Upload
others
View
1
Download
0
Embed Size (px)
Citation preview
SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V
NITRE
FAKULTA AGROBIOLÓGIE A POTRAVINOVÝCH
ZDROJOV
2122809
PÔVOD, HISTÓRIA, ŠTANDARD A REPRODUKČNÉ
PROBLÉMY V CHOVE PLEMIEN ANGLICKÝ BULDOG,
ČIVAVA, MOPS
2011 Bc. Róbert Čvirik
SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V
NITRE
FAKULTA AGROBIOLÓGIE A POTRAVINOVÝCH
ZDROJOV
PÔVOD, HISTÓRIA, ŠTANDARD A REPRODUKČNÉ
PROBLÉMY V CHOVE PLEMIEN ANGLICKÝ BULDOG,
ČIVAVA, MOPS
Diplomová práca
Študijný program: Špeciálne chovateľské odvetvia
Študijný odbor: 4179800 Živočíšna produkcia
Školiace pracovisko: Katedra hydinárstva a malých hospodárskych zvierat
Školiteľ: Ing. Jana Hanusová PhD
Konzultant:
Nitra 2011
Bc. Róbert Čvirik
2
Čestné prehlásenie
Podpísaný Róbert Čvirik vyhlasujem, že som diplomovú prácu na tému „ Pôvod, história,
štandard a reprodukčné problémy v chove plemien anglický buldog, čivava, mops
vypracoval samostatne s použitím uvedenej literatúry.
Som si vedomý zákonných dôsledkov v prípade ak hore uvedené údaje nie sú
pravdivé.
V Nitre 15. apríl 2011 .............................................. Bc. Róbert Čvirik
3
Poďakovanie
Touto cestou si dovoľujem poďakovať svojej školiteľke Ing. Jane Hanusovej, PhD
za odborné vedenie, cenné rady a pomoc pri vypracovaní tejto diplomovej práce, taktiež sa
chcem poďakovať všetkým chovateľom psov, ktorí mi poskytli cenné informácie o chove,
tiež všetkým, ktorí mi boli nápomocní, podporovali a povzbudzovali ma.
4
Abstrakt
V súčasnosti zaznamenáva chov všetkých druhov plemien psov veľký rozmach
a rastúcu tendenciu. Psy tvoria neodmysliteľnú súčasť života veľkého percenta ľudí na
svete. Veľa dnešných psích plemien existuje nie preto, že sú najodolnejšie, ale vďaka
ľudskému rozmaru. Dĺžka psej srsti a jej hustota sa u jednotlivých plemien podstatne
odlišuje a vyžaduje veľkú pozornosť majiteľa psa. Veľkosť tela psa sa môže viac ako
stokrát odlišovať a len dôkladným poznaním všetkých povahových vlastností,
exteriérových znakov a štandardu môžeme dosiahnuť chovateľských úspechov. Keďže
spoločenské plemená psov sa v súčasnej dobe dostávajú čoraz viac do popredia, venoval
som pozornosť práve spoločenským plemenám, konkrétne plemenám Anglický buldog,
Čivava, Mops. Práve tieto tri plemená zaznamenali v poslednom desaťročí nezvyčajnú
obľubu, a tešia sa čoraz väčšej priazni. Sú vhodnými spoločníkmi pre všetky vekové
kategórie, sú nenároční na priestor. Ich chov v porovnaní s ostatnými plemenami nie je až
taký náročný. Dokážu sa uskromniť s menším životným priestorom, sú oddaní a verní.
Práve tieto spomínané atribúty vyhrávajú vo výbere nových miláčikov pre svojich
majiteľov. Zhromaždením poznatkov som sa venoval v prvej časti tejto práci histórii
a vzniku daných plemien, štandardu, povahovým vlastnostiam a problémom v chove. Pri
chove psov, tak ako aj pri chove iných zvierat, je nutné aby chovateľ poznal všetky
spomínané kategórie ako je štandard, chovné podmienky, povahové vlastnosti, problémy
v chove a všetky náležitosti spojené s chovom. Ďalším dôležitým parametrom pri
úspešnom odchove je poznať podmienky plemenitby, rozmnožovania, podmienky
chovnosti, spôsob párenia, priebeh ruje. Pri úspešnej plemenitbe je potrebné aby sa
chovateľ vedel v plnej miere o svoje potomstvo postarať, zabezpečiť odchov šteniat,
správnu výživu pre šteňatá, ako aj pre suku v laktácii a poznať ideálne prostredie pre
narodené šteňatá. V práci sú tieto podmienky popísané a umožňujú chovateľovi získať
prehľad a poznatky v danej problematike.
Kľúčové slová: Anglický Buldog, Čivava, Mops, spoločenské plemená psov,
rozmnožovanie psov.
5
Abstract
At present, breeding records of all kinds of dog breeds big boom and growing.
Dogs are an indispensable part of life, a large percentage of people in the world. Many dog
breeds exist today not because they are the toughest, but thanks to human whim. Dog hair
length and its density in different breeds differ substantially and requires great attention to
the dog owner. Male body size can vary more than a hundred times and only a thorough
knowledge of the character traits, outdoor signs and standard we can achieve breeding
success. Since social breeds of dogs are currently receiving more and more to the fore, I
spend just social attention breeds specific breed English Bulldog, Chihuahua, Pug. It is
these three breeds recorded in the last decade, unprecedented popularity, and look forward
to increasingly favorable. They are suitable companions for all ages, they are saving on
space. Breeding compared to other breeds is not so difficult. Can be more modest with less
living space, are committed and faithful. It is these attributes mentioned winning in the
selection of new pets for their owners. Assembly of knowledge, I spent the first part of this
work and the history of the breeds, standards, traits and problems in the herd. When
breeding dogs, as well as other animal husbandry, it is necessary to know all the keeper
mentioned categories as standard rearing conditions, traits, and problems in keeping all the
elements associated with farming. Another important parameter in the successful rearing is
familiar with the conditions for breeding, reproduction, breeding conditions, method of
breeding, conduct heat. When successful inbreeding is necessary that the farmer knew fully
take care of their offspring, to ensure breeding dogs, puppies for good nutrition, as well as
for lactating bitch and know the ideal environment for the puppies born. The paper
describes these conditions and allow the farmer to obtain insight and knowledge on this
issue.
Key words: English Bulldog, Chihuahua, pug, pet dog breeds, reproduction of dog.
6
Obsah Obsah ......................................................................................................................... 6
Použité skratky a označenia...................................................................................... 8
Úvod........................................................................................................................... 9
1 Prehľad literatúry ............................................................................................... 11
1.1 Pôvod a história vzniku plemena Anglický Buldog .......................................... 11
1.1.2 Začiatok čistokrvnej plemenitby Anglického Buldoga............................. 12
1.1.3 Štandard Anglického Buldoga................................................................. 14
1.1.4 Charakteristika a povahové vlastnosti Anglického Buldoga..................... 17
1.1.5 Problémy v chove buldoga ...................................................................... 18
1.2 Pôvod a história vzniku plemena Čivava ......................................................... 20
1.2.1 Začiatok čistokrvnej plemenitby Čivavy.................................................. 21
1.2.2 Čivava prichádza do Európy.................................................................... 22
1.2.3 Štandard Čivavy...................................................................................... 23
1.2.4 Charakteristika a povahové vlastnosti Čivavy.......................................... 26
1.2.5 Problémy v chove Čivavy ....................................................................... 27
1.3 Pôvod a história vzniku plemena Mops ........................................................... 29
1.3.1 Začiatok čistokrvnej plemenitby Mopsa .................................................. 31
1.3.2 Štandard Mopsa ...................................................................................... 32
1.3.3 Charakteristika a povahové vlastnosti Mopsa .......................................... 34
1.3.4 Problémy v chove mopsov ...................................................................... 36
2 Rozmnožovanie .................................................................................................... 37
2.1 Chovný pes .................................................................................................... 38
2.2 Chovná suka .................................................................................................. 39
2.3 Ruja ............................................................................................................... 40
2.4 Párenie........................................................................................................... 43
2.5 Gravidita........................................................................................................ 45
2.6 Spôsob kŕmenia súk v gravidite...................................................................... 47
2.7 Príprava k pôrodu .......................................................................................... 48
2.8 Pôrod ............................................................................................................. 49
2.9 Puerpérium sučky .......................................................................................... 51
2.10 Starostlivosť o šteňatá.................................................................................... 52
3 Metodika práce .................................................................................................... 54
7
4 Výsledky a diskusia ............................................................................................. 55
Záver .................................................................................................................... 66
Zoznam použitej literatúry ................................................................................. 67
Prílohy.................................................................................................................. 72
8
Použité skratky a označenia FCI - Fédération Cynologique Internationale (medzinárodná kynologická federácia) SKJ - slovenská kynologická jednota SKZ - slovenský kynologický zväz
9
1 Úvod Už tisícky rokov sa pes pohybuje okolo človeka a je jeho verným spoločníkom.
Pes, pôvodne zdomácnený z divých predkov, je dnes jedným z najobľúbenejších zvierat
chovaných pre potešenie v miliónoch domácností. Mnohé z nich by sme charakterizovali
ako rodinné a láskavé psy, no často si mylne vysvetľujeme ich prirodzené pudy, ktoré
zdedili. Máme sklon si myslieť, že všetky zdomácnené zvieratá, ktoré chováme pre vlastné
potešenie by sa mali stotožniť s naším životným štýlom. Aby sme však pochopili správanie
psa, musíme sa naučiť niečo o jeho minulosti a vrodenej povahe. Psy sú neodmysliteľnou
súčasťou ľudskej spoločnosti na všetkých kontinentoch sveta. Pasú dobytok a ochraňujú
ho, strážia majetok, čuchom vyhľadávajú zakázané látky, ťahajú sánky, odpratávajú odpad,
nosia zastrelenú zver, pomáhajú slepcom, hľadajú a zachraňujú zranených, sú spoločníkmi
osamelých ľudí, nahradzujú sluch hluchým, či jednoducho povedané, spestrujú život
stovkám miliónov ľudí na celom svete. Psy sú pravdepodobne najdôležitejšou, i keď nie
najpočetnejšou skupinou medzi obľúbenými domácimi zvieratami. Odhliadnuc od ich
praktického využitia, pes má kladné terapeuticko- psychologické pôsobenie na ľudské
prostredie. Psy zrýchlia tep a zvýšia tlak každému milovníkovi psov. Prítomnosť verného
psieho priateľa je známou pomocou aj pri rekonvalescencii chorých. Okrem toho, pes
potrebuje pravidelný pohyb na čerstvom vzduchu, a tak pomáha aj svojmu pánovi udržať
sa v dobrej fyzickej kondícii. Je to zvláštne, ale takmer všetky kultúry na svete chovajú
zvieratá pre radosť a pes ako domáci miláčik vedie. Ako sa meníme z poľnohospodárskej
kultúry na mestskú, psy sú jednou z našich posledných väzieb na prírodu. Náš vzťah
k psom je však ďaleko rôznorodejší, intenzívnejší a vzájomnejší, než k ostatným živým
tvorom. Tento vzťah existuje preto, lebo jeden druhému veľmi dobre rozumieme. Človek
i pes sú od prírody spoločenskí a hraví. Ovládnutím jeho schopností sa pes stal a stále na
celom svete zostáva naším najlepším zvieracím priateľom. Tento vzťah sa rozvíja dodnes
a psy sa dnes stávajú ešte populárnejší než boli. V súčasnosti sa do popredia dostávajú
spoločenské plemená psov, ktoré si získavajú čoraz väčšiu obľubu. Sú citovou oporou pre
nespočetné množstvo ľudí. V kategórii spoločenských plemien psov, tradičných a novo
vzniknutých, je zaradených celkom 82 plemien. Každý chovateľ chce dosiahnuť vo svojom
chove čo najlepšie výsledky, či už na výstavách alebo vo výsledkoch plemenitby a pýšiť sa
čo najlepším potomstvom. Zdravé a kvalitné potomstvo sa dá dosiahnuť len prísnou
selekciou a kvalitným genetickým potenciálom rodičov. K úspešnému odchovu
v neposlednej miere prispieva aj chovateľské prostredie , správna výživa a starostlivosť
10
o nové potomstvo. Dôležitú úlohu zohráva starostlivosť a správna výživa sučky počas
celého roka, ale hlavne v gravidite a počas laktácie. V mojej práci som vybral 3 plemená,
Anglický Buldog, Mops a Čivava, ktoré som sa snažil bližšie charakterizovať. Zameral
som sa na históriu vzniku daných troch plemien, štandard, problémy v chove,
rozmnožovanie a starostlivosť o šteňatá.
11
1. Prehľad literatúry 1.1 Pôvod a história vzniku plemena anglický buldog Räber (1994) uvádza, že buldog je zmenšená podoba starého mastifa. Mastif
a buldog majú teda vzájomnú históriu až po zjavné oddelenie plemien. Kedy nastal
rozchod medzi mastifom a buldogom nemožno presne stanoviť, pretože pre bear-baiting
(zápasy s medveďom) a bull-baiting (zápasy s býkmi) bola smerodajná bojachtivosť psa
a nie jeho zovňajšok. Meno „ Bulldog“ sa nachádza prvýkrát v liste z roku 1681, ktorý
napísal istý pán P. Eaton v Londýne, a v ktorom objednáva dva dobré buldogy, ktoré mali
ísť ako dar do Holandska. Iný prameň udáva ako prvú zmienku rok 1500, kedy u Cocke
Sorrellesa (istý anglický obchodník) nachádzame slovo „ Bolldogges“. So slovom buldog
sa prezentuje vo svojom spise Guy Miege z roku 1707, ktorý píše o psovi mastif, špeciálne
ten, ktorého voláme buldog. Je teda zrejmé, že história vzniku plemena buldog úzko súvisí
s vývojom plemena mastif. Pravdepodobná diferenciácia oboch plemien predchádzala
kríženiu „široko papuľnatých“ keltských a germánskych psov, veľkých dogovitých psov,
v 13. storočí na území dnešného Anglicka.
Dickerson (2002) poukazuje na dve možné teórie vzniku plemena. Prvá teória
popisuje, že plemeno je odvodené od starovekých bojovných psov, alebo ďalších typov
starých dogovitých plemien, ktoré Briti používali vo vojnách a v dobe mieru sa osvedčili
ako vynikajúci ochrancovia majetku a stád svojich pánov. Druhá teória rozpráva
o vyšľachtení buldoga na britských ostrovoch s výhradným účelom plemena pre „bull –
baiting“ (zápasy s býkmi). S týmto tvrdením sa zhoduje aj Morris (2004), ktorý uvádza, že
plemeno je odvodené od starovekých bojovných psov a dogovitých psov, s výhradným
využitím pre bull-baiting (zápasy s býkmi) a neskorším šľachtením ako zápasnícke psy.
Ako píše Palmerová (2005), pravdepodobnými predkami buldoga sú silné ázijské
psy, ako je tibetská doga, asýrsky a babylonský vojnový pes a pes molosský. Tieto psy boli
rímskymi vojakmi používané k stráženiu vojenských táborov. Rozpadom rímskeho impéria
sa však stopy po buldogoch na dlhé storočia strácajú. Medzi 13. a 18. storočím boli v
Anglicku veľmi obľúbené zápasy s býkmi, tzv. „bull-baiting“, ku ktorému boli tieto psy
cvičené. Temperament tohoto pradávneho buldoga sa však od dnešného podstatne líšil. V
roku 1778 bolo poriadanie týchto zápasov vojvodov z Devonshiru zrušené. I naďalej však
boli buldogy používané k zápasom s inými zvieratami, ako napr. s medveďmi, a i tieto sa
tešili veľkej obľube. Na prelome 18. a 19. storočia, potom čo vymizli i tieto zápasy, nastalo
12
postupné premieňanie tohoto zúrivého bojovníka v rodinného psa. Ako samostatné
plemeno bol buldog prvýkrát predvedený na výstave v roku 1859 v Birminghame. V roku
1865 bol v Londýne prijatý prvý štandard tohto plemena. Počas druhej svetovej vojny bola
populácia buldogov veľmi znížená a plemeno sa začalo opäť rozrastať až po jej ukončení.
Plemeno sa rozšírilo i do Ameriky a ďalších krajín a neustále vzrastá jeho obľuba a
zlepšuje sa tiež kvalita chovaných psov.
Císařovský (2001) popisuje možných predkov anglického buldoga na švajčiarskej
pôde, kde sa stretávame s mohutnými salašníckymi psami, z ktorých sú postupne
dochovaný staroveký pes moloský a tibetský. Tieto druhy sa chovali pre svoju mohutnosť
a neohrozenosť vo vojnách a následne na obchodných cestách, hlavne Grékov a Rimanov,
sa dostali do Anglicka a ostatnej Európy. Tak so spojením s miestnymi plemenami došlo
k novým variáciám a vznikol nielen známy anglický mastif ale aj tzv. alpský mastif, a pes
nazývaný Bull-baiting Dog, čo predstavuje dnešného anglického buldoga.
1.1.2 Začiatok čistokrvnej plemenitby anglického buldoga
Dogovité a molosoidné plemená, do ktorých zaraďujeme aj anglického buldoga,
môžeme všeobecne rozdeliť do dvoch podskupín. Prvá podskupina donedávna označovaná
ako „horský typ“ sa vyznačuje o niečo dlhšou srsťou, ktorá mala svoj pôvod prispôsobeniu
sa drsným klimatickým podmienkam života. Druhá podskupina, ktorá je všeobecne
považovaná za pravé „molossy“, do tejto podskupiny zaraďujeme aj anglického buldoga,
má srsť krátku. Tieto psy boli používané hlavne ku lovu a v boji, príležitostne na stráženie.
Ide hlavne o typy všeobecne známe, ako sú mastif a buldog (Císařovský, 2001).
Potom, čo boli v roku 1835 zápasy zvierat zákonom zakázané sa chov buldogov
postupne zredukoval. Jedným z prvých chovateľov nového typu bol Ben White
z Bayswater. Jeho dvaja psy Tumbler a Lady Sandwichs svedčia už o dobrom type
buldoga. Ďalším zo začínajúcich chovateľov buldogov bol Bill George, ktorého psy
poznačili zásadne podobu moderných buldogov. K záchrane plemena prispeli aj vznikajúce
výstavy psov. V roku 1860 sa v Birminghame prvýkrát vytvorila osobitná trieda pre
buldogov. Prvý pes zapísaný do knihy chovu sa volal „Adam“ , ktorý bol vrhnutý v roku
1864. Mal hmotnosť 30 funtov a jeho potomkom bol „Percivals Captain, ktorý posunul
chovnú líniu buldoga značne podobe dnešným psov (Räber, 1994).
13
V roku 1875 bol založený „New Bulldog Club“ a v roku 1892 nasledovalo
založenie „The British Bulldog Club“. Obidva si vytýčili za úlohu zachovať chov
buldogov a vylepšiť ho. Prvý oficiálny štandard buldoga zostavil Jacob Lamphier v roku
1854, ale tento štandard nebol až do roku 1879 vydaný. Prvý skutočný štandard bol Philo
Kuon, ktorý bol prijatý v roku 1865 v Londýne. Väčšina z prvých psov, ktorí boli
predstavení vo výstavnom kruhu, mala otvorené labky a prehnuté nohy (Dickerson, 2002).
Ako píše Räber (1994), spočiatku sa uznávali dve hmotnostné triedy. Ľahkú váhu
predstavovali všetky psy pod 18 funtov, ťažkú triedu predstavovali všetky psy nad 18
funtov. Avšak psy ľahkej váhy zmizli pomerne rýchle, a v roku 1852 pes, vážiaci menej
než 30 funtov patril do ľahkej váhy. Názory na stavbu ušníc sa tiež značne rozchádzali.
Existovali psy so vztýčenými ušnicami, iné s ružicovými ušami, alebo so sklopenými a
previsnutými ušami. Existovali psy so širokou, a iné so špicatou tlamou.
Dickerson (2002) opisuje dvoch psov nazývaných Crib a Rosa, ktorí boli
považovaní za základ plemenného štandardu buldoga. Mali hlboký hrudník, neuveriteľne
osvalený, guľatý chrbát a nízko nasadený stočený chvost. Crib bol bielo žíhaný pes, ktorý
bol považovaný za najlepšieho jedinca tejto doby. Bol to viacúčelový pes, ktorý sa
prvýkrát využíval už ako aj rodinný spoločník. Do histórie plemenitby buldoga sa zapísal
aj James Hinks, ako prvý vystavovateľ buldoga. Po druhej svetovej vojne malo vplyv na
plemeno mnoho nových tvárí. Jack a Kathleen Cookovi vlastnili chov najlepších britských
šampiónov. Zaslúžili sa o odchovanie psa menom Aldridge Advend Golg. Tento pes sa stal
otcom deviatich britských šampiónov.
