Recenzenti:Doc. PhDr. Jozef Kredátus, PhDPhDr. Anna Žilová, PhD

© Jana Levická

ISBN flO-fl^D7i4-3ů-3

OBSAH

Uvod 5

1. Vývoj metodiky sociálnej práce 71.1. Klasifikácia metód 18

2. Sociálna práca s jednotlivcom 272.1. Etapy sociálnej práce s jednotlivcom 342.1.1. Oboznámenie sa s prípadom 362.1.2. Sociálne hodnotenie - sociálna diagnostika 422.1.3. Sociálna intervencia 472.1.4. Diskusia 492.1.5. Zakončenie prípadu 50

3. Sociálna práca so skupinou 533.1. Etapy sociálnej práce so skupinou 59

4. Sociálna práca s komunitou a so spoločnosťou 714.1. Sociálna práca s komunitou 714.2. Sociálna práca so spoločnosťou 78

5. Vybrané metódy sociálnej práce 835.1. Diagnostikovanie alebo metóda hodnotenia 835.2. Sociálna terapia 893.3. Sociálna rehabilitácia 935.4. Sociálne služby 995.4.1. Formy sociálnych služieb 1005.4.2. Všeobecný cieľ sociálnej služby 1015.5. Poradenstvo v sociálnej práci 1045.5.1. Bazálna úroveň v sociálnom poradenstve 1075.5.2. Sociálny pracovník - poradca 1095.6. Sociálna prevencia 110

Záver 117

Použitá literatúra 119

Nadácia časopis vydavatelstvo

pre uvedenie duchovných

hodnot do života

^ a z pnde deň,keď po pokorení wsrmai,

skrotení vetia, pnlrou,odliuu Q zemské]

pnťažlroosti zaňieTmempižrooi situ lásktf.

/5 v ten deň po druhýkrátv dennach suetaobjavíme oheň

fnlhard de Cbardm

ÚVODOM

Nárast sociálnych problémov v spoločnosti si vyžiadal aj opätovnéotvorenie študijného odboru sociálna práca na vysokých školácha univerzitách u nás.

Požiadavka kvalifikovaných odborníkov, pripravených pomáhať riešiťa zvládať problémy každodennej reality, postavila pred vzdelávateľovviaceré otázky: Čo má byť obsahom vzdelávania budúcich sociálnychpracovníkov? Aké vedomosti a zručnosti by mali tvoriť povinné minimum,ktoré má škola poskytnúť svojim absolventom? A ako im toto minimum čonajefektívnejšie přiblížit?

Samozrejme, že ak vzdelávatelia uvažovali nad základnýmiteoretickými poznatkami a praktickými skúsenosťami, ktoré si študenti počasštúdia postupne musia osvojiť, dostali sa aj k otázke metód sociálnej práce.

Po znovuotvorení študijného odboru sociálna práca sme v prvomrade siahali po pôvodnej domácej literatúre, ktorá ale všetka pochádzalaz obdobia krátko po druhej svetovej vojne, čiže z obdobia, kedy prišlov Československu k zatvoreniu vysokoškolskej prípravy sociálnychpracovníkov. Neskôr sa začali domáci autori zaoberať zahraničnouliteratúrou, a to najmä nemeckou a anglickou, v snahe zistiť kam saposunula problematika v oblasti metód sociálnej práce v zahraničí. Zmenyv oblasti metód nie sú len kvantitatívne, ale aj kvalitatívne. Pokiaľ sadomáca sociálna práca plne uspokojila so stagnáciou v teoretickej oblastia s používaním minimálneho počtu odborných metód, v západnej Európe,USA a inde prišlo nielen k rozšíreniu metód, čo do počtu, ale v poslednomobdobí sa čoraz dôraznejšie presadzuje názor, reprezentovaný napr.Barkerom, že problematike by prospelo, keby sme terminologické spojeniemetódy sociálnej práce nahradili novším a výstižnejším označením íypyintervencie Chytil (2002 s. 38)', odvolávajúci sa práve na Barkera zastávanázor, že rovnako vhodné by bolo pre potreby teórie, praxe ako aj prepotreby prípravy profesionálov hovoriť o nasledovných typoch intervencie:

• individuálna sociálna práca,• skupinová sociálna práca,• komunitná práca.

1 Podrobne|šle vid v dizertačné] prací O. Chytila K problematice využívaní terminologie ve výuce sociálniprace Trnava, FZaSP 2002

-5-

Ak sa má termín intervencia udomácniť v domácej terminológiisociálnej práce, pokladám za vhodnejšie používať nasledovnéterminologické spojenia:

• individuálna sociálna intervencia,• skupinová sociálna intervencia,• komunitná sociálna intervencia.

Pretože základná terminológia by mala byť akceptovaná celouakademickou obcou ako aj sociálnymi pracovníkmi v praxi, autorka naBarkerovu požiadavku síce upozorňuje, ale používa až do ukončenia u násešte len započatej diskusie kritizované označenie metódy sociálnej práce.

Otázka metodického konania sociálnej práce je v domácichpodmienkach nedostatočne rozpracovaná. Existujúce úvahy sa zoberajúterminologickými otázkami sprevádzajúcimi túto oblasť. Hľadajú a dávajúodpovede na otázky.

- Čo je metóda sociálnej práce?- Ktoré metódy v sociálnej práci pokladáme za hlavné?- Čo je technika?- Čo je metodika atď.2

Problematika metód sociálnej práce je u nás zatiaľ riešená torzovite,v rozsahu dvoch-troch kapitol, spravidla zaradených do práce zaoberajúcejsa sociálnou prácou vo všeobecnej rovine. Metódy používané v praxisociálnej práce sa preberajú z iných vedných disciplín (predovšetkýmz psychológie, sociológie a pedagogiky) bez náležitej odbornej diskusieo vhodnosti ich aplikácie na oblasť sociálnej práce. Pokiaľ sa tak dejev praxi, v snahe rýchle nájsť vhodné riešenie, je to situácia logická,pochopiteľná a ospravedlniteľná. Pokiaľ sa tak deje v školách, mali by smesa nad situáciou vážne zamyslieť. Autorka predloženej práce, právez uvedeného dôvodu, pokladá chýbajúcu diskusiu k problematike metódsociálnej práce za stav, ktorý by sme mali v podmienkach Slovenska čonajskôr zmeniť.

Práca, ktorú máte pred sebou si nenárokuje obsiahnuť všetky známemetódy sociálnej práce. Jej cieľom je poukázať na problematiku a otvoriťdiskusiu v oblasti metód sociálnej práce.

2 Problematike metód sociálnej práce sa na Slovensku venovali J. Čechová (2002), Haunlova (2002),Levická (im. 2000. 2002). M Schavel (1999. 2001). Š Slneženec (1996. 1998), Žilová (2000, 2002)

-€-

\yroj metodiky MK'tainvj putu'

1. VÝVOJ METODIKY SOCIÁLNEJ PRÁCE

„Metodológia je tou časťou vedy, ktorá sa zaoberá budovaním metód, sktorými disponuje vedná oblasť. Naviac, ak vnímame sociálnu prácu viacako umenie než ako vedu, potom budeme používať skôr termín metodikaa budeme ho chápať v zmysle opisu a výskumu „spôsobu alebo spôsobovkonania" zaužívaných v sociálnej práci, alebo ako spôsob postupovania,zodpovedajúci pevne stanovenému poradiu a stálym zásadám..." (deRobertis, C. 1998, s. 86)

Žilová, A. (2000) pod pojmom metodológia sociálnej práce rozumievedu, ktorá sa zaoberá teoretickými, gnozeologickými, logickýmia psychologickými otázkami metód, metodických postupov a metodík ako ajprincípov a zákonov vedeckého bádania jako tvorivého procesu. Žilová(2000) zdôrazňuje, že súčasťou metodológie je aj tvorba, hodnotenie efektupoužívaných metód, ale aj metód používaných v oblasti empirickéhovýskumu a následne pri tvorbe teoretických zovšeobecnení.

Metodika sociálnej práce predstavuje súhrn známych a vedeckyakceptovaných metód, postupov a techník, ktoré sú používané v praktickeji teoretickej rovine sociálnej práce. Žilová (2000) aj Strieženec (1999) sazhodujú v názore, že metodiku sociálnej práce môžeme chápať jako súborustálených pravidiel, ktoré umožňujú, aby si z nich sociálny pracovníkvybral najvhodnejší spôsob pomoci pre svojho klienta.

Metodika sociálnej práce ako ucelený súbor pracovných metód alebopostupov, sa v oblasti sociálnej práce nezjavila náhle, ale je výsledkomdlhoročného, systematického prispôsobovania sa pracovných postupovz oblasti humanitných vied potrebám sociálnej praxe na strane jedneja úsilia o rozvoj vlastných pracovných postupov na strane druhej.V počiatkoch tohto snaženia sociálna práca využívala predovšetkým metódyz psychológie, sociológie, pedagogiky či ekonómie, antropológie a pod. Totokonanie sociálnych pracovníkov bolo podložené snahou o využitiedostupných informácií pri hľadaní odpovedí na konkrétne sociálno-ekonomické problémy (Herpin In: de Robertis, C. 1998, s. 82). Vo vývojimetodiky sociálnej práce je možné identifikovať dva základné smery:

1) Smer, ktorý je charakteristický praktickým používaním niektorýchnáhodne zvolených metód a ich prispôsobovaním sa sociálnej realite.Sociálni pracovníci si na základe subjektívneho odhadu volili určitú

metódu, ktorou sa podobný problém riešil v ich predchádzajúcej praxi. Pri

-T-

jej praktickom použití si zaznačovali celý priebeh riešenia prípadu, všetkymodifikácie známeho postupu a výsledky, ktoré nim v praxi dosiahli. Tiečinnosti, ktoré viedli k očakávaným výsledkom, odporúčali k používaniukolegom a rovnako poukazovali na nevhodnosť postupov, ktoré sa ukázaliako chybné. V podstate teda išlo o kolegiálnu podporu, výmenu vlastnýchskúseností s použitými postupmi, prostredníctvom ktorých dospelik zlepšeniu klientovej situácie. Tieto pracovné postupy sa do sociálnej prácezavádzali bez hlbšej vedeckej analýzy.

2) Smer, ktorý je charakteristický vedeckým spracovaním používanýchmetodických postupov.Tento smer od svojho začiatku bol postavený na vedeckom úsilí

vypracovať súbor vhodných metód pre novo sa rozvíjajúcu oblasťvedeckého poznávania - sociálnu prácu, išlo najmä o metodické postupyorientované na rozvoj výskumnej činnosti v sociálnej práci. Tento smer sausiloval tiež o vedecké vysvetlenie úspešnosti, či neúspešnosti pracovnýchpostupov použitých v praktickej činnosti s klientom.

Pre pracovné postupy používané sociálnymi pracovníkmi bolacharakteristická orientácia na riešenie konkrétnych sociálno-ekonomickýchproblémov. K prirodzeným snahám počas celého vývoja metodikysociálnej práce patrí aj úsilie o prijatie definície metódy ako pracovnéhonástroja sociálnej práce. Medzi prvé a najznámejšie definície metódysociálnej práce patrí jej nasledovné vymedzenie, autorkou ktorého je MaryRichmond: „Metóda, vo všeobecnom zmysle slova, je usporiadaním sérierôznych činností zameraných na dosiahnutie určitého cieľa. Analýza techníksociálnych služieb bola by nekompletná, keby jej predmetom bolo ibavymenovanie elementov, bez vnútorných súvislostí a nie metóda, ktoráumožňuje ich vhodné použitie s ohľadom na ich podriadenosť konkrétnemucieľu" (tamtiež, s. 15). K prvým publikovaným pokusom o teoretickéobjasnenie pojmu metóda sociálnej práce v Európe môžeme zaradiťdefinície uvedené v záverečných prácach študentiek parížskej EcoleNormále Sociále (tamtiež), ktoré boli obhájené v r. 1937 a 1938 a podľa C. deRobertis tieto práce patria k prvým pokusom o definíciu pojmu metódasociálnej práce. Ich autorkami sú absolventky parížskej ENS: M. Gailhard,J. Lalouette a M. Douroy de Bruignac, ktoré sa v svojich prácach opieralio Richmondovej definíciu metódy. L. Lalloutte (tamtiež, s. 16) chápalametódu ako sled fáz - jednotlivých etáp, ktorým sú priradené konkrétnečinnosti a stanovené je ich presné poradie: zber a analýza faktov, hľadaniepríčin, výber dostupných zdrojov a spôsob ich využitia, konaniecharakteristické pre sociálnu službu.

