Ročník: XI

Číslo: 2

Marec 2011

pre žiakov – učiteľov – rodičov – priateľov školy

Redakčná rada: Zrkadielko, Jakub Rosypal, Terézia Vaneková, 7.b

Technická úprava a tlač: Mgr. Anna Tomková, žiaci 7.b

„Budúcnosť

patrí

pripraveným“

☺ ☺ ☺ ☺ ☺ ☺ ☺ ☺ ☺ ☺☺☺

1. Zo života školy

Muzikál Dobrodružstvá Dona Chichota............... 3

Novembrový Mikuláš – Artisti......................... 4

Červené stužky......................................... 5

Šaliansky Maťko – okresné kolo...................... 5

Karneval ŠKD.......................................... 6

Môj lyžiarsky denníček............................... 7

Podjavorinskej Bzince – obvodné kolo................. 8

Deň materinského jazyka............................. 9

2. Z vlastnej tvorby

Materinská reč - báseň............................ 11

Literárna tvorba šiestakov (krátke básne)

Báseň o skromnom meste..................... 12

Naše mesto.................................... 12

Moje mesto.................................... 13

Slovensko je moja vlasť...................... 13

Naša vlasť.................................... 13

Moje miesto.................................. 14

Rozprávka o včielke Meduške.......................15

Rozprávka o modrom vtáčikovi..................... 16

Lilyno tajomstvo - poviedka....................... 17

Chorvátsko ........................................ 21

Lietajúce UFO .................................... 22

3. Jazykové okienko

Cencúle – čo zistili deviataci?...................... 23

2

Zo života školy

„Už sa to blíži,“ povedala som si na začiatku týždňa. Viete o čom hovorím? Určite áno, no predsa o dobrodružstvách Dona Chichota. Od začiatku týždňa sme sa všetci na toto zábavné predstavenie veľmi tešili. Uskutočnilo sa 24. novembra 2010. Do MsKS sme prišli plní očakávania. Keď sme sa usadili, opona sa odtiahla. Na pódiu boli kulisy namaľované ako veterné mlyny. Zrazu tam vybehol pán, ktorý stvárňoval Dona Chichota, teda hlavného hrdinu. Najskôr predstavil spevákov, a potom sa mohol príbeh začať. Bolo to o Donovi Chichotovi ako si myslel, že je rytier, ktorý má sluhu Panvicu a je zamilovaný do jeho dámy snov. Pritom to bola obyčajná sedliačka, ale on ju videl cez ružové okuliare. Postupne sa príbeh vyvíjal a nakoniec sa predsa stretol so svojou milou. Všetko sa šťastne skončilo. Celý príbeh bol sprevádzaný opernými piesňami. Bolo to príjemné a zábavné predstavenie. So m rada, že som sa ho mohla zúčastniť. Účinkovali v ňom Jaroslav Pehal, spoluúčinkujúci zo súboru Harmónia a Seraphia a nesmiem zabudnúť na takmer nájdenú nevestu a odvážnu pani učiteľku Uhrinovú. Určite by som si rada pozrela ich ďalšie vystúpenie a teším sa až zasa prídu.

Lucia Kýšková, VII.B

Zrkadielko

3

A je to tu! Ruskí artisti nám prišli ukázať ich predstavenie. 25. novembra 2010 po tretej hodine sme sa všetci hrnuli do telocvične. Tam sa to všetko malo odohrať. Nadšení sme si posadali. Zrazu všetci stíchli a prišiel pán v ľudovom kroji. Privítal nás a predstavenie sa začalo.

Ako prvý vystúpil úžasný žonglér a žonglérka. Predvádzali nám perfektné kúsky s obručami, kolkami a loptičkami. Ďalej sa nám predstavili klauni, ktorí vyčarili na našich tvárach úsmevy. Veľmi zaujímavé boli aj akrobatické kúsky, ktoré nám predviedli dve veľmi šikovné dievčatá. Super bolo tiež predstavenie, ktoré napodobnilo film „Maska.“ „Neuveriteľné, ako sa to dievča rýchlo prezlieka,“ hovorili sme si medzi sebou. A potom prišlo dych vyrážajúce predstavenie. Na scénu prišiel nový artista, ktorý práve vyštudoval cirkusovú školu. Jeho triky boli dokonalé. Najprv hltal oheň a podpaľoval si ruky a hruď. Hneď na to mu prišla asistovať jedna artistka. Rezala ho nožmi a nechala ich na neho aj padať. Ale jemu nič nebolo. V poriadku postúpal po sklených črepoch a dokonca si ľahol na klince. Keď ležal, tak na ňom rozbili aj normálnu pevnú tehlu! Potom ešte stále ležal na ostrých klincoch a zrazu naňho vyšla jeho pomocníčka, s ktorou robili rôzne akrobatické kúsky. Keď toto predstavenie skončilo, všetci búrlivo tlieskali. Na rad prišla hadia žena. Vedela sa neskutočne poskladať. Mnohokrát sa vystriedali klauni a žongléri. Tak dobre sme sa už dávno nezabavili. Dúfam, že sa k nám opäť raz vrátia.

Lucia Kýšková, VII.B

Zrkadielko

4

1.december = svetový deň boja proti AIDS.

