Rejtö Jenö je medzi maďarskými čitateľmi známy ako populárny a obľúbený autor

dobrodružnej literatúry. Jeho prvotinou je román Stratený krížnik z roku 1938,

ktorým hneď získal nesmierny úspech, o čom svedčí aj mimoriadne vysoký náklad

knihy – 210 000 exemplárov. A azda práve tento úspech spôsobil, že onedlho

potom nasledovali ďalšie romány, kde vystupovali už známe postavy, na ktoré si

čitatelia zvykli a s napätím sledovali ich ďalšie, vzrušujúce osudy. Takým bol

napríklad kapitán Fred, hrdina štyroch samostatných románov: Stratený krížnik,

Kapitán Fred, Kapitán Fred zasahuje a Nájdený krížnik. Autor zamýšľal napísať

ešte ďalšie príbehy kapitána Freda, avšak zomrel a zámer ostal neuskutočnený.

Spomeňme však ešte, že v prvých vojnových rokoch ho pohnuté udalostí viedli k

hlbšiemu filozofovaniu, a tak vzniká román Brigáda kostlivcov.

BRIGÁDA KOSTLIVCOV je napínavý príbeh z cudzineckej légie v Afrike. V

Bahr el Sudane za nepredstaviteľne ťažkých podmienok, v neznesiteľnej páľave

afrického slnka a tropickom dusné žijú francúzski legionári, vydedenci európskej

kultivovanej spoločnosti, lebo do tohto pekla sa odjakživa chodilo iba za trest.

Trávili dlhý čas, ako vedeli, či už zbieraním známok, spomienkami na minulosť, no

najčastejšie utápali žiaľ v alkohole. Osudy kapitána Sirona, doktora Minkiewa,

poddôstojníka Berlaca a ďalších bude čitateľ s napätím sledovať od začiatku do

konca. Hrdinom je bývalý legionár, mladý, sympatický Francúz Henry Fécamp,

ktorý prežije neuveriteľné príhody i nesmierne utrpenie, cez ktoré napokon dôjde k

víťazstvu nad lžou a nespravodlivým obvinením. Nešťastná stávka, záhadná vražda

kapitána Villiersa a jeho šoféra a rad iných udalostí spôsobia, že Henry Fécampa

de facto i de jure pokladajú za vraha a zradcu, odsúdia a… pošlú do Brigády

kostlivcov, na skalnú plošinu, nazývanú Pekelná strecha, odkiaľ niet návratu.

A z Pekelnej strechy noc čo noc dolieha do údolia hrozivé, strašidelné

zavýjanie, akýsi každodenný tajuplný obrad, pri ktorom kostlivci spomínajú na

minulosť, uprene hľadiac do tancujúcich plamienkov, akoby privolávali naspäť

šťastné, nenávratne stratené časy na slobode. Živé kostry v handrách, lebky

vysušené nemilosrdným slnkom, pohľad šialených očí, dychčanie a zúfalý zápas o

čosi, čo sa ani životu nepodobá, a čudná filozofia, akú môže zrodiť iba neľudská

drina, beznádej a zúfalstvo – to sú kostlivci, obyvatelia Pekelnej strechy. A sem

dopravia polomŕtveho Henryho Fécampa, aby ho definitívne zlomili a pokorili. A

od tej chvíle sa už udalosti rútia prudkým tempom. Do Bahr el Sudanu prichádza

príslušníčka Tajnej služby, krásne mladé dievča Colette de Cheyne, snúbenica

kapitána Sirona. Henry Fécamp sa na jej žiadosť vracia z Pekelnej strechy naspäť

k posádke a… ostatné sa už čitateľ dozvie zo vzrušujúceho autorovho rozprávania

v románe.

REJTÖ JENÖ – BRIGÁDA KOSTLIVCOV. Zošit 1 - 5. Vydala Smena,

vydavateľstvo ÚR ZDMOS, Bratislava, Pražská 9. Edícia Romány na

pokračovanie. Zodpovedná redaktorka Hilda Gomolčáková. Technický

redaktor Milan Karásek. Vytlačili: Tlačiarenské závody Pravda, závod

Bratislava. 73-040-69. 13. Cena 3,– Kčs.

Z maďarského originálu Rejtö Jenö Csontbrigád, Albatros könyvek

Budapest 1967

preložil Oleg Logvinov ©

Obálku a titulný list navrhol akad. maliar Ľudovít Hološka ©

PRVÁ KAPITOLA

1

Poľný kňaz sa zháčil, keď uvidel odsúdenca na smrť niekoľko

minút pred popravou vo väzenskej cele vojenskej prokuratúry.

Také niečo ešte svet neslýchal!

Kandidát smrti si tu sedí vyobliekaný vo fraku! Je mierne

podnapitý, vo fazónke má zastoknutý biely kvietok a pofajčieva

hrubú havanu, pričom drieme a pospevuje si.

Čudný odsúdenec!

Popoludní sa vybral do mesta, zašiel sa vykúpať do parného

kúpeľa, neskôr vošiel do slušnej meštianskej kaviarne, kde si

rozkázal výdatný olovrant, prečítal si noviny, do večera hral žolíky, a

pretože do popravy mu ostávali ešte nejaké hodiny, nevynechal ani

popredný nočný lokál Ambassadeur.

Muž odsúdený na smrť skonzumoval v tomto podniku večeru o

ôsmich chodoch a vybral si k nim z ťažkých, krvavočervených

libérskych vín fľašu, ktorá reprezentovala historický ročník, keď sa

do Afriky uchyľovali kacíri, unikajúci pred inkvizíciou.

Pretože odsúdenci na smrť – najmä v deň pred popravou –

nedostávajú priepustku na to, aby si zahrali žolíky alebo večerali v

prepychových lokáloch, treba tento prípad trošku vysvetliť.

Všetko zapríčinila nedbalosť vikomta Hausiera, ktorý napriek

svojmu mladému veku bol poručíkom Tajnej služby.

V deň pred popravou odsúdeného Henryho Fécampa predvolal si

vikomta plukovník Poncet:

– Dostanete poverenie, aby ste v maske príslušníka špionážnej

organizácie pomohli Fécampovi k predstieranému úteku. Nahovorte

mu, že sa s ním chcete podeliť o cenu tej schovanej aktovky. Viete

predsa, že tento chlap niekde schoval akési veľmi dôležité listiny.

Nazdávam sa, že celý prípad poznáte!

– Pravdaže. Fécamp zabil akéhosi stotníka a jeho šoféra, ukradol

mu aktovku a skryl na neznámom mieste.

– Lenže ak Fécampa zastrelia, nikdy sa nedozvieme, kde tá

aktovka je. Je dôležité, aby sme ešte pred popravou urobili posledný

pokus. A vy mu naoko pomôžete dostať sa na slobodu.

– Rozumel som, mon colonel…

Plukovník mu podrobne vysvetlil pripravenú akciu. Pre Tajnú

službu naozaj nie je problémom zaranžovať útek väzňa z vojenskej

väznice.

Na druhý deň zaviedol plukovník do Fécampovej cely muža v

civilnom obleku. Bol to vikomt Hausier.

– Tento pán je advokát, – povedal Poncet. – Na žiadosť vášho

strýka Andrého Fécampa, ktorý žije v Paríži, povolili sme, aby v

mene vašej rodiny vyhotovil závet o vašom majetku, pokiaľ nejaký

máte.

– Ďakujem, pán plukovník, – odvetil väzeň číslo 63. Plukovník

odišiel.

– Prišiel som za vami v obchodnej záležitosti… – ozval sa

návštevník. – Môj riadiaci orgán je európsky vyzvedač číslo jedna.

Naše prostriedky i spojenia sú takmer neobmedzené.

– Naozaj?

– Dávam vám svoje slovo. Musím vám oznámiť, že vašu žiadosť

o milosť zamietli. Zajtra vám to oznámia aj úradne a pozajtra…

– … ma zastrelia. Nič iné som ani nečakal, – odpovedal Fécamp a

konštatoval, že cez bielu rukavicu, cez tú ľavú, ktorú si advokát

položil na aktovku, tiahne sa po vnútornej strane, teda po dlani,

čierny pruh. A toto pochádza od rukoväte šable! Dôstojník Tajnej

služby si zabudol zaobstarať civilné rukavice. Väzeň okamžite vedel,

že chlap, čo sedí s ním v cele, nie je advokát, ale príslušník Tajnej

služby.

– Ak mi sľúbite, že sa so mnou podelíte a dáte mi polovicu

kúpnej ceny tej aktovky… zachránim vás.

„Nie si veru najšikovnejší dôstojník,“ usúdil Fécamp a okamžite

vedel, že ak mu po svojom úteku odovzdá tašku, ihneď ho zbalia a

zastrelia… Čo sa napokon stane aj bez toho.

– Akože? – predstieral záujem.

– Zavolajú vás, aby vám oznámili prezidentovo rozhodnutie. A

my na prvom poschodí, na mieste, kde sa skrúca schodište, vrhneme

dymovnicu. Skočíte do pojednávacej siene číslo 171… Moji ľudia

tam cez noc rozbúrajú stenu za skriňou so spismi a vy sa cez ten

otvor dostanete na malé nádvorie. Tam na vás počkám…

Fécamp sa zamyslel.

– Päťdesiat percent je veľa. Čo mi napokon ostane?

– Nuž teda… nech je tridsať…

– Dobre.

Na druhý deň predpoludním prebehlo, všetko podľa predpisov.

Fécampa zaviedli do pojednávacej siene, kde mu predseda

vojenského súdu oznámil zamietavé rozhodnutie prezidenta

republiky.

– Porozumeli ste, čo som čítal?

– Si, monsieur général! – odvetil po vojensky. Odviedli ho.

Ostatné prebehlo hladko.

Schodište… dymovnica… pojednávacia sieň… maličké

nádvorie…

Na nádvorí ho čakali dvaja chlapi a na slobodu sa dostal cez

mestský kanál kdesi vo vilovej štvrti. Bol teda „slobodný“ a jeho

nezištní osloboditelia ho usadili do veľkého, krytého auta.

Zaviedli ho do veľkopanský zariadenej vily, kde ho očakával

„advokát“.

– Tak čo? – ozval sa chladne. – Vykonajte príslušné opatrenia.

Disponujeme neobmedzenými prostriedkami.

– Veľmi správne.

– Čo potrebujete?

– Civilný oblek. Musím sa s niekým stretnúť.

Popoludní sa Fécamp naolovrantoval v kaviarni Regent, prečítal

si noviny a vôbec mu neprekážalo, že mu ešte predtým nasadili

parochňu a falošné fúzy. Akoby sa obávali, že zbeha bude nebodaj

niekto prenasledovať. Opodiaľ sedel „advokát“. Okolo budovy

krúžili detektívi v občianskom odeve. Po dvoch hodinách si

odsúdenec, ktorému dali peňazí, koľko len chcel, napchal vrecká

cigaretami Lucky Strike a napil sa maraschina. Po chvíli podišiel k

nemu čašník a oslovil ho:

– Máme tu hosťa, ktorý by si rád zahral žolíky. Ak by sa vám

páčilo, monsiuer…

– Rád si zahrám.

„A máme ho!“ pomyslel si vikomt Hausier, Fécampov „advokát“.

„A máme ho!“ pomysleli si roty detektívov, čo sa prechádzali

pred kaviarňou. Toto bolo heslo! Volajú ho na žolíky! A pod rúškom

hry sa budú zhovárať.

Fécampa zaviedli k Egonovi Jörgensovi, červenovlasému

rýchlofotografovi v okuliaroch, ktorý pochádzal zo Švédska.

– Volám sa Egon Jörgens, rád by som si zahral žolíky s desiatimi

kartami. Pri trojke klopeme.

Upratovačka – v civile a bez ženských šiat bola hlavným

inšpektorom na policajnom veliteľstve – pripisovala týmto záhadným

slovám obrovský význam. Pre každý prípad zametala v ich blízkosti

ďalej.

– Základ? – spýtal sa červenovlasý fotograf, keď začali hrať.

– Ako si želáte. Fécampovi šla karta výborne.

– Nehrám vysoko, mám malé príjmy, smiem prehrať iba málo.

– Ani ja už nemám čo stratiť, – odvetil Fécamp a zistil, že by

mohol zložiť z ruky, ale prečo by fotograf napokon nemohol dostať

nejakú štátnu podporu. Zahodil najlepšiu kartu.

– Mám z ruky, – ozval sa Jörgens vzrušene. – Zaujímavé, proti

dvom žolíkom!

– Zaujímavé…

Hrali do siedmej večer. Medzitým hlavný inšpektor telefonoval

svojmu predstavenému vari päťkrát. O štvrtej doručili na veliteľstvo

bleskovú odpoveď zo Štokholmu: „Egona Jörgensa stíhali pred

dvadsiatimi rokmi za dvojženstvo. Jeho záležitosť je premlčaná.

Matka sa menuje Mária Jörgensová.“

Červenovlasému fotografovi tvár priam horela. Hral s

rozstrapatenými vlasmi, s viazankou nakrivo, dychčal a ruky sa mu

chveli.

Ustavične vyhrával. Fécamp popíjal storočný taliansky vermút a

prehrával. Blížila sa siedma hodina.

– Pane! – oslovil ho Fécamp. – Musím sa lúčiť. Dupla alebo figa!

Prehrávam tristo frankov.

„Jediná hra o šesťsto frankov! Veľký peniaz pre biedneho

fotografa. Lenže chlapík tuším nevie hrať,“ myslel si Jörgens a

pohládzal si rozstrapatenú šticu.

– Súhlasím.

Fotograf si uvoľnil golier. Medzitým sa mu kdesi zapotrošili

okuliare a nemohol si spomenúť, kam ich strčil. Občas si zamiešal

kávu rožkom, ale nepil ani nejedol, až napokon zastrčil rožok do

vnútorného vrecka k plniacemu peru. Do topánok mu asi napadali

omrvinky, pretože nohu mal celú otlačenú… čosi ho pichalo, ale

teraz bolo všetko vedľajšie… Teraz…

– Z ruky! – zvrieskol chrapľavo a prevrhol šálku s kávou.

– Vyhrali ste, pane, – povedal Fécamp a odovzdal mu tristo

frankov. Červenovlasému fotografovi sa roztriasli prsty, žlté od

ustaľovača, keď preberal peniaze, no usmieval sa a násilne

zažartoval:

– Popravil som vás.

– Áno?… Hm… Malý tréning napokon neškodí. Pristúpil k

„advokátovi“ a zašepkal:

– Môžeme ísť.

– Kam? – spýtal sa netrpezlivo.

– Ten, ktorého som tu čakal, bude večer v reštaurácii Planéta.

Musím sa s ním stretnúť.

Museli si predovšetkým zaobstarať frak. Červenovlasý fotograf si

medzitým začal vyzúvať topánky, lebo ho čosi veľmi pichalo. V tejto

činnosti ho však vyrušili.

– Pôjdete so mnou! – ozvala sa upratovačka a namierila revolver.

Kým sa spamätal, hlavný čašník mu nasadil putá a už ho aj vliekli!

Na vojenskej prokuratúre ho vzali do predbežnej väzby. V cele sa

najprv rozplakal, potom omdlel, napokon si vyzul topánku a zistil, že

až dosiaľ vykračoval na svojich polámaných okuliaroch. A črepiny

mu dorezali nohu.

Fécamp dofajčil cigaru, poobzeral sa po rušnom lokáli

Ambassadeur, zívol a pozrel na hodinky. Bolo pol piatej. Zrazu vstal

a pristúpil k Hausierovi.

– Pane! Je pol piatej ráno.

– Ozaj? – spýtal sa dôstojník, preoblečený za civila. – Kde sa ten

váš človek zdržal?

– Neviem, ale poprava sa začína o piatej a nerád by som ju

zmeškal, – potiahol zhlboka z cigary. Potom zavolal čašníka. –

Choďte k bráne, oslovte hociktorého chodca a povedzte pánu

inšpektorovi, aby poslal auto. Som ospalý. Nadišiel čas, aby som si

odpočinul naveky. A toto je vaše, chlapče.

Hodil mu vreckové hodinky.

O dve minúty sa hnal vo väzenskom aute v spoločnosti fľaše

šampanského a škatuľky haván k vojenskej väznici. Potichučky si

spieval.

• • •

Svitá a z diaľky dolieha hučanie lodnej sirény. Blížia sa dunivé

kroky bagančí v pravidelnom rytme.

Klip-klap, klip-klap.

Idú! Odsúdený vstáva, zoblieka dokrkvanú vestu a upravuje si

bielu viazanku. Roztržito sa obracia, akoby hľadal zrkadlo. A na tom

sa usmeje…

Rachot a dunenie.

Pred celou zadunel posledný krok eskorty; Otvorili sa dvere a

vošiel nadporučík.

– Na popravu! En avante!

Muž vo fraku pevným krokom vstúpil medzi ozbrojencov.

Vykročili.

Klip-klap, klip-klap.

Pomaličky sa rozplýva ružové svitanie, zvestujúce nástup slnka, a

do kroku im vyhráva smutný cvengot umieráčika. Kráčajú ďalej.

Klip-klap, klip-klap.

Z pološera klenutej chodby sa vynára za zákrutou silueta malých

dverí. Pripomína rám obrazu: za nimi, v lúčoch prvého úsvitu, sedia

za čiernym stolom vážni dôstojníci, nehybne naňho čakajú na dvore

veľkej väznice.

Umieráčik vyzváňa…

DRUHÁ KAPITOLA

1

Kapitán sa až do štvrtej ráno výborne zabával v spoločnosti väzňa

číslo 63 a potom zavolal dolu z okna:

– Hej, kaprál, dajte tohto chlapa vyviazať!

Desiatnika Birona, ktorý od desiatej večer vláčil pánom víno a

načúval zábave, prekvapil tento neočakávaný obrat až príliš. Prečo sa

kapitán Sirone, náčelník trestného tábora, zabáva do rána s väzňom,

keď ho potom dáva vyviazať? Ale už sa blížil delikvent, hvízdal si,

trošku bol aj podnapitý, no zato sa po vojensky hlásil: – Väzeň číslo

šesťdesiattri sa hlási na výkon trestu.

– Čo sa škľabíte, vy idiot? A nedýchajte na mňa, lebo vás

rozsekám! Prečo vás dal kapitán vyviazať, čo?

– Pretože som sa mu predstavil, seržant-major!

A zaškeril sa ako daxlík.

Mal milú tvár, čo však pre stráž travaux forcés veľa neznamená.

Odsúdencovi nepomôžu k obľúbenosti vonkajšie či vnútorné

vlastnosti v Bahr el Sudane, kde sa ustavične zdržuje dvetisíc

chlapov už takmer päťdesiat rokov, a vo veľkej láske tu ešte nemali

nikoho. Compagnie Disciplíne je tým charakteristickým miestom,

kde sa láskavé vzťahy alebo podobné duševné stavy úplne vylučujú.

Jediným účelom trestného tábora francúzskej cudzineckej légie je

odstrašenie. A táto inštitúcia produkuje z tohto hľadiska špičkové

výkony.

Iste aj preto nazvali pevnosť Coin de l’Enfer – Pekelný kút.

Ten, kto tu žil, pykal. Vojaka odvelili sem do služby, počnúc,

strážcom až po veliaceho kapitána, iba z trestu.

Preto tu každý každého nenávidel.

Strážcovia sa nenávidia navzájom a nenávidia väzňov, väzni

nenávidia všetkých a všetko. Poddôstojníkov napospol drží pri živote

už iba chorobná vášeň – spôsobiť niekomu utrpenie, aby pri pohľade

naň znášali svoj osud relatívne ľahšie. Dôstojníci sa bezducho trýznia

predstavami svojej zničenej existencie a sú ľahostajní voči všetkému.

Nenávidia ešte aj seba samých.

O Paríži sa tu hovorí zriedka. Počúvajú hudbu z gramofónových

platní, učia sa reči, prípadne osnujú intrigy, alebo čosi zbierajú a

aspoň štyri či päťkrát denne sa s povzdychom natiahnu na posteľ

klátivým, mŕtvym pohybom; takto si líhajú ľudia v týchto trópoch,

akoby zrazu umreli.

Toto je teda Coin de l’Enfer, pevnosť trestného tábora Bahr el

Sudan.

2

Kapitán Sirone, náčelník tábora, ktorý v časoch, keď ešte slúžil v

Paríži, tešil sa priazni panskej spoločnosti, štedrý mecenáš umenia,

vynikajúci jazdec, bláznivý milovník života, narodil sa – pokiaľ ide o

náladu – ako Talian, pokiaľ o povahu – ako Francúz, na sladkom,

vlažnom savojskom pobreží. Miloval Taliansko s nekonečnou

vášňou. Ako vojenský pridelenec na francúzskom veľvyslanectve v

Ríme zoznámil sa s talianskym dievčaťom a na smrť sa zaľúbil.

Kapitán bol dokonalým typom muža, ktorého si citovo založené

ženy, vďaka častému čítaniu ľúbostných románov, predstavujú ako

neuveriteľne štedrého, vtipného a odvážneho blázna, tak ako si aj

lord Byron vysníval šťastného diabla lásky.

Lenže kapitán bol práve tým diablom a nekonal správne, keď sa

dal na slušný život s dobrým predsavzatím, že nechá dobrodružstvá a

urobí šťastnou milovanú dievčinu. Tá dievčina bola dcérou

vysokopostaveného dôstojníka.

Čo sa vlastne stalo? Asi toto: známa speváčka verejne vylepila

kapitánovi zaucho na večierku u grófa Giuseppe di Ferrana v

Benátkach, v Palazzo Girolamo.

Udalosti sa už potom valili v prísnom poradí drámy vojenskej

kariéry. Na druhý deň ho odvelili späť k pluku, o týždeň prišiel súrny

rozkaz a z panského domu na Bl. St. Honore vyletel rovno do

náčelníckej krypty v Coin de l’Enfer.

Don Juan sa ocitol v pekle…

Fini!

Zbohom krásavice, ligotavé parkety, senzačné dostihové udalostí,

veľkopanskí kumpáni, žiarivé Champs Elysées a hrdzavý podjesenný

Bois de Boulogne s tvojimi romantickými schôdzkami, zbohom!

Dobrú noc, modravé Taliansko, mramorové paláce s arkádami,

palmami lemované morské pobrežie. S týmto je už koniec, hádam aj

navždy.

Fini!

A populárny gavalier vznešenej parížskej spoločnosti sedí teraz s

rozopnutou blúzou v kancelárii, kde páchne močkou, mrožie fúziská

mu odvisli, zošediveli a zožltli, akoby mu pod nosom visela

uvädnutá tráva. Rovnošatu mal zašpinenú od popola, vlasy

rozstrapatené, občas si ich trhá svojimi veľkými, sploštenými prstami

a šúľa si cigarety. Tvár mu ochabla v tajomne veselom, múdro

posmešnom výraze umierajúceho, bohémskeho arkádskeho boha.

Jeho výrazný orlí nos, žltkastá, mŕtvolná pokožka, mútne, ospalé oči,

pohŕdavo ohrnuté pery – akoby predstavovali posmrtnú masku

niekdajšej peknej mužnej tváre, ktorá sa rozplýva v horúčave púšte.

Dva roky sedí v tejto pevnosti.

V prvých dňoch sa mu zdalo, že to vydrží iba zopár hodín a

umrie. Po prvom mesiaci sa zľakol a s hrôzou si začal uvedomovať,

že človek to tu vydrží hádam aj dlhšie. Dnes už necíti nič a ničomu

neverí.

Kapitánove neisté prsty mátožné škrabkajú dno plechovej

nádobky, kde by mali byť zvyšky tabaku. Častejšie a začudovanejšie

konštatuje, že prsty sa mu nepohybujú smerom, ktorým hľadia oči.

Akoby oči a prsty stratili svoj odveký vzájomný kontakt. Kto by to aj

chápal v takejto horúčave, keď oči pulzujú v krku, akoby znelo

dynamo, a z hrdla sa ženie čosi monotónnym prúdom do lebky?

Trhá si košeľu na hrudi, ako keby si chcel z pŕs strhnúť

neviditeľné závažie. Potom si zhlboka vzdychne, ale z tejto

nostalgickej činnosti ho vyrušilo ostré štikútanie.

Meravo sa zahľadel na otlčenú plechovicu. Z tváre i z tela mu

steká pot v drobných pramienkoch, okolo, neho bzučia roje múch a

kedysi krásny muž páchne pálenkou. Pretiahol cigaretu špičkou

jazyka a zapálil si. Vlhkú a lesklú tvár má opuchnutú, no rozkoš

prvého dymu vrhla na ňu tieň uspokojenia. Zahľadel sa na dno

škatuľky:

SIMON ARTZ

Kde kupoval tieto cigarety?… V Paríži na Bl. St. Honore?… V

hale hotela Claridge?

Pod hrudníkom, na pravej strane, občas pociťuje nepravidelné

pichanie.

Pečeň…

Vedel celkom bezpečne, že čosi nie je v poriadku. Koniec

ľudského života štartuje všeobecne v týchto končinách, pri rovníku,

kdesi od pečene. Týmito miernymi, nie príliš častými pichaniami

vyzváňa na dverách ľudského organizmu smrť.

Chrapľavo a naslepo zvrieskol do chmúrnej tíšiny:

– Pálenku!

V kancelárii bolo pološero. Stuchnutý pach vlhkej, pariacej sa

deky na okne sa mieša s dusnou horúčavou sparnej diery.

Na stene tikajú kyvadlové hodiny. Konečne kaprál priniesol

pálenku. Položil fľašu a v pomykove zastal, akoby chcel ešte čosi

povedať. Kapitán sa napil, potom si zdĺhavo potiahol z kypro

ušúľanej cigarety. Tabak zažiaril a z cigarety sa roztrúsil

zuhoľnatený papier.

– Chceš dačo, ty sviňa? – spýtal sa mľandravo.

– Si, mon capitaine! Nebolo by lepšie vrátiť sa k červenému

vínu? Na červenom víne sa tu dá dlhšie vyžiť.

– A kto tu chce dlho žiť? Sadni si!

Kaprál sa rozpačito posadil. Kapitán neisto vstal, vykročil s

rozkročenými nohami, akoby stratil rovnováhu, a ťažko dýchal. Na

jeho mohutnej postave bolo vidieť, že stučnel, čo však v týchto

končinách nie je prejavom blahobytu, svedčí skôr o stagnácii

zažívacieho ústrojenstva.

– A teraz ti poviem čosi o červenom víne a pálenke, aby si

pochopil, že to nie je jedno, – začal potichu. – Dávaj pozor, kaprál!

Vo Francúzsku si ľudia, počnúc obyčajným stolovaním až po

najkrajšie svadby, osladzujú svoj smäd, radosť i sviatky červeným

vínom. Červené víno neznáša osamelého pijana. Treba k nemu

kamoša, náladu, veselé príhody, staré pesničky, spomienky na ženy,

karty a hudbu…

– Chudák, pán nadporučík Screbin tak pekne vyhrával na

husliach…

– Ale umrel. Preto ťa pekne prosím, zavri si papuľu. Pravdu

vravíš v tom zmysle, že bez Screbina nemožno slopať červené víno.

Ba ani neslobodno. Vravím ti: je to číra vlastizrada! Červené víno

tvorí jednu z veľkých tradícií Francúzska a jeho pitie treba

považovať za rovnocenné s určitou vlasteneckou ceremóniou. Ale ak

si pomyslím na svojich talianskych predkov, ktorí si zvykli, že čašník

predloží ku všetkým jedlám bez objednávky preslávené quarto rosso,

tak ma úcta k tomuto národu zaväzuje aj v tomto smere, pretože

požívanie červeného vína znamená aj v Taliansku čosi viac než

obyčajné pijanstvo. Čiže slopať možno iba pálenku. Ošiaľ z pálenky

káže vznešenú ľahostajnosť. Pohŕdneš smrťou a život ti je dobrý aj

tak, ako práve prichádza, prípadne ako ti plynie. Červené víno ti

pripomína, že v novembri v Ríme, medzi korunami stromov parku

Borghese, šíri sa jeseň v nádherných, rastúcich škvrnách

mahagónovej farby a podvečer zunia mnohé a premnohé zvony. V tej

chvíli na Piazza del Popolo vzlietnu holuby k oblohe… Bolí ťa srdce,

no predsa si schopný veriť a dúfať, ba predstavovať si, že raz sa

odtiaľto dostaneš späť do Večného mesta, veď kvôli tomu si pri

rozlúčke nahádzal mince do obrovského bazéna Fontány di Trevi, a

povera ťa za drobnú hotovosť odmieňa opätovnou možnosťou

návratu. Veríš neuveriteľnému. No a to je červené víno…

Prerušovaným hvízdaním si pripomenul akúsi melódiu, nalial si

do dvoch pohárikov pálenku, no jeho mútny pohľad sledoval dvere

susednej miestnosti, na ktorých visela tabuľka:

NADPORUČÍK SCREBIN

zástupca náčelníka

Smutne pokračoval:

– Červené víno donieslo Rím s premnohými zvonmi. No práve

tak som mohol spomenúť krikľavé okolie Ponte Vecchio vo Florencii

alebo smutný, a predsa taký nádherný pohľad na janovský cintorín s

jeho mŕtvou masou mramorových pomníkov. Ver či nie, tam, vo

výparoch roztopeného vosku a smútočných kvetov, ťažkých vôní, bol

som nesmierne šťastný… Poznal som napríklad akúsi Rusku, ktorej

sa rozviazal jazyk iba tu, kde sa ľudia zdržujú vlastne najmä kvôli

večnému mlčaniu a kde tieto kvety pred konečným zvädnutím v júli

poriadajú posledné preveľké bacchanálie vôní, práve tak ako niektoré

ženy v takzvanom balzacovskom veku, naparádené a omámené z

premnohých vášní, čo ešte nedávno prežili, s prvými striebornými

pramienkami vo vlasoch. Chceš si zafajčiť? Dovolím ti. Nech sa ti

páči.

Kapitán bol taký roztržitý, že zapálil poddôstojníkovi cigaretu, a

ten zas vyskočil zo stoličky úplne vyjavený, poťahujúc ako kováčsky

mech, ale cigareta mu v trasľavých prstoch nechcela horieť.

– Červené víno podnecovalo v časoch obrovských historických

tragédií francúzskeho a talianskeho ľudu odumierajúcu vieru a

stimulovalo ich, že žiť a veriť znamená to isté, pretože veľké národy

neraz povstali zo svojho trvalého odumierania, a červené víno

zohralo pritom zavše podstatnú úlohu. Ošiaľ z pálenky znamená

veľkorysé, uspokojenie. Presvedčí ťa o tom, že nič nie je dôležité.

Ako odpoveď na tvoje pozemské biedy podaruje ti pojem času a

priestoru. Medzi takýmito obrovskými diagonálami stráca svoj

význam a môžeš byť šťastný aj v ponížení, lebo si pocítil, že svet je

zbytočný, no aj to nič je veľmi významné, ak ho ľúbiš. Nuž aby si

vedel, pálenka je akýsi ľahostajný, tekutý Tolstoj. Červené víno bolí,

zato vraví! „Dobre by bolo žiť!“ Ak si vypiješ veľa, povie ti: „Žiť

treba!“ Ak si vypil ešte viac, skríkne: „Budeš žiť!“ A to je nádherné

aj vtedy, keď to nie je pravda. Hybaj do boha, chlapče!

Vypil pálenku a s krivou grimasou prebehol jazykom po

odvisnutých strapcoch veľkých fúzov.

Kaprál odišiel, Sirone hľadel na dlážku a pomaly klesol späť na

stoličku. Eh bien! Tak či onak, raz sa všetko skončí! Cez horné sklá

na okne vidno, že obloha je nezdravo biela, nemá taký fialkastý

nádych ako pri jasnom počasí nad Parížom, a nie je premenlivá, ako

keď na ňu hľadíme v Taliansku.

Vstal. Zlostil ho odporný zápach v kancelárii. Príšerné! Hrkol si

za pohár pálenky a vykročil, aby začal jednu zo svojich

nezmyselných kontrolných obchôdzok. Vtom sa zarazil. A toto je čo?

Zo susednej izby zaznievalo akési tiché brkanie! Boha mu!

Husle! Akoby ožil osirelý nástroj mŕtveho Screbina. Alebo sú to iba

halucinácie? Okúňavo vykročil k dverám, dnu však nevošiel. Eh

bien… Veď raz sa toto všetko skončí! A vyšiel z kancelárie na

chodbu.

Občas udrel plecom o stenu, až sa zatackal do prostriedka

chodby. Pred vzdialenejšou kanceláriou zastal a zaklopal:

Nadporučík VICTOR GOUILLAUME

výkonný dôstojník

Prečítal si nápis na dverách a vošiel.

Nadporučík Gouillaume ležal na posteli. Dlane za hlavou, nohy

prekrížené konca postele, vysoko na kovovom ráme lôžka. Hľadel na

okno, kde sa na stene skvela odrenina v tvare romboidu a z nej

vyčnievalo niekoľko nahých, ružových tehál. Sirone vkročil a

nadporučík sa dvíhal akosi veľmi namáhavo s trpiteľským úsmevom.

– Lež, – povedal mu kapitán a vyčerpaný po tej krátkej ceste,

klesol udychčaný na stoličku.

Nie je v svojej koži tento Gouillaume… Oči má ako z olova a

dlhé gaštanové vlasy rozstrapatené. Tvár akúsi zošúverenú, utýranú,

plnú tieňov a hlbokých brázd. Po náčelníkovom pokyne čosi

zahundral, poškrabal sa na hlave a opäť si ľahol.

– Počúvaj, – zahundral kapitán. – Izolačný barak budeme hádam

predsa len potrebovať. Hlásili dva prípady týfu.

– Zariadil som, – začal nadporučík neisto, ledva prepletajúc

bezvládnym jazykom, – aby vyprázdnili práčovňu.

– Prečo si sa takto stiahol? – spýtal sa Sirone podráždene.

– Šetrím si energiu, pán kapitán, – odpovedal pomaly, akoby

zvažoval každú slabiku. – Onedlho ma odvelia do Toulonu… k…

k… môjmu pluku… a… chcel… by… som… aby sa organizmus…

regeneroval, až sa… vyslobodí… z tohto pekla. Treba zapojiť do

telesnej sústavy… čerstvé sily… Nehnevaj sa… pán kapitán…

Poriadne ma to tu… zobralo… predo všetkým…

Väčšina slov mu unikla v mľandravom pohybe jazyka, v

povrchnom dýchaní ústami. A Sirone si povedal, že tento úkaz je

dosť nezvyčajný.

– Odkiaľ si vzal, že ťa odtiaľto odvelia?

– Oooo… odkiaľ?… Že… ja… ja… odkiaľ? – spýtal sa s

úsmevom a slová sa mu rinuli z úst, akoby sa rozplývali, akoby jeho

výrazová technika bola detsky neorientovaná. – Je to… jed…

hoduché… Je… to… Hypotetická istota, aby som tak povedal:

kovová traverza duševnej rovnováhy… Viera, pán kapitán

a naozaj… áno… Čo sme to len…?

Na chvíľu zmĺkol. Zabudol na kapitánovu otázku a teraz sa za

ňou plazil cestou svojej pamäti do ktoréhosi zatemneného kúta

vlastného mozgu, kde tušil koniec východiskového prameňa tejto

konverzácie. Keby sa raz predsa len stalo, že tento pramienok

neobjaví, môže sa potom naveky potulovať, uväznený vo vlhkom

koridore, čo spája temné mozgové závity; s konečnou platnosťou sa

zavrie východ, čo sa závratným tempom zužuje, odblysne zapadajúca

žiara vonkajšieho sveta, ktorá ešte v tejto chvíli preniká cez husté

záclony hmly. Ale hľa! Tu je stratený pramienok, kapitánova otázka!

Našiel ju! Schmatne ju a cez úzku škáru sa prederie vedno s ňou do

svetla spoločenského sveta.

– Že… odkiaľ viem… o mojom odchode? Mal som chvíľku, keď

sa duševné podsvetie… pretože aj toto jestvuje. Daj pozor, prosím

ťa, nie podvedomie, na to si dávajme pozor, pretože… vedecký

výskum sa všeobecne… zameriava na utváranie šablón a nikdy

nečerpá zo syntézy ľudskej osobnosti… ako ani továrne nevyrábajú

obuv na príliš malé alebo príliš veľké nohy… lež… dôležitý je

najvšeobecnejší rozmer nôh, ktorý sa vyskytuje najmasovejšie… No

a teraz… Čiže… Áno! Už to mám… Osobnosť je v súčasnosti

pastorčaťom vedeckých zovšeobecnení… Tvorenie šablón ho robí

samoúčelným… teórie, prispôsobované prostrednosti, tvoria

Prokrustovo lôžko.

Sirone zmätený množstvom cudzích výrazov dostal sa k slovu až

teraz:

– Nepokúsil by si sa jasnejšie bliakať?

– Dooobre teda… jasnejšie… Prosím! Hlásim ti, pán kapitán, –

kričal znetvoreným hlasom, nútiacim sa k veselosti, – podarilo sa

mi… vypáčiť vrchnák… truhly… Hlási sa ti mŕtvola! Nech už tú

truhlu nado mnou akokoľvek zadebnili… Pretože ju zadebnili…!

Otcova krv… karty… zmenky… pretože nejaké zmenky sa našli a

Evelyn, ktorá… prosím ťa, tá ženská mi doslova vtrhla do života, to

naozaj bolo vtrhnutie… v Juan-les Pins… tam sa to vtrhnutie

konalo… Never, že trpím horúčkami… Alebo ver… Na tom

nezáleží…

Unavenými, kostnatými prstami si ohmatával čelo ako tykadlami

umierajúceho chrobáka. Chorou tvárou sa mu plazil biblicky krotký a

predsa posmešný úsmev s drobným záchvevom pohŕdavej

povýšenosti.

– Prečo hľadíš ustavične na tú stenu?

– Ro… rozkážeš, pán kapitán? – Takmer miesil slová svojím

unaveným, utýraným jazykom. – Ste… stenu?… Tento pohľad je

takrečeno v službách zachovávania obehu mojej energie… Je to

akoby každodenný telocvik. Mohutné duševné svalstvo…

nedovoľuje vyhasnúť… direkcii… za tvojím chrbtom… totiž je tu

velikánsky problém, že direkcia zostáva za tebou, hoci by mala byť

pred tebou. A… ten, čo tú direkciu stratí… v Sudáne… ten tu…

umrie… duševne… smädom… práve tak ako zblúdený beduín…

Teraz už kapitána vyľakalo skôr to, že porozumel

nadporučíkovým slovám… Pobral sa ku dverám.

– Počkaj… pán kapitán… toto je významné aj z tvojho

hľadiska… Bez pravidelnej… koncentrácie vôle… stane sa duch…

mŕtvolou! Rozpadne sa kyprý komplex pojmov, pretože vôľa je rám,

a kým tento rám zostane intaktný, dovtedy… mocne zvierajú kliešte

pamäti… opustenú… direkciu… za tvojím… chrbtom… Sila vôle…

je akoby motor… ktorý treba každý deň namastiť… Ak hľadíš na

určitý bod… Prvý deň päť minút… potom polhodinku… A potom je

to už ako duševné cvičenie… Rozumieš?… Toto je hliadka na

strážnom poste ducha, neochvejne!… No!… Týmto zvíťazíš…

darmo… tu sa treba zohnúť…

Stíchol a zadychčal sa.

– Povedz, – skríkol kapitán, keď už držal ruku na kľučke, – čo

bude s barakom?

– A veď zajtra… Zariadim… To je už tak… Ja teraz ležím a

zajtra zariaďujem… Toto je tajomstvo obnovujúcej sa energie…

namastenie… direkcia… Toto je, prosím, guľomet nad akčným

rádiom obrannej sústavy… Počkaj ešte chvíľku…

Lenže Sirone nečakal… Blúzni azda v horúčke? Alebo… až takto

mu povolili nervy? Treba to povedať lekárovi… Namáhavo a

čaptavo sa dotackal k ďalším dverám.

JEAN BERLAC

Adjutant-chef

Vošiel k dôstojníckemu zástupcovi. Zarazil sa už na prahu.

Berlac tam nebol. Keby vedel, že k nemu príde kapitán, bol by sa

od hanby hádam aj obesil. Dôstojnícky zástupca sa totiž nestaral ani

o najelementárnejší poriadok vo svojej izbe. Rozhádzaná posteľ, v

umývadle špinavá voda, blúza, mydlo, uterák rozhádzané na dlážke,

všade samý popol a papiere.

A na stole knihy.

Všetko samé životopisy. Džingischán, Alexander Veľký,

Napoleon… Príbehy vojvodcov. Sirone v nich zalistoval.

– A toto je čo?

Dôstojnícky zástupca komentuje Napoleonov život margináliami!

A tu si napísal: Prečo pokračoval N. v napredovaní na Moskvu?

Pacifikovanie okupovaných území mu mohlo zabezpečiť prísunové

cesty k pomalému, ale bezrizikovému nástupovému manévru.

A ďalej:

V spojeneckom zväzku s Tureckom mohol N. dobiť celý svet.

Nezmyselné egyptské dobrodružstvo mu to znemožnilo…

Pozrime sa! Kto by si bol o tomto málovravnom chlapíkovi

pomyslel, že si kazí zdravie takýmito hlúposťami. Cítiť tu vôňu

lacnej kozmetiky. Na stolíku so zrkadlom leží sieťka na vlasy a

príručka liečebného telocviku, zvestujúca učenie večnej mladosti,

zachovávanej pomocou dýchacích cvičení.

Dosť!

Odtackal sa naspäť do svojej kancelárie. Veď toto je… božie

dopustenie!

Eh bien! Veď raz sa aj tu všetko skončí! Pominie všetko ako

posledná veselá melódia na husliach nadporučíka Screbina tej noci,

keď mykol plecom a strelil si do hlavy.

A zjedol niekoľko tabletiek chinínu.

Zmierajúce denné svetlo púšte derie sa do kancelárie

červenkastým tieňom. V tejto meravej tíšine krvavej farby rezonujú v

kancelárii z ničoho príkre tóny. Z diaľavy niekoľkých rokov volá

akási žena so smiechom: „Auguste!“ Obzrel sa po polotmavej,

zapáchajúcej izbe a pod jeho pohľadom zamrelo zvonivé ženské

volanie, no posledný záchvev ešte visí vo vzduchu.

Bzučí ticho.

Nábytok, strácajúci sa v tieni súmraku, meravo pozoruje svojho

pána. V tejto permanetnej strnulosti, ktorou človeka obkolesuje

skriňa, stôl i stolička, je čosi hrozivé. Čakanie predmetov tají

smrteľné tajomstvá. Hádam aj preto, lebo zmyslami preciťuje, že

skutočnosť je iba symbol. Cit, pojem, skriňa a smútok: toto všetko je

iba symbolom čohosi, čo sa ustavične vyjadruje, ale my to nikdy

nepochopíme.

V týchto chvíľach ticho vyvoláva v kapitánovi halucinácie.

Ten, kto sa osamote bojí, najmä za súmraku alebo v noci, obáva

sa vlastne revolty predmetov proti racionálnemu, správnemu pravidlu

vecí. Keby sa tieto nehybné nábytky správali v tejto chvíli inak ako

dosiaľ, narušili by kapitánovu vieru v jestvovanie vlastného ja a

nastal by strašný koniec…

Eh bien! Veď raz sa to aj tak všetko skončí! Všetko raz doznie

ako posledná veselá melódia na husliach mŕtveho nadporučíka

Screbina.

Zrazu zodvihol hlavu.

Zo susednej miestnosti zazneli husle! Zo strún plynula tichá,

jemná melódia…

Mŕtvy Screbin vyhráva!

3

Súčasne so spomienkou na Screbina vyznela táto hudba tak

mátožné, že v prvom okamihu hľadel na roje múch okolo fľaše s

otvorenými ústami… Potom vstal, podišiel k susednej miestnosti a

mocne kopol do dverí, až sa rozleteli.

Kto sa opovážil siahnuť na Screbinov nástroj? Boha mu!

Zadychčal sa. Pozrime sa… Väzeň!

Pohrúžil sa do hry, privrel viečka, no len čo zbadal kapitána,

jediným trhnutím sláčika skončil.

– Kto si ty… ty sviňa?…

– Väzeň číslo šesťdesiattri, mon commandant.

Kapitán dychčal. Potom zaštikútal. Obzeral si väzňa. Hm… Nie

je to smrtihlav so šialenými črtami ako tí ostatní. Tmavé, husté vlasy

sa mu ešte lesknú. Tento chlap žije. Nielen v tom mechanickom

zmysle slova, čo vyjadruje pusté, chemické súvislosti, ktoré by sme

najvýstižnejšie označili azda výrazom „jestvovanie“, nie, tento väzeň

ešte žije, zovňajšok poznačený symbolmi ducha, tu môže čosi

znamenať iba skladba životných pojmov – cit, vedomie, telo a vôľa

dovedna. Jeho pekná, sympatická tvár vyjadruje aj akúsi veselosť.

– Ako dlho si tu?

– Päť mesiacov.

Asi má v tom prsty Magiron, zrejme ho protežuje, preto je taký

zdravý! Rotmajster je skorumpované prasa! Aj sem sa dostal pre

akúsi spreneveru, a defraudant zostane naveky sviňou.

– Ty prasa! Už dávno ťa pozorujem! Povaľuješ sa v sklade!

– Pracujem pri lámaní kameňa, mon commandant!

– Neklam, lebo ťa rozdrvím! Prečo si taký zdravý?

– Mám dobrý organizmus.

– A… ako si sa dostal do tejto kancelárie, há? No? Teraz vrav

ty… Ty zdochlina! Čo?

A postavil sa tesne pred väzňa, prehol sa v drieku a hľadel do

mládencovej tváre, akoby ju chcel študovať z tejto polohy.

– Neudelili mi pracovné voľno, pán kapitán. Hoci je dnes

štrnásteho júla!

Dnes je výročie dobytia Bastilly! A Magiron je veru hnusné

psisko, že ešte aj v takýto deň týra týchto kandidátov hrobu.

– Prečo ti rotmajster nedal pracovné voľno?

– Pretože som poprosil o plnú dávku vody. Pred tromi dňami ma

potrestali odňatím polovičnej dávky.

– Iba preto, lebo… lebo si prosil o vodu? Čože?!! Ale neklam,

lebo ti rozmlátim kotrbu, boha aj s takým vredom! Fuuj!

