posolstve, ktoré autor prostredníctvom básne tlmočí svetu. Veľký dôraz sa kládol na to, aby ste pri úsilí o preniknutie do hlbšej významovej roviny básne pamätali, ţe lyrická báseň je ako dômyselne vyšívaný obrus, v ktorom kaţdá nitka, kaţdý tvar, kaţdý farebný odtienok má presne určený význam v celkovom vyznení diela. Básnici sú nespútané povahy! Občas ich prepadne túţba sústrediť sa len na to vyšívanie a vo chvíli bezhraničnej inšpirácie vytvoriť text, ktorý bude sám osebe ukáţkou poetickej dokonalosti, pričom otázka jeho komu-nikačného zmyslu ustúpi do úzadia, ba v krajnom prípade nebude vôbec nastolená. Básnik sa chce pohrať s materinským jazykom, vyskúšať si jeho neočakávané a netušené zvukové, gramatické či syntaktické moţnosti.

Úloha č. 141 Uţ Štúrovi priatelia, zakladatelia nášho spisovného jazyka a umeleckej literatúry, vychovali medzi sebou „čiernu ovcu": byronského samotára Sama Bohdana Hroboňa, ktorý ignoroval v literárnej tradícii i v jazyku takmer všetko a veršoval si napríklad o ruţi celkom po svojom, ako od všetkého nezávislý pán básnik. Rozpejánok duši matkinej posvätený

Rizruţinka úboţiaka,

Šipokoitka medzovinka –

Rezroţienka vieboţienka,

Detmokvetka drobnolienka –

Rozroţija samokvetija

Rozraduj sa matikvija.

Rozroţana sponopanna,

Rozhorajná stolistana –

Ruzruţita muţovitá,

Stĺpolistá ţúlonitá –

Ryzruţica synkvetica.

Aj keď to asi praktický zmysel nemá, skúste prvé štyri verše „preloţiť" do slovenčiny. O dodrţanie rytmickej organizácie, prirodzene, nejde.

Úloha č. 142 Z iného konca išiel na to český básnik a textár slávnych pesničiek zo Semaforu Jiří Suchý. Do hry Taká strata krvi napísal túto pieseň.

Max Ernst:

Portugalská mníška (1950)

Celkom inej proveniencie (pôvo-

du) -v porovnaní s Hviezdosla-

vom - sú novotvary, ktoré vytvá-

ral Hroboň. Pokúsil sa tvoriť

v „slobodnej reči", ktorá by

vyjadrovala jeho kozrnologické,

mytologické a teologické „ohňo-

myšlienky". (František Štraus: Princíp hry

v slovenskej poézii, 1995)

Samo Bohdan Hroboň

(1820 - 1894)

Lyrická poézia – čistá lyrika

98

Jiří Suchý,

dramatik, textár a spevák

Dadaizmus vyhlásil umenie za

magickú hračku. Doviedol sú-

hlas a negáciu aţ k nonsensu.

Aby dosiahol indiferenciu (neprejavovanie záujmu), bol

deštruktívny. (El Lissicky, Hans Arp:

Umelecké izmy 1925)

A. Sitnikov:

Šostakovič, zlatý vek (1985)

Pověděti chci tu Proč

Do cizího bytu

Kdyţ

Človek vnikne

Človek vnikne

Človek vnikne

Zkrátka kdyţ se vloupá

Proč

Sítuace hloupá

Tu

Náhle vznikne

Náhle vznikne

Jen to fikne

a) Pokúste sa vysvetliť, čím tu spevák (textár) zabáva počúvajúce publi-kum. Veď tu nie sú nijaké neznáme slová, ba súvetie, ktoré tvorí celú túto strofu, má aj akýsi zmysel. b) Porozmýšľajte, či sa dá táto slovná zábavka realizovať bez autorom určeného rytmického členenia textu. (Skúste prepísať verše do súvetia v prozaickom riadku a do „správneho" slovosledu.)

Výklad V Rusku sa takýmito neobvyklými básnickými experimentmi zaoberal Velemir Chlebnikov (1885 - 1922). Veril, ţe vymyslel taký „zarozumový" jazyk, ktorého „slovám" budú ľudia rozumieť uţ len na základe toho, ako tie slová znejú. Zvuk slova bude sám osebe vytvárať jeho zmysel. Básnik

Milan Ferko preloţil Chlebnikovovu nepreloţiteľnú báseň Zariekanie

smiechom (1909) a znie to takto:

Ó, rozosmejte sa, smejkovia!

Ó, zasmejte sa, smejovia!

Vy, čo smiechotavo smiešite a smiechavične smejníte,

ó, zasmejte sa usmievavo!

Ó, nadsmejavé rozosmiačiská -

Smiech smejivých rozsmievačovl

Ó, vysmej sa smejúčky,

smiech smiecharských smiechotárov!

Smejanstvo, smejstvo,

nasmej, ôsmej, smiešnťk, smieško,

smejaci, smejani.

Ó, rozosmejte sa, smiechoši!

Ó, zasmejte sa, smejovia!

Úloha č. 143 Prekladateľ pouţil v básni 48 slov. Koľko je v nej slovotvorných základov? Úloha č. 144 a) Na akom princípe básnik/prekladateľ zaloţil čitateľskú pútavosť a pô-sobivosť tejto básne? b) Má táto báseň - podľa vášho názoru - iný zmysel, neţ je ten, ktorý vyplýva z jej zvukovo-morfologickej výstavby?


99

Úloha č. 145 Na pomenovanie experimentálnej básnickej tvorby, ktorá nadraďuje formálne jazykovo-rytmické usporiadanie básnického textu nad jeho význam (ktorý v krajnom prípade ani nemusí existovať), sa pouţívajú dva názvy:

čistá poézia alebo absolútna poézia. Ktorý sa vám zdá byť vhodnejší a pre-čo?

Výklad

To, čo láka tvorcov čistej poézie skúmať neprebádané moţnosti jazykového výrazu a ich uplatnenie v literárnom diele (občas aj v próze, nielen v poézii), je moţnosť, ţe čitateľ, ktorý je voči podivnému textu otvorený, vyznačuje sa chápavosťou, obrazotvornosťou (imaginatívnosťou) a nebojí sa uvoľniť hranice vlastnej fantázie, môţe do „absolútneho" textu dosadiť celkom neočakávane aj zreteľný význam a vlastné chápanie. Na tomto recepčnom predpoklade sú zaloţené aj tzv. absolútne anekdoty. Napríklad:

Stretne bocian preţúvajúceho jeţa a prihovorí sa mu:

„Čo ješ?"

„Čo, bocian?"

„Čo ješ, jeţ?"

„Čo bocian, bocian?"

Výklad Názov čistá poézia sa odvodzuje od teoretických úvah a tieţ z názvu zbierky básní anglického spisovateľa Georgea Moora Pure Poetry (1924). Španielsky básnik Jorge Guillén vysvetlil jej podstatu takto: Čistá poézia je

to, čo zostane v diele po odstránení všetkého, čo nie je básnické. Toto určenie nemusí byť správne, ale čistá poézia existuje, to je fakt!

Zvukomaľba

Výklad Uţ viete, ţe básnické dielo predstavuje text, v ktorom sa úmyselne a dômyselne vyuţívajú rôzne stránky jazyka tak, aby sa v štruktúre textu veľmi zreteľne vynímali a pri čítaní pútali na seba časť pozornosti. Jednou z týchto stránok reči je jej zvuková podoba. Zámerným výberom a kombináciou hlások vznikajú dva estetické prejavy: a) ľubozvučnosť (eufónia), b) zvukomaľba. Eufóniu uţ dobre poznáte, a to vo funkcii rýmu alebo anafory, a viete, ţe jej podstatou je opakovanie niektorej zvukovej figúry. Zvukomaľba je iná, oveľa tesnejšie súvisí s významom. Aj tu ide o sériu zvukov, ale jej prvotným účelom nie je upevniť pocit rytmickosti básne, ale upútať pozornosť na samotný zvukový efekt, ktorý chce u čitateľa evokovať (vyvolať) podvedomú spojitosť zvuku s obsahom.

Svetozár Uavský:

Traktáty a diktáty (1988)

Obsah môţe podľa stúpencov

abstraktnej poézie vzniknúť iba

samostatnou akciou čitateľa,

na ktorého text svojou nedour-

čenou štruktúrou apeluje. (Štépán Vlašín a kol.: Slovník

literárni teórie, 1972)

Báseň vďačí za svoj poetický

charakter prítomnosti, vyţaro-

vaniu a jednotiacemu pôso-

beniu tajomnej skutočnosti,

ktorú nazývame čistá poézia. (Henri Brémond: La Poésie

pure, 1926)


100

Čo uţ asi viete

Prvotné a prirodzené vyuţitie

zvukomalebných schopností

jazyka sa prejavuje v onoma-

topojach, zvukomalebných

citoslovciach.

Moderná poézia sa postupom

modernizmu stala umením pre

zopár vyvolených a tých zopár

vyvolených je málokedy

šťastnejších ako vtedy, keď je

ich ešte menej...

(Joseph Epstein: Kto zabil

poéziu, 1986)

Paul Verlaine


Paul Verlaine: Podzimní píseň

Ó podzime, I odcházim

tak díouze tvé povetrím zlým

housle lkajú jehoţ svistem,

mou duši tou jsem hnán sem a tam,

hrou unylou jak byl bych sám

utýrají. suchým listem.

Dýchaje tíţ,

zesinám, kdyţ

orloj slyším,

vše je to tam,

ten ţal, co mám

neutiším.

Camille Pissarro: Poštový voz (1870)

Výklad Paul Verlaine (1844 - 1896) sa stal jedným zo symbolov „vzbury" umelcov proti svetu a spoločnosti ľudí na konci 19. storočia a akousi hlavou francúzskych bohémov. V jeho vyčíňaní nechýbalo ani homose-xuálne súţitie s mladým básnikom Rimbaudom, plné pijatiky, výtrţností a vzájomného násilia. V neskoršom veku sa vrátil k rodine, nastúpil cestu pokánia a náboţenskej vrúcnosti. Svojim priateľom-búrlivákom zanechal pomenovanie, ktoré ich všetkých preţilo - „prekliati básnici" (názov jednej jeho knihy). Prvú etapu jeho básnenia, v ktorej sa odráţalo nadšenie pre impresionizmus a senzualizmus, tvoria zbierky ako napr. Galantné

slávnosti (1869) a Dobrá pieseň (1870), po dramatickej zmene osobného ţivota sa jeho poézia prehĺbila a vytvorila jeden z koreňov symbolizmu

(najmä zbierka Romance bez slov, 1874 a Láska, 1888).

Úloha č. 146 Verlainova slávna impresionistická pieseň vyjadruje veľmi precízne určitý pocit navodený ročnou dobou a počasím. Prezentujte svoj záţitok z tohto textu a vyzdvihnite kľúčové slová, ktoré tento pocit vyvolávajú. Úloha č. 147 Prečítajte Verlainovu Jesennú pieseň nahlas, hoci aj niekoľkokrát.


101

Úloha č. 148 Prvá strofa tejto básne je napísaná tak, aby dosiahla čo najvyšší stupeň melodickosti (túto vlastnosť francúzskeho originálu dosiahol aj geniálny český prekladateľ F. Hrubín). Ktorou zvukovou jednotkou Hrubín zabezpečil svojmu textu taký vysoký stupeň hudobnosti?

Úloha č. 149 Ďalším koncertom básnického impresionizmu je tretia strofa. V nej funk-čnosť zvukomaľby vyniká najviac. a) Ktorý prírodný výjav strofa zaznamenáva? b) Urobte analýzu zvukového zloţenia veršov a vysvetlite, ktoré hlásky

vytvárajú zvukomalebný efekt. V akom vzťahu je táto fonetická figúra k významu textu?

Úloha č. 150 A teraz poznatky získané z riešenia predchádzajúcich úloh zhrňte. Vysvetlite, čo je zvukomaľba a aká je jej spojitosť s obsahom básne.


Ivan Krasko: Chladný dáţdik Výklad

Eufonické prostriedky a zvukomalebnosť neboli cudzie ani prvému medzi našimi impresionistami. Aj keď Krasko čistú poéziu v najradikálnejšom zmysle nepísal, vytvoril dosť kratších básní, v ktorých dominantným cieľom je pretlmočenie určitej nálady, tak ako sme to videli u jedného z jeho predchodcov a učiteľov - Paula Verlaina. V týchto dielach sa Krasko s veľ-kým dôrazom sústredil na starostlivé narábanie so zvukovou stránkou veršov.

Ivan Krasko: Chladný dáždik Chladný dáţdik prší, prší.

Po doline, po návrší

zziabla jeseň ţltosť znáša,

rozsievajú z pôl rubáša.

Mojím lícom slza padá –

srdce východ bôľu hľadá;

znášala ho, hej, tá ruka,

preplnila, srdce puká...

Úloha č. 151 Viesť diskusiu o základnej pocitovej línii tejto „náladovky" určite nie je ťaţ-ké. Náročnejšie bude odlíšiť a obsahovo charakterizovať tri kompozičné časti, ktoré tvoria túto krátku básničku.

Zvuková organizácia básne je

generátorom významových

odtienkov. Krasko (sa) pri

komponovaní básne

nesústreďuje na to, aby

významy iba pomenúvala, ale

aby ich suge-rovala (vnukala).

(Ján Zambor: Interpretácia

a poetiky, 2005)

(Baudelairovi) na rozdiel od

Verlaina nešlo ani zďaleka o

to, aby v jeho veršoch bola

hudba „predovšetkým". Uňho

hudba mala len umocniť ideu,

sama idea nemala a nesmela

sa rozplynúť v hudbe. (Jozef Felix: Chuť smútku

dvoch veľkých, 1977)

Ivan Krasko

(okolo r. 1950)

Čo vy na to? U Kraska je obraz úplne nezá-

vislý od myšlienky. Obľúbený

symbolistický motív daţďa ako

bezprostredný signál nálady...

sa vyskytuje aj u Kraska, ale

obraz a myšlienka sú opäť od

seba nezávislé. (Alfréd Thomas: Krajina

znakov; symbolistický verš

Ivana Kraska, 1989)

Vlasta Bóhmová: Povodeň


102

To nie sú len lyrické momentky,

zachytávajúce prchavý stav,

citové rozpoloţenie básnika, ale

sú to aj neobyčajne zhustené a

skratkovité vyrozprávané príbehy

lásky.

