1

OTVORENÝ LIST

Roberta Burgana všetkým občanom Slovenskej republiky,

ktorým ešte záleží na jej a ich osude

Na úvod

Určite ste si všimli, pokiaľ nepatríte medzi hŕstku „vyvolených“, ktorí sa majú dobre v každej

dobe, že s našou spoločnou krajinou nie je niečo v poriadku. Nespokojní sú nielen učitelia,

zdravotné sestry či štátni zamestnanci, neraz pracujúci aj za nižšie ako minimálne mzdy, ale

takmer všetci občania, ktorí musia sledovať tisíce mladých ľudí, odchádzajúcich masovo do

zahraničia, pretože doma prácu nájsť nemôžu a chodiť celé mesiace či dokonca roky na úrad

práce im pripadá beznádejné a ponižujúce. Mnohí sa určite pýtate, prečo je to tak, a ďalší by

ste zase radi vedeli, ako to zmeniť. No a niektorí aj viete, ako na to, ale nedokážete nájsť

širšiu spoločenskú podporu pre svoje nápady, názory alebo námety. Vám všetkým, ktorí to

s touto krajinou myslíte dobre a nie ste podplatení a zmanipulovaní hŕstkou podnikateľských

pijavíc alebo bezohľadných a príživníckych eurokratov, je určený tento text, ktorého časti sú

usporiadané z perspektívy tzv. bežného občana a toho, čo sa mu javí alebo môže javiť v jeho

aktuálnej situácii ako najdôležitejšie a najzaujímavejšie. Od tých najnápadnejších problémov

potom prechádzam k tým „hlbinnejším“ alebo podstatnejším, týkajúcim sa napríklad súčasnej

podoby svetovej ekonomiky, vesmírneho vývoja a pod., pretože len v takomto širšom

kontexte môžu byť plne pochopené i riešené najaktuálnejšie problémy súčasnosti. Podľa tohto

tak trochu antropocentrického kritéria je preto usporiadaný celý text a jeho nasledujúci obsah:

1. Európska pijavica, jej metódy, techniky a postupy

2. Demokratizácia slovenskej a európskej politiky a verejného života vôbec

3. Katastrofa slovenského školstva

4. Globálna ekonomika a jej neradostné perspektívy

5. Priority pozemskej civilizácie a jej možné vývinové trajektórie

6. Záver (a prílohy)

AD 1. Ako ste si možno všimli, tzv. premiér Slovenskej republiky, Robert Fico, opakovane

zdôrazňuje závislosť našej krajiny a jej ekonomiky od európskych štrukturálnych a ďalších

fondov, zdôrazňujúc, že tvoria až 80 percent verejných investícií v Slovenskej republike. Bez

2

nich by tak naša republika bola odsúdená, ako naznačuje Fico, na dlhodobé civilizačné, či

dokonca kultúrne zaostávanie. Neostáva nám teda nič iné, ako skryte vyplýva z jeho slov

a celej argumentácie, ako sa prispôsobiť či dokonca podriadiť požiadavkám európskych

vládnych orgánov, ktoré nikto z nás v prísnom slova zmysle nevolil, a de facto bez odporu

súhlasiť so všetkým, na čom sa dohodnú predstavitelia Európskej komisie ako skutočnej

celoeurópskej vlády, pokiaľ, pravdaže, chceme prežiť a neodsúdiť našich potomkov na

dlhodobé trápenie a ponižovanie. Fico okrem toho opakovane zdôrazňuje, že z Európskej únie

viac dostávame, ako do nej dávame, pretože suma nášho príspevku do celoeurópskej

pokladnice je oveľa nižšia ako suma investičných prostriedkov, ktoré od Únie z daných

fondov dostávame. Fico nás tak posúva do pozície ponížených dlžníkov, ktorí musia „držať

hubu a krok“, pokiaľ chcú byť naďalej takto zvýhodňovaní za to, že sú takí zaostalí...

Základný Ficov problém však spočíva v tom, že opakovane klame a populisticky

zavádza ľudí, ktorí nemajú toľko informácií, ako má on, resp. nevedia alebo nechcú uvažovať

natoľko dôsledne, aby prehliadli jeho účelové lži a zavádzanie. V skutočnosti je totiž všetko

inak – nie bohaté členské štáty Európskej únie pomáhajú Slovensku, ale Slovensko a spolu

s ním aj mnohé chudobné či chudobnejšie štáty Európskej únie živí alebo pomáha udržiavať

neprimerane vysokú životnú úroveň v bohatších krajinách Európskej únie, ktoré údajne

dávajú do pomyselnej spoločnej pokladnice viac ako dostávajú. Formálne je to pritom

skutočne tak, ale reálne je situácia celkom iná. Tak ako voľakedy Rímsku ríšu a samotný

veľký Rím, jej srdce, živila pšenica zvážaná z celej ríše, dnes sú (ešte) bohaté európske štáty

ako Nemecko, Francúzsko alebo Holandsko udržiavané na pomerne slušnej životnej úrovni aj

niektorými vykorisťovateľskými metódami alebo technikami, ktoré nakoniec prehliadli

a opísali mnohí občania našej republiky. Ide, po prvé a v prvom rade, o skrytý vývoz

ľudského kapitálu a dosahovanie vyššej miery zisku pomocou veľmi nízkych miezd, ktoré tu,

u nás doma, dostávajú slovenskí zamestnanci nemeckých, francúzskych a iných firiem.

Po druhé, o takmer úplnú zahraničnú kontrolu nad slovenskou veľkoobchodnou sieťou,

vďaka ktorej platia slovenskí občania za potraviny a priemyselné výrobky v priemere oveľa

viac ako občania bohatých európskych krajín. Po tretie, o vývoz zisku a finančného kapitálu

zo Slovenska vôbec, čomu napomáhajú relatívne nízke dane z príjmu, zvýhodňujúce práve

tých, čo zarábajú najviac, ani nehovoriac o tzv. rovnej dani, ktorá opäť zvýhodňuje lepšie

zarábajúce skupiny alebo skupinky obyvateľstva. No a po štvrté, ide o priamy vývoz neraz

veľmi kvalitného a mladého ľudského kapitálu, ktorý bol vyškolený a pripravený na svoju

prácu za peniaze slovenských daňových poplatníkov, pričom títo väčšinou mladí ľudia sú

často platení menej alebo slabšie ako domáci zamestnanci či pracovníci. Rovnako zlé sú

3

kumulatívne efekty takéhoto správania sa na celú slovenskú ekonomiku a jej štruktúru. Pri

veľmi nízkych príjmoch vo väčšine zahraničných firiem pôsobiacich na Slovensku totiž

neostáva ich zamestnancom toľko peňazí, aby si mohli dovoliť platiť ďalším slovenským

občanom za ich služby a zvyšovať tak agregátny dopyt v celej ekonomike. Výsledkom je

podfinancovaná ekonomika, v ktorej niet príležitostí na tzv. drobné či stredné podnikanie.

Zhrnutie

Ficove reči o tom, že z Európskej únie viac dostávame, ako do nej odovzdávame, sú

jednoducho klamstvo, pretože v skutočnosti je to naopak. Bohaté a silnejšie európske

štáty využili svoju výhodnejšiu vyjednávaciu pozíciu a zachraňujú svoje ekonomiky

pred pádom na dno práve pomocou dodatočných ziskov zo Slovenska a ďalších jemu

podobných, umne zotročených a zmanipulovaných európskych krajín.

AD 2. Ak vezmeme do úvahy, že Fico rovnako drzo klame aj ohľadom eurodotácií do

poľnohospodárskeho rezortu, ktoré sú podľa neho u nás dnes už rovnaké ako vo Francúzsku

alebo Nemecku, aj keď to vôbec nie je pravda, celkom prirodzene vzniká otázka, ako predísť

vstupu takýchto a jemu podobných klamárov do slovenskej politiky a verejného života, t. j.

otázka, ako demokratizovať nielen slovenskú, ale aj európsku politiku tak, aby v nej mohol

konečne naplno zaznieť hlas tzv. bežného občana. Podľa môjho názoru očista a fakticky aj

„odblokovanie“ či znovuoživenie slovenského politického a verejného života je možné až po

uskutočnení dvoch navzájom súvisiacich krokov. A to, po prvé, zmene volebného systému,

a po druhé, realizácii odluky cirkvi od štátu. V prvom prípade tak pôjde predovšetkým o to,

aby bol oslabený vplyv európskej byrokracie a distribučných koalícií (t. j organizovaných

skupín politikov a podnikateľských špičiek) na slovenský politický a verejný život a s ním

spojená centralizácia moci v jedinom výraznejšom ekonomickom a politickom centre našej

republiky, v Bratislave, ktorá doslova ako obrovský vysávač vysáva zo zvyšku Slovenska

všetky ľudské, finančné a materiálne zdroje a na jeho úkor sa rozvíja, zatiaľ čo zvyšok krajiny

chudobnie a po všetkých stránkach čoraz viac upadá. Tomu napomáha aj totalitná premena

celej krajiny na jeden volebný obvod, čo uľahčuje politickým stranám kontrolu nad ich

straníckym aj voličským elektorátom, ale podstatne limituje rozvoj demokracie na Slovensku.