Ako píše Findejs (1973) v roku 1910 sa vzniknuté aj vznikajúce kluby chovateľov
združili do Federácie spojených klubov chovateľov buldoga vo Veľkej Británii. Týmto
klubom patrí zásluha, že stanovením správneho chovateľského cieľa plemeno zachovali
a prispeli k jeho prispôsobeniu potrebám moderného života. Cieľavedomým výberom
zmenili pôvodného bezohľadného zápasníka na mierumilovného psa s veľmi dobrými
povahovými vlastnosťami.
V Nemecku vznikol najprv Kontinentálny klub chovateľov buldogov, po ňom
Odborná chovateľská skupina pre anglické buldogy a potom Klub chovateľov anglických
buldogov.
Taktiež v bývalom Československu chov buldoga zapustil pevné korene. Ako prvá
bola do ČSR dovezená fena Maythhorpe Begoniaa a po nej nasledovali ďalšie, napr.:
Honey Kingrove, alebo Burg Neustadt. Dickerson (2002) uvádza, že Klub chovateľov
buldogov v ČR bol založený v roku 1992. Räber (1994) poukazuje, že podoba buldogov sa
14
v priebehu vývoja značne menila. Súčastnú podobu buldoga popisuje štandard FCI
(Fédération Cynologique Internationale).
1.1.3 Štandard anglického buldoga
Dátum publikovania platného štandardu: 19. 10. 1988
Pôvod
Veľká Británia
Použitie
spoločenský pes
Klasifikácia
2. skupina pinče a bradáče, molosy, švajčiarske salašnícke psy a iné, sekcia 2.1
molosy, dogovité psy; bez skúšky
Celkový vzhľad
hladkosrstý, zavalitý, pomerne nízky pes, široký, mocný a kompaktný, vzbudzuje
dojem rozhodnosti, sily a aktivity.
Povaha: čulý, smelý, lojálny, oddaný, vyzerá zúrivo, je však priateľský.
Hlava
Masívna hlava, pomerne veľká v pomere k veľkosti psa, nie však natoľko, aby
rušila celkovú súmernosť a vytvárala dojem deformovanosti, či prekážala voľnému
pohybu. Pri pohľade zboku je hlava od špičky nosa po koniec temena vysoká a
krátka.
Lebka: lebka má veľký obvod, pred ušami by mal byť jej obvod asi taký ako výška v
kohútiku. Pri pohľade spredu je veľmi vysoká od spodného okraja čeľuste po vrchol, je tiež
veľmi široká a hranatá.
Papuľa: krátka, široká, zaoblená papuľa smeruje nahor. Líca sú veľmi zaoblené a rozširujú
sa do bokov až pod oči sú široké a hranaté so šiestimi malými rezákmi v rovnom rade
medzi očnými zubami. Očné zuby sú ďaleko od seba. Zuby sú veľké a silné, keď je papuľa
15
zavretá, nie je ich vidieť. Pri pohľade spredu je spodná čeľusť priamo pod hornou čeľusťou
a paralelná s ňou.
Čelo: je ploché, s voľnou a vráskavou kožou, ktorá príliš neovísa. Tvárové kosti sú
výrazné, široké, hranaté a vysoké, medzi očami je hlboká priehlbina. Čelová brázda, ktorá
je hlboká a široká až do polovice temena, je zreteľná až po výbežok medzitemennej kosti.
Ňucháč a nozdry: sú veľmi veľké, široké a čierne, nikdy nie pečeňové, červené alebo
hnedé, horná časť ňucháča je zatlačená k očiam. Nozdry sú veľké a široké s výraznou
zvislou čiarou medzi nimi.
Pysky: sú hrubé, široké, ovisnuté a veľmi hlboké, po bokoch prevísajú cez spodnú čeľusť.
Spredu sa dotýkajú spodnej pery a prekrývajú spodné pysky.
Oči: pri pohľade spredu sú umiestnené nízko na lebke, ďaleko od uší. Oči a čelový sklon
sú v jednej rovine, v pravom uhle k čelovej brázde. Sú umiestnené ďaleko od seba, ale
vonkajšie kútiky sú medzi obrysmi líc. Sú okrúhle, primerane veľké, ani vpadnuté ani
vystupujúce, sú veľmi tmavé, takmer čierne, pri pohľade priamo dopredu nie je vidieť
bielko.
Uši: vysoko nasadené, sú malé a tenké. Korektné sú ružičkové uši, t. j. poskladané dozadu
a dovnútra, horný a predný vnútorný okraj je vytočený von a dozadu, pričom vidieť
vnútornú časť ušnice.
Krk: primerane dlhý, veľmi hrubý, hlboký a silný. Vzadu je dobre klenutý, na hrdle s
množstvom voľnej, hrubej, vráskavej kože tvoriacej laloky po oboch stranách, siahajúce
od spodnej čeľusti po hruď.
Telo
je krátke, dobre zviazané, mocné, svalnaté končatiny sú v dobrej kondícii.
Hrudný kôš: je priestranný, okrúhly a veľmi hlboký od horného okraja pliec po najnižšie
miesto, kde sa spája s predhrudím. Je spustený medzi predné končatiny. V priemere je
veľmi široký, okrúhly za prednými končatinami, nie je plochý, rebrá sú dobre zaoblené.
Chrbát: je krátky, mocný, široký v pleciach, viditeľne užší v bedrách. Mierne klesá za
plecami, stúpa smerom k bedrám, smerom k chvostu je výraznejšie klenutý, vytvára oblúk
(tzv. roach), čo je charakteristické pre toto plemeno. Rebrá sú dobre klenuté, brucho je
vtiahnuté, neovísa.
Chvost: nízko nasadený, pri koreni pomerne rovný, potom klenutý nadol. Je oblý, hladký,
bez strapcov alebo hrubej srsti. Primerane dlhý, skôr krátky ako dlhý, pri koreni hrubý,
16
veľmi sa zužuje smerom k špičke. Vždy je nesený smerom nadol (bez výraznej krivky
nahor na konci), nikdy nie je nesený nad líniou chrbta.
Končatiny
Predné končatiny: plecia sú široké, šikmé a hlboké, veľmi mocné a svalnaté, vyvolávajú
dojem pevného pripojenia k telu. Predné končatiny sú veľmi zavalité a mocné, dobre
vyvinuté, umiestnené ďaleko od seba, hrubé, svalnaté a rovné, pôsobia zahnuto, avšak
kosti sú veľké a rovné, nie krivé, krátke v pomere k zadným končatinám, nie však také
krátke, aby zadok vyzeral dlhý alebo bol znemožnený pohyb.
Zadné končatiny: sú dlhé a silné, ale o niečo ľahšie ako mohutné predné končatiny. Sú
veľké a svalnaté, dlhšie než predné končatiny, akoby dvíhali bedrá. Sučky nie sú také
veľké a silné ako psy.
Päty: sú mierne zauhlené, dobre spustené, končatiny sú medzi bedrami a pätami dlhé a
svalnaté. Päty sú preto blízko pri sebe a labky sú vytočené.
Kolená: sú oblé a mierne vytočené.
Labky: predné sú rovné a veľmi mierne vytočené, stredne veľké a primerane okrúhle.
Zadné sú okrúhle a kompaktné. Prsty sú kompaktné a hrubé, dobre klenuté, vysoké a
výrazné.
Pohyb: charakteristicky ťažký a vytrvalý, pôsobí dojmom krátkych, rýchlych krokov na
špičkách prstov, zadné labky nedvíha vysoko, pohybuje sa s jedným alebo druhým plecom
vysunutým dopredu.
Osrstenie
Srsť: má jemnú štruktúru, je krátka a hladká, (hrubá, nie však drôtovitá).
Farba: jednofarebný alebo s čiernou maskou alebo papuľou. Prípustné sú iba jednoliate
farby, ktoré majú byť jasné a čisté, pásikavá, červená v rôznych odtieňoch, plavá, srnčia,
biela a kombinácia bielej s niektorou z uvedených farieb. Ružová, čierna a čierna s pálením
sú nanajvýš nežiadúce.
Veľkosť: psy: 25 kg, sučky: 22,7 kg.
Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa pokladá za chybu, ktorej posúdenie by
malo presne zodpovedať stupňu odchýlky.
17
Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku
(www.skj.sk).
1.1.4 Charakteristika a povahové vlastnosti anglického buldoga
Dickerson (2002) popisuje toto plemeno tvrdením, že pravdepodobne neexistuje
žiadne iné plemeno psov, ktoré by sa tak výrazne premenilo v povahe a chovaní, aby sa
zmenilo z psa bojovníka na skutočne obľúbeného rodinného miláčika a spoločníka. K
tomuto tvrdeniu sa pripája aj Morris (2004), ktorý vidí hlavnú príčinu v tak prudkej zmene
povahy, zákaz býčich a medvedích zápasov v Anglicku (1835), a dlhodobé, cieľavedomé
šľachtenie strednej vrstvy anglického obyvateľstva v transformáciu na spoločenského psa.
Zámerným chovným výberom a ohľaduplným zaobchádzaním sa v ňom prebudili
a upevnili vlastnosti, dostávajúce milovníkov psov k nadšeniu. Ako ďalej píše Dickerson
(2002), buldog doslova ožíva v spoločnosti ľudí a skutočne sa raduje zo všetkých ľudí
okolo seba. Buldoci sú veľmi tolerantní a trpezliví voči deťom a milujú spoločnosť iných
psov a zvierat. Veľmi ľahko si privyknú na ďalšie domáce zvieratá, ako napr. mačky. Len
veľmi vzácne nastávajú medzi nimi konflikty. V otázke znášanlivosti sa z druhými
zvieratami má Taylor (1994) iný názor. Povahu Anglického Buldoga charakterizuje ako
veľmi miernu, spoľahlivú a vhodnú k deťom, ale jeho reakcie na iné zvieratá sú
nepredvídateľné a v jeho prítomnosti treba dávať pozor na ostatné domáce zvieratá. Je
dobrým strážnym psom, charakterizovaný nedôverčivosťou k cudzím ľuďom.
Findejs (1973) má na charakteristiku buldoga podobný názor ako Taylor a dopĺňa
ju o názor, že buldog vyniká láskou k deťom, ale napriek tomu ho nemožno pokladať za
hračku pre deti. Je to pes prekypujúci silou. Môže sa stať, že keď ho skupina detí
rozdivočí, v dobrom úmysle a v zápale hry môže jeho pohladenie skončiť bolestne
a spôsobiť zranenie. Buldog nemá rád krik a chaos, miluje poriadok a pokoj. Taktiež
v blízkosti pasúceho sa dobytka, obzvlášť hovädzieho, je potrebné dbať na zvýšenú
opatrnosť. Pach hovädzieho dobytka na toto plemeno pôsobí veľmi príjemne, priam ho
láka. Voči iným psom ostáva pokojný, ale v prípade napadnutia sa mení na veľmi ťažkého
a agresívneho súpera. Čo sa týka vzťahu k ľuďom, ho Dickerson (2002) charakterizuje ako
psa veľmi prispôsobivého do rodinného prostredia, ktorý sa dokonale stáva jeho
nerozlučnou a právoplatnou súčasťou. Inštinktívne vycíti keď sa mu niekto posmieva,
18
alebo keď o ňom nikto hovorí v zápornom zmysle. Má silne vyvinutý zmysel pre česť
a hrdosť. Je hlboko sklamaný, keď sa stane krivda, obzvlášť keď sa jej dopustí človek, na
ktorého je citovo naviazaný. Je veľmi dobre prispôsobivý pobytu v byte, ale tiež
vonkajšiemu príbytku s množstvom voľného priestoru na túlanie. Je to plemeno pokojnej
a miernej povahy, nie je veľmi činorodý, a najradšej má nerušený odpočinok v pohodlí
domova.
Cunliffeová (2004) vo svojom diele charakterizuje buldoga ako psa, ktorí pôsobí
veľmi odhodlane a vyžaruje silu a dôstojnosť. Je to skvelé plemeno a aj napriek svojmu
hrozivému vzhľadu má milú a vernú povahu. Je čulý, odvážny a neohrozený. Je symbolom
kľudu, múdrosti a húževnatosti. Je stredne učenlivý a dá sa celkom v dobrej miere
vychovávať. Má schopnosť veľkej vyjadrovacej mimiky: pocity, bolesť, nenávisť,
opovrhnutie a lásku .
Buldog je osobnosť a silný charakter. Kto ho jedenkrát lepšie spozná, zostane mu
navždy verný. Na ľudí, ktorých má rád, pôsobí veľmi kladne a priaznivo, ovplyvňuje ich
vlastnosti.
1.1.5 Problémy v chove buldoga
Medzi najčastejšie problémy a poruchy v chove buldoga, ako uvádza Dickerson
(2002) patrí ochorenie a následne výhrez žľazy tretieho viečka, umiestnenej vo vnútornom
kútiku oka. Na rozdiel od ľudských očí každý pes má tretie viečko, umiestnené už
v spomínanom vnútornom kútiku oka. Toto ochorenie je u buldogov bežným ochorením
a je podmienené operatívnym odstránením. Vchlípenie a vychlípenie sú zase poruchy
podobného charakteru, postihujúce očné viečka psov. Vchlípenie alebo entropium je
porucha, pri ktorej sa horné, alebo spodné viečko obráti dovnútra oka a očnými riasami
spôsobuje prudké trenie vedúce k bolestivému podráždeniu oka. Vychlípenie alebo
ektropium je protiklad entropia, čo znamená, že viečko sa obráti von a spôsobuje
rozštiepenie dolného viečka. Táto porucha môže byť obvykle vyliečená bez nápravnej
operácie.
Räber (1994) uvádza zase ako najčastejšiu chorobu buldogov dýchavičnosť.
Popisuje, že dobré dýchanie u tohto plemena závisí predovšetkým od trochu dlhšieho krku
a vystretejšieho krku. Nos, či je už ploský alebo nie, podľa jeho názoru nehrá podstatnú
úlohu. Avšak veľké otvorené nozdry sú veľmi dôležité. Za hlavnú príčinu považuje
19
temperament alebo charakter. Existuje príliš veľa buldogov, ktorí sa kvôli maličkostiam
rozčuľujú natoľko, že sa dostanú do extázy a následkom je dýchavičnosť.
Fogle (1993) poukazuje, že netreba zabudnúť ani na dyspláziu lakťového kĺbu
a dyspláziu jabĺčka v kolene. Obe ochorenia sú dedičné a spôsobujú chromosť
a nepravidelnosť v chôdzi a pohybe. Psy, ktorým bolo toto ochorenie diagnostikované,
obvykle z veľkej časti trpia veľkými bolesťami. Zodpovední chovatelia by mali nechať
svojich psov pred zaradením do chovu vyšetriť rontgenologicky . V niektorých prípadoch
je možné dyspláziu lakťového kĺbu operatívne odstrániť, je to však pomerne finančne
náročné a nie vždy úspešné.
Findejs (1976) sa zameral na kožné choroby a uvádza, že buldog má citlivú
pokožku, obzvlášť na miestach, kde sa vyskytuje biela srsť. Jeho koža je náchylnejšia na
ektoparazity . Za zmienku stojí spomenúť napr. Sarcoptes, Svrab, Cheyletiella, roztoče
a rôzne lokálne kožné zápaly a infekcie. Preto sa musí zachovať zvýšená opatrnosť pri
kúpaní a používaní mydla, šampónov a iných prostriedkov. Tieto ochorenia sú liečiteľné,
ale ich liečba býva mnohokrát zdĺhavá a komplikovaná. Najlepšou prevenciou je
pravidelná starostlivosť o srsť, čistenie a dezinfekcia priestorov kde sa pes pohybuje
a býva, vyvážená a plnohodnotná kŕmna dávka. Ďalším úskalím v chove buldoga je
odchov šteniat, pri ktorom dochádza k častým stratám feny aj šteniat. Úzka panva a široké
hlavičky šteniat sú príčinou obtiažnych pôrodov. Pôrody musia často krát prebiehať za
asistencie veterinára, alebo musí byť vykonaný tzv. „cisársky rez“. Okrem toho šteňatá do
veku 2-3 mesiacov sú chúlostivé a dochádza k častým úhynom.
Morris (2004) uvádza, že súčastní predstavitelia plemena trpia nepríjemnými
poruchami zraku, dýchacími problémami, vrodenými srdcovými vadami, poruchami
chrupu a kožnými problémami, nehovoriac a deformáciách chrbtice. Milovníci buldogov
sa samozrejme obhajujú tým, že robia všetko možné, aby tieto problémy negatívnou
selekciou z chovu odstránili.
Kto má viac pravdy, či ony, alebo kritici dnešnej podoby buldoga, ukáže najskôr
budúci vývoj plemena (www.volny.cz ).
20
1.2 Pôvod a história vzniku plemena čivava (Chihuahua)
Andrewsová (2004) sa opiera v otázke vzniku plemena čivavy o tri možné teórie.
Pôvod plemena je nejasný. V podstate existujú tri teórie o jeho vzniku. Pre žiadnu z týchto
teórií ale neexistujú jednoznačné doklady. Plemeno možno aj veľmi ťažko priradiť k
nejakej normálnej a dobre definovanej skupine plemien psa domáceho. Ak sa pozrieme na
stavbu tela, môžeme vypozorovať znaky, ktoré poukazujú na príbuznosť s Čínskym
chocholatým psom a Mexickým naháčom. Prvá teória je založená na tvrdení, že čivava je
potomkom psov zvaných tečiči (techichi). Títo psíci boli o niečo väčší ako dnešné čivavy,
zavalitejší a vzhľadom podobní Mexickým naháčom. Boli populárnymi miláčikmi
toltéckých kmeňov, ktoré žili v čase pred 9. storočím pred naším letopočtom, a neskôr
Aztékov. Ako za najpravdepodobnejšiu pokladá túto teóriu aj Pacltová (1998), ktorá
uvádza, že indiánske kmene Strednej Ameriky Toltékovia, Mayovia a Aztékovia chovali
drobné psíky hlavne k náboženským účelom a meno čivava (Chihuahua) dostali podľa
oblasti Chi-hua-hua na území dnešného Mexika.
Druhá teória tvrdí, že čivava je potomkom európskych psov, ktorí sa za more
dostali s kolonizátormi, ktorí osídľovali Strednú Ameriku. Za európskeho predka plemena
čivava je možné považovať malého kontinentálneho Španiela so vztýčenými ušnými
lalokmi - papillon.
Tretia teória tvrdí, že čivava je potomkom psov z Číny a tí sa do Ameriky dostali
buď s diaľkovým pochodom alebo s obchodníkmi na lodiach, ktoré priplávali do Acapulca
a iných prístavov na pacifickom pobreží Mexika pred otvorením Panamského prieplavu.
Číňania, ktorí preukázateľne chovali trpasličích psov (pekinský, ši-tzu), prichádzali
do Arizony, Nového Mexika a Texasu usídľujúc sa predovšetkým pozdĺž hraníc.
V týchto oblastiach sa našlo najviac trpasličích psov, ktorí boli nazývaní „mexickými"
alebo„ arizonskými“ psami.(Andrewsová, 2004).
Morris (2004) je presvedčený, že ide o samostatné plemeno, vychádzajúce
z domnienky, že je výsledkom kríženia krátkosrstej čivavy s ďalšími plemenami.
Najčastejšie sa uvažuje o pomoránskom špicovi ale nájdeme zmienky aj o papillonovi
a staršom type pekinéza. Ku kríženiu prišlo na začiatku 20. storočia, len krátko po tom, čo
boli prví hladkosrstí psi tohto plemena dovezení ako exotickí psí maznáčikovia z Mexika.
21
Fogle (2003) sa domnieva, že malé psy prišli do Ameriky so španielskou armádou
Hermanda Cortéza v roku 1519. Následným ďalším krížením s miestnymi trpaslíčimi
plemenami mohla eventuálne vzniknúť čivava. Ďalšími potenciálnymi predkami mohli byť
takisto trpaslíčie psy, ktoré ešte pred príchodom Európanov priniesli Číňania.
Nouzáková (2007) opisuje vznik plemena čivavy nasledovne. Plemeno čivava,
originálny názov chihuahua, pochádza z Južnej Ameriky a Mexika, kde sa nachádza
i rovnomenné mesto Chi-hua-hua. Archeológovia a ich nálezy poukazujú, že prvá zmienka
o psíkovi typu chihuahua bola zaznamenaná v Južnej Amerike v 15. storočí n. l. Boli
objavené sošky psíkov veľmi malého vzrastu so vztýčenými ušami a viditeľnou
fontanelou (nezrastená lebečná kosť), ktorí boli pravdepodobne základní predchodcovia
dnešných čiváv.