(Stanislav Šmatlák: Doslov k

výberu Ivana Kraska." Nad

ránom, 1961)

U viacerých francúzskych

symbolistov našiel som tie isté...

„paysages tristes" – smutné

krajiny s mnohými topoľmi...

našiel som jesenné piesne s

daţďom zúfalstva a mrholením

beznádeje.

(Jozef Felix: I. Krasko na pozadí

francúzskeho symbolizmu, 1976) Primerane novému obsahu

priniesol I. Krasko i nové tvary.

(Jeho poézia) je hudobná v

zmysle kréda „nech hudbou zneje

kaţdý malý verš". (Alexander

Matuška:

Medailóny, 1960)

Spiaca Venuša podľa

Giorgioneho, resp. Alberta

Marení ina

Paródia je text nadväzujúci na iný text

(proto-text) jeho napodobením,

hyperbolizovanim, so zámerom

zosmiešniť ho. (Tibor Ţilka:

Poetický slovník, 1987)

Úloha č. 152 Predtým ako podrobíte viacstrannej analýze prvé štvorveršie, vyjasnite si, čo sú to „poly rubáša" Úloha č. 153 Autor „skryl" v básni dva pocity: a) Jeden vyjadril v prvej strofe priamo, dvoma kľúčovými slovami.

Vyhľadajte ich. b) Druhý v básní nie je výslovne pomenovaný, ale býva obvyklým nála-

dovým dôsledkom takýchto jesenných dní. Vyhľadajte oba štylistické prostriedky a vysvetlite ich funkciu pri evoko-vaní (vyvolávaní) nostalgickej lyrickej nálady. Úloha č. 154 Vnem stereotypného jesenného daţďa, keď nás prepadne pocit, ţe „pršať uţ neprestane nikdy...", vyjadril autor aj zvukovo. Preskúmajte hláskovú skladbu prvej strofy a rozhodnite, ktorú skupinu hlások (a s akým zámerom) Krasko umne rozloţil po celej ploche strofy. Alebo si myslíte, ţe tam nič také v skutočnosti nie je, ţe ide len o dôkaz „nasilu"? Úloha č. 155 Uţ ste dávno neskúšali byť „básnikmi". Napíšte dvojveršie, ktoré slovami i zvukom vyjadrí napríklad a) pravidelný zvuk idúceho vlaku, b) atmosféru tichého padania snehu, c) krákavý zvuk vrán/krkavcov nad polárni v zime.

Výklad Kraskova poézia vyvolala v našej literatúre inak dosť nezvyčajnú reakciu - paródiu. Ivan Kupka vytvoril akoby kraskovské básne, ktoré verne evokujú (vyvolávajú) náladu Kraskovej poézie, zvýrazňujúc typicky kraskovský slovník a štylizáciu verša.

Jesenný podvečer Vietor si hvízdal

ulicou clivou,

ulicou clivou

a mraky tiahli

oblohou sivou,

oblohou sivou.

Mátoţné krákali

kŕdle vrán v diali,

kŕdle vrán v diali.

Kamsi ma volali,

kamsi ma zvali,


103

Ron Sluik & Irina

Grabovanová: Bez názvu

(2003)

Ján Kostra: Autoportrét

(1929)

Už je pozde Niekde v diaľke alarm trúbi

pozdnú nočnú hodinu.

Dlhé, stredné, krátke vlny

zametajú krajinu.

Vzdychám, básnim: „Drahá, zhasni,

mesiac padá za hory.

No ty radšej pozeráš tie

televízne horory."

Úloha č. 156 a) Rozpoznali ste v týchto veršoch poetiku I. Kraska ako základ?

b) Ako sa dívate na Kupkov nápad? Ocenili ste jeho znalosť Kraskovho diela, jeho postreh, schopnosť imitácie a vtipnosť hry „na Kraska", alebo to povaţujete za nezmysel či zbytočnosť?



Ján Kostra: Ďaleko

Výklad Kostrova báseň určite neprináša čistú poéziu, má svoj jasný významový plán, čitateľovi sprostredkuje autorovo citové rozpoloţenie a v jemných náznakoch tlmočí aj informáciu o komplikovaných vzťahoch medzi mladým muţom a mladou ţenou. Jej príznačným a estetickým veľmi účinným znakom je Kostrova citlivá práca s lexikou a so zvukovou stránkou jeho básnickej reči.

Ján Kostra: Ďaleko

Od prachu cesty je tak blízko k medzi, A predsa viem, si blízko, blízko pri mne,

k mäkkuškej medzi medzi obilím. chveješ sa vánkom môjho plameňa

Od muţa k ţene, z makov do nevädzí, a ruka moja driek tvoj nedostihne,

tak blízko, blízko zlatým osídlím. keď podlamuje láska kolená.

Tak ďaleko je, ďaleko je k tebe, Len rosa z hviezd mi výheň perí zvlaţí

ţe húštím sna sa musím predierať na čiernej noci, keď som pribitý

a tvárou padať na hviezdnaté nebe, a ľahkonohý vánok bez oťaţí

tak ďaleko, ţe nenájdem ťa snáď ma vôňou tvojho tela nasýti

Aj keď táto báseň nie je sonetom, Kostra pouţil pri jej výstavbe kombinačnú osnovu, ktorou sa často vyznačovali sonety. Raz sme ju označili ako triádu (téza - antitéza - syntéza). a) Určte v básni textové pasáţe, ktoré sú v kontrastnom postavení. b) Vyhľadajte slová, ktoré sú nositeľom umeleckého kontrastu.

c) Vysvetlite vecný, neobrazný význam metafory v druhej strofe: húštím sna sa musím predierať...


104

Úloha č. 2 Oveľa ťaţšie je vyjadriť pochopenie posledných dvoch strof, ktoré sú „riešením" predchádzajúcej dilemy. Pamätajte na moţnosť rôznosti názorov, ale ten svoj názor sa usilujte vyjadriť čo najpresnejšie. V tretej strofe na seba upozorňuje zdvojenie (uţ raz pouţitého) slova „blízko". Vysvetlite zmysel toho iného „blízko" pomocou dvoch metafor (personifikácií) v záverečnej strofe. Úloha č. 3 Je čas pozrieť sa na jazykovú virtuozitu básnika Kostru tých čias. Prvá strofa je nielen vstupom do básne, úvodom do jej posolstva, ale aj ukáţkou premyslenej zvukovej organizácie textu (účinnej pri výraznom hlasnom recitovaní). Ktorá skupina hlások svojou početnosťou a rozloţením v texte ovláda zvukovú podobu tejto strofy? Úloha č. 4 Najprv si pripomeňte rozdiel medzi ľubozvučnosťou (eufóniou) a zvukomaľbou a potom rozhodnite, či

Kostrovo úsilie o zvukovú výraznosť prvej strofy v básni Ďaleko zdvojuje jej obsahové vyznenie, alebo je to len dômyselná hra zvukov zvyšujúca senzualistický efekt básne. Úloha č. 5 Nepriamo vám môţe v predchádzajúcich úvahách pomôcť ešte pohľad na veľmi efektnú eufonickú figúru v druhom verši vstupnej strofy. Ako nazývame lexikálny jav, na ktorom básnik zaloţil svoj naozaj nevšedný nápad? Úloha č. 6 Do akého druhu lyriky, vzhľadom na jej obsah, by ste zaradili túto Kostrovu báseň?


Štefan Moravčík: Jar za všetky drobné

Štefan Moravčík: Jar za všetky drobné

Lúče, zlaté dukáty

o nos cinknú trošilinku,

máj rozostrie brokáty,

na šperk zmení halieršpinku.

Do lárv vojde prach i oheň

a uţ chumáč chrústov kypí.

Dáţď v korunách, penia zeleň

dve bankovky - veľké lipy.

Mesiac je milený,

strašne zlatý

a hoci falošný,

platí. Úloha č. 1 Priznaný Hroboňov následník, básnik Štefan Moravčík, vytvoril mnoho experimentov s čistou poéziou. V texte tejto básne (je to báseň-hádanka, kalambúr) schoval jedenásť slov, ktoré súvisia s peniazmi. a) Vyhľadajte ich. b) Prečítajte text nahlas. Je to báseň? c) Baví vás takáto hra, alebo vám pripadá detinská a nedôstojná?


105


Christian Morgenstern: Šibeničné piesne

Christian Morgenstern (1871 - 1914), jeden z najznámejších básnických experimentátorov a slovných mágov vo svetovej literatúre, bol známy aj u nás uţ počas 2. svetovej vojny, hoci jeho dielo dosiaľ nie je preloţené do slovenčiny! V prvom dvadsaťročí 20. storočia vydal štyri knihy čistej poézie (napr. Šibeničné

piesne, 1905; Pamlstôrm, 1910), ktoré predkladajú čitateľovi záplavu básnických hlavolamov, jazykových experimentov a dälších nepredvídateľných nápadov. Český germanista J. Hiršal pretlmočil väčšinu týchto literárnych rarít spôsobom, ktorý tieto preklady vdäka ich osobitosti a udivujúcej fantázii stavia na roveň originálu.

Christian Morgenstern: Jak si šibeniční díté zapamatuje jména mésícú

Snéden

úhor.

Vezem

buben.

Svet ten

Čert vem!

Na věnec

lupen.

Lháfi,

lţi jen!

Tys dopad!

Blázinec.

Jerzy Janisch: Hlava Kamil Varga: Paraportréty (1990)

Úloha č. 1 Porovnajte „šibeničný" kalendár s českými názvami mesiacov. Na akom princípe vlastne prekladateľ zaloţil svoje zvukové figúry?

Úloha č. 2 Skúste urobiť podobnú mnemotechnickú pomôcku aj pre niektoré mesiace slovenského kalendára. Dá sa v slovenčine urobiť takáto pomôcka pre všetkých dvanásť mesiacov? Úloha č. 3 Ľudovít Štúr vydal prvé číslo svojho periodika Slovenskje národňje novini 1. klasňa 1845. V ktorom mesiaci to asi bolo?

Úloha č. 4 Vymyslite nové, ale priliehavé slovenské mená pre jednotlivé mesiace (ale nie preklady z češtiny!). Názvy treba rozumne odôvodniť.


106

Čítanie s porozumením a interpretácia: Christian Morgenstern: Estetická lasička

Christian Morgenstern: Estetická lasička

Lasička

sedela maličká

na kraji lesíčka.

Máte vy

k tomu klíček?

Mne měsíček

tajemstuí

sdélil v šprýmu:

Ten prehumorný tvor

tak činil kvúli rýmu

. Úloha č. 1 I keď aj v tomto prípade ide o samopašnú básničku, veršíky tvoria určitý celok, a preto sa im dá rozumieť aj z obsahovej stránky. Vysvetlite, čo vám báseň hovorí. Úloha č. 2 Vzhľadom na to, ţe sa na konci básne sa nachádza slovo rým, je zrejmé, ţe v texte má rým zvýraznenú funkciu. Ako sa to prejavuje v texte? Aký jazykový trik pouţil Morgenstern kvôli rýmu? Dokáţete zvládnuť príslušnú strofu hlasným čítaním? Úloha č. 3

Čo presne značí české slovo šprým?

Úloha č. 4

Sloveso činil v poslednom verši sa dá veľmi ľahko nahradiť iným slovesom, ktoré rovnako dobre zapadá do významu predchádzajúcich riadkov. Urobte túto výmenu.

Ten pre humor-

ný tvor

tak..........kvôli rýmu Úloha č. 5 Čistá poézia je uţ tradične doménou mladých básnikov svojej doby a zvyčajne sa teší aj záujmu a obdivu súčasných mladých čitateľov. Jej skúškou ohňom je čitateľské prijatie o jednu-dve generácie neskôr. Aký dojem na vás urobili staršie i novšie básne tohto druhu? Zaujali vás? Prijali ste ich výzvu na voľnú hru so slovami, zvukmi, rytmom? Vyjadrite svoje stanovisko.


107

Prerývaný rým

a) Porovnajte usporiadanie rýmov v dvoch strofách rôznych básní K

Peteraja a I. Kupku a potom pomocou analýzy a zovšeobecnenia vysvetlite, čo sa vo verzológii - náuke o rytmickej výstavbe veršov - nazýva prerývaný rým.

Najkrajšia si, keď si češeš vlasy, Vietor si hvízdal

tuším zakryjú tvoj štíhly pás, ulicou clivou

zľkadlo pošepne ti asi, a mraky tiahli

ţe sa krásnym ţenám podobáš. oblohou sivou

(K. Peteraj: Ako obrázok) (I. Kupka: Jesenný podvečer)

b) Vytvorte pomocou písmen rýmové schémy pre obe strofy. Doplňte podľa vlastného odhadu chýbajúce slová tak, aby vyhovovali rytmickej štruktúre Peterajovho piesňového textu (Po víne) a zároveň vytvorili strofy s prerývaným veršom.

Falošné bozky Noc Dáma stará

pod modrým........., volá nás na kávu,

po víne kaţdý zápalka - nádej

je trochu básnikom. má ţiaru-----.

Ak bude doplnené slovo vyhovovať obsahovo, rytmicky aj zvukovo, nemusí vás trápiť, ak nebude zhodné s pôvodným výrazom.

Populárna pieseň

Výklad Jej pravzorom je ľudová pieseň. Neznámy tvorca ľudovej piesne vytvo- ní súčasne text i hudbu a oboje sa šírilo anonymným podaním, aţ kým

neprišiel čas zapísať melódiu i slová. Novodobá populárna pieseň

vznikla z tohto prameňa, ale ovplyvnila iu aj opereta a dţez. Text populárnej piesne vzniká zvyčajne ako prvý a napíše ho textár a aţ potom ho skladateľ zhudobní v duchu dobovej populárnej hudby. Z poetologického hľadiska ide prakticky vţdy o báseň s pravidelným sylabicko-tonickým pôdorysom a zvukovo výrazným rý- mom. Aţ textári nedávnych čias si dovolili vniesť do tejto oblasti jazyk experimentálnej poézie (Bob Dylan, Jiŕí Suchý, u nás Kamil Peteraj, Boris Filan, Milan Lasica, Jozef Urban, Stanislav Štepka). Slovenská populárna pieseň sa zrodila v 30. rokoch dvadsiateho storočia a natrvalo ovládla scénu tzv. ľahkej hudby (ako protiklad k tzv. váţnej, opernej a symfonickej hudbe). V r. 1946 vznikla jedna z najkrajších a najúspešnejších slovenských populárnych piesní Nečakaj ma uţ nikdy... Melódiu zloţil „viedenský Slovák" Zdenek Cón, text významný textár Otto Kaušitz (písal pod pseu- donymom O. Ivančan).

