ŽILINSKÁ UNIVERZITA V  ŽILINEFAKULTA ŠPECIÁLNEHO INŽINIERSTVA

Katedra bezpečnostného manažmentu

POJEDNÁVANIE O TYPOLÓGII PÁCHATEĽOV TRESTNÝCH ČINOV

Jana Šmehylová

ŽILINA 2006

1

POJEDNÁVANIE O TYPOLÓGII PÁCHATEĽOVTRESTNÝCH ČINOV

ZÁVEREČNÁ PRÁCA

JANA ŠMEHYLOVÁ

ŽILINSKÁ UNIVERZITA V ŽILINEFAKULTA ŠPECIÁLNEHO INŽINIERSTVA

KATEDRA BEZPEČNOSTNÉHO MANAŽMENTU

Študijný odbor: Občianska bezpečnosť – bezpečnostný manažment

Vedúci bakalárskej práce: doc. Ing. Libor Gašpierik, CSc.

Stupeň kvalifikácie: Bakalár (Bc.)Dátum odovzdania práce: 9. 6. 2006

ŽILINA 2006

2

ABSTRAKT

Jana Šmehylová: Pojednávanie o typológii páchateľov trestných činov (Záverečná práca).

Jana Šmehylová – Žilinská univerzita v Žiline. Fakulta špeciálneho inžinierstva; Katedra

bezpečnostného manažmentu. Vedúci záverečnej práce: doc. Ing. Libor Gašpierik, CSc.,

Žilina, FŠI ŽU, 2006.

V záverečnej práci sme pojednávali o typológii páchateľov trestných činov, rozoberali

sme osobu páchateľa z kriminologického hľadiska, ďalej sme sa zaoberali typológiou

páchateľov trestných činov a definovali sme typických páchateľov trestných činov

v podmienkach Slovenskej republiky.

Obsah záverečnej práce sme vypracovali štúdiom danej problematiky v odbornej

literatúre, usmernením a odbornými radami konzultanta.

V závere záverečnej práce sme sa snažili v určitej vecnej a logickej postupnosti

sprístupniť pomerne rozsiahly pohľad na problematiku typológie páchateľov trestných

činov. Pokúsili sme sa priblížiť osobnosť páchateľa ako aj súčasnú situáciu v Slovenskej

republike.

Kľúčové slová: páchateľ, trestný čin, kriminológia, typológia, osobnosť

3

ABSTRACT

Šmehylová, Jana: Treat about a typology of malefactor. (Bachelor thesis)/ Jana

Šmehylová. University of Žilina. Faculty of special engineering; Department of security

management.- Supervisor of bachelor thesis: doc. Ing. Libor Gašpierik CSc. Žilina; FSI

ZU, 2006.

In the final work we treated about a typology of malefactors, we analyzed a person of

malefactor from criminologically point of view and also we analyzed the typology of

malefactors and we defined the typical malefactors of criminal acts in requirement of

Slovak republic.

Subject of the final work was composed on studies by given problems in a special

literature with regulation and special advice of a consultant.

In the end of the final work we tried to declassify relatively vast view to the problems of

typology of malefactors of criminal acts. We tried to give an idea of personality of

malefactors and present situation in Slovak republic as well.

Key words: malefactor, crime, criminology, typology, personality

4

PREDHOVOR

Pri spracovaní záverečnej práce sme sa sústredili hlavne na charakteristiku páchateľov

trestných činov a na ich typológiu.

V našej záverečnej práci ,,Pojednávanie o typológii páchateľov trestných činov“ sme sa

zamerali na charakteristiku páchateľov trestných činov, typológiu páchateľov trestných

činov a na definovanie typických páchateľov trestných činov v podmienkach Slovenskej

republiky.

Zaujímajú nás najznámejšie typológie páchateľov, z ktorých niektoré sú už poznatkovo

prekonané, tvoria však teoretický rámec a majú neoceniteľnú historickú hodnotu. Väčšina

z nich vytvorená najmä v posledných rokoch, je však použiteľná a v praxi uplatniteľná.

Údaje a materiály pre záverečnú prácu sme získali z odbornej literatúry, odborných rád

konzultanta a z rozhovorov s príslušníkmi rôznych oddelení.

K výberu záverečnej práce ma viedol záujem o danú problematiku z oblasti kriminológie.

A keďže by som sa chcela v budúcnosti tejto téme venovať a rozšíriť ju v podobe

diplomovej práce, pokladala som výber danej témy za adekvátny.

5

ČESTNÉ VYHLÁSENIE

Vyhlasujem, že záverečnú prácu som vypracovala samostatne pod odborným vedením

konzultanta. Použitú literatúru uvádzam v zozname použitej literatúry.

..............................

6

POĎAKOVANIE

Ďakujem konzultantovi doc. Ing. Liborovi Gašpierikovi CSc. za odborné vedenie, pomoc

a cenné rady pri vypracovaní záverečnej práce.

Jana Šmehylová

7

OBSAH

ÚVOD.........................................................................................................................................7

1 CHARAKTERISTIKA PÁCHATEĽOV TRESTNÝCH ČINOV...................................8

1.1 Pojem páchatelia trestného činu................................................................................8

1.2 Osobnosť páchateľa....................................................................................................8

1.3 Psychologické charakteristiky osobnosti...............................................................17

1.4 Proces socializácie osobnosti...................................................................................19

2 TYPOLÓGIA PÁCHATEĽOV.........................................................................................22

2. 1 Typológia páchateľov trestnej činnosti..................................................................27

3 ROZBOR PÁCHATEĽOV TRESTNÝCH ČINOV V PODMIENKACH SR......................................................................................................41

3. 1 Násilná kriminalita..................................................................................................42

3. 2 Mravnostná kriminalita..........................................................................................44

3. 3 Majetková kriminalita.............................................................................................45

3. 4 Ekonomická kriminalita..........................................................................................46

3. 5 Korupcia...................................................................................................................47

ZÁVER.....................................................................................................................................50

POUŽITÁ LITERATÚRA:...................................................................................................52

8

ÚVOD

Vznik prvých kriminologických typológií bol spojený predovšetkým so samotným

kriminálnym činom a jeho páchateľom, často na úkor zohľadnenia podielu situácie na

kriminálnom čine, úlohy obete a vplyv širších spoločenských podmienok. Až neskôr

s rozvojom sociológie sa pri vytváraní kriminologických typológií berú plne v úvahu

i sociálne podmienky ovplyvňujúce život páchateľa a dôraz z činu a osobnosti

páchateľa sa prenáša na vplyv sociálneho prostredia na kriminálne jednanie páchateľa

a na vplyv stavu spoločnosti na vznik kriminality.

Kriminologické úvahy o páchateľoch trestných činov sa nezaobídu bez štatistických

údajov o známych trestne stíhaných osobách. Tieto informácie sú nevyhnutné pre

získanie prehľadu o tom, aké veľké je zastúpenie páchateľov trestných činov medzi

občanmi, ich skladba a podiel jednotlivých kategórii páchateľov.

Informácie o páchateľoch sledované v bežne užívanom rozdelení t. j. podľa pohlavia,

veku, národnosti, štátnej alebo etnickej príslušnosti, zistených psychických zvláštnosti

a podľa charakteristík označených súhrnne alebo iné.

Teoretickú časť práce som rozdelila do troch kapitol.

V prvej kapitole uvádzam analýzu problematiky, ktorá je spracovaná na základe

dostupnej odbornej knižnej literatúry. Priblížim základné pojmy, ktoré zo zvolenou

problematikou úzko súvisia, zaujíma ma hlavne pojem páchateľ trestného činu,

osobnosť páchateľa, psychologické charakteristiky osobnosti a proces socializácie

osobnosti.

V druhej kapitole som sa venovala vymedzeniu pojmov typológia páchateľov trestnej

činnosti a rozdelenie páchateľov podľa pohlavia, veku, národnosti, štátnej

alebo etnickej príslušnosti, podľa charakteristiky osobnosti páchateľov a podľa

spôsobu páchania trestnej činnosti.

V poslednej kapitole som sa zaoberala rozborom páchateľov trestných činov

v Slovenskej republike.

Záverečnou prácou chcem poukázať na typológiu páchateľov trestných činov, ich

charakteristiku a analyzovať stav v podmienkach Slovenskej republike.

9

1 CHARAKTERISTIKA PÁCHATEĽOV TRESTNÝCH ČINOV

1.1 Pojem páchatelia trestného činu

Pod pojmom páchatelia, kriminológia chápe nielen osoby, ktoré sa dopustili trestných

činov označených zákonom ako trestné činy, ale i niektoré osoby, ktoré orgány činné

v trestnom konaní trestne nestíhajú. Venuje pozornosť aj jednotlivcom, ktorý svojim

vekom (mladistvý), alebo stavom vedomia (nepríčetnosti) presahujú rámec

vymedzený trestným právom. Zaoberá sa tiež osobami, ktoré už trest za spáchaný

trestný čin odpykali, ale aj jedincami označovanými ako potencionálni páchatelia

trestných činov. Zaujíma sa tiež o jedincov, ktorí sa vyznačujú tzv. sociálno −

patologickým správaním (o narkomanov, prostitútky, extrémistov a ich

sympatizantov, chorobných hráčov).

Kriminologické poznatky o páchateľoch sú využívané predovšetkým v kriminalistike,

súdnej psychiatrii, psychopatológii a v trestnom práve.

Základným pojmom užívania kriminológie vo vzťahu k páchateľovi (Novotný, O.,

Zapletal, J., 2001).

1.2 Osobnosť páchateľa

Osobnosť páchateľa je v kriminológii rovnako ako v psychológii najčastejšie chápaná

ako organický celok duševného života človeka zahrňujúci ako biologický základ

jedinca, tak i spoločenské podmienky jeho života spoločne so spoločenskými vzťahmi

(Hyhlík, F., Nakonečný, M., 1973).

Je študovaná ako psychické špecifikum konkrétneho jedinca a súčasne sú študované

jeho odlišnosti i zhoda s osobnosťami ďalších jedincov a skupín jedincov.

Obraz páchateľa, najmä popis jeho osobnosti, je nevyhnutným zdrojom pre

pochopenie a vysvetlenie jeho kriminálneho jednania i pre ďalšie zaoberanie sa s ním.

Na získanie poznatkov o páchateľovi ako indivíduu a súčasne poznatkov

o páchateľoch ako sociálnej skupine, o ich predpokladaných odlišnostiach od

10

jedincov a skupín, u ktorých sa kriminálne správanie nevyskytuje, je zameraný

kriminologický výskum.

Problematika formovania osobnosti všeobecne a určitých osobitých problémov

osobitnosti formovania jednotlivcov, páchateľov trestnej činnosti, patrí medzi

základné teoretické a praktické otázky kriminológie. Objasniť základy kriminality ako

sociálno − právneho javu, odhaliť podmienky a príčiny kriminality, vypracovať

a realizovať komplexné systémy prevencie kriminality veľmi úzko súvisí s objasnením

mechanizmu protispoločenského správania sa jednotlivca.

Problematika osobností páchateľa, jej formovania, rozvíjania, stagnovania, ale aj

zlyhania je zložitý, mnohostranný, dialektický, protirečivý, veľmi štrukturovaný

proces tvoriaci určitý systém. Preto skúmanie osobnosti páchateľa vyžaduje

systémovú analýzu vybudovanú na teoreticko − metodologickom základe, dialektiky,

uplatnení kategórií a pojmov historického materializmu.

Problematika formovania osobnosti vo všeobecnosti je v súčasnosti jednou z hlavných

oblastí vedeckého skúmania prírodných, spoločenských a čiastočne aj technických

vied. Problémy spojené so spracovaním problematiky osobnosti človeka nespočívajú

len v tom, že úroveň rozvoja vied týkajúcich sa formovania osobnosti je rôzna, ale

najmä v tom, že každá špecifická vedecká disciplína používa svoj špecifický pojmový

aparát, svoje konkrétne metódy a techniky, ktorých syntéza je zložitá (napr. biológia,

fyziológia, genetika, psychológia, sociálna psychológia, pedagogika, demografia,

etnografia a i.). Preto v súčasnej etape rozvoja vied o človeku, jednotlivcovi, osobnosti

je najdôležitejšou úlohou syntéza vedomostí získaných v rôznych, najmä

prírodovedných a spoločenských oblastiach vedy.

Pod pojmom človek treba rozumieť človeka ako prírodnohistorickú rodovú bytosť

(homo sapiens), ktorá je nositeľom ľudskej podstaty a prejavom všeobecného aspektu

problematiky človeka vo všetkých jeho životných činnostiach. Pojem človek však

neodráža súhrn rovnakých príslušníkov ľudského rodu, ale len ich rovnaké špecifické

črty charakterizujúce druh. Človek ako samostatná entita neexistuje, existuje ako

reálny problém prostredníctvom zoskupenia v konkrétnych jednotlivcoch, triedach,

sociálnych skupinách a pod., na základe dialektiky všeobecného, zvláštneho

a konkrétneho.

Konkrétnou individuálnou empirickou formou prejavu človeka je ľudské indivíduum,

jednotlivec ako výraz osobitného aspektu problematiky človeka. Indivíduum je

predovšetkým genotypický útvar, základná jednotka ľudského rodu. Je produktom

11

fylogenetického vývoja. Jeho vlastnosti a kvality sa formujú v určitých konkrétnych

historických podmienkach jeho života.

Podľa K. Marxa je indivíduum špecifický prejav ľudského rodu, subjektívne

konkrétne bytie myslenej a pociťovanej spoločnosti pre seba.

Osoba je v zhode s morálno − právnou tradíciou ľudský jedinec, indivíduum,

kvalifikované na určitom stupni vlastnosťou, ktorú nazývame osobnosťou.

Osobnosť determinuje podstata vzťahov do ktorých sa jednotlivec rodí, t. j. pre

človeka špecifických spoločenských vzťahov, do ktorých človek vstupuje v svojej

predmetnej činnosti. Osobnosť nie je celistvosť genotypicky podmienená, osobnosťou

sa ľudia nerodia, osobnosťou sa stávajú.

Objav tejto dvojakosti náleží K. Marxovi, ktorý poukázal na dvojaký charakter práce,

vyrábaného produktu a nakoniec aj samotného človeka ako „subjektu prírody“ a

„subjektu spoločnosti“. Osobnosť je pomerne neskorý produkt spoločensko −

historického a ontogenetického vývoja človeka. Hlavnou formou premeny jednotlivca

na osobnosť sú formy ľudskej činnosti, najmä výroba, výrobné vzťahy. Hoci osobnosť

sa vzťahuje na život a konanie jednotlivcov je spoločenskou kategóriou s konkrétnym

historickým obsahom.

Rubinštejn zdôrazňuje: pojem osobnosť je spoločenská a nie psychologická kategória.

