1

PREDSLOV

Existuje niekoľko základných motivačných faktorov, ktoré spôsobili, že autor tejto

monografie si vybral za objekt svojho teoretického výskumu práve problematiku moderného

politického systému. Predovšetkým je potrebné uviesť, že to nie je úplne nové zameranie jeho

výskumných snáh. Koncepčné tézy k danej téme boli sformulované už skôr, najmä vo

vystúpení pod názvom „Štát a štátna elita v modernej situácii“1 na konfrencii ÚŠaP SAV

„Štát a právo v postmodernej situácii“, ktorá sa konala v roku 1997 v Piešťanoch a ktoré bolo

zverejnené v Právnom obzore č. 3/1997. V upravenej a doplnenej forme bol tento materiál

opublikovaný v tom istom roku v spoločenskovednom zborníku Acta Universitatis Mathiae

Belii č. 1., ktorý každoročne vydáva FHV UMB v Banskej Bystrici.

Ďalším motivačným činiteľom podporujúcim autorovo smerovanie k analýze podstaty

moderného politického systému sa stal fakt, že problematika formovania a vzniku moderného

politického systému je súčasťou kurzu porovnávacej politológie v rôznych ročníkoch,

odboroch a formách štúdia v rámci študijného programu na Fakulte politických vied a

medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Potrebu takejto publikácie jednoznačne

vyžaduje aj postupne zavádzaný kreditový systém štúdia, v rámci ktorého katedra

porovnávacej politológie zabezpečuje výuku povinného predmetu Moderný politický systém

vo všetkých formách štúdia. Zároveň je potrebné poukázať aj na dôležitý autorský zámer

premeniť problematiku moderného politického systému na základnú obsahovú náplň jeho

dizertačnej práce.

Cieľom tohto textu je najmä teoretická analýza samotného centrálneho pojmu,

porovnanie množstva existujúcich prístupov k chápaniu podstaty moderného politického

systému a historický prierez formovania a uplatňovania základných kritérií moderného

politického systému v dejinách politického myslenia a politickej praxe.

1 Koper, J.: Štát a štátna elita v modernej situácii.. Právny obzor 3/1997, s. 307-313.

2

Metodologický rámec spracovania obsahu tejto monografie je jednoznačne

ovplyvnený

cieľmi a charakterom štúdie. Nakoľko je vo svojej podstate teoretickým výskumom, opierali

sme sa predovšetkým o metódu analýzy dokumentov a jestvujúcich faktov (dokumentačná

metóda) a komparatívnu metódu, ktoré boli efektívne využité pri zbere základných informácií

domácej a zahraničnej produkcie a pri porovnávaní základných pojmov a prístupov k ich

definícii. Použitie historického prístupu si takisto vyžiadal dynamický charakter samotného

objektu analýzy.

Aktuálnosť témy vyplýva jednak z faktorov, ktoré ovplyvnili autora pri jej výbere,

zároveň do popredia vystupuje aj objektivistický prvok v podobe konštatovania o tom, že

množstvo existujúcich politických systémov vo svete so svojou výnimočnosťou a

špecifickosťou ovplyvnenou rôznorodými faktormi sa nachádza na rôznom stupni

historického vývoja, využíva rozličné nástroje na svoju stabilizáciu, reštrukturalizáciu,

racionalizáciu a zefektívnenie vlastnej existencie, ktorej podstatou je držba a používanie

politickej moci, má vlastné charakteristické črty, ktoré zásadným spôsobom odlišujú jeden

systém od druhého. Z druhej strany, keď porovnávame politické systémy nachádzajúce sa

v rovnakom štádiu svojho vývoja, nachádzame spoločné znaky a kritériá, ktoré dovoľujú

prejsť na teoretickej úrovni od analýzy k syntéze. Preto hľadanie a nachádzanie kritérií pre

moderné štádium v rozvoji politického systému je čiastočne činnosťou, ktorá má výrazne

priekopnícky charakter.

I. PODSTATA POLITICKÉHO SYSTÉMU

3

Nejednotný a koncepčne nejednoznačný prístup zo strany domácich a zahraničných

autorov k charakteristike podstaty politického systému, ktorý v súčasnej politológii existuje,

veľmi sťažuje vysvetlenie základného kategoriálneho východiska predpokladanej analýzy.

R. Tóth pristupuje k analýze politického systému osobitným spôsobom - kombinuje

inštitucionalistický a behavioristický prístup k chápaniu jeho podstaty. Podľa prvého ho

možno chápať prostredníctvom „formalizovaných inštitúcií, ktorých základom je ústava a

zákony“. 2 Behavioristické chápanie vyžaduje analýzu politického systému „prostredníctvom

správania všetkých jednotiek, ktoré sa v ňom nachádzajú - občanov, inštitúcií, formálnych a

neformálnych skupín a združení vrátane rás a etník“. 3

Za najdôležitejšie prvky politického systému pokladá existenciu subjektu štátnej

zvrchovanosti (ľud), ústavu a ústavnosť, rozdelenie moci na doplňujúce sa časti, distribúciu

kompetencií jednotlivým štátnym inštitútom, pridelenie a implementáciu občianskych práv,

participáciu občanov a ich organizácií a inštitúcií na prijímaní a realizácii politických

rozhodnutí, činnosť politických strán a hnutí, ktorá sa v konečnom dôsledku prejavuje vo

vytvorení a fungovaní straníckych systémov, politickú elitu kontrolovanú a mocensky

obmedzovanú v pravidelných, všeobecných a tajných voľbách a pod.

Vo svojich starších prácach sa uvedený autor vyjadril oveľa jednoznačnejšie: „Pojem

politický systém označuje vzájomne prepojené druhy štátnej moci, nátlakových organizácií a

základných subjektov politiky“. 4 Vychádzajúc z uvedeného sa politický systém v zásade

skladá z nasledujúcich komponentov:

◼ štruktúra štátu,

◼ systémy politických strán,

2 Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSTV, Bratislava, 1998, s. 6. 3 Tamže. 4 Tóth, R.: Politický systém. SAMO 1/1996, s. 6.

4

◼ volebný systém,

◼ nátlakové a záujmové skupiny a organizácie,

◼ politická kultúra,

◼ politická participácia.

P. Kulašik charakterizuje politický systém ako komplex štátnych a spoločenských

organizácií a inštitúcií, pracovných kolektívov, orgánov politického rozhodovania, politickej

ideológie, noriem a tradícií, ktoré určujú ich činnosť a prostredníctvom ktorých sa realizuje

politická moc, riadenie všetkých spoločenských záležitostí.5

Základnými znakmi politického systému sú:

◼ zvrchovanosť - politický systém realizuje najvyššiu moc v spoločnosti a jeho rozhodnutia

sú záväzné pre celú spoločnosť alebo aspoň pre rozhodujúcu väčšinu jeho jednotlivých

zložiek,

◼ podmienenosť - politický systém je vždy ovplyvnený sociálnym prostredím, sociálno-

ekonomickou štruktúrou spoločnosti, kultúrnou úrovňou, geografickými a klimatickými

podmienkami a pod.,

◼ samostatnosť - táto je vyjadrená existenciou špecifických mechanizmov, štruktúr, rolí a

funkcií, t.j. možnosťou samostatne a s použitím vlastných špecifických prostriedkov a

nástrojov aktívne zasahovať do celého spoločenského života.

Každý politický systém zároveň plní tieto všeobecné funkcie:

◼ programátorská - vymedzenie cieľov a úloh spoločnosti, rozpracovanie programu jeho

vlastnej činnosti v zhode so záujmami všetkých alebo drvivej väčšiny spoločenských

skupín,

◼ mobilizačná - mobilizácia organizačných, materiálnych, finančných a ľudských zdrojov na

dosiahnutie vytýčených cieľov rozvoja spoločnosti,

5 Pozri napr.: Kulašik, P.: Politika a politické vzťahy v socialistickej spoločnosti. Pravda, Bratislava, 1981, s. 86-

5

◼ integračná - integrácia všetkých prvkov spoločnosti, snaha uskutočniť aspoň ich relatívnu

jednotu vo vzťahu k všeobecne vytýčeným cieľom,

◼ distribučná - snaha o relatívne spravodlivé rozdelenie statkov v súlade so záujmami celej

spoločnosti alebo väčšiny spoločenských a politických skupín.

Maďarský autor A. Kiss6, podobne ako väčšina politických mysliteľov, považuje

politický systém za systém pozostávajúci z:

◼ politických vzťahov,

◼ politických zásad (noriem),

◼ politických ideí a názorov,

◼ politickej kultúry spoločnosti a jej obyvateľov,

◼ štátnych a spoločenských politických organizácií a inštitúcií, prostredníctvom ktorých sa

realizuje politická moc: štát so všetkými svojimi atribútmi (ústava, parlament, vláda,

súdnictvo, volebný systém, represívne zložky a pod.), politické strany, hnutia, zoskupenia

a ich inštitúcie, spoločenské a záujmové organizácie a ich inštitúcie, verejná mienka a pod.

Jerzy J. Wiatr nepoužíva síce pojem politický systém, hovorí však o mechanizmoch a

spôsoboch realizácie moci v spoločnosti. tento mechanizmus podľa neho musí zákonite

obsahovať štát so všetkými jeho mocenskými atribútmi, skupiny nátlaku, politické strany a

verejnú mienku.7

Podľa D. Eastona predstavuje politický systém „interakcie, prostredníctvom ktorých

sa v spoločnosti autoritatívne rozdeľujú hodnoty“ tak, aby táto deľba bola uznaná väčšinou

spoločnosti. Práve tieto funkcie sú „podstatnými premennými politického života“8,

charakterizujú jeho špecifickosť a odlišnosť od systémov, ktoré tvoria jeho vonkajšie

prostredie . Najdôležitejšími pojmami v rámci tohto prístupu sú rovnováha, input (označuje

87. 6 Pozri napr.: Kiss, A.: Politická teória a politická prax. Pravda, Bratislava, 1982, s. 32-33. 7 Pozri napr.: Wiatr, J. J.: Společnost. Úvod do systematické sociologie. Pravda, Bratislava, 1968, s. 225-271. 8 Easton, D.: System Analysis of Political Life. New York 1965, str. 89.

6

vplyvy prostredia na politický systém ako celok alebo na jeho jednotlivé časti), output

(pôsobenie systému na jeho vonkajšie prostredie). Výstup z jedného systému môže v inej

súvislosti predstavovať vstup, resp. prostredie iného systému.

Na tejto pojmovej báze pristúpil k skúmaniu podstaty politického systému aj G. A.

Almond (spolu s G. B. Powellom: Comparative Politics. Boston - Toronto 1966, resp.

Srovnávací politika. Vybrané kapitoly. VŠP, Praha 1969), ktorý považuje politický systém za

dynamickú sústavu, existujúcu vo všetkých nezávislých spoločnostiach a vykonávajúcu

integračné a adaptačné funkcie prostredníctvom použitia alebo hrozby použitia viac-menej

zákonného násilia. Všetky politické systémy majú spoločné minimálne tieto štyri

charakteristiky:

- všetky politické systémy majú politickú štruktúru, t.j. legitímne vzorce interakcie,

- všetky politické systémy plnia rovnaké všeobecné funkcie, aj keď rozdielne, pomocou

rôznych štruktúr a metodických postupov,

- každá politická štruktúra, nech je akokoľvek špecializovaná, je v podstate mnohofunkčná,

- všetky politické systémy sú v kultúrnom zmysle zmiešané, to znamená, že obsahujú, aj keď

v rôznej miere, jednak prvky moderných (racionálnych), tak aj prvky primitívnych

(tradičných) kultúr a štruktúr.

Veľký význam G. Almond pripisuje funkciám, ktoré politické systémy plnia.

Rozdeľuje ich na vstupné (input) a výstupné (output):

A. Vstupné funkcie (politické):

- politická socializácia a spájanie sa,

- artikulácia záujmov,

- kumulácia záujmov,

- politická komunikácia.

B. Výstupné funkcie (vládne):

- tvorba pravidiel /noriem,

7

- aplikácia pravidiel,

- súdna ochrana dodržiavania pravidiel.

Pri plnení týchto funkcií vzniká medzi legislatívou, politickou exekutívou,

byrokraciou, súdmi, volebnými systémami, politickými stranami, záujmovými skupinami a

prostriedkami komunikácie relatívne vysoká štrukturálna diferenciácia, pričom každá zložka

štruktúry má sklon vykonávať úlohu regulátora v celom politickom systéme.9

Autori tretieho vydania knihy Introduction to Comparative Government (Blondel,

Brown, Kommers, McNelly, Needler, Reshetar, Seymour, Wright) pod editorským vedením

M. Curtisa skúmajú deväť rôznych politických systémov sveta podľa všeobecnej schémy,

pozostávajúcej z troch základných častí:

a/ Politického vývoja (political development), v rámci ktorého sa analyzujú historické,

kultúrne, sociálne, ekonomické, duchovné a geografické predpoklady pre vznik a formovanie

politických systémov. Významným prvkom tejto časti sú politické tradície a hodnoty.

b/ Politických procesov a inštitúcií (political processes and institutions), v rámci ktorých sa

pozornosť sústreďuje predovšetkým na otázku ústavy a fungovania ústavného režimu,

horizontálnu a vertikálnu deľbu moci v jednotlivých štátoch a vzťahy medzi základnými

zložkami politickej moci, stranícke a volebné systémy, záujmové a nátlakové skupiny,

politické elity.

c/ Verejnej politiky (public policy), ktorá zahŕňa otázky sociálneho a právneho štátu,

verejných služieb, vnútornej zahraničnej ekonomickej a politickej nasmerovanosti a

bezpečnosti, vzdelávania, štátneho intervencionizmu do hospodárskej sféry, integrácie a

modernizácie.10

S úplne odlišnou a špecifickou inštitucionalistickou koncepciou politického systému

polyarchie vystúpil vo svojich dielach Robert A. Dahl. Polyarchia je politické zriadenie,

9 Bližšie pozri v: Adamová, K.; Křižkovský, L.: Politologie. Codex, Praha, 1997, s. 212-213. 10 Pozri: Curtis, M. (ed.): Introduction to Comparative Government. HCC Publishers, New York, 1932, s. 2.

8

ktoré sa odlišuje prítomnosťou siedmych inštitúcií, z ktorých všetky musia existovať, aby sa

vláda označovala ako polyarchia:

- Volení vládni úradníci. Kontrola nad vládnym rozhodovaním o politike je ústavne zverená

voleným vládnym úradníkom.

- Slobodné a spravodlivé voľby. Volení vládni úradníci sú vyberaní v častých a spravodlivo

uskutočňovaných voľbách, v ktorých je nátlak pomerne vzácny.

- Všeobecné volebné právo. Prakticky všetci dospelí majú právo hlasovať vo voľbách

vládnych úradníkov.

- Právo uchádzať sa o úrad. Prakticky všetci dospelí majú právo uchádzať sa o volené úrady

vo vláde, aj keď veková hranica pre zastávanie úradu môže byť vyššia ako je hranica pre

volebné právo.

- Sloboda prejavu. Občania majú právo vyjadrovať sa bez nebezpečenstva prísneho trestu

k široko definovaným politickým záležitostiam, vrátane kritiky úradníkov, vlády, zriadenia,

spoločensko-politického poriadku a prevažujúcej ideológie.

- Alternatívne informácie. Občania majú právo vyhľadávať alternatívne zdroje informácií.

Okrem toho alternatívne zdroje informácií musia existovať a byť chránené zákonom.

- Sloboda združovania. Aby občania mohli dosiahnuť rôzne práva vrátane vyššie uvedených,

majú takisto právo vytvárať relatívne nezávislé združenia alebo organizácie, vrátane

nezávislých politických strán a politických skupín.11

Okrem toho polyarchia poskytuje pomocou činnosti rôznorodých politických inštitúcií

širokú škálu ľudských práv a slobôd, kontrolu moci, rešpektovanie prianí väčšiny občanov,

atď.

D. Held vo svojich Modeloch demokracie12 (Models of Democracy) v rámci

11 Pozri: Dahl, R. A.: Demokracie a její kritici. Victoria Publishing, Praha, 1995, s.202. 12 Bližšie pozri: Held, D.: Models of Democracy. Polity Press, Cambridge, 1992, s.290.

9

historickej perspektívy potvrdzuje prítomnosť všeobecných znakov pre každý politický

systém a zvlášť pre demokratickú vládu:

- politické idey a zámery,

- horizontálna a vertikálna deľba moci, autonómnosť jednotlivých mocenských štruktúr,

- zabezpečenie ľudských a občianskych práv a slobôd,

- nezávislosť občianskeho života od štátu,

- ústava a ústavnosť,

- slobodná súťaž rôznych politických záujmov v rámci slobodnej súťaže politických strán,

- politická participácia obyvateľov,

- efektívne fungovanie systému ústredných a miestnych verejných služieb,

- rôznorodosť informačných zdrojov, kultúrnych inštitúcií, spotrebiteľských skupín,

- komunálne služby (starostlivosť o matku a dieťa, vzdelávací a výchovný systém,

zdravotnícka starostlivosť a pod.),

- existencia samosprávnych podnikov a služieb,

- rôznorodosť súkromného podnikania.

G. Sartori nazerá na demokratický politický systém okrem iných prístupov aj

etymologicky, t.j. v skutočnom význame tohto slova. Základom takéhoto politického systému

je ľud a jeho vláda (bez ohľadu na to, či ide o priamu alebo zastupiteľskú formu uplatňovania

demokracie, t.j. či vládnu všetci alebo len potrebná demokratická väčšina pri rešpektovaní

práv politickej menšiny). Zdrojom ľudovej moci je jeho slobodná vôľa a suverenita

(nezávislosť) aj napriek tomu, že vôľa ľudu sa často mení (na určitom vývojovom stupni) na

ľudový súhlas.13 Potreba regulácie uplatňovania moci ľudu sa prejavuje v nevyhnutnosti

ďalšieho významného prvku demokratického politického systému, ktorým je ústava a

fungovanie ústavného režimu, aby nedošlo k tzv. demokratickej diktatúre, resp. k diktatúre

demokratickej väčšiny.

13Podrobnejšie pozri: Sartori, G.: Teoria demokracie. Archa, Bratislava, 1993, s.32.

10

A. Lijphart porovnávajúc výhody a nevýhody väčšinového (Wensminsterského) a

konsenzuálneho politického systému prichádza v závere svojej knihy k odhaleniu spoločných

prvkov, resp. kritérií, charakteristických pre obidva typy organizácie a výkonu politickej moci

v spoločnosti:

◼ racionalizmus a logickosť,

◼ politická moc je v rukách väčšiny,

◼ politická moc je rozptýlená a vykonáva sa rôznymi spôsobmi a metódami,

◼ nárast významu volebného systému,

◼ nevyhnutnosť pluralizmu,

◼ existencia rôznych spôsobov limitovania politickej moci,

◼ politická dôležitosť straníckeho systému,

◼ riadenie sa politického systému všeobecnými hodnotami a normami (ústavou alebo

tradíciami)14

Zaujímavú koncepciu vzťahu vládnutia, štátu, politického systému a spoločnosti ako

takej prináša na stránkach ním editovanej knihy15 V. Wright, pričom najkonkrétnejšou

kategóriou je v tomto prípade vláda (government), potom nasleduje štát, politický systém a

nakoniec spoločnosť ako totálny jav. Základnými zložkami politického systému z tohto

hľadiska je spôsob vládnutia (vzťahy medzi základnými politickými inštitúciami, skupinami a

organizáciami), štát a všetky jeho mocenské atribúty, politické strany, voliči a záujmové

skupiny. Posledné tri uvedené subjekty nemôžu byť súčasťou štátu, ale v istom konkrétnom

prípade (v prípade držby moci, t. j. ovládnutia politického systému môžu priamo vládnuť,

resp. mať vplyv na tých, ktorí vládnu prostredníctvom štátno-politických nástrojov).

14 Pozri napr.: Lijphart, A.: Democracies. Patterns of Majoritarian and Consensus Government in Twenty-One

Countries. Yale University Press, New Haven – London, 1984. 15 Ucelenejšie pozri: Wright, V. (ed.): Comparative Government and Politics. An Introduction Third Edition.

MacMillan Press, London, 1992, s. 5-6.

11

Podstatou liberálno-demokratického politického systému, ktorý definujú P. Dunleavy

a B. O´Leary16 je „oddialenie“ suverénneho ľudu od procesu výkonu politických

rozhodnutí, najmä preto, že svoju suverénnu vôľu môže občan uplatňovať len tak, že

vodcovia štátu budú ním volení a svoj záujem bude môcť presadiť iba takým spôsobom, že

získa súhlas voleného poslanca, resp. potrebnej väčšiny členov legislatívneho zboru

(nezúčastňuje sa priamo na spravovaní štátu, ale len sprostredkovane), moc volených

zástupcov ľudu je časovo obmedzená, zástupcovia ľudu sú volení väčšinou občanov, proces

prijímania politických rozhodnutí sa takisto uskutočňuje na báze realizácie väčšinového

princípu. Podmienkou pre realizáciu uvedených princípov liberálnej demokracie je osobná

sloboda (vrátane slobody vlastníctva) a neobmedzovanie slobody iných (obmedzená

individuálna sloboda), zároveň musí byť splnená podmienka zastupiteľskej vlády.

A. Holden sa snaží o čo najpresnejšiu definíciu liberálno-demokratického politického

systému, pre ktorý sú najcharakteristickejšie tieto znaky:

◼ existencia a uplatňovanie osobných slobôd,

◼ existencia a praktická realizácia rôznych foriem obmedzenia vlády,

◼ vysoká autorita vlády (resp. výkonnej moci),

◼ obmedzenie vlády ústavou a princípmi, ktoré sú je súčasťou,

◼ liberálno-demokratická vláda musí vyjadrovať vôľu ľudu, vláda musí byť v rukách ľudu,

◼ ľud pozitívne alebo negatívne ovplyvňuje rozhodnutia o dôležitých záležitostiach verejnej

politiky,

◼ keďže sféra legitimity verejnej autority je ohraničená, bude takisto obmedzená snaha

prijímať reštriktívne politické rozhodnutia.17

Uvedený výpočet rôznorodých prístupov k definícii politického systému, bazírujúcich

na často úplne odlišných metodologických východiskách, dokazuje obrovský rozptyl

16 Pozri: Dunleavy, P., O´Leary, P.: Theories of the State. The Politics of Liberal Democracy. MacMillan Press,

London, 1992, s. 4-5.

12

možností jeho skúmania a pochopenia. Na druhej strane - pri pozornom štúdiu týchto

teoretických zástojov nachádzame črty príbuznosti, resp. zhody, ktoré sú buď priamo

vyslovené, alebo sú autormi zamlčané a treba ich pracne vyhľadávať, takpovediac „medzi

riadkami“. Čo teda spája väčšinu uvedených definícií politického systému? Podstatných

spoločných znakov je niekoľko:

Zobraziť politický systém ako statickú veličinu je možné snáď iba pre potreby didaktickej

explanácie. Politický systém je potrebné chápať ako proces, ktorý má minimálne dve stránky:

- dynamiku vzťahov medzi jeho základnými zložkami a medzi týmito zložkami a

systémom ako celkom, ktorá zahŕňa okrem iného aj ich vznik, formovanie, reprodukciu,

ale aj zánik,

- spôsob vzniku, formovania, fungovania a zmeny (odovzdávania a uchovávania)

základných politických hodnôt (materiálnych a duchovných), ktoré sú hlavnými

výstavbovými kameňmi každého politického systému, a ktoré odlišujú jeden typ

usporiadania a realizácie moci v spoločnosti od druhého.

Vznik politického systému je výsledkom objektívne existujúceho a pôsobiaceho procesu

inštitucionalizácie politického záujmu, ktorého nositeľmi a predstaviteľmi môžu byť

najrozličnejšie politické subjekty.

V základoch existencie akejkoľvek spoločenskej skupiny, resp. organizácie či

inštitúcie, leží vždy nejaký skupinový záujem. Tento môže byť už od samého počiatku

politickým záujmom (získať politickú moc do svojich rúk, alebo sa na nej podieľať), vtedy sa

na jeho báze formuje politická skupina. Skupinový záujem však vo väčšine prípadov nemá od

začiatku politickú povahu, ani príslušníci danej skupiny ho tak nechápu. Konflikt

skupinových záujmov v spoločnosti vedie k vytváraniu politických inštitúcií (ľudia sa

združujú na základe stanov do politických strán a hnutí, vytvárajú si vlastné riadiace a akčné

orgány) a celé toto úsilie smeruje k efektívnejšiemu uspokojovaniu vlastných skupinových

17 Napr.: Holden, B.: Understanding Liberal Democracy. Philip Allan, Oxford – New Jersey, 1988, s. 11-13.

13

záujmov. Vrcholnou etapou tohto procesu je vznik politického systému ako „hyperinštitúcie“,

slúžiacej ako inštrument, resp. nástroj na realizáciu čo najväčšieho počtu skupinových

záujmov. Ovládnutie politického systému s jeho nátlakovými a mocenskými zložkami sa

preto stalo rozhodujúcim prvkom politického boja rôznych záujmových skupín a organizácii.

3. Politický systém vo všeobecnosti pozostáva z troch základných podsystémových jednotiek,

ktoré navzájom spájajú ich vzájomné vzťahy:

a/ politickej ideológie - predstavuje súhrn existujúcich stereotypov a noriem, poznatkov a

hodnôt, názorov a postojov, teórií, vedeckých koncepcií a ideologických orientácií

fungujúcich v politicky diferencovanej spoločnosti,

b/ politickej organizácie, do ktorej patrí:

◼ štát a všetky jeho mocenské zložky a atribúty vrátane represívnych prvkov

(ústava, hlava štátu, exekutíva, legislatíva, súdna moc, ministerstvá, orgány miestnej

štátnej správy a samosprávy, špecializované štátne orgány a inštitúcie, vojsko,

prokuratúra, polícia, väznice a pod.),

◼ politické strany, hnutia, organizácie a inštitúcie podieľajúce sa na politickej moci, resp.

bojujúce o jej získanie alebo o účasť na nej,

◼ nátlakové a záujmové skupiny a organizácie, občianske združenia a pod.,

c/ niektorí autori18 medzi základné prvky politického systému zaraďujú aj politickú kultúru

ako proces vytvárania, uchovávania a odovzdávania politických hodnôt v spoločnosti a

politickú verejnú mienku.

18 Napr.: Kulašik, P., Tóth, R.: Úvod do politológie. Tatra Revue, Liptovský Mikuláš, 1998, s. 11-13.

14

II. PODSTATA MODERNOSTI

Skúmanie fenomému moderného politického systému má minimálne dva rozmery

časový a kriteriálny. Na základe prvého hľadiska je pravdepodobne nevyhnutné odpovedať

na otázku ako hlboko sa musíme vrátiť do histórie, aby sme odhalili onen zlomový bod,

obdobie či jav, ktorý by sme mohli označiť za počiatok moderného obdobia, resp. nájsť tie

správne predpoklady, ktoré sformovanie moderného politického systému najviac ovplyvnili.

No keď sa pustíme touto cestou, budeme musieť (či to už chceme alebo nie) pripustiť, že

modernému obdobiu z historického hľadiska predchádzalo predmoderné (alebo nemoderné?)

obdobie a že modernú dobu nahradilo (alebo ešte len nahradí) postmoderný stav. Takýto

mechanistický prístup je neprípustný, aj keď napr. F. Šamalík priznáva, že „modernému

štádiu vo vývine štátu predchádzalo predmoderné obdobie“,19 ktoré je spájané s antickým

19 Šamalík, F.: Občanská společnost v moderním státe. Doplněk, Brno, 1995, s.5.

15

polis a celou érou feudalizmu. Pozitívne na tom všetkom je, že vo všeobecnej rovine a aj

v rovine praktickej realizácie (t.j. aj v prípade politického systému) je zdôraznený vývojový

aspekt.

Druhý postoj – kriteriálny - vyžaduje nasmerovanie pozornosti na obsah pojmu.

V našom konkrétnom prípade ide o hľadanie kritérií modernosti, t.j. hľadanie odpovede na

otázku, na základe čoho považujeme určitý politický systém za moderný, resp. aké sú jeho

hlavné znaky.

Čo je to moderna, resp. modernizmus? Čo znamená pojem moderné obdobie (resp.

štádium) vo vývoji konkrétneho spoločenského fenoménu z časového hľadiska? Odpoveď nie

je jednoduchá, stačí, keď pripustíme vysokú mieru subjektivizmu, ktorý je vlastný nielen

politike, ale aj vede o nej samotnej, t. j. priznáme každému autorovi činnému v tejto sfére

právo na vyjadrenie vlastného názoru s vlastným argumentačným systémom.

Anglo-americká politologická literatúra hovorí o modernom štádiu takmer výlučne

v kontexte spoločensko-politického vývoja v období od konca 60. rokov nášho storočia po

súčasnosť. Niektorí z autorov sú pri definovaní moderného štádia vo vývine spoločnosti, štátu

či politického systému ochotní pripustiť, že jeho začiatok siaha do obdobia po II. svetovej

vojne.20 Patrioticky naladení analytici liberálnej demokracie a jej reálneho fungovania

v podmienkach USA idú ešte hlbšie do dejín, keď počiatky modernej doby nachádzajú

v rokoch ukončenia I. svetovej vojny, ale najmä v období Rooseveltovho „New Dealu“. 21 Je

však paradoxné, že len málo autorov si osvojilo všeobecne prijatú tézu európsko-

kontinentálnej tradície vkladania počiatkov modernosti (najmä v súvislosti s formovaním

prvkov politického systému) do 19. storočia22, ba čo viac, tí najprecíznejší z nich sa snažia

skúmať historické, sociálne, politické a ideologické predpoklady pre každý politický systém

20 Pozri.: Hoffman, J.: State, Power and Democracy. St. Martin´s Press, New York, 1988, s. 1. 21 Pozri napr.: Holden, B.: Understanding Liberal Democracy. Philip Allan, Oxford – New Jersey, 1988, s. 2-3. 22 Napr.: Fisher, J.: British Political Parties. Prentice Hall Europe, London, 1996, s. 2-8.

16

zvlášť, pričom ich tento prístup neraz zvedie ešte ďalej do čias minulých, povedzme do 18.

alebo aj do 17. storočia. 23

H. Kissinger sa k pojmu „modernosť“ vyjadruje prostredníctvom jeho spojenia

s medizinárodnými vzťahmi. Tvrdí, že moderný prístup k medzinárodným vzťahom zaviedlo

už Francúzsko za kardinála Richelieua v 17. storočí. Tento prístup je založený na princípe

národného štátu, ktorého najvyšším motívom bol národný záujem. V 18. storočí úlohu

Francúzska prevzala Veľká Británia. Tu prevládla koncepcia rovnováhy moci vo vzťahoch

medzi štátmi. V 19. storočí do popredia vystúpilo Metternichovo Rakúsko, rýchlo však

uvoľnilo svoje pozície Bismarckovmu Nemecku, ktoré „premenilo európsku diplomaciu na

chladnokrvnú hru mocenskej politiky“. 24 V 20. storočí sa hlavným ovplyvňovateľom vzťahov

medzi štátmi stali USA. Ich štátna doktrína bola založená na princípe neprípustnosti

zasahovania do vnútorných záležitostí štátov, na tvrdení o univerzálnosti amerických

národných a demokratických hodnôt, na pragmatizme spätom s určitým stupňom

ideologizácie pri presadzovaní mravných ideálov vlastnej histórie, na špecifickom prístupe

USA k ich vlastnej angažovanosti v zahraničí (ochrana amerických štátnych občanov a

ochrana amerických národných záujmov v zahraničí). Preto nie náhodou vznikli v samotných

USA na tejto báze dva základné postoje k ich politike voči zahraničiu: a/ USA ako maják

(vzor pri presadzovaní všeľudských a demokratických hodnôt); b/ USA ako križiak pri

aplikácii svojich vlastných záujmov doma i v zahraničí.

Pri akceptácii časového hľadiska v analýze pojmu „modernosť“ nakoniec vyvstane

všeobecná otázka o celkovej opodstatnenosti jeho používania. Najpravdepodobnejším

riešením je konštatovanie o tom, že sa termín „modernosť“ (resp. prívlastok moderný)

nepoužíva vo vedeckom zmysle slova, ale len na označenie súčasného stavu vecí pri skúmaní

akýchkoľvek elementov spoločnosti, vrátane jej politického systému. Svedčí o tom aj malá

23 Bližšie pozri.: Curtis, M. (ed.): Introduction to Comparative Government. Harper Collins College Publishers,

New York, 1993. 24 Kissinger, H.: Umění diplomacie. Prostor, Praha, 1996, s. 1.

17

frekventovanosť anglického ekvivalentu „modern“ vo svetovej politologickej, sociologickej,

právnickej, filozofickej a ekonomickej literatúre. Naopak, najčastejšie sa stretávame s takými

termínmi na označenie tohto fenoménu ako je „contemporary“, „present“, „current“, „up-

to-date“ a iné. Logiku v tomto zdanlivom spore je preto potrebné hľadať v druhom prístupe, t.

j. zamerať sa na obsah tejto kategórie.

Z hľadiska obsahu skúmaného pojmu sa zdá, akoby takéto skúmanie bolo ešte

zložitejšie ako v predchádzajúcom prípade, ba dokonca nikam nevedúce, lebo k modernosti sa

vyjadruje také obrovské množstvo autorov s takými diametrálne odlišnými názormi, že

podobný výskum je od samotného počiatku neefektívny ba až zbytočný, vopred odsúdený na

neúspech. S prechodom od analytického k syntetickému prístupu je možné odhaliť okrem

parciálnych názorov jednotlivých autorov na problematiku zaoberajúcich sa štúdiom

súčasného politického systému aj určité názorové skupiny či prístupy, ktoré majú dostatočne

zovšeobecňujúci charakter. Preto sa najprv pokúsime odhaliť záhadu samotného „moderna“,

t. j. dať odpoveď na otázku, čo to vlastne „moderno“ je.

1. Filozoficko-politologický prístup k charakteristike skúmaného fenoménu takisto

nepredstavuje akúsi zreteľnú, priamočiaru a jednoduchú odpoveď. Všeobecno-filozofických

„priziem“ nazerania na moderno je tiež neohraničené množstvo. Je však možné vyčleniť

aspoň niektoré spoločné východiská uvažovania:

a/ historicko-teoretickým zdrojom sú princípy osvietenstva, predovšetkým absolutizácia

racionality, realizmus, komplexné chápanie sveta, viera v ľudský rozum, spoliehanie sa na

tvorivú funkciu ľudových más, spoliehanie sa na jednotu a poriadok, uprednostňovanie

slobody pred rovnosťou, ale aj „absolutizácia abstraktného momentu a totalitarizmus

politiky“. 25

b/ istý dynamizmus, resp. procesuálnosť (vývojový charakter) dáva tomuto pojmu J. F.

Lyotard, ktorý pod moderným myslením chápe „metanaratívne príbehy“, napr. postupnú

25 Brostl, A.: Právny štát v postmodernej situácii. Právny obzor 3/1997, s. 211.

18

emancipáciu rozumu a slobody, univerzálnu „postupnú alebo katastrofickú emancipáciu

práce (ktorá je v kapitalizme zdrojom odcudzovanej hodnoty) obohatenie celého ľudstva

pokrokom kapitalistickej vedotechniky, a dokonca tiež, ak počítame aj kresťanstvo

k modernému mysleniu (v tomto prípade v opozícii k antickému klasicizmu), spásu tvorstva

konverziou duší príjímajúcich kristovský príbeh mučeníckej lásky“. 26 Tieto príbehy nie sú

mýtmi v zmysle niečoho vymysleného. Účelom ich existencie a fungovania je legitimizovať

spoločenské a politické inštitúcie a praktiky, zákony, rôzne etiky a spôsoby myslenia. Túto

legitimitu však modernizmus nehľadá v minulosti, ale práve naopak - v budúcnosti, v podobe

Idey (sloboda, osvietenosť, socializmus, atď.), ktorá má byť zrealizovaná.

Idea má legitimizujúcu hodnotu preto, lebo je univerzálna a všetky ľudské činnosti a

ostatné skutočnosti sú orientované práve na ňu. Takto pochopené moderno vždy bude mať

projektívny charakter a vždy bude späté s konkrétnymi sociálnymi činnosťami. Modernosť

preto nemôže vystupovať ako určitá epocha, ale len ako určitý modus myslenia, výpovede,

resp. senzibility. Moderné myslenie, alebo aspoň určité moderné myslenie, musí byť kritické,

nakoľko prepracováva pojem konečnosti. Samotná idea modernity úzko súvisí s princípom, že

je možné a nevyhnutné skoncovať s tradíciou a zaviesť úplne nový spôsob života a myslenia.

Aj napriek tomu, že „moderno“ chápe J.-F. Lyotard a jeho súputníci (C. Lefort, H.

Vermeren a i.) vývojovo, t.j. ako proces rozvoja, váhajú spojiť tento pojem s ideou

pokroku. „Modernita nás v priebehu prinajmenšom dvoch storočí naučila priať si rozšírenie

politických slobôd, vied, umení a techniky. Naučila nás legitimizovať toto prianie, pretože

tento pokrok, ako tvrdila, má ľudstvo oslobodiť od despotizmu, nevedomosti, barbarstva a

biedy. Republika, hľa občianske ľudstvo. Tento pokrok dnes postupuje pod ostýchavejším

menom rozvoj. Ale stalo sa nemožné legitimizovať rozvoj prísľubom emancipácie celého

ľudstva. Tento prísľub nebol splnený. Porušenie prísľubu nevyplynulo z toho, že sa naň

26 Lyotard, J. – F.: O postmodernismu. FÚ AV ČR, Praha, 1993, s. 25.

19

zabudlo, to sám rozvoj ho nedovoľuje dodržať. Neoanalfabetizmus, zbedačovanie národov

Juhu a Tretieho sveta, nezamestnanosť, despotizmus verejnej mienky, a teda rôzne predsudky

obrážané oznamovacími prostriedkami, zákon, že je dobré to, čo je efektívne, - toto všetko

nevyplýva z nedostatočného rozvoja, ale práve z rozvoja samotného. Práve preto sa mu už

ľudia neodvažujú hovoriť pokrok“. 27

c/ filozoficko - sociologickú predstavu modernosti ako strategického modelu predstavuje J.

Čipkár.28 Konštatuje, že v priebehu posledných storočí sa stratégia filozofie, sociológie,

práva, politológie a ostatných humanitných odborov formovala v symbióze s modelom sveta,

do ktorého boli situované.

Stratégia slúžila úvahám o modeli sveta, (resp. politického systému, štátu, práva) a

sám model sa formoval a upevňoval v priebehu týchto úvah.

Moderné humanitné vedy modelujú svet ako predmet administrácie, správy, ako svet,

v ktorom sa dnešný stav vecí hodnotí podľa toho, či sa približuje alebo vzďaľuje od stavu

vecí, ktorý bol naplánovaný na zajtrajšok. Dosahovanie cieľov a plánov si však vyžaduje

poslušnosť a súlad činností.29 Takto chápaná modernosť znamená, že:

- svet je určitým celkom, totalitou, obsahuje všetko podstatné pre svoju existenciu (prejavilo

sa to napr. v stotožnení spoločnosti s národným štátom, t. j. entitou, ktorá je autoritou pre

určovanie úloh, schopnou efektívne koordinovať úsilie pre ich naplnenie a taktiež v chápaní

kultúry spoločenstva ako riadenej suverénnou mocou, t. j. v hľadaní vzorov správania,

jednoty hodnôt a noriem, ktoré umožňujú koordináciu spoločného úsilia, prípadne udržiavať

systém ako celok)30

- svet má podobu mechanizmu, ktorý môže fungovať potiaľ, pokiaľ pokiaľ sa každá zložka

správa podľa parametrov miesta, v ktorom sa má nachádzať, a podľa úlohy, ktorú má plniť (v

27 Lyotard, J. – F.: O postmodernismu. FÚ AV ČR, Praha, 1993, s.82. 28 Pozri napr.: Čipkár, J.: Postmoderná situácia a jej východiská pre ďalší vývoj spoločnosti, štátu a práva.

Právny obzor 3/1997, s. 338.

29 Pozri napr.: Bauman, Z.: Úvahy o postmoderní době. Slon, Praha, 1995, s. 10.

20

tomto modeli sveta ústredné miesto patrí procesom socializácie - procesom formovania a

dosahovania konsenzu alebo presvedčenia o tom, že treba veriť v to, v čo veria ostatní a v tom

spočíva pre nich dobro a úžitok, zároveň je potrebné vyhnúť sa odchýlkam od normy a

nonkonformite)31

- svet je projektom v stave realizácie, je situovaný v čase, ktorý je súčasne kumulatívny (to,

čo prebieha, nezaniká, zostáva a ovplyvňuje to, čo sa má započať, pričom sa obmedzuje súbor

udalostí, ku ktorým môže dôjsť), orientovaný (v takomto čase je možno plánovať a realizovať

veľké veci po častiach) a finálny (smeruje k akémusi cieľovému stavu).32

d/ A. Bröstl sa pokúsil spojiť svoju právnickú erudovanosť s filozofickým východiskom.33

Moderna sa podľa jeho názorov v tom najvšeobecnejšom zmysle slova opiera o tri základné

princípy - priorita racionality, absolutizácia abstraktného momentu a totalitarizmus politiky.

V projekcii na jeho záujmovú sféru však vyčleňuje aj tieto charakteristiky modernosti:

◼ moderné právo sa snaží zabezpečiť poriadok pomocou funkčných plánov vlády,

◼ moderná vertikálnosť priebieha v smere od formalizácie v ústave a kódexoch, viac vyniká

úloha tzv. vykladačov práva, „hry jazyka“ sú málo difúzne, pojmy sú ostro ohraničené a

presné,

◼ rozsah tradičných prameňov práva zostáva takmer nezmenený, do popredia sa stavia

potreba syntézy,

◼ moderna začína kompiláciami a vrcholí „vekom kodifikácie“,

◼ moderna intenzifikuje proces integrácie spravodlivosti s užitočnosťou, modernita má

humanizmus v úcte,

◼ moderna zdôrazňuje ochranu jednotlivca pred štátom,

30 Tamže. 31 Tamže, s. 11. 32 Napr.: Bauman, Z.: Úvahy o postmoderní době. Slon, Praha, 1995, s. 10. 33 Pozri: Bröstl, A.: Právny štát v postmodernej situácii. Právny obzor 3/1997, s. 211-213.

21

◼ moderna sa vyvíja ruka v ruke so silnými národnými, medzinárodnými a imperiálnymi

poriadkami a systémami,

◼ prevaha štátu ako subjektu násilia.

2. Sociologický prístup k chápaniu podstaty modernosti na príklade sociológie ako

samostatnej vedeckej disciplíny veľmi trefne prezentoval J. Szczepański.34 Výraz „súčasná

sociológia“ považuje za veľmi nepresný. Zdôrazňuje, že aj keď sa to na prvý pohľad zdá,

v žiadnom prípade nejde o chronologické vymedzenie. Pod súčasnou sociológiou má na mysli

verifikované výsledky sociologických výskumov, ktoré tvoria „železný kapitál“ tejto vedy.

Inými slovami, súčasná sociológia je súhrn tvrdení, hypotéz a zákonov, ktoré sú

nevyvrátiteľným výsledkom tejto vedy. K súčasnej sociológii patria aj tézy vyslovené v 18.

storočí, ak sa ich fakty potvrdili, aj výsledky súčasných výskumov, a nepatria k nej názory,

ktoré sa ukázali byť falošné, hoci boli vyslovené len pred pár dňami. Je zrejmé, že takýto

model by sa dal veľmi jednoducho v duchu zovšeobecňujúcej analógie vyniesť aj za rámec

jedného vedeckého odboru a aplikovať na spoločnosť ako na totálny jav. Je však veľmi

pravdepodobné, že by sme mohli očakávať isté (mierne povedané) diskrepancie mysle,

nakoľko považovať za moderné len to, čo už raz bolo objavené a vedeckými metódami

dokázané, apriórne platné a nemenné by vylúčilo z našej pozornosti často podstatnejšie veci -

napríklad aj jednoduchú možnosť alternatívnej voľby v ktorejkoľvek oblasti ľudskej činnosti.

Z druhej strany, kým sa sociológia v celosvetovom meradle vyšplhala do tej pozície,

v akej existuje dnes, sama musela zvádzať boje so svojimi vlastnými intelektuálnymi

tradíciami, najmä s pozitivizmom. V podstate až dodnes sa moderné, resp. súčasné obdobie

vo vývoji sociológie často stotožňuje s princípmi pozitivistického myslenia, pochádzajúcimi

ešte z čias A. Comta, alebo z jeho modifikovaných podôb rôznych neopozitivistických

sociologických smerov, resp. škôl (fyzikalizmu, empirizmu, naturalizmu, neskôr z

34 Konkrétnejšie pozri: Szczepański, J.: Sociológia. Vývin problematiky a metód. VPL, Bratislava, 1967, s. 522-

523.

22

behaviorizmu, štrukturálneho funkcionalizmu, inštrumentalizmu a pod.). Medzi základné

znaky súčasnej sociológie pozitivistického razenia patrí:

◼ postulát ontologického naturalizmu alebo tvrdenie o tom, že javy sociokultúrne a prírodné

sú rovnorodé,

◼ postulát metodologického naturalizmu alebo tvrdenie o tom, že systém sociologického

poznania musí byť postavený tak, ako je postavený systém poznania fyziky a ostatných

prírodných vied,

◼ princíp fenomenalizmu znamená absolutizáciu úlohy skúsenosti a bezprostredných

sociologických faktov v sociologickom poznaní,

◼ princíp etickej neutrality, t. j. vyžadovanie od sociológa, aby sa zdržal akýchkoľvek

hodnotiacich úsudkov o skúmanom jave alebo o výsledkoch svojho bádania,

◼ absolutizácia prírodných a spoločenských podmienok života ľudí,

◼ orientácia na sociálne inžinierstvo, ktorá vychádza z technologických funkcií prírodných

vied, ktorých hlavnou funkciou je posilnenie nadvlády človeka nad prírodou.

Je však potrebné jednoznačne zdôrazniť, že vo vývine sociologického nazerania na

sociálnu skutočnosť prebiehal v posledných troch desaťročiach relatívne ostrý boj proti

plošnej platnosti vyššie uvedených kritérií modernosti. V podmienkach stredoeurópskeho

priestoru ho vlastne začal J. J. Wiatr vo svojej útlej knižke pod názvom „Angažovaná

sociologie. Črty o sociologii a politice“, ostrou kritikou štyroch základných princípov

pozitivizmu, ktoré on sám nazval mýtmi: princípu etickej neutrality, princípu modernosti (P.

Sorokin vo svojej ironickej poznámke pripodobnil hlásateľov tohto princípu k novodobým

Kolumbom, ktorí pomocou súčasnej zložitej aparatúry odhaľujú dávno známe a staré pravdy),

princípu empirizmu a racionálneho inžinierstva.35

3. Právne chápanie modernosti vo všeobecnej rovine vykazuje celý rad špecifík:

23

◼ základným princípom modernosti je stabilná organizácia štátu založená na dynamickosti

uplatňovania demokracie,

◼ demokracia je považovaná za univerzálnu črtu tohto štátu,

◼ postupné uplatnenie nového v pluralite možností, spôsoboch realizácie a vo vytváraní

podmienok na želateľný rozsah uplatnenia moderného (nového).36

◼ jednota a integrita (právneho statusu) osobnosti ako samozrejmého predpokladu práva,

◼ jednota životného pocitu jednotlivca, sociálnej skupiny a spoločnosti ako celku,

◼ zachovanie humanizmu, slobody, rovnoprávnosti a spravodlivosti ako významných

moderných ideálov vlastných právu a pri ich realizácii nevyhnutne spätých s právom,

◼ orientácia na kvalitu v právnej úprave spoločenských vzťahov,

◼ absolutizácia jednotnosti právneho systému,

◼ právo má preskriptívny charakter, je vnútorne relatívne bezrozporné, podporuje pocit

právnej istoty a poriadku, ktorý štát uznáva za právo,

◼ odhaľovanie zákonitostí spoločenského poriadku a konanie na ich základe (nie na báze

toho, čo chceme, resp. konanie mimo hodnotových orientácií, uvedomelých rozhodnutí a

organizovaných úsilí).37

4. Skúmanie modernosti prostredníctvom jedného z jej najdôležitejších znakov - krízového

charakteru - preferujú viacerí autori bez ohľadu na to, ku ktorej vetve klasifikácie

spoločenských, resp. prírodných vied patria. Spájanie moderného štádia vo vývine ľudskej

spoločnosti s existenciou jej krízového štádia či prejavu je vlastné filozofom, sociológom,

ekonómom, politológom, ale aj tým, ktorí sa vyznajú v umení oveľa lepšie ako v spleti

vzorcov, zákonov či poučiek ostatných vied.

35 Pozri.: Wiatr, J. J.: Angažovaná sociologie. Črty o sociologii a politice. Mladá fronta, Praha, 1970, s. 15. 36 Presnejšie pozri: Gašpar, M.: Demokratický štát z hľadiska modernizmu a postmodernizmu. Právny obzor

3/1997, s. 320. 37 Viď napr.: Barány, E.: Postmoderná situácia a ľudské práva. Právny obzor 3/1997, s. 234-238.

24

V. Bělohradský ako liberálny filozof definuje súčasnú krízu ako krízu relevancie, čo

znamená, stratu zmyslu pre rozdiel medzi dôležitým a nevýznamným, prudké oslabenie

schopnosti jednotlivcov rozlišovať medzi podstatnou a nepodstatnou otázkou, dôležitou a

nedôležitou informáciou.38

A. Koch39 hovorí o kríze moderného človeka (modern man). Predovšetkým túto krízu

považuje za mnohorozmernú a komplexnú. Ľudia cítia, že ide o krízu ich samotnej existencie,

v ktorej môže nastať skaza civilizácie a koniec ich vlastnej histórie, je to kríza, ktorá už nemá

individuálny charakter, netýka sa jednotlivca, ale vzťahuje sa na všetky osoby. Človek už

nepociťuje problémy výlučne v ekonomickej sfére (tie sa dajú vyriešiť existujúcimi metódami

a technikami moderného manažmentu), rozpory a nespokojnosť v politickej sfére sa môžu

odstrániť politickým rozhodnutím mocenskej elity alebo aktívnou účasťou občana v procese

tvorby tohto rozhodnutia. Kríza postihuje sféru privátnej psychológie a vyžaduje analýzu

osobných ťažkostí života. Aj západná civilizácia sa nachádza v procese hlbokej transformácie,

ktorú charakterizuje predovšetkým obrovské množstvo alternatív (každá má aj svoju vlastnú

víziu) a množstvo komunikačných kanálov. Znakom takej situácie je, že sa jednotlivec správa

ako politický živočích obdarený zodpovednosťou (reaponsible political animal). Prekonanie

krízového stavu je možné len za predpokladu prekročenia profesionálnych a národných

(štátnych) hraníc a disciplinovaného presadzovania myšlienky slobody. Takto sa môžu

vytvoriť rôzne skupiny vplyvných vedúcich hovorcov nielen na rozpracovanie a

presadzovanie rôznych filozofických perspektív, ale aj na uvádzanie do života tých

najrozmanitejších národno-politických vízií.

O.Krejčí40 poskytuje špecifický politologický pohľad na problematiku vzťahu

súčasnosti a krízy. V každom prípade však potvrdzuje, že pre moderné obdobie vo vývoji

ľudskej spoločnosti je charakteristická všade prenikajúca a komplexne pôsobiaca kríza, ktorá

38 Podrobnejšie pozri: Bělohradský, V.: Kapitalizmus, glasnosť a perestrojka teprve čeká. Salon 40/1997, s. 1, 3. 39 Pozri: Koch, A.: Philosophy for a Time of Crisis. E. P. Dutton & Co., Inc., New York, 1960, s. 11-12. 40 Pozri: Krejčí, O.: Povaha dnešní krize. East Publishing, Praha, 1998, s. 66-73.

25

sa nevyhla ani sfére individuálnej slobody, ani morálke, ani ekonomike či politike. Pri

podrobnejšej analýze povahy súčasnej politickej krízy sa zdôrazňuje, že táto nemusí vždy

vyrásť z nepriaznivého a rozporuplného vývoja spoločnosti. Zároveň ju však dáva do úzkej

súvislosti s krízou ekonomickou. Politológia pracuje s jednoznačnejším obrazom krízy ako

ekonómia. V politológii sa obyčajne za krízu pokladá náhly výbuch neočakávaných udalostí a

nepriateľských akcií. Kríza je teda taký typ všadeprítomného konfliktu, pre ktorý je príznačné

väčšie napätie než v bežnej situácii. Samozrejme, v takto chápanom konflikte sa zákonite

očakáva určitý náhly eskalačný predel, čin alebo udalosť, ktorý bežný konflikt zmení na

mimoriadny. Kríza v ekonomickom systéme rovnako ako kríza politického systému znamená

narušenie rovnováhy, ohrozenie stability či dokonca samotnej existencie politického systému.

Pokiaľ je v politike všadeprítomný konflikt chápaný ako potencionálny zdroj krízy,

potom v ekonomike je potencionálnou krízou aj pokles hladiny rovnováhy alebo jej dlhodobá

stagnácia. Na príklade transformujúcich sa krajín strednej a východnej Európy je možné

konštatovať, že ekonomické riziká sú skryté v dvoch skupinách makroekonomických

ukazovateľov:

◼ poklesových parametroch (dramatický prepad zisku ekonomiky, pokles produktivity práce

alebo HDP),

◼ umelom udržiavaní vyššej hladiny rovnováhy (pomocou iných zdrojov ako z produktívnej

činnosti, predajom národného bohatstva, rastom zahraničnej zadĺženosti).

Prelomový bod, resp. bod eskalačného predelu, môže nastať vtedy, keď už nebude čo

z národného bohatstva predávať, alebo sa nenájde dostatok sponzorov na udržanie rovnováhy

ochotných riskovať svoje investície v zadĺženej ekonomike.

Moderné liberálne spoločnosti sú hedonisticky orientované - politické elity preberajú

na seba zodpovednosť za rast životnej úrovne a vo voľbách skladajú účty predovšetkým

z tejto činnosti. No politické dôsledky ekonomickej krízy nemajú jednoznačnú podobu.

Prejavuje sa to aj v tom, že kríza v ekonomike nevedie automaticky k vzniku politickej krízy.

26

Tá môže nastať v okamihu nekontrolovaného rozpadu ekonomickej rovnováhy, ktorého

dramatické dôsledky vyvolajú náhlu politizáciu sociálnych požiadaviek verejnosti alebo sa

prejavy ekonomickej krízy vyostria na sociálne a politicky neúnosnú úroveň. Zároveň môže

krízový jav v hospodárstve prenikať do politiky aj ako ich mentálny odraz. Napríklad, jedným

z najzložitejších problémov transformácie postsocialistických krajín je proces privatizácie.

Spôsob privatizácie sa realizuje na základe politického rozhodnutia, ktoré sa v danej chvíli

zdá byť najlepšie. V procese uskutočňovania samotnej privatizácie však môže dôjsť

k odhaľovaniu nedostatkov a potrebe jej korekcie. Tá sa aj v tomto prípade zrealizuje

politickým rozhodnutím.

5. Piata skupina názorov na podstatu modernosti je spätá s technokratickými

predstavami o vplyve súčasnej vedy a techniky a vývoj spoločnosti. Napr. J. Škaloud41 sa

predovšetkým pokúša popísať a pomenovať nové javy, ktoré vďaka modernej vede začínajú

v politike a politickej vede pôsobiť, najmä však v oblasti politických vzťahov a vo sfére ich

riadenia. Kybernetika a informatika vytvárajú nový vzťah človeka a prírody, zároveň zásadne

ovplyvňujú aj vzťahy vnútri politicky diferencovaného spoločenstva. Informatika odsunula do

úzadia proces riadenia politiky a jej vedeckého skúmania na základe osobného pozorovania a

individuálnych poznatkov praktického politika či politológa. Moderný informačný systém

umožňuje oveľa širší rozsah slobody získavania, spracovávania, uchovávania, ale najmä -

odovzdávania (hoci aj pre budúce generácie) obrovského množstva informácií toho

najrozličnejšieho charakteru.

Existuje však aj negatívna stránka používania výdobytkov kybernetiky a informatiky.

Základným problémom je objektivita informácie, resp. vylúčenie alebo aspoň

minimalizovanie subjektívneho faktora. Druhým nebezpečenstvom je zneužívanie voľného

prístupu k informáciám na destabilizačné, resp. protizákonné aktivity.

41 Presnejšie pozri: Škaloud, J.: Úvod do politologie. VŠE, Praha, 1992, s. 96-102.

27

Pokusy rozšíriť teóriu vedeckého riadenia na politiku často nadobúdajú podobu

márnych snáh alebo „vizionárskych poblúznení“. Je zrejmé, že každá veda o spoločnosti sa

snaží posilniť svoj experimentálny charakter. Pre politológiu nie je problém uskutočniť

teoretický experiment, resp. experiment v tzv. laboratórnych (čiže umelo vytvorených)

podmienkach. Zložitejšie je to pri snahách o experiment v rámci bezprostrednej politickej

praxe. Každý nástup novej vlády a jej konkrétne snahy o naplnenie téz vlastného politického

programu by sme mohli považovať za experiment. Nastáva problém konfliktu medzi

humanizmom vedy a potencionálnou „neľudskosťou“ experimentálnych premenných

(faktory, ktoré výskumník umelo zavádza do života skúmaného sociálneho objektu),

podmienok uskutočnenia experimentu a najmä jeho dôsledkov. Možno aj preto sa úsilie

vedcov v tejto oblasti sústredilo na modelovanie a prognózovanie spoločensko-politických

javov a tendencií s výrazným prispením ostatných vied: sociológie psychológie, matematiky,

štatistiky, kybernetiky, informatiky a pod.

28

III. MODERNÝ POLITICKÝ SYSTÉM

Pôvodná ľahkosť analýzy základných pojmov v predchádzajúcich častiach autorovho

snaženia sa v prípade prechodu na spojenie modernosti a politického systému mení na zložitý

teoretický ale aj praktický problém (praktický problém je ten, ktorý sa dá vyriešiť

existujúcimi a poznanými metódami či prostriedkami, teoretický problém znamená hľadanie a

nachádzanie metód a spôsobov riešenia zdanlivo neriešiteľných situácií). Základná otázka

znie: je vôbec možné, korektné a užitočné aplikovať časové a kriteriálne (obsahové) hľadisko

skúmania modernosti na analýzu politického systému?

O časovom aspekte sme čiastočne hovorili v predchádzajúcich častiach príspevku.