Tradičné strofy V dávnejšej minulosti (12. -

19. stor.) sa majstrovstvo bás-

nika posudzovalo aj podľa to-

ho, či vedel písať básne v pres-

ne určených strofách. Tie mali

svoje pomenovania, presne

určený počet veršov, záväznú

rýmovú schému. Vy poznáte

z nich iba sonet. Známa bola

napr. terdna/trojveršie (aba),

stanca (osemveršie, aba bab

cc), rondel (abab abab abb

aab), trhla, decima atď.

Kaţdé slovo... stane sa výrazo-

vým prostriedkom, tvárnym ma-

teriálom básnického jazyka vte-

dy, keď nadobudne stú mieru

zvučnosti (zvukovú a rytmicko-

metrickú hodnotu), istú mieru

sémantickosti (obrazno-emotívnu

relevanciu, platnosť) a syntak-

tickú komplexnosť (ideovo-my-

šlienkovú celistvosť). (František Straus: Poézia a verš, 2007)

Populárna hudba, vedľa aktua-

lizovaného hudobného folklóru

a spoločenského spevu tretí zá-

kladný rad nonartificiálnej

hudby; sama sa ďalej delí na

tradíčnú, modernú a tzv. vyšší

populár.

(Antonín Matzer a kol.: Encyklopédie

jazzu a moderní populárni hudby,

1980)


108

Otto Kaušitz (1909 - 1982) sa v popu-

lárnej hudbe uplatnil ako textár piesní

(napísal ich vyše 150) a libretista ope-

riet (napr. Pod cudzou vlajkou,

1939; Ďaleká cesta, 1949).

F. Krištof-Veselý bol najúspešnejším

interpretom prvej vlny slovenských

populárnych piesní (vrátane Cónovho

tanga). Ako herec a spevák vystupoval

vo väčšine pôvodných slovenských

operiet, zväčša z pera Gejzu Dusíka.

Boris Filan Medzi textármi populárnych piesní

nájdeme napr. ruského básnika Bulata

Okudţavu, Čecha Josefa Kainara,

Američana Lawrencea Ferlinghettiho,

Francúza Jacquesa Préverta a po smrti

poslúţil básňami aj Kubánec José

Marti.

Úloha č. 127 V prvom vydaní partitúry a Ivančanovho textu (Dusíkovo hudobné nakla-dateľstvo, 1948) bolo v tretej strofe o jedno slovo viac (večná bude naša jar), ktoré však neskorší interpreti vypustili. Vyrobili tak v tomto slovenskom tangu pekný rytmický zmätok (chýbali im potom dva tóny osminovej dĺţky), ale viedol ich k tomu jasný dôvod: text v pôvodnom znení bol logicky chybný. Odôvodnite odstránenie nelogického výrazu. (Jednoduchšie riešenie sa ponúkalo s iným privlastňovacím zámenom.)

O. Ivančan: Nečakaj ma už nikdy Nečakaj ma uţ nikdy,

moje dievčatko zaľúbené,

i keď sme si tak zvykli,

moţno zabudneme.

Miesto mňa iný príde,

zahľadí sa do tvojich očí,

tvoje srdce ho prijme

jednej tmavej noci.

Potom ti nahradí

najdrahší sľub a môj dar,

rozkvitnú záhrady,

večná bude jar.

Nečakaj ma uţ nikdy,

moje dievčatko zaľúbené,

s úsmevom sme sa zišli,

aj sa rozídeme. Úloha č. 127 Porovnajte text piesne zo štyridsiatych rokov s oveľa mladším textom B.

Filana (Čas malín), z ktorého urobil „hit" spevák a skladateľ P. Hammel. Vysvetlite rozdiely v prístupe autorov k spracovaniu témy lásky v texte populárnej piesne.

Boris Filan: Čas malín Vôňa, dotyk, vánok, ticho

- slová, ktoré splynú s dychom.

Keď máme ústa od malín,

čas by mal plynúť pomaly

a nie tak zradne rýchlo.

Láska na nás niekde čaká.

V kúte detstva ktosi plakal,

dve slzy ţiaria na ruţi.

Keď pijú vtáci z kaluţí,

za dúšok platia pierkom.

Beţia biele podkolienky

tam, kde z prstov letia lienky.

Tam beţí aj pár tenisiek.

Môţme si ľahko domyslieť

najsladšie zrnká z hrozna.


109

Úloha č. 161

Keď si prečítate Čas malín, aj bez ohľadu na spievanú zloţku, ktorú v učebnici nemôţeme zvukovo ponúknuť, je zrejmé, prečo bola a je táto pieseň taká úspešná a obľúbená. a) Najskôr si ozrejmite, o čom vlastne spevák a báseň hovoria. Aký je

celkový zmysel textu piesne? b) V nadväznosti na poznatok z predchádzajúcej úlohy vysvetlite, ako do

tohto kontextu zapadá dvojveršie: Keď máme ústa od malín // čas by mal

plynúť pomaly.

c) V druhej strofe fascinuje krásou metafora v kúte detstva ktosi plakal a na

ňu nadväzujúci „aforizmus" - keď pijú vtáci z kaluţí// za dúšok platia pierkom. Určite ste vybadali súvislosť medzi nimi, ale aj poznanie, ktoré v sebe ten druhý tróp skrýva.

d) Posledná strofa „príbeh detstva" završuje. Kam to podľa vás „beţí pár tenisiek"? Čo je tým asi najsladším zrnkom z hrozna?

Úloha č. 162 Keď budete pripravovať stuţkovú slávnosť, spomeňte si na tieto dve piesne a pokúste sa ich vyuţiť vo svojom programe na tomto večierku.

Úloha č. 163

Preloţte text známej „hymny" speváka Boba Dylana Blowin' in the Wind do slovenčiny. Aj keď nie ste profesionálni prekladatelia, dodrţať slabičnosť a rýmy by ste mohli dokázať.

How many roads mušt a man walk down,

before you call nim a man?

Yes, 'n' how many seas mušt a white dove sail

before she sleeps in the sand?

Yes, 'n' how many times mušt the cannon balls fly

before they're forever banned?

The answer, my friend, is blowin' in the wind,

the answer is blowin' in the wind.

Učíme sa učit sa

Čítanie s porozumením

Pravým dôvodom čítania textu je porozumieť mu. Nemá veľký význam čítať text tak,

aby čitateľ nepochopil, čo číta, aby mu obsah textu nepriniesol nové poznanie, aby

neovplyvnil jeho postoje a konanie (Peter Gavora: Metódy na zisťovanie porozumenia textu, 2007). Porozumieť čítanému textu znamená uplatniť súčasne mnoho psychických schopností a treba sa to učiť práve tak vytrvalo a dôkladne, ako je to potrebné pri osvojení techniky čítania. Navyše to trvá oveľa dlhšie. Existuje pomerne mnoho spôsobov čítania s porozumením, ale dva prístupy sú zásadné, pretoţe si ich vyţadujú dva druhy zásadne odlišných textov.

Pavol Hammel, skladateľ

a spevák

Bob Dylan (1941), kanadsko-

americký tramp, gitarista,

skladateľ a spevák. Začas

spieval americký folklór, po-

tom na to nadviazal vlastnou

tvorbou podobného zamerania

(folkrock).

Chýbajúce slová v úlohe č.

158 na strane 107 sú dáţdnik

a prchavú.

Keď čítaš knihu, neusiluj sa za

kaţdú cenu dopracovať k ďal-

šej kapitole, ale snaţ sa

pochopiť, o čom kniha hovorí.

Hoci aj trikrát sa vrátku

kaţdej kapitole. (Kyjevský kódex, 1076)

Čítanie je dômyselný prostrie-

dok na to, aby sme sa vyhli

rozmýšľaniu. (Arthur Helps)


110

Analýzou, rozborom, rozumiem

činnosť odbornú, i keď stupeň

jej odbornosti môţe byť rôzny

(analýza vedecká, školská), kým

interpretáciu vlastne do istej

miery uskutočňuje kaţdý

recipient textu.

(Josef Hrbáček: Recepce textu,

jeho analýza a interpretace,

2005)

Postupy, ktoré znázorňujú

myslenie nejakým zobrazením,

sú mentálnymi mapami a bývajú

označované rôzne: pojmové

mapy, sémantické mapy,

kognitívne mapy... sú pokusom

vizuálne znázorniť vzájomné

vzťahy myšlienok a pojmov.

(Nadeţda Kašiarová: Ako

plánovať rozvoj čitateľskej

gramotnosti v sekundárnom

vzdelávaní, 2008)

Ak vezmeme do úvahy široký

význam pojmu interpretácia, ani

formálna analýza nieje ničím

iným neţ výkladom povahy

umeleckého diela ako formy.

Obsah, ktorý je pod povrchom,

je z povrchu vy lóţi teľný:

štruktúrna analýza odhaľuje

jeho vnútorný obsah, ktorý je

súčasne vnútornou intenciou

(zámerom, posolstvom) diela.

(Ján Bakoš: Priestory

interpretácie, 1992)

Ľ. K. ukázal, ţe cez pochopenie

obraznosti moţno dôjsť k

pochopeniu nielen tých

najhlbších významov básne, ale

dokonca aj rnimotextových

súvislostí.

(Valér Mikula: Predsa len

radostná veda, 1997)

Obrázok č. 3

Model ideálneho porozumenia textu

Vecné texty (oznámenia, listy, vyhlášky, novinové správy, cestovné

poriadky atď.) sú koncipované s ohľadom na ich obsahovú zreteľnosť

a jednoznačnosť. Čitateľ im preto môţe porozumieť prakticky presne tak,

ako to autor zamýšľal.

Takéto úspešné čítanie zahŕňa v sebe niekoľko čiastkových zručností

a) Vedieť spojiť význam rôznych častí - niekedy od seba aj dosť

vzdialených.

b) Pribliţne predvídať (anticipovať) ďalšie informácie, ktoré budú v texte

nasledovať a ktoré súvisia s práve čítaným textom.

c) Domyslieť si informácie, ktoré logicky vyplývajú z čítaného textu, ale

nie sú v ňom explicitne (viditeľne) uvedené.

d) Vedieť parafrázovať tvrdenia textu, t. j. vyjadriť ich iným spôsobom,

doplniť o vlastné informácie.

e) Spochybniť časti textu, ak čitateľ ovláda zahrnutú problematiku lepšie

alebo presnejšie ako autor.

Ak je však text budovaný na iných princípoch a nie na snahe, aby mu

ľahko porozumel prakticky kaţdý príjemca, práca s ním si vyţaduje iné

a dosť náročné spôsoby chápania. „Autor" Biblie, lekár-vedec opisujúci

liečebný postup alebo básnik takúto snahu o zrozumiteľnosť nemajú.

Čítanie s porozumením týchto textov si vyţaduje osobitné predpoklady

a recepčné postupy: špecifické znalosti o predmete, veľkú skúsenosť so

štýlom takýchto textov, schopnosť predpokladať, domýšľať, dotvárať,

zaujímať hodnotiace stanoviská k tomu, čo autor píše. Takémuto analy-

ticko-syntetickému čítaniu hovoríme interpretácia.

Od začiatku nášho kurzu literárnej výchovy je jeho cieľom naučiť vás

interpretovať literárne texty. Doteraz sme vás viedli k tomu, aby ste si

interpretáciu osvojovali prakticky, teraz sa začneme zaoberať týmto

druhom čítania aj teoreticky.

Bola by chyba myslieť si, ţe interpretácia, teda vysvetľovanie významu

textu, sa akosi privilegovane týka len umeleckého textu. Prečítajte si

nasledujúci citát zo štúdie o vyučovaní matematiky:

Difúzna úloha je slovne formulovaná matematická úloha, ktorej zadanie je

interpretovateľné rôznymi spôsobmi. Tieto úlohy vytvárajú priestor na prejav

tvorivosti ţiakov práve tým, ţe nie sú formulované štandardným spôsobom

(Ivana Kovárová, Jana Mihalčová: Prieskum tvorivosti v ţiackych riešeniach vágne formulovanej úlohy, 2007).

a

111

Obrázok č. 4

Model porozumenia náročného, resp. zámerne neurčitého textu

Ak chce čitateľ porozumieť takémuto textu, musí ho pomaly a dôsledne

analyzovať, získavať chýbajúce vedomosti, domýšľať naznačené významy

a súvislosti a formulovať osobné hypotézy o tom, čo prečítaný text vyjadruje. Aj

to je jedno z vysvetlení pojmu interpretácia.

Čítanie s porozumením a interpretácia umeleckého textu

Vo väčšej či menšej miere sa pri čítaní umeleckého textu uplatňujú všetky

prvé štyri zručnosti (a - d) uvedené vyššie (str. 110). Ale jedna zručnosť je tu

navyše: porozumieť umeleckému textu znamená aj prijať jeho estetickú

informáciu.

Niektorí odborníci síce tvrdia, ţe takáto informácia vlastne nejestvuje, ale

o tom, ţe umelecký text má podnietiť estetický záţitok, nepochybuje nikto.

Prakticky to značí, ţe ten, kto zaznamenal pri čítaní umeleckého textu

estetický záţitok, porozumel textu.

Interpretovať prečítaný text znamená predovšetkým prečítať ho a pochopiť -

o tom sme uţ hovorili, ale znamená ešte čosi navyše: zhodnotiť jeho časti,

resp. celý text podľa vlastných hodnotových kritérií. Takţe ten, kto nemá vlastné

názory a nevyznáva ţiadne hodnoty (alebo ich vyznáva, ale nevie o tom), nie

je schopný interpretovať prečítaný text. Preto sa kaţdá interpretácia začína

sebapozorovaním a sebahodnotením. Aţ keď si pomerne jasne uvedomíme

svoje vedomosti, emocionálnu zameranosť a preferované hodnoty, sme

pripravení text interpretovať.