Každá koncepcia sveta, akokoľvek objektivistická má určitú predstavu

o jednotlivcovi, ktorý žije na tomto svete. V najjednoduchších filozofických

predstavách sa jednotlivec považoval za pasívnu súčiastku sveta, ktorá bezvýhradne

podlieha zákonom sveta bez toho, aby mohla čokoľvek ovplyvniť. Filozofia zastáva

názor, podľa ktorého problematika ľudskej existencie je monopolom najmä

subjektívnej filozofie. V dejinách filozofie vznikol namiesto skutočného problému

dialektiky existencie a podstaty človeka pseudoproblém v podobe metafyzickej

alternatívy; „kľúčom pre pochopenie problematiky človeka je existencia, alebo

podstata“?

Vo filozofii je problém jednotlivca a osobnosti problém rozdvojenia človeka. Napr.

podľa názorov I. Kanta a K. Jaspersa existuje dichotómia sociálneho a asociálneho.

Pochybuje sa o spoločenskej podstate človeka, zastáva sa názor, že sociálne nivelizuje

akúkoľvek svojskosť a mení ho na nevyhnutnú jednotvárnosť. Podľa týchto názorov

dejiny, historický proces nemá žiaden vplyv na ľudskú osobnosť, sú iba vonkajšie

typové formy tu – bytia. Riešenie vzájomného vzťahu medzi biologickými

12

a spoločensko − historickými podmienkami sa v súčasnej vede uberá najmä v smere

freudizmu a existencializmu.

Z. Freud sa síce prikláňal k názoru, že „kultúrny proces ľudstva“ je odlišný, do istej

miery nezávislý od osudov organizmálnych túžob, pravda tieto myšlienky

nerozpracoval.

Podľa Sartrovho názoru prostredie môže pôsobiť na subjekt len do takej miery, do

akej ho subjekt chápe, t. j. do akej ho premieňa na situáciu. Dokazuje, že

charakteristickou črtou bytia človeka je jeho tvorivosť, jeho voľba. Problém osobnosti

je podľa jeho názoru problém voľby, preto na prvé miesto vedeckej analýzy treba

klásť kategórie projektu a voľby.

Téza K. Marxa zdôrazňuje rozhodujúci vplyv sociálnych vzťahov, ktoré sa vytvorili

v spoločnosti na formovanie jednotlivca ako osobnosti. Skutočnosť, že konkrétny

jednotlivec nemôže byť stelesnením všetkých spoločenských vzťahov, s ktorými

bezprostredne prichádza do styku nič nemení na všeobecnom závere o priorite

spoločenského, sociálneho v človeku.

Každý jednotlivec má určitú individualitu, ktorá je vo svojej podstate podmienená

individuálnym spojením určitých biologických a fyziologických osobitostí so

sociálnym prostredím, s ktorým je jednotlivec v styku. Vzájomné pôsobenie týchto

činiteľov pôsobí tak, že proces vývoja osobnosti jednotlivca zostáva vždy hlboko

individuálny, neopakovateľný. Prebieha rôzne, podľa závislosti na konkrétnych

historických podmienkach, na príslušnosti jednotlivca k určitému sociálnemu

prostrediu.

Životná skúsenosť jednotlivca sa hromadí ako výsledok zložitých javov. Životná

skúsenosť formuje štruktúru osobnosti a táto štruktúra odráža minulú životnú dráhu.

Skúsenosti sa nepretržite transformujú. Sú vytvárané novými skúsenosťami a v tom

spočíva možnosť reformácie, prispôsobenia sa jednotlivca novým podmienkam života,

a najmä možnosť prevýchovy páchateľov trestných činov.

V spoločnosti vznikol nový pohyb, boj spoločnosti za rozvoj ľudskej osobnosti, ktorý

sa premieta aj do systémov opatrení boja s protispoločenskou činnosťou

a kriminalitou. Organizácia výroby, systém vzdelávania, sociálne zabezpečenie

umožňujú spoločnosti kladne pôsobiť na jednotlivcov a efektívne ich zapájať do

systému spoločenských vzťahov. Tento cieľavedomý boj o ľudskú osobnosť

spoločnosť začala. Pravda tento zložitý proces sa bude môcť rozvinúť, plne realizovať

až vo vyšších fázach spoločnosti.

13

Osobnosť nie je súhrn hotových, raz navždy určených vlastností a kvalít jednotlivca,

ale systémový, celostný útvar historicky sa vyvíjajúcich vlastností a kvalít. Treba

zdôrazniť, že osobnosť nie je iba niečím, čoho sa dostáva jednotlivcovi objektívne, ale

tiež to, čo on sám tvorí vlastným úsilím a pričinením. Poznatky o primárnej

determinovanosti vonkajšími sociálnymi a výrobnými podmienkami nemôže viesť

k tomu, aby sa osobnosť v nežiadúcej miere zjednodušila, ochudobnila a jednostranne

chápala iba ako objekt formovaný spoločenskými vzťahmi, ako výsledok

prispôsobenia sa vonkajším podmienkam a nechápala ako aktívny sebaurčujúci

subjekt. Lineárne, zjednodušené pochopenie osobnosti by mohlo viesť k preceňovaniu

determinovanosti vonkajšími objektívnymi vzťahmi, nezohľadňovalo by náležite

vlastnú aktivitu jednotlivca k tvorbe, zmene, sebauplatneniu k vývoju a rozvoju

vlastnej osobnosti. Preto osobnosť nemožno chápať iba ako pasívneho prijímateľa

toho, čo sa jednotlivcovi dostáva objektívne, ale tiež ako entitu, ktorá sa tvorí

vlastným úsilím a pričinením. Analýza osobnosti páchateľa trestného činu je

nevyhnutná pre pochopenie dialektiky vzťahu spoločnosti a osobnosti, objektívne

zhodnotenie okolností sociálneho zlyhania páchateľa trestného činu, ako aj objasnenie

najoptimálnejších prostriedkov prevencie.

Pri súčasnej kriminologickej analýze štruktúry osobnosti páchateľov trestnej činnosti

sa venuje pozornosť trom základným skupinám znakov osobnosti páchateľov:

▪ všeobecným znakom osobností páchateľov,

▪ osobitným znakom osobností páchateľov,

▪ individuálnym znakom osobností páchateľov.

Okrem týchto základných znakov systém prevencie trestnej činnosti musí

zohľadňovať všetky činitele, ktoré pôsobia na systém formovania osobnosti páchateľa

a ktoré ovplyvňujú jeho konanie.

Podľa F. M. Orzicha sú to najmä tieto činitele, ktoré sa navzájom odlišujú tak svojou

podstatou, ako aj svojimi úlohami:

▪ genetický program podmienený fylogenézou (rozvojom druhov človeka,

dedičnosťou),

▪ sociálny program, ktorý zahŕňa sociálne skúsenosti ľudstva (výsledok sociálneho

dedičstva),

▪ sociálne skúsenosti osobnosti, ktoré sa sformovali v procese činnosti človeka (jeho

autogenézou),

14

▪ prostredie: prírodné a sociálne pomery života človeka, jeho makro, mezo a mikro

prostredie,

▪ systém prostriedkov zameraných na ovplyvňovanie formovania osobnosti.

Medzi aktuálne kriminologické problémy patrí aj problematika klasifikácie, typológie

páchateľov trestných činov. Kriminológia vychádza pri klasifikácii páchateľov

trestných činov najmä zo strnulého, pozitivistického chápania osobnosti. Typológiu

páchateľov ovplyvňuje tiež dyadická schéma osobnosti umocnená osobitými

poznatkami najmä biológie, medicíny a psychológie.

Dodnes známa typológia páchateľov vypracovaná C. Lombrosom a E. Ferrim má

zjavné zázemie biologizmu. Typológiu páchateľov ovplyvňuje dichotómia

endogenného a exogenného.

Základné smery:

1) Biologické teórie

▪ vychádzajú z biologickej podstaty človeka,

▪ sú to antropologické (telesné) znaky, telesné typy (atletický, astenický, pyknický,

displastický), rasa, endokrinologické, chromozomálné anomálie a podobné somatické

znaky,

▪ taliansky lekár Cesare Lombroso vytvoril obraz ľudského typu − rodeného zločinca,

▪ anomálny jedinec je podľa neho už od prírody predurčený na páchanie deliktov,

▪ podľa typov rozlišoval aj sklon k rozličným druhom trestných činov (napr. hrbatých

spájal s falšovaním a podpaľačstvom),

▪ telesné znaky nazval „stigmy degenerácie“, táto teória bola podrobovaná

permanentnej kritike,

▪ postupne aj on pripúšťal sociálne príčiny zločinnosti (bieda, alkoholizmus,

vysťahovalectvo,...),

▪ veľa pozornosti sa venovalo aj vplyvu rasy na kriminalitu,

▪ najmä v USA boli rozšírené názory, že rasová príslušnosť je významná pre páchanie

určitých trestných činov,

Canady: jeho štúdie ukázali, že rasa nie je dominantná, aj keď preukázali vyšší index

trestnosti u černochov,

Ernest Kretschmer (nemecký psychiater) − vytvoril konštitučnú typológiu,

▪ analyzoval poznatky získane výskumom mentálnych patologických osobnosti,

▪ dospel ku 4 základným telesným typom kriminálnych osôb,

4 základné telesné typy kriminálnych osôb:

15

▪ astenický typ − vyššia postava, úzke ramená, ostrý nos, podlhovastá tvár − pácha

prevažne majetkovú trestnú činnosť,

▪ atletický typ − stredne vysoká alebo vysoká postava, široké ramená, silné svalstvo

a silná dolná čeľusť − sú to osoby, ktoré sa najviac podieľajú na násilných deliktoch

sexuálnej a majetkovej povahy,

▪ pyknický typ − krátke zavalité telo, guľatá tvár − sklony k páchaniu trestných činov

podvodu, považujú sa za polepšiteľných výchovou,

▪ dysplastický typ − abnormálne telesné vlastnosti − sklony k  násilným

a mravnostným deliktom.

Astenici a atletici majú sklony k recidíve.

najvýraznejšie sa to prejavilo v oblasti endokrinológie − viacerí vedci poukazovali na

abnormálne chromozómové anomálie (hovorili o tzv. chromozóme vrahov XYY −

chromozomálna malformácia),

Učenie o psychopatii osobnosti − stálo na rozhraní biologických a psychologických

teórií

▪ u osôb, ktoré charakterizuje asociálna osobnostná porucha, aj dedičná zaťaženosť

duševnými chorobami, alkoholizmom, zlej výchovy v rodine,

2) Psychologické teórie

▪ za príčinu kriminality považujú prevažne duševnú abnormalitu,

▪ prameňom kriminálneho správania je podľa nich duševný konflikt,

▪ vychádzajú s Freudovej psychoanalýzy,

▪ W. Healy − hľadá príčiny delikvencie v rannom detstve,

3) Sociologické teórie

▪ príčiny kriminality sú podľa nich: sociálne, kultúrne, hospodárske a spoločenské

faktory

▪ Erico Ferri a Raffaello Garofalo − vidia súvislosť medzi kriminalitou

a spoločenskými podmienkami

Garofalo ako prvý vytvoril pojem prirodzeného zločinu − sociologický pojem zločinu,

odlišný od toho v právom zmysle slova,

▪ Gabriel Tardy − trestnú činnosť jednotlivca vidí v napodobňovaní (otec − syn, učiteľ

− žiak),

▪ Emile Durkheim − cestu k zlepšeniu videl v sociálnych reformách,

− uviedol teóriu anómie, ktorá sa ako prvá zaoberá kriminalitou ako spoločenským

javom,

16

− anómia − stav všeobecnej bezzákonnosti spoločnosti − objavuje sa spravidla

v období podstatných ekonomických a politických zmien,

USA − Chicagská škola,

Teória sociálnej kontroly − Reiss − považuje za hlavné kriminogénne faktory defekty

vo formovaní vnútorných kontrolných činiteľov v období detstva,

Teória zábran − Rekless − význam vonkajších a vnútorných morálnych faktorov,

Teória skupinového konfliktu − rozšírená najmä v USA, kde sa vyskytovali vandalské

činy, vydieranie, vyberanie poplatkov gangmi,

− vznikla ako reakcia na rastúci organizovaný zločin

Etiketizačná teória − pridelená etiketa zaraďuje jednotlivca do spoločenskej hierarchie

(napr. vedec vzbudzuje obdiv, delikvent zas odpor)

− skúma jej vplyv na ďalší vývoj osobnosti a jej zaradenie do spoločnosti.

V typológii E. Kretschmera /leptosomný typ – extrémny astemik, pyknik, atletik

a dysplastický typ/, W. H. Wheldona /endomorfný, mesomorfný a ektomorfný typ/, H.

J. Eysencka /extrovertný, introvertný, neurotický, psychotický typ/ sa nezohľadňuje

sociálna podstata osobnosti páchateľa, ale sa klasifikuje podľa jednostranných, od

spoločnosti odtrhnutých biologických a sociálnych aspektov.

Problematika typológie páchateľov trestnej činnosti je súčasťou najvšeobecnejšieho

problému, problému vedeckej klasifikácie študovaných objektov. Aby sa mohol

predmet klasifikovať, treba ho určiť a klasifikácia by mala byť taká, aby zahrňovala

celok úplne.

Hlavným problémom kriminológie v oblasti typológie páchateľov trestných činov je

otázka z akých dôvodov sa typológia páchateľov trestných činov vykonáva. Typológia

páchateľov trestnej činnosti má význam najmä pre preventívne opatrenia boja

s kriminalitou.

Typológia osobnosti páchateľov trestných činov musí zohľadňovať vzťah medzi

biologickými, psychologickými a sociálnymi zákonmi rozvoja osobnosti človeka.

Typológia by mala syntetizovať vedecké poznatky o jednotlivcovi, osobnosti,

prostredí ktoré ho obklopuje, typizovať vzájomne pôsobiaci systém jednotlivec

a prostredie a tak plniť funkciu spojovacieho článku medzi teóriou a praxou.

Ako ukazujú analýzy kriminality, javia sa kultúrne, politické a hospodárske vplyvy na

vznik zločinu ako prvoradé. Podľa toho stratila orientácia na páchateľa kriminologický

význam. Napriek tomu nie je možné nevidieť, že pri páchaní zločinu ide o ľudské

17

správanie. Vždy a všade sú to ľudia, ktorí sa dopúšťajú činov pokladaných za trestné,

aj keď nie rovnako často a intenzívne. Muži a ženy, mladí a starí porušujú právo.

Čiastočne sú ako narušitelia práva odhaľovaní, podozrievaví, oznamovaní, stíhaní,

trestaní a vyvíja sa úsilie o ich resocializáciu. Obete a oznamovatelia, polícia

a justícia, probačná pomoc a orgány výkonu trestu sa nimi zaoberajú. Pod týmto

zorným uhlom skúma aj kriminologická veda osobnosť páchateľa, nemôže sa preto

uspokojiť len s predmetom, funkciou, rozsahom a vysvetlením zločinu alebo kontroly

zločinnosti. Obraz páchateľa a porozumenie pre neho určuje aj zaobchádzanie s ním.

