Milan Bubák SVD

Čnosti – 28 prednášok

Integrita

Dobrota

Milosrdenstvo

Svätosť

Múdrosť

Nádej

Lojalita (oddanosť)

Odvaha

Krotkosť (tichosť, miernosť)

Pokora

Odhodlanosť

Rozváţnosť

Striedmosť (správna miera)

Skromnosť

Spravodlivosť

Starostlivosť

Súcit (compassio)

Trpezlivosť

Úcta (úţas, obdiv)

Úprimnosť

Vďačnosť

Veľkodušnosť

Vernosť

Veselosť

Viera

Zakorenenosť

Zdrţanlivosť

Zdvorilosť

2

Obsah

1.Integrita ................................................................................................................................................ 3

2. Dobrota ................................................................................................................................................ 7

3. Milosrdenstvo .................................................................................................................................... 10

4. Múdrosť ............................................................................................................................................. 13

5. Nádej ................................................................................................................................................. 17

6. Lojalita ............................................................................................................................................... 22

7. Odvaha .............................................................................................................................................. 26

8. Krotkosť (tichosť, miernosť) .............................................................................................................. 30

9. Pokora ................................................................................................................................................ 34

10. Odhodlanosť .................................................................................................................................... 39

11. Rozvážnosť ....................................................................................................................................... 43

12. Skromnosť ....................................................................................................................................... 48

13. Spravodlivosť ................................................................................................................................... 52

14. Starostlivosť ..................................................................................................................................... 56

15. Striedmosť (správna miera) ............................................................................................................. 60

16. Súcit (spolucítnie) ............................................................................................................................ 64

17. Svätosť ............................................................................................................................................. 68

18. Trpezlivosť ....................................................................................................................................... 72

19. Úcta (úžas, obdiv) ............................................................................................................................ 77

20. Úprimnosť ........................................................................................................................................ 81

21. Vďačnosť .......................................................................................................................................... 85

22. Veľkodušnosť ................................................................................................................................... 90

23. Vernosť ............................................................................................................................................ 95

24. Veselosť ........................................................................................................................................... 99

25. Viera .............................................................................................................................................. 105

26. Zakorenenosť ................................................................................................................................. 111

27. Zdržanlivosť ................................................................................................................................... 116

28. Zdvorilosť ....................................................................................................................................... 121

3

Od pondelka 18. 10. 2004 sa v našom centre konal cyklus úvah na tému „Vlastnosti

charakterného človeka“. Iný názov je „Čnosti“.

Predstavujeme 28 vlastností, ktoré budujú dobrý charakter človeka. Samozrejme, budeme sa

nad nimi zamýšľať z kresťanského pohľadu. Cyklus viedol P. Milan Bubák SVD v pondelky

počas sv. omše o 19:00 hod. vo veľkej sále UPeCe.

Podkladom pre tento cyklus bola kniha Donald DeMarco: The Heart of Virtue. Lessons

from Life and Literature Illustrating the Beauty and Value of Moral Character (Srdce

čnosti. Lekcie zo ţivota a z literatúry, ilustrujúce krásu a hodnotu mravného charakteru).

Ignatius Press, San Francisco, 1996.

1.Integrita

Pondelok, 18. októbra 2004

Jardin des Plantes je jedným z krásnych paríţskych parkov. Nachádza sa na ľavom brehu

Seiny a Paríţania ho majú veľmi radi. Človek, ktorý sa tam rozhodne ísť, určite si má z čoho

vybrať: môţe sa poprechádzať pomedzi exotickými stromami, môţe navštíviť múzeum

histórie prírody, zoologickú záhradu, alebo sa môţe zadívať na to mnoţstvo ľudí, ktorí sa sem

podobne vybrali stráviť príjemné odpoludnie ako on. Človek si tu uvedomí, ţe svet je krásny,

a ţe on je – aspoň na krátky moment – ţivý a slobodný od úzkostí ťaţko zmietaného sveta.

Jacques Maritain a jeho priateľka Raissa Oumansov tam chodili často. Park bol pre nich

kúzelným miestom, kde dokázali perfektne relaxovať. Jedného dňa však, ako tak kráčali cez

Jardin des Plantes, prenikla ich iná nálada, neţ akú mávali obvykle. Títo dvaja mladí ľudia

boli uţ niekoľko rokov študentami Sorbony a teraz sa zhovárali o tom, aký dopad majú na

nich ich štúdiá. Záver, ku ktorému prišli bol veľmi pochmúrny a oni začali v sebe cítiť niečo

oveľa horšieho neţ len nešťastie. Relativizmus vedcov a skepticizmus filozofov ich priviedol

k „hlbokej úzkosti srdca“, ktorú uţ neboli schopní niesť.

Jacques nebol stúpencom ţiadneho konkrétneho náboţenského presvedčenia. Raissa sa však

na rozdiel od neho pokladala za výslovnú ateistku. Metafyzická úzkosť, ktorú toho dňa cítili

sa nedala popísať. O niekoľko rokov neskôr ju Raissa vo svojich spomienkach opísala takto:

„Je pravdou, ţe som zaţila uţ mnoţstvo utrpení, mnoţstvo bolestí, často veľkých bolestí. No

takúto konkrétnu úzkosť som odvtedy uţ nikdy nezaţila. Napriek tomu sa však na ňu stále

pamätám veľmi dobre. Človek nemôţe zabudnúť na bránu do pekla.“

Čo to bolo, čo ich tak veľmi rozrušilo? Bola to akási podvedomá dôstojnosť ich mysle,

ktorá sa búrila – mocne a bolestne – pri myšlienke, ţe by nejestvovalo svetlo, ktoré by

človeku pomohlo nájsť zmysel ľudskej existencie. Hlboko pohŕdali tzv.

„pseudointeligenciou“, ktorá bola schopná poznať všetko moţné, len nie pravdu. Aký

zmysel má filozofia, ak nemá ani lásku ani múdrosť[1]– a ak nemá nič do činenia so

ţivotom? Je jedna vec ţiť nešťastný ţivot. To sa ešte dá zniesť. No ţiť absurdný ţivot to je

neznesiteľná potupa našej hlboko zakorenenej potreby poznať zmysel.

Začali uvaţovať o scenári, podľa ktorého by od tejto chvíle mohli ţiť svoj ţivot. No tento

scenár hneď aj zavrhli. Bol to scenár ţivota predsudkov a podvodu, hádania zmyslu

4

existencie alebo tvárenia sa, ţe vlastne na tom, aký zmysel má existencia vlastne ani

nezáleţí. Neboli ľuďmi, ktorí by boli schopní byť povrchnými alebo pokryteckými. Ich

vnútorný cit pre osobnú integritu od nich so silnou naliehavosťou ţiadal, aby boli jedno v

mysli i srdci, v myslení a skutkoch, v tom, čím sú a v tom, čo by im mohlo poskytnúť

akýsi pocit hrdosti.

Obaja prišli k záveru, ţe ţivot v úbohom, zatemnenom svetle relativizmu a skepticizmu

nie je hodný ţitia. A tak sa dohodli na experimente. Počas nasledujúcich rokov urobia

všetko čo len môţu, aby našli prostriedky za pomoci, ktorých by sa dala spoznať pravda.

Ak im ich experiment nevyjde spáchajú samovraţdu. „Ak nie je moţné ţiť podľa pravdy“,

píše Raissa, „povedali sme si, ţe chceme zomrieť na základe aktu slobodného rozhodnutia.“

Radšej sa rozhodli ţiť s integritou, ako pokračovať ďalej v ţití ţivota, kde veci do seba

nezapadali a tak sa vlastne rozhodnúť pre jestvovanie, ktoré by bolo márne a bezcieľne. Ako

Raissa pokračuje: „Mohli sme predĺţiť kredit svojej existencii tak, ţe by sme sa na ňu

rozhodli pozerať ako na experiment, ktorý ideme vykonať v nádeji, ţe našej spaľujúcej túţbe

sa zmysel ţivota jedného dňa odhalí sám, a ţe novoobjavené hodnoty sa postavia pred nás tak

jasne, ţe si hneď získajú našu lojalitu a ţe nás tak vyslobodia z nočnej mory tohto zbytočného

a zlovestného sveta.“

A bolo to práve v tomto okamihu, kedy ich Boţie milosrdenstvo zaviedlo k Henri

Bergsonovi. Bergsonova filozofia a jeho prednášky na College de France, ktoré Jacques a

Raissa navštevovali im pomohli nájsť svetlo rozumu, ktoré tak veľmi hľadali. Bergson im

vysvetlil, ako je ľudská myseľ schopná uchopiť, čo je skutočné za pomoci intuície. Toto bol

začiatok odpovede, ktorú títo dvaja mladí študenti hľadali. Kredit, ktorý predĺţili ľudskej

existencii im začal platiť vysoké dividendy (podiely). Jacque a Raissa sa civilne zosobášili r.

1904. Hneď na to začali stretať sériu význačných priateľov, zvlášť León-a Bloy-a, ktorý sa

sám seba nazýval „pútnikom Absolútna“. Za pomoci inšpirácie a myšlienok týchto svojich

nových priateľov sa postupne začali uberať na cestu smerom ku katolicizmu. Boli

pokrstení 11. júna 1906. Bloy a jeho manţelka boli ich krstnými rodičmi.

O tri roky Raissa uviedla svojho manţela do Theologickej Summy od Tomáša Akvinského.

Jeho reakcia bola okamţitá a vášnivá. Hoci Bergson pomohol Maritainovcom prekonať

vedecký relativizmus a filozofický skepticizmus, skutočne dopredu v ich intelektuálnom

hľadaní ich posunul aţ sv. Tomáš Akvinský. Smer ich ţivota bol nastolený. Jacques sa za

pomoci svojej manţelky stal najväčším zástancom a šíriteľom myšlienok Tomáša

Akvinského v 20. storočí. Napísal viac ako päťdesiat filozofických diel. Pápeţ Pavol VI. ho

nazval „môj učiteľ“ a „svätec“. Istý autor ho nazval „najkrajším príkladom intelektuálnej

charity (lásky) aký kedy poznal v našom storočí“. Raissa okrem svojich básní a

dvojzväzkových pamätí napísala aj iné diela, napríklad ţivot sv. Tomáša Akvinského. Po jej

smrti – r. 1960 – Jacques vstúpil do komunity Malých bratov Jeţišových v Toulusse. Tam sa

jednému priateľovi zdôveril, ţe bez Raissy by sa moţno bol stal v tomto ţivote úspešným

ale nie šťastným. Sľuby skladal r. 1961. Zomrel o 4 roky neskôr vo veku 91 rokov.

5

Komentár

Odvaha je čnosť, ktorá človeka chráni, aby sa nerozpadol. Integrita mu bráni, aby sa nerozbil

na kúsky. Maritainovci túţili po integrácii svojho vonkajšieho ţivota so svojimi vnútornými

presvedčeniami. Boli tlačení neoblomnou túţbou po zjednotenej osobnosti.

Celistvosť osobnosti je neustále vystavovaná nebezpečenstvu dezintegrácie, t.j. rozkladu

do vzájomne nezlúčiteľných častí. Hlava a srdce, realita a obraz, moje súkromné ja a moje ja,

ako ho ţijem na verejnosti sa dosť často dostávajú do čudného vzťahu. Veľmi silne do tohto

procesu dezintegrácie prispievajú špecializácia a byrokracia. Politika je ďalšou oblasťou,

ktorá človeka, ktorý túţi po zachovaní si osobnej integrity stavia pred obrovskú výzvu. Sú

témy, kde sa politici postavia pri verejnej prezentácii na úplne inú pozíciu, neţ akú zastávajú

vo svojom osobnom ţivote.

Veci, ktoré ohrozujú našu integritu nájdeme však všade. Spisovateľ Kurt Vonnegut vo

svojom románe Mother Night píše o schozofrénii, ktorá pod vedením nacionálnych

socialistov bujnela v nacistickom Nemecku. Typický občan Nemecka tej doby bol dobrým

otcom a manţelom doma, no oddaným zástancom globálnej agresie v práci. Koncept

„dvojitého rozmýšľania“ od Georgea Orwella vysvetľuje, ako je totalitárny reţim schopný

dobre ovládať ľudí, ak občania nepochopia význam osobnej integrity alebo ak snahu o osobnú

integritu nepostavia vo svojom ţivote na čestné miesto.

Autor Ignazio Silone píše o sudcovi, ktorý svoj profesionálny ţivot oddelil od svojho

osobného ja tak dokonale, ţe bol schopný vyhlásiť istú chudobnú krajčírku, ktorú brutálne

dohrýzol pes za vinnú, pretoţe ho vraj sama k tomu vyprovokovala. Hoci bol vnútorne

presvedčený, ţe táto zranená ţena bola nevinná, nemal ani najmenšieho záujmu, aby

vyniesol na svetlo všetky potrebné skutočnosti, ktoré by čin objasnili v jeho skutočnej

pravdivosti. A v snahe vyhnúť sa tomu, aby jeho osobné poznanie ovplyvnilo jeho

profesionálnu povinnosť, ţeninu obhajobu nechal odvíjať sa tak úboho, ţe vznesené evidencie

a svedectvá mu potom umoţnili vyniesť rozsudok, o ktorom jasne vedel, ţe je

nespravodlivý.

Vo vydaní novín Financial Post zo 7. januára 1994 redaktor Erik Larson píše o istom

vydavateľstve, ktoré vydáva knihy, ktoré poskytujú čitateľom návody na také veci ako

napríklad, ako vyrábať bomby a ako zabíjať ľudí. Tieto knihy dobre pozná polícia a tajná

sluţba, ktorá ich našla v kniţniciach sériových zabijakov a bombových útočníkov. Katalóg

vydavateľstva obsahuje napríklad tituly: 21 Techniques of Silent Killing (21 techník tichého

zabíjania); Hit Man: A Technical Manual for Indipendent Contractors (Zraz človeka:

Technická príručka pre nájomných vrahov) a Homemade C-4 (Domavyrobený C-4), príručka

ako vyrábať silné explózie. Obhajoba vlastníka vydavateľstva, ktorý sa snaţil ospravedlniť

svoje počínanie, keď bol konfrontovaný, je príkladom roztrieštenosti osoby: „Ako človek

cítim ľútosť nad tými, ktorým bude spôsobené osobné utrpenie. No ako vydavateľ a

pragmatik necítim absolútne ţiadnu zodpovednosť za zneuţitie [sic][2] poskytnutých

informácií“.

Hlavné nebezpečenstvo, ktoré stojí pred vnútorne rozdelenou osobou je to, ţe ani on sám

nebude po čase vedieť, kto je. Ilustráciu na vysvetlenie tohto problému poskytuje

Kierkegaard. Istý sedliak náhodou zarobil veľa peňazí. Rozhodol sa, ţe si ide dopriať nejaké

fajnovosti, na ktoré dovtedy nemal. Keď sa večer vracal domov v silne podguráţenom stave,

ľahol si doprostred cesty a tvrdo zaspal. Zobudil ho pribliţujúci sa voz. Pozrie sa na svoje

nohy, no nezdalo sa mu, ţe by to boli jeho nohy, lebo svoje nohy nevidel nikdy odeté do

6

takých pekných nohavíc. Pohoničovi hovorí: „Pokračuj v jazde, to nie sú moje nohy“. K

tejto veci poznamenáva Nathaniel Hawthorne: „Ţiaden človek si nemôţe natrvalo obliekať

jednu tvár v súkromí – pre seba samého, a druhú na verejnosti bez toho, ţe by v konečnom

dôsledku neupadol do totálneho zmätku ohľadom toho, kým vlastne v skutočnosti je.“

Dôleţitosť osobnej integrity je obľúbenou témou existenciálnych filozofov. Slovo, ktoré

často pouţívajú na popísanie tohto stavu je „autentickosť“. Človek by mal byť sám sebou,

trvajú, a nie rozdelený na do seba nezapadajúce časti: jednu slúţiacu jemu samému a druhú

masám.

Jedným z príčin, prečo ľudia strácajú osobnú integritu je zbabelosť. Strach pred verejnou

mienkou alebo pred tým, čo si o ňom pomyslí napríklad jeho šéf ho bude viesť k tomu, ţe si

vytvorí nepravdivú prezentáciu (podobu) seba samého. Ako dôsledok, pre seba samého

bude jednou vecou a pre tých, ktorých sa bojí druhou. Presne toto majú na mysli

existencionalisti, keď hovoria o „neautenticite“. Paul Tillich vo svojom klasickom diele The

Courage to Be (Odvaha byť) diskutuje o tom, ako je pre človeka fundamentálne dôleţité

udrţať si osobnú integritu tým, ţe bude stáť pevne – ţe sa nevzdá osobnej integrity – vo

chvíľach, keď bude pre neho veľkým pokušením stať sa niečím menej, neţ uceleným

celkom.

Ďalším faktorom pri strate integrity je pýcha. Človek sa snaţí vytvoriť dojem, ţe je lepším,

neţ v skutočnosti je. Táto neresť sa beţne nazýva pokrytectvo. Pokrytec má obyčajne

skromné ciele a je spokojný, keď ľudia o ňom rozmýšľajú v lichotivých termínoch. Je menej

nebezpečným ako napríklad zvodca zvodca (čo je ďalší prejav dezintegrity), ktorý

predstiera, ţe je dobrý a takto láka do nebezpečenstva. Zvodca je nositeľom znásobenej

neresti zloby. Archetypálnym modelom zločinného srdca (zvodcu) je diabol. Ten sa odieva

do ovčieho rúcha, ako hovorí Shakespeare: „Diabol môţe citovať Bibliu pre svoje ciele, je

zlou dušou ktorá môţe vydávať sväté svedectvo. Je to zloduch s usmievavými lícami, chutné

jablko hnilé v jadre. Ô, aký krásny zovňajšok falošnosť má!“

Diabol je stvorením neintegrity par excellence. Diabol je „mnohitosť“. Presne toto je

dôvod, prečo sa v Písme nazýva „pluk“. A nakoľko kedysi ţil v nebi, vie veľmi dobre, ako sa

má tváriť, aby vyzeral lepší, neţ je. Osobná neautenticita, ktorá je výsledkom nevenovania

pozornosti svojej integrite, nás postupne oslabí a urobí nás zraniteľnými voči diablovým

zvodom. Integrita, hoci nám neprinesie aplauzy väčšiny, nás nasmeruje na chodníček, ktorý

vedie k Bohu. Integrita je prirodzená ucelenosť, ktorá nám otvorí dvere k nadprirodzenej

plnosti (svätosti)[3].

Čo v tebe zarezonovalo z tejto témy? Dá sa o tebe povedať, že si človekom integrity? Je tvoje

doterajšie správanie toho dôkazom? Aké iné témy by sa mohli ešte zobrať do úvahy v

súvislosti touto témou: napríklad diplomacia, takt, postupné odkrývanie pravdy, hrdinstvo,

...? Čo ešte?

7

2. Dobrota

Pondelok, 25. októbra 2004

V Kanade nebude viac neţ stovka praktizujúcich neurochirurgov. Dr. Harley Smyth je

jedným z najlepších a z najrešpektovanejších v tejto relatívne malej skupine. No keď príde

k hypofýze, k tomu tajomnému orgánu veľkosti a podoby fazule nachádzajúcej sa na báze

mozgu, tu je bezpochyby najlepším. Smyth však takéto porovnávania nemá rád. Status ho

nezaujíma. Dôvod, pre ktorý sa venuje rozvoju tohto silne komplikovaného umenia je to, čo

kedysi vyjadril Albert Schweitzer svojím termínom Ehrfurcht vor dem Leben (úcta k ţivotu).

Smyth veľmi dobre vie, aké je pre autoritu ľahké stať sa superioritou (nadradencom) a tak

sa snaţí tomuto pokušeniu odolávať. „U niektorých doktorov vidno isté pohŕdanie ľuďmi.

Som si istý, ţe medicína občas priťahuje ľudí, ktorí akosi podvedome hľadajú miesto,

z ktorého by nevedome mohli uplatňovať nad ľuďmi svoju moc“, hovorí.

Niektorí doktori sú lepší ako iní, no Smyth je jedinečný. Napríklad so svojimi talianskymi

pacientmi sa snaţí byť tak veľmi zjednotený, ţe sa uţ dokonca naučil dosť veľa z ich jazyka,

aby s nimi mohol viesť veselú – aj keď jazykovo neohrabanú– konverzáciu v taliančine, keď

ich navštívi počas svojich beţných vizít. Má vynikajúcu pamäť na mená nielen svojich

pacientov, ale aj ich príbuzných. Jeho nepretrţité uvedomovanie si, ţe ţivoty jeho pacientov

leţia v jeho rukách ho vedie pred kaţdou operáciou k modlitbe. Na vnútornej strane dverí

jeho skrinky sú napísané slová Sira Jacoba Astlyho, ktoré napísal pred bitkou pri Newberry:

„Pane, dnes budem veľmi zamestnaný. Moţno na teba zabudnem. Ty však na mňa, prosím,

nezabudni.“

Smythova oddanosť princípu „úcty k ţivotu“ sa týka aj obrany nenarodených. Ako

neurochirurg sa správa tak, aby navonok v praxi dokázal to, o čom je presvedčený, ţe totiţ

nenarodené dieťa má právo na úctu. Napríklad dosť často spomína jednu udalosť, keď

operoval 23-ročnú ţenu, ktorá krvácala zo zdeformovanej tenkostennej tepny v mozgu počas

5. mesiaca svojho prvého tehotenstva. Operácia trvala 11 hodín. V jeho 12-člennom tíme boli

dvaja anestéziológovia a dvaja gynekológovia, ktorí nepretrţite bdeli nad kaţdým pohybom

a tlkotom srdca nenarodeného dieťaťa. 4 mesiace po operácii sa dieťa normálne narodilo. Aj

matka aj dieťa boli v poriadku. Podľa Smytha „ţivot je dar, o ktorý my máme zverenú na

krátky čas láskyplnú starostlivosť a lojálne správcovstvo.“

Zhruba v tom istom čase, keď Smyth začal svoje svedectvo o úcte k ţivotu bola jeho

manţelka tehotná a čakali spolu svoje tretie dieťa. Akosi intuitívne tušil, ţe niečo nie je

v poriadku. Keď sa malá Anna narodila, zistili, ţe mala Downov syndróm. „Pripadalo mi to

ako irónia“, hovorí Dr. Smyth, „ţe ja, ktorý som bol advokátom nenarodených, som bol

volaný k vydaniu svojho vlastného svedectva. Načasovanie tejto udalosti bolo priam dych

vyráţajúce.“ Keď mu niektorí kolegovia navrhovali, aby svoju dcéru vo veku 3 rokov, kedy

mala nárok na bezplatnú starostlivosť, umiestnil v ústave, tento návrh radikálne odmietol

a jasne sa ich spýtal: „V snahe o odstránenie samozrejmého srdcabôľu, ktorý je súčasťou

snahy o prijatie mentálne retardovaného dieťaťa, čo iné by sme mohli ešte odstrániť?“

Odpoveď na túto otázku dostal v pravý čas a to tým najdramatickejším a najosobnejším

moţným spôsobom. Lebo totiţ tým „niečím iným“, čo mohlo byť ešte odstránené bol jeho

vlastný ţivot.

Smyth sa oddal svojej dcére. Stávalo sa mu dosť často, ţe sa na verejnosti predstavoval ako

„Aničkin oco“. Napriek svojho 80-hodinovému pracovnému týţdňu vţdy si našiel na ňu čas.

Zvlášť si dal záleţať, aby šli spolu na hodinu plávania do plavárne. Jedného dňa sa stala

8

zaujímavá vec: jeho vtedy 7-ročná dcéra si všimla, ţe na chrbte más akúsi „škvrnu“, ktorá

vyzerá trocha inak neţ ostatné, ktoré tam mal. Všimla si to aj nasledujúci raz, keď šli plávať,

a hovorí mu: „Doktor, odstráň to!“ Na Aničkino naliehanie zašiel za plastickým chirurgom vo

svojej nemocnici a poprosil ho o vyšetrenie. „Škvrna“ sa ukázala byť malígnym melanómom,

nebezpečnou formou koţnej rakoviny. No nakoľko sa to liečilo v ranom štádiu lekári mu

predpovedali dobrý vývoj.

Dnes, uţ vo svojom staršom veku, Smyth stále ešte vykonáva neurochirurgiu bez akejkoľvek

redukcie v počte svojich pracovných hodín. Navyše, stále nestratil svoju vďačnú ochotu

a otvorenosť voči vedeniu a usmerňovaniu zo strany iných, zvlášť svojej dcérky. Dnes uţ

19-ročná Anna stále vedie svojho otca – ako to on zvykne povedať – na „neobvyklé

chodníčky a neobvyklé miesta.“ Nedávno, v marci 1995 ju odprevadil do jej špeciálnej školy

v Camphill Village v Ontario. Tam, spolu s ďalšími 50 ľuďmi – polovica ktorých bola

hendikepovaná, väčšina tak, ţe nebola schopná vôbec rozprávať – strávili 2 týţdne

v komunite, ktorá vydávala svedectvo o – ako to popísal Smyth – „magických chvíľach

kompletnej tímovej práce“. Rolou Dr. Smytha, ktorú on prijal s pocitom vďačnosti i hrdosti –

bolo udrţovať oheň pri príprave javorového sirupu.

Komentár

Dobrota sa veľakrát ukázala ako záchrankyňa ţivota. Vynikajúceho psychiatra Viktora

Frankla raz uprostred noci – o 3:00 hod. – zobudil telefón. Volala ho úplne neznáma ţena.

Bola rozrušená a vyjadrovala sa zmätene. Rozprávala asi 20 minút o tom, ţe chce spáchať

samovraţdu. Frankl, hoci veľmi vyčerpaný a grogy, jej načúval aţ dovtedy, kým sama

neskončila. O nejaký čas neskôr táto ţena prišla za ním, aby sa mu hlboko poďakovala, ţe jej

zachránil ţivot. Frankl bol prekvapený. Snaţil sa spomenúť si na ten telefonát, no dušoval sa,

ţe bol vtedy taký ospalý, ţe dnes uţ ani nevie, čo jej povedal a vlastne aj pochybuje, ţe to, čo

jej povedal jej mohlo poslúţiť aspoň k čomusi. Ţena silne prikývla a poznamenala, ţe vtedy

jej naozaj nebolo jasné a doteraz jej nie je, čo sa jej snaţil povedať. „No“, hovorí, „samotný

fakt, ţe taký významný človek, ako ste vy bol ochotný stráviť 20 minút na telefóne o tretej

hodine nad ránom s úplne neznámym človekom ako som bola ja bol pre mňa znamením, ţe

asi budem pre niekoho dôleţitá, a tak som sa rozhodla, ţe vo svojom ţivote budem

pokračovať.“

Dobrota je šírka srdca, ktorá človeku umoţňuje, aby bez ohľadu na to, ako vynikajúci

a významný je v nejakej konkrétnej oblasti, vţdy zostal v kontakte so základnou

ľudskosťou v sebe i v iných. Chráni ho pred tým, aby seba samého a svoje úspechy zobral

tak váţne, ţe by zabudol na ostatných ľudí.

Virtuóz Artur Rubinstein ku koncu svojho ţivota veľa počúval o zručnosti 12-ročného

klavírneho génia Dmitrisa Sgourosa. Hoci na zázračné deti hľadel s nedôverou chlapca

láskavo pozval, aby mu niečo zahral v jeho dome v Ţeneve. Sgouros, šťastný a poctený

predviedol poslucháčstvu, ktoré sa tam zišlo dvojhodinový koncert. Na konci, keď dozneli

posledné tóny, Rubinstein, ktorého pokladali za posledného z veľkých romantických

klaviristov, vyhlásil chalana za lepšieho klaviristu od seba samého.

Dobrota je opakom snobstva[1]. Jej prameňom je dobrota srdca. Láskavý človek prejavuje

uznanie a úctu ľuďom, ktorí sami o sebe ani osobne, ani spoločensky či profesionálne

nevynikajú a sú v podstate nepatrní. Človek, ktorý sa správa snobsky dáva prednosť tomu, čo

ľudí od seba oddeľuje namiesto toho, čo ich spája. Ľudí okolo seba usporadúva podľa

dôleţitosti na základe ich bohatstva, povolania, spoločenského postavenia a podobne. Svoj

čas „nestráca“ s tými, ktorí sú pod jeho úroveň, ale radšej sa snaţí o uznanie od tých, ktorí sú

nad ním vyššie. Neodpovedať na telefonát nevýznamnému človekovi alebo človekovi, ktorým

9

pohŕda povaţuje za jasný znak úspechu.

Dobrotivý človek je však demokratom v tom najpravejšom zmysle tohto slova. Nedovolí,

aby mu uznávanie triednych alebo iných rozdielov bránilo vo videní dôstojnosti v iných

ľuďoch. Nedovolí, aby ho jeho osobné, profesionálne alebo spoločenské výhody odcudzili od

tých, ktorí sú „niţšie“. Dobrota predpokladá schopnosť vidieť dôstojnosťa krásu v kaţdom

človeku a vhodne na ňu reagovať.

Pápeţ Ján Pavol II. prejavuje čnosť dobroty, keď na svojich cestách ide za chorými na

vozíčku, za malými deťmi, keď sa snaţí osobne pozdraviť tých, ktorí sa zdajú byť

najnepatrnejšími. Herečka Louise Fletcher prejavila tú istú čnosť keď sa po tom, čo dostala

Oskara za svoju rolu vo filme One Flew over the Cuckoo’s Nest (Prelet nad kukučím

hniezdom) posunkovou rečou poďakovala svojím hluchým rodičom za to, ţe do nej vloţili

sen, ktorého výsledky dnes vidí v tejto svojej cene. Generál Charles de Gaulle bol takým

dobrotivým človekom, ţe aj keď mal na starosti politické veci s dejinným a globálnym

významom dokázal si nájsť čas na svoju dcérku s downovým syndrómom aby jej spieval

a tancoval.

Jedno latinské príslovie hovorí: „Honores mutant mores“ – pocty menia mravy. Je to

charakteristika tých, ktorí prišli k istým „poctám“ vo forme úspechu, postavenia, kariéry

a tieto pocty spôsobili, ţe sa zmenili. Začnú si namýšľať, separovať sa od tých, ktorí sú od

nich niţšie alebo ktorí sú menej úspešní a podobne. Často sa začnú domýšľavo správať

dokonca aj k svojim priateľom. Čnosť dobroty však hovorí o opaku. Pocty by nemali

meniť mravy. Naopak, čím ide človek vyššie, alebo je úspešnejší, tým by mal byť skromnejší

a prístupnejší, aj keď je samozrejmé, ţe jeho kalendár bude časom tak preplnený, ţe bude mať

problém stíhať základné veci. No aj napriek tomu sa bude snaţiť byť k dispozícii kaţdému.

Čnosť láskavosti ho bude viesť a formovať tak, ţe toto bude pokladať za dôleţité.

U dobortivého človeka „pocty nemenia mravy“.

Na snobovi vidíme, ţe neresťou, ktorá mu bráni vidieť znaky dôstojnosti a hodnoty v iných je

pýcha. Keď sa naše videnie obmedzí len na naše vlastné snahy a úspechy potom budeme mať

problémy uznať, ţe zdrojom všetkého, čo je naozaj dobré je Boh. Pýcha nám nedovolí

vidieť dary, ktoré Boh rozdeľuje veľkodušne všetkým ľuďom bez výnimky, aj keď kaţdému

iný.

Počas vojny Severu proti Juhu prezident Abraham Lincoln vyhlásil národný deň „pokory,

pôstu a modlitby“. V ten deň r. 1863 Lincoln povedal, ţe aj keď nebo Američanom udelilo

hojnosť tých najlepších darov, na Boha – zdroj a prameň všetkých týchto poţehnaní zabudli:

„Zabudli sme na dobrotivú ruku, ktorá nás zachováva v pokoji a ktorá nás rozmnoţuje,

obohacuje a posilňuje. Márnivo sme si v pretvárke svojho srdca namýšľali, ţe všetky tieto

poţehnania sú výsledkom našej vlastnej múdrosti alebo čnosti. Náš dlhotrvajúci úspech nás

tak otrávil, ţe sme upadli do pocitu sebestačnosti a hrdosti. Sebestačnosť nám bránila uznať,

ţe potrebujeme milosť vykúpenia a ochrany. Hrdosť nám zasa nedovolila modliť sa k Bohu,

ktorý nás stvoril.“

Ospalý otec, ktorý pestuje dieťa nad ránom keď je nepokojné, aj keď vie, ţe ho čaká náročný

deň v práci, i mladá matka, ktorá úplne podriadi svoj profesionálny postup potrebám svojho

novonarodeného dieťaťa ukazujú svojím deťom dobrotu Boha. Dobrota je vlastnosť podstatná

k materstvu a otcovstvu, no nie je podstatná pre kariéru. Karierista, ktorý je snob, moţno

postúpi vysoko na rebríčku svojej kariéry, no jeho osobnosť bude rozkladať pohŕdanie ľuďmi.

Na povrchu bude moţno robiť dojem úspešného človeka, no v hĺbke svojej bytosti bude cítiť,

ţe na celej čiare zlyhal vo svojej ľudskosti.

Vo filme Zázrak našej Panej Fatimskej dedinčania odbavia tri deti, ktoré tvrdia, ţe videli

10

Pannu Máriu poznámkou, ktorú povedal jeden z nich: „Som si istý, ţe Boţia Matka má

dôleţitejšie veci na práci, ako rozprávať sa s deťmi.“ Týmto prehliadnu pravdu, ktorú dosť

často prehliadame všetci, ţe totiţ pre matku nie je nič dôleţitejšie, ako rozprávať sa so

svojimi deťmi. Feministka Gloria Steinem v diskusii o feminizme sa pýta: „Komu by sa

páčilo, byť celý deň zavretý s intelektom 3-ročného dieťaťa?“ Jej oponentka Midge Decter

ako správna matka odpovedá: „Trojročné deti sú tými najokúzľujúcejšími stvoreniami

na svete,“ a dodala, ţe by jej nevadilo, keby bola s jedným takýmto stvorením zatvorená

kedykoľvek. Nemali by sme zabudnúť, ţe kresťanstvo prišlo do sveta pretoţe jedna ţena

bola ochotná urobiť dieťa centrom svojho ţivota.

Dobrota je čnosť, ktorá nám umoţňuje uznať, ţe jestvujú aj iné veci a dary, neţ sú len tie

naše. A ţe tieto veci sú výsledkom Boţej milosti. Toto vedomie nám potom na oplátku

pomôţe pozrieť sa aj naše vlastné dary a úspechy ako dar a milosť. Čo je začiatok múdrosti.

Si človekom dobroty? Je tvoje srdce široké, láskavé, veľkodušné?

Nie si domýšľavý? Nie si snob? Nepohŕdaš ľuďmi, ktorí sú menej nadaní ako ty? menej

vzdelaní? nižšieho pôvodu? chudobnejší? hanblivejší?

Vieš sa približovať k ľuďom? Vieš im pomôcť? Nachádzať si na nich čas?

Kto je pre teba človekom, na ktorého pozeráš zhora? Prečo to robíš? Čo by si mohol urobiť

pre to, aby si mu prejavil dobrotu a láskavosť?

3. Milosrdenstvo

Pondelok, 15. novembra 2004

Kráľ Friedrich Wilhelm I. (1688-1740) prišiel raz na návštevu do väzenia v Potsdame. Pri

svojej pochôdzke celami si vypočul mnoţstvo prosieb o milosť od väzňov, ktorí všetci do

jedného o sebe tvrdili, ţe sú obeťami nespravodlivosti. Všetci do jedného prisahali, ţe vo

väzení skončili kvôli zaujatosti sudcov, krivému svedectvu svedkov alebo skorumpovaným

právnikom.

Tvrdenia o očiernenej nevine a falošnom uväznení pokračovali od cely k cele aţ dovtedy,

kým kráľ neprišiel k dverám poslednej. Obýval ju nevrlý väzeň. Na rozdiel od iných mlčal.

Kráľ prekvapený jeho mlčaním hovorí tak trocha sarkasticky: „Predpokladám, ţe aj ty si

nevinný!“ „Nie, Veličenstvo“, hovorí na prekvapenie kráľa väzeň. „Som vinný a jasne som

si zaslúţil všetko, čo som dostal!“ „Dozorca, ku mne!“, zareval Friedrich. „Poď sem a stras

nás tohto prešibaného lotra skôr neţ nakazí tento svätý dav neviniatok, za ktorý si ty

zodpovedný.“

Múdry kráľ ponúkol milosrdenstvo a milosť tomuto väzňovi preto, lebo bol ochotný prijať

svoj spravodlivý trest. Niečo podobné tejto epizóde s kráľom Friedrichom WilhelmomI. sa

nachádza aj v hre Heinricha von Kleista Princ Friedrich z Homburgu. Hlavná postava hry,

ktorou je kráľov starý otec – Friedrich Wilhelm (1620-1688) – tieţ rozdeľuje milosrdenstvo

a milosť. V oboch týchto príbehoch – v historickom a vymyslenom – je milosrdenstvo

udelené aţ po tom, čo dotyční previnení prijali spravodlivosť.

Hra sa začína s Friedrichom Wilhelmom, vojenským miestodrţiteľom z Brandenburgu, ktorý

robí plány na bitku pri Fahrbelline proti Švédom (1675). Jeho syn, princ Friedrich

z Homburgu, má na starosti velenie konskej jazde. Od otca dostal prísne nariadenie, ţe má

skôr neţ vyrazí na útok čakať na jeho signál. Taktieţ má čakať na signál aj pri ukončení

útoku. Lenţe princ sníval o veľkých hrdinských činoch, ktorými by sa nielen sám

zviditeľnil, ale zároveň by nimi zaimponoval aj na princeznú Natáliu a tak si získal jej lásku.

11

Kvôli týmto svojím snom a túţbam po osobnej sláve nepočúvne miestodrţiteľove príkazy

a vyrazí so svojimi jednotkami do boja.

Bitku vyhral. No bola tu neposlušnosť voči miestodrţiteľovým nariadeniam. Miestodrţiteľ -

jeho otec – nariadi vyšetrovanie a potom poľnému súdu prikáţe, aby ho odsúdil na smrť.

Princ upadne do paniky. Začne prosíkať najprv svoju matku a potom Natáliu, aby šli za otcom

a aby sa za neho prihovorili a presvedčili ho, aby ustúpil od svojho rozhodnutia a aby ušetril

jeho ţivot. Bol ochotný urobiť čokoľvek: mohol byť degradovaný, prepustený, ba dokonca

verejne potupený. Čokoľvek, len nie poslaný na smrť. Aj keď boli sklamané jeho prejavmi

zbabelosti, napriek tomu šli za kráľom a prosili ho o milosť pre princa. Kráľ bol pohnutý

Natáliinou úprimnou prosbou a túţbou ušetriť ţivot jeho syna. Rozhodol sa preto, ţe dá

svojmu synovi moţnosť, aby sám rozhodol, či rozsudok smrti bol alebo nebol spravodlivý:

„Ak trváš na tom, ţe trpíš z mojej strany na nespravodlivosť, prosím ťa úpenlivo pošli mi

svoje vyjadrenie a ja ti pošlem naspäť tvoj meč,“ odkázal mu. No princ odmietol poslať takéto

vyjadrenie s tým, ţe musí nad tým všetkým trocha viac popremýšľať. Po váţnom skúmaní

duše sa z princa náhle vynorí jeho iné, vznešenejšie «ja». Záver, ku ktorému príde je, ţe jeho

otec s ním naloţil spravodlivo: „Ak by som sa dal s ním do vyjednávania o udelení milosti,

nič by som sa nedozvedel o jeho milosrdenstve“. Takto však v skutočnosti podpisuje svoj

vlastný ortieľ smrti. Následne, v prítomnosti miestodrţiteľstva, formálne uzná oprávnenosť

rozsudku nad sebou. Potom hrdo potvrdí kódex cti a vlasteneckej sluţby a naplno uzná, ţe

veliteľ sa musí v prvom rade a predovšetkým naučiť poslúchať. „...Teraz, keď som sa nad tým

zamyslel, ţelám si zomrieť smrťou, ktorá bola nadomnou vyhlásená! ...Je mojou absolútnou

túţbou, aby som si uctil posvätný kódex o bitke, ktorý som ja porušil pred celou armádou

dobrovoľnou smrťou.“

No a teraz, keď uţ bol princ ochotný prijať spravodlivosť, aţ teraz bol spôsobilý prijať

milosrdenstvo. Keď miestodrţiteľ počul tieto odváţne slová, zaradoval sa. Roztrhá rozsudok

smrti, udelí princovi milosť a dovolí mu, aby sa oţenil s Natáliou. Takto je princ

znovanavrátený k ţivotu, k cti a k šťastiu. Týmto radostným záverom sa hra končí.

Komentár

Latinské slovo pre milosrdenstvo je misericordia, ktoré sa skladá z dvoch slov: miserum =

bolesť, utrpenie a cordia = srdce. Kombinácia týchto dvoch slov popisuje pocit, ktorý preţíva

ten, kto „trpí v srdci“. Táto etymológia slova milosrdenstvo síce nevystihuje celú definíciu

milosrdenstva, no naisto nás usmerňuje správnym smerom.

Milosrdenstvo je viac neţ súcit, ktorý je tieţ prejavom bolesti v srdci nad nešťastím

druhého. No zatiaľ čo súcit cíti empatiu s trpiacim, ďalej nejde. Milosrdenstvo však ide

ďalej: milosrdenstvo utrpenie zo ţivota trpiaceho odstraňuje. Milosrdný človek (misericors)

cíti bolesť v srdci (miserum cor) nad nešťastím druhého človeka tak, ako keby to bolo

nešťastie jeho vlastné. Z toho potom plynie, ţe milosrdný človek sa bude snaţiť toto nešťastie

odstrániť, čo je potom ovocie milosrdenstva.

Milosrdenstvo nie je ani to isté ako veľkodušnosť. Veľkodušnosť nemusí byť nevyhnutne

reakciou na nešťastie druhého. Veľkodušní totiţ môţeme byť aj voči človeku, ktorý je

šťastný. Veľkodušnosť nemusí mať nič do činenia ani so spravodlivosťou. Milosrdenstvo je

však výlučne poloţené medzi poţiadavku spravodlivosti na jednej strane a stav toho, kto

trpí na strane druhej. Milosrdenstvo „nezničí spravodlivosť,“ píše sv. Tomáš Akvinský,

„ale je to istý druh naplnenia spravodlivosti.“[1] „Milosrdenstvo bez spravodlivosti je

matkou rozkladu (anarchie)“, píše ďalej Tomáš Akvinský; avšak „spravodlivosť bez

12

milosrdenstva je krutosťou,“ dodáva Joseph Pieper.

Milosrdenstvo je naozajstným darom; je to dar, určený na oslobodenie trpiaceho od jeho

bolesti a ponúknutý takým spôsobom, ţe nepodkopáva hodnotu spravodlivosti. Nedostáva do

rozporu so spravodlivosťou.

Po tomto načrtnutí profilu milosrdenstva, nebude ťaţké pochopiť, prečo ľudia od nepamäti

napájali milosrdenstvo na Boţskosť: „Milosrdenstvo múdri Aténčania nepokladali za

náklonnosť, ale za Boţstvo.“[2] „Chceš sa dostať do blízkosti bohov? Snaţ sa o to tým, ţe

budeš milosrdný“, píše Shakespeare, „sladké milosrdenstvo je znakom skutočnej

šľachetnosti.“

Múdrosť, veľkorysosť a ochota odpustiť – čo sú všetko doprovodné vlastnosti skutočného

milosrdenstva –, dávajú milosrdenstvu boţskú črtu. Aj prekvapujúca neočakávanosť, ktorá

takisto je znakom milosrdenstva, človeka upriami na jej boţský charakter. Sv. Augustín vo

svojich Vyznaniach spomína prípad človeka, ktorý padol do rieky a topí sa. „Boţie

milosrdenstvo“, píše, „sa nachádza medzi mostom a prúdom.“

Byť milosrdným nie je vlastnosť aţ taká vznešená, ţe by sa mohlo zdať, ţe je pre človeka

nedosiahnuteľná. Byť milosrdným nestojí veľa a ani nie je nutné na ceste k milosrdenstvu

podstupovať ţiadne nebezpečenstvá. Laurence Sterne tvrdí: „Boha musíme napodobňovať

vo všetkých jeho mravných vlastnostiach. No milosrdenstvo je jediná, pri ktorej nám je

dovolené predstierať, ţe sa mu vyrovnáme... Je jasné, ţe nie sme schopní dávať, ako dáva

Boh (t.j. dávanie Boha nemoţno predstierať), no čo celkom isto môţeme je odpúšťať tak,

ako odpúšťa on.“

Profánny svet vo všeobecnosti zvelebuje spravodlivosť a nadšene hovorí o nádeji na

„spravodlivú spoločnosť“, no keď príde k milosrdenstvu, tam mlčí. „Mýliť sa je ľudské, no

odpúšťať je proti policajnému oddeleniu“, hovorí nápis nad jednou policajnou stanicou v Los

Angeles. A nakoľko milosrdenstvo je k dispozícii iba kajúcnikovi, nemali by sme zabúdať, ţe

zatiaľ čo „mýliť sa je ľudské, pripustiť si, ţe som sa mýlil, je superľudské.“ Aby človek

mohol piť z kalicha milosrdenstva, musí najprv prehltnúť svoju pýchu.“

Básnik Shelley sa ťaţko mýli, keď tvrdí rozdiel, ţe medzi milosrdenstvom a spravodlivosťou

bol vymyslený dvorom tyranov. „Milosrdenstvo dáva spravodlivosti chuť, ochucuje ju“,

hovorí správne Shakespeare; no milosrdenstvo samotné nie je plnohodnotným jedlom; je iba

ochucovadlom. Potrebuje spravodlivosť presne tak, ako soľ potrebuje jedlo, ktorému dáva

chuť. Odpustiť tomu, kto sa nekajá nie je milosrdenstvom, ale popretím spravodlivosti.

Milosrdenstvo nasleduje po spravodlivosti a spravodlivosť dovršuje; milosrdenstvo však

nenahradzuje spravodlivosť. Jej podstatou nie je dať zelenú tomu, čím sa človek, ktorému

bolo milosrdenstvo udelené previnil. Milosrdenstvo môţe rozkvitať iba vtedy, keď je

udelené v kontexte spravodlivosti. Podobne sa vyjadruje aj C. S. Lewis: „Milosrdenstvo

bude kvitnúť len vtedy, keď bude vyrastať z puklín skaly spravodlivosti. Keď sa premiestni

do močiarov púheho humanitarianizmu stane sa burinou, poţierajúcou človeka. A jej

nebezpečnosť bude o to horšia, ţe sa bude nazývať tak isto, ako jej skalná verzia.“

Milosrdenstvo je ľudské nielen preto, ţe korunuje spravodlivosť, ale omnoho viac preto, lebo

uznáva neduhy ľudskej prirodzenosti. Nie je nespravodlivé vystaviť človeka

normám, zásadám a poţiadavkám spravodlivosti. No bolo by neľudské odmietnuť udeliť

človeku milosrdenstvo, keď v snahe zachovať tieto normy zlyhá. Iným by sme mali byť

13

pripravení ponúknuť milosrdenstvo v takej miere, v akej miere očakávame, ţe oni budú

milosrdní voči nám. Byť voči iným nemilosrdným znamená poprieť v sebe pravdu, ţe aj my

zlyhávame. „Nakoľko sme všetci stvárnení z toho istého prachu, buďme teda všetci aj

milosrdní aj spravodliví.“[3]

Spravodlivosť je racionálna a merateľná; milosrdenstvo je bez miery. Spravodlivosť môţe

byť nariadená; milosrdenstvo musí byť udelené slobodne. Existujú siene spravodlivosti; no

milosrdenstvo sa udeľuje v srdciach. Súdne dvory sú spravodlivé; boţie sú milosrdné.

Spravodlivosť je podstatou zákona; milosrdenstvo prekračuje zákon. Zákon sa musí

študovať; milosrdenstvo sa musí vykonávať. „Rozum na vládnutie. No milosrdenstvo na

odpúšťanie. To prvé je zákon. To druhé privilégium.“[4]

Čnosť milosrdenstva nenesie v sebe taký hrdinský charakter, aký je spojený s takými

vlastnosťami ako sú napríklad odvaha či rozhodnosť. Nevlastní ani prominentnosť, akú

poţíva úcta a pokora. Nemá ani taký nezávislý charakter, aký má veľkorysosť a integrita.

Milosrdenstvo je doplňujúca čnosť, ktorá sa musí deliť o miesto na javisku s inými,

ďaleko podstatnejšími dobrami. Edwin Hubbell Chapin, americký kňaz z 19. storočia, to

vyjadril snáď najlepšie, keď povedal: „Milosrdenstvo je medzi čnosťami ako mesiac medzi

hviezdami: nie je tak ţiarivý a jasný, ako mnohé z nich, no rozdáva upokojujúci jas, ktorý

posväcuje celok. Je ako dúha, ktorá sa tiahne spoza oblakov, keď pominie búrka. Je ako

svetlo, ktoré sa prediera nad súdnou stolicou.“

· Ako ti znie logika milosrdenstva? Uznávaš vzťah medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom,

ako sme si ho popísali?

· Veríš, že problémom mnohých rodín a spoločenstiev je to, že nie sú dôsledné v uplatňovaní

spravodlivosti?

· Poznáš zo svojho života príklad, v ktorom sa odohralo niečo podobné, ako popisuje hra

o kráľovi a jeho synovi? Ako si sa z neho poučil?

· Veríš, že výchova detí a mladej generácie musí byť založená na požiadavkách

spravodlivosti; t.j. že sa musí stanoviť pravidlo a na zachovaní toho pravidla trvať? A keď

sa poruší, musí prísť trest? ...

· Chápeš na pozadí toho, čo sme si povedali aj zmysel nášho veľkého kresťanského príbehu o

vykúpení ľudského rodu: v ktorom človek, ktorý nezachoval zákon, bol potrestaný, no potom

mu bola v Kristovi udelená milosť? Tak sa vlastne potvrdila platnosť zákona, pravidla,

normy, bez ktorej nie je možné jestvovať.

4. Múdrosť

Pondelok, 22. novembra 2004

Boh sa zjavil kráľovi Šalamúnovi vo sne a hovorí mu: „Ţiadaj si odomňa čo chceš a ja ti to

dám!“ Šalamún svoju ţiadosť nepredloţil Bohu hneď. Namiesto toho dlhou rečou začal Bohu

vysvetľovať, ako sa cíti ako kráľ mladý a neskúsený, a ako na jeho pleciach leţí

ohromujúca zodpovednosť za vládnutie ľudu, ktorého je viac, neţ by dokázal spočítať.

Aţ po tejto reči konečne Bohu predloţí svoju ţiadosť: „Daj teda svojmu sluhovi srdce

pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým. Veď ktoţe by (ináč)

mohol spravovať tento tvoj početný ľud?“ (1 Kr 3, 9). Na to mu Boh, Jahve, hovorí: „Pretoţe

si si ţiadal túto vec a neţiadal si si dlhý vek, ani si si neţiadal bohatstvo, ani si neţiadal ţivot

14

svojich nepriateľov, ale si si ţiadal chápavosť, aby si pochopil právo, urobím ti podľa

ţiadosti: Hľa, dám ti srdce múdre a chápavé, takţe tebe podobného nebolo pred tebou a

takého, ako si ty, nebude ani po tebe“ (1 Kr 3, 10-12). Iba jednu vec Boh ţiadal od Šalamúna:

aby bol verný viere a tradíciám Izraela.

Z toho, čo Šalamún povedal Bohu je nám jasné, ţe bol na prijatie Boţieho daru múdrosti

dobre pripravený. Spôsob, akým urobil svoju ţiadosť bol dôkazom, ţe uţ vlastnil

mnoţstvo iných čností, ktoré mu boli zárukou, ţe múdrosť, ktorú dostane, mu nebude daná

zbytočne. Mladý kráľ začal svoju reč prejavom zbožnosti a vďačnosťou za Boţiu láskavosť

voči jeho otcovi, kráľovi Dávidovi. Tým, ţe Boha nazval „Pane, môj Boţe!“ a seba samého

„sluţobníkom“, vyjadril aj úctu a pokoru. Keď Bohu povedal, ako veľmi si ţelá spravovať

svoj ľud dobre, vyjadril čnosti starostlivosti a spravodlivosti. A keď ţiadal iba o chápajúce

srdce s dôverou, ţe Boh mu ho naozaj dá, prejavil skromnosť a vieru. Ukázal na sebe aj

oddanosť a rozhodnosť, keď prisahal, ţe zostane verným Bohu a ţe vytrvá ako dobrý vladár.

No tým, ţe neţiadal dlhý ţivot, ani bohatstvo a ani smrť pre svojich nepriateľov ukázal na

sebe, ţe nie je ovládaný neresťami sebectva, chamtivosti a pomstychtivosti.

Ako veľmi sa od Šalamúna líšia obyvatelia istej jaskyne, o ktorých píše filozof Platón

vo svojej známej analógii. Vykresľuje v nej obraz úbohých väzňov, ktorí celý svoj ţivot

márnia čumením na vlastné tiene objavujúce sa na stene ich jaskyne. Ich ţivot sa odohráva

v takmer totálnej tme a tiene, ktoré vidia, sú jediné, čo poznajú, čo podľa nich jestvuje. Tieto

tiene obdivujú a skúmajú. No neuvedomujú si, ţe jaskyňa nie je to najlepšie miesto, kde sa dá

ţiť ţivot. Ţivot mimo jaskyne je lepší a omnoho plnohodnotnejší. No nakoľko o ňom

nevedia, po ňom ani netúţia. A keďţe po ňom netúţia, nie sú naň ani pripravení. A Platón sa

pýta: „Nezabili by kaţdého, kto by sa ich snaţil oslobodiť a vyviesť ich von z jaskyne

a umoţniť im plnohodnotný ţivot mimo nej?“ Keďţe nepoznajú hodnotu svetla, netúţia

po ňom. A ak by sa naň dostali, pokladali by ho za ohrozenie. Týmto Platónovým väzňom

chýbala vlastne múdrosť, ktorá by im umoţnila akosi intuitívne túţiť po niečom, čo síce

nevidia, no čo podľa všetkého jestvuje a čo je plnohodnotnejšie, neţ to, čo práve preţívajú.

A táto múdrosť by im potom mohla dopomôcť k slobode.

Šalamún rozpoznal hodnotu múdrosti preto, lebo bol čnostný. Čnosti ho pripravili na

hĺbku. Bez čností by po múdrosti netúţil. Bez nich by múdrosť nepokladal za hodnotu.

Čnosti v ňom teda vytvorili nielen túţbu po múdrosti, ale aj úrodnú pôdu, v ktorej mohla

múdrosť zapustiť korene a ďalej rásť a sa rozvíjať. Svetlo Boţej múdrosti bolo tak prítomné

uţ predtým v jeho správaní, ktoré sa riadilo čnosťami. Pre spomínaných Platonových

obyvateľov jaskyne, ktorí nepoznali hodnotu svetla bola múdrosť na rozdiel od Šalamúna

čímsi cudzím a nedôveryhodným. Preto sa proti nej obrnili. Postrádali čnosti, ktoré by im

umoţnili otvoriť sa a byť vnímavými voči múdrosti. Nemohli si ţelať svoje oslobodenie,

pretoţe si neuvedomovali, ţe ho potrebujú.

Múdrosť, ktorú Boh daroval Šalamúnovi mala tri základné charakteristiky: (1) bol to dar

boţského pôvodu; (2) bol to princíp, ktorý zjednocoval všetky ostatné čnosti; a (3) bola to

moc osobná a vnútorná, nie niečo neosobné a vonkajšie, ako je to napríklad v zákone.

Zákon je niečo, čo je mimo nás. Je to niečo, čo sa na nás ukladá zvonka. Múdrosť je hnutie

vnútorné. Skutočnosť, ţe Boh sa zjavil Šalamúnovi vo sne je dôleţitá, pretoţe pre obdobím

prorokov boli sny jedným zo základných kanálov, cez ktorý Boh komunikoval s človekom.

Šalamún navonok vyjadroval svoju múdrosť rozličnými spôsobmi. Jedným z nich bola

napríklad literatúra. Pripisuje sa mu 1500 piesní (1 Kr 4, 32). „Najsladšie“ zo všetkých jeho

piesní sa nachádzajú v Pieseň Piesní. Obľúbenosť jej piesní hlavne pri svadobných

slávnostiach viedla k tomu, ţe ju nakoniec zaradili medzi knihy Svätého písma. Chápali sa

totiţ ako alegória vzťahu medzi Bohom a jeho ľuďom. Tieto piesne tieţ potvrdzujú

15

presvedčenia, ktoré boli základom pre vieru Izraela: t.j. úmysel Boha, aby človek pred ním ţil

ako kompletná osobnosť, aby muţ a ţena nachádzali svoje naplnenie vo svojej vzájomnej

jednote a ţe manţelská láska by mala byť pokračovaním stvoriteľského diela Boha

(prokreácia).

Šalamúnovi sa pripisuje aj Kniha Prísloví, Kniha Kazateľ, a Ţalmy 72. a 127. Okrem

týchto kníh hebrejskej Biblie sa mi pripisujú aj knihy Šalamúnova Múdrosť, Šalamúnove

Ţalmy a Šalamúnove Ôdy, ktoré nie sú súčasťou Biblie.

No najvýraznejšie Šalamún prejavoval svoju múdrosť vo vykonávaní spravodlivosti, keď išlo

o riešenie zloţitých a sporných prípadov. Snáď najznámejším príkladom jeho múdrosti

v tomto zmysle je šikovné vyriešenie prípadu dvoch ţien, ktoré tvrdili, ţe sú matkami toho

istého dieťaťa. V príbehu sa píše, ako Šalamún navrhol, ţe najlepším riešením bude – keď sa

uţ nevedia dohodnúť –, keď dieťa rozseknú mečom napoly a kaţdej dajú polovicu. Prvá ţena

súhlasila. Veď keď ho nemá mať ona, tak potom nech dieťa radšej zomrie, usudzovala. Druhá

sa však, preniknutá hrôzou, radšej dieťaťa vzdala v prospech tej prvej. Bolo jej jedno, ţe

dieťa stratí. Hlavná vec však pre ňu bola, ţe dieťa ostane naţive. Šalamún v tejto druhej na

základe psychického preţívania jej materskej lásky rozpoznal pravú matku. Spoločenstvo, ktoré tu bolo prítomné, reagovalo na múdrosť Šalamúnovu jasajúcou chválou a

s obdivom: „Celý Izrael sa dopočul o rozsudku, ktorý vyniesol kráľ, a báli sa kráľa, lebo

vedeli, ţe je v ňom Boţia múdrosť, keď vynáša rozsudok“ (1 Kr 3, 28).

Šalamún sa pre svoju múdrosť stal naširoko-naďaleko známym. Prišla ho navštíviť aj

kráľovná zo Sáby, z ďalekej Arábie, aby si jeho múdrosť odskúšala. Keď zakončila sériu

skúšok, ktorým ho podrobila, nielenţe potvrdila, ţe všetko čo počula o Šalamúnovi a o jeho

múdrosti je naozaj pravda, ale aj povedala: „...veru mi nepovedali ani polovicu; tvoja

múdrosť a tvoj blahobyt prevyšujú chýr, ktorý som počula.“ Tých, ktorí „počúvajú tvoju

múdrosť“ pokladala za blaţených a za zvelebeného prehlásila Pána, ktorý „má v tebe záľubu

a dosadil ťa na trón Izraela! Pretoţe Pán má Izrael vţdy rád, ustanovil ťa za kráľa, aby si

vysluhoval právo a spravodlivosť“ (1 Kr 10, 6-9).

Komentár

Váţených mysliteľov kedysi nazývali mudrcmi. Pytagoras však učil, ţe v úzkom zmysle

slova múdrosť prináleţí iba Bohu. Preto vytvoril slovo „filozofia“ (láska k múdrosti). on

sám dával prednosť tomu, aby ho nazývali radšej filozofom (milovníkom múdrosti) ako

„mudrcom“. Táto jeho skromnosť uţ sama osebe bola znakom veľkej múdrosti, pretoţe pre

človeka by bolo veľkou domýšľavosťou – nakoľko ľudská prirodzenosť tvárou-tvár

najvyšším pravdám je skutočne slabá – namýšľať si, ţe on je schopný byť stelesnením

múdrosti. Keď sa však človek nazve filozofom, tým jasne naznačí svoje obmedzenia. No aj

napriek tomu, filozofia je predsa múdrosťou a to v prirodzenom zmysle slova. Človeku totiţ

sprostredkováva poznanie prostredníctvom ľudských prostriedkov.

No múdrosť skutočná je darom od Boha. Ako taká je potom závislá na tom, koľko jej Boh

človeku, ako jej najvyšší vlastník, ponúkne a koľko z nej je človek schopný pochopiť.

Niektorí však pochybujú, ţe by človek bol schopný získať účasť na Boţej múdrosti. Pre

mnohých autorov múdrosť stále zostane pre človeka vecou nedosiahnuteľnou a

neuskutočniteľnou. Nie je predsa moţné mať múdrosť Boha a to ani v zlomkovej podobe.

To je naozaj pravda. No základný problém týchto autorov je to, ţe za múdrosť pokladajú

poznanie a vedomosti. A toto nebolo to, čo dostal napríklad kráľ Šalamún.

Kaţdú čnosť pochopíme najlepšie, keď ju dáme do kontrastu s jej opakom – s neresťou.

Opakom múdrosti je hlúposť. A kto je hlupák? V Písme nájdeme niekoľko poukazov na

16

hlúposť a hlúpych ľudí, z ktorých sa Boh smeje. Hlúposť bola totiţ vţdy predmetom

smiechu, výsmechu a vtipov. Napríklad v Ţalme 2. sa píše: „Prečo sa búria pohania? Prečo

národy snujú plány daromné? Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a

proti jeho pomazanému: «Rozbime ich okovy a ich, jarmo zhoďme zo seba!» Ten, čo na

nebesiach prebýva, sa im vysmieva; Pán ich privedie na posmech“ (1-4). Králi tohto sveta sa

tu popisujú ako jedinci, ktorí kujú plány proti Pánovmu Pomazanému. Zabúdajú, ţe Boh na

nich pozerá a pokladá ich za hlupákov. Dôvodom pre Pánov výsmech je hlúposť ľudí, ktorí

sa váţne snaţia urobiť sa väčšími, neţ v skutočnosti sú. Odmietajú uznať, ţe ich ţivot úplne

závisí od Boha. K tomu, aby sa mohli postaviť proti svojej pýche, potrebujú istú dávku

zdravého sebapoznania, t.j. múdrosti. Ďalej je tu Ţalm 37.: „Hriešnik snuje nástrahy

spravodlivému a škrípe proti nemu zubami. Ale Pán sa mu smeje, lebo uţ vidí, ako sa blíţi

jeho deň.“ (12-13). Aká veľkolepá hlúposť a nelogika, na ktorej sa dá zabávať! Snáď

najznámejším ţalmom, v ktorom sa spomína hlupák je Ţalm 14, v ktorom sa hovorí

o hlúposti ateizmu: „Blázon si v srdci hovorí: „Boha niet.“ Skazení sú a ohavnosti páchajú.

Nikto z nich nerobí dobre. Pán pozerá z neba na synov ľudských a skúma, či je niekto

rozumný a hľadá Boha“ (1-2).

V Novom zákone je veľa poukazov na ľudskú hlúposť. No snáď najvýraznejší je

v podobenstve o boháčovi, ktorý mal veľa úrody: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú

úrodu. Premýšľal a hovoril si: «Čo budem robiť? Veď nemám kde uloţiť svoju úrodu.»

Potom si povedal: «Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uloţím všetko

obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky.

Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!» Ale Boh mu povedal: «Blázon! Ešte tejto noci poţiadajú

od teba tvoj ţivot a čo si si nahonobil, čie bude?» Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a

pred Bohom nie je bohatý.“ (Lk 12, 16-21). Ďalšími sú podobenstvo o múdrych a hlúpych

pannách a podobenstvo staviteľov domu: na skale alebo na piesku.

Z týchto príkladov môţeme vytušiť definíciu múdrosti. Múdrosť nie je poznanie alebo

vedomosti. Múdrosť je poznanie súvislostí sveta a ţivota. Alebo ešte hlbšie: múdrosť je

poznanie podstaty vecí a na základe tohto poznania potom schopnosť tieto veci vo svojom

ţivote správne usporiadať (zostaviť si rebríček hodnôt). Tomáš Akvinský doslova píše:

„Sapientia est ordinare“ – múdrosť spočíva v schopnosti dávať veci do správneho

poriadku. Jeden príbeh hovorí o istom muţovi, ktorého poţiadali, aby si vybral medzi

poznaním (vedomosťami) a múdrosťou. Ak by si vybral poznanie, vedel by všetko; ak by si

vybral múdrosť, vedel by iba pár vecí, ale dobre. Muţ si vybral poznanie. Predpokladal totiţ,

ţe keď bude vedieť všetko, bude vedieť aj to, čo vedia múdri ľudia. Múdrosť však nepochopil

(unikla mu jej podstata) a to presne pre to, čo hovorí sv. Tomáš Akvinský: lebo múdrosť nie

je nejaké konkrétne poznanie, ale je to schopnosť usporiadať časné dobrá do správneho

poriadku.

Na modernom svete vidíme, ţe mu chýba múdrosť. Je to vidno na jeho výlučnom

zamestnávaní sa vecami, ktoré sú záţitkové, skutkové, zatriediteľné. T. S. Eliot píše: „Kde je

ţivot, ktorý sme stratili počas ţitia? Kde je múdrosť, ktorú sme stratili v poznávaní? Kde je

poznávanie, ktoré sme stratili v informáciách? Cykly Neba nás počas dvadsiatich storočí

dostali ďalej od Boha a bliţšie k prachu.“

Sme obklopení vecami: vecami, ktoré chceme poznať; vecami, ktoré chceme mať; vecami,

ktoré chceme vlastniť; vecami, ktorých sa chceme zbaviť. No vo veciach samotných sa

nenachádza múdrosť. Preto najmúdrejší ľudia budú od vecí vţdy najslobodnejší: múdremu

bude stačiť málo, pretoţe vie, ţe k ţivotu veľa nepotrebuje. No nakoľko múdrosť sa nachádza

v schopnosti spoznávať podstatu vecí, pri kontakte s nimi múdry bude prosiť, ako slepec

v evanjeliu: „Učiteľ, [daj,] aby som videl!“ (Mk 10, 52). Múdrosť je schopnosť vidieť. Mudrc

17

to je vlastne jasnovidec. A ten, kto vidí do vecí, spoznáva ich pravdu i loţ, ich potenciál

k rastu no i ich schopnosť nás rozloţiť.

Ako sa získava múdrosť? Komunikáciou s Bohom – zdrojom všetkej múdrosti, prosbou

o jeho múdrosť, reflexiou nad podstatou a zmyslom vecí, hľadaním súvislostí, sebareflexiou,

pokorou a snahou o spoznanie rozdielov medzi vecami. Múdrosť získavame aj ţivotnými

príbehmi, ktorých zmysel sa snaţíme chápať a na seba navzájom ponapájať.

Rabín Hanina, učiteľ z 1. storočia, prirovnal múdrosť k hlbokej studni so studenou,

sladkou vodou. Ľudia nemohli vychutnávať jej osvieţujúcu silu dovtedy, kým istý mudrc

nepriviazal jeden kúsok povrazu k druhému a k ďalšiemu a potom toto ponadpájané lano

nepriviazal k vedru a nevytiahol ním vodu pre všetkých prítomných, aby sa z nej mohli napiť.

Podobne, hovorí rabín, aj kráľ Šalamún pouţíval múdrosť k tomu, aby napojil jeden malý

príbeh, podobenstvo a metaforu k druhému a robil to aţ dovtedy, kým mu nebola jasný

zmysel múdrosti.

No nakoľko podľa sv. Augustína múdrosť spočíva v poznaní Boţích vecí a nakoľko – ako

sme si povedali pravá múdrosť je Boţím darom – najviac v nej rastieme (ako to dokazuje

mníšska tradícia) praktizovaním kontemplatívnej modlitby. Po latinsky sa múdrosť povie

sapientia, čo pochádza od slova sapere a to je odvodené od slova ochutnávať.

V kontemplatívnej modlitbe zakusujeme, ochutnávame Boha, jeho podstatu i múdrosť. V nej

opúšťame pouţívanie svojho limitovaného rozumu s jeho myšlienkami, konceptmi a

obrazmi a otvárame sa Duchu Svätému, aby v nás za pomoci svojich darov účinkoval a

viedol nás k plnosti Boţej múdrosti.

Na záver ešte slovo k realizmu. Múdrosť bude vţdy boj. Lebo je v nás hriech. Ten nám

bude vţdy prekáţkou k videniu. A keď uţ uvidíme a spoznáme, bude nám prekáţkou k ţitiu

toho, čo sme uvideli a spoznali. No aj napriek tomu je tu Boh, ktorý nám vo vyrovnávaní sa s

hriechom pomáha. Preto nastúpiť na cestu k múdrosti znamená nastúpiť na cestu zápasu.

Ale to by nás nemalo znechutiť. Ako človek rastie v múdrosti, rastie aj vo svätosti: a to

znamená, ţe moc hriechu bude nad ním postupne slabnúť.

·Si múdry? Vieš rozlišovať? Usiluješ sa o veci, ktoré majú hodnotu? Nebol by si

nazvaný za to, čo robíš hlupákom? Vážiš si múdrosť? Prosíš o ňu Boha v modlitbe?

·Nespoznávaš v Platónovej analógii o jaskynných ľuďoch podobnosť z mnohými z nás

v súvislosti s oslobodením, napríklad od nedávnej totality...?

·Čo by si mohol urobiť viac pre to, aby si bol múdrejší?

5. Nádej

Pondelok, 29. novembra 2004

To, čo priviedlo ţidovských predkov Marka a Elizy do Ameriky v dávnych časoch bola

nádej, konkrétne nádej na lepší ţivot. Nádej ich dvoch – Marka a Elizy – bola však úplne o

inom. Nedúfali ani tak veľmi v lepší ţivot, ako skorej v niečo omnoho väčšie a ťaţšie

definovateľné: v niečo, čo by uspokojilo ich najhlbšie túţby.

Mark vyrastal v Los Angeles. Jeho rodičia boli hrdí na svoj pôvod, no boli to skorej iba tzv.

„kulturálni ţidia“; o vieru, z ktorej skutočné ţidovstvo vyrastalo sa nezaujímali. Silne

obdivovali Marxa, Freuda a Einsteina, ktorých pokladali za akúsi „svätú trojicu“ pre

18

všetkých osvietených ţidovských ateistov. Čo sa týkalo náboţenstva, pokladali za

samozrejmé, čo povedal Marx, ţe náboţenstvo je „ópiom ľudstva“.