Prvým krokom v reforme nášho politického a verejného života preto musí byť zmena

slovenského volebného systému, ktorá bude v čo najväčšej možnej miere eliminovať vplyv

straníckych centrál a podnikateľských oligarchov v pozadí a naopak, dávať čo najväčší

4

priestor na presadenie svojich názorov a záujmov tzv. bežnému občanovi. Podľa mňa by preto

Slovensko malo byť počas parlamentných volieb rozdelené na 50 volebných odvodov, tak,

aby bol v každom volebnom obvode zhruba rovnaký počet potenciálnych voličov, pričom

samotný volebný systém by bol kombinovaný – t. j. pomerne-väčšinový, pričom do Národnej

rady Slovenskej republiky by bolo volených 150 poslancov, z toho 50 pomerne, 50 na základe

získanej väčšiny voličských hlasov v danom volebnom obvode a 50 na základe celoštátneho

losovania alebo žrebovania, pri ktorom by sa poslancom SNR mohol stať každý volieb sa

zúčastňujúci volič, pokiaľ by po vyžrebovaní prejavil o túto funkciu záujem. Oslabil by sa tak

nielen vplyv straníckych centrál a distribučných koalícií na slovenskú politiku, ale podstatne

obmedzil aj „bratislavocentrizmus“, a voliči v jednotlivých volebných obvodoch by navyše po

dosiahnutí určitého percentuálneho podielu mohli každého poslanca bez výnimky odvolať.

Tento demokratizačný impulz však môže byť úspešný len v tom prípade, ak sa ho

súčasne podarí preniesť aj na celoeurópsku úroveň, pretože, ako veľmi dobre vedia alebo tušia

všetci trochu dôslednejšie uvažujúci občania, Európska únia ako taká, nehovoriac o Európskej

menovej únii a pod., nevznikla z vôle európskeho ľudu, prejavenej napríklad v nejakom

celoeurópskom referende o Európskej ústave, ale sériou postupných politických krokov, pri

ktorých zohrali rozhodujúcu úlohu (ako naznačujú vo svojej publikácii Odvrácená strana

Evropské unie B. Balanyá et al., 2003) nadnárodné korporácie, resp. americkí podnikatelia

v ich vedení či pozadí, pretože po skončení 2. svetovej vojny USA potrebovali stabilný

a dostatočne prosperujúci hospodársky celok, v rámci ktorého by bolo možné na maximálnu

mieru znížiť transakčné náklady spojené s clami, rôznymi menami, národnými politikami

a pod., čo sa im nakoniec po zriadení EÚ a Európskej menovej únie aj podarilo definitívne

dosiahnuť. Pokiaľ teda chceme skutočne demokratizovať Európsku úniu a otvoriť ju všetkým

jej občanom, musíme ju v prvom rade právne a občiansky legitimizovať, t. j. na jednej strane

centralizovať a premeniť na jeden štát so všetkými s tým spojenými dôsledkami, vrátane

rovnakých daní, miezd štátnych zamestnancov, výšky zdravotného poistenia v celej EÚ a i.,

a na strane druhej v rámci princípu subsidiarity čo najviac decentralizovať, tak na národnej,

ako aj národno-štátnej úrovni, podporujúc a nie blokujúc pritom snahy Kataláncov, Škótov

a pod. o zriadenie vlastného samosprávneho štátu. A to na základe Európskej ústavy, spoločne

vypracovanej a následne odhlasovanej v ten istý deň všetkými skutočne európskymi občanmi.

Špecifickým slovenským, ale do značnej miery aj celoeurópskym problémom je pritom

odluka cirkvi od štátu. Podľa prvého článku ústavy je totiž Slovenská republika „zvrchovaný,

demokratický a právny štát“, ktorý sa neviaže „na nijakú ideológiu ani náboženstvo“, čo je

však podľa môjho názoru vyhlásenie alebo záväzok, ktorý sa môže naplniť až po realizácii

5

vyššie spomínanej odluky cirkvi od štátu. Tu treba zdôrazniť, že slovenskí právnici podľa

všetkého vidia túto situáciu úplne inak. Bežná je napríklad argumentácia, podľa ktorej to, že

sa Slovenská republika neviaže na žiadne náboženstvo ani ideológiu, znamená práve to, že

nebráni žiadnym prejavom myslenia, náboženského vyznania alebo viery, pričom každý má

právo byť bez náboženského vyznania. No a keďže kresťanské náboženstvo je údajne v našej

republike väčšinovým náboženským vyznaním a má hlboké korene v histórii Slovenska, je

prirodzené, že prejavy tohto náboženstva je možné badať vo väčšej intenzite oproti iným

náboženstvám. Podľa mňa je táto argumentácia úplne pomýlená. V prvom rade, ako uvádza

a dokazuje G. Sartori vo svojej Teórii demokracie (1993), realizácia väčšinového princípu pri

demokratickom rozhodovaní je len prvým krôčikom na ceste ku skutočnej vláde ľudu, pretože

oveľa dôležitejšie je, ako potom dokáže väčšina rešpektovať práva a túžby menšiny tak, aby

sa táto necítila diskriminovaná, t. j. tak, aby mohol vzniknúť harmonický spoločenský celok.

Okrem toho, v demokratických krajinách, ktoré majú podobne napísaný prvý ústavný

článok, si ich politici uvedomujú, že je krajne nespravodlivé a nedemokratické, ak má byť

z daní ateistov platená činnosť cirkvi a túto skutočnosť sa snažia riešiť rôznymi spôsobmi,

vrátane úplnej odluky cirkvi od štátu, pri ktorej si cirkev financuje svoju činnosť úplne sama

z vlastných prostriedkov, resp. z príspevkov veriacich, tak ako je tomu napríklad v Nemecku,

kde si občania môžu vybrať, či zo svojich daní prispejú na cirkev alebo na kultúru. Oveľa

dôslednejší sú v tomto smere v USA, kde je štát naozaj úplne oddelený od cirkvi a akákoľvek

spoluúčasť štátu na financovaní cirkevných alebo náboženských aktivít je považovaná za

vyslovene nedemokratickú činnosť. V USA je teda vylúčené, aby štátne vydavateľstvo

financovalo nábožensky ladené či náboženstvo propagujúce knihy, ako sa tomu, podľa mňa

v rozpore so slovenskou ústavou, stalo v prípade štátneho vydavateľstva VEDA, ktoré takto

vydalo nielen knihu J. Krempaského Veda verzus viera? (2006), ale aj nemenej diletantskú

publikáciu M. Blažeka et al. Filozofický a fyzikálny pohľad na vesmír (2006). Ešte horšia

a pre slovenskú demokraciu nebezpečnejšia je plazivá a všadeprítomná rekatolizácia či

ekumenizácia Slovenska, v rámci ktorej štát nielen platí farárov, ale na štátnych (!) vysokých

školách sa zakladajú katedry náboženskej výchovy a teológie, v médiách vysielajú čoraz

častejšie náboženské relácie a vytvára sa klíma, v ktorej je správne v boha veriť a nie neveriť.

A to najmä preto, že Slovensko v podstate neprešlo náboženskou reformáciou do

takej miery či v takom rozsahu ako viaceré západoeurópske a severské štáty (predstavujúce

pritom dlhodobo vzor prosperity, demokracie a sociálnej inklúzie), a jeho občania si teda

historicky nedokázali vytvoriť internalizovanú a personalizovanú morálku, príznačnú práve

pre obyvateľov „luteránskych“ krajín, kde je oveľa nižšia miera korupcie a oveľa vyššia miera

6

sociálnej kohézie ako na Slovensku; no a určite aj preto, že Slovensko v podstate neprešlo ani

osvietenskou epochou, ako je zrejmé aj z toho, že národné obrodenie u nás v 18. a 19. storočí

museli realizovať najmä farári, zatiaľ čo tí istí farári sa vecí verejných ujali aj v 1. slovenskej

republike s neslávne známymi dôsledkami (či následkami). Všadeprítomný tlak katolíckej

cirkvi má pritom zničujúci vplyv na celkovú úroveň intelektuálneho život v našej krajine

i občianskeho povedomia ako takého, ako bolo a je zrejmé napríklad aj z hlasovania viacerých

poslancov Kresťansko-demokratického hnutia proti ústave Slovenskej republiky, t. j. proti

vlastnému štátu, čo im však nebránilo, aby po zvolení za poslancov odprisahali naše republike

vernosť bez toho, aby sa ostatným občanom za predošlé morálne zlyhanie ospravedlnili.

Zhrnutie

Prvým krokom k demokratizácii Slovenska je reforma jeho volebného systému, ktorá

umožní skončiť s „bratislavocentrizmom“, ako aj s vládou jednej strany na Slovensku,

ktorej zhubné následky sú u nás čoraz zjavnejšie. Pokrytectvo a zbabelosť Roberta Fica

sa okrem toho prejavuje aj v tom, že pred voľbami síce občas hovorí o odluke cirkvi od

štátu, ale po nich hneď stíchne, aj keď v danom prípade ide o celkom legitímnu agendu

ľavicových strán, ku ktorým sa populista Fico formálne a účelovo hlási. Ako pritom

vyplýva z vyššie uvedenej argumentácie, práve odluka cirkvi od štátu by u nás umožnila

prvý raz radikálne modernizovať a oživiť celý verejný a vzdelávací „sektor“ ako taký.

AD 3. Ako je zrejmé, Slovensko nemá obrovské zásoby vzácnych kovov, ani významné

náleziská ropy či plynu, nenachádza sa na exponovaných obchodných križovatkách (tak ako

Singapúr či Hong-kong), ani nedisponuje obrovskými plochami poľnohospodárskej pôdy

a takmer nekonečnými lesmi (ako napríklad Kanada a Rusko). Jeho jediným bohatstvom sú

preto vodné rezervoáre pod Žitným ostrovom a najmä jeho občania, od vzdelanosti a aktivity

ktorých závisí jeho budúca prosperita. O to nebezpečnejší je katastrofálny úpadok nášho

základného, stredného a vysokého školstva, badateľný aj z Čaplovičovej správy o stave

slovenského školstva, ktorú si všetci občania môžu prečítať na stránke ministerstva školstva.

