UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI FAKULTA POLITICKÝCH VIED A MEDZINÁRODNÝCH

VZŤAHOV

PREHLBOVANIE A ROZŠIROVANIE BEZPEČNOSTI - IMPLIKÁCIE PRE TEÓRIU A PRAX MEDZINÁRODNÝCH

VZŤAHOV

Dizertačná práca

Kód/Evidenčné číslo: 95d50f56-e7cb-47ef-93ba-b1fcd3d6bcf9

Študijný program: Medzinárodné vzťahy Študijný odbor: 3. 1. 5. Medzinárodné vzťahy Pracovisko: Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie Školiteľ: Doc. Ing. Pavel Nečas, PhD. Stupeň kvalifikácie: doktor („philosophiae doctor“, v skratke „PhD.“) Dátum odovzdania práce: 31. 5. 2011 Dátum obhajoby:

Banská Bystrica 2011 Mgr. Miroslav Gutten

ČESTNÉ PREHLÁSENIE

Prehlasujem, že predloženú dizertačnú prácu som vypracoval samostatne s využitím

literatúry, ktorú uvádzam podľa zvyklostí.

V Banskej Bystrici, 31. 5. 2011

.....................................................

Mgr. Miroslav Gutten

ABSTRAKT

Miroslav Gutten: Prehlbovanie a rozširovanie bezpečnosti - implikácie pre teóriu a prax

medzinárodných vzťahov, dizertačná práca. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici,

Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Katedra medzinárodných vzťahov a

diplomacie. Školiteľ: Doc. Ing. Pavel Nečas, PhD., stupeň odbornej kvalifikácie:

Philosophiae Doctor (PhD.), Banská Bystrica, 2011, 174 s.

Rozširovanie a prehlbovanie bezpečnosti je výsledkom úsilia teoretikov a praktikov

chápať bezpečnosť „širšie“ než bola tradične chápaná strategickými štúdiami v časoch

Studenej vojny. Autori expandujúci poňatie bezpečnosti postupovali rozličnými spôsobmi

a stanovovali rôzne „hranice“ bezpečnostnej analýze. Rozličným spôsobom tak odpovedali

na otázku, čo je a čo už nie je vhodné považovať za bezpečnosť. Dizertačná práca na

základe referenčného rámca tvoreného špecifikáciami konceptu, úrovňami analýzy a

sektormi skúma spôsoby zakomponovania nevojenských faktorov do analýzy bezpečnosti.

Analyzuje konceptuálne základy, ktoré podmieňujú expandovanie konceptu a agendy

bezpečnosti a vymedzuje tradicionalistický prístup k bezpečnosti štátu. Systematickým

spôsobom usporadúva variabilitu súčasných prístupov, ktoré expandujú bezpečnostnú

agendu. V environmentálnom, ekonomickom a societálnom sektore skúma prevažujúce

referenčné objekty, hrozby a bezpečnostné opatrenia a analyzuje a hodnotí odklon od

tradicionalistického chápania bezpečnosti. Expandovanie agendy bezpečnosti nie je vždy

nevyhnutne následkom odklonu od tradičného vojenského poňatia bezpečnosti štátu.

Záverečná kapitola kladie dôraz na vyvodenie implikácií pre teóriu a prax medzinárodných

vzťahov a dôsledky pre výskumníka bezpečnosti. Poukazuje na nárast multidisciplinarity

bezpečnostných štúdií a potenciálne negatívne aspekty expandovania bezpečnosti v

medzinárodných vzťahoch.

Kľúčové slová: bezpečnosť, rozširovanie bezpečnosti, prehlbovanie bezpečnosti,

environmentálne bezpečnosť, ekonomická bezpečnosť, societálna bezpečnosť, nevojenské

faktory bezpečnosti

ABSTRACT

Miroslav Gutten: Deepening and Broadening of Security – Implications for Theory and

Practice in International Relations, dissertation thesis. Matej Bel University in Banská

Bystrica, Faculty of Political Sciences and International Relations, Department of

International Relations and Diplomacy. Supervisor: Doc. Ing. Pavel Nečas, PhD., degree of

qualification: Philosophiae Doctor (PhD.), Banská Bystrica, 2011, 174 p.

Broadening and deepening of security is the result of efforts of scholars and

policymakers to understand security in broader terms than it was traditionally understood

by Strategic studies during the Cold War. Authors expanding notion of security followed

different paths and set various "borderlines" to the analysis of security. In different ways

they answered the following questions: What should and what should not be understood as

a security issue? On the basis of reference framework, comprising the specifications of the

concept, levels of analysis and sectors, the thesis explores the ways how non-military

factors can be incorporated in the analysis of security. It analyses conceptual foundations

that condition the widening of the concept and agenda of security and delineates the

traditionalist approach to national security. It systematically categorizes a variety of

contemporary approaches to the expansion of security agenda. The thesis examines

predominant referent objects, threats and security measures in environmental, economic

and societal sectors and analyses and evaluates the departure from the traditionalist concept

of security. The expansion of security agenda is not always necessarily a result of

redefinition of the traditional military notion of national security. The final chapter focuses

on inference of implications for international relations theory and practice as well as for the

security scholars. It points out the strengthening of multidisciplinary nature of security

studies and potential negative consequences of excessive securitisation in international

relations.

Keywords: security, deepening of security, broadening of security, environmental security,

economic security, societal security, non-military aspects of security

PREDHOVOR Predkladaná dizertačná práca je výsledkom dlhodobého záujmu autora o teoretické

otázky medzinárodnej bezpečnosti. Intelektuálnym podnetom pre rozpracovanie práce na

tému prehlbovania a rozširovania bezpečnosti bola predovšetkým neustále sa rozvíjajúca a

zväčšujúca sa bezpečnostná agenda súčasnosti. Tú je jednoducho možné ukázať na stále

pribúdajúcich prívlastkoch spájajúcich sa s pojmom bezpečnosť.1

Ďalšou výzvou pre rozpracovanie tejto dizertačnej práce bola prekvapivá absencia

skúmanie tejto problematiky na Slovensku. V slovenskej odbornej literatúre, v absolútnej

väčšine textov, neexistuje otázka rozširovania a prehlbovania konceptu bezpečnosti ako

výskumný a ani prakticko-politický problém. Široké chápanie bezpečnosti je považované

za samozrejmosť a to či sa jedná o teoretické monografie (učebnice, skriptá a pod.) alebo

empirické štúdie na nižšej úrovni generalizácie (prípadové štúdie, analýzy a pod.). Až na

malé výnimky

Práve narastanie a

komplikovanie problematiky bezpečnosti sa stalo výzvou pre autora dizertačnej práce,

ktorou sa usiloval vniesť aspoň trochu usporiadania do nepreberného množstva prístupov

ku skúmaniu bezpečnosti.

2 daná problematika nie je riešená ako relevantná výskumná otázka.

Slovenská odborná komunita neprešla podobným obdobím konceptuálnej diskusie

v bezpečnostných štúdiách, ktoré bolo charakteristické predovšetkým pre obdobie začiatku

90-tych rokov v USA a západnej Európe, kde prebiehala diskusia o potrebe širšieho

chápania bezpečnosti v spore s autormi predovšetkým realistickej/neorealistickej tradície

medzinárodných vzťahov. Na Slovensku je možné pozorovať „európskeho ducha“

bezpečnostných štúdií3

Na splnenie vytýčeného cieľa práce využívame predovšetkým analytickú a

komparatívnu metódu. V poslednej kapitole zas deduktívny postup na vyvodenie

implikácií pre teóriu a prax medzinárodných vzťahov. Pri vypracúvaní dizertačnej práce

boli použité predovšetkým zahraničné odborné a vedecké publikácie, teoretické

, predovšetkým vzhľadom na bezproblémovú akceptáciu nových

referenčných objektov v analýze bezpečnosti. Tento rozpor bol popudom pre preskúmanie

tejto problematiky.

1 Len zbežne je možné uviesť nasledujúce adjektíva: národná, vojenská, nevojenská, politická, ekonomická, spoločenská, societálna, environmentálna, ekologická, potravinová, hospodárska, naturálna, energetická, informačná, kybernetická, ľudská, osobná, mäkká, tvrdá, globálna, medzinárodná, spoločná, kooperatívna, komplexná, vnútorná, vonkajšia atď. 2 Tokár (2006, 2008, a predovšetkým 2009) a Lasicová (2006a). 3 Bližšie pozri k rozdielom medzi bezpečnostnými štúdiami v USA a v západnej Európe Waever 2004a.

monografie a štúdie na vyššej úrovni zovšeobecňovania pri skúmaní expandovania

bezpečnosti v jednotlivých sektoroch bezpečnostnej analýzy.

Autor by sa na tomto mieste chcel poďakovať školiteľovi dizertačnej práce Doc.

Ing. Pavlovi Nečasovi, PhD. za odbornú pomoc a ochotu pri vedení dizertačnej práce a tiež

vedúcemu Katedry medzinárodných vzťahov a diplomacie FPVaMV Doc. PhDr. Petrovi

Teremovi, PhD. mim. prof. za odbornú pomoc, vytvorenie priestoru pre napísanie

predkladanej dizertačnej práce a možnosť skúmať danú problematiku. Autor by tiež chcel

vyjadriť vďačnosť celej Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB

v Banskej Bystrici, ktorá umožnila autorovi pôsobiť v intelektuálne podnetnom prostredí

a napísať predkladanú dizertačnú prácu. V neposlednom rade chce autor poďakovať

všetkým priateľom a kolegom, ktorí určitým spôsobom prispeli k myšlienkovému a

intelektuálnemu vylepšeniu tejto dizertačnej práce.

OBSAH

ÚVOD .................................................................................................................................... 9

1. Rozširovanie a prehlbovanie konceptu a agendy bezpečnosti ..................................... 11

2. Použitá metodológia, referenčný rámec, hypotézy a cieľ práce ................................... 12

3. Štruktúra dizertačnej práce ........................................................................................... 16

1. KONCEPTUÁLNE OTÁZKY BEZPEČNOSTI ............................................................ 18

1.1 K zložitosti konceptu bezpečnosti .............................................................................. 18

1.1.1 Dôležitosť konceptu bezpečnosti......................................................................... 18

1.1.2 Bezpečnosť ako základný usporadúvajúci koncept ............................................. 18

1.1.3 Bezpečnosť ako mnohoznačný symbol ............................................................... 19

1.1.4 Bezpečnosť ako nedostatočne rozvinutý koncept ............................................... 21

1.1.5 Bezpečnosť ako svojou podstatou sporný koncept.............................................. 21

1.1.6 Bezpečnosť ako ťažko uchopiteľný koncept ....................................................... 23

1.1.7 Bezpečnosť ako podmienečne sporný koncept ................................................... 24

1.2 Definície bezpečnosti ................................................................................................. 25

1.2.1 Význam pojmu bezpečnosti ................................................................................ 25

1.2.2 Bezpečnosť ako obrana ....................................................................................... 29

1.2.3 Bezpečnostná triáda ............................................................................................. 31

1.2.4 Bezpečnosť ako hodnota a bezpečnosť ako ochrana iných hodnôt ..................... 31

1.2.5 Prahové chápanie bezpečnosti ............................................................................. 34

1.3 Zhrnutie ...................................................................................................................... 38

2. PREHLBOVANIE A ROZŠIROVANIE BEZPEČNOSTI ............................................. 40

2.1 Vymedzenie pojmov .................................................................................................. 40

2.2 Tradicionalistické chápanie bezpečnosti .................................................................... 42

2.3 Dôvody rozširovania a prehlbovania bezpečnosti ...................................................... 45

2.4 Spôsoby rozširovania a prehlbovania (konceptu) bezpečnosti .................................. 47

2.5 Spôsoby rozširovania bezpečnosti ............................................................................. 48

2.5.1 Rozširovanie vnútroštátnych zdrojov hrozieb pre štát ........................................ 49

2.5.2 Rozširovanie nevojenských hrozieb pre štát a jeho hodnoty ............................... 49

2.5.3 Alternatívne prístupy k bezpečnosti .................................................................... 51

2.6 Spôsoby prehlbovania bezpečnosti ............................................................................ 53

2.6.1 Prehlbovanie bezpečnosti prostredníctvom pridávania referenčných objektov a hodnôt ........................................................................................................................... 54

2.6.1.1 Human security/ Bezpečnosť ľudí .................................................................... 55

2.6.1.1.1 Interpretácie human security a hrozby pre bezpečnosť ľudí ..................... 57 2.6.1.1.2 Opatrenia/politika na zaistenie bezpečnosti ľudí ...................................... 60

2.6.1.2 Kodanská škola ................................................................................................. 60

2.6.2 Prehlbovanie ako odhalenie pôvodu teórie bezpečnosti v politickej teórii – prístup kritických bezpečnostných štúdií ..................................................................... 62

2.7 Sekuritológia a rozširovanie a prehlbovanie konceptu bezpečnosti .......................... 65

2.8 Zhrnutie ...................................................................................................................... 67

3. ENVIRONMENTÁLNY SEKTOR BEZPEČNOSTI ..................................................... 69

3.1 Dopad ľudskej činnosti na životné prostredie ............................................................ 72

3.2 Trvalá udržateľnosť a jej vzťah k environmentálnej bezpečnosti .............................. 73

3.3 Výskum konfliktov spôsobených environmentálnymi faktormi ................................ 75

3.3.1 Silné a slabé štáty a environmentálne faktory ..................................................... 77

3.3.2 Migrácia a medzi-skupinové konflikty ................................................................ 78

3.3.3 Obmedzenosť zdrojov ......................................................................................... 78

3.4 Vzťah národnej bezpečnosti a environmentálnych zmien ......................................... 80

3.5 Vzťah životného prostredia a vojenských inštitúcií ................................................... 81

3.6 Environmentálne zmeny a bezpečnosť ľudí ............................................................... 83

3.7 Zhrnutie ...................................................................................................................... 84

4. EKONOMICKÝ SEKTOR BEZPEČNOSTI .................................................................. 87

4.1 Väzba ekonomika-bezpečnosť ................................................................................... 87

4.1.1 Vzťah medzinárodného politického a ekonomického systému ........................... 87

4.1.2 Ekonomický potenciál ako predpoklad vojenskej moci ...................................... 89

4.1.3 Ekonomická bezpečnosť ako nezávislosť vojenskej výrobnej kapacity ............. 91

4.1.4 Ekonomika obrany ............................................................................................... 94

4.1.5 Ekonomické štátnictvo ........................................................................................ 95

4.1.6 Ekonomické faktory, mier a ozbrojený konflikt .................................................. 96

4.1.7 Geoekonomika ..................................................................................................... 98

4.2 Koncept ekonomickej bezpečnosti štátu .................................................................... 99

4.2.1 Zložitosť konceptu ekonomickej bezpečnosti ..................................................... 99

4.2.2 Dimenzie minimalistickej definície ekonomickej bezpečnosti ......................... 100

4.3 Definície ekonomickej bezpečnosti ......................................................................... 105

4.3.1 Ekonomický blahobyt a štátna moc ................................................................... 105

4.3.2 Prístup k zdrojom, vplyv a závislosti v podmienkach interdependencie ........... 107

4.3.2.1 Vplyv a závislosti ....................................................................................... 108 4.3.2.2 Prístup a dodávky zdrojov ......................................................................... 109 4.3.2.2 Odolnosť ekonomiky ................................................................................. 111

4.3.3 Ďalšie definície ekonomickej bezpečnosti ........................................................ 112

4.3.3.1 Ekonomická moc a odolnosť ..................................................................... 112 4.3.3.2 Ekonomická bezpečnosť ako princíp organizácie spoločenských vzťahov ............................................................................................................................... 113

4.4 Prehĺbené chápanie ekonomickej bezpečnosti ......................................................... 115

4.4.1 Referenčné objekty na subštátnej úrovni ........................................................... 115

4.4.2 Referenčné objekty na systémovej a subsystémovej úrovni ............................ 115

4.5 Zhrnutie .................................................................................................................... 116

5. SOCIETÁLNY SEKTOR BEZPEČNOSTI .................................................................. 118

5.1 Spoločnosť a identita ................................................................................................ 118

5.2 Societálna bezpečnosť .............................................................................................. 120

5.2.1 Kritika konceptu societálnej bezpečnosti .......................................................... 123

5.3 Referenčné objekty societálnej bezpečnosti ............................................................. 126

5.4 Hrozby pre identitu spoločnosti ............................................................................... 127

5.4.1 Migrácia ............................................................................................................. 130

5.4.1.2 Migrácia ako hrozba pre identitu spoločnosti ............................................ 132 5.4.1.3 Migrácia ako hrozba v ekonomickej oblasti .............................................. 134 5.4.1.4 Migrácia ako bezpečnostná hrozba v tradicionalistickej perspektíve ........ 136

5.4.1.4.1 Migrácia a medzištátne a vnútroštátne spory a konflikty ................... 136 5.4.1.4.2 Migrácia ako hrozba v politickom sektore ......................................... 138 5.4.1.4.3 Migrácia a mocenský potenciál štátu .................................................. 139

5.4.2 Horizontálne súperenie ...................................................................................... 140

5.4.3 Vertikálne súperenie .......................................................................................... 141

5.4.3.1 Konflikt a identita .................................................................................. 142 5.5 Opatrenia na zaistenie societálnej bezpečnosti ........................................................ 144

5.6 Zhrnutie .................................................................................................................... 146

6. IMPLIKÁCIE PRE TEÓRIU A PRAX MEDZINÁRODNÝCH VZŤAHOV ............. 149

6.1 Implikácie pre teóriu medzinárodných vzťahov ...................................................... 149

6.2 Implikácie pre prax medzinárodných vzťahov ......................................................... 152

ZÁVER .............................................................................................................................. 158

RESUMÉ ........................................................................................................................... 163

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ............................................................................. 164

9

ÚVOD Rozširovanie a prehlbovanie bezpečnosti súvisí so snahou teoretikov a praktikov

chápať bezpečnosť „širšie“ než bola tradične chápaná realistickým prístupom

v medzinárodných vzťahoch či strategickými štúdiami v časoch studenej vojny. Autori

rozširujúci poňatie bezpečnosti a jeho definíciu mimo rámca strategických štúdií

postupovali rozličnými spôsobmi a stanovovali rôzne „hranice“ bezpečnostnej analýze.

Rozličným spôsobom tak odpovedali na otázku, čo je a čo už nie je vhodné považovať za

bezpečnosť.

Pod pojmom „rozširovanie“ býva označovaný taký spôsob konceptualizácie

bezpečnosti, ktorý akcentuje hrozby pre štát (či iný referenčný objekt), lokalizované

v iných než v tradičnom vojenskom sektore (societálnom, ekonomickom, politickom

či environmentálnom - prípadne ďalších v závislosti na účele analýzy). Pod pojmom

„prehlbovanie“ je označovaný taký spôsob konceptualizácie bezpečnosti, ktorý zdôrazňuje

vtiahnutie iných referenčných objektov do bezpečnostnej analýzy než je štát (jednotlivcov,

subštátnych aktérov, ekosystém a iné).

Štúdium bezpečnosti v období bipolárnej konfrontácie bolo zamerané

predovšetkým na otázky národnej bezpečnosti. Výskumné práce boli charakterizované

množstvom empirických dát a návodov pre praktickú politiku. Tento prístup sa

koncentroval na výskum hrozieb a rizík pre bezpečnosť štátu predovšetkým vo vojenskej

oblasti a na vytváranie predovšetkým vojenských stratégií, ako ju dosiahnuť.

Avšak už v priebehu studenej vojny zaznievajú voči tradičnému poňatiu

bezpečnosti kritické hlasy. Podnety k širšiemu chápaniu bezpečnosti vychádzali

predovšetkým z nespokojnosti s nefungovaním politík v studenej vojne, z kritiky samotnej

bipolárnej konfrontácie (mierové a anti-nukleárne hnutia) a z nespokojnosti s úzkym

vymedzením výskumného poľa bezpečnosti. Autori skúmajúci bezpečnosť v krajinách

tretieho sveta zdôrazňovali v protiklade k tradicionalistom vnútroštátne nebezpečenstvá

a hrozby. Alternatívny pohľad na bezpečnosť presadzoval tiež prúd autorov mierových

štúdií, medzi najvýznamnejší z nich patrili J. Galtung so svojou koncepciou

„štrukturálneho násilia“ ako odmietnutia výlučnosti priameho násilia, či K. Boulding

s koncepciou „stabilného mieru“ (Booth, 1994) a stratégiami na jeho dosiahnutie. Prvými

podnetmi k rozšíreniu chápania bezpečnosti v 70-tych a 80-tych rokoch bol nárast

významu ekonomickej a environmentálnej agendy v medzinárodných vzťahoch. Začiatkom

10

90-tych rokoch sa zvyšoval záujem o problematiku organizovaného zločinu a problému

identít (Buzan, 2005, s.10).

Koniec 80-tych a začiatok 90-tych rokov je obdobím konceptuálnych diskusií

ohľadom povahy a významu konceptu bezpečnosti, ktorá napriek dôležitosti konceptu

bezpečnosti v realistickej tradícií prakticky neprebiehala4

Pre širšie chápanie bezpečnosti je dôležitý ešte jeden aspekt. Od polovice 80-tych

rokov dochádza v analýze bezpečnosti, na úkor teórií medzinárodných vzťahov, k

posilňovaniu vplyvu praxe, niektorých subdisciplín medzinárodných vzťahov

(predovšetkým medzinárodnej politickej ekonómie) ako aj ďalších odborov sociálnych

a prírodných vied (Waisová, 2005, s.8). Od 90-tych rokov tak v bezpečnostných štúdiách

paralelne koexistujú viaceré koncepty bezpečnosti, ktorých spracovanie nebolo viazané na

teóriu medzinárodných vzťahov (Waisová, 2005, s.8).

. Jej dôležitou súčasťou bola

otázka „širšieho“ a „užšieho“ poňatia bezpečnosti. K prehlbovaniu a rozširovaniu konceptu

bezpečnosti sa teoretické školy medzinárodných vzťahov a bezpečnostných štúdií stavajú

rozličným spôsobom. Autori tradičného realistického prístupu sa stavajú proti širšiemu

chápaniu bezpečnosti, za hlavný referenčný objekt aj naďalej považujú štát, vojenské

hrozby z externého prostredia a otázky spojené s použitím a hrozbou použitia vojenskej

sily. Pre ďalšie prístupy (Kodanská škola, kritické bezpečnostné štúdie či prístup human

security) sa prehlbovanie a rozširovanie bezpečnosti stáva dôležitým predpokladom

teoretického myslenia.

Daný stav a hodnotenie situácie výskumu bezpečnosti má rovnaké implikácie aj pre

problematiku prehlbovania a rozširovania bezpečnosti. Samotná podstata rozširovania

a prehlbovania smeruje z oblasti teórie medzinárodných vzťahov do oblasti iných vedných

disciplín ako sú napr. rozvojové štúdie, medzinárodná politická ekonómia,

environmentálne a kultúrne štúdie. Teórie medzinárodných vzťahov teda už nie sú jediným

zdrojom poznatkov o koncepte bezpečnosti. Môžeme tiež súhlasiť s Waisovej tvrdením, že

v súčasnosti prevláda konceptualizácia bezpečnosti na základe uznania či neuznania

plurality referenčných objektov a hierarchizácie hrozieb (Waisová, 2005, s. 11 a 13).

Takýto prístup je dôležitou súčasťou diskusií pri širšej konceptualizácií bezpečnosti.

Jedným z dôsledkov expandovania bezpečnosti je, že v diskurze o bezpečnosti sa

stále častejšie objavujú nové prívlastky spájané s pojmom bezpečnosť. Bežne sa

s bezpečnosťou spájajú adjektíva typu národná, vojenská, nevojenská, politická,

4 Bližšie k ojedinelým pokusom k skúmaniu konceptu bezpečnosti a dôvodom nezáujmu oň pozri Buzan 1991 kapitola č.1.

11

ekonomická, spoločenská, societálna, environmentálna, ekologická, potravinová,

hospodárska, naturálna, energetická, informačná, kybernetická, ľudská, osobná, mäkká,

tvrdá, globálna, medzinárodná, spoločná, kooperatívna, komplexná, vnútorná, vonkajšia.

Určite by sa dalo nájsť aj množstvo ďalších. Pluralita konceptov bezpečnosti je výsledkom

aj procesu rozširovania a prehlbovania bezpečnosti, pričom naďalej je možné očakávať, že

expandovanie bezpečnosti bude pokračovať. Preto je obzvlášť dôležité skúmať, akým

spôsobom sa jednotlivé koncepty od seba odlišujú a čo majú spoločné (ak vôbec niečo).

Určitú reflexiu do tejto pestrej škály konceptov bezpečnosti sa usiluje vniesť aj

predkladaná dizertačná práca.

1. Rozširovanie a prehlbovanie konceptu a agendy bezpečnosti

Z hľadiska terminológie je potrebné uviesť, že je možné rozlišovať rozširovanie a

prehlbovanie konceptu5

Toto rozlíšenie je určite namieste. V konečnom dôsledku môžeme konštatovať, že

obidva prístupy sa navzájom dopĺňajú a súvisia. Empirický rozsah konceptu je možné

zmenšovať alebo zväčšovať pridávaním alebo uberaním definičných atribútov.

bezpečnosti a rozširovanie a prehlbovanie agendy bezpečnostných

štúdií. V prvom prípade sa jedná o redefiníciu a zmenu významu pojmu a tým empirického

rozsahu konceptu bezpečnosti, v druhom sa jedná o pridávanie nevojenských tém do

analýzy bezpečnosti (napr. hrozieb, referenčných objektov, príčin, faktorov), pričom

nemusí nevyhnutne dochádzať k redefinícií samotného pojmu. I keď je možné odlíšiť

expandovanie konceptu bezpečnosti a expandovanie agendy bezpečnostných štúdií, nie

vždy autori tento rozdiel zdôrazňujú, často krát je prehliadaný alebo sú oba výrazy

používané zameniteľne. Podľa Baldwina napríklad väčšina pokusov o redefiníciu konceptu

bezpečnosti nebola skutočnou redefiníciou (rozšírením a prehĺbením) konceptu ale len

výskumnej agendy pri zachovaní tradičného konceptu národnej bezpečnosti (Baldwin,

1997, s.5).

6

5 Pod pojmom koncept rozumieme „všeobecnú predstavu či myšlienku, ktorej prisudzujeme konkrétny význam, ktorý sa však môže postupne meniť. Koncept nám pomáha vysvetľovať, klasifikovať, triediť a usporadúvať myšlienky. Koncepty sú často používané v rámci teórií a diskurzu.“ (Barnett, 2001a, s. 6 citované podľa Waisová, 2005, s. 6)

Čím má

6 Podľa Gerringa pridávanie alebo uberanie atribútov má zabezpečiť taký rozsah konceptu, aký potrebný pre účely analýzy. Čo sú to vlastne atribúty? Empirické koncepty podľa neho pozostávajú zo štyroch hlavných elementov a to z termínu – lingvistická nálepka, skladajúca sa z jedného alebo viacerých slov; atribútov – ktoré definujú fenomény (definícia, konotácia, vlastnosti konceptu); indikátorov – pomáhajú lokalizovať koncept v empirickom priestore (umožňujú meranie a operacionalizáciu konceptu); fenoménov – ktoré majú byť definované (referenty, denotát konceptu) (Bližšie pozri Gerring, 2010, s.121). Minimalistické definície vo svojej definícii majú minimum atribútov a tým označujú veľké množstvo referentov, ich empirický rozsah je široký, teda vzťahujú sa na väčšie množstvo referentov, ako keby bola definícia viac špecifikovaná.

12

definícia viac atribútov, tým sa vzťahuje na menej fenoménov a naopak. Redefinícia

konceptu bezpečnosti priamo súvisí s rozširovaním a prehlbovaním agendy

bezpečnostných štúdií. V dizertačnej práci sa venujeme obidvom spomenutým prístupom,

pričom keď to považujeme za dôležité, na daný rozdiel upozorňujeme.

2. Použitá metodológia, referenčný rámec, hypotézy a cieľ práce

Keďže v súčasnosti je výskumná agenda bezpečnosti extrémne obsiahla, máme za

to, že je potrebné skúmať, ako sa majú rozličné poňatia bezpečnosti (v zmysle anglického

výrazu conceptions, understandings) k sebe navzájom. Aby sme mohli vzájomne

pomeriavať jednotlivé koncepty a rozšírené chápania bezpečnosti ako aj spôsoby a mieru

rozširovania a prehlbovania, budeme používať referenčný rámec, ktorý bude pozostávať

z konceptuálnych otázok či špecifikácií, zo sektorov a úrovní analýzy7

Wolfers pri skúmaní konceptu národnej bezpečnosti zdôraznil, že ak sa „používa

bez špecifikácií, ponecháva priestor pre značné nejasnosti namiesto toho, aby sa stal

nástrojom politického usmernenia a užitočným vedeckým konceptom“ (Wolfers, 1952, s.

483). Aby koncept národnej bezpečnosti mal svoju hodnotu (teoretickú aj praktickú), mal

by sa používať so špecifikáciami. Je preto potrebné, aby boli stanovené hodnoty, ktoré

majú byť chránené, hrozby ohrozujúce tieto hodnoty, prostriedky na ich ochranu ako aj

náklady, ktoré zaistenie bezpečnosti obnáša v zmysle, ktoré ďalšie hodnoty budú

zanedbané či obetované na úkor chránených hodnôt (Baldwin, 1997, s. 23; Wolfers, 1952).

Podľa D. Baldwina, bezpečnosť v najvšeobecnejšom zmysle musí byť minimálne

špecifikovaná stanovením o koho bezpečnosť sa jedná a o ktoré chránené hodnoty ide.

Navrhuje aj ďalšie doplňujúce špecifikácie a to úroveň bezpečnosti, hrozby pre chránené

hodnoty, prostriedky na dosiahnutie bezpečnosti, náklady spojené s dosiahnutím

bezpečnosti či časové rámce (Baldwin, 1997, s. 12-17). Š. Waisová (2005) formuluje tieto

špecifikácie pomocou tzv. konceptuálnych otázok. Sama vychádza z Baldwina a vo svojej

práci za konceptuálne otázky považuje: Koho bezpečnosť?, Bezpečnosť akých hodnôt?

a Bezpečnosť pred čím?. B. Møller (2000a) veľmi zaujímavo dopĺňa pri analýzy

bezpečnosti vcelku opomínaný rozmer v diskusiách o rozširovaní bezpečnosti. Jedná sa

o otázku, kto bude realizovať bezpečnosť? a akými prostriedkami? Nastoľuje tak otázku

. Čo sú vlastne

špecifikácie konceptu bezpečnosti?

V prípade ak definícia obsahuje veľké množstvo atribútov, vylučuje množstvo referentov, ktoré týmto atribútom nezodpovedajú (Bližšie pozri Gerring, 2010, s.136-139). 7 V podkapitolách 1.2.5 a 1.3 rozširujeme referenčný rámec o ďalšie pomocné kritérium a to tzv. kritický prah bezpečnosti.

13

konateľa (agency) a voľby vojenských či nevojenských stratégií na potieranie hrozieb. Je

vcelku zaujímavé, že v diskusiách o rozširovaní bezpečnosti autori väčšinou na túto otázku

neodpovedajú a akosi implicitne je možné predpokladať, že je to štát, ktorý má

uskutočňovať bezpečnostnú politiku (v zmysle ochrany referenčného objektu a odstránenia

hrozieb)8

Referenčný rámec, by sme snáď mohli doplniť o ešte jednu konceptuálnu otázku,

Ako pôsobí hrozba?. Pre ilustráciu môžeme napríklad použiť Ullmanovu definíciu

bezpečnosti, ktorý bezpečnosť chápe ako „konanie a sekvenciu udalostí, ktorá po prvé,

môže v priebehu relatívne krátkeho časového obdobia a drasticky degradovať kvalitu

života obyvateľov štátu a po druhé, môže významne zúžiť rozsah politických volieb“ pre

štát a jeho reprezentantov (Ullman, 1983, s.133). Táto otázka je dôležitá z viacerých

pohľadov. Po prvé, umožňuje vnímať vzťah hrozba - referenčný objekt nie ako

monolitický a jednoznačný a naznačuje, že vzťah nemusí byť priamy ale môže byť tiež

nepriamy, hrozba nemusí byť bezprostredná ale môže byť latentná a pod.

. Súčasťou Møllerovho prístupu je tiež rozdelenie otázky Bezpečnosť pred akými

hrozbami? na dve otázky a to Bezpečnosť pred čím? a Bezpečnosť pred kým?. Opäť sa

jedná o otázku konateľa, keď do analýzy je možné zahrnúť rozličné typy konajúcich

aktérov (teroristi, štáty a pod.), ako aj odlíšiť „štrukturálne“ hrozby, za ktorými nemusí stáť

konkrétny aktér (Møller, 2000a).

9

Pre účely dizertačnej práce budú zásadná predovšetkým nasledovné konceptuálne

otázky/špecifikácie. Bezpečnosť koho? či Bezpečnosť čoho? (referenčný objekt a

hodnoty), Bezpečnosť pred čím? a Bezpečnosť pred kým? (hrozby), Kto bude zaisťovať

bezpečnosť? a Akými prostriedkami budeme zaisťovať bezpečnosť? (opatrenia, politika)

Poznanie

spôsobu pôsobenia hrozby pomáha tiež v odpovedi na ďalšie konceptuálny otázky,

Bezpečnosť akými prostriedkami? a Kto má zaisťovať bezpečnosť?. Vojenskými či

nevojenskými prostriedkami, krátkodobo či dlhodobo a pod. Spôsob pôsobenia hrozieb je

teda priamo spojený s problémom, ako dosiahnuť bezpečnosť, ako zabrániť,

minimalizovať či eliminovať pôsobenie hrozby.

10.

Uvedené špecifikácie predstavujú tzv. bezpečnostnú triádu11

V našej práci budeme používať pojem sektory bezpečnosti. Sektory sú analytickou

pomôckou ktorej cieľom je identifikovať špecifické typy interakcií v komplexnej sieti

.

8 Jednou z mála autorov, ktorí sa tohto problému dotkli teoreticky je Rotschildová, 1995. 9 Táto otázka je predmetom častých diskusií odborníkov na bezpečnosť v slovenskom prostredí, pri posudzovaní konceptov hrozba, riziko, ohrozenie. 10 Bližšie ku špecifikáciám pozri napr. Wolfers 1952, Baldwin 1997, Møller 2000a, Waisová 2005, Gutten 2009 11 Pozri podkapitolu 1.2.3.

14

vzťahov skúmanej problematiky. Cieľom je rozloženie výskumného predmetu

(bezpečnosti) na zmysluplné identifikovateľné časti s rovnakou charakteristikou interakcií.

„Využitím sektorového prístupu sa znižuje počet aktívnych premenných a rozsah výskumu

sa navracia do zvládnuteľných hraníc.“ (Buzan, 1998, s. 17). Povedané inými slovami,

sektory umožňujú „zvýrazniť tie druhy interakcií, ktoré sú považované za dôležité, ale sú

zároveň nepostrehnuteľné pri sústredení pozornosti analytika len na jeden druh interakcií

alebo hrozieb“ (Tokár, 2009) v spleti komplexných vzťahov. Spôsob rozčlenenia

skúmaného predmetu na sektory závisí od cieľu analytika a predmetu výskumu. Kodanská

škola spopularizovala členenie agendy bezpečnosti do piatich sektorov - vojenského,

politického, ekonomického, societálneho a environmentálneho, avšak nie je to jediné

možné členenie (bližšie pozri Tokár, 2009). Použitie sektorového prístupu umožňuje

lokalizovať zdroje hrozieb pre štát a iné referenčné objekty v rozličných sektoroch (na

myslenej horizontálnej osi) a umožňuje vytvoriť „kontinuum“ odpovedí na konceptuálnu

otázku Bezpečnosť pred čím?.

Ďalší pojem, ktorý budeme v práci používať sú úrovne analýzy. Úrovne analýzy12

12 Bližšie k úrovniam analýzy pozri napríklad: Waltz 1952, Buzan, Singer a Buzan,et. al., 1998

sú analytickou pomôckou ktorá umožňuje diferencovať výskumný predmet podľa myslenej

vertikálnej osi. Pod pojmom úrovne analýzy rozumieme „predmety analýzy, definované

podľa priestorových merítok na stupnici od malých k veľkým“. Na rôznych úrovniach

analýzy je možné hľadať rôzne zdroje teoretického vysvetlenia a výsledkov, sú však skôr

len „ontologickým označením oblastí“, kde bezpečnostné dianie prebieha, než „vlastným

teoretickým zdrojom vysvetlenia“. Sú „rámcom, ktorý umožňuje rozvíjať teóriu“ a

„lokalizovať zdroje teoretického vysvetlenia“. Kodanská škola ich využíva pre lepšiu

„identifikáciu sekuritizačných aktérov, referenčných objektov a dynamiky vzájomnej

interakcie“. (Buzan,et. al., 1998, s. 14-15). V medzinárodných vzťahoch je možné

pracovať s viacerými úrovňami analýzy, v závislosti od voľby analytika a predmetu jeho

výskumu. Autori Kodanskej školy pracujú s piatimi úrovňami a to s úrovňou

medzinárodných systémov, subsystémov, jednotiek, subjednotiek a jednotlivcov. Pre účely

ich analýzy považujú za jednotku štát, avšak „ako jednotky môžu vystupovať firmy,

korporácie, teroristické skupiny, etniká, civilizácie a podobne“ (Tokár, 2009). Použitie

úrovní analýzy umožňuje lokalizovať referenčné objekty (na myslenej vertikálnej osi)

a umožňuje vytvoriť „kontinuum“ odpovedí na konceptuálne otázky Bezpečnosť koho?

a Bezpečnosť akých hodnôt (čoho)?.

15

Úrovne analýzy a sektory môžeme považovať za akúsi „karteziánsku sústavu“ osí x

(sektory) a y (úrovne analýzy), ktoré slúžia pre lepšiu orientáciu v spleti bezpečnostných

konceptov, aktérov, referenčných objektov, teórií a kauzálnych premenných a umožňujú

predmetné entity určitým spôsobom lokalizovať a odlišovať. Pridaním konceptuálnych

otázok získame ďalší nástroj, ktorý nám umožňuje bezpečnostné koncepty a prístupy

vnímať ako ešte zložitejšie a diferencovanejšie. Úrovne analýzy, sektory a konceptuálne

otázky v našom prípade vytvárajú referenčný rámec pre posudzovanie rozširovania

a prehlbovania konceptu bezpečnosti, pomocou ktorého je možné odlíšiť a jasnejšie

špecifikovať spôsob rozširovania a prehlbovania13

Inými slovami, rozširovanie a prehlbovanie bezpečnosti sa odohráva „v priestore“

odpovedí na konceptuálne otázky, pričom miera „vzdialenia sa“ od odpovedí, ktoré

ponúkajú strategické štúdie a realistická teória medzinárodných vzťahov

.

14, určuje mieru

rozširovania a prehlbovania (konceptu) bezpečnosti. Expandovanie (konceptu) bezpečnosti

tak môže byť uskutočnené v menšej či väčšej miere od tohto tradicionalistického

prístupu15

Cieľom dizertačnej práce je potom na základe stanoveného referenčného rámca

preskúmať a porovnať koncepty bezpečnosti, ukázať ich spoločné a odlišné vlastnosti

a posúdiť, do akej miery redefinujú tradicionalistický koncept bezpečnosti a rozširujú

agendu bezpečnostných štúdií. Naše úsilie sa zameriava na utrieďovanie, komparáciu

a analýzu rôznych prístupov k bezpečnosti. V určitom zmysle analyzujeme a mapujeme

diskurz (analýzy, štúdie a pod.) a skúmame rôzne prístupy a poňatia (conceptions)

bezpečnosti.

.

V našej práci vychádzame z predpokladu, že "nie je bezpečnosť ako bezpečnosť",

alebo povedané v našej terminológií, podoba bezpečnostných triád môže byť mimoriadne

variabilná. Bezpečnostné triády môžu mať podobu zásadne odlišnú od tradičnej

bezpečnostnej triády, čím dochádza k expandovaniu konceptu a agendy bezpečnosti. V

našej práci formulujeme nasledovné hypotézy: hypotéza č. 1: Expandovanie bezpečnostnej

agendy nie je vždy redefiníciou tradičného konceptu bezpečnosti; hypotéza č. 2: Prehĺbenie

bezpečnosti o ďalšie referenčné objekty nevedie vždy k oslabeniu/delegitimizácií štátu v

medzinárodných vzťahoch. 13 V podkapitole 1.2.5 a 1.3 navrhujeme do referenčného rámca doplnenie ďalšieho kritéria a to tzv. kritického prahu bezpečnosti. 14 Bezpečnosť koho? Štátu, Bezpečnosť akých hodnôt? Suverenita a územná celistvosť, Bezpečnosť pred kým? Pred inými štátmi, Bezpečnosť pred čím? Pred ich ozbrojenými silami, Kto má realizovať bezpečnosť? štát, Akými prostriedkami? Vojenskými prostriedkami. 15 Pozri podkapitolu 1.2.2 a 2.2.

16

Náš prístup nemôže nebyť selektívny, vzhľadom na ohromné množstvo literatúry

aplikujúce „široké“ chápanie bezpečnosti. Preto sme sa primárne zamerali na všeobecné

teoretické texty a na analýzy a prípadové štúdie, ktoré formulujú vzťah hrozba - referenčný

objekt na vyššej úrovni zovšeobecnenia. Vzhľadom na ohromný počet konkrétnych

empirických štúdií, analýz a prípadových štúdií pri nízkej alebo žiadnej úrovni

zovšeobecnenia, ktoré sú zamerané na vysvetlenie a interpretáciu špecifických aspektov

bezpečnosti v jednotlivých sektoroch, bolo pre nás účelné zamerať sa predovšetkým na tie,

ktoré jednoznačným spôsobom formulujú a vysvetľujú pôsobenie konkrétnej hrozby na

konkrétny referenčný objekt alebo hodnotu. Našou prioritou ale bolo zameranie na

generalizujúce a teoretické štúdie, ktoré umožňujú v rámci všeobecných vysvetlení v

jednotlivých sektoroch identifikovať kategórie referenčných objektov a hrozieb, prípadne

spôsoby pôsobenia hrozieb a tomu adekvátne bezpečnostné politiky.16

V dizertačnej práci používame viaceré metódy. V kapitole č. 1 používame metódu

konceptuálnej analýzy a komparatívnu metódu. Cieľom konceptuálnej analýzy je objasniť

význam pojmu bezpečnosť.

17

V kapitolách č. 2, 3, 4, 5 používame predovšetkým

komparatívnu metódu, ktorej východiskom je vytvorený referenčný rámec. Voči nemu

porovnávame rozličné koncepcie bezpečnosti, zdôrazňujúce a preferujúce odlišné

referenčné objekty, hodnoty a hrozby. V kapitole č. 6 používame deduktívny postup, ktorý

nám na základe zistených poznatkov umožnil vyvodiť implikácie pre teóriu a prax

medzinárodných vzťahov. V prípadoch, keď to bolo potrebné a vhodné, sme na ilustráciu

jednotlivých prístupov k bezpečnosti uviedli konkrétne príklady z medzinárodno-politickej

praxe.

3. Štruktúra dizertačnej práce

Dizertačná práca má nasledovnú štruktúru. V prvej kapitole sa zameriame na

konceptuálne otázky bezpečnosti. V jej prvej časti poukážeme na zložitosť konceptu

bezpečnosti a naznačíme, ako zložitosť konceptu bezpečnosti podmieňuje jeho používanie,

využiteľnosť v teoretickej a empirickej analýze a prečo samotný koncept bezpečnosti

umožňuje značné množstvo interpretácií. V druhej časti kapitoly predstavíme rozličné

definície bezpečnosti. Naším cieľom bude v definíciách bezpečnosti identifikovať náznaky

odpovedí alebo priame odpovede na konceptuálne otázky nášho referenčného rámca

16 Ohľadom rozdielov medzi konkrétnymi a všeobecnými vysvetleniami pozri Van Evera, 1997, s. 15-17. 17 Bližšie pozri Baldwin, 1995, s. 6-8. Pre mierne odlišné chápanie konceptuálnej analýzy pozri napríklad Guzzini, 2002.

17

a skúmať význam konceptu bezpečnosti v jednotlivých definíciách. Analýza a komparácia

definícií poukáže na značnú variabilitu vo význame a tým v empirickom rozsahu konceptu.

Uvedieme ideu bezpečnostnej triády a kritického prahu bezpečnosti, ktoré obohatia náš

referenčný rámec.

Druhá kapitola zadefinuje tradičné chápanie bezpečnosti, ktoré bude slúžiť ako

ukotvenie expandovania bezpečnosti. V ďalšej časti v širších kontúrach kategorizujeme

rozličné spôsoby rozširovania a prehlbovania konceptu a agendy bezpečnosti. Nasledujúce

tri kapitoly na základe sektorového prístupu analyzujú, ktoré referenčné objekty a hrozby

sú v jednotlivých sektoroch dominantné. Na základe komparatívneho referenčného rámca

skúmajú, akým spôsobom dochádza k rozširovaniu a prehlbovaniu bezpečnosti. V tretej

kapitole je predmetom analýzy rozširovanie a prehlbovanie bezpečnosti

v environmentálnom sektore, v štvrtej kapitole v ekonomickom sektore a v kapitole číslo

päť analyzujeme societálny sektor bezpečnosti. Vo všetkých týchto sektoroch sa

zaujímavým spôsobom ukazujú variabilné spôsoby rozširovania a prehlbovania

bezpečnosti, ktoré korešpondujú s nami vymenovanými spôsobmi z druhej kapitoly.

V každom sektore poukazujeme na hlavné referenčné objekty bezpečnostnej

analýzy, hrozby a opatrenia/politiku potrebnú na zaistenie bezpečnosti daného

referenčného objektu, čím vystavujeme dané sektorové bezpečnostné triády komparácií

s tradičným chápaním bezpečnosti.18

Šiesta kapitola na základe predchádzajúcich kapitol

skúma potenciálne implikácie pre teoretický výskum a prax medzinárodných vzťahov.

18 V našej práci neskúmame politický sektor bezpečnosti (i keď ten je často súčasťou aplikácie sektorového prístupu pri skúmaní bezpečnosti), pretože politické aspekty bezpečnosti sú vo veľkej miere súčasťou tradicionalistické prístupu. Expandovanie bezpečnosti je navyše omnoho ilustratívnejšie v nami analyzovaných sektoroch (environmentálny, ekonomický, societálny) a je tiež vyhovujúcejšie z hľadiska stanoveného cieľa dizertčnej práce.

18

1. KONCEPTUÁLNE OTÁZKY BEZPEČNOSTI 1.1 K zložitosti konceptu bezpečnosti

V nasledujúcej časti sa zameriame na charakteristiky konceptu bezpečnosti, ktoré

poukazujú na jeho mimoriadnu dôležitosť a na druhej strane na jeho problematickosť či

zložitosť. Napätie medzi oboma aspektmi konceptu bezpečnosti sa následne prejavuje tiež

v diskusiách a snahách o jeho definíciu a vo variabilite jeho významu (pozri podkapitolu

1.2). Variabilita vo význame následne podmieňuje možnosti rozširovania a prehlbovania

konceptu a agendy bezpečnosti.

1.1.1 Dôležitosť konceptu bezpečnosti

Bezpečnosť je mimoriadne dôležitým konceptom politickej praxe. Konanie aktérov

medzinárodnej politiky, ktoré nesie označenie „bezpečnostné“, evokuje v pozorovateľovi

vysokú mieru dôležitosti, urgentnosti a nevyhnutnosti. Bezpečnostná politika štátu je

spájaná s ochranou životných záujmov a najdôležitejších hodnôt, je to politika, ktorá má

zabezpečiť fyzické prežitie štátu a podmienok nevyhnutných pre jeho existenciu. V jej

mene dochádza k porušovaniu práv a obmedzovaniu slobôd jednotlivcov, k porušovaniu

noriem medzinárodného práva. Politika štátu s puncom bezpečnosti je vyjadrením priority

voči ostatným politikám presadzujúcim iné „menej dôležité“ hodnoty. Má preto silný

politický náboj a býva predmetom kontroverzie.

Bezpečnosť je tiež fundamentálnym teoretickým konceptom pri štúdiu

medzinárodnej politiky a medzinárodných vzťahov. Bohatosť literatúry venovaná otázkam

bezpečnosti a rýchly rozvoj bezpečnostných štúdií ako subdisciplíny medzinárodných

vzťahov v súčasnosti rovnako dokladá teoretický význam a plodnosť a zdá sa, aj

užitočnosť konceptu bezpečnosti.

1.1.2 Bezpečnosť ako základný usporadúvajúci koncept

Podľa B. Buzana, ktorý zásadným spôsobom prispel ku konceptuálnej diskusií o

bezpečnosti, môžeme bezpečnosť považovať za jeden zo „základných usporadúvajúcich

konceptov“ (basic organising concept) disciplíny medzinárodných vzťahov, ktorý je

porovnateľný s takými konceptmi ako je moc či mier. Oproti obom spomenutým

konceptom má zrejmé výhody. Nazeranie na medzinárodné vzťahy prostredníctvom „plne

rozvinutého konceptu bezpečnosti“ umožňuje vyhnúť sa pri analýze jednostrannostiam

a obmedzeniam, ktoré so sebou prinášajú zaužívané perspektívy moci či mieru (Buzan,

19

1991, s. 2-3). „Ak sa koncept bezpečnosti zbaví obmedzení tradičného chápania národnej

bezpečnosti, ktorá ho zväzuje s mocenskou perspektívou, môže ponúknuť komplexný

pohľad na medzinárodné vzťahy.“ (Buzan, 1984a, s. 111) Koncept bezpečnosti podľa

Buzana umožňuje perspektívy moci a mieru spojiť v syntéze, teda zachovať a zblížiť ich

prínosné chápanie problematiky, vyhnúť sa ich extrémnym a nezmieriteľným pozíciám

a navyše „poukázať na kritické oblasti, ktoré tieto úzke perspektívy zanedbávajú“ (Buzan,

1984a, s. 110 - 111 a ďalšie). Nazeranie na medzinárodné vzťahy v pojmoch bezpečnosti

teda znamená skúmanie medzinárodno-politickej reality prostredníctvom akejsi

„bezpečnostnej šošovky“, ktorá umožňuje vnímať skúmanú oblasť komplexnejšie a

v novom svetle.

K výhodám skúmania medzinárodných vzťahov v pojmoch bezpečnosti patrí, že je

možné aplikovať ho na viacerých úrovniach analýzy (na úrovni jednotlivca, štátu

či systému), môže slúžiť ako „univerzálny motív konania aktérov“ (podobne ako je to

s konceptom moci) a je ním možné charakterizovať „univerzálne podmienky systému“

(podobne ako je to s konceptom mieru) (Buzan, 1984a, s. 110-111). Perspektíva

bezpečnosti umožňuje do analýzy zahrnúť tak konfliktné ako aj harmonické interakcie,

zatiaľ čo polarizované perspektívy moci a mieru zostávajú pri zdôrazňovaní týchto typov

interakcií na krajných pozíciách (Buzan, 1984a, s. 119-121).

I napriek jeho teoretickému potenciálu a zásadnému významu pre politickú prax,

„ústredným problémom pri štúdiu bezpečnosti v období po skončení studenej vojny je,

povedané jednoducho, že neexistuje dohoda o tom, čo znamená (constitute) bezpečnosť“

(Terriff, 1999, s. 1). Je to vcelku zarážajúce, vzhľadom na potenciálne teoretické pozitíva,

ktoré s vymedzením konceptu súvisia. Stanovenie odlišností či podobností pri chápaní

konceptu bezpečnosti, slúžiaceho ako východisko teoretického uvažovania, môže

bezpochyby viesť k exaktnejšej a precíznejšej teoretickej diskusii. Konceptuálnemu

vymedzeniu bezpečnosti napriek tomu v odbornej literatúre nebola venovaná dostatočná

pozornosť (viď ďalej). Dôvod, prečo tomu tak bolo, môže spočívať už v samotnom

charaktere konceptu bezpečnosti.

1.1.3 Bezpečnosť ako mnohoznačný symbol

Autorom, ktorý sa ako jeden z prvých dôsledne venoval konceptuálnym otázkam

bezpečnosti, bol Arnold Wolfers v štúdii z roku 1952 „Národná bezpečnosť ako

mnohoznačný symbol“. Wolfers ním poukázal na to, aké problematické je uvažovať

v pojmoch národnej bezpečnosti. Vo svojej práci označil koncept národnej bezpečnosti za

20

„mnohoznačný symbol“ a naznačil tak zložitosť, s ktorou sa výskumník stretne pri

skúmaní bezpečnosti. Podľa neho pojem národnej bezpečnosti „nemusí pre rôznych ľudí

znamenať rovnakú vec a vonkoncom nemusí mať presný význam.“ Koncept sa tak môže

stať len veľmi silnou nálepkou, ktorá môže legitimizovať rôznorodé politiky štátu. „I keď

sa zdá, že (koncept národnej bezpečnosti – doplnenie aut.) ponúka návod a základ pre

široký konsenzus, umožňuje komukoľvek označiť akúkoľvek politiku, ktorú uprednostňuje,

príťažlivým a možno zavádzajúcim menom“ (Wolfers, 1952, s. 481). Pojem národnej

bezpečnosti totiž „pokrýva širokú škálu cieľov a prostriedkov, takže krajne divergentné

politiky môžu byť rovnako interpretované ako bezpečnostné politiky“ (Wolfers, 1952, s.

484).

Podľa Wolfersa by ale bolo preháňaním, ak by sme tvrdili, že „symbol národnej

bezpečnosti nie je ničím viac než podnetom k sémantickému zmätku“, na druhej strane ale

zdôrazňuje, že ak sa „používa bez špecifikácií (used without specifications), ponecháva

priestor pre značné nejasnosti namiesto toho, aby sa stal nástrojom politického

usmernenia a užitočným vedeckým konceptom“ (Wolfers, 1952, str. 483). Koncept

národnej bezpečnosti má teda svoju hodnotu, musí sa ale používať špecifikovaný. Wolfers

z hľadiska špecifikácií zdôrazňuje nasledovné oblasti: stanovenie chránených hodnôt,

určenie hrozieb pre tieto hodnoty, určenie prostriedkov (na ich ochranu) a stanovenie

nákladov (ktoré ďalšie hodnoty budú zanedbané či obetované na úkor chránených hodnôt)

(Baldwin, 1997, s. 23; Wolfers, 1952). Je dôležité povedať, že Wolfers svojím textom

nevyčerpal možnosti špecifikácie konceptu bezpečnosti.

Podľa D. Baldwina, jedného z významných protagonistov konceptuálnej diskusie

90-tych rokov, bezpečnosť v najvšeobecnejšom zmysle musí byť minimálne špecifikovaná

stanovením o koho bezpečnosť sa jedná a o ktoré chránené hodnoty ide. Hoci tieto

špecifikácie „sú dostačujúce pre definovanie konceptu bezpečnosti, nie sú dostatočné ako

usmernenie pre dosiahnutie [bezpečnosti]“ (Baldwin, 1997, s. 13-14). Navrhuje preto

doplňujúce špecifikácie a to: úroveň bezpečnosti, hrozby pre chránené hodnoty,

prostriedky na dosiahnutie bezpečnosti, náklady spojené s dosiahnutím bezpečnosti či

časové rámce (Baldwin, 1997, s. 12-17). Z hľadiska konceptuálneho skúmania bezpečnosti

bola Wolfersova štúdia výnimkou. Baldwin dokonca hovorí, že asi by ani nebolo

priveľkým preháňaním „ak by sme povedali, že konceptuálna analýza bezpečnosti začala

a skončila s Wolfersovým článkom z roku 1952“ a nemá problém označiť koncept

bezpečnosti za „zanedbaný koncept“ (Baldwin, 1997, s. 8).

21

1.1.4 Bezpečnosť ako nedostatočne rozvinutý koncept

V rovnakom zmysle označil Buzan koncept bezpečnosti ako „nedostatočne

rozvinutý koncept“ (underdeveloped concept). Podľa neho, na rozdiel od značného

množstva literatúry venovanej empirickej stránke výskumu predovšetkým národnej

bezpečnosti v rámci disciplíny strategických štúdií, až do 80-tych rokov dvadsiateho

storočia nejestvovala porovnateľná literatúra venovaná konceptuálnym otázkam

bezpečnosti a žiadna koherentná škola bezpečnostného myslenia (Buzan, 1991, s. 3-4).

Uvádza 5 možných dôvodov, prečo tomu tak bolo.

Po prvé, bola to významová a teoretická blízkosť konceptu bezpečnosti a konceptu

moci. Bezpečnosť bola tradične chápaná ako synonymum moci, v lepšom prípade ako jej

odvodenina, derivát. Druhým dôvodom môže byť podľa Buzana charakter alternatívnych

prúdov argumentujúcich voči realistickej ortodoxii v medzinárodných vzťahoch koncom

70-tych rokov. Idealistický prúd uvažovania a myšlienka kolektívnej bezpečnosti bola

vývojom v 30-tych rokoch a začiatkom Studenej vojny znevážená a smer autorov píšucich

o interdependencii sa zameriaval viac na ekonomické otázky než na problematiku

bezpečnosti. Po tretie, zameranie strategických štúdií na vojenské aspekty štátnej politiky

ako na problém národnej bezpečnosti, teda koncentrovanie sa na obrannú politiku,

neumožňovalo vystúpiť z obmedzení empirického výskumu orientovaného na prax. Po

štvrté, zanedbávanie výskumu bezpečnosti je politicky výhodné, pretože nejednoznačnosť

a neurčitosť bezpečnosti umožňuje pracovať s bezpečnosťou ako symbolom, ktorý má

legitimizovať potreby a záujmy politických a vojenských elít. A nakoniec po piate, idea

bezpečnosti bola príliš komplexná a zložitá, aby vhodne slúžila pre ciele rigoróznej

analýzy, pretože bezpečnosť je podľa neho svojou podstatou sporný koncept (essentially

contested concept) (Buzan; 1991, s. 7-12).

1.1.5 Bezpečnosť ako svojou podstatou sporný koncept

S ideou svojou podstatou sporného konceptu prišiel W. B. Gallie v oblasti filozofie

spoločenských vied a do literatúry bezpečnostných štúdií ju preniesol prácou „Ľudia, štáty

a strach“ práve B. Buzan. Svojou podstatou sporný koncept je „koncept, ktorý podnecuje

spory, ktoré nemôžu byť vyriešené poukazom na empirické dôkazy, pretože koncept

samotný obsahuje zreteľné ideologické a morálne elementy a vzpiera sa presnej, všeobecne

akceptovanej definícii“ (Fierke; 2007, s. 34). To, že koncept je svojou podstatou sporný

znamená, že jeho „význam je inherentne predmetom sporov, pretože nie je možná

neutrálna definícia“ (Smith; 2002, s. 1). Keďže spory s cieľom objasniť význam takýchto

22

konceptov sú podmienené ideologicky či morálne, nie sú možné neutrálne riešenia.

I napriek alebo skôr práve z týchto dôvodov, svojou podstatou sporné koncepty vyvolávajú

intenzívne diskusie, ktorých súčasťou je neustále predkladanie a vnášanie argumentov (i

keď ideologicky podmienených). Inak povedané, aby sme mohli koncept označiť za svojou

podstatou sporný, konceptuálna diskusia, ktorú vyvoláva, musí byť nevyhnutne prítomná

a i napriek nemožnosti neutrálneho riešenia, strany predkladajú na svojich pozíciách jasné

a seriózne argumenty. Hlavičkou svojou podstatou sporného konceptu môžu byť zastrešené

pojmy akými sú spravodlivosť, rovnosť či mier. Inými slovami, skutočnosť, že bezpečnosť

je svojou podstatou sporný koncept znamená, „že neexistuje možnosť dohody na jednej

verzii správneho a štandardného používania konceptu, pretože takéto koncepty sú tak

výrazne hodnotovo zafarbené (value-laden), že žiadny argument a ani dôkaz nemôže viesť

k takejto dohode“ (Baldwin, 1997, s. 10).

Podľa Baldwina, ku konceptom takéhoto charakteru je možné zaujať krajné

a umiernené stanovisko. Pri krajnom chápaní svojou podstatou sporných konceptov je

možné zaujať až „radikálne skeptický nihilizmus, ktorý neakceptuje žiadny spoločný základ

pre relevantnú diskusiu, pri ktorej by bolo možné zmysluplne uprednostniť jeden koncept

bezpečnosti od iného“ (Baldwin, 1997, s. 10). To by znamenalo, že autori na odlišných

pozíciách akoby hovorili „cudzími“ jazykmi a ich chápania bezpečnosti by boli vzájomne

nekonfrontovateľné. Umiernené stanovisko chápania takýchto konceptov naopak

nevylučuje „rozlišovať medzi horšími a lepšími konceptualizáciami, hoci v konečnom

dôsledku sa nedá povedať, ktorá z lepších konceptualizácií je tá najlepšia“ (Baldwin,

1997, s. 10).

Voči charakterizovaniu konceptu bezpečnosti ako svojou podstatou sporného

konceptu Baldwin vyjadril určité pochybnosti. Na druhej strane ale Buzanovo označenie

jednoznačne neodmietol. V prípade, že bezpečnosť takýmto konceptom je, je ochotný

zaujať umiernené stanovisko. Z tohto stanoviska ale „napáda“ Buzana, že vo svojej práci

neposkytol žiadnu vlastnú definíciu bezpečnosti. Pretože, ako už bolo povedané, je práve

aspektom svojou podstatou sporného konceptu, že dochádza k nekončiacemu sporu o jeho

význam a v sporoch sú predkladané seriózne návrhy. Svoju skeptickú pozíciu Baldwin

zakončuje tvrdením, že koncept bezpečnosti by bolo vhodnejšie označiť ako „nejasný či

neadekvátne vysvetlený koncept“ (confused or inadequately explicated concept), než

svojou podstatou sporný.

Je pravdou, že Buzan v práci „Ľudia, štáty a strach“ svoju vlastnú definíciu

neuvádza a nezapája sa tak do sporov, ktoré svojou podstatou sporný koncept produkuje.

23

Podľa neho sa „povaha bezpečnosti vzpiera úsiliu dosiahnuť konsenzuálnu všeobecnú

definíciu“ a preto si takú ambíciu vo svojej knihe ani nekladie (Buzan; 1991, s. 16). Na

ilustráciu uvádza definície iných autorov, ktorí sa podľa jeho slov „nevyhli pokušeniu“

ponúknuť vlastnú definíciu. Podľa Buzana tieto definície ale nie sú adekvátne

a vynechávajú rozličné aspekty bezpečnosti.19

Sám sa podstatu bezpečnosti snaží priblížiť

trochu intuitívnym argumentom, že vo všeobecnosti predsa vieme, o čom hovoríme, keď

hovoríme o bezpečnosti. V bezpečnostných diskusiách sa diskutuje o „dosiahnutí slobody

mimo ohrození“ (pursuit of freedom from threat). Keď sa o bezpečnosti diskutuje v

kontexte medzinárodného systému, bezpečnosť je zas „o schopnosti štátov a spoločností

zachovať si svoju vlastnú nezávislú identitu a funkčnú integritu“ (Buzan, 1991, s. 18-19).

1.1.6 Bezpečnosť ako ťažko uchopiteľný koncept

B. McSweeney, predstaviteľ konštruktivistického prístupu v bezpečnostných

štúdiách, považuje bezpečnosť za „šmykľavý“ (slippery) a „ťažko uchopiteľný“ (elusive)

pojem. Podľa neho na jednej strane koncept bezpečnosti „označuje veľké množstvo entít,

používa sa v rôznych kontextoch, vyjadruje ciele ale tiež prostriedky, externé udalosti, ale

tiež vnútorné pocity a používajú ho nielen teoretici či politici, ale tiež ostatní aktéri“. Na

druhej strane „má aktívnu verbálnu formu, ktorá, zdá sa, vymaňuje ho z oblasti

nepochopiteľného a silnú hmatateľnosť (tangibility) vo svojej nominálnej forme, ktorá je

prísľubom čohosi solídneho a merateľného.“ Konštatuje ale, že koncept bezpečnosti sa

„vyhýba pokusom o uchopenie (capture) či ohraničenie (enclose)“ (McSweeney, 2004,

s.13).

V učebnici bezpečnostných štúdií Security Studies Today sa tiež stretneme

s názorom, že koncept bezpečnosti je problematické uchopiť a definovať. Podľa jej autorov

to má dva dôvody. Po prvé, bezpečnostné štúdie a medzinárodné vzťahy samotné „sú

hlboko rozdelené vo svojich hlavných teoretických ideách“ a po druhé, „v samotnom jadre

konceptu bezpečnosti sú normatívne elementy, ktoré znamenajú, že analytici a tvorcovia

politiky sa nemôžu dohodnúť na jej definícií na základe empirických údajov“ (Terriff,

1999, s. 2).

19 Pre vymenovanie týchto definícií pozri: BUZAN, B. 1991. People, states and fear: An agenda for international security studies in the post-cold war era. London: Lynne Rienner Publishers, 2nd Edition. 1991. s. 16-17

24

1.1.7 Bezpečnosť ako podmienečne sporný koncept

Ďalším autorom, ktorý sa výrazným spôsobom zapája do diskusií o konceptuálnych

otázkach bezpečnosti je Ken Booth, predstaviteľ kritických bezpečnostných štúdií. Súhlasí,

že konceptu bezpečnosti nebola venovaná dostatočná pozornosť a to napriek skutočnosti,

že autori tradičných bezpečnostných štúdií ho považovali za mimoriadne dôležitý.