Markovo detstvo bolo v podstate šťastné. Zmaturoval s vyznamenaním na gymnáziu a získal

štipendium na prestíţnej univerzite. No po pár mesiacoch – deprimovaný a zmätený –

štúdium zanechal. Bolo to v polovici šesťdesiatich rokov; v čase, keď sa americkými

univerzitnými kampusmi valila vlna tzv. protirevolúcie. Marek sa ocitol uprostred nej, plný

horlivosti za myšlienku tzv. antiestablishmentu; hnutia, ktoré bojovalo proti všetkým

formám štruktúr a zauţívaným hodnotám americkej kultúry. Materiálny úspech ho

prestal zaujímať. Začal hľadať niečo zmysluplnejšieho, čomu by sa oplatilo zasvätiť ţivot.

No nemal najmenšej potuchy, čo by to mohlo byť, o to menej ako to dosiahnuť. Jeho

bezprostredný svet, ktorý ho obklopoval mu ponúkal ilúzie a sklamania, nie nádej.

Eliza sa narodila v malom meste v stredozápadnej Amerike tieţ ţidovským rodičom, ktorých

vzťah k náboţenstvu bol ešte vlaţnejší, neţ to bolo v prípade Markových rodičov. Keď mala

osem alebo deväť rokov to, čo si najviac na svete ţelala nebol ďalší bicykel alebo nejaká iná

hračka, alesúrodenec . Toto bolo jediné, na čo si z detstva ešte ako dospelá pamätala: ako

veľmi chcela súrodenca a ako jej nebol dopriaty. Počas nepokojov v šesťdesiatich rokoch

odišla z domu a šla do Kalifornie. Otvorila sa naplno pre to, čo videla a čo zaţívala. A sala

plnými dúškami. Vo veku 22 rokov sa náhle ocitla v Mexiku. Šla ta, aby si nechalavykonať

potrat. A toto bol bod, kedy zaţila svoje dno. V tej chvíli cítila, ţe ţivot jej nie je schopný

ponúknuť uţ úplne nič, čoho by sa mohla zachytiť. Jej nádeje a sny ako keby zomreli s jej

nenarodeným dieťaťom. Nebola si dokonca istá uţ ani tým, čo vôbec ona sama túţi ešte ţiť .

Aj Mark aj Eliza hľadali niečo, čo by ich ţivotom dalo zmysel a čo by uspokojilo ich

najhlbšie túţby. Hippie hnutie prefrčalo, no „beţný svet“ s jeho vytrvalým dôrazom na

materiálny úspech nemal pre nich ţiadnu príťaţlivosť. Nezávisle – v tom bode sa ešte

nepoznali – sa dozvedeli o istom novom spoločenstve v Severnej Kalifornii, ktorého cieľom

bolo „robiť všetko pre deti“. V presvedčení, ţe presne toto je to miesto, kde by mohli nájsť,

čo tak veľmi hľadajú, stali sa jeho členmi. Po roku, čo sa spolu stretli v tejto komunite, sa

zosobášili. Ich svadba sa konala v r. 1969 v ţidovskej synagóge, ktorú Eliza občasne

navštevovala ako dieťa.

No predsa šťastní celkom neboli. Hoci sa oddali naplno jeden druhému a hoci sa maximálne

venovali deťom cítili, ţe čosi veľmi podstatného im stále ešte chýba. Ich hľadanie sa

vonkoncom neskončilo. Netušili, ako ďaleko im ešte treba ísť. Čítali Písmo a získali aj dosť

veľkú mieru pokory. No ich vyprahnutosť sa iba stupňovala. To, čo v duši v tomto čase

preţívali snáď najlepšie vyjadrovala veta od C. S. Lewisa: „Teraz sa nachádzame na rubovej

stránke sveta, na nesprávnej strane dverí. Rozpoznávame síce svieţosť a čistotu rána, no ono

nás nerobí ani svieţimi ani čistými. Nie je nám moţné spojiť sa s nádherou, ktorú vidíme. No

kaţdá jedna stránka Nového zákona kričí, ţe tomu tak vţdy nebude. Jedného dňa, ak bude

Boh chcieť, to všetko získame.“

Členovia novej komunity, pretoţe sa oddali práci pre deti, sa zaviazali pracovať v mene

nenarodených. Na svoje veľké prekvapenie zistili, ţe jedinou náboţenskou organizáciou,

ktorá podporovala ich snahy „robiť všetko pre deti“ bola katolícka cirkev. Eliza čoskoro do

nej vstúpila. No Mark, nevstúpil. Namiesto toho sa vrátil do svojho rodného mesta Los

Angeles.

Mark silne túţil vrátiť sa k svojej manţelke a rodine, no vedel, ţe je to moţné iba vtedy, keď

19

sa najprv stane katolíkom. Nemohli predsa ako manţelia v takej podstatnej veci stáť kaţdý

na inej báze. Zároveň mu bolo jasné, ţe ak by sa rozhodol vstúpiť do cirkvi, urobil by to iba

vtedy, keď bude plne presvedčený, ţe verí v to, čo cirkev učí. Bol úprimný a nechcel robiť

veci povrchne. Akosi intuitívne však vedel, ţe katolícka viera je čosi, čo si zaslúţi rešpekt.

No stále ešte nebol na tento krok pripravený.

Jedného dňa, keď sa nachádzal v kostole sv. Terézie Avilskej v centre mesta v Los Angeles,

bol Mark náhle a hlboko zasiahnutý sochou Márie, ktorá sa tu nachádzala. Bola to socha

matky, ktorá drţí v náručí svoje dieťa. Socha mu potichu komunikovala materinskú

láskavosť, ochranu a pomoc. No ešte viac sa cítil pohnutý, keď si prečítal nápis na jej

podstavci. Hoci v tejto fáze svojej cesty nemal páru o tom, čo tie slová chcú povedať, boli pre

neho príťaţlivé, presvedčivé a zároveň mu boli zdrojom nesmiernej nádeje. Vracal sa

týţdeň čo týţdeň k soche a opakoval si v modlitebnom duchu slová, ktoré boli napísané na jej

podstavci: „Do tvojich rúk vkladám svoju večnú spásu, tebe zverujem svoju dušu!“

Trvalo dlho, kým pochopil, ţe bez toho, ţe by si to uvedomoval týmito slovami sa vlastne

zasvätil Márii, Matke Boţej.

Kaplán kostola, kňaz nevšednej „všednosti“, ako ho neskôr popísal, uviedol Marka do viery a

pokrstil ho. Mark sa vrátil k svojej ţene po deväťmesačnom odlúčení. R. 1975 sa nechali

zosobášiť podľa katolíckeho obradu. Nasledujúceho roku sa stali členmi Tretieho rádu sv.

Dominika.

Ich komunita sa presťahovala do New Hope, v Kentucky, kde Mark a Eliza pokračujú aţ

dodnes vo svojom apoštoláte poskytovania pomoci nenarodeným deťom a nádeje ţenám, s

ťaţkými tehotenstvami. 7. apríla 1989 sa im narodilo ich desiate dieťa. Nazvali ho menom

Nádej na počesť čnosti, ktorá ich udrţiavala a viedla na ich vytrvalej aj keď spletitej púti

smerom k láske a ţivotu.

Komentár

Nad vstupom do pekla sa na majestátnom oblúku nad hlavnou bránou nachádza temnými

farbami napísaný nápis, ktorý spôsobil Dantemu triašku. Rímsky básnik obrátiac sa k svojmu

sprievodcovi hovorí: „Učiteľ, tieto slová nesú krutý zmysel!“ Vskutku, krutý zmysel! Slová

„Všetku nádej opusť, ó, ty, kto tu vstupuješ!“, vyjadrujú najhlbšiu podstatu pekla –

ţivot bez nádeje. Shakespeare hovoril o zúfalom, nešťastnom človeku, ktorý po tom, čo

odmietne svoje vlastné určenie, upadne do ţijúceho pekla: „A keď padne, padne ako Lucifer,

aby uţ nikdy nedúfal.“

Byť bez nádeje znamená byť v pekle. Ľudia, ktorí ţijú bez nádeje, či sú ţiví alebo mŕtvi, na

tom nezáleţí, ţijú v pekle. Ako by asi ţil človek, ktorého napríklad odsúdia do väzenia a

nemal by nádej, ţe sa odtiaľ niekedy dostane? Alebo človek, ktorý ide na operáciu, ale bez

nádeje, ţe sa vydarí? Alebo človek, ktorý ţije v násilnom vzťahu, no bez nádeje, ţe je moţná

a ţe naozaj príde zmena? Alebo človek, ktorý je osamelý, no nemá nádej, ţe môţe kedysi

získať nejaké priateľstvo? Alebo človek, ktorý je ťaţko závislý – napríklad na alkohole,

drogách či sexe – a táto závislosť mu je veľkým bremenom ale nemá nádej, ţe mu je moţné

pomôcť? Či je človek veriaci alebo neveriaci, to čo ho ţenie dopredu aj v ťaţkých

„beznádejných“ chvíľach je nádej v zmenu. My ľudia sme v najhlbšom slova zmysle tvormi

nádeje. Nebyť schopný dúfať je pre človeka zdrvujúce a rozkladné a vovádza ho to do

neznesiteľného utrpenia.

20

Treba mať však jasno v pojmoch. Je rozdiel medzi stratou nádeje a stratou ilúzií. Herec

Woody Allen raz poznamenal, ţe „manţelstvo to je strata nádeje“. Ak mal na mysli, ţe

manţelstvo spôsobuje stratu márnomyseľných a neodôvodnených ilúzií, potom mal pravdu.

No strata ilúzií nie je to isté, ako strata nádeje. Skutočnú nádej často pochopíme aţ vtedy,

keď sa to, čo sme pôvodne za nádej pokladali (ilúzia, jej klamná nahráţka), roztrieska

sklamaním. Strata ilúzií, ku ktorej často prichádza v rámci manţelstva, nie je – ak sa za jej

pomoci manţelský pár naučí prijímať nedokonalosti jeden druhého a ak objíme poţiadavky

skutočnej, naozajstnej lásky – smrťou nádeje.

Skutočnú nádej sklamanie neroztrieska. Pravdu povediac, skutočná nádej sa najčastejšie

rodí práve v ťaţkostiach, utrpeniach a sklamaniach. Ako hovorí Chesterton: „Kým sú

veci nádejné, nádej je prázdnym slovom a otrepanou frázou. No aţ keď sa všetko stane

beznádejným, začne byť nádej jedinou silou. Nádej – tak ako všetky kresťanské čnosti – je

čnosť síce neracionálna avšak nezastupiteľná.“

Tzv. „nádeje“ človeka majú schopnosť zatieniť jeho skutočnú NÁDEJ. Keď sa mu jeho

malé nádeje nesplnia a keď jedna po jednej začnú krachovať, môţe sa dostať do nebezpečia,

ţe zabudne na to, čo je v jeho ţivote to najdôleţitejšie a môţe upadnúť do beznádeje, či

dokonca do úplného zúfalstva. Takto sa potom môţe stať to, o čom často čítame v novinách:

športovec spácha samovraţdu, lebo nebol prijatý do Národnej basketbalovej asociácie, alebo

hráč (gambler) sa uchýli k násiliu, pretoţe prišiel o veľký vklad alebo herečka, ktorá upadne

do ťaţkej depresie, lebo jej nepridelili hlavnú rolu vo filme. Vo filmovom prepise diela

Kathariny Anne Porterovej Loď hlupákov (Ship of Fools), istý zúfalý vnútorne rozbitý

notorický alkoholik vysvetľuje svojmu nepijúcemu a vyrovnanému kamošovi, ţe jediným

dôvodom, prečo začal znova piť bolo to, ţe sa mu nepodarilo rozmeniť prihrávku pri futbale

a on nedal gól.

Dosť často sa naviaţeme na triviálne nádeje. Dúfame, ţe počasie bude dobré, aby sme mohli

ísť na opekačku do prírody, alebo ţe naše muţstvo vyhrá dôleţitý zápas, alebo ţe vyhráme

čosi v lotérii, alebo ţe sa staneme slávni v SuperStar. V poriadku, takéto nádeje sú súčasťou

nášho ţivota. No nesmieme stratiť z pohľadu jednu, základnú nádej, ktorej musia byť

podriadené všetky ostatné nádeje: totiţ ţe naše bytie bude jedného dňa spokojné, ţe

budeme zaţívať pocit úplného naplnenia. Toto je naša vzdialená nádej. Je to nádej, ktorá –

ako poznamenáva spisovateľ Keats – presahuje „všetky, aj tie najbujnejšie z našich snov“,

ktorá je reálna a ktorá má skutočne svoje naplnenie. Pre kresťana je týmto miestom Boţie

kráľovstvo. Boţie kráľovstvo, ktoré je večné, je splnením všetkých nádejí v najdokonalejšej

podobe. Sv. Pavol k tomu poznamenáva: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do

ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9).

Ďalej dosť často sa naväzujeme na márnivé nádeje, ktoré sú nakopené na klzkom svahu

pýchy. A presne tak, ako platí, ţe pýcha predchádza pád, aj márnivé nádeje nás pripravujú na

podobne nešťastný osud: „Toto je stav človeka: dnes sa pokryje jemnými púčikmi nádejí;

zajtra rozkvitnú a objavia sa na ňom jemné kvietky pôct a potešení. V tretí deň príde

námraza, smrtiaca námraza... A vo chvíli, keď si myslel, ţe sa mu darí a ţe je istotou

naplnený, jeho nádeje odpadnú a zničí sa všetko, čo mu priniesli a potom, potom príde

pád...“, píše Shakespeare. Áno, takto končia márnivé nádeje, túţby po vysokých poctách,

márnivé naparovania. Je to hlboký krach.

Naša nádej potrebuje ťaţkosti, aby ju oţivili a prebudili, trpezlivosť, aby ju otestovala,

21

spoločenstvo, aby sme na ceste k nej mali oporu a pomoc a Boha, aby nás v nej viedol a

správne usmerňoval. Svoje nádeje musíme aj očisťovať. Robíme to vtedy, keď oddeľujeme

povrchné od podstatného, prchavé od toho, čo je trvalé. Ako hovorí Herman Melville:

„Nádej je pre človeka dôkazom, ţe je nesmrteľný. Je to zápas a oslobodzovanie sa duše od

toho, čo je pominuteľné a rast a upevňovanie sa v tom, ţe je nasmerované na večnosť.“

K tomu, aby sme pochopili nádej, potrebujeme perspektívu. Máme prílivy nádeje, ktoré

však pominú s etapami ţivota. Iné sú nádeje chlapca, iné mladého muţa, iné človeka v

strednom veku, iné starca. Kaţdý vek má svoje nádeje. Týmto nádejám treba načúvať a treba

za nimi ísť. No všetky treba poloţiť do správnej perspektívy v zmysle nádeje, ktorá je

konečná, definitívna, večná a plnohodnotná.

V tomto zmysle nás pekne učí Jeţiš. V jeho slovách „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v

nenávisti svojho otca, matku, ţenu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj ţivot, nemôţe byť mojím

učeníkom“ (Lk 14, 26), nás učí, ako správne postaviť hodnoty a túţby svojho ţivota do

správnej perspektívy. Treba ich – obrazne povedané - postaviť na priamku (potrubie), ktorá

spája mňa s Bohom. Na jednej strane som ja, na druhej Boh. Medzi mnou a Bohom prúdi

vzťah (láska). Veci, ktoré sú poukladané na tomto potrubí, dostávajú toľko lásky, koľko prúdi

potrubím medzi mnou a Bohom celkove. A keď niektorá z tých vecí pominie (rodič,

manţel, dieťa, práca, záľuba, zdravie...) moja nádej sa nezrúti. Lebo tá hlavná konštrukcia

(ja-Boh) sa nezrútila. Skúšky a straty v mojom ţivote ma budú iba čím ďalej, tým viac

zameriavať na to, čo je najpodstatnejšie.

Konečná, definitívna nádej presahuje všetky naše časné nádeje. Je to nádej, ktorá

presahuje náš pozemský ţivot. Faktom, ktorý treba prijať je, ţe nech dosiahneme čokoľvek a

nech sa ocitneme kdekoľvek, nech by boli hoci i všetky naše časné nádeje splnené, vţdy sa

budeme cítiť nedokončenými a nenaplnenými. Vţdy a neustále budemedúfať v lepší stav.

Táto nádej sa nepominie s vekom. A toto je dobre.

Pre duchovných autorov presne toto – táto neuhasiteľná túţba po úplnom naplnení v nás – je

prirodzeným dôkazom večnosti. Ak by nebolo večnosti, ako by potom bolo moţné túto

túţbu vysvetliť? Nebol by to ţart, ţe sa rodíme s veľkými často aţ neuhasiteľnými túţbami a

tieto túţby by nemali naplnenie? Ľudia hľadajú naplnenie týchto túţob v rozličných veciach.

O tom niečo vedia závislí: alkoholici, narkomani, gambleri, ľudia závislí na sexe, na

nakupovaní, na nezdravých vzťahoch, na práci a pod. Je to sýtenie správneho hladu

nesprávnym jedlom. Mnohí z týchto ľudí (a v istom zmysle sme to v rôznych intenzitách

všetci) iste súhlasia s tým, čo povedal sv. Augustín, ktorý toho o napĺňaní falošných nádejí

vedel dosť: „Pre seba si nás stvoril Boţe a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v

Tebe!“ Ak nám niekto dal túţbu po totálnom naplnení, potom táto túţba musí mať svoje

naplnenie. A ten „niekto“ je Boh. A týmto naplnením je tieţ on.

Kresťanská tradícia na človeka hľadí ako na „pútnika“, „vandráka“, Homo viator. Vníma

ho, ako bytosť, ktorej posledná nádej spočíva v Bohu. Toto je presne to, čo povedal

Kierkegaard, keď stotoţnil beznádej (zúfalstvo) so stratou večnosti. Strata pozemského, tvrdí,

nemôţe byť dôvodom k zúfalstvu. Veci, ktoré sú nám na dosah – ktoré on nazýva súhrnne

ako „bezprostrednosť“ – sú schopné popliesť človeka a spôsobiť mu, ţe si prestane

uvedomovať večnosť. Keď sa človeku prestane dariť v získavaní toho, čo on – povrchne –

pokladá za veľmi dôleţité, ba dokonca najdôleţitejšie môţe si začať mylne myslieť, ţe má

dôvod na zúfalstvo. Toto je však fatálny omyl. A tento omyl, podľa Kierkegaarda, je sám o

sebe uţ zúfalstvom. Človek totiţ stratil perspektívu.

22

Strata nádeje – zúfalstvo – to je v konečnom dôsledku odmietnutie byť samým sebou a

prijať svoje určenie. Je to dať prednosť bezprostredným veciam a ilúziám pred tým, čo je

autentické a večné. Na to, aby si človek mohol obnoviť svoju základnú nádej sa musí

postaviť tvárou k tomu, čo je najskutočnejšie a najdôleţitejšie a toto objať celou svojou

bytosťou.

Si človekom nádeje? V čo dúfaš? Do čoho kladieš svoju energiu?

Máš svoje nádeje poukladané do správnej perspektívy? Nekoleduješ si, keď ti zlyhajú

upadnutie do zúfalstva, pretože do tvojho života príde úplná tma?

Je ti večnosť majákom, ktorý udržuje tvoj život v správnej perspektíve, v dobrej

zakorenenosti...?

6. Lojalita

Pondelok, 6. decembra 2004

Bol to muţ jemných a rôznorodých schopností. Jeho výrečnosť nielen v angličtine, ale aj

v latine bola nevšedná. A ovládal aj gréčtinu. Bol tvorivým spisovateľom, básnikom,

hudobníkom, prekladateľom, prednášateľom a právnikom výraznej kvality. Počas svojej

svetlej politickej kariéry bol predsedom parlamentu a kancelárom Anglicka.

No na Sira Thomasa Morusa sa pamätá a jeho osoba je predmetom úcty ani nie tak kvôli jeho

schopnostiam, ako skôr kvôli čnostiam, ktoré vlastnil, zvlášť jeho oddanosti Bohu a Cirkvi

vo chvíľach, keď vedel, ţe ho to môţe stáť ţivot. Samuel Johnson o ňom povedal, ţe to „bol

človek najväčších čností, akého tieto ostrovy kedy vyprodukovali.“ Joseph Addison

prehlásil, ţe „jeho smrť bola korunou jeho ţivota... Na oddelenie hlavy od svojho tela sa

nepozeral ako na niečo, čo by malo spôsobiť nejakú zmenu v obsahu jeho mysle.“

Keď bol Morus členom parlamentu na začiatku svojej kariéry, ostro a aj úspešne sa postavil

proti obrovskému mnoţstvu peňazí, ktoré kráľ Henrich VII. nespravodlivo zdieral zo

svojich poddaných. Táto jeho opozícia proti kráľovým praktikám bolo skutkom, ktorý

nechával tušiť, čo asi príde. Morusovi neskôr jeden z kráľových vyberačov daní povedal, ţe

jeho hlava mu vtedy visela uţ len na vlásku. Jediné, čo mu ju ušetrilo bolo to, ţe nenapadol

kráľa osobne. Morus si bol veľmi dobre vedomý moţnosti prísť o hlavu, aj neskôr keď slúţil

kráľovi Henrichovi VIII. a to dokonca uţ počas obdobia, kedy jeho vzťah ku Korune bol

pomerne srdečný. „Ak by mu moja hlava bola priniesla získanie hradu vo Francúzsku,“

povedal raz Roperovi, svojmu zaťovi a ţivotopiscovi, „nebol by zaváhal.“ Takýto bol

Henrich vo svojej podstate a Morus to vedel, lebo mal dobrú intuíciu.

Morus bol skúseným diplomatom, no nikdy diplomaticky neurobil nič, čo by bolo

v rozpore s jeho presvedčením, aby sa tak vyhol problémom. Keď sa napríklad Henrich

VIII. vyhlásil za najvyššiu hlavu cirkvi v Anglicku, Morus dal prednosť rezignácii. No

Henrich sa zaťal a rozhodol sa, ţe Morusa prinúti, aby mu prejavil svoju lojalitu. Preto vydal

tzv. Act of Succession, ktorý zaväzoval kaţdého, kto bude vyzvaný, aby vykonal prísahu,

ktorou by vzdal poctu novému manţelstvu Henricha VIII. s Annou Boleynovou, a ktorou by

zavrhol pápeţstvo. Keď Morusa na výzvu kráľa predviedli, aby túto prísahu vykonal,

odmietol. Hneď na to ho obvinili z vlastizrady a odviedli ho do väzenia. Nasledujúceho roka

23

bol popravený. Svoju popravu preţíval s humorom. So svojimi katmi vraj vtipkoval. Známe

sú jeho dialógy s dcérou, ktorá ho prišla do väzenia prosiť, aby sa zachoval tak, aby si ušetril

ţivot. Morus s ňou rozpráva veľmi láskavo a poskytuje jej celú sériu krásnych myšlienok

a zásad, ktoré vošli do dejín múdrosti.

Robert Bolt, ktorý o Tomášovi Morusovi napísal veľmi úspešnú hru s názvom A Man for All

Seasons (Človek pre všetky obdobia) sa pýta sám seba: „Prečo som si za svojho hrdinu zvolil

človeka, ktorý si na seba privedie smrť, pretoţe nie je schopný poloţiť svoju ruku na starú

čiernu knihu a odrieknuť beţnú loţ?“ Jeho odpoveďou je, ţe čnosť, podľa ktorej Morus ţije (i

zomiera) – t.j. lojalita prvotnému záväzku – je svedectvom o tom, ţe naplno vlastní seba

samého, svoju vnútornú osobnú realitu, svoje jasné „ja“, a ţe toto svoje „ja“ nemôţe v ňom

poprieť alebo ho zmietnuť zo stola ani strach ani iné podobné motívy. Morus tým, ţe

zostáva verný svojmu slovu dokazuje, ţe je sám sebou. Váhajúci, ústupčivý človek, ktorý

preskakuje medzi rôznymi lojalitami podľa toho, ako sa mu to práve hodí nezjavuje

prítomnosť svojho pevného „ja“. Taký človek je ťaţko odlíšiteľný od vonkajších síl, ktoré

ho tvarujú. Moţno je pravdou, ţe jasný zmysel seba samého sa môţe v človeku

vykryštalizovať iba v spojení s niečím, čo ho presahuje, t.j. s niečím skutočným, čo je

oslobodené od vplyvu konečnosti a pominuteľnosti.

Morus nemôţe byť lojálny kráľovi, ak by to od neho ţiadalo, aby nebol lojálny sám sebe.

Nemôţe predsa zradiť seba samého. Toto je dôvod, prečo Bolt dáva svojej hlavnej postave do

úst tieto slová: „Nemôţem a ani nechcem vládnuť nad kráľom. No je tu jedna malá... malá

oblasť, kde musím vládnuť sám sebe. Je veľmi malá –pre neho moţno menšia, neţ snáď

tenisový kurt.“

Kráľ Henrich ţiadal od Morusa, aby prisahal lojalitu jemu. No Morus vedel, ţe toto by

znamenalo prisahať nelojalitu Bohu a Rímu. A pre Morusa bolo neprijateľné, aby verejne

vyjadril takúto dvojtvárnosť a pokrytectvo. No Henrich od neho ţiadal, aby urobil niečo ešte

desnejšieho. Chcel od Morusa, aby urobil svoju prísahu nelojálnosti v prítomnosti Boha.

Morusovi bolo nad slnko jasnejšie, ţe pre neho urobiť prísahu znamená pozvať Boha, aby bol

pri tom prítomný ako svedok a ako sudca. Ako by mohol formálne poprieť svoju lojalitu

tomu istému Bohu, ktorého vzýval, aby jeho prísahu posvätil? Morusova lojalita správne

umiestnená bola vybudovaná nielen na vernosti sebe samému, ale aj na jeho veľkej úcte

voči Bohu a Cirkvi. Na druhej strane Henrichova zlosť z toho, ţe nebol predmetom

nesprávne naorientovanej lojality bola vybudovaná na pýche a arogancii. Jeho kráľovstvo,

ako historici potvrdzujú, bolo jednou dlhou nočnou morou „pravdy vznášajúcej sa nad

šibenicou, lţi vznášajúcej sa nad trónom.“ Henrich nemal napriek nesmiernej politickej moci,

ktorú vlastnil takmer ţiadny pokoj duše. Morus, na rozdiel od neho, šiel na smrť s plnou

dôstojnosťou a s pokojným svedomím.

Lojalita pre Tomáša Morusa znamenala, ţe on, Boh, a Katolícka Cirkev, ktorú zaloţil Jeţiš

Kristus boli pre neho niečím omnoho viac neţ len politickými entitami, ktorými sa mohlo

voľne miešať ako s kartami alebo ktoré sa mohli preusporiadavať tak, aby zapadali do

momentálnych chúťok človeka. Tieto entity spolu navzájom súvisia, sú medzi sebou pevne

pospájané a preto nemôţu byť nijako od seba oddelené. To je dôvod, prečo si poţadujú

lojalitu, ktorá má hodnotu väčšiu, neţ samotný ţivot.

R. 1535 človek, ktorý sám seba nazýval „kráľovým dobrým sluţobníkom, no Boţím na

prvom mieste“ odkráčal k svojej smrti. Na 400-sté výročie tejto udalosti pápeţ Pius XI.

24

vyhlásil Tomáša Morusa za svätého.

Komentár

V oblasti lojality ľudia nemajú jasno. Je tu veľa tzv. kvázilojalít alebo atráp (napodobenín)

skutočnej lojality, ktorých skutočnú podstatu však ľudia dosť často, ţiaľ, nerozpoznajú

a preto tieto atrapy mylne pokladajú za skutočnú lojalitu. A záväzkom, putám a vzťahom

človek musí byť predsa verný, aj keby ho to stálo čokoľvek! Tak to káţe charakternosť. Kde

je však hranica medzi skutočnou a falošnou lojalitou?

Je lojalitou napríklad falošný obdiv, ktorý navzájom voči sebe cítia zlodeji? Alebo nutné

puto, ktoré drţí pohromade mafiu? Alebo sprisahanie mlčania, ktoré profesionálne skupiny

ochraňuje pred spoločenskými nepríjemnosťami. Alebo akási vznešená maska, ktorá

zakrýva nekalé a bezcharakterné praktiky osobných záujmov jedincov. Alebo tlak skupiny,

ktorý sa nachádza medzi jej členmi a to dokonca aj za cenu ich osobného sebarozkladu.

Pekne je to vykreslené vo filme The Firm (Firma): nečnostná lojalita to je systematická

oddanosť človeka darebáckym a nekalým záväzkom kombinovaná s tvrdou nelojalitou voči

všetkému ostatnému, čo tej prvej stojí v ceste.

Ďalšou mätúcou atrapou lojality – a je to atrapa, ktorá je zvlášť zákerná, pretoţe sa skrýva za

maskou čnosti – je zle pochopená vďačnosť. V Shakespearovej hre Henry VIII. kardinál

Wolsey, na ktorého doporučenie sa Tomáš Morus stal predsedom parlamentu, a ktorý bol

jeho predchodcom v úrade lorda kancelára Anglicka, prejavuje svoju neskonalú lojalitu

kráľovi práve na tomto základe. Lenţe táto jeho lojalita je sotva čnosťou. Wolsey je

človekom bez princípov. Jeho „lojalita“ je púhym predstieraním, maskou, divadlom: aby ňou

zakryl svoju chamtivosť po zlate a sláve. „...Za vaše obrovské milosti, ktorými zahrňujete

mňa, úbohého biedneho sluţobníka, nie som schopný nič vyjadriť iné, iba vernú vďaku; svoje

modlitby, ktoré posielam k nebu za vás; svoju lojalitu, ktorá vo mne neustále rastie a bude

rásť a to aţ do smrti...“, hovorí kardinál.

Zdá sa, ţe kardinál Wolsey je presvedčený, ţe keďţe kráľ bol voči nemu veľkodušný, on

mu je za to zaviazaný slepou lojalitou. Takáto deformovaná lojalita je znakom jeho

podlízavosti a servilnosti a nie skutočnej vďačnosti. Wolsey je na jednej strane príliš

bojazlivý, aby kráľa konfrontoval za zlo, ktoré koná. A kardinálovi muselo toto zlo byť

jasné. Na strane druhej, tým ţe pouţíva neresť, aby ňou zaplatil za to, čo mu kráľ dal (moţno

úprimne, ktovie?), je neúprimný aj voči sebe samému. Jeho slepá lojalita je falošnou

vďačnosťou.

Ako hra napreduje, vo chvíli keď Rím odmietne kráľa Henricha VIII. rozviesť, Wolsey –

ktorému sa vyhráţajú obvinením z vlastizrady – je tu zredukovaný na jednu

opovrhnutiahodnú a trápnu postavičku, hoci teraz mu je uţ úplne jasné, ako zle bola

zameraná jeho lojalita: „Ô, Cromwell, Cromwell! Keby som len bol slúţil svojmu Bohu, čo

aj len s polovicou zápalu, s akým som slúţil kráľovi, nebol by ma v mojom veku nechal

nahého napospas mojim nepriateľom.“ Človeku tu prichádzajú na um slová sv. Terézie

Avilskej: „Nech je prekliata taká lojalita, ktorá ide aţ tak ďaleko, ţe sa postaví proti

zákonu Boha.“

Chesterton poznamenáva, ţe „my všetci sme v rozbúrenom mori na jednej lodi a preto sme

si zaviazaní strašnou lojalitou.“ Týmto svojím výrokom našu pozornosť zameriava na dva

dôleţité fakty: (1) ţe ţivot človeka je dosť chúlostivý a krehký a preto nikto z nás nie je

25

schopný preţiť sám; (2) a teda ak chceme preţiť, potrebujeme pomoc jeden druhého.

Univerzálna lojalita zaloţená na našom spoločnom človečenstve je vyjadrením toho známeho

Zlatého pravidla (t.j. prikázania lásky), ktoré nám káţe, aby sme druhým robili to, čo chceme

aby oni robili nám. Je to forma lojality, ktorá je dosť široká na to, aby zo seba vylúčila všetky

formy nelojality, ktoré sú výsledkom vytvárania rozličných frakcií a skupiniek, ktoré stoja

navzájom jedna proti druhej.

Henrich VIII., ktorý nebol lojálny svojim radcom, svojim ţenám, svojej Cirkvi, svojmu Bohu

po stránke morálnej mal sotva právo vyţadovať od svojich poddaných aby mu boli

lojálni. Princíp univerzálnej lojality, ktorý mu diktoval, aby bol svojim poddaným lojálny, ak

si ţelá, aby boli oni lojálni jemu odmietol. Nemal teda na oplátku ani on právo ţiadať lojalitu

voči sebe. Odmietol totiţ základnú bázu, ktorou bol princíp univerzálnej lojality, stojacej na

Základnom pravidle.

Perfektným opakom kráľa Henricha VIII. bol belgický kráľ Boudouin. Pretoţe bol lojálny

svojim poddaným rozhodol sa radšej rezignovať zo svojho kraľovania, ako by mal podpísať

potratový zákon, ktorý schváli belgický parlament. Boudouin uţvedel čosi o lojalitách, ktoré

boli všetkým moţným, len nie univerzálnymi. Nacisti ho počas II. svetovej vojny internovali,

pretoţe im odmietol lojalitu.

Pre mnohých Belgičanov abdikácia ich kráľa bola niečím ďaleko viac neţ len vznešeným

gestom. Mnohí mu napísali dopisy, v ktorých oceňovali jeho politickú odvahu, ktorú

preukázal vtedy, keď nenechal nenarodené deti svojej krajiny napospas. Jeho sekretárka,

ktorej úlohou bolo poďakovať sa kráľovým podporovateľom za ich dopisy bola práve v tom

čase tehotná a uvaţovala o potrate. No svoje rozhodnutie zmenila a dieťa porodila. Keď totiţ

čítala to mnoţstvo uznanlivých slov na adresu jej kráľa a jeho snahy brániť ţivot prišla

k záveru, ţe nenarodený človek v jej vnútri musí určite vlastniť dôstojnosť a hodnotu, keď

toľko ľudí o tom píše. A ţe ona nemá právo dôstojnosť svojho dieťaťa znásilniť.

Kráľ zlyháva vo svojej zodpovednosti, ktorú má za svoj úrad, keď je nelojálny voči čo

len jednému zo svojich podriadených. Henrich VIII. chápal svoj úrad zväčša v termínoch

moci. Kontext, ktorý svojimi praktikami nastolil nevyhnutne viedol k výsmechu samotného

konceptu lojality. Na druhej strane Boudouin hľadel na svoj úrad, ako na príleţitosť slúţiť

kaţdému: podporovať a napomáhať rozvoju práv a dôstojnosti kaţdého človeka.

Autor David Isaacs vo svojej knihe o budovaní charakteru píše o čnosti lojality toto:

„Lojálny človek prijíma putá, ktoré sú výsledkom jeho vzťahu s inými – priateľmi,

príbuznými, nadriadenými, svojou vlasťou, jej inštitúciami a pod. – a to takým spôsobom, ţe

ako tak kráča vpred bude neustále a za kaţdú cenu brániť a upevňovať systém hodnôt, ktorý

tieto vzťahy reprezentujú.“

Táto veta je však prijateľná iba natoľko, nakoľko je človeku jasné, ţe hodnoty, ktorých

sa lojalita týka budú neustále napojené na univerzálne dobrá človečenstva. Lebo na to,

aby lojalita mohla byť povaţovaná za čnosť je nevyhnutné, aby slúţila iba tomu, čo je

dobré. Obrana osobností, záujmových skupín, inštitúcií, politických strán atď. bez ohľadu na

hodnoty, ktoré títo a tieto zastávajú a propagujú, nie je príkladom čnosti lojality. Skutočná

lojalita musí slúţiť obrane iného človeka nielen v skutočnosti, ale aj podľa mena.

·Vážiš si lojalitu? Vieš byť lojálny záväzkom, ktoré si urobil? Ktoré záväzky pokladáš pre

seba za najdôležitejšie?

26

·Nie si prelietavý v prejavoch svojej lojality? Dá sa na teba spoľahnúť? o teba oprieť?

·Nie si lojálny ľuďom, alebo skupine, ktorá je pre teba (alebo i pre iných) deštruktívna? Čo

by si mohol urobiť, aby si s tým skončil?

7. Odvaha

Pondelok, 13. decembra 2004

Krátko pred svojou smrťou r. 1963 spievala z vrchu Eiffelovej veţe z obrovskej plošiny,

z ktorej mala Paríţ ako na dlani. Muţ, ktorý ju v ten večer uviedol, Jozef Kessel, bol pri tom,

keď v jednom nočnom klube spievala po prvý raz. Teraz nahlas spomínal. Zaspomínal si na

jej zničenú tvár a na vyťahaný sveter, ktorý vtedy nosila. Obe boli výrečným svedectvom

o utrpeniach, ktoré preţívala v detstve. Hovoril o jej hlase, ktorý bol uţ vtedy nabitý

„jedinečným géniom, ktorý ľudí počas celých tých rokov, ktoré potom prišli tak veľmi

dojímal“. Vzdal poctu jej priam „neuveriteľnej odvahe“, s ktorou sa vyrovnávala

s chudobou, slabosťou a agóniami svojho ţivota. Stala sa v nej príkladom pre mnohých.

Hovoril aj o jej disciplíne, ktorú si budovala vo svojej snahe dosiahnuť v speve umeleckú

úroveň v tej najvyššej moţnej miere. Počas jej pohrebu v nasledujúci rok, ako keby sa ţivot

v Paríţi zastavil. Ľudia vyšli do ulíc, aby preukázal poslednú poctu svojej milovanej

chanteuse.

Narodila sa do neznesiteľnej chudoby ako Edith Giovanna Gassion 19. decembra 1915. Meno

dostala podľa Edith Cavell, odváţnej britskej zdravotníčke, ktorú zavraţdil istý Nemec

samopalom, pretoţe pomohla niekoľkým vojakom zo Spojeneckých jednotiek utiecť. Edithina

matka, prostitútka, ju opustila, keď bola ešte nemluvňaťom. Najprv sa o ňu starala jej

matka. No keď sa o nej dozvedel jej prirodzený otec, ktorý sa keď mala dva roky vrátil

z vojny a ktorý ju nakoniec našiel v zúfalom zdravotnom stave, tajne ju uniesol. Dal ju do

opatery svojej matke, ktorá pracovala ako kuchárka v istej pomerne bohatej rodine.

Vo veku troch rokov Edith nečakane oslepla. Príčinou mohol byť zápal očnej rohovky,

známy ako keratitída, z ktorou sa je telo schopné vyrovnať samo. V kaţdom prípade „dámy“

v dome – ktoré boli takpovediac jej spoločnými „matkami“ – napadlo, ţe by mohla byť

uzdravená na príhovor sv. Terezky z Lesieux. Preto ju vzali do neďalekého mesta Lisieux

a modlili sa spolu za zázrak. O desať dní Edith znova videla. Ţeny pochopili, ţe sa stal

zázrak a tak v nasledujúcu nedeľu cestovali znova všetky do Lisieux, aby sa sv. Terezke –

malej „kvetinke“ – zaň poďakovali. Edith samotná bola celý ţivot presvedčená, ţe jej

uzdravenie bolo zázrakom. Na znak toho, podľa jej vlastného svedectva, nikdy neprestala

nosiť pri sebe obrázok sv. Terezky.

Meno, podľa ktorého ju pozná svet bolo Piaf, slangové francúzske slovo pre vrabca. Vybral

jej ho vlastník kabaretu, ktorý Edithe ponúkol prvú šancu ako speváčke. Bola naozaj ako

vrabec, vysoká nie viac ako 145 cm a váţiaca niečo cez 45 kg. Hoci bola útlej, malej postavy,

bola schopná niesť priam neznesiteľné bremená. Keď muţa, ktorý ju angaţoval a ktorý

jej pomáhal v jej speváckej kariére brutálne zavraţdili zlodeji, bola uväznená a obvinená ako

prvá podozrivá. Keď mala 19 rokov jej jediné dieťa zomrelo na meningitídu. Jeden z jej

mnohých milencov, svetový víťaz v boxe strednej váhy Marcel Cerdan zomrel pri havárii

lietadla. Edith sa ťaţko zranila v troch autonehodách, trpela pri mnohých operáciách a prešla

cez mnoţstvo chorôb. Hoci jej ţivot to bolo jedno nepretrţité utrpenie a sklamanie,

27

dokázala myslieť aj na iných. Spievala pre francúzskych vojenských zajatcov počas druhej

svetovej vojny, ba mnohým s nasadením vlastného ţivota pomohla pri úteku.

Mala priam neuveriteľnú schopnosť pretvárať svoju bolesť cez hudbu a tak prinášať nielen

sebe, ale aj miliónom svojich poslucháčov nádej a vzpruhu. Do spievania vkladala celú

svoju bytosť. Slávny básnik a dramatik Jean Cocteau o nej raz povedal: „Vţdy, keď spieva

máte pocit, ako keby zo svojho tela vytrhávala posledný krát svoju dušu.“ Toto bolo

snáď najviditeľnejšie, keď spievala piesne, ktoré zloţila sama, ako napríklad veľmi populárnu

„La Vie en Rose“. Cocteau raz tieţ povedal: „Ak raz Edith Piaf zomrie, časť mňa samého

zomrie s ňou.“ Iróniou je, ţe obaja zomreli v ten istý deň.

Počas svojich posledných mesiacov diktovala svoje pamäte z nemocničnej postele. Boli

uverejnené krátko po jej smrti pod názvom Môj život. Keď sa pozerala naspäť na svoj ţivot,

poukázala na dôleţitú rolu, ktorú v jej ţivotných zápasoch hrala odvaha. „Je pravda, ţe som

vţdy túţila byť odváţna“, napísala. „Hovorí sa, ţe odvaha je muţská vlastnosť. No ja si

myslím, ţe keď veci idú naozaj zle, ţeny zápasia omnoho statočnejšie neţ muţi. Je to vec

zvyku, zvlášť čo sa mňa týka. Roky mojej formácie v ţivote neboli nijako ruţové.“

Jej posledné pamäte sú zároveň aj spoveďou. Bez toho, ţe by chcela popierať svoje chyby

vyjadrila hlbokú nádej, ţe snáď aj o nej budú raz platiť slová, ktoré popisovali Máriu

Magdalénu: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi milovala“ (por. Lk 7, 47).

Dnes (13. decembra 2004) som pochovával pani, ktorú mnohí dobre poznáte, lebo sem do

nášho centra chodila dosť často. Volala sa Marta, mala 64 rokov, bola lekárka, kandidátka

vied, no uţ viac neţ 15 rokov bola čiastočne ochrnutá z mozgovej príhody. Dnes som sa od jej

detí dozvedel, ţe mozgových príhod mala aţ osem. Tú ôsmu nepreţila. Myslím, ţe sme sa

k nej nesprávali tak, ako by si to bola zaslúţila. Vnímali sme ju ako ťaţko o barliach chodiacu

a ťaţko sa slovne vyjadrujúcu ţenu. Mnohí z vás ste si ju však dosť obľúbili. Chodila často aj

k nám do Petrţalky, kde nám pri svojich obmedzených pohybových moţnostiach pomáhala

pri upratovaní kostola, hoci sme to od nej neţiadali. A práve dnes som si – neviem, či nie

trocha neskoro – uvedomil celú jej ţivotnú drámu v plnom rozsahu. Keď dostala prvú

poráţku, opustil ju muţ. Ostala ochrnutá s dvoma deťmi. No nevzdávala sa. Neutiahla sa

v depresii na „kraj cesty“. Rozhodla sa s odvahou bojovať proti svojej chorobe

a nemohúcnosti. Neviem, či sme my z jej okolia dokázali na túto jej snahu dostatočne

odpovedať. Myslím, ţe nie. Z mnohých našich postojov sa mohla kľudne znechutiť.

Neurobila to. Jej odvaha boriť sa so ţivotom i s reakciami okolia boli obdivuhodné. Myslím,

ţe dnes na pohrebe, sme sa všetci prítomní museli pred ňou dosť hanbiť: za svoj nie vţdy

adekvátny postoj voči nej i za jej odvahu, ktorú my v omnoho menších problémoch často tak

veľmi postrádame.

Ţivot Edith Piaf i Marty je dôkazom nezničiteľnosti ľudského ducha: ľudský duch môţe

kvitnúť aj na tých najnevhodnejších miestach. Ak má človek odvahu, dokáţe všetko. A niet

tej sily, ktorá by ho mohla zahamovať alebo zničiť. Ako raz poznamenal Chesterton: „Ak sú

semená v čiernej zemi schopné premeniť sa na také krásne ruţe, čím všetkým by sa nemohol

stať človek na svojej dlhej púti smerom ku hviezdam.“

28

Komentár

Odvaha nie je to isté ako nebojácnosť. Nie je to neprítomnosť strachu, ale ovládanie

strachu. Je to „milosť pod tlakom“, ako povedal Ernest Hemingway. Strach, ak sa nechá bez

kontroly, prenikne celého človeka a urobí honeschopným inteligentne a účinne reagovať na

ťaţké situácie . Strach sa sústreďuje na to, čo sa môţe pokaziť, čo by mohlo nevyjsť. Takto sa

potom postaví do cesty dôvere človeka vo svoju schopnosť ísť za tým, čo je správne. Martin

Luther King Jr. hovoril o potrebe budovať „hrádzach odvahy, ktoré by zadŕţali povodne

strachu“. Odvaha sa posúva ponad strach. Keby sme to mohli povedať trocha vtipne: odvaha

je strach, ktorý sa pomodlil a potom sa pustil do akcie.

Keď hovoríme o odvahe máme tendenciu premýšľať o nej vo vojenských termínoch. Máme

napríklad chrabrých bojovníkov a udatných hrdinov, ktorí sa pevne postavili proti desným

a zákerným protivníkom a nepriateľom. Z vojenskej histórie by sme mohli menovať mnoţstvo

takýchto hrdinov. Pri skutkoch niektorých nám nabieha husia koţa. Všetci títo ľudia boli

naisto odváţni. No odvaha nie je obmedzená len na vojenské úspechy.

Emily Dickinson, drobná básnička-samotárka známa ako „krásavica z Amherstu“ nemala

nikdy príleţitosť rozvinúť v sebe odvahu, akú potrebuje napríklad vojak na bojisku. No

poznala nepriateľov duše a proti týmto sa musela postaviť moţno s ešte väčšou odvahou,

neţ vojak na bojisku, aby im bola schopná smelo sa pozrieť do očí a jasne ich konfrontovať.

Napísala o tomto veľa básní, v ktorých popisuje rytierov a hrdinov vnútorného boja.

Takýmto nepriateľom duše môţe byť napríklad niečo, čo si na prvý pohľad od nás neţiada

výslovnú odvahu. Napríklad úzkosť, pochybnosti, znechutenia, neistoty a podobne: toto

všetko sú síce veci ťaţké, ale nie sú jasne definované ako nepriatelia. No keď sa ne

pozrieme hlbšie je nám jasné, ţe všetko toto nám hlboko strpčuje ţivot a preto nás to stavia

pred jasnú výzvu. Duchovní klasici tu hovoria o „tmavej noci duše“ a tá si poţaduje odvahu,

ktorá je hodná hrdinu.

Čo to je „tmavá noc duše“? Je to neschopnosť kráčať proti frustráciám, pochybnostiam,

znechuteniam a iným vnútorným tlakom, ktoré nás nútia kapitulovať a ostať v nečinnej

pasivite. Sú to veci, ktoré nám pripadajú ako hora so strmým útesom a my nie sme schopní po

ňom vyliezť. Ostávame teda dolu. Odvaha je boriť sa s ťaţkosťami, prebudiť v sebe

vnútorného hrdinu a vsadiť nielen na svoje skryté vnútorné zdroje, ale hlavne na Boha,

ktorý má volá, aby som kráčal dopredu, veď on je neustále so mnou.

Vo všetkých kultúrach sa nachádzajú rozprávky, mýty alebo príbehy, ktoré hovoria o tzv.

ceste hrdinu. Je to cesta, na ktorú sa musí vybrať kaţdý jeden človek, ak chce dozrieť. Táto

cesta má niekoľko nemenných komponentov. Napríklad Janko sa vyberie na cestu. Rozhodne

sa, ţe na to, aby dozrel musí odísť z rodičovského domu. Lúči sa s ním matka. Na ceste

stretne mudrca alebo inú podobnú postavu, ktorá mu dá napríklad prsteň, kúzelnú palicu

alebo zázračné čiţmy, ktoré mu majú pomôcť, keď mu bude úzko a sám si nebude vedieť

poradiť. Na to príde do mesta, ktoré je v smútku, pretoţe princeznú uniesol sedemhlavý

drak. on ho premôţe. Pomôţe mu pritom zázračná vec (napríklad prsteň), ktorú dostal od

mudrca. Oslobodí princeznú, dostane ju za ţenu a vráti sa domov. Symboly ktoré sú

v príbehu pouţité, nie sú bez významu: mama, z ktorou sa lúči je definitívne preťatie

pupočnej šnúry. Prsteň (alebo iná zázračná vec), ktorý mu pomôţe, keď si nebude sám stačiť

je Boţia milosť. Drak je boj s temnou stránkou svojej bytosti. Je to konfrontácia zla v sebe,

ktoré vyjde napovrch iba vtedy, keď sa človek vyberie na cestu (doma ho nepoznal).

29

Princezná je objavenie ţenskej stránky vo svojom vnútri, čo je tieţ nutné k vyváţenému rastu

v integrácii osobnosti. Tento príbeh je jasne o ceste, o púti, o dozrievaní a – hlavne –

o odvahe.

Spisovateľ Robert Louis Stevenson bol jedným z najobdivovanejších osobností v histórii

Anglickej literatúry. No stal sa známy hlavne svojou odvahou, ktorú prejavil nielen vo svojej

usilovnej práci, ale hlavne vo vyrovnávaní sa s chatrným zdravím. Jeho choroby mu

neznemoţnili pracovať, písať a vo svojich knihách skúmať hĺbku ducha človeka. Je známy

napríklad svojím dielom Dr. Jekyll, Mr. Hyde, v ktorom ako prvý popisuje temnú stránku

človeka. Obe postavy – jedna pozitívna druhá zákerná – boli jedným a tým istým človekom.

Človek potrebuje uznať, ţe takáto je pravda o ňom a snaţiť sa – cez túto pravdu o sebe – zo

svojej dvojtvárnosti vyslobodiť. Stevenson bol presvedčený, ţe kaţdý človek musí vlastniť

odvahu, aby sa dokázal do tohto boja pustiť a úspešne v ňom napredovať. Hovoril, ţe

normálny, beţný človek nie je o nič menej hodnotný a chvályhodný, neţ napríklad veľký

hrdina, ktorého víťazstvá sa hlučne oznamujú davom. Beţný človek bojuje v skrytosti, no o to

je jeho hrdinstvo cennejšie.

Odvaha nie je vlastnosť, ktorú by sme potrebovali len občas. Odvahu potrebujeme kaţdý

deň. Potrebujeme ju, aby sme dokázali ţiť, trpieť, zápasiť ba i zomrieť. Vlastne potrebujeme

ju, aby sme – ako hovoria existencialisti – dokázali „byť“. Winston Churchil povaţoval

odvahu za „prvú spomedzi ľudských vlastností, pretoţe ona ručí za úspech všetkých

ostatných“. Scholastici nazývali odvahu „udatnosťou“ a definovali ju ako čnosť, ktorá

človeka uschopňuje pevne a neochvejne sa postaviť tvárou tvár ťaţkostiam

a nebezpečenstvám, ktoré mu stoja v ceste smerom k povinnostiam a dobru.

John F. Kennedy vo svojej štúdii o politickej odvahe s názvom Profiles of Courage, ktorou

získal Pulitzerovu cenu nástojí na tom, ţe príleţitosti k odvahe sa nachádzajú v ţivote

kaţdého jedného z nás neustále. „Na to, aby sme boli odváţnymi“, píše „netreba ţiadne

výnimočné schopnosti, ţiaden zázračný návod, ţiaden špeciálnu kombináciu času, miesta

alebo okolností“. Kaţdý z nás je povinný nachádzať odvahu vo svojom kaţdodennej ţivote,

aby sme tak boli schopní odolávaťpokušeniu obetovať na oltári svoju integritu v domnení, ţe

si tým zabezpečíme ľahší ţivot.No neurobil to, lebo vedel, ţe takto nedosiahne svoju osobnú

integritu, t.j. kompletnosť, celistvosť. Odvaha nám pomôţe uchovať si pred sebou i pred

inými našu osobnú hodnovernosť vo chvíľach, keď sa nám bude zdať najlepším

riešenímpoddať sa tomu, na čo sme zvyknutí, čo je pre nás známe, alebo tomu, s čím sa cítime

bezpeční. Jezuita John Powell hovorí, ţe kaţdý z nás má svoju tzv. „komfortnú zónu“, t.j.

ohradený priestor, kde sa cíti dobre. Z toho priestoru neradi vychádzame. Za jeho hranicami

sa necítime dobre. No ak zostaneme vo vnútri, ustrnieme a zakrpatieme. A moţno aj

zomrieme. Preto si treba hranice svojej komfortnej zóny rozširovať. Známa pilotka

Amelia Earhart trvala na tom, ţe bez odvahy nie je moţné, aby sme dosiahli pocit osobnej

spokojnosti. „Odvaha je cena, ktorú od nás ţiada ţivot, aby sme mohli získať pokoj“,

píše. „Duša, ktorá ju nepozná, nepozná vyslobodenie od malých vecí.“ Je pravda, veľa vecí je

ľahších ako tie, ktoré stoja pred nami ako povinnosť či ako ideál. Pre Janka z rozprávky by

bolo lepšie nevydať sa na cestu a ostať doma za pecou u mamy.

Naše narodenie je vyslobodením zo sveta, kde všetko čo potrebujeme je nám systematicky

poskytované. Kaţdý jeden krok v procese stávania sa dospelými ľuďmi si poţaduje

pôrodné bolesti toho či onoho druhu. Nie je moţné dosiahnuť hviezdy, ak sa skôr

neoslobodíme od toho, čo nás drţí dolu, pri zemi. Odvaha je aj oslobodením, aj

30

dobrodruţstvom.

·Si odvážny? Chceš byť odvážny? Učili ťa odvahe?

·Neutekáš pre výzvami života? Pred pozvaniami? Pred činnosťami, ktoré v tebe rozvinú to

najlepšie, čo v sebe nosíš?

·Čoho sa bojíš? Čo môžeš stratiť? A čo získať? Nie si vnútorne nespokojný? Nie je to preto,

lebo si zbabelý?

·Ako sa vyrovnávaš z ťažkosťami života? Nekapituluješ pred nimi? Vieš aj napriek utrpeniam

vidieť poza horizont?

·Prosíš Ducha Svätého o odvahu?

8. Krotkosť (tichosť, miernosť)

Pondelok, 20. decembra 2004

Bolo to v Nemecku počas nacizmu. V istom meste pôsobil dominikánsky kazateľ, známy

svojou horlivosťou a odvahou. Nebojácne a neúnavne hovoril proti nacistickej ideológii.

Gestapo najprv váhalo s jeho zatknutím, pretoţe nechcelo okruh jeho nadšencov, ktorí ho

obdivovali a mali radi provokovať. Nakoniec ho však predsa len zatkli a obesili.

Bratia z jeho rehole prosili o vydanie jeho tela, aby ho mohli dôstojne pochovať. Nacisti im

ho nakoniec neochotne vydali. Telo kňaza nieslo na sebe nespochybniteľné znaky

brutálneho mučenia. Nacisti vydali príkaz, aby sa pohreb konal v prísnej tajnosti. A ak sa

stane, ţe niekto sa na ňom zúčastní z vonka, tento človek bude vypočúvaný.

Karl Schmidt, tieţ silný hlas proti Hitlerovi a jeho nacistickému reţimu, bol blízkym

priateľom popraveného kňaza. Rozhodol sa, ţe na pohreb pôjde. Na druhý deň ráno ho zatkli

a násilne ho zaradili do nemeckej armády ako pešiaka. Bolo mu povedané, ţe ak odmietne

ísť na ruský front celú jeho rodinu odvlečú do koncentračného tábora.

Schmidta po jeho odchode na ruský front čoskoro zajala Sovietska armáda a odvliekli ho do

pracovného tábora Gulag. Strávil tam sedem dlhých, nekonečných rokov. Keď vojna

skončila, Rusi ho „pozvali“ do komunistickej strany a navrhli mu, aby ostal v Rusku, ţe veď

jeho rodina sa o neho aj tak nezaujíma. Dôkazom bolo to, ţe mu nikto z rodiny počas celých

tých dlhých rokov nenapísal, hoci on im písal list kaţdý týţdeň. Keď odmietol, dobu jeho

väzenia mu predĺţili. No Schmidt nikdy nestratil vieru. Kaţdý deň sa modlil ruţenec a aj

svojich spoluväzňov učil modliť sa a nepoddávať sa pokušeniu zúfať si.

Schmidt bol konečne prepustený. Domov sa dostal cestou výmeny vojnových zajatcov.

Neskôr cez tzv. asociáciu bývalých väzňov, ktorú zaloţil sa dozvedel, ţe to jeho

nedostávanie listov bolo jedným krutým podvodom. Nikto z jeho rodiny nikdy ţiaden

z jeho listov, ktoré im poslal z Gulagu nedostal. Všetko to bol len dobre premyslený spôsob

vymývania mozgov, ktorý väznitelia pouţívali na svojich väzňov, aby ich zlomili. No bola tu

jedna významná výnimka. Štyrikrát v roku Schmidtove listy doputovali na určené miesto.

Kaţdý jeden z týchto listov na obálke niesol dátum jedného z významných mariánskych

sviatkov.

Schmidt sa teda dostal domov do Nemecka. Najprv preţíval veľkú radosť z toho, ţe videl

31

všade kanadských vojakov, ktorí boli znakom, ţe nacisti prehrávajú. Dozvedel sa, ţe

nemecká armáda sa sťahuje k Berlínu. Keď docestoval do svojho mesta k svojmu domu,

svoju matku našiel v slzách sedieť vedľa pár rodinných vec, ktoré leţali v jeho ruinách. Nebolo to Gestapo, ktoré zničilo ich dom, ale kanadskí vojaci, ktorí boli presvedčení – hoci

iste nie celkom bezdôvodne – ţe Schmidtovci boli nacisti. Jednou z najpríťaţlivejších vecí,

ktoré sa stali korisťou kanadských vojakov bol fotoaparát, ktorý Schmidtovci pokladali za

svojej cenné vlastníctvo. Nebol to beţný fotoaparát. Išlo o pokusný model, ktorých bolo

vyrobených iba veľmi málo kusov, preto bol v podstate beţne neznámy. Fotoaparát mal dve

clony a niekoľko objektívov, ktoré mohli súčasne vystaviť fotografický papier vplyvu svetla

prichádzajúceho z rozličných uhlov. Keď sa film vyvolal, fotky sa vloţili do špeciálneho

prehliadača a ten umoţnil ním urobený obraz vidieť trojrozmerne. Vojak, ktorý fotoaparát

Schmidtovcom ukradol jeho zvláštnosti nepoznal a preto „zabudol“ s fotoaparátom ukradnúť

aj špeciálny prehliadač fotiek.

O niekoľko rokov neskôr jeden zo synov Karla Schmidta – Jozef, teraz uţ katolícky kňaz –

cestoval raz do Kanady, aby tam navštívil svojho kamaráta, kňaza. Navštevovali spolu

rozličné miesta a stretali sa s rôznymi ľuďmi. Raz sa stretli aj s istým známym teológom,

profesorom na jednej z významných kanadských univerzít. Ten ich pozval do svojho bytu na

návštevu. Keď sa teológ dozvedel, ţe Jozef je Nemec, ukázal mu „úţasný vynález“, ktorý

si zaobstaral, keď bol v Nemecku ako vojak počas vojny. Otec Jozef zoberie vynález do

svojich rúk, poobzerá si ho zo všetkých strán a zacíti, ţe sa v ňom čosi deje: pocit

prekvapenia sa v ňom mieša s pocitom desu. „Ako ste k tomu prišli?“ pýta sa teológa. „Ô...,“

odpovedá teológ, „keď som bol s kanadskou armádou v Nemecku počas vojny, býval

som u jednej rodiny. Dosť sme sa zblíţili. Keď som odchádzal, dali mi tento

fotoaparát.“ Spomenul meno mesta, kde rodina ţila. Bolo to to isté mesto, kde ţili

Schmidtovci!

Otec Jozef obracal fotoaparát vo svojich rukách dokola, znova a znova. Všimol si iniciálky,

vygravírované na jeho spodnej časti: K.S. Nemal najmenších pochybností. Teológ ukradol

fotoaparát z domu jeho otca Karla Schmidta. Čo by mal urobiť? Nie je ťaţké

predstaviť si hnev, ktorý narastal v jeho srdci. Mal by teológa konfrontovať a tak ho

odhaliť? Toto by ho bezpochyby strápnilo a pokorilo, a je celkom moţné, ţe by to poškodilo

aj jeho slávnu povesť. No vedel, ţe pokrytectvo a krádeţ sú veci, voči ktorým nemoţno byť

zhovievavý. Treba sa voči nim postaviť rázne a rozhodne. Čo by urobil jeho otec? Čo by

v takejto situácii urobil Kristus? Od otca Jozefa si to, aby sa za skutok, ktorý bol spáchaný

voči jeho otcovi nepomstil poţadovalo mimoriadny akt miernosti. Rozhodol sa v tejto

chvíli nereagovať!

Keď sa rozišli, napísal svojmu otcovi list. Informoval ho v ňom o jeho prekvapujúcom

objave. O tejto zaujímavej náhode, alebo ako to on zvykol nazývať „boţej náhode“

informoval aj svoju sestru.

O niekoľko mesiacov neskôr, bolo to na Štedrý deň, sa otec Jozef znova stretol s teológom.

Neprišlo ani ku konfrontácii, ani k odhaleniu. Dal mu jednu zvláštnu vec, ktorá teológovi

roztriasla ruky a tvár mu rozpálila od rozpakov dočervena. „Je to vaše,“ hovorí mu otec

Jozef láskavo. „Človek, ktorý vám kedysi dal ten fotoaparát vás pozdravuje. O posiela

vám toto: zabudol vám to vtedy dať. K fotoaparátu totiţ patrí aj tento prehliadač.“[2]

Bolo to gesto hodné biskupa z diela Bedári od Viktora Huga. Ak sa Karl Schmidt naučil

z tých rokov utrpenia a núdze aspoň jednej veci, potom to bolo to, ţe je lepšie odplácať

neresť čnosťou, ako reagovať na neresť inou, svojou neresťou. Kaţdé pokušenie odplatiť

32

sa za to, čo sa mu stalo hnevom, pomstou, odvetou alebo prísnou spravodlivosťou prekonal

mocou svojej miernosti a poddajnosti, a namiesto hnevu a odplaty sa rozhodol prejaviť

pokoru, odpustenie, veľkodušnosť a dobročinnú lásku. Veď či to nebola práve miernosť,

ktorá spôsobila, ţe do ţivota sveta prišla na Vianoce radostná zvesť pokoja a lásky voči

všetkým ľuďom dobrej vôle?

Komentár

V slovenčine nie je ľahké jedným slovom vyjadriť stav duše človeka, ktorý vlastní to, čo

popisuje anglické slovo meekness, talianske slovo mitezza alebo latinské mansuetudo. Je to

rozhodnutie kapitulovať pre pod pokušením odplatiť zlo zlom. Je to stav vnútorného

upokojenia sa a skrotenia rozpálených emócií a rozhodnutia sa pre dobro. Najlepšie by

tento stav v slovenčine popísali slová miernosť, ústupčivosť, krotkosť, tichosť, pokora,

kapitulácia, poddajnosť. Je jasné, ţe v slovníku väčšiny dnešných ľudí nič z tohto nemá

miesto. Veď sa len pozrime napríklad na reakcie vodičov, ktorí si navzájom nedajú prednosť,

alebo keď jeden druhého terorizuje za to, ţe sa nepodriadil jeho brutálnej jazde. Alebo na

cestujúcich v hromadnej doprave, reakcie v obchodoch, provokácie na uliciach, alebo – čo je

najsmutnejšie – na rozdúchané ohne v rodinách, manţelstvách a iných významných

vzťahoch, ktoré sú výsledkom v počiatku malej emocionálnej iskričky, ktorá sa včas

neuhasila. Dnešný človek má tendenciu miernosť a ústupčivosť pokladať buď za slabosť

alebo za prejav nedostatku odvahy. A je škoda, ţe miernosť, poddajnosť a ústupčivosť sa

nachádza medzi najmenej oceňovanými čnosťami. Sv. Tomáš Akvinský však píše, ţe

„miernosť je čnosť, ktorá je viac neţ čokoľvek iné prejavom, ţe človek vlastní sám seba.“[3]

Vo filme Schindlerov zoznam sa nachádza jedna scénka, na ktorej toto Akvinského tvrdenie

vidíme krásne v akcii. Schindler, nacistický oportunista, ktorý však medzitým prešiel cez

vnútornú premenu, sa raz stretne so svojim bývalým priateľom, teraz hlavným komandantom

koncentračného tábora Amonom, ktorý sa vyţíval v krutosti a vo vraţdení ľudí. Títo dvaja sa

rozprávajú pri poháriku. Komandant Amon hovorí: „Sledujem ťa uţ dlhší čas. Nikdy nie si

opitý. To je sebaovládanie. Sebaovládanie je moc. Je to naozaj moc.“ „Myslíš, ţe to je dôvod,

prečo sa nás väzni boja?“ pýta sa Schindler. „Boja sa nás, lebo máme moc zabíjať. Preto

majú strach,“ Amon na to. Schindler mu však oponuje: „Pretoţe máme moc zabíjať, ako sa

nám zaľúbi. Niekto spácha zločin, dáme ho zabiť a máme z toho dobrý pocit. Alebo ho

zabijeme sami a máme z toho ešte lepší pocit. To však nie je moc. To je spravodlivosť.

Spravodlivosť je niečo iné, ako moc. Moc je, keď máme všetky dôvody pre to, aby sme

niekoho zabili, a predsa ho nezabijeme.“ „Myslíš, ţe toto je moc?“ pýta sa Amon. „Takúto

moc mali cisári,“ hovorí Schindler. „Pred cisára je privedený väzeň, vrhne sa na zem a prosí

o milosť. Vie, ţe zomrie. A nato mu cisár odpustí. Nechá toho bezcenného človeka odísť.“

„Ty si predsa len opitý,“ reaguje zdesený Amon. „Toto je moc, Amon! Toto je moc!“

dodáva Schindler. A má pravdu. Toto je moc, pretoţe toto je znakom, ţe človek vlastní sám

seba. Nevlastnia ho jeho emócie a túţby po pomste alebo po iných vrtochoch, ale on sám

rozhodne, čo urobí. Toto je vlastnenie seba.

Miernosť, ústupčivosť, poddajnosť je v skutočnosti pravým opakom slabosti. Je to moc.

Slovo, ktoré vo svojej latinskej definícii pouţíva sv. Tomáš Akvinský (pozri si poznámku

pod čiarou) je termín na označenie vlastnenia seba: compos sui. Tento termín vyjadruje

myšlienku pozberania sa a uvedomenia si svojej vnútornej moci.[4] Compos (akuzatív

compotem) doslova znamená „mať kontrolu“ alebo „mať moc“, vnútornú moc za pomoci

ktorej človek vlastní seba samého.

33

Ľudia sa s uznaním vyjadrujú o človeku, ktorý sa rozzúri hoci aj na malú uráţku. Hovoria

o ňom, ţe nie je slaboch lebo si nenechá skákať po hlave. A tak to povaţujú za správne.

Pokiaľ, samozrejme, im samým niekto nerozbije nos. V niektorých západných kultúrach je

napríklad známy termín „feministická zúrivosť“. Toto je akceptovateľný postoj istej časti

obyvateľstva, ktorá sa snaţí na nespravodlivosť voči sebe reagovať pomstou, odplatou

a hnevom. No odviazanie hnevu z reťaze nie je vlastnenie seba, alebo kontakt so svojou

vnútornou mocou, ktoré spomína vo svojej definícii Tomáš Akvinský. Hnev, ktorý vedie

k odplate môţe byť neúčinný a jalový, ak nie výslovne kontraproduktívny. Ako varuje

sv. Bonaventúra: „Stať sa naštvatým a netrpezlivým so zlyhaniami druhého človeka je to

isté, ako keby sme reagovali na to, ţe niekto padne do priekopy tým, ţe sa sami vrhneme do

druhej priekopy.“ Ak by túţba po odplate nebola usmerňovaná potom by sa vykonávanie

spravodlivosti stalo púhou odplatou zlom za zlo. A odplata takéhoto typu má tendenciu

konflikt vystupňovať. Jeden výbuch vyburcuje ďalší výbuch.

Ak chceme, aby pocit našej vnútornej moci a vlastnenie seba samého boli účinné a ak to má

byť prejav čnosti potom je nevyhnutné, aby sme sa oddali miernosti. Tá človeka uschopní,

aby na zlo odpovedal dobrom. V evanjeliách sa nachádza výrok Jeţiša, ktorý pôsobí na

(konfliktami) unavenú dušu ako pohladenie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste

preťaţení, a ja vásposilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a

pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu“ (Mt 11, 28-29).[5] Miernosť nie je

zbabelosťou, bojazlivosťou alebo podkladaním sa, ako si to niektorí myslia. Je to moc, ktorá

výbuch hnevu usmerní a podriadi ho úsudku a vláde rozumu. Samozrejme, tým sa

nechce povedať, ţe iným dovolíme, aby si s nami robili, čo sa im zachce, a ţe my budeme

odovzdane znášať všetky ich vrtochy. Toto by nebol ani kresťanský, ani ľudsky zrelý postoj.

Theophylaktus, arcibiskup z Achrisu z 11. storočia hovorí, ţe tichými, miernymi

a ústupčivými „nie sú tí, ktorí nie sú nikdy nahnevaní, pretoţe toto by nebolo moţné.

Ale sú to tí, ktorí majú síce hnev, no tento hnev ovládajú; a ktorí sú nahnevaní no len

vtedy, keď je na to dôvod. Miernosť a ústupčivosť nie je zmieriteľná s pomstou,

podráţdenosťou, prehnanou precitlivelosťou, no je zmieriteľná so sebaobranou alebo

pokojným a pevným trvaním na svojich právach.“ Miernosť a ústupčivosť to je vnútorná

sila, ktorá človeku umoţní znášať zlo alebo ťaţkosti bez frfľania a znechutenia. Je to čnosť,

ktorá človeku pomôţe sputnať jeho prchavé vášne, aby na ich miesto prišli múdrosť a láska, a

tieto dve aby potom vykonali to, čo treba vykonať. Ako povedala Matka Tereza: „Je lepšie

robiť dobro, ako bojovať proti zlu.“

Uţ pred mnohými storočiami sv. Bernard poukázal, ţe sú ľudia, ktorí sú veľmi tichí

a mierni, keď im všetko vychádza a funguje podľa ich predstáv. No akonáhle im do cesty

príde nejaká prekáţka alebo protirečenie vybuchnú ako sopka a jej horúca ničivá láva tečie na

všetky strany. Dali by sa prirovnať k sopke, ktorá je pokojná ale iba dovtedy, kým sa v nej

nenazberá dostatok energie. Sú tichí a mierni, ale iba do istého bodu. No skutočnou skúškou

čnosti miernosti je reálny, všedný, kaţdodenný ţivot. Ţivot s často nemoţnými ľuďmi.

