1. Vyučovacie metódy (klasické)

1.1. Metódy slovné

Rozprávanie, oznamovanie, poučovanie, vysvetľovanie, napomínanie a podobné verbálne prejavy reči patria od úsvitu ľudskej spoločnosti k dôležitým pedagogickým postupom, ktoré svojou prastarou históriou potvrdzujú význam slovných metód i v dnešnom edukačnom procese.

RozprávanieViac ako iné slovné metódy si rozprávanie zachováva intímnejší vzťah medzi rozprávačom a poslucháčmi a taktiež emocionálny náboj spoločného prežívania príbehu. Metóda rozprávania patrí do skupiny monologických slovných metód, charakterizuje ju preto prevažne jednosmerný prúd informácií od učiteľa k žiakom, aj keď ani zo strany žiakov nie je vylúčená otázka, žiadosť o upresnenie alebo doplnenie príbehu. K charakteristickým znakom rozprávania patrí: pútavosť obsahu, dynamickosť podania, dramatickosť deja.

VysvetľovanieMetódu vysvetľovania charakterizuje logický a systematický postup pri sprostredkovaní učiva žiakom, ktorý rešpektuje ich vekové zvláštnosti a vychádza z aktuálneho stavu ich vedomostí a zručností.

PrednáškaPrednáška sa na rozdiel od vysvetľovania vyznačuje dlhším uceleným prejavom, sprostredkovávajúcim závažné témy skupine zainteresovaných poslucháčov. Ako vyučovacie metóda bola prednáška kritizovaná a odmietaná reformným hnutím, pretože nepočíta s aktivitou účastníkov.

Práca s textomPrácou s textom zvyčajne rozumieme výukovú metódu založenú na spracovávaní textových informácií, ktorých využitie smeruje k osvojeniu nových poznatkov, k ich rozšíreniu a prehĺbeniu. Ide o metódu, v ktorej dominuje žiakovo učenie (preto sa stretávame aj s termínom "učenie z textu"). Metóda práce s textom nemá viesť len k osvojeniu si technickej alebo metodickej zručnosti, ale zahŕňa aj vytvorenie pozitívneho postoja a vzťahu ku knihe. "Nemilovať knihy znamená nemilovať múdrosť, nemilovať múdrosť však znamená stávať sa hlupákom" (JA Komenský, 1956).

RozhovorMetóda rozhovoru predstavuje verbálnu komunikáciu v podobe otázok a odpovedí dvoch alebo viacerých osôb (obyčajne učiteľa a žiakov) na dané výchovno-vzdelávacie témy. Základnými prvkami rozhovoru sú oslovenie a replika, pričom partneri v rozhovore majú v ideálnom prípade rovnaké práva; tým vzniká dialóg. Pri výukovom rozhovore má však učiteľ vedúcu úlohu, pretože zodpovedá za cieľovú orientáciu i celkový priebeh. Výukový rozhovor je oddávna chápaný ako prostriedok aktivizácie žiakov, pretože žiakov povzbudzuje k pozornosti a vyzýva k spolupráci. Významnú funkciu plní rozhovor pri motivácii, pretože žiakov bezprostredne oslovuje, budí ich záujem a ponúka im spoluúčasť pri riešení problémov.

1.2.Metody názorne-demonštračné

Metódy názorne-demonštračné sa uplatňujú v etape zmyslového sprostredkovanie učiva. Túto skupinu metód však nemožno chápať izolovane, ale naopak je potrebné zdôrazniť veľmi úzke väzby s inými metódami.

Predvádzanie a pozorovaniePráce s obrazomInštruktáž

1.3.Metody praktické

Z pohľadu vyučovacích metód sa problematika praktických kompetencií žiakov vzťahuje najmä na tie postupy, ktoré kultivujú žiakovu činnosť vedúcu k osvojeniu psychomotorických a motorických zručností.

Napodobňovanie (imitácia)Manipulovanie, experimentovanieVytváranie zručnostíProdukčné metódy

2. Aktivizujúce vyučovacie metódy

Aktivizujúce metódy sa vymedzujú ako postupy, ktoré sa snažia viesť výuku takým spôsobom, aby sa výchovno-vzdelávacích cieľov dosahovalo najmä na základe vlastnej učebnej práce žiakov, pričom dôraz sa kladie na myslenie a riešenie problémov. Aktivizujúce metódy prispievajú svojím podielom k prekonávaniu petrifikovaných stereotypov vo výuke a podporujú tvorivé hľadanie učiteľov. Inovačné, aktivizujúce postupy využívajú najmä alternatívne školy.