Pozerať na neho ako na „black box“ (čiernu skrinku), to znamená zanedbávať ho ako

predmet poznania, by viedlo k nehumánnym, nesprávnym a preventívne nežiadúcim

výsledkom (Kaiser, 1994).

Skúmať, kto je páchateľom, ako sa pozná, ktoré pohnútky určujú jeho konanie, ako sa

s ním účelne a primerane zaobchádza, ako sa podľa potreby potláča a ako sa privádza

späť k spoločnosti, je od prvopočiatku jedna z najprvoradejších úloh kriminologickej

vedy. Aj keď od tých čias došlo k značným zmenám v trestnom práve a justícii,

otázka, kto je zločinec, zostáva“ (Kaiser, 1994).

Pojem „páchateľ trestného činu“ a jeho obsah je z pohľadu trestného práva užší ako

charakteristika podľa kriminológov.

Trestné právo ako normatívna veda sa sústreďuje na trestne zodpovedný subjekt

ako na obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu, ktorého existencia je

nevyhnutná. Podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov

subjektom – trestne zodpovedným páchateľom, môže byť len fyzická osoba, staršia

ako štrnásťročná a v čase spáchania trestného činu príčetná. Kritériom rozdelenia

páchateľov je tu predovšetkým vek a vlastnosti páchateľa.

Do záujmu kriminologickej vedy patria aj potencionálny páchatelia, osoby po výkone

trestu, ale aj tí, ktorí patria do oblasti sociálnej patológie, kde okrem kriminality sa

zaraďujú návykové formy správania (alkoholizmus, toxikománia), prostitúcia,

extrémistické skupiny a pod.

Kriminológia pri zhromažďovaní svojich poznatkov o osobnosti páchateľa používa

multidisciplinárny prístup, to znamená, že využíva poznatky spoločenských vied,

akými sú psychológia, sociológia, z ktorých vychádza pri tvorbe vlastných teórií

a koncepcií. Vzhľadom na to, že obe vedné disciplíny poskytujú množstvo poznatkov

v závislosti od filozofických východísk a metodologických prístupov, rovnako aj

kriminológia oplýva množstvom rôznych zistení snažiacich sa o čo najvýstižnejšie

18

pokrytie osobnosti páchateľa, čiže neposkytuje ucelenú, úplne vystihujúcu, jedinú

a jedinečnú teóriu, ktorá by celoplošne riešila pertraktovaný problém. Vzhľadom na

zložitosť a miestami až nepostihnuteľnosť spoločenského diania v zmysle sociálnych

deviácií v jej najrozmanitejších podobách, to ani nie je možné. Našou snahou bude

teda vybrať to najlepšie a podať čo najstručnejší a najpotrebnejší prehľad poznatkov

o osobnosti páchateľa s cieľom ich možnej využiteľnosti v praxi.

1.3 Psychologické charakteristiky osobnosti

V prvej podkapitole je naším cieľom poskytnúť podstatné a najvšeobecnejšie poznatky

opisujúce psychologické charakteristiky osobnosti z pohľadu normy i patológie.

Teoretický rámec osobnosti páchateľa poskytuje všeobecná psychológia osobnosti.

Z veľkého množstva definícií je „najmenej obmedzujúca a záväzná definícia, ktorá

charakterizuje osobnosť ako sumu všetkých psychických osobitostí vytvárajúcich

individualitu jednotlivca“ (Pogády, J., Žucha, I., 1996).

To znamená, že jednotlivci sú nezameniteľní, ale pritom typologicky zaraditeľní do

istých skupín. Hoci nenájdeme dvoch rovnakých jednotlivcov, nemôžeme ísť tak

ďaleko, aby sme celkom zotreli typologickú charakteristiku ľudí, ktorých možno

zaradiť v tomto smere do skupín. Ako najvýznamnejšia sa ukazuje práve stálosť

základných čŕt a vlastností normálnej osoby.

Nestačí teda hovoriť o osobnosti ako o sume všetkých psychických procesov, lebo sú

menlivé a nie je v nich nič konštantné. Aj v menlivosti javov sú totiž isté stránky stále.

Keď vyzdvihujeme stabilitu ako hlavný znak osobnosti, treba povedať, že aj stálosť je

relatívna, lebo ak človek vytvára istý konkrétny obraz o sebe, ten nemôže byť statický.

V skutočnosti sa osobnosť mení, nie rýchle, ale sústavne. Mení sa samočinne, ale aj

pod vplyvom vonkajších podmienok. Táto zmena je menej hlboká, ako sa kedysi

myslelo, takže vrodené faktory a rané detské zážitky majú najvýznamnejší podiel na

formovaní osobnosti.

Osobnosť sa skladá z troch skupín javov:

1. psychické vlastnosti,

2. psychické črty,

3. formát.

19

Psychické vlastnosti označujeme ako inventár osobnosti, čo je jej vlastné ako jej

obsah. Patria sem záujmy, schopnosti, nadanie a temperament.

Záujmy sú dlhodobým zameraním na určité objekty a úzko súvisia s motívmi

a orientáciou osobnosti. Záujmy najviac podliehajú zmene a vplyvu prostredia. Spolu

s postojmi obklopujúcimi vlastný sebaobraz, sú veľmi dôležité, lebo sa

spoluzúčastňujú na formovaní životného zmyslu jednotlivca. V patológii sú zvlášť

nápadné a môžeme ich opísať ako chorobne znížené, alebo chorobne úchylné.

Chorobne znížené záujmy nachádzame tam, kde je oklieštený celkový formát

osobnosti, chorobne úchylné sa vyskytujú ako sprievodný znak ťažkých duševných

chorôb. Existuje ešte chorobne zvýšený záujem pri toxikomániách o prísun drogy.

Schopnosti vznikajú na základe nadania alebo učenia, ale len kombináciou týchto

zložiek sa vypracujú na vynikajúcu úroveň. Nadanie musí dozrieť, objavuje sa až

v určitom čase a vyvíja sa autonómne, najviac cvikom. Najvšeobecnejšie nadanie je

inteligencia. V patológii podľa vzniku rozoznávame vrodené poruchy ako oligofrénia,

alebo slabomyseľnosť, subnorma, debilita a imbecilita a získané poruchy, z ktorých je

najznámejšia demencia.

Temperamentom sa označuje živosť, schopnosť reakcie. Určujú ho predovšetkým

nálady, ale aj afekty a ich vzťah. Tieto reakcie sú zväčša vrodené a ostávajú rovnaké

počas celého života. Najznámejšie sú štyri typy Hippokrata: sangvinik, cholerik,

melancholik a flegmatik.

Psychické črty, ktoré neoznačujú jej jednotlivé stránky, ale jej celok. Nemožno ich

vzťahovať len na určitú vlastnosť, ale dokopy charakterizujú obraz osobnosti.

Rozlišujeme tieto psychické črty: celistvosť osobnosti, súdržnosť, výraznosť

a diferencovanosť.

Celistvosť osobnosti tvorí za normálnych okolností ucelenú jednotku, hoci sú v nej

protirečivé črty a pôsobia protikladné sily. Platí to najmä vtedy, keď jedinec nie je

vystavený veľkej záťaži a náporu. Vtedy osobnosť imponuje ako harmonická. Za

patologických okolností sa môže stať patologicky rozpornou, neprehľadnou,

konfúznou, degradovanou, ba môže aj zaniknúť.

Súdržnosť je odolnosť proti náporom, stresom, ktoré môžu viesť k deformácii

osobnosti, prípadne k rozštiepeniu, dokonca k jej rozpadu.

Výraznosť je črta, ktorá robí osobnosť nápadne výraznou (lakomosť alebo dlhý nos).

Opakom výraznosti je banálnosť (fádnosť). Z toho vyplýva, že už veľké nadanie je

20

samo o sebe výrazné. Výraznosť neznamená vždy pozitívnosť črty. Napríklad medzi

zločincami sú typy, ktoré sú určitým spôsobom výrazné.

Človek je diferencovaný, ak nie je iba bohatý na schopnosti, ale ak sú tieto aj

dostatočne rozmanité a odlišné. Vtedy je obvykle diferencovaná aj pojmová zložka

a city, ale jedno s druhým nemusí vždy súvisieť. Opakom diferencovanosti je

primitivita. Môže sa stať, že niekto je pojmovo diferencovaný, lebo je inteligentný, ale

pritom je citovo primitívny.

Ak je osobnosť podľa vlastnosti bohatá a diferencovaná, môže sa prejaviť ako veľký

formát (veľkorysosť). A môže byť, že osobnosť je mentálne čulá a pojmovo

diferencovaná, ale vybíja sa v drobnostiach a pritom nemá žiaden životný obzor, ani

svoje postoje, zostáva malým formátom.

Črty osobnosti tvoria jej štruktúru. Ide o celkové usporiadanie osobnosti, ktoré nemusí

byť jednotné, ale môže byť aj rozhárané a protirečivé a práve toto rozšírenie pojmu

štruktúry zohráva v patológii osobnosti významnú rolu.

Charakter je najmenej jednotne definovaná vlastnosť osobnosti. V bežnej reči sa pod

charakterom myslí len pozitívny typ, čiže čestný, dôsledný a spoločenský človek.

Psychológia nerobí rozdiel podľa, v podstate etnického hodnotenia, ale uznáva

i negatívny charakter.

Postoj k svetu, prírode, spoločnosti a k sebe sa tvorí z vyšších citov, ktoré preto aj

tvoria súčasť charakteru. Ďalšou zložkou charakteru sú motívy, stabilné aspoň

v základoch. Z uvedeného vyplýva, že do skladby charakteru patria aj negatívne

stránky osobnosti, ako sú negatívne city a pohnútky, čiže sociálne negatívne motívy.

Vedúcim znakom charakteru je predovšetkým stabilita a odolnosť proti nanucovaným

zmenám. Labilitou myslíme nielen slabosť, neodolnosť proti týmto zmenám, ale aj

spontánne chýbanie vyrovnávajúcej tendencie, pre ktorú sa charakter označuje ako

jadro osobnosti.

1.4 Proces socializácie osobnosti

Každá ľudská bytosť prechádza v ontogenéze procesom zrenia, v ktorom nadobúda

psychologické charakteristiky osobnosti.

V teoretickej rovine chápeme konanie subjektu ako úmyselné správanie (t. j. vedené

uvedomelým úmyslom niečo urobiť), ktoré je prejavom navonok orientovanej činnosti

(aktivity) a ktorá vzniká v ľudskom organizme – je výsledkom určitej činnosti

21

vnútornej – a pôsobí v jeho okolí. Práve aktivita ľudského jedinca v konkrétnych

sociálnych interakciách spoluvytvára ľudskú osobnosť. Deje sa tak vo vývine jedinca

(v jeho ontogenéze) mechanizmami určenia – najmä sociálneho učenia –

v nedeliteľnej jednote s procesom zrenia, ktorého podstatné determinanty vychádzajú

predovšetkým z dynamiky dispozičných vnútorných zákonitostí organizmu.

Dynamický vzťah vnútorného a vonkajšieho sa konkrétne prejavuje v tejto

osobnostnej oblasti napr. tým spôsobom, že niektoré požiadavky vonkajšieho

spoločenského prostredia, ktoré sú formulované v určitom kultúrnom modeli už ako

požiadavky výchovné, sa menia – procesom zvnútorňovania, interiorizácie – v normy,

hodnoty a potreby u vyvíjajúceho sa jedinca. Jeho osobnosť potom vo svojom ďalšom

vývine koná v interakcii s druhými jedincami podľa týchto zvnútornených noriem,

hodnôt a potrieb (v tzv. procese exteriorirácie). Práve z tejto vonkajšej interakčnej

činnosti v sociálnopsychologickom poli môžeme sprostredkovane usudzovať na

vnútornú psychickú činnosť osobnosti ako modelovo zjednodušenej hypotetickej

štruktúry. Jej štúdiom postihujeme širokú oblasť reálneho bytia človeka, jeho

konkrétnych činnosti, stavov, výkonov a pod.

Hlavnou úlohou psychológie osobnosti je vývinové vysvetlenie súčasného stavu

a funkcie osobnosti, ktoré umožňuje formulovať predpoveď (prognózu) jej ďalšieho

vývinu v známych podmienkach.

Za základné mechanizmy vývinu osobnosti pokladajú významní teoretici Piaget

s Inhelderovou zrenie vrodených štruktúr, učenia, sociálnej interakcie a špecifické

činnosti orientované na adaptáciu na prostredie. Výrazným aspektom vývinu osobnosti

je jej postupné začleňovanie do sociálnych štruktúr. Deje sa tak v procese socializácie,

v ktorom organizmus dosiaľ prevažne biologicky determinovaný „vrastá“ do

spoločnosti a získava špecificky ľudské charakteristiky správania (napr. reč, kultúrne

zručnosti a návyky, pracovné stereotypy, sociálne roly, postoje a pod.). V rámci tejto

socializácie, ktorá býva definovaná ako „trvalé prispôsobovanie sa jedinca normám

alebo typickým spôsobom správania určitej spoločnosti, event. určitej spoločenskej

vrstvy“ (Kuchta J. a kol.,1993), dochádza predovšetkým k vývinu zvnútornených

kontrol sociálneho správania (t. j. toho, čo je dovolené a čo zakázané, event. trestané)

i základná hodnotová orientácia (t. j. žiadúce a nežiadúce veci) od ich pôvodnej

lability k postupnej stabilizácii.

Ďalšou zložkou socializačného procesu je vývin morálneho vedomia a konania zhruba

v mladom školskom období a vedie k tzv. morálke autonómnej, keď dieťa hodnotí

22

určité konanie za správne či nesprávne samo osebe, bez prihliadania k autorite

dospelých, ich príkazov, zákazov a pod. Toto autonómne morálne hodnotenie sa

potom prehlbuje začiatkom puberty i tým, že sa viac prihliada k motívom konania,

k situačným faktorom.

Treťou významnou zložkou socializačného procesu je osvojovanie si sociálnych rolí,

t. j. očakávaných vzorcov správania. Za zvlášť významné pre život v dospelosti sa

pokladá upevnenie sexuálnych rolí (mužských i ženských). Celý rad rôznych rolí,

ktoré mladý jedinec prijíma, napr. v školskom kolektíve, i jeho postavenie v skupine

vrstovníkov pomáha vytvoriť uvedomelejšie sebachápanie a sebahodnotenie. Súhrnne

možno konštatovať, že v procese tzv. primárnej a sekundárnej socializácie si mladý

jedinec osvojuje pod vplyvom rodinných vzorcov a v edukačnom procese

prostredníctvom hlavných socializačných inštancií (rodiny, školy, skupiny

vrstovníkov) spoločensky žiaduce normy, hodnoty a adaptívne formy správania.

K tomu však dochádza iba v prípade, ak socializačný proces neprebieha poruchovo.