-s-

Vývoj metodiky sociálnej práce

Chápanie metody ako presne stanoveného sledu následných krokovsa v metodologii sociálnej práce s malými modifikáciami udržalo v podstatedodnes. Pričom od začiatku dvadsiateho storočia teoretické úsilie v tejto

"oblasti smerovalo k opisu a vysvetleniu jednotlivých používaných postupov.Od 20. rokov minulého storočia sa hovorí o troch rovnocennýchmetodických postupoch sociálnej práce a to o sociálnej práci s jednotlivcom,sociálnej práci so skupinou a sociálnej práci s komunitou. Demarkačnýmfaktorom sa tak stal počet klientov, s ktorými sociálny pracovník pracuje.Postupne sa v sociálnej práci zjavovali ďalšie metodické postupy,orientované na riešenie konkrétnych problémových situácií (na označeniektorých sa niekedy používal aj pojem techniky) a tieto sa podľa počtuklientov zaraďovali k jednotlivým metódam sociálnej práce.

V teoretickej rovine je viditeľné úsilie autorov o definovanie metódysociálnej práce na základe etáp sociálnej práce, ktoré zostávajú vždyzachované, čím vzniká vonkajší dojem teoretickej jednotnosti.

Otázka metód sociálnej práce sa opätovne otvorila v 70-tych rokoch ajpreto, že tradičné delenie metód používaných v sociálnej práci podľa počtujej aktérov (čiže sociálna práca individuálna, skupinová, komunitná) sa dnesoznačuje za prekonané. Pričom chápanie pojmu metóda, ako spôsobu alebocesty, ktorá nás vedie k vopred stanovenému cieľu sa takmer nezmenilo.O metóde sa stále uvažuje ako o určitej vecnej, logickej a časovej postupnostiprítomnej v praktickej činnosti sociálneho pracovníka. V prácachzaoberajúcich sa metodikou sociálnej práce sa tak môžeme stretnúť s dvomiprístupmi k definovaniu metódy sociálnej práce:

1) prístup "charakteristický snahou definovať metódu na základe jejvonkajších charkteristík, kam môžeme zaradiť napr. nasledovnúdefiníciu od Cristiny de Robertis (tamtiež, s. 85): „Metóda sociálnejpráce je spôsob postupovania sociálneho pracovníka, ktorý sa začínaprvým stretnutím s klientom a trvá až do skončenia práce s týmtoklientom". Sem patri tiež Striežencove (1996) chápanie metódysociálnej práce, ktorý ju vymedzuje ako „postup, návod, ktorýmdospievame k výsledku, súhrn pochodov a pravidiel k dosiahnutiužiaduceho cieľa".

2) prístup orientovaný na objasnenie, opísanie a analyzovaniejednotlivých krokov, charakteristických pre konkrétne profesionálnekonanie. Charvátová (1999, s. 7.) chápe metódu ako „súhrn návodovna splnenie určitej úlohy, ktoré vychádzajú z metodológie príslušnéhovedeckého alebo aplikovaného odboru s cieľom viac, či menejnormatívnym spôsobom zabezpečiť vzájomnú pórov nate ľnosť

-9-

rozličných výsledkov". Stretneme sa s ním najmä u autorov, ktorí saorientujú na určité špecifické polia sociálnej práce a v oblastimetodiky sa zoberajú metódami orientovanými práve na tú-ktorúšpecifickú oblasť sociálnej práce. Táto skupina autorov je veľmirôznorodá a spája jú odmietavý prístup k tzv. klasickému chápaniupojmu metóda a navrhujú, ako napr. Pfaffenberger (In: Schilling, J.,1999), hovoriť radšej o formách práce, metodike či metodickýchsystémoch a metodickej práci, s čím súhlasia aj Staub - Bernasconi(1995), Meinhold a iní, ktorí hovoria o potrebe rozvoja konceptumetodického konania. Koncept metodického konania je podľa nichvedeckou odpoveďou na otázky kladené praxou a nie len teoretickoudiskusiou o obsahu pojmu metóda, kedze sa orientuje na spracovaniepraktických krokov realizovaných v každodennej sociálnej praxi.Chápaním metódy ako presne vymedzeného a definovanéhospôsobu poznávania a riešenia sociálnych javov, t.j.:• identifikovania a definovania sociálneho problému, prípadne

sociálnej situácie,• eliminovania, alebo zmierňovania nepriaznivej situácie, ktorú

označujeme jako sociálne problémovú,• vyhodnocovania účinnosti sociálnych opatrení a spôsobu

rehabilitácie,• sociálneho výskumu a následne zovšeobecnenia získaných

výsledkov,• tvorby a rozvoja samotných metód sociálnej práce, metodiky

a modelov sociálnej práce.V súvislosti s otázkou metód sa stretávame s termínom technika,

resp. techniky sociálnej práce. Techniku sociálnej práce môžeme chápaťako návod na použitie metódy, alebo na jej modifikáciu, prispôsobenie tak,aby zodpovedali špecifickým problémom, vyplývajúcim z klientovejsituácie. Technika je tak spôsobom, ktorý umožňuje klientovi v spolupráciso sociálnym pracovníkom niečo získať, niečoho dosiahnuť. Hartl a Hartlová(2000) chápu techniku ako činnosť, alebo tiež aj ako pracovný postup, ktorýslúži k naplneniu vytýčeného cieľa. Metódu tak môžeme chápať ako cestua techniku ako spôsob, ktorým túto cestu prekonáme. Nákonečný (1996)v tejto súvislosti hovorí o sociálnych technikách, ktoré chápe ako všetko,čo človek robí a to jako vedome i nevedome. Sociálne techniky zahŕňajúrôzne druhy komunikácie, vrátane telesného kontaktu, gestiky či mimiky.Nákonečný (1996) sociálne techniky chápe ako inštrumentálne aktivity,ktorými môžme dosiahnuť stanovený cieľ v interakcii s inými osobami.

-10-

includiky SOLIUIIWJ piuiv

Cristina de Robertis (1998) vývoj metodiky sociálnej práce rozdelilado piatich etáp:

1) mimovoľne formovanie metód sociálnej práce v období prechodu oddobročinnej, voluntanstlckej podoby sociálnej práce k profesionálnejsociálnej práci (roky 1900 - 1920),

2) vypracovanie metodiky sociálnej práce, v Európe výrazneovplyvnené rozvojom sociálnej práce v USA (roky 1920 - 1940),

3) prechod od používanej „klasickej" metodiky k jej rozšíreniua dopracovaniu o metódy zamerané na sociálnu analýzu so zreteľomna realizované úlohy (roky 1940 - 1955),

4) znovu objavenie významu metódy „case work" (roky 1955 - 1960),5) objavenie, respektíve znovuobjavenie významu práce so skupinou,

so spoločnosťou-komunitou, a tiež komplexného prístupu (začínajúcod 60-tych rokov).Oproti tomu Johannes Schilling (1999) proces vývoja metód (metódy

používané ako v sociálnej práci, tak i v sociálnej pedagogike) rozdelil doštyroch vývojových fáz a to:

1. fáza: začiatky (začiatok 20. storočia)2. fáza: preberanie amerických modelov (50-te roky)3. fáza: kritika metód (1968 - 1975)4. fáza: diferenciácia (80-te roky)Schillingovo triedenie do štyroch fáz v podstate akceptuje tie isté

skutočnosti vo vývoji metodiky sociálnej práce, podľa ktorýchpristupovala k spracovaniu problematiky aj Cristina de Robertis a predsav koneč.nom dôsledku Schilling zdôrazňuje viac vývojový aspektmetodiky sociálnej práce. Čo je možno dané skutočnosťou, že Cristina deRobertis sa zamerala predovšetkým na rozvoj metód používanýchv oblasti sociálnych služieb, zatiaľ čo J. Schilling sa pozerá na vývoj metódsociálnej práce vo všeobecnosti. Optimálnym, pre zachyteniea pochopenie vývoja metód sociálnej práce, sa zdá byť kombináciaSchilingovho prístupu a prístupu C. de Robertis. Pre túto kombináciuhovoria nasledovné skutočnosti.

i. Obdobie, ktoré Schilling označuje ako 1. fázu alebo začiatok vývojametód, končí podľa Schillinga až v 50-tych rokoch. Celé toto obdobieje chápané ako zápas o vytvorenie vlastných potrieb, t.j. nemeckýchmetód sociálnej práce / sociálnej pedagogiky. Toto chápanie neodrážacelkový vývoj metód ani v nemeckeckej sociálnej práci / sociálnejpedagogiky. Nakoľko nemecká sociálna pedagogika disponovala užv tomto období väčším počtom metód.

2. Štvrtá a piata etapa vo vývoji metód sociálnej práce v modelivypracovanom Cristinou de Robertis sa orientuje na dianie v oblastitroch klasických metód sociálnej práce, a to sociálnej práce v oblastisociálnych služieb s jednotlivcom, so skupinou a komunitou. Cristinade Robertis sa nezaoberá bližšie vývojom iných, tzv. modernýchmetód sociálnej práce.

3. Časovú hranicu, ako u Schillinga tak i u de Robertis predstavujú 80-teroky, teda ani jeden model, z ktorého sme v práci vychádzali,nezachytáva dianie posledných dvoch desaťročí.

Vychádzajúc z uvedeného potom môžeme vo vývoji metodikysociálnej práce idenifikovať šesť výrazných období.:

1) Mimovoľne formovanie v období prechodu od dobročinnej,voluntaristickej podoby sociálnej práce k profesionálnejsociálnej prace (roky 1900 - 1920).V počiatočných fázach formovania sa sociálnej práce ako vednej

disciplíny nemôžeme hovoriť o existencii uceleného systému pracovnýchpostupov v sociálnej práci. Používané pracovné postupy boli sociálnymipracovníkmi volené bud'to náhodne, na základe podobnosti so situáciouz inej oblasti (napr. z pedagogiky, psychológie a pod.), alebo intuitívne nazáklade životných skúseností sociálneho pracovníka. Až so zvyšujúcim sapočtom klientov sociálnej práce prichádza k snahe o vybudovanie jejvedeckého základu a tým aj o vybudovanie súboru overených pracovnýchpostupov, ktoré by pomáhali sociálnym pracovníkom úspešne riešiťjednotlivé sociálne prípady.

Veľkým impulzom pre rozvoj metód sociálnej práce bol vznikjednotlivých škôl sociálnej práce, ktoré sa o.i. zameriavali aj na prípravusociálnych pracovníkov v oblasti vhodných metodických postupovpoužívaných v praxi sociálnej práce. Je to obdobie, v ktorom vychádzaklasické dielo z oblasti metodiky sociálnej práce Social Diagnosis od MaryRichmond.