2.1.Metódy diskusné

Metóda diskusie organicky a plynule nadväzuje na metódu rozhovoru a jej rôzne varianty. Diskusia - rozprava, beseda, rokovanie, výmena názorov - má, ako naznačujú uvedené synonymá, rad variantov a modifikácií vzájomne sa odlišujúcich svojimi cieľmi a spôsobmi realizácie, ale v podstate ide vždy o komunikáciu v skupine záujemcov o určitý problém. Dobrá diskusia sa vyznačuje jasnou zameranosťou na cieľ a minimom neusporiadaných a k veci sa nevzťahujúcich nápadov.

2.2.Metódy heuristické, riešenie problémov

Heuristika (z gr. heuréka = objavil som, našiel som) je veda skúmajúca tvorivé myslenie, aj heuristická činnosť, tj. spôsob riešenia problémov. Na rozdiel od tradičných postupov, pri heuristických metódach učiteľ žiakom poznatky nesprostredkúva priamo, ale vedie ich k tomu, aby si ich samostatne osvojovali, pričom im však (najmä na začiatku), pomáha a radí.

Hlavným poslaním heuristického postupu je podnecovať u žiakov samostatné, tvorivé myslenie; k tomu potrebujú zvládnuť rad zručností a pracovných návykov a úkonov (napr. vyhľadávanie, zhromažďovanie, triedenie a usporadúvanie dát, údajov a informácií, kladenie otázok a tvorbu hypotéz, techniku riešenia rozporov a problémov).

2.3.Metódy situačné

Situačné metódy rozširujú riešenia relatívne vyhranených a identifikovaných problémov o novú dimenziu, pretože sa vzťahujú na širšie zázemie problému, na reálne prípady zo života, ktoré predstavujú špecifické, ťažké javy vyvolávajúce potrebu vysporiadať sa s nimi, vyžadujúce angažované úsilie a rozhodovanie. Situačné metódy sa úspešne využívajú najmä vo vzdelávaní dospelých, napríklad pri analýze udalostí zo spoločenskej a hospodárskej praxe, pri nácviku riadiacich činností, pri osvojovaní zručností správneho rozhodovania v zložitých prípadoch a v nezvyklých situáciách, pri hľadaní optimálnych variantov technologických postupov atď.Podstatu situačných metód tvorí riešenie problémového prípadu, ktorý odráža nejakú reálnu udalosť, zobrazuje určitý komplex vzťahov a okolností, je výrazom stretu rôznych záujmov. Žiaci sa učia premyslene konať a zvládať problémy, ktoré prináša prax. Za hlavnú prednosť situačných metód sa považuje zameranosť na prax, dôraz na konkrétnosť riešenia a výcvik v rozhodovaní.

2.4.Metódy inscenačné

Inscenačné metódy bývajú v rôznych kontextoch a koncepciách označované rôznymi termínmi, ako napr. situačné metódy, hranie rolí, dramatická výchova, interakčné hry, scénické hry atď., ale ich základné poslanie ostáva rovnaké.Podstatou inscenačnej metódy je sociálne učenie v modelových situáciach, v ktorých účastníci edukačného procesu sú sami aktérmi predvádzaných situácií. Ide o simuláciu nejakej udalosti, v ktorej sa kombinuje hranie rolí a riešenie problému, a to buď predvádzaním určitých ľudských typov, alebo zobrazovaním reálnych životných situácií, alebo kombináciou oboch spôsobov. Pre žiakov predstavuje inscenácia možnosť získať nové zážitky, osvojiť si adekvátne spôsoby správania a konania, zoznámiť sa s formami vystupovania typickými pre budúcu profesiu a pod.

2.5. Didaktické hry

Pri hľadaní pedagogických východísk sa hra javí ako špecifický typ aktivity, ktorý je spoločný pre človeka aj vyššie živočíchy, najmä v ranej fáze vývoja. U človeka je to jedna zo základných foriem činnosti (vedľa práce a učenia), pre ktorú je charakteristické, že je to slobodne volená aktivita, ktorá nemá žiadny osobitý účel, ale cieľ a hodnotu má sama v sebe. Hra zahŕňa oblasť racionálne-kognitívnu, aj imaginatívno-emotívnu a v každej vývojovej fáze človeka nadobúda rôzne prejavy, ktoré odrážajú špecifické podmienky a osobitosti daného jedinca (prostredie, sociálne vplyvy, úroveň psychických procesov, schopnosti, vzory, vzťah v skupine, pohlavie atď.).

Použité zdroje:

ŠVEC, Vlastimil, MAŇÁK, Josef. Výukové metody. [s.l.] : [s.n.], 2003. 219 s.

ČÁBALOVÁ, Dagmar. Pedagogika pro učitele - modul B [elektronický zdroj] , 2007.

KALHOUS, Zdeněk, OBST, Otto. Školní didaktika. [s.l.] : [s.n.], 2002. 447 s.