Na našej škole žiaci 7., 8. a 9. ročníka nosili v ten deň červenú stužku ako symbol boja proti AIDS. Týmto sme podporili aj celoslovenskú kampaň Červené stužky. Na prízemí je vytvorená celoškolská nástenka. Čo je to AIDS? Je to choroba s výraznou nedostatočnosťou bunkovej imunity. Cesty prenosu HIV: sexuálna, krvná a z matky na novorodenca. Prognóza: choroba je smrteľná Na tejto kampani sa podieľali: Mgr. Plšková, Mgr. Uhrinová, Monika a Patrik z 9. A

Dňa 8. decembra 2010 sa v CVČ konalo okresné kolo súťaže Šaliansky Maťko. Ide o súťaž v prednese povestí. Našu školu v nej reprezentovali 3 súťažiaci – víťazi školského kola. Čo tomu predchádzalo? Návštevy knižníc, hľadanie v obývačke, ba aj u babky na povale, kým sme našli vhodné ukážky. Ako reprezentantov pani učiteľky v školskom kole vybrali do prvej kategórie Alžbetku Tomkovú, do druhej kategórie mňa a do tretej Beátku Plaskurovú s povesťami Zbojník Vdovčík s druhmi na salaši, O pravde a Dievčenská skala. Zo všetkých síl sme sa snažili čo najlepšie vedieť svoj text a každý deň sme sa pripravovali. Pani učiteľky k nám boli zhovievavé a pomáhali nám pri prednese. Pre Alžbetku a mňa bola táto súťaž niečo nové, pretože ani jedna z nás ešte nesúťažila v recitácii. Pre Beátku to bolo ľahšie, pretože je úspešnou reprezentantkou našej školy. Po niekoľkých týždňoch precvičovania sa konečne priblížil 8.december a s ním aj Šaliansky Maťko. Ráno sme sa stretli s pani učiteľkou a išli sme spolu do Centra voľného času. Prišli sme o niečo skôr, a tak sme mali čas ešte raz si precvičiť texty. Potom sme sa rozdeľovali podľa kategórií a išli sme recitovať. Asi tak po hodine a pol sme skončili. Porota totiž musela vybrať víťazov. Všetky sme napäto čakali, ako sme sa umiestnili. Všetkých nás zavolali do jednej miestnosti a začali vyhlasovať. Alžbetka Tomková sa umiestnila na 4. mieste v prvej kategórii. Ja som sa umiestnila na 5. mieste v druhej kategórii a Beátka sa umiestnila na 2. mieste v tretej kategórii. Tešíme sa na ďalší ročník Šalianskeho Maťka. Dúfam, že budeme ešte úspešnejší. Margaréta Jarábková, V.B Zrkadielko 5

V stredu 9. februára 2011 sme si zbalili veci a utekali sme do ŠKD. Dnes mal byť totiž karneval školského klubu detí. Karneval sa uskutočnil v telocvični. Bola tam krásna výzdoba. Mali sme pol hodinu na to, aby sme všetko zapojili a pripravili, teda techniku. O chvíľu prišli všetky deti do telocvične aj s pani vychovávateľkami. Usadili sa a karneval mohol začať. Ako prvé boli vystúpenia detí v maskách, spievali, recitovali a tancovali. Chvíľu po tom bolo krátke tancovanie. Potom nastúpili súťaže, napríklad čo najdlhšie udržať loptičku na tenisovej rakete, čo najdlhšie udržať balón priviazaný na nohe a iné. Potom pani vychovávateľka opäť zavolala všetkých do tanca. My sme mali čo robiť, každú pesničku sa tancovalo. Na koniec sa udeľovali ceny. Každý oddiel dostal cenu. Bolo ich päť. Všetci dostali čokoládky. Aj my za pomoc. Karneval dopadol výborne, zábava, nechýbal humor a veľa dobrého. Jakub Šelepák, Andrej Vnučko, VII.B

Zrkadielko

6

Nedeľa 30.1.2011 Ráno otvorím oči, vstanem, pozriem na hodiny 9:30. Super! Už o päť hodín to príde. Naraňajkujem sa, umyjem si zuby a dobalím posledné veci. Ani neviem, ako rýchlo to ubehlo. Už je 14:30. Zoberiem kufre a lyžiarsku výbavu. Idem na miesto zrazu. O chvíľu tam príde aj autobus s inštruktormi. Rozlúčili sme sa s rodičmi a vyrazili sme. Prišli sme asi o dve hodiny. Skôr ako sme sa ubytovali, museli sme zdolať schody do neba hotela. Zakotvili sme sa v hoteli Rača. Izby sú tu útulné a pekné. Len čo sa vybalíme, už ideme na večeru. O 20:30 spolu navštívime spoločenskú miestnosť. A potom sladký spánok. Pondelok 31.1.2011 O 7:00 hod. nám niekto zaklope na dvere: „Budíček!“ Bože už?! Rýchlo sa prezliekam a utekám na raňajky. Po raňajkách do lyžiarskeho a bežím na autobus. Autobusová zástavka je blízko. Po príchode na svah si dávame robiť skipasy. Potom sa odvezieme štvorsedačkou na Dedovku. Tam sa rozdelíme do troch skupín: začiatočníci, mierne pokročilí a pokročilí. Lyžujeme do 15:30. Máme prestávky v horských chatách. Po vyčerpávajúcom dni dostaneme obed. Potom nasleduje voľný čas. Po ňom večera, spoločenské hry a konečne teplá posteľ. Utorok 1.2.2011 Ach! Už je február a tretí deň nášho pobytu. Opäť raňajky, lyžovanie, obed, večera, spoločenská miestnosť a spánok. Streda 2.2.2011 Kolobeh dňa sa opakuje. Na svahu sme išli do ďalšej chaty, kde ochutnávam „Marlenku“ a nápoj „Hot Apple“. Zvyšný program sa opakuje. Nuda? V žiadnom prípade! Štvrtok 3.2.2011 Ráno sa dozvedáme, že dnes budú lyžiarske preteky. Najskôr sme sa rozlyžovali a potom rovno na súťaž. Súťažili sme v slalome. Po večeri dostávame ceny: čokolády a diplomy. Tešíme sa.