Minister Čaplovič pritom propagandisticky vykrikuje, že ide o prvú takúto správu od Nežnej

revolúcie, bez toho, aby bol vôbec schopný uvedomiť si, ako totalitne a demagogicky pri jej

prezentácii vystupuje. Nejde len o to, že občania ju síce mohli pripomienkovať zaslaním

svojich poznámok na internetovú adresu ministerstva školstva, ibaže bez toho, aby mali

možnosť tieto svoje poznámky na tej istej stránke verejne prezentovať (a prípadný čitateľ si

7

mohol urobiť presnejší obraz o kvalite správy), ale skôr o to, že samotná správa pozostáva

z viacerých častí, ktoré sa navzájom prekrývajú či dopĺňajú a pri ich rozsahu je dosť ťažké sa

v nich orientovať, pričom zriedkavé vecné postrehy a reformné nápady sa doslova strácajú

v množstve zbytočných štatistických údajov a nič „nehovoriacich“ neprehľadných tabuliek.

Mnohé konštatovania najmä v správe o stave vysokého školstva sú pritom poznačené

tým, že ju zrejme spracovávali úradníci viac-menej spokojní s tým, ako súčasné slovenské

vysoké školstvo a školstvo vôbec vyzerá, a čo je ešte horšie, správa nedostatočne od seba

oddeľuje deskriptívnu časť od reformnej, čo veľmi sťažuje jej analýzu i hodnotenie. Na tomto

mieste, pochopiteľne, nemám priestor na jej dôkladné prezentovanie a posúdenie, preto sa

ďalej v nadväznosti na danú správu pokúsim uviesť, v čom sú podľa mňa hlavné problémy

slovenského školstva a ako ich riešiť. Pokiaľ ide o základné školstvo, jeho najzávažnejšie

problémy podľa mňa spočívajú v jeho celkovej kvalitatívnej degenerácii a degradácii. Ak

totiž odhliadneme od 5-10 percent kvalitných škôl, tak šokovaní musíme konštatovať, že

súčasné deti sa nielen učia menej ako deti pred 20-25 rokmi, ale aj ľahšie učivo, pričom toto

ľahšie učivo ovládajú väčšinou horšie ako ich rodičia a starí rodičia. Namiesto toho, aby sa

učili v 7. až 9. ročníku programovať, tak ako to údajne robia deti vo Veľkej Británii, sa hrajú

počítačové hry, no a pokiaľ ide o kvalitu vyučovania anglického jazyka, tá je všeobecne tak

mizerná, že sám minister uvažuje o jeho vyučovaní či zavedení až vo vyšších ročníkoch.

To ale zďaleka nie je všetko, vďaka tzv. normatívu na žiaka je bežné, že na našich

základných a stredných školách prepadávajú žiaci nahor, t. j. neovládajú učivo, ale je im

udelená dostatočná, aby sa udržali normované počty žiakov na triedu a spolu s tým aj úväzky

učiteľov, ktorí sú navyše stresovaní vidinou čoraz menšieho počtu žiakov a následne aj škôl.

Dôsledky sú katastrofálne, pretože integrácia potom prebieha tak, že na mnohých základných

a stredných školách sa nevyučuje, ale vychováva, pretože početné skupiny „prepadávačov

nahor“ narušujú vyučovanie a namiesto toho, aby sa snažili napodobniť či nasledovať svojich

šikovnejších spolužiakov, vedomí si danej situácie sťažujú im zámerne podmienky na ich

osobný rast, zakrývajúc či zmenšujúc tak svoju vlastnú neschopnosť a lenivosť. Podľa mojich

posledných informácií si je minister Čaplovič vedomý tejto skutočnosti, ale nateraz ju rieši

nákupom tabletov od nejakej protežovanej firmy, ktoré však školy potrebujú oveľa menej ako

interaktívne nástenky či nové, skutočne kvalitné učebnice. Na základných aj stredných

školách pritom rastie (rovnako ako v celej spoločnosti) medzigeneračné napätie, pretože na

obidvoch typoch škôl naďalej spokojne dožívajú dôchodcovia poberajúci od štátu mzdu

i dôchodok, zatiaľ čo tisíce mladých absoventov pedagogických fakúlt na internetových

stránkach jednotlivých krajov žobrú o prácu, ako si možno overiť opakovaným kliknutím.

8

Samotné stredné školy, opäť s výnimkou tej hŕstky naozaj kvalitných (väčšinou

bilingválnych a osemročných gymnázií), pritom vzdelávajú žiakov nielen bez kontaktu či

intenzívnej spolupráce s budúcimi zamestnávateľmi, ale takmer úplne bez ohľadu na to, čo

potrebuje prax, resp. čo žiadajú zamestnávatelia, aj keď tí inteligentnejší riaditelia stredných

odborných škôl už pochopili, o čo sa tu hrá, a preberajú ostatným školám žiakov pomocou

atraktívnych vzdelávacích programov, vrátane CAD-programovania a pod. V mnohých

ohľadoch je pritom prezamestnanosť najvyššia práve na stredných školách, kde sa študenti

neraz delia na skupiny, a tak tu máme vyučujúcich, ktorí pravidelne vyučujú dvoch-troch

žiakov, ale berú za svoju prácu tie isté peniaze ako tí, čo ich majú v triede 20 až 30. Tieto

zúfalé pomery sú ale ničím v porovnaní s pomermi na slovenských vysokých školách, kde

okrem dvoch-troch kvalitných univerzít či fakúlt vládne doslova temný stredovek.

Bez zveličovania možno povedať, že študenti sú na mnohých slovenských vysokých

školách doslova pracovným predmetom, z ktorého je treba vyžmýkať čo najviac, ale bez toho,

aby sme mu pridali nejakú hodnotu. Zo správy pritom vyplýva, že mladí ľudia so zdravým

rozumom už pochopili túto skutočnosť a počty študentov na slovenských vysokých školách,

tak ako nakoniec počty všetkých žiakov a študentov na Slovensku, začínajú prudko klesať.

V prípade vysokých škôl je to však očividne dané nielen demograficky, ale aj pochopením

toho, že s tak nekvalitným vzdelaním sa mladí ľudia v zahraničí nepresadia, a preto radšej,

hoci aj s nemalými finančnými nákladmi, volia štúdium v Česku a inde v zahraničí, resp. na

pobočkách zahraničných vysokých škôl na Slovensku. Je tomu tak z viacerých príčin – na

našich vysokých školách napríklad študujú dva typy študentov, denní a externí, pričom na

externých sú väčšinou kladené oveľa menšie nároky ako na denných študentov, pretože sú

vítaným a neraz aj výdatným zdrojom dodatočného príjmu pre danú vysokú školu. Ďalším

zdrojom dodatočného financovania sú granty, o ktorých sa bývalý predseda Slovenskej

akadémie vied Štefan Luby vyjadril nedávno zhruba v tom zmysle, že doslova zabíjajú

slovenskú vedu, pretože v krátkom dvojročnom časovom intervale nie je možné akúkoľvek

produktívnu vedeckú problematiku všestrane uchopiť a vôbec dôkladne preskúmať.

Slovenskou špecialitou sú tiež pomaly len u nás existujúce „malé doktoráty“, ktorých

nadobúdanie je opäť spojené s poplatkami pre danú školu, neraz v ráde niekoľko sto až tisíc

eur, pričom v ich prípade už ide naozaj len o veľmi pochybnú spoločenskú prestíž, ako sa

nakoniec konštatuje aj v samotnej Čaplovičovej správe, ale bez toho, aby tu zaznela jasná

výzva na ich okamžité zrušenie. Prísne cechovný až mafiánsky ráz slovenského vysokého

školstva sa podobne ako v Česku prejavuje aj v systéme docentských a profesorských

titulov či hodností, ktoré sú doživotné, a to bez ohľadu na to, či je daný docent alebo profesor

9

vôbec primerane publikačne aktívny, aj keď tento problém sa u nás ľahko rieši krížovým

citovaním (spriatelených autorov navzájom), resp. organizovaním tzv. zahraničných

vedeckých konferencií so spriatelenými vysokými školami v Čechách a v Poľsku, čo

umožňuje ľahko a elegantne navyšovať citačný index. Úplnou katastrofou, ako sa opatrne

naznačuje aj v správe, je ale systém doktorandského štúdia a konkurzov na slovenských

vysokých školách, kde si zodpovední pracovníci poplietli akademickú autonómiu so

svojvôľou, pretože na rozdiel od Česka u nás neexistujú jednotné a transparentné kritéria,

podľa ktorých by boli prijímaní odborní asistenti na vysoké školy, pričom veľmi často sa

podmienky konkurzov nastavujú tak, aby v nich uspel len jeden, dopredu vybratý uchádzač.

Doktorandské štúdium najmä v spoločenskovedných odboroch pritom môžu u nás bez

problémov absolvovať aj tzv. doktorandi, ktorí nikdy nepublikovali článok v karentovanom

alebo zahraničnom časopise, a to aj preto, že namiesto práce na sebe skôr zastupovali svojho

docenta či profesora poletujúceho za dukátikmi zo školy na školu, najmä počas skúšobného

obdobia a pod. Celý vzdelávací systém sa teda začína správať čoraz viac podľa Murphyho

zákonov, pretože tak ako produkuje čoraz viac neschopných a fakticky nezamestnateľných

tzv. absolventov, produkuje aj čoraz viac absolventov tzv. sociálnej práce, ktorí im potom

majú pomáhať počas ich potuliek po úradoch práce, ktoré aj tak už dávno zdegenerovali len

na podateľne a odoberateľne lístočkov pre a od zamestnávateľov, potvrdzujúcich symbolické

hľadanie práce. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností navrhujem preto:

1. Podobne ako minister Čaplovič zlúčenie malotriednych základných škôl na vidieku, aj keď

to bude spojené so zvážaním žiakov školskými autobusmi do strediskových škôl, a súčasne aj

zavedenie objektívnych kritérií, na základe ktorých budú školám prideľované finančné

prostiedky už nie podľa počtu žiakov, ale podľa reálne dosiahnutých výchovno-vzdelávacích

výsledkov, pravdaže, so zohľadnením špecifík škôl s rómskymi žiakmi a pod.