Ale ak si postavíme za cieľ časovo vymedziť moderný politický systém, zistíme, že je

nevyhnutné uviesť mnohé korekcie a doplnky. Už nestačí postaviť si otázku o tom, kedy

vlastne začína moderná doba. Počiatky moderného obdobia vo vývoji politického systému sa

s vysokou mierou pravdepodobnosti nebudú prekrývať s názormi na udalosti, ktoré

charakterizujú počiatok modernosti vo všeobecnosti alebo zrod moderného štádia v iných

sférach spoločenského života (napr. v ekonomickej alebo duchovnej). Uvedieme tie

najzávažnejšie príklady.

Zastupiteľský princíp vládnutia je bez rozpakov považovaný za jednu zo základných

čŕt moderného politického systému. Uvedomme si však, že tradícia parlamentarizmu

v podmienkach britského politického systému siaha až do 11. storočia nášho letopočtu, kedy

normanské kmene, ktoré obsadili veľkú časť dnešného Anglicka vytvorili inštitút zástupcov

29

jednotlivých osád, ktorí sa schádzali v sídle svojho vodcu na porady o opatreniach dôležitých

pre život komunity. Anglický kráľ John (Ján Bezzemok) neskôr v Magne Carte z roku 1215

potvrdil šľachte práva zvolávať snem najmä na rozhodovanie o daňových záležitostiach.

Koncom 13. storočia, keď sa vytvorila aj druhá časť zastupiteľského zboru z predstaviteľov

miest, sa začal pre tento dvojkomorový orgán používať aj názov parliamentum. Od tejto doby

sa britský politický systém vyvíjal smerom k posilňovaniu právomoci parlamentu na úkor

panovníka, k posilňovaniu právomocí premiéra na úkor panovníka, a v poslednom čase je to

snaha o upevnenie rozhodujúceho postavenia volenej komory britského parlamentu voči jeho

tradičnej (dedičnej) časti, čo vyústilo až do prijatia parlamentného aktu o zákaze pre

dedičných lordov zasadať v House of Lords. Tento evolucionistický charakter vývoja

britského politického systému nás jednoducho núti ísť pri jeho skúmaní oveľa hlbšie do

histórie a neobmedziť sa len na konštatovanie, že jeho základné prvky sa sformovali

v priebehu 19. storočia, ako je to vžité v európsko-kontinentálnej politickovednej tradícii.

Aj základné prvky moderného amerického politického systému sa vyvinuli oveľa

skôr ako v 19. storočí, ba čo viac, napríklad unionistickú tradíciu založil ešte I. Kontinentálny

kongres v podobe Kontinentálnej asociácie ako hospodárskeho združenia zakladateľských

kolónií, ale stala sa prvým príkladom ich zjednotenia. Ďalším príkladom je aj tradícia

existencie zastupiteľského zboru a jeho dvojkomorového charakteru, ktorý sa postupne

sformoval v každej z 13 kolónii väčšinou ešte v 17. storočí. Samozrejme, že nemôžme

zabudnúť ani tradíciu písanej ústavnosti, ktorá sprevádzala prvých kolonistov od samých

počiatkov ich osídľovacích snáh bez ohľadu na to, aký pôvodný charakter mala zriaďovaná

kolónia.

Niektoré štáty vďaka špecifickým podmienkam svojho politického vývoja si

vytvorili najdôležitejšie predpoklady na modernizáciu systému ešte v priebehu 17. a 18.

storočia. Spomínané Francúzsko nastúpilo na novú cestu prostredníctvom modernizačných

snáh štátnej administratívy už za čias kardinála Richelieua. Veľká francúzska revolúcia

30

z roku 1789 priniesla Francúzom ústavu v podobe Deklarácie práv človeka a občana, rozšírili

sa občianske práva a slobody (aj keď nie v takej širokej podobe, ako to proklamovali jej

ideologickí a teoretickí tvorcovia), ešte koncom 17. storočia založil Napoleón Bonaparte

súčasný systém vertikálnej štruktúry moci v podobe rozdelenia francúzskeho územia na

departmenty.

Je potrebné konštatovať, že z časového hľadiska väčšina rozhodujúcich čŕt

moderných politických systémov v kontinentálnej Európe sa sformovala v priebehu XIX.

storočia v rámci rôznych revolučných a vojnových udalostí. Rozhodujúcim momentom tohto

obdobia bola existencia silného národného francúzskeho a španielskeho štátu, zjednotenie

Talianska a Nemecka, ale najmä postupné spájanie princípov liberalizmu a demokracie, ktoré

sa prejavilo predovšetkým v oblasti rozširovania ľudských a občianskych práv a slobôd a ako

potreba reformy politického systému. Z druhej strany sme tiež nútení konštatovať, že ani

proces spájania demokratických a liberálnych hodnôt nie je možné považovať za jediný a

rozhodujúci moment, dôležitý pre začiatok formovania či fungovania moderného politického

systému. Dokazujú to aj predchádzajúce poznámky v prvých troch bodoch.

V tomto bode je potrebné si postaviť otázku, či len ten politický systém, ktorý si

dokázal osvojiť a vzájomne zharmonizovať princípy demokracie a liberalizmu, budeme

považovať za moderný a ostatné, ktoré existujú, fungujú a rozvíjajú sa v tom istom reálnom

čase ako tie, pri ktorých nemáme problém s udelením im modernej nálepky, označíme za

nemoderné, lebo sú im napríklad cudzie také pojmy ako občianska participácia, zastupiteľský

princíp vládnutia, politická a právna rovnoprávnosť a pod. Len s veľkými ťažkosťami a

maximálne podmienečne by sme za liberálno-demokratické označili politické systémy

v Saudskej Arábii, sultanáte Brunei či v Kuvajte. Pritom tieto systémy v mnohých prípadoch

dosahujú oveľa vyššie výkonostné (najmä z ekonomického hľadiska) parametre ako klasické

liberálne demokracie.

31

Podobné konštatovanie môžeme vysloviť aj vo vzťahu k štátom, ktoré sa často

označujú ako východo-, resp. juhoázijské tigre – Malajzia a Filipíny. Južná Kóreu a Nový

Zéland môžeme pokojne zaradiť medzi liberálne demokracie. V ich prípade nemôžme tvrdiť,

že svoje politické systémy nepostavili na demokratických a liberálnych zásadách. Zdá sa

však, že oba tieto princípy boli maximálne pretransformované na konkrétne rozvojové

podmienky konkrétneho politického systému, ba čo viac, do procesu tohto prispôsobovania

aktívne vstúpili aj miestne politické zvyky a tradície, ktoré z nich vytvorili, relatívne

samostatný model moderného politického systému pri prevahe liberálneho aspektu.

Existujú ešte dve skupiny politických systémov, ktoré si zaslúžia našu pozornosť:

Kuba a KĽDR na jednej strane, a napríklad Afganistan a niektorí bývalí ázijskí členovia

ZSSR. Realizácia deformovanej demokracie hegemonistickou politickou stranou a praktická

minimalizácia základných liberálnych princípov politickým vedením Kuby či KĽDR nás

neoprávňuje hovoriť o nich ako o reliktoch, prežitkoch, či historických omyloch. Takisto štáty

doslova bojujúce o svoju budúcu podobu (Afganistan, Čečensko, Albánsko) sú súčasťou

doby, ktorý sme nazvali modernou, aj keď štátotvorné snahy u týchto národov majú rôznu

podobu, historickú podstatu i priebeh (smerom ku konštitúcii platnej v čase rozpadu, resp.

krízového stavu).

Posledné poznámky k časovému aspektu vo vývoji moderného politického systému

sa budú týkať oprávnených snáh veľkej časti súčasných politológov, historikov a právnikov

skúmajúcich jeho fungovanie, koré sú zamerané len na to jeho obdobie, ktoré definuje dnešný

stav vecí, t. j. ak sa už majú zaoberať historickými predpokladmi politického systému, tak len

do tej miery, alebo do toho dátumu či závažnej udalosti, ktorá definitívne rozhodla o jeho

dnešnej podobe. Takým historickým medzníkom je najčastejšie obdobie prijatia novej ústavy

alebo uskutočnenia kvalitatívnej ústavnej zmeny alebo inej skutočnosti, rozhodujúcim

spôsobom formujúcej súčasnú tvár politického systému. Napr. pre politický systém SR je

rozhodujúci deň vyhlásenia štátnej samostatnosti a prijatie Ústavy SR platnej od 1. 1. 1993.

32

Pre Španielov je dôležitý rok 1975, kedy sa začali postupne zbavovať frankistického režimu, a

rok 1978, kedy prijali poslednú ústavu. Taliani sa najprv v ľudovom hlasovaní v roku 1946

rozhodli pre republikánske zriadenie a zvolili Ústavodarné zhromaždenie, ktoré do konca

roku 1947 vypracovalo a prijalo text ústavy účinnej od 1. 1. 1948. Významným medzníkom

bol aj rok 1993, tzv. obdobie „vzbury sudcov“ a počiatkov snáh o zmenu volebného systému,

odkedy sa oficiálne v politologickej, historickej a právnickej literatúre používa názov „II.

Talianska republika“.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že časový aspekt nie je rozhodujúcim faktorom pri

odhaľovaní modernosti či nemodernosti vo vývoji politického systému, nakoľko musíme brať

do úvahy historické a iné špecifiká každého z nich. To, že mnohé vedy alebo oblasti

ľudského konania či myslenia používajú tento pojem na označenie istého štádia svojho

vlastného rozvoja neznamená, že ho môžeme mechanicky aplikovať aj na oblasť výkonu

politiky. Z hľadiska časovej analýzy politického systému sa vynára jednoznačný záver o

nefunkčnosti, neefektívnosti, ba až škodlivosti používania pojmu moderný na označovanie

súčasnej etapy dynamiky politického systému. S najväčšou pravdepodobnosťou by bolo

nelogické hovoriť aj o nejakých jednotlivých historických stupňoch vývoja modernosti. Preto

najlepším riešením bude používanie slovenského ekvivalentu „súčasný politický systém“, t.

j. taký systém, ktorý existuje dnes a v aktuálnej podobe. Výhodou takéhoto prístupu je, že

nebráni „ponoriť sa“ do jeho vlastnej histórie podľa didaktických, pedagogických, vedeckých

či iných potrieb spracovávateľa, takisto nebrzdí ani tzv. špekulatívny moment, t.j. snahu o

prognostický pohľad dopredu, o predvídanie možných politických udalostí a súvislostí.

Časový aspekt predmetnej analýzy nás vždy prinúti predstaviť problém súčasného politického

systému ako vývojový fenomén, ako jav, ktorý sa vždy bude vyvíjať od minulosti cez

prítomnosť do budúcnosti, a v takej istej trajektórii sa bude pohybovať aj proces jeho

poznania. Úplne odlišne to však vyzerá pri nachádzaní kritérií modernosti politického

systému.

33

Hľadanie obsahu (kritérií modernosti) pojmu moderný politický systém je

zložitejšou otázkou z toho dôvodu, že tento pojem používa len veľmi málo politických

bádateľov, a ak ho aj používa, tak nie v rovine všeobecno-teoretickej analýzy, ale vždy len

ako účel alebo prostriedok pri explanácii svojho vlastného parciálneho vedeckého záujmu. Ba

čo viac, najčastejšie sa používajú rôzne ekvivalenty tohto pojmu, ale o tých sme už hovorili

vyššie. K uvedenej kategórii sa však takisto ako k „modernosti“ vyjadrujú rôzne skupiny

vedcov z rôznych oblastí vedeckého poznania a v tomto prípade je oveľa ťažšie vyčleniť

aspoň určité tendencie, ktoré by obsahovali nejaké spoločné znaky, nakoľko filozofi,

politológovia a právnici používajú relatívne rovnaký pojmový aparát, dospievajú k podobným

až zhodným záverom a navzájom sa odlišujú len v niektorých nuansoch, napr. v spôsobe a

zvolených prostriedkoch argumentácie. Nakoniec, prívlastok „moderný“ sa najčastejšie spája

s umením, architektúrou, filozofiou, a nám najbližšie - štátom a právom. Spojenie s pojmom

„politický systém“ je maximálne zriedkavé. Aj napriek tomu sa pokúsime o istú klasifikáciu.

1. Filozofujúci prístup k skúmaniu obsahu moderného politického systému ako aj

akéhokoľvek iného (sociálneho ako totálneho javu) systému sa orientuje na potrebu vlastnej

legitimizácie a legitimity. „Aký bude princíp v modernej histórii od roku 1792. Hovorí sa:

ľud. Ale ľud je určitá Idea, a ľudia sa sporia a bijú, aby sa dalo spoznať, aká je správna Idea

ľudu, a tá by mala zvíťaziť. Odtiaľ rozšírený výskyt občianskych vojen v 19. a 20. storočí, aj

samotný fakt, že dokonca aj moderná vojna medzi národmi je vždy vojnou občianskou: ja,

vláda ľudu, popieram legitímnosť tvojej vlády. V Osvienčime bol fyzicky zlikvidovaný jeden

moderný nositeľ suverenity: celý jeden ľud. Pokúsili sa ho zlikvidovať“. 42 Legitimizácia je

zaručovaná tzv. naratívnymi príbehmi, napr. idea slobodného občianstva, politickej a často aj

sociálnej rovnosti, realizácie princípu reprezentácie, orientácia na republikanizmus a

rozdelenie moci a pod. Legitimizácia sa môže realizovať na dvoch úrovniach: na úrovni

univerzálnej legitimity (celý politický systém, resp. celosvetový systém) a na úrovni lokálnej

42 Lyotard, J. – F.: O postmodernismu. FÚ AV ČR, Praha, 1993, s. 30.

34

legitimity. Podčiarkuje sa tu isté nebezpečenstvo rozpadu ľudovej identity (deliberation), t. j.

vôľa suverénneho ľudu sa s rozdelením moci môže rozštiepiť, pretože isté časti ľudu budú

legitimizovať rozdielne moci.

V „modernej“ perspektíve je stanovený aj predpoklad, aby politicky organizovaná

spoločnosť prakticky a politicky stanovovala zákony. „...Napríklad občiansky zákon; znie:

taká a onaká kategória občanov sa musí správať podľa takého alebo onakého spôsobu.

Legitimizácia je proces, ktorým zákonodarca nadobúda oprávnenie vyhlásiť tento zákon ako

normu“. 43 Zároveň stanovuje aj všeobecné podmienky pre jeho prijatie a realizáciu.

Pre moderný politický systém je nevyhnutné, aby uskutočnil nielen spojenie

demokracie a liberalizmu, ale aj spojenie demokracie s princípom národného štátu.

„Demokracia bez národného štátu je nemysliteľná. Je vlastne založená na slobode a

intenzívnej komunikácii, a tá je nemožná bez tej zvláštnej väzby, ktorá spája navzájom ľudí

hovoriacich tým istým jazykom. Národ je spoločenstvo prirodzenej reči...“ 44

Všimnime si, že pri zovšeobecňujúcom prístupe k tejto skupine názorov sa črtajú

základné obsahové elementy moderného politického systému: princíp suverenity „ľudu-

národa“, deľba moci, princíp reprezentácie, princíp legitimity moci a potreby jej

pravidelného overovania a potvrdzovania, princíp pluralizmu a pod. Chceme však v tomto

prípade upozorniť na výnimočnú skutočnosť. Predstavitelia tohto prístupu apriórne netrvajú

na zjednotení hodnôt liberalizmu s demokratickými mechanizmami ich uplatnenia ako na

kritériu modernosti. Naopak, liberalizmus spolu s počiatkami a existenciou národného

štátu sú dostatočným argumentom modernosti politického systému. Demokracia (aj

z časového hľadiska) nie je jej nevyhnutným znakom, ale je žiadúca, nakoľko sa zatiaľ

nenašiel iný model štátneho zriadenia, v ktorom by bolo možné hodnoty liberalizmu

realizovať lepšie, komplexnejšie a efektívnejšie.

43 Lyotard, J. – F.: O postmodernismu. FÚ AV ČR, Praha, 1993, s. 105. 44 Bělohradský, V.: Kapitalismus, glasnosť a perestrojka teprve čeká. Salon 40/1997, s. 3.

35

2. Sociologizujúce koncepcie moderného politického systému majú svoje dva krajné

východiskové zdroje (resp. modely): buď spoločnosť tvorí funkčný celok spolu s politickým

systémom ako jej podsystémom (T. Parsons a jeho škola v období po druhej svetovej vojne),

alebo je spoločnosť duálne rozdelená (marxizmus - princíp triedneho boja a dialektika ako

dualita pôsobiaca vnútri spoločenskej jednoty). Parsonovská škola považuje za skutočný účel

akéhokoľvek systému (systém = inteligentný stroj) optimalizáciu celkového vzťahu medzi

jeho vstupmi a výstupmi inputs and outputs). V teórii politického systému sa to prejavilo vo

vzniku jeho mechanistickej koncepcie v diele D. Eastona45, na základe ktorej vyčleňuje

nasledovné prvky politického systému: a/ vstupy do systému (inputs), ktorými prichádzajú na

adresu rozhodovacích centier rôzne požiadavky a prejavy podpory; b/ vnútri systémová

konverzia, ktorá predstavuje rozhodovaciu činnosť rozhodovacích centier; c/ výstupy

(outputs), ktorými systém odovzdáva svojmu okoliu autoritatívne rozhodnutia a záväzné

opatrenia; d/ spätná väzba medzi situáciou vo vstupe a situáciou vo výstupe, ktorú

zabezpečuje politický systém.

Marxistický model politického systému odmieta jeho prirovnanie k samoregulačnému

systému, resp. systémovej samoregulácii. Politický systém sa rodí z triedneho boja

najsilnejších politických tried v duálne (politicky a ekonomicky) rozdelenej spoločnosti,

funguje na princípe prevahy ekonomiky nad politikou, kde rozhodujúcim kritériom je

vlastníctvo, resp. jeho presunutie zo súkromných rúk do rúk štátu alebo kolektívov,

uskutočňuje vylúčenie (ak už nie odstránenie) vykorisťovateľských tried. Mechanizmom

vzniku (legitimizácie) takto chápaného politického systému je socialistická revolúcia ako

dôsledok nezmieriteľného boja vzájomne antagonistických tried. Násilná revolučná zmena je

počiatkom štátu diktatúry proletariátu (neskôr socialistického, resp. všeľudového), ktorý je

základným stavebným pilierom tohto politického systému. Štátnu moc má v rukách

robotnícka trieda spolu so svojimi triednymi spriaznencami. Jadrom politického systému je

45 Pozri: Easton, D.: The Political Systém. New York, 1953.

36

marxistická politická strana, predvoj robotníckej triedy, ktorá uplatňuje svoju politickú moc

nad celou spoločnosťou na báze jej ústavného zakotvenia. Všestranne sa zaručuje ekonomická

hegemónia spoločenského vlastníctva, triedna hegemónia robotníckej triedy na čele

s marxistickou politickou stranou, zároveň sa zabezpečuje panstvo marxistickej ideológie,

ktorej sa prispôsobuje aj výchova detí v školách.

Normatívno-sociologický46 prístup opisuje mechanizmus moci prostredníctvom

vzťahu k normatívnym konštrukciám a kategóriám, ktoré používa sociológia. V tomto zmysle

je moderný politický systém inštitucionalizovanou formou regulácie vzťahov medzi

vládnúcimi a ovládanými. Jeho prvkami sú politické štruktúry, politické roly aktérov, ich

interakcie a politické procesy, inými slovami - patria sem politické organizácie, zásady a

normy politického správania a mechanizmus komunikácie, ktorý zabezpečuje priame a spätné

väzby spoločnosti s politickou mocou. Je pravda, že „predmoderný“ politický systém

nepotreboval ani komunikáciu s objektom svojho vplyvu, ani neočakával spätnú väzbu,

nakoľko ju ani nepripúšťal.

Ďalšie sociologizujúce koncepcie vyrastajú na báze všeobecne prijateľnej (ale takisto

všeobecne ťažko realizovateľnej) idei sociálneho štátu ako jedného z kritérií moderného

politického (ale aj široko chápaného sociálneho) systému. Ako idea a filozofická či

politologická koncepcia mala myšlienka sociálneho štátu oveľa väčšiu odozvu a popularitu.

V každom prípade, koncepcia sociálneho štátu je v prísnom protiklade k zásadám liberalizmu

a bola vyprovokovaná sociálno-demokratickým úsilím členov Socialistickej internacionály.

Teritoriálne sa obmedzila len na krajiny západnej Európy viac alebo menej integrované do

Európskej únie (s výnimkou Nórska a Švajčiarska). Vychádza sa pritom zo všeobecnej

sociálnej funkcie štátu ako jedného z najdôležitejších prvkov politického systému, ktorá

spočíva vo vytváraní priaznivých podmienok pre ďalší civilizačný vývoj. Preto nevyhnutnou

súčasťou tohto systému je proces komunikácie medzi jeho jednotlivými zložkami, zaisťovanie

46 Uvádzané podľa: kol.: Úvod do politológie. Sociologický ústav SAV, Bratislava, 1991, s. 19-20.

37

stability vzťahov medzi prvkami štruktúry navzájom a medzi nimi a spoločnosťou ako

celkom, starostlivosť o rozvoj pozitívnych hodnôt politickej kultúry, resp. kultúry vo

všeobecnom zmysle slova. Toto všetko však vyžaduje aktivistickú úlohu štátu a celého

politického systému, ktorú liberáli v podstate odmietajú ako takú. Zároveň sa proti

sociálnemu štátu argumentuje aj z pozícií tzv. ekonomickej iracionality, t. j. z hľadiska

tvrdenia, že sociálny štát je príliš nákladný, a okrem toho, najhorším hospodárom bol a je

vždy štát.47

Sociologizujúce koncepcie zo všeobecného hľadiska nezaujímajú ani tak prvky

moderného politického systému (t. j. jeho štruktúra) ako to, čo sa medzi nimi navzájom a aj

vo vzťahu k politickému systému ako celku deje. Východiskom týchto názorov je štát, ako

špecifická systémová podštruktúra, pričom sa zdôrazňuje najmä jeho sociálna funkcia,

funkcia mocenská (prijímanie politických rozhodnutí záväzných pre celú spoločnosť) je

potláčaná do úzadia. Zdôrazňujú sa také prvky politického systému, ktoré vyjadrujú jeho

dynamický (procesuálny) charakter - proces politických interakcií, komunikácie, formovania

záujmových skupín a inštitucionalizácie skupinového politického záujmu, proces

artikulovania záujmov, proces mobilizácie zdrojov ako aj samotná rozhodovacia činnosť.

3. Právna interpretácia modernosti politického systému je v našich podmienkach

najprepracovanejšia a veľmi široko interpretovaná a aj popularizovaná. Problém spočíva

v tom, že predstavitelia právnej vedy veľmi neradi operujú takým pojmom ako je „politický

systém“, nakoľko je to pre nich pojem maximálne abstraktný a vyvoláva maximálne ťažkosti

pri ich snahe vysvetliť ho cez prizmu paragrafov alebo ustanovení konkrétnych právnych

noriem. Preto sa podobne ako sociológovia sústreďujú na analýzu štátu, ale nepredstavujú ho

ako podsystém všeobecného sociálneho systému, ale stotožňujú ho so štátom a všetkými jeho

atribútmi. V každom prípade je právne chápanie podstaty moderného politického systému,

47 Pozri: Novák, F.: Sociálně právní stát: umírajíci nebo perspektivní idea. Právny obzor 3/1997, s. 592.

38

najmä zo strany ústavného a štátneho práva, veľmi blízke tomu, ktoré presadzuje súčasná

politológia.

A/ Najrozšírenejším východiskom pre právne skúmanie podstaty moderného politického

systému je skúmanie jeho dôležitého znaku - právnosti. Pojmovým znakom právneho štátu

je vo všeobecnej rovine vláda zákona, tak ako ho koncipovala konštitucionalistická teória

v Európe v 18. storočí, t. j. doktríny a formy politickej praxe, smerujúce k obmedzeniu moci

štátu. V tejto dobe došlo k zblíženiu a vzájomnej kombinácii republikanizmu (politického

liberalizmu) s ekonomickým liberalizmom. Keď však budeme hovoriť o modernom

právnom štáte, v základnej rovine ho spájame nielen s vládou zákona, ale s vládou zákona

v demokracii (princíp panstva práva je základom ústavnej kostry Veľkej Británie v podstate

od 13. storočia, a vtedy ani netušili, že existuje nejaká moderná zastupiteľská demokracia

alebo liberálmi transformovaný princíp republikanizmu). Podstatným znakom moderného

právneho štátu je právna kvalita (všimni si - nie kvalita politická) demokraticky usporiadanej

občianskej spoločnosti. Demokracia je predpokladom moderného právneho štátu. Spoločným

znakom všetkých vývinových etáp demokracie je princíp ľudovej zvrchovanosti a účasť

občanov na výkone verejnej moci. Neskoršie moderné politické myslenie (predstavitelia

obdobia americkej a francúzskej revolúcie) vyzdvihlo princíp rovnosti medzi občanmi,

osobné slobody, rešpekt k právu a spravodlivosti ako základov moderného politického

systému.48

B/ Zdôrazňovanie ľudských a občianskych práv a slobôd ako nevyhnutného atribútu

moderného politického systému je takisto jedna z najrozšírenejších línií právneho prístupu

k tejto problematike. Vychádza sa pritom z tesného prepojenia práva slobody, práva a

poriadku. V modernej dobe poriadok zabezpečuje právo a toto súvisí so slobodou prinajmenej

dvoma spôsobmi: „1. priamo, lebo okrem niekoľkých najmocnejších môžu ľudia žiť podľa

vlastných predstáv len pod ochranou práva a najmä zákona (to, že samotné právo je

48 Pozri: Pinz, J.: Právní stát v postmoderní situaci. Právny obzor 3/1997, s. 234.

39

výsledkom parlamentného koncenzu, politickej negociácie vo vnútri ale aj mimo politického

systému, pravdepodobne nie je rozhodujúcim faktorom; ak nebude politická vôľa k poriadku a

slobode, nebude ani jedno, ani druhé); 2. nepriamo tým, že pre slobodu je potrebná určitá

miera predvídateľnosti pomerov, čiže určitý poriadok. A ten sa nezaobíde bez práva“. 49

V konečnom dôsledku právny systém z vôle politikov (transformovanej podobe z vôle ľudu -

národa) nadeľuje „integritných a jednotných“ (právne spôsobilých, nepodliehajúcich

skúmaniu zo strany psychiatrov) jednotlivcov právami a niektorými slobodami. Z toho

vyplýva veľmi zjednodušujúci záver, že najdôležitejšími z hľadiska obsahu moderného štátu,

resp. politického systému bude jasne definovaný držiteľ suverénnej moci (hoci aj

v transformovanej podobe), systém práv a slobôd právne spôsobilých jednotlivcov

(nespôsobilým sa práva odoberajú a slobody redukujú) a medzi nimi v podobe donora práv a

slobôd a sprostredkovateľa vôlí - celý systém práva.

C/ O istú systematizáciu právnych výkladov sa pokúsil M. Gašpar50, ktorý sa ani v tomto

prípade nevyhol stotožneniu politického systému so základnou zložkou jeho organizačnej

štruktúry - štátom.

Modernizmus sa uplatňoval a presadzoval v štáte postupne, ale komplexne. Celý tento

proces bol dokončený v prvej polovici 20. storočia a znamenal:

◼ spojenie liberalizmu a demokracie,

◼ realizovanie právnych inštitútov liberálnej demokracie (katalóg základných práv,

ministerská zodpovednosť ako zodpovednosť právna (?), právne (?) postavenie sudcu,

rovnosť občanov, štátna ingerencia do trhového systému),

◼ sociálno-politické reformy (sociálne zákonodarstvo, hľadanie strednej cesty, vznik

sociálneho ministerstva, pracovná inšpekcia, základy sociálneho partnerstva),

◼ posilnenie štátneho a komunálneho vplyvu v hospodárstve,

49 Bárány, E.: Postmoderná situácia a ľudské práva. Právny obzor 3/1997, s. 234. 50 Pozri: Gašpar, M.: Demokratický štát z hľadiska modernizmu a postmodernizmu. Právny obzor 3/1997, s. 320-

322.

40

◼ vzniká a rozšírenie družstevných organizácií a

◼ riešenie bytového problému.

Demokracia ako univerzálna črta moderného štátu sa zabezpečuje:

pravidelnou obnovou demokratických inštitúcií,

organickým poslaním a postavením štátnych orgánov (?),

rozčlenenosťou uplatňovania priamej a nepriamej demokracie,

realizáciou unitárnej (?) a pluralistickej demokracie,

meniacimi sa relačnými súvislosťami medzi miestnou a centrálnou demokraciou,

vytváraním systémového uplatňovania demokracie,

funkčnosťou pôsobenia demokracie a

postupnosťou rozširovania demokracie (jej rozširovanie v exponovaných oblastiach).

Moderný demokratický štát v druhej polovici 20. storočia možno charakterizovať:

ďalším rozvíjaním demokracie (od priamej cez zastupiteľskú až k jej najmodernejším

formám - trhovo orientovanej, participatívnej, delegovanej, unitárnej a pluralistickej...),

moderná ústava založená na novodobej teórii ústavy (ide o ústavy, ktoré predvídajú riešenie

cca 3 000 možných situácií, a to štandardných, vyskytujúcich sa a mimoriadnych situácií),

realizovanie myšlienky kooperatívnosti mocí a nové riešenie kooperatívnosti výkonnej moci

(pravdepodobne sa z tohto rámca vymkne americký politický systém založený na

konkurenčnosti troch základných mocí - pozn. autora),

reaktívne formy výkonu právomocí prezidenta (moderným nie je len republikánsky typ štátu

- pozn. autora),

nové kriteriálne predpoklady pre pojem politickej strany (dostatočná kooperatívnosť,

opozičná parlamentná politická strana ako strážkyňa všeobecnej vôle, koaličná politická

strana ako navrhovateľka politickej vôle, organická súťaživosť politických strán),

41

parlament ako jediný a výlučný ustanovovateľ všeobecnej vôle,

vláda ako formovateľka všeobecnej vôle,

prezident ako možný formovateľ ustanovenej všeobecnej vôle,

časovo a vecne organické zabezpečovanie záujmov domáceho štátu,

účasť na realizácii záujmov svetového a európskeho spoločenstva,

pluralita prístupov, postupov, postojov, zásad, pravidiel a metód pri riešení úloh štátu,

presné využívanie ústavy a ostatného právneho poriadku,

uplatňovanie akumulovanej domácej skúsenosti a realizácia využiteľných poznatkov,

využívanie proaktívneho a racionálneho myslenia každým, kto sa na riadení štátu

zúčastňuje.

Zdá sa, že takto komplexne poňatá charakteristika právnych prístupov k problematike

moderného politického systému široko prekračuje rámec nielen právnej vedy, ale aj samotnej

politológie, resp. porovnávacej politológie, kde z hľadiska metodológie vystupuje politický

systém (vrátane jeho moderného štádia vývoja) ako základný predmet analýzy.

4. Politologická analýza moderného politického systému je najrozšírenejšia. Niet sa čo

čudovať, vyplýva to z tvrdení uvedených v predchádzajúcom odstavci.

R. A. Dahl vo svojich fundamentálnych prácach podáva ten najvšeobecnejší výklad

chápania podstaty moderného politického systému. Spája ho predovšetkým s tzv. druhou

transformáciou, t.j. s prechodom od mestských štátov typu polis k veľkým národným štátom.

Moderný politický systém spája s rozšírením pluralizmu záujmov, so vznikom politických

strán reprezentujúcich a transformujúcich rôzne skupinové záujmy. Moderný politický systém

takisto závisí od tvorivej sily občanov, ktorá sa prejavuje ani nie tak v artikulácii vlastných

42

politických záujmov, ako v snahe stanovovať a určovať „verejné dobro“, veci verejne

prospešné. Nakoniec, moderný politický systém uskutočňuje spojenie republikánskej teórie,

demokracie a koncepcie národného štátu.51 Bezprostrednou súčasťou moderného politického

systému je uplatnenie idey reprezentatívnej vlády a politickej rovnosti. Neskôr sa sústreďuje

na prvky demokratického procesu (kritériá ideálnej politickej rovnosti) a ich postupné

spájanie sa s hodnotami liberalizmu. Kritériá ideálnej politickej rovnosti zhrnul do piatich

bodov: rovnosť hlasov, aktívna účasť, posudzovanie na základe dostatočných informácií,

vecné určenie prejednávaných záležitostí, komplexnosť.

Na základe svojej koncepcie polyarchie (každý politický systém na určitom stupni

priblíženia sa k liberálno-demokratickému ideálu) vôbec nespája modernosť politického

systému so zlúčením demokratických zásad s princípmi liberalizmu. Naopak, vyčleňuje celý

rad moderných politických a sociálnych koncepcií, napr. nedemokratický liberalizmus aj

s jednotlivými predstaviteľmi (Locke, Montesquieu, tvorcovia americkej ústavy) a ich

názormi, ktorí neboli demokratmi, ale niektoré ich myšlienky sa stali základom neskorších

koncepcií „liberálnej“, resp. „parlamentnej demokracie“. Nedemokratický liberalizmus do

centra politického systému postavil štát, lebo je vhodnejšie chrániť práva a záujmy ľudí

spoločnými inštitúciami. Zároveň je štát považovaný za nutné zlo, za inštitúciu, ktorá sama o

sebe nemá žiadnu hodnotu. Ďalším prvkom takto chápaného politického systému sú ľudské a

občianske práva a slobody, prvé z nich sú práva prirodzené a neodňateľné, druhé sú

výsledkom spoločenskej zmluvy, na základe ktorej obyvatelia tieto práva nadobúdajú.

Dodržiavanie a ochrana individualisticky chápaných práv a slobôd nemôže byť zabezpečená

bez parlamentnej vlády, ktorá spočíva na nasledujúcich nevyhnutných princípoch:

◼ voľba zástupcov

◼ zásada konsenzu

◼ vláda väčšiny

51 Pozri napr.: Dahl, R. A.: Democracy and its Critics. Yale University Press. New Haven – London, 1989, s. 27.

43

◼ deľba moci (nešlo ešte o presné definovanie zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci)

◼ volebné právo (predstavitelia nedemokratického liberalizmu odmietali všeobecné

hlasovacie právo).

Na druhej strane takmer paralelne z časového hľadiska existovali popri spomínaných

postojoch aj koncepcie demokratické, ktoré boli kriticky naladené voči programovým tézam

ranného liberalizmu (J.-J. Rousseau - demokracia bez liberalizmu), ktoré naopak preferujú

napr. princíp suverenity ľudu, zásadu priamej účasti občanov na riadení verejných záležitostí

(koncepcia tzv. všeobecnej vôle), odmietnutie princípu pluralizmu, politická a hospodárska

rovnoprávnosť, a pod.

K spojeniu demokracie a liberalizmu dochádza až neskôr, aj to postupne, najmä

v koncepcii J. Milla a J. Bethama (protektívna demokracia), ktorí sústreďujú svoju

pozornosť predovšetkým na redefinovanie úlohy štátu v modernom politickom systéme.

Chápu ho ako neosobný a privilegovaný ústavný poriadok so schopnosťou spravovať a riadiť

určitú geografickú oblasť, dané územie, resp. štát sa definuje ako orgán, ktorý má monopol na

legitímne použitie moci v istej zemepisnej oblasti a ktorý spravidla poskytuje ochranu pre

všetkých, ktorí sídlia na jeho území (redukovaný princíp suverenity ľudu a princíp suverenity

štátu). Podstatná črta takto ponímaného systému realizácie moci - pluralizmus záujmov - sa

zabezpečuje prostredníctvom parlamentnej vládnej formy (ďalší stupeň redukovania

všeobecného princípu suverenity ľudu). Mill a Bentham síce navrhujú všeobecné volebné

právo, ktoré by zabezpečilo rovnovážne rozloženie politických síl v zastupiteľskom orgáne,

nakoniec však navrhujú celý rad opatrení obmedzujúcich toto právo (nemali ho mať napr.

ženy).

Liberálno-demokratické koncepcie politického systému (J. S. Mill, A. de Tocqueville

- tzv. rozvojová demokracia) sa sústredili predovšetkým na redefinovanie úlohy participácie

občanov na politickom rozhodovaní, ktorej hlavným cieľom je odstrániť, tzv. „nekalé“,

skorumpované, škodlivé a nebezpečné záujmy, ktoré presadzovala napr. aristokracia

44

v predchádzajúcich storočiach. Na rozdiel od predchádzajúcich myšlienkových prúdov sa

liberálni demokrati snažia spojiť zdanlivo nespojiteľné - rovnosť a slobodu. Princíp politickej

rovnosti opätovne riešia prostredníctvom „viac alebo menej“ všeobecného volebného práva,

a zo slobôd vyzdvihujú najmä slobodu myslenia, pocitov, slova a jeho šírenia, slobodu vkusu

a záľub, slobodu združovania a zlučovania za predpokladu, že nespôsobuje škodu druhým.

„Rovnosť je nevyhnutná a stále pribúda. ... Zatiaľ čo rovnosť je nevyhnutná, sloboda je

žiadúca. Zatiaľ čo výhody rovnosti sú isté, trvalá sloboda už tak istá nie je“. 52 Sloboda je pre

liberálnych demokratov dôležitejšou hodnotou ako rovnosť.

Na rozdiel od R. A. Dahla D. Held53 princípy protektívnej a rozvojovej demokracie

nezaraďuje do sféry súčasných (samotný autor používa výraz „contemporary“) politických

systémov, zároveň každý súčasný politický systém považuje za produkt historického spojenia

liberalizmu a demokracie. Pri charakteristike modelu konkurujúceho elitizmu závisí spôsob,

resp. metóda výberu schopnej a imaginatívnej politickej elity od uskutočnenia nevyhnutných

legislatívnych a administratívnych rozhodnutí, ktoré vytvárajú priestor pre rozšírenie

pôsobnosti politického vodcovstva. Základnými črtami takéhoto politického systému sú:

◼ parlamentná vláda so silnou exekutívou,

◼ súťaž medzi konkurujúcimi si politickými elitami a stranami,

◼ dominácia parlamentu prostredníctvom straníckej politiky,

◼ centralizovaný model politického vodcovstva,

◼ byrokracia vystupuje v podobe nezávislej a veľmi dobre pripravenej vyškolenej a

vycvičenej administratívy,

◼ ústavné a praktické obmedzenia na „účinnosť dosah politického rozhodnutia“.

Všeobecné podmienky pre fungovanie tohto modelu sú nasledovné:

- industriálna spoločnosť,

52 Svensson, P.: Teorie demokracie. CDK, Brno, 1995, s. 81-82. 53 Pozri napr.: Held, D.: Models of Democracy. Polity Press, Cambridge, 1992

45

- fragmentácia vzorov sociálneho a politického konfliktu,

- slabo informovaný a emotívny elektorát,

- politická kultúra tolerujúca skúsenostné rozdiely,

- rozšírenie kvalifikovanej sociálnej stráty technicky zdatných expetov a manažérov,

- boj medzi štátmi o získanie moci a výhod na úrovni medzinárodného systému.

Model pluralizmu (korporatívneho kapitalizmu) z hľadiska fungovania jeho

politického systému je charakterizovaný týmito črtami:

◼ spoľahlivú vládu zabezpečujú politické menšiny opierajúc sa na princíp politickej slobody,

◼ prudké rozšírenie počtu mocou nadelených skupín a tendencia k „štátu bez

zodpovednosti“,

◼ zabezpečenie občianskych práv vrátane princípu „jeden občan - jeden hlas“, sloboda

vyjadrovania a sloboda združovania,

◼ kompetitívny volebný systém najmenej s dvoma politickými stranami,

◼ rozmanitosť záujmových skupín vyhľadávajúcich politický vplyv,

◼ výkonná moc nerozhoduje priamo, rozhoduje sa medzi množstvom požiadaviek,

◼ ústavné princípy a pravidlá sú vsadené do „podpornej politickej kultúry“,

◼ moc sa rozdeľuje a vzájomne vymieňa medzi množstvom skupín v spoločnosti,

◼ existencia rôznych typov zdrojov rozptýlených medzi obyvateľstvom,

◼ hodnotový konsenzus vo vzťahu k politickým procedúram, priestor pre politické

alternatívy, legitímna politika,

◼ vyváženosť medzi aktívnym a pasívnym občianstvom zabezpečujúca politickú stabilitu.

Neopluralistický model súčasného politického systému sa od predchádzajúceho

odlišuje len v niektorých aspektoch:

46

◼ existencia rôznorodých nátlakových skupín, ale predmet politického rozhodovania závisí

od korporatívnej moci,

◼ štát a jeho jednotlivé podštruktúry posilňujú svoje vlastné čiastkové vplyvy,

◼ ústavné pravidlá fungujú v kontexte diverzifikovanej politickej kultúry a systému

radikálnej nerovnosti ekonomických zdrojov,

◼ o moc súťaží obrovské množstvo skupín,

◼ slabý základ zdrojov pre zachovanie vlastnej úplnej participácie každej z nich,

◼ distribúcia socioekonomickej moci vyvoláva vznik príležitosti na obmedzenie možností

politického výberu,

◼ nedostatočne priehľadný výkon vlády.

Model politického systému právnej demokracie je založený na princípe vlády väčšiny,

individuálna sloboda a iniciatíva je dôležitá v politickom a hospodárskom živote. Ďalšími

znakmi sú: ústavný štát (založený na anglo-americkej politickej tradícii, preferujúcej jasné

rozdelenie moci), panstvo práva, minimálna štátna intervencia, spoločnosť slobodného trhu

poskytujúca obrovské možnosti pre každého, efektívne politické vodcovstvo riadiace sa

liberálnymi princípmi, minimalizácia vplyvu byrokracie, obmedzenie úlohy záujmových

skupín (napr. odborov), minimalizácia všetkých prejavov kolektivizmu.

Ak by sa moderný politický systém mal rozvíjať podľa modelu participatívnej

demokracie, je potrebné si uvedomiť, že rovné právo na vlastný rozvoj sa nemôže dosiahnuť

mimo účastníckeho spoločenstva, ktoré podporuje zmysel pre politickú účinnosť, podporuje

sústredenie sa na kolektívne problémy a prispieva k formovaniu uvedomelého občianstva

schopného určiť rozhodujúci záujem a premeniť ho na podstatu procesu vládnutia. Ďalšími

obsahovými črtami tohto moderného modelu systému vládnutia sú:

◼ priama účasť občanov na regulácii kľúčových inštitúcií spoločnosti, vrátane pracovných

miest a záležitosti miestnej vlády,

47

◼ reorganizácia straníckeho systému smerom k priamej zodpovednosti straníckych vodcov

straníckemu členstvu,

◼ fungovanie „participatívnych“ politických strán v zastupiteľskej štruktúre,

◼ podpora otvoreného inštitucionálneho systému na zaručenie možnosti experimentu

s politickými formami,

◼ otvorený informačný systém na zabezpečenie adekvátneho rozhodovania.

R. Tóth konkretizuje a dopĺňa tieto Heldove všeobecné predstavy o fungovaní

moderného politického systému na participatívnej osnove. Vôbec potreba participatívnej

demokracie vyplýva zo zákonitého rozdelenia spoločnosti na jej aktívne a pasívne zložky. Tí,

ktorí sa chcú aktívne zapájať do politických rozhodovacích procesov, musia mať na to

vytvorený priestor. Takto chápaný politický systém musí spĺňať tieto predpoklady:

◼ (aktívni) občania musia mať k dispozícii mechanizmus permanentného vstupu do tvorby

politických rozhodnutí,

◼ okrem občanov a ich politických združení existujú aj ich nepolitické združenia, ktoré sa

takisto chcú podieľať na politike,

◼ vysokoaktívni jednotlivci chcú mať k dispozícii mechanizmus priamej komunikácie

s politickou sférou,

◼ neúspešní kandidáti na politické miesta nechcú byť ani vo funkčnom období svojho

neúspechu vyradení s priameho politického vplyvu,

◼ korporácie nepolitického (napr. ekonomického) charakteru si chcú zabezpečiť priamu

možnosť ovplyvňovať formovanie politických rozhodnutí,

◼ časť vysokoaktívnych jednotlivcov chce zásadne ovplyvňovať formovanie politických

rozhodnutí bez prijatia zodpovednosti za túto aktivitu,

◼ anarchisticky založení občania chcú vytvoriť mechanizmus možnej deštrukcie politického

procesu,

48

◼ k priamym aktérom politiky sa pridáva celá škála nepriamych aktérov (významné

osobnosti, veľké ekonomické združenia a trusty, masmédiá, odbory a iné nevládne

organizácie),

◼ z hľadiska rozšírenia štruktúry aktérov politiky je nevyhnutná revízia kompetencií a

redistribúcia zodpovedností,

◼ z toho istého dôvodu rozširujú sa možnosti participácie (poradné orgány decíznej sféry,

inštitúcie so zmiešaným členstvom - štátne a neštátne, inštitúcie priameho

splurozhodovania štátnych a neštátnych inštitúcií).54

G. Sartori používa pojem „moderná demokracia“, čím jednoznačne dáva najavo, že

v jeho prípade je pre pochopenie podstaty súčasného politického systému dôležitejší

demokratický moment pred liberálnym. V etymologickom zmysle slova ide vo svojej

„diskusii o diskusii o demokracii“ ešte ďalej, keď jednoznačne odlišuje demokratický princíp

od republikánskeho. „Zo sémantického hľadiska res publika vyjadruje predstavu vecí, ktorá

patrí všetkým, alebo záležitosti všetkých - ideu, ktorá sa dosť podstatne rozchádza s ideou

moci, ktorá patrí ľudu“. 55 To znamená, že republikanizmus nie je nevyhnutnou črtou

modernosti, a samotná moderná demokracia vystupuje v maximálne transformovanej podobe,

akoby úplne stratila kontakt so svojím historickým zdrojom (demokraciou antických čias/.

Základnými znakmi moderného demokratického politického systému je teda vágne a nepresne

definovaná idea politickej slobody, princíp zvrchovanosti zákona, politická rovnoprávnosť,

obmedzená vláda väčšiny s akceptáciou práva menšín a občianska samospráva /princíp

ľudovej účasti).

A. Lijphart56 rozlišuje dva základné modely moderného demokratického politického

systému - wensminsterský (majoritný) a konsenzuálny. Základnými prvkami

wensminsterského systému sú:

54 Uvádzané podľa: Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSVT, Bratislava, 1998, s. 36-40. 55 Sartori, G.: Teória demokracie. Archa, Bratislava, 1993, s. 290. 56 Pozri napr.: Lijphart, A.: Democracies. Yale University Press, New Haven – London, 1984, s. 4-9, 23-29.

49

◼ koncentrácia výkonnej moci: monopartitný a jasne väčšinový kabinet,

◼ fúzia moci a dominancia kabinetu,

◼ asymentrický bikameralizmus,

◼ bipartizmus,

◼ jednodimenzionálny stranícky systém (rozdiely, ktoré oddeľujú od seba voličov

konzervatívnej a labouristickej strany sú ovplyvnené predovšetkým socioekonomickými

príčinami, ostatné faktory nemajú výrazný vplyv),

◼ pluralitný systém volieb (kandidátov a predstavovaných rozvojových vízií môže byť

v jednomandátových volebných obvodoch mnoho, zvíťazí však vždy len jeden z nich),

◼ unitárna a centralizovaná vláda (štát má unitárny charakter),

◼ nepísaná ústava a suverenita parlamentu ako výraz redukovanej suverenity ľudu,

◼ exkluzivita zastupiteľskej demokracie.

Moderný model konsenzuálnej demokracie má nasledovné znaky:

◼ zdieľaná výkonná moc: veľká koalícia,

◼ formálna a neformálna deľba moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu (v republikánskych

režimoch vzniká unikátna situácia, keď tri druhy štátnej moci treba rozdeliť medzi jej

štyroch nositeľov - do hry ešte vstupujú právomoci prezidenta),

◼ symetrický bikameralizmus a menšinové zastúpenie,

◼ multipartizmus,

◼ multidimenzionálny stranícky systém,

◼ volebný systém pomerného zastúpenia,

◼ teritoriálny a neteritoriálny federalizmus a decentralizácia,

◼ písaná ústava.

50

Je zrejmé, že to sú len všeobecné spoločné znaky týchto politických systémov. V praxi

každej jednej krajiny dochádza k množstvu jeho modifikácií.

Autori knihy Contemporary Political Systems: Classifications and Typologies A.

Bebler a J. Seroka sa pri klasifikácii súčasných politických systémov nespoliehajú len na

ich liberálny a demokratický obsah. Samozrejme, že na prvom mieste uskutočňujú analýzu

moderných demokratických politických systémov, spoliehajúc sa pri tom na úvahy A.

Lijpharta. Zároveň však medzi súčasné politické systémy zaraďujú aj autoritárne modely

uskutočňovania politiky, socialistické politické systémy, politické systémy tretieho sveta,

politické systémy s občianskou dominanciou a politické systémy s prevahou vojenstva. Podľa

geografického hľadiska sa snažia porovnať politické systémy Afriky, Ázie a Latinskej

Ameriky. Je viac ako pravdepodobné, že v ich prístupe k analýze tohto problému viac

dominuje časový aspekt pred kriteriálnym, konkrétne - venujú sa všetkým dnes existujúcim

skupinám politických systémov, bez ohľadu na to, či sú demokratické a liberálne, alebo nie.

K Lijphartovej analýze väčšinového a konsenzuálneho modelu modernej demokracie

pridávajú aj stručný pohľad na nediferencované politické systémy, ktoré oni nazývajú

politickými systémami strednej úrovne (intermediate - ovplyvnení skôr Dahlovskou

polyarchiou), medzi ktoré zaraďujú napr. V. Francúzsku republiku, Nórsko, Švédsko, Írsko,

Luxembursko, Taliansko a Japonsko. Okrem toho sa pozornosť sústreďuje na niektoré nové

faktory a problémy, bezprostredne sa dotýkajúce obsahu moderného politického systému.

Upozorňujú, že analyzovať súčasný politický systém bez akceptácie nevyhnutnosti

pluralizmu, počtu obyvateľov a politických tradícií je takmer nemožné. Dôležitý je aj termín

kvality politického systému, ktorý závisí predovšetkým od jeho stability. Stabilita je

výsledkom účinnosti všetkých vyššie uvedených prvkov moderného politického systému.57

57 Uvádzané podľa: Bebler, A., Seroka, J.: Contemporary Political Systems. Classifications and Typologies.

Lynne Riener Publisher, London, 1990, s. 82-83.

51

Ďalší názor z veľkého množstva politologických prístupov k vnímaniu podstaty

moderného politického systému predstavil G. Bingham Powell, Jr. Okolo tridsať súčasných

národov má právo uvažovať o tom, že funguje prostredníctvom politickej demokracie.

Občania majú právo organizovať sa a hlasovať v slobodných voľbách. Národní

politickí vodcovia sú zodpovední voči svojim občanom, občania sa aktívne zúčastňujú volieb,

formuje sa stabilná vláda, kľúčovú úlohy pri vytváraní stabilnej a zodpovednej vlády

zohrávajú politické strany, prostredníctvom boja a priazeň voličov vo voľbách. Nakoniec

uvádza zovšeobecňujúce kritériá, platné pre každý moderný národný politický systém:

a/ Legitimita vlády závisí od snahy reprezentovať túžby a želania svojich vlastných občanov.

Zámer vlády transformovať tieto túžby a želania do podoby zákona je založená na snahe robiť

to, čo chcú ľudia.

b/ Organizačným usporiadaním, ktoré reguluje spory o legitimite, sú slobodné politické

voľby. Vodcovia sú volení v pravidelných intervaloch a voliči majú možnosť výberu

spomedzi alternatívnych kandidátov. V praxi minimálne dve politické strany, ktoré majú

šancu zvíťaziť, nevyhnutne potrebujú uskutočniť takýto zmysluplný výber.

c/ Väčšina dospelých sa môže zúčastniť vo volebnom procese, či už ako voliči, alebo ako

kandidáti na dôležitý politický úrad.

d/ Občianske hlasovania sú tajné a slobodné (nevynútiteľné).

e/ Občania a vodcovia sa tešia slobode slova, tlače, zhromažďovania a združovania. Obidva

tieto subjekty majú právo zakladať politické strany a získavať členov a hlasy voličov.58

B. Holden začína svoje úvahy o modernom politickom systéme skúmaním podstaty

demokracie, čím dal jasne najavo uprednostnenie demokratického kritéria pre modernosť

systému uplatňovania politickej moci. Až následne analyzuje podstatu liberálnej demokracie,

základom ktorej sú „vzťahy medzi slobodou, demokraciou a rovnosťou“. 59 Medzi základné

58 Konkrétnejšie pozri: Bingham Powell, G. (Jr.): Contemporary Democracies. Participation, Stability and

Violence. Harvard University Press, Cambridge – London, 1982, s. 1. 59 Holden, B.: Understanding Liberal Democracy. Philip Allan, Oxford – New Jersey, 1988, s. 1-3.

52

znaky modernej liberálnej demokracie zaraďuje občiansku slobodu aj v jej transformovanom

význame – obmedzenú slobodu jednotlivca.

Sloboda jednotlivca vyžaduje minimalizáciu vládneho vplyvu do sféry jej realizácie. Namiesto

diskusie o princípe vôle, resp. mienky ľudu stavia do popredia princíp realizácie vôle väčšiny.

S tým je úzko spätá klasická liberálna požiadavka zastupiteľskej vlády. Reprezentatívna vláda

vyjadruje všeobecný záujem, aj keď tento mohol vystupovať v počiatočnom štádiu ako záujem

partikulárny. S princípom reprezentatívnej demokracie je úzko spätá aj bezpodmienečná

existencia a fungovanie voľnej súťaže politických strán reprezentujúcich pluralitu politických

záujmov a ich inštitucionálneho vyjadrenia, rôznych politických skupín. Moderné

demokratické teórie sa odlišujú od tradičných liberálno-demokratických koncepcií

predovšetkým zdôrazňovaním mocenskej úlohy politických (nátlakových) skupín. Skupinová

analýza vyhovuje požiadavke modernizmu - potrebe pluralizmu. Kľúčovým momentom

skúmania politickej činnosti skupín je činnosť jej jednotlivých členov, dokonca jej kľúčových

(najvplyvnejších) príslušníkov. Politická skupina nie produktom istých sociálnych a

politických podmienok a záujmov, naopak, práve záujem najvplyvnejších jednotlivcov je

zdrojom vzniku a fungovania politických skupín. Preto aj skupinové politické rozhodovanie je

potrebné chápať ako rozhodovanie politicky najvplyvnejších jednotlivcov. 60 B. Holden je vari

jediný z množstva uvedených autorov, ktorý pripúšťa (síce špecifický) demokratický obsah

marxistickej koncepcie politického systému.

P. Dunleavy a B. O´Leary nazerajú na podstatu modernej liberálnej demokracie cez

prizmu rôznych teórií štátu, ako jej nevyhnutného politicko-organizačného atribútu. Moderný

štát predstavuje veľmi špecifický typ vládnutia, charakterizovaný nasledovnými piatimi

základnými črtami:

a/ Štát je všeobecne uznávaná samostatná inštitúcia, resp. systém inštitúcií, založený na

podpore vlastného spoločenstva tak, že vytvára rozpoznateľnú verejnú a súkromnú sféru.

60 Pozri: Tamže, s. 109.

53

b/ Štát je suverénny, má najvyššiu moc nad určitým územím tým, že ako najvyššia autorita

určuje všetky zákony, t .j. záväzné pravidlá podporované donucovacími sankciami. Verejné

právo vytvárajú štátni predstavitelia, ktorí majú formálny monopol na použitie sily.

c/ Štátna suverenita sa rozširuje na všetkých jednotlivcov, spolu s daným územím, aplikuje sa

rovnako, akceptujúc postavenie vlády ako normotvorcu. Táto suverenita pochádza od každého

jednotlivca, ktorý vo vymedzenom časovom úseku plní istú rolu v štáte.

d/ Moderní štátni zamestnanci sú najčastejšie získavaní a pripravovaní v oblasti riadenia

v byrokratickom duchu.

e/ Štát má priestor (kapacitu) na vyberanie peňažných dávok (daní) od jednotlivých častí

populácie na financovanie svojich vlastných aktivít.61

Trojica autorov anglojazyčnej učebnice porovnávacej politológie R. Hague, M.

Harrop a S. Breslin poskytujú v jej závere celý rad definícií základných pojmov, s ktorými

v rámci celého obsahu publikácie narábajú. Súčasný politický systém charakterizujú

„v najširšom zmysle slova ako spôsob politického usporiadania spoločnosti, zahŕňajúci všetky

faktory vplyvu kolektívnych rozhodnutí, čiže do politického systému patrí proces formovania a

socializácie, strany, voliči a sociálne hnutia, ktoré nie sú formálnymi prvkami spôsobu

vládnutia“. 62

Očividným nedostatkom tohto prístupu je, že autori nepristúpili k explanačnej analýze

vlastnej definície, preto je len veľmi ťažko pochopiť, čo majú na mysli v prípade termínov

„formovanie“ (recruitment) a „socializácia“. Z druhej strany sme oprávnení domnievať sa,

že podstatou politického systému je jeho organizačná zložka, pod ktorou rozumejú rôzne typy

politických skupín presadzujúcich svoje záujmy prostredníctvom kolektívnych rozhodnutí.

Samozrejme, takýto prístup vyžaduje splnenie ešte minimálne jednej podmienky - politické

skupiny musia byť nadelené mocou, aby mohli zodpovedajúce politické rozhodnutia.

61Uvádzané podľa: Dunleavy, P., O´Leary, P.: Theories of the State. The Politics of Liberal Democracy.

MacMillan Press, London, 1992, s. 2.

54

P. Kulašik predstavuje istú pozitívnu snahu definovať moderný politický systém,

ktorým je tendencia stotožniť ho s modernou demokraciou. Demokracia je považovaná za

základnú politickú hodnotu modernej spoločnosti. Moderná demokracia spočíva na určitých

trvalých hodnotách a všeobecne platných princípoch.

Prvá skupina týchto princípov je založená na tradičných občianskych právach:

a/ prirodzených (právo na život, osobnú slobodu a vlastníctvo),

b/ zvláštnych (sloboda prejavu, názorov a zhromažďovania, sloboda náboženského vyznania a

vykonávania povolania, ale aj rovnosť všetkých pred zákonom).

Druhý komplex princípov, na ktorých je založená moderná demokracia, spočíva na

suverenite ľudu. Extrahovaným prejavom jej realizácie sú ďalšie znaky moderného

politického systému: legitimita zákonodarstva, ústavnosť vlády, zákonnosť správy, nezávislosť

súdnictva vyplývajúca z uskutočnenia princípu deľby štátnej moci. Vychádzajúc z týchto

hodnôt sa „demokracia chápe ako štátna forma, vládny systém, ktorý na základe spojenia

slobody a poriadku zaručuje občianske práva jednotlivca, vyrovnanosť záujmov a politických

činností sociálnych skupín a spolupôsobenie politických strán a iných organizovaných

spoločenstiev pri uskutočňovaní politickej vôle občanov do štátno-politickej oblasti“. 63 To

znamená, že moderný demokratický politický systém sa nezaobíde bez dodržiavania a

zabezpečenia ochrany občianskych práv, existencie množstva spoločenských (resp.

politických) skupín, ich záujmov a foriem činnosti, zameraných na ich realizáciu. Dôležitá je

aj činnosť politických strán, ktoré sa prostredníctvom boja o získanie, resp. spravovanie

politickej moci v prípade úspechu snažia vôľu občanov transformovať do podoby všeobecne

záväznej právnej normy.

