Úrad pre Slovákovnovyzivot.net/wp-content/uploads/2019/03/nz-2018-11-12.pdf · Zaoberať1sa interpretáciou literatúry a umenia vôbec znamená predovšetkým ujasniť si, z akej

1

No

vý

živ

ot, n

ov

em

be

r –

de

ce

mb

er 2

01

8, r

oč

ník

70

, čís

lo 1

1 –

12

7011 – 12

2018

Z produkcieSlovenského vydavateľského centra

Mesačník pre literatúru a kultúru

Nový život

Úrad pre Slovákovžijúcich v zahraničí

Národný kalendár na rok 2019. Zostavil: Vladimír Valentík.Strán 316. Cena 500 din.

Víťazoslav Hronec: Na lôžku so súdružkou polemikou. Strán 128. Cena 300 din.

Zdenka Valentová-Belićová: Imigranti v babylonskej veži. Rozhovory o identite. Strán 200. Cena 300 din.

Juraj Súdi: Činnosť slovenskej zborovej kultúry a jej vplyv na rozvoj a šírenie interkulturality vo Vojvodine. Strán 292. Cena 500 din.

1

CIP – Каталогизација у публикацијиНародна библиотека Србије, Београд82COBISS.SR-ID 11455234Preložil Víťazoslav Hronec

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúruZaložený roku 1949Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981)Medaily Andreja Hlinku (1992)a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999)

Doterajší hlavní a zodpovední redaktori:Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014)

REDAKCIA

ŠéfredaktorkaZdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁRedakční spolupracovníciLadislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETE, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁNa obálke je výsek z akrylovej maľby Sandro Botticelli akademického maliara a gra� ka Pavla Popa, 2016.Číslo je ilustrované reprodukciami akrylových malieb akademického maliara a gra� ka Pavla Popa pri príležitosti jeho životného jubilea.Gra� cká úpravaVladimír SUDICKÝJazyková redaktorkaZuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ

Technický redaktorJán HLAVÁČRiaditeľVladimír VALENTÍKVydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad

Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v SrbskuNový Sad

Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko kategorizovalo Nový život ako vedecký časopis (M53).

Vytlačila tlačiareň ARTPRINT media, Nový Sad

Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky PetrovecTel.: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: [email protected]; [email protected]

Číslo účtu 160-931760-45Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din)Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din)Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din)

ISSN 0351-3610

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIAVO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCAMILUTIN PETROVIĆ (1941)

Labuť hľadí, hlavou nehýbe Veličković, kresbaSledoval som labuťpočas úsvitu V diaľkeBelela sa Jej čassa minul Lenže ja mám liekPribijem ju o doskyPolámem jej krídla Černela saOna vie Nemôžem jej tourobiťLenže veľmi sa mýli Keď kačacím zobákomvyjadruje svoj súhlasCigánil som LabuťLabuť LabuťKeď som spomínal doskyMám ja niečo inépre posledné dni takýchvtáčích oblúdOblak ti stojínad hlavou Ktorá sa nehýbe

Zasahuje ťa hriech predka.Do pečene.Zaplietol si sa, vtáčik, do drôtov

diaľkového vedenia.Zbytočne škriabeš nechtom:úder, elektrický, triasie telom, nervom,vrýva sa do kože,riadi tvoj um: vykrúca ti krk, umelcova

ruka: cigaršpic: scvrklivý, pod tvoje pierko si ľahne,vedľa steny:výmena energie:vzlietaš, z lôžka,po precitnutí,udieraš hlavou, o plafón,vylietaš cez širokú trhlinu, k oceánu,na bralo.Na temnej strane ostrova, Eey,v slanej tekutine,pod hladinou,cez niekoľko rovín, rovnakých,cenný:tvoj pád, cez čiary, na dosah šípu,na určený bod.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 11 – 12 1ROZKOŠ Z TEXTU

Zaoberať1sa interpretáciou literatúry a umenia vôbec znamená predovšetkým ujasniť si, z akej pozície sa ňou filozof umenia, estetik, literárny teoretik alebo historik literatúry chce zaoberať. Každá filozofická, resp. estetická koncepcia či literárnovedná teória funguje ako priznaný alebo zamlčaný teoretický rámec (frame), ktorý stojí v pozadí práce interpreta s literárnym textom a ktorý určuje jeho stratégiu, teda to, čo je v prípade literárneho textu podstatné alebo nepodstatné, či vôbec lite-rárny text má nejakú podstatu a ak áno, ako ju môžeme chápať. Americký dekonštrukti-vista Jonathan Culler na margo interpretácie tvrdí: „Interpretácia vo všeobecnosti spočíva v odlíšení medzi centrálnym a okrajovým, podstatným a nepodstatným: interpretovať znamená odhaliť, čo je pre text alebo skupinu textov centrálne.“2 Upozorňovať na fakt, že súčasná filozofia umenia, estetika a literárna veda vyprodukovali niekoľko vzájomne od-lišných, konkurenčných a niekedy aj nesúme-rateľných teoretických rámcov považujem za zbytočné, a namiesto toho sa sústredím na priblíženie dvoch teoretických rámcov, ktoré zásadným spôsobom vytvárajú pôdorys môj-ho myslenia o umení.

Dňa 22. februára 1913 na zámku rodiny Vufflenových vo Švajčiarsku zomrel Ferdi-nand de Saussure. Po profesorovej smrti asistenti Charles Bally a Albert Sechehay, s pomocou Alberta Riedlingera, vydali spísané Saussurove prednášky pod názvom Kurz všeobecnej lingvistiky. Keď v roku 1918 Kurz prvý-krát vyšiel, jeho editori netušili, že bude mať taký obrovský vplyv, a to nielen na ďalší vývoj lingvistiky, ale aj na niektoré sociálne a humanitné vedy.

Dňa 13. marca 1925 Vilém Mathesius pozval k sebe anglistu Bohumila Trnku, avantgar-distu a formalistického teoretika Romana Jakobsona a lingvistu Sergeja Karcevského, ktorý študoval v Ženeve lingvistiku, teda študoval na škole, kde v minulosti pôsobil aj

1 Text vznikol v rámci grantového projektu VEGA č. 1/0446/17 Filozofická, estetická a antropologická analýza úlohy médií a umenia v súčasných komunikačných procesoch.

2 CULLER, Jonathan: On Deconstruction. Theory and Criticism after Structuralism. Ithaca, New York, Cornell University Press 1992, s. 140.

ROZKOŠ Z TEXTU

PETER MICHALOVIČ

Literárne texty, kódy, interpretácia1

Prof. PhDr. Peter Michalovič, PhD. (1960), fi-lozof, estetik, teoretik filmu a pedagóg. Vyštudo-val odbor filozofia a estetika na FF UK v Bra tislave, kde od roku 1987 pôsobí. Okrem toho prednáša aj na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Zaoberá sa estetickou teóriou, štrukturalizmom, postštrukturalizmom a teóriou rozprávania. Je autorom knižných publikácií Azidióma keresése (Hľadanie idiómu, 1997), Úvod do štrukturalizmu a postštrukturalizmu (1997, s Pavlom Minárom), Orbisterrarumest speculum ludi (1999), Krátke úva-hy o vizualite a filme (2000), Dal Segno al Fine (2003), Omnibus in omnibus (2004), De disciplina et arte (2005), Juraj Jakubisko (2005, s Vlastimilom Zuskom), Interpretatio. Fila – Klimt (2007), Znaky, obrazy a stíny slov (2009, s Vlastimilom Zuskom), Ivan Csudai: Vita brevis, ars longa (2010), Rozprava o westerne (2014, s Vlastimilom Zuskom), Rudolf Fila (2016, s Ľudovítom Hološkom), Rudolf Fila. Imago-lógia (s Martinom Kaňuchom). Publikoval vyše 400 vedeckých štúdií a odborných článkov.

2 č. 11 – 12 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT ROZKOŠ Z TEXTU

Saussure. Tento dátum je všeobecne považovaný za prvé známe stretnutie skupiny zakla-dajúcich členov vedeckého spoločenstva známeho ako Pražský lingvistický krúžok (PLK). Zásluhou členov tohto spoločenstva sa rozvíja Saussurov lingvistický odkaz a čo je dôle-žité, Saussurove myšlienky sa v transformovanej podobe aplikujú aj mimo oblasti výsku-mu jazyka, teda predovšetkým na sféru umenia.

Čím ovplyvnil Saussure členov PLK? Predovšetkým to boli názory na podstatu verbál-neho znaku, rozlíšenie jazyka (langue) a prehovoru (parole) v celku reči (langage). Podľa Saussura znak tvorí neoddeliteľnú jednotu označovaného a označujúceho, významu a výrazu, pričom túto jednotu pripodobňuje k listu papiera, ktorý ak trháme, tak trháme obe strany naraz. Jazyk je norma manifestácií všetkých prehovorov a prehovor je indivi-duálne použitie jazyka, to znamená sú to kombinácie závislé od vôle a intelektu hovoria-ceho plus psychofyziologický mechanizmus umožňujúci tieto kombinácie navonok vy-jadriť. Jazyk je sociálna časť reči, invariant alebo kód; naproti tomu prehovor je individuálna časť reči, variant tvorený na pozadí invariantu alebo správa kódovaná jazy-kovým kódom. Ešte jednu dôležitú charakteristiku jazyka treba pripomenúť: „V jazyku existujú iba rozdiely. Ba čo viac: určitý rozdiel všeobecne predpokladá pozitívne termíny, medzi ktorými sa vytvára; avšak v jazyku existujú iba rozdiely bez pozitívnych termínov. Nech si už všímame označovaného alebo označujúceho, jazyk nemá ani idey, ani hlásky, ktoré existovali pred systémom jazyka, ale len konceptuálne a fonické rozdiely.“3 To zna-mená, že znaky sú vymedzené vzájomnými diferenciami, čiže každý znak je tým, čím os-tatné znaky nie sú, je teda definovaný práve tou diferenciou, ktorou sa jednoznačne odli-šuje od iných znakov. Napríklad zelená je tým, čím nie je čierna, biela, modrá, červená, oranžová, ružová atď. Aby hovoriaci mohli medzi sebou zmysluplne komunikovať, musia si daný systém jazyka – kód osvojiť pred aktom komunikácie a nesmú ho meniť počas komunikácie, pretože každá zmena zákonite vedie k rastu informačného šumu a ak miera šumu prekročí kvalitatívnu mieru, prehovor sa stane nezrozumiteľný.

Ako vidíme, jazyk je hierarchicky nadradený nad prehovor. To znamená, že každý, kto je plnohodnotnou spoločenskou bytosťou, sa musí podrobiť jazykovým normám a z toh-to pohľadu, ako výstižne poznamenali Bachtin a Vološinov v knihe Marxizmus a filozofia jazyka, nie sme pánmi jazyka, ale jeho nájomníkmi, pretože jazyk má od začiatku skrz naskrz sociálnu povahu.4

Jeden z čelných predstaviteľov PLK je literárny vedec a svetoznámy estetik Jan Muka-řovský, ktorý mimochodom v rokoch 1934 až 1937 pôsobil ako mimoriadny profesor es-tetiky na Univerzite Komenského. Ako prvý sa pokúsil modifikovať a transformovať rozlí-šenie medzi jazykom a prehovorom na oblasť umenia. Podľa Mukařovského každé umelecké dielo môžeme chápať ako konkrétnu štruktúru tvorenú na pozadí nadindividu-álnej štruktúry, súboru platných estetických noriem, čiže aktuálnej umeleckej tradície. Lenže na rozdiel od každodennej komunikácie, v ktorej účastníci sa pokúšajú dodržiavať normy jazyka, pretože tým eliminujú nárast informačného šumu a tým bránia nezrozumi-teľnosti svojich prehovorov, normy v umení – presnejšie estetické normy – nie sú určené iba na dodržiavanie, ale aj na porušovanie. Ak je porušenie niektorej z komplexu estetic-kých noriem dostatočne esteticky účinné, vedie k zmene nadindividuálnej štruktúry to-

3 SAUSSURE, Ferdinand de: Kurs obecné lingvistiky. Praha, Academia 1996, s. 148. 4 Pozri: BACHTIN, Michail M. – VOLOŠINOV, Valentin N.: Marxizmus, freudizmus, filozofia jazyka. Bratislava,

Pravda 1986, s. 278 – 299.


ho-ktorého druhu umenia. Na margo porušenia estetickej normy Mukařovský píše: „Umelecké dielo je vždy neadekvátnou aplikáciou estetickej normy, a to tak, že porušuje jej dovtedajší stav nie z nechcenej nevyhnutnosti, ale zámerne, a preto spravidla veľmi citeľne. Norma je tu porušovaná bez prestania.“5 Aby však bolo jasné, umelecké dielo je výsledkom aplikácie celého súboru noriem. Poznáme totiž normy materiálové, technické, technologické, normy platné pre rôzne umelecké žánre a druhy, estetické normy platné v určitých historických obdobiach a v súvislosti s umením môžeme hovoriť aj o individu-álnych normách. Umelec v tvorbe niektoré normy dodržiava, iné zase porušuje. Keby porušil všetky normy naraz, dielo by nemohlo byť súčasťou sveta umenia, pretože by sa s ostatnými dielami minulosti a prítomnosti nedalo porovnať ani v jednom parametre. „Živé umelecké dielo vždy osciluje medzi minulým a budúcim stavom estetickej normy: prítomnosť, pod ktorej zorným uhlom ho vnímame, je pociťovaná ako napätie medzi normou minulou a jej porušením, určeným k tomu, aby sa stalo súčasťou normy budúcej.“6

Mukařovský chápe umelecké dielo ako znak, presnejšie ako makroznak zložený zo znakov nesúcich čiastkový význam. Aby umelecké dielo mohlo slúžiť ako prostriedok umeleckej komunikácie, musí byť tvorené ako znak a zároveň aj vnímané a prijímané ako znak. Umelecký znak nemožno chápať ako vyjadrenie vnútorných prežívaní tvorcu, pre-tože prežívať bolesť je jedna vec a priblížiť túto bolesť niekomu inému je vec druhá a k nej potrebujeme nejaké znaky, ktoré by dokázali niekomu inému opísať nami prežívanú bo-lesť. Keďže vieme, že pokiaľ v prípade každodennej komunikácie jednotliví účastníci do-držiavajú kód, nemenia ho v procese komunikácie, lebo to uľahčuje komunikáciu, v prí-pade umenia sa kód, ergo nadindividuálna štruktúra, neustále v menšej alebo väčšej miere porušuje a mení. Umelecké dielo preto môžeme rozdeliť na artefakt a estetický objekt. Artefakt je materiálnou zložkou diela a tá podlieha výlučne fyzikálnym či chemic-kým zákonitostiam, napríklad stránky knihy žltnú, písmo bledne, sochy korodujú a získa-vajú patinu, pieskovec sa postupne rozpadá, povrch filmu praská atď. Pokiaľ sa artefakt kvalitatívne nezmení, to znamená, že nie je deštruovaný natoľko, aby sa rozpadol na amorfnú masu a recipient ho už nevedel identifikovať ako artefakt, tak potom sa tieto zmeny berú do úvahy len výnimočne, napríklad odlomené ruky Venuše súčasný divák nepovažuje za čiastočnú deštrukciu, ale za umeleckú intenciu autora. Žiadalo by sa pove-dať, že artefakt je označujúce, avšak v skutočnosti je artefakt viac než označujúce, prečo, to za chvíľu vyjasním.

Naproti tomu estetický objekt je korelát diela vo vedomí recipienta, pričom tento ko-relát je vytváraný v závislosti od recipientových kódov. Zjednodušene povedané, autor v jednom jazyku dielo píše, dobovým kódom kóduje umelecké posolstvo a recipient iným kódom dielo dekóduje. Samotná recepcia diela preto vždy osciluje medzi znakovou a neznakovou povahou diela, medzi zámernosťou a nezámernosťou, sémantickou aktu-alizáciou a sémantickým zvetrávaním.7 Najlepším potvrdením pravdivosti tohto tvrdenia je báseň a jej preklady urobené v rôznych, od seba odlišných historických dobách. Neus-tála zmena jazyka literatúry a jazykov umenia vôbec spôsobuje, že umelecké dielo nie je jednoduchý komunikát, artefakt nie je púhy nosič so sebou identického zmyslu, ale, ako

5 MUKAŘOVSKÝ, Jan: Estetická funkce, norma a hodnota jako sociální fakty. In: Studie I. Brno, Host 2000, s. 105.

6 Tamže, s. 107. 7 Pozri: MUKAŘOVSKÝ, Jan: Záměrnost a nezáměrnost v umění. In: Studie I. Brno, Host 2000, s. 353 – 391.


to výstižne vysvetlil jeden z najvýznamnejších Mukařovského žiakov Milan Jankovič, priestor diania zmyslu.8

V roku 1938 dochádza k rozpadu Československej republiky a z Prahy je Roman Jakob-son pre svoj židovský pôvod okolnosťami prinútený emigrovať do Spojených štátov amerických. V novej vlasti sa stretáva s iným exulantom, francúzskym vedcom Claudom Lévim-Straussom. Keďže majú spoločný osud, rýchlo nadviažu obojstranne heuristický dialóg. Jakobson referuje Lévimu-Straussovi o štrukturálnej lingvistike a štrukturálnej fonológii, za spoluzakladateľa ktorej je považovaný. Lévi-Strauss mu zasa rozpráva o sys-témoch príbuzenských vzťahov v spoločenstvách prírodných národov a na veľké prekva-penie oboch zisťujú, že na prvý pohľad medzi odlišnými oblasťami, sú prekvapujúce po-dobnosti, hlavne vo forme organizácií oboch systémov.

Po druhej svetovej vojne sa Jakobson natrvalo usadí v USA a Lévi-Strauss sa vracia do Francúzska, kde sa stáva popri historikovi vedenia Michelovi Foucaultovi, literárnom vedcovi a semiológovi Rolandovi Barthesovi, psychoanalytickému štrukturalistovi Jacque-sovi Lacanovi čelným predstaviteľom francúzskeho štrukturalizmu. Hoci Léviho-Straussa a Jakobsona oddeľuje nepokojný Atlantik, z času na čas sa navštevujú a v roku 1962 v druhom čísle časopisu L’Homme publikujú spoločnú štúdiu Baudelairove Mačky.9 S od-stupom času túto štúdiu možno považovať za vzorovú štrukturalistickú analýzu poetic-kého diela. Jej autori sú presvedčení, že všetko podstatné sa nachádza v texte Baudelai-rovho sonetu a ich vedeckou povinnosťou je krok za krokom opísať všetky roviny od fonetickej až po mýtickú, ktoré sa vo vzájomných vzťahoch podieľajú na jedinom zmysle básne a tým je ten, ktorý do textu vložil básnik. Lévi-Strauss na margo ich analytického výkonu hovorí, že umelecké dielo je „objekt obdarený presnými vlastnosťami, ktoré treba analyticky izolovať a na ich základe môže byť toto dielo celkovo definované. Keď sme sa s Jakobsonom pokúšali o vypracovanie štrukturálnej analýzy Baudelairovho sonetu, ne-pristupovali sme k tejto básni ako k ,otvorenému dielu‘, v ktorom by sme mohli nájsť všetko, čo tam vložili nasledujúce epochy. Pristupovali sme k nemu ako k objektu, ktorý bol raz stvorený a vyznačoval sa strnulosťou kryštálu; my sme sa úplne sústredili na to, aby sme vyniesli na svetlo tieto vlastnosti.“10 Ako vidíme, názory Léviho-Straussa a Jakob-sona sa diametrálne odlišujú od názorov Mukařovského a Jankoviča, pričom si dovolím tvrdiť, že napriek tomu ich nemôžeme chápať ako vzájomne sa vylučujúce názory. Princí-py a pravidlá štrukturálnej analýzy formulované Jakobsonom a Lévim-Straussom sa môžu ukázať ako produktívne pre analýzu určitého typu umeleckých javov, ktoré „pokrý-va“ pojem Jurija M. Lotmana estetika totožnosti.

Čo je estetika totožnosti? Podľa Lotmana sa estetika totožnosti zakladá „na úplnom stotožnení zobrazovaných javov s modelmi, šablónami, ktoré poslucháčstvo [aj čitateľ-stvo a diváctvo; doplnil P. M.] už pozná a ktoré tvoria systém ,pravidiel‘. Šablóny v umení nie sú prehreškom, urážkou, ale určitým javom, ktorý sa odhaľuje ako záporný iba v urči-tých historických a štruktúrnych aspektoch. Stereotypy (šablóny) vedomia zohrávajú ohromnú úlohu v procese poznania – v širšom zmysle – v procese odovzdávania

8 Pozri: JANKOVIČ, Milan: Dílo jako dění smyslu. In: Cesty za smyslem literárního díla. Praha, Karolinum 2005, s. 99 – 101.

9 Pozri: JAKOBSON, Roman – LÉVI-STRAUSS, Claude: Baudelairove Mačky. In: JAKOBSON, Roman: Poetická funkce. Praha, H & H 1995, s. 622 – 639.

10 CARUSO, Paolo: Conversazioni com Lévi-Straus, Foucault, Lacan. Milan, Mursia 1969, s. 81 – 82.


informácie.“11 Ktoré umelecké javy reprezentujú estetiku totožnosti? Odpoveď znie: „Folklór všetkých národov, stredoveké umenie, ktoré predstavuje nevyhnutný celosvetový histo-rický úsek, commedia dell’arte, klasicizmus – to je neúplný zoznam umeleckých systémov, ktoré merajú hodnotu diela nie porušovaním, ale dodržiavaním pravidiel.“12 Estetika to-tožnosti je príznačná aj pre tzv. kanonické umenie.

Opozitom estetiky totožnosti je estetika protikladu. „Proti zaužívaným spôsobom mo-delovania skutočnosti stavia umelec svoje originálne riešenie, ktoré považuje za pravdi-vejšie. Kým v prvom prípade [rozumej v prípade estetiky totožnosti; doplnil P. M.] sa akt umeleckého poznania spája so zjednodušením, generalizáciou, v druhom máme do čine-nia so skomplikovaním.“13 Slovo skomplikovanie je namieste, pretože ani v tomto prípade umelec neodmieta en bloc pravidlá tvorby, nie je to teda tvorba bez pravidiel, pretože „tvorba mimo pravidiel, mimo štruktúrnych väzieb nie je možná. Protirečila by charakteru umeleckého diela ako modelu skutočnosti a jeho charakteru ako znaku, to značí, že by nebolo možné poznávať svet pomocou umenia a odovzdávať výsledky tohto poznania poslucháčom [aj čitateľom a divákom; doplnil P. M.] [...]. Vnímanie takého umenia z hľa-diska matematickej teórie hier nie je ,hrou bez pravidiel‘, ale hrou, ktorej pravidlá treba určiť v procese hry.“14 Estetika protikladu sa v umení presadzuje od romantizmu a jej „zlatým vekom“ je podľa môjho názoru moderné umenie.

Ak jedným dychom sa hovorí o estetike totožnosti, tak tým istým dychom možno ho-voriť aj o otvorenom umeleckom diele alebo o otvorených štruktúrach umeleckého diela. S myšlienkou otvoreného umeleckého diela prichádza taliansky semiotik Umberto Eco, inak známy ako vášnivý oponent francúzskych štrukturalistov a neskôr aj postštruktura-listov. Eco vo svojej ešte predsemiotickej práci Otvorené dielo, predovšetkým v časti Poeti-ka otvorené diela, reaguje na diela súdobého umenia, ako sú napríklad Klavierstück XI Karlheinza Stockhausena, Sekvencie pre sólovú flautu Luciana Beria, Scambi Henriho Pous-siera alebo Tretiu klavírnu sonátu Pierra Bouleza. V závere tejto časti Eco vyslovuje odvážny názor, že existujú tri druhy umeleckých diel: a) umelecké diela, ktoré sú autorom zámerne vytvárané ako „nehotové“ a vyzývajú vnímateľov, aby ich dotvorili; b) diela, ktoré sú síce fyzicky ukončené, ale napriek tomu sú „otvorené“ neustálemu nadväzovaniu vnútorných vzťahov, ktoré musí vnímateľ odhaliť a vybrať si z nich v akte percepcie úplného súboru podnetov; 3) každé umelecké dielo, aj keď je vytvorené podľa explicitnej alebo implicitnej poetiky nevyhnutnosti, je vo svojej podstate otvorené virtuálne nekonečnému radu možných interpretácií, v ktorých zakaždým ožíva v súlade s určitou osobnou perspektí-vou, vkusom či prevedením.“15 Neskôr si Eco uvedomuje, že tvrdenie o otvorenosti každé-ho diela je príliš radikálne a môže mať vážne dôsledky pre interpretáciu umenia a preto sa pokúša zaviesť korektúry v podobe kritérií pre odlíšenie interpretácií od dezinterpretá-cií či nadinterpretácií, vedeckých interpretácií od akéhokoľvek použitia bez limitov.

K otváraniu štruktúr, predovšetkým štruktúr umeleckého textu sa po vlastnej línii do-stávajú aj postštrukturalistickí myslitelia. Niektorí z nich, ako napríklad Michel Foucault alebo Roland Barthes majú zaujímavú štrukturalistickú minulosť. Jacques Derrida zase

11 LOTMAN, Jurij M.: Štruktúra umeleckého textu. Bratislava, Tatran 1990, s. 326.12 Tamže. 13 Tamže, s. 329. 14 Tamže.15 ECO, Umberto: Otevřené dílo. Forma a neurčenost v současných poetikách. Praha, Argo 2015, s. 88.


svoje filozofické názory formuje na základe dekonštruktivistických lektúr textov predo-všetkým Edmunda Husserla a klasikov štrukturalizmu, napríklad kritickej lektúry Saussu-rových a Lévi-Straussových textov.

Ako vyzerá postštrukturalistické otváranie štruktúr umeleckého textu sa pokúsim ukázať na troch príkladoch. Začnem Jacquesom Derridom, okrem iného aj preto, že k Československu mal osobitý vzťah. V roku 1981 prichádza do Prahy prednášať do tajné-ho seminára pražských disidentov. Tajná polícia ho zatkne, podsunie mu vrecko s podoz-rivým bielym práškom, zrejme drogou, a obviní ho z pašovania drog. Na základe vykon-štruovaného obvinenia ho uväznia do vyšetrovacej väzby a z nej ho prepustia až na základe ráznej intervencie vtedajšieho francúzskeho prezidenta Françoisa Mitterranda. Po páde komunizmu Derrida niekoľkokrát navštívi Prahu, mimochodom aj na pozvanie dramatika a prezidenta Václava Havla.

Ako už bolo spomenuté, na Derridove názory má okrem iného veľký vplyv podrobné čítanie a interpretácia textov klasikov štrukturalizmu, hic et nunc sa zameriam iba na kri-tické a hypersenzitívne čítanie Saussurovho textu Kurz všeobecnej lingvistiky. Derrida vy-soko oceňuje fakt, že jednou časťou svojho lingvistického učenia, hoci aj nevedome, sa Saussure stavia proti masívnej tradícii západnej metafyziky. Tou časťou je učenie o znaku, založenom na akcentovaní neoddeliteľného spojenia označovaného a označujúceho, ako aj dôrazom na formálny a diferenciálny charakter spôsobu semiotického mechaniz-mu. Formálny charakter spôsobu semiotického mechanizmu tvrdí, že jazyk nie je sub-stancia, ale forma. A druhý mechanizmus sa týka diferenčného ustanovenia označova-ných a označujúcich systému jazyka.

Druhou časťou svojho učenia Saussure však nevdojak masívnu tradíciu západnej me-tafyziky potvrdzuje, najmä tam, kde implicitne vychádza z predpokladu, že aby mohla byť jazyková komunikácia úspešná, musia si účastníci komunikácie osvojiť jazykový kód pred aktom komunikácie a počas komunikácie ho nemôžu meniť. Derrida sa však opráv-nene pýta: Odkiaľ sa zobral tento kód, vari nám len systém diferencií nepadol z neba ho-tový? Rozhodne nie, jazyk totiž nikdy nie je systém so sebou totožných noriem, nie je er-gon, ale energeia a utvára na základe prehovorov. Jazyk nie je ani systémom statických diferencií, naopak, je mu vlastné to, čo vyjadruje slovo-neslovo, pojem-nepojem, čiže Derridov neologizmus différance. V skratke ide o neustály proces diferovania, ktorý spô-sobuje, že jeden stav jazyka sa síce podobá na druhý stav, ale nikdy s ním nie je identický. Différance je pohyb diferenciácie a zároveň odsúvanie konca tohto pohybu. V praxi to vyzerá tak, že tvorca na základe jedného stavu jazyka text generuje a čitateľ na základe iného stavu jazyka text recipuje, aj preto môže Derrida odvážne a proti logike zdravého sedliackeho rozumu tvrdiť, že každé dekódovanie textu je vlastne jeho nové zakódova-nie. Preto sú, obrazne povedané, v každom texte akoby súčasne vždy prítomné dva texty: „Dva texty, dve ruky, dva spôsoby videnia, dva spôsoby načúvania. Pospolu, a predsa oddelene.“16 Jeden text je disciplinovaný, druhý zase subverzívny, jeden smeruje k zavŕše-niu zmyslu, druhý zase k jeho rozkladaniu a hlavne oba texty pracujú tak, že výsledný text sa neustále odchyľuje od seba a je so sebou ne-identický.

S Derridovými vymedzeniami différance a chápaním ne-identity textu sa do veľkej miery rýmujú názory Rolanda Barthesa. Tento originálny mysliteľ s bohatou štrukturalistickou mi-nulosťou v prednáške Semiologické dobrodružstvo z postštrukturalistického obdobia kon-

16 DERRIDA, Jacques: Marges de la philosophie. Paris: Minuit 1972, s. 75.


štatuje: „Text v modernom zmysle, aký sa pokúšame dať tomuto slovu, sa zásadne odlišu-je od literárneho diela:

nie je to estetický produkt, ale prax označovania;nie je to štruktúra, ale štrukturácia; nie je to predmet, ale práca a hra; nie je to súbor uzavretých znakov obdarených zmyslom, ktorý by bolo potrebné znovu

odhaliť, ale je to premiestňujúci sa objem trás;inštanciou Textu nie je označovanie, ale signifikant v semiologickom a psychoanalytic-

kom chápaní tohto termínu;Text prekračuje niekdajšie literárne dielo; existuje napríklad text života, do ktorého

som sa pokúsil vstúpiť písaním o Japonsku.“17 Barthes však úplne nezavrhuje svoju štruk-turalistickú minulosť, rudimenty tohto štýlu myslenia je možné identifikovať napríklad vo vymedzení tzv. čitateľnej literatúry. V knihe S/Z Barthes rozlišuje medzi čitateľnou litera-túrou a písateľnou literatúrou. Prvá je vlastne klasická literatúra a tá robí z čitateľa obyčaj-

17 BARTHES, Roland: L’aventure sémiologique. Preložil Miroslav Marcelli. Paris, Éditions du Seuil 1985, s. 13.

Pave

l Pop

: And

rej R

ubľo

v, a

kryl

, 201

5


ného konzumenta textu. „Tento čitateľ je potom uvrhnutý do akejsi záhaľčivosti, intrazi-tivity, jednoducho vážnosti: miesto, aby sa sám hral, aby mal plný prístup k čaru signifikantu, k rozkoši písania, je mu dopriata už len chabá sloboda umožňujúca text prijímať alebo zamietať: čítanie je už iba určité referendum.“18 Písateľná literatúra robí z čitateľa producenta, pretože mu umožňuje „pre-pisovať“ text, to znamená iným kódom dekódovať literárny text než ho zakódoval autor. Čitateľ-producent sa podieľa na tvorbe zmyslu literárneho textu, zmyslu, ktorý nie je daný, ale každým aktom čítania sa nanovo tvorí a mení.