Rovnako ako Baldwin aj on kritizuje Buzana, že neposkytol vlastnú definíciu bezpečnosti.

Navyše definície, ktoré Buzan považuje za nedostatočné a vynechávajúce dôležité aspekty,

Booth neodmieta. Podľa neho ani veľmi nezáleží na skutočnosti, či je definícia úplná,

dôležitejšie je, aby aspoň nejaká definícia bola. Veď, „keď nevieme pomenovať, čo je to

bezpečnosť, ako vôbec môžeme dúfať, že ju dosiahneme?“ (Booth; 2005, s. 99).

Booth spochybňuje Buzanovo označenie bezpečnosti ako svojou podstatou

sporného konceptu. Cituje McSweeneyho tézu, že práve „Buzan podporil „rozšírený

mýtus“ o spornom charaktere konceptu bezpečnosti.“ Udáva dva argumenty. Po prvé, až

do 90-tych rokov fakticky neexistovala konceptuálna diskusia k bezpečnosti a až neskôr

došlo v diskusiách k nezhodám. Buzan sám bol jedným z prvých diskutérov, jedným

z iniciátorov diskusie. Takže substantívna diskusia o významoch konceptu dovtedy

fakticky neprebiehala a koncept bezpečnosti nebol predmetom sporov. Po druhé, použitie

frázy „sporný koncept“ na bezpečnosť mu udeľoval akúsi výnimočnosť v porovnaní

s inými konceptmi v medzinárodných vzťahoch, čo je omyl (Booth, 2005, s. 99;

McSweeney, 2004, s. 83). Bezpečnosť má tak len „status porovnateľný s ostatnými

základnými konceptmi nevyhnutnými pre pochopenie ľudskej spoločnosti“ a nie je

výnimočný (Booth, 2005, s. 99).

Podľa Bootha by bolo vhodnejšie považovať bezpečnosť za podmienečne sporný

koncept (contingently contested concept) a nie za svojou podstatou sporný koncept. To

znamená, že i keď empirické dáta protirečia konceptu bezpečnosti, neznamená to, že to

vždy vyvolá spory. Podľa neho „základný význam bezpečnosti nie je vo svojej podstate

sporný, i keď jeho význam sa ako prax vo svetovej politike môže stať sporným.“ Inak

povedané, „bezpečnosť, ako základný koncept sa skladá z ústredných prvkov (core

elements), ktoré nie sú svojou podstatou sporné, avšak keď sa bezpečnosť realizuje vo

svetovej politike, toto jadro sa „uzatvára“ (encase in) do vrstiev rôznych významov, ktoré

sú derivované z rôznych politických teórií, pričom tieto sú následne predmetom sporov

podľa toho, ktoré politické teórie a či paradigmy medzinárodného politického systému

prevažujú alebo sú v úzadí“ (Booth; 2005, s. 100).

25

Podľa Bootha, štandardná slovníková definícia označuje bezpečnosť ako absenciu

hrozieb, z čoho je možné vyvodiť, že jej ústredné prvky tvoria tri základné elementy:

referenčný objekt, nebezpečenstvo (danger) a snaha vyhnúť sa poškodzujúcej možnosti.

Jednoducho, až ideologický pohľad na bezpečnosť prisudzuje rozličný význam rozličným

referenčným objektom, nebezpečenstvám či poškodeniam (Booth; 2005, s. 100). Len pre

ilustráciu, strategické štúdie za referenčný objekt bezpečnosti považujú štát a jeho vojenské

kapacity a za nebezpečenstvá považujú vojenské hrozby, zatiaľ čo pre zástancov konceptu

human security sú referenčným objektom ľudia (jednotlivec) a ich všestranné blaho a za

nebezpečenstvá považujú širokú škálu hrozieb (nielen vojenské) pre toto blaho. Booth

nakoniec uzatvára, že v podstate je bezpečnosť „jednoduchý koncept, ktorý nie je ťažké

definovať, avšak ako sa stáva konceptualizovaným a operacionalizovaným v podmienených

kontextoch (contingents contexts) svetovej politiky, prestáva ním byť“ (Booth, 2005, s.

101).

1.2 Definície bezpečnosti

Vyššie sme uviedli charakteristiky konceptu bezpečnosti významných

predstaviteľova bezpečnostných štúdií. V nasledujúcej časti sa zameriame na konkrétne

definície bezpečnosti. Ako je zrejmé z podkapitoly 1.1, vzhľadom na charakter konceptu

bezpečnosti nie je možné očakávať nájdenie „najlepšej“ a všeobecne akceptovanej

definície bezpečnosti. Nasledujúca časť práca sa zameria na porovnanie a ukázanie

rôznorodosti definícií. Táto variabilita následne vo veľkej miere umožňuje prehlbovanie

a rozširovanie konceptu a agendy bezpečnosti a preto je podľa nášho názoru potrebné tieto

definície preskúmať.

1.2.1 Význam pojmu bezpečnosti

Slovo bezpečnosť pochádza z latinského slova securitas a vo svojom klasickom

význame sa týka „podmienok jednotlivcov, predovšetkým vnútorného charakteru.

Označoval vyrovnanosť, pokoj duše, bezstarostnosť (freedom from care), podmienku, ktorú

Cicero nazval „objekt najvyššej túžby“ alebo „absencia úzkosti, ktorá je predpokladom

šťastného života“ (Rotchild, 1995, s. 61). Vo svojom pôvodnom význame sa teda koncept

vzťahoval na jednotlivcov a vyjadroval ich vnútorný stav. V súčasnosti však koncept

bezpečnosti „označuje veľké množstvo entít, používa sa v rôznych kontextoch, vyjadruje

ciele ale tiež prostriedky, externé udalosti, ale tiež vnútorné pocity a používajú ho nielen

teoretici či politici, ale tiež ostatní aktéri“ (MySweeney, 2004, s. 13).

26

V slovenskom prostredí je bezpečnosť definovaná a analyzovaná predovšetkým tzv.

sekuritológiou, bezpečnostnou vedou. Pre naše účely je zaujímavé predovšetkým jej

prístup k významovej stránke konceptu bezpečnosti. Popredný predstaviteľ sekuritológie

L. Hofreiter, uvádza rozličné interpretácie významu bezpečnosti z rôznych uhľov pohľadu.

Z hľadiska vnímania občanmi získava bezpečnosť viacero významov a to ako

a) stav vedomia človeka, v ktorom sa necíti byť ohrozený;

b) život bez ohrozenia;

c) stav bez strachu a nepokoja;

d) istota do budúcnosti;

e) absencia ohrozenia zdravia, straty majetku či života;

f) situácia, v ktorej človeka nič neohrozuje;

g) ustanovenie orgánov a inštitúcií, ktoré občanovi garantujú stav istoty a bezpečnosti

(2002, s. 7-8).

V učebnici Securitológia chápe bezpečnosť ako stav, výsledok, proces, potrebu,

hodnotu, sociálnu funkciu a sociálny vzťah. Bezpečnosť ako stav podľa neho vyjadruje

konkrétnu mieru bezpečnosti daného objektu v konkrétnom čase, z čoho rezultuje

variabilita a možnosť zmeny bezpečnosti na základe vonkajších a vnútorných činiteľov.

Bezpečnosť ako výsledok je dosiahnutie neprítomnosti nebezpečenstva, teda absenciu

hrozieb. Bezpečnosť ako proces kladie dôraz viac na aktívnu snahu odvrátiť či eliminovať

hrozby v bezpečnostnom prostredí objektu pri akceptovaní previazanosti interakcie

vnútorných a vonkajších bezpečnostných ohrození a zraniteľnosti a odolnosti objektu.

Bezpečnosť ako potreba, chápaná v oblasti spoločenských kolektivít a jednotlivcov, je

výrazom pocitu nedostatku niečoho, čo je nevyhnutné pre život a rozvoj jednotky a ako

taká je motivujúcim a mobilizujúcim faktorom. Bezpečnosť ako hodnota poukazuje na

normatívnu stránku bezpečnosti, ako niečoho, čo je nesmierne cenné v rebríčku hodnôt.

Bezpečnosť ako sociálna funkcia zas kladie dôraz na funkčnú stránku a to na rôznorodé

opatrenia a nástroje (politické, hospodárske, vojenské a pod.) na zaručenie ochrany

a obrany rôznorodých entít. Význam bezpečnosti ako sociálneho vzťahu označuje také

usporiadanie vzťahov medzi spoločenskými jednotkami (ľuďmi, národmi a štátmi), ktoré

sú bez agresívnych a nepriateľských aktivít (Hofreiter, 2006, s. 31-43).

Podľa Hofreitera môžeme pojem bezpečnosť tiež použiť vo vzťahu k systému, javu,

procesu alebo objektu, ktorý

1. nie je zdrojom ohrozenia pre svoje okolie a seba samého;

2. je v stave, garantujúcom jeho stály a progresívny vývoj a funkčnosť;

27

3. má dostatočný potenciál na potieranie vonkajších a vnútorných ohrození;

4. má schopnosť okamžite reagovať na zmenu prostredia a samotného objektu;

5. má schopnosť reagovať na zmeny v rovnováhe medzi ohrozeniami a vlastnou ochranou

(Hofreiter, 2006, s. 34).

Hofreiter chápe bezpečnosť akejkoľvek entity ako vzťahovú kategóriu, zasadenú do

určitého prostredia a do vzťahov s inými entitami, procesmi a javmi (bod 1 a 5; bezpečnosť

ako sociálny vzťah). Bezpečnosť je fakticky výsledkom vzťahu zraniteľnosti/odolnosti

entity (body 2, 3 a 4) a hrozbami vo vonkajšom alebo vnútornom prostredí entity. Rovnako

zdôrazňuje aktívne konanie entity na realizovanie opatrení na jej ochranu do vnútra (na

zvyšovanie odolnosti či znižovanie zraniteľností) a navonok (na potieranie či elimináciu

hrozieb), či inak povedané, bezpečnostnú politiku dovnútra či mimo hraníc entity (bod 3;

bezpečnosť ako sociálna funkcia.

Tradicionalistická perspektíva20

Ďalší autori v rámci tradicionalistického prúdu myslenia ponúkajú definície, ktoré

zdôrazňujú predovšetkým vojenskú stránku moci. W. Lippmann definuje bezpečnosť štátu

nasledovne. „Národ je bezpečný do tej miery, že keď sa chce vyhnúť vojne, nevystavuje

sa nebezpečenstvu nutnosti obetovať zásadné (core) hodnoty a je schopný, ak je k tomu

vyzvaný, udržať si ich víťazstvom vo vojne“ (citované podľa: Wolfers, 1952, s. 484). Čo v

interpretácií A. Wolfersa znamená, že ide o „schopnosť štátu odstrašiť útok alebo

v prípade útoku zvíťaziť“ a ako ďalej dodáva, jedná sa o bežné chápanie významu

bezpečnosti (Wolfers, 1952, s. 484). Veľmi podobne definuje bezpečnosť tiež Bellamy,

podľa ktorého je „bezpečnosť relatívna absencia vojny (freedom from war) spojená

s relatívne veľkými očakávaniami, že výsledkom akejkoľvek vojny, ktorá sa vyskytne,

nebude porážka“ (Bellamy, 1981, s. 102 citované podľa Collins, 2007, s. 3). Samotný A.

Wolfers definuje bezpečnosť ako „určitý stupeň ochrany hodnôt v minulosti získaných“

(predovšetkým autori hlásiaci sa k realizmu)

nahliada na bezpečnosť „ako akumuláciu moci“ čím je bezpečnosť chápaná ako

„komodita..., aktéri musia vlastniť určité komodity ako majetok, peniaze, zbrane, armády

a pod.“. Čím viac moci a teda uvedených komodít, tým je aktér bezpečnejší (Williams,

2008, s. 6). Za hlavného aktéra a referenčný objekt bezpečnosti je považovaný štát. Už

Morgenthau chápal bezpečnosť takýmto spôsobom (i keď ju nedefinuje explicitne), keď na

zabezpečenie trvalých národných záujmov a teda národných bezpečnostných záujmov,

požadoval akumuláciu moci. Bezpečnosť chápal v pojmoch moci (Wolfers, 1952, s. 483).

20 Bližšie pozri podkapitolu 2.2.

28

(Wolfers, 1952, s. 485). Tradicionalistické definície sa teda zameriavajú na definíciu

bezpečnosti štátu, zdôrazňujú moc a vojenskú silu. Predmetom obrany sú

jadrové/fundamentálne hodnoty, na ktorých daný štát a jeho spoločnosť spočívajú.

Podľa Ayooba je „bezpečnosť-neistota je definovaná vo vzťahu k zraniteľnostiam

(tak vnútorným ako aj vonkajším), ktoré ohrozujú alebo majú potenciál zvrhnúť alebo

oslabiť štátne štruktúry, tak teritoriálne ako aj inštitucionálne a vládnuce režimy“ (Ayoob,

1995, s. 9 citované podľa Collins, 2007, s. 3). Ayoob vo svojej definícií zohľadňuje realitu

rozvojového sveta, nedostatočnú politicko-inštitucionálnu úroveň štátov a nedostatok

v legitimite existujúcich štruktúr, ktoré sú pretrvávajúcim zdrojom konfliktov. Jeho

definícia zostáva štátocentrická, zameriava sa ale viac na politickú stránku problému

bezpečnosti a umožňuje podchytiť vnútorné zdroje hrozieb pre štát a teda nielen hrozby

vojenského charakteru zvonku.

B. Buzan (1991) o podstate bezpečnosti hovorí ako o „dosiahnutí slobody mimo

ohrození“ (pursuit of freedom from threat). Definíciu podobnú Buzanovej ponúka K.

Booth, ktorý vychádza zo štandardnej slovníkovej definície a označuje bezpečnosť ako

„absenciu hrozieb“ (Booth; 2005, s. 100). Booth pri objasňovaní bezpečnosti vychádza

z prežívania nebezpečia (insecurity) jednotlivcami. Žitie v nebezpečí človeka determinuje,

zabraňuje mu v slobodnom vykonávaní volieb. Bezpečnosť potom chápe ako podmienky

existencie, ktoré umožňujú ľuďom realizovať svoje vlastné voľby. Naopak neistota

(insecurity) núti ľudí konať, determinuje ich konanie a neumožňuje im rozhodovať sa

podľa vlastných volieb. Bezpečnosť je teda chápaná jednoznačne pozitívne, ako potrebná

hodnota ako prostriedok k realizácií slobody ľudí.

Boothove chápanie bezpečnosti korešponduje s jeho snahou o emancipáciu

marginalizovaných skupín a jednotlivcov a je v súlade s jeho emancipačným projektom.

Fakticky stotožňuje bezpečnosť s emancipáciou. Bezpečnosť definuje ako „oslobodenie

ľudí z fyzických a ľudských obmedzení, ktoré im bránia vo vykonávaní toho, čo by si inak

slobodne vybrali. Vojna a hrozba vojny je jedným z týchto obmedzení, spolu s chudobou,

slabým vzdelaním, politickým útlakom a pod. Bezpečnosť a emancipácia sú dve strany

jednej mince. Emancipácia, nie moc alebo poriadok, vytvára skutočnú bezpečnosť.

Emancipácia je teoreticky bezpečnosť.“ Bezpečnosť chápe ako vzťahový pojem,

zdôrazňujúci vzťahy medzi kolektivitami ľudí. Skutočná bezpečnosť je dosiahnutá až

vtedy, keď nie je dosiahnutá na úkor niekoho ďalšieho (Booth, 1991, s. 204 – 205).

Ďalším alternatívnym prístupom k definovaniu konceptu bezpečnosti je prístup

mierových štúdií, konkrétne Galtunga a Øberga. Podľa nich, koncept bezpečnosti sa

29

vzťahuje na jednotlivcov a to z dôrazom na ich ľudské potreby. Jedná sa o nasledujúce

„štyri súbory pozitívnych cieľov“, ktoré z týchto potrieb vyvierajú: prežitie, rozvoj, sloboda

a identita. „V tomto rámci sa bezpečnosť stáva 'kombinovanou obrannou politikou pre

každú z kategórie potrieb, totalitou obranného úsilia celej ľudsko-spoločenskej

organizácie'. Výsledkom je holistický program pre svetovú spoločnosť a jej rozvoj,

blahobyt a pod.“ (Wæver, 1995, s.214). Podľa Wævera ale tento prístup, zameraný na

bezpečnosť jednotlivcov sa stáva všetko zahrňujúci a preto bezobsažným. Podobným

spôsobom, avšak explicitne s poukazom na bezpečnosť ľudí (human security) definuje

bezpečnosť aj Hough. Podľa neho, „ak ľudia, nech už sú to vládni ministri alebo súkromní

jednotlivci, vnímajú niečo nejakým spôsobom ako ohrozujúce ich životy a reagujú na to

politicky, potom táto otázka musí byť považovaná za bezpečnostnú otázku“ (Hough, 2004,

s. 9).

Kodanská škola zas chápe bezpečnosť ako rečový akt, ktorý je definovaný ako

“konkrétny čin, ktorý je vykonaný už len tým, že bol vyslovený“21

(Mutimer, 2007, 60-61).

Cieľom rečového aktu nie je označenie, ale konanie. V procese sekuritizácie sú

„onálepkované“ rozličné referenčné objekty ako existenčne ohrozené, pričom na ich

záchranu je potrebné použiť mimoriadne prostriedky, čím je vyjadrená snaha

sekuritizačného aktéra vyzdvihnúť ich z procesu bežnej politiky (politizácie) do oblasti

výnimočných pravidiel a postupov, ktoré tie bežné môžu porušovať (sekuritizácie).

Preferenciou Kodanskej školy je, aby témy zostávali na úrovni politizácie a neboli

sekuritizované. To znamená, že bezpečnosť je pre nich negatívnou hodnotou, ktorej je

potrebné sa vyhýbať. Podľa Kodanskej školy je bezpečnosť špecifická „rétorická

štruktúra“, ktorá upriamuje pozornosť na potrebu prežitia pre referenčný objekt. Práve

nárok na prežitie je jednotiacim elementom koherentnej rekonceptualizácie bezpečnosti

v rôznych sektoroch bezpečnosti a tento musí byť prítomný pri pridávaní referenčných

objektov do sféry bezpečnosti. Bezpečnosť je tak, zjednodušene povedané, vo svojej

podstate synonymná ku prežitiu.

1.2.2 Bezpečnosť ako obrana

Podľa Wævera „bezpečnosť bola tradične silno predpojatá k vojenskej dimenzii“

a tiež v súčasnosti sa „bezpečnosť často zamieňa s obranou“. Rovnako historicky pojem

bezpečnosti sa stal „eufemizmom pre obranu, ktorá sama nahradila [pojem] vojny“.

21 V anglickom originály: „A concrete action that is performed by virtue of its being said.“

30

Bezpečnosť má teda svoj tradičný, špecifický význam. „Bezpečnostná nálepka sa stala

indikátorom špecifickej problematiky, špecifickej oblasti praxe; historicky je oblasťou, kde

štáty ohrozujú jeden druhého, spochybňujú svoju suverenitu, usilujú sa o o presadzovanie

svojej vôle na úkor toho druhého, brániť svoju nezávislosť a pod.“ Podľa neho sa teda

tradične týka obrany a to obrany štátu pred vojenskými hrozbami zo strany iných štátov,

zahŕňa v sebe otázky národnej bezpečnosti a bezpečnostnej politiky štátu, jednoducho

vojenské záležitosti22

Keď sa na tento význam konceptu bezpečnosti pozrieme cez perspektívu nášho

referenčného rámca, môžeme vidieť, že referenčným objektom je štát a kľúčovou

chránenou hodnotou (štátu) sú suverenita a územná celistvosť. Hrozbou sú ozbrojené sily

iných štátov prípadne aktérov, ktorí usilujú o elimináciu menovaných kľúčových hodnôt.

Opatrenia (politika) na zabránenie takejto hrozbe je realizovaná vo vojenskej oblasti, teda

v zaisťovaní obrany. Pod tradičným konceptom bezpečnosti tak môžeme vidieť

. Wæver tak spochybňuje možnosť, aby bol tento pojem zamieňaný

s bežným významom pojmu bezpečnosť, ako bezpečia (safety), absencie hrozieb či pocitu

istoty (Wæver, 1997a, s. 41 - 43). Inde zas píše, že „bezpečnosť v tradičnom zmysle sa týka

konceptu suverenity a schopnosti odvrátiť vonkajšie zasahovanie, ak je považované za

neželané“ a teda byť odkázaným na milosť druhého štátu (Wæver, 1989, s. 86). Preto

vehementne obhajuje nevyhnutné zachovanie významu konceptu bezpečnosti s dôrazom na

obranu štátu. Tvrdí, že „ako koncepty, individuálna bezpečnosť ani medzinárodná

bezpečnosť neexistujú. Národná bezpečnosť ... je názvom pre prebiehajúcu diskusiu,

tradíciu, zakorenený súbor praktík a ako taký, koncept má vcelku formalizovaný referent.

Naopak, bezpečnosť kohokoľvek a čohokoľvek je veľmi nejasnou ideou“. Uzatvára, že

rozširovanie bezpečnosti na iné referenčné objekty bez zachovania existujúcej konotácie a

modality, nie je ničím viac, než len „kritickou ideou, ktorá sa odvíja proti konceptu a praxe

bezpečnosti štátu“ a nové koncepty bezpečnosti sú len kontrastnou neanalytickou ideou

voči etablovanému konceptu (Wæver, 1995, s. 214 - 215).

1.) celú špecifickú oblasť či problematiku, ako ju vníma Wæver (z pohľadu

nášho referenčného rámca by sme mohli povedať, že pod bezpečnosťou rozumieme celú

vymenovanú bezpečnostnú triádu23

22 Alternatívne vysvetlenia histórie významu konceptu bezpečnosti pozri napr. Rotschield, 1995 a Neocleous, 2006.

– referenčný objekt/hrozba/opatrenia);

23 Bližšie pozrie podkapitolu 1.2.3.2.

31

2.) len opatrenia, teda konkrétne vojenské/obranné konanie aktéra24

(z pohľadu

nášho referenčného rámca by sme mohli povedať, že pod bezpečnosťou rozumieme len

tretí element bezpečnostnej triády, t. j. opatrenia).

1.2.3 Bezpečnostná triáda

Wæver uvádza, že bezpečnosť sa často chápe ako prvý z troch logicky spojených

pojmov, bezpečnosť – hrozba – obrana. „Bezpečnosť je to, čo chce niekto zachovať, hrozba

je to, čo spochybňuje schopnosť niekoho niečo/to zachovať a obrana je to, čo je

vykonávané na čelenie tejto hrozbe25“ (Wæver, 1997a, s. 30). Pre účely našej práce sme de

facto túto Wæverovu logickú triádu zmenili na triádu referenčný objekt – hrozba –

opatrenia (politika). Jedná sa vlastne o náš referenčný rámec, na základe ktorého je možné

porovnávať rozširovanie a prehlbovanie konceptu bezpečnosti v „objektivistickom“

zmysle. Teda nie v konštruktivistickom zmysle26

, v akom to robí Kodanská škola, ktorá

chápe bezpečnosť ako rečový akt a sekuritizáciu považuje za proces, v ktorom sa problémy

(témy) stávajú bezpečnostnými problémami (témami). Ak by sme sa však diskurzívne

chápanie bezpečnosti Kodanskej školy rozmenili „na drobné“ a pozreli by sme sa na

základné kritériá sekuritizácie cez objektivistickú perspektívu, zistili by sme, že základným

prvkom je referenčný objekt, ktorý má právo na prežitie, ten musí byť ohrozovaný vo

svojom prežití hrozbami a na jeho záchranu je možné použiť akékoľvek opatrenia,

dokonca tiež tie, ktoré prestupujú bežne akceptované pravidlá. V rámci tejto bezpečnostnej

triády, ktorá je v procese sekuritizácie v diskurze predmetom argumentácie, sporov

a hľadania podpory publika (verejnosti) sa daná triáda stáva sekuritizovaná úspešne či

neúspešne.

1.2.4 Bezpečnosť ako hodnota a bezpečnosť ako ochrana iných hodnôt

V literatúre, predovšetkým ohľadom bezpečnosti štátu (národnej bezpečnosti), je

možné nájsť určité logicko-analytické odlišnosti v chápaní konceptu bezpečnosti. Jedná sa

o dva prístupy k bezpečnosti, ktoré podľa nás majú dôležitý význam z pohľadu

prehlbovania a rozširovania konceptu bezpečnosti. 24 Toto chápanie bezpečnosti bolo a je typické pre skúmanie strategických štúdií počas studenej vojny „kedy sa bezpečnostná politika stala čisto záležitosťou prostriedkov, nástrojov a stratégií“, v najostrejšom vyjadrení vojenských (Wæver, 1997a, s. 45). Tiež Baldwin poukazuje na zameranie niektorých analytikov, ktorí definovali výskumné pole bezpečnostných štúdií výlučne na „hrozbu, použitie a manažment vojenskej sily" (Baldwin, 1996, s. 129). 25 „Security is that which one wants to preserve, threat that which questions one´s ability to preserve this, and defence is what is done to counter (or forestall) this threat”. 26 Kodanská škola chápe bezpečnosť v intersubjektívnom zmysle (pozri Buzan, 2005, s. 41 – 43)

32

Jeden poukazuje na chápanie bezpečnosti, ktorá má svoju vlastnú podstatu, vlastný

obsah, ktorý je zrejmý a tradičný (pozri vyššie) a druhý poukazuje na bezpečnosť skôr ako

na činnosť s cieľom ochrany akýchkoľvek hodnôt či entít, pričom bezpečnosť sa v tomto

význame chápe viac menej len ako ochrana, teda ako konanie na ochranu určitých hodnôt,

politika/opatrenia na realizáciu ochrany danej entity/hodnoty. Prívlastok bezpečnostný

môže v tomto druhom význame vyplývať tiež z dôležitosti významu chránenej

hodnoty/entity (čo znamená, že bezpečnostná politika/opatrenia nemusí byť nevyhnutne

vojenského charakteru). Asi najjednoduchšie je možné toto analytické odlíšenie vyjadriť

pri skúmaní národnej bezpečnosti. Pod pojmom bezpečnosť je totiž možné na jednej strane

rozumieť ochranu proti ozbrojenému útoku alebo je ho možné chápať širšie ako absenciu

hrozby pre ďalšie dôležité spoločenské hodnoty (prosperita, kultúra, prírodné prostredie

a pod.). Vo svojom prvom význame sa jedná o tradičné chápanie bezpečnosti, ktorého

substanciou je vojenský rozmer bezpečnosti a tradicionalisti poukazujú na prežitie (ako

hodnotu, o ktorú v prvom rade ide), vo svojom druhom význame sa bezpečnosť stáva

otázkou ochrany rôznych hodnôt (jadrových - Lippmann, získaných – Wolfers, najvyšších

– Eichler), pričom s rozmerom vojenstva nemusí mať vôbec nič spoločné. V určitom

prípade sa teda môže stať, že za bezpečnostný problém sa môže považovať bezpečnostná

triáda napr. v environmentálnom sektore: ekosystém (referenčný objekt) – znečisťovanie

(hrozba) – ekologické opatrenia (opatrenia/politika). V takomto prípade nemá daná

bezpečnostná triáda fakticky nič spoločné s tradičným konceptom bezpečnosti (či

tradičnou bezpečnostnou triádou), i keď je špecifikovaná troma konceptuálnymi otázkami.

Napriek tomu si politika ochrany hodnôt nárokuje adjektívum bezpečnostná.

Na ilustráciu si môžeme tiež uviesť dve definície bezpečnosti v medzinárodných

vzťahoch, ktoré uvádza Eichler. Podľa neho je bezpečnosť vymedzovaná ako „základná

hodnota a najvyšší cieľ každého štátu“ ale tiež ako „neprítomnosť či neexistencia

ohrozenia najvyšších hodnôt štátu“ (Eichler, 2006, s. 8). Podľa nášho názoru, v prvom

prípade sa jedná o význam bezpečnosti ako hodnoty samej o sebe, bezpečnosť vo svojej

podstate ako vojenská bezpečnosť garantujúca prežitie štátu (pozri vyššie Wæverove

chápanie). V druhom prípade, ak by sme za najväčšiu hodnotu štátu považovali

bezpečnosť, potom by bezpečnosť bola definovaná ako absencia hrozieb pre bezpečnosť,

čo je logický nezmysel. Preto bezpečnosť v druhom význame zahŕňa bezpečnostnú triádu

s dôrazom na tretí prvok, ochranné opatrenia voči hrozbám pre danú hodnotu. Tie môžu,

33

ale nemusia byť vojenského charakteru27

Uvedené analytické odlíšenie bezpečnosti ako tradičnej bezpečnostnej triády

a bezpečnosti ako ochrany akejkoľvek hodnoty ponúka tiež svojskú perspektívu na vcelku

často sa opakujúcu diskusiu ohľadom relatívnej a absolútnej hodnoty bezpečnosti.

(vyššie uvedený príklad z environmentálneho

sektora).

Wolfersovké chápanie bezpečnosti ako relatívnej hodnoty znamená, že

bezpečnostná politika ako tradičná vojenská politika štátu nie ja až tak dôležitá, aby totálne

zatienila realizáciu ďalších dôležitých hodnôt štátu (blahobyt, prestíž a pod.). Nebola teda

absolútnou hodnotou, ktorá dominuje všetkým ostatným dôležitým hodnotám ale len

hodnotou, ktorá je porovnateľná a je zvažovaná voči ostatným dôležitým hodnotám a je

teda len relatívna. Vo svojej logike sa ale bezpečnosť môže stať absolútnou hodnotou, keď

všetky iné nevojenské oblasti (ekonomika, kultúra a pod.) a hodnoty (prosperita, identita

a pod.) budú podriadené vojenstvu a militarizované.

Sekuritológia na druhej strane chápe bezpečnosť ako relatívnu hodnotu v druhom

zmysle, teda ako absenciu hrozieb pre chránenú entitu. V tomto zmysle považuje

bezpečnosť za vždy relatívnu hodnotu, pretože zraniteľnosti a hrozby nie je možné nikdy

v skutočnosti odstrániť a bezpečnosť je stavom, ktorý je viac či menej „bezpečným“ a teda

chránená hodnota je vystavená viac či menej vplyvu hrozieb a zraniteľností.

Otázky, prečo je daná hodnota taká dôležitá (je predmetom urgencie), prečo hrozby

voči nej je potrebné eliminovať a použiť prípadne aj mimoriadne prostriedky je potrebné

skúmať a zdôvodniť. Ak má navyše prístup ku skúmaniu širokého chápania bezpečnosti

byť teoreticky a metodologicky fundovaný, musí byť koncept bezpečnosti používaný

koherentne a teda musí byť použitý na všetky otázky, označované ako bezpečnostné

v rovnakom význame.

Dostávame sa teda k jednej zo zásadných kritík voči prehlbovaniu a rozširovaniu

konceptu bezpečnosti a to k obvineniu z možnej straty koherencie disciplíny

bezpečnostných štúdií v prípade redefinície konceptu bezpečnosti a jeho odklonu od

tradicionalistického chápania. Pretože, ak sa koncept bezpečnosti začne presúvať do iných

sektorov a za referenčné objekty sa začnú legitímne považovať akékoľvek kolektivity,

materiálne objekty či abstraktné entity a vo všetkých týchto prípadoch bude možné hovoriť

o bezpečnostnej problematike, bude vôbec niečo jednotiacim prvkom všetkých týchto

prístupov? Nebude v konečnom dôsledku všetko bezpečnosťou a teda ňou nebude nič.

27 Ak by tomu tak bolo, potom by ekonomické (a iné) nástroje štátu a ich aplikácia nemohli byť považované za bezpečnostné nástroje.

34

„Koncept bezpečnosti nemôže byť používaný diskriminujúco, že bude odlišovať

bezpečnostný problém od takého, ktorý ním nie je“ a preto „strach z nekontrolovateľnej

eskalácie konceptu zohrával hlavnú úlohu v odpore voči novým konceptom; kde skončí?“

(Wæver, 1997a, s. 29).

1.2.5 Prahové chápanie bezpečnosti

Collins v úvode do učebnice Súčasné bezpečnostné štúdie uvádza, že

v bezpečnostných štúdiách panuje zhoda na tom, čomu sa majú bezpečnostné štúdie

venovať a to skúmaniu „hrozieb pre prežitie“ (Collins, 2007b, s. 2). Pre neho to znamená,

že bezpečnostné štúdie sa okrem tradičného zamerania na otázky vojny a použitia sily

(pozri napr. Walt, 1991 a ďalších) môžu zaoberať aj novými fenoménmi, s tým, že

koherencia disciplíny zostáva zachovaná.

Wolfers je opatrný k otázke prežitia a jej absolútneho vzťahu k národnej

bezpečnosti. Podľa neho je problém prežitia viac otázkou hypotetickej konštrukcie „čistej

mocenskej politiky“, než realistickým odrazom medzinárodnej politiky. Doslova píše, že

len „letmý pohľad na históriu postačuje, aby sa ukázalo, že len výnimočne bolo v stávke

prežitie, obzvlášť v prípade veľmocí“. Wolfers preto zdôrazňuje, že predmetom ochrany sú

rovnako dôležité aj iné hodnoty, než len minimálne jadrové hodnoty akými sú národná

nezávislosť (suverenita) a územná celistvosť, ale tiež status, rešpekt, materiálne zisky

a zvláštne privilégiá (Wolfers, 1952, s. 153 - 154). Preto prežitie ako oblasť národnej

bezpečnosti par excellence nie vždy je „na stole“, keď štát realizuje bezpečnostnú politiku.

Booth dokonca odmieta spájanie pojmov prežitie s bezpečnosťou. Vychádza

z odlišného chápania bezpečnosti (pozri vyššie jeho emancipačnú definíciu bezpečnosti).

Národ či spoločnosť môže prežiť, i keď jeho politická entita, štát, zanikne. Prežitie je preto

pre neho „existenčnou podmienkou“, vyjadrujúcou kontinuitu fyzického žitia. „Prežitie

negarantuje bezpečnosť, pretože neeliminuje hrozby“. Odmieta spájanie prežitia s životom

na určitej úrovni blahobytu či s dosahovaním sociálnych a politických ambícií. „Prežitie

znamená zostať nažive; zatiaľ čo bezpečnosť, znamená žiť“. Pre tieto je potrebná práve

bezpečnosť, ktorá je vlastne „prežitím +“ (survival-plus), kde znamienko plus znamená

priestor navyše nad determinujúcim životom v neistote/nebezpečenstve, v ktorom je možné

vykonávať voľby. Je priestorom, v ktorom existenčné hrozby nedeterminujú človeka. Tu

vníma inštrumentálnu stránku bezpečnosti, teda ako prostriedku, ktorý vytvára priestor na

sebarealizáciu spoločenských a politických ambícií ľudí. Je prostriedkom na vytváranie

„podmienok pre existovanie“ mimo deterministických síl boja o holú existenciu.

35

„Bezpečnosť a neistota sú spôsobmi popísania podmienok existencie“ (Booth, 2005, s. 95 –

108).

Problém prežitia ako kritéria bezpečnosti sa stáva ošemetným pri ďalšom zahŕňaní

nových referenčných objektov do analýzy bezpečnosti. Prežitie jednotlivca je nepochybne

odlišné od prežitia iných ľudských kolektivít, prežitie štátu je odlišné od prežitia

medzinárodnej organizácie, prežitie abstraktných entít (režim, suverenita) sa líši od prežitia

prírodných (ekosystém, živočíšny druh), spoločenských (národ, ľudské kolektivity) či

fyzických entít (technologické systémy, územie). I keby bolo možné chápať v zmysle

prežitia predovšetkým možnosť fyzickej deštrukcie chránenej entity, predovšetkým na

základe použitia priamej fyzickej sily či násilia, i tak môžu existovať entity, ktoré fyzicky

nie je možné deštruovať, predovšetkým sa jedná o abstraktné referenčné objekty (pozri

napr. prístup Kodanskej školy). Aby bolo možné takýmto obšírnym spôsobom zachovať

koherenciu disciplíny (v objektivistickej – nekonštruktivistickej - perspektíve) aj pri

pridávaní nových referenčných objektov, bude podľa nášho názoru potrebné rozpracovať

koncept prežitia a hľadať jeho premostenie a spoločné charakteristiky naprieč rôznymi

kategóriami potenciálnych referenčných objektov.

Zaujímavým spôsobom pristupuje k tomuto problému časť autorov venujúcich sa

konceptu human security, ktorí zápasia práve s mimoriadnou šírkou interpretácie jeho

významu a skúmaním jeho úzkej a širokej definície. Skúmajú, akým spôsobom je možné

zachovať koherenciu pojmu human security, keď tento sa môže týkať troch širokých

kategórií „slobody pred strachom“, „slobody pred nedostatkom“ a „dôstojnosti“. Prvá

sloboda sa týka práve fyzického žitia, druhá ekonomického blahobytu a tretia otázok

ľudských práv a slobôd (bližšie pozri kapitolu č. 6). Jedno z riešení ako zachovať

koherenciu konceptu human security naprieč spomínanými oblasťami a ako zachovať

„zmier“ medzi zástancami úzkej a širokej definície, ponúkajú Tadjbakhshová

a Chenoyová. Podľa nich je potrebné stanoviť prahy/hranice (tresholds) pod ktorými je

degradácia fyzického života (survival), ekonomickej úrovne (welfare) a dôstojnosti

(dignity) neprijateľná a netolerovateľná. Citujú Owena, podľa ktorého „konceptualizácia

[human security] založená na prahoch, obmedzujúca hrozby na základe ich deštruktívnosti

(severity) než na základe ich príčiny, umožňuje všetkým možným poškodeniam (harms) aby

boli zvažované, ale selektívne vymedzuje tie, ktoré sú v akomkoľvek čase prioritizované na

úrovni bezpečnosti“ (Owen, 2004, s. 384 citované podľa Chenoy, 2007, s. 68 – 69).

Deštruktívnosť hrozieb voči dôstojnosti, ekonomickej úrovni a fyzickej existencií ľudí je

kritériom, ktorá má garantovať medzinárodnú podporu, pozornosť a prioritu. Je možné

36

konštatovať, že tento prístup umožňuje z celej škály potenciálnych hrozieb pre referenčný

objekt, ktorým sú v danom prípade ľudia vymedziť tie, ktoré dosahujú bezpečnostnú

úroveň, pretože miera ich poškodenia rozličných aspektov ľudského života (fyzický život,

ekonomická úroveň, dôstojnosť) je príliš deštruktívna a je preto neakceptovateľná.

Stanoviť objektívne takýto prah, kritickú hranicu, ktorá by bola všeobecne a univerzálne

platná, je mimoriadne zložité (ak je to v skutočnosti vôbec možné). Ako však uvidíme

v ďalšom texte predloženej práce, hľadanie kritického prahu je neustále sa opakujúcim

leitmotívom pri rozširovaní a prehlbovaní bezpečnostnej agendy a jej zdôvodňovaní ako

legitímnej bezpečnostnej otázky.

Kodanská škola a jej logika sekuritizácie je jednou z možností, ako identifikovať

problém kritického prahu pri zahrnutí do analýzy nových referenčných objektov a pri

zachovaní koherencie konceptu bezpečnosti. Tento problém ale rieši z konštruktivistickej

perspektívy, nie prostredníctvom objektivistickej (pozitivistickej) analýzy hrozby

a analýzy zraniteľnosti/odolnosti referenčného objektu a následne nájdenia „objektívneho“

kritického prahu. Týmto prahom v prístupe Kodanskej školy je „vytiahnutie“ konkrétnej

otázky z oblasti politizácie (procesov bežnej politiky) do sféry sekuritizácie, s dodatkom,

že aby bola sekuritizácia úspešná, musí byť schválená relevantným publikom. Toto

riešenie vychádza zo špecifického chápania bezpečnosti Kodanskou školou ako rečového

aktu, či inak povedané, bezpečnosť je „sebareferenčná prax (selfreferential practice)“, čím

sa hovorené stáva realitou. Kodanská škola podľa nášho názoru nahrádza hľadanie

„objektívneho“ prahu bezpečnostnej otázky procesom úspešnej sekuritizácie, ktoré je vo

svojej podstate politickým rozhodnutím. Wæver si je totiž vedomý, že v procese

sekuritizácie budú v rámci diskurzu pri uskutočňovaní sekuritizačných ťahov

(securitisation move) prezentované argumenty o faktoch28

Wæver vo svojej argumentácií, prečo si niektoré referenčné objekty nárokujú

právo na prežitie, tiež využíva prahovú logiku. Podľa neho, niektoré referenčné objekty sú

tak previazané s bezpečnosťou, že majú nárok na prežitie, avšak to neznamená, že „bola

špecifikovaná určitá línia, ktorá definuje, čo [už] je prežitie ohrozujúce a čo [ešte] nie“

, teda o „objektívnom“ stave

pôsobenia/vzťahu hrozby a referenčného objektu. Podľa neho ale nie je možné na základe

takýchto konkrétnych faktov rozhodnúť, či sa jedná alebo nejedná o bezpečnostnú otázku.

Pretože vo svojej podstate toto rozhodnutie, o otázke bezpečnosti, je politickým

rozhodnutím (Wæver, 1994, s. 314 a poznámka pod čiarou č. 11).

28 Mohli by sme povedať, že argumenty o objektívnej skutočnosti danej otázky, teda napr. o tom, prečo je subjekt X hrozbou pre entitu Y.

37

(Wæver, 1997a, s. 31). Inde zas zdôrazňuje, „existenčná hrozba musí byť argumentačne

obhájená a musí byť natoľko všeobecne prijímaná, aby na jej základe bolo možné

legitimizovať mimoriadne opatrenia či iné kroky, ktoré by nemohli nastať, keby sa

neargumentovalo existenčnými hrozbami, nevyhnutnosťou, či zlomovými bodmi

Tiež Williams si kladie podobnú otázku pri úvahách o bezpečnosti. Podľa neho,

život ľudí zahŕňa nevyhnutné riziká a neistoty, bezpečnosť nemôže byť absolútna. Otázkou

praxe potom zostáva, „akú úroveň hrozby sú aktéri ochotní tolerovať predtým, než

podniknú ochranné opatrenia“ (Williams, 2008, s. 8). V slovenskom prostredí poukazuje

na ideu prahového chápania bezpečnosti tiež Žídek. Podľa neho, ak „si spoločnosť

nedokázala obnoviť pôvodný stav relatívnej stability, dostáva sa do kritického bodu

nazývaného „hranica chaosu“, v ktorom dochádza k tzv. tvrdej strate relatívnej stability.

Prekročením tohto bodu sa spoločnosť dostáva do krízovej situácie, v ktorej vykazuje

chaotické správanie a jej subsystémy prestávajú plniť svoje funkcie“. Neriešením kríz

v jednotlivých podsystémoch môže po určitom čase zasiahnuť kríza celú spoločnosť

(Žídek, 2009, s. 28).

, z ktorých

niet návratu“ (Buzan, 2005, s. 36).

Aj Ullman, jeden z prvých presadzovateľov širšieho chápania bezpečnosti,

nepovažuje každý problém za problém bezpečnosti, ale len tie, ktoré zásadným spôsobom

negatívne menia daný stav. Hrozby definuje ako „konanie a sekvenciu udalostí, ktorá po

prvé, môže v priebehu relatívne krátkeho časového obdobia a drasticky degradovať kvalitu

života obyvateľov štátu a po druhé, môže významne

Zdá sa teda, že idea akéhosi kritického prahu sa vyskytuje v úvahách o koncepte

bezpečnosti a je teda vhodnou platformou, podľa ktorej budeme skúmať a posudzovať

rozličné prehĺbené a rozšírené koncepcie bezpečnosti. Poľa nášho názoru je to práve idea

kritického prahu, ktorá zachováva v koncepte bezpečnosti dojem urgentnosti

a mimoriadnosti, obavy z nenávratného stavu, hrozby fyzickej deštrukcie či neschopnosti

sebareprodukcie, teda tú modalitu bezpečnostných úvah, ktorá je pre Wævera nosná

z hľadiska zachovania konzistencie konceptu bezpečnosti a ktorá je tiež prenosná pri

rozširovaní a prehlbovaní bezpečnosti do iných sektorov a na pre iné referenčné objekty.

Ak je navyše podľa neho možné vôbec rekonštruovať koncept bezpečnosti, je potrebné

zachovať jeho tradičné jadro a preto, ak koncepcie autorov usilujúcich sa o redefiníciu

bezpečnosti chápu bezpečnosť tak, že ignorujú vyššie uvedené tradicionalistické jadro

a v ich koncepciách stráca relevanciu, či Wæverovými slovami „ ruší špecifickú oblasť“

zúžiť rozsah politických volieb“ pre štát

a jeho reprezentantov (Ullman, 1983, s.133)..

38

(Wæver, 1995, s. 217), nemôžu byť považované za plnohodnotné príspevky k rozširovaniu

a prehlbovaniu konceptu bezpečnosti.

Najjednoduchšie je možné ukázať prahovú logiku na koncepte národnej

bezpečnosti. V prípade, že sa jedná o tradičnú hodnotu, stratou suverenity štát prestáva

existovať, čo mení predpoklady pre všetky ostatné otázky. Ide teda o prežitie štátu ako

základnej politickej jednotky. Keď sa však jedná o ďalšie hodnoty29 štátu ako referenčného

objektu, akými sú napr. identita, prosperita, životné prostredie (Kodanská škola) či

politický systém, právo, spravodlivosť (Lasicová30

) tieto sa stávajú otázkou bezpečnosti

v tom prípade, keď hrozí ich deštrukcia, strata ich schopnosti „prežiť“ a keď v prípade ich

straty, aj ostatné hodnoty sú vystavené potenciálnej strate a môžu sa stať celkom

irelevantné. Preto ich ochrana poukazuje na urgentnosť a mimoriadnu dôležitosť.

1.3 Zhrnutie

Predložený text uviedol len fragment rozličných charakteristík konceptu

bezpečnosti. Avšak aj z neho je zrejmý teoretický potenciál konceptu bezpečnosti ako

základného usporiadajúceho konceptu (Buzan) pre medzinárodné vzťahy a politický

význam bezpečnosti, ktoré predstavujú stimul v úsilí o jeho pokračujúcu konceptualizáciu.

Na druhej strane, rozličné charakteristiky konceptu bezpečnosti, cez bezpečnosť ako

mnohoznačný symbol (Wolfers), svojou podstatou sporný koncept (Buzan), podmienečne

sporný koncept (Booth), nejasný či neadekvátne vysvetlený koncept (Baldwin) a ťažko

uchopiteľný koncept (McSweeney) naznačujú, s akými problémami sa konceptuálna

analýza bezpečnosti a v druhom rade teoretické a empirické štúdie musia vyrovnať.

Definície bezpečnosti ukázali, že význam konceptu bezpečnosti je mimoriadne

variabilný (Hofreiter, McSweeney). Niektorí autori bezpečnosť vzťahujú k ľuďom či

ľudským skupinám a jednotlivcom (Hough, Galtung, Booth, Cicero), ďalší sa zameriavajú

skôr na politické referenčné objekty bezpečnosti (Ayoob). Tradicionalisti zdôrazňujú

vojenský rozmer bezpečnosti, prípadne ho stotožňujú s mocou. Bezpečnosť môže byť

chápaná ako negatívna hodnota (Kodanská škola), iní zdôrazňujú jej pozitívnu hodnotu

(Booth, Hofreiter, tradicionalisti). Kodanská škola de facto považuje bezpečnosť za

synonymum pre prežitie a chápe ju ako rečový akt. Booth zdôrazňuje, že prežitie je len

29 V systémovom chápaní slovenských odborníkov by sme snáď mohli použiť výraz, že sa môže jednať o štátne subsystémy. 30 Lasicová definuje bezpečnosť štátu ako „stabilita štátu ochrániť všetko, čo súvisí s hodnotami štátu, t. j. územie, štátnu ideu, politický systém, právo, spravodlivosť a iné hodnoty prostredníctvom funkcií, ktoré má štát na tento účel k dispozícii“ (Lasicová, 2006b citované podľa Žídek, 2009)

39

nevyhnutnou podmienkou a bezpečnosť je až akousi nadstavbou na životom ako fyzickým

prežívaním. Bezpečnosť je chápaná ako synonymum emancipácie.

Skutočnosť, že bezpečnosť je môže označovať množstvo rozličných „vecí“, nie je

náhodou, že sa chápe rôznorodo v rôznych kontextoch, sektoroch a úrovniach analýzy. Už

z definície sú preferované niektoré referenčné objekty pred druhými (štát, režimy,

jednotlivci). Avšak ako zdôrazňuje Wæver, koncept má svoj špecifický, pôvodný význam.

Preto je pri prehlbovaní a rozširovaní bezpečnosti potrebné skúmať, či redefinície

bezpečnosti tento substanciálny pôvodný aspekt zachovávajú. My sme navrhli tzv. prahové

chápanie bezpečnosti, teda hľadanie akéhosi kritického prahu, ktorý by mal slúžiť ako

určité usmernenie/kritérium pri skúmaní „rozširujúcich“ konceptov bezpečnosti. V prípade,

že do analýzy bezpečnosti sú zahŕňané nové referenčné objekty a hrozby, skúmanie

kritického prahu umožňuje, aby procesy, javy a aktéri s potenciálne poškodzujúcou

schopnosťou voči referenčnému objektu boli analyzované v zmysle, či sa jedná o zásadnú

hrozbu, alebo omnoho menšiu poškodzujúcu možnosť referenčného objektu. Inak

povedané, nie každá negatívna zmena status quo na strane referenčného objektu môže byť

považovaná za problém a otázku bezpečnosti a teda mimoriadnosti a urgentnosti.

Kritérium kritického prahu bude teda slúžiť ako doplnok k nášmu referenčnému rámcu,

ktorý je tvorený špecifikáciami (z nich je najdôležitejšia bezpečnostná triáda), sektormi a

úrovňami analýzy. Kritický prah bude teda jedným z ďalších elementov, ktorý nám slúži

na komparáciu a hodnotenie širokého a úzkeho chápania bezpečnosti.

40

2. PREHLBOVANIE A ROZŠIROVANIE BEZPEČNOSTI

2.1 Vymedzenie pojmov

Rozširovanie a prehlbovanie bezpečnosti súvisí so snahou teoretikov a praktikov

chápať bezpečnosť „širšie“ než bola tradične chápaná realistickým prístupom

v medzinárodných vzťahoch či strategickými štúdiami počas studenej vojny. Autori

rozširujúci poňatie bezpečnosti a jeho definíciu mimo rámca strategických štúdií

postupovali rozličnými spôsobmi a stanovovali rôzne „hranice“ bezpečnostnej analýze.

Rozličným spôsobom tak odpovedali na otázku, čo je a čo už nie je vhodné považovať za

bezpečnosť. Nasledujúca kapitola sa zameria na posúdenie spôsobov rozširovania

a prehlbovania a tým posúvania „hraníc“ analýzy bezpečnosti. Aby sme mohli vzájomne

pomeriavať jednotlivé koncepty a chápania bezpečnosti ako aj spôsoby a mieru

rozširovania a prehlbovania, budeme používať referenčný rámec, ktorý bude pozostávať

z konceptuálnych otázok či špecifikácií (s dôrazom na bezpečnostnú triádu), zo sektorov,

úrovní analýzy a kritického prahu bezpečnosti.

Pod pojmom „rozširovanie“ budeme označovať spôsob konceptualizácie

bezpečnosti, ktorý akcentuje hrozby pre štát či iný referenčný objekt, lokalizované v iných

než v tradičnom vojenskom sektore. Rozširovanie je možné vyjadriť prostredníctvom

sektorového prístupu a ilustrovať pohybom na myslenej horizontálnej osi. Za

„prehlbovanie“ budeme považovať taký spôsob konceptualizácie bezpečnosti, ktorý

zdôrazňuje vtiahnutie iných referenčných objektov do bezpečnostnej analýzy než je štát.

Túto zmenu je možné vyjadriť rozličnými úrovňami analýzy a ilustrovať pohybom na

myslenej vertikálnej osi. Pre účely práce budeme používať tiež pojem „expandovanie“

bezpečnosti, pod ktorým budeme rozumieť obojsmerný pohyb, teda po vertikálnej aj

horizontálnej osi zároveň. Budeme ním označovať také chápanie bezpečnosti, ktoré bude

založené na hrozbách lokalizovaných v nevojenských sektoroch pre iné referenčné objekty

než je štát.

Je potrebné povedať, že terminológia použitá v práci nie celkom presne zodpovedá

používanej terminológii v zahraničnej anglicky písanej odbornej literatúre. V nej sú

používané nasledovné pojmy: deepening, expanding, widening a broadening (bližšie

k terminologickým problémom pozri Tokár, 2009). Dôvodom je, že anglické pojmy nie sú

v literatúre používané konzistentne. Na rozdiel od pojmu deepening (jeho ekvivalent je

v slovenskom jazyku jednoznačný), ktorým väčšina autorov vyjadruje pridávanie nových

referenčných objektov do bezpečnostnej analýzy, teda „pohyb“ po vertikálnej osi, ďalšie tri

41

anglické pojmy expanding, widening a broadening sa používajú vcelku nejasne. Niekedy

označujú horizontálny sektorový pohyb, avšak niekedy tiež pohyb obojsmerný (teda

vertikálny aj horizontálny zároveň). Navyše, slovenský jazyk nemá pre tieto pojmy

jednoznačné ekvivalenty.31

Úrovne analýzy, sektory a konceptuálne otázky v našom prípade vytvárajú

referenčný rámec pre posudzovanie rozširovania a prehlbovania konceptu bezpečnosti,

pomocou ktorého je možné odlíšiť a jasnejšie špecifikovať spôsob rozširovania,

prehlbovania a expandovania bezpečnosti. Úrovne analýzy a sektory môžeme považovať

za akúsi „karteziánsku sústavu“ osí x (sektory) a y (úrovne analýzy), kde rozširovanie

a prehlbovanie bezpečnosti sa odohráva „v priestore“ odpovedí na konceptuálne otázky,

pričom miera „vzdialenia sa“ od odpovedí, ktoré ponúkajú strategické štúdie a realistická

teória medzinárodných vzťahov

32

Je rovnako potrebné pristaviť sa pri pojmoch referenčný objekt a hodnoty. Oba

pojmy označujú chránené entity, ktoré sú ohrozované určitými hrozbami. Používaná

terminológia v literatúre nie je celkom jednoznačná. B. Møller rozlišuje hodnoty

a referenčné objekty. Každej kolektivite (referenčnému objektu) priraďuje určité hodnoty,

ktoré sú preň dôležité (štát – suverenita; kolektivita – identita; jednotlivec – prežitie)

(Møller, 2000a). Waisová za referenčné objekty považuje najrôznejšie entity: „ jedincov,

(rodina, kmeň, národ, ľudstvo), štáty (niektoré-región, väčšina-všetky štáty)

a medzinárodný systém“ (Waisová, 2005, s. 14), pričom vo svojej analýzy požíva aj pojem

hodnoty. Baldwinove (1997) špecifikácie Koho bezpečnosť a Bezpečnosť akých hodnôt,

rovnako poukazujú na rozdiel medzi týmito dvoma pojmami. Na druhej strane autori

Kodanskej školy používajú pojem referenčný objekt, ktorým je označovaná chránená

entita, ktorá môže byť tak referenčným objektom v zmysle chápania Waisovej, Baldwina a

Møllera ako aj chránenou hodnotou. Referenčným objektom tak môže byť ľudská

kolektivita a aj hodnoty, ktorá majú pre ľudské kolektivity nesmierny význam. Pre účely

našej práce budeme používať obidva pojmy, referenčné objekty a hodnoty. V prípade, že

budeme analyzovať prístup Kodanskej školy, budeme používať tiež jej terminológiu.

, určuje mieru rozširovania a prehlbovania (konceptu)

bezpečnosti. Expandovanie (konceptu) bezpečnosti tak môže byť uskutočnené v menšej či

väčšej miere od tohto tradicionalistického prístupu.

31 Naše používanie pojmu „expandovanie“ nezodpovedá používaniu v zahraničnej odbornej literatúre a je použité len pre účely tejto dizertačnej práce. 32 Bezpečnosť koho? Štátu, Bezpečnosť akých hodnôt? Suverenita a územná celistvosť, Bezpečnosť pred kým? Pred inými štátmi, Bezpečnosť pred čím? Pred ich ozbrojenými silami, Kto má realizovať bezpečnosť? štát, Akými prostriedkami? Vojenskými prostriedkami.

42

2.2 Tradicionalistické chápanie bezpečnosti

Nie je možné pochopiť prehlbovanie a rozširovanie konceptu bezpečnosti bez toho,

aby sme si ozrejmili, od akého „pevného bodu“ sa pohybujeme horizontálnym

a vertikálnym smerom. Týmto pevným bodom, od ktorého sa začal rozširovať

a prehlbovať koncept bezpečnosti, bolo chápanie bezpečnosti subdisciplínou

medzinárodných vzťahov, strategickými štúdiami a teóriou realizmu v medzinárodných

vzťahoch. Tieto prístupy zameriavali svoju pozornosť na štát ako referenčný objekt

bezpečnosti, ako entitu, ktorá sa nachádza v nebezpečenstve a ktorej bezpečnosť je

potrebné zaistiť. Za chránené hodnoty štátu je možné považovať suverenitu a územnú

celistvosť a za relevantné hrozby pre štát sa považujú vojenské hrozby zo strany iných

štátov. Primárnym záujmom štátu v anarchickom prostredí medzinárodných vzťahov je

zaistenie vlastného prežitia, keďže toto prostredie je charakterizované neustálou

možnosťou konfliktu a vojen. Najlepšou stratégiou pre štát tak je vyvažovať moc iných

štátov s cieľom zabrániť hrozbám pre svoju suverenitu a územnú celistvosť. Zjednodušene

povedané, „čim viac vojenskej moci, alebo skôr vhodnejšia vojenská rovnováha, tým viac

bezpečnosti“ (Møller, 2000b). Predmetom výskumu boli otázky odstrašenia, aliancií,

jadrovej, konvenčnej stability, projekcie sily a stratégia štátov bola chápaná ako

„manipulácia hrozieb za účelom ovplyvnenia správania sa rivalov, ktorý by bol vyhovujúci

pre štát.“ (Kolodziej, 1992, s. 2). Tieto názory budeme nazývať tradicionalistické.

Perspektíva tradicionalistov dominovala výskumu bezpečnosti, v zmysle národnej

bezpečnosti (bezpečnosti štátu), počas studenej vojny. Tradicionalisti sa v tomto období

zameriavali hlavne na spôsob, ako bezpečnosť získať, než na skúmanie toho, čo vlastne

bezpečnosť je. Konceptuálne otázky bezpečnosti boli v úzadí. Významnejšia konceptuálna

diskusia ohľadom významu a obsahu bezpečnosti až na niektoré výnimky v podstate

neprebiehala. Ako príklad je možné spomenúť H. Morgenthaua (hlavného predstaviteľa

klasického realizmu), ktorý vo svojej práci Politika medzi národmi bezpečnosť nedefinuje.

K. Waltz (hlavný predstaviteľ neorealizmu) síce považuje bezpečnosť za primárnu

motiváciu štátov v anarchickom prostredí, pretože „jedine v prípade, ak je zaistená

bezpečnosť, štáty sa môžu usilovať získať ostatné ciele akými sú pokoj (tranquility), zisk

a moc“ (Waltz, 1979, s. 126), bližšie ju ale neanalyzuje. I napriek absencii precíznej

konceptuálnej diskusie ohľadom bezpečnosti, realistická tradícia považuje bezpečnosť

v anarchickom prostredí medzinárodnej politiky za primárnu hodnotu, ktorá sa dotýka

prežitia v „nebezpečnom“ prostredí „ozbrojených“ štátov.

43

Začiatkom 90-tych rokov v diskusiách s „expanzionistami“, ktorí sa usilovali

definovať bezpečnosť širšie a rozšíriť agendu bezpečnostných štúdií aj na iné než vojenské

témy (pozri ďalej), S. Walt vymedzil zameranie tradicionalistických bezpečnostných štúdií

na otázky „hrozby, použitia a kontroly vojenskej sily... t. j. podmienky, ktoré robia použitie

sily pravdepodobnejším, spôsoby, ktorými použitie sily ovplyvňuje jednotlivcov, štáty

a spoločnosti a špecifické politiky, ktoré prijímajú štáty s cieľom zabrániť alebo zapojiť sa

do vojny“ (Walt, 1991, s. 212). Tiež podľa Chipmana, zástancu úzkeho chápania konceptu

bezpečnosti, „možnosť použitia sily musí byť určujúcim, štrukturujúcim prvkom

strategickej analýzy...“ (Buzan et.al.; 1998, s. 12). Rovnako podľa Morgana je „dôležité

zachovať koncept bezpečnosti ako fyzické bezpečie (safety) pred zámerným fyzickým

poškodením spôsobovaným ... cez národné hranice.“ (Morgan, 1992, s. 470).

Morgan v rámci diskusie s „expanzionistami“ nakoniec pripúšťa, že je celkom

zmysluplné uvažovať o bezpečnosti na troch úrovniach analýzy (čo môže naznačovať

určitý aspekt prehĺbenia bezpečnosti), pričom preferuje societálnu, štátnu a systémovú

úroveň. Analýza bezpečnosti potom môže skúmať, ako rozličné faktory na ne pôsobia.

Citlivo ale zotrváva na svojom stanovisku zachovať „cezhraničné“ a „fyzické poškodenie“

ako predmet výskumu bezpečnosti. Na societálnej úrovni do bezpečnostných štúdií podľa

neho nepatria otázky ľudských práv, útlaku, chudoby, pokiaľ tieto nespôsobujú vojenskú

škodu cez štátne hranice alebo nie sú derivátom medzinárodnej politiky. Z pohľadu

bezpečnosti na systémovej úrovni je ochotný prijať do analýzy stav medzinárodného

(politického) systému, ktorý znižuje fyzickú neistotu (insecurity) štátov a spoločností,

ktoré sú výsledkom ich interakcií. Zahŕňa sem také mechanizmy, ktoré znižujú použitie

ozbrojenej sily ako rovnováhu mocí, koncert veľmocí či kolektívnu bezpečnosť. Je ale

proti, ak má výskum bezpečnosti zahŕňať napr. výkonný medzinárodný ekonomický

systém či efektívny manažment environmentálnych, zdravotných a iných problémov

a presadzuje stanovisko, že tradičnú definíciu týkajúcu sa použitia sily nie je potrebné

rozširovať, stačí len analýzu rozšíriť o zmysluplné entity (Morgan, 1992).

Štátno-centrický pohľad tradicionalistov je podľa Wævera ospravedlniteľný na

základe dvoch argumentov. Po prvé, bezpečnosť je záležitosťou štátu či už na základe

definície, alebo normatívno-politickom základe (má prioritu pred ostatnými referenčnými

objektmi). Po druhé, povaha bezpečnosti je štátno-centrická, pretože to vyplýva z povahy

medzinárodného systému, v ktorom sú práve štáty zásadnými aktérmi a sú to štáty, ktoré sú

„nútené“ konať podľa určitých systémových pravidiel a tlakov a súperiť o prežitie (Wæver,

1997a, s. 32 – 33). V tejto perspektíve sú spoločnosti a iné referenčné objekty fakticky len

44

druhoradými referenčnými objektmi, závislými na skutočnosti, ako štáty uhrajú svoje

záležitosti v medzištátnom systéme.

Z určitou mierou zjednodušenia môžeme zhrnúť, že tradicionalistická perspektíva

chápe bezpečnosť dvojakým spôsobom. Po prvé, ako problém národnej bezpečnosti, kde

štát je referenčným objektom ohrozovaným vojenskými hrozbami z externého prostredia.

V širšom chápaní sa jedná o zdôrazňovanie vojenskej zložky mocenského potenciálu štátu

v anarchickom prostredí. Po druhé, ako zameranie bezpečnostných štúdií na skúmanie

vojny či ozbrojeného konfliktu medzi štátmi ako predmetu analýzy bezpečnosti.

Akým spôsobom je potom možné v rámci tradicionalistického chápania

bezpečnosti zakomponovať do analýzy nevojenské faktory? Vcelku elegantne. V prvom

prípade je možné zachovať tradičný realistický pohľad na medzinárodnú politiku

a národnú bezpečnosť a uvažovať o nevojenských aspektoch majúcich vplyv na národnú

bezpečnosť skúmaním, ako ekonomické či iné faktory ovplyvňujú jeho vojenský potenciál

a ozbrojené sily štátu, ich štruktúru a pod. a sprostredkovane celkový mocenský potenciál

štátu. V tejto perspektíve sa vlastne v určitom zmysle „všetko týka [vojenskej] bezpečnosti“

(Morgan, 1992, s. 469), neznamená to ale, že dochádza k redefinícií pojmu národnej

bezpečnosti a odstráneniu dôrazu na štát, ako referenčný objekt analýzy. V podobnom

zmysle Dent hovorí o tzv. „väzbe ekonomika-bezpečnosť“ (economics-security nexus),

ktorá vyjadruje prepojenie ekonomických a finančných zdrojov so zabezpečovaním

vojenských spôsobilostí, ale aj prípadné použitie ekonomických nástrojov (embargá,

sankcie) na podporu bezpečnostnej politiky (Dent, 2007). Jednoducho povedané,

nevojenské faktory sú zahrnuté do analýzy bezpečnosti vtedy, ak sa nejakým spôsobom

dotýkajú a ovplyvňujú vojenský potenciál štátu a tým postavenie štátu v anarchickom

prostredí medzinárodnej politiky.