2. Zavedenie rozšíreného vyučovania špeciálnej pedagogiky, pretože na našich základných

a stredných školách naozaj rýchlo pribúdajú žiaci, ako sa konštatuje aj v Čaplovičovej správe,

so špeciálnymi vzdelávacími potrebami. Na pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity zase

zavedenie špeciálneho predmetu zameraného na vzdelávanie rómskych detí, ktoré však podľa

mňa budú mať šancu uspieť len v tom prípade, ak o nich bude primerane postarané od

najútlejšieho veku, pretože z vývojového hľadiska je sedemročný človek už do značnej miery

hotovou osobnosťou a žiadna internátna škola, ako márne dúfa Fico, na tom veľa nezmení.

3. Od nasledujúceho školského roka zákonom znemožniť, aby niekto mohol súčasne poberať

od štátu dôchodok aj mzdu a zaberať pritom miesto mladým absolventom učiteľstva, ktorí by

zase podľa mňa mali byť na svoju profesiu vyberaní na základe dosiahnutých študijných

10

výsledkov, ako aj talentových skúšok na niektorej z pedagogických fakúlt, ktoré však takisto

s ohľadom na zmenšujúci sa počet žiakov a študentov stredných škôl musia byť postupne

utlmované, keďže žiadané a z hľadiska zamestnania perspektívne sú úplne iné odbory.

4. Na základných a stredných školách zaviesť systém, ktorý umožní vytvárať triedy, kde budú

snaživí žiaci integrovaní a „ťahaní nahor“ žiakmi, ktorí sú úspešnejší, resp. pochádzajú z tzv.

lepších spoločenských pomerov, zatiaľ čo leniví a neschopní žiaci, narúšajúci vzdelávací

proces, budú môcť byť preradení do špeciálnych tried, kde budú mať čas a možnosť vstúpiť si

do svedomia a po určitom čase, po dosiahnutí lepších vzdelávacích a výchovných výsledkov,

postúpiť do vzdelávacieho programu s vyššími nárokmi i získanou kvalifikáciou.

5. Na stredných odborných školách čo najskôr zaviesť opatrenia smerujúce k intenzívnejšej

spolupráci s budúcimi zamestnávateľmi, ako aj zmeniť obsah i formy vyučovania v súlade

s požiadavkami trhu práce, pretože 30 až 40-percentná nezamestnanosť medzi absolventmi

stredných škôl je naozaj časovanou spoločenskou „bombou“, ktorá raz musí „vybuchnúť“.

6. Zrušenie tzv. malých doktorátov na našich vysokých školách, ako aj viacerých tzv.

spoločenskovedných študijných odborov a ich nahradenie prírodovednými a technickými

odbormi, aj keď s tým dodatkom, že to musí byť spojené s postupným vytváraním podmienok

na zamestnanie ich absolventov u nás doma na Slovensku, aby sme zbytočne neprodukovali

za peniaze daňových poplatníkov odborníkov, ktorí sa potom rýchlo zamestnajú v zahraničí.

7. Zásadne prehodnotiť celý systém doktorandského štúdia, ktoré by malo mať jednotné

a oveľa vyššie kvalitatívne kritéria, ako je tomu v súčasnosti, pričom doktorandi by mali byť

nielen oveľa lepšie platení, ale mali by počas 4-ročného štúdia dosť času na rozvinutie svojho

talentu bez toho, aby boli systematicky zneužívaní svojimi nadriadenými na činnosti alebo

práce priamo nesúvisiace s ich jednoznačne vymedzenou študijno-pracovnou náplňou.

8. Stanoviť jasné a jednoznačné kritériá počas konkurzov na pracovné miesta na vysokých

školách, tak, aby na nich mohli učiť len absolventi doktorandského štúdia, čomu tak u nás

neraz nie je, ale aby mohli v konkurze uspieť aj doktori, ktorí nemali mať kedy absolvovať

dlhoročnú prax na vysokej škole, ale ich publikačná činnosť ich k tomu určite oprávňuje.

9. Prehodnotiť celý systém vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií v Slovenskej republike, ktorý

je neraz viac ako duplicitný. Je napríklad otázne, či potrebujeme a môžeme si dovoliť skúmať

beztak nie príliš kvalitnú slovenskú literatúru paralelne tak v Matici slovenskej, ako aj

v Ústave slovenskej literatúry SAV a na mnohopočetných katedrách slovenských vysokých

škôl, keď by napríklad v rámci Matice bolo oveľa vhodnejšie nahradiť výskumné inštitúcie

zaoberajúce sa „oprašovaním archiválií“ alternatívnym ekonomicko-prognostickým a súčasne

interdisciplinárnym pracoviskom podobným českému Centru pro teoretická studia, ktorého

11

zamestnanci by dokázali modelovať a predikovať vývoj slovenskej spoločnosti a poskytovať

tak nielen vládnym úradníkom, ale aj všetkým občanom doslova neoceniteľné informácie.

Zhrnutie

Čaplovičova správa o stave slovenského školstva napriek niektorým správnym

čiastkovým zisteniam určite nie je dokumentom, na základe ktorého by bolo možné

reformovať slovenské školstvo tak, aby bolo svojou kvalitou a účinnosťou porovnateľné

so špičkovými vzdelávacími sústavami viacerých európskych krajín. Dokument takéhoto

„rangu“ podľa mňa môže vzniknúť len ako výsledok vzájomnej spolupráce školských

odborov, učiteľskej verejnosti a všetkých zainteresovaných akademických a štátnych

pedagogických inštitúcií. Rovnako je zrejmé, že celý vzdelávací „sektor“ v Slovenskej

republike bude musieť prejsť zásadnou racionalizáciou a reštrukturalizáciu, aby sa

odstránila duplicita v jeho činnostiach a výrazne zvýšila účinnosť jeho činnosti.

AD 4. Neradostné perspektívy globálnej ekonomiky sú, pravdaže, témou, ktorú sotva

možno rozobrať v rámci niekoľkostranového textu. Ale ani v tomto prípade nepotrebujem ísť

do detailov, pretože rozhodujúci je aj tu celkový obraz a hlavné súvislosti. Okrem toho,

Ekonomický ústav SAV vydal ešte v roku 2012 publikáciu s názvom Paradigmy budúcich

zmien v 21. storočí, v ktorej sú hlavné problémy globálnej ekonomiky najmä vo vzťahu

k občanom zhrnuté a vysvetlené dostatočne všestranne, dôkladne a jasne. Preto sa v tejto časti

zameriam len na predloženie niekoľkých myšlienok, ktoré by mali smerovať k objasneniu

zložitosti a dramatickosti celej situácie v globálnej ekonomike a našej pozemskej civilizácii

vôbec, keďže som presvedčený, že len z tohto zorného uhla je možné posúdiť, či slovenskí

politici a vládni úradníci len „politikárčia“, t. j. uvažujú a konajú len v rámci jedného

volebného obdobia, alebo sa naopak správajú ako štátnici a neklamú ľudí napríklad drzým

táraním o tom, že kríza sa už takmer skončila, že na konci tunela sa už objavuje svetlo a pod.,

zatiaľ čo tzv. bežní občania šokovaní zisťujú, že ich reálne príjmy sú čoraz nižšie a nižšie.

Globálna ekonomika má teda podľa mňa len dva hlavné problémy. Prvým je klesajúca

efektívnosť investícií do reálnej výroby (a nie finančných špekulácií), ktorý je priamo

prepojený s jej orientáciou na sústavný rast, zatiaľ prebiehajúci vo všetkých hlavných

civilizačných parametroch, vrátane populácie, objemu výroby, spotreby materiálnych zdrojov

atď., pretože len pri sústavnom hospodárskom raste môžu rásť zisky a vracať sa investície,

vložené do samotnej výroby. A čo je ešte dôležitejšie, len pri raste, resp. tzv. rozšírenej

12

reprodukcii, je možný aj vývin, t. j. postupné zdokonaľovanie a zefektívňovanie všetkých

civilizačných činností, ako sme ho až doteraz mohli sledovať najmä v euroatlantickom

civilizačnom okruhu a v posledných rokoch v čoraz väčšej miere aj v Číne a Indii, nehovoriac

o Južnej Kórei, Singapúre, Hong-kongu a ďalších ázijských „tigroch“. Kľúčovou otázkou

pritom je, kto celý tento ekonomický a politický proces riadi, s akými záujmami, nakoľko

transparentne a efektívne, a kto, presnejšie čo, dáva celý tento rastový proces do pohybu.