Táto poruchovosť môže vychádzať z celého radu rôznych okolností. Tie môžu

spočívať napr. v tom, kde si mladý jedinec osvojuje normy a hodnoty malej

referenčnej skupiny a nie širšieho kultúrno − spoločenského prostredia, a tak

dochádza; k výraznej disonancii noriem a hodnôt (napr. v rámci etnickej, event.

delikventnej subkultúry, ktorá je v konflikte s morálnymi a právnymi kódexmi

tvoriacimi súčasť kultúry majoritnej spoločnosti). Defekty sa môžu vyskytnúť aj pri

aplikácii noriem na konkrétne konanie, napr. pri defektnom procese rozhodovania,

ďalej tiež ovplyvnením motivácie sociálneho konania, nedostatočne zvnútornenými

normami, ich nesprávnou generalizáciou a pod. I samo sociálne učenie, chápané ako

proces nadobúdania sociálnych skúseností, ktoré má spôsobovať žiaduce modifikácie

sociálneho správania jedinca, môže prebiehať poruchovo. Stáva sa to napr. vtedy, keď

sú napodobňované sociálne nežiaduce vzory a dochádza k identifikácii mladého

jedinca s dissociálnymi, alebo antisociálnymi modelmi.

„Sám proces socializácie osobnosti je nutné chápať komplexne a dlhodobo, pretože

najmä v dospelosti nie je možné obchádzať ďalšie významné socializačné pôsobenie

napr. širšieho sociálneho prostredia v mieste bydliska, profesionálneho kolektívu

spolupracovníkov, partnerov i osôb, s ktorými sa jedinec stretáva pri uskutočňovaní

záujmových aktivít a pod. Viac-menej usudzujeme, že rozhodujúce determinanty

životného štýlu, ktoré rozhodujú tiež o prosociálnej, či antisociálnej orientácii

osobnosti, sú významne ovplyvnené kvalitou vnútorných regulatívov správania, ktoré

23

sa vytvorili prevažne v rámci primárnej a sekundárnej socializácie“ (Neumann in:

Kuchta J. a kol.:, 1993).

2 TYPOLÓGIA PÁCHATEĽOV

Medzi príspevky teoretickej kriminológie k vedeckému poznaniu páchateľov trestných

činov patrí okrem teórie osobnosti páchateľa, typológia páchateľov.

Snaha zovšeobecňovať poznatky o osobách páchateľov bola vždy súčasťou skúmania

kriminality a vždy bola sprevádzaná pokusmi zaradiť páchateľov podľa určitých

znakov, ktoré sa u nich vyskytovali častejšie než u bežnej populácie, do určitých

navzájom odlišných skupín. Tieto snahy naväzovali na triediace pokusy uplatňované

po stáročia vo filozofii a lekárstve.

Cieľom je poskytnúť najznámejšie typológie páchateľov, z ktorých niektoré sú už

poznatkovo prekonané, tvoria však teoretický rámec a majú neoceniteľnú historickú

hodnotu. Väčšina z nich, vytvorená najmä v posledných rokoch, je však použiteľná

a v praxi uplatniteľná.

Typológia

Metóda umožňujúca triedenie stavov, objektov alebo javov pomocou typov umožňuje

v kriminológii rozčleniť páchateľov trestných činov /osoby a osobnosti/ podľa

určitých kritérií, znakov či súborov znakov do skupín, z ktorých každú je možné

charakterizovať pomocou určitého modelu, prototypu, typu.

V kriminológii sa chápe ako prejav syntetizujúceho prístupu k osobnosti. Je

výsledkom štúdia variácii osobnosti a klasifikuje psychologické typy ľudí. Je to len

schéma, ktorá nepostihuje celého jedinca, vyjadruje však určitú osobnostnú konštantu,

ktorou je jedinec charakterizovaný. Chápe sa užšie než klasifikácia, je druhom

klasifikácie, v ktorej triediacim hľadiskom sú stanovené osobnostné konštanty.

Typ

Vo vzťahu k osobnostiam ľudí tak je najčastejšie definovaný ako určitý komplex

vlastností, rysov, či iných znakov osobnosti, ktoré síce nevystihujú celú osobnosť

jednotlivca, ale sú spoločné väčšiemu počtu osôb, z ktorých podľa výskytu práve

týchto znakov je možné vytvoriť skupinu v rámci konkrétnej typológie.

Typ býva najčastejšie definovaný ako určitý komplex vlastností, ktoré síce

necharakterizujú celú osobnosť, ale sú spoločné väčšiemu počtu osôb, z ktorých je

24

možné podľa výskytu práve týchto vlastností pre neskoršie praktické či vedecké

využitie vytvoriť skupinu.

Výsledky empirických výskumov potvrdzujú, že „čisté typy“ v skutočnosti neexistujú,

vždy ide len o priblíženie sa nejakému vymedzenému typu.

V počiatkoch kriminológie boli typológie (konkrétne typy) vytvárané prevažne na

základe odborného skúmania osobnosti zločincov: vrahov, násilníkov, páchateľov

veľkých lúpeží, teroristických činov, závažných politických deliktov, teda tých, ktoré

sa preslávili buď charakterom svojich zločinov, spôsobom ich prevedenia,

spoločenským postavením, alebo ich prípad vzbudil zvláštnu pozornosť širokej

verejnosti. Až neskôr sa objektom typologických prístupov stali úmyselne náhodne

vybratí páchatelia, o ktorých boli údaje spracované štatisticky (Novotný, O., Zapletal,

J., 2001).

Vznik prvých kriminologických typológií bol spojený predovšetkým so samotným

kriminálnym činom a jeho páchateľom, často na úkor zohľadnenia podielu situácie na

kriminálnom čine, úlohy obete a vplyv širších spoločenských podmienok. Až neskôr

s rozvojom sociológie sa pri vytváraní kriminologických typológií berú plne v úvahu

i sociálne podmienky ovplyvňujúce život páchateľa a dôraz z činu a osobnosti

páchateľa sa prenáša na vplyv sociálneho prostredia na kriminálne jednanie páchateľa

a na vplyv stavu spoločnosti na vznik kriminality.

Hranice typológie vychádzajú predovšetkým z biologických ukazovateľov osobnosti

patrí sem teória tzv. kriminálnej antropológie, teória fyziognomická a frenologická

/založené na meraní lebky/. Patrí tu i teória Lombrosova o tzv. rodený zločinec,

podľa biologických znakov rozlišoval Lombroso i medzi jednotlivými typmi

zločincov /vrahovia a zlodeji/.

Najznámejšie v tomto rade sú typológie, ktoré predpokladajú úzku väzbu medzi

telesným typom a osobnostným charakterom, spolu s dedičnou podmienenosťou,

protiprávnym konaním.

V stavbe tela človeka podmienené morfologickými a fyziologickými funkciami

organizmu tzv. konštrukciou, ktorá je základným pojmom v týchto typológiách vidia

autori takto pozorovaných typológii súhrn všetkých vlastností indivídua zafixovaných

v jeho dedičných zárodkoch t. j. osobnosť podľa týchto typológii formujú vlastnosti

odovzdávané dedične.

Špecifická porucha osobnosti nie je diagnostikovaná ako nemoc, ale ako porucha

osobnosti a správanie dospelých. Často je psychopatická osobnosť charakterizovaná

25

ako disharmonická osobnosť s abnormálnymi rysmi, ktorej niektoré prejavy môžu

viesť až k kriminálnemu jednaniu.

Kriminologické typológie vychádzajú predovšetkým z psychologických aspektov

osobnosti, sú celkom závislé na úrovni spracovania poznatkov psychológie osobnosti,

klinickej psychológie, psychopatológie i všeobecnej psychológie a psychiatrie. Tiež sú

závislé na úrovni metodológie uplatňovanej pri popise a vysvetľovaní psychických

javov.

Osobnosť je opisovaná v závislosti na psychologických, alebo sociologických

teóriách, z ktorých vychádza a v súlade so základnou kriminologickou orientáciou

osoby, ktorá popis uskutočňuje. Robí sa to prostredníctvom zložiek, dimenzií, vrstiev,

faktorov, ktoré tvoria tzv. štruktúru osobnosti. Obyčajne sú to schopnosti vrátane

stále diskutovanej inteligencie, charakter, či už v zmysle „ individuálnej zvláštnosti

človeka“, alebo „ morálneho charakteru“ (Nakonečný, 1995), temperament, vôľové

vlastnosti, motivácia, postoje, záujmy, psychické zvláštnosti, niekedy i tzv.

faktory druhého radu /tzv. extroverzia, introverzia/.

Osobnosť páchateľa však nie je chápaná len ako pevná štruktúra určitých schopností

a vlastností, v čase relatívne nemenných, ale ako dynamicky sa vyvíjajúci stav určitej

špecifickej štruktúry stále ovplyvňovaný vnútornými a vonkajšími činiteľmi vo

vzájomnom stále sa meniacom vzťahu.

Koncepcia oligofrenného páchateľa /podľa platnej klasifikácie duševných porúch/

koncepcia mentálne retardovaného páchateľa je v 20. storočí spojená s meraním

inteligencie /rozumových schopností/ vykonávaných v rámci psychologického

vyšetrovania špeciálnymi testmi.

Vyšší výskyt osôb s podpriemernou inteligenciou medzi páchateľmi je všeobecne

uznávaný fakt. Mentálna retardácia je vážnym trvalým postihnutím rozumových

schopností, ktorá je vrodená. Prejavuje sa ako postihnutie rady špeciálnych schopností

napr. slovnej obratnosti, rýchlosti reagovania a chápania, pamäti, logického myslenia.

Charakteristická je znížená schopnosť chápania podstaty javov a ich súvislostí. To

však neznamená, že pri odbornom posudzovaní mentálne retardovaných páchateľov

trestných činov je automaticky priznané zmenšenie ovládacích a rozpoznávacích

schopností.

Mentálne retardované osoby sa nechávajú vďaka svojej zvýšenej sugestibilite

a nedostatku kritického myslenia ľahko ovplyvniť a naviesť na protiprávne konanie.

26

Typológia zdôrazňuje prevažne sociologické charaktery osobnosti vychádza

predovšetkým zo skúmania sociálneho prostredia páchateľa, procesu sociálneho

učenia, hodnotových orientácií páchateľa a jeho sociálneho začlenenia. Sociológia sa

pri štúdiu osobnosti páchateľa zaujíma predovšetkým o analýzu sociálneho prostredia,

spoločenských podmienok, ktoré na páchateľa pôsobili, a jej typizovanie

a zovšeobecňovanie.

Už F. Liszt rozdeľoval zločincov na tri skupiny: príležitostných, zločincov zo zvyku,

ktorí sú schopní nápravy a nepolepšiteľných zločincov. Pričom toto delenie spájal

s troma individuálne preventívnymi funkciami trestania /odstrašovanie, náprava,

zničenie/.

Kriminálne chovanie je v tejto teórii výsledkom sociálneho učenia. Teória popiera

rozhodujúci význam osobnostných čŕt páchateľa pri páchaní trestnej činnosti

a zdôrazňuje „normálnosť“ zločineckého správania sa. Podľa tejto teórie sú zločinci

vo svojej veľkej väčšine normálni, duševne zdravý ľudia. Tu uvedené príklady

typológie sú len zlomkom – časťou z celkového počtu existujúcich typológií.

V súčasnej dobe sú teórie osobnosti, ktoré pozerajú na delikventov predovšetkým ako

na osoby s psychiatrickým nálezom, s vážnymi psychotickými stavmi a osoby

s výrazne patickým vývojom osobnosti, skôr výnimkou.

Snaha zovšeobecňovať poznatky o delikventoch bola vždy súčasťou skúmania

delikvencie ako spoločenského javu a takmer vždy bola sprevádzaná pokusmi zaradiť

delikventov podľa určitých znakov, ktoré sa u nich vyskytujú častejšie ako u bežnej

populácie, do kategórií. Tieto snahy boli okrem iného vedené úmyslom podľa

zisteného znaku, poprípade kombináciou znakov, rýchlejšie určiť, alebo potvrdiť

osobu potencionálneho páchateľa a napokon snahou predchádzať zločinnosti, či už

väčšou pozornosťou venovanou spoločenským skupinám, v ktorých sa páchatelia

i potenciálni páchatelia častejšie vyskytujú, alebo rôznym technickým

a administratívnym zásahom, založeným na typických vlastnostiach rôznych druhov

páchateľov. Klasifikácií delikventov, ktorých súčasťou sú i typológie, bolo do

súčasnosti vytvorených neprehľadné množstvo, ale bohužiaľ dosiaľ chýba

vyčerpávajúci, systematický prehľad o nich a o ech využívaní, a to nielen u nás, ale aj

v učebniciach kriminológie vydaných v zahraničí.

Už vytvorené klasifikácie sú overované a využívané pri zaobchádzaní

s delikventnými, ale i inak problémovými jedincami a skupinami, v rutinnej policajnej

práci, v mnohých výchovných zariadeniach pre narušenú mládež (vrátane

27

delikventnej), v psychiatrických zariadeniach a vo väzenstve. Využívajú sa tiež pri

organizovaní postpenitenciárneho zaobchádzania s osobami prepustenými z výkonu

trestu odňatia slobody a hľadaní účinných preventívnych opatrení proti kriminalite,

poprípade proti jej výraznému rastu. K určitej kategorizácii páchateľov dochádza

taktiež v prípadoch, keď treba uskutočniť väčší zásah proti niektorým špecifickým

aktuálnym dissociálnym, alebo kriminálnym prejavom, ktoré budí zvýšený záujem

verejnosti častým výskytom, nezvyklosťou prejavu, alebo nárokmi na špeciálne

schopnosti páchateľov. V súčasnosti sa to týka napr. deliktov s rasovým podtextom

(skinheads), skupinových agresívnych prejavov (vlajkonosiči a futbaloví fanúšikovia,

boje skinheads s anarchistami, šikana), deliktov spojených s prejavmi satanizmu, tzv.

počítačovej kriminality, ale tiež sociálno − patologických javov, ako sú prostitúcia,

užívanie drog, nadmerné požívanie alkoholu, hazardné hry atď.

Použitie konkrétnej klasifikácie je ovplyvnené nielen účelom, ale aj špecializáciou

tých, ktorí ju používajú, poprípade vytvárajú (iným klasifikáciám dávajú prednosť

psychológovia, iným sociológovia, psychiatri, kriminalisti a pod.). Veľmi často je

použitie klasifikácie poplatné prevládajúcej štátnej politike, vždy stavu a úrovni

spoločenských vied.

Efektívnosť využitia týchto klasifikácií, často skôr úsilia o klasifikáciu, býva

predmetom stálych diskusií, niekedy už v čase, keď vznikajú, často potom

v neskoršom období, po získaní praktických skúseností s nimi.

Napriek tomu sa úsilie o klasifikáciu páchateľov objavuje stále znova a stále znova sa

vraciame aj k tým klasifikáciám, ktoré sa už pokladali za prekonané. Závislosť

klasifikácií od stupňa poznania v čase ich vzniku to uľahčuje, najmä pokiaľ súčasné

vedecké poznatky spochybňujú argumenty, kvôli ktorým boli tieto klasifikácie

predtým odmietané.