Jednotlivec ako aktívny politický subjekt nevstupuje do politických vzťahov len ako

jednotlivý občan nadelený určitými právami, ale predovšetkým prostredníctvom

62 Wright, V. (ed.): Comparative Goverment and Politics. An Introduction. MacMillan Press, London, 1992, s.

468. 63 Kulašik, P.: Princípy a fungovanie politickej demokracie. SAMO 1/1996, s. 3.

55

spoločenských skupín s politickým charakterom alebo aj zdanlivo nepolitických organizácií,

pričom každá z nich má svoj vlastný záujem a snaží sa ho presadiť. Individuálny politický

záujem sa uskutočňuje v jeho transformovanej podobe ako skupinový záujem v rôznej miere

politických skupín a organizácií. Preto ďalšou nevyhnutnou črtou modernej politickej

demokracie je jej pluralizmus, ktorý znamená právnymi zárukami garantovanú existenciu a

pôsobenie množstva sociálnych skupín vo vnútri štátneho spoločenstva. Cieľom pluralistickej

demokracie je vytvoriť inštitucionálny rámec na optimálnu realizáciu záujmov ľudí pri

rešpektovaní predstáv väčšiny, ochrany záujmov menšiny a minimalizácii obmedzenia

každého jednotlivca. Ciele pluralistickej demokracie sa môžu takisto uskutočniť len za istých

predpokladov:

- štátna moc je utvorená na princípe legitimity (suverénne prejavenej vôle ľudu),

- občan nie je pasívnym objektom, ale aj aktívnym subjektom politického života,

- realizuje sa princíp politickej reprezentácie, pretože moderná demokracia má

sprostredkovaný charakter,

- pôsobenie vlády je časovo obmedzené rozhodnutím voličov v pravidelných voľbách,

- činnosť štátnych orgánov vychádza zo zákona a každý občan má právo odvolať sa proti ich

konaniu na nezávislé súdy.

Efektívne fungovanie moderných demokratických politických systémov nezávisí len

od politických inštitúcií a politických mechanizmov, ale aj od toho, ako si občan vnútorne

osvojí demokratické hodnoty, tradície a normy politického života, ktoré pôsobia na

fungovanie politického systému ako celku. Preto je politická kultúra nevyhnutnou súčasťou

každého moderného politického systému.

R. Tóth spája moderný politický systém s politickým vývojom v krajinách hebrejsko-

helénskej kultúry a chápe ho ako taký systém organizácie a realizácie moci, ktorý je založený

na občianskych právach a rozdelení štátnej moci do troch mocenských oblastí. To však je len

počiatok jeho analýzy.

56

Moderný politický systém musí spĺňať požiadavku ústavnosti, ktorá vyjadruje potrebu

kodifikovať ucelenejší súbor pravidiel súžitia ľudí na určitom teritóriu a legitimizovať moc.

Moderné ústavy mali za cieľ uskutočniť tieto základné úlohy: definovať občana v spoločnosti

ako základ spoločenského a politického systému, rozdeliť politickú moc na jej tri základné

zložky (legislatívnu, exekutívnu a súdnu) tak, aby nedochádzalo k jej koncentrácii v rukách

jedného politika, distribuovať práva jednotlivým štátnym inštitúciám a čo najdôslednejšie

sekularizovať štát (odobrať právo cirkvi zasahovať do svetských záležitostí, t. j. naplnenie

tézy o štátnej suverenite).

Republikánsko-demokratické ústavy definujú masu občanov ako jediný zdroj

legitímnosti politického systému. Táto masa občanov je pomenovaná ako národ, teda

historické spoločenstvo so svojimi tradíciami a skúsenosťami, ktorý nahradil pôvodné zdroje

moci (monarcha, Boh). Vo všeobecnosti moderná ústava určuje postup pri definovaní

základných hodnôt modernej demokracie:

◼ ústavná legitimizácia politického režimu, resp. definovanie subjektu štátnej zvrchovanosti

– ľudu,

◼ pridelenie práv ľudu vo forme individuálnych práv, najčastejšie označované ako občianske

práva,

◼ implementácia občianskych práv, čo však možno realizovať aj mimo ústavy, v obyčajných

zákonoch.

Povinnosťou modernej ústavy je teda definovať elementárne politické, ekonomické a

duchovné národné záujmy.

Nevyhnutným znakom moderného politického systému je uplatňovanie

zastupiteľského princípu. Základom pre fungovanie reprezentácie je redukovanie politickej

komunity a potreba vytvoriť zodpovednú väčšinu (responsible majority). „Nemožno stále

zvolávať celú politickú komunitu a čakať na jej politické rozhodnutie. Z hľadiska potreby

57

častého prijímania rozhodnutí je priama demokracia ťažkopádna“. 64 Zároveň je dôležitým

problémom veľká rôznorodosť schopností spracovať informácie o spoločnosti, z čoho

vyplýva potreba kvalifikovaného rozhodovania v neúplnej politickej komunite (resp.

nevyhnutnosť nekvalifikovaného rozhodovania v úplnej politickej komunite). Získať

väčšinovú podporu celej politickej komunity je veľmi ťažké, ale pre efektívnu realizáciu

politických rozhodnutí je dôležité, aby sa o zodpovednosť za výber rozhodnutia podelila

skupina, ktorú možno označiť za väčšinu, konkrétne ide o získanie väčšiny v zastupiteľskom

orgáne.

Zastupiteľský princíp sa realizuje aj v mene štátu, ktorý je síce zložitou štruktúrou

rôznych inštitúcií a vzťahov medzi nimi, ale napr. pri nadväzovaní medzištátnych kontaktov

nevystupuje celá táto štruktúra, ale je poverený vždy niektorý zo štrukturálnych

komponentov, najčastejšie hlava štátu, resp. vláda.

Delegovanie zodpovednosti predpokladá, že zastupiteľský princíp bude fungovať iba

vtedy, ak medzi zástupcami a ich nominátormi existuje nepretržitý kontakt. Výberom

zástupcu sa základné občianske výkonné práva prenášajú na vybranú osobu. No sú naivné

predstavy, že sa zástupca bude zodpovedať každému svojmu voličovi, resp. za každý svoj

skutok. Ani kompromisné riešenie zodpovednosti za určitý komplex rozhodnutí alebo za

rozhodnutia v určitom časovom intervale (volebnom období, ktoré je obyčajne neprimerane

dlhé) nie sú východiskom.

„Moderné demokracie prešli od konkrétnej zodpovednosti k abstraktnej zodpovednosti

voči ´vlastnému svedomiu´. Akcentovaním svedomia sa prerušuje politický kontakt medzi

zástupcom a tým, koho zastupuje. Z racionálnej demokracie vzniká naivná, abstraktná

demokracia,“ 65 základom ktorej je stranícka diverzifikácia občianskej podpory, prejavujúca

sa v straníckej štruktúre parlamentu. Preto sa politické strany, voľby a parlamenty zaslúžili o

vznik takého politického systému, ktorý dnes nazývame moderným. Jadrom straníckej

64 Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSVT, Bratislava, 1998, s. 20.

58

demagógie je tvrdenie o rozhodujúcej úlohe masy pri tvorbe politiky a kreovaní spoločnej

budúcnosti. Táto tradičná ideologická úloha politických strán je doplňovaná jej ďalšou

tradičnou funkciou - výberom jednotlivcov na politické a administratívne posty. Svoju

tradičnú úlohu strany najlepšie plnia v oblasti sprostredkovania zastupiteľskej demokracie.

Pluralizmus záujmov diktuje politickým stranám tradične demokratickú úlohu hľadať

parlamentnú väčšinu.

Redukcia politickej komunity v modernom demokratickom politickom systéme sa

realizuje prostredníctvom demokratického volebného výberu. Demokratický volebný systém

umožňuje redukciu počtu voličov z väčšieho počtu na menší, a zároveň otvára príležitosť

každému občanovi uchádzať sa o veľké množstvo volených politických postov.

Moderný politický systém je nemysliteľný bez rozdelenia politickej moci na jej tri

základné druhy: zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Rousseau hovoril o dvoch častiach moci,

v praxi však prevládol názor, že sú potrebné tri, aby sa lepšie kontrolovali, strážili a

vyvažovali. Locke a Montesquieu oddelili najprv od seba exekutívu a legislatívu. Na

vyrovnanie ich vzájomného pomeru vyčlenili súdnu moc. V súčasnosti charakter vzťahov

medzi jednotlivými druhmi moci v rozhodujúcej miere ovplyvňuje formu vlády.

Základnou inštitúciou štátnej moci s normotvornými kompetenciami je parlament.

Zmyslom demokratickej výkonnej moci je uskutočňovať racionálne politické rozhodnutia,

ktoré uľahčia osudy ľudí. Štátne zriadenie je do značnej miery symbolizované formatívnym

usporiadaním hlavy štátu. Hlava moderného štátu môže byť v zásade republikánska alebo

monarchistická. „Racionálne rozdelenie moci v republike spočíva v presnom vymedzení

postavenia exekutívy a hlavy štátu“. 66

V demokratickej spoločnosti sila a stabilita moci výrazne závisia od dobrej vízie, lebo

základným voličským, občianskym a národným očakávaním je vytvorenie budúcnosti lepšej,

ako je súčasnosť a ako bola minulosť. Vízia je špecifickým zdrojom moci. Občania si želajú,

65 Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSVT, Bratislava, 1998, s. 25.

59

aby politickí vodcovia formulovali dlhodobé predstavy o spoločnosti, s ktorými by sa mohli

stotožniť. V prípade očakávaného stotožnenia sa občanov s víziou, nadobúda táto charakter

zdroja moci.

F. Šamalík vyčleňuje všeobecné znaky moderného štátu a súčasného politického

systému. Hlavnými definičnými znakmi moderného štátu sú:

◼ ústavnosť,

◼ legitimita štátu je odvodená z vôle suverénneho ľudu,

◼ suverenita ľudu sa prejavuje v periodických slobodných voľbách,

◼ vláda je zodpovedná parlamentu,

◼ súdna moc je nestranná a nezávislá,

◼ štát uznáva a garantuje prioritu človeka, občana a občianskej spoločnosti.

Moderná situácia vo vývine politického systému je charakterizovaná týmito znakmi:

- existenciou nositeľa štátnej moci (národ, resp. občianska spoločnosť prostredníctvom

politickej elity volenej v pravidelných slobodných voľbách),

- relatívne stabilným systémom vzťahov medzi jednotlivými základnými druhmi štátnej moci

a ich hlavnými predstaviteľmi,

- relatívne stabilným, právne garantovaným systémom spôsobov, metód a techník realizácie

štátnej moci (pragmatizmus),

- rôznymi formami spojenia štátneho (mocenského) pragmatizmu s určitým stupňom a

formou ideologizácie pri presadzovaní štátneho záujmu.

Autor poznamenáva, že moderný štát a moderný politický systém znamenajú ideálny

typ modifikovaný spolupôsobením historických tradícií a súčasných spoločenských,

politických a ekonomických procesov. Aj napriek tejto idealizácii moderného politického

66 Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSVT, Bratislava, 1998, s. 99.

60

systému, resp. štátu, každý model „obsahuje nevyhnutné minimum modernosti, t. j. je natoľko

určitý, že ho je možné vedecky skúmať“. 67

* * *

Uskutočnenie systematických záverov z obrovského množstva prejavených

teoretických názorov predstavuje určitú komplikáciu. Aj napriek tomu môžeme konštatovať,

že pre analýzu podstaty moderného politického systému bude nevyhnutné akceptovať tieto

spoločné znaky:

1. Moderný politický systém nevyžaduje apriori spojenie demokratických princípov so

zásadami liberalizmu ani z časového hľadiska, ani z hľadiska jeho obsahu. Dôvodom na

toto konštatovanie sú historické skúsenosti s existenciou politických systémov fungujúcich

na báze realizácie demokratických princípov bez liberalizmu (jakobínske obdobie vo

Francúzsku) a spôsobov organizácie moci na báze liberálnych zásad bez dodržiavania

nosných kritérií demokracie (obdobie prijímania Ústavy USA). Okrem toho, modernizačné

prvky každého politického systému sa do života zavádzajú v rôznych obdobiach a v rôznej

intenzite (modernizačné prvky administratívy vo Francúzsku v časoch kardinála

Richelieua, evolučný charakter vývoja britského parlamentarizmu), ba čo viac, súčasný (z

časového hľadiska) politický systém vôbec nemusí mať s demokraciou a liberalizmom nič

spoločné, to nás však neoprávňuje nazvať ho nemoderným (Saudská Arábia, Irán, ale aj

Kuba a KĽDR a hlavne jeho špecifická transformácia v prípade tzv. ázijských tigrov).

Takéto štáty sa často hlásia k základným zásadám demokracie alebo liberalizmu. Problém

však spočíva v prispôsobovaní alebo deformovaní spôsobov a mechanizmov ich

uplatňovania alebo jednostrannou absolutizáciou jedného z nich, modifikovaných

predovšetkým určitým typom ideologickej (resp. náboženskej) predpojatosti alebo

historickými tradíciami.

67 Šamalík, F.: Občanská společnost v moderním státě. Doplněk, Brno, 1995, s. 5.

61

2. Zastupiteľský princíp vládnutia je neodmysliteľným atribútom moderného politického

systému, no z historického hľadiska jeho realizácia takisto nie je spätá s rozpracovaním a

uvedením do života liberálnych a demokratických koncepcií (zastupiteľské orgány

normandských kmeňov na juhu Anglicka ešte v 11. storočí, existencia šľachtického

zastupiteľského zboru v Anglicku po podpísaní kráľom Johnom významného dokumentu -

Magny Charty v r. 1215, ktorý až koncom 13. storočia bol nazvaný parlamentom). Inými

slovami, s vysokou mierou pravdepodobnosti nie je korektné z historického hľadiska

stotožňovať zastupiteľský princíp s jeho neskoršou liberálno-demokratickou podobou

označenou ako parlamentná vláda či už v podobe republiky alebo parlamentom či ústavou

limitovanej monarchie.

3. Pravidelné voľby sú mechanizmom výberu politickej elity a zároveň spôsobom jej

kontroly, sú vlastne zdrojom moci, ktorá drží celý politický systém pohromade. Za

zmienku však stojí niekoľko faktov, ktoré opätovne potvrdzujú predpoklad, že voľby ako

princíp takisto nie sú liberálno-demokratickým produktom. V kmeňovom štádiu vývoja

indickej spoločnosti mali kmeňové zhromaždenia v určitých konkrétnych prípadoch právo

zvoliť nového radžu. Medzi stredovekými talianskymi mestskými štátmi si získali výlučné

postavenie Benátky nielen vďaka námornému obchodu, ale aj tým, že už v roku 697 si

zvolili svojho prvého dóžu a táto tradícia pretrvala veľmi dlho. Aj pionieri americkej

kolonizácie, napríklad 41 otcov pútnikov (puritánskych separatistov) podpísalo 21. 11.

1620 na lodi Mayflower dohodu, že sa budú riadiť zákonmi vydanými vodcom, ktorého si

budú sami voliť. Takto sa začal búrlivý rozvoj kolónie Plymouth, dnes pevnej súčasti

americkej únie.

4. Voľná súťaž politických strán o ovládnutie politickej moci je výsledkom postupného

spájania princípov demokracie a zásad liberalizmu v priebehu 19. storočia, kedy vznikli

politické strany dnešného typu. Vyplynulo to z potreby redukovať politickú komunitu a

nájsť taký „redukovaný“ politický subjekt, ktorý by bol schopný artikulovať a presadiť

62

záujmy tých, ktorých predstavuje. V prípade jeho politického úspechu je tento záujem

transformovaný do podoby zákona a nadobúda celospoločenský charakter.

Strany ako názorové skupiny však vznikali už dávno predtým. Spomenieme len aténsku

stranu a macedónsku stranu v čase prenikania Alexandra a Filipa Macedónskeho na

Peloponézsky polostrov, alebo z modernejších dejín - federalistov a antifederalistov v čase

zrodu USA.

5. Konkurenčnosť politických strán sama osebe je nedostatočnou zárukou na presadenie

konkrétneho politického záujmu. Na prijatie efektívneho politického rozhodnutia je

potrebné vytvoriť zodpovednú väčšinu (responsible majority), čo sa konkrétne prejavuje

s potrebe vytvárať väčšinovú vládu, majúcu podporu väčšiny členov zastupiteľského

zboru. Vláda je zodpovedná parlamentu, dôvera vyslovená vláde parlamentom je

znamená právo fungovať v ústavou stanovenom termíne.

6. Moderný politický systém je založený na akceptácii a postupnom rozširovaní

prirodzených práv človeka (právo na život, osobnú slobodu a vlastníctvo) a celých

kategórií osobitných práv zabezpečujúcich slobodu názorov, prejavu, zhromažďovania,

združovania, náboženstva a vykonávania povolania, ale aj rovnosť všetkých pred

zákonom. Pre ďalší politický vývoj sa najdôležitejším stalo rozširovanie volebného práva

a rušenie rôznych obmedzujúcich faktorov (cenzov). Individuálne (resp. skupinové) práva

a slobody sa definovali postupne počas celého historického vývoja rôznych spoločenstiev

a takisto postupne sa rozširovalo ich uplatnenie pre stále početnejšie skupiny

obyvateľstva. Faktom je, že ich najbúrlivejší rozmach zaznamenávame až v období od

konca 18. storočia, najmä však v priebehu 19. storočia, postupným zbližovaním

demokracie a liberalizmu, aj keď je nevyhnutné poznamenať, že mnohé z nich obsahovali

už také historické dokumenty, ako bola Magna Charta z roku 1215, Listina práv (1628),

Zákon o právach (1689) a Habeas Corpus Act z roku 1679.

63

7. Záujem jednotlivca sa vo svete politiky prejavuje až v transformovanej podobe ako

záujem určitej politickej skupiny, organizácie či inštitúcie. Takýchto politických

organizácii je v politickom systéme veľmi mnoho. Vyplýva to z faktu, že reprezentujú

zložitú sociálnu štruktúru, rozdelenie spoločnosti na množstvo záujmových skupín. Táto

rôznorodosť - pluralita - je základom fungovania moderného politického systému.

Takmer optimálnu podobu nadobúda snaha o realizáciu množstva sociálnych záujmov

v systéme politickej demokracie. V súčasných nedemokratických politických systémoch

takisto existuje pluralita spoločenských a politických záujmov, často však býva potlačená

zákonnými ustanoveniami alebo náboženskými či historickými tradíciami.

8. Analýza všetkých predchádzajúcich obsahových kritérií by bola zbytočná bez uvedenia

základného spojovacieho princípu moderného politického systému, ktorým je suverenita

ľudu. Slobodne prejavená vôľa ľudu je jediným zdrojom legitímnosti politického

systému. Obsah pojmu ľud sa v rôznych historických obdobiach takisto menil. Najprv sa

rozširoval „okruh oprávneného ľudu“, napokon liberálno-demokratické ústavy definujú

masu občanov za oprávnených legitimizovať vládu. V súčasnosti sa pod touto „masou

občanov“ najčastejšie rozumie národ.

64

IV. POSTMODERNISTICKÁ VÝZVA A POLITICKÝ SYSTÉM

V úvode treba vysloviť niekoľko rozhodujúcich poznámok. Ide najmä o to, že

presadzovanie pojmu postmoderná situácia, resp. doba do teoretických diskusií v rámci

politickej vedy je najčastejšie neefektívne a disfunkčné. Ak sa našli dôvody na to, že v jednej

alebo viacerých sférach spoločenského života je možné hovoriť o ich špecifickom stave či

mimoriadnom stupni rozvoja ako o postmodernom a existuje na to racionálna argumentácia,

to neznamená, že úvahy o stave a dynamike ostatných oblastí ľudského poznania a konania sa

tomu musia analogicky prispôsobovať. Samozrejme, vec opäť bude spočívať v existencii

logickej a racionálnej argumentácie. Predchádzajúce strany tohto textu mali za úlohu

poukázať na zložitosť vymedzenia „hraníc“ modernosti politického systému. Je zložitá

predstava o vyhľadávaní, resp. vymýšľaní kritérií postmodernosti pre existujúci politický

systém. Len mizivé percento profesionálnych politológov by pristúpilo na túto špekulatívnu

cestu.

65

Samozrejme, v spoločenskovednej literatúre aj v rámci niektorých sociálnych činností

sa postmodernizmus skloňuje v mnohých pádoch a príznaky postmodernej doby v nej

nachádzajú svoju opodstatnenú a dobre zargumentovanú podobu. Ako najprepracovanejšie a

najpremyslenejšie sa zdajú byť všeobecno-filozofické koncepcie, a názory v rámci teórie

štátu a práva.

Takmer za klasického predstaviteľa filozofického prístupu k problematike modernosti

sa stal francúzsky filozof J.-F. Lyotard. Nesúhlasí so všeobecne prijatou predstavou o tom,

že zdrojom samotného pojmu „postmodernizmus“ je krízový stav vo vývoji filozofického

myslenia počnúc prelomon 19. a 20. storočia. Pojem postmodernizmu vďačí za svoj vznik

americkej kultúrnej oblasti, a to predovšetkým v súvislosti s kritikou modernistickej

architektúry a jej internacionálneho štýlu. Táto charakteristika sa vzťahovala na

architektonické výtvory v rozmedzí 30. a 60. rokov nášho storočia. Pre tento štýl je

charakteristický prísny funkcionalizmus, odmietanie dekoratívnych prvkov a odtrhnutie od

historických súvislostí. Postmodernistická architektúra oproti funkcionalistickému purizmu

zdôrazňuje úlohu symbolizmu, nesúhlasí s odstraňovaním dekoratívnych prvkov a prehlasuje

právo slobodne čerpať z celej historickej zásoby architektonických koncepcií. Mnohí

predstavitelia postmodernizmu spájajú rozhodné odmietnutie s ostrou kritikou avantgardného

umenia vôbec.

Postmoderný prelom v architektúre spočíva takisto v zrušení nadvlády euklidovskej

geometrie. Ďalším znakom postmodernej doby je vymiznutie úzkej väzby, ktorá spájala

moderný architektonický štýl - projekt s ideou postupnej spoločenskej a individuálnej

imancipácie v meradle celého ľudstva. Postmodernej architektúre nezostáva nič iné len

vytvárať sériu drobných modifikácií v určitom priestore a vzdať sa globálnej rekonštrukcie

priestoru obývaného ľudstvom. Neexistuje už žiadny horizont univerzality alebo

univerzalizácie, resp. všeobecnej emancipácie.

66

Kultúrny aspekt, resp. postmodernistickú teóriu kultúry, považujeme za rozhodujúci

prvok uvažovania o posmoderne, resp. o postmodernizme vôbec, najmä z vývojového

hľadiska, pretože práve kultúrna postmodernistická výzva sa stala zdrojom uvažovania o

nových rozmeroch reality v ostatných, najmä spoločensko-vedných oblastiach (filozofické,

etické, ekonomické a technologické postmodernistické teórie).

Základom úvah o postmodernizme je vo všeobecnosti koncepcia tzv. “nedokončeného

projektu“, pod ktorým sa obyčajne chápu tie princípy spoločenského myslenia a konania,

ktoré vyzdvihlo svojho času osvietenstvo. Za posledných predstaviteľov osvietenstva sa

považujú K. Popper, ktorý bol ochotný hájiť pôvodný projekt v oblasti politiky (The Open

Society) a Adorno v oblasti kultúry a umenia (Aesthetische Theorie). Modernita stroskotala

v tom zmysle, že dopustila, aby sa celistvosť života roztrieštila na navzájom nezávislé

špeciálne oblasti prenechané úzkej kompetencii odborníkov. Ide teda o jav tzv. parcelácie

kultúry a odtrhnutia od života.

Čo je to vlastne postmoderna? „Postmoderna je rozhodne časťou moderny“. 68 Nie

je to nič nemoderné, predmoderné, ani antimoderné. Všetko, čo je uznávané, hoci iba od

včerajška, má byť predmetom podozrenia. Cézane spochybňuje priestor impresionizmu,

Picasso a Braque pochybujú o Cézanovi. Nejaké dielo sa môže stať moderným, len keď je

najprv postmoderným. Takto chápaný postmodernizmus nie je modernizmus dospievajúci

k svojmu koncu, ale modernizmus vo svojom zrode, a tento jav je stály. Preto aj z hľadiska

politického systému by malo dôjsť k tzv. delegitimizácii, t. j. postmodernita je koncom ľudu

ako kráľa moderných príbehov, koniec ľudu ako jediného a skutočne neobmedzeného

držiteľa, nositeľa a vykonávateľa politickej vôle. Problém je o to závažnejší, že jediný a

univerzálny zdroj legitimity - ľud - sa rozpadá a ustupuje svoje pozície rôznym lokálnym

legitimitám, príznakom čoho je aj existencia obrovského množstva jednotlivých kultúr.

Jediné, čo je isté, je to, že právo nemôže byť niečím faktickým, a že reálna spoločnosť

68 Lyotard, J. – F.: O postmodernismu. FÚ AV ČR, Praha, 1993, s. 30.

67

nečerpá svoju legitimitu zo seba samej, ale z určitého spoločenstva, ktoré nie je priamo

pomenovateľné, ale iba požadované. Preto nie je možné vyzdvihovať to, čím je ľud dnes,

proti tomu, čím má byť. Suverenita nepripadá ľudu, ale „Idey slobodného spoločenstva“.

Ľudová suverenita, ale aj ľudová identita sa rozpadá na množstvo suverenít a identít. Takáto

organizácia spoločnosti sa nazýva deliberatívnou.

Postmoderné myslenie by malo byť z tohto pohľadu skôr empiricko-kritické alebo

pragmatické: schopnosť formulovať nové pravidlá sa odhaľuje v tej miere, ako sa hlási jeho

potreba.

Vo všeobecnosti „postmoderna“ označuje stav kultúry, po tých premenách, ktoré

prekonali pravidlá hry vo vede, literatúre a v umení od konca 19. storočia. Chápeme ju ako

krízu naratívnych koncepcií, alebo v zjednodušenom význame ako nedôveru voči tzv.

metanaratívnym príbehom (základným princípom osvietenstva).

Nový ekonomický rozvoj ide ruka v ruke s určitou premenou funkcií štátu: na základe

tohto syndromu sa utvára istý obraz spoločnosti, ktorý núti k vážnej revízii tých prístupov,

ktoré boli kedysi prezentované ako alternatívne. Vo všeobecnej rovine sa to napríklad prejaví

v stále širšom odnímaní regulatívnych a reprodukčných funkcií úradníkom a ich

odovzdávanie strojom, resp. automatom. Hlavným problémom sa takto stáva disponovanie

informáciami, ktoré by tieto automaty mali mať v pamäti, aby sa dospelo k správnemu

rozhodnutiu. Disponovanie informáciami je a bude záležitosťou odborníkov všetkého druhu.

Vládnuca trieda je a bude triedou tých, ktorí rozhodujú. Netvorí ju už však tradičná

politická trieda, ale maximálne rôznorodá vrstva skladajúca sa z riaditeľov podnikov,

vysokých štátnych úradníkov, a predstaviteľov veľkých profesionálnych, odborových,

politických a konfesionálnych organizácií. V tom tkvie podstata rozkladu tzv. „veľkých

príbehov“. Spolu s tým však v postmodernej spoločnosti narastá úloha „komunikačných

hier“, komunikácie ako takej. Aj samotné „JA“, t. j. aj jeho občiansky rozmer, je takto

zákonite vsadené predovšetkým do tohto typu spoločenských (komunikačných) vzťahov.

68

Moderný politický systém nie je trvalým a stabilným politickým systémom, určite

vybočuje z rámca tých možností, ktoré mu poskytujú prirodzeno-právna a zmluvná

koncepcia. Dnes je dočasná zmluva systémom podporovaná pre svoju väčšiu pružnosť,

menšiu nákladovosť a zintenzívnenie motivácií, ktoré spolu vystupujú ako faktory

prispievajúce k lepšej operatívnosti, t. j. politický systém neustále vyžaduje pre svoje

obnovovanie pravidelnú negociáciu a regulárnu snahu o dosahovanie konsenzu.

Problémom postmodernej existencie je takisto úpadok verejného priestoru, ktorý už

nie je schopný ustanoviť žiadnu presvedčivú hierarchiu medzi vyšším a nižším, hodnotou a

záujmom, večným a efemérnym. „V českom verejnom priestore je to problém obzvlášť

dramatický, pretože u nás chýba zmysel pre racionálnu politickú diskurziu. Všetko je u nás

nakazené lyrickým pátosom, pseudonáboženským vytržením ‘boja za víťazstvo pravdy a

lásky’. ... Chýba ironický racionálny pohľad na ľudskú situáciu vo svete. To zase súvisí s tým,

že my, na rozdiel od Maďarov či Poliakov, sa nedefinujeme predovšetkým politicky, teda

svojím štátom, jeho racionálnou ústavou a fungujúcimi inštitúciami, ale kultúrou,

literatúrou či dokonca náboženstvom“. 69

Pre postmodernú situáciu je charakteristická snaha vyriešiť tri základné kauzy. Prvou

z nich je kauza „mravného gýča“. Ako príklad sa uvádzajú pápežove výroky počas jeho

pastoračných návštev kdekoľvek na svete: nesnažte sa naplniť svoj život hľadaním sebeckých

výhod, ale otvorte sa láske a stanete sa tvorcami novej Európy a nového sveta; keby tak mali

občianski predstavitelia a každý občan na srdci potreby nemocných a keby rozvíjali v rámci

spoločnosti účinnú a trvalú solidaritu a pod. Mať na zreteli potreby nemocných znamená

financovať nemocnice. Otázka znie - ako? Alebo je sprevádzkovanie Mochoviec hľadaním

sebeckých výhod voči prírode a Rakúšanom? Mravný gýč ponúka ľuďom dojatie zo

všeobecných princípov namiesto občianskej angažovanosti za lepšie fungovanie inštitúcií.

69 Bělohradský, V.: Kapitalismus, glasnosť a perestrojka teprve čeká. Salon 40/1997, s. 1.

69

Druhou takouto kauzou bola interpretácia konca komunizmu ako víťazstva Západu.

Rozhodujúcou črtou povojnového usporiadania sveta nebol boj západnej demokracie proti

sovietskemu komunizmu, ale pevná dohoda medzi nimi o rozdelení sveta medzi nimi na

jednotlivé sféry vplyvu. Západ preto nemá žiadne morálne právo považovať sa za víťaza.

Globalizácia, nezamestnanosť, prevaha telematických finančných trhov nad životom na

planéte nie je možné riešiť v rámci hodnôt západnej civilizácie. Tieto hodnoty sú totiž

príčinou uvedených problémov. „Kapitalizmus glasnosť a perestrojka iba čaká“. 70

Pre postmodernú dobu je najcharakteristickejším znakom národný štát.

Jeho rozhodujúcim znakom je schopnosť socializovať ľudí k lojalite nie voči konkrétnym

skupinám ľudí, teda k ich klanu, rodine či dedine, ale k lojalite k určitej kultúre, určitému

štýlu sebaidentifikácie.

Národný štát nás vytrháva z lojálnosti voči určitým osobám a skupinám a pestuje v nás

„kultúrnu kompetenciu“, ktorá nás definuje ako príslušníkov konkrétneho národa.

Ďalším nevyhnutným znakom postmodernej doby je globalizácia, ktorá označuje

neustále rastúcu simultaneitu, mobilitu a pluralitu. Ani kultúrna kompetencia (národný štát),

ani pluralita nie je možná bez demokracie. Demokracia je nemysliteľná bez národného štátu.

je založená na slobode a intenzívnej komunikácii.

Slovenskí a českí autori sa výraznou mierou podieľali na rozpracovávaní problematiky

postmodernizmu v podmienkach teórie štátu a práva. Konkrétnym príkladom je aj aktivita

Ústavu štátu a práva SAV pod vedením E. Baránya pri organizovaní a zabezpečení vedeckej

konferencie na tému „Štát a právo v postmodernej situácii“, konanej v roku 1997

v Piešťanoch-Sĺňave. Už v svojom úvodnom vystúpení A. Bröstl uviedol, že „postmoderna je

označenie pre stav svetovej kultúry druhej polovice 20. storočia, ktorá odmieta doterajšie

filozofické princípy (priorita racionality, absolutizácia abstraktného momentu, totalitarizmus

politiky), o ktoré sa opiera moderna. Súčasne je to označenie pre stav ohrozenia alebo

70 Tamže.

70

krízy“.71 Postmoderná situácia súvisí zo zmenou paradigiem (vzorov): politický krach

komunizmu, ekonomický pád liberalizmu a politický kolaps štátu blahobytu, ktoré svedčia o

rozpade už vyčerpaných kultúrnych modelov, pričom majú za následok potrebu hľadania

novej racionality. Postmodernizmus znamená novú epistému zloženú z množstva

miniracionalít, ktoré sa stávajú totalitami prítomnými v mnohých častiach. Tak napríklad

človek je v postmodernizme chápaný ako slabý subjekt, ovplyvňovaný celou skupinou

faktorov; slabý človek je charakterizovaný aj tzv. slabým rozumom (iracionalizmus a

neschopnosť dosahovať vyššie úrovne abstrakcie); právo stráca dôveryhodnosť, pretože sa

legislatíva často mení a nevychádza s plánov vlády, ale vychádza od spoločenských síl, ktoré

často nie sú identifikovateľné. Boj o moc, o názor, o legitimitu politickej predstavy i o

konkrétnom rozmere práva a spravodlivosti je vždy bojom o pojmy a slová (kto pomenúva

veci, ten ich ovláda, resp. definície vytvárajú reality). Pre postmodernu je charakteristické aj

znásobenie formálnych prameňov práva (napr. pribúdanie komunálnych direktív,

disciplinárne poriadky, administratívne rezolúcie a pod.). Dohodový princíp pochádzajúci

z čias osvietenstva nahrádza obrovské množstvo komentárov, čo je ovplyvnené aj tým, že

podstatná časť informácií sa presúva z tlačených médií do digitalizovanej podoby. Do

popredia sa dostáva význam domnienky (dohadu) a potreba syntézy je potlačená do úzadia.

Z právneho hľadiska je postmoderna vekom „dekodifikácie“, t. j. čo sa snažila moderna

kodifikovať to postmoderna dekodifikuje. V postmoderne aj princíp humanity stráca svoje

opodstatnenie, lebo namiesto ochrany jednotlivca pred štátom do popredia vystupuje potreba

ochrany jednotlivca pred inými jednotlivcami. V postmoderne prevláda tzv. univerzálna

povolanosť, t. j. určité právo konkrétneho spoločenstva obnovujúce nový regionalizmus.

Ľ. Kráľová situáciu postmoderny charakterizuje prostredníctvom rastúceho množstva

rôznych životných foriem, koncepcií poznania a spôsobov životnej orientácie. V tejto

pluralite spočíva najpodstatnejší znak postmoderny. „Postmoderna nie je antimoderna, ale

71 Bröstl, A.: Právny štát v postmodernej situácii. Právny obzor 3/1997, s. 211.

71

radikalizovaná moderna, taká, ktorá poznáva a uznáva pluralitu v jej principiálnej podobe.

Postmoderna je taká moderna, ktorá sa definitívne lúči s hlbokou túžbou po jednote“. 72 Vo

všeobecnosti sa prijíma, že stratégiu jednoty je v postmoderne potrebné zameniť za stratégiu

mnohosti. Postmoderné zdôrazňovanie plurality má bezprostredný vzťah k modernej

demokracii. Demokracia viac vyhovuje podmienkam nesúhlasu (disenzu) ako konsenzu, čo je

prejavom politickej plurality. Demokracia však má svoju konsenzuálnu základňu - sú ňou

zvláštne práva jednotlivca a základné práva a slobody. Dnes si ich vysvetľujeme tak, že majú

zaisťovať najvyšší možný stupeň nárokovateľnosti individuálnej ľudskej voľby, to znamená,

že možnosťou voliť vlastnú cestu sa nesmiem dotýkať rovnakej slobody iného človeka. To je

miera a zmysel postmodernej politiky. Pluralita takto môže byť zabezpečená len

v demokracii, nakoľko tá je životne uspôsobená na pluralitu. Preto pokiaľ niekto od

postmodernizmu očakáva koniec politiky, nepochopil podstatu politiky a demokracie.

Postmoderna neodmieta politiku, vyžaduje však prechod k jej novému typu, založenému na

obhajobe mnohosti

J. Pinz sa zaoberá konkrétnymi problémami právneho štátu v postmodernej situácii.73

Otázka deľby moci v štáte je obyčajne otázkou postavenia parlamentu. Postmoderna

umožňuje vylúčenie monopolu parlamentu na tvorbe práva. Vyplýva to aj z existujúcich

názorov o možnom zrušení trojdelenia štátnych mocí a zavedení jej ambivalentnosti:

zákonodarnú-primárnu normotvorbu a výkonnú-sekundárnu normotvorbu. Vylúčenie

parlamentného monopolu sa však dá dosiahnuť len rozšírením a ústavným zakotvením tzv.

populárnej iniciatívy, t. j. referenda, plebiscitu, možností petičného práva a pod. Otázka

modernizácie štátnej správy je úzko spätá s jej decentralizáciou a prechodom na samosprávu.

Problém postavenia občana je v súčasnosti veľmi preceňovaný. Pre postmodernú

dobu je žiadúce skutočné občianstvo, nie občianstvo stranícke či inak skupinové, zahalené do

tajomného rúška rôznorodých kolektivít. Občan je predsa jediným a individuálnym

72 Kráľová, Ľ.: Postmoderná situácia a Slovensko. Právny obzor 3/1997, s. 331.

72

subjektom demokracie. Nie je možné, aby politické strany vnucovali všeobecnú vôľu.

Politické strany ju musia rešpektovať, reflektovať a reprezentovať.

Mimoriadny význam v postmodernistickom štádiu vývoja štátu a práva má postavenie

opozície ako realizácie neodňateľného práva tzv. politickej menšiny kritizovať a kontrolovať

vládnucu politickú väčšinu. Skutočné záruky slobody musia byť uskutočnené prostredníctvom

slobody opozície a nezávislosti sudcovskej moci.

Otázka podstaty práva je v postmoderne orientovaná na spojenie s pojmom

demokracie (štátnej formy) ako prejavu najvyššej, resp. zvrchovanej vôle donora jej legitimity

- ľudu - v tesnej súvislosti na humanistické hodnoty fixované v práve. Právo potom musí

skutočne slúžiť myšlienke spravodlivosti.

J. Čipkár, podobne ako mnohí jeho kolegovia, za najvýznamnejšiu odlišnosť

postmodernej doby považuje „popularitu plurality“. 74 Pluralita znamená zameranie sa na

niečo nové, odlišné a extravagantné, zároveň však znamená aj odmietnutie života riadiaceho

sa jediným univerzálnym projektom, ale uznanie života, ktorý funguje v mnohosti týchto

príbehov - privatizácii (orientácii na jednotlivca), deregulácii a fragmentácii. Vznik

postmodernizmu je spätý s postindustriálnym hnutím a s planetarizmom. Cieľom

postmoderny je dokončenie pôvodného moderného projektu inými prostriedkami a v inom

socio-kultúrnom kontexte. Postmodernú situáciu vyjadruje v geopolitickom aspekte tzv.

posteurocentrizmus v konfrontácii s polycentrickou konštaláciou nových svetových regiónov,

ktorá predpokladá medzinárodne kooperujúce a zjednotené národy. Do popredia vystupuje

požiadavka eko-sociálneho trhového hospodárstva a všeobecnej etickej zodpovednosti za

ľudstvo a celý svet (planetárna zodpovednosť).

Postmoderná doba neznamená rozklad hodnôt, ale iba ich zmenu, resp. presun dôrazu

na ich jednotlivé aspekty, napr. etická zodpovednosť vedcov, prechod od technokracie

73 Pozri: Pinz, J.: Právní stát v postmoderní situaci. Právny obzor 3/1997, s. 269-270. 74 Čipkár, J.: Postmoderná situácia a jej východiská pre ďalší vývoj spoločnosti, štátu a práva. Právny obzor

3/1997, s. 339.

73

ovládajúcej človeka k technológii, ktorá slúži jeho ľudskosti, od neekologického priemyslu

k proekologickej výrobe, od formálnej demokracie k demokracii skutočnej (racionálnej,

zodpovednej, v ktorej sa spája spravodlivosť, poriadok, efektívnosť a pod.). Kritika

subjektivity, resp. vedomia (predstáv autonómneho subjektu) predstavuje nový spôsob

legitimizácie vedenia a moci. Každý typ komunikácie vytvára a generuje sebe vlastné

pravidlá, ktoré ho zároveň legitimizujú. Takisto sa to týka politického ako aj právneho

systému spoločnosti. Otázka legitimity pre postmodernu je otázkou pluralitnej prítomnosti.

Každá moc (vedenie) musí byť posudzovaná v rámci kontextu kultúry, tradície a

„jazykovej hry“, ktoré umožňujú a určujú jej význam. Problémom postmodernizmu teda musí

byť zabezpečenie komunikácie a vzájomného porozumenia medzi kultúrami, resp.

spoločenstvami, čo sa spätne odrazí na rozdielnej kvalite všetkých stránok spoločenského

života, vrátane štátnej a právnej.

Nový spôsob legitimizácie sa prejavil vo zvýšení a zároveň rozdvojení statusu

intelektuálov. Ich postavenie je v informačnej spoločnosti znásobované dvakrát: mocou

(vedením) a trhom.

Právo sa v postmodernej spoločnosti legitimizuje len redukovane, len uznaním právnej

procedúry. Legitimita je chápaná ako vnútorná vlastnosť systému a je nezávislá od vonkajších

vplyvov (napr. svetonázorov a ideológií). Táto snaha legitimizovať právo jeho vlastnou

procedúrou znamená vlastne pokus a autolegitimizáciu práva prostredníctvom jeho faktických

sociálnych vlastností. Legitimizácia sa takisto môže chápať ako prejav alebo pokus

reflektovať stav krízy moderného právneho systému založeného na tzv. veľkých pojmoch

novoveku (demokracia, spravodlivosť, konsenzus, väčšinová vôľa a pod).

V otvorenej pluralitnej spoločnosti existuje šanca viesť taký spôsob života, ktorý si

sami ľudia určia, ale za ktorý sami nesú aj zodpovednosť a v tom spočíva morálny aspekt ich

bytia.

74

Postmoderná spoločnosť je naďalej odkázaná na pomoc štátu a práva pri formovaní

určitého konsenzu v otázkach určovania:

1. pravidiel spolužitia a riešenia konfliktov

2. spôsobu fungovania a zachovania nevyhnutných spoločných inštitúcií

3. hodnôt, podľa ktorých sa zakladá prijateľné zdôvodnenie pravidiel a inštitúcií a humánna

spolupráca medzi nimi.

Pre demokraticky fungujúcu pluralitnú spoločnosť je potrebná zásadná zhoda v oblasti

hodnôt tým menej, čím viac je zabezpečená zhoda (konsenzus) v oblasti pravidiel

legitimizácie spoločenského poriadku, vrátane právneho. Občan takejto spoločnosti sa

musí zaviazať k jedinej veci - k rešpektovaniu praktických princípov stanovených

ústavou.

E. Barány sa rozhodol preskúmať postmodernú situáciu vzhľadom na problematiku

ľudských práv. Postmoderná situácia rozkladá tradičné nosné piliere teoretických diel

Montesquieua, Dahrendorfa alebo Jenkinsa, napr. spätosť práva, poriadku a slobody.

V postmodernej situácii predovšetkým dochádza k rozkladu osobnosti a subjektu

vôbec, pritom je potrebné si uvedomiť, že práve jednota a integrita osobnosti bola po celé

storočia až tisícročia zrejmým až neuvedomeným predpokladom práva.

Postmoderná doba je charakteristická mnohosťou sociálnych rolí a životných situácií,

v ktorých sa človek nachádza a cez ktoré počas života prechádza. Mnohosť rolí sa spája

s pluralitou prostredí a sfér života. Jedným zo základných znakov postmodernej situácie bude

teda väčší počet sfér, ktoré žijú podľa vlastných rozdielnych a neraz inkompaktibilných

paradigiem. Postmodernú situáciu výrazne dotvára aj fakt, že pomocou prostriedkov

informačnej spoločnosti skoro všetci (okrem najbiednejšej vrstvy spoločnosti) vedia takmer

všetko o ostatných sférach sociálneho života, ku ktorým nepatria. „Rôznorodosť a

premenlivosť životných situácií, pocitov, i sociálnych rolí robí aj pre jednotlivca otáznym, či

si má priať zachovanie rovnoprávnosti a spravodlivosti, ktorá je vlastná modernému právu“.

75

75 Pluralita je teda spoločným menovateľom postmodernej situácie. Pluralizácia a

dekonštrukcia prenikajú aj do systému práva i do realizácie práva. Zákonite musia rásť

rozdiely medzi jednotlivými právnymi odvetviami, zväčšuje sa počet právnych odvetví. Právny

poriadok je stále menej konzistentný. Svedčí o tom aj množstvo variantov výkladu tej istej

právnej normy súdnymi orgánmi a orgánmi štátnej správy, resp. dvoma sudcami toho istého

senátu. Východiskom zo situácie pluralizmu a dekonštrukcie je sústredenie sa na oblasť

ľudských práv. Ak majú ľudské práva prispieť k zachovaniu odkazu moderných hodnôt aj

v postmodernej situácii, je potrebné, aby:

◼ boli chápané ako plnohodnotné a uplatniteľné subjektívne práva a ako určenia štátnych

cieľov,

◼ aby boli subjektívnymi právami každého voči každému.

Preto sa postmoderná situácia bezprostredne dotýka práva tým, že predstavuje novú kvalitu

spoločenskej situácie, na ktorú musí právo reagovať, a zároveň zasahuje samotný právny

systém, tvorbu i realizáciu práva a ak majú v postmodernej situácii ostať zachované moderné

hodnoty slobody, rovnoprávnosti i mnohé iné, ktoré tradične chráni právo, treba sa sústrediť

na ľudské práva všetkých generácií, chápané zároveň ako plnohodnotné ľudské práva i ako

určenia štátnych cieľov.

Vo všeobecnosti právna argumentácia má svoje pozitívne a negatívne stránky.

Zaujímavé je to, že jednu aj druhú charakteristiku predstavuje istý stupeň vedeckej

schizofrénie, vyplývajúcej z rozporu medzi stavom, v ktorom sa nachádzajú iné oblasti

spoločenského konania a ľudského myslenia a stavom, v ktorom sa nachádza samotné právo a

právna veda. Ďalším dôležitým protirečením je teoretické uvedomenie si potreby novej

(postmodernej) situácie a praktická úroveň realizácie práva, ktorá sa riadi základnými

„naratívnymi príbehmi“ modernizmu. Výsledkom tejto situácie je aj snaha predstaviteľov

75 Bárány, E.: Postmoderná situácia a ľudské práva. Právny obzor 3/1997, s. 236.

76

právnej vedy orientovať svoje úvahy buď do všeobecnej filozofickej roviny, alebo nachádzať

konkrétne kritériá a znaky tejto situácie.

Ak už pripustíme fakt, že pre politický systém, podobne ako pre akúkoľvek inú súčasť

spoločenskej štruktúry, je typická postmodernistická paradigma, musíme potom vychádzať

z vyššie uvedeného všeobecného časového a kriteriálneho hľadiska, ktoré nás núti chápať

postmoderno ako časť moderna, po inštitucionalizácii ktorého nastupuje „nová modernosť“,

resp. nová, často aj kvalitatívne odlišná súčasnosť. Preto je postmoderna vždy spätá určitým

typom transformácie politického systému, ktoré nevyžaduje bezpodmienečne jeho

revolučnú (kvalitatívnu) podobu, na druhej strane nevylučuje konfliktný a krízový charakter.

Stret záujmov v pluralistickej spoločnosti môže byť zdrojom tejto krízovosti. Dosiahnutie

konsenzu, najlepšie v inštitucionalizovanej podobe, môže slúžiť ako počiatok „novej

modernosti“.

Z hľadiska existujúcich názorov na podstatu moderného liberálno-demokratického

politického systému jednoznačne konštatujeme jeho krízový charakter. V jeho postmodernom

štádiu je predovšetkým narušený základný modernistický princíp - suverenita ľudu. Prejavuje

sa to v mnohonásobnej a mnohostupňovej redukcii politických subjektov v rámci realizácie

zastupiteľského princípu. Stále menší počet občanov sa zúčastňuje v rozhodovacích

politických procesoch. Je potrebné prijímať stále viac kvalifikovaných rozhodnutí, vytvárajú

sa veľké skupiny občanov, ktoré nechcú aktívne participovať v politických procesoch, na

druhej strane vznikajú mnohé politické ale aj nepolitické skupiny vysokoaktívnych občanov.

Táto diferenciácia obyvateľstva súvisí aj s tým, že v medzivolebnom období občania nemajú

mechanizmus ovplyvňovania procesu prijímania politických rozhodnutí. Veľký vplyv

politických strán a niektorých veľkých organizácií často aj nepolitického charakteru ostro

kontrastuje a dostáva sa do konfliktu s potrebou jednoty a stability systému. Politické strany

každá svojím vlastným spôsobom sa snažia reflektovať a prezentovať celospoločenský

záujem, výsledok čoho je existencia v spoločnosti množstva navzájom protirečiacich snáh a

77

tendencií. Obsahovo by sa všetky uvedené črty politického systému v jeho

postmodernistickom chápaní dali zastrešiť princípom participatívnej demokracie.

Participatívna demokracia neruší demokraciu, nie je nevyhnutné zničenie zásady

reprezentatívnosti. Participatívna demokracia vlastne znamená účastnícky model vládnutia.

Participatívna demokracia nepožaduje pre masu občanov priamu účasť na politike resp. účasť

prostredníctvom volených zástupcov. Naopak, v mene masy sa na politike majú zúčastňovať

jej najaktívnejší jednotlivci. Dôraz sa kladie na tvorbu politického procesu, ktorý je väčšmi

pripravený realizovať a reagovať na heterogénne požiadavky jednotlivcov a skupín.

Nevyhnutnou podmienkou pre politickú angažovanosť rôznych skupín aktívnych

participantov je nielen to, že musia získať právo na túto účasť (t. j. legitimizovať svoje

politické postavenie v politickom systéme), ale musia mať povinnosť zobrať aj

zodpovednosť za vlastné politické kroky.

Politická participácia rozširuje záber politickej komunikácie medzi individuálnymi,

resp. skupinovými predstaviteľmi rôznych spoločenských skupín, organizácií a inštitúcií a ich

záujmov. Štát so všetkými svojimi organizačnými atribútmi prestáva byť hlavným účastníkom

politickej komunikácie.

78

V. ŠTÁT A ŠTÁTNA ELITA V MODERNEJ SITUÁCII

Politická elita predstavuje súhrn osobností (nemusia byť v zásade organizovaní), ktoré

istým konkrétnym spôsobom môžu ovplyvňovať politický život. Vplyvné osobnosti sa

nemusia združovať. Môžu pôsobiť samostatne, paralelne s inými osobnosťami, dokonca často

vo vzájomnej opozícii. Zdrojom a mierou vplyvu významných politických osobností nie je

ich politická orientácia, ale ich mocenská pozícia (status) v politickej štruktúre spoločnosti

ako takej alebo v konkrétnej politickej inštitúcii.

Pri hľadaní odpovede na otázku o príčinách vzniku politickej elity je možné nájsť

množstvo možných variantov. Predovšetkým moderné ústavy, ktoré garantujú občianske

práva a slobody, umožňujú občanom „hovoriť do politiky“. Takto vznikla šanca tvoriť

politiku, ktorá má svoje dva rozmery: ochota občanov podieľať sa na politike a schopnosť

občanov spoluvytvárať politiku. Zložitosť a mnohostrannosť občianskych záujmov kladie

zvýšený dôraz na kvalitu politickej činnosti. Preto vzniká nevyhnutnosť profesionalizácie

politiky. Dôsledkom procesu deľby moci a rozširovania demokracie je zastupiteľskej

demokracie, čím sa automaticky oddeľuje skupina občanov s nadpriemerným vplyvom na

politický proces. Pluralizmus samotných politických elít odráža variantnosť názorov

politickej verejnosti, no na druhej strane vyvoláva potrebu variantnmosti budúceho vývoja

spoločnosti. Osobné ambície a túžba po politickej moci takisto nie sú zanedbateľným

dôvodom vzniku súčasnej politickej elity. Aj politické tradície výrazne zasahujú do procesu

formovania politických elít (žiaľ aj tradície nedemokratizmu a zneužitia moci).

Podľa sféry vplyvu rozčleňujeme politickú elitu na štátnu a stranícku. Štátnu elitu tvorí

súhrn osobností, ktoré zastávajú rozhodovacie posty v štátnom mechanizme. Do svojich

funkcií môžu byť volení alebo menovaní.

Štátna politická elita sa vnútorne člení podľa miery rozsahu moci, resp. na základe

kvantitatívnej a kvalitatívnej stránky moci. Kvalitatívna stránka znamená to, o čom môže

79

politik rozhodovať. Jej základom je ústava, zákony a nariadenia, ktoré vymedzujú

kompetencie štátnych orgánov, inštitúcií a ich predstaviteľov. Platí zásada, že štátny orgán a

jeho predstaviteľ môže rozhodovať iba o tom a tam, čo a kde mu do jeho rúk zverili ústavné

normy. Pri kvantitatívnej stránke moci sa líši najmä teritoriálny dosah rozhodnutí

predstaviteľov ústredných orgánov štátnej správy a miestnych politikov.

Štátna politická elita sa môže členiť aj podľa miery individuálnej zvrchovanosti

v politickom rozhodovaní:

a/ politik môže rozhodovať sám (niektorí prezidenti a starostovia);

b/ kolektívne rozhodovanie, kde prevláda väčšinový hlas (parlament, obecné, mestské

regionálne rady);

c/ politický post so zmiešanou zvrchovanosťou (minister síce rozhoduje vo svojom rezorte

sám, ale je viazaný rozhodnutím vlády);

d/ kabinetná a kancelárska forma vlády sa približuje k individuálnemu politickému postu.

Moderná situácia sa vyznačuje konkrétnymi znakmi, ktoré jednoznačne vplývajú na

proces vzťahov medzi základnými druhmi štátnej moci a jej nositeľmi – predstaviteľmi štátnej

elity. Základný rozpor vplývajúci na postavenie a funkcie štátnej elity je dynamizujúce

protirečenie medzi politickým a ústavnoprávnym systémom štátu.

Táto tendencia bezprostredne vplýva na proces vzniku, postavenie, fungovanie a

zmeny v prostredí štátnej elity.

Ak pod pojmom „štátna elita“ budeme zjednodušene chápať hlavy štátov, členov

zákonodarných zborov, členov vlád a kabinetov, vysokých štátnych úradníkov riadiacich

dôležité štátne inštitúcie, potom sa tento problém bude týkať práve ich postavenia a

fungovania vo vzťahu k tým základným právnym normám, ktoré toto ich postavenie a

fungovanie upravujú, s prihliadnutím na špecifiku tej-ktorej vládnej formy. Znamená to, že

poukážeme na zmenu postavenia štátnej elity v konštitučnej monarchii, v prezidentskej a

80

parlamentnej republike. Samozrejme, pri ich analýze sa nevyhneme ani diskusii o kabinetnej

forme vlády.

Štátna elita a kabinetná forma vlády v konštitučnej monarchii

Vzorom konštitučnej monarchie je pre nás podľa tradície Veľká Británia.

Ak hovoríme o striktnom dualizme v rámci nedávnych dejín konštitučnej monarchie,

vychádzame pritom z protiľahlosti voleného a reprezentatívneho parlamentu na jednej strane

a panovníka ako hlavy výkonnej moci, zvrchovane vládnuceho nad svojimi ministrami a

deliaceho sa s parlamentom o zákonodarné právomoci. Sám kráľ z hľadiska dedičnosti svojej

politickej funkcie nebol parlamentu zodpovedný, maximálne na základe vlastného

rozhodnutia, v prípade silného odporu parlamentu, keď vznikla potreba zmeniť vládu.

V súvislosti s tým je potrebné zdôrazniť, že nielen parlament bol dvojkomorový (volená časť

reprezentantov a dedičná či kráľom menovaná aristokracia), ale aj samotná výkonná moc:

hlava štátu (nezodpovedná pred parlamentom) a vláda (v rôznej miere zodpovedná

zákonodarnému zboru).

Z hľadiska striktného dualizmu vzťahu koruny a parlamentu vyjadreného v právnych

normách common law môžeme Veľkú Britániu smelo zaradiť vedľa USA. Z druhej strany

podľa ústavnej tradície je koruna držiteľom vlastných právomocí neupravovaných a

neobmedzených parlamentným zákonodarstvom. Britská kráľovná má z formálneho hľadiska

aj naďalej vo svojej kompetencii vyhlasovať vojnu, uzatvárať medzinárodné zmluvy,

schvaľovať, resp. neschvaľovať zákony, vymenovať premiéra a predčasne rozpustiť dolnú

komoru parlamentu. No komplex týchto právomocí sa neuplatňuje, čo vôbec neznamená, že

neexistuje. Naopak, jeho neuplatňovaním sa vytvárajú úplne nové inštitucionálne pravidlá.

Tie spočívajú v tom, že koruna „fakticky, aj keď neformálne, tieto právomoci delegovala na

81

inú časť exekutívy, a to na vládu, resp. premiéra, zdvojnásobila tým jeho váhu a váhu celého

kabinetu“. 76

A. Prezidentská forma vlády a štátna elita

O inej podobe striktného dualizmu môžeme hovoriť v prípade USA – notoricky

používanom vzore prezidentskej formy vlády, ktorá je postavená na nasledujúcich pilieroch:

1. Jednotlivé druhy moci sú zreteľne oddelené a ich výkon je ústavne zverený do rúk

predstaviteľov odlišných inštitúcií:

• výkonná moc prináleží prezidentovi USA,

• zákonodarnú moc realizujú predstavitelia dvojkomorového Kongresu USA,

• súdna moc patrí zboru nezávislých sudcov.