7

Piatok 4.2.2011 Jóóój! Koniec sa kruto blíži! Ani neviem, ako rýchlo ubehol týždeň. Už je piatok! Ráno sa dobalíme. Nasleduje kontrola izieb. Dnes ideme poslednýkrát na svah. Potom vyjdeme do kopca a vyskúšame bobovú dráhu. Je perfektná!!! Škoda, že som ju nevyskúšala skôr. Neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Už je 12:00! Poslednýkrát sa púšťame z kopca. Naobedujeme sa a autobusom odchádzame domov. Bolo to úžasné! Aký krátky vie byť týždeň. Večer sa mi v hlave premietajú obrazy z celého lyžiarskeho výcviku. Keby sa dal čas vrátiť späť!!!

Lucia Kýšková, Silvia Gondárová, VII.B

Zrkadielko

Dňa 1.3. sme boli napätí – uskutočnilo sa obvodné kolo v prednese poézie a prózy – Podjavorinskej Bzince. Plní očakávania sme si opakovali texty a odreagovávali sme sa čítaním kníh a rozprávaním. Z našej školy sa tejto súťaže zúčastnilo 7 víťazov školského kola, najúspešnejšie žiačky postupujú do okresného kola, ktoré bude 13.4. v Bzinciach pod Javorinou. 1. miesto získala Beáta Plaskurová zo 6.C v prednese poézie a 3. miesto získala Anna Vašková z 9.C v prednese prózy. Vypočuli sme si veľa pekných prednesov a už sa tešíme do ďalšieho kola. Držte nám palce!

Beáta Plaskurová, VI.C, Lucia Kýšková, VII.B

Zrkadielko

8

Motto: „Ó, mojej matky reč je krásota, je milota, je rozkoš, láska svätá...“ Tieto slová napísal najvýznamnejší slovenský básnik P. O. Hviezdoslav v 19. storočí. Vyjadril nimi lásku k svojmu rodnému jazyku. Na svete je 6000-7000 jazykov. Medzi ne patrí aj ten náš. A práve 21. februára majú všetky jazyky na svete sviatok. Každý národ, každý človek má právo na svoj jazyk a o tom je tento deň. My sme robili v škole rôzne aktivity. Vyučovanie sa začalo básňou v školskom rozhlase Dievča a strom od Vladimíra Reisela, ktorú zarecitovala Beáta Plaskurová. Nasledovali triednické hodiny. Z nich nás najviac zaujal program 6.C, v ktorej sa rozprávali o vývine slovenského jazyka od Veľkej Moravy až po súčasnosť. Ďalej nás zaujala 7.B, kde mali besedu o Medzinárodnom dni materinského jazyka a čítali si rozprávku Ako šlo vajce na vandrovku. Pokračovali sme v 9.B, kde diskutovali o otázkach k Medzinárodnému dňu materinského jazyka. Triednické hodiny sme ukončili v 5.A, v ktorej mali besedu o slovenských ľudových rozprávkach. Po nich nasledoval program na hodinách slovenčiny, cudzích jazykov, dejepisu a etickej výchovy. Pokračovali sme v pozorovaní náplne počas druhej vyučovacej hodiny. V 7.A nás zaujal dejepis, na ktorom si žiaci čítali text v rómskom jazyku. V 2.A deti besedovali s pani učiteľkou o prvých slovách a slovnej zásobe, ktorá sa od slov mama, tata až po dospelosť každým rokom obohacuje. Na hodine slovenského jazyka v 8.A si žiaci čítali slovenskú ľudovú rozprávku Sklený vrch. Tretiu vyučovaciu hodinu nás zaujal program v 5.B, a to na slovenčine, kde si pripravovali marionetky na bábkové divadlo a počúvali rozprávky. Ďalej sme pokračovali tiež na slovenčine, ale v 6.A, kde počúvali a čítali slovenské rozprávky. Počas tretej hodiny nás zaujala 8.B, kde mali dejepis a skladali slovenské nárečia. Štvrtú hodinu sme boli v 5.B na slovenčine a tam si čítali Z poľovníckej kapsy od Ruda Morica. Túto hodinu sme boli ešte v 5.A, kde sa venovali rozprávkam a ich výtvarnému stvárneniu. Znova skončila ďalšia hodina a my sme zavítali do ďalších tried. Medzi triedy, ktoré mali najkrajší program túto hodinu, patrili tretiaci. Na hodine súťažili, spievali a hrali didaktické hry. Na šiestej hodine sme zavítali do 9.A+9.C, kde sme spravili rozhovor. Tu je pár názorov.