– Rotmajster mi odoprel vodu a odôvodnil to tak, že ksicht ako ja

nemá nič spoločné so štrnástym júlom. A ja som mu na to odpovedal:

„Ani vy ste nedefraudovali pri obliehaní Bastilly, seržant…“

Kapitán sa letmo usmial. Ejha!

Predstavil si Magirona, ako sa babre drobnými výmazmi v

zoznamoch žoldu, zatiaľ čo revolucionári ostreľujú Bastillu

mažiarmi.

Opäť si rozhalil košeľu, no páliaca ťarcha nechcela prestať. Niet

tu vzduchu alebo čo?… Hnusil sa sám sebe, pretože pocítil odporné

výpary alkoholu z vlastných úst.

– Ako si sa opovážil siahnuť na tie… husle?

– Nadchla ma vaša prednáška, pán kapitán. Vypočul som si

veľkolepú súvislosť, ktorú ste objavili medzi červeným vínom a

dejinami.

– Čože?… Ty si to pochopil?

– Je to moja profesia.

– Zaoberal si sa históriou?

– Nie, pán kapitán, iba červeným vínom, ale veľmi intenzívne.

Sirone sa opäť zasmial, ale oľutoval svoje gesto a zreval:

– Strať sa!

Zlostne zaručal. Bezočivec akýsi!

A blúzu má zapätú až po krk.

Odtackal sa do svojej kancelárie. Tu ho zasa privítalo pološero,

muchy okolo porozlievanej pálenky. To ticho ho tak napína, akoby

sa všetko dialo v akomsi páchnucom, dymiacom, žeravom knôte

vyhasnutej sviece, alebo keby všetko, čo sa nedeje, predsa

jestvovalo. Iba jestvovalo! Preč odtiaľto! Opäť vyšiel von. Druhými

dverami.

Na chodbe ťaží vlažnú polotmu pieskovej chute dych

potuchnutých spisov a myši, zdivočené hrmotom krokov, svižne

vbiehajú do svojich dier v kútoch. Koľko je tu myší! To hovädo

Magiron by už mohol vykynožiť tú háveď.

Pocítil tlak, akoby mu znútra otvárali lebku; to sa ohlásila reakcia

na alkohol, ako mu postupne chladol nedokrvený mozog. Z čela mu

stekali hojné pramienky ľadového potu, ruky i nohy bral na vedomie

iba v odumierajúcom stŕpnutí ako nejaké umelé končatiny, aj to iba

preto, lebo vedel, že jestvujú.

Gouillauime je na tom zle. To je nesporné…

Dobre, že je tu ešte jeden dôstojník na zastupovanie:

Nadporučík GASTON LIBOURNE

Účtovná evidencia

Klopať!

Zaklopal.

– Kto je? – ozval sa z izby príjemný mužský hlas.

Kapitán otvoril dvere. Libourne si plnil cigarety a na stole pred

ním hralo rádio. Husté vlasy si sčesal podľa ruského spôsobu dozadu,

po oboch stranách vysokého čela mu pulzovali tepny v nepokojnom

rytme a jeho mladistvá tvár i živé oči prezrádzali vôľu, rozum i dobrú

náladu.

V izbe zavládlo trápne ticho. Na stene visela obrovská rysovacia

doska a na nej tabuľky, výplatné dni, stavy mužstva a ostatné

významné údaje. Na stole samovar a rozsypaný cigaretový tabak, aby

sa presušil.

– Počúvaj, – oslovil ho kapitán. – Zdá sa mi, že Gouillaume je

akosi vyšinutý.

– Strhalo ho to, chudáka, – prisvedčil Libourne, zaklopal

drievkom o stôl a spadla hotová cigareta. – Želáš si čaj, pán kapitán?

– Nič si neprosím, ale to nič mi naservíruj s rumom. Nadporučík

sa zasmial a položil pred svojho predstaveného fľašu rumu.

Zaklopkal drievkom. Padla cigareta.

– Čo je nového?

– Vieš, pán kapitán, – začal Libourne, – v evidencii žoldu som

zaviedol novú metódu, ktorú som ti už oznámil.

– Ja sa teda účtovnej evidencii nerozumiem. Fuj!

– Nová metodika. Takmer vylučuje omyly a je až zázračne

jednoduchá! Revízia sa pri nej stáva zbytočnou, pretože sa tu

vylučujú nesprávnosti a chybná manipulácia.

– Ech! Môžeš rátať ako chceš, my sme stále v tom prašivom srdci

prekliateho Sudánu!

– Nazdával som sa, pán kapitán, že môžem s tebou rátať pri

reorganizácií v Bahr el Sudane, – ozval sa nadporučík trochu

sklamane. – Niektoré moje predstavy na úseku vojenskej justície a

trestného konania budú priam veľkolepé.

– Boha ti aj so zázrakmi! Čo tu chceš reorganizovať?! Zaštikútal

a zložil si studenú hlavu do dlaní. Zdalo sa mu, že keby ho teraz

niekto ovalil kyjakom, ani by to nepocítil. Tento kusisko ľadu mu

položili na krk iba mimochodom! To predsa nemôže byť hlava…

Trápne ticho.

Sirone sa vyvliekol na chodbu a šiel… Hop… Narazil do steny…

Späť do kancelárie!

Bzučia muchy a cítiť smrad po pálenke.

Sadol si za spráchnivený, prastarý písací stôl.

Eh bien! Už mu na ničom nezáleží Veď toto je život pre svine…

Zlostne odkopol čižmou kokosový koberček spod nohy. Lenže

kopnutie iba naznačil, pretože na taký výkon bol príliš unavený. A

napokon ani tento kokosový koberček nepredstavuje vo svojej

podstate skutočný život, plný rôznych radostí, aby sa človeku chcelo

doň zo srdca, z hĺbky duše poriadne kopnúť!

Opäť otvoril plechovicu, ktorá ho akýmsi zázrakom sprevádzala z

Paríža až na Saharu, a vlastne iba tu zbadal, že táto bezvýznamná

vecička je jediná, čo mu spomedzi toľkých milých i potrebných

predmetov vôbec ostala. Také niečo sa stáva chlapovi s parížskou

midinerkou, ktorú považuje popri svojich srdcových záležitostiach

temer za neosobnú, ale až raz klesne do bahna osamotenosti, odrazu

ho prekvapí objav, že táto malá slúžtička vydržala po jeho boku.

Tento napohľad lacný ľudský materiál – ktovie prečo – je v podstate

nezničiteľný, a verne, ale bez hrôzyplného heroizmu veľkých dám

schová sa kdesi v maličkom vrecku mužovho života. Nebadane, tak,

že ju vidí až vo chvíli, keď sa už všetky vrecká všetkých šiat

vyprázdnili. A teraz hľadí na ňu trošku iným pohľadom, trošku

oneskorene, ale kto by bol veril, že táto plechovica je trvanlivejšia

než zlaté kazety zhotovené z neporovnateľne vzácnejšieho kovu…

Pozrime sa… A plechovica mu vraví iba jedno, kričiac červenou

farbou:

SIMON ARTZ

Kairo

Ech! Veď tu aby človek zbesnel! Kdesi trúbia večierku. O chvíľu

je tu opäť ťaživá, smrteľne dlhá noc, a opäť budú defilovať

vysvietené, živé bulváre, hmlisté vidiny rímskych námestí, hlahol

zvonov…

Nie! Nesmie zostať sám!

– Pošlite sem trestanca číslo šesťdesiattri! – skríkol do telefónu.

A tresol slúchadlo…

Doparoma, je to ohromný chlapík. Zabavia sa a hotovo!

Keby bol tušil, aký ohňostroj závažných, nových, úžasných

udalostí, tragédií i komédií práve odštartoval svojím strohým

príkazom, určite by bol toto opatrenie urýchlene odvolal.

– Väzeň číslo šesťdesiattri, mon capitaine, – hlásil sa trestanec a

zrazil opätky.

Kapitán ustato mávol rukou a znechutene odvetil:

–Ticho, ticho… Ty prasa, sviňa… Čo si tu vyhrával? Há?

– Pieseň benátskeho gondoliera od Mendelssohna, mon

capitaine.

– Čože? Benátky… gondola???

Zamyslel sa. Aha! Pravdaže! Campanille! Pozrime sa! Benátky!

Pristúpil k nemu celkom blízko, až sa takmer nosom dotýkal

mládenca, pozrel naňho v alkoholickom opare a zreval:

– Ty špinavec! Za toto by som ťa mal dať vyviazať! Rozumieš?

A zmastiť ťa korbáčom, kým ti koža v zdrapoch neodvisne až od

kosti. A vieš prečo?

– Viem, pán kapitán, – odvetil väzeň s povzdychom. – Pretože,

žiaľ… Aj ja som bol kedysi v Benátkach.

Kapitán hľadel na šesťdesiattrojku, akoby ho táto okolnosť nútila

k podozreniu.

– Takto teda? Bol si… v Benátkach? Hm… to je… rozhodne

zaujímavé. A čo si tam vyvádzal… No? – vypytoval sa kapitán

Sirone ako vyšetrovateľ.

– Budem úprimný, pán kapitán, – šepkal väzeň. – Stalo sa to na

Lide. Prechádzal som sa s mladučkou dievčinou pred Excelsiorom

a more… dajte ma vyviazať, ale nemôžem ďalej mlčať… more bolo

belasé! – A rozochveným, oduševneným hlasom zopakoval: – Pán

kapitán, dajte ma zabiť, ale more bolo belasé ako oči plavovlasých

dievčat, keď im slnko opáli tváre do hneda!

– Hovädo! – zreval kapitán.

Potom sa dotackal k písaciemu stolu a napil sa pálenky z fľaše.

Hodil ju naspäť s odpornou grimasou a pomaličky si rozopínal

košeľu trhavými pohybmi, ktoré sú také typické pre ľudí

postihnutých otravou, pretože aj tí, si chcú roztrhať vlastné telo

holými rukami.

– Kaprál! Kaprál! – zreval a líca mu sčerveneli.

– Présent, mon capitaine, – hlásil sa vyľakaný poddôstojník.

Sirone hľadel s bradou, ovisnutou od náhlej námahy. Potom

vyňal svoju plechovicu, ušúľal si cigaretu trasľavými, spotenými

prstami a zhlboka zaštikútal.

– Pošli nám červené víno… Ty sviňa!

TRETIA KAPITOLA

1

– Tak… ako to bolo… v tých Benátkach? – spýtal sa potichu, nie

však priateľsky.

– Jar… – odvetil väzeň číslo 63 zlomene, akoby sa práve k

čomusi priznával.

Kapitán prikývol so zvesenou hlavou. Tento výrok ho

neprekvapil, a predsa… je otrasné vypočuť si takúto drsnú, surovú

skutočnosť:

V Benátkach bola jar…!

Dosiaľ nespáchal samovraždu iba preto, lebo sa tváril, akoby o

tom nevedel.

V púšti nikdy nie je jar. Ani jeseň, ani zima. Ani leto. Iba piesok

a horúčava.

– A potom… čo sa stalo?

– Pán kapitán, – odznievalo tiché priznanie. – Vôkol Floriánskej

terasy poskakovali holuby okolo nôh ľuďom, čo sa prechádzali po

námestí svätého Marka, a pred Orologiom sa obzerali dievčence v

bielych internátnych rovnošatách a načúvali výklad rehoľníčky.

– Nič mi nezatajuj, chlapče. Povedz úprimne všetko. Už je nám aj

tak amen.

– Neapol… – zašepkal chlapec a kapitán chápavo prikývol, že ich

smútok obsiahnutý v tomto slove je spoločný.

– Neapol… – zopakoval kapitán temer nečujne zo zúfalého údivu

nad takouto prostou pamiatkou minulosti, ktorá sa jednoducho

vytratila, hoci ju kedysi považoval za večnú.

A popod nos zahúdol:

…Oh Santa Lucia

Barchetta mii…i…a…

Oh Santa Lucia…

Niet krajšej, vznešenejšej a dojímavejšej melódie než takýto

vydarený gýč, ak sa kvôli niečomu zaktualizuje v našej mysli.

Kapitána zabolel každý tón, a predsa načúval piesni ako ten, čo si

hľadí na zakrvavenú ranu, no v chorobnej radosti si ju neobviaže.

Zadychčaný pozeral na vínnu mláku na písacom stole, ktorú prstom

rozmazal.

– Vypi si, ty sviňa, – povedal smutne a hlava mu naznačovala

rýchly tep srdca.

– Modeloval som sochu Beatrice Cenci na stráni Vomero, na

Gorso Vittorio Emmanuele. Oproti sa ligotali svetlá Sorrenta, na

náprotivnej strane zálivu medzi Pompejami a ostrovom Capri…

– Čosi v tom bude, – zahundral kapitán. – Aj sám som

konštatoval… dávnejšie… takéto zázraky… ale to je jedno…

pokračuj!

– A Vezuv! – pokračovala šesťdesiattrojka víťazoslávne. – Prežil

som noc, keď z krátera vyžarovala krvavočervená hmla. Zobudil som

Agnesu, aby to videla aj ona. Nevedeli sme, či sa jeden z nás smie

potešiť niečomu bez prítomnosti toho druhého. A hľadeli sme na

žiaru, zafarbenú lávou. Boli chvíle, keď k nebesiam zahrozili

čudesné záblesky, valila sa červená hmlovina, a od tých čias som v

akomsi nezvyčajnom kontakte s tou bláznivou Agnesou, ktorú som

tak veľmi ľúbil.

Kapitán podišiel k oknu a na očiach sa mu zaleskla mŕtvolná

glieda ducha, čo sa od neho vzdialil v alkoholickom ošiali. Týmto

dovnútra smerujúcim skleným pohľadom hľadel kamsi do

bezfarebnej, tmavej púšťovej noci a zazdalo sa mu, že sa ligocú

svetlá Sorrenta. Hoci nie je vylúčené, ba viac ako pravdepodobné, že

sa v diaľke ligotali iba fosforeskujúce zrenice zakrádajúcich sa

hyen…

– Zahraj mi!

Screbinove husle rozprávali ďalej o Neapole, a keď kaprál

dovliekol z kantíny červené víno už tretíkrát, zabudol zavrieť ústa.

Kapitán si čosi kreslil vo vínnej mláke a väzeň číslo 63 mu s

cigaretou v ústach rozprával akúsi veselú príhodu.

Kto to kedy videl?

– Zasran akýsi, – povedal vonku kaprál veliteľovi stráže.

– Votrie sa k starému a bude sa mu napokon vodiť lepšie ako

nám. Čo je to za ksichta?

– Šesťdesiattrojka. Iné tu o chlapoch nevieme. A vtom husle

zrazu dohrali.

– Hej! Kaprál! – zreval Sirone z okna. – Tohto zbojníka…

vyviazať! Rozumel si? Ale tak… aby si mu… kosti dolámal!

2

Čo sa stalo?

Iba toľko, že mládenec sa predstavil. Minútu predtým ešte nič

nenasvedčovalo náhlej zmene.

Šesťdesiattrojka vyhrávala akýsi samopašný šláger.

A medzitým sa medzi oblohu a púšť načrtol pod horizontom biely

pruh.

– Koľko si dostal… šesťdesiattrojka?

– Doživotné nútené práce.

– A prečo si dostal doživotie?

– Za dvojnásobnú vraždu, lúpež, vlastizradu a vyzvedačstvo.

Kapitán zbelasel, postavil sa a hľadel naňho vypúlenými očami.

Bez akéhokoľvek veľkého prechodu začala sa tu veľká dráma,

ktorá sa v brieždení temer nečujne nahustila v tejto kancelárii ako

nevysloviteľná, nehmatateľná hrôza.

– Nuž a… ako sa voláš… ty oný… Há?

– Volám sa Henry Fécamp, mon capitaine! Dramatický obrat

vybuchol.

– Ty psisko prašivý! Opovážil si sa sadnúť si so mnou a napiť sa?

Taká bezočivosť! Štrngol si si s poctivým človekom, dôstojníkom?

Vlastizradca!

Stál pred väzňom s rukou zovretou v päsť, chvejúc sa na celom

tele, obelasel a vyvalil oči, takže dunenie úderu už rezonovalo v

povetrí. A predsa neudrel.

Šiel k oknu, aby zakričal na poddôstojníka.

Neskoršie, počul zdola vŕzganie hrdzavých škripcov, keď na ne

naťahovali povraz.

Akoby sa na úsvite chystali na popravu.

3

Zadychčaný si sadol za stôl.

Čo to len za hlúposť vyviedol!

Tu, tri kroky pánu bohu za chrbtom, v Sudáne neveľmi zaváži,

keď dôstojník si dá od väzňa zahrať svoju pesničku alebo mu rozkáže

vykladať anekdoty… Mon Dieu!… Márne tu vypisuje dôstojnícky

kódex, že dôstojník, ktorý sa zabáva v spoločnosti nedôstojnej jeho

hodnosti, bude, prísne posúdený…

Akúže primeranú spoločnosť si má zháňať tu, medzi pieskovými

dunami?

Lenže Henry Fécamp je vlastizradca! Štrngnúť si s takýmto

človekom nie je poklesok, ale zločin! A pre také niečo niet

ospravedlnenia. Takto sa dôstojník naozaj prehreší voči svojmu

postaveniu i cti.

Postavil sa k oknu. Väzňa číslo 63, vyzlečeného do pása,

vyťahovali práve na stĺp za zápästia zviazané za chrbtom, kým sa

nedotýkal zeme iba špičkami prstov. Kapitán Sirone rozhodným

pohybom zodvihol slúchadlo,

– Dajte mi hlavnú marakešskú spojovaciu linku! Z dvora zaznel

výkrik:

– Debout!

Teraz ho vyväzujú po druhý ráz. Keď delikvent zamdlie, oblejú

ho vodou, keď potom príde k sebe, vytiahnu ho znova.

– Dajte mi oddelenie D generálneho štábu… tu je náčelník

travaux.

Zabubnoval po stole. Obzeral si prsty. Potom pritisol slúchadlo k

ušiam a ušúľal si cigaretu. Slnko sa už ponáhľalo do 45-stupňového

uhla. Fuj! Smradľavá kancelária sa rozžeravila. Zo dvora sa ozval

krátky výkrik:

– La bas!

Čosi zavŕzgalo. Zahrdzavený škripec alebo hák. Dopadlo telo,

zahrkotalo vedro a zašpliechala voda… O chvíľu sa hlásil Marakeš.

– Prosím si pána plukovníka Larmantiera! Zo dvora dolieha

vŕzganie a tupý buchot.

Horúčava sa napína, naťahuje ako ľudské telo na špičkách prstov

pri stĺpe.

– Larmantier… Pozdravujem ťa… Čo chceš?

– Zdravím ťa. Podávam hlásenie o akcii, ktorá mi nebola

nariadená. Akiste sa pamätáš na ten prípad v oáze Ulogi, kde

legionár Fécamp zabil dvoch mužov a ukradol im aktovku.

– Pamätám sa…

– Potom iste vieš, aký bol Fécampov ďalší osud.

– Pravdaže. Popravili ho.

– Čože?

– Haló… fúkni do slúchadla! Fécampa odsúdili na smrť a

popravili.

Ticho.

Kapitán začudovane hľadel pred seba. Z pramienka vlasov, čo mu

viseli do očí, padali kvapky potu.

– A je to isté? – spýtal sa kapitán nedôverčivo.

– Isté.

4

Stál a cítil, ako mu meravel mozog. Čo má toto znamenať?

Šesťdesiattrojka nehovorila pravdu?

– Ligert!

Nik neodpovedal. Do frasa aj s pisárom! Kde v pekle lozí?

Vybehol do spisovne a náhlivo poprehadzoval spisy svojich väzňov.

Hromada sivých fasciklov s nálepkami. Na nich číslo… 59, 61…

Toto je ono! 63!

Fascikel mu vypadol z rúk. Hrom a peklo!… Veď tu je to čierne

na bielom:

Prisonier

No 63 (Travaux Forcés)

zomrel 20 novembra 19.. Dyzentéria

Čiže tu vôbec niet väzňa číslo 63? Nielenže ho popravili, ale ešte

aj zomrel na dyzentériu. Lenže potom, kto je ten človek, ktorého

práve teraz na dvore preberajú k životu?

– Ligert!

Toho chlapa dá zavrieť! Vrátil sa do svojej kancelárie, no ešte bol

len na chodbe, keď počul, že uňho zazvonil telefón. Zodvihol

slúchadlo.

– Hlási sa žurnálny dôstojník Služby z Marakešu! Pán kapitán,

oznámili ste niečo plukovníkovi Larmantierovi. Prosím, zopakujte

to!

– Väzeň číslo šesťdesiattri, ktorý sa nazýval Henry Fécamp,

dostal sa mi náhodou v noci do cesty. Tváril som sa, že nepoznám

jeho meno a do rána som sa s ním zhováral, dokonca som ho ponúkol

alkoholom, pretože som dúfal, že sa azda rozhovorí.

– No a?

– Nič sa nestalo, lenže ja som sa neopovážil pokračovať v hre.

Bez príkazu zhora je trošku riskantné baviť sa s nejakým

vlastizradcom.

– Rozumiem. Pokiaľ ide o ďalšie, dostanete príkazy v najkratšom

čase.

V slúchadle cvaklo. Kapitán zložil.

Pristúpil k oknu. Fécamp sa zrútil už po štvrtý raz ako hromada

handár, ktorú vzápätí obliali vodou. Kapitán skríkol:

– Fini! Dajte ho na maródku!

Rýchle zasa spustil prestieradlo, pretože žltkastá žiara bijúca do

očí mu spôsobovala nesmierne útrapy.

– Ligert!

Pisár sa konečne ukázal. Plavovlasý, ostrihaný vojačik v

okuliaroch. Za sklami žmurkali poslušné, ľahostajné oči. Ligert bol

všedný zjav. Nevládal vyprodukovať pre vonkajší svet dostatočné

„ja“, a preto všetky jeho činy, slová i skutky boli charakterizované

premenlivou náladovosťou. Všeobecne bol celkom neosobný:

pracujúci a usmievajúci sa prístroj. O Ligertovi sa dalo právom

predpokladať, že po práci, keď sa vráti do svojej izby, neľahne si do

postele, ale na noc sa poskladá do kazety.

Husté, pestované plavé fúzy mu takmer pokrývali pery. Tvár mal

sedliacky červenú a jeho zavalitá postava – keď zastal pred

predstaveným – ponížila sa do uvoľneného, no úctivého postoja, len

čo skrížil ruky na chrbte.

Mal čudný zvyk – občas vytiahol z ktoréhosi vrecka kus chleba,

schmatol ho do hrsti a pažravo z neho odhrýzal. Vo vreckách blúzy

sa mu takéto krajce vyskytovali ešte častejšie. Či už z úcty voči

takejto puritánskej potrave, alebo azda z pažravosti počítali Ligerta

medzi vášnivých požieračov chleba. Pripomínal do istej miery

otrokov morfia alebo oduševnelých obdivovateľov žien. Azda i tento

zvyk prispel k tomu, že napriek prostrediu zostal bezcitný voči

radostiam i trápeniam a prežíval ich v dobrom, sedliackom zdraví?

– Oui, mon capitaine, – povedal, keď zastal na prahu. Krotkými

očami rýchle preskúmal okolie, na vyumývanej tvári sa mu usalašil

nasprostastý úsmev a v kútiku úst mu hniezdila veľká omrvinka.

Postavil sa do predpísanej polohy, akoby bol na cvičisku.

– Vy ste zodpovedný za spisovňu? – spýtal sa Sirone, pričom si

jazdeckým bičíkom plieskal po čižmách.

– Oui, mon capitaine.

– Čo je to za oné… s tou mŕtvou šesťdesiattrojkou, ktorá žije?

Ligert stál a žmurkal. –

– Nechápete? – zreval kapitán. – Ako mi dnes ráno mohol prísť

na oči vojak, ktorý už dávno zomrel?

– Môj strýko z otcovej strany, bol raz taký ožratý, že sa v

predizbe stretol sám so sebou. Odvtedy radšej sedáva každý deň do

rána v kaviarni.

– Hovädo!

– Nemyslím, mon capitaine, ibaže je taktiež veľký pijan…

– Počúvajte! Na fascikli šesťdesiattrojky je napísané, že zomrel.

A legionár s týmto istým číslom stál predo mnou na mieste, kde teraz

stojíte vy!

– Pred skriňou?

Kapitán chvíľu uvažoval. Potom opäť zdvihol jazdecký bičík zo

stola.

– Ligert, – povedal unavene. – Málokedy vídať v týchto

končinách utrápené mestské kone, čo kedysi postávali pred

staromódnymi košinami pri chodníkoch a skláňali ťažké hlavy až k

asfaltu. Mali také nevidomé, olovnaté, smutné oči… Takého koňa mi

pripomínate, keď tu tak stojíte predo mnou.

Ligert namiesto pravej nohy vystrčil do popredia ľavú a váhu tela

preniesol na stiahnutú nohu. Hľadel na obraz maršala Lyonteya a

mykalo mu svalmi na čeľustiach, lebo sa usiloval potláčať ukrutné

nutkanie zívať, až sa mu od námahy chveli nozdry.

– A teraz porozmýšľajte, vy prasa, lebo vám gebuľu rozmlátim!

Ako sa dostal do spisovne skutočných stavov fascikel mŕtveho

väzňa?

Ligert si najprv poškriabal nos a vzápätí mu odpadla omrvinka z

úst. Potom smutne dumal, až napokon sa mu tvár vyjasnila.

– Nazdávam sa, mon capitaine, že som na to prišiel. Je tu zopár

fasciklov, ktoré treba ochraňovať v trezore. Tie nahradzujeme spismi

nejakého vhodného mŕtveho. Fascikel mŕtvoly nám dáva najavo, že

spisy, ktoré by tam mali byť, podliehajú tajnej manipulácii… hiiik!

Pisár pri poslednom slove nahlas zaštikútal. Sirone zodvihol

bičík, potriasol ním a prísne naň hľadel, akoby ho z čohosi

podozrieval. Okolo nich bzučali lenivé roje múch a farba, ktorou

ráno natierali skriňu, zaváňala v besnej horúčave terpentínom.

– Ligert!… Dajte priniesť dačo na pitie!

Kým sa pisár motal medzi kanceláriou a kantínou, vyhľadal v

trezore fascikel väzňa číslo 63. Pisár sa nemýlil.

Prísne tajné!

Na nálepke obalu bol nápis:

Spisy leg. č. 63 z 2. roty III. práporu,

odsúdeného pre trestné činy vraždy,

vyzvedačstva, lúpeže a vlastizrady na

doživotné nútené práce.

Uchovať v trezore pluku!

Ligert sa o chvíľku vrátil. Pálenku položil pred kapitána a nahlas

zaštikútal. Potom zrazu strnul v zúfalom a vystrašenom pozore.

Lenže nech sa akokoľvek snažil ovládať, opäť zaštikútal, no teraz už

v sprievode udiveného chrapotu.

– Ak neprestanete ustavične hltať chlieb, dám vás zavrieť, až

ozeleniete, – vzdychol si Sirone.

Ligert opäť zaštikútal, až sa Sirone strhol od ľaku.

– Napi sa vody! Hybaj za štábnym lekárom alebo sa ešte nažer

chleba, ale rob čosi, preboha ťa prosím, lebo ak mi ešte raz

zaštikútaš, tak ťa rozsekám!

A poškrabkal svoju plechovicu, aby si ušúľal cigaretu.

– Ako dlho tú slúžite?

– Dvanásť rokov. Bol som polierom.

– Čože?! Koľko máte rokov?

– Iba päťdesiatjeden, mon capitaine.

Aký čudný žart matky prírody. Polier, v ktorom sa život zastavil.

Eh bien! Čo sa vlastne stará o týchto oných?!

– Deku na okno! Ak vám to nepoviem, zabudnete! Svine! Slnko

sa na okamih príšerne rozžiarilo, muchy ožili, ale iba na tú chvíľku,

kým pisár zavesil na okno mokrú deku. Medzitým zádumčivo hľadel

na fascikel.

– Počúvajte… Zvykli tu… velitelia aj dávnejšie… prečítať

sprievodné spisy prichádzajúcich väzňov?

– Stalo sa.– Napríklad kapitán Privert zavše veľmi starostlivo

prezrel všetky fascikle.

– Prečo sa Privert tak zaujímal o spisy?

– Zaoberal sa grafológiou. To je, prosím, taká záľuba študovania

starých papierov. Neúčelná… Mal som neter, ktorá ustavične lozila

po výletoch. Aj to boli také nepochopiteľné chúťky.

– Hej? Hm… No dobre. A teraz hybajte na chvíľku do boha!

Otvoril tvrdý obal zaprášených spisov, aby nazrel do minulosti väzňa

číslo 63, uzavretej rozsudkom vojenského súdu.

… A v tejto chvíli práve vyštartovala pravda zo všetkých svojich

síl, aby zvíťazila napriek vôli živých i mŕtvych, maličkých i

mocných.

Lenže kapitán Sirone nemal o tom ani poňatia. Práve sa mu

začalo zívať, keď sa pustil do čítania.

ŠTVRTÁ KAPITOLA

Koloniálne vojská

Cudzinecká légia

štáb. č.: 144/IG 2. rota, III. prápor

Opis

k spisom vojenského

súdu

KMEŇOVÝ LIST

Meno: Henry Fécamp

Miesto narodenia Bayonne

Narodený dňa 7. apríla 19..

Miesto náboru Brest, dňa 9. mája 19..

Zbraň pechota

Kvalifikácia radový legionár

Kmeňové číslo 171– 5004

Osobné číslo 63

Vlasy tmavogaštanové, tvár okrúhla, oči belasé, nos súmerný,

ústa súmerné, zuby zdravé, výška 1,87 m, dobre živený, schopný

akejkoľvek vojenskej služby. Zvláštne poznávacie znamenie: na

vnútornej ploche pravej dlane asi desaťcentimetrová jazva

nepravidelného tvaru, ktorá sa uprostred rozširuje a končí sa

pod palcom. Nováčik tvrdí, že bol sochárom a že pri sochárskej

práci si ruku poranil. Školské vzdelanie: šesť tried gymnázia.

Materinská reč: francúzština. Povrchne hovorí po anglicky.

Vojenskú službu ešte nevykonával, posledným občianskym

zamestnaním: akademický sochár. Podľa vlastného udania

netrestaný a v súvislosti s trestnou činnosťou nie je naňho

vydaný zatykač. Zaviazal sa k štvorročnej službe.

Podpisy

Veliteľstvo pluku

ORAN

Fort St. Therése

KOMISIONÁLNY NÁLEZ

Legionár pechoty č. 63, Cudz. légia, III. prápor, 2. výcviková rota

nastúpil dnešného dňa k oranskému pluku a prehliadka pred

lekárskou komisiou ho uznala za schopného vo vojenskej službe.

Poznámka: Mierne zosilnená srdcová činnosť

Očkovaný proti: kiahne, týfus, cholera

Oran 4. 12. 19..

Podpisy:

Veliteľ v. r.

Prezent, lekár v. r. Štábny lekár v. r.

pešiak č. 63, 2. rota, III. prápor

Henry Fécamp, 25-ročný,

francúzsky štát. príslušník

KVALIFIKAČNÝ LIST

Opis

Dňa 8. 7. 19.. odvelený od výcvikovej roty do posádky Agadir.

20. 9. toho istého roku zúčastňuje sa potlačenia vzbury v Djebel

Sagro a za hrdinstvo dostáva rad Čestnej légie. Dňa 18. 10. 19..

utrpel pri Aut Taurirte ťažké zranenie, jeho meno je uvedené v

rozkaze. Podľa údajov nemocničného denníka bol po dvoch

mesiacoch prepustený ako vyliečený. Namiesto šesťtýždňovej

zdravotnej dovolenky požiadal o návrat k svojej rote a dňa 9. I. 19..

nastúpil v Cobriene k útvaru posádky č. 18.

Počas hliadkovej služby v púšti dosahuje dňa 27. I. (za chrabré

individuálne bojové konanie) kvalifikáciu vojaka prvej výkonnostnej

triedy. Dňa 26. 2. dostáva (Za hrdinský odpor proti beduínskej

presile na čele svojej hliadky) zlatú medailu. Podľa výpisu zo

zoznamu trestov bol v dvanástich prípadoch disciplinárne potrestaný

za menšie priestupky. Podľa vojenských zákonov sa považuje za

bezúhonného. Vykonaná služba sa započítava v rozsahu 26

mesiacov.

Opis schválil:

kapitán A. Foucolt v. r.

PROTOKOL O VYŠETROVANÍ

Legionár č. 27 John Carew, pôvodom Angličan (III. prápor, 2.

rota), narodený dňa 7. III. 19.. v obci Hurshomb (Anglicko), ktorého

nábor bol vykonaný dňa 30. 5. 19.. v Toulone, udáva legionára č. 63

Henryho Fécampa, ktorého na základe jeho údajov možno

odôvodnene podozrievať z trestného činu zavraždenia a ozbíjania

kapitána Philippa Villiersa a legionára Pierra Blancharda.

Kapitán Villiers i šofér Blanchard boli zavraždení 9. t. m. v

bezprostrednej blízkosti oázy Ulogi niekoľkými výstrelmi z

revolvera, krátko po ich odchode z pevnosti. Páchateľ odcudzil

vojenskú aktovku a koženú tašku s cestovnými potrebami kapitána

Villiersa. Obe kožené tašky odcudzil akiste preto, lebo ich v rýchlosti

nestačil rozlíšiť, a pokiaľ by ich obsah bol zisťoval na mieste činu,

bol by stratil veľa času.

Záznam o vyšetrovaní dopĺňam fotografickým materiálom a

spolu s doličnými predmetmi odosielam v zapečatenej obálke.

Na snímke č. 1 skrýval sa vrah za pieskovou dunou, označenou

X, a keď sa auto priblížilo asi na tridsať metrov, vystrelil vražedné

náboje zo služobného revolvera ráže 9,5 mm.

Na snímke č. 2 možno zistiť obrysy zanesených stôp vrahovej

nohy a sedem nábojníc, vyhodených z revolvera opakovacím

zariadením. Podľa stôp vrátil sa vrah po spáchaní činu do Ulogi.

Niekoľkí ťaviari súhlasne tvrdia, že pred nimi utekal, a

prenasledovali ho až po okraj oázy, kým sa im nestratil v dave.

Vtedy už bol vyhlásený poplach.

Zo siedmich vrahových výstrelov zasiahlo cieľ päť nábojov.

Motorové vozidlo (pozri snímku č. 8) sa prevrhlo a zaborilo

chladičom do piesku.

Vodiča zasiahli dve smrteľné rany: 1. Vstupný otvor pod pravým

okom. Náboj uviazol v nápästnej kosti a otrel sa o mozog; 2. Náboj,

ktorý vstúpil do tela pod ľavým jarmovým oblúkom, prenikol

mozgom a vystúpil po prebití hornej časti lebky.

Aj tri rany, ktoré dostal kapitán Villiers, zapríčinili okamžitú

smrť: 1. Nezvyčajne široký vstupný otvor pri čelusti. Náboj zmenil

smer, rozdrvil hrtan a opustil telo, vytrhnúc ranu temer vo veľkosti

dlane v priestore tylnej kosti a väziva. 2. Vstup v smere ľavého

pľúcneho laloku, náboj sa dotkol medzi 6. a 7. rebrom osrdcovníka a

vystúpil z tela pod ľavou lopatkovou kosťou, 3. Vstupný otvor v

strede pravého obočia. Náboj prenikol cez mozog až k nápästnej

kosti.

Výpis z pitevného protokolu: Causa mortalis: zastrelenie, v

oboch prípadoch nesporné.

Výpoveď legionára č. 27 Johna Carewa:

So šesťdesiattrojkou sme už dva roky dobrí priatelia. Toho dňa,

keď došlo k vražde, hliadkovali sme spolu a potom sme oddychovali

v Bochurovej kaviarni. Ja som zaspal. Zobudil som sa na to, že

šesťdesiattrojka sa vracia. Povedal, že mal schôdzku. Ani chvíľku

som ho nepodozrieval z trestného činu, preto som pri prvom

vypočúvaní potvrdil jeho alibi. Dnes ráno som zbadal, že spod

kameňa vyberá koženú tašku a potom ju tam opäť vkladá. Keď

odišiel, tašku som odtiaľ vzal. Je nesporné, že táto taška je totožná s

tou, ktorá sa pri vražde stratila. Považujem za pravdepodobné, že

kým som spal, Fécamp sa vykradol z Bochurovej kaviarne do púšte.

K veci nemám viac čo dodať. Túto výpoveď som urobil z

vlastného rozhodnutia a nedonútili ma k nej ani moji predstavení, ani

iné vonkajšie vplyvy.

Svoju výpoveď potvrdzujem pred svedkami vlastnoručným

podpisom,

John Carew v. r.

Vina legionára Henryho Fécampa je nesporná, priznal sa po

prvých otázkach dobrovoľne, bez akéhokoľvek nátlaku alebo násilia:

Výpoveď legionára č. 63:

Priznávam, že som zabil kapitána Villiersa a šoféra vojenského

osobného motorového vozidla. Aktovku ako aj kapitánove cestovné

potreby som ukradol. Výpoveď legionára Carewa je pravdivá. Keď v

Bochurovej kaviarni zaspal, vykradol som sa von. Na kraji púšte som

dočkal auto a niekoľkými výstrelmi zo zálohy som obete zabil. Pištoľ

som zahodil na úteku. Miesto ukázať neviem. Cestovné potreby som

zakopal. Vykonal som to na základe ponuky istého spravodajcu v

nádeji na osemstotisíc frankov odmeny. Toľko mi sľúbili. Pokiaľ ide

o schovanú aktovku, odopieram akékoľvek vysvetlenie.

Prečítal som a overujem svojím podpisom:

Henry Fécamp, legionár č. 63

Páchateľa som vzal do väzby a nariadil som, aby ho s primeranou

strážou eskortovali do Oranu na vojenskú prokuratúru. V prílohe

predkladám zoznam zabavených doličných predmetov.

Náčelník vyšetrovacej skupiny

major Delives v. r.

Väznica vojenskej prokuratúry

ORAN

Opis

PREVZATIE ZAISTENÉHO

Desiatnik Timeaut a dvaja sprievodcovia z 2. roty III. práporu

pevnosti č. 72 v oáze Ulogi predviedli legionára č. 63 z 2. roty III.

práporu Henryho Fécampa Vojenskej prokuratúre v Orane. Väzňovi

som pridelil vyšetrovaciu celu č. 108 a dnešným dňom som ho prijal

do stavu tunajšej väznice.

Protokol o vyšetrovaní, ktorý mi veliteľ eskorty dodal (v

poškodenej, no neporušenej sivej úradnej obálke, opatrenej štyrmi

pečaťami), ako aj hnedú aktovku uzavretú olovenou pečaťou s

označením „doličné predmety“, predložil som okamžite

vyšetrovateľovi Vojenskej prokuratúry.

Oran 26. 4.19..

Podpis: Podpis opečiatkovaný:

Du Biron, náčelník Väznica Vojenskej prokuratúry

Oran

Najvyšší vojenský tribunál

Opis

UZNESENIE

Na základe návrhu vojenského prokurátora číslo I. L. 127/19..

nariaďujem, aby predbežná väzba nariadená veliteľom pevnosti číslo

72 (oáza Ulogi) proti legionárovi číslo 63 2. roty, III. práporu, 81.

pluku Henrymu Fécampovi, obžalovanému z trestného činu

dvojnásobnej vraždy, lúpeže a vyzvedačstva, bola zachovaná až do

konečného rozsudku, ktorý bude vynesený na hlavnom pojednávaní.

Podpis

Joseph Vílmont

vojenský sudca v. r.

Toto uznesenie som obžalovanému

prečítal a menovaný proti nemu

nepodal sťažnosť.

Najvyšší vojenský tribunál

V mene Francúzskej republiky!

Najvyšší vojenský tribunál v Orane vyniesol v trestnej veci

legionára č. 63, 2. roty, III. práporu Henryho Fécampa, 25-ročného,

slobodného, obžalovaného z trestného činu vlastizrady, vyzvedačstva

a dvojnásobnej lúpežnej vraždy na neverejnom pojednávaní

dnešného dňa nasledovný

rozsudok:

Námietku vojenského obhajcu prideleného obžalovanému ex offo

súd zamieta a potvrdzuje rozsudok trestu smrti, vynesený Vojenským

súdom v Orane dňa 17. 8. 19.. pod číslom 1026/19..

Odôvodnenie

Najvyšší vojenský tribunál v Orane sa oboznámil s dôvodmi

obsiahnutými v dôvodovej časti citovaného rozsudku oranského

Vojenského súdu s tým, že zo svojej strany nepriznal účinnosť

nijakej poľahčujúcej okolnosti v prospech obžalovaného, kým

mimoriadne obsiahly počet priťažujúcich okolností v každom

prípade odôvodňuje výmer trestu, obsiahnutý vo výrokovej časti.

Referujúci sudca: Predseda senátu:

major Gaston Joubert maršal De La Rozier-Strass

v.r. v. r.

Tento rozsudok bol tribunálom odsúdenému prečítaný, priložený

k žiadosti o milosť a odoslaný prezidentovi republiky.

2. 8. 19..

De La Rozier v. r.

Väznica najvyššieho vojenského tribunálu

Vnútorná správa

Oran 18. 7. 19..

EVIDENČNÝ LIST

Legionár č. 63, 2. roty, III. práporu Henry Fécamp, odsúdený na

doživotie, odovzdal dnešného dňa do úschovy hnedú cestovnú tašku.

Obsah: 2 prikrývky, 1 holiaca súprava, 1 remeň, 6 kníh,

1 termosová fľaša, 1 náramkové hodinky, 1 kniha malého

formátu.

Vnútorná správa prevzala Horeuvedený kufor pod evidenčným

číslom I. N. 179 18. II. 19..

V sklade prevzal:

adjutant Bertram Houbegín

účtárenský poddôstojník

pisár:

slobodník P. Gorlien

CESTOVNÝ ROZKAZ

Desiatnik Emil Larnac a dvaja legionári odeskortujú potrestaného

číslo 63 v okovách (zápästnú retiazku pripútajú k oceľovej spone na

ľavom členku) k 1. rote II. práporu provizórnej Compagnie

Disciplíne v pevnosti číslo 32 v Bahr el Sudane.

Odchod: Oran hl. nádražie, 14,20 hod., 8. 9. 19..

V oddelení, vyhradenom pre eskortu, nesmie sa zdržiavať nik

okrem eskortujúcich a väzňa!

Dvere oddelenia treba uzamknúť!

Väzňa nesmie nik osloviť, väzeň sa nesmie zdržiavať v blízkosti

obloka. Poddôstojníkovou povinnosťou je zabrániť, aby sa mohol

väzeň s kýmkoľvek dorozumievať. Ihneď po príchode sa eskortujúci

prihlásia u náčelníka trestného tábora, predvedú väzňa a odovzdajú

spisy, pripojené k tomuto cestovnému rozkazu.

Rozkaz vyhotovil 8. 9. 19.. o 9,40 hod.

v oranskej vojenskej väznici

major Ballonin v. r.

prokurátor

Príchod: 14. 9. 19.. o 23,30 hod.

Fort 32, Bahr el Sudan, H/1. C. Dis.

v zastúpení náčelníka

npor. Screbin v. r.

Štátny tajomník

Prísne dôverné!

Predsedovi Najvyššieho vojenského tribunálu v Orane

Monsieur Le Maréchal!

S prihliadnutím na osobitne závažné vojenské záujmy pozmenil

prezident republiky na základe spoločného návrhu pána ministra

obrany a generálporučíka Gobieauxa predmetný trest smrti na

doživotné nútené práce. Páchateľ si svoju smrť zaslúžil nastokrát, ale

kým žije, môžeme veriť, že nútené práce ho zlomia a prísľubom

slušnejšieho zaobchádzania ho donútime k výpovedi. Dovoľujem si

Vás Požiadať, pán maršal, aby ste opisy oboch prípisov ako aj túto

prísne dôvernú inštrukciu láskavo pripojili k sprievodným spisom

väzenskej eskorty, vyslanej s väzňom do Bahr el Sudanu.

Žiadam náčelníka Compagnie Disciplíne v Bahr el Sudane, aby

väzňa číslo 63, odsúdeného na doživotné travaux forcés, akýmikoľvek

prostriedkami, ktoré má k dispozícii, donútil k výpovedi v súvislosti s

ukrytou aktovkou, odcudzenou v oáze Ulogi.

Žiadam náčelníka, aby trestný čin väzňa číslo 63 považoval za

vojenské tajomstvo a sprievodné spisy uschoval v pevnostnom

trezore, aby do nich nemohli nazrieť nezasvätené osoby.

Ponechávam na osobné rozhodnutie náčelníka alebo jeho

zástupcu akékoľvek zostrenie trestu, úľavu alebo disciplinárne

zásahy, ktoré by pomohli vynútiť neoceniteľné priznanie z úst väzňa

číslo 63, a v tomto zmysle ich oprávňujem konať podľa ich vlastného

uváženia bez ohľadu na to, akým spôsobom kvalifikuje ich konanie

služobnú predpis alebo vojenský trestný zákonník.

O vykonaní, prípadne vykonávaní horeuvedených opatrení

očakávame zo strany náčelníka C. D, občasné hlásenie.

Kontrašpionážne oddelenie

Ministerstva obrany

generál H. Bourden v. r. námestník štát. Tajomníka

• • •

Potiaľto spisy. Zistené, vyšetrené a overené údaje, regulárne

vylučujúce akúkoľvek možnosť omylu.

Alebo sa azda tieto spisy predsa len mýlili?

Veľmi ani nie.

Iba azda v tej podstate.

Veď aj v takejto hŕbe papiera sa môžu vyskytovať nejaké malé

chybičky, keď už Stvoriteľ nezariadil veci tak, aby papier očervenel

nad obsahom, ktorý naň popíšu…

PIATA KAPITOLA

1

Prvá a navyše dosť podstatná chyba spočívala v tom, že Fécamp,

ktorého uznali vinným a ktorého tak aj odsúdili, bol v plnej miere

nevinný.

Je to trápny omyl, o ktorom však nik nevie. Druhý nedostatok bol

ten, že páchateľ nebol v spisoch vôbec uvedený.

Páchateľom bola vlastne minca v hodnote päť sous.

Nádherné, však?