2) Vypracovanie metodiky sociálnej práce, výrazne ovplyvnenérozvojom sociálnej práce v USA (roky 1920-1940)V tomto období vyšiel francúzsky preklad diela Mary Richrnondovej

- Nové metódy asistencie, sociálnych služieb a individuálnej práce (192G),ktoré sa rýchlo rozšírili v celej Európe, a to aj preto, že v roku 1928 sa v Parížiuskutočnil prvý medzinárodný kongres zameraný na sociálne služby,ktorého sa zúčastnilo 1033 delegátov. Na kongrese, ktorého sa zúčastnili

-12-

V U uj lltíhnlltí) SK)ClUUi''j (.HULL

všetky zakladatelky (zakladatelia) škôl sociálnej práce, sa diskutovalo ajo Richmondovej práci. Z konferenčných príspevkov bol spracovaný materiálo rozsahu 2548 strán, z čoho problematike metód individuálnej sociálnejpráce bolo venovaných 287 strán. V tridsiatich rokoch sa rozpracovali najmänasledovné metódy sociálnej práce: sociálna diagnostika, plánovaniepostupov sociálnej práce - etapy sociálnej práce, sociálna terapia (Krakešová-Došková, M., 1946). Ich rýchlemu rozšíreniu napomohli aj ďalšie dvamedzinárodné kongresy, a to v roku 1932 vo Frankfurte (zameraný nasociálne služby a rodinu) a v roku 1936 v Londýne (zameraný na sociálneslužby a spoločnosť).

3) Prechod od používanej metodiky k jej rozšíreniu a rozpracovaniuo metódy zamerané na analýzu so zreteľom na realizovanieúlohy (roky 1940 - 1955).V tomto období prišlo k posilneniu postavenia sociálnych asistentiek,

čomu napomohlo aj organizovanie medzinárodných kongresov sociálnychasistentiek od roku 1946, ktoré sa zameriavali aj na problematiku významua funkcií sociálnej asistentky, analýzu činností vykonávaných sociálnymiasistentkami a pod. Termín metóda je nahradený termínom „technika -techniky" (de Robertis, C. 1998, s. 17).

Pričom medzi základné techniky boli zaradené:• návšteva v rodine a dohľad nad ňou,• finančná pomoc,• ošetrovateľská pomoc,• pomoc orientovaná na oblasť hygieny,• psychologická pomoc a pod.

4) Znovuobjavenie významu metódy „case work" (roky 1955-1960)Špecifické problémy v povojnovom období viedli v oblasti sociálnej

práce k niektorým zmenám. A to:• k presunu významu od výkonovej, individuálnej práce

k administratívnemu chápaniu sociálnej práce• k odtrhnutiu výkonovej časti sociálnej práce (teda priamej práce

s klientom) od administratívnej časti tejto práceMetóda case work začala opätovne nadobúdať na popularite medzi

sociálnymi asistentkami po Medzinárodnej konferencii sociálnej prácev roku 1950 v Paríži. Po Konferencii sa vďaka finančnej podpore z USA naniektorých sociálnych školách začala vyučovať metóda „case work".Napríklad škola v Paríži pripravovala sociálnych pracovníkov prevažne

-13-

židovského pôvodu, ktorí mali ísť pracovať do Izraelu a Severnej Afriky.Metóda case work sa rozšírila aj vďaka OSN, ktorá v rokoch 1950 - 1953organizovala odborné semináre pre prípravu sociálnych asistentiek, naktorých sa sociálni pracovníci oboznamovali s metódou case work. ANASorganizovala tiež cyklus seminárov zameraných na túto metóduz psychologického pohľadu.

Rýchlemu rozšíreniu metódy case work napomáhala aj politickáatmosféra. V období tzv. studenej vojny, sa západná Európa orientovala naUSA nielen pre ekonomickú pomoc, ktorú USA poskytovali jednotlivýmkrajinám, ale aj preto, že jej boli cudzie sociálno-politické princípy „východu",na ktorých sa budovala sociálna práca v ZSSR. O znovubjavení metódy casework v Európe hovoríme aj preto, že európske krajiny mechanickyneprevzali metódu vypracovanú Mary Richmondovou, ale snažili sa v tejtometóde využiť poznatky z psychológie a najmä psychoanalýzy.

Dopad zdôrazňovania významu metódy case work viedolk niekoľkým zmenám:

1. znamenal prechod od sociálnej asistencie, ktorá bola závislá odpolitiky konkrétnej inštitúcie a jej cieľov k orientácii na podporujednotlivca zameranej na dosiahnutie samostatnosti,

2. case work vyžadoval čo najkomplexnejšie znalosti o jednotlivcoviz pohľadu psychológie, sociológie, či práva, čo prispelok budovaniu sociálnej práce ako vedy,

3. sociálna práca, ktorá vyžadovala široké spektrum vedomostí,prestala byť v Európe dobročinnou činnosťou podliehajúcoupanujúcej móde,

4. táto metóda prispela aj k zmene profilu sociálneho pracovníka, odktorého sa začali vyžadovať hlbšie znalosti psychológie,pedagogiky, ošetrovateľstva,

5. prísne administratívne nároky, vyžadujúce konkrétne znalosti prevýkon profesie sociálneho pracovníka pozitívne vplývali navytváranie vnútornej hierarchie profesie sociálneho pracovníka,pričom prišlo k rozlíšeniu medzi jednotlivými postami v závislostiod vzdelania sociálnych pracovníkov. Pre výkon tejto profesie sana niektorých pracovných pozíciách začína v Európe vyžadovaťvzdelanie univerzitného typu.

5) kritické obdobie (1961 - 1980)Začiatkom 70. rokov bolo spochybnené klasické delenie metód

sociálnej práce a to najmä pod vplyvom prác Pincusa a Minahanovej (In:

-H-

I u oj melodiky siKHifm'j pmce

Přihodová, A., 2000). Pincus-Minahanová požadujú, aby sociálny pracovníkbol schopný používať celý rad metód a intervencií, pričom vychádzajúz tzv. generalistickej podstaty sociálnej práce a reagujú tak vlastne naširoké spektrum problémových okruhov, ktorými sa musí sociálnypracovník počas svojej profesionálnej kariéry zaoberať. Najlepšímprostriedkom na zvládnutie tohto príliš širokého spektra problémov sa javínová metóda, ktorú nazvali generalistickou metódou práce odrážajúcouzmienený fakt. Generalistická metóda je vlastne založená na rešpektovaníprincípu malutifaktoriálnosti a interdisciplinárnosti sociálnej práce.

Dnešná prax posudzuje opodstatnenosť ich požiadavky. V realitesa sociálni pracovníci nezaoberajú len „jednotlivcom", „skupinou", či„komunitou". Každý jedinec je členom určitého spoločenstva bez ohľaduna reálne interpersonálne väzby existujúce v danom spoločenstvea každé ľudské spoločenstvo sa skladá z jeho individuálnych členov. Akchce byť sociálny pracovník vo svojej práci úspešný, musí rešpektovaťvšetky fakty, ktoré sa na jeho úspešnosti môžu podieľať. To znamená, žepri práci s jednotlivcom musí mať na zreteli fakt, že tento jednotlivec ječlenom nejakej konkrétnej užšej i širšej spoločnosti, skupiny, že žijev konkrétnom sociálnom prostredí, atď. a opačne. Pri práci so skupinou,musí sociálny pracovník nielen vnímať, akceptovať konkrétnych,jednotlivých členov skupiny, ale musí sa pokúsiť využiť ich ako k rozvojujednotlivca, tak i celej skupiny.

Klasické delenie metód sociálnej práce podľa počtu zúčastnenýchklientov, teda na základe kvantitatívneho prvku prevažujúceho nadsamotným problémom, kritizovali tiež Schaorta a Bisne. Rauschenbach (In:Schilling, J., 1999) udáva, že metodickej trojhviezdičkovosti odzvonilo.Nehovoríme o klasických metódach sociálnych služieb, ale nahradzujemeich inými výstižnejšími výrazmi ako napríklad:

• formy, spôsoby, koncepcie, princípy práce,• stratégie,• intervencie, či intervenčné stratégie,• techniky,• prostriedky.Diskusie o metódach sociálnej práce napokon vyústili začiatkom

osemdesiatych rokov do nového delenia metód používaných v praxisociálnej práce, pre ktoré je charakteristická deľba metód do dvochzákladných prúdov, a to sú metódy viažuce sa na:

1. mikroprax - metódy orientujúce sa na jednotlivca, rodinu alebomalé skupiny,

-15-

Alutmiy

2. makroprax - sa zameriava na zlepšenie a zmeny celej spoločnosti. Ideteda o metódy orientujúce sa na navrhovanie a evaluáciu služieb,teda na sociálnu prácu realizovanú na úrovni komunity.Ako uvádza Chytil (2002), makroprax sa týka najmä štyroch

hlavných oblastí sociálnej práce a to plánovania, správy, hodnotenia,organizovania komunity

Tento model bol niektorými autormi, medzi ktorých patria napríkladZastrow, Barker, Novotná, Schimmerlingová, Řezníček, Galuske a.i. rozšírenýo metódy viažuce sa k mezo-praxi.

S týmto trojrozmerným modelom sa stotožňuje aj väčšinaslovenských autorov. K mikrorovine sociálnej práce sa tak viažu metódypoužívané v práci s jednotlivcom. K mezorovine sociálnej práce patriametódy používané pri práci s rodinou a inými skupinami. K makrorovinesociálnej práce zaradujeme metódy používané pri práci s komunitou, obcou,spoločnosťou.

Ako nové metódy jednotliví autori uvádzajú:• poradenstvo, terapia, supervízia,• procesuálne orientované metódy ako sociálna technika a krízová

intervencia,• sociálno-pedagogický pohľad,• multiperspektívne postupy.Autori sú jednotní v tom, že terminológiu považujú za nejasnú

a nesprávnu. Pfaffenberger preto navrhuje hovoriť namiesto o metódachradšej o formách práce, o metodike, či metodických systémoch a metodickejpráci. Rozlišovať tieto pojmy a ich obsahy v teórii i praxi môžeme až vtedy,keď je v relizácii sociálnej práce / sociálnej pedagogiky tento rasterdostatočne zabudovaný, teda keď je v nej štruktúrovaný, revidovanýa reflektovaný. Tradičné metódy a praktické kompetencie sociálnych služiebuž neboli postačujúce pre identifikáciu profesie. Kvalitatívne nové sociálnekrízové stavy viedli k rozvoju a diferenciácii nových foriem práce a dali dopochodu rozvoj, ktorý sa stal skoro neprehľadným. (Schilling, J., 1999)V tomto období sa case work stala dominantnou metódou v prípravesociálnych pracovníkov. V jednotlivých školách sociálnej práce sa sícehovorilo aj o sociálnej práci so skupinou či komunitou, ale tieto metódy saspomínali ako doplnkové k metóde case work. Až sociálna realita v období60. rokov znova poukázala na význam sociálnej práce so skupinou, sociálnejpráce s komunitou a sociálnej práce orientovanej na spoločnosť ako celok.V Západnej Európe zaznamenali presun obyvateľstva v oblastizamestnanosti z poľnohospodárstva do priemyslu. Toto obdobie je

-16-

Výuoj metodiky sociálnej práce

charakteristické tiež rozvojom technickým, ako aj problémami v oblastinárodných ekonomík, politicko-ideologickými problémami a pod.

6) zmeny v metodike sociálnej práce vo vzťahu ku globalizačnýmtendenciámGlobalizácia, ktorá sa stala hybným činiteľom práve v období 80. a 90.

rokov, ovplyvnila nielen svetovú ekonomiku, ale aj sociálnu realituv jednotlivých štátoch. Utvoril sa nový ekonomický priestor - Európskaúnia, so spoločnou menou, s možnosťou pracovnej migrácie obyvateľstvaEU, s nárastom počtu nezamestnaných, drogovo závislých, s nárastomdlhodobo chorých a terminálne chorých, so zvyšujúcim sa priemernýmvekom, nárastom svetovej biedy a hladu na strane jednej a nárastomekonomickej prosperity niektorých krajín na strane druhej. Táto realitaviedla k potrebe prehodnotenia niektorých foriem sociálnej pomoci, napodporu tretieho sektora, na metódy práce so závislými, s chorými na AIDSa pod. Ukázalo sa, že sociálna práca disponuje celistvým súborommetodických postupov, ktoré sú zamerané na najoptimálnejšie riešenie preklienta problémovej sociálnej situácie, ktoré sa nemôžu používať izolovane,ale ich úspešnosť je závislá na schopnosti sociálneho pracovníka voliťvhodné kombinácie viacerých pracovných metód. Sociálny pracovníkv súčasnosti by mal teda ovládať všetky známe metódy sociálnej prácea vedieť ich vhodne používať. O nutnosti používania viacerých metódv súčasnej sociálnej práci hovoríme hneď z niekoľkých dôvodov, a to najmä:

• potreba celistvého spracovania osvedčených pracovnýchpostupov a permanentné dobudovávanie tohto systému jepredpokladom kvalitnej a modernej metodiky sociálnej práce,

• kvalitne prepracovaná metodika je predpokladom oboznámeniasa s celým jej rozsahom profesionálnymi sociálnymi pracovníkmiako aj dobrovoľníkmi, t.j. profesionálnou prípravou sociálnychpracovníkov v oblasti metód sociálnej práce,

• praktické ovládanie metód sociálnej práce je predpokladomadekvátnej voľby vhodnej formy pracovnej metódy sociálnehopracovníka s konkrétnym klientom.