9

Na otázku: „Aký máš vzťah k svojmu materinskému jazyku? Ovládaš ho dobre?“ odpovedal Adam Nemček z 9.A: „Mám kladný vzťah k materinskému jazyku, lebo som sa tu narodil a moji predkovia si ho vybojovali. Ovládam dobre výslovnosť, ale gramatiku menej.“ Ďalšiu otázku, ktorá znela: „Páčil sa Ti dnešný deň? Čo by si na ňom zmenila?“ sme dali Alexandre Smatanovej z 9.A, ktorá svoju odpoveď zdôvodnila takto: „Deň sa mi páčil, lebo som sa dozvedela niečo nové, iné jazyky, kultúru,... Páčili sa mi aj rozprávky, ktoré sme si čítali.“ Tretia otázka bola nasledovná: „Vieš, akými jazykmi sa hovorí na Slovensku?“ Odpoveď sme dostali od Juraja Pachalca z 9.C: „Na Slovensku sa hovorí najmä po slovensky, ale keďže tu žijú aj národnostné menšiny a etnické skupiny, hovorí sa tu aj česky, maďarsky, ukrajinsky, rusínsky, rómsky,...“ Na poslednú otázku: „Prečo práve slovenskými ľudovými rozprávkami si pripomíname tento sviatok?“ nám odpovedala Daniela Srnáková z 9.A. Tu je jej odpoveď: „Pretože z ľudovej slovesnosti čerpali aj zakladatelia súčasnej formy jazyka - štúrovci. V roku 1843 v Hlbokom kodifikovali slovenský jazyk. Aby ľudí prilákali k čítaniu, siahli po ľudovej slovesnosti, pretože chceli osloviť čo najviac čitateľov.“ Medzinárodný deň materinského jazyka má viesť k tomu, aby si všetky národy uvedomili hodnotu jazykov, pretože jazyky sú kultúrnym dedičstvom ľudstva, nositeľmi kolektívnej pamäti a predstavujú nemateriálne dedičstvo každého národa.

Silvia Gondárová, Lucia Kýšková, VII.B

Zrkadielko

10

Z vlastnej tvorby

Akej reči rozumiem najlepšie?

Ako sa mi rozpráva najmilšie?

V akej reči premýšľam, vyjadrujem to, čo si myslím?

Predsa vo svojej – materinskej. Tou najlepšie vyjadrím to, čo cítim.

Je taká krásna, ľubozvučná.

Veď je to tá naša slovenčina.

A keby som sa spýtala Rusa, Angličana, Poliaka?

Odpoveď by bola rovnaká.

Materinská reč, nad tú niet.

Veď čo povzbudí viac ako zvuk najbližších nám viet?

S nimi sme vyrastal, i už keď sme boli bábätká.

Keď tichú, jemnú uspávanku spievala nám maminka.

Neskôr, keď sme trochu vyrástli,

sme tie naše krásne slová už aj písali.

Zoznámili sme sa s rozprávkou, poviedkou, básňou...

S tou našou slovenčinou krásnou.

Beáta Plaskurová, VI.C

Zrkadielko

11

Nové Mesto, krásne mesto. Skromné malé mestečko.

Býva v ňom hŕstka ľudí. Starších, mladších, múdrych i nerozumných.

Sú však všetci rovnakí, nelíšia sa od seba. Majú lásku pre ostatných aj pre seba.

Sú len zrnkom maku vo svojej vlasti. Tí ľudia však hrdí sú, viac im do duší netreba.

Veď hrdosť Slováka, tá je vznešená.

Patrícia Chuchútová, VI.A

Nové Mesto nad Váhom, to je mesto nad Váhom.

Zelene tu veľa nájdeš a ďaleko zaň zájdeš.

Je to mesto plné krás, pekné, to teda uznajte.

Kostoly tu dva nájdete aj parky zelené

12 Nicolas Depeš, VI.A

V mojom meste plno krás, prechádzam ním zas` a zas`. Všade vidím známe tváre, bosá bežím v rannej tráve. Mračná vzídu spoza vrchu, nevadí to, dážď mám rada, niekto na mňa hľadí zvrchu, opadáva strach a zrada. V mojom meste krásna noc, dodáva mi silu, moc. Hviezda padá priamo z neba, mojich sĺz je viac než treba. V mojom meste plno krás, prechádzam ním zas` a zas`.

Adriana Kolníková, VI.A

Naša vlasť je ako slniečko, čo zapĺňa naše srdiečko.

Sú tam aj lúče tepla,

čo žiaria ako hviezdička a potrebuje ich každá dušička.

Karolína Balušková, VI.A

13

Slovensko je moja vlasť, ja v nej budem rásť. To je moje rodisko a mám k nemu blízko.

Peky Šimon, VI.A

Pyšná som na svoju vlasť, skúste takú vo svete nájsť.

Príďte sem, veď uvidíte, na jar, v zime a či v lete.

Toľko krásy skrýva moja domovina – - plesá, rieky, nížiny i skaliská.

Som hrdá, že som zo Slovenka.

Katarína Stachová, VI.A

Ja a moja rodina bývame v Novom Meste, ktoré sa nachádza na krásnom mieste.

To miesto sú stromy a kvety okolo. Rastú mi roky pod oknom.