Aby to bolo jasnejšie, uvediem ešte jeden príklad z neskoršej Barthesovej práce Rozkoš z textu. Podľa Barthesa má literárny text dva okraje: „okraj rozumný, konformný, plagiátor-ský (je treba kopírovať jazyk v jeho kanonickej podobe, ktorú ustanovuje škola, pravidlá správnosti, literatúra, kultúra), a druhý okraj, pohyblivý, prázdny (pretože môže nadobud-núť ľubovoľné obrysy), ktorý je vždy miestom účinkov: tak, kde presvitá smrť reči. Tieto dva obrysy a kompromis, ktorý spolu uzatvárajú, sú nevyhnutné.“19 Á propos, kompromis! Záleží, či pri hľadaní kompromisu je dominantný rozumný, konformný, plagiátorský alebo pohyblivý, prázdny okraj. Ak v procese hľadania kompromisu dominuje prvý okraj, lite-rárny text nevybočuje z radu iných textov, je podobný s predchádzajúcimi textami a Barthes takéto texty označuje ako klasické alebo hovorí o čitateľskej literatúre. Avšak ak je táto podobnosť prílišná, už nehovoríme o klasickom, ale o epigónskom texte.

Dominancia druhého okraja spôsobuje, že text kladie čitateľovi veľký odpor, môžeme hovoriť v prvom rade o modernom texte alebo o písateľnej literatúre. Niekedy sa môže stať, že prílišná hegemónia prázdneho okraja zapríčiní tesné priblíženie literárneho textu k hranici šialenstva a keď už je reč o šialenstve, nastal správny čas uviesť na scénu Miche-la Foucaulta.

V štúdii Šialenstvo, absencia diela, ktorú v roku 1972 Foucault pripojil k novému vyda-niu svojej staršej práce Dejiny šialenstva v klasickom veku, sa dozvedáme „že v našej reči sa črtá akýsi zvláštny pohyb. Reči, ktorá súčasne s tým, čo hovorí, vyjadruje aj jazyk, v ktorom je dešifrovateľná ako reč, sa dnes postupne (a najskôr od Mallarmého) stáva aj literatúra. Písať znamenalo až do Mallarméa situovať svoju reč do rámca určitého daného jazyka, takže jazykové dielo s výnimkou niektorých (hoci významných) znakov, ako Rétorika, Téma či Obrazy bolo rovnakej povahy ako každá iná reč. Koncom 19. storočia (v dobe, alebo približne v dobe objavenia psychoanalýzy) sa zmenilo v reč, ktorá kladie dešifrova-cí kľúč do seba samej; alebo si aspoň pod každou vetou, pod každým slovom nárokuje zvrchovanú moc meniť hodnoty a významy jazyka, ktorého je predsa všetko (a fakticky) súčasťou, v reč, ktorá pozastavuje vládu jazyka momentálnym gestom písania.“20 Foucault predpokladá, že existujú dva modely literárnej komunikácie. V prvom modele jazyk lite-ratúry tvorca nachádza hotový, explicitne alebo implicitne si ho osvojuje a tento jazyk mu slúži na generovanie posolstva literárneho textu. Text je teda odvodený od jazyka, tvorca si ho osvojuje a počas písania ho mení iba v minimálnej miere, čo v konečnom dôsledku čitateľovi výrazne uľahčuje dekódovanie jeho posolstva. V druhom modele lite-rárnej komunikácie spisovateľ vstupuje do konfliktu s jazykom literatúry svojej doby a písaním textu ho výrazne mení. Zmenu kódu počas tvorby sťažuje dekódovanie, čitateľ

18 BARTHES, Roland: S/Z. Praha, Garamond 2007, s. 10 – 11.19 BARTHES, Roland: Le plaisir du text. Paris, Seuil 1973, s. 12.20 FOUCAULT, Michel: Šílenství, absence díla. In: Světová literatura 1993, roč. XXXVIII, č. 3, s. 170.


musí vynaložiť veľkú námahu, aby z textu najprv „vytiahol“ kód, jazyk a následne ho pou-žil na dekódovanie zmyslu. Činnosť čitateľa sa podobá činnosti vojenského dešifranta, ktorý najprv musí rekonštruovať kód a až potom ho môže použiť na dešifrovanie tajnej správy. Ak sa to čitateľovi nedarí ani s vynaložením veľkej námahy, text môže jednoducho kvalifikovať ako výtvor bez zmyslu, ergo ako výtvor šialenca. Zjednodušene povedané, tomto prípade literárny text predchádza jazyk, vďaka textu sa jazyk stáva jazykom až v akte recepcie.

Dňa 9. októbra 2004 v Paríži umiera Jacques Derrida a jeho smrťou sa končí veľký prí-beh štrukturalizmu a postštrukturalizmu. Príbeh, ktorý sa začal v zimnom semestri roku 1891, kedy Ferdinand de Saussure začal prednášať v Ženeve o jazyku. Tento príbeh po-kračoval v Prahe, kde skupina nadšených vedcov založila prestížne vedecké združenie Pražský lingvistický krúžok a za krátky čas vďaka tomuto združeniu urobili z Prahy cen-trum lingvistických výskumov so širším presahom k umeniu. Po rozbití Československej republiky sa jedna epizóda tohto príbehu odohráva v Spojených štátoch a po druhej svetovej vojne sa paralelne odohráva v Paríži, Prahe, Tartu a Moskve. Lenže pokiaľ vedci v Paríži sa konfrontujú iba s inak zameranými vedeckými osobnosťami a koncepciami, v Prahe, Tartu a Moskve sa nedobrovoľne musia konfrontovať s komunistickou ideológi-ou, pričom mnohým je zakázaná vedecká a pedagogická činnosť a sú vykázaní z akade-mického priestoru. Až po páde komunistického režimu sa môžu prihlásiť k štrukturalizmu, semiotike či neoštrukturalizmu, poprípade k postštrukturalizmu.

Tento viac než sto rokov trvajúci príbeh ma neprestáva fascinovať, hoci viem, že na jeho podrobnú bilanciu je ešte priskoro. Avšak viem aj to, že zásluhou štrukturalistov a postštrukturalistov som si uvedomil, že literárne, a vôbec umelecké texty žijú len pros-tredníctvom interpretácií, neinterpretované diela musia čakať na dobu, keď sa opäť do-stanú do hry, to znamená, že začnú byť interpretované a poprípade dokážu vyvolať zau-jímavé konflikty interpretácií. Tie diela, ktorým sa to nepodarí a nedočkajú sa tejto doby, sú odsúdené na dlhý čas pomalého umierania.

Záver môjho textu som začal pripomenutím Derridovej smrti a keď už som sa dostal k smrti, tak spomeniem ešte jedno úmrtie. Dňa 25. februára 1980 zrazila v Paríži dodávka Rolanda Barthesa a na následky tohto zranenia 26. marca 1980 zomrel. Je to notoricky známy fakt, pre drvivú väčšinu ľudí to bola nešťastná náhoda, avšak podľa francúzskeho spisovateľa Laurenta Bineta to bol organizovaný komplot. Barthesa mali zámerne zraziť agenti bulharskej tajnej služby, ktorej šéfoval otec Julie Kristevy, a z jeho aktovky mali ukradnúť tajomstvom opradený spis. Chcú ho získať viacerí, pretože spis údajne pojed-náva o siedmej funkcii jazyka. Ak to niekomu pripadá ako úvod konšpiračného trileru, tak sa nemýli. Binet, mimochodom pár rokov vyučoval na vojenskej akadémii v Košiciach, napísal sémanticko-lingvistickú detektívku a ponúka čitateľovi celkom iný príbeh štruk-turalizmu a postštrukturalizmu, než som ponúkol ja. Príbeh je fikcia, síce predstiera, že je čistou pravdou a používa na to celý rad autentifikujúcich referentov, ako sú napríklad mená slávnych filozofov, humanitných vedcov či politikov a fakty z ich biografie; zjedno-dušene prerozprávané fragmenty ich diel; spomínajú sa konkrétne miesta, v konečnom dôsledku je to iba literárna fikcia. Zaujímavá fikcia, ktorá čitateľa poučí a zabaví. Laického čitateľa poučí a zabaví v rovnakej miere, poučeného čitateľa viac zabaví než poučí. Verte mi, je to dobrá kniha, vrelo ju odporúčam čítať ako zábavný komplement k tomu, o čom som písal.

10 č. 11 – 12 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT CHAT

zvb@: Prozaička, esejistka, poetka a filozofka Etela Farkašová, autorka 17 prozaických kníh, 9 básnických zbierok, 5 esejistických, zostavovateľka početných výberov a antológií od roku 1978, keď získala prvé ocenenie za prozaický debut, bola ocenená dvadsiatkou najprestížnejších cien, a v roku 2018 za román Scenár získala až štyri ocenenia: Cenu

Anasoft litera, Prémiu SC PEN, Cenu Ladislava Ťažkého za prózu (udeľuje Spolok slovenských spisovateľov) a bola finalistkou Ceny Jána Johanidesa.

Román hovorí o vyrovnávaní sa s vlastným starnutím v dobe a spoločnosti, ktorá veku nežičí. Je to náš scenár, ktorý pre nás niekto iný napísal a my len hráme tú rolu?

efarkašová@: Neľahká otázka... Myslím si, že scenár, v ktorom starnutie je nevyhnutnou „epizódou“ v príbehu každého, kto neunikne z tohto sveta ešte v mladších rokoch, nám píše sám život. Je to ten najgeniálnejší, najtvorivejší, a aj najrafinovanejší autor, akého si možno predstaviť. Čosi začne písať, naznačí, napovie, a potom, človeče, dopisuj, dotváraj svoj príbeh, preber zaň aspoň trochu zodpovednosti, hraj tú svoju rolu, ži a starni

v podmienkach, aké máš, najlepšie, ako vieš... Inak povedané, ak sa dožijeme istého veku, neostáva nám nič iné, len starnúť a zostarnúť, to však, ako budeme žiť, a aj ako (zo)starneme, do istej miery závisí od nás, no hodne to závisí aj od spoločnosti, ktorej sme súčasťou: od jej hodnotovej orientácie, od jej ideálov, od toho, či sú v nej rozvinuté také fenomény ako sociálna empatia, solidarita, starostlivosť, skrátka: skutočný humanizmus.

Dnešná spoločnosť (nielen na Slovensku, ale takmer na celom svete) je spoločnosťou vyznačujúcou sa rastúcim individualizmom a egoizmom, spoločnosťou orientovanou najmä na ekonomický zisk, ekonomickú prosperitu. S tým nemálo súvisí jej jednostranné opojenie ideálmi mladosti a vyznávanie hodnôt spätých s mladým vekom (ako napríklad rýchlosť, dynamickosť, flexibilita, samozrejme – konkurencieschopnosť, priebojnosť až dravosť). Sú to vlastnosti potrebné pre dosahovanie ekonomickej efektívnosti, čím väčších výkonov, čím väčších ziskov – a to všetko predstavuje v súčasnosti hlavné ciele, ku ktorým viac alebo menej úspešne mieri spoločnosť. Takto orientovaný hodnotový rámec nie je priaznivo naklonený starnutiu, starobe, a ani starým ľuďom, a ak ich navyše premeriava optikou danou spomínanými vlastnosťami typickými pre mladosť, seniorské generácie vychádzajú ako úpadkové, nedostatkové, z hľadiska ekonomickej kalkulácie (a tej sa dnes podrobujú takmer všetky oblasti života) ako neziskové, nerentabilné, priam stratové,

CHAT

ETELA FARKAŠOVÁ @ ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ

Život je najtvorivejší autor

Etela Farkašová

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 11 – 12 11CHAT

treba na nich „doplácať“ – inak ten výraz, s ktorým sa občas môžeme stretnúť v médiách, ale aj vo vyjadreniach niektorých politikov, ma veľmi irituje. Akoby sa zabúdalo na to, že staršie a staré generácie už dali svoje vklady do spoločnosti, prispeli svojou prácou k jej bohatstvu a teraz prichádza čas vrátiť im čosi z toho, zabezpečiť im dôstojné podmienky prežitia i dožitia. A to je veľké manko našej spoločnosti.

zvb@: Čo Vás motivovalo k písaniu o starnutí a starobe? Nie sú to dnes práve tie najobľúbenejšie témy, ani v médiách ani v literatúre.

efarkašová@: Viac ráz som sa priznala, že som silne autobiografická autorka, takže ma neprekvapuje, ak som s príchodom vlastného starnutia a vlastnej staroby začala oveľa citlivejšie vnímať problémy späté s procesom starnutia, resp. so starobou, a že tieto témy ma začali ako autorku (aj čitateľku) viac priťahovať. Pre zaujímavosť uvediem, že po skončení štúdia filozofie a sociológie som sa krátky čas venovala u nás vtedy málo známej gerontológii ako sociologickej disciplíne zaoberajúcej sa starnutím a starými ľuďmi, tá však v 70. rokoch u nás nemala na akademickom poli dlho zelenú a ja som sa už potom natrvalo obrátila k filozofii, čo dnes vôbec neľutujem. Mimochodom, aj viaceré z mojich raných poviedok, ktoré som písala ešte ako študentka, tematizovali starobu a starých ľudí. Spomínam si, ako ma raz profesor literatúry oslovil s výčitkou, prečo si vyberám také témy, mala by som vzhľadom na svoj vek písať o mladosti a o mladých ľuďoch. Hoci v duchu som s ním vtedy celkom nesúhlasila, postupne sa naozaj spektrum mojich tém posúvalo iným smerom a teraz, akoby oblúkom, sa navraciam k otázkam staroby, starých ľudí, pretože ich pokladám za veľmi aktuálne a dôležité najmä v súčasnosti.

zvb@: Ako vznikol nápad dať románu názov Scenár? Chceli ste tým naznačiť súvislosť tejto prózy so scenárom ako žánrom, je Vám tento žáner blízky?

efarkašová@: Hoci som kedysi dávnejšie napísala dve rozhlasové hry, zákonitosti žánru scenára v prísnom slova zmysle dostatočne nepoznám. To slovo mi napadlo, keď som začala už

Etela Farkašová (1943), slovenská poetka, prozaička, esejistka, filozofka, univerzitná profesorka.

Pôsobila na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Uverejnila prozaické knihy: Reprodukcia času (1978), Snívanie v tráve (1983), Nočné jazvy (1986), Unikajúci portrét (1989), Nedeľné fotografie (1993), Deň za dňom (1997), Hodina zapadajúceho slnka (1998), Po dlhom mlčaní (2001), Záchrana sveta podľa G. (2002), Stalo sa (2005), Fragmenty (2008), Kafa sa Bahom, čaj sa Šopenom / Káva s Bachom, čaj so Chopinom (2010), Pláne približne zapamäta-ného (2012), Na rube plátna (2013), Scenár (2018); básnické zbierky: Na rube času (2006), Opretá o ti-cho (2008), Súradnice príbuznosti, (2010), Prstokla-dy (2011), V zátiší sna (2012), Medzi záhradou a básňou (2013), Načúvam ránu (2014), Cesty (2015); esejistické knihy: Etudy o bolesti a iné eseje (1998), Uvidieť hudbu a iné eseje (2003), Čas na ticho (2009), Vrstvenie času (2014), Paralely a prieniky (2015); vedecké monografie: Teória poznania (1980), Štyri pohľady do feministickej filozofie (1993), Na ceste k vlastnej izbe (2006) a S predtuchou svetliny (2018). Zostavila početné antológie.

Získala Cenu Ivana Krasku (1978), Cenu Slovenského literárneho fondu (1992, 1993), Cenu Spolku slovenských spisovateľov (1997), Zlatú medailu za prácu na Univerzite J. A. Komenského (2004), Zlaté čestné značky Rakúskej republiky za prácu v záujme rakúskoslovenskej kultúrnej spolupráce (2004), Cenu slovenského PEN klubu (2006), Cenu Bibliotéky (2009), Prémiu Slovenského literárneho fondu (2010, 2012, 2014), Cenu predsedu Slovenskej národnej rady (2014), Anasoft litera (2018), Prémiu SC PEN (2018), Cenu Ladislava Ťažkého za prózu (2018) .

Je členkou Spolku slovenských spisovateľov, Slovenského PEN klubu, Rakúskeho spolku spisovateľov a združení autorov Hainburger Autorenrunde. Je spoluzakladateľkou rodových štúdií Univerzity Komenského, ako aj Klubu slovenských prozaičiek Femina.

Žije v Bratislave.

12 č. 11 – 12 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT CHAT

konkrétnejšie premýšľať o napísaní tejto prózy (vôbec som vtedy netušila, že sa mi text rozrastie do románových rozmerov) a išlo o celkom nesentimentálny chápaný scenár poslednej rozlúčky, ktorý sa rozhodne pripravovať manželská dvojica hlavných literárnych postáv – sedemdesiatnikov. Pri výbere hudby, ktorú mali radi a ktorá vyjadrovala aj ich životné pocity v tomktorom období, mali sa spomienkami navracať do spoločne prežitého času. Verili, že hudobný výber, ktorý si urobia, by mohol byť výrečnejšou výpoveďou o nich ako slová, aké zvyčajne zaznievajú pri podobných rozlúčkach, zároveň príprava tohto výberu mala byť pre oboch časom pokojného rozprávania, príležitosťou na spätný pohľad do minulosti, a aj jej hodnotiacou reflexiou.

Tento pôvodný zámer sa mi však hneď od začiatku začal pod prstami trochu meniť, do spomínania mojej dvojice – prírodovedca a umeleckej prekladateľky – mi začal vkĺzať ich aktuálny život, každodennosť s mnohými problémami, starosťami i radosťami rodiny s troma dospelými, samostatne žijúcimi synmi – a aj s prekvapujúcimi, celkom neočakávanými udalosťami, ku ktorým môže dôjsť v rozvetvenej rodine. Zamýšľaný scenár spomínania a rekapitulácie prostredníctvom hudby sa začal prelínať so „scenárom“, ktorý písal sám život a s ktorým sa dvojica musela vyrovnávať, reagovať naň...

Tak akosi je to asi aj v mojom živote a nazdávam sa, že v živote ak aj nie všetkých, tak väčšiny ľudí: v mladosti máme presnejšie alebo aspoň približné predstavy o tom, akými trajektóriami sa bude uberať náš život, načrtneme si ideálne scenáre a aj možné stratégie na ich realizáciu... a potom sa postupne učíme prijímať isté nečakané zásahy z vonkajšieho sveta (vrátane blízkeho okolia), konfrontovať sa s nimi a postupne sa začíname zmierovať s tým, že život je v mnohých ohľadoch nepredvídateľný, že jedinou istotou, o ktorú sa môžeme oprieť, je naša pevná a dobrá vôľa vyrovnávať sa s množiacimi sa neistotami, s rizikami, ktoré sprevádzajú v živote každé naše rozhodovanie, každý náš krok...

Aby som terminologicky ostala pri východiskovom pojme vašej úvodnej otázky – život, ako ho chápem, znamená aj to, že sa ustavične učíme prijímať nepredvídateľnosť, vratkosť, zraniteľnosť vopred pripravovaného, čo ako dobre premysleného scenára... Je to aj prípad mojej hlavnej hrdinky Kataríny, ktorá túžila mať číry, priezračný život, o to sa aj poctivo usilovala – no ten ju veru všeličím prekvapil, zaskočil a ona musela reagovať, brániť sa, ale napokon isté veci musela aj tak prijať ako nemeniteľné. Nebol to však u nej akt akejsi pasívnej rezignácie, resp. úniku, naopak, Katarína sa usiluje zachytiť signály ohlasujúce nový scenár, ktorý možno, ak protagonistka preukáže dostatok senzibility a ochoty aktivizovať sa, prinesie aj nové nádeje (príchod predtým takmer nepoznaného vnuka), takto akosi som chápala filozofickú koncepciu nielen tejto postavy, ale celého románu...

zvb@: Vrátim sa ešte k otázke staroby a starnutia. Prečo je podľa Vás také dôležité venovať sa im?

efarkašová@: Ako som už spomenula, v dnešnej spoločnosti s jej hodnotovým nastavením ostáva málo miesta, málo pochopenia pre túto tému a ja som presvedčená, že je veľmi dôležité venovať sa jej nielen v umení, ale aj vo filozofii, sociológii, psychológii a ďalších spoločenských vedách, že je dôležité hovoriť a písať o nej, aby sa aspoň sčasti zmenila spoločenská atmosféra, zlepšilo mentálne naladenie spoločnosti vo vzťahu k týmto otázkam. Predpokladá to iný prístup, taký, ktorý by zohľadňoval fakt, že jednotlivé fázy ľudského života sa vyznačujú rôznymi charakteristickými vlastnosťami, nemožno prenášať špecifiká jedného veku ako kritériá hodnotenia ostatných vekových fáz, život predstavuje ich celok, celok rozmanitostí, ktoré treba rešpektovať ako jeho súčasti. Výstižne sa o tendencii premeriavať v modernej dobe hodnotu ľudského života prvkami cha

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 11 – 12 13CHAT

rakteristickými pre mladosť vyjadril už pred desaťročiami významný švajčiarsky spisovateľ Max Frisch, keď poukázal, ako sa na tomto procese podhodnocovania staršej a starej generácie podieľa jazyk. Ako príklad spisovateľ uvádza vety: „XY je už starý, ale ešte dokáže to a to...“ alebo „XY má už veľa rokov, ale ešte má jasnú myseľ...“, jazykom sa tak podporuje istá asymetria v hodnotení mladosti a staroby, pričom kritériom, ktorým sa obe merajú, je len mladosť: akoby staroba nemala svoje autentické hodnoty a posudzovala sa len podľa toho, ako si ešte zachovala hodnoty typické pre mladšie životné fázy.

Nazdávam sa, že čosi nie je v poriadku so spoločnosťou, v ktorej sa ľudia ostýchajú priznať k starobe v obave, že budú už vopred na základe veku „odpísaní“ a moja skúsenosť hovorí, že veru priznať si vek dajme tomu po sedemdesiatke (niekedy už po šesťdesiatke) predstavuje pre mnohých a najmä pre mnohé z nás problém. Nad otázkou, prečo je to tak, by sme sa mali veľmi vážne zamýšľať...

Staroba celkom iste nie je len jednostranné „strácanie“ či úpadok, zriedkavo sa však píše a hovorí o tom, že seniorský vek prináša (samozrejme, popri nevýhodách) aj niektoré výhody, človek napríklad získava schopnosť vidieť a rozmýšľať s istým nadhľadom, v širších súvislostiach, je väčšmi imúnny voči rôznym vplyvom zvonka, vie sa oprieť o svoju vlastnú skúsenosť, ak je schopný ju aj kriticky reflektovať, jeho myslenie je nezávislejšie, samostatnejšie, odolnejšie voči tomu, čo sa pokladá za „in“... Mnohí zo seniorskej generácie sú aktívni, ibaže ide aj o iné druhy aktivít, aké sa pestujú v mladších rokoch, inakosť však nemusí znamenať menšiu hodnotu... A neslobodno opomenúť veľkú devízu staroby, a tou je životná múdrosť, akumulovaná osobne prežitá skúsenosť, taká múdrosť sa nedá získať iba z kníh, ani naučiť na univerzitách, treba si na ňu nažiť... Žiaľ, ak na jednej strane sa dnes oceňuje profesionálna, odborná skúsenosť (je dokonca jedným z predpokladov úspešného prijatia do zamestnania), na všeobecnejšiu ľudskú skúsenosť so žitím, s každodenným prežívaním, na základe ktorej sa utvára to, čo nazývame životnou múdrosťou, a teda aj umením žiť múdro, dobre (ako o tom uvažovali antickí filozofi), sa akosi zabúda. A práve preto o tomto probléme je dnes potrebné hovoriť a písať...

zvb@: Máte pocit, že ste o tejto téme povedali všetko, čo ste chceli, v románe Scenár, alebo sa jej aj naďalej budete venovať? Čo teraz píše spisovateľka Farkašová?

efarkašová@: Všetko som o takej zložitej téme ako starnutie, staroba či všeobecnejšie o ľudskom veku určite nepovedala a všetko sa očividne ani nedá povedať. Pravdepodobne sa k tomu ešte niekedy vrátim, možno v prozaickej, možno v poetickej alebo v esejistickej forme, ale teraz sa venujem aj iným témam. Nedávno mi vyšla knižka poetických a esejistických textov S predtuchou svetliny, kde sa objavuje medzi inými aj motív plynúceho času, a teda v istom zmysle i ľudského veku a starnutia ako jeho fázy, ale takisto motív neuspokojujúceho stavu súčasného sveta. A rozpísanú mám opäť rozsiahlejšiu prózu nazvanú Hodiny lietania, hlavnou protagonistkou je už tradične žena, tentoraz výtvarníčka, ktorá sa po desaťročiach prežitých v Amerike vracia do rodnej Bratislavy s nádejou, že tu nájde svoj skutočný domov. V próze sa na pozadí príbehu hrdinky opäť nastoľuje otázka identity, hľadania zmyslu vlastnej existencie, vyrovnávania sa s traumatizujúcimi udalosťami, ako aj otázka individuálnej pamäte, kontinuity, nemenej i ukotvenia človeka vo vzťahoch s inými... Keď sa to tak vezme, v tejto novej próze sa opakujú viaceré témy, problémy, motívy, ktoré som nastoľovala už v predchádzajúcich knihách. Zdá sa, že im budem verná až do konca, pravda, zakaždým sú vložené do iných kontextov, a aj do iných vonkajších príbehov, ich podstata však ostáva tá istá alebo veľmi podobná...

14 č. 11 – 12 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT PULZOVANIE LITERATÚRY

– Kolega, uvidíme sa v januári. Pri prvej otázke som si myslel, že to bude na desiatku, ale postupne po tretiu som zistil, že neovládate mnohé základné veci... Je to slabé! – za-vzdychal si profesor Gojkov a podal mi index.

Skľúčene som kráčal Bulvárom oslobodenia smerom k železničnej stanici. Štedrý deň sa pomaly menil na vzrušujúci podvečer a niekde pri Dnevnikovej budove začalo prvýkrát tohto roku snežiť. Po uliciach sa ponáhľali chodci, po ceste husto premávali autá, autobu-sy, smog... Na sebe som ešte stále mal len rifľovú bundu, tú, v ktorej som v októbri prišiel do študentského domova na začiatku štvrtého ročníka štúdia na Filozofickej fakulte, ale chlad som zatiaľ necítil. Ponáhľal som sa smerom k železničnej stanici na vlak. Domov.

Ukončil sa zimný semester, a mne aj ďalej zostala tá jedna nezložená skúška z tretieho ročníka, metodika výskumu. Onedlho sa začnú prvé testy a skúšky zo štvrtáckych predmetov, profesori a asistenti nám už zadali seminárne práce, niektoré s lehotami, z ktorých by ma už teraz mala chytať panika, takže by som nemal ťahať túto nešťastnú metodiku. Nieže som sa neučil, dokonca som ju už druhýkrát skladal, ale z troch otázok, ktoré som si vytiahol, len na jednu som vedel odpovedať, na druhú som sotva niečo vyhabkal, a na tretiu až vonkoncom nič... Profesor si myslel, uvidiac ostatné známky v indexe, že by som sa aj jeho predmet mal naučiť na desiatku a že by bola škoda, aby mi práve on zapísal slabú známku. Metodika ma vôbec nebavila, bola oblbujúca a strašne nudná. Skúšku som nezložil, a len preto som zostal v internáte až tesne pred sviatky. Profesor si myslel, že nikomu nebude prekážať, ak skúška bude práve na „náš“ Štedrý deň, a to poobede. Dva dni pred skúškou som bol sám na izbe, na poschodí, pravdepodobne aj v celom internáte. Dokonca keby som sa vyšiel poprechádzať, možno by som uvidel, že som sám aj na celom študentskom námestí. Kolegovia už boli doma so svojimi rodinami, v mestečkách a na dedinách, a v pohode sa už celé dni kochali v jedlách z nedávnych zabíjačiek. Len ja som musel vysedávať v prázdnom internáte a učiť sa asi naj-nudnejší predmet v priebehu celého môjho štúdia.

Na Štedrý deň okolo poludnia som sa zbalil a vlečúc dve velikánske tašky plné špinavého prádla šiel som najprv do študentskej jedálne. Tu som zistil, že predsa nie som úplne sám a že sa spolu so mnou trápili ešte dve kolegyne a traja kolegovia. Vzal som si polievku, dva kusy varenej klobásy a zemiakovú kašu. Jedáleň bola aj napoludnie rozsvietená, až nás rozboleli oči z trápnej bieloby tejto priestrannej a prázdnej miestnosti. Kuchárka a dve ser-vírky sa nemohli dočkať, kedy si dojeme obed a konečne vypadneme. Večera tu už nebude. Na odchode som si všimol prichystané plechovky sardiniek a nátierky pre študentov, ktorí ani dnes necestujú domov a budú večerať za stravenky. Po obede som šiel na prázdnu fa-kultu skladať tú nešťastnú skúšku a nakoniec na železničnú stanicu a až potom vlakom domov. Konečne domov, napokon Kovačica, oddych, rodina, kaviarne a kamoši.