V súčasnosti môžeme hovoriť o komplexnom systéme metódsociálnej práce, čiže o existujúcej metodike sociálnej práce. Napriek tomu,tento systém nepokladáme za uzavretý a nemenný. Je samozrejmé, že dotohto systému budú patriť ďalšie metódy, najmä metódy orientujúce sa naoblasť inštitucionálnej sociálnej práce a na metódy práce so spoločnosťou.Tieto metódy, poznamenané novým prístupom k chápaniu sociálnych

-17-

problémov a interakcie jednotlivec - spoločnosť, sa v zvýšenej miere začalirozvíjať začiatkom osemdesiatich rokov. Predpokladáme, že najmäsociálna práca so spoločnosťou môže priniesť nové a svojím dosahomvýznamné metodické postupy sociálnej práce, ovplyvnené novým typomspoločnosti, ktorá vznikla na konci minulého storočia - EU. Existujúcesystémy sociálnej práce sa líšia aj v dôsledku rôznorodého prístupujednotlivých autorov k riešeniu tejto problematiky. Pri objasňovaníjednotlivých metodických postupov sa v metodike sociálnej prácepostupne vytvorilo viacero kritérií alebo hľadísk, ktoré majú funkciuindikátora, teda prvku určujúceho zaradenie - respektíve nezaradeniekonkrétnej pracovnej metódy do skupiny. K najfrekventovanejšímindikátorom je možné zaradiť napríklad časové, demografické, statusové,výkonové či činnostné hľadisko.

1.1. KLASIFIKÁCIA METÓD

Sociálna práca podobne ako je tomu napríklad v psychológii, filozofii,pedagogike, sociológii atď, používa metódy, ktoré by sme mohli zatriediť dotroch skupín:

1. metódy používané takmer vo všetkých spoločensko-vednýchdisciplínách, samozrejme po ich aplikácii na konkrétnu oblasťpoznania. Na význam týchto metód pre sociálnu prácu upozornilNicolas Herpin (In: de Robertis, C, 1998), pričom zdôrazňoval, že akoobjekt tak i cieľ je veľa razy spoločný pre viaceré humanitné vednédisciplíny, čo je dôvodom používania spoločných metodickýchpostupov v tzv. humanitných vedách. Patria sem metódy ako napr.:• analytická metóda - logicko-analytická (alebo regresívna) metóda,

syntetická, alebo progresívna metóda, induktívna metóda,deduktívna metóda, genetická metóda, deskriptívna metóda,axiomatická metóda, empirická metóda, výskumné metódy,historiografické metódy a pod.,

2. metódy spoločné viacerým disciplínám. Používané predovšetkýmv psychológii, pedagogike, sociológii a sociálnej práci a v niektorýchiných vedných disciplínách:• Mořenová sociometrická metóda, metóda kauzálnych atribúcií,

zážitkové metódy.exemplifikácie, heuristika, metódy optimálnejkomunikácie, hodnotenie,

-18-

Vývoj melodiky sociálnej prace

\ 3. melódy vlastné sociálnej práci, teda metódy ktoré vznikli priamov oblasti praxe sociálnej práce a ktoré sú podľa Herpina (tamtiež) natrhu intelektuálnej tvorivosti originálnym príspevkom dometodológie. Zároveň sa predpokladá, že každá z týchto novýchmetód by mohla prispieť k vyriešeniu potencionálnych krízhroziacich spoločnosti. Dnes ide o širokú skupinu metód, ktoréz hľadiska ich vnútorných charakteristík môžeme na základe určitýchdemarkačných hľadísk rozdeliť napr. do nasledovných skupín:

Časové hľadiskoklasické metódy - sociálna práca s jednotlivcom, prípadová SP,

- sociálna práca so skupinou,- sociálna práca s komunitou.

moderné metódy - sociálny managment,- sociálne projektovanie,- sociálne plánovanie.

Delenie na klasické a moderné metódy sociálnej práce je následkomprirodzeného vývoja vo vnútri sociálnej práce. V počiatočnom období, t.j.v med.zjvojriovom období, sa v metodike sociálnej práce hovorilo o trochzákladných druhoch metód sociálnej práce."Z uvedeného vyplýva, žeukazovateľom, na základe ktorého sa metódy delili, bol počet klientovs ktorými sa pracovalo. „Moderné metódy" sa rozvíjali v podstate odzačiatku formovania sa sociálnej práce, ale ich charakteristiky, cielea výsledky, neboli teoreticky dostatočne definované. Takisto je význam tejtoskupiny-metód viazaný na rozvoj teórie sociálnej práce. Až keď sa sociálnapráca sformovala ako veda, mala dostatok argumentov pre odbornézdôvodnenie potrebnosti rozvoja svojich „nových metód".

Demografické hľadiskoDeliacich faktorov je viacero napr. vek, kedy môžeme hovoriť o:

- sociálnej práci s deťmi,- sociálnej práci s mládežou,- sociálnej práci s dospelou populáciou,- sociálnej práci s občanmi vyššieho veku,

alebo pohlavie, na základe čoho môžeme hovoriť asociálnej práci soženami a o sociálnej práci s mužmi,podľa príslušnosti k etniku potom ide napr. o^sociálnu prácus etnickými skupinami, alebo u nás sociálnu prácu s Rómami a pod.

-19-

Melody sociálnej prace

Statusové hľadiskoDeliacim faktorom je postavenie klienta v spoločnosti:

- sociálna práca so zamestnanými,- sociálna práca s bezdomovcami,- sociálna práca so spoločensky neprispôsobenými osobami,- sociálna práca s migrantami,- sociálna práca s etnickými minoritami, atď.

s Podľa miesta výkonu- sociálna práca terénna, )- sociálna práca inštitucionálna,- sociálna práca komunitná,- sociálna práca ambulantná.

Podľa druhu vykonávanej činnosti / aktivity- sociálne služby,- sociálne poradenstvo, -- sociálna prevencia,'- sociálnoprávna ochrana, ^- penitencionárna a postpenitencionárna starostlivosť,- sociálna prevencia, L- supervízia,- dávky,- poistenie, •- antiopresívne techniky, ''- negociácia,- mediácia,- náhradná rodinná starostlivosť,- posudzovanie potrieb -- sprostredkovanie,- sociálna terapia atď.,- krízová intervencia,- sociálne intervencia,- multiperspektívná prípadová práca,- streetwork, ""- vzdelávanie profesionálov,- sociálny výskum, •-- sociálna diagnostika, v y

-20-

Vyou/ metodiky sociálnej práce

Pričom práve toto hľadisko najvýraznejšie odráža obsahovúrôznorodosť metód sociálnej práce.

Možno práve praktické poznanie, že sociálny pracovník nevystačí vosvojej praxi s jedinou „správnou" metódou, ale musí pri svojej prácivyužívať viacero metód, ktoré obmieňa podľa potreby, bolo pre väčšinuteoretikov, zaoberajúcich sa metodikou sociálnej práce, dôvodom preprijatie delenia metód sociálnej práce v závislosti na počte klientov. V praxisa v sociálnej práci tzv. čisté metódy takmer nepoužívajú. Každá"metóda,používaná v reálnej praxi, obsahuje v sebe aj prvky iných metód.Orientácia na klasické metódy sociálnej práce je aj v súčasnosti výraznápráve v USA, ktoré sú označované za kolísku zrodu tejto klasifikácie.K polemike o nevyhnutnosti prísne štruktúrovanej metodiky sociálnejpráce prispela aj Cristina de Robertis svojim tvrdením, že explicitnechápaná metóda (ako špecifický spôsob práce charakteristickej prekonkrétnu vednú oblasť) „je iba spôsobom na dorozumievanie saintelektuálov, ktorí nemajú každodenný kontakt s realitou sociálnehopracovníka, alebo im tento kontakt chýba úplne." (de Robertis, C, 1998, s.81). Sociálny pracovník v každodennej práci používa viacero pracovnýchmetód bez toho, aby si priamo „vyčleňoval" konkrétnu metódu, aby jejpoužitím vylúčil inú metódu.

Michael Galuske (2001) zastáva názor, že z hľadiska funkcie metodiky,pre vedecké smerovanie sociálnej práce je dôležitejšie venovať sa riešeniunasledovných otázok:

- Čo všetko ovplyvňuje využitie existujúcich metód sociálnej práce?- Ktoré individuálne charakteristiky osobnosti sociálneho pracovníka

pôsobia pri výbere metódy?- Či a ako ovplyvňuje osobnosť klienta voľbu pracovnej metódy?- Akým spôsobom ovplyvňuje spoločnosť sociálneho pracovníka

pri voľbe konkrétneho pracovného postupu?- Ako vplýva príslušnosť sociálneho pracovníka ku konkrétnej

inštitúcii na jeho profesionálnu orientáciu sa v metodike sociálnejpráce?

Metodika sociálnej práce by mala tak sústrediť svoje budúce úsilie navyriešenie troch základných úloh a to:

- aké perspektívy z hľadiska subjektívneho funkciovania ponúkasociálnemu pracovníkovi (ide najmä o otázky profesionálnehorastu, zvyšovania odbornosti, profesionálneho zvládania záťažea pod.),

-21-

- aké perspektívy ponúka sociálnej práci ako vedeckej i praktickejrealite (čím teda prispeje do odbornej diskusie, čo bude predmetjej výskumu a pod. a akým prínosom budú nové teoreticképoznatky pre oblasť praxe),

- aké perspektívy ponúka klientovi (bude sa klient stretávať skôrs pomocou a sprevádzaním, alebo s kontrolou a obmedzovanímjeho suverenity?).

K najakceptovanejším klasifikáciám v oblasti metód sociálnej prácepatrí Hainesove (1975) delenie metód, ktoré vychádza z účasti klienta narealizácii danej metódy. Metódy, ktoré sa orientujú priamo na prácu s klientomoznačuje Haines ako bezprostredné alebo priame metódy a metódy, priktorých sa nepredpokladá účasť klienta Heines nazýva nepriame.

Vychádzajúc z tohto prístupu je potom možné pristúpiť k nasledovnejklasifikácii metód sociálnej práce:

Tab. c. /: Klasifikácia metód sociálnej práce

Metódy orientované nabezprostredné - priame konanie

/. Objasnenie - podporovanie- objasňovanie,- podporovanie,- sebaporozumenie.

2. Informovanie - edukácia- informačná pomoc,- materiálna pomoc,- výchovná pomoc.

3. Persuázia- poradenstvo,- konfrontácia,- persuázia.

Metódy orientované nanepriame konanie

/. Organizácia - dokumentácia- organizácia „priestoru",- organizácia času,- dokumentácia.

2. Programovanie a plánovaniemetodického konania

- vstupné fázy tvorby skupiny,- organizácia dočasného delenia

skupiny,- aktivity napomáhajúce - tvorba

programu skupiny.

3. Metodické konanie zacielené nazmenu správania klienta.

-22-

iyvoj iiieluútR) sui-taínej pnite

4. Dohľad - ovplyvňovaniepomocou autority:

- kontinuita pracovnýchpostupov,

- rozhodovanie o požiadavkácha obmedzeniach,

- dohľad.