Räber (1994) sa prikláňa k teórii, že predchodcom čivavy je malý pes Toltékov
v Mexiku menom Techichi. Čo v preklade znamená Techichi je doposiaľ neznáme, možno
to bolo jednoducho označenie pre psa. Vykopávky v oblastiach Mexika osídlených
Toltékmi vyniesli na povrch hlinené figúrky a kamenárske práce, kde možno spoznať
čivave podobných psov.
Mexičania považujú „ Perro Chihuahueno“, ktorý je pomenovaný podľa najväčšieho
spolkového štátu vnútro mexickej vysočiny, za produkt kríženia medzi starým Techichi
Toltékov a Mayov a bezsrstým psom pochádzajúcim z Ázie.
Morris (2004) poukazuje na vznik krátkosrstej varianty údajným prikrížením
manchesterského toy teriéra ku krátkosrstým odchovom, ktoré sa vyskytovali vo vrhoch
dlhosrstých čiváv. Vo svojej podstate nie je spor o tom, či pôvodná čivava bola krátko
alebo dlhosrstá, dôležitý. Primitívne plemená sú v horúcom klimatickom pásme spravidla
krátkosrsté, vo vyšších oblastiach s veľkými výkyvmi teplôt sú často úplne osrstené.
Môžeme preto vysloviť domnienku, že u trpaslíčieho aztéckeho psa sa vyskytovali podľa
oblastí oba typy osrstenia.
1.2.1 Začiatok čistokrvnej plemenitby čivavy
Prvý záznam o čivave ako samostatnom plemene bol zaregistrovaný okolo roku
1884, keď Mexičania v pohraničných obchodoch začali predávať čivavy turistom. Prvá
22
oficiálne zaregistrovaná čivava bol pes menom Midget, ktorý sa dostal do American
Kennel Club Stud Book (plemennej knihy Amerického kynologického klubu) v roku 1904
spolu s troma ďalšími psami. Do roku 1915 bolo v USA zapísaných 30 čiváv , ale postupne
počet poskočil na viac ako 25 000 začiatkom 70 - tych rokov (Anrewsová, 2004).
Čivava bola prvý krát vystavená v septembri 1884 vo Filadelfii pod menom
Chihuahua teriér. V roku 1923 bol v USA založený „ Americký Chihuahua klub“, ktorý
vypracoval prvý štandard. V roku 1952 bol založený „ Klub dlhosrstých čiváv“. Vďaka
obom týmto klubom došlo k ďalšiemu vyšľachteniu plemena, ktoré následne nastúpilo
cestu do ďalších krajín. Do roku 1970 bolo v USA zapísaných do plemennej knihy 30 000
čiváv (Pacltová, 1998).
Jeden z prvých najznámejších chovných psov bol Caranza, zrejme pomenovaný
podľa mexického prezidenta. Červený dlhosrstý pes žil v Pensylvánii. Pred náhlou smrťou
sa stal otcom Merona a Perrita, z ktorých sa stali zakladatelia dvoch veľkých amerických
krvných línií čiváv. Línia po Perritovi vyhynula koncom 20. storočia, ale jeho vplyv bol
vysoko cenený v nasledujúcich generáciách. Dlhosrsté a krátkosrsté čivavy boli spoločne
vystavované do roku 1952. V roku 1965 bolo plemeno rozdiferencované na dva typy,
dlhosrsté a krátkosrsté. V tomto istom roku sa konala aj Cruftova výstava, na ktorú bolo
prihlásených 159 krátkosrstých a 87 dlhosrstých čiváv. Kríženie medzi oboma plemenami
bolo povolené (Räber, 1994).
1.2.2 Čivava prichádza do Európy
Od roku 1860 sa občas objaví v Anglicku nejaká čivava, plemeno sa tu však v tej
dobe nezachovalo. Prvý registrovaný vrh čivavy bol až v roku 1934, sučka bola dovezená
z USA. Zo štyroch šteniat prežili dve. Ďalšie z USA dovezené psy umožnili vybudovanie
chovu, ktorý bol však počas druhej svetovej vojny zničený. Keď bol v roku 1952 založený
Britský Klub čivavy, bolo ešte osem psov, v tom istom roku však nebol v Kennel clube
zaregistrovaný ani jeden pes. Odvtedy predsa len stúpal počet registrácií pravidelne, a v r.
1969 dosiahli rekordné číslo 4194 psov (Anrewsová 2004).
Skok cez kanál urobila čivava až po 2. svetovej vojne. V Nemecku boli čivavy
zaregistrované do knihy chovu v r. 1956. Dnes zaregistrujú v Nemecku ročne 200-300
šteniat, pričom zreteľne prevažuje dlhosrstá varieta. Do Švajčiarskej plemennej knihy psov
23
bola po prvý krát zaregistrovaná čivava v r. 1912. Bola to sučka Colondrina, vo vlastníctve
v Berne. V roku 1962 doviezla potom pani A. Brawand z Binningenu psa „ Cabarelo“
a sučku „Chiquita“ z USA a z tohto bol prvý vrh vo Švajčiarsku. V súčasnosti sa počet
šteniat hýbe okolo 100 kusov za rok(Räber, 1994).
Do československej republiky bola prvá čivava dovezená v roku 1971 z USA.
Krátkosrstá fenka Carissima Ali-Ettes žila následne v chovateľskej stanici“ Z Neuštejna“.
V roku 1976 doviezli manželia Serbusovi zo SRN psa menom Ziesel vom Steppenbrunnen.
Na Slovensku sa začal rozvíjať záujem o chov tohto atraktívneho plemena až pár rokov po
roku 1993 (Pacltová, 1998). Dôležitým medzníkom v chove čiváv bolo založenie Klubu
chovateľov čiváv a papillonov v Poprade. Klub chovateľov čiváv a papillonov v Poprade
vznikol 14.4.1997 registráciou na MV SR. Bol založený na podnet 16 zakladajúcich
chovateľov plemien čivava a papillon ako reakcia na opakované súdne spory SKZ proti
SKJ, ktoré sa stali brzdou chovateľských záujmov ostatných chovateľov a boli len osobnou
vojnou niekoľkých funkcionárov. Klub chovateľov čiváv a papillonov nie je nástupníckou
organizáciou podobného klubu SKZ v Seredi, ale plne sa hlási k programu a politike
Slovenskej kynologickej jednoty presadzovanej na Slovensku a v FCI. Hlavným cieľom a
programom klubu je vytvárať všetky podmienky pre záujmovú chovateľskú činnosť
svojich členov, reprezentáciu ich práce a hájenie zásad pre zdravý vývoj plemien čivava
(CHIHUAHUA) a papillon v zmysle prijatých štandardov FCI. Počet členov, ako aj počet
odchovaných šteniat je z roka na rok väčší.
Minulý rok sa podarilo dochovať 961 šteniat čiváv, čo bol počet asi o 300 kusov väčší ako
v predvlani (www.civavapapillon.sk ).
1.2.3 Štandard čivavy
Dátum publikovania platného štandardu: 24. 3. 2004
Pôvod
Mexiko
Použitie
spoločenský pes
Klasifikácia
9. skupina, spoločenské a sprievodné psy; 6. sekcia čivavy, bez pracovnej skúšky.
24
Celkový vzhľad
kompaktné telo, veľmi dôležitá je veľká jablková hlava, nesená vzpriamene
a primerane dlhý chvost nesený vysoko buď stočený do polkruhu alebo so špičkou
smerujúcou k bedrám.
Povaha a správanie: rýchla, pozorná, živá a veľmi smelá.
Hlava
Temeno: správne zaoblená jablková (charakteristika plemena) uprednostňuje sa ak
fontanela je uzatvorená, malý otvor je ale prípustný.
Stop: silne vyznačený, hlboký a široký, vytvorený prechodom oblého čela do papule.
Papuľa: krátka a rovná pri pohľade zboku, široká v základni a stenčujúca sa k špičke.
Ňucháč: každá farba ňucháča je prípustná, primerane dlhý a mierne zdvihnutý. Veľmi
široká, ale primeraná k telu. Čeľuste a líca suché.
Papuľa: krátka a rovná pri pohľade zboku, široká v základni a stenčujúca sa k špičke.
Pysky: suché, napnuté.
Chrup: nožnicový alebo kliešťový zhryz, predhryz, podhryz, ako aj ostatné anomálie
v postavení čeľusti sa musia penalizovať.
Oči: veľké a plné, ale nie vypúlené, okrúhle, výrazné, svetlá farba očí je prípustná, tmavá
sa uprednostňuje,
Uši: veľké, vztýčené a široko otvorené, postupne sa zužujú špičky, v pokoji má byť uhol
uší k osi lebky 45°.
Krk: mierne vyklenutý, čo však nesmie narušiť smelý výraz. Srsť má vytvárať slabý
golier, čo robí krk hrubším. Plynulý prechod do silných suchých pliec. Stredne dlhý, psy
majú krk hrubší ako sučky, koža: bez laloku, dlhosrsté čivavy by mali mať hrivu.
Telo
veľmi kompaktné a dobre stavané.
Horná línia: rovná
Kohútik: len mierne vyznačený,
Chrbát: krátky, pevný,
Bedrá: silné, svalnaté,
Kríže: široké a silné, buď úplne ploché alebo len mierne spadajúce.
Hrudník: tvoria ho dobre klenuté rebrá, je dlhý, hlboký a priestranný, pri pohľade spredu
primerane široký, zboku siaha až po lakte, nemá byť súdkovitý.
25
Spodná línia: vytvára ju jasne vtiahnuté brucho, ovisnuté brucho je povolené ale nie je
žiadúce.
Chvost: vysoko nasadený, sploštený, stredne dlhý, široký pri základni a stenčuje sa
k špičke, v pohybe je nesený vysoko buď stočený do polkruhu alebo so špičkou
smerujúcou k bedrám je typickým znakom plemena. Osrstenie závisí od variantu a má byť
v súlade s ostatnou srsťou na tele. Dlhosrsté majú chvost s kystkou, v pokoji chvost visí
a končí háčikom.
Končatiny
Predné končatiny: rovné, správne dlhé, pri pohľade spredu tvoria jednu zvislú líniu
s lakťami, zo strany sú zvislé.
Plecia: čisté a primerane svalnaté, dobrý uhol medzi lopatkou a lakťom.
Lakte: pevné a priľahlé k telu a zabezpečujú voľný pohyb.
Labky: veľmi malé oválne s dobre oddelenými prstami, ale nie roztiahnutými (nie mačacie
alebo zajačie), pazúriky zvlášť dobre klenuté a primerane silné.
Vankúšiky: dobre vyvinuté a pružné. Vlčie pazúriky sa v zemiach, ktoré to povoľujú musia
odstrániť.
Osrstenie: plemeno je v dvoch variantách.
Krátkosrsté čivavy : srsť je krátka a priliehavá na celom tele. Ak majú podsadu, trocha
dlhšia srsť je prípustná, redšia srsť na hrdle a bruchu je prípustná, srsť je o niečo dlhšia na
krku a chvoste, na hlave a ušiach kratšia. Srsť je lesklá a mäkká, bezsrsté psy sú
neprípustné.
Dlhosrsté čivavy: srsť je dlhá a hodvábna, hladká alebo zvlnená. Príliš hustá podsada je
nežiadúca. Dlhšia srsť tvorí strapce na ušiach, krku, zadných stranách predných a zadných
končatín, na labkách a chvoste. Prílišné osrstenie nie je prípustné
Farba: prípustné sú všetky farby a odtiene.
Koža: hladká a pružná na celom tele.
Hmotnosť: do úvahy sa berie hmotnosť, nie veľkosť.
Hmotnosť: ideálna hmotnosť je 1,5 –3 kg. Napriek tomu sa pripúšťajú jedince 500g-1,5kg.
Psy nad 3 kg sa vylučujú.
26
Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa má pokladať za chybu, ktorej hodnotenie
je v presnom pomere k stupňu odchýlky. Chýbajúce zuby, zdvojené zuby (perzistujúce
mliečne zuby), deformovaná čeľusť, zašpicatené uši, krátky krk, dlhé telo, vyklenutý alebo
preliačený chrbát (lordóza alebo xyfosa), šikmé kríže, úzky hrudník, ploché rebrá, zle
nasadený, skrútený lebo krátky chvost, krátke končatiny, vytočené lakte, zadné končatiny
postavené príliš pri sebe.
Veľké chyby: úzka lebka, malé oči, zapadnuté alebo vypučené, predhryz, podhryz, luxácia
kolenného jabĺčka.
Vylučujúce chyby: agresívny alebo bojazlivý, jelení typ: psy s netypickou stavbou, s príliš
jemnou hlavou, dlhým krkom, dlhými končatinami, psy s príliš otvorenou fontanelou,
ovisnuté alebo krátke uši, príliš dlhé telo, bez chvosta, dlhosrsté – s veľmi dlhou, jemnou
a nadýchanou srsťou ako majú maltezáci, krátkosrsté – lysé miesta na tele (alopecie),
hmotnosť nad 3kg.
Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené
v miešku (www.skj.sk ).
1.2.4 Charakteristika a povahové vlastnosti čivavy
Bower (2001) charakterizuje čivavu ako psíka ako veľmi inteligentného,
učenlivého, pozorného, hravého, ale miestami aj trochu tvrdohlavého. Chová sa veľmi
sebaisto, niekedy až trúfalo. Je to veľmi spoločenský pes a má sklon upínať sa na jedného
člena rodiny, k ostatným členom má však takisto vyvinutý veľmi dobrý citový vzťah.
Čivava vychádza obvykle dobre aj s inými druhmi psov, vzhľadom však na jej malé
rozmery sa s nimi nemôže merať. Spolužitie s mačkami a inými domácimi zvieratami je
bezproblémové, voči ľuďom, ktorých však nepozná sa správa rezervovane. K deťom si
vytvára veľký citový vzťah , pokiaľ sa s ňou nehrajú ako s hračkou. Aj keď neublíži, môže
ich riadne postrašiť. Od malých detí nemožno očakávať, že budú psa rešpektovať, preto je
čivava vhodnejšia do rodín s odrastenejšími deťmi. Čivava je vhodná aj pre rodiny
s malým bytom, je nenáročná na priestor a uskromní sa aj s pohybom.
27
Čivava je veľmi nebojácny psík, ktorý svojimi vlastnosťami a schopnosťami
pripomína miestami teriéra. Má sklony k častému hrabaniu, piskľavým štekotom
upozorňuje svojho majiteľa na nebezpečenstvo a vie byť aj veľmi ostražitá. Dážď alebo
extrémne slnko, horúčavy, alebo chladno, ich termostat pracuje dokonale. Keďže pochádza
z púštnych oblastí, kde je cez deň sálavé teplo a v noci teplota môže klesnúť i pod bod
mrazu, je dokonale prispôsobená, ale aj napriek týmto faktorom ju netreba vystavovať
extrémom (Andrewsová , 2004).
Napriek svojej hmotnosti čivavy samotné sa nesprávajú ako malé psy. Myslia si, že
sú obrovské a sú dostatočne pochabé, aby si dovoľovali na všetkých v okolí. Hoci sa znáša
aj s inými zvieratami, čivava dáva prednosť styku so svojim druhom. Obdivuje svojho
majiteľa, hoci šteniatku, alebo nováčikovi chvíľu trvá, kým mu začne úplne dôverovať. Od
prvej chvíle sa chce stať najdôležitejším členom domácnosti. Napriek svojej telesnej
postave je čivava mimoriadne inteligentná ( Palmerová, 1997).
Andrewsová (2004) popisuje chovanie čivavy vo väčšej skupine ako veľmi vhodné.
Čivava je veľmi dobre znášanlivá s vlastným druhom. Dvaja alebo viacero samcov môže
byť spolu, jediný menší problém vzniká pri háraní, samci začínajú často značkovať a pri
väčšom počte spolu chovaných jedincov si tento čas vyžaduje dokonalú údržbu a čistenie.
Fenky nastolia vo svorke hierarchiu, ale potom preukážu veľký cit jedna k druhej. Čivavy
sú ideálnym spoločníkom pre osamelých ľudí, starších, handicapovaných a invalidov.
Nechcú nič, len samotný kontakt so svojím pánom a sú zvlášť citlivé na náladu ľudí.
Ballay (2003) dopĺňa charakteristiku čivavy a opisuje ju ako plemeno veľmi
inteligentné, učenlivé, bystré a veľmi odvážne. Netreba pozabudnúť ani na
temperamentnosť, a bystrosť. Toto maličké plemeno je pritom oddané a veľmi priateľské,
a povaha tohto maličkého psíka z neho robí dokonalého domáceho miláčika, ktorý so
svojimi povahovými vlastnosťami a nenáročným chovom získava čím ďalej, tým viac
obdivovateľov.
1.2.5 Problémy v chove čivavy
Räber (1994) opisuje chov extrémne malých psov ako veľmi náročný a spojený
s mnohými ťažkosťami, ktoré chovateľ veľkých, alebo stredných plemien psov ani
nepozná. Malé psy majú málo početné vrhy, v priemere je to u čivavy 2,4, pre porovnanie
28
u bernardína je to 8,03. Pretože ale celková hmotnosť jedného vrhu u malého psa ako aj
u obra je v priamej závislosti od telesnej hmotnosti matky, sú šteňatá malého psa pri
narodení nepomerne veľké. Ako príklad uvádza, že u bernardína sa rovná váha šteňaťa
0,99% matkinej hmotnosti, u čivavy stúpne na 6,42%, to znamená, že šteňa čivavy je
v pomere k matke 6,5 krát ťažšie ako bernardín. Tento faktor patrí medzi najhlavnejšie
faktory vedúce k pôrodným problémom.
Edney (1992) popisuje aj ďalšie možné problémy vzniknuté pri pôrode. Keďže sa
stretávame s málopočetnými vrhmi, šteniatka bývajú zvyčajne väčšej hmotnosti, sučka má
problém s ich vytlačením a musí byť privolaná odborná veterinárna pomoc. Značné
percento pôrodov sa vykonáva tzv. „ cisárskym rezom“, pretože sučka nie je schopná
prirodzenou cestou porodiť šteniatka. Pri veľkej počiatočnej námahe s vytlačením šteniatka
stráca drobná fenka obrovské množstvo energie a môže prísť k tzv. „ glykemickému šoku“,
k následnému úplnému vyčerpaniu, a pri neskorej odbornej pomoci aj k úmrtiu. Pri
veľkom počte šteniatok zase hrozí riziko predčasného pôrodu. Šteniatka prichádzajú na
svet nedokonale vyvinuté, s chýbajúcim sacím reflexom. V takýchto prípadoch dochádza
k úmrtiu celého vrhu. Spontánny potrat u sučiek nie je až taký bežný, avšak môže k nemu
dôjsť. Potratené šteniatka sú nedokonale vyvinuté a sučka náhle stratí telesnú hmotnosť
pred očakávaným obdobím kotenia. Iné príznaky sú nepríjemne vyzerajúci výtok z vulvy
a sučka si neustále olizuje zadok. Môže mať aj inú chorobu a horúčku. Tieto príznaky sú
jasným znamením, že sučku musí prehliadnuť zverolekár, najmä preto aby zistil, či je ešte
potrebné vybrať niečo z maternice, ale aj v prípade, keď sú šteniatka predčasne narodené.
Čivava nemáva problémy s ušami. To že sú ušné laloky vztýčené, umožňuje dobrý
prístup vzduchu do zvukovodu. Keby však predsa len prišlo k ochoreniu, ľahko to
rozpoznať. Čivava si ucho škriabe, potriasa hlavou, v pokročilom štádiu má bolesti
a hnedastý hnisavý výtok. Pri kúpaní dávame do uší malé klbko vaty, aby sa voda
nedostala do uší. V neskoršom štádiu by mohla spôsobiť nepríjemný zápal a silnú bolesť
(Pacltová, 1998).
Za zvláštny znak je u čivavy označovaná tzv. “Molera“ – otvorená fontanela na
lebke. Chýbajúca temenná doštička, tenká lebka a molera môžu viesť k predpôrodným
zraneniam, ktoré sú potom príčinou vzniku vodnatieľky mozgu. Podiel vodnatieľky mozgu
je u čiváv zreteľne väčší ako u ostatných plemien. Malým psom , nielen čivavám, často
nevypadnú pri výmene zubov špiciaky (canini) mliečneho chrupu samé od seba. Musí ich
preto vytrhnúť zubár. Viackrát bolo poukázané na dlhé pazúry. Malý pes si spravidla
menej zoderie pazúry než veľký. Občas mu ich treba ostrihať, ináč môže dôjsť
29
k postihnutiu a k deformácii pazúrov. To je niekoľko upozornení na osobitné problémy,
oproti ktorým však stojí celý rad pozitívnych vlastností malého psa a miláčika - čivavy
(Räber, 1994).