K potvrdeniu teórií klasifikujúcich páchateľa do určitých skupín, ale i priamo k ich

vzniku vždy prispievala a teraz ešte väčšmi prispieva štatistika. Z humanitných vied

ku vzniku klasifikácií páchateľov prispeli predovšetkým filozofia, psychiatria, najmä

psychopatológia, psychológia, sociológia, pedagogika, antropológia a i. Ako predmetu

vlastného záujmu sa osobnosti páchateľa, a tým aj typológii páchateľov venuje okrem

kriminológie taktiež kriminalistika, penológia, forenzná psychológia a sociálna

patológia (súčasť sociológie).

V začiatkoch kriminológie sa klasifikácie, vznikajúce v jednotlivých školách

a kriminologických smeroch, vytvárali prevažne na základe odborného skúmania

28

osobnosti známych zločincov: vrahov, násilníkov, páchateľov veľkých lúpeží,

teroristických činov, závažných politických deliktov, tých, ktorí sa „preslávili“ buď

početnosťou svojich zločinov, spôsobom uskutočnenia, spoločenským postavením,

alebo ktorých prípad vzbudil osobitnú pozornosť širokej verejnosti. Až neskôr sa

objektom typologických prístupov stali náhodne vybratí páchatelia, údaje o ktorých

boli spracované štatisticky. Neplatí to paušálne.

Pokusy vysvetliť kriminálne správanie typickou štruktúrou osobnosti, teda

špecifickým usporiadaním relatívne trvalých čŕt osobnosti páchateľa a zvláštnosťami

individuálneho vývinu sa realizovali v 70 -tych a 80 -tych rokoch v Českej republike.

Vo výskume osobnosti páchateľa bola opísaná osobnosť prvoväzneného a recidivistu

pomocou štyroch faktorov – čŕt osobnosti:

▪ emocionálne ladenie – od nepriateľského postoja k okoliu (hostility) k postoju

emocionálne pozitívnemu (afiliancii),

▪ úroveň sformovania svedomia – od nedostatočne k dobre sformovanému svedomiu,

▪ sociálna reaktivita – od dynamickosti k inhibovanosti (utlmenosti),

▪ asertívnosť (presadzovanie sa) – od rafinovaného sebapresadzovania sa k tupej

konformite.

Na základe vzájomných väzieb medzi týmito osobnostnými črtami potom vznikla

typológia osobnosti páchateľa:

▪ typ socializovaný,

▪ nesocializovaný agresor,

▪ konformný moron,

▪ nezvládnuteľne pudený, nezdržanlivý,

▪ neurotický,

▪ hostilný, t. j. nepriateľský,

▪ podrobivý,

▪ anxiózný, t. j. úzkostný manipulátor.

Typy socializované, neurotické a anxiózné sú charakteristické pre prvoväznených

páchateľov a typy konformného morona, nezvládnuteľne pudených a podrobivých pre

recidivistov (Netík,K.,Netíková, D., 1997).

2. 1 Typológia páchateľov trestnej činnosti

29

Kriminologické úvahy o páchateľoch trestných činov sa nezaobídu bez štatistických

údajov o známych trestne stíhaných osobách. Tieto informácie sú nevyhnutné pre

získanie prehľadu o tom, aké veľké je zastúpenie páchateľov trestných činov medzi

občanmi, ich skladba a i podiel jednotlivých kategórii páchateľov.

Informácie o páchateľoch sledované v bežne užívanom rozdelení t. j. podľa pohlavia,

veku, národnosti, štátnej alebo etnickej príslušnosti, zistených psychických zvláštnosti

a podľa charakteristik označených súhrnne alebo iné.

1. Podľa pohlavia

Vzhľadom k výrazne početnej prevahe páchateľov nad páchateľkami, k mimoriadne

závažným škodám spôsobovaným mužskou kriminalitou i k malému podielu žien na

násilnej kriminalite je možné sa pozerať na súčasnú kriminalitu ako na kriminalitu

mužov.

Od kriminality mužov sa kriminalita žien líši najmä väčším podielom menej závažnej

majetkovej trestnej činnosti s menšou spôsobenou škodou. Najčastejšie sú ženy

stíhané za tzv. jednoduchú krádež. Ženy predstavujú viac než tretinu zo všetkých

páchateľov vreckových krádeží (viac než pätina z trestne stíhaných žien v roku 1998

sú zlodejky a u mnohých z nich je to stále „zamestnanie“. Ich skutočný počet je však

zistený ako podstatne vyšší. Časť krádeží i lúpeží je sprievodným javom prevádzania

pouličnej prostitúcie.

Viac než pätinu všetkých stíhaných páchateľov tvoria ženy u trestných činov

označovaných ako hospodárska kriminalita. Často sú ženy stíhané za trestné činy

sprenevery a podvodu.

Nedocenené zostávajú škody pre ženskú kriminalitu typické – páchateľkami

v najbližšom sociálnom prostredí spôsobené škody morálne a to najmä vo vedomí detí

a mládeže. Dodnes chýbajú seriózne informácie o latentnej kriminalite žien, ich podiel

sa odhaduje ako niekoľkonásobne vyšší než u mužov /jedná sa prevažne o drobné

krádeže, podvody, trestnú činnosť v rodine, navádzanie na trestnú činnosť iných/.

Chýbajú informácie o sociálne patologickom chovaní žien, ktoré často ani nie je

trestné, ale stále je a bude zdrojom skutočnej trestnej činnosti, t. j. o rôznych druhoch

príživníctva, prostitúcie, týrania detí a ich sexuálnom zneužívaní.

2. Podľa veku

Vonkajšie pôsobenie sociálneho prostredia je rozdielne v závislosti na veku človeka.

Tiež osobnosť sa mení na každom vekovom stupni svojho vývoja. Z toho plynie

rozmanitosť reakcií na tú istú konkrétnu životnú situáciu u ľudí rôzneho veku.

30

Prejavuje sa to vo väčšej trestnej činnosti u rôznych vekových kategórií páchateľov.

Napr. skupinová trestná činnosť prevažuje u detí a mladistvých. Trestná činnosť

spojená s drogami je tam, kde ju uskutočňujú narkomani s cieľom zaobstarať si drogu,

je prevažne otázkou mládeže, tam, kde je zdrojom zisku z organizovania výroby,

distribúcie drog, „prania“ peňazí, otázkou dospelých.

Organizovaný zločin a hospodárska kriminalita sú doménou stredného veku. Iné druhy

sexuálnej kriminality sú špecifické pre ranný, iné pre vyšší vek.

Najväčšia pozornosť je stále venovaná vekovej kategórii detí a mladistvých t. j. osôb

vo veku od 6 - 7 do 17 rokov, a to hlavne z dôvodu, že práve v tomto veku začínajú tí

„najperspektívnejší“ kriminálnu kariéru. V uvedenom období je tiež zásah do doposiaľ

nezrelej osobnosti najvhodnejší a spoločensky najviac žiadúci a je súčasne

preventívnym opatrením proti neskoršej kriminalite tých osôb a proti recidívnej

trestnej činnosti vôbec.

Najmenšia pozornosť bola a je venovaná osobám najstarším, ktorí tvoria početne

zanedbateľnú časť páchateľov. Pri tom skladba trestnej činnosti osôb do 60 rokov sa

výrazne líši od kriminality ostatných vekových skupín a to predovšetkým prevahou

násilných trestných činov /úmyselnej i nedbanlivej povahy/ nad majetkovými

trestnými činmi, ktoré naopak prevažujú u všetkých ostatných vekových kategórií

páchateľov. Najväčším početným a podielovým zastúpením a intenzitou sa u nás

i ostatných zemiach vyznačujú osoby s výraznou prevahou mužov vo veku do

29 rokov.

Páchateľ z kriminologického hľadiska

Maloletý páchateľ

Je osoba mladšia ako 14 rokov, podľa právneho systému nie je trestne postihnuteľná

resp. nie je trestne zodpovedná. Trestné činy páchané maloletými páchateľmi

nazývame ako praekriminalita, juvenilná delikvencia, alebo najčastejšie delikvencia

maloletých.

Mladistvý páchateľ

Je podľa Trestného zákona osoba vo veku od 15 do 18 rokov, ktorá je trestne

zodpovedná. Trestná činnosť mladistvých je nazývaná ako kriminalita mladistvých

páchateľov.

31

Mladý dospelý páchateľ

Je osoba vo veku od 18 do 22 − 26 rokov, je trestne zodpovedná

Mládež zo sociologického hľadiska

Je sociálna skupina, ktorá už neplní úlohu dieťaťa, ale spoločnosť jej ešte nepriznáva

úlohu dospelých. Je to skupina špecifická z niekoľkých hľadísk:

a)je to veková skupina, ktorá zahrňuje ľudí približne od 15 do 30 rokov,

b)z hľadiska sociálneho postavenia sa jedná o skupinu, ktorá sa pripravuje na

povolanie, tzn. o ľudí väčšinou ekonomicky závislých, žijúcich v orientačnej rodine,

c)život mládeže je omnoho viac spätý so životom rovesníkov, kde nachádzajú

podobné hodnoty a normy, snažia sa zbaviť kontroly rodiny, potreba závislosti sa tak

prenáša vlastne z rodiny na rovesníkov.

Typické znaky páchania trestných činov mladistvých a delikvencie maloletých

Kriminalita mládeže má svoje špecifiká, ktorými sa odlišuje od kriminality páchanej

dospelými páchateľmi.

Niektoré typické znaky kriminality mládeže:

▪ Trestná činnosť je páchaná skupinovo. Pre kriminalitu mládeže je typické, že je

páchaná v menších či väčších skupinách. O príprave ale aj o spáchanej trestnej

činnosti sa páchatelia radi zdôverujú členom svojej skupiny.

▪ Vplyv alkoholu. Značná časť mládeže pácha trestnú činnosť pod vplyvom alkoholu

alebo inej omamnej látky, ktoré zvyšujú agresivitu a podporujú neprimerané reakcie

na vonkajšie podnety.

▪ Z hľadiska počtu spáchaných trestných činov, ktoré páchajú maloletí a mladiství, je

typickým druhom kriminality majetková kriminalita. Páchatelia často odcudzujú

predmety, ktoré momentálne potrebujú alebo sa im vzhľadom k veku páčia.

▪ Výber predmetu útoku je určovaný iným hodnotovým systémom než u dospelých.

▪ Príprava trestnej činnosti je nedokonalá, zvyčajne chýba prvok plánovania.

▪ Maloletí a mladiství páchatelia konajú viac emotívne než rozumovo, ich trestná

činnosť je páchaná vo väčšine prípadov živelne.

Na vzniku kriminality mládeže sa podieľajú mnohé faktory, ktoré sa navzájom

podmieňujú a prelínajú.

32

Faktory môžeme rozdeliť na:

A/ Faktory osobnosti

Faktory osobnosti tiež nazývame vnútorné kriminogénne faktory. Do tejto oblasti patrí

celý rad činiteľov, ktoré sa môžu podieľať na vzniku delikventného správania.

Medzi najvýznamnejšie vnútorné faktory patria:

▪ emocionálne faktory

Medzi významné faktory z tejto oblasti patrí agresia mladých ľudí. Agresia ako

rizikový faktor môže negatívne vplývať na páchanie viacerých druhov trestnej

činnosti mládeže, najčastejšie však na násilnú, ale aj mravnostnú kriminalitu.

Za príčiny agresívného správania sú považované: napodobňovanie nežiaducich

vzorov – naučená agresia, frustrácia – prekážky pri uspokojovaní potrieb, obrana

proti pocitu menejcennosti a nadmerná energia.

▪ porucha intelektu

Mentálna retardácia nie je samotnou príčinou kriminálneho správania sa, ak sa

však spojí s inými negatívnymi faktormi, môže do delikvencie vyústiť.

Medzi významné negatívne faktory môžeme zaradiť:

- zníženú kritickosť, nedostatok usudzovania, uvedomovania si vzťahov medzi

príčinou a následkom, neuvedomovanie si závažnosti, nebezpečnosti vlastného

konania a jeho dôsledkov,

- vysokú sugestibilitu – títo jedinci sú ľahko manipulovaní, zneužiteľnosti, ľahko

podliehajú silnejším jedincom a vodcom

- emocionálnu labilitu, absenciu vyšších citov,

- nižšiu mravnú úroveň, často nevyhranený alebo patologický hodnotový systém,

menšie zábranové bariéry,

- nedostatky vo vôľovej sfére, nižšia úroveň autoregulácie.

B/ Vývinové zvláštnosti obdobia adolescencie

Pre toto obdobie je charakteristická prechod jednotlivca z detstva so sveta dospelých.

Je to obdobie plné značných zmien a očakávaní mladého človeka, ktoré však môže

priniesť množstvo konfliktov, na ktoré mladý človek nemusí byť pripravený a nevie

ich efektívne riešiť a zvládať. Hlavnou úlohou pre mladého človeka sa stáva príprava

na povolanie, dozrievanie v samostatnú a vyspelú osobnosť.

C/ Faktory prostredia

Medzi najvýznamnejšie kriminogénne faktory prostredia patria:

▪ rodina

33

Z hľadiska vzniku deviantného správania je potrebné zamerať sa na funkcie

a funkčnosť rodiny, štýly rodinnej výchovy, úplnosť rodín, komunikáciu rodiny

a škodlivé vplyvy rodiny na deti a mládež.

▪ škola a voľno časové aktivity

Škola v procese socializácie mládeže je považovaná za druhý najvýznamnejší

socializačný činiteľ, ktorý na jednej strane poskytuje dieťaťu výchovu a vzdelanie,

vplýva na formovanie osobnosti, jeho morálne, právne a estetické vedomie. Na druhej

strane môže vytvárať atmosféru nedôvery, neistoty, strachu, obáv, ktoré žiakov

a študentov vedú k vytvoreniu si negatívneho vzťahu ku škole.

▪ rovesnícka skupina

Vzhľadom na to, že kriminalita mládeže je páchaná v skupinách, je potrebné poznať

znaky rovesníckych skupín, gangov a delikventných subkultúr.

3. Podľa národnosti, štátnej a etnickej príslušnosti

V poslednej dobe je národnostnej, štátnej a etnickej príslušnosti v kriminológii

venovaná väčšia pozornosť a to i v ďalších štátoch Európy a USA vzhľadom na

vzrastajúcu migráciu obyvateľstva. V tejto súvislosti je diskutovaná otázka, či

diferenciácia vo výskyte trestnej činnosti u jednotlivých menšinových /etnických/

skupín nie je podmienená „skrytými faktormi“ /vzdelaním, kultúrou, zvykmi,

prístupom a jednaním majoritnej časti spoločnosti voči minoritným skupinám/.

U kriminálnej recidívy poznáme trojaké rozdelenie recidívy: trestne právne,

kriminologické a penologické.

Recidívou v zmysle trestného práva sa rozumie spáchanie nového trestného činu

potom, čo páchateľ bol už za predchádzajúci trestný čin právoplatne odsúdený.