2. Tieto inštitúcie sú autonómne a monopolné pri výkone svojej funkcie:

• prezident nezávisí od Kongresu ani pri získaní svojej funkcie (nepriame ľudové

hlasovanie), ani pri jej udržaní (neexistuje parlamentné hlasovanie o dôvere prezidentovi,

procedúra impeachmentu je záležitosťou trestnou a nie politickou),

• prezident nemôže za žiadnych okolností rozpustiť Kongres,

• je nezlučiteľné, aby bol niekto zároveň funkcionárom výkonnej moci a kongresmanom.

3. Aby toto striktné rozdelenie neviedlo k vzájomnej blokáde základných mocenských

inštitúcií a činnosti ich predstaviteľov a aby bola zabezpečená ich koordinovanosť,

existujú určité styčné body, ktoré ich nútia k dohode (systém „checks and balances“):

právo prezidenta vetovať zákony, právo Senátu zasahovať do kompetencie menovať

vysokých štátnych úradníkov a do zahraničnopolitických kompetencií prezidenta.

4. Ďalšie póly dekoncentrácie moci predstavuje činnosť členov Najvyššieho súdu a

americký model federalizmu. Práve činnosť a funkcie Najvyššieho súdu sú príkladom rozporu

76 Škaloud, J.: Komparace politických systémů I. Praha, FMV VŠE, 1995, s. 14-15.

82

medzi ústavnoprávnym zakotvením jeho kompetencií a skutočnou funkciou, uplatňujúcou sa

na základe historického precedensu – vykladať ústavu a rozhodovať o súlade právnych

noriem rôznej sily s Ústavou USA.

Styčné body uvedené v odseku B.3. zmierňujú možnosti protikladov a prispievajú

k určitej rovnováhe, najmä v prípade nedostatku vôle ku konsenzu, keď akcia, resp. činnosť

politickej elity stráca účinnosť.

V praktickom fungovaní však politický systém nepopierateľne viedol k faktickej prevahe

prezidenta. Na tomto základe, t. j. na prevahe exekutívy, vyrástli aj niektoré všeobecnejšie

teórie prezidencializmu, ktoré sa zhodujú v týchto základných tézach:

- vláda a parlament zostávajú ústavne oddelené, ale fakticky sú nútení k spolupráci pri

vytváraní štátnej vôle,

- exekutíva nie je separovaná na dve samostatné časti, nakoľko prezident je zároveň aj

hlavou štátu aj šéfom vlády a tieto svoje funkcie skutočne uplatňuje,

- prezident je volený celým národom vo všeobecných voľbách (bez ohľadu na to, či

priamo alebo nepriamo), čo mu dodáva vlastnú legitimitu, stavia ho minimálne na roveň

parlamentu,

- prezident je volený na presne určené obdobie a za normálnych okolností nemôže byť

parlamentným hlasovaním odvolaný,

- exekutíva je v prezidentskom systéme prakticky v rukách jednej osoby, na rozdiel od

parlamentných systémov.

B. Semiprezidentský typ organizácie výkonnej moci a zmena vplyvu štátnej politickej elity

Ak za príklad tejto formy vlády budeme považovať V. Francúzsku republiku, potom

musíme konštatovať, že jej základnou charakteristikou je rozdelenie základného politického

vplyvu medzi tri inštitúcie: prezidenta, vládu a parlament. Z hľadiska spôsobu legitimizácie

83

týchto jednotlivých nositeľov moci, t. j. z pozície skúmania zdrojov ich moci, musíme

konštatovať, že vláda z tohto procesu jednoznačne vychádza ako najslabšie ohnivko

francúzskeho systému vládnutia. Svoju legitimitu parlament aj prezident získava priamo od

francúzskeho ľudu, vláda je odvodená od výsledkov volieb do Národného zhromaždenia.

Z toho vyplýva rôznorodosť politickej moci a vplyvu jednotlivcov bez ohľadu na ústavné

zakotvenie ich postavenia a právomocí v spomínaných mocenských štruktúrach.

Zvýšená právomoc francúzskeho prezidenta je ovplyvnená niekoľkými faktormi, ktoré

nemajú priamy vzťah k ústavno-právnej charakteristike súčasného francúzskeho politického

systému, na druhej strane jeho tvárnosť historicky podstatne ovplyvnili. Predovšetkým máme

na mysli fakt, že jeho dôležitou zvláštnosťou je výrazný podiel politických osobností na

vývoji v tom zmysle, že tieto osobnosti dokázali vtlačiť francúzskej vnútornej a zahraničnej

politike svoju vlastnú tvár a odstrániť tak hroziacu politickú destabilizáciu a krízu.

V posledných dvoch storočiach boli takými osobnosťami Napoleon Bonaparte a CH. de

Gaulle. Obidvaja odstránili nebezpečenstvo hroziaceho konfliktu a vždy preniesli viac práv na

hlavu štátu. V istom zmysle slova by sme medzi nich mohli zaradiť aj bývalého prezidenta F.

Mitteranda.

Druhým faktorom zvýšenia politickej moci a vplyvu francúzskeho prezidenta je otázka

deľby kompetencií medzi ním a vládou. Nesmieme zabúdať, že francúzsky prezident nie je

iba symbolickou hlavou štátu, ale je zároveň aj hlavou výkonnej moci, z čoho vyplýva aj jeho

ústavná právomoc predsedať zasadnutiam vlády (Prezidentská rada). V prípade, že vedením

zasadania poverí predsedu vlády, hovoríme o Ministerskej rade. Okrem toho má právo

rozpustiť Národné zhromaždenie a vypísať nové voľby. Zaujímavým sa vtedy stáva tzv.

kohabitácia, t. j. obdobie, kedy sú prezident a vláda donútení spolunažívať aj napriek tomu, že

pochádzajú z rôznych (a vo Francúzsku proti sebe polárne stojacich) politických strán a

zoskupení. Francúzski politológovia to dokonca hodnotia kladne, lebo vtedy prezident nemá

veľký záujem zasahovať do činnosti „inofarebnej“ vlády. Naopak, v prípade zhodnej

84

straníckej konštrukcie vlády s prezidentskou straníckosťou sa vláda môže dostať pod

prezidentov tlak, čo môže vyústiť aj do častých odvolávaní jej predsedov.

Existujú aj právomoci a prerogatíva prezidenta, ktoré nie sú ústavne ani iným adekvátnym

spôsobom formalizované, no aj napriek tomu sa uplatňujú. Je to istý typ politickej konvencie,

tradične a dlhodobo zaužívaného mechanizmu, ktorý dáva prezidentovi výlučnú právomoc

vyjadrovať sa k zahraničnopolitickým otázkam.

Tretím aspektom modifikácie postavenia francúzskeho prezidenta možnosť v ústavou

stanovenej krízovej situácii prevziať na seba všetky rozhodujúce mocenské právomoci. No o

otázke kedy, načo, s akými prostriedkami a dokedy bude trvať tento stav je oprávnený

rozhodnúť samostatne prezident. Pravdou je, že vo Francúzsku už táto situácia nastala, nikdy

však nedošlo k jej zneužitiu, čo je dôkazom vyspelej politickej kultúry.

V neposlednom rade musíme brať do úvahy aj zdroj moci prezidenta, ktorým je

všeľudové hlasovanie. Zároveň sa referendovým spôsobom prijíma aj francúzska ústava,

pričom jej text navrhuje prezident. Neodhlasovanie návrhu ústavnej zmeny však francúzsky

prezident považuje za meradlo ľudovej podpory voči vlastnej osobe. V prípade neúspechu

francúzsky prezident vyvodzuje politické konzekvencie a odstupuje.

C. Politická elita a kancelársky princíp

Hľadanie efektívneho spôsobu spravovania krajiny bezprostredne ovplyvnili dve veľké

krízové vývojové obdobia: chaos Weimarskej republiky a totalita nacistického režimu. Na

tomto základe vznikol po II. svetovej vojne kompromis medzi legislatívou a exekutívou

spočívajúci v zbavení prezidenta rozhodovacích právomocí a v posilnení mocenského

postavenia nemeckého kancelára. Základný zákon (1949) určil prezidentovi výlučne štátno-

reprezentatívnu úlohu, to znamená, že prezident reprezentuje štát voči zahraničiu a vo

vnútornej politike má ceremoniálne postavenie (podpisovanie a vyhlasovanie zákonov,

menovacie právomoci vrátane menovania kancelára a ostatných členov vlády, čo sú vlastne

85

jeho ústavné povinnosti). Napriek tomu sú voľby prezidenta prestížnou záležitosťou, najmä

preto, že prezidentom sa stáva vždy reprezentant politickej strany, pričom najväčšie šance na

zvolenie má takmer vždy kandidát, ktorého podporuje vládna väčšina. Bez ohľadu na

straníckosť nemeckého prezidenta a jeho obmedzené právomoci sa tento teší vysokej miere

popularity medzi nemeckým obyvateľstvom, pretože prezidentom sa najčastejšie stáva známa

osobnosť s vysokým morálnym kreditom, preto aj jeho názory a postoje sú považované za

politicky dôležité.

Vytvorenie spolkovej vlády závisí od výsledkov volieb do Spolkového snemu. Po

vytvorení nového zloženia tejto rozhodujúcej časti nemeckého parlamentu na svojom prvom

zasadnutí po voľbách volí spolkového kancelára. Do funkcie ho menuje spolkový prezident,

ktorý musí akceptovať rozhodnutie Spolkového snemu. Vzniká tak situácia, ako by nemecký

kancelár mal trojitú legitimitu – od občanov získal parlamentný mandát, parlament ho zvolil

do čela vlády a prezident ho vymenoval do funkcie. Napriek tomu sú parlament a vláda vo

výkone svojich právomocí relatívne autonómne. Aj ťažisko parlamentnej kontroly vlády sa

posúva na ročný cyklus, nie po každej aktivite.

Základný zákon zakotvuje právo designovaného kancelária vybrať ostatných ministrov

vlády a požiadať prezidenta o ich menovanie. Týmto spôsobom však už nie sú upravené

pravidlá výberu. Je zrejmé, že stranícky prvok v tomto procese bude prevládať. No

individuálna vôľa kancelára je v tomto prípade rozhodujúca. Individuálna predstava kancelára

prevláda aj v jeho hlavnom poslaní – stanovovať základnú politiku vlády, ktorú sú všetci jej

členovia povinní dodržiavať. Je hlavným reprezentantom štátu na medzinárodných

rokovaniach a má právo uzatvárať medzinárodné zmluvy.

Na rozdiel od britského spôsobu vládnutia sa nemecký kancelár musí čiastočne

prispôsobovať koaličným partnerom, no vždy sa uznáva princíp priority kancelára a výhody

pre najväčšieho partnera. Dôsledkom toho je aj ústavný stav, kedy NSR prakticky nemôže

86

dlhú dobu zostať bez kancelára. Parlament má právo odvolať ho, no tým istým hlasovaním

vyjadruje svoj súhlas s novým kancelárom (pozitívne votum nedôvery).

Podobne ako v prípade nemeckého prezidenta aj nemeckí kancelári zvýrazňujú svoju

politickú moc a vplyv morálnou autoritou. Podobne ako vo Francúzsku sú nemeckí kancelári

významnými politickými osobnosťami, tradičnými vodcami so skúsenosťami z mnohých sfér

politiky a tento stav nie je možné zaobaliť do rámca akejkoľvek právnej normy.

E. Štátna elita a parlamentná forma vlády

Podľa jednej z klasických definícií parlamentarizmu ide o taký politický režim, v ktorom

existuje snaha dosiahnuť rovnováhu pomocou integrácie vlády do parlamentu, pričom táto

integrácia vedie buď k prevahe parlamentu (kontinentálna Európa), alebo k prevahe vlády

(kabinetný systém), čo je typické pre Veľkú Britániu (Loewenstein).

Ďalšie prístupy charakterizujú parlamentnú formu vlády ako spôsob existencie vlády,

ktorá je politicky zodpovedná parlamentu (Duverger), alebo v ktorom sa výkonná moc

odvodzuje od legislatívy, zodpovedá sa jej a má kolegiálny charakter (Lijphart).

Tieto definície ako i samotný ideál parlamentarizmu, postupne formovaný v priebehu

19.storočia, neskôr zakotvený aj v ústavných normách rôznych krajín, sa výrazne odlišujú od

skutočnosti.

Parlamentná mytológia 19.storočia bola založená na týchto hlavných zásadách:

parlament je hlavným prvkom politického systému, sústreďuje sa v ňom celý politický

život,

poslanci počúvajú a prijímajú najrozličnejšie podnety od občanov a snažia sa ich riešiť

v zmysle uspokojenia ich záujmov,

parlament je inštitúcia, v ktorej sa zišli tí najlepší, najvzdelanejší a najnezištnejší

jednotlivci (politická elita, politická trieda), dozerajúci výlučne na všeobecné blaho,

87

poslanci nie sú viazaní predsudkami, osobnými záujmami či inými záväzkami, t. j.

vôbec nie je vopred rozhodnuté, ako budú hlasovať,

poslanecká rozprava má za cieľ presvedčiť stúpencov iných názorov hlasovať pre

všeobecný prospech,

poslanci sú schopní kontrolovať vládu, meniť jej zameranie, resp. odvolať ju a vytvoriť

novú vládu.

Uvedeným prvkom parlamentnej mytológie, ako aj predchádzajúcim definíciám

parlamentarizmu nemôžeme vytknúť iba jeho jediný znak, a to ten, že poslanci parlamentu sú

členmi takej inštitúcie, kde sa stretávajú všetky protirečivé záujmy danej spoločnosti.

Prostredníctvom parlamentnej diskusie by poslanci mali prekonávať rozdiely, harmonizovať

ich a sceľovať, a to prostredníctvom dosahovania konsenzu, resp. kompromisu. No aj

v prípade tohto konštatovania bolo potrebné použiť podmieňovací spôsob z týchto dôvodov:

z hľadiska kvalifikácie a informovanosti vo väčšine situácií poslanci parlamentov nie sú

rovnocennými partnermi vysoko špecializovaným členom vlád,

ťažisko zákonodarnej iniciatívy sa takto vo väčšej miere presúva na vlády, pričom

parlament tieto iniciatívy iba posudzuje a schvaľuje (resp. neschvaľuje), t. j. parlament už nie

je miestom na presadenie všeobecnej vôle, ale je miestom, v ktorom poslanci poskytujú

členom vlády, resp. celej vláde legitimitu,

kontrolná funkcia parlamentu vo vzťahu k vláde postupne slabne, najmä posilňovaním

úlohy politických strán a záujmových skupín v spoločnosti: pôvodný vzťah parlament – vláda

sa zmenil na vzťah parlamentná väčšina plus jej vláda proti opozícii, t. j. ex definitione

parlamentnej menšine,

vznik straníckych klubov v rámci zákonodarného zboru znamená, že v prípade vzniku

názorových rozdielov si poslanci vládnucej strany (či koalície strán) tieto vydiskutujú

88

s členmi vlády za dverami poslaneckých klubov alebo straníckych sekretariátov, aby

nevznikla žiadna šanca kritiky zo strany opozície,

parlamentná väčšina sa namiesto kontroly vlády ocitá v jej područí a funkcia kontroly

prechádza na menšinovú opozíciu.

V takejto situácii vzniká objektívna potreba čo najpresnejšie vymedziť kompetencie

parlamentu. Prejavom tejto potreby je častá zmena smerom k rozširovaniu rokovacích

poriadkov zákonodarných zborov. Z teoretického hľadiska sa hovorí o tzv. racionalizovanom

parlamentarizme, ktorého najznámejším prejavom je inštitút konštruktívneho vóta nedôvery,

ktorý obsahuje už nemecký Základný zákon z roku 1949. Podľa neho nestačí väčšinový

prejav nedôvery k predstaviteľom výkonnej moci, ale príslušníci rôznych opozičných skupín

sa musia dohodnúť na osobe budúceho premiéra a dosiahnuť súhlas väčšiny.

Druhým výrazným prejavom tejto tendencie je tzv. štruktúrovaný, resp. ohraničený

parlamentarizmus, ktorý sleduje odstránenie možných negatívnych javov, racionalizáciu

vnútorného života parlamentu, vonkajších vzťahov k vláde a samotným voličom.77

Súčasná diskusia o demokracii v zahraničí nastolila problém tzv. delegatívnej

demokracie78, ktorého obsahom je existencia a hlavne neexistencia politickej vôle

parlamentnej väčšiny a jej vlády podrobiť sa menšinovej opozičnej kontrole. Presnejšie tento

problém spočíva v rozpore medzi legálnym zdrojom vzniku politickej elity (voľby) a

právnymi normami neupraveným spôsobom realizácie jej moci, resp. ide o rozpor medzi

právne záväzným pomerným volebným systémom a väčšinovým typom realizácie praktickej

politiky.

Model delegatívnej demokracie sa zakladá na predpoklade, že nech už vo voľbách

zvíťazí ktokoľvek, bude oprávnený vládnuť tak, ako on uzná za vhodné (mýtus legitímneho

delegovania), pričom bude obmedzovaný iba holými faktami existujúcich mocenských

77 Pozri napr.: Škaloud, J.: Komparace politických systémů I. Praha, FMV VŠE 1995, s. 13. 78 Podrobnejšie pozri: Stena, J.: Stav demokracie na Slovensku ako predmet diskusií a politických sporov. In:

Sociológia, 1996, č. 5, s. 398.

89

vzťahov a ústavne limitovaným funkčným obdobím. Aj výrok z 2. schôdze NR SR tomu

nasvedčuje: „…zvyknite si, je po voľbách … A politicky nerobíme nič iné, len to, čo občania,

voľby od nás očakávajú. Uvádzame výsledky volieb do praktického života.“ (Stenografická

správa, 1994, s. 49). Obsah výroku sa naplnil presadením väčšinového prístupu pri

zostavovaní riadiacich orgánov NR SR, pri zriaďovaní prešetrovacích komisií, pri voľbe

členov OKO, televíznej a rozhlasovej rady z víťaznej koalície.

V modernej situácii vývinu štátu a práva z pozícií politickej vedy jednoznačne

rozpoznávame fungovanie rozporu medzi ústavnoprávnou úpravou politického systému a

fungovaním politického systému v politickej a celospoločenskej praxi. Myšlienka

delegatívnej demokracie ako výsledok pôsobenia tohoto procesu vytvára reálne šance

uzurpácie moci v spoločnosti najmä zo strany exekutívy a jej čelných predstaviteľov.

VI. VOĽBY AKO MECHANIZMUS VZNIKU MODERNÉHO POLITICKÉHO

SYSTÉMU

Volebný systém

Volebný systém ako atribút moderného politického systému úzko súvisí s postupným

uplatňovaním občianskych práv, najmä volebného práva ako možnosti pre jednotlivca

prostredníctvom tejto špecifickej formy politickej činnosti podieľať sa na politickom

90

rozhodovaní. Takisto súvisí zo zavedením zastupiteľského princípu vládnutia, ktorý

nevyhnutne vyžaduje voľnú súťaž politických strán o podporu voličov.

Pod volebným systémom predovšetkým rozumieme súhrn takých politických inštitúcií

a javov ako sú volebné právo a jeho zložky, spôsob vyhlásenia volieb, určovanie hraníc

volebných obvodov, spôsob nominácie kandidátov, zostavovanie zoznamov voličov, volebná

kampaň, spôsob rozdeľovania mandátov, typy volieb a pod.

Volebné právo je vo všeobecnosti v demokratických ústavách zakotvené ako politické

právo. Charakteristické pre vyspelé štáty sveta bola počnúc koncom 60. rokov 20. storočia

snaha znížiť vekovú hranicu aktívneho volebného práva na 18 rokov, čo v podstate

akceptovala väčšina krajín. Dokonca po parlamentných voľbách v Slovenskej republike 1998

najmä v časti ľavicových politických strán vznikla myšlienka ešte výraznejšie znížiť túto

vekový cenzus (na 16, resp. 17 rokov). S vekovou hranicou pre pasívne volebné právo to už

také jednoznačné nie je. Predovšetkým to záleží na type volenej funkcie. V prípade

dvojkomorových parlamentov sa tieto vekové hranice často výrazne líšia. Ešte výraznejšie sa

tento rozdiel prejavuje pri priamej či nepriamej voľbe prezidenta alebo predstaviteľov

lokálnych administratív. Existuje len málo politických systémov, ktoré uznávajú rovnakú

dolnú hranicu veku pre aktívne a pasívne volebné právo. Okrem toho je pasívne volebné

právo regulované ďalšími dôvodmi, ktoré zabraňujú občanovi uchádzať sa o volený štátny

post. Ide najmä o stanovenie vstupnej bariéry pre zvolenie do zákonodarného zboru, právnu

nespôsobilosť, vyhlásenie úpadku, pôsobenie v aktívnej štátnej službe vrátane ozbrojených

zložiek, predchádzajúce odsúdenie za konkrétne trestné činy, pôsobenie v riadiacich orgánoch

firiem, ktoré realizujú štátne objednávky, príslušnosť k duchovnému stavu, sudcovia

ústavných súdov ale aj činní sudcovia, ombudsmani a v niektorých prípadoch aj členovia

volebných komisií takisto nemôžu kandidovať, atď.

Neuralgickým bodom súčasných volebných systémov je spôsob stanovovania hraníc a

počtu volebných obvodov. Súvisí to s výskumom stability, resp. nestability voličskej podpory

91

v jednotlivých častiach štátu. Preto sa hovorí o tzv. stabilných volebných obvodoch, kde

konkrétne politické strany pravidelne získavajú podstatné množstvo voličských hlasov aj bez

nejakého špeciálneho úsilia. Je len samozrejmé, že vládnuce politické strany v rámci svojich

mocenských kompetencií sa budú usilovať o také vytýčenie hraníc volebných obvodov, ktoré

by im zabezpečili reprodukciu ich moci v budúcich volebných obdobiach. Preto aj dnes sú

najzávažnejšími problémami spätými s volebnými obvodmi tzv. mallaportionment (nerovné

zastúpenie) a gerrymandering (volebná geometria). Nerovné zastúpenie vychádza

z nerovnakého počtu voličov v jednotlivých volebných obvodoch. Ide najmä o rozdielnu váhu

hlasov pri tvorbe mandátu. Je zhodný parlamentný mandát poslanca, ktorý sa uchádzal o túto

volenú funkciu vo volebnom obvode s 50 000 voličmi s mandátom kolegu, ktorý mal vo

svojom obvode 500 000 voličov? Riešením je čo najviac zrovnoprávniť volebné obvody

z hľadiska počtu oprávnených voličov a snažiť sa o dosiahnutie stavu, aby sa váha voličského

hlas v jednom obvode rovnala aspoň približne voličskému hlasu v druhom obvode

(rozhodnutie Najvyššieho súdu USA). Volebná geometria na druhej strane znamená snahu o

účelové vytyčovanie hraníc volebných obvodov podľa stability politickej podpory. Pri tom je

veľmi dôležité, kto dostane kompetenciu o týchto hraniciach rozhodnúť. Zásadné chyby

v tomto smere je možné relatívne dobre vylúčiť, ak kompetencia v tomto bode zostane

najvyššiemu zákonodarnému orgánu v štáte. Keď sa Francúzi rozhodli v 50. rokoch zveriť

túto právomoc do rúk ministerstva vnútra, hrozilo, že vypukne občianska vojna. Dôsledkom

bol návrat Ch. de Gaullea do vysokej politiky a rozhodná ústavná reforma, ako aj vyriešenie

vzťahu z Alžírskom.

Z hľadiska spôsobov registrácie voličov v zásade rozoznávame dve základné metódy:

a/ registrácia z úradnej povinnosti (registráciu zo zákona vykonáva poverený orgán štátnej

správy alebo samosprávy a občan plní iba verifikačnú funkciu); v SR bola táto povinnosť

prevedená zákonom z matrík ako orgánu štátnej správy na samosprávne orgány obcí, ktoré sú

povinné viesť a zostavovať aktuálne zoznamy voličov;

92

b/ registrácia na základe vlastnej iniciatívy (občan sám musí vykonať konkrétny úkon a

zaregistrovať sa ako volič v príslušnej inštitúcii); tento typ tzv. nepovinnej registrácie je

charakteristický pre väčšinu štátov v rámci USA, dnes túto registráciu vykonávajú najčastejšie

aktivisti jednotlivých politických strán vyslaní k občanom, aby ich zaregistrovali už ako ich

vlastných voličov

Existujú tri základné spôsoby navrhovania a výberu kandidátov na volené funkcie, čo

neznamená, že nemôžu existovať ich možné varianty:

a/ politické strany, hnutia, združenia a organizácie schvaľujú na svojich zjazdoch, výročných

konferenciách alebo špeciálnych predvolebných zasadnutiach kandidátov za svoju stranu,

ktorými sa zvyčajne stávajú predstavitelia straníckej špičky; politická strana tak vnútri svojich

organizačných štruktúr uskutoční prvotný predvýber a takto pripravený zoznam kandidátov

poskytne voličom;

b/ podávanie nezávislých kandidatúr, ktoré je v zastupiteľskom systéme viac-menej

znemožnené jeho vlastnou podstatou – voľnou súťažou politických strán, preto sa títo

kandidáti najčastejšie objavujú na kandidátkach rozhodujúcich politických strán, čím je

v istom zmysle slova spochybnená ich nezávislosť.

c/ primárne voľby ako získavanie predbežného súhlasu verejnosti a dôkazu o voličskej

podpore voči vlastnej politickej strane alebo registráciou povereným inštitúciám.

Predvolebná, resp. volebná kampaň je nevyhnutnou súčasťou moderného volebného

systému. Jej základným zmyslom je získať politickú prevahu a väčší politický vplyv, čo sa

číselne vyjadruje prostredníctvom získavania voličskej podpory. Spočíva v mobilizácii

ľudských, technických, finančných a organizačných zdrojov s cieľom získať na svoju stranu

voličov. Vynaložené zdroje sa však vynakladajú racionálne. Predovšetkým žiadna politická

strana či jednotlivý kandidát ich nebude používať na presviedčanie už rozhodnutých voličov.

Najväčšie náklady sú venované na pôsobenie na nerozhodných voličov a na prvovoličov.

93

Vo všeobecnosti existujú dva základné spôsoby rozdeľovania poslaneckých mandátov,

od ktorých závisí aj typ volebného systému: systém pomerného zastúpenia a väčšinový

systém. Pomerný systém znamená, že politické subjekty, ktoré sa stretávajú vo volebnom

súboji získavajú mandáty v zastupiteľskom zbore podľa vzájomného pomeru obdržaných

voličských hlasov. takto sa v parlamente relatívne presne odráža rozloženie politických síl

v celospoločenskom meradle. Je to systém, v ktorom sa volič predovšetkým vyjadruje

k politickej strane a jej programu. Niekedy môže ovplyvniť aj výber kandidátov (preferenčný

hlas). Vo väčšinovom volebnom systéme môžu súperiť aj politické strany, aj jednotliví

kandidáti. Politické strany však súperia prostredníctvom konkrétnych kandidátov. Zisk

politickej strany je súčtom úspechov jednotlivých kandidátov. Víťazný kandidát získava svoj

mandát „priamo z urny“, bez ohľadu na to, ako je ústavou, resp. volebných zákonom

stanovená potrebná väčšina (jednoduchá, absolútna, alebo je stanovená konkrétna

percentuálna hranica voličskej podpory). Tento volebný systém môže viesť k vytvoreniu

bipartistického modelu straníckeho systému. Zároveň je potrebné uviesť, že pri tomto

volebnom systéme je počet volebných obvodov rovnaký ako je počet kresiel v zastupiteľskom

zbore. Zmiešaný volebný systém využíva prvky obidvoch vyššie uvedených systémov.

Používa sa napríklad v NSR a v modernej nemeckej histórii pôsobí stabilizujúco. Volič môže

voliť jednotlivú politickú osobnosť a zároveň vyjadriť podporu niektorej politickej strane, to

znamená, že tento systém predpokladá dvojité hlasovanie. Rovnosť hlasu je v NSR

zabezpečená tak, že každý volič má dva hlasy.

Uvedenými spôsobmi sa môžu vykonávať priame a nepriame voľby, parlamentné,

komunálne voľby a voľby hlavy štátu.

Voľby a moderný politický systém

Z teoretického hľadiska môžeme skúmanie volieb realizovať takisto minimálne

v dvoch rovinách:

94

1. podstata volieb (čo to je)

2. účel volieb (na čo slúžia).

A/ Ak stotožníme voľby s volebným systémom, potom je tento mechanizmom

„demokratického vytvárania štátnej štruktúry“. 79

B/ Voľby je potrebné považovať za spôsob realizácie jedného zo základných politických

práv občana – práva voliť a byť volený, práva na „vyjadrenie súhlasu, resp. nesúhlasu

s politikou vlády, miestnej štátnej správy alebo konkrétneho politického predstaviteľa“. 80

C/ Vychádzajúc z poznania procesu cirkulácie elít v modernej demokratickej spoločnosti

sú voľby mechanizmom občianskej kontroly činnosti a výmeny politických vodcov, nakoľko

v demokratickom zriadení je „výmena vodcov založená na konkurenčnosti a voliteľnosti“81,

to znamená, že určitá „časť politickej elity vzniká ako výsledok volieb“. 82

D/ Voľby zabezpečujú „suverenitu ľudu prostredníctvom a zastúpeniami všetkých

záujmových skupín a vrstiev spoločnosti na výkone moci“83, sú základným inštitútom

legitimizácie moci v danom politickom systéme a politickom režime.

E/ Voľby sú v rámci zastupiteľskej demokracie „základným predpokladom a dosiaľ

neprekonaným mechanizmom uskutočňovania politických rozhodnutí“. 84

F/ Voľby sú pre drvivú väčšinu obyvateľstva „jedinou formou účasti na politickom

živote“. 85

G/ Ako už veľakrát potvrdila história politickej vedy a historický vývoj samotných

moderných politických systémov, voľby sú medzníkom a zároveň rozhodujúcim

mechanizmom ich vzniku.

79 Tóth, R.: Volebné systémy. GŠ ASR, SAMO 1/1996, s. 19. 80 Azud, J., Koper, J.: Ústavné práva a slobody. GŠ ASR, SAMO 1/1996, s. 55. 81 Tóth, R.: Základy politológie. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1994, s. 93. 82 Tamže, s. 88. 83 Kulašik, P., Tóth, R.: Úvod do politológie. Tatra revue, Liptovský Mikuláš, 1998, s. 109. 84 Tamže, s. 108. 85 Tamže, s. 109.

95

H/ Voľby nevyhnutne nevyvolávajú kvalitatívnu zmenu politického systému, ale v rámci

zachovania mocenskej štruktúry môžu vystupovať aj ako prostriedok a mechanizmus

kvalitatívnej zmeny spôsobu vládnutia.

Voľby ako mechanizmus politickej zmeny

Cieľom tejto časti je snaha poukázať na to, že voľby zohrávajú úlohu nástroja a

mechanizmu vzniku moderného demokratického politického systému alebo sú zdrojom

kvalitatívnej zmeny spôsobu vládnutia.

Už v ranných dejinách osídľovania USA ako jednoznačný prostriedok politického

organizovania sa novovznikajúcich budúcich samostatných štátnych celkov americkej

federácie. Príkladom by mohla byť kolónia Plymouth, ktorá sa z pôvodne náboženského

spoločenstva rýchlo zmenila na politicky hierarchizovanú a organizovanú komunitu, najmä

tým, že 41 zakladajúcich pútnických otcov podpísalo 21.11. 1620 tzv. Mayflowerskú zmluvu.

V nej sa zaviazali, že sa budú riadiť zákonmi vydanými vodcom, ktorého si sami zvolili.

Ešte významnejšiu úlohu zohral volebný mechanizmus v politickom vývoji

Spoločnosti Massachusettskej zátoky (dnešný Massachusetts), ktorá pôvodne vznikla ako

obchodný podnik. Podľa zakladajúcej listiny najvyššia moc patrila Generálnemu súdnemu

dvoru, ktorý volil guvernéra a jeho pomocníkov. Generálny súdny dvor pozostával zo

slobodných, resp. plnoprávnych občanov (freemen). Spočiatku ho tvoril iba úzky okruh ľudí

okolo zakladateľa kolónie Withropa, no s cieľom vyhnúť sa vnútorným konfliktom bol

rozšírený o ďalších 100 slobodných občanov. Títo mali spočiatku právo voliť pomocníkov

guvernéra, ktorí zasa volili guvernéra a jeho zástupcu. Neskôr sa Generálny súdny dvor

prehlásil za zastupiteľský orgán, fungujúci v podstate na konfederatívnom princípe, s dvoma

voliteľnými komorami.

96

Postupná likvidácia volebných cenzov a postupné rozširovanie volebného práva

vyústili do faktu, že slobodným – t. j. voličom – sa mohol stať každý, kto si kúpil obchodné

akcie.

Podobný vývoj prežíval aj Connecticut, Georgia a obidve Karolíny.

Kvalitatívnu zmenu politického systému znamenalo prijatie Ústavy USA z roku 1787,

ktorá pripisuje veľmi dôležitú úlohu politickému rozhodovaniu voličov pri kreovaní

Snemovne reprezentantov a Senátu Kongresu a úradu prezidenta USA, t. j. základných

prvkov americkej politickomocenskej štruktúry. Voľby sa v podmienkach USA stali nielen

mechanizmom formovania moderného demokratického politického systému, ale stali sa aj

nástrojom jeho kontinuity.

Druhým príkladom sú moderné politické dejiny Španielskeho kráľovstva. Voľby

v roku 1931 rozhodli o premene monarchie na republiku. V komunálnych voľbách síce na

vidieku zvíťazili monarchistické politické strany, ale celkovú prevahu získali republikáni vo

väčších mestách. Vo voľbách do Ústavodárneho zhromaždenia získali rozhodujúcu prevahu

republikáni a socialisti. Alcalá Zamora utvoril republikánsko-socialistickú koalíciu a 9.

decembra dostalo Španielsko novú liberálnu demokratickú ústavu.

Prvé slobodné parlamentné voľby po smrti generála Franca sa konali v roku 1977 a

znamenali nielen kvalitatívnu zmenu politického systému, ale aj absolútny prevrat

v spôsoboch vládnutia. Tieto voľby takisto umožnili vypracovanie novej demokratickej

ústavy prijatej v ľudovom referende v roku 1978.

Ďalším príkladom, ktorý potvrdzuje úlohu volebného výberu a ľudového hlasovania

ako mechanizmov kvalitatívnej zmeny politického systému, je politický vývoj v Talianskej

republike. Po páde Mussoliniho režimu sa občania Talianska museli najprv rozhodnúť medzi

monarchiou a republikou. V júni 1946 sa konalo referendum, v ktorom tesne zvíťazili hlasy

pre republiku (54,3%) s asymetrickým rozpoložením: na severe a v strede krajiny 62,2% pre

republiku, na juhu 63,8% pre monarchiu. V tom istom termíne sa konali aj voľby do

97

Ústavodarného zhromaždenia, ktorého hlavnou úlohou bolo vypracovanie novej

demokratickej republikánskej ústavy.

V bežnej fáze politického života, v stabilizovanom politickom systéme, voľby

nevyhnutne nevyvolávajú potrebu jeho kvalitatívnej zmeny. Okrem klasických funkcií, ktoré

voľby plnia, často rozhodujú aj o zmene spôsobu vládnutia (politického režimu). Voľby vo

Veľkej Británii v roku 1997 znamenali koniec dravej neoliberálnej monetaristickej politiky,

naštartovanej ešte dávnejšie M. Thatcherovou, to isté platí aj o konci reaganizmu v USA po

víťazstve G. Busha v roku 1988, ale najmä po úspechu B. Clintona v roku 1992.

V roku 1993 v dôsledku obvinení z nehumánnosti konania a rozhodovania musela

podať demisiu dánska socialistická vláda. Nová vláda, na čele ktorej stálo pravicové

zoskupenie Venstre, okamžite začala realizovať tvrdé reštrikčné opatrenia voči mnohým

sociálnym programom, rozbehnutým predchádzajúcou exekutívou. Podobných príkladov by

sme mohli uviesť ešte celý rad, či už z hľadiska chápania volieb ako mechanizmu vzniku a

formovania moderného politického systému, alebo ako prostriedku zmeny spôsobu vládnutia.

Slovensko a voľby

Čo bolo podstatou volieb do NR SR 1998, ale aj volieb v roku 1994 v Slovenskej

republike? Došlo ku kvalitatívnej zmene politického systému? Vznikol na základe výsledkov

volieb nový politický systém? Zmenil sa spôsob vládnutia? Toto je len časť otázok, na ktoré

by sme mali odpovedať.

Ak sa budeme riadiť hoci aj najjednoduchšími prístupmi k chápaniu podstaty

moderného politického systému a volieb, musíme konštatovať, že k zmene podstaty

politického systému v Slovenskej republike nedošlo, takisto ako nedošlo k tomu, že by sa

voľby stali mechanizmom a zdrojom pre vznik nového systému moci:

1. Ani vo voľbách 1994, ani vo voľbách 1998 sa nezmenil hlavný a jediný nositeľ štátnej

moci (národ, resp. občianska spoločnosť, prostredníctvom politickej elity volenej

98

v pravidelných, slobodných a demokratických voľbách), legitimita štátu je odvodená

z vôle suverénneho ľudu.

2. Zachovala sa ústavnosť systému, vzťahy medzi základnými druhmi štátnej moci a ich

predstaviteľmi zostali relatívne stabilné, aj keď nie úplne v duchu litery ústavy.

3. Spôsoby, metódy a techniky vykonávania moci zostali právne garantované a prejavovali

potrebnú mieru stability.

4. Na rovnakej úrovni, alebo (podľa niektorých politických pozorovateľov) na zvýšenej

úrovni sa uplatňovala špecifická forma ideologizácie pri presadzovaní štátneho záujmu.

5. Súdna moc zostala dostatočne nestranná a nezávislá.

6. Štát naďalej garantoval prioritu človeka, občana a občianskej spoločnosti, aj keď nemožno

prehliadnuť množstvo deformácií v tomto smere.

7. Ústavne nebola postihnutá zásada zodpovednosti vlády voči parlamentu, aj keď v praxi

vôľa ústavnej väčšiny často hraničila s jej ľubovôľou.86

To, čo však je pre krátku tradíciu slobodných a demokratických volieb v mladej

Slovenskej republike charakteristické a podstatné je fakt, že aj voľby 1994, aj voľby 1998 sa

stali prostriedkom a mechanizmom dočasnej zmeny (časové a ústavné obmedzenie moci

politickej elity) spôsobu vládnutia, resp. mocenského režimu. Táto zmena má určité špecifické

znaky:

Voľby v slovenských podmienkach znamenajú jasný predel medzi obdobiami vlády

umiernených a radikálnych politických síl. Striedaniu radikálnych a umiernených

mocenských elít mnohí autori v minulosti aj dnes pripisujú zákonitý charakter.

Politická moc sa legitimizuje na základe spoločného existenciálneho zážitku – víťazstva

vo voľbách. Model tzv. delegatívnej demokraci 87 sa zakladá na predpoklade, že nech už vo

voľbách zvíťazí ktokoľvek, bude oprávnený vládnuť tak, ako on uzná za vhodné (mýtus

86 Pozri: Koper, J.: Štát a štátna elita v modernej situácii. Právny obzor 3/1997, s. 308. 87 Podľa: Stena, J.: Stav demokracie na Slovensku ako predmet diskusií a politických sporov. Sociológia 5/1996,

s. 398.

99

legitímneho delegovania), pričom bude obmedzovaný iba holými faktami existujúcich

mocenských vzťahov a ústavne limitovaným funkčným obdobím. Svedčí o tom aj vyššie

uvedený výrok z 2. schôdze NR SR po voľbách v roku 1994.88

Voľby znamenali a znamenajú radikálnu preorientáciu v smerovaní politického a

ekonomického klientelizmu (vládna a parlamentná podpora a realizácia záujmov spriaznených

alebo aspoň lojálnych skupín obyvateľstva), ktorý sa najčastejšie prejavoval menovaním do

dôležitých funkcií na rôznych úrovniach štátnej správy a opatreniami, ktoré umožňovali

klientelistickú privatizáciu.89

Negatívnym znakom volieb na Slovensku a oboch povolebných období je uplatňovanie (v

politickej praxi) princípu politického vylúčenia, kedy sa často oprávnené snahy a požiadavky

vo voľbách porazených politických skupín neberú ani do úvahy, alebo sa jednoducho

odmietnu ako iniciatívy, ktoré nevzišli z prostredia vládnucej politickej elity.

Výsledky volieb doposiaľ vždy vyvolali tendenciu vnášania a používania netradičných

(mimoústavných, nie neústavných) metód a spôsobov praktickej realizácie politickej moci, aj

keď ústavne sú mechanizmy výkonu moci pomerne presne definované (nekooperatívanosť,

konfrontačnosť, ktorá je často sprevádzaná náznakmi politického revanšizmu, mobilizácia

členských základní strán a hnutí, prívržencov a sympatizantov, hromadné personálne zmeny

takmer na všetkých úrovniach štátnej správy, používanie až zneužívanie parlamentnej

väčšiny, jednostranné obsadzovanie kontrolných orgánov, neochota viesť dialóg, resp.

odmietanie akýchkoľvek negociačných metód apod.)

Voľby ako zdroj moci novej legislatívy a exekutívy zatiaľ vždy, aj keď nepriamo, určitým

spôsobom narušili harmóniu procesu formovania sa občianskej spoločnosti. V podmienkach,

kde občianska demokratická tradícia chýba a kde sa tento nedostatok rieši zakladaním stále

nových a nových občianskych iniciatív a združení, je neprimerané ani ponechanie týchto snáh

88 Stenografická správa z 2. Schôdze NR SR, 1994, s. 49.

100

na živelný vývoj, ani reštriktívne zákonné opatrenia voči tzv. tretiemu sektoru, prijaté ešte

stále fungujúcou vládou.

Volebný systém na Slovensku a všetky faktory, ktoré s ním súvisia jednoducho vyžadujú,

aby sa strany a hnutia, ktoré chcú vládnuť (t. j. zvíťaziť vo voľbách), sa spájali do väčších

celkov (koalícií, federalizovaných či konfederalizovaných politických zoskupení alebo

zmluvných partnerstiev), aby mohli získať nielen jednoduchú parlamentnú väčšinu, ale

v prípade možnosti aj väčšinu ústavnú.

Vo výpočte príznakov zmeny spôsobu vládnutia na základe uskutočnenia volieb by sme

mohli pokračovať, ale to nie je cieľom tejto časti publikácie. Relatívne radikálna zmena

spôsobu výkonu moci po každých voľbách je v našich podmienkach javom negatívnym,

nakoľko sa prerušuje kontinuita prác na zdokonaľovaní ústavného systému a tým aj

politického systému ako takého. Ba čo viac, formovanie a vytváranie prvkov moderného

systému politickej moci sa uskutočňuje tak, že sa najprv zo zásady zruší všetko, čo vytvorila

moc, ktorá prehrala vo voľbách, a subjekty nových mocenských štruktúr akoby museli

začínať odznova. Tento „mantinelistický“ prístup sa uplatňuje najmä preto, že už vopred sa

vylučuje použitie akejkoľvek negociačnej metódy aj napriek tomu, že víťazi i porazení túžia

vytvoriť taký politický systém, ktorý by bol stabilný a bezchybne fungoval bez ohľadu na to,

kto vládne.

89 Krivý, V., Feglová, V., Balko, D.: Slovensko a jeho regióny. Nadácia Médiá, Bratislava, 1996, s.153.

101

VII. MODERNÝ POLITICKÝ SYSTÉM V PODMIENKACH EURÓPSKEJ

INTEGRÁCIE

Pravdepodobne najprijateľnejšou aj keď nie najschodnejšou cestou uvažovania a

analýzy vyznačeného problému je bližšie sa pozrieť na modernosť európskeho politického

systému a odhaliť možnosti obmedzenia štátnej suverenity z uhla pohľadu, ktorý nie je

celkom tradičný ani v oblasti právnej vedy, ani v teórii medzinárodných vzťahov, ani v rámci

predmetu politológie.

Pokiaľ základným prvkom každého politického systému v klasickom ponímaní je

občan, budeme predpokladať, že základným subjektom politického systému na nadnárodnej

úrovni je suverénny štát.

Prvou stránkou štátnej suverenity je vnútorná suverenita. Suverenita dovnútra štátu

predpokladá, že štát (či jeho predstavitelia) je zvrchovaným, nikým neobmedzovaným

správcom štátneho územia a obyvateľstva, ktoré na ňom žije. To znamená, že nikto nesmie

zvonku zasahovať do jeho vnútorných záležitostí. Štát má absolútnu voľnosť

vnútropolitického chovania. Zároveň žiadna jeho jednotka, ktorá je súčasťou štátu, nesmie

byť subjektom medzinárodného práva a nesmie mať právo na samostatné zahraničnopolitické

aktivity.

102

Vonkajšia suverenita, resp. suverenita štátu navonok znamená, že štát je z právneho

hľadiska rovný z ostatnými štátmi. Lenže takáto suverenita môže byť iba recipročnou.

Zaisťuje štátu rovnoprávne členstvo v medzinárodnom spoločenstve, na druhej strane – štát

má jediný právo na zahraničnopolitické chovanie, no jeho slobodné konanie je obmedzované

a regulované rovnakým právom ostatných štátov medzinárodného spoločenstva.

Historicky suverenita štátu vznikla prenesením suverenity z dynastického

absolutistického vladára na štát. Neskôr dochádza k tzv. „znárodneniu štátnej suverenity“,

ktoré prenieslo suverenitu na ľud, resp. národ, ktorý bol formálne prehlásený za zdroj moci.

Od neho je odvodená vláda, ktorá buď ako skupina či mocenská elita je

z medzinárodnopolitického hľadiska nositeľkou tejto suverenity.90

Pozrime sa teda, ako európsky politický systém napĺňa predpoklady vlastnej

modernosti a ako tieto podmienky môžu ovplyvniť mieru uplatňovania štátnej suverenity.

Najčastejšie sa modernistický princíp spája s postupným ale neodvratným procesom

vzájomného prelínania demokratických a liberálnych princípov. Zdá sa však, že ani

v aplikácii na klasický politický systém v štáte táto podmienka nemusí platiť

v neohraničenom zmysle slova. Historická skúsenosť potvrdzuje existenciu demokratických

politických systémov bez liberalizmu (jakobínske obdobie vo Francúzsku) ako aj liberálnych

systémov bez demokracie (USA v čase prijatia Ústavy). Preto moderný politický systém

nevyžaduje apriori spojenie demokratických princípov zo zásadami demokracie.

Predovšetkým základným demokratickým nedostatkom je spôsob kreovania

rozhodujúcich celoeurópskych orgánov a inštitúcií, kde okrem Európskeho parlamentu

jednoznačne prevláda princíp sprostredkovaného delegovania, resp. nominácie kandidátov za

jednotlivé členské a pridružené štáty na rozhodujúce riadiace posty. Zásada rovnosti bola

ešte viac naštrbená aj z hľadiska prijatia vnútorných organizačných zmien, kde sa ešte viac

zdôraznila disproporcia v počte hlasov v Rade ministrov EÚ a prerozdelení a zvýšení počtu

90 Pozri napr.: Krejčí, O.: Mezinárodní politika. Victoria Publishing, Praha 1997, str. 164.

103

kresiel v Európskom parlamente v prospech pôvodných členov EÚ. Naopak, posilnenie

zásady rovnosti nastalo v tom, že od r. 2005 bude mať každý zúčastnený štát v Európskej

komisii jedného člena a zaviedla sa demokratickejšia zásada, ktorá ruší právo veta pri

rozhodovaní v rade EÚ v 29 oblastiach, pričom na rozhodnutie sa vyžaduje kvalifikovaná

väčšina stanovená na 258 hlasov z celkových 345. Rozhodovací proces sa riadi striktne

stanovenými zásadami a normami, odchýlky môžu mať za následok aj sankcie rôzneho

druhu voči konkrétnemu štátu.

„Veľké medzinárodné organizácie s autoritatívnym postavením (MMF, NATO, EÚ,

OSN) presadzujú určité súbory noriem pre tvorbu politických rozhodnutí ultimatívnym, a nie

alternatívnym spôsobom, aj s použitím sankčných prostriedkov“. 91 Tým prestáva platiť

elementárne liberálne chápanie slobody jednotlivca, skupiny, dokonca aj štátu. Proces

globalizácie (najmä ekonomiky) tak vyvoláva potrebu nanovo definovať nejaký nenárodný a

neobčiansky subjekt ako suveréna politickej moci. Je teda viac ako pravdepodobné, že

nastáva koniec „štátu-národa“ ako jediného zdroja a nositeľa suverenity.

Vyššie uvedený postulát odporuje aj základnej požiadavke liberalizmu na

minimalizáciu štátu. Autoritatívne skupinové rozhodnutia minimalizujú úlohu jednotlivých

štátov, ba čo viac štáty, ktoré prejavili záujem vstúpiť do EÚ sa musia prispôsobovať vopred

prijatým štandartom a normám. Svedčí o tom celý proces aproximácie práva a s tým úzko

spätá realizácia (otváranie a zatváranie) niekoľkých desiatok predvstupových kapitol, ktoré

sú len ďalšími obmedzeniami na ceste slobodného rozhodovania sa suverénnych štátov. Na

druhej strane autoritatívny spôsob rozhodovania zo strany európskych inštitúcií posilňuje

túto nadštátnu politickú organizáciu, čím v princípe odporuje liberálnej požiadavke

minimalizácie štátu.

Vo všeobecnosti je možné povedať, že v prípade skúmania demokratického a

liberálneho deficitu ide o dva vzájomne prepojené procesy: a/ dobrovoľné samoobmedzenie

91 Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSTV, Bratislava 1998, str. 31.

104

(selflimitation) štátnej suverenity ako výraz a dôkaz štátnej zvrchovanosti; b/ vonkajšie

obmedzenie štátnej suverenity (external limitation) ako dôsledok obmedzujúceho pôsobenia

iných suverenít, resp. ako dôkaz už spomínanej reciprocity v procese vzťahov medzi

suverénnymi štátmi. Príkladom samoobmedzenia ako vyjadrenia vlastnej zvrchovanej vôle

politickej reprezentácie štátu je snaha o reformu a prispôsobenie vnútorného práva

požiadavkám integračných štruktúr a realizácia podmienok na vstup do EÚ. Výnimočným

príkladom toho sú ustanovenia čl. 11 platnej Ústavy Talianskej republiky o tom, že

„Taliansko sa zrieka vojny ako nástroja ohrozenia druhých národov a ako prostriedku riešenia

medzinárodných sporov; za predpokladu rovnosti s ostatnými štátmi súhlasí s obmedzením

zvrchovanosti, potrebným na vybudovanie poriadku, ktorý by zaistil mier a spravodlivosť

medzi národmi; presadzuje a podporuje medzinárodné organizácie s týmito úlohami“. 92 Ako

ďalší príklad samoobmedzenia zvrchovanosti štátu by sme mohli uviesť často sa vyskytujúcu

ústavnu formuláciu o nadradenosti noriem medzinárodného práva nad vnútroštátnym právom,

najmä v súvislosti s adekvátnou mierou dodržiavania a ochrany ľudských a občianskych práv

a slobôd.

Vonkajšie obmedzenie štátnej zvrchovanosti sa uskutočňuje hlavne z dôvodu

fungovania možnosti prijímať autoritatívne rozhodnutia nereprezentatívnych orgánov

výkonnej moci na úrovni integračných štruktúr. Týka sa to najmä prijímania a presadzovania

ochranárskych opatrení a požiadaviek na ochranu vnútorného trhu Únie, regulovanie trhu

pracovných síl, obmedzovanie slobodného pohybu obyvateľstva nečlenských štátov, napr.

prostredníctvom zavedenia režimu vízovej povinnosti, vydávaním kvót na vývoz

strategických tovarových komodít a podobne.

Realizácia, resp. nerealizácia zastupiteľského princípu vládnutia je jednou

z najdôležitejších čŕt súčasného európskeho politického systému. Okrem toho je nekorektné

z historického hľadiska stotožňovať zastupiteľský princíp s jeho neskoršou liberálno-

92 Klokočka, V., Wagnerová, E.: Ústavy stát. Evropské unie. Linde, Praha 1997, str. 186.

105

demokratickou podobou označenou ako parlamentná vláda, či už v podobe republiky alebo

parlamentom či ústavou limitovanej monarchie.

Základným motívom zastupiteľskej demokracie je nevyhnutnosť redukovania

politickej komunity a na tomto základe potreba vytvoriť zodpovednú vládu. Získať

väčšinovú podporu celej komunity, najmä ak sa pohybujeme v nadnárodnom, resp.

nadštátnom priestore, je veľmi obtiažne. Pre efektívnu realizáciu politických rozhodnutí je

však dôležité, „aby sa o zodpovednosť za výber rozhodnutia s jadrom rozhodovania podelila

skupina, ktorú možno označiť za väčšinu“. 93 Takto sa politická komunita redukuje na

niekoľko desiatok až stoviek jednotlivcov, ktorí majú mandát od svojho legitimizátora (kasty,

triedy, elektorátu) prijímať rozhodnutia v jeho mene. Tieto osoby preberajú na seba

iracionálnu zodpovednosť (sú zodpovedné nie svojim voličom, ale vlastnému svedomiu a

vedomiu) konať tak, ako uznajú za vhodné počas ústavou alebo zákonom presne stanovenej

lehoty.

Pri kreovaní orgánov Európskej únie jednoznačne prevláda princíp nominácie, resp.

delegovania predstaviteľov štátov do týchto inštitúcií. Európska exekutíva prevláda

z pohľadu svojho politického vplyvu nad legislatívou, zároveň výkonná moc ani v rámci

posledných politických rozhodnutí nebola ani čiastočne podriadená zákonodarnému orgánu,

najvyšší zákonodarný orgán európskej únie nemá príslušné právomoci na kontrolu a politické

sankcionovanie európskej exekutívy. Jediným orgánom, ktorý spĺňa požiadavky

zastupiteľského princípu na európskej úrovni je Európsky parlament, ktorého poslanci sú

volení v riadnych, slobodných, všeobecných, priamych a tajných voľbách štátnymi občanmi

členských a pridružených krajín EÚ. Napriek tomu aj tu dochádza k určitým formám

limitovania štátnej zvrchovanosti:

a/ štát nemá nástroje na to, aby poveroval vykonávaním štátnej vôle a následne permanentne

kontroloval voleného zástupcu v Európskom parlamente, nakoľko ten je zodpovedný len

93 Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSTV, Bratislava 1998, str. 21.

106

svojmu vedomiu a svedomiu a sankcionovať ho môžu len občania (voliči) počas

nasledujúcich volieb do EP;

b/ štát nemôže ovplyvniť počet kresiel a tým aj počet poslancov z radov vlastných štátnych

občanov, nakoľko tento počet je vopred stanovený najvyššími orgánmi EÚ;

c/ štát nemá možnosť vyjadriť sa k nominácii kandidátov na post poslanca EP, okrem toho aj

samotní voliči sa vyjadrujú až k zoznamu kandidátov, ktorí im boli navrhnutí na základe

straníckeho predvýberu;

d/ často sa môže stať, že aj o tých funkciách a postoch v rozhodujúcich inštitúciách Európskej

únie, ktoré nepodliehajú rozhodnutiu elektorátu, nerozhodne v konečnom dôsledku vláda ako

nositeľka štátnej suverenity ale nejaký iný orgán, ktorý nemusí mať ani svoje zakotvenie

v ústavnom systéme vysielajúceho štátu (napr. pôsobenie a činnosť Koaličnej rady

v podmienkach politického systému Slovenskej republiky v rokoch 1992 - 2001).

V klasickom ponímaní sú pravidelné voľby atribútom moderného politického

systému liberálno-demokratického typu, sú mechanizmom výberu politickej elity a zároveň

spôsobom jej kontroly, sú vlastne zdrojom moci, ktorá drží celý politický systém pohromade.

Ako už bolo spomenuté vyššie, v rámci EÚ je jediným klasickým spôsobom voleným

orgánom Európsky parlament. Problém však spočíva v tom, že štátni občania síce prenesú vo

volebnom výbere zodpovednosť na vlastných poslancov Európskeho parlamentu, ten však

stále nemá tie právomoci, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie riadne zvoleného najvyššieho

zákonodarného orgánu. V tomto prípade ide o obmedzenie kvalitatívnej a kvantitatívnej

stránky moci Európskeho parlamentu a tým aj kvalitatívnej a kvantitatívnej stránky moci a

vplyvu volených predstaviteľov politickej elity pochádzajúcich z jednotlivých štátov. EP

predovšetkým nevykonáva riadnu zákonodarnú činnosť, okruh jeho právomocí je obmedzený

na určité oblasti a jeho rozhodnutia majú nižšiu mieru záväznosti ako tie, ktoré produkujú

najvyššie výkonné európske inštitúcie. Miera politického vplyvu ale aj politickej

zodpovednosti poslancov pri presadzovaní národných záujmov v tejto európskej inštitúcii je

107

potom často symbolická, čo súvisí aj s počtom kresiel, ktoré jednotliví národní poslanci

obsadzujú.

Voľná súťaž politických strán o ovládnutie politickej moci v štáte je výsledkom

postupného spájania princípov demokracie a zásad liberalizmu v priebehu 19. storočia, kedy

vznikli politické strany dnešného typu. Vyplynulo to z potreby redukovať politickú komunitu,

a nájsť taký „redukovaný“ subjekt, ktorý by bol schopný artikulovať a presadiť záujmy tých,

ktorých predstavuje. V prípade jeho politického úspechu je tento záujem transformovaný do

podoby zákona a nadobúda celospoločenský charakter.

Vo vzťahu k Európskej únii politické strany súťažia priamo pri získavaná podpory

vlastných štátnych občanov ako voličov straníckych kandidátov za poslancov Európskeho

parlamentu. Zo štátnej sa však súťaženie politických strán prenáša aj na európsku úroveň, a to

dvojakým spôsobom:

a/ Štátna politická elita vytvárajúca vládu a fungujúca ako nositeľ štátnej zvrchovanosti,

skladajúca sa z najvyšších predstaviteľov víťazných politických strán, prostredníctvom

svojich nominantov, najmä vo výkonných orgánoch Európskej únie, presadzuje vlastnú

stranícku alternatívu integračných snáh voči straníckym alternatívam predstaviteľov iných

štátov (a zároveň aj politických strán).

b/ Bezprostredným ohrozením suverenity jednotlivých relevantných štátov v rámci ich

integračných snáh je vytváranie európskeho straníckeho systému, vznik a súťaž politických

strán celoeurópskeho typu a straníckych politických a ideologických alternatív a vytváranie

európskych, resp. medzinárodných orgánov, inštitúcií a združení týchto politických strán.

Problematike nevyhnutnosti vytvárania zodpovednej väčšiny a požiadavke

podriadenia výkonnej moci legislatíve sme sa čiastočne venovali v predchádzajúcich

častiach. Konkurenčnosť politických strán sama osebe je nedostatočnou zárukou na

presadenie konkrétneho politického záujmu. Na prijatie efektívneho politického rozhodnutia

je potrebné vytvoriť zodpovednú väčšinu (responsible majority), čo sa konkrétne prejavuje

108

v potrebe vytvárať väčšinovú vládu, majúcu podporu väčšiny členov zastupiteľského zboru.