1.3 Pôvod a história vzniku plemena mops
Cunliffeová (2006) poukazuje, že pôvod plemena mops je veľmi nejasný
a záhadný. Niektorí sú presvedčení, že plemeno vzniklo na ďalekom východe, iní považujú
mopsa za európana. Všeobecne je prijatý názor, že mops pochádza z Číny, odkiaľ sa
rozšíril do Japonska a neskoršie do Európy. V Číne bolo toto plemeno oddávna známe pod
menom hapa, čo predstavovalo psa podobnému krátkosrstému pekingskému palácovému
psovi. V Číne sa psy so skrátením ňucháčom označujú ako lo-sce. Správy o nich máme
najmenej z roku 1115 pred. n. l. Tieto psy boli zreteľne odlišované od pekingských psov.
Ňucháč bol inak tvarovaný, srsť krátka a uši veľmi malé a sklopené. V Číne bol chov
malých spoločenských psov spravidla vyhradený len vládcom a osobám s vysokým
postavením. Až do 12. storočia sa mops v Číne tešil veľkej popularite, ale neskoršie
záujem evidentne upadol a na začiatku 16.stor. sa plemeno chovalo už len veľmi málo.
Fogle (2007) sa však domnieva, že predkovia mopsa boli mastifovia, ktorí slúžili ako
bojoví psy, napr. v starovekom Grécku.
Mopsovia však majú úzke spojenie aj s Holandskom, kde boli veľmi obľúbení, a preto
sa označovali ako „Holandskí mastifovia“. Toto meno môže vysvetliť zmätky, ktoré sa
nakopili okolo pôvodu tohto plemena. Mopsovia z Holandska totiž veľmi prispeli
k rozšíreniu plemena po celej Európe.
Morris (2004) uvádza možných osem teórii o pôvode plemena.
Plemeno pochádza z Číny a bolo dovezené do Anglicka a odtiaľ sa šírilo do sveta
a získalo obrovskú popularitu.
Pochádza z Holandska a do Anglicka sa dostalo ku koncu 17. storočia vďaka
protestanskému panovníkovi Viliamovi Oranžskému a jeho žene Márii, ktorí sa na
Anglický trón dostali v roku 1688. Ich milovaní psi ich všade doprevádzali, a tým
si v 17. storočí získali obrovskú popularitu.
30
Pochádza z Ruska a zdedilo po severských predkoch hore nesený a na konci
zatočený chvost, ako majú severské špice. Až následne sa dostalo cez Holandsko
do Anglicka.
Vzniklo v západnej Číne okolo roku 700 n. l., a hovorilo sa mu „lo-čang-še“
a neskoršie už len skrátene lo-še. Následne sa dostalo do Tibetu, do Ruska, do
Holandska a do Anglicka.
Pochádza z Číny, odkiaľ ho doviezli Holanďania, vlastne ich Holandská východo
indická spoločnosť. Tak si získalo priazeň a obdiv Viliama I a stalo sa symbolom
oranžského rodu. Ku koncu 17.storočia sa s Viliamom II dostalo do Anglicka.
Pochádza z Číny a do Európy ho priviezli Portugalskí námorní obchodníci, ktorí
túto krajinu navštívili prvýkrát v roku 1516. Neskôr sa dostalo do Holandska
a následne do Anglicka.
Pochádza zo starovekého Ríma a do Veľkej Británii sa dostalo za rímskej okupácie
na ostrovy.
Pochádza zo starovekého Egypta a odtiaľ sa vďaka Feninčanom dostalo do Ríma
a odtiaľ do Veľkej Británie.
Morris ďalej uvádza možné štyri teórie o predkoch.
Je to miniatúra buldoga, ale táto teória je nepravdepodobná, pretože pri porovnaní
lebiek sú výrazné rozdiely a mops je evidentne staršie plemeno.
Je to zmenšenina mastifa.
Je to hladkosrstá varieta pekingského palácového psíka, na vyšších končatinách.
Je to predok pekingského palácového psíka.
Cunliffeová (2006) uvádza aj pôvod mena mops za veľmi záhadný a používa na
vysvetlenie viacero možných teórií.
Slovo „ Pug“ (názov plemena v angličtine), vzniklo z latinského „ pungus“, tj. päsť
, a to s porovnaním hlavy mopsa.
Slovo „ Pug“ vzniklo z latinského výrazu „ pugnaces“, t.j. bojovní, pretože mops je
zmenšeninou zápasníckych plemien.
Slovo „Pug“ znamenalo v angličtine v 18. stor. „ nežne milovaný“.
Slovo „Pug“ znamenalo kedysi opička a v tej dobe boli ako spoločníci obľúbené
opice.
Ide o skomoleninu slova „puck“, čo znamená škriatok.
31
Räber (1994) zase vysvetľuje vznik mena v Taliansku a vo Francúzsku. Okolo roku 1550
vzniklo v taliansku ľudové divadlo „ Commedia dell“ Arte“, ktorého v predstaveniach boli
zobrazované osoby každodenného života. Namiesto opice, ktorá sa dala v tej dobe iba
ťažko zohnať, dostal rolu mopslík. Mopslík ozdobený v šatách a v klobúku bol predmetom
aby dostal meno „Comediana“. Aj francúzke označenie „Carlin“ sa vzťahuje na toto staré
ľudové divadlo. Vystupujúci harlekýn s menom Carlin nosil masku čiernej farby, tak sa
jeho meno prenieslo na psa, pretože aj ten má čiernu masku. Morris dopĺňa Dickersonove
teórie pôvodu ešte o jedno tvrdenie a myslí si že možná cesta vzniku plemena v Európe
vedie z holandských kolónii, napr. Mys dobrej nádeje, odkiaľ mopsa holandskí usadlíci
priviezli do Európy.
1.3.1 Začiatok čistokrvnej plemenitby mopsa
V prvom desaťročí 19. stor. sa v Británii chovali dva hlavné typy. Pán Morrison
choval svetlo plavé mopsy a lord a lady Willoughbyovi d“ Eresby používali importované
psy k prešľachteniu typu. Morrisonove psy zohrávali veľmi dôležitú úlohu vo vývoji
plemena v Británii. Časom obidva typy splynuli a stratili svoju originalitu, takže dnes sa so
zbytkami týchto krvných línii stretávame len príležitostne. Dôležitú úlohu vo vývoji
zohráva l pes istej pani Johnovej, menom Click. Bol to neoceniteľný plemenník, ktorý
splodil mnoho výborných feniek a má veľký podiel na rozšírení plemena do USA. Mops
bol v USA zaregistrovaný americkým Kennel Clubom v roku 1885 a rovnako ako v iných
krajinách bol zaradený medzi spoločenské plemená. Toto plemeno je dnes v Spojených
štátoch amerických veľmi populárne ako domáci spoločenský pes a vyniká vo výstavných
kruhoch a rôznych súťažiach. V roku 1981 zvíťazil na slávnej výstave Westminsterského
chovateľského klubu prvý mops menom Ch Dhandys Favorite Woodchuck. Až doteraz je
to jediný mops, ktorý dosiahol tak veľký úspech (Cunliffeová, 2006).
Asi okolo roku 1878 priniesla Lady Brassey viacero čiernych mopslíkov z Číny do
Anglicka. Čierni mopslíci sa už aj predtým sem-tam vyskytli, ale teraz sa stali tieto
importované psy skutočnou senzáciou. Často mali biele znaky, napríklad malú bielu
hviezdu na hrudi, niekedy ale aj úplne bielu hruď a k tomu aj biele labky. Hovorilo sa o
„čínskych značkách“. Od roku 1890 sa zriadila zvláštna trieda pre čiernych mopslíkov. V
Nemecku z nejakých dôvodov krížili mopslíkov s krátkosrstými pinčami. To dodalo
32
plemenu novú krv, viedlo to ale k dlhonohým psom s pevnou srsťou a dlhým ňucháčom.
Pozitívne ale bolo, že sa tieto krížené produkty vyznačovali výraznými úhorovitými
pruhmi, krátkou srsťou a čistými farbami (Räber 1994).
Mopsi sa na území Čiech vyskytovali celkom určite už v 18. storočí, možno aj skôr.
Svedčia o tom najmä obrazy, ktoré môžeme nájsť v zámockých galériách v Čechách aj na
Morave. O chove mopsa v Čechách medzi svetovými vojnami nevieme prakticky nič. Po
druhej svetovej vojne bolo zapísaných až do roku 1979 do plemennej knihy 14 mopsov,
väčšinou importovaných z Poľska a vtedajšej NDR. V roku 1979 sa narodila Daffodil, prvé
šteňa s anglickou krvou po matke. Fenku Agata Pipi Shah kúpila pani Habětínková a na
tejto fenke založila prvú významnú chovnú stanicu v Čechách - stanicu "Čierny lúč".
Ďalšiu fenku z tohto vrhu dostala darom ruská kozmonautka Tereškovová. Takmer v
rovnakom čase zaregistroval svoju chovnú stanicu "Poem" MUDr. Emler. Chovná stanica
Poem veľmi podstatne ovplyvnila chov mopsov v Čechách. Chovatelia mopsov sa v
Českej republike v sedemdesiatych rokoch spojili a vytvorili Klub málopočetných
plemien. Na začiatku osemdesiatych rokov vznikol Klub chovateľov Buldogov a mopsov a
po jeho rozdelení v roku 1992 potom samostatný Mops klub Českej republiky. Mops klub
Českej republiky má v súčasnosti okolo 300 členov - chovateľov, majiteľov mopsov a
milovníkov plemena z Českej republiky i zo zahraničia (www.volny.cz).
1.3.2 Štandard mopsa
Dátum publikovania platného štandardu: 20. 02. 1989
Pôvod
Čína
Patronát
Veľká Británia
Klasifikácia
9. skupina FCI – spoločenské a sprievodné psy; 11. sekcia – malé dogovité
plemená, bez skúšky. Použitie: spoločenský pes.
33
Celkový vzhľad
vyslovene kvadratický a kompaktný, je „multum in parvo“ (veľa hmoty v malom
priestore), vyznačuje sa kompaktnými, územčistými proporciami a pevnosťou
svalstva.
Povaha, správanie: šarmantný, hrdý a inteligentný, vyrovnaný, veselý a živý.
Hlava
veľká okrúhla hlava, nie jablkovitá
Temeno: bez priehlbín v lebke, jasne vykreslené vrásky
Papuľa: krátka, tupá a kvadratická, nie klenutá
Papuľa, chrup: nepatrný predhryz; prekrížený zhryz, viditeľný jazyk alebo zuby sú
nanajvýš nežiadúce; spodná čeľusť široká s rezákmi, ktoré stoja takmer v jednom rade.
Oči: tmavé, veľmi veľké, okrúhleho tvaru, s nežným a utrápeným výrazom, veľmi lesklé a
plné ohňa, keď psa niečo zaujme.
Uši: tenké, malé, mäkké ako čierny zamat. Povolené sú dva typy držania uší: ružičkové
ucho - malé, poskladané nabok a dozadu, takže vidieť vnútornú stranu ucha, gombíkové
ucho: koža padá dopredu, špička ucha leží tesne na hlave, takže vnútro ucha nie je
viditeľné a špičky uší smerujú k očiam; uprednostňuje sa gombíkové ucho.
Krk: mierne klenutý, čo vyvoláva dojem, akoby mal pes helmu, silný, hrubý, dostatočne
dlhý tak, aby hlavu niesol hrdo.
Telo
krátke a kompaktné.
Chrbát: rovný, ani zhrbený ani povolený.
Hrudník: široký, rebrá siahajú dobre dozadu,
Chvost: vysoko nasadený, stočený nad bedrá tak tesne, ako je možné; dvakrát stočený
chvost je veľkou chybou.
Končatiny
Predné končatiny: veľmi silné, rovné, stredne dlhé, dobre postavené pod telom;
Plecia: veľmi šikmé,
Zadné končatiny: veľmi silné, stredne dlhé, umiestnené dobre pod telom, pri pohľade
zozadu rovné a paralelné.
Kolená: dobre zauhlené
34
Labky: nie také dlhé ako zajačie, ani také okrúhle ako mačacie; dobre oddelené prsty,
čierne pazúriky.
Pohyb
pri pohľade spredu sa má pohybovať zboka nabok, končatiny dobre pod plecami,
labky smerujú rovno dopredu, nie sú vtočené ani vytočené; pohyb zadných
končatín je taktiež korektný. Predné končatiny vykračujú ďaleko dopredu, zadné
končatiny sa pohybujú voľne, s dobrou akciou kolena; mierne valivý pohyb
zadných končatín je typický.
Osrstenie
jemná, hladká, mäkká srsť, krátka a lesklá, ani drsná ani vlnovitá.
Farba: strieborná, marhuľová, srnčia alebo čierna; farby sú vždy čisté, aby podčiarkli
kontrast farby úhorieho pruhu (čierny pruh od výbežku medzitemennej kosti po koreň
chvosta) a masky. Znaky sú zreteľne ohraničené: maska, uši, škvrny na lícach, škvrna na
čele (diamant) a úhorí pruh sú čo najčiernejšie.
Veľkosť a hmotnosť:
ideálna hmotnosť 6,3–8,1 kg.
Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa má pokladať za chybu, ktorej hodnotenie
je v presnom pomere k stupňu odchýlky. Žiadna chyba ale nesmie ovplyvňovať zdravotný
stav a pohodu psa. Psy, ktoré jednoznačné majú telesné abnormality alebo poruchy v
správaní, musia byť vylúčené z posudzovania.
Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené
v miešku (www.skj.sk).
1.3.3 Charakteristika a povahové vlastnosti mopsa
Popisy niektorých nadšencov pre toto plemeno používajú silné výrazy, ako
napríklad „ dokonalá zmes psieho pôvabu a múdrosti“. Mops však skutočne svojho
majiteľa teší a baví po celé hodiny svojou zábavou a klaunovskou osobnosťou. Záľuba
chovu mopsov v ľudských rodinách často postihuje celú generáciu, alebo niekoľko
35
generácií, ktoré zostávajú tomuto plemenu verní. Vyplýva to z osobnosti týchto psov, ktorí
žijú aj v malom byte rovnako spokojne ako priestrannom apartmáne. Niektorí majitelia
mopsov ich označujú ako „malé bytosti“ a sú presvedčení, že všetkému rozumejú
(Cunliffeová, 2006).
Verhallen (2002) opisuje mopslíka ako psíka veľmi prítulného, šarmantného
a družného psa so silným putom k svojmu pánovi a ostatným členom rodiny. Život
v klietke mu nesvedčí, rád sa pohybuje v spoločnosti ľudí a cení si ich záujem. Je to veľmi
vnímavé stvorenie a kedykoľvek vycíti náladu panujúcu doma. Je veľmi prispôsobivý,
hravý, nie však zbrklý. Toto plemeno je značne priateľské, čo vyplýva aj z jeho veľkej
inteligencie. Mops väčšinou dobre vychádza s ostatnými psami a ani k iným domácim
zvieratám nie je agresívny, ale k sebe samému je viditeľne tvrdý. S deťmi si rozumie
výborne a priam vyžaduje ich pozornosť. Návštevu a cudzích ľudí privíta vždy priateľsky,
ale jeho vlastní ľudia sú vždy na prvom mieste. Toto plemeno je dobre vychovávateľné
a manipulovateľné. Citlivo reaguje na intonáciu hlasu a rád vyhovie svojmu pánovi.
S týmto tvrdením sa zhoduje aj Smrčková (1997), ktorá opisuje povahové vlastnosti
mopsa nasledovne. Mops je veselý, veľmi priateľský k ľuďom aj ku zvieratám. Jeho
správanie je bez stopy agresivity. Je nenáročný na priestor a pohyb, veľmi bystrý, len málo
šteká. Je citovo spätý s človekom a dožaduje sa fyzického kontaktu. Patrí medzi ideálneho
spoločníka pre všetky vekové kategórie. Zvláštnosťou mopsa je aj jeho hlasový prejav,
okrem brechania aj krochká, trká a v noci šteká. Bez problémov ho možno chovať
jednotlivo, ale lepšia je alternatíva chovu spoločne s viacerými psami, najlepšie mopsami.
Fogle (2002) dopĺňa charakteristiku mopsa a opisuje ho ako psa veľmi čistotného a
pozoruhodné je, že vôbec nepáchne. Preto je veľmi vhodný pre starších ľudí, avšak netreba
zabudnúť, že mopslík takisto ako druhí psi potrebuje pohyb a výcvik. Nech sa deje
čokoľvek, mops je šťastný, keď môže svojmu majiteľovi vyhovieť. Poteší ho každá nová
hra, pri ktorej dokáže vyvádzať ako klaun, keď vás chce zabaviť a získať si vašu
pozornosť.
Cunliffeová (2006) zase poukazuje na správanie mopslíka voči deťom. Mopsi sú
v spoločnosti detí väčšinou veľmi šťastní a spravidla je tento pocit obojstranný. Toto
plemeno je vždy ochotné sa hrať a blázniť, preto je potrebné aby na deti v spoločnosti
psov dohliadali dospelí. Pokiaľ deti dokážu rešpektovať psa, ony aj mopsi strávia spolu
mnoho spoločných a šťastných hodín. Mops je a bude odjakživa dobrým spoločníkom pre
všetky vekové generácie.
36
1.3.4 Problémy v chove mopsov
Pretože má mops skrátený ňucháč, má toto plemeno sklon k dýchacím problémom.
Neznáša nadmerné horúčavy, všeobecne je ale mopslík považovaný za plemeno, ktoré sa
môže dožiť vysokého veku. Je si však treba zapamätať, že mopsi neznášajú veľmi dobre
anestézu, a preto musí váž veterinár dobre zváži , či je vhodné pustiť sa do operácie. Mopsi
podobne ako iné plemená so skráteným ňucháčom, môžu trpieť predĺžením mäkkého
podnebia. Pretože sa mops chová po stáročia s krátkym nosom a voľnou, zvráskavenou
kožou, jeho mäkké podnebie býva príliš široké a ochabnuté. Keď sa takýto pes rozčuľuje
a dychtí, jeho mäkké podnebie zapadá dozadu do hrtanu a vzduch sa nedostáva do pľúc.
Toto je dôvod prečo mopsi neznášajú veľké horúčavy, preťaženie a rozčúlenie. Všetky
tieto príčiny môžu vyvolať tragický koniec. Je taktiež potrebné veľmi poctivo ošetrovať oči
mopsa, obzvlášť v horúcom počasí, a prehliadať ich, či nejavia nejakú známku po cvičení
a námahe (Cunliffeová, 2006).
Baumannová (1994) popisuje problémy s očami mopsa. Mops má oči často
popisované ako guľovité, ale nesmú byť nikdy príliš vystúpené. Guľatý tvar očí prináša so
sebou rôzne problémy, pretože tieto oči sú viac vystavené riziku poranenia a taktiež viacej
trpia prachom a špinou. Preto sa väčšina majiteľov mopslíkov uvedomelo vyhýba tŕňovým
kríkom a taktiež nevysádzajú žiadne ostnaté rastliny v blízkosti obydlia mopsa. Pokiaľ je
oko mopsa postihnuté chladom, odporúča sa vykúpať oko vo vlažnom mlieku alebo čaji.
Pokiaľ mopsovi slzia oči, je to známka nejakých očných problémov, a preto je potrebné
ihneď vyhľadať odbornú pomoc, aby nedošlo k dlhodobému poškodeniu.
Räber (1994) pripája k daným očným problémom ešte jeden problém a to je
entropium – vchlípenie očných viečok. Vyvinie sa tak, že jedno alebo obidve viečka sa
obrátia dovnútra a dotýkajú sa očnej buľvy. Tým kraje viečka a obzvlášť očné riasy
dráždia rohovku, a to je veľmi bolestivé. Príčinou entropie býva často u mopsov voľná
koža a prejaví sa v miernej forme, obzvlášť keď pes náhle schudne. Pri každom podozrení
na entropiu je potrebné vyhľadať okamžite veterinárnu pomoc. Ďalšie z častých ochorení
mopsov je vykĺbenie jabĺčka, ktoré sa prejavuje tak, že na kolene sa vytvorí mäkký
žliabok. Je to dedičný defekt a u mopsov sa vyskytuje dosť často. Psy trpiace touto
poruchou nesmú byť zaradené do chovu. Ďalším zo závažných problémov je dysplázia
kolenného kĺbu. Kĺbová hlavica a jamka sú zle vyvinuté, takže pohyb psa je sťažený
a veľmi bolestivý. Našťastie sa toto ochorenie prejavuje u mopslíkov čoraz zriedkavejšie.
37
Mopslík by mal napriek svojmu šašovskému výrazu žiť v prvom rade ako zdravý
pes, ako pes, ktorý dokáže kedykoľvek sprevádzať svojich ľudí na dlhých prechádzkach,
ako pes, ktorý sa vyznačuje sviežosťou a dlhým životom, tak ako dnes našťastie väčšina
mopslíkov (Tennant, 2002).