Kriminologické poňatie recidívy naproti tomu vyjadruje opätovné spáchanie trestného

činu bez ohľadu na to, či páchateľ bol za predchádzajúci trestný čin, či trestné činy

odsúdený alebo vôbec stíhaný.

Penelogický /penitenciárny/ pojem recidívy je naplnený vtedy, keď je osoba najmenej

po druhýkrát vo výkone trestu odňatia slobody.

4. Podľa charakteristiky osobnosti páchateľov

Do týchto charakteristík patria predovšetkým psychické zvláštnosti páchateľov,

psychické abnormity, vrátane intelektu mimo normu, sexuálnej orientácie, duševnej

nemoci a poruchy, stavy zníženej príčetnosti, výskyt toxikománie alkoholovej

a nealkoholovej.

34

Informácie o duševných nemociach a poruchách u konkrétnych osôb, vrátane

páchateľov trestných činov nie sú bežne prístupné. Veľmi obsiahle o nich sú však

početné psychiatrické, kriminologické a kriminalistické publikácie.

Časť kriminológov spochybňuje zaradenie osôb závislých na drogách do skupiny osôb

s psychickými zvláštnosťami, zatiaľ čo podľa psychiatrov a psychológov sem patria.

Ukazuje sa totiž, že tieto závislosti súvisia s určitými odlišnosťami v psychike

závislých podmienenými organickými a genetickými dispozíciami v činnosti mozgu.

S drogami obvykle súvisí rôznorodá trestná činnosť osôb, ktoré sú na ich užívaní

závislé a osôb, ktoré si nelegálnym obchodom s mini zarábajú. Polícia eviduje ročne

okolo 900 trestných činov spáchaných pod vplyvov drog.

Štatistické údaje o osobách páchateľov trestných činov súvisiacich s inými

závislosťami: najmä chorobným hraním – celkom chýba. Trestná činnosť chorobných

hráčov, predovšetkým majetková, motivovaná snahou získať finančné prostriedky pre

uspokojenie svojej hráčskej závislosti je, podľa interných analýz polície tiež

vzostupná.

Významnými charakteristikami vhodnými k rozlíšeniu a spresneniu popisu osobnosti

páchateľa a podmienok jeho utvárania sú i temperament, inteligencia, charakter,

vôľové vlastnosti, sociálne podmienky utvárania osobnosti, včítane rodinného

a výchovného prostredia a širšieho spoločenského začlenenia, spôsob využívania

volného času, dosiahnuté vzdelanie, povolanie, priebeh zamestnaní, spôsob obživy,

chovanie pri výsluchu, chovanie vo väzení, spôsob života po prepustení z výkonu

trestu odňatia slobody a iné.

5. Podľa spôsobu páchania trestnej činnosti

▪ Náhodný páchatelia (krádež bicykla, auta)

▪ Príležitostní páchatelia (napr. pracuje s peniazmi, časť z nich si privlastní)

▪ Páchatelia majetkovej trestnej činnosti (napr. v inštitúciách)

Je trestná činnosť, pri ktorej trestne zodpovedný páchateľ, bez ohľadu na spôsob

spáchania, formu vlastníctva majetku, voči ktorému jeho útok smeruje, tento ohrozuje,

alebo sa ho zmocní s cieľom trvalého alebo dočasného užívania, pričom konečným

cieľom páchateľa je získanie neoprávneného majetkového prospechu pre seba alebo

pre inú osobu /osoby/.

35

Štruktúra majetkovej trestnej činnosti

Pod štruktúrou majetkovej trestnej činnosti sa rozumie podiel jednotlivých trestných

činov majetkového charakteru v rámci majetkovej kriminality, ako i štruktúra jej

páchateľov.

Trestné činy tvoriace majetkovú kriminalitu možno po kriminologickej stránke

rozdeliť všeobecne do troch oblastí:

1/ Trestné činy, pri ktorých je charakteristickým motívom zištnosť smerujúca

k obohateniu páchateľa.

Do tejto skupiny trestných činov je možné zahrnúť trestné činy krádeže, sprenevery,

podvodu, prevádzkovanie nepoctivých hier a stávok, nepovolená prevádzka lotérií

a iných hier, úžerníctva, zatajenia veci, machinácie v súvislosti s konkurzným

a vyrovnávacím konaním a sčasti aj trestné činy súvisiace s poškodením a zneužitím

záznamu na nosiči informácií.

2/ Trestné činy súvisiace s poškodzovaním cudzieho majetku

Podstatou týchto trestných činov je spravidla skutočnosť, že konanie páchateľa

nesmeruje k jeho obohateniu, ale cieľom jeho konania je znemožniť riadne užívanie

takého majetku jeho vlastníkom, resp. oprávneným užívateľom.

3/ Do tejto skupiny patrí trestný čin podielníctva, ktorého podstatou je fakt, že

páchateľ tohto trestného činu sa obohacuje z výsledku trestnej činnosti spáchanej

inou osobou.

Trestné činy podvodu, sprenevery a podielníctva sú trestnými činmi majetkovej

povahy vtedy, ak páchateľ nie je pracovníkom poškodenej organizácie, teda je

páchateľom „zvonka“. Ak by bol pracovníkom poškodenej organizácie, jednalo by sa

o trestné činy hospodárskej povahy.

▪ Páchatelia násilnej trestnej činnosti

Násilnú trestnú činnosť predstavuje skupina trestných činov, pri ktorých páchateľ

úmyselne používa násilie /fyzické alebo psychické/, alebo hrozbu násilia ako

prostriedok na konečný predmet útoku – ľudské telo alebo ako násilný prostriedok

k získaniu neoprávneného prospechu /napr. pri trestnom čine lúpeže/, pričom páchateľ

úmyselne spôsobuje ujmu na živote alebo zdraví obete alebo ho ohrozuje.

Štruktúra násilnej trestnej činnosti

Na základe policajnej štatistiky štruktúru násilnej trestnej činnosti tvoria trestné činy

ako vraždy, lúpeže, násilia na verejných činiteľoch a úmyselného ublíženia na zdraví.

36

Najmenej početné, avšak spoločensky najnebezpečnejšie sú trestné činy vraždy

a lúpeže, kým každoročne sa vyskytuje v rámci násilnej kriminality najviac trestných

činov úmyselného ublíženia na zdraví.

▪ Páchatelia mravnostnej trestnej činnosti

V rámci mravnostnej kriminality sa rozlišujú dve navzájom kriminologicky odlišné

podskupiny trestných činov:

a/ konanie, ktoré napĺňa pojmové znaky tzv. „sexuálnej kriminality“. Jeho podstatou je

ukájanie pohlavného pudu formami, ktoré spoločnosť netoleruje,

b/ kriminalita spojená s dnes dekriminalizovanou prostitúciou.

Medzi oboma podskupinami mravnostných trestných činov však existujú viaceré

kriminologické súvislosti, pričom v mnohých prípadoch je väzba mravnostných

trestných činov na trestné činy iného charakteru, najmä násilného či majetkového.

Trestné činy tvoriace mravnostné trestné činy sú:

Trestný čin znásilnenia, trestný čin pohlavného zneužívania, trestný čin súlože medzi

príbuznými, trestný čin obchodovania so ženami, trestný čin kupliarstva, ohrozovania

mravnosti, výroby detského pornografického diela, rozširovania detského

pornografického diela, prechovávania detského pornografického diela.

Hlavné špecifické črty v oblasti tzv. sexuálnej kriminality súvisiace najmä

s osobnosťou páchateľa:

a) pohlavná nezdržanlivosť alebo pohlavná nevyzrelosť (súvisiace so zanedbaním

morálnej, sexuálnej a kultúrnej výchovy a poruchy v oblasti sexuálneho pudu),

b) sexuálna deviácia – jedná sa o kvalitatívne poruchy sexuálnej motivácie, ktoré do

značnej miery ovplyvňujú konanie ľudí,

c) vykonávanie prostitúcie za odmenu ako jedna z možnosti dosiahnutia pomerne

rýchleho zisku.

Spáchanie trestného činu znásilnenia je v mnohých prípadoch výrazom skutočnosti, že

páchateľovi sa nepodarilo dosiahnuť spoločnosťou tolerovanými spôsobmi

uspokojenie jeho sexuálnych potrieb. V mnohých prípadoch je jeho konanie

ovplyvnené konzumáciou alkoholických nápojov a drog.

V rámci pohlavného zneužívania predstavuje pedofília podstatnú časť sexuálnych

deviácií. Páchateľov tohto trestného činu možno rozdeliť na „situačných“, ktorí

využívajú momentálnu situáciu a na páchateľov „zo záľuby“, pričom týchto možno

charakterizovať ako excentrické, mentálne retardované, alebo senilné osoby.

37

▪ Páchatelia drogovej trestnej činnosti

Drogová kriminalita

- je trestná činnosť páchaná v súvislosti s výrobou, držbou, distribúciou a používaním,

pričom sem patria aj výroba, držba a distribúcia zariadení slúžiacich na výrobu drog

- je trestná činnosť jednotlivých druhov kriminality páchaná pod vplyvom drog

jednotlivými skupinami páchateľov v dôsledku požitia drogy alebo za účelom získania

prostriedkov na zaobstaranie drog

Drogová kriminalita úzko súvisí s výrobou a distribúciou drog a drogová závislosť je

spúšťačom pre páchanie trestnej činnosti z dôvodu zabezpečiť si drogu. Veková

hranica drogovo závislých z roka na rok klesá.

Faktory podieľajúce sa na vzniku drogovej závislosti vedúce k páchaniu drogovej

trestnej činnosti patria:

a/ rodina

V rodinnej anamnéze osôb závislých na drogách sa často vyskytujú prípady ťažkého

alkoholizmu a iných drogových závislosti.

Deti z neúplných rodín a deti, ktoré vyrastali v detských domovoch často trpia

výraznou citovou depriváciou a chýba im pocit spolupatričnosti.

b/ škola

Vznik drogovej závislosti pod vplyvom spolužiakov.

Problémy súvisiace s učením, vzťahmi medzi žiakmi.

Záškoláctvo.

c/ zamestnanie

Konflikty a narušené vzťahy na pracovisku.

Vznik neriešiteľných situácií.

Náročnosť práce a nesprávna životospráva.

d/ rovesnícka skupina, partia

Dominantný faktor u mládeže.

Pocit dospelosti, hrdinstva a túžba po uznávanej sociálnej pozícii v skupine často

vedie k závislosti a trestnej činnosti spojenej s užívaním drog.

e/ vplyv masmédií

Masmédia môže mať v tomto prípade dvojaký charakter.

V pozitívnom zmysle: informovať s cieľom odradiť od drogy.

V negatívnom zmysle: informovanosť, ktorá môže u človeka vyvolať túžbu po droge.

38

Charakteristika drogovej kriminality vyplýva z hľadiska typických spôsobov jej

páchania, na základe čoho ju rozdeľujeme do troch hlavných skupín:

1/ trestné činy páchané pod vplyvom drog alebo orientované na ich získavanie

2/ trestné činy spojené s výrobou, držaním a distribúciou drog na konkrétnom území

3/ trestné činy spojené s dovozom, vývozom alebo prevážaním drog.

▪ Páchatelia organizovanej kriminality

Organizovaná kriminalita

Je organizovanou činnosťou skupiny páchateľov, ktorá svojou štruktúrou,

charakterom, rozsahom a náväznosťou trestnej činnosti prekračuje bežnú skupinovú

trestnú činnosť. Trestná činnosť je páchaná sústavne a plánovito, za účelom

dosahovania vysokého zisku. V organizácii obvykle existuje vedenie a určitá deľba

funkcií a činností.

Organizovanou skupinou sa rozumie spolčenie najmenej troch osôb na účely

spáchania trestného činu, ktoré sa vyznačuje deľbou úloh medzi jednotlivými členmi

skupiny, ich plánovaním a koordinovanosťou.

Zločineckou skupinou sa rozumie dlhší čas trvajúce zoskupenie najmenej troch osôb

na účely páchania trestnej činnosti s cieľom:

a/ dosiahnuť zisk

b/ preniknúť do orgánov verejnej moci a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť

svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť, alebo príjmy z nej,

ktorá sa vyznačuje vysokým stupňom deľby práce medzi jednotlivými členmi

zločineckej skupiny v rámci jej vnútorného organizačného usporiadania (Dzurčanin,

2003).

Formy organizovanej kriminality:

Nelegálny obchod s drogami

Boj s terorizmom

Boj s organizovanou hospodárskou kriminalitou

Niektoré formy organizovanej hospodárskej kriminality:

− obchod s nelegálne získaným tovarom,

− obchod s jadrovým a toxickým odpadom,

− prerábanie tovaru a jeho značiek,

− subvenčné podvody,

− podvodné konkurzné riadenie,

− pozemkové podvody,

39

− bankové podvody,

− falšovanie peňazí.

Ďalšie formy organizovaného zločinu

▪ Bankové a poštové lúpeže

▪ Krádeže motorových vozidiel

▪ Krádeže umeleckých a starožitných predmetov

▪ Krádeže z múzeí, muzeálnych zariadení, galérií a výstav

▪ Krádeže z kostolov

▪ Umelecké diela a starožitnosti z privátnej dražby

▪ Prevádzačstvo a obchod s ľuďmi

▪ Vydieranie poplatkov za tzv. ochranu (racket)

▪ Ilegálny obchod zo zbraňami a výbušninami

▪ Počítačová kriminalita

▪ Korupcia

▪ Pranie špinavých peňazí.

Z pohľadu vyhodnotenia poznatkov a nadobudnutých skúseností s delikventoch

dospela Marešová vo svojich úvahách o ich osobnosti k nasledujúcim záverom:

1. Osobnosť väčšiny páchateľov úmyselných trestných činov, predovšetkým

majetkovej povahy, a páchateľov neúmyselných trestných činov sa od normálu

osobnosti nelíši. Práve títo páchatelia úmyselných trestných činov spôsobujú zásadný

nárast, alebo pokles kriminality v určitom čase na konkrétnom území. Sú to osoby,

trestná činnosť ktorých je predovšetkým reakciou na spoločenskú situáciu,

vytvárajúcu v určitom čase vysoký počet kriminogénnych príležitostí. Takouto

situáciou je napr. chaos sprevádzajúci revolučné, vojnové obdobia, obdobia veľkých

spoločenských zmien, v ktorých prevažuje trend rozbíjania doterajšieho správneho

systému vrátane jeho inštitúcií a prestáva platiť dosiaľ vládnuci právny systém.

Jedným z možných následkov je vznik pocitu neistoty, osobného ohrozenia,

ventilovaný a ďalej rozširovaný prostredníctvom rodín, pracovných kolektívov a pod.