V druhom prípade (bezpečnosti ako ozbrojeného konfliktu) je možné zahrnúť

nevojenské aspekty do analýzy bezpečnosti ako tie faktory, ktoré ovplyvňujú dôvody

a príčiny ozbrojených konfliktov medzi štátmi. Inak povedané, nevojenské aspekty

bezpečnosti sú zahrnuté do analýzy v prípade, keď ich účinok „vyústi“ do ozbrojeného

konfliktu. Krause s Williamsom napríklad hovoria o autoroch v tradicionalistickom

prístupe, ktorí do tradičnej analýzy zakomponovali nedostatok prírodných zdrojov, rast

populácie v mestách a migráciu ako príčinu násilných konfliktov33

33 Do tohto prúdu Krause s Williamsom zaraďujú napr. Homer-Dixon 1991, 1994, Gleick 1993 a Lowi 1993.

(Krause, Williams,

1996, s. 235-236). Títo autori chápu bezpečnosť ako bezpečnosť štátu (nerozširujú

45

samotný koncept bezpečnosti), teda v centre ich pozornosti je národná bezpečnosť, zdroje

hrozieb ale nehľadajú vo vojenských zámerov iných štátoch, ale hľadajú zdroje násilných

konfliktov v odlišných sektoroch.

Aj po takomto zakomponovaní nevojenských aspektov sa v prvom prípade kladie

dôraz na tradičnú definíciu národnej bezpečnosti, zachovanie relatívneho mocenského

postavenia štátu a vojenského rozmeru bezpečnosti a v druhom prípade na tradičné

zameranie bezpečnostných štúdií na ozbrojený konflikt, použitie sily a rozmer

existenčného ohrozenia, kde základnou hodnotou je fyzické prežitie.

Hlavné argumenty tradicionalistov proti zámerom „expanzionistov“ rozšíriť

definíciu a chápanie bezpečnosti sa týkali hlavne zachovania koherencie bezpečnostných

štúdií (Walt, 1991) a ich praktickej relevancie. Snaha o rozšírenie chápania bezpečnosti má

podľa nich viac politickú než analytickú povahu, pričom cieľom je len využiť politickú silu

konceptu bezpečnosti na označenie nevojenskej agendy a sprostredkovane na

spochybnenie legitimity bezpečnostných politík založených na tradicionalistických

premisách. Podľa nich, vojna zo spoločenských vzťahov ešte nevymizla, i keď sa v určitej

miere vytráca jej použiteľnosť ako nástroja politiky (raketovo jadrový pat) a je teda

predčasné meniť šírku a rozsah pojmu. Tradicionalisti sa preto stavali proti používaniu

zaužívanej nomenklatúry pre označovanie fenoménov, ktoré rozširovali bezpečnosť mimo

rámec strategických štúdií.

2.3 Dôvody rozširovania a prehlbovania bezpečnosti

Podnety k prehĺbeniu a rozšíreniu bezpečnosti vychádzali z nespokojnosti

s nefungovaním politík v studenej vojne ako aj z kritiky samotnej bipolárnej konfrontácie.

Autori skúmajúci bezpečnosť v krajinách tretieho sveta zdôrazňovali v protiklade k

tradicionalistom vnútroštátne nebezpečenstvá a hrozby. Úzke chápanie národnej

bezpečnosti pred hrozbami z externého prostredia bolo považované za etnocentrické,

keďže reflektovalo skôr chápanie bezpečnosti podľa Západu a nezodpovedalo stavu

v treťom svete. Alternatívny pohľad na bezpečnosť presadzoval tiež prúd autorov

mierových štúdií, medzi najvýznamnejších z nich patrili J. Galtung so svojou koncepciou

„štrukturálneho násilia“ ako odmietnutia výlučnosti priameho násilia, či K. Boulding

s koncepciou „stabilného mieru“ (Booth, 1994) a stratégiami na jeho dosiahnutie.

V 70-tych a 80-tych rokoch narastá v medzinárodných vzťahoch význam

ekonomickej a environmentálnej agendy. Environmentálni aktivisti hlásali záujem o znovu

obnovenie pôvodného ekosystému, na ktorý negatívne vplývala ľudská činnosť, zatiaľ

46

čo iný prúd autorov zdôrazňoval skôr udržateľnosť životného prostredia, s cieľom zabrániť

jeho možným negatívnym dopadom na spoločenské vzťahy (Buzan, 1997a, s. 7-9).

Nastolené ekonomické témy súviseli s relatívnym úpadkom mocenského postavenia USA

a objavením sa nových ekonomických konkurentov a na druhej strane s rastúcou

liberalizáciou svetovej ekonomiky, ktorá prinášala obchodnú a finančnú previazanosť

a rastúci tlak a konkurenciu pre národné ekonomiky. (Buzan, 1997a, s. 7-9) Ekonomické

faktory do oblasti bezpečnosti priniesli úvahy, ktoré po prvé upriamili pozornosť na otázky

nezávislých kapacít štátov na globálnom trhu pre účely vojenskej produkcie, po druhé

skúmali možnosti politického zneužitia globálnych ekonomických závislostí

(predovšetkým v obchode s ropou), po tretie sa priniesli témy týkajúce sa vytvárania

nerovností na globálnom trhu a po štvrté obavy z možnej krízy medzinárodnej ekonomiky

spôsobenej kombináciou viacerých faktorov (Buzan, 1997a, s.8).

Diskusie ohľadom povahy a významu konceptu bezpečnosti a budúcnosti

bezpečnostných štúdií sa stali zásadnou témou po skončení Studenej vojny34. Podľa

Krauseho s Williamsom mali tieto diskusie tri dôvody. Po prvé nespokojnosť niektorých

autorov ohľadom neorealistických základov bezpečnostných štúdií ako subdisciplíny

medzinárodných vzťahov, po druhé potrebu reagovať na svetové dianie v oblasti

bezpečnosti po skončení studenej vojny a po tretie snahu o zachovanie si relevancie voči

novodobým výzvam (Krause, Williams, 1996, s. 229). K argumentom expanzionistov

patrilo, že kategoriálna výbava neorealizmu nezodpovedá súčasnému svetu a priam bráni

v jeho pochopení. Existujúce inštitúcie a politiky je potrebné zmeniť, aby reflektovali

súčasnú situáciu. Tiež podľa Tokára „etablované teoretické škatuľky“ tradicionalistických

prístupov užitočné pre „logickú a racionálne uchopiteľnú symetriu studenej vojny“ boli len

ťažko použiteľné pre analýzu novodobého bezpečnostného prostredia (Tokár, 2006, s. 8).

Rovnako neschopnosť analytikov bezpečnosti predvídať koniec studenej vojny a následný

rozpad Sovietskeho zväzu prispela k posilneniu nespokojnosti s úzkym chápaním

bezpečnosti (Kolodziej, 1992b). K. Booth, ktorý sám seba nazval „padlým realistom“35

34 Pozri napríklad Buzan 1991, Kolodziej 1992a, 1992b; Baldwin 1995, Morgan 1992.

, na

margo snáh strategických štúdií o zachovanie status quo v oblasti skúmania bezpečnosti

cynicky poznamenal, že „táto skupina je v kríze, pretože sa zdá, že všetko sa zmenilo,

okrem ich vlastných predpokladov“ (Booth, 1994, s. 3)

35 Sám vyšiel z intelektuálnej tradície strategických štúdií, neskôr sa ale zásadne prihlásil ku kritickému prúdu bezpečnostných štúdií a v súčasnosti je hlavným predstaviteľom tzv. Waleskej školy alebo emancipačného prúdu v nazeraní na bezpečnosť. Vo svojej práci (Booth, 1994) zdôvodňuje svoje rozhodnutie.

47

K dôvodom, ktoré mali vplyv na rozširovanie agendy bezpečnosti, mali podľa

niektorých autorov zmeny v mocenskej štruktúre svetového politického systému. Podľa

McSweeneyho bolo zásadnou zmenou pre bezpečnostný diskurz skončenie studenej vojny

a „strata“ hlavného nepriateľa (McSweeney, 1999). Podobne podľa Tokára sa trend

k rozširovaniu pojmu bezpečnosti „prekrýva s úpadkom bipolárneho usporiadania

a konsolidovaním unipolarity“ a je podľa neho „čiastočne spôsobený touto mocenskou

distribúciou medzi štátmi v systéme.“ (Tokár, 2008, s. 122 a 127).

2.4 Spôsoby rozširovania a prehlbovania (konceptu) bezpečnosti

Krause s Williamsom rozdeľujú diskusiu ohľadom prehlbovania a rozširovania

bezpečnosti nasledovným spôsobom. Podľa nich, jeden prúd autorov sa usiloval zachovať

tradičné chápanie bezpečnosti, pričom analýzu bezpečnosti sa usilovali rozšíriť o väčšiu

škálu potenciálnych hrozieb pre bezpečnosť štátu, siahajúcich od ekonomických cez

environmentálne témy až po otázku ľudských práv a migrácie.36 Ďalšia skupina autorov

rovnako zotrvávala na štátocentrických pozíciách, pričom ich skúmanie bezpečnosti

smerovalo k takým formám multilaterálnej spolupráce, ktoré by zmiernili prípadne

odstránili bezpečnostnú dilemu37. Ďalšia skupina autorov sa usilovala prehĺbiť agendu

bezpečnostných štúdií tým, že do svojej analýzy zakomponovali úroveň jednotlivca

(human security), systémovú úroveň medzinárodnej či globálnej bezpečnosti, ako aj

societálnej a regionálnej bezpečnosti ako sprostredkujúce úrovne38

E. Rotschildová vo svojej štúdií Čo je bezpečnosť? z roku 1995 hovorí o štyroch

„rozmeroch“ expandovania bezpečnosti a to po prvé od národnej bezpečnosti

k bezpečnosti jednotlivcov a skupín, po druhé od národnej bezpečnosti k bezpečnosti

medzinárodného systému či fyzického prostredia, po tretie o horizontálnom rozširovaní

podľa sektorov bezpečnosti a po štvrté o rozšírení politickej zodpovednosti za realizáciu

bezpečnosti, teda podľa toho, kto vykonáva „dohľad“ nad rozličnými konceptmi

bezpečnosti. Teda o akých aktérov sa jedná, ako medzinárodné organizácie, štát, miestne

vlády, mimovládne organizácie, médiá a pod. (Rotschildová, 1995). Z terminologického

hľadiska použitého v tejto práci E. Rotschildová v prvých dvoch prípadoch hovorí

(Krause, Williams,

1996, s. 229-230).

36 Do tohto prúdu autorov patria napríklad Ullman, Tuchman Mathewsová, Moran, Roberts, Weiner a Crawfordová. 37 Do tohto prúdu Krause s Williamsom zaraďujú napr. Správu Palmeho Komisie z roku 1982 a autori Kupchan a Kupchan; Carter, Perry, and Steinbruner; Dewitt. 38 Sem zaraďujú nasledovných autorov Rubenstein; Grant; Tickner; Waever et al. 1993.

48

o prehlbované konceptu bezpečnosti, v treťom prípade o rozširovaní konceptu bezpečnosti

a ako nový rozmer pridáva otázku politickej zodpovednosti, ktorá zodpovedá našej

konceptuálnej otázke Kto má zabezpečovať bezpečnosť?.

Aj podľa P. Morgana má rozširovanie konceptu bezpečnosti viacero foriem. Po

prvé, pri zachovaní realistického pohľadu na medzinárodnú politiku je možné

zakomponovať do analýzy bezpečnosti napr. ekonomické otázky majúce vplyv na celkovú

moc štátu a teda sprostredkovane na vojenskú konšteláciu, po druhé hovorí o netradičných

prístupoch k bezpečnosti (ako príklad uvádza rozvoj vzťahov v transatlantickom priestore,

rozvoj integrácie, kontrolu zbrojenia a spôsoby riešenie konfliktov), pričom podľa neho to

ale neznamená, že otázky demokracie a trhového hospodárstva sa tak stávajú

bezpečnostnými otázkami a po tretie “súčasné” prístupy k rozširovaniu konceptu

bezpečnosti, ktoré považujú ľudské práva, environmentálne problémy či ekonomickú

výkonnosť za súčasť bezpečnosti. Podľa neho dochádza v poslednom prípade „k

rozširovaniu poškodenia” pre rozličné entity (Morgan, 1992, s. 467-469).

2.5 Spôsoby rozširovania bezpečnosti

My sme sa rozhodli rozčleniť problematiku rozširovania trochu odlišným

spôsobom, ktorý podľa nás zahŕňa tiež vyššie uvedené rozdelenia, týkajúce sa rozširovania

až na jednu výnimku39

1. je možné zahŕňať vnútroštátne zdroje hrozieb pre štát ako referenčný objekt.

Jedná predovšetkým o autorov píšucich o konfliktoch v rozvojových krajinách,

predovšetkým v Afrike. Pre ich zaradenie sme sa rozhodli predovšetkým z toho dôvodu, že

odmietali tradičné chápanie bezpečnosti a jeho dôraz na externé vojenské hrozby;

. Podľa nás rozširovanie bezpečnosti môžeme rozčleniť na

nasledovné prístupy, keď do analýzy bezpečnosti

2. sú zahrnuté nevojenské hrozby, lokalizované v rôznych sektoroch pre štát

a jeho hodnoty. Stále sa jedná o otázky národnej bezpečnosti, rozširovanie bezpečnosti

v tomto prípade je identifikované ako rozširovanie línie pôsobenia hrozby až do bodu,

ktorým je „poškodenie“ štátu a zásadných hodnôt;

3. sú zahrnuté alternatívne prístupy k bezpečnosti. Tieto prístupy akcentujú

alternatívne spôsoby k zaisťovaniu bezpečnosti štátu kooperatívnym a multilaterálnym

39 Do nášho členenia sme nezahrnuli štvrtú kategóriu typológie E. Rotschildovej, ktorá podľa nás závisí od spôsobu rozšírenia a prehĺbenia. Inak povedané, odpoveď na otázku Kto bude zaisťovať bezpečnosť? je podľa nás závislá na vzťahu konkrétneho referenčného objektu a konkrétnej hrozby, preto jej štvrtú kategóriu v našom členení nezohľadňujeme, keďže sa zameriavame práve na hľadanie rozličných variácií vzťahu referenčný objekt – hrozba.

49

spôsobom. Rozdiel od náhľadu tradicionalistov je v predovšetkým v tom, že spôsob

zaistenia národnej bezpečnosti je realizovaný buď inými než vojenskými prostriedkami

(integráciou) alebo spoluprácou na medzinárodnej úrovni (napr. spoločná bezpečnosť).

2.5.1 Rozširovanie vnútroštátnych zdrojov hrozieb pre štát

Ako sme už spomenuli, pre ich zaradenie sme sa rozhodli predovšetkým z toho

dôvodu, že autori venujúci sa danej problematike považovali tradičné chápanie bezpečnosti

za etnocentrické a jeho dôraz na externé vojenské hrozby bol pre výskum problémov krajín

tretieho sveta neadekvátny, keďže krajiny tretieho sveta, sú vystavené viac vnútorným než

externým hrozbám, pričom hrozby z externého prostredia sú skôr ekonomické

a environmentálne, než vojenské (Smith, 2006, s. 37). Jednou z autoriek bola C.

Thomasová (1987), ktorá požadovala širšiu definíciu bezpečnosti, pretože podľa nej sú

štáty tretieho sveta v stave nebezpečenstva z dôvodu vlastnej slabosti a nedostatku

autonómie a nedostatku priestoru pre manévrovanie v ekonomickej, politickej avšak aj

vojenskej oblasti (Smith, 2006, s. 37). Snaha o získanie bezpečnosti v krajinách tretieho

sveta bola predovšetkým o zaistení vnútornej bezpečnosti prostredníctvom budovania

štátnych inštitúcií, vytvorení bezpečných systémov pre riešenie otázok spojených so

zabezpečovaním základných ľudských potrieb ale aj vytvorením armádnych zložiek

(Bilgin, 2003, s. 206).

M. Ayoob bol rovnako kritický k definícii bezpečnosti, ktorá nevyhovuje situácii

v krajinách tretieho sveta. Podľa neho je tradicionalistická definícia etnocentrická, pričom

hlavný zdroj konfliktov podľa neho spočíva v nedostatočnom politicko-inštitúcionálnom

rozvoji krajín tretieho sveta. Národná bezpečnosť je závislá od stavu budovania štátu, ktorá

vyžaduje, aby štát nevyužíval len aparát na použitie fyzického násilia ale tiež

„bezpečnostný software“, legitimitu a spoločenskú kohéziu (Ayoob, 1997, s. 130).

Rozširuje chápanie bezpečnosti tým spôsobom, že do analýzy bezpečnosti je podľa neho

potrebné zahrnúť vnútorné hrozby pre štátne štruktúry a režimy, avšak stále zostáva na

štátocentrických pozíciách. Štát považuje za „najmenej zlú možnosť pre prekonanie

bezpečnostných kríz (predicaments) v štátoch tretieho sveta“ (Smith, 2006, s. 38).

2.5.2 Rozširovanie nevojenských hrozieb pre štát a jeho hodnoty

Tuchan Mathewsová požadovala vo svojom článku Redefinovanie bezpečnosti,

ktorý vyšiel v roku 1989 v časopise Forreign Affairs, aby širšia definícia bezpečnosti

zahrnula aj prírodné zdroje (resources), environmentálne ako aj demografické témy.

50

Globálne trendy v týchto oblastiach totiž naznačujú, že degradácia životného prostredia

ohrozujúca ekosystém a sprostredkovane blaho ľudstva, bude pôsobiť ako transformačná

sila pre národnú bezpečnosť a bude ďalším elementom (po informačných

a komunikačných technológiách) narúšajúcim suverenitu štátu. Navyše „predpoklady

a inštitúcie, ktoré regulovali medzinárodné vzťahy v povojnovom období nie sú adekvátne

pre novú realitu“ (Tuchman Mathewsová, 1989, s. 162) a bude potrebné vytvárať nové

fóra pre riešenie naliehavých otázok nasledujúceho obdobia.

R. Ullman považuje tradičné chápanie bezpečnosti zamerané na vojenské hrozby

z externého prostredia za neadekvátne, pretože v konečnom dôsledku zaisťovanie

bezpečnosti vojenskými prostriedkami môže viesť k zníženiu bezpečnosti a na systémovej

úrovni ku globálnej neistote. Definuje hrozby národnej bezpečnosti ako „konanie alebo

sekvencia udalostí, ktorá po prvé, môže v priebehu relatívne krátkeho časového obdobia a

drasticky degradovať kvalitu života obyvateľov štátu a po druhé, môže významne zúžiť

rozsah politických volieb, ktoré má k dispozícii vláda štátu alebo súkromné, nevládne

entity (jednotlivci, skupiny, korporácie) v rámci štátu“ (Ullman, 1983, s. 133). Prvá časť

definície sa týka tak rozličných typov katastrof, spôsobených ľudskou činnosťou alebo

prírodnými silami, z vnútra ako aj zvonku štátu. Nemusia byť teda nevyhnutne spôsobené

zámerom „nepriateľského“ aktéra. Druhá časť definície sa týka tradičnej

mocenskej/bezpečnostnej politiky, čím sa Ullman snaží zachovať aj tradičný rozmer

národnej bezpečnosti, založenej na autonómnej bezpečnostnej politike v medzinárodných

vzťahoch.

B. Buzan vo svojom významnom texte pre ďalší rozvoj bezpečnostných štúdií

People, States and Fear prvý raz vydanom v roku 1983, pootvoril neorealistickú „čiernu

skrinku“ štátu. Podľa neho štát je tvorený z fyzickej základne (ktorú tvoria územie,

hospodárstvo a obyvateľstvo), vládnej moci (vládne inštitúcie) a štátnej idey (ideológia).

Systematickým spôsobom skúmal hrozby z rôznych sektorov (vojenského, ekonomického,

spoločenského, politického a ekologického) pre jeho jednotlivé zložky, čím poskytol

priestor pre zakomponovanie nevojenských hrozieb do analýzy bezpečnosti. Zostáva ale

výrazne na štátnocentrickej pozícií, keďže štát je hlavným aktérom vo vzťahu k ostatným

štátom, je primárnym činiteľom pre odstraňovanie neistoty (insecurity) a je dominantným

aktérom v medzinárodného systému (Fierke, 2007a). Štát je dominantnou jednotkou

predovšetkým vďaka „spoločensko-politickej realite a vojenskej moci“, ktorou disponuje.

Okrem štátnej úrovne do svojej analýzy bezpečnosti zahrnul Buzan aj úroveň

jednotlivcov a regionálnu úroveň, avšak tento aspekt nie je príkladom zásadného

51

prehĺbenia bezpečnosti, pretože obe úrovne sú v istom zmysle závislé na štáte. Povedané

jeho slovami, „štáty sú dominantným aktérom pri určovaní podmienok, ktoré určujú

bezpečnosť na ďalších dvoch úrovniach“ (Buzan, 1991, s. 1) a preto ústrednou témou pri

analýze bezpečnosti má byť národná bezpečnosť. Môžeme hodnotiť, i keď Buzan teda

posunul hrozby pre štát mimo vojenský sektor, z hľadiska úrovní analýzy je dominantnou

úroveň jednotky, teda štátu. Slovami K. Fierkeovej, i keď Buzan použil sektorový prístup

na rozšírenie bezpečnostnej agendy, „štát v každom z nich zostal ústredným aktérom,

nachádzajúci sa na rozhraní medzi subštátnou úrovňou a medzinárodným systémom“

(Fierke, 2007a, s. 19).

2.5.3 Alternatívne prístupy k bezpečnosti

Za ďalší typ rozširovania by sme mohli považovať také chápanie bezpečnosti, ktoré

sa usiluje vyhnúť a limitovať negatíva anarchie a s ňou súvisiacu bezpečnostnú dilemu. B.

McSweeney do tejto kategórie zahŕňa bezpečnostné režimy, (pluralitné) bezpečnostné

spoločenstvá, neofunkcionalistickú integráciu a koncepty spoločnej a medzinárodnej

bezpečnosti (McSweeney, 2004, s. 45-67). Vo svojej podstate sa nejedná o redefiníciu

tradičného chápania bezpečnosti, jedná sa ale o multilaterálne riešenia, teda riešenia, ktoré

presúvajú zodpovednosť za riešenie národnej bezpečnosti na medzinárodnú úroveň. Títo

autori na otázky koho bezpečnosť? odpovedajú zhodne, že sa jedná o bezpečnosť štátu,

svoj prístup ale navyše obohacujú o odpoveď na otázku Bezpečnosť akými prostriedkami?

a tým sa odlišujú od tradičného realistického chápania bezpečnosti.

Koncept bezpečnostného spoločenstva priniesol do analýzy medzinárodných

vzťahov K. Deutsch v 50-tych rokoch. Jeho myšlienkou je, že „rozličné štáty nachádzajúce

sa v podobných podmienkach a majúce podobné očakávania mierových vzťahov medzi

sebou, sú štrukturálne spojené spôsobom, ktorý reprodukuje tieto podmienky“

(McSweeney, 2004, s. 47). Pri existencií spoločných hodnôt a záujmov, ktoré sú na báze

štrukturálnych podmienok interdependencie reprodukované, môže dôjsť k odstráneniu

ozbrojeného konfliktu medzi štátmi takéhoto spoločenstva. McSweeney za ďalšiu možnosť

rozšírovania bezpečnosti považuje koncept bezpečnostného režimu. Na oblasť bezpečnosti

tento pojem aplikoval R. Jervis, podľa ktorého sa jedná o „tie princípy, pravidlá a normy,

ktoré dovoľujú krajinám obmedzovať svoje správanie vo viere, že ostatní sa budú správať

recipročne.“ (McSweeney, 2004, s. 49). Štáty síce presadzujú svoje vlastné záujmy,

v dlhodobej perspektíve ale dochádza k ich zblíženiu.

52

Ďalším spôsobom zaistenia bezpečnosti štátu je tzv. nepriamy prístup (Møller)

k bezpečnosti štátu alebo neofunkcionalistickú integráciu (McSweeney). Zaistenie

bezpečnosti štátu je postavené na integračnej teórii neofunkcionalizmu, podľa ktorej

spolupráca v nepolitických oblastiach (technické oblasti, ekonomika) sa preleje aj do

spolupráce vo vyššej politike a teda tiež do oblasti zahraničnej politiky a obrany.

Nevojenskými prostriedkami je v tomto prístupe dosahovaná zmena agresívnej motivácie

štátov, čím predstavuje stratégiu „mäkkej bezpečnosti“ (Møller, 2000a).

Ďalším alternatívnym prístupom k bezpečnosti je koncept spoločnej bezpečnosti

(common security). Tento pojem zaviedol E. Bahr (Peace research institute v Hamburgu)

a rozšírila ho správa Palmeho komisie z roku 1982. Správa zdôraznila interdependentný

charakter bezpečnosti vo veku jadrových zbraní, pričom podľa nej „bezpečnosť môže byť

dosiahnutá len aktivitou všetkých“. Argumentuje, že neustála intenzifikácia

zabezpečovania bezpečnosti v nukleárnej dobe vlastnými prostriedkami v konečnom

dôsledku znižuje bezpečnosť všetkých. Podľa Møllera (v úzkom chápaní) konceptu

spoločnej bezpečnosti nedochádza k rozšíreniu konceptu bezpečnosti, ktorá je vlastne

dosahovaná menej konfrontačnými prostriedkami, pričom referenčným objektom zostáva

štát a cieľom je regulovať vojenské hrozby. Podľa Rotschildovej ale správa Palmeho

komisie naznačila tiež určité rozšírenia bezpečnosti a to trojakým spôsobom. Po prvé,

bezpečnosť bola chápaná vo vzťahu k ekonomickým, politickým a nielen vojenským

cieľom, po druhé predpokladom pre zaistenie trvalej bezpečnosti bolo vytvorenie

efektívneho systému „medzinárodného poriadku“ a po tretie za účastníkov „procesu

bezpečnosti“ (čiže bezpečnosť nielen ako podmienky existencie) sú okrem štátov a vlád

považovaní aj jednotlivci a skupiny, ako hlas vo verejnej mienke (Rotschild, 1995, s. 56).

Z hľadiska rozširovania a prehĺbenia bezpečnosti by sme mohli k alternatívnym

prístupom s istou dávkou tolerancie zaradiť aj prístup E. Kolodzieja. Kolodziej chápe štát

nielen ako počiatočný bod bezpečnostnej analýzy, ale tiež ako nástroj riešenia bezpečnosti

ľudí. Je teda „riešením pre bezpečnosť skupín a jednotlivcov, ale tiež hrozbou pre nich“

(Kolodziej, 1992b, s. 541). Podľa neho, je do analýzy bezpečnosti potrebné zahrnúť tiež

otázky jednotlivcov a skupín, pretože politické usporiadania, ktoré by ich vylučovali, by

neboli nápomocné k celkovému problému bezpečnosti (Kolodziej, 1992b). Z hľadiska

rozširovania a prehlbovania bezpečnosti je zástancom akéhosi umierneného prístupu.

Podľa neho sa bezpečnostné štúdiá musia zahŕňať problematiku použitia sily, čím sa stavia

na tradicionalistické pozície. Je ju treba ale doplniť, pretože „inkluzívna a spoľahlivá teória

bezpečnosti, musí zahŕňať tiež nenásilné prostriedky a stratégie aktérov s cieľom znížiť,

53

prípadne prevážiť (surmount) pohnútky k použitiu sily a hrozby pri riešení konfliktov či

podpore spolupráce“ (Kolodziej 2005; s. 3). Jednoducho povedané, bezpečnostné teórie by

mali zahŕňať tak teóriu vojny ako aj mieru.

2.6 Spôsoby prehlbovania bezpečnosti

Prehlbovanie bezpečnosti je podľa nášho názoru možné chápať dvojako, po prvé

ako pridávanie referenčných objektov do analýzy bezpečnosti, iných než štát a po druhé,

ako skúmanie politického pozadia existujúcich teórií bezpečnosti a hľadanie ich pôvodu

v politickej teórií.

Ako sme mohli vidieť, Krause a Williams (1996) hovoria o prehĺbení bezpečnosti

ako o zahrnutí úrovne jednotlivca a bezpečnosti ľudí (human security), systémovej úrovne

medzinárodnej a globálnej bezpečnosti, ako aj societálnej a regionálnej bezpečnosti ako

sprostredkujúcej úrovne do analýzy bezpečnosti. Podobný prístup používa Rotschildová

(1995), ktorá pod vertikálnym rozšírením chápe skúmanie bezpečnosti jednotlivcov

a skupín a bezpečnosť medzinárodného systému či fyzického prostredia. Booth (2007) sa

zásadne odlišuje od oboch predchádzajúcich prístupov, keď nesúhlasí s ponímaním

prehlbovania ako pridávania referenčných objektov a hodnôt na rôznych úrovniach

analýzy, ale hovorí o odhaľovaní pôvodu teórií bezpečnosti v politickej teórií (pozri ďalej).

Navyše, niekedy je problematické jednoznačne stanoviť úroveň analýzy pre niektoré

referenčné objekty (triedy, ženy). Tokár (2009) v určitom zmysle zhŕňa všetky tri uvedené

perspektívy, keď rozlišuje tri rôzne prístupy prehlbovania bezpečnosti a to

prostredníctvom, po prvé dodatočných úrovní analýzy, po druhé dodatočných referenčných

objektov a po tretie odhalenia jej pôvodu v politickej teórii.

Tokárove členenie môžeme použiť pre porovnanie prístupu Krauseho

s Williamsom a Rotschildovej. Krause a Williams totiž prehlbujú bezpečnosť tak, že

pridávajú úrovne analýzy, zatiaľ čo Rotschildová hovorí o referenčných objektoch

a hodnotách, teda prehlbovanie v jej chápaní je zahrnutie dodatočných referenčných

objektov. Máme za to, i napriek analytickému odlíšeniu oboch prístupov, že tieto

v podstate hovoria v určitom zmysle o tom istom. Ako sme uviedli v úvode, pre nás sú

úrovne analýzy analytickou pomôckou, nie teoretickým konceptom či ontologickou entitou

a nemôžu teda plniť funkciu referenčného objektu. Jednoducho, nie je možné hovoriť o

bezpečnosti vertikálnej osi či úrovne analýzy, sekuritizovať je možné entitu, ktorá je na

myslenej analytickej úrovni len lokalizovaná.

54

Z hľadiska nášho prístupu si myslíme, že kategorizáciu prístupov ku prehlbovaniu

bezpečnosti je vhodnejšie členiť iba dvojako. A to po prvé ako pridávanie referenčných

objektov a hodnôt do analýzy (lokalizovaných na rôznych úrovniach analýzy) a ako

skúmanie politického pozadia existujúcich teórií bezpečnosti a hľadanie ich pôvodu

v politickej teórií. Týmto prístupom sa totiž vyhneme stotožňovaniu referenčných objektov

(a hodnôt) s úrovňou analýzy a schematickej kategorizácií referenčných objektov a hodnôt,

v zmysle len bezpečnosti jednotlivca, skupín, štátu, regiónu a medzinárodného systému.

Navyše tento prístup arbitrárne vylučuje referenčné objekty a hodnoty, ktoré sú iné, než

vymenované. Podľa nášho názoru, môže byť napríklad referenčnou entitou hodnou

ochrany napríklad režim (ako súbor noriem, pravidiel, princípov a postupov), ktorý je

možné lokalizovať aj na regionálnej či globálnej úrovni. Režim ako referenčnú entitu

(hodnotu) podľa nášho názoru nie je možné stotožniť s regionálnym či medzinárodným

systémom ako referenčnou entitou. Podobne podľa Bootha nie je vhodné „stotožňovať

koncept prehlbovania s úrovňami analýzy, pretože nejde dostatočne ďaleko a vznikajú

otázky, na akej úrovni je možné umiestniť referenčné objekty ako rod (gender) alebo trieda

(class), ktoré evidentne nepasujú na žiadnu z konvenčných úrovní analýzy“ (citované podľa

Tokár, 2009). Boothov prístup je motivovaný odlišnými zámermi než je náš, zhodujeme sa

ale v tom, že arbitrárne vylúčiť rôzne potenciálne referenčné objekty z analýzy bezpečnosti

nie je správne, či už z „emancipačných“ dôvodov ako to robí kritická škola alebo

z metodologických, ako to robíme my.

2.6.1 Prehlbovanie bezpečnosti prostredníctvom pridávania referenčných objektov a

hodnôt

Prehlbovanie bezpečnosti pridávaním referenčných objektov do analýzy je možné

vykonávať „nad, pod a vedľa“ štátu, ako referenčného objektu. Smerom „nahor“ sú do

analýzy dopĺňané také entity ako pravidlá, režimy a inštitúcie globálneho ekonomického

poriadku či zbrojenia a odzbrojenia, globálny klimatický systém a pod. Smerom „vedľa“

popri štáte „vyvstali národy, náboženstvá ako samostatné referenčné objekty“. A nakoniec

smerom „nadol“ sú do analýzy zahŕňané subštátne entity, sociálne skupiny a jednotlivci

(ľudia) (Buzan, 1997a).

Keď k týmto referenčným objektom pridáme sektorové členenie, ktoré nám

umožňuje identifikovať hrozby pre tieto referenčné objekty a hodnoty, môžeme začať

uvažovať o expandovaní konceptu bezpečnosti. Ide teda o prehĺbenie referenčných

objektov v kombinácii s rozširovaním zdrojov hrozieb, v zmysle zahrnutia do analýzy

55

rozličných referenčných objektov a hodnôt (lokalizovaných na rôznych úrovniach analýzy

a v rôznych sektoroch), na ktoré negatívne pôsobia rozličné hrozby (tiež lokalizované na

rôznych úrovniach analýzy a v rôznych sektoroch).

Spôsob a charakteristika „poškodenia“ tak môže získať rozmanitú podobu,

v závislosti od charakteru a vlastností chránenej entity (referenčného objektu a chránenej

hodnoty) ako aj charakteru a vlastnosti hrozby. Tento prístup je môže predstavovať

radikálny odklon od tradicionalistického poňatia v tom zmysle, že bezpečnostné vzťahy

medzi hrozbami a referenčnými objektmi sa tradičnému chápaniu bezpečnosti môžu

vzďaľovať extrémnym spôsobom (napr. v environmentálnom či ekonomickom sektore),

keď hrozba poškodenia hodnoty nemusí byť vôbec spojená s použitím

násilia, zastrašujúcimi hrozbami či fyzickou deštrukciou.

V rámci prístupu k prehlbovaniu bezpečnosti sa zameriame na dva podľa nás

podstatné prístupy, ktoré významným spôsobom prehlbujú bezpečnosť. Prvým je koncept

human security, ktorý za referenčný objekt považuje ľudí/jednotlivcov. Druhým je prístup

Kodanskej školy, ktorej analytický rámec umožňuje extrémnym spôsobom expandovať

bezpečnostné vzťahy, referenčné objekty, hodnoty a hrozby.

2.6.1.1 Human security/ Bezpečnosť ľudí

Výrazný odklon od tradicionalistického chápania bezpečnosti predstavuje koncept

„bezpečnosti ľudí“ (human security)40

Koncept human security expanduje bezpečnosť pozdĺž niekoľkých dimenzií.

Prehlbuje bezpečnosť smerom nadol na vertikálnej osi a za referenčný objekt bezpečnosti

považuje „ľudí“. Jedná sa teda o prístup, v ktorom sú centrom pozornosti a analýzy

ľudia/jednotlivci a ich bezpečnosť (people-centric approach). Z hľadiska úrovne analýzy

niektorí autori interpretujú koncept human security tak, že sa jedná o úroveň jednotlivca,

. Tento pojem do bezpečnostného diskurzu zaviedla

v roku 1994 správa Rozvojového programu OSN (UNDP). Správa UNDP požadovala, aby

bezpečnosť bola chápaná širšie a presiahla „obranu teritória, národný záujem a jadrové

odstrašenie“ a mal by zahŕňať „všeobecné obavy a prevenciu konfliktov“ ako aj „zásadné

kooperatívne globálne úsilie na odstránenie chudoby a nedostatočného rozvoja

(underdevelopement)“ (Human Development..., 1994, s.22 citované podľa Buzan, Hensen,

2009, s.203).

40 V ďalšom texte budeme používať anglický ekvivalent, aby sme ho odlíšili od možnej dezinterpretácie slovenského ekvivalentu „bezpečnosti ľudí“, ktorého význam môže označovať význam bezpečnosti v bežnom jazyku. Koncept human security totiž neoznačuje len bežný význam, ale je aj odborným analytickým, teoretickým, politickým a normatívnym pojmom.

56

za referenčný objekt je ale tiež možné považovať ľudské kolektivity, identifikované na

základe určitých spoločných čŕt (chudoba, nedostatočné vzdelanie, nedostatočný prístup

k zdrojom, ženy a pod.) a teda môžeme hovoriť tiež o subštátnej úrovni analýzy. Jeho

zameranie na jednotlivcov/ľudí je v tomto prístupe nielen analytické, teda na ľudí ako

jednotka analýzy, ale tiež normatívne, kde ľudia/jednotlivci sú cieľom samým o sebe.

Jednoducho, bezpečnosť ľudí je najvyššou prioritou, „konečným aktérom, ktorý je braný

do úvahy“. Bezpečnosť človeka je „konečným cieľom, ktorému sú podriadené všetky

nástroje a okrajoví (peripheral) aktéri“ (Chenoy, 2007, s.13). Štát je v chápaní human

security nástrojom a nie cieľom, referenčným objektom sú ľudia a nie štát.

I keď je človek/jednotlivec „základnou a neredukovateľnou jednotkou, na ktorú je

aplikovateľný koncept bezpečnosti“, (Buzan, 1991, s.35) bezpečnosť jednotlivcov nie je

jednoduché zadefinovať. Podľa neho je to predovšetkým tým, že rozličné aspekty

individuálnej bezpečnosti sú často kontradiktórne (ochrana pred zločinom – obmedzovanie

slobody), je ťažké posúdiť subjektívnu a objektívnu povahu bezpečnosti (sú hrozby

skutočné alebo imaginárne?) a hodnoty dôležité pre jednotlivca sú svojou podstatou

komplikované a v prípade ich straty nenahraditeľné (život, zdravie, status, bohatstvo,

sloboda). Naznačil tiež šírku potenciálnych hrozieb, ktoré vyplývajú s existencie človeka

ako sociálnej bytosti, teda tých, ktoré majú svoj zdroj v spoločenskom prostredí41

a v konaní štátu42

Z pohľadu rozširovania, koncept human security radikálne rozširuje počet sektorov,

z ktorých pre ľudí pochádzajú alebo môžu pochádzať hrozby, nebezpečenstvá a škody.

Podľa správy UNDP z roku 1994 sa koncept human security týka ľudí v tom zmysle, „ako

voľne žijú a dýchajú v spoločnosti, ako slobodne realizujú množstvo svojich volieb

(choices), aký je ich prístup k trhovým a sociálnym možnostiam a či žijú v mieri alebo

v konflikte“ (Human Development..., 1994, s.23). Zahŕňa teda mimoriadne širokú škálu

otázok, od fyzického bezpečia, cez psychickú pohodu, ekonomické blaho až po sociálno-

politické možnosti participácie a sebarealizácie. Je značne vágny a mnohoznačný, kvôli

čomu ho mnohí analytici považujú za analyticky nepoužiteľný. Ale i napriek svojej

(Buzan, 1991, s.35-56). Jednotlivci/ľudia ako referenčný objekt analýzy

bezpečnosti predstavujú teda mimoriadne zložitú entitu, ktorej môže zodpovedať extrémne

široký komplex potenciálnych hrozieb, čo sa odráža tiež v prípade konceptu human

security.

41 Fyzické hrozby, ekonomické hrozby, hrozby proti ľudským právam, statusu a postaveniu. 42 Hrozby pochádzajúce z donútenia a výkonu vnútorného práva, priame politické činy zo strany štátu, hrozby vychádzajúce zo súboja o kontrolu štátneho aparátu a zahraničnej politiky.

57

vágnosti a možno práve vďaka nej sa koncept human security stal súčasťou zahranično-

politickej agendy viacerých štátov (Kanada, Japonsko, Nórsko), medzinárodných

medzivládnych (OSN), mimovládnych, humanitárnych a rozvojových organizácií a agentúr

a je tiež intenzívne skúmaný aj na akademickej pôde.

Široký záber konceptu human security je možné s určitou dávkou zjednodušenia

schematicky vyjadriť troma hodnotami, ktoré sú pre pochopenie tohto prístupu zásadné.

Jedná sa o nasledovné ľudské hodnoty, slobodu pred strachom (freedom from fear),

slobodu pred nedostatkom (freedom from want) a dôstojnosť (dignity). Tieto hodnoty

vyjadrujú určitú škálu, ktorá umožňuje odstupňovať a kategorizovať hrozby voči týmto

hodnotám a voči jednotlivcom/ľuďom. Ako také vyjadrujú mieru šírky chápania human

security. Tieto tri hodnoty a hrozby voči nim môžeme považovať za základ pre

posudzovanie šírky rozširovania bezpečnosti a bezpečnostnej agendy pre referenčný

objekt, akým sú ľudia.

2.6.1.1.1 Interpretácie human security a hrozby pre bezpečnosť ľudí

Aj na základe daných hodnôt je v prístupe human security možné identifikovať

úzke a široké chápanie human security. Obe sa líšia v otázkach, aké typy hrozieb by mali

byť prioritizované (Kerr, 2007). V úzkom chápaní prístup human security akcentuje hrozby

fyzického a politického násilia voči ľuďom, cieľom politiky je prevencia konfliktov

a zabránenie ozbrojeným stretom, ktoré hrozia ľudskými obeťami. Z hľadiska hodnoty sa

jedná o slobodu pred strachom, ako zaistenie minimálnej (fyzickej) bezpečnosti. Hrozby sú

relatívne tradičného rázu, ozbrojené konflikty, porušovanie ľudských práv, vnútroštátne

násilie (public insecurity) a organizovaný zločin (Chenoy, 2007). Ak by sme použili

sektorovú terminológiu, fyzické hrozby pre bezpečnosť ľudí sa nachádzajú vo vojenskom

sektore, pričom ohrozujú fyzické prežitie jednotlivcov. Napríklad Mack v tomto zmysle

definuje human security ako „ochrana jednotlivcov a spoločenstiev pred vojnou a inými

formami násilia“ (Human Security Center, 2005; citované podľa Kerr, 2007. s. 95).

Z pohľadu nášho prístupu k rozširovaniu a prehlbovaniu môžeme konštatovať, že sa jedná

o prehĺbenie bezpečnosti na úroveň jednotlivcov/ľudí, avšak ide o konzervatívne

rozšírenie, keď sa jedná o fyzické prežitie a hrozby (z vojenského sektora).

V širšom chápaní je human security chápaná komplexnejšie, keď okrem tradičných

hrozieb fyzického násilia zahŕňa aj problém ekonomického rozvoja a ochranu ľudských

práv. Čiže z pohľadu hodnôt sa jedná nielen o zaistenie slobody pred strachom ale aj

slobody pred nedostatkom a ľudskej dôstojnosti. Do analýzy bezpečnosti ľudí sú potom

58

zahrnuté tiež environmentálne, socio-ekonomické (chudoba, sociálna nespravodlivosť) či

politické hrozby. Ak by sme použili sektorovú terminológiu, hrozby pre bezpečnosť ľudí

majú svoj zdroj v nevojenských sektoroch. V zmysle tejto širokej perspektívy je poňatá aj

správa UNDP z roku 1994, ktorá posúva bezpečnosť ľudí od slobody pred strachom až

k slobode pred nedostatkom (Kerr, 2007; Waisová 2005). Správa definuje sedem oblastí

ľudskej bezpečnosti, medzi ktoré patrí ekonomická bezpečnosť, potravinová bezpečnosť,

environmentálna bezpečnosť, osobná bezpečnosť, bezpečnosť spoločenstva (community

security) a politická bezpečnosť (Human Development..., 1994)43

Ešte širšie chápanie, ktoré zahŕňa tiež hodnotu dôstojnosti, presadzuje C.

Thomasová, ktorá chápe human security nielen ako „posun zamerania od štátu na

jednotlivca, ale tiež ako posun od chápania bezpečnosti jednotlivca k zameraniu na

individuálne potreby“, čo znamená nielen zabezpečenie základných materiálnych potrieb,

ale tiež dosiahnutie ľudskej dôstojnosti v zmysle osobnej autonómie, participácie na živote

spoločenstva bez prekážok a kontrolu vlastného života (Smith, 2006, s.42). Podobne široké

chápanie presadzuje Alkiri, podľa ktorého je cieľom human security „ochrana podstatného

(vital) jadra všetkých ľudských životov spôsobom, ktorý napomáha (advance) ľudským

slobodám a naplneniu (fulfilment) ľudí“ (Alkiri, 2004, s. 360; citované podľa Kerr, 2007,

95.).

a identifikuje šesť

hlavných hrozieb pre bezpečnosť ľudí a to nekontrolovateľný rast populácie, rozdiely

v ekonomických možnostiach, migračné tlaky, degradáciu životného prostredia, pašovanie

drog a medzinárodný terorizmus (Smith, 2006).

Z pohľadu nášho prístupu k rozširovaniu a prehlbovaniu bezpečnosti sa potom

jedná o prehĺbenie bezpečnosti a o rozšírenie o potenciálne extrémnu škálu hrozieb

z vojenského ako aj nevojenských sektorov.

Vzhľadom na možnosti variabilného chápanie konceptu bezpečnosti, do analýzy

bezpečnosti je možné zahrnúť značne rôznorodé hrozby. Tieto hrozby môžu byť

spôsobované konkrétnym aktérom (agency based) ako môžu byť tiež štrukturálne; môže sa

43 V oblasti ekonomickej bezpečnosti je najväčšou hrozbou je chudoba a nezamestnanosť. V oblasti potravinovej bezpečnosti sa jedná o zaistenie prístupu k základným potravinám. Zdravotná bezpečnosť sa týka zaistenia ochrany pred nákazami, zraneniami a nezdravým spôsobom života. Environmentálna bezpečnosť sa týka ochrany ľudí pred pôsobením prírodných katastrof a ľudskej činnosti ohrozujúcej životné prostredia, ktoré následne ohrozuje ľudské životy. Osobná bezpečnosť sa týka ochrany pred rozličnými formami fyzického násilia, ktorého pôvod je mimoriadne rôznorodý. Zdrojom násilia môžu byť štátne bezpečnostné zložky (ozbrojené sily a policajné zložky), vojenské napadnutie druhým štátom, terorizmus, etnické a sektárske násilie, gangy a pouličné nepokoje. Podľa UNDP sem patrí tiež násilie voči ženám a deťom, drogové závislosti a samovraždy. Bezpečnosť spoločenstva sa týka ochrany integrity kultúrnej diverzity. Politická bezpečnosť sa týka hlavne zaručenia ľudských práv a ochrany pred zneužívaním politickej moci (UNDP, 1994).

59

teda jednať o hrozby zámerné (napr. genocída) a neúmyselné / štrukturálne (napr.

nedostatok investícií do sektoru vzdelávania či verejného zdravotníctva); prírodné

pohromy a katastrofy ako aj hrozby od samotného štátu; priame a nepriame hrozby.

Perspektíva human security zahŕňa objektívne, hmatateľné faktory (príjem,

nezamestnanosť, vzdelanie a pod.) ako aj subjektívne percepcie hrozieb (strach z násilia

a kriminality, neschopnosť riadiť svoj vlastný osud) (Chenoy, 2006, s.14).

Kategorizácia takto široko chápaného diapazónu potenciálnych hrozieb je vcelku

zložitá. Správa UNDP z roku 1994 v určitom zmysle využíva sektorové členenie.

Chenoyová kategorizuje hrozby nasledovne (Chenoy, 2007, s. 14 - 15):

1. Sociálno-ekonomické hrozby („Freedom from want“)

Jedná sa o tradičné hrozby, ako sú chudoba, hlad, dostupnosť jedla, choroby, znečistenie,

ktoré sú výsledkom nedostatočného rozvoja. Do tejto kategórie zaraďuje tiež hrozby, ktoré

sa týkajú istoty zamestnania a príjmu ako aj prístupu k verejným službám (zdravotná

starostlivosť, ubytovanie, vzdelávanie). Tieto typy hrozieb je možné skúmať a analyzovať

predovšetkým kvantitatívnymi ukazovateľmi.

2. Hrozby osobnej bezpečnosti („Freedom from fear“)

Do tejto kategórie spadajú hrozby, ktoré sú výsledkom percepcie a strachu subjektov

ohrozenia. Môže ísť napr. o strach zo straty zamestnania či zdravotného zabezpečenia

v čase, keď sa uskutočňujú reformy ale aj viac tradičnejšie násilie akým je mučenie, vojna,

terorizmus, etnické násilie, pouličné násilie zo strany jednotlivcov a gangov. Chenoyová

do tejto kategórie zahŕňa aj domáce násilie, násilie voči deťom a ženám či dokonca násilie

voči sebe samému. Skúmanie týchto aspektov je možné realizovať hlavne prostredníctvom

kvalitatívnych analýz precepcie ľudí a proxy indikátorov.

3. Environmentálne hrozby

Tieto sú definované ako hrozby voči životnému prostrediu (degradácia) a ako hrozby

prírodných živlov voči ľuďom (záplavy, zemetrasenia a pod.).

4. Politické hrozby

Táto kategória hrozieb sa týka porušovania občianskych a ľudských práv, násilia

v konfliktoch ale tiež korupcie v štátnom aparáte, v nefunkčnom systéme súdnictva a zlej

vymožiteľnosti práva či neprehľadnosti systému štátnych inštitúcií. Chenoyová sem zahŕňa

tiež bezpečnosť spoločenstva podľa správy UNDP z roku 1994 a diskriminačné praktiky

voči jednotlivcom.

60

2.6.1.1.2 Opatrenia/politika na zaistenie bezpečnosti ľudí

Vzhľadom na šírku hrozieb, je rozsah možných opatrení na ich potieranie rovnako

široký a teda podoba bezpečnostnej triády získava širokú škálu podôb. Jedná sa o opatrenia

ekonomickej, sociálnej, kultúrnej a politickej povahy, často sa prekrývajúcich s nástrojmi

zabezpečujúcimi ľudský a ekonomický rozvoj a podporu ľudských práv. Nositeľom a

vykonávateľom takýchto opatrení sú okrem štátov tiež medzinárodné organizácie a

nevládne a humanitárne organizácie, občianska spoločnosť a súkromné inštitúcie (napr.

donori). Na druhej strane, predovšetkým v rámci hrozieb voči slobode pred strachom sa do

popredia dostávajú nástroje manažmentu vnútroštátnych konfliktov a transnárodného

násilia, ktoré sú doménou tradičných bezpečnostných zložiek štátov (ozbrojené sily,

policajné zložky).

Azda najkontroverznejšou témou v súvislosti s konceptom human security je otázka

humanitárnej intervencie. V prípadoch systematického násilia vykonávaného na

obyvateľstve štátu sa medzinárodné spoločenstvo zhodlo na potrebe princípu

zodpovednosti chrániť (responsibility to protect), ktorý od štátov vyžaduje zodpovednosť

voči vlastným občanom (World Summit..., 2005). V prípade, že štát nie je schopný alebo

ochotný zaistiť bezpečnosť občanov (sektárske, etnické násilie), prípadne je sám

vykonávateľom zločinov proti ľudskosti (genocídy, etnických čistiek), túto zodpovednosť

musí prebrať medzinárodné spoločenstvo (The Responsibility..., 2001). Ochrana

bezpečnosti ľudí sa v takomto prípade dostáva do rozporu z konceptom suverenity štátu

garantovanej medzinárodným právom. Bezpečnosť štátu (ochrana suverenity) tak môže

byť spochybňovaná požiadavkami na bezpečnosť jednotlivcov.

2.6.1.2 Kodanská škola

Podľa Š. Waisovej „do konceptualizácie bezpečnosti vniesli skutočnú dynamiku až

Barry Buzan a Kodanská škola“, pretože prehĺbenie a rozšírenie skombinovali (Waisová,

2005, s. 61). Prístup Kodanskej školy aplikuje „horizontálne“ sektorové členenie ako aj

„vertikálne“ roviny analýzy, ktoré aplikujú pri lokalizácií referenčných objektov, hrozieb

a sekuritizačných aktérov. Oproti doteraz predstaveným prístupom Kodanská škola sa

nachádza na odlišných epistemologicko - metodologických pozíciách. Zatiaľ čo doterajšie

prístupy by sme mohli zaradiť do rámca pozitivizmu, či objektivizmu (McSweeney),

61

Kodanská škola je prístup, ktorý z hľadiska epistemologicko - metodologického prístupu k

realite spadá do postpozitivistického „tábora“44

Kodanská škola prezentuje zásadne odlišné chápanie bezpečnosti v porovnaní

s predchádzajúcimi prístupmi. Zatiaľ čo skôr menované prístupy skúmali (vyjadrené

terminológiou A. Wolfersa) „objektívnu bezpečnosť“, Kodanská škola sa vo svojej analýze

zameriava na konštrukciu bezpečnosti a tým sa nachádza na konštruktivistických

pozíciách. Kodanská škola chápe bezpečnosť ako rečový akt, ktorý je definovaný ako

“konkrétny čin, ktorý je vykonaný už len tým, že bol vyslovený“

.

45

Kodanská škola zachováva konceptuálnu koherentnosť bezpečnosti tak, že skúma

„samotnú logiku bezpečnosti“, jej podstatu v procese sekuritizácie odlíšenou od procesov

politického charakteru. V procese sekuritizácie dochádza vlastne k intersubjektívnej

(medzi sekuritizačným aktérom a publikom) konštrukcií bezpečnostného vzťahu

referenčný objekt – hrozba. Sekuritizáciu chápu ako proces, ktorým je akákoľvek téma

prezentovaná ako bezpečnostná téma, je to proces, ktorý umožňuje identifikáciu a selekciu

hrozieb a referenčných objektov. V procese sekuritizácie sú „onálepkované“ rozličné

referenčné objekty ako existenčne ohrozené, pričom na ich záchranu je potrebné použiť

mimoriadne prostriedky, čím je vyjadrená snaha sekuritizačného aktéra vyzdvihnúť ich

z procesu bežnej politiky (politizácie) do oblasti výnimočných pravidiel a postupov, ktoré

tie bežné môžu porušovať (sekuritizácie).

(Mutimer, 2007, 60-61).

Cieľom rečového aktu nie je označenie, ale konanie. Zjednodušene povedané, tým, že

hovoríme o bezpečnosti, bezpečnosť vlastne vykonávame.

Črtou analytického rámca Kodanskej školy je spájanie referenčného objektu

a hodnôt (v chápaní napr. Waisovej, Møllera, Baldwina) a používanie len jedného termínu

referenčný objekt, ktorý je definovaný ako „entity, ktoré sú existenčne ohrozené a môžu si

legitímne nárokovať právo na prežitie“ (Buzan (et.al.), 1998, s. 48). Kodanská škola

používa pojem referenčný objekt na potenciálne čokoľvek a kohokoľvek, čo je označené

ako entita hodná ochrany sekuritizačným aktérom, teda čo je sekuritizované. Referenčným

objektom môže preto byť neživá vec (napr. ozónová vrstva, zdroje), živá vec (napr. ľudské

kolektivity, etniká, národy, živočíšny druh) či abstraktné veci (napr. idey, pravidlá, režimy,

identita, viera).

Selekčným mechanizmom, ktoré z tejto plejády potenciálnych referenčných

objektov a hrozieb „vyberá“, je publikum, ktoré je responzívne na sekuritizujúce akcie od

44 Bližšie k základným predpokladom a chápaniu post-pozitivistickej epistemológie pozri: Terrif (et.al) 1999. 45 V anglickom originále: „A concrete action that is performed by virtue of its being said.“

62

sekuritizačného aktéra. Táto selekcia vykonávaná publikom je kritérium úspešnosti

sekuritizácie, čí sa celá škála potenciálnych hrozieb a referenčných objektov zahrnutých do

bezpečnosti zmenšuje. V praxi to znamená, že referenčné objekty sú spravidla „obmedzené

na idey/normy/princípy a kolektívnych aktérov/spoločenstvá“ (Tokár, 2009).

Ak si aj logika sekuritizácie zachováva svoju koherenciu vo všetkých sektoroch

a na všetkých úrovniach analýzy, je potrebné povedať, že analytický rámec Kodanskej

školy zakladá predpoklady pre radikálne prehlbovanie a rozširovanie bezpečnostnej

agendy, keď v niektorých potenciálnych prípadoch (ak neberieme do úvahy vojenský

(a politický) sektor, ktorým autori Kodanskej školy ponechali v analýze bezpečnosti

„agendu“ strategických štúdií) sa mimoriadne vzďaľujú od tradicionalistického chápania

bezpečnosti. Rámec Kodanskej školy umožňuje, aby bol ako „bezpečnostný“

skonštruovaný vzťah, v ktorom ide o prežitie firmy v trhovom prostredí, či o vyhynutie

druhov a biodiverzitu. Znamená to teda, že referenčné objekty môžu byť zásadne odlišné

než štát a hrozby pre ne nemusia mať podobu fyzického násilia, či fyzického poškodenia.

Referenčné objekty v rozličných sektoroch ohrozované hrozbami z rozličných sektorov,

ktoré budú úspešne sekuritizované, tak v podstate okrem označenia nemusia mať

s tradičným chápaním bezpečnosti spoločné prakticky nič. Analytický rámec Kodanskej

školy je tak potenciálne radikálnym odklonom od chápania bezpečnosti, napriek tomu, že

si zachováva koherentné chápanie bezpečnosti v procese sekuritizácie.

2.6.2 Prehlbovanie ako odhalenie pôvodu teórie bezpečnosti v politickej teórii –

prístup kritických bezpečnostných štúdií

V rámci tohto prístupu budeme chápať tzv. prúd autorov kritických bezpečnostných

štúdií pôsobiacich na univerzite v Aberystwyth vo Walese (nazývaný tiež ako Waleská

škola bezpečnostných štúdií), ktorých poprednými predstaviteľmi sú K. Booth a Wyn

Jones46

46 Bližšie ku kritickým bezpečnostným štúdiám pozri Collins 2007, Buzan a Hansenová 2009, Booth 2005, Bilgin 2008 a pod.

. Tento prúd autorov môžeme rovnako ako Kodanskú školu zaradiť do rámca post-

pozitivizmu. Podľa nich „existuje len jeden svet, ale množstvo realít“, ktoré sú „faktami na

základe dohody“, čiže spoločenská realita je konštruovateľná, konštruovaná a teda tiež

meniteľná. Skúmanie sociálnej reality (aj teoretické) nie je nikdy objektívne a hodnotovo-

neutrálne, každá teória je „je pre niekoho a pre nejaký účel“ (Booth, 2005, 1-20). Preto

výrazne kritizujú realistickú ortodoxiu, ktorá je z pohľadu kritickej školy teóriou

„mocných, vykonávanou mocnými a pre mocných“, ktorá prispieva k reprodukcii

63

„realisticko-mocenskej“ spoločenskej reality. Skúmanie autorov Waleskej školy je preto

kritické, čo označuje perspektívu, „ktorá sa usiluje stáť mimo prevládajúcich štruktúr,

procesov, ideológií a ortodoxií, s tým, že sú si vedomí, že všetky konceptualizácie

bezpečnosti sú vyvodzované z konkrétnych politických/teoretických pozícií.“ (Booth, 2005,

s. 15).

Pre autorov Waleskej školy je pojem prehlbovania bezpečnosti zásadný. Považujú

za nesprávne stotožňovať ho s úrovňami analýzy. Prehlbovanie podľa Bootha „odhaľuje

politickú teóriu, v ktorej je ukotvený koncept bezpečnosti a teda tiež priority, ktoré formujú

súvisiacu politickú agendu“. Chápe teda bezpečnosť ako derivovaný koncept, ktorý je

spojený s politickou teóriou, keďže „rozličné postoje a správanie spájané s bezpečnosťou

sú odsledovateľné k rôznym politickým teóriám“. Prehĺbenie bezpečnosti znamená chápať

bezpečnosť ako sprievodný jav, keď úlohou analytika je doslova prekopať sa a

preskúmať pôvod bezpečnosti ukrytý v „najzákladnejších otázkach politickej teórie“

(Booth, 2007, s. 149-155). Tiež podľa R. B. J. Walkera, „otázky o bezpečnosti nemôžu byť

oddelené od najzákladnejších otázok politickej teórie” (Walker, 1997, s. 63). Čo sa týka

rozširovania bezpečnosti, v tejto perspektíve je tento „horizontálny“ pohyb len derivátom

prehĺbenia. Rozšíriť bezpečnosť je tak možné len do tej miery, do akej to umožňujú

predpoklady politickej teórie, ktorá je v jej pozadí. Pri prehĺbení bezpečnosti a odkrytí

politických predpokladov sa ukazuje, ktoré referenčné objekty, hrozby a bezpečnostnú

politiku ten ktorý prístup uprednostňuje a presadzuje. Na druhej strane je ale možné vidieť

resp. skôr nevidieť tie referenčné objekty, ktoré sú opomenuté, ktoré sú „politicky,

mocensky alebo štrukturálne znevýhodnené alebo odtlačené do úzadia a takto sú ako

subjekty bezpečnosti ponechané bokom“ (Tokár, 2009) alebo povedané inými slovami, sú

jednoducho umlčané.

Keďže dominantným prístupom v oblasti bezpečnostných štúdií predovšetkým

počas studenej vojny bol realizmus a strategické štúdie, kritické bezpečnostné štúdie sa vo

svojich textoch zameriavajú predovšetkým na kritiku realizmu a teda odhaľujú politickú

teóriu v pozadí realizmu, ktorá v konečnom dôsledku protežuje štát ako referenčný objekt.

Štát je podľa Wyn Jonesa viac problémom, než prínosom z hľadiska zaisťovania

bezpečnosti, navyše, pre ľudské spoločenstvá sú v súčasnosti zásadnejšie iné

nebezpečenstvá a hrozby než sú medzištátne konflikty (Buzan, Hensen, 2009, s.206).

Krause s Williamsom vo svojom článku z roku 1996 rovnako demonštrujú kritický prístup

pri odhaľovaní predpokladov neorealizmu, pričom podľa nich (v súlade s kritikou

Waleskej školy) nie je „koncept národnej bezpečnosti jednoduchou reakciou na objektívne

64

podmienky“ ale „stojí na sérii politických a epistemologických volieb, ktoré definujú čo je

považované za bezpečnosť.“ (Krause, Williams, 1996, 231-233). Pre Waleskú školu

referenčným objektom nie sú štáty, ale ľudia. Podľa Bootha sú ľudia konečných

referenčným objektom bezpečnosti a rovnako podľa Wyn Jonesa je potrebné ústrednú

pozornosť bezpečnostných štúdií zamerať na tých „mužov, ženy a spoločenstvá pre ktorých

je súčasný svetový poriadok zdrojom neistoty (insecurity) než bezpečnosti“ (Wyn Jones,

1995, s. 309 citované podľa Buzan, Hensen, 2009, s.206).

V prípade, že nenastane v chápaní bezpečnosti zmena (predovšetkým ako odklon

od tradicionalistického chápania bezpečnosti), Booth „predpovedá“ ďalšiu 20 ročnú krízu,

ktorej sprievodnými znakmi budú rozličné politické, environmentálne a humanitárne

katastrofy. Konceptom, ktorý by mal v istom zmysle napomôcť vyhnúť sa jeho

pesimistickému náhľadu, je pojem emancipácie, ktorej presadzovaním by mala byť

nastolená skutočná bezpečnosť. „Emancipácia funguje ako cieľ pre zabezpečenie

individuálnej bezpečnosti ako aj analytický a politický nástroj (engine)“ (Buzan, Hensen,

2009, s.206) a je definovaná ako „oslobodenie ľudí (jednotlivcov a skupiny) od fyzických

a ľudských obmedzení, ktoré im bránia vykonávať to, čo by si slobodne vybrali robiť“.

Medzi takéto obmedzenia zaraďuje vojnu a hrozbu vojny ako aj chudobu, slabé vzdelanie,

politický útlak a pod. Podľa neho, „emancipácia, nie moc alebo poriadok vytvárajú

skutočnú bezpečnosť. Emancipácia je v teoretickom zmysle bezpečnosť“ (Booth, 1991,

s.319 citované podľa Smith, 2006, s. 44). Ak sú teda ľudia emancipovaní, dochádza

k situácií, keď sú medzi nimi nastolené mierové vzťahy, pretože sa predpokladá, že ak sú

oslobodení od obmedzení, ktoré im bránia v ich slobodných voľbách, konajú pokojne

(peacefully). Takto vlastne emancipácia na úrovni jednotlivca rieši aj problém na globálnej

úrovni. „Bezpečnosť jednotlivcov je hlboko spojená s globálnou bezpečnosťou, ktorá je

[dosiahnutá] v prípade keď všetci jednotlivci a skupiny sú emancipované a keď

organickejšie konštrukcie politického spoločenstva nahradili štát“ (Buzan, Hensen, 2009,

s.206-207).

Z hľadiska nášho záujmu a chápania rozširovania a prehlbovania bezpečnosti,

kritický emancipačný prístup k bezpečnosti do analýzy požaduje zahrnúť referenčné

objekty, ktoré sú umlčané, utláčané, ponižované, teda tie, ktoré je potrebné emancipovať.