Ako určite tušíte, neexistuje na ňu jednoznačná odpoveď, pretože k povahe moci

samotného kapitálu, resp. kapitalistickej rentiérskej triedy patrí najmä a práve to, že je skrytá

(aj preto treba brať s veľkou rezervou rebríčky najbohatších ľudí sveta, ktorá odrážajú realitu

asi tak presne ako silne doškriabané zrkadlo), ale hlavné kontúry celkového obrazu sa pri

troške inteligencie a dôslednosti dajú zachytiť. Celý náš svet teda ovláda hŕstka investorov,

ktorí kontrolujú emisiu dolárov v americkom Federálnom rezervnom systéme, ako od vlády

a štátu nezávislej bankovej, teda de facto súkromnej inštitúcii, ktorá v podstate permanentne

oceňuje stav svetovej ekonomiky a nastavuje emisiu dolára podľa toho, ako sa jej tento stav

javí, zohľadňujúc pritom predovšetkým záujmy nie bežných občanov, ale vyššie spomínaných

investorov v pozadí, ktorí dokonca ani nemusia byť personalizovaní v podobe autentických

vlastníkov, ale môžu nimi byť aj rôzne investičné a penzijné fondy, v mnohých prípadoch, čo

sa vôbec nedá vylúčiť, aj neamerického pôvodu. Celý rastový a reprodukčný proces dávajú do

pohybu, samozrejme, vyrábajúci ľudia, ale za jeho dynamikou je najcennejšia surovina našich

čias, ropa, ktorej zdroje sa podľa všetkého čoraz viac zmenšujú a jej ťažba je čoraz drahšia.

Možno teda povedať, že kto kontroluje emisiu dolára ako svetovej meny, ktorou sa platí

za primárnu komoditu súčasnosti, t. j. ropu, a kto kontroluje ťažbu ropy, ten vládne nášmu

svetu. Nie je ťažké zistiť, ak sa posunieme z roviny konkrétnych osôb na štátne celky, že sú to

Spojené štáty americké, Izrael a sunnitské krajiny Perzského zálivu na čele so Saudskou

Arábiou, pretože uplatnenie tohto súkromného záujmu hŕstky investorov voči zvyšku sveta,

ale aj domácemu obyvateľstvu v krajinách impéria (ktoré tak nie je tvorené len USA, ale aj

jeho kľúčovými „ropnými“ spojencami), tejto súkromno-verejne realizovanej superlúpeže, je

možné len pomocou represívneho a kontrolného aparátu a momentálne najmocnejšej armády

sveta s extrémne silným a vplyvným zbrojárskym sektorom v pozadí. Toto impérium navyše

vyhralo poslednú svetovú vojnu (najprv ekonomicky a v 90. rokoch minulého storočia aj

politicky), čo mu umožnilo zaviesť svoje „pravidlá hry“ najmä do Európy a z veľkej časti ju

aj amerikanizovať pomocou angličtiny a svojho zábavného priemyslu, podsúvajúc navyše

naivnej verejnosti pomocou tzv. mimovládnych (t. j. z USA financovaných) organizácií víziu

USA ako garanta demokracie, svetovej prosperity, civilizačného pokroku a mieru.

13

Až potiaľto je všetko viac-menej jasné a možno aj všeobecne známe, o čom sa ale oveľa

menej hovorí, sú problémy impéria, ktoré už nemá dosť zdrojov na to, aby financovalo svoju

nadvládu – jednak preto, že veľkú časť dolárového „balíka“ si napríklad privlastnila rýchlo sa

rozvíjajúca (alebo rastúca) Čína, jednak preto, že veľká časť z tohto „balíka“ sa v podstate

neproduktívne minula na veľkorysé investície v Perzskom zálive a financovanie tzv. Arabskej

jari, ktorá sa spočiatku javila ako demokratizácia severnej Afriky a Blízkeho Východu, ale

dnes čoraz jasnejšie nadobúda kontúry svätej vojny sunnitov proti šíítom a sekulárnym, resp.

„nadnáboženským“ režimom (aký je napríklad v Sýrii), no a v neposlednom rade preto, že za

danej situácie si udržiavanie kontroly nad svetom pomocu tajných služieb a armády vyžaduje

stále viac a viac finančných prostriedkov. Hlavná príčina jeho skrytého úpadku (ak nateraz

ponecháme bokom, že v Sýrii vládnucke investorské špičky USA prvý raz v dejinách de facto

ustúpili nielen celosvetovej, ale aj domácej opozícii), ale spočíva v tom, že za danej situácie

už USA nie sú schopné investovať do vedeckého a technického vývoja toľko finančných

prostriedkov, aby si udržali svoju ekonomickú a politickú prevahu. Preto sa vydali na vcelku

zúfalú cestu investovania do vojenských konfliktov, pomocou ktorých chcú dostať pod svoju

kontrolu trh s fosílnymi palivami, namiesto toho aby zásadne prehodnotili celú svoju politiku

Dôsledky takéhoto správania sa impéria a jeho skrytých „šéfov“ na svetovú ekonomiku

sú doslova katastrofálne, pretože celú túto špinavú hru niekto musí svojím kapitálom alebo

svojou prácou zafinancovať. Keďže z povahy súkromno-vlastníckeho záujmu vyplýva, že sa

rozhodujúci investori alebo ekonomické a politické špičky spoločnosti neradi delia o už

nadobudnuté či nakradnuté vlastníctvo, musí tento „špás“ zaplatiť niekto iný, niekto slabší,

t. j. predovšetkým príslušníci scvrkávajúcej sa strednej triedy, ktorí v prvom rade financujú

sociálne programy pre rozširujúcu sa masu chudobných, ako vyplýva z viacerých súčasných

štúdií o raste príjmovej polarizácie nielen na Slovensku, ale aj v Európskej únii a v podstate

(vďaka globalizácii) aj v celom svete, pretože aj tie krajiny, ktoré ešte dokážu odolávať

globalizačným tlakom, postupne redukujú svoje donedávna štedré sociálne programy, ako

sme sa mohli nedávno presvedčiť napríklad vo Veľkej Británii, kde vláda presadzuje zákon,

ktorý umožní znížiť dávky v núdzi tým poberateľom, ktorí majú jednu izbu navyše. Zároveň

sa objavujú a silnejú snahy pohyb finančného kapitálu čo najviac kontrolovať a sledovať, ale

nie v rámci veľkých investorov, ale v rámci bežných občanov, k čomu okrem internetového

špehovania slúži celý rad intenzívne pretláčaných nástrojov – počínajúc kreditnými kartami,

pokračujúc spotrebnými a hypotekárnymi úvermi a končiac sporiteľskými účtami a pod.

Zároveň je čoraz viac tlačená nadol cena ľudskej práce, čo môžeme veľmi dobre

sledovať najmä na Slovensku, ktoré je, ako som uviedol a opísal v úvode tohto listu, ideálnou

14

krajinou pre vývoz ľudského kapitálu. Nejde totiž len o to, že mzdy v porovnateľných

profesiách či hospodárskych odboroch sú u nás oveľa nižšie ako v (ešte) bohatých európskych

krajinách, ale aj o to, že tzv. ľavicová vláda Roberta Fica, rovnako ako všetky predošlé vlády,

vytvára ideálne podmienky na takéto okrádanie slovenských občanov. Ako viem z vlastnej

skúsenosti, bežné sú minimálne mzdy na operátorskych linkách „slávnych“ zahraničných

investorov, ktorí si už celkom bežne diktujú podmienky, za akých budú ochotní u nás utratiť

svojich pár dolárov, no a extrémne sa rozmáha aj práca cez outsourcingové agentúry, t. j.

firmy, ktoré prenajímajú pracovníkov iným firmám na krátkodobé alebo špecializované

činnosti, ktoré by pre ne bolo neefektívne realizovať vo vlastnej réžii, pričom mzdy takto

najímaných pracovníkov sú nízke nielen samy osebe, ale ešte aj znižované o prémiu, ktorú si

prirodzene nárokuje sprostredkovateľská agentúra, a tak sa väčšinou pohybujú, ako opäť viem

z vlastnej skúsensoti, hlboko pod úrovňou minimálnej mzdy, a to všetko opäť s vedomím

a tichým súhlasom nášho „najľavicovejšieho“ a „najrozumnejšieho“ premiéra Roberta Fica.

Základný problém, ak ponecháme bokom tisíce Slovákov a Sloveniek, ktorí napríklad

musia pracovať nútene na živnosť, alebo radšej odišli z vytunelovaného vidieka do zahraničia,

však spočíva, ako som konštatoval v úvode tejto časti a ako nedávno zistila aj I. Pauhofová

v spomínanom zborníku (2012, s. 124-125), v tom, že v rámci celej svetovej (či globálnej)

ekonomiky klesá návratnosť investícií do reálnej výroby. Podľa Pauhofovej totiž napriek

všetkým snahám Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu o zníženie príjmových

nerovností vo svete „výsledky ukazujú opak“. A tak je podľa nej „na mieste otázka: Nie je

,manévrovanie’ okolo príjmových nerovností zástupným problémom? Nie je fundamentálnou

otázkou súčasnosti: Aká bude potreba ľudskej práce v spoločnosti v budúcnosti?“ Ako je teda

zrejmé, produktívnosť alebo výnosnosť investícií do reálnej výroby je už dnes možné udržať

len za cenu toho, že je z nej v čoraz väčšom rozsahu vytláčaná ľudská práca, namiesto ktorej

nastupuje „práca“ alebo činnosti realizované počítačmi, strojmi a robotmi, pričom výsledok

tohto procesu sa zdá byť ešte šokujúcejší ako samotná skutočnosť, že ľudia doviedli takmer

k dokonalosti (výrobný) systém, ktorý ich v čoraz väčšej miere eliminuje, obmedzuje alebo

selektuje. Aký je tento výsledok, si však už povieme v ďalšej časti tohto otvoreného listu.