Vláda je zodpovedná parlamentu, dôvera vyslovená vláde parlamentom znamená jej právo

fungovať v ústavou stanovenom termíne. Inštitúcie Európskej únie v podstate nenapĺňajú

princípy vzájomných vzťahov medzi legislatívou a exekutívou. Podriadenosť, zodpovednosť

a kontrolovateľnosť výkonnej moci zo strany legislatívy nefunguje na európskej úrovni

hlavne z dôvodu rôznych zdrojov legitimity jednotlivých prvkov európskeho politického

systému. Pre štátnu zvrchovanosť tak existuje permanentná latentná hrozba, že jednotlivé

relatívne nezávislé európske rozhodovacie inštitúcie príjmu neadekvátne (neefektívne, ba až

kontraproduktívne) politické rozhodnutie, zaväzujúce relevantné štátne politické elity

uskutočňovať to, čo je v rozpore s definovaným národným záujmom. Ide najmä o také

rozhodnutia, ktoré narúšajú princíp rovnosti postavenia štátov a zvýhodňujú, resp. poškodzujú

jednu skupinu štátov alebo konkrétny štát voči inej skupine štátov alebo jednému štátu.

Príkladom existencie tohoto typu rozhodnutí je tzv. „politika kvót“ na rôzne druhy tovarov,

služieb, ale aj pracovných síl a investícií.

Moderný politický systém je založený na akceptácii a postupnom rozširovaní

prirodzených práv človeka (právo na život, osobnú slobodu a majetok) a celých kategórií

osobitných práv zabezpečujúcich slobodu názorov, prejavu, zhromažďovania, združovania,

náboženstva a vykonávania povolania, ale aj rovnosť všetkých pred zákonom. Pre ďalší

politický vývin sa najdôležitejším stalo rozširovanie volebného práva a odstraňovanie rôznych

obmedzujúcich faktorov (cenzov). Individuálne a skupinové práva a slobody sa definovali

postupne počas celého historického vývoja rôznych spoločenstiev a takisto sa postupne

rozširovalo ich uplatnenie pre stále početnejšie skupiny obyvateľstva. Proces liberalizácie a

demokratizácie znamenal uznanie vybraných sociálnych a politických práv občana. Týmto

boli obmedzené od samotného začiatku právomoci štátu zasahovať do súkromia jednotlivca.

Z druhej strany to znamená, že sú uznané aj niektoré nároky jednotlivca voči štátu. Otvoril sa

tak priestor pre širšie priame vzťahy medzi občanmi a ich spoločenstvami bez ohľadu na štát.

109

Vyšším stupňom tejto premeny sa stali medzinárodné zmluvy, ktoré vymedzili princípy

ľudských práv a otvorili aj cestu pre zasahovanie do vnútorných záležitostí štátu v prípade

potreby ochrany práv občanov.94 Také dokumenty ako Všeobecná deklarácia ľudských práv

prijatá Valným zhromaždením OSN v roku 1948, Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a

spolupráci v Európe z roku 1978, ako aj dokumenty vytvárajúce európsky systém práv a

slobôd prijaté v Nice tvoria právny a politický základ pre eróziu klasického ponímania štátnej

suverenity.

Okrem toho tieto dokumenty obsahujú ustanovenia o tom, že politické a technické

bariéry znemožňujú realizáciu práva národov na sebaurčenie v jeho ideálnej podobe. Táto

skutočnosť viedla k vzniku požiadavky ochrany práv menšín – národnostných, kultúrnych a

iných – vnútri suverénnych národných štátov prostredníctvom medzinárodných dohôd a

politických garancií. Vládnuci ľud - národ je tak principiálne obmedzovaný v uplatňovaní

svojej suverenity. Tento zásah do vnútorných záležitostí štátu však nie je diktátom voči

národu, je pociťovaný ako problém aj v občianskych spoločenstvách orientovaných na

ochranu práv jednotlivcov, nakoľko práva menšín sú práva skupinové.

Podpis medzištátnych dohôd a vznik inštitúcií tohoto charakteru je spätý s prenosom

niektorých suverénnych práv štátu na nadštátne inštitúcie. Preto nie náhodou sa objavil pojem

„subsidiarita“, ktorý dnes slúži v medzinárodných organizáciách na označenie štátnej

zvrchovanosti ako nižšej formy suverenity v porovnaní so suverenitou takých medzištátnych

inštitúcií akou je Európska únia.

Záujem jednotlivca sa vo svete politiky prejavuje až v transformovanej podobe ako

záujem určitej politickej skupiny, organizácie, či inštitúcie (štát ako subjekt medzinárodných

vzťahov z toho nevynímajúc).

94 Pozri.: Azud, J.: K otázke humanitárnej intervencie. In.: Terem, P. (ed.): Dynamické vývojové procesy a

štruktúry a ich medzinárodný kontext. Zväzok venovaný životnému jubileu prof. RNDr. Kolomana Ivaničku,

DrSc. FPV A MV UMB, Banská Bystrica 2000, str. 84 - 90.

110

Takýchto politických organizácií je v politickom systéme (aj v jeho nadštátnom

ponímaní) veľmi mnoho. Vyplýva to z faktu, že reprezentujú zložitú sociálnu štruktúru,

rozdelenie spoločnosti na množstvo záujmových skupín. Táto rôznorodosť záujmov –

pluralita – je základom fungovania moderného politického systému. Takmer optimálnu

podobu nadobúda snaha o realizáciu množstva sociálnych záujmov v systéme politickej

demokracie. V súčasných nedemokratických politických systémoch takisto existuje pluralita

spoločenských s politických záujmov, často však býva potlačená zákonnými ustanoveniami

alebo náboženskými či historickými tradíciami. V rámci Európskej únie je stále zreteľnejšia

tendencia potierania plurality presadzovania národno-štátnych záujmov v prospech nadštátnej

inštitúcie, resp. štáty so svojimi štátnymi doktrínami prestávajú byť stránkami či zložkami

plurality, ale snaží sa ich nahradiť celoeurópsky stranícky systém. Na svetlo sveta vystupujú

koncepcie o formovaní a fungovaní európskej politickej kultúry, európskej občianskej

spoločnosti a pod., ktoré majú svoje korene v presadzovaných koncepciách jednotného

európskeho trhu, meny, zahraničnej a obrannej politiky, atď.

Analýza všetkých ostatných charakteristík moderného politického systému by bola

zbytočná bez uvedenia základného spojovacieho princípu, ktorým je suverenita ľudu ako

transformovaná podoba pôvodnej idey štátnej zvrchovanosti. Slobodne prejavená vôľa ľudu je

jediným zdrojom legitímnosti politického systému ako celku alebo jeho jednotlivých zložiek.

Prvky európskeho politického systému sú legitimizované dvojakým spôsobom:

a/ priamo občanmi relevantných štátov (spôsob kreovania Európskeho parlamentu);

b/ sprostredkovaným legitimizačným procesom, keď občania svojím volebným výberom

vytvoria štátnu reprezentatívnu vládu a poskytnú jej mandát na uskutočnenie štátneho

zastúpenia menovacími dekrétmi na základe jej vlastného výberu (ide vlastne o realizáciu

imperatívneho mandátu).

Moderný politický systém je schopný medzinárodnej komunikácie so systémami

s rovnakou aj odlišnou podstatou, podobne je schopný komunikovať aj s medzinárodnými

111

inštitúciami a organizáciami. Negociačné aktivity v rámci Európskej únie však predstavujú

zložitý komplex javov a udalostí, často krízového charakteru, ktoré je možné vyriešiť len

prijatím kompromisu alebo dohodou o konsenze. Kompromis vždy predpokladá ústupok

z legitímnych a suverénne prejavených záujmov štátu ako subjektu tohto negociačného

procesu. Konsenzus vo svojej podstate predznamenáva, že po dosiahnutí dohody budú

realizované len niektoré štátne záujmy, iné sa zrealizujú čiastočne, iné nebudú môcť byť

uskutočnené vôbec.

Moderný politický systém je vo svojej podstate typom otvoreného systému, nie je

uzavretý, je aktívnym komponentom medzinárodného života so zreteľnými mierotvornými

kritériami vlastných aktivít. Politický systém Európskej únie takýmto systémom nebol vždy.

Až po páde bipolárneho rozdelenia sveta sa otvorila možnosť prístupového procesu pre štáty

bývalého sovietskeho bloku. Samozrejme, v tomto prípade musíme podčiarknuť nerovnosť

podmienok na vstup, ktoré majú v súčasnosti štáty nachádzajúce sa v procese transformácie,

s podmienkami, v pôsobnosti ktorých vstupovali do európskych integračných štruktúr štáty,

ktoré dnes nazývame slovom „pôvodné členské štáty“. Na druhej strane, každý záujemca o

vstup do EÚ musí splniť niekoľko desiatok podmienok, čiže otvorenosť európskeho

politického systému je podmienečná. Preto nie náhodou, po zvážení vlastných potenciálov,

pristupujúce štáty požadujú tzv. prechodné obdobie s mimoriadnym, resp. ohľaduplnejším

režimom.

Na záver tejto časti niekoľko poznámok o národnom záujme. V slovenskej

politologickej literatúre sa pri definovaní národných záujmov uvádza, že tieto sa prejavujú

predovšetkým

- v práve národov na sebaurčenie (ako predpokladu pre realizáciu všetkých ostatných

národných záujmov);

- v kultúrnej oblasti;

- v štátoprávnej oblasti;

112

- v ekonomickej oblasti.

Dovolíme si vysloviť presvedčenie, že v tomto výpočte jednotlivých sfér prejavenia sa

národných záujmov jednoznačne absentujú národné záujmy v zahranično-politickej

oblasti, k analýze podstaty ktorých môžeme pristupovať minimálne z dvoch hľadísk:

a/ Ak by sme za podstatu národných záujmov v zahraničnopolitickej oblasti považovali snahu

národa (resp. jeho politickej organizácie – štátu) zabezpečiť si vonkajšie podmienky pre

optimálnu existenciu a rozvoj, potom môžeme jednoducho tieto záujmy zaradiť ako ďalší

samostatný bod v predchádzajúcom výpočte.

b/ Právo na sebaurčenie sa vždy uskutočňuje voči iným národom, o to viac, ak sú tieto

politicky organizované v štáte, čím toto právo zákonite prekračuje rámec jedného národa a

interného rozmeru jeho politickej organizácie. Obmedzenie štátnej suverenity je zákonitým

prejavom napĺňania národných záujmov v štátoprávnej sfére.

Zahranično-politické záujmy národa sú jedným z najdôležitejších prostriedkov na

realizáciu všetkých ostatných národných záujmov a aktívny vstup národného štátu do

medzinárodnej politiky tu vystupuje ako mechanizmus ich uskutočnenia.

Limity zvrchovanosti slovenskej národnej štátnosti spočívajú paradoxne v tom, že

Slovenská republika je síce samostatným subjektom medzinárodných vzťahov, no

jednoznačne má v medzinárodnom spoločenstve postavenie malého štátu s týmito

charakteristickými črtami (samozrejme, v porovnaní s inými štátmi):

- malá fyzická sila;

- relatívne slabá medzinárodná pozícia;

- regionálne ohraničenie, resp. obmedzenie záujmov;

- úzky vnútorný trh;

- malé domáce hospodárske zdroje; ich štruktúra a rozvoj často závisí od vonkajšieho trhu a

konjuktúry.

113

Akákoľvek hospodárska a politicko-bezpečnostná izolovanosť v čase globalizácie je

nemysliteľná, resp. existuje tu jednoznačná nevyhnutnosť univerzálnej integrácie malého

štátu do rôznych integračných aktivít. Otázka znie: do ktorých? Iba čas ukáže správnosť alebo

omylnosť súčasných rozhodnutí slovenskej politickej reprezentácie.

VIII. VYBRANÉ MECHANIZMY A SPÔSOBY ZMENY A VZNIKU SÚČASNÉHO

POLITICKÉHO SYSTÉMU

Jednou z najdiskutovanejších otázok politickej vedy, ale aj iných príbuzných

spoločenských vied, najmä sociológie, je otázka foriem, metód, ciest a spôsobov pretvárania

spoločenských a politických vzťahov. Hlavné z nich sú revolúcia, reformy, kontrarevolúcia,

vojna, štátny puč a iné. O dôležitosti týchto foriem svedčí aj fakt, že v dejinách myslenia

vznikli samostatné teoretické koncepcie (najmä sociologické teórie strednej úrovne),

zaoberajúce sa výlučne touto problematikou.

Existuje relatívne veľká škála najrozličnejších mechanizmov vzniku moderného

politického systému, počnúc evolučným vývojom cestou postupného prijímania a

realizácie reforiem, historickým dôkazom aplikácie ktorého je politický systém Veľkej

Británie, cez výrazne revolučný spôsob, ktorý je charakteristický napr. pre Francúzsko,

občiansku vojnu, ktorá bola jednou z typických čŕt vývoja americkej modernej štátnosti.

114

Občianskej vojne často predchádza štátny prevrat (resp. puč), typický pre politický vývoj

v Španielsku v 19. storočí a pre moderné politické dejiny Grécka a Portugalska. Podstatou

štátneho prevratu je politický boj jednotlivých politicky významných skupín vnútri vládnucej

elity a ich snaha získať moc do svojich rúk na úkor ostatných zložiek. Takouto mocenskou

skupinou v rámci politického systému je najčastejšie armáda. Velitelia hlavných zložiek

ozbrojených síl likvidujú občiansku vládu, platnosť ústav je buď pozastavená alebo sa ich

ustanovenia neuplatňujú, nastoľuje sa vláda vojenskej junty.

Dohoda veľmocí, ich vôľa vyjadrená v medzinárodnej zmluve a dohoda

významných vodcovských osobností sprevádza vznik mnohých európskych politických

systémov, pričom sa tieto mechanizmy uplatnili najmä v období po ukončení

medzinárodných vojnových konfliktov. Medzinárodná intervencia v minulosti a

humanitárna intervencia, veľmi často realizovaná v posledných desaťročiach modifikujú

podstatu a štruktúru politického systému, ale vystupujú ako bezprostredný mechanizmus jeho

vzniku. Málo preskúmanými mechanizmami sú napr. morálne oprávnenie vodcu (de Gaulle

a V. Francúzska republika), ale aj udalosti z konca 80. rokov v niektorých stredo- a

východoeurópskych krajinách, ktoré v našich podmienkach nadobudli názov „nežná resp.

zamatová revolúcia“ a s ňou spätá realizácia tzv. „okrúhlych stolov“. Ďalej spomenieme

také spôsoby, ako sú oktrojovaná ústavnosť (Bonaparte), stranícky konsenzus (Španielsko

a Taliansko), národná dôvera vodcovi (Adenauer), poverenie veľmocami (Masaryk) a pod.

Bez ohľadu na jednoznačne neúplný výpočet mechanizmov vzniku a formovania moderných

politických systémov je nevyhnutné zdôrazniť, že v tomto procese žiadny z uvedených

mechanizmov nepôsobí osamotene, že je to oveľa zložitejší proces, ktorý najčastejšie

znamená zreťazenie viacerých spôsobov realizácie tohto cieľa podľa konkrétnych

historických, politických, sociálnych ekonomických a iných podmienok a predpokladov, ktoré

sú špecifické pre každý politický systém jednotlivo. Ich vyčleňovanie ako samostatných

faktorov sa uskutočňuje len za účelom explanácie.

115

Revolúcia

Otázka spôsobov premeny spoločenských a politických vzťahov je načastejšie spájaná

s problematikou cieľov politiky a politickej činnosti, ktorá je považovaná za problematiku

politickej ideológie. Analogicky otázka spôsobov premeny politických vzťahov je viac

problémom praktickej politiky.

Existuje veľa druhov politických cieľov:

a/ politické ciele reálne, zrozumiteľné širokým vrstvám obyvateľstva, relatívne ľahko

realizovateľné

b/ politické ciele, ktoré sú nevyhnutné, no sú náročné na realizáciu a majú málo prívržencov

c/ politické ciele, ktoré dosahujú svoje uznanie až po určitom odstupe, keď ich autori už

prestali pôsobiť v politike

d/ politické ciele blízke vedeckému poznaniu sveta, opierajúce sa o výsledky spoločenských a

prírodných vied

e/ politické ciele značne vzdialené od vedeckého poznania spoločnosti, ignorujúce výsledky

jej vedeckého skúmania

f/ politické ciele slúžiace na odstránenie bezprostredných ľudských problémov a

momentálnych prejavov neslobody človeka a nespravodlivosti (ciele politickej taktiky)

g/ strategické politické ciele, slúžiace všeobecnej úlohe vytvorenia podmienok pre maximálne

priblíženie sa k demokracii a spravodlivosti, atď.

Občania, politické subjekty (aktéri) si volia politickú stranu alebo hnutie práve podľa

charakteru ich politických cieľov. No v politicky diferencovanej spoločnosti si relatívne

veľký počet občanov volí priestor svojej politickej socializácie podľa proklamovaných

spôsobov, metód, ciest dosiahnutia určitých politických cieľov.

Pojem revolúcie je mnohovýznamový a nejednotný. V našom prípade reč bude

výlučne o revolúcii politickej ako jednej zo základných foriem premeny politických a

116

spoločenských vzťahov. Uvedieme niekoľko prístupov k charakteristike podstaty tohoto

pojmu:

1. Revolúcia je sled násilných premien náhleho charakteru spojený s použitím násilia (aspoň

v jeho počiatkoch), pričom intenzita násilia môže byť v rôznych prípadoch rôzna.95

2. Revolúcia je zvláštny spoločenský jav, najostrejšia forma politického boja medzi veľkými

sociálnymi a politickými skupinami, je etapou prechodu od jedného typu spoločnosti

k novému typu spoločenského poriadku, je to etapa prudkej premeny narastajúcich

kvantitatívnych zmien novú kvalitu, pričom zaniká politická moc starých spoločenských

a politických skupín a nastoľuje sa nová politická moc revolučných politických skupín.96

3. Revolúcia je prudká spoločenská a politická zmena uskutočňovaná pomocou násilia, je to

protiklad evolúcie.97

4. Revolúcia je uchopenie politickej moci revolučnou triedou cestou ozbrojeného násilia.98

5. Revolúcia je skok od kvantity ku kvalite, je to každá radikálna zmena systému politickej

moci a jemu zodpovedajúceho systému ekonomickej moci, je to prispôsobenie „politickej

nadstavby“ potrebám „ekonomickej základne“. 99

6. Revolúcia je náhodná odchýlka, „cik-cak“ evolučného vývinu spoločnosti.100

Z uvedených definícií vyplývajú tieto dve podstatné črty revolúcie:

Každá politická revolúcia znamená radikálnu zmenu systému politickej moci za použitia

rôznych foriem násilia a jeho intenzity.

Ak revolúciu chápeme v širšom „sociálnom“ zmysle slova, nastáva v nej okrem zmeny

v systéme politickej moci aj prevrat v hospodárskom systéme a spoločenských vzťahoch

95 Uvádzané podľa: Škaloud, J.: Úvod do politologie. VŠE, Praha 1992, s.111. 96 Uvádzané podľa: Fiamengo, A.: Základy všeobecnej sociologie. VPL, Bratislava 1968, s.510. 97 Pozri: Czarnowski, S.: Dziela, zv. II..Warzawa 1956, s.233. 98 Pozri: Marx, K., Engels, F: Vybrané spisy zv. I..VPL, Bratislava 1963, s. 312. 99 Wiatr, J.J.: Společnost. Úvod do systematické sociologie. SPN, Bratislava 1968, s. 284. 100 Napr.: kol.: Filozofický slovník. Stuttgart 1955, s. 131.

117

vôbec. Aj v tomto prípade hrá dôležitú úlohu násilie, rôzne formy jeho uplatňovania a

intenzity.

Pri skúmaní revolúcie ako formy premeny spoločenských a politických vzťahov je

potrebné rozlišovať tieto faktory, ktoré bezprostredne vplývajú na úspešnosť a efektívnosť

revolúcie:

- existujúcu teóriu revolúcie, o ktorú sa opierajú revolučné spoločenské a politcké skupiny

(hybné sily revolúcie)

- spoločensko-politické a duchovné podmienky uskutočnenia revolúcie

- nevyhnutnosť uskutočnenia revolúcie

- ciele revolúcie

- dôsledky revolúcie, ktoré môžu a/ oslabiť pôvodnú revolučnú teóriu

b/ potvrdiť ju

c/ zdokonaliť ju

- historické uskutočnenie revolúcie v rôznych podobách, formách a podmienkach

V každom prípade dejiny spoločnosti a politiky dokázali existenciu dvoch základných

foriem revolúcie:

A/ pomocou ozbrojeného násilia

B/ pomocou iných foriem násilia /tzv. pokojná cesta revolúcie/

Poľský sociálny mysliteľ Jerzy J. Wiatr101 tvrdí, že spoločenský a najmä politický

vývoj tvorí jednotu narastajúcich evolučných zmien a revolučných prevratov. Evolúcia je

základ, prípravné štádium, bez ktorého revolúcia nemá nádej na úspech. Naproti tomu

revolúcia neznamená iba presadenie určitých postupných zmien, ale zároveň znamená

vytvorenie podmienok pre ich pokračovanie v novej forme spoločenského poriadku.

101 Pozri: Wiatr, J.J.: Společnost. Úvod do systematické sociologie. SPN, Bratislava 1968, s. 277.

118

Wiatr ostro rozlišuje pojem „sociálnej revolúcie“, ktorý znamená zásadné zmeny

v sociálnej štruktúre od pojmu „politickej revolúcie“, ktorý chápe ako zásadnú zmenu

mocenských pomerov, pritom cituje Marxa: „Každá revolúcia likviduje starú spoločnosť a

preto je to revolúcia spoločenská. Každá revolúcia zvrhuje starú moc a preto je to revolúcia

politická“. 102 Politická revolúcia sa teda chápe ako vyvrcholenie postupných ekonomických,

sociálnych a duchovných zmien ktoré sa už uskutočnili, alebo do značnej miery boli započaté

v rámci politických pomerov charakteristických pre predrevolučnú situáciu. Takéto chápanie

však považujeme za jednostranné a nedostačujúce, nakoľko história dokazuje aj opak, kedy

politický prevrat predchádza napr. ekonomickej transformácii spoločnosti (ČSFR).

J. Wiatr takisto uvádza, že pod pojmom revolúcia sa najčastejšie chápe uchopenie

moci cestou ozbrojeného násilia, zároveň dopĺňa, že neskôr, pod vplyvom rôznych

revolučných teórií, ale aj revolučnej praxe sa do tohoto termínu začal vkladať aj iný význam,

najmä v tom zmysle, že pod revolúciou začal chápať akýkoľvek spôsob uchopenia moci

revolučnou spoločenskou skupinou, teda aj pokojnou cestou.

V dôsledku rozlíšenia „sociálnej“ a „politickej“ revolúcie autor odlišuje aj objekty

týchto revolúcií: objektom politickej revolúcie je predovšetkým štátna moc, objektom

sociálnej revolúcie sú vzťahy ekonomické.

J. J. Wiatr cituje prácu Bernarda J. Gorrowa „The Comparative Study of

Revolution“103, v ktorej sa jej autor zaoberá hľadaním a opisom všeobecných mechanizmov

vývoja revolúcie. Rozlišujú sa tieto fázy revolúcie:

1) obdobie spoločenského nepokoja, nespokojnosti (nekonformity) a varu;

2) nespokojnosť zasahuje intelektuálne kruhy, ktoré začínajú formulovať víziu nového

spoločenského poriadku;

102 Marx, K., Engels, F: Spisy sv. IV., Praha 1956, s. 110.

103 Pozri: Gorrow, B.J.: The Comparative Study of Revolution. Citované podľa Szczepański, J.: Základní

sociologické pojmy. Praha 1966, s. 167.

119

3) vznikajú účelové organizácie pripravujúce revolúciu, jej politický, ekonomický a

duchovný program;

4) získavanie podpory zo strany širokých ľudových vrstiev;

5) obdobie moci umiernených skupín;

6) mobilizácia a rozvoj extrémistických skupín, ktoré sa obávajú, že umiernené skupiny

neobhája revolúciu a jej výsledky;

7) obdobie moci extrémistických skupín, obdobie teroru namiereného proti kontrarevolúcii;

8) pokles vlny teroru, stabilizácia nového poriadku alebo reštavrácia starého spoločenského

poriadku.

Je nutné uviesť, že táto všeobecná schéma platí pre všetky revolúcie, ktoré v histórii

politického vývinu spoločnosti vznikli a boli realizované. Zároveň, podľa konkrétnych

podmienok predrevolučnej situácie a najmä podľa pomeru politických síl a stupňa

spoločensko-ekonomického rozvoja tej - ktorej spoločnosti nie je nutné, aby boli realizované

všetky atribúty tohoto mechanizmu. V každom prípade je však zaujímavé, že pri analýze

významných revolúcií ľudstva vždy vznikajú radikálne revolučné skupiny a umiernené

revolučné skupiny. Pomer síl týchto skupín v porevolučnom období zároveň charakterizuje

základné typy porevolučných etáp:

- stabilizácia výdobytkov revolúcie a mocenského aparátu v priebehu revolúcie;

- čiastočný ústup revolúcie z pokrokových princípov pri zachovaní určitých výdobytkov

z revolučného obdobia a pri mocenskej stabilizácii revolučnými reformami privilegovaných

skupín;

- vojenská diktatúra napoleonovského typu, ktorá je produktom prechodnej rovnováhy síl

medzi rôznymi hybnými skupinami revolúcie;

120

- reštavrácia (úplná alebo čiastočná) starého poriadku, ktorá je podmienená nedostatkami vo

vnútornom vývoji revolúcie alebo nátlakom kontrarevolúcie zvonku či zvnútra.

Úlohou revolúcie v spoločenskom vývine sa zaoberal v knihe „Základy všeobecnej

sociológie“ aj juhoslovanský sociológ Ante Fiamengo. Pod pojmom sociálna revolúcia chápe

taký spoločenský fenomén, v ktorom sa odohráva proces premeny, prechodu z jednej

spoločensko-ekonomickej formácie do druhej, pričom sa zvrhne politická moc jednej

sociálnej skupiny a nastolí sa moc pokrokovej revolučnej sociálnej skupiny.

Zároveň autor upozorňuje na najzávažnejšie črty sociálnej revolúcie:

- revolúcia má politický charakter, pretože v jej priebehu sa likviduje politická moc (štátny

aparát) jednej sociálnej skupiny a nastoľuje sa nová politická moc (nový štátny aparát)

novej sociálnej skupiny bez ohľadu na spôsob uskutočnenia tohoto procesu;

- revolúcia má sociálno-ekonomický obsah, pretože v nej ide o sociálne a najmä ekonomické

oslobodenie určitých, predtým utláčaných sociálnych skupín, t. j. ide o zmeny vo formách

vlastníctva.

Z týchto dôvodov A. Fiamengo tvrdí, že podstata revolúcie nie je v politickej, ale

v ekonomickej zmene.104 Politická zložka je len nevyhnutnou stránkou sociálnej revolúcie a

môže byť jej prvou fázou – socialistická revolúcia, alebo jej druhou fázou – buržoázna

revolúcia.

Nedokonalosť tohoto tvrdenia dokázal politický vývin v ČSFR v novembri v roku 1989.

Zároveň autor tvrdí, že sociálna revolúcia sa nevyčerpáva ekonomickou a politickou

fázou, ale zasahuje aj oblasť sociálnu a duchovno-kultúrnu.

Autor zároveň odpovedá aj na otázku, prečo revolúcie tak radikálne urýchľujú

spoločenský a politický vývoj. Vyplýva to z toho, že:

a) vznik revolúcií je výsledkom prekročenia určitej miery vo vývine sociálnych protirečení,

ktoré sa buď úplne alebo čiastočne v revolúcii riešia;

104Pozri: Fiamengo, A.: Základy všeobecnej sociológie. VPL, Bratislava 1968, s. 510.

121

b) revolúcia odstraňuje od politiky a politickej moci tie spoločenské skupiny, ktoré sociálny

vývoj brzdia.

Takisto rozlišuje dva základné typy revolúcie:

- násilnou a krvavou cestou;

- cestou pokojných premien, parlamentného boja a kompromisu.

Pokojná cesta revolúcie:

Pokojná cesta revolúcie je jedna z foriem jej uskutočnenia. Je dôležité uvedomiť si, že

aj keď hovoríme o pokojnej ceste, vôbec to neznamená, že by ozbrojené alebo iné násilie

v tomto prípade nehralo žiadnu úlohu. Práve naopak, aj v tomto prípade sa násilie stáva

hlavným prostriedkom uskutočnenia revolúcie. Ťažisko sa však presúva buď k zníženej miere

používania ozbrojeného násilia alebo k využívaniu iných foriem násilia, ako otvorene

ozbrojených, vedúcich k masovému krviprelievaniu. Prevažujú rôzne formy politického,

ekonomického a ideologického nátlaku, rôzne, najmä umiernené formy politického boja

medzi revolučnými sociálnymi skupinami a skupinami, predstavujúcimi staré spoločenské

vzťahy. Nesmieme zabúdať, že aj v tomto prípade ide o radikálnu zmenu nositeľov politickej,

ekonomickej a duchovnej moci v spoločnosti. Rozdiel je len v miere a vo formách použitia

násilia.

Pokojná cesta revolúcie nie je zákonitosťou spoločenského vývinu, jej uskutočnenie je

podmienené konkrétnymi spoločenskými podmienkami:

- Konflikt medzi zúčastnenými politickými silami sa nevyostril na maximálnu možnú mieru,

závažné protiklady sa odstraňujú politickými rokovaniami, kompromisom a snahou o

konsenzus;

122

- Revolučné politické sily disponujú rozhodujúcou politickou prevahou a majú podporu

väčšiny obyvateľstva, staré politické skupiny neprejavujú výrazný odpor;

- Revolučné politické sily majú vypracovaný zrozumiteľný politický program;

- Relatívne dobrá a vyhovujúca východisková hospodárska situácia a sociálna štruktúra

spoločnosti;

- Využitie existujúcich demokratických politických tradícií a inštitúcií, dôležitá je najmä

úloha parlamentov;

- Existencia určitého vysokého stupňa politickej kultúry jednak na úrovni rozhodujúcich

politických skupín v revolúcii, ale aj na úrovni radových občanov;

- Neutralita (resp. lojálnosť) represívnych zložiek štátnej moci, najmä polície, armády, súdov

a prokuratúry;

- Vznik a rast významu nových demokratických inštitúcií, ktoré vznikli ešte v starom

spoločenskom systéme alebo bezprostredne počas revolúcie;

- Priaznivá medzinárodno-politická situácia;

- Ideologické pôsobenie zo strany rozhodujúcich revolučných subjektov sa vykonáva v duchu

demokratizmu, humánnosti, zákonnosti apod.;

- Pokojná cesta revolúcie je ľahšie realizovateľná v období vzniku politickej /vládnej/ a

určitého stupňa hospodárskej krízy, kedy je možná zmena mocenských subjektov

parlamentnou cestou.

Kontrarevolúcia

Politická revolúcia chápaná ako uchopenie moci revolučnou spoločenskou skupinou sa

líši svojím obsahom, ale i formou od kontrarevolúcie.

Kontrarevolúcia je násilné a často ozbrojené dobytie moci (alebo pokus o jej dobytie)

porazenými v revolúcii spoločenskými skupinami, ktoré už boli politicky odstavené počas

revolučných zmien. Kontrarevolúcia je najčastejšie odpoveďou privilegovaných skupín na

123

vznik revolučnej situácie, ktorej nedokázali zabrániť. Kontrarevolúcia neexistuje bez

revolúcie. Inou otázkou je fakt, že kontrarevolúcia, úspešná v oblasti politickej, nemusí vždy

znamenať plné a dôsledné kontrarevolučné zmeny v oblasti sociálno-ekonomickej. Každá

kontrarevolučná spoločenská skupina sa usiluje o čo naplnohodnotnejšiu obnovu starých

poriadkov. Stupeň jej úspešnosti závisí od miery a dôslednosti revolučných premien najmä

v sociálnej štruktúre a v spoločenských vzťahoch. „V tomto zmysle nebola ani po páde

Napoleóna Francúzsku vnútená bourbonská reštavrácia schopná vyvrátiť vymoženosti

revolúcie, ktoré sa stabilizovali a upevnili v období cisárstva,“105 tvrdí J. J. Wiatr v knihe

„Společnost. Úvod do systematické sociologie“.

A. Fiamengo pod kontrarevolúciou chápe všetky sociálne zmeny, ktoré neprinášajú

novú formu spoločenského zriadenia, ktoré nelikvidujú staré, prežité spoločenské formácie,

formy, ktoré brzdia ekonomický, politický a kultúrny vývin.106

Revolučným silám, ktoré sa dostali k moci cestou uskutočnenia revolúcie sa otvára

priestor na realizáciu reforiem.

Reforma

Zásadné zmeny politických a spoločenských vzťahov je možné uskutočniť aj pomocou

reforiem. Dovoľujeme si tvrdiť, že reformy nevylučujú revolúciu a naopak, revolúcia

nevylučuje reformy. V poslednom období sme svedkami zbližovania a prelínania týchto

foriem premeny spoločenských a politických vzťahov. V teóriách, ktoré zdôrazňujú význam

násilia, ubúda tendencia zdôrazňovať jeho primárnu úlohu, rastie názor o postupnosti a

dlhotrvácnosti revolúcie, stále viac sa zdôrazňuje význam a úloha pôsobenia objektívnych

činiteľov. V teóriách, ktoré zdôrazňujú nenásilnosť, neustále rastie tendencia, že spoločenský

vývoj nemožno ponechať samopohybu a samoregulácii, živelnosti a podčiarkuje sa

nevyhnutnosť vtláčať mu väčšiu cieľavedomosť. Zdôrazňuje sa úloha subjektívnych

105 Wiatr, J.J.: Společnost. Úvod do systematické sociologie. SPN, Bratislava 1968, s. 283 – 284.

124

činiteľov, organizácií a inštitúcií, rastie názor o potrebe zmeniť spoločnosť a spoločenské a

politické vzťahy, nespokojnosť s daným stavom spoločenských a politických vzťahov.

Reforma (z lat. reformo – mením, pretváram) je zmena, pretvorenie, prestavba

určitých stránok spoločenského života (vzťahov, inštitúcií, orgánov), ktorá neznamená zánik

základov existujúcej sociálnej štruktúry; z formálnej stránky sa reforma považuje za

vovedenie do života nového obsahu javov a procesov, považuje sa za viac-menej progresívnu

zmenu, za prostriedok zmeny a skvalitnenia jednotlivých sfér spoločenského života.

Prirodzene, táto všeobecná definícia pojmu „reforma“ má mnoho nedostatkov a je

nekomplexná, badať v nej výrazný ideologický podtext. V každom prípade túto definíciu je

potrebné doplniť o nasledujúce úvahy:

1. Reformy môže byť rôzne, najmä podľa obsahu a rozsahu:

a/ Podľa obsahu a zamerania rozoznávame reformy:

- politické

- sociálne

- hospodárske

- kultúrne

- justičné

- reformy školstva a systému vzdelania

- reforma štátnej správy a samosprávy a pod.

b/ Podľa rozsahu reformy môžu byť:

- celospoločenské – tákajú sa života celej spoločnosti (napr. zmena Ústavy, reforma

volebného zákona, reforma štátnej správy a územného členenia a pod.)

- odvetvové – podobne, ako boli uvedené v bode a.)

- regionálne reformy – uskutočňujú sa iba v rámci kraja, regiónu, či oblasti

- miestne reformy – týkajú sa konkrétnych miest a obcí

106 Uvádzané podľa: Fiamengo, A.: Základy všeobecnej sociológie. VPL, Bratislava 1968, s. 512.

125

c/ Podľa miery previazanosti na revolúciu a revolučnú situáciu:

- reformy bezprostredne nadväzujúce na revolučné prevzatie moci novou spoločenskou

skupinou;

- reformy uskutočňujúce sa v spoločnosti v evolučnom štádiu jej vývinu, smerujúce

k zmene jej jednotlivých stránok a súčastí;

d/ Podľa intenzity uskutočnenia a miery dopadu na spoločenský život sa v politickej literatúre

uvažuje o reformách:

- radikálnych

- umiernených (liberálnych).

Charakteristickým znakom reforiem je to, že ich uskutočňuje existujúca mocenská elita,

bez ohľadu na to, či sama iniciuje reformy alebo je k tomu donútená inými politickými a

spoločenskými skupinami, verejnou mienkou, či aktuálnou politickou, ekonomickou,

sociálnou alebo kultúrnou situáciou. Vyplýva to z toho, že k realizácii reforiem je nevyhnutná

existencia určitých mocenských nástrojov, ale aj nástrojov sociálnych, ekonomických, či

technických. Nakoľko vládnuca skupina (resp. skupiny) ovládajú tieto nástroje, iba ony ich

môžu využiť v reformnom procese, samozrejme pod podmienkou, ak o daný typ reformy

majú záujem.

Vývoj modernej spoločnosti čím ďalej tým viac potvrdzuje tendenciu narastania

významu pokojných revolučných zmien a intenzívnejšieho reformného úsilia. Už v polovici

19. storočia vznikol v rámci novotvoriacich sa revolučných sociálnych skupín osobitný

ideový a politický smer – reformizmus. Postupne, najmä v polovici nášho storočia vznikli

národná, ale aj regionálne a medzinárodné inštitúcie, ktoré s výnimkou určitých období mali a

majú aj dnes významný vplyv na vnútropolitické dianie jednotlivých krajinách, ale aj na

medzinárodnej úrovni.

Vojna

126

Krajným spôsobom premeny spoločenských a politických vzťahov je vojna, ako

komplexný spoločenský jav, ktorý zasahuje do všetkých sfér spoločenského života. Svojou

podstatou je vojna najostrejšou formou politického boja politických a spoločenských skupín,

výlučne zameraná na používanie ozbrojeného násilia, je však aj javom politickým,

ekonomickým, psychologickým a ideologickým. Ako komplexný jav zaujímala vojna

v dejinách aj historikov, filozofov, právnikov, psychológov, ale aj technikov a ekonómov.

Z týchto snáh vznikla samostatná teória – sociológia vojny, ktorá sa snaží objasniť vojnu

práve ako komplexný a všade prenikajúci jav.

Každá vojna je vlastne konfliktom medzi spoločenskými skupinami. Vojny vznikali a

prebiehali jednak v nestratifikovanej spoločnosti, t. j. sociálne stratifikovanej a diferencovanej

a to najmä v politicky diferencovanej spoločnosti.

Z tohoto dôvodu neobstojí tvrdenie, že vojna je sprievodným znakom výlučne sociálne

a politicky diferencovanej spoločnosti. No zároveň je potrebné uviesť, že vojnové konflikty

v prvom a druhom období vývinu ľudskej spoločnosti sa od seba odlišujú mnohými

zásadnými charakteristikami:

Príčiny vojen.

Rodovo-kmeňové vojnové konflikty vznikali buď z potreby rozšíriť životnú oblasť

obývanú určitým kmeňom najmä z dôvodu zachovania vlastnej existencie a to so zreteľom na

slabo rozvinuté výrobné prostriedky a nástroje, alebo vznikali ako dôsledok pomsty za nejaký

priestupok voči členovi inej rodovo-kmeňovej spoločnosti, alebo to boli vojny vyplývajúce

z konfliktu náboženstiev apod. Vojnové konflikty v sociálne diferencovanej spoločnosti

vznikli ako dôsledok záujmu nejakej sociálnej skupiny s cieľom lúpeže, hromadenia majetku,

rozšírenia území a vôbec nie ako životná potreba celej pospolitosti, t. j. prapríčinou vojen

v sociálne diferencovanej spoločnosti je ekonomický motív.

V nediferencovaných spoločnostiach neexistoval zvláštny oddiel ozbrojených ľudí, ktorí

vedú vojnové operácie, vojnu viedlo celé kmeňové spoločenstvo, kým v sociálne

127

diferencovaných spoločnostiach sa vytvára zvláštny oddiel ozbrojených ľudí – vojsko,

armáda, ktorý je stále v zbrani a stáva sa v rukách vládnucej sociálnej skupiny nástrojom na

presadzovanie a dosahovanie jej určitých ekonomických a politických cieľov.

V sociálne nediferencovaných spoločnostiach výrobné nástroje dlho slúžili aj ako zbrane

vo vojnových konfliktoch, zatiaľ čo politicky stratifikovaný systém vytvára zvláštnu

kategóriu prostriedkov pre vyzbrojenie, ktoré sa neustále zdokonaľujú práve tak ako výrobné

prostriedky.

Na výsledkoch vojnových konfliktov v rodovo-kmeňovej spoločnosti majú záujem všetci

členovia spoločenstva, kým v diferencovaných spoločnostiach majú ma nich záujem len

jednotlivé spoločenské skupiny, najmä mocenské. Tu sa vojna vedie práve v ich záujme a

straty znášajú aj ostatné nevládnuce a podriadené spoločenské skupiny.

Je pravdou, že aj v sociálne diferencovaných spoločnostiach existujú vojny, ktoré sú

v záujme celého spoločenstva alebo aspoň jeho veľkej časti (napr. národnooslobodzovacie,

antikoloniálne vojny) a naopak, čo však nič nemení na podstate vojen.

Prirodzene, vzhľadom na podstatu, charakter, príčiny a dôsledky vojen v dejinách

myslenia vzniklo veľa prístupov k jej definícii. Z množstva definícií sa nám javí ako

najpresvedčivejšia klasická definícia nemeckého vojnového teoretika C. Clausewitza107 ktorý

tvrdí, že „vojna nie je iba politický akt, ale ozajstný nástroj politiky, pokračovanie politických

vzťahov a ich uskutočňovanie inými prostriedkami“, doplnená o konštatovanie A. Fiamenga:

„ … ktorá je vyvolaná a vedená v podstate ekonomickými príčinami“.108

Vojny možno klasifikovať podľa rôznych hľadísk:

- spravodlivé a nespravodlivé vojny

- útočné a obranné vojny

107 Pozri: Clausewitz, C.: O válce. Bonus A, Brno 1996, s. 36. 108 Fiamengo, A.: Základy všeobecnej sociológie. VPL, Bratislava 1968, s. 373.

128

- vojny medzi národmi, vojny medzi štátmi, občianske vojny, národno-oslobodzovacie vojny

- vojny vedené na vlastnom území a vojny vedené na cudzom území

- vojny svetové a vojny regionálne a pod.

Záverom týchto charakteristík je potrebné uviesť, že vojny bývajú sprievodným javom

krízových stavov vývoja spoločnosti a medzinárodných vzťahov, zároveň dejiny spoločnosti

potvrdili, že vojny buď predchádzajú, sprevádzajú alebo nasledujú po revolučných zmenách

spoločenských a politických vzťahov.

Štátny prevrat (puč)

Štátny puč na rozdiel od revolúcie a kontrarevolúcie je vo svojej podstate prejavom

rozsiahleho konfliktu vnútri vládnucej spoločenskej skupiny a medzi jej jednotlivými

politickými časťami, frakciami, kedy jedna časť tejto skupiny môže získať prevahu nad jej

druhou časťou, alebo jedna vládnuca politická skupina môže vytrhnúť inej vládnucej skupine

privilégium disponovať štátnou mocou a využívať ju vo svoj prospech. Vo všeobecnosti je

puč, bez ohľadu na rozsah násilia a počet obetí považovaný za spoločensko-historickú udalosť

menšieho významového charakteru než revolúcia. Štátny prevrat je spravidla

charakterizovaný použitím ozbrojeného násilia.

IX. ĎALŠIE VNÚTORNÉ A VONKAJŠIE FAKTORY VZNIKU MODERNÉHO

POLITICKÉHO SYSTÉMU VO VYBRANÝCH REGIÓNOCH SVETA

Bez ohľadu na zrealizovaný vnútorný mechanizmus vzniku moderného politického

systému, žiadny z nich sa nevyvíja vo vonkajšej izolovanosti. Zahraničnopolitické aspekty

129

tohto procesu, vystupujúce najčastejšie ako samotné mechanizmy vzniku moderného

politického systému, ho priamo modifikujú a ovplyvňujú. Svedčí o tom aj nasledujúca

analýza vplyvu spomínaných faktorov v jednotlivých politických systémoch rozčlenených do

skupín podľa geografického príznaku, príbuznosti historického vývoja politických tradícií a

dynamiky mocenskopolitického statusu v regióne.

SEVERNÁ EURÓPA

Dánske kráľovstvo

Dlhodobým faktorom ovplyvňujúcim dánsky politický vývoj sú rôzne typy vojen, do

ktorých sa Dánsko aktívne zapájalo. Boli to predovšetkým vojny so Švédskom, Ruskom,

tridsaťročná vojna a ďalšie vojnové konflikty, dôsledky ktorých sinusoidným spôsobom

menili a postavenie Dánska v medzinárodnej politike, prejavujúce sa nie len v zmenách jeho

medzinárodného vplyvu, ale aj v ziskoch a stratách území. Vojny a vytváranie a rozpad

rôznych štátnych zoskupení (Kalmarská únia, spojenectvo s napolenovským Francúzskom,

personálna únia so Šlezvickom-Holštajnskom a s Islandom) mali za následok premenu

Dánska na dedičnú monarchiu s ústavne zakotveným absolutizmom už od roku 1660. Pre 18.

storočie je typický osvietenský reformizmus, výsledkom ktorého bolo napr. zrušenie

nevoľníctva. Tradícia reforiem pokračovala aj v podobe sociálneho reformizmu, najmä

v období medzi dvoma svetovými vojnami, ktorý spočíval na dohode rozhodujúcich

politických strán (sociálnych demokratov, liberálov a konzervatívcov). Súčasný stranícky

systém je charakterizovaný zložitou straníckou aritmetikou. Malé politické strany

rozhodujú v multistraníckom systéme o tom, či vládu zostavia ľavicové sociálno-

demokratické subjekty, alebo pravicové konzervatívne politické strany. Problém spočíva

v roztrieštenosti ľavice na báze ideologických a europolitických rozdielov. Súperenie

130

konzervatívcov a liberálov bráni vytvoreniu pravicového bloku.109 Okupácia dánskeho

územia nacistickým Nemeckom znamenala podriadenie Dánska nacistickému

administratívnemu systému. Okrem spomenutých mechanizmov vplývajúcich na vývoj

dánskeho politického systému naň rozhodujúcim spôsobom vplýva inštitút referenda. Na

základe referenda nariadeného Spoločnosťou národov sa po I. svetovej vojne pripojilo

k Dánsku Šlezvicko, v roku 1993 sa Dáni v referende vyslovili za Maastrichtskú zmluvu.

V Dánskom kráľovstve vládnu od roku 1863 monarchovia z rodu Holstein-

Sonderburg-Glücksburg. Podľa ústavy z 5. júna 1953 je štát demokratickou parlamentnou

monarchiou s jednokomorovým parlamentom (Folketing).

Dánsko bolo osídlené už od 3. tisícročia pred Kr., obyvatelia sa živili lovom rýb a

zveri. V 9. storočí, keď Vikingovia podnikali zo Škandinávie veľké lúpežné a objavné cesty,

ktoré ich okolo roku 982 priviedli do Grónska a okolo roku 1000 do severnej Ameriky, patrilo

územie Dánska medzi ich východiskové základne. Za zakladateľa dánskeho štátu sa pokladá

kráľ Gorm Starý (zomrel okolo roku 950). Počas vlády jeho syna Haralda Modrozubého,

ktorý bol kráľom Dánska a Nórska, sa v krajine rozšírilo kresťanstvo. Za panovania kráľa

Knuta Veľkého (1018-1035) bolo Dánsko až do jeho smrti zjednotené s Anglickom a

Nórskom.

V období kráľovania Valdemara I. Veľkého (1157-1181) a jeho dvoch synov Knuta

VI. (1182-1202) a Valdemara II. Víťazného (1202-1241) sa začalo Dánsko rozvíjať ako

škandinávska veľmoc. Dáni dobyli Rujanu, Pomoransko a Estónsko, no v roku 1227 väčšinu

dobytých území znova stratili. Po období vnútorných nepokojov a hospodárskej stagnácie

spôsobenej rozmachom nemeckých hanzových miest sa nástupom kráľa Valdemara IV.

Atterdaga na trón (1340) podarilo kráľovstvo konsolidovať. Vojna s hanzou sa skončila

stralsundským mierom z roku 1370 a uznaním hanzových výsad. Keď kráľova dcéra

Margaréta I. nastúpila na dánsky trón, uznali ju zároveň aj za kráľovnú Nórska, Švédska a

109 Pozri: Odehnal, I.(red.): Lexikon zemí 2000. Fortuna Print, Praha 1999, s. 103.

131

Fínska. Jej úmysel natrvalo spojiť celú Škandináviu v rámci tzv. kalmarskej únie uzavretej v

roku 1397 však stroskotal. Už v roku 1448 vystúpilo z únie Švédsko, únia formálne existovala

až do roku 1523.

Zahraničnú politiku Dánska v nasledujúcich dvoch storočiach poznačil stály boj so

Švédskom o dominantné postavenie na Severe. Vyrovnanie medzi obidvoma krajinami

znamenal až frederiksberský mier (1720).

Vojny so Švédskom stáli Dánsko asi tretinu vlastného územia (tzv. Kernland), krajina

stratila o. i. provincie Halland, Schonen a Blekinge, ostrovy Gotland a Ösel. V roku 1536 sa

v Dánsku ujala luterská reformácia, pri sekularizácii pripadla väčšina cirkevného majetku

korune.

Straty vo Švédsku sa kráľ Kristián IV. (1588-1648) pokúsil vynahradiť získaním

území v Nemecku a zapojil sa do tridsaťročnej vojny. Podľa záverov lübeckého mieru (1629)

sa však musel väčšiny svojich nárokov vzdať v prospech cisára. Fridrichovi III. sa pomocou

nešľachtických stavov podarilo v roku 1660 premeniť Dánsko na dedičnú monarchiu a

ústavne zakotviť absolutizmus (1665).

V druhej polovici 18. storočia sa v Dánsku uskutočnila rozsiahla reformná politika

ministrov Andreasa Petera a Johanna Hartwiga Ernesta, grófa z Bernstorffu, z ktorej

rezultovalo hlavne zrušenie nevoľníctva (1788). Ostreľovanie Kodane Britmi (1801) viedlo

k tomu, že sa Dánsko stalo Napoleonovým spojencom (1807). Podľa kielského mieru z roku

1914 musela dánska vláda ponechať Helgoland Veľkej Británii a Nórsko Švédsku, získalo

však Pomoransko s ostrovom Rujana.

Konflikt okolo Šlezvicka-Holštajnska, ktoré boli od roku 1460 v personálnej únii

s Dánskom, vyústil v roku 1848 do vojny s nemeckým spolkom. Kráľ Fridrich VII. nariadil

v marci 1848 včleniť Šlezvicko do Dánska, ale šlezvicko-holštajnskí nemeckí vlastenci

vyhlásili v Kiele dočasnú vládu. Vojna s Pruskom sa síce skončila v roku 1850 pre Dánsko

132

úspešne, no v roku 1864 opäť vzplanuli boje a Dánsko napokon definitívne stratilo Šlezvicko

a Holštajnsko, a tým aj tretinu územia, ktoré malo po roku 1814.

Po I. svetovej vojne, v ktorej bolo Dánsko neutrálne, podľa referenda nariadeného

Spoločnosťou národov sa severné Šlezvicko s prevažne po nemecky hovoriacim

obyvateľstvom pripojilo k Dánsku. Napriek ťažkej hospodárskej situácii (svetová

hospodárska kríza v 30. rokoch sa vážne dotkla Dánska orientovaného na export) naďalej

pokračovala v medzivojnovom období politika sociálnych reforiem. Strana Venstre a sociálni

demorati, ktorí sa stali v roku 1924 prvý raz najsilnejšou stranou, sa striedavo zúčastňovali na

vládach.

Po útoku na Dánsko a Nórsko 9. apríla 1940 obsadilo krajinu nemecké vojsko. Do 29.

augusta 1943 pôsobila ešte dánska vláda, ale potom prevzali vládnu moc Nemci (až do jari

1945).

Po skončení nemeckej okupácie sa utvorila najskôr koaličná vláda zložená z politikov

všetkých strán. V prvých voľbách sa však ukázalo, že pomer politických síl sa oproti

predvojnovému obdobiu nezmenil a vo vládach sa opäť začali striedať sociálni demokrati a

konzervatívci. Dánsko vstúpilo 4. januára 1960 do Európskeho združenia voľného obchodu

(EFTA), zároveň však rokovalo aj o vstupe do Európskeho hospodárskeho spoločenstva

(EHS), ktorého členom sa stalo po referende 1. januára 1973. Popri Holandsku má Dánsko

najrozvinutejšie poľnohospodárstvo v Európe. V priemysle tejto výrazne na export

orientovanej krajiny prevláda špecializované strojárstvo. Rozvoj sociálnej sféry spôsobil

v roku 1983 rekordný deficit štátneho rozpočtu (15% z hrubého národného dôchodku), ktorý

sa konzervatívna vláda Poula Schlütera usilovala znížiť úspornými opatreniami. Island, ktorý

bol od roku 1918 zjednotený s Dánskom v personálnej únii, vyhlásil v roku 1944 nezávislosť

ako samostatná republika. V roku 1948 dostali samosprávu obyvatelia Faerských ostrovov.

V januári 1993 sa Marita Petersenová stala prvou ženou na čele vlády Faerských ostrovov.

Grónsku, ktoré bolo v roku 1953 vyhlásené za súčasť dánskeho kráľovstva, bola 1. mája 1979

133

priznaná vnútorná autonómia. Vo februári 1982 hlasovala väčšina grónskych voličov za

vystúpenie tohto najväčšieho ostrova sveta z Európskeho spoločenstva. Od 14. januára 1972

vládne v Dánsku Margaréta II. ako prvá kráľovná od roku 1412.

V referende 18. mája 1993 sa za maastrichtskú zmluvu o Európskej únii vyslovilo

56,8% voličov, proti 43,2%. V parlamentnách voľbách 1994 sa presadila orientácia na

ľavicovú politiku a utvorila sa už tradične menšinová vláda, ktorá reprezentuje menšinu

Folketingu.

Fínska republika

Politické dejiny Fínska ovplyvnili predovšetkým vzájomné boje veľmocí o

ovládnutie a podmanenie si fínskeho územia (Švédsko a Rusko, neskôr ZSSR). S týmto

úsilím bola často spätý aj proces uplatňovania nanútenej ústavnosti. Fínske obyvateľstvo

bolo dlhodobo podriadené švédskej ústave. Platnosť švédskej ústavy na fínskom teritóriu

obnovil v roku 1808 aj ruský cár Alexander I.

Občianska vojna, revolúcia a kontrarevolúcia v podobe mechanizmu vzniku a

formovania politického systému sú nezastupiteľným faktorom fínskych politických dejín.

Revolúcia vypukla vo Fínsku v januári 1918 pod vplyvom revolúcie v Rusku a vyhlásila

Fínsku socialistickú robotnícku republiku. V máji toho istého roku sa s pomocou nemeckých

vojsk podarilo túto revolúciu potlačiť.110

Podobne ako v prípade iných politických systémov aj Fínsko bolo rozhodujúcim

spôsobom ovplyvnené vojnou ako spôsobom riešenia medzinárodných konfliktov. Máme

na mysli predovšetkým sovietsko-fínsku vojnu z roku 1939 a účasť Fínska na vojne proti

ZSSR po boku nacistického Nemecka.

110 Uvádzané podľa: Liščák, V., Fojtík, P.: Státy a území světa. Libri, Praha, 1998, s. 260.

134

Pre obdobie po II. svetovej vojne fínska politická reprezentácia prijala koncepciu

finlandizácie: trvanie na svojej samostatnosti, ale v rámci pomeru síl v baltskej oblasti

udržiavanie dobrých susedských vzťahov so Sovietskym zväzom. Svedčí o tom aj v roku

1948 podpísaná zmluva so Sovietskym zväzom o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci.

Z vnútropolitického hľadiska je pre fínsky politický systém rozhodujúci stranícky konsenzus

rozhodujúcich politických strán, ktorý sa v povojnovej histórii prejavuje vytváraním

koaličných vlád pozostávajúcich z predstaviteľov sociálnej demokracie a konzervatívcov. Na

základe referenda v roku 1994 sa Fínsko prihlásilo k maastrichtskej zmluve.

Dňa 15. novembra 1917 sa Fínsko, dovtedajšie kniežatstvo Ruska (od roku 1809),

vyhlásilo za samostatnú republiku a 21. júna 1919 prijalo prvú ústavu. V parížskom mieri (10.

februára 1947) stratilo v prospech Sovietskeho zväzu západnú Karéliu a oblasť Pečengy.

Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci, uzatvorená v roku 1948 so ZSSR sa

stala základom fínskej zahraničnej politiky až do roku 1991.

Fíni patria do skupiny ugrofínskych národov. Pochádzajú z územia medzi Volgou a

Uralom a počas sťahovania národov prešli do Fínska.

Okolo roku 1200 pristáli pri západnom pobreží Fínska prví švédski kolonisti. V roku

1293 prenikli Švédi do Karélie a roku 1323 sa v ich zmluve s Novgorodom vytýčila východná

hranica krajiny. V roku 1284 sa Fínsko stalo kniežatstvom. Švédski kolonisti však posúvali

východnú hranicu stále viac na úkor Ruska. V niekoľkých vojnách (1555-1557, 1570-1595,

1609-1617) Švédsko prinútilo Rusko, aby posun hraníc na východ akceptovalo. Reformácia

prenikla do Fínska v roku 1527 vďaka Lutherovmu a Melanchtonovmu žiakovi Mikaelovi

Olaimu Agricolovi. V roku 1581 bolo Fínsko vyhlásené za švédske veľkokniežatstvo. Počas

druhej severskej vojny (1700-1721) krajinu obsadilo Rusko (1713-1721). Nystadským

mierom (1721) Rusko získalo juhozápadnú Karéliu s mestom Vyborg. Po ďalšej vojne

(1741-1743) a mierovej zmluve z Turku sa aj západná Karélia stala súčasťou Ruska.

135

Ruský cár Alexander I. získal v roku 1807 Fínsko ako dočasný spojenec Napoleona I.,

v roku 1808 obsadili krajinu ruské jednotky a o rok sa stala autonómnym kniežatstvom

Ruska. Cár potvrdil starú fínsku ústavu z čias švédskej nadvlády. Rusifikačná politika cára

Mikuláša II. vo februárovom manifeste (1899 vyústila) do zrušenia fínskej autonómie. Po

vážnych nepokojoch, za ktorých bol v roku 1904 zavraždený generálny guvernér Mikuláš I.