A ak nevlastníme čnosť miernosti, potom práve na ţivote s takýmito ľuďmi sa jej môţeme

naučiť.

Jedným z najväčších príkladov hrdinskej miernosti a poddajnosti je františkánsky kňaz sv.

Maximilán Kolbe. Keď bol väzňom v Oswienčime voči svojím väzniteľom preukazoval

lásku bez ohľadu na to, ako brutálne sa k nemu správali. Svojich spoluväzňov prosil, aby

vzdorovali pokušeniu nenávidieť nacistov a vysvetľoval im, ţe jedine láska je kreatívna.

34

Keď jedného dňa ušiel väzeň a ako pomsta bolo vybratých desať muţov, ktorí mali zomrieť

v bunkri hladu na výstrahu ostatným, Kolbe – ktorý najprv nebol vybratý – prosil, aby jeho

poslali na smrť namiesto iného väzňa, ktorý naliehavo prosil o milosrdenstvo. „Ja som

katolícky kňaz“, hovorí Kolbe veliteľovi tábora. „Chcem zomrieť namiesto toho človeka. Ja

som starý. on má ţenu a deti.“ Počas celých tých desiatich dní, plných hladu, strachu, bolesti

a agónie, Kolbe prosil deväť svojich spoločníkov, aby sa spolu s ním modlili za svojich

nepriateľov i za seba samých.

Kolbeho miernosť mala bezpochyby nadprirodzený pôvod. Tvárou tvár jednému

z najväčších ziel, aké kedy človek v histórii poznal nikdy nestratil presvedčenie, ţe to, čo

v konečnom dôsledku zvíťazí, nebude zlo, ale dobro. Veril, ţe hoci bolesť

a prenasledovanie môţe zničiť telo človeka, ak tieto veci prijme v láske voči iným, ony môţu

pomôcť jeho duši k väčšej dokonalosti. V júni 1979, keď pápeţ Ján Pavol II. navštívil

Osvienčim, povedal: Na tomto mieste, ktoré bolo vybudované ako plod popretia viery

v Kolbem dosiahli víťazstvo viera a láska.“ O tri roky na 800-sté výročie narodenia sv.

Františka z Assisi bol Kolbe vyhlásený za svätého.

A toto je odkaz aj pre nás: miernosť v tom najhrdinskejšom prejave je darom od Boha.

No Boh svoje dary rozdáva bez miery, ak o ne stojíme, prosíme, snaţíme sa o ne, na ich

rozvoji pracujeme.

· Aká si povaha? Si od prirodzenosti mierny? Alebo si búrlivák? Ako reaguješ na urážky

a protirečenia zo strany iných? Nie si pomstychtivý? Nechceš iným za každú cenu ukázať,

že nad tebou nezvíťazia? Nie si prehnane hrdý, namyslený, nafúkaný, arogantný? Všetky

tieto vlastnosti vedú k násiliu.

· Nestretol si sa už v živote so situáciou, na ktorej si videl, že neústupčivosť vedie len

k vystupňovaniu zla a že v konečnom dôsledku nič nerieši? Čo to bolo konkrétne? Spomínaš

si na to?

· Ak si mierna povaha, možno si povieš, že s hnevom a neústupčivosťou nemáš problémy. No

nežiješ v sebaklame? Vlastníš sa naozaj, ako hovorí Akvinský? Vieš byť pozitívne, kreatívne

mierny a ústupčivý? Láska je totiž akcia a nie stiahnutie sa z akcie k pasivite.

9. Pokora

Pondelok, 17. januára 2005

Karl August Rudolph Steinmetz prišiel na svet r. 1865 vo Wroclawi, ktorá vtedy patrilo

k Nemecku. Narodil s ťaţko pokrivenou chrbticou. Keď dorástol do dospelosti, mal výšku

sotva 150 cm a bol hrbatý. Matka mu zomrela, keď mal jeden rok a preto ho vychovávala jeho

stará matka, ktorá bola Poľka.

Na Wroclawskej univerzite bol vynikajúcim študentom. Zvlášť výnimočná bola u neho

schopnosť rýchlo preskakovať z jednej oblasti výskumu do inej a všade ukázať svoju

kompetenciu. Študenti ho za to nazývali „Proteus“, čo bola mytologická postava, ktorá mala

schopnosť preberať formu akejkoľvek bytosti. Steinmetz splniť všetky podmienky k získaniu

doktorského diplomu. Jeho dizertácia bola prijatá. Jediné, čo ešte potreboval k tomu, aby bol

promovaný bol formálny súhlas zo strany zodpovednej autority. Tento však nikdy nedostal.

Bol totiţ šéfredaktorom časopisu, ktorý bol kritický voči praktikám vtedajšieho nemeckého

premiéra Otto von Bismarcka. Skončilo to tak, ţe bol nútený opustiť krajinu.

35

Chvíľu strávil vo Švajčiarku. Tam mu istý súcitný kolega ponúkol sumu, ktorou by si zaplatil

cestu do Spojených Štátov. Obaja docestovali do New Yorku 1. júna 1889 v najlacnejšom

podpalubí francúzskeho zaoceánskeho parníka. Imigrační úradníci však Steinmetzovi odmietli

udeliť povolenie k vstupu na americké územie. Jeho znetvorené telo, chudoba a ţiadne

kontakty v Amerike ich viedli k presvedčeniu, ţe bude štátu na obtiaţ. No na naliehanie jeho

spolucestujúceho kolegu, ktorý sa zaručil, ţe sa o neho postará, ho konečne vpustili. V tom

momente mal Steinmetz pri sebe 10 dolárov, nemal vidinu ţiadnej práce a nevedel po

anglicky ani slovo.

No do r. 1892, čo bolo ani nie o tri roky neskôr, bol Steinmetz známy nielen v Amerike, ako

vedec svetového formátu. Vytvoril zákon hysterézie, pomocou ktorého sa dá vypočítať

energia, ktorá sa stratí v elektrickom zariadení, keď sa magnetická aktivita mení na

nepouţiteľné teplo. Aplikácia tohto zákona významne vylepšila konštrukciu elektrických

prístrojov. Čoskoro ho pozvali do novozaloţenej firmy General Electric Company, kde strávil

zvyšok svojho aktívneho ţivota výskumom v oblasti elektriny.

Najviac je však Steinmetz známy rozpracovaním teórie striedavého prúdu experimentmi

s „umelými bleskami“. Vypočítal tieţ, ako by sa dala spútať a vyuţiť aj sila Niagarských

vodopádov. Dal si zaregistroval celkove 195 patentov. Veľkým prínosom bolo vylepšenie

elektrického motora pre výťahy, čo umoţnilo stavbu mrakodrapov.

Napriek jeho hviezdnym prínosom na poli vedy a techniky a úţitku, ktorý z toho všetkého

mala spoločnosť, počas celého svojho ţivota zostal človekom úţasnej pokory. Jeden z jeho

súčasníkov raz poznamenal, ţe „stačí aj veľmi malý kontakt so Steinmetzom, aby človeku

bolo jasné, ţe má do činenia s jednotlivcom vysokého rangu, s človekom jemnej a otvorenej

mysle a s muţom plným zápalu za prácu..., s človekom, ktorý je kombináciou jasnej autority a

výrazne detskej osobnej pokory.“

Za múrmi tehlového domu v New Yorku, ktorom Steinmetz ţil sa nachádzalo vedecké

laboratórium a presklená botanická záhrada, kde pestoval ochridy a iné exotické rastliny. No

jeho najobľúbenejšou rastlinou, s ktorou sa sám identifikoval, bol pokorný kaktus. „Kaktusy

sú škaredé a deformované“, vysvetľoval, „no sú schopné ţiť a prenádherne kvitnúť v tých

najhorších moţných podmienkach.“ Pre Steinmetza najsilnejším princípom kaţdého ľudského

pokroku je tzv. „boţská nespokojnosť“, ktorá človeka vedie k túţbe po lepších veciach.

Spokojnosť nebola nikdy súčasťou jeho ţivota. Hoci mu General Elektric Company darovala

drahé koţené kreslo, sotva ho pouţíval. Kvôli svojej deformácii keď pracoval, dával prednosť

kľačaniu na stoličke alebo stolčeku. Táto jeho poloha veľmi výrečne charakterizovala jeho

ducha.

Steinmetz nebol ţenatý. No adoptoval si syna a keď sa ten oţenil, bol adoptívnym starým

otcom jeho trom deťom. Bol veľkým podporovateľom vytvárania príleţitostí na štúdium pre

handikepované deti a zvlášť naliehal na zriaďovanie špeciálnych tried pre nevyvinuté deti, pre

tuberkulotikov a anemikov. Bol neúnavným bojovníkom za vylepšovanie ţivotných

podmienok pre neplnoprávnych.

Zomrel vo veku 48 rokov po tom, čo absolvoval namáhavý výlet po Tichomorskom pobreţí.

Lekárska prehliadka ukázala, ţe zomrel na akútne zväčšenie srdcového svalu, ktoré bolo

výsledkom dávneho infarktu. Miestnosť v jeho dome, kde bol po smrti vystretý, bola

36

preplnená kvetmi. Počas hodín prúdili k jeho rakve zástupy ľudí, aby mu vzdali poslednú

úctu. Medzi mnoţstvom významných hostí nechýbali ani skupiny detí. Patrilo sa, aby sa

mocní í pokorní prišli rozlúčiť s tým, ktorý si počas celého svojho ţivota zachoval

jednoduchosť napriek svojej genialite a sláve.

Komentár

Človek by si myslel, ţe pokora je čnosť veľmi beţná, a ţe ju nie je ťaţké dosiahnuť. Sme

totiţ pominuteľní a z toho, čo sme vytvorili po nás veľa neostane. Z toho vyplýva, ţe pokora

bude pre človeka tou najlogickejšou čnosťou. Pokora je tou prvou lekciou, ktorej sa naučíme,

keď začneme úprimne rozmýšľať nad sebou samými a nad svojím ţivotom! No pravdou je

opak. Napriek jasnej evidencii o našej dočasnosti, pominuteľnosti a márnosti, to čo najviac

z nás trčí nie je pokora, ale jej opak – pýcha. Ľudia namiesto toho, aby sa sklonili pred

realitou a prijali seba samých takými, akí sú, začnú si hovieť v ilúziách a tváriť a hrať sa na

niečo, čím nie sú. Ako to povedal istý múdry človek: „Mnoho ľudí by bolo chabo – ak

vôbec – odetých, ak by sa mali obliecť do svojej pokory.“

No prečo je táto čnosť taká dôleţitá? A vlastne: čo je to pokora? Sú ľudia, a nie je ich

málo, ktorí sú presvedčení, ţe pokora je slabosť, ba ţe je známkou, ţe človek je

zakomplexovaný, utiahnutý, ţe si nedôveruje, a ţe sa nenašiel. Pravdou je však opak.

Pokorný človek je realista. Pozrie sa na seba a naplno si uvedomí a prizná, kto je. A toto

svoje poznanie prenáša do ţivota. Pokorný človek sa nepokladá ani za menšieho ani za

väčšieho, neţ akým je v skutočnosti. Pokladá sa za takého, aký je! Ide mu o pravdu. Toto

mu umoţní vyhnúť sa i zúfalstvu, i pýche. Pokorný človek má slobodu byť tým, čím naozaj

je. Neznepokojujú ho veci, ako je povesť, vlastné záujmy, alebo neúspech. Keď vykoná

nejaké dobré dielo, raduje sa z neho. Nesnaţí sa za kaţdú cenu pripomínať, ţe to bol on, kto

toto dielo vykonal. Čo sa týka ilúzií, ktoré človeka, ak si na nich zakladá budú stáť mnoţstvo

času a energií, pokorný človek nemusí nič chrániť a brániť. Necíti sa povinný brániť si

nejaký svoj falošný obraz, ktorý si o ňom ľudia, ktorí ho v skutočnosti nepoznajú vytvorili,

pretoţe mu na ţiadnom krásnom obraze nezáleţí. Hlavné pre neho je, aby obraz, ktorý

maľuje bol pravdivý.

No tu prichádzame k bodu dva: pokorný človek nikdy nie je spokojný s tým, aký je a čo

uţ dosiahol. Je si vedomý povinnosti rásť a obracať sa od nedobrých vlastností, ktoré na sebe

má. Je si vedomý svojho povolania „kráčať za slnkom“. Dôstojnosť a veľkosť človeka je

v tom, ţe hoci je ničím, predsa je povolaný k veľkým veciam. Povolaním človeka je stávať

sa! Lenţe to sa dá robiť iba vtedy, keď ţije v pravde. Ak neţijeme v pravde, naše stávanie sa

sa môţe stať pre nás fatálnym. Spomeňme si na bájneho Ikara, ktorému otec zhotovil krídla,

aby sa na nich vznášal. No keďţe mu ich primontoval voskom, upozornil ho, aby sa

nepribliţoval k slnku, lebo sa mu roztopia a on sa zrúti dolu. Neuposlúchol ho a zabil sa.

Východzím bodom na našej „ceste k slnku“ je pravda. A pravde nás učí pokora, pretoţe

pokora je pravda. Tak ako jej opak, pýcha, je loţ. Pýcha predstiera a vytvára ilúzie

a klamlivé obrazy. Človek, ktorý ţije v pýche nebude nikdy schopný skutočného obrátenia

srdca a opravdivého rastu.

Človek, ktorý je pokorný, ani od iných nebude očakávať, ţe budú niečím iným, neţ čím

v skutočnosti sú. Nezaujíma ho obchodovanie s nerealitami. Berie ľudí takých akými sú.

Ľudia sú pre neho darom. Pokorný človek sa nenachádza v nebezpečenstve, ţe sa stane

obeťou sebaľútosti. Nebude upadať do smútku, ţe sa mu nedarí stať sa tým, čím nemôţe

a nie je schopný byť. Známy mystik a trapistický mních Thomas Merton raz povedal:

„Začiatok pokory je zároveň začiatkom poţehnania a dovŕšenie pokory je dokonalosťou

37

kaţdej radosti.“ Toto povedal preto, lebo si bol vedomý neoceniteľnej slobody, ktorú pokora

do ţivota človeka prináša.

Veľkého matematika a fyzika Alberta Einsteina, vraj raz dosť znepokojilo uznanie, ktoré mu

verejne vyslovili. Mal pocit, ţe to bolo voči tomu, čo vykonal a čoho sa to týkalo veľmi

nevyváţené. „Na svete jestvuje, vďaka Bohu, mnoţstvo veľmi bystrých a obdarených ľudí“,

napísal autor teórie relativity. „Preto mi pripadá ako čosi neférové, alebo dokonca ako zlý

vkus, vybrať zo všetkého tohto mnoţstva nadaných ľudí iba pár jedincov a týmto prejaviť

bezhraničný obdiv a takto im pripísať takmer nadľudskú moc mysle a charakteru. Takýto je aj

môj údel. No kontrast medzi tým, čo si ľudia myslia o mojich schopnostiach a úspechoch

a skutočnosťou je smiešny.“

Istého filozofa, ktorý dobre chápal základnú dôleţitosť pokory na širokej škále vecí sa raz

pýtali, čo robí práve veľký Boh. on odpovedal: „Jeho jediným zamestnaním je povyšovať

pokorných a poniţovať pyšných.“ Takéto zamestnanie, nakoľko pokora je čnosť

konštruktívna a pýcha naopak deštruktívna, je dokonale v zhode s láskou Boha voči svojmu

stvoreniu.

Významní huslisti Jasha Heifetz a Misha Elman vraj raz spolu večerali v reštaurácii. Čašník

priniesol na stôl obálku, na ktorej bolo napísané: „Najväčšiemu huslistovi sveta“. Boli

priateľmi a váţili si jeden druhého a kaţdý pokladal toho druhého za umelca svetového

formátu, preto si ani jeden z nich nemyslel, ţe list je práve pre neho. Keď Heifetz naliehal na

Elmana aby obálku otvoril, Elman sa uklonil a obálku podal Heifetzovi. Heifetz urobil to isté.

Keď sa to zopárkrát zopakovalo, Heifetz nakoniec na Elmanovo naliehanie obálku otvoril. Na

lístku vo vnútri bol text, ktorý sa začínal slovami: „Drahý Fritz“ (čo bol ich slávny kolega

Fritz Kreisler).

Nie je ťaţké predstaviť si oboch huslistov, ako sa cítili poníţení touto udalosťou. Na rozdiel

od nich slávny Sokrates si vysvetlil výrok veštkyne: „Nikto (nie) je múdrejší ako

Sokrates!“[1] s roztomilou pokorou. Tento aténsky „otrava“ to pochopil tak, ţe nejaký

človek, ktorý sa volá „Nikto“ je múdrejší ako on. „Pokora“, ako sa raz vyslovil kardinál

Newman „je jednou z najťaţších čností: jednak v zmysle dosiahnuť ju, ale aj v zmysle

uznať ju. Pokora leţí blízko samotného srdca a jej chuť je veľmi delikátna a jemná.“

Sokrates je zo všetkých filozofov pokladaný vraj za najpokornejšieho. Neustále hľadal

múdrosť, pretoţe vedel ţe ju nevlastní. Tu má svoj základ aj jeho celoţivotné hľadanie

učiteľa. Pre neho pokora bola preto dôleţitá, lebo mu pomáhala oslobodzovať sa od

deformujúceho pôsobenia pýchy.

„Pokora“, hovorí Henry David Thoreau, „je ako tma, ktorá robí viditeľným svetlo.“ Aby

sme dokázali vidieť a váţiť si hodnotné veci, musíme ich vidieť na podklade nebytia.

Z perspektívy nebytia kaţdé svetlo sa vidí ako svetlo, kaţdý vnem sa stane vnímaným, kaţdý

fenomén bude fenomenálnym. Postoj pokory – nakoľko neočakáva nič – je pripravený váţiť

si všetko. Aţ človek, ktorý sa vyprázdni, bude pripravený nechať sa naplniť úţasmi vesmíru.“

Ako to zdôraznil G. K. Chesterton: „Jedným z miliónov divokých ţartíkov pravdy je toto:

nevieme nič dovtedy, kým nevieme nič.“ Totiţ iba presvedčenie, ţe nevieme nič nás bude

pohýnať k hľadaniu odpovedí.

Na teologickej rovine sv. Augustín trvá na tom, ţe pokora je prvou, druhou a treťou

najdôleţitejšou vecou v náboţenstve. Podľa neho pokora je základom všetkých ostatných

38

čností. A preto v duši, v ktorej by chýbala pokora nemôţe byť ţiadna iná čnosť. Môţe tam

byť iba zdanie čnosti.

Je dôleţité vedieť - a na tom nástojili aj dávni duchovní autori -, ţe jednou z taktík diabla je

obliekať sa do zdania čnosti. Istá legenda hovorí, ţe keď sa dávny púštny otec sv. Makárius

vrátil raz do svojej cely, stretol sa tam s diablom. Diabol sa ho snaţil kosákom preťať napoly.

Nepodarilo sa mu to a to aj napriek opakovaným pokusom. Totiţ vţdy, keď sa k svätcovi

priblíţil, stratil silu. Na to, plný hnevu hovorí: „Ide z teba násilie. Vţdy keď sa ti snaţím

ublíţiť, nemôţem. Robím všetko, čo robíš ty, ba robím ešte viac. Ty sa občas postíš, ja nejem

nikdy. Málo spíš. Ja nikdy nezaţmúrim svoje oči. Si čistý. Ja tieţ. Prevyšuješ ma iba v jednej

veci.“ „V ktorej?“, pýta sa ho Makárius. „V tvojej veľkej pokore“, odpovedá diabol. A hneď

na to zmizol. Je náboţenskou a biblickou pravdou, ţe diabol = pýcha. Ak by diabol stratil

pýchu, uţ by nebol diablom. Pokorný diabol je nezmyslom. Vlastne zakladajúcim princípom

diabolstva bola pýcha: anjel Lucifer chcel byť ako Boh a prehlásil, ţe Bohu nebude slúţiť.

A stal sa diablom.

Kanadský umelec Michael O’Brien zasvätil jeden celý rok práci na tvorbe ilustrácií na 15

tajomstiev ruţenca. Keď mal ilustrovať tajomstvo „Nanebovzatie Panny Márie“ cítil vo

svojom vnútri prázdno. Nevedel si nič predstaviť, ako konkrétne by mal toto tajomstvo

ilustrovať. Bol tak zúfalý, ţe ho napadla myšlienka, ţe toto tajomstvo zo svojej série úplne

vynechá, čo by bol samozrejme paradox. No práve v tom čase čítal čosi od sv. Tomáša

Akvinského. Ten písal, ako Boh zoslal svojho anjela, aby pomáhal ľuďom konať skutky,

ktoré by slúţili na oslavu Boha. O‟Brien sa cítil týmto textom inšpirovaný. Začal sa k Bohu

modliť, aby mu poslal anjela, ktorý by mu pomohol vytvoril ilustráciu. A vtom sa to stalo.

Náhle spoznal, bez akejkoľvek doprovodnej emócie, aké presné farby, tvary, postavy a dizajn

pouţije na vytvorenie svojho diela. Neskôr sa vyslovil takto: „Čo mi pripadalo najťaţšou

kresbou sa mi zrazu podarilo s nevýslovnou ľahkosťou. Bola to najľahšia maľba, akú som

kedy vo svojom ţivote vytvoril.“ Jeho maľba je v skutočnosti z celej série najsilnejšia

a najviac uchopí pozornosť. Nachádza sa dokonca na obálke knihy, v ktorej sa maľby

ruţencových tajomstiev nachádzajú. V pokore, v uvedomení si prázdna a neschopnosti sa

človek otvára pre inšpirácie a pre Boţie pôsobenia. Boh zapĺňa prázdnotu, kde je prázdnota

priznaná.

Pokora je matkou mnohých čností, pretoţe z nej sa rodí poznanie, chápanie, realizmus,

čestnosť, úprimnosť, sila a oddanosť. „Pokora, to je bezvýznamný, nepoznaný, hlboký

koreň“, píše básnik Tomáš Mórus, „z ktorého vyrastajú všetky nebeské čnosti.“

A na záver myšlienka sv. Tomáša Akvinského. Ten tvrdí, ţe slovo pokora, latinsky

humilitas, pochádza od slova humus, čo je zem. To nám jasne evokuje biblické posolstvo, ţe

sme boli stvorení z prachu zeme a na prach sa obrátime. A aj napriek tomu, ţe sa budeme

– v zmysle svojho povolania – snaţiť „kráčať za slnkom“, ak chceme zostať v realite

a vyhnúť sa deštrukcii (napríklad ako spomínaný Ikarus, alebo mnoho iných, ktorí dobre

začali, ale zle skončili) budeme sa vţdy drţať toho, z čoho sme vyšli a kam smerujeme, a čo

je teda naším hlavným cieľom. Ktosi sa vyslovil, ţe najlepším prostriedkom k tomu, aby

sme sa udrţali pri pravde a teda ţili v realizme je humor. Humor je ďalšie slovo, ktoré má

ten istý základ ako humilitas (pokora) a ako humus (zem). Je tomu tak preto, lebo aj slovo

človek (humanus) má v jadre svojho slova zem.

·Si človekom pokory? Vážiš si pokoru, ako naozajstnú čnosť, alebo ju pokladáš za slabosť?

Poznáš okolo seba ľudí pokorných? Sú pre teba povzbudením, alebo sú slabochmi?

39

·Ako by si odlíšil pravú pokoru od nepravej (ktorá je vlastne vo svojom jadre pýchou)? Čo by

si povedal na test humoru. Ten jasne odlíši človeka naozajstnej pokory od toho, kto svoju

pokoru len predstiera. Vieš sa zabávať na svoj účet? Urážaš sa ľahko, keď niekto poukáže

(vtipne) na niektorú tvoju slabosť, zlozvyk, ..., nedokonalosť?

·Súhlasíš s tvrdením, že popieranie svojich darov, nepriznanie sa k ním, odmietanie pochvaly

môže byť znakom nedostatku pokory? Ako reaguješ na pochvalu a ocenenia?

10. Odhodlanosť

Pondelok, 24. januára 2005

O Winstonovi Churchillovi ľudia vraj vraveli, ţe vyzerá ako buldog. A on túto ich mienku

vraj dokonale vyuţil. Ľuďom sa snaţil – a to vcelku úspešne – dať najavo, ako sa majú

správať, aby sa dokázali spamätať z nočnej mory a dôsledkov tej dlhej a hroznej vojny, ktorú

mali práve za sebou.

Bol to veľký a neobyčajne všestranný človek: bol talentovaným novinárom, ţivotopiscom

a historikom, nadaným maliarom, pilotom, odváţnym a znamenitým vojakom a rečníkom s

veľkým vplyvom. Vyzeralo to tak, ako keby si všetky tieto svoje dary pestoval a pripravoval

na chvíľu kedy ich bude môcť vyuţiť pre spásu Británie a hodnôt, na ktorých jeho vlasť stála.

Bol veľkým vlastencom. Pevne veril v dôleţitosť svojej vlasti a v jej historický význam

v rámci Európy a sveta. Mal zdravie z ocele a schopnosť úplne sa skoncentrovať. Čo sľúboval

svojmu ľudu bolo priame a neprikrášlené: „Nemám nič, čo by som ponúkol okrem krvi,

námahy, sĺz a potu.“ Jeho slová boli ţivým vyjadrením jeho charakteru a do jeho

poslucháčov doslova vlievali čnosť odhodlanosti: „Čo je naším cieľom? ... Víťazstvo,

víťazstvo za kaţdú cenu, víťazstvo aj napriek všetkému teroru; víťazstvo, nech je cesta

k nemu akokoľvek dlhá alebo ťaţká; lebo bez víťazstva niet preţitia.“ „Neochabneme ani

nezlyháme. Budeme napredovať aţ do víťazného konca. Budeme bojovať vo Francúzsku,

budeme bojovať s rastúcou dôverou a rastúcou silou vo vzduchu, budeme brániť náš ostrov,

nech by to stálo čokoľvek. Budeme bojovať na pobreţiach, budeme bojovať na pristávacích

plochách, budeme bojovať na poliach i na uliciach, budeme bojovať na kopcoch; nikdy sa

nevzdáme.“

Kto bol vlastne Churchill? Odkiaľ pramenila jeho výnimočná odhodlanosť, ktorou bola na

ňom taká viditeľná a ktorá priniesla také významné ovocie nielen jemu, ale aj krajine, ktorú

viedol? Aké bolo Churchillove zázemie a výchova? Mysleli by sme, ţe to bol človek

s mnohými darmi a s perfektným zázemím. No pravdou bol presný opak.

Winston Churchil sa narodil 30. novembra 1874 v Blenheim Palace. Pôrod bol predčasný.

Jeho otec Lord Randolph naňho hľadel ako na nepodarka a ani jeho matka nebola pri

pohľade naňho omnoho citlivejšia. Jediná citová odozva prichádzala od jeho pestúnky slečny

Anne Everestovej, ku ktorej hlboko priľnul. Mal rečovú vadu, ktorú sa mu nepodarilo nikdy

celkom odstrániť. Počas celého svojho ţivota mal sklon k ťaţkým depresiám. Jeho biedne

školské výsledky na škole Harrow zrejme nahrali vodu na mlyn rozhodnutiu jeho otca poslať

ho do armády. Na prijímacích pohovoroch na Royal Military College nebol príliš úspešný.

Urobil ich aţ na tretíkrát. No prijali ho.

40

Jeho rodičia boli medzi r. 1876 a 1884 verejne znemoţnení. Ich manţelstvo existovalo totiţ

iba naoko. Bolo verejným tajomstvom, ţe pani Randolphová mala mnoho mimomanţelských

škandálov. Lord Randolph, ktorý bol náruţivým hráčom hazardných hier, notorickým

alkoholikom a nezodpovedným utrácačom peňazí zomrel r. 1895. Zostali po ňom iba dlhy.

Niektorí Churchillovi ţivotopisci tvrdia, ţe dôvodom, prečo sa stal tak intenzívne

ambicióznym a prečo za kaţdú cenu chcel ukázať, čo vie bola ľahostajnosť jeho otca voči

nemu. Pravdou však je, ţe Churchill nikdy nič neskrýval a sám rád o sebe rozprával ako

o zanedbávanom a znevýhodňovanom dieťati, ktoré bolo neskôr ešte viac ubité biednym

vzdelaním.

Mnoho analytických a rešpektovaných štúdií o Churchillovi poukazuje na mnoţstvo chýb,

ktorých sa dopustil vo svojom politickom ţivote. Nebolo pre neho zriedkavosťou, ţe sa mýlil

v svojich presvedčeniach, ţe bol tvrdohlavý vo svojich akciách, detinský vo svojich reakciách

a vedený chybnými rozhodnutiami. No o čom sa nedá debatovať a pochybovať, to bol jeho

prínos na britskú morálku a jeho odhodlanosť zaistiť svojim spoluobčanom víťazstvo.

Ako to on sám rád vyjadril: „Umoţnil zaručať britskému levovi“. Jeho prejavy a jeho

výrečnosť boli počas krízy pre jeho spoluobčanov nezastupiteľným prínosom. On nimi nielen

vládol, ale nimi i inšpiroval.

Ako by sa dal vysvetliť fenomén, akým bol napríklad Churchill alebo ktokoľvek jemu

podobný? Ťaţko sa to dá vysvetliť. Osobnosť je tajomstvom. V dynamickom napätí medzi

slobodou a milosťou sa vynára napovrch jedinečné a úplne nepredvídateľné „ja“. Jedinečná

osoba nie je produktom iba osobných génov, prostredia alebo iba rodinného zázemia či

rodokmeňa. Churchill vlastnil akýsi vnútorný a neutíchajúci zmysel pre svoju vlastnú

duchovnú cestu a pre povinnosť naplniť svoje osobné určenie. Snáď najlepšie toto

tajomstvo vysvetľujú jeho vlastné slová: „Keď sa dajú vo svete do pohybu veľké veci, ktoré

začnú hýbať dušami všetkých ľudí, a tieto veci budú ľudí viesť k tomu, ţe začnú opúšťať

svojej rodinné krby, odkladať svoje pohodlie a bohatstvo a ţe na čas zabudnú na hľadanie len

svojho osobného šťastia, a keď celý tento pohyb bude odpoveďou na akési vnútorné nutkania,

ktoré v nás budú vzbudzovať úţas a ktorým nebudeme môcť odolať, vtedy zisťujeme, ţe sme

duchmi, nie zvieratami, a ţe v priestore a čase sa niečo deje. A toto všetko nás – či sa nám to

páči alebo nie – bude hnať do sluţby.“

Komentár

Čnosť odhodlanosti je dosť zriedkavá, pretoţe ak ju chce človek vlastniť, svoj zásobník si

musí nabiť mnoţstvom iných – doprovodných – čností. Bez nich by odhodlanosť bola

všeličím, len nie čnosťou. Pozrime sa napríklad čím: odhodlanosť bez trpezlivosti je

zbrklosťou; bez nádeje je slepotou, ba vlastne hlúposťou. Ako sa môţeme odhodlať pre

niečo, v čom neveríme? Ak nie je odhodlanosť spárená s rozlišovaním je to púhy

fanatizmus. A ak nie je pobádaná odvahou, nebude to nič iné iba meravosť, nehybnosť

a zaťatosť. Ak by nás totiţ niekto nabádal, aby sme šli za tým, čo nás inšpirovalo, bez odvahy

by sme sa zaťali. Človek by aj napriek krásnym myšlienkam, túţbam a métam ostal sedieť za

pecou. Bez odvahy sa nepohne. A konečne, ak chýba vernosť tomu, v čo sme uverili a pre čo

sme sa odhodlali, odhodlanosť bude neustále sabotovaná tzv. nutkavým správaním: človek

bude odbiehať raz za tým, inokedy za tamtým; vţdy sa nájde niečo, čo bude silnejšie, neţ to,

za čím sme sa odhodlali ísť.

K tomu, aby človek mal čnostnú odhodlanosť treba teda, aby bol trpezlivý, aby mal nádej,

41

aby bol schopný rozlišovať, aby bol odváţny, a aby bol verný svojmu cieľu. Trpezlivosť

mu dodá energiu, aby vytrval ako tak plynie čas a výsledok sa stále ešte nedostavuje. Nádej

mu umoţní udrţiavať si pred očami svoj cieľ. Rozlišovanie mu umoţní spoznať, či je

múdrym alebo hlúpym. Odvaha ho uschopní postaviť sa proti kaţdému nebezpečenstvu

i prekáţke, ktorá mu stojí na ceste k cieľu a to bez pokrivenia si svojej chrbtovej kosti.

Vernosť ho pripúta k dobru, ktoré sa snaţí dosiahnuť a bude mu dávať silu nenechávať sa

vyrušovať príťaţlivými a vábnymi vecami, ktoré bude stretať po ceste.

Odhodlanosť, podnecovanú, doprevádzanú a ochraňovanú svojimi spriaznenými čnosťami,

by sme si nemali pliesť s tvrdohlavosťou ani fanatizmom, ako sa to dosť často deje. Aký je

tam rozdiel? Odhodlaný človek vyzerá niekedy ako nezdravo tvrdohlavý. Ba dosť často sa

o ňom jeho okolie vyjadruje ako o fanatikovi. Ako sa dá spoznať fanatik? Alebo ešte

presnejšie: aký je rozdiel medzi odhodlaným človekom a fanatikom? Fanatik je človek,

ktorý nie je schopný zmeniť alebo modifikovať predmet svojho záujmu a úsilia a to ani

vtedy nie, keď je jasné, ţe jeho cieľ je iluzívny, neskutočný, nedosiahnuteľný. Fanatik nie

je otvorený pre spätnú väzbu. Je to človek zaťatý, tvrdohlavý, uzatvorený a hlavne silne

tajnostkársky. Za svojím cieľom si niekedy ide aţ do fatálnych dôsledkov. Autor Richard

Weaver hovorí o fanatizme takto: „Fanatik je človek, ktorý svoje energie po tom, čo sa

ukázalo, ţe jeho cieľ je nereálny znásobí“. To znamená: tma pred očami a on šliapne na

plyn. A básnik William Cowper to hovorí ešte prozaickejšie: Fanatizmus je „šľahanie

plameňov z prehriateho mozgu“. Samozrejme, musíme priznať, ţe pre človeka, ktorý

pracuje pre Boţiu vec niekedy nie je ľahké odhadnúť, kedy je čnostným odhodlancom a kedy

fanatikom. Darmo, naše sklony ţiť v sebaklame sú zradné a rafinované.

Odhodlaný človek je pevný a rozhodný a napreduje s pokojom. Je osvietený a nie je

pravdepodobné, ţe by sa v svojom kráčaní za cieľom uštval alebo ţe by vyhorel. Odhodlaný

človek je príjemným a inšpirujúcim vizionárom, ktorý je vţdy a v kaţdej chvíli ochotný

svoje cesty a svoje ciele podrobiť skrutíniu: t.j. skúmaniu a testu. Toto je dôleţitá zásada:

odhodlaný človek nie je tajnostkársky. Všetky svoje karty vyloţí na stôl a o svojich

rozhodnutiach je ochotný diskutovať s ľuďmi, ktorí ho vyzývajú. Hlavne však pred patričnou

autoritou. A ak táto autorita zasiahne, poslúchne s tým, ţe veď Boh do vecí vidí a aj toto môţe

byť súčasťou jeho plánov. Tu máme na mysli odhodlanosť ľudí, ktorí sa rozhodnú kráčať za

nejakou Boţou víziou (napríklad v rámci cirkvi). No platí to do istej miery aj pre ľudí, ktorí sa

rozhodujú pre významné ciele aj „len“ na ľudskej úrovni (veď, pre veriaceho kaţdá dobrá

inšpirácia pochádza od Boha).

Odhodlaný človek sa nezľakne nástrah a testov nespravodlivých, pretoţe verí, ţe za

všetkým je Boh a v konečnom dôsledku on to riadi. Odhodlaného človeka ľudia dosť často

„priateľsky“ upozorňujú na nebezpečenstvá, ktoré stoja pred ním, na nerozumnosť

rozhodnutia, ktoré urobil, na tvrdohlavosť, ktorú pri kráčaní za ním pouţíva, na

neschopnosť počúvať ich a nechať sa nimi ovplyvniť. No odhodlaný človek vie, ţe „psy

štekajú a karavánu musí ísť ďalej“. Názory a postoje ľudí – aj keď sú dobromyseľní – sú

tvárou tvár odhodlanému a rozhodnému človeku ovplyvnené všeličím. Môţe to byť

povrchnosť. Tomu, pre čo sa odhodlaný človek rozhodol, nerozumejú. Ideál nemusí mať pre

kaţdého tú istú silu a príťaţlivosť. Pevný ideál je darom od Boha a nie kaţdý je ním rovnako

silne energizovaný. Môţe to byť i snaha ľudí byť múdrymi a odhodlaného človeka

dobromyseľne varovať a upozorňovať na nebezpečenstvá, ktoré na neho číhajú, keď

„prepne“. „Ľudia by nemali do ničoho ísť príliš zanovito. To je známka vnútornej

nerovnováhy“, hovoria. Môţe to byť aj ţiarlivosť. Ľudia nemajú radi tých, ktorí dosahujú

veci, ktoré sa im samým nedarí dosahovať, alebo na ceste ku ktorým oni sami permanentne

zlyhávajú. Môţe to byť aj kliatba „dysfunkčného systému“ (rodiny, dediny, skupiny[1]).

42

Členovia týchto systémov neznesú, aby sa niektorý ich člen odkláňal od cesty, ktorú oni

tradične všetci praktizujú. Z dejín by sme tu mohli uviesť mnoţstvo príkladov, ktoré by nám

pekne mohli ilustrovať všetky zo spomínaných postojov okolia. Za všetky aspoň k tomu

poslednému: sv. Stanislav Kostka, Alojz Gonzaga a i sv. Tomáš Akvinský, mali potupné

záţitky s vlastnými rodinami, ktoré sa postavili proti ich rozhodnutiam. Tomáša Akvinského

napríklad tak potupovali, ţe ho v jeho snahe stať sa dominikánom uniesli, zatvorili do akejsi

veţe a nastrčili mu ţenu, aby ho zviedla a tak by bol pokoj!

Lenţe odhodlaný človek sa nenechá popliesť a zastaviť. Bez odhodlaných ľudí by sa dejiny

nehýbali. Ideme vpred len preto, ţe máme odhodlaných a zanietených jedincov. Ale o to

nejde. To, ţe títo ľudia výrazne ovplyvnia chod dejín a sú nezastupiteľným prínosom pre

spoločenstvo je len dôsledkom. Hlavné je – hlavne pre veriaceho človeka – ţe kaţdý z nás

má svoje povolanie, ktorého hlavnou charakteristikou je, ţe nás to vyčleňuje

z neforemnej masy, a vyzýva nás to ísť svojou vlastnou cestou. Arnold Janssen, zakladateľ

Spoločnosti Boţieho Slova, zvykol hovorievať, ţe kaţdý „svätý ide svojou cestou“. A k tomu,

aby ňou išiel, musí ju najprv objaviť. A keď ju uţ objaví, musí byť v kráčaní po nej pevný

a odhodlaný.

Ako je ale moţné, ţe niektorí na ceste za cieľom nie sú dosť odhodlaní, kým iní

nepoznajú prekáţky? Vo všeobecnosti sa to vysvetľuje silnou a slabou vôľou. „Ten má

silnú vôľu, preto mu to ide! Ja ju nemám, preto som nemoţný“, povieme. Aj keď je pravdou,

ţe silná vôľa je dôleţitá, pravdou je aj to, ţe so silnou vôľou sa nikto nerodí. Vôľu si treba

pestovať a upevňovať. Toto je aj cieľ výchovy a sebavýchovy. Začíname drobnosťami

a pokračujeme dôleţitými vecami. A v podstate nezáleţí na tom, v akej oblasti si pevnú vôľu

pestujeme: či je to v štúdiu, v športe, alebo v trénovaní nejakej inej zručnosti. Naša osobnosť

je ako spojené nádoby. To, čo sa naučíme v jednej oblasti, nám pomôţe aj v oblasti inej.

Disciplinovaný športovec s pevnou vôľou bude disciplinovaný aj v iných oblastiach svojho

ţivota.

Avšak, aj napriek tomu, ţe teória so silnou a slabou vôľou je dôleţitá, predsa nie je hlavnou

odpoveďou na otázku, prečo sa niekomu darí byť odhodlaný a niekomu nie. Odpoveďou je

silný a slabý motív. Ak má niekto silný motív, potom bude mať aj sinú vôľu. Silný motív –

t.j. to, prečo niečo chcem a akú hodnotu má to, čo chcem pre mňa – je ako magnet, ktorý

bude ťahať za sebou aj tú najslabšiu vôľu. Preto ak chcem byť odhodlaný, musím sa snaţiť

spoznať hodnotu veci, ktorú chcem dosiahnuť.

Odhodlanosť je výrazne vynaliezavá čnosť. Nevzdáva sa. Ale vţdy skúma nové moţnosti.

Keď to nejde jedným spôsobom, hľadá iné. Spomeňme si, ako sme sa chceli dostať napríklad

cez potok, cez ktorý neviedol most. Ako sme skúšali tisíc moţností, aţ sme sa nakoniec na

druhé stranu dostali. Nevrátili sme sa, ale sme horúco premýšľali a naplno odviazali svoju

tvorivosť, kým sme neprišli na riešenie.

O Róbertovi Bruceovi, kráľovi Škótska (1274-1329) sa hovorí, ţe tieţ bol príkladom veľkej

odhodlanosti. Raz vraj po prehratej bitke a leţal na posteli v jednej chatrči. Všimol si na

strope pavúka, ako sa na pavučine snaţí prehupnúť z jedného trámu na iný. Pavúkovi sa to

nepodarilo na šesť krát. Róbert si spomenul, ţe aj on prehral šesť bitiek za sebou. Teraz si

teda povedal, ţe ako sa to pavúkovi podarí na siedmy krát, aj on sa vydá ešte na siedmu bitku.

Pavúkovi sa to podarilo a kráľ sa vybral do bitky, ktorú vyhral.

Odhodlanosť sa prejavuje nielen na individuálnej, ale aj na kolektívnej rovine. Celé skupiny

43

ľudí ba národy v dejinách sú známe pevnosťou pri hľadaní a presadzovaní svojho cieľa.

Spomeňme si napríklad na nedávnu oranţovú revolúciu na Ukrajine, ktorá zmenila praktiky

totalitného reţimu, ktorý zmanipuloval voľby.

Ak by niekto chcel lamentovať, ţe človeku, ktorý je nadaný, je ľahké byť odhodlaným, treba

povedať toto: príklady, ktoré tu uvádzame, sú poväčšine príklady ľudí, ktorí nemali navrch,

aby dosiahli to, čo nakoniec svojou odhodlanosťou dosiahli. Odhodlanosť sa týka vo svojej

podstate tých, ktorí ľudsky povedané nemajú na to, aby to niekam alebo k niečomu

dotiahli. Na pohľad nemajú talent, nemajú vnútornú výbavu, prostredie, z ktorého vyšli im

neprialo, ani okolnosti, v ktorých sa nachádzajú nie sú im naklonené. A presne toto je ten

stav, ktorého riešením je odhodlanosť. Odhodlanosť je teda predovšetkým vlastnosť

„zabitých prípadov“. Samozrejme nielen ich. Kaţdého. Ale talentovaní sa obyčajne

spoliehajú na to, ţe ich talenty a priaznivé okolnosti, v ktorých sa nachádzajú budú pracovať

za nich samé od seba. A tak to obyčajne nefunguje. Preto sa veľmi často stretávame s ľuďmi,

ktorí sa – aj napriek očakávaniam okolia – akosi stratili. Z nadaných a talentovaných nevyjde

nič. A naopak, nenadaní a „neobdarení“ ich zrazu predbehnú.

Evanjelium pripomína, ţe „kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným“ (Mt 21,

33-43). Ide o kameň, ktorý zavrhli iní, ale aj o kameň, ktorí sme zavrhli my sami v sebe. Zo

zavrhnutých alebo neuznaných vecí sa v Boţej logike stávajú veci „uholné“, teda kľúčové.

Treba teda pracovať s tým, čo máme. A k tomu je nám cenným pomocníkom čnosť

odhodlanosti.

·Aké sú tvoje túžby? Túžiš po silných cieľoch? Záleží ti na tvojej budúcnosti? Je pre teba

dôležité, čo si a čo produkuješ?

·Čo robíš pre to, aby si odhodlane kráčal za svojimi cieľmi? Robíš pre to vôbec čosi?

·Nie si fatalista, ktorý nad sebou zlomil palicu a začlenil sa medzi zabité prípady? Veríš

v seba? Veríš, že Boh má pre teba plány a že očakáva, že ich budeš skúmať a že ich

naplníš?

·Čo hovoríš na koncept slabej a silnej vôle versus slabého a silného motívu?

11. Rozváţnosť

Pondelok, 31. januára 2005

Najlepším spôsobom, ako ľudí učiť morálke sú príbehy. Filozofické pojednávania o čnosti,

alebo suché definície u väčšiny ľudí nezaberajú. Je len málo tých, ktorí sú schopní odvodiť si

poučenie pre svoj osobný rast z prísne intelektuálneho prístupu k morálke. Príbehy zaberajú

u väčšiny. Môţu mať rozličné formy.

Jednou sú príklady zo ţivota váţených a uznávaných ľudí. Hlavne keď sú uţ po smrti, lebo

aţ smrť je korunou múdrosti ich ţivota. No je tu aj iná forma: podobenstvá, bájky,

rozprávky a ľudové pranostiky. Tie zasahujú naše vnútro na tej najhlbšej úrovni. Do tejto

kategórie patrí aj opera. Hovorí sa, ţe opera je – pre tých, ktorí majú zmysel pre túto

špeciálnu formu umenia – nástrojom s veľkými moţnosťami pre šírenie myšlienok a to preto,

lebo je to syntéza mnohých umení: spevu, inštrumentálnej hudby, dialógu, poézie, herectva,

javiska, kostýmov a reţírovania. Zvlášť vhodnou na sprostredkovávanie morálnych posolstiev

je tzv. „veľká opera“. Jej prejav má často aţ neodolateľnú silu. Opera Trubadúr od Gieseppe

44

Verdiho je typickým príkladom veľkej opery.[1] Jej príbeh sa skladá zo série tragédií, ktoré sú

výsledkom predpojatých, nerealistických, neoverených a nikdy neskúmaných postojov ľudí

voči sebe navzájom, čo ich potom vedie k činom, ktoré sú hlboko nerozváţne s hroznými

následkami.

Opera sa odohráva v 15. storočí v Aragónsku v čase, kedy prekvitajú tzv. potulní hudobníci

známi ako trubadúri. Gróf z Luny odsúdi cigánku na upálenie na hranici na základe

fingovaného obvinenia, ţe učarovala jeho dvom synom a oni ochoreli. Ţena je tak obeťou

jeho predsudkov, ale aj jeho poverčivosti. Keď uţ zomiera svoju dcéru Azucenu zaprisahá,

aby ju pomstila. Azucena ju poslúchne a unesie grófovho mladšieho syna a chce ho vrhnúť do

rozpálenej pece vo chvíli, keď ešte dohorievajú plamene hranice, na ktorej zomrela jej matka.

V jej mysli sa odohráva konflikt: na jednej strane v nej rezonujú slová matky „Pomsti ma!“.

Na druhej strane cíti silné výčitky svedomia z toho, čo zamýšľa urobiť. Výsledkom tohto jej

zmätku v mysli je, ţe do pece namiesto grófovho syna hodí vlastné dieťa, ktoré sa v tej

chvíli nachádza tieţ pri nej a to jej zhorí.

Azucena je zdrvená, keď si uvedomí, čo vykonala. Rozhodne sa, ţe si nechá grófovho syna,

ţe ho bude vychovávať. No keď príde ten správny čas, uvalí cez neho pomstu na jeho rod.

Manrico vyrastie na dospelého muţa, stane sa silným, schopným a driečnym mládencom. Raz

vyhrá istú súťaţ. Krásna princezná Leonora ho korunuje za víťaza a títo dvaja sa do seba

zaľúbia. Manrico noc čo noc prichádza, ako trubadúr, spievať zaľúbené piesne pod okná

svojej milovanej.

Láska medzi Leonorou a Manricompatrí do vyššieho, omnoho ľudskejšieho rádu vecí, ako

pomsta a zlosť, ktorá zaslepuje ľudí tak, ţe nie sú schopní vidieť podstatu svojich

sebadeštruktívnych skutkov. Keď Leonoru nepravdivo informujú, ţe Manrico padol v boji,

rozhodne sa vstúpiť do kláštora. No práve vo chvíli, keď sa chystá skladať večné sľuby,

Manrico prichádza do kláštora a odvedie si ju so sebou. Urobí to, čo plánuje urobiť aj jeho

starší brat a rival, teraz uţ gróf.

Gróf chytí Azucenu, obviní ju z vraţdy svojho mladšieho brata a odsúdi ju na trest smrti

upálením na hranici. Manrico letí, aby ju zachránil, no gróf ho dá uväzniť a odsúdia ho na

trest smrti. Leonora sa ponúkne za manţelku grófovi, avšak za podmienky, ţe prepustí

Manrica. Keď gróf prijme jej ponuku, poţije dlho pôsobiacu avšak smrteľnú dávku jedu.

Leonora zomiera so slovami rozlúčky s Manricom na perách „Radšej, ako ţiť pri inom

ţeníchovi, blízko teba si ţelám zomrieť!“

Rozčúlený gróf poruší prísahu a dá popraviť Manrica. Azucena vyuţije príleţitosť a vykoná

dávno sľúbenú pomstu: grófa informuje, ţe práve dal zavraţdiť svojho vlastného brata.

„Obeťou bol tvoj brat. Si pomstená, ó, matka!“

Gróf je úplne zdevastovaný. Aj on, podobne ako Azucena pred ním, nevedome zmasakroval

svoje vlastné telo a krv. Keď si uvedomí, ţe uţ nikdy nezaţije pokoj duše, prekľaje svoj

ţivot ako osud, ktorý je horší ako sama smrť.

45

Trubadúr je veľkolepá opera. No je to aj silná hra o morálke. Gróf z Luny, šľachtic, vníma

Azuceninu matku, cigánku, ako nízky typ ľudskej bytosti, ktorej uţ len púha prítomnosť

by mohla priniesť jeho synovi nebezpečenstvo. Toto jeho absurdné zaškatuľkovanie si tejto

ţeny – čo sa v beţnom jazyku nazýva predsudok –, spustí sériu smutných a tragických

udalostí z hroznými dôsledkami. Počiatočná nerozváţnosť v ohodnotení ţeny spustí reťaz

ďalších nerozváţnych činov.

Nerozváţnosť je konanie, ktoré nepremýšľa o dôsledkoch. Kaţdé rozhodnutie človeka

musí byť zaloţené na nevyhnutných dátach, t.j. poznaní, ktoré ho upozornia na to, či jeho čin

bude v zhode so spravodlivosťou, odvahou a triezvosťou. Túto trojicu čností si ešte

spomenieme v súvislosti s rozváţnosťou zopárkrát, pretoţe ide o štyri tzv. kardinálne čnosti,

aj keď ich názvy budú tuná trocha iné, ako sa beţne uţívajú.[2] Najpodstatnejším

nedostatkom nerozváţnosti je, ţe je zaloţená na veľmi obmedzenom videní vecí a na ťaţkom

nedostatku dôleţitých a realistických informácií. Aj jedno aj druhé je dôleţité. Obmedzené

videnie je ako klapky na očiach koňa. Vidí len jedným smerom. U človeka to môţe byť

spôsobené jeho predsudkami alebo silnými vášňami, ako sú napríklad hnev, ţiadostivosť, či

ţiarlivosť. Nedostatok informácií je zasa ako jazdiť v noci na aute bez svetiel. To je

nerozváţnosť. Rovnako nerozváţne – v mravnom zmysle – je konať bez svetla rozumu.

Skrátka „rozváţny človek dáva pozor na svoj krok“ (Prís 14, 15).

Gróf z Luny konal nerozváţne, keď svoje konanie zaloţil na presvedčení (alebo lepšie

predsudku), ţe cigánka uţ len preto, ţe bola cigánka nejako nakazila jeho syna. Keď ju

nechá popraviť, je len samozrejmé, ţe to spustí reakciu. Jej dcéra cíti povinnosť sa pomstiť.

No jej (neuváţený) hnev zasa vedie k slepote, ktorá vedie k ďalšej nerozváţnosti a tá

k neutíchajúcim výčitkám svedomia a k ešte silnejšej túţbe po pomste. V akom silnom

kontraste je však v príbehu opery láska Manrica a Leonóry, ale aj láska, ktorá sa rozvinie

medzi Manricom a Azucenou (napriek ich rozdielnym spoločenským pôvodom)! Rozdiel

medzi nimi je ako rozdiel medzi neresťou a čnosťou. Aj keď platí zásada, ţe láska a čnosť

majú moc, aby človek odviedli od vnútornej skazenosti a neresti, toto sa v tragédii, ktorú

popisuje opera Trubadúr nestalo.

Komentár

Rozváţnosť je podľa Katechizmu katolíckej cirkvi kormidelník čností (auriga virtutum),

lebo riadi ostatné čnosti tým, ţe im určuje normu a mieru (čl. 1806). Ovláda, kormidluje totiţ

všetky ostatné čnosti – hlavne tzv. čnosti kardinálne spravodlivosť, odvahu a triezvosť –,

a vedie ich správnym smerom. Nanešťastie, ako sa to často stáva pri väčšine čností, ani táto

najeminentnejšia, forma a matka všetkých čností, sa nechápe správne.

Rozváţnosť sa často pletie s „chytrosťou“. No chytrosť nie je morálnou čnosťou. Človek

môţe pouţiť chytrosť, aby sa vyhol nejakej mravnej povinnosti. Môţe sa „nachytralo“ vyhnúť

istým situáciám alebo sa napríklad nevyjadriť v prípadoch, v ktorých je povinný sa vyjadriť,

pretoţe si to ţelá spravodlivosť, odvaha a triezvosť. Chytrosť v tomto zmysle sa môţe viac

podobať zbabelosti ako skutočnej rozváţnosti, ktorá predpokladá odvaha. Rozváţnosť nemá

nič do činenia ani s taktizovaním, diplomaciou, prešibanosťou alebo prefíkanosťou. Toto

sú strategické vlastnosti a vo svojom jadre nesúvisia s morálkou. Zločinec si napríklad bez

46

nich neporadí, ak chce okabátiť autoritu a utiecť z väzenia.

Rozváţnosť sa môţe niekedy zamieňať aj s inteligenciou alebo s tým, čo angličtina vyjadruje

termínom „common sense“ (zdravý úsudok). Podľa definície „inteligencia je schopnosť

vybrať si zo svojich vedomostí tie správne na správnom mieste a v správnom čase.“ Toto je

úţasný dar a nie je veľa tých, ktorí si ho kultivujú. No inteligencia nemusí byť nevyhnutne

rozváţnosťou. Aj pri nej môţe ísť o taktizovanie. To, čo si vyberiem v danej chvíli môţe byť

hodnotené z pozície prospechu, výhod, alebo toho, aby som sa nestrápnil a nie aby som

sledoval „objektívne dobro“.

Rozváţnosť je schopnosť byť prezieravý a rozhodný v akcii, aby sa za jej pomoci

premenilo poznanie skutočnosti na nastolenie dobra. Čiţe človek posúdi situáciu, spozná

jej zákutia i detaily, pasce i výhody, no i pravidlá a ideály a na základe tohto všetkého sa

pohne k uskutočneniu dobrého cieľa. Treba zdôrazniť, ţe cieľ musí byť naozaj dobrý

a dobré musia byť aj prostriedky. No aj o tom je rozváţnosť. Rozváţnosť zhodnocuje, zvaţuje

a monitoruje všetko: nielen začiatok a koniec akcie, nielen jej motívy a ciele, nielen jej skryté

zmysly a významy, ale aj celý jej priebeh. Napríklad rozhodnutie zosobášiť sa so správnou

ţenou v správnej chvíli si vyţaduje vysoký stupeň rozváţnosti. Človek by nemal ísť do

manţelstva naslepo. No ide tu ešte o omnoho viac: človek, ktorý má dostatok poznatkov (dát)

ohľadom toho, či je vhodné v jeho situácii urobiť rozváţne rozhodnutie ohľadom manţelstva,

musí sa otvoriť aj pre všetky ostatné zmeny, ktoré do jeho ţivota manţelstvo nevyhnutne

prinesie v zmysle spravodlivosti, odvahy a triezvosti. Ak sa človek nerozváţne rúti do

manţelstva, určite nie je pripravený, aby bol voči svojej partnerke spravodlivý (pretoţe patrí

jej celý: on, jeho čas, jeho ţivotný priestor a všetko ostatné, čo hlboký manţelský vzťah

zahŕňa), ani triezvy (keď bude treba správne ovládať svoje chute a chúťky, túţby a ţelania,

ktoré s manţelstvom nesúvisia, alebo ho priamo ničia), ani aby bol odváţny, keď prídu do ich

ţivota ťaţkosti a on bude musieť často v strachu a v úzkosti urobiť kroky, ktoré sú

nevyhnutné. Rozváţnosť je čnosť výnimočne náročná, pretoţe musí vopred predvídať

potrebu ďalších, následných čností.

Opakom rozváţnosti je nerozváţnosť. Tá má však dve podoby. Jednou je zbrklosť,

ľahkomyseľnosť a doslova kaskadérstvo. Druhou je nerozhodnosť, váhavosť a

prokrastinácia (nekonečné odkladanie vecí na neskoršie). Rozváţnosť je poţaduje poznanie

faktov, no zároveň si vyţaduje aj to, aby človek na základe faktov urobil aj rozhodnutie. Sú

ľudia, ktorí sa k pohybu nikdy nedokopú. Čakajú na chvíľu, kedy budú mať úplnú istotu.

A keď ich povzbudzujete a nabádate, aby sa konečne pohli, argumentujú vám rozváţnosťou.

„Človek musí byť predsa rozváţny. Nemôţe sa bezhlavo hrnúť do rizika a neistoty,“ povedia

vám. No človek, ktorý si myslí, ţe nerozhodnosť je múdrou cestou k istote, nemá rešpekt

voči tomu, čo rozváţnosť v skutočnosti obsahuje. Prufrock v jednej hre od Thomasa S.

Eliota, ktorý sa pýta: „Mám mať tú drzosť, aby som vyrušoval vesmír?“ je človekom nie

rozváţnosti, ale psychického útlmu. Na druhej strane, ďalšia Eliotova postava, Sweeney,

ktorá keď sa neustále valí do vecí vez rozmýšľania, je symbolom nezodpovednej

nerozváţnosti.

Pekným príkladom nerozváţnosti v čakaní je aj júdsky kráľ Achaz, ktorý sa dostane do

ťaţkej situácie so svojimi susedmi Izraelom a Sýriou, ktorí mu hrozia vojenským prepadom

a okupáciou jeho krajiny. Prorok Izaiáš ho nabáda, aby ţiadal znamenie. Čo on odmietne so

slovami: „Nebudem ţiadať, nebudem pokúšať Boha.“ (Iz 7, 10-14). Namiesto toho sa

rozhodne pre taktizovanie s vtedajšou superveľmocou Asýriou, ktoré mu však síce prinesie

47

odvrátenie nebezpečenstva vojny so susedmi, no prinesie mu to aj vazalstvo Asýrii. Achaz sa

zdal rozváţny, keď odmietol znamenie, ku ktorému bol vyzývaný ako pokušenie. No jeho

taktizovanie bolo neprezieravé a teda nerozváţne.

Aby človek mohol urobiť rozváţne rozhodnutie musí mať otvorenú myseľ, aby mohol

správne zhodnotiť skutočnosť a to čestným a nedeformovaným spôsobom. Musí byť schopný

oslobodiť sa od predsudkov, od vlastného „ega“, od pýchy a iných nerestí a negatívnych

emócii, napríklad hnevu, pomstychtivosti, nesympatie a pod. V jeho rozhodnutí mu výrazne

pomáhajú aj jeho skúsenosti, ktoré však samozrejme predpokladajú dobrú pamäť. Pôjde však

o skúsenosti zhodnotené, nad ktorými si – vo svetle pravdy a Boţieho slova – vykonal

reflexiu. Istý autor hovorí, ţe skúsenosť to nie je o tom, čo sa ti prihodilo. Skúsenosť je o tom,

čo si urobil s tým, čo sa ti prihodilo. V správne spracovanej skúsenosti človek vidí všetky

svoje omyly, ktoré boli výsledkom minulej nerozváţnosti a na týchto omyloch sa učí.

Rozváţnosť má svoje korene v prijímaní reality. A preto púhy „dobrý úmysel“ alebo

„mienil som to dobre!“ nestačí pre skutočne rozváţny skutok. Rozváţnosť začína

pochopením toho, o čo sa skutočne jedná a završuje sa rozhodnutím pre správne

konanie, pre správny čin. Je preto jasné, ţe rozváţnosť bude vţdy veľmi úzko spolupracovať

s mravným svedomím, ktorého definícia je: náklonnosť k dobru a vyhýbanie sa zlu. Slovo

svedomie, v latine conscientia, je odvodené od slova „s vedomím“, t.j. ţe človek má

vedomosti, poznanie. Tá istá etymológia platí aj o latinskom con-scientia (con = s; sciencia =

veda, poznanie). Svedomie preto, ak sa správne chápe, musí byť vţdy intímne napojené

na poznanie. Ako to povedal francúzsky spisovateľ Paul Cladel: svedomie je „trpezlivý

maják, ktorý nám nevykresľuje budúcnosť. Popisuje len to, čo je práve tu.“ Rozváţny človek

vie, čo je v sazke a teda má informované svedomie. Zároveň ho toto jeho svedomie vedie,

aby si vybral, čo je dobré a vyhol sa tomu, čo je zlé. Dobro, pre ktoré sa rozhodne

predpokladá náleţité poznanie všetkých prvkov, ktoré sú pre dané rozhodnutie dôleţité.

Rozváţnosť je moc urobiť osvietené rozhodnutie, ktoré bude v súlade so svedomím

a nasmerované na mravné dobro.

Jedným z najbystrejších a najoriginálnejších matematikov 19. storočia bol Evariste Galois.

Z dôvodov, ktoré nie sú presne známe, prijal výzvu k súboju. Vedomý si takmer istej smrti,

svoju poslednú noc strávil písaním matematických teórií. Rozhodol sa, ţe vyuţije čas, ktorý

má ešte k dispozícii a napíše toho toľko, koľko mu len bude moţné. Napísal celkove 60 strán

a vznikol z toho algebrický poklad, ktorý ho neskôr posunul na pozíciu matematika trvalého

historického významu (samozrejme in memoriam). V nasledujúce ráno ho našli v priekope

s prestreleným ţalúdkom. Krátko na to zomrel v nemocnici. Mal 20 rokov. Pri skúmaní tohto

prípadu – a nemusí byť ani veľmi dôkladné – je jasné, ţe jeho rozhodnutie prijať výzvu na

súboj (čo bol okrem iného aj protizákonný čin) a rozhodnúť sa tak pre istú smrť v takom

neţnom veku bolo naisto nerozváţne. Hoci sú prípady, kedy niečo podobné sa môţe

označiť ako rozváţny čin hrdinstva alebo mučeníctva za cennú hodnotu.

A na záver si poukáţme na text, ktorý je pre veriaceho a zrelého človeka dosť podstatný. Keď

Mojţiš priviedol Ţidov po 40-ročnom putovaní po púšti z Egyptského otroctva pred bránu

zasľúbenej zeme predloţil im ideál: „Vyber si ţivot“ alebo smrť! (Deut 30, 15-20).

Samozrejme predpokladal, ţe kaţdý chce ţivot. Lenţe veci nie sú vţdy jasné. Smrť môţe byť

niekedy zakamuflovaná vo veciach, ktoré vyzerajú ako ţivot. Preto je dôleţité, aby človek

o veciach uvaţoval, a aby bol pri rozhodovaniach rozváţny. A tu prichádzame k vzťahu

48

rozváţnosti k múdrosti, t.j. prudencie a sapiencie. Sú to dve čnosti, ktoré spolu súvisia.

Múdrosť a rozváţnosť sa vlastne líšia iba v stupni: múdrosť v skutočnosti nie je nič iné, iba

zavŕšená rozváţnosť. Alebo ešte jasnejšie: rozváţnosť je cesta k cieľu, ktorým je múdrosť.

·Keď sa pozeráš na skúsenosti svojho života: čo bolo najčastejšou motivačnou silou tvojich

rozhodnutí?

·Nie si obeťou vášní, predsudkov, úzkoprsosti, predpojatosti?

·Rozhoduješ sa vo svojom živote pre dobro? Je dobro aj vo všetkých iných rozhodnutia, ktoré

doprevádzajú dvoje hlavné rozhodnutie?

·Nie si zbkrlý, unáhlený? Nie si nerozhodný, váhavý? Máš odvahu pri svojich rozhodnutiach

aj riskovať?

12. Skromnosť

Pondelok, 7. februára 2005

Flannery O’Connorová je povaţovaná za jednu z najoriginálnejších a najprovokatívnejších

spisovateliek našej doby. Spolu s Markom Twainom a Francis Scott Fitzgeraldom bola

označená za trojicu najlepších pisateľov prózy v americkej literatúre. Na základe mnohých

literárnych úspechov kohosi napadlo, ţe by mohol ktosi napísať jej ţivotopis. Keď sa to

O‟Conorová dozvedela poznamenala: „O mne nebude ţiaden ţivotopis. Nemôţe predsa byť

nič zaujímavého na ţivote strávenom medzi domom a kuracím dvorom!“

Naráţala tu na svoju chorobu, ktorá jej ţivot obmedzila len na matkinu kuraciu farmu

v Milledgeville v Georgii, niekoľko kilometrov od Atlanty. Lupus erythematosus, ťaţká

a nevyliečiteľná nervová porucha, ktorú je moţné udrţovať v pod kontrolou iba za pomoci

veľkého mnoţstva špeciálnych liekov a silne disciplinovaného ţivota, skolila uţ jej otca. Ju

samu premohla v 39 rokoch ţivota. Kaţdodenne si musela pichať injekcie, šuchtala sa po

dome s hliníkovými barlami a písať bola schopná tak maximálne dve hodiny denne. Keď si

však všimneme, čo všetko napísala, bolo to – za týchto podmienok – neuveriteľné. Nikdy sa

však nesťaţovala. Pravdu povediac, chorobu pred smrťou vnímala ako vhodnú príleţitosť

k tomu, aby ju Boh mohol zahŕňať špeciálnymi formami milosrdenstva a lásky.

„Očakávať príliš veľa“, povedala, „by znamenalo, ţe človek má sentimentálny pohľad na

ţivot.“

Mýlila sa ohľadom záujmu literárneho sveta o ňu. Jej listy, uverejnené po jej smrti pod

názvom A Habit of Being, jej priniesli dodatočnú slávu, k tej ktorú uţ mala za svojho ţivota.

Táto zbierka sa stala bestsellerom a z Flannery O‟Conorovej samotnej urobila slávnejšiu

postavu, neţ boli všetky tie, ktoré popisovala a predstavovala vo svojich dielach.

Na 617 stránkach jej korešpondencie buď ignorovala svoju chorobu, alebo ak ju spomenula,

tak len tak mimochodom. V jednom z listov napísala: „Za svoju existenciu vďačím

hypofýzam tisícok prasiatok, zabitých na jatke v Chicagu. Ak by prasiatka boli odevom,

nebola by som hodná pobozkať jeho obrubu.“ Dokonca aj jej barly jej slúţili ako príleţitosť

na uťahovanie si zo seba samej: „Mojou najväčšou námahou a zároveň pôţitkom

49

v posledných rokoch je hádzanie smetí a rôznych zvyškov jedla kurčatám. Teším sa, ţe to

stále ešte dokáţem, hoci sa bojím, ţe jedného dňa skončím aj ja medzi týmito smeťami.“

Hnusila sa jej pompéznosť v akejkoľvek forme a v jej listoch to vidieť. Istému

redaktorovi, ktorý jej vyjadril svoju rozpačitosť z toho, ţe má komunikovať s celebritou

poznamenala, ţe sláva to je ako ten „smiešny rozdiel medzi koňom Roy Rogersa a Pani

Melónovou roku 1955“. Naráţa tu zrejme napopulárnu postavu cowboya Roy Rogersa a jeho

koňa, bez ktorého sa nikde neobišiel a nejakú inú bezvýznamnú pani z toho istého seriálu.

V písaní listov nerozlišovala o koho šlo. Hovorila: „Pošta to je pre mňa veľká udalosť. Je to

príleţitosť mať kontakt so svetom. Preto odpíšem kaţdému.“

Étienne Gilson v jednej svojej knihe napísal o sv. Tomášovi Akvinskom, ţe dve čnosti

vlastnil vo výnimočnom stupni: dokonalú intelektuálnu skromnosť a takmer bezohľadnú

intelektuálnu drzosť. Veľa z toho by platilo aj o Flannery O‟Connorovej. V jej vnímaní

ţivota nebolo ani za štipku sentimentality. Jej rozumová skromnosť jej umoţňovala vidieť

veci také, akými skutočne boli a jej intelektuálna drzosť jej zasa dala pevné nervy, aby mohla

byť aţ bolestne úprimná. „Ak ţiješ dnes, dýchaš nihilizmus,“ hovorí. „Skutočný vzduch,

ktorý ti dá energiu vdychuješ v Cirkvi alebo z nej.“

Flannery O‟Connorová odváţne útočila na nihilistické presvedčenia modernej filozofie

príbehmi zo ţivota beţných ľudí zo svojho vlastného prostredia. Kultúra Juhu, kde Flannery

O‟Connorová ţila, mala niekoľko nepríjemných charakteristík: ľudia sa delili na triedy a

podľa toho sa aj správali. Sentimentalizovala spomienky na tzv. „zlaté časy“ spred občianskej

vojny. Boli to spomienky na otrokárstvo a iné neduhy, ktoré vtedy prekvitali.

A ospravedlňovala nespravodlivosti, ktoré sa diali voči slabým a bezmocným. Flannery

O‟Connorová poznala mentalitu strednej vrstvy obyvateľov Juhu a jej tendenciu

k nafúkanosti a arogancii. Preto niet divu, ţe snáď lepšie, neţ ktokoľvek iný dokázala

rozpoznať jej samoľúbosť a pocit akejsi falošnej spokojnosti samej so sebou. Povojnové 50-

te roky rokmi veľkej prosperity a tak sa v nich objavovali neresti, ktoré na prvý pohľad

nebolo ľahké postrehnúť. No zraku O‟Conorovej neunikli. Jej postavy, tak ako ona sama,

obývajú síce obmedzený svet, no ich dopad a význam presahuje všetky hranice a dajú sa

aplikovať kdekoľvek vo svete.