Interpretácia umeleckého textu môţe mať viac úrovní, nateraz si všimneme

dve.

a) Rozbor umeleckého textu a na jeho základe vytvorený úsudok o tom, čo

autor tlmočí čitateľovi práve takto zostaveným textom. Interpret najskôr

vychádza z úsudku o úlohe jednotlivých prvkov textu v celkovom vyznení

diela a potom smeruje k výkladu autorovho odkazu v rámci celku.

b) Druhú úroveň interpretácie prináša konfrontácia vlastných ţivotných hodnôt

čitateľa s úsudkom o autorovom posolstve v diele. Kým analytic-ko-

interpretačná úroveň má aj nemalú objektívnu hodnotu, konfrontácia diela s

vlastným svetom čitateľa je principiálne subjektívna (vnútorná). Tomuto

odklonu do sveta subjektívnosti sa skúsení interpreti usilujú čeliť tým, ţe

obe roviny svojej interpretácie spájajú do jedného celku. Je to dobrý postup!

Ako fyzici vieme, ţe náš odbor je zaloţený na presných definíciách príslušných

pojmov. Usilujeme sa o to, aby tieto definície boli čo najobjektívnejšie, nezávislé

od špecifickej interpretácie jednotlivcov. Fyzici sa nemusia zhodnúť na

interpretácii pozorovaní, ale sú závislí od prijatej zhody v definícii pojmov

(Kenneth Law: Physics of Dance, 1985).

Zapamätajte si

Analýza je (pribliţne) zrka-

dlovým obrazom tvorby.

Kým umelec vychádza

z predstavy celku a hľadá

v téme i jazyku prvky, kto-

ré jeho predstavu premenia

na text, čitateľ má pred

sebou hotové dielo, systé-

movú tematickú a jazykovú

štruktúru, a spätne pátra po

prvkoch a vzťahoch, ktoré

ju tvoria.

Immanuel Kant

Pretoţe estetický súd nemá

ţiadne apriórne kategórie,

jeho predmetom nie je vec,

ale len jej forma. Jedine vo

forme je krásno.

Johann Herbart

Obsah sa na estetickom

význame nezúčastňuje.

Francois-Marie Voltaire

Spýtajte sa ropucháča, čo

je krása, a on vám povie, ţe

ropucha-samica.

Optimálna interpretácia sa

vyznačuje tým, ţe sprostred-

kúva čitateľovi text, aby vy-

znel silnejšie, bohatšie,

otvorenejšie, ale pritom sa

ho nepokúša nahradiť.

(Vincent Šabík: Literárna

hermeneu-tika, 1990)

Viete, ţe

za prapôvodcov interpre-

tačnej kultúry sa povaţujú

komentátori a vykladači

sakrálnych spisov v staro-

veku (ţidovský Talmud,

kresťanské Sv. písmo)?

a

112

Interpretácia

„O aký post sa u nás zaujímate?"

„0 miesto riaditeľa."

„Vy ste blázon?"

„To je podmienka?"

(Jedna vetva teórie interpretácie) sa

usiluje zaskočiť príjemcu para-

doxnostbu tvrdenia exentrickosťou

interpretácie. Vzniká dojem, ţe

šokujúca nejasnosťdiskurzu je

občas vykalkulovaná stratégia.

(H. Markiewicz: Nové tendencie

literárnej vedy, 1990)

Je to subtílne (jemné) štúdium

konštitúcie diela ako svojbytnej

významovej štruktúry v súčinnosti s

vedomím vnímateľa, ktoré ju

aktualizuje.

(Roman Ingarden)

Pojem štýlu sa nevzťahuje len na

jazykový plán textu, ale pokrýva aj

jeho tematický plán a je jednotia-

cim momentom celéhotextu.

(František Miko: Od epiky k

lyrike, 1973)

Joan Miro:

Autoportrét (1919)

Celými dejinami nás sprevádzajú dve rozdielne chápania interpretácie. Na

jednej strane sa predpokladá, ţe interpretovať znamená dôjsť k významu,

ktorý zamýšľal jeho pôvodný autor. Na druhej strane sa predpokladá, ţe

texty moţno interpretovať nekonečným mnoţstvom spôsobov

(Umberto Eco: Meze interpretace, 2004).

Pri ktorom z týchto dvoch výtvarných diel bude viac rôznorodých

interpretácií? Prečo?

Martin Benka: Joan Miro:

Na holiach (1922) Kompozícia (1933)

Výklad Benkov obraz sa nám prihovára

a) obsahom/témou,

b) stvárnením témy prostriedkami maliarstva.

Miróova Kompozícia vyuţíva len maliarske prostriedky (íarba, tvar,

kompozícia na ploche), tematický obsah je neprítomný.

Benkovo dielo môţeme preţívať aj podľa toho, či naše vnútro obsahuje

také hodnoty, ako je napr. slovenskosť, roľnícka a pastierska tradícia,

fenomén vrchárskeho kraja, namáhavá práca v prírode; pri abstraktnom

obraze tento aspekt (hľadisko) chýba.

Veľmi nezreteľné asociácie sa pri abstraktnom umení môţu viazať na

tradičné chápanie určitých farieb (studené, teplé), podvedomé

stotoţňovanie abstraktných tvarov s tvarom známych javov (napr.

morské ţivočíchy, ľudový ornament), hudobné vzdelanie (znalosť rytmu

a harmónie) atď.

Veľa som rozjímal o vlastnej domovine, o oslobodenom Slovensku - čo

robiť, ako prispieť svojej vlasti prácou a umením. Po mnohých a ťaţkých

úvahách som si ustálil, ţe moje umenie musí byť slúţiace, výchovné. Bolo

treba pomáhať, viesť ľud z letargie, privádzať ho postupne k hrdosti

(Martin Benka).

Hra línií a farieb obsahuje tvorcovu drámu; formy, ktoré vytvára, majú

odhaľovať hnutie jeho duše túţiacej uniknúť z reality, ktorej charakter je

dnes mimoriadne odporný, pribliţovať sa novej realite a napokon ponúknuť

ostatným ľuďom moţnosť povznesenia. Ak sa nepokúšame odkrývať tajomnú

podstatu a magický zmysel vecí, len mnoţíme zhovädilosti, ktoré sa dnes

ľuďom ponúkajú v takom veľkom počte

(Joan Miro).

113


Netradičná epická próza - prúd vedomia

Nové pojmy: prúd vedomia; asociácia

Výklad

Literárna tvorba a psychológia tesne súvisia a navzájom sa ovplyvňujú.

Vynikajúcim básnikom, dramatikom i prozaikom sa neraz podarilo preniknúť

do duševných procesov človeka skôr, ako ich mohli psychológovia

preskúmať vedeckými metódami. Ale keď sa na prelome 19. a 20. storočia

začala formovať hlbinná psychológia, získalo od nej umenie, vrátane

literatúry, veľký impulz.

Hlbinná psychológia je smer psychológie, ktorý... sa pokúša osvetliť pod-

vedomé a nevedomé hlbiny duše a pritom stavia do popredia vzťah medzi citom

a vôľou na základe „pudovej dynamiky" (H. Dorsch: Psychologisches

Wórterbuch, 1959).

Na jej začiatku stojí viedenský psychiater a filozof Sigmund Freud (1856 -

1939), ktorý prekvapil verejnosť biologicko-psychologickým modelom

osobnosti človeka. Veľmi originálne rozpracoval pohľad na se-

bapochopenie človeka. Ukázal, ţe vedomie človeka je v oveľa väčšej miere,

ako sa predpokladalo, ovplyvňované, ba občas aţ terorizované

nevedomými, pudovými podnetmi, ale aj získaným súborom pravidiel

správania, príkazov a etických noriem, ktoré nazval nad-ja.

Umelci si všimli Freudove výklady toho, ako sa v hĺbkach psychiky rodia

„nepochopiteľné podnety" a ako sa city, myšlienky, obrazy a pojmy

neočakávane spájajú do celkov (asociácií), ktoré by človek zámerným

uvaţovaním nikdy nevymyslel.

Ak sa umelci minulosti hrdili najmä tým, ako premyslene dokáţu kon-

štruovať svoje diela do logických a vyváţených celkov, po objave nových

poznatkov o hlbinných psychických procesoch v človeku začínajú tvorcovia

brať do úvahy aj podnety podvedomé a nevedomé, náhodné, ktoré sa rodia

v neočakávaných chvíľach a radia sa k sebe bez ohľadu na minulú

skúsenosť ľudstva. Do umenia sa opäť vrátilo tajomstvo inšpirácie, objavili

sa nové, nevysvetliteľné zdroje umeleckej tvorivosti.

Prúd autorovho vedomia

Výrazom „stream of consciousness", prúd vedomia, pomenoval psychológ

William James skutočnosť, ţe slovami nevyjadrené myslenie je pomerne

slabo organizované, nezreteľné usporiadané, rýchlymi prechodmi

preskakuje z témy na tému, z predstavy na predstavu. Je takéto tým viac,

čím menej sa človek naň sústreďuje, čím menej sa ho pokúša kontrolovať a

riadiť.

Ak chce človek tieto spontánne duševné procesy zviditeľniť, musí ich

vyjadriť, a to najčastejšie v reči (ale môţe to urobiť aj v hudbe, maľbou

alebo tancom).

Sigmund Freud

Zapamätajte si

Freud síce pochádzal z nemec-

kej ţidovskej rodiny, ale naro-

dil v mestečku Príbor na Mora-

ve a v detstve sa vedel dorozu-

mieť aj po česky.

Smiešne/smutné

V dvoch veľkých krajinách

Európy bola Freudova psycho-

analýza zakázaná a hanobená:

v Hitlerovej tretej ríši a v So-

vietskom zväze.

V dielni svojej duše som chcel

stvárniť neprebádané vedomie

ľudstva.

(James Joyce)


114

Marcel Proust (1871 - 1922)

Proust bol jedným z prvých

autorov, ktorí vyuţili

neorganizovaný tok myšlienok v

próze napísanej vnútorným

monológom. Sedemdielny román

Hľadanie strateného času písal

skoro 20 rokov.

Za mnohovýznamovosťou je

posledné tajomstvo, kde svetlo

intelektu ţalostne zhasína. (Paul

Klee)

Elementy tvorby, ktoré máme k

dispozícii... sú pre nás samy

osebe vhodnejším materiálom

ako všetko historické a zdedené

haraburdie, s ktorým sa doteraz

ľudia hrali. (El Lissicky)

Psychológovia, ale aj jazykovedci sa stále zaoberajú tým, ako človek túto neusporiadanú záplavu podnetov, predstáv či myšlienkových útrţkov mení na zloţitú, morfologicky a syntaktický upravenú vonkajšiu reč. Pozoruhodné však je, ţe uţ Friedrich Schiller si raz povzdychol: „Keby

som dokázal dať na papier čo len desatinu toho, čo mi vo chvíľach samoty

a uvoľnenej fantázie preblesne hlavou, to by boli diela!" V období medzivojnovej avantgardy sa o to - a s úspechom - pokúšali básnici (Apollinaire, Chlebnikov, Moore), prozaici a o čosi neskôr aj dra-matici (ale aj abstraktní sochári a maliari, hudobní skladatelia „atonalisti" a „konkretisti"). Spisovatelia s takouto ambíciou zavrhli premyslenú kompozíciu rozprávania, viac-menej nerešpektovali gramatické pravidlá (úplne nemohli, lebo by vypadli z jazyka a stratili moţnosť komunikácie). Ich texty sú vyjadrené tematicky a jazykovo uvoľneným vnútorným monológom, v ktorom sa rozprávanie prelína z témy do témy, z jedného motívu do druhého motívu, v epickom čase sa bez zjavnej príčiny pohybuje vpred i nazad; autor uvádza na scénu postavy, ktoré nijako bliţšie neurčil a ktoré potom z rozprávania „bez rozlúčky" odstránil. Nenaznačuje presne, ktorej postave ktorá myšlienka či prehovor patrí... Na takýto typ literárneho diela

sa budeme dívať ako na literatúru prúdu vedomia.

Ako prozaický postup nesleduje prúd vedomia tok vonkajšej skutočnosti, ale

realitu samotného vedomia v jeho procesuálnej, polojazykovej a podvedomej

podobe, ktorá zmazáva časové a priestorové vzťahy predmetu... Upúšťa od

tradičných kategórií románu, ako zápletka, dej, charakteristika postáv a opis

prostredia: jej základným výrazovým prostriedkom je vnútorný monológ

vedomia (Štépán Vlašín: Slovník literárni teórie, 1977).

Prúd vedomia, neusporiadaná následnosť obsahu vedomia, ktorého

usporiadajúcim princípom je voľná asociácia (Ansgar Núnningová: Lexikón

teórie literatúry, 2006).

Salvador Dali: Vízia Frank Gehry: Múzeum

(1934) (1934)


115

Valné zhromaţdenie Ţiveny (1944), v

prvom rade sedí správca Matice

slovenskej J. Cíger-Hronský.

Albín Brunovský:

Slovenská balada (1993)


Jozef Cíger-Hronský: Pisár Gráč Výklad Rozprávanie, ktoré sa nazýva „prúd vedomia" a uplatňuje sa ako vnútorný monológ priameho rozprávača,

nemá na Slovensku výslovného priekopníka. Ale Hronského Pisár Gráč (1940) je mimoriadny v tom, ţe spisovateľ si vypracoval túto metódu sám, bez znalosti svetových autorov. V niečom sa líši od Prousta alebo Joycea, no v slovenskej literatúre predstavuje skutočné nóvum. Je zaujímavé, ţe ďalšie svoje diela

(napr. Andreas Búr Majster alebo Svet na Trasovisku) uţ nezaloţil na vyuţití tejto metódy, aspoň nie v takej

podstatnej miere ako v Pisárovi Gráčovi.

Úloha č. 1 Gráč vystupuje ako rozprávač, pričom prakticky celý text diela tvorí rozprávačovo pásmo. Všimnite si osobitné spracovanie „dialógov" v prúde vnútorného rozprávania a vysvetlite autorov nápaditý spôsob, ako stvárnil rozhovor.

Ale toto Miško naozaj nehovorí, lebo sa bez slova díva ponad stôl, no ja

mu rozumiem, a viem, ţe chcel by to povedať a navlas si to tak myslí. I ľúto

mi je, ţe začala sa takáto nemá reč, a snaţím sa ho v duchu ako-tak

uspokojiť. „ Veď ja dobre vidím, ako sa ti vodí, ale ti pomôcť nemôţem.

Nemôţem zato, ţe je Jana taká. Aby ťa mala rada, nemôţem jej povedať.

Aby ťa nenenávidela, nemôţem jej rozkázať. Aby si aspoň uvedomila, ţe si

na svete, nemôţem ju uprosiť. Ale nič, celkom nič nemôţem pre teba

vykonať u Jany.