Väčšina ľudí pod vplyvom radikálnych spoločenských zmien znovu zvažuje svoju

budúcnosť, pričom mnohí ľudia tušia, že nie sú schopní sa do nej bezkonfliktne

začleniť. Prebiehajúce zmeny a ich budúcnosť sa im zdajú hmlisté a neisté, a to tak

z pohľadu spoločenského, ako aj individuálneho. Často sa im zdá (a to najmä starším

osobám), že ich existujúce materiálne zabezpečenie je ohrozené. Vo väčšine populácie

40

prestávajú platiť osvojené stereotypy, životné i pracovné, rúcajú sa doposiaľ platné

morálne normy, mení sa náhľad na trestnosť niektorých druhov konania, čo vo svojich

dôsledkoch vedie k prehodnoteniu poradia hodnôt touto väčšinou zvnútornených.

V takejto situácii sa značná časť osôb doposiaľ bezúhonných alebo osôb, ktoré síce

v minulosti porušili zákon, roky však boli dobre adaptovaní na sociálne prostredie,

môže dostať do konfliktu so zákonom, dopustiť sa asociálneho konania. To, či to bude

iba epizodické vybočenie alebo začiatok kriminálnej kariéry, záleží predovšetkým na

rýchlosti stabilizácie spoločenských pomerov.

Takýmito osobami spáchaná trestná činnosť je obvykle motivovaná, alebo aspoň silne

ovplyvnená skôr bežnými negatívnymi vlastnosťami, ako je závisť, chamtivosť,

chytračenie, egoizmus, nezodpovednosť, ľahkovážnosť, nenávisť voči úspechu iných,

prospechárstvo, neschopnosť súcitu, parazitizmus a i. Existujúca situácia im dáva

priestor tieto vlastnosti prejaviť a dokonca umožňuje, aby sa stali zdrojom ich

vnútorného uspokojenia a majetkového prospechu (t. j. často spoločnosť, sociálne

okolie takéto konanie podporuje).

2. Medzi osobnosťami ďalšej časti páchateľov úmyselných trestných činov je možné

v súlade s uskutočnenými výskumami vysledovať väčší počet osôb s osobnostnými

vlastnosťami alebo kombináciami vlastností značne odlišných od pásma normálu,

vymedzeného prevažne psychologickými metódami. Takýchto osôb je medzi

delikventmi štatisticky významne viac, než vo zvyšku porovnávanej populácie, pričom

tieto ich odchýlky od normálu často vyúsťujú priamo do klasického kriminálneho

konania, alebo sú dôležitou podmienkou jeho vzniku. Obvykle páchajú delikty

políciou zaraďované do tzv. všeobecnej kriminality: t. j. majetkové, násilné

a mravnostné trestné činy. U osôb už skôr väznených je však ťažké rozlíšiť, či výrazné

odlišnosti ich osobnosti nie sú tiež dôsledkom podmienok a okolností

predchádzajúceho väzenia.

3. Malá časť páchateľov trestných činov sa radikálne odlišuje tak od uznávaného

normálu (prezentovaného tolerantnejším názorom než predstavuje trestné právo), ako

aj od základných charakteristík vymedzujúcich spoločensky hodnotenú osobnosť. Ide

o osoby s výrazne patickou osobnosťou, u ktorých prevláda i výrazné patické

správanie, vyúsťujúce do činov v ľudskej spoločnosti bez ohľadu na historické

obdobie a typ spoločnosti, netolerovaných a tvrdo trestaných. Tieto osoby potom

prevažne tvoria tzv. tvrdé jadro recidívy a ich existencia v každej ľudskej spoločnosti

je nutným javom, nutným protipólom pojmu dobra. Je skutočne pravdou, že čím

41

funkčnejšia a stabilnejšia je spoločnosť, tým je v kriminálnej populácii zastúpenie

tejto skupiny páchateľov väčšie, na úkor prvopáchateľov. Inak povedané, čím menší je

pomer počtu delikventov k počtu všetkých obyvateľov na konkrétnom územnom

celku (štáte) a čím viac sú medzi týmito delikventmi zastúpení recidivisti a osoby,

ktorých kriminálna činnosť je dôsledkom ich patickej osobnosti, tým je možné správu

a spoločenské usporiadanie na tomto území pokladať za spoločensky hodnotnejšie

a pre jedinca – občana s prosociálnym konaním – spravodlivejšie.

4. Celkom odlišnú kategóriu tvoria osoby, u ktorých sú diagnostikované duševné

poruchy správania (ich existencia je klinicky preukázateľná) a ktorých možným

prejavom, alebo dôsledkom je konanie označované ako kriminálne. Do tejto kategórie

patria jednak osoby, u ktorých Trestný zákon ustanovuje, že kto pre duševnú poruchu

v čase spáchania trestného činu nemohol rozpoznať jeho nebezpečnosť pre

spoločnosť, alebo zvládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný , t. j.

osoby, ktoré sa dopustili trestného činu v stave nepríčetnosti. Do tejto kategórie však

súčasne patria aj osoby, u ktorých sama duševná porucha nevyvoláva nedostatok

rozpoznávacej schopnosti a taktiež osoby, ktoré z dôvodu svojej choroby, alebo

mentálnej úrovne nemajú náhľad na svoje konanie ako na trestné.

Z uvedeného rozlíšenia formulovala Marešová zovšeobecňujúci poznatok, že nie je

možné vytvoriť zo všetkých skupín jeden abstraktný celok – imaginárnu osobnosť

páchateľa a spochybnila možnosť chápať všetkých páchateľov ako relatívne

rovnorodý celok a členiť ich podľa určitých typológií do skupín, pretože napokon

najväčšiu skupinu tvoria osoby nezaraditeľné, označené ako „iné“, „ostatné“ alebo

zostávajúce“ (Marešová, 1994).

K tomuto názoru sa prikláňa aj Netík, ktorý tvrdí, že „ani jeden z uvedených

výskumov nepreukázal existenciu špecifickej štruktúry osobnosti páchateľa určitého

trestného činu. Vzhľadom na veľkú variabilitu kriminálnych správaní

zodpovedajúcich jednotlivým trestným činom, ako ich ustanovuje Trestný zákon, je

tento záver zákonitý“ (Netík, K., Netíková, D., 1997).

Metóda typológie − vyžaduje veľké znalosti z antropológie, vysoký stupeň

pozorovacieho zmyslu a neustále štúdium ľudí. Je dobré mať k dispozícii fotografie

klienta (tvár, obraz hlavy z profilu, prípadne celej postavy bez šiat).

42

3 ROZBOR PÁCHATEĽOV TRESTNÝCH ČINOV

V PODMIENKACH SR

V predchádzajúcich rokoch dochádzalo v Slovenskej republike len k miernemu

nárastu trestnej činnosti, najmä majetkového charakteru. V roku 2005 však došlo

k poklesu zistených trestných činov.

V Slovenskej republike bolo v oblasti trestného konania evidovaných celkom 194 875

vecí. Z uvedeného celkového počtu vecí bolo v roku 2005 prijatých 164 924 vecí a

zvyšných 29 951 neukončených vecí prešlo z predchádzajúcich rokov. 

Obrázok 1 Podiel počtu odsúdených za vybrané trestné činy na celkovom počte odsúdených za rok 2005

Z prijatých trestných vecí bolo 123 563 trestných činov, čo v porovnaní s rokom 2004

znamená pokles o 7 681 a 34 408 prijatých trestných vecí bolo riešených odovzdaním,

odmietnutím, odložením, resp. v trestnej veci nebolo do konca roku rozhodnuté.

Z evidovaných trestných činov bolo objasnených 54 009 a dodatočne z minulých

rokov bolo objasnených ďalších 6 084. Objasnených bolo celkom 60 093 trestných

činov, čo je najviac od roku 1993. Z objasnených trestných činov bolo policajnými

orgánmi v skrátenom vyšetrovaní a vyšetrovateľmi Policajného zboru vo vyšetrovaní

návrhom na podanie obžaloby ukončených 31 769 trestných činov, návrhom na

podmienečné zastavenie trestného stíhania 1 949 a návrhom na zmier bolo

ukončených 265 trestných činov. Trestnou činnosťou bola spôsobená škoda vo výške

58,3 mld. Sk. 43

Tabuľka 1 Prehľad o počte odsúdených v Slovenskej republike

Kraj RokCelkový počet odsúdených

Mladiství Ženypočet % počet %

NR

2001 2 659 260 9,78 235 8,842002 2 749 227 8,26 276 10,04

2003 3 015 250 8,29 341 11,312004 3 009 190 6,31 319 10,60

2005 3 130 208 6,65 364 11,68

ZA

2001 2 469 240 9,72 174 7,052002 2 768 290 10,48 211 7,622003 3 232 228 7,05 320 9,902004 3 282 228 6,95 283 8,622005 3 031 208 6,86 299 9,86

BB

2001 3 728 407 10,92 414 11,112002 3 763 390 10,36 438 11,642003 4 509 455 10,09 581 12,882004 4 062 400 9,85 560 13,792005 4 133 312 7,55 666 16,11

SR

2001 23 159 2 527 10,91 2 096 9,052002 24 102 2 476 10,27 2 480 10,292003 27 177 2 447 9,00 3 062 11,272004 26 806 2 023 7,55 3 207 11,962005 27 729 1 932 6,97 3 607 13,01

Skladba trestných činov naznačuje stabilizovanú situáciu. Pokračoval pokles

majetkovej a násilnej kriminality najmä závažného charakteru ako sú vraždy, lúpeže

a krádeže vlámaním. Pokračoval však rast počtu trestných činov ekonomickej povahy.

3. 1 Násilná kriminalita

V roku 2005 bolo zistených 12 906 násilných trestných činov, čo je v porovnaní

s rokom 2004 o 849 menej.

K poklesu došlo u vrážd, ktorých počet (106) je najnižší od roku 1993. Objasnených

bolo 79 vrážd a ďalších 16 bolo objasnených dodatočne.

Lúpežné vraždy boli spáchané 3 a zistený bol tiež 1 prípad vraždy novonarodeného

dieťaťa matkou.

Páchateľom bola žena v 7 prípadoch, v 2 prípadoch bol páchateľ mladší ako 15 rokov

a mladiství boli páchateľmi v 6 prípadoch. Motívom konania bolo spravidla získanie

majetkového prospechu. Vyhrotenie dlhodobo pretvárajúcich konfliktov medzi

blízkymi osobami, rodinnými príslušníkmi, determinovanými najmä zlou sociálnou

a ekonomickou situáciou a domácim násilím bolo príčinou spáchania vraždy v 38

44

prípadoch. So zbraňou bolo spáchaných 71 vrážd, z toho v 21 prípadoch išlo o strelnú

zbraň.

Obrázok 2 Zistené násilné trestné činy v priebehu štyroch rokov

Lúpeží bolo spáchaných celkom 1 919, čo je o 237 menej než v roku 2004.

Objasnených z toho bolo1 039 lúpeží a ďalších 67 bolo objasnených dodatočne.

Na osobách bolo spáchaných 1 723 lúpeží, z toho objasnených zistením páchateľa

bolo 970.

Najväčší podiel majú tzv. uličné lúpeže. Ide o prípady, kedy sa páchateľ alebo skupina

páchateľov násilím zmocní osobných vecí, dokladov, cenných predmetov

a finančných prostriedkov. Tieto lúpežné prepadnutia sú príznačné pre väčšie mestské

aglomerácie, ktoré zaručujú vysoký stupeň anonymity páchateľov.

Trestných činov s rasovým motívom bolo zaevidovaných 121, čo je o 42 viac.

Objasnených bolo 82 trestných činov a dodatočne boli objasnené ďalšie 3 spáchané

pred rokom 2005.

Mierne vzrástol počet trestných činov šírenia poplašnej správy.

Pre tieto trestné činy je charakteristické, že páchateľ telefonicky vyvolá hrozbu

použitia nastraženého výbušného systému. V menšom počte boli zaznamenané aj

listové zásielky obsahujúce najmä biely prášok.

Páchateľmi týchto trestných činov boli psychicky narušené osoby, osoby pod vplyvom

alkoholu, alebo išlo o študentov a školákov, ktorí sa chceli vyhnúť školským

povinnostiam. Okrem toho, motívom v niektorých prípadoch bola tiež recesia, osobná

pomsta, alebo vyjadrenie nesúhlasu s pôsobením verejného činiteľa. Útoky boli

smerované voči školám (najmä v dopoludňajších hodinách), nemocniciam, osobám 45

najmä verejne činným, ale tiež voči orgánom štátnej správy a súdnej moci. Poškodené

boli tiež železnice resp. Železničné stanice, rôzne nákupné centrá a zábavné podniky.

Pri trestných činoch vydierania došlo k miernemu poklesu.

Ide pritom o závažnú trestnú činnosť, pretože útoky smerujú proti životu a zdraviu

občanov. Došlo k zmene v skladbe páchateľov, pretože páchateľmi sú najmä osoby

bez kriminálnej minulosti resp. Osoby, ktoré takéto ťažké delikty nepáchali. Motívom

je ľahké a rýchle získanie finančných prostriedkov, či už v prípade vydierania

páchateľov, solventnejších osôb, alebo obchodných reťazcov.

3. 2 Mravnostná kriminalita

Mravnostná kriminalita z hľadiska početnosti nie je rozhodujúca, ale má vysoký

stupeň spoločenskej nebezpečnosti, pretože mnohokrát obeti spôsobuje psychickú

traumu a niekedy ide aj o celoživotné poškodenie psychiky.

Obrázek 3 Mravnostné trestné činy v priebehu štyroch rokov

Mierny pokles bol zaznamenaný u znásilnení, ktorých bolo 200.

Veľká časť znásilnení je však latentná. Dôvodom je aj strach poškodených žien

z následnej brutality mužov, ale tiež obava z nepríjemných výsluchov na polícii

a na súdnych pojednávaniach. Trestných činov sexuálneho zneužívania bolo zistených

384, z toho v 53 prípadoch išlo o zneužitie v závislosti.

Trestná činnosť detskej pornografie hlboko poškodzuje zdravý telesný a duševný

vývoj detí. Ide pritom o vysoko latentnú trestnú činnosť. Doteraz boli u nás

zaznamenané jej dve základné formy. Prvou je krátkodobý vývoz detí a mladistvých

46

do zahraničia, predovšetkým do Rakúska, kde sú využívaní na natáčanie

pornografických filmov, vyhotovenie pornografických fotografií a aktov. Zistené

prípady boli uskutočňované na báze dobrovoľnosti zo strany poškodených a hlavným

motívom bolo získanie finančných prostriedkov. Druhou formou je natáčanie

domácich pornografických scénok a zhotovovanie pornografických fotografií

prevažne v domácich podmienkach. Ide o trestnú činnosť, ktorá nie je predmetom

záujmu len organizovaných skupín, ale aj pedofilne zameraných jednotlivcov pre ich

vlastnú potrebu.

Zistených bolo 14 trestných činov obchodovania s ľuďmi.

Nebezpečnosť tejto trestnej činnosti spočíva predovšetkým v ohrození psychického

a fyzického zdravia postihnutých žien. Slovenská republika je hlavne krajinou pôvodu

obetí obchodovania s ľuďmi. Najčastejšie sú ženy do zahraničia zlákané na

kamuflované ponuky lukratívneho zamestnania.