O‟Connorová pouţívala svoje umenie k tomu, aby ním potriasla a nabrúsila citlivosť

americkej spoločnosti, ktorá sa morálne otupila a filozoficky vyprázdnila. Vytvárala

šokujúce postavy a rozprávala o ich zlých skutkoch s výsmechom a iróniou, aby tým

potriasla ľuďmi a donútila ich, aby si znova začali uvedomovať realitu. Neprikrášľovaná

pravda, ktorú odhaľujú jej príbehy spočíva v tom, ţe všetci sme vlastne tým či oným

spôsobom netvormi. No je tu nádej, a to dokonca aj pre znetvorených.

O‟Connorovej realizmus bol formovaný katolíckou vierou. Píše: „Som človek, ktorý verí

v duchovný cieľ. A moja viera nie je ani hmlistá ani vágna. Na všetko sa pozerám zo zorného

uhla kresťanskej viery. Pre mňa to znamená, ţe zmysel ţivota je sústredený na naše

vykúpenie v Kristovi a všetko, čo vidím vo svete, vidím vo vzťahu k tomuto vykúpeniu.

A uvedomujem si, ţe toto je postoj, ktorý nie je moţné zaujímať len tak napoly. A taktieţ

viem, ţe je to pohľad, ktorý v našich časoch nie je ľahké premietnuť do románu.“ Jej

skromnosť jej umoţnila uvedomiť si ťaţkosť jej úlohy a chránila ju pred znechutením v čase,

keď jej umenie bolo zle chápané či uţ kritikmi alebo všeobecnou verejnosťou. Populárne

trendy a vplyvní ľudia ju nevystrašovali. Svojej vízii zostala verná aţ do konca.

Komentár

Skromnosť a pokora sa podobajú. Líšia sa snáď iba v odtieni a dôrazoch. Pokora je hlbšia

50

skutočnosť. Zameriava sa na samotnú podstatu človeka a na pravdu o ňom. Skromnosť sa

zameriava na kontrast medzi vecou a jej nositeľom. Je to ako kontrast medzi poslom

a posolstvom. Dôleţité je posolstvo. Posol je len sprostredkovateľ alebo prinášateľ posolstva.

Skromný človek preto chce byť kontrastom medzi samým sebou a tým, čo robí. Presne to

vyjadruje príslovie: „Skromnosť je rám, ktorý zvýrazňuje obraz.“

Skromný človek nepriťahuje zbytočnú pozornosť na seba samého. Je si istý sám sebou, no

nie je pohltený sám sebou. Je vyváţený v obliekaní, vo vyjadrovaní a v správaní a má silný

zmysel pre hodnotu svojho súkromia. Vie, ţe byť človekom je vo svojej podstate

nezlučiteľné s tým, aby sa stal premetom pre verejné pouţívanie. V dobe konzumizmu ľudia

konzumujú produkty. Aj niektorí ľudia sa ponúknu ako produkt iným ľuďom – verejnosti –

na konzumáciu. Ponúknu im seba samých, svoje súkromie, svoje tajomstvá, svoje zákutia.

A nechajú sa skúmať a tak uspokojujú lačnosť a smäd iných ľudí po nezvyčajnostiach. Túto

potrebu konzumného trhu rozpoznávajú neskromní a ponúknu sa jej na verejnú spotrebu

alebo pouţívanie. Toto sa môţe stať dvoma spôsobmi: v predvádzaní svojho tela

a v predvádzaní svojich úspechov.

Skromnosť v originálnom zmysle slova (modestia) súvisí aj s telom, aj keď v slovenčine

nám tento zmysel trocha uniká. Je to uvedomovanie si hodnoty svojho tela. V tomto zmysle

hovorí príslovie: „Skromnosť (modestia) je ako hradba, ktorá chráni hrad!“ Naráţa sa tu

napríklad na obliekanie, ale aj na iné formy nevýstredného správania. Skromné obliekanie nie

je v skutočnosti o obliekaní sa jednoducho, ako by sme si to mohli myslieť pri slovenskom

slove skromnosť. Je to skorej o takom obliekaní, ktoré zakrýva to, čo potrebuje byť

skryté či neukázané. Teda aj v tomto zmysle skromnosť sa nepredvádza a neponúka na

konzumáciu, ale chráni to, čo je cenné a pekné a obmedzuje to len na súkromie.

V druhom zmysle (a moţno v tom najzákladnejšom) skromnosť netúţi ani po tom, aby

predvádzala svoje talenty a svoje úspechy pred ľuďmi z dôvodu, aby ju obdivovali.

Skromný človek nemá rád, keď sa stane predmetom rozhovoru. Jeho túţbou bude skorej

dozvedieť sa to, čo potrebuje ešte vedieť, ako predvádzať to, čo uţ vie. K tomuto mu môţu

paradoxne poslúţiť aj rozhovory, kde sa hovorí o ňom a o jeho „úspechoch“. on to však

prijíma len ako informáciu pre svoj ďalší rast a vývoj a nie ako materiál na to, aby začal sám

seba obdivovať a kochať sa v sebe. Skromný človek, keď mu niekto poskytne pozitívnu

spätnú väzbu poďakuje za ňu (nevytáča sa s pocitom falošnej pokory), no dlho na nej

nespočíva. Spisovateľka Louisa May Alcottová hovorí, ţe „namyslenosť pokazí aj

najúţasnejšieho génia. Niet dôvodu myslieť si, ţe skutočný talent alebo dobrota bude dlho

prehliadaná. A aj keby bola: vedomie, ţe ich vlastním a pouţívam dobre by mi mala stačiť na

to, aby som bol spokojný. Skromnosť je najväčším šarmom kaţdej moci.“

Skromný človek má zdravý zmysel seba samého takého, akým je a menej sa zaujíma

o to, ako ho vnímajú iní. Jeho zápal, oduševnenie a nadšenie sa sústreďuje na to, čo je

reálne. Preto má málo trpezlivosti pre lichotenie a obdiv. Ani nemá náklonnosť k preháňaniu

a k vychvaľovaniu sa. Skromný človek si uvedomuje svoje hranice a udrţuje si svoju

schopnosť červenať sa.

Skromnosť je čnosť, ktorú nie je ľahké popísať, nakoľko vo svojej podstate sa snaţí

stiahnuť sa z toho, aby bola videná. Správa sa ako katalyzátor, ktorý uľahčuje proces, no

sám do neho nevstupuje. Iným veciam pomáha fungovať lepšie a účinnejšie, no sám je pri

tom v úzadí. V tomto zmysle je ako parfum, ktorý stratí svoju vôňu akonáhle sa otvorí.

Diogenes nazýval skromnosť „farbou čnosti“ pretoţe zvýrazňuje iné čnosti tak, ako tienenie

51

spôsobuje, ţe farby na obraze sa zdajú byť ţivšími a realistickejšími. Skromnosť spôsobuje,

ţe krásny človek je dokonca ešte krajším.

Mark Twain tvrdil, ţe „človek nie je nič iné, iba zviera, ktoré sa červená. Alebo aspoň by sa

malo.“ Človek sa červená, keď je náhle predmetom chvály alebo pozornosti. Vedie ho tak, ţe

sa akosi spontánne, prirodzene a automaticky zaoberá vţdy niečím iným, ako sám sebou.

Podstatou skromnosti je zabúdanie na seba.

Skromnosť je však pre niektorých nepredstaviteľná. Consilia Mária Lakottová vo svojom

románe Klauzúra, vstup zakázaný píše o tom, ako raz jedna slávna herečka vstúpila do

kláštora. Redakcia jedeného bulvárneho týţdenníka ju chcela vystopovať a preto poslala do

kláštora svoju redaktorku. Keďţe iného spôsobu nebolo, vstúpila tam ako novicka. Snaţila sa

vytušiť, ktorá to asi môţe byť, lebo rehoľné rúcho a závoj človeka zmenia. Typla si na jednu

neskromnú a dosebazahľadenú rehoľnicu. Tú sliedila a tú označila v deň „otvorených dverí“

redaktorom a fotografom za tú, ktorú hľadali. Na jej – i ich – veľké prekvapenie zistila, ţe so

skutočnou herečkou ţila celý čas na jednej izbe. Ibaţe tá jej pripadala na bývalú hviezdu

príliš skromná.

Skromnosť je známkou pravosti srdca a je znakom skutočného obrátenia. Je to

najpríťaţlivejšia čnosť, hoci pravdou je, ţe ak by bola pouţitá pre tento účel, zmizne. Nie je

totiţ moţné predvádzať svoju skromnosť. To by bola známka neskromnosti. Skromnosť

zakazuje sebazviditeľnovanie alebo súkromné výpočty. Britská básnička Dame Edith

Sitwellová raz povedala, ţe často si ţelala, aby mala čas na kultiváciu čnosti skromnosti, no

tento čas nemala, pretoţe bola príliš zamestnaná myslením na samu seba. Hoci túto

poznámku povedala zo ţartu, je príkladom veľkej pravdy: totiţ zameranie sa samého na seba

zabráni tomu, aby sa skromnosť v človeku usadila a zapustila v ňom korene.

Ako sme povedali, skromnosť vylepšuje iné čnosti. Jej opak – neskromnosť – zasa všetko

ostatné zatieňuje. Neskromný človek sústreďuje na seba toľko pozornosti, ţe nikto iný a nič

iné nie je vidno. Neskromnosť preto môţe zakryť (zablokovať...) osobnosť. Ľudové príslovie

„Keď na to máš, tak to ukáţ“ nepočíta s tým, ţe čo je naozaj dôleţité je vnútorný ţivot

človeka. A ten sa ukázať nedá. Ten je moţné iba vypozorovať. Skromnosť umoţní zaţiariť

kráse osobnosti človeka bez toho, ţe by si to ţelal.

Neskromnosť je viac do očí bijúca neţ skromnosť. Dôvodom je jej povrchnosť. Na to, aby

sme videli, čo je na povrchu netreba ţiaden špeciálny dar chápavosti. Hollywood, hlavné

mesto sveta lesku, cingrlátok, pozlátok a pompy dáva ľuďom moţnosť zaloţiť si na

neskromnosti celú svoju kariéru. Je to aţ príliš dobre známe, neţ aby sme museli o tom

hovoriť.

Ak neskromnosť predvádza povrchnosť, potom skromnosť dohliada na hĺbku a tajomstvo.

Básnik Richard Crashaw obrazne naznačuje, ako nám skromné stiahnutie sa do úzadia môţe

umoţniť rozpoznať prítomnosť Boha. Hovorí o znamení, ktoré vykonal Kristus v Káne

Galilejskej, keď premenil vodu na víno: „Podvedomé vody uvideli svojho Boha a začervenali

sa.“

·Ako vnímaš čnosť skromnosti? Je ti príťažlivá? Sú ti príťažliví ľudia, ktorí sa predvádzajú

tým, čo vedia, čo vykonali a čo znamenajú? Poznáš takých?

·Ako si v tejto oblasti na tom ty? Netrpíš, keď si ľudia nevšimnú, čo robíš? keď ťa nechvália?

52

keď ti nelichotia?

·Vidíš rozdiel medzi chválením a pozitívnou spätnou väzbou? Uznávaš, že na to, aby si mohol

fungovať v tom, čo robíš, potrebuješ aj spätnú väzbu? Aké sú pre ňu kritériá: podľa čoho by

si určil, že človek hľadá spätnú väzbu a nie chválu a sebazviditeľňovanie?

·Čo hovoríš na „predávanie sa“ v biznise? A čo na „predávanie sa“ v politike? Ako ti to

pripadá? Myslíš si, že platí zásada, že ak človek verí, že by dokázal priniesť do životov ľudí

a spoločnosti pozitívnu víziu, že by sa mal o pozíciu, ktorá mu k tomu pomôže snažiť?

13. Spravodlivosť

Pondelok, 14. februára 2005

V ţivote kaţdého autora sú dve skutočnosti tajomne na seba napojené: to, čo píše a to, čo

osobne zaţíva. Najslávnejšie dielo Fiodora Michailoviča Dostojevského Zločin a Trest je

neoddeliteľné od skúseností spisovateľovho osobného ţivota: mravné priestupky volajú po

duchovnom treste. Ak by on sám nebol býval predmetom všetkých tých nezmazateľne

silných mravných záţitkov a skúseností, určite by nebol býval schopný popísať tak príťaţlivo

postavy, ktoré sa objavujú v jeho diele.

Dostojevský napísal svoj prvý román, Chudobní ľudia, keď mal 24 rokov. Okamţite sa stal

hitom v celom Rusku. Nasledovalo niekoľko malých príbehov, ktorými potvrdil predpoveď

svojich kritikov, ţe sa stane veľkým spisovateľom. No prvá časť jeho literárnej dráhy sa

skončila náhlym sekom, keď cárska vláda zasiahla proti revolučnej skupine, ktorej bol

Dostojevský členom, hoci viac z mladíckeho nadšenia ako so skutočného revolučného

presvedčenia. A hoci v tejto skupine bol v podstate neškodným členom, bol odsúdený – spolu

so svojimi spoločníkmi – na trest smrti. Cár si ţelal, aby všetky prípravy na ich popravu boli

robené verejne a verejne aj komentované, okrem záverečného aktu popravy, kedy mali byť

čatou vojakov zastrelení. No na poslednú chvíľu im cár trest zmiernil. Celý proces aj napriek

tomu zanechal na nich všetkých svoje stopy. Jeden z muţov sa zbláznil. Dostojevský ho

zobrazil vo svojom diele Idiot. Po tejto „akoby“ poprave si Dostojevský odsedel štyri roky

v neľudských podmienkach tábora na nútené práce na Sibíri. Potom slúţil päť rokov ako

vojak v polobarbarských základniach na ďalekých okrajoch cárskej ríše. Tieto skúsenosti,

hoci drastické a mučivé, neboli však pre neho bez hodnoty. Dostojevskému umoţnili získať

hlboký pohľad do myslí zlodejov a vrahov. Aj učenie Krista a spiritualita Ruskej

ortodoxnej cirkvi začali mať pre neho hlbší zmysel a pomohli mu pochopiť vzťah medzi

utrpením a spásou.

Zločin a trest je majstrovským dielom druhej fázy Dostojevského literárnej tvorby. Príbeh sa

točí okolo chudobného študenta Raskoľnikova (po rusky „rozštiepený“ alebo

„schizofrenik“), ktorý je nakazený racionalistickým nihilizmom mladej revolučnej generácie.

Raskoľnikov jepresvedčený, ţe ľudská rasa sa skladá z „porazených“ a „víťazov“. Porazení

sú podriadené typy, ktorým sa musí vládnuť konvencionálnym (pre nich vytvoreným)

mravným zákonom. Víťazi sú nadľudia, ktorí stoja nad mravným zákonom. Seba samého

pokladá za člena elitnej skupiny, teda zaraďuje sa medzi víťazov. Aby si overil a dokázal, ţe

naozaj stojí nad zákonom, a ţe si môţe dovoliť zabiť iného človeka bez toho, aby to v ňom

vzbudilo výčitky svedomia, spácha vraţdu. Myslí si, ţe svoj čin si je schopný odôvodniť

presvedčením o svojej domnelej nadradenosti. Zavraţdí starú vlastníčku záloţne a jej

nevlastnú sestru. Nahovára si, ţe tým, ţe ich zavraţdil ich oslobodil od ich biedy a sebe

samému pomohol, lebo získal peniaze pre svoje ďalšie štúdium a svojej matke a sestre

zmiernil ich chudobu.

53

No jeho experiment s vraţdou sa obráti proti nemu. Pocit viny, ktorý v sebe cíti je

neznesiteľný. Čoskoro po vraţde dostane vysokú horúčku a tá trvá štyri dni. Počas tohto jeho

stavu ho navštívia v jeho izbe vyšetrovatelia a počujú ho v stave blúznenia, vyvolanom

horúčkou rozprávať veci, ktoré ho zaradia medzi podozrivých. Raskoľnikova neuveriteľne

mučí pocit jeho viny a tak sa raz vyzná prostitútke Soni. „Veď ja som zabil iba voš, Soňa,

blázna, zbytočného, škodlivého.“ Soňu však nepresvedčí: „Človek a voš?!“ Raskoľnikov sa

stane úprimnejším: „Rozhodol som sa niekoho zabiť, zabiť bez chytráckeho odôvodňovania,

pre seba samého, iba pre mňa samotného!... A potom, chcel som sa dozvedieť, a to čo

najskôr, či aj ja som voš, ako všetci ostatní, alebo človek. Či mám prekročiť alebo nemám?

Či sa mám odváţiť zohnúť a zobrať si to alebo nie? Či som iba chvejúci sa bastard, alebo či

mám právo –.“ Soňa ho núti, aby vyznal svoj zločin, lebo vie, ţe iba tak mu Boh bude

môcť znova vrátiť ţivot.

Raskoľnikov sa pokúšal oddeliť svoj rozum od toho, čo si ţiadalo jeho srdce, alebo ako

hovorí jeden kritik, snaţil sa nahradiť ţivot rozumom. Lenţe jeho ţivá skúsenosť bola

totálnym krachom jeho teórií. Nebol schopný ospravedlniť svoj zločin, nech bolo jeho

racionalizovanie akokoľvek dômyselné. Namiesto toho prišiel na to, ţe nevyhnutná báza pre

konečnú spravodlivosť sa nachádza v jeho vlastnom bytí. Zákon spravodlivosti, ktorý

prebýval v jeho vnútri volal po treste. Nebol schopný byť celým znova, kým nevyznal

svoj zločin a neprijal trest.

Raskoľnikov sa vyznal a odsedel si osem rokov väzenia na Sibíri. Soňa sa presťahovala do

dedinky neďaleko väzenia, aby ho mohla navštevovať. Cez jej lásku začal svoju obnovu

a mravnú regeneráciu. Svoju snahu vysvetľovať a racionálne zdôvodňovať svoje činy

nahradil ţivotom a tak, ako Lazár z evanjelia, začal pomaly vychádzať z hrobu von. Ako

povedal Dostejevský o Raskoľnikovovi a Soni: „Srdce jedného bolo nevyčerpateľným

zdrojom ţivota pre srdce druhého.“

Pred vydaním Zločinu a trestu Dostojevský napísal svojmu vydavateľovi, ţe jeho román bude

psychologickým rozprávaním o zločine, ktorý spáchal mladý študent, ktorý „sa oddá istým

«nekompletným» myšlienkam poletujúcim vo vetre“. A pridal, ţe v tomto diele rozvíja tému,

„ţe zákonný trest, uloţený za zločin, desí zločinca nekonečne menej, neţ by si

zákonodarcovia mysleli, čiastočne preto, lebo zločinec samotný si morálne požaduje trest“.

Komentár

Spravodlivosť je skutočnosť hlboko osobná. Hriech človeka proti jeho blíţnemu je zločin,

ktorý má dve obete: blíţneho a jeho samého. Mravné rozhodnutia nemôţu byť zaloţené len

na chladnokrvnej, sebeckej logike a kalkulácii. Prítomnosť druhého človeka nás zastaví

a poţaduje si, aby sme boli spravodliví. Zákon spravodlivosti je čosi, čo nás presahuje a

naša vnútorná duchovná skutočnosť si vyţaduje, aby sme sa mu podriadili. „Čo si ţiada

zákon“ je vpísané do našich sŕdc, hovorí sv. Pavol. Keď sa ho budeme snaţiť vymazať,

zničíme tým nielen svojho blíţneho, ale aj seba samých, svoje najhlbšie «ja». Svetlo

spravodlivosti zaţiari len vtedy, keď okruh medzi naším «ja» a blíţnym je zapojený.

„Spravodlivosť je čnosť, ktorá je nasmerovaná na iného človeka“, píše sv. Tomáš

Akvinský („Iustitia est ad alterum“). Táto jednoduchá veta má široké dôsledky. Človek,

ktorý je úplne pohltený len sám sebou, ako Raskoľnikov pred svojím obrátením,

nebude neschopný byť spravodlivý voči nikomu. Svet, ktorý je obývaný takýmito ľuďmi,

bude totálne vyprázdnený od spravodlivosti. Spravodlivosť začne aţ vtedy, keď ľudia začnú

premýšľať o tom, čo dlhujú druhým.

Vo svete nespravodlivosti sú ľudia osamelí a majú strach; vo svete spravodlivosti

54

naopak majú pocit spolupatričnosti a cítia v sebe dôveru. Nevyváţené osobné záujmy

nespravodlivého jedinca ho oberú o akúkoľvek spoločenskú oporu a podporu. on nepočíta

s inými, ani iní nebudú počítať s ním. Je to forma sebectva, ktorá je dokonale nepriateľská

voči tomu, čo je naozaj v jeho záujme. Nespravodlivý človek sa desocializuje (oddeľuje od

iných). Stáva sa utečencom z človečenstva. Tým, ţe koná ako sa mu páči, si môţe myslieť,

ţe má z toho úţasný prospech, no v skutočnosti sa odcudzuje od najhlbšieho centra svojej

osobnosti: od svojho väčšieho «ja», ktorým je morálne napojený na iných ľudí.

Sme teda navzájom poprepájaní. Hoci si to nemyslíme, a moţno mnohí to ani nechceme.

No tak to je zariadené. Boh to tak chcel. Inak by sme ţili v nerovnováhe. Aj ako ľudstvo, aj

ako jedinci. A dopadli by sme ako loď, ktorá sa nakláňa do jednej strany. Ak sa nedokáţe

vyváţiť, potopí sa. Toto je logika ţivota. A aj logika spravodlivosti.

No logika ešte nestačí. Je málo uznať, ţe sme navzájom prepojení akýmsi neviditeľným

lanom spravodlivosti. Na to aby sme boli voči svojmu blíţnemu spravodlivípotrebujeme si ho

váţiť. Spravodlivosť preto predpokladá lásku. Ak chýba láska, potom to je len púha

rovnica, matematický výpočet. Treba ale povedať – pre útechu tých, ktorí si myslia, ţe láska

si poţaduje citové vzplanutie – nie je moţné milovať kaţdého vášnivo. No je moţné milovať

kaţdého spravodlivo, dokonca i cudzích a neznámych. Spravodlivosť je priamosť našej

lásky, ktorú dlhujeme všetkým ľuďom. Napriek tomu však snaha o spravodlivosť bez lásky

je veľmi beţný jav.

Viktor Hugo rozpráva príbeh, ktorý toto oddelenie spravodlivosti od lásky ilustruje. Istý

nešťastný človek sa snaţil nakŕmiť ţenu i dieťa, ktorých miloval. Vyčerpal všetky

prostriedky, no nedarilo sa mu to. Rozhodol sa preto, ţe začne falšovať peniaze. Falšovanie

peňazí sa vtedy trestalo smrťou. Jeho ţenu zatknú, pretoţe pouţila prvú kópiu falzifikátu,

ktorý urobil. Odmietla svedčiť proti muţovi a vehementne poprela jeho vinu. Kráľovský

prokurátor však vymyslel prefíkaný plán. Šikovne pozliepal čiastočky dotrhaného listu,

ktorým presvedčil nešťastnú ţenu, ţe má sokyňu a ţe muţ jej bol neverný. Ţena, premoţená

ţiarlivosťou, udala svojho muţa, všetko vyzradila a poskytla prokurátorovi potrebné dôkazy

na jeho vinu.

Keď sa o veci dozvedeli ľudia, ţasli nad bystrosťou a šikovnosťou prokurátora. Bolo to

naozaj od neho chytré, hovorili, ţe sa rozhodol zapojiť do hry ţiarlivosť a skrz hnev ţeny

a jej túţbu po pomste vyniesť na svetlo pravdu. No istý klerik, ktorý mal povesť svätosti, keď

sa dozvedel o veci i o mieste, kde sa mal konať súd, mal na počínanie prokurátora trocha iný

názor. Keď príde na miesto, pýta sa: „A kde je kráľovský prokurátor, ktorý tu má byť má byť

súdený?“

Klerik jasne vidí, ţe ţena bola nespravodlivo zmanipulovaná. Úradník pouţil podvod ako

cestu k tomu, aby v nej vyvolal túţbu po pomste a tak aby ju priviedol k priznaniu. Ţenu

surovo pouţil iba ako púhy prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa. „Spravodlivosť je

čnosť, ktorá dáva kaţdému to, čo mu patrí“, hovorí sv. Augustín. Spravodlivosť

predpokladá právo. Ak niečo dlhujeme druhému človeku, potom iba preto, lebo ten druhý

má na to právo. Falšovateľova konkubína mala právo, aby sa jej neklamalo a aby nebola

emocionálne zmanipulovaná. Mala právo, aby ju nepouţili ako nástroj. Pascal múdro

poznamenal, ţe spravodlivosť a moc si poţadujú vzájomne vyváţenú rovnováhu.

„Spravodlivosť a moc musia ísť ruka v ruke“, napísal, aby tak to, „čo je spravodlivé bolo

presvedčivé a čo je presvedčivé bolo spravodlivé.“

Spravodlivosť je vec osobná, pretoţe jej záujmom je ľudská osoba a práva tejto osoby. No

zároveň je aj neosobná, pretoţe skutočná spravodlivosť nie je ani hračkou mocných, ani

privilégium slabých a zraniteľných. V tomto zmysle Tomáš Akvinský cituje dva hlavné

55

dôvody, prečo ľudia zlyhávajú v uplatňovaní spravodlivosti: „ohľad na zámoţných a ohľad

na dav.“

Jestvujú tri základné formy spravodlivosti. Prvou je spravodlivosť, ktorú si ľudia dlhujú

jeden druhému. Ide tu o povinnosť, ktorú rozličné časti jednej spoločnosti majú jedna voči

druhej a nazýva sa zámenná, komutatívna spravodlivosť. Je to spravodlivosť, kde sa

členovia toho istého organizmu vzájomne podporujú a a navzájom si dávajú to, čo sú povinní

si dávať, aby organizmus mohol fungovať ako celok. Je to to, čo apoštol Pavol popisuje, keď

hovorí o komunite ako o tele, ktoré má mnoho údov, no všetky ţijú v jednote (Rim 12, 4).

Takúto jednotu a harmóniu vo fungovaní narušuje parazitizmus. Parazitizmus je hlboká

forma nespravodlivosti, kde jeden člen spoločenstva ţije na úkor ostatných. Berie a nedáva.

Parazitizmus je fatálna vec, pretoţe je to rakovina na organizme. Parazitická bunka postupne

zničí telo.

Druhá forma spravodlivosti popisuje vzťah medzi celkom a jeho časťami, alebo spoločnosti

voči jedincovi. Toto je tzv. distributívna spravodlivosť. Ide o spravodlivosť v rozdeľovaní

dobier zo strany „vedenia“ spoločenstva členom spoločenstva. Znova tu môţeme uviesť

príklad z telom: keby sme nedávali jednej časti nášho tela to, čo jej patrí, postupne by

odumrela a narušil by sa tak aj celok. Spoločnosť, ktorá zanedbáva jedného člena na úkor

iného nie je spravodlivá a v konečnom dôsledku na to doplatí.

A konečne, je tu povinnosť častí voči celku, ktorá sa nazýva legálna alebo všeobecná

spravodlivosť. To je opak distributívnej spravodlivosti. Údy nemôţu od organizmu iba brať.

Musia aj dávať, aby celok mohol fungovať. Ak iba berú, tak len načas, keď sa potrebujú

pozbierať, uzdraviť, pozviechať alebo naladiť. Ale potom musia aj oni prispievať na potreby

celku, ktorého sú členmi.

Kaţdá z týchto troch foriem spravodlivosti obsahuje v sebe istú formu zaviazanosti či

zadlţenosti. V komutatívnej spravodlivosti jednotlivci by mali vrátiť to, čo si navzájom

dlhujú. Ochrana štátu je zasa príkladom distributívnej spravodlivosti. Štát dlhuje svojím

členom to, čo im patrí. A povinnosť platiť štátu dane je zasa príkladom legálnej

spravodlivosti.

Súhra týchto troch foriem spravodlivosti tvorí puto, ktoré drţí civilizovaných jedincov

spolu v civilizovanej spoločnosti. Je stelesnením zlatého pravidla a znakom úcty k princípu,

ţe všetci ľudia sú si rovní vo svojej podstate i pred zákonom.

Neprekvapili ťa myšlienky tejto úvahy? Myslel si doteraz, že spravodlivosť je zameraná na

rovnováhu celku: nás, ako jedincov, pretože aj my sme celok, spoločnosti a sveta? Takto je

spravodlivosť vlastne požiadavkou integrity.

Mal si aj ty už niekedy podobnú skúsenosť ako Raskoľnikov: kedy si myslel, že to, čo si

spáchal nikto nevidí, no ty si sa išiel z výčitiek svedomia zblázniť? Ako si si to vtedy

vysvetlil? Ako myslíš, že si ľudia toto vo všeobecnosti vysvetľujú? Ako si to vtedy riešil?

Ako to ľudia bežne riešia?

Nie si v prostrediach, ktorých si členom parazitom? Uvedomuješ si vzájomnú naviazanosť

a prepojenosť s ostatnými, kde každý máme práva, ale i povinnosti? Nepoznáš zo svojho

prostredia ľudí, ktorí iba berú a nedávajú? Čo by sa dalo s tým robiť?

Čo potrebuješ pod vplyvom týchto myšlienok v sebe dotiahnuť? Čo zmeniť? Čo obrátiť?

56

14. Starostlivosť

Pondelok, 21. februára 2005

Prvé stretnutie medzi Karolom Wojtylom a Pátrom Piom sa uskutočnilo r. 1947. 27-ročný

Poliak, práve vysvätený za kňaza, cestoval do San Giovanni Rotondo v nádeji, ţe sa mu

u tohto v celom svete známeho kapucína podarí vyspovedať. O čom presne títo dvaja hovorili

ostane tajomstvom. No o tomto stretnutí vznikla jedna zboţná legenda, ktorá hovorí, ţe

„stigmatizovaný páter“ predpovedal mladému kňazovi z Krakova, ţe sa raz stane pápeţom

a ţe bude proti nemu spáchaný pokus o atentát.

Neskôr, keď bol Wojtyla pomocným biskupom v Krakove, bol hlboko ustarostený o istú

ţenu svojej diecézy, ktorú dobre poznal. Myslel na ňu aj počas svojej cesty do Ríma v r. 1962,

keď cestoval na II. vatikánsky koncil. Woltyla po prvý raz stretol Dr. Wandu Poltawskú,

psychiatričku, r. 1950, keď bol ešte mladým kňazom. Vyhľadala ho vtedy, lebo potrebovala

jeho pomoc, keď sa starala o jedno tehotné slobodné dievča. Odvtedy vzniklo medzi nimi

priateľstvo, ktoré trvalo celé roky. Lekári jej pred časom objavili rakovinu hrdla. Bolo

nevyhnutné podrobiť sa náročnej lekárskej procedúre.

Biskup Wojtyla si v snahe pomôcť jej spomenul na tohto talianskeho pátra, ktorému sa

pripisovalo mnoţstvo duchovných i telesných divov. Pátrovi Piovi poslal list, v ktorom ho

prosil o zásah: „Ctený otče, prosil by som Vás o modlitby za 40-ročnú matku štyroch dcér

v Krakove, v Poľsku, ktorá počas vojny strávila 5 rokov v koncentračnom tábore a teraz je vo

veľmi ťaţkom zdravotnom stave. Hrozí jej nebezpečenstvo, ţe zomrie na rakovinu. Pomodlite

sa, aby Boh, na orodovanie Najsvätejšej Panny, udelil svoje milosrdenstvo jej i jej rodine.

Vďačný v Kristu, Karol Wojtyla.“

Poslom, ktorý doručil list Pátrovi Piovi bol Angelo Battisti, správca Domu pre úľavu

trpiacich, čo bola nemocnica vybudovaná za pomoci Pátra Pia. Battisti sa neskôr o udalosti

vyjadril takto: „Keď som prišiel do kláštora, Páter Pio ma poprosil, aby som mu list prečítal.

Započúval sa do jeho krátkych slov, napísaných po latinsky a hovorí: «Angelino, uschovaj

tento list, lebo raz sa stane veľmi významným.»“

O 11 dní Páter Pio dostal znova list od biskupa Wojtylu: „Ctený otče, tá ţena ţijúca

v Krakove, v Poľsku, matka štyroch malých dcér bola 21. novembra, tesne pred svojou

operáciou náhle uzdravená. Bohu nech je vďaka! Aj vám, ctený otče, vyjadrujem svoju

veľkú vďaku v mene jej manţela a celej jej rodiny. V Kristu, Karol Wojtyla.“

Očakávaný div sa stal. No Poltawská mala problémy uznať, ţe jej náhle uzdravenie sa

uskutočnilo práve na zásah Pátra Pia, čo je úplne pochopiteľné, nakoľko bola vedkyňa a jej

povaha bola dosť racionalistická. Za svoje neočakávané a úplné uzdravenie bola však aj

napriek tomu Bohu mimoriadne vďačná. Neskôr sa predsa rozhodla cestovať do Pietrelciny,

kde Páter Pio pôsobil. Títo dvaja sa pred tým nikdy nestretli. Ide na svätú omšu, ktorú slúţi

Páter Pio. Svätá omša prebieha dôstojne a ona ju preţíva s pocitom vďačnosti voči Bohu.

Zrazu sa Páter Pio, v jednej chvíli, náhle zastaví a priamo sa na ňu, na túto pútničku z Poľska

zahľadí. Dáva jej jasne najavo, ţe vie, ţe ona je tá ţena, za ktorú sa modlil. Táto príhoda,

spolu ešte s inými, podobne tajomného charakteru, Poltawskú presvedčila o tom, čo chcela

vedieť.

Poltawska sa neskôr stala riaditeľkou Inštitútu pre manţelstvo a rodinu v Krakove

a dôleţitou poradkyňou pápeţa Jána Pavla II. v otázkach manţelstva a rodiny. Napísala aj

knihu s názvom Mám strach z vlastných snov, v ktorej rozpráva o svojej brutálnej internácii

do koncentračného tábora v Ravensbrücku, kde strávila 5 rokov, od 19. do 24. roku svojho

57

ţivota. Jej kniha je, podľa autora jedného review „zábleskom ľudského heroizmu, svetlom

ľudskosti, ţiariacim v desivej tme.“ Je v nej totiţ vyjadrený strašný kontrast, ktorý sa

nachádzal medzi postojom lásky a starostlivosti jej samej a postojom nacistov, ktorí sa

voči nej i iným správali bez najmenšej štipky ľudskosti.

Komentár

Neschopnosť postarať sa, mať o ľudí záujem, svedčí viac neţ čokoľvek iné o neľudskosti

ľudskej osoby. Je tomu tak preto, lebo starať a zaujímať sa o iných je vec tak podstatná pre

ľudskú podstatu, ţe v skutočnosti sa môţe dať medzi tieto dve veci rovnítko: byť človekom

znamená byť schopný (po)starať sa, byť ľudskou osobou znamená mať o iných záujem.

Postarať sa znamená prejaviť svoju ľudskosť. Nepostarať sa, byť bez záujmu, znamená

postaviť bariéru medzi seba a svoju vlastnú ľudskosť. Tým najpravejším menom človeka je

„Starostlivosť“.

Dávny rímsky mýtus zosobňuje tento myšlienku nasledujúcim spôsobom: raz sa

Starostlivosť zabávala tak, ţe zhotovovala z blata veci rozličných tvarov. Jeden ju zvlášť

zaujal. Keďţe chcela, aby tento jej výtvor oţil, rozhodla sa vyhľadať Jupitera, aby mu dal

dušu. Jupiter jej vyhovel a vdýchol do veci, ktorú vyrobila z blata dušu. Starostlivosť si potom

ţelala, aby táto vec bola pomenovaná po nej. Jupiter namietal. Poprosili teda Saturna, boha

času, aby on rozhodol. Saturn prehlásil, ţe keď toto nové stvorenie zomrie, jeho telo sa vráti

do zeme, z ktorej vzniklo, jeho duša sa vráti k svojmu otcovi Jupiterovi, ktorý mu dal ţivot.

No po celý ten Čas, čo bude ţiť, bude zverené do rúk Starostlivosti.

Harwardský vedec a básnik Henry Wadsworth Longfellow, ktorý mal veľmi rád starobylé

mýty tieţ napísal o kľúčovej dôleţitosti, ktorú zaujímajú čas a starostlivosť v ţivote

(konštitúcii) človeka. Longfellow vytvoril obraz, ktorý je vo svojej podstate takmer totoţný so

spomínaným rímskym mýtom: „Kaţdodenné starostlivosti a povinnosti, ktoré ľudia nazývajú

drinou, sú závaţiami, ktoré vyvaţujú hodiny času. Kyvadlu umoţňujú stále sa kývať

a ručičkám tak zabezpečujú neustály pohyb. A keď prestanú tieto závaţia visieť na

kolieskach, kyvadlo sa prestane kývať, ručičky postoja a hodiny sa zastavia!“ Koniec

starostlivosti je smrťou osobnosti. Starostlivosť nám môţe pripadať ako váha, no

v skutočnosti je to závaţie, ktoré poskytuje ţivotu rovnováhu, pohyb, hodnovernosť.

No základným problémom so starostlivosťou je presne to, čo sme si povedali: ţe mnohí ju

pokladajú za drinu a otročinu. O tom niet pochybností, ţe starať a zaujímať sa o niekoho

môţe byť občas pre človeka aj dosť nepríjemné, a ţe nás to bude stáť veľa času a energie. A

je aj faktom, ţe ţivot môţe byť dosť často veľmi vyčerpávajúcim. Preto Shakespeare povedal,

ţe potrebujeme spánok, aby sme starostlivosti stiahli na chvíľu jej vyhrnuté rukávy. Niektorí

to vidia ironicky a zlomyseľne. Napríklad Milton sa v diele „L‟Allegro“ vysmieva zo

Starostlivosti, ako zo starej zvráskavenej strigy. No je tragédiou samotného jadra ľudskej

osobnosti je, ţe starostlivosť, ktoré nás robí naozaj autentickými a opravdivými ľuďmi,

nám pripadá bremenom niekedy aţ tak ťaţkým, ţe človek dá radšej prednosť tomu, ţe

bude niečím iným, neţ tým, čím v skutočnosti je. Neochota a nezáujem o iných je preto

veľmi beţná. To je dôvod, prečo si Matka Tereza mohla dovoliť povedať, ţe najväčšou

chorobou sveta nie je tuberkulóza alebo malomocenstvo, ale to, ţe sa cítime nechcení,

nemilovaní, a ţe máme pocit, ţe sa o nás nikto nezaujíma a nestará.“

Vo filme „Terms of Endearment“ (Podmienky pre nežnosť), ktorý získal päť oskarov, hlavná

predstaviteľa Emma, ktorú hrá Debra Winger, naplno precíti, čo to znamená byť opustená

svojim najlepšími priateľkami. Raz idú spolu do reštaurácie. Emma si potrebuje nachvíľu

odskočiť. Keď sa vráti, pri stole nenájde nikoho. Jej spoločníčky z reštaurácie zmizli, ako

potkani z topiacej sa lode, keď im v jej neprítomnosti jedna z jej priateliek povedala, ţe

58

Emme objavili rakovinu. Emma, odíde z reštaurácie zranená a nazlostená. Podarí sa jej však

dobehnúť svoju priateľku Patsy. Dajú sa do rozhovoru. Povie jej, ţe nevie pochopiť, ako

ľudia môţu byť aţ tak strašne zahľadení len do seba a aţ tak necitliví, ţe nie sú schopní

kráčať ţivotom aspoň trochu aj s ohľadom na potreby iných. Patsy, ktorá sa zdá byť zjavne

z tejto konfrontácie v rozpakoch sa jej pýta: „Čo chceš, aby som im povedala?“ „Je mi jedno,

ţe vedia o mojej rakovine“, hovorí Emma, a ukazuje na tri ďalšie, ktoré sa medzitým stratili

z pohľadu. „Ani nie za dve hodiny, dve z nich nám povedali, ţe mali potrat. Tri nám povedali

o svojom rozvode. Jedna sa nám zdôverila, ţe sa so svojou matkou nerozpráva uţ štyri roky.

A tá, čo nám povedala, ţe musí dávať svoju malú Natáliu do internátnej školy, lebo sa musí

venovať svojej práci? Myslím, ţe pomoc, Patsy, pomoc, to je naša... Oh! A tá s tým herpesom

na pohlaví! Ak toto všetko je vhodné na rozhovor pri stole, čo je potom, pre

milosrdenstvo Boţie, také strašné na mojom malom nádore? Chcem, aby si im povedala,

ţe to nie je aţ také tragické. Ľudia sa predsa uzdravujú. Povedz im, ţe je v poriadku hovoriť o

mojej rakovine.“

Slovo, ktoré Emma, nedokázala vysloviť, bolo pravdepodobne slovo „povinnosť“. Je našou

povinnosťou, zaujímať sa o iných, nevyhýbať sa im, zvlášť však vtedy, keď nás potrebujú. No

ako bolo moţné, Emma sa divila, ţe jej priateľky dokázali tak ţoviálne hovoriť o svojich

mravných neduhoch, zatiaľ čo zostali úplne vydesené, keď sa dozvedeli o neduhu

lekárskej povahy? Moţno sa zľakli, ţe ak by si ju vypočuli, jej utrpenie by ich postavilo pred

nutnosť nejako jej pomôcť, alebo sa do jej ţivota zainteresovať. Alebo moţno ich prenikla

hrôza pred smrťou, nielen jej ale aj ich samých. Unikne im však, ţe smrť duše je horšia,

neţ rozklad tela.

Často počujeme ospravedlnenie, ţe ľudia majú dosť práce so sebou samými, nieto sa ešte

starať o niekoho iného. Peer Gynt, nesmrteľná postava Henricha Ibsena cestuje, aby navštívil

blázinec. Riaditeľ blázinca, Mr. Begriffenfeldt, mu hovorí o ľuďoch, o obyvateľoch

blázinca, ktorých jedinou starosťou sú si sami. „Toto je to miesto, kde sú ľudia najviac

sebou samými – sebou samými a ničím iným iba sebou samými – plaviacimi sa po mori

z rozprestretými plachtami svojho ja. Kaţdý jeden z nich sa uzavrie do suda svojho ja, do

suda, zaštupľovaného zátkou zo svojho ja a hodeného do nádrţe, naplnenej svojím ja. Ţiaden

z nich nevyroní nikdy slzu pre nešťastia iného. Nikto z nich sa nestará, čo si iný myslí alebo

čo iného trápi.“

Ak máme problémy sami so sebou, potom by sme nemali zabúdať na jedno zo základných

kresťanských posolstiev, o ktorom opakovane svedčia tí, ktorí mali moţnosť dotýkať sa

trpiacich. Takmer všetci hovoria zhodne to isté: „Myslel som si, ţe to robím, pre nich. No

nakoniec som zistil, ţe to robím pre seba samého!“ Pravda je jednoducho takáto: Ak

pomôţeme zdvihnúť beznádej svojich bratov a sestier, do našej vlastnej tmy zasvitne svetlo!

Starostlivosťou o iných sa v skutočnosti staráme aj o seba samých, bez toho, ţe by toto bol

náš priamy zámer. Alebo moţno práve preto.

Ľudia, ktorí nie sú schopní postarať a zaujímať sa o iných nikdy nepochopia ani to, ako

je moţné, ţe by sa niekto mohol o iných nezištne starať. Nedávno časopis Plus 7 dní

priniesol článok o Matke Tereze, ktorý bol desný. Autor tam písal o tom, ţe síce Matka

Tereza je obdivovaná na celom svete, a ţe bola aj vyhlásená na blahoslavenú, no pravda je

trocha iná. Ţe iba málokto pozná jej pravú tvár. A písal tam o tom, ako celé jej pôsobenie bolo

zamerané len na zberanie peňazí pre Vatikán, ako keď bola chorá liečili ju v najluxusnejších

nemocniciach a pod. Vzdychol som si, ţe autor asi nikdy v ţivote nezakúsil, čo to je

postarať sa o iných a myslieť aj na iných. Bolo mi ho ľúto. Ale myslím, ţe toto je aj dôvod,

prečo ľudia nevedia uveriť, ţe vo svete je moţné budovať aj dobro, a ţe je veľa ľudí – viac

ako by sme si mysleli – ktorí dávajú nezištne, rozdávajú sa iným, bez toho, ţe by čakali čosi

59

naspäť.

Ako sa stať človekom starostlivosti? V prvom rade je to vec výchovy. V tomto zmysle sú

milé iniciatívy, ktorými vedieme deti k tomu, aby sa učili o niečo iné: napríklad o zvieratko.

No starostlivosť o zvieratko nemôţe stačiť. Aj mnohí dospelí skončia len pri zvierati, pretoţe

zviera bezvýhradne prijíma ich starostlivosť a je bezvýhradne vďačné a to aj vtedy, keď pán

nie je v dobrej nálade. Človek však vie byť aj nevďačný, vie byť slobodný voči našej

starostlivosti, často si ide inou cestou, neţ by sme si to my ţelali. No práve v tomto je hodnota

starostlivosti: naša starostlivosť nemôţe byť zameraná na uspokojovanie našich potrieb,

ale je zameraná na potreby iného. Preto starostlivosť o zvieratko sa musí postupne

pretransformovať do starostlivosti o človeka. Iba vtedy je vyjadrením našej ľudskosti.

Človek, ktorý sa stará, musí mať preto vybudovaný oporný systém, ktorý ho bude prevádzať

cez obdobia kríz spôsobených nevďačnosťou ba i hrubozrnnosťou zo strany tých, ktorým

pomáha. V tom nám najlepšie pomáha naša viera, ktorá nás neustále upozorňuje na podstatu.

Ďalej naša modlitba, kde si v dialógu s Bohom riešime svoje frustrácie a čerpáme posilu.

A tieţ aj opora našich priateľov, ktorí majú rovnaké zameranie.

Wanda Poltawska, napriek hrôzostrašným záţitkom v koncentráku v Ravensbrücku, nikdy

nestratila svoj starostlivý záujem o iných, ani keď sa stretla s odmietaním ba i s brutalitou.

Vedela, ţe tým by poprela seba samu. Ako psychiatrička na základe svojich vlastných

záţitkov zaloţila dokonca inštitúciu pre tých, ktorí prešli cez utrpenia vojny a genocídy.

Citlivým prístupom sa tu títo trpiaci ľudia mali zo svojich traumatických záţitkov dostať.

Keď bol Karol Wojtyla ako pápeţ Ján Pavol II. zranený v nevydarenom pokuse o atentát, prvá

vec, ktorá mu prišla na um, keď vyšiel z nemocnice bola: navštíviť svojho atentátnika vo

väzení a odpustiť mu. Dokonca ani tí, ktorí odporujú jeho slovám a myšlienkam

nepochybujú o jeho integrite a jeho starostlivosti o iných – včetne tých, ktorí sa proti nemu

previnili.

Starostlivosť nedovolí, aby sa utrpenie – či uţ v sebe alebo v iných – stalo prekáţkou láske. Je

to čnosť, ktorá umoţňuje láske prekonať svoju prvú a najťaţšiu prekáţku, totiţ ťarchu a

nepohodlie. V tomto zmysle je starostlivosť čnosťou, ktorá sa najviac podobá na lásku.

Samozrejme, starostlivosti môţe byť aj priveľa. Tak, ako pri kaţdej čnosti je dôleţité

zachovať mieru a mať silný cit pre rozlišovanie. Kedy je starostlivosť láskou a nie

obťaţovaním druhého? Uţ sme si to naznačili: vtedy, keď tomu druhému dá slobodu našu

starostlivosť prijať alebo ju odmietnuť. Keď človek, ktorý sa stará, nestará sa preto, lebo to

sám potrebuje. Aj to je moţné. Starostlivosť môţe totiţ v konečnom dôsledku robiť lepšie

jemu samému, ako tomu druhému. Starostlivosťou o druhého si neuspokojujem vlastné

potreby, ale potreby druhého. Iba vtedy je starostlivosť autentická. A preto starostlivosť,

ako prejav lásky bude vţdy vecou obety. A ako taká nebude nikdy samozrejmá. Starostlivosť

a záujem o druhého bude vţdy skutkom heroizmu.

·Vieš sa postarať? Je pre teba starostlivosť o druhého dôležitá? Vieš byť emocionálnou

oporou človeku, ktorý trpí? Alebo v tej chvíli pred ním utekáš?

·Ako sa vyrovnávaš s nevďačnosťou tých, o ktorých sa staráš? Kde máš zdroj posily,

osvieženia a novej energie?

·Vieš ľuďom dať slobodu pri prijímaní alebo odmietnutí tvojej starostlivosti o nich? Vieš sa

stiahnuť do úzadia? Nie je ti starostlivosť o iných napĺňaním svojich vlastných potrieb?

·Ako si by chcel(a) raz vychovávať svoje deti k starostlivosti a záujmu o iných?

60

15. Striedmosť (správna miera)

Pondelok, 28. februára 2005

Keď sa narodil, r. 1917, jeho meno bolo John Wilson. No ako spisovateľ bol svetu známy pod

menom Anthony Burgess. „Anthony“ bolo meno, ktoré si vybral pri birmovke. „Burgess“

bol dievčenské meno jeho matky. Na svet prišiel v jednoduchej a skôr chudobnejšej rodine

v Manchestri, v Anglicku.

V pomerne ranom veku zasiahla jeho ţivot tragédia. Jeho matka i jeho jediný súrodenec

zomreli na španielsku chrípku. V dvadsiatich rokoch to bola katastrofálna epidémia, na

ktorú v Európe zomrelo vyše 20 miliónov ľudí. Jeho otec bol práve v armáde. Jedného dňa r.

1919 prišiel na priepustku domov. Doma ho čakala desná novina: jeho manţelka i jeho dcéra

boli mŕtve. Ako Burgess píše v prvom zväzku svojich vyznaní: „Ja som sa podľa všetkého

vycieral v mojej detskej postieľke, keď moja mama i moja sestra zomierali v tej istej

miestnosti.“

Prítomnosť matky v jeho ţivote zanechala na ňom stopy. „Nikdy som nemal matku,“

lamentuje. „Nikdy som nebol som povzbudzovaný prejavovať svoju neţnosť. Vyrastal som

v emocionálnom chlade... A je mi veľmi ľúto, ţe tento emocionálny chlad, ktorý bol vtedy

do mňa vštepený dnes, popri ešte iných mojich slabostiach, silne marí mnohé moje dobre

mienené snahy.“

Skutočnosť, ţe bol katolíkom, ktorý vyrastal v protestantskom prostredí, a ţe bol viac Ír ako

Angličan, spôsobila, ţe sa cítil ako keby nepatril nikam. Tento pocit ho prenasledoval aţ do

konca ţivota. Hoci v dospelosti sa pokladal za „odrodeného katolíka“, ku katolicizmu nikdy

úctu nestratil a vţdy trval na tom, ţe Cirkev ponúka pravú vieru. Bol to práve katolicizmus,

ktorý Burgessovi poskytol perspektívu, ktorú potreboval, aby mohol písať o ľudských

nepríjemnostiach v univerzálnych termínoch. „Lebo katolicizmus je, aj keď sa to zdá byť

paradox, väčšia vec ako viera. Je to akási národnosť, ku ktorej je človek priradený naveky.

Alebo, snáď ešte lepšie, je to supernárodnosť, ktorá v človeku spôsobí, ţe začne pohŕdať

všetkými ostatnými formami malého patriotizmu.“ Katolícka teológia, zvlášť Augustínova,

nepretrţite formovala jeho pohľad na svet a na ľudskú prirodzenosť. Za Cirkev nedokázal

nájsť intelektuálnu náhradu: „Nepoznám ţiadnu inú organizáciu, ktorá by vysvetľovala

zlo a – aspoň teoreticky – tasila proti nemu zbrane.“

Študoval na University of Manchester angličtinu a anglickú literatúru a svoje štúdiá skončil r.

1940 titulom B.A. (Bachelor of Arts) s vyznamenaním. Záverečné skúšky robil v telocvični so

sklenenou strechou práve v deň, keď nacistické bombardéry nehanebne počas bieleho dňa

prepadli jeho mesto Manchester a ťaţko ho zruinovali.

O dva roky sa oţenil. No nešťastie nebolo ďaleko. R. 1944 pri návšteve Londýna jeho ţenu

prepadli štyria lumpi. Chceli ju okradnúť. Najprv jej vzali peňaţenku a potom sa pokúšali

sňať jej z prsta svadobný prsteň. ona začala kričať. Zlodeji ju viackrát udreli. Llewela bol

práve tehotná. Pri prepade dieťa potratila. Jej zranenia boli tak rozsiahle, ţe nebolo pre ňu

moţné viac mať dieťa. Burgessovo najznámejšie dielo A Clockwork Orange vychádza práve

z tohto desného incidentu. Dielo zároveň kladie základnú filozofickú otázku týkajúcu sa

dobra a zla, slobody a kontroly. Je lepšie pre človeka, pýta sa kniha, byť slobodný aj keď

bude jasné, ţe sa rozhodne pre zlo, alebo byť pod kontrolou, ako to myslia behavioristickí

vedci, a urobiť ho neschopným rozhodnúť sa pre zlo? Burgess dáva jasne prednosť tomu

prvému, to jest: nechať mu slobodu, aj keď sa rozhodne pre zlo. Bez dedičného hriechu, by

nebolo zla. Keby nebolo zla, nebola by moţnosť mravného rozhodovania. Keby nebolo

mravného rozhodovania, ľudská sloboda by stratila zmysel a človek by sa stal strojom.

Burgess sa pridá na stranu Augustína a na stranu dedičného hriechu proti Pelágiovi, heretikovi

61

zo 4. storočia, ktorý učil, ţe človek môţe dosiahnuť dokonalosť vlastnými silami. Burgess

sám povaţuje svoje dielo A Clockwork Orange za „kázeň o moci rozhodovania“.

Bod obratu v Burgessovom ţivote prišiel v r. 1959, keď práve pôsobil na Borneu ako učiteľ

Britskej koloniálnej sluţby. Po jednej prednáške o tzv. Bostonskom čajovom večierku náhle

v prednáškovej miestnosti skolaboval. Dostal okamţitú pomoc. Odviezli ho do miestnej

nemocnice, kde ho lekár, zhodou okolností spoluţiak z Manchesterskej univerzity, vyšetril.

Ten nariadil okamţitý letecký prevoz do Anglicka, na Londýnsku národnú neurologickú

kliniku, aby mu mohli vykonať lumbálnu punkciu. Táto potvrdila podozrenie lekára na

Borneu: neoperabilný mozgový nádor. Lekári dali Burgessovi jeden rok ţivota.

Burges zobral svoju diagnózu s pocitom úľavy. Počas celého jeho ţivota mu nikdy predtým

nebol daný rok ţivota. Teraz má pred sebou celý jeden rok ţivota! „Nejde ma prejsť kamión,

ani sa nejdem utopiť v mori. Ani ma nikto nejde preklať noţom vo štvrti Soho. Idem ţiť ešte

jeden rok!“ Ako preţije tento jeden rok svojho ţivota? Prvou a hlavnou jeho starosťou mu je

v tejto chvíli jeho manţelka. Svoju potenciálnu vdovu nechce nechať bez koruny. Ako však

získať peniaze? Hoci doteraz čosi aj napísal, jeho sluţba v Koloniálnej sluţbe bola dosť

nehanebne nemierna a nestriedma. Svoj čas, energiu i prostriedky flákal a nemierne utrácal.

Chýbala mu vlastnosť, ktorá by jeho ţivot pozitívne riadila. Teraz sa však, pod vplyvom

všetkých týchto úvah, rozhodne, ţe posledný rok svojho ţivota vyuţije tak, ţe sa stane

profesionálnym spisovateľom a ţe tak získa nejaké príjmy, ktorými by pomohol svojej

manţelke Llewele, keď on zomrie a ona zostane sama.

Vidina blízkej smrti, ako povedal Samuel Johnson, dokáţe „uţasne skoncentrovať myseľ“

človeka. Medzi novembrom 1959 a novembrom 1960 napísal päť románov. Päť

vynikajúcich románov, ako sa vyjadril istý literárny kritik. Bez toho, ţe by sa oddal zvodu

blíţiacej sa smrti alebo pokušeniu rozkladu, skoncentroval sa (stemperoval sa) a sadajúc si

deň čo deň za svoj písací stôl, čerň písacej pásky pretváral do zlata. Bol to zázračný rok;

a keď skončil, nádor bol preč a jeho talent triumfoval. Tento rok, ako sa o tom neskôr

Burgess vyjadril, bol pravdepodobne najšťastnejším rokom jeho ţivota. Osvojil si počas

neho disciplínu, ktorá bola zosobnením jednej Akvinského definície striedmosti (temperácie),

ţe je to „vyrovnanosť, upokojenie ducha“ (quies animi). Disciplína, ktorú za pomoci tejto

čnosti dosiahol, znamenala, podľa jeho vlastných slov, „vyprodukovanie 2000 slov kaţdý

jeden deň, včetne víkendov.“ Bola to veľmi produktívna disciplína, lebo mu umoţnila

vyuţiť jeho talenty a jeho energie a ostatné dostupné prostriedky tak, ako nikdy predtým.

Burgess túto disciplínu nikdy uţ nestratil. Keď r. 1993 zomrel, 34 rokov po

diagnostikovaní nádoru, vydal viac neţ 50 kníh. No ešte dojímavejšou je škála ţánrov, ktoré

vytvoril: eseje, literárne kritiky, knihy pre deti, texty pre film, divadelné hry, krátke

príbehy, preklady, poézia a dokonca mnoţstvo váţnych hudobných kompozícií. Istý

kritik sa o tejto jeho literárnej plodnosti vyjadril takto: „Anthony Burgess je snáď

najmajstrovskejším doteraz ţijúcim profesionálnym spisovateľom. Jeho literárne, jazykové

a hudobné vedomosti sú váţnym konkurentom ktorémukoľvek oxfordskému učencovi. Píše

s lyrickým zápalom. A zdá sa, ţe svojimi rukami je ochotný siahnuť po čomkoľvek.“

Burgessovo vlastné zhodnotenie svojej tvorby, ktoré sa nachádza na konci jeho dvojzväzkovej

autobiografie je striedmejšie (temperovanejšie): „Urobil som, čo som vládal a nikto by toho

nedokázal viac. Moţno mi ešte bude dopriaty nejaký ten čas.“

Komentár

Striedmosť je čnosť, ktorá človeku umoţňuje vo chvíľach, keď sa v ňom telesné chúťky

snaţia narušiť poriadok rozumu udrţať si vyváţenosť. Latinské slovo temperatio znamená

správny pomer, správnu mieru. Preto sa niekedy prekladá aj ako miernosť. Etymologicky je

62

tu zaujímavý koreň tohto slova: temp = miera. Slová s týmto koreňom nesú v sebe rovnakú

myšlienku: tempo = miera času, temperatúra = miera chladu, tepla; temperament = miera

emócií v človeku; templum (chrám) = mierky neba prenesené na zem.

Tieto chúťky človeka, nakoľko sú napojené na náš pud sebazáchovy, sú hlboko vtlačené do

našej ľudskej prirodzenosti a môţu byť preto veľmi nebezpečné. Pud sebazáchovy sa

prejavuje v dvoch úrovniach: na individuálnej úrovni vo vzťahu k jedlu a nápoju a na

úrovni druhu vo vzťahu k sexu. S prvou úrovňou sa spája neresť „obţerstva“ s druhou

„ţiadostivosť“. Obe v sebe nesú potenciál k rozkladu integrity, t.j. celistvosti ľudskej

osobnosti.

Na striedmosť by sme sa však nemali pozerať iba ako na istú formu zdrţanlivosti a

sebaovládania. Ani by sa nemala redukovať len na otázku mnoţstva. Človek nedosiahne

čnosť striedmosti len tým, ţe sa bude vyhýbať prehnanému uspokojovaniu svojich pôţitkov.

Nie je pravdou, ţe by striedmosť bola nekompatibilná so sršaním energiou alebo

s vychutnávaním dobrôt. Niektorí ľudia sa na striedmosť presne takto pozerajú. Pre nich je

striedmym človekom človek, ktorý sa takmer neusmieva, za nič sa nenadchne, ničím

nazahorí, nič nevychutnáva. Toto je nuda. Človek takéhoto typu robí skôr dojem, ţe je v kŕči.

A to nie je čnosť. To je skôr znak, ţe človek má problém. K ţivotu človeka patria emócie

a teda aj srdečnosť, radosť, ţivosť, vychutnávanie dobier. Ako povedal sv. Irenej: Gloria Dei

homo vivens. Slávou Boha je človek sršiaci ţivotom! Preto je dobré vedieť sa radovať, sršať

energiou, horieť nadšením, vychutnávať radosti ţivota: ako je dobré jedlo, príjemná hudba,

moţnosť pohybu, hry, zábavy, rozptýlenia. Striedmosť nie je v ţiadnom prípade negatívna

čnosť (vlastne ţiadna čnosť nie je negatívna). Striedmosť, to je skorej pozitívne

usmernenie svojich telesných chutí smerom k dobru nás ako celku a dobru tých,

s ktorými máme vzťah, na ktorých sme napojení.

Striedmemu človeku je jasné, ţe poslušnosť rozumu je väčším dobrom, ako uspokojenie

nejakej svojej momentálnej chúťky. Ako povedal Cicero: „Nemôţe byť statočným človek,

ktorý si myslím, ţe bolesť je najväčším zlom. Ani striedmym ten, kto povaţuje pôţitok za

najvyššie dobro.“ Striedmosť je teda istá forma telesnej zboţnosti, vyrastajúcej z axiómy, ţe

poriadok celku je nadriadený oddeleniu jeho častí.

Benjamin Franklin má peknú myšlienku, ktorou nádherne popisuje konkrétnu úlohu čnosti

striedmosti (temperancie) v ţivote človeka ako jednotlivca, ale i celej komunity. Je to, ako

uvidíme, akýsi pozitívny manaţment ţivota človeka. Skôr, neţ ju uvediem, jednu spomienku.

Nedávno jeden mladý rehoľník, ktorý pracoval vo formácii popisoval na stretnutí formátorov

svoju činnosť. Na konci svojej prezentácie o tom, čo všetko robí so skupinou mladých,

s ktorými pracuje hovorí: „Tak takto si teda ţijeme. Neviem, čo by som im ešte zakázal!“

Vyvolal búrlivý smiech. Samozrejme, bolo to myslené ako vtip a prítomní to tak aj pochopili.

No je to zároveň aj tragédia, lebo niektorí presne v tomto vidia formáciu, výchovu, poriadok

v rodine, škole, komunite: v zakazovaní toho, z čoho ľudia majú radosť. A to nie je zdravá

cesta. Teraz teda spomínaná myšlienka Franklina: „Striedmosť kladie drevo do ohňa, jedlo do

špajze, múku do komory, peniaze do peňaţenky, dôveru vo vlasť, spokojnosť do domova,

šaty na deti, vitalitu do tela, inteligenciu do mozgu, ducha do celého systému.“ Striedmosť je

teda skôr „luxus“ ako nedostatok, lebo človeku umoţňuje vychutnávať a tešiť sa z veľa vecí

naraz. Je to skôr starostlivo zjednotená symfónia, ako napríklad sólo na gajdách. No

samozrejme všetko toto v správnej miere. Lebo keď chýba miera, jedna časť ţivota človeka je

presýtená, iná hladuje, alebo jeden člen spoločenstva je presýtený, iný má nedostatok. A ako

dôsledok: organizmus sa zrúti ako celok: človek sa zrúti ako celok, rodina sa zrúti ako celok,

komunita sa zrúti ako celok. A to preto, lebo jedna jeho časť mala nadbytok, iná núdzu.

Príkladom je, pre človeka ako celok, alkohol. Isté japonské príslovie pekne popisuje v troch

63

postupných krokoch deštruktívny účinok, ktorý alkohol môţe mať na nestriedmeho človeka:

„Najprv človek si dá pohárik. Potom pohárik si dá pohárik. A nakoniec pohárik si dá

človeka.“

Istý bývalý basketbalista, člen Siene slávy, dosiahol toto poznanie, keď si uvedomil, ţe jeho

pitie sa mu uţ začína vymykať z rúk. Vyznáva, ţe to dotiahol aţ tak ďaleko, ţe svoj deň

začínal koňakom, Kahlua [2] a šľahačkou a potom odpoludnia vypil ešte takmer štyri fľaše

vína. Pred osobnými vystúpeniami na koktailových večierkoch, na ktoré bol často pozývaný,

sa zvykol „zahriať“, štyrmi vodkami. Tam si potom dal ešte niekoľko ďalších pohárikov. Keď

si toto všetko uvedomil, rozhodol sa s pitím prestať. No – a to je pre nás dôleţité – urobil to

nie preto, ţe by videl v hodnotu striedmosti, ale preto, lebo mal strach, ţe keď zomrie, ľudia

budú na neho spomínať iba ako na alkoholika. Netreba hovoriť, ţe striedmosť, ktorú získal

zo strachu z pošramotenia si svojej povesti, hoci isté má svoju hodnotu, nie je čnosťou.

Motív je slabý. Je to skôr vypočítavosť. Aj keď Pán Boh zaplať aj zaň. No k celkovej integrite

takáto striedmosť človeku málo prispeje.

Striedmosť nie je, ako sme si povedali, znakom nudy. Nie je prejavom jednotvárnej

osobnosti. Striedmosť je zaloţená skôr na uprednostňovaní disciplíny pred rozkladom,

poriadku pred chaosom, vyváţenosti pred jednostrannosťou. Jednoducho, striedmy

človek je ţivotaschopnejší a duchom nabitejší, ako jeho nestriedmy opak. Jeho ţivot je plný

a plnohodnotný, je spokojný a vyrovnaný, aj keď ho napríklad ignorujú médiá, alebo keď si

nikto nevšíma jeho tzv. „pozoruhodné činy“. Dôsledkom je potom vyrovnanosť ducha, čo je

na porazenie pre človeka, ktorému striedmosť chýba.

Tradiční moralisti povaţovali striedmosť za čnosť tak základnú s tak ďalekosiahlymi

dôsledkami, ţe jej v zozname čností vyhradili významné miesto. Je jednou zo štyroch tzv.

kardinálnych čností. Slovo kardinálny je odvodené od slova cardine, čo znamená pánt.

Kardinálne čnosti sú ako pánty, ktoré umoţňujú dverám otvoriť sa pre mnoţstvo iných

čností. Kde niet striedmosti, tam nie je moţná ani čistota, ani zdrţanlivosť, ani pokora, ani

vnútorný pokoj ani ţiadna iná čnosť. Hovorí sa, ţe „svini sa len o kukurici sníva“. Sviňa nie

je zviera, ktoré by oplývalo striedmosťou. Skôr by sme si sviňu vybrali asi do loga opaku:

nestriedmosti. Preto asi Jeţiš hovorí, ţe „Nehádţte svoje perly pred svine, aby ich nohami

nepošliapali...“ (Mt 7, 6). Perly to sú iné čnosti a veľké ideály. Sviňa, lebo nemá striedmosť,

si neváţi nič vznešené a všetko hodnotné je pre ňu necenné. Toto je dôvod, prečo najväčšou

prekáţkou duchovnosti je konzumizmus. Konzumný človek nie je schopný otvoriť sa pre

duchovno a duchovné ideály. Ba bude sa z nich ironicky vysmievať. Kardinálne čnosti medzi

sebou pekne spolupracujú: rozváţnosť napríklad hodnotí realitu; spravodlivosť je zameraná

na poriadok; odvaha na schopnosť vykročiť uprostred strach vzbudzujúcich nebezpečenstiev,

a striedmosť je schopnosť ovládnuť sa v búrkach vášní.

Striedmosť je „nesebecký pud sebazáchovy“. Tento je radikálne odlišný od „sebeckého

pudu sebazáchovy“, pretoţe nie je zahľadený do seba a obmedzený iba na seba. „Kaţdý kto

sa zahľadí len na seba prestane dávať svetlo“. Nesebecký pud sebazáchovy je znakom, ţe

človek má vo svojich chutiach vnútorný poriadok. A ţe tento poriadok si zachováva nie preto,

lebo by sa chcel stať modelom čností, alebo predmetom obdivu, ale preto, lebo túţi stať sa

integrovanou ľudskou bytosťou, ktorá svoje talenty a schopnosti chce ponúknuť k dobru

iných. Nesebecký pud sebazáchovy dbá síce o seba, ale bez toho, ţe by z tohto procesu

vylúčilo iných. Sebecký pud sebazáchovy tým, ţe sa zameriava výlučne len na svoje vlastné

ja, bez toho, ţe by uvaţovalo aj o druhých ľuďoch, logicky smeruje k sebadeštrukcii. Moderní

psychológovia i súčasní spisovatelia preto opakovane zdôrazňujú, ţe zameranosť len na

seba je základnou príčinou neurotickej úzkosti. Jeţiš to tvrdí uţ dávno: „Kto sa bude

usilovať zachrániť si ţivot, stratí ho...“ (Lk 17, 33)

64

Ako spoznať správnu mieru? Kontempláciou. To je ďalšie slovo, ktoré v sebe nesie

slovíčko temp. Kontemplácia je spoznávanie správnej miery a jej prenášanie do ţivota.

Kontemplatívni ľudia spoznávajú nielen miery neba, ale i správne miery človeka a ţivota ako

takého.

·Ako je to s tvojím životom? Nie si nestriedmy? Vieš spoznať správnu mieru vo všetkých

veciach? Záleží ti na spoznávaní správnej miery?

·Nie je ti novinkou, že striedmosť nie je o odriekaní sa toho, čo je príjemné? Ba naopak, že je

to schopnosť človeka zakomponovať do svojho života všetko, čo mu je potrebné, aby

prežíval svoj život plnohodnotne?

·V ktorej oblasti svojho života by si mal pod vplyvom týchto myšlienok urobiť nápravu? Čo

potrebuješ zmierniť, čo zintenzívniť, čo odobrať, čo pridať?

16. Súcit (spolucítnie)

Pondelok, 7. marca 2005

Snáď v dejinách západného myslenia niet intelektuála, ktorý by silnejšie

vzdorovalkategorizácii ako Simona Weilová. Kategorizácia je delenie vecí na podskupiny

a tie zasa na ďalšie. Toto Weilovej nevyhovovalo. Prečo, uvidíme neskôr. Narodila sa

v ţidovskej rodine, no pestovala v sebe priam vášnivú lásku voči katolicizmu.

Hovorí sa, ţe do sv. Františka Assiského sa zamilovala v momente, čo o ňom počula. A keď

navštívila kaplnku toho chudáčika v Assisi, z bázne padla na kolená. No do katolíckej cirkvi

nikdy nevstúpila. Bola presvedčená, ţe vôľa Boţia je, aby ostala mimo katolíckej cirkvi.