A teraz sa pozrime na to od začiatku!

Oáza Ulogi, uvedená v úradných listinách Iba formálne, je

jedným z hlavných účastníkov celej záležitosti. Ďalším hlavným

účastníkom, ktorého spisy ani neuvádzajú je arabská dievčina Saidža,

skutočná príčina Fécampovej viny, kým tretím a najpodstatnejším

účastníkom – autorom myšlienky a spolupáchateľom – je vlastne

horúca, priam zdivočela krv a vlažná, ťažká africká noc, keď sa nad

púšťou znesie strašidelné ticho a vojaci v spánku ťažko dýchajú.

Pozrime sa najprv do záhadnej oázy Ulogi. Je to pomerne

moderné osídlenie na juhozápad od Atlasu, hlboko v srdci Sahary,

povestné návštevou premnohých pútnikov, pretože tu zložil kosti

svätý marabu Hagir – divotvorca.

Dvestoštyridsať rokov odpočíva svätý lekár Hagir v mešite oázy

Ulogi. Pri slávnostiach ramadanu vyvalia čakanmi kameň, pod

ktorým leží jeho truhla, a vystavia ju na obdiv vo svätyni mešity. Zo

široka i ďaleka nahrnú sa sem veriaci, pretože pripisujú tejto truhle

zázračnú moc. Toho, kto sa dotkne rukou divotvornej cédrovej

debny, údajne nemôže stihnúť nijaké nešťastie. A je to naozaj

pravda.

Tisíce veriacich položili ruku na túto truhlu bez toho, aby im to

spôsobilo nejakú oštaru.

Môže takýto dotyk vôbec nejako ublížiť?

V spráchnivenej pevnosti tvorila posádku Fécampova rota a tu sa

Fécamp zoznámil aj s Johnom Carewom. Carew bol pôvodom

Angličan, ktorý pred poslednou rigoróznou skúškou z medicíny

zutekal z univerzity, aby sa na Francúzskej riviére stal barovým

klaviristom. O niekoľko rokov neskoršie získal v Štokholme medailu

v majstrovskej súťaži vo voľnom štýle a o nejaký čas ho spomína

odborná literatúra v súvislosti s praktickým vynálezom, ktorý

umožňuje zužitkovať bezcenné plevy, získané pri lúpaní ryže.

Potom, ako jeho román na pokračovanie v Paris Soir vzbudil

všeobecnú pozornosť, vypovedali Carewa z Francúzska, lebo sa s

kýmsi stavil, že vylezie a aj vyliezol na vrcholec Eiffelovej veže.

Takto sa dostal do cudzineckej légie a po uplynutí prvého

výcvikového roku do pevnosti číslo 72 v Ulogi, kde sa tieto dve

spríbuznené duše – Fécamp a Carew – okamžite stretli.

Obaja veselí, samopašní mládenci tvorili za krátky čas

nerozlučnú dvojicu. Radi sa bili, spievali a zabávali.

Dobrá nálada sa považovala v Ulogi za veľmi zriedkavý Jav,

pretože blízkosť beštiálne zapáchajúceho slaného močiara robí z tejto

oázy odporný kút. Lenže týmto dvom na tom nezáležalo. Boli ako zo

železa!

A že sa napokon predsa len obaja stali obeťami Ulogi, nie je na

vine ani piesok, ani blízky močiar, ani horúčavy alebo nejaké iné,

výslovne saharské príčiny.

Poruchu, na ktorú zlyhali obe tieto rýdze povahy, poznáme aj v

Európe v súvislostiach s náhlymi a neočakávanými komplikáciami.

Názov tejto poruchy je vo všetkých končinách iný, všade je však

rodu ženského.

V oáze Ulogi sa toto nešťastie nazývalo Saidža a mohlo mať

nanajvýš osemnásť rokov.

Saidžine obrvy tvorili dva pravidelné oblúky a jej mysticky

krásna tvár bola nesmierne príťažlivá čarovným úsmevom.

Vychovával ju slepý dedko Bochur.

Starý Bochur bol majiteľom kaviarne v Ulogi. Vysedával po celý

deň pri železnom košíku plnom žeravých uhlíkov, varil kávu a šúľal

jednu cigaretu za druhou. Legionári si zasa šepkali so Saidžou v kúte

na rohožke.

A tak to, čo nedokázala vykonať púšť, boje, vražedné podnebie,

dovŕšil mor, rozšírený v civilizovanom svete práve tak ako v týchto

končinách:

Láska!

Ako sprievodný znak tejto choroby prejavila sa žiarlivosť a

márnivosť.

Obaja legionári sa do Saidže zaľúbili a priateľstvu i družnému

duchu bol amen!

Obaja pobudli, prestali žartovať a pospevovať, už sa nesmiali

nahlas, iba sa potulovali po pevnosti zamračení a bez slova – celkom

tak ako ostatní.

Už sa zdalo, že šťastie nahráva Fécampovi. Saidža sa správala k

nemu prívetivejšie. Potom zasa smel na chvíľu dúfať Carew, a

napokon sa deva vystríhala prejavovať náklonnosť ktorémukoľvek z

nich.

Tak sa teda stalo, že záhadná smrť starej kozy Jakuba priniesla do

situácie prudký obrat. Koza Jakub bola na jedno oko slepá a

zásobovala Bochurovu domácnosť čerstvým mliekom. Mužské meno

dostala iba vďaka krásnej brade, ináč to bola poriadna koza, ktorá

nemala ani poňatia o svojej senzačnej kriminalistickej budúcnosti.

V tom čase práve prišiel do oázy kapitán Villiers a tušil vari ešte

menej, že ho tu o dva dni pochovajú ako Fécampovu obeť…

2

Pred sviatkom ramadanu oáza ožila. Karavány prichádzali v

húfoch a popoludní zastalo v pevnosti zaprášené auto terénnej farby s

tromi dôstojníkmi. Kapitán Villiers mal cestovať ďalej, chcel sa tu

zdržať iba jeden deň a potom pokračovať v ceste do Timbuktu.

Oáza sa čoraz hustejšie zapínala masami postávajúcich

domorodcov. O dva dni sa začne ramadanový vresk, zmätok, masové

modlitby vonku, v zaprášenej prírode a životu nebezpečná,

hysterická tlačenica, strkanie pred mešitou, aby sa ľudia pretisli k

pódiu a mohli pohladkať Hagirovu truhlu. Je to typický orientálny

zmätok, ktorý však o niekoľko dní pominie ako náhly letný dážď, čo

býva síce prudký, ale neškodný.

Vojaci hliadkujú v oáze v dvojiciach, aby sa aspoň snažili udržať

poriadok. Jednu z týchto dvojčlenných hliadok tvorili Carew a

Fécamp.

Prebíjali sa rozkričaným davom, samozrejme, do Bochurovej

kaviarne.

– Hej, Bochur, radi by sme si s Carewom zdriemli, poskytni nám

nejaký kút!

– Poďte, páni legionári, – povedal nevidomý Arab a viedol ich

dnu.

Za prevádzkovou miestnosťou mal ešte malú izbicu, prístavok z

nepálených tehál. Diera bez okien, z ktorej jediné dvere viedli do

kaviarne. Na zemi ležali dve rohožky a pri nich zázračná koza Jakub.

Arabi si kozy vážia, dokonca spávajú s nimi v jednej miestnosti.

Vážia si aj ťavy, čím automaticky vyjadrujú svoj kladný vzťah aj

voči rojom múch a procesiám kadejakých chrobákov.

Carew si zachoval dandyovské spôsoby ešte aj v legionárskej

uniforme. Vybral voňavku vo fľaške s rozprašovačom a postriekal

rohožky. Darmo, on už bol taký. Nešiel napríklad neoholený ani do

boja. Bol určite jediným legionárom, čo si žehlil nohavice. Útvarový

lekár ho veľmi často zamestnával ako bývalého medika v posádkovej

nemocnici a neraz hovorieval, že v Carewovi stratila spoločnosť

vynikajúceho sanatórneho alebo kúpeľného lekára. Kozu poznali už

dlhší čas, lebo toto prítulné domáce zviera malo prístup aj do

kaviarne. Tam ho nazvali Jakubom a zviera si na to zvyklo.

V tmavej miestnosti bzučali celé roje komárov, ale legionári si

vždy pomôžu, všetci totiž nosia so sebou husto tkanú sieť proti

moskytom.

Koza spočiatku vyrušovala Fécampa, zrejme považovala zelenú

sieť za krmivo, dobiedzala do ležiaceho muža a oblizovala sieť.

– Hybaj do čerta, Jakub! – zahundral legionár a kopol ju. Keď

videl, že ho koza neposlúcha, obrátil sa na bok a zaspal. Nevedeli,

koľko času uplynulo od chvíle, čo si ľahli. Zobudili sa iba vtedy, keď

ich Bochur, Saidžin slepý dedko, potriasol za plecia.

– Poplach!… Páni vojaci!… Vstávať! Vyskočili.

Čo sa deje? Nejaká bitka?

– Panebože, ako ma bolí hlava, – vzdychol Fécamp.

– Aj mňa.

V nevetranej malej kutici bol vzduch od kozieho zápachu a

Carewovej voňavky takmer nedýchateľný.

– Čo sa stalo? – spýtal sa Carew.

– Neviem… – odvetil kaviarnik. – Veľký krik a vresk…

– Poďme!

Ešte si nasadili na pušky bodáky…

– Ach… koza! – skríkol Bochur a kľakol si k Jakubovi, ktorý

ležal vystretý na zemi a už iba trhal kopytami.

Čo sa stalo Jakubovi? Vyzeralo to tak, že mu je koniec. Starým

kozám sa síce aj také niečo môže prihodiť, lenže Jakub bol tiež

jedným z hlavných účastníkov drámy, ktorých z protokolu vynechali.

Kto by sa však trápil s vypočúvaním akejsi kozy?

Lenže koľkokrát je mečanie takej kozy rozumnejšie a

zrozumiteľnejšie než významné a dlhé vety podaktorých ľudí…

V oáze nastala panika!

Výskot, vresk masy, čo sa pustila do ruvačky… Bľačanie tiav…

Ktorýsi poddôstojník rozháňal Arabov hrozivým mávaním šable a

legionárske poľnice sa rozvrešťali:

Aux armes!… Aux armes!

Ľudia bezhlavo pobehovali a vojsko uzavieralo vôkol Ulogi

oceľový kruh. Na oázu zo všetkých strán mierili guľomety.

– Čo sa stalo? – zakričal Fécamp v behu na kamaráta z roty,

nazývaného Štopeľ, ktorý bol okrem iného aj trubačom.

– Otvorili sa brány pekelné, – odvrkol mu zadychčane a bežal

opačným smerom, kde tušil svoju čatu. Príčinu paniky si vysvetlia až

neskoršie.

Ráno okolo piatej, v bezprostrednej blízkosti oázy, našli na kraji

púšte mŕtveho kapitána aj s vodičom, ktorí sa vybrali na cestu ešte

pred svitaním.

Ťaviari zazreli v diaľke chlapa v burnuse a uháňali za ním. Lenže

v dave sa im stratil.

Z auta zmizla aktovka, ktorú Villiers neodložil ani na okamih.

Doklady uschované v nej predstavovali neoceniteľný úlovok, pretože

v nich boli označené vojenské základne, ktoré sa majú v blízkej

budúcnosti vybudovať na území africkej koloniálnej ríše. Projekty

obsahujú starostlivo a prísne utajované mocenské zámery.

Získanie týchto dokladov je otázkou života a smrti!

Udalosti sa rútia pekelným tempom…

V Ulogi prerýpali každú stopu piesku i hliny, chatrče rozobrali

takmer na triesky, pevnostné kasárne prekontrolovali od pivníc až k

povalám, všetko márne! Pútnici smeli opustiť oázu iba po jednom,

ale najprv ich vyzliekli donaha.

Oázu obkolesil zdvojený vojenský kordón.

Prekutali aj mešitu. Navyše otvorili Hagirovu truhlu, čo napokon

doviedlo pútnikov takmer k revolte.

Toto sa stalo predpoludním. Procesia mohamedánskych kňazov

vliekla na pleciach uzavretú cédrovú truhlu, aby ju pred poslednou

večernou modlitbou mohol ešte raz každý uzrieť a dotknúť sa jej,

pretože potom ju zasa na celý rok zakopú.

Hliadka stretla procesiu na námestí Raghib-Amer. Pri studni

táborili ťaviari so svojimi zvieratmi. Hagirovu truhlu vliekli na

pleciach ôsmi mohamedánski kňazi.

Legionársky poručík ich zastavil.

– Stáť! Otvorte truhlu!

Vôkol zahrmelo zúrivé hundranie. Taviari sa približovali a hrozili

päsťami. Poručík pokojne stál pri veľkej mláke. Precedil medzi zuby:

– Fixez! En joue!

Dvanásť pušiek zletelo z pliec a pažby sa opreli o ramená… Dve

sekundy ticha… Zbabelo hodený kameň dopadol poručíkovi k

nohám a špinavá voda z mláky ho ostriekala. Dôstojník sa zamračil,

no nepovedal ani slova. Čakal.

Kruh sa pomaly uvoľňoval. Taviari sa s tichým hudraním stiahli

spred hlavní dvanástich pušiek.

– Otvoríme truhlu, – povedal dôstojník kňazom. – Nedotknem sa

ničoho, iba nazriem dnu a potom môžete ísť ďalej. Ale ak mi tu teraz

vyvediete nejakú hlúposť, zajtra bude v domorodých duároch

preveľký nárek a mnohé chatrče budete musieť vybieliť vápnom na

znamenie veľkého smútku. Na rozmyslenie vám dávam ešte minútu,

kňazi Alahovi…

Poručík pozrel na hodinky. Bolo práve poludnie. Štopeľ, jeho

trubač, stál pri ňom a strnul v napätom očakávaní. Poručík sa usmial,

obrátil sa k nemu a potľapkal ho po pleci, ako keby žartoval, pričom

zašepkal:

– Len čo dám povel k streľbe, okamžite zatrúbiš na poplach!

Jasné?

– Jasné, – zazubil sa Štopeľ veselo, akoby mu poručík povedal

niečo veľmi smiešne.

Kňazi si vymenili iba zopár krátkych viet. A keď tenkohlasý

zvonec v pevnostnej kaplnke odbil poludnie, Hagirova truhla sa pred

poručíkom otvorila.

Poručík zasalutoval a hliadka pokračovala v ceste za hlasu

poludňajšieho vyzváňania.

Popoludní opäť zamurovali truhlu Hagira divotvorcu a pútnici

nedočkavo tŕpli, kedy ich táto vojenská obruč pustí z oázy von.

Odchádzali iba po jednom a každého prekutali až pod kožu.

Lenže aktovka sa nenašla.

Prezreli všetkých vojakov, zbytočne. Pre kritický čas musel

každý dokázať alibi, teda nič.

Aktovka tu predsa musí byť.

Po vražde sľubovali za stopu stotisíc frankov. O dva dni vyvesili

vyhlášky, že občan, čo privedie pátracie orgány na stopu, dostane

päťstotisíc frankov odmeny, a pokiaľ je spolupáchateľom, poskytne

sa mu amnestia.

Neuveriteľné!

Fécamp sa na druhý deň po vražde opäť zatúlal do Bochurovej

kaviarne. Legionári ešte prehliadali domorodcov. Nočný zločin visel

nad ľuďmi v plnej hrôze, tak ako sa naň onoho rána strhli zo spánku.

Saidža tam nebola. Nechcela sa s nikým stretnúť. V pevnosti

vyzváňali na poludnie. Vonku, pred kaviarňou zočil procesiu, čo

vliekla truhlu.

Truhlu, ktorá sa dnes otvorila pred očami neveriaceho na príkaz

rumijského dôstojníka.

Bezprostrednou pohnútkou udalostí bola kožená taška. Kráčali

vedno s Carewom po kamenistej prti za cvičiskom. Za najbližšou

pieskovou dunou uvideli tašku s iniciálkou V. Určite v nej kapitán

mal svoje osobné veci!

– Toto je majetok zavraždeného kapitána. Vrah to tu pohodil!

– Odovzdáme to rote.

Carew s aktovkou odišiel a Fécamp si sadol do kantíny.

Svoju márnu lásku, ktorou Saidža pohŕdla, oplakal nad husľami.

Mužstvo ticho sedelo vôkol neho a popíjalo červené víno. Nik

nemohol ani len tušiť, akou neuveriteľnou drámou ukončia toto

popíjanie?

Začalo sa to hneď poobede. Zrazu prišiel Carew s trubačom

Štopľom a sadol si medzi nich.

Žeravé slnko divoko pripekalo.

Bol to zvlášť nepokojný, podivný deň.

– Chlapci! – ozval sa zrazu Carew. – Chcem sa pozhovárať s

Fécampom, hybajte na chvíľku preč!

Legionári poznali ich spoločnú babskú záležitosť a presadli si k

vzdialenejšiemu stolu. Predpokladali, že medzi oboma mládencami

prichádza k osudnému zúčtovaniu. Možno práve v tejto chvíli.

– Počúvaj, – ozval sa Carew. – Mám Ulogi po krk.

– No a? Čo máme robiť?

– Počúvaj! Jeden z nás sa môže odtiaľto elegantným spôsobom

dostať, ak ten druhý umrie.

– Hm… Ako mám tomu rozumieť?

– Hlava alebo písmo! Hodíme si sou a ten, kto uhádne, na ktorú

stranu minca padne – vyhráva. Stane sa bohatým a slobodným

človekom.

– A ten čo prehrá?

– Výherca ho zatkne a odovzdá predstaveným ako páchateľa

dvojnásobnej vraždy, a ten, čo prehrá, vezme vinu na seba. Prizná sa!

Výhercovi vyplatia päťstotisíc frankov. Až demobilizuje z légie, vráti

sa domov a bude z neho šťastný človek. Toho druhého obesia alebo

zastrelia.

– Je to šialené, no zaujímavé, – odvetil Fécamp. – A ako má

vypovedať ten, čo stávku prehrá? Ako spáchal vraždu?

– Zastrelil kapitána a šoféra spoza pieskovej duny. Tašku schoval

a viac nie je ochotný vypovedať. Výherca Hlavy alebo písma jeho

výpoveď potvrdí. Pozri sa! Ešte som ju neodovzdal… – a opatrne,

aby ostatní nevideli, vytiahol zašpinenú koženú tašku spod blúzy.

– Táto taška…

– … obsahuje cestovné potreby zavraždeného Villiersa.

Dostatočný dôkaz. Výherca povie, že ju videl u toho, čo prehral…

– A si presvedčený o tom, – ozval sa zamyslený Fécamp, – ak

vyhráš, že ja toto šialenstvo dohrám až do konca?

– Som.

– Hm… Aj ja.

– Nuž a… našu záležitosť so Saidžou aj tak nemôžeme inak

vyriešiť.

– Máš pravdu, – povedal Fécamp. – Takto nežiješ ani ty ani ja,

ale ak toto zohráme, zahynie iba jeden z nás. – A potom nahlas

vykríkol: – Hej, mládenci! Dvaja starí priatelia sa pomerili! Vypijete

si všetci na naše zdravie!

– Platí Fécamp alebo ja, – ozval sa Carew veselo. – Nech

rozhodne lós.

– V poriadku! – prisvedčil Fécamp a zašepkal: – Hlava alebo

písmo o Saidžu a o slobodu!

Trubač nazývaný Štopeľ vyňal päťsousovú mincu a odovzdal ju

Fécampovi.

Fécamp ju vyhodil do vzduchu. Minca sa niekoľkokrát prevrátila

v letku.

– Hlava, – povedal Carew, skôr než minca dopadla. Veľké,

smrteľné, tupé buchnutie.

Zaujímavé.

V okamihu, ako minca tupo dopadla na drevo, Fécamp pocítil, že

prehral.

A taká bola aj skutočnosť.

Na líci mince sa zreteľne črtala Hlava.

– Platím, – skríkol veselo Fécamp, a zaplatil, ako bol prisľúbil a

ako sa na pána svedčí.

Na druhý deň sa priznal k vražde, o ktorej vedel neporovnateľne

menej než pátracie orgány.

Takto sa teda stalo všetko to, čo netušil ani Sirone, náčelník

tábora a veliteľ pevnosti číslo 32 v Bahr el Sudane.

ŠIESTA KAPITOLA

1

Blízkosť tornáda signalizuje zvyčajne mŕtve bezvetrie. A toto

ticho je hrozné práve v tom nehybnom vlnení, je strašné ako leopard,

čo sa chystá zákerne skočiť. Potom sa konečne pohne prvý list. Po

záhrade krížom-krážom lezú chrobáky.

Čosi sa chystá!

Zo stromu sa oddelil jediný, osamelý veľký list a pomaly, v

širokom oblúku padá na zem.

Potom odrazu hustá tma zahalí polia, záhrada zastane a krajinu

prepadne krútňava posledného súdu.

Predzvesťou toho je však ťažké, vlhké bezvetrie.

Aj v pevnosti trestného tábora je jednotvárnosť ťaživá, hoci v

tejto chvíli je akási iná.

Povetrie nabité elektrinou kreslí na čiernu oblohu záhadné

grafikony a každý blesk pretína púšť ako výhražné proroctvo.

Prvou, napohľad bezvýznamnou predzvesťou drvivej búrky bol

príchod nadporučíka Vigoina.

Do Bahr el Sudanu dorazil o tretej popoludní, ohlásil sa u

kapitána a odovzdal svoje doklady. Tie dosvedčili, že ho sem vyslali,

aby prevzal funkciu náčelníkovho zástupcu po nebohom

nadporučíkovi Screbinovi.

Funkcia zástupcu mala pripadnúť po Screbinovej smrti

Libournovi, čo je napokon aj prirodzené, pretože nový dôstojník nie

je s miestnymi okolnosťami oboznámený.

Avšak „hore“ považujú často za správne aj hlúposti, a u vojska

nikdy nebývalo v móde, aby nejaké nezvyčajné rozkazy niekto

odôvodňoval. Libourne sa zavrel vo svojej izbe urazený do krvi, hoci

Vigoin skutočne nemohol za toto čudné opatrenie. Sirone sa zasa v

neposlednom rade zaujímal, či nový dôstojník bude dobrým

partnerom pri nočných dobrodružstvách na Coin de l’Enfer.

Večer sa už v kancelárii vzájomne častovali. Noci sú v týchto

končinách mimoriadne sparné a plačlivé, najmä v čase vetrov od

západu.

– Si tu ukrutne opustený, pán kapitán, – povedal nadporučík.

– Odkedy Screbin umrel, niet tu poriadnej a príjemnej

spoločnosti.

Vigoin si pomaly ušúľal cigaretu a potom významne povedal:

– Počul som, že tu máš zaujímavého väzňa, čo vyhráva na

husliach.

– Takto… – Kapitánova spotená, opuchnutá tvár nápadne zbledla.

Teda už vedia o tom… –… Nuž a z hľadiska vojenskej cti… ako na

to hľadíš… na tento prípad?… Ak niekto v dobromyseľnej

neinformovanosti zblíži svoj pohár s vlastizradcom a vrahom…

Čo?… Stala sa chyba?

– Pokiaľ tak dotyčný koná s Fécampom, – odvetil Vigoin veľmi

rozhodne a ostro hľadel kapitánovi do očí, – plní významné poslanie!

Poverili ma, pán kapitán, aby som ti to oznámil.

Sirone sa zarazil a potom významne pokýval hlavou: aha!… Tak

preto Libourne nepostúpil vo funkcii.

– Si príslušníkom Služby?

– Vyslali ma sem preto, – odvetil nadporučík zdvorile, – aby som

sa zaoberal záležitosťou istej ukrytej aktovky. Kompetentné miesta

odkazujú dôstojníkom tejto pevnosti, že ten, kto otvorí Fécampovi

ústa, vráti sa späť do pôvodného zadelenia napriek narušenej

vojenskej kariére. Začal si výborne, pán kapitán, pokračuj tam, kde si

prestal.

– Lenže ja nie som schopný popíjať so zradcom! S vrahom! Do

boha!… Veď som dôstojník… a nie príslušník Služby! – Dotackal sa

k stolu, aby si nalial pálenky. – Uvedom si, že som nepoznal

curriculum vitae toho lotra, keď som si s ním sadol za stôl. Až

dodatočne, telefonicky som celú vec ohlásil ináč, aby som sa z toho

vymotal.

– Lenže Služba hľadela na tvoje hlásenie veľmi vážne a rozhodla,

aby si pokračoval tam, kde si prestal.

– To má byť rozkaz? Dobre! V poriadku!… mater mu naháňam.

– Vystrebal pálenku a dychčal, akoby oddychoval po dlhom kluse.

Hoci aj v kancelárii iba vysedával, jeho uťahané srdce mu

spôsobovalo toto dychčanie, ktorým sa usiloval vzdorovať proti

ustavičnému nedostatku vzduchu.

– Kazí sa mi táto mizerná mašina…

Pokrčil plecom s blazeovaným, opovržlivým úsmevom, akoby

opovrhoval svojím vlastným ja preto, že zo slabosti pripisuje nejaký

význam vlastnej pečeni, organizmu, čiže fyziologickým somárstvam,

ktoré ho držia pri živote iba zo zvyku v tomto mizernom Bahr el

Sudane… Zahľadel sa tupo do prázdna a ušúľal si cigaretu.

– Nezazlievaj mi, braček, – ozval sa napokon chrapľavo. –

Vysoko si vážim statočných príslušníkov Služby, lenže ja by som to

u vás nedotiahol ani na slobodníka… Ale vojak ako ja vykoná rozkaz

bez váhania! Aj vtedy, ak mi prikazujú, aby som popíjal s

vyzvedačom… Radšej by som síce viedol do útoku dve čaty proti

piatim tisíckam revoltujúcich Tuaregov, keby som si tak mohol

vybrať. Mon Dieu!… Štrngať si s vyzvedačom… Túto stratégiu

zabudli do mňa v Saint Denise naočkovať.

Sirone dychčiac zízal do beláskavého dymu. Po dlážke prebehli

akési myši. Prečo je tu toľko myší?

– Nie som poverčivý… ale čosi tu visí vo vzduchu… Život je tu

akýsi čudný… Neviem o nikom, čo v ňom vrie. Večne veselý

Screbin si naraz len čosi zmyslel, zahvízdal a zastrelil sa…

V diaľke zavýskal prebudený vták. Vigoin pocítil v hlave ostré

pichanie, akoby sa mu štiepala. Koruna palmy, puchnúca v sklovitom

svite, zavŕzgala, na okamih nazrela do izby zvedavá papuľa opice,

potom sa zlostne zaškerila a zmizla.

Vošiel vojak zdravotnej služby a položil pred kapitána žltú

ceduľku. Sirone ju ľahostajne ošifroval a legionár odišiel.

Horúci, vlhký vzduch sa im ako mastná vrstva ukladal na tváre a

oni občas zavzdychali. V kasárenskej kancelárii pripomínajúcej skôr

čakáreň tŕplo v dusnom ovzduší nechutné, zúfalé ticho,

– Nezmienila sa ti šesťdesiattrojka, že má nejaké peniaze? –

spýtal sa Vigoin. – Pri spisoch museli byť šperky v hodnote dvoch

miliónov frankov. Nedávno vysvitlo, že zavraždený kapitán práve

dedil a prevzal dedičstvo v Marakeši na americkom vyslanectve.

– Viem, áno… pamätám sa, – odvetil kapitán unavene, ale hlava

mu veľmi oťažela, lebo vypil pol fľaše pálenky naraz.

Vigoin sa chcel poprechádzať, dlážka však zaprotestovala

škrípaním, radšej si teda rýchle sadol. Všetky disonancie napínajú

nervy na prasknutie.

– Mal nejakých súrodencov? – spýtal sa Sirone a zažíval.

– Villiers? Žije mu… mladší brat… herec Mathias Villiers. Vraví

sa, že naposledy zožal veľký úspech v Londýne… A chudák kapitán

Villiers… Kamže mohol uložiť dedičstvo bezpečnejšie než k

starostlivo stráženým vojenským tajomstvám?

Vojak zdravotnej služby opäť prišiel so žltou ceduľou a Sirone ju

bez slova podpísal.

– Prineste nám od pána štábneho doktora slané keksy, – skríkol

kapitán za odchádzajúcim legionárom.

– Čo ti to sem nosí podpisovať? – spýtal sa Vigoin, keď osameli.

– V pevnosti máme veľa chorých na týfus, a tí zvyknú zomierať v

noci. Najčastejšie medzi polnocou a štvrtou hodinou… Vedel by si

mi povedať, prečo?

Vigoin si niekoľkokrát nervózne prečesal vlasy.

– Načo treba podpísať tú žltú ceduľu?

– Pohrebné povolenie, predpísané v mimoriadnych podmienkach.

Mŕtvolu treba v čase epidémie zakopať najneskoršie do jednej

hodiny po úmrtí.

Zívol. Ale necítil ospalosť. Plamienok pálenky sa v ňom rozháral.

– Mohol by si mi, Vigoin, povedať, prečo chorí na týfus najradšej

umierajú akurát v noci medzi dvanástou a štvrtou?

Vigoin sa zahľadel na okno a potom bezradne na stenu.

V ústach pocítil nepríjemnú pachuť a žalúdok sa mu roztancoval.

– Čože?… Nie… Nie… Neviem…

Besné končiny! Nad obočím mu čosi horúco pulzovalo a

zabolelo.

– Dobre by bolo, – ozval sa smutne, – keby šesťdesiattrojku

nezožral týfus, skôr než nám prezradí tie oné…

– Dal som ho dnes ráno vyvesiť… – poznamenal kapitán hlasom,

ktorým si dodatočne upokojoval svedomie. – Hádam som mu mal

dať zodrať kožu zaživa, skôr než mi on sám nerozrýpe dušu.

– Nehnevaj sa, ale toto nechápem, – odvetil Vigoin.

– Tento bandita je napriek všetkej svojej podlosti básnikom.

Povedzme, že v takom démonickom, zvrhlom zmysle, ktorý

umožňuje, aby podaktorí ľudia hľadeli na satana ako na čosi

majestátne škaredé, čo pri kritickom rozbore na umelecké časti je

konvergentné aj s pojmom „pekné“ ako Danteho vidina Pekla. – V

tom okamihu v ňom vzplanul alkohol, oči sa mu divoko zaleskli a

skresleným úsudkom opilcov považoval svoje zmätené vývody za

veľkolepé. – Nazdávaš sa, že ten oný… ten Grék neveril kráse, keď

tým netvorom nafantazíroval život na stenách Escorialu? Ale nie je

vylúčené, že keby sa nebol naučil maľovať, vzbudil by pozornosť

ako svetoznámy zločinec, pretože tvorivá energia tlejúca v ľudstve je

ucelenou jednotkou!… Umenie si kliesni cestu cez regulátory lásky a

túžby po moci, skôr než by vyhodilo do vzduchu zdravý ľudský

mozog. Napokon aj zločinnosť je iba takouto variáciou poistných

ventilov preformovanej tvorivej energie, aby sa z tela vôbec mohlo

vzdialiť, aby ho nerozbúšila! El Greco by bol hádam hľadal svoje

veľkolepé chorobné vízie vo vlastizrade, keby ich nebol dokázal

namaľovať v skutočnosti. Ale nie je vylúčené, že v záujme ľudstva

by sa bol k tomu staval ako Zarathustra alebo starý páter Kneipp. No

práve tak mohol byť svätým Pavlom, dobyvateľom Ríma, prípadne

conquistadorom, čo zvíťazil nad ktorýmsi oceánom… Čiže toto

chlapčisko je básnik. Svojím zločinom ospieval život…

– Ako prosím?

– Vravím, že azda keby bol tento chalan trochu lepšie hral na tie

husle, – pokračoval temperamentne, – alebo keby sa mu boli sochy

lepšie darili, nezabije kapitána. Veľkí zločinci sú niekedy umelci

diletanti a nejeden veľký umelec bol zločincom diletantom ako

napríklad Rembrandt či Villon… Tu u nás v pevnosti pocítiš tieto

skutočnosti každú chvíľu: v ovzduší krúži obrovské zúfalstvo

nesplnených ambícií o vysokom napätí.

– Predovšetkým, – uvažoval Vigoin a pohládzal si rozpálené čelo,

– budem sa vari zaoberať dôstojníkmi…

– Čože?… – Kapitán sa opäť napil, pretože jeho márnivé

nadšenie pomaly chladlo. – Je tu napríklad Libourne, chlap plný

akumulovanej invencie, čo sa mi tu potuluje bez akejkoľvek

kompetencie. Každý mesiac dočarbe celú písanku. Pracuje na

memorandách. Verí, že sa raz uplatní ako veľký reformátor

vojenských trestných sústav. Samé hlúposti. Preberám zošity s tým,

že príležitostne sa budem jeho ideami zaoberať. Nech len píše! No

nie?

Vigoin smutne počúval, do akých psychologických a umelecko-

vedných vidín ho vháňa tento kapitán s chorou pečeňou a zničenou

kariérou v tejto púšťovej noci, spuchnutej poveternostnými

poruchami. Srdcové svaly, prekvapené novou klímou, nepravidelne

mu trhali telom a jeho zvýšené rozčúlenie v prúdení sirocca

vystupňovalo sa takmer do záchvatu.

Až keď vlial do seba ďalší pohár pálenky, pochopil, prečo je v

tejto pevnosti takmer každý otrokom alkoholu. O pol minúty pocítil,

že tvár sa mu rozpaľuje a činnosť srdca sa upravila na normál.

– Tento chlap, tento vraždiaci básnik, – pokračoval Sirone, –

vykopal z paleolitu alebo miocénu či bohvie z ktorej vrstvy mojej

duše zakopané sochy rímskych Quattro Fontane a Campanillu, ba i

chodník za Quirinalom, kde som kedysi čakával na dievča.

Vošiel vojak zdravotnej služby. Priniesol opäť žltú ceduľu a slané

keksy od lekára. Kapitán ceduľu podpísal, legionár sa pobral preč a

Sirone zoširoka rozprával ďalej:

– … tá ženská prichádzala vždy smerom od Via Rasella a nosila

žltý raglán ako chlapi. Pripúšťam, že ten raglán mohol byť niekedy

majetkom niektorého môjho nehodného predchodcu, len že teraz to

už ťažko dokazovať… Vtedy som neraz myslel na to, že sa jej na to

spýtam okrem mnohých iných otázok, ktoré sa mi zdali dôležité.

Kráčali sme práve smerom k Termini, kde Mojžišova socha a dve

pridružené postavičky tvoria vodomet s arkádami… podľa mňa je to

najmizernejšie dielo celej Fontány… Tu som sa jej chcel na všeličo

pospytovať, a hádam by sa mi to bolo aj podarilo, lenže sa priplichtil

akýsi známy. Pozdravili sme sa s ním a v tom momente, akoby bol

prehltol všetky moje otázky. A musel som čakať… Takto sa mi

pomaličky Večné mesto stávalo už iba večným čakaním…

Prišiel vojak… Sirone podpísal… Žltý papierik zašuchotal.

Vigoin zložil hlavu na operadlo stoličky. Ukrutne trpel.

– Tento chlapčisko, – rozprával kapitán veselo, – mi svojimi

husľami zo suchého prachu vykopal Rím. A s ním všetko, čo vedno s

Rímom bolelo už iba v hrobe, čiže slzilo len veľmi tíško… A prečo

práve on? To je záhada. A záhada je tu živným dúškom, prirodzene

sa vylučujúcim protijedom kyanovodíka skutočnosti.

Zrazu spozornel? Vigoin zbystril sluch! Čo je to?! Kdesi v diaľke

sa ozval čudný tón.

Sirone sa nadvihol, nahol sa nad stôl a zložil si bradu na päste.

– Čo je to, preboha? – vykríkol nadporučík nedočkavý a

nervózny.

Odkiaľsi zalietal sem nárek, čudný, nie hlasnejší ako bzučanie

muchy. V ovzduší sa niesol stály a ťahavý tón; kvílivé vlnenie,

ktorého bzučanie drásalo srdce a v ktorom sa napriek tichým výškam

tóniny ustavične opakovalo joooj.

– Kapitán!… Čo je to? – zopakoval svoju otázku nadporučík,

lenže už iba pošepky a v zhrozenom údive.

Sirone pokrčil oboma plecami a žalostne, vyčerpane odvetil:

– To narieka… Brigáda kostlivcov… je to príšerné!

A tónina zavírila… V nepretržitej vlne, pripomínajúcej bzučanie

miliónov múch. Akoby na streche veľmi vysokej budovy nariekala

roztúžená mačka alebo v susednom byte zúfalo zaplakalo dojča…

Vigoin podišiel k oknu. Na čele mu navrela žila hrubá ako povraz

a mal pocit, že pery sa mu napínajú hrubo a bezcitne. Rýchle si ich

niekoľkokrát oblizol. Oproti svietil mesiac na haldy skál a na piesku

sa pohybovali nejasné kontúry ako chrobáky. Je to zrejme piesok, čo

sa vznáša ako dym… Alebo ľudia? Nedalo sa to zreteľne rozoznať,

hoci tieto skaliská vyčnievali z púšte tak osamelo v majestátnom

crescende čistých bielych a striebristých farieb, ako keby sa z mora

náhle dvíhal korálový ostrov, markantne sa vynímajúci medzi

mesačným svitom a pieskovými vlnami, až sa človeku zdalo, že ta

dočiahne rukou.

Vigoinovi vrazil do tváre horúci zápach pálenky. Za chrbtom mu

stál kapitán.

– Tam je Brigáda kostlivcov… Vidíš…? Vyvrheli a zradcovia…

Osobitne izolovaní… Normálne nútené práce sú v porovnaní s

Brigádou kostlivcov skutočné vyznamenanie.

– A tá červená škvrna?

– Neviem… Večer ju vidno… Akýsi plameň… Ale toto je

záhada… Aj najbiednejší väzeň má svoje tajnosti… Rád by som sa

ich dozvedel… No nedá sa. V Brigáde kostlivcov… Kto tam raz

odíde, nikdy viac sa nevráti… A tak sa nemôžeme dozvedieť ani ich

tajomstvá. Lenže oni žijú, to je isté. – To najhroznejšie vyrazil zo

seba temer zjašene: – Vraví sa, že tam vraj… medzi nimi… panuje

kanibalizmus… Hrozné…

Sudánom preletel ľahučký vánok a doniesol nárek až k nim.

Vigoin podišiel pevnými krokmi k stolu, aby dlážka svojím

vŕzganím zahlušia nárek Brigády kostlivcov, a vlial do seba pohár

pálenky.

– Dovoľ, pán kapitán, – ozval sa stroho. – Nazdávam sa, že ten,

kto tu chce žiť, musí najprv zviesť tuhý boj proti sugescii chorobnej

tiesne.

Sirone pokrčil plecom:

– A komu sa tu chce žiť?

Vigoin sa z výšok náhlej rozhodnosti zlomene vrátil k

doterajšiemu bezfarebnému, neistému tónu:

– A toto teda nie je legenda?… Táto Brigáda kostlivcov?

Skutočne jestvuje?

– Nie… Ani ja jej neverím. Hoci ju vidím… Ale v najhlbšej

hĺbke svojej duše neverím… To celé musí byť výplodom

neurastenického sna nejakého indivídua… Nie je to pravda… Je to

iba vízia, ako som víziou i ja sám…

Nariekavo bzučiace muchy opäť trhane doliehali k ich ušiam ako

halucinácie…

– A pokiaľ sa tento neurastenický spáč nezobudí, odohrajú sa

nám tu hrozné veci. A vieš vôbec prečo?… – Spomedzi prstov sa mu

rozsypal tabak, lebo sa celý triasol a netrafil jazykom nasliniť čerstvo

ušúľanú cigaretu. Kapitánov chrapľavý výkrik zaznel nocou v

dvojnásobnej ozvene: – Vieš prečo? Príroda nechce, aby tu žili ľudia,

chápeš? Príroda má zákerné zbrane: hystériu, reumatizmus; otrávi

kosti i dušu všetkých ľudí a nastolí tu status quo… Tak je to!

Chápeš? Zostanú tu iba naše mŕtvoly, kým chrobáky na nich

nevykonajú svoje nútené práce. A potom nič… Iba povesti a

rozprávky a všetko to, čo je iba cigánstvo… A na toto si vypijem! Na

zdravie…! Už sme si tu dávno vzájomne nepripili na zdravie… Načo

spomínať niekdajších milých známych?

Zadychčal sa. Biedny motor, ktorý sa chvíľami rozbiehal so

svojimi roztrasenými ventilmi, v tejto chvíli prestal fungovať.

2

Vigoin si s povzdychom sadol a položil si dlaň na čelo.

– Pán kapitán, čo by si mi vedel povedať o Brigáde kostlivcov?

– Nič. Toto je holá pravda. Pred ôsmimi rokmi odpochodovala

rota legionárov, aby na planine Baghar okupovala územie

slobodných bagharských muslimov. Je to v severnej časti Sudánu.

Asi mesiac táborili tu hore… – ukázal von oknom. – Rozbíjali

skaliská spoločne s nejakými väzňami, aby vybudovali cestu cez

hrebeň hôr, kde už niet ani stromov ani trávy. A niet ani tieňa. Je to

príšerná halda granitu… Potom nastal výbuch. Išlo údajne o atentát.

Dôstojníkov, ktorí sa zdržovali na pracovisku, explóziou jednoducho

zasypalo. Vojaci sa pustili do púšte. Zbehli hádam aj nevinní, pretože

nik sa z toho nemohol dostať beztrestne. O dva týždne ich priviedli

naspäť na reťazi… Ich veliteľ, nejaký rotmajster, vypovedal, že

dostali na odchod rozkaz, lebo dôstojníci mali nejakú neočakávanú

prácu. To je, pravda, hlúposť. Vyhnali ich všetkých schodišťom,

vyrýpaným v skalách, na Pekelnú strechu. Takto nazývali tamtú

náhornú planinu. A to úzke schodište bolo jediným kontaktom s

okolitým svetom… A keď už boli všetci hore, plukovník Murrier

vydal tu dolu rozkaz, aby schody za nimi vyhodili do vzduchu.

Vigoinovi tuhla krv v žilách.

– Toto sa stalo pred ôsmimi rokmi, – pokračoval Sirone a tackavo

sa prechádzal hore-dolu. – Odvtedy žijú tam hore. Každý chlap musí

nalámať denne svoju dávku kameňa. Za túto prácu dostanú lanovkou

stravu. Armáda tu potrebuje cestu, čiže cesta sa buduje. V šírke

deviatich metrov.

– A… nezahynú tam?

– Z pôvodných vojakov v Brigáde kostlivcov už hádam ani

nebude veľa nažive. Ale ich stavy dopĺňame. Občas sa niekde nejaký

oddiel vzbúri alebo niektorého väzňa v Bahr el Sudane kvalifikujeme

ako recidivistu a nenapraviteľného. Nuž a takíto sa dostanú do

Brigády kostlivcov, odkiaľ niet návratu.

Vigoin meravo pozeral na svoju cigaru. Potom sa zahľadel do

tichej noci.

– A… kontrola… lekár… výstroj?

– Výstroj im z času na čas doplníme. Máme tu šialeného väzňa,

ktorý sa s nimi stýka.

Minuli sa im všetky slová. V sparnej noci jasne počuli lenivé,

veľké kvapky zrážajúcej sa pary, ktorá padala zo strechy na kamene.

Kapitán sa vyčerpaný zvalil na rozheganú pohovku.

„Tu nie je nič dobrého!“… Toto by sme mali vypísať ako heslo…

– zašepkal chrapľavo… – Aj minulosť je zo dňa na deň bledšia.

Neskoršie na tej koženej pohovke zaspal. Chrápal s otvorenými

očami a z prísne zamračeného čela mu cícerkom tiekol pot na dlážku.

3

Asi desať minút písal Vigoin hlásenie.

Potom zalepil obálku a potichu vyšiel von. Kde je Screbinova

izba? Ešte sa v Bahr el Sudane nevyznal.

Na tmavej, plesnivej chodbe vládlo ticho. Pomaly začínalo svitať

a cez okno dovidel na vrchol holej Pekelnej strechy ožiarenej

mesačným svitom.

Prečo narieka Brigáda kostlivcov?… Na dvore zazneli kroky

hliadkujúceho legionára a potom stíchli v diaľke.

– Anton!

Ktosi ho oslovil krstným menom…

Prekvapene sa zvrtol na podpätku. V tmavom výklenku chodby

zočil za svojím chrbtom tieň.

– Kto si?

– Som…

Podišiel pomaly k neznámemu… Potom ho spoznal.

– Ty!… Ty si tu?

– Čo chceš odo mňa, Anton?… Aj tu ma prenasleduješ?

– To je nezmysel, jednoducho nechápem, ako sa opovažuješ…

– Počkaj! A počúvaj! Zmizni odtiaľto! Neňuchaj,

nevyhľadávaj…

– Prosím?! Azda by to malo znamenať, že ty… že vy… a tie

čudné úkazy, ktoré sa v tejto pevnosti odohrávajú…

– Vykáš mi?! Som dôstojníkom ako ty a…

– Dosť už! Odpovedzte na moje otázky! Viete čosi?

– Neviem nič… iba toľko, Anton, že toho bolo už dosť…

Zaznievalo sem čudné, veľmi vzdialené nariekanie Brigády

kostlivcov.

– Daj si pozor… – zašepkal neznámy Vigoinovi do ucha. – Ľahko

sa ti môže stať, že sa dozvieš, prečo Brigáda narieka, ale už to

nebudeš mať komu vyrozprávať…

Kým sa zmohol na odpoveď, výhražný tieň zmizol.

Vigoin sa vyčerpaný a zadychčaný oprel o múr a horúce viečka

na okamih privrel. Krv mu vrela v celom tele. Sadol si v kancelárii,

aby porozmýšľal. Lenže v hlave sa mu všetky logické úvahy zvrátili.

–

Trošku zadriemal. Otvoril oči až pri trúbení budíčka. Trpel

pekelnými, kŕčovitými bolesťami hlavy a v prieduškách mu zahrmel

prvý silnejší katar od zrážajúcich sa výparov. Vykročil k

dôstojníckym bytom.

Brieždilo sa. Malátna obloha pavučinovej farby nahla sa ponad

púšť ako franforce prestieradla. Kapitán Sirone sa strhol zo spánku

na starom diváni, kde opitý zaspal. Hlava ho bolela a ústa mu horeli

neznesiteľným smädom. Vystrel sa a boľavé kĺby mu zapraskali.