Jana je taká.

Niečím si sa previnil proti nej, neviem, v čom to bolo, a ona mi to nepovie nikdy. Uţ je tak. Ak sa nepostaráš o vec sám, tak je

darmo. S pánom nebohým Greškovičom sa o tejto veci veľmi nerád rozprávam a všetko mi ani on nepovie. Zaprisahám sa ti,

ţe som si Janu nikdy nepredstavoval takú tvrdú a takú ukrutnú. Neraz ani neverím, ţe je to ona."'

Úloha č. 2 Rozprávač Gráč dotvára absurdnosť a grotesknosť svojho rozprávania tým, ţe oslovuje pána Alojza Greškoviča titulom „pán nebohý A. G.". a) Ako nazývame takéto epiteton? b) Aký účinok prináša do rozprávania jeho pouţívanie? c) Kedy - podľa vášho cítenia - pôsobí toto oslovenie protirečivejšie a ne-zmyselnejšie? Vo vnútorných monológoch, alebo keď Gráč píše staršiemu Greškovičovi list?

Úloha č. 3 Hronský uplatnil v románe celú paletu nápadov, aby vniesol do rozprávania neskutočné prvky a vyuţil na to osobitnosť metódy zviditeľňovania vnútorného prúdu v myslení rozprávača. Charakterizujte neobvyklý spôsob, akým Hronský spracoval rozhovor medzi Alojzom Greškovičom a Gráčom na cintoríne. a) Pán Greškovič nemá tu nijaké mauzóleum, nie mramorovú lavičku pre skormútených,

ale ja si vďačne sadnem aj do trávy. Potom sa zhovárame my dvaja, len my dvaja: ja, pisár

Gráč, a Alojz Greškovič.

„ Uţ som vás čakal," hovorí on.

„ Nieţe tak! Ja som čakal na príleţitosť," hovorím ja.

b) „Dajte pokoj, pán Gráč, mne to uţ neškodil... Taký nejaký otrokár som bol. Kupec.

Viete vy trochu, aký človek je kupec?"


116

„Neviem."

„ Tak je to správne, i ja som si tak myslel o vás. Akoţe by ste mohli vedieť, aký je človek, čo kupčí s hodvábom. S jemným,

opravdivým, nefalšovaným hodvábom! Pohladká hodváb... vlastne ani ho nepohladká, iba tak dýcha prstami nad ním, iba

tak preletí nad ním dlaňou, aby nezotrel pyľ, lebo hodváb je ako jemný kvet. Ó pane, skutočný hodváb!... A preletí a zacíti v

sebe akýsi neznámy nový zmysel, atoje to!! Cez prsty vlezie do človeka niečo sladkého a omamného a prebieha mu po

cievach, po koţi, po srdci a po celom tele. Ale ja vás nudím."

„Ale len ráčte, pán nebohý Greškovič'.Ja sa i na vetrík hnevám, ţe šuchoce, iba vás počúvam. Ráčite uznať, i keď taký

človek, ako som ja, nemá moţnosť s hodvábom kupčiť, ba ani ho len pohladkať, ale interesovať ho môţe veľmi taká vec."

„Akoţe?!... Stalo sa niečo?... Čoţe? Vari vás uţ Jana nemá rada?" Úloha č. 4 Opis narábania s jemnou látkou je iste zaujímavý aj sám osebe. Ale môţe mať aj alegorický význam. Všimnite si nečakaný, akoby nelogický zvrat v závere rozhovoru a pokúste sa vysvetliť jeho moţnú vecnú súvislosť s predchádzajúcim textom. Úloha č. 5 Do 20. kapitoly umiestnil Hronský ďalší zo svojich štylisticko-kompozičných nápadov. Z „rozprávania" o výchove chlapca Miklúška Čičku prudkým strihom, na základe neočakávanej asociácie, preskočil na tému svojej matky (pamätáte sa na ňu ako na Júlu Petriskovú-Makovú). Vysvetlite, na akých paradoxných základoch stojí táto pasáţ.

Umrela.

„ Práve čo ti minuli dva roky, vtedy umrela," vravieval otec.

Lenţe vtedy nebola ani vojna, ani granáty, nuţ tak prečo umrela? Prečo neumrela iná matka, prečo práve moja?

(A sebe som si nemohol odpoveď odšvindlbvať, to si viete predstaviť.)

Iste by ma bola rada mala a bola by sa starala, aby som sa nestretal s nijakým pisárom dráčom. Hneď pri prvom ráze bola

by zacítila, ţe som

veľmi blízko sedel pri Jane, drţal ju za ruku a celý som sa nadýchal vône, čo vychodila z Janiných vlasov.

Aj by sa ma bola spýtala: „Joţko, a čo ti je, ţe si taký bez vôle, ani rozprávať sa ti nechce uţ vyše týţdňa?"

Úloha č. 6

No... viete, ja vám poviem pravdu. Dobrovoľník a kadejaký národovec a hrdina a podobné staré slová uţ vyšli z módy. To sú

uţ nie veci do dnešného moderného a pohodlnejšieho ţivota. To sa tí naši tatkovia búchali po prsiach a obetovali na

všelijaké národné daromnice, ale mysmemy. My sme moderná, európska, ba svetová generácia, nás uţ nezaujíma ten... ten

akýsi pán Štúr a Hurban. Viete, pán Čičko, totomu Kukučínovi uţ v kaţdej dedine postavili sochu, i Vajanský aţ má všetky

podoby a nás uţ neinteresuje... Hja, pán Čičko, dnes je inakší svet, ako keď ste vy boli dobrovoľníkom! Ó, dnes vám je všetko

inakšie! Nedávno som bol v mestskej kniţnici, lebo som čítal oznam kniţnice, ţe „kniha je najlepším priateľom človeka". I

myslel som si: i ja som človek a potrebujem priateľa. I zašiel som do kniţnice a povedal: „Prosím si vypoţičať jedného

priateľa." A hneď sa ukázalo, ţe heslá sú falošné veci, lebo knihovník iba čo vyvalil oči, ale ani tak mi neporozumel. a) Posúďte rozprávača z hľadiska jeho názorovej a mravnej zhody s obsahovým vyznením diela (resp. s autorom). b) Či ste uţ posúdili rozprávača Gráča v tejto replike ako hodnoverného alebo ako nespoľahlivého rozprávača, vyhľadajte v texte pasáţe, ktoré podporujú váš názor. c) Aký je však váš názor na obsah úryvku? Vezmite do úvahy aj Gráčove slová „to sú nie veci do dnešného sveta"; „my sme moderná, európska, ba svetová generácia". Úloha č. 7 Vojna je ešte nie smrť.

Smrť je celkom inšie!

Vlastne na fronte o smrti nebolo ani chýru, tam bola iba vojna, a dosť. Čo? Keby tam bola bývala smrť, tak by som ju bol

videl. Veď som sa

na všetko díval, čo tam bolo, a tam nič takého nebolo, ako je smrť. Tam boli iba konzervy, potuchnutá kyslá repa a blato.

A to bolo všetko.

Ani ľudí tam nebolo, tak čo by tam bola robila smrť?


117

Hans Hartung:

T. 1954 - 16 (1935)

Jaroslav Vodráţka:

Vojak (1916)

Do celkovej koncepcie románu dobre zapadajú aj paradoxy, ktoré Hronský často začleňuje do prúdu svojho uvaţovania. a) Určte v texte jazykové prvky, ktoré vytvárajú paradoxy (protizmyselné tvrdenia).

b) Zamyslite sa ešte raz nad odsekom, ktorý ste práve analyzovali. Myslíte

si, ţe paradox v ňom je výlučne záleţitosť slovnej akrobacie, alebo má v

diele aj vecný význam? Ak by ho mal, musel by sa dať vysvetliť ako obrazná

podoba nejakej rozumnej myšlienky. Ak sa nedá obrátiť na pozitívny,

zmysluplný výrok, tak ide iba o slovnú hračku. K čomu ste dospeli diskusiou?

Úloha č. 8

Vráťme sa ešte raz ku Gráčovi ako rozprávačovi, ktorý nerozpráva, iba

premýšľa. V nasledujúcej pasáţi nahromadil a spracoval bývalý vojak ra-

kúsko-uhorskej pechoty Cíger svoje vojnové skúsenosti z Galície.

Zhromaţdil a vypovedal, lenţe ako! Posúďte jeho spomienku na to, ako

„rečnil múdro", z hľadiska súvislostí s celkom diela.

Aj prišlo.

Uţ nás čakali vagóny na stanici, ale náš podplukovník nás chcel ešte raz vidieť, lebo vypúšťať si chlapcov z kasárne, to nieje

len tak. Starostlivý otec, keď sa toľko natrápil so svojou čeľad'ou, nemôţe ju pustiť svetom len tak. To nejde! I dlho, veľmi

dlho sme museli čakať na túto vizitu,ale ja som hovoril svojim druhom:

„Čo repcete? Čo? Času máme dosť, azda nič nezameškáme. Ten náš čas...

totiţ ten erárny čas... totiţ náš erárje veľmi bohatý, má veľmi mnoho času a

my nemáme čo rozprávať, keď si ho nemilobohu míňa. Pán podplukovník je i

tak v nevýhode: jemu nikto netníbi budíček ako nám a ľahko samu môţe stať,

ţe zaspí. A koľko má starostí! Pobočníka musí vyhrešiť, pisárov musí

vyhrešiť, dozorného dôstojníka musí vyčistiť, svojho koniara musí vyriadiť,

veliteľa pri bráne musí určiť na raport, mnoho má všelijakej roboty. Rád by

som vedel, kto z vás by chcel byť podplukovníkom, a najmä ak je na svete i

nejaký plukovník. Len si to treba všetko dobre rozmyslieť. Iba my sme

darebáci, nerobíme nič, postávame a postávame a z ničoho nič budeme

hrdinovia. Ale darmo som rečnil múdro.

Úloha č. 9 Aj keď sa tento román iba čiastočne dotýka udalostí prvej svetovej vojny, skúste ho porovnať s Remarquovým dielom Na západe nič nového. Obidve diela odmietajú vojnové nadšenie davov a vojenských profesionálov, ale ţivotná skúsenosť a postoje k vojne vyjadrené v deji i obraze postáv sa v oboch dielach líšia. Pripomeňte si román nemeckého autora, porovnajte ho s nasledujúcim úryvkom a povedzte, v čom ste zaznamenali rozdiel medzi Remarquovými študentmi-vojakmi a študentom-vojakom Gráčom.

„ Vojaci!" začal a mňa ani čo by boli vymenili. Spľasol som ako deravý balónik. Chcel som

sa brániť: Pán podplukovník, poslušne hlásim, tu bude nejaký omyl!... Poslušne hlásim, ja

som nie vojak. Umriem na bojisku, ako len budem vedieť, pokým neumriem, budem strieľať

do nepriateľa, konzervy a cvibach nepojem, pokým mi pán desiatnik nedovolí, budem stáť na

stráţi ako kamenný peň, nezradímja vlasť, ale - vojakom som nie. „Gráč, ak ste i vy vojak,

tak je fúrik povrazolezec," hovorieval frajter Nemečkay. Sú tu isté okolnosti, ktoré mi

nedovoľujú prijať také vyznačenie, ako mi udeľujete. To, čo ráčite hovoriť o vlasti a povinno-

sti, láske, oddanosti, udatnosti a o nepriateľovi, to je uţ celkom v poriadku, hádam, lebo sú to

vyššie veci, tam by som sa nepustil do debaty. Môj otec je na vine, lebo mi túto otázku vlastne

nikdy nevysvetľoval... Ma! by vystrieť rameno a poloţiť ruku na plece a povedať: „Chlapče,

dobre bojuj za našu vlasť!" A on nie. Pán podplukovník, poslušne sa spytujem, či môj otec nikdy nemal nejakú vlasť?


118

Úloha č. 10 Aj štýl oboch autorov je veľmi rozdielny. Hronského spracovanie textu zreteľne ukazuje predchádzajúca úloha. Kúsok z Remarqua bude nasledovať. Vykonajte analýzu oboch ukáţok a vyjadrite, v čom sa líši štýl ich rozprávania. Hliadky sa striedajú. Pozorovatelia oblepení špinou sa tackavo vracajú, lomcuje nimi triaška. Jeden sa mlčky posadí do

kúta a je, druhý, náhradný záloţník, vzlyká. Tlak vzduchu od výbuchov ho dva razy prehodil cez predprseň, pritom samu nič

nestalo, dostal iba nervový šok. Nováčikovia hľadia na neho. Také niečo je nákazlivé, musíme dávať pozor, niekoľko perí

sa chveje. Dobre, ţe sa rozvidnieva.


Alain-Fournier: Veľký Meaulnes

Alain-Fournier (1886 - 1914, vlastným menom Henri Alban Fournier) je autor s podobným osudom ako A. Rimbaud alebo R. Radiguet: hoci písal iba zopár rokov, zanechal po sebe výraznú stopu. Smrť na fronte prvej svetovej vojny zničila jeho veľké nadanie na samom začiatku jeho rozmachu, takţe po ňom zostalo len toto jediné dielo - magickým svetlom presvietený román Veľký Meaulnes (1913). Dielo však zostalo trvalou súčasťou francúzskej, ale aj svetovej prózy, bolo mnohokrát napodobované, ba aţ kopírované. „Čitateľsky formovalo celé generácie francúzskej mládeţe" (Jan O. Fischer a kol.: Dejiny francouzské literatúry, 1976). (Priezvisko Meaulnes sa po francúzsky číta „Möln", a to aj v nepriamych pádoch - Meaulnesovi = Mölnovi.)