Do analýzy tak je potrebné zahrnúť potenciálne nesmierne široké spektrum ľudí a skupín,

ktoré nejakým spôsobom trpia priamym fyzickým, nepriamym „štrukturálnym“,

mocensko-politickým či inými formami útlaku, zastrašovania a ohrozenia. Navyše, ľudia

na rozličnej „úrovni“ emancipácie môžu byť ohrozované rozličnými typmi hrozieb, čím

65

potenciálne narastá počet rôznych hrozieb z rôznych sektorov. Pri tak nesmierne širokom

chápaní emancipácie ako je „oslobodenie ľudí (jednotlivcov a skupiny) od fyzických

a ľudských obmedzení“, môžeme chápať prístup Waleskej školy ako radikálny prístup

k rozširovaniu a prehlbovaniu bezpečnosti.

V ďalšom texte dizertačnej práce sa tomuto spôsobu prehlbovania bezpečnosti

nebudeme venovať a zameriame sa na pozitivistické/objektivistické prístupy

k prehlbovaniu bezpečnosti.

2.7 Sekuritológia a rozširovanie a prehlbovanie konceptu bezpečnosti

Je potrebné zdôrazniť, že problematika rozširovania a prehlbovania konceptu

bezpečnosti je v slovenskom odbornom prostredí opomínaná. Prístup sekuritológie

(bezpečnostnej vedy), ktorá z hľadiska konceptuálnych otázok má významné postavenie

v bezpečnostnom diskurze na Slovensku, považuje problematiku prehlbovania

a rozširovania bezpečnosti za irelevantnú. Rozšírené a prehĺbené chápanie bezpečnosti

totiž považujú za samozrejmé. Štát ako entita hodná ochrany teda ako referenčný objekt

bezpečnosti, je považovaný za jeden z mnohých referenčných objektov. V učebnici

Bezpečnostný manažment chápe Hofreiter bezpečnosť ako ucelený systém, ktorý má celý

rad podsystémov, ktorý je aj súčasťou systému vyššieho rádu. V podstate inými slovami

hovorí rovinách analýzy. V rámci takto široko poňatého systému bezpečnosti hovorí

o bezpečnosti politickej, ekonomickej, societárnej, ekologickej, informačnej,

technologickej, vnútornej a vojenskej. Inde (Hofreiter, 2006) používa aj analytické

pomôcky ako sú roviny analýzy a sektory. Sektory a referenčné objekty v nich chápe

veľmi podobným spôsobom ako Kodanská škola, do analýzy ale pridáva navyše

informačný sektor.

Široké chápanie bezpečnosti v pojatí sekuritológie demonštruje predovšetkým

polemika na stránkach časopisu Defence & Strategy (2/2007 a 1/2008). Kritici

sekuritológii vyčítali, že sa „pod rúškom jednej vedy stotožnením výskumu zaisťovania

osobnej bezpečnosti podnikateľa, bezpečnosti chemickej prevádzky továrne alebo

protipožiarnej bezpečnosti budov so zaistením bezpečnosti spoločenských skupín, štátu či

medzinárodného spoločenstva, snaží o spojenie nespojiteľného“ (Kříž (et.al), 2008).

Hofreiter v reakcií poukázal na predmet sekuritológie, ktorým „je bezpečnosť človeka a

ostatných systémov, ktoré sú nevyhnutné na zaistenie životných podmienok človeka

(planéta, štát, sociálny skupina, živé organizmy, technické systémy, infraštruktúra, výrobná

sféra, trh, životné prostredie ap.), vzhľadom na rôznorodosť negatívnych vplyvov v

66

rozličných situáciách, časových a priestorových podmienkach.“ Podľa neho „takýto

prístup k skúmaniu bezpečnosti sa musí opierať o prírodné, spoločenské i technické vedy“.

Objektom skúmania je podľa nich „ľubovoľný prvok resp. systém sociálnej, prírodnej,

výrobnej, technickej alebo inej povahy, nevyhnutný a nenahraditeľný z hľadiska zaistenia

podmienok existencie človeka v tom najširšom zmysle slova, a ktoré môžu byť vystavené

pôsobeniu negatívnych faktorov najrôznejšej povahy“ (Hofreiter, 2008). Môžeme uzavrieť,

že prístup sekuritológie je z hľadiska rozširovania a prehlbovania bezpečnosti mimoriadne

extrémnym nielen z hľadiska pridávania referenčných objektov a hrozieb, ale aj skúmaním

negatívnych faktorov najrôznejšej povahy pre najrôznejšie referenčné objekty a hodnoty.

Takéto široké chápanie bezpečnosti je v bežné v slovenskom prostredí. Podobným

spôsobom ako sekuritológia z hľadiska expandovania bezpečnosti uvažuje tiež Volner

(2005). Široko je definovaný pojem „bezpečnosť“ tiež v Slovníku bezpečnostných vzťahov

(2002, s. 22), keď je definovaný ako „viacrozmerná kategória, do ktorej možno zahrnúť

napr. bezpečnosť pri práci, bezpečnosť mediálnych prostriedkov, stavebných konštrukcií,

ťažných lán, bezpečnosť v baníctve ale aj medzinárodnú a vnútroštátnu bezpečnosť“.

Šimák a kol. definujú bezpečnosť ako „stav spoločenského, prírodného, technického,

technologického systému alebo iného systému, ktorý v konkrétnych vnútorných a

vonkajších podmienkach umožňuje plnenie stanovených funkcií a ich rozvoj v záujme

človeka a spoločnosti“ (Šimák a kol., 2005, s. 5).

Ako je možné vidieť niektorí slovenskí teoretici chápu už na základe definície

bezpečnosť široko a preto je problematika prehlbovania a rozširovania bezpečnosti, ktorá

je výrazom „rozťahovania“ bezpečnosti od realistického chápania národnej bezpečnosti

v medzinárodných vzťahoch, pre nich v podstate irelevantná. Prístup slovenských

odborníkov na bezpečnosť teda umožňuje zahrnúť do analýzy bezpečnosti akékoľvek

entity, na akejkoľvek úrovni analýzy a v akomkoľvek sektore. Zásadnou otázkou ale

zostáva, či si takýto prístup zachováva svoju teoretickú a metodologickú koherenciu a či je

koncept bezpečnosti aplikovaný konzistentne naprieč všetkými bezpečnostnými entitami.

Prístup sekuritológie v sebe nezahŕňa element, čím sú bezpečnostné otázky

bezpečnostnými otázkami per se, v čom spočíva podstata bezpečnosti. Nie vždy aplikujú

prahové chápanie bezpečnosti, zdôrazňujúce prežitie entít a zachovanie modality tradičnej

bezpečnosti, teda bezpečnosti ako obrany47

47 Pozri podkapitolu 1.2.2.

. Inak povedané, akákoľvek poškodzujúca

možnosť môže byť považovaná za problém bezpečnosti. Ak je akákoľvek negatívna zmena

67

vnímaná ako bezpečnostný problém, potom je prístup sekuritológie konceptuálnym

aparátom zdôvodňujúcim zachovanie status quo v oblastiach, potrebných pre zaistenie

existencie človeka. Predmetom výskumu je negatívne vnímaná zmena entít, narúšajúca

existujúce status quo.

2.8 Zhrnutie

Ako sme mohli vidieť, problematika rozširovania bezpečnosti je značne

komplikovaná a zahŕňa viacero možných prístupov. Spory ohľadom rozširovanie konceptu

bezpečnosti sa vedú neustále. K žiadnej zhode ohľadom hraníc rozšírenia nedošlo, nové

koncepcie akosi paralelne koexistujú v diskurze popri sebe. Pre ich lepšie analyzovanie

a komparáciu je možné použiť konceptuálne otázky, úrovne analýzy a sektory, ktoré

ukazujú, že medzi nimi existujú rozdiely, ktoré je možné posúdiť a porovnať. Ako sme

mohli vidieť, nevojenské aspekty bezpečnosti je možné do analýzy zahrnúť a skúmať

viacerými spôsobmi a z odlišných perspektív. Tieto prístupy môžeme zhrnúť nasledovne.

I. O nevojenské faktory modifikovaný tradicionalizmus zahŕňa prístupy, keď do

analýzy bezpečnosti:

1. je v podstate možné zahrnúť akékoľvek témy a otázky, ktoré majú vplyv a dosah na

mocenský potenciál štátu a teda na vojenský potenciál štátu a vojenskú bezpečnosť;

2. je možné zahŕňať nevojenské príčiny a faktory medzištátnych konfliktov.

II. Rozšírenie pri zachovaní štátocentrizmu zahŕňa prístupy, keď do analýzy

bezpečnosti:

1. je možné zahŕňať vnútroštátne zdroje hrozieb pre štát;

2. sú zahrnuté nevojenské hrozby, lokalizované v rôznych sektoroch pre štát a jeho

hodnoty, ktoré môžu spôsobiť „poškodenie“ dôležitých hodnôt;

3. sú zahrnuté alternatívne prístupy zaistenia národnej bezpečnosti, realizované buď inými

než vojenskými prostriedkami alebo spoluprácou na medzinárodnej úrovni.

III. Prehĺbenie pridaním referenčných objektov a hodnôt iných než štát. Podľa nás

je možné identifikovať nasledovné prístupy k prehlbovaniu bezpečnosti, v závislosti od

miery rozšírenia sektorov, v ktorých sú lokalizované hrozby:

1. prehĺbenie referenčných objektov a hodnôt, pričom hrozby voči nim je možné

identifikovať vo vojenskom sektore. Jedná sa teda o analýzu otázok súvisiacich s fyzickým

násilím na konkrétnych entitách (sem môžeme napr. zahrnúť prístup human security, ktorý

sa zameriava na slobodu pred strachom);

68

2. prehĺbenie referenčných objektov a hodnôt, pričom hrozby voči nim je možné

identifikovať v rozličných sektoroch (sem môžeme napr. zahrnúť prístup human security,

ktorý sa zameriava okrem slobody pred strachom aj na slobodu pred nedostatkom

a dôstojnosť).

IV. Prehĺbenie prostredníctvom odhalenia politickej teórie v pozadí.

Len stručný prehľad niekoľkých prístupov nám ukazuje, ako komplikovaná je a sa

stáva analýza bezpečnosti a aká široká môže byť bezpečnostná agenda. Aby sme

zmysluplne vedeli hovoriť o bezpečnosti, musím poznať rozdiely a podobnosti rozličných

prístupov, musíme poznať základné špecifikácie. B. Buzan v roku 1997 napísal, že

bezpečnostná agenda bude „vo významnej miere omnoho menej monolitická a globálna,

výrazne diverzifikovaná, regionálna a lokálna vo svojom charaktere než tradične.“

Navyše, bude sa meniť „od aktéra k aktérovi z hľadiska tém ako aj priorít.“ (Buzan, 1997a,

s. 12). Expandovanie bezpečnosti a pridávanie nevojenských tém do súčasnej

bezpečnostnej agendy, jeho slová potvrdzujú.

69

3. ENVIRONMENTÁLNY SEKTOR BEZPEČNOSTI V tejto časti práce budeme na bezpečnosť nahliadať cez perspektívu

environmentálneho sektora, ktorý nám umožní nahliadnuť, ako environmentálne faktory

ovplyvňujú chápanie bezpečnosti. Ukážeme, že v rámci tohto sektora môže existovať

variabilita rozličných prístupov a tiež interpretácií konceptu environmentálnej bezpečnosti,

ktoré sa v rozličnej miere vzďaľujú od tradicionalistického konceptu bezpečnosti. V našom

ponímaní sa „pojem environmentálnej bezpečnosti vzťahuje na sektor bezpečnosti, než na

referenčný objekt, ktorý má byť ochránený“ (Barnett, 2007, s. 197). V našej práci chápeme

environmentálnu bezpečnosť viac ako sektorový prístup k bezpečnosti, výskumnú oblasť,

než len ako „bezpečnosť životného prostredia“ ako referenčného objektu. Ako bude ďalej

uvedené, v rámci takto chápanej environmentálnej bezpečnosti, je zrejmé, že neexistuje len

jedna chránená entita (len jeden referenčný objekt) a presne vymedzené typy hrozieb, ale je

ukázaná ich variabilita. Dokonca, alternatívne perspektívy environmentálnej bezpečnosti

umožňujú vnímať tú istú entitu nielen ako referenčný objekt bezpečnosti ale tiež ako

hrozbu. Je teda perspektívou, kde sú špecifikácie konceptu bezpečnosti určitým spôsobom

spojené s environmentálnymi faktormi.

Environmentálna bezpečnosť je sporný pojem, ktorý je predmetom viacerých

interpretácií a perspektív. Niektorí autori „považujú environmentálnu bezpečnosť za

najvyššiu formu bezpečnosti iní hovoria o zanášaní pojmu bezpečnosť nepatričným

obsahom“ (Buzan, 2005, s. 87). Environmentálna bezpečnosť je netradičným prístupom

k bezpečnosti, ktorý chápanie bezpečnosti rozširuje a v niektorých svojich perspektívach aj

prehlbuje. Koncept environmentálnej bezpečnosti umožňuje identifikáciu referenčných

objektov bezpečnosti a hrozieb v environmentálnom sektore čím bezpečnosť rozširuje

a umožňuje za relevantné referenčné objekty bezpečnosti považovať aj iné entity, než je

štát, čím bezpečnosť prehlbuje. Jednoducho povedané, je prejavom snáh o širšie chápanie

bezpečnosti, ktorý požaduje začleniť do analýzy bezpečnosti nevojenské hodnoty hodné

ochrany a nevojenské hrozby v environmentálnom sektore.

Pojem environmentálnej bezpečnosti je vágnym pojmom. Už len tým, že je zložený

zo všeobecných a ťažko jednoznačne definovateľných pojmov životného prostredia

a bezpečnosti48

48 Pojem bezpečnosti definujeme v podkapitole 1.2.

. Životné prostredie vo všeobecnosti je možné chápať „ako prostredie, ktoré

umožňuje základné prejavy a funkcie organizmov.“ Životné prostredie je tvorené „súhrnom

prírodných, umelých a sociálnych zložiek materiálneho sveta, ktoré sú alebo môžu byť v

70

bezprostrednej interakcii s človekom“ (Terminológia...). Učebnica Security Studies Today

uvádza, že „životné prostredie sa skladá zo všetkých živých a neživých komponentov

planéty – litosféry, biosféry, atmosféry a stratosféry“ (Terriff a iní, 1999, s.119).

Environmentálna bezpečnosť predstavuje „alternatívnu paradigmu pre

usporiadanie hrozieb vo svete vzájomnej závislosti a environmentálnej degradácie“ pričom

dôvodom, prečo sú environmentálne problémy zaraďované k bezpečnostným otázkam sú

ich ekonomické, sociálne a politické dôsledky (Terem, 2005, s. 24). Tiež podľa Barnetta,

už len finančné náklady súvisiace s potenciálnymi dôsledkami environmentálnych zmien

legitimizujú ich chápanie ako bezpečnostných problémov. Nejedná sa len o finančné

opatrenia na zmiernenie klimatických zmien, ale aj nákladov na sanáciu potenciálne

obrovských následkov.

Treba tiež ale pripomenúť, že stále prebiehajú spory o tom, ktoré environmentálne

problémy je vhodné považovať sa bezpečnostné otázky a ktoré nie. V rámci

environmentálnej agendy po prvé jestvuje tendencia „radikálne nadsadzovať skutočný

význam ... chránených hodnôt a tém“ pričom možno vychádzať z predpokladu, že

„sekuritizáciu neodštartuje reálne vzniknutá katastrofa, ale predpoveď, že k nej dôjde“

(Buzan, 2005, s. 90) a po druhé niektoré klimatické zmeny môžu byť vnímané niektorými

krajinami ako existenčná hrozba, inými zas nie. Niektoré krajiny môžu z klimatických

zmien ťažiť, iné naopak budú obeťou negatívnych následkov. Klimatické zmeny sú tak

bezpečnostnou otázkou pre niektoré štáty a spoločnosti (Barnett, 2001b, s. 3).

V literatúre neexistuje konsenzus ohľadom vzťahu životného prostredia

a bezpečnosti a teda na základnom vymedzení skúmania environmentálnej bezpečnosti.

Len s veľkou námahou je možné nájsť odborné texty, ktoré by kategorizovali prístupy ku

skúmaniu environmentálnej bezpečnosti úplne rovnako. Naše členenie bude preto

v určitom zmysle svojbytné, založené na komparácií viacerých kategorizácií v rámci

diskurzu o environmentálnej bezpečnosti.

Kodanská škola udáva „najširšie možné vymedzenie environmentálnej agendy“ na

nasledovné environmentálne témy: narušenie ekosystémov, energetické problémy,

populačné problémy, potravinové problémy, ekonomické problémy, občianske spory

(Buzan, 2005, s. 91). Tieto rôznorodé témy sú akýmisi širšími kategóriami, v rámci

ktorých je možné variabilne identifikovať nielen odlišné referenčné objekty, ale tiež

hrozby. Kodanská škola ďalej tvrdí, že širokospektrálne univerzum environmentálnej

bezpečnosti je pre účely zjednodušenia možné vymedziť troma základnými typmi vzťahov:

71

1. ľudská civilizácia ako referenčný objekt bezpečnosti a za hrozbu sú

považované negatívne následky životného prostredia, nespôsobené ľudskou činnosťou

(dopad meteoritu, výbuch sopky, atď.);

2. životné prostredie ako referenčný objekt bezpečnosti a za hrozbu je

považovaná ľudská činnosť. Pričom výsledkom negatívnej činnosti vo vzťahu k životnému

prostrediu sú následné hrozby pre samotnú spoločnosť (klimatické zmeny, stenčovanie

ozónovej vrstvy a pod.);

3. životné prostredie ako referenčný objekt bezpečnosti a za hrozbu je

považovaná ľudská činnosť. Avšak výsledkom negatívnej činnosti vo vzťahu k životnému

prostrediu nie sú následné hrozby pre samotnú spoločnosť (Buzan, 2005, s. 97).

Zjednodušene môžeme povedať, že pôsobenie „spoločnosť → životné prostredie →

spoločnosť“ je akousi schémou, ktorá umožňuje identifikovať referenčné objekty, hrozby

a ich vzájomné pôsobenie. Systémové či holistické prístupy sa týmto vzťahom venujú ako

integrovanej jednote, kde skúmať jeden bez druhého nie je vhodné a možné. Takýmto

spôsobom pristupuje k environmentálnej bezpečnosti prístup založený na požiadavke

trvalo udržateľného rozvoja, ktorý nedokáže vnímať vzťah spoločnosť – životné prostredie

len jednostranne, vníma ho ako vzťah vzájomnej závislosti.

V rámci tejto základnej schémy vzťahu hrozba - referenčný objekt existuje celá

variabilita prístupov k environmentálnej bezpečnosti. Barnett ponúka nasledovné

perspektívy. Prvý prístup k environmentálnej bezpečnosti sa týka otázok, ako

„environmentálna zmena prispieva ku konfliktom v rámci a medzi štátmi“, ako

„environmentálne zmeny oslabujú národnú bezpečnosť“, „ako vojna alebo príprava na

vojnu pôsobia na životné prostredie“ a posledný prístup skúma prepojenie medzi

environmentálnou bezpečnosťou a rozvojovou problematikou (chudoba, human security)

(Barnett, 2007, s. 183). Waisová zas hovorí o dvoch poňatiach environmentálnej

bezpečnosti, po prvé environmentálna bezpečnosť ako samostatný koncept a po druhé,

environmentálna bezpečnosť ako aspekt iných konceptov. V prvom chápaní sa jedná

o „životné prostredie ako referenčný objekt či životné prostredie a jeho stav ako hodnota

niektorého z referenčných objektov“, v druhom je „životné prostredie a jeho zhoršovanie

chápané ako zdroj hrozieb či príčinou násilných konfliktov“ (Waisová, 2005, s, 114).

Členenie autorov Kodanskej školy, Barnetta a Waisovej sme uviedli len na ilustráciu. My

sme sa rozhodli členiť variabilitu prístupov ku skúmaniu environmentálnej bezpečnosti

nasledovne:

1. Dopad ľudskej činnosti na životné prostredie

72

2. Koncepcia trvalej udržateľnosti a jej vzťah k environmentálnej bezpečnosti

3. Výskum konfliktov spôsobených environmentálnymi faktormi

4. Vzťah národnej bezpečnosti a environmentálnych zmien

5. Vzťah životného prostredia a vojenských inštitúcií

6. Vzťah životného prostredia a bezpečnosti ľudí

3.1 Dopad ľudskej činnosti na životné prostredie

Daná perspektíva v rámci skúmania environmentálnej bezpečnosti skúma dopad

ľudskej činnosti na životné prostredie. Hrozbou je v tomto ponímaní ľudská aktivita

a referenčným objektom sú „ekosystémy a ekologické procesy“ (Barnett, 2007, s. 188)

Významom environmentálnej bezpečnosti v tejto perspektíve je potom „bezpečnosť

životného prostredia“ (Frédérick, 1999, s. 97).

Idea takto chápanej environmentálnej bezpečnosti vychádza z predstáv

ekologických hnutí v 80-tych rokoch, ktoré sa usilovali o konzerváciu a zachovanie status

quo z hľadiska životného prostredia. Preto je v tomto zmysle pojem environmentálnej

bezpečnosti zameniteľný aj s výrazom „stratégia zachovania (conservation strategy)“

(Frédérick, 1999). V rovnakom význame Barnett používa zameniteľný pojem „ekologická

bezpečnosť“ na odlíšenie tejto perspektívy v rámci ostatných prístupov k environmentálnej

bezpečnosti.

Podľa Frédéricka bezpečnosť životného prostredia sa týka 3 elementov. Po prvé,

udržateľného využívania obnoviteľných a neobnoviteľných zdrojov, po druhé ochrany

prvkov životného prostredia, akými sú ovzdušie, voda a pôda s cieľom zabraňovať ich

znečisteniu a po tretie maximálnemu úsiliu obmedzovať riziká, súvisiace s priemyselnou

činnosťou. (Frédérick, 1999, s. 97). Hrozbami v tomto prípade môžu byť „vandalské činy,

nadmerné znečisťovanie alebo neudržateľné využívanie zdrojov, spolu s neustálymi

zásahmi do určitých ekologicky citlivých oblastí“ (Frédérick, 1999, s. 97).

Waisová z dôvodu, že ekologická bezpečnosť sa týka samostatného referenčného

objektu, zásadne odlišného od tradičných referenčných objektov bezpečnostných štúdií

tvrdí, že je možné považovať ho za samostatný koncept (Waisová, 2005, s. 117).

V slovenskom prostredí napr. Hofreier chápe environmentálnu bezpečnosť podobným

spôsobom a podľa neho sa „ekologická bezpečnosť týka zachovania miestnej a planetárnej

biosféry ako základného podporného systému, od ktorého závisí každé ľudské konanie“

(Hofreiter, 2002, s. 11). Druhá časť tejto definície ale poukazuje na jej prepojenosť so

73

spoločenskými aktivitami, každopádne, referenčným objektom bezpečnosti je životné

prostredie.

Referenčným objektom environmentálnej bezpečnosti je teda životné prostredie per

se, na celej škále úrovní analýzy, t.j. lokálnej ako aj na globálnej celo-planetárnej.

Hrozbami sú rozličné ľudské aktivity, ktoré ho poškodzujú. Negatívnymi následkami

potenciálneho zhoršenia životného prostredia na globálnej úrovni napr. znižovanie

biodiverzity, na regionálnej úrovni znečisťovanie riečnych ekosystémov a na lokálnej

úrovni nezabezpečený únik toxického odpadu a zamorenie územia.

Podľa Barnetta je v rámci bezpečnostných štúdií tento prúd myslenia okrajový.

Jeho dôsledkom je, že požaduje multilaterálne riešenia (na globálnej a regionálnej úrovni)

a odklon od „egoistických“ bezpečnostných politík štátov a zameranie na „blaho celého

sociálno-ekologického systému planéty“ (Barnett, 2007, s. 188) čo je z hľadiska tradičného

chápania bezpečnosti značný odklon.

3.2 Trvalá udržateľnosť a jej vzťah k environmentálnej bezpečnosti

Zatiaľ čo po väčšinu histórie bolo životné prostredie chápané len ako „konštantný

faktor v pozadí“, externé podmienky ľudskej existencie, rastom „rozsahu, rôznorodosti

a tempa ľudských aktivít“ ale aj nárastom ľudského poznania v environmentálnej oblasti,

sa otázky životného prostredia stávajú viac a viac prepojené a zviazané s ľudskou

činnosťou a dostávajú sa tiež do oblasti politiky (Buzan, 1991, s. 131-132). Táto

interdependencia človeka s prírodou je de facto základný predpoklad ďalšieho prístupu

v rámci environmentálnej bezpečnosti. Ak použijeme uvedenú schému Kodanskej školy,

tak tento prístup chápe ako hrozby ľudskú činnosť negatívne ovplyvňujúcu životné

prostredie, ktoré je spätne zdrojom hrozieb pre spoločnosť.

Podľa Kodanskej školy je referenčným objektom takto chápanej environmentálnej

bezpečnosti „civilizačná úroveň“ a snaha o jej zachovanie (podľa nej sa jedná

o dominantný prístup k environmentálnej bezpečnosti). Ide v podstate o to, zachovať taký

stav ekosystémov, životného prostredia, ktorý je trvalo udržateľný a ktorý je predpokladom

rozvoja a zachovania dosiahnutej civilizačnej úrovne tiež v budúcnosti. „Civilizačná

úroveň“ je závislá od vzájomnej interakcie životného prostredia s ľudskými aktivitami.

„Bezpečnostnou dilemou“ v rámci takto chápaného referenčného objektu, ktorý potom je

akýmsi „prepletencom ľudskej civilizácie a životného prostredia“ je, že „jediným

spôsobom, ako ochrániť spoločnosť pred environmentálnymi hrozbami, je fundamentálna

zmena vo fungovaní týchto spoločností“ (Buzan, 2005, 92).

74

„Z globálnej perspektívy je tento kruhový vzťah výsledkom predovšetkým dvoch

vývojových trendov – celosvetovej populačnej explózie a raketovej expanzie hospodárskych

aktivít v druhej polovici 20-teho storočia“ (Buzan, 2005, s. 97). Niektorí autori dokonca

tvrdia, že „populačný rast a ekonomická aktivita predstavujú základné východiská celej

environmentálnej agendy“ (Buzan, 2005, s. 92). Tlak na životné prostredie potom naráža

na hranice „únosnej kapacity“ ekosystémov. V niektorých prípadoch dosahuje zasahovanie

do životného prostredia úroveň, ktorý je deštruktívny a nevratný, čím sa môže stať

deštruktívnym tiež pre spoločnosť. Inak povedané, ľudská civilizácia nesie zodpovednosť

„za štrukturálny stav životného prostredia, ktoré spätne obmedzuje či rozširuje rozvojové

alternatívy“ (Buzan, 2005, 93). Preto časté vnímanie hrozieb pochádzajúceho zo životného

prostredia ako „hrozieb, ktoré nemajú nepriateľa“, v perspektíve „spoločnosť - životné

prostredie – spoločnosť“ strácajú svoju opodstatnenosť a váhu a umožňujú úvahy

o konkrétnej zodpovednosti.

Takto chápanú environmentálnu bezpečnosť je z hľadiska úrovne analýzy možné

lokalizovať na všetkých úrovniach analýzy, teda od globálnej po lokálnu. Z hľadiska

ľudských kolektivít, pre ktoré je civilizačná úroveň dôležitou hodnotou, je pravdepodobne

možné identifikovať všetky, od jednotlivcov cez štáty až po ľudstvo ako celok. Hrozbou

v tomto prípade je samotný spôsob existencie ľudskej spoločnosti, ktorý je neudržateľný.

A náprava, či politika ktorá by realizovala zachovanie úrovne a trvalého rozvoja

civilizácie, sa musí realizovať na všetkých úrovniach, čomu je v tejto perspektíve potrebné

vytvárať tiež náležité inštitúcie.

V slovenskom prostredí je vcelku bežné chápať environmentálnu bezpečnosť

v tomto zmysle. Slovník bezpečnostných vzťahov definuje ekologickú/environmentálnu

bezpečnosť ako „proces integrácie a rozvoja životného prostredia, ktorý je spätý

s princípom vývoja trvalo udržateľného rozvoja v celosvetovom meradle“. Cieľom je

zachovať pre budúce generácie „možnosť uspokojovať základné životné potreby“, zároveň

neznížiť „rozmanitosť prírody“ a „zachovať prirodzené funkcie ekosystémov“. Ďalej

približuje spôsob zaistenia environmentálnej bezpečnosti, keď uvádza, že je realizovaná

„predovšetkým prostredníctvom ekologickej/environmentálnej politiky zameranej proti

ekologickému/environmentálnemu riziku“ (Kulašík, 2002, s. 46-47). V tejto perspektíve sú

vedľa seba kladené dve zásadné hodnoty a to životné prostredie a rozvoj, ktoré sú alebo by

mali byť vzájomne previazané, s cieľom zaistiť ich trvalú udržateľnosť. Inak povedané,

chránenými entitami sú životné prostredie a rozvoj v pevnom vzájomnom vzťahu. Z takto

previazaného vzťahu životného prostredia s udržateľným rozvojom by profitovalo celé

75

ľudstvo, teda aj ľudstvo („civilizačnú úroveň“) môžeme považovať za referenčný objekt.

Z hľadiska úrovne analýzy sa jedná o globálnu úroveň.

Ďalšiu podobnú definíciu vo význame environmentálnej bezpečnosti ako „trvalej

udržateľnosti vzťahu spoločnosť – životné prostredie“ ponúka výkladový slovník

Terminológia bezpečnostného manažmentu. Ten definuje environmentálnu bezpečnosť ako

„stav, v ktorom ľudská spoločnosť a ekologický systém na seba pôsobia trvalo udržateľným

spôsobom, jednotlivci majú dostatočný prístup ku všetkým prírodným zdrojom a existujú

mechanizmy na zvládanie kríz a konfliktov priamo či nepriamo spojených so životným

prostredím“ (Terminológia ...). Opäť môžeme skonštatovať, že identifikácia referenčného

objektu bezpečnosti je nesmierne zložitá. Chránenou entitou je v podstate trvalo udržateľná

koexistencia/väzba spoločnosti a ekologického systému, hrozbami sú tak prírodné ako tiež

spoločenské aktivity, narúšajúce tak samotnú väzbu ako tiež prvky tejto väzby, teda

spoločnosť a ekologický systém.

3.3 Výskum konfliktov spôsobených environmentálnymi faktormi

Vo výskume environmentálnej bezpečnosti z pohľadu výskumu ozbrojených

konfliktov sa hlavná výskumná otázka zameriava na hľadanie vzťahu medzi

environmentálnymi zmenami, degradáciou životného prostredia a vznikom ozbrojených

konfliktov. Je potrebné povedať, že vzťah environmentálnych zmien a vzniku ozbrojených

konfliktov nie je jednoznačný a jeho výskum je motivovaný viac teoretickými snahami,

než podloženými empirickými štúdiami (Barnett, 2001b, s. 6).

Z pohľadu metodológie pri výskume vzťahu environmentálnych zmien

a ozbrojených konfliktov, od 90-tych rokov dochádza „generačne“ k trom rozličným

zameraniam výskumu prepojenia environmentálnej bezpečnosti a násilného konfliktu.

V ranných štádiách dominovalo zameranie na „kvantitatívne analýzy agregovaných dát,

testujúcich vzťahy medzi rozličnými environmentálnymi a spoločenskými premennými“,

ktorými sú predovšetkým „nedostatok/nadbytok zdrojov, populačný rast a príjmová

nerovnosť.“ Ďalšie zameranie bolo na mierové stratégie pri zvládnutí environmentálnych

zmien. Tento výskum sa zameriava na kooperatívne, nenásilné spôsoby riešenia

environmentálnych otázok a nakoniec, zameranie na „detailné štúdie konkrétnych oblastí

(field-based studies), ktoré boli miestom environmentálnych zmien a násilia“ (Barnett,

2007, s. 191-192).

Jedným z najvplyvnejších textov, ktoré sa zaoberali „environmentálnym

konfliktom“, bol text Roberta Kaplana s názvom „Prichádzajúca anarchia“. V ňom (aj na

76

základe výskumov Homer-Dixona) predstavil víziu budúceho chaosu spôsobeného

degradáciou životného prostredia a pomenoval environmentálne problémy ako otázky

národnej bezpečnosti (Terriff a iní, 1999, s. 120).

V rámci výskumu „environmentálnych konfliktov“ je možné identifikovať viacero

spôsobov skúmania environmentálnej bezpečnosti, založených na odlišných kauzálnych

vektoroch. Holst napríklad identifikuje variácie vzťahu medzi ozbrojeným konfliktom

a degradáciou životného prostredia, pričom po prvé, sa jedná o degradáciu životného

prostredia ako následku ozbrojeného konfliktu (bližšie pozri podkapitolu 3.5), po druhé ide

o degradáciu životného prostredia ako príčinu ozbrojeného konfliktu a po tretie degradácia

životného prostredia je „príspevkom“ k ozbrojenému konfliktu (Terem, 2005, s. 26). Vzťah

medzi environmentálnou degradáciou a ozbrojeným konfliktom môže byť podľa Terriffa

priamy alebo nepriamy (jedná sa de facto o formuláciu druhej a tretej kategórie podľa

Holsta). Priamym je ozbrojený konflikt o konkrétne zdroje, nepriamym je ozbrojený

konflikt, ktorý vznikol ako následok sociálno-ekonomických faktorov, ktoré samé boli

spôsobené environmentálnou degradáciou (Terriff a iní, 1999, s. 120). Podľa Frédéricka je

možné nazerať na otázku vzniku konfliktov z dvoch uhlov. Po prvé, environmentálne

problémy sú považované za hlavný faktor neistoty (insecurity). Ide o to, že môže dôjsť ku

konfrontácií medzi štátmi na základe vzniknutých lokálnych či regionálnych ekologických

sporov (napr. cezhraničné znečisťovanie, neprimerané využívanie spoločných zdrojov)

alebo môže dôjsť k zmene relatívneho mocenského postavenia v regionálnom či globálnom

kontexte ako následok mimoriadnej environmentálnej katastrofy (napr. klimatických

zmien, dezertifikácie, ekologických nehôd veľkého rozsahu). Po druhé, environmentálne

problémy sú považované za doplňujúci faktor neistoty. V tomto chápaní sú ekologické

faktory akcelerátorom či katalyzátorom existujúcich rozporov a konfliktov v rôznych

oblastiach spoločenského života.

Zásadným výskumným programom venujúcemu sa skúmaniu „environmentálneho

konfliktu“ je program Thomasa Homer-Dixona z Torontskej univerzity, ktorý svoje

najdôležitejšie výstupy prezentoval predovšetkým v 90-tych rokoch. Výskumný dopad

Homer-Dixona je taký dôležitý, že „pre mnohých je koncept environmentálnej bezpečnosti

nerozlučne spätý s jeho menom a tézami“ (Dannreuther, 2008, s. 71). Venoval sa otázke,

ako „environmentálna núdza“ (environmetal scarcity) prispieva k vzniku konfliktov.

Za zdroje environmentálnej núdze považoval znižovanie kvality a kvantity obnoviteľných

zdrojov, populačný nárast a nerovný prístup ku zdrojom. Environmentálna núdza je teda

charakterizovaná na jednej strane existujúcou ponukou zdrojov, na druhej strane dopytom

77

po nich a štrukturálnymi spoločenskými nerovnosťami. Tieto zdroje spolu intereagujú

a vzájomne sa ovplyvňujú. Výsledkom narastania environmentálnej núdze môže byť

nútená migrácia, ktorá môže rezultovať konfliktami v prijímajúcej krajine či zhoršovanie

legitimity a zvyšovanie zraniteľnosti štátu, ktorý nedokáže tieto zdroje núdze balansovať

(Dannreuther, 2008, s. 69-70).

Vo všeobecnosti je možné identifikovať štyri hlavné spoločenské faktory, ktoré

zvyšujú pravdepodobnosť vzniku „environmentálneho konfliktu“. Jedná sa o „zníženú

poľnohospodársku produkciu, ekonomický úpadok, presuny obyvateľstva a narušenie

ekonomických inštitúcií a spoločenských vzťahov“ (Terriff a iní, 1999, s. 123). Ich

kombinácia a prepojenie môže výrazne oslabiť štát, čo môže následne viesť

k vnútroštátnym konfliktom.

My sme rozdelili skúmanie „environmentálnych konfliktov“ podľa hlavného

pôsobiaceho prvku, ktorý je významný pri vzniku konfliktu, pričom rešpektujeme Holstiho

analytické rozdiely a bližšie priblížime Homer-Dixonove závery.

3.3.1 Silné a slabé štáty a environmentálne faktory

Do tejto kategórie spadajú konflikty, vznikajúce pri pôsobení environmentálnych

faktorov, ktoré zhoršujú existujúce sociálno-politicko-ekonomické napätia

a nespravodlivosti v danom štáte. „Štrukturálne obmedzenia (scarcity)“, vychádzajúce z

„nerovnej spoločenskej distribúcie zdrojov“, keď časť spoločnosti pociťuje ich nedostatok,

sú často dôležitým faktorom zohrávajúcim rozhodujúcu úlohu pri vzniku vnútroštátneho

konfliktu. „Environmentálne účinky musia spustiť nielen pocit nedostatku (deprivation) ale

tiež a to konkrétne, pocit relatívneho nedostatku v štrukturálnej situácií, kde existuje

inštitucionálne prítomná možnosť posunúť sa od mierovej politickej akcie k násiliu“

(Sheehan, 2005, s.110).

Politická a ekonomická štruktúra štátov tak zohráva kritickú rolu pri čelení

environmentálnym problémom (Barnett, 2001b, s. 7). Dôležitou je ekonomická sila, ktorá

uľahčuje a umožňuje odolnú výstavbu inštitucionálneho aparátu štátu, Barnett uvádza tiež

zapojenosť krajiny do medzinárodných transferov ako nástroj na zvyšovanie odolnosti

krajiny pred negatívami environmentálnych zmien.

V tejto súvislosti je veľmi vhodným analytické rozlíšenie medzi silnými a slabými

štátmi, tak ako nám ho predstavuje Buzan (Buzan, 1991). Vo všeobecnosti je možné

povedať, že „silné štáty“ majú lepšie vyhliadky na úspech z hľadiska vzniku

vnútroštátneho konfliktu v porovnaní so „slabými štátmi“. Ich odolnosť je posilnená

78

z dôvodu pevnejšej integrity vlády s obyvateľstvom, ktorá umožňuje lepšie predpoklady

pre kolektívnu akciu, vytvára lepšie podmienky na riešenie a usmerňovanie konfliktov.

Naopak, slabé štáty v ktorých existuje vysoká miera sociálnej nerovnosti a degradácie

životného prostredia a štáty prechádzajúce tranzíciou, sú pri pôsobení environmentálnych

zmien zraniteľnejšie a vznik vnútroštátneho konfliktu je pravdepodobnejší.

3.3.2 Migrácia a medzi-skupinové konflikty

Ďalšia časť výskumu sa zameriava na nútenú eko-migráciu, ktorá následne môže

spôsobovať medzi-skupinové konflikty v prijímajúcej krajine. K objektívnym

predpokladom, ktoré môžu viesť ku vzniku „eko-migrácie“ je klimatickými zmenami

spôsobované znižovanie kvality pôdy, strata veľkých častí územia spôsobených

zvyšovaním hladiny oceánov, kontaminácia vôd a stenčovanie ich zásob, náhlymi výkyvmi

počasia spôsobované škody na majetku a životoch.

V literatúre venovanej tejto téme sa tiež vedú spory, do akej miery zohrávajú

environmentálne motívy rozhodujúcu úlohu pre iniciovaní pohybu migrantov.

Každopádne, environmentálne motívy nie sú jediné motívy, ktoré iniciujú migráciu. Je

preto potrebné „rozumieť ako environmentálne motívy intereagujú s ďalšími faktormi a ako

sa tieto faktory menia“, navyše v prípade, keď environmentálne zmeny nemajú rovnaký

lokálny a regionálny dopad (Barnett, 2001b, s. 9).

Na druhej strane, menej spornou (oproti tvrdeniu, že environmentálne faktory sú

motívom migrácie) je téza, že migrácia môže viesť k medzi-skupinovým konfliktom.

Podľa niektorých výskumov, konflikt je často viac spôsobovaných politickou reakciou na

migráciu, než samotnou migráciou. Environmentálni utečenci zdá sa budú do budúcnosti

predmetom imigračných politík mnohých štátov stále vo väčšej miere, pričom ich prijatie

bude závisieť od „absorpčnej kapacity“ štátu a sociálno-ekonomických a kultúrnych

faktorov prijímajúcich krajín.

3.3.3 Obmedzenosť zdrojov

Veľká časť výskumu zameraného na „environmentálny konflikt“ sa týka

obmedzenosti a nedostatku zdrojov. Vzťah nedostatku zdrojov (predovšetkým

neobnoviteľných) a súperenie o ne skúmalo značné množstvo autorov už v minulosti, v 80-

tych rokoch sa k nim pridali tiež ďalší autori ako Peter Gleick, Richard Ullman či Norman

Myers. Rozmer prírodných zdrojov ako predmetu národnej bezpečnosti a predpoklad moci

štátu v medzinárodnom prostredí nie je v perspektíve tradičných bezpečnostných štúdií

79

ničím novým a je v súlade s tradičným chápaním národnej bezpečnosti realistickou

paradigmou v medzinárodných vzťahoch. Dôraz bol kladený predovšetkým na

neobnoviteľné zdroje (ropa, uhlie, zlato, železo a iné) (Terriff a iní, 1999, s.117) Avšak

skúmanie bezpečnostných súvislostí s nedostatkom obnoviteľných zdrojov (napr.

odlesňovanie, degradácia poľnohospodárskej pôdy, znečisťovanie vôd, vyčerpávanie zásob

rýb) je pre bezpečnostné štúdie nóvum. Vo všeobecnosti, súťaženie o zdroje môže viesť ku

vzniku násilných konfliktov, pretože sa v niektorých regiónoch stávajú extrémne vzácne,

sú nevyhnutné pre ľudský život a môžu byť fyzicky kontrolované (Terriff a iní, 1999, s.

119).

V rámci výskumu „environmentálnych konfliktov“ je preto potrebné mať na pamäti

rozlíšenie medzi obnoviteľnými a neobnoviteľnými zdrojmi. Ako sme už uviedli,

skúmanie súperenia medzi štátmi o strategické neobnoviteľné zdroje (ropa, plyn, minerály

a pod.) bola a je pevnou súčasťou výskumu tradičných bezpečnostných štúdií. Z hľadiska

neobnoviteľných zdrojov, ľudská činnosť a prírodné procesy prispievajú či priamo

spôsobujú znižovanie kvality a dostupnosti obnoviteľných zdrojov. Medzi ne môžeme

zahrnúť pitnú vodu, drevo, ryby, úrodnú pôdu a iné. Negatívne následky ľudskej činnosti a

klimatických zmien môžu deštruktívnym spôsobom ovplyvniť nedostatok zdrojov a môžu

byť katalyzátorom súperenia o ne.

Z hľadiska vplyvu environmentálnych faktorov na ozbrojené konflikty je potrebné

povedať niekoľko dôležitých téz. Po prvé, výskum „environmentálnych konfliktov“

nepreukázal, že environmentálne faktory sú jedinými (a vôbec nie nevyhnutne

najdôležitejšími) pri vzniku ozbrojeného konfliktu (Barnett, 2001b, s. 6). Ďalšími

významnými faktormi sú chudoba, nerovnosť medzi skupinami, dostupnosť zbraní, etnické

napätia, vonkajšia zadlženosť, inštitucionálna odolnosť, legitimita štátu, jeho schopnosť

a ochota intervenovať (Barnett, 2001b, s. 7). Po druhé, výskum konfliktov spôsobovaných

environmentálnymi faktormi postupne ustupuje od predpokladu priameho spôsobovania

ozbrojených konfliktov a smeruje k zdôrazňovaniu rozmanitosti (multifarious) a menej

priamych kauzálnych línií (Barnett, 2001b, s. 2). I keď environmentálne faktory nie sú

nevyhnutne priamym spúšťačom otvoreného konfliktu medzi skupinami „v niektorých

obdobiach ale môžu byť katalytickým (exacerbating) faktorom“ (Barnett, 2001b, s. 7). Po

tretie, je pravdepodobné, že environmentálne zmeny môžu byť faktorom predovšetkým pri

vzniku vnútroštátnych konfliktov a v omnoho menšej miere pri vzniku medzištátnych

konfliktov.

80

Z hľadiska expandovania bezpečnosti prístupy k environmentálnej bezpečnosti,

zameriavajúce sa na možnosti vzniku medzištátnych alebo vnútroštátnych konfliktov,

vychádzajú z tradičného chápania bezpečnosti zameraného na skúmanie podmienok

použitia sily a vzniku ozbrojených/násilných konfliktov. Zameranie na ozbrojený konflikt

elegantne zapadá do rámca výskumu konfliktov v bezpečnostných štúdiách.

3.4 Vzťah národnej bezpečnosti a environmentálnych zmien

Ďalší prístupom k environmentálnej bezpečnosti je skúmanie jej vzťahu k národnej

bezpečnosti. V tejto perspektíve je referenčným objektom štát či jeho základné

elementy/hodnoty. Medzi takúto hodnotu môže patriť životné prostredie štátu a hrozby

môžu byť rôznorodého charakteru. Prípadne hodnotami môžu byť iné entity a hrozbou pre

ne môžu byť zmeny a procesy odohrávajúce sa v životnom prostredí.

Barry Buzan systematickým spôsobom skúmal hrozby z ekologického49

Pre Buzana je teda referenčným objektom štát a chránenou hodnotou fyzická

základňa štátu. Hrozbou sú environmentálne procesy a zmeny, teda nie zámerné hrozby

sociálnych aktérov, ale nezámerné hrozby prostredia. Buzan si však uvedomuje, že

sektora pre

národnú bezpečnosť. V jeho perspektíve sú ekologické hrozby hrozbami predovšetkým pre

fyzickú základňu štátu a až následne/sprostredkovane, v prípade škôd značného rozsahu,

pre ďalšie elementy štátu, teda vládnu moc a štátnu ideu. Buzan teda rozlišuje ekologické

hrozby menšieho rozsahu a veľkého rozsahu. Prvé sa týkajú aktivít, odohrávajúcich sa

v jednom štáte, ktoré môžu mať negatívne dopady v druhom štáte (cezhraničné

znečisťovanie, odlesňovanie). Podľa neho je vcelku možné, že napr. spory ohľadom

prerozdeľovania vôd veľkých riek sa môžu stať až predmetom použitia ozbrojenej sily.

Hrozby veľkého rozsahu je na druhej strane „ťažšie zasadiť do rámca národnej

bezpečnosti“, keďže majú svojím rozsahom globálny charakter (oslabovanie ozónovej

vrstvy, globálne otepľovanie, zmeny v distribúcii zrážok). Na druhej strane, sú to

konkrétne štáty, ktoré nesú dopady týchto globálnych environmentálnych problémov.

Buzan tiež vníma možné zásadné globálne zmeny, ktoré by súviseli s extrémnymi

zmenami globálnej klímy (extrémne oteplenie či ochladenie), ktoré by zásadne zmenili

„geografiu ľudského osídlenia (geography of human habitation)“ alebo by došlo k

„masívnej transformácií podmienok pre ľudský život na planéte“. (Buzan, 1991, s. 132-

134).

49 Buzan vo svojej práci z roku 1991 používa termín „ekologický“ sektor. Vo svojej neskoršej práca používa už termín „environmentálny“ sektor bezpečnosti.

81

potenciálne prepojenie medzi spoločenskými aktivitami spôsobujúcimi environmentálne

zmeny, môže následne spôsobovať spory medzi štátmi navzájom. Jeho slovami, „ak

ekosystém je náhodnou premennou, potom všetky [štáty] môžu vnímať svoju účasť na ňom

ako otázku osudu. Avšak, ak sa stane, ako sa to deje, premennou podriadenou ľudskej

manipulácii, potom sa distribúcia nákladov a ziskov intenzívne stáva politickou

záležitosťou.“ (Buzan, 1991, s. 133).

Podobne Barnett uvádza niekoľko spôsobov, ako je možné vnímať vzťah medzi

národnou bezpečnosťou a environmentálnymi zmenami. Negatívne efekty

environmentálnych zmien sa môžu z hľadiska národnej bezpečnosti týkať zníženia

legitimity vlády a ekonomickej úrovne obyvateľstva a štátu, zároveň tým obmedzenia

prostriedkov pre vojenské kapacity štátu, zhoršenia zdravotného stavu obyvateľstva či

dostupnosti potravín a pitnej vody a vystavením obyvateľstva novým chorobám či

zhoršovaním sociálnych nerovností medzi populáciou (Barnett, 2001b, s. 6).

Podľa Frédéricka environmentálna bezpečnosť získava význam ako

„environmentálneho komponentu národnej bezpečnosti“ (Frédérick, 1999, s. 98) a dokonca

ponúka svoju vlastnú definíciu environmentálnej bezpečnosti. Podľa neho je

environmentálna bezpečnosť pre štát „absencia nekonvenčných hrozieb proti substrátu

životného prostredia podstatného pre prosperitu (well-being) jeho populácie a pre

udržanie jeho funkčnej integrity“ (Frédérick, 1999, s. 100). V rámci systémovej

perspektívy v slovenskom prostredí napr. Žídek s Cibákovou chápu environmentálnu

bezpečnosť obdobne ako Frédérick, keď „zachovanie zdravého životného prostredia“ je

základným bezpečnostným záujmom z hľadiska národnej bezpečnosti (Žídek, Cibáková,

2009, s. 35).

3.5 Vzťah životného prostredia a vojenských inštitúcií

Ďalší prístupom k environmentálnej bezpečnosti je skúmanie vzťahu životného

prostredia a ozbrojených síl, či v širšom poňatí vojenských inštitúcií. V rámci tohto vzťahu

je možné identifikovať viaceré perspektívy, ktoré sa odlišujú svojimi špecifikáciami. Prvou

je skúmanie deštruktívneho dopadu vojny a vojenských akcií ako aj prípravy na vojnu

v čase mieru na životné prostredie. Druhou je kritika spôsobu samotnej existencie

vojenských inštitúcií ako environmentálnej konkurencie .

V rámci prvej perspektívy sa úsilie teoretikov zameriava na skúmanie deštrukčného

dopadu vojny na životné prostredie. Deštrukcia životného prostredia môže byť buď

zámerná, s cieľom víťazstva vo vojne alebo neúmyselná, ako vedľajší nezamýšľaný

82

produkt vojenských operácií. Zámerná deštrukcia elementov životného prostredia pre

vojenské účely je síce bežnou taktikou, i keď „jej úloha je zvyčajne marginálna a vojenská

účinnosť často sporná“. Za takéto činy je možné považovať napr. spálenie úrody na

poliach, ničenie hrádzí či ničenie lesov defoliantmi (Terriff a iní, 1999, s. 126). Rovnako

značné škody na životnom prostredí môžu napáchať úniky škodlivých látok do okolitého

prostredia v prípadoch, keď sú terčom vojenských aktivít jadrové, chemické či iné

zariadenia a továrne (Terriff a iní, 1999, s. 126-127). Zvyšujúca sa ničivosť zbraní

a masívne používanie jadrových zbraní by mohlo mať za následok až „nukleárnu zimu

a masívne stenčenie stratosférického ozónu, s tragickými vyhliadkami pre ľudské prežitie“

(Terriff a iní, 1999, s. 126). Rovnako dlhotrvajúci negatívny dopad na životné prostredie

môžu mať aj iné typy zbraní hromadného ničenia50

Ozbrojené sily aj v čase mieru spôsobujú environmentálne škody. Podľa Barnetta,

„ozbrojené sily sú hlavným spotrebovateľnom zdrojov a znečisťovateľom“ životného

prostredia (Barnett, 2007, s. 196) a tiež „veľkým producentom skleníkových plynov“

(Barnett, 2001b, s. 10). Rovnako vojenský výcvik a testy nových zbraňových systémov

v čase mieru prispievajú k jeho degradácií.

.

Z hľadiska tejto perspektívy sú teda ozbrojené sily hrozbou pre „ekologickú

bezpečnosť“ teda životné prostredie per se. Hrozbou preň je činnosť vojenských inštitúcií

či už v čase vojny alebo mieru. Dopady na životné prostredie môžu mať globálny

(nukleárna zima), regionálny ale tiež lokálny rozmer (nenáležité uskladnenie toxického

odpadu). Požadovanie „zelenej obrany (greening defence)“ je tak prirodzenou

požiadavkou, predovšetkým z ekologickej perspektívy.

Z hľadiska tradičného chápania národnej bezpečnosti je dôležitým kritický názor

z environmentálneho pohľadu, podľa ktorého „rozvoj a udržiavanie vojenských inštitúcií

uberá finančné a organizačné zdroje, ktoré by mohli byť produktívnejšie využité na

ochranu a vyčistenie životného prostredia“ (Terriff a iní, 1999, s. 127-128). Podobne,

„environmentálne, ekonomické a spoločenské účinky vojny majú negatívny dopad na

prístup ľudí k takým druhom zdrojom, ktoré je potrebné rozvíjať ekologicky udržateľným

spôsobom“ (Barnett, 2007, s. 195). Ďalší argument zdôrazňuje, že používanie

environmentálne dôležitých území ozbrojenými silami, môže byť využívané odlišným

spôsobom, ktorý lepšie vyhovuje ekologickým normám a je v súlade s udržateľným

spôsobom využitia. Zdá sa, že v týchto argumentoch sa najjasnejšie ukazuje odlišnosť

50 Bližšie pozri napr. Terriff a iní, 1999, s. 126.

83

medzi snahami ekológov, ktorých cieľom je konzervácia či udržateľnosť životného

prostredia a účelom ozbrojených síl, ktorým víťaziť „za každú cenu“, ktorý ale odporuje

cieľom environmentálnych hnutí. Je dôležité upozorniť, že zameranie vojenskej činnosti

s cieľom presadzovať záujmy národnej bezpečnosti (bez ohľadu na škody na životnom

prostredí) sa takto dostáva do konfliktu s takto chápanou snahou o dosiahnutie

environmentálnej bezpečnosti. Referenčným objektom bezpečnosti tak môžu byť samotné

vojenské inštitúcie, sprostredkovane národná bezpečnosť v tradičnom chápaní a zdrojom

rizika aj „zelené/mierové skupiny“.

3.6 Environmentálne zmeny a bezpečnosť ľudí

Posledným prístupom je otázka dopadu klimatických zmien na bezpečnosť ľudí

(human security). Jednotlivci/ľudia ako referenčný objekt analýzy bezpečnosti predstavujú

mimoriadne zložitú entitu, ktorej môže zodpovedať extrémne široký komplex

potenciálnych hrozieb, čo sa odráža tiež v prípade konceptu human security51

Tento pojem do bezpečnostného diskurzu zaviedla v roku 1994 správa

Rozvojového programu OSN (UNDP). Správa UNDP z roku 1994 definuje sedem oblastí

ľudskej bezpečnosti, medzi ktoré patrí ekonomická bezpečnosť, potravinová bezpečnosť,

environmentálna bezpečnosť, osobná bezpečnosť, bezpečnosť spoločenstva a politická

bezpečnosť (Human Development..., 1994). „Human security sa netýka zbraní, ale

ľudského života a dôstojnosti“. V takomto chápaní, sa dopad klimatických zmien dotýka

kvality a dôstojnosti ľudského života, jeho vplyvu na rovnosť a postavenie v spoločnosti

(Barnett, 2001b, s.11).

.

Správa UNDP k environmentálnej bezpečnosti ľudí hovorí, že krajiny čelia

environmentálnym hrozbám tak na miestnej ako tiež globálnej úrovni. Z lokálnej

perspektívy sa v rozvojových krajinách jedná o nedostatok pitnej vody spôsobovanej

degradáciou životného prostredia a tlakom na pôdu (odlesňovanie, dezertifikácia,

salinizácia). V rozvinutých krajinách je problémom znečistenie ovzdušia (ovplyvňuje

nielen zdravie ľudí ale tiež životné prostredie a spôsobuje hospodárske straty). Podľa

správy, tlaky na životné prostredie spôsobujú ľudia tiež sami svojou činnosťou čo následne

spôsobuje škody na životoch a majetku (odlesňovanie súvisí so záplavami; populačný rast

podnecuje sťahovanie ľudí do rizikových oblasti) (Human Development..., 1994, s.28-30).

Z globálnej perspektívy sa akcentujú predovšetkým také environmentálne problémy, ktoré

51 Bližšie pozri tiež podkapitolu 2.6.1.1.

84

prekračujú štátne hranice (znečisťovanie riek, kyslé dažde, stenčovanie ozónovej vrstvy,

globálne otepľovanie, strata biodiverzity). Spôsobované ľudskou činnosťou môžu

ohrozovať schopnosti sebaregenerácie ekosystémov, ktorý umožňuje poskytovanie

„ekosystémových služieb“ akými sú čistenie vody, regenerácia pôdy, regulácia teploty,

recyklácia odpadu a živín a udržiavanie ovzdušia (Human Development..., 1994, s. 35-36).

Autor učebnice Understanding Global Security Peter Hough za hlavné hrozby pre

bezpečnosť ľudí považuje stenčovanie ozónovej vrstva (ultrafialové žiarenie spôsobuje

zdravotné riziká), globálne otepľovanie (nebezpečenstvá sú geograficky diferencované;

najväčšie riziká pre ľudí môže spôsobovať zvyšovanie hladiny oceánov), dezertifikácia

(ovplyvňuje potravinovú bezpečnosť na lokálnej úrovni) (Hough, 2004, s. 145-148).

Koncept human security prehlbuje bezpečnosť smerom nadol na vertikálnej osi a za

referenčný objekt bezpečnosti považuje „ľudí“. Jedná sa teda o prístup, v ktorom sú

centrom pozornosti a analýzy ľudia/jednotlivci a ich bezpečnosť (people-centric approach).

Terriff odlišnou logickou tvrdí v podstate to isté, pričom podľa neho je okamžitým

referenčným objektom environmentálnej bezpečnosti vo vzťahu k bezpečnosti ľudí je síce

životné prostredie, keďže toto je nevyhnutným predpokladom zdravia a blahobytu, avšak

konečným referenčným objektom sú ľudia/jednotlivci (Terriff a iní, 1999, s. 130-131).

Barnett používa koncept „environmentálnej bezpečnosti pre ľudí“, Waisová nazýva

tento prístup „ekokultúrna bezpečnosť“. Hlavná myšlienka „ekokultúrnej bezpečnosti“

spočíva „v spájaní životného prostredia a jeho kvality s otázkou ľudskej existencie. ...

Koncept ekokultúrnej bezpečnosti kombinuje nové premyslenie bezpečnosti so snahou

o ochranu a udržanie stavu životného prostredia, s garantovaním ochrany ľudských

environmentálnych práv.“ (Waisová, 2005, s. 117). Zameriava sa na garantovanie

a ochranu práv na zdravé životné prostredie a zachovanie kultúrnej integrity a prináša

požiadavky na týkajúce sa environmentálnej spravodlivosti. Tá nastoľuje otázku

spravodlivej a rovnej distribúcie zdrojov, zabraňovaniu hrozby poškodzovania životného

prostredia a s tým súvisiaceho oslabovania sociálnej súdržnosti a kultúrnych prvkov

(Waisová, 2005, s. 117-118). Spája teda otázky kvality životného prostredia pre ľudí

s otázkou ľudských práv a socio-kultúrnymi požiadavkami rovnosti.

3.7 Zhrnutie

Kapitola ukázala environmentálnu bezpečnosť ako rozširujúcu a prehlbujúcu

konceptualizáciu bezpečnosti. Poukázala na rozdielne prístupy k chápaniu

environmentálnej bezpečnosti s cieľom ukázať, že keď „dvaja hovoria o tom istom, ešte

85

nemusia hovoriť o tom istom“. Tieto prístupy nie vždy považujú sa referenčný objekt

bezpečnosti iba životné prostredie, referenčným objektom môže byť civilizačná úroveň,

štát, ľudia, dokonca samotné ozbrojené sily. Rovnako premenlivé môžu byť hrozby pre

tieto referenčné objekty. Rôznorodosť základných špecifikácií, teda referenčných objektov

a hrozieb, spolu s rozdielnou úrovňou analýzy, poukazuje na potrebu diferencovaného

prístupu k politike environmentálnej bezpečnosti.

Ekologická bezpečnosť, bezpečnosť životného prostredia per se, je z hľadiska

tradicionalistickej bezpečnostnej triády evidentným odklonom. Ak je referenčným

objektom miestny ekosystém, hrozbou je jeho znečistenie miestnou fabrikou

a bezpečnostnými opatreniami sú štandardné legislatívne nástroje štátu na dodržiavanie

ekologických štandardov, expandovanie bezpečnosti je evidentné. Náš referenčný rámec a

prah bezpečnosti vyžaduje, aby v koncepciách ekologickej bezpečnosti rezonovala idea

kritického prahu a teda, aby sa vyskytovali argumenty o neudržateľnosti, úplnej deštrukcií,

neschopnosti reprodukcie referenčnej entity prípadne, aby deštrukcia mohla znamenať

preliatie problému do ďalších sektorov s potenciálne deštruktívnymi následkami pre ďalšie

referenčné objekty, v takom prípade by bolo možné hovoriť o expandovaní bezpečnosti.

Ak však tieto argumenty absentujú, de facto dochádza k prekrytiu environmentálnej

problematiky bezpečnostnou rétorikou, negatívna zmena je považovaná za bezpečnostnú

hrozbu, problematika sa dostáva ďaleko mimo rámca výskumu medzinárodných vzťahov

a bezpečnostných štúdií52

Environmentálna bezpečnosť ako environmentálnymi faktormi spôsobovaný

ozbrojený konflikt je spôsob, ktorý do analýzy konfliktov ako bezpečnostných problémov

umožňuje zahrnúť environmentálne faktory a umožňuje vysvetľovanie predovšetkým

vnútroštátnych konfliktov. Nie je rozširovaním a redefiníciou bezpečnosti. Štátno-

centrický zostáva tiež prístup skúmajúci negatívne pôsobenie environmentálnych hrozieb

. Prístup ekologickej bezpečnosti je preto v prípade absencie

kritického prahu či možnosti preliatia do ďalších sektorov redefiníciou konceptu

bezpečnosti expandujúcou agendu bezpečnosti extrémne ďaleko. Naopak, environmentálna

bezpečnosť ako úsilie o zachovanie trvalo udržateľnej civilizačnej úrovne spoločností je

síce prehĺbením bezpečnosti od štátu ako referenčného objektu, spĺňa však podmienku

kritického prahu (nezvrátiteľnosť, neudržateľnosť procesov). Prehĺbením bezpečnosti je

tiež environmentálny aspekt konceptu human security.

52 Samozrejme za predpokladu, že sa nejedná o problémy, ktoré presahujú štátne hranice a ktoré môžu spôsobovať medzištátne spory a problémy.

86

na národnú bezpečnosť, ktorý nie je prehĺbením bezpečnosti ale je len rozšírením

bezpečnosti.

87

4. EKONOMICKÝ SEKTOR BEZPEČNOSTI Skúmanie prehlbovania a rozširovania konceptu a agendy bezpečnosti

v ekonomickom sektore je výskumné podujatie, ktoré je mimoriadne zložité. Vzťah

ekonomiky a politiky a následne bezpečnosti je vzťahom značne komplikovaným, známym

a kontroverzným. Jeho skúmanie má dlhú tradíciu a je výskumným predmetom viacerých

vedných disciplín. Medzinárodná politická ekonómia, medzinárodné vzťahy, bezpečnostné

štúdie, vojenská veda, všetky sa určitým spôsobom musia vysporiadať so vzájomným

prepletencom ekonomiky a politiky, či ekonomiky a vojenstva. Veď všetko nejakým

spôsobom súvisí s peniazmi a materiálnymi zdrojmi a teda aj s ekonomikou.

Nie je preto prekvapením, že diskusie ohľadom vzťahu ekonomiky a politiky

(vojenstva) či ekonomickej bezpečnosti sú značne fragmentované, existuje naň veľké

množstvo divergentných perspektív a interpretácií. Túto značnú variabilitu interpretácií

vzťahu bezpečnosti a ekonomiky preskúmame v perspektíve prehlbovania a rozširovania

konceptu bezpečnosti v nasledujúcej kapitole. Budeme sa zameriavať na otázku, akým

spôsobom spolu súvisí ekonomika a bezpečnosť a či sa pojem ekonomickej bezpečnosti

vzďaľuje od tradičného zameranie bezpečnostných štúdií či otázok vojenstva a vojenskej

bezpečnosti štátu. Ukážeme, ako rozličné poňatia vzťahu ekonomiky a bezpečnosti či

konkrétne ekonomickej bezpečnosti otvárajú priestor pre zachytenie celej škály

ekonomických hrozieb. V prvej a druhej podkapitole sa zameriame predovšetkým na štát

a jeho ekonomiku/prosperitu ako referenčné objekty bezpečnostnej analýzy. V záverečnej

časti poukážeme na ďalšie potenciálne referenčné objekty ekonomickej bezpečnosti

a odlišný charakter hrozieb, ktoré prehĺbenie bezpečnosti prináša.