Zhrnutie

Fosílne palivá a viaceré kľúčové vynálezy umožnili svetovej ekonomike, aby od 19.

storočia až dodnes sústavne rástla. Dnes sa však ukazuje, že jej ďalší vývin už nebude

možný bez zásadnej kvalitatívnej, doslova revolučnej zmeny, pretože návratnosť

15

investícií do reálnej výroby v nej sústavne klesá, v dôsledku čoho už čoskoro nebude

možné financovať jej sústavný rast. Celý tento vývinový proces je pritom v podstate od

konca 1. svetovej vojny kontrolovaný USA ako v súčasnosti jediným svetovým impériom

(aj s jeho najbližšími spojencami), ale dnes už toto impérium čoraz viac stráca dych,

pretože nedokáže zhromaždiť dostatok zdrojov tak na udržiavanie svojej moci, ako aj

na účinné financovanie vedeckého a technického rozvoja, ktorý až donedávna bol

hlavným zdrojom jeho ekonomickej, politickej a vari aj kultúrnej nadvlády. Ako však

uvidíme v nasledujúcej časti, príčiny jeho úpadku sú oveľa hlbšie, pretože súvisia so

špecifickou povahou a hlavnými determinantami globálneho vývinového procesu.

AD 5. Ako totiž upozorňujem v celej sérii článkov, uverejnených v českom E-LOGOSe,

ako aj v mojej nedávno vydanej knihe Základy globálnej evolucioniky (2013), v poslednom

období máme už v celosvetovom meradle do činenia s technologickou nezamestnanosťou,

ktorá vyplýva z toho, že ľudia ako inteligentní autonómni agenti už v podstate nestačia tempu

a komplexnosti nimi iniciovaného civilizačného procesu, ako tomu nasvedčuje celé množstvo

pomocných zariadení, ktorými sa čoraz viac obklopujú (vrátane počítačov, mobilov, satelitov,

rôznych komunikačných sietí, elektronických databáz atď.), a onedlho budú podľa všetkého

nahradení nejakým iným druhom inteligentných autonómnych agentov, ktorí už dokážu nielen

udržať krok so zrýchľujúcim sa tempom civilizačného a globálno-evolučného procesu, ale

posunú ho na ešte vyššiu úroveň, a to bez ohľadu na to, či vzniknú transformáciou z ľudských

bytostí napríklad pomocou uploadingu ľudských mozgov (alebo myslí) do umelých tiel či

počítačovej siete, alebo spontánne a mimo ľudskej vôle a kontroly v rámci experimentov

zameraných na vytvorenie silnej (t. j. plne autonómnej alebo suverénnej) umelej inteligencie.

Bez ohľadu na formu tohto prechodu si však aj on bude vyžadovať ďalšie, dodatočné

zdroje, a tých nielenže je už dnes čoraz menej, ale pri predpokladanom pokračujúcom náraste

ľudskej populácie až na úroveň 9-10 miliárd jedincov sa stáva otáznou dokonca jednoduchá

reprodukcia takéhoto obrovského počtu ľudí, ako nedávno upozornil napríklad český filozof

J. Šmajs (2012), odporúčajúci preto ľuďom, aby radšej zvolili taktiku „dôstojného ústupu“,

resp. pozvoľného vymierania, zatiaľ čo talianski bádatelia C. Vezzoli a E. Manzini (2008)

odporúčajú riešiť tento problém nedostatku zdrojov pre tak veľký počet ľudí skôr prechodom

na novú priemyselnú a civilizačnú trajektóriu, v rámci ktorej bude pre firmy výhodnejšie

čo najviac šetriť, a to tak, že budú mať pod kontrolou či správou celý životný cyklus výrobku,

ktorý bude ich vlastníctvom až do ukončenia jeho životnosti, ponúkajúc pritom čitateľovi celý

16

súbor výrobkov, ktoré už dnes umožňujú radikálne znížiť spotrebu materiálnych a nakoniec aj

ľudských zdrojov nielen v priemyselnej, ale aj v poľnohospodárskej výrobe ako takej (vrátane

práčky na nožný pohon, rádia na pružinu, nafukovacej sedačky a pod.), a to v úplnom súlade s

prognostickým scenárom B1 Medzinárodného panela pre klimatické zmeny (Dreher et al.,

2008, s. 18), podľa ktorého dôjde v blízkej budúcnosti k rýchlemu zavádzaniu ekologickejších

technológií a posunu smerom k duchovnejším hodnotám, pretože prioritou spoločnosti, resp.

celej pozemskej civilizácie sa stane sociálna inklúzia a ochrana životného prostredia.

Podľa môjho názoru je však otázne, či sa podobný modus vivendi podarí dostatočne

rýchlo nastoliť v celosvetovom meradle, ani nehovoriac o tom, že otázka nášho prežitia sa aj

tak v tomto prípade rieši len dočasne a čiastočne. Ako totiž zdôrazňujú Johansen a Sornette

(2001), ktorých nie náhodou viackrát citujem v mojej knihe, za všetko, čo máme, v podstate

vďačíme zrýchlenému civilizačnému vývinu, na ktorý sme však až doteraz mali dostatočné

zdroje. Bez týchto zdrojov a bez s nimi spojeného zrýchleného vývinu, ktorý môže byť občas

prerušovaný akýmisi stacionárnymi či „stabilizačnými“ fázami, ako si dovolím doplniť, sme

však nakoniec odsúdení na pozvoľný a definitívny civilizačný a kultúrny úpadok. Voľné

látkové, energetické a informačné zdroje máme pritom takmer na dosah, pretože v pásme

asteroidov sa nachádzajú obrovské zdroje nerastných surovín, ktoré sa neraz dajú ťažiť

s minimálnymi nákladmi a umožnili by udržať našu civilizáciu na vzostupnej trajektórii tisíce

rokov, pokiaľ by sme sa, ako zdôrazňuje J. Gott III. (2002), dokázali spoločne zorientovať

a zmobilizovať natoľko, že by sme v mimoriadne úzkom, zhruba 200-ročnom „okne“ alebo

časovom intervale dokázali zahájiť postupnú kolonizáciu našej planetárnej sústavy.

To si však vyžiada nie podstatné zredukovanie našich priemyselných a civilizačných

aktivít, ale prinajmenšom v sektore komického výskumu a výroby rozsiahle sústredenie

a intenzívne využitie zdrojov, zatiaľ čo v rámci ostatnej výroby, najmä spotrebného tovaru,

jej podstatné zredukovanie hoci aj pomocou metód a postupov, ktoré celkom odôvodnene

navrhujú Vezzoli a Manzini, resp. bádatelia v rámci Medzinárodného panelu pre klimatické

zmeny. Dôsledky takéhoto konceptuálneho a strategického obratu v celkovom chápaní našej

situácie sú pritom mimoriadne závažné – nielenže umožňujú jasne vyčleniť naše investičné

priority spojené s rozvojom biotechnológií, nanotechológií a umelej inteligencie ako odborov,

na rozvoj ktorých by sme sa mali zamerať aj na Slovensku, ale ukazujú aj, aké márne je dúfať,

že na získanie rozhodujúcej strategickej iniciatívy stačí investovať voľné zdroje do nákupu

pozemkov v krachujúcich krajinách južnej a juhozápadnej Európy, čo je stratégia, ktorú

najnovšie uprednostňujú čínske a saudsko-arabské suverénne fondy, pretože v konečnom

dôsledku už nejde o to, ako zvíťaziť v pomyselnej strategickej hre medzi viacerými navzájom

17

antagonistickými hráčmi, ale o to, ako rýchlo navodiť podmienky na realizovanie celkom inej

strategickej hry, pri ktorej všetci hráči navzájom súťažia a zároveň úzko spolupracujú pri

dosahovaní spoločného cieľa, ktorým je spomínaná vesmírna expanzia a vytvorenie úplne

nového druhu inteligentných autonómnych agentov, schopných takúto expanziu dovŕšiť.

Zhrnutie

Všetko nasvedčuje tomu, že ak sa skutočne chceme zachrániť, t. j. zvládnuť a prežiť

všetky extrémne evolučné výzvy, ktoré pred nás postavil náš zrýchlený civilizačný vývin,

budeme musieť nielen radikálne zmeniť v mimoriadne krátkom časovom úseku pár

desiatok rokov svoje dlhodobo zaužívané egoistické až biocentrické správanie, ale aj

pretransformovať samých seba na úplne nových inteligentných autonómnych agentov,

ktorí budú schopní dovŕšiť nami zahájenú kolonizáciu našej planetárnej sústavy

a vstúpiť tak na ďalšie, mimoriadne zaujímavé a atraktívne vývinové trajektórie.

Záver

Na sugestívnu otázku Janka Kráľa z jeho balady Zverbovaný – „Či to má vždy tak byť, ako

dosiaľ bolo?“ – teda možno v závere tohto listu jednoducho odpovedať: „Určite nie, Janko“.

Ak ale chceme niečo na Slovensku a zároveň aj celom svete zmeniť, musíme najprv celkom

presne určiť tú časť spoločnosti, resp. spoločenskú triedu alebo vrstvu, ktorá by mala mať na

radikálnych zmenách najväčší záujem, pretože je najviac ohrozená súčasným vývojom. Ako

vyplýva z predošlého výkladu, tak v našich slovenských, ale aj v celosvetových podmienkach

je takouto triedou či vrstvou najmä stredná trieda a v rámci nej predovšetkým zamestnanci

vykonávajúci či realizujúci tzv. verejný záujem – t. j. ľudia zodpovední za kvalitu ľudského

kapitálu: lekári, zdravotné sestry, učitelia a spolu s nimi aj úradníci, vojaci, policajti, mestskí

policajti, hasiči a dozorcovia v štátnych väzniciach. Najmä títo ľudia by sa mali zjednotiť do

jednej politickej občianskej strany či hnutia (a to bez ohľadu na svoje náboženské vyznanie či

svetonázorové presvedčenie) a spoločne presadzovať princípy zakotvené v slovenskej ústave,

predovšetkým právo na prácu, primerané hmotné zabezpečenie a právo na slobodu vyznania

a svetonázorového presvedčenia, nechápané však jednostranne a totalitne, ako je tomu dnes

na Slovensku, ale demokraticky veľkoryso, t. j. tak, že pri uplatňovaní môjho práva nebudem

drzo a bezohľadne obmedzovať práva iného napríklad sústavným vysielaním náboženskej

propagandy vo verejnoprávnych médiách, ktorých činnosť je financovaná aj „neveriacimi“.