Mojím umeleckým krédom je detstvo. Dospieť natoľko... aby sme zachytili jemne a dojímavo svet malého chlapca... na to

musí prísť veľký umelec, veľký básnik a hádam i veľký filozof (Alain-Fournier). Úloha č. 1 Prvý český prekladateľ premenoval Fournierovu kniţku na Kouzelné dobrodruţství a odvtedy sa v Čechách publikuje pod týmto názvom. Posúďte, či tento prekladateľ - keď uţ urobil takýto neobvyklý krok - zvolil pre toto dielo výstiţný a priliehavý titul. Úloha č. 2 Skúste podobný postup. Nahraďte slovenský (i ten český) titul vlastným názvom. Posúďte v triede rôzne návrhy a vyberte najlepšie. Úloha č. 3

Iná česká prekladateľka (T. Sýkorová) k vydaniu svojho prekladu (1974) napísala: S veľkou trémou som sa

pustila do úlohy preloţiť znova knihu o mladosti, ktorá neprestáva vzrušovať uţ niekoľko generácií." Diskutujte o tom, či

je vaše hodnotenie knihy rovnaké ako hodnotenie prekladateľky? Úloha č. 4 Porovnajte nasledujúce dva úryvky a objasnite, ako sa líšia z hľadiska rozprávača. a) Po chvíli cestička zahýbala doľava a svetlo skízlo vpravo. Meaulnes sa ponáhľal, aby uţ bol čo najskôr v tej prostej

chalúpke, a tak keď sa ocitol na kriţovatke, bez rozmýšľania zabočil na cestu, ktorá - ako sa zdalo - viedla priamo k domu.

Avšak len čo po nej prešiel desať krokov, svetlo zmizlo. Alebo ho zakryl plot, alebo dedinčania, unavení čakaním, zavreli

dvere. Auguste statočne kráčal cez pole a kráčal rovno tým smerom, kde ešte pred chvíľou ţiarilo svetlo. Potom preliezol

dálšíplot a ocitol sa na ďalšej ceste...

b) Hneď na stanici som sa jej totiţ márne vypytoval na Veľkého Meaulnesa. Na zastávke nevidela nikoho, kto by sa na neho

podobal. Môj priateľ sa zrejme po ceste niekde zdrţal. Jeho pokus stroskotal. Keď sme sa viezli domov, prehltol som svoje

sklamanie, zatiaľ čo stará mama besedovala s Moucheboeufom. Chvíľami sa nad veľkým tichom toho mrazivého

odpoludnia zdvihlo vzdialené volanie pastierky alebo hlas chlapca volajúceho na kamaráta z jedného jedľového lesa do

druhého. A zakaţdým, keď sa nad pustými úbočiami rozláhol ten dlhý krik, zachvel som sa, ako by to bol Meatilnesov hlas a

volal ma niekam do diaľky.


119

Josef Čapek:

Dievča v ruţových šatách

(1916)

Albín Brunovský:

Deviateho v tom mesiaci (1988)

Úloha č. 5 Viackrát sme si uţ pripomenuli, ţe postavy z literárneho diela sú výsledkom autorovho zámeru, v príbehu zohrávajú presne určenú úlohu a podľa toho sú aj vykreslené. a) Porovnajte postavy Francoisa Seurela a Augusta Meaulnesa v prvej polovici príbehu, teda počas ich dospievania.

b) Porovnajte oboch protagonistov, ako sa vám javia v druhej časti diela a v jeho závere. Zostal ich

osobnostný obraz nezmenený, alebo sa pri vzájomnom porovnaní javia inak? Ako?

Úloha č. 6 Keďţe celý príbeh podáva priamy rozprávač, ktorý bezhranične obdivuje svojho veľkého priateľa, vidíme všetky udalosti jeho očami. Ako dôsledok toho Francois sám zostáva dosť v úzadí. Domyslite si - na základe skromných informácií, ktoré o tejto téme rozprávač poskytol - príbeh jeho osobného vzťahu k Yvonne de Galais (galé). Uplynuli týţdne, mesiace. Odviaty čas! Stratené šťastie! Na mňa padol lós, aby som podával rameno tej, ktorá bola vílou, princeznou a tajomnou láskou našich chlapčenských rokov, a aby som jej hovoril slová, ktoré mali zmierniť jej ţiaľ, zatiaľ čo môj priateľ zmizol. Čo by som dnes mohol povedať o tej dobe, o rozhovoroch vedených večer po vyučovaní, o tých prechádzkach, ked jediná vec, o ktorej by bolo treba hovoriť, bolaprávetá, o ktorej sme sa rozhodli mlčať. Jediná spomienka, ktorú som si zachoval, je napoly vyblednutý obraz krásnej tváre, dvoch očí, ktorých viečka sa pri pohľade na mňa pomaly privierali, akoby uţ nikdy nechceli vidieť nič, len svoj vnútorný svet. Zostal som jej verným spoločníkom po celú jar a celé leto, aké sa uţ nikdy nevráti.

Úloha č. 7 Fournierovo dielo je plné alegórií a symbolov. Takýmto symbolom sa - vlastne celkom logicky - príbeh dvoch kamarátov aj končí. Povedzte, ako ste pochopili záverečnú scénu, v ktorej úlohu nositeľa významu preberá drobné dievčatko, Meaulnesova dcéra. Lenţe dievčatko to zovretie v náručí čoskoro prestalo baviť, a pretoţe šiju Auguste, s hlavou odvrátenou, aby skryl a potlačil slzy, stále ešte nevšímal, bacia ho svojou malou rúčkou poriadne po zarastených vlhkých ústach. Teraz otec svoju dcérku vysoko zdvihol, vyhodil ju do vzduchu a díval sa na ňu skoro s úsmevom. Tlieskala ručičkami. Celá šťastná. Ustúpil som trocha do úzadia, aby som sa lepšie podíval. Bol som trocha sklamaný, a predsa plný nadšenia; chápal som, ţe dievčatko konečne našlo svojho druha, na ktorého podvedome čakalo... Pochopil som, ţe Meaulnes sa vrátil, aby mi vzal jedinú radosť, ktorá mi tu zostala. A uţ som ho v duchu videl, ako v noci halí svoju dcérku do plášťa a odchádza s ňou za novými dobrodruţstvami.


120

Praţský úradník JUDr. Kafka

Zištnosť rodičov - ten

najvlastnejší rodičovský cit - je

bezhraničná. Tyranstvo sa môţe

prejavovať veľmi neţne („Musíš

mi veriť, som tvoja matka.")

a zotročovanému veľmi tvrdo.

(Franz Kafka v liste sestre,

1923)

Kafka a jedna

z jeho snúbeníc (1917)


Franz Kafka: Premena

Franz Kafka (1883 - 1924), praţský rodák, bol - ako väčšina príslušníkov tamojšej ţidovskej komunity - dieťaťom troch kultúr: ţidovskej, nemeckej a českej. Ale vo všetkých týchto smeroch zostal „cudzincom" a po celý ţivot v sebe niesol pocit osamotenosti a izolácie od svojho okolia - vrátane rodinného. Vyštudoval právo a štrnásť rokov pracoval v poisťovni, aţ kým ho nevyradila zhubná tuberkulóza. Pribliţne od svojej dvadsiatky písal, ale takmer nič nepublikoval. Jeho poviedky

(napr. Premena, Ortieľ, 1916, Vidiecky lekár,

1917, V trestaneckom tábore, 1919) poznali len jeho priatelia a jeho početné milenky. Viacero prác prikázal spáliť.

Ani dva väčšie epické pokusy vlastne nedokončil. Od r. 1914 písal „román" Proces, v ktorom vj'tvoril takú ubíjajúcu alegóriu policajného štátu gniaviaceho bezmocného človeka, ţe po druhej svetovej vojne ho začali chápať ako básnickú predpoveď oboch totalitných reţimov. V r. 1922 začal pripravovať druhú väčšiu prózu Zámok, ale ani tú nedokončil.

Výklad Fantastickú poviedku Premena Kafka napísal koncom roku 1912 a je

jednou z nemnohých jeho prác, ktoré za jeho ţivota vyšli tlačou (1922).

Dokonca ju publiku predviedol na verejnom čítaní, čo bolo v tom čase

tradičnou a obľúbenou formou prezentácie literárnych diel.

Úloha č. 164

Aký je váš postoj k tomuto literárnemu dielu? Je to jednoducho nezmysel,

alebo sa poviedka dá prijať ako náročná alegória určitej skutočnosti, alebo

ste ju prečítali s pocitom, ţe dielko hovorí veľmi dobre veľmi mnoho o

ţivote ľudí?

Úloha č. 165

Rozprávač dôsledne vedie líniu rozprávania cez postavu Georga Samsa.

Dá sa povedať, ţe poviedka je napísaná metódou prúdu vedomia?

Úloha č. 166 V Premene sa pred očami čitateľa roztvárajú dve prostredia. Priamo je to svet rodiny, nepriamo svet práce. Aký pohľad na rodinu vytvoril Kafka pomocou tohto fantastického príbehu? Pri výklade sa môţete oprieť aj o dva nasledujúce úryvky.

a) Bohuţiaľ, tento prokuristov útek akoby načisto zmiatol otca, ktorý bol aţ doteraz

pomerne pokojný, lebo namiesto toho, aby sa sám za prokuristom rozbehol alebo

aspoň Georgovi neprekáţal v prenasledovaní, chytil do pravej ruky palicu, ktorú

prokurista nechal spolu s klobúkom a plášťom na stoličke, ľavou rukou zobral zo stola

veľké noviny a dupajúc


121

zoča/ mávať palicou i novinami, aby zahnal Georga naspäť do jeho izby. Nič

nepomáhali Georgove prosby, ktorým nikto nerozumel. Nech ako chcel, pokorne krútil

hlavou, otec stále dupal nohami. Neúprosne útočil na Georga a syčal pritom ako divý. b)

Matka tieţ prišla a od radosti rozčúlene vykríkla, ale pri dverách do Georgovej izby

zamĺkla. Sestra sa najskôr podívala, či je v izbe všetko v poriadku, a aţ potom vpustila

matku dovnútra. Georg tentoraz zanechal vykúkania spodprestieradla; vzdal sa toho, ţe

by mohol matku dnes uvidieť, len sa tešil, ţe vôbec prišla. „Len poď, nie je ho vidieť,"

povedala sestra.

Vysvetlite, aký účinok dosiahol Kafka tým, ţe umiestnil nasledujúcu pasáţ do rozprávania o drastických následkoch telesnej premeny protagonistu na veľký hmyz.

Jedinou Georgovou starosťou bolo vtedy usilovať sa zo všetkých síl, aby rodina čo

najrýchlejšie zabudla na tú obchodnú pohromu, ktorá všetkých uvrhla do napätej

beznádejnosti. A tak sa teda pustil s celkom mimoriadnym zápalom do práce a skoro cez

noc sa z malého pomocníka stal obchodným cestujúcim, ktorý mal pravdaţe celkom iné

moţnosti zárobku a ktorého pracovné úspechy sa vo forme provízie okamţite menili na

hotové peniaze, ktoré potom mohol doma prekvapenej a šťastnej rodine poloţiť na stôl.

Boli to krásne časy a nikdy potom sa uţ neopakovali, aspoň nie s takým leskom, hoci

Georg neskôr zarába! toľko, ţe bol schopný znášať výdavky celej rodiny. Jednoducho si

na to zvykli.

Trocha v úzadí zostal druhý Georgov svet - svet obchodného domu a jeho zamestnanie cestujúceho agenta. Ale naplno to vnímame v sugestívnej scéne na začiatku rozprávania, keď ani Georg, ani čitateľ ešte presne nevedia, čo sa vlastne prihodilo, ale za dverami uţ stojí zástupca Georgovho pracoviska.... Aká atmosféra dopadá z tohto rozprávania na čitateľa?

„Pán Samsa," ozval sa prokurista zvýšeným hlasom,,,čo sa deje? Zabarikádujete sa v

izbe, odpovedáte iba áno a nie, pôsobíte rodičom veľké, zbytočné starosti a zanedbávate

- a podotýkam to len tak mimochodom - svoje úradné povinnosti celkom neslýchaným

spôsobom. Ţiadam vás so všetkou váţnosťou o okamţité a jasné vysvetlenie. Ja ţasnem,

ja ţasnem. Poznal som vás ako pokojného a rozumného človeka, a vy tu z ničoho nič, zdá

sa, chcete predvádzať prapodivné vrtochy. A vaše postavenie pritom nie je najlepšie.

Chcel som vám to pôvodne povedať medzi štyrmi očami, ale keď ma tu nechávate takto

strácať čas... Vaše výkony v poslednom čase boli neuspokojivé."

V priebehu rozprávania Kafka majstrovsky stupňuje napätie, a to napriek tomu, ţe jedna strana (Georg) nemá takmer ţiadnu moţnosť k tomu priamo prispieť. Povedzte, akými prostriedkami autor vytvoril konfliktnú situáciu znázornenú v ukáţke a čím je táto scéna dôleţitá vo vyznení príbehu.

Ale Margitine slová matku ešte viac znepokojili, odstúpila a uvidela na kvetovanej tapete

obrovskú hnedú škvmu, a ešte kým si vlastne stačila uvedomiť, ţe to, čo vidí, je Georg,

chrapľavo zavrešťata: „Ach, boţe, ach, boţe," a s roztiahnutými rukami, ako keby sa

vzdávala všetkých nádejí, zrútila sa na pohovku a zostala tam bez pohnutia. „Počuj,

Georg, "zvolala sestra s natiahnutou päsťou a prenikavo sa neho pozrela. Bolo to po

prvý raz od premeny, čo ho priamo oslovila.

Hans Hartung:

Kompozícia (1948)

Čo vy na to? Literárny odkaz Franza Kafku

je svedectvom toho, ţe mnohí

predstavitelia burţoáznej inte-

ligencie síce videli krízu

kapitalistického zriadenia, no

boli príliš pasívni, aby sa otvo-

rene postavili proti burţoázii

a aktívne bojovali po boku

robotníckej triedy.

(Antónia Šefranková v Deji-

nách svetovej literatúry, 1963)

Salvador Dali:

Horiaca ţirafa (1937)

Aţ ako 31-ročný, a len na

základe donútenia, opúšťa

Kafka údajne neznesiteľné

spoločenstvo svojej rodiny a

najíma si vlastnú izbu.

(Klaus Wagenbach: Franz

Kafka, 1967)


122

Nemusíte si pamätať

Kafka mal tri mladšie sestry.

Všetky boli počas druhej

svetovej vojny deportované

z Čiech a zahynuli v kon-

centračných táboroch.

Absurdita - pôvodne neznesi-

teľný pocit z nenormálnych

situácií, v súčasnosti vďaka

ofenzíve modernistických

umelcov, politikov a hlavne

masmédií pocit niečoho

úplne prirodzeného.

(Ján Litecký-Šveda)

Kafka je majstrom grotesky,

aranţovania a predvádzania

groteskných situácií. Spoji-

tosť Georga a chrobáka je

nespochybniteľná a predsta-

vuje pre rodinu akési

prekliatie.