PULZOVANIE LITERATÚRY

JANKO TAKÁČ

Nemŕtva

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 11 – 12 15PULZOVANIE LITERATÚRY

Preto som vo chvíli, keď mi profesor podal index, pocítil úľavu. Skúšku som síce nezlo-žil, ale predo mnou boli aspoň dva-tri týždne oddychu a zimnej pohody. Konečne spolu s rodinou a priateľmi, ktorých som nevidel od septembra. S takými myšlienkami som sa rozhodol, že nepôjdem autobusom hromadnej dopravy, ale že na stanicu odkráčam. Mal som asi hodinku po odchod vlaku, a vo vlaku aj tak budem dlho sedieť. Dokonca, myslel som, ak na stanicu dokráčam skôr, dám si kávu v neďalekej kaviarni. Moje zimné prázdni-ny sa práve začali...

* * *Stmievalo sa, keď som vošiel do vlaku. Aj keď to nie je až taká veľká vzdialenosť, traťou

sa do banátskej dedinky Orlovat cestuje veľmi dlho. Biedny a polorozpadnutý vlak sa trápne vlečie po starých koľajniciach. Až pri Titeli sa kupé, v ktorom som sedel sám, trochu zohrialo. Fajčil som cigaretu za cigaretou a dúfal som, že si tak trochu ohrejem ruky. V Orlo-vate som musel čakať motorový vlak zo Zreňaninu, ktorý ide smerom do Pančeva cez Kovačicu. Ten by, ak nemešká, mal prísť až o dvadsať minút.

Bola noc. Keď sa vlak z Nového Sadu obrátil a vydal na vlastnú spätnú cestu, orlovátsku stanicu prehltla čierna, studená tma. Na stanici, ktorá je na okraji dediny, okrem výpravcu, ktorý sa hneď vrátil do pracovne, nebolo ani duše. V čakárni úplná tma, akoby ju už dlho už nik nepotreboval. Spomenul som si, kde sa nachádza vypínač (zo štyroch žiaroviek dokonca svietili až tri), ale aj na hrozný zápach, vlhké steny, pleseň a moč. Nemohol som sedieť, lavice mi vyzerali špinavé, navlhnuté a najmä studené. Oziabalo ma, začal som sa prechádzať a pospevovať si nezmyselné melόdie. Z jedného konca miestnosti na druhý a potom rýchlym krokom do kruhu okolo svojich dvoch tašiek. Našťastie prišli nejakí Or-lovátčania, z rozhovoru ktorých som uzavrel, že cestujú do Pančeva. Mal som dobrý pocit, že nie som jediným štedrovečeným cestovateľom.

Päť minút po Orlovátčanoch dorazil motorový vlak zo Zreňaninu. Vojdúc do vlaku na moje obrovské šťastie všimol som si, že je vo vagóne teplo. Vyzliekol som si tú moju – na túto zimu veľmi tenkú – rifľovú bundu a sadol som si na mäkké a čisté sedadlo. Prešli sme most cez Tamiš, susednú dedinku Tomaševac a vlak stále zrýchľoval. V Kovačici budem o dvadsať minút, možno aj skôr.

Takmer som zadriemal osamelý v zadnej časti vagóna, keď vlak zastal v Kovačici. Urýchlene som vystúpil a pocítil šok. Po polhodinke v teplučkom vlaku vyšiel som von bez bundy na ostrú zimu. Zdalo sa mi, že zomriem od chladu, ak sa pokúsim dostať sa domov pešo cez celú dedinu. A k tomu aj tieto dve obrovské tašky...

Bol som v Kovačici na svojom teréne. Poznal som tu všetky cesty, skratky, stratégie a taktiky. Zapálil som si cigaretu, vzal päťtonové tašky, a ťahal som ich za sebou ako zapá-chajúce vrecia rovno do malého bufetu na stanici. Za šenkom som vypil viňak. Vedel som, že mi liehovina rozprúdi krv prechladeným telom. Až tu som si spomenul, že v jednej taške mám hrubšiu mikinu, ktorú si môžem obliecť. Neznesiteľne páchla potom, ale som si cez ňu obliekol rifľovú bundu, aby sa zápach menej cítil. Pozdravil som sa s pánom Chrče-kom, ktorý utieral šenk, v prázdnom bufete, a vyšiel som zase do zimy smerom domov.

* * *Bolo už devätnásť hodín. Od biedneho obeda v študentskej jedálni prešli dlhé hodiny a

medzičasom som neurobil skúšku, vyfajčil desiatku cigariet, vymenil dva vlaky, zmeravel od


zimy a celý čas som ťahal za sebou dve velikánske tašky. Od kovačickej železničnej stanice som veľmi rýchlo kráčal širokým chodníkom smerom k centru dediny. Myslel som si, že sa skôr zohrejem, ak sa budem pohybovať rýchlejšie, ale bol som už veľmi hladný a vyčerpaný. Mikina mi veľmi nepomohla a nedarilo sa mi zohriať sa ani behom. Vnímal som tmu, pusté ulice. Za-stavil som sa dve-tri minútky pri reštaurácii Srdiečko a nakukol som cez okno, bola tma, Štedrý večer. Kovačičania sú už doma, obchody sú zavreté, práce ukončené, domy a priedo-mia ozdobené rozsvietenými vianočnými svetlami. Mal by som sa cítiť skvelo, mal by som sa cítiť prekrásne, ale som v tej chvíli cítil len chlad a hlad. A teraz už aj smäd.

V parku zhustla hmla, akoby som tratil orientáciu v priestore a čase. Počul som len vlastný dych a kroky po tenkej snehovej pokrývke na chodníku. V najtemnejšej časti parku pri kostole predo mnou sa zjavila tenká, vysoká potvora v čiernom oblečení a na hlave niečím podobným skafanderu! Žeby mimozemšťan?!

– Ahoj, Darko! Kam ideš?! – prihovorila sa potvora. Neodpovedal som nič. – Reku, kam ideš? – zopakovala a konečne si z hlavy stiahla kapucňu a obrovské slúchadlá z walkma-nu. Predo mnou sa ukázal čašník zo Zeppelinu. Keďže som neodpovedal, prerušil tichosť:

– Ja idem do roboty. Poď so mnou, lebo zamrzneš, ak sa takto naľahko oblečený budeš prechádzať parkom. Len rýchlo, lebo meškám už dve hodiny. Mali sme zabíjačku, dva bravy, a majster si vypil, nedarilo sa... A čo tie tašky? Cestuješ niekam?

Zošalel by som, ak by som neodišiel s Vladimírom, len ma štvalo, že neprejavil záujem odbremeniť ma a nevzal aspoň jednu tašku. Vedel som, že je v kaviarni teplo, že majú liehoviny a že sa stadiaľ môžem ozvať rodičom, že som už v Kovačici. Povedať im, nech mi pripravia kúpeľňu a vykúria izbu, lebo po večeri pôjdem rovno do postele. Priznám sa im hneď, že som zase praskol z metodiky. Prejde ich zlosť, kým prídem. Nemusia sa mi práz-dniny začať hádkou...

* * *Čiky práve končil zmenu v Zeppeline. Pána Čížika, majiteľa kaviarne, sme takto volali,

lebo sa podobal na populárnu komiksovú postavu. Kaviareň bola malá a tým aj nevýnos-ná. Preto Čiky sám obsluhoval hostí najčastejšie ráno. Do štyroch poobede sa zvyčajne ožral a kým prišiel Vladimír, už posediačky driemal na plastových pivných škatuliach za šenkom.

Štamgasti to poznali, a preto medzi zmenami dožičili majiteľovi spánok a počkali Vla-dimíra. Nik sa neodvážil sám si zobrať. Pripadalo im to barbarsky.

Vladimír sa náhlil, snažil som sa rýchlym krokom kráčať vedľa neho, ale som predsa stratil krok a po chvíli som sa už vliekol Ulicou maršala Tita v smere svetla neďalekej trafiky oproti vchodu Domu kultúry, v ktorom sa nachádzali dve kaviarne, jedna z nich bola Zeppelin.

Pri trafike som dohonil Vladimíra, kupoval si dve škatuľky Partneru. Potešil som sa, že je otvorená a tiež som sa zastavil. Vo vačku som mal zopár cigariet, ale aspoň zajtra predpo-ludním nebudem musieť vyjsť z domu. Okrem cigariet kúpil som si aj balíček arašidov, otvoril som ho a schrúmal celé balenie hneď pri trafike a cestou do kaviarne.

S plnými ústami som si zastal ku šenku v teplučkej miestnosti. Čiky napodiv nebol na-cenganý, a keď som sa poobzeral okolo seba, pochopil som, že je miestnosť úplne prázd-na.

Chuť na chľast ma neopúšťala, ale namiesto viňaku, ktorým by som si trochu zohrial kosti, objednal som si pivo, lebo som vysmädol z arašidov. Po troch mesiacoch som ko-


nečne pil domáce, pančevské pivo Standard. Nenávidel som ho, ale v Novom Sade ho nedostať a teraz som bol veľmi hladný a smädný, takže mi prvý glg chutil…

Čiky a Vladimír prehodili len zopár slov a majiteľ odišiel. Pomaly som dopíjal pivo a Vladimír si uvaril kávu. Jej príjemná vôňa takmer prekryla pachy, zmes permanentného zápachu zo záchodu a dymu miliόnov vyfajčených najlacnejších cigariet. Kaviareň má okno, ale ho otvárala len upratovačka včasráno.

Ako aj vždy, keď mal na to čas, Vladimír si s veľkou šálkou kávy prisadol ku mne. Zvykol si to skomentovať, že sa takto cíti, akoby bol jeden z nás – zákazníkov. Práve som sa ho opýtal, čo je nového, keď sa za nami otvorili dvere. Obvykle som sa neobzeral, býva tu tlačenica a hustý dym, takže nedovidieť až po dvere. Po chrbte mi prešli zimomriavky. Do kaviarne vošla Marína.

* * *– Marína?! Preboha! – zhíkol Vladimír. Nevedel som príčinu jeho prekvapenia, ale som

mal svoje osobné dôvody na úzkosť. Marína je dievča, ktoré už dlho poznám, spolu sme štyri roky chodili do gymnázia. Nik

iní z našich kamarátov sem nechodil, takže sme sa skamarátili. Mali sme aj iných priateľov, ale cez týždeň, niekedy celé mesiace boli v Belehrade, Pančeve, Zreňanine, či v Novom Sade – s Marínou sme zostávali ponechaní sami na seba.

Nemali sme nič spoločné, okrem času, ktorý sme trávili v nenávidenej škole, na hodi-nách či prestávkach, na ktorých sme sa spoločne nudili.

Cesty sa nám rozišli po ukončení gymnázia. Ja som študoval v Novom Sade a ona krátko v Belehrade, keďže onedlho opustila štúdium svetovej literatúry. Vrátila sa do Kovačice už po prvom semestri a odvtedy chodievala dva-trikrát v týždni do Belehradu upratovať v bohatých belehradských domácnostiach. Najprv spolu s matkou a neskôr sama.

Aj keď sme sa nestretali, neprestal som myslieť na Marínu. Pochopil som, že je môj vzťah s Marínou hlbší. Po ukončení prvého ročníka na fakulte, keď som sa vrátil na práz-dniny do Kovačice, pokúsil som sa jej to dať najavo. Mal som šťastie, vtedy bola ešte stále slobodná, a po odchode kamošov a kamošiek na štúdiá osamelá. Pozval som ju na popo-ludňajšiu kávu do „našej“ kaviarne Pink neďaleko gymnázia, kde sme štyri roky trávili dlhé predpoludnia, ak sme sa nepripravili na hodiny. Rozhovor pri káve bol príjemný, takže som ju hneď pozval na večierok do mládežníckej siene Domu kultúry. Neskoro v noci, keď som ju odprevádzal, dovolila mi, aby som ju pobozkal. Náš vzťah sa zmenil, ale to bola len kratšia známosť. Marínu škrel neúspech na fakulte, bola nespokojná s prácou, a s tým, kam smeruje jej život. Často mi zazlievala, že ja odídem a ona tu zostane čakať na mňa a potom sama navrhla rozchod. Pri tom druhom, osudovom rozhovore pri káve v Pinku mal som pocit, že mi chce povedať, že možno skôr potrebuje manžela ako študenta. Akoby sa zo situácie, v ktorej sa ocitla zahrabaná neúspechmi a rozčarovaním, mohla zachrániť vydajom, deťmi, starostlivosťou o domácnosť a rodinu. Nebolelo. Bol už začiatok septem-bra a ja som sa dal do príprav na nový ročník štúdií.

* * *– Počul som, že si mŕtva! – vyhŕkol Vladimír, – Marína! Počul som, že si zahynula v doprav-

nej nehode v Jánošíku pri kanáli, ešte v lete. Kedy to bolo, možno koncom júla? V auguste? – bledý Vladimír zízal na mňa, ale ja som o tom nič nevedel.


Dedinou sa často rozchýria klebety. Najčastejšie o tých, ktorých nestretáme často. Ja som minulé leto nepočul nič o Maríne. Rovnako ako som o nej nepočul vonkoncom nič už viac ako dva roky. Dávno sme už nemali spoločných známych a Kovačica nie je až taká malá, aby sme sa museli stretať. Najmä ak sme to nechceli.

– Nie, Vlado, zle si počul, – povedala Marína a pokojne si sadla za šenk o dve stoličky ďalej od nás. Na šenk vedľa popolníka položila jednu starú a dokrkvanú a ďalšiu neotvo-renú škatuľku Lucky Strike. – Daj mi dvojitý pelinkovac a pohár vody!

Vybrala si poslednú cigaretu z dokrkvanej škatuľky, zapálila si ju a stiahla do pľúc veľmi dlhý dym, tak ako si fajčiari zapaľujú prvú rannú cigaretu. Vladimír sa vrátil za šenk, nalial jej dvojitý pelinkovac do pohára pre whisky a zvedavo sa díval na ňu. Sedel som ticho, chcel som, aby si ma nevšimla.

– Ahoj, Daro, dávno sme sa nevideli, – povedala Marína, vstala zo stoličky, podišla ku mne a pobozkala ma na líce. – Ako sa máš, čo fakulta?

Nezdalo sa mi, že ju to naozaj zaujíma, hneď sa vrátila na svoje miesto za šenkom, vy-pila pelinkovac na dúšok a začala krkvať starú škatuľku cigariet.

– Vonku je strašná zima! Vlado, daj mi ešte jeden pelinkovac, – povedala, – nezabudol si ešte niečo? – spýtavo sa pozrela na šenk pred seba.

– Á, voda! Pohár vody! Ide, ide hneď! Aj pelinkovac k tomu! Ide, už aj lievam… – habkal Vladimír.

– Daj nám aj nejakú hudbu, Vlado. Sedíte tu ako pri mŕtvom v dome smútku. Nepozdá-va sa mi takéto ticho na Štedrý večer.

Už bol Štedrý večer, prešlo osem hodín. Veriaci sú v kostole a my sa presviedčame, kto je mŕtvy, a či je v kaviarni ticho ako v dome smútku. Objednal som si ďalšie pivo a viňak.

Pavel Pop: Andy Warhol, akryl, 2016


Zabudol som na hlad a od chvíle, keď do kaviarne vstúpila Marína, pozabudol som aj na zimu.

– No tak, hovor Marína, čo sa stalo? Prečo sa šírili také otrasné správy? Prečo si necho-dila sem tak dlho? – opýtal sa Vladimír po tom, čo do kazetofónu vložil album World of Morrissey, kompiláciu najlepších Morrisseyových piesní.

Z reproduktora bolo počuť prvé takty piesne What Ever Happens, I Love You a kaviareň zrazu ožila úplne novým, krajším ovzduším.

Štedrý večer sa mohol začať.

* * *Marína vyrozprávala minuloročnú príhodu v Jánošíku. Určite ju už stokrát rozprávala,

ale uznala, že sem nechodí často a ani jeden z nás nemohol vedieť, čo sa stáva v jej osob-nom živote. Pre Vladimíra Marína bola len jedna z niekoľko stovák tvárí, na ktoré sa občas pozerá z druhej strany šenku. Pre mňa bola Marína omnoho viac.

Neochotne začala rozprávať:– Z toho, čo si počul, Vladimír, pravda je len to, že som mala ťažkú dopravnú nehodu

v Jánošíku pri kanáli...Sledujúc jej narábanie so škatuľkou Lucky Strike, tušil som, že si Marína tieto cigarety

kúpila práve v trafike pri dome kultúry a v hlave sa mi začal vyvíjať scenár, akože len na-rýchlo vybehla kúpiť si cigarety a že len náhodou vošla do Zeppelina zohriať sa, ale keď uvidela mňa, prisadla si a...

– V automobile sme boli štyria. Len ja z Kovačice, šoferoval Pavel Suchánek z Padiny, Suchý ho volali… Pavel bol už veľmi unavený a nevedel, že je zákruta pred mostom na vchode do Jánošíka… Veľkou rýchlosťou Pavel vošiel do zákruty, asi sa zľakol, minuli sme most a spadli do kanála.

Pocítil som zimomriavky na chrbte. Nikdy som sa nenaučil plávať. – A to je celý príbeh. Ja som prežila, Pavel nie. S Ivanom a Jarmilou som sa odvtedy ani

nevidela ani nepočula, – ukončila svoj príbeh Marína a vzala si pohár vody. Všetci sme ticho sedeli za šenkom, civeli sme do prázdna a fajčili. Morrissey práve

spieval svoju pieseň Spring-Heeled Jim.– No tak, dovidenia, chalani, stretneme sa v týchto dňoch? Veď sú sviatky, aj prázdniny,

Kovačica bude plná ľudí, nie? – Podišla ku mne a pobozkala ma na líce, blízko úst. – Po-zdravujem, dovidenia! – pridala už za dverami.

Pozerali sme ticho za ňou zopár sekúnd a potom sa v kazetofóne vypla kazeta. Vladimír otáčal kazetu na druhú stranu a ja som sa pobral do záchodu. Keď som sa vrátil, v kaviarni zrazu bol hurhaj. Za jedným stolom sedeli štyri dievčence, mne neznáme stredoškoláčky, za šenkom stáli bratia Jonášovci a môj švagor Juraj Ondrík. Vladimír mal plné ruky práce, lieval červené víno dievčatám, kládol pivá Jonášovcom, podával manastirku švagrovi a prázdnil Marínin popolník...

Chcel som byť neviditeľný. Sľubil som švagrovi, že prídem k ním a rezko vyšiel von. Zabudol som zaplatiť, budem musieť prísť do Zeppelina znovu...

Znovu som bol na studenej Ulici maršala Tita. Po dom som mal pätnásť minút chôdze. Ak poutekám, desať! Moja izba je už teplá, posteľ ako vždy mäkušká. A kúpať sa môžem aj zajtra! Fakt, urobím to hneď ráno, zajtra sú Vianoce, ale teraz… teraz som už ospalý. Ponáhľam sa snívať. Marínu. Nemŕtvu.


Tam, kde sa sníva

Na počiatku bola Ihla.Pradávnou niťou vyšila dušunášho príbytku.Za sklom si podáva rukyso zakódovanou tkanicou.Sme nite. Obyčajné nite.Jedná prostá, druhá univerzálna.A predsa obepenelopskú sieť snujeme. Tam, kde sa snívalesy sa červenejú koraly sa vlniaa noc je farebná.Z Neoplanty putuje loď naškrobených sukieňa meteor Pevnosti sa vznáša nad oblaky.Kam sa podela rovina?Pretavila sa do trojuholníkovz černozeme?Už je čas nasadať.Noeho koráb na nás čaká.

Kráčame po hranách

Na počiatku bola Čiara.Modrotlačový horizontšliapal po hlaváchrozpálených slnečníca okrídlené duševznášali sa nad záhybmi.Až raz vznikla hranica.Pomyselný obrazuzavrel čierny rámkeď sa maliarov štetecešte len rozvrával. Stále kráčame po hranácha hladkáme si vlastné hranice.Hranice v nás.

Umlčané Slovo

Na konci bude Slovo.Slovo hodnotiace,čo vymieša všetky farby,aby ukázalo, že svet je predsa len šedý.Nechajte ho!Nechajte ho snívať s vlniacimi koralmi.Nechajte ho kráčať po hranách.Nechajte ho...mlčať.

KATARÍNA MOSNÁKOVÁ-BAGĽAŠOVÁ

Napísané štetcom

Pavel Pop: Jean Auguste D

ominique Ingres, kresba,

akryl, 2015


Čakám na recepcii s velikánskym kufrom a dvomi veľkými latami, ktoré zostali po re-konštrukcii bytu. Dnes ich musím vrátiť do predajne. Mama neprichádza. Mobil nedvíha. Pani recepčná, ktorú moja prítomnosť viditeľne znervózňuje sa spytuje, kedy zaplatíme. Zaplatím aj hneď, ale kde je mama? Musíme sa ubytovať, čaká nás toľko vybavovačiek.

Už je tu. Tiež podráždená bez povšimnutia prejde povedľa mňa a smeruje priamo do chodby. Asi tu už bola a izbu dostala. Pozná toto miesto.

Kráčam za ňou. Veľká dáma a vysoké podpätky... Ponáhľam sa. Vyjdem na terasu, vyšpl-hám sa na drevenú polorozpadnutú terasu a zliezam dolu rebríkom na dvor. Náš dvor. Nevedela som, že sa sem možno dostať aj cez tento neznámy hotel.

Samozrejme, že som spadla. Veď v lodičkách neviem ani chodiť, tobôž nie sa šplhať po rebríkoch. Bože, veď práve tu ležali tie biele mačiatka. Hádam som ich nerozmliaždila! Prežili? Pod sebou vidím len biele vatové obláčiky.Trošku ďalej však radostne pobe-hujú rozkošné mačiatka. Nie sú choré, aj keď nás ich mama už opustila. Určite vedela, že sa tá choroba nedá liečiť. Vedela, ako by ma bolela jej smrť. Ale čo tieto mačičky? Naša mama-mačka ešte žije? Áno, vidím ju. Opatruje si ich a je zdravá. Krásna. Vedľa nej aj dva čierne kocúry, o ktorých som si tiež myslela, že ich už nebudem vidieť. Teraz sú tu. Krásna a spokojná mačacia rodina. Moje lásky! Sen sa splnil.

Dvor sa mi zdá akýsi väčší. Konečne vidím aj našu mamu. Je taká mladá, šťastná, usmia-ta, ale sú pri nej aj dve bábätká. Komu patria? Sú mi povedomé. Túli sa k nim dôvernejšie ako ku komukoľvek inému. Ako kedysi ku mne. Presne tak. Veď práve ku mne sa aj túli. To sme my. Brat a ja. Je to nejaká príšera? Duch? Halucinujem? Vyvrcholenie stresov z rekon-štrukcie bytu? Hovorila som, že sa z toho zbláznim.

Nie, ruky sa nám dotýkajú. Objímem môjho dvojročného brata, zovriem ho pevne v náručí a potom sa už pozerám na ročné dievčatko. Plače, bojuje o svoje a teší sa zo živo-ta. Má radosť. A dlhé nezlomené krídla. Krásne slnečné lúče ozvláštňujú celý dvor. Ich konce sa lámu na lupienkoch bielych kvetov a zelenej tráve nášho veľkého dvora.

Objímem seba. Všímam si tie očí plné ambícií a dôvery k iným ľuďom. Urobím všetko, všetko, len aby som sebe takej malej, zabezpečila druhú šancu, iný smer. Zachránim svoj život a nasmerujem svoju cestu inam, nasmerujem toto malé dievča správne. Nesmie toľko veriť iným.

Vidím mamu. Ešte jedno malé bábätko. Môj malý brat. Úsmevy, bezstarostnosť. Bežím k nemu a tak silno ho stisnem, že ho pustím, až keď ma ovládne strach, že som polámala jeho malé tielko. Ale nie! Je zdravý, šťastný, miluje život a teší sa z neho. Dám všetko, aby sa tieto pocity nezmenili.

Pred mojimi očami sa mení svet. Listy rastú, zvieratká mocnejú. My rastieme, ale neod-chádzame. Všetci sme tu, tešíme sa navzájom.

Otec. Už nemôžem zastaviť slzy. Utekám k nemu, držím ho a nepúšťam. Nikdy, už nikdy ho nepustím. Navždy tu zostane. S tými hnedými vlasmi, bradou a s úsmevom. Žiadne starosti. Tento dvor bude naše bezpečné miesto. Náš prístav šťastia. Navždy. Náš dvor. Utekám po dvore a súrodencov, mňa, rodičov chytám za ruky. Neodídu. Nikdy.

ANNA MARGARÉTA VALENTOVÁ

Nebo


Ochránim sa od zlých vplyvov z druhej strany dvora. Tie sú tu tiež. Mám moc usmerniť samu seba na inú cestu? Vyhnúť sa ich prítomnosti vo svojom živote?

Akokoľvek, dvor je prekrásny. Každá jeho časť. Práve taký stále žije v mojich spomien-kach. Čerstvosť, mladosť, novosť. Šťastie letí okolo nás. Skáčem, dvíham ruky, snažím sa ho uchytiť. Vyplniť ním svoje vrecká a mať ho v rezerve aj pre budúce dni.

Recepčná je však už netrpezlivá. Musím sa vrátiť a zaplatiť za našu izbu. Nemôžem ju sklamať, musím si zachovať dobré meno.

Ale rodičia? Zvieratka? Nebo?Nie! Nesklamem recepčnú a svoju zodpovednosť. Hlavne zodpovednosť. Za každú

cenu. Ani laty som ešte nevrátila.Snáď nebo príde ešte raz...

Pavel Pop: Salvador Dalí, akryl, 2015


Bože,aké je predsa zložité to Tvoje stvorenie.Kráča si ešte stále pešo za mŕtvym,aby malo čas uvažovaťo živote a smrti. V pokore.Potom si vezme zbraň a bez váhaniarozsieva smrť. V mene života.

* * *Pane,Môj priateľ práve umiera,dokonáva svoje dielo. Od mladi je poznačený i Tvojím znakom,

Pane.Hľadá sa na dne nenávisti,kým mu dejiny pomaly usekávajú údy,dušu predávajú medzi Východom

a Západom.On je ten večný Jozef, bratia – tí vierolomníhodili ho znova do studne naplnenej už

jeho krvou.Predať sa náhodným kupcom, čo sa k nám

nasťahujú?

Plátno

Kdesi tu blízkosivasté šedé odtienedriemu na plátnach majstrov.

Sprevádzajú nás,aj keď nevieme,odkiaľ si na to berú právo.

V tej elegantnej nežnej šediraz ráno sme sa stretlináhodou.Za chrbtom tisíce zvukov mi sedí,červené jazyky lyžíc,kroky dám preplnenou cukrárňou.

V plášti stojím,hľadím do šedých vĺni zelený odblesk zazriem.No vtedy sa práve vyhodía naspäť padá do vody,ako spln,nenatretý kus plátna.

Z toho romboidupresvitajú nite tkaninya, pravda, čierne dno.

Či mi je farba plátna aleboprázdno?Dovidím až na dno.Z toho romboidupresvitajú nitky tkaniny,čierny spln mesiaca,naša túžba horiaca.

Pravda, dovidíme až na dno.

Haiku za 24 korún o metafyzike

* * *Sádzanie chleba.Prostá cnosť kôrky,Vrásky na tvári.

* * *Vzlietnuť so šindľoma pobudnúť vo večnosti.Postaviť dom.

DAGMAR MÁRIA ANOCA

Renesančný kruh


Spolubývajúca o Eme (22):

sťažuje sa miže sa zafarbili sukne – a pritom vieže na rozdiel od našich predchodkýňich nemôžeme oprať v riekach

zafarbili sa a večer potom sedímepod otvoreným oknom:hovoríme o mesačných bremenáchs rozopnutým telom ako kozmonautkys malými krokmi do kúpeľne, v stave?– stále v beztiažovom stavea neprestávame sa smiať, že v jedno ránoopäť vstaneme z mŕtvych: celé pomýlenéprepočítané a predčasnéz kaluže vlastnej narúžovanej krvi

O Maríne (35) a jej manifeste:

I.jej špinavá šálka má svoju intimitu:na dotyk teplé oblé bokyobtiera si tvár trikrát denneo kus chlebatichá je pleť

tichá domácnosťmálo kuchyne je v básňach

II.možno použije sukňua utrie stôl — ponorí rukydo otvorenej skrine, počas líčenianahmatá na tvári doma konečne zavrie dvere

možno použije báseňako podprsenku s vypchávkamiaby nebola tým, čím by mala byťtam, kde býva a tam, kde jemožno si rituálnepomaľuje tvár pred každodennýmbojom, presťahovaná na mužské miestanamiesto menovky na dverách:báseň o dome, v ktorom našli použitériady

O svätej frustrácii (20):

musíme povedať, že jej predchodkyneboli lekárky, vojačky, snajperkytreťorodičky, upratovačky aj kuchárkya ona: od detstva akoby netelesnálen trochu antropomorfná, trochu

humanoidnávždy v ťažkom rozpoloženíumývaná šampónom bez vôneuž v detstve odstrihnutý vrkočpri jedení rybacej konzervymyslí na svoje beztváries obavou, že sa stane mužomihneď po odložení podprsenky

OĽGA GLUŠTÍKOVÁ

Atlas biologických žien

Oľga Gluštíková (1987), poetka. Umiestnila sa vo viac ako desiatke literárnych

súťaží na Slovensku (Wolkrova Polianka, Medzi-riadky, Cena R. Fabryho). Je jednou zo zakladateľov Bratislavského literárneho klubu BRAK, ktorý združuje mladých autorov poézie a prózy. Publiku-je recenzie v mesačníku Knižná revue a tvorbu v časopise Dotyky. V roku 2014 debutovala zbier-kou poézie Uložená do stromov. V roku 2017 vyšla jej druhá zbierka poézie pod názvom Atlas biolo-gických žien.

Žije v Bratislave.


Adri (24) o spolubývajúcej (30):

v deň, keď Eva priniesla vietorsa odchádzalo ťažkoz vlasatého bytu a zavlasenej izby:tu sme menštruovali, spievali v sprcheskákali po matracochs veternou sukňou nad kolenázaspávali len tak vedľa sebaboli sme sebou aj zvnútra: ešte nerozdelenépomedzi iné ľudské bytosti, nerozkradnutéjednorozmerné, ešte nie matkynegenealogické – lineárnestále schopné zhrnúť svoj doterajší životdo dvoch holých viets jedinou adresou, s jediným rodným

číslom

Martina (30) o vystúpení z rodokmeňa:

už tri desaťročia sledujem svoj rod:svetlé vlasy, úzke panvy, krivé chrbticepíšem potom básne – plná gravitácie,

zapletenádo katastrálnej mapy, viackrát uloženána miestnom cintoríne (smrť

všadeprítomná)tak kde ste, moje menovkyne:šelesty, depresie, zubné kazykde ste, všetky trampoty s rodomkeď svoju sukňu vláčim v blate po zemi

Mária (26), Margita (54) a Justína (†83):

I.v ten deň mama vytiahla z mrazákustarkú, povedala: dotkni sa jej – pohladkaj jurozlúč sa s ňouv dome smútku boli len tri osamelé ženymoja ruka ako spoločná tepna

II.zrkadielko, starý hrebeň, červený rúža ozdobnú sponku sme chceli zabaliťstarej mame do kabelky:krémový šál, peniaze do vreckovkymhd lístok na cestu od oltára, od kostolaaž po jamu, až po jamu

III.sme podobné starej mame:mám rovnaké oči a Mária má jej nosv dome smútku po celý čassesternica sedí pri mneskamenelá v tvári ako jatvrdohlavé, hrdé – obe neplačemekým sa nepozriemejedna druhej – do očí a na nos

Pave

l Pop

: Geo

rges

Mat

hieu

, ak

ryl,

2015


Siréna

Si iba slovo, ktoré odletína nízkych vlnách kamsi k zemi,kde mení postoj svojich obetía tónom klame všetky vnemy.