4.1 Väzba ekonomika-bezpečnosť

4.1.1 Vzťah medzinárodného politického a ekonomického systému

Medzinárodný ekonomický systém a medzinárodný politický systém sú vzájomne

previazané a vzájomne konštitutívne a nie je ich možné chápať jeden bez druhého (Buzan,

1991). Preto úvahy o vzťahu ekonomiky a bezpečnosti alebo konkrétnejšie ekonomickej

bezpečnosti je potrebné chápať v rámci tohto kontextu, ktorý je nesmierne zložitý

a komplexný. Užitočnou perspektívou nahliadajúcou na tento vzťah je prístup

medzinárodnej politickej ekonómie.

Medzinárodná politická ekonómia (MPE) ako subdisciplína medzinárodných

vzťahov skúma vzťah medzinárodného ekonomického a politického systému, vzájomné

88

pôsobenia medzi štátmi a trhom či otázku, kto čo získa v medzinárodnom systéme.

Vychádza z predpokladu, že “ekonomické a politické faktory majú recipročný vplyv

a politická moc je založená na ekonomických faktoroch“ (Waisová, 2002, s. 15). Otázky

politickej moci a mocenského postavenia štátu v medzinárodnom systéme a bezpečnosti

spolu bezpochyby súvisia. Preto sa teraz zameriame na prístupy niektorých autorov MPE

skúmajúcich otázku moci štátu v medzinárodnom systéme a na jej implikácie pre koncept

bezpečnosti chápaný ako derivát moci.

Autorkou, ktorá sa zaoberala otázkami premeny konceptu bezpečnosti v súvislosti

s prístupmi MPE je Šárka Waisová. Podľa nej MPE tým, že skúma otázky moci

v súvislosti s ekonomickými faktormi, sa dotýka tiež „podstaty bezpečnosti a skúma jej

ekonomické rysy“. MPE rozšírením obzoru o ekonomický rozmer umožňuje pochopiť

problém bezpečnosti komplexnejšie, nielen ako „chybne koncipovanú orientáciu na

vojensky chápanú rovnováhu moci“, veď „moc a bezpečnosť sú fundamentálne spojené

s ekonomickými procesmi“ (Waisová, 2005, s. 103-104).

Medzi základných autorov v tomto smere uvažovania patria Robert Gilpin a Susan

Strangeová. Gilpin poukazuje na dôležitosť vzťahu medzinárodného trhu a štátu, ktorý

zásadne mení charakter moci štátu. Autonómne trhové procesy ovplyvňujú mocenskú

rovnováhu štátov tak, že moc a bezpečnosť (vojenské kapacity) sú vzájomne previazané

s ekonomickými procesmi. Dochádza tak k zmene charakteru medzištátnych konfliktov

a podstaty bezpečnosti štátu. Tým, že otvára „čiernu skrinku“ štátu a do popredia dostáva

ekonomické otázky, je ochotný akceptovať, že národným záujmom štátu

v medzinárodných vzťahoch môže byť nielen bezpečnosť ale aj blahobyt (Waisová, 2005,

s. 103-104). Postklasický realizmus, za ktorého predstaviteľa môžeme Gilpina považovať

tvrdí, že pre štát je „nástrojom zaistenia bezpečnosti posilnenie rôznych aspektov moci“

a „maximalizácia moci umožňuje dosahovať najdôležitejšie ciele štátu“. To umožňuje

ustúpiť od nemennej hierarchie jadrových hodnôt štátu a otvára možnosť kalkulácie

krátkodobých a dlhodobých ziskov a strát. „Uznanie možnosti krátkodobej premeny

hierarchie hodnôt otvára priestor pre úvahy o rozšírení chápania bezpečnosti v oblasti

zdrojov hrozieb“ (Waisová, 2005, s. 47-48). Toto teoretické chápanie otvára priestor pre

zakomponovanie ekonomických hrozieb do analýzy bezpečnosti.

Bezpochyby Gilpinove širšie zasadenie štátu do ekonomických siločiar

v medzinárodných vzťahoch, poukazuje na širšie chápanie národnej bezpečnosti.

V prípade, že prosperita (bohatstvo) je rovnocennou voľbou voči bezpečnosti (vojenským

spôsobilostiam), je predmetom voľby medzi „delami a maslom“. Nie je teda a priori

89

hodnotou štátu, voči ktorej sú ostatné hodnoty podriadené a členenie politiky na „vysokú“

a „nízku“ sa stáva bezpredmetným. Bezpečnosť je zasadená do širšieho ekonomického

kontextu. Z hľadiska významu samotného konceptu bezpečnosti si ale myslíme, že Gilpin

chápe bezpečnosť tradičným spôsobom, ako vojenské spôsobilosti štátu v anarchickom

prostredí medzinárodnej politiky53

Ekonomickým vplyvom na postavenie štátu sa zaoberá tiež Susan Strangeová.

Domnieva sa, „že prehlbujúca sa globalizácia medzinárodného systému a rozvoj

autonómie ekonomických síl a ekonomických aktérov oslabuje moc a postavenie

teritoriálneho štátu.“ Moc, ktorej maximalizácia je predpokladom zaistenia bezpečnosti

štátu, získava transnárodný charakter. S ňou aj bezpečnosť prestáva byť doménou len

národného teritoriálneho štátu. Pre tento difúzny charakter moci používa termín

„štrukturálna moc“, ktorá súvisí s rozšírením jej zdrojov a vplyvu. Zmena charakteru moci

a bezpečnosti spôsobuje, že štát stráca výsostné postavenie ako poskytovateľ bezpečnosti

pred vojenskými hrozbami a prenáša sa na väčší počet aktérov (Waisová, 2005, s. 104-

105). Politika zaisťovania bezpečnosti je tak posúvané na nadštátnu úroveň, koncept

bezpečnosti však nie je prehĺbený, pretože primárnym referenčným objektom bezpečnosti

zostáva štát.

. I keď bezpečnosť explicitne nedefinuje, samotná

dilema „delá vs. maslo“ ako dilema „bezpečnosť vs. prosperita“ jasne naznačujú, že

bezpečnosť je chápaná v pojmoch vojenských prostriedkov. Giplin predovšetkým doplnil

o ekonomický rozmer realistické chápanie medzinárodných vzťahov a posunul ho do

medzinárodnej politickej ekonómie. Rozšíril realistickú teóriu en bloc a v jej rámci

skomplikoval chápanie národnej bezpečnosti o ekonomické otázky.

4.1.2 Ekonomický potenciál ako predpoklad vojenskej moci

Jedným zo spôsobov, ako ekonomika a bezpečnosť navzájom súvisia, je spájanie

ekonomického potenciálu a moci s vojenským potenciálom alebo vojenskou mocou štátu.

Podľa Kirshnera boli ekonomické otázky v rámci analýzy bezpečnosti počas obdobia

Studenej vojny v MPE zanedbávané. Dôvodom je, že proti sebe stáli superveľmoci

s nízkou mierou ekonomických interakcií a značnou mierou odolnosti voči rizikám

súvisiacich s obmedzovaním ich ekonomickej autonómie. Toto, podľa neho neprirodzené

oddelenie bezpečnostných štúdií a MPE je preto potrebné v súčasnosti napraviť (Kirshner,

1997, s. 1-2). V tejto súvislosti Ripsman dokonca uvažuje nad politickou ekonómiou

53 Pozri Gilpin, R. War and Change in World Politics.

90

národnej bezpečnosti ako nad samostatnou subdisciplínu bezpečnostných štúdií (Ripsman,

2000, s.1).

Táto interpretácia vzťahu ekonomika-bezpečnosť neredefinuje koncept bezpečnosti,

ktorý je zameraný na tradičnú vojenskú bezpečnosť. Ekonomické faktory sú zahrnuté do

analýzy bezpečnosti, pretože sa dotýkajú a ovplyvňujú vojenský potenciál štátu. Z nášho

pohľadu sa teda bude jednať o rozširovanie bezpečnosti v prípade, ak do analýzy budú

zahrnuté hrozby, ktoré negatívnym spôsobom ovplyvňujú a poškodzujú dané chránené

hodnoty. Keďže sa jedná o prístup MPE, najpravdepodobnejšími hrozbami môžu byť

rozličné ekonomické fenomény a aktéri. Nejedná sa ale o prehlbovanie bezpečnosti,

pretože chránenou hodnotou zostáva štát.

Skutočnosť, že bohatstvo a moc spolu súvisia, netreba zbytočne opakovať. Veď

predsa „ekonomické bohatstvo je premeniteľné prakticky na všetky typy moci a vplyvu... je

základom vojenskej moci.“ (Knorr, 1973 citované podľa Lord, 2000, s. 61) alebo

precíznejšie povedané jazykom MPE, „produkčná kapacita je základom, na ktorej spočíva

vojenská moc“ (Kirshner, 1997, s. 3). Tiež Møller tvrdí, že ekonomická bezpeč nosť môže

byť chápaná ako „ekonomický základ vojenskej moci“. Súhlasí s Knorrom, že

zameniteľnosť (fungibility) ekonomickej moci je mimoriadna. Keďže ekonomické zdroje

umožňujú nakúpenie zbraní či umožňujú presun civilných pracovníkov do vojenskej

produkcie alebo vstup do armády, „bohatstvo sa rovná mobilizačnému potenciálu“

(Møller, 2000a). Ekonomická moc a prosperita umožňuje zaobstarať silné vojenské sily,

poskytuje „páky“ na spojencov ako aj nepriateľov a poskytuje širší rozsah nástrojov

štátnej moci. Politika realizujúca ekonomickú prosperitu ako fundamentálnu hodnotu štátu

je potom aj politikou ekonomickej bezpečnosti, veď zvyšuje ekonomickú moc štátu.

Niektorí autori dokonca definujú ekonomickú bezpečnosť priamo ako „ekonomickú moc

a konkurencieschopnosť a vplyv ktoré prinášajú“ (Cable 1995; Moran 1993a citované

podľa Lord, 2000, s. 59). Aj podľa Kristin Lordovej je ekonomická bezpečnosť (z

dlhodobého hľadiska) založená na „celkovej ekonomickej moci a bohatstve“ (Lord, 2000,

s. 61).

Nie je teda náhoda, že bohatstvo štátu a priemyselná základňa sú považované za

dôležitý komponent moci štátu v medzinárodných vzťahoch a jeden z predpokladov

schopnosti štátu zaistiť národnú bezpečnosť. Z mocenskej perspektívy je ekonomická

kapacita základným rozlišovacím kritériom pre určovanie statusu veľmoci, určenie

ekonomických zdrojov je jedným zo spôsobov, ako posúdiť mocenský potenciál štátu

v medzinárodných vzťahoch. Nie je možné robiť „absolútne rozlíšenie ... medzi politickou

91

a ekonomickou mocou, pretože jedna je vždy prítomná v druhej“ (Sheehan, 2005, s.65).

Preto môže ekonomická moc a predovšetkým jej relatívne prírastky, predovšetkým ako

výsledok rozdielneho tempa ekonomického rastu veľmocí a následne ich relatívnych

mocenských potenciálov, predstavovať latentnú hrozbu pre krajiny s nižším tempom rastu

ekonomického potenciálu.

Na vyjadrenie súvislostí medzi ekonomickými faktormi a otázkami vojenskej

bezpečnosti využívajú autori Kodanskej školy pojem medzi sektorového „prelievania“.

Hovoria o prelievaní problémov z odlišných sektorov bezpečnosti, v našom prípade

z ekonomického do vojenského či politického sektora. Príčiny úvah o ekonomickej

bezpečnosti môžu totiž vychádzať z obáv o zachovanie vojenskej kapacity, zachovania

politického statusu krajiny, v obavách o politické zneužitie ekonomických závislostí či

zachovanie politického režimu v prípade drastickej ekonomickej krízy a vypuknutia

sociálnych nepokojov (Buzan, 2005, s.120-121). Inak povedané, ak nezaistíme

ekonomickú bezpečnosť, môžeme očakávať vojenské alebo vojensko-politické problémy.

Christopher Dent úzky vzťah vojenskej bezpečnosti a ekonomických faktorov pomenúva

ako tzv. „bezpečnostno-ekonomickú väzbu“, ktorá vyjadruje prepojenie

ekonomických a finančných zdrojov so zabezpečovaním vojenských spôsobilostí, ale aj

prípadné použitie ekonomických nástrojov (embargá, sankcie) na podporu bezpečnostnej

politiky (Dent, 2007, s.206-207). Aj podľa Kirshnera je vzájomná prepojenosť

ekonomickej a vojenskej moci tak zrejmá, že „v praxi je ťažké odlíšiť politické

a ekonomické ciele štátov v medzinárodných vzťahoch“ a navyše ekonomická stabilita

a rast môžu byť legitímnym cieľom bezpečnostnej politiky štátov54

(Kirshner, 1997, s. 3).

Tiež Sheehan tvrdí, že úspešná bezpečnostná politika má svoj ekonomický rozmer

(Sheehan, 2005, s.65). Preto je súčasťou tohto prepojenia tiež skúmanie ekonomických

nástrojov bezpečnostnej politiky.

4.1.3 Ekonomická bezpečnosť ako nezávislosť vojenskej výrobnej kapacity

Ekonomická moc a jej väzba na vojenské kapacity štátu je síce zrejmá, avšak pre

pochopenie potenciálnych konkrétnych ekonomických hrozieb je vhodné ju špecifikovať.

Ripsman poukazuje na skutočnosť, že okrem „agregovaného bohatstva“ je pre štát a jeho

schopnosť viesť vojnu nevyhnutné mať zabezpečený prístup k rozličným „strategickým

tovarom“, t.j. zdrojom a zbraňovým systémom. Medzi ne patria potraviny, kovy, minerály

54 Opačný názor, podľa ktorého je chybou presadzovať ekonomické ciele prostredníctvom politiky národnej bezpečnosti pozri v D. Losman: Economic Security as National Security Folly.

92

používané vo vojenskom priemysle, palivá a ďalšie materiály potrebné pre zabezpečovanie

vojnového úsilia a základných odvetví vojnovej ekonomiky, ako sú poľnohospodárstvo,

priemysel a ozbrojené sily (Ripsman, 2000, s.2). Kirshner v tejto súvislosti rovnako

zdôrazňuje, že pre vedenie vojen ide o spôsoby zaistenia dostatočnej priemyselnej

produkcie, prístupu k energetickým zdrojom a schopnosti získavania moderných

vojenských spôsobilostí, ktoré závisia od prístupu k technológiám. Taktiež sa ukazuje

dôležitá otázka, aké obmedzenia kladú nedostatočné zdroje na výkon stratégie v čase krízy

či vojny, či ako v čase vojny zachovať efektívny prísun ekonomických zdrojov, finančnú

solventnosť a domácu ekonomickú stabilitu (Kirshner, 1997, s.3 a s.8).

Štáty majú v tejto súvislosti možnosť voľby, či budú zabezpečovať potrebné zdroje

a faktory autonómne z vlastných zdrojov, alebo ich získajú na medzinárodných trhoch.

V rámci tejto dilemy obstarávania zdrojov vo vojenskej oblasti sa zrkadlí základná dilema

MPE, ktorou je spor medzi „ekonomickými nacionalistami“ a ekonomickými liberálmi“,

prinášajúca so sebou voľbu medzi „zraniteľnosťou“ a „efektivitou“. Každopádne, žiadny

štát nie je voči tejto dileme imúnny, každý je vo väčšej či menšej miera zapojený do

medzinárodnej ekonomiky a nie je preto celkom autonómny.

Podľa Ripsmana závislosť na obchode a otvorenosť ekonomík prináša v čase vojny

rozličné otázky manipulácie a zneužívania závislostí na zdrojoch, ktoré sa pretavujú tiež do

vojenských stratégií. Schopnosť zaistiť si prístup ku zdrojom potrebným pre vedenie vojny

bola historicky realizovaná viacerými spôsobmi. Získavaním kolónií, priamou kontrolou

nad zdrojmi vojenskou okupáciou, používaním zvýhodnených obchodných podmienok

s cieľom orientovať export cieľovej krajiny do krajiny, ktorá tieto výhody poskytla

a v neposlednom rade vytváraním vojenských aliancií s dodávateľskými krajinami

(Ripsman, 2000, s.3).

Aj Kodanská škola v rámci skúmania agendy ekonomickej bezpečnosti identifikuje

problematiku zachovania nezávislej výrobnej vojenskej kapacity na globálnom trhu

a zachovania schopnosti vojenskej mobilizácie štátu ako jednu zo samostatných

interpretácií ekonomickej bezpečnosti (Buzan, 2005, s.116). Obdobne Lordová uznáva

tento význam ekonomickej bezpečnosti a uvádza nasledovnú definíciu, podľa ktorej sa

jedná o „aspekty obchodu, investícií a infraštruktúry, ktoré priamo ovplyvňujú schopnosť

štátu realizovať svoju obranu, akou je schopnosť štátu produkovať a získavať zbrane

a zabezpečovať spoľahlivé dodávky vojenských zariadení“ (Lord, 2000, s. 59). Aj podľa

Cablea sa ekonomická bezpečnosť môže vzťahovať na „tie aspekty obchodu

a investovania, ktoré priamo ovplyvňujú schopnosť krajiny brániť sa“ (Cable, 1995, s.306).

93

Sheehan vníma posun, ako sa otázka obrannej priemyselnej základne vyvíjala

historicky. Do začiatku 20-teho storočia sa diskutovalo o obranných výdavkoch, ktoré

musia byť saturované ekonomikou generujúcou potrebné finančné zdroje. V období

industrializácie vojenstva bola pôvodná myšlienka doplnená o požiadavku, aby národná

ekonomika bola štruktúrovaná a schopná produkovať zdroje potrebné pre potreby vojny vo

veľkej kvantite (stíhačky, bombardéry, tanky, lietadlá a pod.). V súčasnosti čelia štáty

dileme, ktorá sa týka obstarávania najmodernejších technológií potrebných pre zbraňové

systémy. Tieto sú v súčasnosti obstarávané štátmi na globálnom trhu, keďže štáty

prestávajú byť sebestačné z hľadiska ich kompletnej národnej produkcie a stávajú sa tak

zraniteľnými v prípade prerušenia ich dodávok. „Ako globalizácia zrýchľuje tento trend,

štáty sa stávajú materiálne závislými na zásadnej produkcií, nad ktorou nemajú žiadnu

alebo len malú kontrolu“. Problematika interdependencie sa tak dotýka tiež obranného

priemyslu, ktorý bol tradične predmetom národnej autarkie. Vojenská nadradenosť navyše

takéto najmodernejšie technológie vyžaduje a do budúcnosti tak budú aj naďalej vystavené

tejto dileme obstarávania a teda zraniteľnosti. (Sheehan, 2005, 69-72).

V prípade krízových situácií či priamo vojen, sa môžu vyskytnúť prípady, keď

krajiny budú zúfalo potrebovať chýbajúce komponenty do zbraňových systémov alebo

samotné zbraňové systémy. Vo vojne v Perzskom zálive v roku 1991 Spojené štáty použili

viac než 20 zbraňových systémov, ktoré používajú tranzistory a mikročipy vyrobené

v zahraničí a požiadalo viac než 30 vlád, aby urgovali dodávku týchto komponentov.

Jednalo sa o batérie do veliacich a riadiacich počítačov, video-terminály (video display

terminals) pre prieskumné lietadlá a ďalšie komponenty (Terriff, 1999, s. 139-140). V

prípade, že do hry na strane dodávateľa vstupujú politické motívy, keď je napríklad

podporovateľom krajiny, voči ktorej je zameraná vojenská operácia, môže nedodanie

potrebných komponentov predstavovať značné komplikácie pre úspešné a efektívne

zvládnutie daného konfliktu.

Ďalšou témou, ktorú otvára zapojenie krajín do globálnej ekonomiky, je akvizícia

domácich hi-tech spoločností produkujúcich zbraňové systémy zahraničnými

spoločnosťami, resp. zanikanie domácich zbrojárskych firiem v konkurencií so

zahraničnými spoločnosťami. Protekcionárska politika vlády na ochranu týchto spoločností

je opätovne vystavená voľbe medzi efektivitou a zraniteľnosťou, čo v prípade vojenských

systémov môže spôsobiť technologickú podriadenosť voči potenciálnym nepriateľom.

94

4.1.4 Ekonomika obrany

Otázky týkajúce sa vnútornej mobilizácie ekonomiky pre vojenské účely pri

existencií obmedzených zdrojov dali vzniknúť výskumnému odboru ekonomiky obrany ako

súčasti MPE. „Ekonomika obrany je štúdium alokácie zdrojov, distribúcie príjmov,

ekonomického rastu a stabilizácie aplikovaných na témy súvisiace s obranou“ (Hartley,

1995, s. 6). Jej zameranie sa okrem iného týka otázok, ako najefektívnejšie alokovať

ekonomické zdroje pre účely obrany, či ako zaistiť, aby vojenské výdavky nepôsobili ako

brzda ekonomiky či ekonomického rastu a teda aby národná bezpečnosť (vo vojenskom

zmysle) bola ekonomicky udržateľná.

Podľa niektorých autorov môžu dokonca neuvážené investície do obrany

predstavovať hrozbu pre národnú bezpečnosť, keďže prispievajú k ekonomickému úpadku

štátu (Kirshner, 1997, s. 20). Jedným z popredných autorov, ktorí sa danej otázke venovali

bol Paul Kennedy v práci Vzostup a pád veľmocí. Podľa neho, práve vojenské výdavky

prispeli k úpadku a tzv. strategickému preťaženiu (overextension) veľmocí. Podobne podľa

Roberta Gilpina tlak na zvyšovanie vojenských výdavkov pre štát v pozícií hegemóna je

jedným z faktorov znižovania ekonomického rastu (Kirshner, 1997, s. 20). Ako vhodný

príklad vzťahu ekonomickej neudržateľnosti politickej moci je rozpad Sovietskeho zväzu

a následná strata statusu superveľmoci. Tiež Kirshner vidí základ úpadku Sovietskeho

zväzu v ekonomickej neudržateľnosti jeho ohromného vojenského potenciálu. Ako

ilustrácia tohto spôsobu uvažovania môže slúžiť aj súčasná diskusia ohľadom udržateľnosti

plánovanej výstavby Afganských ozbrojených síl a či domáca ekonomika bude schopná

dlhodobo zabezpečiť jej financovanie v počtoch, ktoré presadzujú angažované zahraničné

vlády. Neschopnosť financovať vlastnú armádu Afganistanom bude musieť byť

substituovaná financiami od zahraničných vlád (Tokár, 2010).

Otázka, koľko obranných výdavkov vo vzťahu k ekonomike krajiny je optimálne,

je značne komplexná a sporná. Neexistuje na ňu jednoznačný pohľad. Podľa niektorých,

dlhodobo vysoké výdavky do obrany sú ekonomicky kontraproduktívne aj keď krátkodobo

môžu pôsobiť stimulujúco. Podľa iných je zložité vôbec merať účinky obranných

výdavkov na výkonnosť ekonomiky (Kirshner, 1997, s. 20-21). Každopádne, v úvahách

ekonomiky obrany sa zrkadlí tradičná voľba medzi „delami a maslom“.

S ekonomickou udržateľnosťou obrany súvisí tiež otázka, ako ekonomicky

najefektívnejšie realizovať stratégiu národnej bezpečnosti, tzv. grand strategy. Fakticky sa

jedná o znovunastolenie základnej otázky, ako efektívne alokovať a distribuovať zdroje

v podmienkach ich nedostatku. Z hľadiska ich vzťahu ku grand strategy, ako vytvoriť

95

optimálnu stratégiu z hľadiska stanovenia priorít a ako zladiť ciele a prostriedky pri

obmedzených rozpočtových zdrojoch. Z hľadiska MPE je potom „tvorba grand strategy

fundamentálnou ekonomickou otázkou“. (Kirshner, 1997, s. 8).

4.1.5 Ekonomické štátnictvo

Širokou oblasťou, ktorá spája MPE a bezpečnostné štúdie, je skúmanie

ekonomických nástrojov vplyvu, nátlaku a trestania v medzištátnych vzťahoch

v podmienkach globalizovanej ekonomiky. Rast významu týchto nástrojov súvisí so

zmenou medzinárodného bezpečnostného prostredia po skončení bipolarity a znížením

významu vojenských problémov vo vzťahu medzi USA a ZSSR, so zvyšovaním nákladov

používania vojenských nástrojov pri dosahovaní cieľov zahraničnej politiky a rastúcim

prepojením národných ekonomík a vzniku vzájomných závislostí. Podľa Cablea môže byť

ekonomická bezpečnosť v tomto zmysle definovaná „v pojmoch nástrojov ekonomickej

politiky, ktoré sú používané pre účely agresie (alebo obrany)“ (Cable, 1995, s.307). Časť

literatúry sa zameriava na spôsoby tzv. „ekonomického štátnictva (economic statecraft)“,

predovšetkým na otázku ekonomických sankcií a embarga a ich účinnosti. Zásadným

dielom je text Economic Statecraft od Davida Baldwina, ktorý osvetľuje niektoré mýty

v pozadí negatívneho hodnotenia účinnosti ekonomických sankcií a uvádza ich do širšieho

kontextu.

„Ekonomické sankcie zahŕňajú prerušenie bežných ekonomických vzťahov, akými

sú uvalenie opatrení ako zníženie finančnej pomoci a pôžičiek, obmedzenia na zahraničný

obchod a investície, blokovanie aktív s cieľom prinútiť cieľový štát, aby sa podvolil

politickým požiadavkám“ (Ripsman, 2000, s.6). Hlavnou výskumnou otázkou zostáva, aký

je vzťah medzi uvalením ekonomických sankcií a spôsobenými ekonomickými ťažkosťami

na strane cieľovej krajiny a vzťah medzi spôsobenými ekonomickými ťažkosťami

a zmenou politického režimu (Kirshner, 1997, s. 10-12). Najčastejšie sa manipulácia

s ekonomickými transakciami štátov, vyplývajúcich zo zapojenia do globálnej ekonomiky,

deje s cieľom zmeniť politické postoje a správanie koncovej krajiny.

Veľmi často sa v súvislosti používaním ekonomických nátlakových nástrojov

používa koncept ekonomickej vojny (economic warfare), ktorý je tiež ďalším príkladom

premostenia ekonomiky a bezpečnosti. Tento pojem sa používa predovšetkým v čase vojny

a vyjadruje použitie ekonomických prostriedkov nátlaku pre vojenské účely. Ekonomická

vojna zahŕňa dve dôležité kategórie aktivít. Po prvé, štáty musia pomocou embarga na

export zabrániť súperovi v získaní ich vlastných strategických komodít a po druhé, musia

96

vojenskými a diplomatickými prostriedkami zaistiť, aby neutrálne krajiny nevyvážali do

krajiny nepriateľa (Ripsman, 2000, s.3).

Používanie foriem ekonomického nátlaku na získanie politických a vojenských

benefitov je závislé od množstva faktorov a často nevedie k želanému cieľu. Ekonomicky

silné štáty majú k dispozícií väčšiu škálu ekonomických nástrojov na ovplyvňovanie

krajín, slabšie štáty sú naopak viac náchylnejšie k politickým ústupkom.

4.1.6 Ekonomické faktory, mier a ozbrojený konflikt

Z hľadiska skúmania, ako sa ekonomické faktory prelínajú s otázkami bezpečnosti,

časť autorov poukazuje na hľadanie ekonomický príčin či motívov k vojnám. Je potrebné

zdôrazniť, že tento prístup je plne v súlade so zameraním tradicionalistických

bezpečnostných štúdií, tak ako ho vymedzil S. Walt a to na otázky „hrozby, použitia a

kontroly vojenskej sily...“ (Walt, 1991, s. 212) t.j. na otázky ozbrojených konfliktov.

Referenčným objektom v tomto prípade je štát. V prvej časti sa zameriame na prístupy,

ktoré skúmajú ako ekonomické faktory prispievajú k bezpečnosti štátov medzi sebou

navzájom a teda znižujú ich sklon k použitiu sily. V druhej časti sa naopak, zameriame na

prístupy, ktoré vidia v ekonomických faktoroch príčinu alebo motiváciu ku konfliktom.

Povedané sektorovou terminológiou, príčiny budeme hľadať v ekonomickom sektore,

následky sa budú ukazovať v sektore vojenskom.

Buzan (1984) skúmal, ako štruktúra ekonomického systému ovplyvňuje použitie

sily medzi štátmi a porovnáva merkantilistické a liberálne teoretické argumenty. Klasické

liberálne argumenty považujú štruktúru liberálneho ekonomického poriadku za kľúčovú

premennú, ktorá ovplyvňuje neekonomické výstupy správania sa medzi štátmi a použitie

sily medzi nimi. Ak medzi štátmi existuje liberálny ekonomický poriadok, založený

predovšetkým na voľnom obchode, pri riešení svojich problémov sa znižuje ich sklon

k použitiu sily. Po prvé preto, že slobodný obchod znižuje množstvo cieľov, kvôli ktorým

by bolo potrebné použiť ozbrojenú silu, pretože tieto ciele/komodity sú dostupné za nižšie

náklady vďaka voľnému obchodu. A po druhé preto, že zmnoženie zraniteľností

a závislostí zvyšujú obavy štátov z „odplaty“ napadnutých štátov na „viacerých frontoch“

v prípade použitia sily. Druhý argument sa teda týka vytvárania vzájomných závislostí.

Vzájomná závislosť vedie k mieru (ako absencii ozbrojeného konfliktu) dvoma spôsobmi.

Za prvé, tradičné nástroje bezpečnostnej politiky sú nahrádzané ekonomickými nástrojmi,

ktoré sú v prostredí interdependencie efektívnejšie a po druhé, obavy z poškodenia,

97

vzhľadom na značné množstvo závislostí v interakciách a vzťahoch, znižujú sklon k

použitiu násilia (Buzan, 1984b, s. 597-605).

Ďalším spôsobom zaistenia bezpečnosti štátov, tzv. nepriamy prístup (Møller) k

bezpečnosti štátu alebo neofunkcionalistickú integrácia. Zaistenie bezpečnosti štátu je

postavené na integračnej teórii neofunkcionalizmu, podľa ktorej spolupráca v

nepolitických oblastiach (technické oblasti, ekonomika) sa preleje aj do spolupráce vo

vyššej politike a teda tiež do oblasti zahraničnej politiky a obrany. Nevojenskými

prostriedkami je v tomto prístupe dosahovaná zmena agresívnej motivácie štátov (Møller,

2000a).

Sheehan udáva vytváranie obchodných medzinárodných režimov ako nástroj

k znižovaniu neistoty medzi štátmi. Vychádza zo všeobecných téz ohľadom pozitívnych

implikácií režimov ako takých na správanie medzi štátmi. Podľa neho, „pravidlá

a procedúry týchto režimov presadzujú normy reciprocity a zabezpečujú konvergenciu

očakávaní, ktoré môžu viesť ku kompromisu“. Štáty sú potom nepriamo tlačené ku

dodržiavaniu dohôd, pretože ich porušovanie by mohlo viesť k ohrozeniu budúcich

dôležitých dohôd a ohrozeniu dôležitých vzťahov. (Sheehan, 2005, s. 73-75).

Na druhej strane je podľa Buzana tiež možné identifikovať aj opačné tendencie

kapitalistickej ekonomiky a teda argumenty spájajúce liberálnu ekonomiku

s pravdepodobnejším použitím sily. Predovšetkým marxistická kritika tvrdí, že charakter

kapitalistických štátov ich vedie ku konfliktom v medzinárodnom prostredí vo forme

kolonializmu a imperializmu. Vlastná kritika z liberálneho tábora sa zameriava na dva

hlavné argumenty. Po prvé, štruktúra a dynamika svetovej ekonomiky rozdeľuje štáty na

centrum a perifériu, kde prvé vlastnia bohatstvo a moc a druhé sú politicky slabé

a ekonomicky chudobné. Preto „je použitie sily bežné v domácom politickom živote“

periférie a centrum v rámci svojich záujmov v týchto štátoch intervenuje. Po druhé,

„štrukturálna nestabilita liberálnych medzinárodných ekonomík a ich tendencia

produkovať periodické kolapsy takého rozsahu, ktorý destabilizuje celkovú podobu

medzinárodných vzťahov“. V časoch značnej nestability sa zvyšuje sklon k použitiu násilia

medzi štátmi (Buzan, 1984b, s. 616-623).

Kirshner uvádza tri konkrétne spôsoby, ako ekonomické faktory prispievajú

k vzniku vojny. Po prvé sa jedná o zmeny relatívnom ekonomickom postavení štátov.

Tieto zmeny vedú k zmene mocenskej rovnováhy, pričom ekonomicky rýchlejšie rastúce

štáty môžu mať tendenciu k zmene existujúceho status quo, ak nie sú spokojné so svojou

existujúcou pozíciou v medzinárodnom systéme. Samozrejme, zásadné systémové zmeny

98

sa zväčša uskutočňujú násilnou cestou. Po druhé, vnútroštátne ekonomické problémy môžu

prispievať k vojne, keď domáce garnitúry sa môžu uchyľovať k militarizácii ekonomiky

a následným vojenským „dobrodružstvám“. Po tretie, k vojne môžu viesť nekompatibilné

ekonomicko-finančné stratégie štátov (Kirshner, 1997, s. 5-7).

Literatúra, týkajúca ekonomických faktorov a ich súvislostí s ozbrojeným

konfliktom je bezpochyby značná a všetky rôznorodé prístupy nemôžeme uviesť.

Každopádne, hľadanie ekonomických príčin a motívov aktérov vedúcich k ozbrojeným

konfliktom je tradičným predmetom skúmania bezpečnostných štúdií a nie je rozširovaním

konceptu bezpečnosti. Naopak, poznanie týchto príčin umožňuje realizovať efektívnejšie

stratégie na dosiahnutie želanej bezpečnosti a k prevencii a zabraňovaniu konfliktov.

4.1.7 Geoekonomika

Za ďalší prístup v rámci ekonomickej bezpečnosti viacerí autori považujú prístup

tzv. geoekonomiky (geoeconomics), ktorý bol významný predovšetkým začiatkom 90-tych

rokov v USA. Podľa Cablea je ekonomická bezpečnosť v tomto chápaní založená na

„myšlienke, že relatívna vojenská kapacita alebo projekcia sily môže byť podkopaná

relatívne slabými ekonomickými výsledkami, vyžadujúcimi ekonomicko-politickú odpoveď“

(Cable, 1995, s.306). Tento spôsob uvažovania charakterizuje posun „od geopolitiky ku

geoekonomike, od vojenských superveľmocí k ekonomickým superveľmociam a politicko-

ideologickej súťaže k ekonomickej súťaži“. (Dent, 2007, s. 205).

Po skončení studenej vojny, ktorej dominovali vojensko-strategické úvahy, sú to

práve ekonomické spôsobilosti, ktoré rozhodujú o postavení, dominancií či subordinácií

štátov. Veľmocenská súťaž vo vojenskej oblasti sa preniesla do ekonomickej sféry.

Zameranie sa presunulo od bipolárnej konfrontácie USA a Sovietskeho zväzu na tripolárnu

súťaž USA, Japonska a EÚ, v súčasnosti Číny, Indie či ďalších krajín. Moran aj preto

geoekonomiku popísal ako „ekonomickú agendu pre neorealistov“, pretože relatívne

posuny v ekonomickej výkonnosti štátov sa stávajú dôležitejšie než absolútne ekonomické

zisky. Tento prístup vníma ekonomické vzťahy medzi štátmi ako hru s nulovým súčtom

a chápe ich v konfliktnej perspektíve. Ekonomická súťaž je chápaná ako vojna, v ktorej sa

bojuje ekonomickými prostriedkami. Vyhrať túto vojnu má byť cieľom národnej

bezpečnosti. Závislosť štátov na dovoze základných zdrojov, negatívne obchodné bilancie

sú považované za hrozby, ktoré môžu byť kedykoľvek zneužité. Ekonomické kapacity sú

chápané ako nástroj politiky štátu, ako nástroj nátlaku a moci v medzinárodných vzťahoch.

Dôraz sa kladie na udržanie konkurencieschopnosti ekonomiky a výhodné obchodné a

99

finančné bilancie. Z hľadiska konkurencieschopnosti ide predovšetkým o podporu

domácich odvetví. Jedná sa teda hlavne o protekcionistické opatrenia a podporu

strategických odvetví. Z hľadiska deficitov je neželaným negatívny obchodný deficit,

pretože vytvára závislosti a spätné kapitálové toky. Dôraz je tiež kladený na obmedzovanie

zahraničných investícií a akvizíciu dôležitých firiem konkurujúcimi „cudzincami“

(Sheehan, 2005, s.72-73; Cable, 1995, s. 308-312; Dent, 2007, s. 205-206).

Môžeme uzavrieť, že punc bezpečnosti dodáva ekonomickým aktivitám

v perspektíve geoekonomiky predovšetkým kontext, v ktorom sa ekonomická súťaž

odohráva. Jedná sa o „vojnu“ vedenú ekonomickými zbraňami, v ktorej existujú len víťazi

a porazení. Referenčným objektom je relatívne ekonomické postavenie garantujúce

postavenie v štruktúre medzinárodného politického systému, ktoré spočíva na prepojení s

vojensko-politickou mocou a teda bezpečnosťou. Politika národnej bezpečnosti je

realizovaná ekonomickými nástrojmi. Hrozbami sú ekonomické politiky iných štátov.

Ekonomické vzťahy sú reformulované v pojmoch bezpečnosti. Tento prístup rozširuje

koncept bezpečnosti v tom zmysle, že bežné ekonomické otázky sa stávajú

bezpečnostnými otázkami. S určitou toleranciou by sme mohli povedať, že ekonomické

vzťahy boli sekuritizované. Každopádne, potenciálne široké množstvo ekonomických tém,

ktoré sú zodpovedné za „porážku“ štátu v ekonomickej súťaži, spôsobuje rozširovanie

hrozieb pre národnú bezpečnosť štátu.

4.2 Koncept ekonomickej bezpečnosti štátu

V predchádzajúcej časti sme sa zamerali na prístupy, ktoré poukázali na tesné

prepojenie medzi ekonomickými otázkami/problémami/hrozbami a tradičným spôsobom

chápanou vojenskou bezpečnosťou. Ako sme uviedli, niektoré z týchto prístupov

formulujú dané prepojenie ekonomika - bezpečnosť v pojmoch ekonomickej bezpečnosti.

V nasledujúcej časti sa zameriame na špecifickejšie formulácie ekonomickej bezpečnosti

a upozorníme, že ani tieto svojbytné koncepty ekonomickej bezpečnosti sa úplne nedokážu

vyhnúť prepojeniu na vojensko-politickú oblasť bezpečnosti.

4.2.1 Zložitosť konceptu ekonomickej bezpečnosti

Koncept ekonomickej bezpečnosti je značne kontroverzný a sporný. Podľa Buzana

je idea ekonomickej bezpečnosti „extrémne zložitou“, má vnútorné kontradikcie a je možné

ju aplikovať na viaceré referenčné objekty (jednotlivcov, firmy, triedy, štáty a systém)

(Buzan, 1991, s.230-234). Jej jadro totiž predstavujú „nevyriešené a vysoko spolitizované

100

diskusie o medzinárodnej politickej ekonómii“ ohľadom vzťahu medzinárodného

ekonomického systému a medzinárodného politického systému (Buzan, 2005, s.113).

Keďže úvahy o ekonomickej bezpečnosti sa pohybujú v kontexte vzájomne

konštitutívneho vzťahu medzinárodného ekonomického a politického systému, idea

ekonomickej bezpečnosti je komponentom problematiky medzinárodnej bezpečnosti.

Podľa Buzana sa o ekonomickej bezpečnosti vo všeobecnosti uvažuje, ako keby sa

vzťahovala na „nejakú konkrétnu (zvyčajne nešpecifikovanú) podmienku či stav, ktorý je

dosiahnuteľný a ktorý preto predstavuje racionálny a realistický politický cieľ“. Takéto

chápanie je podľa neho chybné. Dosiahnutie ekonomickej bezpečnosti ako absolútnej

hodnoty je doslova chimérou, „takmer nič nemôže byť získané bez toho, aby niečo

porovnateľne dôležité nebolo stratené“. Faktom totiž je, že v kapitalistickej ekonomike

založenej na trhu je neistota (insecurity) permanentnou charakteristikou prostredia

ovplyvňujúcou všetky jednotky (jednotlivcov, firmy a štáty) a preto sa „idea ekonomickej

bezpečnosti v rámci kapitalizmu zdá vnútorne protirečivá (a contradiction in terms)“

(Buzan, 1991, s.235).

V rámci trhového kapitalizmu sú jednotliví aktéri vystavení trvalej dileme medzi

„zraniteľnosťou“ a „efektívnosťou“, ktorá je výsledkom voľby zapojenia sa do

kapitalistickej ekonomiky. Jednoducho povedané, odpojenie sa od trhových interakcií

a snaha zabezpečiť si viac bezpečnosti protekcionistickými opatreniami v konečnom

dôsledku vedie k neefektívnej produkcií, keďže je to práve kapitalizmus založený na

konkurencií, ktorý „je najefektívnejším generátorom bohatstva a inovácií“. Ekonomická

kapacita je zas potrebná ako predpoklad vojenskej moci a postavenia štátu

v medzinárodnom politickom systéme. „Napätie medzi zraniteľnosťou a efektívnosťou sa

neustále objavuje na takmer všetkých úrovniach ekonomickej bezpečnosti“, čo je dôkazom

prítomnosti trvalého protirečenia v rámci ekonomickej bezpečnosti (Buzan, 1991, s.236-

237).

4.2.2 Dimenzie minimalistickej definície ekonomickej bezpečnosti

Autori Kodanskej školy v práci Bezpečnosť: Nový rámec pre analýzu vychádzajú

z presvedčenia, že stav svetovej ekonomiky, komplexná vzájomná závislosť či ekonomické

faktory globalizácie dokázali víťazstvo liberálnych názorov nad názormi ekonomických

nacionalistov (bližšie k obom perspektívam pozri ďalej). Ich náhľad sa preto zameriava

predovšetkým na skúmanie konceptu ekonomickej bezpečnosti z liberálnej perspektívy.

Vzhľadom na logiku sekuritizácie v ekonomickom sektore je hlavná pozornosť zameraná

101

na odlíšenie sekuritizovaných a politizovaných tém a hľadanie takých referenčných

objektov, ktoré majú najväčšiu šancu stať sa objektom sekuritizácie.

Podľa autorov Kodanskej školy je štát ústredným referenčným objektom

ekonomickej bezpečnosti, predovšetkým v porovnaní s ostatnými kandidátmi na referenčné

objekty v procese úspešnej sekuritizácie (jednotlivci, firmy, triedy, systém) (Buzan, 2005,

s. 120). Štát ako referenčný objekt ekonomickej bezpečnosti je nadradený firme

predovšetkým preto, že má svoju permanentnú existenciu. Štáty sú mimoriadne odolné

voči existenčným ekonomickým hrozbám, ktoré sú svojimi dôsledkami katastrofické pre

iné referenčné objekty (jednotlivci, firmy) a spôsobujú ich zánik. Aj v prípade bankrotu

štátu, „štáty zaniknúť nemôžu“. I keby štáty skrachovali, čo by mohlo mať katastrofálne

dôsledky pre politický status a vojenský potenciál (väzba ekonomika – bezpečnosť), „len

zriedkakedy sa to odrazí v ekonomickej bezpečnosti štátu“ (Buzan, 2005, s. 124). Tieto

úvahy kladú zásadnú otázku ohľadom definície ekonomickej bezpečnosti.

Aj autori Kodanskej školy súhlasia, že v rámci sporov merkantilizmu a liberalizmu

existuje dohoda na akejsi minimalistickej definícií ekonomickej bezpečnosti štátu. Tá je

založená na analogickom prenesení definície ekonomickej bezpečnosti jednotlivca ako

„prístupu k prostriedkom, nevyhnutným pre plnenie základných ľudských potrieb (jedlo,

voda, prístrešie, vzdelanie)“ (Buzan, 1991, s.237) na úroveň štátu. Potom najbazálnejším

pohľadom na ekonomickú bezpečnosť štátu je jej stotožnenie s „ekonomickými

podmienkami nevyhnutnými pre prežitie“. V tomto chápaní je obsahom ekonomickej

bezpečnosti po prvé prístup k prostriedkom nevyhnutným pre prežitie (obyvateľstva

a priemyslu) a to z domácich alebo zahraničných zdrojov a po druhé taká vnútorná

štruktúra ekonomiky, ktorá je schopná adaptovať sa na vonkajšie vplyvy absorpciou tých

najefektívnejších postupov v medzinárodnom systéme, s cieľom dlhodobej efektívnosti

a zachovania ekonomickej moci (Buzan, 1991, s. 241-242). „Koncept základných ľudských

potrieb má takto na úrovni štátu svoj ekvivalent“ (Buzan, 2005, s. 124). Z hľadiska nášho

referenčného rámca sa jedná o stanovenie minimálneho kritického prahu referenčného

objektu, ktorým je ekonomika štátu.

Je dôležité upozorniť na jednu zaujímavú otázku a to, ako rozlíšiť problém

základných potrieb od nadstavby, ktorá by mohla byť považovaná za luxus, za niečo

„navyše“. Tak ako vzniká otázka o nenáležitom presahu nad rámec minimalistickej

ekonomickej bezpečnosti jednotlivca, tak je táto otázka podľa nášho názoru legitímna aj

v chápaní ekonomickej bezpečnosti štátu. V prípade ekonomickej bezpečnosti jednotlivca

sa v presahu nad základnú úroveň ľudských potrieb dostávame do vysoko politicky

102

kontroverzných otázok „zamestnania, distribúcie príjmov a blahobytu“ (Buzan, 1991,

s.237). Buzan napríklad rieši túto dilemu na úrovni jednotlivca tak, že „jednotlivci by si

mohli nárokovať ekonomickú bezpečnosť iba v prípade, ak by došlo k ohrozeniu ich

prežitia a nie len ich relatívnej úrovne blahobytu“ (Buzan, 1998). Odpoveď na rovnakú

otázku na úrovni štátu zdá sa, nie je zodpovedateľná tak jednoducho.

Ak je ekonomická bezpečnosť definovaná širšie, spomínané kontradikcie

liberálnych a merkantilistických prístupov začínajú vychádzať na povrch. Merkantilisti

zdôrazňujú prioritu politiky nad ekonomikou, ekonomická bezpečnosť je chápaná ako

súčasť národnej bezpečnosti, pričom je pre nich neprijateľné, aby záujmy štátu boli

podriadené zraniteľnostiam trhu. Presadzovanie ekonomických cieľov je realizované nielen

pre ne samotné ale predovšetkým s cieľom zabezpečiť ekonomickú, technologickú

a produkčnú základňu vojenskej moci štátu. Liberáli naopak uprednostňujú ekonomiku

pred politikou, cieľom ekonomickej výmeny je dosahovanie efektivity a nadbytku,

prostriedkom je mobilita ekonomických zdrojov a faktorov. Štát je akceptovaný

v minimálnej miere z hľadiska zásahov do fungovania trhu a jeho úloha je len pri

udržiavaní stability a potierania externalít. Trh je schopný vyriešiť problém distribúcie

zdrojov, rozvoja a nerovností prostredníctvom neprerušovaného toku ekonomických

faktorov, tvorbu nadbytku prostredníctvom efektívnosti a tak sa vysporiadať

s ekonomickými nerovnosťami (Buzan, 2005, s. 113-114; Buzan, 1991, s. 243-244;

Sheehan, s. 66-67 a ďalší).

Môžeme povedať, že tak merkantilisti ako aj liberáli sa dokážu zhodnúť na

minimalistickej definícií ekonomickej bezpečnosti. Nad jej rámec ale merkantilistické

a liberálne prístupy uplatňujú odlišné stratégie a prístupy. Pri skúmaní „rozťahovania“

minimalistickej definície nad rámec „podmienok prežitia“ merkantilisti postupujú v rámci

určitých myšlienkových dimenzií, či v určitých myšlienkových líniách. Prvá sa týka

podriadenia ekonomiky vojenskej moci a druhá sa týka ochrany blahobytu a prosperity

obyvateľstva a firiem.

V prvom prípade ide o podriadenie ekonomiky účelom vojenskej bezpečnosti a to

na škále od zabezpečenia minimalistických požiadaviek pre prežitie pred externými

vojenskými hrozbami (minimálna industriálna základňa, poľnohospodárstvo a vojenstvo)

až po úplnú militarizáciu ekonomiky (celá industriálna základňa slúžiaca pre vojenské

účely). Medzi týmito extrémami sa nachádza celý diapazón možností pre politiku

ekonomického nacionalizmu poháňanej úvahami o vojenskej bezpečnosti. V tejto logike sa

vlastne stratégie ekonomických nacionalistov pohybujú podľa miery, do akej je

103

„ekonomika pod diktátom (command) imperatívu národnej bezpečnosti“ (Buzan, 1991, s.

244). Ochranárske opatrenia tohto typu sa potom týkajú napr. otázky kontroly a vlastníctva

dôležitých podnikov a odvetví vojenského priemyslu ale tiež protekcionistických opatrení,

ktoré sa usilujú o ochranu určitých odvetví alebo konkrétnych firiem, dôležitých pre

mobilizáciu ekonomiky v čase krízy či vojny. Ochranárske opatrenia v mene takto

chápanej ekonomickej bezpečnosti môžu ale predstavovať len ochranu neefektívnych

odvetví a firiem na medzinárodnom trhu, ktoré majú veľmi silnú domácu loby. Existuje tu

teda riziko, že partikulárne ekonomické záujmy budú „prezlečené“ do pojmov bezpečnosti.

Vo všeobecnosti môžeme uzavrieť, že referenčným objektom tu vlastne je vojenská

kapacita štátu, potenciálne hrozby a riziká je možné lokalizovať v ekonomickom sektore.

V rámci tejto logiky sa pohybujú úvahy o ekonomickej bezpečnosti v predchádzajúcej

podkapitole 4.1 Väzba ekonomika – bezpečnosť.

Druhá dimenzia minimalistickej definície sa týka blahobytu občanov ako chránenej

hodnoty. V tomto prípade je cieľom štátu „manažment ekonomiky s cieľom optimalizovať

blaho a ekonomickú bezpečnosť pre elektorát ako celok“. Buzan chápe blahobyt ako

záväzok vlády voči obyvateľstvu, ako sociálnu bezpečnosť (social security) obyvateľov. Tá

sa týka „zachovania pracovných miest, vysokých príjmov, tradičných priemyselných

odvetví a vzorcov zamestnanosti“. V podstate sa jedná o agregovanú ekonomickú

bezpečnosť jednotlivcov a firiem (corporate security). V prípade, že je to štát, ktorý

preberá zodpovednosť za blaho obyvateľov, ekonomická bezpečnosť na úrovni

jednotlivcov či skupín a firiem sa stáva predmetom národnej bezpečnosti (Buzan, 1991, s.

245). Takto chápaná ekonomická bezpečnosť potom otvára možnosti rozširovania hrozieb,

ktoré sa týkajú širokej škály problémov a to napr. miery nezamestnanosti, príjmov

občanov, chudoby, zdravotného stavu obyvateľstva, vzdelania a pod.

Ak spoločnosť trpí množstvom problémov týkajúcich sa sociálnych istôt občanov,

spájanie protekcionistických opatrení zaisťujúcich blaho občanov a národno-bezpečnostnej

rétoriky môže byť značné a môže byť predmetom politických súbojov. Otvorenou otázkou

zostáva, kedy je ekonomické blaho spoločnosti na úrovni garantujúceho základné

ekonomické istoty a kedy toto ekonomické blaho už prechádza nad rámec žiaduceho

minima a štát sa stáva garantom nadstavby a či až „luxusu“ obyvateľstva. Spájanie

ekonomického blahobytu ako „luxusu“ s otázkami národnej bezpečnosti nastoľuje otázku,

či sa naozaj jedná o skutočný problém ekonomickej bezpečnosti (v zmysle zaistenia

minimálnych požiadaviek na prežitie) alebo o problém zachovania ekonomického status

quo, teda úrovne ekonomického blahobytu a existujúceho spôsobu života obyvateľov.

104

Z perspektívy prehlbovania a rozširovania konceptu bezpečnosti, teda nášho

záujmu výskumu tejto témy, referenčným objektom je ekonomické blaho spoločnosti

(spôsob života) bez zjavného prepojenia na vojenský sektor, hrozby zas pochádzajú

z ekonomického sektora a najefektívnejšia politika zaisťujúca takto chápanú ekonomickú

bezpečnosť by bola ekonomického charakteru (teda nie politika používajúca tradičné

vojenské prostriedky; políciu a armádu). Takáto konceptualizácia bezpečnosť prehlbuje

a rozširuje zároveň.

Samozrejme, ekonomický sektor bezpečnosti nie je imúnny voči iným sektorom

a jeho prepojenie je značné, preto aj úroveň ekonomického blahobytu (a miera jej

narušenia) má svoje dôsledky pre ostatné sektory. Nie je preto náhoda, že hranicu

akceptácie ekonomickej deprivácie a teda riešenie problému hľadania úrovne medzi

minimalistickým chápaním ekonomickej bezpečnosti obyvateľstva a nadstavbou, môže

určovať až preliatie ekonomicko-sociálnych problémov do ostatných sektorov. V tomto

prípade sa síce jedná o „úroveň blahobytu, ale nie v zmysle pozvoľného či postupného

vývoja. Ak sa dostaneme do zostupnej špirály, čakajú na nás na jej konci skutočné

existenčné hrozby“ (Buzan, 2005, s. 125). Blahobyt tak nie je „pravým“ bezpečnostným

cieľom v zmysle posúvania minimalistického „prežitia“ k viac „luxusu“, ale cieľom, až

ktorého poškodenie (zníženie prosperity) môže vyvolať „pravé“ bezpečnostné hrozby

(vojenskú zraniteľnosť, násilie, ozbrojený konflikt). Alebo inak povedané, ekonomický

blahobyt je sprostredkujúcou entitou, ktorá prenáša tradičné bezpečnostné účinky.

Napríklad v prípade, že by ekonomická deprivácia spoločnosti vyústila až do

vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu či revolúcie spojenej s vypuknutím násilia,

ekonomická bezpečnosť (ako sociálna bezpečnosť) by bola spojená s tradičným poňatím

bezpečnostných štúdií a bolo by ju možné chápať v zmysle ekonomických príčin

vnútroštátneho konfliktu. Ekonomické nerovnosti a následná revolúcia by mohli spôsobiť

zmenu politického režimu, čo sa zas dotýka politického sektoru bezpečnosti, vláda by

mohla riešiť ekonomickú nestabilitu militarizáciou ekonomiky prípadne vojenskými

„dobrodružstvami“ za hranice a pod. Predovšetkým pre rozvojové krajiny je ekonomická

bezpečnosť a rozvoj základným predpokladom pre ďalšiu konsolidáciu a legitimizáciu

politického režimu a vnútornej kohézie. V prípade neschopnosti doručiť minimálnu úroveň

ekonomického rozvoja, môže dôjsť k nabúraniu krehkého sociálneho konsenzu, politickej

nestabilite a násilnostiam (bližšie pozri Terriff, 1999, s. 141-146).

Naopak, prístupy v rámci ekonomického liberalizmu majú, mimo bazálnej

minimalistickej definície ekonomickej bezpečnosti so samotnou ideou ekonomickej

105

bezpečnosti značné problémy. Podľa Kodanskej školy, „nutnosť pokračovania

v reformných programoch, ktoré udržujú národnú ekonomiku konkurencieschopnú

v medzinárodnom meradle, je snáď to jediné, čo môžu liberáli prehlásiť za problém

ekonomickej bezpečnosti“ (Buzan, 2005, s. 125) na úrovni štátu. Dodávajú, že pri tomto

chápaní a v zmysle sekuritizačnej logiky, len zriedkakedy dosiahne takáto situácia

existenčnú úroveň a do popredia sa dostanú otázky porovnávania relatívnych a absolútnych

kritérií ekonomickej výkonnosti. V tomto prípade sa do popredia dostávajú iné sektory, do

ktorých sa tento problém asymetrie „prelial“ z ekonomického sektora a až tieto poskytujú

ekonomickej konkurencieschopnosti bezpečnostný rozmer (Buzan, 2005, s. 125). Až

relatívna ekonomická prevaha vojenských konkurentov spôsobí, že politike s cieľom

zvýšenia ekonomickej konkurencieschopnosti bude udelený náležitý status dôležitosti

existenčného významu a pod.

4.3 Definície ekonomickej bezpečnosti

Pri skúmaní ekonomickej bezpečnosti sa ukazuje veľmi zaujímavý fakt, že autori

vo svojich definíciách spájajú a vyzdvihujú rozličné elementy. Tie sa týkajú väzby

ekonomika – bezpečnosť, úrovne ekonomického blahobytu, prístupu ku zdrojom,

využívania a zneužívania vplyvu a závislostí v podmienkach interdependencie

a ekonomickej odolnosti. Ekonomická bezpečnosť tak pre rozličných autorov znamená

rozličné veci.

4.3.1 Ekonomický blahobyt a štátna moc

Časť definícií ekonomickej bezpečnosti zdôrazňuje úroveň ekonomického

blahobytu, štátnu moc a prístup ku zdrojom ako hodnoty, ktoré sú hodné ochrany. Zatiaľ

čo ekonomický blahobyt (prosperitu) a štátnu moc by sme mohli považovať za svojbytné

referenčné objekty, prístup k zdrojom (i keď môže vystupovať ako samostatný referenčný

objekt napríklad v prístupe Kodanskej školy) je v týchto definíciách považovaný skôr za

prostriedok alebo predpoklad dosiahnutia prvých dvoch menovaných hodnôt.

Za exemplárnu definíciu, ktorá kombinuje úroveň blahobytu a štátnej moci by sme

mohli považovať definíciu B. Buzana, podľa ktorého sa ekonomická bezpečnosť týka

„prístupu ku zdrojom, financiám a trhom nevyhnutným na udržanie akceptovateľnej úrovne

blahobytu a štátnej moci“ (Buzan, 1991, s. 19). Je dôležité si všimnúť, že táto definícia

v sebe obsahuje dva rozličné prístupy k ekonomickej bezpečnosti, v našom prístupe by sme

mohli hovoriť o dvoch odlišných referenčných objektoch alebo o dvoch dimenziách

106

minimalistickej definície. V prvom prípade sa jedná o zachovanie „úrovne štátnej moci“,

ktorá sa týka predovšetkým prosperity ekonomiky vo vzťahu k vojensko-diplomatickému

potenciálu štátu a v druhom o zachovanie „úrovne blahobytu“ ako akejsi hodnote samej

o sebe, ktorá otvára širšie otázky ekonomického blaha občanov, akými sú miera

nezamestnanosti, chudoby, zdravotný stav obyvateľstva či celková ekonomicko-politická

stabilita (Sheehan, 2005, s. 66). Ako sme uviedli vyššie, Buzan si je veľmi dobre vedomý

skutočnosti, že tieto otázky nie je možné celkom oddeľovať, pretože štát sa nenachádza vo

vákuu, ale je umiestnený v existujúcej štruktúre medzinárodného politického systému,

ktorého významnou črtou je anarchia (preto je kladený tradičný dôraz na vojenský

potenciál) a na druhej strane zabezpečenie „blahobytu“, ktoré odvodzuje od základných

ekonomických istôt občanov je legitímnou merkantilistickou agendou národnej

bezpečnosti v ekonomickom sektore a vyžaduje si využitie domácich a vonkajších zdrojov.

Druhou časťou uvedenej definície je dosiahnutie úrovne blahobytu. Je zaujímavé,

že v definíciách ekonomickej bezpečnosti, ktoré berú do úvahy blahobyt či prosperitu sa

zdôrazňuje predovšetkým existujúca úroveň blahobytu a autori explicitne alebo implicitne

určujú mieru poškodenia tejto úrovne ako otázku bezpečnosti. Tento aspekt definícií je

dôležitý predovšetkým z hľadiska identifikácie potenciálnych hrozieb. Je odpoveďou na

otázku, či akékoľvek zníženie ekonomickej úrovne je otázkou bezpečnosti? Rovnako tiež

sezónne výkyvy spôsobené prirodzenými ekonomickými cyklami či reštriktívnou

ekonomickou politikou štátu? Je akékoľvek ochudobnenie populácie bezpečnostnou

otázkou? Je zníženie hospodárskeho rastu na základe zvýšenia svetových cien určitých

komodít bezpečnostnou otázkou? Je zrejmé, že dané otázky sú hľadaním kritického prahu

bezpečnosti, ktorý sa môže v prípade ekonomickej bezpečnosti štátu teoreticky zhodovať

s minimalistickou definíciou, avšak môže v daných sociálno-kultúrnych podmienkach

v konkrétnom štáte presahovať túto minimálnu hranicu. V konečnom dôsledku, často až

preliatie sa daného ekonomického problému do ďalšieho sektora bezpečnosti určuje

hranicu neakceptácie deprivácie ekonomického blahobytu a stáva sa problémom

bezpečnosti. Rôzny autori na tento problém poukazujú vo svojich definíciách rozličným

spôsobom.

Napríklad Green definuje ekonomickú bezpečnosť ako „absencia hrozby značného

poškodenia (severe deprivation of) ekonomického blaha“ (Green, 1996 citované podľa

Dent, 2007, s. 209). O ekonomickej bezpečnosti má teda zmysel hovoriť v prípade, len ak

existujúca úroveň blahobytu je poškodená vo veľkej miere. Naopak, Thakur definuje

ekonomickú bezpečnosť ako „udržanie danej úrovne blahobytu a moci štátu

107

prostredníctvom prístupu ku zdrojom, financiám a trhom“ (Thakur, 2000 citované podľa

Dent, 2007, s. 209). Predmetom tejto definície je zachovanie ekonomického status quo,

alebo existujúcej úrovne blahobytu, pričom môžeme dedukovať, že akékoľvek jeho

narušenie (čiže nielen značné) je už otázkou ekonomickej bezpečnosti. Táto definícia

v podstate nijakým spôsobom nezohľadňuje minimalistické ekonomické predpoklady pre

prežitie, poškodenie ekonomickej úrovne sa ich môže alebo tiež nemusí dotknúť. Vyššie

uvedená Buzanova definícia zdôrazňuje „udržanie akceptovateľnej úrovne blahobytu“

rovnako aj definícia slovenských autorov Slovníka bezpečnostných vzťahov, podľa ktorej

sa „obsah ekonomickej bezpečnosti dotýka zabezpečenia prístupov k zdrojom, financiám

a trhom potrebným na zachovanie prijateľnej

životnej úrovne a existujúcej štátnej moci“

(Kulašík, 2002, s. 47). Obe predložené definície umožňujú zahrnutie minimalistického

parametru ekonomického prežitia, prekročenie ktorého je možné považovať za ťažko

akceptovateľné. Táto definícia tiež umožňuje zahrnúť úroveň existujúceho blahobytu,

pričom miera akceptovania jej zníženia bude závislá od tej ktorej konkrétnej krajiny.

4.3.2 Prístup k zdrojom, vplyv a závislosti v podmienkach interdependencie

Treťou časťou uvedených definícií je zaistenie prístupu ku zdrojom. Túto

problematiku je potrebné zasadiť do širších súvislostí medzinárodného ekonomického

systému, pretože externé zdroje prosperity a blahobytu otvárajú tiež priestor pre ďalšie

špecifické chápania ekonomickej bezpečnosti. Tieto sa zameriavajú hlavne na otázku

závislostí v dodávkach externých zdrojov a zraniteľnosti voči náhlym ekonomickým

šokom, spôsobených zastavením týchto dodávok.

Súčasná globalizovaná ekonomika vytvárajúca vzájomné závislosti medzi

jednotlivými národnými ekonomikami predstavuje pre štáty zdroj prosperity a blahobytu

a spôsob zaistenia ekonomickej moci. Na druhej strane, variabilná distribúcia zdrojov,

kapitálu, financií, pracovnej sily a technologických inovácií a ich vlastníctvo, umožňuje

štátom vstupovať do vzájomnej výmeny týchto faktorov. Zásobovanie surovinami sa môže

stávať predmetom politickej manipulácie, prerušenie zásobovacích trás môže byť

predmetom nátlaku a zastrašovania ale aj výsledkom neúmyselných prírodných katastrof.

Prepojenie národných ekonomík v globalizovanom svete s cieľom zvyšovania efektívnosti

a produktivity tak so sebou prináša možné riziká a vytvára priestor pre zraniteľnosť štátov.

Tento interdependentný charakter ekonomických vzťahov, ktorý so sebou nesie možnosti

vplyvu a závislostí, je základom ďalších konceptualizácií ekonomickej bezpečnosti.

108

Ekonomická interdependencia predstavuje pre národnú bezpečnosť tak príležitosti ako aj

hrozby.

4.3.2.1 Vplyv a závislosti

Lordová za príležitosti považuje skutočnosť, že interdependencia zvyšuje

ekonomickú bezpečnosť štátu tým, že zvyšuje rozsah disponibilných nástrojov štátu. Podľa

nej, týmito nástrojmi sú moc nad obchodom, moc nad peniazmi a moc nad informáciami.

Moc nad obchodom zahŕňa možnosť bojkotov, sankcií, vydávania importných

a exportných licencií. Moc nad peniazmi sa týka kontroly nad pôžičkami, finančnou

pomocou, stabilnou menou a účtami. Moc nad informáciami zahŕňa zas možnosť napríklad

kontrolovať export technológií. Ekonomicky silnejším štátom interdependencia otvára

väčšie okno možností, než štátom ekonomicky slabším (Lord, 2000, s. 65).