2 Rozmnožovanie
Rod psovitých sa vo všeobecnosti rozmnožuje v pravidelných cykloch. Spravidla sa
uskutočňuje ročne jeden vrh, ktorý prichádza po období kotnosti : to trvá u líšky
s netopierími ušami alebo feneka sedem týždňov a u afrického divého psa niekedy až
jedenásť týždňov. Tento druh má najpočetnejšie druhy aké poznáme. Domáce psy sa
odlišujú od divých tým, že suky majú obdobie honcovania obyčajne dva razy do roka.
Zvyčajne sú aj promiskuitné, hoci sú dôkazy, že napríklad mops uprednostňuje život vo
dvojici. Keďže u psa obdobie kotnosti a dospievania nie je v porovnaní s inými cicavcami
veľmi dlhé, človeku sa podarilo manipulovať s jeho reprodukčným procesom
a naprogramovať široké množstvo dnešných plemien. Selektívny výber sa v súčasnosti
zameriava najmä na estetické nároky výstavných porôt, a preto nie je vylúčené, že sa veľká
éra šľachtenia psov už skončila.
Šľachtenie psov na výstavy vychádza z fungovania základných mechanizmov
dedičnosti (Taylor 1991).
Neurohormonálne a reflektorické procesy pri zaradení psa do chovu sú ďaleko
zložitejšie a citlivejšie na vonkajšie vplyvy a vnútorné podnety ako u suky. K vonkajším
činiteľom patrí správna výživa a držanie psa vo správnych, fyziológii psa zodpovedajúcich
podmienkach. Pes musí byť v trvalo dobrej fyzickej kondícii, ktorá je jednou
z významných podmienok pre riadny priebeh sexuálnych reflexov. Prílišné zdomácnenie,
málo pohybu a nadmerná výživa patrí k hlavným negatívnym činiteľom (Kholová, 2002).
Takisto dôležitá je aj starostlivosť a prostredie v ktorom daný jedinec žije. V ňom by sa
mal uskutočňovať aj akt krytia feny. Cudzie prostredie je pre psa impulzom k jeho
okamžitému prieskumu a označkovaniu močom. Tento záujem je v hierarchii impulzov psa
omnoho silnejším podnetom ako hárajúca sa fena. Preto by sa malo zo zásady cestovať
s rujnou sučkou za psom. V prípade nutnosti krytia feny v jej domácom prostredí, je
vhodné nechať psovi určitý čas na prieskum prostredia a jeho označkovania bez
prítomnosti sučky, a až potom pristúpiť k samotnému aktu párenia. Väčšina chovateľov
38
a chovateľských klubov u nás dáva prednosť riadenému chovu psov. Ten sa najčastejšie
zakladá na prísnom výbere chovných jedincov, ktorý sa uskutočňuje na špeciálnych
prehliadkach, výstavách , alebo bonitáciách. Pri všetkých plemenách to však nie je
rovnaké, záleží od daného plemena psa, jeho zaradenia a štandardu. Výstavy sú len hrubým
sitom, kde sa jedince s vážnou (tzv. vylučovacou) chybou vyradia z posudzovania
a dostanú záznam do preukazu pôvodu. Niektoré chovateľské kluby však zaraďujú do
chovu iba jedince s výstavným ohodnotením výborný, alebo veľmi dobrý. O zaradení psa
do chovu rozhodujú komisie zložené zo skúsených rozhodcov, komisionárov jednotlivých
klubov, a v neposlednom rade skúsených chovateľov. Táto komisia prihliada na osobitné
požiadavky na plemeno a môže vyradiť z chovu ináč výborné zviera, ktoré však disponuje
s nejakými vrodenými, alebo dedičnými chybami, vymyká sa zo štandardu alebo inak
nespĺňa dané kritériá. Mimoriadne dôležité je všímať si výskyt dedičných chýb a chorôb
medzi predkami psa aj suky. Nikdy sa nesmú páriť zvieratá , ktoré majú v rodokmeni
rovnakú dedičnú chybu. Starostlivým výberom, tzv. selekciou sa môžu dedičné chyby
úplne odstrániť (Taylor, 1991).
2.1 Chovný pes
Z fyziologického hľadiska sa dá povedať, že do chovu by sa pes mohol použiť už
v dobe plného rozvinutia hormonálnych funkcií, ktoré podmieňujú schopnosť samca
kopulovať so samicou. K tejto spôsobilosti reprodukcie, ktorú môžeme nazvať aj pohlavná
dospelosť, dochádza vo veku medzi 6. – 8. mesiacom veku. Táto skutočnosť závisí však od
viacerých faktorov : veľkosť plemena, druh plemena, výživa, chovateľské podmienky
a celková starostlivosť chovateľa. Dosiahnutie telesnej zrelosti súvisí so zakončením
zložitých hormonálnych procesov, ktoré ovplyvňujú telesný vzrast, vývin pohlavných
orgánov a žliaz. Výrazom dobrej telesnej zrelosti sú tzv. sekundárne pohlavné znaky, ktoré
sú charakterizované samčím výrazom: mohutnejší vzrast, hrubšia hlava, hrubšie tlapy,
silnejšia koža, mohutný hrudník. Pohlavná zrelosť u psov časovo predbieha obdobie
telesnej zrelosti. Do chovu sa však zaraďujú až po ukončení pubertálneho obdobia a tým aj
telesného rastu (Prochádzka, 1989).
Tak ako aj u iných zvierat boli vytvorené podmienky chovnosti, medzi ktoré patrí
predovšetkým dosiahnutie určitého veku: u veľkých plemien to býva 18 – 24 mesiacov,
u stredných plemien 15 - 18 mesiacov a u malých plemien sa hranica znižuje na 12 – 15
39
mesiacov. Chovnosť podľa niektorých chovateľských normatív končí dňom alebo rokom
dosiahnutia veku 8 rokov. Starším psom, ktorí sa v chove prejavili ako zlepšovatelia
genetického materiálu, môžu príslušné chovateľské orgány chovnosť predĺžiť. Po
dosiahnutí veku 9. rokov by malo byť toto predlženie spojené vždy aj s vyšetrením
semena. Okrem toho musí posudzovaný pes zodpovedať exteriérovým a povahovým
požiadavkám štandardu plemena. U všetkých plemien, vrátane spoločenských, by mal
chovný pes spĺňať všeobecne platné požiadavky. Mal by byť sebavedomý, nebojácny,
odolný voči vonkajším vplyvom, mal by byť výrazným samcom nie len v exteriéri, ale
nebojácny aj pri styku s cudzími fenami. Pri milostnej predohre, pri ktorej sú suky viacej
alebo menej agresívne, by mal pes suku síce rešpektovať, nemal by však ustupovať pred jej
útokmi a vôbec by nemal utekať pred jej milostným hryzením. Medzi niektoré špecifické
požiadavky na uznanie chovnosti psa patrí : sledovanie výskytu dysplázie kolenných
kĺbov, zaradenie do tzv. tried chovnosti, vyraďovanie jedincov s niektorými vadami.
Náročnosť týchto podmienok stanovujú chovateľské kluby, ktoré sú kolektívnym orgánom.
Medzi základné podmienky chovnosti všetkých jedincov v riadenej plemenitbe psov patrí
platný preukaz pôvodu, ktorý obsahuje najmenej tri generácie rodičov a prarodičov. Nie
všetci psy , ktorí boli na bonitácii uznaní spôsobilými do chovu a splnili aj všetky ostatné
podmienky ku chovnosti, sa môžu v chove použiť ako psi krycí (Fogle, 1993).
2.2 Chovná suka
Sučka vytvára polovicu chovného páru a z genetického hľadiska z polovice
ovplyvňuje potomstvo svojimi pozitívnymi aj negatívnymi vlastnosťami. V praxi sa však
ukazuje, že vajíčko a telo matky prostredníctvom deľby vlôh ovplyvňujú potomstvo
z väčšej miery než len z polovice (Prochádzka, 1989). Na rozdiel od psov, ktorí musia splniť v tvrdej konkurencii najlepšie povahové
vlastnosti a prísne exteriérové kritériá, a len najlepšie psy sú zaradené do chovu, majitelia
sučiek sa prevažne uspokojujú so splnením minimálnych požiadaviek na chovnosť sučky.
U sučiek závisí zaradenie do chovu predovšetkým na vôli chovateľa a o konkurencii sa
v pravom slova zmysle hovoriť nedá (Morris, 2004). Sučka má pred zaradením do chovu
dosiahnuť chovnú spôsobilosť, aj keď pohlavná dospelosť, t.j. zahájenie činnosti
pohlavných orgánov sa objavuje už skôr. K chovnej spôsobilosti patrí dosiahnutie telesnej
zrelosti s dobrým vývojom kostry a dokončeným vývojom pohlavných orgánov
40
a príslušných žliaz, napr. mliečnej. Suka má mať výrazne sekundárne pohlavné znaky, ku
ktorým patrí jemná ušľachtilá hlava, jemnejšia kostra, napriek tomu však priestorná
a pevná, jemnejšia koža, štíhle končatiny, súhrne to nazývame samičí pohlavný výraz,
ktorý potvrdzuje, že organizmus sučky sa vyvíjal v harmonickom súlade a má všetky
predpoklady pre dobrý embryonálny vývoj šteniat a pri voľbe správneho krycieho psa i pre
odchov kvalitného potomstva- šteniat (Prochádzka, 1989 ). Podobne ako u psa dochádza aj
u sučky k predstihu orgánového a funkčného vývoja pohlavných orgánov pred telesným
vývojom. Prvé háranie sa objavuje podľa veľkosti plemena medzi 4. – 8. mesiacom veku,
u malých plemien to môže byť aj skôr, u veľkých plemien zase naopak o niečo neskôr.
Prvé háranie, ruja nebýva čo do dĺžky a intenzity celkom rozvinuté, napriek tomu však
existuje reálne nebezpečie nakrytia sučky. U súk sú chovateľskými predpismi, podobne
ako u psa stanovené podmienky chovnosti, ku ktorým patrí predovšetkým dosiahnutie
minimálneho veku. Minimálny vek je závislý od veľkosti plemena, u veľkých plemien je to
spravidla 18 mesiacov, u stredných plemien 15 mesiacov, a u malých plemien je to 12-13
mesiacov. K chovnosti suky ďalej prispievajú splnenie ďalších podmienok, ktoré stanovuje
chovateľský rad, resp. špecifické podmienky chovateľských klubov jednotlivých plemien
(Taylor, 1994).
Ako uvádza Prochádzka (1989), patrí k nim napr. splnenie účasti na súťaži dorastu,
na bonitácii a dosiahnutie potrebnej triedy chovnosti, získanie požadovaného ocenenia na
výstave psov, vykonanie požadovaných skúšok z výkonu, eventuálne röntgenologické
zistenie stupňa dysplázie kolenných kĺbov. Samozrejmým predpokladom uznania
chovnosti sučky je preukaz pôvodu, ktorý obsahuje minimálne tri generácie ich predkov.
Chovnosť suky končí podľa chovateľských radov dosiahnutím ôsmeho roka života, pričom
niektorí považujú za koniec možnosti použitia feny do chovu deň, iní chovatelia považujú
za koniec možnosti použitia feny do chovu rok dosiahnutia tohto veku.
2.3 Ruja
Pohlavná dospelosť feny, sprevádzaná anatomickým a sekretorickým rozvojom
pohlavných orgánov suky sa prejavuje vonkajšími aj vnútornými zmenami, ktoré sa
súhrnne nazývajú ruja. Tieto zmeny sú podmienené zložitým mechanizmom pôsobenia
hormónov hypofýzy, hypotalama a samičích vaječníkov. Gonadotropné hormóny hypofýzy
vyvolávajú u feny rozvoj ovariálneho cyklu spravidla dvakrát do roka. Fena sa tak
41
zaraďuje medzi diestrické zvieratá a hára sa väčšinou koncom zimy alebo začiatkom jari
a koncom leta alebo začiatkom jesene. Za fyziologických podmienok má 6 mesačný
cyklus, ktorý môže byť skrátený natoľko, že suka má ruju trikrát do roka. Predĺženie cyklu
a ruje len jedenkrát za rok je menej časté a býva spojené s problémami s oplodnením
(Kholová, 2002).
Sučka má svoju prvú sezónu alebo honcovanie vo veku medzi šiestym až
dvanástym mesiacom. Niektoré trpasličie plemená obvykle začínajú medzi šiestym
a deviatym mesiacom, ale niektoré obrovské plemená musia dospieť skôr ako dvojročné.
Cyklus ruje, alebo honcovania má 4 fázy : proestrus, estrus, diestrus, anestrus, trvajúce
šesť alebo sedem mesiacov, ale štádium pohlavného pokoja je u rozličných plemien rôzny
(Taylor, 1994).
Proestrus
Case (1996) definuje začiatok proestra ako deň objavenia sa prvého krvavého
výtoku z vulvy. Proestrus je charakterizovaný radom fyziologických procesov, súvisiacich
so stimuláciou ovárií s FSH, ktorá navodí rast a dozrievanie Graafových folikulov. Rastúce
folikuly produkujú väčšie množstvo estrogénov, a ten zapríčiňuje zvýšený prívod krvi
k pohlavným orgánom. Objavuje sa ľahké zdurenie vulvy, sliznica postupne zružovie
a stáva sa prekrvenou (Kudláč, Elečko, 1987). Celá maternica sa stáva vnímavá na
mechanické dráždenie a typický je aj zvýšený pohlavný pud (Kovář et. al., 1987).
Taylor (1994) opisuje proestrus ako obdobie prípravy na honcovanie. Je to prvá
nápadná fáza, kedy dochádza k miernemu opuchnutiu vulvy a čistému výtoku, ktorý je
neskôr krvavý. Niektoré sučky majú silný výtok bez napuchnutia vulvy, iné nemusia mať
výtok, ale napuchnutie je silné. U niektorých plemien, ale najčastejšie u veľkých, sa môže
stať, že sa vonkajšie znaky ani neprejavia. Fogle (1999) vymedzil časové obdobie pre
proestrus na dĺžku trvania 4-5 dní, pričom vulva je opuchnutá, číry až krvavý výtok, fena je
nervózna, nepokojná.
Estrus
Estrus predstavuje tzv. vlastnú ruju alebo háranie, ktoré je charakteristické ochotou
suky k páreniu. V porovnaní s proestrom je vaginálny výtok produkovaný v menšom
množstve a mení sa z krvavého na žltooranžový (Ondrusz, 2009).
42
V tomto období dochádza aj k hormonálnej zmene, keďže produkcia estrogénu sa
postupne znižuje a dominanciu preberá progesterón, začína sa tzv. ovulácia. Na toto
obdobie nadväzuje obdobie ochoty páriť sa (3 dni) a počas ďalšieho týždňa ruja postupne
doznieva (Kovář et. al., 1987). Fogle (1999) vymedzil časové obdobie pre estrus, vlastnú
ruju, 8-4 dní, pričom výtok stráca intenzitu, a začína ovulácia. Taylor (1994) sa k týmto
faktom prikláňa a tiež poukazuje na zníženú intenzitu krvácania, vulva je menej opuchnutá,
ale stále zväčšená, výtok môže byť čistý, alebo slamovo zafarbený. K ovulácii dochádza
obvykle na druhý deň estra, ktorý je preto podľa neho aj najvhodnejším dňom na
pripustenie sučky. Približne v tomto čase sa pravdepodobnosť počatia počtom párení
zvyšuje.
Diestrus
Počas tejto fázy postupne doznievajú prejavy ruje, a trvá v priemere 50 – 60 dní
u gravidných súk a 60 – 90 dní u nezabreznutých (Ondrusz, 2009). Na hormonálnej úrovni
sa táto fáza manifestuje zmenou na vaječníkoch, a to vznikom žltého telieska, ktorý
v prípade že došlo k oplodneniu zostáva ako corpus luteum graviditatis (Kudláč, Elečko,
1987). U negravidných súk žlté teliesko ku koncu diestra postupne zaniká. Prochádzka
(1989) charakterizuje diestrus ako obdobie konca ruje , kedy na vaječníku vzniká žlté
teliesko , ktoré pozastavuje ďalší vývoj ruje a sliznica maternice je pripravená k prijatiu
oplodnených vajíčok. Koniec ruje možno podľa Prochádzku (1989) rozdeliť na dve možné
varianty ďalšieho vývoja:
A): Po oplodnení vzniká gravidita, pri ktorej žlté teliesko pretrváva a oplodnené vajíčka sa
uchytávajú na sliznici maternice.
B) Pri neoplodnení nastáva diestrus, behom ktorého dochádza ku vstrebaniu žltého
telieska, sliznica maternice sa ukľudňuje a ruja prechádza do obdobia celkového kľudu
nazývaného anaestrus.
Anestrus
Feldman a Nelson (2004) tvrdia, že anestrus je charakterizovaný ako fáza
pohlavného cyklu suky, kedy dochádza k involúcii maternice. Nadväzuje na diestrus a nie
je celkom možné ho od neho klinicky odlíšiť. Anestrus trvá v priemere 125 – 150 dní
s medznými hodnotami 65 -300 dní (Ondrusz, 2009). Postupne sa znižujú účinky
43
pohlavných hormónov, preto sa táto fáza označuje ako kľudová fáza pohlavného cyklu.
Fogle (1999) sa s týmito tvrdeniami zhoduje a charakterizuje anestrus ako obdobie
premennej dĺžky, bez aktivity rozmnožovacieho traktu sučky . Najčastejšie obdobie anestra
je okolo 15 týždňov.
2.4 Párenie
Prevaha neúspešného párenia je dôsledkom nesprávneho stanoveného termínu
krytia u suky. Chovatelia, najčastejšie začiatočníci, ktorý nezachytili správne začiatok
honcovania, jazdia ku psovi prevažne priveľmi priskoro, a to ešte pred deviatym dňom
ruje. Skúsení chovatelia môžu potvrdiť, že sú feny, ktoré je nutné kryť už 9.-10 deň, iné
sučky vyžadujú krytie okolo 13.-14. dňa, vyskytujú však aj sučky, ktoré boli úspešne
oplodnené a porodili šteniatka po krytí na 18.-19. deň ruje. To potvrdzuje, že ruja suky trvá
približne 21 dní a sučka môže byť oplodnená aj v druhej polovici ruje. Krytím feny ruja
nekončí a fena môže byť ochotná sa aj naďalej páriť s inými psami, pričom môže byť
znovu oplodnená. Súvisí to s postupným praskaním Graafovych folikulov a zostupovaním
vajíčok do maternice aj v druhej polovice ruje. Najspoľahlivejšia metóda pre zistenie štádia
ruje je výter z pošvy a následné mikroskopické vyšetrenie. Táto metóda dokáže spoľahlivo
určiť najideálnejší deň pre krytie sučky. Úspešný výsledok párenia je pravdepodobnejší ak
už aspoň jeden z dvojice, či už je to pes alebo sučka, má už isté skúsenosti s párením.
Taylor (1991) rozdelil samotný akt párenia sa do siedmych bodov :
- Ak sú zvieratá neznáme, najprv sa zoznamujú, suka najčastejšie chniape psa
dobromyseľne za nohu , aby mu naznačila svoj záujem o párenie.
- Pes zvedavo suku oňucháva a oblizuje. Suka naznačuje pripravenosť páriť
sa tým, že chvost nakláňa na jeden bok
- Pes vylezie na suku a pridŕža si ju prednými nohami okolo slabín. Naráža
do suky a v priebehu jednej minúty vypúšťa semeno. Pri samotnej ejakulácii
začína pes akoby „ tancovať“ nadskakuje a trasie sa.
- Po vystreknutí semena sa penis psa rozšíri a uviazne suke vo vagíne. Tým
sa vytvára „ zviazanie“ a suka sa v niektorých prípadoch pokúša o únik.
- Ak majiteľ suku neupokojí,, suka svojím mykaním môže psovi ublížiť.
Správnou polohou na zviazanie je chrbát suky, proti chrbtu psa.
44
- Zhruba po dvadsiatich minútach sa zviazanie preruší, psy sa oddelia
a vzdialia od seba. Oblizovaním sa očisťujú.
- Po dôkladnom očistení sa psy alebo spolu hrajú, alebo iba pokojne
odpočívajú.
Prochádzka (1989) zase rozdelil vlastný akt krytia suky do troch štádií.