(František Kautmann: Franz

Kafka, 1990)

Kto je Jozef K.? Niekto,

hocikto z nás, prevalcovaný

neviditeľnými a nepochopi-

teľnými silami, ktoré nepoz-

ná a ktorým sa podrobí, lebo

je vinný voči „absolútnu".

(Zuzana Bohušová: Franz

Kafka: Proces, 2002)

Úloha č. 170

Náš významný germanista Ivan Cvrkal {Krátka próza nemeckého expre-

sionizmu, 1997) o Kaf kovom štýle napísal: Realizmus opisu bol nahradený

grotesknosťou, fantastickosťou. Výrazný je princíp tzv. absolútnej prózy... (ktorý)

opustil empíriu a fabulačné postupy, jeho základom sa stala koncentrácia na

vnútorné a duchovné stavy subjektu. Rozanalyzujte tento nedlhý citát a ukáţte na texte nasledujúceho úryvku typické kafkovské javy, o ktorých autor citátu píše.

Otcovi samozrejme ani zďaleka nenapadlo otvorit'napríklad druhé krídlo doerí a

vytvoriť tak Georgovi dostatočný priechod. Skôr ho poháňal s mimoriadnym

rámusom dopredu. Georg sa pchal do dverí za kaţdú cenu, jedna strana tela sa

zdvihla, takţe Georg trčal vo dverách, bok mal celý rozodratý, na bielych

dverách zostali tie ohavné škvrny. Čoskoro uviazol celkom a sám by sa nebol uţ

dokázal prepchať. Nôţky z jednej strany trasľavo viseli vo vzduchu, na druhej

strane boli bolestivo pritlačené k zemi - ale vtom dostal zozadu od otca mohutný

úder, ktorý ho vyslobodil, takţe, silne krvácajúc, vletel ďaleko do svojej izby.

Úloha č. 171 Mravný a psychologický konflikt tvoriaci základ poviedky má niekoľko rovín. Tá prvá je zrejmá a ľahko ju určíte: je to konflikt medzi nezmenenou psychikou človeka a jeho zvieracím telom. Vysvetlite pomocou predchá-dzajúceho úryvku, na akých prejavoch ho rozprávač vystaval. Úloha č. 172 Do skutočnej šírky a hĺbky rozohral Kafka latentný (vnútorný) rozpor aţ v

závere, počas scény s Margitinou hrou na husliach. Vznikal teraz uţ aţ príliš viditeľný dojem, ţe sa sklamali v očakávaní krásnej či

zábavnej hry na husliach, ţe uţ majú dosť toho predstavenia a len zo zdvorilosti

sa nechávajú rušiť zo svojho pokoja. A predsa sestra hrala tak krásne. Tvár mala

naklonenú na bok, oči pozorne a smutne sledovali riadky s notami. (Georg) mal

pocit, ako by sa pred ním otvárala cesta k vysnívanej neznámej potrave. Bol

rozhodnutý preniknúť aţ k sestre, zaťahaťjuza ruku a naznačiť jej, aby radšej

odišla s husľami do jeho izby, lebo tu nikto neoceníjej hudbu tak, ako by ju

odmenil on. Sestra by uňho mala zostať dobrovoľne, mala by sedieť na pohovke

vedľa neho, nakláňať k nemu ucho, a on jej povie, ţe bol pevne rozhodnutý poslať

ju na konzervatórium. a) Vysvetlite kulmináciu morálneho napätia v tejto fáze tragickej poviedky. b) Celý príbeh je nereálny, fantastický. Existuje ale nejaká moţnosť prepojiť konflikty, na ktorých je osnovaný, aj do našej skutočnosti? Úloha č. 173 Kafka sa usiluje o dôslednú jednotu myšlienky a výrazu. Určte v texte slovo, ktoré „kričí", ktoré je také nabité významom, ţe samo charakterizuje hovoriacu:

„Musíme sa toho zbaviť," povedala sestra teraz uţ priamo otcovi, lebo matka pre

kašeľ nepočula, „ešte vás oboch umorí. Keď raz musí človek tak ťaţko pracovať

ako my všetci, nemôţe mať predsa doma večné trápenie."

Úloha č. 174 Ak prijmeme túto poviedku za metaforu skutočných javov, vedeli by ste vyhľadať v dielach našich autorov-poviedkárov celkom realisticky napísané príbehy s absurdnou zápletkou, ktoré majú rovnakú ideu ako Kafkova alegória?


123


Dušan Dušek: Kufor na sny Dušan Dušek (1946) je majster prozaickej miniatúry, to kaţdý uznáva. Rodák z obce Gbelce, vyštudoval priemyslovku a potom prírodné vedy na Univerzite Komenského, ale dal sa na literárnu a redaktorskú dráhu. V prozaickej tvorbe sa pohybuje v strede medzi klasickým epickým príbehom a avantgardným textom, ale nedá sa pohltiť krajnosťami experimentovania. Svet jeho epiky je tieţ trocha na rozhraní reality a nadreálneho, ale Dušek oba póly skoro nepozorovateľne spája akoby neviditeľnými epickými prvkami a moţno ešte viac štylistickými nápadmi, paradoxmi a gagmi. Dušeka to veľmi pribliţuje k atmosfére, ktorú vytvárali texty a inscenácie v absurdnej dráme. Ale nad všetkým uňho vládne neagresívny, priateľský úškrn. Vlastne podobný tomu Kukučínovmu, keď si robil dobromyseľné úsmešky z dopleteného dedinského gazdu na trhu, ibaţe tentoraz sme v inom svete,

odlišnom sociálnom prostredí. Jeho literárnou prvotinou bola Strecha domu

(1971), Kufor na sny vydal v roku 1993 a tisícročie uzavrel kultivovanou knihou

Pešo do neba (2000). U Dušeka je moţno dôleţité to, ţe sa dosť dlhý čas prezentoval ako autor pre deti a mládeţ. Niečo z týchto skúseností s ním moţno prešlo aj do literatúry pre dospelých.

Dušan Dušek: Pes Sused má psa, ktorý nevie, ţe je to blázon. Vidí v ňom iba svojho pána: ako kaţdý pes.

Stretávam ich na schodišti alebo pred naším domom, niekedy aj viackrát za deň, chodia

spolu na pivo. Musím dávať pozor. Ináč mi hneď vojdú do cesty, hoci si to neţelám -

a chcú sa dať do reči. Pes sa volá Ukulele. Ničí ma jeho otrocká poslušnosť, pomiešaná

s prítulnosťou - a tá zase so slinami jeho vlhkého jazyka, ktorým susedovi kaţdú chvíľu

olizuje ruky. Alebo sa mu obtiera o kolená. A zatvára oči. Pritom susedovi hocikedy straší

vo veţi. Vylezie na plot a pľuje odtiaľ na ľudí. Po pive má dosť slín. Pes ešte viac. Sedí pod

ním, vrtí chvostom, takţe zametá zem - a zamilované pozerá na svojho bláznivého pána.

Inokedy sused nájde fľašu od piva, uvelebí sa s ňou na chodníku pred detskýmijaslami

a fúka do hrdla, odkiaľ sa ozýva zvuk podobný lodnej siréne. Po chvíli sa zmení na akúsi

melódiu. Ukulele sa vţdy pridá, breše a zavýja, aţ nakoniec z jaslí vyjde tučná kuchárka

a obidvoch zoţenie. Strašne radi sa dajú zahnať. Pes ešte radšej ako jeho pán. Smejú sa -

majú z toho prču. Idú na pivo.

Spoza plota im mávajú deti, zošpuľujú ústa a v ich detských hlasoch počuť vyzváňanie

električiek, trúbenie áut a trolejbusov, ba aj cengot bicyklových zvončekov. Neprejde ani

hodina -a uţ sa sused so psom ponáhľajú na zmrzlinu. Radšej sa im vyhnem. Zastavia sa

v stánku PNS, kde si vyţobrú včerajšie noviny alebo si kúpia zopár známok, kaţdú inej

hodnoty, aby nimi polepili výklady. Sused ich otrie o večne vyplazený jazyk svojho psa -

a uţ nimi krášli ulicu. Známky sú oveľa menšie ako plagáty. Potom psovi číta z novín;

všetky hlavné titulky. Inokedy zase leţia na tráve neďaleko nášho domu, pes listuje v novi-

nách - a moţno číta svojmu pánovi. Najradšej má správy o športe. Sused naňho nedá

dopustiť: vraj ho učí abecedu, polom ho naučí písať- a potom aj veľkú násobilku. Malá uţ

vie. Skrátka: blázon. V cukrární ich najprv pohostia, obetujú trochu vanilkovej zmrzliny,

z ktorej si raz lizne sused a raz jeho pes, no potom ich vyţenú, lebo kazia obchody - a tro-

chu aj smrdia. Strašne radi sa dajú vyhnať. Sused ešte radšej ako pes. Idú sa okúpať: aby

nesmrdeli. Z novín si urobia papierové čiapky - sused neochotne prizná, ţe toto psa ešte

nenaučil - a zdravia sa ako vojaci: jeden je generál a druhý ešte väčší generál. Zahnú za

roh - a vojdú mi do cesty. Rýchlo sa im vyhnem. Sused volá: „ Veď sa nám toľko

nevyhýbajte!" A pes vrtí chvostom. A zatvára oči. No kaţdý sa vyhne.

Dušan Dušek

V Dušekovej tvorbe, vďaka

odporu autora voči akejkoľ-

vek deklarovanej angaţova-

nosti, prevláda zhovievavý,

jemne poetizovaný a hravý

vzťah ku konkrétnemu ţivotu.

(Imrich Sedlák a kol.: Dejiny

slovenskej literatúry II,

2009)

Keith Carter:

Stratený pes (1992)

Zázrak jazyka spočíva v tom,

ţe z jednej strany ho vnímame

ako stále ten istý, správame sa

k nemu ako k takému, ktorý

dobre poznáme a vieme ho

pouţívať, no z druhej strany sa

nám neprestajne mení. Jazyk

sa okrem iného mení aj tým, ţe

jeho pouţívatelia doň usta-

vične prinášajú nové prvky.

(Ján Kačala: Slovenčina

v literárnej praxi, 2006)


124

Azda do literatúry zostúpia

ţivočíchy, ktoré nebudú mať

len symbolický význam, ani to

nebudú prezlečení ľudia či

pomaľované zdrapy lietajúceho

taniera. Hercami v príbehu sú

(zatiaľ ) ľudia, alebo bytosti,

ktoré predstierajú ţe nimi sú.

(E. M. Forster: Aspekty romá-

nu, 1927)

Moderné je to, čo robí z romá-

nu dobrodruţstvo rozprávania.

Čítať moderný text znamená

nestať sa obeťou ilúzie reality,

ale byť vnímavý k realite textu.

(.Irán Ricardou v zborníku Sur

le román moderne, 1971)

Je to autor, ktorý skôr kráča

cestou členenia reality na ori-

ginálne epizódy, čriepky,

postrehy, literárne scelené hra-

vou formou plnou poetizova-

nia, fantazijnosti či bizarnosti.

(Imrich Sedlák a kul.; Dejiny

slovenskej literatúry II, 2009)

Jednou z najdôleţitejších čŕt

poviedka- vej tvorby Dušana

Dušeka je jeho koncepcia slo-

body. Jeho literárne postavy,

frustrované ohraničenostou

reálnych pomerov, sa utiekajú

do čarovného vnútorného sve-

ta, ktorý im poskytuje slobodu

predstáv a myslenia.

(Adriana Kusinová)

Optika Dušekovho rozprávača

preniká pod povrch vzťahov,

situácií a prob lémov - tie

nerieši, len ich svojrázne

evokuje.

(Valér Mikula a kol.: Slovník

slovenských spisovateľov,

2005)

Sused tenkým hlasom hovorí: „Vidíš, Ukuško, aký je, vyhýba sa, čo s ním?" Zaviaţem si šnúrku na topánke a pozriem na hodinky. Akoţe: nič sa nedeje.

Pes ma oňuchá a splašene odskočí, potom stiahne chvost - a dobehne suseda:

pre neho som blázon.

Úloha č. 175 Zaujala vás táto poviedka? Páčila sa vám? Ak nie. skúste povedať prečo. Úloha č. 176 Na začiatok vyriešte veľmi ľahkú úlohu: kto je rozprávačom príbehu a kto hlavnou postavou? Úloha č. 177

Poviedka Pes je krátka, ale napriek tomu (alebo práve preto?) perfektne

vypracovaná kompozične. Opíšte výstavbu poviedky.

Úloha č. 178 Poviedka má aj vtipnú pointu. Aby ste ju mohli určiť a vysvetliť jej podstatu, nevyhnutne musíte nájsť v predchádzajúcom texte aj zápletku (ide o mini-zápletku, iba akýsi náznak, neskôr v texte podporený jej zopakovaním).

Úloha č. 179 Neoddeliteľnou významovou zloţkou textu poviedky je bizarnosť (zvlášt-nosť) jej štylizácie. Vyhľadajte oba odseky o zahnaní/vyhnaní a prečítajte si ich ešte raz. Prvkov hodných úsmevu je v nich viac - sú lexikálne, syntak-tické aj kompozičné. V čom spočíva ich vtipnosť? Úloha č. 180 Dušek pomenoval „svojho" psa Ukulele. Asi mu išlo o zvukovú nezvy-čajnosť tohto slova (komického najmä v spojení so psom). Viete, čo je ukulele? Úloha č. 181 Typ takmer bezsujetovej poviedky, ako je Pes, ktorá sa navyše vyznačuje osobitnou formou podania, si vyţaduje aj veľmi špecifický spôsob čítania. Nesmie sa síce preexponovať do akejsi lacnej kabaretnej komickosti, ale nadľahčenosť celého textu musí byť pri jeho hlasnej interpretácii cítiť. Vyskúšajte niekoľko moţných podaní.

Úloha č. 182

Nie je to úloha na riešenie, iba námet na rozhovor: myslíte si, ţe zájdete do

verejnej kniţnice poţičať si celú Dušekovu knihu, aby ste si mohli prečítať

aj ostatné poviedky z tejto zbierky? Sú krátke, ale kaţdá je obsahovo,

náladou i jazykovým spracovaním dosť odlišná od všetkých ostatných.

Úloha č. 183 Pokúste sa napísať podobnú miniatúru, ako je poviedka Pes. Potrebujete silný typ ústrednej postavy, náznak deja a najmä vtipnú štylizáciu s neča-kanými zvratmi a prekvapeniami.