Z hľadiska hrozieb, interdependentný charakter ekonomického systému vytvára

sféru ekonomických aktivít, nad ktorými štát stráca kontrolu. „Závislosť je výsledkom

asymetrií v ekonomických vzťahoch a zmien v preferenciách štátov, vychádzajúcich

z týchto asymetrií“. Zatiaľ čo vplyv je doménou ekonomicky silnejších štátov, závislostiam

sú viac vystavované ekonomiky menších štátov (Kirshner, 1997, s. 12). Ako príklad je

možné uviesť vytváranie zvýhodnených ekonomických vzťahov Tretej ríše s krajinami

Balkánu pred druhou svetovou vojnou, ako s neporovnateľne s menšími ekonomikami

a teda viac závislými na Nemecku než naopak, ktorých cieľom bolo zabezpečiť ich

požadovanú politickú orientáciu. Podľa Kirshnera sa závislosť môže tiež podobať na tzv.

mäkkú moc a to v tom zmysle, že asymetria v ekonomických/obchodných vzťahoch má

akúsi prirodzenú tendenciu usporadúvať preferencie a záujmy „závislej“ krajiny spôsobom,

ktorý zabezpečí pozitívny obrat vo vzťahoch voči „dominantnej“ krajine. Vplyv

a závislosť v medzištátnych vzťahoch tak ovplyvňujú či obmedzujú množstvo volieb

správania sa „závislého“ štátu (Kirshner, 1997, s. 13-16).

Podľa neorealistov, „vzájomná závislosť je častejšie príčinou neistoty než

spolupráce, pretože silno závislé štáty sa musia obávať o bezpečnosť toho, na čom sú

závislé a hrozieb od toho, na kom sú závislé“ (Waisová, 2005, s. 45). Kodanská škola do

agendy ekonomickej bezpečnosti tiež zaraďuje problematiku využívania rôznych typov

hospodárskej závislosti k politickým cieľom v prostredí závislosti na vonkajších zdrojoch

(Buzan, 2005, s. 117).

Tu je ale potrebné zdôrazniť určitý rozdiel od predchádzajúceho chápania

ekonomickej bezpečnosti, pretože dôraz je tu kladený na politickú manipuláciu zo strany

109

iných štátov. Mohli by sme preto hovoriť o chránenej hodnote ako politickej

suverenite/autonómii, keďže manipulácia ekonomických závislostí vedie k obmedzovaniu

politických volieb pre ten ktorý štát. Nejde teda primárne o zachovanie status quo

ekonomickej úrovne, ale politickej autonómie, slobody konať v politických vzťahoch.

4.3.2.2 Prístup a dodávky zdrojov

Asi najmarkantnejšími komoditami, ktorá sa aj v súčasnosti jednoducho spája

s otázkami národnej bezpečnosti je ropa a plyn. Širšie môžeme hovoriť o palivách

a v najširšej miere o energii. Koncept energetickej bezpečnosti ako súčasti ekonomickej

bezpečnosti v zmysle zabezpečenia prístupu ku energetickým zdrojom je bežnou agendou

štátov. V jeho rámci však existujú analytické odlišnosti alebo odlišné

interpretácie, z ktorých rezultujú odlišné implikácie pre politiku zaistenia energetickej

bezpečnosti. Všetky ale vychádzajú z chápania energetických zdrojov, predovšetkým ropy

ako zásadnej strategickej suroviny, ktorá má výnimočné postavenie medzi ostatnými

zdrojmi.

Prvým významom, je zabezpečenie dostatočného množstva energií pre pokrytie

vitálnych funkcií ekonomiky. Politikou v tomto poňatí je diverzifikácia typov energie

a investovanie do zvyšovanie primeraného podielu environmentálne akceptovateľných

druhov energie. Druhou je chápanie energetickej bezpečnosti v prípadoch, keď dovozca je

do určitej miery závislý na importe energetických surovín, z čoho vyplýva politický cieľ

zabezpečiť si priateľské vzťahy z importérom a tiež zabezpečiť si importné trasy aj

vojenskou cestou. Po tretie, energetická bezpečnosť sa týka snáh o vyhnutie sa závislostí

na dodávateľoch, ktorý sa pokúšajú dodávky energií zneužívať pre politické účely (Klare,

2008, s. 488).

Veľmi častým dôvodom zasahovania do trhových mechanizmov v mene

ekonomickej bezpečnosti, je z dôvodu zaistenia dodávok potravín. Štáty intervenujú

s cieľom zabezpečiť dostatok strategických zásob v krízových stavoch, obmedzujú pohyb

potravín cez národné hranice. Bezpečnostné obavy a argumenty ospravedlňujú

protekcionizmus a autarkiu v poľnohospodárskom segmente (Cable, 1995, s. 314).

Predmetom bezpečnosti v tomto prípade sa stáva dostatočný prísun potravín pre

obyvateľstvo a snaha o vyhnutie sa externej závislosti na dovoze potravín, ktoré môžu byť

predmetom politickej manipulácie alebo negatívnych prírodných vplyvov ovplyvňujúcich

dostatok potravín.

110

Rovnako minerály a kovy môžeme zahrnúť pod túto kategóriu ekonomickej

bezpečnosti. Podľa Cablea sa v tejto súvislosti najčastejšie zdôrazňuje „zraniteľnosť voči

prerušeniam dodávok z dôvodu koncentrácie dodávok v rukách malého počtu politicky

nestabilných exportérov“ ako tiež skutočnosť, že tieto sú používané v strategických

odvetviach národných ekonomík. Cable ako príklad uvádza chróm či kobalt pre letecký

priemysel (Cable, 1995, s. 315).

Ďalšou dôležitou komoditou, ktorú je možné v určitých prípadoch zahrnúť pod

koncept ekonomickej bezpečnosti sú pokročilé technológie. Autori píšuci v intenciách

ekonomickej bezpečnosti, zdôrazňujú predovšetkým najmodernejšie vojenské technológie.

Bezpečnostnou otázkou sa stáva otázka, do akej miery je krajina závislá na dodávateľoch

vojenských technológií a či v časoch núdze bude mať k dispozícií potrebné dodávky.

V prípade, že štát sa usiluje byť sebestačný z hľadiska vojenských technológií, vystavuje

sa už spomínanej ekonomickej dileme, že na zahraničných trhoch môžu byť k dispozícií

lacnejšie a kvalitnejšie technológie a na druhej strane podpora domácich výrobcov môže

odvádzať efektívnejšie investície do civilných oblastí ekonomiky. V tomto zmysle sa

otázka prístupu k určitým komoditám jednoznačne spája s vojenskou bezpečnosťou

a konkurenciou vo vojenskej oblasti. Predmetom bezpečnosti je tak potom skôr vojensko-

technologický náskok a zachovanie pozície voči vojenskému rivalovi, než ekonomická

prosperita a blahobyt obyvateľstva. Dent zdôrazňuje nielen prístup k vojenským

technológiám, ale celkovo, prístup k najmodernejším technológiám ako takým, ako

predpokladu „tvorby prosperity, produktivity a ďalších blahobyt tvoriacich faktorov“.

V súvislosti s technologickým rozvojom poukazuje na vytváranie strategických odvetví

ekonomiky, ktoré sú dôležité z hľadiska zvyšovania produktivity v celom hospodárstve

a pozitívnych externalít aj na ostatné sektory ekonomiky (Dent, 2007, s. 213).

Rovnako prístup k finančným zdrojom a úverom tvorí predpoklad ekonomickej

solventnosti krajiny a týka sa „zachovania prístupu či vplyvu alebo kontroly nad zdrojmi

medzinárodných úverov“. Dent hovorí o tzv. finančno-úverovej bezpečnosti. Podľa neho,

predovšetkým chudobné a rozvojové krajiny výrazne zaťažené dlhmi, môžu predstavovať

hlavných aktérov, ktorí sa môžu takéhoto aspektu ekonomickej bezpečnosti dovolávať, ale

aj krajiny, ktoré sú vystavené náhlym hlbokým ekonomickým krízam. Na druhej strane,

vzhľadom na globalizáciu a liberalizáciu finančných tokov a trhov, je zabezpečenie takto

chápanej bezpečnosti mimoriadne zložité (Dent, 2007, s. 212-213).

Zabezpečenie prístupu k kľúčovým trhom, je tiež dôležitým aspektom zachovania

a rozvoja ekonomického blahobytu. Tento aspekt ekonomickej bezpečnosti je dôležitý

111

predovšetkým pre exportne orientované krajiny, ktoré nie sú schopné saturovať všetok svoj

odbyt na domácom trhu. Navyše, mať zabezpečený prístup k odbytovým trhom, umožňuje

a uľahčuje v prípade potreby reštrukturalizáciu domácej ekonomiky, reorientáciu na nové

sektory ekonomiky, prípadne otvorenie nových trhov umožňuje nájsť odbytiská aj staršej

a nekonkurencieschopnej produkcií na existujúcich trhoch (Dent, 2007, s. 212).

Pre takto definovanú ekonomickú bezpečnosť je možné do budúcnosti očakávať

rozširovanie potenciálnych hrozieb takým spôsobom, akým sa rozličné budúce

ekonomické faktory a zdroje budú stávať „strategickými“, vzhľadom na technologický

vývoj ekonomík, zdrojovú dostatočnosť daného faktora, geografickú lokalizáciu týchto

faktorov a pod. V prípade, že sa niektorý statok stane takto dôležitým, že získa strategickú

nálepku, ktorýkoľvek môže byť predmetom sekuritizácie a ekonomickej bezpečnosti

a z nej vyplývajúcich závislostí a neistôt.

4.3.2.2 Odolnosť ekonomiky

Z pohľadu interakcií a závislostí, niektorí autori definujú ekonomickú bezpečnosť

štátu ako „odolnosť (invulnerability) voči ekonomickým šokom vrátane prerušenia dodávok

kritických zdrojov, fluktuácií meny a cien a podmienok obchodu“ (Lord, 2000, s. 59). Táto

definícia ekonomickej bezpečnosti vychádza ako vyššie uvedené z kontextu globalizovanej

ekonomiky a podmienok interdependencie, akcentuje ale schopnosť štátu vyrovnať sa

s negatívnymi javmi ekonomickej závislosti. Lordová tvrdí, že chápanie ekonomickej

bezpečnosti z hľadiska zraniteľnosti, je najtradičnejšie chápané ako súčasť národnej

ekonomiky v prípade, keď sa jedná o „zraniteľnosť voči okamžitým vonkajším tlakom

a jeho konkrétnu schopnosť zastaviť alebo vydržať takýto tlak“ (Lord, 2000, s. 61).

Nye a Keohane zaviedli do bezpečnostného diskurzu rozlíšenie medzi citlivosťou

(sensitivity) a zraniteľnosťou, ktoré umožňujú odlíšiť bezprostredné hrozby s „trvalými

následkami“ od hrozieb nepríjemných, ale zvládnuteľných a to „bez trvalých následkov“.

Citlivosť je možné chápať ako mieru, ako „rýchlo zmeny v jednej krajine spôsobia

nákladné zmeny v inej krajine“, pričom v určitom čase je daná krajina schopná napr.

diverzifikáciou importu určitej komodity vysporiadať sa so zákazom exportu druhej

krajine. Zraniteľnosť je chápaná ako príťaž, ktorú nesie krajina, ktorá utrpela škody

externou udalosťou, napríklad prerušením dodávok určitej komodity (plynu) a ktorá znáša

tieto škody aj potom, ako externá udalosť skončila (Lord, 2000, s. 65).

Tento náhľad na ekonomickú bezpečnosť zdôrazňuje predovšetkým schopnosť

ekonomiky vysporiadať sa s negatívnymi javmi externej závislosti. Hrozbou môže byť

112

náhla fluktuácia cien, prerušenie dodávok dôležitých komodít z politických dôvodov ale aj

z dôvodu vis major. Stratégiou pre zvládnutie takýchto stavov je hlavne vytváranie

dostatočných zásob komodít, diverzifikácia dodávateľov a reštrukturalizácia ekonomiky

s cieľom minimalizovať dané závislosti.

4.3.3 Ďalšie definície ekonomickej bezpečnosti

V ďalšej časti sa zameriame na špecifické definície, ktoré svojbytným spôsobom

pristupujú k otázkam ekonomickej bezpečnosti.

4.3.3.1 Ekonomická moc a odolnosť

Definíciou ekonomickej bezpečnosti štátu, ktorá si zaslúži samostatné hodnotenie,

je definícia Kirstin Lordovej. Lordová pri definovaní ekonomickej bezpečnosti vychádza

z tradičného chápania národnej bezpečnosti. Národnú bezpečnosť ako „schopnosť štátu

a jeho obyvateľstva úspešne sa chrániť pred vnímanými hrozbami voči kontrole nad

vlastnými suverénnymi záležitosťami, vrátane integrity územia, nezávislosti politických

inštitúcií, ekonomickej životaschopnosti (viability) a zachovania kultúry a ako absenciu

strachu, že tieto hodnoty budú napadnuté“ (Lord, 2000, s. 60). Vychádza z chápania

národnej bezpečnosti podľa A. Wolfersa (členenie na ako objektívnu a subjektívnu

bezpečnosť) a jej chápanie korešponduje aj s Lipmanovým chápaním národnej bezpečnosti

ako ochrany „jadrových hodnôt“. Ekonomickú bezpečnosť potom definuje ako aspekt

národnej bezpečnosti a podľa nej je to „schopnosť štátu ochrániť sa pred vnímanými

hrozbami voči suverénnym ekonomickým záležitostiam (sovereign economic affairs)

a absencia strachu, že tieto hodnoty budú napadnuté“ (Lord, 2000, s. 60). Lordová teda

vysekla z definície národnej bezpečnosti suverénne rozhodovanie nad ekonomickými

záležitosťami štátu, jadrovou hodnotou je životaschopnosť ekonomiky. V podstate sa jedná

o zásahy do suverénneho výkonu politiky štátu v oblasti ekonomiky. Nachádza sa teda

zreteľne na štátocentrickej pozícií, referenčným objektom je štát, konkrétnou hodnotou

jeho ekonomika a predovšetkým suverénna kontrola nad ňou.

Podľa nej, ekonomická bezpečnosť štátu má dva rozmery. Jeden sa týka

ekonomickej moci a druhý ekonomickej zraniteľnosti, teda na jednej strane aktívneho

výkonu politiky potierania hrozieb a podpory ekonomických záujmov a na druhej, pasívnej

schopnosti chrániť sa voči potenciálnym „poškodeniam“, či materializácií hrozieb. Podľa

nej sa teda zásadná diskusia ohľadom ekonomickej bezpečnosti dotýka otázky, „čím sa

štáty stávajú ekonomicky silnými a kedy sú štáty ekonomicky zraniteľné“ (Lord, 2000, s.

113

60). Svojou komplexnou definíciou ekonomickej bezpečnosti štátu upriamuje pozornosť na

dva aspekty bezpečnosti a to ekonomickú moc ako úroveň prosperity a na zraniteľnosť

ekonomiky a teda na spôsoby znižovania citlivosti na vonkajšie fluktuácie a riziká.

Lordová tvrdí, že chápanie ekonomickej bezpečnosti z hľadiska zraniteľnosti je

najtradičnejšie chápané ako súčasť národnej ekonomiky v prípade, keď sa jedná o

„zraniteľnosť voči okamžitým vonkajším tlakom a jeho konkrétnu schopnosť zastaviť alebo

vydržať takýto tlak“. Z hľadiska dlhodobého, je podľa nej ekonomická bezpečnosť

založená na „celkovej ekonomickej moci a bohatstve“, ktorý je „najdôležitejším

komponentom celkovej moci“ štátu (Lord, 2000, s. 61). Ekonomická moc a prosperita

umožňuje zaobstarať silné vojenské sily, poskytuje „páky“ na spojencov ako aj nepriateľov

a poskytuje širší rozsah nástrojov štátnej moci.

Lordová vníma ekonomickú bezpečnosť predovšetkým ako použiteľnú ekonomickú

moc štátu, ako prostriedok nátlaku a vplyvu, ale aj rezistencie voči podobným tlakom

a spôsobom zastrašovania z vonku. Fakticky, akákoľvek politika zvyšujúca túto moc je

politikou ekonomickej bezpečnosti. Jej prístup je kompatibilným s tradičným nazeraním na

ekonomickú bezpečnosť vo väzbe ekonomika – bezpečnosť, pričom centrum jej úvah je

zamerané na suverénny výkon štátu v ekonomických záležitostiach.

4.3.3.2 Ekonomická bezpečnosť ako princíp organizácie spoločenských vzťahov

Latham ponúka ďalšie chápanie ekonomickej bezpečnosti. V prvých rokoch po

skončení Studenej vojny bol koncept ekonomickej bezpečnosti používaný v zmysle

využívania ekonomických nástrojov, ekonomickej pomoci krajinám západnej Európy,

z cieľom ich ekonomickej obnovy (Ekonomický program obnovy) ako tiež vytvorenia

medzinárodného ekonomického poriadku, ktorý by podporoval zadržiavanie Sovietskeho

zväzu a komunizmu. Cieľom bolo zabezpečiť politickú stabilitu a požadovanú zahranično-

politickú orientáciu krajín, ktorým bola poskytovaná pomoc (Latham, 1997, 4.kapitola;

pozri tiež Neocleous, 2006). V tomto zmysle bolo prepojenie medzi ekonomikou

a politikou uznané v praktickej politike.

Neocleous v tomto zmysle zdôrazňuje, že národno-bezpečnostné ciele USA boli

neodlíšiteľné od takto chápanej ekonomickej bezpečnosti. Neocleous ekonomickú

bezpečnosť výrazne spája so sociálnou bezpečnosťou (social security), v zmysle zaistenia

sociálno-ekonomických potrieb obyvateľstva. Podľa neho sa koncept národnej bezpečnosti

„ujal“ v USA práve vďaka tomu, že bol naplnený touto sociálno-ekonomickou dimenziou,

na ktorú sa neskôr „zabudlo“ (a koncept národnej bezpečnosti sa začal spájať s vojenskou

114

mocou). „Sociálna bezpečnosť/zabezpečenie a národná bezpečnosť boli spolu prepletené;

sociálne a národné predstavovali prepletené vlákna (the warp and the weft) bezpečnostnej

tkaniny. Prepletené vlákna ... ekonomickej bezpečnosti“ (Neocleous, 2006, s. 388-397).

V tomto chápaní ekonomickej bezpečnosti sa ekonomická pomoc v začiatkoch

studenej vojny javí ako nástroj sledovania národnej bezpečnosti. Vytváranie a udržiavanie

liberálneho ekonomického poriadku bolo takto založené na ekonomickou pomocou

vytváranej ekonomickej bezpečnosti krajín postihnutých druhou svetovou vojnou, ale tiež

obavami z komunizmu a militarizácie ekonomík z cieľom hospodárskeho rastu. Je preto

vcelku paradoxné, že takto liberálne zameraná podpora s cieľom podpory liberálneho

ekonomického poriadku môže byť v iných interpretáciách ekonomickej bezpečnosti

vnímaná ako nepatričný nástroj politiky a priam podrývajúci vlastnú národnú bezpečnosť

(napr. v prístupe geoekonomiky).

Neocleous chápe pod bezpečnosťou „formujúci princíp (principle of formation)

usporadúvajúci sociálny svet“, v tomto prípade ekonomického poriadku (Neocleous, 2006,

s. 390). V tomto ponímaní sa chápanie bezpečnosti dosť výrazne približuje Rotschildovej,

ktorá považuje za bezpečnosť princípy alebo inštitúcie, na ktorých stojí medzinárodné

usporiadanie a ktoré sa ukazovali predovšetkým po skončení veľkých konfliktov.

Bezpečnostné koncepty (princípy) sú nástrojom na zmenu a usmerňovanie politiky

(Rotschild, 1995).

Ekonomická bezpečnosť j v tomto zmysle chápaná nielen ako dosiahnutie cieľov

„veľkej“ politiky, ale vo svojej podstate bola tiež zameraná na kvalitu života spoločnosti,

referenčným objektom takto chápanej boli ľudia. Samozrejme, zrejmým sa tu stáva

prepojenie na vojensko-politickú oblasť, na vytváranie preferovanej politickej orientácie

krajín a spoločností. Tieto bezpečnostno-politické ciele boli dosahované ekonomickými

nástrojmi, ekonomickou pomocou a obnovou, mali vziať vietor z plachiet komunistickej

propagande a podporiť rozvoj demokratických inštitúcií, osobnej slobody a sociálnej

rovnosti (Latham, 1997, 4.kapitola).

Tento prístup k ekonomickej bezpečnosti spája sociálnu bezpečnosť (social

security) obyvateľov s presadzovaním národnej bezpečnosti. Ekonomicko-sociálne

prostriedky sú používané pre dosiahnutie politických cieľov a medzinárodného

ekonomického poriadku, ktoré mali garantovať priateľské a mierové vzťahy. Ekonomická

bezpečnosť v tomto zmysle je skôr nástrojom na dosahovanie cieľov, ktoré sú

neekonomickej povahy.

115

4.4 Prehĺbené chápanie ekonomickej bezpečnosti

4.4.1 Referenčné objekty na subštátnej úrovni

Na subštátnej úrovni môžeme okrem jednotlivcov za referenčné objekty

bezpečnosti považovať firmy a triedy. Firma ako referenčný objekt bezpečnosti sa

nachádza vo veľmi chúlostivom postavení. Z podstaty ekonomickej konkurencie vyplýva,

že zánik firmy je bežným trhovým javom. Je preto zložité uvažovať o firme ako o objekte

bezpečnosti, ak má byť garantované jej prežitie. Podľa liberálnych predstáv o fungovaní

trhu, by si preto firmy nemali nárokovať status bezpečnosti v zmysle prežitia, veď zánik či

bankrot firiem je bežným prípadom v trhovom systéme (Buzan, 1998). „Úspešná

sekuritizácia firiem v liberálnom ekonomickom systéme preto môže prebehnúť jedine za

veľmi špecifických podmienok, kedy je jej podiel na udržaní stability samotného trhu

chápaný ako kľúčový“ (Buzan, 2005, s. 120). V podobných prípadoch sú zachraňované

predovšetkým veľké bankové domy, ktoré ako piliere finančného systému by mohli so

sebou stiahnuť značnú časť ekonomiky. Vcelku dobré vyhliadky na záchranu majú tiež

spoločnosti, ktoré sú považované za strategické podniky, predovšetkým z hľadiska

sebestačnosti vo vojenskom priemysle alebo ako kľúčové v prípade ekonomickej

mobilizácie hospodárstva. Podľa Kodanskej školy je však firma viac menej v liberálnej

ekonomike v úlohe funkčného aktéra, ovplyvňujúca dynamiku celého sektoru bezpečnosti

alebo je možné ju vnímať skôr ako hrozbu pre menej rozvinuté národné ekonomiky.

Za ďalší referenčný objekt bezpečnosti na subštátnej úrovni autori Kodanskej školy

považujú spoločenské triedy. Na medzinárodnej úrovni ale ich sekuritizácia nie je veľmi

úspešná i keď na vnútroštátnej úrovni môže byť rétorika bezpečnosti politicky efektívna.

„Spoločenské triedy nie je možné vopred vylúčiť z pozície referenčných objektov

ekonomickej bezpečnosti, avšak úspešné pokusy o ich sekuritizáciu boli doposiaľ skôr

náhodné a nemali dlhé trvanie“ (Buzan, 2005, s. 120).

4.4.2 Referenčné objekty na systémovej a subsystémovej úrovni

Na nadštátnej úrovni je možné podľa mnohých autorov lokalizovať viaceré

legitímne referenčné objekty. Medzi ne môžeme zaradiť všetky druhy inštitúcií –

medzinárodné režimy, dohody a pakty, regionálne a medzinárodné organizácie a tiež

abstraktné entity ako napríklad medzinárodný ekonomický poriadok, ktorý predstavujú

príslušné pravidlá a normy. Autori Kodanskej školy zdôrazňujú, že ak majú byť referenčné

objekty (akými sú hospodárske režimy, abstraktné predstavy o trhu či konkrétne

116

medzivládne organizácie) na nadštátnej úrovni prehlásené za objekt bezpečnosti,

„charakter existenčných hrozieb je možné vysvetliť a obhájiť len z hľadiska princípov,

okolo ktorých sú tieto princípy organizované“. Inak povedané, pre princípy a pravidlá na

ktorých stojí medzinárodná ekonomická kooperácia by mohli existenčné riziko

predstavovať konkurujúce a zároveň sa vylučujúce opačné princípy, medzi inými napríklad

idey ekonomického nacionalizmu, ktoré by sa mohli pretaviť do konkrétnych politík

ekonomického protekcionizmu. Z principiálneho pohľadu by aj akékoľvek konanie aktérov

proti zásadným princípom mohlo byť interpretované ako také, ktoré ohrozuje celý systém.

Čiže akýkoľvek vývoj, ktorý napríklad zabraňuje voľnému pohybu tovarov a teda

spochybňuje jeho platnosť, by mohol byť interpretovaný ako existenčné ohrozenie

liberálneho ekonomického poriadku. Tiež vznik monopolov predstavuje „útok“ na princíp

voľnej konkurencie (Buzan, 2005, s. 125-126).

Asi najvýraznejšou hrozbou na systémovej úrovni predstavujú obavy z krízy

medzinárodnej ekonomiky ako celku. Ide o „potenciálne nestability vo fungovaní

globálneho obchodu a financií a strach, že tieto môžu spôsobiť zásadný kolaps liberálneho

režimu“ (Buzan, 1998). Za možné príčiny systémových kríz je možné považovať

konkrétne konanie aktérov predovšetkým štátov, ale aj vnútorné štrukturálne nerovnováhy

samotného systému. V prvom prípade sa jedná o prílišné rozšírenie protekcionistických

štátov v systéme, ak ekonomicky najsilnejšie štáty ustúpia od spoločných pravidiel hry.

Štrukturálne nestability a nerovnováhy sa zas môžu šíriť celým systémom napríklad

v podobe finančných kríz a „bublín“.

Na systémovej úrovni sa agenda ekonomickej bezpečnosti týka tiež problematiky

produkovania a zhoršovania nerovností globálnym trhom v medzinárodných

ekonomických vzťahoch (Buzan, 2005, s.117). Ich hlavným zameraním je skúmanie

otázok roztvárania „nožníc“ medzi bohatými a chudobnými, medzi víťazmi a porazenými

v ekonomickej výmene na medzinárodnom trhu. Produkovanie nerovností nie výsledkom

zlyhania trhu ale naopak, jeho fungovania. Nie je preto náhoda, že niektorí autori definujú

ekonomickú bezpečnosť ako „schopnosť zachovať stabilný, prosperujúci, spravodlivý

(just), nestranný (equitable), produktívny a dynamický ekonomický systém“ (Neu 1994,

Thomas 1987; citované podľa Lord, 2000).

4.5 Zhrnutie

Na príklade ekonomického sektora bezpečnosti sme ilustrovali, akým spôsobom sú

rôzne ekonomické faktory zahŕňané do analýzy bezpečnosti. V prípade väzby ekonomika-

117

bezpečnosť nedochádza k redefinícií konceptu bezpečnosti, agenda bezpečnosti je ale

rozširovaná v prospech ekonomických faktorov, ovplyvňujúcich tradične chápanú

bezpečnosť (mocenský potenciál štátu a jeho vojenský komponent; štátna moc). Koncept

ekonomickej bezpečnosti štátu si môže zachovať svoj tradičný obsah (prvá dimenzia

minimalistickej definície) ale referenčným objektom bezpečnosti sa môže stať tiež

ekonomický blahobyt (druhá dimenzia minimalistickej definície). Hrozby pre ekonomický

blahobyt otvárajú nové spektrum netradičných hrozieb bezpečnosti a sú rozširovaním

bezpečnosti. Politika na ich elimináciu prestáva mať charakter tradičnej vojenskej politiky.

Dôležitým aspektom týchto definícií je ale snaha o stanovenie kritického prahu

bezpečnosti a preto toto expandovanie bezpečnosti zachováva konzistenciu konceptu

bezpečnosti. Referenčné objekty na ostatných úrovniach analýzy ako je štátna

v ekonomickom sektore síce bezpečnosť prehlbujú, avšak ich úspešnosť ako konkurentov

štátom ako referenčným objektom bezpečnosti nie je dostačujúca.

118

5. SOCIETÁLNY SEKTOR BEZPEČNOSTI Koncept societálnej bezpečnosti zaviedli do analýzy bezpečnosti autori Kodanskej

školy a stal jedným z ich základných konceptov. Je „najinovatívnejším elementom“

(Theiler, 2003, s. 249) Kodanskej školy a jedným z priekopníckych konceptov z hľadiska

rozširovania a prehlbovania konceptu bezpečnosti. Je rozšírením konceptu bezpečnosti,

pretože je predmetom výskumu referenčných objektov a hrozieb v nevojenskom

societálnom sektore a je prehĺbením bezpečnosti, pretože referenčným objektom

bezpečnosti je identita spoločností, ktoré sú odlišné entity než je štát. Pôsobenie hrozieb na

referenčný objekt (identitu spoločnosti) má teda odlišnú dynamiku a charakter, akým je

tradičný vzťah štátu voči vojenským hrozbám. Z odlišnosti tohto vzťahu potom rezultujú

tiež odlišné spôsoby realizácie bezpečnostnej „politiky“, teda opatrení na zaistenie

bezpečnosti identity spoločností.

Kľúčovými pojmami societálnej bezpečnosti sú spoločnosť a identita, ktoré však

v diskurze bezpečnostných štúdií boli vystavené silnej kritike. Oba pojmy sú značne

problematické a preto ich v nasledujúcom texte hlbšie rozoberieme. Takmer výlučne sa

koncept societálnej bezpečnosti spája s prístupom Kodanskej školy55

, budú prezentované

názory vychádzať predovšetkým z ich analytického rámca a metodológie. Súčasťou

výkladu bude tiež predstavenie niektorých kritických argumentov, pričom našim cieľom

bude aj na príklade kritickej diskusie lepšie ozrejmiť spomínané zásadné pojmy

spoločenského sektora bezpečnosti.

5.1 Spoločnosť a identita

Ako vlastne chápe Kodanská škola pojem spoločnosti, ktorý je nositeľom identity?

Vodítkom k identifikácii spoločnosti je taký „súbor ideí a praxe, ktorý identifikuje

jednotlivcov ako členov sociálnej skupiny. Spoločnosť je o identite, o seba ponímaní

spoločenstiev (communities) a jednotlivcov, identifikujúcich sa ako členovia spoločenstva“

(Wæver, 1993a, s. 264). Pre to sú spoločnosti v „fundamentálne o identite“ (Wæver,

1993c, s.6 citované podľa McSweeney, 1996, s. 123). Spoločnosti definuje kolektívna

identita, teda to, čo umožňuje, aby sa kolektivita identifikovala ako „my“. Samozrejme,

toto „my“ sa líši u rôznych druhov kolektivít, čo podmieňuje rôznu mieru intenzity

súnáležitosti a dôvodov, ktoré jej dávajú zmysel. Preto sú „spoločnosti jednotky s mnohými 55 Keďže za hlavného architekta tohto konceptu je možné považovať Ole Wævera, v prípadoch v ktorých čerpáme z jeho vlastných textov, budeme síce citovať samostatne jeho ale budeme jeho názory tiež považovať za názory Kodanskej školy. V prípadoch, keď budeme hovoriť o postojoch Kodanskej školy, budeme súčasne hovoriť tiež o názoroch O. Wævera.

119

identitami“ (Roe, 2007, s. 167). Avšak identity ako objekty bezpečnostnej analýzy, sú pre

Kodanskú školu relevantné len v tých prípadoch, keď ich ohrozenie môže priniesť

politické dôsledky a preto ich prístup umožňuje selektovať dôležité od nepodstatných. Vo

Wæverovom chápaní sú „spoločnosti ako jednotky operujúce v medzinárodnom systéme,

kde ich reakcie na hrozby proti ich identite majú politicky významné účinky“ (Roe, 2007,

s.167). Všetky identity nie sú teda rovnako relevantné z hľadiska bezpečnostnej analýzy.

Z hľadiska metodológie, spoločnosti sú chápané kolektivisticky. Sú chápané ako

celok, ktorý je svojbytný voči svojim častiam. Nie je jednoduchou agregáciou svojich častí

(jednotlivcov) a súčastí (sociálnych skupín), je niečím samostatným, sebe vlastným.

Majúcim vlastnú realitu. Takto chápaná spoločnosť je teda výsledkom odmietnutia

metodologického individualizmu. Aj preto je kritikmi často poukazované, že Wæver chápe

spoločnosť v Durkheimovskom zmysle, ako entitu sui generis.

Povaha identity je sebareflexívna. Nie je to niečo dané, hmatateľné, čo keď nie je

ohrozované, nie je chránené a naopak, keď hrozí jej zánik, začne byť ochraňovaná. Takto

to nefunguje. Niektoré zvláštnosti kultúry môžu zaniknúť, bez toho, aby ich ochrana bola

artikulovaná v pojmoch bezpečnosti. Ďalej, niekedy až tým, že sa hovorí o ohrození

identity, sa táto (re)produkuje alebo inak povedané, až tým, že identita nie je celkom v

bezpečí, môže byť udržiavaná. „Bezpečná identita“ je vlastne oxymoron. Tento paradox

identity vychádza z predpokladu, že identity nie sú nikdy uzavreté, „jeden nikdy nie je len

tým, čím je“. Identita nie je neproblematická, diskurz o nej vyžaduje neustále dopĺňanie,

nie je konečná. „Ak je sebareflexia v pojme identity, nikto nie je už z definície bezpečným“.

Nie je možné stanoviť konečný výpočet týchto doplnkov, lebo už z definície túžby

vyjadrujú ich „nekonečný nedostatok“. „Identita je rozdiel (difference) medzi tým, čím

niekto je a tým, čím sa usiluje byť“ (Wæver, 1994, s. 328-329). Aj napriek takejto

inherentnej tekutosti identity ju Wæver považoval za dostatočne stabilnú na to, aby sa stala

predmetom bezpečnostnej analýzy a objektom hodným ochrany. Nie je preto náhoda, že sa

tento jeho prístup stal predmetom mimoriadnej kritiky. Na druhej strane však nesie

spoločnosť v sebe tiež určitú mieru stability. Spoločnosť má v sebe určitú mieru

nemennosti, zotrvačnosti a kontinuity z hľadiska „noriem, hodnôt a inštitúcií v širšom

zmysle slova“ a tiež musí byť dostatočne veľká z hľadiska „identity, ktorú stelesňuje, aby

mohla byť schopná poskytnúť politický organizačný princíp, ktorý konkuruje princípu,

presadzovaného štátom“ (Wæver, 1993c, s.23 citované podľa Terriff, 1999, s. 163).

Podľa Teilera má spoločnosť dva aspekty, objektívny a subjektívny. Objektívna

dimenzia zahŕňa také znaky, ktoré charakterizujú a odlišujú spoločnosť od ostatných

120

skupín (náboženstvo, jazyk, atď.) a subjektívna dimenzia sa týka spoločnosti ako zdroja

zdieľaných významov a identifikácie svojich členov, čo im umožňuje získať pocit „my“

(Teiler, 2003, s. 251). Pre Kodanskú školu sú však spoločnosti tzv. predstavované

spoločenstvá56

(imagined communities). Identifikácia so spoločnosťou je výsledkom

individuálnej či politickej voľby, príslušnosť dajme tomu k národu, nie je výpočtom

objektívnych atribútov analytickej kategórie národa ale je vždy otázkou voľby, i keď táto

môže byť založená na určitých zdieľaných atribútoch (Buzan, 2005, s. 141). Je teda

neustále konštruovaná a rekonštruovaná, nie je objektivisticky daná na základe výpočtu

určitého počtu objektívnych kritérií.

5.2 Societálna bezpečnosť

Societálna bezpečnosť sa týka „schopnosti spoločnosti zachovať si svoj podstatný

charakter v meniacich sa podmienkach a voči potenciálnym alebo skutočným hrozbám.

Konkrétnejšie, je o udržateľnosti, v rámci akceptovateľných podmienok pre vývoj,

tradičných vzorcov jazyka, kultúry, organizácie a náboženskej a národnej identity

a zvykov“ (Wæver, 1993c, s.23 citované podľa Møller, 2000b).

Ako už bolo naznačené vyššie, spoločnosť (ako ju chápe Kodanská škola) je viac,

než je súhrn jej častí, teda jednotlivcov či sociálnych skupín. Bezpečnosť spoločnosti je

potom viac, než je bezpečnosť jeho jednotlivých častí. Bezpečnosť spoločností nie je

výsledkom agregácie bezpečnosti jednotlivcov, ale je výsledkom konštituovania

spoločnosti so svojim prostredím, tak ako je to v prípade štátu, ktorý je rovnako

konštituovaný svojim vzťahom v prostredí (Wæver, 1993a, s. 266-267). Koncept

societálnej bezpečnosti Wæver preto jednoznačne odlišuje od bezpečnosti jednotlivcov

(human security) a svoj prístup odlišuje od autorov, ktorí sa usilujú chápať societálnu

bezpečnosť ako agregáciu bezpečnosti jednotlivcov. Robí tak z toho dôvodu, pretože

cieľom jeho redefinície tradicionalisticky chápanej bezpečnosti nebolo „zabudnúť“ na

klasickú agendu bezpečnosti, ktorou sú vzťahy ľudských kolektívov. Pre jeho chápanie

konceptu societálnej bezpečnosti nie je žiadnym pozitívnym posunom skúmanie, ako

bezpečne sa cítia jednotlivci. Zotrváva na chápaní bezpečnosti, týkajúcej sa ľudských

kolektívov. „Bezpečnosť v tomto zmysle je kolektívnym fenoménom a spôsob, akým sú tieto

kolektivity vo vzájomných vzťahoch, je črtou systému“ (Wæver, 1993a, s. 264). Navyše,

56 Bližšie pozri Anderson 1983.

121

takéto zadefinovanie societálnej bezpečnosti umožňuje skúmať tiež vzťah societálnej

bezpečnosti a bezpečnosti jednotlivcov a súvislosti medzi nimi.

Wæver tiež odlišuje bezpečnosť s poločnosti od bezpečnosti sociálnych skupín ako

určitých stavebných zložiek spoločnosti. I keď si je vedomý, že spoločnosti sa často cítia

v nebezpečenstve, keď sa v nebezpečenstve cítia významné sociálne skupiny tejto

spoločnosti. Konceptuálne je ale rozdiel medzi ich bezpečnosťou a societálnu

bezpečnosťou. „Societálna bezpečnosť nie je bezpečnosť sociálnych skupín (social

security)“ (Wæver, 1993a, s. 267). Koncept societálnej bezpečnosti sa týka kolektívnych

identít a spôsobov, ako zaisťovať ich bezpečnosť.

Kodanská škola explicitne odmieta tiež stotožňovanie pojmu spoločnosti, ako

referenčného objektu v societálnom sektore, s obyvateľstvom štátu. Ako príklad autori

Kodanskej školy uvádzajú multietnické štáty, ktorých rozličné etnické spoločnosti sú v ich

ponímaní samostatné referenčné objekty a nezhodujú sa s obyvateľstvom štátu, na

konkrétnom teritóriu. Fakticky prvým autorom, ktorý sa zaoberal otázkami societálnej

bezpečnosti bol Buzan. Vo svojom klasickom texte Ľudia, štáty a strach z roku 1991 sa ale

jeho chápanie spoločnosti blíži chápaniu štátnej spoločnosti, a teda ontologicky zahŕňa de

facto obyvateľstvo štátu. Pojem identity spoločnosti v podstate chápe ako veľmi blízky

konceptu štátnej idey, ktorá je dominantným referenčným objektom v politickom sektore.

Buzan si je dobre vedomý, že obyvateľstvo štátu sa skladá zo špecifických kultúrno-

etnicko-národných spoločností, avšak pre štát je najdôležitejšia dominantná kultúrno-

národná identita, ktorá ako už bolo naznačené, nie je ľahko odlíšiteľná od národnej idey

štátu. S určitou dávkou nepresnosti by sme preto mohli povedať, že spoločnosťou v jeho

podaní je obyvateľstvo štátu (ako celok) ktorá je definovaná svojou dominantnou

kultúrnou identitou. Roztrieštené etnicko-kultúrne spoločnosti nachádzajúce sa na území

štátu a vytvárajúce obyvateľstvo štátu pre neho nepredstavujú svojbytné a samostatné

referenčné objekty, ktorým je potrebné venovať samostatnú pozornosť. Inak povedané,

Buzan v roku 1991 chápal societálnu bezpečnosť ako sektorový prístup k bezpečnosti

štátu, ktorá bola o „spôsobe, akým by mohli byť štáty podkopané a destabilizované ich

spoločnosťami, ktoré sa stávali ohrozované alebo oslabované z hľadiska sociálnej kohézie

a identity. Referenčným objektom bol štát, spoločnosť bola len sektorom, arénou, na ktorej

mohol byť štát ohrozený“ (Wæver, 1993a, s. 264-265). Dôležitosť a význam spoločnosti

bola chápaná len ako jej súvislosť s bezpečnosťou štátu a jeho suverenity. Tiež Roe tvrdí,

že Buzanove chápanie societálnej bezpečnosti z roku 1991 sa týkalo „udržateľného

rozvoja tradičných vzorcov jazykových, kultúrnych, náboženských a národných identít

122

a zvykov štátov“ a teda išlo o bezpečnosť štátnej spoločnosti, ktorá mohla byť

destabilizovaná prostredníctvom hrozieb voči jazyku, kultúre, zvykom či náboženstvu

(Roe, 2007, s.165 a s.167). Preto Buzanovo poňatie z roku 1991 je odlišné od chápania

societálnej bezpečnosti autormi Kodanskej školy a teda aj ním samým v neskoršom

období.

Societálna bezpečnosť sa líši aj od bezpečnosti štátu. Obe entity sú ponímané ako

samostatné referenčné objekty. Samozrejme, i keď spoločnosť štátu môže byť etnicko-

kultúrne homogénna a teda sa zhodovať so spoločnosťou v Kodanskom zmysle. V prípade,

že sú, je veľmi ťažké odlíšiť hrozby voči štátu od hrozieb voči spoločnosti samotnej,

pretože štát je často nástrojom ochrany a je ťažké ho z týchto procesov vyňať. Z pohľadu

sektorovej logiky dochádza k prekrývaniu politického a societálneho sektora. Identita

spoločností môže byť v takomto prípade „často prepletená s explicitne politickými

organizáciami týkajúcich sa vlády“ (Wæver, 1993a, s. 264). V skutočnosti sú ale hranice

spoločností a štátov len zriedkakedy totožné. Práve tieto prípady pomáha lepšie osvetliť

logika societálnej bezpečnosti. Preto je potrebné odlíšiť ju od politickej bezpečnosti. Zatiaľ

čo politická bezpečnosť sa týka „organizačnej stability štátov, systémov vlády a ideológií,

ktoré dávajú vládam a štátom ich legitimitu“, pri societálnej bezpečnosti ide o identitu

spoločností. Navyše štát je vymedzený územím a formálnym členstvom, zatiaľ čo

spoločnosti takýto územný aspekt nemusia vôbec zdieľať (Buzan, 2005, s. 139).

„Societálna bezpečnosť je relevantná sama o sebe a nielen ako element bezpečnosti štátu“,

pretože spoločnosti majú svoju politickú realitu a ich reakcie na hrozby budú politicky

relevantné (Wæver, 1993a, s. 267). Skutočnosť, že sa jedná o dva rozličné koncepty,

vyjadruje tiež rozličná dynamika bezpečnosti štátu a spoločnosti. Zatiaľ čo bezpečnosť

štátu môže byť relatívne bez ohrození, identita spoločnosti môže byť podrývaná mnohými

procesmi (napríklad bezpečnosť štátu pred vojenskými ohrozeniami môže byť

stabilizovaná, zatiaľ čo môže dochádzať k narúšaniu tradičných vzorcov kultúry

globalizáciou či napr. konzumným spôsobom života).

Odlišnosť medzi štátom a spoločnosťou je vhodné ilustrovať na procese európskej

integrácie. Práve ten bol momentom, na ktorom Wæver ukázal a použil koncept societálnej

bezpečnosti. Wæver v rámci procesu európskej integrácie vníma, že dochádza k

transformácii politickej autority teritoriálneho štátu a k jej rozvrstveniu medzi viaceré

úrovne (nadnárodná, štátna, regionálna) a aj jej oslabeniu, zatiaľ čo národy ako sociálno-

kultúrne jednotky, zostávajú stabilné a k podobnej transformácií a presunu identity

nedochádza. Z čoho rezultuje, že za procesom europeizácie zostávajú „národy s menej

123

štátom, kultúry s menším pancierom“. Keď národy strácajú svojho tradičného ochrancu

z hľadiska zachovania kultúrnej identity, svoj štát, kultúra sa stáva samotným nástrojom

ochrany a národy sa uchyľujú k „posilňovaniu vyjadrovania existujúcich identít“. „Kultúra

sa v tomto zmysle stala bezpečnostnou politikou“ (Wæver, 1993b, s. 290). Práve táto

skutočnosť, ktorá ponecháva národy „bez“ štátu, vzďaľuje spoločnosti od štátu, vytvára

priestor pre úvahy o societálnej bezpečnosti ako bezpečnosti, ktorá sa netýka štátu ale len

samotných spoločností. Societálna bezpečnosť a bezpečnosť štátu predstavujú odlišné

priestory, odlišné referenčné objekty (Wæver, 1993b, s. 291). Tiež Tarryová interpretuje

Wæverove idey v zmysle, že „societálna neistota (insecurity) je výsledkom rastúcej

neschopnosti štátov ochraňovať záujmy svojich občanov, ktoré sú výsledkom

postupujúceho rozptyľovania moci“ (Tarry, 1999). Predmetom bezpečnosti štátu je teda

suverenita, zatiaľ čo predmetom societálnej bezpečnosti je identita. Obe sa týkajú prežitia.

V prípade, že štát prišiel o svoju suverenitu, de facto neprežil. Ak spoločnosť príde o svoju

identitu, je to pre ňu existenčnou hrozbou, pretože už nebude možné hovoriť o „nás“, už

nebudeme žiť ako „my“. Základným kameňom je teda identita. Okolo tohto pojmu sa točí

poňatie societálnej bezpečnosti.

5.2.1 Kritika konceptu societálnej bezpečnosti

Jedným z hlavných kritikov prístupu Kodanskej školy k societálnej bezpečnosti je

konštruktivista Bill McSweeney. Jeho kritika sa zameriava na definíciu „spoločnosti“

a dôsledky, ktoré z nej rezultujú. Podľa McSweeneyho je chápanie konceptu spoločnosti

objektivistické, v zmysle Durkheimovho konceptu spoločnosti čím koncept spoločnosti

stráca charakter „tekutosti a procesu“, čoho výsledkom je „takmer pozitivistická koncepcia

identity“. Tak spoločnosti ako aj identity sú chápané ako objektívne reality, nachádzajúce

sa vo svete, ktoré je potrebné objaviť a analyzovať (McSweeney, 1996, s. 123).

Ďalšou s kritických poznámok na margo identity ako fundamentálnej hodnoty

spoločnosti je, že v prístupe Kodanskej školy absentujú ďalšie hodnoty, ktoré spoločnosti

(a v jej rámci jednotlivci a sociálne skupiny) môžu považovať za dôležité a môžu si ich

veľmi ceniť a vážiť. McSweeney skúma, prečo je to tak. Podľa neho „je zrejmé, že

societálna bezpečnosť je objekt predpokladu o jeho referente a nie objekt skúmania. To by

znamenalo skúmať, ktoré z neurčitých hodnôt podliehajúcich hrozbe (vrátane identity)

môžu byť zraniteľné a vyžadovať bezpečnosť. Tvrdia, že prežitie spoločnosti je otázkou

identity.“ Avšak podľa McSweeneyho je toto tvrdenie nedostatočne zdôvodnené a svoje

argumenty zakončuje tvrdením, že autori Kodanskej školy redukujú chápanie spoločnosti

124

na jej najefemérnejší a empiricky sporný komponent a ignorujú jej ostatné komponenty.

Zakomponovanie týchto ďalších elementov (napríklad otázky ekonomického blahobytu)

do chápania spoločnosti, by vystavilo celú konštrukciu societálnej bezpečnosti

metodologickým (problém zahrnutia jednotlivcov a sociálnych skupín) ale aj teoretickým

problémom (zahrnutie nových úrovní analýzy a aktérov). „To by rezultovalo v celkom

odlišnom prístupe, v ktorom by zrejmý fakt societálnej identity bol vystavený ako

integrálny, politický aspekt bezpečnostného problému, než ako realita považovaná za

samozrejmú, ktorá problém definuje“ (McSweeney, 1996, s. 125). Preto by sa na problém

bezpečnosti malo skôr nahliadať tak, že sa „preskúmajú, ktoré záujmy sú v stávke a ktoré

sú zainteresované strany, ktoré ich presadzujú“ (McSweeney, 1996, s. 131).

Podľa McSweeneyho „identita nie je spoločenským faktom ale je procesom

negociácie medzi ľuďmi a záujmovými skupinami“ a preto identita je následkom

politického procesu, z tohto politického procesu sa konštituuje a nie je nálepka, ktorá tento

proces symbolizuje. Identitu nie je možné a priori stanoviť, tak ako to robí podľa

McSweeneho Kodanská škola a preto tam, kde má svoj význam, nie je príčinou

bezpečnostných problémov ale skôr následkom (McSweeney, 1996, s. 125). „Bezpečnostný

problém v Ruskej federácií, bývalej Juhoslávií alebo v Severnom Írsku sa nevyskytuje iba

kvôli tomu, že ľudia majú odlišné identity; môže byť tiež celkom pravda, že majú odlišné

identity kvôli bezpečnostnému problému. V protiklade k tvrdeniam autorov [Kodanskej

školy], identita by sa nemala brať ako nezávislá premenná, tout court. Je často výsledkom

procesu nálepkovania, ktorý odráža konflikt záujmov na politickej úrovni“ (McSweeney,

1996, s. 125). McSweeney nakoniec dopĺňa presvedčivú kritiku Kodanského prístupu, keď

vystavuje ich vlastné prípadové štúdie zdrvujúcej kritike, že fakticky ich väčšia časť

pristupuje k národno-etnickým problémom tradičným spôsobom a až následne ich

„prekrývajú tézou identity“, pričom fakticky „reifikujú samotnú identitu“. Či ako uvádza

inde, i napriek tomu, že autori Kodanskej školy sa hlásia s sociálno-konštruktivistickej

agende, „táto je v radikálnom rozpore s množstvom prác, ktoré zostávajú pevne

objektivistické, popravde realistické“ (McSweeney, 2004, s. 68 a 69). Snáď by bolo možné

povedať, že napriek ambíciám ukázať na prípadových štúdiách využiteľnosť konceptu

societálnej bezpečnosti, tieto veľmi často skĺzavajú do reformulácie tradičných politických,

územných a iných konfliktov do pojmov konfliktu identít. Podľa neho na prípade bývalej

Juhoslávie minuli príležitosť, keď namiesto potvrdzovania identity ako sociálneho faktu,

mohli radšej preskúmať, ako politické elity manipulovali identitami v priestore, kde sa na

históriu často zabúda (McSweeney, 1996, s. 126). Tiež Teiler uvádza, že inštancie, na

125

ktorých si societálny sektor bezpečnosti zakladá, boli interpretované odlišnými prístupmi

a ponúkli konkurujúce vysvetlenia. „Mnohé z nich sa zamerali skôr na ekonomické motívy

než na motivácie, v ktorých centre bola identita a skúmali kalkulácie elít skôr než masové

pocity ako rozhodujúci faktor“ (Teiler, 203, s. 257).

Buzan s Wæverom na túto ontologicko-metodologickú kritiku zareagovali silnými

protiargumentami. Nevidia problém v skutočnosti, že identita môže byť chápaná aj ako

proces a zároveň ako etablovaná entita. Na jednej strane, podľa nich, sú identity

konštruované ľuďmi a skupinami mnohými procesmi a praxou a na druhej strane, keď je

skonštruovaná, stáva sa sociálne usadená a môže byť referenčným objektom, ktorý je

vystavený zraniteľnostiam a hrozbám. Nesúhlasia teda s McSweeneyho kritikou, že

identitu považujú len za „vec“. Preto, aby bola identita efektívne „použiteľná“

v sekuritizačnom diskurze, „musí mať dostatočnú sociálnu silu, ktorá ju robí efektívnou,

aby sa jej mohlo dovolávať“, čo vyžaduje „že referent sa stal dostatočne stabilným

v sociálnej praxi“. Ešte inak povedané, niektoré veci i keď sa stále menia, môžu byť

v určitom čase dostatočne stabilné na to, aby mohli byť analyzované ako predmet

skúmania (Buzan, 1997b, s. 243).

Prístup Kodanskej školy, tým že identitu považuje za sociálnu realitu, ktorej ľudia

prislúchajú, uľahčuje pozíciu pre politikov, politické skupiny a médiá. Tu niekde sa

nachádza ďalší zdroj kritiky konceptu societálnej bezpečnosti. Zdôrazňovaním národnej

identity práve otvára priestor pre jej zneužívanie a pre jej ľahšie dovolávanie sa politikmi,

čo ponúka teoretické páky argumentom napr. ohľadom sprísňovania migračných politík či

odmietania na národných princípoch spoločných politík EÚ (McSweeney, 1996, s. 131).

Møller tiež vidí, že idea societálnej bezpečnosti skrýva v sebe potenciál príťažlivosti pre

„xenofóbne politické zoskupenia na extrémnom konci pravicového spektra“.

Ďalej zdôrazňuje, že Kodanská škola so svojou teóriou sekuritizácie v societálnom

sektore jednoducho vedie k tomu, že všetky tvrdenia týkajúce sa hrozieb pre národnú alebo

etnickú bezpečnosť sú rovnako platné a Kodanská škola neposkytuje nástroj, ako odlíšiť

rečové akty oportunistických lídrov usilujúcich o moc od tých, ktoré „poctivo“ usilujú

o ochranu identity spoločnosti (Møller, 2000a, s.22). Túto skutočnosť uznávajú aj samotní

autori Kodanskej školy. Predovšetkým v prípadoch, keď je „národ, v najrôznejších

ohľadoch so štátom striedavo previazaný a naopak od neho oddelený, potom predstavuje

ideálny nástroj pre ... opozičné manévrovanie“ (Buzan, 2005, s. 143). V podstate sa jedná

o zneužívanie národa, resp. nacionalistickej rétoriky, za účelom dosiahnutia mocenských

pozícií a predovšetkým, opoziční politici sa zvyknú odvolávať na národ a nie na štát, ako

126

zdroj svojej predpokladanej podpory. Podľa Kodanskej školy ale analytická užitočnosť

konceptu jednoducho vyvažuje túto uvedenú normatívnu nevýhodu (Roe, 2007, s. 179).

Kodanská škola rieši problém, kedy je možné sekuritizačný ťah sekuritizačných

aktérov považovať za „seriózny“ (a nie iba ako nástroj manipulácie a politikárčenia) tým,

že na danú otázku je možné odpovedať len pri spätnom pohľade („in the hindsight“). Až

ten ukáže, do akej miery boli obavy aktéra hovoriaceho za spoločnosť legitímne a teda

sekuritizačný krok získal podporu. McSweeneymu však táto odpoveď nestačí a podľa neho

ani spätný pohľad nedokáže identifikovať, kedy tento krok spoločnosť aktívne podporuje

(McSweeney, 2004, s. 70 - 72). Navyše, ani Teiler nie je celkom z touto odpoveďou

spokojný, keď si myslí, že nejaké objektívne kritériá by mohli existovať, veď predsa i keď

sa jedná o rečový akt, v pozadí musí predsa jestvovať „objektívny“ proces pôsobenia

hrozby na referenčný objekt a rečový akt nie je len výsledok „halucinácií“ sekuritizačného

aktéra (Theiler, 2003, s. 263).

Na danej kritike je možné ukázať, že koncept societálnej bezpečnosti má množstvo

nedostatkov a je právom kritizovaný. Na druhej strane ale treba povedať, že umožňuje

zameriavať sa na niektoré špecifické prípady a koncept societálnej bezpečnosti umožňuje

zdôrazniť a poukázať na tie príklady, kde otázka identity vystupuje ako primárna.

Analytický rámec Kodanskej školy a sekuritizácia hrozieb voči identite sú použiteľné pre

špecifické situácie a umožňujú ich vysvetlenie. K takýmto môžeme zaradiť odmietnutie

Maastrichtskej zmluvy v dánskom referende, nárast antiimigračných hnutí v západnej

Európe až po vojnu v bývalej Juhoslávií. Tieto umožňuje osvetliť lepšie, ako iné analytické

prístupy, tobôž tie tradicionalistické/realistické.

5.3 Referenčné objekty societálnej bezpečnosti

Kodanská škola za referenčné objekty v societálnom sektore považuje „akékoľvek

väčšie skupiny, ktorým ich podriadené subjekty preukazujú lojalitu a oddanosť v takej

podobe a v takej miere, ktorá zakladá spoločensky presvedčivý argument, že toto „my“ je

ohrozené“ (Buzan, 2005, s. 143-144). Jedná sa o „veľké, sebestačné skupiny so spoločnou

identitou“ (Sheehan, 2005, s. 84). Za najvýznamnejšie referenčné objekty, ktoré

zodpovedajú uvedeným požiadavkám na definíciu spoločnosti, sú v súčasnosti považované

kmene, klany, národy, etnické skupiny, civilizácie, náboženské systémy a rasy. Historicky

však boli takýmito spoločnosťami dediny, rodiny, klany, regióny, mestské štáty.

Komunistické režimy sa usilovali vytvoriť tiež spoločnosť na báze triedy (Buzan, 2005, s.

144).

127

V súčasnosti sú najčastejšie zmieňovaným referenčným objektom národy, resp.

národy patria k tým referenčným objektom, ktoré najjednoduchšie získavajú nárok na

prežitie a sú často predmetom úspešnej sekuritizácie. Dôvod je predovšetkým ten, že národ

pretrváva v čase (od minulosti cez prítomnosť do budúcnosti), vytvára pocit povinnosti

voči tejto pretrvávajúcej entite, prináša pocit súnáležitosti a podobnosti medzi členmi

s touto v čase pretrvávajúcou entitou (Wæver, 1993a, s. 280). Národ ako špecifický prípad

spoločnosti je potrebné uviesť na správnu mieru. Wæver rozlišuje pojmy národný

a etnický, kde etnický chápe v zmysle proto-národný, teda ako predchodcu národa. Národ

chápe v zmysle politickej ambície etnickej skupiny získať vlastný štát, zatiaľ čo etnické

spoločenstvá či skupiny si takúto ambíciu nemusia vôbec klásť (Roe, 2007, s. 168).

Národný je silnejším vyjadrením modernosti, etnický zas poukazuje na kultúrno-historické

entity. Wæver si je ďalej dobre vedomý, že je možné odlíšiť minimálne dve rôzne chápania

pojmu národa. Národ na občianskom princípe (civic nation), ktorý predstavuje značnú

súnáležitosť so štátom a je založený na občianstve a národ na etnickom princípe (ethnic

nation), ktorý je skôr vyjadrením kultúrno-etnickej súnáležitosti (Roe, 2007, s.167-168).

Národná identita je potom viac menej „zmes“ umiestnená na škále, ktorej jeden pól

predstavuje politickú a druhý kultúrnu identitu. Francúzsky typ národa sa potom nachádza

umiestnený bližšie k pólu politickej identity a naopak, nemecký typ národa zas na druhom

konci uvedenej škály. Wæver pre tento druhý typ spoločnosti používa konzistentne tiež

prívlastok „etnicko-národný“, s poukazom na etnicko-kultúrny historický prvok

definovania národa. Charakter národnej identity potom určuje charakter, aké formy

vyjadrenia na seba vezmú národné hnutia (Wæver, 1993a, s. 278 – 279).

Jediným rivalom etnicko-národným identitám v pozíciách referenčných objektov sú

náboženské identity. Náboženské identity sú schopné generovať pocit sebaidentifikácie

svojich členov, sú nositeľom identity „my“ a pretrvávajú v čase. A v prípade, že sa

etnicko-národná a náboženská identita prekrývajú (ako bol príklad v bývalej Juhoslávii),

vytvárajú veľmi pevné a odolné entity (Roe, 2007, s. 168).

5.4 Hrozby pre identitu spoločnosti

Bezpečnosť závisí od vzťahu hrozby a referenčného objektu. V societálnom sektore

je zraniteľnosť spoločností závislá na spôsobe, akým je konštruovaná ich identita. To

znamená, že od toho na čom spočíva identita, sú odvodzované tiež hrozby pre ňu samotnú

a jej spoločnosť. Za hrozbu pre societálnu bezpečnosť môže byť považovaný akýkoľvek

vývoj alebo možnosť takého vývoja, ktorý ohrozuje ďalšiu existenciu spoločnosti (Buzan,

128

2005, s. 140). Identita je ohrozovaná v prípade, keď je spochybňované existujúce „my“,

keď identita podlieha zmenám a výzvam, pretože už to viac nebudeme „my“. Fakt, či

identita bude alebo nebude sekuritizovaná závisí predovšetkým od toho, či sú jej držitelia

otvorení alebo uzavretí voči tomu, ako je ich „my“ konštituované a udržiavané (Buzan,

1998).

Roe zdôrazňuje, že objektívne definovať hrozby pre identitu spoločnosti je aj

vďaka jej fluidnému charakteru mimoriadne problematické. Uvažuje, že nie všetky zmeny

identity sú identitu ohrozujúce, na druhej strane sú však aj také, ktoré zaručene majú

potenciál spôsobiť škodu societálnej bezpečnosti (Roe, 2007, s.169). Jednoducho, identita

spoločnosti sa kontinuálne historicky vyvíja, pričom tieto zmeny nijakým spôsobom

nemusia byť artikulované ako bezpečnostný problém. Naopak, zmeny uskutočňované

predovšetkým v krátkom čase a narúšajúce existujúcu identitu zásadným spôsobom, môžu

byť považované za bezpečnostnú hrozbu.

Vzhľadom na fluidný charakter identity, táto je potenciálne vystavená pôsobeniu

mimoriadneho množstva hrozieb. Z hľadiska konštrukcie identity spoločností je možné

identifikovať hrozby napr. ako miešanie obyvateľstva pre izolovanú spoločnosť,

homogenizujúcu globálnu kultúru pre spoločnosti definované kultúrne, rozširovanie

„svetových“ jazykov pre spoločnosti stmelené predovšetkým jazykom, nacionalizmus pre

multietnické spoločnosti, multikulturalizmus pre spoločnosti založené na identite typu

„taviaci kotol“ a pod. (Buzan, 2005, s. 145-146).

V literatúre je možné nájsť viaceré spôsoby kategorizácie hrozieb pre identitu

spoločností. Hrozby identity môžu byť umiestňované na škále od „potláčania možnosti jej

sebavyjadrenia, po zasahovanie do schopnosti jej reprodukcie z generácie na generáciu“

(Roe, 2007, s. 169). Medzi takéto druhy hrozieb je možné zahrnúť „zakazovanie

používania jazyka, mien a oblečenia, zatváranie vzdelávacích a náboženských inštitúcií až

deportácie a vyvražďovanie členov komunity“ (Wæver, 1993c, s. 43 citované podľa Roe,

2007, s. 169). Politika zatvárania kultúrnych ustanovizní, škôl, novín, múzeí

a zabraňovanie možnosti vyjadrovania vlastnej identity pre danú spoločnosť zabraňuje jej

reprodukcii. Zmena zloženia populácie v danej oblasti tiež môže narušiť reprodukciu

spoločnosti (Roe, 2007, s.169).

Ďalšiu kategorizáciu hrozieb pre societálnu identitu ponúka Roe, ktorý vychádza so

sektorového hľadiska Kodanskej školy a poukazuje na pôsobenie hrozieb z viacerých

sektorov na identitu spoločnosti. V societálnom sektore sa zhoduje s členením hrozieb

Kodanskej školy na migráciu, horizontálne a vertikálne súperenie (pozri ďalej). Vo

129

vojenskom sektore identifikuje predovšetkým vojenské hrozby zo strany iného štátu pre

spoločnosť alebo spoločnosti v danom štáte a vojenské nástroje používane domácim

režimom voči menšinovým spoločnostiam. Hlavnou externou hrozbou je predovšetkým

zníženie počtu členov spoločnosti násilným spôsobom, čo znižuje do budúcna možnosti

prenosu kultúrnych vzorcov a identity. Na druhej strane sa ale v prípade agresie zvonku

nemusí vždy jednať o hrozbu pre spoločenskú identitu. I napriek strate suverenity počas

druhej svetovej vojny francúzska identita sa zachovala v podstate bez zmeny. Naopak,

v prípade, keď štáty zámerne usilujú o poškodenie obyvateľstva druhej krajiny (navyše ak

sa spoločnosť zhoduje s obyvateľstvom štátu) je napadnutie samotného štátu tiež

napadnutím aj spoločenskej identity (napr. nemecká politika Lebensraumu v Poľsku). V

politickom sektore sa hrozby pre spoločnosť týkajú predovšetkým politiky vlády, ktorá

potláča vlastné menšiny. Hrozby podobného charakteru sú umocňované vtedy, keď je

vládny režim ovládaný predstaviteľmi dominantnej spoločenskej skupiny, ktorá nie je

naklonená požiadavkám menšinových skupín či zneužíva mocenský aparát proti nej.