1. Predohra pred krytím
2.Vlastné krytie suky
3. Zviazanie psa so sukou
1. Predohra pred krytím je významná pre obidvoch jedincov, aj keď niektorí silne
potentní psy pristupujú ihneď ku krytiu. Väčšina súk však tento postup odmieta a vyžaduje
si určitý čas na zoznámenie sa so psom. V tejto fáze zvieratá spolu behajú, hrajú a olizujú
sa, pes suku olizuje za ušami, okolo pošvy a naskakuje na ňu, pričom mu suka opakovane
uniká. Behom predohry si suka overuje psa oňuchávaním a olizovaním psa okolo
predkožky. Účelom tejto predohry je nielen zoznámenie, ale aj vzájomné vydráždenie
sexuálnych reflexov. Majitelia psa i sučky by mali rozpoznať, čo je vlastná predohra a čo
je už len zbytočné preťahovanie tohto štádia. Najčastejšie sú sučky prvôstky v tomto
prípade neobmedzene hravé a opatrné, čím zastierajú pocit strachu pred psom, ktorý na ne
po prvý krát v živote naskakuje z iného dôvodu ako hry.
2. Štádium vlastného krytia je sprevádzané tým, že suka ostáva psovi stáť, prehýba
sa v chrbte, rozkročuje zadné nohy a trpezlivo čaká, poprípade mu svojimi pohybmi
pomáha, aby sa pes úspešne „ zapichol“. Pre úspešnejšie prevedenie tohto štádia, alebo pri
niektorých komplikáciách (pes je na fenu príliš mohutný, alebo fena nedokáže psa na sebe
udržať), je vhodné aby majiteľ pridržal sučku za hlavu a ukľudňoval ju, poprípade
pochvalou ukľudňoval. Majiteľ psa môže poprípade sučku pridržať za brucho aby uľahčil
psovi zasunutie, ale nesmie pritom psovi prekážať, ani ho znervózňovať. Pri veľmi
aktívnych psoch, poprípade málo obratných sa môže vulva suky pridržať s dvomi prstami
a nasmerovať k hrotu penisu psa, aby sa vedel lepšie zasunúť a spáriť. Za dobrých
vonkajších aj vnútorných podmienok býva však štádium samotného krytia bezproblémové
a asistenciu chovateľov si vyžaduje len v niektorých prípadoch. Štádium krytia je za
normálnych podmienok len krátkou záležitosťou a plynulosťou prechádza do štádia
zviazania.
3.Štádium zviazania je dôsledkom enormného rozšírenia kavernóznych teliesok
a žaluďa psa. Zviazanie je neodmysliteľné preto, aby celá dávka semena psa bola
dopravená do vnútra pošvy, respektíve do maternice sučky. Ejakulácia semena u psa
45
prebieha na rozdiel od niektorých iných druhov cicavcov po kvapkách s 1 až 3
sekundovými intervalmi, a to po celú dobu zviazania. Zviazanie okrem toho umožňuje
dopravu čo najväčšieho množstva semena priamo do maternice suky. Pri polohách
zviazania dochádza k naťahovaniu pošvy, pričom vzniká v pošve podtlak, čo umožňuje
nasávanie spermií krčkom maternice do samotnej maternice. Semeno je po celú dobu
vstrekované do blízkosti vonkajšieho otvoru krčku. Zviazanie psa so sukou trvá rôzne dlho,
podľa dispozícii psa a pohybuje sa od 10- 30 minút. Doba zviazania je určovaná dobou
ejakulácie psa, ktorú poznáme pomocou pulzácii močovej rúry psa medzi ritným otvorom
psa a semenníkmi. Akonáhle táto pulzácia prestane, do niekoľkých minút dochádza
k rozviazaniu a štádium zviazania sa končí.
2.5 Gravidita
Oplodnenie vajíčok a ich zahniezdenie v sliznici maternice, spojené s radom
následných fyziologických zmien morfologického, hormonálneho a metabolického
charakteru, to všetko sa vo svojom súhrne nazýva kotnosť, gravidita. Gravidita je stav
organizmu suky, ktorý má za jediný cieľ zdarný vývin nového potomstva, ktorému sa
podriaďujú všetky ostatné funkcie (Kholová, 2002). V priebehu ruje sa vo vaječníku
behom 3-5 dní uvoľní až niekoľko desiatok vajíčok, ktoré sa v nasledujúcich 3.-10. dňoch
dostávajú do maternice. Maternica umožňuje výživu 3-14 plodov, najčastejšie je tento
faktor závislý od veľkosti sučky. Počet odumretých zárodkov sa podľa počtu oplodnených
vajíčok u suky pohybuje okolo 6-14 plodov. Pokiaľ vajíčka nie sú oplodnené, zaniknú
a na konci ruje sa vstrebávajú. K oplodneniu dochádza spravidla vo vajcovode, kam sú
schopné spermie preniknúť už pol hodinu po pripustení. Pri nechcenom pripustení je nutné
uskutočniť preventívny výplach pošvy ihneď po rozviazaní psa a suky. Výplach
uskutočňujeme 2% roztokom kyseliny citrónovej, alebo 3% roztokom kyseliny octovej, za
pomoci hadičky nasadenej na injekčnú striekačku (Prochádzka, 1989).
Pokiaľ krytie prebehlo v poriadku, bez akýchkoľvek viditeľných komplikácii
a problémov, je pre chovateľa veľmi dôležité zistiť, či dopadlo úspešne. Prvých 11 dní
zostupuje vajíčko do maternice, kde dochádza k jeho usadeniu a k ďalšiemu deleniu. 12.-
16. deň sa zbavuje zárodočných obalov a neobmedzene sa pohybuje v maternici. 14. deň je
zárodok veľký asi 1mm, a okolo 20. dňa dochádza k jeho uhniezdeniu (Dickerson, 2002).
21. deň je zárodok veľký asi 1mm. Na 27. deň je možné diferenciovaný zárodok na hlavné
46
časti tela v maternici preukázať a dosahuje podľa veľkosti plemena 20-30mm.
Embryonálny vývoj je veľmi prudký na 50. deň plod dosahuje veľkosť 110-120mm.
Dochádza ku štvor až päťnásobnému zväčšeniu v priebehu 20. dní v druhej polovici
gravidity.(Prochádzka, 1989).
Najčastejším problémom pre chovateľa býva správne a včasné zistenie gravidity
sučky. Veterinárna medicína ešte zatiaľ nemá vhodný test, ktorý by dokázal presne určiť
už v rannej gravidite hormón vylučovaný placentou. Na zistenie gravidity preto môžeme
použiť viacero iných metód:
-Subjektívne metódy: samotný majiteľ môže posúdiť zmenu správania sa svojho psa.
-Objektívne metódy: Abdominálna palpácia, ultrasonografivké vyšetrenie, rontgenologické
vyšetrenie, stanovenie koncentrácie sérového relaxínu, vyšetrenie krvi suky.
Subjektívne metódy:
Skúsený chovateľ vie rozoznať fyziologické zmeny v správaní sa svojho psa, ktoré
často krát môžu byť príčinou gravidity. Zmeny v správaní psa, ku ktorým patrí napríklad
najčastejšie ospalosť sučky, sučka je pohodlnejšia, na prvý pohľad lenivejšia a menej
neochotná pracovať, môžu byť prvými indikátormi sprevádzanými graviditu. Ďalšou
zmenou v správaní môže byť zvýšená agresivita. Pokojné suky sa stávajú často krát
nervóznejšími, pokojné povahy naopak ostrejšími. V tomto období je nutné sučke venovať
zvýšenú pozornosť a pristupovať ku každému jedincovi individuálne a s veľkou dávkou
pochopenia. Zmeny sa môžu prejaviť aj v chuti do jedla, suka môže byť viac žravá
a postupom gravidity sa apetít zvyšuje. Snaží sa zhromažďovať dostatok živín, ktoré bude
potrebovať k rozvoju potomstva. Naopak príznakom môže byť aj nechuť do jedla. Tento
fenomén sa prejavuje najčastejšie u prvorodičiek, alebo naopak u starších súk.
Nechutenstvo môže trvať niekoľko dní, v menej častých prípadoch aj niekoľko týždňov,
v závislosti však od štádia gravidity sa vytráca. Všetky tieto zmeny môžu byť príznakom
gravidity, ale naopak môžu upozorňovať aj na zmenený stav v súvislosti s nejakou
chorobou alebo poruchou. Je len na skúsenom chovateľovi, aby tieto zmeny rozlíšil
a patrične vykonal nutné opatrenia.
47
Objektívne metódy
Abdominálna palpácia: vyšetrenie brušnej dutiny, ktoré môžeme zistiť
prehmataním brucha. Maternica gravidnej sučky sa nám javí najskôr ako tvrdé gulôčky -
plody, ktoré sa neskôr zväčšujú na veľkosť zhruba golfovej loptičky, potom sa celý roh
maternice úmerne zväčšuje a stáva sa len ťažko hmatateľným.
Röntgenologické vyšetrenie: vyšetrenie gravidity touto metódou je možné od 45.
dňa gravidity, kedy sú už kostry plodov čiastočne oscifikované. Výhodou tejto metódy je
presnosť, zistené počty šteniat sa vysokým percentom zhodujú s počtom narodených
šteniat.
Ultrasonografické vyšetrenie: Je to v súčasnosti najčastejšie používaná metóda,
u chovateľov veľmi obľúbená. Je ňou možné zistiť celkom presne počet šteniat, aj keď nie
vždy sa to podarí. Pri väčšom počte šteniat sa prekrývajú a je len ťažko určiť presný počet.
Toto vyšetrenie je možné zrealizovať už od 30.-35. dňa gravidity (Ondrusz 2009).
Vyšetrenie krvi : Od 20. dňa kotnosti sučky sa má v krvi zvýšiť počet bielych
krviniek a znížiť počet červených krviniek. Pri tomto vyšetrení je nutné spraviť rovnaké
vyšetrenie ešte pred pripúšťaním suky, aby sme vedeli zistené hodnoty
porovnať(Prochádzka, 1989).
Stanovenie koncentrácie sérového relaxínu: koncentrácia relaxínu sa u gravidných
súk zvyšuje od 20.-30. dňa gravidity a vrchol dosahuje v strede gravidity. Relaxín je
hormón produkovaný placentou matky a možno ho označiť ako hormón sprevádzajúci
graviditu (Ondrusz, 2009).
2.6 Spôsob kŕmenia súk v gravidite
Veľmi dôležitú úlohu zohráva v čase gravidity u suky zloženie krmiva, intenzita
kŕmenia a kŕmna dávka. Len so správnou výživou dokážeme zabezpečiť správny vývin
a rast plodu a zabezpečiť gravidnej suke dostatok živín aj na vlastnú existenciu.
V prvej polovici gravidity je vhodné podávať krmivo dvakrát denne, v druhej
polovici je vhodné kŕmnu dávku zvýšiť. Krmivo je najlepšie podávať v menších dávkach
ale viackrát denne. Sučky, u ktorých očakávame viacpočetný vrh, alebo jedince s nízkou
hmotnosťou, kŕmime ad libitum. Suky v treťom až štvrtom týždni môžu prejavovať
zvýšenú nechuť do jedla. Zredukujú denný príjem krmiva v niektorých prípadoch aj o 30-
48
80 percent, prípadne niekoľko dní prijímajú len čistú vodu. Ako možný dôvod by mohla
byť implantácia embryí, ktorá začína v prvých 2/3 gravidity. Samotné zvyšovanie apetítu
suky sa začne prejavovať až v poslednej tretine gravidity, pretože v prvých 2/3 je rovnaký
ako u negravidných súk (Swanie, 2010). Prvé týždne podávame krmivo pre dospelé psy
mimo reprodukčného cyklu, potom prechádzame na krmivo určené pre rast a reprodukciu.
Pri výbere je treba rešpektovať zvýšenú potrebu živín, hlavne v pokročilom období
gravidity. Potreba bielkovín sa v pokročilej gravidite zvyšuje o 35-70%, preto treba
vyberať krmivá, ktoré majú vysokú koncentráciu kvalitných bielkovín. Veľmi dôležitým
faktorom je aj zvýšenie koncentrácie tukov v krmive pre zlepšenie stráviteľnosti a prívod
energie s následne zlepšenou retenciou dusíka. Krmivo bez sacharidov má za následok
stratu hmotnosti, zníženie príjmu krmiva, pôrodnej hmotnosti šteniat a schopnosti prežitia
novonarodených šteniat a zvýšenie rizika abortu. Čo sa týka potreby glukózy, u súk sa
prejavuje až v posledných týždňoch až dňoch gravidity. Pre dokonalý rozvoj plodu je
potrebných až 50 % energie, ktorú sme schopní zabezpečiť len dostačujúcim množstvom
glukózy. Ďalším dôležitým faktorom je dostatočné zabezpečenie potreby Ca a P.
V posledných 35. dňoch sa začínajú plody oscifikovať, dochádza k rýchlemu rastu kostry
plodov a dochádza k zvýšenej spotrebe. V poslednom týždni gravidity netreba zabudnúť na
potrebu železa. Fe sa odbúrava a ukladá v pečeni plodov, a je odbúravané z tela suky pre
kolostrum. Všetky tieto nutričné požiadavky sú limitujúcim faktorom pre vývin plodu
a bezproblémový vývoj (Schafer, 2008).
2.7 Príprava k pôrodu
V posledných týždňoch kotnosti suka začína prípravu pôrodu. Okrem zväčšovania
mliečnej žľazy a jednotlivých ceckov sa jej zväčšuje vulva a prepadávajú sa jej brušné
steny nad slabinou. Suka začína častejšie piť, viacej sa vyprázdňuje. Keď leží na boku je
možné pozorovať, alebo nahmatať pohyby šteniat cez brušnú stenu, ktoré sa s blížiacim
pôrodom zosilňujú. Úplne individuálne sa objavujú prvé kvapky mlieka. U niektorých súk
je to 14 dní pred pôrodom u iných 3-5 dní , niektoré suky spúšťajú mlieko až tesne pred,
alebo po pôrode. Suka začína vyhľadávať tiché a kľudné miesta, prehliada si búdu alebo
potenciálne miesto pôrodu.
Posledné príznaky fázy príprave k pôrodu sú prvé slabé bolesti, ktoré postupne
zosilňujú, suka sa stále viacej otáča k bruchu, masíruje si ho, vyhryzuje si chlpy, poprípade
49
si obhrýza labky, nervózne si vstáva a zase líha, hrabe prednými končatinami, často močí
a zrýchlene dýcha. Príprava k pôrodu môže byť rôzne dlhá, v závislosti od plemena, veku,
a počtu vrhov. Najčastejšie však príprava k pôrodu trvá okolo 1-3 hodín, u niektorých súk
až do 12 hodín.
2.8 Pôrod
Dĺžka gravidity suky trvá cca 63 dní, ale suky môžu porodiť skôr, alebo neskôr.
Dĺžka gravidity je výrazne ovplyvňovaná počtom šteniat, termínom nakrytia, či
opätovného prekrývania suky. Pri málopočetných vrhoch sa dĺžka gravidity predlžuje, pri
1-2 šteňatách môže trvať aj 70 dní. Pri väčšom počte šteniat a to najmä pri malých
plemenách sa dĺžka gravidity skracuje a pôrod môže nastať už na 54.-56. deň. Pôrod do 57.
dňa po nakrytí je potrat, tzv. abort. Narodené plody nebývajú životaschopné, nemajú
vyvinutý sací reflex a často krát celé vrhy hynú. Pôrod od 58. dňa je fyziologický a šteňatá
možno s veľkou námahou a skúsenosťami chovateľa odchovať (Prochádzka, 1989).
Pôrod nie je chorobný stav, pokiaľ nenastanú komplikácie a prebieha fyziologicky,
suka by sa mala s pôrodom vysporiadať sama iba s menšou pomocou chovateľa. Pri zlých
fyziologických polohách, pri nadmerne veľkých šteňatách, hlavne pri malých plemenách
(čivava), pri nadmerne veľkých hlavách (buldog a mops), treba vyhľadať veterinára
a pôrod sa musí uskutočniť tzv. cisárskym rezom. Takmer 80% pôrodov prebieha
prirodzeným spôsobom, okolo 15-20% pôrodov je tzv. asistovaných, to znamená že
vyžadujú už spomínaný zákrok veterinára (Fogle, 1993).
Pôrod suky závisí od plemena, veľkosti suky, veku suky, jej kondícii, type a pod.
Pôrod možno rozdeliť na 3 štádiá.
1. štádium - otváracie: dochádza k uvoľneniu krčka maternice a jeho úplnému
otvoreniu, začínajú sa tiež objavovať sťahy maternice. Dochádza k sťahom rohov
maternice a šteňatá sa so svojimi obalmi postupne posúvajú smerom ku krčku maternice.
Týmto pohybom stimuluje suka krčok maternice a nastupuje jeho úplné otvorenie. Táto
fáza trvá priemerne 6-12 hodín, v krajnom prípade dlhšie až 24 hodín. Toto štádium môže
byť sprevádzané silnými bolesťami, a prichádza k výtoku plodových vôd. Slamovo
sfarbená ľahko viskózna tekutina pripomína moč. Túto fázu môže menej skúsený chovateľ,
vzhľadom k jej nie celkom špecifických príznakom prehliadnuť (Prochádzka, 1989).
50
2. štádium - vytláčacie, vypudzovacie: dĺžka druhého štádia je úmerná počtu
šteniat, čím viacej šteniat, tým dlhšie fáza trvá. Zriedkavejšie prekračuje dobu 6.
hodín, no v niektorých prípadoch môže trvať až 12-24 hodín. V tejto fáze nastupuje
úplné otvorenie krčku maternice a do procesu vypudenia sa zapája brušný lis suky.
Keď prvé šteňa vstúpi do panvy, sťahy sú prudšie, dlhšie, častejšie. Suka reaguje
kŕčovým vystieraním zadných končatín. V tejto fáze môže dôjsť k vyprázdneniu
mechúra. Niekedy sa vytlačí celý plodový obal, tzv. animálny vak, inokedy bude
prvé šteňa predtým, ako sa objaví vonku, pretlačené membránou vaku a môže prísť
k výtoku ďalšej plodovej tekutiny. Sučka pretrhne zubami objavujúci sa vak
a zubami vytiahne viditeľné membrány. Tieto membrány vytvárajú v ceste vrhu
šmykľavý obal, uľahčujúci priechod šteniat. Prvé šteňa je väčšinou porodené do 10-
40 minút po odtečení plodovej vody. Neskúsená sučka môže porodiť prvé šteňa až
do štyroch hodín. Interval medzi nasledujúcimi štencami je veľmi rozmanitý,
individuálne od suky, pohybuje sa však od 10 minút do 2 hodín. Ak ďalšie šteňa pri
pretrvávajúcich kontrakciách nie je porodené do dvoch hodín, odporúča sa
vyhľadať veterinára. Môže prísť ku skríženiu plodu v panve, alebo nasleduje šteňa
s nefyziologickou polohou, ktoré nie je schopná suka vytlačiť, je nutné pristúpiť
k operačnému zákroku. Šteňatá sa rodia v 60% väčšinou hlavičkou napred, ale ani
zadná poloha 40% nepredstavuje zväčša problém. Suky po porodení šteňaťa olizuje
svojím jazykom šteňa, čím mu pomáha naštartovať dýchanie, a zároveň ho čistí od
plodových obalov. Pri suke prvorodičke, alebo sukách , ktoré nejavia o svoje
potomstvo záujem, je na chovateľovi aby šteňa poutieral, osušil, prípadne pretrhol
obal s membránami a oddelil pupočnú šnúru od placenty. Pri tomto zákroku je
nutné venovať zvýšenú pozornosť, pretože šteňa pri zlom prevedení môže
vykrvácať. Odporúča sa podviazať pupočná šnúru s niťou alebo cvernou. Koniec
pahýľu je potrebné vydezinfikovať, aby sa zabránilo infekcii ktorá môže veľmi
rýchlo pri zlej opatere a podmienkach vzniknúť. Suka má tendenciu placentu
a obaly zožrať. Obaly a placenta sú vhodným inhibítorom pre spustenie mlieka, no
však pri väčšom počte vyvolávajú tráviace poruchy, ako je hnačka, zvracanie.
Maximálny počet je 2-3 kusy (Taylor, 1994).
3. štádium - vylúčenie zvyškov membrán: V prípade viacerých šteniat je to
komplexná fáza. Membrány placenty obvykle odchádzajú s každým šteňaťom zhruba po
15 minútach. Môžu sa z tela dostávať spolu s nasledujúcim šteňaťom. Tretie štádium sa
môže prelínať s druhým a najčastejšie už prebieha počas neho. Dĺžka obvyklého trvania je
51
od 2-8-36 hodín. K vypudeniu dochádza spravidla 5-15 minút po narodení šteňaťa. Keďže
plody suky môžu byť vytláčané z obidvoch rohov maternice, môže sa stať, že naraz budú
vytlačené aj dve placenty. Je to z dôvodu, že odlučovanie a vytláčanie plodových obalov
u zvierat s viacerými plodmi sa deje medzi jednotlivými mláďatami.