Ako sa tu míňa každý deň v službách bezcieľneho utrpenia v

pustom, smrteľnom nihilizme… Ozaj! Služba… Zívajúc a tackajúc

sa pripínal si pištoľ.

V tej chvíli zahrmel výstrel…

A vzápätí zaznela aj poľnica.

Poplach!

SIEDMA KAPITOLA

1

Čudná dráma v Bahr el Sudane sa začala tohto osudného rána. Po

budíčku…

Poľnica…

Fécamp zatínal zuby, boleli ho všetky kosti, no predsa sa

zviechal. Nástup na svitaní. Ak to nevydrží teraz, je s ním koniec.

Toho, čo si prácu vykoná zle, zrúbu, utýrajú, nasolia mu ďalší trest.

Kaprál Grison a rotmajster Magiron nenávideli väzňa číslo 63 akosi

mimoriadne, ibaže dosiaľ sa im nepodarilo zovrieť ho do klieští

trestu a nútenej práce! Ale dnes svitol ich deň…

Svitá.

Z hôr sa spúšťa lepkavé, vlhké sparno a slnko je ešte kdesi

ďaleko. Stoja v rade pred kotlom, v mozoľnatých dlaniach

plechovky, šomrú a vytierajú si z očí milosrdný spánok.

Kaprál Tiguer s obrovskými červenými fúziskami dozerá na rad.

Občas niektorého kopne.

– Poďme, poďme… Tí, čo sú hotoví, odstúpiť!

Tento kaprál s nízkym guľatým čelom a mäkkými rukami je

stelesnením opovržlivej ľahostajnosti. Nie je síce nemilosrdný, ale

nepozná ani zľutovanie.

Prichádza rotmajster Magiron. Je ospalý a morózny. Komusi

práve vypadla z rúk šálka. Riedka žbrnda sa rozliala.

– Ďalej! Poďme si. Marš, ty sviňa! Káva sa dvakrát nepodáva!

Vychádza slnko… Svetlo sa rozlialo ako vejár drvivého purpuru

a mnohých zlatožltých zábleskov. Rotmajster zaškúlil na Fécampa.

Až do špiku cítil, že nastal jeho čas… Nom du nom!… Veď teraz ti

ukážem, kto defraudoval pri obliehaní Bastilly…

– Pozor! – skríkol rotmajster. – Pochodom… Hej! Zákryt, boha

ti, lebo ťa dám vyviazať!

Magiron sa hrá na vojakov s týmito ubiedenými tvormi. Svoje

odstavené poddôstojnícke ambície, túžiace po výsadách služby v

bojovom útvare, využíva nemilosrdne na nevýslovnú podriadenosť

tackajúcich sa kostier.

Predpisy v týchto končinách nestanovili hranice prísnosti, väzni v

tomto tábore prehrali svoje práva na zľutovanie i humanizmus;

zaobchádzanie s nimi nekontroluje nik. Čím horšie, tým lepšie.

Osobitným utrpením sú zákryty, obraty, poradový krok a zovreté

útvary, ak to rotmajster rozkáže.

Vojenské zvyklosti, disciplinované pohyby, zredukované životné

nároky znamenajú ponižujúce týranie ľudí, ktorých pozatvárali do

tohto afrického trestného tábora. Autostráda medzi Sudánom a

Saharou, ktorú budujú, nevynesie im uznanie alebo slávu, lepšie

komunikácie a výsledky. Načo ich teda vysmiať paródiou na osud

skutočných vojakov, ktorým tak závidia, ak už raz osud zasiahol, že

sa museli narodiť pod zločinnou hviezdou.

Tu, v Coin de l’Enfer, nepatrí lámanie kameňa medzi najhoršie,

to hrozné sa vyjadruje „zákrytom“, „poradovým krokom“ a všetkým

tým, čo sa bez náležitej náplne javí ako absolútna neschopnosť a

hlúposť, ale navyše – poznačeným v tejto pevnosti pripomína

spoločnosť šťastných a vážených, kde smeli byť vojakmi a kde si ich

ctili.

Rýchlym krokom prichádza dôstojnícky zástupca Berlac.

Zaujímavé! O tomto čase ešte nezvykne vychádzať.

Blíži sa tvrdým krokom, v rovnošate akoby naňho uliatej, a popol

z cigarety opovržlivo odklepáva malíčkom. Pravé obočie mu vybieha

dohora. Príkazy udeľuje vysokým tenorom.

– Magiron!

– Oui, mon adjutant…

– Šesťdesiattrojka nastúpila do práce? – spýtal sa ostro. –

Zaobchádzajte s ním zvlášť starostlivo. Že prečo… to, to je…

vojenské tajomstvo… vyššia záležitosť… Treba dbať, aby zostal

nažive.

– Oui, mon adjutant!

Berlac sa zvrtol na podpätku a odišiel,

– Čo sa asi môže diať v súvislosti so šesťdesiattrojkou? A aké

podozrivé javy v našej pevnosti? Somárstvo!

V tom okamihu zadunel výstrel a vzápätí po ňom zavrešťala

poľnica…

2

Tretí atentát v priebehu jediného roka proti Magironovi… a po

páchateľovi ani stopy,

Alarm!

Kapitán ospanlivo vyskočil z koženej pohovky v kancelárii.

Mechanicky hodil na seba blúzu a zívajúc si pripínal zbraň.

– Berlac! – skríkol nervózne.

Pribehol dôstojnícky zástupca.

Výraz jeho tváre charakterizuje sebavedomého, no úslužného

chlapa. Už na prahu zrazil podpätky.

Treba objektívne priznať, že Berlac patril medzi pekných mužov.

Jeho klasický profil, vysoké čelo a súmerná, vyšportovaná postava

uplatnili sa úmerne k prehnane ozdobnej rovnošate. Priaznivý dojem

však pokazil prílišnou namyslenosťou.

Bol si svojho pekného zovňajšku vedomý aspoň natoľko ako

vidiecky herec v druhoradej úlohe, ktorý je schopný stráviť pred

zrkadlom dlhé chvíle, len aby sa naučil držať jedno obočie vyššie ako

druhé, hoci aj niekoľko hodín, len keď môže zahrať Metternicha,

nehovoriac už o Mefistofelovi. V tejto chvíli stál strnule, ako len

najponíženejšie vedel, na čele tri smutné, no chlapské vrásky, a

hľadel na Sirona v napätom očakávaní. Kapitán nemal rád ten postoj.

– Počúvajte, Berlac… Nerobte mi tu ustavične nejaké vývrtky!

Nom du nom… Francúzsky poddôstojník musí byť vojak ako žula,

nesmie sa správať ako lokaj, ale ani ako prehorlivý nováčik.

Berlac očervenel ako rak. A hruď mu zaplavila chladná nenávisť

smrteľne zahanbeného, poníženého pätolizača.

– Podajte hlásenie! Berlacove podpätky opäť tresli?

– Asi pred siedmimi minútami, keď sa väzni odoberali na svoje

pracoviska…

– Krátko! Načo mi tu hráte drámu?!

Berlac si odkašlal. V bolestivom ponížení zavše na chvíľu

zachrípol.

– Opäť spáchali atentát proti rotmajstrovi Magironovi…

– Už tretí!… Aby ho… Poďte! Ligert nech urobí zápisnicu.

Začalo sa vyšetrovanie.

Výstrel zadunel z práčovne pri nemocnici. Je to nesporné. Pod

oknom na udupanej hline ležala drobná mosadzná nábojnica…

Pátranie pokračovalo v nemocničnej budove. Pretože poriadne

pripekalo, kapitán sa začal ponáhľať. A pretože jemnocit zakazoval,

aby sa pri vyšetrovaní nalieval pálenkou, stal sa ešte nervóznejším,

ešte nedočkavejším, zlostilo ho veľkohubé puntičkárstvo toho

chumaja Libourna, ktorý si tu značil všeličo do notesa a obchádzal

kapitána dôležito ako veľký detektív z románov.

– Čiže… – uzavieral kapitán náhlivo, – odtiaľto nemáte východ

na dvor… fuj… Kde do boha je Vigoin?

– A to je kto? – spýtal sa doktor Minkiew, ktorý sprevádzal

vyšetrovaciu komisiu v oblečení, v akom ho zobudili – v dámskom

hodvábnom kimone a slamených papučiach.

Minkiew sa snažil zahadzovať rovnošatu pri každej príležitosti.

Najradšej si obliekal toto dokmásané, ušpinené kimono, zdobené

kedysi červenými a zlatými výšivkami. Často horlivo žmurkal alebo

mykal pravým plecom.

– Prišiel namiesto Screbina ako zástupca náčelníka, – povedal

Sirone s bolestivou iróniou a čudne sa usmial. – Ja som síce služobne

starší, ale on je zástupcom náčelníka.

– Ani Gouillaume neprišiel, – ozval sa doktor. – Ale čo tu treba

vlastne toľko vyšetrovať? Aj tak tomu figu rozumieme. – Vyňal z

vrecka fľašu a poriadne si glgol. – Chceš? – ponúkal kapitána.

– Nie… teraz nie, – odvetil rozzúrený Sirone. – Ty, počúvaj,

Gouillaume sa mi… hm… nepáči…

– Hlúposti, – hodil Minkiew rukou. – Mal iba malarický

záchvat.– No, hybajme ďalej, rozmočia sa mi známky.

Netrpezlivo vykročil, pričom sa mu rozleteli obe krídla jeho

krikľavého, ukrutne špinavého županu, a tak sa ukázalo, že príroda sa

zachovala k doktorovi Minkiewovi – pokiaľ ide o silu a krásu –

veľmi macošsky. Doktor sa však necítil nijako dotknutý a rozvážnym

pohybom si obkrútil oba cípy svojho kimona okolo drieku bez toho,

aby sa nad svojimi odhalenými fyzickými nedostatkami rozžalostil.

Jeho tvár vyzerala ako produkt karikaturistu. Akýsi výbuch v

minulosti naoperoval naň zvlášť posmešný výraz. Pokožku mu na

večné veky perforovali tisíce drobných zrniek pušného prachu,

oškvarili mu polovicu obočia a časť drobných, štetinovitých fúzov.

Navyše mal nízku, čaptavú a kostnatú postavičku.

– Ligert! – zakričal Libourne, no pisár sa neukazoval.

Keď sa komisia pohla zo spomínanej práčovne, Gouillaume

nevykročil za ostatnými. Neisto sa obrátil a zahľadel sa na Ligerta,

ktorému sa vzpriečil v ústach kus chleba, zatiaľ čo oboma rukami

náhlivo zbieral svoje zápisky.

– Pisár… – zajachtal Gouillaume. – A moi…!

Pisár inštinktívne, rezkým pohybom starého vojaka zaujal strnulý

postoj temer súčasne s povelom.

– Nazdávaš sa… že som zbesnel?… Počúvaj teda! Ty si pisár

Ligert… – dychčal dôstojník. – Pred tromi rokmi, keď som sem

prišiel, ležal si s dyzentériou… Vidíš, ako ťa… registrujem…

Tu teda… chyby… niet… Pamäť mám presnú, je to ako pomer

mieridiel… k projektilu… ak bolo… nastavenie presné… potom je

presný… aj zásah…

Ligert si v týchto končinách musel zvyknúť, že jeho predstavení

mu občas oznámia nepochopiteľné skutočnosti, preto sa ani

nečudoval a s povinným záujmom načúval malátnu, pomalú, chorú

spŕšku reči.

– Iba jedno si pamätaj… môj brat… stotník Jerome… Aj Jerome

bol delostrelcom. Máme to v rodine… Môj otec pri Sedane… brat

Jerome pod Verdunom… a o mne sa hovorí v rozkaze pri Remeši:

„… slobodník Gouillaume s nadľudskou odvahou…“ Nech tu teda

nikto nekecá… Pretože sme sa kryli… mŕtvolami najlepších

kamarátov…

Stíchol a dychčal. Ligertovi sa zazdalo, že po toľkom množstve

veľkolepých, dôverných informácií mal by sa ozvať aj on.

– To, čo ste vykonali vy, pán nadporučík, váš pán brat, ako aj váš

pán otec, je naozaj nádherné. Moji príbuzní mi vraveli, že pri

Verdune boli vážne boje.

– Ráčte si zapamätať, – rozkrákoril sa nadporučík šeptom, a

predsa hrmotne, – že my sme… – boli na svojich pozíciách!…

Verdun, Remeš… a Marne… Pretože ma postrehli aj na Marne…

Tak teda čuš! – zadychčal sa a zrútil sa. – Guľka nevie rozprávať, iba

bolí… A vždy pred búrkou… narieka mi v tele… Idem od nej

zbesnieť…

– Je to veľmi trefne povedané, – odvetil Libourne, – že guľka

bolí. Najmä ak rana začne hnisať…

Gouillaume sa dotackal k dverám. Prešedivené, dlhé vlasy sa mu

opäť rozstrapatili a svoju zvädnutú tvár obrátil k slnku v zúfalej

túžbe po živote:

– Počúvaj ma… pozorne… – začal po vytriezvení z ošiaľu

vojnových spomienok. – Nejde iba o krv, čo sa vyleje na bojiskách…

Jestvuje aj atavistické… krvné dedičstvo po otcovi… A toto ti je

expresný vlak… poháňaný vášňou ku kartám… čo zabehol… na

zlý… na zlú koľaj… Nebola falošná… iba zlá… A vtedy… sa

vlúdila do môjho života… Evelyn… Alebo to bol iba výbuch…

Výbuch, ako tá ženská prišla… – spustil sa s chvejúcimi kolenami na

stoličku a pritisol pravú dlaň na hruď, ľavou podvihol klesajúce čelo

nad stolom… – Popravila ma vlastne eugenická gilotína otcovskej

krvi… kvôli babe… a prišla potom aj zmenka… vtedy, v Toulone…

„Čiže otca mu popravili kvôli nejakej ženskej, a preto chudáka

odvelili z toulonského pluku,“ pomyslel si Ligert a ozval sa:

– Ráčte užívať ricínový olej. Mal som tetku, ktorá sa po ňom z

reumatizmu takmer znovuzrodila. Aj vy, pán nadporučík, trpíte

reumou, a tá zapríčiňuje chudokrvnosť…

– Počúvaj, Ligert… Prezradím ti veľké tajomstvo: Môj brat

Jerome bol v čase Evelyninho vpádu do môjho života stotníkom…

A… v tých časoch… svitlo… vo mne… že ak sa v osude… k tomu

povolaného človeka… stretne raz utrpenie a osamelosť… tak potom

reveluje svetu veľké pravdy… Jerome obišiel dobre… a teraz mi je

dlžníkom. Obišiel zákon krvi… za cenu mojej viny. To je veľká vec!

Veľká… To… Toto… – Zadychčaný trieskal po stole. – Niet

pochybností! Všetci musia držať hubu!… Ja som sa zaprel do toho…

Tu, na pokraji hrobu! Otcovu vinu som namiesto neho splatil ja…

karty… ženská… zábava…

– Správne, pán nadporučík, hoci podľa mojej mienky je lepšie, ak

sa otcovia nechodia zabávať…

Gouillaume už pisára nevnímal. Iba ďalej mlel:

– … A vie to aj Jerome… a keď bude plukovníkom… o krátky

čas… dá ma odveliť naspäť… To je exaktná… a bezpečná stratégia.

Mali by ste sa jej priučiť!

– Ligert! Kde v pekle sa túlate? – zreval Libourne a nazlostený sa

blížil k nim.

– Pán nadporučík ma inštruoval o stratégii, – hlásil pisár.

3

Vrátili sa aj ostatní. Výsledok: nula. Množstvo neúčelných

výsluchov. Kapitán sa rozzúril a tresol po stole…

– Neslýchané! Tretí atentát proti rotmajstrovi a vyšetrovanie nie

je vstave vôbec nič odhaliť.

– Nazdávam sa, – ozval sa doktor Minkiew a narýchlo sa

zahaľoval krídlami svojho kimona, – že by sme mali roťákovi

povedať, aby zaobchádzal s väzňami trošku slušnejšie.

– To je už iná otázka! – povedal Libourne rozhodne. –

Rotmajstrova činnosť v nijakom prípade nezdôvodňuje trestný čin

zákernej vraždy.

– Kedy sa stal prvý atentát? – spýtal sa Sirone, Berlac strnul v

pozore:

– Vlani, ako je to zaznamenané v protokolárnych…

– Hovorte stručnejšie! – skríkol kapitán a nervózne tresol na stôl.

– Kedy sa to stalo?

– Vla… ni, – jachtal Berlac s tvárou ako rak. – Piateho apríla…

Vstal Gouillaume, ktorý doteraz meravo hľadel na kľučku. Z

tváre mu stekal pot a v plesnivej miestnosti ich zadúšal odporný

karbolový zápach.

– Nazdávam sa, – ozval sa ticho, – že mňa tu už nepotrebujete…

Teraz si už musím dávať pozor na seba…

– Nezaškodilo by, keby si povedal o veci svoj názor, –

poznamenal doktor Minkiew a postavil sa pred neho, aby mu lepšie

videl do tváre.

– Môj názor? – spýtal sa, pričom trochu predlžoval samohlásky. –

Môj ná… zor je taký, že to treba profylaktický… prípadne tak ako

dezinfekciu… čiže izolovať príčinu… čiže ako napríklad… keď ma

sem poslali s elastickými… mladými nervami… do tohto brlohu…

pretože toto je diera…

– Hybaj si radšej ľahnúť.

– Čože?… – Divoko zazrel na lekára. – Ak ma… nevypočujete…

prepáč… tak potom naozaj…

– Poďme ďalej! – ozval sa Libourne netrpezlivo.

– Počkajte… Už iba chvíľku… dychčal. – Toto je veľmi

dôležité… musím sa vysloviť… Psychická energia… tvorí bod, kde

sa… morbídni diabli duševného podsvetia… zlomia…

– Ako keby mu preskočilo, – povedal Libourne, keď vyšli von.

– Ále, – hodil rukou doktor Minkiew. Vyzeral v tom župane ako

chlap, ktorého nejaký zlomyseľný džin začaroval na ženu, ale pritom

sa dáko pomýlil a dielo sa vydarilo iba spolovice. – Toto podnebie

doslova oxiduje nervovú sústavu, lenže Gouillame je v poriadku. Je

iba neurastenický.

Minkiew si zapálil cigaretu a vyzeral pritom ešte nemožnejšie.

– Kde v pekle je nadporučík Vigoin? – obzeral sa Sirone napravo

i naľavo.

Jeho záujem by hádam nebol býval natoľko povrchný, keby si v

tom okamihu bol všimol, že Ligert ukazuje Minkiewovi akýsi

roztrasený poznámkový blok.

– Pán doktor… nech sa páči, pozrite… táto lepkavá červeň je

krv?

Minkiew zbledol a vytrhol mu to z ruky.

– Veď je to vaše remeslo, pán doktor, mali by ste to teda vedieť.

Je to krv?

– Nie! – odvrkol. – červené víno. A o tomto držte hubu, rozumeli

ste?

Na červenom poznámkovom bloku bol nápis:

VIGOIN

Vyšetrovanie na dvore pokračovalo ľahostajným tónom ako

predtým.

4

Sirone sa ponáhľal do štábnej budovy, spotený od hlavy po päty.

V bráne mu zastal cestu Berlac.

– Prepáčte, pán kapitán… dovoľte… hlásiť… zdá sa mi, že

nedoceňujete moje schopnosti.

– Čoooože?… Hovorte zrozumiteľnejšie, Berlac… Fuuj… Slnko

neznesiteľne pražilo, štveralo sa nahor po nebi v račom tempe ako

žltý, prastarý pavúk.

– S dovolením, pán kapitán…

– Nerapocte mi tu večne to vaše „s dovolením“, – okríkol ho

netrpezlivo a s obavami konštatoval, že vlastne nič nezdôvodňuje

jeho nenávisť, ktorá v zúfalej podráždenosti priam bičuje tohto

prehorlivého chlapíka pri každej príležitosti práve v jeho márnivosti.

– Čo tu zasa chcete?! Povedzte mi to zrozumiteľne a necifrujte!

Berlac sa zatváril utrápene, hoci celkom bezpečne cítil, že jeho

slová napokon aj vyznejú smiešne hlúpo.

– Pán kapitán, vy neposudzujete moje schopnosti… teda spôsob,

akým ich posudzujete, nie je v súlade s mojimi schopnosťami a…

– Prepánajána! Čo sú toto za hlúposti? – odvetil a hodil rukou. –

Starajte sa o svoje záležitosti. Nakladajte so šesťdesiattrojkou tvrdo,

ale musí zostať nažive, lebo keby zahynul, nedám to prežiť ani vám.

A napokon zariaďte, aby sa tento väzeň okamžite dostaví na výsluch.

Rompez!

A odišiel. Neprešiel ešte ani sto krokov, keď pribehol kaprál s

červenými fúzami a celý zadychčaný hlásil Berlacovi:

– Poslal ma pán rotmajster… Nemôžeme za to… Ráčte mi

veriť… Rozkaz prišiel neskoro.

– Čo sa stalo?

– Aaaa strážcovia… zbili… šesťdesiattrojku… na smrť!

Ôsma kapitola

1

Stalo sa to takto:

Vonku v kameňolome zúril boj.

Zápas prebiehal medzi Fécampom a poddôstojníkmi. Sledovali

ho divoko a krvilačne. Až zoslabne – udrú.

Lenže to vedel aj Fécamp.

Kosti rozťahané vyviazaním neznesiteľne pálili. Hlava bolela…

Potreboval by ošetrenie. Namiesto toho musí lámať kamene. A dával

si dobrý pozor, aby vykĺbeným končatinám a ukrutne boľavým

svalom rozkazovala jeho vlastná vôľa.

Tvrdý zápas!

Temer praveký zápas – surová súťaž na život a na smrť, v ktorej

nervy, svaly a energia musia zniesť akékoľvek tempo napriek

všetkým prekážkam.

Rúbu skaly. Z priehlbiny prichádzajú tiene s fúrikmi. Fécamp

tuho zatína zuby. Odňatie polovičnej dávky vody znamená teraz

nemilosrdný úder. Hádam aj smrteľný. Tu, pri lámaní kameňa,

poletuje prach v celých oblakoch. Vysušuje hrtan a dráždi pľúca. A

na vrcholci haldy sa treba oháňať ťažkým kladivom. Hrmí rytmické,

ustavičné dunenie, ako roztĺkajú skaly rýchlym, rovnakým pohybom.

Rozpálený vzduch sa mihá pred Fécampom ako červené a tmavé

škvrny. V blízkosti sa potuluje kaprál Grison a občas naňho zaškúli.

Lenže šesťdesiattrojka neustáva. Prichádza Magiron.

A už sa aj rozreval:

– Banda lenivá! Poďme! Poďme! Pridať!

Prekliati jazdci pobehujú na hrmotavej, kotúľajúcej sa halde ešte

rýchlejšie.

Dunenie… hrmot… tresk… Ťažké kladivá udierajú v zrýchlenom

tempe a naraz, akoby búšil jediný, veľký stroj. Z tvárí a tiel im

ustavične stekajú pramene potu a kladivo tu i tam skĺzne z vlhkého

kameňa. Frčiace úlomky im ráňajú tváre. Na kamene dopadajú

veľké, tmavé kvapky krvi.

Údery kladivom… Krv i pot stekajú do jednej riavy, plazia sa a

vyschýnajú v kameninovom prachu… Vysychá pot i krv…

Potom kvapká znova: pot i krv. A tých kvapiek je tu, na zemi,

veľa.

Fécamp by chcel vydržať do obedňajšej prestávky. Lenže cítil, že

slabne. Zmocňovali sa ho mdloby.

– No čo je, ty pes? – skríkol Magiron.

Zrýchlil údery… Musí! Ak ho tu ktosi udrie, tak prehral…

Udiera do rotmajstrovho tieňa na kameňoch a zatína zuby.

Škrípe… Zviera rukoväť zo všetkých síl. Keby sa mu podarilo

vydržať do obeda, tak azda… Do zajtrajšieho rána získa opäť

energiu, čo mu teraz chýba.

Kdesi za chrbtom mu zasvišťal obušok. Ktorýsi chlap bolestivo

vykríkol. Zavŕzgal fúrik a kamene zahrmotili…

Už nevidí. Iste pracuje v bezvedomí, pretože oči mu zastrela

tmavá clona, ktorá zakrýva všetko… Žalúdok mu stŕpol, cítil, že má

spuchnutý jazyk, prilepený k podnebiu.

– Niekto vystrelil na Magirona… – zašepkal vedľa neho

zadychčaný Gérard.

Je to sotva dvadsaťosemročný chlap. Občas chrapľavo zakašle a

vtedy mu z kútikov úst steká krv, pretože v pľúcach mu praskajú

žilky.

Kusiská skál z fúrika sa rozgúľali, Fécamp unavene odpovedal:

– Kým jestvuje peklo, nájdu si aj vhodného diabla, Magiron alebo

niekto iný… Nie je to jedno?

Gérard narýchlo utrel Fécampovi tvár vlhkou handrou, lebo

Fécamp nesmie pustiť kladivo. Vďačný pohľad…

– Ďakujem.

Ľudia rozličného veku, zamestnania, rôzneho vzdelania i

výchovy, lámu tu v potu tváre tieto sivé, hlúpe skaly, a z tohto

všetkého vyplýva pre nich jediná výhoda, že objavia v sebe

navzájom Dobro, o ktorom dosiaľ nevedeli, ba ani neverili, že

jestvuje. Ale tu ich ponížili na ťažné hovädá. A koľko je tu utrpenia,

žiaľu, stratenej viery v uzavretý zajtrajšok, koľko zlomenej telesnej i

duševnej sily…

Tieto mŕtvolné sivé skaly a cesta, biela ako ľudské kosti, budú v

deň posledného súdu nariekať a plakať ľudským hlasom. A až

archanjel zatrúbi na nástup, spod prachu cesty vyvrie červená krv!

V dusivom predpoludní vibrujú neznesiteľné utrpenia, stovky a

tisíce nehlasných vzdychov.

Vzduch sa tacká!

Prišiel Grison a začal sa vyškierať.

– No čo je? Lepšie bolo na zábave s kapitánom?… Há?

A zachechtal sa. Fécamp pomaly pozrel naňho unavenými očami

a viečkami, s prázdnym, chvejúcim sa bielkom očí, ktoré od únavy

prevracia už blízkosť smrti.

– Chceš si oddýchnuť? Čo? – kričal poddôstojník.

Kopol ho do ruky. Potom sa pobral ďalej. Aj táto nie príliš ostrá

bolesť znamená hrôzostrašné utrpenie vykrvácanej duše pod páliacim

kotúčom vertikálne pražiaceho slnka.

Zrazu zavanul čerstvý vetrík, ktorý ho osviežil. Čo sa stalo?…

Nad hlavou mu povieva akési obrovské krídlo, čo rozvírilo povetrie a

dodalo mu sily.

Zhlboka vzdychol. A potom zazrel v hrsti polomŕtveho Gérarda

blúzu. Chlapec ho ovieval.

– Ďakujem… kamarát… – zašepkala šesťdesiattrojka s úsmevom.

Jediným prínosom v živote vyvrheľov v tejto nemilosrdnej

ničiacej práci bola skutočnosť, že sa takto navzájom poznali. A videli

sa takými dobrými, peknými, škaredými, sebeckými, bratskými,

akými by sa v normálnom živote nikdy neboli prejavili.

Tu sa znovuzrodí každý. Utrpenie, tvrdá a nezmyselná práca,

pustá ľahostajnosť voči ich utrpeniu oddelí ich od precenenej

dôležitosti matérie v neutrálnej duševnej zóne, kdesi medzi filozofiou

a vierou. Nemusia sa tu nútiť k pozérstvu, podlizačstvu a nenávisti

kvôli márnivosti či ambíciám, ba ani kvôli názorom prostredia. Stojí

tu zoči-voči najnemilosrdnejšiemu osudu padlý ľudský balvan bez

akéhokoľvek zrozumiteľného cieľa ako osamelá, pustá hrádza; trpieť

mimo ľudskej pospolitosti, bez akejkoľvek morálnej náplne života tu,

v Afrike.

A títo väzni potom vzájomne hľadia na seba. A zoznámia sa. A

spoznajú. „Pozrite… Aj toto je človek…“

Vycítia v druhom dušu, a tým ju objavili i v sebe.

V týchto končinách sa podlí, nemilosrdní, cynickí zločinci

podelia s chorým o svoju dávku vody.

Tu si uvedomia, že pod pruhovanou blúzou sú všetci väzni

rovnakí.

Ba aj bez nej!

Sú tu aj takí, čo pocítia, že predtým mohli byť lepší.

– Ďakujem, Gérard… – zašepkal Fécamp.

Gérard čosi povedal, ale tupé dunenie utlmilo jeho slová.

Odstreľujú. Spod rozbúšených skál sa váhavo dvíha biela hmla.

Horúčava je taká besná, že vápencový prach sa v nehybnom povetrí

mŕtvo vlní nad miestom odstrelu.

Dlhý, ťahavý hvizd. Mimoriadny oddych.

Gérard si rýchle sadol.

Rozkašlal sa a päsť si pritisol k hrudi. Z úst mu vyvierala ružová

pena.

Fécampovi trešťalo v očiach. Prach pavučinovej farby mu husto

pokrýval obočie i hlasivky. V pľúcach mu pískalo.

– Na koľko ťa… odsúdili?

– Dva mesiace či dvadsať rokov… nie je to jedno? – zaznela

odpoveď s utrápeným úsmevom.

– Čím si bol… predtým?

– Boháčom…

– Prečo si vstúpil do légie?

– Stavba… sa zrútila. Staval som dom… podplatil experta…

Obetoval som… nevinného chlapa.

Mlčal a jeho kašľom ukončený vzdych chrčal ukrutnú melodrámu

smrti na dokmásanom nástroji dýchadiel… – Veď je to jedno, –

namáhavo vyslovoval slová. – Toto je smutná ríša púšte. A tamto je

zasa ríša pustých radostí… A ja som už teraz videl na krvácajúcich

telách… to, čo som nikdy nevidel… Že pod kožou všetkých ľudí je

mäso i krv… Ale hádam ani toto nie je pravda… Jestvuje iba

utrpenie… a kosti… pod kožou…

Na tvári mu horeli dve veľké červené škvrny. A keď píšťalka

opäť zaznela, klesol na haldu skál, pretože už nevládal niesť ťarchu

vlastného tela.

Fécamp si pomyslel, že mu o chvíľu odpadnú plecia a oči ho

besne pálili.

Opäť rýchle a rytmicky udiera, spánky mu búšia o závod s

rukami.

Blíži sa opäť záchvat slabosti. Udiera rýchle do skál, až lietajú

úlomky, no bolesť necíti. Hlava akoby mu chladla a vedomie sa z nej

vykrádalo v príjemnom polosne.– Otvoril ústa…

Nože!… Joj!…

Márne. Už sa zotmelo. Uniká svet, vzďaľuje sa púšť! Kdesi v

diaľke čosi hrmoce… Aha! To kladivo… Duša sa mu smeje: všetko

jedno… Už nepocíti býkovec.

Klesol vedľa haldy. Zavalia ho kamene ani pravé hrudy hrob. A

predsa ho nik nemláti. Povetrím zaznel dlhočizný hvizd. Poludňajšia

prestávka! Počas nej si môže väzeň robiť, čo chce. Ak sa mu páči,

smie ležať v bezvedomí pod haldou.

– Už aj tento sa premenil na marmeládu, – poznamenal ktorýsi

trestanec ľútostivo.

– Dobytok mizerný, silný je! – zahundral Grison, ktorého

hnevalo, že Fécamp ešte nie je zrelý na výmlat. – Ešte ani jedno

psisko nevydržalo po vyviazaní tak dlho.

Gérard si kľakol k Fécampovi a navlhčil mu tvár vlastnou vodou.

Fécamp sa pomaly preberal k vedomiu: jeho nezvyčajne pevná

telesná sústava opäť donútila vedomie, aby prevzalo volant.

Nasadil si čiapku, postavil sa na nohy a obzrel sa s očami,

zaliatymi krvou.

– Dajte vody! – povedal chrapľavo Grisonovi.

– Ejha! Čo by si ešte nechcel?

– Dosť! – skríkol nahlas vysileným hlasom a rukou, stvrdnutou

pri lámaní skál, vylepil strážcovi poriadne zaucho. Až mu čeľusť pod

dlaňou zapraskala. Na okamih všetci stŕpli. Grison sa po krátkom

zauchu zrútil ako porazený vôl.

Dvaja strážcovia namiesto toho, aby sa náhlili Grisonovi na

pomoc, vystrelili na poplach a zrevali: „A terre!“ Zo všetkých strán

sa zbiehali vojaci a trestanci padli tvárou na zem.

Až keď sa minul prvý závan možnosti nejakej rebélie a trestancov

obkolesili v polkruhu ligotavé zbrane, začali Fécampa mlátiť…

Ôsmi ho bili a zúrivo kopali, pričom nešetrili nadávkami.

Trestanci sa v hrôze pritlačili tvárami k zemi. Zato však tresk, údery

a dychčanie počuli dobre… Zabijú ho…

– Fixez!… Stáť! Hovädá prekliate, sprosté… Vodu… Lekára…

Mon Dieu!… Takíto idioti!

Nad nimi stál vystrašený rotmajster.

Fécampa odniesli do nemocnice na nosidlách.

Doktor Minkiew fľochol na raneného a preklial celý svet. V

malom nemocničnom baraku má takýto lekár málo práce a Minkiew

vedel zužitkovať voľný čas. Zbieral známky a prehrabával sa v

ilustrovaných časopisoch. Na krajšie snímky položil papier,

okopíroval ich a zavesil na steny. Predovšetkým sa však vášnivo

venoval známkam. Okrem toho rád si pochutnával na cukríkoch z

malej plechovice,

– Čo sa mu stalo?

– Udrel veliteľa stráže.

– Aj v takomto prípade je to lotrovina – takto zrúbať človeka!

Doneste horúcej vody!

Nosidlá s Fécampom zložili a odbehli po vodu. Minkiew sa vrátil

ku kastrólu, v ktorom sa máčali známky. Pinzetou vybral tri a na oko

si nasadil lupu. Je nesporné, že jedna z nich je falošná. Senfov

katalóg sa vôbec nezmieňuje o takejto novokaledónskej známke bez

zúbkovania…

Fécamp chrčal.

– Hneď, synček, len čo tu bude voda.

Položil známky na pijavý papier a pinzetou vylovil ďalšiu. Aj tu

poletovali celé húfy múch. Obviazal Fécampa, pokiaľ vládal.

– Čo súdite? – spýtal sa Berlac starostlivo, – Umrie?

– Jeho stav, je, žiaľ, beznádejný, – odvetil lekár smutne a sadol si

späť k svojim známkam. – Zostane nažive, úbožiak.

2

– Na takomto horúcom slnku sa človek unaví.

– A veľmi sa spotí. Tak je to.

– Iste, veď je najmenej päťdesiat grádov.

– V tieni.

– Na slnku ešte viac.

– Šesťdesiat – sedemdesiat.

– Nehovoriac o piesku. Tento prachový piesok, to je vážna vec.

– Zalezie až za krk.

– Úplne.

– A svrbí.

– Veru.

Toto je krátky úryvok z konverzácie kaprálov Ligerta a Tiguera,

Títo dvaja starí vojaci sa stretávali v kancelárii a radi si

podiškurovali.

Ibaže nemali o čom.

Tak si len navzájom vymieňali všedné vety v rámci jedine

možného spoločenského styku.

Ligert opravoval zapaľovač. Práve dokončil dnešný kuchynský

hárok a presne zaznamenal, koľkí chorí majú dostať stravu číslo I,

koľkí poddôstojníci posádky stravu číslo II, koľkí príslušníci

mužstva stravu číslo III a koľkí väzni stravu P (prison). A na spodku

hárku poznamenal: Po uzavretí výkazu možno splniť stravovacie

požiadavky nové alebo odlišné len na základe výdajky.

Keď skončil, vytiahol z regálu kus chleba, odhryzol si a dal sa

rozoberať zapaľovač. Pod stenou, na lavičke sedel kaprál Tiguer.

Červenovlasý Tiguer často prichádzal do kancelárie, aby podal

hlásenia v súvislosti so zastaralým výstrojom; plnil funkciu

poddôstojníka vnútornej správy s nevídanou ľahostajnosťou. Vo

chvíľach čakania debatoval s Ligertom. Ich rozhovory nemali nijaký

význam, len aby reč nestála. Nežartovali a nediskutovali, iba si

vymieňali myšlienky, v určitom rytme asociácií jednoducho

vyslovovali slová.

– Zapaľovač neznáša toto podnebie, – povedal Tiguer.

– Ale možno ho opraviť a potom znáša.

– Človeka nemožno reparovať.

– Stáva sa, že mu vyberú slepé črevo.

– Ale tu sa ničia pľúca a pečeň.

– A potom aj obličky ťažko znášajú toto oné…

– Obličkami zapaľovača sú perá.

– Toto bolo veľmi rozumne povedané, – prisvedčil Ligert, – lebo

hoci aj zapaľovač nemá obličky, človeku sa predsa podobá.

– Tak je. Aj na zapaľovač sa hodí príslovie, že nech je už hocako

skapatý, kaprál z neho zavše vydrúzga iskričku života.

– Aj to bolo múdro povedané.

– Tomuto zapaľovaču chýba koliesko.

– Potom sa nedá opraviť.

– Zdá sa, že nie, ale baviť sa s ním treba. Patrí slobodníkovi a ten

sa tiež podobá zapaľovaču. Hneď vzplanie.

– Aj jemu chýba koliesko…

– Keď vzplanie, tak má všetkých pohromade.

– Ale rozum nemá v poriadku.

– Možno od tej malárie.

Vošiel kapitán. Obaja vyskočili. Sirone hľadel na nich so žltou,

utýranou tvárou, ako keby týchto dvoch rovnako bezcitných chlapov

ešte nikdy nebol videl.

– Čo je? – spýtal sa Ligerta,

– Kuchynský hárok uzavretý, mon capitaine.

Sirone hodil rukou, obrátil sa ku kaprálovi a namiesto otázky

ďobol palcom do Tiguera.

– Pumpa, mon capitaine. – musí byť niekde porucha na potrubí,

pretože pitnú vodu znečisťuje pôda.

Kapitán zaštikútal, potom si šiel ušúľať cigaretu. Zapálil si a

netrpezlivo si poklepkával paličkou o čižmy.

– Dobre, no. Teraz mi prinesieš červené víno a zostaneš nablízku.

Ligert, do boha… Počkaj! Videli ste od včerajška pána nadporučíka

Vigoina?

Mlčanie.

– Magiron nech okamžite zariadi, aby posádka hľadala pána

nadporučíka Vigoina. Zmizol…

Posadil sa za stôl a krátkym, prudkým pohybom zmietol z neho

súčiastky zapaľovača. Potom zodvihol slúchadlo.

– Rekonvalescenta číslo šesťdesiattri na výsluch!

Kým priniesli červené víno, hlásil sa aj Fécamp. Bitka sa skončila

preňho relatívne šťastne. Krížom cez tvár mal ešte prilepený obväz, a

tu i tam belasé opuchliny.

A predsa sa usmieval, oči mu stratili čosi z toho zlovestného

ligotu.

– Potrestaný číslo šesťdesiattri sa hlási na výsluch.

– Nuž teda… poď len bližšie, celkom až sem, pred stôl…

Ľutujem, že som ťa dal vyviazať, pretože si so mnou slopal na

rozkaz… Nuž ale… hm… na tom nezáleží… Len si pekne sadni,

pretože napokon si tu predsa len jediný, čo má nejaké to správanie, s

ktorým možno piť, ba aj pozhovárať sa. Ibaže si vyzvedač, zradca…

Teda vieš, čo si?

– Viem, mon commandant.

Kaprál priniesol víno a vyšiel von. Kapitán si povedal, že sa bude

správať prívetivo, pretože Vigoin mu takto radil.

– Povedz mi teda, starký… ako si sa stal špiónom, ty smrad…

napokon si celkom znesiteľný chlapík…

Hrom a peklo! Nech si toto robí Služba sama!

– O tomto ste sa chceli so mnou zhovárať, pán kapitán?

– Aj to tomto, ty pra… ty prakrásavec. O všeličom, a medzitým si

pohovoríme aj o tomto. Len tak mimochodom… No, vypi si!

Štrngol si s väzňom a zdalo sa mu, že od tohto nápoja odpadne.

– Chcel by som iba vedieť, priateľ Fécamp, aké duševné ponútky

ťa k tomu viedli, ty sviňa, zradca!

– Sám neviem.

Kapitán vyskočil a postavil sa celkom pred neho.

– Ale keď ti rozmlátim gebuľu, potom už budeš vedieť, ty…

Stŕpol… „Len diplomaticky…“ Opäť sa usmial – zoširoka a veselo,

ibaže pritom zhlboka odfukoval. Pripomínal prívetivého tigra.

– Dobre, no… Nuž teda na tvoje zdravie, milý zradca… Veď aj

ty si človek. Alebo vari nie?… Na tom nezáleží… nuž vypi si, ty

špi… vypi si, synak.

– Na vaše zdravie, pán kapitán!

– Zavri si hubu! Nič mi nevrav, keď si pripíjame! Iba ja smiem

byť prívetivý k tebe, bodaj ťa porantalo… Toto teda nie je práca

preňho… Márne!

– Pozri sa, Fécamp… Preložili ma sem z trestu… Vieš o tom?

– Predpokladal som to, mon capitaine.

– Áno… Dobre, no. Teraz ti poviem dôverné veci. Počúvaj ma…

Ľúbim jedno dievča… Ľúbil si už voľakedy, ale tak naozaj?

– Nazdávam… sa.

– Počkaj! Ukážem ti jej fotografiu!

Vytiahol zo zásuvky písacieho stola fotografiu ženy a podal ju

Fécampovi. Väzeň číslo 63 si ju zdĺhavo obzeral.

– Pekná je…

– Nepýtal som sa ťa, ty pes! – zreval a vytrhol mu ju z ruky.

Poutieral ju, akoby sa Fécampovým dotykom bola zašpinila. Potom

si zadychčaný sadol.

– Napi sa, chlapče, – šepkal a v očiach sa mu zahmlilo, lebo si

spomenul na Vigoinovu direktívu. – Si milý a sympatický zradca…

A keby si chcel, mohol by som sa vrátiť do Paríža…

– Rozkaz, pán kapitán…

– Paríž… je veľmi pekný. Ohromne sa tam žije… Veru…! –

zaštikútal. – Poznáš tú pieseň, – spýtal sa zamyslene a hľadel do

pohárika, – z Bohémy, keď Mimi… umiera?

– Rozkaz, pán kapitán.

– Tak mi ju… zahraj…

– Rozkaz, pán kapitán… Fécamp hral. Bohému.

Tú áriu, keď Mimi umiera.

Hral s citom, krásne a čisto. A hľadel cez okno na púšť. Kapitán

sa postavil a podoprel sa päsťami o stôl. Potom mu pokynul ako

dirigent.

– Dosť!… počúvaj ma, človeče! Pokúsim sa prehovoriť s tebou

úprimne… Chápeš?

– Chápem, – odvetil Fécamp a zložil husle.

– Povedali mi, aby som sa k tebe správal milo a zdvorile… Hoci

si mizerný, podlý zradca, ktorým pohŕdam, ktorého nenávidím a

neznášam. Chápeš?

– Chápem.

– V poriadku. Ja tu nie som schopný hrať komédie… Čo si

počnem? Hoci za vlasť by som mal… dobrý dôstojník… všeličo…

ovládať… Lenže ja som chorý dôstojník… A moja choroba je už

natoľko pokročilá, že ak si musím s tebou ešte raz štrngnúť, na fľaku

zdochnem… Pečeň mám chorú, a predsa je symptóm tu, na povrchu.

Fécamp si uvedomil, že ho zabíjajú pomalým, vyberaným

mučením. Toto zaobchádzanie bolelo väčšmi než bitka, väčšmi, než

keď mu drvili telo okované poddôstojnícke baganče.

– Pozri sa, kamarát, ty prašivý vyzvedač… Pokúsim sa o iné

krásne slová. Úprimné a pekné! Nemožné! Hovorím ti priam do

duše. Do vlastizradcovej duše. Rátam s ľudským pochopením

besného vlka… Chápeš?

– Rozkaz, – odvetil chrapľavo.

Kapitán pristúpil zrazu tesne k Fécampovi, prstom ho ďobol do

pŕs a potom sa ozval:

– Ty, Fécamp! Povedz mi, kde je tá aktovka?! Fécamp mlčal.

– Aj tak ju nedostaneš. Vojsko bude strážiť oázu aj desať rokov,

ak bude treba.

– Pán kapitán! Ľutujem, ale nepoviem!

– Pozri sa, milý vlastizradca… Vrátia mi Paríž… snúbenicu…

Všetko… Maj boha pri sebe…

Žiadostivo zízal na trestanca. Všetky vrásky na tvári mu vibrovali

a dlaň si pritisol na pečeň. Ukrutne ho bolela.

– Pán kapitán! Nemám čo povedať…

– Uvidíme! Ty si vlastne teraz môžeš vybrať… buď mi pomôžeš,

ak povieš, kde je aktovka… alebo ťa tu čaká… umučenie… Ja som

ti… človek takého mäkkého srdca, že keby som neklial, musel by

som plakať… pomôcť každému, všetkým… A nemôžem… Držím sa

iba preto, že som surový. Lenže raz, jediný raz – v tomto prípade –

budem brutálny… Sebecký. Dám ťa strašne mučiť.

Očakával reakciu.

– Tak čo?… Nebojíš sa?… Aj tak dobre…! Veď až pocítiš, že je

už mučenia dosť, prezradíš skrýšu tej aktovky. Môžem ťa

ubezpečiť… Na revanš si uľahčíš osud… Čože?… Nebolo by ti

lepšie? Há?!! A ja opäť uvidím Paríž… A tebe zas bude výborne v

oranskej väznici…

– Cítim sa dobre aj tu, pán kapitán. Dôstojníkova tvár

spopolavela.

– Áno?… Cítiš sa tu… dobre?… Blahoželám…

Slnko zapadlo a muchy vystriedali moskyty. Z púšte sa ozvala

hyena a akýsi nočný vták zaškriekal ostrým, krátkym krikom.