5. Rozširovanie kontaktov - tvorbanových možností:

- rozširovanie sociálnej siete,- odhaľovanie nových možností,- využívanie a tvorba štruktúr

prostredia alebo účasť v nich.

6. Strukturovanie pracovnýchvzťahov s klientom:

- štruktorovanie v čase,- využívanie miesta,- koncentrácia na hlavné ciele.

4. Spolupráca s inými sociálnymipracovníkmi

- kontakt,- koordinácia,- tímová práca,- konzultačná činnosť.

5. Metodické konanie na pozadísociálnych inštitúcií

• sociálna pomoc,- negociácia,- lobovanie,- lobovanie alebo hrozba?

Metodika sociálnej práce sa neorientuje len na vymenovaniepoužívaných metód a analýzu ich vnútornej štruktúry a úspešnosti riešenia.Zaoberá sa tiež vzťahom medzi metódou a cieľom práce, vplyvom hodnôt navýber metódy a realizáciu zvoleného metodického postupu a tiež skúmamožnosti ovplyvňovania profesionálneho konania mandátom sociálnehopracovníka a kompetenciami, ktorý mu tento mandát dáva, na oblasťmetodiky sociálnej práce.

Prax sociálnej práce ukazuje, že k najdôležitejším cieľom sociálnejpráce patrí:

1. Pomáhať jednotlivcom i skupinám pomenovať a vyriešiť alebo aspoňminimalizovať problémy, vznikajúce z poruchy rovnováhy medziklientom a jeho okolím.

2. Poukazovať na potencionálne oblasti, v ktorých môže prísťk poruchám rovnováhy medzi individuom či skupinou a prostredíms cieľom predchádzať vzniku nerovnováhy.

3. Objavovať, poukazovať a rozvíjať na maximálne možnú mierupotenciál jednotlivca, skupiny či spoločnosti.

-23-

Sociálna práca sa odvoláva na význam a prirodzenú hodnotu človekaa na závislosť, ktorá vzniká medzi indivíduom a spoločnosťou. Zdôrazňuje,že v celých demokratických dejinách ľudskej spoločnosti môžeme sledovaťúsilie o zachovanie významu jednotlivca a ochranu jeho individuality.

Civilizovaná spoločnosť dneška bola vytvorená ľuďmi, pre nichsamotných a mala by teda slúžiť jednotlivcom i skupinám. Táto služba bynemala byť orientovaná len na celok, ale tiež na jej jednotlivé časti, čiže naindividuálne ľudské bytosti. V 80. - 90. rokoch 20. storočia sa v sociálnejpráci čoraz častejšie objavujú práve otázky funkčnosti celku z pohľadujednotlivca, skupiny, či komunity. Koncom 20. storočia sa zvýšená pozornosťopätovne venuje vplyvu spoločnosti na optimálne fungovanie rodiny.Niektorí autori3 poukazujú na nutnosť zmeny prístupu vo vzťahu celkua jeho časti (systém a jeho subsystémy), zdôrazňujúc človečenstvo akonajvyššiu morálnu a sociálnu hodnotu. Scott Brian (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998, s. 67) upozorňuje, že hodnoty v sociálnej práci sú„rôzne definované", a neexistuje žiadna jednotná klasifikácia hodôt sociálnejpráce. Vo všeobecnosti sa kladie dôraz na význam dôstojnosti každéhojednotlivca a na sebaurčenie klienta. Vychádzajúc z týchto filozofickýchpostulátov potom v sociálnej práci môžeme sledovať nasledovné:

1. Jednotlivec sa stáva predmetom najväčšieho záujmu spoločnosti.2. Jednotliví členovia spoločnosti sú na sebe navzájom závislí.3. Jednotlivci nesú vzájomnú spoločnú zodpovednosť.4. Existujúce ľudské potreby sú rovnaké pre všetkých, ale každý jedinec

je osobnosťou neopakovateľnou, líšiacou sa od iných.5. Zásadným atribútom každej demokratickej spoločnosti je využitie

celého potenciálu každého jej člena a prijatie zodpovednostiprostredníctvom aktívnej účasti vo verejnom živote spoločnosti.Spoločnosť je povinná posilňovať také hodnoty, ktoré napomáhajú

prekonávaniu prekážok alebo zabraňujú ich vzniku.Tieto hodnoty pritom našli v sociálnej práci vyjadrenie ako zásadné

princípy, a to:• hodnota jednotlivca,• hodnota výnimočnosti jedinca,• hodnota sebaurčenia.Súčasťou metodológie sociálnej práce je aj riešenie terminologických

otázok súvisiacich s problematikou metód a metodických postupov. Zdanlivobezproblémová oblasť skrýva v sebe niekoľko zásadných problémov, ktoré

3 Helen Perlmanová, Scott Brian, W.E. Gordon, R.W. Roberts , de Robetis a ďalší

-24-

Vývoj metodiky soctulnej prace

sú dôsledkom mechanického spôsobu prekladu zahraničnej odbornejterminológie do slovenského jazyka, bez rešpektovania platných obsahovýchvýznamov slovenského jazyka. Tento problém sa vzťahuje nielen na oblasťnajnovších poznatkov, ale súvisí aj s najstaršími a najustálenejšími pojmamisociálnej práce u nás a to sú (vo vzťahu k metodike) pojmy sociálna prácainidividuálna a sociálna práca komunitná.

-25-

-9Z-

d fawnr

ôutiumu piut.a

2. SOCIÁLNA PRÁCA S JEDNOTLIVCOM

Sociálna práca s jednotlivcom je historicky najstaršou metódousociálnej práce. Toto tvrdenie sa vzťahuje rovnako na praktickú rovinusociálnej práce, ktorú predstavuje v jej začiatkoch neformálna susedskápomoc, ako aj na teoretickú oblasť sociálnej práce. Snaha vedecky podložiťprofesiu sociálna práca začína práve teoretickým rozpracovaním postupusociálneho pracovníka s jeho konkrétnym klientom. V USA sa už v 19. storočístretávame s požiadavkou individuálneho prístupu pri riešení sociálnychproblémov v spoločnosti. V roku 1843 bol v USA založený Spolok prezlepšenie podmienok chudobných, ktorý sa zaoberal otázkami riešeniachudoby a pristupoval k pomoci (v porovnaní so vtedajšou praxouamerickej sociálnej práce) oveľa individuálnejšie. Cieľom spolku bolonavštevovať chudobných v ich domoch, podporovať ich, nakoľko to jepotrebné, pomáhať im pri získavaní práce, povzbudzovať ich pridosahovaní samostatnosti, viesť ich k úcte samých k sebe, pestovaťu nich návyky a v konečnom dôsledku poskytovať aj nevyhnutnúmateriálnu pomoc (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998, s. 63).

V roku 1877 sa v USA zjednotili charitatívne organizácie do Združeniacharitatívnych organizácií (tamtiež). Vznik COS dal impulz k rozvojuindividuálnej sociálnej práce. Hlavnými tézami COS boli: potreba vedenia čonajúplnejších záznamov o prípade, potreba centrálnej evidencie, významnávštev -dobrovoľných sociálnych pracovníkov v domácnostiach klientaa pod. Záznamy vedené v COS neskôr poslúžili aj pre výskum zaoberajúci sarealizovaním materiálnej podpory na individuálnom princípe.

Práve títo rodinní „inšpektori / vizitári" prispeli k rozvoju sociálnejpráce zistením, že nie všetci chudobní sú rovnakí, a preto nesmú byťposudzovaní rovnako a teda je potrebné zaobchádzať s nimi podľa ichindividuálnych potrieb. V roku 1866 na Národnej konferencii charitatívneja penitencionárnej práce, ktorá sa uskutočnila v Bostone, sa veľa delegátovzasadovalo za prijatie zásad individualizácie sociálnej práce. Za cieľsociálnej práce COS vyhlásila „preniknutie" do individuality jednotlivcas cieľom obnoviť schopnosť jeho funkciovania.

V roku 1905 vznikol v USA Spolok služieb rodine, k zakladatelkámktorého patrili i M. Richmondová a Francis H. Kleanová. Tento spolokposkytol služby viac ako tisícke klientov a o forme a účinnosti poskytnutejpomoci si viedol záznamy. Richmondová a Kleanová spracovali tieto

-27-

záznamy o poskytnutých službách, ktoré Spolok vydal pod názvom „SocialCasework" (tamtiež). Táto práca patrí k prvým rozsiahlejším publikáciámz oblasti metodiky sociálnej práce a aj jej prispením sa vo svete udomácnilooznačenie tohto spôsobu práce pojmom sociálna práca prípadová (socialcase work).

Na začiatku 20. storočia boli pre prípadovú sociálnu prácucharakteristické najmä nasledovné aktivity:

- hľadanie práce pre členov rodín, ktoré sa nachádzali v problémoch,- zabezpečenie školy pre deti,- umiestnenie detí zanedbávaných, podvyživených a opustených,

v opatrovateľských inštitúciách, pričom v tejto oblasti dominovalnázor, že ak nie je možné zmeniť prostredie, je potrebné vybraťz neho jednotlivca, a to i vtedy, ak by malo prísť k rozdeleniu rodiny.Vývoj názorov na prípadovú sociálnu prácu v medzivojnovom

období si môžeme priblížiť prostredníctvom jej chápania vybranýmiautormi:

1) Podľa Mary Richmondovej (1922) sa na sociálnej práci s prípadomzúčastňujú procesy, ktoré prostredníctvom svedomitej práce,prostredníctvom aktivít, v ktorých sa jednotlivec prispôsobujeprostrediu, rozvíjajú jeho osobnosť.

2) Jeanette Regensburgová (In: Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 11998, s. 61) chápala prípadovú sociálnu prácu ako metódu„pozorovania" (za účasti sociálneho pracovníka) schopnosti klientapostaviť sa čelom k problému ako celku, alebo k jeho časti ako ajpozorovanie jeho praktického konania (činnosti).

3) S. Bowers (tamtiež, s. 62): Prípadová práca je umenie, v ktoromznalosť vedy o vzťahoch medzi ľuďmi, alebo o schopnosti udržiavaťtieto vzťahy, pôsobí na mobilizáciu odolnosti klienta a rezervyspoločnosti, s cieľom zlepšiť adaptáciu sa jednotlivca na celok alebo naakúkoľvek časť jeho spoločného prostredia.Rozvoj prípadovej sociálnej práce v 20. rokoch minulého storočia

ovplyvnila aj rozvíjajúca sa psychoanalýza, ktorá upriamila pozornosť napríčinno-dôsledkové vzťahy medzi jedincom a jeho prostredím. Desaťročiepo prvej svetovej vojne (1918 - 1928) sa tak nieslo v znamemí úsiliao využitie psychosociálnych obsahov v metodickom konaní orientovanomna oblasť prípadovej práce, zdórazňujúc závažosť riešených problémov.Dôsledkom tejto orientácie na využívanie znalostí psychológie bolo ajposunutie jednotlivca do centra odbornej pozornosti sociálnychpracovníkov. Emócie, konflikty a ich tlemenie, skúmanie vplyvu

•Vx Kiliiu piucu $ jednotlivcom

podvedomia a dedičnosti na socializáciu klienta sa stali integrálnousúčasťou prípadovej sociálnej práce. Pod vplyvom psychosociálnejorientácie sa sociálni pracovníci rozhodli uprednostniť pred materiálnymiformami pomoci metodické postupy orientované na oblasť svojpomoci.