V ekonomickom sektore Roe identifikuje negatívne aspekty kapitalistickej medzinárodnej

ekonomiky ako hrozby pre variabilitu a rôznorodosť lokálnych kultúr, tvorbou globálnych

produktov (televízia, počítačové hry), postojov (materializmus a individualizmus), štýlu

(angličtina) a konzumného spôsobu života. V environmentálnom sektore nachádza

predovšetkým také hrozby pre spoločenskú identitu, ak tá je tesne spätá s existujúcim

stavom životného prostredia, ktoré umožňuje prežívanie a reprodukciu určitých kultúrnych

vzorcov a teda identity. Takýmto príkladom by mohla byť spätosť domorodého

obyvateľstva Amazónie s prírodným prostredím, ktoré je likvidované pokračujúcim

odlesňovaním a klimatickými zmenami.

Kodanská škola hovorí o 3 základných kategóriách hrozieb voči identite

spoločností. Po prvé sa jedná o migráciu. Migrácia predstavuje prílivom ľudí s odlišnou

identitou posun v zložení obyvateľstva a teda rozrieďuje jeho pôvodnú identitu. Po druhé

sa jedná horizontálne súperenie, ktoré vyjadruje pôsobenie hrozieb na vedľa seba

koexistujúce spoločenstvá, hlavne prostredníctvom kultúrneho a jazykového vplyvu. Tretiu

kategóriu predstavuje vertikálne súperenie, ktorého hlavné hrozby predstavujú integračné

alebo regionalizačné tendencie, ktoré ohrozujú existujúcu identitu posunom „nahor“

(europeizácia, vytvorenie Kurdistanu) a naopak, hrozbu predstavujú separatistické

tendencie, ktoré okliešťujú existujúcu identitu smerom „nadol“ (Quebec). Ide teda

o procesy, ktoré menia identitu exkluzívnym alebo inkluzívnym spôsobom (Buzan, 2005,

s. 141).

130

Hrozby je možné ďalej kategorizovať na škále od „zámerných, programových

a politických hrozieb k hrozbám nezamýšľaným a štrukturálnym“. Migráciu je možné

lokalizovať na obidvoch stranách spektra (ekonomická migrácia – nútená migrácia),

rovnako ako aj horizontálne pôsobenie (nezamýšľané ovplyvňovanie kultúr –

amerikanizácia Japonska). Vertikálne súperenie je zas najpravdepodobnejšie zámerným

politickým programom (Buzan, 2005, s. 142).

Kodanská škola uvažuje okrem troch uvedených kategóriách hrozieb aj potenciálne

nad štvrtou možnosťou. Jedná sa o úbytok obyvateľstva, spôsobený zámernou ľudskou

činnosťou (genocída, etnické čistky a pod.) či nezamýšľanými príčinami (prírodná

katastrofa, epidémie a pod.). Fakticky sa jedná o ohrozovanie identity fyzickou likvidáciou

jej nositeľov. Podľa Kodanskej školy sa o problém societálnej bezpečnosti fakticky jedná

až v prípade, ak sa počet mŕtvych ľudí dotkne stability samotnej spoločnosti, alebo inými

slovami, keď sa kvantitatívny problém stane kvalitatívnym. V iných prípadoch sa tento

problém týka jednotlivcov ale nie spoločnosti ako takej (Buzan, 2005, s. 142). Na tejto

štvrtej kategórií hrozieb môžeme vidieť, že existuje určitá hranica, určitý prah, ktorý

stanovuje, kedy sa daný problém stáva problémom bezpečnosti. Toto riešenie je zdá sa

spôsobom, ako sa vysporiadať s metodologický kolektivizmom spoločnosti a jej identity.

V reálnom svete si je však ťažké predstaviť, že vyvražďovanie aj keď len niekoľkých osôb

na etnicko-národnom princípe (teda začínajúce etnické čistky) by nebolo vnímané ako

bezpečnostný problém. Či inak povedané, zatiaľ čo tradičné bezpečnostné štúdie, ktoré sa

zameriavajú na výskum konfliktov by takýto problém skúmali ako tradičnú bezpečnostnú

otázku (vnútroštátny konflikt; používanie ozbrojeného násilia voči skupinám

obyvateľstva), Kodanská škola by v perspektíve societálneho sektora daný problém

nevnímala ako problém societálnej bezpečnosti, keďže identita nie je celkom v stávke.

5.4.1 Migrácia

V nasledujúcej časti analyzujeme migráciu ako bezpečnostnú hrozbu nielen cez

prizmu societálneho sektora57

57 Sme si vedomí, že skúmanie migrácie ako komplexnejšieho problému metodologicky nezapadá len do societálneho sektora bezpečnosti. Na druhej strane ale umožňuje zdôrazniť špecifikum prístupu Kodanskej školy a ukázať spôsob, ako je sektorovým spôsobom možné vyňať z komplexnej problematiky migrácie len jeden aspekt, aspekt identity.

. Ukážeme, že migrácia môže byť považovaná za hrozbu aj

z iných dôvodov a bezpečnosť identity môže byť až výsledkom preliatia sa problému

z iných sektorov. Poukážeme tiež na možnosti, ako je možné vnímať migráciu ako

131

bezpečnostnú hrozbu v tradicionalistickom ponímaní, čím fakticky nedochádza

k rozširovaniu konceptu bezpečnosti, ale skôr agendy bezpečnosti.

Z hľadiska vnímania migrácie ako bezpečnostného problému vystupuje do popredia

Wolfersovo rozlíšenie bezpečnosti na objektívnu a subjektívnu (Wolfers, 1952). Aspekt

subjektívnej bezpečnosti, ako „absencie strachu“ poukazuje na migráciu ako vnímanú

bezpečnostnú hrozbu nezohľadňujúcu reálnu analýzu ohrozenia chránených hodnôt

a aspekt objektívnej bezpečnosti ako „absencie hrozieb“ poukazuje na migráciu ako reálny

bezpečnostný problém, ktorý spôsobuje skutočné ohrozenie dôležitých hodnôt. Obidva

aspekty sa v praxi prelínajú, vnímané hrozby nemusia byť skutočné a nevnímané hrozby

môžu reálne spôsobiť ohrozenie dôležitých hodnôt58

Percepcia migrácie ako bezpečnostného problému závisí na jednej strane od

vlastností a charakteru migrácie a na druhej strane od postavenia a daností prijímajúceho

alebo inak povedané, vnímané hrozby

nemusia byť v skutočnosti tak závažné ako sú prezentované či bezpečnostná politika

nemusí zodpovedať miere ohrozenia hodnôt.

59

štátu a jeho obyvateľstva. Či je pre štát a spoločnosť migrácia hrozbou (vnímanou alebo

reálnou), závisí od konkrétneho vzťahu migrantov a spoločnosti (štátu).60

Len pre ilustráciu, rozsah migrácie je bezpochyby dôležitý vtedy, keď počet

migrantov predstavuje v pomere k počtu obyvateľov domácej spoločnosti neprimerane

vysoké počty. Imigranti môžu byť považovaní za riziko aj v prípade, ak štát pôvodu

vykonáva politiku, ktorá je vnímaná hosťujúcim štátom ako politika nezabraňujúca

migrácií, o to viac, ak je výsledkom podpory vysielajúcej vlády (Mavisakalyan, 2011).

Rovnako Terriff uvádza, že v prípade, že migrácia je vynútená odosielajúcim štátom

K faktorom na

strane migrantov, ktoré spájajú migráciu s bezpečnosťou, patria rozsah a časové obdobie

migrácie, dôvody migrácie alebo skutočnosť či je migrácia dobrovoľná či vynútená.

K faktorom na strane štátu (spoločnosti) môžeme zaradiť adaptačnú schopnosť štátu a jeho

politické vzťahy s krajinou migrantov, odolnosť sociálneho, ekonomického a politického

systému či kultúrnej identity a jej spôsobu konštruovania.

58 Kodanská škola, ktorá chápe bezpečnosť ako „rečový akt“ sa takémuto členeniu bezpečnosti vyhýba. Napriek tomu je ale možné v polemikách s ňou nájsť argumenty, že predsa ani Kodanská škola nemôže úplne zatvárať oči a vyhýbať sa objektívnej realite pôsobenia hrozieb na referenčný objekt. Či inak povedané, je ťažké „veriť“ a považovať za rovnocenné všetky sekuritizačné ťahy sekuritizujúcich aktérov, veď predsa za nimi/v ich argumentoch musí niečo byť. 59 V texte budeme používať pojmy prijímajúci štát na označenie štátu, do ktorého migranti smerujú a vysielajúci štát na označenie štátu, z ktorého migranti pochádzajú. Týmito pojmami nebudeme označovať skutočnosť, či štát migrantov zámerne vyslal alebo skutočne prijal. 60 Rovnaký počet migrantov môže pre jeden štát predstavovať bezpečnostnú hrozbu, pre druhý nie.

132

a v pohybe sú „nechcení“ migranti, ako napríklad kriminálne živly61

Migráciu je možné skúmať z mnohých perspektív. Značná časť literatúry sa

zaoberá otázkami motivácie a dôvodmi migrácie, iní autori skúmajú predovšetkým

podmienky a príčiny, ktoré „nútia“ migrantov opúšťať krajiny pôvodu. Nás

v nasledujúcom texte bude predovšetkým zaujímať, ktoré referenčné objekty sú

predmetom ohrozenia a či v prípade migrácie ako bezpečnostného problému dochádza

k redefinícií konceptu bezpečnosti a teda do akej miery je možné hovoriť o prehlbovaní

a rozširovaní konceptu bezpečnosti.

, etnické menšiny či

nadbytočné a neproduktívne časti obyvateľstva, migranti nie sú vnímaní pozitívne (Terriff,

1999, s. 161).

5.4.1.2 Migrácia ako hrozba pre identitu spoločnosti

V rámci societálneho sektora a chápania bezpečnosti identity v zmysle Kodanskej

školy je možné chápať migráciu ako bezpečnostný problém, keď narúša tradičné vzorce

kultúry, zvykov a jazyka danej spoločnosti. Obavy z migrácie cez prizmu identity

upriamujú pozornosť predovšetkým na možné posuny v zložení obyvateľstva, na

„rozrieďovanie“ či „naleptávanie“ jestvujúcej spoločnosti (Buzan, 1998; Buzan, 2005, s.

141). Podľa niektorých ďalších autorov sa zas jedná o narúšanie „určitého spôsobu života“

v kultúrnej oblasti. Tiež Jackson udáva, že imigrácia môže „ohroziť kolektívnu identitu

domorodej populácie, v tom zmysle, že ju môže narušiť a zmeniť v dlhodobom horizonte“

(Jackson, 2000, s. 195 citované podľa Dannreuther, 2007, s. 113).

Miera, do akej je migrácia vnímaná ako hrozba voči zdieľanej identite závisí od

viacerých faktorov. Ako už bolo povedané, identita je ohrozovaná v závislosti od spôsobu

jej konštrukcie. Ako príklad by sme mohli uviesť jednoduchšiu integráciu migrantov do

americkej spoločnosti konštruovanej ako state-nation a zas na druhej strane do nemeckej

spoločnosti definovanej ako nation-state. K ďalším faktorom patrí predovšetkým rozsah

migrácie a adaptačná schopnosť spoločnosti. Ako uvádza Buzan, „hrozba migrácie je

fundamentálne o tom, ako relatívne počty intereagujú s absorpčnou a adaptívnou

kapacitou spoločnosti“ (Wæver, 1993c, s. 45 citované podľa Koslowsky, 2009, s. 2). Do

popredia v tejto súvislosti vystupuje spomínané Wolfersovo rozlíšenie bezpečnosti na

objektívnu a subjektívnu. Často je ale ohrozenie bezpečnosti identity viac vnímané než

reálne. „Škála vnímanej krízy môže byť omnoho väčšia než je ospravedlniteľná realitou

61 V 70-tych rokoch tvorilo časť migrantov z Kuby do USA množstvo bývalých väzňov, ktorých kubánsky režim zámerne prepustil z väzníc.

133

kultúrneho rozvratu, ktoré je skutočne alebo potenciálne možné“ (Sheehan, 2005, s. 96).

Predovšetkým príval migrantov do krajín s malým počtom obyvateľov môže byť vnímaný

ako hrozba a môže spôsobovať vznik konfliktov. Ako príklad je možné uviesť imigráciu

Židov do Palestíny v 30-tych rokoch 20-teho storočia. Na druhej strane v niektorých

prípadoch aj malé počty imigrantov môžu byť spúšťačom nárastu xenofóbie a rizika

neznášanlivosti (Sheehan, 2006, s. 93).

Weiner tiež skúma hrozby súvisiace s migráciou vo vzťahu ku kultúrnej identite.

Jeho chápanie je ale štátno-centrické, rovnako ako v Buzanovom zmysle z roku 1991.

Weiner zdôrazňuje predovšetkým rozličné prístupy krajín k možnosti nadobudnutia

štátneho občianstva, ktoré ilustruje otvorenosť/uzavretosť voči akceptácií migrantov ako

potenciálnych občanov, ktorí sa môžu stať „my“ a ktorí nie. Spoločnosti majú rôzne

normy, podľa ktorých identifikujú členov spoločnosti a tých, ktorí k nej už nepatria. Preto

tiež pravidlá inklúzie a exklúzie sú odlišné a nie každé sú pre migrantov splniteľné.

Podobným spôsobom pristúpil k tomuto problému Terriff, podľa ktorého je napríklad na

základe pravidiel prideľovania občianstva, teda či krajiny využívajú ius soli alebo ius

sanguinis, možné identifikovať mieru, ako je daná spoločnosť ochotná redefinovať svoju

identitu, resp. je ochotná pristúpiť k jej zmene. Tak napríklad Nemecko, ktoré aplikuje pri

prideľovaní občianstva princíp ius sanguinis, teda priameho potomstva, má problém

s akceptovaním tureckej menšiny, napriek tomu, že potomkovia prisťahovaných Turkov sa

narodili už v Nemecku, pričom títo stále nie sú považovaní za členov nemeckej

spoločnosti. Nemecká spoločnosť má tak väčší problém akceptovať zmenu svojej identity

než napríklad spoločnosť USA, ktorá používa pri prideľovaní občianstva princíp ius soli,

teda miesta narodenia. Za občanov sú tak považovaní aj potomkovia prisťahovalcov

z rôznorodým kultúrnym pozadím a históriou (Terriff, 1999, s. 164).

Kultúrne odlišnosti migrantov sú následne predpokladom pre hľadanie politických

implikácií. Za hrozbu môžu niektoré štáty a ich spoločnosti považovať vysoký prílev

etnicky a kultúrne odlišných migrantov predovšetkým z dôvodov, že niektoré domáce

etnické skupiny môžu prísť o svoje výsadné postavenie v politickom systéme zmenou

etnickej štruktúry obyvateľstva, prípadne migranti môžu byť považovaní za predvoj

potenciálnej kolonizácie určitého územia. Situácia sa môže zhoršiť v prípade, ak sa jedná

o sporné územie medzi dvoma štátmi (Weiner, 1990, s. 20 - 24). V prvom prípade je

potrebné zdôrazniť, že referenčným objektom bezpečnosti je predovšetkým štátna

spoločnosť, teda nie spoločnosť vo Wæverovskom chápaní, ako samostatného

134

referenčného objektu, ktorý nie je totožný so štátom62

Prístup Kodanskej školy a societálna bezpečnosť upriamuje pozornosť len na jeden

aspekt migrácie a to na migráciu ako hrozbu voči kolektívnej identite. Zameriava sa ne

konkrétne špecifiká migrácie, na špecifické prejavy bezpečnostných implikácií. Vzhľadom

na metodologický kolektivizmus by do analýzy v societálnom sektore nemali spadať také

otázky, akými sú ekonomické istoty majoritnej väčšiny, ktoré sú ohrozované prílivom

lacnej pracovnej sily z rozvojových krajín. Tie totiž neohrozujú spoločnosť ako je

zadefinovaná Kodanskou školou, ale ohrozujú skôr určité sociálne skupiny v rámci tejto

spoločnosti. Čiže tieto hrozby nie sú hrozby voči identite per se. Referenčným objektom sú

ľudia, určité sociálne skupiny, nie spoločnosť ako taká vo Wæverovskom chápaní.

. V druhom prípade zo sektorovej

perspektívy dochádza k spájaniu societálneho a politického sektora a problém migrácie

zostáva, podobne ako v treťom prípade, predmetom tradičného chápania bezpečnosti.

5.4.1.3 Migrácia ako hrozba v ekonomickej oblasti

Problém migrácie bol v minulosti chápaný predovšetkým v ekonomických

pojmoch. Migranti boli vnímaní pozitívne (vypĺňanie nedostatkových spôsobilostí,

prinášanie poznatkov a inovácií) ale tiež negatívne (znižovanie počtu pracovných miest pre

domácich obyvateľov, záťaž pre zdravotný a sociálny systém a pod.). Ak vôbec boli

vnímaní ako ekonomická hrozba, boli hrozbou nie pre samotné spoločnosti (identitu) ale

skôr pre jednotlivcov či štát (ekonomiku, sociálny systém). Až Kodanská škola

sformulovala daný problém ako problém bezpečnosti kolektívnej entity, teda spoločnosti

a jej identity. Nemusí byť ale vnímaná len takýmto úzkym spôsobom.

Referenčným objektom môže byť štát a jeho obyvateľstvo, kde migrácia môže

predstavovať hrozbu pre „finančnú kapacitu, blahobyt, politickú a sociálnu stabilitu

a integritu krajiny“ (Terriff, 1999, s. 157). Ak sa na migrantov nazerá ako na sociálno-

ekonomickú záťaž pre systém, je z hľadiska referenčného objektu možné vnímať ich ako

hrozbu pre ekonomický blahobyt štátu a občanov, jedná sa teda o primárne otázku

ekonomickej bezpečnosti. Až následne sa môže daný problém preliať do societálneho

sektora a stať sa problémom bezpečnosti identity.

Z hľadiska hrozieb pre spoločnosť štátu, teda nie spoločnosť definovanú prístupom

Kodanskej školy, ale pre obyvateľstvo konkrétneho štátu, migranti predstavujú

predovšetkým ekonomickú a sociálnu záťaž. Migranti môžu predstavovať zvýšené

62 Poskytovanie štátneho občianstva je výsadou štátu.

135

ekonomické náklady pre existujúce sociálne a zdravotné systémy, záťaž pre vzdelávaciu,

dopravnú, bytovú či pozemkovú infraštruktúru. Konkurujú domácemu obyvateľstvu na

trhu práce. Všetky tieto záležitosti môžu byť vnímané negatívne zo strany domáceho

obyvateľstva a znásobované faktom, že často krát sú nelegálni migranti zapletení do

kriminálnych záležitostí (Terriff, 1999, s. 158 – 161). Aj Weiner uznáva, že migranti môžu

predstavovať záťaž pre sociálny a ekonomický systém štátu. Podľa neho je ale dôležité

odlíšiť, či je daná migrácia výsledkom tlaku vlády druhého štátu, teda či sa jedná o nútenú

migráciu alebo či ide o dobrovoľnú migráciu. Historicky je možné identifikovať prípady,

kedy sa štáty zbavovali „nadbytku“ svojho neproduktívneho obyvateľstva63 či

kriminálnych živlov64

Imigrácia môže ohroziť schopnosť štátu poskytovať adekvátne verejné služby

(bývanie, vzdelávanie, doprava a pod.) ak imigranti predstavujú príliš veľkú sociálnu

a ekonomickú záťaž. Navyše, ak je ich podiel značný, konkurujú domácemu obyvateľstvu

z hľadiska distribúcie zdrojov. Dôvod odporu voči imigrantom sa môže vyskytnúť, keď

títo konkurujú existujúcej majorite na trhu práce a sú ochotní pracovať za horších

pracovných podmienok. Čo znevýhodňuje členov majoritnej spoločnosti.

úmyselne, čím spôsobovali trenice medzi štátmi, do ktorých títo

migranti smerovali.

Migrácia môže byť artikulovaná ako hrozba pre systém sociálneho zabezpečenia,

prípade filozofiu, ktorá na ktorej stojí existujúci štát blahobytu (Kicinger, 2004, s. 2). Aj

Geddes sa zaoberá otázkou, ako je možné chápať migráciu ako hrozbu pre štát blahobytu.

Špecifikuje referenčný objekt a hovorí o zdrojoch štátu blahobytu a solidarite štátu

blahobytu. „Imigranti môžu teda predstavovať výzvu pre organizačnú (kto je oprávnený)

a konceptuálnu (kto patrí) základňu štátu blahobytu“ (Geddes, 2005, s. 161). Problém

imigrácia ako bezpečnostnej hrozby pre solidaritu spočíva jej narušení ako

legitimizujúceho princípu, ktorý z dlhodobej perspektívy môže spôsobiť kolaps štátu

blahobytu. Väzbu solidarity totiž narúšajú kultúrne odlišné skupiny, ktoré sa vnímajú ako

„my“ a „oni“. Takéto vnímanie posilňuje argument, podľa ktorého „zvýšená prítomnosť

cudzincov môže viesť k úpadku sociálnej solidarity a k obmedzeniu rozsahu na

poskytovanie sociálneho zabezpečenia (welfare scope)“. Geddes ale načrtáva možnosť, že

takéto chápanie môže byť až následkom nefungovania štátu blahobytu z ekonomických

dôvodov, ako súhry trhu a štátu a nie primárne ako následok migrácie (Geddes, 2005, s.

63 Predovšetkým v 18-tom a 19-tom storočí uľahčovali štáty vysťahovávanie chudobných skupín obyvateľstva. 64 “Vyvážanie” kriminálnikov z Veľkej Británie do Austrálie, či z Kuby do USA.

136

161). V konečnom dôsledku, migranti nemusia byť jedinou sociálnou skupinou, ktorá

môže predstavovať hrozbu pre štát blahobytu. Problémom môžu byť ďalšie špecifické

domáce skupiny obyvateľstva, štrukturálne problémy ekonomiky či môžu byť výsledkom

globálnych ekonomických kríz. I keď migrácia môže predstavovať jeden z problémov,

mieru rizika je potrebné zvažovať voči ostatným potenciálnym hrozbám.

5.4.1.4 Migrácia ako bezpečnostná hrozba v tradicionalistickej perspektíve

5.4.1.4.1 Migrácia a medzištátne a vnútroštátne spory a konflikty

Azda najcitovanejším autorom píšucim o väzbe bezpečnosť - migrácia je Myron

Weiner. Skúmal, ako migrácia ovplyvňuje bezpečnosť štátu a navrhol konceptuálny rámec,

ktorý sa zameriaval na skúmanie migrácie ako následku a tiež príčiny politických zmien

v štátoch či medzinárodných konfliktov. Z hľadiska hodnôt sa zameral na skúmanie ako

migrácia ovplyvňuje politickú stabilitu štátu a medzinárodnú bezpečnosť, t. j. vzťahy

medzi štátmi.

Weiner hovorí o troch kategóriách nútenej migrácie, ktorá môže byť chápaná ako

nástroj štátu na dosahovanie ekonomických a politických záujmov (voči iným štátom).

Prvá kategória sa týka politiky štátu, ktorá sa vyháňaním osôb snaží dosiahnuť etnickú,

kultúrnu alebo náboženskú homogenitu alebo prevahu určitej skupiny nad inou. Do druhej

kategórie spadajú také prípady, keď sa vlády snažia zbaviť politickej opozície prípadne

„triedneho nepriateľa“. Do poslednej kategórie spadá taká politika, ktorá má za cieľ

prostredníctvom migrácie dosiahnuť politické alebo ekonomické záujmy. Zhrnuté jeho

slovami, „podnecovaná alebo vynútená migrácia môže byť nástrojom, ktorým sa jeden štát

usiluje destabilizovať druhý, prinútiť ho k jeho uznaniu, zastaviť susedný štát v zasahovaní

do jeho vnútorných záležitostí, vynútiť si od susedného štátu poskytnutie pôžičky alebo

úveru za zastavenie migračného toku alebo ako spôsob rozširovania vlastných politických

a ekonomických záujmov alebo záujmov dominantnej etnickej skupiny prostredníctvom

kolonizácie“ (Weiner, 1990, s. 11).

Migrácia či migranti ako nástroj nátlaku a zastrašovania a teda ako tradičný

bezpečnostný nástroj a problém by sme mohli za kategorizovať nasledovne. Prvú kategóriu

predstavujú situácie, keď migranti či utečenci predstavujú zdroj medzinárodných

konfliktov (Weiner, 1990, s. 15 - 18). Jedná sa o prípady, keď prijímajúci štát poskytne

azyl utečencom z iného štátu z dôvodu akceptácie skutočnosti, že títo sú vo svojej krajine

perzekvovaní. Udelenie azylu tak môže vyvolať medzi štátmi politické napätie, rozpory až

137

antagonizmus65, môže byť teda vnímané ako politické gesto. Ďalším prípadom môže byť

aktívna podpora utečencom na území prijímajúceho štátu, s cieľom zmeniť režim krajiny

pôvodu migrantov (utečencov)66. V tomto prípade sú migranti používaní ako nástroj

politiky prijímajúceho štátu. Daný spôsob podpory politickej opozície na území

prijímajúceho štátu je možné vystupňovať, keď predstavitelia migrantov predstavujú tiež

vojenskú hrozbu či pripravujú teroristické akty voči domácemu režimu67

Druhú kategóriu hrozieb predstavujú situácie, keď migranti sa stávajú rizikom pre

krajinu, v ktorej našli svoje útočisko (Weiner, 1990, s. 18 - 19), predovšetkým v prípadoch,

ak hosťujúca krajina odmieta pomôcť týmto migrantom v ich zápase proti domácemu

režimu. Problém môže byť o to zložitejší, ak sú migranti vyzbrojení, navyše často krát aj

samotnou hosťujúcou krajinou. Ako príklad je možné uviesť Palestínskych utečencov,

ktorí v krajinách nového pobytu dokázali významne ovplyvňovať vnútornú a zahraničnú

politiku a stali sa bezpečnostným problémom pre množstvo arabských krajín (napr.

. V histórii je

možné nájsť aj príklady, kedy takáto podpora viedla k negatívnym bezpečnostným

následkom pre štát, ktorý opozičné skupiny podporoval (Mobutuovský režim v Zaire

podporoval opozičné skupiny proti Rwande, Ugande a Angola, pričom všetky tri krajiny

nakoniec na istý čas okupovali celé územie Zairu) (Terriff, 1999, s. 159 – 160). Diaspóry

migrantov sa môžu v prijímajúcej krajine, aj keď sa nejedná o utečencov, ktorí boli

perzekvovaní v krajine pôvodu, stať nepriateľskí voči režimu vo vysielajúcej krajine.

Tento príklad môže nastať väčšinou vtedy, ak má prijímajúca krajina demokratické

zriadenie a poskytuje primerané informovanie o krajine pôvodu migrantov, pričom

v domácej krajine pôsobí politický režim voči opozícii represívne. Takéto diaspóry

v zahraničí môžu poskytovať rôznorodú pomoc disidentom (finančnú, politickú,

informačnú a pod.) a následne sa môžu stávať objektom záujmu spravodajských služieb

vysielajúcej krajiny. Diaspóry migrantov a ich podpora sa tak môžu stávať predmetom

sporov medzi štátmi. Diaspóry môžu aktívnym spôsobom zasahovať do vnútroštátneho

konfliktu v krajine pôvodu, môžu poskytovať zdroje a aj sa aktívne zapájať do

prebiehajúcich bojov. Tento fakt je možné ilustrovať na príklade Kosova, kde Kosovská

oslobodzovacia armáda vznikla a bola financovaná členmi zahraničnej diaspóry (Adamson,

2006, s. 191 - 193).

65 Asi najmarkantnejší prípad je rozhodnutie USA umožniť vstup vyhnanému šachovi Iránu na územie USA zo zdravotných dôvodov, ktorého následkom bolo bratie občanov USA v Iráne za rukojemníkov. 66 Ako príklad môžeme uviesť vyzbrojovanie Kubánskych disidentov a následný známy incident v Zátoke svíň. 67 História ponúka množstvo príkladov, ktoré na túto skutočnosť poukazujú (podpora Číny Červeným Kmérom; Arabská podpora Palestínskym utečencom proti Izraelu a pod.).

138

v Libanone). Do tejto kategórie potenciálnych bezpečnostných hrozieb spadajú tiež

prípady terorizmu voči režimu hostiteľskej krajiny alebo spájania sa takýchto skupín

s domácou opozíciou. Ako príklady tejto kategórie je možné uviesť prípad Arménov,

Chorvátov, Alžírskych či Severoírskych utečencov a migrantov (Terriff, 1999, s. 158 –

161).

Poslednú kategóriu politických hrozieb predstavujú migranti, ktorých je možné brať

ako rukojemníkov v hostiteľskej krajine. Ako príklad Weiner udáva Iracký príklad

používania cudzincov ako živých štítov na ochranu vojenských zariadení a „vydieranie“

krajín pôvodu migrantov, ktoré sa zapojili do embarga voči Iraku, s cieľom zmenšiť

negatívne následky embarga, aby pre svojich občanov v Iraku zasielali potraviny, pretože

vláda v Iraku im ich odmietla poskytovať.

5.4.1.4.2 Migrácia ako hrozba v politickom sektore

Ďalším tradičným náhľadom na migráciu ako bezpečnostnú hrozbu predstavuje jej

dopad na schopnosť štátu vykonávať kontrolu vlastných hraníc. Migrácia predstavuje

problém pre schopnosť štátu kontrolovať pohyb osôb cez štátne hranice, čiže je výzvou

voči „interdependentnej suverenite“ štátu68

68 Pojem interdependentná suverenita pochádza od Stephena Krasnera, ktorý ním označuje schopnosť štátu vykonávať kontrolu nad pohybom ľudí cez štátne hranice. Krasner používa ešte pojmy vnútorná suverenita, medzinárodno-právna suverenita a Westfálska suverenita (Adamson, 2006, s. 176).

(Adamson, 2006, s. 176 - 180). Neschopnosť

kontrolovať pohyb osôb je znakom zlyhávajúcich štátov, v ich prípade môže migrácia

pôsobiť negatívne na existujúce inštitúcie a ďalej ich oslabovať. Tiež podľa Mavisakalyana

migrácia môže narušiť existujúci obraz krajiny a jeho legitimitu, keď poukáže na slabosť

a prípadnú neschopnosť štátu zachovať si teritoriálnu legitimitu. Vnímanie slabosti vlády

opozíciou, môže mať za následok snahy opozície o jej nahradenie, prípadne zvrhnutie

(Mavisakalyan, 2011). Aj pre vyspelé štáty predstavuje migrácia problém predovšetkým

z hľadiska zabraňovania nelegálnej migrácií. Problémom pre interdependentnú suverenitu

je predovšetkým organizovaný zločin a pašovatelia (smugglers), ktorí predstavujú súpera

z hľadiska vykonávania suverenity pri kontrole hraníc a teda širšie pre politickú autoritu

štátu (Adamson, 2006, s. 178). Po teroristických útokoch z 11. septembra sa problematika

migrácie nahliada stále častejšie tiež v súvislosti s medzinárodným terorizmom.

Kicingerová formuluje migráciu v tomto kontexte ako problém vnútornej bezpečnosti

(vyšší podiel migrantov na kriminalite než je priemer bežnej populácie; obchod so

139

zbraňami, narkotikami či ľuďmi; možnosť prenikania teroristov na územie druhých štátov

a pod.) (Kicinger, 2004, s. 2).

Štefániková zas udáva ako možné negatívne následky migrácie na politický systém

štátu, jeho prvky a charakter demokratického zriadenia. Hovorí o náraste extrémizmu

a fundamentalizmu na strane imigrantov ale tiež náraste nacionalizmu a xenofóbie na

strane populácie hostiteľskej krajiny, ktorá je živnou pôdou pre nacionalistické

a extrémistické politické strany a hnutia. Udáva, že migrácia ovplyvňuje a modifikuje

politický systém krajiny. Jedná sa predovšetkým o vznik politických strán

s nacionalistickou, extrémistickou a šovinistickou orientáciou. Podľa nej, ilegálna migrácia

ohrozuje demokratický poriadok nasledovnými spôsobmi:

1.) Vznikaním extrémistických politických strán;

2.) Reštriktívny charakter opatrení namierený proti ilegálnym migrantom je

často na hranici porušovania princípov ľudských práv namiesto ich ochraňovania;

3.) Prísna imigračná politika je v rozpore s princípom plurality (v zmysle

záujmov, postojov ale tiež odlišností ako takých) ako základného princípu demokratického

systému (Štefániková, 2009, s. 104 - 106).

Čiže, často samotné reakcie a opatrenia štátov a politických strán ohrozujú

politický systém, jeho fungovanie a princípy, na ktorých stojí.

5.4.1.4.3 Migrácia a mocenský potenciál štátu

Migrácia tiež ovplyvňuje schopnosť štátu vykonávať a projektovať ekonomickú,

politickú a diplomatickú moc. Predovšetkým vysoko vzdelaná pracovná sila môže prispieť

k ekonomickému potenciálu krajiny, migranti môžu posielať stabilný tok peňazí do krajiny

pôvodu. Z hľadiska vojenského potenciálu môžu migranti predstavovať predovšetkým

základ pre regrutovanie do armády, ich etnicko-kultúrne pozadie môže byť dobre

využiteľné pre spravodajské zložky štátov či ako tlmočníci a v neposlednom rade ich know

how či vlastníctvo citlivých informácií môže byť aktuálnou či dlhodobou výhodou pre

prijímajúci štát. V diplomatickej oblasti môžu emigranti a diaspóry predstavovať páku pre

vysielajúci štát a môžu lobovať v jeho prospech. Tiež emigranti môžu predstavovať

významné diplomatické kádre, ktoré môžu byť použité v diplomacii prijímajúceho štátu

(Adamson, 2006, s. 188 - 190). Tieto pozitíva je možné z druhej strany, teda zo strany

vysielajúcich štátov možné vnímať negatívne, v niektorých prípadoch dokonca ako

bezpečnostnej hrozby.

140

Migrácia môže mať dôsledky pre distribúciu moci medzi štátmi v prípadoch, keď sa

jedná o masový fenomén, keďže populáciu je možné považovať za základný materiálny

faktor mocenského potenciálu štátu (pozri napr. Krejčí, 2001, s. 184). Koslowski

poukazuje na skutočnosť, že USA a Rusko boli krajiny, ktorým práve prírastok

obyvateľstva spôsobený migráciou a osídľovanie viac menej „vyľudnených“ území

spôsobených prinesenými chorobami, umožnil získať veľmocenský status (Koslowski,

2009, s. 14).

5.4.2 Horizontálne súperenie

Buzan s Wæverom k najbežnejším hrozbám pre societálnu bezpečnosť považujú

súperiace identity. Ich slovami: „najjednoduchšie je možné mobilizovať societálnu

bezpečnosť, kde niečia identita môže byť prezentovaná ako zastrašovaná inou identitou,

ktorá ohrozuje, že nahradí „našu“ identitu“ (Wæver, 1994, s. 328). Pod horizontálnym

súperením má Kodanská škola na mysli situáciu, v ktorej vedľa seba koexistujú

spoločnosti, jedna je pod tlakom a vplyvom tej druhej a je vystavená nežiaducim zmenám.

Inak povedané, horizontálne súperenie sa prejavuje „prenikaním hodnôt a praxe“ z druhej

kultúry, ktorá môže až rozvrátiť existujúcu kultúru (Buzan, 1998).

Horizontálne súperenie môže byť výsledkom nezamýšľaných krokov,

predovšetkým v prípadoch, keď vedľa seba koexistujú dynamické

a konzervatívne/anachronistické spoločnosti. Na druhej strane môžu byť tiež predmetom

cielenej politiky, ktorá môže mať za cieľ zmenu existujúceho spoločenstva. Autori

Kodanskej školy uvádzajú ako príklad amerikanizáciu Japonska a Nemecka (Buzan, 2005,

s. 142). Amerikanizácia alebo pozápadňovanie ako projekcia kultúry z liberálneho centra

vo forme jazyka, obliekania, štýlu, hudby, sociálnych hodnôt a pod., podporovaná

súčasným globálnym ekonomickým poriadkom, ktorý podporuje a rozširuje materializmus,

individualizmus a komodifikáciu tradičných kultúrnych lokálnych spôsobov prežívania

(lokálne kultúry sa stávajú tovarom na globálnou trhu), môže byť vnímaný ako „kultúrny

útok“. Nevyhnutnosť vysporiadať sa s týmito javmi, spôsobuje v lokálnych spoločnostiach

pocit neistoty a stáva sa živnou pôdou pre nacionalistické a šovinistické prejavy a hnutia

(Buzan, 1998).

Sheehan zas udáva príklady cielenej kontroly inštitúcií kultúrnej reprodukcie

minoritných spoločností, legálny zákaz používania jazyka v krajine (Wales počas 19. a

začiatkom 20.storočia) či doslova popieranie existencie menšinovej kultúry (Kurdská

menšina v Turecku) (Sheehan, 2007, s. 89). V prípade cielenej homogenizácie

141

obyvateľstva zo strany vlády Roe udáva, že ako hrozba môžu byť vnímané kroky od

politicko-právnych rozhodnutí, cez právnu a byrokratickú diskrimináciu, až po násilné akty

vyháňania a vyvražďovania menšinového obyvateľstva (Roe, 2007, s. 172).

Z hľadiska úrovne analýzy môžeme lokalizovať horizontálne súperenie na viaceré

úrovne, subštátnu úroveň, keď príklady môžu byť obavy Quebečanov pred anglofónnymi

kultúrnymi vplyvmi zvyšku Kanady či vo všeobecnosti menšín voči majoritnému etniku.

Na štátnej úrovni môžeme za horizontálne súperenie považovať napríklad spomínaný

proces amerikanizácie niektorých porazených štátov po druhej svetovej vojna. A na

nadštátnej úrovni by sa dalo hovoriť napr. o koncepcii konfliktu civilizácií.

5.4.3 Vertikálne súperenie

Ako už bolo uvedené, za najbežnejšie hrozby pre societálnu bezpečnosť je možné

považovať súperiace identity. V prípade vertikálneho súperenia sa jedná o zahŕňanie

existujúcich spoločností pod širšiu inkluzívnejšiu identitu a tiež naopak, oklieštenie

existujúcej spoločnosti o časť spoločnosti na základe exkluzívnejšej identity. Vertikálne

súperenie je možné rozdeliť na integračné a secesné úsilie spoločností, ktoré spôsobuje tlak

na zmenu identity a môžu pôsobiť ako hrozba pre societálnu bezpečnosť existujúcich

spoločenských celkov. Predovšetkým na Západe, je dominantné vertikálne súperenie, keď

vzájomne súperia univerzalizujúce a partikularizujúce kultúry či inak povedané, sú

výsledkom odlišného stanoviska tých skupín v spoločnosti, ktorí sa usilujú

o kozmopolitnú, internacionalizovanú spoločnosť a tých, ktorí sú konzervatívnejší,

orientovaní na lokálne spoločenstvá (Buzan, 1998).

Jedným z najčastejšie uvádzaných prípadov vertikálneho súperenia je politický

projekt Európskej únie. Je príkladom, na ktorom Wæver ukazuje riziká, súvisiace

s odovzdávaním kompetencií na nadštátnu úroveň a aké to môže mať následky pre

existujúce spoločnosti. Europeizácia spôsobuje „vzďaľovanie“ štátu od svojich pôvodných

spoločností a nechávajú ich napospas homogenizujúcim silám trhu a dezintegračným

snahám partikulárnych identít, ktoré sa usilujú politicky vyjadriť. Spoločnosti sa preto

môžu usilovať opätovne „spojiť“ so štátom, čo môže mať negatívne dopady pre

pokračovanie európskej integrácie (Buzan, 1998). Výsledkom preto môže byť

nacionalizmus a odmietnutie európskeho politického projektu na základe obáv

o zachovanie identít spoločností a ich societálnej bezpečnosti. Cieľom je zachovať štát ako

nástroj ochrany referenčného objektu, spoločností a ich identity. Ako príklad úspešnej

sekuritizácie je uvádzané odmietnutie prijatia

142

Druhým príkladom vertikálneho súperenia sú snahy o secesiu. Je ale potrebné

povedať, že príklady separatistických hnutí sú poukazom na prepojenie či prelievanie

problému medzi vojensko-politickým sektorom a societálnym sektorom. Jedná sa

predovšetkým o tie prípady, keď spoločnosti usilujú o vlastný štát ako nástroj ochrany

vlastnej identity a na tento účel vytvárajú ozbrojené skupiny, milície či používajú iné

vojenské nástroje. Problém artikulovaný v rovine societálnej bezpečnosti je tak prelievaný

do vojenského a politického sektora a stáva sa tradičným bezpečnostným problémom.

Sheehan (v podobnom zmysle ako McSweeney) preto kritizuje Kodanskú školu, že mnohé

príklady societálnej bezpečnosti (predovšetkým v Afrika a v Ázií), ktoré uvádza, sa

v konečnom dôsledku týkajú tradičnej agendy bezpečnostných štúdií, referenčným

objektom je viac politická integrita štátov a moc či fyzické prežitie politických skupín.

Označenie „societálny je preto používané, aby umožňovalo diskusie o neštátnych hrozbách,

ale nevyvstáva ako sektor jednoznačne odlíšiteľný od vojenského a politického“ (Sheehan,

2007, s. 97 - 98).

5.4.3.1 Konflikt a identita

Ak sú súperiace identity najčastejším príkladom hrozieb v societálnom sektore, do

popredia sa dostáva otázka, ako prebieha súperenie identít navzájom. Či inak povedané,

kedy sa súperiaca identita, či súperiace identity navzájom stávajú pre seba existenčnou

hrozbou, kedy sa problém presúva z oblasti politizácie do oblasti sekuritizácie a stáva sa

otázkou bezpečnosti. Stanovenie prahu, bod z ktorého nie je možné upustiť, je mimoriadne

arbitrárne a závisí od konkrétnej spoločnosti v konkrétnom čase a priestore.

Na druhej strane, na súperenie identít je možné nazerať ako na konflikt, v ktorom

identity zohrávajú zásadnú rolu. V tejto perspektíve je na problém societálnej bezpečnosti

možné nazerať cez prizmu konfliktu medzi spoločnosťami, ktorý môže vyústiť až do

ozbrojeného konfliktu. Preto skúmanie súperenia identít ktoré má charakter konfliktu,

fakticky zapadá do tradičnej agendy bezpečnostných štúdií ako štúdia podmienok, ktoré

môžu viesť k ozbrojenému použitiu sily. V takýchto prípadoch môže ísť predovšetkým

o násilné konflikty, ktorých primárnymi aktérmi sú neštátni aktéri ale tiež štáty. Táto

perspektíva umožňuje zahrnúť do analýzy bezpečnosti množstvo vnútroštátnych a

medzištátnych konfliktov, v ktorých zásadnú úlohu zohráva identita spoločností ako faktor

daného konfliktu. Táto perspektíva podľa nášho názoru nie je redefiníciou konceptu

bezpečnosti, je len rozšírením faktorov, ktoré môžu viesť k ozbrojenému konfliktu.

143

Skúmanie identity ako faktora konfliktov otvára mimoriadne široký výskumný

priestor. Identita bezpochyby zohráva dôležitú úlohu v medzinárodných vzťahoch.

Predmetom diskusií ale zostáva, ktorý element identity je najdôležitejší. Podľa niektorých

autorov, sú to odlišnosti v kultúre, ktoré spôsobujú hlbokú psychologickú nedôveru medzi

skupinami (Connor, Horowitz, Huntington) a ovplyvňujú vznik násilia a neefektívnu

komunikáciu (Cederman, Johnston). Pre iných je identita dôležitým podnetom pre

kolektívnu akciu v podmienkach bezpečnostnej dilemy (Wendt, Hardin) (Gertzke, 2006, s.

54).

Pre naše účely v rámci societálneho sektora vyvstávajú ako najčastejšie sa

vyskytujúce etnické konflikty. Etnická identita ako súčasť kauzálnych vzťahov je skúmaná

v analýze pozitivistických prístupov. Podľa niektorých (Kaufman, Posen, Lake

a Rotschild) je kauzálnou premennou, podľa ďalších (Eriksen, Esmen) identita nie je

dostačujúcou príčinou a je potrebné hľadať ďalšie vstupujúce premenné. Iní autori zas

poukazujú na skutočnosti, ako identita ovplyvňuje správanie sa etnických skupín

v priebehu vojny, teda je nielen primárnym casus belli (Albert, 2008, s. 3). Ďalší autori

skúmajú podmienky ako modernizácia a faktory globalizácie prispievajú ku konfliktom

založeným na identite. Veľká časť literatúry sa venuje tiež otázkam riešenia, manažmentu

či transformácie takýchto konfliktov (Jenkins, 2007).

Skutočnosť, že časť analýzy societálnej bezpečnosti inklinuje ku skúmaniu

konfliktov, ktorých hnacím motorom sú identity, dokazuje tiež koncept societálnej

bezpečnostnej dilemy. Paul Roe, autor, ktorý tento koncept rozpracoval tvrdí, že základný

predpoklad bezpečnostnej dilemy v societálnom sektore spočíva v nejasnosti hranice medzi

kultúrnym a politickým nacionalizmom. Kultúrny nacionalizmus totiž môže prerásť do

nacionalizmu politického. Analogicky ku chápaniu tradičnej bezpečnostnej dilemy (kde

obranné zbrojenie na jednej strane môže byť interpretované druhou stranou ako útočný čin,

z čoho rezultuje špirála pretekov v zbrojení) Roe vyvodzuje, že kroky potvrdzujúce

kultúrny nacionalizmus môžu byť interpretované nesprávne ako nacionalizmus politický,

vzájomné nesprávne percepcie môžu viesť k eskalácií nevhodných akcií a reakcií až do

štádia etnického konfliktu a vojny. Societálna bezpečnostná dilema sa teda vyskytuje

vtedy, keď kroky na podporu identity jednej spoločnosti sú v kolízií a môžu oslabovať

identitu druhú (Roe, 2007, s. 174-177).

Z hľadiska hrozieb pre spoločnosti v etnických konfliktoch je možné identifikujať

dva spôsoby ohrozovania societálnej bezpečnosti a to etnické čistky a kultúrne čistky.

Etnické čistky vykonávané na území bývalej Juhoslávie znamenali zámerné

144

vyvražďovanie, zastrašovanie a presuny obyvateľstva odlišného etnicko-národného pôvodu

a podľa Roea sa jednalo o ohrozovanie identity prostredníctvom narúšania spoločenskej

súdržnosti. Na druhej strane kultúrne čistky znamenali útok na samotnú kultúrnu identitu

spoločností, nie priamo na ľudí z danej spoločnosti. Išlo predovšetkým o deštrukciu

kostolov, mešít, knižníc ako nositeľov predmetnej kultúry (Roe, 2007, s.169).

Etnické a náboženské konflikty môžu viesť k politickým problémom bezpečnosti,

k oslabeniu existujúcich štruktúr a v úsilí o secesiu územia. Môžu sa tiež preliať do

vyslovene tradičných medzištátnych sporov predovšetkým v prípadoch, keď etnické

menšiny sú predmetom represie a útlaku a do riešenie týchto otázok je zatiahnutý tiež štát,

v ktorom je daná etnická skupina dominantná (pozri napríklad tiež Huntington, 2007

a konflikty na zlomových líniách).

Ako môžeme vidieť, stupňovanie požiadaviek cez kultúrnu autonómiu, cez

politickú autonómiu až po secesiu a nezávislosť poukazuje určitý vývoj a fázy konfliktu,

kde sa societálne otázky identity môžu preliať do vojensko-politického sektora. Možno

práve tu je „objektívna“ hranica daná rozhodnutím, kedy sa daná otázka prenáša z priestoru

politizácie do oblasti sekuritizácie. „Rozhodnutie, či vnímať spoločenské hrozby ako výzvu

pre samotnú spoločnosť, pre existujúci štátny útvar alebo ako argument pre získanie alebo

znovuzískanie nezávislej štátnosti, môžu mať pre dynamiku regionálnych vzťahov celkom

zásadný význam“. „Voľba závisí na výbere aktéra“ a na „dileme užšieho prepojenia

spoločenského a politického sektora“ (Buzan, 2005, s. 143).

5.5 Opatrenia na zaistenie societálnej bezpečnosti

Ako sme už viac krát uviedli, bezpečnosť je výsledok súhry medzi zraniteľnosťami

entity a hrozbami, ktorej čelí. Preto tiež politika/konanie zaisťujúce bezpečnosť

referenčného objektu závisí od povahy predpokladanej hrozby.

Autori zaoberajúci sa societálnou bezpečnosťou identifikujú dve kategórie opatrení

zaisťovania identity spoločnosti. Po prvé s pomocou štátu a po druhé, bez pomoci štátu.

Faktom je, že najčastejšie sa zaisťujú určité nároky predovšetkým na štáte, na ňom je

požadované, aby do legislatívy boli zakomponované také ustanovenia, ktoré umožnia

reprodukciu danej kultúry/identity. Na druhej strane, prostredníctvom štátu je možné tiež

obmedzovať súperiace identity. Opatrenia môžu zahŕňať napr. obmedzovanie počtu

migrantov, vysielanie zahraničných filmov, až po začatie preventívnej vojny na ochranu

„spôsobu života“ proti cudzincom (Teiler, 2003, s. 252).

145

Ďalší autori zdôrazňujú iné kategórie nástrojov na zaistenie societálnej bezpečnosti

a to vojenské a nevojenské nástroje. Vojenské nástroje sa najčastejšie používajú v prípade,

ak je identita tesne spojená s existujúcim územím. V tomto prípade je však konflikt tesne

spätý s politickým ovládnutím územia a teda suverenitou. Spoločnosti, ktoré nemajú

vlastné ozbrojené sily na ochranu svojich záujmov, môžu zriaďovať rôzne milície či

guerrilové zoskupenia. V oboch prípadoch sa dostávame do oblasti skúmania

vnútroštátnych ozbrojených konfliktov, ktoré sú fakticky tradičným predmetom

bezpečnostných štúdií.

Koncept societálnej bezpečnosti umožňuje ako analytický nástroj poukázať na také

nástroje zaisťovania bezpečnosti, ktoré sú odlišné od tradičných nástrojov, pri ktorých sa

jedná o kontrolu územia vojenskými silami. Hrozby pre identity spoločností môžu mať

podobu právno-byrokratických aktov a nežiaducich demografických procesov. V takomto

prípade odpoveďou na takto vnímanú hrozbu môže byť použitie nevojenských

prostriedkov s cieľom posilniť existujúcu identitu. Kodanská škola hovorí o možnosti

posilniť identitu spoločnosti použitím kultúrnych prostriedkov na posilnenie sociálnej

kohézie a odlišností s cieľom zabezpečiť efektívnu reprodukciu spoločnosti. Znamená to

vlastne, že identita môže byť chránená kultúrou, „kultúra sa stáva bezpečnostnou

politikou“, ktorej zámerom je zachovanie prostriedkov a nástrojov garantujúcich

vyjadrovanie a kontinuitu skupinovej identity (Roe, 2004, s. 289). Takým nástrojom môže

byť napríklad kultúrny nacionalizmus. Ten označuje politiku na posilnenie pocitu

súnáležitosti so spoločnosťou, zdôrazňovaním prvkov spoločných (jazyka, náboženstva,

histórie) a odmietaním prvkov, ktoré dané spoločenstvo rozdeľujú (Hutchinson, 1994

parafrázované podľa Roe, 2007, s. 172-173). Vyjadrenie kultúrneho nacionalizmu môže

získať podobu požiadaviek ohľadom kultúrnej autonómie. Tú môžeme chápať ako

„garantovanie určitých práv vo vzťahu k prostriedkom kultúrnej reprodukcie; kontrolu

vlastných škôl, novín, náboženských inštitúcií atď.“ Ako prostriedok ochrany vlastnej

identity, môžu spoločnosti presadzovať politický nacionalizmus, ktorého požiadavkou

môže byť politická autonómia. Tá v určitom zmysle zahŕňa tiež požiadavku kontroly

a právomocí nad určitým územím, predovšetkým v právnom a finančnom zmysle.

Najextrémnejším prípadom požiadaviek s cieľom ochrany vlastnej identity môžu

vystupovať požiadavky na nezávislosť a odtrhnutie územia (Roe, 2007, s. 173). V tomto

prípade sa môže problém zaisťovania societálnej bezpečnosti dostať do kolízie s so snahou

zachovať územnú celistvosť a suverenitu existujúceho štátneho útvaru. Problém sa tak

môže preliať do tradičného sektora bezpečnosti.

146

5.6 Zhrnutie

Z hľadiska prehlbovania konceptu bezpečnosti sa zavedením bezpečnosti identity

spoločnosti do analýzy mení referenčný objekt. Ako sme uviedli vyššie, štát je odlišným

referenčným objektom než spoločnosť. Je možné chápať ho ako medzistupeň či strednú

pozíciu medzi human security (ako bezpečnosťou na úrovni jednotlivcov) a štátnou

bezpečnosťou (bezpečnosťou na tradičnej úrovni štátu) a týka sa, ako už bolo povedané,

bezpečnosti kolektivít (Roe, 2007, s.165). Niektoré kolektivity ako napríklad civilizácie či

náboženské spoločnosti môžeme ale lokalizovať na nadštátnej úrovni.

Výhoda konceptu societálnej bezpečnosti spočíva práve v možnosti jej odlíšenia od

bezpečnosti štátu a jednotlivcov/ľudí, čím umožňuje nachádzať medzi oboma druhmi

bezpečnosti odlišnosti a podobnosti a vzájomné súvislosti. Roe napríklad uvádza príklad,

že čím sa „cíti“ spoločnosť bezpečnejšie z hľadiska identity, tým menej sa môže bezpečne

„cítiť“ štát, ktorého sú takéto spoločnosti súčasťou. Takáto situácia môže nastať

predovšetkým v prípade, ak štát usiluje o kultúrnu homogenizáciu obyvateľstva na svojom

území (Roe, 2007, s.166).

Z pohľadu rozširovania bezpečnosti sú dôležité úvahy, ako umožňuje daný koncept

zahrnúť do analýzy rôznorodé hrozby. Koncept societálnej bezpečnosti, kde referenčný

objekt je spoločnosť tým, že je definovaný ako kolektivita so spoločnou identitou,

„vylučuje potenciálne hrozby na úrovni jednotlivca a vyhýba sa tak zahrnutiu nekonečného

množstva prípadov“ (Tarry, 1999). Na druhej strane je ale podľa Tarryovej koncept

societálnej bezpečnosti mimoriadne premenlivý, variabilný, ktorý sa mení v závislosti od

podmienok a vnímania hrozieb. Hranice a zloženie spoločností sa odvíjajú od politických,

ekonomických a ďalších podmienok. „Štáty môžu pozostávať z nekonečného počtu

spoločností s potenciálne transnárodnými a prekrývajúcimi sa identitami“. Táto tekutosť

identít spoločností fakticky sťažuje a priori vylúčenie bezpečnostných prípadov a teda

hrozieb. Ako príklad udáva Macedónsko, keď identita môže byť zakotvená po prvé

v jazyku, pričom potom je hrozbou Bulharsko, ktoré považuje Macedónsky jazyk za

bulharský dialekt; po druhé v náboženstve, kde hrozbu môže predstavovať Srbská

patriarchálna cirkev a teda Srbsko; po tretie v štáte, kde hrozbu predstavuje Albánska

menšina a po štvrté, v histórii či území, pričom potom môže byť za bezpečnostnú hrozbu

považované Grécko (Tarry, 1999).

Tarryová má pravdu, že potencialita množstva hrozieb v societálnom sektore je

mimoriadne veľká. Je ale potrebné zdôrazniť, že Kodanská škola problém selekcie

relevantných hrozieb rieši procesom sekuritizácie. Totiž nie všetky sekuritizačné kroky

147

sekuritizačných aktérov budú úspešné, pretože nezískajú podporu relevantného publika. Až

pri „spätnom pohľade“ je možné identifikovať a určiť, ktoré úspešné boli, teda ktoré

hrozby boli úspešne sekuritizované. Na druhej strane, logika sekuritizácie nevylučuje

žiadne potenciálne hrozby z možnosti, aby boli na úrovni rečového aktu artikulované ako

existenčná hrozba. Preto množstvo potenciálnych hrozieb je nepreberné. Okrem podpory

publika je jediným limitujúcim faktorom len spôsob, akým je daná identita spoločnosti

konštruovaná a preto za ohrozené môžu byť považované len tie elementy/hodnoty

spoločnosti, ktoré identitu utvárajú.

Niektorí autori považujú koncept societálnej bezpečnosti za analyticky užitočný,

pretože umožňuje identifikovať prípadné bezpečnostné otázky, ktoré by inak nebolo možné

identifikovať. Terriff tiež uznáva, že societálna bezpečnosť v pojmoch Kodanskej školy je

značnou redefiníciou bezpečnosti, kde referenčným objektom je identita a hrozbou sú

kultúrne vplyvy iných spoločenských entít (Terriff, 1999, s. 165) čím je do analýzy možné

konzistentným spôsobom zahrnúť nové hrozby. Aj Møller tvrdí, že súčasný diskurz v

bezpečnostných štúdiách ohľadom “rizík” (na rozdiel od hrozieb, ktoré sú podľa neho

prenechané pre štát ako referenčný objekt bezpečnosti) sa týka predovšetkým spoločností a

teda societálnej bezpečnosti. Ako také, by pri existencii tradičného chápania vojensko-

politickej bezpečnosti štátu nemali priestor, aby sa stali rovnocennými bezpečnostnými

problémami (Møller, 2000b).

Prístup Kodanskej školy umožňuje zamerať sa na špecifické prípady aj pri skúmaní

etnických konfliktov. Je ale nanajvýš dôležité vyvarovať sa pri ich skúmaní tým neduhom,

na ktoré poukázal McSweeney. I keď identita v konfliktoch zohráva dôležitú úlohu, nie

vždy je jej úloha rozhodujúca a do hry vstupujú aj iné faktory.

Na príklade migrácie sme ilustrovali, že identita nie je jediným referenčným

objektom, ktorý migrácia ohrozuje. Hrozba migrácie môžu vyústiť do rôznorodých foriem

konfliktných vzťahov medzi štátmi. Či od problémov bežnej azylovej agendy

s potenciálnymi politickými implikáciami až po možný vojenský konflikt medzi štátmi.

Každopádne, v týchto prípadoch je referenčným objektom bezpečnosti štát, potenciálnymi

hrozbami sú tak neštátni aktéri ako aj štáty, sú používané vojenské ako aj nevojenské

prostriedky. Časť týchto úvah preto zotrváva na tradicionalistickom chápaní bezpečnosti

štátu a hrozieb preň, časť akcentuje predovšetkým politické hrozby. K prehlbovaniu

bezpečnosti ale v tomto prípadne nedochádza vôbec.

Práve pri skúmaní migrácie, predovšetkým je dopadu na ekonomický a sociálny

systém krajiny sa navyše ukazuje potreba, aby v argumentoch sekuritizačných aktérov

148

zaznievali faktické dáta, ktoré poukazujú na skutočnosť, že daný počet a charakter

migrantov je pre ekonomický a sociálny systém neudržateľný a mohol by spôsobiť jej

kolaps, teda ukazuje sa potreba hľadania kritického prahu bezpečnosti. Absencia

podobných argumentov poukazuje len na dramatizáciu témy a na jej politickú

zneužiteľnosť.

149

6. IMPLIKÁCIE PRE TEÓRIU A PRAX MEDZINÁRODNÝCH

VZŤAHOV Tradicionalistické chápanie bezpečnosti, ktorého predpokladom je nediferencovaný

model štátu a ktorý až Buzan systematickým spôsobom „rozložil“, je podľa mnohých

autorov prekážkou pre pochopenie a vysvetlenie medzinárodnej bezpečnosti po skončení

Studenej vojny. Rovnako v medzinárodnej politike je podľa proponentov expandovania

bezpečnosti nemožné dosiahnuť želané riešenia súčasných závažných bezpečnostných

problémov militaristickým uvažovaním a realizáciou len vojenských politík štátov.

Koncentrovanie sa len na vojenské hrozby národnej bezpečnosti vytvára nevhodný

obraz skutočnosti. Niektoré škody či negatívne následky v nevojenských oblastiach môžu

spôsobiť deštrukciu podobnú vojenskému úderu (prírodné katastrofy, epidémie, nedostatok

surovín a pod.) a militarizácia medzinárodných vzťahov v dlhodobom horizonte zvyšuje

globálnu neistotu.

Rozšírené chápanie bezpečnosti štátu zdôrazňuje rovnocennú hodnotu jeho

elementov/hodnôt (ktoré môžu byť chápané ako samostatné referenčné objekty -

prosperita, identita, životné prostredie, suverenita a pod.), ktoré ho definujú a určujú, ako

spoločného integrovaného fundamentu štátu. Navyše, štát je zakomponovaný a jeho

bezpečnosť je ovplyvňovaná na viacerých úrovniach analýzy, resp. je výsledkom

bezpečnosti na úrovni jednotlivca, skupín, regiónu či samotného systému. Bezpečnosť

štátu je potrebné chápať v súvislostiach a komplexne. Expandovanie konceptu a agendy

bezpečnosti má za cieľ lepšie porozumenie otázkam bezpečnosti po skončení Studenej

vojny a v normatívnej rovine zrovnoprávnenie ďalších referenčných objektov na viacerých

úrovniach analýzy.

6.1 Implikácie pre teóriu medzinárodných vzťahov

Spory o redefiníciu bezpečnosti v zmysle jej expandovania sú vo svojej podstate

spormi o hranice výskumného poľa bezpečnosti či hranice bezpečnostných štúdií.

Bezpečnostné štúdie sú tradične chápané ako subdisciplína medzinárodných vzťahov,

avšak "skúmanie tradičných kánonov medzinárodných vzťahov nemusí byť najlepšia

príprava pre študenta, ktorého primárnym záujmom je porozumenie bezpečnostnej

dynamike súčasnej svetovej politiky" " (Williams, 2008, s. 4). Jednoducho, už nie je

najvhodnejšie rozmýšľať o bezpečnostných štúdiách len ako o subdisciplíne

medzinárodných vzťahov, vyžadované sú znalosti a expertíza mimo výlučnú oblasť tejto

150

disciplíny. Bezpečnostné štúdiá sa v procese expandovania konceptu a agendy bezpečnosti

stávajú silno multidisciplinárnym odborom a tento proces sa s najväčšou

pravdepodobnosťou bude prehlbovať.

Prehlbovanie a rozširovanie bezpečnosti je preto fakticky odhaľovaním nových

prienikov medzi disciplínami spoločenských a prírodných vied a nachádzaním súvislostí

medzi výsledkami ich výskumu. Baldwin v zhode s Buzanom napríklad tvrdia, že "koncept

bezpečnosti je dostatočne široký aby integroval disciplíny teórií medzinárodných vzťahov,

medzinárodnej politickej ekonómie, regionálnych štúdií, mierových štúdií, ľudských práv,

rozvojových štúdií, medzinárodnej histórie a podobne" (Baldwin, 1996, s. 138). Širšie

chápanie bezpečnosti podnecuje potrebu interdisciplinárnej spolupráce. Problémami, ktoré

môžu vyvstať, môžu byť teoretické a metodologické spory a komplikácie, ktoré sú často

krát ťažko riešiteľné aj v rámci etablovaných prístupov jednej vedeckej disciplíny

(napríklad existujúce paradigmy v bezpečnostných štúdiách či medzinárodných vzťahoch

všeobecnejšie).

Lepšie porozumenie problémom bezpečnosti je hlavným motívom jej expandovania

do medzi-disciplinárneho priestoru. Napr. Ripsman, ktorý skúmal národnú bezpečnosť z

perspektívy politickej ekonómie navrhuje v študijných programoch bezpečnostných štúdií

zakomponovať ekonomický rozmer, bez ktorého je pochopenie národnej bezpečnosti

nedostatočným a nekompletným (Ripsman, 2000). V oblasti skúmania identity môžu

pozitívnu úlohu zohrať poznatky z iných vedných disciplín, ako napríklad zo sociálnej

psychológie v prípade skúmanie societálnej bezpečnosti (pozri napr. Theiler, 2003).

Koncept environmentálnej bezpečnosti zas spája disciplínu medzinárodných vzťahov s

rozvojovými štúdiami a environmentálnymi štúdiami. Tá umožňuje "fúziu poznania a

povedomia" z rôznych oblastí, čím zdieľanou terminológiou môže prispieť k porozumeniu

medzi predstaviteľmi vládnych agentúr, mimovládnych organizácií a akadémie (Barnett,

2007, s. 200). Nemôžeme preto súhlasiť Terriffovým zľahčujúcim tvrdením, že netradičné

témy do agendy bezpečnosti zahŕňali analytici, ktorí „lovili nové témy, nové hrozby, aby sa

cítili dostatočné zamestnaní“ (Terriff, 1999, s. 165).

Expandovanie konceptu bezpečnosti kladie požiadavky na zahŕňanie stále väčšieho

množstva aktérov, premenných a ich vzájomných interakcií do analýzy, čím sa táto stáva

zložitejšou a náročnejšou pre analytikov, teoretikov či predstaviteľov politiky. Obsah

analýzy bezpečnosti sa tak môže dostávať na stále nižšiu úroveň zovšeobecnenia, čo môže

komplikovať tvorbu všeobecných teórií, do popredia sa môžu dostávať predovšetkým

teórie stredného dosahu. V súčasnosti podľa nášho názoru dominujú empirické štúdie na

151

nízkej úrovni zovšeobecnenia. I keď zdá sa, expandovaním konceptu a analýzy bezpečnosti

môže byť skomplikovaná teoretická práca, nižšia úroveň zovšeobecnenia štúdií na druhej

strane môže byť priaznivá z hľadiska praktickej politickej relevancie (policy relevancy)

výskumu.