Si zradná ako hĺbka jazeraa sama nevieš, čo je na dne,možno sa niekto z diaľky pozeráa do teba rád aj tak spadne.

Pierka

sneh stícholza všetky zlomené krídlaktoré sa nikdy nenašli

možno si z nichpozbierala pierkaa tajne ich skryla do perinyktorou sa dnes spolu prikrývame

Šach-mat

Občas zo mňa robíš koňa, vtedy skáčem na tvoj povel, doháňa ma k tomu vôňaa náš súzvuk s tvarom do „L“.

Dávno nemám status kráľa,radšej sa hrám na pešiaka,ktorý nikdy nezaháľazbierať, čo ho najviac láka.

Pravidlá sa ťažko menia,nebudem sa hádať pre ne,v každom stave poblúzneniaposledný ťah patrí žene.

Kaplnka v poli

cez pooranú kožusa k nej vraciašdo vrások sadíš modlitbya dúfaš že hrdzavé klincezabodnuté v hrdlezmenia svoje skupenstvo

ešte stále čakášsovy odbili polnoctvojho rozpadua z pórov vyteká krvktorú si v sebe zaprel

MARTIN CHUDÍK

Za všetky zlomené krídla

Martin Chudík (1988) pochádza z Bratislavy. Knižne debutoval v roku 2013 básnickou zbierkou Ukryté v dotykoch (VSSS), ktorá získala Cenu Ivana Kraska a druhé miesto v ankete Knižnej revue – Debut roka 2013. Koncom roka 2015 vydal druhú básnickú zbierku s názvom Cestovný (ne)poriadok (VSSS). Jeho básne boli publikované v literárnych periodikách RAK, Romboid, Dotyky, Literárny týž-denník, Slovenské pohľady a tiež boli prezentova-né v rozhlase, na rádiu Regina a Devín. Je jedným zo zakladateľov Bratislavského literárneho klubu BRAK.


Na ceste

Brázdime sa v bode nášho zrenias dôsledkami, ktoré hĺbku menia,podobní sme brehom a ich riekam,tečieme vždy odniekiaľ a niekam.Stratiť sa a hľadať nové métyalebo len kráčať ako predtým,za niečím, čo skrýva svoje tvaryza nevinnou vráskou v tvojej tvári.

Pomenovať hĺbku

do skla vtieklo svetlocelkom jednohlasneakoby sa dalo nahmataťuprostred odrazu

odvrátené oči nevediapomenovať hĺbkukaždé ráno hľadášsprávny uholktorý ťa odomkne

Kroky

Strácaš sa v meste bez ulíc a ľudí,ako tieň, ktorý noci uniká,aby si stretol človeka, čo blúdiv tebe a spoznal údel pútnika.

Občas sa vrátiš k sebe dlhšou trasou,vtedy, keď spadneš na dno pohára,aby si počul názor druhých hlasov,prečo sa tvoja bolesť otvára

na miestach, kde je každá pravda nahá,vždy, keď ťa niekto len tak prekročí,možno až vtedy zistíš, že ťa ťahá

tiaž tvojich krokov k najhlbšiemu stredu,kam sa však nedá dostať cez oči,aby si zbadal, kde tie kroky vedú.

Pokánie

pod krížom kľačí večerťažký ako hriechnezmestí sa pod jeho ramenádrevo sa otváraa šepká do vetra

slová sú pritesnéprsty hmatajú svoju trieskuza nechtami strach

Súzvuk

v daždi počuť tvoje kroky jasnejšieakoby si poznala správny rytmuskaždej symfónie

vietor sa obrátil tvojím smeromvplieta ti noc do kučierje ľahké splynúť s mestomkeď sa nikto nepozerá

vo svetle pouličných lámprátam mačacie hlavykým sa naše tiene nepretnú

Prekroč ma

Stal som sa riekou, ktorá mrazí,ruky mám tvrdé, z kameňa,drvím v nich vlny vlastnej skazy,keď vo mne tiene pramenia.

Cezo mňa postav lávku z dreva,prekroč ma, kým si pamätám,prečo sa jeden v druhom zlievaa kam sa vlieva každý sám.


Veční bratia nemeckí

Ó, jemné jadro básnictva. Osud.Najtichší a nespoľahlivý.

Snehová blana vločky. Trblietavá. Mesačná strela. Vietor,čo roznáša Môj verš, čo zabára sa Do Bytosti.Báseň moja, sen. Krajina svetla.Ty tenkými niťami pavúkaSvietiš nad Domom Ktorý obývajú Veční bratia nemeckí Friedrich, Georg, Rainer Maria.

Nočná hrôza, pero. Zahrotené.Satanovo.

Ako zážitok pevca,čo vo sne chodilpo starých judských kopcoch

Aj ja som taknocou hviezdnou a tichouKým deň trvalPozoroval mladý mesiac,ako rastie a rastie, otče môj. A cez pokmásanú dušu neba Svietila nežne Božia tvár Striehne na nás Počujem, že šepkáte, ó hviezdy Nebeské,Ó, slnko – ó, tráva, hroby – ó, večný prechod a pokrokAk vy nič nehovoríte, ako by som ja niečo

mohol povedať?Z kalnej mláky, čo leží v jesennom lese,

Z mesiaca, čo schádza po svahoch hlučného svitania,svieťte iskry dňa a súmraku – svieťte na srdcia stebla hnijúceho v bahne,svieťte na vzlykajúci bľabot suchého raždia.Šplhám sa z mesiaca, vystupujem z noci,Vnímam príšerné trblietanie, a to je Odraz lúča popoludňajšieho slnka,Vnikám do toho, čo ústredné je a stále,Z výhonkov veľkých a malých. Otče. Jediný môj, otče, Povedal som Tichý ako skutočný syn otca svojho Čiu hviezdu vyhasnutú držíš v rukách?Syn môj. Syn môj,odpovedá môj otecPevec temný,Čo načas vytrhol očný nervnaťahujúc zlatú slepcovu strunu.Všetky tie hviezdy striebristé a Zlaté rozsvietia sa znovu,Veľké hviezdy a tie malé zasvietia opäť vytrvávajú,Ohromné nesmrteľné slnká a dlhotrvajúce zamyslené mesiace znovu budú svietiť.A potom najmilšie decko, smútiš len za Jupiterom?Premýšľaš len o pohrebe hviezd?

A ja chcem, milý môj otče,aby pohreb hviezd bol sviatočný

Zlatých hviezd, jediný môj otčeAko zážitok pevca, čo vo sne Chodil starými kopcami JudskaA uháňal priestorom nebesami a hviezdamiA pekný a jemný Boh dýchal na neho. Aj to silnejšie ako hviezdy Stuchnuté

SELIMIR RADULOVIĆ

Zlatá slepcova struna


Podobne ohňu, čo stŕpa a vzpiera sa popoluBlahoslavíšČoraz vzdialenejšíČoraz vzdialenejší, otče môj.

Niet miesta, kde sa narodil tvoj otec

Po dvadsiatich rokoch, Syn môj,Po mlčaní, čo kmása vyhnanú dušu,Niet miesta, kde sa narodil tvoj otec. Po strachu odhodlať sa a usmiať Tu, kde som ležal holý ako čistý matkin

odtlačok Pokým chytím slnko, čo rúti sa Tu, kde tĺklo chlapcovo srdcePovedal somNiet záchrany Ani nápev, čo sa blýska v mojej krvi A šíri sa kruhovite po lesíkoch Ani šepot boží ani lampáš, čo hasne Za bieleho zimného poludniaPovedal som Ani vŕzganie kroku vyhnanca Ani oplzlý vystrihnutý výkres Nevykúpi zem, v ktorej žiari Zlatistá Princova hriva.

A ešte som povedal Po návrate sa neuskutoční, Syn môj, Lebo nezostalo nič.

Ani lesklý slnečný lejak, Čo po oblakoch Jemne klesá na zem pri prahu doma.

Nič, Syn môj.

Anjela temného

Anjela, nevysloveného anjelaBrat môj neútešný Búrkové plaché srdcepožierajú temné očiTemné očiOči temnéTiene, brat Tiene temné, brat môj Čo prepichnú temnú blanu A vtískajú temnú pečať Na temné čelo.Oči temnéTiene temnéDlholistné,čo krúžia bezšumneNadčasovo Biela tvár noci.

Selimir Radulović (1953), básnik, riaditeľ Knižnice Matice srbskej v Novom Sade.

Uverejnil básnické zbierky: Poslednji, dani (1986), San o praznini (1993), U sjenku ulazim, oče (1995), O tajni rizni-čara svih suza (2005), Snovi svetog putnika (2009), Pod ki-šom suza s Patmosa (2012), O pastiru i kamenu sa sedam očiju (2015), Senka osmogeona (2016); knihy vybraných básní: Po licu noći (1996, 1997), Knjiga očeva (2004), Gde Bogu se nadah (2006), Izveštaj iz zemlje živih (2009), Svetlo iz očeve kolibe (2011) Svi sa sunčanog strašnog (1999), Kao mirni i svetli vesnik (2008), Pesma s ostrva siročadi (2010), Dah male molitve (2017) a Dvanaest (2018).

O jeho básnickej tvorbe vyšli dva zborníky: Pesnik nokturna (1995) a Svetlo iz očeve kolibe (2015). Autor je piatich antológií/chrestomatií, kníh literárnokritických textov.

Získal ocenenia: Novembrovú chartu Nového Sadu, Iskru kultúry, Pečať mesta sriemsko-karlovského, Kočićovo pero, Cenu Jarného veľtrhu v Banjaluke, Cenu Teodora Pavlovića, Vukovu cenu, Cenu Miodraga Đukića, Cenu Sima Matavulja, chartu Moravy, ocenenie Kniha roka Spolku vojvodinských spisovateľov, Cenu Đuru Jakšića, ocenenie Despotica Angelina Branković, ocenenie Kondir kosovke devojke, Zmajovu cenu a Medailu kultúry.

Žije v Novom Sade.


Len pískanie vetrakúdolilo mladé duše

Na vyleštenej platniZhozmarného času Ako zo súmraku mestského Cez hustý porast hmly vyviera, vynára sa chumáč trávyPotajomky – dávnejšie. A mesiac mladý zoskočil z koňa Ohrieval sa na Veľkom Plameni.Pred zoru všetko stíchlo.Len pískanie vetrapohadzovalo mladé duše. V jednej chvíli sme boli, A popravde neboli.V duši detskej NIČAkoby svet zháral.Aj to, že pred noc rastiešA dvíhaš sa vysokoČoraz osamelejší vo víchrici A sny proste snívaš v mestskom šere V krídle matky duše a tichého kmitu

srdca Obraz čo sa búra A duní deň a noc

Je chvíľa osudová, starec

A našiel som ťa v meste So sprievodom bezbožníkovČo prežehnávali sa verejne V bázni pred Veľkým Bohom Ktorý zjavil sa predsa.Vtedy staval staviteľ slávny O roku si myslímCez deň Hodine, čo letí O sne, čo blýska Na mŕtvej dlani, otče.Prebudila ma tvoja starostlivosťÓ, časy minulé. Čo vidíš, dobrý starec? Ani cestu, ani dráhu

A vietor roznáša lístieA hlava klesá. Čo hľadíš ukradomky?Z Ničoho do Ničoho prichádzašuniverzálna presnosť sveta. Je chvíľa osudová, otče.Čas vzbúrenej krviA beda, naša chvíľa!

Sestra vo sne

Pozdravujem ťa, duša nočnáDuša nebeskej devyDuša všetkých duší. Ešte blednú jazvy okúzľujúce Malú azbuku tváre? Krajinky – tvoje hromy a blesky Malá machová nočná koruna.Pozdravujem ťa, sestra mojaSestra smútku, Anjel, čo vysnuješ vílie vlákna A rozkrajuješ nežné závity srdcovej hrče.Ako ohorené poleno tlejúce nad popolomA hrča zázračnej žiaryTak aj ty, keď sa schladíA do hlavy sa usalaší roj tieňovZo striebornej blany nociVychádza premilá sestra. A ako dieťa bezstarostné tichučko Vyšívaš listový koberec. Upraceš

nebeský stôl.Pozdravujem ťa, sestra moja.Sestra smútku.Tvoj pokoj. Tvár, ktorú prekrojí anjelský snop.Ako novic, ktorý sa pred otcovým prahomZľahka dotýka večnosti A odchádza do noci nenásytník, ratolesť moja.

NespútanýČi vykročil som tedaTam, kde rastie otcov úsmev


Vo večierkoch dávnych do hladného údolia sĺz Kým odzváňajú Nič.Bola noc snežná, jasnánenásytník, ratolesť moja.V sny, čo jednoduché snívašSny nezničiteľné Klesal som, dobrý starec.

Na svitaní

Keď sa rozvidnieNoc vymení temnú košeľu

A do tváre nevoľníka Stiahne zlatú slnečnú nitku

Spozorujem, že nacvičený zemný pavúkZačína a končíV tej sviatočnej zmene

Dňa a noci. Vtedy prostým krokom vchádzam do jesenného dňaZozbierať raždieČo zlepené čaká popravu

A volaním z prahĺbokzvestujem kúzlo dňaČo vyviera, otče.

Otcova báseň

Všetko som videl. Všetko som videl, otec môj. Dom, školu, susedovu bránu. Pískanie. Cintorín, ktorého som sa štítil ako chlapec.A keď sa rozodnie,Bratov, sestry. Všetkých milých.A tieň na tvári. A oči rodiska: Chudorľavé batôžteky, kaluž.

Rozdrapený papier. A všetko, čo čas vytrel.Vtedy som kráčal. Kráčal, otče. Všetko, čo som hriešny vyslovil Zapísal som do temného zošitaAby som rozhorel domáci plameňKeď ku mne v zimný večerprichádzaš, dobrý starče.

Zo srbčiny preložilaZdenka Valentová-Belićová

Pave

l Pop

: Vas

ilij K

andi

nski

j, ak

ryl,

2015


V1jednom východojutskom mestečku ukrytom medzi zelenými brehmi na konci zaras-teného zálivu žil v rokoch okolo našej posled nej vojny kňaz menom Johannes Sidenius. Bol to človek zbožný a prísny. Vo vystupovaní a v celom svojom živote sa veľmi líšil od

ostatných obyvateľov mestečka, ktorí ho preto mnoho rokov považovali za cudzin-ca, nad jeho podivnosťami buď stískali ple-cia alebo sa pohoršovali. Keď – vysoký a vážny – kráčal kri volakými uličkami, odetý do šedého dedinského kabátika, na očiach veľké tmavomodré okuliare, ruka prehnutá okolo veľkého bavlneného dáždnika, kto-rým pri každom kroku energicky búšil do dlaždíc, ľudia sa za ním nevdojak obzerali a tí, ktorí sedeli doma a pozerali sa na ulicu cez okenné tabule, sa pri tom pohľade usmi-evali alebo strúhali grimasy. Miestne veličiny v mestečku, starí sedliaci, kupci a dobytkári, ho nikdy nezdravili, dokonca ani keď bol v ornáte. Sami neváhali ukazovať sa na ulici v drevákoch a špinavom koženom kabáte, s fajkou v ústach, ale považovali za hanbu a pohanu pre svoje mesto, že dostali farára, ktorý chodí oblečený ako nejaký dedinský kostolník a sotva dokáže uživiť seba a to

svoje hniezdo batoliat. Tu si zvykli na inakšie du chovenstvo – na pánov v čiernych oble-koch a bielom batistovom nákrčníku, páni, ktorí už samým svojím menom vrhali na mesto a jeho kostol jasné svetlo, páni, z ktorých sa stali kapitulní prepošti a biskupi, ale ktorí sa aj napriek tomu svojou zbožnosťou nepýšili, nevyvyšovali sa nad svetové záleži-tosti mesta a neváhali zúčastňovať sa spoločenských zábav miestneho meštianstva.

Vtedy veľká červená fara ešte bývala pohostinným domovom, a keď ste si vybavili svoje záležitosti s dôstojným pánom, pozvali vás ďalej k pani farárovej a farárovým slečinkám a pri šálke kávičky alebo (ak šlo o lepších ľudí) pri fľaške vína a do mácom peči-ve s vami prebrali každodenné mestské novinky. Teraz nik na faru nechodil, ak tam sku-točne nemusel, a vôbec nikdy sa nedostal ďalej ako do pracovne farára Sidenia, kde bolo ako v márnici, rolety hlavne do polovice spustené, pretože dôstojný pán neznášal, keď mu do očí svietilo svetlo od steny na druhej strane uzulinkej uličky.

1 Úryvok prebraný z publikácie Henrik Pontoppidan: Šťastný Per. Praha : Odeon, 1980.

HENRIK PONTOPPIDAN

Šťastný Per1

Prvá kapitola Úryvok

Henrik Pontoppidan (1857 – 1943), bol dánsky prozaik, najvýznamnejší predstaviteľ dánskeho na-turalizmu a kritického realizmu, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru v roku 1917 (spolu s ďalším dán-skym spisovateľom Karlom Adolphom Gjelleru-pom).

Uverejnil štyri zbierky poviedok, desať romá-nov, päť noviel, jednu knihu satiry a pamäti. Do slovenčiny nie je preložená žiadna jeho kniha. V rámci výberu z dánskej literatúry bola uverejne-ná jeho poviedka Mocný krajčír (1947).

Rozsiahly román Štastný Per (1898 – 1904) pred-stavuje jeden z vrcholov dánskej realisticko-natu-ralistickej literatúry, ktorej rozkvet bol v poslednej štvrtine minulého storočia. Autor si v ňom berie na mušku romantiku a naivnú vieru, že všetko samo od seba dobre dopadne, ako aj neschopnosť pre-mieňať myšlienky na činy. Perovo zdanlivé životné stroskotanie je však v skutočnosti prejavom jeho osobnej vôle, pomocou ktorej došiel k poznaniu seba samého. Román vychádzal postupne a má osem častí.


Vtedy dokonca často nechával ľudí stáť, neponúkol ich, aby sa posadili, odbavil ich skrátka, na prvý pohľad nezúčastnene, a najmenej láskavo sa správal práve k tým, ktorí si nárokovali osobitnú pozornosť. Dokonca už ani miestne úradnícke rodiny nechodili na návštevy na faru, odkedy sa im stalo, že pán pastor Sidenius, namiesto toho, aby im po-núkol nejaké ob čerstvenie, sa ich začal vypytovať o ich viere a vôbec sa s nimi rozprával, ako keby boli deti, ktoré prišli do kostola na konfirmáciu.

Najväčšie rozhorčenie vyvolával na pohreboch vá žených občanov, na ktoré občania prichádzali v slávnostnom oblečení s dychovkou a cechovými zástavami zahalení čier-nym flórom, úradníci v uniformách vyšívaných zlatom a za klobúkom kohútie perá – kaž-dý podľa svojho presvedčenia zvlášť vhodne naladení k zbožnosti po ľahkom obede a portskom vínečku v smútiacej rodine. A namiesto veľkého prejavu s obvyklým vychvaľo-vaním zosnulého obmedzil sa pastor Sidenius nevyhnutne na jednu prostú modlitbu, tak ako to inak bolo zvykom len pri nepokrstených deťoch a obecnej chudobe. Ani slovo o čestnej povahe zosnulého, jeho príčinlivosti a zachovalosti, ani len zmienka o jeho zá-sluhách o rast obce, o jeho nezištnej zásluhe o vydláždenie mestských ulíc alebo obecnú vodáreň. Ešteže nad hrobom vôbec padlo nebožtíkovo me no, a to vždy s nejakým dodat-kom, ako treba „táto úbohá hromádka prachu“ alebo „táto potrava pre červíky“ – a čím väčšie a váženejšie zhromaždenie oslovoval, čím viac plieskalo vo vetre nad hrobom zá-stav a vlajok, tím kratšia bola modlitba, tým úbohejšie sa javili v jeho slovách tieto pozos-tatky, nad ktorými sa zhromaždili, takže sa sprievod rozchádzal v hneve, ktorý bol neraz vyslovený už na samom cintoríne.

Z miestnych ľudí boli na fare pravidelní hostia len niektoré chromé staré dámy z mest-ského domova pre ochudobnené šľachtičné, ako i bledý krajčírsky učeň, kristusovská postava s dlhými vlasmi, a ešte niekoľko takzvaných „prebudených“ z nemajetných vrs-tiev, ktorí v dome pastora Sidenia nachádzali dlho hľadané útočisko v tomto svetácky založenom meste. O nejakom skutočnom styku však nemohlo byť slova už preto, že pani Sideniová bola veľmi slabá a posledných niekoľko rokov trávila na posteli. Pastor Sidenius ostatne nemal ani len najmenšie vlohy pre spoločenský život a jeho prívrženci ho vy-hľadávali, len keď šlo o záležitosti viery. Preto sa však pravidelne každú nedeľu schádzali v kostole, kde sa zhromažďovali vždy na určitom mieste, bezpro stredne pod kazateľňou, a budili pohoršenie ostatných návštevníkov kostola, pretože okato spievali aj tie najdlhšie piesne, a ani raz sa nepozreli do spevníka.

Pastor Sidenius patril do starého a široko rozvetveného fa rárskeho rodu, ktorého predkov bolo možné sledovať až do čias reformácie. Za celé tri storočia prechádzalo du-chovné povolanie ako posvätné dedičstvo z otca na syna – áno, i na dcéry, pretože tie sa zase v mnohých prípadoch vydávali za kaplánov svojich otcov alebo spolužiakov svojich bratov zo štúdia. V tom pramenila tá vedomá autorita, ktorej boli sideniovskí hlásatelia viery chýreční už oddávna. Nenašlo sa v celej krajine mnoho farností, na ktorej by niekto z tohto rodu v priebehu storočí neohýbal mysle k posluš nosti zákonov cirkvi.

Prirodzene, neboli v tomto zástupe služobníkov cirkvi všetci rovnako horliví. Vyskytlo sa medzi nimi aj niekoľko pánov so sklonmi veľmi svetskými – ľudia, u ktorých sa mocná, generáciami potláčaná túžba po živote prejavila priam neovládateľne. Tak žil napríklad v osemnástom storočí v severojutskom kraji vendsysselský kňaz „bláznivý Sidenius“, ktorý azda skôr mal viesť tulácky život lovca vo veľkých lesoch Jutského hrebeňa, kde často vyse dával v krčmách a so sedliakmi pil liehoviny, a ktorý dokonca raz na Veľkú noc


v opilstve strčil v kosto-le kostolníka na zem, že krv striekala až na oltár-ny obrus.

Predsa veľká väčšina rodu boli zbožní bojov-níci cirkvi, mnohí z nich dokonca načítaní, ba učení mužovia, teolo-gicky hĺbaví, ktorí vo svojej vidieckej odlúče-nosti a v šedej jednot-várnosti plynúcich rokov hľadali náhradu za rôz-ne zriekania v tichom

vnútornom živote myšlienkovom, v hlbokom pohrúžení do svojho vlastného, vnútorného sveta, v ktorom nakoniec nachádzali skutočné hodnoty bytia, jeho najbohatšieho šťastia, vlastný cieľ.

Práve toto rodové dedičné opovrhovanie hodnotou vecí pozem ských bolo i Johanno-vi Sideniovi ochranou v životnom boji a umožňovalo mu zachovať si vzpriamenosť a po-kojnú myseľ na vzdory tlaku chudoby a rozličným protivenstvám. Mával občas v tomto zmysle pevnú oporu vo svojej manželke, s ktorou žil vo vnútorne šťastnom spojení, aj keď si vlastne neboli podobní. Ona bola hlboko zbožná, ale na rozdiel od manžela bola to povaha náročná a vášnivá, ktorej život bol naplnený nepokojom a temnou úzkosťou. Pôvodne, ešte z rodičovského domu, bola nepevná vo viere, ale pod mužovým vplyvom získala horlivosť, a každodenný boj o ži vobytie a mnohé pôrody vyvolali v nej chorobne prehnané predsta vy o ťažkostiach pozemského života kresťana. Dlho bola pripútaná o posteľ, po celé roky od posledného pô rodu ležala ochromená v temnom pokoji, ale keď prišla nedávna nešťastná vojna, nepriateľskí vojaci v byte, kontribúcia a krvavé ponižova-nia – to všetko rozhodne neprispelo k tomu, aby sa jej pohľad na život vyjasnil.

Aj keď jej to manžel často vážne vyčítal, nedokázala sa nikdy skutočne zbaviť starostí. Sama síce pripúšťala, že je to hriešny nedostatok dôvery v milosť prozreteľnosti, ale aj tak neprestá vala pri každej príležitosti vštepovať deťom prepiate odriekanie ako povinnosť voči Bohu a ľuďom. Dokázala sa rozčúliť ako nad zlo činom, keď sa dopočula, ako si miest-ni obyvatelia žijú, aké hostiny usporadujú s mnohými chodmi a s tromi-štyrmi druhmi vína, ako sa paničky stroja do hodvábnych šiat a aké zlaté šperky nosia mladé dievčatá – ba dokonca jej prišlo aj ťažko odpustiť manželovi, keď sa občas stalo, že prišiel domov z prechádzky a priniesol jej nejaký skromný darček a s istou tichou galantnosťou ho po-ložil pred ňu na prikrývku – nejakou tu ružičkou v hodvábnom papieri, trochu vzácneho ovocia alebo malú skleničku zázvorovej zaváraniny proti nočnému kašľu. Jeho pozornosť ju, samozrejme, potešila a dojala, ale aj tak sa nedokázala zdržať a bozkávajúc mu nežne ruku povedala:

„Si zlatý, ale to si skutočne nemal.“Z dánčiny do češtiny preložil František Fröblich,

do slovenčiny preložila Zdenka Valentová-Belićová

Pavel Pop: Georges-Pierre Seurat, kresba,

akryl, 2014


Pokiaľ viem, v rámci profesie bolo veľmi málo pokusov sformulovať oficiálnu odpoveď napriek diskusiám, ktoré táto otázka vyvolávala dlhé roky. Jediným prípadom, na ktorý si spomínam, bol pokus Hayesovej spoločnosti vypracovať podmienky členstva. Možno ste ešte nepočuli o Hayesovej spoločnosti, lebo dnes sa o nej hovorí málo. No v dvadsiatych a tridsiatych rokoch mala vo veľkej časti Londýna a v anglických grófstvach značný vplyv. Ba mnohí mali pocit, že jej moc priveľmi vzrastá, a nepovažovali za stratu, keď bola núte-ná skončiť svoju činnosť, tuším v roku tisícdeväťsto tridsaťdva alebo tridsaťtri.

Hayesova spoločnosť zastávala názor, že za členov prijíma len komorníkov „prvej trie-dy“. Moc a prestíž, ktorú mala, získala vďaka tomu, že oproti ostatným organizáciám, ktoré vznikali a zasa zanikali, podarilo sa jej udržať nízky počet členov a tým dodávala svojim tvrdeniam istú dôveryhodnosť. Hovorilo sa, že počet jej členov nikdy neprekročil tridsať a dlhý čas sa pohyboval okolo deväť až desať. Toto, spolu so skutočnosťou, že Ha-yesova spoločnosť mala tendenciu byť pomerne tajomnou organizáciou, jej istý čas do-dávalo pečať mystickosti a zaisťovalo, že jej vyhlásenia, ktoré príležitostne vydávala o profesionálnych veciach, boli prijímané ako desatoro vytesané do kameňa.

Jednou z vecí, ku ktorej sa spoločnosť odmietala vyjadriť, však bola otázka jej vlastných podmienok členstva. Tlak na ich uverejnenie sústavne narastal, a ako odpo-veď na rad listov publikovaných vo Štvrťroč-níku pre pánov u pánov spoločnosť pripus-tila, že nevyhnutnou podmienkou členstva je, „aby bol kandidát pričlenený k vznešenej domácnosti“.

„Aj keď, prirodzene,“ pokračovala spo-ločnosť, „toto samo osebe na splnenie pod-mienok zďaleka nestačí.“ Okrem toho spo-ločnosť dala jasne najavo, že domácnosti obchodníkov alebo „novozbohatlíkov“ ne-považuje za „vznešené“, a podľa mňa tento prejav staromódneho myslenia zásadným spôsobom podkopala akúkoľvek vážnosť, ktorú mohla spoločnosť získať pri rozhodo-vaní o normách v našej profesii. V odpovedi na ďalšie listy vo Štvrťročníku spoločnosť ospravedlňovala svoje stanovisko tvrdením, že aj keď uznáva názory niektorých spisa-teľov, že vynikajúcich komorníkov možno nájsť aj v domoch obchodníkov, „predpokla-dom musí byť, aby domy skutočných dám a pánov dlho neodmietali služby takýchto osôb“.

KAZUO ISHIGURO

Súmrak dňaÚryvok

Kazuo Ishiguro (1954), britský spisovateľ pô-vodom z Japonska. Narodil sa v Nagasaki a jeho rodina sa presťahovala do Anglicka v roku 1960.Vyštudoval anglický jazyk a filozofiu na Univerzite Kent (1978) a postgraduálne štúdium na East An-glia.

Presadil sa v osemdesiatych rokoch ako pred-staviteľ silnej generácie prozaikov. Je všeobecne uznávaný za jedného z najväčších európskych a svetových prozaikov posledných desaťročí a jeho cesta k prestížnej Nobelovej cene je lemovaná mnohými významnými oceneniami, vrátane Booke-rovej ceny.

Je autorom desiatky kníh, z ktorých sú najzná-mejšie: Súmrak dňa (1989), Maliar pominuteľného sveta (1986), Keď sme boli siroty (2000), Neopúšťaj ma (2005), Nokturna (2009) a iných.