Bobrikov, bol 4. novembra 1905 februárový manifest zrušený.

Samostatnosť krajiny proklamoval fínsky krajinský snem 15. novembra 1917. Po

občianskej vojne, v ktorej „biele“ oddiely podporované nemeckým vojskom porazili

červenoarmejcov a s nimi spojenú fínsku červenú gardu, bolo 21. júna 1919 novou ústavou

nastolené republikánske zriadenie. Do vypuknutia sovietsko-fínskej tzv. zimnej vojny (1939)

sa 23 vlád pokúšalo vyriešiť problémy krajiny – medziiným prekonať dôsledky občianskej

vojny a rozpory medzi švédskym a fínskym obyvateľstvom. Hoci v roku 1932 Sovietsky zväz

uzavrel s Fínskom pakt o neútočení, sovietske územné požiadavky v roku 1939-1940 vyvolali

vojnu, v ktorej Fíni stratili desatinu svojho územia. V roku 1941 sa Fínsko zúčastnilo po boku

Nemecka na vojne proti ZSSR, 19. septembra 1944 však z vojny vystúpilo.

V dôsledku vojny stratilo Fínsko územie pri Severnom ľadovom oceáne a námornú

základňu Porkkala (v roku 1956 ju ZSSR Fínsku vrátil). Fínsku politiku po II. svetovej vojne

poznačilo predovšetkým základné rozhodnutie trvať na svojej samostatnosti, ale v rámci

pomeru síl v baltskej oblasti udržiavať dobré susedské vzťahy so Sovietskym zväzom.

Výsledkom tejto politiky (na Západe často označovaná ako finlandizácia) bola v roku 1948

uzavretá zmluva so Sovietskym zväzom o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci.

Rozhodujúci podiel na formulovaní tejto politiky mali prezidenti Juho Paasakivi (1946-1956)

a Urho Kekkonen (1956-1982). Hlavné mesto Helsinki bolo od roku 1973 do roku 1975

sídlom Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE). Podstatou fínskej politiky

je neutralita, Fínsko sa usiluje o pokojné a mierové riešenie všetkých konfliktov. Od roku

1987 vládla koaličná vláda zložená z predstaviteľov sociálnodemokratickej a konzervatívnej

136

strany. Vo voľbách 1991 zvíťazila Strana stredu, nová vláda bola po 25 rokoch bez zástupcov

ľavice. Príkladom fínskej politiky je aj postavenie švédskej menšiny, ktorá má o. i. vlastnú

univerzitu. Dodržiavanie jej práv sa prejavuje napr. aj v označovaní miest a obcí vo švédskom

jazyku. Priateľský vzťah k bývalému ZSSR mal pre Fínsko aj hospodársky význam, získalo

možnosť neobmedzeného dovozu surovín, pričom Sovietsky zväz bol výhodným odberateľom

fínskej technológie a priemyselných výrobkov. V referende 16. októbra 1994 sa 59% Fínov

vyslovilo pre vstup krajiny do Európskej únie. Fínsky parlament schválil zmluvu o prístupe

18. novembra 1994.

Švédske kráľovstvo

Politický vývoj vo Švédsku podobne ako takmer vo všetkých súčasných európskych

monarchiách smeroval od absolutistickej monarchie k jej konštitučnej podobe postupným

posilňovaním právomocí parlamentu na úkor panovníka, podriadením vlády

parlamentu a premenou monarchu na symbolickú hlavu štátu.111

Viac ako kdekoľvek inde sú politické dejiny Švédskeho kráľovstva poznamenané

rôznymi vojnovými konfliktami, ktoré mali najčastejšie dynastický alebo teritoriálny

charakter (Dánsko, Poľsko, Rusko, Nemecko). Práve v nich sa takisto prejavoval aj vplyv

svetových a regionálnych veľmocí. Konkrétnym prejavom tohoto vplyvu je podpis

dohodnutého mieru po každom takomto konflikte, v ktorom boli vždy novým spôsobom

upravované vzťahy medzi zúčastnenými veľmocami. Hlavnou líniou týchto konfliktov bol

odpor proti dánskej nadvláde, ktorý mal svoje dve línie: odpor zdola reprezentovaný

baníkmi a sedliakmi a odpor zhora, ktorý predstavoval domáci šľachtic Gustav Vasa a

ozbrojené oddiely nemeckého Lübecku. Preto v tomto boji má miesto aj angažovanie cudzej

mocnosti ako spôsob riešenia politického konfliktu.

111 Pozri: Říchová, B. a kol.: Komparace politických systémů II..VŠE, Praha 1995, s. 205.

137

Dynastické zmeny na trónoch spomínaných štátov mali za následok vytvorenie

personálnej únie s Poľskom v roku 1592. V prvej svetovej vojne si Švédsko zachovalo svoju

neutralitu. V politike neúčasti pokračovalo Švédsko aj počas II. svetovej vojny, kedy sa

stalo útočiskom pre antifašistov z celej Európy. V posledných desaťročiach je hybnou silou

švédskeho politického systému konsenzus rozhodujúcich politických strán a referendum.

Pod tlakom svetovej verejnosti bolo Švédsko takisto ako Švajčiarsko nútené prijať

rozhodné politické opatrenia na očistenie dobrého mena krajiny v medzinárodných

vzťahoch zverejnením nehybných kont v národnej banke pochádzajúcich z čias II. svetovej

vojny a dištancovaním sa od rasovo motivovanej politiky sterilizácie „geneticky

menejcenných“ osôb, ku ktorej došlo v priebehu 30. rokov 20. storočia.112

V roku 1397 potvrdil stavovský snem spojenie troch škandinávskych ríš (Dánska,

Švédska-Fínska, Nórska-Islandu) do kalmarskej únie. Vládla v nej kráľovná Margaréta I.,

dcéra dánskeho kráľa Waldemara IV. Atterdaga. Kalmarská únia trvala formálne až do roku

1523.

Základy národného štátu boli položené ešte v 15. storočí, keď sa časť švédskej šľachty

začala usilovať o vytvorenie švédskeho národného kráľovstva. Po bitke pri Brunkebergu

v roku 1471 získalo Švédsko v rámci kalmarskej únie väčšiu samostatnosť. Dánsky a nórsky

kráľ Kristián II. sa od svojho nástupu k moci pokúšal obnoviť dánsku nadvládu nad

Švédskom. V roku 1520 sa dal korunovať za dedičného švédskeho kráľa a bezohľadne

zlikvidoval švédsku šľachtickú opozíciu (štokholmský krvavý kúpeľ).

Pod vedením Gustava Vasu, ktorý masakru unikol, sa postupne sformoval odpor

sedliakov a baníkov proti dánskej nadvláde. Za pomoci nemeckého Lübecku sa ju podarilo

zvrhnúť. Kalmarská únia bola rozpustená a Švédske ríšske zhromaždenie zvolilo Gustava

Vasu za kráľa. Na trón nastúpil ako Gustav I. V roku 1527 zaviedol reformu, na základe

ktorej získal prístup k majetkom kláštorov a cirkví. Prostredníctvom takto získaných

112 Pozri napr.: Odehnal, I.(red.): Lexikon zemí 2000. Fortuna Print, Praha 1999, s. 422.

138

finančných prostriedkov splatil svoje dlhy voči Lübecku a vybudoval silné loďstvo.

Politickým cieľom Švédska sa stalo získanie vedúceho postavenia v oblasti Baltského mora.

Prvá vojna o nadvládu nad Baltským morom bola pre Švédsko neúspešná. Formálnou

príčinou tejto sedemročnej vojny (1563-1570) medzi Švédskom na jednej strane a Dánskom,

Poľskom a Lübeckom na strane druhej boli tri korunky v švédskom znaku. Tieto tri koruny

dal do svojho ríšskeho znaku dánsky kráľ Kristián III. v roku 1546, aby zdôraznil nárok

Dánska na Švédsko (tzv. vojna troch korún). Vojna sa sice skončila v roku 1570 obnovením

stavu z roku 1563, Dánsko však získalo právo používať vo svojom znaku tri koruny.

V roku 1587 bol za poľského kráľa zvolený Žigmund III. Vasa, ktorý sa v roku 1592

stal aj švédskym kráľom a obidve krajiny sa spojili do personálnej únie. Žigmunda však

zbavili v roku 1600 trónu – príčinou bola jeho protireformačná politika a nerešpektovanie

švédskych záujmov (odstúpenie Estónska Poľsku).

Po smrti Karola IX. V roku 1611 vyhlásila šľachta a ríšska rada sedemnásťročného

Gustava II. Adolfa za plnoletého, ale primäla ho, aby zaručil stavom rozsiahle výsady a

všetky vysoké štátne úrady obsadzoval šľachtou.

Gustav II. Adolf, opierajúci sa o šľachtu, bol zakladateľom a strojcom švédskej

veľmocenskej politiky v 17. storočí. Stolbovským mierom medzi Ruskom a Švédskom z roku

1617 získalo Švédsko Ingriu a východnú Karéliu, čím Rusko stratilo prístup k Baltskému

moru. V roku 1621 si Švédi podmanili poľské Livónsko. V roku 1630 sa Gustav II. vylodil

v Pomoransku a vstúpil do tridsaťročnej vojny na strane protestantov (tzv. švédska vojna,

resp. tretia fáza tridsaťročnej vojny – do roku 1635). Bärwaldskou zmluvou z roku 1631 si

zabezpečil finančnú podporu katolíckeho Francúzska. V tom istom roku uzavrel pakt so

Saskom, porazil v boji pri Breitenfelde veliteľa vojska nemeckej Katolíckej ligy grófa z Tilly

a prenikol do južného Nemecka. Bitka pri Breitenfelde znamenala obrat vo vojne v prospech

protestantov. V roku 1632 švédsku kráľ opäť porazil v bitke pri Lechu Katolícku ligu. Bitka

pri Lützene sa skončila nerozhodne, Gustav II. Adolf však v boji padol a na uvoľnený trón

139

nastúpila jeho dcéra Kristína, ktorá bola do roku 1644 pod poručníctvom ríšskej rady na čele

s grófom Axelom Oxienstiernaom. Keď v roku 1635 vyhlásil nemecký cisár Ferdinand II.

vojnu Francúzsku, ktoré bolo spojencom Švédska. Vypukla najukrutnejšia fáza tridsaťročnej

vojny.

Mierom medzi Dánskom a Švédskom v Bromsebrö z roku 1645 získalo Švédsko právo

bezcolnej plavby v morskej úžine medzi obidvoma krajinami. Dánsko stratilo svoju

strategickú pozíciu v Baltskom mori a nadvládu na severe. Uzavretím mieru v Osnabrücku a v

Münsteri na konci tridsaťročnej vojny Švédsko získalo časť Zadného Pomoranska so

Štetínom, Predné Pomoransko s Rujanou, colnicu vo Warnemünde, mesto Wismar s ostrovom

Poel a biskupstvá Brémy a Verden.

Nástup Švédska ako regionálnej veľmoci má svoje začiatky v čase, keď sa kráľovná

Kristína vzdala v roku 1654 trónu v prospech svojho bratranca Karola X. Gustava a jeho

mužských potomkov a prijala katolícku vieru. Už v nasledujúcom roku vpadol Karol Gustav

do Pomoranska, aby si upevnil pozície voči Poľsku pri Baltskom mori. Za tejto prvej

severskej vojny, na ktorej sa zúčastnili aj Rusko, Dánsko a Brandenbursko, získalo Švédsko

od Dánska podpisom roskildskeho mieru v roku 1659 obrovské územia a v mierovej zmluve

z Oliwy z roku 1660 Poľsko potvrdilo švédske nároky na Livónsko a Estónsko.

Úpadok Švédska sa začal v čase vlády Karola XII. počas 2. severskej vojny (1700-

1721). Švédi tu bojovali so Saskom, Poľskom a Ruskom. V roku 1709 utrpel Karol XII.

v bitke pri Poltave rozhodujúcu porážku a uchýlil sa do Osmanskej ríše. Na základe

nystadstského mieru z roku 1721 sa Švédsko muselo vzdať svojich baltských území a stratilo

veľmocenské postavenie v tejto oblasti.

Porážky koruny vo veľkej severskej vojne a vojna s Ruskom v roku 1741-1743 spolu

s účasťou na sedemročnej vojne (1757-1763) oslabili postavenie kráľa. Gustav III. síce ešte

v roku 1772 dokázal odstrániť vládu stavov, ale v roku 1792 ho zavraždili. V roku 1808

prerušilo Rusko styky so Švédskom, obsadilo Fínsko a vyhlásilo jeho spojenie s Ruskom. Po

140

týchto a ďalších rozsiahlych stratách vo vojne proti Rusku a Francúzsku zosadila ríšska rada

kráľa Gustava IV. Adolfa a korunu odovzdala jeho strýkovi Karolovi VIII. Súčasne bola

prijatá nová ústava, zavádzajúca vo Švédsku štátnu formu konštitučnej monarchie. Táto

ústava platila do roku 1974.

V rokoch 1813-1814 sa Švédsko pripojilo k európskej koalícii proti francúzskemu

cisárovi Napoleonovi I. V roku 1814 získalo od Dánska na základe kielskeho mieru Nórsko.

Nórsko bolo so Švédskom spojené do roku 1905. Po smrti Karola XIII. sa stal kráľom bývalý

francúzsky maršal Jean-Baptiste Bernadotte. Nový kráľ Karol XIV. Ján založil do dnešného

dňa vládnucu dynastiu Bernadottovcov.

V ľudovom referende v Nórsku v roku 1905 sa takmer 100% všetkých občanov

vyslovilo za zrušenie únie so Švédskom, ktorá trvala od roku 1814. Keď sa otázka únie opäť

vyhrotila, vystúpili nórski zástupcovia zo štokholmskej Štátnej rady, čím odňali švédsko-

nórskemu kráľovi ústavný základ výkonu jeho moci v Nórsku.

V prvej a druhej svetovej vojne zostalo Švédsko neutrálne a stalo sa útočiskom

protifašistických bojovníkov a politických utečencov z Nemecka.

V pozmenenej politike neúčasti na blokoch pokračovalo Švédsko aj po II. svetovej

vojne. V roku 1946 vstúpilo do OSN. Odmietlo však podpísať zmluvu s NATO, lebo sa to

nezlučuje s jeho politikou neutrality.

V roku 1975 vstúpila do platnosti nová ústava, ktorá predovšetkým zredukovala

právomoci kráľa ako hlavy štátu na slávnostné a reprezentatívne funkcie.

V referende v roku 1994 sa 52,2 % voličov vyslovilo pre členstvo krajiny v Európskej

únii.

ZÁPADNÁ EURÓPA

Belgické kráľovstvo

141

Politický systém Belgického kráľovstva sa začína vo svojich hlavných rysoch

formovať v priebehu 17. a 18. storočia najmä vo vojnách medzi európskymi veľmocami.

Vývoj územia a politická štruktúra spoločnosti bola podstatným spôsobom ovplyvnená aj

stavovskými povstaniami najmä v priebehu 18. storočia (brabantské povstanie). Podobne,

ako mnoho ostatných európskych krajín aj Belgicko bolo na začiatku 19. storočia nútené

prijať oktrojovanú ústavnosť v podobe napoleonovského Codexu. Základným

mechanizmom pre vznik moderného politického systému sa stala revolúcia liberálnych a

katolíckych skupín proti kráľovi zjednotených holandských provincií Viliamovi I. v r. 1830,

dôsledkom ktorej bola aj na Londýnskej konferencii prejavená vôľa európskych veľmocí

uznať nezávislosť Belgicka.113 Ďalšími mechanizmami ovplyvňujúcimi vznik a formovanie

moderného politického systému v Belgicku boli: anexia územia fašistami v roku 1940,

generálny štrajk, ktorým si socialisti vydobyli nástup na trón Baudoina I. v roku 1951.

Nakoniec sa rozhodujúcim pre vnútorné usporiadanie krajiny stala regionalizácia, vedúca

k ústavnej reforme z roku 1980 a znamenajúca federalizáciu štátu.

Belgické kráľovstvo vznikalo v rokoch 1830-1831 v dôsledku revolúcie proti kráľovi

spojených nizozemských provincií Viliamovi I. 25. augusta 1830 a zvolením princa Leopolda

von Sachsen-Coburga za kráľa Belgicka 4. júla 1831. Podľa ústavy zo 7. februára 1831 je

hlavou štátu kráľ, ktorý menuje ministerského predsedu a vládu. Vláda však závisí od dôvery

obidvoch komôr parlamentu (Senátu a Snemovne poslancov).

Belgicko bolo osídlené germánskymi a keltskými kmeňmi, ktoré si v roku 57 pred Kr.

podmanil rímsky vojvodca Gaius Julius Caesar. Rimania tu založili provinciu Gallia Belgica.

V 4. storočí prenikli do Belgicka porýnske franské kmene, v 5. storočí patrila krajina

k Francúzsku. Na základe ribemontskej zmluvy, ktorá v roku 880 stanovila hranice medzi

Východofranskou a Západofranskou ríšou, sa dostala väčšia, východná časť dnešného

Belgicka do Východofranskej ríše a menšia, západná časť do Západofranskej. Na území

113 Podľa: Kronika ľudstva. Fortuna Print, Bratislava 1995, s. 1165.

142

dnešného Flámska zažívali mestá Ypern, Bruggy a Gent pod francúzskou zvrchovanosťou v

13. a 14. storočí rozkvet najmä vďaka textilnej výrobe. Víťazstvom v tzv. bitke ostrôh pri

Kortrijku v roku 1302 sa im podarilo ubrániť svoje privilégiá, ktoré sa pokúšal francúzsky

panovník obmedzovať.

V roku 1385 pripadlo územie dnešného Belgicka Burgundskému vojvodstvu, ktoré sa

rozvíjalo ako nezávislý štát medzi Svätou rímskou ríšou a Francúzskom.

Uzavretím manželstva medzi rakúskym arcivojvodom a neskorším cisárom

Maximiliánom I. a dedičkou burgundského vojvodu Máriou zdedili burgundské územie

Habsburgovci. Karol V., zvolený v roku 1519 za rímskonemeckého cisára, sa pokúsil

spojením 17 provincií v burgundskej oblasti zjednotiť nizozemské územia (zaberajúce

približne dnešné Holandsko, Belgicko a Luxembursko). Po odstúpení Karola V. v roku 1556

pripadli tieto územia španielskej vetve Habsburgovcov.

Politika katolizácie španielskeho kráľa Filipa II. vyvolala v roku 1568 povstanie

siedmich severných provincií Nizozemska, ktoré sa v 1579 roku spojili do Utrechtskej únie.

Južné provincie (v podstate dnešné Belgicko) sa v tom istom roku spojili na podnet

španielskeho miestodržiteľa Alessandra Farneseho do Arraskej únie. Vestfálskym mierom

z roku 1648 sa muselo Španielsko definitívne vzdať severného Nizozemska.

V druhej polovici 17. storočia bolo španielske Nizozemsko dejiskom vojen.

Expanzívne úsilie francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. (1638-1715) postihlo toto územie

rovnako ako vojna o španielske dedičstvo (1701-1713). Na základe utrechtského mieru z roku

1713 pripadlo územie rakúskym Habsburgovcom. Vo vojne o rakúske dedičstvo (1744-1748)

obsadili rakúske Nizozemsko Francúzi. V období rokov 1789-1790 podnietili reformy

habsburského cisára Jozefa II. (tolerančný patent - 1781) brabantské povstanie. Spojené štáty

Belgicka sa vyhlásili za nezávislé. Vnútorné rozpory však umožnili Habsburgovcom znova

prevziať moc.

143

V roku 1794 obsadili rakúske nizozemské provincie Francúzi. Kontinentálna blokáda,

ktorú zaviedol Napoleon Bonaparte proti Veľkej Británii, prispela k rozmachu belgického

hospodárstva. Vedúce miesto na kontinente zaujímalo Belgicko v 19. storočí predovšetkým

v textilnom a oceliarskom priemysle.

Ako súčasť Francúzska rozdelilo sa Belgicko do deviatich departmentov, Lutyšské

vojvodstvo však zostalo samostatné. Na celom území Belgicka sa zaviedli napoleonovské

právne a správne normy (Code Napoléon).

Po porážke Napoleona pri Waterloo (1815, 15 km južne od Bruselu) bolo Belgicko na

viedenskom kongrese zjednotené s Holandskom do Spojeného nizozemského kráľovstva.

V roku 1828 sa liberálne a katolícke skupiny zjednotili v opozičnom hnutí proti

holandskému kráľovi Viliamovi I., pretože sa cítili znevýhodnené politikou protestantského

kráľa voči severu. V auguste 1830 vypuklo za podpory Francúzska povstanie proti kráľovi a

4. októbra 1830 bola vyhlásená nezávislosť. Keď európske veľmoci na londýnskej konferencii

v roku 1830-1831 uznali nezávislosť nového štátu, bol na základe britsko-francúzskeho

kompromisu zvolený za kráľa princ Leopold von Sachsen-Coburg. V roku 1839 bola

definitívne stanovená hranica medzi Holandskom a Belgickom pričom časti Luxemburska a

Limburska pripadli Belgicku. Prvé desaťročia nezávislosti sa niesli v znamení

vnútropolitických rozporov medzi liberálnym a katolíckym hnutím pre dlhy a začínajúcich sa

jazykových sporov medzi Flámami a Valónmi. V roku 1898 bola flámčina formálne

zrovnoprávnená s francúzštinou.

V zahraničnej politike sa odkúpenie štátu Kongo kráľom Leopoldom II. ako jeho

súkromného majetku stalo v roku 1885 zdrojom konfliktu medzi Belgickom, Francúzskom,

Nemeckom a Veľkou Britániou. Konflikt sa skončil v roku 1908 uznaním práva belgického

štátu na Kongo.

144

Na začiatku I. svetovej vojny nemecké jednotky porušili belgickú neutralitu a obsadili

krajinu. Západ krajiny sa stal stálym dejiskom bojov. Medzi belgickými jednotkami, ktoré tu

bojovali, sa zdržiaval kráľ Albert I.

Versailleská mierová zmluva z roku 1919 pričlenila k Belgicku oblasti Eupen a

Malmédy. Belgicko sa vzdalo svojej dovtedajšej neutrálnej politiky a primklo sa

k Francúzsku. V roku 1923 sa belgické jednotky zúčastnili na francúzskej okupácii Porúria.

Jazykové spory sa zavedením flámčiny ako úradného jazyka vo Flámsku v roku 1927

zmiernili. Kráľ Leopold III., ktorý po smrteľnej nehode Alberta I. nastúpil na trón, vládol

s často sa meniacimi koaličnými kabinetmi zloženými z predstaviteľov kresťanských,

socialistických a liberálnych strán. Pravicové strany (valónski rexisti a flámske

nacionalistické hnutie) stratili koncom 30. rokov vplyv. Počas II. svetovej vojny nemecké

vojská 10. mája 1940 znova obsadili Belgicko. Vláda odišla do exilu do Londýna, ale kráľ

Leopold III. zostal ako vojnový zajatec v Belgicku. Neskôr ho obvinili z kolaborantstva

s Nemcami. Ťažký úder pre národné povedomie Belgičanov znamenala aj účasť belgických

nacionalistov v ozbrojených zložkách SS. V septembri 1944 Belgicko oslobodili Spojenci. Na

trón nastúpil princ Karol, ktorý vládol do roku 1950.

Osoba kráľa vyvolala roku 1950 štátnu krízu. Keď kresťanskodemokratická vláda

povolala späť Leopolda III., socialisti si generálnym štrajkom vynútili jeho odstúpenie

v prospech syna Baudouina I., ktorý nastúpil na trón v roku 1951 a zotrval na ňom až do smrti

31. 7. 1993. Bol najdlhšie panujúcim monarchom v Európe a patril medzi najobľúbenejších.

Pomocou amerických úverov v rámci Marshallovho plánu a lacných surovín z Konga

sa Belgicku podarilo rýchlo vybudovať hospodárstvo. V januári 1948 vstúpilo Belgicko

s Holandskom a Luxemburskom do colnej únie štátov Beneluxu. Odvtedy sa zúčastňovalo na

úsilí o vytvorenie jednotnej Európy v rámci západoeurópskej spojeneckej sústavy.

Po veľkých sporoch o otázke regionalizácie sa v rámci ústavnej reformy z roku 1980

vytvorili štyri jazykové oblasti (flámska, francúzska, nemecká a dvojjazyčné hlavné mesto) a

145

tri jazykové spoločenstvá a regióny, ktorým bola v oblasti správy priznaná obmedzená

autonómia. Od polovice 70. rokov sa často striedali koaličné vlády. Výsledky parlamentných

volieb v roku 1995 umožnili zachovať dovtedajšiu centristicko-ľavicovú vládu. Od 1. januára

1989 je Belgicko federatívnym štátom. Tvoria ho Flámsko, Valónsko a dvojjazyčný Brusel,

pričom samosprávu má aj po nemecky hovoriace obyvateľstvo. Vo februári 1993 parlament

schválil zmenu prvého článku ústavy o federatívnom usporiadaní krajiny; valónsky juh a

flámsky sever dosiahli väčšiu samostatnosť.

Holandské kráľovstvo

Medzi základné mechanizmy formovania súčasného holandského politického systému

patrí prelínanie veľmocenských záujmov európskych mocností. Základy dnešného

politického systému boli založené práve v sporoch medzi nemeckou a španielskou vetvou

Habsburgovcov. Spájanie územných častí sa stalo základom pre vznik budúceho jednotného

štátu. Takýmto predchodcom jednotného Holandska bola Utrechtská únia (1571). Vôľa

veľmocí sa prejavila napr. v tom, že Španielsko uznalo nezávislosť severných provincií

(základ Utrechtskej únie) získanú počas nizozemskej revolúcie v rokoch 1566-1609 vo

Vestfálskom mieri v roku 1648 ako aj uzatvorenie tzv. „večnej aliancie“ s Pruskom a

Anglickom v roku 1788. Z tejto udalosti neskôr vyplynula účasť štátu na tzv. „koaličných

vojnách proti Francúzsku“. 114 Koloniálna aktivita premenila Holandsko v 17. storočí na

svetovú koloniálnu veľmoc. Holandsko pozná aj obdobia oktrojovanej ústavnosti, najmä

v čase prenikania francúzskych revolučných gárd a neskôr v čase zavedenia napoleonovskeho

Codexu. Aj keď sa Holandsko v období II. svetovej vojny snažilo o neutrálnu politiku,

nevyhlo sa okupácii územia nemeckými nacistami. Vzdanie sa neutrálnej politiky je

charakteristickou črtou povojnového vývoja holandského politického systému (1957 – člen

NATO, 1992 – parlament ratifikoval Maastrichtskú zmluvu).

114 Liščák, V., Fojtík, P.: Státy a území světa. Libri, Praha, 1998, s. 646.

146

Od roku 1848 je Holandsko konštitučnou monarchiou, kráľovský titul je dedičný

v oranžsko-nassauskom rode.

Holandská ústava z roku 1814 bola naposledy pozmenená v roku 1983. Dôraz sa v nej

kladie na ochranu občana, jeho práce a životného prostredia.

Po voľbách v septembri 1982 utvorili vládu opäť kresťanskí demokrati. Po nečakanom

odstúpení Driesa van Agta (Katolícka ľudová strana) sa 5. novembra 1982 stal predsedom

koalície kresťanských demokratov a pravicových liberálov a zároveň pedsedom vlády Ruud

Lubbers.

Od roku 1983 je v ústave zakotvené dedičné právo po praslici. 30. apríla 1980 sa

kráľovná Juliana vzdala trónu v prospech dcéry Beatrix, ktorá je odvtedy hlavou štátu.

Kráľovná vymenúva úradníkov, dôstojníkov a predsedov obidvoch komôr parlamentu. Hoci

sa kráľovná nemusí nikomu zodpovedať, nemôže viesť politické rokovania bez ratifikácie

príslušného ministra.

V 13. storočia zaznamenala krajina hospodársky a kultúrny rozkvet. Rýchlo rástla

silná obchodná flotila a prístavné mestá vstúpili do hanzy.

V roku 1433 získal grófstva Holland a Zeeland ako dedičstvo burgundský vojvodca

Filip Smelý a jeho následníci včlenili územie dnešného Holandska do burgundského

vojvodstva. Po smrti posledného burgundského vojvodu Karola Smelého (1477) zdedil toto

územie aj s územím dnešného Belgicka arcivojvoda (neskôr cisár) Maximilián. Tak pripadlo

historické Nizozemsko Habsburgovcom.

V roku 1566 previedol cisár Karol V. habsburské Nizozemsko na svojho syna

španielskeho kráľa Filipa II. Pretože sa v Nizozemsku v tom čase úspešne šírila reformácia,

bigotný katolík Filip II. začal prenasledovať protestantov. Filipova represívna politika viedla

k nepokojom a k otvorenému odboju nizozemského obyvateľstva.

V roku 1579 sa spojilo do Utrechtskej únie sedem severských protestantských

provincii: Galdern, Holland, Zeeland, Utrecht, Frízsko, Overijssel a Groningen, aby si

147

vybojovali nezávislosť od Španielska. Tento boj trval ešte desaťročia po pripojení južných

nizozemských provincií k Španielsku. V roku 1851 vyhlásili severné provincie nezávislosť

ako Spojené nizozemské provincie. Ale Španielsko uznalo ich nezávislosť až vestfálskym

mierom v roku 1648. Vtedy Nizozemsko vystúpilo zo zväzku rímskonemeckej ríše. Južné

provincie patrili Španielsku do roku 1717.

17. storočie bolo obdobím hospodárskeho a kultúrneho rozkvetu mladej republiky. V

roku 1602 bola založená nizozemská Východoindická spoločnosť, v 1614 roku

Západoindická spoločnosť. V roku 1609 bola v Amsterdame otvorená burza. V Južnej a

Severnej Amerike Holanďania zakladali koloniálne pobočky. Keď sa Nizozemsko stalo

koloniálnou mocnosťou, dostalo sa do konfliktu s Veľkou Britániou. Tento konflikt

vyvrcholil vo vojne v roku 1652. Nasledovali dve ďalšie námorné vojny medzi rokmi 1664 a

1674, v ktorých Holanďania obhájili svoje pozície. V roku 1793-1795 zasiahol Nizozemsko

vplyv francúzskej revolúcie, pod vedením generála Charlesa Pichegrua obsadili krajinu

francúzske vojská a vyhlásili Batavskú republiku (1795). V roku 1806 zmenil cisár Napoleon

I. republiku na kráľovstvo a za holandského kráľa vymenoval svojho brata Ľudovíta

Bonaparteho. Po roku 1810 bolo Holandsko včlenené do francúzskeho kráľovstva a po

Napoleonovej porážke získalo opäť nezávislosť.

V roku 1815 sa pod vládou Viliama I. spojilo severné a južné Nizozemsko (dnešné

Belgicko) do Spojeného nizozemského kráľovstva. V roku 1830 sa vzbúrili katolícke

provincie a vyhlásili svoju nezávislosť ako Kráľovská ríša Belgicko, čo Viliam I. v roku 1839

uznal. V roku 1840 odstúpil v prospech svojho brata Viliama II., ktorý usmerňoval vývin

krajiny k parlamentnej demokracii. V roku 1848 bola prijatá nová ústava a štát sa stal

konštitučnou monarchiou.

V I. svetovej vojne bolo Holandsko neutrálne. O neutralitu sa usilovalo aj za II.

svetovej vojny, napriek tomu ho však 10. mája 1940 obsadili nemecké vojská a po piatich

dňoch muselo kapitulovať. Kráľovská rodina emigrovala do Londýna. Nastalo obdobie

148

nacistickej okupácie. V septembri 1944 sa začalo oslobodzovanie krajiny, ktoré sa dovŕšilo

v máji 1945.

Po II. svetovej vojne získali nezávislosť všetky holandské kolónie okrem Holandských

Antíl, ku ktorým patria tri ostrovy v Karibskom mori (Aruba, Bonaire, Curaçao) a ostrovy

Sint Eustatius, Saba a južná časť ostrova Sint Moarten, ktoré patria k Záveterným ostrovom.

Po roku 1949 sa Holandsko vzdalo neutrálnej politiky. V roku 1957 sa stalo členom NATO a

v tom istom roku vstúpilo aj do EHS.

V novembri 1992 parlament ratifikoval maastrichtskú dohodu o Európskej únii.

V septembri 1993 bol schválený zákon obmedzujúci právo na poskytnutie azylu.

V parlamentných voľbách v máji 1994 zvíťazila ľavicová Strana práce.

Nemecká spolková republika

Celé obdobie formovania moderného politického systému v podmienkach Nemecka je

charakterizované uplatňovaním troch základných mechanizmov: mocenským bojom medzi

európskymi veľmocami, uplatňovaním vôle veľmocí po prehratých vojnách a

využívaním národnej dôvery štátnemu vodcovi. V období po druhej svetovej vojne stále

väčšiu váhu vo vývoji nemeckého politického systému zohrával konsenzus politických

strán.

Jedným zo základných historických míľnikov politických dejín Nemecka sa stalo

reformačné hnutie. Výsledkom reformácie bolo to, že luteránske náboženstvo bolo oficiálne

uznané a vierovyznanie zemepánov sa stalo určujúcim aj pre poddaných (zásada cuius regio

eius religio).115

Do cesty ďalšieho šírenia protestantskej viery sa postavila protireformácia vyhlásená

pápežom a spory medzi kniežatami o vierovyznanie sa začali skoro spájať so zápasom o

hegemóniu v ríši. Konflikt medzi Protestantskou úniou na čele s Falckom a Katolíckou ligou

115 Podľa: Kronika ľudstva. Fortuna Print, Bratislava 1995, s. 1218 – 1219.

149

pod vedením Bavorska prerástol do prvého celoeurópskeho mocenského zápasu - do

tridsaťročnej vojny, ktorá z pôvodnej náboženskej charakteristiky prerástla na vojnu proti

hegemónii katolíckych Habsburgovcov. Najväčší vplyv na budúce osudy nemeckých krajín

mal Vestfálsky mier, ktorý radikálnym spôsobom zasiahol do budúcej územnej podoby

Nemecka. Ríša definitívne stratila Švajčiarsko, Holandsko, časť území pri Baltskom mori a na

západných hraniciach.

Po tridsaťročnej vojne prestala byť Svätá rímska ríša nemeckého národa mocenským

európskym faktorom. Skutočná moc sa presunula na územné kniežatá. V severnom Nemecku

postupne získalo vedúce postavenie Prusko. Korunováciou kurfirsta Fridricha III. v roku

1701 sa začal vzostup Pruska na európsku veľmoc. Fridrich a jeho nástupcovia ho rozšírili o

nové územia: po vojnách s Rakúskom bolo pripojené Sliezsko a spolu s Rakúskom a Ruskom

sa zúčastnilo na troch deleniach Poľska. Rakúsko-pruské súperenie poznačilo nemecký vývoj

až do druhej polovice 18. storočia.

V roku 1806 pod Napoleonovým patronátom vznikol v južnom a juhovýchodnom

Nemecku Rínsky spolok, čím sa stará ríša fakticky rozpadla. Viedenský kongres zaoberajúci

sa ponapoleonovským usporiadaním Európy potvrdil rozdrobenosť Nemecka. Za

predsedníctva Rakúska a účasti Pruska vzniklo voľné združenie 39 nemeckých štátov -

Nemecký spolok.

Protinapoleonovské vojny však mali za následok aj zrod úsilia o vytvorenie

jednotného národného štátu. V 60. rokoch 19. storočia do čela zjednocovacieho hnutia dostalo

Prusko vedené jeho ministerským predsedom Ottom von Bismarckom. V troch víťazných

vojnách - proti Dánsku (1864), proti Rakúsku (1866) a proti Francúzsku (1870) sa vytvorili

predpoklady na to, aby mohla byť v januári 1871 vyhlásená Nemecká ríša. Jej prvým cisárom

sa stal pruský kráľ Wilhelm. V snahe upevniť svoje mocenské pozície ríša postupne

uzatvorila spojenectvá s Rakúsko-Uhorskom a Talianskom a pustila sa do súboja o vytvorenie

koloniálnej ríše s Veľkou Britániou.

150

Prvá svetová vojna sa skončila drvivou porážkou krajín združených v Trojspolku

práve pod vedením Nemeckej ríše. Došlo k ďalším zásahom do jej územnej štruktúry:

Versailleským mierom z roku 1919 Nemecko stratilo Alsasko-Lotrinsko, rozsiahle územia na

východe a všetky kolónie. V rámci vymáhania vojnových reparácií Francúzsko obsadilo

v roku 1923 Porúrie.

Po prudkej radikalizácii situácie v povojnovom vývoji v Nemecku vypukla revolúcia,

výsledkom ktorej zanikla monarchia a bola vyhlásená republika. Neúspech hospodárskej

politiky, politického vedenia štátu zo strany rôznych koalícií a svetová hospodárska kríza mali

za následok víťazstvo NSDAP vo voľbách v roku 1932 a menovanie Adolfa Hitlera za

ríšskeho kancelára v roku 1933, čo vlastne neznamenalo obnovu predchádzajúceho

monarchistického zriadenia, ale začiatky formovania Tretej ríše, podstatným znakom ktorej

bola nacionálno-socialistická diktatúra. Zahraničná politika fašistického režimu sa usilovala o

likvidáciu dôsledkov versaillského mieru a o vytvorenie „nového životného priestoru“ pre

„nordicko-árijskú rasu“. Jej prvými obeťami sa stali Rakúsko a Československo. Prepadom

Poľska v roku 1939 rozpútala Nemecká ríša II. svetovú vojnu. Aj táto vojna sa skončila

porážkou Nemecka a jeho spojencov. Preto je logické, že o budúcich osudoch krajiny

rozhodovali štáty, ktoré tvorili víťaznú koalíciu - ZSSR, USA, Veľká Británia a Francúzsko.

Totálna kapitulácia v roku 1945 mala pre Nemcov dva základné významy:

1. Porážka vo vojne pre nich znamenala „zrútenie“, „kolaps“, resp. tzv. „nultú hodinu“:

totálna vojna sa zmenila na totálnu porážku, zrútil sa fašistický politický režim, zanikla

základná hodnota politického života každého Nemca - nemecký štát, boli zničené životne

dôležité inštitúcie, infraštruktúra a materiálne hodnoty, ale aj typické duchovné hodnoty,

s ktorými sa Nemci stotožňovali po stáročia - disciplinovanosť, pedantnosť,

organizovanosť, opora na štát, sociálne istoty, opora na náboženstvo a pod.

151

2. Nultá hodina má pre Nemcov aj pozitívny význam - ako možnosť začať pracovať na novej

budúcnosti. 116

Dohoda o kontrolnom systéme v Nemecku bola podpísaná ešte 14. 11. 1944

Európskou poradnou komisiou, v ktorej boli zastúpení predstavitelia USA, Veľkej Británie a

ZSSR. Francúzsko formálne k tejto dohode pristúpilo v roku 1945. Aj v súlade s neskoršími

Postupimskými dohodami bolo rozhodnuté, že najvyššiu správu v Nemecku budú vykonávať

najvyšší velitelia ozbrojených síl Francúzska, Veľkej Británie, USA a ZSSR každý zvlášť vo

svojej okupačnej zóne a spoločne v Spojeneckej kontrolnej rade v otázkach týkajúcich sa

Nemecka ako celku. Okrem toho bolo dohodnuté, že každá okupačná veľmoc bude

uplatňovať svoje reparačné nároky v svojej okupačnej zóne. Najvyšší vojenskí velitelia

spojeneckých ozbrojených síl sa zároveň stali vojenskými guvernérmi vo svojej okupačnej

zóne a združení v Spojeneckej kontrolnej rade predstavovali najvyššiu administratívnu moc.

Činnosť SKR však od samotného počiatku zaznamenávala rôzne protikladné až sporné

stanoviská a návrhy koncepčného charakteru. Spory a nedorozumenia sa prejavovali takmer

vo všetkých bodoch dohodnutých predtým v Postupime. Jednalo sa predovšetkým o

uplatňovanie rôznych prístupov jednotlivých okupačných mocností vo svojich vlastných

okupačných zónach najmä k realizácii úlohy denacifikácie, demilitarizácie, demokratizácie

štátnej správy a podpory samosprávy, podpory vzniku a fungovania demokratických

politických strán ako aj udržania Nemecka ako jednotného hospodárskeho priestoru.

Snáď jediným faktorom spojeneckej zhody sa stala nevyhnutnosť odsúdiť a potrestať

vojnových zločincov, čo sa uskutočnilo na Norimberskom procese.

Veľmi rýchlo sa ukázalo, že žiadna z mocností nemôže fungovať v okupačnom

priestore bez súčinnosti s ostatnými partnermi. Už v roku 1948 USA a Veľká Británia

vytvorili novú hospodársku oblasť - Dvojzónu, ktorá bola veľmi rýchlo doplnená o politické

116 Pozri napr.: Von der Spaltung zur Einheit. 1945 – 1990. From Division to Unity. 1945 – 1990. Press and

Information Office of the Federal Government, Bonn 1992.

152

inštitúcie (hospodárska rada a parlamentné zhromaždenie). Neskôr sa k tejto dohode pridalo

Francúzsko, čím bola vytvorená Trojzóna ako územný predpoklad budúceho jednotného

nemeckého štátu - NSR. Sovietska okupačná zóna sa vyvíjala samostatne podľa sovietskeho

modelu a stala sa základom pre vznik oddelenej Nemeckej demokratickej republiky. Aj

Spojenecká kontrolná rada prestala fungovať v roku 1948 v dôsledku odchodu sovietskych

predstaviteľov, ktorý takto protestovali proti londýnskym dohodám (predchádzali vytvoreniu

Bizónie). Nie náhodou je táto skutočnosť nemeckými historikmi často predstavovaná ako

skutočný začiatok studenej vojny medzi západom a východom.

Okrem vzniku jednotného hospodárskeho priestoru v západných okupačných zónach

predstavitelia víťazných mocností jednoznačne podporili vnútorný územný vývoj Nemecka

smerom k podpore krajinského systému, ktorý sa stal základom budúceho spolkového

zriadenia. Vytváranie samosprávnych výkonných orgánov bolo založené na podpore vzniku

demokratických politických strán a na umožnení ich súťaže v postupnom budovaní

zastupiteľského systému vládnutia. Z rozhodnutia troch západných vojenských guvernérov

bola uskutočnená radikálna menová reforma a zavedená súčasná nemecká mena - DM.

Menová reforma bola hlavným predpokladom na zapojenie západných zón do Marshallovho

plánu, ktorý podstatným spôsobom zmenil systém pomoci USA európskym krajinám,

predovšetkým tým, ktoré sa borili s problémami obnovy vojnou zničeného hospodárstva.

Nemecko z tohto zámeru vylúčené nebolo, naopak, ako záruka proti rozširovaniu komunizmu

na západ muselo byť dostatočne hospodársky a politicky silné.

Na londýnskej konferencii 6 štátov (USA, Veľká Británia, Francúzsko a Holandsko,

Belgicko a Luxembursko ako bezprostrední susedia) bolo rozhodnuté o začatí procesu

vytvárania separátneho nemeckého štátu. Na základe záverov tejto konferencie boli

najvyššími vojenskými guvernérmi vypracované tzv. frankfurtské dokumenty, ktoré vyzývali

jednotlivých ministerských predsedov západonemeckých krajín, aby zvolali ústavodarné

153

Národné zhromaždenie. Základný zákon (nie ústava, lebo Nemecko nemalo plnú suverenitu a

samotní tvorcovia trvali na jej dočasnom charaktere) bol prijatý 8. mája 1949, vojenskí

guvernéri ho schválili 12. mája, 23. mája bol zverejnený a 24. mája 1949 vstúpil do platnosti.

Predsedom Parlamentnej rady, ktorá schvaľovala text Základného zákona bol už v tom

období Konrad Adenauer, ktorý trvalo pôsobil na formovanie Nemeckej spolkovej republiky.

Jeho základnou úlohou bolo vytvorenie nového politického, hospodárskeho a mravného

kreditu postupným znovuzískavaním právomocí od víťazných veľmocí pre nový nemecký

štát. Vládam, ktorým predsedal, svojej strane a jej parlamentnej frakcii dokázal vždy vtisnúť

svoju pečať a presadiť svoju vôľu.

Medzi jeho základné zásluhy patrí prijatie takého textu Základného zákona, ktorý

predpokladá budúce spojenie dvoch samostatných nemeckých štátov; zmiernil ustanovenia

Okupačného štatútu smerom k získaniu pre spolok a jednotlivé krajiny úplnej zákonodarnej,

výkonnej a súdnej moci okrem mocnosťami vyčlenených sfér; v petersbergskej dohode z

22.11. 1949 NSR získala právo nadväzovať konzulárne styky s inými krajinami; začlenil

veľkého množstva utečencov a vyhnancov do spoločenského života; vytvoril progresívneho

systému sociálneho zabezpečenia; položil základy ekonomickej demokracii (účasť

pracujúcich na riadení podnikov); v bonnskej (resp. generálnej) dohode, ktorá bola podpísaná

už v roku 1950, získal pre NSR možnosť prispieť k spoločnej obrane vybudovaním vlastných

ozbrojených síl (Bundeswehr), prispel k zrušeniu Okupačného štatútu a Vysokej spojeneckej

komisie; zapojil Nemecko od samého počiatku do integračných európskych procesov

(Montánna únia, Rada Európy, Európske obranné spoločenstvo, NATO, OSN, WEU, EHS a

pod.117).

Samotné zjednotenie Nemecka v roku 1990 bolo takisto podmienené súhlasom

všetkých štyroch pôvodných okupačných mocností. Ako posledný vložil svoj podpis pod

117 Pozri: Müller, H., Krieger, K.F., Volrath, H.: Dějiny Německa. NLN, Praha 1995, s. 339 – 377.

154

Zmluvu o štátnej suverenite a zjednotení Nemecka M. Gorbačov. 3. október sa neskôr stal

štátnym sviatkom NSR.

Pri zovšeobecnení vývoja politického systému v NSR z medzinárodného hľadiska je

potrebné konštatovať, že v tomto prípade sa viac ako v kdekoľvek inde prejavila tendencia

premeny politického systému zo subjektu na objekt a z objektu na subjekt

medzinárodných vzťahov. Svedčí o tom postavenie Nemecka v období tesne po ukončení I.

a II. svetovej vojny, kedy sa stalo pasívnym objektom veľmocenskej politiky víťazných

veľmocí (po II. svetovej vojne dokonca Nemecko ako štát neexistovalo). Až v procese

dlhodobého historického vývoja, aktivitou významných politických osobností a postupnou

zmenou postoja víťazných mocností po čiastkach nadobúdalo Nemecko svoju medzinárodnú

subjektivitu a stalo sa jedným z najvýznamnejších aktérov nielen európskej ale aj celosvetovej

politiky.

Švajčiarska konfederácia

Politický vývoj Švajčiarska je založený na zmluvnom základe. Hlavnou vývojovou

líniou je postupné spájanie kantónov a väčších miest do spoluprísažníctva, cez

konfederáciu (1515) až po federatívne (spolkové) usporiadanie v roku 1815 a v roku

1848. Od samotného počiatku najvýznamnejšie mestá viedli medzi sebou vleklé vojnové

konflikty najmä pre posilnenie politického a ekonomického vplyvu. Celé stredoveké dejiny

švajčiarska sú poznamenané bojom proti územným požiadavkám cudzích mocností, najmä

rakúskych Habsburgovcov. Na druhej strane, vojenské úspechy podnietili Švajčiarov

k územnej expanzii a vojnám z bezprostrednými susedmi. Svätá rímska ríša nemeckého

národa vo vestfálskom mieri potvrdila štátnu nezávislosť Švajčiarska. Pod vplyvom

francúzskej revolúcie vypuklo množstvo povstaní proti šľachte. Výsledkom týchto bojov

bola oktrojovaná ústavnosť v podobe Helvétskej republiky, ktorú nastolili francúzske

revolučné jednotky, neskôr (v roku 1803) bola nahradená nepoleonovským Aktom o mediácii.

155

Na Viedenskom kongrese 1814-1815 došlo k medzinárodnému zaručeniu švajčiarskej

neutrality. Veľmoci je rešpektovali aj v priebehu I. a II. svetovej vojny. V povojnovej histórii

sa výrazným prostriedkom modifikovania politického systému stáva konsenzus politických

strán na základe politickej dohody a referendum ako nástroj uplatňovania priamej

demokracie.

Švajčiarsko je federatívna republika, ktorú tvorí 20 kantónov a 6 polokantónov.

Spolková ústava bola prijatá ešte v roku 1848, revidovaná v roku 1974 a najnovší text

švajčiarskej ústavy bol prijatý v ľudovom hlasovaní v roku 1999. Nová ústava vstúpila do

platnosti 1. 1. 2000.

Po rozpade Rímskej ríše v období sťahovania národov vpadli do Švajčiarska

germánske kmene. V 6. storočí sa celé územie dnešného Švajčiarska dostalo pod nadvládu

Franskej ríše a začala sa jeho christianizácia. Po podpísaní verdunskej zmluvy v roku 843

pripadlo východné Švajčiarsko a provincia Raetia Východofranskej ríši. Keď v roku 1033

rímskonemecký cisár Konrád II. zdedil Burgundské kráľovstvo, stalo sa celé Švajčiarsko

súčasťou Rímskonemeckej ríše.

Od 11. storočia vznikali vo Švajčiarsku rodové panstvá Kiburgerovcov, Savojovcov, a

Habsburgovcov. Súčasne vznikali z usadlostí pri kláštoroch a biskupských sídlach mestá.

Mestá a feudálni páni viedli medzi sebou časté boje. Veľké mestá a vidiecke obce sa usilovali

získať samostatnosť. Protagonistami boja za nezávislosť od Habsburgovcov sa stali práve

mestá - Zürich a Bern.

Za vznik Švajčiarska sa pokladá tzv. rütlišské sprisahanie, dohoda z roku 1291, ktorú

medzi sebou uzavreli tzv. prakantóny Uri, Schwyz a Unterwalden ako Večný spolok na

obranu pred územnými požiadavkami Habsburgovcov. Zaviazali sa zachovávať mier, na

riešenie sporov zaviedli zmierovacie súdy a odmietli cudziu štátnu právomoc.

V roku 1315 porazili tieto prakantóny v bitke pri Morgartene rytierske vojsko

rakúskeho kniežaťa Leopolda I. Po tomto víťazstve bol večný spolok doplnený o dohodu o

156

spoločnej zahraničnej politike. Postupne, pripojením Luzernu, Zürichu, Zugu, Glarusu a

Bernu vznikol z Večného spolku tzv. Zväzok ôsmich starých miest.

V roku 1386 v bitke pri Sempachu porazilo Švajčiarske spoluprísažníctvo v spolku

s rýnskymi a švábskymi mestami armádu Habsburgovcov, ktorí po tejto porážke stratili veľkú

časť svojej moci vo Švajčiarsku. V roku 1474 Švajčiarsko uzatvorilo zmluvu s tirolským

kniežaťom Žigmundom, podľa ktorej sa Habsburgovci definitívne vzdali svojich bývalých

území vo Švajčiarsku. Bol to úspešný koniec boja Švajčiarskeho spoluprísažníctva proti

Habsburgovcom.

Po švajčiarsko-habsburskom vyrovnaní nastalo obdobie švajčiarskej expanzie.

Francúzsky kráľ Ľudovít XI. vtiahol Švajčiarsko do sporu s burgundským vojvodom Karolom

Smelým (Burgundská vojna). Podiel Švajčiarov na zničení Burgundského vojvodstva posilnil

ich sebavedomie a rozšíril dobré meno švajčiarskych bojovníkov. Na základe toho si pápež

v roku 1506 utvoril svoju švajčiarsku gardu. Po ďalších vojenských úspechoch v švábskej

vojne uznal cisár Maximilián I. v roku 1499 bazilejským mierom faktickú nezávislosť

Švajčiarska od Svetej rímskej ríše nemeckého národa. Švajčiarsko nemuselo platiť dane ani

nepodliehalo ríšskym súdom. Tým fakticky vystúpilo z Ríšskeho spolku. Samostatnosť

krajiny však bola uznaná až v roku 1648.

Na druhej strane sa veľmocenské ambície Švajčiarska v Itálii skončili jeho porážkou

v boji s Francúzmi v bitke pri Marignane v roku 1515. V tomto období sa spoločenstvo

ôsmych miest pripojením Fribourgu, Solothurmu, Bazileja, Schaffhausenu a Appenzellu

rozrástlo na konfederáciu trinástich kantónov, do ktorej patrili aj niektoré mestá s menšími

právami (Sankt Gallen, Oberwallis). Konfederácia nemala ústrednú vládu, spoločné veci

riešili zástupcovia všetkých miest.

Reformačné hnutie a konflikty s tým súvisiace priniesli Švajčiarsku uznanie

nezávislosti od Svätej rímskej ríše nemeckého národa v rámci vestfálskeho mieru z roku

1648. Ďalší politický vývoj vo Švajčiarsku najsilnejšie ovplyvnili revolučné udalosti vo

157

Francúzsku na konci 18. storočia a európske revolučné hnutie v prvej polovici 19. storočia.

Už v 17. storočí sa v niektorých vplyvných švajčiarskych mestách dostal k moci mestský

patriciát. Moc v nich bola často v rukách cechov. Spory medzi vidieckymi poddanými a

mestskou vrchnosťou prerástli v niektorých kantónoch po roku 1789 pod vplyvom

francúzskej revolúcie do ozbrojených povstaní.

V roku 1798 bolo Švajčiarsko po príchode francúzskych revolučných oddielov

vyhlásené za Helvétsku republiku a prijalo ústavu podľa francúzskeho vzoru (prvá ústava

Švajčiarska). Už v roku 1803 nahradil túto relatívne demokratickú ústavu tzv. Akt o mediácii,

nanútený Napoleonom Bonapartom (oktrojovaná ústavnosť). Viedenský kongres v roku 1814-

1815 zaručil Švajčiarsku neutralitu. V roku 1815 sa novou ústavou stala spolková zmluva,

ktorá kantónom zabezpečovala samostatnosť, vnútri kantónov sa však opätovne presadil silný

vplyv aristoktratických princípov.

Pod vplyvom francúzskej júlovej revolúcie z roku 1830 vzniklo vo Švajčiarsku hnutie

za liberalizáciu a modernizáciu ústav – regenerácia. V priebehu roka 1831 sa 12 kantónov

zbavilo aristokratických vlád. Vznikli vleklé konflikty medzi liberálmi a konzervatívcami,

pričom sa často menili aj politické línie vnútri jednotlivých kantónov. Dôsledkom tohoto

vývoja bolo prijatie spolkovej ústavy v roku 1848, ktorá ustanovila spoločné orgány –

spolkovú radu, spolkové zhromaždenie a spolkový súd. Princípy tejto ústavy boli čiastočne

prenesené aj do Ústavy z roku 2000.

Švajčiarska politika ozbrojenej neutrality sa upevňovala obchodnými zmluvami a

dobrými kontaktmi s viacerými štátmi. V roku 1863 bol v Ženeve založený Medzinárodný

výbor na podporu ranených (Červený kríž). Švajčiarsko sa začalo zapájať do medzinárodných

organizácií, v roku 1965 vstúpilo do Latinského peňažného spolku, v roku 1873 bola v Berne

založená Svetová poštová únia a v roku 1874 sa v krajine zaviedol metrický systém.

Švajčiarska neutralita sa rešpektovala v obidvoch svetových vojnách. Kvôli

zachovaniu svojej neutrality Švajčiarsko nevstúpilo v roku 1945 do Organizácie spojených

158

národov, hoci európskym sídlom OSN je Ženeva. V referende v roku 1986 Švajčiari opätovne

odmietli vstúpiť do OSN. To im však nebráni aktívne spolupracovať s členskými krajinami

EÚ, EFTA, Rady Európy či OECD.

Spor o obchod so zlatom švajčiarskych bánk s nacistickým Nemeckom počas II.

svetovej vojny a operácie s „bezmenným“ majetkom obetí holocaustu uloženým vo

švajčiarskych bankách znamenalo vážne naštrbenie dobrého mena Švajčiarska

v medzinárodných vzťahoch“. 118 Tento faktor je dôležitý pre súčasný vývoj politického

systému, nakoľko vyvolal potrebu realizovať vážne vnútropolitické a zahraničnopolitické

rozhodnutia. Švajčiarsky bankový zväz a Svetový židovský kongres ustanovili spoločnú

komisiu na preskúmanie a vyhľadávanie majetku obetí fašizmu vo švajčiarskych bankách.

Švajčiarska Národná rada ustanovila na tento účel komisiu expertov k právnemu preskúmaniu

týchto kont a pre tento účel zrušila platnosť švajčiarskeho bankového tajomstva. Švajčiarska

vláda spolu so zástupcami hospodárskej sféry vytvorila Špeciálny fond v prospech

prenasledovaných počas holocaustu. Spolková rada predložila Národnej rade návrh zákona o

Nadácii solidárne Švajčiarsko.

STREDNÁ EURÓPA

Československá republika

V procese vzniku Československej republiky zaznamenávame pôsobenie týchto

mechanizmov: svetová vojna a na jej základe rozpad veľkých multietnických štátnych

celkov na menšie štáty (Rakúsko-Uhorsko), pôsobenie svetových veľmocí ako prostredia

umožňujúceho fungovanie nových štátnych elít a určujúcich nové pravidlá hry svetovej

politiky, politická aktivita emigrantských a exilových politických skupín, vplyv

výrazných politických osobností s vodcovským štatútom a iné.

118 Odehnal, I.(red.): Lexikon zemí 2000. Fortuna Print, Praha 1999, s. 426 – 427.

159

Už od začiatku I. svetovej vojny sa české a slovenské odbojové skupiny, zamerané

najmä na boj proti habsburgskému Rakúsko-Uhorsku a presadzujúce štátne sebaurčenie,

oveľa rozhodnejšie a efektívnejšie presadzovali a organizovali na území cudzích štátov.

Silná komunita Slovákov žijúca v USA (600-700 tisíc) a česká exilová politická elita

pôsobiaca najmä vo Francúzsku a Veľkej Británii predstavovali významné politické sily,

ktoré veľmi rýchlo začali vytvárať vlastné orgány politickej reprezentácie: Slovenská liga,

České národné združenie, Zväz českých katolíkov, Česká (neskôr Československá) národná

rada v Paríži a s pobočkami v Rusku a v USA. Práve v rámci týchto politických zoskupení

spolu s domácimi politickými odbojovými skupinami (Maffia, Sociálno-demokratická strana,

domáca buržoázia na území Čiech; Slovenská sociálna demokracia a Slovenská národná

strana na Slovensku) sa postupne v rôznych podobách začala presadzovať myšlienka spojenia

českých krajov a Slovenska do samostatného česko-slovenského štátu. Už Clevelandská

dohoda z 22. 10. 1915 obsahuje ustanovenia o samostatnej existencii českých „historických

zemí a Slovenska“119, ustanovuje federatívnu formu štátu, všeobecné tajné a priame volebné

právo a takisto ustanovuje formu vlády v podobe personálnej únie s demokratickým

zriadením podobne ako v Anglicku.