Sociálne a ekonomické zmeny vyvolané veľkou hospodárskou krízouovplyvnili aj orientáciu prípadovej sociálnej práce. Toto obdobie so sebouprináša rad programov zameraných na oblasť nezamestnanosti. Situácia sivyžiadala, aby sa ekonomický rozmer sociálnej práce nanovo prehodnotil.Pre obdobie veľkej hospodárskej krízy je okrem upriamenia pozornosti naekonomické aspekty sociálnej práce charakteristická aj „propagácia"individuálnych programov zvládania nezamestnanosti. Do poprediavedeckého záujmu sociálnej práce sa dostali otázky ako:

• triedne rozdiely v normách a hodnotách ako determinanty reakcie nadanú situáciu, stabilita spoločnosti a stabilita jednotlivca,

• rodina, dynamika rodinných vzťahov, interakcia medzi členmi rodiny.V teórii sociálnej práce sa rozpracúva rodinná diagnóza, rodinnáterapia a pod.Závažnosť problémov, spájajúcich na niekoľko rokov celé ľudské

spoločenstvo, ako nezamestnanosť, chudoba, kriminalita spojenás extrémnou chudobou, nárast nákazlivých chorôb priamo súvisejúcichs biedou atď. boli pozadím, na ktorom sa sociálna práca prípadová začala ajv Európe vnímať ako najlepšie riešenie spomínaných problémov.S prístupom, používaným v americkej sociálnej práci, sa do európskejsociálnej práce preniesol aj termín, ktorý sa v bývalom Československuneprispôsobil potrebám ani jedného jazyka (českého či slovenského). Tátoskutočnosť bola spôsobená priamym prekladom odborného termínuz americkej angličtiny, pričom sa nerešpektovala skutočnosť, že obsahovo sapojem „case work" úplne nestotožňuje s významom sociálnej práces jednotlivcom. Na túto skutočnosť reagovali viacerí autori, diskusia o tomtoprobléme však zostáva aj naďalej otvorená a preto v prácach európskychi domácich autorov je možné nájsť nasledovné označenia:

a) individuálna sociálna práca,b) sociálna práca s jednotlivcom,c) prípadová sociálna práca,d) case work.

Všetky štyri terminologické spojenia sa vzťahujú na aktivitysociálneho pracovníka zamerané na prácu s jedným, konkrétnym klientom.Kým v americkej literatúre sa stretávame viac s pojmom prípadová sociálnapráca, respektíve case work, v európskej literatúre nachádzame všetky štyri

-29-

Melody

spôsoby pomerne rovnomerne zastúpené. V domácej literatúre sa používaprevažne termín individuálna sociálna práca. Chápanie terminologickéhospojenia prípadovej sociálnej práce ako synonyma k pojmu individuálnasociálna práca sa javí z hľadiska lexiky slovenského jazyka ako nienajšťastnejšie riešenie. V teoretickej rovine sa nám tak ponúka niekoľkozaujímavých otázok:

• Je sociálna práca, ktorú realizuje sociálny pracovník so svojímklientom skôr prácou individuálnou alebo prípadovou?

• Môžeme riešiť individuálne problémy klienta, bez rešpektovania jehorodiny, alebo je potrebné riešiť problém klienta ako súčasti určitejrodiny?

• Môžeme chápať pod pojmom prípad aj viac ako jedného klienta?• Ak ide o sociálnu prácu individuálnu, čo chceme použitím prívlastku

„individuálna" zdôrazniť - že pracujeme s jedným klientom, alebo žesociálny pracovník rešpektuje princíp individuálneho prístupu?

• Je vôbec možné, aby sa na individuálnej sociálnej práci podieľaliviacerí odborníci? A ak to nie je možné, ako vysvetlíme, že trendyposledných dvadsiatich rokov ukazujú práve na úspechy dosiahnutév rámci tímovej spolupráce odborníkov?Je tiež potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že „prípadová práca" sa

môže viazať aj na skupinu, či komunitu. Napríklad ak sa budeme venovaťproblematike nezamestnanosti v určitej komunite, je možné z jazykovéhohľadiska označiť túto skutočnosť ako prípad. Termín prípadová sociálna prácamôžeme použiť aj vo vzťahu k riešeniu skupiny mladistvých delikventov, ktoríspoločne spáchali trestný čin. „Sociálny prípad" je chápaný ako problémovásituácia, v ktorej sa ocitol jednotlivec, skupina alebo spoločnosť.

Nakoniec takéto chápanie obsahu sociálnej práce prípadovej môžemevidieť aj v americkej sociálnej práci, ktorá chápe prípadovú sociálnu prácuako prácu s jednotlivcami a ich rodinami. Řezníček poukazuje na skutočnosť,že niektoré teórie sociálnej práce, ako ekologická (enviromentálna) školaa teória životného behu alebo životných fáz, odlišnosť individuálneja skupinovej sociálnej práce úplne popierajú alebo ignorujú (Řezníček, I.1994). Tieto teórie vychádzajú zo skutočnosti, že na procese zmeny, ktorý jehlavným cieľom individuálnej sociálnej práce, sa okrem samotného klientaspolupodieľa aj jeho životné prostredie, čiže do interakcie sociálnypracovník klient, je potrebné doplniť práve pôsobenie prostredia, čím sapotláča individuálny charakter sociálnej práce.

Termín prípadová sociálna práca do teórie sociálnej práce zaviedlau nás Krakešová-Došková (1946), ktorá ho použila na označenie

-30-

•Sor/íi/mi práca s jednotlivcom

individuálneho riešenia problémov jednotlivca, čiže sociálneho prípadu.Sociálnym prípadom, podľa nej, je človek, ktorý nie je schopný vlastnýmisilami prekonávať životné problémy a prekážky, s ktorými sa stretáva priplnení svojich ľudských funkcií, úloh, roli ako napríklad:

• rodičovská,• manželská,• pracovná,• hospodárska,• výchovná.

Krakešová vo svojich prácach upozorňovala, že vo väčšine prípadovjednotlivec zlyháva vo viacerých funkciách súčasne. Práve táto kumuláciafunkcionálnych neúspechov privádza jednotlivca do situácií, z ktorých neviesám nájsť východisko. Ako hovorí Strieženec (1999), u jednotlivca prichádzak narušeniu vnútorných i vonkajších vzťahov voči sebe samému ako aj vočisvojmu sociálnemu okoliu.

Príčinou „zlyhania", respektíve neschopnosti nájsť riešeniez problémovej situácie býva náhla, nečakaná zmena sociálnej reality(nezamestnanosť, epidémia, živelná katastrofa a podobne), ktorú jednotlivecneočakáva, nie je teda na ňu pripravený.

Lamser (1972) pokladá za „sociálny problém" tie vývojové tendenciev medziľudských vzťahoch, ktoré sú pokladané za obtiažne a ktorým savenuje pozornosť formou korektívnych a vyrovnávacích opatrení. Podľaneho o sociálnom probléme hovoríme až vtedy, keď problém presahujeosobnú situáciu, zasahuje väčší počet ľudí a vyžaduje riešenie.

Ak- má byť snaha o vyriešenie problému úspešná, je potrebnákvalifikovaná znalosť problému, ktorý jednotlivec chce riešiť.

Kvalifikovaná znalosť sociálneho problému predstavuje zvládnutiesúboru teoretických informácií o problémovom jave a tiež súboru odbornýchčinností, ktorý sa v teórii sociálnej práce označuje ako metódy sociálnej práce.

V teoretickej rovine otázka riešenia sociálneho problému si najskôrvyžiadala prepojenie poznatkov sociológie a psychológie, neskôr pribudlipoznatky z ďalších vedných oblastí. Psychologické poznatky do sociálnejpráce priniesla Robinsonova a neskôr jej nástupcovia, ktorí poukazujú navýznam využitia poznatkov z psychológie v sociálnej práci.

Robinsonova vo svojom diele: Premena psychológie na sociálnu prácuprípadovú hovorí o štyroch stupňoch vývoja prípadovej sociálnej práce:

1) úsilie spoločnosti zmeniť „sociálne úchylné indivíduá" trestom alebonásilím, alebo ich odstrániť či izolovať od spoločnosti (žobráci,chorí, mrzáci),

-31-

Aleluúv sociálnej piate

2) snaha o zavedenie vonkajšej klasifikácie sociálnych prípadov, tedao ich rozdelenie na vdovy, siroty, alkoholikov, zanedbané deti,a stanovenie zvláštnych spôsobov práce s jednotlivými skupinami,

3) úsilie o vedeckú analýzu sociálneho problému, ku ktorému prispelaaj práca Mary Richmondovej Social Diagnosis (Sociálna diagnóza),

4) záujem o samotného klienta - vstup psychologie so snahou nájsťkorene problému v osobnej skúsenosti klienta.V slovenskom jazyku má termín „prípad" viacero možných obsahov,

neoznačuje teda explicitne len prácu s jedným klientom. Ak by sme chceliplne rešpektovať praktiku slovenského jazyka, mali by sme sa prikloniťk forme: sociálna práca s jednotlivcom a logicky potom sociálna práca soskupinou, atď. Pod sociálnou prácou s jednotlivocom sa rozumie priamykontakt sociálneho pracovníka s klientom v záujme vyriešenia jeho sociálneproblémovej situácie, pričom dôraz sa kladie rovnomerne na možné vplyvykoreniace v osobnosti klienta (vplyvy mikroprostredia), ako aj na možnévplyvy pôsobiace v jeho okolí. Súčasťou klientovho mikroprostredia,z hľadiska sociálnej práce, je aj jeho rodina, preto pri riešení klientovýchproblémov venujeme rodine a vzťahom v nej mimoriadnu pozornosť.V tomto smere zodpovedá sociálna práca s jednotlivcom americkémuchápaniu sociálnej práce prípadovej, ktorá prípadovú sociálnu prácuvymedzuje ako prácu s jednotlivcami a ich rodinami.

Hoci termín sociálnej práce s jednotlivcom navodzuje dojem jedinejpoužívanej metódy, v skutočnosti ide o súbor metód zameraných na priamypracovný kontakt s jedným klientom Samotná realizácia tejto metódy jeveľmi rôznorodá, v závislosti od modelu či prístupu, ktorý si volí konkrétnysociálny pracovník. Tak napríklad desaťročie po prvej svetovej vojne (1918-1928) sa nieslo v znamemí úsilia o využitie psychosociálnych obsahovv metódach sociálnej práce orientujúcich sa na riešenie problémov. City,emócie, tlemenie konfliktov a či potreba pochopenia vplyvu podvedomia naporuchy socializácie jedinca sa stali integrálnou súčasťou prípadovejsociálnej práce. Sociálne a ekonomické problémy vyvolané veľkouhospodárskou krízou zmenili aj optiku sociálnej práce a následne priniesli ajnové postupy do sociálnej práce s jednotlivcom, orientované na oblasťnezamestnanosti. Táto situácia si vyžiadala, aby sa ekonomický rozmersociálnej práce nanovo prehodnotil. Pre obdobie veľkej hospodárskej krízyje okrem upriamenia pozornosti na ekonomické aspekty sociálnej prácecharakteristická aj „propagácia" osobných / individuálnych programovzvládania nezamestnanosti. Do popredia vedeckého záujmu sociálnej prácesa dostali otázky, ako:

-32-

Six minu práca s jednotliucom

• triedne rozdiely a ich prejavy v oblasti akceptácie sociálnych noriem,ktoré v tom čase boli chápané ako determinanty reakcie na danúsituáciu, stabilita spoločnosti a stabilita jednotlivca a následnemetodické postupy orientované na proces socializácie,

• rodina, dynamika rodinných vzťahov, interakcia medzi členmi rodiny.V teoretickej rovine sa rozpracovala metóda rodinnej diagnostiky,rodinnej terapie a pod.Rozvoj diagnostiky, ako metódy sociálnej práce sa spája aj s 50. rokmi,

kedy je badateľný vplyv psychosociálnej, funkcionálnej orientácie naproblém. O psychosociálnej práci sa ako prvá zmienila Hamiltonová(Skidmore-Thackerey, 1998), ktorá prišla v roku 1941 s tzv. organizmickýmprístupom. Hamiltonová poukázala na vzájomné pôsobenie jednotlivcaa jeho okolia, ktorí spolu vytvárajú jeden organizmus. Na jej prácunadviazala H. Perlmanová (tamtiež, s. 74), ktorá v práci Social Casework,vydanej v roku 1957 prichádza s prístupom orientovaným na riešenieproblému. Cieľom prípadovej práce je podľa Perlmanovej zangažovat' klientana riešení problému, zmobilizovať jeho vnútorný potenciál a využiť ajmožnosti, ktoré ponúka klientove okolie. Oproti tomu pre 60. roky v sociálnejpráci s jednotlivcom je charakteristická orientácia na modifikáciu správaniaa v 80. rokoch sme zaznamenali rozšírenie vplyvu napr. behaviorálnychprístupov, selektívnej intervencie, optimálnej komunikácie, antiopresívnychtechník atď.