Roku 2017 získal Nobelovu cenu za literatúru. Žije v Londýne.


Musíme byť vedení úsudkom „ozajstných dám a pánov“, argumentovala spoločnosť, „inak by sme mohli prijať aj dekórum boľševického Ruska“. Toto vyprovokovalo ďalšiu kontroverziu, tlak listov ďalej narastal a nútil spoločnosť, aby jasnejšie deklarovala pod-mienky členstva. Napokon v krátkom liste vo Štvrťročníku objasnila, že podľa jej názoru – a budem sa usilovať citovať čo najpresnejšie, ako si pamätám – „najzákladnejšou pod-mienkou je, aby kandidát bol obdarený dôstojnosťou v súlade so svojím postavením. Nijaký kandidát nesplní podmienky, bez ohľadu na úroveň jeho ostatných predností, ak bude mať nedostatky v tomto smere“.

Napriek tomu, že mi chýbalo nadšenie pre Hayesovu spoločnosť, verím, že práve toto vyhlásenie sa napokon zakladá na významnej pravde. Ak sa niekto pozrie na osoby, o ktorých sa zhodneme, že sú to „veľkí“ komorníci, ak sa niekto pozrie povedzme na pána Marshalla alebo pána Lana, zdá sa mi, že faktor, ktorý ich odlišuje od komorníkov, čo sú iba mimoriadne kompetentní, sa najpravdepodobnejšie skrýva v slove „dôstojnosť“.

Prirodzene, pritom sa natíska ďalšia otázka. Čo je obsahom „dôstojnosti“? A práve v tomto bode sme mali s pánom Grahamom a nám podobným i najzaujímavejšie debaty. Pán Graham vždy zastával názor, že táto „dôstojnosť“ je niečo ako ženská krása, a preto je zbytočné pokúšať sa ju analyzovať. Na druhej strane môj názor bol, že takéto prirovnanie môže ponížiť dôstojnosť takých ľudí, ako je pán Marshall. Okrem toho moja hlavná ná-mietka bola namierená proti tvrdeniu pána Grahama, že táto „dôstojnosť“ je niečo, čo človek od prírody buď má, alebo nemá; ak ju niekto jasne nemá, túžiť po nej je rovnako zbytočné, ako keď sa škaredá žena usiluje urobiť peknou. Uznávam síce, že väčšina ko-morníkov môže napokon zistiť, že na to nemá schopnosti, ale pevne verím, že táto „dôs-tojnosť“ je niečo, o čo sa človek môže usilovať počas celej kariéry. Som presvedčený, že „veľkí“ komorníci ako pán Marshall, ktorí ju majú, získali ju za dlhé roky sebavýchovy a usilovného nadobúdania skúseností. Preto podľa mňa je dosť porazenecké zaujímať z hľadiska povolania postoje ako pán Graham.

Preklad Peter Kerlik

Pavel Pop: Marc Chagall, akryl, 2015

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 11 – 12 37TEXTY A KONTEXTY

Na1profesora Samuela Boldockého, popredného literárneho kritika, jazykovedca, pre-kladateľa, editora a pedagóga, si spomínam rada a s vďakou. Prvý raz som sa s ním stretla v r. 2010 práve tu, na Matičnom večierku v Báčskom Petrovci, kde som sa ocitla vďaka pozvaniu predstaviť tunajšej čitateľskej verejnosti ukážky zo svojej tvorby; pozvanie ini-ciovala spisovateľka a poetka Viera Benková a inštitucionálne ho podporila pani Katarína Melegová-Melichová, vtedajšia predsedníčka MS v Srbsku, známa organizátorka mno-hých kultúrnych podujatí.

Už počas zoznamovacieho rozhovoru s profesorom Boldockým sme zistili, že máme viaceré spoločné literárne záujmy a takisto témy, ktorým sa obaja, pravda, každý v inej vednej oblasti a z iného zorného uhla, profesionálne venujeme. V ďalších mesiacoch a rokoch sme si už so Samkom (oficiality sme čoskoro zahodili, ani jeden z nás si na ne nepotrpel) vymieňali knihy, niektoré sme si aj navzájom recenzovali, ešte neskôr som s veľkou radosťou pripravila so Samkom rozhovor pre náš literárny časopis, tento rozho-vor sme potom spolu s Vierkou Benkovou ako spolueditorkou zahrnuli do knižnej publi-kácie „dvojrozhovorov“ s osobnosťami slovenskej literatúry z materskej krajiny a z Dolnej zeme, ktorá vyšla v Slovenskom vydavateľskom centre a ktorú sme nazvali Zbližovanie. Pri spomínaní na našu spoluprácu nemôžem obísť ani to, že Samko sa podujal na preklad výberu z mojich poviedok... V mailoch sme okrem odborných pretriasali aj mnohé ďalšie otázky, ktoré nás oboch znepokojovali, a niekedy prišlo aj na súkromné radosti či starosti, pričom v Samkových komentároch zväčša nechýbal ani jeho príslovečný humor, občas tak trochu „dočierna“...

Ak som spomenula v úvodnej vete vďaku, ktorú stále pociťujem k Samkovi, tá sa ne-vzťahuje len na uvedenú spoluprácu, ale prinajmenšom tak aj na fakt, že z jeho kníh som sa dozvedala o kultúrnej histórii dolnozemských Slovákov, o ich kultúrnych počinoch, ktoré boli dovtedy pre mňa neznáme, resp. málo známe – a azda sa nemýlim, ak budem tvrdiť, že mnohé z nich sú doteraz neznáme alebo málo známe väčšine obyvateľstva Slovenska, hoci by si nesporne zaslúžili pozornosť a úctu...

V Boldockého prácach ma okrem iného zaujalo, ako autor, bytostne zrastený s rodis-kom a s jeho širším okolím, sa neobmedzuje v skúmaniach len na konkrétne diela vybra-ných osobností, ale s obdivuhodnou erudíciou a empatiou v týchto dielach identifikuje a citlivo analyzuje príbuzné prvky „panónskeho typu“ poetiky. Zameriava sa pritom na jeho svojráznosť, genézu, a to v kontexte súboru prírodných i sociálnych faktorov, ktoré tento typ poetiky ovplyvňujú. Zaujalo ma, ako vytrvalo sa autor vracia k jednej zo svojich

1 Všetky texty z tejto rubriky odzneli na večierku venovanému pamiatke Samuela Boldockého k nedožitým 75. narodeninám na Gymnáziu Jána Kollára so žiackym domovom 22. 10. 2018.

TEXTY A KONTEXTY

ETELA FARKAŠOVÁ

Osobnostné svedectvá Samuela Boldockého1

38 č. 11 – 12 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT TEXTY A KONTEXTY

kľúčových tém, ktorou je téma „lokálneho koloritu“ literár-neho diela, ako opätovne roz-víja otázky o viacrozmernej viazanosti procesu literárnej tvorby na charakteristické prí-znaky či už geografického ale-bo kultúrno-duchovného pro-stredia, v ktorom proces tvorby prebieha. So sympatiou som vnímala, ako hlboko osobne stotožnený s princípom „lokál-neho koloritu“, S. Boldocký po-výšil tento princíp na hlavný

motív a kritérium pri zostavovaní troch pozoruhodných antológií z tvorby slovenských vojvodinských autorov a autoriek: antológie poézie Rodiskom oprstenkovaní (2010), anto-lógie prózy Putá zeme (2011) a esejistickej antológie Predtým a potom (2014). Tento prí-stup pokladám za metodologicky relevantný, pretože umožňuje hlbšie a komplexnejšie nahliadnuť do tvorby (a jej zákonitostí) konkrétnych spisovateľských osobností nie ako do akéhosi abstraktného, v spoločensko-kultúrnom vákuu prebiehajúceho procesu, ale naopak, zdôrazňuje, aký relevantný je v tejto súvislosti vzťah autora/diela/prostredia. Napokon všetky texty v spomínaných antológiách poukazujú na dôležitosť takých tém, ako je téma identity, kultúrnej histórie, pamäte, zo všetkých poetických, prozaických alebo esejistických textov cítiť fascináciu osobitosťami krajiny v tejto časti Srbska, kde našli dávnejší predkovia dnešných spisovateľov svoj nový domov... Nemenej príznačné je, že ľahko v nich vytušíme vrúcny vzťah k tomuto svojskému prírodnému i kultúrnemu prostrediu. Nazdávam sa, že v dobe globalizácie je zachovávanie špecifickosti, jedineč-nosti (viazanej aj na regionálny kolorit) v literárnom prejave pozitívnym gestom čeliacim hroziacej monotónnosti, nediferencovanej, bezfarebnej uniformite.

So skutočným pôžitkom som čítala viaceré práce tohto autora skúmajúce osobitosť panónskej poetiky ako poetiky rurálneho lokálneho koloritu, teda poetiky s výrazným lokálnym koloritom, „s farbou času a miesta“, s jasnými príznakmi historickej a priestoro-vej situovanosti, so zreteľne rozpoznateľnou kultúrnou identitou i spôsobom života tak autorského subjektu, ako aj literárnych protagonistov.

Práce Samuela Boldockého, ktoré som mala možnosť čítať, mi ukázali nové oblasti lite-rárneho sveta, odkryli nové aspekty všeobecnejších literárnoteoretických tém, a to práve v súvislosti so skúsenosťou slovenskej enklávy vo Vojvodine, ku ktorej mám už viac ako polstoročie citový vzťah vďaka vojvodinskému pôvodu môjho manžela a kontaktom s jeho príbuzenstvom. Samuel Boldocký vo svojich prácach vydal fundované svedectvo o literárnej (kultúrnej) minulosti i prítomnosti tejto enklávy, je to svedectvo opierajúce sa o dôvernú znalosť problematiky, a zároveň nesúce pečať osobnosti toho, kto ho podáva. Ak by som chcela zotrvať pri autorovej obľúbenej terminológii, povedala by som, že je to pečať osobnostného koloritu – a ten je v jeho prácach ustavične prítomný. Verím, že ho v nich budú pociťovať ako inšpirujúci aj ďalšie generácie, ktoré siahnu po prácach profe-sora Samuela Boldockého.

Pavel Pop: Francis Bacon, akryl, 2014


Tichý, ale vytrvalý a húževnatý bol zápas Samuela Boldockého, v ktorom išlo o tvár slovenskej literatúry na Dolnej zemi. Samuel Boldocký sa nikdy nestal parlamentárom radikalizmu, ani nevolal na blčiace barikády slova, ale netúžil ani po plytkej popularite partizánskych bojovníkov. Bol nenápadným ctiteľom krásy a pravdy, ktorú hľadal v po-etických i prozaických slovách i v esejistickom zamýšľaní minulých i prítomných vojvo-dinských spisovateľov – Slovákov, ale nielen ich.

Samuel Boldocký bol nielen literárnym kritikom, akademickým teoretikom či histori-kom, bol viac, omnoho viac. Bol trpezlivým hľadačom a kreatívnym tvorcom kultúrnej atmosféry, ktorý si uvedomoval potrebu neustáleho prekračovania hraníc malosti, pre-kračovania obmedzení akéhokoľvek druhu.

Samuelovi Boldockému išlo v jeho prístupe k literatúre a k životu teda ešte aj o čosi viac – vždy a zásadne uprednostňoval slobodomyseľné uvažovanie o estetických hodno-tách, o umení, osobitne o literatúre... Bol usilovným pátračom po fenoméne spravodli-vosti, mravnosti a dobra v literatúre. Jeho kritiky sú často kritikami prostredníctvom in-špirácie: hľadal v dielach iných autorov primárne to, čo treba vyzdvihnúť, pochváliť, menej si všímal to, čo by bolo treba – hoci aj zaslúžene – haniť.

Typickým bol v tejto súvislosti jeho prístup k aspektom „inferiórnosti“ našej tradičnej menšinovej literatúry, k poetike rurálneho lokálneho koloritu. Požadoval: „...podnietiť ďalší záujem o komplexnejší výskum osobitostí slovenskej ‚enklávnej literatúry‘ a zviditeľ-niť jej umelecké hodnoty, ktoré boli a sú podľa neho často posúvané do úzadia pre svoju ‚regionálnu uzavretosť‘ i ‚populizmus‘.“ Popri iných svojich apeloch a výzvach upozorňoval aj na skutočnosť, že by sa kultúre a najmä literatúre vojvodinských Slovákov mala venovať náležitejšia pozornosť.

Citlivú a zmysluplnú kritiku vnímal ako dušu a srdce literatúry. Pri uvažovaní o literár-nokritických prácach Andreja Kmeťa upozornil na dva znaky dobrej kritiky, ktoré boli blízke aj jeho vlastnej tvorbe: prvým z nich bola „snaha o komplexný pohľad na autorov a ich diela. Druhým bol minuciózny prístup vo vyhľadávaní umelecky nosných miest...“. Uplatňovanie týchto zásad možno smelo zovšeobecniť na takmer celé Boldockého lite-rárnokritické, literárnohistorické a literárnoteoretické dielo. Nikdy sa nechcel rozplývať v bibliografických údajoch, štatistikách alebo rôznych marginálnych záležitostiach, hoci aj medzi nimi dokázal citlivo vyhmatať skryté miesta, utajené, no dôležité črty tvorby konkrétneho autora.

U každého autora sa Samko Boldocký usiloval nájsť niečo špecifické, niečo nezameni-teľné. Pri hodnotení diela Viery Benkovej napríklad konštatoval, že sa „dopracovala k vlastnému poetickému idiómu, ktorý je poznávacím znakom jej poetiky a určuje jej osobitné a svojrázne miesto v mozaike našich poetických snáh“. V poézii Paľa Bohuša zasa hľadal a nachádzal „lokálne i univerzálne súčasne“. Inokedy, keď písal štúdiu o „neúnavnej ochrankyni slovenčiny v podmienkach slovenskej enklávy vo Vojvodine“ Márii Myjavco-

Samuel Boldocký v slovenskej vojvodinskej literatúre

DALIMÍR HAJKO


vej, objavoval u nej široko platné upozornenie, podľa ktorého stále je okatejší fakt, že „sa spotrebiteľsko-odpadová civilizácia úplne globalizuje a ľuďom neodníma iba vzduch, ale i duch“. To sú kľúčové body, v ktorých a cez ktoré Boldockého vnímanie literatúry tran-scenduje umeleckú skutočnosť smerom k širokospektrálnemu pohľadu na naše civilizač-né problémy.

Súčasnosť a minulosť po celý tvorivý život prenasledovali Samuela Boldockého ako dve veľké témy, ktoré sa zlievajú do jednej jedinej, keď hovoríme o krásnej literatúre. Bola to súčasť Boldockého schopnosti produktívne zovšeobecňovať, hľadať styčné body po-rozumenia, niekedy aj za cenu, že pridá na hodnote slabším literárnym prácam.

Boldockého láska k literatúre bola všeobjímajúca, nevylučoval z nej ani slabšie výsled-ky jednotlivého tvorivého procesu. Nebolo mu zaťažko písať aj o nich, nachádzať aj v nich aspoň odrobinky pozitívneho estetického myslenia. Prameňom tejto zhovievavosti sa stal okrem iného aj pohľad späť, na minulosť kultúry slovenskej menšiny, ktorá bola po stáročia vďačná za každé dobré slovo potvrdzujúce jej identitu národnú a kultúrnu. Z tohto zorného uhla dlhodobo, vytrvalo a pozorne sledoval Samuel Boldocký všetky „kroky a stopy v kultúre a literatúre vojvodinských Slovákov“.

Samuel Boldocký hľadal predovšetkým tie hodnoty, ktoré spočívajú v originalite a v nezameniteľnosti videnia skutočnosti a jej stvárnenia perom slovenských vojvodin-ských spisovateľov, hľadal ich však aj v celkovej pôsobivosti a inšpiratívnosti ich myšlien-kového posolstva, zriedkavejšie aj vo formálnych výbojoch. Ale vždy s vedomím spolu-patričnosti k enkláve príslušníkov malého národa roztrateného po svete a zatúlaného aj na vojvodinské roviny.

Pavel Pop: Hieronym

us Bosch, akryl, 2014


Každá chvíľa, ktorou Samuel Boldocký trvá, je vzácna! Najmä pre nás, jeho najbližších!Bolo a je privilégium vyrastať rodičom – otcovi, ktorý okrem príkladných vzorov, ako

cítiť život a ktoré z jeho priorít uprednostniť, vštepoval aj istý druh zodpovednosti za svetabôľ, za krivdu... za čestnosť a dušu spravodlivú (Nabucco). Toto mu nakladala výchova a obdobie čestného slova, v akom vyrastal a spoznával svet.

A bola to po troche, dovoľte mi použiť toto slovo, záťaž, lebo on skutočne – a to nielen ako povestný pingpongista, hokejista a volejbalista – hral prvú ligu. A takýchto ľudí, ktorí nie sú pre každého, chcel vo svojom najbližšom kruhu. Trval na dôslednosti, odbornosti, na hodnotách, ktoré prehodnocoval. A tak veľmi sokratovsky túžil po odhaľovaní a ná-prave. Chcel hodnotu v čistom, írečitom stave. Refrény nášho detstva boli: Viem, že nič neviem! Šuster, drž sa kopyta! Vedľa V slzách matička sedela a balaševićovských balád!

Je skutočne obdivuhodné, aký tento človek mal „pocit pre feeling“! Ako sa uňho ši-kovne snúbili ostrovtip, šarm, ležérnosť a duchaplnosť. Ako ľahko, nanič sa nehrajúc, dokázal zo všedných, niekedy až celkom banálnych vecí urobiť sviatok, spríjemniť kaž-dodennosť v kruhu rozvetvenej rodiny Boldockej či Labátovskej – a sem, do rodiny, patria jeho najvernejší kamaráti, tu prísediaci, ktorí pre nás svetielkujú ako živý príklad, že toto bolo pravdou, že skutočne existovalo! Jeho prirodzená autorita a duchaplnosť zapĺňala aj priestory tejto školy – takýto bol – často to rezonuje, vo vzťahu so žiakmi a s kolegami. Vedel komunikovať a prispôsobiť sa každému – kolegovi, robotníkovi, akademikovi.

Drobné dušičky a pokrytectvo neznášal, malosť a zadebnenosť zahalenú do ambaláže tiež nie! A vždy to vedel na rovinu a hlasno artikulovať! Literárny svet prehodnocoval a dotváral poctivo a zanietene. Mal štýl, rozhľad a vedel duchom oživiť aj akademickú pôdu. Misiou mu bolo recenzentsky vdýchnuť život takmer každej našej slovenskej knihe. Ako literárny kritik príkro obhajoval a vedecky argumentoval svoje názory, neraz až po vyhrotenie! Osobitne si často zgustol pozíciu dobrovoľného vydedenca, keď prispieval i tam, kde nik iný nechcel. Tak celkom pedagogicky pritom hľadal i v týchto dielach aspoň náznaky motívov a dôvodov pre literatúru, ale skôr oživenia na duchu!

Matica slovenská bola jeho srdcová záležitosť. Nástojčivo a naplno sa jej, a to z pre-svedčenia, venoval. Nielen v zachovávaní našich tradičných a kultúrnych hodnôt, ale i našej produktívnej kultúry, ktorú sa snažil sprítomniť v širších rámcoch. So zdravým svetonázorom a nadhľadom hovoril o úskaliach nás-menšinovcov. A v dnešných zlože-ných pohnutých dňoch, ktoré burcujú naším slovenským zahraničím, chýba, ako prízvu-kovali, jeho odvaha a rozvaha.

Najväčší životný projekt mu bol byť apkom, žiaľ, užil si to príliš krátko!Pred troma rokmi, 28. apríla, sa mi na ulici prihovorila istá neznáma pani a vyslovila mi

sústrastné slová: „V Hlase ľudu som sa dočítala, že môj pán profesor zomrel v deň svojich narodenín,“ povedla doslovne. „Nepochopte ma zle,“ pokračovala, „ale akosi som sa uspo-

SAMOhybRozpomienka

ANNAMÁRIA BOLDOCKÁ-GRBIĆOVÁ


ko jila nad zistením, že skutočne je, existuje, taj beskrajni plavi krug a u njemu zvezda!“ Vzduch a duch.

Zdá sa, že to funguje, tá parabola, ktorú Samuel Boldocký vypísal pre iných svojím pôsobením a životom vytvoriac ideálnu kružnicu. Ďakujem, že sme i týmto večierkom to potvrdili! Predsa sa otáčajúci Kruh samohybu!

Osobitná vďaka patrí MOMS v Petrovci, ktorý inicioval tento večierok, Združeniu slo-venských spisovateľov, a všetkým Vám, ako účinkujúcim, tak i prítomným, ktorí ste svojím príchodom dnes večer uctili pamiatku Samuela Boldockého!

Pavel Pop: Pieter Bruegel, akryl, 2014


Samuel Boldocký, vzácny nezabudnuteľný človek, pedagóg, literárny kritik, jazykovedec, zo-stavovateľ učebníc, prekladateľ a neúnavný matičiar. Vedel štedro rozdávať svoje vedomosti, lásku k deťom, k literatúre, k športu, ale aj k svojmu rodisku a k slovenským dolnozemským duchovným hodnotám. Preto jeho celoživotné stopy sú silno zakorenené nielen v jeho rodisku – v Petrovci, ale aj v slovenskom vojvodinskom poli a v celoslovenskej dolnozemskej kultúre.

Pán profesor, ako som ho ako jeho žiačka oslovovala do posledných dní, bol čestným, pria-mym, zásadovým, cieľavedomým človekom. Bol príkladným intelektuálom, vedľa ktorého ne-prechádzali ani spoločenské a ani politické javy bez jeho povšimnutia, reakcie, angažmánu...

Patrí medzi tých málo našincov, ktorí sú vynikajúcimi znalcami tak svojho materinského slovenského jazyka, ako aj jazyka väčšinového národa, teda srbského. Tieto svoje poznatky naplno uplatnil vo svojej prekladateľskej práci či už zo slovenčiny do srbčiny alebo opačne. Tak sa srbská čitateľská obec zoznámila s dielom Martina Prebudilu, Etely Farkašovej, či slo-venská s poéziou Ljilje Ilićovej. Náš laureát sa zaslúžil aj o afirmáciu slovenských dramatických textov v profesionálnych divadlách v Srbsku: v Kikinde, v Kragujevci, či inorečových textov v slovenských divadlách. Opravdivým skvostom medzi príkladmi tvorivej symbiózy medzi Slovenskom a vojvodinskými Slovákmi je kniha Dejiny Slovenska Dušana Kováča, ktorá vyšla v preklade Samuela Boldockého a vydala ju Vojvodinská akadémia vied a umenia roku 2012.

Na svojom konte má početné konferencie, sympóziá, tematické rozpravy, literárne ve-čierky, scenáre pre literárno-hudobné a umelecko-dokumentárne programy; viac ako dvadsať rokov z kultúrnej histórie dolnozemských Slovákov pripravoval rozhlasovú reláciu Matičný kútik na Rádiu Petrovec.

Patrí medzi zriedkavých špičkových intelektuálov, ktorí stáli pri obnovení Matice slovenskej v Juhoslávii, bol predsedom nášho Miestneho odboru MS v Petrovci, bol redaktorom a zosta-vovateľom piatich kníh, ktoré vyšli v edíciách Matice slovenskej v Srbsku. Za štvrťstoročie spolucestovania s Maticou mnohé kamienky do jej mozaiky vložil, nejednu cestu prekliesnil, a zaslúžil sa, aby aj generáciám po nás zostali prístupné bohatá matičná činnosť a jej dejiny.

Ako matičiar kvôli jeho nezaujatosti a politickej nezaradenosti, kvôli jeho ľudským kvalitám, dôvere a autorite, ktorú požíval, bol zvolený za člena Národnostnej rady sloven-skej národnostnej menšiny v jej prvom zložení.

Aj ako dôchodca sa činil či už v Matici, Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov a v Slovenskom vydavateľskom centre.

Mal rád spoločnosť, ľudí a ľudia radi jeho. Lebo vždy bolo od neho čomu sa naučiť, poradiť, alebo sa v jeho spoločnosti zabaviť. Sršal ostrovtipom a tvorivými nápadmi.

Aj keď sa nikdy nechopil práce kvôli uznaniam, ani tieto ho neobišli. Je laureátom Ceny časopisu pre literatúru a kultúru Nový život za roky 1992 a 2008.

Roku 1996 mu udelili Októbrovú cenu Obce Báčsky Petrovec za vynikajúci prínos k lite-rárnej tvorbe a osvetovej práci Slovákov v Juhoslávii a roku 2015 sa stal nositeľom medzi-národnej Ceny Ondreja Štefanka.

Po tvorivých stopáchK nedožitej sedemdesiatpätke Samuela Boldockého

KATARÍNA MELEGOVÁ-MELICHOVÁ


Samuel Boldocký bol mojím obľúbeným profesorom na Gymnáziu Jána Kollára a neskôr váženým kolegom v tejto stredoškolskej vzdelávacej ustanovizni. Keď som sa z pedagogických vôd vybrala do tŕnistých krážov žurnalistiky, čiže odišla z gymnázia a začala novinársku kariéru, spolupracovala som s ním najprv ako rozhlasová redaktor-ka. V Novosadskom rozhlase sme vysielali celý seriál jeho článkov o historicky dobrých vzťahoch medzi Srbmi a Slovákmi a sledovala som aj matičnú činnosť, kde on bol vždy aktívny.

Neskôr, v roku 2008, keď som sa chystala spustiť webovú stránku www.kulpin.net, stal sa mojím prvým spolupracovníkom. Na moje slová, že je stránka súkromná a nezisková, že si ju sama financujem a nemám na vyplácanie honorárov, odpovedal, že honorár ne-žiada, iba chce, aby sa správy o nás, tunajších Slovákoch, odosielali do šíreho sveta. Nechcel si svoje vzácne poznatky zachovať iba pre seba, štedro sa s nimi chcel rozdeliť so všetkými tými, čo sa zaoberajú dejinami a literatúrou, vzťahmi medzi Slovákmi a Srbmi, osobnosťami, ktoré poznačili život dolnozemských Slovákov. Vďaka takému jeho chápa-niu vlastného poslania tuná na pozemských púťach, v elektronickej forme sa ľahko a na jednom mieste možno veľa dozvedieť o 90-ročných dejinách dnes už 99-ročného petrov-ského gymnázia. Texty zverejňované postupne s titulkom Slovenské gymnázium v Petrov-ci 1919 – 2009 sme na kulpin.net začali zverejňovať na začiatku nového školského roka 1. septembra 2009. Neskôr nasledovalo ešte päť častí, ktoré sme postupne, ako boli zve-rejňované, ukladali do osobitného okienka Slovenské gymnázium v Petrovci, umiestnené-ho na titulnej strane webu z pravej strany, kde si ich dodnes možno prečítať. Môj vzácny spolupracovník mi zaslal aj mnohé nanajvýš hodnotné texty o Slovákoch – riaditeľoch karlovského gymnázia, Šafárikovi, metropolitovi Stratimirovićovi.

Vďaka Samuelovi Boldockému som mohla na stránke zverejniť napríklad aj správy o Európskom kongrese slovanských matíc v Martine, Stálej konferencii Slovákov žijú-cich v zahraničí v Bratislave, Medzinárodnej konferencii v Nadlaku... V jednotlivých článkoch na stránke v pdf formáte, máme uložené aj jeho kompletné úvahy, recenzie a eseje. V roku 2008 za úvodník v Novom živote pod titulkom Boh človeka Samuel Boldocký získal Cenu Nového života. Táto jeho filozofická esej s duchovným rozme-rom bola vskutku autorova vnútorná polemika o vlastnej viere a tiež je v úplnosti zachovaná na stránke. Zacitujem z nej časť, v ktorej sa autor zdôveruje akoby „podoben-stvom“: „...verím v Boha, ktorého som občas vídaval na matkinej tvári, keď mu v dni sviatočné ďakovala za jeho dary, a v Boha, ktorý sa mi dakedy zjaví v zrkadle môjho sve-domia, ale i vedomia či podvedomia....“

Vo svojich literárnych textoch sa Samuel Boldocký trápi aj na pochybných hodnotách, vkusom a „vkusom“, cisárových nových šatách, píše o ovplyvňovaní spôsobu nášho zmýš-ľania, o manipuláciách, o lákavých „hlúpostiach“, ktoré sa nám servírujú a nanucujú... Civi-lizačný pokrok nie je podľa neho bytostným predpokladom umeleckej hodnoty. Tak ako ľudia boli prozreteľní v prípade cisárových šiat, dúfa, že sa aj tradičná umelecká hodnota navráti.

Moja spolupráca so Samuelom Boldockým

KATARÍNA PUCOVSKÁ


Čas rýchle letí, ide svojou cestou, nič sa z minulého veru už nevráti, ale pripomínať si ľudí a ich vklad do našej národnej klenotnice by sme mali robiť častejšie. Je to potrebné, čas nám to pripomína a kladie i mnohé nezodpovedané otázky, na ktoré sme ešte uspo-kojivo neodpovedali. Vyostrené problémy dnes priam vyskakujú pred oči, zisťujeme, čo by sme pre naše etnikum na týchto priestoroch od budúcnosti očakávali a s čím sme nespokojní? Komu dnes vôbec záleží na tradičných a etických hodnotách dnešnej spo-ločnosti? A predsa sa zjavia ľudia pera, ktorí nám pripomenú, kam sa uberáme, aká bu-dúcnosť je pred nami a čo by sme mali robiť, aby sme na dané pálčivé problémy reagova-li. Môj kamarát Samuel Boldocký by mi iste bez rozmýšľania povedal: „Treba problémy zohľadniť a na ne poukázať bez obáv a strachu, že sa to niekomu nebude páčiť!“

Pred niekoľkými rokmi (1991) zoskupení ako kultúrni dejatelia dolnozemských pries-torov a Slovákov vo svete v chýrečnom mestečku Nadlak mali sme možnosť povedať si, čo nás trápi a pokúšali sa trasovať spoločnú cestu do budúcnosti. Z tvorivých, múdrych a čelných ľudí Slovenska boli tam prítomní mnohí. Medzi nimi aj spisovateľ Ladislav Ťažký, ktorého som osobne mohla po rokoch znovu stretnúť v Petrovci so spisovateľom a redak-torom vtedajších matičných novín Petrom Mišákom. Pri besede o budúcnosti nás Slová-kov na Dolnej zemi, ale i Slovákov v kontexte európskych integrácií, vyjadril obavy nad osudom malých národov; a keď išlo o hodnotenie spoločnej slovenskej tvorby, iba pripo-menul: „Talent síce robí spisovateľa majstrom, ale svedomie človekom!“

Neviem prečo, ale pri dnešnej spomienke na kamaráta Samuela Boldockého mám dojem, že títo dvaja muži boli utkaní z tej istej pevnej hoci naoko nevzhľadnej priadze. Ani Ťažký, ba ani Boldocký sa neobávali povedať, čo si myslia, čo je nesprávne a v spoloč-nosti pochybené, vysloviť a napísať to, hoci vedeli, že sa mnohým to nebude páčiť a že budú na nich útočiť a odstrkovať do úzadia. Ale ich hlasy sa nedali utlmiť a práve v tejto búrlivej dobe vidno, že nám takíto ľudia dnes veľmi chýbajú. Tak to kedysi robievali naši predkovia, vedeli, že nielen chlebom sa človek živí.