18

Veriaci samotní a najmä najvyšší predstavitelia slovenskej katolíckej, gréko-katolíckej,

evanjelickej a pravoslávnej cirkvi by teda mali ako prví, pokiaľ chcú byť považovaní za

loajálnych a korektných občanov nášho spoločného štátu, požadovať od politikov odluku

cirkvi od štátu a nepožadovať pritom egoisticky miliardy za svoj bývalý majetok (tak ako to

urobila cirkev v Česku), pretože v súčasnej situácii na to Slovenská republika jednoducho

nemá zdroje (a určite urobí lepšie, ak ich napríklad použije na výstavbu diaľnic či premyslené

financovanie inteligentných sociálnych programov), zatiaľ čo občania samotní, predovšetkým

tzv. neveriaci, by mohli celkom legálne namietnuť, že v takomto prípade aj oni, podobne ako

rodina Baťovcov, požadujú od cirkvi naspäť desiatok zaplatený ich predkami počas stáročí

feudalizmu, a to najradšej v hotovosti alebo rovno v zlate, ako to neraz museli robiť títo ich

dávni, ale aj mnohopočetní a bohabojní predkovia. Samotná požiadavka rodiny Baťovcov na

zaplatenie miliardy euro zo slovenského štátneho rozpočtu, resp. na vrátenie ich bývalého

slovenského majetku však v spojení s nedávno uznanými obrovskými reparáciami či platbami

českej cirkvi jasne naznačuje, že investorskí a kapitalistickí „supi“ zo Západu sa práve

začínajú zlietať na čoraz viac páchnucu „zdochlinu“ slovenskej ekonomiky a spoločnosti.

Aj tí menej inteligentní, ale dostatočne podozrievaví (a primerane starí) občania našej

republiky totiž museli na základe dvoch vyššie uvedených informácií postrehnúť, že sa opäť

v zákulisí „upieklo“ na ich úkor nejaké svinstvo, pretože ak boli uznané nároky českej cirkvi

na jej bývalý majetok (hoci len vo forme série peňažných splátok, zaplatených v budúcnosti

všetkými občanmi Českej republiky), rovnako legitímny musí byť aj nárok rodiny Baťovcov

na ich bývalý majetok v Českej a Slovenskej republike a spolu s ním aj nároky ďalších osôb

alebo podnikateľských rodín, ktoré prišli o majetok podobným spôsobom ako Baťovci.

Ak navyše vezmeme do úvahy, že informácie o celej tejto operácii sú „dávkované“ rovnako

zákerným spôsobom, ako boli dávkované informácie napríklad pri dehonestovaní Jána Budaja

pred parlamentnými voľbami v roku 1990, a že nikto zo slovenských politikov, pokiaľ mi je

známe, sa zatiaľ nevyjadril k požiadavke rodiny Baťovcov a možnosti, že po nej budú zrejme

nasledovať aj ďalšie podobné požiadavky, majúce očividne zničujúci účinok na naše budúce

štátne rozpočty, tak skutočne musíme dôjsť k záveru, že je najvyšší čas nastúpiť na cestu

občianskeho odporu a zakladať vo všetkých väčších slovenských sídlach občianske kluby

ako zárodky občianskeho hnutia a budúcej politickej strany, ktorá bude prednostne hájiť práva

občanov a verejný záujem, tak ako sú proklamované a jasne vymedzené v našej ústave, na

základe čoho si aj dovoľujem vyzvať všetkých občanov našej republiky bez rozdielu, ktorí

súhlasia s vyššie načrtnutým politickým programom, aby sa ku mne pridali a svoje návrhy či

pripomienky posielali na moju novú e-mailovú adresu – poslednasanca999@zoznam.sk.

19

Príloha 1. Ako sa z Roberta Fica stal pravicový populistický demagóg

Podobne ako v celom liste a najmä v časti týkajúcej sa slovenského školstva budem aj v tejto

prvej prílohe vychádzať hlavne z vlastnej skúsenosti. Ako volič SMERu, presvedčený, že je

pre Slovensko lepšou alternatívou ako súčasná pravicová opozícia, ktorá pri svojej vtedajšej aj

súčasnej rozdrobenosti a programovej nekonzistentnosti naďalej nemá žiadne morálne ani iné

právo vládnuť v Slovenskej republike, som hneď po víťazných voľbách niekoľkokrát ponúkol

Robertovi Ficovi spoluprácu ako člen zboru jeho poradcov. Ani na jeden zo svojich e-mailov

som tak z vlády, ako aj z centrály SMERu nedostal odpoveď. Predsedu vlády a spolu s ním aj

predsedu parlamentu, obidvoch členov SMERu, som neskôr oslovil aj s prosbou o finančnú

výpomoc pri publikovaní mojej knihy Základy globálnej evolucioniky. Predseda parlamentu

ani neodpovedal na môj e-mail, zatiaľ čo z kancelárie predsedu vlády mi odpovedali, že mi

pomôcť nemôžu, pretože peniaze vo zvláštnom fonde predsedu vlády predstavujú rezervu

určenú na mimoriadne situácie. Obidvoch týchto ústavných činiteľov by som sa nikdy ani

neopovážil otravovať so svojimi prosbami, keby štátne vydavateľstvo VEDA opakovane

neignorovalo moje snahy o publikovanie mojej knihy a rovnako sa nesprávali aj mnohé ďalšie

štátne inštitúcie, resp. nadácie, ktoré som v danej súvislosti oslovil. Postupne sa tak v mojej

hlave začalo rozsvecovať „kontrolné svetielko“, hlásiace, že niečo tu nie je v poriadku.

Naplno blikať začalo až vtedy, keď mi úradníčka Sociálnej poisťovne oznámila, že sa

mi ako nezamestnanému uchádzačovi o prácu v podstate neoplatí zháňať nejakú prácu na

dohodu, pretože Richterov zákon je nastavený tak, že väčšiu časť zárobku mi uchmatne štát,

alebo, ak chcete, štátny rozpočet. No a všetko bolo jasné, keď ten istý Richter ohlásil ďalší

zákon, podľa ktorého budú musieť všetci uchádzači o zamestnanie, pokiaľ chcú mať nárok na

dávku v hmotnej núdzi, odpracovať týždenne najmenej osem hodín na verejno-prospešných

prácach vo svojej obci alebo meste. Najzábavnejšie boli následné reakcie najviac dotknutých

subjektov – zatiaľ čo Rómovia svojím mlčaním jasne ukázali, že im je to jedno a že sa aj tak

podľa všetkého živia iným spôsobom či „systémom“, tzv. mimovládky len proforma, „do

výšky svojho platu“ zaprotestovali, no a ostatní občania, ktorí málo rozumejú Ficovej

„prefíkanosti“ a podlosti, si možno pomysleli, že tak tým Cigáňom treba... A to je presne to,

čo náš pravicový populistický demagóg Robert Fico v danej situácii potreboval.

Ale poďme po poriadku, v prípade zákona, ktorý znevýhodnil uchádzačov v ich snahe

zamestnať sa na dohodu, Fico (spoločne s Richterom) opakovane vyhlasoval, že mu ide

o potlačenie takéhoto nekalého „okrádania“ pracujúcich i štátneho rozpočtu, aj keď mal podľa

všetkého celkom iné ciele – jednak zrejme dúfal, že časť zamestnávateľov daných ľudí prijme

20

do trvalého pracovného pomeru a jemu sa podarí aspoň čiastočne znížiť nezamestnanosť, čo

sa však nestalo a väčšina týchto ľudí, ktorí sa po tisícoch vzdávali tejto možnosti aspoň trochu

zlepšiťsvoj osud, buď upadla do ešte väčšej biedy, alebo radšej opustila rodnú vlasť a predsa

len aspoň tak napomohla tomu, že dnes sú štatistiky o počte nezamestnaných menej hrozivé,

ako by boli, keby sa takto neobetovali (aj keď pri tom riskovali rozpad svojich rodín a pod.),

jednak zrejme predpokladal, že tak obmedzí operačný priestor outsourcingových agentúr,

ktoré však ani potom nemali problém s najímaním ľudí, pretože naše školy každý rok „chŕlia“

tisíce nezamestnateľných mladých ľudí, ktorí zoberú akúkoľvek prácu. V druhom prípade je

jeho podlosť ešte odpornejšia, pretože rovnako ako v prvom prípade daným zákonom fakticky

„nepotrestal“ Rómov, ktorí s takýmito verejnými prácami buď nemajú problém, alebo sa im

vedia ľahko vyhnúť, ale bielych „gádžov“, ktorí sú na takéto dávky skutočne odkázaní, ale ak

budú mať takto verejne prezentovať svoju sociálnu exkluzivitu, radšej sa odhlásia z evidencie.