To je miesto, kde rada sa vždy vraciam a so spomienkou v cudzine naň spomínam.

Andrea Horňáková, VI.A

14

Kde bolo, tam bolo, bola jedna včielka. Volala sa Meduška. Bola malá, žltočierna, veľmi slabá, ale múdra. Keď v jeden pekný, slnečný deň vyšli všetky včielky z úľa na zakvitnutú lúku, malá Meduška ostala doma. Veľmi sa bála. Neverila, že by ju malé a slabé krídelká vládali niesť tak ako ostatné včielky. A neuniesla by ani krčiažtek, do ktorého by zbierala peľ a nektár. Po chvíli zistila, že ani nôžky ju neposlúchajú. Horko - ťažko sa dostala na letáčik pred úľ. Bolo jej veľmi smutno. Pustila sa do plaču, lebo si myslela, že zomiera. Vtedy ju pošteklil slnečný lúčik na líčka. Pocítila jeho teplo, ktoré jej zohrievalo celé telíčko. Do večera sa cítila oveľa silnejšia. Keď slniečko začalo zapadať za kopec, zamávalo Meduške lúčikom a zaželalo jej dobrú noc. Meduška sa utiahla do úľa. Ostala iba v kútiku, lebo sa hanbila. Veď celý deň nepracovala. Ale sestričky včielky videli, že je slabá, a preto ešte pracovať nemôže. Dali jej na večeru materskej kašičky a plný hrnček nektáru. Uložili ju do postieľky. Tíško zaspala. Ráno ju zobudilo slniečko. Pošteklilo ju lúčikom:“ Meduška, už je včas vstávať!“ Volalo na ňu slniečko. „Ešte dnes ťa budem liečiť svojimi lúčmi a zajtra môžeš ísť von aj so sestričkami.“ A tak aj bolo. Keď vstala, cítila sa oveľa silnejšia ako v predchádzajúci deň. Slniečko sa na ňu usmievalo celý deň a ako sľúbilo, ohrievalo ju svojimi lúčmi. Večer sa cítila celkom zdravá. Po výbornom spánku sa ráno všetky včielky pobrali na rozkvitnutú lúku. To vám bola vôňa! Vetrík sa pohrával s lupeňmi kvetov a včielky usilovne pracovali od rána do večera. Meduška si občas sadla aj na liečivé bylinky, aby jej medík liečil choré a slabé deti. Odvtedy každý deň, keď sa slniečko chystalo spať za neďaleký kopec, mu Meduška zakývala na dobrú noc. Aj ona sama unavená, ale šťastná z dobre vykonanej práce, sa uložila do postieľky.

Nikola Slaninová, VII.B

Zrkadielko

15

Na ostrove žil rybár so svojou ženou. Mali malého modrého vtáčika menom Modráčik. Každý deň odišiel rybár na more chytať ryby a Modráčik odlietal do neďalekého lesíka za domom chytať mušky a zabávať sa s inými vtáčikmi. Rybárova žena zostávala doma sama. Predtým, ako prišiel domov rybár, jeho žena čakala na Modráčika v okne. Zvyčajne, keď sa Modráčik vrátil, dala mu jesť a posadila ho do klietky. Ale tentoraz mala rybárova žena zlú predtuchu a tá sa aj vyplnila. Modráčik domov neprišiel! Zamotal sa totiž v pichľavom tŕní a nemohol sa odtiaľ dostať. Rybárova žena márne čakala na svojho Modráčika, iba čo veľká búrka prišla. Chudák malý Modráčik kričal a kričal, ale nikto mu neprišiel na pomoc, až jedna malá sýkorka, ktorá letela náhodou okolo, započula nárek Modráčika a takto sa ho pýta: „Čo sa ti stalo , priateľ môj?“ Modráčik len vzdychol a odpovedal: „Zamotal som sa tu a nemôžem sa odtiaľto dostať. Ale ty by si mi mohla pomôcť.“ „Ja?“ opýtala sa nechápavo sýkorka. „Áno. Mohla by si letieť za mojou paňou a doviesť ju sem. Ona by ma už nejako vymotala. “ Sýkorka súhlasila a letela k Modráčikovmu domu. Tam zaklopala na okno a volala rybárovu ženu, aby išla s ňou do lesa, že tam nájde svojho Modráčika. A keďže lialo ako z krhly, obliekla si rybárova žena hrubý kabát a nechala sýkorku, aby ju doviedla k Modráčikovi. Keď rybárova žena vyslobodila svojho Modráčika, poďakovala sýkorke za to, že bola taká odvážna a ako prejav vďaky kŕmila a zohrievala sýkorku a celú jej rodinu počas krutej a mrazivej zimy.