Sociálni pracovníci pri individuálnej sociálnej práci využívajúmetódy vychádzajúce nielen z rôznych vedných oblastí, ale tiež z rôznychteoretických" prístupov, ktoré sociálni pracovníci obohacujú vlastným,individuálnym štýlom, výsledkom čoho sú nové, originálne prístupy v prácis klientom. Neustála inovácia používaných prístupov, metód či odbornéhokonania profesionálov je v sociálnej práci daná predovšetkým novýmisituáciami, ktoré každodenná realita prináša. Týmto sa samozrejme rozvíjaaj samotná teória sociálnej práce, posilňujúca najmä metódy.

Táto rôznosť sa prejavuje napr. v porovnaní americkej a európskejsociálnej práce. Hoci je nesporné, že európska „prípadová práca" bolaformovaná pod vplyvom amerického case work-u, nepreberala túto metóduabsolútne, ale prispôsobovala si ju vlastným tradíciám a hodnotám.V európskych krajinách sa stretávame s väčším vplyvom pedagogiky nasociálu prácu, jako je tomu v USA. Sociálna práca, najmä v stredoeurópskompriestore, sa orientuje viac na prácu s hodnotovými postojmi, s persuázioua tiež je tu výraznejšie úsilie o prepojenosť individuálnych problémovs problémami celku a pod.

-33-

Ďalším dôležitým krokom vo vývoji sociálnej práce bolo rozšíreniezámerného pôsobenia sociálnych pracovníkov z klientov sociálnej práce ajna formovanie vedomých spoločenských postojov jednotlivých členovspoločnosti. Niektoré problémy, ako napríklad zanedbávanie, či týranie detí,starostlivosť o zdravotne postihnutých, či starých ľudí a pod., saodtabuizovali, a v rámci úsilia o väčšie zaangažovanie spoločnosti na riešeníspomínaných problémov sa vyvinuli nové pracovné postupy, z ktorýchnajznámejšou sa stala práve sociálna prevencia.

K najvýraznejším trendom v oblasti metód sociálnej práce v 80-tychrokoch patrí orientácia na svojpomoc.

Sociálna práca s jednotlivcom patri k naj rozpracovanějším oblastiammetód sociálnej práce. V teoretickej rovine sa sociálna práca s jednotlivcomzaoberá otázkami životného cyklu, vplyvu rodiny na úspešnú socializáciujednotlivca, na problémové správanie a možnosti jeho nápravy,interakčnými výmenami atď.

Z hľadiska praxe sa očakávania sociálnych pracovníkov upierajúk otázkam maximalizácie úspešnosti riešenia individuálnych sociálnychproblémov. V známych metodických postupoch v sociálnej prácis jednotlivcom je možné identifikovať spoločné etapy, ktoré sú obsiahnuté vovšetkých metódach, ktoré sociálny pracovník pri práci s klientom používa.

2.1. ETAPY SOCIÁLNEJ PRÁCE

Termínom etapa označujeme určitý špecifický úsek práce s klientom,ktorý je dobre vydeliteľným úsekom z metódy ako celku. Každá etapa môžemať vo vzťahu k metóde ako celku svoj vlastný, špecifický cieľ. Sociálna prácas jednotlivcom je v podstate komplexom postupných krokov, usporiadanýchdo celku v určitom logickom slede, rešpektujúcom väzbu následnýchkrokov. Z hľadiska teoretického spracovania sa problematika metód sícevyznačuje jemnými odchýlkami, ale v podstate sa všetci autori zhodujú nazoradení potrebných krokov, charakteristických pre túto metódu.

Americká škola (Novotná, V.-Schimmerlingová, V., 1922), reprezentovanáv tejto oblasti najmä Richmondovou a Robinsovou mala pomerne silný vplyvaj na rozvoj našej sociálnej práce s jednotlivcom, a to ako v období rokov1918 - 38, tak i po rekonštrukcii tohto vedného odboru v roku 1991.

Richmondová hovorila o piatich základných etapách sociálnej práce,ktorými sú:

-34-

MKMIIIU praco sjediiottwiom

1) etapa sociálnej evidencie a prvého kontaktu,2) sociálna diagnostika,3) etapa vypracovania sociálneho plánu,4) sociálna terapia,5) etapa overovania výsledkov/účinnosti sociálnej terapie.

Francúzska škola, reprezentovaná Cristinou de Robertis (1998),vymedzuje tri základné etapy alebo fázy sociálnej práce a to:

1) oboznámenie sa s prípadom,2) hodnotenie / stanovenie sociálnej diagnózy,3) intervencia a zakončenie.

Kombináciou oboch prístupov je vytovrený nový model, ktorý jezároveň vnútorne dostatočne diferencovaný tak, aby mohol byť vhodnýmmodelom najmä počas školskej prípravy budúcich sociálnych pracovníkov,ale tiež môže fungovať ako „kontrolný model" sociálnych pracovníkovv praxi v prípade, že z rozličných dôvodov sa nedarí úspešne riešiťklientovu situáciu. Tento model sa skladá zo štyroch základných okruhov:

A) Oboznámenie sa s prípadom:a) kontakt,b) analýza prípadu (situačná analýza),c) evidencia.

B) Sociálne hodnotenie:a) sociálna diagnostika,b) plán práce,c) voľba pracovných metód.

C) Sociálna intervencia:a) sociálna terapia, rehabilitácia,b) poradenstvo atď,c) diskusia.

D) Zakončenia prípadu

* Z teoretického pohľadu sa sociálna práca zaoberá otázkami ako je:význam prvého kontaktu pre úspešnosť riešenie,súbor informácií potrebných pre prácu s klientom,evidencia prípadu,otázky optimálnej pracovnej atmosféry, analýza,

-35-

lej pmce ^ _

pravidlá optimálnej komunikácie, hodnotenie, plán práce,p p j ,/"•y sociálna intervencia, kontrakt atď.

2.1.1. Oboznámenie sa s prípadom

Sociálny pracovník sa s klientom môže stretnúť za rôznych okolností:• klient prichádza sám za sociálnym pracovníkom,• inštitúcia, v ktorej je sociálny pracovník zamestnaný, poverí

sociálneho pracovníka prácou s konkrétnym klientom,• klient prichádza na podnet inej inštitúcie napr. polície, či súdu, školy

a pod.,• na základe upozornenia iného občana alebo inštitúcie je klient

predvolaný.

Podnet, na základe ktorého klient prichádza, môže významnoumierou ovplyniť prístup klienta k spolupráci so sociálnym pracovníkom. Prioboznamovaní sa s konkrétnym prípadom, sociálny pracovník by malvenovať dostatočnú pozornosť aj tejto otázke. Je vhodné, aby si položila zodpovedal niekoľko otázok typu:

Kto „ohlásil" prípad?V čom mene (v mene koho)?Komu je adresovaný prípad (sťažnosť, žiadosť)?V tejto fáze práce s klientom sociálny pracovník si musí uvedomiť, že

mnohí klienti (aj keď prichádzajú iniciatívne, aby vyhľadali pomoc)očakávajú od sociálneho pracovníka „lokálne" prevzatie zodpovednosti zariešenie vlastného prípadu. Je to dané vplyvom predchádzajúcichskúseností z oblasti medicíny, práva alebo s kontaktom s kňazmi. Na rozdielod týchto profesií, kde hlavným aktérom je profesionál, ktorý rozhodne akoďalej, v sociálnej práci je potrebné aby profesionál, teda sociálny pracovník,od začiatku cielene zaangažoval klienta na riešení jeho vlastného prípadu.

Sociálny pracovník vystupuje v tomto vzťahu ako „sprievodca",„poradca". Hlavným aktérom zostáva klient.

Aktívny prístup klienta je potrebné posilňovať počas celého trvaniatohto vzťahu. V prvej fáze, pri oboznamovaní sa s prípadom sociálnypracovník musí preto zhodnotiť aj klientov prístup k riešeniu problému,schopnosti samostatne rozhodovať o možnostiach riešenia.

-36-

iiiu p l u m 5 ]*číiit(juiUi-uin

a) Prvý kontak s klientom

Priebeh prvého kontaktu ako sme už spomínali môže byť do značnejmiery ovplyvnený dôvodom klientovho príchodu. Skutočnosť, či klientprichádza dobrovoľne, alebo nedobrovoľne poukazuje aj na možné výhody,respektíve obtiaže v počiatočnej komunikácii. V každom prípade však prvéstretnutie so sociálnym pracovníkom nie je pre klienta tak jednoduché, akoby to mohlo nezainteresovanej osobe pripadať. Prax ukazuje, že klienti majúpri prvom kontakte nasledovné pocity.

• „túžia, aby ich niekto vypočul,• > túžia, aby im bola poskytnutá pomoc,• .prichádzajú si pre radu,• dúfajú, že niekto iný je schopný nájsť riešenie ich problému,

Klienti však nie vždy disponujú pozitívnymi očakávaniami.V prípade, ?e k sociálnemu pracovníkovi prichádzajú nedobrovoľne, aleboich problém je pridlho neriešený, ich príchod môže byť sprevádzaný tiežnáslednými pocitmi:

• pochybnosť o schopnosti profesionála vyriešiť jeho problém,• nedôvera v odborníkov,• klient prežíva vlastnú situácia doprevádzanú často pocitmi

bezradnosti, zbytočnosti, vlastného zlyhania,• odmieta hovoriť o vlastných problémoch,• nechuť čokoľvek meniť, či riešiť atď.

Aj napriek tejto skutočnosti by mal sociálny pracovník usilovať o to,aby klient pri prvom stretnutí s ním nadobudol presvedčenie, že:

• sociálny pracovník prejavil o jeho problém skutočný záujem,• že chápe tento „problém" tak, ako ho klient predkladá,• že sociálny pracovník je kompetentný pomôcť mu pri riešení jeho

problému.Za tým účelom by mal sociálny pracovník nadviazať najoptimálnejšiu

formu spolupráce s klientom, čo pri prvom kontakte znamená predovšetkýmvytvorenie priateľskej atmosféry a otvorenie komunikácie. Vo fáze prvéhokontaktu sa sociálny pracovník v rámci rozhovoru prostredníctvom spätnejväzby ubezpečuje o správnom pochopení „problému" z pohľadu klienta.V tejto chvíli nie je dôležitá skutočnosť, ako daný problém vníma sociálnypracovník, kde vidí príčiny vzniku problému atď. Sociálny pracovník a klientby mali prísť k zhode v tom, čo považujú za problém a čo teda budú riešiť.Prvý kontakt s klientom tak môžeme označiť aj za fázu rozpoznávania aleboaj odhaľovania problému. Táto etapa býva charakteristická otvorenosťou

-37-

klienta voči eventuálnej pomoci, či rade a jeho pripravenosťou „nechať saviesť", ale tiež aktívne spolupracovať pri riešení svojho problému,v závislosti od typu osobnosti klienta.

Sociálny pracovník musí teda vedieť, že ak ho klient vyhľadal sám,alebo prišiel na doporučenie, ale dobrovoľne, potom je klient:

• pripravený na možné zmeny,• má vlastnú motiváciu ku zmene,• disponuje predstavou o tom, ako riešiť vlastnú sociálnu situáciu,

a to často razy aj v prípade, že klient dobrovoľne nevyhľadásociálneho pracovníka.

Základnými metódami, ktoré v tejto etape sociálny pracovník používasú rozhovor a pozorovanie, ktoré umožňujú získať dostatok potrebnýchinformácií pre začatie spolupráce s klientom.