Po revolučných udalostiach v Rusku a bezprostredne v období konca I. svetovej vojny

sa svojej historickej úlohy chytili významné politické osobnosti, či už v exile alebo na území

Čiech a Slovenska: T. G. Masaryk, E. Beneš, K. Kramář, resp. A. Hlinka, V. Šrobár, F.

Juriga, M. Hodža, M. Dula, v českej a slovenskej zahraničnej akcii aj M. R. Štefánik a iní. Aj

vďaka ich úsiliu nastal prvý zlom vo vzťahu mocností Dohody k národno-oslobodzovaciemu

hnutiu v Rakúsko-Uhorsku - bolo ním umožnenie vytvoriť československé vojenské légie

najprv v Rusku, neskôr vo Francúzsku, Taliansku a aj na území USA. Ďalší prielom, najmä

vo vzťahu k snahám Čechov a Slovákov o osamostatnenie sa, nastal po vystúpení

československých légií proti sovietskej moci v Rusku.

119 Uvádzané podľa: Lipták, Ľ.: Slovensko v 20. storočí. Kalligram, Bratislava 1998, s. 67.

160

Keď sa v roku 1918 stalo jasnejšie, že Rakúsko-Uhorsko už nebude možné zachovať

v jeho pôvodnej podobe, Francúzi ako veľmoc s najväčším vplyvom v Európe prví uznali

Československú národnú radu za reprezentanta Čechov a Slovákov v zahraničí a neskôr

uznali aj légie za „spojenecké vojsko“ v boji proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Na tomto

základe vytvoril 26. 9. 1918 Masaryk dočasnú československú vládu. E. Beneš sa v nej stal

ministrom zahraničných vecí a M. R. Štefánik ministrom vojny. O mesiac neskôr došlo

k uznaniu tejto vlády aj zo strany ostatných dohodových mocností.

Masarykov vplyv sa výrazne prejavil aj vo formulovaní ustanovení Pittsburskej

dohody z 30. mája 1918, ktorá bola síce ústupkom v porovnaní so zásadami sformulovanými

v Clevelandskej dohode, ale základná idea spoločného štátu Čechov a Slovákov tu zostala

zachovaná. Koncepcia „jednotného československého národa“ bola argumentom voči

požiadavkám dohodových mocností (Wilsonove kritériá), že to bude jednotný a pevný štát,

ktorý nebudú od jeho vzniku rozkladať národné diferencie. Zahraničnopolitické argumenty sa

však uplatnili aj v praxi československej štátnosti - popretím práva Slovákov na sebaurčenie.

V podobnom duchu sa niesol aj ďalší významný medzinárodný dokument -

Washingtonská deklarácia (17. 10. 1918) - výrazne ovplyvnená Wilsonovou demokratickou

frazeológiou, ku ktorej sa Masaryk výslovne hlásil. Dokument je známy aj ako

Washingtonská deklarácia o vyhlásení samostatnosti Česko-Slovenska. Zakotvuje ideu

jednotného československého národa, pričom sa odvoláva na predchádzajúce obdobia

spolužitia Čechov a Slovákov v jednom štáte, prihlasuje sa k zásadám proklamovaným

americkým prezidentom W. Wilsonom a načrtáva hlavné zásady ústavy česko-slovenského

štátu: republikánske zriadenie, parlamentná demokracia a zaručenie občianskych práv a

slobôd.

Sformovanie Národného výboru na území Čiech sa stalo príkladom snáh T. G.

Masaryka podriadiť činnosť národných a štátnych reprezentatívnych orgánov požiadavkám

veľmocí Dohody. 28. 10. 1918 prevzali členovia Národného výboru do svojich rúk

161

miestodržiteľstvo v Prahe a prakticky bez demokraticky zvolených slovenských zástupcov

vyhlásili vznik Československej republiky prijatím zákona č. 11/1918 Zb. z. a n.

Slovenská reprezentácia v podstate akceptovala program vzniku samostatného česko-

slovenského štátu tak, ako ho presadzovala predovšetkým česká politická emigrácia.

Vyjadrením toho je aj vznik Slovenskej národnej rady, ktorá prijala v Martine 30. 10. 1918

známu Deklaráciu slovenského národa, obsahujúcu stanovisko korešpondujúce

s masarykovskými predstavami o československom jednotnom národe.

Zo zahraničnopolitických súvislostí je ešte potrebné uviesť predovšetkým unikátny jav

pri vzniku nového štátu - vyhlásenie právnej kontinuity, t. j. platnosti dovtedajších

krajinských (českých a moravskosliezskych) a ríšskych (rakúskych a uhorských) zákonov a

nariadení, čím sa recipoval rakúsky a uhorský právny poriadok a zabezpečila sa

štátnomocenská kontinuita.

Nakoniec, keďže pri vzniku Česko-Slovenska prakticky nejestvovala južná hranica

Slovenska (aj hranice na severe a východe boli stanovené až Trianonskou dohodou), „mohla

sa celá štátnopolitická zmena javiť aj ako dobytie Slovenska Čechmi od Maďarov a nie ako

rozhodnutie dvoch rovnoprávnych samobytných národov utvoriť spoločný štát“.120

Prejavovalo sa to aj v postojoch voči tým Slovákom, ktorý vyzývali českých politikov, aby

splnili požiadavku na slovenskú autonómiu zakotvenú v Pittsburskej dohode.

V súvislosti s tým autonomistické snahy A. Hlinku, ktorý v roku 1919 priniesol do

Paríža na mierovú konferenciu memorandum „Pre mier v strednej Európe, memorandum

Slovákov mierovej konferencii“, mali za následok jeho označenie za vlastizradcu zo strany

Česko-Slovenska a uväznenie.

120 Chovanec, P., Mozolík, P.: Historické a štátoprávne korene samostatnosti Slovanskej republiky. Procom,

Bratislava 1994, s. 24.

162

Rakúska republika

Rozpad centralizovaného multietnického štátu (Rakúsko-Uhorsko), hľadanie

vlastnej národnej a štátnej identity nástupníckych štátov, územno-politické požiadavky

susedných štátov, nátlak veľmocí, stranícky konsenzus a individuálne snahy

predstaviteľov rakúskej politickej elity (najmä rakúskych kancelárov) sa stali hlavnými

motivačnými činiteľmi pôsobiacimi v procese vzniku a formovania súčasného politického

systému Rakúskej republiky v dvoch významných historických obdobiach:

1. 1918 - 1945;

2. 1945 - po súčasnosť.

Rakúsko vzniklo na sklonku I. svetovej vojny na báze rozpadu Rakúska-Uhorska.

Oficiálne vzniklo ako tzv. zbytkový štát 12. decembra 1918 pod názvom Nemecké Rakúsko.

Už prvé kroky nového Rakúska boli veľmi náročné predovšetkým preto, že susedilo

s niekoľkými takisto novými štátmi, ktoré v minulosti boli rovnako súčasťou veľkej ríše po

stáročia budovanej Habsburgovcami. Susedmi Rakúska sa tak stali štáty, reprezentácie a

obyvateľstvo ktorých prechovávalo veľmi negatívne nálady voči všetkému, čo bolo nejakým

spôsobom späté s Rakúskom. Územné vymedzenie nového rakúskeho štátu riešili zmluvy

medzi nástupníckymi štátmi a víťaznými mocnosťami Dohody, ktoré boli podpísané vo

Versailles a v Saint-Germain. Problémy však existovali takmer so všetkými susedmi.: územie

južného Tirolska (Taliansko), Vorarlberg (Švajčiarsko), Korutánsko a južné Štajersko

(vtedajšie kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov - SHS, neskôr, od roku 1929 Juhoslávia)

a Burgenland (Maďarsko).

Prvým a najväčším problémom sa stala južná časť Tirolska, kde došlo k priamemu

stretu so záujmami talianskej vlády. Aj napriek tomu, že tirolská národná rada ešte

v novembri 1918 schválila pričlenenie celého svojho územia k vytvorenému rakúskemu štátu,

talianske vojská krátko potom obsadili celú juhotirolskú oblasť. Neujal sa ani ústretový návrh

prvého rakúskeho kancelára a ministra zahraničných vecí Karla Rennera na vytvorenie

163

neutrálneho štátneho celku z celého Tirolska, takže juh zostal pod priamou talianskou správou

a sever sa stal súčasťou Rakúska.

Po druhej svetovej vojne sa tento spor rozhorel v novej dimenzii: ústredným bodom

sporu sa stal vzťah nemecky hovoriaceho obyvateľstva a priamej talianskej správy. Otázka sa

dostala aj na riešenie OSN, ale ani iniciatíva tejto svetovej organizácie neviedla k zásadným

pozitívnym zmenám. V 60. rokoch sa Rakúsko bolo ochotné vzdať priameho zasahovania do

sporov medzi nemecky a taliansky hovoriacim obyvateľstvom a talianskou administratívou a

prestať proklamovať právo juhotirolčanov na sebaurčenie pod podmienkou, že Taliansko

poskytne tomuto územiu regionálnu autonómiu. Talianska strana túto cestu odmietla. Spor

v podstate nie vyriešený dodnes. Rakúskej strane sa podarilo presadiť zastúpenie nemecky

hovoriaceho obyvateľstva v orgánoch samosprávy a štátnej správy a používanie nemeckého

jazyka v konaní pred súdom.

V spore o Korutánsko sa stali protivníkmi Rakúšanov Slovinci. Armáda SHS sa už

v období po I. svetovej vojne snažila posunúť hranice čo najviac na sever. Otvorenému

vojnovému konfliktu zabránilo len dočasné rozdelenie Korutánska na dve časti: severnú,

vrátane Klagenfurtskej panvy, ktorá pripadla Rakúšanom a južnú, ktorú obsadila armáda SHS.

Na základe referenda, ktoré sa uskutočnilo v roku 1920 bolo rozhodnuté o pripojení celého

korutánskeho územia k Rakúsku. Po druhej svetovej vojne sa však opakovala takmer rovnaká

situácia ako v prípade Tirolska. Rozdiel spočíval iba v tom, že brániacou sa stranou boli

Slovinci. Až vláda na čele s kancelárom B. Kreiskim v roku 1972 presadila na tomto území

dvojjazyčné nadpisy a názvy. Nasledoval logický odpor nemecky hovoriaceho obyvateľstva a

neskôr aj protestná nóta juhoslovanskej vlády spolu s pokusom preniesť tento spor do OSN.

Čiastočne sa tento spor podarilo vyriešiť novelizáciou zákona o sčítaní ľudu a zákona o

materskom jazyku a národnostných skupinách v roku 1976. V roku 1979 boli obnovené

diplomatické vzťahy medzi Rakúskom a Juhosláviou. Otázka dvojjazyčného školstva na

spomínanom území sa podarilo vyriešiť až v priebehu druhej polovice 80. rokov.

164

Ďalším sporným územím, ktoré komplikovalo rakúske vzťahy s SHS a čiastočne aj

s vtedajšou Maďarskou republikou rad bolo Štajersko. Na základe individuálneho úsilia

rakúskeho kancelára Rennera sa podarilo toto územie rozdeliť tak, aby pod rakúskou správou

zostala tá časť, ktorú kancelár pokladal pre svoj štát za najdôležitejšiu vzhľadom

k hospodárskemu a dopravnému významu - Mariborská panva.

Spory o oblasť Voralbergu prebiehali s najväčšou intenzitou v rokoch 1919 - 1920.

V roku 1919 sa konalo referendum, v ktorom sa takmer 80 % voličov vyslovilo za pripojenie

k Švajčiarsku. nemecky hovoriace kantóny to privítali pozitívne, opačný postoj však zaujali

s prevahou francúzsky a taliansky hovoriaceho obyvateľstva. Viedeň však o rok neskôr

odmietla akceptovať výsledky referenda, takže územie sa stalo jednou z rakúskych

spolkových krajín.

Mierové rokovania na parížskej konferencii po I. svetovej vojne obsahovali aj otázku

stanovenia hraníc medzi Rakúskom a Maďarskom, kde sa spornou stala oblasť Burgerlandu.

Trianonská zmluva z júla 1920, ktorú po predchádzajúcich rokovaniach, v ktorých sa prejavil

aj záujem Československa, boli ochotné obidve strany podpísať, pričlenila toto územie

k Rakúsku.

Autoritatívny klerikálny režim, ktorý opanoval rakúsku politickú scénu v rokoch 1934 -

1938, svojou činnosťou prispel k tomu, že v roku 1938 bolo Rakúsko anektované Nemeckom

a stalo sa súčasťou Nemeckej ríše.

Obdobie po roku 1945 sa rozhodne odlišuje od predchádzajúcej etapy vývoja rakúskeho

politického systému. Veľkosť a štruktúra štátneho územia už neboli základným hybným

motívom rozvoja. Bolo to dané aj tým, že po podpísaní kapitulácie a oslobodení spojencami

v roku 1945 bola krajina rozdelená podobne ako Nemecko na štyri okupačné zóny, takže

samostatný rakúsky štát v podstate neexistoval. Na všetkých oslobodených územiach sa

najprv vytvorila vojenská správa a zaviedol sa prísny vojenský režim.121

121 Pozri napr.: Říchová, B. a (kol.): Komparace politických systémů II.. VŠE, Praha 1995, s. 136.

165

Britskú zónu tvorilo Štajersko, Korutánsko a časť Tirolska. Krátko po obsadení územia

Britmi sa začal s ich silnou podporou konštituovať miestny výkonný výbor. Už v júli 1945 bol

tento výbor akceptovaný ako základ dočasnej krajinskej vlády vedenej socialistami.

Americkú okupačnú zónu tvorilo predovšetkým územie severného Tirolska, Horného

Rakúska a Salzburgu. Aj tu sa sformovali dočasné krajinské vlády na čele s ľudovcami.

Francúzsku zónu predstavovalo územie Vorarlbergu. Miestna vláda bola zostavená

s ľudovcov a socialistov.

V sovietskej zóne (Dolné Rakúsko, Burgenland a Mühlvierter) bola sovietmi vytvorená

dočasná tzv. koncentračná vláda zložená zo sociálnych demokratov, ľudovcov, komunistov a

nestraníkov. Ešte v roku 1945 bola Rennerova vláda spojencami oficiálne uznaná ako

predstaviteľka Rakúska. Spojenecká rada, ktorá dozerala na situáciu na okupovanom území,

sa stala kontrolným orgánom vlády. Úlohou vlády bola príprava celorakúskych volieb, ktoré

po porade so spojencami stanovili na 25.11. 1945. Výsledkom volieb bola koaličná vláda na

čele s Leopoldom Figlom (ÖVP). Karl Renner sa stal prvým povojnovým rakúskym

prezidentom. Plnú štátnu nezávislosť však získalo Rakúsko až 15. 5. 1955, keď bola

podpísaná medzištátna zmluva medzi všetkými štyrmi veľmocami a rakúskou vládou

s podmienkou zachovania politickej neutrality krajiny.

JUŽNÁ EURÓPA

Portugalská republika

Zo stredoeurópskej perspektívy bol západ Pyrenejského polostrova vždy zatienený

celou plejádou významných európskych mocností. „Na iberskú históriu sa pokladalo za

dostatočné nazerať ako na celok, v ktorom dominuje Španielska oblasť“. 122

122 Klíma, J.: Dějiny Portugalska. NLN, Praha 1996, s. 5.

166

Základnou vývojovou tendenciou portugalského politického systému je zmena

absolutistickej monarchie na konštitučnú (1822), neskôr na republiku (1910). V tomto

procese pôsobili aj tieto faktory:

- dosiahnutie územnej jednoty – Portugalsko to dosiahlo ako prvý štát ešte koncom 13.

storočia aktívnou politikou vo vzťahu k Španielsku;

- dohoda koloniálnych mocností predstavovala formálny akt medzi Španielskom a

Portugalskom o rozdelení už objavených ale aj ešte neobjavených území v Novom Svete;

- vláda cudzích kráľov predstavovala kraľovanie španielskych panovníkov v období 1580 –

1640; aj napriek vláde španielskych kráľov krajina ako taká si zachovala nezávislosť;

- zmluvné zabezpečenie nezávislosti dosiahol novovymenovaný portugalský panovník

prostredníctvom dohody so Španielskom v r. 1640

- štátny prevrat a nastolenie vojenských diktatúr je charakteristickým znakom novodobých

portugalských politických dejín (1932 – Salazarova diktatúra, 1974 – Spinolova diktatúra,

1974 – diktatúra krajne ľavicovej vojenskej skupiny).

- stabilizačným faktorom vnútornej politiky a „rešpektovanou osobnosťou

v medzinárodných vzťahoch“123 sa v novodobých portugalských dejinách stal Mario Soares,

ktorému často pripisovali intuitívny prístup k riešeniu pálčivých problémov domácej a

zahraničnej politiky.

Portugalsko sa stalo demokratickou republikou po revolúcii v roku 1974. Novú ústavu

prijalo 2. apríla 1976.

Portugalsko existuje v terajších hraniciach od roku 1267. V roku 1910 bola zvrhnutá

monarchia a vyhlásená republika, v roku 1928 nastolil António de Oliveira Salazar diktatúru,

ktorá trvala do roku 1974. Po revolúcii sa nová vláda spočiatku pridržiavala socialistickej

politiky – poštátnila banky a veľké podniky, uskutočnila poľnohospodársku reformu. To však

123 Tamže, s. 227.

167

malo pre krajinu katastrofálne následky. Od roku 1980 sa Portugalsko vyznačuje umiernenou

politickou líniou.

Portugalsko bolo osídlené už v mladšej kamennej dobe. Okolo roku 500 pred Kr.

prišlo do styku so stredomorskými kultúrami. Portugalské pobrežie navštevovali na svojich

obchodných cestách Feníčania, Kartáginci a Gréci. V roku 154 pred Kr. si toto územie začali

podmaňovať Rimania. Keltský kmeň Lusitáncov kládol dobyvateľom na juhu urputný odpor,

až kým ich vodcu Viriatha v roku 139 pred Kr. nezavraždili. Definitívne podrobení boli

Lusitánci až za vlády cisára Augusta a dnešné Portugalsko sa stalo rímskou provinciou

Lusitánia. Keď v roku 406 Germáni prelomili rýnsku hranicu Rímskej ríše, prišiel do

Portugalska cez Galiu germánsky kmeň Svébov. Založili tam ríšu, ktorú od roku 469

ohrozovali Vizigóti usadení v Španielsku. V roku 711 si Iberský polostrov podmanili Arabi

(Mauri). Vizigóti sa ich márne pokúšali zastaviť, boli porazení a ostatné kmene sa Arabom

vzdali. Portugalsko sa stalo časťou Cordóbskeho emirátu. Na severozápade polostrova sa

udržalo niekoľko kresťanských kráľovstiev (Astúria, León) a odtiaľ sa začalo úsilie

znovuzískať Iberský polostrov od Maurov (reconquista). V roku 1095 dal kráľ Kastílie a

Leónu Alfonz VI. svojmu zaťovi Henrichovi Burgunskému Portugalské grófstvo ako léno a

Burgunďania oslobodili Portugalsko od Maurov. V roku 1270 sa skončila reconquista. Kráľ

Dinis I. stanovil v roku 1297 konečné hranice so Španielskom a Portugalsko tým dosiahlo ako

prvá európska krajina územnú jednotu. V roku 1290 vznikla v Coimbre prvá univerzita,

rozširovali sa obchodné vzťahy a bola vybudovaná výkonná flotila. Po dlhých zápasoch o trón

vystriedala Burgunďanov príbuzná avizská dynastia. Ján I. (1385-1430) posilnil obchodné

loďstvo a Lisabon sa stal jedným z najvýznamnejších obchodných stredísk Európy. V roku

1415 si Portugalčania podmanili bohaté marocké obchodné stredisko Ceuta a tým si otvorili

cestu do Afriky. Syn Jána I. Henrich Moreplavec sústavne podporoval výskumné plavby a

v tejto tradícii pokračoval aj Ján II. (1481-1495), ktorý inicioval hľadanie morskej cesty do

Indie. Našiel ju Vasco de Gama v roku 1498. V nasledujúcom období sa Portugalsku podarilo

168

získať množstvo kolónií (Goa, Malakka, Macao, Brazília, Luanda, Mozambik, Angola). Do

krajiny prúdilo veľké bohatstvo, ktoré sa však nevyužilo na rozvoj domáceho hospodárstva.

Zákaz zriaďovať remeselnícke dielne spôsobil, že po skončení koloniálneho obdobia

nejestvovali dostatočné základy hospodárskeho vývoja.

V rokoch 1578 a 1580 zomreli poslední králi a avizského rodu - Sebastián a Henrich.

Do roku 1640 vládli v Portugalsku španielski králi, ale krajina si zachovala svoju nezávislosť.

V roku 1640 založil Ján IV. dynastiu Bragançovcov a zmluvne zabezpečil jej nezávislosť. Za

vlády jeho nástupcu Jána V. zažilo Portugalsko ďalší hospodársky a politický rozmach.

V roku 1822 bol Ján VI. prinútený vydať ústavu a utvorila sa konštitučná monarchia. Po roku

1870 zosilnela republikánska strana, r. 1910 bola vyhlásená republika. Nestabilná

hospodárska a politická situácia pretrvávala už do roku 1932, keď Antóniu Salazar nastolil

diktatúru, ktorá musela odolávať narastajúcim problémom. V roku 1974 uskutočnila armáda

pod vedením generála Spinolu demokratický politický prevrat. Generála však čoskoro

vytlačila krajne ľavicová vojenská skupina, ktorá sa za vlády prezidenta Costu Gomeza a

predsedu vlády Gonçalvesa pokúsila v rámci vojenského režimu presadiť ľavicovú orientáciu.

Demokraticky zameraní vojenskí (Melo Antunes, Neves, Janes) aj civilní (Soáres) politickí

predstavitelia zabránili pokusu zaviesť diktatúru a tým priviedli krajinu na cestu

demokratického vývoja. V roku 1975 sa začala pozemková reforma, zoštátnili sa

najdôležitejšie priemyselné odvetvia, banky a i. V apríli 1976 bola prijatá nová ústava, podľa

ktorej Portugalsko smerovalo k beztriednej spoločnosti, a po päťdesiatich rokoch sa konali

prvé slobodné voľby, ktoré vyhrali socialisti. Predsedom prvej ústavnej vlády (1976-1978)

bol socialista Mário Soáres. V septembri 1982 sa uskutočnila revízia ústavy, ktorá bola

výrazom odklonu od jednoznačne socialistickej orientácie krajiny. Od roku 1985 bola pri

moci sociálnodemokratická strana, od roku 1986 bol prezidentom Mário Soáres. Od roku

1986 bolo Portugalsko členom Európskeho spoločenstva a od roku 1988 Západoeurópskej

únie. V roku 1989 parlament zrušil niektoré články ústavy, ktoré sa týkali zoštátnenia,

169

agrárnej reformy a cesty k beztriednej spoločnosti, začala sa reprivatizácia priemyslu, bánk a

poľnohospodárskych družstiev. V januári 1991 bol za prezidenta opäť zvolený Mário Soáres a

voľby v októbri 1991 vyhrala sociálnodemokratická strana.

Španielske kráľovstvo

Pre vývoj španielskeho politického systému a pre formovanie jeho predpokladov

v súčasnosti je dôležitá reconquista – boj malých nezávislých kráľovstiev proti arabskej

nadvláde a postupné zjednocovanie menších štátov do jedného štátneho celku. Budovanie

rozsiahlej koloniálnej ríše bolo podmienené aj dohodou koloniálnych mocností

(Španielska a Portugalska) o rozdelení objavených aj neobjavených území. Vojna

v španielskych politických dejinách sa týkala najmä riešenia územných sporov, sporov o

kráľovský trón (1700) a koloniálne vojny (španielsko-americká vojna). V 18. storočí po

nástupe dynastie Bourbonovcov sa uskutočňovali reformy v duchu osvietenského

absolutizmu. Boj proti napoleonovskej okupácii a za zrušenie oktrojovanej ústavnosti

(Napoleonov Codex) mal za výsledok prijatie liberálnej ústavy z Cádizu, znamenajúcej

začiatok konštitučnej monarchie. Intervenciu cudzích mocností (Svätej aliancie - 1823) na

čele s Francúzskom je nevyhnutné chápať ako snahu o zničenie „liberálneho ohniska, ktorým

Španielsko bolo v roku 1820, aj ako uskutočnenie francúzskeho sna o odplate za porážku a

pokorenie z rokov 1814 – 1815“. 124 Občianske vojny v 19. storočí sa viedli najmä medzi

liberálmi a konzervatívcami, v 30. rokoch 20. storočia to bola vojna medzi republikámni a

monarchistami. Občianske nepokoje a vojny vyúsťovali do vojenských diktatúr (Primo de

Rivera a Francisco Franco). Po roku 1975 sa v plnej miere prejavila historická úloha

panovníka, ktorého osobná autorita zabránila ďalšej občianskej vojny a zabezpečila pokojný

a postupný prechod k demokracii. V referende v roku 1978 Španieli prijali novú

124 Arteta, A.U., Campisol, J.R., Zamora, J.M.J., Serrano, C.S.: Dějiny Španělska. NLN, Praha 1995, s.431-432.

170

demokratickú ústavu. V súčasnosti je Španielsko aktívne v rámci európskych integračných

procesov.

Španielsko je podľa ústavy schválenej referendom v roku 1978 konštitučnou

monarchiou s parlamentnou formou vlády. Kráľovská koruna je dedičná v bourbonsko-

anjouovskom rode.

Prvý dlhšie trvajúci štátny útvar na území Pyrenejského polostrova založili Vizigóti,

ktorí sem prenikali od začiatku 5. storočia. Hlavným mestom ríše bolo dnešné Toledo.

V roku 711 Arabi dobyli Vizigótsku ríšu a podmanili si jej územie až po Pyreneje.

V roku 756 založili Cordóbsky emirát, prvý islamský štát v Európe nezávislý od kalifátu.

Vznikli tak podmienky pre vznik vyspelej zmiešanej kresťansko-islamskej kultúry. V roku

929 prevzal Abd al-Rahmán III. titul kalifa a z emirátu sa stal kalifát Cordóba, ktorý za jeho

vlády dosiahol najväčší kultúrny rozkvet.

Stredoveké dejiny Španielska poznačila predovšetkým reconquista, boj malých

španielských kráľovstiev za opätovné získanie území obsadených Arabmi. Reconquista sa

dovŕšila v roku 1492, keď Kastília dobyla Granadu.

Po skončení vojny o kastílske dedičstvo v roku 1479 sa utvorili predpoklady pre

začiatok formovania moderného španielskeho štátu. Kráľovstvá Kastília-León a Aragónia sa

zjednotili zosobášením kráľovnej Izabely I. a aragónskeho kráľa Ferdinanda II. V ich

službách v roku 1492 vyplával Krištof Kolumbus na svoje objaviteľské cesty na americký

kontinent, čo znamenalo začiatok formovania rozsiahlej španielskej koloniálnej ríše.

Už v roku 1494 si Španielsko a Portugalsko si v tordesilaskej zmluve rozdelili už

nadobudnuté, ale aj neobjavené územia v Novom svete. Karol I. (od roku 1519 ako nemecký

cisár Karol V.) založil v roku 1615 v Španielsku dynastiu Habsburgovcov. Počas jeho vlády

(do roku 1556) a vlády jeho syna Filipa II. sa zo Španielska stala svetová veľmoc, najmä

podmanením Mexika, Peru Filipín.

171

Mier z Cateau-Cambrésis z roku 1559 medzi Filipom II. a francúzskym kráľom

Henrichom II. ukončil španielsko-francúzsku vojnu, ktorá sa začala v roku 1557, a tým aj

spory o Taliansko a Burgundsko. Francúzsko sa vzdalo Burgundska, Milána a Neapola

v prospech Španielska.

V roku 1561 preložil Filip II. svoju rezidenciu do dovtedy bezvýznamného mesta

Madrid a dal z neho vybudovať reprezentačné sídlo španielskych kráľov a hlavné mesto štátu.

Pripojením Portugalska a jeho kolónií sa stalo Španielsko najväčšou koloniálnom veľmocou

vtedajšieho sveta.

Už za vlády Filipa II. sa však začal boj za nezávislosť v španielskom Nizozemsku. Po

odtrhnutí siedmich severných nizozemských provincií sa Španielsku podarilo podrobiť si

južné Nizozemsko (neskoršie Belgicko). Za vlády nástupcov Filipa II. sa krajina v 17. storočí

postupne dostáva do všeobecného úpadku: v roku 1640 sa podarilo odtrhnúť od neho

Portugalsku, vo vestfálskom mieri z roku 1648 Španielsko muselo formálne uznať

nezávislosť severného Nizozemska, dobytie Jamajky Angličanmi v r. 1655 zasiahlo

španielsku koloniálnu ríšu na najcitlivejšom mieste, pyrenejský mier z roku 1659 spečatil

definitívny koniec výsostného postavenia Španielska v Európe.

Posledný španielsky Habsburgovec Karol II. určil v roku 1700 Filipa (V.) z Bourbonu,

knieža z Anjou a vnuka francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. za svojho univerzálneho dediča.

Bezprostredne po smrti Karola II. (november 1700) sa rozpútala medzi európskymi

veľmocami vojna o španielske dedičstvo. Filip V. Bourbonský bol v roku 1701 uznaný za

kráľa. Podľa mierových dohôd z Utrechtu a Rastattu sa muselo Španielsko vzdať Gibraltáru a

Mallorky v prospech Veľkej Británie, južné Nizozemsko (Belgicko) pripadlo

Habsburgovcom. Vládu Bourbonovcov v 17. storočí charakterizovali reformy v duchu

osvietenského absolutizmu.

172

Výsledkom boja proti napoleonovskej okupácii a za nezávislosť sa stalo prijatie

liberálnej ústavy (Ústava z Cádizu) v roku 1812. Španielsko sa podľa nej stalo konštitučnou

dedičnou monarchiou.

Politický vývoj Španielska v 19. storočí poznačili občianske vojny. V roku 1868 bola

zvrhnutá kráľovná Izabela II. a v roku 1873 vyhlásilo Národné zhromaždenie prvú

Španielsku republiku. Ale po úspešnom vojenskom prevrate v roku 1874 sa vláda

bourbonskej monarchie obnovila v osobe Alfonsa XII.

V roku 1898 sa začala španielsko-americká vojna. Po porážke v tejto vojne uznalo

Španielsko nezávislosť Kuby a stratilo skoro všetky kolónie (Portoriko a Filipíny). V prvých

dvoch desaťročiach 20. storočia, najmä v čase vojny proti rífskym Kabylom (Berberom)

v Maroku prepukali časté nepokoje v armáde a Katalánsko požadovalo autonómiu, až kým

v roku 1923 katalánsky veliteľ Miguel Primo de Rivera uskutočnil prevrat proti španielskej

vláde a nastolil vojenskú diktatúru, ktorá trvala až do roku 1930. V roku 1925 bola zrušená

platnosť ústavy a okrem jednej boli zakázané všetky politické strany. V roku 1930 kráľ

Alfons XIII.uvoľnil P. de Riveru z funkcie ministerského predsedu a nakrátko bola

v Španielsku znovuobnovená konštitučná monarchia. Jej reštavrácia zároveň znamenala aj

zaktivizovanie politických strán. V dohode zo San Sebastianu sa spojili socialistické a

republikánske politické strany, ktorých cieľom bolo zvrhnutie španielskej monarchie a

vyhlásenie republiky. V komunálnych voľbách v roku 1931 na vidieku síce vyhrali

monarchistické politické sily, ale vo väčších mestách získali podporu prorepublikánske

strany. Kráľ Alfons XIII. opustil v tejto situácii krajinu, ale formálne sa trónu nevzdal. Vo

voľbách do ústavodarného zhromaždenia získali rozhodujúcu väčšinu republikáni a socialisti.

Alcalá Zamora utvoril republikánsko-socialistickú koalíciu a 9. decembra 1931 dostalo

Španielsko novú liberálnu republikánsku ústavu, čím vznikla druhá Španielska republika.

Pravicový vojenský puč v roku 1936 sa rozrástol do občianskej vojny. Generál

Francisco Franco sa dal vyhlásiť za generalissima a vodcu španielskej protirepublikánskej

173

nacionalistickej vlády. Podporovalo ho fašistické Taliansko a nacistické Nemecko.

Republikánom pomáhali medzinárodné brigády, skladajúce sa z ľavicovo orientovaných

cudzincov. Občianska vojna sa skončila 1. apríla 1939 vojenským víťazstvom generála

Franca, ktorý nastolil v krajine vojenskú diktatúru. Na začiatku II. svetovej vojny Franco

vyhlásil neutralitu Španielska. Medzinárodnopolitická izolácia Španielska pokračovala až do

roku 1953, keď USA so Španielskom podpísali dohodu o hospodárskej a vojenskej pomoci a

vybudovaní amerických vojenských základní. V roku 1955 bolo Španielsko prijaté do 0SN.

Deň po Francovej smrti v roku 1975 bol Juan Carlos I. Bourbonský vyhlásený za

španielskeho kráľa. Jeho nástupom na trón a jeho vlastným politickým úsilím sa začala

postupná cesta k demokratizácii španielskeho politického života. V prvých slobodných

parlamentných voľbách v roku 1977 zvíťazil Zväz demokratického stredu pod vedením

Adolfa Suáreza. V roku 1978 bola v Španielsku prijatá demokratická ústava, schválená

ľudovým referendom.

Španielsko bolo od roku 1986 členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva a

naďalej je aktívnym subjektov európskych integračných procesov. V roku 1986 obyvatelia

Španielska odhlasovali nadpolovičnou väčšinou zotrvanie ich krajiny v NATO.

Talianska republika

Aj politické dejiny moderného Talianska je potrebné analyzovať v dvoch časových

obdobiach: prostredníctvom politického vývoja v 19. storočí a udalostí a javov na konci a

tesne po ukončení II. svetovej vojny. V jednotlivých obdobiach sa prejavila vôľa

významných vodcovských osobností (vodcovia Risorgimenta), mocenský vplyv

európskych veľmocí (v období po zjednotení Talianska a v čase ukončenia II. svetovej

vojny) a v neposlednom rade stranícky konsenzus pri prácach nad textom novej

republikánskej ústavy v rokoch 1945 - 1948.

174

Už v roku 1802 vytvoril Napoleon na severe Itálie krátkodobý historický štátny útvar

pod názvom Italská republika. Napoleon sa však dal v roku 1805 korunovať za kráľa

Talianska. Toto v poradí tretie kráľovstvo bolo takisto krátkodobé a bolo vytvorené z Italskej

republiky. Po viedenskom kongrese (1814 - 1815) bolo toto územie znovu rozdelené:

Rakúsko získalo Milánsko, Mantovu, Benátsko, (Lombardsko-milánske kráľovstvo).

Obnovené boli Modena a Lucca, ostatné územia získal Cirkevný štát a svoju nezávislosť si

zachovala Parma. Viedenským kongresom tretie Italské kráľovstvo zaniklo.

Moderný taliansky štát vznikal v priebehu 19. storočia procesom postupného

zjednocovania jednotlivých monarchií s centrom na Apeninskom polostrove v neustálom boji

s priamou rakúskou nadvládou na severe krajiny a v zložitom prelínaní európskych

veľmocenských záujmov najmä pod vplyvom politiky Francúzska.

Úsilie o formovanie talianskeho národného vedomia a úsilie o obrodenie a národnú

emancipáciu - Risorgimento - sa takto definovalo predovšetkým ako hnutie proti cudzej

nadvláde. Veľkú úlohu v tomto procese zohrali hnutie karbonárov a anarchistov, ale oveľa

efektívnejšie a účinnejšie boli snahy jednotlivých vodcov Risorgimenta: Skupinu radikálnych

demokratov a liberálov reprezentovali Giuseppe Garibaldi, Giuseppe Mazzini, a Camillo

Benso di Cavour spojení v hnutí Mladé Taliansko. Umiernených liberálov predstavovali

hlavne Vincenzo Gioberti a Cesare Balbo. Aktívnu úlohu v tomto procese zohrala aj savojská

kráľovská dynastia vládnuca v Piemonte (Sardínske kráľovstvo).

Napriek revolúcii v rokoch 1848-49 a viacerým povstaniam proti rakúskej

absolutistickej moci nemali snahy o zjednotenie úspech. Vznikol tak jedinečný politický

paradox: vodcovia Risorgimenta Mazzini, di Cavour a Garibaldi si uvedomili že zjednotenie

Talianska možno dosiahnuť len so zahraničnou pomocou. V roku 1859 uzavreli spojenectvo

s Francúzskom proti Rakúsku. V tom istom roku vyslal francúzsky cisár Napoleon III.

armádu proti Rakúšanom, ktorí sa po porážke pri Magente a Solferine museli stiahnuť

z Lombardie. Medzitým Garibaldi obsadil Sicíliu, Kalábriu a Neapol. Savojská dynastia

175

zakrátko získala Toskánsko, Modenu, Parmu a Romagnu. V roku 1861 bolo vyhlásené

Talianske kráľovstvo na čele so sardínskym kráľom Viktorom Emanuelom II., ktorý sa stal

prvým novodobým kráľom Talianska.

Úsilie o vytvorenie silného jednotného talianskeho štátu však pokračovalo aj napriek

tomu ďalej. V roku 1866 uzavrelo Taliansko zmluvu s Pruskom opäť proti Rakúsku. V bojoch

s Rakúšanmi získali Taliani Mantovu a Benátsko. Počas nemecko-francúzskej vojny (1870 -

1871) musel Napoleon III. stiahnuť svoje vojská z územia Cirkevného štátu, ktorý držal

v obsadení od roku 1849. Viktor Emanuel II. vtiahol 31.decembra 1870 do Ríma a ustanovil

ho za hlavné mesto Talianskeho kráľovstva.

Obdobie po II. svetovej vojne je charakterizované silným politickým tlakom zo strany

víťazných spojencov a straníckym konsenzom, ktorý sa presadil najmä pri tvorbe textu novej

ústavy.

Na jednej strane Taliansko patrilo medzi porazené štáty a posledné vojnové talianske

vlády, ktoré sa snažili dištancovať od fašizmu, boli nútené pristúpiť na spojeneckú

požiadavku bezpodmienečnej kapitulácie. Na druhej strane si monarchia dištancovaním sa od

fašizmu uchovala nezanedbateľný vplyv a vyjednávaciu pozíciu so spojencami, čo bolo ešte

zvýraznené ich spoločnou obavou z požiadaviek a sily radikálnych organizácií

protifašistického odboja, ktorého partizánske skupiny oslobodili a ovládli takmer celý sever

územia.

Podľa podmienok bezpodmienečnej kapitulácie mala byť aj v Taliansku nastolená

priama okupačná správa. Spojenci ju však v ďalšom priebehu udalostí v podstate neuplatnili a

neuviedli do života jej mechanizmy. V otázke politickej reorganizácie talianskeho štátu

spojenci zastavali názor, že „inštitucionálnu otázku si Taliani vyriešia sami“125 po skončení

vojny. Zároveň však, v súvislosti s vyhliadkami na najbližšie obdobie, naliehavo

doporučovali, aby aj politická reprezentácia partizánskych oddielov - Výbor národného

125 Říchová, B. a kol.: Komparace politických systémů II..VŠE, Praha 1995, s. 50.

176

oslobodenia (CLN) - vstúpila do monarchistickej vlády, najmä z dvoch dôvodov: aby jej dala

legitimitu a aby ju kontrolovala a usmerňovala. Odpor proti tomuto doporučeniu bol

obojstranný. Maršal Badoglio, ktorého vláda bola už od roku 1943 uznaná za spolubojujúcu

po boku Spojencov, odmietal spolupracovať s partizánmi, tí zasa odmietali rokovať

s bývalými fašistami. Naviac sa samotný CLN začal politicky diferencovať - jeho južné

sekcie ovládli liberáli a kresťanskí demokrati, severné komunisti, socialisti a členovia

radikálneho intelektuálneho zoskupenia Akčná strana. Nesúhlas s nátlakom Spojencov sa

však veľmi rýchlo zmenil na konsenzuálne riešenie vnútri talianskej politickej elity.

K rozuzleniu tejto patovej situácie došlo z iniciatívy komunistov. V tzv. „salernskom obrate“

(svolta di Salerno) Palmiro Togliatti vyhlásil ochotu spolupracovať s monarchistickou vládou

bez ohľadu na to, či Viktor Emanuel III. zostanie talianskym kráľom alebo nie. Po

počiatočnom pobúrení sa k tejto výzve pridali aj ostatné rozhodujúce politické sily vzišlé

z odboja.

Okrem tohto Spojenci rozhodne doporučovali, aby bezprostredne boli usporiadané iba

miestne voľby a voľby do ústavodarného zhromaždenia boli odložené až na dobu, keď už

bude referendovým spôsobom rozhodnuté o budúcej forme štátu. Aj v tomto bode sa prejavilo

konsenzuálne riešenie: v júni 1946 sa konalo ohlásené referendum, ktoré tesným pomerom

hlasov rozhodlo o republike, zároveň sa konali aj voľby do zákonodarného zhromaždenia, kde

najväčšiu relatívnu väčšinu získali kresťanskí demokrati. Konsenzuálny princíp na základe

dohody rozhodujúcich politických strán sa prejavil aj v období rokov 1946-1948 v procese

prípravy novej talianskej ústavy, ktorá vstúpila do platnosti začiatkom roku 1948 a

ustanovovala všetky základné inštitúty modernej liberálno-demokratickej štátnej a vládnej

formy, aj keď s výrazným rukopisom komunistov a socialistov. V roku 1949 sa však

Taliansko stalo členom NATO, a „tým bola jednoznačne daná jeho definitívna orientácia

v zahraničnej politike“. 126

126 Procacci, G.: Dějiny Itálie. NLN, Praha 1997, s. 366.

177

JUHOVÝCHODNÁ EURÓPA

Bulharská republika

Politické dejiny Bulharska môžu odbornej ale i laickej verejnosti ukázať, že táto

balkánska krajina „má nielen bohatú históriu, ale že môže nadviazať aj na vlastné

demokratické tradície z obdobia vzniku novodobého bulharského štátu“.127

Vo vývoji bulharského politického systému môžeme odhaliť pôsobenie týchto

mechanizmov:

- dohoda veľmocí o založení samostatného bulharského kniežatstva na berlínskom kongrese

1878 po rusko-tureckej vojne (1877-1878);

- štátny prevrat, napr. puč proruských dôstojníkov, ktorý donútil odstúpiť knieža Alexandra

I. v roku 1896, prevrat Stombolijského vlády v roku 1923, nevydarený puč komunistov v tom

istom roku;

- osobné priateľské kontakty medzi hlavami štátov zohrali v prípade Bulharska významnú

úlohu, nakoľko na základe personálnych vzťahov s ruským cárom Mikulášom II sa mohol dať

pokojne korunovať za cára samostatného Bulharska knieža Ferdinand;

- regionálne a svetové vojny ( balkánske vojny 1912-1913, vyhlásenie vojny Bulharsku zo

strany ZSSR v r. 1944) a účasť vo vojensko-politických paktoch (Nemecko, Taliansko,

Japonsko) malo negatívne dôsledky pre budúci vývoj bulharského politického systému;

- v bezprostrednej povojnovej histórii významnú úlohu zohralo referendum – občania

Bulharska v ňom rozhodli o vyhlásení Bulharskej ľudovej republiky v roku 1946;

- celé obdobie 1946 – 1989 je charakterizované zapojením Bulharska do procesu

socialistickej integrácie a medzinárodnej deľby práce, socializácie vnútorného

politického života a boľševizácie straníckeho systému;

127 Rychlík, J.: Dějiny Bulharska. NLN, Praha 2000, s. 5.

178

- činnosť demokratickej opozície a masové demonštrácie v roku 1989 mali za následok

pád prosovietskeho politického režimu a začiatok prechodu k demokracii.

Kniežatstvo a nezávislé kráľovstvo Bulharsko bolo 15. septembra 1946 vyhlásené za

Bulharskú ľudovú republiku a pod týmto názvom existovalo v čase mocenského monopolu

komunistickej strany až do novembra 1990.

Okolo roku 680 prekročili turkotatárske kmene Dunaj, podmanili si severobulharskú

rovinu a pod vedením chána Asparucha si v roku 681 od Byzantnskej ríše vybojovali uznanie

svojej samostatnosti. Zo zmiešania týchto kmeňov s južnými Slovamni žijúcimi od 6. storočia

v Bulharsku vznikol etnický základ dnešných Bulharov. Za vlády Borisa I. Veľkého (852-

889), ktorý v roku 864 prijal kresťanstvo a pričinil sa o rozšírenie slovanského písma

zostaveného sv. Cyrilom a Metodom, a za panovania Simeona I. Veľkého dosiahlo Bulharsko

svoju najväčšiu rozlohu. Rozpínalo sa od Čierneho mora až po Jadran a od Dunaja a Sávy až

po Tesáliu. Simeon I. vzniesol nárok na cisársky trón Byzantskej ríše, musel sa však

uspokojiť s titulom cára Bulharska (918). Za vlády jeho následníkov sa ríša rozpadla.

Východná časť pripadla Byzancii, západná časť sa stala samostatnou ríšou pod vládou cára

Samuela. Po dlhších bojoch však bola porazená a v roku 1018 sa celé Bulharsko stalo opäť

súčasťou Byzantskej ríše. Nadvláda však netrvala dlho. Po povstaniach proti byzantskej moci

vznikla v roku 1186 pod vedením bratov Petra a Ivara Asenovcov druhá bulharská ríša. Za

vlády cárov Kalojana (1197-1207) a Asena II. (1218-1241) sa Bulharsko stalo vedúcou

mocnosťou na Balkáne a v roku 1235 dosiahlo od rímskeho pápeža uznanie svojho

ortodoxného patriarchátu. Druhá bulharská ríša sa rozpadla, keď susedné Srbsko zosilnelo a

Osmanská ríša si začala podmaňovať Balkán.

Po víťazstvách osmanského vojska pri Tarnove (1393) a Vidine (1396) sa Bulharsko

stala súčasťou Osmanskej ríše. Do Bulharska sa prisťahovali skupiny tureckého obyvateľstva.

V tom istom čase sa inteligencia a duchovenstvo orientovali na Grécko, takže prvky

bulharskej kultúry zostali zachované len medzi roľníkmi a remeselníkmi. Bulharské národné

179

povedomie sa začalo šíriť z niekoľkých kláštorov a v 18. a 19. storočí nastúpilo obdobie

národného obrodenia. V roku 1870 viedlo založenie vlastného bulharského exarchátu

k rozdeleniu bulharskej a gréckej cirkvi. Ako súčasť oslobodzovacích hnutí v ostatných

štátoch Balkánu sa aj v Bulharsku začalo formovať hnutie za nezávislosť.

Po rusko-tureckej vojne (1877-1878) sa na berlínskom kongrese (1878) veľmoci

dohodli na založení bulharského kniežatstva. Národné zhromaždenie v Ostrove (1879) zvolilo

za svoje knieža Alexandra Battenberského. Knieža so svojou vládou pod vedením Stefana

Stambolova sa pokúšali prinavrátiť veľkému Bulhrasku hranice, ktoré boli stanovené

prímerím v San Stefane (1878). Toto úsilie však stroskotalo na odpore Britov. Alexander I.

mal síce úspech s pripojením osmanskej provincie Východná Rumélia (1885) a zvíťazil nad

Srbmi (1885-1886), ale puč proruských dôstojníkov v roku 1896 ho prinútil odstúpiť. Aj jeho

nástupca, knieža Ferdinand z rodu Sachsen-Coburg (1887-1918), musel bojovať s ruskou

nedôverou. Prekonal ju vďaka osobným kontaktom s cárom Mikulášom II. a 5. októbra 1908

sa dal – vzhľadom na slabosť Osmanskej ríše stále otriasanej vnútornými krízami – korunovať

za cára nezávislého Bulharska. Následkom jeho expanzívnej politiky sa Bulharsko stalo

hybnou silou v oboch balkánskych vojnách (1912-1913) proti Osmanskej ríši. V I. svetovej

vojne sa pridalo k centrálnym mocnostiam (1915). Mierová zmluva v Neuilly priniesla

porazenému Bulharsku veľké teritoriálne straty.

Cár Boris III. (1918-1943) sa za pomoci agrárnej strany svojho ministerského

predsedu Alexandra Stambolijského pokúsil o stabilizáciu krajiny. Stambolijského

autokratická politika v prospech roľníckych voličov podnietila v júni 1923 prevrat.

V septembri 1923 sa pokúsili strhnúť na seba moc komunisti. Po opakovaných pokusoch o

puč a zmenách vlády prevzal v roku 1935 moc do svojich rúk cár Boris II. a spravoval krajinu

za pomoci osobitných poverencov. Bulharsko sa 1. marca 1941 pridalo k paktu troch

mocností (Nemecko, Taliansko, Japonsko) a otvorilo nemeckým vojskám strategicky dôležitý

prechod do Juhoslávie a Grécka.

180

Po smrti Borisa III. (1943) regentstvo prevzal Simeon II. a ZSSR vyhlásil 5. septembra

1944 neočakávane Bulharsku vojnu. Po prevrate Vlasteneckého frontu vstúpilo Bulharsko 28.

októbra 1944 do vojny proti Nemecku.

Vo Vlasteneckom fronte sa čoskoro do stali do rozhodujúcich pozícií komunisti pod

vedením niekdajšieho generálneho tajomníka Komunistickej internacionály Juraja Dimitrova.

V prvých voľbách 18. novembra 1945 získal Vlastenecký front väčšinu. Na základe referenda

bola 15. septembra 1946 vyhlásená Bulharská ľudová republika. Prvým ministerským

predsedom sa stal Dimitrov.

Po prijatí novej ústavy 4. decembra 1947 sa v rámci dvojročného plánu (1947-1948) a

prvého päťročného plánu (1949-1953) začalo so znárodňovaním hospodárstva a zavádzaním

plánovaného riadenia ekonomiky. Na základe parížskeho mieru (1947) si ponechalo

Bulharsko svoje hranice z roku 1941 a odpustili sa mu reparácie.

Bulharsko sa stalo členom komunistických združení – RVHP (1949), Varšavská

zmluva (1955) – a sledovalo politiku úzkej spolupráce so Sovietskym zväzom. Vedúcou silou

krajiny bola Bulharská komunistická strana, s Bulharským zväzom roľníkov a inými

masovými organizáciami zjednotená vo Vlasteneckom fronte. Od roku 1954 stál na čele

Bulharskej komunistickej strany Todor Živkov, ktorý bol v r. 1962-1971 aj ministerským

predsedom a od zmeny ústavy v júli 1971 prezidentom.

Odvolávajúc sa na sovietsku perestrojku proklamoval Živkov politické a hospodárske

reformy, v skutočnosti však pokračoval v neostalinistickej politike. Podobne ako v ostatných

krajinách strednej a juhovýchodnej Európy vyústila aj v Bulharsku nespokojnosť

obyvateľstva na jeseň 1989 do masových demonštrácii. Silnejúca demokratická opozícia

prinútila Bulharskú komunistickú stranu dobrovoľne sa vzdať svojej vedúcej úlohy. Živkov

musel odstúpiť a bol postavený pred súd. Na čele premien stál reformný komunista Petar

Mladenov. Začali vznikať ďalšie politické strany. V júni 1990 sa uskutočnili prvé slobodné

voľby, ktoré vyhrala Bulharská socialistická strana (predtým Bulharská komunistická strana).

181

Po vlne štrajkov Mladenov rezignoval a prezidentom sa 1. augusta 1990 stal predseda Zväzu

demokratických síl Želju Želev. Nespokojnosť, štrajky a demonštrácie mali za následok časté

striedanie predsedov bulharskej vlády. V júni 1991 sa pätnásť najdôležitejších strán a

organizácií dohodlo o postupe zmien politického a hospodárskeho systému krajiny a súčasne

sa podpísala dohoda o zachovaní sociálneho zmieru.

Grécka republika

V procese vývoja gréckeho politického systému zaznamenávame pôsobenie týchto

hlavných mechanizmov:

- vlastné historické tradície spočívajúce predovšetkým v spoločnom pôvode, existencii

tradičného územia, spoločného jazyka a národnej kultúry sú nevyhnutným predpokladom pri

charakteristike procesov vedúcich k vzniku moderného politického systému;

- vznik moderného gréckeho štátu „je potrebné vidieť v súvislosti s európskymi národnými

hnutiami v 19. storočí, s vplyvom myšlienok francúzskej revolúcie, nemeckého

romantizmu (J.G. Herder) a s rozpadom mnohonárodných ríš“. 128

- národnooslobodzovacia vojna najmä proti nadvláde Osmanskej ríše a nemeckej a

talianskej okupácii;

- prejavená vôľa veľmocí, najmä v Londýnskom protokole, v ktorom sa Grécko v roku 1830

ustanovilo za dedičnú monarchiu a v rámci lausannského mieru z r. 1923 boli stanovené

súčasné hranice s Tureckom;

- štátny prevrat v roku 1936 viedol k neskoršiemu obsadeniu gréckeho územia talianskymi

fašistami a hitlerovskými vojskami, po prevrate v roku 1967 bola nastolená vojenská diktatúra

a v roku 1973 už v podmienkach fungovania republiky opäť prevzalo moc vojsko;

- občianska vojna medzi monarchistickou vládou a komunistami ovládanými partizánskymi

skupinami mala za následok nastolenie v roku 1950 konštitučnej monarchie;

- referendum v roku 1973 rozhodlo o zavedení republikánskej štátnej formy.

128 Hradečný, P., Dostálová, R., Hrochová, V., Oliva, P., Vavřínek, V.: Dějiny Řecka. NLN, Praha 1998, s. 9.

182

Po rozpade Západorímskej ríše sa stalo Grécko súčasťou Východorímskej ríše

(Byzancie). Časom však idea Rímskej ríše čoraz väčšmi ustupovala a v celej Byzantskej ríši

sa presadilo grécke myšlienkové dedičstvo. V roku 1204 v rámci jednej z križiackych výprav

obsadili hlavné mesto Byzantskej ríše Konštantínopol Benátčania.

V roku 1453 dobyli Konštantínopol Osmani a získali tým kontrolu nad križiackymi

štátmi a ostatnými byzantskými oblasťami Grécka. Kréta, ktorá bola od roku 1212

vlastníctvom Benátok, pripadla z väčšej časti Osmanskej ríši až v roku 1669. Gréci si aj pod

novými vládcami udržali svoju kultúru, jazyk a ortodoxnú vieru. Osmanskému sultánovi však

platili dane.

V roku 1830 sa Grékom po desaťročnom oslobodzovacom boji podarilo vymaniť spod

nadvlády rozpadajúcej sa Osmanskej ríše. V prvom londýnskom protokole bolo Grécko 3.

februára 1830 vyhlásené za dedičnú monarchiu. V roku 1832 sa krajina stala nezávislým

kráľovstvom na čele s kráľom Ottom I.

Spočiatku patrilo do nového štátu iba južné a stredné Grécko. Dnešnú rozlohu

dosiahlo v roku 1947. Monarchistická štátna forma, ktorú založil bavorský princ Otto, sa

udržala – s výnimkou dvoch prerušení (1924-1935 a v roku 1936-1945) až do roku 1974. Kráľ

Otto sa usiloval zrušiť ústavu, ale bol zosadený (1862). Jeho nástupcom sa stal dánsky princ

Wilhelm, ktorý nastúpil na trón ako Juraj I. a vládol až do roku 1913.

V I. svetovej vojne bolo Grécko spočiatku neutrálne, neskôr bojovalo na Strane

spojencov proti Osmanskej ríši. Na základe neuillskej mierovej zmluvy (1919) dostalo južné

Albánsko a v roku 1920 Izmir (Smyrnu) v Malej Ázii a ďalšie menšie územia. Vo vojne,

ktorá vypukla v roku 1919, Kemal paša prinútil Grékov, aby Turecku odstúpili Izmir.

V lausannskom mieri (1923) boli stanovené dodnes platné hranice medzi obidvoma

krajinami. Vyše milióna Grékov bolo násilne presídlených z Malej Ázie do vlasti. Znamenalo

to o. i. koniec gréckej kultúry v Malej Ázii.

183

V Grécku bola 17. decembra 1932 vyhlásená republika. Ale už o rok neskôr sa

v referende väčšina obyvateľstva vyslovila za návrat monarchie. Kráľ Juraj II. sa vrátil

z exilu. V rámci štátneho prevratu 4. augusta 1936 sa chopil moci generál Joannis Metaxas a

zaviedol vojenskú diktatúru, ktorá trvala až do roku 1940, keď do krajiny vtrhla Mussoliniho

armáda spolu s nemeckými vojskami a Grécko okupovala. V roku 1944 krajinu oslobodili

britské jednotky. V roku 1946 vypukla medzi komunistickými partizánmi a monarchistickou

vládou občianska vojna, ktorá sa skončila v roku 1950 vládnym víťazstvom. V roku 1952 sa

po zmene ústavy Grécko stalo konštitučnou monarchiou. Keď zomrel kráľ Pavol (1963)

(vládol od roku 1947), nastúpil na trón jeho syn Konštantín II. O rok neskôr nečakane

prepustil ministerského predsedu Jeorjia Papandrea, pretože chcel podriadiť vojsko silnejšej

civilnej kontrole.

Pod vedením Jeorjia Papadopula vypukol 21. apríla 1967 v Grécku vojenský puč a

bola ustanovená vojenská diktatúra. Pokus kráľa Konštatnína o zvrat situácie sa nevydaril a

kráľ so svojou rodinou ušiel v decembri 1967 do Ríma. Vojenský režim uskutočnil niekoľko

čistiek v armáde, v štátnej správe, odboroch a v cirkvi. V Grécku i v zahraničí rástla opozícia

proti Papadopulovej diktatúre. V rámci referenda 29. novembra 1968 bola síce prijatá ústava,

ale nikdy nevstúpila do platnosti, pretože 23,3% voličov sa zdržalo hlasovania. V auguste

1971 nahradil Papadopulos väčšinu členov vlády civilnými osobami. Papadopulos vyhlásil 1.

júna 1973 v Grécku republiku, ktorú referendum 29. júna potvrdilo. Papadopulos sa stal

prezidentom. 25. novembra však znova prevzalo moc vojsko, ktoré ho zasadilo. Prezidentom

sa stal hlavný veliteľ vojska Faidon Gizikis a za predsedu vlády vymenoval Adamandia

Androtsopula.

Keď v období cyperskej krízy v júli 1974 hrozil ozbrojený konflikt medzi Gréckom a

Tureckom, poveril Gizikis bývalého ministerského predsedu Konstantinosa Karamanlisa

zostavením demokratickej vlády. 17. novembra 1974 s konali slobodné parlamentné voľby,

184

v ktorých zvíťazila Karamanlisova Nová demokracia. Podľa ústavy prijatej v júni 1975 sa

stalo Grécko parlamentnou demokratickou republikou.