Keď mala 6 rokov, dokázala citovať naspamäť celé pasáţe od Racina[1]. Z toho bolo jasné,

ţe vynikala hlbokou intelektuálnou bystrosťou, ktorá bola pre ňu typická počas celého jej

dospelého ţivot. Učila filozofiu na niekoľkých školách súčasne. No popri tom bola aj

zamestnaná v jednoduchých a moţno by sme povedali aţ priam podradných prácach.

Chcela sa totiţ dostať do mentality a spôsobu myslenia robotníkov a jednoduchých ľudí.

Jej myslenie i jej postoje boli jasnenaľavo od stredu a dosť často sa zúčastňovala aj štrajkov

a rozdávala ľavicovú literatúru. No aj napriek tomu pohŕdala kaţdou formou socializmu.

Bola sociálnou filozofkou a mystičkou, kresťankou i ţidovkou, Európankou i študentkou

hinduistických myšlienok a sanskritského jazyka. Bola jednoducho záhadou. No je

nezabudnuteľná.

Zlatou niťou, ktorá sa tiahne jej myslením a ktorá jej napohľad zúfalým aspektom jej ţivota

dodávala istú stálosť bol jej hlboký súcit voči trpiacim, súcit, ktorý bol takmer stotoţnením

sa s nimi. Weilovej celoţivotným záujmom a predmetom jej uvaţovania a jej skutkov boli

všetky priepasti, ktoré navzájom oddeľovali od seba ľudí. Túţila, aby všetky tieto priepasti

boli vyplnené láskou. „Kaţdý jeden hriech“ napísala raz, „je pokusom vyplniť prázdno“.

Simone de Beauvoir raz o nej povedala: „Jej srdce je schopné prestať biť kvôli niečomu, čo

sa stalo na opačnom konci sveta.“

Weilovej silné stotoţňovanie sa s núdznymi bolo viditeľné uţ keď bola dieťaťom. Ako 5-

ročná odmietla napríklad jesť sladkosti, pretoţe francúzski vojaci počas I. svetovej vojny ich

nemali. V polovici svojich dvadsiatich rokov na jeden rok prerušila svoju prácu učiteľky

a zamestnala sa v automobilke Ranault, aby z pravej ruky zakúsila, aký psychický dopad má

na človeka ťaţká práca v priemysle. Zápal pohrudnice ju však donútil túto prácu zanechať

65

a vrátiť sa naspäť k učiteľstvu. Neskôr, aj napriek svojmu úbohému zdraviu sa stala

kuchárkou na Katalánskom fronte v Španielskej občianskej vojne a jej vnútro bolo naplno

zasiahnuté horormi vojny. Keď pracovala v Anglicku s francúzskym odbojom jej veliteľ jej

znemoţnil uskutočniť túţbu skočiť padákom na okupované francúzske územie. Odmietla jesť

viac – hoci mala moţnosť –, neţ dostávali na prídel jej spolurodáci pod nemeckou okupáciou,

lebo chcela mať účasť na ťaţkostiach tých, ktorí ostali doma vo Francúzsku. Jej podvýţiva

spolu s mnohými inými problémami sa konečne zaslúţila o jej predčasnú smrť r. 1943, keď

mala 34 rokov.

Simonu Weilovú chvália i kritizujú: chvália ju za jej ľudský súcit, kritizujú za to, ţe vraj

bola hlúpa. „Bola fanatičkou, hľadajúcou fanatizmus“, píše jeden jej kritik. Niektorí ju

povaţujú za modernú sväticu; iní odsudzujú jej politiku sociálnej akcie ako niečo, čo je síce

plné dobrých úmyslov, no je to úbohé na konkrétne výsledky. Pestrá škála jej kritikov je

logickým predĺţením pestrosti jej ţivota. No hodnotenie ţivota Simone Weilovej by nemalo

zatemňovať význam a silu jej myšlienky, hlavne toho, čo hovorí o súcite.

Z diela Simone Weilovej silne vystupuje do popredia myšlienka, ţe základným vzťahom

medzi ľuďmi by mal byť vzťah lásky a ţe elementom, ktorý organizuje, harmonizuje

a zapája do činnosti všetky ostatné čnosti je láska. Inými slovami, láska je akoby

dirigentkou orchestra čností. Taktieţ tvrdí, ţe nie je moţné oddeľovať spravodlivosť od

lásky, čo sa často robí, lebo to stojí proti evanjeliu. Evanjelium nerobí medzi spravodlivosťou

a láskou rozdiel. Človek, ktorý je spravodlivý, no nemiluje si síce plní svoje povinnosti a tí,

ktorí majú z toho úţitok mu môţu za to prejavovať servilnú vďaku, no aj napriek tomu medzi

ním a nimi bude chladný odstup. Aby sa tento odstup, ktorý ľudí od seba oddeľuje preklenul,

čnosti sa musia uskutočňovať iba skrze lásku a vracať sa cez lásku.

Láska, podľa Weilovej, prekonáva vzdialenosti a nerovnosti. Ak lásky niet, tieto priepasti

zostávajú. Priepasť medzi silným a slabým, zdravým a chorým môţe byť prekonaná len

milujúcim súcitom. Súcitom sa láska stotoţňuje s tými, ktorí trpia; veľkodušnosťou im

dáva láska čosi zo seba. Absolútnym modelom tohto zjednotenia lásky a čnosti je podľa

Weilovej Kristus: „Veľkodušnosť a súcit sú neoddeliteľné a obe majú svoj príklad v Bohu,

to jest v Stvorení a v Utrpení.“ Tu sa Weilová pevne nachádza na katolíckej pôde. Stvorenie

je výsledkom Boţej veľkodušnosti. A Utrpenie (myslí sa tu na trpenie Krista) je výsledkom

súcitu. Boh nás predsa po páde nemohol nechať tak. Naše utrpenie, ktoré sme si na seba

priniesli, nemohlo nechať Boha nedotknutého. Preto prišiel súcit a ten splodil skutok. Kristus

prišiel medzi nás. Sv. Bernard povedal čosi veľmi podobné v 12. storočí: „Tak ako čistú

pravdu môţe vidieť iba čisté srdce, podobne je to aj s biedou: biedu môţe naozaj cítiť iba

biedne srdce. No keď chceš mať srdce, ktoré je biedne z biedy iného, musíš najprv poznať

svoju vlastnú biedu; iba z vlastného stavu môţeš spoznať stav svojho blíţneho a zo svojho

vlastného stavu potom aj spoznať, ako blíţnemu pomôcť. Príkladom je nám náš Spasiteľ,

ktorý si ţelal trpieť, aby sa naučil spolutrpieť; byť biedny, aby sa naučil spolubiediť[2].“

Weilovej myšlienky ohľadom lásky a čnosti sú silne napojené na Boha. Iba jednota medzi

Bohom, láskou a čnosťou môţe prekonať priepasti medzi ľuďmi, ktoré sú zapríčinené

hmotou, mocou a nešťastiami: „Keď máme pravú lásku, potom nie my milujeme trpiacich

v Bohu. Je to naopak, cez našu lásku Boh miluje trpiacich cez nás. Súcit a vďačnosť

pochádzajú jedine od Boha, a keď sa o ne navzájom delíme, presne na tom mieste, kde sa

stretáva ten, kto dáva s tým, ktorý prijíma je prítomný Boh.“

Weilovej sociálna filozofia pravdepodobne nie je inšpiratívna pre ţiadne veľké sociálne

66

reformy. No jej myšlienky ohľadom súcitu sú silne ľudské, vznešené a zdravé. Ponúkajú nám

svet, ktorý je uţ presýtený chladom a odcudzenosťou medzi ľuďmi, a ktorý je prekrásnym

obrazom idylky, kde sa blíţny stretá so svojim blíţnym v Boţom objatí.

Istý anonym pripevnil na jednoduchý náhrobný kameň Simone Weilovej malú tabuľku. Slová

na nej sú v taliančine: „La mia solitudine l’aultrui dolore germivano fino alla morte[Moja

samota drţala vo svojom náručí ţiaľ iných aţ do mojej smrti].“ Hoci autor tejto vety je

neznámy, pocit v nej vyjadrený dokonale popisuje ţivot a ducha záhady, ktorou bola

Simone Weilová.

Komentár

Súcit je, ako vidíme úţasná vec. A náš svet ho naozaj potrebuje. A pravdou je, ţe súčasný

svet si súcit aj veľmi váţi. Ţiadnu inú čnosť nenájdeme v ústach politikov ba i celebrít tak

často, ako práve súcit. Zatiaľ čo čistota je v dnešnom svete najnepopulárnejšou čnosťou,

súcit je jeho jasným favoritom. Ľudia odmietajú čistotu, robia si z nej ţarty a ironizujú ju. No

súcit frčí. Ba súcit sa stal v mnohých kultúrach západnej civilizácie kultúrnym imperatívom,

t.j. poţaduje sa, často v zákonoch, aby sme voči iným mali súcit. A je aj záleţitosťou ideálu

politickej korektnosti. No čosi tu nehrá a preto sa musíme na vec pozrieť zblízka. Súcit,

ktorý je dnes tak populárny, nie je súcitom, ktorý je čnosťou. Má totiţ sklon oddeliť súcit od

iných skutočností, ktoré súcit potrebuje na to, aby naozaj zostal čnosťou. Ako dôsledok, súcit

sa stáva argumentom, tak povediac, samým pre seba, na ospravedlnenie mnohých nerestí ba

i zločinov. Napríklad v mene súcitu sa schvaľujú potraty, konajú sterilizácie, eutanázie,

a mnoţstvo iných skutkov, ktorých akoţe cieľom je zmierňovať biedu, ktorá dnes

dolieha na ľudstvo. No ak je súcit oddelený od lásky, svetla, veľkodušnosti, nádeje,

trpezlivosti, odvahy a odhodlanosti nie je ničím iným, iba obyčajným heslom, ktorého

skutočným menom je účelovosť, či osobný prospech. A tak je smutným faktom, ţe v mene

súcitu je utratených viac ţivotov, ako v ktorejkoľvek doterajšej vojne. Čo súcit v tomto

zmysle v podstate znamená je: ľahká a rýchla cesta von z problémov.

R. 1987 tzv. Tower Commission, ktorá vyšetrovala operáciu predaja zbraní Iránu, ku

ktorej prišlo počas Reaganovej vlády odhalila, ţe prezident bol motivovaný k predaju zbraní

Iránskemu reţimu Ajatolaha Choméního „súcitom“, ktorý mal voči Američanom, ktorí boli

zajatcami v Libanone. Správa doslova hovorí: „Bol to tento intenzívny súcit so zajatcami,

ktorý motivoval jeho silnú podporu Iránskej iniciatívy, a to aj zoči-voči odporu zo strany jeho

ministrov zahraničných vecí a obrany.“

„Celebrity“ dneška sa podobajú politikom: aj oni sa na kaţdom kroku predvádzajú, ako

veľmi sú súcitné. Zdá sa, ako keby neustále vyhľadávali ďalšiu novú skupinu, na ktorú by

nabehli zo svojim súcitom: homosexuáli, utláčané feministky, chorí na AIDS, opustené

zvieratá. No čím viac je horlivosti za súcit, tým menej jej je za spravodlivosť. Sme tak

veľmi súcitní dokonca i so zločincami, ţe nám behá po chrbte mráz uţ len pri púhom

pomyslení si, ţe by sme ich mali potrestať. Takýto superhorúci súcit vytláča nielen

spravodlivosť, ale i zdravý rozum.

Človek, ktorý oplýva skutočným súcitom voči blíţnemu sa nebude predháňať v tom, aby

v iných za kaţdú cenu hľadal niečo, čo by v ňom vzbudilo súcit. „Honba za súcitom!“, tak by

mohlo znieť populárne heslo dnešnej doby. No skutočne súcitný človek má otvorené oči

a skromné srdce: ak nájde niečo, čo by potrebovalo jeho angaţovanie sa, potom sa do

toho vloţí a spolu za pomoci iných čností sa bude dotyčnému snaţiť vhodným

67

a konštruktívnym spôsobom pomôcť. Avšak nemyslime si, ţe súcit nám pomôţe nájsť aj

riešenie. Často je opak pravdou. Máme súcit, no riešenie nepoznáme. O to však nejde. Uţ

súcit sám stačí. Súcit, ktorý vedie k riešeniu utrpenia druhého je samozrejme najideálnejší.

No ak to nejde, uţ súcit sám stačí. Súcit je čnosť, ktorá nám pomôţe zjednotiť sa s utrpením

druhého človeka. A to je veľa. Aj pre neho ale aj pre nás.

Sv. Tomáš Akvinský rozoberá čnosť súcitu vo svojom diele Summa Theologiae. Odpovedá

si tu na dosť zvláštnu otázku: „Či súcit priateľov zmierňuje bolesť a utrpenie človeka?“

Otázka sa modernému človeku môţe zdať naozaj zvláštna, pretoţe odpoveď na ňu je úplne

jasná. Samozrejme, ţe zmierňuje. Súcit priateľov je úţasná vec. No Akvinského

argumentácia je veľmi poučná a preto stojí za to si ju všimnúť. Súhlasí aj on. No ponúka pre

to dva dôvody. Prvým je, ţe súcitní priatelia, ak sú naozaj priateľmi a ak sú naozaj súcitní, sú

schopní mať účasť na nesení bremena trpiaceho človeka a teda mu ho tým vlastne uľahčiť.

Bolesť a smútok, ktoré človek cíti pri nesení svojho bremena majú depresívny účinok. Tlačia

ho dolu. No keď sa človek stretne so súcitnými priateľmi, smútok a bolesť ho opúšťa. Ich

súcit ho pozdvihuje, a teda váha bremena sa uľahčuje. Druhým dôvodom, ktorý nám

predstavuje Tomáš Akvinský, je podľa jeho názoru ešte lepší, ako ten prvý, pretoţe je

pozitívnejší. Hovorí, ţe nakoľko čnosť súcitu má svoje korene v láske, človek, ktorý trpí vidí

za súcitom svojich priateľov svedectvo lásky. Tým ho zaleje akýsi pocit šťastia, pretoţe vidí,

ţe má niekoho, kto ho miluje a toto potom zmierni jeho bolesť a uľahčí jeho utrpenie.

Tomáš Akvinský nenapísal o súcite toho veľa. Omnoho viac o ňom napísal napríklad filozof

Arthur Schopenhauer. Ten sa súcitom zaoberá snáď najviac zo všetkých filozofov. Podľa

Schopenhauera, ktorý je známy aj ako najpesimistickejší filozof, je človek takou strašnou a

„smiešnou karikatúrou“ a jeho osud je aţ tak zúfalo bezvýchodiskový, ţe „súcit“ je pre neho

jediná čnosť, ktorú potrebuje zo všetkých najviac. Jeho súcit je silne nabitý ľútosťou,

pretoţe smrť pokladá za jediné vykúpenie zo svojho zločinu, ktorým je to, ţe sa narodil. Podľa Tomáša Akvinského je súcit čnosť, ktorá je nabitá nádejou, a to preto lebo súcit je

neoddeliteľný od lásky a láska je jediné, cez čo môţe byť človek vykúpený. Nepodobá sa

dnešné chápanie súcitu, ktoré je také populárne na to, ktoré šíril Schopenhauer? Jeho logika

je však príšerná: utrpenie odstránime tak, ţe odstránime trpiaceho. Hľa, ideové pozadie

pre eutanáziu. Samozrejme, je ľahšie vyriešiť problém utrpenia týmto spôsobom. No ľahšosť

nie je priateľom čnosti a teda je málo platná tomu, kto trpí.

Na záver sa pozrime na ešte na jedno podobenstvo, ktoré viac neţ, ktorékoľvek iné popisuje

dnešný svet, peklo a nedostatok lásky i súcitu. A popisuje aj kresťanké chápanie súcitu. Je to

podobenstvo o boháčovi a Lazárovi. Boháč, keď zomrel, šiel do pekla. Niektorí sa divia

prečo, veď predsa nikomu neublíţil. Dokonca ani Lazárovi nie, ktorý ho – povedzme to

úprimne – otravoval tým, ţe leţal pod jeho stolom. Veď komu z nás by takéto stolovanie

vyhovovalo!? No problém nebol v tom, ţe by bol boháč urobil niečo zlého, ale v tom, ţe

neurobil ani nič dobrého. Ba ešte horšie: medzi seba a iných nakreslil demarkačnú čiaru.

on na jednej strane, iní na druhej. Medzi ním a inými hranica, múr, priepasť. on nikoho

k sebe nepozýval, on k nikomu nešiel. on si vystačil. Keď potom zomrel, demarkačná čiara sa

neodstránila, ale iba prehĺbila. on si ju ţelal mať a preto ju Boh musel rešpektovať. Boh vţdy

rešpektuje slobodnú voľbu človeka. A preto boháč skončil v pekle. A presne toto je peklo:

miesto, kde sme izolovaní, oddelení od iných i od Boha priepasťou, ktorú sme si sami

vytvorili.

Jeţiš nás teda neustále vyzýva k súcitu s inými. on sám nám je najlepším príkladom tohto

súcitu. Jednak tým, ţe prišiel sem medzi nás a narodil sa ako človek. „Priepasť“ medzi

68

Bohom a človekom, ktorý vybudovať človek svojím hriechom preklenul. Prišiel sem.

A rozhodol sa znášať náš údel. Súcit, znamená cítiť spolu s niekým to, čo on preţíva. V latine

compassio znamená trpieť spolu. A tieţ tým, ako preţíval problémy ľudí, ktorí prichádzali za

ním. Jeţiš aţ tak trpel, ţe to v ňom spôsobovalo pohyby v jeho vnútornostiach. Grécke slovo,

ktoré sa niekedy pouţíva pri popise jeho súcitu je splagchnizomai (napr. Mt 15, 32, ale aj

inde). To však vyjadruje niečo ďaleko viac, neţ len súcit. Toto slovo doslova znamená „mútiť

vnútornosti“ (ako sa múti maslo). A to potom vedie k činu. Toto je príklad súcitu aj pre nás.

Slabším slovom pre súcit je empatia. Empatia je schopnosť vcítiť sa do pocitov a duševného

stavu toho druhého. Súcit je niečo silnejšieho. Je to schopnosť preţívať utrpenie, ktoré má

druhý človek. A toto je rozhodne čosi omnoho ľudskejšieho a pozitívnejšieho.

·Ako chápeš súcit ty? Nie si jedným so stúpencov súcitu, ktorý šíri dnešný liberálny svet, kde

sa súcit oddeľuje od iných čností?

·Nie si naopak bezcitný? Vieš sa nechať pohnúť utrpením iných? Vieš to vyjadriť tým ľuďom?

Prejaviť? Pomôcť im? Alebo ti to je jedno? Čo s tebou robí utrpenie iných?

·Čo by si potreboval urobiť, aby si bol človekom súcitnejším? Ako ti je v tom vzorom Boh?

Ako konkrétne Boh-Ježiš?

17. Svätosť

Pondelok, 14. marca 2005

V istej obci v Rusku ţil kedysi dávno jeden rabín, ktorý mal povesť mimoriadnej svätosti.

V jeho ţivote však bolo čosi zvláštne, čo si obyvatelia obce nevedeli vysvetliť. Vţdy v piatok

ráno z obce zmizol. Nakoľko si ho váţili toto jeho zmiznutie si medzi sebou vysvetľovali

dosť pôvabne. Na základe svojej jednoduchej viery a úprimného a pokorného vzťahu

k rabínovi prišli k záveru, ţe počas hodín svojej neprítomnosti obci ich rabín vystupuje

do neba a rozpráva sa tam s Bohom.

Raz prišiel do obce na návštevu istý neznámy človek. Keď počul príbeh o rabínovi a o jeho

kaţdopiatkovom zmiznutí bol dosť skeptický. Zboţná legenda, ktorú si obyvatelia obce o

tomto rabínovom zmiznutí šírili sa mu zdala nepravdepodobná. Zaumienil si preto, ţe celú

vec preskúma. Rozhodol sa, ţe tohto muţa známeho svojou svätosťou bude sledovať, a tak si

sám z prvej ruky zozbiera dôkazy a na ich pozadí potom odhalí pravdu. Jedno piatkové ráno

dorazí teda k rabínovmu domu. Pozoruje ho tajne. Vidí, ako vstáva, potom sa modlí. Keď sa

domodlí, oblečie sa do šiat sedliaka. Potom si všimne, ţe rabín si berie sekeru a odchádza do

lesa. Stále ho tajne sleduje. V lese sa dá do výrubu stromu. Strom padne, oseká ho, rabín ho

porúbe na polená. Tie zviaţe do zväzkov. Toľko, koľko vládze, naloţí na seba a pohne sa

z lesa na odchod. Ide naspäť k obci. Muţ vidí ako rabín prichádza k istej chatrči, ktorá sa

nachádza v najchudobnejšej časti dediny. Tam, v drevenom príbytku ţije jedna stará ţena so

svojím synom, ktorý je veľmi chorý. Rabín im nechá drevo, ktorého je dosť na asi jeden

týţdeň. Keď dokončí tento skutok lásky, vráti sa do svojho vlastného domu.

Všetko toto neznámy muţ vidí. Je dojatý a premôţe ho voči rabínovi veľký obdiv. Rozhodne

sa, ţe v dedine zostane a poţiada rabína, aby ho prijal za svojho učeníka. Keď potom

znova počuje niektorého z dedinčanov hovoriť, ţe „v piatok náš rabín vţdy vystupuje do

neba“, pokojne vţdy pridá „ak nie ešte vyššie“.

Nositeľ Nobelovej ceny Saul Bellow raz poznamenal, ţe preţitie ţidovskej kultúry by nebolo

69

moţné bez príbehov, ktoré poskytovali pointu a cieľ ţidovským morálnym tradíciám. „Ak nie

ešte vyššie“, je dobrým príkladom príbehu, ktorý odovzdáva ľuďom mravné posolstvo, ktoré

by malo byť úplne jasné na prvé počutie. Samozrejme, okrem prípadu, ţe by človek, ktorý

príbeh počúva nemal vypestovaný zmysel pre hodnotu svätosti. Takýto človek by namiesto

úcty voči rabínovi mohol napríklad začať rabína kritizovať za jeho ekologickú necitlivosť

voči stromom v lese, ktoré kaţdý týţdeň rúbe, alebo za to, ţe sa nesnaţil umiestniť starú

ţenu v starobinci, kde by bolo o ňu postarané a jej syna do nemocnice, kde by sa mohol

liečiť, alebo za to, ţe zneuţíval naivitu svojich spoluobčanov, keď ich nechal

v nevedomosti ohľadom toho, kam chodí kaţdý piatok a tak im umoţnil, aby si ho ctili ako

svätca. Niektorí by dali pred rabínom prednosť moţno radšej nejakému realistickému

sociálnemu pracovníkovi, či humanitárnemu vedcovi, alebo ikony búrajúcemu politikovi či

povedzme liberálnemu kňazovi. No takémuto človeku by unikla podstata. Čo príbeh hovorí,

je jednoducho toto: „Tu je dobrý človek. Je skromný a láskavý, milosrdný a pokorný. Je

veľkodušný voči chudobným a súcitný so slabými. Chceme byť ako on! Chceme sa stať

svätejšími, pretoţe svätosť je krásna vlastnosť.“

Vidieť svätosť tam, kde ona jestvuje znamená byť svedkom posvätnej reality. Jedným

z takýchto svedkov bol aj spisovateľ Franz Werfel, ktorý bol podobne ako Bellow ţid. Patril

medzi milióny ľudí bez domova počas nemeckej okupácie Francúzska r. 1940. No aj napriek

tomu našiel dôvod, ako to sám hovorí, „zamerať svoju pozornosť“, dokonca ére neľudskosti,

na „tajomstvo Boha a svätosť človeka“.

Werfel bol výrazným kritikom nacistického reţimu a dostal sa za to na jeho zoznam

kandidátov smrti. Dokonca sa stalo, ţe britské rádio, hoci omylom, uţ oznámilo, ţe Werfela

zavraţdili nacionálni socialisti. Na svojom úteku, on i jeho manţelka, našli útočište

v Lurdoch, kde sa takmer sto rokov pred tým zjavila Mária, Matka Boţia, ktorá sa označila

za „Nepoškvrnené počatie“ jednoduchému dievčatku Bernadette Soubiroussovej. Werfelovci

sa skrývali v tomto historickom mestečku niekoľko týţdňov. Kaţdý deň sa zobúdzali

s otázkou, či do západu slnka budú uţ slobodní, alebo sa naopak stanú väzňami odsúdenými

na smrť.

Počas tohto desného obdobia sa Wefel oboznámil s príbehom o zjaveniach i so správami

o uzdraveniach a milostiach, ktoré sa odohrali v Lurdoch. Jedného dňa, keď uţ bol s nervami

na dne urobil sľub, ţe ak sa mu podarí z tejto svojej zúfalej situácie ujsť a doraziť

k bezpečiu amerického pobreţia, ţe na čas zanechá všetky svoje povinnosti a úlohy a bude

„spievať“, tak ako mu to len bude moţné, „Pieseň o Bernadette“.

Werfel svoj sľub dodrţal. Jeho Pieseň o Bernadette, ktorú napísal získala ocenenie kritikov

a stala sa vo svojej dobe jednou z najčítanejších kníh. Na zozname bestsellerov časopisu The

New York Times sa nachádzala 24 týţdňov. Bola preloţená do mnohých jazykov a jej filmová

podoba z r. 1943 získala štyri ceny Filmovej akadémie, jednu predstaviteľka Bernadetty

Jenifer Jones. Napísaním knihy urobil Werfel viac, neţ len to, ţe splnil svoj sľub. Stal sa

jedným z ohniviek v tradícii svojho ľudu, ktorá spočívala v tom, ţe ľudia ohlasovali

slávu Boţiu tým, ţe zjavovali svätosť ľudí.

Komentár

Svätosť je formou integrity. No od beţného chápania integrity sa trocha líši. Integrita, ako

sme si to povedali, keď sme o tejto čnosti uvaţovali, je ucelenosť. Je to opak rozbitosti.

Človek integrity sa snaţí o to, aby v jeho charaktere bola zhoda medzi jeho slovami

70

a skutkami, medzi tým, čo verí a tým, čo praktizuje. Aby nič v jeho ţivote, ţiadna časť jeho

charakteru nesabotovala snahy celku. Integrita, aj keď samozrejme v dokonalom zmysle

predpokladá moc a pomoc Boha, je čnosť, ktorá je výsledkom disciplíny človeka a jeho

snahy a ţitie v pravde.

No svätosť je integrita vyššieho poriadku. Svätosť predpokladá jednotu s Bohom. Svätosť je totálne zameraná na Boha a pre ňu nie je nič dôleţitejšie, neţ jednota s Bohom:

v myšlienkach, túţbach, snahách. Svätosť od človeka poţaduje, aby sa totálne podriadil

Bohu, jeho podstate a jeho vôli.

Preto najlepším vyjadrením motta človeka, ktorý sa snaţí o svätosť je slovo

„sebakapitulácia“. Tento postoj kapitulácie pred Bohom a totálne odovzdanie sa Bohu je

často výsledkom dlhej cesty a náročnej púte. Na začiatku je túţba po raste. Potom je snaha

o rast. Človek má svoje predstavy a tie sa snaţí realizovať. Dá sa na disciplínu. Do procesu

zapojí svoju vôľu. Táto po čase prinesie svoje ovocie. No človek aj napriek tomu môţe

prísť k prekvapujúcemu zisteniu, ţe to, čo dosahuje, nemusí byť to, čo mu najviac

prospieva. Alebo ţe nie všetko, po čom túţi sa mu naozaj aj darí dosahovať. Človek sa tak

môţe dostať do stavu, kedy sa začne uprostred úspechu cítiť, ţe je vnútorne vyprázdnený ba

dokonca frustrovaný.

Ak je múdry a otvorený pre Boha na základe takejto skúsenosti môţe prísť k záveru, ţe to, čo

dosiahol, je síce veľká vec, no nie je to to, čo by ho napojilo na podstatu a prameň jeho

existencie: na Boha. A ak vo svojej múdrosti rastie, postupne dorastie ku kapitulácii pred

svojimi plánmi a jeho jediným cieľom sa stane skúmanie a plnenie Boţej vôle.

V dejinách kresťanskej spirituality máme veľa príkladov na tento proces. Vlastne, ak by sme

mali byť presní, kaţdý jeden svätec, nasledovník Jeţiša Krista, šiel touto cestou. Ešte pred

Kristovým narodením to boli veľké postavy dejín viery: Abrahám či Mojţiš alebo proroci.

V dejinách kresťanstva to boli Mária, Matka Jeţišova, Jozef jej ţeních, apoštoli a po nich celá

plejáda hľadačov a plniteľov Boţej vôle. Snáď najkrajším textom pre človeka, ktorý hľadá

svätosť je výrok Jeţišov na adresu apoštola Petra, ktorý sa nachádza u evanjelistu Jána:

„Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale

keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ (Jn 21, 18). Toto je

najvyšší ideál hľadača svätosti: vystrieť ruky, nechať sa opása(va)ť (Bohom, alebo i ľuďmi)

a viesť kam by človek najradšej nechcel ísť.

Pre Tomáša Akvinského svätosť znamená dve veci. Prvá sa týka „čistoty“. Tento význam

slova nesie v sebe aj grécke slovo pre svätosť hagios, ktoré znamená „nezašpinený“. Nie je

moţné však byť čistý, ak nie sme napojení na Boha. Preto sa človek, ktorý chce byť čistý

bude snaţiť byť nepretrţite napojený na Boha, t.j. bude sa snaţiť mať s Bohom vzťah

blízkosti a intimity. Toto je dôleţité, pretoţe ľudská myseľ sa často nepretrţitým kontaktom

s nízkymi vecami znečisťuje.

Druhá vec, sa podľa Akvinského, týka tzv. „pevnosti“. Ide o pevnosť človeka v zameriavaní

sa na Boha a v jeho lojalite a vernosti Bohu, ktorý je jeho počiatkom i cieľom. Toto je

zmysel, ktorý sme si popísali vyššie: skúmanie Boţej vôle a snaha o maximálne plnenie tejto

jeho vôle.

Svätosť je vec prvotná, prapôvodná, originálna. Svätosť je stav, v akom sme vyšli

z Boţích rúk. A svätí sme vyšli z Boţích rúk preto, lebo náš Tvorca, Boh, je svätý. Svätosť

71

Boha predchádza všetky formy nesvätosti, presne tak ako nevinnosť prichádza pred vinou,

alebo ako stvorenie prišlo pred pádom. Je preto pre človeka nerozumné zostať nesvätým,

pretoţe by to bolo odmietnutie jeho pôvodného, prvotného stavu. Nakoľko svätosť je vec

pôvodná, nie je náročná. Nespočíva totiţ v tom, ţe by sme mali robiť nejaké hrdinské alebo

neobvyklé činy, ale v tom, ţe všetko budeme robiť s čistotou srdca. „No nie všetko vysoké

je sväté, ani kaţdá sladkosť dobrá“, hovorí básnik Coventry Patmore (1823-1896). Svätosť

je ako biele prádlo. Ak prádlo, ktoré bolo biele nie je biele lebo sa zašpinilo, neznamená to,

ţe jeho stavom je špina. Jeho pôvodný stav je beloba. A tento pôvodný stav sa získa tým, ţe

sa zašpinené prádlo operie.

Svätosť je nádherná sama v sebe, prirodzene a bez fanfár. Čo je krásne, je jednoducho

krásne. Maják na pobreţí nevytrubuje, aby na seba zameral pozornosť, ani nerobí ohňostroj,

ani nestrieľa z kanóna, aby tak upozornil na svoju prítomnosť. Jednoducho svieti. Svätosť je

hlboko a účinne sebakomunikujúca. Toto je dôvod, prečo Pascal vykríkol: „Pokojná, tichá

krása svätého ţivota je «najnákazlivejšou vecou» na svete, podobnou iba moci Ducha

Boţieho.“ Samozrejme, toto môţe vzbudzovať u niektorých obdiv, u iných ţiarlivosť, no po

väčšine asi aj zlosť a nepriateľstvo. Preto je toľko svätých mučeníkov. Jedni budú po svätosti

túţiť na základe nenápadného a „nákazlivého“ svedectva svätosti svätých, iní sa budú z neho

vysmievať.

Myšlienky ohľadom svätosti nenájdeme len v kresťanstve alebo ţidovstve, ale aj

v pohanstve. Pozrime sa napríklad na to, čo hovorí o svätosti dávny filozof Sokrates. Aj

podľa neho prvotným zdrojom svätosti je boţstvo. V rozhovore, ktorý raz mal s istým

nafúkaným teológom kladie jednu z najzákladnejších a najdôleţitejších otázok, ktorú kedy

vyslovili ústa filozofa: „Je to, čo je sväté, sväté preto, lebo to bohovia schvaľujú, alebo to

bohovia schvaľujú preto, lebo je to sväté?“ Jeho spoločník, ktorý sám seba nevedomky

postavil pred bohov, nepochopil bohaté dôsledky tejto otázky a ako dôsledok odišiel

neosvietený.

Sokrates chce v tomto svojom výroku zamerať našu pozornosť nielen na to, ţe svätosť je

absolútne prvoradá čnosť, ţe je pred všetkým, ale aj na to, ţe svätosť je vec úplne

fundamentálna a nie je len dôsledkom schválenia kohosi. A to je podľa neho dôvod, prečo

bohovia milujú svätosť: milujú ju preto, lebo je svätá. Toto prisudzuje svätosti pozíciu

priority; terén, ponad ktorý sa uţ nedá ísť. Je tu svätosť a svätosť si vyţaduje lásku, uznanie a

česť.

Toto je na pohana veľmi zaujímavé uvaţovanie, od ktorého má uvaţovanie, ale hlavne prax

moderného človeka na míle ďaleko. Jednou z najnešťastnejších charakteristík nášho

moderného sveta je, ţe odmietol Boha a na jeho trón posadil človeka. A človek, ktorý si

uzurpoval tento trón pre seba si potom aj definuje vlastnú svätosť. So zatienením Boha

a úpadkom náboţenstva ľudia uţ neprijímajú skutočnosť, ţe večným a neuhasiteľným

prameňom múdrosti a dobra je Boh, a ţe iba On je potom mierou a zmyslom kaţdej

svätosti.

Svätosť je pre človeka dneška na smiech. Postmoderná doba, v ktorej ţijeme dokázala

okrem iného prevrátiť hodnoty dolu hlavou. A čo je sväté označiť za hlúposť a čo je špinavé

za ideál. V príbehu o vzkriesení Lazára (Jn 11, 1-45) je zmienka o tom, ako sa mŕtvy Lazár

v hrobe uţ rozkladal. A Jeţiš ho z tohto rozkladu priviedol znova k ţivotu, k integrite

a k svätosti. Postmoderný človek by to urobil inak. on by zápach označil za vôňu, zmysly

toho, kto by túto jeho vôňu označil za zápach by pokladal za choré a rozklad mŕtvoly by sa

72

mu stal chválou a pýchou. Takto nám prezentujú ideály súčasné médiá. Ľudia v rozklade sa

vynárajú zo svojich „hrobov“ a ţúmp a predvádzajú nám novú verziu svätosti. A tí, ktorí

trvajú na pôvodnej verzii svätosti, ţe totiţ špina je špina a zápach zápach sa dostávajú pod

paľbu kritiky, výsmechu a zlostných výpadov. Za všetky uvediem citát z časopisu Domino

fórum, ktoré píše o epidémii AIDS v článku Kto ešte má strach z HIV. Na záver Stanislav

Gilan autor článku útočí na cirkev, ktorá trvá, ţe jediným prostriedkom proti epidémiám, ako

sú tieto je sexuálna zdrţanlivosť. Píše: „Bájky o vernosti, o sexuálnej zdrţanlivosti,

nezmyselné ideologicky podloţené poţiadavky, zákaz antikoncepcie, najmä kondómov vedú

priamo k rozširovaniu infekcie a mali by byť hodnotené ako trestný čin.“[1] Hľa toto je

moderná verzia svätosti. Treba samozrejme povedať, ţe to s čím pracuje náboţenstvo je

ideál a nie uţ realita. Inými slovami, kaţdý z nás sme volaní k ideálu, ktorý ešte nemáme,

ale ktorý uznávame a ku ktorému sa chceme pribliţovať. V tomto zmysle treba chápať aj

pozvanie Jeţišovo: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec!“ (Mt 5, 48).

Dokonalosť nebeského Otca je náš ideál, ktorý nevlastníme a sotva niekedy vlastniť budeme.

No je to náš ideál, ktorému sa môţeme, aj keď za cenu pádov, deň čo deň pribliţovať. Preto,

kvôli týmto pádom, vedľa volania k ideálu stojí aj volanie k pokániu. Potrebujeme

pokánie, ktoré je povstaním z pádu a znova vykročením za ideálom. No ideály, aj keď ich

v ţivote nevlastníme, musíme mať, lebo inak sa budeme topiť vo výkaloch vlastnej špiny,

ktorú sme si my sami zadefinovali, alebo nám ich zadefinoval niekto iný ako krásu, svätosť,

métu, slobodu, opravdivosť.

Svätosť patrí predovšetkým Bohu. Nech človek vlastní akýkoľvek stupeň svätosti, jeho

svätosť nepramení v ňom, ale je výsledkom napojenia sa na Boha. Svätosť nie je klam. Je to

objektívna skutočnosť, ktorú je vidno na ţivote toho, kto zo seba vyţaruje lásku Boţiu.

·Ako sa ty pozeráš na svätosť? Je ti hodnotou? Vnímaš jej cenu?

·Ako hodnotíš myšlienku, že svätosť je totálne napojenie sa na Boha a túžba plniť len a len

jeho vôľu? Čo ti hovorí myšlienka „sebakapitulácie“? Akú máš s ňou skúsenosť?

·Si svojím životom na ceste k svätosti, alebo naopak na ceste od nej?

18. Trpezlivosť

Pondelok, 21. marca 2005

Po tom, čo zaţil dvojitú tragédiu: samovraţdu otca a náhlu smrť matky pri autohavárii o rok

na to si 14-ročného Walkera Percyho adoptoval jeho strýko Will. Bol to prominentný

právnik, básnik a priateľ mnohých významných osobností, hlavne z oblasti literatúry

a psychológie. Svojho synovca uviedol do ich sveta i do sveta hudby, divadla a poézie. No

napriek tomu formálne štúdiá Walkera Percyho boli takmer úplne zamerané vedeckým

smerom. Nemal ani najmenší úmysel stať sa spisovateľom.

Stal sa lekárom. Svoj lekársky diplom s vyznamenaním získal po skončení štúdií na

Columbia University. Odišiel na stáţ do Bellevue Hospital v New Yorku, kde vykonával veľa

pitiev na chudobných alkoholikoch, z ktorých mnohí zomreli na tuberkulózu. Sám sa však

touto silne nákazlivou chorobou nakazil. Dlho sa potom liečil v istom sanatóriu na severe

štátu New York. Po dvoch rokoch od svojho vyliečenia začal konečne znova vykonávať svoju

prácu. Stal sa inštruktorom patológie na Lekárskej fakulte Columbia University. No po pár

73

mesiacoch sa mu choroba znova vrátila a bol poslaný do štátu Connecticut, kde strávil znova

takmer rok liečby a zotavovania.

Tento mladý lekár, ktorý bol podľa vlastných slov posadnutý neustálym vedeckým

výskumom, aby sa dozvedel niečo nové, sa sám stal predmetom neustáleho výskumu a

hodnotenia. Človek, ktorý plánoval odovzdať svoj ţivot pomáhaniu iným bol takmer celkom

odrezaný od vonkajšieho sveta. No nebol aj napriek tomu nečinným. Svoju nútenú

nečinnosť vyuţil ako dôleţitý nástroj na činnosť. Čítal a premýšľal. Kontemploval nad

uzdravujúcou mocou slova ako „symbolu“. Ak môţe uzdravovať medicína, nemohlo by byť

aj slovo pouţité ako nástroj uzdravovania? Veľa čítal a začal písať filozofické články. „Bol

som tak dlho v posteli, tak dlho sám, tak málo som mohol robiť, iba čítať a premýšľať, ţe som

si postupne začal uvedomovať, ţe ako vedec – lekár a patológ – viem veľa o človeku, ale

sotva viem, kto vôbec človek je,“ napísal.

To, čo ho postupne začalo zaujímať neboli fyziologické a patologické procesy, ktoré sa

odohrávali v ľudskom tele, ale problém človeka samotného, jeho povaha a jeho určenie;

zvlášť a bezprostredne jeho ťaţká situácia v modernej technologickej spoločnosti. „Ak mojím

prvým veľkým intelektuálnym objavom môjho ţivota bola krása vedeckej metódy,“ napísal,

„celkom iste tým druhým bol objav jedinečného miesta človeka vo svete

pretransformovaného vedou.“

Čítal Tomáša Akvinského, Heideggera, Tolstoja, Kierkegaarda a Camusa. Od Dostojevského

sa dozvedel, ako veľmi sme vyhladovaní po viere a ako ťaţké je túto vieru nájsť a udrţať si

ju. Od Simone Weilovej z jej diela Waiting on God (Čakať na Boha) sa zasa dozvedel, ţe sa

musí stať trpezlivým pútnikom [1]. Od Marcela sa naučil o vzťahoch typu „ja-Ty“, a od

Maritaina umeleckému symbolizmu a dozvedel sa od neho o čudnej modernej záľube

oddeľovať myseľ človeka od jeho tela.

Krátko po prepustení zo sanatória v Connecticute sa oţenil. Šesť mesiacov po svadbe spolu aj

so svojou manţelkou vstúpili do katolíckej cirkvi. Nikdy sa uţ nevrátil k medicíne.

Namiesto toho sa rozhodol skúsiť to s písaním. Napísal dva romány, ktoré sa mu však

nedarilo vydať. Neznechutil sa, napísal ešte tretí. Vrátili mu ho, aby ho prepracoval. Počas

nasledujúcich 14 mesiacov ho prepracoval dvakrát. Konečne ho vydali, aj keď vydavateľ

urobil minimum pre to, aby román spropagoval. Percy mal vtedy 44 rokov a zdalo sa, ţe

kráča nikam. No aj napriek chladnému prístupu vydavateľa, ľudia jeho román The

Moviegoer (Návštevník kina) postupne objavili aţ nakoniec získal silne prestíţnu cenu

Národnej kniţnej ceny. Peryho trpezlivosť sa tak nielen vyplatila, ale priniesla mu

i významný príjem.

Potom nasledovalo ešte päť ďalších románov, ktoré sa postarali o to, ţe Percy sa stal jedným

z najčítanejších spisovateľov na americkej scéne. Hoci hlavnou témou tiahnucou sa jeho

románmi a esejami ako červená niť je akási nedôverčivosť voči svetu, on sám bol napriek

tomu veľmi milým a príjemným človekom, ktorý sa v tomto svete cítil veľmi dobre

a spokojne. V tomto zmysle bol vlastne stelesnením kresťanského ideálu: byť z tohto sveta,

ale nepatriť tomuto svetu.

Raz dával na Cornell Univerzity prednášku o ruskom spisovateľovi Antonovi Čechovovi.

Prednáška bola tak zaujímavo skomponovaná, ţe kaţdému, kto Percyho poznal bolo jasné, ţe

v nej podáva paralelu so svojou vlastnou ţivotnou odyseou. Aj Čechov bol podobne ako on

lekárom, ktorý však nejak zvlášť medicínu nemiloval. Aj on bol chorý na tuberkulózu (zomrel

74

ako 44 ročný). Názov Percyho prednášky bol: „Románopisec, diagnostik súčasnej

choroby“. Bol to výnimočný sumár Percyho vlastného ţivota: Dr. Walker Percy,

vyštudovaný patológ, vyuţívajúci svoje diagnostické schopnosti na to, aby odhalil pohnutý

stav moderného človeka a predpisujúci mu s trpezlivosťou chirurga vo svojej próze na jeho

stav (občas) nepríjemné lieky.

Komentár

Čo je trpezlivosť? Príklad Dr. Percyho nám to naznačuje. Obdivuhodná bola u neho

schopnosť nevzdať sa v ťaţkostiach, ale hľadať riešenie. To ale nemusí byť ľahké, hlavne

vtedy, keď nás utrpenie zaskočí. No nielen vtedy. Trpezlivosť má svoju hodnotu aj pri

dlhodobých a pretrvávajúcich nepríjemnostiach a utrpeniach. No v začiatkoch, keď sme ich

príchodom zaskočení, hodnota trpezlivosti sa ukazuje ako obzvlášť účinná. Keďţe ide

o situácie, ktoré nás prekvapia, máme tendenciu upadnúť do paniky a teda aj do skratov

v správaní sa. Trpezlivosť je preto čnosť, ktorá nám umoţňuje udrţať si pokoj mysle v

pretrvávajúcich úzkostiach ţivota. Dovoľuje nám vytrvať v zameriavaní svojich energií

na pozitívne ciele aj napriek pretrvávajúcim sklamaniam, obmedzeniam a trápeniam. Pomáha

nám byť vyrovnanými v kríze a uchovať si duševný pokoj tvárou tvár mnoţstvu dráţdení

a nervozít, ktoré do nášho ţivota prichádzajú deň čo deň. Trpezlivosť nám poskytuje

flexibilitu, ktorú potrebujeme, aby sme za jej pomoci mohli nájsť nové ciele, ktoré by stáli ta

zo, keď nám iné príleţitosti, o ktoré sme sa opierali zlyhali. Trpezlivosť nám umoţní zniesť

stav pokorenia bez toho, ţe by sme upadli do hnevu alebo prekonať suchopárnosť bez

toho, ţe by sme upadli do stavu otupenosti, sucha a apatie.

Trpezlivosť, aj napriek presvedčeniam moţno väčšiny ľudí, nie je čnosť pasívna. Človek má

tendenciu zaseknúť alebo znechutiť sa, ba dokonca sa celkom vzdať, keď mu veci

nevychádzajú, ako si predstavuje. Na to, aby sa tak nestalo, je treba mnoţstvo vnútornej sily.

Trpezlivý človek sa snaţí o nájdenie práve tejto vnútornej sily. Namiesto toho, aby pred tým,

čo do jeho ţivota prišlo utiekol, sa snaţí načúvať bolesti, ktorú cíti a na základe jej posolstva

hľadať riešenia. To znamená snaţí sa trpieť. Aj keď to znie zvláštne, trpezlivosť, ako hovorí

slovo, je o trpení. A utrpenie nie je príjemné. Nech má akúkoľvek podobu. Súčasný svet

formovaný „hollywoodskou formačnou školou“ odmieta trpezlivosť. Táto škola sa

vysmieva z kaţdej čnosti, no najviac snáď z trpezlivosti. Trpezlivosť pre „hrdinu“ dneška

nemá miesto, ba je podkladaná výslovne za smiešnu a bláznivú slabosť. V hollywoodských

filmoch, keď príde do ţivota človeka trápenie, buď hľadá lacný útek (obyčajne v spôsoboch,

ktoré v ňom postupne vybudujú závislosť), alebo spácha samovraţdu, alebo si zvolí

eutanáziu, alebo – keď sa jedná o trápenia vo vzťahoch – toho druhého zastrelí. Utrpenie

nemá miesta.

Inak to, čo sa deje pri trpezlivosti pekne vyjadruje čínsky znak pre trpezlivosť. Znak slova jen

(trpezlivosť) je kombináciou dvoch znakov: srdca a noţa. Nôţ sa nachádza nad srdcom a ako

keby sa do neho zabáral (na obrázku: nôţ je hore, srdce dolu pod ním).

Trpezlivý človek je osobou hĺbky, aj keď pravdou je aj to, čo hovorí básnik Dryden. Nie je

celkom múdre tlačiť trpezlivého človeka príliš ďaleko. „Pozor na hnev trpezlivého človeka“,

varuje. Je pravda, všetko má svoje limity, a pre to sa stretáme aj u naozaj trpezlivého človeka

občas so skratmi. Ale aj to je súčasť cesty.

Trpezlivosť súvisí s čnosťou odvahy. Aristoteles vzťah medzi trpezlivosťou a odvahou

pokladal za aţ tak veľmi dôleţitý, ţe trpezlivosť bola podľa neho buď sestrou alebo dcérou

75

odvahy. Trpezlivosť to je pokojná tvár odvahy, ktorá je odskúšaná časom. A je to fakt:

trpezlivosť je kombinácia utrpenia a času. Je tu čas: hodiny i dni utekajú a ja trpím. Moje

vnútro ma páli (niekedy aj moje telo) a ja nemám kam ujsť. Riešenie je v nedohľadne. Aspoň

nateraz. Neostáva mi nič iné, iba zotrvať v tomto stave a utrpeniu načúvať.

Samozrejme, sú formy utrpenia, ktoré sú ponad našu únosnosť. A preto utrpenie je snáď

najvýraznejšia vec, tvárou tvár ktorej neobstojí ateizmus. Jednak nevidí jeho zmysel a jednak

nepozná zdroje, odkiaľ by čerpal silu pri jeho nesení alebo svetlo pri hľadaní riešenia. Jedným

z najdojímavejších svedectiev, aké máme o nezlomnej moci ľudského ducha je trpezlivosť

Jóbova. Jób je obrazom intenzívnej moci, akú si poţaduje trpezlivosť. Nenechať sa roztrieštiť

tlakom intenzívneho ľudského utrpenia a nezúfať si, keď utrpenie nezľaví to je znak

pozitívnej sily trpezlivosti.

Enrico Caruso bol najobdivovanejším talianskym operným spevákom svojej doby. Jeho

repertoár, ktorý pozostával zo 43 opier, bol dôkazom priam dramatického hlasového umenia,

ktoré bolo neprekonateľné v šírke i zameraní. No tieto jeho hudobné kúsky boli ničím

v porovnaní s trpezlivosťou a odvahou, ktoré vlastnila jeho matka. Enrico, osemnáste

dieťa pani Anny Baldini Carusovej bol jej prvým dieťaťom, ktoré preţilo dojčenský vek.

Boethius (480-524) bol veľkým učencom a rímskym senátorom. Keď stratil kráľovu priazeň

bol uväznený na základe zinscenovaných obvinení z vlastizrady a odsúdený na trest smrti.

Počas svojho dvojročného väzenia uvaţoval o posledných veciach, o osude a cieli. Bez

výhod, ktoré učencovi poskytuje kniţnica a spoliehajúc sa iba na svoju dobrú pamäť, napísal

jedno z klasických diel filozofickej literatúry The Consolation of Philosophy (Útecha

filozofie). Edward Gibbon, nie vţdy priaznivo naklonený filozofii pokladal toto dielo za tzv.

„zlatý zväzok... ktorý je nepochopiteľný v porovnaní s barbarizmom doby a situáciou, v ktorej

sa nachádzal autor,“ hovorí. Kráľ Alfréd Veľký (849-899) ho pokladal za jednu zo svojich

„štyroch zlatých kníh, nevyhnutných pre kaţdého človeka aby ich poznal.“ Boethius vytvoril

myšlienku, ţe „jedinou skutočnou radosťou je sebaovládanie a vyrovnanosť tvárou-tvár

nepriazni“. Povzbudzoval človeka k rozvoju charakteru za pomoci trpezlivosti na takú

úroveň, aby ho ţiadne skúšky ani utrpenia nemali šance rozdrviť.

Pozrime sa na niektoré výhody trpezlivosti. Jednou z prvých je, ţe trpezlivosť sa nevzdáva.

Edwin Kowalik povedal, ţe svoje povolanie stať sa klaviristom spoznal hneď, ako si prvýkrát

sadol za klavír. No vo veku 7 rokov následkom zranenia pri páde oslepol. Naučil sa potom

čítať hudbu za pomoci Brillového písma. Na to však pri autonehode stratil pamäť. Neskôr sa

mu pamäť znova vrátila a trénoval na klavíri tak trpezlivo, ţe sa stal klaviristom svetového

mena. Jedným z jeho diel bol prepis všetkých kladieb Frederika Chopina do Brillovho písma.

Ďalšou z vlastností trpezlivosti je, ţe človeku dodáva silu a jeho pozornosť upriamuje na

správne hodnoty. Hovorí sa, ţe trpezlivosť sedí na skale odvahy, no svoj pohľad upiera na

nebo. „Akí úbohí sú tí, ktorí nemajú trpezlivosť!“ píše Shakespeare. „Aká rana sa kedy

uzdravila inak, ako postupne?“ Sú časy, kedy jediné čo sme schopní robiť je čakať a dúfať. Sú

situácie kedy trpezlivosť a čas sú schopné urobiť viac dobra, neţ moc a zápal. V tomto zmysle

je trpezlivosť aj citlivá a praktická čnosť, ako to vyjadruje holandské príslovie: „Hrsť

trpezlivosti má takú cenu, ako za sud rozumu.“ Mimochodom je známych veľa príkladov, kde

sa ukazuje výsledok trpezlivosti, keď sa človek nevzdáva. Napríklad keď kvapka z odkvapu

padá na skalu. Po čase sa v skale urobí jamka. Alebo keď človek čo len málo cvičí svoje

svaly, po čase spevnie bez toho, ţe by si to uvedomoval. To isté sa deje zo „svalmi“ duše

i ducha. Stačí máličko no trpezlivo, vytrvalo a kaţdodenne a výsledok sa musí dostaviť. Taká

76

je logika trpezlivosti.

Trpezlivosť je skromná a nenáročná. 23. júla 1863 Soňa Tolstaja si do svojho denníka

napísala jedno slovo, ktoré podčiarkla - «trpezlivosť». V tej chvíli vo veku 19 rokov

a v prvom roku svojho manţelstva vedela, ţe jej manţel je neschopný vykonávať praktické

veci a ako dôsledok celú zodpovednosť za udrţovanie domácnosti v Jasnej Polane

a v Moskve bude spočívať na nej. Bolo jej teda jasné, ţe na spoluţitie s ním bude potrebovať

veľa trpezlivosti. A mala pravdu. Keby si nebola dala toto predsavzatie na samom začiatku,

sotva by bola schopná dokázať to, čo dokázala počas 48 ročného manţelstva s ním, z ktorého

vzišlo 16 detí a mnoţstvo skúšok, ktoré by otestovali trpezlivosť aj svätca.

Nasledujúceho roka po tom ako sa zobrali gróf Tolstoj začal pracovať na svojom diele Vojna

a mier. Počas ďalších dvadsiatich rokov, aţ dokedy nevyrástla jej dcéra, ktorá jej pomáhala

z domácimi prácami, Soňa pomáhala prepisovať manţelove diela. Hovorí sa, ţe celú Vojnu

a mier prepísala 7 krát. A keď si uvedomíme, ţe písmo jej manţela bolo sotva čitateľné, texty

počmárané opravami a hemţiace sa doplnkami písanými všetkými smermi, táto jej úloha sa

bude pre nás ešte obdivuhodnejšia. No iba zriedkavo zaklopala na jeho dvere a nikdy sa

nesťaţovala. Román bol ešte iba napoly hotový, keď si Soňa začala uvedomovať, ţe to bude

výnimočné dielo a zo svojej práce prepisovačky začala mať veľkú radosť. No aj napriek

tomu, jej trpezlivosť jej priniesla odmenu aj v zmysle vplyvu na manţela. Na Tostoja tento

čnostný príklad jeho ţeny hlboko zapôsobil. Soňa bola bez preháňania tou dobrou ţenou,

o ktorej píše Písmo. Hoci zostala v úzadí, jej vplyv je moţné vidieť na mnoţstve diel jej

manţela. Ako sa raz vyjadril jeden pozorovateľ: „Soňa prispela k popisuje všetkých veľkých

Levových ţenských postáv.“

A konečne, trpezlivosť je vţdy všímavá na nové vízie, perspektívy. Keď sa zatvoria jedny

dvere, trpezlivosť nájde druhé. Ak sa niečo zjaví bez fanfár, trpezlivosť si dopraje času, aby

objavila toho vnútornú slávu. Keď sa chvíľa nezdá byť sľubná, trpezlivosť objaví v nej

niektoré prekvapujúce klady a dobrodenia. V tomto zmysle je trpezlivý človek vlastne

nezmar, ktorý tvárou tvár utrpeniam a ťaţkostiach rozdáva nielen nádej, ale aj radosť

a optimizmus.

Pre kresťana je najvýraznejším príkladom a zdrojom posily v trpezlivosti Kristus. Vytrpel si toľko, čo nikto a za nič. Bol predmetom agresivity a násilia zo strany mocných

a zlomyseľných. Okolnosti sa postavili proti nemu. Ba i priatelia ho zradili. A v tom všetkom

ostal trpezlivý, nestratil spred očí svoju víziu, a hlavne naplnil cieľ svojho ţivota: lásku. Nech

je našou silou i inšpiráciou.

·Si trpezlivý? Vidíš v trpezlivosti hodnotu? Pristupuješ k životu formou napredovania po

malých krokoch? Veríš, že každá snaha – aj tá najmenšia – musí logicky priniesť pozitívne

ovocie?

·Je pre teba trpezlivosť aktívnou alebo pasívnou čnosťou? Vieš byť kreatívny v nachádzaní

nových ciest, keď ti staré zlyhajú?

·Ako sa správaš, keď do tvojho života príde náhle trápenie? Ako sa správaš pri dlhodobom

utrpení? Mohol by ti byť Kristus príkladom?

77

19. Úcta (úţas, obdiv)

Pondelok, 4. apríla 2005

Spisovateľa Williama F. Buckleya sa raz pýtali, koho z mnoţstva jeho známych by bol podľa

neho najlepšou kombináciou čnosti učenosti a svätosti. Buckley sa zamyslel a hovorí:

„Gerhart Niemeyer“. No dodal, ţe keby mu boli poloţili túto otázku dávnejšie, pred tým neţ

spoznal tohto vynikajúceho profesora politológie na University Notre Dame, ktorý bol

vysvätený za episkopálneho kňaza no neskôr konvertoval na katolicizmus, bol by uviedol

meno iného človeka.

Bol by to Whittaker Chambers. Filozof Sidney Hook sa o Chambersovi vyjadril, ţe tento

človek nielen ţe napísal jednu z najvýznamnejších autobiografií 20. storočia, ale urobil gesto

nevšedného altruizmu: totiţ „spáchal morálnu samovraţdu, aby odčinil vinu našej generácie“.

Chambersov ţivot bol portrétom človeka úţasnej učenosti a svätosti. No bolo na ňom čosi

ešte zvláštnejšie: bol stelesnením tak neočakávaných zvratov a premien, ktoré potriasali

mravným a politickým svetom dvoch kontinentov natoľko, ţe keby ho človek nepoznal,

myslel by si, ţe ide o fikciu.

Narodil sa r. 1901 a vyrastal v Lynbrook, na Long Islande. Jedným z najväčších vplyvov na

jeho osobnosť počas obdobia výchovy malo dielo Victora Huga Bedári, ktoré prečítal

niekoľko krát. Toto dielo, ktoré zvykol nazývať „bibliou svojho detstva“ ho podľa neho

naučilo, ţe kresťanstvo a revolúcia sú „dve nezmieriteľné veci“. A keď uvaţoval, kde je

pravda, vybral si revolúciu. Neskôr, keď bol študentom na Columbia University sa vrhol do

čítania Lenina. Pod vplyvom jeho myšlienok sa rozhodol odísť do Anglicka a tam vstúpiť do

komunistickej strany. V Anglicku sa stal šéfredaktorom novín Daily Worker. Ako neúnavný

propagandista veľa času trávil prekladaním mnoţstva kníh z francúzštiny a nemčiny do

angličtiny. V 30. rokoch 20. storočia sa vrátil do Ameriky a vo Washingtone, D.C slúţil ako

kuriér v sovietskom špionáţnom aparáte. No r. 1938 sa s komunistickou stranou rozišiel.

Vo svojej autobiografii uvádza dva dôleţité body, ktoré ho viedli k strate viery

v komunistickú ideológiu.

„Pre jedného z nás dvoch mať dieťa“, povedal mu jeho brat, „by bolo zločinom proti

prírode.“ A hoci túţil po deťoch, súhlasil so svojím bratom. Pre profesionálneho

revolucionára v komunistickej strane sa povaţovalo za mravne chybné mať deti. Deti by iba

zavadzali alebo by ho rušili pri jeho najdôleţitejšej práci, ktorou bolo angaţovanie sa za

komunizmus. Dokonca aj keď bol ako komunista v ilegalite (po svojom návrate do Ameriky,

kde bola komunistická strana zakázaná) pokladal za samozrejmé presvedčenie, ţe deti

nepripadajú do úvahy.

Preto boli v ţivote strany beţnou vecou potraty. Existovali komunistickí lekári, ktorí

vykonávali potraty za symbolický poplatok. Potrat, na ktorý Chambers neskôr hľadel ako na

„telesný horor“ vtedy pokladal, ako všetci komunisti, za obyčajnú telesnú nápravu nezdarenej

veci, ako napríklad keď si dá niekto vyoperovať bradavicu. No keď jeho ţena predsa

otehotnela dala mu najavo, ţe ona chce mať dieťa. „Drahý,“ hovorí mu prosebným hlasom,

„nemôţeme tomuto malému dieťatku urobiť tú hroznú vec; nie tomuto malému dieťatku,

drahý.“ Stavba, ktorú si vybudoval počas rokov činnosti v komunistickej strane začala zrazu

pri dotyku s dieťaťom praskať. Dieťa sa narodilo, a rodičia mu dali meno Ellen. „Ak by som

mal označiť body na dlhej cestičke rozchodu s komunizmom“, napísal Chambers, „toto by

78

bol pravdepodobne jeden z nich, nie na úrovni vedomia, ale skôr podvedomia.“

Druhý rozhodný moment sa udial, keď sa jeho dcérka posadila na vysokú stoličku. Zahľadel

sa na kašu na jej tvári, no jeho pohľad sa zastavil na krásnych zhyboch jej ucha – „tie

zloţité, perfektné uši.“ Vtedy mu napadlo, ţe tieto uši nemohli byť stvorené nejakou

náhodnou zmesou atómov. Tieto uši nemohla vysvetliť ţiadna poučka dialektického

materializmu. Mohli byť stvorené len ako plán, dizajn. Dôsledky boli neúprosné: dizajn

predpokladal Boha. „V tej chvíli,“ napísal, „môjho čela sa po prvý krát dotkol prst Boţí.“

Chambers svoju autobiografiu začína slovami k svojim dvom deťom. Pripomína im dve

veci, ktorým sa počas svojej mladosti naučili. Sú to dve najdôleţitejšie veci, aké je len človek

schopný spoznať: zázrak ţivota a zázrak vesmíru. Nabáda ich, aby neprestávali nikdy

hľadieť na zázrak ţivota, ktorý jestvuje v rámci zázraku vesmíru. A to hľadieť s „úctou

a bázňou – tou úctou a bázňou, ktorá v modernom svete vymrela a bola nahradená opičím

úţasom človeka nad chytrosťou svojho vlastného vynaliezavého mozgu.“

Chamber sa cez úctu – voči ţivotu v lone matky a voči zázračným krivkám na uchu

svojej dcérky – dostal naspäť ku kresťanským koreňom. Uvedomil si, ţe sa vlastne

nedobrovoľne stal svedkom Boţej milosti. A úplnou iróniou bol jeho objav, ţe – hľadiac zo

svojej novej perspektívy –Bedári Victora Huga ponúkajú nie komunistické, ale kresťanské

posolstvo. Keď si znova prešiel cez posledný riadok Danteho „Pekla“ – „A tak sme znova

vyšli, aby sme videli hviezdy“[1], ktoré, ako hovorí, sú aj poslednými slovami Marxovho

Kapitálu bolo mu jasné, ţe predmet jeho viery sa definitívne zmenil: od utopickej

budúcnosti s človekom k večnému ţivotu s Bohom.

Chambers začal pracovať v časopise Time r. 1939 a čoskoro sa stal jedným z jeho

najbrilantnejších i najkontroverznejších autorov. Čoskoro sa stal dokonca vedúcim

redaktorom. Tak mal moţnosť myšlienku úcty a úţasu nad Boţími vecami, ktorá jeho

samého priviedla k pokore a viere, šíriť vo forme písaného slova medzi prominentnými

čitateľmi.

Komentár

Čo je to úcta? Nakoľko slovo latinské reverentia je širšie, neţ slovenské úcta, budem

pouţívať na popis podstaty tejto čnosti aj iné slová, ktoré celý ten široký význam dopĺňajú,

napríklad obdiv alebo úţas. Človek reverencie je človek, ktorý ţasne pred vecami a pred

ich Tvorcom alebo tvorcami a toto ho potom vedie k pokornej odozve. O tom, ţe v našom

svete úcta a obdiv chýbajú nás presviedča mnoţstvo lapsusov nielen v profánnej sfére, ale

ţiaľ vo na sfére duchovno náboţenskej. Napríklad ako inak pochopiť povedzme kňaza, ktorý

príde do farnosti, kde sa jeho predchodca zodral, aby nasadil mnoţstvo dobrých vecí a tieto

veci po čase aj vzklíčili a keď príde po ňom niekto iný, jeho najdôleţitejším úsilím je to, čo

našiel eliminovať alebo výslovne zničiť? Takéto praktiky sú nielen za srdce chytajúce, ale sú

aj znakom arogancie a malého ducha, ktorý nenachádza v sebe odvahu, aby skúmal dobro,

ktoré našiel a pred týmto dobrom sa úctou a pokorou sklonil.

Na profánnej úrovni vlastne samotný ateizmus je výsledkom nedostatku úcty a obdivu.

Lebo ak by človek bol schopný prenikať do podstaty stvoreného sveta, neostalo by mu nič

iné, iba neustále ţasnúť nad všetkým tým, čo nájde a za týmto potom hľadať Tvorcu. Istí

tvorcovia reklamy, ktorou nabádali ľudí k ochrane prírody napísali na veľký billboard na

pozadí ktorého boli naše veľhory nápis: „Objavuj, obdivuj, ochraňuj!“ Nabádali tým ľudí

79

k reflexii nad tým, čo vidia, ktorá by potom automaticky viedla k úcte, bázni a obdivu pred

Tvorcom toho všetkého a ako dôsledok potom aj k ochrane tohto diela.

Benediktínsky brat David Steindl Rast vo svojej knihe Vďačnosť je srdcom modlitby

(Gratefulness is the Heart of Preyer) píše o úţase, ako o začiatku filozofie. Úţas,

prekvapenie vedie k úcte a tá potom k modlitbe vďačnosti. Úţas je však vlastný len

nevinným deťom a nevinným dospelým. Hriechom zaťaţený dospelý uţ ţasnúť nevie.

A preto nemá ani úctu. Nielen pred inými a pred Bohom, ale ani pred sebou samým.

Profesori Dietrich a Alice von Hildebrand hovoria, ţe „úcta je postoj, ktorý moţno označiť za

matku celého morálneho ţivota, pretoţe v nej sa človek stavia do takej pozície voči svetu,

ktorá otvára jeho duchovné oči a uschopňuje ho objímať hodnoty.“

V materialistickom a pôţitkárskom svete, kde sú ľudia utopení v zahľadenosti do seba

samých a v čumení do vlastného pupka je beţným javom, ţe duch úcty a obdivu je vytláčaný.

Keď sa toto stane, mravný ţivot bude udusený v samých svojich koreňoch. Súčasný svet

hovorí často o tom, ako je nutné mať „otvorenú myseľ“, no iba zriedkavo nástojí na tom,

aby sa človek staval do postoja úcty, úţasu a obdivu, ktorý je v skutočnosti postojom

otvorenosti mysle voči objektívnej pravde. Úcta a obdiv je teda matkou mravného ţivota

a to preto, lebo človeku dovoľuje spoznávať, čo je a čo nie je dobré a hodné úcty. „Komu

inému je schopná vyjaviť sa naplno krehká krása západu slnka alebo Deviatej Beethovenovej

Symfónie“, pýta sa von Hildebrands, „ak nie tomu, kto k nim pristupuje s úctou, a kto pred

nimi odomkne svoje srdce?“

Beethovenov dom v Bonne, v Nemecku, bol premenený na múzeum. V jednej z miestností sa

nachádza klavír, pri ktorom majster skomponoval mnoţstvo svojich skladieb. Istá študentka

z Vassar College, ktorá tam prišla na návštevu so skupinou amerických študentov, sa

zahľadela vášnivo na tento klavír a pýta sa stráţcu, či by si na ňom mohla aspoň na chvíľku

zahrať. Stráţca povzbudený jej tučným „všimným“ jej to dovolil. Študentka si sadla za klavír

a dala sa do hrania Mesačnej sonáty. Keď svoj minirecitál dokončila, hovorí nadšená

stráţcovi: „Som si istá, ţe tu bolo veľa veľkých klaviristov a ţe kaţdému bolo dovolené mať

pôţitok z toho, ţe si mohol prehrať aspoň zopár akordov na tomto klavíri.“ Stráţca na to:

„No, nie je to celkom pravda, slečna. Pred asi dvoma rokmi tu bol majster Paderewski

a prehlásil, ţe nie je hodný sa tohto klavíra dotknúť.“

Úcta a obdiv sú čnosti, ktoré nám dovolia ujsť od ponurého zamestnávania sa len sebou

samými a zotrvávania v sebaobdive a od vyhľadávania len svojich vlastných záujmov.

Človek musí byť v kontakte aj s bohatstvami, ktoré leţia mimo neho, aby mohol seba samých

uniesť a vystáť. Ako povedal Dostojevský: „Človek, ktorý sa klania pred ničím, nebude

nikdy schopný uniesť bremeno seba samého.“ Úcta nás rozširuje, zahľadenosť do seba nás

zuţuje. To je dôvod prečo Platón radil: „Svoje deti by sme mali urobiť bohatými nie na

zlato, ale na úctu.“

Postoj neúcty, hoci veľmi populárny hlavne medzi komikmi, je v skutočnosti veľkou

slabosťou. Zvyk vysmievať sa tradičným hodnotám, ktoré vyrastajú z objektívneho poriadku

je znakom istej duchovnej slepoty, čo je charakterová vada, ktorú sa dá sotva závidieť.

V stredu 29. apríla 2005 denník SME uviedol veľmi potupnú karikatúru na trpiaceho

pápeţa Jána Pavla II. Vyvolala vlnu rozhorčenia. Pápeţ je zobrazený zozadu pred oknom

svojho bytu, ale len horná časť jeho tela, akoby busta stojaca na stojane. A vedľa neho stoja

dvaja biskupi, z ktorých jeden poťahuje nitkou napojenou na ruku pápeţa, ktorá máva

80

s olivovou ratolesťou. Karikaturista Shooty tu vyjadril svoje neúctu nielen voči pápeţovi

a cirkvi, ale vôbec voči utrpeniu človeka, ktorý sa trápi v ťaţkej chorobe. Toto je vo

svete, z ktorého sa vyparí úcta voči hodnotám beţná vec.

Ako krásne pôsobili naopak gestá pápeţa – keď ešte vládal – voči hendikepovaným a inak

trpiacim ľuďom. Tí boli vţdy prví, ktorých si všimol aj pri svojich veľkolepých návštevách.