Popoludnie sa zahalilo do olovnatej hmly pivničnej vône a

bezfarebné, dusivé pološero viselo nad púšťou, zadýchané

a stŕpnuté…

Kapitán si ušúľal cigaretu a ticho, veľmi žalostne povedal:

– Ty… počúvaj… moja pečeň je v pekle… Toto podnebie ma

zabije. Som veľmi chorý. Pomôž mi…

Hľadel na väzňa v detskom, smutnom očakávaní. Končeky jeho

žltých, šedivejúcich mrožích fúzov sa chveli od akéhosi vnútorného

vzrušenia, na nezdravej, spuchnutej bledej tvári mu striedavo

poihrávali nádej a smútok. Práve pred jeho tvárou spustil sa z povaly

pavúk ako dlaň. Hľadel naňho a neublížil mu. Odporný hmyz sa

kýval a temer sa ho dotýkal. Kapitán naň iba smutne fľochol, hoci sa

mu hompáľal skoro pred nosom.

Fécamp ho ľutoval. Ale čo robiť? Veď naozaj nevie, kde je tá

aktovka. Po chvíli pavúk tupo dopadol na stôl a od strachu sa zmŕštil.

– Nemám čo povedať… mon capitaine, – odvetil ticho.

– Dobre teda… Veď sa ešte pozhovárame aj ináč, – skríkol

vyčerpane a rozháňal sa jazdeckým bičíkom, ktorý sa mu opäť ocitol

v hrsti. Dýchal prudko a rýchle, až sa mu nozdry rozširovali.

Hľadeli si meravo do očí dlhé sekundy. V práchnivejúcom

nábytku sa zo všetkých strán ozvali žalostné zvuky črvotoču.

Pavúk nehybne čušal na písacom stole.

Vôkol nich sa chvela pastelovosivá huspenina západu,

prechádzajúceho do tmavších odtieňov. Unavené zrnká prachu vírili

v smrteľnom tanci bieleho dňa. Vzduch bol horúci a mastný ako

ovzdušie strojovni zaoceánskych parníkov, čo sa práve vrátili z dlhej

plavby.

– Nepovieš teda… Dobre… Tak potom bude mať každý právo

vypočúvať ťa… A nájdu sa aj takí, čo to vedia lepšie ako ja…

Nalial si vína, ale nevypil ho. Zo zásuvky vytiahol pálenku.

Obrysy mohutného tela už zanikali. Aj kontúry ostatných tieňov,

pomaly zapadli do ľahostajnej, všetko pohlcujúcej tmy. A týmto sa

svet ocitol v Hádese tropickej noci.

Fécamp spozornel, pretože od stola sa ozval žblnkot. Čosi

zacvendžalo. Kapitán si potme nalial pálenku. Potom vzbĺkla zápalka

a zasvietila žeravá bodka. Jemné škrtnutie a bodka vzplanie. V

kapitánovom zachrípnutom, melodickom a ťahavom hlase zaznievala

starecká vševedúcnosť.

– Ja nikdy nefackám… Nie som dobrý policajt ani väzenský

strážca, ba ani kat… Nech ma pošlú dakde s nejakou čatou zaútočiť

na desať guľometných hniezd na kopci… Tomu rozumiem… Nech

mi rozkážu, a ja umriem tu, na tomto fľaku, ak treba, a budem aj žiť

na tomto fľaku, napríklad aj keď netreba. Pretože mi rozkážu… Ale

boha aj všetkým čertom pekelným!… Nie som ani bachár… ani kat,

ani sliedič, ani nič podobné!

Fécamp stál. Zdalo sa mu, že už ani nie je prítomný. Jeho

stŕpnutá pozornosť otupela zároveň s unikajúcim svetlom odpoludnia

do pomaly padajúcej nočnej temravy, ktorá vstrebala všetky obrysy

hmatateľného sveta.

– Môžeš ísť… Ale daj si pozor!

Cigareta vzbĺkla, potom v pomalom oblúku klesala ako unavený

chrobák plamennej farby. Kapitánov unavený hlas zaznieval spoza

čiernej temnoty čoraz ťahavejšie, ako keby sa vzďaľoval.

–Veď uvidíš, ty trestanec… – zíval zhlboka, – že tu na tebe

vyskúšajú celú Torquemadovu vyšetrovaciu sústavu.

Svetielko cigarety tlejúcej na popol poletovalo v tme ako

červenkastá škvrna sadnutej krvi.

Ako keby bzučali muchy. A potom už jasne obaja počuli celkom

tichý chór náreku, čo prilietal z diaľky…

– Počuješ?… Brigáda kostlivcov!

– Počujem…

A vzdialený, zúfalý nárek opäť zaznieva. Často počujeme takéto

kvílenie roztúženej mačky alebo plač chorého dieťaťa: Oá, oá, oá…

– Vypadni!… Chcem, aby v tejto krypte bolo ticho!

– Tak potom prečo nenecháte mŕtvych odpočívať v pokoji? –

vykríkol Fécamp trošku vzrušene, v tej chvíli sa celkom pozabudol.

Sirone vytreštil oči tým smerom, kde tušil trestanca, stál s

otvorenými ústami, nehybne, a medzi perami sa mu napínala dlhá

kvapka sliny, ktorá sa pod jeho dychom zachvievala. Pohla sa mu aj

päsť… Možno udrie…

– Zmizni! – zasipel chrapľavo.

Fécamp sa zvrtol a iba doznievajúci klepot jeho krokov sa ešte

dlho ozýval na schodišti.

Kapitán chvíľu stál, hľadel na prah v údive a tupom žmúrení.

Ejha… Dvermi pochodujú dnu veľké, tučné potkany…

To je strašné, že tu nik nekántri túto háveď… Aj plazy-

mucholapky sa rozmnožili. Na najmenší šelest sa ich vynorí nie

zopár, lež osem – deväť naraz, a okrem nich ešte akési odporné,

mastné hady. A taký práve dopadá z povaly akurát jemu pod nohy.

To sa už nedá vydržať! Hodil sa na pohovku a hlbokým

povzdychom…

Dosť už! Fuj, aké páchnuce teplo sa mu obkrúca okolo krku.…

Dosť tejto mystiky! Netreba viacej prekvapení a trestných činov.

Nech nechajú človeka pokojne spať.

Akýsi zadychčaný chlap vbehol dnu:

– Mon! s! capitaine!!!

– Čo je?

– V rezervoáre za štábnou budovou našli mŕtveho pána

nadporučíka Vigoina! Ktosi ho zastrelil!

Oá…oá…oá…

Brigáda kostlivcov kvíli…

Je to akýsi prečudný, škodoradostný nárek. A toto vzdialené

šumenie bez melódie vyznieva ako pieseň vrán, keď sa zlietajú k

mŕtvole obesenca.

3

Vyšetrovanie je opäť bezvýsledné. Ale už nebude treba dlho

čakať na strhujúci záver – predzvesť tohto temného pocitu je

vtesnaná v hrozivej nehybnosti ovzdušia.

A strašidelnú hádanku možno vyčítať aj zo žltej, opuchnutej tváre

túlavého mesiaca, ktorý sa vytŕča ako hlava mŕtvoly spod čiernej

prikrývky púšťovej noci a pustil sa na čudesnú vandrovku, plávajúc

horeznačky v kozme.

Tak to bolo aj minulej noci v tejto prekliatej, zlorečenej krajine.

V noci, keď zastrelili Vigoina. Akiste vtedy, keď sa pokúsili aj o

atentát na Magirona. Práčovňa je práve naproti. Vigoinova mŕtvola

ležala na zemi tak, ako ju vytiahli z nádrže. Usmrtil ho náboj celkom

maličkej ráže, presne taký, akým vystrelili na Magirona.

Bezprostredne po prvom pokuse o vraždu vykonal teda páchateľ

aj druhý, lenže tento sa už vydaril! Treskot výstrelu pohltil akiste

hluk práve vytrúbeného poplachu?

Pekelne chladnokrvný vrah. Tu je stopa po krvi. A je tu aj zopár

zlomených palmových listov na mieste, kde nadporučík ležal, kým

ho nehodili do cisterny. Pôda okolo tejto budovy je mäkká ako z

vosku, pretože kvetinové záhony denne polievajú. Zreteľne vidieť

odtlačok tela i stopu po kaluži krvi.

Na druhý deň dopoludnia našli po dlhom hľadaní v práčovni aj

druhú nábojnicu.

– Pri prvom vyšetrovaní som ju nevidel, – povedal Libourne a

zdalo sa, že ho to mrzí.

– Pretože sme hľadali iba jedinú nábojnicu, – poznamenal Sirone.

Vo vyšetrovaní pokračovali v nemocničnej budove. Minkiewa

zastihla zvesť v spánku. Najprv ho strašne prekvapila. Nechcel jej

veriť. Potom si obliekol umastené hodvábne kimono a šťavnato

pritom nadával.

– Ktoré hovädo vraždí v takejto horúčave? – zahundral a veľmi

zbledol. Pripojil sa k sprievodu vojakov a kráčal vedno s nimi po

nemocničných miestnostiach vo farebnom kimone.

Libourne zvieral v hrsti svoj poznámkový blok a podrobne všetko

prezeral. Jeho iskrivé veľké oči pátravo sliedili všetkými smermi.

– Odporúčam, aby každý dokázal alibi v súvislosti s kritickým

časom, – ozval sa energicky.

Minkiew znechutene trhol plecom.

– Kto ti tu má dokazovať alibi…?

– Prepáč, Minkiew, ale ak ti nezíde na um nejaký lepší návrh než

môj, potom nemáš príčinu toto odmietať.

– Ja si zasa myslím, že zlé nie je horšie než nič, – odvrkol lekár,

pokrčil plecom a mykol kútikmi úst, vytiahol ľavé plece až k uchu a

krútil zápästím, akoby mu zavadzal rukáv.

– Nazdávam sa, – povedal Libourne, – že atentát iba urýchľuje

nevyhnutnosť reorganizácie, pán kapitán. Azda keby si bol niekedy

venoval mojim návrhom viac pozornosti, mohlo sa všeličo skončiť

ináč.

– Čože? – Kapitán sa začudoval. – Zabúdaš, s kým hovoríš!

Libourne prikývol, akoby sa ospravedlňoval, a už sa neozval.

Zahryzol si do perí a z jeho opálenej tváre zmizla všetka krv.

Sirone sa od neho odvrátil a zhlboka odfukoval, ako keď z

prehriateho kotla vypúšťajú prebytočnú paru.

– Berlac…

Zástupca sa okamžite hlásil.

– Vypočul som strážne smeny spätne k dňu atentátu a…

– Zistili ste niečo?

– Keď si zosumarizujeme výsledok výpovedí, nastoľuje sa

predpoklad…

– Nevyvádzajte mi tu komédie! Zistili ste niečo alebo nie?

– Nie, – odvetil zachrípnuto, hlasom znetvoreným vlastnými

hlasivkami, a vystrašene si odkašlal.

– Tak vravte rovno!

Berlacova tvár sa mykla, no zachoval si naďalej nováčkovský a

strnulý postoj a jeho planúce oči zažmurkali?

Krátka pauza. V povetrí čosi visí.

Kapitán Sirone si rozhalil košeľu a vzdychol. V prieduškách mu

zachrčalo. Pokožku spaľoval horúci vzduch.

– Bežte zavolať Marakéš, Berlac! Spojte ma so Službou, –

povedal a potom sa obrátil k Libournovi. Oľutoval už, že naňho

skríkol. – Prosím ťa, urob nejakú zápisnicu. A nech ju Ligert ihneď

odošle aj s doličnými predmetmi a fotografiami.

– Mali by sme odložiť pitvu, kým nepríde vojenský vyšetrovateľ,

– poznamenal Libourne s úradnou korektnosťou.

– Nemáme tu nijaké zariadenie na to, aby sme udržali nejakú

mŕtvolu v poriadku, – zahundral Minkiew. – V päťdesiatstupňovej

horúčave sú takéto požiadavky priam nemožné…

– Pán doktor veľmi rád oponuje návrhom, – odvetil nadporučík s

rozšírenými nozdrami a celým telom mu prebehla triaška.

– Vyprosím si toto večné podpichovanie, – zreval Minkiew, celý

bez seba od zlosti.

– Ticho! – skríkol Sirone a zafučal. Horúčava už bola

neznesiteľná.

Minkiew odchádzal s frfľaním do svojej izby a posadil sa k

lavóru, kde sa máčali známky. Ešte stačil zavrčať:

– Hybajte za Ligertom a povedzte mu, aby na obálku s doličnými

predmetmi nalepil známky vo výške ceny leteckej pošty, pretože

prestanú platiť.

– Rozkaz!

– Obálku nech neposiela práporu, ale oddeleniu IV/a pri poštovej

službe generálneho štábu, kam ju posielal aj minule, po atentáte na

Magirona.

– Rozkaz!

– A poobede môže prísť Ligert na horské slnko. O piatej.

Minkiew vybral pinzetou známku a obzeral si ju pod lupou.

Vtom sa rozleteli dvere a vošiel Sirone. Zlostne sa posadil.

– Pálenku máš?

Minkiew prisvedčil, priniesol fľašu aj poháre a nalial. Napili sa.

– Libourne… ten blázon, – dychčal kapitán, – chce ťa vyzvať na

súboj. Za každú cenu.

Doktor zívol a potom hodil rukou.

– Poprosím ho o prepáčenie… vyšiel som trochu z konceptu.

Minkiew sa kolísal na stoličke, pričom mu jedna pletená papuča

spadla z nohy, ale on si to ani nevšimol.

Na jeho bosej, plochej, veľkej nohe sa objavili neforemné

pokrčené prsty ako vtáčie pazúriky.

– O akom memorande ti to Libourne táral? – spýtal sa lekár a

zapálil si.

– Hlúposti. Ustavične spisuje akési projekty na reformu trestného

tábora. Odporúča pestovať kvetiny, baraky s eternitovými strechami

a zelenými žalúziami, ďalej kantínu, ktorá by sa vybudovala podľa

vzoru nejakej európskej kaviarne. A všetko ostatné je tiež

nahromadením hlúpych, vyfantazírovaných preludov.

– Aspoň mu čas ubieha, – poznamenal Minkiew unavene.

Kapitán si hrkol za pohár pálenky. Aspoň mu to hlavu dobre

vyhrialo.

– Ako spávaš? – spýtal sa Minkiew.

– V poslednom čase dáko nanič. Títo lotri zanedbávajú ničenie

myší a hmyzu. – Poobzeral sa a potom zlostne dodal: – Aspoň tu, v

nemocnici by ich mohli vykántriť.

V kúte bezočivo sedeli tri tučné potkany a pod nohami sa im

motali odvážne myši.

Kapitán si smutne pohládzal svoje mrožie fúzy a s odporom

striasol spomedzi prstov švába.

– Koľko odpornej hávede, – zavzdychal. – Skutočne sa

nečudujem, že tu ľudia ochorejú.

– Odporúčal by som ti, aby si sa vynasnažil odísť na dovolenku.

– To je jedno… namojdušu, všetko jedno, – mávol Sirone rukou.

– Pozri sa, Gouillaume… je väčšmi chorý než ja. Vylihuje celé dni,

ani sa nepohne.

– Nič vážneho, – odvetil Minkiew. – Iba prechodná depresia. V

takýchto horúčavách sa to často prihodí.

Vojak zdravotnej služby zastal vo dverách.

– Pán kapitán. Hlási sa Marakeš!

– Počúvajte! – skríkol Sirone. – Ak tu v nemocnici ešte raz

uvidím hmyz alebo potkany, dám vás do železa! Pozrite sa, vy lotor!

Ukázal na tučné potkany, čo vysedávali v kúte, a potom sa

rýchlym krokom pobral k štábnej budove.

Vojak zarazene vypleštil oči. Žmurkal napravo i naľavo v

ligotavo čistej izbe. Minkiew si trhal drobné, štetinovité fúzy, jedno

oko sa mu zúžilo pri pohľade na vojaka.

– Čo zízate, vy truľo? – spýtal sa prívetivo.

– Prepáčte… – zajakal sa legionár. – Niet tu potkanov ani myší…

– Zapamätajte si, že ak pán kapitán uzrie niekde potkany a hmyz,

tak tam potkany a hmyz sú. – Po krátkej úvahe dodal ešte otcovsky

starostlivým hlasom: – Lebo ak nie, vybijem vám zuby… Je to

jednoduché, však?… Rompez!

4

Kapitán sa pretackal cez dvor. Budovy i palmy okolo neho sa

knísali v neistých, hadovitých obrysoch.

Slabne mu zrak. Pozoruje to už niekoľko dní. Potreboval by

hádam okuliare. Pri vchode do budovy prebehli mu cez cestu

potkany.

Sú také tučné, že sa im už ani pohybovať nechce! Odporné…

Predtým to tu nebolo…

V Marakeši akceptovali jeho hlásenie s úradnou

chladnokrvnosťou. Vyšetrovanie bolo neúspešné.

– Je ten prípad naozaj taký zložitý? – spýtal sa major Služby.

Sirone od zlosti až zasipel:

– Nie je to prvé policajné poverenie, s ktorým som

experimentoval neúspešne. – A ešte zlostnejšie dodal: – Ľutujem, že

som iba vojakom.

– To nie je chyba, – odvetil major pokojne. – Zato všestrannosť

rozhodne znamená výhodu.

– Nemôžem sa touto vlastnosťou pochváliť. Mám dať Vigoina

pochovať?

– Áno. V Bahr el Sudane ťažko uchováte mŕtvolu… A

nezabudnite na záležitosť tej šesťdesiattrojky. Mnohí by vás už radi

videli v novom zadelení. Okrem iných aj maršal Duron. Keby sa vám

podarilo získať výpoveď…

– Pán major! Dovoľte, aby som pozdravil maršala a všetkých

mojich žičlivcov. Očakávam rozkaz, aby som zajtra na svitaní vyrazil

na čele mojich ľudí a s oddielom stodesiatich chlapov prepadol

zboku štyridsaťtisíc povstalcov, ktorí bojujú v susednej púšti. Tento

rozkaz vykonám bez otáľania. Ale spod policajnej služby žiadam

oslobodenie, odvolávajúc sa na môj vrodený diletantizmus.

– Škoda… No, nedá sa nič robiť. Prvé hlásenie chudáka Vigoina

sme dostali už po jeho smrti, takže určité opatrenia sa robia. Do

počutia.

Kapitán tresol slúchadlom, až sa mu rozlomilo v hrsti. Potom

zavolal Berlaca.

– Dajte do rozkazu, že sme dostali vyšší príkaz! Väzeň číslo

šesťdesiattri ukryl jednu aktovku. Ten, kto ho v tejto súvislosti donúti

k výpovedi, bude odvelený naspäť k svojmu pôvodnému pluku a

povýšia ho o jeden hodnostný stupeň… Jasné?… Neposkakujte mi

tu, pekne vás prosím!… Nie sme na svadbe ani na slávnostnej

prehliadke.

Berlacovu tvár zalial krvavý rumenec hanby. Výrazy, ktorými ho

Sirone častoval, napríklad „vykĺbený hapták“ a „dôležitý“ ráňali jeho

márnivosť ešte aj po dlhých týždňoch.

– A povedzte panstvu aj to, že nestrpím nijaké podlé podrazy.

Pochopili ste?! Nemám námietky proti tvrdým vojenským

opatreniam, no mlátenie, vyväzovanie na slnko a týranie sa tu použiť

nesmie! Rompez! Netrieskajte mi tu kopytami, aby vás…

A opäť bol sám. Napil sa pálenky a bezvládnymi prstami šúľal

cigaretu. Aj toto mu ide ťažko. Oči mu čoraz väčšmi slabnú. Vidí

trasľavé, dvojité obrysy uprostred hrubého čierneho kruhu… Zahodil

hodvábny papierik, lebo spomedzi prstov – akoby tabak ožil –

rozbiehajú sa mu hnedé stonožky. Brrr… Odporné.

Jeho spotené, malátne telo sa zrútilo na koženú pohovku ako

podťaté.

Pach vojenských remeňov, ošetrovaných voskom, naplnil

neútulnú vojenskú kancelársku miestnosť dusivým ovzduším

pohrebných obradov. Zápach akoby vychádzal spoza Ligertovho

stola, postupne narastal do koncentrovaného zápachu miestnosti,

meniac sa pomaličky na prvý hlas koncertu týchto vôní.

Farebné smútočné sviece takto páchnu pri márach, dymia a

čmudia, pričom ich nemóresné krokodílie slzy nezadržateľne padajú

na smútočné prikrývky, až napokon ich drobné kropaje vyrastú na

huspeninovitú vežu nad okrajom kovových stojanov.

Zločin sa dostal každému do vedomia, vstrebal sa ihneď, temer v

priebehu niekoľkých sekúnd, do bezodného pažeráka nálad v tejto

monotónnej, horúcej pevnosti.

Je ako voda, vyliata na piesky púšte, keď ju v tej istej chvíli

pohltia vláskovité labyrinty nepevnej vrstvy prachu.

Muchy bzučali.

V diaľke, kdesi na konci pevnostného nádvoria, kričal ťahavý

hlas: „Hééj…! Najprv treba sudy…!“

Teplota päťdesiatštyri stupne! Vzduch iskril, akoby sa rozpadalo

popraskané sklo.

Sirona opantal drsný, hlúpy sen.

Trepoce sa v akejsi hustej, lepkavej udalosti. Vtom sa strhol, čosi

ho vyrušilo. Výstrel! Zaznel kdesi blízko. Čosi ho pichlo v mozgu…

zmätené pokrikovanie. Vyskočil… Božemôj! A toto je čo?! Nevidí…

Poplach!

Z čela mu vytryskla krv… Zasiahla ho guľka! Tu, na pohovke…

Ktosi zreval:

– Ty diabol! Hádam len nechceš, aby som tu zdochol s tebou?

Libourne zúri. Fécamp, Magiron a Ligert držia zdivočeného,

vrieskajúceho chlapa, násilím mu odoberajú pištoľ.

– Pán kapitán! Vy diabol! Vy vrah! – výska s penou na perách a

trhá sa im z rúk, aby ho mohol prepadnúť. Bože na nebesiach!

Zošalel!… Bežal k nim Minkiew, okolo nahého tela mu poletuje

župan.

Zašuchotal obväz… Zápach karbolu… Pocit, že umrie… Dusil

ho vlastný jazyk a poplach ustavične znie… Počúval vresk šialeného

dôstojníka, ako ho odvliekajú:

– Pán kapitán… Pán kapitán…

Vyskočil a v hlave mu hučalo. Pred ním stál Ligert… Bol to iba

sen!… Nebol tu Libourne ani Minkiew. A nestrelili mu do hlavy.

Iba poplach ustavične vytrubujú. Toto sa mu teda nesnívalo:

poplach v pevnosti.

Zatackal sa a utrel si čelo. Po tvári mu steká čosi vlhké a lepkavé.

Nie krv… iba pot…

– Ligert! Čo sa stalo?

– Na letišti pristál akýsi pán plukovník! Teraz vchádza do

pevnosti!

DEVIATA KAPITOLA

1

Prišiel plukovník Delivette z Tajnej služby. Vysoký, sivovlasý

muž. Doráňaná tvár, končisté fúzy. Mohutný, veselý hlas, rozumné

iskrivé oči. Ktorýsi z troch mušketierov papá Dumasa mohol vyzerať

asi takto. A hneď začal vyšetrovať.

Od chvíle, ako plukovník Delivette priletel, odohrali sa v

priebehu niekoľkých minút zarážajúce udalosti. Tu sa teda Sirone

mohol priučiť troške odbornosti.

Plukovník Delivette patril medzi náčelníkov Služby. Najprv si

prezrel náboj. Dôstojníci ho obkolesili. Ešte aj pochudnutý

Gouillaume s vpadnutou tvárou sa potuloval okolo nich.

– To nebol vojenský revolver. Bola to buď belgická šestka, alebo

Smith et Weston lilliput. Staromódna automatická pištoľ. Kde ležala

mŕtvola?

Doviedli ho ku kvetinovým priesadám, kde našli Vigoina. Miesto

ohradili, aby sa tam nikto nedostal.

Delivette sa zohol, premeriaval, potom sa pozrel na strechu a

opäť na pôdu.

– Pád zanechal hlbokú stopu. Vigoin sem padol po zásahu

prinajmenšom z dvometrovej výšky.

– Ale odkiaľ? – spýtal sa Sirone a pozrel sa hore.

– Z niektorej rímsy. Čo sú to za okná nad nami?

– Vnútorná správa, tamto je Libournovo, vedľa moja izba.

– A tam?

– Tam býva Gouillaume…

– Výstrel ho mohol zasiahnuť na rímse jednej z týchto dvoch

obytných izieb. A teraz si prezrieme práčovňu.

Sirone začal už teraz pociťovať voči policajnej práci o poznanie

viac rešpektu. Tu treba mať rozum… a aký! V okolí okna práčovne

plukovník všetko dopodrobna prezrel.

– Páchateľ stál na tomto mieste. Tieto biele odreniny znamenajú

toľko, že na tehlách fixoval hlaveň pištole.

– A čo ďalej? – spýtal sa Libourne.

– Musíme tú pištoľ nájsť. Takéto haraburdy sú v týchto

končinách zriedkavosťou.

A pobrali sa hore, do kancelárie.

Plukovníkove výsluchy vyprodukovali podstatne väčšie výsledky

než doterajšie. A dokonca aj prekvapivejšie. Predovšetkým si

vypožičali Libourna.

– Ste informovaný o tom, že Vigoina zavraždili toho rána, keď

strelili na rotmajstra Magirona?

– Áno.

– Kedy ste sa naposledy zhovárali s obeťou?

– Ak ho zabili za poplachu, tak teda desať minút pred jeho

smrťou.

Kapitán Sirone vyskočil:

– Prečo si mi toto nepovedal?

– Ticho, prosím, – zaklopal plukovník na stôl. – Musíš mi zveriť

všetky otázky…

Sirone stál a zízal. Libourne pokojne pokračoval:

– Po budíčku vošiel Vigoin ku mne. Nazdával sa, že sa naňho

hnevám, pretože ma kvôli nemu nemenovali do funkcie zástupcu…

– A nehnevali ste sa?

– Nuž… bolelo ma to…

– To je pochopiteľné. Pokračujte*

– Potom sme vyšli z mojej izby na chodbu obaja a viacej neviem.

Pri poplachu som sa vrátil do izby, ale tá bola prázdna.

– Poďme!

Mlčky sa pobrali k dôstojníckym izbám. Náladu prítomných

tiesnila akási neistota s horkou príchuťou. Vojenský vyšetrovateľ

podišiel k Libournovej izbe k oknu.

– Je to tu! – vykríkol.

Na zaprášenej rímse sa zreteľne črtali stopy dvoch nôh. Kapitán

hrozivo fľochol na Libourna. A toto je čo?

– O čom ste sa ešte zhovárali s Vigoinom? – spýtal sa plukovník.

Libourne zaváhal.

– Pán nadporučík, ráčte odpovedať bez rozmýšľania! Nemáte čo

rozväžovať! – zrúkol Delivette.

– Nuž teda… zahabkal v rozpakoch, – spomenul som mu, že…

pán kapitán Sirone má u seba nejaké moje memoranda… No a že…

pán kapitán ich zanedbáva.

– Čo to táraš? – zavrčal Sirone.

– Nehnevaj sa, pán kapitán. Mal som taký pocit, – odvetil s

tlmeným rozhorčením, zdvorile ale rozhodne, tónom urazeného

sebavedomia.

– Naozaj máš nejaké rozpory s týmto dôstojníkom? – spýtal sa

plukovník, keď napokon s kapitánom osameli.

– Ale prosím ťa! Mám ho dokonca rád a vôbec neverím, že by

mal prsty v tejto záležitosti.

– Ani ja neverím. Vigoin sa iste vrátil do Libournovej izby sám,

možno ju chcel prekutať, pretože hľadal čosi v dôstojníckych izbách.

Poplach ho vyrušil a nemohol vybehnúť späť na chodbu, lebo

Libourne sa vracal po svoj služobný opasok a bočnú zbraň. Povedal

si teda, že vyskočí oknom a v tej chvíli ho zastrelili.

2

Osudový zvrat udalostí – a to by bol každý najmenej čakal –

zapríčinila Ligertova teta. Táto dáma žila v Lyone a neskoršie sa

presťahovala do dediny Aubergnon pri Loire, kde bola zamestnaná

ako biletárka v liečivých kúpeľoch. Dva roky uplynuli od chvíle, čo

ju ľahučký vánok pri cvikaní lístkov povolal pred Najvyššieho

pokladníka a všetok jej hnuteľný majetok zdedil Ligert.

Nehnuteľnosti nemala, čo u biletárok v kúpeľoch nie je zriedkavý

jav.

Ligert napokon prevzal pozostalosť po starej panej a nijako si

nevedel poradiť s obrovským dámskym klobúkom ozdobeným

pštrosími perami.

Ešte nepochopiteľnejšie preňho bolo, ako sa do pozostalosti

dostala strieborná tabatierka, malý belgický šesťranový revolver,

kvôli ktorému plukovník Delivette na čele vojenskej vyšetrovacej

komisie prehrabáva všetky kúty pevnosti. Lenže tí netušia, že takéto

niečo zdedil práve Ligert.

Belgická šesťranovka i slávna tabatierka, dve vynikajúce cennosti

z tetinej pozostalosti, odpočívali v zásuvke Ligertovho písacieho

stola celkom vpredu, v nedôstojnej spoločnosti podušky na pečiatky.

Ako sa tieto nevšedné predmety dostali do vlastníctva staršej dámy,

ktorá prežila roky svojej záhadnej mladosti v čipkovaných plesových

rokoch fin du siècle? Azda je tabatierka pamiatkou na romantické

stretnutie s jedným z tých modrookých, príliš mladých dôstojníkov

kavalérie, ktorým Suppé postavil svojou skladbou nesmrteľný

pomník. V tých rokoch práve oni mohli byť hlavnými predstaviteľmi

mnohých dievčenských snov a neskoršie zväčša padli hrdinskou

smrťou pri Sedane, Sadove alebo v Krymskej vojne. Preto ani nikdy

neschlo toľko starých dievok v domácnostiach šírej Európy na

milosti svojich príbuzných ako v desaťročiach po svetovej vojne. Na

bojiskách tohto kontinentu oplakával nesmrteľné poetickú smrť

každého mladého dôstojníka vädnúci, prozaický život.

Pripusťme teda, že tabatierka sa zachovala – s tvrdošijnosťou,

ktorá charakterizuje niektoré prastaré predmety – medzi elegickými

plesovými spomienkami starej dámy, ale nemôžeme vylúčiť ani to,

že nejaký, dávno zomrelý starý pán v dôchodku zveril tabatierku

biletárke na chvíľu, kým sa vyváľa v bahennom kúpeli, a z toho či

onoho dôvodu sa o ňu viac neprihlásil.

Kto by to už dnes vedel povedať?

Elegické plesové spomienky a mŕtvi starí páni v dôchodku

neklebetia. Pokiaľ však ide o revolver, neponúkajú sa nám tu ani len

predstavy. Kto by tušil, z akej príčiny ochraňujú vädnúce postaršie

devy medzi svojimi pamiatkovými predmetmi opakovačku značky

Smith et Weston?

Tabatierka ležala v zásuvke Ligertovho stola, pod vyschnutou

poduškou na pečiatky, nenačatým zvitkom leukoplastu a dvoma

pokazenými plniacimi perami, v spoločnosti niekoľkých kúskov

chleba, v prostredí, o ktorom sme sa už zmienili, že bolo pod

dôstojnosť tabatierky. A hneď vedľa ležala pištoľ, o pôvode ktorej

nemáme ani len predstavy.

Nebohá stará dáma iste netušila, aký význam zohrá jej

pozostalosť pri výbuchu otrasných udalostí ako hlavný činiteľ. Ani

Ligert na to nemyslel, netušili to ani plniace perá, nehovoriac už o

chlebových kôrkach.

O desiatej predviedli Fécampa do kancelárie pred Ligerta.

Prítomný bol aj červený kaprál Tiguer.

– Počúvajte, – ozval sa Ligert okúňavo, pretože pred neho ešte

nikdy nikoho nepredviedli. – Pán dôstojnícky zástupca vám

odkazuje, že o desať minút sa vráti. Ak dovtedy nenadiktujete do

zápisnice, kde je tá oná… aktovka, tak vám teda zahrá. Jasné?

– Jasné.

– Aktovka? – spýtal sa Tiguer. – Hádam taška, čo voľakto

potiahol na strážnici.

– Neviem, o čo ide. Ale akiste o tašku s peniazmi. Hoci

nevylučujem ani tašku s potravinami. Aj kantínskemu v týchto dňoch

ukradli aktovku.

Červený kaprál prisvedčil. Medzitým mu po pehavej, rybacej

tvári stekali kropaje potu.

– Fakt, – odvetil Ligertovi. – Hoci potraviny sú pochybné, ak to

bola kantínskeho aktovka. Mohla v nej byť nanajvýš šunka a hádam

nejaké cigary.

– Aj šunka patrí medzi potraviny, – upozornil ho Ligert.

– Ale cigary nie.

– To teda nie…

Pisár pootvoril ústa a nazrel von oknom.

– V súvislosti s úkrytom aktovky vypovedať nebudem, – ozval sa

Fécamp.

– Zožrali ste šunku? – spýtal sa Tiguer. – Ani v tom prípade by

ste nemali zapierať. Zapieranie je priťažujúca okolnosť.

– Mali by ste vrátiť aspoň cigary, – poznamenal Ligert

dobromyseľne a z ktoréhosi fascikla vybral za hrsť chlebových

kôrok. – Uľahčili by ste si, – prežúval;

– O aktovke vypovedať nebudem, – odvetil väzeň číslo 63. –

Nech sa páči, takto to napíšte do zápisnice,

Ligert pokrútil plecom.

– Na to je dosť času. Pretože najprv vás za to zrúbu. Mlčali. Iba

roje múch bzučali hlúpo, zbytočne, jednotvárne… a bolo preukrutné

teplo.

– Zapáliť si zato môžete, – povedal kaprál dobromyseľne.

Fécamp vybral z vrecka cigaretu.

– Prečo si ich nedržíte v škatuľke? – spýtal sa Ligert.

– Tu sa na škatuľky nehľadí, – odvetil temne. – Tu niet ničoho,

na čom by nám záležalo! Iba skaly.

– Tak je, – poznamenal červený kaprál a odpľul si spoza fajky. –

Títo tu lámu kamene a nie škatule. Preto ani nemajú škatuľky.

Ligert pouvažoval. O chvíľočku vysúkal vhodnú odpoveď.

– Tu nie sú iba také veci, čo sa lámu. Jestvujú napríklad aj erárne

blúzy. A tie sa nelámu.

Fécamp podišiel trošku bližšie a nazrel do zásuvky. Aj pisár

nazrel ta. Zočil svoje dedičstvo,

– Vidíte, – povedal a vyňal tabatierku. – Toto je na cigarety zo

strieborného kovu. Nosila ju moja tetka.

– Milostivá fajčila? – zaujímal sa Tiguer a zhltol niekoľko

tabletiek chinínu.

– Bola biletárkou v bahennom kúpeli, daj jej pánboh slávu večnú!

– Tým sa ešte nevylučuje fajčiarska vášeň. Načo mala tú

škatuľku, ak nefajčila?

– Mala vám tá aj morské lastúry a perlorodky, a predsa sa mi

nezdá, že by bola bývala potápačkou.

Kaprál vyšiel na chodbu a doniesol odtiaľ vlhkú deku. Zavesil ju

na okno, pretože v miestnosti sa už takmer dusili. Ligert sa napchával

chlebom a štikútal,

– Dám vám prázdnu škatuľku. Mám ich v spisovní dosť. Až vás

prestanú biť, skočte ku mne.

Eskadra mušej hávede bzučala v zmenšenom strapci, časť z nej sa

už v pološere asi nechcela ďalej baviť. Drobné záchvevy nástenných

hodín ohlasovali tok dlhokánskych sekúnd.

Chodbou sa blížili energické a rýchle kroky.

Prichádza…

Osud uplatnil výbuch tejto tragédie v osobe dôstojníckeho

zástupcu Berlaca. Bezvýznamná osobnosť dramaticky krásneho

poddôstojníka bola práve tou iskrou, ktorá v danej chvíli padla do

pušného prachu.

Pri ozvene jeho krokov zapol si Ligert aj Tiguer horné tri

gombičky na blúze, a keď sa objavil vo dverách, vyskočili a zastali v

nehybnej póze.

– Neposkakujte mi tu, prosím vás, nie sme na svadbe ani na

slávnostnej prehliadke. Môžete ísť.

A zmenil sa na diplomata. Bol stručný, rozhodný, no v podstate

prívetivý.

– Povedzte mi, braček, kde je tá aktovka?

– Nepoviem.

– Dobre… Obráťte sa k stene.

Potom už nepovedal ani slova, sadol si za stôl a pustil sa do

práce. Fécamp stál tvárou k stene, v besnej horúčave až do šiestej

večer. Tvárou k vlhkej, plesnivej, sivej stene. Medzitým sa legionári

motali dnu i von, odzneli hlásenia, telefonické rozhovory, iba jeho si

nik nevšímal. Až naraz…! Vo chvíli, keď Berlac vyšiel na kontrolnú

obchôdzku, podišiel k nemu Ligert a podal mu za pohár vody.

– Až budete po bitke, – zašepkal, – zájdite za mnou do spisovne,

dám vám nejakú škatuľku…

A zasa len stál – celé dlhé hodiny.

– Kde je aktovka? – spýtal sa Berlac večer o šiestej a Fécamp mu

hľadel do očí, pološialený od smädu a únavy. Odvetil priduseným

hlasom a slová sa mu drali na povrch cez vyschnuté hrdlo a stvrdnutý

jazyk.

– Ne… poviem…

Toto bolo dosiaľ najodpornejšie mučenie, aké vôbec zažil.

Berlac medzitým prešiel do vedľajšej kancelárie k telefónu a

Fécamp sa prikradol k zásuvke, z ktorej pred chvíľou Ligert vybral

tabatierku. Pištoľ…!

Bleskovým pohybom ruky ju vybral zo zásuvky a vrátil sa na

svoje miesto.

– Pozrite, braček, veď vy ste inteligentný chlap. Musím objaviť

skrýšu vašej aktovky, pretože pre mňa to znamená oslobodenie a

uplatnenie mojich schopností. Aj tak sa to dozviem! Chápete?

Nemáte šance, aby som sa to nedozvedel.

Usmieval sa a zakýval korbáčom. Medzitým si potiahol z cigary.

A Fécamp len stál.

– Tak čo?… Nechcete odpovedať? Nazdávate sa, že moje otázky

prežijete? Čo? – Opäť si zapálil cigaru a nohu vyložil na stoličku. –

Čítali ste Machiavelliho? Čo? Viete, čo je to moc? Moc, ktorú nie je

ťažko vydobyť, ale udržať! Ste si nacistom s tým, že moc, ktorá

skrachuje čo len v jedinom prípade, stráca svoju statickú istotu?…

Mám vás v moci, čiže premôžem vás za každú cenu, lebo pre mňa je

to otázka života či smrti!

Do izby vletel veľký farebný motýľ a svižná jašterička rýchlym

skĺznutím po ňom chmatla. Koniec; Polovica jedného krídla klesala

pomaly na dlážku…

– Odpovedzte, kde je aktovka?! Korbáč zasvišťal, cigara

zažiarila.

– Čokoľvek so mnou urobíte, v žiadnom prípade nebudem…

– Ticho! Nehrajte mi tu divadlo! – odpovedal kapitánovými

slovami, pretože bolestné poníženie reprodukoval vždy ďalej svojim

podriadeným. – Odpovedzte: áno alebo nie.

– Nie,

– Dobre… Kaprál! Vošiel Tiguer.

– Odveďte väzňa! Odviedli ho.

– Myslel som si, že vás väčšmi zrúbe, – zahundral kaprál mierne

sklamaný.

– Nebil ma.

– No veď nič, tak potom azda rotmajster, – utešoval ho kaprál

priateľsky.

V pozadí tmavého pevnostného nádvoria sa mihali strašidelné

plamienky. Varili večeru v kotloch, pod holým nebom.

Rotmajster Magiron ho už očakával pred barakom, v spoločnosti

dvoch poddôstojníkov.

– Čo je?… Vypovedal? – spýtal sa.

– Veru nie… – odvetil Tiguers

– Tak teda… Dobre, no… Mne to hádam vyzradíte…

Sesťdesiattrojka! Kde je aktovka?

– Nepoviem.

– Zviazať do kozla, aby mu kosti prašťali!

Teraz bola na rade Magironova partia. Všetci, čo verili, že jazyk

tohto väzňa sa pred nimi rozviaže a oni sa vyslobodia z pekla, stali sa

zrazu diablami, len čo im šesťdesiattrojku predviedli. Fučali a

dychčali, len aby z neho vymámili tajomstvo, ktoré malo znamenať

jeho vyslobodenie.

Fécamp bol už natoľko vyčerpaný, že zaspal aj v putách s

končatinami, vykĺbenými na kaliku. Lenže o polnoci ho rozviazali a

obliali vodou, aby sa znova postavil na nohy… – Na výsluch, ty

špina zradcovská…

Roztrúsené svetlá špinavého, dusného, nočného pevnostného

nádvoria žmurkali v svätožiarach sparného, vlhkého povetria.

Zaviedli ho do kancelárie k Berlacovi. Boli dve hodiny po

polnoci.

– Posaď sa.

Berlac bol prísny, no pokojný. Hral úlohu vyšetrujúceho sudcu:

– V oáze Ulogi sa stratila aktovka! Si podozrivý, že si ju ukryl.

Čo vieš o tom?

– Nič, mon adjutant-chef.

Berlac si zapálil cigaretu, zalistoval v poznámkach, a potom

tresol na stôl.

– Postav sa, boha ti!

Fécamp vyskočil a zrazil podpätky.

– Nerob mi tu cirkus, – povedal Berlac výhražne. – Neposkakuj,

nie si na svadbe ani na slávnostnej prehliadke, čo si sa tu postavil do

vykĺbeného haptáku?! – A po krátkej pauze doložil. – Mal si

komplicov?

– Nemal.

– Postav sa k stene!

Berlac pracoval do štvrtej hodiny rannej. Pred Fécampom sa

všetko zakrútilo, O štvrtej si dôstojnícky zástupca uvaril čaj a prečítal

noviny. Na Fécampa ani nepozrel. Až o pol hodinu položil krotkú

otázku:

– Mal si v Ulogi frajerku? Sem sa postav… Mal si?

– Nie!

– Ejha! Toto bola akási rýchla odpoveď. Zapieraš…

– Nemal… som…

– Ty špina!

Päsťou udrel Fécampa do tváre a… No vtom odskočil a zreval ani

šakal:

– Pomoc…!

3

Vleklé vajatanie tohto dňa, ťarchavého pekelnými zvratmi,

pretrpeli všetci vojaci tejto pevnosti. Obloha pražila spoza krútňavy

pieskových vírov v popolavej žiare a nervy sa im chystali rozliať na

kolomaz.

Stovky drobučkých pichaní signalizovali kostrám rozmrveným na

barometre, že v Sudáne panuje sirocco.

Ľudia sa malátne tackali, akoby namiesto mozgu mali v hlave

huspeninu.

Tiguer vykladal kantínskemu so zlovestným výrazom, že štábny

lekár vyvádza s pisárom akési čary.

Z dvoch okien nemocnice vyvieral čudný ligot.

Štábny lekár poskytoval Ligertovi slasti horského slnka, pretože

pisár slúžil veľkej a dobrej veci filatelie sťa oduševnelý famulus

veľmajstra. Pisár ležal pod oslepujúcimi lúčmi v netrpezlivom

očakávaní a lekárovi pripomínala táto krvavá svätožiara vatru

milosrdných plameňov purgatória.

– Poslali nám prípis a vrátili aj doličné predmety, – ozval sa

Ligert.

– Aká známka?

– Ujde. Je medzi nimi aj letecká päťfrankovka. Všetko odosielali

cez poštový úrad generálneho štábu číslo šesť.

Minkiew strčil päť hánkov svojej pravice do úst ako okarínu, aby

ich trošku pohrýzol. Túto procedúru sprevádzal súčasným trhaním

lopatky i hlavy, ako keby si chcel plecom sám sebe vylepiť zaucho.

– Ako sa cítite na horskom slnku?

– Veľmi dobre. Neverím, že by umelé slnko mohlo uškodiť. Hoci

moja manželka tvrdila opak. A nenosila slnečník pre parádu, ako to

majú vo zvyku ostatné ženy. Len čo vykuklo slniečko, dostávala

pehy.

Žiara sa chvela. Ligert vytiahol spoza remienka okuliarov kus

chleba a zajedal si.

– Dôležité je, ozval sa napokon, – že toto ošetrenie mi vracia

sebavedomie.

Minkiew prisvedčil.

– Dobre vám tak. Horské slnko je povestné akurát týmto?

Bol by ešte potvrdil priaznivý účinok horského slnka na

sebavedomie mnohými ďalšími argumentmi, lež medzitým sa mu

zachcelo po náhlom zachrapčaní skrútiť hlavu napravo a potom

naľavo, načo si zasa s privretými očami uvoľnil golier okolo vysoko

vyčnievajúceho ohryzku.

– Pretože, prosím pekne, – žaloval sa Ligert, – žena mi vravela,

že kvôli kliatbe nikdy nebudem mať deti.

– Viem. Kvôli tomu lešeniu…

– Áno. Vraj preto, lebo sa zrútilo počas stavby a prenasleduje ma

kliatba tých mŕtvych. Ale toto ožarovanie považujem za volovinu.

– Tak prečo sa ho potom tak dožadujete? Ožarovanie vám

pomôže. Táto lampa má čarovnú moc.

– Počul som už o nej. Vynašiel ju akýsi Aladin. Aj telefón je jeho

vynález.

– Nie je to celkom tak. Lampu nám darovala dobročinná

spoločnosť. Umelé slnko.

– Načo ho sem dali, keď aj to prirodzené nám dáva tepla viac než

dosť?

– Z hlúposti.

– Tak potom, pán doktor, prečo ho používate a predpisujete ťažko

chorým?

– Verím mu, – odvetil lekár a vzdychol si.