Potrebujeme teda pripomenúť si ľudí, ktorí by sa svojím čestným konaním, múdrosťou a kritickosťou vedeli aj dnes s problémami popasovať... O tom, a mnohom inom, na svojej rannej rybačke sediac pri kanáli za Petrovcom často dumal aj Samuel Boldocký, profesor a kultúrny dejateľ, ktorému naša vojvodinská rovina a zvlnené fruškohorské briežky na-šepkávali obdivovať ich; aj tie tradičné hodnoty, ktoré postupne vymazával čas a zneva-žovala ich aj nová doba. Takto sa zrodili pri vodách kanála mnohé Samkove antológie, li-terárne a recenzné zošity, portréty, ale aj nedeľný, vždy od poslucháčov očakávaný Matičný kútik v miestnom petrovskom rozhlase a iste aj jeho kapitálne dielo zborník prác Petrovec 1745 – 1995.

S mlčanlivými rybami a zeleňou vôkol seba vedel baťko Samko prísť na odpovede na mnohé zamotané otázky a vypátrať mnohé pravdy, ktoré mu odkazy predkov naznačo-vali. Z týchto tvorivých relaxačných chvíľ sa potom zrodili mnohé jeho diela, myšlienky o tvorbe, našej írečitosti, malosti i skromnosti, neistej budúcnosti na týchto v poslednom čase veľmi rozvírených priestoroch, ktoré nikomu neprinášajú radosť a istotu. Často pred

Vzácni ľudia a dnešok

VIERA BENKOVÁ


nášho, dnes už veľmi zriedkavého čitateľa vyprevádzal takmer každú novú slovenskú knihu a pri pokojne tečúcej vode, ponorený do jej odkazov, v duchu prekladal i mnohé srbské a slovenské diela. Obľuboval polemiku, o ktorej tvrdil, že vyčisťuje zanesené dvory, prináša zdravý vzduch a hýbe ľudstvom vpred! A vôbec na znehodnocovanie umeleckej a tvorivej činnosti reagoval nejedným kritickým slovom a burcoval sily s napomenutím že „na slovenskosti a identite nám nik neuberá, iba my sami“.

Boldockého mnohostranná činnosť je aj dnes hodná povšimnutia, jeho dielo je, prav-da, už „dokonané“. Doceniť ho budú môcť po analytickom výskume už len mladšie gene-rácie.

Jeho vyslovené slová pri preberaní známej literárnej Ceny Ondreja Štefanka v Nadlaku v roku 2013 o našej tvorbe, jazyku a vôbec o nás Slovákoch v čase silnej globalizácie sú na zamyslenie... A predsa jeho pevný koreň zanechal po sebe tvorivé výhonky: umeleckú dušu dcéry Annamárie a vychovávateľský nerv dcéry Márieanny.

Pavel Pop: Henri de Toulouse-Lautrec, akryl, 2014

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 11 – 12 4762. LITERÁRNE SNEMOVANIE

V štúdii sa zameriavame na pojem cestopisu z genologického a literárnohistorického aspektu. Berieme do ohľadu kritériá určovania žánrovo-morfologických hraníc cestopis-ných textov a konfrontujeme názory teoretikov k vymedzenej problematike v slovenskej literárnej vede. Z literárnohistorickej perspektívy si všímame prítomnosť cestopisu v deji-nách slovenskej literatúry s dôrazom na publikované texty dolnozemských autorov v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia.

Ku genologickému rozboru cestopisných textov

Opisy ciest, spravidla po cudzej krajine (krajinách), ktoré podávali postrehy, informácie, úvahy o geografických, etnických či historických reáliách a osobnostiach, existovali od naj-starších čias, lenže dlho neboli predmetom väčšieho literárnovedného záujmu. Na jednej strane dôvody tohto nezáujmu možno hľadať v ťažkostiach jednotného uchopenia cestopis-ného tvaru, v ktorom sa obsah podáva dokumentárne, beletristicky, publicisticky či prelínaním sa daných prvkov, často veľmi rozdielnej umelecko-estetickej pôsobivosti. Cestopisy písali autori rozmanitých profilov, medzi ktorými sa vyskytovali aj takí, ktorí pri písaní neprejavili väčšie literárne záujmy či talent, čo bolo ďalším dôvodom odsúvania cestopisných textov na perifériu bádania. Tranzícia žánru z okraja do centra literárnovednej pozornosti začala pre-biehať od 60. rokov 20. storočia, vďaka novým bádateľským disciplínam, predovšetkým imagológie a postkoloniálnych štúdií. Cestopis sa tak stal zaujímavým materiálom nielen pre žánrové výskumy, ale aj širšie, ako podklad na výskum obrazov o iných národoch, kul-túrno-spoločenských vzorcov správania sa voči iným a k sebe samým, ktorý si v konečnom dôsledku vyžiadal širší interdisciplinárny či multidisciplinárny prístup. Interdisciplinarita zahr-novala popri genologických výskumy literárnej komparatistiky, komparatívnej imagológie, postkoloniálnych štúdií, ale aj širšie sociológie, psychológie, antropologických štúdií.

Pri zovšeobecňovaní genologických hraníc cestopisu sa v teoretickej literatúre uvádzajú roz-manité kritériá. Jedným z frekventnejších meradiel v danej oblasti je kategória fiktívnosti/nefik-tívnosti, pričom, keď ide o cestopis, sa vyzdvihuje vzťah k nefiktívnej, vonkajšej realite. Jan Borm1 toto kritérium kriticky argumentoval legitímnou zastúpenosťou fiktívnych prvkov v cestopise, rovnako ako sa v prozaických útvaroch vyskytuje historická a dokumentárna zložka. V postštruk-

1 BORM, Jan: Defining Travel: On the travel book, travelwriting and terminology. In: HOOPER, G. and YOUNGS, T. (ed.): Perspectives on Travel Writing, Studies in European Cultural Transition. Burlington, 2004.

62. LITERÁRNE SNEMOVANIE

MARÍNA ŠIMÁKOVÁ-SPEVÁKOVÁ

Žáner cestopisu v slovenskej literatúre a začiatky cestopisnej literatúry v slovenskej vojvodinskej literatúre

48 č. 11 – 12 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 62. LITERÁRNE SNEMOVANIE

turalistických bádaniach Jacques Derrida dekonštruoval ilúziu o čistote žánrov, okrem iného aj ukážkami o kontaminácii textov prvkami a vlastnosťami viacerých tvarov.

Aj v slovenských genologických výskumoch cestopis bol dlho na okraji pozornosti. V niektorých teoretických štúdiách bol charakterizovaný ako žáner na rozhraní belet-rie a vecnosti, zatiaľ čo literárny cestopis bol definovaný na princípe emancipácie od beletristických útvarov. Napríklad Mistrík definuje cestopis v monografii o žánroch vecnej literatúry: „Uplatňovanie dvoch základných literárnych hľadísk (hľadisko vecnej a hľadisko umeleckej literatúry) spôsobuje, že cestopis patrí k prechodným útvarom medzi vecnou a umeleckou literatúrou.“2 Nachádzame tvrdenie u Petra Valčeka, že slo-venská literárna veda „intuitívne alebo odôvodnene“ považuje cestopis za dokumen-tárne spoľahlivý, a zatrieďuje ho do literatúry faktu.3 Cestopis ako prechodný tvar medzi vecnou a umeleckou literatúrou sa definuje aj v Slovníku literárnovedných termínov (1979).4 Poznáme dva druhy cestopisov, vďaka ktorým sa dá tvrdiť, že ide o prechodný útvar. V jednom sa autor väčšmi sústreďuje na vecnú stránku a predostreté údaje, na úkor zanedbanej umeleckej stránky výpovede. Tento typ je možné nazvať publicistic-kým cestopisom. Druhý typ kladie dôraz práve na umeleckú stránku výpovede.5

Jedna z mála monografií, v ktorej sa cestopisu venuje centrálna pozornosť tak z genologické-ho, ako aj z literárnohistorického aspektu, je monograficky prepracovaná dizertačná práca Zlatka Klátika Vývin slovenského cestopisu (1968). Zlatko Klátik (1922, Stará Pazova – 1990, Brati-slava), spisovateľ pre deti a mládež, literárny vedec, kritik, historik, prekladateľ a publicista, patrí medzi významné osobnosti slovenskej literárnej vedy. V recepcii Klátikovej literárnovednej čin-nosti na Slovensku sa uvádza jeho prínos do slovenskej literárnej vedy v troch oblastiach: detskej literatúry, komparatistiky, genológie.6 O rozsahu jeho diela svedčí aj personálna bibliografia z roku 1989 a archívne spracovaná pozostalosť, uložená v Literárnom archíve Slovenskej národ-nej knižnice v Martine, množstvo štúdií, článkov a publikovaných kníh.

Zlatko Klátik sa v monografii o vývine slovenského cestopisu zameral na genézu lieterárne-ho cestopisu a typologické podoby slovenskej cestopisnej literatúry od klasicizmu po medzi-vojnové obdobie. Teoreticky a metodologicky vychádzal zo skutočnosti slovenskej literatúry v šesťdesiatych rokoch, majúc na zreteli kontext okrajovej polohy tak cestopisu, ako aj podob-ných žánrových útvarov, črty, životopisu, reportáže. Klátikova žánrová reflexia cestopisu sa opierala predovšetkým o Wellekovu a Warrenovu Teóriu literatúry, ako aj o poľskú literárnu vedu. V monografii tiež uvádza ruskú formálnu metódu a štrukturalistické názory o genolo-gických výskumoch (spomína napríklad Emila Steigera v kontexte štruktualizmu), v sloven-skom kontexte cituje Mikuláša Bakoša. Odborná verejnosť charakterizuje Klátikovu literár-novednú činnosť ako pružne absorbovanú a aplikovanú modernú metodológiu výskumu, zahrnujúcu semiologický prístup, teóriu literárnej komunikácie, komparatívne metódy.7

2 MISTRÍK, Jozef: Žánre vecnej literatúry. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1975, s. 57.3 VALČEK, Peter: Slovník literárnej teórie. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2006, s. 47.4 FINDRA, Ján, GOMBALA, Eduard, PLINTOVIČ, Ján: Slovník literárnovedných termínov. Bratislava : Slovenské

pedagogické nakladateľstvo, 1979, s. 351.5 Slovník literární teorie. Redaktor Štepan Vlašín, Praha: Československý spisovateľ, 1984, s. 55.6 HUČKOVÁ, Dana: O živote a diele Zlatka Klátika. In: Pamäť literárnej vedy. Timotea Vráblová (ed.). Bratislava

: Ústav slovenskej literatúry SAV, 2014.7 Charakterizáciu uvádzame podľa Dejín slovenskej literatúry II. od Imricha Sedláka a kol. Martin : Matica

slovenská, Bratislava : Literárne informačné centrum, 2009, s. 704 – 705.


Napriek nedostatočne preskúmanej pozícii cestopisných textov dejiny slovenskej litera-túry ponúkli Klátikovi dosť podnetov na výskum literárneho cestopisu, a preto si všímal jeho premeny v dlhej historickej kontinuite. Autor hodnotil, že v podobách cestopisu je dosť prvkov, ktoré sa dajú zovšeobecniť k sledovaniu vývinovej dynamiky žánrovej formy, aj keď sa ten vývin vykazuje ako nerovnomerný. Výskum cestopisu začína od obdobia novšej slovenskej literatúry, pričom poukazuje na zdroje, ktoré sa zaoberali exulantským a memoárovým cestopisom v starších obdobiach (odkazuje tu predovšetkým na Mišianikove Dejiny staršej slovenskej literatúry a Minárikovu Slovenskú memoárovú literatúru). Storočné kontinuum vo vývine slovenského cestopisu, od klasicizmu po začiatok avantgardných smerov, vidí v ustavičných premenách a súvislostiach medzi vlastnou žánrovou formou a románom a novelou, v 20. rokoch 20. storočia cestopis vníma ako bezprostredný nástroj ideologického zápasu (napr. Hronského americký, Jilemnického sovietsky cestopis).

V cestopise autor vidí invariantnú žánrovú štruktúru a niektoré zložky reflektuje ako súčasť iných prozaických tvarov, zatiaľ čo premeny žánru sleduje v procesoch emancipá-cie od románu a poviedky. V reflexii žánru vychádza zo súvislostí s teóriou románu. Aj keď sa sústreďuje na dokumentárnosť, Klátik v cestopise nevylučuje autorský výmysel. Autor zdôrazňuje, že cestopis treba chápať ako pohyblivú a pružnú štruktúru, ktorá sa „v stretávaní s inými druhmi obohacuje a nadobúda novú tvárnosť “.8 Naďalej charakteri-zuje žáner rozborom „foriem epického sveta“,9 čiže rozprávača, hrdinov a deja ako prvkov epickej štruktúry a uvádza, že v cestopise je základným znakom totožnosť autora a roz-právača, čo má rozhodujúci význam pre jeho kompozíciu a zaručuje vierohodnosť správy. Podľa reflexie Klátika cestopis spĺňa dve funkcie: podáva informáciu o objektívnom svete, podľa formuly: takto som to videl; súčasne je aj evokáciou psychologickej a intelektuálnej skutočnosti subjektu, pričom podáva správu o „vnútornom priestore“.10 Autor tiež vníma priestor ako „hrdinu“: „autor-rozprávač vstupuje s priestorom do priameho styku, priestor je sám ‚hrdinom‘ cestopisu.“11 Najmä Klátikovu reflexiu priestoru, tak vnútorného, ako aj vonkajšieho, vnímame ako podnetnú k novým kontextualizáciám cestopisu, ale aj spa-cializácie, v zmysle bádaní priestoru ako zážitku časovo-priestorových vzťahov, uvažova-nia o opozíciách centrum-periféria, domu a zahraničia, kultúrnych a literárnych stykov, otázkach hraníc, nostalgie, chápania vyhnanstva, prehodnocovania identity. Ako príklad výskumov spaciálnosti osobitne môžeme spomenúť bádania týkajúce sa mytopoetiky mesta a priestoru v beletristických žánroch podľa vzoru na českú teoretičku Danielu Hodrovú či svojráznu filozofiu priestoru mesta vo videní srbského architektu Bogdana Bogdanovića.12 Priestor a cesta priestormi môžu byť podnetné na výskum mytologických rozmerov postáv, narátora, zatiaľ čo toposy v literárnych cestopisoch ako kulturologické, ale aj gnozeologické medzníky.13

8 KLÁTIK, Zlatko: Vývin slovenského cestopisu. Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1968, s. 40. 9 Tamže.10 Tamže, s. 42.11 Tamže, s. 49.12 Dve knihy Bogdana Bogdanovića boli preložené do slovenčiny. Prvá vyšla v roku 2002 v preklade Karola

Chmela a Tomáša Čelovského, zatiaľ čo knihu Sprievodca labyrintom mesta preložil Tomáš Čelovský, publi-kovaná bola v roku 2005.

13 Pohyb v priestore ako mytologickú cestu skúmala aj Ivana Kočevski v monografii Tumačenje proze Mihala Ajvaza (2018).

50 č. 11 – 12 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 62. LITERÁRNE SNEMOVANIE

V súvislosti s genologickým výskumom cestopisných žánrov môžeme hovoriť o hy-bridnosti formy, ktorá sa v niektorých textoch prejavuje výraznejšie, niekde menej výraz-ne. Táto hybridnosť má podoby usúvzťažnenia vecných, faktografických, umeleckých a dokumentárnych prvkov, je premenlivá a prejavuje sa v každom cestopise jednotlivo. Hybridnosť môžeme síce vnímať ako invariantnú zložku žánru, ale s vedomím, že každý cestopisný text si žiada vlastný analytický prístup.

Slovenský cestopis v diachronickej perspektívea začiatky slovenského vojvodinského cestopisu

Z aspektu literárnych dejín sa Klátik podrobne venoval rozboru konkrétnych textov slovenského cestopisu od klasicizmu (Emancipovanie cestopisu z románu a novely – na príklade Reného mládenca Ignáca Bajzu a Ladislava Karola Kuzmányho; cestopisná črta Samuela Tomášika a Cestopis Jána Kollára), cez romantizmus (Štúr, Hurban, B. Nosák), diferenciáciu druhovej formy (v 60. r., u Laskomerského a v 70. rokoch 19. st.) k vyvrcho-leniu druhovej formy u Vajanského, Vansovej a Kukučína. Obdobie na prelome 19. a 20. storočia Klátik hodnotí ako vrcholné v dejinách slovenského cestopisu. Rozmach cesto-pisnej prózy vysvetľuje v kontexte otvárania sa spoločnosti a jej (pre)orientácie z roman-tickej zacielenosti na historizmus do realistickej tendencie k súčasnosti, z čoho pramenila potreba cestovania, motivovaná rozličnými pohnútkami a rozmanitého programu, do bližších a tých vzdialenejších krajín. Klátikova monografia najväčšiu pozornosť venovala knižne publikovaným cestopisom.

O rozmanitosti cestopisných textov na rozhraní 19. a 20. storočia svedčí však aj dobová tlač. Klátik síce spomína autorov publikujúcich cestopisné texty v časopisoch, avšak bliž-šie sa nevenuje týmto textom. Na stranách Slovenských pohľadov, Národných novín, Dennice, Živeny, Cirkevných listov, Pešťbudínskych vedomostí, Orla existuje dosť cestopi-sov, ale aj cestopisných čŕt, besedníc (o ktorých napríklad Klátik píše, že besednice v Ná-rodných novinách v podstate boli cestopisné črty.).14 V uvedenej dobovej tlači nachádza-me aj cestopisy autorov narodených na území južného Uhorska a dané texty môžeme chápať ako prvé prejavy slovenského vojvodinského cestopisu.

Do kontextu dejín slovenského vojvodinského cestopisu môžeme zahrnúť autorov narodených na území dnešnej Vojvodiny, medzi ktorými sú Félix Kutlík, Emil Koléni, Ján Kvačala a Jozef Holúbek. Cestopisy ešte publikovali v dobovej tlači Jozef Maliak, Marína Maliaková, Ján a Vladimír Mičátkovci, Oľga Textorisová. Doposiaľ sa systematickejšiemu spracovaniu cestopisných textov slovenského vojvodinského kontextu venoval Samuel Čelovský v monografii Mladosť Félixa Kutlíka. Práve Félixove Kutlíkove cestopisné texty, Cesta do Prahy a slávnosť privezenia českej koruny, Úryvky z cestopisu po Nemecku, Výlet na Laaland, Výlet na Ránu, V Belehrade, tiež aj cestopis Jána Kutlíka Cesta po Slovensku, patria medzi začiatky slovenskej vojvodinskej cestopisnej literatúry. Existenciu uvedených ces-topisných textov slovenská literárna veda vníma aj v kontexte dejín celoslovenského

14 KLÁTIK, Zlatko: Vývin slovenského cestopisu. Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1968, s. 233.


cestopisu.15 Samuel Čelovský vysoko hodnotí Kutlíkove cestopisy, napríklad tie z českého prostredia vysvetľuje ako majúce „veľký význam pre poznanie kultúrneho rozhľadu a po-litickej orientácie Félixa Kutlíka“.16 Osobitne sa zaoberá jeho cestopismi s uhorskou, res-pektíve slovenskou problematikou, v ktorom vidno vzťah „k súdobej uhorskej a najmä slovenskej spoločenskej politickej situácii“17 ako aj cestopismi z Nemecka. Ôsmy cestopis Félixa Kutlíka vznikol na základe autorovej účasti na slávnosti vyhlásenia plnoletosti kniežaťa Milana Obrenovića 1872. Podľa hodnotenia Samuela Čelovského „cestopisy Félixa Kutlíka sú rozhodne najhodnotnejšími slovenskými vojvodinskými cestopismi z druhej polovice minulého storočia“.18

V premenách vojvodinského cestopisu reflektujeme aj texty Emila Koléniho, Jána Kvača-lu a Jozefa Holúbeka z konca 19. a začiatku 20. storočia, publikované v dobovej tlači. Cestopisy Koléniho, Kvačalu a Holúbeka v Slovenských pohľadoch sa tematicky a štylisticky navzájom odlišujú. Sú to Koléniho cestopisy Z Banátu do Segedínu (1893) a Reminiscencie z tohtoročnej mojej cesty (1901), potom Od Dunaja cez Bospor k Baltu (1906) Jána Radomi-la Kvačalu a Cesta na Čiernu Horu (1902) a Na Čiernej Hore (1903) Jozefa Holúbeka. Kým je Koléniho cestopis popisnejší a vecnejší, Kvačalov je štylisticky bohatší, v čom sa vo veľkej miere podieľala intertextuálna zložka v podobe funkčného ilustratívneho zatriedenia ci-tácií latinských sentencií. Literárnym cestopisom je text Jozefa Holúbeka, ktorý síce obsa-huje dokumentárne pasáže, tie sú však podané naratívne a s dominanciou prvkov ume-leckého štýlu. Hodnotnú zložku Holúbekovho cestopisu osobitne tvoria intertextuálne zložky: básnické texty a ľudové piesne tak v originálnom znení, ako aj v prekladoch do slovenčiny. Originálne básnické a texty piesní svojou inherentnou expresívnosťou a emocionálnosťou majú estetickú funkciu, zatiaľ čo prostredníctvom prekladov sprostred-kúvajú kulturologické hodnoty a autoobrazy čiernohorského národa, čomu sme sa pod-robnejšie venovali v štúdii o Holúbekovom cestopise (2018).

Literárna veda na Slovensku sa doposiaľ venovala staršiemu obdobiu slovenského cestopisu, v tom kontexte je pozoruhodná monografická publikácia Ústavu slovenskej literatúry: Cestopisná a memoárová literatúra 16. – 18. storočia., ed. Erika Brtáňová a Timo-tea Vráblová, ale aj parciálne štúdie o cestopise Erika Markoviča. V premenách slovenské-ho cestopisného žánru participoval aj slovenský vojvodinský cestopis v 19. a začiatkom 20. storočia ako súčasť celoslovenských premien, od 20. rokov 20. storočia a najmä v druhej polovici 20. storočia ako žáner medziliterárneho a medzikultúrneho spoločenstva juho-slovanského či vojvodinského kontextu. V žánrovej reflexii cestopisu z druhej polovice 20. storočia vo Vojvodine je potrebné brať do ohľadu diferenciáciu medzi publicistickým a literárnym cestopisom.

Môžeme konštatovať, že v súčasnosti cestopis je produktívny a vyvíjajúci sa žáner, ktorého premeny podporuje aj digitálna doba. Dokladom toho sú periodiká, weby, blogy, web-logy a literárne diela.

15 Tamže. Výskumu cestopisu autorov narodených v južnom Uhorsku sa v rámci širších bádaní v súčasnosti venuje Dana Hučková.

16 ČELOVSKÝ, Samuel: Mladosť Félixa Kutlíka. Nový Sad : Obzor, 1982, s. 243.17 Tamže, s. 236.18 Tamže, s. 242.

52 č. 11 – 12 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT RECENZIE

Dagmar Mária Anoca je autorkou vycibrených umeleckých diel, intelektuálnej poetic-kej tvorby s dôrazom na klasickú kultúru (najmä na grécky epos a jeho hrdinov!). Je ved-kyňou, kritičkou, vysokoškolskou docentkou na Univerzite v Bukurešti, ale najmä poetkou, ktorá vkladá do svojej poetickej tvorby záchvevy svojej ženskej duše. Je aktívna aj ako prekladateľka z rumunčiny do slovenčiny a zo slovenčiny do rumunčiny, píše i prózu a poéziu pre deti, ktoré sú povšimnuté v literárnych kruhoch ako i jej vedecké diela, ktoré mali ohlas aj v jej materskej krajine. Slovenskí poeti Baláž, Štefanko, Ambruš, Andruška, Šenkár, Feldek a i. vyzdvihujú jej vysokointelektuálnu civilnú poéziu, ktorá sa dnes radí medzi vrcholné diela súčasnej európskej literatúry; škoda, že prekladatelia zo Západu nemali možnosť zoznámiť sa s jej poetickým odkazom, ktorý by bol podľa nás pre nich skutočným objavom.

Dagmar Mária Anoca (1951, Nadlak) v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vstúpila do slovenskej literatúry lyrikou. V Matičnom čítaní uverejnila poému v próze Va-riácie na tému Zamarovský, 1977. Od tohto času permanentne tvorí, ale ako vysokoškolská pedagogička sa hodne venovala i vedeckej činnosti, čo jej však neznemožnilo písať aj poéziu a prózu. Hoci sa už dávnejšie prejavila ako znalkyňa detskej duše a venovala de-ťom krásne poetické verše, natrvalo sa však zapísala do slovenskej dolnozemskej literatú-ry básnickými zbierkami: Knihy rozlúčok (1985), Synonymia (1993), Ročné obdobia (1996) a Melanchólia (2000). Okrem nich jej na Slovensku vyšiel výber z poézie pod názvom Kniha stretnutí (1995). V roku 2014 jej v temišvárskom vydavateľstve Antropolus vyšla zbierka básní Stratený archetyp a v tom istom rumunskom meste vo vydavateľstve Waldpress vydala vlani básnickú knihu pod názvom Renesančný kruh, ktorý čitateľov oslovil svojím lyrickým humanistickým odkazom. V súčasnosti sa iba najtalentovanejším básnikom po-darí vyrovnať sa s intímnymi pocitmi ženy a tvorkyne, a to sa podarilo v poézii práve Dagmar Márii Anoca; sú to nádherné jemné záznamy o samote človeka v dnešnom tvr-dom a nelyrickom čase, kde sú tradičné etické i estetické hodnoty zaznávané a odsúvané do pozadia. Poetka sa vyznáva zo samoty, smrti, píše o človeku – bytosti prírody, ktorý si kedysi navliekal hrdinskú masku, aby zvládol zviera v sebe, vyspieval o tom neopakova-teľný hrdinský epos, pričom si sám navliekol po boji i masku nesmrteľnosti.

Jej básne a básnické cykly (najmä z prvého obdobia jej tvorby) v podtexte novej výbe-rovej zbierky Renesančný kruh prinášajú, ako to postrehla i Zuzana Kováčová, „epické príbehy postavené na viere v silu slova a predstavy a dávajú tušiť, že hranice ľudského

RECENZIE

VIERA BENKOVÁ

Záhady prírody a človeka(Dagmar Mária Anoca: Renesančný kruh. Bukurešť : Waldpress, 2017, 106 s.)

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 11 – 12 53RECENZIE

bytia sú teda nekonečné, že nepodliehajú len prírodným zákonom, ale že práve prírodné zákony posunujú svoje hranice tak ďaleko, ako ďaleko budú siahať naše predstavy“.

Predstavy poetky Dagmar Márie Anoca zavedú čitateľov svojím odkazom k vyrovná-vaniu sa so svetom, ktorý si hľadá vlastnú bezpečnú cestu do hĺbok a diaľok sveta. Známe je, že poetka vo voľnej chvíli siaha aj po štetci a ako pripomína ďalší znalec jej tvorby do-cent Michal Babiak, „jej civilný rozhovor sa z úvah o smrti ponára do obrazu a pohybu sveta!“.

Poetkin lyrický príhovor je veľmi osobitný, vidno to aj v tejto novej zbierke básní Rene-sančný kruh, ktorá pozostáva z niekoľkých básnických cyklov: Epifánia, Renesančný kruh, Nárek neveriacej, Haiku za 24 korún o metafyzike, Ostrov alebo o Predikácii, Čriepky a Poetic-ká próza. Sú tam i verše vysokej erudície, v ktorých autorka dosahuje neskonalú túžbu vyrovnať sa s ľudskou odcudzenosťou a samotou, ale i básne smrti a lásky, ktorá sa vytrá-ca z nášho života. Je to aj emotívny záznam o pochodoch ženskej duše. Avšak nie je to iba subjektívny zápis o sebe ako človeku modernej doby, ale skôr o človeku, ktorý stráca vieru v Boha, a hľadanie cesty k sebe. Poetka vo svojej tvorbe siaha často do „kruhu života a smrti, kde láska je spaľovaná práve samotou“ a lyrický subjekt už neverí v jej očistné liečivé vlastnosti, skôr je to „spaľovanie plameňmi smútku“. To zdôrazňuje v jej tvorbe aj rumunsko-slovenský autor Cornelius Barborica, ale aj literárni kritici Michal Harpáň, Patrik Šenkár a najmä Peter Andruška.

Poetkina minuciózna cizelovanosť verša ju na našu radosť priviedla k písaniu najnároč-nejšej formy lyriky – k haiku poézii, ktorú možno objaviť v cykle Haiku za 24 korún o me-tafyzike v Renesančnom kruhu, kde dosahuje „plný ponor“ do záhad prírody a človeka... Túžba poetky po kráse a harmónii má tiež významné miesto v jej poézii, v ktorej menej rezonuje menšinová problematika (ako si to dobre všimol literárny vedec Peter Andruška) a tak sa jej lyrika stáva európskejšiou a modernejšou. Podľa Andrušku, môže prerásť „vy-sočiny“ väčšinového spoločenstva (teda rumunského i slovenského).

Dagmar Mária Anoca v poetickom cykle Jesenné zapamätávanie na konci básne zdô-razňuje: „Preto daj za pravdu Fernandovi Pessoa, cesta je v nás a vidíme z nej len to, čo je a nakoľko je to v nás.“

A som z toho smutná.

Pave

l Pop

: Gio

rgio

ne, k

resb

a, 2

014


Nová spoločná kniha poézie Viery Benkovej a Etely Farkašovej Lišće na vetru, preložená do srbčiny, prináša niečo celkom nové. Úplné nóvum v slovensko-srbskej literatúre je spoločná zbierka haiku našich známych spisovateliek píšucich po slovensky, ktoré sa predstavujú touto miniatúrnou trojveršovou básnickou formou v preklade do srbčiny.