Neboli to politici alebo korunované hlavy, ale jednoduchí ľudia, ktorí vládali toho málo

urobiť. Ale pápeţ im dával najavo, ţe aj to málo si váţi. Mnohí z nás sme mali moţnosť

vyjadriť to isté, keď nám napríklad malé dieťa darovalo kresbu, ktorá je v podstate zhlukom

čiar, ale my sme ju prijali s obdivom, lebo sme si uctili jeho snahu. Alebo inak neschopný

človek nám vo svojej náklonnosti vytvoril čosi podobné, a my sme si to ocenili; alebo, ţiaľ,

aj neocenili. A práve na tom vidno veľkosť či malosť nášho ducha.

Jestvujú dve formy neúcty. Prvá vychádza z pýchy. V tomto prípade človek je tak veľmi

fascinovaný sám sebou, ţe jediné, čo ho ovláda a zaujíma je iba to, čo vylepší jeho prestíţ,

čo mu prinesie pocty a čo ho urobí slávnym. Takýto človek sa nikdy neponára do hĺbky

vecí. Nezaujímajú ho samotné hodnoty. Nezaujíma ho spravodlivosť, ani obeta, ani oddanosť

objektívnym hodnotám. Jeho pýcha je centrom jeho ţivota, ktoré ho úplne pohlcuje. Ak

takýto človek aj prejaví úctu či obdiv, treba to skúmať. Je to obyčajne divadlo. Sem perfektne

zapadá väčšina politikov pred voľbami. A nielen ich.

Druhá forma neúcty vyrastá zo zmyselnosti alebo sebeckej túžby, ktorú scholastici nazývajú

„ţiadostivosť“. Takýto človek si vţdy kladie otázku, či veci alebo ľudia, ktorými sa

zaoberá sú alebo nie sú pre neho predmetom pôţitku. Aj človek tohto typu, podobne ako

človek pýchy je slepý voči základnej hodnote vecí. Vec nie je pre neho predmetom obdivu

pre to, čím je, ale iba pre to, ako mu, jemu samému a len jemu, slúţi. Čo mu neslúţi neberie.

Neváţi si to. Nectí, neobdivuje to, neţasne nad tým. Ľudí si nectí pre to, čo v sebe majú, pre

ich vlastnú hodnotu. Človek tohto typu ľudí pouţíva. Jeho motivácia by sa dala vyjadriť

vetou: „Aký môţem mať z toho ja osoh?“

Postoj neúcty, nakoľko jeho korene vyrastajú len z chladného a vykalkulovaného

sebazáujmu, je nielen prekáţkou morálneho rastu človeka, ale zároveň je aj tým, čo v ňom

ničí schopnosť milovať druhého človeka. Lebo láska to je pozitívna a súhlasná odpoveď

jedného človeka na hodnotu alebo cenu, ktorú našiel v inom človeku, bez ohľadu na to, či on

osobne z toho čosi má alebo nemá. Láska na prospech nemyslí. Neschopnosť rozpoznať túto

hodnotu vylučuje moţnosť milovať. Jedným z najistejších znakov toho, ţe začíname

naozaj milovať je pocit, ţe ja, ktorý milujem som nehodný a ten, koho milujem je

hodný. Seba pokladám akoby za ţobráka a toho, koho milujem za cenného, boháča.

Samozrejme bez nároku, ţe by som z toho čosi získal.

Pascal raz poznamenal, ţe „veľkosť človeka je natoľko veľkosťou, nakoľko je človek

presvedčený o svojej úbohosti“. Čnosť úcty nám umoţňuje váţiť si veľké veci, ktoré

vyrastajú zo zdroja úplne mimo nás. Paradoxom je, ţe úcta, ktorá sa sústreďuje nie na

veľkosť nás samých, ale na niečo iné, ako sme my, je skutočným znakom našej vlastnej

veľkosti. No človek si nebude schopný uvedomovať alebo si váţiť veľkosť mimo seba, ak

nebude mať v sebe vypestovanú kombináciu úcty a pokory. Iba tieto dve čnosti, ak kráčajú

ruka v ruke, budú schopné zabezpečiť nám – bez toho, ţe by sme sa o to snaţili – našu

veľkosť.

„Kresťanstvo je zvláštne,“ poznamenal Pascal. „Snaţí sa človeka priviesť k tomu, aby

81

uznal, ţe je nízky, dokonca hnusný; no zároveň ho núti, aby túţil byť ako Boh.“ Pokora

a úcta sú si navzájom ako dve protizávaţia. Presvedčenie o úbohosti samotné vedie

k zúfalstvu; zatiaľ čo púha úcta k veľkým veciam povzbudzuje k pýche. Človek sa môţe

nechať orabovať o milosť dvoma spôsobmi: zúfalstvom, ktoré je výsledkom príliš nízkeho

zmýšľania o sebe; a pýchou, ktorá je výsledkom príliš vysokého zmýšľania o sebe.

Kombinácia pokory a úcty mu umoţní spoznať svoju veľkosť bez toho, ţeby podľahol pýche

a zároveň mu umoţní spoznať svoju ľudskosť bez toho, ţeby upadol do zúfalstva.

Úcta je skrytá a jemná moc, ktorú si však človek musí namáhavo pestovať. Aristoteles

poukazuje na skutočnosť, ţe vo všeobecnosti sú ľudia náchylnejší nechať sa ovládať

strachom, ako sa nechať inšpirovať úctou. Podobne, pokračuje, majú tendenciu zanechať

svoje zlé správania nie preto, ţe by zistili, ţe svojím správaním robia zlo, ale preto, lebo sa

boja trestu. Vynikajúci sudca Oliver Wendell Holmes, Sr. sformuloval vec trocha

poetickejšie, keď napísal: „Vo svojom srdci mám malú, nesmelú rastlinu nazvanú úcta;

rozvíjam a kultivujem ju vţdy v nedeľu ráno.“ Tento výrok by si určite získal obdiv

nemeckého básnika Goetheho, pre ktorého „dušou kresťanského náboţenstva je úcta.“

„Svet nebude nikdy hladovať po nedostatku úţasov“, napísal G. K. Chesterton, „ale iba

po nedostatku ţasnutia.“ Človek úcty sa nikdy nebude sťaţovať na nedostatok zázračných

skúseností a záţitkov. Bude tomu tak preto, lebo človek úcty je zladený s vesmírom. No

neúctivému človeku, ktorému chýba vypestovaná schopnosť ţasnúť nad tým, aký úţasný

v skutočnosti svet je, bude pripadať ţivot prázdnym. Nedostatok úcty z jeho ţivota vyţenie

všetok úţas. Takýto človek bude neustále smutný, v depresii, bude sa sťaţovať a neustále

čosi hľadať. Vlastne prichádzame k úţasnému záveru: človek neúcty je človekom

pesimizmu. Naopak, človek úcty je človekom optimizmu, ktorý neustále prekypuje dobrou

náladou a srší ţivotom, pretoţe je vţdy nad čím ţasnúť.

·Čo ťa napadá pod vplyvom myšlienok, ktoré si práve počul. Si človekom úcty, vieš žasnúť?

Vidíš súvislosť medzi vierou a úžasom?

·Nepristupoval si aj ty niekedy k dielu iného človeku alebo jednoducho k nemu samému

s pohŕdaním, bez úcty, bez skúmania jeho podstaty? Nemáš v tomto zmysle nejakú bolestnú

skúsenosť?·Vidíš napojenosť úžasu a úcty na optimizmus a naopak neúcty a nedostatku úžasu

na pesimizmus. Nemáš aj ty v tomto zmysle chorého ducha?

20. Úprimnosť

Pondelok, 11. apríla 2005

John Peyton, najstarší zo šestnástich detí, vychovával svojich päť dcér a štyroch synov

v chalupe s troma miestnosťami na farme v Provincii Mayo v Írsku, kde svoje rodiny uţ pred

ním vychovávali aj jeho otec i jeho starý otec. Ján a jeho manţelka Mária od svojej svadby

kľačiávali kaţdý večer pri svojom kozube a modlili sa ruţenec.

Ich deti sa jedno po druhom, ako tak prichádzali na svet a boli toho schopné, pridávali k nim

aţ konečne všetkých jedenásť spolu s nimi dvomi recitovali túto veky starú modlitbu.

Rodinný ruţenec bol pre Peytonovcov takou samozrejmosťou, ţe Patrik, ich šieste dieťa sa

cítil ako zasiahnutý bleskom, keď jedného dňa zistil, ţe nie v kaţdej katolíckej rodine v ich

82

obci sa denne modlia ruţenec.

Ţivot na farme Peytonovcov nebol ľahký, pretoţe pôda, ktorú obrábali bola plná kamenia

a nemali k dispozícii ţiadne stroje. Finančná situácia rodiny nebola ruţová. To spôsobilo, ţe

dve najstaršie dcéry sa vybrali do Ameriky za prácou, aby tak mohli pomáhať rodine doma

v Írsku. R. 1928, vo veku 19. rokov, aj pre Patrika nastal čas odísť z domu a podobne ako

jeho sestry aj on sa rozhodol odísť do Ameriky. Šiel s ním aj brat Tom.

Tam Patrik i jeho brat po úvodných skúsenostiach vstúpili do seminára, aby sa stali kňazmi

v Kongregácii Sv. Kríţa. Všetko sa zdalo byť dobré aţ do chvíle, kým Patrik nezačal

vykašliavať krv. Čoskoro chrlil krv vo veľkých mnoţstvách. Istej noci chrlenie bolo tak silné,

ţe privolaný lekár pochyboval, ţe sa Patrik doţije rána. Diagnóza znela: „pokročilé štádium

tuberkulózy pravého horného laloka s tvorbou dutín“. R. 1938 liečenie tuberkulózy pomocou

antibiotík ešte neexistovalo. Spočívalo len v diétach a v odpočinku.

Peyton strávil niekoľko mesiacov na lôţku. Jeho stav sa neustále zhoršoval. Traja lekári

navrhli zúfalú a veľmi nebezpečnú procedúru. Odstránili mu niekoľko rebier a niekoľko

ďalších zlomili, aby tak vytvorili dostatočný priestor pre choré pľúca. Procedúra bola

zmrzačením Patrikovho tela a zanechala ho hendikepovaného na celý ţivot, aj keď mu v tej

chvíli pomohla. Lekári sa vzdali šance na normálne vyliečenie.

Keď sa Patrik nachádzal na dne, navštívil ho jeho bývalý profesor etiky na Univerzite Notre

Dame. Táto návšteva sa ukázala ako bod obratu. Peyton vo svojej neskoršej autobiografii

píše o Pátrovi Hagertym ako o človeku, ktorý „výrazne prispel k tomu, čo povaţujem za

najväčšiu krízu a bod obratu v mojom ţivote.“

Páter Cornelius J. Hagerty bol bezpochyby rýdzim, nefalšovaným a úprimným človekom.

Ako povedal o ňom Peyton: „Bol to človek, ktorý si nikdy neobliekal falošnú tvár. Povedal

to, o čom bol presvedčený a to bez ohľadu na to, aké to bude mať dôsledky.“ A bola to práve

táto Hagertyho úprimnosť, ktorá spôsobila, ţe Peyton zobral váţne to, čo mu jeho starý

profesor povedal. „Naša Pani bude k tebe taká dobrá, za akú dobrú ju ty pokladáš. Ak si

myslíš, ţe je sto percentná, bude pre teba sto percentná. Nikto z nás nie je schopný nikdy

urobiť to, čo môţe urobiť ona. My v našich snahách vţdy naráţame na limity a to aj napriek

svojmu totálnemu úsiliu.“ Peyton bol zmrazený z takého otvoreného spôsobu reči. Hagerty

pokračoval: „Nie vţdy náš Pán a naša Matka Mária urobia toľko, koľko by mohli. No

dôvodom je to, ţe my si myslíme, ţe viac nie sú schopní urobiť. Obmedzíme ich svojou

obmedzenou vierou.“

Po týchto slovách, ktorými sa Hagerty dotkol jeho vlastnej viery a poukázal na silu, ktorá sa

nachádza v úprimnej modlitbe – o čom on sám nikdy nepochyboval – sa Peyton začal

s obnovenou dôverou modliť k Panne Márii. Šesť dní po Hagertyho návšteve sa hmla

rozplynula. O dva týţdne boli lekári prekvapení zistením, ţe škodlivé tekutiny zmizli a

museli pripustiť, ţe náhle zlepšenie Peytovho stavu nevedia vysvetliť. Uzdravenie bolo

úplné a choroba sa uţ nikdy nevrátila. Keď Peyton uvaţoval nad celou tou situáciou,

spomenul si na všetky tie ruţence, ktoré sa kedysi aj s ostatnými členmi svojej rodiny

modlieval, keď bol ešte v Írsku. Prečo by mu nemali po takom čase priniesť výnosy? Cítil

sa ako človek, ktorý platil celý ţivot poistku na dom, dom mu potom vyhorel a on si teraz

prišiel do poisťovne pre preplatenie škody.

Presvedčenie, ţe jeho náhle a vedecky nevysvetliteľné uzdravenie mu bolo dané na zásah

83

Panny Márie ho viedlo k rozhodnutiu zasvätiť svoj ţivot šíreniu ruţenca ako formy

rodinnej modlitby. Aj on, aj jeho brat Tom boli uţ kňazmi. Nemal však potuchy, ako presne

by so šírením ruţenca mal začať. No veci sa postupne začali vyvíjať tak jednoznačne, ţe mu

bolo nad slnko jasnejšie, ţe za tým všetkým musí byť Boţia prozreteľnosť. Je zaujímavé, ţe

veľkou oporou mu v tomto jeho úsilí boli aj filmové hviezdy ako Bing Crosby, Loretta

Young, Maureen O‟Hara, Jack Haley, Irene Dunne a Jimmy Durante. Pomohli mu biskupi

a podobne i osobnosti z univerzitnej sféry. Kampaň za Ruţenec v Rodinách (Family Rosary

Crusade) bola na svete. Peyton ju viedol po celom svete osobne alebo cez médiá pod heslom:

„Rodina, ktorá sa modlí spolu, zostáva spolu.“ Okrem toho, ţe zaloţil Kampaň za Ruţenec

v Rodinách zaloţil aj Rodinné Divadlo pre Televíziu, ktoré vyprodukovalo zopár filmov

a tieţ vytvoril niekoľko rozhlasových programov.

V r. 1961 prehovoril k zhromaţdeniu asi 550.000 ľudí v San Franciscu v Golden Gate Parku.

V ten istý rok prehovoril v Caracase vo Venezuele k 600.000 ľuďom. Nasledujúci rok sa

modlil ruţenec s 1.500.000 ľuďmi v Rio de Janeiro v Brazílii. Jeho posolstvo, podobne ako

posolstvo, ktoré jemu samému povedal pred časom P. Hagerty, bolo posolstvom najhlbšej

úprimnosti a opravdivosti. Toto svoje posolstvo – vlastne posolstvo Máriino – niesol do

štyroch strán sveta počas viac ako 50 rokov. „Modlitba je Boţou slabosťou a mojou silou,“

hovorieval. „Boh chce, aby sme ho pozvali do našich domovov, aby tam mohol bývať.“

Komentár

Slovo úprimný, v latinčine sincerus znamená doslova bez vosku (sine = bez, cera = vosk).

Je to poukaz na pravosť, nefalšovanosť, pravdivosť, opravdivosť, čistotu, priamosť.

Zrejme vosk poukazoval na maskovanie alebo na prikrášľovanie. Tam, kde sa

neprikrášľovalo, bolo len to, čo bolo. Alebo slovo vosk mohlo poukazovať aj na inú

skutočnosť. V stredoveku šľachtici pouţívali poslov, aby doručili list s ich posolstvom

adresátovi. Takýto list bol zvinutý a previazaný stuţkou, na ktorej bola pečať z vosku.

Pečať mala znázorňovať, ţe list nie je otvorený a ţe adresátom je daný šľachtic. Ak posol bol

úplne dôveryhodný, šľachtic mohol poslať list „bez vosku“ (sine cera), teda

nezapečatený. Úprimnosť v tomto zmysle poukazuje na postoj, ktorý je kompletne otvorený,

taký, v ktorom niet bariéry, ktorá by oddeľovala to, čo je vonku od toho, čo je vo vnútri.

Človek, na ktorom vidno úprimnosť v tomto zmysle je veľmi príťaţlivým človekom. Máme

radi človeka, ktorý vlastní tento druh otvorenosti, spoľahlivosti, a spontánnosti. Duša,

ktorá je suţovaná, aby našla sama seba, alebo človek, na ktorom vidno jasnú dvojtvárnosť je

ďaleko menej príťaţlivý. Pri úprimnom človeku nemáme strach. Je tam zhoda medzi tým,

čo hovorí a tým, čo myslí. Medzi tým, čo ţije a medzi tým, o čom je presvedčený. Kaţdý

máme asi príklad človeka, v ktorého prítomnosti sa cítime dobre. Keby sme skúmali, prečo sa

v jeho prítomnosti cítime dobre, naisto by záver bol ten, ţe je tomu tak preto, lebo sme si istí,

ţe z neho nevylezie niečo, s čím sme nepočítali alebo ţe nedostaneme nečakanú ranu pod

pás. Úprimný človek je človek transparentný. Vopred vieme, ako zareaguje, čo sa v ňom

nachádza. Úprimnosť je teda vzácna čnosť a blaţený ten, kto sa o ňu snaţí. No je tu aj váţne

varovanie. A to v dvoch smeroch. (1) Úprimnosť sa dá aj hrať a (2) v mene úprimnosti sme

schopní ukazovať svetu doslova „výkaly“, ktoré sa nachádzajú v našom vnútri a pritom sa

tváriť, ţe robíme dobre, lebo hlavná vec je, ţe sme úprimní.

K tomu prvému varovaniu máme veľa príkladov. Niektoré sú veľmi tragické. Sú to príklady

zvodu a zneuţitia. Môţeme povedať, ţe tu sa jedná priamo o diabolstvo, pretoţe tu ide o loţ

a diabol je otcom lţi. Ide tu o vlka oblečeného do baránkovho rúcha. V Shakespearovej hre

84

Dvaja šľachtici z Verony Júlia spieva chvály na svojho milovaného Protea, lebo je

presvedčená, ţe „tisícky jeho prísah“ a „oceány jeho sĺz“ sú dokonale pravdivé. „Jeho slová

sú záväzkom, jeho prísahy veštbou; jeho láska je úprimná, jeho myšlienky nepoškvrnené;

jeho slzy čistými poslami vyslanými z jeho srdca; jeho srdce je tak ďaleko od pokrytectva,

ako je nebo od zeme.“

Čo však úbohá Júlia v tej chvíli nevie je to, aký strašne vrtkavý a podvodný jej nápadník

v skutočnosti je. Zdá sa byť úprimný, no ako je tomu u väčšiny z nás, úprimnosť je čnosť,

ktorá sa najľahšie dá sfalšovať. Veď koľko podvodníkov nás uţ dostalo? Od jednoduchých

ţobrákov, ktorí nám povysvetľovali detaily svojho údelu, z ktorých sa ukázalo, ţe nič nie je

pravdivé, aţ po politikov, ktorí svojim vystupovaním a hovorením o svojich skutkoch nabrali

podobu najhrdinskejších a najúprimnejších ľudomilov na zemi. A pritom na našej naivite

získavali nielen hlasy pri voľbách, ale im to plnilo aj ich tučné kontá v bankách.

Jeden z dávnych nasledovníkov Hitlera spomína, ako sa cítil po tom, čo počul tohto Führera

prehovoriť po prvý raz. Hovorí: „Mal som vtedy 32 rokov, bol som vyčerpaný z hnusu

a sklamaní, ktoré boli okolo mňa, bol som tulákom, ktorý stále čosi hľadal; vlastencom bez

kanála, ktorým by som svoje vlastenectvo mohol vyjadriť, človekom túţiacim po hrdinstve,

no chýbal mi hrdina. A tu vidím nástojčivú vôľu človeka, vášeň jeho úprimnosti. V tej chvíli

sa mi zdalo, ako keby toto všetko vtekalo rovno do mňa. Zakúsil som vzrušenie, ktoré by sa

dalo prirovnať iba k intenzívnemu náboţenskému obrátenou.“

Úprimnosť je „najnebezpečnejšia čnosť“ zo všetkých čností, ktosi povedal, pretoţe môţe

v sebe spájať prirodzenú príťaţlivosť so smrtonosnou zvodnosťou. Svet reklamy – jeho

propaganda a ohováranie – je zaloţený na (zdaní) úprimnosti a avšak takmer totálnej

vyprázdnenosti z pravdy. No je nesmierne úspešný, pretoţe fasáda úprimnosti mu vţdy

dokáţe vyvolať v masách prinajmenšom emocionálnu reakciu, nech je tá reakcia akokoľvek

plytká. Technologická spoločnosť, ktorej súčasťou sme aj my, je typická tým, ţe osobné

vzťahy sa umenšujú. Je preto pre ľudí veľmi ľahké si navzájom klamať.

No je tu aj to druhé varovanie. „Nebezpečná čnosť“ alebo skorej neresť úprimnosti, vedie

v mravnému rozkladu. Takáto „úprimnosť“ od človeka poţaduje iba to, aby bol sám sebou,

t.j. aby zostal úplne nezmenený a pokojne ľahostajný voči okolnostiam, ktoré ho obklopujú

a voči výzvam, ktoré k nemu zaznievajú.

Film Walkera Percyho, ktorý sme si uţ v našom cykle spomínali, s názvom The Moviegoer

(Návštevník kina) predstavuje tetu hlavného hrdinu, ktorú uvaţuje nad dnešným svetom:

„Charakter nášho národa smrdí aţ po nebo. Sme navzájom voči sebe zhovievavejší, neţ boli

ľudia kedykoľvek pred tým. Ţiadna prostitútka nikdy nereagovala silnejším výbuchom citov,

keď sa niekto dotkol jej srdca, ako my. Na kradnutí, oplzlosti, klamaní, smilstve nie je nič

nové. Vţdy to tu bolo. Čo však je nové je to, ţe dnes klamári, zlodeji, pobehlice a smilníci

túţia po tom, aby boli obdivovaní a aj sú obdivovaní mnoţstvom ľudí, ak ich vyznania sú

dostatočne psychologické, alebo ak náleţite brnknú na strunu v našom srdci a ak sú

dostatočne úprimné. O, áno, sme úprimní. Nepopieram to. Nepoznám dnes nikoho, kto by

nebol úprimný. Didi Lowell [1] je tá najúprimnejšia osoba, akú len poznám: vţdy keď sa

plazí do postele s niekým iným, robí to s tou najúprimnejšou úprimnosťou. Sme

najúprimnejšími Laodicejčanmi [2], akí kedy budú spláchnutí do ţumpy dejín.“

Keď pozeráme moderné vyznania na „talk shows“ fenomén úprimnosti je tam viac neţ

lapidárny. Kaţdý je úprimný, kaţdý je sám sebou, kaţdý je povzbudzovaný, aby bol sám

85

sebou. A ľudia naozaj otvárajú ţumpy svojho vnútra, a v úprimnosti ich otvárajú pred

očami všetkých. A tvária sa, ţe to je tak dobre. Úprimnosť však súvisí s pokáním

a pokánie s pravdou. Ak sa ţiadalo napríklad od starozákonného kráľa Dávida, aby si

v úprimnosti priznal svoj hriech a vyniesol ho von zo svojho vnútra a poloţil pred Pána, tým

sa ţiadalo, aby zároveň priznal, ţe to, čo urobil, bolo zlé. Ak sa my priznávame k svojim

zlyhaniam, máme ich nazývať naozaj zlyhaniami (a nie, nedajboţe, silnými stránkami)

a uznať, ţe toto nie je cesta, ktorou sme mali kráčať a ktorou chceme kráčať. Úprimnosť je

v takomto prípade výkupnou čnosťou. Ak si zvolíme ale opak, to znamená ţe hriech

začneme nazývať čnosťou a začneme byť naň dokonca hrdí, potom sme si zvolili cestu

rozkladu, a ak to robíme ako skupina, cestu skupinového šialenstva.

Úprimnosť nie je to isté ako integrita, hoci tieto dve čnosti majú veľa spoločného. Obe sú

totiţ obrazom celistvosti. Človek integrity sa snaţí urobiť si poriadok so základnými pudmi,

aby ich dal do sluţby vyšších cieľov. Integrita si vţdy volí ušľachtilú, vznešenú a náročnú

cestu a iných nebude zvádzať, ale skorej inšpirovať. Pri úprimnosti je smer opačný. Človek

to, čo vidí prispôsobí tomu, čo vo vnútri cíti. A tak pre nerestnú úprimnosť je ľahké nechať sa

formovať tak, ţe vyššie hodnoty sú obetované pre nízke pôţitky. Keby sme to mali povedať

jednoduchšie: integrita je čnosť, kde my sa zlaďujeme s ideálmi. Pri úprimnosti zlaďujeme

ideály s nami. Takto povedané je to samozrejme pohroma. No ak to dotiahneme do konca

potom nám z toho vyjde, ţe pravda nás vyslobodí. A v takomto znení je potom úprimnosť

ako pravda nevyhnutná, aby sme začali cestu rastu v ideáloch. Ak chceme prísť k obráteniu,

hriech musíme úprimne vyniesť na svetlo a si ho priznať. Úprimnosť musí byť preto

zladená s múdrosťou a pravdou, aby bolo zabezpečené, ţe sa nezrúti do neresti.

Skutočná úprimnosť – celistvosť, jednoduchosť a opravdivosť charakteru – je tou najkrajšou

čnosťou. No samotná úprimnosť nie je cestičkou k úprimnosti. Cestičkou k úprimnosti je

múdrosť a pravda. A inšpirácia vydať sa na túto cestičku prichádza z úcty obdivu a pokory.

Čnosť, ktorú je moţné najľahšie predstierať, sa môţe stať čnosťou, ktorá sa snáď najťaţšie

dosahuje.

·Ako je to u teba s úprimnosťou? Nie si dvojtvárny? Nehráš sa s citmi a dôverou ľudí?

·Uznávaš, že úprimnosť je predpokladom k pokániu? Ak chceš vyjsť z blata, v ktorom sa

nachádzať, musíš to všetko vyniesť von, na svetlo?

·Ako vnímaš vyznania „úprimných“ jedincov, ktorí hrdo predvádzajú svoje neresti? Je ti to

príjemné?

·Nebol si už zneužitý človekom, ktorý ťa zviedol svojou úprimnosťou? Ako by si mohol

rozpoznať skutočné vnútro človeka a jeho motívy?

21. Vďačnosť

Pondelok, 18. apríla 2005

„Kurelekov ţivot je jedným z najsilnejších príbehov, aký bol kedy porozprávaný.“ Takto

začína oficiálny ţivotopis Williama Kureleka, ktorý bol v období okolo svojej smrti

najuznávanejším a najplodnejším kanadským maliarom jeho autorka Patricia Morleyová.

„Kurelek je“, ako píše Dr. Moleyová, „jedným z najväčších maliarov, akého kedy táto krajina

86

mala“.

Kurelekov talent zobraziť podstatu beţných ľudských skúseností viedla novinárov k tomu,

ţe mu dali prezývku „ľudový maliar“. Maľoval scény roľníctva, mnohé zasadené do

Západnej Kanady, kde vyrastal. Jeho obrazy ľudí pri práci alebo pri hre sú robené v tradícii

renesančných flámskych maliarov. Bol „maliarom posolstva“ a vlastnil význačnú schopnosť

premeniť svoje maľby na príbehy. Podobne ako tomu bolo u Pietera Brueghela alebo

Hieronymusa Boscha, dvoch maliarov, ktorých najviac obdivoval, aj jeho zameranie bolo aj

spoločenské a náboţenské, ba dokonca mystické.

No Kureleková osobnosť mala aj temnú stránku. Veľká časť jeho problémov bola

dôsledkom odmietnutia zo strany otca, prísneho muţa pôdy, ktorý svojho syna poniţoval

a pokoroval za to, ţe neţil podľa jeho očakávaní. Dmytro Kurelek mal málo trpezlivosti s

umeleckými vlohami svojho syna a vôbec ich nechápal. Pre neho bol William obyčajným

nepraktickým tupcom. Kurelek sa stal silným introvertom a táto vlastnosť ho doprevádzala

celý jeho ţivot.

V snahe vyhnať zo seba démonov sebapochybností a sebaodmietania sa Kurelek dal do

písania svojho ţivotopisu, alebo snáď lepšie akéhosi osobného meditatívneho denníka. Bol to

projekt, ktorý začal, keď mal 20 rokov a pokračoval v ňom cez dve vydania a opakované

revízie aţ do svojej smrti o 30 rokov neskôr. Aj keď toto boa pre neho silná forma

sebavyjadrenia, jeho hlavným prostriedkom komunikácie s inými boli jeho maľby. Maľby

boli aj jeho hlavným prostriedkom komunikácie s Bohom. Podľa slov jeho ţivotopiskyne

„odráţali jeho vďačnosť a bázeň spôsobmi, ktoré boli výrečnejšie, neţ slová.“

Kulekov príbeh to je odysea, ktorá sa hýbe od sebapochybností k beznádeji a potom od

uzdravenia k vďačnosti. Veľmi silne je napojený na dielo Francisa Thompsona „Nebeský

Chrt“, čo je báseň, ktorú Kurelek zboţňoval. Podľa Kureleka ţiadna iná báseň nevyjadrovala

„podstatu jeho osobného ţivota“ dokonalejšie, ako práve táto. Zvlášť si váţil odstavec, v

ktorom sa hovorí: „Príroda, táto stepná pani, nie je schopná utíšiť moje suchoty.“ Kurelek

podobne ako Thompson rozpráva príbeh, ktorého hlavnými epizódami sú strach a útek,

milosť a vďačnosť.

R. 1950 Kurelek raz stopoval auto do Mexika, kde si chcel nájsť učiteľa maliarstva. Nič mu

však nezastavovalo. A tak chytený do chladnej noci Arizonskej púšte sa utiahol pod most

a zaspal. Vo svojom ţivotopise píše, ţe zrazu si uvedomil, ţe niekto je pri ňom; nejaký muţ

v dlhom bielom rúchu, a ţe tento muţ naňho nalieha, aby vstal: „Vstaň, musíme sa postarať

o ovce. Inak tu zamrzneš,“ Kurelek toto videnie či sen pokladal za presvedčivý dôkaz, ţe

nebol sám, ţe Niekto bol stále s ním, Niekto, kto ho vyzval, aby „vstal, pretoţe je veľa práce,

ktorú treba vykonať.“

Napriek tomuto silnému záţitku v Arizone sa Kurelekov osud obrátil k zlému. Dostal sa do

ťaţkých vnútorných stavov, čo vyústilo do toho, ţe skončil v nemocnici na psychiatrickej

klinike, kde sa liečil z chronickej depresie a akútnej bolesti očí. Podstúpil mnoţstvo

elektrických šokov. Jeho stav sa zhoršil. V jednom bode, v hĺbke jeho mravného zúfalstva, sa

pokúsil o samovraţdu. Ţivot mu zachránila skutočnosť, ţe práve vo chvíli, keď sa o tom

pokúšal do jeho nemocničnej izby vstúpila sestra.

Udalosti, ktoré nasledovali potom viedli Kureleka na chodníček, na ktorý nikdy nezabudol.

Istý terapeut ho uviedol do katolíckej viery. Po období intenzívneho štúdia a uvádzania do

87

viery vstúpil do Katolíckej cirkvi. Naplnený vďačnosťou voči Bohu za to, ţe ho zachránil

od zúfalstva a ţe mu udelil ţivot lásky, zmyslu a úspechu sa rozhodol pouţívať svoje

talenty na šírenie Kristovho posolstva o spáse na všetky strany sveta.

Šesť nasledujúcich rokov potom strávil plánovaním a maľovaním 160 malieb, ktorými chcel

ilustrovať 160 veršov „Umučenia Krista“ podľa evanjelistu Matúša. Jeho výskum ho viedol

k trojtýţdňovému pobytu vo Svätej Zemi, kde pochodil po stopách Kristových a trojročnému

intenzívnemu štúdiu Evanjelia. Svoju prácu dokončil a predstavil na Nový Rok 1960. Kaţdý

panel maľoval asi jeden týţdeň. Séria obrazov bola nafotená do diapozitívov a tieto sa

premietali misionárom v rozličných častiach sveta. Originálne obrazy sú dnes uloţené

v Múzeu a Galérii Umenia na Niagarských vodopádoch, kde sú neustále k dispozícii k

nahliadnutiu.

Kurelek pokračoval vo vyjadrovaní svojej vďačnosti do konca svojho ţivota. Chudobným

daroval mnoţstvo peňazí, ktoré dostal za predaj svojich obrazov. Adoptoval si deti,

podporoval krajiny Tretieho sveta a stále pokračoval v maľovaní a skicovaní Radostnej zvesti

o Kristovom vykúpení.

Komentár

Vďačnosť sa po latinsky povie gratitudo. Toto slovo je odvodené od slova gratia, milosť.

Vďačnosť podľa tejto etymológie je odpoveďou na milosť. Aj keď treba byť vďační aj za

dary, ktoré nám iní dávajú preto, lebo sú nám ich povinní dávať, t.j. lebo nám patria,

v skutočnosti – podľa tohto významu – sa vďačnosť vzťahu najviac na zadarmo daný dar.

Definícia milosti je presne taká. Milosť zo strany Boha je dar daný nám zadarmo,

veľkodušne, bez nášho nároku naň. Vidieť to aj v slove gratis. Keď dáme niekomu čosi

gratis, znamená to, ţe sme mu to dali zadarmo. Preto teda vďačnosť bude v tom

najpravejšom slova zmysle odpoveďou na dar, ktorý nám niekto dá zadarmo, ako

výsledok svojej veľkodušnosti. Hovorí sa, ţe vďačnosť je pamäť srdca. No je to zároveň aj

akási sebarealizácia srdca, ktoré sa má v akte vďakovčinenia moţnosť vyjadriť a

prezentovať.

K vďačnosti sa dostávame po ceste. Alebo inak povedané, vďačnosť je vyvrcholením

cesty. Tá začína spoznaním, to sa mení na ocenenie a vrcholí to potom vďačnosťou. Prvým

bodom je teda spoznanie, ţe čosi je dobré. Druhým je uznanie pozitívneho dopadu tohto

dobra na mňa, na moju osobnosť i na môj ţivot. Tretím bodom bude potom citové vyjadrenie

vďaky za toto dobro. Vďačnosť nestačí len cítiť vo svojom vnútri. Vďačnosť sa musí vţdy

vyjadriť navonok. Potrebuje to ten druhý, ale potrebujeme to aj my sami. Potrebujeme to

pre to, aby sme sa cítili šťastnými. Nie je moţné byť skutočne šťastnými alebo cítiť sa doma

v tomto našom svete, ak sa budeme povaţovať za siroty. Sirota, ktorá sa nikdy nevyrovnala

s tým, ţe je sirotou, alebo ktorá nezačala hľadať aj pozitívne stránky svojho ţivota, preţíva

svoj ţivot výčitkami a lamentovaním. Sirota nie je nikdy nikde doma. A vo svete je veľa

sirôt. Nie preto, ţe by ich nikto nezahrňoval dobrodeniami. Sú nimi preto, lebo si nikdy tieto

dobrodenia nevšimli alebo ich brali ako samozrejmosť. Sú sirotami preto, lebo nikdy

nedoputovali v vďačnosti.

Cicero bol presvedčený, ţe vďačnosť je matkou všetkých čností a je hlavnou povinnosťou

človeka. Tento koncept prvoradosti vďačnosti má významný dopad na charakterizovanie

nášho vzťahu k Bohu. Podľa jednej starobylej ţidovskej legendy keď Boh dokončil svoje

stvorenie pýtal sa anjelov, čo si o tom myslia. Jeden odpovedal, ţe svet je taký obrovský a tak

88

dokonalý, ţe uţ niet čo k nemu pridať, okrem jedného: hlasu, ktorý by Bohu vzdal vďaku,

ktorá mu patrí.

Podľa kresťanskej teológie základná modlitba blaţených v nebi bude modlitba

vďakovčinenia. Páter Martinez, peruviánsky jezuita, bol presvedčený, ţe vďačnosť je tak

veľmi vhodná ako odpoveď na Boţiu úţasnosť a dobrotu, ţe sa rozhodol pre zvyk modliť sa

Deo Gratias (Bohu nech je vďaka) 400 krát za deň a iných povzbudzoval, aby robili to isté.

Vďačnosť je prvá vec, ktorú by človek mal urobiť ako odpoveď na poslednú vec, ktorú

Boh vykoná. Tak, ako publikum reaguje spontánnym a okamţitým potleskom na poslednú

sekundu dobrého výkonu hercov alebo hudobníkov, podobne by to malo byť aj v prípade

chvály na Boţie stvorenie. No pravdou je, ţe aj keď vďačnosť za dobré veci je najlogickejšou

vecou, nie je to to, čo človek robí automaticky. Často sa stáva, ţe aj keď prijme naozaj veľký

dar, na vďačnosť zaň si môţe zabudnúť. Je to starý problém.

U evanjelistu Lukáša sa nachádza príbeh o Desiatich malomocných, ktorých Jeţiš uzdravil

(17, 12-19). Najpozoruhodnejšou vecou na príbehu nie je uzdravenie, ktoré vykonal Jeţiš, ale

nevďačnosť za toto uzdravenie zo strany uzdravených. Iba jeden z nich sa vrátil a Jeţišovi

sa za dar uzdravenia poďakoval. Jeţiš sa pýta: „Či sa ich neuzdravilo desať. A tí deviati kde

sú?“ V týchto jeho slovách cítime sklamanie. Sme v rozpakoch. Zdá sa nám úplne logické, ţe

človek, ktorý sa náhle uzdraví z takej hroznej choroby, akou bolo malomocenstvo, celkom

logicky príde a jeho túţbou bude sa za svoje uzdravenie poďakovať. Dokonca by sme

mohli predpokladať, ţe takémuto človeku by to spôsobilo radosť, aby mohol poďakovať. No

iba jeden tak urobil a aj to bol cudzinec, Samaritán.

Zdalo by sa, ţe vďačnosť bude najľahšou zo všetkých čností. Čo to stojí človeka povedať

„ďakujem“ za dobro, ktoré mu niekto spôsobil? Je to tá najlepšia cenu, akú sme si mohli

vyjednať. Preto neresť nevďačnosti zostane záhadou. Metafyzický básnik George Herbert

poukazuje na túto nepríjemnú ľudskú neresť, keď píše: „Tak veľa si mi dal. Daj mi,

prosím, ešte jednu vec: vďačné srdce!“

Múdri rodičia od malička učia svoje deti poďakovať sa za všetko, čo dostanú. Ak na to deti

zabudnú správni rodičia to povaţujú za prehrešok, ktorý netolerujú. „Čo si, Peťko, povedal

starkej za sveter, ktorý ti darovala?“ Rodičia sa nevzdajú dokiaľ sa im z dieťaťa nepodarí

vyţmýkať aspoň slovné, keď uţ nie zo srdca vychádzajúce, vyjadrenie vďaky. A je správne,

ţe rodičia takto konajú. Deťom by sa malo pripomínať od raného detstva, ţe musia myslieť

na vďačnosť. Vďačnosť je prvý krok, ktorým dieťa nastolí svoj mravný vzťah s dospelými,

presne tak ako veľkodušnosť mu uvedie na scénu mravný vzťah so sebou samým.

Nakoľko vďačnosť je prvá čnosť, ktorú sa rodičia snaţia vyburcovať vo svojom dieťati,

potom jej opak, nevďačnosť, bude znakom, ţe dieťaťu chýba zdravý detský duch. A táto

neschopnosť váţiť si veci môţe byť pre sklamaných rodičov veľmi bolestnou skúsenosťou.

„Ostrejšie, ako jazyk hada je mať nevďačné dieťa“, píše Shakespeare. Môţeme sa pýtať, či aj

nevďační malomocní nevyvolali snáď pocity podobnej bolesti vo svojom Majstrovi. Taktieţ

by sme sa mohli pýtať, či vďačnosť nie je väčšou a dokonalejšou hodnotou, ako zdravie.

Zdravie je telesná alebo duševná dokonalosť, no vďačnosť je dokonalosťou na duchovnej

a mravnej úrovni. A to je viac. Človek môţe byť telesne zdravý, no to z neho nerobí

kvalitného človeka a uţ vonkoncom ho to nedisponuje na ţivot, ktorý nekončí.

Aký je vzťah medzi vďačnosťou, spravodlivosťou a veľkodušnosťou? Veľmi zaujímavý.

89

Definícia spravodlivosti znie: dať kaţdému to, čo mu patrí alebo vrátiť to, čo jeden človek

dlhuje druhému. Vďačnosť bude potom vecou spravodlivosti, hoci na vyššej úrovni. Ak

nám ktosi preukázal veľkodušnosť, podľa spravodlivosti som povinný preukázať mu

vďačnosť, hoci čo len slovom. Ak tak neurobím, môţem byť k tomu – celkom oprávnene –

vyzvaný alebo dokonca donútený. No niet na svete zákona, ktorý by nás donútil k prejavu

vďačnosti na úrovni vnútornej. Môţeme to urobiť navonok, no vnútorne je to vec slobody.

Skutočná vďačnosť bude vţdy výsledkom slobody. K skutočnej vďačnosti sa donútiť nedá.

Podľa definície nikto z nás nemá právo na to, aby boli ľudia voči nemu veľkodušní. Je

samozrejme milé, keď sú ľudia voči nám veľkodušní a naopak, keď nie sú, sme smutní. No

treba vedieť, ţe veľkodušnosť je – ako si to povieme neskôr téme ďalšieho týţdňa – ideálom,

a ideál si nie kaţdý volí. Nemáme teda nárok od nikoho ţiadať, aby s nami zachádzal

veľkodušne, tak ako nemáme právo od ľudí ţiadať, aby ţili podľa ideálov. Toto právo máme

iba voči sebe. Na čo však máme právo je, aby s nami ľudia zachádzali spravodlivo. To

znamená, aby nám dali to, čo sú nám povinní dať, aby nám dali to čo nám patrí, alebo aby

nám neblokovali prísun toho, čo nám patrí. Keď sa ľudia voči nám správajú nespravodlivo,

môţeme ich konfrontovať, prípadne ich dať na súd. A súd môţe ich nespravodlivosť voči

nám potrestať. To však neplatí o veľkodušnosti. Ak sa voči nám niekto nespráva

veľkodušne, nie je moţné ho konfrontovať alebo sa s ním súdiť. Lebo nikto nám nie je

povinný dať to, čo nám nepatrí. Dar nám nikdy nepatrí. Dar je niečo navyše. Dar je

jednoducho dar. Veľkodušnosť je vţdy o dare. Samozrejme, na svete je veľa ľudí, ktorí

nepraktizujú ani spravodlivosť. Preto ak sa voči nám ľudia správajú spravodlivo, to by nám

uţ malo stačiť, lebo aj to je veľa. Keď sa však správajú aj veľkodušne, to by v nás malo

vyvolať pocity povznesenej radosti. Lebo veľkodušnosť je nepovinný dar. Preto je logické,

ţe veľkodušnosť si poţaduje vďačnosť. No aj pokoru. Sú totiţ ľudia, ktorí sú natoľko hrdí, ţe

si povedia, ţe na veľkodušnosť iného nie sú odkázaní. A to je chyba. Veľkodušnosť, či ju

potrebujeme alebo nie, by mala človeka vţdy viesť k pokornému prejavu vďačnosti.

Vďačnosť celkom iste nie je taká beţná, ako by mala byť. Ľudia budú radšej lamentovať

nad tým, čo nemajú, ako sa snaţiť ďakovať za poţehnania, ktoré majú. Budú

náchylnejší frflať na tŕne na ruţi, ako ďakovať za samotnú ruţu medzi tŕňmi. Zvlášť si

nedokáţu váţiť veci, ktoré k nim prídu bez fanfár a kriku, iba takým normálnym beţným

spôsobom. Väčšinu takýchto vecí – od slnečného svetla aţ po slnečnice – zoberú ako

samozrejmosť. Takéto veci si začnú váţiť (aj to nie je isté) aţ keď ich stratia.

Hra Henricha Ibsena When We Dead Awaken (Keď sa my, mŕtvi, prebudíme) predstavuje

dve postavy, ktoré si sotva všimnú, ţe sú ţivé. Rubek je sochár, ktorý je tak veľmi ponorený

do snahy vytvoriť nejaké svoje veľké dielo, ţe je úplne nevšímavý voči svetu okolo seba.

Irena, jeho modelka a frajerka, nerozpozná jeho lásku, pretoţe on sa zaujíma viac o akúsi tzv.

ideálnu ţenu, ako o ţenu skutočnú. Jej osudovou chybou bude jej neochota podriadiť sa tejto

myšlienke. Na konci hry Irena začne čosi Rubikovi rozprávať, no náhle prepukne do slov:

„Veci, ktoré sme stratili spoznáme aţ vtedy...“ Rubek sa skúmavo na ňu pozrie a povzbudí ju,

aby pokračovala. „Keď sa my, mŕtvi, prebudíme.“ Smutne potrasie svojou hlavou a hovorí:

„A, potom, čo zistíme?“ „Zistíme“, hovorí Irena, „ţe sme nikdy neţili.“

Rubek a Irena neboli schopní oceniť si ani svoj ţivot ani svoje vrodené talenty a schopnosti.

Neschopnosť ďakovať za to, čo mali a čo by mohli mať ich priviedla k tomu, ţe začali hľadať

nemoţný ideál, ktorý nikdy neboli schopní dosiahnuť, pretoţe jednoducho nejestvoval.

Podmienkou k tomu, aby sme za svoj ţivot ďakovali je začať si ho váţiť. A podmienkou

90

k tomu, aby sme svoj ţivot mohli ţiť autenticky je byť zaň vďační.

V tomto zmysle je pre mnohých ľudí veľkou školou strata. Človek si váţi veci, aţ keď ich

stratil: zdravie, vzťah, majetok. Mnohých takáto strata privedie k ďakovaniu za to, čo mali

alebo k váţeniu si toho, čo stále ešte majú. Na mnohé veci sa začnú pozerať trocha inak: nič

nie je samozrejmé. Celý náš ţivot je darom. A toto je myšlienka, s ktorou by sme mali

pristupovať aj k Bohu: nič nie je samozrejmé, ani to, ţe sme tu, ani krásny svet, ktorý nás

obklopuje, ani vzťahy, ktorých sme súčasťou, ani štúdium, na ktoré nás prijali, ani dnešné či

zajtrajšie ráno. Nič. Všetko je to dar. A za dar sa ďakuje. A schopnosť ďakovať z nás

robí šťastných ľudí.

·Vieš byť vďačný? Hovorí sa, že nevďačný človek je človek neprebudený. Nesvitlo mu? SI

prebudený? Dokážeš vnímaš krásy okolo seba?

·V čom konkrétne potrebuješ v tomto zmysle urobiť nápravu? Necítiš sa nešťastný, osamelý,

sirotou? Nie je príčinou toho tvojho pocitu, že si nevšímavý toho, čo máš?

·Kde konkrétne by si mohol prehodnotiť svoju vďačnosť verzus nevďačnosť?

22. Veľkodušnosť

Pondelok, 25. apríla 2005

Jean Valjean, hlavný hrdina románu Viktora Huga Bedári si odpykal 19 rokov trestu na

galejach: päť rokov za to, ţe ukradol peceň chleba, aby mohol nakŕmiť deti svojej ovdovenej

sestry a štrnásť za štyri rôzne pokusy o útek. Keď bol konečne prepustený, dostal tzv. ţltý

pas, ktorý bol povinný ukázať svojmu nádejnému zamestnávateľovi vţdy, keď sa uchádzal

o prácu.

Je jasné, ţe na jeho základe bolo takmer nemoţné, aby ho prijali do práce. V pase stáli totiţ

napísané tieto slová: „Tento človek je veľmi nebezpečný.“ Zdalo sa, ţe návratu k zločinu

a k znovauväzneniu sa nevyhne.

Bol z väzenia vonku uţ štyri dni. Blúdil peši po kraji. Prešiel veľkú vzdialenosť a nejedol

vôbec nič. Večer štvrtého dňa boli jeho hlad a smäd uţ takmer neznesiteľné. Všetko to

znásoboval ešte chladný dáţď a vietor. Chvel sa na celom tele od zimy a vyčerpania. Všade,

kam šiel, aby poţiadal o jedlo ho surovo a opakovane odmietli. Konečne mu jeden súcitný

neznámy poradil, aby zaklopal na dvere biskupa. Urobil tak. Biskup Bienvenu ho prijal so

srdečnosťou, akú doteraz ešte nezaţil. Valjeanova tvár sa rozţiarila, keď ho biskup nazval

„Monsieur“. Táto forma oslovenia bola pre bývalého väzňa ako pohár vody pre človeka

zomierajúceho od smädu. Hanba prahne po úcte. „Toto nie je môj dom,“ vysvetľuje mu

biskup Bienvenu, „je to dom Kristov. Toho, čo sem prichádza sa nepýta, či má meno, ale či

sa nachádza v núdzi. Ty trpíš; si hladný a smädný; vitaj teda... všetko, čo tu je, je tvoje.“

V tomto zmysle biskup, ako mu to vysvetlil ďalej, poznal Valjeana ešte skôr, neţ ho stretol:

„Tvoje meno je môj brat.“

Biskup zachádzal so svojím hosťom naozaj kráľovsky. Pripravil pre neho večeru, venoval

sa mu, debatoval s ním. Snaţil sa mu nasýtiť nielen telo, ale aj ducha. Valjean sa cítil naozaj

prijatý. Po večeri ho potom biskup zaviedol do izby, aby si odpočinul. Valjean si ľahol do

91

postele a hlboko zaspal. No spal len asi štyri hodiny. Potom sa prebudil. Prebudila ho posteľ,

ktorá bola pre neho príliš pohodlná. V posteli nespal uţ takmer 20 rokov. Prebudil sa so

zmätkom v hlave. Spomienky sa mu preháňali mysľou hore-dolu, miešajúc sa divoko

navzájom jedna s druhou. Prichádzali, potom strácali svoju silu a formu aţ náhle odišli, ako

keby boli súčasťou akéhosi kalného a rozvodneného potoka. Konečne sa mu v mysli vynorila

jedna myšlienka, ktorá naberala postupne na sile, aţ prehlušila všetky ostatné. Bola to

myšlienka na šesť strieborných tanierov, z ktorých jedli večeru, a ktoré sa teraz nachádzali

v izbe, kde spal biskup, iba pár metrov od jeho izby. Myšlienka ho celkom ovládla. Ako

rýdze, staré, strieborné predmety by mu mohli priniesť pekný obnos peňazí, omnoho väčší

neţ dostal za prácu počas celých 19 rokov svojho väzenia, pomyslel si. Myseľ sa mu

zmietala. Aţ sa konečne rozhodol: ticho a šikovne, ako mačka vkĺzol do biskupovej izby,

zobral taniere z príborníka a ušiel z domu.

Nasledujúce ráno sa vo dverách biskupovho domu objavia traja policajti. Neprišli sami.

Prišli z Valjeanom, drţiac ho popod krk. Zatkli ho, prehliadli mu batoh a našli taniere,

o ktorých povedal, ţe mu ich dal biskup. Bienvenu koná sviţne; vedel veľmi presne, čo je

v sazke. Obráti sa priamo na svojho nočného hosťa bez toho, ţe by pozdravil policajtov: „Á,

to ste vy! Som rád, ţe vás znova vidím. No dal som vám aj svietniky, ktoré sú tieţ strieborné,

ako celá súprava. Keby ste ich predali, určite by vám vyniesli najmenej 200 frankov. Prečo

ste si ich nezobrali spolu s taniermi?“

Valjean bol hotový. Policajti uverili biskupovým slovám, Valjeana pustili a odišli. Bienvenue

vytiahne svietniky spopod plášťa a dá ich Valjeanovi, ktorý sa trasie ako osika na celom tele.

„Nezabudnite, nikdy nezabudnite, ţe ste mi sľúbili, ţe tieto svietniky pouţijete, aby ste

sa stali čestným človekom“, hovorí biskup. „Uţ nepatríte zlu, ale dobru. To, čo pre vás teraz

kupujem, je vaša duša. Ratujte ju pred čiernymi myšlienkami, pred duchom skazy; dajte ju

Bohu!“

Toto bolo v ţivote Valjeana bodom obratu, hoci bolo treba ešte veľa času, aby duchovný

zmysel tohto biskupovho skutku dokázal naplno pochopiť. Roky ubiehajú. Valjean svietniky

nepredá. Nechá si ich. Na konci svojho ţivota ich daruje svojej adoptovanej dcére Cosette.

Hoci sú strieborné, pre neho samého sú zlaté, ba doslova diamantové. Sú, a celý ţivot boli

pre neho symbolom nielen biskupovej veľkodušnosti, ale aj jeho vlastnej spásy. „Tieto

svietniky menia sviečky, ktoré sa do nich vloţia“, hovorí, „na konsekrované obety“. V tomto

okamihu jeho myšlienky zaletia k biskupovi Bienvenuovi. „Neviem, či ten, čo mi ich dal, je

som mnou spokojný v nebi. Urobil som, čo som mohol.“ A vo svojich posledných slovách

vyslovených Cosette a jej manţelovi Mariusovi, prednesených spôsobom hodným dobrého

biskupa hovorí: „Milujte sa vrúcne stále. Sotva je vo svete niečo cennejšieho, ako toto:

láska jedného človeka k druhému.“

Komentár

Skutočná veľkodušnosť si vyţaduje istý – niekedy veľmi veľký – stupeň sebaobetovania.

Preto najvýstiţnejším symbolom veľkodušnosti bude vţdy sviečka. Sviečka sa spaľuje, aby

mohla svietiť iným. Darovať niečo, čo nepouţívame, čo nám je nanič, čo si neváţime

alebo čo dokonca plánujeme vyhodiť nezapadá do definície veľkodušnosti. Keď sa dobrý

biskup z príbehu vzdal svojich strieborných tanierov jeho domáca sa sťaţovala, ţe to, čo jej

ostalo nestojí za veľa. Ţe majú iba cínové taniere, ktoré majú čudný pach a ţe tie ţelezné zasa

pridávajú jedlu divnú príchuť. „Potom teda drevené taniere,“ hovorí rázne biskup Bienvenu.

92

No pravdou je aj to, ţe veľkodušnosť darcu ani neochudobňuje. Práve naopak, darca skrze

ňu dostáva stonásobne viac. Jeho dobré skutky prinášajú ovocie v jeho vlastnom srdci, ako

i v srdciach tých, voči ktorým bol veľkodušný.

Evanjelium je plné myšlienok, ktoré túto teóriu potvrdzujú. A jestvuje veľa tých, ktorí

tieto myšlienky vyskúšali v praxi a zistili, ţe fungujú. Prvým bol sám Jeţiš. Keď hovoril

o tom, ţe „ak semeno nepadne do zeme a neodumrie, zostane samo, ale ak odumrie prinesie

veľkú úrodu“ (Jn 12, 24), myslel tým predovšetkým sám na seba. Biblickí vedci hovoria, ţe

na Jeţišovom ţivote vidno dve výrazné fázy: tzv. galilejskú a jeruzalemskú. Počas

galilejskej fázy si budoval svoju identitu, svoju víziu, svoje sny, ciele i myšlienky. Obrazne

povedané: formoval sa ako zrno v klase na poli. Keď uţ bol sformovaný šiel do

Jeruzalema, aby tam to, čo si sformoval obetoval. To zrno, ktoré si sformoval vloţil do zeme,

aby tam zhnilo a tak prinieslo niekoľkonásobnú úrodu. Jeţiš sa mohol rozhodnúť nikdy neisť

do Jeruzalema. No tak by ostal sám a jeho ţivot by nepriniesol úrodu.[1]

Cesta Jeţišova je pre cestu našu modelom. Niektorí sa pri zahľadení na seba a svoj ţivot

zľakneme moţnosti, ţe by sme ho mali obetovať. A tak ostávame sami. Jaloví, neplodní,

osamelí, bez ovocia. Sú však aj takí, ktorí sú odhodlaní čosi obetovať, no nemajú čo. Toto by

bol prípad zrna, ktoré by bolo prázdne: len plevy. Z takého „zrna“ nevyrastie nič. To je obraz

človeka, ktorý by sa rád obetoval, ale nič si nevybudoval, nič nemá. Zanedbal svoj rozvoj

a získavanie hodnôt. Alebo nikdy k váţeniu si skutočných hodnôt neprišiel. Napríklad: ako

by to vyzeralo, keby urobil povedzme sľub celibátu človek, ktorý si neváţi manţelstvo,

a ktorý pri pomyslení na to, ţe by sa ho mal zrieknuť necíti bolesť. Obeta zrieknutia sa

manţelstva a rodiny by v skutočnosti nebola ţiadnou obetou. Lebo by sa nezriekol veci, ktorú

si cení a pri zrieknutí ktorej cíti bolesť. No on sa zrieka jednej hodnoty pre inú hodnotu.

V slobode, no v bolesti.

Čo je najväčším nepriateľom veľkodušnosti? Je to chamtivosť. No chamtivosť je skôr

dôsledkom, neţ príčinou. Skutočnou príčinou je strach. Mnohí z nás sa bojíme dať, lebo si

myslíme, ţe sami seba ochudobníme, alebo ţe nebudeme mať sami dosť a ţe sa tak

dostaneme do núdze. Preto zhromaţďujeme „na horšie časy“. A tie horšie časy nikdy

neprídu. Jediné, čo príde – a to sú naozaj zlé časy – je závislosť na veciach a iných istotách

časného rázu. Závislosť to je adrenalín. Keď človek nemá, spustí sa vylučovanie adreanlínu

a on sa neuspokojí, dokiaľ nedostane to, čo nemá. Potom sa upokojí. No iba načas. Pretoţe

koľko je vlastne dosť? Začne túţiť mať ešte viac. A stále viac.. A spustí sa bludný diablov

kruh. Chamtivosť je jedna z najťaţších závislostí, ktorá dokáţe ľudí deformovať na

nepoznanie. Veď či nemáme mnoţstvo tragických príkladov (napríklad rozdelené rodiny

kvôli dedičstvám)? Chamtivosť je podľa definície: prehnaná túţba po osobnej istote. No je

ilúziou myslieť si, ţe chamtivosť súvisí s istotou. Pekne to vidíme na dvoch nasledujúcich

príkladoch.

Vo filme Wall Street milionár finančník Gordon Grecko ospevuje nadšenými slovami

chamtivosť pred učenlivým davom rovnako zmýšľajúcich biznismenov. „Chamtivosť je

dobrá,“ hovorí im. Je „prirodzená, priama a zdravá.“ „Je tým, čo robí ekonomiku silnou.“ No

Geckova úzkosť začne naberať na intenzite, keď sa mu začne dariť. Čím viac sa mu darí, tým

silnejší pocit radosti cíti, no zároveň aj pocit úzkosti a neistoty. Aţ ho konečne porazí.

Chamtivosť namiesto toho, aby ho viedla k pocitu osobnej istoty, ho priviedla nielen

k osobnej a mravnej dezintegrácii, ale aj k strate finančného impéria, ktoré si

chamtivosťou a hrabivosťou vybudoval.

93

Lev Nikolajevič Tolstoj píše o rovnako paradoxnom vzťahu, aký panuje medzi

chamtivosťou a rozkladom v krátkej poviedke „Veľa pôdy“. V poviedke začuje diabol

sedliaka Pachomia, ako sa plano chváli: „Daj mi iba pôdu a nebudem sa báť nikoho, ba ani

samého čerta.“ Diabol sa rozhodne, ţe sa mu zjaví niekoľkokrát v nepoznaných podobách,

a vţdy mu ponúkne čoraz viac pôdy za čoraz menšiu cenu. Pri svojom poslednom príchode

mu ponúkne toľko pôdy, koľko jej je bude schopný obísť medzi východom slnka a jeho

západom. Cena: obyčajných 1000 rubľov. No ak sa mu nepodarí do západu slnka prísť tam,

kde svoju obchôdzku začal príde o všetku pôdu.

Pachomius je vidinou, ţe bude vlastniť také veľké mnoţstvo úrodnej pôdy úplne opojený.

Na jednej strane začne rozmýšľať prakticky a rozváţne. Vie, ţe musí byť naspäť do západu

slnka, preto sa snaţí svoju obchôdzku logicky rozplánovať. No neresť chamtivosti ho

neustále burcuje, aby pridával k svojej chôdzi viac a viac krokov... Situácia sa mu

komplikuje. Po chvíli sa začne báť, ţe to nestihne. No chce čo najviac. Rozpúta sa v ňom boj,

medzi tým, aby sa uţ začal vracať a tým, aby išiel ešte ďalej. Neustále presviedča sám seba:

„Ešte je čas. Ešte som nezašiel aţ tak ďaleko, aby som sa nemohol vrátiť. Môţem ešte

pokračovať.“

„Baškirovia na neho čakajú. Naozaj to stihne, no je totálne vyčerpaný. Skolabuje im pri

nohách na srdcový infarkt. Diabol zamaskovaný do podoby starca sa rehoce: „Pochovajte

ho“, nariaďuje, a Pachomiovi priatelia, Baškirovia, ho poslúchnu. Telo zgúľajú do

otvoreného hrobu, ktorý nie je dlhší, ako je Pachomiova postava od hlavy po päty. Ako veľa

pôdy človek potrebuje? Sarkastická odpoveď znela: „Nie viac, neţ mu treba na hrob.“

Veľkodušnosťou si človek rozširuje dušu. Chamtivosťou si ju sťahuje. Pascal vedel, ţe

človek svoju pravú povahu vyjadruje nie tým, čo hmotného získa, ako napríklad pôda, ale

svojou spiritualitu. Vo svojom diel Myšlienky píše: „Svoju dôstojnosť nemôţem hľadať

v priestore, ale v schopnosti ovládať svoje myšlienky. Dôstojnosti nebudem mať viac, ak

budem mať viac zeme. Za pomoci túţby po vlastníctve ma vesmír ovládne a zhltne, ako vták

zrno. No svojim myslením ja môţem pochopiť a teda ovládnuť vesmír.“

Hmotné vlastníctvo k ľudskosti človeka nepridáva nič. ono patrí do sféry „Ja-to“ vzťahu,

ak by sme chceli pouţiť terminológiu Martina Bubera. Človek potrebuje veci, aby ţil. No

k tomu, aby bol človekom si potrebuje lepšie rozvíjať svoju duchovnú dimenziu vyjadrenú

vzťahom „Ja-Ty“. Bez toho, čo vyjadruje slovo „to“ človek nemôţe ţiť, no „to“ samotné

ho neurobí viac človekom. Inými slovami, potrebujeme veci, aby sme mohli ţiť: pokrm,

nápoj, strechu nad hlavou. No ţiadna z týchto vecí nás neurobí viac človekom.

Vynikajúci švajčiarsky lekár a psychiater Paul Turnier píše o istom človeku, ktorý podobne

ako Jean Valjean v náhodnom skutku veľkodušnosti našiel to, čo nemal: novú nádej a chuť

do ţivota. Bol na úteku pred nacistami, ktorí napadli jeho krajinu. Je vyhladovaný a smädný.

Na ceste stretne potulného predavača koláčikov, no nemá ani haliera, aby si mohol čokoľvek

kúpiť. Zrazu sa tam objaví jeden biedny ţobrák, ktorý si pre seba kúpi koláčik. No keď vidí

tohto muţa, ako vyzerá a aký je vyhladovaný, dá mu ho. On sám zostane bez jedla. Pre muţa

to bol šok. Nielen, ţe sa nasýtil, ale našiel aj niečo iné, čo hľadal a čo potreboval ešte viac:

pochopil, v čom spočíva podstata ţivota naozajstnej duchovnej osoby. Toto bol v jeho

ţivote rozhodný moment, ktorý z neho urobil lepšieho človeka.

Na tomto príklade vidíme to, čo vyjadruje podobenstvo o boháčovi a Lazárovi (Lk 16, 31).

Biblisti hovoria, ţe nakoľko Lazár má svoje meno, my sa pri čítaní tohto príbehu nemôţeme

94

indetifikovať s Lazárom. Môţeme sa identifikovať iba s osobami, ktoré meno nemajú. Iba

takto tieto bezmenné osoby dostanú meno: naše meno. V podobenstve sme teda všetci

boháči, nie Lazári. A je to naozaj pravda: v ţivote bude vţdy jestvovať niekto, kto bude od

nás chudobnejší. Vţdy budeme mať dostatok príleţitostí byť boháčmi, tak ako ţobrák

z Turnierovho príbehu. Ţobrák sa tu stal pre vyhladovaného muţa boháčom.

V jadre bytia kaţdého človeka sa nachádza akýsi zákon prekypujúcej hojnosti, píše

personalistický filozof Jacque Maritain. Veľkodušnosť, ktorá prýšti z toho jadra, ktorá

ide omnoho ďalej, neţ poţaduje beţná spravodlivosť, je obrazom veľkodušnosti Boha. Boh tvorí nie z povinnosti, ale z veľkodušnosti. A tak človek najuţšie napodobňuje tvorivého

Boha, na ktorého obraz bol stvorený, práve čnosťou veľkodušnosti. Spravodlivosť dáva, čo

musí; to, čo tomu druhému patrí. Veľkodušnosť dáva aj čo nemusí. Boh nás nemusel stvoriť.

Ani vykúpiť. Boh nám nie je dlţný nič. No predsa nás zahŕňa dobrodeniami deň čo deň.

A toto je výzva aj pre nás.

Má však veľkodušnosť aj nejaké limity? Má. Treba pri nej dbať na slobodu a dôstojnosť

človeka. Keď dávam, musím rešpektovať právo toho druhého moju veľkodušnosť prijať

alebo ju odmietnuť. Ak jeho slobodu rešpektovať nebudem, potom sa voči nemu dopúšťam

násilia. A je tu aj podozrenie, ţe veľkodušnosť pouţívam ako svoju potrebu a nie pre

potrebu toho druhého. Nie je totiţ zriedkavosťou stretnúť sa s ľuďmi, ktorí sú prehnane

veľkodušní no motívom ich veľkodušnosti je to, aby ich ľudia chválili, aby zaplnili v sebe

dieru slabej sebaúcty, alebo aby sa dostali do priazne druhých.

Čo sa týka rešpektovania dôstojnosti toho, voči ktorému sme veľkodušní, ide tu o delikátny

problém. Ani si moţno neuvedomujeme, ţe veľkodušnosťou sa môţem stať nadradenými

nad toho, komu pomáhame. My máme, on nemá. A keď mu dáme, zaviaţeme si ho

vďačnosťou. Núdznemu človeku tak dáme najavo, ţe je od nás závislý, a ţe sme to práve

my, vďaka komu on ţije, alebo sa dostal z problémov. Ba čo viac: ak máme z čoho, môţeme

si kupovať ľudí pre seba na úkor tých, ktorí nemajú. Toto je viditeľné napríklad na tých, ktorí

rozhodujú o finančných tokoch. Tí, ktorí majú finančné toky, majú moc. Tí, ktorí ich nemajú,

nemajú ani moc. A finančné toky dokáţu „zázraky“. Preto znakom skutočnej veľkodušnosti

bude dať a zmiznúť. Seba samého z hry vynechať. Alebo človeka, ktorému dávam uistiť, ţe

ja tam nechcem figurovať nijako. Človeku musí byť jasné, ţe som to urobil kvôli nemu a nie

kvôli sebe.

Pravá veľkodušnosť je pekne vyjadrená v známej modlitbe sv. Ignáca z Loyoly: „Pane, nauč

nás pravej veľkodušnosti. Nauč nás tebe slúţiť, ako si to právom zasluhuješ. Aby sme dávali

a nepočítali, aby sme bojovali a nedbali na rany, aby sme pracovali a netúţili po odpočinku,

aby sme sa obetovali a nečakali inú odmenu, ako to povedomie, ţe sme splnili tvoju svätú

vôľu.“

·Ako veľkodušný vieš byť? Vieš sa nezištne deliť s tými, ktorí nemajú? Nie si chamtivý,

hrabivý?

·Máš nejaké skúsenosti so silou veľkodušnosti: či už vlastnej alebo zo strany iných? Uznávaš,

že veľkodušnosť robí zázraky?

·Ako si na tom s vierou v Božiu prozreteľnosť? Veríš, že Boh sa postará o tých, ktorí sú

veľkodušní?

95

23. Vernosť

Pondelok, 2. mája 2005

Syn litovským prisťahovalcov Edward Krauciunas vyrastal vo štvrti neďaleko známych

chicagských jatiek, ktorá bola známa svojou kriminalitou. Keď na svojej ceste na hodiny hry

na husliach prechádzal cez tri národnostné oblasti, Íri, Taliani a Poliaci ho na striedačku

prepadávali; či uţ na ceste tam alebo späť. Nikdy sa mu nepodarilo stať sa dobrým

huslistom, no stal sa dobrým boxerom.

Jeho otec pracoval ako mäsiar a vlastnil ostrého Dobermana, aby znechutil potenciálnych

zlodejov. Príjem rodiny nebol nikdy dostatočný, a tak Edward mohol sotva dúfať, ţe jedného

dňa príde chvíľa, kedy sa bude môcť odsťahovať z tejto štvrte a ísť za lepším ţivotom.

Univerzitu si jednoducho nemohol dovoliť a preto nepripadala do úvahy.

No ako futbalista na Inštitúte De La Salle zaujal stredoškolského trénera Norman Barryho.

A práve Barry – nakoľko mal problémy vysloviť jeho meno Krauciunas – mu skrátil meno na

„Krause“ a výraznou mierou prispel k jeho prezývke „Moose“, pod ktorou bol potom neskôr

známy. Barry hral v neporaziteľnom tíme univerzity Notre Dame aj na Národných

majstrovstvách r. 1920 a bol spoluhráčom legendárneho George Gippa. Svojho mladého

zverenca Krauciunasa si teda Barry obľúbil, lebo v ňom videl veľký potenciál, a raz sa

rozhodol, ţe ho počas jedného víkendu vezme so sebou na Univerzitu Notre Dame v South

Bend, Indiana a umoţní mu, sa ukázal svoju zručnosť v americkom futbale pred kritickými

očami svojho bývalého trénera Knute Rockneho.

Rocknemu sa páčilo, čo videl a Moose Krauseovi udelil na Univerzite Notre Dame atletické

štipendium. Pri spätnom pohľade to bola snáď tá najlepšia investícia, akú univerzita kedy

mohla urobiť. Krause postupoval rýchlo, aţ sa stal celonárodne uznávaným útočným

krídelným hráčom v prednej línii. Získal mnoho uznaní a ocenení. Univerzitu skončil

s vyznamenaním v odbore ţurnalistika. Po promócii zostal osem rokov na univerzite, ako

basketbalový tréner. Neskôr sa stal na univerzite športovým direktorom. Post zastával

od r. 1949 do r. 1981. Ocenením za jeho legendaritu v športe mu bolo to, ţe sa dostal do

Futbalovej, ale i Basketbalovej haly slávy, čo je dosť výnimočné.