Zaznamenaných bolo 22 prípadov kupliarstva.

Prostitúcia vytvára aj vhodnú základňu pre vznik ďalších negatívnych javov, akými sú

drogová závislosť, lúpežné prepadnutia, vydieranie pomocou kompromitujúcich

materiálov, apod.

3. 3 Majetková kriminalita

Majetkovej kriminalite dlhodobo prináleží prvenstvo v počte trestných činov.

Ide predovšetkým o úsek krádeží motorových vozidiel, ochrany kultúrneho dedičstva

a krádeží do hypermarketov.

Závažnými majetkovými trestnými činmi sú krádeže vlámaním.

47

Obrázek 4 Majetkové trestné činy v priebehu štyroch rokov

Na páchaní tejto trestnej činnosti sa podieľajú vo väčšej miere skupiny páchateľov

a v mnohých prípadoch ide o recidivistov. Zo 4 637 objasnených trestných činov bolo

1809 spáchaných v skupine. V 1 474 prípadoch išlo o recidivistov, deti ako páchatelia

krádeží vlámaním boli zistení v 827 a mladiství v 1 477 prípadoch.

Krádeží vlámaním do bytov a rodinných domov bolo spáchaných 2 809,

čo je o 214 menej než v roku 2004.

Predmetom záujmu páchateľov sú predovšetkým finančné prostriedky, predmety zo

žltého kovu, šperky, umelecké diela, starožitnosti, zbierky mincí, ale tiež luxusnejšie

druhy oblečenia a elektronika.

Zaznamenané boli krádeže vlámaním do objektov.

Ku krádeži vlámaním do objektov, v ktorých bol vylúpený trezor, pokladnica alebo

iný predmet určený na uschovanie peňazí a cenných predmetov.

Motorových vozidiel bolo odcudzených 5 591.

Škody spôsobené krádežami motorových vozidiel vzhľadom na ich hodnotu sú

najvyššie, čo sa týka majetkovej kriminality, pritom páchateľom prinášajú vysoké

zisky z čierneho obchodu s nimi.

3. 4 Ekonomická kriminalita

Ekonomická kriminalita nemá z hľadiska početnosti výraznejší podiel, avšak výrazne

poškodzuje chránený záujem štátu, proti ktorému je namierená, a to najmä čo sa týka

spôsobenej finančnej škody, kde jej patrí prvenstvo.

48

Obrázok 5 Ekonomické trestné činy v priebehu štyroch rokov

Najvyššie zastúpenie majú trestné činy podvodu a sprenevery, čo je dané

predovšetkým tým, že konania postihnuté týmito skutkovými podstatami zasahujú

takmer do všetkých oblastí občianskoprávnych a obchodno − právnych vzťahov.

Ide napr. O trestné činy súvisiace s danou z pridanej hodnoty, neodvedenie dane alebo

poistného.

Frekventovaná je aj trestná činnosť skrátenia dane a poistného, čo je podmienené

najmä tým, že páchateľom prináša vysoké zisky. Hodnoty na území Slovenskej

republiky. Predpokladá sa nárast tejto trestnej činnosti.

Išlo o predkladanie sfalšovaných žiadostí na vrátenie preplatku dane z príjmu zo

závislej činnosti a funkčných pôžitkov na fiktívne osoby, pričom daňové orgány

v týchto prípadoch nepreverovali ani potvrdenia o zamestnaní ani totožnosť osoby

žiadajúcej preplatok dane.

Trestná činnosť falšovania a pozmeňovania si dlhodobo udržuje ustálenú úroveň bez

výraznejších výkyvov. Jej je podmienené najmä tou skutočnosťou, že použitie

falšovaných alebo pozmenených bankoviek prináša okamžitý prospech, pričom

výroba falzifikátov bankoviek pre použitie v maloobchodnej sieti je pomerne

jednoduchá a nevyžaduje vysoké náklady. Najviac páchateľov (5 630) malo len

základné vzdelanie, 7 401 páchateľov bolo nezamestnaných a 2 330 páchateľov bolo

z radov podnikateľov. Mladistvých páchateľov bolo 133 a detí do 15 rokov bolo 41,

z uvedených skupín páchateľov 69 spáchalo trestný čin na úseku ochrany meny.

3. 5 Korupcia

Väčšina prípadov bola realizovaná v rámci dôkazov získaných využitím informačno −

technických prostriedkov, alebo pôsobením agenta. Tieto spôsoby dokumentovania sú

časovo a technicky náročné a vyžadujú si tiež dostatočné nasadenie síl a prostriedkov,

aby mohli byť prípady úspešné ukončené.

49

Obrázek 6 Korupcia v priebehu štyroch rokov

3. 6 Organizovaná kriminalita

V páchaní organizovanej trestnej činnosti v porovnaní s predchádzajúcim obdobím

nedošlo k zásadným zmenám. Činnosť mapovaných organizovaných a zločineckých

skupín bola zameraná prevažne na páchanie ekonomickej trestnej činnosti a násilnej

trestnej činnosti, pričom išlo najmä o tzv. klasické „výpalníctvo“. Trestnú činnosť

ekonomického charakteru tvorili podvody, podvodné úpadky, daňové delikty,

podvodné čerpanie dotácii zo štátneho rozpočtu, kde prevládajú čiastkové konania,

obchodné aktivity konkrétnych fyzických alebo právnických osôb. Neboli

zaznamenané nové formy a spôsoby páchania trestnej činnosti, ani sa nezmenil

predmet záujmu páchateľa. Záujem páchateľov sa však presunul z oblasti podvodného

odčerpávania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, charakteristického pre

minulé obdobie, na získavanie finančných prostriedkov zo súkromnej sféry.

Policajný zbor aj v hodnotenom období monitoroval extrémistické skupiny

a sledoval ich činnosť. Rok 2005 bol charakteristický radikalizovaním pravicových

extrémistických skupín a snahou rozšíriť svoju členskú základňu. Aktívne boli hlavne

extrémistické skupiny, v ktorých existuje určitá hierarchia, spoločný cieľ a vodca.

Tieto skupiny sa zviditeľnili či už protiprávnym konaním, alebo vlastnými

symbolikami používanými pri zhromaždeniach a pod. Ide o skupiny „Blood and

Honour Slovakia“, Blood and Honour Cassovia, Slovakia, Engerau Crew a skupiny vo

všeobecnosti označované ako „skinheads“.

50

Prehľad o neobvyklých obchodných operáciách v roku 2005

Zaznamenaný bol nárast páchania trestnej činnosti v oblasti získavania úverov

podvodným spôsobom hlavne tým, že bankovým inštitúciám páchatelia trestnej

činnosti predkladali buď nepravdivé alebo sfalšované doklady.

Ďalšia organizovaná trestná činnosť súvisela s neoprávneným čerpaním

nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty. Ide o najjednoduchšiu a

najrýchlejšiu cestu k získavaniu miliónových čiastok zo štátneho rozpočtu, ktoré

sú vyplácané bez dôkladnejšieho preverovania daňovými úradmi, kedy daňoví

úradníci pri posudzovaní nárokov na odpočet dane vo väčšine prípadov kontrolujú

len dokumentačné splnenie nárokov, fyzickú kontrolu existencie predmetu čerpania

odpočtu dane vykonávajú len veľmi zriedka alebo povrchne a následne vyplácajú

miliónové čiastky.

Na úseku boja proti drogovej kriminalite bola operatívno − pátracia činnosť

zameraná na rozpracovanie organizovaných skupín pôsobiacich na území Slovenskej

republiky, v mnohých prípadoch s prepojením na zahraničie. Policajný zbor evidoval

celkom 4 organizované skupiny, z ktorých bola 1 čiastočne rozložená. Protidrogová

jednotka Policajného zboru vykonávala svoju hlavnú činnosť v oblasti operatívneho

rozpracovania a realizácie prípadov drogovej kriminality.

Obrázok 7 Drogové trestné činy

Pokračoval trend narastania záujmu o syntetické drogy so stimulačným účinkom. Ide

hlavne o pervitín a extázu, ale pretrvával záujem aj o marihuanu, heroín, kokaín a iné

drogy.

51

ZÁVER

V záverečnej práci sme sa snažili v určitej vecnej a logickej postupnosti sprístupniť

pomerne rozsiahly pohľad na problematiku typológie páchateľov trestných činov.

Pokúsili sme sa priblížiť osobnosť páchateľa ako aj súčasnú situáciu v Slovenskej

republike.

Cieľom záverečnej práce bolo poskytnúť najznámejšie typológie páchateľov,

z ktorých niektoré sú už poznatkovo prekonané, tvoria však teoretický rámec a majú

neoceniteľnú historickú hodnotu. Väčšina z nich, vytvorená najmä v posledných

rokoch, je však použiteľná a v praxi uplatniteľná.

Pod pojmom páchatelia, kriminológia chápe nielen osoby, ktoré sa dopustili trestných

činov označených zákonom ako trestné činy, ale i niektoré osoby, ktoré orgány činné

v trestnom konaní trestne nestíhajú. Venuje pozornosť i jednotlivcom, ktorý svojim

vekom (mladistvý), alebo stavom vedomia (nepríčetnosti) presahujú rámec

vymedzený trestným právom. Zaoberá sa tiež osobami, ktoré už trest za spáchaný

trestný čin odpykali, ale i jedincami označovanými ako potencionálni páchatelia

trestných činov.

Ako ukazujú analýzy kriminality, javia sa kultúrne, politické a hospodárske vplyvy na

vznik zločinu ako prvoradé. Podľa toho stratila orientácia na páchateľa kriminologický

význam. Napriek tomu nie je možné nevidieť, že pri páchaní zločinu ide o ľudské

správanie. Vždy a všade sú to ľudia, ktorí sa dopúšťajú činov pokladaných za trestné,

aj keď nie rovnako často a intenzívne. Muži a ženy, mladí a starí porušujú právo.

Čiastočne sú ako narušitelia práva odhaľovaní, podozrievaví, oznamovaní, stíhaní,

trestaní a vyvíja sa úsilie o ich resocializáciu. Obete a oznamovatelia, polícia

a justícia, probačná pomoc a orgány výkonu trestu sa nimi zaoberajú. Pod týmto

zorným uhlom skúma aj kriminologická veda osobnosť páchateľa, nemôže sa preto

uspokojiť len s predmetom, funkciou, rozsahom a vysvetlením zločinu alebo kontroly

zločinnosti. Obraz páchateľa a porozumenie pre neho určuje aj zaobchádzanie s ním.

Pozerať na neho ako na „black box“ (čiernu skrinku), to znamená zanedbávať ho ako

predmet poznania, by viedlo k nehumánnym, nesprávnym a preventívne nežiadúcim

výsledkom.

Medzi príspevky teoretickej kriminológie k vedeckému poznaniu páchateľov trestných

činov patrí okrem teórie osobnosti páchateľa, typológia páchateľov.

52

Snaha zovšeobecňovať poznatky o osobách páchateľov bola vždy súčasťou skúmania

kriminality a vždy bola sprevádzaná pokusmi zaradiť páchateľov podľa určitých

znakov, ktoré sa u nich vyskytovali častejšie než u bežnej populácie, do určitých

navzájom odlišných skupín. Tieto snahy naväzovali na triediace pokusy uplatňované

po stáročia vo filozofii a lekárstve.

Vznik prvých kriminologických typológií bol spojený predovšetkým so samotným

kriminálnym činom a jeho páchateľom, často na úkor zohľadnenia podielu situácie na

kriminálnom čine, úlohy obete a vplyv širších spoločenských podmienok. Až neskôr

s rozvojom sociológie sa pri vytváraní kriminologických typológií berú plne v úvahu

i sociálne podmienky ovplyvňujúce život páchateľa a dôraz z činu a osobnosti

páchateľa sa prenáša na vplyv sociálneho prostredia na kriminálne jednanie páchateľa

a na vplyv stavu spoločnosti na vznik kriminality.

Už vytvorené klasifikácie sú overované a využívané pri zaobchádzaní

s delikventnými, ale i inak problémovými jedincami a skupinami, v rutinnej policajnej

práci, v mnohých výchovných zariadeniach pre narušenú mládež (vrátane

delikventnej), v psychiatrických zariadeniach a vo väzenstve. Využívajú sa tiež pri

organizovaní postpenitenciárneho zaobchádzania s osobami prepustenými z výkonu

trestu odňatia slobody a hľadaní účinných preventívnych opatrení proti kriminalite,

poprípade proti jej výraznému rastu. K určitej kategorizácii páchateľov dochádza

taktiež v prípadoch, keď treba uskutočniť väčší zásah proti niektorým špecifickým

aktuálnym disociálnym, alebo kriminálnym prejavom, ktoré budí zvýšený záujem

verejnosti častým výskytom, nezvyklosťou prejavu, alebo nárokmi na špeciálne

schopnosti páchateľov. V súčasnosti sa to týka napr. deliktov s rasovým podtextom

(skinheads), skupinových agresívnych prejavov (vlajkonosiči a futbaloví fanúšikovia,

boje skinheads s anarchistami, šikana), deliktov spojených s prejavmi satanizmu, tzv.

počítačovej kriminality, ale tiež sociálno − patologických javov, ako sú prostitúcia,

užívanie drog, nadmerné požívanie alkoholu, hazardné hry atď.

V kriminológia bude pre spoločnosť vždy problém, či už z dôvodov racionálnych

alebo morálnych. Moderná spoločnosť by mala mať jasne definované nielen problémy

kriminality, ale takisto prijímať potrebné opatrenia na jej riešenie.

53

POUŽITÁ LITERATÚRA:

DZURČANIN, Š. 2003. Kriminológia pre bezpečnostný manažment. Žilina:

FŠI ŽU, 2003.

KAISER, G. 1994. Kriminologie. Praha: C. H. Beck, 1994.

KUCHTA, J. a kolektív. 1993. Kriminologie, I. časť. Brno: Masaryková univerzita,

1993.

MAREŠOVÁ, A.. 1994. Pachatelé trestních činů. Praha: Inštitut pro kriminologii

a sociální prevenci, 1994.

NOVOTNÝ, O., ZAPLETAL, J. a kolektív. 2001. Kriminologie. Praha: Eurolex

Bohémia, 2001.

NOVOTNÝ, O. 1993. Základy kriminologie. Praha: Karolinum, 1993.

PAGÁDY, J., ŽUCHA, I. 1996. Psychopatológia. Bratislava: Faber, 1996.

TURAYOVÁ,Y a kolektív. 1999. Vybrané kapitoly z kriminológie. Bratislava: 1999.

ZAPLETAL, J. a kolektív. 1994. Kriminológie, díl I. PA ČR Praha, 1994.

ZAPLETAL, J. a kolektív. 1994. Kriminológie, díl II. PA ČR Praha, 1994.

http.//www.minv.sk/statistiky/BS2005/porov.htm

http://www.justice.gov.sk/kop/stat/06/ta6.htm

54