Minkiew síce vôbec neveril, že slnečné lúče treba tu, v Sudáne,

nahrádzať umele, lenže pre nedostatok akýchkoľvek iných,

moderných prostriedkov považoval aspoň ožarovanie za vhodný

spôsob liečby.

– A teraz sa ponáhľajte naspäť, lebo vás bude pán kapitán

zháňať! – Mykol štyri či päťkrát oboma plecami a trhal si hánky na

prstoch. – Nečakajú vás? Kto je v kancelárii?

– Pán dôstojnícky zástupca mláti väzňa číslo šesťdesiattri. Až

skončí, vyhotovím výkaz práčovne. Ktosi nám kradne obliečky na

vankúše.

– Prečo týrajú tú šesťdesiattrojku?

– Tiguer vraví, že ukradol aktovku so šunkou. Lúče bzučia

a poskakujú.

– Pred chvíľou, – povedal Ligert, – dal som mu potajomky za hlt

vody, kým Berlac vyšiel von.

– Dobre ste urobili. Ale teraz už hybajte. Pán kapitán vás iste

hľadá.

– Dnes ma hľadať nebude.

– Prečo by vás akurát dnes nezháňal v kancelárii?

– Lebo nemôže. Sedí vo svojej izbe a umiera.

4

– Dobytok!

Minkiew rýchle zhasol lampu a v behu sa obliekal.

– Prečo ste mi nepovedali skôr, že kapitánovi je zle?! Há?…

Naozaj ste také tupé hovädo, alebo mi to iba hráte?

– To by ste mali vedieť vy, pán doktor. A pán kapitán Sirone mi

ani nerozkázal, aby som vám to hlásil.

– Hovädo!

– A to už zasa nie. Iba je veľký pijan. Aj môj strýko bol

chronický notorik a na prelome storočia, keď cestoval cez Malmedy,

zjedol kus kriedy, ktorým sa ondia biliardové palice.

Minkiew si rýchle natiahol nohavice a vybehol. Hneď však videl,

že Ligertova diagnóza je na šťastie prehnaná. Kapitán bol síce veľmi

zničený, no predsa sa v posteli oprel o lakeť.

– Je ti zle? – spýtal sa Minkiew a fučal, kým spod blúzy mu až po

zem visela šnúra z vyzlečeného županu, ktorá mu zostala na drieku.

– Eh bien… Pečeň ma tento… A či taká pečeň musí vydržať celé

veky?

Po utrápenej, spotenej tvári mu prebehol smutný úsmev. Doktor

namiesto odpovede ohmatal kapitánovi pulz, z vonkajšieho vrecka

vytiahol obuvák a napokon po netrpezlivom hľadaní našiel okrem

dvoch koloniálnych pamätných známok vysokej hodnoty, štipky

tabakového prachu a niekoľkých vytrasených cigariet aj hľadaný

stetoskop.

Nasledovala rýchla prehliadka. Poznal naspamäť strhaný

organizmus starších obyvateľov tejto pevnosti. Ľahostajne prebehol

stetoskopom nad starými abnormalitami srdca, nad habkavým

rytmom rozšírených aort, nad rozšírenými, zmľandravenými cievami,

žilami, žľazami, drvenými nútenou prácou, ktoré až zúfalo dobre

poznal.

Počul to všetko najmenej stokrát. Lenže tu fučí akýsi novotvar.

Nenápadný šramot, po ňom hvízdanie… tlmené dusenie… Aha!

Zápal priedušníc! Na tomto mieste je slezina väčšia, na tomto je zasa

nález hádam aj polročný, citlivosť žalúdka poznáme, iritácia žlčníka

je v poriadku. Lenže pečeň je nezvyčajne veľká…

– Hej! Pierre! Čaj pánu kapitánovi!.

– Zostaneš… ešte? Sadni si u mňa.

– Ďakujem.

Posadil sa na stôl a zakýval krátkymi nohami. Farebný župan

nechal v nemocnici. Teraz bol v rovnošate a trápila ho horúčava, nuž

aspoň si rozopäl blúzu. Doktor Minkiew však nepôsobil dojmom

vojaka ani v rovnošate. Na vyblednutej blúze mu smutne odvisli

uvoľnené gombičky, nárameníky stratili akúkoľvek stopu po zlate,

rad Čestnej légie a Záslužný kríž Republiky vyzerali ako plesnivé

medené mince z hrobu ktoréhosi faraóna, obe pokrývala hrubá vrstva

hrdze, nazývaná medenkou čiže patinou. Kvôli novej známke strčil si

za remienok na čiapke celú obálku, a tým jeho zovňajšok pripomínal

skôr vrátnika.

Pod rozopnutou blúzou mu na úzkom hrudníku vyčnievali všetky

kosti. Z bočného vrecka na nohaviciach mu visela zlatá dôstojnícka

retiazka, lenže nažehlené puky by náhodný pozorovateľ objavil iba

na jednej nohavici. Druhá bola bezbožne dokrkvaná.

– Potrebovali by sme zmenu počasia, – ozval sa ticho. Sirone

smutne hodil rukou.

– Prečo radšej neprikážeš krajčírom, aby ti vyžehlili nohavice?

Minkiew vrhol pohľad na spomínaný kus odevu a potom si šikovne

vykrúcal konce svojich komických fúzikov, ktorými ustavične

mykal.

– Šiel som do pivnice pitvať a prevrhol som akúsi nádobu s

vodou. Pravá noha sa mi namočila. – Opätovne sa zahľadel na svoj

odev, lenže na rozdiel od kapitána považoval svoj zovňajšok za

vyhovujúci. – Hm… puk na ľavej nohavici je ešte celkom znesiteľný.

Niekoľkokrát pokrčil plecami dopredu ako človek, ktorému je

úzko v kabáte, ukazovákom prešiel okolo vnútornej strany goliera a

obe oči rýchle niekoľkokrát prižmúril.

– Ustavične čosi prevrhnem, odkedy mi skapali okuliare.

Nechápem! Mal som ich na stole!

– Koľko… je… hodín?… – spýtal sa kapitán. Minkiew vytiahol

zlatú retiazku.

– Neviem, – odvetil a zo škatuľky na konci hodinkovej retiazky si

vzal mentolový cukrík a vložil ho do úst.

Sirone sa nezdržal úsmevu napriek celkovej slabosti.

– Krajšie by si sa vynímal… keby si hrýzol močku… – pokúsil sa

o chabý žart.

Strnisko niekdajšieho lekárovho obočia sa hrdo nadvihlo nad

poďobanou tvárou.

– Močka znamená škodlivú vášeň, nedôstojnú lekára. Ničí krčnú

sliznicu. Mentol naproti tomu zušľachťuje a obsahuje aj uhľohydráty.

A nežne hľadel na plechovú škatuľku, ozdobenú dvoma ženskými

nohami a psím bruchom. Iba toto odolalo zubu času na oválnom

vrchnáčiku z Dianinej poľovačky, ktorú majstri dávnej epochy tak

často zobrazovali na drobných úžitkových predmetoch.

Ordonanc priniesol pariacu sa šálku. Blúzu, predpísanú v službe,

si obliekol iba na tú chvíľku, kým obsluhoval kapitána, a napriek

tomu sa ho chytal závrat z páľavy, čo sa tejto hroznej noci rozložila

natoľko, že sa zdala až hmatateľnou, huspeninovitou, slizkou

hmotou.

– Ukáž!

Doktor Minkiew si pozorne pozrel čaj a ovoňal ho.

– Ty zasran! Veď je v ňom rum!

– A nemal byť? – spýtal sa kapitán s detinským smútkom. Doktor

prisvedčil. Potom opäť čosi zdĺhavo hľadal. Z druhého vrecka na

blúze vyberal postupne niekoľko dokrkvaných bankoviek, injekčnú

striekačku, niekoľko špáradiel a škatuľku jodoformu. Žltkastý prášok

sa mu vysypal na topánky. Z horného vrecka vytiahol úzku gumenú

hadičku, čo ho očividne prekvapilo, pretože ju používal iba pri

intravenóznych injekciách na podviazanie žily. Z hadice

neočakávane odpadli prilepené okuliare a rozbili sa. Ordonanc držal

tácňu v chvejúcich sa rukách a Sirone sa zvedavo posadil:

– Čo zháňaš?

– Neviem… Ale mal by som to mať niekde tu.

Zo zadného vrecka nohavíc vytiahol zo dva metre povrazu, štyri

talianske známky strednej hodnoty, vývrtku a pitevný protokol.

– Kieho čerta zhľadávaš?

– Vravím ti, že neviem, ale pri obede som to ešte mal… Urobil

som kombinovaný prášok pre pečeň, nervy a krvnú sústavu… No!

Tu je… – prečítal rad za radom rozmazané nápisy atramentovou

ceruzkou na obáločkách a podržal si ich pred nosom: – Chloral…

Tak toto nie… acetosalycil… albumín hyperfosfát… a toto je zasa

koncentrovaný arzén proti muchám… Aha!… Tu je…

Nasypal do šálky akýsi biely prášok a prehrabával sa v blúze s

takým utrápeným výzorom, ako keby mu bol ktosi nasypal za golier

za hrsť pilín. Ordonanc odišiel.

– A veď ťa skôr či neskôr predsa len musia odtiaľto preložiť, –

zašomral lekár.

– Aj keby som sa vrátil, aj v tom prípade… koniec všetkému. A

či by si sa ty takto postavil… takto, ako tu sedíš… zoči-voči

ženskej… ktorá ťa nevidela… dva roky?…

Minkiew starostlivo prezrel svoj zovňajšok a potom rozvážne

pokrčil plecom.

– Prečo? Mám celkom slušný vojenský výzor. Najmä keby som si

dal vyžehliť ešte pravú nohavicu.

Sirone zhlboka vzdychol:

– Dúfajme, že tieto… mnohé vzrušujúce… záhady… sú v

koncoch…

Prichádzal plukovník Delivette. Privykli už večnému úsmevu na

jeho spotenej tvári, lenže teraz mu akosi chýbal.

– No? – spýtal sa Sirone.

– Zatiaľ nič. Od včerajška sa zaoberám inou záležitosťou.

Kapitánovi sa zachveli kútiky úst.

– Tou, ktorú si spomínal?

– Áno. Už som to zariadil.

Mlčali. Minkiew zbadal, že tu asi ide o nejakú hrôzostrašnú vec.

Aj Delivette pobledol a vyzeral unavene.

– Nemal by si, – habkal Sirone.

– Musel som.

Minkiew sa zhrozil a telom mu trhala horúčkovitá triaška. Čo tu

títo dvaja navarili?,

– Už sa to stalo?

– Áno! – odvetil Delivette. – A len čo sa hocičo prihodí, udriem!

Pod oknom zahučal netopier.

Ako už v minulých nociach tohto prekliateho týždňa, aj teraz

zahučal v hlbočiznom tichu osamelý výstrel.

A vzápätí po ňom aj poľnica:

Do zbrane!

Pohotovosť sa hnala smerom ku kancelárii, kde Tiguer a ešte

akýsi legionár pevne držali Fécampa, ktorému krvácala tvár. Na

dlážke ležal Berlac a zrejme bol v bezvedomí, hoci guľka z pištole

šesťdesiattrojky mu prestrelila iba rameno.

Zadychčaný kapitán pribehol v nedostatočnom oblečení a za jeho

chrbtom Delivette.

– Šesťdesiattrojka vystrelila na pána dôstojníckeho zástupcu z

tejto pištole, – hlásil Tiguer.

– Pretože ma udrel!

Plukovník vrhol na drobnú zbraň iba jediný krátky pohľad a

skríkol:

– Týmto zabil Vigoina! Máme vraha!

5

Svitalo.

A svitol deň, keď sa Fécampovo putovanie peklom dovlieklo k

najtemnejšej zákrute. Vo chvíli, keď ho Berlac udrel a on naňho

vystrelil, vedel nepochybne, že týmto sa všetko skončí.

Výstrel priložil bodku za posledným slovom čudesnej drámy. Ale

nerátal s tým, čo sa prihodilo potom. Pretože keby to bol vytušil,

hádam by nebol vládal stisnúť spúšť.

Štyri hodiny desať minút.

V kancelárii ešte prebieha výsluch. Svitanie je zachmúrené, bez

svetla. Zakalené nebo sa rozjasňuje za sivým väzením sparna, čo

prichádza z hôr smutne a bez farebných odtieňov.

Zvírený vietor vláči sparenou krajinou ťažké chumáče vlhkého

prachu. Sirocco neprestáva ani na sekundu. Ligert smolí zápisnicu.

Pred plukovníkom Delivettom stojí šálka s čiernou kávou a on ju

malátne mieša. Kapitán Sirone pozbieral všetku silu vôle, aby sa

vládal udržať na nohách, hoci sa cíti pod psa.

Pred nimi stojí Fécamp v putách a zapiera. Šialený disciplinárny

poklesok, ktorého sa voči Berlacovi dopustil, nie je ani predmetom

výsluchu. Tu ho vypočúvajú predovšetkým v iných súvislostiach,

– Týmto revolverom bol zastrelený nadporučík Vigoin, – povedal

plukovník na začiatku výsluchu.

Fécamp sa začudoval, že tu zabili akéhosi dôstojníka. Väzni tu

nevedia o ničom inom, iba čo sa prihodí v ich barakoch a na

pracoviskách.

Zhrozil sa a nevedel prísť k slovu. Zabili ho nebodaj touto

pištoľou, ktorú si prisvojil z Ligertovej zásuvky?

Úbohý pisárik, ktorý sa nad ním zľutoval a podal mu pohár vody

– je azda vrah?

– Ďalej je isté, že pri atentátoch na Magirona použili tiež túto

pištoľ, – pokračoval plukovník tvrdo. – Odpovedzte: spáchali ste

atentáty a vraždu touto zbraňou?

Fécamp vrhol pohľad na Ligerta. Pisár sa krčil nad zápisnicou

bledý ako smrť a jeho rybacie oči zhrozene žmurkali. Bezkrvné pery

sa mu chveli. Ak sa naňho teraz niekto pozrie, hneď zistí, že je

vinný.

Lenže poobede mu potajomky podal pohár vody, kým Berlac

vyšiel z kancelárie… Prečo chcel vraždiť? Človek dobrého srdca

zabije takého Magirona čo aj z prostého súcitu voči väzňom. Aj tá

vec s tým dôstojníkom…? Ech, čo na tom záleží?! Dal sa napiť!

Taký je to chlap! A nech je už raz všetkému koniec!

Nie je napokon jedno, či ho zastrelia za jediný zločin alebo mu

ich narátajú päťdesiat?

– Odpovedzte! Priznávate sa?

– Áno. Ale ďalšiu výpoveď odmietam.

… Brieždi sa.

Dôstojníci bezradne hľadia na plukovníka Delivetta. Plukovník

vstáva.

– Tak teda končíme. Vieš ukrutne mlčať, ak chceš. Uvedomili

sme si to aj my. Nuž dostaneš sa teraz na také miesto, kde môžeš

mlčať do sýtosti. Nik sa ťa nebude vypytovať. – Obrátil sa ku

kaprálovi: – Odviesť väzňa číslo šesťdesiattri dnes popoludní na

práce na výšine číslo štyri! Odchod!

Výšina číslo 4 znamenala vo vojenskej terminológii iba

pracovisko. Prakticky však toľko, že Fécamp odíde k Brigáde

kostlivcov.

Stadiaľ sa ešte nik nevrátili

Hliadka odviedla Fécampa o 17,20 hodine, predvečerom zastali

pod výbežkom vrchu, čo vbiehal až na púšť, na úpätí pustého

skaliska s plochým hrebeňom, kde v drevenom domčeku sídlila stála

päťdesiatčlenná strážna služba. Z domca vypravovali aj lanovku

priamo na Pekelnú strechu.

– Zložte mu putá. Nastúpiť! – komandoval kaprál.

– Počkaj! – skríkol Grison. – Dosiaľ ťa ochraňoval akýsi čudný

rozkaz, Lenže ty si ma udrel a zranil si aj adjutant-chefa… A keďže

viacej ti už huba nebude vrkotať, porátame sa…

Bác!

Konečne osud uvoľnil tohto sputnaného, stýraného muža pomste

rozzúrených poddôstojníkov. Kopali ho a bili nemilosrdne a zúrivo,

mlčky a dlho.

Potom mu sňali putá a dobitého, skrvaveného v bezvedomí hodili

do koša lanovky.

Cvakol vypínač.

Dynamo plačky zahúdlo a Fécampovo nehybné telo vyletelo do

výšky.

Príslušníci strážnej polroty si ponaprávali blúzy a Magiron

ceruzou vyškrtol meno šesťdesiattrojky zo zoznamu väzňov.

Niet ho viacej!

DESIATA KAPITOLA

1

Fécamp sa napoly prebral vďaka ľahkému vánku, ktorým lanovka

rozčerila teplý vzduch pri svojej krátkej a rýchlej ceste nahor. Ležal

na kraji koša s hmlistým pocitom strachu, s uboleným telom, bez

toho, že by sa vládal pohnúť, vyvalený na skaliskách, ktoré sa v žltej

žiare slnka rozpálili do žerava.

Z diaľky sa blíži tvár, pripomínajúca opicu. Približuje sa opatrne.

Človek? Možno ani nie. Je to iba lebečná kosť, obtiahnutá tenkou

hnedou, zvráskavenou blanou. Namiesto očí dve tmavé škvrny. V

hlbinách škvŕn matný, vlhký ligot. Krátke, rýchle pohyby hlavy.

Nahol sa dopredu, potom ho zdĺhavo pozoroval, strnul na špičkách

prstov ako zviera, ktoré je pripravené kedykoľvek zutekať.

Fécamp cítil, že slnko praží. Pohnúť sa však nevládal.

Objavujú sa ďalšie kostnaté tváre podobné opiciam, všetky sú

rovnaké, a pichľavé pohľady šialencov bodajú nevládneho chlapa na

skalnatej plošine. Ktorýsi ticho rozškľabil strašidelnú tvár. Na

obrovskej skalnej plošine, ligotavej a rovnej ako parkety, vyčíňal

oslepujúci slnečný svit. A táto pláň spätne sálala horúčosť ako platňa

rozpáleného, žeravého sporáka.

Blížil sa dvojmetrový kostlivec s neuveriteľne vysokým čelom.

Na pleci niesol kyjak ako poľovník pušku. Pred skupinkou sa

naširoko rozkročil.

– Slabučká Hyena, – povedal pokojne a pokýval hlavou. Ostatní

zamekotali, ako keby tu vystupoval zbor chovancov z blázinca:

– Slabá Hyena… Slabá…

– Nová Hyena a Slabá…

To, čo vyslovil jeden, zopakoval okamžite aj zbor ostatných,

akoby ich tešilo, že sa bezmyšlienkovite hrajú na dôležitých.

Podaktorí ťažko odfukovali, no predsa tu i tam mľandravo

poskočili. V tejto hrôze vystupuje teda i balet. Fécamp sa nevládze

hýbať, no všetko vidí aj počuje. Ku košu lanovky sa prikradol drobný

kostlivec s chlpatou kučeravou hrivou, žltý ako olej, no zrazu

odskočil.

– Budeme jesť… Máme Slabú Hyenu…

– Budeme jesť… ešte dnes budeme jesť… – oznamovali si

kostlivcovité opice navzájom tichým hovorom bez prízvuku, ktorý

znel ako šuchot lístia v lese.

Obrovský kostlivec dal znamenie a zbor zmĺkol ako na dirigentov

povel. Ozval sa čudným hrdelným hlasom, akoby spevavo recitoval

litánie:

– Nebudeme jesť, pretože jestvuje Zákon! Aj Slabá Hyena je

Hyena, kým žije. To sú mravy!

– To sú mravy…

– Pretože čosi musí byť!

– Čosi musí… byť…

A dychčali. Podaktorí piskľavo. Stáli a hľadeli na Fécampa.

– Ale zajtra už budeme jesť! – povedal sólista.

– Zajtra budeme jesť…

– Do rána umrie.

A hľadeli na šesťdesiattrojku s vášnivým fučaním. Ležal pred

nimi bezvládne v meravom údese.

Kanibali?

Jedia ľudské mäso? Zožerú mŕtvych?

Tam dolu netrpezlivo mykali lano výťahu. Súrili. Fécamp sa

zodvihol, no v tejto horúčave sa cítil ešte slabý. Jednoducho cez

okraj koša vypadol.

– Zomrel… predsa len zomrel… – zahučali v nádeji…

– Nie! – povedal dlháň. – A niet už veľa slnka, čo by ho zabilo.

Veď zajtra umrie!

– Zajtra umrie… zajtra umrie… zajtra!

Zhovárali sa krátkymi hlasmi, čo pripomínali brechot. Ľudí však

nie.

A nik sa nepohol, aby Fécampa zodvihol alebo mu podal za hlt

vody. Posadali si skrčení kdesi nablízku, dychčali a fučali ustavične

mykajúc hlavami.

Zvedavo a netrpezlivo naňho hľadeli.

Slnko sa už chýlilo k západu v červenej žiare a zdalo sa, že už

nepripeká tak mocne. Naozaj, „niet už veľa slnka, čo by zabilo“…

Veď neskoršie. Neopovážil sa otvoriť oči. Nechcel ich vidieť… Ale

počul odfukovanie zboru… A potom sa slnko stratilo. Náhle sa

zvečerilo. Ako keby sa trošku prebral. Pohol sa, no bezvládne

odkväcol. Potom ho ktosi zdrapil za ruku a povedal:

– Dobrý deň, pane, ako sa máte, čo porábate? Som barón

Naftalín, ale nič si z toho nerobte.

2

V hrôze otvoril oči. Toto sa mu môže iba mariť. Nad ním stál

indický pútnik. Plavé, dlhokánske vlasy pračloveka s dlhokánskou

bradou, čudesný plášť, previazaný dlhým povrazom, a na nohách

lykové črievice.

Hrôzu však šíril jeho dáždnik.

Nad hlavou si pridŕžal veľký, čierny, hodvábny dáždnik, ktorý

mohol byť v dennej páľave veľmi osožný, lenže v tejto chvíli už bola

noc. Nad nimi sa klenula jasná, čistá hviezdnatá obloha.

A pútnik vysoko zodvihol roztvorený dáždnik.

– Dajte mi… piť… – dychčal.

– Ale áno! – skríkol veselo a Fécampa napojil.

Posadil sa. Časť skál, zrútená v diaľke na kopu, pripomínala

miesto, kde zradcovia pred ôsmimi rokmi vyhodili do vzduchu

priechod.

Teraz na tom mieste blčala vatra. A okolo nej sa krčili úzke

siluety. Objatí navzájom vôkol pliec, rytmicky sa kývali z boka na

bok a čosi bľabotali.

Tiene chudšie než dym sa kolísali v rytme plameňov. Prečo si

kladú vatru? Veď táto skalnatá dolina, čo do božieho rána sála zo

seba dennú páľavu, je tak či onak na zdochnutie!

– Ohňokrst… – zašepkala na vysvetlenie ktorási Hyena, čo

medzitým pribehla bližšie a zvedavo ohmatávala Fécampovu tvár. –

Večer mávame Ohňokrst! Hľadíme do ohňa. Hľadíme do

Minulosti…

Fécamp ešte stále dúfal, že sa z tejto hrôzy prebudí. Úzke tiene sa

kývali, vatra blčala a vietor rozvieval zrnká prachu, ostré ako

špendlíky.

Kostlivec pri ňom dychtivo zašepkal:

– To, čo je Minulosť, zostalo v Údolí, no treba to vedieť!… Toto

je Ohňokrst… Ráno je Zavýjanie, aby sme vedeli, čo to je – Hlas,

pretože beda tomu, kto naň zabudne…

Čo je to za čudná reč, ktorou sa takto primitívne vyjadrujú

symboloch ako divosi?

Fécamp sa odkotúľal nabok. Namáhavo sa dvíhal.

– Tu máte stravu… – zavrieskal pútnik s dáždnikom a hodil mu

šálku. – Poslali vám ju výťahom.

– Večeru?

– Pravdaže. A naši milí kolegovia ju nezjedli, lebo aj slabá hyena

je Hyena. A tak vám večera zostala. Niečo musí byť.

Fécampovi sa čosi marilo.

– Mravy.

– Nie, fazuľový prívarok…

– Kto ste vy?

– Barón Naftalín, módny krajčír a gavalier! Pá pá, môj milý, –

kývol rukou a odišiel, natriasajúc zadkom ako koketná slečinka.

Fécamp zjedol prívarok a ľahol si na chrbát. Okamžite zaspal.

Hlboko a tuho. Zobudil sa na nepríjemný pocit. Pootvoril očí.

Nad ním sa skláňala tvár kostlivca a uprene naňho hľadela. Či

ešte žije…! Než sa rozbrieždilo, zobudil sa ešte veľa ráz, pretože ho

ktosi ustavične obzeral hladnými očami.

3

Kostlivci sa hmýrili na širokej, ploskej plošine. Krčili sa v

malých skupinkách alebo sa potulovali osamote v ustavičnej páľave,

ktorú na tejto rovine nezmierňoval nijaký tieň.

Toto ploché skalisko bolo opradené legendami. Obkolesoval ho

piesok šírej púšte a vypínalo sa z pieskového múra ako osamelý

ostrov, pretože pohorie, s ktorým súviselo, bolo pohltené nejasným,

dymovitým ligotom hmlistých piesčitých zrniek v údesnej páľave

slnka.

Na vrchu tejto skaly, medzi mnohými bralami, lámali kameň

vojaci roty, čo zradila, a všetci tí, ktorých poslali za trest medzi nich.

K Brigáde kostlivcov posielali legionárov iba pre odmietnutie

rozkazu, zbehnutie alebo zradu. Čakanom odbúravali širokánsky

zátaras kvalitného vápenca. Hrudiská sa uvoľňovali pomerne ľahko a

tie jednoducho spúšťali do údolia, odkiaľ ich v noci odvážal

transportný oddiel, keď sa hore nedolovalo. Brigáda kostlivcov

ostane zachovaná tak dlho, kým nedohotovia priechod, ktorý

vzbúrení legionári vyhodili do vzduchu. Za vydolované kamenie

dostávajú stravu. Predpísané množstvo práce treba odviesť presne,

pretože v opačnom prípade sa znižujú dávky potravín i vody.

Plošina sa rozžeravila cez deň až na šesťdesiat stupňov a hladká,

biela skala priam oslepovala. Teplo absorbovala lepšie než sypký

piesok púšte a hriala až do rána.

Z legionárov, čo patrili k prekliatej Brigáde kostlivcov, žijú tu

mnohí ešte aj dnes.

Osem rokov!

Na hladkej, kriedovej plošine nie sú nijaké podmienky pre život.

Niet tu ani jedného stromu, ani byľky trávy. Iba množstvo

škorpiónov. Len čo odvaha väčší kameň, hmýri sa pod ním množstvo

tejto odpornej hávede. Nezriedka sem hore, na skaliská mastnej

farby, vylezie aj had.

Fécamp si v to prvé ráno pomyslel, že mu už-už v mozgu čosi

praskne. Táto horúčava sa podobala smrti na hranici. Ako keby sa

zaživa varil. Ploché skalisko temer okamžite vzplanie, a uboleným

očiam sa vidí, že dymí. Hoci to lieta iba piesok z tej oslepujúcej žltej

šíravy.

Budíček oznamuje sivovlasý, slepý kostlivec, čo vyzerá ako

múmia. Stíska v hrsti veľký, starý, doráňaný plechový lampáš

naplnený kamienkami a potriasa ním.

Slepec vždy presne vie, koľko je hodín. Nik nevie, odkiaľ.

Brigáda kostlivcov vstáva.

Široká plošina ožíva, rozkývaní kostlivci sa motajú s čakanmi na

pleciach a lámu skalu v plochej stene na konci plošiny alebo ju

odvážajú na fúrikoch, podľa toho, ako ich Kyjak Volpi zadelil.

Volpiho nazývajú Kyjakom preto, lebo vlastní hrubú palicu.

Z fúrikov vysypú vydolovaný kameň na kraji priepasti do údolia.

Ak je kameňa menej, dolu zmenšia dávky.

Fécamp sa síce tacká, ale predsa nastúpil. Prišiel k nemu

kučeravý mládenec, ktorého tvár pripomína zdochnutého foxteriéra.

– Čakan.

Povedal iba toto slovo a ukázal na kopu, Kde ležali nástroje.

– Kto si? – spýtal sa väzeň číslo 63.

– Figaro… Nehovor. Je slnko.

Pochopil. V tejto výške sa spotrebuje na každé slovo príliš veľa

energie. Musia si šetriť sily. Šesťdesiatstupňová horúčava je

nemilosrdná a naučila ich hospodáriť energiou.

Podišiel k čakanom. Pôsobilo to strašidelne. Množstvo chlapov sa

zberalo do práce bez jediného slova. Ozýva sa iba hrmot a treskot,

klopkanie a škrípanie, no slovo nepočuť.

Nehovoriť! Je slnko!

Zastavil sa pri ňom chlap v cifrovaných handrách, čo vyzeral ako

strašiak.

– Manskij, – ozval sa. – Manskij. Slobodník, čo Má Opasok. Čiže

gentleman. Máta v ňom panská dogmatika skamenelej, zvetranej

spoločnosti.

Predstavil sa.

Z drieku mu temer po koleno visel opasok, pretože spod tohto

kedysi výborného remeňa vytratilo sa skoro všetko svalstvo tohto

gentlemana od kosti. Vrcholom jeho žitia bola radosť, že sa

nováčikom predstavil a predstavil im aj ostatných.

Lenže príležitosť na to mal iba zriedka. Jeho krátke červené

pačesy vyzerali ako zvyšky cverien. Tvár mal širokú, leviu, preto aj

po čase nadobudol výraz kostlivcového fantóma. Napnutá koža mu

vráskavela nad tmavými priehlbinami a rozbiehala sa v miliónoch

drobných. brázd, pokiaľ sa obrovité ústa vôbec usmiali. Vydržal

kráčať vedľa Fécampa až po pracovisko a každého mu predstavil.

– Tamten je Dvojzubý, Čo Má Klobúk.

Dotyčný bol smrtihlav s maličkým noštekom. Na prvý pohľad

vyzeral, že má aspoň tisíc rokov. Na krku sa mu hompáľal plesnivý

slamený klobúk na špinavom motúze.

Ceremoniár ukázal Fécampovi aj slepého starca, ohlasovateľa

presného času:

– Slepec, Čo Má Lampáš…

…A Fécamp sa pustil do práce. Tu, na pracovisku, bol poobede

aspoň kúsok tieňa, keď sa slnko zo zenitu sklonilo k vrchom.

Ak niektorý z chlapov zmalátnel pri lámaní kameňa, druhý sa naň

oboril:

– Pracuj!

A Fécamp rúbal čakanom. Už si uvedomil, že tu treba hovoriť i

pohybovať sa trhane, krátko. Treba si šetriť energiu. Skratky, gestá,

mimika, hlasy…

Aj pohyby sú pomalšie, vláčnejšie. Mŕtvoly, čo chcú žiť, a ich

život sa prispôsobil k šesťdesiatstupňovým horúčavám.

Na obed zasa Slepec, Čo Má Lampáš, potrasie kamienkami.

Oddych. Obed. Rozchod.

Aj Fécamp kamsi vykročil. Necítil nič. City i rozum mu otupeli v

ustavičnom hrmote.

Prichádza posmrtná maska, má celkom tenkú hlavu a je tenká ako

palička. Vodovobiele oči divoko rozšírené v priehlbinách, dychčí,

takže handry na kostre sa chvejú, akoby registrovali vzrušenie vo

funkcii jemných prístrojov.

– Ty…! Fé… Fé… áno!… ééé… Fé… ééé… ééé… Namáhal sa a

ťažko dýchal. Lež chýbajúca slabika sa do mozgu nechce vrátiť. O

sekundu sa od tej námahy začne liať pot zo všetkých pórov

utýraného tela. Kto to je?… Šesťdesiattrojka sa zhrozila… Bože na

nebesiach!… Pravdaže… Veď ho pozná!

– Kto si ty…?

Rád by pokračoval, lenže tu niet sily.

– Ja som… Što… o… oo…! … Ja som Što…

– Štopeľ…! – zachrčal Fécamp a čudoval sa, že nevládal zastaviť

odštartovaný hlas vlastnou vôľou, a ten hlas sa mu voľne valil von z

hrdla.

Štopeľ! Veď on bol… prítomný pri hre na Hlavu alebo písmo,

keď Carew vyhral…

– Áno… – pišťal kostlivec. – Teraz… nemožno… hovoriť…

– Len toľko povedz… Jete ľudské mäso…?

– Nie… Nemyslím… Aspoň som nevidel… Ale zákona niet…

Slobodno…

– A Slabé Hyeny?

– To sú tí, čo umrú… Tých schováme… V Jaskyni Veku…

– Čo je to Vek?

– Zbožňujú ho… Dvere…

– Čože???

Zhovárali sa v smrteľnom vypätí síl. Štopeľ ledva hovorí:

– Zbožňujú Dvere, Čo Nevedú Nikam… To je Vek.

– A načo sú im mŕtvoly?

– Zjeme… ich… dávky… Ten, čo umrie… stravuje ostatných…

Pochopil. Dávky mŕtvych rozdelia a mŕtvolu pošlú lanovkou

zrejme až vtedy, keď ju už nemôžu dlhšie udržať.

Chytali sa ho mdloby… Obloha… planie…

Horúčava hučí, cítil to. Príšerný slnečný svit praží a oslepuje, ako

sa tak bezcitne rozplýva na plochej streche.

Obkolesili ho.

– Ja som… mocný… – dychčal Fécamp divoko.

– Kyjak Volpi je tu Mocná Hyena.

– Ja som mocnejší!

Napäté ticho. Volpi stál opodiaľ s kyjakom na pleci. Díval sa po

ostatných. Skalisko blčalo.

– Hádam je silnejší, – ozval sa chmúrne a rozvážne. – Nebudeme

sa biť. Čerstvá Hyena… Ešte hádam vládze udrieť. Život nadovšetko.

– Život nadovšetko, – dychčali ostatní.

Čo je toto za mystérium? Kostlivci, ktorí sa nikdy nedostanú z

tejto plochej, rozpálenej skaly, a predsa si chránia a vážia svoje

životy. Niet tu domu, trávy, cieľa, piesne. Je tu iba ničota a utrpenie.

Ale život je dôležitý,

Slepec, Čo Má Lampáš, pohrkal kamienkami. Koľko času

uplynulo?

– Vezmi si kladivo, – povedal Kyjak Volpi. – Treba pracovať.

Pre život.

– Vezmem si, ale nie preto, že si to povedal ty.

– Ja som Volpi! Ja som Kyjak!

– Ja som mocnejší…

Prišiel k nim barón Naftalín a zalicitoval:

– Ja som krajší…

A napätie sa uvoľnilo.

Fécamp už vykročil, no blázon ho schmatol za ruku:

– Počkajte, pán kolega… Urobte mi láskavosť…

– Čo chcete?

– Ak vás neunúvam, mohli by ste mi povedať, kam do pekla ste

schovali tú aktovku?

Čakan vo Fécampovej hrsti sa zakýval… Ešte aj tu? A toto ho

bude prenasledovať až do smrti…?

– Čo vy viete o tej taške?! Blázna však neudrel.

– Smiešne! Preto som tu! V aktovke zostala aj cena štyroch

mušelínov, deviatich krepsaténov a žoržetov, ďalej dvoch fajnových

kožuchov a hermelínových koktajliek!

Fécamp ho už nepočúval… „Pracovať!“… „Pracovať!“… –

kričali ostatní.

Šiel teda pracovať.

4

Barón Naftalín žil tam už dlhší čas. Je rovnako zdvorilý ku

každému, ustavične sa usmieva a pri úsmeve sa mu dvíha aj obočie,

ba v takýchto prípadoch sa mu dvíha aj hlas vari o celú oktávu,

veselo a škrekľavo. Často používal výraz „pravdaže, pravdaže“,

ibaže málokedy vedel, o čom hovorí. Na svojej ešte kyprej

postavičke nosil akúsi handru, podobnú nočnej košeli. Tento hnedý

zdrap mal previazaný šnúrou, ktorú získal záhadným spôsobom.

(Niektorí tvrdili, že niekedy na nej visel zvonček, iní zas, že ju

ukradol z drapérie nejakého prvotriedneho pohrebu, hoci v týchto

končinách sa našinec k zvončeku alebo k pohrebu ťažko dostane.) Na

opásanie mu však slúžila celkom dobre. Podobné široké a krátke

rúcha nosia iba starí pútnici alebo mladé herečky. No so šnúrou od

zvonca ho nosil výlučne barón Naftalín. K svojmu podivnému rúchu,

o ktorom neskoršie vysvitlo, že pred veľkou vojnou v

severoafrickom prístave Rabat malo funkciu obrusa, nosil bradu a

fúzy, vďaka ktorým na prvý pohľad pripomínal Leva Tolstého, i keď

o pustovníkovi z Jasnej Poľany nepredpokladáme, že si opásal driek

niečím podobným. Je ďalej veľmi pochybné, že by bol použil

ozdobnú šnúru z prvotriedneho pohrebu, isté je iba to, že nesmrteľný

mysliteľ by bol s odporom odmietol tento starý, dokmásaný čierny

dáždnik, pokiaľ by mu ho bol niekto ponúkol.

Kde tento šialenec zohnal na púšti dáždnik? Možno ho ukradol v

sklade, kým bol trestancom v Coin de l’Enfer. Isté je iba to, že jeho

hriva, rúcho a strašidelná šnúra tvorili spoločne a na tomto mieste

otrasný obraz. V občianskom živote bol dámskym krajčírom, a to

bolo na ňom ešte stále vidieť. Ak sa podaktorý väzeň s penou na

ústach rozkričal: „Koniec!“, barón Naftalín zvrieskol so širokým,

milým úsmevom a vypúlenými očami:

– Pravdaže! Nuž pravdaže, prosím pekne!… Pravdu má…

Koniec, prosím ponížene…

Aspoň raz za mesiac schádzal výťahom do údolia. Jemu to

dovolili, občas prinesie nejaké šatstvo, náradie alebo chinín. A nie je

vysušený, na tvári mu nesedí smrtka, toto pekelné miesto mu ešte

neuškodilo.

Pred pol rokom sa dostal dolu, pretože zbehol z légie. Dáždnik

mal už vtedy v torbe, len ho ešte nenosil. Rotmajster ho doviedol k

priekope:

– Do večera vyrovnáš oba brehy! Musí to byť rovné ako šnúra.

Rozumieš?

– Pravdaže, – prikývol prívetivo, takže dostal býkovcom.

– Škaredý rotmajster, – poznamenal veselo, načo dostal ešte raz.

Takto sa začalo uňho prejavovať šialenstvo. Barón Naftalín

vybral po rotmajstrovom odchode z vrecka krajčírsku kriedu,

narysoval si priekopu „dobrého strihu“ zhruba vo forme kabátika na

širší dámsky driek. Poddôstojníka uvítal s víťazoslávnym úsmevom.

– Čo vy na to? To je fazóna, však?

– Vy kôň sprostý! Veď toto je krivé!

– Pravdaže… Tam, pri chatrči vystríham priekope ešte vestičku,

skladanú sukničku a okolo drieku ju bude ozdobovať mimóza.

Škoda, že tu nemáte umelé kvetiny. Ale odviedol som pedantné

dielo, no nie?

– Zbláznili ste sa?

– Pravdaže. Ten, kto nie je blázon, zostane v takýchto horúčavách

doma, v Európe. A ako sa cítite vy?

Dostal sa na dvadsaťštyri hodín do temnice. Na druhý deň ho

poslali lámať kamene. Drobné úlomky si nakládol medzi pery ako

špendlíky a jeho halda kameňa vyzerala navečer ako sukňa v

rokokovom slohu. Potom ho nahnali do záhrady po šalát, ale keď na

poludnie uvideli, že vytrhané šalátové hlávky tvorili hermelínovú

pelerínu so stojatým golierom, v drieku zdobenú reďkovkami, začali

sa mu chlapi zo stráže vyhýbať a napokon ho mlátiť. Ale poriadne.

Takýto trestanec sa musí zlikvidovať.

Jedného krásneho dňa pribehol barón Naftalín – vtedy ešte väzeň

číslo 45 – ku kapitánovi Sironovi.

– Okamžite mi vyplaťte mzdu! Odchádzam! Nastúpim do

konkurenčného trestného tábora.

Doktor Minkiew zistil, že chlap sa zbláznil, a kapitán nariadil,

aby mu neubližovali.– Potom ho poslali k Brigáde kostlivcov s

písomným rozkazom – pracovať v lome. Neskoršie sa radšej

zdržiaval hore, medzi kostlivcami; bohvie prečo, hádam aj kvôli

tomu, že v údolí nemali radi jeho dáždnik. A tu mu je veselo. Smel sa

tu motať ako vedľajšia postava v zlom sne: s povytiahnutým obočím,

so šťastným, prekvapeným úsmevom a širokým údivom: „Daj bože,

páni kolegovia! Len sa do roboty, chlapci!“

Najprv ho chceli zahlušiť, potom ho nechali na pokoji. A dnes má

nové meno: Ústa. Po ňom možno posielať odkazy.

Nepracuje, zato jesť dostáva. Takto to povedal Volpi, a preto je to

Zákon.

Fécampovi toto všetko povedal pri lámaní sused, pokiaľ sa pri

tejto práci vôbec mohli zhovárať. Tento trestanec sa kedysi volal

Rouen. Ale tu ho pomenovali Bielovlasým, Čo Má Zrkadlo. Na tvári

má ešte svalstvo, tak isto ako Fécamp, oči mu ešte nestratili lesk,

často sa pozerá do zrkadla a upravuje si vlasy.

Tak vzniklo aj jeho meno: Bielovlasý, Čo Má Zrkadlo.

– Ja som vlastne doktor, – utrúsil a udrel do skaly. – Bol som v

posádke Ain Sefra. Ale zbehol som. Nedávno ma sem… doviedli…

A opäť zatínali čakanmi.

Zapadajúce slnko už vrhlo na nich popoludňajší tieň skalísk a

pracuje sa im ľahšie.

– Kto ste… vy?…– dychčal Rouen.

– Šesťdesiattrojka…

Bielovlasý, Čo Má Zrkadlo, pochopil: tento si sem svoje

tajomstvo nedoniesol. Nechce sa o ňom zmieniť.

– Nie je to… tu už bezvýznamné?… Fuj… – spýtal sa Fécamp,

čakan tresol a pot sa lial.

– Ktovie… čo nám donesie… zajtrajší deň…?

– Zajtra zomrieme, – udrela šesťstotrojka čakanom do skál, akoby

výkričník za vetou…

– Ja som… milovníkom nádeje… – odvetil Rouen. – Pravda,

nádej môže tu byť iba mýtická… Alebo… – zadychčaný sa oprel do

skál. – Puf… vápenec sa zaprášil… – Buď veríš naslepo, alebo niet

vôbec ničoho… Veríte v niečo?

– Verím, že som hovädo!

Kostlivci so strašidelnými ramenami, strácajúcimi sa v prachu,

Búšia do skál a sotva lapajú vzduch…

– Hovädá sme… Aj vy… aj ja…

– Pravdaže! – zvrieskol im ktosi za chrbtom.

Za nimi stál barón Naftalín. Prívetivo si ich obzeral. Rouen sa na

chvíľku vzdialil za výbežok.

Prach ho zakryl, hluk zaclonil, ako keby ho nebolo. Zostali iba

dvaja: Fécamp a šialenec.

– Ste veľmi milý, ako tu kopete, lenže ja som to v istom balete

videl aj krajšie. Úder čakanom… pirueta… vpravo… vľavo…

A zatancoval. Obradne mával do rytmu svojím špinavým

dáždnikom, ktorý mal znázorňovať čakan.

– Hybajte odtiaľto, lebo vás ešte zasiahnem.

Fécamp sa obrátil k nemu.

– Počúvajte! Čo viete o tej taške?

– Ukazoval vás sopliačik Magiron medzi väzňami na prvotriednej

strave a ubytovaní. A nedávno som bol v údolí. Ja som Ústa, Čo

Chodia… Chutné, však? – A žartovne pohrozil šesťdesiattrojke. – Vy

ste veľmi škaredý chlapček. A to sa smie – zradiť vlasť? Čo?

– Pracuj…! Pracuj…! – prebehlo dlhým radom. Fécamp udrel do

skaly.

Barón Naftalín sa posadil a vybral si z vrecka kúsok mäsa, čo mu

zvýšil od obeda.

– Toto je môj zákusok na olovrant… Škoda len, že tu niet

hudby… Chcel by som vás požiadať o láskavosť. Ak tu máte tú

tašku, vy škaredý lúpežný vrah, vyplaťte mi účet. V poriadku?

– Prečo? – spýtal sa Fécamp, teraz už zvedavo. – Boli v tej

aktovke aj peniaze?

– Pravdaže!… Miliónové dedičstvo… Veru! Villiersovci dedili a

ja som vyhotovil výbavu tej dievčine. Som veľmi slávny krajčír,

volám sa Madame Alfred!… Chápete už, srdiečko?… Veľký herec!

Martin Villiers!… Slávny umelec!… Objednal výbavu u mňa!

Brada i ústa sa mu leskli od loja, keď špinavými prstami a

veľkými pazúrmi trhal mäso. On tu naozaj netrpel. Živý zázrak s

pomerne prívetivými náladami.

Pred Fécampom sa ovzdušie iskrivo chvelo. Hrudník sa mu

napínal, oči ho boleli, a pritom udieral do obrovských skalísk

zrúteného priechodu.

Madame Alfréd si veselo špáral v zuboch dlhočizným kamenným

íverom, prehodil si pritom nohu cez nohu a bľabotal.

– A Villiers, ten veľký umelec, dedil!… Aj noviny o tom písali…

A vraví mi takto: „Madame Alfréd, ušite teraz výbavu mojej

sestričke“… Veď ma poznáte, pán Aktovkár… Pustil som sa do

toho!… A ten lotor Patou sa rozplakal, keď uvidel anglický jarný

kostým a hermelínovú pelerínu, za ktorú získam Nobelovu cenu,

pretože jestvuje už aj základina pre výskumníkov fazón.

A rozplakal sa!

– Veru, chlapček môj. Tak to bolo. Madame Alfréd! A

Villiersovci mi nemohli zaplatiť, lebo vy, psisko akési, ste zabili

kapitána… – A zlostne sa naňho oboril: – Akým právom vyvádzate

také pestvá?! Čo?