Počas celého pôrodu musí mať suka neustály prístup k vode. Pri ťažkých pôrodoch je
dobre primiešať med, pre veľkú spotrebu energie, pretože by mohlo prísť k náhlej
hypoglykémii. Po pôrode je vhodné odmerať a sledovať suke telesnú teplotu. Šteniatka je
dobré odvážiť a údaje zapísať. Uľahčí nám to ďalšie sledovanie rastu a prírastkov. Po
dôkladnom očistení a osušení treba šteňatá prikladať k prsníkom. Do dvoch hodín po
narodení, najneskôr do 2,5 hod by sa mali prisať. Ak sa tak z nejakých príčin nestane, je
nutné štence začať prikrmovať umelými náhradami psieho materského mlieka. Treba dať
zvýšenú pozornosť na správny pomer a teplotu náhradného mlieka. Šteňatám mlieko
nevstrekujeme, nechávame ich ocuciavať a kontrolujeme, aby otvor na dudlíku nebol
priveľký. Pri nadmernom nasatí môže mlieko zabehnúť do pľúc a môže nastať smrť
narodeného šteniatka. Pri zdravých šteniatkach by mal byť interval kŕmenia cca. každé 3
hodiny.
Posledným krokom po pôrode by mala byť sonografická kontrola maternice sučky.
Odporúčaná doba je do 48 hod. po pôrode. Kontrola nám umožňuje posúdiť zvyšky
placenty, prípadne vylúčenie zadržania plodu.
2.9 Puerpérium sučky
Puerpérium je obdobie, ktoré nastupuje po skončení tretej fázy pôrodu. Vytlačením
posledného plodu a placenty končí pôrod a začína záverečná fáza jedného reprodukčného
cyklu sučky nazývaná puerpérium. Pod týmto pojmom rozumieme obdobie, veľmi
dôležité pre sučku, počas ktorého dochádza k veľmi dôležitým a významným zmenám
v organizme sučky, ale hlavne k zmenám na pohlavnom a reprodukčnom aparáte. Dĺžka
puerpéria je premenlivá v závislosti od daných chovateľských podmienok, od samotnej
suky, jej kondičného a fyziologického stavu. Ohraničuje sa na dobu 4-6 týždňov, no viacej
by trvať nemala. Toto obdobie zabezpečuje, aby sa po vyčerpávajúcom pôrode,
organizmus a pohlavný aparát zmenený graviditou, pôrodom a nasledujúcou laktáciou
zregeneroval a vrátil do pôvodného funkčného a anatomického stavu, ako bol pred
graviditou. Organizmus je prebiehajúcimi zmenami oslabený, vyčerpaný a ľahko by mohol
52
podľahnúť rôznym infekčným a orgánovým ochoreniam. Nemalý podiel na ochorení by
mohla spôsobiť zlá starostlivosť po pôrode, nepriaznivé chovateľské prostredie, slabá
výživa. Preto je dôležité venovať sučke po pôrode zvýšenú pozornosť a zabezpečiť jej
optimálne podmienky výživy a ošetrovania. Všetky tieto faktory pri správnom
a dôslednom prevedení zabezpečia, aby puerpérium prebehlo fyziologicky a zároveň bola
suka chránená pred popôrodnými komplikáciami a ochoreniami.
2.10 Starostlivosť o šteňatá
Šteňatá sa rodia slepé, hluché, bez schopnosti termoregulácie a s obmedzenými
pohybovými schopnosťami, preto je im treba po narodení venovať zvýšenú pozornosť.
Najkritickejšie obdobie pre šteňatá je 24 hod po pôrode, ale mimoriadne náročný je časový
úsek prvých 14. dní od narodenia. Jedinú schopnosť orientácie im umožňuje čuch a hmat.
Pohyblivosť šteniat sa obmedzuje len na dva druhy pohybov a to je pohyb kývavý a pohyb
plazivý. Kývavým pohybom hľadajú matku ako zdroj výživy, tepla a istoty. Pohyb plazivý
je uskutočňovaný v prvých hodinách života do kruhu, šteňatá sa snažia o nájdenie matky,
poprípade nájdenie ostatnej skupiny šteniat (Prochádzka, 1989). Prvý deň po pôrode je pre šteňatá mimoriadne kritický. Je potrebné zabezpečiť, aby
šteňatá pravidelne, minimálne každé 2-3 hodiny cicali mlieko. Je potrebné sledovať
správanie matky, či pravidelne olizuje jazykom bruško a spodnú časť brucha spolu
s ritným otvorom, čím zároveň napomáha šteňatám s trávením, kalením a zlepšuje štart
dýchacej sústavy. V tejto činnosti pokračuje suka až do obdobia kedy nezačnú prijímať
pevnú potravu. Pokiaľ suka tieto činnosti nevykonáva alebo zanedbáva, je na chovateľovi
aby ju nahradil. Po každom cicaní masíroval bruško vlhkou handričkou a očistil ritný otvor
od výkalov. Veľmi potrebné je sledovať pravidelnosť cicania a každý deň sledovať váhu.
Počas prvých 24 hodín šteniatka normálne strácajú až 10% hmotnosti, ale na druhý deň
nadobúdajú opäť pôrodnú hmotnosť . Na siedmy až desiaty deň by mali mať dvojnásobok
pôrodnej hmotnosti (Fogle, 1999). Pri slabších jedincoch je vhodné sledovať dobu cicania.
Vo viacpočetných chovoch ich silnejšie jedince odtláčajú od prsníka a nie sú schopní
zabezpečiť si sami potrebné množstvo mlieka pre správny rast. V takomto prípade musíme
dokrmovať šteňa umelými náhradami mlieka podľa presne stanoveného návodu. Zvýšenú
pozornosť je treba venovať teplote prostredia. Keďže nemajú vyvinutú termoreguláciu,
53
teplota by sa mala pohybovať od 29-33 oC. Je vhodné šteňatá umiestniť na jemne
vyhrievanú podložku (Taylor, 1991).
Za desať až štrnásť dní sa šteňatám otvárajú oči, ale ďalší týždeň trvá, kým sa im
zaostrí zrak. Ušné kanáliky sa otvárajú po trinástich až štrnástich dňoch. V prvom týždni
svojho života šteňatá prakticky iba spia a cicajú. Zhruba v treťom týždni sa začínajú
rozliezať. Čuchom si vyhradzujú miesta na kalenie, začínajú skúmať okolie. Od tretieho
týždňa je vhodné prikrmovať šteňatá náhradným mliekom, pretože v štvrtom týždni sa im
prerezávajú zuby a je ideálny čas začať podávať vlhčené krmivo. Je vhodné šteňatám
ostrihať pazúriky aby nepoškriabali sučke brucho. Podľa pokynu veterinára je vhodné
šteniatka prvý krát odčerviť. Od piateho týždňa kŕmime 3x denne vlhčeným krmivom pre
šteňatá a redukujeme príjem potravy sučke, aby sme jej znížili laktáciu. Postupne začíname
rozširovať chovný priestor, zoznamujeme šteniatka s novým prostredím. Nemal by chýbať
neustále prístup k miske s vodou a so suchým krmivom. Od šiesteho týždňa majú plne
vyvinutý sluch, čuch, zrak, začínajú byť zvedavé, skúmať prostredie, je dobré poskytnúť
im hračku. Od 7.- 12. týždňa sa začínajú socializovať. Je to veľmi dôležité obdobie, kedy
si šteňatá vytvárajú názory na vonkajší svet. Nedostatok socializácie sa môže prejaviť
u dospelého psa bojazlivosťou a strachom. V šiestom až v ôsmom týždni vykonávame prvé
očkovanie.
Odstav šteniat uskutočňujeme v ôsmom až dvanástom týždni, v závislosti od
každého plemena a jedinca.
54
3 Metodika práce
Predložená diplomová práca nadväzuje na moju bakalársku prácu, ktorá mala
kompilačný charakter. Na vypracovanie diplomovej práce boli použité informácie z
dostupných vedeckých časopisov, zborníkov, knižných publikácií, monografií, vlastné
výsledky a poznatky z pozorovania vo vlastnom chove a chove iných chovateľov.
Spracovávali sme tému vybraných spoločenských psov zo zameraním na štandard,
problémy v chove, povahové vlastnosti a históriu vzniku vybraných plemien. Väčšia časť
práce bola zameraná na problematiku rozmnožovania, plemenitby, výživu gravidných súk,
pôrodu, a starostlivosti o šteňatá.
V prvej časti, v prehľade použitej literatúry, sme popísali vznik a históriu jednotlivých
plemien. Vývoj plemien prešiel vplyvom šľachtenia viacerými zmenami až sme sa dostali
k dnešnej podobe psov. Každý pes musí spĺňať určitý stanovený štandard, ktorý by mal
každý správny chovateľ poznať. Preto bol štandard druhou témou ktorej sme sa v tejto
časti práce venovali. Ďalej sme sa ešte venovali problémom v chove a povahovým
vlastnostiam vybraných plemien.
V druhej časti, v prehľade použitej literatúry, sme sa venovali problematike
rozmnožovania, plemenitby, odchovu šteniat a starostlivosti o šteňatá. Rozobrali sme
priebeh ruje, jednotlivé štádiá rujného obdobia, graviditu, a priebeh pôrodu.
Vo vlastnej práci sme venovali pozornosť počtom narodených a odchovaných šteniat,
ktoré sme sledovali v štyroch vrhoch vo vlastnom aj cudzom chove. Z daných výsledkov
sme zistili počet narodených šteniat v štyroch vrhoch pre každú sučku. Priemerný počet
narodených šteniat v jednom vrhu pripadajúcich na jednu sučku. Ďalej nás zaujímalo
percento mortality šteniat, ktoré sme vypočítali rozdielom počtu narodených šteniat a počtu
odchovaných šteniat. Pozorovanie bolo uskutočnené v dvoch typoch ustajnenia,
v kotercoch vo vonkajšom prostredí , a ustajnenie v bytových podmienkach. Práca bola
vypracovaná nasledovne: - preštudovanie príslušnej literatúry
k danej problematike
- zisťovanie a zber podkladových údajov
- analýza získaných informácií
Pre naplnenie vytýčeného cieľa sme použili niekoľko metód: - dedukcie
- analýzy
- pozorovania
55
4 Výsledky a diskusia
Tabuľka č. 1
[Počet narodených šteniat plemena čivava za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom chove,
aj v chove iných sledovaných chovateľov]
Viva Zaira Lara Dorka Priemer
1.vrh 2 3 2 3 2,5
2.vrh 1 5 4 5 3.75
3.vrh 0 2 4 0 1,5
4.vrh 0 4 3 1 2
Spolu 3 14 13 9 9,75
.
Výsledné hodnoty udávajú celkový počet šteniat za 4 vrhy pre každú sučku, priemerný
počet narodených šteniat na jednu sučku za 1 vrh, celkový priemer narodených šteniat na
jednu sučku za 4 vrhy.
Celkový počet narodených šteniat u štyroch súk za štyri vrhy je 39.
Graf č. 1:
[Počet narodených šteniat plemena čivava za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom chove,
aj v chove iných sledovaných chovateľov]
0123456789
101112131415
Viva Zaira Lara Dorka Priemer
1. vrh2.vrh3.vrh4.vrhspolu
Na pripúšťanie súk boli celkovo za 4 vrhy použití traja psy vo veku od 2-7 rokov.
Príbuzenská plemenitba nebola použitá ani v jednom prípade.
56
Tabuľka č. 2
[Počet odchovaných šteniat plemena čivava za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom
chove, aj v chove iných sledovaných chovateľov.]
Viva Zaira Lara Dorka Spolu
1. vrh 1 3 2 2 8
2. vrh 1 4 3 0 8
3. vrh 0 2 4 0 6
4.vrh 0 3 3 1 7
Spolu 2 12 12 3 29
Výsledné hodnoty uvádzajú celkový počet odchovaných šteniat za jednotlivé vrhy
pre každú sučku , za 4 vrhy pre každú sučku, za 4 vrhy pre všetky sučky spolu. Celkový
počet odchovaných šteniat bol 29.
Graf č. 2
[Počet odchovaných šteniat plemena čivava za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom
chove, aj v chove iných sledovaných chovateľov.]
02468
1012141618202224262830
Viva Zaira Lara Dorka Spolu
1. vrh2. vrh3.vrh4. vrhSpolu
Z porovnania tabuliek 1 a 2 je možné vidieť, že z počtu narodených 39 jedincov je
odchovaných len 29, čo predstavuje dosť vysoké percento úmrtnosti 26%.
57
Graf č. 3
[Percentuálne vyjadrenie úhynu čiváv]
Odchovaných šteniat74%
Mortalita šteniat26%
U každej zo súk bolo zaznamenané určité percento mortality šteniat. Príčiny úhynu však
boli rôzne.
Viva bola prvýkrát pripustená vo veku 11 mesiacov. Porodila na 61 deň po prvom
krytí. V prvom vrhu mala 2 šteniatka, ktoré mali vysokú pôrodnú hmotnosť 172g a 181g
a veľký telesný rámec. Prvé bolo porodené fyziologicky, druhé bolo vzpriečené v panve
a musel byť vykonaný cisársky rez. Šteňa sa udusilo a veterinár ho vybral už mŕtve.
Druhýkrát bola pripustená vo veku 19 mesiacov. Porodila na 67 deň po prvom krytí jedno
šteniatko bez asistencie veterinára. Pôrodná hmotnosť 144g . Tretíkrát bola pripustená vo
veku 28 mesiacov. Na 47 deň gravidity bol pri sonografickom vyšetrení zistený hnisavý
zápal maternice , ktorá jej bola zároveň aj operatívne odstránená.
Lara a Zaira mali najväčší počet narodených aj odchovaných šteniat. Boli to sestry
pochádzajúce z nemenovanej chovateľskej stanice. Z 8. pôrodov bolo 6 fyziologických a 2
asistované – cisárskym rezom. Pôrodná váha sa pohybovala v rozpätí od 98g – 129g.
Z celkového počtu narodených 27 šteniat bolo odchovaných 24 šteniat. 1 šteňa zomrelo 9
hodín po pôrode. Príčinou bol nevyvinutý sací reflex. Ostatné dve sa už narodili mŕtve,
boli nedokonalo vyvinuté , zakrpatené.
Dorka bola prvýkrát pripustená vo veku 12 mesiacov. Porodila na 62 deň po prvom
krytí. V prvom vrhu mala 3 šteniatka . Porodila bez problémov sama. Pôrodná váha sa
pohybovala v rozpätí od 103 – 124g V 3-4 týždni sa vyskytlo vo vrhu akútne infekčné
ochorenie zvané kotercový kašeľ, následkom ktorého medzi 4-5 týždňom 1 šteňa uhynulo.
Ostatné šteniatka sa podávaním antibiotík a zvýšenou starostlivosťou podarilo odchovať.
58
Kotercový kašeľ je akútne infekčné ochorenie psov postihujúce hrtan, priedušnicu
a priedušky a prejavujúce sa akútnym záchvatovitým kašľom. Na vzniku ochorenia sa
podieľajú: vírus parainfluenzy psov typ 2 /CPiV-2/ a psí adenovírus typ 2 /CAV-2/
Tieto vírusy sú vysoko infekčné a spôsobujú rozsiahle poškodenie sliznice dýchacieho
aparátu. Toto poškodenie následne umožní osídlenie sliznice baktériami. Najčastejším
patogénom je Bordetella bronchiseptica.
Inkubačná doba je spravidla 9 dní. Ochorenie môže prebiehať ako krátkodobá epizóda
akútneho kašľa alebo ako ťažký, život ohrozujúci zápal priedušiek a pľúc.
Často sa vyvíja u šteniat do 6 mesiacov veku.Terapia pozostáva z podávania antibiotík a
látok na tlmenie kašľa alebo podporujúcich vykašliavanie. Liečba je zdĺhavá, môže trvať aj
týždne. Dôležitou súčasťou je absolútny kľud a zvlhčovanie vzduchu v domácnosti.
Obojok je dobré zameniť za postroj.
Spoľahlivou ochranou je vakcinácia. Je možné očkovať šteniatka vakcínou Pneumodog od
4 - 6 týždňov veku. Druhá dávka vakcíny sa podáva o 2 – 3 týždne. Doživotnú ochranu
zabezpečuje každoročná revakcinácia. K dispozícii je aj vakcína Nobivac KC, ktorá sa
aplikuje priamo na nosovú sliznicu. Vakcinujú sa šteniatka od 2 týždňov veku a imunita
nastupuje do 3 dní. Revakcinácia je 1x ročne (www.vetambraca.sk).
V druhom vrhu bola mortalita 100% percent zapríčinená predčasným pôrodom.
Pripustená bola vo veku 21 mesiacov. Porodila na 57 deň od prvého pripustenia. Šteniatka
boli nevyvinuté, minimálne osrstené, s nevyvinutým sacím reflexom, s minimálnou
životaschopnosťou. Pôrodná váha sa pohybovala od 45-54g. Do 18 hodín po pôrode
všetkých 5 kusov uhynulo. Po pôrode sa u sučky prejavila hypoglikémia. S veľkými
problémami sa podarilo vyčerpanú a unavenú sučku zachrániť. 5 dní jej bol intravenózne
podávaný glukózový roztok spolu s pet pastou vitamix 7.
V treťom vrhu bolo pripustenie neúspešné, na 37 deň bola zistená falošná gravidita.
Ruja sa od začiatku prejavovala len veľmi slabými príznakmi. Pri párení došlo
k nedokonalému zviazaniu, len po dobu asi 3 minúty. Opakované pripustenie po 2 dňoch
bolo neúspešné, takže neúspech pripustenia sa dal viac menej očakávať.
Štvrtý vrh priniesol jedno šteniatko, dokonale vyvinuté, životaschopné s váhou
138g. Pôrod prebehol na 65 deň po prvom pripustení. Ani počas odchovu sa do veku 8
týždňov nevyskytli žiadne problémy. Pôrod bol fyziologický ,bez asistencie veterinára.
59
Tabuľka č. 3
[Počet narodených šteniat plemena mops za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom chove,
aj v chove iných sledovaných chovateľov]
Sheila Fany Rita Stela Priemer
1.vrh 3 6 4 2 3,75
2.vrh 5 3 6 1 3,75
3.vrh 4 0 5 0 2,25
4.vrh 4 3 3 0 2,5
Spolu 16 12 18 3 12,25
Výsledné hodnoty udávajú celkový počet šteniat za 4 vrhy pre každú sučku,
priemerný počet narodených šteniat na jednu sučku za 1 vrh, celkový priemer narodených
šteniat na jednu sučku za 4 vrhy.
Celkový počet narodených šteniat u štyroch súk za štyri vrhy je 49.
Graf č. 4
[Počet narodených šteniat plemena mops za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom chove,
aj v chove iných sledovaných chovateľov]
0123456789
101112131415161718
Sheila Fany Rita Stela Primer
1.vrh2.vrh3.vrh4.vrhspolu
Z grafu číslo 3 je vidieť že medzi najlepšie vrhy u každej sučky bol vrh č1. a vrh
č2. Najpočetnejšie vrhy mali sučky Sheila a Fany.
60
U mopsov v porovnaní s čivavami bol celkový počet narodených šteniat vyšší o 10
jedincov. Aj početnosť vrhov v priemere sa u mopsov v porovnaní s čivavami zvýšila
o 25%.
Tabuľka č. 4
[Počet odchovaných šteniat plemena mops za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom chove,
aj v chove iných sledovaných chovateľov]
Sheila Fany Rita Stela Spolu
1. vrh 2 4 4 2 12
2. vrh 5 3 5 0 13
3. vrh 4 0 5 0 9
4.vrh 4 2 3 0 9
Spolu 15 9 17 2 43
Výsledné hodnoty uvádzajú celkový počet odchovaných šteniat za jednotlivé vrhy pre
každú sučku , za 4 vrhy pre každú sučku, za 4 vrhy pre všetky sučky spolu. Celkový počet
odchovaných šteniat bol 43.
Graf č. 5
[Počet odchovaných šteniat plemena mops za 4 vrhy u štyroch súk vo vlastnom chove,
aj v chove iných sledovaných chovateľov]
02468101214161820222426283032343638404244
Sheila Fany Rita Stela Spolu
1. vrh2. vrh3. vrh4.vrhSpolu
61
Z porovnania tabuliek 3 a 4 je možné vidieť, že z počtu narodených 49 jedincov je
odchovaných 43, čo je v porovnaní s narodenými a odchovanými čivavami omnoho lepší
ukazovateľ. Percento úmrtnosti sa z 26% pri chove čiváv znížilo na 12%.