Margaréta Jarábková, V.B

16

Ležala som v tráve. Jemný vetrík spieval svoju pieseň. Keď som však chvíľu nehybne a ticho ležala, začula som veľmi tichý šepot. To si mravčekovia tichým hláskom rozprávali príbeh. Chcete ho počuť? Tak počúvajte. Lily mala sedem rokov. Mala blonďavé vlásky po plecia a krásne jasnozelené oči. Bola veľmi obľúbená, milá a skromná. Ale mala jedno tajomstvo. Veľké tajomstvo. Hoci mala milujúcich rodičov, o tomto tajomstve sa im, ako ani ostatným, nezverila. Našťastie ju trápenie opúšťalo každú zimu – v zime nelietali včely. Lilyno tajomstvo totiž bolo, že sa hrozne bojí včiel. Viem, čo si myslíte. Veľa detí sa predsa bojí včiel. No len málo z tých detí sa včiel bojí natoľko, že vždy uvidí včelu ako prvé, lebo sa stále nenápadne pozerá, či nie je nablízku. No keď včelu zbadá, tak nevykríkne: „Pozor včela!“. Ani nenaznačí priateľom že ju vidí, ale namiesto toho povie, že už musí ísť a trieli domov tak rýchlo, ako za žiadnych iných okolností pravdepodobne nedokáže. A medzi to málo detí patrí aj Lily. Počas leta na pár dní navštívil Lily i jej rodičov strýko Paľko. Sťažka ho cez deň bolo vidieť bez jeho slameného klobúka. Bol vysoký, svalnatý, mal hnedé oči a tak isto aj vlasy a jeho tvár väčšinou zdobil úsmev. Lily sa s ním rada hrávala a pri tom jej strýko Paľko rozprával o svojich zvieratkách - mal farmu pri jednej väčšej dedine a na nej veľa zvieratiek. Keď sa tak raz spolu hrali a rozprávali, Lily sa spýtala: „Prečo u nás nemôžeš ostať dlhšie?“ Strýko Paľko sa usmial. „A kto by sa potom postaral o všetky tie zvieratká?“ Ale Lily na to mala hneď odpoveď: „Ten, kto sa ti o ne stará teraz.“ „Moja známa, ktorá sa mi teraz stará o zvieratká, o pár dní odíde na dovolenku.“ Keď však Lily opäť otvárala ústa, strýko Paľko vycítil otázku a rýchlo dodal: „Nepoznám už nikoho, kto by sa vedel postarať o moje zvieratká tak dobre. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, prečo by si ku mne nemohla prísť ty?“ Lily ihneď a s radosťou súhlasila. O dva dni sa už Lily a strýko Paľko lúčili s Lilynými rodičmi a potom vyrazili na cestu. Na farmu prišli asi o dve hodiny. Lily bola ohromená. Stála pred veľkým dvorom, na ktorom vysoká, pekná pani s blonďavými vlasmi v dvoch dlhých zapletaných copoch práve kŕmila sliepky. Na ľavej strane

17

dvora bola zase veľká maštaľ. Lily túžila vidieť ešte viac, no bránil jej v tom krásny domček. Ťažko uveriť, že naozaj nebol z dreva. Mal malé okienka a vstupovalo sa doň cez vyvýšenú drevenú terasu, na ktorej bola dokonca aj hojdacia lavička. Keď strýko Paľko zbadal na Lilynej tvári úžas, usmial sa a povedal: „Poď, predstavím ti moju kamarátku“ a zakýval panej, ktorá kŕmila sliepky a tá mu zakývala tiež. Pozdravili sa a strýko Paľko ich predstavil: „Toto je Lily, dcéra mojej sestry. A toto je teta Eva.“ Teta Eva s tým však nesúhlasila. „Stačí, keď ma budeš volať Eva.“ Lily a Eva sa na seba usmiali a podali si ruky. Eva sa Lily spýtala, či nechce dokŕmiť sliepky. No a kým Lily kŕmila sliepky, Eva povedala: „Tak a na dnes už je o zvieratká postarané.“ Hoci Lily na strýka Paľka veľmi doliehala, na farmu sa už v ten deň pozrieť nemohla. Kým sa najedli, vybalili, umyli a kým im Eva porozprávala, čo sa za neprítomnosti strýka Paľka všetko udialo na farme i v dedine, bola už noc a Lily musela ísť spať. Na druhý deň sa Lily zobudila za svitania. Vlastne sa nezobudila sama, ale precitla na hlasité „Kikirikí, kikirikí, kikirikí!“ kohúta. V postieľke jej bolo tak dobre, že sa len obrátila na druhý bok a chcela spať ďalej, no v tom sa dvere izby otvorili a vykukol z nich strýko Paľko: „Obleč sa a ak sa chceš poriadne naraňajkovať, tak príď na dvor.“ Lily urobila, ako povedal. Na dvore už na ňu čakal strýko Paľko aj s dvomi košíkmi: „Ideme na hríby?“ „Na hríby? Ale kdeže. Ideme si zobrať vajíčka od sliepočiek.“ Prišli ku kurníku. Sliepky už boli pustené a Lily medzi nimi zbadala i farmárskeho “živého budíka“ - kohúta. Lily sa páčilo zbierať vajíčka. Tri z nich si uvarili a dali na raňajky s chlebíkom a ostatné kúpil jeden milý pán. Hneď po raňajkách sa pustili do práce. Lily pozorovala strýka Paľka pri práci a sama skúsila podojiť kravičku, veľmi jej to však nešlo. Asi o štvrtej Lily vyhlásila: „Tak a hotovo. Môžem sa ísť pohrať s mačičkami?“ „Hotovo? Ako si na to prišla?“ „Veď si to povedal, keď som dávala piť tvojim mačičkám!“ „Povedal som, že je hotovo na farme a nie že je hotovo. Nikdy som ti nespomínal, že som včelár?“ „Včelár!?“ zopakovala Lily. „Áno. Včelár. Myslel som si, že o tom vieš. Každý mesiac vám posielam med.“ „Ja som o tom nevedela. Strýko Paľko, odrazu na mňa prišla únava. Vieš, bolo toho na mňa veľa.“ Lily sa bála, aby 18