Vyskočil so zaslzenými očami a nežne pritisol k sebe svoj

nerozlučný dáždnik.

– Vy ste… – dychčal Fécamp, – skrachovali na tom… že vám…

nevyplatili výbavu… Pretože peniaze… čo ste mali dostať… boli v

aktovke?

– Skrachoval som… Mal som stotisíc frankov kapitálu… sú v

pekle! A tu niet kšeftu! V Brigáde kostlivcov nezarobím ani na mzdy

mojich šičiek! –– A žalostne zaprosil: – Milý pán Aktovkár…

Zľutujte sa, veď vám to všetko patrí, zaplaťte krajčírovi za prácu. –

Rozplakal sa. – Prišiel som do Afriky, aby som získal späť svojich

stotisíc frankov… Nastúpil som do légie, aby som inkasoval, potom

som zbehol a stal som sa trestancom.

– Choďte preč!

– V poriadku! Zaplaťte mi účet a idem!… Myslíte si azda, že

inkasovať je pôžitok?

Bože, kam ho ešte môže osud vrhnúť, kde by ho nezasiahli

súvislosti so zavraždeným kapitánom? Ako keby to bol spáchal on,

ani keby ho prenasledovala kliatba prekliatej krvi…

Na Fécampovu hlavu sa zrazu zvysoka zrútila nová tragédia, a

nemohol pochopiť prečo. A tá bola najbolestivejšia. Bradatý šialenec

žalostne fňukal ako malé decko.

Rozotrel si rukou sliny i slzy, vzlykal a smrkal. Fécamp si zastal

pred neho. Schytil čakan oboma rukami a chmúrne mu povedal iba

toľko:

– Straťte sa!

– Dobre… – odvetil krajčír a prívetivo sa zaškeril. – Prvého

prídem zas. Pá… pá, milý vrah.…

A odmašíroval ľahkým tanečným krokom, pričom si húdol akúsi

hlúpu melódiu. Trestanci búšili do skalísk, kašlali a dusili sa…

Fúriky vŕzgali, kamenie padalo a za vysokými hradbami prachu

strácalo sa slnko v žeravej hmle.

Slepec, Čo Má Lampáš, zahrkal Čas.

JEDENASTA KAPITOLA

1

Nuž takto žijú Hyeny. Pretože v Brigáde kostlivcov slúžia Hyeny.

Každého, kto tu umrie, schovajú v priehlbine a prikryjú ho

skalami. V jaskyni žijú najstarší trestanci – Vek. Tí sú ešte z tej

zradcovskej roty a strážia dvere. Dvere, Čo Nevedú Nikam. Tak ich

volajú. Trestanci vykonávajú prácu aj za mŕtveho a skonzumujú jeho

dávku jedla a vody.

Je to nemilosrdná výdrž, s ktorou sa život i smrť spolčia, aby

človek nezahynul. Vzduch je priam na zdochnutie, neznesiteľný,

lenže troška jedla a hlt vody okrem prídelu je cieľom, obsahom i

radosťou celého žitia!

Až sa mŕtvola dostane do takého stavu, že by ju v údolí neprijali

bez podozrenia, naložia ju do výťahu a lanovka ju zvezie do

strážneho domčeka.

Medzi mystické obyčaje trestancov patrí aj otrasná skutočnosť, že

sa holia. Vlastnia britvu. Keď sa im stará zodrala, poslali ju do údolia

a Madame Alfréd priniesol novú. A majú aj holiča.

Figaro Nôž je drobný Španiel, ktorého nazvali podľa populárnej

opery. Holí trestancov za dvadsaťpäť úderov čakanom. To je cena,

ktorú musia odpracovať namiesto neho za jedno holenie. A holiť sa

môžu všetci. Z niekdajšieho bežného úkonu sa stal hotový obrad.

Tak robí napríklad aj Dvojzubý, Čo Má Klobúk, a každú chvíľku ho

dvíha na pozdrav.

Madame Alfréd a Figaro nie sú priateľmi, pretože blázon raz

povedal, že holiči nemajú prístup do európskych kráľovských

dvorov.

Figaro – skôr než sa stal legionárom – bol aj zlodejom, a vôbec –

na kráľovské dvory sa nikdy nesnažil dostať. Škrelo ho,

pochopiteľne, že by sa nesmel zúčastňovať dvorných plesov ani v

prípade, keby nebol vreckárom.

– Holič je práve taký človek ako ostatní! Človek… – píšťal

zlostne a Naftalín prisvedčil:

– Pravdaže! Iba prístup na kráľovské dvory nemá.

– A mäsiar má?

– Pravdaže!

Holič zdvihol kameň a barón Naftalín mu otrčil zatvorený

dáždnik koncom, ako pútnik, ktorý príležitostne vie byť aj zúrivým

toreadorom. Kameň vypadol z nevládnych dlaní.

– Najvznešenejšie remeslo majú dámski krajčíri! Tajomníci

kráľovien! – škriekal šialenec a poskakoval dovysoka.

Figaro si ukazovákmi pretieral oči a od samej zlosti sa rozplakal.

Barón Naftalín si pedantne nadvihol okraj svojho rúcha ako kedysi

lepšie dámy, keď prekračovali kaluže, a odbehol k Fécampovi.

– Sopľoš akýsi usmrkaný! – vrieskal zlostne. – Ustavične uráža!

Lenže ja to nestrpím! A veru nie…

Namyslene odšpacíroval. Otrasná skutočnosť tohto výjavu bola v

tomto strašidelnom prostredí príšernejšia, ako keby sa odohrali

hocijaké hrozné udalosti.

Pri západe slnka, keď už čakanmi zvírený prach zahalil Pekelnú

strechu do žeravej hmly, zahrkal Slepec, Čo Má Lampáš, hrdzavou

nádobou, ktorá mu visela na krku. Kamienky, uväznené v plechu,

smutne klepkali a hlásili koniec pracovného času.

Všetci odhodili čakany a ponáhľali sa do prostriedka brala. A ako

rýchle sa ukrylo slnko v plamennej prachovej hmle, tak rýchle sa

navracal Hlas, Čo Unavuje a skracuje život.

Dvojzubý, Čo Má Klobúk, vymeral rad za radom každému po

troch lyžiciach studeného prívarku a kúsku šľachovitého mäsa.

Skalnaté bralo zaplnilo odporné mľaskanie, Kakofónia dychčania,

krochkania, štikútania i spokojne mrmlúcich hlasov.

Jedli!

Zoslabená srdcová činnosť ich nútila dýchať súčasne nosom i

ústami, takže jedlo do seba hltavo nahádzali. Dychčali a dusili sa,

pretože sa pokúšali dýchať i pri jedle, ktoré im puchlo v ústach, ako

ľudia trpiaci nádchou. Fécamp ešte dýchal zatvorenými ústami, lenže

Údolie sa už míňa!

Toto slovo znamenalo v reči Brigády kostlivcov všetko, čo

zostalo dolu. Údolím bol aj Sudán pod nimi, no Údolím bola aj

hudba. Mestá, rieky, modlitba, more; tak isto Paríž, nedeľa, budova

či zákusok so šľahačkou: toto všetko bolo v Údolí.

Údolie je velikánsky cintorín: celý svet.

Stmieva sa. Až teraz zbadal, že Štopeľ sedí vedľa neho a

spakruky si utiera mastné ústa.

– Počúvaj… – oslovil trubača, ale nepozrel sa naňho. Hľadel

kamsi ponad púšť, do neznáma, iba oči sa mu leskli a rýchlejšie

dýchal.

– No?

– Čo sa stalo s Carewom?

– Carew… – Štopeľ hlúpo vypleštil oči. Z hrdla sa mu vydralo

zopár slov, lenže celkom nezmyselných. – Ťaž… ko… Ťažko…

Slová tu umierajú… Údolie je pre mňa už ďaleko, – povedal v

žargóne Brigády kostlivcov a veľmi smutne si objal kolená. Pred

Fécampom vyhasínal rozum žijúceho človeka. Prekvapil trubača v

zarážajúcej chvíli! Vo vädnúcej duši tohto človeka bliká duchovný

svet v posledných, poryvoch. Lúči sa na hraničnej čiare bytia, čo sa

na rozhraní starej a novej civilizácie chystá v Afrike premeniť na

homo sapiens.

– Carew! – opakoval tvrdo. – Musíš si ho pamätať. Vysoký!

Brunet! Spievali sme!

– Áno! Áno!… – Usmial sa. – To bol teda fešák… Počkaj…

Kantína a hra… s mojou… mincou… – vykrikoval čoraz

vzrušenejšie. – Hlava alebo… písmo… – Chichotal sa a plieskal sa

po svojich trieskovitých kolenách. – To bol fešák… Hohohó!…

Rehotal sa a gúľal sa po zemi. Fécampovo srdce zovrela ľadová

dlaň: „Hlava alebo písmo.“ Ich hra v kantíne, ktorá mu prehrala celý

život.

Uprostred náhornej planiny sa zajagala slabá žiara. Neskôr

zosilnela v drobné plamienky.

– Ohňokrst… – zašepkal začudovaný Štopeľ dychtivo, oči sa mu

túžobne rozšírili a rozžiarili.

Maličká vatra už horela. Tieňoví vojaci z Brigády kostlivcov

mierili k nej zo všetkých strán.

Aj Štopeľ sa pobral ako priťahovaný magnetom a kolená sa mu

triasli.

– Stoj! – skríkol Fécamp a zdrapil ho za plece. – Nerob hlúposti!

Veď ty si Štopeľ! Ty si Trubač! Trubač!

A prudko ním zatriasol. Bál sa o seba v zúfalom snažení, ktorým

chcel oživiť ostatné iskričky vedomia svojho niekdajšieho druha, čo

zapadli do hlbokého popola.

– Poľnica! Poplach!… Štopeľ, skús rozmýšľať!

– Načo…? – spýtal sa neisto. Stáli a mlčali.

– Nepamätáš sa? Carew! Saidža! – Počkaj… Saidža sa mi vidí…

Áno!… Ale čo?

– Pozri sa, Štopeľ… Vezmime to po poriadku, – naliehal

vzrušene a netrpezlivo. – Saidža bola dcérou slepého Bochura…

– Bochur! – ozval sa Štopeľ a oči sa mu zhrozene zaligotali. –

Daroval mi dýku. Peknú dýku! Pretože som mu ostrihal jeho starú

kozu. Ty!… v tom čase… väzeň… áno, bol si niekde vo väzení. V

Marake… nie, v Orane.

– Hlúposť! Bol som ešte tam, keď Bochurova koza zdochla!

Čierna koza s bielym fľakom na čele…!

– Áno! Koza žije!… Počkaj!… Akože sa to… Aha! Jakub! To

predsa nie je možné! Toho prekliateho rána, keď sa stala vražda,

ležal mu Jakub pri nohách, ale už zdochnutý. Ešte večer oblizoval

zelenú sieť proti moskytom, lebo ju považoval za krmivo… Lenže

ráno už nežil. A to je nesporné!

– Ja som ju ostrihal! Áno! – dychčal. – Jakub!… Ja… Toto je

zasa aké mystérium? Akoby sa z tejto odpornej noci z ničoho zrazu

len rozhýbalo hnusné tajomstvo, ktoré už považoval za mŕtve. Čo sa

tu začína?

– Koza sa volala Jakub? – spýtal sa Rouen, ktorého dosiaľ

nepozorovali, hoci stál pri nich.

– Je to smiešne… a predsa len čudné… – odvetil Fécamp neisto.

A cítil, že na samom dne všetkej viny a kliatby ho čosi hryzie. – Tú

kozu jej majiteľ už dávno oplakal, lebo jedného prekliateho rána

zdochla. Videl som ju.

– Hm… Neverím, že kozy chodia mátožiť… – hundral Rouen. –

Kedy ste ju videli zdochnutú?

– Keď zabili kapitána Villiersa.

– Zabili? – začudoval sa Rouen. – Nuž a nezavraždili ste ho vy?

Šikmé lúče vychádzajúceho mesiaca matne osvetľovali nočný

rozhovor. Hľadeli si s Rouenom navzájom uprene do očí.

– Ako to… že poznáte… môj… prípad? – spýtal sa s vyschnutým

hrdlom, no Bielovlasý, Čo Má Zrkadlo, neodvetil.

Púšťou sa šuchol slabučký vánok a na tmavé skaliská vyskočili

nové zrnká piesku. Z horúcich skalín sálala páľava, ktorá vsiakla do

nich ešte vo dne.

Uprostred plošiny sa rozhorela vatra vysokými plameňmi. Vôkol

nej sa mlčky krčili tiene.

– Bol si… zradca… – habkal Trubač, ale hneď zmenil tému. –

Bochur mal rád tú kozu.

– Pravdaže! – skríkol vedľa nich Naftalín, ktorý vyliezol spoza

brala. – Koza znamená krajčíra a každý ju má rád. No nie?

A poskočil pôvabnými tanečnými krokmi, kývajúc pritom

dáždnikom.

– Bochur ma mal rád… – silil sa Štopeľ so zvraštenými obrvami.

– On vravel… Saidža neverila… že si… zradca…

– Zradca! – zaškriekal Naftalín. – Okamžite opusťte tieto skaly.

Slušní ľudia neodpykávajú svoj trest v spoločnosti zradcu…

– Mlčte! – zahriakol ho Fécamp, radšej chcel niečo počuť o

Saidži.

Lenže Naftalín sa rozzúril. Zahodil dáždnik a s revom sa doňho

pustil.

– Zradca…!

Je možné, že šialenec bol mocnejší, ale skôr, než by to bol mohol

dokázať, Fécampova päsť ho švihla po brade, že bez slova odkväcol.

– Mon Dieu…– zahundral Rouen. – To bol úder!

– Pokračuj! Čo si si ešte zapamätal?

– Saidža písala… list tebe…

Pochovaná tragédia ožívala čoraz ostrejšie. Čo sa to tu začína,

keď podľa jeho vedomia sa už všetko skončilo?

– Povedala aj Carewovi, že ľúbi teba. Bála sa… že sa

pozabíjate… ty a Carew… Preto sa robila, že vás rovnako…

Čože? Saidža ho ľúbila? Iba sa bála, že si s Carewom navzájom

vykrútia krky? Áno! Oh… toto je dosť možné…

– Veru tak. Teba… uväznili… – pokračoval Štopeľ. A ona… ti

písala. Videl som… Dlhý… list. Carew jej povedal, že ti ho dá.

Stál ako socha. Dusili ho všetky tajomstvá, všetky tiene

zlorečenej noci. Nedostal nijaký list… Carew mu ho nedal. Ukradol

ho. A oklamal Saidžu…

– Potom, – pokračoval Štopeľ, – prišla… tvoja odpoveď…

– Netrep do sveta! Nedostal som nijaký list a nič som nenapísal!

– Doniesol ho… Carew… Povedal, že… je to tvoj list… a že si

ho napísal… Carew ho prečítal Saidži… Písal si jej, že si ženatý.

Aby na teba zabudla… Že ju nechceš… a jej amulet bol tiež… v

liste.

Horúce skaly, prach, šelestiaci v letku… to všetko ho nútilo, aby

začal revať, skuvíňať, nariekať.

Aká čudesná, príšerná noc si dovoľuje vyčíňať v Brigáde

kostlivcov… práve tu rozmotávať toto hermeticky uzavreté, zhnité

tajomstvo?

Carew je podlý falšovateľ! Rozchýril o ňom, že je ženatý!…

Úbohá Saidža!

Okolo ohňa sa rozľahlo akési čudné mrnčanie. Meravo zízajúce

oči sa pomaly opíjali zábleskmi plameňov a hľadali čosi za

nepokojnou dúhou preludov.

Aj Štopeľ chcel odísť, lenže Fécamp ho zadržal:

– Povedz… čo je… so Saidžou…?

– Saidža… – rozmýšľal Štopeľ a trel si spánky. – Saidža… Joj!…

Čosi sa s ňou stalo… Áno… Áno… – Potom sa udrel po čele a

radostne skríkol: – Už viem… Pravdaže!… Saidža sa zabila…

Vietor nad ich hlavami zosilnel a zaburácal. Rozmetal vôkol nich

piesok a prach. Oheň, rozdriapaný na franforce, zúfalo sa

roztancoval. Pod bralom, kde sa biely svit mesiaca rozprestrel ako

snehové pole, sedel opustený šakal s rozkročenými prednými nohami

a žalostne, chrčivo zavýjal na vzdialené hviezdy…

2

Utiecť!

Najdôležitejšia je tu smrť vlastného Ja. To je isté! Tu niet väzby a

niet oslobodenia: toto je doživotný rozsudok smrti!

Beda tomu, kto sa v hrobe tacká zaživa, obťažkaný myšlienkami,

minulosťou, túžbami, kto ešte verí, že je dôležité, ak je čosi zlé alebo

ak čosi bolí; nazdáva sa, že je rozdiel v tom, ak drží čakan on, alebo

iná dlaň, ku ktorej rušivým spôsobom patrí aj nejaký chlap, a má ešte

vieru, nádej i názor.

Toto je však Brigáda kostlivcov!

Fécamp si už uvedomil, že mu ústa zostávajú často otvorené, čo

zasa zvlášť hlúpo uniformizuje tváre tu hore. Lenže pľúca tak

vydierajú viac vzduchu z tohto nedýchateľného povetria. Do

blízkosti tancujúceho ohňa sa prikradol večer.

Ohňokrst!

Nepokojný purpurový pruh tancuje… Plápolajúce pruhy sa derú

ponad seba a keď na ne hľadí takto, s rozšírenými zreničkami…

Hop!

Rýchle sa čosi mihlo, roztancovalo, ale už je to tu… Obraz sa

čistí… Dve štíhle veže… Due Torri!… Bologna! Áno.… Pozrime sa,

veď toto je Piazza Nettuno! Mrežové vráta starodávnej budovy sú

otvorené. Koľko kvetín! A fontána soptí v žiare elektrických svetiel.

Čo tu hľadá Carew? Ten darebák, psí syn Carew a tá ženská z

Foliés… Čoraz viac tvárí, domov, svetiel…

Hoho! Svet tancuje!

Známa tvár s milým, širokým úsmevom… Priezračné oči ako

belasý akvamarín sa ligocú… Veď je to Agnesa! A smeje sa, ako

mala vo zvyku, so slzičkami v očiach; ona je také jemné, citlivé

stvorenie. Čistý, hrdzavý lesk jej vlasov a študentský smutná tvárička

vyzerá ako Hamletov portrét, dospievajúci k tragédii… no a

pozrimeže… Kráčajú!… Ruka v ruke ako malé deti! Ľudia sa za

nimi obzerajú. Lenže kto sa tu stará o ľudí?

Plameň tancuje!

Brigáda kostlivcov sa skrčila vôkol vatry. Je hodina Ohňokrstu…

Sedia a v očiach, napätých na prasknutie, sa im odrážajú tancujúce

plamene… A ktorýsi sa tíško ozval:

– Jaj.

Oheň praská, svetlo tancuje.

– Čo sa deje v Údolí?

Krčia sa, hľadia, nevedia. Ktosi chrapľavo skríkol:

– Plniace pero. Zahučali svorne:

– Plniace pero! To je dobré…

– Plniace pero je veľmi dobré… – oznamovali si navzájom a

súhlasne prikyvovali.

Oči sa im lesknú a hľadia do malých, centimetrových

plamienkov… Oheň tancuje a plamene sa podobajú plniacim perám.

Jemná mužská ruka píše… plniacim perom. Položí na písmo pijavý

papier… Písací stôl… Písací stôl sa rozplýva v dyme…

– Jaskyňa, – ozval sa Slobodník, Čo Má Opasok… – To nie je

dobré. Mohla by byť aj tu!

Škrekľavo ho zahriakli. Piesok šuští. Ktosi zvrieskne:

– Hala! Hala! Obrovské nadšenie.

– Hala!… Vstupná hala… Športová hala… Výborné… Hala…

– V Údolí sú mnohé hlasy! Bol som…

– Aj ja…

Hlučne sa tešia slovu. Plameň tancuje… meravo hľadia. Vidia ho.

Údolie. Miesto, kde je domov, veľa vody a času. Kde je minulosť.

Rodina, radosť, čistý vzduch. Aj haly.

– Čo ešte bolo v Údolí? – zavrešťal Figaro.

– Zákazník, – skríkol barón Naftalín. – Strieborné lamé s

nariaseným živôtikom a nadčasové hodiny. A veľa trápenia so

starými dámami.

Ktosi po ňom hodil kameňom. Kyjak Volpi prehrabával vatru.

Plameň sa mocne rozhorel.

– Nedeľa! – zapišťal Krivochod Manski. – V Údolí Boli nedele…

– Nedeľa Je dobré slovo. V Údolí boli nedele!

– Aj tu sú.

– Ale kto o nich vie… Nik!

– Nedele niet!

– Tak je, – zapišťal barón Naftalín. – Nedele niet, sú iba

nadčasové hodiny. Šičkám treba platiť!

Čudným, hlbokým hlasom sa ozval Dvojzubý, Čo Má Klobúk.

– Čo vidíš v plameni ty… čo sedíš tam pri kameni?

– Nedívam sa… odvetil ticho. – Vidím všetko aj bez ohňa. Bol to

Slepec, Čo Má Lampáš.

Na chvíľu zmĺkli.

Žlté kopčiská púšte sa v diaľave rozprestierajú pod kopulou

tmavého neba v čudesnej žiare. Závan vetra z času na čas prebehne

nad nimi s dunivou piesňou a otĺka skaly.

Ktorýsi trestanec zhlboka vzdychol. Kyjak Volpi sa chystal

prehovoriť…

Vedeli to, netrpezlivo sa pomrvili na svojich miestach a

pripravovali sa počúvať. Obrovitý príslušník tejto brigády nežijúcich

meravo hľadel, chrčal, vzdychal a vypliešťal oči… Napokon sa

ozval:

– Ženská…

Začudovane vzdychy sa rozľahli, ako keby ich drvil tichý strach:

– Ach, ženy…

Vietor zahučal. Nik sa nepohol, až zrazu ktorýsi bolestne

zaplakal:

– Jaj!… Jaaaj!… Jaaaj!…

Noc za zachvela žalostným vzlykotom… Akoby to bol nacvičený

zbor. Kostlivci si zvierajú tváre v dlaniach, kolíšu sa z boka na bok

alebo sa držia za plecia.

– Jaaaj!… Jaaaj!

V mĺkvom Údolí sa v tomto okamihu strhli trestanci i stráže:

„Brigáda kostlivcov narieka…“

– Jaaaj… jaaaaj…!

Jagá sa už iba dohasínajúca pahreba a zborená hranica nechce

ožiť ani pod Volpiho dychom.

O hodinu je už všade ticho. Kostlivci v nepokojnom spánku so

zvrašteným čelom dychčia a nariekajú aj vo sne. A Volpi nahlas,

bolestne, pod ťarchou vlastného utrpenia, túžob a beznádeje si

zhlboka vzdychol a potom zo spánku zamrmlal:

– Oj!… Hala…

A potom už hučal iba vietor nad skaliskom.

DVANÁSTA KAPITOLA

1

Akýkoľvek počin na Pekelnej streche rodí ovocie strašidelných

obratov v bleskovom slede.

Neviditeľný tank spravodlivosti nepozná prekážky, a ak sa už raz

rozhýbal, v jeho rachote ohluchne a mizne všetko ľudské snaženie.

Kliatba, ktorej sa Fécamp podvolil, prenasleduje ho aj tu hore.

Večer.

Po práci Rouen povedal, že sa cíti veľmi zle.

Situácia bola trošku divoká. Nebolo Slabej Hyeny. Nik nebol

ochotný umrieť. Noví väzni neprichádzajú. Starí sa držia.

Takto sa nedá žiť. Celé týždne mávali navyše aj dve až tri dávky.

Lenže teraz sa už rozkladá aj posledná mŕtvola natoľko, že ju musia

poslať do Údolia.

Ukazuje sa, že situácia sa zlepší.

– Bielovlasý, Čo Má Zrkadlo, je zo dňa na deň slabší, – zarehotal

sa anonymný kostlivec a ostatní si už čvirikali veľkú zvesť:

– Budeme mať Slabú Hyenu…

– Jesť!… Jesť…!

Rouena pochytil malarický záchvat. Zdrvil ho tak mocne, že ráno

sa nevládal postaviť na nohy. Fécamp ho našiel asi päť metrov od

kraja skaly. Namáhavo sa plazil, aby sa dostal k okraju, ale Kyjak

Volpi mu zastal cestu.

– Zoskočiť je hriech! Šesťdesiattrojka ho odviedla na plošinu.

– Nechajte ma pokojne umrieť!

– Nezmysel! Dáte sa do poriadku a hotovo! Ľahnete si pod

barónov dáždnik. Haló! Urodzený pane! Dajte mi ten váš dáždnik!

– Kúpte si ho, pán Aktovkár! Minule som vás chcel zbiť, lebo ste

vlastizradcom, a vy ste ma ešte kárali. Hnevám sa na vás!

– Ja váš dáždnik nepotrebujem, Ale tento človek je chorý. Hádam

len nie ste bezcitný lump?

– Ale hej! – odvetil krajčír oduševnele a veselo. – Tak vás teda

budem mlátiť tak dlho, kým moje želanie nesplníte.

– To by som bol dosť nerád! Radšej vám parazól požičiam, ale

pekne vás prosím, dajte naň pozor, a až pán Rouen umrie, hneď mi

ho vráťte…

– A pracovať bude kto? – ozval sa Figaro.

– Ak musíme namiesto neho robiť, zjeme aj jeho dávky?

– Dám vám polovicu mojej dávky, – ponúkol im Fécamp a

zmocnil sa ho taký hnus, že musel zavrieť oči.

– To je zle! Silná Hyena musí žiť!

– Žiť za každú cenu!

– Kto sa priblíži, zdochne! – zreval Fécamp.

Zodvihol čakan. Bezradne civeli naňho a v pľúcach im pískalo.

– Fécamp… – zašepkal smutne Rouen, – Prečo vlastne?… Je to

zbytočné… verte…

– Nelámte si hlavu. Radšej spite.

Večer sa nehrali na Ohňokrst. Skaliskom sa rozľahol rev.

Chýbala Rouenova práca. Rozkladajúcu sa mŕtvolu spustili do

údolia. Mŕtvoly niet, vykonanej práce je menej.

– Nepotrebujeme Slabú Hyenu! – skríkol Figaro.

– Nepotrebujeme!… Radšej viacej jesť.

– Viacej, viacej… Dychčali.

– Odhlasujeme, že Slabá Hyena nie je Hyenou…

– Nie, – povedal Fécamp. – Nechajte ho žiť… „Čosi len musí

byť“ – citoval podľa ich vlastnej morálky.

– Už nemusí byť! – zabrechal Dvojzubý. To bol ten, Čo Má

Klobúk, a denne ho niekoľko ráz nadvihne.

– Treba jesť!

– Jesť!… Jesť…!

A divoko dychčali a hrozili päsťami v rastúcom hlade.

– Vykúpim Slabú Hyenu… – skríkol väzeň číslo 63. – Dám

tretinu svojej vody a polovičku stravy!

Horko-ťažko pristali. Fécamp sa im zdal mocný. Hundrali a

rozišli sa. Rev stíchol.

Na druhý deň odovzdal Fécamp tretinu svojej vody a polovicu

stravnej dávky Brigáde kostlivcov ako výmenu za Rouena. Ani sám

nevedel prečo. Nové poriadky tu tak či onak nenastanú. Slabá Hyena

musí zdochnúť, a tak je to aj správne.

Rozkazuje nám skalisko. Horúčava! A jediná radosť, jediný cieľ

žitia, ktoré môže tunajšie živorenie poskytnúť, je: Jesť! A živoriť v

omamných predstavách. Hľadieť do ohňa a veriť. V To, Čoho Niet.

Nedostatok vody a slabá strava ho do večera zmorili.

– Čo ťa to napadlo? – oslovil ho Štopeľ.

– Pretože, – odvetil Fécamp a dodal s čudným úsmevom: –

Pretože čosi len musí byť.

– Musí? Takto vyrevuje zbor Hyen, keď si Brigáda kostlivcov

pripomína, čo to bol Hlas. Lenže čo je Čosi?

– Neviem, ale musí byť, pretože čímsi to predsa len je, i keď o

ňom človek nevie. Je to nehmatateľné.

Fécamp sa bezvládne zvalil na skalu. Kameň bol vlažný.

Odporný, hladký a teplý.

– Tak je, – povedal Štopeľ a vdýchol do seba vzduch v rýchlom,

udivenom a vreskľavom tóne. – Máš šatku. – A ukázal na Fécampov

šál.

– Nie je to fuk?

– Je to dôležité! – zahľadel sa naňho Štopeľ ustrašene. – Je to

veľmi dôležité!… Tu je iné, keď je to pravda, a iné to, „čo nie je

tak“… Tu je dôležité všetko, čo vlastníš. Lebo ten, čo nemá nič, sám

je ničím… A ja som nič! Nemám nič, čo by bolo iba moje. Som

Štopeľ, Čo Nemá Nič. Pozri sa, tu je Slepec, Čo Má Lampáš. Keby

nemal lampáš, bol by aj on ničím.

– Nesvieti…

– Ale Čosi má! Dôležité je, aby každý čosi mal. Aj keď to

nesvieti!

Obkolesili ich niekoľkí trestanci. Boli rozčúlení. Ponevierali sa

okolo. Rouenove vzdychy ich priam elektrizovali.

– Čo je? – spýtal sa ktorýsi kostlivec.

– Hádka, – odvetil Figaro a s rehotom kýval hlavou.

– To je dobré slovo…

Rouen vzdychal, ostatní naňho hľadeli.

– Slabý je…

– Veľmi slabý, – šepkali si radostne.

Prišiel Kyjak Volpi.

– Máme tu hádku! – oznamovali mu, pretože sa robili dôležití ako

decká, ktoré sa občas smú o niečom vyjadriť, a rady to využívajú.

– Hádka je… Hádka…!

Fŕkali, poskakovali a dychčali. Spomedzi roztrasených vrchných

pier sa vycierali zversky zožltnuté, vlhké ďasná.

– Kto si? – zaútočil Volpi na väzňa číslo 63. – Kto ti dal meno?

Podľa čoho si dostal meno? Máš niečo?

– Ja sa nikomu nepodvoľujem, – odvetil Fécamp. – Mňa

pomenovali preto, lebo mám päsť.

Volpi si ho premeral odhora až nadol. Vycítil, že s jeho autoritou

je zle. Vykročil k Štopľovi.

– Aj ty len čušíš… – povedal a na pleci sa mu pohol kyjak. – Ani

ty nič nemáš, iba vyvádzaš a robíš neplechu!

– Vyvádza!… Robí neplechu…!

Musia mať namiesto Rouena mŕtvolu za každú cenu!… A je tu

Štopeľ! Nemá nič, nemá nikoho, bude z neho dobrá mŕtvola!

– On nie je Päsť, – zapáral za chrbtom Figaro.

– Toto je Štopeľ, Čo Nič Nemá…

Štopľovi zbeleli pery. Ktosi ho posotil dopredu a tresol latou po

pleci. Tvár mu ovial odporný dych.

– Aj on čosi má! – zreval Fécamp a postavil sa pred neho.

– Čože? – spýtali sa kostlivci a jeden z nich sa prikradol k

Štopľovi s kusom útočne otrčeného ostrého plechu.

Fécamp ho odhodil jediným švihnutím päste. Kruh sa uvoľnil.

Stáli a divoko dychčali. Napokon stíchli, Fécamp stál pred trubačom

s rukami, skríženými na prsiach a ostro vyhlásil:

– Toto je Trubač, Ktorý Má Priateľa!

– Trubač, Ktorý… Má Priateľa!… – skríkli zdesene. – Áno, to je

on. On je náš Trubač!

– Zapamätajte si to! Má meno, ktoré ho oprávňuje sedieť pri

Ohňokrste v prvom rade, pretože ste videli na vlastné oči, aký je

bohatý: to je Ten, Čo Má Priateľa…!

2

Ráno odchádzal do práce, v hlave mu hučalo. Ťahal to už tretí

deň so zníženou dávkou vody i tej mizernej, skúpo prideľovanej

stravy. Zatackal sa. Čo teraz? Nevydržím? Pracoval až do obeda s

príšerným vypätím síl.

– Fécamp, – oslovil ho Rouen na poludnie, – nevydržíte to ďalej.

– Otázka znie skôr tak, do akej miery ste ešte chorý!

– Horúčka prešla.

– Tak pozajtra ste na nohách.

Hodil sa k chorému na skalu. Jedným okom sledoval Brigádu

kostlivcov. Dnes sa ešte neodvážia. Lenže ak zoslabne ešte viac…

Hádam už zajtra.

Podišiel k nemu vyškľabený barón Naftalín a obočie mu

začudovane vyskočilo nahor.

– Odpusťte, ak vyrušujem…

– Želáte si? – spýtal sa Fécamp.

– Maličkosť, iba azda toľko, pán Rouen, že kedy sa vám uráči

umrieť, ak vás otázka neuráža?

– Hm… kvôli dáždniku?

– Pravdaže! Nechcem vás naháňať, božechráň, pre ten dáždnik sa

ponáhľať so smrťou nemusíte, pýtam sa iba pre vlastnú orientáciu.

– Hybajte do boha, urodzený pane, lebo vám rozmlátim gebuľu, –

ozval sa Fécamp.

– Vážne? – zaujímal sa Madame Alfréd zvedavo. – To by som

radšej z programu vynechal, ak sa nenahneváte.

– Tak odpáľte!

– Len chvíľočku. Pozrite sa, pán kolega Fécamp, rád by som vám

ponúkol zo svojej vody.

– Vďaka vám, urodzený pane, ale vodu potrebujete aj vy.

– Pravdaže, milý pán Fécamp, pravdaže, lenže ak ochoriete aj vy,

môjho dáždnika sa nikdy nedočkám. A rád by som tomu predísť. – A

vzal Rouenovi svoj majetok.

Schmatol Fécampa pod pazuchu, podeliac sa s ním o tieň svojho

dáždnika, a odtiahol ho nabok.

– Povedzte mi, ale vážne… kedy ste ochotný splatiť niečo na

konto toho účtu? Môžete mi platiť v splátkach.

– Dajte pokoj!

– Mám prísť prvého…?!

Fécamp sa zvrtol a vrátil sa rýchle naspäť. Musí dávať pozor na

Rouena. Rozhorčené Hyeny Brigády kostlivcov sa potulujú v jeho

blízkosti. Videlo sa mu, že sa opäť čosi chystá. Opäť vystrel barónov

dáždnik nad chorým a zaspal po jeho boku.

Cirkus sa začal na druhý deň. Ráno sa zborové rozrevali:

– Je málo práce! Málo jedla!

– Žiť za každú cenu!

– Žiť! Žiť!

Volpi bol poriadny dlháň a jeho vpadnuté oči sa strácali pod

vysokým čelom. Špicatá, úzka brada a vypuklé lícne kosti na prvý

pohľad pôsobili dojmom, akoby ho boli už zaživa vypreparovali na

kostlivca.

– Hyeny! – zreval. – Odo dneška nepotrebujeme nič, čo nie je

voda alebo potrava!

– Netreba! Bielovlasý, Čo Má Zrkadlo, je slabý!

– Tu niet Zákona! Chceme jeho dávku…

Potom zrazu zavládlo ticho. Dychčanie Brigády kostlivcov

prekypelo v horúcom vzduchu.

– Zabijeme Rouena! – Zvrieskol Kyjak Volpi.

– Zabijeme… Nepotrebujeme ho!

Rouen to všetko počúval. Nehybne ležal pred nimi. Fécamp

kývnutím ruky privolal baróna Naftalína, ktorý sa nablízku

prechádzal kratšími i dlhšími tanečnými krokmi ako povrazolezec,

pričom si pospevoval staromódnu pesničku o tom, že tanečnice v

Orfeu ho pozdravujú už z diaľky, len čo vkročí do miestnosti vo

svojom vznešenom, oslepujúcom fraku.

– Povedzte, urodzený pane, ste silný? – spýtal sa Fécamp.

– Pravdaže. Chcete jednu po papuli?

– Ďakujem. Verím vám. Je možné, že sa budeme biť.

– Hádam vy mi chcete streliť po papuli?

– Biť sa budeme my dvaja. Ide o priateľa Rouena.

– Lenže ten je taký slabý, že ho môžete zahlušiť aj sám. A potom

mi ráčte vrátiť dáždnik.

– Môžem s vami rátať aj proti Brigáde kostlivcov?

– Môžete!

Zrazu sa pri nich objavil aj Štopeľ. Trubač, Čo Má Priateľa.

Hundranie akoby stemnelo a zosilnelo v hrmenie…

Potom k nemu podišiel Volpi na čele Brigády kostlivcov. Chcú

žiť!

– Žiť za každú cenu! – zvrieskol Figaro.

Obšmietali sa už celkom blízko. Na ich čele stál Kyjak Volpi.

Fécamp stál pred Hyenami so skríženými rukami. Na okamih

zmeraveli. Čo chce tento chlap? Šesťdesiattrojka sa prichystala na

prejav k masám.

– Počúvajte teda, – začal zhurta. – Odpoviem vám! S okamžitou

platnosťou ruším akékoľvek Hyeny. Nechutí mi mäso zdochlín…

Nebudeme viacej jedávať dávky mŕtvych ľudí! Nechcem byť

Hyenou… Boli sme ľuďmi a budeme nimi opäť. Toto sa, žiaľ, nedá

len tak vyliečiť… Odo dneška teda nebudeme mŕtvych odkladať…

Brigáda kostlivcov umrie na novú chorobu: stanete sa ľuďmi.

Schôdzu končím… Hyeny, okamžite marš odtiaľto!

A keďže vedel, že v horúčave sa slová vyparia rýchlejšie než

živiny z tela, pravou päsťou odsotil Figara, ľavou rukou zas jedného

zdrapil a odsotil medzi ostatných. Volpiho, ktorý sa naňho vrhol,

vybavil jediným mocným kopancom a vytrhol mu z hrste kyjak.

– Volpi nie je viac Kyjakom! – zreval a odhodil palicu… Padla

dolu zo skaly… Dolu!

Do Údolia…

Bola v tom akási hrôza… Veď tu mali iba jediného, starého

Kyjaka, na ktorého privykli… Ako majú odteraz žiť, keď už neplatí

Zákon…?

Zaútočili naň s divokým krikom.

Ležiaci Rouen ich pozoroval. Tento boj sa nepodobal nijakej

bitke na svete. Ruvali sa v šesťdesiatstupňovej horúčave. V týchto

podmienkach umrie od jedného úderu päsťou aj ten, čo ho uštedril.

Štopeľ čiže Trubač, Čo Má Priateľa, zbavil sa dvoch kostlivcov

kopancami, lenže potom sa zvalil a ostatní sa naňho vrhli…

Lebka drobnej postavičky detského výzoru rozletela sa na črepiny

ako vaječná škrupina, keď sa horeznačky zvalila na skalnej pološine.

Hyeny sa hnali zo všetkých strán. Ruvačka… Aj. Fécamp stratil

rovnováhu. Až potom sa stal zázrak!

– Dajte pozor, prosím! – škriekal veselý hlas. – Dovoľte… idem

vás pozabíjať…

Držal ozrutu nad hlavou… Trestanci zdesene odskakovali.

Madame Alfréd kráčal k nim s metrákovou skalou v rukách.

Koľko sily je v tej čudnej postave!

– Hop…!

A tresol skalu medzi chlapov. Odskakovali na všetky strany a

skuvíňali.

– Prestaňte, páni, lebo vás rozsekám… – povedal barón Naftalín a

pohrozil im prstom. – Nevyvádzajte neplechy…

Volpi dychčal a stieral zo seba prach. Fécamp i Štopeľ, dotrhaní a

skrvavení, sa pomaly zviechali… Dlho mlčali. A mali už aj mŕtvolu.

Toho, čo si rozbil lebku.

– A… čo bude… teraz? – spýtal sa Volpi.

Obstali mŕtvolu ako vlci, čakajúci iba na signál náčelníka svorky,

aby sa na ňu vrhli a zožrali ju.

Fécamp si premeral znetvorené postavy na rozpálenej, príšernej

plošine Pekelnej strechy ako vo vidinách. Poloslepý kostlivec sa

nahlas rozosmial. Tešil sa, že majú mŕtvolu.

– Jesť! Jesť!

Skuvíňanie, dychčanie, hundranie… Čo teraz? Plochá skala.

Nikde ani steblo trávy, ani škvrna tieňa, nijaká štipka nádeje.

Túžobne hľadeli na mŕtvolu! Fécampov hlas vydal príkaz:

– Okamžite poslať mŕtvolu dolu! Zdesené ticho.

– Ste ľudia!

– Tak potom musíme zomrieť…

– Musíme zomrieť… – skríkol nahlas trestanec číslo 63. –

Zomrieme, ale sme ľudia!

Tej noci naskočila ľuďom v údolí husia koža, pretože Brigáda

kostlivcov nariekala ako ešte nikdy. A výťah zniesol strážnej smene

do búdy čerstvú mŕtvolu…

3

V noci sa prehadzovali na vlažnej skale, hladkej sťa krieda, v

zlých snoch. Horúčava sálala zo skál do ovzdušia.

Rouen sa trošku prebral. Nabral síl. Sedeli s Fécampom bok po

boku.

Mlčali, Ktosi na horúcom kameni zavzdychal a prevracal sa na

chrbát. Iný zasa tíško chrčali

– Fécamp…

– No?

– Nechcem sa vám poďakovať za to, čo ste pre mňa vykonali.

Načo? Slovami sa to aj tak nedá…

– Spite!

– Naozaj ste vraždili? Šesťdesiattrojka neodpovedala.

– Máte pravdu. Nemám právo od vás vyzvedať, ak som už

dovolil, aby ste mi zachránili život.

– Čo chcete?

– Pokiaľ viem, ste vlastizradca a zákerný vrah.

– Je to tak, – odvetil sucho.

– Nemôžem… uveriť…

Mlčali, Vychádzajúci mesiac zalial púšť strieborným prízrakom

pokoja.

– Počúvajte, Fécamp. Vážne trváte na tom, že ste aktovku ukradli

vy?

– Áno.

– A keby ste sa odtiaľto dostali, mohli by ste sa jej zmocniť?

– Hm… Prečo vás to zaujíma?

– Pozrite… Viem aj ja, že v tej taške sú obrovské hodnoty. Keby

som vás odtiaľto dostal, poľahky získate za ňu aj dva – tri milióny.

– Odkiaľ to viete? A vôbec, kto ma chce odtiaľto dostať?

– Mohol by som… Tam dolu je poddôstojník, čo drží s beduínmi,

a ja…

Zmĺkli. Ktorýsi kostlivec v dusivej horúčave nahlas zavzdychal.

– Tak čo? – spýtal sa Rouen. – Fifty-fifty?

– Nechajte ma!

Odvrátil sa a privrel oči. Aká podlosť! A nemôže mu ani

povedať, že ním pohŕda. Veď Rouen sa napokon nazdáva, že sa

zhovára so zradcom. Čo on môže vedieť o tom, že Fécamp platí touto

svojou biedou za Carewov sladký život?! Pretože peniaz v hodnote

piatich sous nepadol na svoje písmo. Preto teraz musí byť tu.

Tej prekliatej noci, keď losovali o život alebo o smrť, bol tam s

ním a Carewom aj Štopeľ. Hlava alebo písmo!

Keby sa dnes priznal, že je nevinný, neuverili by mu.

Vysmiali by ho.

Ležal celé hodiny s otvorenými očami. Sníval o Carewovi…

o Saidže… Minca sa zaligotala, zakrútila, dopadla na dosku a všetko

sa skončilo: Hlava.

A toto je zasa čo?! V blízkosti zachytil čudný zvuk.

Ktorýsi zo spáčov sa opatrne, štvornožky zakrádal… Tam ďalej

vstal, prekročil dychčiace, spiace postavy, blíži sa…

Rouen…

Sotva sa vliekol… Teraz si sadol, hruď si pritlačil oboma

dlaňami.

Kam sa zberá?

Zakrádal sa za ním opatrne, plaziac sa po bruchu.

Rouen sa postavil celkom na okraj priepasti. Vybral z vrecka

akýsi papier, ľahol si na brucho… Čosi vzbĺklo.

Papier musel byť preparovaný nejakou zápalnou petrolejovou

látkou, lebo po vzbĺknutí horel čudným, ustáleným veľkým

plameňom, takže ho museli zbadať aj v údolí.

– To je signál.

V nasledujúcej sekunde bol pri ňom.

– Čo ste to robili?

– Signalizoval som, – odvetil Rouen pokojne.

– Komu?

– Do toho vás nič…

– A keby som vás teraz odtiaľto sotil dolu?!… No?… Rouen

pokrčil plecom.

– Tak teda spadnem. Hľadeli si do očí. Čosi zahučalo. Na vrchol

skaly dorazil výťah.

– Toto… poslali… po vás? – spýtal sa trestanec číslo 63 v

zhrozenom údive.

– Áno.

Pohľad malého sivovlasého chlapa zosmutnel a zahľadel sa kamsi

do prázdna.

– Som príslušníkom Tajnej služby. Prišiel som sem zároveň s

vami. A teraz sa vrátim a zreferujem.

A vliezol do koša.

Ktosi chrapľavo vykrikoval zo sna. Fécamp stál a smutne hľadel,

neschopný slova či pohybu.

Bielovlasý, Čo Má Zrkadlo, potiahol šnúru a výťah tichučko

odplával do tmy.

Do Údolia!

TRINÁSTA KAPITOLA

1

Pri každom zarážajúcom obrate sa Fécamp už-už nazdával, že

dráma sa chýli ku koncu. A zakaždým sa mýlil.

Spomedzi všetkých jeho omylov najťažší bol práve tento

posledný. Chcel zachrániť človeka za najťažších obetí, s nasadením

vlastného života, a zrazu len vysvitne, že chlap je príslušníkom

Služby.

Toto ním otriaslo – a poriadne. Už sa však nedalo nič robiť. Na

tomto mieste je naozaj všetko ľahostajné. Je v Brigáde kostlivcov.

Ich rozsudok znie: až do uvoľnenia priechodu. A to potrvá ešte

najmenej päť rokov. Kto sa toho dožije?