Vnútropolitické napätie bolo príčinou predčasných volieb v októbri 1977, v ktorých si

vládna strana udržala väčšinu. Koncom novembra utvoril Karamanlis novú vládu. Parlament

ho zvolil 5. mája 1980 za prezidenta.

Od januára 1981 je Grécko členom Európskych spoločenstiev. Od parlamentných

volieb v roku 1981 do roku 1989 bolo pri moci Panhelénske socialistické hnutie vytvorilo po

predčasných voľbách v októbri 1993 opäť vládu na čele s Andreasom Papandreom.

Rumunská republika

Aj v prípade vzniku rumunského moderného politického systému sa prejavila už

spomínaná alternatíva spojenia menších štátnych útvarov do väčšieho štátneho celku. Tri

najväčšie kniežatstvá sa zjednotili v roku 1600 pod vládou kniežaťa Michala Smelého,

podobný zjednocovací proces sa odohral v roku 1859 z iniciatívy Alexandrua Cura. Vplyv

cudzích mocností sa prejavil najmä v mocenskom počínaní Turecka a Ruska. Zápas o

vyslobodenie sa spod osmanského jarma umožnil Rusku získať medzinárodnou zmluvou

potvrdený status ochrancu kresťanov žijúcich pod tureckou nadvládou. To viedlo k zavedeniu

ruského protektorátu nad Rumunskom v roku 1856. Ešte predtým Turci aktívne využívali

mechanizmus kooptácie cudzej mocenskej elity na rozhodujúce posty v jednotlivých

rumunských kniežatstvách prostredníctvom bohatých a vplyvných Grékov (fanariotov).

K zániku fanariotskej politickej nadvlády prispeli národnoobrodenecké snahy domácej

intelektuálnej elity v oblasti kultúry so základným cieľom – formovať rumunské národné

povedomie prostredníctvom rozširovania rumunského jazyka a výchovy vlastnej vzdelanej

vrstvy obyvateľstva.129 Národné a kultúrne obrodenie malo v priebehu 19. storočia hlboké

politické implikácie. Medzi rokom 1769 a koncom vlády fanariotov kolovalo na území

129 Uvádzané podľa: Treptow, K.W. (ed.): Dějiny Rumunska. NLN, Praha 2000, s. 156 – 157.

185

Rumunska v rámci rôznych spoločenských skupín viac ako 80 rôznych návrhov na politickú

reformu alebo politických memoránd obsahujúcich požiadavky počnúc návratom panovníkov

z miestnej šľachty a končiac programami na vytvorenie „aristokraticko-demokratickej

republiky“.130

Rumunsko vyhlásilo svoju nezávislosť v roku 1877, ale táto štátna nezávislosť bola

potvrdená medzinárodnou politickou inštitúciou – berlínskym kongresom v roku 1878. Pre

politický vývoj Rumunska bola dôležitá aj jeho účasť v medzinárodných paktoch: malá

dohoda (Československo, Juhoslávia a Rumunsko), spolupráca s mocnosťami Dohody

v období I. svetovej vojny, Balkánska dohoda, počiatočné spojenectvo s Nemeckom a

Talianskom v II. svetovej vojne. Rumunský politický systém neobišlo ani nastolenie

fašistickej diktatúry Iona Antonesca v roku 1940. Po II. svetovej vojne nastal socializácie

politického života a boľševizácie straníckeho systému podľa vzoru ZSSR a KSSZ spolu so

zapojením Rumunska do procesu socialistickej integrácie a medzinárodnej deľby práce.

Vystupňovanie etnického útlaku sa stalo základom pre vznik ľudového povstanie proti

socialistickému režimu v roku 1989.

Nezávislosť Rumunska bola vyhlásená v máji 1877 a pripojením Sedmohradska a

ďalších území v decembri 1918 sa utvoril jednotný štát. v decembri 1947 vznikla Rumunská

ľudová republika, v ktorej sa začal budovať socializmus. Ako Rumunská socialistická

republika (od roku 1965) trvala do decembra 1989, keď Front národnej spásy vystúpil

s programom demokratickej spoločnosti a zmenil sa aj názov štátu na Rumunská republika.

Legendárne meno si v protitureckých bojoch získali viaceré valašské a moldavské

kniežatá. v roku 1600, po dočasnom vyhnaní Turkov, zjednotil všetky tri kniežatstvá pod

svojou vládou knieža Michal Smelý, ale na začiatku 18. storočia dosadili Turci na čelo

kniežatstiev bohatých Grékov, tzv. fanariotov (v Moldavsku od roku 1811, vo Valašsku od

roku 1716). Ich úlohou bolo zlomiť odpor domáceho obyvateľstva. Moc fanariotov sa udržala

130 Treptow, K.W. (ed.): Dějiny Rumunska. NLN, Praha 2000, s. 157.

186

až do roku 1822. V 19. storočí začal vzrastať vplyv Ruska na podunajské kniežatstvá. Po

mieri uzavretom v roku 1774 v Küčük-Kajnardži vystupovalo Rusko ako ochranca kresťanov

žijúcich pod tureckou nadvládou a na základe toho si nárokovalo právo vplývať na politiku

rumunských kniežatstiev. V rokoch 1828-1834 ovládalo celé rumunské územie.

Ruský protektorát sa skončil až v roku 1856, po porážke Ruska v krymskej vojne.

Osmanská ríša obnovila svoju nadvládu nad rumunskými kniežatstvami, pričom parížsky

mier zaručil ich autonómiu. V roku 1848 sa rumunské kniežatstvá pokúsili revolučnou cestou

vydobyť si plnú samostatnosť, turecké, rakúske a ruské vojská im v tom však zabránili.

V roku 1859 spojil rumunské kniežatstvá do jedného štátu knieža Alexandru Cuza. 23.

decembra 1861 prijali zjednotené kniežatstvá spoločný názov Rumunsko, hlavným mestom sa

stala Bukurešť. 9. mája 1877 vyhlásilo Rumunsko svoju plnú štátnu nezávislosť, ktorú v roku

1878 potvrdil aj berlínsky kongres.

V I. svetovej vojne bolo Rumunsko na žiadosť Ruska spočiatku neutrálne, 27. augusta

1916 však vypovedalo vojnu Rakúsko-Uhorsku. Chcelo získať od Uhorska Sedmohradsko

s prevažnou väčšinou rumunského obyvateľstva. V roku 1918 vznikol jednotný rumunský štát

vrátane Sedmohradska a povojnový systém mierových zmlúv toto riešenie potvrdil. S Česko-

Slovenskom a Juhosláviou bolo Rumunsko od roku 1921 spojené v Malej dohode. V roku

1934 sa Rumunsko pripojilo k balkánskej dohode (Grécko, Juhoslávia, Turecko), ktorej

cieľom bola ochrana jestvujúcich hraníc. V medzivojnovom období sa v krajine utvorilo silné

fašistické hnutie (železné gardy), pod vplyvom ktorého vznikla v roku 1940 vojenská

fašistická diktatúra gen. Iona Antonesca, ktorý prinútil kráľa Carola II. odstúpiť. 22. júna

1941 vstúpilo Rumunsko do vojny ako spojenec Nemecka. Od tohto spojenectva si sľubovalo

získanie území s obyvateľstvom hovoriacim rumunsky (Moldavsko) patriacich do

Sovietskeho zväzu. V roku 1944 zvrhli odbojové sily Antonescovu diktatúru, Rumunsko

kapitulovalo, bolo obsadené sovietskymi vojskami a rumunská armáda bojovala až do konca

187

vojny proti Nemecku. 30. decembra 1947 odstúpil kráľ Michal a Rumunsko sa stalo

ľudovodemokratickou republikou vedenou Rumunskou komunistickou stranou.

Opozičné strany boli rozpustené a ich vodcovia zatknutí. V roku 1948 vstúpila do

platnosti nová ústava, ktorá vytýčila ako cieľ prechod k socialistickej revolúcii. Uskutočnilo

sa rozsiahle zoštátňovanie a od roku 1949 kolektivizácia poľnohospodárska spojená

s násilným vyvlastňovaním pôdy. Rumunsko sa stalo členom RVHP a Varšavskej zmluvy,

v roku 1958 odišli z krajiny sovietske okupačné vojská. V roku 1964 začalo vedenie

komunistickej strany realizovať politiku čoraz nezávislejšiu od Sovietskeho zväzu, o rok bola

prijatá socialistická ústava a názov štátu sa zmenil na Rumunskú socialistickú republiku. Od

roku 1964 Rumunsko udržiavalo úzke vzťahy s Čínou a Juhosláviou. Odlišne od iných krajín

sovietskeho bloku sa formovali aj jeho vzťahy s ďalšími štátmi. Cieľom tejto nezávislej

politiky bolo uchovávať si odstup od Chruščovovho vedenia a zachovať stalinizmus

v pôvodnej podobe spred roka 1953. V roku 1968 však Rumunsko odsúdilo vstup

sovietskych vojsk do Česko-Slovenska.

Stalinistický režim dosiahol krajné formy v 70. rokoch, keď bol generálnym

tajomníkom ÚV KSR Nicolae Ceaušescu.

Ceaušescova politika priniesla obyvateľom Rumunska nesmierne utrpenie a na konci

80. rokov úplnú izoláciu od Európy.

Všetky prejavy nespokojnosti režim s neobyčajnou krutosťou potláčal, maďarská

menšina sa stala objektom násilnej asimilácie.

Podnetom na začiatok povstania zúfalého zbedačeného obyvateľstva sa stalo v roku

1989 vystúpenie farára Lászlóa Tökésa z Temešváru, ktorý sa postavil na odpor proti

nezákonnému rozhodnutiu úradov o vysťahovaní a opustení obce, v ktorej pôsobil. 17.

decembra 1989 sa v protestných akciách spojili Rumuni, Maďari, Srbi aj Nemci.

Ceaušescu chcel zlomiť odpor brutálnym násilím. Násilie však vyprovokovalo povstanie a 22.

decembra vypukla aj v Bukurešti revolúcia. Napriek tomu, že oddiely tajnej služby

188

(Securitate) kládli dlho odpor, armáda, ktorá sa pridala k povstaniu, ich postupne zneškodnila.

Nicolae a Elena Ceaušescovci boli zatknutí a na základe rozsudku mimoriadneho vojenského

súdu 25. decembra popravení. V krajine sa začali formovať nové politické pomery. V máji

1990 sa konali voľby za účasti viacerých strán, najväčšiu podporu získal Front národnej

spásy, druhý bol Maďarský demokratický zväz Rumunska. Predsedom vlády sa stal Petre

Roman, za prezidenta zvolili Iona Iliesca.

TICHOMORSKÝ REGIÓN

Austrálsky zväz

V procese vzniku a formovania politického systému Austrálskeho zväzu musíme

predovšetkým zobrať do úvahy dlhodobý proces premeny závislého koloniálneho územia s

neskôr poskytnutou rozsiahlou autonómiou jednotlivých britských kolónií (vrátane práva

na vlastnú ústavu) na domínium a neskôr na nezávislý federatívny štát. Táto základná

línia politického vývoja bola sprevádzaná predovšetkým zmenou tradičnej trestaneckej

kolónie na ekonomicky produktívne pravidelné osídlenie. V rokoch 1945 – 1990 vzrástol

počet obyvateľstva zo 7 miliónov na sedemnásť. „Austrália je pravdepodobne jedinou

krajinou európskeho pôvodu, ktorej obyvateľstvo sa v druhých štyridsiatich piatich rokoch 20.

storočia rozrástlo rýchlejšie ako v prvých. Po vojne ju prisťahovalectvo ovplyvnilo viacej,

než ovplyvnilo iné krajiny, kam sa vo veľkom počte sťahovali ľudia z ostatného sveta,

napríklad Kanada a Spojené štáty“. 131 Sociálny konflikt, ktorý bol odrazom prepojenia

krízového ekonomického vývoja v Európe a v Austrálii mal za následok výraznú zmenu

štruktúry politického systému – vznikli nové politické strany, napr. Austrálska strana práce,

ktorá sa v neskoršom období stala jedným z dvoch nositeľov austrálskeho politického a

ekonomického pokroku. Politický kompromis charakterizoval činnosť politických strán

131 Blainey, G.: Dějiny Austrálie. NLN, Praha 1999, s. 200.

189

v období medzi dvoma svetovými vojnami. Účasť Austrálie v medzinárodných

zoskupeniach a paktoch počas II. svetovej vojny a v povojnovom období sa stala dôležitým

zahraničnopolitickým faktorom premeny Austrálie na regionálnu veľmoc.

Prijatím ústavy Austrálskeho zväzu (Commonwealth of Australia) sa 1. januára 1901

vtedajšie britské kolónie na piatom svetadieli (Nový Južný Wales, Viktória, Queensland,

Južná Austrália, Západná Austrália, Tasmánia) spojili do federácie. Hlavou štátu v súčasnosti

je britská kráľovná Alžbeta II., ktorú v krajine zastupuje civilný guvernér. Zákonodarstvo je

v rukách zväzového parlamentu zloženého z dvoch komôr (Senátu a Snemovne

reprezentantov). Volebné obdobie v austrálskej snemovni reprezentujúce je trojročné, na čele

vlády stojí ministerský predseda.

Ako prvý Európan stúpil na austrálsku pôdu v roku 1601 Portugalec Godinho de

Eredia. Ďalšie výpravy podnikli Holanďania: v roku 1642 z poverenia holandského guvernéra

Batávie Antona van Diema oboplával Austráliu Abel Janszoon Tasman a objavil ostrov

Tasmániu (Van Diemovu zem).

Na svojej prvej ceste okolo sveta sa dostal do Austrálie Brit James Cook. V roku 1770

pristál v Botany Bay a vyhlásil juhovýchodné pobrežie kontinentu ako Nový Južný Wales za

britskú dŕžavu.

Kolonizáciu Austrálie (názov pochádza z návrhu Brita Mathewa Flindersa, 1802-

1803) podporili dva faktory: záujem Francúzska o túto oblasť a odtrhnutie severoamerických

kolónií v americkej vojne za nezávislosť (1775-1783).

Za stratené trestanecké kolónie v Severnej Amerike sa našla náhrada v Austrálii.

Prvých 750 trestancov pristálo 26. januára 1788 (štátny sviatok Austrálie) v Botany Bay a

založilo tam pod vedením guvernéra Arthura Philipa osadu Sydney.

Trestancov deportovali do Austrálie až do roku 1853. Od roku 1793 začali prichádzať

do krajiny aj dobrovoľní usadlíci a zaviedli chov oviec. Prvým prechodom cez Blue

Mountains sa v roku 1813 začalo osídľovanie vnútrozemia.

190

Veľká prisťahovalecká vlna z Európy zasiahla Austráliu v roku 1851, keď v práve

vyhlásenej kolónii Viktória objavili prvé náleziská zlata. V roku 1861 prekročil počet

obyvateľov miliónovú hranicu. Až do 70. rokov 19. storočia zažívala Austrália, predovšetkým

vďaka svojej rozsiahlej produkcii vlny, výrazný hospodársky rozmach. Kríza v Európe v roku

1873 sa však dotkla aj Austrálie, ktorej ekonomika značne závisela od exportu. Recesia viedla

k sociálnym konfliktom a robotníci reagovali na ňu v roku 1891 založením Austrálskej strany

práce (Australian Labour Party).

Vzápätí ako Veľká Británia v Zákone o austrálskych kolóniách (Australian Colonies

Act) z roku 1850 priznala svojim kolóniám rozsiahlu autonómiu a nárok na vlastnú ústavu,

začali sa v roku 1900 rokovania o spojení kolónií. Aj keď sa v krajine vyskytli proti návrhu

ústavy námietky, parlamenty jednotlivých kolónií ho prijali.132 Hlavným mestom sa stalo

najskôr Melbourne, potom v roku 1913 Canberra. V roku 1901 získala Austrália štatút

domínia.

Vnútropolitický život pred 1. svetovou vojnou charakterizoval politický kompromis

medzi liberálmi a robotníckou stranou. Aby liberáli získali súhlas Strany práce (Labour party)

na svoju ochrannú colnú politiku, zaviazali sa uskutočniť reformu pracovných a sociálnych

zákonov.

Prostredníctvom Zákona o obmedzení prisťahovalectva (Immigration Restriction Bill)

z 1901 roku sa obmedzilo prisťahovalectvo farebného obyvateľstva a z Austrálie sa stala

„krajina belochov“.

V 1. svetovej vojne Austrália bojovala proti Nemecku na strane Dohody. Austrálske

vojská obsadili nemecké teritóriá v Tichomorí. Austrálska flotila sa zúčastnila na bojoch proti

nemeckej eskadre krížnikov a proti nemeckým pomocným krížnikom na Ďalekom východe.

V roku 1919 dostala Austrália mandát Spoločnosti národov pre časť bývalých

nemeckých tichomorských kolónií, krajina sa stala členom Spoločnosti národov. Hospodárska

132 Podľa: Kronika ľudstva. Fortuna Print, Bratislava 1995, s. 1162.

191

kríza, ktorá vypukla v roku 1929, ťažko postihla aj Austráliu. V r. 1933 bola takmer tretina

obyvateľstva bez práce. Za vlády Strany práce (Labou party) sa v roku 1929 zrušila

všeobecná povinná vojenská služba, ale expanzívna politika Japonska na Ďalekom východe

bola podnetom na vybudovanie profesionálnej armády a zintenzívnenie zbrojenia.

Po boku Veľkej Británie vstúpila Austrália 3. septembra 1939 znova do vojny proti

Nemecku a po vstupe Japonska do tejto vojny sa ocitla v prvej frontovej línii. Po

počiatočných porážkach v boji proti japonskej armáde a námorníctvu sa neskôr Austrália stala

operačnou základňou spojeneckých protiofenzív.

Austrália sa stala zakladajúcim členom Organizácie Spojených národov (1945).

V roku 1949, podľa zákona o Papue-Novej Guinei, bývalá britská a nemecká Nová Guinea

prešla pod austrálsku správu. V tom istom roku prevzala vedenie v krajine Liberálna strana

s ministerským predsedom Robertom Gordonom Menziesom. Obdobie jej dvadsaťtriročnej

vlády významne poznačilo povojnové dejiny krajiny.

Zahraničnú politiku charakterizovalo priblíženie sa k USA a Európe a zrušenie

opatrení týkajúcich sa poštátňovania.

Austrália sa zapojila do západného spojeneckého systému, ktorého iniciátormi boli

USA a v rokoch 1966-1970 vyslala expedičné zbory do Vietnamu.

Japonsko

Na vznik moderného politického systému Japonska mal výrazný vplyv relatívne

dlhodobý stav latentnej občianskej vojny majúci svoje korene ešte v 17. storočí. Nie

náhodou vznikali rôzne varianty a iniciatívy riešenia takejto krízovej situácie. Jedným z nich

bolo aj nastolenie režimu policajného štátu. Súčasťou týchto snáh je existencia a aktivita

nacionalistickej opozície (v prvej polovici 19. storočia, ale aj v 30. rokoch 20. storočia).

snažiacej sa o prinavrátenie starých japonských hodnôt politického života a znovuobnovenie

vlády cisára. Koniec 19. storočia je poznamenaný práve cisárskymi reformami podľa vzoru

západných štátov. Do politických osudov Japonska samozrejme zasiahli aj vojnové

192

konflikty, najmä vojna medzi Čínou a Japonskom a anexia čínskeho a kórejského územia

Japoncami. Na prelome storočí sa tak Japonsko stalo ázijskou veľmocou, začalo určovať

osudy nie len Číny, ale aj Kórey, Tchaj-wanu a pod. Príkladom expanzionistickej politiky

Japonska bolo zničenie americkej námornej a leteckej flotily sústredenej na základni Pearl

Harbour. Nátlak a vplyv ostatných veľmocí sa prejavoval rôznym spôsobom a v rôznej

intenzite. Na rozdiel od Kórey a Vietnamu Japonsko nikdy nezažilo čínsku inváziu. Vplyvy

Číny preto do Japonska prenikali s menšou intenzitou, „k zmenám dochádzalo relatívne

pomaly a boli vo väčšej miere výsledkom dobrovoľného preberania cudzích vzorov či

domáceho vývoja ako tlaku zo zahraničia“. 133 Japonsko na druhej strane bolo v roku 1904

prinútené odstúpiť Rusku prístav Port Arthur, ako priamy spojenec Nemecka a Talianska v II.

svetovej vojne plnilo ich zámery ovládnuť tichomorskú oblasť, atómové bombardovanie

dvoch japonských miest Američanmi malo za cieľ urýchliť proces ukončenia vojny v tomto

regióne. Bezpodmienečná kapitulácia Japonska v druhej svetovej vojne a okupácia

japonského územia Američanmi sa stali základnými predpokladmi demokratizácie

japonského politického života. V tomto ohľade zohral významnú úlohu aj samotný

japonský cisár, ktorý sa verejne vzdal svojho božského pôvodu.

Budovanie moderného Japonska podľa európskeho vzoru sa začalo v tzv. období

Meidži v roku 1869. Novou ústavou z 2. februára 1889 sa Japonsko zmenilo na konštitučnú

monarchiu. V roku 1947 bola prijatá druhá ústava, ktorá je v platnosti dodnes. Na jej základe

stratil japonský tennó (cisár) svoju ústrednú moc, zastáva však aj naďalej funkciu hlavy štátu.

Po smrti cisára Hirohita (1989) sa novým cisárom stal v roku 1991 jeho syn Akihito.

Najvyšším štátnym orgánom je parlament, ktorý volí aj predsedu vlády.

V roku 1192 sa dal Joritomo z roku Minamoto vymenovať za šogúna (hlavného

veliteľa) a prevzal v Japonsku skutočnú moc. Začala sa epocha vlády bojovníkov. Jorimoto

preložil sídlo svojej vojenskej vlády do Kamakury, do blízkosti dnešného Tokia a upevnil

133 Reischauer, E.O., Craig, A.M.: Dějiny Japonska.NLN, Praha, 2000, s. 5.

193

moc svojej rodiny tak, že pozemky podmanených protivníkov pričleňoval k svojmu

rodinnému majetku. Za vlády šogúnov zostal cisár, ktorý mal svoje sídlo v Kjóte, na tróne a

preukazovala sa mu božská úcta. Keď Jorimoto zomrel, prešla vláda do rúk rodiny jeho ženy,

no zlé hospodárenie čoskoro oslabilo jej moci, takže cisárovi sa podarilo na tri roky obnoviť

svoju moc. Potom prevzal vládu nový šogún Takaudži Ašikaga a založil šogunát Muromči,

ktorý však bol taký slabý, že sa feudálnymi vládcami stali silné rodiny v jednotlivých

provinciách a začali medzi sebou bojovať. Až do začiatku 17. storočí vládli v Japonsku

pomery blízke občianskej vojne. Až v období Edo (1603-1867), podľa sídla vlády šogunátu

v Ede, dnešnom Tokiu nastalo opäť obdobie pokoja.

Iejasu Tokugawa, ktorý sa presadil v bojoch medzi feudálmi, vybudoval v Ede v 17.

storočí policajný štát. Vzťahy so zahraničím boli prerušené a Japonci mali zakázané podnikať

cesty do cudziny. Portugalci, ktorí v roku 1543 ako prví Európania navštívili Japonsko a

priniesli tam kresťanstvo, museli spolu s Holanďanmi krajinu opustiť. Začalo sa tvrdé

prenasledovanie kresťanov. Okolo polovice 18. storočia sa však Japonsko ocitlo

v hospodárskych ťažkostiach, ktoré súviseli s prechodom od naturálneho k peňažnému

hospodárstvu.

Od roku 1853 sa podarilo americkej flotile preniknúť do japonských prístavov a

vynútiť si obchodné styky s nimi. 8. júla 1853 pristál v zálive Uraga komodor Mathew

Calbraith Perry a z poverenia vlády USA ponúkol Japoncom nadviazanie obchodných stykov.

Japonci sa obávali útoku západných krajín, preto súhlasili a už v roku 1854 sprístupnili

americkým lodiam dva japonské prístavy. Nasledovali ďalšie obchodné zmluvy s Veľkou

Britániou, Ruskom, Francúzskom, Holandskom a Portugalskom.

V tom istom roku sa v Japonsku začala formovať nacionalistická opozícia proti

šogunátu. Šogúnom vyčítala, že na seba protiprávne strhli moc, a požadovala návrat vlády

cisára. Heslom „Uctievajte tenna a vyžeňte barbarov!“ protestovala opozícia aj proti otvoreniu

Japonska západným vplyvom. Povstalci vnikli 3. januára 1868 do paláca v Ede a vyhlásili

194

koniec šogunátu. Posledný šogún Jošinobu Tokugawa odstúpil a odovzdal vládu cisárovi

Mucuhitovi (Meidžimu). Hlavným mestom japonského cisárstva sa stalo Edo, ktoré

premenovali na Tokio.

Cisár okamžite zaviedol sériu reforiem podľa vzoru západných štátov, najmä Veľkej

Británie, USA, Nemecka a Francúzska. Stará šľachtická bojovnícka kasta samurajov kládla

zúfalý odpor, pretože sa cítila ohrozená. Posledné povstanie samurajov sa podarilo definitívne

potlačiť až roku 1877.

V roku 1894 vypukla vojna medzi Čínou a Japonskom, ktorú sa Japoncom, vďaka

modernej a dobre vyzbrojenej armáde, podarilo za niekoľko mesiacov rozhodnúť vo svoj

prospech. Podľa šimonoseckého mieru zo 17. apríla 1895 musela Čína uznať nezávislosť

Kórey, odstúpiť Tchaj-wan a Pescadorské ostrovy a platiť Japonsku veľké vojnové reparácie.

Japonsko sa tým stalo vo východoázijskom priestore veľmocou. V roku 1898 muselo

Japonsko pod nátlakom Ruska, Nemecka a Francúzska odstúpiť Rusku prístav Port Atrhur.

Už v roku 1904 však získalo túto strategicky dôležitú základňu vo vojne proti Rusku späť.

V nasledujúcom roku anektovali Japonci Kóreu.

V tom čase sa začal v Japonsku priemyselný rozvoj, ktorý rýchlo napredoval. V roku

1912 cisár Meidži zomrel.

Počas vlády Meidžiho nástupcu cisára Taišóa pokračoval rozkvet priemyslu a

obchodu. Vďaka účasti na I. svetovej vojne na strane spojencov získalo Japonsko aj bývalé

nemecké dŕžavy v Tichomorí. Ale po vojne, ktorá priniesla Japonsku hospodársky rozmach,

nasledovala recesia znásobená silným zemetrasením v roku 1923 v oblasti Tokia a Jokohamy.

Japonské úsilia o expanziu obmedzovalo sociálne napätie v krajine.

V roku 1926 zomrel cisár Taišó a na trón nastúpil Hirohito. Aj v období jeho vlády

Japonsko výrazne postihla svetová hospodárska kríza. Medzitým sa zvyšovalo čínsko-

japonské napätie. Keď Čína začala ohrozovať pozíciu Japonska v Mandžusku, napadli

japonské jednotky v septembri 1931 Číňanov a obsadili časti Mandžuska aj bez priameho

195

pokynu svojej vlády, ktorá sa musel zmieriť s počínaním vojska. Svetová verejnosť reagovala

ostrou kritikou. Japonci však napriek tomu do roku 1933 obsadili celé Mandžusko, vystúpili

zo Spoločnosti národov a vytvorili formálne nezávislý štát Mandžukuo na čele s posledným

čínskym cisárom Pchu-im. V tom čase začalo silnieť v Japonsku, predovšetkým

v dôstojníckych kruhoch, nacionalistické hnutie, ktoré si vytýčilo cieľ znovunastoliť staré

japonské ideály. V roku 1932 sa stal ministerský predseda Inukai obeťou atentátu

extrémistických nacionalistov. Nasledovali ďalšie atentáty. Mladí dôstojníci sa pokúsili

nastoliť v Japonsku vojenskú vládu, sprisahanie sa však vláde podarilo potlačiť.

V roku 1937 vypukla vojna s Čínou, ktorá trvala do roku 1945 a v ktorej Japonci

obsadili takmer všetky významné čínske mestá. Číňania však nekapitulovali. Japonská

invázia na pevnine výrazne poškodila americké a britské záujmy v Číne.

Spory medzi USA a Japonskom o politickú moc v juhovýchodnej Ázii a Tichomorí,

ktoré sa zostrovali už od polovice 30. rokov, vyvrcholili v decembri 1941, dva roky po

začiatku vojny v Európe. Japonci bez akéhokoľvek varovania prepadli americký prístav Pearl

Harbor na havajskom ostrove Oahu a zničili takmer celú tichomorskú flotilu USA. Tejto

vojenskej agresii predchádzala dlhoročná obchodná vojna USA proti Japonsku, ktorá v lete

1941 vyústila do obchodného embarga (zmrazenie japonských majetkov v USA, embargo na

ropu a kovový šrot). Japonsko ako priemyselnú mocnosť to postihlo na najcitlivejšom mieste.

Reagovalo vojenskými prostriedkami; za šesť mesiacov obsadili japonské jednotky celú

juhovýchodnú Áziu až po Indiu a Austráliu. Spojencami Japonska boli mocnosti Osi

Taliansko a Nemecko, s ktorými už v roku 1936 uzavrelo pakt proti Kominterne. V júni 1942

sa však vojnová situácia skomplikovala: pri Midwayských ostrovoch boli Japonci porazení a

Američania získali späť svoje pozície v Tichomorí. Nasledovali ďalšie porážky. Američania

napokon 6. a 9. augusta 1945 zhodili na japonské mestá Hirošima a Nagasaki atómovú

bombu. Sovietsky zväz vyhlásil Japonsku vojnu 8. augusta a 16. augusta 1945 japonská

armáda bezpodmienečne kapitulovala. Krajinu obsadili Američania.

196

Po II. svetovej vojne, v čase americkej okupácie, sa v Japonsku začal demokratizačný

proces. Nová, demokratická ústava, vstúpila do platnosti 3. mája 1947. V rozhlasovom

príhovore cisár poprel svoj božský pôvod. V decembri 1945 sa uskutočnila pozemková

reforma a veľkostatky boli rozdelené roľníkom. V roku 1949, po víťazstve komunistov

v Číne, sa zmenil postoj Spojených štátov k Japonsku, pretože sa obávali rozšírenia

komunizmu aj do tejto krajiny. USA odpustili Japoncom platenie reparácií, podporovali

budovanie hospodárstva a zasadili sa za znovuvyzbrojenie krajiny. V San Francisku bola 8.

septembra 1951 uzavretá mierová zmluva, doplnená zmluvou o bezpečnosti, ktorá stanovila

rozmiestnenie amerických jednotiek v Japonsku a japonskú pomoc pri obrane USA. Tým sa

pre Japonsko skončilo obdobie okupácie.

Japonsko rýchlo pokračovalo v ceste hospodárskeho a priemyselného rozvoja a

čoskoro sa stalo silným konkurentom na svetovom trhu. V roku 1960 nadviazalo obchodné

styky s Čínou. Dobré vzťahy s USA však vážne komplikovalo obmedzenie japonského

importu, ktoré nariadil americký prezident Richard Nixon. V máji 1972 vrátili USA ostrov

Okinava, ktorý dovtedy okupovali. V júli 1972 odstúpil ministerský predseda Eisako Sato a

jeho nástupcom sa stal liberálny demokrat Kakuei Tanaka.

V roku 1972 navštítvil Čínu a ukončil staré nepriateľstvo medzi oboma krajinami. V

roku 1974 bola uzavretá nová obchodná zmluva medzi Čínou a Japonskom. V tom istom roku

musel Tanaka pre podozrenie z korupcie odstúpiť a ministerským predsedom sa stal liberálny

demokrat Takeo Miki.

Po voľbách 1976 nastúpil do tejto funkcie Takeo Fukuda. V auguste 1978 podpísal

s Čínou zmluvu o priateľstve.

Nový Zéland

Základným charakteristickým znakom politického vývoja Nového Zélandu je

premena územia slúžiaceho ako útočisko pre rôzne skupiny prenasledovaných

197

utečencov, cez Veľkou Britániou anektované územie, britské domínium až po

samostatný štát ako súčasť britského Spoločenstva národov na základe

Westminsterského štatútu z roku 1931. Základným znakom tohto procesu bolo

akceptovanie a prispôsobovanie na vlastné podmienky britského právneho (a v širšom

zmysle slova aj ústavného) systému. Súčasťou tohto procesu boli časté vojny medzi

domorodým obyvateľstvom a osadníkmi, ako aj ozbrojené konflikty medzi domorodými

kmeňmi navzájom. Ekonomický rozvoj na území Nového Zélandu sa stal rozhodujúcim

faktorom modifikujúcim štruktúru budúceho politického systému. Napr. hospodárska kríza

na konci 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia mala za následok sformovanie

súčasného novozélandského straníckeho systému.134 Významným formujúcim faktorom sa

stalo spojenectvo Nového Zélandu a Veľkej Británie v obidvoch svetových vojnách.

S podmienkami Nový Zéland obnovil svoju činnosť v pakte ANZUS.

Pre posledné desaťročie je pre novozélandský politický systém charakteristická snaha

vlády aspoň o čiastočnú nápravu krívd spáchanú na pôvodnom maorskom obyvateľstve

v minulosti. Konkrétne sa to prejavuje v postupnom navracaní pôdy a rozširovaním

skromných možností politického zastúpenia. Z dôvodov potreby zvýšiť počet maorských

poslancov bola uskutočnená aj reforma parlamentu (zvýšenie počtu poslancov) a zmenil sa aj

volebný systém (kombinovaný).135

Nový Zéland získal nezávislosť v roku 1931 v zmysle Westminsterského štatútu.

Odvtedy je parlamentnou monarchiou, členom britského Spoločenstva. Hlavou štátu je britská

kráľovná Alžbeta II.

V roku 1962 sa od Nového Zélandu osamostatnila Západná Samoa. Nový Zéland

spájajú s Veľkou Britániou, Austráliou a Spojenými štátmi silné politické a hospodárske

zväzky.

134 Podľa: Kronika ľudstva. Fortuna Print, Bratislava 1995, s. 1222. 135 Pozri napr.: Liščák, V., Fojtík, P.: Státy a území světa. Libri, Praha 1998, s. 657.

198

Praobyvateľmi tohto územia boli Maori, ktorí sú polynézskeho pôvodu a pochádzali

sem od roku 1300 vo viacerých vlnách. Žili v izolácii, až kým holandský námorník Abel

Tasman v roku 1642 neobjavil tieto ostrovy. Zápisy z jeho ciest boli spočiatku uchovávané

v archívoch, pretože Holanďania neuvažovali o kolonizácii týchto území. Znovuobjavenie

Nového Zélandu (1769) je spojené s menom Angličana Jamesa Cooka, ktorý ho objavil pri

hľadaní legendárneho juhomorského kontinentu a do roku 1777 ho aj preskúmal.

Od roku 1792 sa začal prílev Európanov: boli to zväčša väzni a vysťahovalci, ktorí sa

sem uchýlili pred krízami alebo politickým útlakom. Kolonisti sa zaoberali lovom tuleňov a

veľrýb, resp. chovom dobytka. Nový Zéland sa čoskoro stal rajom anglických, francúzskych a

amerických lovcov veľrýb. Po počiatočných ozbrojených vzburách Maori začali s Európanmi

spolupracovať (zabezpečovali pre nich potraviny). So zbraňami, ktoré za tieto služby získali,

viedli krvavé medzikmeňové vojny.

Dôsledkom zvyšovania počtu európskych usadlíkov bol úbytok praobyvateľov, ktorí

hromadne zomierali na choroby dovlečené z Európy. V 19. storočí počet Maorov rýchle

klesal a dnes tvoria už len 9% celkového počtu obyvateľstva.

V roku 1838 sa britská vláda rozhodla anektovať Nový Zéland. V roku 1839 začal

William Hobson vyjednávať s náčelníkmi kmeňov a v roku 1841 ho vymenovali za

miestodržiteľa. Náčelníci mu prepustili Severný ostrov a povolili mu prieskum Južného

ostrova. V roku 1840 uznali Maori zvrchovanosť britskej koruny, ktorá im zaručila

bezpečnosť. Napriek tomu však zakrátko vypukla vojna medzi kolonistami a praobyvateľmi a

skončila sa až v roku 1847. Napätie vzniklo aj medzi vládou a kolonistami, ktorí požadovali

účasť na vláde. V roku 1852 vstúpila do platnosti prvé národné zhromaždenie, v ktorom mali

Maori 4 hlasy.

V Otagu boli v roku 1861 objavené ložiská zlata, čo vyvolalo novú vlnu

prisťahovalectva. Hospodárstvo Nového Zélandu začalo prekvitať. Počet obyvateľov vzrástol

199

do konca 70. rokov na pol milióna. Hospodárska kríza (1880) priniesla spoločenské a

politické zmeny. Za vlády liberálnej strany (1891-1912) sa hospodárstvo znovu postavilo na

nohy, zaviedli sa nové reformy. Postavenie krajiny sa zmenilo v roku 1907: z kolónie sa stalo

domínium. Obdobie pred I. svetovou vojnou bolo poznačené nespokojnosťou a neistotou.

Životná úroveň veľmi poklesla. Nový Zéland bol v oboch svetových vojnách spojencom

Veľkej Británie – vyslal vlastné jednotky, zabezpečoval vlnu pre britský textilný priemysel,

dodával potraviny. V roku 1919 dostal Nový Zéland poverenie britského Spoločenstva

spravovať bývalú nemeckú kolóniu Západná Samoa. Jeho zahraničnopolitický význam sa

postupne zvyšoval. Na mierovej konferencii sa zúčastnil s vlastnou delegáciou a je jedným zo

signatárov versailleskej zmluvy. Prijatie do britského Spoločenstva bolo vyjadrením uznania

jeho samostatnej štátnosti, pričom krajina nevyžadovala odtrhnutie od Veľkej Británie. Na

konferencii, kde bol vypracovaný Westminsterský štatút (1931), zaujal Nový Zéland pasívny

postoj, ktorý sa však radikálne zmenil po II. svetovej vojne. Krajina sa zúčastnila na II.

svetovej vojne ako člen protifašistickej koalície, jej jednotky bojovali v Afrike, Európe a

v Tichomorí. V roku 1949-1957 bola pri moci Novozélanská národná strana (NZNP), ktorá

zastupovala záujmy buržoázie a statkárov. V rokoch 1950-1953 novozélandskí vojaci

bojovali v kórejskej vojne zaradení v jednotkách OSN a v r. 1965-1971 vo vietnamskej vojne

po boku USA. V období rokov 1960-1984 bola vládnucou stranou s prestávkami

novozélandská Národná strana, od roku 1984 sociálnodemokratická Labouristická strana.

V parlamentných voľbách 1993 opäť zvíťazila Národná strana. Ministerským predsedom

v rokoch 1984-1989 bol David R. Lange, ktorého vláda rozhodla o zákaze vstupu lodí na

atómový pohon alebo lodí s atómovými zbraňami do svojich prístavov. To v roku 1986

spôsobilo faktické ochromenie obranného paktu ANZUS (Nový Zéland bol členom od roku

1951). V roku 1987 sa v krajine zintenzívnilo hnutie Maorov za prinavrátenie pôdy, kultúrne

a hospodárske práva. V auguste 1988 bola uzavretá dohoda s Austráliou o postupnom

200

vytvorení spoločného trhu v oblasti Tasmanovho mora. V roku 1989 Nový Zéland obnovil

svoju činnosť v pakte ANZUS, ale bez vojenskej spolupráce s USA.

X. SKÚMANIE RACIONÁLNOSTI A EFEKTÍVNOSTI MODERNÉHO

POLITICKÉHO SYSTÉMU

Skúmanie procesu politického rozhodovania má významné miesto nielen vo vede o

politike ako takej. Jeho efektívnosť a racionálnosť sú definičnými znamkmi moderného

politického systému. Preto sa naša pozornosť bude sústreďovať na uvedomelo konajúci

politický subjekt, ktorý má možnosť, právo a úlohu zvoliť optimálne spôsoby realizácie

cieľov. Takýto subjekt sa nazýva racionálny politický aktér, pričom nemusí ísť výlučne o

rozumne konajúceho jednotlivca, týmto aktérom môže byť aj štát, štátna alebo stranícka elita,

politické inštitúcie a skupiny.

Z hľadiska analýzy procesu politického rozhodovania je možné postupovať dvomi

základnými smermi: 1. buď sústrediť pozornosť na rozhodovacie centrum, vybavené vôľou a

prostriedkami na dosahovanie cieľov, alebo 2. skúmať rozhodovacie procesy vo väzbách

politických vzťahov ako celku a okolitého prostredia.136

Samozrejme, že z pozície takejto teoretickej analýzy budeme hovoriť výlučne o

možných modeloch racionálneho a efektívneho politického rozhodovania. Medzi základné

predpoklady takéhoto modelu zaraďujeme existenciu racionálneho aktéra konajúceho a

fungujúceho v racionálnych, t. j. konkrétnych historických podmienkach; existenciu

136 Uvádzané podľa: kol.: Úvod do politológie. SÚ SAV, Bratislava 1991, s. 42.

201

stanovenie, čo najpresnejšie vymedzenie a hierarchizáciu cieľov podľa priorít; na prvom

mieste na stupnici hierarchie musia byť zaradené základné ciele, ktoré vyjadrujú snahu

realizovať základný záujem alebo súhrn záujmov politického aktéra a až potom nasledujú

vedľajšie ciele vyplývajúce z jeho čiastkových záujmov; schopnosť a možnosť formulovať

metódy a úlohy na realizáciu stanovených cieľov, ich permanentná racionalizácia a

operacionalizácia, vyhľadávanie účinnejších a efektívnejších postupov; schopnosť a možnosť

výberu najefektívnejšieho spôsobu realizácie zvoleného cieľa; schopnosť a možnosť

zrealizovať samotný cieľ. Práve posledný bod je kritériom efektívnosti, resp. účinnosti

politického rozhodovania.

Z vyššie uvedeného musí byť zrejmé, že neexistuje „absolútna racionalita a

efektívnosť“ politického rozhodovania. Zabraňuje tomu celý rad faktorov, z ktorých

spomenieme napríklad fakt, že aktér nemôže v plnej miere a v každej etape rozhodovania

v plnej miere optimalizovať svoje konanie a uvažovanie najmä z toho dôvodu, že rozsah jeho

slobody a najmä informovanosti je výrazne obmedzený. Zároveň aktéri majú ohraničený

rozsah možností výberu. Nie náhodou sa preto v teórii politického rozhodovania pozornosť

sústreďuje na vyhľadávanie materiálnych, štrukturálnych a spoločenských podmienok,

určujúcich a zároveň obmedzujúcich rozsah slobody a racionality. Okrem toho správanie

aktéra má vždy určitý zmysel, čo neznamená jeho iracionalitu, ale skôr hodnotenie

príležitostí, možností, aké pre seba aktér vidí v určitej konkrétnej situácii pri hodnotení

príležitostí iných aktérov. Aj samotné správanie sa aktéra môže mať minimálne dve stránky –

defenzívnu, ktorá znamená úsilie o udržanie a uchovanie priestoru a možností manévrovať a

konať; ofenzívnu, využívanie a vytváranie príležitostí na zlepšenie vlastnej situácie. Takisto

nesmieme zabúdať na vplyv emocionality na politické rozhodovanie.

Výsledkom pôsobenia podmienok existencie politického aktéra je najčastejšie

dosiahnutie cieľa, ktorý obyčajne nebýva úplne totožný z predtým teoreticky sformulovaným

cieľom. Sociálne a politické podmienky sú sociálnou premennou (faktorom) výrazne

202

ovplyvňujúcou výsledky akejkoľvek spoločenskej činnosti, preto aj účinnosť pri dosahovaní

cieľa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nemôže byť stopercentná.

Uvažovanie o racionalite a efektívnosti politického rozhodovania má preto zmysel iba

v kontexte stratégie, ktorou sa aktér riadi. Pod stratégiou rozumieme systém, resp. sústavu

viac-menej presne sformulovaných dlhodobých cieľov, ktoré sa aktér snaží naplniť. Tieto

ciele však môžu byť nejednoznačné, dokonca aj protichodné, môžu sa v priebehu činnosti

meniť. Preto ani konanie aktérov (decízorov) nemôžeme vždy chápať ako celkom premyslené

a zamerané na dosiahnutie vopred stanovených cieľov.

Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva aj jediný možný postup pri ďalšej analýze

problematiky, ktorého základným znakom bude ambivalentnosť. Táto spočíva v tom, že na

jednej starne – môžeme načrtnúť model ideálnej racionality politického rozhodovania,

z druhej strany – model obmedzenej racionality politického rozhodovania.

Model ideálnej racionality politického rozhodovania predpokladá, že aktér by mal mať

schopnosť a možnosť podrobne analyzovať cieľ svojej činnosti, skúmať a aplikovať dostupné

informácie a spôsoby jeho realizácie, analyzovať všetky možné vedľajšie dôsledky každého

variantu rozhodnutia, zvažovať, či náklady potrebné na dosiahnutie cieľa ho nerobia

nerentabilným. Môže zmeniť cieľ tak, aby jeho realizácia nevyžadovala vysoké náklady.

Samozrejme, kedykoľvek musí mať možnosť prijať konkrétne rozhodnutie a vyvinúť

praktické úsilie na jeho dosiahnutie.

Túto ideálnu podobu procesu politického rozhodovania nie je možné zo známych

dôvodov dosiahnuť. Preto sa politickí analytici najčastejšie obracajú k modelu obmedzenej

racionality politického rozhodovania. Východiskovým predpokladom týchto teoretických

koncepcií je téza o konfliktnej povahe rozhodovacích procesov, vychádzajúcej

z organizačnej a politickej rôznorodosti štruktúr rozhodovacích centier a ich jednotlivých

zložiek. Na tomto základe rozlišujeme dva základné typy modelu obmedzenej racionality

politického rozhodovania: a/ byrokratický model; b/ politický model.

203

Predpokladom byrokratického modelu obmedzenej racionality politického

rozhodovania je sústredenie pozornosti na organizačné správanie sa rozhodovacích centier.

Vláda je považovaná za aparát pozostávajúci z veľkých organizácií. Najdôležitejší aktéri

(decízori) sú umiestnení formálne na vrchole organizačnej hierarchie. Informácie pre nich sú

spracovávané v nižších organizačných zložkách, zároveň tieto pripravujú aj varianty

politických rozhodnutí. Rozhodovanie na najvyššej úrovni je výslednicou interakcií rôznych

rozhodovacích subjektov a nie racionálneho rozhodovacieho procesu na najvyššej úrovni.

Pri analýze jednotlivých prvkov a zložiek uvedeného modelu zisťujeme, že

rozhodovacie činnosti vykonáva určitá organizácia, ktorá má množstvo samostatných

organizačných podštruktúr na čele s ich vodcami. Jednotlivé organizačné zložky majú

rozdielne kompetencie vo sfére moci. Špecializované organizácie prejavujú sklon

k obmedzenému a subjektívnemu chápaniu problémov, preto vzniká nevyhnutnosť ich

koordinácie a usmerňovania z centra. Takisto vzniká tvrdé napätie medzi koordinačnou

snahou zhora a decentralizačným úsilím zdola. Vodcovia hierarchicky najvyššie postaveného

rozhodovacieho centra majú možnosť a právo meniť rozsah zodpovednosti a kompetencií

podriadených organizácií. Nedostatkom tohto modelu sú tradičné slabiny administratívnych

inštitúcií – nepružnosť a neinovatívnosť, ktoré sú ešte spojené s dlhým časom toku dôležitých

informácií.

Politický model obmedzenej racionality politického rozhodovania je založený na

kategóriách skupinového záujmu, moci, vplyvu a konfliktu. Rozhodovacie inštitúcie sú

interpretované ako mocenské centrá a miesta, kde záujmové skupiny súperia o vplyv

v mocenskej štruktúre organizácie. Moc je teda prvoradým štruktúrotvorným javom a

faktorom v organizáciách. Základom politiky v týchto organizáciách je dostatok finančných,

materiálnych a ľudských zdrojov, o ktoré súperia záujmové politické skupiny, resp. politické

strany. Prijímanie rozhodnutí je výsledkom riešenia konfliktov a uskutočňovania politických

transakcií. Najdôležitejšou sférou organizačnej politiky je mobilizácia záujmových skupín

204

usilujúcich sa o vplyv na rozhodnutia a vytváranie koalícií, ktoré buď sú, alebo nemusia byť

súčasťou oficiálnej štruktúry organizácie. Ústrednými pojmami tohto organizačného snaženia

sú akvizícia (získavanie) moci, spravovanie moci (exercise), hodnota a záujem. Ústrednou

kategóriou tohto modelu je mocenské centrum.

Podstatou skúmaného modelu je to, že ľudia určujúci politiku pracujú prostredníctvom

organizácií. Každá z týchto organizácií je samostatným mocenským centrom s rôznou mierou

politického vplyvu. Moc je teda rozdelené neproporcionálne na jednotlivé oblasti, odvetvia a

sféry. Každé mocenské centrum sa riadi vlastnými motívmi, zároveň rešpektuje určitú

celoorganizačnú hierarchiu hodnôt a cieľov (napr. národný záujem). Zároveň vnútri

organizácie existujú tri zdroje formovania takýchto cieľov:

- špecifika určitej organizačnej jednotky (napr. letectvo v štruktúre ozbrojených síl);

- rozdiel v spôsoboch ponímania vlastnej roly vo vzťahoch subordinácie ale aj koordinácie

- vlastné ambície tých organizačných jednotiek, ktoré plnia rozhodujúce funkcie.

Medzi problémy a nedostatky politického modelu obmedzenej racionality

rozhodovania patrí napríklad to, že jednotlivé prvky rozhodovacieho systému sa riadia skôr

partikulárnymi záujmami a čiastkovou racionalitou ako spoluprácou na optimalizácii

celoorganizačných hodnôt a cieľov (národného záujmu). Rozhodovacie centrum síce určuje

ciele organizácie, tie sú však modifikované mikroorganizačnou racionalitou. Rozhodnutia sa

vzdiaľujú od makrosystémovej racionality v dôsledku nesúrodosti čiastkových cieľov

jednotlivých prvkov systému (vládnych inštitúcií). Pravidlá a vlastnosti rozhodovacieho

systému sú pod silným vplyvom hlavného decízora, ktorý môže vnucovať kritériá podľa

vlastnej predstavy o racionalite.

Špecifickým samostatným modelom obmedzenej racionality je v súčasnosti stále

populárnejšia teória politickej hry.137 Táto sa pokúša konštruovať model politického

správania a rozhodovania takisto na základe predstavy racionálneho politického aktéra , ktorý

137 Uvádzané podľa: kol.: Úvod do politológie. SÚ SAV, Bratislava 1991, s. 44.

205

je zapojený do systému organizovaných činností – hier. Na rozdiel od samotnej teórie

rozhodovania sa však pozornosť nesústreďuje na dosahovanie výsledkov či cieľov (policy

outputs), ale na získavanie výhod, resp. vyvolávanie strát účastníkov v celom priebehu týchto

organizovaných činností. Preto je dôležitejšia a zaujímavejšia stratégia a nie cieľ či záujem.

Aktéri týchto činností sa nazývajú „hráči“. Majú určité ciele a prostriedky na ich

uskutočnenie, zároveň si vytvárajú vlastnú stratégiu na dosahovanie cieľov. Stratégia je

najdôležitejším prvkom hry. Mierou úspešnosti daného hráča je „odmena“, akú získava vďaka

zapojeniu sa do hry. Touto odmenou môže byť počet získaných hlasov voličov, profesionálny

postup, funkčné povýšenie, získanie poslaneckého mandátu a pod.

Stratégia je dôležitá aj preto, že odlišuje politické hry od iných typov hier, základom

ktorých je zručnosť alebo náhoda. V druhom prípade ide o ovládanie techniky hry v situácii,

keď protivníkom si je sám hráč. V hrách založených na náhode výsledok nezávisí od vôle

hráčov, často je mimo ich dosahu a kontroly.

Na priebeh a výsledky hier vplýva prostredie, v ktorom prebiehajú. Prostredie tvoria

všeobecne platné spoločenské pravidlá a normy (právne aj kultúrne), ktoré sú účastníci nútení

dodržiavať. No tieto pravidlá nemusia byť v spoločenskom vedomí definitívne ustálené,

zároveň je prípustná ich odlišná interpretácia, z čoho vyplýva aj možnosť ich ignorovania či

porušovania v procese politickej hry.

Štruktúra organizácie nie je teda ničím iným ako súborom hier a stratégií hráčov.

racionalitu neposkytuje cieľ a jeho dosahovanie, ale predmet hry. Racionálne rozhodovanie

takto nie je výsledkom strategického plánovania najvyššie hierarchicky postavenej mocenskej

inštitúcie, resp.organizácie, ale vniká v procese vzájomného prispôsobovania sa prvkov vnútri

systému.

V rámci teórie hier politológia často používa tzv. teóriu minimálne víťazných koalícií.

Táto je odvodená od reálneho správania sa politických strán v parlamentných systémoch,

v ktorých sa takéto koalície zákonite tvoria. Základným problémom strany, ktorá hľadá

206

parlamentného spojenca je, ako získať väčšinu s najmenšími možnými nákladmi. Koalícia sa

vytvorí tak, aby zabezpečila čo najväčší možný prospech jej členom v podobe najväčšieho

počtu ministerských kresiel vo vládnom kabinete. V takom prípade je teória politických hier

veľmi blízka vyššie opisovanému byrokratickému modelu obmedzenej racionality politického

rozhodovania.

DOSLOV

207

Z uvedenej teoretickej analýzy základných pojmov a preskúmania prípadových štúdií

vyplývajú nasledujúce zovšeobecňujúce závery:

Presadzovanie používania pojmu „moderný“ do politickej vedy ako takej a do teórie

medzinárodných vzťahov a diplomacie obzvlášť je dostatočne disfunkčné a neefektívne.

V lepšom prípade sa uvedené slovo nepoužíva v zmysle vedeckého pojmu. Vyplýva to

najmä z nejednoznačnosti samotného pojmu, ktorý aj anglicky hovoriaci teoretici a

analytici najčastejšie nahrádzajú slovami „current“, „present“ a „contemporary“. Okrem

toho uvedený pojem používajú aj diametrálne odlišné bádateľské disciplíny pre označenie

rôznych časových období vo vlastnom vývoji, resp. vo vývoji reality, ktorá je objektom ich

skúmania, zároveň mu pripisujú v každej konkrétnej situácii rozdielny obsah.

Neexistuje žiadny jediný a univerzálny mechanizmus vzniku súčasného politického

systému a nikdy nepôsobí na jeho vznik iba jeden z nich vo svojom totálnom prejave.

Vznik a formovanie súčasného politického systému sú späté s pôsobením mnohých

mechanizmov súčasne pri jednoznačnej potrebe zápočtu pôsobenia vnútorných a

vonkajších podmienok tohto procesu. Zahraničnopolitické aspekty formovania

mocenského systému súčasnosti patria medzi najdôležitejšie z nich. Najčastejšie pôsobia

ako samotný mechanizmus vzniku moderného politického systému, resp. tento proces

priamo ovplyvňujú (nezávislá premenná), alebo naň vplývajú sprostredkovane (závislá

premenná) ako prostredie, v ktorom samotný proces prebieha a ktoré je vždy nevyhnutné

brať do úvahy.

Vyššie uvedené prípadové štúdie dokazujú, že jeden z najrozšírenejších mechanizmov

vzniku nového politického systému je bezprostredne spätý s riešením dôsledkov

krízových období vo vývoji medzinárodných vzťahov, najmä v podobe svetovej vojny,

občianskej vojny, národnooslobodzovacieho boja, boja za sociálne požiadavky a

ľudské a občianske práva.

208

Keďže jednotlivé štáty a národy v nich žijúce nemajú rovnaké postavenie

v medzinárodných vzťahoch, hlavnou úlohou národných a štátnych vodcov je

predovšetkým formovanie národného (resp. občianskeho) povedomia, ako základného

predpokladu úsilí o vytvorenie národného štátu (vodcovia talianskeho Risorgimenta si

uvedomili, že najprv musia sformovať u obyvateľov Apeninského polostrova pocit že sú

Taliani a až potom začať s propagáciou založenia jednotného talianskeho štátu). Národné

povedomie sa najčastejšie získava v konfrontácii s národnými povedomiami iných

národov.

Vytýčenie a vybojovanie si národného územia je nedostatočné pre vznik či

založenie národného štátu. Medzinárodné uznanie vlastného národného územia zo strany

bezprostredných susedov a garancie zo strany svetových veľmocí sú nevyhnutným

predpokladom pre vznik súčasného politického systému. Jedná sa predovšetkým o

vytýčenie štátnych hraníc a dodržiavanie zásady celistvosti územia a jeho neporušiteľnosti,

ktoré sú upravované a riešené v dvojstranných a mnohostranných medzinárodných

dohodách.

Medzinárodné uznanie štátno-politickej národnej reprezentácie je takisto

podmienkou samostatnosti a zvrchovanosti pôsobenia súčasného politického systému,

ktoré vystupujú ako jeho jedna z najdôležitejších charakteristických čŕt a zároveň

predpoklad na plnenie jeho vlastných funkcií.

Medzinárodno-politické uznanie štátu znamená vlastne realizáciu predchádzajúcich

dvoch bodov. Zároveň však takisto znamená pridelenie štátu práva zo strany

medzinárodného spoločenstva uplatňovať viac-menej rovnocenným spôsobom svoje práva

a realizovať vlastné zahraničnopolitické záujmy a vytvárať tak adekvátne vonkajšie

podmienky pre harmonizáciu vnútorného politického vývoja.

209

Vytvorenie si dobrého mena v medzinárodných vzťahoch v súčasnosti predpokladá

predovšetkým rešpektovanie a realizáciu základných oporných stĺpov demokracie,

ľudských a občianskych práv a slobôd, ekologické správanie sa a pod.

Moderný politický systém vychádzajúc zo svojej racionálnej podstaty a komplexného

chápania sveta nevyhnutne vytvára systém medzinárodnej podpory prejavujúci sa nielen

v krízových situáciách, ale v rámci globalizačných procesov sa vyhľadávajú a

inštitucionalizujú stále efektívnejšie mechanizmy vzájomnej súčinnosti, ktoré majú trvalý

charakter.

Modernosť vo vzťahu k politickému systému je vždy spätá s určitou predstavou

(ideou) budúceho stavu vecí. Moderný politický systém je preto systémom otvoreným do

vlastného vnútra (neodmieta zmeny a reformy) ako aj k spolupráci s inými politickými

systémami, nasmerovaným na budúcnosť, čo nezabraňuje optimizmu v otázke pokroku.

210