R. 1967 krátko po tom, čo sa Krause vrátil z Ríma, kde jeho syn Edward Krause, Jr. bol

vysvätený za kňaza ako člen Konkregácie Sv. Kríţa, prišlo k závaţnej tragédii. Mooseho

ţena Elisa utrpela ťaţké zranenie, keď mladý vodič, riadiaci auto pod vplyvom alkoholu

nedal prednosť na stopke a vrazil do zadnej časti taxíka, v ktorom sa viezla. Bola ťaţko

zranená na dvoch miestach na mozgu: jedno poškodilo jej pamäť a druhé ovládanie citov.

Lekári jej tej noci nedávali ţiadnu šancu na preţitie. No Moose opakovane vyjadril svoju

istotu, ţe jeho ţena preţije.

A naozaj, preţila a ţila ešte ďalších 23 rokov. No v akom stave! Najprv strávila 4 mesiace

v intenzívnej liečbe, potom sa niekoľko rokov zotavovala no posledných 8 rokov strávila

v súkromnom sanatóriu v ťaţkom stave. Počas tejto záverečnej fázy jej choroby i jej

ţivota ju Moose navštevoval 2 krát denne, kŕmil ju, keď sama nebola schopná jesť

a spieval jej, keď uţ nemohla sama rozprávať. V sanatóriu oslávili aj 50. výročie svojej

svadby. Bola to dojímavá slávnosť. Moose mal na sebe frak a obaja si spoločne obnovili

svoje dávne manţelské sľuby.

96

Vernosť, ktorú nielen v krásnych chvíľach ich manţelstva, ale hlavne vo chvíľach utrpenia

a skúšky prejavoval Moose svojej ţene bola úţasná. Prezident Univerzity Notre Dame

Theodor Hesburgh, C.S.C sa o nej vyjadril pred Mooseho synom Edwardom, Jr. takto: „Tvoj

otec mal v ţivote mnoţstvo výnimočných úspechov, ktoré ho urobili slávnym, no

v Boţích očiach ţiaden z nich nemá väčšiu hodnotu neţ to, ako sa počas celých tých

rokov staral o svoju manţelku a tvoju matku.“

Moose Krase bol obor a legenda v športe, ktorý bol beţným miestom pre obrov, a v škole,

kde legendy boli beţnou vecou (Notre Dame). No všetky znaky jeho výnimočnosti, nech boli

akokoľvek obdivuhodné, sa dostali aţ na druhé miesto v porovnaní s vernosťou, ktorú

preukazoval svojej ţene Elise. Svet poznal jeho mediálny obraz, no tí, ktorí mu boli blízko

videli ešte niečo viac; čosi, čo bolo omnoho dojímavejšieho a hodnotnejšieho, neţ mediálne

prezentované športové úspechy. Jeden z ďalších športových velikánov Univerzity Notre

Dame bývalý futbalový tréner Ara Parseghian to vyjadril takto: „Jeho oddanosť viere

a manţelským sľubom je obdivuhodná a nasledovaniahodná. Nepoznám nikoho, kto by bol

svojej ţene oddanejší, ako Ed počas tých dlhých rokov, keď bola nešťastne zranená

pri automobilovej nehode, ktorá ju obrala o normálny ţivot. Počas týchto rokov Moose bol

schopný svojej ţene slúţiť a napĺňať všetky jej potreby. Nejestvuje lepšie svedectvo o

oddanosti rodine a viere.“

Moosemu nikdy nechýbali príleţitosti ani stimuly k uţívaniu si príjemností širokého

spoločenského ţivota. Bol známym a uznávaným človekom, mal veľa priateľov a všade ho

pozývali. Nič podobného mu jeho chorá ţena v ústave nebola schopná ponúknuť. Keď

opakovane odmietal ţiadosti cestovať so svojím tímom alebo vyjsť si na golfové prázdniny

mnohí ľudia mu vyjadrovali nad jeho údelom svoju hlbokú ľútosť. No on svojmu synovi,

kňazovi Edwardovi, raz povedal: „Je mojou zodpovednosťou starať sa o tvoju matku –

nejestvuje na svete miesto, kde by som bol radšej, ako miestnosť, kde som spolu s ňou.“

Vernosť je výraznejším a hodnotnejším prejavom lásky, ako túţba po nejakom

osobnom šťastí. Krause o tom píše: „Najťaţším obdobím môjho ţivota bola chvíľa, keď

moja manţelka ostala ochrnutá po automobilovej nehode. Štyri mesiace bola na pokraji smrti.

Teraz, po jej čiastočnom uzdravení a po rokoch jej nemohúcnosti v ústave nesieme jej údel

spoločne. No ak mám byť úprimný, pre oboch z nás je to skutočné ukriţovanie.“ Istý autor na

to uvádza zaujímavý, aj keď veľmi rozpačitý príklad. Hovorí, ţe niečo podobné zaţili prvotní

rodičia v raji. Evin zhrešila pred Adamom. Medzi týmito dvoma hriechmi, Eviným

a Adamovým, Adam naisto veľmi dobre cítil, ţe bude lepšie doprevádzať svoju ţenu na

východ od Edenu, ako zostať v raji sám bez nej. Určite, pekná myšlienka, hoci škoda, ţe to

musel urobiť cez hriech. Určite by to bolo šlo aj bez účasti na jej hriechu. No myšlienka je tu

dosť jasná: túţba byť s tým, koho milujem je naliehavejšia a dôleţitejšia, ako túţba po

vlastnom šťastí. Tí, ktorí skutočne poznali Mooseho, namiesto ľútosti nad jeho údelom ho

skorej obdivovali a snáď mu i závideli.

Komentár

Čo je vernosť? Je to čnosť, ktorá nám umoţňuje pevne vytrvať v ţití svojho záväzku. Ţivot bez záväzku je ţivot nezrelý. Uţ sme si o tom hovorili pri iných čnostiach. No nateraz

si povedzme aspoň to, ţe kaţdý človek sa musí niečomu v ţivote naplno oddať a tomuto

potom zasvätiť všetko ostatné. Na vernosť tomu, čomu sa oddal musí nasmerovať všetky

svoje energie. Bez záväzku je ţivot povrchným, bezcieľnym, prázdnym a egoistickým. Sľub

vernosti sa môţe odohrávať na troch rozličných rovinách. Môţeme hovoriť o záväzku nejakej

97

úlohe, napríklad nejakému projektu, poslaniu, vízii; o záväzku ideálu, napríklad

spravodlivosti, pravde či kráse; a o záväzku inému človeku, napríklad v manţelstve, ako to

vidno na príbehu Mooseho Krausea, keď verne ţil svoj manţelský sľub, ktorý dal svojej

manţelke Elise v deň svadby. Do tohto posledného patrí aj záväzok napríklad rehoľnému

stavu, či kňazstvu, hoci tieto záväzky sú celistvejšie: určite zahŕňajú aj úlohu a ideál.

Dnešná spoločnosť, ako hovoria odborníci, je charakterizovaná mnohými problémami.

Jedným z nich – ak nie najvýraznejším – je kríza záväzku. Ľudia sa na ţivot pozerajú veľmi

relatívne a z tohto pohľadu nie je moţné, podľa nich, urobiť ţiaden permanentný

záväzok. Preto sa ľudia nevydávajú alebo neţenia a odmietajú oddať sa na celý ţivot

permanentnému ţivotnému stavu, ako napríklad kňazskému alebo rehoľnému ţivotu. A tí,

ktorí tak urobili, povzbudzovaní takýmto relatívnym videním myšlienky záväzku, svoje

záväzky vyjadrené sľubmi dosť často opúšťajú. Je to však veľký problém, pretoţe bez

záväzku nie je moţné uskutočniť nič trvalé. A čo je najhoršie, bez záväzku nie je moţná

dôvera. Ako môţem veriť človeku, alebo sa spoliehať na človeka, o ktorom neviem či

neutečie odomňa vo chvíli, keď ho najviac potrebujem? Spomeňme si na opustené deti

v rozbitých manţelstvách, na manţelských partnerov pokorených odmietnutím zo strany

toho, na ktorého vsadili všetko, na ľudí vo farnosti, ktorým sa oţení kňaz a pritom tak veľmi

mu dôverovali, na spolupracovníkov človeka pri dôleţitom projekte, ktorý sa nabalí a odíde

k niečomu pohodlnejšiemu (por. Judáša v Jn 13, 30: „...a bola tma). Takéto správanie

spôsobuje ľuďom skutočné rany a niekedy priam neskutočné utrpenie. No najhoršie je, ţe

takíto ľudia sami sa nebudú ochotní nikdy ničomu zaviazať, lebo uţ neveria nikomu a v nič.

Všetko sami začnú relativizovať. Kde potom ľudia nájdu istoty?

Vernosť je najčastejšou metaforou na popis vzťahu Boha a človeka v Písme. Boh uzatvára

zmluvu so svojím ľudom a zo svojej strany sľubuje ľudom neochvejnú vernosť. Toto

spôsobuje v ľuďoch dôveru. A dôvera vedie k vnútornému pokoju a pohode. No Boh

ţiada vernosť aj z druhej strany, voči sebe. Boh a my, to je vzťah, ako manţelstvo. Vernosť

musí byť zachovávaná z oboch strán. No zakiaľ Boh je neustále verný, človek svoju vernosť

berie veľmi pragmaticky. Samozrejme na svoju škodu.

Je treba, však, povedať, ţe nie kaţdá vernosť je dobrá. Vernosť treba aj testovať. Nie kaţdý

záväzok je hodný nasledovania. Preto je nutné pred uskutočnením záväzku jasne a vo svetle

Boţieho Slova a svojich schopností skúmať, či to, do čoho ideme je dobré alebo nie. Inými

slovami, či to je Boţie dielo alebo iba naša fikcia. Ak sa taký záväzok uskutočnil, treba ho

zrušiť. No k veci sa musí pristupovať zodpovedne a nesebecky. No platný záväzok sa musí

zachovať, aj keď človek prechádza údoliami tmy, kríz a často osamelosti. A vlastne

práve vtedy, lebo zmysel vernosti leţí presne v takýchto nepríjemných chvíľach. Vernosť je

tu na to, aby sme dokázali pokračovať v putovaní, nezastavili sa a prišli k cieľu.

Dnešná spoločnosť má tri veľké námietky proti čnosti vernosti. Po prvé, na vernosť pozerá

ako na niečo, čo nie je zlučiteľné so slobodou. Po druhé, tvrdí, ţe nikto nemá ani právo ani

povinnosť postaviť slepo voči neznámej budúcnosti. A konečne, trvá na tom, ţe vernosť sa

môţe ukázať ako jalová, bez ovocia a preto v konečnom dôsledkom to môţe byť

odsúdeniahodné márnenie času.

Tieto námietky sú veľmi viditeľné hlavne postoji dnešnej spoločnosti voči vernosti

v manţelstve, kde sa zotázňuje jej hodnota. Ľudia si chcú v princípe udrţať slobodu rozviesť

sa (pozri sa na pokusy niektorých dnešných politikov schváliť zákon o predmanţelskej

zmluve) a to zvlášť v situáciách, kedy príde k neţelateľným zmenám, alebo keď sa vynoria

98

príťaţlivejšie alternatívy (napríklad manţel sa zaľúbi do šarmantnejšej ţeny). Chcú slobodu

rozviesť sa v prípade, keď si uţ prestanú ţelať byť spolu v manţelstve, alebo keď sa im začne

znova páčiť slobodný stav alebo manţelstvo s iným človekom.

Ţiadna z týchto námietok však nie je skutočne namierená na jadro a podstatu vernosti.

Vernosť si totiţ zachováva svoju oddanosť záväzku nezávisle od vonkajších okolností. Lebo je nad slnko jasnejšie, ţe väčšina – ak nie všetky – veľkých úspechov v umení, vede

a medziľudských vzťahoch by nebolo moţných bez vernosti. Neodškriepiteľnou pravdou je,

ţe veľké veci a úspechy vţdy predpokladajú vernosť.

Niektorí hovoria ţe vernosť stojí proti slobode. Pravda je však presne opačná: vernosť bez

slobody nie je moţná. Ak nie je záväzok, sľub alebo prísaha urobená v slobode, celá vec

bude nezmyslom. Zvyk ţiadať nejakých sluţobníkov (napríklad vo významných úradoch),

aby verejne urobili prísahu je známkou úcty voči ich ochote a schopnosti odovzdať sa

slobodne spoločnému dobru. Manţelský sľub, ktorý si snúbenci vyjadrujú verejne slovami

„sľubujem...“ je darom seba; darom, ktorý sa dáva v slobode. Tento sľub však nie je

jednorazový. Predpokladá časté, ba kaţdodenné obnovovanie, zvlášť vo chvíľach, keď sa

zmenili okolnosti. Sľub, ktorý sa robí v slobode musí sa v slobode aj neustále obnovovať.

Urobiť sľub a tento sľub aj zachovávať v kaţdodennom ţivote si vyţaduje vysoký stupeň

slobody. Vernosť tieţ predpokladá, ţe človek vie, ţe sloboda samotná nie je konečnou

a najvyššou hodnotou. Sloboda je iba prostriedkom. Jej zmysel spočíva v tom, ţe nás vedie

k vyššiemu dobru.

Aj keď budúcnosť je neistá, bolo by fatálne neoddávať sa záväzkom. Vlastne vernosť

záväzku má presne preto hodnotu, lebo nám dáva istotu, ţe vytrváme, aj keď sa všetko okolo

nás (ba i v nás) zmení. Ak vstupujme do vzťahu (alebo do projektu) bez odhodlanosti byť

verní, potom si automaticky nechávame zadné, únikové dvierka. Keď potom nastanú

ťaţkosti, dvierka určite pouţijeme. Namiesto toho, aby sme ťaţkosti riešili, od nich

ujdeme. Predstavme si pilota, ktorý by pri najmenších ťaţkostiach pouţil padák a vyskočil

z dopravného lietadla. A pritom by mohlo ísť o poruchu, ktorá bola pri troche námahy

riešiteľná. A aj keby nebola, pilot predsa nemôţe nechať lietadlo s cestujúcimi napospas

osudu a hľadieť len na „záchranu“ svojho vlastného ţivota. Dánsky filozof Sřren

Kierkegaard, sa vyjadril, ţe ţijeme smerom dopredu, no učíme sa smerom dozadu.

Budúcnosť nie je jednoduchým opakovaním minulosti. Budúcnosť, to je horizont, za ktorým

leţí čosi nové a kde na nás čaká spústa prekvapení. No cesta k nemu vedie aj cez neúspechy

a sklamania. My však musíme kráčať.

Treba zdôrazniť, ţe pred tým, neţ urobíme trvalý záväzok musíme mať veľké mnoţstvo

vedomostí ohľadom toho, kto sme a čoho sme schopní. Vernosť si poţaduje presne toľko

sebapoznania, koľko si ho poţaduje sloboda. K vernosti potrebujeme aj odvahu i nádej.

Sľub sa občas môţe ukázať ako neproduktívny. Napríklad manţelka môţe zomrieť krátko

po svadbe. Záväzok konkrétnemu povolaniu, štúdiám alebo zamestnaniu nebude moţné kvôli

nepredvídaným okolnostiam zachovať. Napriek tomu však potrebujeme pochopiť fakt, ţe

podstatná krása vernosti nespočíva v jej schopnosti zaistiť alebo priniesť nám priaznivé

ovocie. Jej krása a hodnota spočíva v odvahe, ktorú pri nej potrebujeme, v nádeji, ktorú dáva

nám i tým, ktorí sa na nás spoliehajú, v našej viere v Boţie riadenie a prozreteľnosť v našom

ţivote, a našich schopnostiach, ktoré ako ľudia máme. Vernosť z nás často vytiahne priam

neskutočné veci, v ktoré by sme nikdy nečakali, ţe ich máme. Slová Matky Terezy sú

v tomto zmysle veľmi význačné: „Boh od nás neţiada, aby sme boli úspešní, ale aby sme boli

99

verní.“ Pekne to vyjadruje aj epizóda z Homérovej Odyssey. Odeseus kráľ Itaky sa vracia

domov po vyhranej vojne v Tróji. No domov nie a nie dostať. Blúdi takmer 20 rokov po mori

a borí sa s nebezpečenstvami. Zaujímavý je výrok istého starca v jednej jaskyni, za ktorým

prišiel po radu, aby mu ukázal cestu domov. Starec mu hovorí: „Domov nie je pre teba

dôleţitý. Dôleţitá je cesta domov.“ Vernosť ceste je tá pravá vernosť.

Neschopnosť zachovať vernosť prináša nie slobodu ale rozklad, nie realizmus ale nestálosť a

prelietavosť, nie praktickosť ale ochablosť.

Veľký kresťanský existencialista Gabriel Marcel prikladá vernosti zvlášť vysokú dôleţitosť.

Podľa neho svojím sľubom sme schopní byť verní nie preto, ţe by sme mali ohľadom svojej

budúcnosti nejaké záruky, ale preto, ţe sme schopní prekročiť svoje strachy a obmedzenosť

a spoľahnúť sa na vernosť Boha cez Boha aj na vernosť iných ľudí voči nám. Kde je kaţdý

verný, tam je vidina skvelej budúcnosti. No začať musíme od seba.

Duša neustále hľadá svoju vlastnú integritu (celistvosť), alebo ak by sme pouţili náboţenský

jazyk, svoju spásu. No nenájde ju, ak sa bude spoliehať len na to, v čom má záruku. neustále

vyhýbanie sa vernosti nám v konečnom dôsledku prinesie iba zúfalstvo. Duša musí konať na

viere, a a napredovať s prosbou adresovanou tomu, ktorý nás pozýva, aby sme šli za tým, čo

nás prekračuje. Človek musí vo svojom človečenstve uznať, ţe on nie je bytím nezávislým,

ale ţe je bytím stvoreným. Vernosť, ktorou sa zjednocuje s tým, čo ho presahuje, je skutočne

pre neho skutočne „tvorivou silou“, ktorá mu umoţní viac a viac si uvedomovať svoje bytie

a svoj cieľ.

Tí, ktorí kritizujú vernosť robia tak preto, lebo im chýbajú iné čnosti, ako napríklad

sebapoznanie, pokora, odvaha, nádej, lojalita Bohu a blíţnemu a viera v konečný cieľ vecí.

Ak sa odmietneme vernosť – či uţ vernosť úlohe, ideálu alebo inému človeku – skôr či

neskôr sa nevyhneme tomu, aby sme neskončili v zúfalstve na dne priepasti.

Logo nášho pastoračného centra nesie v sebe cestu s Kríţom, zemeguľou a horizontom.

Vyjadruje spiritualitu nášho centra: vernosť ceste. A vernosť sa vypláca.

·Ako vnímaš vernosť? Považuješ ju za hodnotu?

·Aký si bol doteraz v zachovávaní svojich záväzkov? Nemáš za sebou množstvo porušených

sľubov a nezachovaných slov? Je ti hodnotou príslovie: „Slovo robí chlapa (alebo ženu)!“?

·Čo urobíš pre to, aby si dokázal byť vernejší: v darovaní seba, svojho času, síl,

prostriedkov? Čo urobíš preto, aby si prekonal svoj strach pred budúcnosťou?

24. Veselosť

Pondelok, 9. mája 2005

Dobrými komunikátormi sa nerodíme; stávame sa nimi. Krásnou ilustráciou na toto

tvrdenie je výrok Normana Cousinsa, ktorý sa aj tvrdej práci na sebe samom stal jedným

z najvynikajúcejších komunikátorov našej doby. Keď po prvý raz prednášal v Town Hall

v New York City, ktorá bola vtedy mekkou verejných rečníkov, nejak nezaujal.

100

Aj napriek dobrému obsahu svojej prednášky, nestálo to zaveľa. Po prednáške ho oslovil istý

Bennett Cerf, kniţný vydavateľ a náruţivý zberateľ vtipov, a poradil mu, aby na vec išiel

inak. Hlavne mu odporučil, aby svoje reči okorenil trocha humorom. „Začni vtipným

príbehom,“ poradil mu. „Zvlášť dobré sú príbehy, v ktorých vystupujú nejaké celebrity.

Nezaţili ste niečo v nedávnej minulosti s niekým slávnym alebo známym?“ Cousins sa

zamyslí a na čosi si spomenul. Nedávno sa mu stalo, ţe mal raz rečniť. No mal takú strašnú

trému, ţe človek, ktorý sedel vedľa neho v prvom rade prednáškovej miestnosti, mu počas

jeho predrečníka hovorí: „Čo sa deje. Vyzeráte bledý, ako stena?“ Bol to zhodou okolností

jeden slávny generál americkej armády Dwight David Eisenhower. Cousins sa mu zdôveril,

ţe keď si pomyslí, ţe má hovoriť zhromaţdeniu toľkých univerzitných špičiek, oblečených

do akademických talárov mu vyvoláva na tele zimomriavky. „Urobte, čo zvyknem robiť ja,“

hovorí mu Eisenhower. „Vţdy, keď sa cítim pred príhovorom strémovaný, pouţijem malý

trik. Pozriem sa na ľudí v prednáškovej sále a predstavím si ich, ako predmonou sedia

vo zodratých a vyťahaných pyţamách.“

Bennettovi Cerfovi sa Cousinsova historka zapáčila a poradil mu, aby ju teda pouţil na svojej

nasledujúcej verejnej prezentácii. Ţe mu to určite pomôţe. Publikum sa zasmeje a vytvorí to

príjemnú náladu. Napätie určite pominie. O dva týţdne mal Cousins hovoriť v St. Louis.

A spravil, ako mu povedal Cerf: porozprával im radu, ktorú mu dal Eisenhower. Príhodu

povie a ... ticho! Poslucháči pred ním reagovali s kamennými tvárami. Zvyšok prednášky bol

hrozný: jeden bolestivý a krvopotný pôrod.

Po prednáške príde za ním jeden muţ. Zaujímalo ho, či to, čo povedal o Eisenhowerovi bola

pravda. Cousins, samozrejme, tvrdil, ţe áno. Veď vie, ţe si to nevymyslel. „Je to zvláštne“,

hovorí mu muţ. „Pred týţdňom tu v tejto istej miestnosti mal prednášku istý Bennett Cerf

a tvrdil, ţe sa to stalo jemu.“

Cousins bol zhrozený neférovosťou Benetta Cerfa. No tejto trápnosti nedovolil, aby ho

znechutila, aby mu zabránila v pouţívaní humoru pri jeho nasledujúcich prednáškach. A to mu v konečnom dôsledku pomohlo, ţe sa pouţívaniu humoru postupne naučil, a začal

mať s ním veľký úspech. Cerf mu dal dobrú radu, aj keď nie dobrý príklad. Stal sa nielen

sebavedomým a úspešným rečníkom, ale aj dychtivým študentom humoru. 20 rokov bol

redaktorom časopisu Saturday Review, v ktorom mal pevné miesto zdravý humor. No bol

veľmi kategorickým a rozhodným ohľadom toho, čo je a čo nie je humor, hlavne keď šlo

o predstavovanie osobností. Nezniesol napríklad vymyslené či scestné správy o významných

ľuďoch. Humor v jeho časopise sa však stal známym a váţeným.

Cousins bol silne presvedčený, ţe veselosť je nielen zdrojom úspechu v rečníctve, ale ţe

prispieva aj k dobrému zdraviu. Aby túto tézu dokázal, strávil veľa rokov jej výskumom.

Svoje závery zhŕňa v knihe: Hlava najprv: Biológia nádeje (Head First: The Biology of

Hope). V knihe sa nachádza veľa dôkazov o tom, ako je veselosť schopnú človeku pomôcť

prekonať chorobu, a to dokonca veľmi váţnu.

Napríklad smiech môţe uvoľniť endorfíny, ktoré sa správajú ako bolesť utišujúcimi

prostriedkami, ktoré si prirodzene produkuje telo samotné. Jeho zásluhou lepšie funguje aj

imunitný systém. Za jeho pomoci sa hýbe mnoţstvo vnútorných orgánov, pre ne akýmsi

„vnútorným joggingom“, ako to Cousins rád nazýval. A nie je jogging pre telo (i pre ducha)

vynikajúca vec?

Kniha tieţ poukazuje na fakt, ţe smiech redukuje „citlivosť na nepokoj“ a vylepšuje pohľad

101

pacienta na ţivot a na utrpenie. Výskumníci Rod Martin a Herbert Lefcourt z Univerzity

Waterloo objavili pozitívny vzťah medzi humorom a schopnosťou človeka vyrovnávať sa

s osobnými problémami a stresmi ţivota.

Cousins je v dobrej partii, keď tvrdí, ţe humor prispieva k zdraviu a k pohode. Konečne veď

uţ Písmo nám tvrdí, ţe „Veselé srdce slúţi na zdravie, zronený duch však kosti vysúša“ (Prís

17, 22). „Vloţ svoju hlavu do veselosti a smiechu,“ poznamenáva Shakespeare, „ktoré

likvidujú tisícky škôd a predlţujú ţivot.“ A časopis Reader’s Digest po mnoho rokov

opakuje: „Smiech je najlepším liekom.“

Dnes sa neustále zvyšuje počet lekárov, zdravotníkov, psychológov a pacientov, ktorí

pouţívajú veselosť a smiech na zmierenie stresu, na uvoľnenie bolesti, na uľahčenie

zotavenia a vo všeobecnosti na prinesenie svetla do pohľadu človeka na ţivot. Za všetko

toto si Norman Cousins určite zaslúţi viac, neţ ktokoľvek iný nemalú úctu.

Komentár

Thomas C. Haliburton, humorista z Nova Scotia, ktorý ţil v 19. storočí sa vyjadril o čnosti

humoru veľmi duchaplno, múdro a naozaj dobre. Hovorí: „Nič sa nevyrovná švande? Ja sám

tento dar nemám, no páči sa mi na iných. Kaţdý z nás potrebuje protizávaţie, ktoré by nám

pomohlo vyrovnať nerovnováhu, ktorú do nášho ţivota prinášajú smutné vzťahy. Boh nám

do srdca vloţil slnečné miesta; prečo by sme ich mali chrániť pred svetlom?“ Tieto „slnečné

miesta“ nám jasne hovoria o tom, ţe veselosť je čnosť ustanovená Bohom a ţe je

praktickým znakom Boţieho milosrdenstva. Ak ustarostenosť je váha, potom veselosť je

protiváha; jedno je gravitácia (tlačenie k zemi), druhé levitácia (pozdvihnutie od zeme).

John Wolcot hovorí: „Starosť do našej rakvy jeden klinec zatlčie, bez pochyby; no kaţdé

vycerenie sa, tak veselé, jeden klinec z nej vytiahne.“ Mahatma Gandhi sa dotkol

nebezpečenstva, do ktorého upadol depresívny Hamlet, keď napísal: „Zmysel pre humor je

tyčou, ktorá vyvaţuje naše kroky, ako tak kráčame po lane nášho ţivota.“

A keby sme modifikovali Shakespearea, vyšlo by nám: Ak do zimy našej nespokojnosti

príde smiech, táto sa premenení na slávne leto. Alebo ako poznamenáva Victor Hugo:

„Smiech je slnko, ktoré odníma zimu (chlad) z tváre človeka.“

Medzi filozofmi, ktorí sa stotoţňovali s veselosťou, najvýraznejším je Democritus, grécky

kozmopolita, ktorý sa narodil okolo r. 460 pr. Kr. Zdôrazňovanie hodnoty dobrého humoru

vo svojom etickom učení mu prinieslo titul „smejúci sa filozof“. Je celý rad svätcov, ktorí sa

stotoţňujú s humorom. Napríklad sv. Thomas Morus. Erazmus sa o ňom vyjadril: „Od

svojho detstva bol tak veľmi poţehnaný ţartom, ţe by sa bolo mohlo zdať, ţe vtipkovanie

bolo hlavnou záľubou jeho ţivota.“ V dospelosti „Jeho tvár odráţala jeho charakter:

vyjadrovala milú a priateľskú veselosť so zrnkom podpichovačnosti.“

Ďalšími sú sv. Filip Neri a sv. Vavrinec, diakon. Sv. Filip vraj keď mu pápeţ ponúkol

kardinálsky klobúk (a tým samozrejme kardinálsku hodnoť), ako ocenenie jeho činnosti

medzi chudobnými v Ríme, najprv vzdoroval. No potom sa vyjadril, ţe nech ho prenesú,

aspoň budem mať jeho kocúr kde spávať. Sv. Vavrinca zasa odsúdili na trest smrti upečením

na rošte. A vraj keď rozsudok vykonávali, Vavrinec vtipkoval a poradil katom, aby ho uţ

otočili na druhú stranu, lebo na tej jednej je uţ vraj upečený.

V čom spočíva podstata skutočného humoru? Poznáme totiţ aj humor, ktorý v skutočnosti

102

nie je humorom. Humor spočíva v schopnosti človeka rozpoznať nezhody ţivota.

Encyklopédia Britanica definuje v tomto zmysle definuje zmysel pre humor takto: „Je to

vnútorná schopnosť človeka dobrosrdečne uvaţovať nad rozpormi ţivota a toto svoje

uvaţovanie (slušne) vyjadriť v reči, v literatúre alebo v iných formách umenia.“

Toto je veľmi dobrá definícia. Keď skúmame skutočný humor zistíme, ţe ak sme čosi

označili alebo neoznačili za humor – často preto, ţe by sme to vedeli – malo to presne tieto

črty: lebo to, čo sa povedalo poukázalo na nejaký rozpor ţivota. Veď o čom inom sú

skutoční humoristi? Nie o tom, ţe majú nos či oči, ktoré rozpoznávajú skutočnú podstatu veci

a toto vedia vyniesť na svetlo? Skutočný humorista vie perfektným spôsobom poukázať na

hlúposti, ktoré ľudia robia, aj keď sa tvária ako múdri. Presne takto funguje humor aj vo

Svätom Písme. Napríklad: v Ţalme 2 sa popisujú králi tohto sveta, ktorí kujú plány proti

Pánovmu Pomazanému, no pritom zabúdajú, ţe Boh sa na nich pozerá: „Ten, čo na nebesiach

prebýva, sa im vysmieva; Pán na nich privedie posmech,“ hovorí ţalm (1-4). Nevedia totiţ,

ţe čo robia je hlúposť. Dôvodom pre humor Boha je tu hlúposť, rozpor v tých, ktorí sa

váţne snaţia urobiť sa väčšími, neţ v skutočnosti sú. Odmietajú uznať, ţe ich ţivot úplne

závisí od Boha. K tomu, aby sa mohli postaviť proti svojej pýche, potrebujú istú dávku

zdravého sebapoznania. No tú nemajú. Ak by mali zmysel pre humor – ako si to naznačíme

ďalej – tak by to dokázali. Ďalším miestom je napríklad Ţalm 37: „Hriešnik snuje nástrahy

spravodlivému a škrípe proti nemu zubami. Ale Pán sa mu smeje, lebo uţ vidí, ako sa blíţi

jeho deň.“ (12-13).

Takýchto miest je v Písme neúrekom. Jedným z najkrajších je v evanjeliách podobenstvo

o boháčovi, ktorému pole prinieslo veľkú úrodu a on sa rozhodol postaviť si väčšie sýpky.

No zabudol, ţe podstata jeho ţivota leţí v niečom úplne inom. Preto mu Pán hovorí: „Blázon!

Ešte tejto noci poţiadajú od teba tvoj ţivot a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12, 20).

Človek, ktorý má zmysel pre humor, však nerozpoznáva rozpory len v ţivotoch druhých, ale

aj v ţivote svojom vlastnom. A moţno hlavne v sebe samom. Takúto myšlienku nesie aj náš

úvodný príbeh o Cousinsovi. Mnohoráz seba samých a svoj ţivot berieme tak váţne, ţe nám

to spôsobuje váţne problémy. A dôsledkom sú úzkosti, depresie, konflikty. Nevieme sa

zobrať ľahšie, vtipnejšie. Nepríjemným dôsledkom je aj to, ţe nikdy neodrastieme, ani

osobne ani profesionálne. Pekným príkladom je učenie sa cudzieho jazyka. Keď sa človek

učí cudzí jazyk v cudzej kultúre je jasné, ţe vţdy vyznie ako „blbeček“. A toto je ťaţké

povedomie, hlavne pre človeka, ktorý je starší a uţ aj snáď úspešný a váţený. Dôsledkom

môţe byť, ţe ak nebude schopný nechať sa iným zo seba smiať, bude hovoriť len to, čo vie,

alebo nebude ochotný mýliť sa a začne sa vyhýbať ľuďom a s nimi nekomunikovať.

Výsledok: nič sa nenaučí. Pri učení sa všetkých vecí, nielen jazyka, človek musí ukázať, ţe

niečo nevie, ţe má limity. A vlastne preto sa potrebuje učiť. Čo môţe byť aj smiešne.

K tomuto treba ale veľa pokory.

Najhoršie to však s nami nie je vtedy, keď sa nevieme uvoľniť, pretoţe veci dramatizujeme,

ale vtedy, keď si začneme o sebe príliš namýšľať a tak sa dostaneme do stavu pýchy a

nedotknuteľnosti. Toto je prípad človeka, ktorý je tak opojený poctami, ţe zabudne na svoju

podstatu: napríklad ak získa funkciu, titul či postavenie. Hovorí o tom latinské príslovie:

Honores mutant mores (pocty menia mravy). Pocty mnohých ľudí deformujú. Keď ich

majú, začnú sa správať arogantne, domýšľavo, neprístupne. Veľmi uzdravujúcim pre

takéhoto človeka môţe byť práve humor. Predstavme si človeka, ktorý sa správa silne

domýšľavo a je chorobne zahľadený do seba. Rozhodne sa, povedzme, ţe sa oţení. Všetko

chce mať pripravené na jednotku. Preto do príprav investuje veľa peňazí i energie. Na všetko

103

sa musí myslieť. Nič nečakaného sa nesmie stať. Robí to preto, aby sa ukázal. Aby dal

najavo, ţe on nie je hocikto. No predstavme si náhly incident: pri zvukoch fanfár kráča aj so

svojou snúbenicou k oltáru, a on sa zrazu pošmykne o banánovú šupku, ktorú si nevšimol,

lebo splynula s pestrofarebným kobercom a on sa vystrie dolu tvárou v celej svojej dĺţke na

koberec. A váţny a škrobený dav sa začne schuti a od srdca smiať. Takýto incident môţe mať

veľa dohier. Ak náš domýšľavec nemá zmysel pre humor, potom sa začne rozčuľovať, urazí

sa a tvrdo pôjde za tým, aby vyšetril, kto je zodpovedný a koho potrestá. No ak má zmysel

pre humor, rozrehoce sa aj on a moţno to bude pre neho aj moment obnovy, či dokonca

obrátenia, pretoţe si uvedomí, ţe vlastne čo sa naparujeme, veď sme vo svojej podstate

všetci rovnakí. Autori v tomto zmysle radi porovnávajú štyri latinské slová, ktoré majú

rovnaký koreň: humus (zem, pôda), humanus (človek), humor a humilitas (pokora).

A vykladajú to takto: človek bol stvorený zo zeme. Na to by nemal nikdy zabudnúť.

Samozrejme, môţe mať vysoké ambície, zastávať vysoké posty, vykonávať dôleţité funkcie.

To je v poriadku. No nikdy by nemal zabudnúť na to, čo je dôleţité: ţe je stvorením, ktoré

stvoril Boh zo zeme, a ktoré celý ţivot ostane na Bohu závislé. No to nie je hana, ale práve

v tomto spočíva jeho sláva. Ak na to zabudne, potom by mu mala k tomu pomôcť

pokora, ktorú spôsobuje humorná situácia. POKORA JE PODSTATOU ZMYSLU PRE

HUMOR. V humornej situácii si vysokopostavený človek, ktorý sa cíti pokorený nepovie:

„Zanechám svoju funkciu, lebo nič nie som.“ Povie si skorej: „Budem pokračovať v tom,

čo robím, no chcem ţiť v pravde. Som iba obyčajný človek, ako kaţdý iný človek na

zemi...“ A toto musí mať na neho úţasné dôsledky. No na to, aby toto človek dokázal musí

byť zrelý. Komik Woody Alen sa raz vyslovil: „Keď robíš humor, uvedom si, ţe nie vţdy

sedíš za stolom so zrelým človekom.“ Iba zrelý človek sa pri humore neurazí, ale naopak

začne sa baviť: sám na sebe. Nezrelý sa urazí. Preto humoristi boli často predmetom

prenasledovania domýšľavých a totalitárnych politikov a reţimov.

Podľa niektorých odborníkov, humor je narušením našej snahy o kontrolu situácie. Vidno

to vo vyššie spomenutej situácii. Náš domýšľavec chcel mať svoju svadbu dokonale pod

kontrolou. Keby sa mu to bolo podarilo, neudeje sa nič humorné. No banánová šupka to

všetko narušila. Udialo sa niečo nepredvídané, čo sa nedalo ovládnuť. A preto prišlo

k humornej situácii. A vlastne, práve preto je humor humorom: lebo je to spontánne,

nečakané. Veď či sme sa najlepšie nezasmiali a nepobavili práve na tom, keď sa vo váţnej,

štruktúrovanej situácii stalo čosi neočakávaného? Niekomu začne zvoniť budík v taške pri

promočnej slávnosti, kocúr nám vbehne do kostola počas omše, niekto sa v reči nečakane

preriekne a povie niečo tak trapného, ţe sa ide pod zem prepadnúť... A nám je veselo. Toto,

samozrejme, nie je o tom, ţe by sme mali zrušiť štruktúrované situácie, alebo nerešpektovať

váţnosť istých udalostí. Je to o tom, ţe človek si v takýchto chvíľach má moţnosť uvedomiť

si svoju ohraničenosť, a to ţe nie nad všetkým nedokáţe mať totálnu kontrolu. A veď čo na

tom? Ţivot je dôleţitejších veciach.

Pozrime sa na formy humoru: Čo je a čo nie je humor? Nie všetko, na čom sa smejeme, je

naozaj humor. Poznáme zhruba nasledujúce formy humoru: duchaplnosť, satiru, sarkazmus,

iróniu a paródia. Niektorá je jednoznačne humorom, niektoré nie sú nikdy humorom, niektoré

môţu ale nemusia byť humorom. Závisí od okolností. Duchaplnosť (wit) je humor. Jej

podstatou je schopnosť múdro, vhodne a spontánne zareagovať na prítomný výrok či situáciu.

Ak táto reakcia je uráţajúca, nie je to humor (lebo podľa našej definície humor je

dobrosrdečné uvaţovanie...), je to sarkazmus. Sarkazmus nie je humor, aj keď sa ňom ľudia

rehocú. Cieľom sarkazmu je uraziť a zraniť. Irónia tieţ nie je humorom, pretoţe jej

podstatou je takisto toho druhého pichnúť. Robí sa to tak, ţe sa povie opak, ako sa myslí,

a obyčajne na tóne reči sa postrehne pravý zmysel: „Tá tvoja prednáška celkom istotne vstúpi

104

do dejín!“ Satira je humor, pretoţe obyčajne veľmi slušným spôsobom poukazuje na hlúposť

niekoho: konkrétneho človeka, ľudí ako takých, alebo aj seba samého. Satira môţe byť aj

evanjelizačná. Paródia humorom môţe byť. Je to napodobňovanie niekoho, jeho štýlu,

myšlienok, správania a pod. Paródia je ako zrkadlo niekomu nastavené.

Ako nám znie myšlienka, ţe bez zmyslu pre humor človek nemôţe byť kresťanom? Táto

myšlienka je pravdivá. Pozrime sa ako. Ak sa z nás nikto nesmeje, je to znakom toho, ţe

nevybočujeme zo stereotypu. Nestojíme za pozornosť. Znamená to, ţe sme sa stali

konformnými a dokonale sme zapadli medzi väčšinu. Kresťanstvo je však vţdy o novosti.

Malo by byť! A ten, kto začne vybočovať, bude vţdy centrom pozornosti. Niektorých bude

inšpirovať, no iných rozčuľovať. A je známe, ţe nič nie je účinnejšie pri vyrovnávaní sa

z nepríjemnými ľuďmi, ako výsmech. Toto bol prípad Krista. Hovoril veci, ktoré boli pre

jeho okolie také revolučné a neobvyklé, ţe ľudia sa na ňom pohoršovali. Odborníci vôbec

hovoria, ţe celý príchod Krista a mnohé jeho reči a činy boli pre jeho okolie absurdné,

pretoţe boli narušením toho, čo očakávali. Boli narušením logiky: napr. počatie a narodenie

Boha podivným spôsobom z Panny, jeho narodenie v maštali, vyrastanie v chudobe Nazareta,

rozprávanie o tom, ako mocní budú pozhadzovaní z trónov a poníţení naopak povýšení, ako

ospravedlnený nebude pri modlitbe v chráme spravodlivý farizej, ale zhýralý mýtnik, ...

a konečne jeho smrť na kríţi, ktorú apoštol Pavol označil za bláznovstvo. Celé kresťanstvo

je v podstate bláznovstvo, pretoţe jeho poţiadavky sú nelogické v porovnaní s tým, čo

uznáva svet. Preto dôslední nasledovníci Krista budú vţdy na smiech. Opilci sa budú

vysmievať triezvym. Smilníci čistým. Zlodeji poctivým. Mocní slabým, vlk baránkovi. Lenţe

podstatná otázka, ktorá sa nesie dejinami znie: Kto je tu vlastne na smiech? V konečnom

dôsledku na smiech je ten, kto všetku svoju nádej vkladá do časných vecí a nevie sa zamerať

na veci trvalé. „Blázon (a teda ten, čo je na smiech) si v srdci hovorí: Boha niet! Skazení sú a

ohavnosti páchajú. Nikto z nich nerobí dobre. Pán pozerá z neba na synov ľudských a skúma,

či je niekto rozumný a hľadá Boha.“ (Ţ 14, 1-2).

Samozrejme, kresťanovi by nemalo nikdy ísť o to, aby sa vysmieval tým, ktorí sú hlúpi.

Skorej by mu malo záleţať na tom, aby bol ochotný nechať sa zo seba hoci i vysmievať,

lebo mu je jasné, ţe taká je cena múdrosti. No k tomu si treba vypestovať zmysel pre

humor, schopnosť nechať si zo seba strieľať a schopnosť smiať na sebe i na svojej

hlúposti, do ktorej kaţdý z nás z času na čas upadá. A hlavne je k tomu treba pokoru,

tento najväčší dar Boţí.

·Ako je to s humorom u teba? Ako sa berieš? Vieš sa uvoľniť? Necháš si zo seba aj strieľať?

Súhlasíš, že pokora je najdôležitejším komponentom humoru? Že pokora je potrebná, aby

sme humoru rozumeli, no zároveň humor nás pokore učí?

·Kde sú hranice humoru a nehumoru podľa teba? Nie si urážajúco „vtipný“?

·Uznávaš, že humor je forma evanjelizácie? Že humoristi sú pre každú jednu spoločnosť

potrební? Že humoristi nás držia pri rozume?

·Čo potrebuješ na sebe urobiť, aby si bol humornejším človekom? Nebude to práve rast

v pokore?

105

25. Viera

Pondelok, 16. mája 2005

Mnohí sa dnes pozerajú na potrat ako na voľbu, čo je v anglickom svete známe ako „choice“.

Samozrejme, ide pre nich o voľbu ľahkú, jednoduchú, a bez akýchkoľvek mravných

dôsledkov. Rozhodnúť sa pre skončenie tehotenstva je pre nich to isté, ako rozhodnúť sa

napríklad pre farbu koberca, či pre značku vína, ktoré budú podávať k večeri.

Keď človek urobí takúto voľbu, urobí ju na základe toho, čo mu vyhovuje, na základe

osobných chúťok alebo na základe tej najlepšej informácie, ktorú má práve k dispozícii

a nie na základe svojej viery, zvlášť viery v Boha! V tomto zmysle bolo pre Dianne

Kleinovú, dopisovateľku Los Angeles Times doslova zjavením to, čo sa dozvedela o istej

Terézii, ktorá svoje mimomanţelské tehotenstvo popísala ako „skúšku viery“.

Terézia (pseudonym, ktorý si zvolila po svojej obľúbenej svätici Terézii Avilskej) mala

16 rokov, keď sa po prvý raz stretla so svojím priateľom, ktorý sa stal jej prvým a jediným

milencom. O dva roky, aj napriek námietkam jej rodiny, sa zasnúbili. O rok sa plánovali

zobrať. A počas tohto roka čakania na svadbu sa stalo s čím nepočítali – Terézia otehotnela.

Svoje nečakané tehotenstvo, aj keď ju priviedlo do rozpakov, sa však rozhodla riešiť

radikálne pozitívne: dieťa sa rozhodla prijať. No v ôsmom týţdni tehotenstva, čo je

problematické obdobie vo vývoji dieťaťa, nastal problém. Terézia ochorela na šarlach.

Gynekológ jej povedal o istom dieťati, pri ktorého pôrode bol rok pred tým, a ktorého matka

tieţ ochorela na šarlach. Dieťa sa narodila hluché a psychicky postihnuté, s črevami mimo

tela. Teréziu silne presviedčal, aby šla na potrat. Varoval ju, ţe jej dieťa „bude ako zelenina,

alebo ešte horšie.“

Hoci to bolo tri roky pred tým, ako najvyšší súd USA uzákonil potraty pre celú krajinu, potrat

bol predsa moţný v Kalifornii a to pre ţeny, ktoré boli presvedčené, ţe nosia ťaţko

postihnutý plod. Hrozivá predpoveď lekára Teréziu omráčila. No nakoniec sa rozhodla

staviť na svoju vieru v Boha a dieťa donosiť. Vec si premyslela a rozhodla sa pre všetky

moţné dôsledky. Očakávala to najhoršie. A nakoľko na svojho snúbenca nechcela uloţiť

bremeno, rozhodla sa zásnuby s ním zrušiť. Bola veriacou katolíčkou a preto sa rozhodla

posledné mesiace svojho tehotenstva stráviť v Nemocnici sv. Anny v Los Angeles, aby tam

„našla vnútornú silu, ktorá pochádzala z toho, ţe svoju situáciu odovzdala kompletne

Bohu.“

Prišiel čas pôrodu. Asistujúci gynekológ sa jej karhavým spôsobom pýta: „Neradili vám,

aby ste šli na potrat? Mali vám to poradiť!“ Jej syn nedýchal a skôr neţ ho odniesli z jej

prítomnosti, zazrela mu aspoň na okamih jeho krásne kučeravé vlásky. Diagnostikovali

u neho šarlach. Keďţe je to silne nákazlivá choroba, dieťa izolovali. No inak ţiadne viditeľné

znaky postihnutia u neho neboli.

Terézia sa po dlhých bojoch rozhodla, ţe sa svojho dieťaťa zriekne a ponúkne ho na

adopciu. Uvedomila si, ţe jej dieťa, keďţe podľa slov lekára bolo viac neţ isté, ţe bude

postihnuté, bude potrebovať veľké mnoţstvo lásky, ktorú mu ona asi nebude vedieť

poskytnúť. No o pár dní, keď jej bolo dovolené pozrieť sa na svoje dieťa cez sklo, prebudil

sa v nej materský pud. „Ja sa musím postarať o svoje dieťa,“ povedala si.

Terézia i otec dieťaťa sa nakoniec rozhodli zobrať. Dieťa stále však nebolo ešte s nimi,

106

pretoţe Terézia mala slabú imunitu na šarlach a lekár rozhodol, ţe ho na čas pridelí pestúnke.

„Dieťa má trasenie rúk a nôh,“ znela poznámka na papieri priloţenom k dieťaťu od pestúnky,

keď si ho preberala. „No nepanikujte. Pritúľte si ho a prihovárajte sa mu.“

Na radu lekára musela svoje stále ešte „nákazlivé“ dieťa drţať v izolácii aţ do 12 mesiacov

jeho veku. Lekár jej stále maľoval čerta na stenu. Trval na tom, ţe jej dieťa bude iste

postihnuté. Terézia v strese čakala do jeho piateho roku, kým sa nestane niečo hrozné,

pretoţe lekár jej povedal, ţe aj keď sa dieťa stále zdá byť normálne „do piateho roku sa s ním

určite stane niečo hrozného.“

Dieťa sa však vyvíjalo normálne a Teréziina viera v Boha ostala silná. Aj po dlhom čase jej

syn bol stále úplne „normálny“. Ba v niektorých oblastiach dokonca nadnormálny. Keď mu

napríklad testovali IQ, namerali mu 150 bodov.

V čase, keď Dianne Kleinová písala pre svojich čitateľov tento článok Terézia mala 38 rokov

a bola interiérovou dizajnérkou a jej 19-ročný syn, ktorého popisovala jednak ako jedného

z Boţích zázrakov a tieţ aj ako „najduchovnejšieho človeka, akého kedy stretla“, vstúpil

práve do seminára, aby sa stal katolíckym kňazom (tento príbeh bol vytlačený aj v časopise

The Human Life Review, Winter 1990, str. 88-91).

Komentár

Viera je vec tak základná, ţe bez nej nie sme schopní vidieť nič. Poznámku Johna

Dryden, ţe „rozum nevidel nič, dokedy sa neprebudila k ţivotu viera“, potvrdilo a znova

potvrdzuje mnoţstvo vynikajúcich vedcov. Napríklad Norbert Wiener, „otec kybernetiky“.

Svojim spoluvedcom odporúča, aby mali vieru, ţe vesmír je dielom Boha, ktorý do neho

vtlačil nie nerozšifrovateľný zmätok, ktorý nás môţe iba podviesť a zmiasť, ale naopak jasne

čitateľný dizajn. „Ak nevieme, či konkrétny fenomén, ktorý skúmame je dielom Boha alebo

dielom Satana, sú otrasené samotné korene našej viery... Veda je ţivotný štýl, ktorý môţe

prekvitať len vtedy, keď človek je slobodný mať vieru.“ Einstein zasa hovorí o akejsi

„nadradenej uvaţujúcej moci“, ktorá je nám zjavená v našom „nepochopiteľnom vesmíre.“

Tento autor teórie relativity často svojim čitateľom pripomínal, ţe mystický poriadok, ktorý

je predmetom viery, má prednosť pred malým svetom, ktorým sa zaoberá veda: „Najkrajšou

a najhlbšou emóciou, akú môţeme zaţiť je záţitok mystického. Tento záţitok je akoby

rozsievačom kaţdej skutočnej vedy. Človek, ktorému táto emócia je cudzia, ktorý nie uţ

schopný ţasnúť a ponoriť sa do bázne, je ako mŕtvola.“

Potrebujeme vieru, aby sme mohli mať vedu; ale čo je ešte dôleţitejšie, potrebujeme

vieru, aby sme mohli mať zmysel pre to, kým smea kam ideme. Potrebujeme mať vieru,

aby sme boli schopní rozpoznať svoje miesto v širokej schéme vecí. Hovorí sa, ţe bez viery

sme ako vitráţ v tme. Pre náš ţivot je dôleţité, aby sme – podobne ako vitráţ (farebné okno)

– dostávali svetlo z vyššieho zdroja, ktoré by – presne tak, ako je to pri vitráţi – robilo

obrazy, ktoré sú na nej namaľované viditeľnými a celej vitráţi by tak dalo zmysel. Načo by

bola vitráţ, keby sme sa na ňu pozerali zvonka dovnútra. Tí, ktorí nemajú vieru, sú ako keby

sa nachádzali na nesprávnej strane vecí: nie ako tí, ktorí sa zvnútra pozerajú von, ale naopak,

pozerajú sa zvonka dovnútra. A nevidia nič! A nechápu zmysel. Chýba totiţ svetlo, ktoré by

vitráţi – nášmu ţivotu – dávalo zmysel. Alebo by sa podobali človeku, ktorý sa pozerá cez

teleskop na oblohu z opačnej strany. Veľmi elegantne to vyjadril Nathanael Hawthorne:

„Kresťanská viera je ako veľká katedrála s krásnymi farebnými vitráţami, ktoré

naprojektoval Boh. Ak stojíš vonku, nebudeš schopný vidieť ţiadnu slávu, ani si ţiadnu slávu

107

nedokáţeš predstaviť, no keď sa postavíš dovnútra, kaţdý jeden lúč ti zjaví harmóniu

nevysloviteľnej nádhery.“

„Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“, hovorí pisateľ listu

Hebrejom (Hebr 11, 1). Je to viera, ktorá dáva človeku jeho základnú orientáciu a identitu vo

svete, ktorý by mu bol inak kompletne odcudzený, či uţ v zmysle zmyslu alebo v zmysle

osobnom. Viera je rebrík k hviezdam.

Viera veľkých ľudí nie je niečo, čo vlastnia oni, ale naopak, je to niečo, čo vlastní ich. Viera

nám dáva neotrasiteľný dôkaz, ţe naše jestvovanie má cieľ, ţe by sme nemali dovoliť, aby

nás udusili pomíňajúce vlny znechutenia. Viera je prostriedkom proti strachu, premáha

pochybnosti, upokojuje úzkosť, doplňuje rozum, inšpiruje záväzok, uvoľňuje energiu

a ponúka pokoj. Bez viery by sme sa neboli schopní vydať sa na svoje veľké dobrodruţstvá.

V slovách Georgea Santanyana: „Kolumbus našiel svet a nemal mapu, okrem tej, ktorú mu

viera nakreslila na oblohe. Dôvera v neporaziteľnú túţbu duše, to bola celá jeho veda a jeho

jediné umenie.“

Viera je pre Leva Tolstoja „sila ţivota“; pre Walta Whitmana „dezinfekčným prostriedkom

duše“; pre Abraháma Lincolna dôverou, ktorá „z práva robí moc“. Neveriaci človek je ako

sirota. Nevie komu patrí, nepozná svojho rodiča, nikto o neho nemá záujem. A ţije s pocitom

ťaţoby a nihilizmu.

Treba však vedieť rozlišovať: viera nie je ani poverčivosť ani ľahkovernosť. Poverčivosť je

sadnúť si do tmy namiesto do slnka, ľahkovernosť je dať súhlas tomu, čo je nezmyselné

alebo nemoţné. „Viera“, ako hovorí Pascal vo svojich Myšlienkach „hovorí niečo, čo

nehovoria zmysly, netvrdí však opak toho, čo vnímajú oni; je nad nimi, nie proti nim.“

To, čo sme si popísali vyššie, je viera v Boha. No tá, aj keď je veľmi dôleţitá, nestačí.

Takúto vieru má aj diabol. Aj ten totiţ verí, ţe jestvuje Boh. No aj napriek tomu ostáva

diablom. Jestvuje aj vyšší stupeň viery a to: viera Bohu. A veriť v tomto zmysle znamená

„prijať za pravdu to, čo nám niekto hovorí pre jeho hodnovernosť.“ Táto definícia viery

poukazuje na hodnovernosť svedka. Ak ten, čo nám čosi tvrdí je pre nás hodnoverný, t.j.

nikdy nás neoklamal, potom veríme všetkému, čo nám povie bez toho, ţe by sme si to

overovali. Ak pre nás hodnoverný nie je, potom mu neveríme, ani keby hovoril pravdu.

V tomto zmysle s nami pracoval Jeţiš: konal zázraky a iné znamenia, aby nás presvedčil

o svojej hodnovernosti. Jeţiš neprišiel kvôli tomu, aby ľudí uzdravoval alebo aby

rozmnoţoval chleby a sýtil nimi ľudí. Prišiel nás učiť zásadným a priam revolučným veciam

pre náš ţivot, ktorým nebolo ľahké uveriť. Aby sme mali odvahu mu uveriť, konal zázraky,

aby si získal našu hodnovernosť. Potom nám mohol hovoriť o veciach, ktoré boli a sú pre nás

príliš dobré, neţ aby sa im dalo len tak ľahkováţne uveriť: o láske Boţej, o Kráľovstve

Boţom, o odpúšťaní... A ţiadal nás, aby sme celý svoj ţivot vsadili na tieto jeho slová.

Takáto viera je však v konečnom dôsledku vzťahom. Veriť v Boha nie je aţ také ťaţké.

Ťaţšie je veriť Bohu. Je to ťaţšie preto, lebo takáto viera je výsledkom skúseností

s Bohom. Dá sa to porovnať s beţnými skúsenosťami, ktoré máme s ľuďmi či vecami.

Napríklad, keď sa chceme postaviť na konár stromu, overujeme si, či je dosť pevný, aby nás

udrţal. Overíme si to po prvý raz, potom nasledujúci raz znova. Keď tam budeme chodiť

znova a znova, uţ si konár overovať nebudeme. Jeho pevnosť, to ţe sa nezlomí a my sa

nezraníme, berieme za istotu. Overovanie si konára na základe skúseností sa premenilo

na vieru. Teológ John Fuellenbach píše v tomto zmysle o rozdieli medzi falošnou a pravou

108

vierou. Falošná (nepravá) viera nás vţdy zradí. Je však, ţiaľ, rozšírenejšia, ako pravá viera

aj medzi „veriacimi“. Mottom falošnej viery je toto: Ver v Boha, v jeho existenciu, modli

sa, chodievaj do kostola, dávaj „do zvončeka“. A buď si istý, ţe sa ti nič zlého nikdy nestane.

Nikdy ti nikto blízky nezomrie, nikdy neochorieš na smrteľnú chorobu, keď sa vyleje Dunaj

všetkých, ktorí sa nemodlia zatopí, iba tvoj dom ostane v suchu. Toto je samozrejme

absurdum, ale mnohí „veriaci“ ľudia v skutočnosti majú presne toto presvedčenie. Keď

potom stratia blízkeho človeka napríklad pri autohavárii alebo keď ochorejú na rakovinu,

strácajú vieru. Falošná viera nás vţdy zradí. Skutočná viera však takto nefunguje. Pravá

viera má toto motto: Ver v Boha, modlievaj sa k nemu, chodievaj do kostola... Vytváraj si

s Bohom vzťah. A takáto viera ti bude oporou pre tvoj ţivot. Môţe sa však stať, ţe

napríklad môţeš aj ťaţko ochorieť, alebo ţe ťa vytopí, no buď si istý, ţe Boh bude vo

všetkom tomto s tebou, bude prítomný v tvojom ţivote, bude ti pomáhať niesť tvoj kríţ a to

nielen tak, aby si sa v tomto všetkom nezlomil, ale aby si dokonca cez to všetko narástol.

V takomto zmysle je vlastne veriaci človek nezmarom. on vie, ţe tento ţivot je dôleţitý. No

vie, ţe tento ţivot nie je všetkým, čo má. Je tu večnosť.

Ktosi sa raz vyslovil, aký je rozdiel medzi veriacim a neveriacim. Toto je dôleţité vedieť

hlavne pre tých, ktorí si myslia, ţe viera je ujmou, ţe byť veriacim znamená mať svoj ţivot

okyptený o radosti... Veriaci a neveriaci, podľa neho, kráčajú spoločne po ceste ţivota

uţívajúc a vychutnávajúc (s múdrosťou a mierou) tie isté veci, no keď neveriaci povie: „Ja

som uţ došiel!“ veriaci odpovie: „Ja ešte pokračujem ďalej!“ A ide k večnosti. Samozrejme

táto večnosť vrhá svetlo na celý jeho ţivot a na všetky jeho rozhodnutia.

Pozrime sa na vieru zbliţša ešte v zmysle viera ako vzťah, t.j. na nie v Boha, ale na vieru

Bohu. To, čo tu uvediem môţe niekomu poslúţiť ako schéme nielen k rastu vo viere ale aj na

spytovanie svedomia ohľadom toho, akú vieru má. Viera ako vzťah je vecou vývoja, tak ako

je vecou vývoja kaţdý jeden vzťah. Na jednej strane hovoríme, ţe je Boţím darom. No ten

dar je ako semienko, ktoré treba zasadiť a kultivovať, aby rástlo. Snaha o kultiváciu

semienka viery je naša úloha. V evanjeliách je o tom aj prirovnanie: viera je ako horčičné

zrnko. Poďme sa teda pozrieť, aké etapy má rast viery.

Rast vo viere u človeka by sme mohli pripodobniť k jeho rastu v oblasti duševnej. Ako

v duševnom vývoji človeka jestvuje detstvo, adolescencia a dospelosť, tak je to aj vo viere.

Jediný rozdiel je v tom, ţe v oblasti duševnej je človek dieťaťom a adolescentom v istom

veku. Duševný vývoj sa kryje s jeho telesným vývojom. S vývojom viery to tak ale inak. Je

preto moţné byť duševne a telesne dospelým, ba dokonca starým, a pritom mať detskú

alebo adolescentnú vieru. Alebo ešte horšie: je moţné byť dokonca i kňazom a mať detskú

vieru. Pozrime sa teda, aké charakteristiky majú tieto tri štádiá vývoja človeka najprv

v oblasti duševnej a potom aj v oblasti viery.

Scénou, na ktorej sa odohráva DETSTVO je rodina. V rodine dostáva dieťa obţivu,

ošatenie a sluţbu: iní mu posluhujú. Dieťa absorbuje do seba kultúru, hodnoty a cennosti

starších bez toho, ţe by vedelo, ţe existujú aj nejaké iné alternatívy. Viera vo svojom

detskom prejave dedí a prijíma krédo, znaky a prejavy dominantnej inštitúcie, v ktorej sa

človek formuje. Človek bez toho, ţe by niečo zotázňoval alebo o niečom pochyboval,

automaticky prijíma dejiny, morálne smernice a formy modlitby Cirkvi-rodiny.

Dieťaťu sa v rodine, pokiaľ je dieťaťom, posluhuje. Podobne je to aj človekom, ktorého

viera je v detskej fáze. Detská viera má sklon Boha pouţívať a to takým spôsobom, ţe

náboţenstvo takýto človek chápe, ako niečo, čo má slúţiť nie Bohu ale jemu samému.

109

Často je tu viditeľné úsilie kúpiť si Boţiu priazeň cez vyjednávanie v modlitbe alebo cez

skutky obety. Kúpna cena je často reprezentovaná počtom odrieknutých modlitieb. Takáto

detská forma viery má sklon vidieť veci veľmi jasne a stáť na veľmi istom a bezpečnom

základe. Takáto viera nemá otázky ani pochybnosti. Ba dokonca ľudia, takejto viery sa

pohoršujú, keď niekto začne otázky mať. Pripadá im to nepatričné. Avšak ľudia takejto

detskej viery nemajú otázky iba preto, lebo horizonty vízie ich viery nejdú príliš ďaleko,

najmä nie tam, kde sa nachádza tma a otázky. Keď však tma alebo rozpaky prídu, takáto

viera končí. Stráca sa. Jej nositeľa zradí. Presne tak, ako je popísané vyššie pri charakteristike

falošnej viery. A býva to často, lebo tmy, utrpenia, otázky a trápenia sú časťou ţivota.

Scénou, na ktorej sa odohráva ADOLESCENCIA je hľadanie identity. „Kto som?” toto je

otázka, ktorá sa nachádza za puberťákovými otázkami, rebéliami a prejavmi nezávislosti.

Adolescent dostal schopnosť uvaţovať nad vecami abstraktným spôsobom a cíti potrebu veci

skladať, to znamená všetko to, čo v svojom ţivote má, musí jedno do druhého pasovať. Dá sa

to prirovnať k „jig-saw puzzle”, k obrázku, ktorý sa rozoberie na malé kúsky, a ktorý potom

skladáme. Starší, medzi ktorými adolescent ţije, môţu očakávať od neho príliš veľa príliš

skoro, alebo môţu pred neho umiestniť príliš veľa častíc z obrázku, ktoré iba skomplikujú tú

časť obrázku, ktorú adolescent práve skladá. Rodina, v ktorej adolescent vyrastá stratí pre

neho autoritu. Hlavne sa myslí na rodičov. Je tomu tak preto, lebo ich obviní, ţe mu – ako

dieťaťu – nepovedali o iných alternatívach. Napríklad je moţné byť nielen Slovákom, ale aj

Francúzom, Nemcom... Nielen katolíkom, ale aj pravoslávnym... Samozrejme, deťom sa

predkladajú jasné veci a vyţaduje sa od nich – bez diskusie – poslušnosť. Keby sa deťom

hovorilo o všetko, bolo by zbytočne zmätené. No adolescent začne toto vnímať ako zradu.

Preto odmieta to, v čom bol formovaný spolu aj s autoritou tých, ktorí ho formovali. A začne

mať otázky, pochybnosti a začne si hľadať sám. Adolescent má otázky a na všetky tieto

otázky chce odpovede. Nevie ţiť s otázkami bez odpovedí. No vieme, ako si povieme pri

dospelosti, nie na všetko jestvujú odpovede. No adolescent toto neprijíma.

Viera sa dostáva do svojej adolescencie vtedy, keď človek začína sám hlbšie uvaţovať

nad tým, čo zdedil a keď sa začína u neho prejavovať snaha to osobne vlastniť. Avšak

na to, aby toho bol schopný, potrebuje poznať aj alternatívy k systému, ku ktorému alebo

v ktorom bol vychovávaný. Je moţné, ba často je to pravidlom, ţe človek v tomto období sa

postaví proti tajomným spôsobom existencie Boha. Človek, nachádzajúci sa v adolescentnom

stupni viery, obyčajne odmieta tradičné formy modlitby. Boha chápe ako priateľa a takto

chce k nemu aj pristupovať. Alebo - dosť často - modlitba u neho bude spočívať v čírom

uvaţovaní alebo konverzácii, hoci človek si nie je istý, či sa rozpráva s Bohom alebo iba so

sebou samým.

Slabou stránkou adolescentnej viery je tendencia neprijímať či odmietať to, čo človek nie je

schopný pochopiť a odhodiť to, čo nie je moţné osobne preţiť alebo zakúsiť. Silnou

stránkou tejto viery je však úprimnosť, čestnosť a statočnosť človeka a jeho snaha, aby to,

v čo verí, aj vlastnil. V tomto zmysle je adolescentná viera vyššia ako detská no nie je to ešte

viera pravá.

Vieru detskú sme si popísali ako vieru, ktorá je jasná a istá. Adolescentná viera je jasná a

neistá: Jasná preto, lebo je obmedzená len na to, čo je moţné pochopiť; avšak neistá, pretoţe

človek si je stále príliš neistý Bohom, a tak má problémy naplno vstúpiť do tmy. Vie, ţe na

mnohé otázky si odpovedal, no na mnohé nie a preto si takouto vierou nie je príliš istý. Je to

ako kráčanie po zamínovanom poli.

110

DOSPELOSŤ u človeka nastáva vtedy, keď príde k dostatočnej odpovedi na otázku svojej

identity: kto som? Aţ vtedy je schopný pohnúť sa ďalej, smerom k hlbšiemu záväzku prijať

iných a venovať sa im. Táto etapa sa u Eriksona nazýva intimita. Slovo intimita pochádza z

latinčiny, a je zloţeninou slov in-timor, čo znamená do-strachu, do-rizika. Človek bude

schopný postúpiť do tejto etapy, do etapy, v ktorej bude dostatočne schopný ponúknuť seba

samého neznámemu riziku vzťahu a úplnej oddanosti iba vtedy, keď má vybudovanú vlastnú

identitu. Takáto do-rizika (intímna) hĺbka manţelskej zmluvy poţaduje vernosť: “v šťastí i

nešťastí, v zdraví i v chorobe...” Dospelosť je o zrelých vzťahoch. No vzťahy sú ako

vyplávanie na more. Človek vie, ţe nemôţe ostať doma za pecou. Ide teda von, dá sa na

plavbu, hoci vie, ţe morom a jeho vrtochmi si nie je vôbec istý. Môţe sa stretnúť so silnou

búrkou, so skalou plytko pod vodou, jeho loď môţe neobstáť... No predsa na more ide.

V strachu avšak s túţbou. Toto bude však schopný len vtedy, keď bude vedieť kto on, ako

jedinec, je. Ak to nevie, bude pri kaţdom vzťahu ţiť v strachu, cítiť sa v ohrození. Bude si

pripadať ako kocka cukru v šálke čaju: ten kto nevie, kto je, sa v druhom roztopí. A takáto

vidina ho tešiť nebude. Ak však vie, kto je, bude pre iného darom a vo vzťahu bude inému

ako spolupútnik, ponúknuc sa mu (jej) úplne, bez toho, ţe by mal dojem, ţe niečo stráca.

Dospelá viera je taká viera, ktorá uţ dorástla do takej istoty lásky k Bohu, ţe človek je

schopný vzdať sa seba samého, ako centra všetkých svojich akcií. Človek bez akejkoľvek

rezervy ponúka Bohu seba samého a svoje veci vo výroku: „Tvoja vôľa nech sa stane.” Táto

viera, aj keď stojí na istej pôde, predsa je krokom do tmy, pretoţe človek v tejto etape

viery uţ nečaká, ţe pochopí tajomstvo Boha. Bude mať veľa otázok, nájde aj veľa

odpovedí. Ale bude si zároveň aj uvedomovať, ţe na mnohé otázky odpovede nejestvujú.

on sa však bude cítiť dobre aj s otázkami, nejasňosťami, tmami. Hlavné pre neho bude to, ţe

sa bude cítiť ako v náručí milujúceho Boha, v ktorého má bezvýhradnú istotu. A to jeho ţivot

dodáva nezameniteľný pokoj.

A tak dospelá viera by sa dala charakterizovať ako istá avšak nejasná alebo zastretá. Moţno

si tu spomenieme na výrok kardinála Johna Henriho Newmana, ktorý konvertoval ku

katolicizmu. Pýtali sa ho, či mal nejaké problémy po tom, čo vstúpil do katolíckej Cirkvi.

Odpovedal: “Tisícku problémov, avšak ani jedinú pochybnosť.” Toto bola dospelá viera,

istá avšak nejasná, zahalená pláštikom tajomstva. Bola to viera, ktorú vlastnil aj apoštol

Pavol: „Viem, komu som uveril, a som si istý...“ (2 Tim 1, 12).

Dospelá viera hľadá predovšetkým kráľovstvo Boţie viac neţ akúkoľvek inú vec,

týkajúcu sa človeka samého. Bohu nekladie podmienky, ale prijíma Boha takého, aký je.

Človek s dospelou vierou vie, čo vyjadril majster Eckhart: „Pouţívať Boha znamená zabiť

ho!” Pre človeka s dospelou vierou je dostačujúcou odmenou, keď on sám slúţi Bohu.

Teréziina viera, ţe Boh keď stvoril jej syna takého akým bol sledoval tým istý zámer, a ţe o-

na je tu na to, aby Bohu pomohla tento jeho zámer naplniť a ţe to dokáţe iba vtedy, keď sa

bude snaţiť k Bohu primknúť je dôkazom oboch podôb viery: verila v Bohu a verila i Bohu.

A verila, ţe ako sa tak bude snaţiť kráčať k naplneniu jeho vôle, Boh bude na jej ceste s ňou.

A vedela aj to, ţe pre človeka niet väčšieho šťastia a zdroja pokoja, ako je odovzdanie sa do

jeho vôle.

·Aké sú tvoje definície viery? Páčia sa ti tie dve, ktoré sme si tu poskytli?

·Pokladáš sa za veriaceho? Je ti viera ziskom alebo stratou? Pokladáš vieru za hendikep

111

alebo za posilu?