Fico pritom urobil presne to, čo pred voľbami ohlasoval pravičiar Ľudovít Kaník, t. j. to,

na základe čoho SDKÚ očividne prišla o množstvo hlasov medzi rómskymi voličmi, pričom

rovnako dobre ako Kaník zrejme vedel, že tu vôbec nejde o „potrestanie“ tých, ktorým sa vraj

nechce pracovať a len poberajú sociálne dávky (či už sú „bieli“, alebo „čierni“), ale o to, ako

ich postaviť proti sebe a odvrátiť tak pozornosť od toho, že ani on im nie je schopný v súlade

s našou ústavou a predvolebnými sľubmi poskytnúť primeranú prácu, nieto tzv. istoty. Oveľa

jednoduchšie preto bolo pre neho použiť staré rímske divide et impera, t. j. postup, ktorý asi

najplastickejšie opísal Kurt Vonnegut vo svojej Kolíske v príbehu o chlapcovi, ktorý sa rád

zabával tak, že do kompótovej fľaše umiestnil mravce a chrobáka a keď sa nič nedialo, fľašou

jednoducho potriasol a potom si pravičiarsky podliacky vychutnával ich vzájomné súboje

a boj o život. A to všetko len preto, aby mohol pred niektorými svojimi postaršími či trochu

„jednoduchšími“ voličmi vyhlasovať, že sa mu naozaj podarilo znížiť našu katastrofálnu

nezamestnanosť, čo mu sa podľa všetkého od januára 2014 aj podarí, aj keď za cenu toho, že

tisícky bielych „gádžov“ a možno aj menej šikovných Rómov upadnú do ešte väčšej biedy,

alebo opustia svoju krutú vlasť; nehovoriac o problémoch, ktoré budú mať obecné úrady pri

zabezpečení tejto vládnej agendy a nespravodlivosti vo vzťahu k niektorým nezamestnaným

v prípade, ak sa obciam či mestám takéto práce napriek všetkej snahe zorganizovať nepodarí.

Príloha 2. O jednej revolúcii, ktorú nám lotri ukradli a stále nechcú vrátiť

Ako tvrdí český ekonóm J. Texler vo svojej knihe Despotický socializmus: zlyhanie utópie

(1996), počas Nežnej revolúcie v roku 1989 na tom boli najlepšie ľudia vo veku zhruba 30

21

rokov, ktorí boli dosť starí na to, aby prebiehajúcim udalostiam plne rozumeli a dostatočne

mladí na to, aby mali čas potom túto svoju skúsenosť využiť. Keďže zhodou okolností patrím

do tejto šťastnej generácie, považujem nakoniec za svoju povinnosť vysvetliť spoluobčanom,

ako a prečo nám ukradli Nežnú revolúciu, prečo sa táto revolúcia stále neskončila a akýmsi

spodným prúdom naďalej plynie, a ako ju my, občania, môžeme opäť vziať do svojich rúk.

Ako totiž uvádza ďalší nemenej vynikajúci český bádateľ J. Krejčí vo svojej knihe Dĕjiny

a revoluce (1992), každá revolúcia pozostáva z niekoľkých fáz, počas ktorých sa postupne

plnia (alebo neplnia) jej hlavné demokratizačné ciele, pričom celý tento revolučný proces sa

môže natiahnuť na niekoľko desiatok rokov a zďaleka ho preto nemožno stotožňovať len

s nejakým pučom alebo vzburou (ako je to bežné v pravičiarskych kruhoch), zatiaľ čo jeho

hlavným obsahom (ibid., s. 67) je v podstate boj medzi jednotlivými spoločenskými triedami

(alebo vrstvami) o rozsah vlastníckeho a volebného práva. Ako je zrejmé z celého tohto listu,

tento boj zatiaľ vyhráva úzka špička neoliberálnych a neoboľševických kolaborantov či už

s totalitnými štruktúrami Európskej únie, alebo globalizátorskou investorskou oligarchiou.

Úlohou nás, občanov, ktorí tvoríme strednú a dolnú triedu, a teda väčšinu spoločnosti, je

túto situáciu zvrátiť, čo musíme urobiť najprv vynútením si nového volebného zákona, ktorý

bude mať jasne demokratizačný účinok (napríklad takého, aký navrhujem v 2. časti listu),

potom založením širokospektrálneho občianskeho hnutia, ktoré bude mať za svoj hlavný cieľ

naplnenie tých ideálov a cieľov, za realizáciu ktorých sme mnohí v chladných novembrových

a decembrových dňoch nadšene štrngali svojimi kľúčmi – t. j. vyššej životnej úrovne pre

všetkých občanov (nielen stranícku kastu), kvalitnejšieho a zdravšieho životného prostredia,

lepšieho a ľudskejšieho školstva, zdravotníctva, ale aj poľnohospodárstva a ďalších sektorov,

o ktorých dnes, bohužiaľ, možno konštatovať, že sa naozaj nachádzajú v katastrofálnom stave

pokračujúceho a zdanlivo nezvratného úpadku. Prvým krokom k zmene tohto stavu preto

musí byť progresívna daň z príjmu, ktorú populistický klamár a demagóg Fico často ohlasuje

vo svojich predvolebných prejavoch, ale po voľbách bleskovo vypúšťa zo svojho sladkastého

rečníckeho arzenálu. Ako pritom tvrdia Hawken et al. vo svojej knihe Prírodný kapitalizmus

(2003) na základe faktov z americkej histórie, nejde pri nej o žiadny boľševický exces, ale len

o nevyhnutný nástroj v situácii, kedy nie je možné naštartovať ekonomiku, pretože tzv. elita si

jednoducho ukrojila priveľa zo spoločného koláča a zadusila tým ďalší hospodársky rast.

Progresívna daň by pritom mala byť zavedená súčasne v celej Európe, pretože len s jej

pomocou je možné zvýšiť domáci dopyt, vytvoriť možnosť na rast úspor aj v rámci slabších

príjmových skupín, najmä na základe inteligentného prerozdeľovacieho systému, ba aj otvoriť

cestu k radikálnemu obmedzeniu výšky príjmov ako takých, ktoré by podľa H. Dalyho (1996)

22

a de facto aj podľa samotnej Biblie nemali byť také extrémne ako sú v súčasnosti, a teda

nepresahovať desaťnásobok priemernej mzdy, ani nehovoriac o tzv. zloženom úroku

a úžerníckom požičiavaní peňazí vôbec, ktoré je zločinom nielen podľa Koránu, ale aj podľa

držiteľa Nobelovej ceny za chémiu F. Soddyho, čo síce určite vzbudí značnú nevôľu u toho

typu podnikateľov, ktorí si svoju činnosť pletú s lúpením za tridsaťročnej vojny, ale u tých,

ktorí ju chápu aj ako službu verejnosti v zmysle Vezzoliho a Manziniho úvah, určite skôr či

neskôr nájde pozitívnu odozvu. Ďalším krokom musí byť zdanenie globálne obiehajúceho

kapitálu a jeho účinnejšia kontrola tak v národnom, ako aj v celosvetovom meradle, zatiaľ

čo v našich slovenských podmienkach sa ďalšie zdroje dajú získať aj komplexnou zmenou

vlastníckych pomerov v rámci zdravotníckeho sektoru, ktorý je doslova tunelovaný, ako

naznačujú vo svojej štúdii P. Labaš a M. Čambal (2012), hŕstkou oligarchov, ktorí pomocou

politikov sprivatizovali najlukratívnejšie zdravotnícke zariadenia a účtujú si za svoje služby

nie premrštené, ale doslova šialené ceny, pohotovo preplácané zdravotnými poisťovňami.

V našich slovenských podmienkach, kde je najväčším rizikovým faktorom podľa

všetkého dlhodobá nezamestnanosť a sociálna exkluzivita stále väčšieho počtu tak mladých,

ako aj starších ľudí, je okrem vyššie opísanej školskej reformy (smerujúcej k účinnejšiemu

vynakladaniu finančných prostriedkov), takisto nutné prijať legislatívne opatrenia, ktoré

zvýšia zamestnanosť nielen mladých ľudí (ako je tomu v prípade zákona zakazujúceho

súčasne poberať dôchodok aj mzdu), ale aj občanov strednej a staršej generácie, a to rýchlym

prijatím legislatívy znemožňujúcej výskyt multifunkčných funkcionárov, ktorí sa neuveriteľne

rýchlo rozmnožili najmä vo vládnej „monostrane“ a bez problémov stíhajú zastávať napríklad

funkcie poslancov, primátorov či predsedov samosprávnych krajov, vyučovať na viacerých

vysokých či stredných školách a ešte aj drzo vykrikovať, že zrušenie tohto ich zbojníčenia by

bolo v rozpore s ich ľudskými právami, zakotvenými v ústave našej republiky. Rovnako

dôležité je však aj obmedzenie vysávania finančných zdrojov a súčasne aj ľudského kapitálu

z jednotlivých regiónov, a to zavádzaním miestnych mien v každom väčšom slovenskom

meste, resp. realizovaním bezpeňažných výmenných systémov, ktoré občanom pri nedostatku

likvidity umožňujú navzájom si priamo vymieňať svoje výrobky a činnosti. Popri mnohých

ďalších reformných opatreniach, ktoré v rámci vyššie spomenutého občianskeho hnutia určite

prídu „na pretras“, tak možno hovoriť o súbore krokov, ktoré môžu nielen zásadne zmeniť

celé Slovensko, ale aj vytvoriť podmienky na realizáciu práv, ktoré máme zakotvené v našej

ústave a ktoré vládnuce politické špičky tejto krajiny drzo pošliapavajú už celé roky. Aj preto

si vás na záver dovolím ešte raz poprosiť, aby ste ma 18. 9. 2013 prišli podporiť pred Krajský

súd v Bratislave, kde budem obhajovať svoje i vaše právo na prácu a slušný život vôbec.