Graf č 6
[Percentuálne vyjadrenie úhynu mopsov]
Mortalita šteniať12%
Percento odchovaných
88%
V chove mopsov môžu byť príčiny úhynu rôznorodého charakteru. Môžu byť
spôsobené vrodenými vývojovými poruchami, neodbornou asistenciou pri pôrode, pri
komplikovaných pôrodoch neskorým vyhľadaním odbornej pomoci, zanedbanej
starostlivosti v prvých dňoch po pôrode, prepuknutie nejakého infekčného alebo
vírusového ochorenia a pod. Najčastejšie komplikácie sú zapríčinené nadmernou
veľkosťou šteniat , hlavne veľkým priemerom hláv šteniat. V niektorých prípadoch sučka
aj pri akejkoľvek snahe nedokáže vytlačiť šteňa z pôrodných ciest, ktoré sa najčastejšie
vzprieči a následným dlhotrvajúcim pôrodom sa udusí. Preto je vhodné používať na
párenie psov s menším telesným rámcom a menšou guľatejšou hlavou.
Pri mopsoch boli na párenie použitý štyria psy vo veku od 1,3 – 7,5 rokov. Príbuzenská
plemenitba bola použitá u jednej sučky Fany na 2. a 3. vrhu.
Sheila bola pripustená prvýkrát vo veku 10 mesiacov. Porodila na 60. deň od
prvého pripustenia. Hmotnosť šteniat sa pohybovala od 165-185g. Keďže bola
prvorodička, bola pri pôrode veľmi nervózna, čo malo za následok úhyn jedného šteniatka,
ktorého priľahla a pohrýzla do hlavy. Na nešťastie sa ho už nepodarilo zachrániť. Všetky
pôrody prebehli fyziologicky, bez asistencie veterinára, a bez ďalších problémov. Stala sa
z nej vynikajúca a starostlivá matka. Ani v jednom prípade nebolo treba šteniatka
dokrmovať .
62
Fany bola pripustená prvýkrát vo veku 13 mesiacov. Porodila na 58. deň od prvého
pripustenia. Štyri šteniatka boli menšieho vzrastu, váha sa pohybovala od 106-128g. Na
niektorých častiach tela , uši, lapky , chvost boli len jemne osrstené. Dve šteniatka sa
narodili mŕtve , boli nedonosené , slabo vyvinuté, takmer bez osrstenia s váhou 45-53g.
V treťom vrhu sa vyskytla falošná gravidita, ktorá mohla byť spôsobená príbuzenskou
plemenitbou. Bola zistená sonografickým vyšetrením na 43. deň. Štvrtý vrh priniesol 3
šteniatka. Prvé bolo porodené fyziologicky, po dvoch hodinách kontrakcií sa muselo
pristúpiť k cisárskemu rezu, pretože , druhý a tretí pes mali extrémne veľký priemer hlavy
4,7-4,9 cm. Bohužiaľ druhého psíka sa nepodarilo zachrániť a udusil sa v pôrodných
cestách.
Rita patrila k najlepším sučkám, z počtu 18 narodených šteniat sa podarilo
odchovať 17.Bola to sučka väčšieho vzrastu s hmotnosťou 7,2 kg. Prvý krát bola
pripustená vo veku 11 mesiacov. Všetky pôrody prebehli fyziologicky a nevyskytli sa ani
žiadne pôrodné ani popôrodné komplikácie. Hmotnosti narodených šteniat sa pohybovali
od 125-206g.
Stela bola pripustená prvýkrát vo veku 12 mesiacov. Prvý vrh prebehol bez
problémov. Mala dve šteniatka, pôrod fyziologický. V druhom prípade musel byť
vykonaný na 56 deň cisársky rez , dve mŕtve šteniatka zapríčinili hnisavý zápal maternice,
ktorá musela byť chirurgicky odstránená.
Tabuľka č. 5
[Počet narodených šteniat plemena anglický buldog za 4 vrhy u štyroch súk vo
vlastnom chove, aj v chove iných sledovaných chovateľov]
Dusty Beky Bela Merla Priemer
1.vrh 1 0 3 2 1,5
2.vrh 2 1 1 1 1,25
3.vrh 1 1 5 4 2,75
4.vrh 3 0 3 3 2,25
Spolu 7 2 12 10 7,75
63
Výsledné hodnoty udávajú celkový počet šteniat za 4 vrhy pre každú sučku,
priemerný počet narodených šteniat na jednu sučku za 1 vrh, celkový priemer narodených
šteniat na jednu sučku za 4 vrhy.
Celkový počet narodených šteniat u štyroch súk za štyri vrhy je 31. V porovnaní
s čivavami je zaznamenaný pokles o 8 šteniat, v porovnaní s mopsami je pokles o 18
šteniat.
Graf č 7
[Počet narodených šteniat plemena anglický buldog za 4 vrhy u štyroch súk vo
vlastnom chove, aj v chove iných sledovaných chovateľov]
0123456789
1011121314
Dusty Beky Bela Merla Priemer
1.vrh2.vrh3.vrh4.vrhSpolu
Z grafu č.7 je vidieť že najpočetnejšie vrhy mali Bela a Merla , konkrétne na treťom vrhu.
Tabuľka č. 6
[Počet odchovaných šteniat plemena anglický buldog za 4 vrhy u štyroch súk vo
vlastnom chove, aj v chove iných sledovaných chovateľov]
Dusty Beky Bela Merla Spolu
1. vrh 0 0 3 1 4
2. vrh 0 0 1 1 2
3. vrh 0 1 3 3 7
4.vrh 1 0 3 3 7
Spolu 1 1 10 8 20
64
Výsledné hodnoty uvádzajú celkový počet odchovaných šteniat za jednotlivé vrhy
pre každú sučku , za 4 vrhy pre každú sučku, za 4 vrhy pre všetky sučky spolu. Celkový
počet odchovaných šteniat bol 20.
Graf č. 8
[Počet odchovaných šteniat plemena anglický buldog za 4 vrhy u štyroch súk vo
vlastnom chove, aj v chove iných sledovaných chovateľov]
0123456789
101112131415161718192021
Dusty Beky Bela Merla Spolu
1. vrh2. vrh3. vrh4.vrhSpolu
Graf nám poukazuje na to , že najhorší odchov bol zaznamenaný u súk Dusty
a beky. Z porovnania tabuliek 5 a 6 je možné vidieť, že z počtu narodených 31 jedincov je
odchovaných 20 , čo je v porovnaní s narodenými a odchovanými čivavami a mopsami
najhorší ukazovateľ. Percento úmrtnosti sa z 26% pri chove čiváv a z 12% pri chove
mopsov zvýšilo na 35% , čo je viac ako jednu tretinu narodených psov sa nepodarilo
odchovať.
Graf č. 9
[Percentuálne vyjadrenie úhynu anglického buldoga]
Mortalita šteniat35%
Percento odchovaných
65%
65
V chove anglického buldoga boli použitý na reprodukciu štyria psy. Pri Bele
a Merle prebiehalo párenie prirodzenou cestou. Dusty a Beky boli pripúšťané
inseminačnou metódou. Zo šestnástich pôrodov prebehlo len 6 fyziologicky, ostatné boli
vykonané pomocou cisárskeho rezu. U anglických buldogov sa objavil , konkrétne u Dusty
na druhom vrhu hydrocefalus. Všetky šteniatka zomreli.
Hydrocefalus je pomerne častá anomália mozgu, vyskytuje sa predovšetkým u
menších plemien psov. Jedná sa o rozšírenie komorového systéme mozgu v dôsledku
hromadenia mozgovo miechového moku na úkor vlastného nervového tkaniva. Vplyvom
zvýšeného vnútro - lebečného tlaku dochádza u rastúcich zvierat k vyklenutiu lebečnej
klenby, stenčenie lebečných kostí a neuzatvorenie fontanely. Rozlišujeme hydrocefalus
uzavretý (h. internus) / otvorený (h. externus). Vrodený hydrocefalus internus je
najčastejšou anomáliou CNS. Vyskytuje sa predovšetkým u menších plemien psov, ako sú
yorkšírský teriér, čivava, pudel, mops, francúzsky buldoček, anglický buldog, pekinéz,
maltézák, lahsa-apso a ďalších. Ku vzniku hydrocefalu dochádza najčastejšie v súvislosti
so zúžením alebo totálnym uzavretím aqueduktu, čo vedie k zväčšeniu tretej z laterálnych
komôr v dôsledku hromadenia likvora (www.petklinika.cz)
U Beky sa zase na treťom vrhu u šteňaťa objavila dysplázia jabĺčka , alebo
kolenného kĺbu. Pôrod prebehol cisárskym rezom , s nešťastným koncom, pretože sa
u beky prejavila vrodená chyba srdca , aortálna stenóza , ktorej počas narkózy podľahla.
Sučky Bela a Merla mali najpočetnejšie vrhy. Pravdepodobne bol tento fakt
spôsobený prirodzenou plemenitbou , a dobrým genetickým základom od potomkov. Vrhy
boli vyrovnané s vysokým percentom odchovu. Šteniatka boli životaschopné a nebolo ich
treba dokrmovať ako to bolo v prípade Dusty a Beky.
66
Záver
Keďže záujem o chov spoločenských plemien psov v súčasnej dobe rastie, je treba
tejto téme venovať zvýšenú pozornosť. Základom úspešného chovu všetkých plemien psov
je ich samotné poznanie. Oboznámenie sa s históriou plemena, s plemenným štandardom,
s povahovými vlastnosťami, s nárokmi na chov s problémami v chove a so všetkými
vecami súvisiacimi s chovom. Až po preštudovaní a zvážení všetkých týchto faktorov je
vhodné pristúpiť k výberu daného plemena. Plemená Anglický Buldog, Čivava a Mopslík
síce navonok nemajú veľa spoločného, ale určité povahové vlastnosti ich predsa len
spájajú. Sú nenáročné na chovný priestor, sú priateľskí, inteligentní a pri dobrom výcviku
aj učenliví. Plnia funkciu ideálnych rodinných spoločníkov a miláčikov. Majú
bezproblémovú povahu vo vzťahu k deťom, aj vo vzťahu k ostatným domácim zvieratám
a ich chov v porovnaní s niektorými ostatnými plemenami nie je až taký náročný. Dokážu
rozdávať okolo seba kopec lásky, sú verní, oddaní a priam vyhľadávajú ľudskú spoločnosť.
Sú vhodní pre osamelých ľudí, ale aj pre veľké rodiny, a nie jeden človek v nich už našiel
potešenie, oporu a najlepšieho priateľa. Cieľom každého chovateľa je mať kvalitný chov
s dobrým genetickým základom, odolným voči chorobám a bezproblémovým zdravotným
stavom, spĺňajúci štandard po všetkých stránkach. Tieto všetky parametre sa dajú
dosiahnuť, len cieľavedomou chovateľskou prácou, dostatočnými vedomosťami o danom
plemene, chovateľskými skúsenosťami, a spoluprácou s inými chovateľmi, ich cennými
radami. Pre úspešný odchov nových jedincov, musíme poznať viacero parametrov: výber
vhodného psa pre našu suku, správny čas na pripustenie, správna výživa súk v gravidite,
správna príprava k pôrodu, v prípade potreby odborná asistencia pri pôrode, správna
starostlivosť a výživa pre šteňatá po pôrode. Pri dodržaní týchto atribútov by mala
plemenitba a následný odchov šteniat prebehnúť bez problémov, aj keď príroda je
nevyspytateľná a v niektorých prípadoch napriek všetkým vynaloženým možnostiam
a snahe chovateľa je výsledok nevydarený. Z nášho pozorovania sme zistili, že asi
najmenej problémové plemeno pre chov je mopslík. Bola zaznamenaná najmenšia
mortalita šteniat, najväčšie percento prirodzených a bezproblémových pôrodov, a takmer
žiadna náchylnosť k vrodeným chybám a chorobám, nenáročnosť na chovný priestor. Pri
tomto plemene je možný chov aj v interiéry aj v exteriéry a toto plemeno je vhodné aj pre
menej skúsených chovateľov.
67
Zoznam použitej literatúry
1. ANDREWSOVÁ, B. 2004. Čivava. Praha: Fortuna Print, 2004. 157 s. ISBN 80-7321-
138-6
2. BALLAY, E. 2003. Veľké srdce v malom tele. In Magazín chovateľa, roč.2, 2003, č.5,
s.16. ISSN 1335-9932
3. BAUMANNOVÁ, D.1994. Výchova a výcvik psov. Bratislava: Aktuell,1994.193 s.
ISBN 80-88733-11-1
4. BOWER, J. 2001. Psi, praktický rádce chovatele psu. Praha: Columbus, 2001. 208 s.
ISBN 80-7249-099-0
5. CASE, L.P.: The Dog: Its Behavior, Nutrition, and Health. Hardcover edition, Iowa
Press, 1999 ,373, ISBN 0 – 8138 -1 259 – 3.
6. CÍSAŘOVSKÝ, M. 2001. Odkud přišli dogy. In Svět Psu, roč.73, 2001. č.9, s.17. ISSN
1211-2976
7. CÍSAŘOVSKÝ, M. 2001. Od pastevcu k mastifum. In Svět Psu, roč.73, 2001. č.10,
s.41. ISSN 1211-2976
8. CUNLIFFEOVÁ, J. 2004. Encyklopédia Psy. Bratislava: Slovart, 2004. 276 s. ISBN
80-7145-821-X
9. CUNLIFFEOVÁ, J. 2006. Mops. Praha: Fortuna Print, 2006. 156 s. ISBN 80-7321-224-
2
10. DICKERSON, J. 2002. Buldog. Praha: Fortuna Print, 2002. 157 s. ISBN 80-7321-
004-5
68
11. EDNEY, A. 1992. Váž pes a šteniatko. Bratislava: Slovart, 1992. 177 s. ISBN 80-7145-
016-2
12. FELDMAN, E. C., NELSON, R.W.: Canine and Feline Endocrinology and
reproduction, (Thirdedition), Elsevier Science, 2004, 1089 s.
13. FINDEJS, J. 1973. Psi společenských plemen. Praha: Státní zemědělské nakladatelství,
1973. 262 s. ISBN 07-049-73-04/48
14. FOGLE, B. 1993. Ja pes. Bratislava: Nakladateľstvo a vydavateľstvo CESTY, 1993.
192 s. ISBN 80-85363-75-5
15. FOGLE,B. 1994. Já pes. Praha: OTTOVO Nakladelství, 1994.189 s. ISBN 80-7181-
254-4
16. FOGLE, B. 2001. Encyklopédia psov. 3 vydanie. Praha: Fortuna Print, 2001. 312 s.
ISBN 80-88980-34-8
17. FOGLE, B. 2007. Psy. Bratislava: Slovart, 2007. 344 s. ISBN 978-80-8085-015-9
18. FOGLE, B. 2002. Nová encyklopédia psov. Praha: Fortuna print, 2002. 416 s. ISBN
80-8898-088-4
19. KHOLOVÁ, H. 2002. Všetko o psoch. Praha: OTTOVO nakladatelství, 2002. 272 s.
ISBN 80-7181-939-5
20. KOVAŘ, V., KUŠNÍR, J., ŘEZNÍČEK, V., Reprodukcia hospodárskych zvierat,
Vydanie prvé – Vydala Príroda, vydavateľstvo kníh a časopisov, n. p., Bratislava 1987,
352
21. KUDLÁČ, E., ELEČKO, J.: Veterinární porodnictví a gynekologie. Státni zemědělské
nakladatelství Praha, 1987, 572 s.
22. MORRIS, D. 2004. Psi. Praha: BB/art, 2004. 703 s. ISBN 80-7341-412-0
69
23. NOUZÁKOVÁ, Z. 2007. Čivavy de Pompadour. In Pes a Mačka, roč.7, 2007. č.7,
s.12. ISSN 1335-7778
24. ONDRUSZ, P., Krytí feny- co by ste mali vědět, 2009, http://www.veterina-
pisek.cz/publikace/kryti-feny-co-byste-meli-vedet
25. PACLTOVÁ, J. 1998. Čivava. České Budějovice: DONA, 1998. 60 s. ISBN 80-86136-
25-6
26. PALMEROVÁ, J. 1997. Fakty o psoch. Bratislava: INA Publishing Ltd, 1997. 160 s.
ISBN 80-8053-017-3
27. PALMEROVÁ, A. 2005. Psí plemena . Praha: Svojtka and co., 2005. 224 s. ISBN
8073521660
28. PROCHÁDZKA,Z. 1989. Chov psú. Praha: SZV, 1989. 252 s. ISBN 80-209-0015-2
29. RABER, H. 1994. Encyklopédia plemien psov. 1 diel. Ostrava: Blesk, 1994. 768 s.
ISBN 80-85606-56-9
30. SCHAFER,L. 2008. Zdravá výživa pro psa. Praha: GRADA Publishing, 2008. 96 s.
ISBN 9788024725871
31. SMRČKOVÁ, L. 1997. Vreckový atlas psov. Bratislava: ART AREA, 1997. 264 s.
ISBN 80-88879-05-1
32. SVOBODA, M., SENIOR, D.F., DOUBEK, J., KLIMEŠ, J. a kol.: Nemoci psa a
kočky. 2. diel, Noviko, a. s., Brno, 2001, 2038, ISBN 80-902595-3-7
33. SWANIE, S, 2010 Zdravá výživa pro starého a nemocného psa. Praha: GRADA
Publishing, 2010. 88.s ISBN 9788024732411
70
34. TAYLOR, D. 1994. Váž pes. 2 vydanie. Martin: Neografia, 1994. 287 s. ISBN 80-
85355-14-0
35. TAYLOR, D. 1991. Veľká kniha o psoch. Bratislava: Gemini, 1991. 240 s. ISBN 80-
85265-11-7
36. TENNANT, C. 2003. Zlozvyky psov. Bratislava: Slovart, 2003. 205 s. ISBN 80-7415-
794-9
37. VERHALLEN, E. 2002. Velká encyklopédie psu. Dobřejovice: REBO Productions CZ,
2002. 544 s. ISBN 80-7234-072-7
Dostupné na internete:
38 .Klub chovateľov Čiváv a Papillónov v Poprade. In www.civavapapillon.sk
[online].2009 [cit 2009-01-28].Dostupné na internete:
http://www.civavapapillon.sk/index.php?id=kto_sme&mn=0&su=99999
39.Molosy.In www.skj.sk [online].2009 [cit 2009-03-16].Dostupné na internete:
http://www.skj.sk/standardy/fci_02.html#molosy
40.Štandardy.In www.skj.sk [online].2009 [cit 2009-03-21].Dostupné na internete:
http://www.skj.sk/standardy/fci_09.html#sekcia6
41.Štandardy.In www.skj.sk[online].2009 [cit 2009-03-28].Dostupné na internete:
http://www.skj.sk/standardy/fci_09.html
42.Mopsi v Čechách. In www.volny.cz [online].2009 [ cit 2009-04-19].Dostupné na
internete: http://www.volny.cz/smrckovi/mopsi_v_cechach.htm
43.In www.vetambraca.sk [online]. 2011 [ cit 2011-02-08].Dostupné na internete:
http://www.vetambraca.sk/?zak=7&qid=22
71
44.Zvírecí nemoci-hydrocefalus. In www.petklinika.cz [online]. 2011 [ cit 2011-02-
16].Dostupné na internete: http://www.petklinika.cz/informace-o-zvirecich-
nemocech/hydrocefalus
72
Prílohy
73
Foto: Róbert Čvirik
Obrázok 1
[Šteniatka Čivavy vo veku 6 týžďnov]
Foto: Róbert Čvirik
Obrázok 2
[Pôrod Čivavy]
74
Foto: Róbert Čvirik
Obrázok 3
[Šteniatko Čivavy tesne po pôrode]
Foto: Róbert Čvirik
Obrázok 4
[Začiatok pôrodu]
75
Foto: Róbert Čvirik
Obrázok 5
[Šteniatka Čivavy vo veku 6 dní]
Foto: Róbert Čvirik
Obrázok 6
[Akt párenia ( Čivavy)]
76
Foto: Róbert Čvirik
Obrázok 7
[Anglický Buldog]
Foto: Róbert Čvirik
Obrázok 8
[Šteniatko Anglického Buldoga vo veku 8 týždňov.]
77
Foto: Róbert Čvirik
Obrázok 9
[Šteniatka Anglického Buldoga tesne po pôrode.]
Foto: Róbert Čvirik
Obrázok 10
[Sučka Anglického Buldoga pred cisárskym pôrodom]
78
Foto: Róbert Čvirik
Obrázok 11
[Šteniatka Anglického Buldoga vo veku 5 dní]
Foto: Róbert Čvirik
Obrázok 12
[Sučka Anglického Buldoga 12 týždňov]
79
Foto: Róbert Čvirik
Obrázok 13
[Sučka Mopsa so šteniatkami tesne po pôrode]