Ďalšou novinkou či kuriozitou uvedenej knihy vydanej na sklonku jari 2018, je Vydavateľstvo JČ z Báčskeho Pet-rovca, ktoré sa touto útlučkou, no predsa kvalitnou a gra-ficky pekne riešenou knižočkou predstavuje po prvý raz. Krátko po vydaní zbierky Lišće na vetru začiatkom leta 2018 svetlo sveta uzreli aj pôvodné verše Viery Benkovej napísané po slovensky Panónske haiku. Táto zbierka vyšla v Slovenskom vydavateľskom centre v Báčskom Petrovci v edícii Živý prúd.

Haiku E. Farkašovej predtým boli publikované aj v slo-venčine, v roku 2014 vyšla jej zbierka Načúvam ránu, z ktorej je aj výber v knihe Lišće na vetru. V. Benková sa

však v uvedených dvoch básnických zbierkach dôkladnejšie prezentuje ako autorka hai-ku prakticky po prvý raz, aj keď sa touto náročnou básnickou formou zapodievala ešte vo svojej mladosti. V roku 1963 v Hlase ľudu boli zverejnené jej prvé haiku v cykle Východ-né motívy a tie básne neskôr použila a prepracovala v zbierkach Obrady a Izoldin prsteň.

Cikády

Cikáda spievana tŕstí rannej rosyna ústí rieky

sen ako liana saskvie v oku večerasťa sieť pavúka

Haiku je žáner japonskej poézie pozostávajúci tradične zo 17 slabík usporiadaných do troch veršov poradím 5 + 7 + 5 a zo svojich prísnych obmedzení urobilo svojrázne ume-nie. Núti básnika vyjadriť svoju úvahu, radosť či nepokoj šiestimi-siedmimi slovami a nimi vystihnúť to podstatné. Básnikovu myšlienku si treba dotvoriť. Daniel Hevier haiku defi-nuje ako „krásu na tri riadky“. Podľa neho je to čistý pocit vyjadrený sústredeným uklada-ním lístočkov slov na hladinu papiera.

KATARÍNA PUCOVSKÁ

Haiku vo vetre(Viera Benková, Etela Farkašová: Lišće na vetru. Bački Petrovac : J. Čiep, 2018, 101 s.)


Tak V. Benková (1939), ako aj E. Farkašová (1943) sa teda už dlhšie venujú aj tejto nároč-nej poetickej tvorbe, pravda, svojím originálnym spôsobom, a čitateľovi ponúkajú svojský pohľad na prísne stanovený verš, čo do slovenskej súčasnej tvorby prináša osvieženie a originalitu. Haiku V. Benkovej, v srbskom preklade: „na usni vlaga / vreli drhtaji tela / ne-prestana žeđ“ po slovensky znie:

na pere vlaha letná pokožka tela dennodenný smäd

Naša známa poetka V. Benková z Báčskeho Petrovca svoju časť v srbskej knižke pome-novala Panónske haiku a rovnaký titulok má i jej samostatná zbierka zverejnená po slo-vensky. Prvé trojveršie v nej je:

diamantu rosauslzená tvár diaľkyspŕcha na oblak

Etela Farkašová z Bratislavy svoje haiku v zbierke Lišće na vetru (Listy vo vetre) zoradila do Modlitby farieb. Modlitba farieb znie, keď nemo načúva dychu rannej rosnej záhrady: „nemo slušam dah / jutarnjeg rosnog vrta / molitva boja.“

nemo načúvamdychu rannej záhrady modlitbe vôní

* len tak napolysčasti tu a sčasti tamaj sebe cudzia

Výber a preklad básní v zbierke Lišće na vetru do srbčiny urobili Anna Dudášová a Viera Benková, knižku ilustrovala Květoslava Fulierová. Redaktorom vydania je Jaroslav Čiep. Kniha vyšla v náklade 200 kusov ako prvé vydanie nového Vydavateľstva JČ z Báčskeho Petrovca.

Samostatná zbierka haiku V. Benkovej Panónske haiku, ktorú ilustroval Mišo Smišek a vyšla v náklade 150 kusov, je venovaná maestrovi LI PO a v doslove knihy recenzentka doc. Dr. Dagmar Mária Anoca z Rumunska uvádza, že je „ zbierka novým básnickým ruko-pisom známej slovenskej poetky zo Srbskej republiky“ a že „prináša formálne oživenie poézie autorky a svieži akcent do celej poetickej produkcie spisovateľov Vojvodiny“.

Keď ide o haiku dolnozemských autorov, nemožno zaobísť poéziu Ľuboslava Častvena (1959 – 1998). Roku 1994 mu v SVS tlačou vyšla bibliofília Haiku, no jednotlivé básne sú zaradené aj do dvoch panorám juhoslovanskej poézie tohto druhu: Grana koja maše a Ptice u plavetnilu, ktoré knižne vyšli r. 1991 v Požege. Pohľad na jeho život a tvorbu ponú-ka aj spomienková kniha Neviditeľná jabloň, ktorú posthumne zostavil Víťazoslav Hronec (Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, edícia Živý prúd, 2004).


Doktor Ján Kačala sa v svojej lingvistickej vedeckej práci pohybuje prevažne na syntak-tickej jazykovej rovine. Na začiatku takejto jeho jazykovednej orientácie stojí monografia Doplnok v slovenčine (1971, 280 s.). Už vtedy bol v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV rozbehnutý intenzívny výskum syntaxe slovenského jazyka a Ján Kačala sa so svojou monografiou (ktorá bola vlastne jeho kandidátskou dizertáciou, úspešne obhájenou r. 1968) do tejto celkovej výskumnej orientácie Ústavu pohotovo zapojil. V ďalších rokoch i desaťročiach sa vytrvale venoval prevažne práve spracovaniu teoretickej syntaktickej problematiky spisovnej slovenčiny. Kratšie štúdie uverejňoval v jazykovedných časopi-soch a širšie rozpracované témy vychádzali knižne1.

Najnovšia monografická štúdia J. Kačalu Teória vetného člena vyšla r. 2015. Autor tu predkladá, ako sám hovorí v Predslove knihy (s. 6 – 8), „relatívne jednotný a konzistentný koncept tejto najmenšej syntaktickej jednotky“, a to v snahe, aby „perspektívne prispel k zjednocovaniu i zjednoteniu teoretických aj praktických postojov, ktoré by hoci len postupne mohlo viesť k zjednocovaniu aj zjednoteniu praxe“. (s. 6) Zo svojich pedagogic-kých skúseností Ján Kačala dobre pozná potrebu mať „súhrnné poznatky o základných otázkach vetnočlenskej teórie, ako aj o syntagmatike a ďalších oblastiach syntaktického učenia a špeciálne o riešení nemalých problémov vyskytujúcich sa najmä pri výklade syntaxe v podmienkach školského vyučovania, pri tvorbe jazykových učebníc, ako aj pri rozličných previerkach vedomostí, ktoré by žiaci mali podľa vyučovacích štandardov ovládať...“ (s. 6).

Svoje rozhodnutie spracovať teoretickú vetnočlenskú problematiku v podobe mo-nografie autor odôvodňuje snahou „podať syntézu a skompletizovanie doterajších re-levantných poznatkov o problematike vetného člena najmä v slovenskej jazykovede (...) a v súvise s tým aj preveriť nosnosť princípov, na ktorých spočíva teória aj prax pri uplatňovaní postulátov vetnočlenského rozboru najmä v podmienkach súčasnej škol-skej jazykovej výučby, v ktorej sa s vetnočlenským rozborom pracuje ako s konštantným postupom pri analýze vety (...) ako celostnej gramaticko-sémanticko-obsahovej jed-notky syntaktického systému jazyka“ (s. 6). Vyjadruje tu tiež svoje želanie „preveriť zá-sady a postupy, ktoré sa v praxi uplatňujú pri výklade vetnej stavby, aby tak získal „podľa možnosti jednotný a konzistentný obraz o týchto zásadách a postupoch a aby sa bolo možno opierať o ne pri riešení väčšiny problematických, ako aj celkom nových

1 V našom domácom zozname kníh Jána Kačalu sa nachádzajú o. i. knihy zo syntaxe: Sloveso a sémantická štruktúra vety (1989, 252 s.), Syntaktický systém slovenského jazyka (1998), Dvojčlenné a jednočlenné vety v slovenčine (2009, 134 s.), K podstate vety – syntetický pohľad (2012, 151 s.), Syntagmatický slovosled v slovenčine (2013, 220 s. ) a Teória vetného člena (2015, 172 s.)

MÁRIA MYJAVCOVÁ

Monografická štúdia z oblasti vetnočlenskej problematiky(Ján Kačala: Teória vetného člena. Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2015, 171 s.)


javov, na ktoré môžeme natrafiť pri uplatňovaní postupov vetnočlenského rozboru vet-nej stavby“ (s. 7).

Po Predslove nasleduje devätnásť samostatných kapitol. Úvodná kapitola, označená ako Z histórie otázky (s. 9 – 16), prináša stručný prehľad literatúry o otázke vetných členov v slovenskej syntaktickej náuke. Na prvom mieste tu stojí zakladateľ syntaktickej náuky v slovenskej jazykovede Martin Hattala, autor, ktorý sa touto problematikou zaoberal v svojej Mluvnici jazyka slovenského II. diel. Skladba (r. 1865). V tomto prehľade sú medzi-iným aj gramatiky, ktoré sa používali aj na našom Slovenskom gymnáziu v Petrovci (otvo-renom r. 1919), ako bola medziiným aj Hattalova Mluvnica a potom aj Slovenská mluvnica pre stredné školy a učiteľské ústavy Jána Damborského (1930).

Údaje o slovenských gramatických knižných publikáciách z oblasti syntaxe slovenské-ho jazyka Ján Kačala tu vymenúva podľa časovej postupnosti od začiatku až po súčasnosť, a to v poradí: Eugen Pauliny: Systém slovenského spisovného jazyka II. časť (1946/47), Belo Letz: Gramatika slovenského jazyka (1950), Jozef Ružička, ako spoluautor kolektívnej Slo-venskej gramatiky (1935. 1.vyd., posledné, 5. vyd. r. 1968), Jozef Orlovský: Slovenská syntax (1965), Ján Svetlík: Syntax ruštiny v porovnaní so slovenčinou (1979), Ján Oravec – Eugénia Bajzíková: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Syntax (1982), Jolana Nižníková: Praktická príručka slovenskej syntaxe (1994), Martina Ivanová: Syntax slovenského jazyka (2011) a Ši-mon Ondruš – Ján Sabol: univerzitné učebnicové texty Úvod do štúdia jazykov (3. vyd. z roku 1987). Na konci tohto súpisu je ešte uvedená Encyklopédia jazykovedy z r. 1993, kde sa o vetnom člene hovorí v osobitnej heslovej stati a v príslušných ďalších, špecifickejších heslových statiach.

II. kapitola s nadpisom Vetnočlenská syntax (s.17 – 23) je rozčlenená na päť podkapitol. V 1. podkapitole sa vetnočlenská syntax predkladá ako „teoretická základňa na výklad vetnej stavby“ (s. 17 – 23), v 2. podkapitole sa autor sústredil na výklad „iných ako vetno-členských prístupov k výkladu vetnej stavby“ (s. 23 - 26), v 3. podkapitole vysvetľuje, čo to je vetnočlenská a čo sémantická syntax (s. 26 – 31), 4. podkapitola objasňuje vzťah medzi slovnými druhmi a vetnými členmi (s. 31 – 38) a 5. podkapitola prináša informácie o slo-vách a tvaroch bez vetnočlenskej platnosti (s. 38 – 43).

Zostávajúcich 16 kapitol (v poradí III. až XIX. miesto) prinášajú presne toľko jazykoved-ných pohľadov na základnú syntaktickú jednotku. Poväčšine sú tu nastolené a súčasne i objasnené tie najrozličnejšie syntaktické javy dôležité pre poznanie šírky vetnočlenskej problematiky ako z hľadiska jazykovedy, tak aj z hľadiska jazykovej praxe. Na potvrdenie tohto úsudku uvádzame tu dané témy spracované v monografii Jána Kačalu. Ináč z uve-deného počtu tém s vetnočlenskou problematikou ani jedna nie je zbytočná.

Úvodná téma je podaná v III. kapitole s nadpisom Koncept vetného člena (s. 44 – 56). V IV. kapitole sa hovorí o vetných členoch z hľadiska záväznosti ich výskytu v stavbe vety (s. 57 – 59) a v V. kapitole je spracovaná téma Vetné členy z hľadiska formálnej výstavby. Táto téma zahrnuje príslušné čiastkové témy, a to: Vetný člen jednoduchý, zložený a viacná-sobný, Vetný člen vyjadrený vedľajšou vetou a Viacčlenný vetný člen (s. 60 – 67). VI. kapitola je určená pre viacčlenné vetné členy v syntagme z hľadiska ich syntakticko-sémantickej vý-stavby (s. 68 – 73). V VII. kapitole sa o vetných členoch hovorí z hľadiska spôsobu príznako-vého umiestnenia v postupnosti členov vety, čo sa vzťahuje na osamostatnený vetný člen, vytýčený vetný člen, pričlenený vetný člen, vsunutý vetný člen a (záväzne) voľne postpozitívne pripojený vetný člen (s. 74 – 78). VIII. kapitola je určená na rozbor témy Syntagmatika a


teória vetného člena. Vetné členy nadradené a podradené, prípadne hlavné a vedľajšie (s. 79 – 81). V IX. kapitole s nadpisom Vetné členy a intenčná štruktúra vety (s. 82 – 88) autor ro-zoberá tzv. intenciu slovesného deja ako osobitnú lexikálno-gramatickú kategóriu slove-sa, od ktorej priamo závisí tzv. intenčná štruktúra vety. V X. kapitole je pozornosť sústre-dená na tému Vetné členy a slovosled členov vety (s. 89 – 92). V XI. kapitole čitateľ nájde informácie o takej špecifickej syntaktickej jednotke, ako je Formálny vetný člen (s.93 – 98). Témou XII. kapitoly je Vzťažné zámeno ako spájací výraz a ako vetný člen. (s. 99 – 105). V nasledujúcej, XIII. kapitole je spracovaná téma Zložený vetný člen (s. 106 – 112). XIV. ka-pitola obsahuje potrebné údaje k téme Synonymické vzťahy medzi prvkami gramatickej štruktúry vety (s. 113 – 126). XV. kapitola je nadpísaná ako Koordinatívne spojené rozdielne vetné členy (s. 127 – 129). XVI. kapitola s nadpisom Vetné členy. Doplnok v sústave vetných členov (s. 130 – 141) je akousi záverečnou súvahou všetkého toho, čo je obsiahnuté v predchádzajúcich kapitolách. Autor tu podáva „definície jednotlivých vetných členov podľa jednotnej osnovy, ich základnú charakteristiku a ich krátku charakteristiku z vlast-nej syntaktickej, potom zo sémantickej, ako aj z lexikálno-morfologickej stránky“ (s. 130). Takto sa tu zaradom uvádzajú definície a základné charakteristiky všetkých osem vetných členov. Významnú úlohu majú práve tie základné morfologické charakteristiky. V tejto súvislosti autor sa napr. osobitne pristavuje pri kongruencii (zhode) prísudku s podmetom ako základnej charakteristike vzťahu týchto dvoch hlavných vetných členov (s. 132). Pri vetnom základe poukazuje na rozdiely medzi slovesným a neslovesným vetným základom (s. 133). Najväčšiu pozornosť spomedzi vetných členov autor tu venoval práve doplnku, ktorý je ináč komplexne spracovaný v už spomínanej autorovej staršej knižnej monogra-fii Doplnok v slovenčine (vyd. 1971). Na tomto mieste výklad o doplnku ako špecifickom vetnom člene zaberá necelé 4 strany (s.134 – 138) a končí sa konštatáciou: „Celkový záver o doplnku je taký, že doplnok je syntakticky, sémanticky aj lexikálno-morfologicky jed-notnou kategóriou a v tom sa podobá iným rovnorodým syntaktickým kategóriám (t. j. vetným členom), ktoré sú tiež podmienené celkovým súladom uvedených troch stránok.“ (s. 138). Po doplnku sú v tejto kapitole ešte v krátkosti spracované štyri vetné členy, a to v poradí: prístavok (s. 138 – 139), prívlastok (s. 140), predmet (s. 140) a príslovkové urče-nie (s. 140 – 141). XVII. kapitola s nadpisom Vetné členy a viacslovné pomenovania obsahu-je v podstate taký podrobnejší výklad o syntaxi lexikalizovaných spojení (s. 142 – 150) založený na porovnávaní aktuálnych (živých) viacslovných pomenovaní a lexikalizovaných spojení. V závere svojho rozboru konštatuje, že v oboch prípadoch pri lexikalizovaných spojeniach fungujú rovnaké syntagmatické vzťahy. V poslednej, XVIII. kapitole s nadpi-som Vetné členy a frazeologické jednotky autor predkladá výsledky svojej analýzy syntak-tickej stavby a syntaktickej platnosti frazeologických jednotiek (s. 151 – 155).

V záverečnej, XIX. kapitole s titulom Vetnočlenská teória v školskej praxi (s. 156 – 165) autor sa sústredil na problematiku analýzy a uplatňovania vetnočlenského konceptu v školskej praxi, a to hlavne v základnej a strednej škole, ako aj pri tvorbe jazykových učebníc (s. 156 – 165). V tejto súvislosti upozorňuje na niektoré základné požiadavky súvisiace s jazykovou výchovou v školskej praxi. Uvádzame niektoré z nich. Tak po prvé treba prihliadať na správ-ny výber príkladov, potom mať na zreteli rozsah žiackych vedomostí z vetnočlenskej synta-xe a zo sémantických vzťahov medzi jednotlivými pomenovaniami, dodržiavať ustálený postup vo výučbe vetnočlenskej syntaxe a tak isto aj pri syntaktickom rozbore. Tieto základ-né požiadavky potom objasňuje aj širšie na konkrétnych príkladoch.


V záverečnej pasáži tohto svojho jazykovedného diela autor stručne sumuje teoretické otázky predložené v tejto monografickej štúdii z oblasti teórie vetného člena (s. 166 – 167).

Z pozície jazykovej situácie v našom menšinovom a najmä bilingválnom jazykovom prostredí môžeme túto jedinečnú jazykovednú monografickú štúdiu prof. PhDr. Jána Kačalu, DrSc., prijímať s veľkým uznaním, ale aj s ľútosťou. S ľútosťou preto, lebo situácia slovenského jazyka ako jazyka neveľkej slovenskej jazykovej menšiny vystaveného tlaku kontaktového srbského jazyka si vyžaduje omnoho „prízemnejší“ jazykovedný výskum. S takou prepracovanou jazykovednou teóriou, a tobôž s jej aplikáciou v praxi, sotvaže by sa u nás dalo čo-to dosiahnuť. V súčasnosti totiž aj napriek tomu, že sa slovenčina študu-je aj na vysokej škole a že máme tradične rozvinutú sieť slovenských škôl, a to od mater-ských škôl až po vysokoškolské štúdium, tu už stále jasnejšie cítiť nechuť k jazykovému cibreniu.

Pave

l Pop

: Pau

l Gau

guin

, akr

yl, 2

014

60 č. 11 – 12 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT MISCELANEÁ

Na našej umeleckej scéne grafik a maliar Pavel Pop je prítomný už celé štyri desaťročia. Od tých ďalekých sedemdesiatych rokov po dnešok jeho umenie sa vyvíjalo v celkom oso-bitnej kontinuite, v ktorej boli viditeľné etapy jeho koherentných plastických orientácií. V tom procese, od cyklu k cyklu, umelcovi sa nepretržite otvárali nové priestory a spôsoby vyjadrovania. Preto sa v priebehu Popovho vývinu objavovali zaujímavé a vzrušujúce zme-ny, ktoré, každá na svoj spôsob, bola adekvátna a opodstatnená, lebo vždy išlo o sugestívnu umeleckú reakciu na podnety sveta a doby. Pritom sa Pavel Pop nikdy nesnažil byť obligát-nym aktérom aktuálnych tendencií. Odovzdanosť práci a tvorbe a vedomie o vlastných tvorivých postupoch mali za následok diela, ktoré potvrdili Popovu schopnosť korešpon-dovať s aktuálnym dianím v umení počas druhej polovice 20. a na začiatku 21. storočia.

Preto sa celým jeho dielom nesú duch a sen-zibilita desaťročí z prelomu storočí.

Je zvláštne, že sa Pavel Pop objavil vo voj-vodinskom umení počas sedemdesiatych rokov minulého storočia, spolu s niekoľkými mladými umelcami, ktorí na vojvodinskú scénu prichádzali, okrem z belehradskej Akadémie výtvarného umenia a práve zalo-ženej Akadémie umenia v Novom Sade (1974) z vtedy neobvyklých destinácií, ako sú Záhreb (Istvan Sajko), Bukurešť (Milenko Pr-vački, Bosiok Doru), Braunschweig (Milan Blanuša), Benátky (Dragan Stojkov), Rím (Ti-homir Bireš), Praha (Andrej Tišma, Ján Stu-pavský) a Bratislava (Pavel Pop, Milan Súdi,

Jozef Klátik, Viera Fajndovićová, Vlado Kardelis) prinášajúc do nášho vtedajšieho umenia internacionálny duch. Všetci sa veľmi rýchlo zapojili do výstavných aktivít na vojvodinskej, srbskej a vtedajšej juhoslovanskej scéne.

Tie a také diania priniesli aj isté špecifiká. Koherentná skupina mladých umelcov, ktorí prišli v polovici sedemdesiatych rokov z bratislavskej Vysokej školy výtvarného umenia, prispela rozhodujúcim spôsobom k rozšíreniu rozsahu súčasného výtvarného umenia voj-vodinských Slovákov. Vo chvíli, keď sa do Starej Pazovy a Kysáča vracajú mladí akademici Pop, Klátik a Súdi, Kardelis a Fajndovićová, na vojvodinskej scéne je už významne prítomná Mira Brtková (1930 – 2014), ktorá na začiatku ôsmeho desaťročia, po návrate z Ríma, svojimi povšimnutými výstavami v Belehrade (Salón MSU 1971) a neskôr aj v Novom Sade (Galéria

MISCELANEÁ

SAVA STEPANOV

K životnému jubileu Pavla Popa

Sava Stepanov (1951), kunsthistorik, výtvarný kritik. Študoval na Filozofickej fakulte v Belehrade. Uverejnil veľký počet príspevkov z oblasti výtvar-ného umenia. Pracoval v Galérii Matice srbskej, vo Fotogalérii, v Centre pre vizuálnu kultúru Zlaté oko a v Ústave pre kultúru Vojvodiny.

Bol redaktorom Výtvarného salónu Tribúna mladých v Novom Sade, odborný spolupracovní-kom Encyklopédie Juhoslovanského lexikografic-kého ústavu a redaktorom Encyklopédie Vojvodi-ny, VANU. Je jedným zo zakladateľov a členov Národného inštitútu pre fotografiu v Belehrade. Pripravil veľký počet výstav u nás a vo svete. Uve-rejnil vyše tridsať kníh a monografií. Získal viacero ocenení, medzi nimi aj Cenu Lazara Trifunovića. Žije a pôsobí v Novom Sade.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 11 – 12 61MISCELANEÁ

súčasného umenia, 1973) do nášho ume-nia priniesla duch me-dzinárodne aktuálnych postinformelových tendencií. V tom čase, v roku 1973, začali vy-stavovať Tihomir Bíreš, ktorý vyštudoval na Academia di belle arti v Ríme, a Mária Gaško-vá, ktorá absolvovala Akadému úžitkového umenia v Belehrade. Treba podotknúť, že na vtedajšej scéne už boli povšimnutí Anna Pixiadesová, Jaroslav Šimovic a sochár Vladimír Labát, o niečo neskôr, na konci toho desaťročia, z pražskej univerzity príde aj sochár Ján Stupavský. Okrem nich treba spomenúť aj konceptuálneho umelca Jaroslava Supka (1952 – 2009), ktorý v tých sedemdesiatych rokoch pôsobil ako významný aktér vtedajšej alterna-tívnej umeleckej scény. Takto, v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, vzniklo pevné jadro súčasného umenia vojvodinských Slovákov. Táto premena nezostala nepovšimnutá, lebo sa všetci spomenutí umelci aktívne zapojili do aktuálneho diania, objavujúc sa na najvýznamnejších výstavách. Toto zdynamizovanie súčasných umeleckých dianí onedlho, už v roku 1976, prispelo k založeniu a organizácii Kovačického salónu, ktorý vo svojom podtitule mal poznámku – prvé bienále slovenských umelcov vo Vojvodine. Táto výstava bola predchodcom dnešného, teraz už skutočne tradičného, Bienále slovenských umelcov v Srbsku, ktoré sa koná v Báčskom Petrovci. Na tomto bienále, od jeho založenia, nevysta-vujú insitní maliari, čo bola v polovici sedemdesiatych rokov mimoriadne dôležitá skutoč-nosť, ktorá významne menila vtedy zaužívaný stereotyp o absolútnej prevahe slovenského insitného umenia.

Pavel Pop mal vo všetkých tých dianiach významnú úlohu, pretože rešpektujúc podujatia bienále a iných výstav, na ktorých vystavovali slovenskí umelci (najmä na tých, ktoré orga-nizovala Galéria Zuzky Medveďovej, resp. iné menšinové inštitúcie), neustále trval na univerzálnosti vlastnej výtvarnej myšlienky. Táto jeho grafická a maliarska vlastnosť mu priniesla významnú afirmáciu, čo mu umožnilo vystavovať na početných výstavách doma i v zahraničí. Významné sú predovšetkým jeho nedávne samostatné výstavy, ktorými sa vo svojom zrelom tvorivom veku Pavel Pop prezentoval retrospektívnymi a tematicko-problémovým expozíciami v prestížnych galerijných priestoroch: v Sieni Ministerstva kultúry v Bratislave (2008), v Galérii Colegium artisticum v Sarajeve (2010), v bavorskom mestečku Marktleugast (2013), v Galérii SANU, pobočka v Novom Sade (2014), a v Galérii Brama v Minsku a následne aj vo Vitebskom umeleckom múzeu vo Vitebsku (2015). Na týchto výstavách Pop potvrdil svoj umelecký koncept a prezentoval svoju dosiahnutú vyso-kú úroveň.

Z pripravovanej výtvarnej monografie Pavel Pop.Úryvok z väčšieho textu preložil Ladislav Čáni.

Pave

l Pop

62 č. 11 – 12 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT MISCELANEÁ

Na literárnu súťaž, ktorú aj tohto roku vypísala Národnostná rada slovenskej národ-nostnej menšiny, Slovenské vydavateľské centrum a redakcia časopisu Nový život, prišlo 19 prác, z čoho 12 próz a 7 básnických cyklov od 13 autorov. Súbehu sa zúčastnili predo-všetkým mladí autori. resp. autorky, čo nám niečo napovedá o feminizácii slovenskej vojvodinskej literatúry. Táto tendencia už roky pretrváva, takže ani teraz pre nás nebola prekvapivá.

Na súbeh prišiel jeden nepomenovaný básnický cyklus, o ktorom komisia uvažovala ako o práci, ktorú by potenciálne mohla odmeniť, keďže sa básne z tohto cyklu vyznačujú estetickou vyspelosťou, ale ktorý bol vyradený z hodnotenia, keď sme zistili, že tieto verše boli už skôr publikované. Ide o sedem básní Jaroslava Litavského z básnickej zbierky Kroky rokov, zaslané pod heslom: pomsta. Preto ešte raz pripomíname a prosíme účastní-kov, aby rešpektovali pravidlá tejto literárnej súťaže, ktorej jedna zo základných požiada-viek je anonymita a túto môžeme dosiahnuť len v tom prípade, ak nám zasielajú nepub-likované práce. Skôr publikované texty aj v budúcnosti budú vyraďované z konkurencie.

Ako zaujímavé a vhodné na publikovanie v iných tlačených médiách spomenuli by sme niekoľko prác. V prvom rade cyklus krátkych rýmovaných štvorverší s vtipnou či satiric-kou myšlienkou – Epigramov, autorky Márie Vrškovej. Vidno v nich autorkinu zručnosť vo formulovaní jasnej, ostrej a vtipnej pointy. Na ilustráciu zacitujeme z epigramu Spoznanie:

„V práci všetko klape. Kolektív sa smeje,kým nehorí termín. Lebo potom zle je.Z nadhľadu si hľadím, kto je aký v strese.Väčšinou sme mnohí jak opice v lese.“Text Jeden deň tiež Márie Vrškovej vtipne a pútavo zobrazuje hektický obyčajný deň

mladej manželky a matky, vyplnený početnými bežnými dennými povinnosťami a sta-rosťami, no aj láskou, pocitom naplnenia a rodinného šťastia. Text by mohol byť úvo-dom k budúcej rozsiahlejšej próze, v pokračovaní ktorého by mohli po rozpracovaní prípadne pribudnúť zásadné prozaické kategórie, ako sú: gradácia, zauzlenie, sujet, odkaz a pod.

Text Motivačný príhovor Janka Takáča čítame ako satirický komentár o súčasnom nein-vestigantívnom, nekritickom, či až neprofesionálnom novinárstve a o redakčnej politike, ktorá novinárov núti zaoberať sa banálnymi témami, ale tiež aj ako kritiku súčasnej spo-ločnosti, v ktorej sa masovými gastronomickými podujatiami s moderným sufixom -áda (sarmiáda, klobasiáda, tortiáda alebo kukuriciáda) uplatňuje nízka kultúrna politika v duchu výroku „chlieb a hry“. Text Motivačný príhovor je skôr publicistický ako beletristic-ký a odporúčame ho uverejniť vo vhodnom tlačenom médiu s publicistickým zameraním, napríklad v hlasľudovských Obzoroch, Rovine a pod.

Prevaha mladých autoriekSpráva Komisie na hodnotenie príspevkov Literárnej súťaže Nového života 2018

ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 11 – 12 63MISCELANEÁ

Od jedného autora, Miroslava Macháča, sme dostali až 7 poviedok s názvami Elena, Cesta do Sokobanje, Ach, tie ženy..., Silnejší než osud, Klampiar Janko, Ruženkina premena a Lekcia o šťastí, za čo ho chceme osobitne pochváliť. Miroslav Macháč aj v minulosti uve-rejňoval práce v Rovine a Obzoroch. Odporúčame aj tieto práce po redakčných úpravách uverejniť práve v týchto časopisoch, v ktorých tento spisovateľ už má čitateľov a ctiteľov.

Komisia sa rozhodla udeliť jednu prvú, jednu druhú a jednu tretiu cenu s konštatáciou, že ide o ročník literárnej súťaže s výrazne menším počtom kvalitných prác.