si strýko Paľko nevšimol jej klamanie. Strýko Paľko na to však asi prišiel, lebo sa na Lily pozeral zvláštnym pohľadom. Napokon povedal: „Choď si teda ľahnúť. Musím si ešte niečo vybaviť v dedine. Pôjdem, postarám sa o včielky a prídem asi o dve hodiny.:“ „A nemohol by si zavolať Evu?“ „Eva je teraz na letisku a o chvíľu odletí do Egypta. Už som ti predsa o tom vravel. A navyše, aj keby na letisku nebola, tak by sem nemohla prísť, lebo býva ďaleko.“ Lily si vzdychla. „Tak ahoj.“ „Ahoj.“ Odzdravil ju strýko Paľko a prešiel cez bránku a pri tom si pískal. Keďže Lily nebola naozaj unavená, išla sa pohrať s mačičkami. Práve mala Micku na brušku, keď začula ako ju volá Eva. Ale Eva je predsa preč. To sa jej určite iba zdalo. Hneď, ako si to pomyslela, začula Evu opäť. To už jej nedalo a išla sa pozrieť. A naozaj. Na dvore stála Eva a vedľa nej veľký kufor. „Ahoj, Eva! Ako to, že nie si na letisku?“ Opýtala sa prekvapene. „Ahoj, Lily. Poviem ti o tom vnútri.“ A tak išli obe do domu. Sadli si v kuchyni a Eva sa pustila do rozprávania: „Zrušili môj let, a tak som zavolala tvojmu strýkovi, či by som nemohla prísť. Neviem, či to vieš, ale letisko je od môjho domu ďaleko a na farmu je to zase z letiska len kúsok. Strýko súhlasil. Povedal mi, že musí ísť do dediny, a potom ešte pôjde za včelami. Tak a teraz spusť ty. Čo ťa trápi?“ Lily sa zľakla. Snažila sa svoje prekvapenie skryť. Ale ako sa mohla Eva dozvedieť o jej tajomstve? Napokon jej odvetila: „Nič ma netrápi. Ako ti mohlo zísť niečo také na um?“ „Strýko povedal, že si bola veľmi unavená. A vieš, že tak vôbec nevyzeráš?“ Lily tak naozaj nevyzerala. Keď sa hrala s mačičkami, postrapatila si vlasy a trochu sa aj zašpinila. Vedela, že nemá zmysel klamať, a tak radšej upierala pohľad na topánky. Nemusela však hovoriť nič. Eva to už vedela. „Nemusíš sa báť včiel. Ak ich nevyprovokuješ, tak ti neublížia.“ „Strýko Paľko to už vie. Mám pravdu?“ spýtala sa tíško Lily. Eva prikývla. ,,A chceme ti pomôcť.“ Lily vedela, že sa nevyhne ich plánu – stačil jeden pohľad na Evinu odhodlanú tvár. Nastalo ticho, ktoré bolo hlavne pre Lily trochu nepríjemné. Nakoniec ho prerušila Eva: ,,Myslím, že dnes už toho na teba bolo naozaj dosť. Choď si do večere ľahnúť.“ Lily nemala námietky a tentoraz si išla ľahnúť naozaj. Ešte v ten deň doniesol strýko Paľko špeciálny ochranný oblek s klobúkom so sieťkou, ktorý padol Lily ako uliaty. Po dobrej večeri išli spať a Eva sa rozhodla u nich ostať až do Lilynho odchodu.

19

A ako Eva povedala, tak sa aj stalo. Hneď na druhý deň sa Lily odhodlala priblížiť ku včelím úľom. Najprv ju však strýko Paľko a Eva museli prehovárať: ,,Včielky nie sú zlé. Sú užitočné – vďaka nim máme med, vosk, propolis, materskú kašičku.“ ,,Ale ja sa k nim nechcem ani priblížiť. Čo keď ma nejaká včela bodne? Hm? Čo potom?“ Strýko Paľko sa len usmial. ,,Čo ti je smiešne?“ ,,Čo myslíš? Na čo som ti asi doniesol tú ochrannú kombinézu?“ odpovedal strýko Paľko ešte vždy s úsmevom. ,,A keď ju niekedy nebudeš mať, ani tak ti včielky neublížia. Stačí keď ich nebudeš provokovať.“ dodala Eva. Lily si tým nebola istá, ale ustúpila. Včelie úle boli kúsok za farmou. Bolo to pekné miesto. Všade naokolo sa hmýrili jasné a krásne farby, lietali motýle. Lily sa to miesto veľmi páčilo, no zrazu zbadala vo svojej blízkosti včelu. Už, už sa išla rozbehnúť späť na farmu, ale strýko Paľko ju zastavil: ,,Práve toto nesmieš robiť. Prudké pohyby včely podráždia, cítia sa ohrozené, a tak zaútočia. No keď budeš pokojne stáť a pozorovať ich, budú celkom neškodné,“ chytil Lily za ruku a usmial sa na ňu. Lily sa však aj tak pozerala na strýkovu prácu z dosť veľkej diaľky. Najprv ju chcel zavolať bližšie, no našťastie mu dala Eva včas znamenie, že na dnes takáto vzdialenosť úplne stačí. Eva mala pravdu. Každý deň Lily naberala na odvahe a po troch dňoch už bola tak blízko pri úľoch, že mohla podrobne sledovať, čo a ako strýko robí. Aj keď sa jej strach postupne zmenšoval, nezmizol úplne. No nech robila, čo robila, nič jej nepomáhalo. Deň pred jej odchodom sa s tým pri večeri zverila strýkovi Paľkovi. Ten jej odpovedal s úsmevom: ,,Neboj sa. Mám pre teba ešte jedno prekvapenie, ktoré ti s týmto zaručene pomôže.“ Lily mala z toho prekvapenia trochu strach, no povedala si, že sa nad tým nebude zamýšľať a radšej si svoj posledný deň na farme užije so strýkom trochu zábavy. Zahrali sa aj s Evou niekoľko spoločenských hier a večer vyvrcholil vankúšovou vojnou. Ráno ďalšieho dňa prebiehalo tak ako všetky. Lily práve raňajkovala voňavý chlebík so sladkým medom, keď zistila, že toto ráno bude predsa len trochu odlišné: ,,Len čo sa naraňajkuješ, pôjdeme za včielkami.“ ,,A nemali by sme ísť najprv na farmu?“ Spýtala sa Lily celkom logicky. Vždy začínali na farme a až potom sa venovali včelám. ,,Neboj sa. Eva pôjde na farmu a postará sa 20