Neoceniteľnou pomocou, o ktorú sa musí v tejto etape sociálnypracovník opierať, je dobré zvládnutie komunikačných zručnosti, najmäschopnosti zapájať klienta do rozhovoru a schopnosti empatickéhopočúvania. Sociálny pracovník by vo svojom repertoári mal mať tiežniekoľko techník „topenia ľadov", čiže techník orientovaných naodstraňovania prirodzených rozpakov na strane klienta, neistoty, či určitejobavy z tohto stretnutia, ktoré môžu pôsobiť ako prekážka v nadviazaníkomunikácie.

Dobrý profesionálny vzťah medzi sociálnym pracovníkom a jehoklientom sa buduje od prvého kontaktu. Biestek (Skidmore, R. A.-Thackerey,M. G. 1998) hovorí o potrebe vybudovať kvalitný vzťah, pre ktorý platianasledovné princípy: individualizácia, vyjadrovanie pocitov, kontrolovanáemočná zaujatosť, akceptácia, neodsudzujúci prístup, klientovo právo nasebaurčenie, dôvernosť informácií.

Takýto vzťah sa buduje postupne a jeho predpokladom je skutočnýzáujem o klienta, jeho problémy a tiež schopnosť podať tento záujem naprofesionálnej úrovni, to znamená: presvedčivo, ale nevtieravo, na bázedôvery, ale nie „dôvernosti". Obojstranná dôvera je predpokladomakejkoľvek spolupráce. Vzájomná výmena „dôverných" informácií meníprofesionálny vzťah na súkromný, ktorý v konečnom dôsledku môže viesťk strate objektívneho prístupu ku klientovi.

K ďalším chybám, ktoré môžu sťažiť spoluprácu sociálnehopracovníka a klienta patria najmä haló efekt (posudzovanie klienta nazáklade prvého dojmu), zlé načasovanie, nedostatok súkromia pri prácis klientom, autoprojekcia atď.

-38-

S(KUttihí / JÍ um .s j

V etape prvého kontaktu také zručnosti ako schopnosť vnímavéhopočúvanie, prejavy akceptácie klienta, porozumenie pre jeho problém, účasťna riešení problému a pod., majú terapeutický účinok. Klient pri optimálnomprvom kontakte poskytuje pre vnímavého pozorovateľa veľa informácií,správne porozumenie ktorých si vyžaduje kvalitnú detailnú analýzu situáciealebo prípadu či problému. Tieto informácie tvoria širšie pozadiekonkrétneho sociálneho prípadu.

b) Analýza prípadu (situačná analýza)

Ústrednou časťou analýzy, na ktorú sa sociálny pracovník sústreďujev tejto etape práce s kientom je osobná a rodinná analýza, ktorá sa označujeaj pojmami osobná a rodinná anamnéza.

Osobná analýza / anamnézaMusí obsahovať všetky základné informácie o klientovi, to znamená:

meno, dátum narodenia, adresa, informácie o priebehu jeho doterajšiehoživota, najmä tie, ktoré on sám hodnotí ako výrazne pozitívne či negatívne,vzťah k rodine a k známym, pracovisku, pracovné a iné úspechy čizlyhania a podobne. Súčasťou osobnej analýzy sú aj fakty, ktoré klientuvádza ako dôvod stretnutia so sociálnym pracovníkom, taktiež klientoveočakávania od stretnutia ako aj jeho hodnotenie vlastnej situácie, možnostia návrhy.

Rodinná analýza / anamnézaAlebo tiež analýza užšieho prostredia, obsahuje základné informácie

o všetkých členoch rodiny ako sú napr. rodičia, súrodenci, starí rodičia,manžel, manželka, deti. Súčaťou rodinnej analýzy je napr. aj analýzabytových podmienok, dostatok súkromia, kohezita rodiny atď.

Analýza širšieho prostrediaSociálny pracovník sa usiluje získať všetky dostupné informácie

o pracovisku klienta, o jeho postavení formálnom aj neformálnom napracovisku, o atmosfére, vzťahoch, úspechoch a zlyhaniach. Pri deťoch zapracovisko pokladáme školu.

Sociálny pracovník sleduje aj individuálne plány klienta, ichexistenciu či absenciu, ale tiež aj mieru ich realizácie.

Špecifickou súčasťou analýzy prostredia je sociálna infrastrukturaprostredia, v ktorom sa klient bežne pohybuje. Cieľom tejto analýzy je

-39-

j pi

vytypovať všetky vhodné inštitúcie, či organizácie, ktoré by mohli poskytnúťklientovi pomoc, alebo oporu.

Analýza situácie predpokladáa) kvalitný zber všetkých informácii, ktoré majú vzťah k danému

problému,b) hľadanie vzájomných súvislostí,c) analýzu zistených skutočností, na význam ktorej upozorňuje F.

Lesimple (de Robertis, C. 1998).Základom pre~jeT~ odborné zvládnutie je kvalitná profesionálna

príprava sociálneho pracovníka a to najmä z oblasti psychológie, sociológie,ekonomiky, poradenstva atď.

K predpokladom zvládnutia tejto fázy, popri vedomostiach zospomínaných vedných odborov, patrí dobrá znalosť regionálnejproblematiky (aktuálna výška regionálnej nezamestnanosti, inštitucionálnasieť a pod.).

Sociálny pracovník v tejto fáze vyberá z informácií tie najdôležitejšiefakty, ktoré by mohli mať rozhodujúci vplyv na situáciu, resp. na sociálnukolíziu. Aby bol výber týchto faktov správny, sociálny pracovník si musístanoviť určité „kritériá", na základe ktorých výber faktov uskutočňuje. Tietokritériá nie sú a nemôžu byť „stabilné, ale musia byť dynamickyprispôsobované podľa konkrétneho sociálneho prípadu, ktorý je v tomtovzťahu určujúcim faktorom

sociálny pracovník klient

problém

Pre správne dešifrovanie tohto vzťahu sociálny pracovník musípredovšetkým vedieť pracovať s takými kategóriami ako sú napr.problémové situácie, podnety, spoločnosťou akceptované potreby, klientoveočakávania.

Analýza situácie predpokladá schopnosť sociálneho pracovníkapružne reagovať na zistené zmeny a tieto tvorivo zakomponovať dopredstavy o klietovom probléme —> jeho príčinách, prežívaní, o možnostiach

-40-

MHIÍMUI pnuti $ jeiinolttLLuni

riešenia. Samotná situačná analýza je svojou podstatou strešným pojmompre rad jednotlivých analýz, ktoré tvoria:

• všeobecný kontext, t.j. všeobecná situácia alebo tiež sociálnarealita v ktorej sa nachádza klient a tá je daná konkrétnym typomspoločnosti, stupňom jej rozvoja, politickou organizovanosťou.Patria sem tiež služby sociálne, výchovné, opatrovateľské a pod.,ktoré sú pre klienta dostupné, ale tiež vývoj sociálnej práce a jejpostavenie v spoločnosti (či a do akej miery je v spoločnostiakceptovanou službou),

• analýza prostredia - pri tejto analýze v praxi sa ukazuje vhodnákombinácia dvoch základných prístupov:A vedecky prístup (je vedeckejší a objektívnejší)

Sociálny pracovník využíva výsledky štatistických zistenía podobne, pričom sleduje najmä:- vplyv teritória na situáciu klienta (dedina —> veľkomesto?),- vplyv politiky (sociálnej politiky, ekonomiky) na situáciu

jednotlivca a možnosti riešenia problému,- vplyv infrastruktury na podmienky života klienta,- analýza bytových podmienok - starý byt, nový byt, rodinný

dom, blok.B empirický prístup, pri ktorom sa sociálny pracovník opiera

o vlastnú skúsenosť, tento prístup je v porovnanís predchádzajúcim založený na subjektívnom chápaní situácieklienta, čo môže znamenať, že pri analýze prostredia môže prísťk nesprávnemu zhodnoteniu niektorých faktov.

Analýza sociálnej infrastruktury sa zameriava predovšetkým nazhodnotenie a možnosti sociálnej siete a toho.čo pre klienta môže sieťposkytnúť ako napr. kultúru, vzdelanie, obchodnú sieť a pod.

Analýza miesta výkonu práce- Ide o neštátny subjekt?- Ide o dom sociálnych služieb?- Ide o administratívno-správne centrum?- Ide o verejnú správu?- Aký vzťah má miesto výkonu práce pre klienta?

-41-

iĽj [/nite

Výsledkom týchto „analýz" potom je:a) porozumenie, spoznanie problému, rozpoznanie skutočného

konfliktu, ktorý klient chce riešiťb) zahájenie potreby zmeny —> teda toho, čo bude potrebné riešiť

c) Evidencia

Na základe týchto aktivít robí sociálny pracovník záver „analýzy",čiže stanovuje sociálnu diagnózu alebo jej pracovnú verziu. V závere tejtoetapy sociálny pracovník stanovuje tzv. predbežnú alebo pracovnú verziusociálnej diagnózy klienta, ktorá je vlastne prirodzeným výsledkomukončenia analytického prístupu k sprostredkovaným informáciám priprvom kontakte.

Richmondová (In: de Robertis, C. 1998) odporúčala, aby si počascelého obdobia sociálny pracovník viedol potrebné záznamy, v ktorých byboli obsiahnuté všetky získané informácie.

Pre ľahšiu orientáciu a väčšiu prehľadnosť ich odporúča zaradiť dotroch informačných skupín:

a) evidencia prípadu - alebo tiež reálna evidenciaO existencii všetkých sem zaradených informáciách sa sociálnypracovník môže sám v prípade potreby presvedčiť. Ide o evidenciuosôb osobne zúčastnených na prípade.

b) svedecké tvrdeniaIde o výpovede „tretích osôb" - susedia, súrodenci, rodičia,kolegovia. Pričom Krakešová (1946) odporúča zaradené informáciedeliť do dvoch podstupňov:- čo svedkovia osobne videli, zažili,- čo svedkovia počuli (neboli priamymi účastníkmi), tzv. nepriame

svedectvá.c) iné informácie

Sem zaraďuje sociálny pracovník všetky ostatné, resp. inak získanéinformácie, ktoré nezaradil do dvoch predchádzajúcich skupín.

2.1.2. Sociálne hodnotenie - sociálna diagnostika

Predpokladom správne stanovenej sociálnej diagnózy je kvalitnásociálna anamnéza, ktorú získal sociálny pracovník počas prvej etapy práces klientom.

-42-

IIM i»a

ri

iiiíi1ii

.wťiuu y bULiuliie

I

vo vzťahu k jednotlivcovi alebo skupine, ktorú by bolo možné opísaťprostredníctvom jej symptómov, etiológie, rozvoja, a vytvoriť tak určitý„klinický obraz", ktorý by bol použiteľný pre všetkých, resp. ktorý by sa dalprenášať z človeka na človeka.

Ďalší rozdiel je aj v prístupe profesionálov:Lekár najskôr stanoví diagnózu, potom určí liečbu a čaká spolu

s pacientom na zmenu, ako dôsledok liečby.Sociálny pracovník takisto usiluje najskôr o určenie diagnózy, teda

hlavného problému, ale už pri odhaľovaní základného sociálnehoproblému zapája do činnosti aj klienta, ktorý je spoluaktéromdiagnostikovania. Po stanovení problému ďalej aktívne pracuje naočakávanej zmene spolu s klientom.

Samotný termín, sociálna diagnóza obsahuje stagnujúci prvok, čižestanovím diagnózy, ako keby sa predikovalo satnovenie „spôsobu liečby".

Pretože sociálny pracovník musí aktívne spolupôsobiť v smereočakávacej zmeny, sa v niektorých krajinách (napr. vo Francúzsku) začalpoužívať skôr termín hodnotenie. Hodnotenie, resp. zhodnotenie ako termínobsahuje v sebe dynamický prístup sociálnej práce k poznávaniu klienta.Hovorí sa aj o empatickom vzťahu sociálny pracovník klient, ktor