Tretiu cenu na literárnej súťaži získala Jana Domoniová za nepomenovaný básnický cyklus, ktorý tvoria tri básne: Lámanie, Biela a Pružnosť. Autorka sa v nich zaoberá otázkou krehkosti a nestálosti života, fyzickej zraniteľnosti, odhaľujúc nám poetickú podstatu by-tia pod tenkým povrchom viditeľného sveta. Rany, ktoré vznikajú pukaním, štiepaním a odlupovaním tenučkej ochrany, nasvedčujú živú, bolestivú, ale práve preto vitálnu podstatu bytia.

Druhú cenu na literárnej súťaži sa komisia rozhodla udeliť Anete Lomenovej za povied-ku Habit rehoľnej sestry. Táto krátka próza naznačuje jej spisovateľský potenciál. Nestálosť fyzického resp. tuzemského života a prehodnocovanie mravných zásad, ich zrovnávanie s tradičnými hodnotami našich predkov by sme mohli označiť ako tematickú niť, ktorú autorka podáva cez príbeh o stroskotaní lietadla a či príbeh o sne, prípadne vidine, vlast-nej smrti v páde lietadla. Silné náboženské pocity hlavnej hrdinky predstavujú jej rúcho – rehoľný habit. Účinné obrátenie hodnotovej hierarchie – vnútorné sa na bráne záhrob-ného sveta stáva vonkajším, neviditeľné – viditeľným, kým neplatný doklad (etické a náboženské priestupky) sa stáva formálnou, no podstatnou prekážkou dosiahnutia ná-boženskej a etickej nirvány, komisia uvádza ako dôvod na udelenie druhej ceny na tejto literárnej súťaži.

V krátkej próze Orech Hana Čížiková tematizuje záhadnú samovraždu mladého dievča-ťa a vyrovnávanie sa rodičov s touto skutočnosťou. Dobre stavaným sujetom próza s prvkami psychologickej detektívky v záverečnom odseku dostáva rozuzlenie záhady, ako sa mladé dievča dostalo na vysoký orech (v čom je skrytá ich nádej, že dievča predsa neukončilo dobrovoľne život), ale toto rozuzlenie príbehu paradoxne a esteticky účinne zároveň pôsobí ako položenie ťažkého náhrobného kameňa na otvorené dilemy rodičov. Aj keď sa miestami dejové riešenie môže zazdať nepravdepodobné alebo naivné, vyspelý štýl Čížikovej naznačuje výrazne talentovanú mladú spisovateľku s bohatou slovnou zá-sobou, čistým slovenským jazykovým kódom, čo je v pomeroch enklávovej literatúry veľmi zriedkavé a vzácne ako aj štýl s bohatou imaginatívnosťou. Vyspelý štýl, zručné narábanie epickými kategóriami, výrazný talent na vytvorenie dejovosti, konštruovanie sujetu, charakterizáciu postáv, plynulosť viet, ale aj funkčné využívanie štylistických prostriedkov, ako sú kontrast, metafory a symboly, prekvapivé a krásne mikroobrazy, ktoré dopĺňajú naráciu, sú dôvody, prečo sa komisia jednohlasne rozhodla Hane Čížikovej za poviedku Orech udeliť 1. cenu na tejto literárnej súťaži.

Odmeneným blahoželáme a všetkým účastníkom ďakujeme za účasť. Komisiu tvorili Martin Prebudila, Anna Vršková a Zdenka Valentová-Belićová, ktorá

podpisuje aj túto správu.Do čítania v Literárnej súťaži 2019!

č. 11 – 12 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 64 OBSAH

Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava HroncaMilutin PETROVIĆ (1941): Labuť hľadí, hlavou nehýbe . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2Milutin PETROVIĆ (1941): Veličković, kresba . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2

Rozkoš z textuPeter MICHALOVIČ: Literárne texty, kódy, interpretácia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1

ChatEtela FARKAŠOVÁ @ Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Život je najtvorivejší autor . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 10

Pulzovanie literatúryJanko TAKÁČ: Nemŕtva . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 14Katarína MOSNÁKOVÁ-BAGĽAŠOVÁ: Napísané štetcom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 20Anna Margaréta VALENTOVÁ: Nebo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 21Dagmar Mária ANOCA: Renesančný kruh . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 23Oľga GLUŠTÍKOVÁ: Atlas biologických žien . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 24Martin CHUDÍK: Za všetky zlomené krídla . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 26Selimir RADULOVIĆ: Zlatá slepcova struna . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 28Henrik PONTOPPIDAN: Štastný per . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 32Kazuo ISHIGURO: Súmrak dňa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 35

Texty a kontextyEtela FARKAŠOVÁ: Osobnostné svedectvá Samuela Boldockého . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 37Dalimír HAJKO: Samuel Boldocký v slovenskej vojvodinskej literatúre . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 39Annamária BOLDOCKÁ-GRBIĆOVÁ: SAMOhyb . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 41Katarína MELEGOVÁ-MELICHOVÁ: Po tvorivých stopách . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 43Katarína PUCOVSKÁ: Moja spolupráca so Samuelom Boldockým . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 44Viera BENKOVÁ: Vzácni ľudia a dnešok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 45

62. literárne snemovanieMarína ŠIMÁKOVÁ-SPEVÁKOVÁ: Žáner cestopisu v slovenskej literatúre a začiatky cestopisnej

literatúry v slovenskej vojvodinskej literatúre . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 47

RecenzieViera BENKOVÁ: Záhady prírody a človeka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 52Katarína PUCOVSKÁ: Haiku vo vetre . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 54Mária MYJAVCOVÁ: Monografická štúdia z oblasti vetnočlenskej problematiky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 56

MiscelaneáSava STEPANOV: K životnému jubileu Pavla Popa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 60Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Prevaha mladých autoriek . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 62

OBSAH

1

CIP – Каталогизација у публикацијиНародна библиотека Србије, Београд82COBISS.SR-ID 11455234Preložil Víťazoslav Hronec

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúruZaložený roku 1949Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981)Medaily Andreja Hlinku (1992)a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999)

Doterajší hlavní a zodpovední redaktori:Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014)

REDAKCIA

ŠéfredaktorkaZdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁRedakční spolupracovníciLadislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETE, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁNa obálke je výsek z akrylovej maľby Sandro Botticelli akademického maliara a gra� ka Pavla Popa, 2016.Číslo je ilustrované reprodukciami akrylových malieb akademického maliara a gra� ka Pavla Popa pri príležitosti jeho životného jubilea.Gra� cká úpravaVladimír SUDICKÝJazyková redaktorkaZuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ

Technický redaktorJán HLAVÁČRiaditeľVladimír VALENTÍKVydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad

Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v SrbskuNový Sad

Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko kategorizovalo Nový život ako vedecký časopis (M53).

Vytlačila tlačiareň ARTPRINT media, Nový Sad

Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky PetrovecTel.: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: [email protected]; [email protected]

Číslo účtu 160-931760-45Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din)Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din)Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din)

ISSN 0351-3610

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIAVO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCAMILUTIN PETROVIĆ (1941)

Labuť hľadí, hlavou nehýbe Veličković, kresbaSledoval som labuťpočas úsvitu V diaľkeBelela sa Jej čassa minul Lenže ja mám liekPribijem ju o doskyPolámem jej krídla Černela saOna vie Nemôžem jej tourobiťLenže veľmi sa mýli Keď kačacím zobákomvyjadruje svoj súhlasCigánil som LabuťLabuť LabuťKeď som spomínal doskyMám ja niečo inépre posledné dni takýchvtáčích oblúdOblak ti stojínad hlavou Ktorá sa nehýbe

Zasahuje ťa hriech predka.Do pečene.Zaplietol si sa, vtáčik, do drôtov

diaľkového vedenia.Zbytočne škriabeš nechtom:úder, elektrický, triasie telom, nervom,vrýva sa do kože,riadi tvoj um: vykrúca ti krk, umelcova

ruka: cigaršpic: scvrklivý, pod tvoje pierko si ľahne,vedľa steny:výmena energie:vzlietaš, z lôžka,po precitnutí,udieraš hlavou, o plafón,vylietaš cez širokú trhlinu, k oceánu,na bralo.Na temnej strane ostrova, Eey,v slanej tekutine,pod hladinou,cez niekoľko rovín, rovnakých,cenný:tvoj pád, cez čiary, na dosah šípu,na určený bod.

1

No

vý

živ

ot, n

ov

em

be

r –

de

ce

mb

er 2

01

8, r

oč

ník

70

, čís

lo 1

1 –

12

7011 – 12

2018

Z produkcieSlovenského vydavateľského centra

Mesačník pre literatúru a kultúru

Nový život

Úrad pre Slovákovžijúcich v zahraničí

Národný kalendár na rok 2019. Zostavil: Vladimír Valentík.Strán 316. Cena 500 din.

Víťazoslav Hronec: Na lôžku so súdružkou polemikou. Strán 128. Cena 300 din.

Zdenka Valentová-Belićová: Imigranti v babylonskej veži. Rozhovory o identite. Strán 200. Cena 300 din.

Juraj Súdi: Činnosť slovenskej zborovej kultúry a jej vplyv na rozvoj a šírenie interkulturality vo Vojvodine. Strán 292. Cena 500 din.

REDAKCIA

ŠéfredaktorkaZdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ

Redakční spolupracovníciLadislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETE, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ,

Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁ

Grafická úpravaVladimír SUDICKÝ

Jazyková redaktorkaZuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ

Technický redaktorJán HLAVÁČ

KorigovalaZuzana SUDICKÁ

Riaditeľ Slovenského vydavateľského centraVladimír VALENTÍK

SLOVENSKÉ VYDAVATEĽSKÉ CENTRUMBáčsky Petrovec

2018

Mesačník pre literatúru a kultúruročník 70

Nový život

2 2018 / NOVÝ ŽIVOT ROČNÍKOVÝ OBSAH

POÉZIA

ANOCA, DAGMAR-MÁRIA: Renesančný kruh, č. 11-12, s. 23.

BALÁŽ, MICHAL: krev-vkus-dron-zvyk-state-spal, č. 9-10, s. 24-26.

BEĆKOVIĆ, MATIJA: Keby si opustila toto mesto, č. 5-6, str. 2, obálka.

BEVCOVÁ, CVETKA: Nebojím sa lietať, č. 7-8, s. 37-38.BIELIK, MIROSLAV: Sonet o krvi, č. 7-8, s. 15.BOLDOCKÁ-GRBIĆOVÁ, ANNAMÁRIA: Forsírovanie

básne, č. 9-10, s. 14-15.BOŠKOVIĆ, RADOJICA: Ja som ničí, č. 1-2, s. 23-27.ČÁNI, LADISLAV: Ostré hrany noci, č. 1-2, s. 12-14.DOMONIOVÁ, JANA: Štádiá, č. 9-10, s. 16.GAĐANSKI, MILAN: Siedmy list do prázdna Jovanovi

Sterijovi Popovićovi, č. 3-4, str. 2, obálka; Cestova-nie, č. 3-4, str. 2, obálka.

GLUŠTIKOVÁ, OĽGA: Atlas biologických žien, č. 11-12, s. 24-25.

CHUDÍK, MARTIN: Za všetky zlomené krídla, č. 11-12, s. 26-27.

JEČMEN, VLADIMÍR: Tri básne, č. 1-2, s. 28.KOMNENIĆ, MILAN: Krik pod nulou, č. 9-10, str. 2,

obálka; Srbsko na východe, č. 9-10, str. 2, obálka.MILIDRAGOVIĆ, BOŽIDAR: Zmluva o mlčaní, č. 7-8, str.

2, obálka.; Tieň, č. 7-8, str. 2, obálka.MOSNÁKOVÁ-BAGĽAŠOVÁ, KATARÍNA: Urbánni ko-

čovníci, č. 3-4, s. 17; Napísané štetcom, č. 11-12, s. 20. PETROVIĆ, MILUTIN: Labuť hľadí, hlavou nehýbe, č.

11-12, str. 2, obálka; Veličković kresba, č. 11-12, str. 2, obálka.

PREBUDILA, MARTIN: Všetko je svetlo, č. 5-6, s. 12.RADULOVIĆ, ANDRIJA: Štyri básne, č. 7-8, s. 31-32.RADULOVIĆ, SELIMIR: Zlatá slepcova struna, č. 11-12,

s. 28-31.

RISTOVIĆ, ALEKSANDAR: Jablko v hostinci, č. 1-2, str. 2, obálka. Všedný večer, č. 1-2, str. 2, obálka.

ŠAPONJA, NENAD: Overovanie prítomnosti, č. 9-10, s. 28.

VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ, ZDENKA: Éterizácia, č. 5-6, s. 27-29.

PRÓZA

ANOCA, DAGMAR-ANOCA: Chlapec, č. 3-4, s. 20-22.BOLDOCKÁ-GRBIĆOVÁ, ANNAMÁRIA: Štyri škračky

šťastia a jedna prebytočná, č. 3-4, s. 15-16.

ĐURIĆOVÁ, ANNA: Severný akvarel, č. 7-8, s. 24-26.FARKAŠOVÁ, ETELA: Scenár, č. 9-10, s. 17-23.ISHIGURO, KAZUO: Súmrak dňa, č. 11-12, s. 35-36.KAŇA, MIROSLAV: Zlodej kníh, č. 7-8, s. 16-20.LOMENOVÁ, ANETA: Odtrhnutá z reťaze, č. 1-2, s. 20-22.PONTOPPIDAN, HENRIK: Šťastný Per, č. 11-12, s. 32-34.RISTIĆOVÁ, ANA: Kachľová pec, č. 9-10, s. 27.SMIŠEK, MIŠO: Na úslní, č. 1-2, s. 15-19.TAKÁČ, JANKO: Nemŕtva, č. 11-12, s. 14-19. VALENTOVÁ, ANNA MARGARÉTA: Granátové jablko, č.

3-4, s. 18-19; Nebo, č. 11-12, s. 22-23.

DRÁMA

TAKÁČ, JANKO: V predvečer dušičiek, č. 5-6, s. 13-26.

ŠTÚDIE, ESEJE, RECENZIE, ČLÁNKY, DENNÍKOVÉ ZÁZNAMY, MEMOÁRE, INTERVIEW

ALEKSIĆ, MIROSLAV: Janko Šafárik a srbské národné a vedecké inštitúcie, č. 1-2, s. 37-41.

ANOCA, DAGMAR-MÁRIA: Prepojenosť prírody a člo-veka, č. 7-8, s. 61-62.

BABIAK, MICHAL: Poézia Pavla Mučajiho medzi apo-lónskym a dionýzovským pólom, č. 7-8, s.1-9.

BARTOŠ, JURAJ: Správa komisie na udelenie ceny No-vého života na rok 2017, č. 3-4, s. 61-62.

BENKOVÁ, VIERA: Za Jánom Labáthom, č. 3-4, s. 52-54; Vzácni ľudia a dnešok, č. 11-12, s. 45-46; Záhady prírody a človeka, č. 11-12, s. 52-53.

BERÉDIOVÁ-STUPAVSKÁ, ĽUDMILA: Aktivistky žen-ských spolkov ako mosty juhoslovansko-slovenskej spolupráce, č. 3-4, s. 40-52.

BOLDOCKÁ-GRBIĆOVÁ, ANNAMÁRIA: SAMOhyb, č. 11-12, s. 41-42.

BOTÍK, JÁN: Výstava a katalóg tri storočia Slovákov vo Vojvodine, č. 5-6, s. 56-58.

ČÍŽIKOVÁ, ZUZANA: Visutý most, č. 1-2, s. 57-59; Kotr-melce tvorby, č. 3-4, s. 57-60; Slovakistické témy v interdisciplinárnom rámci, č. 5-6, s. 53-55.

ĐERIĆ, ZORAN: Nová slovenská dráma v srbských pre-kladoch, č. 1-2, s. 53-55.

DESPIĆ, ĐORĐE: Poézia dnes, č. 9-10, s. 47-52.DORČOVÁ-BABIAKOVÁ, VIERA: Prechádzka Bielym

domom s Jánom Dorčom, č. 9-10, s. 52-53.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, VLADIMÍRA: Expresívne štý-

lotvorné prvky Vladimíra Dorču, č. 9-10, s. 54-55.DUDOK, MIROSLAV: Pluralita hodnôt a aktuálny tvori-

OBSAH

NOVÝ ŽIVOT / 2018 3ROČNÍKOVÝ OBSAH

vý proces (rozhovor so Zdenkou Valentovou-Be-lićovou), č. 5-6, s. 4-11.

ĎUGA, MICHAL: S novými silami za holý život a pôvod-nú tvorbu (rozhovor so Zdenkou Valentovou-Be-lićovou), č. 7-8, s. 10-14.

FARKAŠOVÁ, ETELA: Život je najtvorivejší autor (roz-hovor so Zdenkou Valentovou-Belićovou), č. 11-12, s. 10-13; Osobné svedectvá Samuela Boldocké-ho, č. 11-12, s. 37-38.

FEKETE , VLADISLAVA: Súčasná slovenská dráma, č. 9-10, s. 29-40.

FILIP, OTTO: Sondy do hĺbín dejín, č. 7-8, s. 52-54.GOMBÁR, MICHAL: Osídlenie sa Slovákov v Kysáči, č.

9-10, s. 41-46.HAJKO, DALIMÍL: Penelopská sieť vo farebnej noci, č.

9-10, s. 59-61; Samuel Boldocký v slovenskej vojvo-dinskej literatúre, č. 11-12, s. 39-40.

HAMAR, JURAJ: Bábkarstvo ako živá súčasť nehmot-ného dedičstva, č. 3-4, s. 23-32.

HARPÁŇ, MICHAL: Obobdie nástupu modernejšej ty-pológie a poetiky (rozhovor s Zdenkou Valento-vou-Belićovou), č. 1-2, s. 5-11; Najúspešnejšie Ostré hrany noci, č. 1-2, s. 62-63.

HRONEC, VÍŤAZOSLAV: Uplatniť sa na Slovensku to by mal byť prvoradý cieľ Nového života (rozhovor so Zdenkou Valentovou-Belićovou), č. 3-4, s. 8-14; Denník (26), č. 7-8, s. 27-30.

JOVAKOVIČ, SAMUEL: Knieža Mihailo Obrenović, pria-teľ Slovákov, č. 1-2, s. 42-52.

JURÍK, ĽUBOŠ: Životný príbeh Alexandra Dubčeka, č. 7-8, s. 33-36.

LONČAR, RASTKO: Básnik a hranice, č. 1-2, s. 60-61.MARKOVIČ, PAVOL: Antológia ako výraz postoja k poé-

zii, č. 9-10, s. 56-58.MATLÁKOVÁ, ZLATA: Antológia zasvätená detstvu, č.

5-6, s. 59-61.MAŤOVČÍK, AUGUSTÍN: Slovník slovenských dejateľov

vo Vojvodine, č. 3-4, s. 55-56.MELEGOVÁ-MELICHOVÁ, KATARÍNA: Po tvorivých sto-

pách, č. 11-12, s. 43.MICHALOVIČ, PETER: Literárne texty, kódy, interpretá-

cia, č. 11-12, s. 1-9.MYJAVCOVÁ, MÁRIA: Slovakistika ako údel, č. 5-6, s.

30-43; Monografická štúdia z oblasti vetnočlenskej problematiky, č. 11-12, s. 56-59.

PREBUDILA, MARTIN: Rozvíjanie srbsko-slovenských literárnych vzťahov spoluprácou spisovateľských združení, č. 3-4, s. 33-39; K sedemdesiatke Mirosla-va Demáka, č. 5-6, s. 51-52.

PUCOVSKÁ, KATARÍNA: Moja spolupráca so Samue-lom Boldockým, č. 11-12, s. 44; Haiku vo vetre, č. 11-12, s. 54-55.

SVETLÍK, ADAM: Uchopenie literatúry s prázdnou re-daktorskou zásuvkou (rozhovor so Zdenkou Va-lentovou-Belićovou), č. 9-10, s. 8-13.

STEPANOV, SAVA: K životnému jubileu Pavla Popa, č. 11-12, s. 60-61.

ŠIMÁKOVÁ-SPEVÁKOVÁ, MARÍNA: Slovenská básnická kultúra zahraničným pohľadom, č. 7-8, s. 58-60; Žáner cestopisu v slovenskej literatúre a začiatky cestopisnej literatúry v slovenskej vojvodinskej litera-túre, č. 11-12, s. 47-51.

UHLÁRIKOVÁ, JASNA: Svedectvo o slovnej zásobe slo-venčiny na prelome 18. a 19. storočia, č. 7-8, s. 55-57.

VALENTÍK, VLADIMÍR: Výtvarný svet Milana Súdiho, č. 3-4, s. 63; K výtvarnej tvorbe Sanje Stvorecovej, č. 5-6, s. 62-63; Tresch talk Zdenky Márie Madackej v Novom Sade, č. 7-8, s. 63; Samostatná výstava Márie Gaškovej pri príležitosti jej životného jubilea, č. 9-10, s. 62-63.

VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ, ZDENKA: O slove a nevyslove-nom, č. 1-2, s. 1-4; Obdobie nástupu modernejšej typológie a poetiky (rozhovor s Michalom Harpá-ňom), č. 1-2, s. 5-11; Xénia Mučajiová, č. 1-2, s. 56; Uplatniť sa na Slovensku – to by mal byť prvoradý cieľ Nového života (rozhovor s Víťazoslavom Hron-com), č. 3-4, s. 8-14; Pluralita hodnôt a aktuálny tvorivý proces (rozhovor s Miroslavom Dudkom) č. 5-6, s. 4-11; Päť slovenských románov o slobode, č. 5-6, s. 44-50; S novými silami za holý život a pôvod-nú tvorbu (rozhovor s Michalom Ďugom) č. 7-8, s. 10-14; Srbi pri konštituovaní slovenského národa, č. 7-8, s. 39-51; Jazyk – identita – literatúra, č. 9-10, s. 1-7; Uchopenie literatúry s prázdnou redaktorskou zásuvkou (rozhovor s Adamom Svetlíkom) č. 9-10, s. 8-13; Život je najtvorivejší autor (rozhovor s Ete-lou Farkašovou), č. 11-12, s. 10-13; Prevaha mla-dých autoriek, č. 11-12, s. 62-63.

VALIHORA, VLADIMÍR: Deštrukcie epického priestoru, č. 1-2, s. 29-36; Axiológia literatúry a braku, č. 5-6, s. 1-3.

VLADUŠIĆ, SLOBODAN: Od kritickej k reprezentatívnej literatúre, č. 3-4, s. 1-7.

POZNÁMKY, BIO-BIBLIOGRAFICKÉ POZNÁMKY

REDAKCIA: Radojica Bošković (1947) č. 1-2, s. 23; Vladi-mír Ječmen (1935) č. 1-2, s. 28; Slobodan Vladušić (1973) č. 3-4, s. 1; Dagmar Mária Anoca (1951) č. 3-4, s. 20; Juraj Hamar (1965) č. 3-4, s. 23; Ľudmila Berédiová-Stupavská (1964) č. 3-4, s. 40; Boris Brendza (1979) č. 7-8, s. 21; Anna Đurićová (1980) č. 7-8, s. 24; Andrija Radulović (1970) č. 7-8, s. 31; Ľu-boš Jurík (1947) č. 7-8, s. 33; Cvetka Bevková (1960) č. 7-8, s. 37; Otto Filip (1954-2018) č. 7-8, s. 52; Mi-chal Baláž (1986) č. 9-10, s. 25; Ana Ristićová (1972) č. 9-10, s. 27; Nenad Šaponja (1964) č. 9-10, s. 28; Đorđe Despić (1968) č. 9-10, s. 47; Peter Michalovič (1960) č. 11-12, s. 1; Etela Farkašová (1943) č. 11-12, s. 13; Oľga Gluštíková (1987) č. 11-12, s. 24; Martin Chudík (1988) č. 11-12, s. 26; Selimir Radulović

4 2018 / NOVÝ ŽIVOT ROČNÍKOVÝ OBSAH

(1953) č. 11-12, s. 29; Henrik Pontoppidan (1857-1943) č. 11-12, s. 32; Kazuo Ishiguro (1954) č. 11-12, s. 35; Sava Stepanov (1951) č. 11-12, s. 60.

ILUSTRÁCIE, FOTOREPRODUKCIE, FOTOGRAFIE

ČÁNI, PAVEL: Dialóg, kombinovaná technika (2017), č. 1-2, s. 25.

ERGOVÁ, ĽUBKA: Vták, kombinovaná technika (2016), č. 1-2, s. 21.

FAJNDOVIĆOVÁ-SÚDIOVÁ, VIERA: Príchod na orbitál-nu stanicu, olejomaľba (1980), č. 7-8, s. 5; Kompozí-cia olejomaľba (1977), č. 7-8, obálka; Artenis a Po-seidon, olejomaľba (1998), č. 7-8, s. 15; More, olejomaľba (1998), č. 7-8, s. 19; Héra, Zaus – láska, olejomaľba (2003), č. 7-8, s. 26; Obluda a harlekýn. Z cyklu Červené lesy, olejomaľba (1995), č. 7-8, s. 28; Princezná jari, olejomaľba (1998), č. 7-8, s. 32; Modrá vlna spomienok, olejomaľba (1999), č. 7-8, s. 36; Morská princezná, olejomaľba (2011), č. 7-8, s. 38; Apokalypsa II, olejomaľba (1993), č. 7-8, s. 54; Apokalypsa I, olejomaľba (1993), č. 7-8, s. 56; Bohy-ňa víťazstva v Niké a Harlekýn, olejomaľba (1993), č. 7-8, s. 60; Afrodita, olejomaľba (2011), č. 7-8, s. 62.

GAŠKOVÁ, MÁRIA: Kolaps, olejomaľba (2016), č. 1-2, s. 1; Pohyb, olejomaľba (2017), č. 9-10, obálka; Vykrive-ný horizont, olejomaľba (2018), č. 9-10, s. 7; Čistá báseň, olejomaľba (2017), č. 9-10, s. 15; Vyslobode-nie, olejomaľba (2017), č. 9-10, s. 16; Záťaž, olejo-maľba (2014), č. 9-10, s. 25; Kozmické vlny, olejo-maľba (2018), č. 9-10, s. 26; Sféra, olejomaľba (2015), č. 9-10, s. 33; Farebná krajina I, olejomaľba (2018), č. 9-10, s. 40; Farebná krajina II, olejomaľba (2018), č. 9-10, s. 46; Základ I, olejomaľba (2012), č. 9-10, s. 51; Sféra III, olejomaľba (2016-2017), č. 9-10, s. 55; Polia, olejomaľba (2018), č. 9-10, s. 61; Rotor, olejomaľba (2012), č. 9-10, s. 63.

KARAVLA, Marián: Priestor krát 3, akrylové farby, č. 1-2, obálka.

KLÁTIK, JOZEF: Vnútorné tichá VI, kombinovaná tech-nika (2016), č. 1-2, s. 31.

KIZÚR, MARTIN: Lagúna, linorez (2017), č. 1-2, s. 43.POP, PAVEL: Sandro Boticelli, akryl (2016), č. 11-12,

obálka; Andrej Rubľov, akryl (2015), č. 11-12, s. 7;

Andy Warhol, akryl (2016), č. 11-12, s. 18; Jean Au-guste Domonique Ingres, akryl (2016), č. 11-12, s. 20; Salvador Dali, akryl (2015), č. 11-12, s. 22; Georges Mathieu, akryl (2015), č. 11-12, s. 25; Vasilij Kandinskij, akryl (2015), č. 11-12, s. 31; Georges Pierre Seurat, akryl (2014), č. 11-12, s. 34; Marc Chagall, akryl (2015), č. 11-12, s. 36; Francis Bacon, akryl (2014), č. 11-12, s. 38; Hieronymus Bosch, ak-ryl (2014), č. 11-12, s. 40; Pieter Breuegel, akryl (2014), č. 11-12, s. 42; Henri de Toulouse-Lautrec, akryl (2014), č. 11-12, s. 46; Giogione, akryl (2014), č. 11-12, s. 53; Paul Gauguin, akryl (2014), č. 11-12, s. 59.

PUDELKA, ZVONIMÍR: Music, akrylové farby, koža z leoparda, elektronická tlačená doska (2017), č. 1-2, s. 61.

PAVELKA, MIROSLAV: Single, terakota (2016), č. 1-2, s. 63.

SÚDI, MILAN: Podoba sna, olejomaľba (2016), č. 3-4, obálka, Zamárená dovolenka, olejomaľba (2016), č. 3-4, s. 16; Odlet z planéty malého princa, olejo-maľba (2017), č. 3-4, s. 17; Chrt, olejomaľba (2016), č. 3-4, s. 19; O nenávisti, olejomaľba (2016), č. 3-4, s. 35; V očakávaní, olejomaľba (2017), č. 3-4, s. 52; Selfisti, olejomaľba (2016), č. 3-4, s. 56; V kaviarni sám, olejomaľba (2017), č. 3-4, s. 58; Vo víre, olejo-maľba (2017), č. 3-4, s. 60.

STUPAVSKÝ, JÁN: Forma, drevo (2016), č. 1-2, s. 28.STVORCOVÁ, SANJA: Rodinné printy II, digitálna tlač

(2017), č. 1-2, s. 14; Vlasy 1, digitálna tlač (2014), č. 5-6, obálka, Zrkadlo – Paradizo v Kovačici, kombi-novaná technika (2013), č. 5-6, s. 12; 5 našich 1, digitálna tlač (2015), č. 5-6, s. 19; Zrkadlo – ňaňa Erža, kombinovaná technika (2013), č. 5-6, s. 25; Amorfnosť vlasov 1, digitálna tlač (2015), č. 5-6, s. 29; Amorfnosť vlasov 7, digitálna tlač (2015), č. 5-6, s. 35; Zrkadlo – báčinov Paľov býk-o, kombinovaná technika (2013), č. 5-6, s. 52; Rodinné printy 1, digi-tálna tlač (2015), č. 5-6, s. 54; Vlasy 3, digitálna tlač (2015), č. 5-6, s. 58; Zrkadlo – Dvojčatá, kombino-vaná technika (2013), č. 5-6, s. 60; Amorfnosť vla-sov 3, digitálna tlač (2015), č. 5-6, s. 62; Mamička – jej mama a mamička, kombinovaná technika (2013), č. 5-6, s. 63.

ŠKULEC, RASTISLAV: Modro-čierny obraz, akrylové farby (2017), č. 1-2, s. 39.

Documents

Úrad pre Slovákovnovyzivot.net/wp-content/uploads/2019/03/nz-2018-11-12.pdf · Zaoberať1sa interpretáciou literatúry a umenia vôbec znamená predovšetkým ujasniť si, z akej