Nami uskutočnené preskúmanie expandovania bezpečnosti na základe konkrétnych

špecifikácií bezpečnostnej triády, poukazuje tiež na potrebu prehodnocovania niektorých

striktných kategorizácií v bezpečnostných štúdiách. Nami uskutočnené nazeranie na

bezpečnosť nie veľmi jednoducho zapadá do základného členenia bezpečnosti na "mäkkú"

a "tvrdú". Niektoré nevojenské faktory bezpečnosti sa totiž buď priamo dotýkajú tradičnej

národnej bezpečnosti (väzba ekonomika - bezpečnosť) alebo môžu vyústiť (preliať sa) do

tradičnej podoby vojenskej bezpečnosti (migrácia ako predmet medzištátnych konfliktov).

Široká agenda bezpečnosti sa stáva fakticky nezvládnuteľnou pre jednotlivca ako

výskumníka. Tvrdenie Baldwina s Lasswellom ohľadom bezpečnosti štátu(!), podľa

ktorého "neexistujú experti na národnú bezpečnosť; sú len experti na aspekty tohto

problému" hovorí za všetko (Baldwin, 1996, s. 139). V prípade zahrnutia do analýzy

bezpečnosti ešte ďalších referenčných objektov (spoločnosti; ekosystém; globálny

ekonomický systém; jednotlivcov a pod.), sa uvedené tvrdenie len posilňuje. Pomenovanie

„odborník na bezpečnosť“ stráca zmysel pri zistení, ako široko je možné bezpečnosť

chápať, ako multidisciplinarita zasahuje do výskumu bezpečnosti.

Rozsiahla škála širokého chápania bezpečnosti môže sťažovať vedeckú

komunikáciu a kumulatívne hromadenie poznania. V jednotlivých sektorových prístupoch

bezpečnosti sa rôznia metódy, metodológia či teórie. Len veľmi obtiažne (ak vôbec) môžu

spolu komunikovať napríklad zástancovia „ekologickej bezpečnosti69“ a odborníci na

problém etnicko-národných konfliktov70

Problematika zreťazovania (prelievania) hrozieb je podľa nášho názoru výzvou či

minimálne intelektuálnym podnetom pre možnú redefiníciu či prehodnotenie pojmov

hrozba a riziko a tým metodológie hodnotenia hrozieb a rizík. Ako príklad takéhoto

zreťazovania je možné použiť nasledovnú sekvenciu udalostí. Vypúšťanie skleníkov

plynov môže spôsobovať klimatické zmeny, ktorých negatívne následky (degradácia) v

. Na druhej strane zreťazovanie (prelievanie)

bezpečnostných problémov z jednej oblasti (sektora) do druhej legitimizujú široké

chápanie bezpečnosti a potrebu jeho skúmania.

69 Bezpečnostná triáda pozostávajú z ekosystému (referenčný objekt) – skleníkové plyny (hrozba) – komplexný prístup na obmedzovanie skleníkových plynov (politika/opatrenia). 70 Bezpečnostná triáda pozostávajúca z identity (referenčný objekt) – homogenizácia obyvateľstva (hrozba) – kultúrna autonómia (politika/opatrenia)

152

určitom priestore môžu spôsobovať vlny migrantov. Schopnosť resp. neschopnosť

lokálnych komunít či štátov absorbovať migrantov môže mať následky pre sociálny a

ekonomický systém krajiny, môžu spôsobovať etnické a náboženské napätia až konflikty.

Neschopnosť vlád (predovšetkým v slabých štátoch v Buzanovskom zmysle) riešiť tieto

problémy môžu vyústiť do požiadaviek na rezignáciu vlády či zmenu režimu, niekedy až

násilným spôsobom. Celá sekvencia udalostí prebiehajúca cez environmentálny,

societálny, politický a vojenský sektor kladie výzvu pred jednoduchú dualitu pojmov

hrozba a riziko. Je evidentné, že sekvencia udalostí poukazuje na výzvy prvého, druhého

až x-tého rádu, v závislosti na akom referenčnom objekte je stanovená priorita. Opatrenia

na riešenie výziev prvého, druhého či x-tého rádu musia byť tiež odstupňované a variabiné

(od preventívnych nevojenských až po okamžité vojenské nástroje).

Nami aplikovaný prístup založený na identifikácií vzťahu pôsobenia hrozby na

referenčný objekt (hodnotu) môže do budúcnosti zakladať priestor na vytvorenie

metodologického rámca, umožňujúceho napríklad na úrovni štátu skvalitniť proces

hodnotenia hrozieb a rizík, ktorého cieľom by mala byť práve čo najobjektívnejšia

prioritizácia hrozieb a možných negatívnych následkov a teda prioritizácia opatrení na

potieranie týchto hrozieb. Aby takáto prioritizácia bola vôbec možná pri neustálom

rozširovaní konceptu a agendy bezpečnosti, bude nevyhnutné skúmať, v akom vzťahu

(napríklad v prípade národnej bezpečnosti) sú voči sebe spojené rôznorodé referenčné

objekty (hodnoty), aké sú ich vzájomné súvislosti, prepojenia, ako sa prekrývajú a aká je

medzi nimi miera dôležitosti a kritickosti.

6.2 Implikácie pre prax medzinárodných vzťahov

Koncept bezpečnosti je vo svojej podstate politickým konceptom. Jeho sila súvisí s

jeho dôležitosťou. Koncept bezpečnosti je "prirovnávaný k tromfovej karte pri súperení o

alokáciu zdrojov" (Williams, 2008, s. 2). Bezpečnosť sa teda stáva silným sloganom,

ktorého cieľom je pritiahnuť pozornosť a prostriedky vládnych inštitúcií. Ako sme uviedli

v podkapitole 1.1.1 bezpečnosť je mimoriadne dôležitým konceptom politickej praxe,

evokuje mimoriadnu mieru dôležitosti, urgentnosti a nevyhnutnosti konania v záujme

ochrany chránených hodnôt. Je teda konceptom, ktorý je nositeľom odkazu, že sa jedná o

najdôležitejšie otázky, ktorým vlády venujú prvoradú pozornosť a na riešenie ktorých sú

ochotné vyčleniť obmedzené finančné prostriedky a zdroje. Nie je preto náhoda, že značné

množstvo tém a problémov je artikulovaných v pojmoch bezpečnosti, sú označované ako

153

"bezpečnostné" otázky. Problém, ktorý s tým súvisí, je problém prílišnej sekuritizácie

priveľkého množstva tém.

Stephen Walt, ktorý bol jedným z hlavných zástancov zachovania tradičného

konceptu bezpečnosti sa obával "tichej redefinície jestvujúcej subdisciplíny" spätej s

používaním organizovaného násilia a pokusu "používať [existujúcu] terminológiu ako

spôsob legitimizácie špecifického náhľadu na disciplínu, takže tradičné témy by boli

vylúčené a celý súbor nesúvisiacich tém by ich nahradil" (Schouten, 2009). Jeho obavy sa

teda týkali marginalizácie strategických štúdií, teda tradičného jadra výskumu bezpečnosti.

"Prioritizácia "mäkkých" problémov [môže odobrať] urgenciu tradičným bezpečnostným

otázkam" (Khong, 2001 citované podľa Chenoy, 2007, s. 63). Výsledkom potom môže byť

spochybňovanie, delegitimizácia či marginalizácia tradičných nástrojov a problémov

bezpečnosti na úkor nových prístupov.

Práca poukázala na skutočnosti, že nie každý problém bezpečnosti je doménou

vojenských síl štátov a nástroje môžu byť variabilné. Ako sme mohli vidieť v sektorovom

skúmaní, široké chápanie bezpečnosti umožňuje chápať bezpečnostnú triádu bez

tradičného dôrazu na vojenské bezpečnostné opatrenia ako politiky eliminujúcej existujúcu

hrozbu. Prerušenie dodávok niektorých surovín či zníženie ekonomickej úrovne

obyvateľstva, ohrozenie či znečistenie lokálneho ekosystému, úpadok lokálnej kultúry pod

vplyvom unifikujúcej globálnej konzumnej kultúry, to všetko sú legitímne problémy, ktoré

v niektorých koncepciách je možné nazvať "bezpečnostnými" problémami. Každá vytvára

legitímnu bezpečnostnú triádu, každá môže poukazovať na aspekt existenčného ohrozenia

a teda problém prežitia (bezpečnostného prahu), všetky však spochybňujú vojenská

nástroje ako legitímne a efektívne nástroje riešenia týchto "bezpečnostných" problémov.

Waltove obavy sa tiež týkali koherencie disciplíny. Ak je všetko bezpečnosť, aká je

potom disciplína? Navyše, ak je koncept bezpečnosti rozšírený príliš, môže sa stať, že sa z

neho vytratí aspekt mimoriadnosti a výnimočnosti a "sekuritizácia nebude politicky

efektívna" (Sheehan, 2006, s. 60). Koncept bezpečnosti sa stane rozomletým a stratí svoj

pôvodný náboj. Navyše, prílišná sekuritizácia môže byť len nástrojom na pritiahnutie

pozornosti k iným problémom, môže byť len rétorikou bez reálnych bezpečnostných

následkov, čím sa otvára problém politického zneužitia bezpečnostnej rétoriky.

V prípade, že sekuritizační aktéri používajú len „bezpečnostnú rétoriku“ bez

náležitého zdôvodňovania a argumentovania, stáva sa bezpečnostná rétorika len

politikárčením, dramatizáciou, s cieľom získať politickú podporu, pozornosť či nárok na

obmedzené zdroje. Aby pojem bezpečnosti neslúžil len na politické účely a nebol len

154

permanentným a garantujúcim prívlastkom urgentnosti a prioritizovania problémov, je

potrebné vyžadovať od analytikov, politikov a odborníkov špecifikovanie daných

bezpečnostných problémov a identifikovanie bezpečnostných prahov.

Ďalšou požiadavkou je požiadavka na viac konkrétnosti v analýze bezpečnosti. Je

potrebné vyžadovať štruktúrovanejšie, diferencovanejšie a konkrétnejšie argumenty.

Hrozby sú vždy voči niekomu a niečomu, voči referenčným objektom a hodnotám, hrozby

nejestvujú vo vákuu a sú hrozbou práve preto, že "niečo" ohrozujú. I keď sú napríklad

klimatické zmeny globálnym fenoménom, ich dopad bude každá krajina a spoločnosť

pociťovať samostatným spôsobom. Zložitosť skúmania konkrétnych bezpečnostných

vzťahov nemôže spochybniť požiadavku na jej neustále nastoľovanie. Dôvodom je

predovšetkým dôležitosť konceptu bezpečnosti a jeho možné negatívne politické

implikácie.

Jedným z najčastejších argumentov pri uvažovaní o bezpečnosti a možných

implikáciách je obava z potierania ľudských práv a slobôd. V súvislosti s rozširovaním

bezpečnostných problémov táto dimenzia diskusie získava na relevancii. Rovnako

Dannreuther (Dannreuther, 2007) zdôrazňuje, že najčastejšie je bezpečnosť ako hodnota

per se zvažovaná voči iným hodnotám, ktoré spoločnosť považuje za mimoriadne dôležité

a to voči slobode, spravodlivosti a prosperite71

Expandovanie bezpečnosti môže viesť tiež k zvýšenému používaniu sily v

medzinárodných vzťahoch. Mnohí autori vyjadrujú obavy z militarizácie medzinárodných

vzťahov. Ako sme písali v podkapitole 1.2.2, koncept bezpečnosti je tradične spätý s

obranou, vojenstvom a štátnou politikou, je špecifickou a esenciálnou oblasťou tradičnej

praxe štátu. V prípade, keď je akýkoľvek problém artikulovaný v pojmoch bezpečnosti,

vyvstáva problém "vojenskej" percepcie hrozieb, ktorý prideľuje štátu veľkú mieru

dôležitosti pri riešení daného problému. "Sekuritizácia nie je nikdy nevinným aktom.

História konceptu bezpečnosti na úrovniach intelektu a politiky mu udelila celkom

konkrétne implikácie. Zaberá myšlienkovú oblasť, ktorá bola tradične spojená so

špecifickými a nereprezentatívnymi prvkami spoločnosti ako celku, vojenstvom a vládnymi

. Z hľadiska slobody je potrebné, aby

hodnota slobody, práva a slobody občanov neboli obetované na úkor bezpečnosti a čo

znamená, že je potrebné a nevyhnutné akceptovať určitú mieru neistoty. Naopak, bez

bezpečnosti nie je sloboda mysliteľná (vojna všetkých proti všetkým). Preto je potrebné

hľadať "spravodlivú" mieru medzi oboma pólmi.

71 Z hľadiska prosperity sme dilemy bezpečnosti preskúmali pri rozťahovaní minimalistickej definícií ekonomickej bezpečnosti.

155

sektormi národnej obrany a ich perspektív a étosu" (Sheehan, 2006, s. 55). Aj Friedman

hovorí o nebezpečenstve zahrnutia celej škály nevojenských tém do „konceptuálneho

rámca nastaveného na zvládanie vojenských hrozieb“ (Friedman, 1998, s. 51). Existuje

nebezpečenstvo, že môže dôjsť k "militarizácií nových oblastí vládnych akcií a kolonizácií

širších oblastí spoločenskej politiky vo svojej podstate militaristickým spôsobom

uvažovania" (Sheehan, 2006, s. 44). Navyše v časoch znižovania vojenských výdavkov je

vcelku pochopiteľná inklinácia vojenského establišmentu k hľadaniu širšej agendy

bezpečnosti, veď predsa "bezpečnosť je ich doménou" (Møller, 2000a). Rovnako Cable

tvrdí, že popud na definovanie a identifikovanie nových (ekonomických,

environmentálnych) hrozieb vychádza zo skutočnosti, že vojenské a spravodajské zložky si

po skončení Studenej vojny hľadajú novú úlohu (Cable, 1995, s. 306).

Expandovanie bezpečnostnej agendy "poskytuje bezpečnostným silám nárok konať

pri riešení týchto širších otázok" (Sheehan, 2006, s. 61). Ako príklad je možné uviesť

rastúci záujem o environmentálne otázky a energetickú bezpečnosť v NATO či klimatické

zmeny ako súčasť rozvoja bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ72

Preto zahŕňanie nových tém a problémov ako problémov bezpečnosti do analýzy a

politickej agendy, v konečnom dôsledku môže len posilňovať štát spôsobom, ktorý

vonkoncom nemusí byť prínosný pre riešenie konkrétnych problémov v oblasti

ekonomiky, kultúry či životného prostredia (či iných oblastí). Huysmans a rovnako

Deudney poukazujú na skutočnosť, že ponímanie environmentálnych problémov a otázky

migrácie ako bezpečnostných problémov môže byť kontraproduktívne a môže prevládnuť

militaristický uhol pohľadu častokrát konfrontačný, namiesto hľadania ucelených a

progresívnych politických riešení (Sheehan, 2006, s. 53 a 61).

. Sheehan tiež uvádza, že

spravodajské služby USA získali právomoc na zbieranie ekonomických informácií s

cieľom zabezpečiť ekonomickú konkurencieschopnosť Spojených štátov voči svojim

obchodným rivalom.

Losman je rovnako príkladom analytika, ktorý nepovažuje za najšťastnejšie aby

boli ekonomické problémy artikulované v pojmoch národnej bezpečnosti. Na zaistenie

ekonomických záujmov sú podľa neho ďaleko efektívnejšie ekonomické metódy, než

použitie sily. Je navyše príkladom autora, ktorý chápe bezpečnosť v tradicionalistickom

význame a ukazuje, ako je možné prenášať militaristický spôsob uvažovania na

ekonomické problémy národnej bezpečnosti (Losman, 2001). Napríklad prístup

72 Pozri napr. (Climate Change..., 2008).

156

geoekonomiky je príkladom, ako ekonomika chápaná v pojmoch bezpečnosti môže

ovplyvniť percepciu vzťahov medzi štátmi. Podľa Losmana v druhej polovici 80-tych

rokov bolo za väčšieho nepriateľa USA v prieskumoch verejnej mienky považované

Japonsko a nie Sovietsky Zväz (Losman, 2001, s. 6; k Japonsku ako bezpečnostnej výzve

pre USA pozri napr. Moran, 1990). Tiež Cable zdôrazňuje, že i keď množstvo

ekonomických otázok sa týka bezpečnosti a je ich potrebné efektívne riešiť,

nebezpečenstvo zakomponovania ekonomiky do oblasti bezpečnosti spočíva napríklad v

tom, že "diskusia bude unesená (hijacked) konceptmi akým je geoekonomika, ktorá má len

veľmi málo spoločné s bezpečnosťou v zmysluplnom význame" (Cable, 1995, s. 324).

Nazeranie na niektoré fenomény bezpečnostnou perspektívou môže brániť vo

videní týchto fenoménov ako pozitívneho a prínosného vývoja. Chápanie migrácie ako

hrozby zabraňuje vnímaniu migrácie ako pozitívneho vývoja z hľadiska ekonomiky či

kultúrnej výmeny, dokonca tiež z hľadiska tradičnej národnej bezpečnosti (možnosť

zlepšenia diplomacie a spravodajských kádrov).

Prehĺbenie bezpečnosti v koncepte human security má v perspektíve možnej

militarizácie medzinárodných vzťahov tiež svoje potenciálne negatívne stránky. Koncept

human security nie je všetkými štátmi vnímaný pozitívne. V prípade jeho presadzovania

cez štátne hranice, existuje obava predovšetkým u rozvojových štátov, že môže byť

zneužitý na presadzovanie záujmov bohatých krajín a bude slúžiť ako zdôvodnenie pre

zasahovanie a intervenciu v menej rozvinutých krajinách, pre presadzovanie západných

liberálnych hodnôt a politických inštitúcií. Jeho forsírovanie predovšetkým krajinami

Západu koncept zafarbuje do obvinení z etnocentrizmu a v prípade ázijských krajín aj do

kontradikcií, že sa nie celkom zhoduje s ázijskou cestou rozvoja (Chenoy, 2007, s. 35 -

37). Za pravdu podobným úvahám dáva aj skutočnosť, že väčšinou sa human security stala

agendou zahraničnej politiky štátov, avšak "doposiaľ žiadny štát ho neaplikoval ako

organizujúcu víziu svojej vlastnej domácej politiky" (Chenoy, 2006, s. 184). Rovnako,

skúmanie nedostatočného rozvoja ako zdroja násilných konfliktov, môže slúžiť ako

argument na zasahovanie štátov, ktoré sa môžu cítiť takýmto potenciálnym konfliktom

ohrozené.

Z perspektívy human security sú často samotné štáty považované za zdroj hrozieb

pre bezpečnosť ľudí. Otázka humanitárnej intervencie a zodpovednosti chrániť otvárajú

problém spochybňovania suverenity štátu v medzinárodných vzťahoch v mene ochrany

utláčaných a zabíjaných civilistov. Na druhej strane sú to stále štáty, ktorým koncept

human security prepožičiava najviac možností pri zabezpečovaní bezpečnosti ľudí. Aj v

157

praktickej rovine sú to opäť štáty, ktoré z hľadiska materiálnych, ľudských, logistických či

iných (ekonomických, mocenských a pod.) kapacít majú najvhodnejšie predpoklady a

pozíciu pre realizáciu bezpečnosti ľudí. "Koncept human security zdôrazňuje úlohu štátu

ako fundamentálneho zabezpečovateľa (purveyor) ochrany svojich občanov s cieľom

rozvoja ich odolnosti voči náročným podmienkam" (Chenoy, 2007, s. 166). I keď sa môže

zdať, že prehlbovanie bezpečnosti a zavádzanie nových referenčných objektov do agendy

bezpečnosti môže viesť k delegitimizácii štátu a jeho úloh, nemusí to byť nevyhnutne

pravda. I keď sú referenčným objektom ľudia/jednotlivci, agensom zaisťovania ich

bezpečnosti môže zostať primárne štát.

Expandovanie bezpečnosti ukazuje na množstvo bezpečnostných problémov, ktoré

svojou povahou prekračujú hranice štátov. Zvládnutie týchto bezpečnostných problémov si

vyžaduje kooperatívne multilaterálne riešenia (bezpečnosť dodávok surovín, migrácia,

klimatické zmeny a pod.) a to na rôznych úrovniach (regionálnej, globálnej). Adamsonová

dokonca predpovedá, že medzinárodná migrácia bude do budúcnosti predstavovať

problém, ktorý bude vyžadovať postupné prenášanie kompetencií na vyššiu úroveň

s cieľom zvýšenej kontroly hraníc. Niektoré problémy širokej agendy bezpečnosti majú

teda tendenciu k posilňovaniu procesu medzinárodného vládnutia a znižovanie autonómie

štátov.

158

ZÁVER Cieľom dizertačnej práce bolo na základe stanoveného referenčného rámca

preskúmať a porovnať koncepty bezpečnosti v environmentálnom, ekonomickom a

societálnom sektore. Zamerali sme sa na utrieďovanie, komparáciu a analýzu rôznych

prístupov k bezpečnosti. Náš predpoklad, že "nie je bezpečnosť ako bezpečnosť" bol

správny. Bezpečnostné triády v týchto sektoroch môžu nabrať podobu zásadne odlišnú od

tradičnej bezpečnostnej triády.

V prvej kapitole s názvom Konceptuálne otázky bezpečnosti sme analyzovali

konceptuálne základy, ktoré podmieňujú šírku chápania bezpečnosti. Koncept bezpečnosti

má dôležitý teoretický potenciál ako základného usporiadajúceho konceptu pre

medzinárodné vzťahy. Z hľadiska praxe a politiky je mimoriadne dôležitá jeho politická

závažnosť. Z kapitoly vyplynula požiadavky na špecifikáciu konceptu bezpečnosti v

bezpečnostnom diskurze, aby koncept bezpečnosti zostal užitočným vedeckým konceptom

a vhodným návodom pre politickú prax. Charakteristika konceptu bezpečnosti ako vo

svojej podstate sporného konceptu ukázala, že vo svojom jadre bude definícia bezpečnosti

vždy predmetom sporov. Definície bezpečnosti, ktoré sme analyzovali potvrdili, že

význam konceptu bezpečnosti je mimoriadne variabilný. Už z definície niektorí autori

bezpečnosť vzťahujú k ľuďom či ľudským skupinám a jednotlivcom, ďalší sa zameriavajú

skôr na politické referenčné objekty bezpečnosti a tradicionalisti zdôrazňujú vojenský

rozmer bezpečnosti. Bezpečnosť môže byť chápaná ako derivát moci, rečový akt či ako

synonymum emancipácie. Zistili sme, že koncept bezpečnosti má svoj špecifický, pôvodný

význam, ktorého nosnú ideu je potrebné zachovať z hľadiska zachovania koherencie

bezpečnostných štúdií. Navrhli sme preto tiež tzv. prahové chápanie bezpečnosti, ktoré

obohatilo náš referenčný rámec a v niektorých prípadoch poslúžilo ako kritérium pri

skúmaní „rozširujúcich“ konceptov bezpečnosti.

V druhej kapitole s názvom Prehlbovanie a rozširovanie bezpečnosti sme

preskúmali dôvody, ktoré viedli a vedú k snahe o širšie chápanie bezpečnosti. Jednalo sa o

hlavne o nespokojnosť s teoreticko-konceptuálnym aparátom neo/realizmu a jeho

neschopnosťou náležite vysvetľovať a interpretovať bezpečnostné otázky. K ďalším

dôvodom patrí zmena charakteru medzinárodných vzťahov (globalizácia,

interdependencia) a hlavne štrukturálne zmeny, ktoré ukončili Studenú vojny. V druhej

časti kapitoly sme analyzovali a kategorizovali spôsoby, akými je možné na všeobecnej

úrovni systematickým spôsobom usporiadať viaceré prístupy k rozširovaniu a prehlbovaniu

159

bezpečnosti. Nevojenské aspekty bezpečnosti je možné do analýzy zahrnúť a skúmať

viacerými spôsobmi a z odlišných perspektív. Tieto prístupy kategorizovali nasledovne. Po

prvé, ako o nevojenské faktory modifikovaný tradicionalizmus, ktorý zahŕňa prístupy, keď

do analýzy bezpečnosti je v podstate možné zahrnúť akékoľvek témy a otázky, ktoré majú

vplyv a dosah na mocenský potenciál štátu, na vojenský potenciál štátu a vojenskú

bezpečnosť a zahŕňať nevojenské príčiny a faktory spôsobujúce medzištátne konfliktov. Po

druhé, rozšírenie pri zachovaní štátocentrizmu, ktoré zahŕňa prístupy, keď do analýzy

bezpečnosti je možné zahŕňať vnútroštátne zdroje hrozieb pre štát (napr. vnútroštátne

konflikty v treťom svete), keď sú zahrnuté nevojenské hrozby, lokalizované v rôznych

sektoroch pre štát, ktoré môžu spôsobiť „poškodenie“ dôležitých hodnôt (a tým ohroziť

fundament štátu) a keď sú zahrnuté alternatívne prístupy zaistenia národnej bezpečnosti,

realizované inými než vojenskými prostriedkami. Z hľadiska prehlbovania bezpečnosti

sme identifikovali prehĺbenie bezpečnosti pridaním referenčných objektov a hodnôt iných

než štát, v rámci ktorého sme skúmali koncept human security a prístup Kodanskej školy a

prehĺbenie prostredníctvom odhalenia politickej teórie v pozadí. Tieto všeobecné spôsoby

zahrnutia nových faktorov, javov a udalostí do analýzy bezpečnosti sa vo svojej

konkrétnejšej podobe odzrkadlili v ďalších kapitolách, v ktorých sme použili sektorový

prístup.

Tretia kapitola skúmala koncept environmentálnej bezpečnosti ako rozširujúcu

a prehlbujúcu konceptualizáciu bezpečnosti. V rámci environmentálneho sektoru sme

identifikovali rozdielne prístupy k chápaniu environmentálnej bezpečnosti. Tieto prístupy

nie vždy považujú sa referenčný objekt bezpečnosti iba životné prostredie. Zistili sme, že

referenčným objektom môže byť civilizačná úroveň, štát, ľudia, dokonca samotné

ozbrojené sily. Rovnako premenlivé môžu byť hrozby pre tieto referenčné objekty.

Rôznorodosť základných špecifikácií, teda referenčných objektov a hrozieb, spolu

s rozdielnou úrovňou analýzy, poukazuje na potrebu diferencovaného prístupu k politike

environmentálnej bezpečnosti. Ekologická bezpečnosť ako bezpečnosť životného

prostredia per se je z hľadiska tradicionalistickej bezpečnostnej triády evidentným

odklonom. Naopak, environmentálna bezpečnosť ako úsilie o zachovanie trvalo

udržateľnej civilizačnej úrovne spoločností je síce prehĺbením bezpečnosti od štátu ako

referenčného objektu, spĺňa však podmienku kritického prahu (nezvrátiteľnosť,

neudržateľnosť procesov). Prehĺbením bezpečnosti je tiež environmentálny aspekt

konceptu human security. Environmentálna bezpečnosť ako environmentálnymi faktormi

spôsobovaný ozbrojený konflikt je spôsob, ktorý do analýzy konfliktov ako

160

bezpečnostných problémov umožňuje zahrnúť environmentálne faktory a umožňuje

vysvetľovanie predovšetkým vnútroštátnych konfliktov. Je zachovaním tradičného

zamerania bezpečnostných štúdií na otázky konfliktu. Štátno-centrický zostáva tiež prístup

skúmajúci negatívne pôsobenie environmentálnych hrozieb na národnú bezpečnosť, ktorý

nie je prehĺbením bezpečnosti ale je len rozšírením bezpečnosti.

V štvrtej kapitole Ekonomický sektor bezpečnosti sme skúmali, akým spôsobom sú

rozličné ekonomické faktory zahŕňané do analýzy bezpečnosti. V prípade väzby

ekonomika-bezpečnosť nedochádza k redefinícií konceptu bezpečnosti, agenda

bezpečnosti je ale rozširovaná v prospech ekonomických faktorov, ovplyvňujúcich tradične

chápanú bezpečnosť (mocenský potenciál štátu a jeho vojenský komponent; štátna moc).

Koncept ekonomickej bezpečnosti štátu si môže zachovať svoj tradičný obsah (prvá

dimenzia minimalistickej definície) ale referenčným objektom bezpečnosti sa môže stať

tiež ekonomický blahobyt (druhá dimenzia minimalistickej definície). Hrozby pre

ekonomický blahobyt otvárajú nové spektrum netradičných hrozieb bezpečnosti a sú

rozširovaním bezpečnosti. Politika na ich elimináciu prestáva mať charakter tradičnej

vojenskej politiky. Dôležitým aspektom týchto definícií je ale snaha o stanovenie

kritického prahu bezpečnosti a preto toto expandovanie bezpečnosti zachováva

konzistenciu konceptu bezpečnosti. Referenčné objekty na iných úrovniach analýzy ako je

štátna v ekonomickom sektore síce bezpečnosť prehlbujú, avšak ich úspešnosť ako

konkurentov štátom ako referenčným objektom bezpečnosti nie je dostačujúca.

V piatej kapitole s názvom Societálny sektor bezpečnosti sme skúmali

predovšetkým prístup Kodanskej školy a nimi zavedený koncept identity a spoločnosti.

Z hľadiska prehlbovania konceptu bezpečnosti sa zavedením bezpečnosti identity

spoločnosti do analýzy mení referenčný objekt. V societálnom sektore je najčastejšie

možné identifikovať predovšetkým národ avšak aj ďalšie potenciálne referenčné objekty

ako napríklad civilizácie či náboženské spoločnosti na nadštátnej úrovni. Potencialita

množstva hrozieb v societálnom sektore je mimoriadne veľká a je závislá od spôsobu,

akým je daná identita spoločnosti konštruovaná. Naše skúmanie hrozieb sa zameralo na

prípady horizontálneho, vertikálneho súperenia a migrácie. Na príklade migrácie sme

ilustrovali, že identita (spoločnosti) nie je jediným referenčným objektom, ktorý migrácia

ohrozuje. Hrozba migrácie môže vyústiť do rôznorodých foriem sporov a konfliktných

vzťahov medzi štátmi. Prístupy k migrácii ako hrozbe preto zotrváva na

tradicionalistickom chápaní bezpečnosti štátu a hrozieb preň. Pri skúmaní migrácie,

predovšetkým je dopadu na ekonomický a sociálny systém krajiny sa navyše ukazuje

161

potreba, aby v argumentoch sekuritizačných aktérov zaznievali faktické dáta, ktoré

poukazujú na skutočnosť, že daný počet a charakter migrantov je pre ekonomický

a sociálny systém neudržateľný a mohol by spôsobiť jej kolaps, teda ukazuje sa potreba

hľadania kritického prahu bezpečnosti. Absencia podobných argumentov poukazuje len na

dramatizáciu témy a na jej politickú zneužiteľnosť. Prístup Kodanskej školy v societálnom

sektore umožňuje zamerať sa na špecifické prípady aj pri skúmaní etnických konfliktov.

I keď identita v konfliktoch zohráva dôležitú úlohu, nie vždy je ale jej úloha rozhodujúca

a do hry vstupujú aj iné faktory.

V poslednej kapitole s názvom Implikácie pre teóriu a prax medzinárodných

vzťahov sme deduktívnym spôsobom vyvodili potenciálne implikácie rozširovania a

prehlbovania bezpečnosti a sekuritizácie nových problémov v pojmoch bezpečnosti. Z

pohľadu teórie sa ako najdôležitejšou otázkou javí posilňovanie multidisciplinárnosti

odboru bezpečnostných štúdií, čo môže mať svoje dopady z hľadiska kumulácie poznania,

formulovania teórií a tiež požiadaviek na výskumníkov v oblasti bezpečnosti. Cez prizmu

nášho referenčného rámca sa tiež niektoré jednoznačné kategórie bezpečnosti (mäkká vs.

tvrdá bezpečnosť) javia ako nie celkom najvhodnejšie. Problematika zreťazovania

(prelievania) predstavuje intelektuálnu výzvu aj pre kategóriu pojmov hrozba - riziko. Z

pohľadu praxe medzinárodných vzťahov v perspektíve expandovania bezpečnosti rezonujú

ako vcelku odôvodnené obavy z marginalizácie tradičných bezpečnostných prístupov a

delegitimizácie vojenských nástrojov na riešenie nových bezpečnostných problémov. Na

druhej strane, i keď v niektorých koncepciách prehlbujúcich bezpečnosť (human security)

sa presúva dôraz na bezpečnosť ľudí/jednotlivcov, v konečnom dôsledku je to práve štát,

ktorý by mal v hlavnej miere realizovať bezpečnostné opatrenia. Časť implikácií pre prax

sa týka tiež možností militarizácie a používania sily v medzinárodných vzťahoch, či

obmedzovania ľudských práv a slobôd v mene bezpečnosti.

Z hľadiska nami stanovených hypotéz máme za to, že sa nám ich podarilo

dostatočne dokázať. Prvá hypotéza, "Expandovanie bezpečnostnej agendy nie je vždy

redefiníciou tradičného konceptu bezpečnosti" sa ukázala ako správna. Jeho potvrdením je

predovšetkým o nevojenské faktory modifikovaný tradicionalizmus (zavádzanie nových

faktorov do skúmania konfliktov; väzba ekonomika-bezpečnosť). Druhá hypotéza, že

"prehĺbenie bezpečnosti o ďalšie referenčné objekty nevedie vždy k

oslabeniu/delegitimizácií štátu v medzinárodných vzťahoch" sa predovšetkým z

perspektívy human security ukazuje ako potvrdená. Napriek tomu, že časť literatúry

venovanej human security uprednostňuje multilaterálne riešenia a autori sú ochotní

162

pripustiť porušenie suverenity štátu s cieľom ochrany civilistov, zásadným aktérom, ktorý

nesie primárnu zodpovednosť za realizáciu konceptu human security zostáva aj naďalej

štát.

I keď veľká časť poznatkov o bezpečnosti je v literatúre medzinárodných vzťahov

zakomponovaná vo forme relatívne ucelených teoretických prístupov (realizmus,

medzinárodná politická ekonómia, mierové štúdie, kritické štúdie), naša sektorová analýza

sa týchto dotkla len okrajovo podľa toho, ako v konkrétnom sektore bol ich vklad pre náš

prístup prínosný. V nami skúmaných sektoroch sme sa zamerali predovšetkým na analýzu

referenčných objektov, hrozieb a opatrení, teda skúmanie bezpečnostných triád.

Zameranie na špecifikované bezpečnostné triády, či na konkrétne vzťahy hrozieb a

referenčných objektov, udelilo nášmu prístupu menej teoretický a viac analytický, na

politiku orientovaný (policy relevant) ráz. Povaha bezpečnosti v špecifikovaných

argumentoch ohľadom výziev a hrozieb umožnila lepšie identifikovať požadované

opatrenia či politiku. Preto nie všetky nami skúmané prístupy k ekonomickej,

environmentálnej a societálnej bezpečnosti je možné inkorporovať do vyššie uvedených

teoretických korpusov či paradigiem v medzinárodných vzťahoch. Ale práve v tom je

podstata expandovania bezpečnosti; v prekračovaní hraníc tradicionalistickej analýzy

realizmu a aplikovaní multidisciplinárnych prístupov. Od 90-tych rokov konceptualizácia

bezpečnosti opúšťa striktne stanovené teoretické hranice disciplíny medzinárodných

vzťahov a čerpá z iných odborov spoločenských a prírodných vied, z ideí pochádzajúcich

od štátov a medzinárodných organizácií.

Dannreuther tvrdí, že na analytika bezpečnosti je potrebné nahliadať ako na vedca

ale tiež moralistu (Dannreuther, 2007, úvod). Od analytika požaduje, aby bol oddaným

kritikom a neohrozeným skeptikom voči dramatizujúcim snahám (predovšetkým vládnych

predstaviteľov) vnímať a konštruovať hrozby ako existenčné a na druhej strane, nebyť

príliš optimistickým a nezľahčovať potenciálne následky vážnych bezpečnostných hrozieb.

Vyžaduje akúsi strednú cestu, založenú na faktoch a argumentoch, prísnej analýze a

hodnotení hrozieb na základe čo možno najlepších dôkazov a faktov. Predloženou prácou

sme sa usilovali prispieť práve k takto chápanému prístupu k bezpečnosti.

163

RESUMÉ

Broadening and deepening of security is the result of efforts of scholars and

policymakers to understand security in broader terms than it was traditionally understood

by Strategic studies during the Cold War. Broadening of security is about incorporating

non-military threats, whereas deepening is about incorporating other referent objects than

the state into the security analysis.

Conceptual analysis of security in the first chapter presented the multiple possible

interpretations of the concept of security that predetermines the broad and continuing

debate about the meaning of security. As security is essentially contested concept, the

multiplicity of security definitions conditions multiplicity and scope of expansion of

security.

On the basis of reference framework, comprising the specifications of the concept,

levels of analysis and sectors, the thesis explored the ways how non-military factors can be

incorporated in the analysis of security. We classified approaches into following

categories. First, traditionalism modified to embrace non-military aspects of conflicts and

military power. Second, broadening of security embracing threats to the state from non-

military sectors or intrastate threats. Third, deepening of security based upon the adding of

new referent objects into the analysis. And fourth, deepening of security as a revealing

process of political-ideological bias of the theory in the background.

The thesis explored predominant referent objects, threats and security measures in

environmental, economic and societal sectors of security. We analysed and evaluated the

departure from the traditionalist concept of security in these sectors and found out that

expansion of security agenda is not always necessarily a result of redefinition of the

traditional military notion of national security.

The final chapter focused on inference of implications for international relations

theory and practice as well as for scholars of security studies. It points out the

strengthening of multidisciplinary nature of security studies and potential negative

consequences of excessive securitisation in international relations (militarization of

international relations, etc.).

164

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

ADAMSON, F.B. 2006. Crossing borders. International Migration and National Security. In International Security, Vol. 31, No. 1, Summer 2006, s. 165 – 199.

ALBERT, C.D. 2008. Identity and Violence: Analyzing Ethnic Group Behavior in Conflict [online]. University of Connecticut APSA conference, 2008 [cit 20.02.2010]. Dostupné na internete: <http://www.allacademic.com//meta/p_mla_apa_research_citation/2/8/0/3/4/pages280346/p280346-1.php >

ANDERSON, B. 1983. Imagined Communities. London: Verso, 1983. ISBN: 0-86091-546-8.

AYOOB, M. 1997. Defining Security: A Subaltern Realist Perspective. In KRAUSE, K., WILLIAMS, M.C. 1997. Critical Security Studies. Minneapolis: University of Minnesota Press, 1997. ISBN: 0-8166-2857-2. s. 121-146.

BAGGE LAUSTSEN, C., WÆVER, O. 2000. In Defence of Religion: Sacred Referent Objects for Securitization. In Millennium – Journal of International Studies, roč. 29, 2000, č. 3. ISSN 0305-8298, s. 705-739.

BALDWIN, D.A. 1996. Security Studies and the End of the Cold War. In World Politics, 48.1, roč. 1996, s. 117 - 141.

BALDWIN, D.A. 1997. The concept of security. In Review of International Studies, 1997, číslo 23. s. 5–26.

BARNETT, J. 2001a. The Meaning of Environmental Security. Ecological Politics and Policy in New Security Era. London and New York: Zed Books, 2001. ISBN: 978-1856497862.

BARNETT, J. 2001b. Security and Climate Change [online]. Tyndall Centre Working Paper No. 7, október 2001 [cit 21.05.2010] Dostupné na internete <http://www.tyndall.ac.uk/sites/default/files/wp7.pdf>

BARNETT, J. 2007. Environmental Security. In COLLINS, A. (ed.) 2007. Contemporary Security Studies. Oxford: Oxford University Press, 2007. 444 s. ISBN: 978-0-19-928469-6.

BILGIN, P. 2003. Individual and Societal Dimensions of Security. In International Studies Review, roč. 2003, č. 5, s. 203–222.

BILGIN, P. 2008. Critical Theory. In WILLIAMS, P. S. 2008. Security Studies. An Introduction. London: Routledge, 2008. 551 s. ISBN: 0-203-92660-9.

BOLEČEKOVÁ, M. 2007. Nové kategórie migrantov. In INTERPOLIS 2007. Zborník príspevkov zo IV. Vedeckej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov

165

v Banskej Bystrici 8.-9. novembra 2007. UMB: Banská Bystrica, 2007. ISBN: 978-80-85660-07-4.

BOOTH, K. 1991. Security and Emancipation. In BUZAN, B., HANSEN, L. (eds.) 2007. International Security. Vol. II. London: Sage Publications Ltd. 2007. ISBN 978-1-4129-2139-8.

BOOTH, K. 1994. Security and Self - Reflections of a Fallen Realist [online]. YCISS Occasional Paper, č. 26, október 1994 [cit 20.02.2010]. Dostupné na internete: <http://www.yorku.ca/yciss/publications/OP26-Booth.pdf>

BOOTH, K. (ed.) 2005. Critical Security Studies and World Politics. London: Lynne Rienner, 2005. 300 s. ISBN: 1-55587-826-1.

BOOTH, K.: 2007. Theory of World Security. Cambridge: Cambridge University Press, 2007. ISBN 978-0-511-37693-1.

BUZAN, B. 1984a. Peace, power and security: contending concepts in the study of international relations. In Journal of Peace Research, 1984, zväzok 21, číslo 2. s. 109-125

BUZAN, B. 1984b. Economic Structure and International Security: The Limits of the Liberal Case. In International Organization, Vol. 38, č. 4., jeseň 1984, s. 597-624.

BUZAN, B. 1991. People, States and Fear. An Agenda for International Security Studies in the Post-Cold War Era. Boulder: Lynn Rienner, 1991. ISBN: 1-55587-282-4.

BUZAN, B. 1995. The Level of Analysis problem in International Relations Reconsidered. In BOOTH, K., SMITH, S. (eds.). 1995. International Relations Theory Today. Cornwall: Pennsylvania State University Press, 1995. ISBN: 0-271-01462-8.

BUZAN, B. 1997a. Rethinking Security after the Cold War. In Cooperation and Conflict, Vol. 31, č.1, s. 5-28. ISSN: 0010-8367.

BUZAN, B., WÆVER, O. 1997b. Slippery? Contradictory? Sociologically untenable? The Copenhagen schol replies. In Review of International Studies, roč. 1997, č. 23, s. 241-250.

BUZAN, B., WÆVER, O. 1998. Liberalism and Security: The contradictions of the liberal Leviathan. Copenhagen Peace Research Institute, April 1998.

BUZAN, B., LITTLE, R. 2000. International Systems in World History. Remaking the Study of International Relations. Oxford: Oxford University Press, 2000. 542 s. ISBN: 0-19-878065-6.

BUZAN, B., WÆVER, O. 2003. Regions and Powers. The Structure of International Security. Cambridge: Cambridge University Press, 2003. 564 s. ISBN: 978-0-521-89111-0.

BUZAN, B. 2004. The United States and the Great Powers. World Politics in the Twenty-First Century. Cambridge: Polity Press, 2004. 222 s. ISBN: 0-7456-3375-7

166

BUZAN, B., WÆVER, O., de WILDE, J. 2005. Bezpečnost: Nový rámec pro analýzu. Brno: Barrister&Principal, 2005. 239 s. ISBN: 1-55587-784-2.

BUZAN, B., HANSEN, L. 2009. The Evolution of International Security Studies. Cambridge: Cambridge University Press, 2009. 384 s. ISBN: 978-0-521-69422-3.

CABLE, V. 1995. What is international economic security? In International Affairs, roč. 1995, Vol. 71, č. 2, s. 305-324.

Climate Change and International Security [online]. Paper from the High Representative and the European Commission to the European Council. S113/08, 14 March 2008 [cit 01.02.2011]. Dostupné na internete: <http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cms_data/docs/pressdata/en/reports/99387.pdf>

COLLINS, A. (ed.) 2007. Contemporary Security Studies. Oxford: Oxford University Press, 2007. 444 s. ISBN: 978-0-19-928469-6.

COLLINS, A. 2007b. Introduction: What is Security Studies? In COLLINS, A. (ed.) 2007. Contemporary Security Studies. Oxford: Oxford University Press, 2007. 444 s. ISBN 978-0-19-928469-6.

DANNREUTHER, R. 2007. International Security – The Contemporary Agenda. Cambridge: Polity, 2007. 265 s. ISBN: 978-07456-3541-5.

DENT, M.CH. 2007. Economic Security. In COLLINS, A. (ed.) 2007. Contemporary Security Studies. Oxford: Oxford University Press, 2007. 444 s. ISBN 978-0-19-928469-6.

EICHLER, J. 2006. Mezinárodní bezpečnost na počátku 21. století. Praha: MO ČR, 2006. ISBN: 80-7278-326-2.

FALK, R. 1971. This Endangered Planet: Prospects and Proposals for Human Survival. New York: Random House, 1971.

FIERKE, K. 2007a. Security Clusters: Beyond Referent Objects and Objective Threats [online]. Chicago: 48th Annual Convention ISA conference, február 2007 [cit 27.01.2010]. Dostupné na internete: <http://www.allacademic.com/meta/p181066_index.html>

FIERKE, K. 2007b. Critical approaches to international security. Cambridge: Polity Press, 2007. ISBN 978-07456-3292-6.

FRÉDÉRICK, M. 1999. A Realist's Conceptual Definition of Environmental Security. In DEUDNEY, D., MATTHEW, R. A. 1999. Contested Grounds : Security and Conflict in the New Environmental Politics. SUNY Series in International Environmental Policy and Theory. State University of New York Press, 1999. ISBN 9780585086538.

FREEDMAN, L. 1998. International Security: changing targets. In Foreign Policy, roč. 1998, č.110, s. 48 – 63.

167

GARTZKE, E., GLEDITSCH, K. S. 2006. Identity and Conflict: Ties that Bind and Differences that Divide. In European Journal of International Relations, Vol. 12, č.1, s. 53 – 87.

GEDDES, A. 2005. Immigration and the Welfare State. In: GUILD, E., VAN SELM, J. 2005. International Migration and Security. Opportunities and challenges. London: Routledge, 2005. ISBN: 0-203-23658-0

GERRING, J. 2010. Social Science Methodology: Tasks, Strategies and Criteria [online]. Cambridge Universtity Press, 2010; draft 25.december 2009 (181 000 slov) [cit 27.01.2010]. Dostupné na internete: <http://people.bu.edu/jgerring/documents/SSM_TasksStrategiesCriteria.pdf>

GILPIN, R. 1981. War and Change in World Politics. London: Cambridge University Press, 1981, 272 s. ISBN: 978-0-521-27376-3.

GUTTEN, M. 2009. K zložitosti konceptu bezpečnosti. In HOSCHEKOVÁ, D. (ed.) Zborník z konferencie INTERPOLIS´09. Banská Bystrica: UMB, 2009. ISBN 978-80-8083-939-0.

GUTTEN, M. 2010a. Dimenzie rozširovania bezpečnosti. In LASICOVÁ, J. (ed.) Zborník z konferencie BEZPEČNOSTNÉ FÓRUM´10. Banská Bystrica: UMB, 2010. ISBN 978-80-8083-980-2.

GUTTEN, M. 2010b. Alternatívne perspektívy environmentálnej bezpečnosti. Záverečná práca Kurzu národnej bezpečnosti pre zamestnancov verejnej správy. AOS Liptovský Mikuláš [cit. 31.05.2011] Dostupné na internete: <http://www.fpvmv.umb.sk/fpvamv/katedra/kmvad/storage/File/Clenovia/Gutten/Gutten_Alternativne%20perspektivyenvironmentalnebezpecnosti_ZPKNBz_06-2010.pdf>

GUTTEN, M. 2010c. Koncept ekonomickej bezpečnosti štátu. In HOSCHEKOVÁ, D. (ed.) Zborník z konferencie INTERPOLIS´10. Banská Bystrica: UMB, 2010 (v tlači).

GUZZINI, S. 2002. „Power” in International Relations: concept formation between conceptual analysis and conceptual history. Copenhagen: COPRI, paper presented at 43rd Annual ISA convention, marec 2002

GUZZINI, S., JUNG, D. (eds.) 2004. Contemporary Security Analysis and Copenhagen Peace Research. London: Routledge, 2004. 255 s. ISBN 0-203-38739-2.

HARTLEY, K., SANDLER, T. (eds.). 1995. Handbook of Defense Economics. Elsevier: North Holland, 1995, 626 s. ISBN: 9780444818874.

HASENCLEVER, A., MAYER, P., RITTBERGER, V. 2005. Teorie mezinárodních režimů. Brno: Centrum Strategických Studií, 2005. ISBN: 80-903333-4-6.

HOFREITER, L. 2002. Bezpečnostný manažment. Žilina: Žilinská Univerzita, 2002. ISBN 80-7100-953-9.

168

HOFREITER, L. 2006. Securitológia. Litovský Mikuláš: AOS, 2006. ISBN 80-8040-310-4.

HOFREITER, L. 2008. Apológia bezpečnostnej vedy. In Security & Defence, roč. 2008, č.1.

HOUGH, P. 2008. Understanding Global Security. London: Routledge, 2008, 272 s. ISBN: 0–203–93267–6.

Human Development Report. 1994. New York: Oxford University Press, 1994. ISBN: 0-19-509170-1.

HUNTINGTON, S. 2007. Střet civilizací. Praha: Rybka Publisher, 2007. ISBN: 80-8618-249-5.

CHENOY, M.A., TADJBAKHSH, S. 2007. Human Security – Concepts and Implications. London: Routledge, 2007, 270 s. ISBN: 0-415-40727-3.

JENKINS, J. C., GOTTLIEB, E. E. (eds). 2007. Identity Conflicts. Can Violence be Regulated? New Jersey: Transactions Publishers, 2007. ISBN: 978-1-4128-0659-6.

KHONG, Y.F. 2001. Human Security: A Shotgun Approach to Alleviating Human Misery? In: Global Governance, č. 7; s. 231 - 236.

KICINGER, A. 2004. International Migration as a Non-traditional Security Threat and the EU Responses to this Phenomenon [online]. CEFMR Working Paper, 2004 [cit 01.02.2011]. Dostupné na internete: <http://www.cefmr.pan.pl/docs/cefmr_wp_2004-02.pdf>

KIRSHNER, J. 1997. Political Economy in Security Studies After the Cold War. Cornell University Peace Studies Program, Occasional Paper n.20, April 1997, ISSN 1075-4857.

KLARE, M. T. 2008. Energy Security. In: WILLIAMS, P. D. (ed.) 2007. Security Studies - An Introduction. London: Routledge, 2008. ISBN: 0-203-92660-9.

KOLODZIEJ, E. A. 1992a. What is Security and Security Studies: Lessons from the Cold War.In Arms Control, Vol. 13, č. 1, apríl 1992. s. 1 – 31.

KOLODZIEJ, E. A. 1992b. What is Security and Security Studie?; A rejoiner. In Arms Control, Vol. 13, č. 3, december 1992. s. 531 – 544.

KOLODZIEJ, E. A. 2005. Security and International Relations. Cambridge: Cambridge University Press, 2005. 349 s. ISBN: 978-0-521-00116-8.

KOSLOWSKI, R. 2009. International Migration and Human Mobility as Security Issues [online]. New York: International Studies Association Conference, Feb 14-17, 2009 [cit 01.02.2011]. Dostupné na internete: <www.albany.edu/~rk289758/documents/Koslowski_Migration_Security_ISA2009.pdf>

169

KRAUSE, K., WILLIAMS, M. C. 1996. Broadening the Agenda of Security Studies: Politics and Methods. In Mershon International Studies Review, Vol. 40, č. 2, október 1996. s. 229-254.

KRAUSE, K., WILLIAMS, M. C. (eds.) 1997. Critical Security Studies. Concepts and Cases. London: UCL Press. 379 s. ISBN 0-203-81000-7.

KREJČÍ, O. 2001. Mezinárodní Politika. Praha: Ekopress, 2001. ISBN: 80-86119-45-9.

KŘÍŽ, Z., MAREŠ, M., SUCHÝ, P. 2007. Sekuritologie: pavěda, nikoliv metavěda. In Security & Defence, roč. 2007, č. 2.

KULAŠÍK, P. (ed.). 2002. Slovník bezpečnostných vzťahov. Bratislava: Smaragd, 2002. ISBN: 80-89063-08-X.

LASICOVÁ, J. 2006a. Bezpečnostná dynamika – Kodanská škola. In Politické vedy, Ročník IX., č. 2, 2006. s. 20-54. ISSN: 1335-2741.

LASICOVÁ, J. 2006b. Bezpečnosť. Bezpečnostná agenda súčasnosti. Banská Bystrica: UMB, 2006. ISBN: 80-8083-352-4.

LATHAM, R. 1997. The Liberal Moment: Modernity, Security, and the Making of Postwar International Order. New York: Columbia University Press, 1997. 296 s. ISBN: 978-0231107570.

LORD, K. 2000. The Meaning and Challenges of Economic Security. In CIPRUT, J. V. 2000. Of Fears and Foes: Security and Insecurity in an Evolving Global Political Economy. Westport: Praeger Publishers, 2000. ISBN: 0-275-96855-3.

LOSMAN, D. 2001. Economic Security - A National Security Folly? [online]. Policy Analysis, No. 204. dostupné na internete [27.11.2010] <http://www.cato.org/pubs/pas/pa409.pdf>

MAVISAKALYAN, A., GEBREMEDHIN, T. A. 2011. Immigrationa and Political Stability [online]. [cit 22.04.2011]. Dostupné na internete: <http://www.oecd.org/dataoecd/42/0/46923664.pdf>

McSWEENEY, B. 1996. Identity and Security: Buzan and the Copenhagen School. In: BUZAN, B., HANSEN, L. (eds.) 2007. International Security. Vol. III. London: Sage Publications Ltd. 2007.

McSWEENEY, B. 2004. Security, Identity and Interests. A Sociology of International Relations. Cambridge: Cambridge University Press, 2004. 239 s. ISBN 0-511-03357-5.

MØLLER, B. 2000a. National, Societal and Human Security. A General Discussion with a Case Study from the Balkans. Paris: UNESCO, 2000.

MØLLER, B. 2000b. The Concept of Security: The Pros and Cons of Expansion and Contraction. Copenhagen: COPRI, August, 2000

170

MORAN, T. H. 1990. International Economics and National Security. In Foreign Affairs, zima 1990/1991.

MORGAN, P. M. 1992. Safeguarding Security Studies. In Arms Control, roč. 13, č. 3, december 1992, s. 464-479.

MUTIMER, D. 2007. Critical Security studies: A Schizmic History. In COLLINS, A. (ed.) 2007. Contemporary Security Studies. Oxford: Oxford University Press, 2007. 444 s. ISBN 978-0-19-928469-6.

NEOCLEOUS, M. 2006. From Social to National Security: On the Fabrication of Economic Order. In: BUZAN, B., HANSEN, L. (eds.). 2007. International Security (Volume 4.). London: SAGE Publications, 2007. ISBN: 978-1-4129-21.

OWEN, T. 2004. Human Security - Conflict, Critique and Consensus: Colloquium Remarks and a Proposal for a Treshold-based Definition. In: BURGESS, P., OWEN, T. 2004. What is Hunam Security? In: Security Dialogue, č. 35, september 2004, s. 373 - 87.

RIPSMAN, M. N. 2000. The Political Economy of Security: A Research and Teaching Agenda. In Journal of Military and Strategic Studies, vol. 1, č. 2, jar 2000.

ROE, P. 1997. The Societal Security Dilemma. Copenhagen Peace Research Institute, 1997.

ROE, P. 2004. Securitization and Minority Rights: Conditions of Desecuritization. In Security Dialogue, Vol. 35, č. 3, September 2004, s. 279 – 294.

ROE, P. 2007. Societal Security. In: COLLINS, A. (ed.) 2007. Contemporary Security Studies. Oxford: Oxford University Press, 2007. ISBN 978-0-19-928469-6, s. 444.

ROMM, J. J. 1993. Defining National Security. The Nonmilitary Aspects. New York: CFR Press. ISBN 0-87609-135-4.

ROTSCHILD, E. 1995. What is security?. In Daedalus, 124, č. 3 (leto 1995), s. 53–98.

SHEEHAN, M. 2005. International Security: An Analytical Survey. Boulder: Lynne Rienner Publishers, 2005. 200 s. ISBN 1-58826-298-7.

SCHOUTEN, P. 2009. Theory Talk #33: Stephen Walt on the Israel Lobby, the ‘Security’ in Security Studies, and the Structural Nature of Interstate Competition [online]. Theory Talks [cit 22.02.2011]. Dostupné na internete: <http://www.theory-talks.org/2009/08/theory-talk-33.html>

SINGER, J.D. 1961. The Level-of-Analysis Problem in International Relations. In World Politics, Vol. 14, č. 1, október 1961, s. 77-92.

SMITH, S. 2002. The Contested Concepts of Security. In: The Concept of Security before and after September 11. Singapore: Institute of Defence and Strategic Studies, Working Paper, číslo 23, 2002. s. 1-11.

171

SMITH, S. 2005. The contested concept of security. In BOOTH, K. (ed.) 2005. Critical Security Studies and World Politics. London: Lynne Rienner, 2005. 300 s. ISBN 1-55587-826-1. s. 27-62.

SMITH, S. 2006. The concept of security in a Globalizing World. In PATMAN, R.G. (ed.) 2006. Globalizationa and Conflict. National Security in a „New“ Strategic Era. London: Routledge. 280 s. ISBN 0-415-35988-0.

ŠIMÁK, L. (ed.) 2005. Terminologický slovník krízového riadenia. Žilina: Fakulta špeciálneho inžinierstva, 2005. ISBN: 80-88829-75-5.

ŠTEFANČÍK, R. 2008. Migrácia – bezpečnostný problém nového milénia? In: LASICOVÁ, J. (et al.). 2008. Bezpečnostné fórum 2008. Zborník príspevkov z konferencie s medzinárodnou účasťou, UMB: Banská Bystrica, 2008. ISBN: 978-80-8083-575-0.

ŠTEFÁNIKOVÁ, L. 2009. Ilegálna migrácia – fenomén ohrozujúci bezpečnosť a stabilitu demokratického systému. In: LASICOVÁ, J. (et al.). 2009. Bezpečnostné fórum 2009. Zborník príspevkov z II. Medzinárodnej vedeckej konferencie, UMB: Banská Bystrica, 2009. ISBN: 978-80-8083-790-7.

TARRY, S. 1999.‘Deepening’ and ‘Widening’: An Analysis of Security Definitions in the 1990s. In Journal of Military and Strategic Studies. Volume 2, č. 1, jeseň 1999.

TERRIFF, T., CROFT, S., MORGAN, P., JAMES, L. 1999. Security Studies Today. Cambridge: Polity Press, 1999. ISBN 0-7456-1772-7.

Terminológia bezpečnostného manažmentu - výkladový slovník [online]. [cit 27.05.2010] Dostupné na internete: <http://www.securityrevue.com/tbm/index.html>

THEILER, T. 2003. Societal Security and Social Psychology. In Review of International Studies, roč. 2003, č. 29, s. 249 – 268.

The Responsibility to Protect. 2001. Report of the International Commission on Intervention and State Sovereignty. Ottawa: International Developement Research Center, 2001. ISBN: 0-88936-960-7.

TOKÁR, Ľ. 2006. Komplexný prístup k bezpečnosti. In Euro-Atlantic Quarterly. No. 1/2006, (apríl 2006), ročník 1, ISSN 3529-2006, s. 8-9

TOKÁR, Ľ. 2008. Unipolarita ako faktor rozširovania bezpečnostnej agendy? In LASICOVÁ, J., DOBRÍK, M., HOSCHEKOVÁ, D., UŠIAK, J., HUSENICOVÁ, L. (eds.): Bezpečnostné fórum ´08. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vied UMB, 2008. ISBN 978-80-8083-575-0.

TOKÁR, Ľ. 2009. Prehlbovanie bezpečnosti ako nejednoznačný koncept. Smolenice: Zborník z konferencie (v tlači).

TOKÁR, Ľ. 2010. COIN and NATO – Incompatible terms? In: Panoráma globálního bezpečnostního prostredia 2010. (v tlači)

172

TEREM, P. 2005. Jadrová energia v štruktúre svetových energetických zdrojov – Medzinárodné súvislosti. Zvolen: Bratia Sabovci, 2005. ISBN 80-89029-94-9.

TUCHMAN MATHEWS, J. 1989. Redefining Security. In Foreign Affairs,č. 68, s. 162-177.

ULLMAN, R. 1983. Redefining Security. In International Security, Vol. 8, č.1, roč. 1983, s.129-153.

VAN EVERA, S. 1997. Guide to Methods for Students of Political Science. London: Cornell University Press, 1997. ISBN: 978-0-8014-8457-5.

VOLNER, Š. 2005. Nová teória bezpečnosti – teoreticko-metodologické východiská. Zvolen : Bratia Sabovci, 2005. 388 s. ISBN: 80-89029-99-X.

WAISOVÁ, Š. 2002. Úvod do studia mezinárodních vztahů. Dobrá voda: Aleš Čeněk, 2002. 160 s. ISBN: 80-86473-16-3.

WAISOVÁ, Š. 2003. Současné otázky mezinárodní bezpečnosti. Plzeň: Aleš Čeněk, 2003. 143 s. ISBN: 80-86473-42-2.

WAISOVÁ, Š. 2005. Bezpečnost. Vývoj a proměny konceptu. Plzeň: Aleš Čeněk, 2005. 160 s. ISBN: 80-86898-21-0.

WALKER, R. B. J. 1997. The Subject of Security. In KRAUSE, K., WILLIAMS, M. C. (eds.) 1997. Critical Security Studies. Concepts and Cases. London: UCL Press. 379 s. ISBN 0-203-81000-7. s. 61-81.

WALT, S. M. 1991. The Renaissance of Security Studies. In International Studies Quarterly, roč. 35, č. 2, jún 1991, s. 211-239.

WALTZ, K. 1979. Theory of International Politics. New York: McGraw Hill, 1979. 250s. ISBN: 978-0075548522.

WALTZ, K. N. 2001. Man, the State and War. A Theoretical Analysis. Princeton: Columbia University Press, 2001. 263 s. ISBN: 0231125372.

WÆVER, O. 1989. Conflicts of Vision – Visions of Conflicts. In WÆVER, O. 1997. Concepts of Security. Copenhagen: Institute of Political Science, 1997. 387 s. ISBN: 87-7393-346-5.

WÆVER, O. 1993a. Societal Security: The Concept. In WÆVER, O. 1997. Concepts of Security. Copenhagen: Institute of Political Science, 1997. 387 s. ISBN 87-7393-346-5.

WÆVER, O. 1993b. Europe and Its Nations: political and cultural identities. In WÆVER, O. 1997. Concepts of Security. Copenhagen: Institute of Political Science, 1997. 387 s. ISBN 87-7393-346-5.

173

WÆVER, O. et al. 1993c. Identity, Migration and the New Security Agenda in Europe. London: Printer, 1993.

WÆVER, O. 1994. Insecurity and Identity Unlimited In WÆVER, O. 1997. Concepts of Security. Copenhagen: Institute of Political Science, 1997. 387 s. ISBN 87-7393-346-5.

WÆVER, O. 1995. Securitization and Desecuritization. In WÆVER, O. 1997. Concepts of Security. Copenhagen: Institute of Political Science, 1997. 387 s. ISBN 87-7393-346-5.

WÆVER, O. 1997a. Concepts of Security. In WÆVER, O. 1997. Concepts of Security. Copenhagen: Institute of Political Science, 1997. 387 s. ISBN 87-7393-346-5.

WÆVER, O. 2004a. Ageryswyth, Paris, Copenhagen: New Schools in Security Theory and their Origins between Core and Periphery [online]. Montreal: ISA meeting, 17-20.marca 2004 [cit 22.02.2010]. Dostupné na internete: <http://www.allacademic.com//meta/p_mla_apa_research_citation/0/7/4/4/6/pages74461/p74461-1.php>

WÆVER, O. 2004b. Peace and security. Two concepts and their relationship. In GUZZINI, S., JUNG, D. (eds.) 2004. Contemporary Security Analysis and Copenhagen Peace Research. London: Routledge, 2004. 255 s. ISBN 0-203-38739-2. s. 53-65.

WEINER, M. 1990. Security, Stability and International Migration [online]. MIT: Cambridge, December 1990 [cit 01.02.2011]. Dostupné na internete: <http://kms1.isn.ethz.ch/serviceengine/Files/ISN/19789/ipublicationdocument_singledocument/c05b94ad-1ef2-41ec-a221-bd388872cbd6/en/Security_Stability_Migration.pdf>

WILLIAMS, P. S. 2008. Security Studies. An Introduction. London: Routledge, 2008. 551 s. ISBN 0-203-92660-9.

WOLFERS, A. 1952. „National Security“ as an Ambiguous Symbol. In Political Science Quarterly, roč. 67, č. 4, december 1952, s. 481-502.

World Summit Outcome [online]. 2005. Adopted by the General Assembly, 24 October 2005, A/RES/60/1 [cit 01.02.2011]. Dostupné na internete: <http://www.unhcr.org/refworld/docid/44168a910.html>

ŽÍDEK, R., CIBÁKOVÁ, S. 2009. Bezpečnosť štátu. Liptovský Mikuláš: AOS, 2009. ISBN: 978-80-8040-375-1.