o zvieratká. Kým by sme skončili s farmou, už by si musela ísť domov a takto sa môžeš rozlúčiť so včielkami a potom ešte chvíľku pomáhať so zvieratkami.“ Strýko Paľko s Lily sa teda po raňajkách vybrali ku včelím úľom. Strýko Paľko vybral z jedného z nich jeden plást so včelami a dokonca aj cez sieťky na ich klobúkoch Lily pochopila, čo hovorí pohľad strýka Paľka. S obavami sa jej ruka približovala k plástu so včelami, až ho držala spolu so strýkom. Pozorovala včely. Nevyzerali byť nebezpečné. Vlastne, boli celkom pekné. Lily ani nevedela ako, ale jej strach zo včiel sa navždy stratil. Vďaka včielkam strýka Paľka si o tom rozprávajú všetky malé stvorenia široko - ďaleko. A ja viem, že sa to naozaj stalo, ale už musím ísť – volá ma moja maminka Lily.

Beáta Plaskurová, VI.C

Zrkadielko

Vždy som túžila vidieť morské vlny, dúfala som, že sa mi môj sen splní.

V jeden krásny deň splnil sa mi sen, odišla som do Chorvátska na celý týždeň.

Týždeň pre mňa bolo málo, more si ma obľúbilo.

Chcela som tam zostať viac, v morskej vode poplávať.

Kristína Koncová,

VI.A

21

Možno v Amerike, Vyšli z neho krpci, možno v Ázii, Veľmi sme sa smiali, ale možno iba nazvali sme ich Ufóni, vo fantázii. a potom sme sa hrali.

A možnože len tu kdesi nablízku Keď však na nás prišla únava okolo starého pustého domu, a s kamarátom sme išli spať, na našom novom sídlisku tak Ufóni odleteli blízko veľkého stromu. do vesmíru sa s inými hrať.

Patrik Mojžiš, VI.A

Bola už tmavá noc, predtým ako odbilo polnoc. Na oblohe čosi svieti, a všetci vidia, že to letí.

Zrazu to hneď pristálo strom to celý zvalilo, mňa, aj môjho kamaráta to strašne vyľakalo.

Bol to tanier záhadný a my veľmi zvedaví, išli sme ho otvoriť a očiská vyvaliť.

22

Čo zistili deviataci

Najjednotnejšia je oblasť východoslovenských nárečí, na ktorej sa používajú podoby compľe/-i, cumpľe, compľaki. Na Spiši sa najviac využíva podoba štromple/štromfle, jednotlivo aj štrumple a štrompolce. Podobný tvar štrumboľce je doložený z horehronskej oblasti /Beňuš/. Stredoslovenskú a západoslovenskú oblasť najväčšmi reprezentuje slovo cencúre, cicuľe, cincurce a pod. Aj niektoré väčšie nárečové oblasti majú svojské pomenovania. Na Orave pri Námestove kúsky ľadu visiace zo strechy nazývajú crompľe, od Púchova smerom k Žiline a Kysuckému Novému Mestu najčastejšie cimbolki, v turčianskej oblasti cígľe aj ciagľe, v Gemeri cingľe aj cimbolce, na Záhorí a v okolí Modry cingíre. Podoba grmbolce je známa z okolia Bytče a podobné znenie brmbolec je doložené z Rim. Brezova, Tisovca a Ďubákova. Častý názov pre cencúle v Tekove je cíbi a vo zvolenskej oblasti aj cíki/cíke. No i predstavené väčšie nárečové celky sú popretkávané originálnymi miestnymi názvami motivovanými pravdepodobne rôznorodou podobou cencúľov: cicíki/cecki/cícke/, cievi/cievke, skleňice, sklenki, svíce, svíčki, strielky, krence, špíki, sopľe, mrzoľce, cmúlki, klocki, clompi, kvapľe a pod.

23