125



Truman Capote: Raňajky u Tiffanyho

Len ťaţko si moţno predstaviť väčšie zvraty, neţ aké v detstve postihli Trumana. Jeho ľahkomyseľní rodičia sa rozviedli, chlapca vychovával kdekto len nie matka, nakoniec ho adoptoval otčim (aţ vtedy získal priezvisko Capote, čítaj kapoutí). Capoteho poviedkársky vstup do literatúry bol veľmi úspešný najmä vďaka veľkým obrázkovým magazínom, nie náhodou ţenským, ktoré ho publikovali.

V r. 1948 vydal román Iné hlasy, iné izby, potom Lúčne harfy (1952),

Raňajky u Tiffanyho (1958) a nakoniec dielo posudzované ako román-

literatúra faktu s názvom Chladnokrvne (1965). Capote v ňom sledoval vyšetrovanie brutálnej vraţdy farmárskej rodiny v Kansase, rozprával sa s desiatkami vystrašených obyvateľov v okolí miesta činu, a keď polícia odhalila páchateľov, navštevoval ich vo väzení. Študoval ich predchádzajúci ţivot, pátral v záhyboch ich psychiky a usilov-ne hľadal odpoveď na základnú otázku - „prečo". Vznikol tak ojedinelý variant Dostojevského románu Zločin a trest s jediným rozdielom: dvaja zločinci nikdy nič neoľutovali, neobjavil sa u nich ţiadny súcit so zabitými

obeťami, a aj na smrť išli vyrovnaní, s vedomím, ţe sa nič nedá robiť, keď ich uţ raz chytili. Absolútna citová prázdnota týchto zločincov Capoteho šokovala. Jeho produkt otriasol Amerikou, ktorá je v oblasti zločinu zvyknutá na všetko. Otriasol však aj neurastenickým (duševne labilným) autorom, ktorý styk so svetom zločinu, väzenia a popravy nedokázal zvládnuť bez dlhodobých následkov na vlastnej psychike.

Výklad Osud románu Raňajky u Tiffanyho (na Slovensku by sme ho zaradili skôr medzi novely) nebol taký jednoduchý, ako by sa mohlo zdať dnes, keď uţ vieme o jeho bestsellerovej kariére. Mal vyjsť v Capoteho „materskom prístave", v dámskom magazíne Harper's Bazaar. Ale tam sa na knihu mračili, nepáčila sa im vyzývavá a mravne pochybná hlavná hrdinka, ani slovník v spoločenských kruhoch, kam autor umiestnil svoje rozprávanie. Svet, kde sa stýkalo bohatstvo so snobizmom a mafiánskym podsvetím, nepatril - podľa mienky majiteľov - na stránky ctihodného časopisu. A tak knihu odmietli. Capote ju ľahko predal inde, ale odmietnutím bol veľmi roztrpčený. Čo si mysleli v časopise, keď kniha trhala rekordy v predaji a filmová verzia s Audrey Hepburnovou plnila kiná - nevedno... Navyše, doviedla tvorcu ku krátkej, ale úspešnej scenáristickej kariére v Hollywoode.

Úloha č. 1 Toto dielo je napísané v ich-forme, ale nie je to typická ukáţka metódy prúd vedomia. Autor svojmu roz-právačovi síce nezakázal vidieť a posudzovať veci z prísne osobného hľadiska a vo svojom vnútorne skrytom pohľade, ale predsa len ho poveril predovšetkým rozprávaním príbehu. Vzniklo typické epické dielo s psychologickou ambíciou. Vy však uplatnite svoju schopnosť analýzy a dedukcie a vyvoďte z hĺbky kontextu obraz rozprávača. a) Akým človekom bol mladý spisovateľ? b) Ako by ste charakterizovali jeho vzťah k Holly? Úloha č. 2 Hľadať priame vzťahy medzi autorom a literárnym dielom je vţdy riskantná cesta, ale neraz sa uţ takto podarilo vyjasniť zdanlivo nezrozumiteľné významové vzťahy v diele. Capoteho ţivotopisec (a osobný priateľ) G. Clark charakterizoval jeho nevyjasnený a nevyhranený vzťah k ţenám takto: Truman vedel, ţe

ich vzťah (so spoluţiačkou Phoebe) nemá nádej, ale predsa ho podvedome preţíval ako odmietanie a ťaţko

znášal iných muţov v jej ţivote. Nechcel Phoebe pre seba, ale nechcel ani to, aby patrila niekomu inému.


126

Mimoriadne nízky Capote, s

tenkým fistu-lovým hláskom,

na parkete s hviezdou hviezd.

Myslíte si, ţe moţno nájsť (s istou pravdepodobnosťou) súvislosť medzi touto stránkou autorovej osobnosti a priliehavou ukáţkou, ktorá nasleduje? Trawler štvrtý raz ţenatý! Zbadal som ten titulok v podzemnej ţeleznici kdesi

v Brooklyne. Noviny, z ktorých reval, patrili inému cestujúcemu. Videl som iba kúsok

textu:

Milionár Rutherfurd „Rusty" Trawler, často obviňovaný z pronacistických

sympatií, uniesol včera do Greenwicha krásnu - nie ţe by som bol chcel čítať

ďalej. Hollysa teda zaňho vydala, dobre, dobre. Túţil som leţať pod kolesami vlaku. Ale

túţil som po tom skôr, ako mi padol do oka ten titulok. Príčin som na to mal plnú hlavu.

Úloha č. 3 Predchádzajúcu úlohu moţno zodpovedať rôzne, podľa toho, aké súvislosti kto uplatní pri interpretácii takto postaveného zadania. Ale nasledujúcu otázku moţno riešiť celkom jednoznačne. Ak pri čítaní jasne vidíme, ţe medzi zásadne odlišnými protagonistami - spisovateľom a Holly - sa nevytvoril obojstranný citový vzťah, kto z dvojice románových postáv o tom rozhodol?

Úloha č. 4 Vráťte sa ešte k textu v úlohe č. 2 a venujte sa pozorne štýlu autora, teda spôsobu, akým rozprávač poodhrnul závoj prikrývajúci neviditeľné sféry medziľudských vzťahov. Vezmite do úvahy aj nasledujúcu ukáţku v tejto úlohe a vysvetlite, aký štylistický „fígeľ" pouţil Capote na zdramatizovanie tejto informácie.

Nastanici, kde som vystupoval, kúpil som si noviny, a keď som vetu dočítal do konca, dozvedel som sa, ţe Rusty si vzal-

krásnu fotomodelku z Arkansaských hôr, slečnu Margarét Thatcher Fitzhue - Wildwoodovú. Mag! Nohy sa mi

od úľavy tak podlamovali, ţe som si na zvyšok cesty vzal taxík.

Úloha č. 5 Vari ešte ťaţšie bude poskladať obraz Holly Golightlyovej. Rozprávač čitateľa prekvapuje stále novými odhaleniami v jej ţivote a v jej vzťahoch k ľuďom. Vstupná pasáţ do románu prináša scénu s čiernou drevenou soškou a neistú moţnosť, ţe sa Holly objavila kdesi v Afrike. Aký obraz dievčaťa predostrel autor hneď v úvode diela? Nechajte sa viesť aj úryvkom. „ Dúfam len, ţe je bohatá. Iste je bohatá. Kto sa fláka po Afrike, musí byť bohatý."

„ Pravdepodobne Afriku v ţivote nevidela," povedal som a myslel som to váţne; jednako som šiju tam vedel predstaviť, bolo

to miesto, kam by bola išla. A tá hlava - znova som sa pozrel na fotografie:

„Keď toho toľko viete, kde teda je?"

„Mŕtva. Alebo v blázinci. Alebo vydatá. Moţno sa vydala a usadila, moţno práve v tomto meste."

Chvíľu uvaţoval. „Nie," povedal a potriasol hlavou. „Poviem vám prečo. Keby bola v tomto meste, bol by som ju stretol."

Úloha č. 6 Pokračujte vo zvýrazňovaní kontúr hlavnej postavy a zohľadnite dálšie dva úryvky. Čím tieto dva čriepky prispievajú k profilu Holly? a) Býval som v tom dome asi týţdeň, keď som zbadal, ţe poštová schránka do bytu číslo dva má v okienku čudnú vizitku.

Bola vytlačená cartierovsky formálne: Slečna Holiday Golightlyová, a pod tým v roţku: Na cestách. Znelo mi to v hlave

ako melódia: Slečna Holiday Golightlyová, na cestách.

b) Ešte vţdy sa maznala s kocúrom. „ Úbohý slintoš, "povedala a škrabkala ho po hlave, „ úbohý slintoš bez mena. Je to

trocha nepohodlné, ţe nemá meno. Ale nemám právo mu meno dávať, musí počkať, aţ bude niekomu naozaj patriť. My

sme sa len tak dali dokopy raz pri rieke, no nepatríme si, je nezávislý a ja tieţ. Nechcem nič vlastniť, kým nebudem

vedieť, ţe som našla miesto, kam naozaj patrím. Ešte presne neviem, kde to je, ale viem, ako to tam vyzerá." Usmiala sa

a pustila kocúra na dláţku. „ Je to tam ako u Tiffanyho," povedala.


127

Pablo Picasso:

Portrét O. (1917) Pablo Picasso:

Portrét E. (1937)

Úloha č. 7 a) Predstieral som, ţe spím, hlboko a pravidelne som dýchal. Zvony na veţi susedného kostola odbili pol, potom celú. Bolo

šesť, keď mi poloţila ruku na rameno, jemný, starostlivý dotyk, ktorý nezobudí: „ Chudák Fred," zašepkala a zdalo sa,

ţe to hovorí mne, ale nebolo to pre mňa. „ Kde si, Fred? Je zima. Sneh poletuje vo vetre." Na pleci mi spočinulo líce ako

teplé, vlhké bremeno.

„Prečo plačete?"

Vzápätí sa odtiahlo a posadila. „Boţe môj, "povedala a podišla k obloku a poţiarnemu rebríku. „Špehúnisa mi hnusia."

b) „ Nenájde sa veľa takých, čo vám kúpia klietku."

„Ľutujem."

„Oľutujete, ak ma udriete. A pred chvíľou ste ma chceli udrieť, cítila som vám to na ruke. Aj teraz chcete."

Chcel som strašne, ruka aj srdce sa mi triasli, ako som zatváral fľašu s olejom. „Alenie, to by som neoľutoval. Ľutujem

len, ţe ste na mňa márnili peniaze. NaRustym Trawlerovi to je naozaj zaslúţený zárobok."

Posadila sa na poľnom lôţku, tvár a nahé prsia mala chladne belasé vo svetle horského slnka. „ Cesta ku dverám trvá

asi štyri sekundy.

Dám vám dve!"

Do Hollinho vnútorného sveta rozprávač nedá nazrieť, a keď, tak len opatrne, akoby ste odklápali krytku hľadáčika na dverách. Ako ste vnímali zriedkavo neţnú scénu rozprávača a Holly, ktorú pripomína úryvok (a), a ukáţku (b), v ktorej takmer všetko zostáva nedopovedané, odkázané na chápavosť a predstavivosť čitateľa. Pokúste sa o nejaké vysvetlenie neočakávaných zvratov v nich.

Úloha č. 8 A teraz sa pokúste zhrnúť poznatky o dievčenskej hrdinke do - pokiaľ moţno - uceleného obrazu. Aký typ dievčaťa nám autor predstavil? Holly je kombináciou krehkosti a salónneho pozérstva, citlivosti aj erotickej vyzývavosti, vie byť neţná aj drsná. Dá sa z toho vycítiť nejaká autorská koncepcia, nejaký zámer? Čoho je v tej postave viac? Má Holly vôbec nejakú „pravú" tvár, a ak áno, tak ktorá to je? Sformulujte svoje osobné stanoviská.

Úloha č. 9 V závere nechal rozprávač, aby Holly aspoň na chvíľku pootvorila svoje vlastné ja, a tak predsa len poskytol románu nejaký záver. Je to však paradox, ktorý vznikol tým, ţe autorské posolstvo sa dá nájsť v poslednej kapitole románu, ktorá ale netvorí reálny koniec príbehu (ten sa nachádza na začiatku diela). Čo naznačia čitateľovi slová počas Hollyinho odchodu navţdy? Čo nám povedia o zameraní celého diela?

(Holly) Pri dvier kach zaváhala, pozrela za

mňa, za chlapca, čo ešte vţdy vynukoval

svojho kocúra, a zachvela sa, ţe sa musela

prichytil'môjho ramena, aby nespadla: „Boţe

môj, predsa sme len patrili jeden druhému.

Bol môj." Vtedy som jej prisľúbil, ţe sa sem

vrátim a nájdem jej kocúra. „Aj sa oň

postarám. Sľubujem." Usmiala sa, tým

novým, neveselým, skúpym úsmevom. „Ale čo

bude so mnou?" zašepkala a opäť sa

zachvela. „Veľmi sa bojím, kamoš. Teraz.

Nakoniec. Lebo to nemôţe tak ísť navţdy, aby

človek nevedel, čo je jeho, kým to neodhodí."


128

Úloha č. 10 Ak sa v škole učíte angličtinu, moţno by ste lepšie prenikli k pôsobivosti Capoteho jazyka, a tým aj do vnútorného ţivota postáv, keby ste si prečítali nejakú opisnú pasáţ v origináli a prípadne sa ju pokúsili aj esteticky citlivo preloţiť.

Also, she had a cat and she played the guitar. On days when the sun was strong, she would wash her hair, and together with

the cat, a red tiger-striped tom, sit out on the fire escape thumbing a guitar while her hair dried. Whenever I heard the music,

I would do stand quietly by my window. She played oery well, and sometimes sang too. She knew all the show hits; especially

she liked the songs Írom Oklahomal, which were new that summer and everywhere. But there were moments when she

played songs that madeyou wonder when she learned them, where indeedshe came from.

Úloha č. 11 Prepíšte si do slovníčka citátov zaujímavé výroky, ktoré ste našli v prebratých literárnych dielach. Napíšte k niektorým z nich vlastné komentáre.

A. Heburnová a G. Peppard vo filme

Raňajky u Tiffanyho (1961)

Documents

Obsah - Stredná odborná škola obchodu a služieb Sobrancespojskolaso.edupage.org/files/Lapitka_Literatura_pre_3._rocnik0.pdf · Martin Kukučín: Dom v stráni Výklad Martin Kukučín