·Ako sa snažíš vo svojej viere rásť? Snažíš sa vôbec? V ktorom štádiu zo spomínaných troch

sa nachádzaš?

26. Zakorenenosť

Pondelok, 23. mája 2005

Na jar r. 1981 známeho sociológa George Gildera poţiadali, aby predniesol príhovor na 45.

kaţdoročnom stretnutí ročníka jeho otca z Harvard University, kde aj on sám študoval. Jeho

otec bol pilotom bombardéra v 2. svetovej vojne, kde aj zahynul. Ako syn svojho otca nikdy

nepoznal. Hovorilo sa, ţe jeho otec veľa písal. No nič z toho sa nezachovalo.

Jediná vec, ktorá sa zachovala bol úvodník, ktorý napísal r. 1936 pre časopis Harvardu

Crimson z príleţitosti návštevy prezidenta Franklina Roosevelta, keď univerzita slávila svoju

tristoročnicu. Bol zaskočený slávnostným tónom vety, ktorou svoj článok končil: „Kieţ nám

prítomnosť tohto muţa v Bielom dome v čase oslavy našej tristoročnice slúţi ako uţitočná

protiváha hoci prirodzeného predsa prílišného zdôrazňovania úspechov Harvardu.“

Stala sa však zaujímavá vec: deň po tom, čo Gilder dostal prvé zviazané stránky svojho diela

o ekonómii a dôleţitosti rodinných mravných hodnôt s názvom Wealth and Poverty

(Bohatstvo a chudoba) ho informovali, ţe v strýkovej pivnici sa našla jedna veľká krabica, v

ktorej je mnoţstvo otcových písomností. Na samom vrchu krabice sa nachádzal 175 stranový

rukopis otca o ekonómii, na ktorom práve pracoval, keď ho povolali do vojny, v ktorej

nakoniec zomrel. Jednou z tém, ktoré rozvíjal, bola téma o dôleţitosti toho, čo on nazval

„nedotknuteľným kapitálom“. Text témy sa takmer dokonale zhodoval s tým, čo Gilder

rozvinul vo svojej vlastnej téze v diele Wealth and Poverty, totiţ ţe hybnou silou slobodnej

ekonomiky nie sú materiálne zdroje, ba ani hmotný kapitál, ale to, čo on nazýva termínom

„metafyzický[1] kapitál rodiny a viery“, to znamená hodnoty.

Rukopis bol potvrdením toho, čo v sebe Gilder nosil takmer počas celej svojej ranej mladosti,

totiţ ţe sa akoby nejakým mystickým spôsobom cítil napojený na svojho otca, ktorého

nikdy nepoznal. Rodina, podľa neho, nie je nejaká svojvoľná súhra tlaku a príkladu rodičov,

ktorých výsledkom je osamostatnenie sa človeka od rodičovského domu. Jej vplyv nie je

obmedzený len na gény alebo domáce prostredie. Vplyv rodiny prekračuje kaţdú

vzdialenosť (geografickú či časovú), ba dokonca ide poza smrť.

„Môj otec ma neučil ţiadnej ekonomike“, píše Gilder, „a ani Harvard ma jej nenaučil o nič

viac; ak nepočítam kurz úvodu do ekonomiky, v ktorom som ledva prešiel. No keď som vo

svojej štyridsiatke objavil literatúru o tomto subjekte, zrazu som narazil na nový zdroj

kreativity a intelektuálnej sily, o ktorom by som si nikdy nebol myslel, ţe ho vlastním. Rád

pripúšťam, ţe niečo z tejto inšpirácie pochádzalo práve od toho mladého muţa v kahki odeve,

ktorý sa nachádzal vo vojne proti nacistom, a ktorý nechal doma svojho dvojročného chlapca

a v krabici nedokončený text o ekonomike.“

Väčšina úspechov a výdobytkov vo svete je odrazom sily rodiny. Gilder vyznáva, ţe po

112

promócii na Harvarde mu trvalo viac neţ 20 rokov, neţ objavil múdrosť svojej mladosti:

t.j. „vieru v Boha a v rodinu,“ píše, „ktorej ma učila hlavne moja matka, keď som rástol

na farme v Massachusetts.“ Teraz sa pripravuje na príhovor, ktorý má predniesť triede

svojho otca z r. 1936 a povedať im o nezastupiteľnej roli toho „tak ťaţko definovateľného

kapitálu“ a nenahraditeľnosti manţelstva a morálky, rodiny a viery.

Toto mystické prepojenie (vzťah), prepojenie medzi otcom a synom, ktoré preklenuje ţivot

a smrť, je moţné vidieť aj na nasledujúcom príbehu. Tentoraz pôjde o prepojenie medzi

matkou dcérou.

Rosa Tavino Manesová bola v hlbokom spánku jednej augustovej noci r. 1986, keď sa zrazu

prebudila na matkin hlas. No nakoľko jej matka bola uţ 5 rokov mŕtva, pocit ţe počuje jej

hlas ju vystrašil. Hlas bol však jasný a naliehavý: „Rosa, č scritt? č scritt? (v spisovnej

taliančine „Rosa, hai scritto? hai scritto? – Rose, napísala si? napísala si?).

Spolu s hlasom svojej matky, ktorý znel tak silne a tak naliehavo mala aj videnie. Videla

mladé dievča, asi vo veku puberty, nesúce na svojej hlave dţbán vody. Vtom, zrazu, Náhle

miestnosť, v ktorej sa nachádzala preţiaril záblesk silného svetla a to takou ţiarou, ţe Rose

vyskočila na rovné nohy. Šla rovno k písaciemu stroju a počas nasledujúcich pár hodín písala

a písala, aţ napísala neuveriteľných 50 strán textu. Ako sa neskôr vyjadrila: „Slová, ktoré

dávala na papier, ako keby plynuli priamo z neba.“

Nasledujúce ráno dala strany textu, ktorý napísala, svojej dcére, Palmine, ktorá bola veľmi

blízkou Rosinej mame. Palmine akosi inštinktívne spoznala, ţe číta príbeh svojej milovanej

starej mamy, hoci nemohla uveriť, ţe ho napísala jej mama za tak krátky čas počas

predchádzajúcej noci. Poprosila svoju matku, aby napísala viac. Rosa, pobádaná svojou

matkou i svojou dcérou počúvla. Celé nasledujúce tri roky robila výskum, uvaţovala

a spomínala si a všetko to potom popísala v románe, ktorý je dnes známy pod menom Prima

Vera: Springtime, do ktorej začlenila od kapitoly siedmej do štrnástej tých 50 strán, ktoré

napísala počas tej prvej pamätnej noci v auguste 1986. Podľa jej vlastných slovo tieto

kapitoly sú odlišné od ostatných: svojou popisnou krásou prevyšujú všetko ostatné, čo sa

v knihe nachádza v ostatných kapitolách.

Prima Vera, čo znamená „prvá pravda“, „prvý svadobný prsteň“ a „prvá zeleň“. Je ale aj

slovo, ktoré do mysle privádza myšlienku chutného jedla, ktoré sa nazýva po taliansky pasta

primavera, čo je cestoviny s jarnou omáčkou. Primavera, znamená jar. A moţno sa tu naozaj

poukazuje na najzákladnejší význam tohto slova, na „jar“. V tomto zmysle je tu poukaz na

niečo, čo preklenuje generácie a čo hovorí o zdroji nepretrţitej obnovy v talianskej rodine,

kde sa deti napájajú na rodičov i na starých rodičov, vo chvíli kde sa otvárajú pre niečo nové,

hlavne keď sa jednalo o vysťahovalcov, ktorí v hojnosti museli kvôli existenčným dôvodom

opúšťať svoju krajinu, no v novej krajine si zachovali to, čo im dávalo ich identitu. Je to

inšpirujúci a srdečný príbeh večnej jari nádeje, ktorý drţí pohromade nielen všetky

nasledujúce generácie talianskej rodiny, ale zároveň to drţí pohromade i všetky ostatné

rodiny navzájom.

Komentár

Zakorenenosť, pôvodné slovo piety nie nejaký povrchný prejav náboţenstva. Piety totiţ

v doslovnom preklade znamená náboţnosť, zboţnosť. Je to skorej hlboká úcta voči silám,

ktoré tu boli pred nami, a ktoré nás priviedli k bytiu. Je to úcta k Bohu, k prírode

113

a k rodičom. Človek cez zakorenenosť zostáva zjednotený s tým, čo je dobré z jeho

minulosti, čo je hodnotné a uţitočné z jeho tradície. Ako to vysvetľuje Tevya vo svojom

Huslistovi na streche: bez tradície nevieme, čo sa od nás očakáva a tak sa stávame zraniteľní

na pád, tak ako huslista na streche. Zakorenenosť nás uschopňuje ctiť si tradíciu

v chestertonovskom zmysle ako tzv. „demokraciu zomrelých“.

Nemecké slovo na angl. slovo piety pietät je odvodené od latinského slova pietas. Istý

nemecký prekladateľ však, vedomý si toho, ţe podstatný zmysel slova pietas by mohol byť

v nebezpečenstve, ţe sa navţdy stratí, vytvoril iné slovo, v ktorom by sa zachoval pôvodný

zmysel toho termínu: Blutpflichtverbundenheit, čo doslova znamená, napriek jeho

neohrabanosti, povinnosť pokrvnej napojenosti. V slovenčine je ťaţké nájsť zodpovedajúce

slovo. Najlepšie bude slovo zakorenenosť, alebo vedomie napojenosti, prepojenosti.

Zakorenenosť je zaloţená na uvedomovaní si, ţe jestvuje prepojenie medzi Bohom

a stvorením, predkami a potomkami, rodičmi a deťmi. Čnosť zakorenenosti zahŕňa

náleţitú úctu, ktorú by človek mal mať voči tomu, čo tu bolo pred ním, čo začalo

a formovalo jeho ţivot. Cez zakorenenosť si človek uvedomuje, ţe nie je sám, rozpoznáva

rolu, ktorú hrá v plynutí času. Človek zakorenenosti uznáva dobro minulosti i dobro

budúcnosti, pretoţe je hlboko zjednotený aj s jedným aj druhým. Jeho zakorenenosť je pre

neho silným zdrojom nádeje, pretoţe vie, ţe nakoľko tu nie je sám, nie je nenapojený, jeho

momentálny neúspech vo vlastnom ţivote môţe priniesť úspech, či polody pre tých, ktorí

prídu po ňom. Toto je veľké povedomie, ktoré bolo zvlášť silné pre biblických ľudí. Svoj

ţivot videli ako súčasť väčšieho celku. A tak ich netrápilo, keď oni sami nevideli a vlastne

ani nemohli vidieť plody svojho snaţenia. Veď si spomeňme len na Abraháma, od ktorého sa

tak veľa poţadovalo: aby opustil všetky istoty a odišiel vo svojom vysokom veku do

neznámej krajiny. A to kvôli prísľubu, ţe jeho potomstva bude ako „hviezd na nebi“. Pritom

jemu bolo jasné, ţe to je niečo, čo on nikdy svojimi fyzickými očami neuvidí. No

nezaujímalo ho to. Na cestu sa vydal. Tak to bolo aj s nasledujúcimi generáciami biblických

velikánov.

Na svete sú doteraz ľudia a národy, pre ktorých toto má veľkú hodnotu. Preto sa silne

sústreďujú na hodnoty rodiny, na plodenie a výchovu detí, na dobrého ducha, ktorého do nich

vtláčajú. Vedia, ţe to je ten istý duch, ktorý tak pokračuje z generácie na generáciu.

My ţijeme v dobe individualizmu, v ktorom má hodnotu len to, čo nám prinesie okamţitý

úţitok a to len nám. Naša necitlivosť ide aţ tak ďaleko, ţe k prírode pristupujeme ako

k dojnej krave, kde nás nezaujíma, čo tu bude po nás, hlavná vec je, ţe my máme z toho, čo

tu je momentálny úţitok. Takýto postoj je veľmi nový a je bezpochyby znamením veľkej

deštrukcie, ktorá na nás čaká, ak sa náš postoj nezmení. Človek ţasne, keď chodí po Európe

a skúma históriu napríklad architektúry. Ľudia začali stavať chrám, hoci vedeli, ţe nebudú

nikdy vidieť ako vyzerá, lebo sa nedoţijú jeho dokončenia. Mnohé chrámy, ktorých krásu

my dnes obdivujeme ich stavitelia nikdy nevideli. Videli ich aţ tí poslední, ktorí ich

dokončovali. Kolínsky dóm napríklad stavali 800 rokov. Chrám sv. Petra v Ríme vyše 150

rokov. V USA je smutným faktom, ako sa zachádza z historickými budovami. Hoci tam

Európania ţijú uţ vyše 500 rokov staré budovy tam takmer nenájdeme. Búrajú sa, pretoţe sú

ekonomicky ťaţko udrţateľné. To, čo vyhráva, sú peniaze a nie poklady ducha. Za svojho

4-ročného pobytu v Chicagu som videl búranie 3 katolíckych chrámov nevšednej veľkosti

a krásy, ktoré budovali, moţno z posledného, dávni prisťahovalci. S chrámami sa vymazáva

z myslí ľudí aj čosi veľmi podstatné, pretoţe chrámy sú viac, neţ čokoľvek iné, sú nositeľmi

ducha a pamäte ľudí a národov. Ľudia sa cez takého aktivity stávajú vykorenenými.

Nielen ţe potom necítia ţiadnu povinnosť voči svojim predchádzajúcim generáciám – a tým

114

samozrejme aj svojim rodičom – ale ani sami nevedia, kto sú. Sú potom ako pierko

vznášajúce sa vo vetre: bez napojenosti na kohokoľvek, na čokoľvek, síce slobodní, no

opustení.

Sokrates bol človekom zakorenenosti. V Platónovom dialógu s názvom Euthyphro

rovnomenný muţ Euthyphro zamýšľa poslať svojho vlastného otca k smrti; chce ho

zavraţdiť. Socrates rozvinie s Euthyphrom dlhý rozhovor o čnosti a morálke. Sokratove

jemné argumenty Euthyphra rozčúlia, pretoţe jeho myšlienky prúdia nie z niečoho, čo by

bolo výrazom jeho úcty k minulosti, ale výlučne z jeho prehnaného zamestnávania sa

samým sebou. Euthyphro nezakorenene prehlási, ţe niečo je sväté nie preto, ţe to je naozaj

sväté, ale iba preto, ţe on povie, ţe to je sväté. Euthyphro je očarený unesený viac mocou

a sebaprospechom, ako zakorenenosťou, ktorá by mu umoţnila uznať, ţe tu je aj niečo, čo ho

presahuje.

Boccaccio, ktorý napísal ţivotopis Danteho, rozpráva príbeh tomto veľkom básnikovi, ktorý

by sa zaiste veľmi páčil Sokratovi. Dante daroval svetu jedno z jeho najslávnejších

a najväčších diel literatúry: Božskú komédiu. No keď zomrel r. 1321, posledných trinásť

spevov poslednej časti jeho eposu „Raja“ sa nedalo nájsť. Stratili sa. Zúfalí obdivovatelia

Danteho premýšľajú čo urobiť. Nakoniec sa rozhodnú poţiadať synov Danteho Jacoppa

a Piera, ktorí boli obaja básnikmi, aby oni dokončili dielo svojho otca. No, ako hovorí

Boccaccio, vec nakoniec vyriešil šťastný zázrak. Totiţ jednej noci, v deviatom mesiaci po

Danteho smrti, keď Jacopo di Dante spal: „Jeho otec sa mu zjavil, odetý v čisto bielom a jeho

tvár ţiarila mimoriadnym svetlom... Jacopo sa ho spýtal, či ţije, a ... Dante odpovedal: „Áno,

no v skutočnom ţivote, nie v našom ţivote.“ Potom sa ho Jacopo spýtal, či dokončil svoje

dielo pred tým, neţ prešiel do tohto svojho skutočného ţivota, a ... čo sa stalo s tou jeho

poslednou časťou, ktorá chýba. ... Dante odpovedal: „Áno, dokončil som to.“ Stále v spánku

vzal potom svojho syna za ruku a viedol ho do jednej miestnosti. Tam sa dotkol jednej zo

stien a hovorí: „Čo tak veľmi hľadáš, je tu.“ Nasledujúce ráno ešte pred svitaním Jacopo

šiel do miestnosti, ktorú mu ukázal jeho otec a v skrytom priestore našiel chýbajúce

spevy „celé plesnivé od vlhkosti steny, a ak by tam boli ostali ešte dlhšie, určite by sa

boli úplne zničili.“

Nemecký básnik Jean Paul Richter raz povedal, ţe „Slová, ktoré otec hovorí svojim deťom

v súkromí domu nie sú nikdy prepočuté. Je to s nimi ako so šepotom v tuneloch: je ich počuť

na konci a znejú do budúcnosti.“ Nasledujúce dva príbehy z rozličných prostredí – basketbalu

a psychoterapie – svedčia o tom, aké veľmi rozličné môţu byť plody zakorenenosti.

Phil Niekro, starnúci hráč klubu New York Yankees viedol svoj klub 6. októbra 1985

do posledného zápasu sezóny proti Toronto Blues Jays. Vyhrali 8:0. Mal vtedy 46 rokov

a bol veľmi úspešným hráčom s osobnými výsledkami, ktoré mu takmer naisto zaisťovali

jeho budúcu vstup do Basketbalovej siene slávy. No v tej chvíli pre Niekra nebolo

najdôleţitejšie to, ţe dal ďalší gól na jednom zo svojich 300 vyhratých zápasov, ale ţe práve

v ten deň jeho otca premiestnili v nemocnici z miestnosti intenzívnej starostlivosti do

miestnosti určenej na zotavenie. Jeho stav sa zlepšil.

Okamţite po zápase, nevšímajúc si ani novinárov, letel do nemocnice a a keď sa so svojím

otcom zvítal vloţil mu do rúk basketbalovú loptu, ktorou práve dal svoj gól. Vloţil ju do

tých istých rúk, ktoré mu pred mnohými rokmi učili, ako hádzať loptou na zápasoch. Otec Niekro bol tieţ významným basketbalistom. Keď si raz zranil rameno a bolo mu jasné,

ţe ním uţ nebude môcť triafať loptou ako pred tým, naučil sa iný hod; taký, aký mu jeho

115

rameno dovoľovalo. A týmto svojim hodom sa stal známym. Svojich dvoch synov naučil

tomuto svojmu hodu a Philov brat Joe sa práve v tomto hode veľmi vyznamenal. No to, ţe o-

ni dvaja synovia svojho otca dosahovali dobré výsledky nebolo také dôleţité. Dôleţité

bolo, ţe to bol tiumf rodiny a ţe otec Niekro sa z ich úspechov tešil tak ba moţno ešte

viac, ako sa z nich tešili oni sami.

Ďalší príklad pochádza zo ţivota veľkého psychoterapeuta Viktora Frankla, zakladateľa

logoterapie, ktorá je akceptovaná aj v katolíckej cirkvi ako jedna z veľkých metód na

uzdravenie ducha. Krátko pred 2. svetovou vojnou Viktora Frankla povolali na americký

konzulát vo Viedni, aby mu udelili prisťahovalecké vízum. Jeho rodičia očakávali, ţe opustí

Rakúsko hneď ako dostane víza a ţe v Spojených štátoch nájde dobré podmienky na

rozšírenie svojej novovyvinutej teórie logoterapie.

No pre samotného Frankla rozhodnutie opustiť Rakúsko nebolo také jednoduché. Myšlienka,

ţe by mal opustiť svojich rodičov ho netešila. Vedel, ţe ako Ţidia sa nachádzali

v nepretrţitom nebezpečenstve, ţe by mohli byť kedykoľvek odvlečení do koncentračného

tábora. Táto dilema ho priviedla k tomu, ţe ţiadal doslova o znamenie z neba. Najťaţšie

rozhodnutia, ktoré človek vo svojom ţivote robí sa netýkajú rozhodnutí medzi dobrom

a zlom, ale medzi dvoma dobrami, ktoré sú jedno s druhým vo vzájomnom konflikte. Práve

vo chváli, keď si ţiadal toto znamenie si všimol kúsok mramoru, ktorý leţal na stole v dome

svojich rodičov. Keď sa otca pýtal na to, čo to je za kameň, otec mu vysvetlil, ţe ho našiel na

mieste, kde nacisti vypálili najväčšie viedenskú synagógu. Kmeň bol časťou dvoch tabúľ, do

ktorých bolo vytesané Desatoro. A práve kúsok kameňa, ktorý leţal na stole niesol na sebe

vyryté a zlatom obtiahnuté slová v hebrejčine: „Cti svojho otca i svoju matku, aby si dlho

ţil na zemi.“ Frankl toto povaţoval za znamenie, a rozhodol sa so svojimi rodičmi zostať a

svoje americké vízum nechal prepadnúť, aj keď jeho rodičia mali – samozrejme z lásky

k nemu – iný názor.

Keď potom prišiel ten správny čas, Frankl naozaj prišiel do Ameriky a úspešne uviedol svoj

nový koncept logoterapie – o uzdravení duše tým, ţe si človek pozrie a preverí svoje motívy

k ţivotu. Nie je to vôbec náhoda, ţe Franklova logoterapia je nabitá myšlienkou

zakorenenosti. Človek bude schopný objaviť svoj ţivot iba vtedy, keď bude uvaţovať

o svojom pôvode. Aby bol schopný odpovedať si na otázku: „Kde idem?“, musí sa najprv

zastaviť a odpovedať si na otázku: „Odkiaľ som prišiel?“

Pre veriaceho je jasné, ţe poţehnania idú z generácie na generáciu. A ţe my sme ako

potrubie, ktoré si odovzdáva ďalej to, čo vlastní. No na to, aby poţehnania na nás

prechádzali, musíme mať voči svojim koreňom úctu.

·Ako vnímaš myšlienku zakorenenosti vo svojom živote? Máš s tým, o čom sme hovorili aj

osobné skúsenosti?

·Si vďačný za to najlepšie, čo v sebe nosíš svojím predkom či už v rodine, alebo vo viere

alebo v inej tradícii?

·Vážiš si tradíciu? Kde sú hranice a aký je kľúč k vyváženosti: aby sme sa totiž nestali

strnulými a bezmyšlienkovitými nasledovníkmi tradície, z ktorej sa vyparil duch?

·Jedným z rozdielov medzi katolíckou cirkvou a protestantskými cirkvami je úcta k mohutnej

tradícii, ktorú ako katolíci máme a ktorú protestanti, ale hlavne rôzne sekty nemajú, čo má

116

nemalé dôsledky. Ako to vnímaš?

27. Zdrţanlivosť

Pondelok, 30. mája 2005

Jeho prastrýkom bol bradatý stelesnený teror Barbarossa. Jeho druhostupňovým bratrancom

brutálny cisár Fridrich II. Jeho rodina bola v príbuzenstve s cisárom Henrichom VI., s

kráľmi Aragónska, Kastílie a Francúzska a ďalšej dobrej polovice vladárov Európy. Jeho otec

nosieval meč pred cisárskymi zástavami a vtrhol do Benediktínskeho kláštora na Monte

Cassino, pretoţe cisár ho povaţoval za pevnosť svojho nepriateľa, pápeţa.

Pri svojom narodení preto tento siedmy a posledný syn grófa Landulfa a jeho manţelky

grófky Theodory z Teana zdedil jasnú a nezameniteľnú povinnosť zaujať svoje miesto vo

svete a priniesť ešte trocha viac jasu menu svojej rodiny, ktoré uţ aj tak bolo dosť slávne.

Jeho osud bol takpovediac vytesaný do kameňa. Alebo, tak sa aspoň zdalo.

Keď jedného dňa pokojne oznámil, ţe chce vstúpiť do práve zaloţeného rádu kazateľov (k

dominikánom) a obliecť si rúcho chudobného brata, v skutočnosti vlastne ţobráka, lebo taká

bola charakteristika tohto rádu, jeho rodina bola zaskočená a nahnevaná. Bolo to ako keby

napríklad Napoleon trval na tom, ţe ostane obyčajným vojakom počas celého zvyšku svojej

vojenskej kariéry. Predvídajúc to najhoršie, on i s generálnym predstaveným svojho rádu a

traja iní bratia sa vydali peši do Ríma a odtiaľ potom ušli do Paríţa. Jeho matka poslala

posolstvo svojim dvom synom, ktorí boli vojakmi v armáde Frederika II. Nariadila im, aby

jej utekajúceho potomka chytili a zajali. Bratia urobili, ako im bolo prikázané: násilne

zajali čiernu ovcu svojho klanu a uväznili ho v pevnosti Monte San Giovanni, neďaleko

jeho rodného mesta Roccasecca.

Počas 18 mesiacov jeho väznenia skúšali kaţdú jednu metódu, riadnu i hlúpu, aby ho

otriasli v jeho rozhodnutí stať sa dominikánskym kazateľom. Členovia jeho rodiny sa pri

ňom striedali a vymýšľali rozličné stratégie: láskavosť i tvrdé zachádzanie, lichôtky i

hrozby, hlad od jedla i od kníh. Jeho staršia sestra Marotta, ktorú poslali, aby ho obrátila sa

pri ňom obrátila sama a vstúpila do rádu sv. Benedikta. Trpezlivosť rodiny musela byť v

tomto bode pravdepodobne uţ na pokraji, keď jeho brat Raynaldo navrhol priamejší a

diabolskejší plán, ako ho odviesť od jeho cieľa.

Raynaldo bol slušný a váţený muţ v očiach sveta, no ţil a rozmýšľal v zhode so svetom. Do

miestnosti kde bol uväznený a kde práve spal jeho mladší brat priviedol ţenu, ktorá dejiny

charakterizujú ako „prostitútku toho najexkluzívnejšieho charakteru“, ako „krásne mladé

dievča, so všetkými šarmami pokušiteľky“.

Náš mladý muţ bol v tom čase v kvete mladosti, asi 19-ročný fešák. Bol pevný a zdravý a

pekného vzhľadu. Bezpochyby sa spolu so svojím bratom naučil jazdiť na koni a vykonávať

mnoho iných muţských umení, ktorých zručnosť sa očakávala od šľachticov, vyrastajúcich

v Itálii 12. storočia. Dlhé obdobie väznenia a núdze ho muselo zanechať zraniteľným voči

zvodom tela. No keď uvidel ţenu, zaraz postrehol jej zámer: uchopil horiace poleno z

kozuba, ţenu vyhnal z cely a urobil ním na dvere znak kríţa. Nemal chuť sa so ţenou

dohadovať. „Potom“, podľa jedného z jeho ţivotopiscov, „sa vrátil, hodil ho (horiace poleno)

znova do ohňa; a sadol si na to kreslo vedy, na ten prestol filozofie, ten tajomný trón

kontemplácie, z ktorého uţ nikdy nepovstal.“

Jeho rodina mohla byť presvedčená, ţe ich väzeň je nenapraviteľný. Je moţné, ţe sa začali

117

báť hnevu pápeţa Innocenta IV., ktorého uţ medzitým ľudia informovali o znevaţovaní, ku

ktorému u tohto muţa prichádzalo. Alebo je moţné, ţe jeho matka zaţila zmenu srdca. Nech

bol dôvod akýkoľvek, čoskoro mu bolo umoţnené ujsť. Spustili ho z hradieb dolu v koši,

kde si ho vyzdvihli natešení dominikáni. V spoločnosti svojich spolubratov sa potom vydal

do Paríţa, kde aj úspešne dorazil.

Ani jeho pôvod, ani atmosféra a prostredie, ktoré obklopovali jeho príchod na tento svet by

neboli veštili, ţe sa stane bielym rytierom Boha, pevným bojovníkom ducha vojne proti

svojmu vlastnému telu. Pred jeho narodením však istý svätý pustovník vraj jeho matke

Theodore predpovedal jeho budúcu kariéru, keď povedal: „Vstúpi do rádu Bratov

Kazateľov, a jeho učenosť a svätosť bude tak veľká, ţe nikto mu v jeho dňoch nebude

rovný.“ Zaujímavosťou bola jedna z téz, ktorú Sv. Tomáš neskôr rozpracoval, a ktorá stojí za

povšimnutie: učil totiţ, ţe milosť (Boţia) je pre človeka dôleţitejším faktorom ako

dedičnosť či prostredie, z ktorého vyšiel. To je na potešenie mnohým, ktorí sa pri snahe o

mravnú čistotu odvolávajú na gény alebo na nedobré prostredie, z ktorého vyšli.

Ku konci svojho ţivota v neskorej štyridsiatke zveril svojmu vernému priateľovi a

spoločníkovi Reginaldovi z Piperna svoje osobné tajomstvo. Povedal mu, ţe kedysi dávno

od Boha dostal veľmi významný dar. Tento dar mu potom počas celého ţivota umoţňoval

nerušene vykonávať svoju prácu bez toho, ţeby zaţíval čo len najmenšie nepríjemnosti

zo strany tela. Dar dostal po tom, čo zo svojej väzenskej cely kedysi dávno vyhnal

spomínanú ţenu. Keď ţena odišla po tom, čo ju vyhnal polenom z kozuba, a on sa vrátil

naspäť do miestnosti, kľakol si a naliehavo prosil Boha, aby mu udelil integritu mysle a

tela. Jeho modlitba bola vypočutá a dar mu bol daný. Moţno aj kvôli tomuto daru si vyslúţil

titul „anjelský učiteľ“ (doctor angelicus).

Jeho intelektuálny prínos do sveta vedy bol nesmierny. Spočíval v dovtedy nevídanej

syntéze medzi filozofiou a teológiou, pohanským myslením a kresťanskou vierou, a v

prepletení staroveku s názormi vtedajšieho sveta. Pre toto všetko mohol o ňom pápeţ Lev

XIII. povedať: „Medzi scholastickými učiteľmi tým hlavným a učiteľom všetkých a nad

všetkých vysoko vyčnievajúcim je Tomáš Akvinský, pretoţe ako hovorí Cajetan, „si zo

všetkých najviac cenil pradávnych učiteľov Cirkvi, a v istom zmysle ako keby bol zdedil

intelekt ich všetkých.“

Komentár

Tomuto príbehu by sa dnes mnohí vysmiali. Čnosť, ktorá bola pre Tomáša Akvinského taká

dôleţitá, a nielen pre neho, dnes zaţíva úpadok. Sme svedkami vzrastajúceho konzumu sexu

všetkých druhov a vo všetkých moţných podobách a to nielen medzi neveriacimi, ale i medzi

ľuďmi, ktorí sa pokladajú za nasledovníkov Krista a to vôbec nie povrchných. Nech nám ako

ilustrácia no i ako výstraha slúţi štatistika, ktorú uviedlo tohoročné (2005) májové číslo

časopisu ChristianityToday. Autorka Lauren F. Winnerová uvádza, ţe podľa výskumu z 90.

rokov minulého storočia iba jedna tretina mladých slobodných respondentov v

kresťanských spoločenstvách uviedlo, ţe ešte nemali sex. To znamená, ţe dve tretiny mali.

Okrem iného aj preto bola r. 1993 zaloţená iniciatíva „Pravá láska čaká“. Na jej základe sa

v protestantských cirkvách Ameriky mladí ľudia verejne zaväzovali, ţe budú čakať so sexom

aţ do manţelstva. Hoci iniciatíva bola vcelku úspešná v tom zmysle, ţe mnohí – i z tých,

ktorí dovtedy mali sex – naozaj od sexu abstinovali, väčšina ich nevydrţala. Výskum

ukázal, ţe aţ 61% tých, ktorí urobili sľub ho nedodrţali a zo zvyšných 39%, 55%

nepovaţovalo za sex orálny sex. Vo svojich štatistikách ide ešte ďalej a tie vôbec nie sú

optimistické. Nebudem ich tu uvádzať, vcelku to nemá aţ taký zmysel. Sú to americké

118

pomery a nás asi zaujímajú viac pomery slovenské. Hoci ani u nás to nie je ruţové, jedno je

stále ešte isté: ţe veriaci mladí slobodní ľudia vcelku vnímajú sexuálnu zdrţanlivosť ako

hodnotu,mnohí majú v tejto oblasti pevné hranice a to aj napriek tomu, ţe v sexuálnej oblasti

experimentujú. No je hranica, za ktorú nikdy nejdú. Ak sa stane, ţe tým či oným spôsobom

padnú, povaţujú to za hriech a náleţite sa k tomu aj postavia. A aj pre mnohých z tých,

ktorí praktizujú uţ sex, sa to po tom, čo začnú preţívať hlbšiu vieru začne javiť ako problém

a snaţia sa s tým čosi – často veľmi radikálne – urobiť. To hovorím ako spovedník a

pastorálny poradca vysokoškolákov. No aj napriek tomu je tu zmätok. Mnohí veriaci sa

pýtajú: Prečo je to zlé?

Tlak médií a prostredia je enormný. Človek preto tíško obdivuje tých, ktorí uprostred

všetkého toho marazmu sa snaţia zachovávať sexuálnu zdrţanlivosť a moţno je tak trocha aj

chápavý voči tým, ktorí to nedokázali. Sex sa dnes predstavuje ako vec, ktorá je úplne

normálna, ktorá stojí na tej istej úrovni, ako keď sa človek potrebuje najesť alebo sa

zrelaxovať. Mnohí pokladajú človeka, ktorý nemal ešte sex za čudáka. No aj napriek tomu, ţe

to súčasná kultúra tvrdí, ţe sex je normálny a ţe je pre človeka uţitočný, tomu tak nie je.

Toto je jedno z najfatálnejších posolstiev, ktoré súčasná doba voči človeka vysiela. Rozklad, ktorý si neviazaným sexom človek na seba privádza a cez neho aj celá spoločnosť

je aţ príliš lapidárny. Teológ Joseph Donders po tom, čo popísal význam prvých prikázaní z

Desatora, hlavne štvrtého (láska k rodičom) a piateho (nezabiješ) to popisuje takto: „Šieste

prikázanie je proti smilstvu. Je proti smilstvu v istom kontexte. Je proti smilstvu v kontexte

podmienok, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby sa mohla budovať slušná a znesiteľná

ľudská spoločnosť. Spoločnosť, v ktorej by sa ľuďom dovolilo zabíjať sa, by nebola

spoločnosť, v ktorej by sa dalo ţiť. Spoločnosť, v ktorej by sa ľuďom dovolilo opustiť

svojich rodičov a zanechať ich ich osudu, by bola neznesiteľnou spoločnosťou. Rovnako

neznesiteľnou by bola aj spoločnosť, ktorá by bez mihnutia oka dovolila smilstvo a

cudzoloţstvo. Biblia nie je proti sexu. Opak je pravdou: Biblia je plná sexu, zriadeného

sexu, nezriadeného sexu, doporučeného sexu i zakázaného sexu. V Biblii nájdeme dokonca

poetickú knihu, ktorá srší vášňou: Pieseň Piesní. ... No Biblia je proti deštruktívnemu sexu.

Je proti sexu, ktorý ničí ľudské spoločenstvo, ľudskú spoločnosť, ľudské telo človeka. Biblia

je proti sexu, ktorý produkuje deti bez prísľubu domova, deti, ktoré neboli nikdy chcené, po

ktorých sa netúţilo, o ktoré sa nikto nestará, ktoré sú zabité skôr, neţ sa narodia. Biblia je

proti sexu, ktorý rozbíja existujúce rodinné vzťahy, ktorý podmínováva dôveru v rodine,

ktorý ničí toto miesto istoty a pokoja, ktoré deti potrebujú k svojmu rastu. Biblia je proti

sexu, pri ktorom chlapci a dievčatá sú uţívaní a zneuţívaní, platení a manipulovaní. Biblia je

proti sexu, ktorému sa darí na spoločenskej nerovnosti, na ekonomickej chudobe, na totálnej

biede, na bezmocnosti, ktorá sa skrýva za krémami a práškami, za antikoncepciou a

tabletkami. Biblia je proti sexu, ktorý spôsobuje neveru, závislosť, osobnú deštrukciu,

vnútorné vyprázdňovanie, povrchnosť, vyuţívanie druhého. Biblia je proti sexu, ktorý bráni

rozvinutiu opravdivého vzťahu, ktorý je len pôţitkom a potešením bez zodpovednosti a

skutočnej lásky. Biblia je proti smilstvu. Sv. Pavol je proti smilstvu. Pápeţ Ján Pavol II.

bol proti smilstvu. Pápeţ Benedikt XVI. je proti smilstvu. Cirkev je proti smilstvu. Nie

sú proti smilstvu preto, ţe by boli spiatočnícki, staromódni, alebo dočista hlúpi, ale preto,

lebo chcú aby sme boli pokrokoví, konštruktívni, aby sme mali záujem o dobro seba, o svoje

vzťahy, o svoju budúcnosť, o svojho ducha, o slobodu svojej mysle, aby sme mali záujem o

dobro ľudí, o ich osoby, o nich samých a nielen o ich telá.“

Aká je definícia zdrţanlivosti? Zdrţanlivosť je čnosť, ktorá kladie sexuálne chúťky do

harmónie s rozumom. Zdrţanlivosť to nie odmietnutie sexuality, ale je to jej správne a

rozumné uţívanie. Existujú časy, kedy by sa ľudia mali zdrţiavať sexuálnej radosti, no nie

je nevyhnutné zdrţiavať sa takých aktivít, ktoré sú v zhode s rozumom. Pod rozumom, na

119

ktorý sa odvolávame, nemáme na mysli nejakú abstraktnú a neosobnú sadu pravidiel,

oddelených od ţivota. Je to schopnosť byť realistickým a predvídavým. Rozum je svetlo,

ktoré nám osvecuje to, čo ideme robiť, aby potom to čo urobíme bolo v zhode s našimi

najlepšími záujmami. Rozum nám pomáha rozlíšiť to, čo je pre nás dobré nielen krátkodobo,

ale hlavne dlhodobo. Slovo dlhodobo podčiarkujem, pretoţe pri sexuálnych chúťkach práve

myšlienka na dlhodobý efekt chýba. Človek, ktorý je zasiahnutý momentálnou vášňou a

túţbou po sexuálnom uspokojení, myslí veľmi krátkodobo (ak vôbec myslí): je rozpálený a

chce to, čo chce okamţite, za kaţdú cenu, slepo a bezmyšlienkovito. Chce mať uspokojený

krátkodobý cieľ. Myslenie na dlhodobé dôsledky chýba.

Jeden zo základných problémov, do ktorého človeka privádza sexuálna nezdrţanlivosť je

práve problém slepoty. Slepota človeka priamo vedie jasným k činom nerozváţnosti ba

priam hlúposti. Človek, ktorý je rozpálený ţiadostivými túţbami je sotva v pozícii, ţe bude

robiť, čo je dobré pre neho samého alebo pre niekoho iného. Je známe, ţe prostitútky sa dosť

často vyuţívajú ako špiónky. Robia to tak, ţe daného muţa najprv rozpália a potom z neho

vytiahnu dôleţité informácie, ktoré vlastní. Príkladom je nemierny vojenský veliteľ

Holofernes zo Starého zákona. Ten prišiel doslova o hlavu kvôli svojej ţiadostivosti voči

Judite: Jej sandále uchvátili jeho oko, jej krása upútala jeho dušu a [jej] meč presekol jeho

šiju“ (Jdt 19, 9). Tu je vidno nebezpečnosť a stupiditu neovládanej sexuálnej vášne.

Sexuálna nezdrţanlivosť má sklon zničiť rozváţnosť a človeku znemoţniť, aby si udrţal

sebaovládanie alebo integritu, ktorú potrebuje, aby „bol sám sebou“ v doslovnom zmysle

tohto termínu. Keď človek nemá zdrţanlivosť, potom je v nebezpečenstve, ţe bude ľahko

zvedený k robeniu vecí, ktoré sú proti jeho dôstojnosti, vecí, ktoré sú hanebné, veci, ktoré

nie sú v zhode s tým, čím on naozaj je. Je známych veľa prípadov, kedy si človek pre pár

minút rozkoše zničil svoje meno, svoju kariéru, svoje podstatné vzťahy, svoju existenciu ... a

svoj ţivot musel začínať takmer odznova. Toto sa logicky ťaţko pochopí. Známy

tomistický filozof Josef Pieper o tom, ako nezdrţanlivosť ničí rozváţnosť píše toto:

„Nezdraţanlivé opustenie sa a kapitulácia duše pred svetom zmyselnosti paralyzuje prvotné

sily morálneho človeka: t.j. schopnosť v tichosti načúvať volaniu reality a urobiť, v ústraní

tohto ticha, rozhodnutie, ktoré zodpovedá konkrétnej situácii a konkrétnej akcii.“

Tomáš Akvinský konal rozváţne keď vyhnal prostitútku. Keby bol podľahol jej zvodom,

mohol veľmi ľahko – okrem toho, ţe by bol prestúpil Boţí príkaz – prísť o vyrovnanosť,

ktorú potreboval, aby mohol dosiahnuť status vynikajúceho filozofa a teológa. Tomáš mal

vtedy bez pochyby zlú predtuchu ohľadom toho, čo je v sazke. A tejto predtuche uveril.

Rozum mu povedal, čo má robiť a on počúvol, aj keď nemáme dôvod pochybovať o tom, ţe

v tej chvíli sa v ňom pýtala k slovu aj vášeň. Neskoršie pojednávania Tomáša Akvinského

o zdrţanlivosti sú dôkazom toho, ako jasne tento človek chápal nebezpečenstvo, ktoré

nezdraţanlivosť spôsobuje mravnému a intelektuálnemu ţivotu človeka. Skomponoval

zoznam ôsmych dcér nezdraţanlivosti (alebo ţiadostivosti): slepotu mysle, unáhlenosť,

bezmyšlienkovitosť, nestálosť, nezriadenú sebalásku, nenávisť voči Bohu, prehnanú láska k

tomuto svetu, a odpor či nezáujem voči svetu budúcemu. Tomáš vysvetľuje, ţe tieto veci

spôsobujú chaos v rozume i vôli: Slepota ničí schopnosť človeka pochopiť objekt, ktorý má

pred sebou správne. Unáhlenosť odmietaradu. Niet na ňu času. Je človek je rozpálený a tak

šialene hnaný do vášne. Ani radu nechce, lebo sa bojí, ţe by mu to niekto vyhovoril.

Bezmyšlienkovitosť sa odmieta urobiť si zrelý úsudok ohľadom toho, čo je sa má vykonať.

Človek nepremýšľa, lebo sa bojí, ţe by mohol prísť na to, ţe ide urobiť fatálnu hlúposť. A to,

čo je momentálne pred ním je také príjemné. Nestálosť sa stavia do konfliktu s príkazom

rozumu ohľadom toho, čo sa má vykonať. Stály, dobre zakorenený človek, na ktorého sa je

moţné v iných oblastiach tak veľmi spoľahnúť, je zrazu ako vietor vo vetre. Jeho

permanentné záväzky pre neho prestávajú platiť. Nezriadená sebaláska je proti správnemu

120

cieľu vôle, ktorým je Boh. Človek chce to, čo mu je momentálne príjemné a vôbec nemyslí

dlhodobo a hlavne na toho, kto je autorom jeho ţivota. Nenávisť voči Bohu je dôsledkom

jeho ohavných skutkov ţiadostivosti. Nič nie je väčším dôvodom nevery alebo odpadu od

viery, ako práve nezriadená sexualita. Láska k tomuto svetu človeka naladí nepriateľsky

voči prostriedkom, ktoré by si mal ţelať vo vzťahu k svojmu cieľu. Ţiadne duchovné rady a

prostriedky pre neho nemajú hodnotu. A odpor voči budúcemu svetu je výsledkom nechuti

človeka voči duchovným pôţitkom a hodnotám; táto nechuť je výsledkom jeho prehnaného

uspokojovania rozkoší tela.

Sexuálna nezdraţanlivosť je schopná zruinovať osobnosť človeka. V Shakespearovom diele

Measure for Measure (Mieru za mieru) Angelo navrhuje Isabelle, ţe ušetrí ţivot jej brata

Claudia, ktorý sa dopustil istého sexuálneho prečinu, ak sa s ním vyspí. Keď sa Isabella,

ktorá je novickou v kláštore, rozpráva o celej veci so svojím bratom, v hrôze zistí akým

ohyzdným nemravníkom sa jej brat stal na základe svojich telesných chúťok. „Smrť je

strašná vec,“ hovorí Claudio, ktorý nemá za nič čistotu svojej sestry. „A hanebný ţivot

odporný“, odpovedá Isabella. Claudio začne byť nástojčivejší vo svojich naliehaniach:

„Sladká sestra, dovoľ mi ţiť. Aký hriech by si nevykonala, aby si zachránila brata

ţivot? Príroda ti ospravedlní skutok, ktorý vykonáš a on sa stane čnosťou.“ Jej odpoveď

je však veľmi rázna: „Ô, ty, zviera! Ô, neverný zbabelec! Ô, nečestný úboţiak! Budeš

učinený človekom z mojej neresti? Nie je to krvismilstvo získať ţivot z potupy svojej

vlastnej sestry?“

A odmietne ďalšiu diskusiu s ním prehlásením, ţe pre Claudia smilstvo nie je pádom, ale

ţivotným štýlom: „Tvoj hriech nie je náhoda, ale obchod. Nech je nad tebou milosrdenstvo,

nad tebou, ktorý ukazuješ, ţe si pasákom: Bude pre teba lepšie, keď čo najskôr zomrieš.“

Claudiova zamestnanosť len sexuálnymi pôţitkami, ktoré sa pre neho stali „obchodom“

alebo chladnokrvným štýlom ţivota, otrávili jeho dušu do tej miery, ţe česť jeho sestry

neznamenala pre neho nič. Pravdu povediac, úbohý Claudio stratil všetok zmysel pre to, čo

je dobré a čo zlé. Svoj vlastný ţivot miluje nezriadene a na nikoho iného neberie ohľad.

Ţiadostivosť ho úplne ovládla.“

Na druhej strane zdrţanlivosť je tou najúctyhodnejšou čnosťou. Zdrţanlivosť si ctí seba a

ctí si i druhého. Táto čnosť však nie je ľahká. Nie preto, ţe by sexuálna túţba v nás bola taká

intenzívna. Je tomu tak preto, lebo sex je v spoločnosti neustále v centre záujmu; ľudia, zdá

sa, ako keby ani nemysleli na nič iné. Friedrich Nietsche, o ktorom sa nedá povedať, ţe by

bol priateľom kresťanstva, toto potvrdzuje. Vo svojom diele Tak hovorí Zarathustra kapitolu

„O čistote“ začína výrokom: „Milujem les. Je zlé ţiť v mestách: príliš veľa ţiadostivých

ľudí tam ţije.“ Tomáš Akvinský, dávno pre tým, neţ tu boli masmédiá, veľmi dobre chápal,

akú nebezpečnú rolu hrá zvodné prostredie. Hovorí: „Ľudia nehrešia veľa kvôli svojim

prirodzeným túţbam... No stimuly túţby, ktoré vynašla prešibanosť človeka, sú niečím viac a

hlavne kvôli týmto hriechom človek hreší viac.“

Táto veta Tomáša Akvinského nám nahráva na to, čo stále tvrdí Cirkev a iné

„zorientované“ kruhy: správanie človeka je výsledkom ani nie tak génov a jeho

osobných predispozícii, ako skôr pozorovania prostredia, v ktorom ţije. Jedno príslovie

hovorí: „Kvôli partii sa aj františkán oţenil!“ Partia má na človeka veľkú silu. V partii, ktorej

človek dôveruje, dokáţe zo seba odloţiť takmer všetky zábrany. Takouto partiou môţe byť aj

širšia spoločnosť. V spoločnosti, ktorá propaguje sexuálnu nezdrţanlivosť, ktorá bude

mládeţ učiť od ranej mladosti, ako sa pouţíva antikoncepcia namiesto toho, aby ich

uvádzala do krásy mravného a čistého ţivota, ktorá bude neustále rozprávať o tom, ako

sú diskriminovaní homosexuáli, hoci nájsť na to príklad je viac neţ ťaţké, ktorá bude

takéto správanie romantizovať a tým odporúčať, nie je ľahké zostať čistým. Iba málo

121

ľudí dokáţe postrehnúť, čo je za tým. Zo sexuálnej neviazanosti niekto zarába: zarába

farmaceutický priemysel (antikoncepcia), zarába pornopriemysel, zarábajú narkotrafikanti i

mafiáni, pretoţe neviazaný sex ničí osobnosť človeka i jeho vzťahy, ničí rodinu i zdravé

túţby. A na tomto chaose sa zarába veľmi dobre, pretoţe s jedlom rastie chuť. A je to chuť

potom nielen na sex, ale aj na iné, na to napojené závislosti. Človek, ktorý to pochopí, zistí ţe

tu ide o skutočný diabolský cyklus. Siegmund Freud mal asi pravdu, keď povedal, ţe

základnou hybnou silou človeka je sexualita a násilie. Hollywood to pochopil. Mal však

pravdu len čiastočne. Sv. Augustín, ktorý toho vedel veľa o sexuálnej nezdrţanlivosti a

nezriadenosti, sa prehrýzol ďalej. A podľa neho základnou hybnou silou človeka je túţba

po večnom, trvalom a nikdy nekončiacom šťastí, čo je v kresťanskej terminológii Boh

(toto neveriaci nevedia). Preto vyhlásil: „Pre seba si nás stvoril, Boţe, a nespokojné je naše

srdce kým nespočinie v tebe!“ Tým chcel povedať, ţe vo svojej podstate sú všetky sexuálne a

na to napojené túţby túţbou po stratenom raji, čo je túţba po Bohu. Túto túţbu do nás vloţil

sám Boh. My teda máme správny hlad, iba ho spokojujeme nesprávnym jedlom.

Čo s tým? Riešenie je vlastne aj naznačené: Človek by mal ísť k podstate a skúmať svoje

túţby, ich podstatu, ich zdroje a prísť k tej najpodstatnejšej. Scott Peck to vyjadril – citujúc

dielo istého autora s názvom Eden Express – tak, ţe kaţdý z nás túţi ísť do raja (Edenu). No

robíme to tak, ţe sa snaţíme cestovať naspäť do toho raja, z ktorého sme sa vyhnali. Cesta späť

však nejestvuje. Cesta späť je v skutočnosti cestou do pekla. Jestvuje len cesta vpred. A to cez

utrpenia, bolesti i frustrácie. Človek, ktorý hľadá svoje rýchle uspokojenie v sexuálnej túţbe,

nevie pochopiť, prečo by mal trpieť tým, ţe ju odmietne, a ţe sa namiesto toho oddá veciam, ktoré

mu síce krátkodobo môţu spôsobovať diskomfort (nepohodlie) no dlhodobo ho vedú k zoceleniu a

vlastne sú cestou do skutočného raja.

Ako si budovať sexuálnu zdrţanlivosť? Meditáciou, duchovným hľadaním, hľadaním

podstaty. Hľadaním opaku tých ôsmych dcér nezdrţanlivosti, o ktorých píše sv. Tomáš

Akvinský: svetlo mysle, trpezlivosť, premýšľanie, stálosť, skutočnú sebalásku, lásku k

Bohu, skutočnú a prezieravú lásku k tomuto svetu a záujem o veci sveta budúceho. A

hlavne sa to robí duchovným a sviatostným ţivotom, ktorým sa človek dostáva do stavu

Boţej milosti. Lebo Boţia milosť robí zázraky. Pripomeňme si čo o nej povedal sv. Tomáš

Akvinský: milosť (Boţia) je pre človeka dôleţitejším faktorom ako dedičnosť či

prostredie, z ktorého vyšiel.

·Vážiš si sexuálnu čistotu? Snažíš sa o ňu? Je ti to hodnota? Snažíš sa pri pochopení jej

hodnoty ísť do hĺbky?

·Ako sa vyrovnávaš s tlakmi spoločnosti v ktorej žiješ ohľadom sexuálnej zdržanlivosti? Vieš

prehliadnuť, čo je za tým, čo ľudia praktizujú?Dokážeš zniesť i výsmech kvôli svojej

sexuálnej zdržanlivosti?

·Čo robíš pre to, aby si sa udržal mravne čistým? Ako to riešiš, keď sa ti to občas nepodarí?

28. Zdvorilosť

Pondelok, 6. júna 2005

Slovo zdvorilosť má svoj koreň v slove dvor. Tak je to aj v anglickom slove ba i mnohých

iných európskych jazykoch: courtesy = zdvorilosť; court = dvor.Zdvorilý človek sa podľa

tejto etymológie správa podľa spôsobu, ktorý patrí princovi. Dvorná, dvoriaca láska (courtly

love) je romantickou verziou sexuálnej lásky, ktorá má svoj pôvod u francúzskej šľachty 11.

122

storočia, no čoskoro sa cez básne a hudbu potulných hudobníkov nazývaných „trubadúri“

rozšírila aj do susedných krajín.

Knihy, ktoré sa nazývali „knihy o zdvorilosti“ alebo o dvorení kolovali medzi mladými

ľuďmi, a ich cieľom bolo učiť etikete zdvorilosti a iným prvkom vhodného správania, ktoré sa

od nich očakávalo na kráľovských alebo šľachtických dvoroch. Knihy napomohli

k pozdvihnutiu zdvorilosti – čo bola implementácia dvorivej, dvoriacej lásky – do silne

prepracovaného umenia.

Zároveň tu však ohľadom významu dvoriacej lásky boli aj isté dvojznačnosti, ako tomu

nasvedčuje príbuznosť slova courtesy (zdvorilosť) so slovom courtesan (kurtizána), v

taliančine cortesia vs. corteggiana. Kurtizána bola vlastne dvorná prostitútka. Na druhej strane

však skrátenina slova courtesy „courtsy“ znamená urobiť úklon, poklonu, čo je vykonať gesto

úcty a rešpektu.

Dvoriaca láska je vo všetkých svojich aspektoch krásne popísaná v legende Kráľ Artuš a jeho

rytieri od Okrúhleho stola. Tragická láska Sira Lancelota k Lady Guinevere s archetypálnym

stelesnením tejto formy romantickej túţby, v ktorej je ţena silne idealizovaná a ktorej priazeň

si muţ vášnivo získava. No jedným v najmenej ctených aspektov tejto lásky, ako je to

viditeľné aj na prípade Lancelot a Guinevere, vychádzajúc zo zvyku, ktorý bol v stredoveku

veľmi rozšíreným, totiţ z manţelstva z vypočítavosti, bol aspekt tzv. racionalizácie smilstva

a cudzoloţstva, t.j. ţe keď uţ muţ a ţena nemali moţnosť vybrať si manţelský vzťah

slobodne a na základe citov, veci riešili inak, a to ako tzv. „bokovku“.

Nad dvorivou, alebo romantickou láskou sa veľa zamýšľa aj psychológia. Niektorí

psychológovia napríklad Robert Johnson alebo John Sanfordtúto lásku pokladajú v istom

zmysle za útek z reality. Hovoria, ţe pri romantickej láske sa do seba nezaľúbia dvaja

skutoční ľudia, ale dva vysnené obrazy. on má napríklad vysnený obraz „šípkovej

Ruţenky“ s istými parametrami a zrazu nájde ţenu, ktorú – na prvý pohľad – tomuto obrazu

aj s jeho parametrom zodpovedá. ona má zasa vysnený obraz „princa na bielom koni“

s podobnou dynamikou a tak celá jej pozornosť sa sústreďuje na nájdenie muţa, ktorý by

tomuto jej obrazu zodpovedal. Ak sa stane, ţe sa náhodou stretnú dvaja ľudia, ktorí

v sebe rozpoznajú svoje vysnené obrazy, nastane medzi nimi silné puto a silná túţba. Je

to láska na prvý pohľad a jej priebeh môţe byť priam šialený. Prejavy sú takmer

neskutočné: začnú sa idealizovať, prestanú ţiť v realite, prestanú myslieť dokonca na seba

samých. Spomeňme si na Rómea a Júliu od Shakespearea.

Takáto láska samozrejme nemá nič spoločné so skutočnou láskou, pretoţe pri skutočnej láske

sa do seba zaľúbia skutoční ľudia, so svojimi silnými stránkami ale aj slabosťami a nie

zidealizované obrazy. No romantická láska, aj keď má ďaleko od reality, je predsa

prínosom. Z človeka vyťahuje na povrch to najlepšie, čo v ňom je a v inom – aj keď v ňom

nevidí celú realitu – predsa vidí čosi vznešené. To, čo v ňom vidí tam naozaj je, aj keď je to

nevyváţené o druhú stránku, teda o tú, ktorá poukazuje aj na jeho negatíva. A moţno na

rozdiel od mnohých psychológov, ktorí romantickú lásku zatracujú, by sme jej kultiváciu mali

odporúčať, pretoţe sa môţe stať, ţe romantika a na nej zaloţené správanie, môţu človeku

pomôcť objaviť v sebe to, o čom nevedel, ţe v sebe má. Lebo romantika v skutočnosti nie

je loţ. Aj keď nie je celou pravdou, čiastočnou pravdou určite je. Je veľa ľudí, voči ktorým

prístup zo strany ich okolia (rodičov, spoluţiakov) bol presne opačný: videli na nich

a zdôrazňovali sa im len ich negatívne vlastnosti. A dôsledkom bolo, ţe sa v nich vytvorilo

presvedčenie, ţe nič dobré v sebe nemajú. A toto presvedčenie môţe byť zmenené vo

123

chvíli, keď sa stretnú so zdvorilým človekom.

Takýmto boli veľkí svätci, ako napríklad Matka Tereza či sv. František Assiský. Sv.

František bol napríklad do ideálu dvornej lásky a do piesní trubadúrov tak veľmi zamilovaný,

ţe by sme mohli kľudne povedať, ţe na nej vybudoval svoju rehoľu. Do svojho ţivotného

ideálu prevzal koncept zdvorilosti, ako bol známy v jeho dobe a naplnil ho svieţim

významom, ktorý bol preţiarený kresťanskou láskou. Pre Františka sa zdvorilosť stala

prejavom úcty, ktorú bol jeden človek pripravený prejavovať človeka druhému. So zvláštnou

obľubou preukazoval František túto čnosť hlavne voči nemenej šťastným členom

spoločnosti. Chudobní, chorí a zanedbaní boli pre Františka jeho „bratmi“. „Ktokoľvek príde

za nami“, povedal svojim učeníkom, „či to je priateľ alebo nepriateľ, zlodej alebo klamár,

prijmime ho láskavo.“ on celé ľudské pokolenie, ba celé stvorenie, povýšil do šľachtického

stavu a potom s takmer neúnavným zápalom začal kaţdého oslovovať čestným titulom

„brat“, „sestra“. Chválil brata Slnko a sestru Lunu (mesiac), brata Vietor a sestru Vodu. Podľa

legendy jeho „bračekovia vtáci“ počúvali jeho kázne na poľnej ceste neďaleko Bevagna tak

zboţne, ţe si vyčítal, ţe im nezačal kázať uţ skorej. No najdrahšou Dámou, ktorej sa tento

galantný a rozjarený trubadúr rozhodol dvoriť bola sestra Chudoba. O túto dámu sa usiloval

vášnivo počas celého svojho ţivota a keď zomieral ţiadal si, aby jeho telo vyzliekli donaha,

poloţili ho na holú zem a posypali popolom na znak toho, ţe jej zostal verný aţ do konca

svojho ţivota, ba i v smrti.

František bol zdvorilý voči celému Boţiemu stvoreniu, pretoţe zdvorilosť podľa jeho

názoru bola mladšou sestrou lásky a vlastnosťou Boha. „La Cortesia č una delle proprietŕ

di Dio!“ [„Zdvorilosť je jednou z vlastností Boha!“], lebo „Boh sám, zo svojej zdvorilosti,

dáva svoje slnko a dáţď spravodlivým i nespravodlivým.“

František prevzal koncept zdvorilosti ako ho spievali trubadúri a posunul ho ďalej.

Zdvorilosti dal ducha, ktorý ju urobil veľkou ako vesmír. František bol presvedčený, ţe

kráľovská hodnosť a kráľovstvo samotné nie je vyhradené len pre šľachticov; kráľovská

hodnosť je základnou charakteristikou kaţdej veci, ktorú stvoril Kráľ Kráľov. Celé stvorenie

stálo pred jeho tvárou ako jeden kráľovský dvor. Slovo „dvor“, ktoré v latine znamenalo

niečo uzatvorené (cors, akuzatív cortem: ohrada pre ovce, ovčinec) František rozšíril: otvoril

ho voči kaţdému, ba voči celému vesmíru. Pre neho dvor nebola skutočnosť uzatvorená.

Nebol to salónik, do ktorého mali prístup len niektorí. Patril tam kaţdý človek, kaţdé

zviera, kaţdý kameň, vlastne celý vesmír.

Pre Františka zdvorilosť je radostný a ochotný hold pocty, ktorý kaţdý prejavuje

kaţdému preto, lebo v ňom rozpoznáva obraz a podobu Boha. Táto šľachetnosť (lebo

lepšie sľachtickosť) je radikálne odlišná od šľachetnosti (šľachtickosti), ktorú v sebe

navzájom videli členovia ľudských, kráľovských dvorov. Šľachticom nerobí človeka krv,

trieda, či privilégia, ba dokonca ani čnosti. Šľachticom človeka robí jeho Stvoriteľ. František znovauviedol na scénu myšlienku, ţe prvotným zdrojom sľachetnosti (šľachtickosti)

a jej zdôvodnením je Boh. A správanie Boha, voči všetkým ľuďom, ktorí nesú na sebe jeho

obraz, je správaním zdvorilosti. Boh je podľa neho vzorom zdvorilého správania sa.

Komentár

František si, ako vidíme, veľmi váţil čnosť zdvorilosti chápanej v jej najvyššej forme. To

bolo veľké nóvum, aj keď vieme, ţe po ňom sa rozdiely vo svete nezmenili. No na scéne je

veľký ideál, ktorý je vo Františkovom učení a jeho osobnom ţive jasne definovaný. Goethe

124

naznačuje voči tejto čnosti podobnú úctu, keď píše: „Na svete niet inej zdvorilosti, ako je tá,

ktorá spočíva na hlbokých morálnych základoch. ... Ide o zdvorilosť srdca; a táto je

spoločnicou lásky. Z nej sa potom zdvorilosť prenáša aj do vonkajšieho správa.“ Z tohto

Goetheho výroku vidíme, vidíme, ţe zdvorilosť nie je trik. Môţe sa totiţ stať, ţe ľudia sú

zdvorilí len navonok. Vo vnútri to cítia inak. Dokonca sa môţe stať aţ to, ţe vo vnútri človek

cíti voči druhému človeku opovrhovanie a nadradenosť, no správa sa voči nemu zdvorilo.

Takéto správanie je síce slušné, no nie je to skutočná zdvorilosť. Skutočná zdvorilosť je

prejavom skutočného vnútorného postoja srdca: človek si iného váţi, vidí v ňom

vznešenosť a hodnotu a podľa toho sa voči nemu aj správa. Je to to, čo tak veľmi

odporúčal a praktizoval sám Jeţiš, keď videl veľkú hodnotu v mýtnikoch a hriešnikoch.

Týchto ľudí miloval, pretoţe v nich videl veľký potenciál a vnútornú krásu, ktorá moţno bola

v danej chváli síce pošliapaná, no ktorá sa dala znovanastoliť. Zatiaľ čo farizejov nazýval

pokrytcami, pretoţe sa správali kastovnícky a povýšenecky. Neboli s ľuďoch schopní vidieť

to, čo v nich naozaj bolo.

Zdvorilý človek je človekom veľkej príťaţlivosti. Pekne to vyjadruje Michel de Montaigne:

Zdvorilosť je veda najvyššej dôleţitosti. Zdvorilosť je ako milosť a krása v tele, ktoré upútajú

pozornosť hneď na prvý pohľad. Aj zdvorilosť je to prvé, čo človek na inom človeku

postrehne a čo vedie potom ďalej k hlbšej intimite a priateľstvu s ním.“

Stačí úplne malá láskavosť alebo napohľad celkom nepatrná pozornosť a človek cez ňu dá

o sebe a o svojom charaktere iným vedieť viac, neţ keby začal predvádzať svoje talenty

a úspechy. Ako aj opak je pravdou: môţeme byť čo ako talentovaní a úspešní, ak sme

nevšímaví, nepozorní, arogantní, a zameraní len na seba nie sme ničím. Láskavosti

a pozornosti, ktoré preukazujeme iným sú šarmom a pôvabom nášho charakteru a ako také

sa môţu stať bránou k pevným a trvalým priateľstvám. A navyše: do sveta môţu prinášať tak

veľmi potrebnú srdečnosť a duchaplnosť. Klavíristovi a komikovi Victorovi Borgemu raz

počas jedného jeho predstavenia podali lístok, na ktorom stálo napísané: „Lauritz Melchior

a Jean Hersholt sú obaja v prvom rade.“ Borge reagoval diplomaticky a s veľkým šarmom.

„Iba zriedkavo pozývam veľké mená na javisko“, hovorí obecenstvu, „no v tomto prípade,

nakoľko obaja hostia sú starými priateľmi a spoločníkmi Američanov dánskeho pôvodu,

urobím výnimku. Mám tú česť predstaviť vám dvoch dánskych umelcov. No mrzí ma, ale

neviem, v akom poradí by som vám ich mal predstaviť,“ hovorí, bojac sa, aby nebol

nezdvorilý k ţiadnemu z nich, „preto sa určite nepomýlim, keď poviem, ţe Jeanovi

Hersholtovi nebude vadiť, keď predstavím prvého Lauritza Melchiora.“

Náš súčasný svet, ktorý je tak fascinovaný iba vonkajškom vecí zdvorilosť buď podceňuje,

alebo ak si ju váţi, tak potom iba ako akýsi nástroj biznisu. Vyzerá to potom tak, ţe si

posielame zdvorilé odkazy, robíme zdvorilostné návštevy a zdvorilostné telefonáty, dávame si

zdvorilostné tituly, poskytujeme si zdvorilé zachádzanie. Robíme to preto, aby sme neprišli

o významné vzťahy, zákazníkov a partnerov. Zdvorilostný priemysel je dnes ţivý a darí sa mu

dobre. Emerson, ktorý raz povedal, ţe „Ţivot nie je aţ taký krátky, no vţdy je priestor pre

zdvorilosť!“ by asi ţasol, ak by ţil v našom svete a videl by toľko povrchnej a prázdnej

zdvorilosti, ktorú si navzájom preukazujeme.

V Anglicku 19. storočia sa zrodil termín „snob“. Snobi boli ľudia, na ktorých boli viditeľné

dva spomínané postoje k zdvorilosti: podceňovanie alebo pragmatické vyuţívanie. Slovo

pochádza z dvoch latinských slov: sine nobilitate, čo znamenalo bez šľachtického pôvodu.

Išlo o to, ţe v dobre priemyselnej revolúcie vzniklo veľa zbohatlíkov, ktorí síce mali peniaze

a majetky, no nebolo šľachticmi. No ako šľachta sa začali správať. Ich správanie však malo

125

ďaleko od správania šľachty. Niekedy bolo arogantné a predvádzavé. No inokedy bolo

výslovne pokrytecky podlízavo slušné; vlastne neúprimné. Jeho cieľom bolo čosi z toho

vytĺcť. Také prejavy nevzbudzovali dôveru a človek, ktorý ich praktizoval bol povaţovaný za

prázdneho. Toto nie je zdvorilosť. To je obyčajná šou. Tak ako svätoţiara nemusí padnúť

ďaleko, aby sa stala slučkou, ani zdvorilosť toho veľa nepotrebuje, aby sa stala – podobne ako

ktorákoľvek iná čnosť – neresťou. Zdvorilosť nemusí byť ničím iným iba prázdnym

predstieraním a vulgárnym predvádzaním svojho pokrytectva. Zdvorilosť je skutočnou

čnosťou iba vedy, keď náš vonkajší prejav je vyjadrením našej osobnej hĺbky. Keď to,

čo dávame najavo naozaj aj cítime.

Skutočnú zdvorilosť môţeme nájsť na tých najmenej pravdepodobných miestach, ďaleko

od dvora pradávnych kráľov i od dvora moderného sveta biznisu, či bohatstva: „Pastier,

beriem ťa za slovo, a dôverujem tvojej úprimne mi ponúknutej zdvorilosti, ktorá sa často

nachádza skorej v nepatrných chatrčiach s dymiacimi rúrami, ako v sieňach s goblénami

a na dvoroch princov,“ hovorí básnik John Milton.

Zdvorilosť je paradoxná no nesmierne praktická čnosť. Zdvorilý človek vychádza z

presvedčenia, ţe kaţdý muţ má vznešený pôvod a ţe kaţdá ţena je dáma a podľa toho sa

k nim aj správa. A človek potom ako odpoveď na sebe ukáţe znak vznešeného muţa alebo

váţenej dámy. Zdalo by sa naivné a neopodstatnené, čo povieme, no je známe, ţe mnoho

ľudí sa začne správať vznešeno a slušne, ako páni a dámy ako dôsledok toho, ţe sa

s nimi takto zachádza. V zdvorilom správaní iného voči nim zistili, ţe sú ľuďmi, ktorí si

zaslúţia úctu a rešpekt.

Základom zdvorilosti je dôstojnosť človeka. Zdvorilosť je náleţitou reakciou na to, ţe

človek v inom človeku objavil boţský odtlačok. Láskavosť, ako hovorí koreň slova, je

„vyjadrenie lásky“, vlastnosti, ktorá vychádza a vyţaruje z človeka, ktorý je láskavý.

Zdvorilosť je uznanie tejto vlastnosti v druhých. V tomto zmysle zdvorilosť je niečo ako

láska na prvé pohľad. Je to zacítenie šľachetnosti (nobility) na prvý pohľad a potom

rozhodnutie sa konať spôsobom, ktorý by bol konzistentný s týmto pocitom.

Pre Danteho táto nobilita je ţiarivo viditeľná na dušiach v raji. V jeho „Raji“ z Boţskej

komédie si dvaja dominikáni, Dominik a Tomáš Akvinský, vymieňajú zdvorilostné a radostné

prejavy pocty s dvoma františkánmi, Františkom a Bonaventúrom. Tomáš Akvinský najprv

chváli Františka za jeho veľkú lásku k Pani Chudobe. Bonaventúra na to vychváli Dominika

za jeho iné skutky. Zdvorilosť, ktorú si títo svätci preukazujú navzájom je prejavom

atmosféry, ktorá panuje medzi dušami v raji. Zdvorilosť je čnosť boţského pôvodu a vlastnia

ju všetci, ktorí majú účasť na svetle Boţom. Záver je jasný: nebo na zemi začneme zaţívať

vtedy, keď jeden v druhom objavíme boţskú vznešenosť, a keď na túto vznešenosť

začneme reagovať vhodnou zdvorilosťou.

·Dalo by sa o tebe povedať, že si človekom zdvorilosti? Vieš ľuďom okolo seba prejavovať

svojimi gestami to, že si ich vážiš?

·Vieš dávať prednosť starším, slabším, muž žene kde je to vhodné? Vieš byť jemný,

romantický, galantný...?

·Páči sa ti myšlienka božieho dvora, na ktorom sme všetci rovnakí?