Mechanicky tĺkol skalu. Okolo neho ostatní. Lámali zrútené

skalné masívy s otvorenými ústami na päťdesiatmetrovom úseku.

Pod nimi blčala žltá púšť. V očiach im iskrilo.

Ako dlho je už tu? Dva týždne, dva mesiace? Sám nevedel.

Napriek príšerným podmienkam bolo utrpenie v týchto skalách

menšie. Človek v takejto horúčave buď stvrdne, alebo zhynie. Naučil

sa pracovať celkom mechanicky. Jeho mozgová činnosť pozostávala

z nejasných, kusých obrazcov, a pred očami sa mu všetko marilo iba

ako súvislé, monotónne hučanie: páľava rovnakých žltých farieb

alebo úplná tma pod hviezdnatým nebom, na ktoré trestanec hľadí

horeznačky a má pocit, že sa rozplýva nad krajinou ako jedno z

miliónov zrniek piesku.

Dvojzubý, Čo Má Klobúk, usadil sa pri ňom a pritlačil si dlaň na

prsia.

– Nejde to? – spýtal sa Fécamp.

– Ty si Päsť, – odvetil. – Žobrák, Čo Má Päsť. Bojíme sa ťa.

Zviechal sa a pracoval ďalej.

– Oddýchni si. Neublížim ti.

– Slabú Hyenu nechce nik, – odvetil smutne a jeho tvár vyzerala,

ako keby bola utiekla sem ktorási z múmií, rozvešaných na múroch

kapucínskeho kláštora.

Fécamp zachytil chvejúcu sa kostnatú ruku.

– Počkaj! Budem pracovať aj namiesto teba. Dvojzubý, Čo Má

Klobúk, sa posadil.

– Nepracovať je fajn, – povedal pokojne.

Fécamp tĺkol do skaly dvojnásobnou rýchlosťou. Medzitým

oslovil oddychujúceho.

– A nevieš, že sú aj iné veci, čo sú fajn, čo sú dobré?

– Čoby nie! Jesť je dobre. Aj spať.

Pri obede podišiel k nemu zasa Dvojzubý, Čo Má Klobúk. Nik

iný nebol nablízku. V otvorených ústach starého trestanca visel

medzi dvoma dlhými žltými zubami pramienok slín a jeho ústa boli

už iba tmavou, čiernou dutinou ako hrob. Bol už iste veľmi starý.

Skúmavo hľadel na Fécampa.

– Hybaj domov, – povedal stroho.

– Čože? – spýtal sa Fécamp. – Domov?

– Pôjdeš domov… Vek rozhodol ešte raz. Teraz, v jaskyni.

– A to je zas čo, ten Vek?

– Vekom bol najprv Slobodník, Čo Má Opasok, aj ja a ešte iní.

To boli staršinovia Brigády kostlivcov.

Pochopil. Moc medzi väzňami si udržali spočiatku tí, čo boli ešte

pred odsúdením najstarší.

(Pokračovanie v nasledujúcom zošite.)

– Vek zostarel. Potom prišiel Rotmajster, Čo Všetko Vie.

Mnohých zaškrtil, pretože ich nemal rád. Ale bol spravodlivý, a Vek

aj tak zoslabol, lebo sme bývali v jaskyni a jaskyňa znamená slabosť.

– Prečo ste nazývali Rotmajstra, Tým, Čo Všetko Vie?

– Lebo mal rád Písmo, Ktorého Niet. Preto ani nepracoval. Kopal

a hľadal.

– Čo hľadal?

– Písmo, Ktorého Niet. O Brigáde kostlivcov. Veľa jedol, lebo

musíme mať takého, čo ponesie zvesť. Toto sme takto chceli my.

– Akú zvesť chce odniesť?

Dvojzubý, Čo Má Klobúk, už iba dychčal po namáhavom

rozhovore:

– Nemohol odniesť zvesť. Iba keby uzrel Písmo, Ktorého Niet.

Čo to môže byť za Písmo, Ktorého Niet? Nejaký dôkaz, ktorý

rotmajster poznal?

– Prvý bol Vek, – pokračoval ťažko. – Potom Rotmajster, Čo

Všetko Vie. Potom Volpi našiel Kyjak… Tam… – ukázal smerom k

pracovisku. – Raz ráno Volpi povedal: Ja som Kyjak, A my sme mu

uverili, lebo zahlušil Rotmajstra, Čo Všetko Vedel. Teraz si prišiel

ty, Žobrák, Čo Má Päsť. A ty smieš odísť do Údolia, pretože

najväčším je ten, kto je žobrákom, a predsa má čosi, čoho sa musíme

báť… Poď teda!

Vykročil za dychčiacou postavou. A neozval sa.

– Vidíš, tam je Štopeľ, čiže Trubač, Čo Má Priateľa. Aj toto je

veľká vec, hoci sa nedá zachytiť. Iba slovo. A predsa je veľké. Ani

zjesť sa nedá. Ty si Žobrák, Čo Každému Dáva, a toto je to

najväčšie…

Dorazili k Jaskyni. Tu Odkladali mŕtvoly, kým ešte boli

Hyenami. A býval tu aj Vek. Pri vchode stáli dvaja. Ten, Čo Má

Pušku, a chlap s krivými nohami, čiže Červený, Čo Mal Tašku.

Uctievali si ho preto, lebo mnohí ju videli a ešte sa aj pamätali, aká

bola taška pekná.

Vo vlhkej jaskyni zostali nejaké súčiastky výstroja z minulosti,

keď ešte boli legionármi. Stôl, dve napodobeniny lavíc a dvere,

pristavené k zadnej stene skaliska. Nazývali ich Dvermi, Čo Nevedú

Nikam. Uctievali tie dvere ako modlu, a občas ustrašene pohladkali

ich hrdzavé kovanie. Mohol to byť kedysi vchod do doštenej chajdy.

Dvere sa stali modlou nedosiahnuteľnej viery a nádeje, ako aj

opasok, karabína a všetko, čo im tu symbolizovalo stratenú

civilizáciu. Keď aj niet z toho úžitku, možno to aspoň uctievať. A

uctievať je dobre. Zázračným, mystickým môže byť aj ten obyčajný

predmet dennej potreby, ak ho prostredie zbavilo praktickej

použiteľnosti. Podväzok na nohe je všedná vec. Len nech ho položia

doprostred pagody, stane sa z neho božstvo, budú sa mu klaňať a

prinášať mu obete, pretože, povedzme, lieči lepru.

Do jaskyne prišiel Vek. Vedeli, že príde medzi nich Fécamp.

Ozval sa Ten, Čo Má Opasok:

– Vieme o možnosti úniku.

– Ty si dobrá Päsť, – prisvedčil Červený, Čo Mal Tašku, a na

očiach sa mu zaťahoval zákal. – Uctievali sme si Dvere, Čo Nevedú

Nikam, pretože to bolo naše Tajomstvo.

Fécamp celý ohúrený stál vo vlhkej, plesnivej tme.

– Tajomstvo je toto, – pokračoval Červený, Čo Mal Tašku. –

Dvere totiž niekam vedú.

Schmatol kľučku a trhol ňou. Dvere sa vyvrátili. Fécamp videl

otvor.

– A toto je Cesta!

– Pred piatimi rokmi… Vtedy sme uvideli toto… Skulinu… za

ňou kamene a… prekážky: niet konca. Stena! A pracovali sme tu

potajomky, po nociach… Rozšírili sme otvor… Ostatným sme

povedali, že nevedie nikam. A uctievali sme svoje tajomstvo…

Chceli sme žiť. Ale teraz… už niet prekážky… ani kameňa, ani

steny…

Dvojzubý, Čo Má Klobúk, šiel prvý. Fécamp v jeho pätách.

Úzka, krivolaká, strmá cesta dolu. O dvadsať minút dorazili k

malému otvoru. Preliezť sa dalo iba po bruchu. Našli sa pri úpätí

skaly, presne na okraji púšte. Zazreli kúsok slnkom ožiareného

piesku.

– Prečo ste neodišli? – spýtal sa Fécamp.

Dvojzubý smutne pokrčil plecom.

– Kam?… Keď je to už takto. Dôležité je však Tajomstvo. Vedeli

sme o slobode. Uctievali sme Dvere a chránili sme ich.

– Ale oslobodiť sa je dobre. Žiť vonku. V Údolí. Dvojzubý

smutne zavrtel hlavou.

– Nie… Tu je istejšie.

– Prečo?

– Neviem. Istota je iba tu. Musíme tu zostať…– Brigáda

kostlivcov, umrlčie lebky, kosti… V Údolí nemajú radi kostlivcov.

Chytia ich, ubližujú im… Sú iní než ostatní… – Fécamp sa skrčil a

preliezol cez otvor o kúsok ďalej. Potom ticho vykríkol a plazil sa

späť.

Dvojzubý, Čo Má Klobúk, hľadel naňho.

– Nejdeš? Pôjdeš až večer?

– Ani večer, ani nikdy.

– Prečo?

– Lebo tu je istota.

Kráčali naspäť. Fécamp im nepovedal, že východ vedie do

opevneného priestoru, pretože sa nachádza na okraji letištnej plochy,

kde okolo betónovej pristávacej dráhy je vo dne v noci silná stráž.

Prečo by nemali veriť aj naďalej, že Dvere Niekam Vedú?

2

Fécamp sedel na skale a hľadel na hviezdy. Červený, Čo Mal

Tašku, ho opäť oslovil:

– A predsa musíš odísť.

– Si Päsť, Mocná Päsť. Budeš žiť a ponesieš zvesť, – oznamoval

Vek.

– Zvesti niet, – odvetil Fécamp smutne. – Rotmajster o nej vedel.

Umrel. Umriem aj ja. Aj vy.

– Niekto musí odtiaľto odísť. Aby sa vedelo. Slepec, Čo Má

Lampáš, prisvedčil.

– Musia vedieť.

Prihnal sa jemný prach a usadil sa im na tvárach. Rozišli sa.

Dotackali sa k svojim miestam na spanie. Štopeľ čiže Trubač, Čo Má

Priateľa, podišiel k Fécampovi až teraz. Ostatných nemal rád.

V Štopľovi čoraz viac ožívalo Údolie. Vzkriesilo sa v ňom Slovo.

Rozpamätal sa a rozprával. Alebo – a to je najčudnejšie – dokázal už

aj mlčať.

Zablúdil k nim netopier.

– Počúvaj… – ozval sa Štopeľ. – Rozmýšľal som. Kedysi som

počul pieseň. Kantínsky ju zavše spieval.

Tichučko si pospevoval. Veľmi smutne húdol a ľavý ukazovák si

položil na ľavé oko. Fécamp vydychoval otvorenými ústami drobné

chuchvalce tepla.

– Čo ťa to napadá? Načo rozmýšľaš? – spýtal sa Fécamp.

– Ustavične sa mi sníva o Trúbe, – odvetil, – Poľnica je dobrá.

Bolí ma to… Ach!… Zatrúbiť na poľnici… Bolo by to lepšie, lebo

tam je veľa vody…

Mesačný svit sa k nim náhle priplietol jagavým zábleskom a ako

sa rýchle vôkol nich rozlieval, stávala sa skalnatá plocha žiarivým

kusom ľadu pod končiarmi, zahalenými tajomnou tíšinou hmly.

Priložil si dlane na ústa ako lievik a pokúsil sa napodobniť

poplach odumierajúcim, chrapľavým hlasom:

– Tra… rá… Tra… rá…

Z hrdla sa mu vydralo smiešne zaškrekotanie: opustili ho sily…

Plošina vyzerala ako opustené bojisko. Porozhadzované handry,

spiaci kostlivci pod nimi, čo za vidna vzbudzujú ilúziu živých

tvorov.

– Carew! – ozval sa Štopeľ. Fécamp sa strhol:

– Čo máš s Carewom?

Čosi ho zadúša. Tento večer je horší a ťaživejší ako

predchádzajúce. Štopel sa rozchechtal. Potom živo a nervózne táral:

– Carew bol skvelý ksicht. Dobre som ho poznal. Aj mincu si

vypýtal odo mňa, aby ste sa zahrali o víno na Hlavu alebo písmo…

Pamätáš sa? Vtedy sme si vypili… Ty si ju hodil… a potom si

zaplatil!… Hahaha… Veru som sa vtedy nasmial…

– Čo sa máš na tom rehotať, že ktosi zaplatí zopár litrov

červeného vína?

– Ale psina bola preveliká… Lebo Carew si mincu pýtal odo

mňa. Tu ju mám… chránim si ju… Ako talizman.

Fécamp sa zhrozil. Tu, uprostred púšte, stretáva sa s mincou,

ktorá zapríčinila, že jeho osud sa namiesto žitia naplnil utrpením a

biedou.

– Ukáž, – ozval sa chrapľavo.

– Tu je… – odvetil Štopeľ. – Ale vráť mi ju, lebo to je môj

talizman… Ochráni ma…

Vyškieral sa a dal mu mincu do dlane. Fécamp uprel na ňu oči.

Hnedý peniažtek. Na ňom ošúchaný orol. Na tejto strane je akurát

Hlava.

Hlava! Obrátil mincu v prstoch…

A potom sa mu zdalo, že tmavá africká obloha sa naňho zrazu s

príšerným rachotom a hrmotom zrútila…

Aj na druhej strane mince bola Hlava!

Na dlani mu ležal zriedkavý nepodarok mincovne, ktorý sa musel

pri technologickom procese obrátiť a lis vyrazil Hlavu na oboch

stranách.

– Carew si mincu vypýtal odo mňa, aby s tebou vykýval… –

rehotal sa Štopeľ. – Všetci sme vedeli, že tá minca je chybná, iba ty

nie…

3

Čo si počne človek, ktorému ukradli jeho vlastnú tragédiu?

Čo si počne ten, kto bol presvedčený, že sa podobral na smrť,

útrapy a večné zatratenie, aby dokázal svoj skvelý, mužný charakter,

a naraz vysvitne, že je iba poľutovaniahodným bláznom, obyčajným

chumajom? Že nie je hrdinom, ale šašom.

Že nie je poľutovaniahodný, lež smiešny?

Nestojí s nepokrytou hlavou uprostred zúriaceho uragánu, lež

uprostred arény, a všetci sa na ňom smejú. Medzitým, pravda,

umrie… Ale ešte aj na tomto sa možno dobre zarehotať!

Vidina rozkolísanej oblohy, vlniacej sa krajiny a ligotavého

povetria sa rozplynutej Fécamp sa trošku pozbieral. Prešiel si rukou

po čele.

– Povedz, – ozval sa a na okamih sa zhrozil, že azda onemel,

pretože z hrdla sa mu vydral iba chrapľavý šepot: – Carew… si

pýtal… tento peniaz od teba preto… aby ma podviedol?

– Áno… povedal, že ste sa pomerili… A že s tebou výkyve…

Aby si zaplatil víno… A keď sa potom spýta, že kto má päťsousovú

mincu, aby som mu túto podal… Túto, čo má dve hlavy… Bude vraj

veľká psina, až ti to raz povieme.

Rozhliadol sa… Všade skaly a púšť…

Smrť, zápach, horúčavy, a neľudskosť…

A minca…

Hahahaha!

Jeho smiech sa rozliehal ďaleko, strhli sa aj spáči. Odkiaľsi zdola

mu odpovedala hyena.

Opäť pocítil v hrdle hlas.

Aj Štopeľ sa z chuti zarehotal. Videl, že Fécamp je veselý…

– Skôr než sme vošli do kantíny, dohodli sme sa na tejto psine,

pretože poznal túto mincu s dvoma Hlavami, – referoval veselo. –

Vybabral s tebou, aby si musel zaplatiť. Za všetko.

– Hej… Naozaj som zaplatil za všetko, – odvetil Fécamp duto.

Hlas mu znel tak, ako keď na stôl dopadne falošná minca. Hlava

alebo smrť…

ŠTRNÁSTA KAPITOLA

1

Pracovali… Fécamp sa prenikavo zmenil. Býval zavše v takom

duševnom rozpoložení, ako keby bol strávil v Brigáde kostlivcov celé

roky. Odumrelo v ňom Údolie. Lampy v jeho srdci vyhasli: koniec

predstavenia. Ale túžba po živote mu drvila vnútro mnohonásobne.

Žiť! Žiť za každú cenu! Lenže toto už nebol praveký pud

sebazáchovy. Pokiaľ tento hustý, teplý, krvavý prúd túžob pramenil z

pravekých zdrojov, vzbudzoval v ňom atavistický pud krvnej

pomsty: zabíjať!

Fécamp pozoroval na sebe čoraz častejšie, že sníva o zázraku:

dostať sa odtiaľto a zabiť Carewa. Prečo odtiaľto! Pomstiť sa!

Zabiť!… Krv! Krv!… Teraz už aj on otvára naširoko ústa pri

dýchaní. V Brigáde kostlivcov dýchajú všetci naširoko rozďavenými

ústami.

Tĺkol do skaly a zmocňovala sa ho divoká zúrivosť. Často sa mu

zdalo, že sa mu hrudník roztrhne!

Pri každom údere čakanom predstavoval si namiesto skaly

Carewovu hlavu. Okrem páľavy, čo vysúšala telo i ducha, ubíjal v

ňom človeka ešte aj nenávistný hnev a zúrivá pomsta. Tam, dolu v

pevnosti, ho bili a kopali. Potom Rouen, ktorého chránil s nasadením

vlastného života. Špiceľ. Zneužil jeho život na to, aby sa od neho

dozvedel o zločine.

– Päsť! – oslovil ho Dvojzubý, Čo Má Klobúk. – Bolí ma…

práca… Mohol by si zasa. Namiesto mňa.

– Nie! – odvetil tvrdo a búšil do skaliska. – Pracuj alebo sa strať!

– Bolí!

– Aj tak!

Boli už kdesi uprostred priechodu a nachádzali čoraz viac

erárnych predmetov i ľudských kostí. Tu niekde to muselo byť, tu

niekde sa skaly prevalili na dôstojníkovi.

„Bohatli.“ Nachádzali predmety. Majetok zasypaných

dôstojníkov. A dávali si nové mená. Krivý, Čo Našiel Epolety,

Dlháň, Čo Našiel Palicu.

Všetci bohatli pri tejto konjunktúre.

Pod polozosutým skaliskom zachovala sa vo franforcoch

rovnošaty temer neporušená kostra. Kožená aktovka, ktorá k nej

patrila, bola hrubo pokrytá pliesňou. Otvorili ju.

– Nákres!… – dychčali kostlivci…

– Pracka…

Z aktovky vyťahovali rôzne veci. Figaro s ktorýmsi kostlivcom

ruvali sa medzi skaliskami o kus opaska, a Fécamp, ktorý sa hrabal v

papieroch, zrazu vykríkol:

– Tu je Písmo, Ktorého Niet! Strnuli.

– Tu je Zvesť! Tú hľadal Rotmajster, Čo Všetko Vedel…

Medzi nákresmi vyhrabal z plesnivej aktovky aj narýchlo

načarbané riadky. Táto mŕtvola musela patriť niekdajšej spojke,

ktorú kamsi poslali, a výbuch ju stihol na ceste – zasypalo ho s

nákresmi i poštou.

Ako by všetko bolo vyzeralo v týchto končinách ináč, keby tu

nebol zahynul…

Pretože na papieriku čítal:

Prikazujem rotmajstrovi odviesť peletón na desať kilometrov z

pôvodných postavení. Dôstojnícky zástupca Manders z Tajnej služby

prišiel v prevlečení od beduínov a oznámil, že vzbúrenci podmínovali

výšinu č. 81 zvanú Ihlan, čiže oblúk nad pracoviskom, časovanou

náložou. Výbuch nastane o 15,30 hod. Teraz je dvanásť hodín, útvar

odvelíme na bezpečné miesto a my deviati: kapitán Tivalde, poručík

markíz de Forgois, poručík Delambert, dôstojnícky zástupca

Manders, pyrotechnik štábny rotmajster Lembourdier, čatár Ribon,

desiatnici Tarieux a Frivald pokúsime sa do 14,40 hod. vyhľadať

časované nálože. Ak by sa nám to dovtedy nepodarilo, rota zaujme

postavenie v oáze Benger, kde očakávame aj rozkazy.

Bahr el Sudan, 12,20 hod.

Kapitán Trivalde, veliteľ roty

poručík markíz de Forgois,

adjutant.

Brigáda kostlivcov je nevinná!

Buď bola nálož zle časovaná, alebo sa zmýlil spravodajský

dôstojník. Stalo sa, že vybuchla skôr a pochovala aj spojku! A s ňou

slobodu mnohých, premnohých chlapov.

Rotmajster, Čo Všetko Vedel, mohol prípadne niečo začuť z

porady svojich dôstojníkov. Možno to aj povedal na pojednávaní

vojenského súdu, lenže ho nebrali na vedomie.

Hľadal v týchto skaliskách mŕtvolu spojky a jeho tašku. A toto

Písmo, Ktorého Niet!

Brigáda kostlivcov je nevinná! Hej! Zobuďte sa, vy umučené,

vysušené telá! Bol to omyl!

Sadol si na kameň. Rozložil papier na plesnivej aktovke a prečítal

správu.

Mlčali ako skameneli. Ktosi ticho zavzlykal. Volpi, Čo Bol

Kyjakom, poškrabal sa na hlave. Figaro podvihol jednu nohu a stál

iba na jednej. Vzadu niekto zaskučal ako neurotický pes.

– Boli ste nevinní! – skríkol trestanec číslo 63. – Rotmajster, Čo

všetko Vedel, mal správne tušenie!

– Čo je?… spýtal sa Štopeľ.

– Sloboda, chcete ju?

Slobodník, Čo Má Opasok, odvetil po chvíľke zamyslenia:

– Radšej tú tašku…

Fécamp tresol rukou na skalu a želal si, aby sa zemeguľa pod

čakanom rozpadla a rozptýlila vo vesmíre bez stopy.

2

V duši mu zalomcovala nemilosrdná vášeň.

Žiť!

Nebol už hyenou, ale tigrom! Žiť, aby bol silný, aby prekonal

nemožné, dostal sa odtiaľto preč a zaškrtil Carewa. A preto, aby

rozhlásil po svete pravdu o Brigáde kostlivcov. Pomsta a

spravodlivosť.

Ľudia, ktorí tu lámu kamene preto, lebo tu kedysi čosi vybuchlo.

Prevažná väčšina o tom ani nič nevie.

Zväčša nevedia. Ale nevedia ani o tomto, lebo nie sú presvedčení,

že sú nevinní. A toto je ich najväčšia vina!… Viera v pozemskú

spravodlivosť môže niekedy zakolísať. Lenže ten, kto pochybuje o

spravodlivosti, právom si zaslúži svoj osud.

Teraz je dôležité, aby sa odtiaľto dostal aspoň jeden, čo aj za cenu

života ostatných, aby vyjavil pravdu… Hej! Ľudia! Brigáda

kostlivcov umiera, krváca, vyschýna a stane sa čriedou nemysliaceho

dobytka na skalnatej plošine. Slepec, Čo Má Lampáš, zahrkotal

biednym plechovým telom Času, a oni, donútení tlakom návyku,

nastupujú do práce. Ako barany. Aj Fécamp lámal skaly po ich boku,

lenže v jeho mozgu sa rojili teraz už bleskové myšlienky. Carew!…

Azda predsa… Azda by sa to dalo uskutočniť…

Po večeri sa postavil pred Brigádu kostlivcov.

– Teraz bude Rev! – skríkol.

Zahundrali.

– Nebude Rev! Jedli sme. Je nám dobre!

– Ohňokrst! Ohňokrst!

– Bude Ohňokrst!

Tlačili sa pred ním a horúčkovite dychčali.

Fécamp odsotil Figara, čo sa tmolil pred ním. Holič spadol.

– Silný je! – zaštekal Dvojzubý, Čo Má Klobúk.

– Silný je… mocný… veľmi…

Figaro kašlal a zostal pokojne stáť, ba naopak – zrazu pocítil, že

Fécampa má aj trošku rád, lebo je taký mocný.

– Chlapi, počúvajte! Ak budete o mne hovoriť, nesmiete už

povedať, že toto je Žobrák, Čo Má Päsť.

– Ale veď má päsť! – skríkol veselo barón Naftalín, ktorý k nim

doskackal tanečnými krokmi.

– Musíme tu zaviesť poriadok, – pokračoval Fécamp. – A

musíme veriť, aby sme sa nestali biednejšími ako červy. Mňa budete

od tejto chvíle oslovovať Päsť, Čo Musí Žiť.

– Prečo? – spýtal sa Volpi nervózne. Fécamp sa zhlboka

nadýchol:

– Pretože odnesiem odtiaľto pravdu o Brigáde kostlivcov! Kvôli

tomu musím žiť!

– Má pravdu! Vravel som, že je mocný! – povedal Dvojzubý.

– Musím žiť, aby som vládal veľa rozprávať! Aby pochopili, že

brigáda už nie je tá, čo bola: tu sú už iba kostlivci. Kosti a skaly!

Slzy a kamene! Brigáda sĺz!

– Lámanie kameňa…!

– Bolí nás pokožka!… Je nám zle… Joj, zle je nám… Objali sa a

nariekali, pretože sa zniesla noc, a toto bol čas ich náreku. K

hviezdam, lebo sú tak vysoko, k mesiacu, lebo je taký biely, a preto,

lebo tu, pod klenbou oblohy, sa tohto dňa začalo čosi diať, čo je zasa

také beznádejné, že žmýka slzy z ľudských kostier…

– Joooj…

Povrch bledej púšte, žiariacej pod tmavým nebom, vyzeral ako

rozbúrený oceán, ktorý v deň posledného súdu skamenel.

– Musím žiť! Ja som Zákon!

– Doteraz bol Zákonom Volpi… – ozval sa ktosi.

– Aj Vek bol Zákonom! Potom prišiel Rotmajster, Čo Všetko

Vedel, a neskoršie Kyjak Volpi. Teraz prichádzam ja, Päsť, Čo Musí

Žiť! Viac zákonov nebude!

Volpi stál a rozhliadal sa vôkol seba.

Mesiac stál nad nimi ako osvetlené okienko lodnej kajuty.

– Navrhujem, – ozval sa barón Naftalín rozhodne, – aby sme

znížili mzdy všetkých šičiek a strihačom stačí odo dneška týždeň

platenej dovolenky!

– Navrhujem!… To je ohromné slovo!… – skríkol Figaro

rozčúlene.

– Povedzte, že ja som nový Zákon!

– Ty si Zákon… Navrhujem…

– Navrhujem… Päsť je Zákon… Volpi podišiel k Fécampovi.

– Ty si Zákon… – povedal rýchle.

– Ty si Zákon!… – vykrikovali ostatní.

– Budem nad vami a budem rozhodovať tak, ako to uznám za

vhodné. Predovšetkým tak, aby to poslúžilo mne, pretože ja musím

žiť.

– Ponesie Zvesť!

– Päsť, Čo Musí Žiť…

– Päsť je náš listár! – vrieskal Madame Alfréd.

– A budem vás rozsudzovať tak, ako to uznám za správne.

– Pravdaže! – zreval barón Naftalín.

Vietor zosilnel, vyhnal krútňavy piesku na skalisko a potom,

akoby sa smial, odletel do tmavej noci.

– Ten, čo mi chce vyhovieť, musí prejaviť svoju radosť!

– Prečo?

– Aby zradil tých, čo ma nemajú radi, a potom mu zasa vyhoviem

ja.

– Toto je dobrý Zákon, – ozvali sa viacerí a potešili sa najmä tí,

čo verili, že Fécamp si ich vyvolí za dôverníkov.

– Päsť je dobrým Zákonom!

– Je mocný!… Máme ho radi!

Figaro poznamenal, že Päsť je „pekný chlap“.

– Nebudem pracovať! – skríkol trestanec číslo 63.

– Nebude pracovať!

– Správne…!

– A predsa budem jesť viac než vy! – pokračoval vo svojom

prejave.

– Tak je…!

Volpi zlostne zagánil:

– Všetci sme si rovní.

– A predsa to bude takto.– Ja ponesiem Zvesť a ja som takto

rozhodol! Všetci mi musia dať zo svojho!

– Ja ti dám!

– Aj ja ti dám! Ty si Päsť, Čo Musí Žiť! – vykrikovali divoko a

rozhodne, hoci sa im už chcelo spať.

Volpi prestrašene zízal, že Hyeny ho opúšťajú. Ba dokonca

ktorýsi zrúkol:

– Volpi nie je dobrý! A Figaro ešte zabľačal:

– Volpi nie je pekný…

– Dám aj ja! – zreval rýchle Volpi, lebo nechápal, čo sa deje.

– Kedy ponesieš Zvesť?

– Len čo to bude možné! Táto Zvesť je taká, že s ňou treba

počkať. Kým nám Údolie neodkáže!

– Kedy to bude?

Kvôli čomusi napäto čakali, kedy sa konečne Fécamp dostane

odtiaľto. Ani nevedeli prečo, veď vlastná sloboda im už ani

nechýbala.

– Treba čakať!

– Čakať treba… – prisviedčali.

Dlháň, Čo Našiel Palicu, nadvihol svoj majetok do výšky a

zavelil im ako dirigent:

– Nasledujme ho!

– Aj to je dobré slovo!… Nasledujme ho!

– Ale kam? – rozplakal sa Volpi.

– Nasledujme ho… Nasledujme ho… – vrešťali kostlivci. Trubač,

Čo Má Priateľa, postavil sa pred nich:

– Brigáda kostlivcov je nevinná! Ale čo s tými, ktorí sú tu za iné

hriechy? Prečo ťa mám nasledovať aj ja?

Fécamp sa zasmial. Toto je teda podarené! Carew – najlepší

priateľ, Rouen – ktorému zachránil život, a Trubač, Ktorý už dnes

nie je Žobrákom, lebo Má Priateľa, jeden za druhým ho zradili. Do

čerta s nimi!

Carew! Iba on jediný! Iba on je stelesnený diabol…

– Nezáleží, či si myslíš to alebo ono, pretože ty si Štopeľ, Čo

Nemal Nič…!

– Nič nemal!… Žobrákom bol! – vykrikovali divoko ostatní.

– Treba veriť, že všetko sa napraví. Pretože Zvesť ponesiem ja!

Nuž preto!

– Navrhujem… aby sme mu verili! – zavrešťal Dvojzubý, Čo Má

Klobúk.

– Zvolíme ho za hlavného vrátnika grémia parížskych

obchodníkov, – švitoril barón Naftalín. – Ale urýchlene! Expres –

doporučene!

Chvíľku ešte vykrikovali, potom sa oduševnene ponáhľali spať.

Rozhodovali o dôležitých záležitostiach! Lenže teraz si treba

oddýchnuť, lebo zajtra musia pracovať aj namiesto Fécampa.

A Fécamp sedel osamelý na skale. Z jeho hľadiska je dôležité iba

to, aby sa odtiaľto nejako dostal. Ak raz Brigádu kostlivcov zrušia,

odtransportujú tých, čo nie sú nevinní, kamsi inde. A inde možno

zostanú nažive. Zostanú žijúcimi ľuďmi.

Musí však zabiť Carewa!

Dovtedy sa azda zachráni, pretože odteraz sa mu bude vodiť

dobre: ponesie Zvesť!

O ktorú nik nemá záujem.

3

Na druhý deň sa začal vypytovať. Aby upevňoval zdanie, že sa

čosi robí. Kvôli ostatným. Dobre im padne, keď to vidia. Keď veria,

že sa čosi deje. Vek sa musel spamätať a Fécamp si čosi čmáral do

zápisníka.

– Rozmýšľajte! Kam ste šli vtedy predpoludním, keď sa strhol

ten výbuch?

– Šli sme…

– Prišiel Rotmajster, Čo Všetko Vedel. Mali sme nástup.

– Ja som vtedy… plnil čutoru…

– Čutora… Čutora, to je dobré slovo…!

– Pripomeňte si všetko navzájom! – upozorňoval ich Fécamp.

– Nechceme… – nariekali zborovo. – Tu máme aspoň istotu.

Netreba nám Dobrej Zvesti!

– Dvere Nikam Nevedú! Tomu musíte veriť…!

– Musíme veriť pravde, – skríkol trestanec číslo 63. –

Spomínajte…

Červený, Čo Mal Tašku, pohladkal si už dávno holú lebku a začal

sa rehotať:

– Vravel mi roťák… ty, Bak… ty, Baklin… – natešený a hrdý sa

vystrel a porozhliadol. – Volal som sa Baklin. Spomenul som si.

– A ja som mal decko! – spomenul si zdesene Dvojzubý, Čo Má

Klobúk.

Rozplakali sa.

– Pamätám sa, – povedal ktosi v temrave jaskyne a zarinčal

kamienkami. – Rotmajster, Čo Všetko Vedel, vravel takto:

„Chlapci… zle je… V ľahkom pochodovom tempe…“

– Ľahké pochodové… tempo… – šepkali si kostlivci. – Trojstupy

v kolóne…

– Nepovedal, prečo je zle? – udrel Fécamp,

– Vravel…

– Často vravel… Aj spahijcom…

– Čo nás zrúbali…

– Mňa dokopali na zemi…– hvízdol Dlháň, Čo Našiel Palicu.

– Vravel, že výbuch! Povedal… – chrochtali nervózne.

– Dobre, – ozval sa Fécamp. – Vidím pravdu. Pošlite mi

Trubača…

– Ale on nebol s nami.

– Nech len príde… Ani ja som s vami nebol.

Zavolali Trubača. Vonku si trestanci vzrušene šepkali:

„Výbuch… je výsluch… To je zlé slovo…“

Vošiel Štopeľ, bledý od strachu ako vápno. Hľadel si najprv pod

nohy a potom sa pomaly ozval:

– Rozmýšľal som, Fécamp. Bude dobre aj tým, čo nedostanú

amnestiu. Dôležité je iba to, aby si poniesol Zvesť ty sám…

Tvár šesťdesiattrojky bola meravá a nepreniknuteľná. „Tento

chlap mu poskytol falošnú mincu,“ zúril v duchu.

– Odpovedaj až vtedy, keď sa ťa spýtam.

– Áno,

– Si presvedčený, že koza, ktorú si strihal po mojom zatknutí, bol

práve Jakub?

– Áno… Pod pravým okom mala ranu, Aj Fécamp sa na ranu

pamätal.

– Nepovedal ti Bochur, že považoval kozu za zdochnutú?

– Nie. Ale ja ťa mám rád a súhlasím, aby si nepracoval… a

súhlasím, aby si jedol…

– Mlč! – rozmýšľal. – Ako dlho bol ešte Carew s vami?

– Krátko… Chcel… na univerzitu… študovať… Aj v pevnosti

ustavične pomáhal lekárovi… v nemocnici…

Fécamp si mocne trel čelo.

– Videl si ho v ten deň, keď spáchali vraždu?

– Iba zbežne… Bol som v hliadkovej službe… Poručík zastavil

Hagirovu truhlu… A temer sme museli… strieľať… V pevnosti

akurát zvonili na poludnie.

– Čože?!… V pevnosti zvonili poludnie… V tej chvíli, keď bola

truhla na námestí Raghib-Amer?

– Áno.

Fécamp vyskočil a zachvel sa.

Božemôj… Teda takto… Vyriešil… záhadu vraždy… všetko

ostatné.

– Hybaj, Štopeľ! Zmizni do čerta, A lepšie ti bude, ak zabudneš,

že si Trubač, Čo Požičal Mincu.

Premeriavali si Štopľa so stiahnutým obočím a čudným

úsmevom. A trubač pocítil pri srdci chlad.

– Choď!

Potom sa najedol. Dostal najväčšiu porciu. Nehnusilo sa mu.

Rukou si poutieral zamastené ústa.

Kdesi v ňom umrel človek. V tejto chvíli bol cynický, strohý a

sebecký. A často sa usmieval kruto a nemilosrdne.

Po nociach znova a znova sníval o tom, ako zabije Carewa. Ležal

na chrbte a videl Angličana, svojho niekdajšieho priateľa, medzi

hviezdami. Zaškrteného.

Ktosi ho drgol do pleca.

– Prepáčte, že vyrušujem, pane. Predsa by ma len zaujímalo, kedy

vyrovnáte účet. Za výbavu slečny Villiersovej!

– Niekto raz zaplatí… – povedal presvedčivo barónovi

Naftalínovi.

– A nemôžete mi dať niečo à konto?

– Výborne, – odvetil, aby sa blázna striasol. – Predložte mi

faktúru.

– Nech sa páči! Takmer odpadol!

Madame Alfréd vytiahol z vrecka svojho pyžamového kabáta

faktúru.

– Ráčte. Saldovaný účet!

ALFRÉD PAVIGNI – DÁMSKY MÓDNY SALÓN

45. Rue Royal

NAJNOVŠIE MODELY

ŠPECIÁLNE ANGLICKÉ KOSTÝMY

telefón: 404-710

ÚČET

Mlle Yvonne de Villiers

72. QUAIS de Palais

Dva tucty dámskej bielizne…………………………….…18 000 frs

Štyri večerné toalety (moiré, krepsatén, lame s vlečkou) ...........95 000 frs

Dva kožuchy (perzián a seal) …………………………… 80 000 frs

Spolu 193 000 frs

Dane 12 000 frs

Úhrn 205 000 frs

Ktoré som dnešného dňa

s vďakou prevzal:

Fécamp skoro zdrevenel.

– Nemám toľko pri sebe, – ozval sa napokon chrapľavo.

– Tak teda prvého? V poriadku. – Poskladal faktúru opäť do

vrecka a začal nariekať. – Ozaj vás nerád vyrušujem, ale mám veľkú

réžiu, nájomné za prevádzkové miestnosti, sme mimo sezóny…

– V púšti zavyla hyena. Madame Alfréd si utrel slzy a mrnčal

tichučko ďalej.

– Ťažko je dnes živnostníkom.

V tíšine zrazu zavrčal výťah. Čo to má znamenať?… V noci sem

väzňov nevozia! Na koši našiel iba pripevnený služobný lístok.

Trestanec číslo 63 nech sa ráno hlási u veliteľa stráže. Na príkaz

náčelníka:

Tiguer, veliteľ stráže

Zavolalo si ho Údolie!

PÄTNÁSTA KAPITOLA

1

Kostnatá ruka mŕtvej spravodlivosti vystrela svoju dlaň z hrobu.

Teraz je už všetko márne.

Osud je neúprosný!

Večer o siedmej vykonal Libourne, ako jediný ešte zdravý

dôstojník pevnosti, kontrolnú obchôdzku.

Gouillaume ležal na posteli vychudnutý na kosť, zničený a

malátny. Sirona okrem ťažkých záchvatov malárie postihli aj

ťažkosti s pečeňou.

– Mal by si si podať žiadosť o dovolenku, – povedal mu

Minkiew, ktorého často navštevoval kvôli liekom. – Súrne potrebuješ

dovolenku, zmenu podnebia.

– Ba kieho… Príde na mňa trochu poriadnejší záchvat a riešenie

bude hladké a neodvolateľné… Načo mi je dovolenka? – Medzi

chvejúcimi sa perami mu drkotali zuby.

– Takéto pečeňové choroby sa veľmi rýchle vyliečia, a o malárii

vieme tiež, že nie je smrteľná, – vysvetľoval Minkiew a štipkal si

svoje štetiny pod nosom, pričom mykal kútikmi úst.

Mal na sebe svoj špinavý župan, na ktorý mu Ligert medzičasom

zaobstaral sponku od technického oddielu. Tento kus kovu pôvodne

patril do transformátora, ale aj na župane sa vynímal celkom dobre.

V lone mu ležali obálky, obstrihávané kvôli známkam, a pri

rozhovore sa v nich prehrabával.

– Mám tu hŕbu vynikajúcich známok, – vysvetľoval radostne. –

Atentáty znamenajú vždy fúru korešpondencie s nadriadenými

orgánmi, pričom doličné predmety a podobné ťažšie zásielky mi

vynášajú aj vyššie hodnoty v sériách.

Vykladal s tou horúčkovitou, sebeckou radosťou filatelistov,

ktorá v ošiali zberateľskej vášne ignoruje obsah listov života i smrti a

zaujíma sa iba o známky.

Neskoršie prišiel Berlac, ktorý sa s jedným oddielom pripojil k

manévrom, prebiehajúcim práve v púšti, a vykonával hliadkové

prieskumy hlboko v sudánskom vnútrozemí.

– Všetko v poriadku, – hlásil Ligert. – Obnovila sa nám

dyzentéria a všetku vodu prevárame, pretože špina, čo vsakuje do

prasknutého potrubia, nepriaznivo vplýva na zdravie i na potrubie.

Stav je kompletný, hoci dozornému číslo sedem som ešte nedal

poukázať žold, lebo vôbec nemá pulz a nastala gangréna, čo je

všeobecný jav. V ďalšom kuchyňa žiadala dve stravné dávky číslo

jedna, čo som im provizórne povolil.

A pritom zaštikútal.

Vtom vošiel veliteľ stráže, kaprál Tiguer.

– Pán dôstojnícky zástupca… je tu nejaká dáma, – hlásil

prekvapený.

– Stará?

– Nie.

– Červený kríž?

– Také čosi, hoci nie je škaredá.

– Čo tu chce?

– Má povolenie.

Berlac si rýchle ponaprával blúzu, prstom vyskúšal líniu svojho

goliera, prihladil si vlasy a nadýchal sa.

V bráne na nádvorí ostal prekvapene stáť: pri vojenskom aute

stála nádherná žena.

– Som Colette de Cheyne. Prichádzam z hlavného štábu s

osobitným povolením.

A odovzdala doklad, ktorý potvrdzoval, že Colette de Cheyne

môže navštíviť svojho chorého snúbenca, kapitána Sirona v Bahr el

Sudane.

Podpis: maršal André Sur Lagrande de Cheyne, náčelník

vojenskej spravodajskej kancelárie.

A táto dáma spôsobila, že na druhý deň doviezli trestanca číslo 63

z Pekelnej strechy. A táto dáma sa stala príčinou toho, že slabučký

pramienok spravodlivosti, zatlačený medzi mohutné, surové

priehrady, pretrhol hrádze, a potom už len strašidelne ničil, drvil,

hnal sa a prekonával svojimi príšernými vlnami všetky hate,

vybudované z obrovských klamstiev.

2

Štyri hodiny popoludní.

Stráž obkolesila výťah.

– En joue…! – zavelil Magiron.

Toho, čo zíde bez povolenia, okamžite, namieste zastrelia.

Prichádza iba Fécamp. Odporný, otrasný výzor vojakov z Brigády

kostlivcov sa na ňom ešte neprejavil.– No nepatrné stopy čohosi

čudného, zverského sa už črtajú v jeho chudej postave i v pohyboch.

Z výťahu vystupoval s vyplašenou ostražitosťou dravca, ktorý sa

ocitol medzi ľuďmi.

Stráž zmeravela. Človek, čo zišiel z Brigády kostlivcov, a všetko

o nich vie…

– Počujte, – povedal rotmajster. – Kapitána prišla navštíviť jeho

snúbenica. Chce sa s vami zhovárať. Rozumiete?

Neodpovedal, iba pokrčil plecom.

Medzitým sa medzi kapitánom a Colette de Cheyne odohrala

krátka diskusia.

Kapitán ležal v posteli a vyzeral už ako tieň, otupený, malátny, s

privretými viečkami.

– Nech je tak, Colette. Ale dajte si pozor… Ten chlap nevyzerá

na surového lúpežného vraha… jeho ľudská podstata je jemnejšia…

čiže… je nebezpečne prefíkaný… Škoda, že je vlastizradcom… On

jediný tu vyzeral ako slušný človek… lež… aj keby ste ho nechceli

považovať za chladnokrvného vraha, je to nesporné. On to ani netají!

– Uvidím… Najprv sa s ním pozhováram… A odišla… Väzeň ju

už očakával.

Colette vkročila do kancelárie.

Minúty ubiehali. V horúčave lekárenskej vône bzučali muchy.

Dievčina sa vrátila o päť minút.

Bola veľmi bledá.

– Hovorila som s ním, – povedala tíško.

Kapitán mlčal. Čakal. Napokon nevydržal a spýtal sa:

– Čo vás mrzí, Colette?

– Nechápem, prečo ste povedali, že ten muž nevyzerá na

surového, nemilosrdného vraha! – A zachvela sa…

3

Medzi trestancom číslo 63 a jeho návštevníčkou sa odohral takýto

rozhovor: Colette vošla do kancelárie. Chudý trestanec s vpadnutou

tvárou a iskrivými očami ľahostajné stál uprostred miestnosti.

„Akoby mal hlavu zo skamenelej gumy. V panoptikách som čosi

také videla,“ pomyslela si Colette.

– Pane… Som Colette de Cheyne. Povolili mi rozhovor s vami.

Odpoveď odznela podľa predpisu, tichým, zachrípnutým hla som:

– Som trestanec číslo šesťdesiattri, volám sa Henry Fécamp.

Vojenský súd ma odsúdil na trest smrti, pretože…

– Nechajte to… Žiadala som o súkromný rozhovor. Mlčal.

– Fajčíte?

– Áno.

– Nech sa páči.

– Ďakujem.

Ako stroj, jeho oči ju pozorovali prázdnym pohľadom.

– Som vám k službám!

„Hlas má ako z kameňa,“ uvedomila si Colette.

– Pokúsila som sa o nemožnosť, keď som sem prišla. Márne vás

vyšetrovali a vypočúvali najvynikajúcejší policajti. Sľubovali vám

lepší osud, bezvýsledne vás mučili. Nepomohlo dobré slovo ani

násilie! A teraz tu pred vami stojí dievča bez akejkoľvek moci a

sľubov. To dievča má chorého snúbenca a chcelo by ho ošetrovať v

Paríži, byť šťastné, a vie, že to závisí iba od vás…

Díval sa na návštevníčku. Ústa mal trošku pootvorené. Tam hore

si pomaly zvykol i na toto.

Jej slová sa ho nedotkli. Hovorilo Údolie. V hrdle mu vibroval

bolestný smiech pobehujúcich hladných hyen a temer sa rozosmial.

Počúval melodrámu. Po zbore Hyen.

Hej, keby ešte cítil v sebe dušu v akejkoľvek forme. „Lenže,

dievčatko milé,“ odvetil jej v duchu, „tu, v prsiach… mi už ostal iba

zoschnutý zdrap kože…“ Hádam nejaká napoly obhryzená kosť, hlt

vody alebo čosi podobné… Ale slová?

Čo je to za hlúposť? Prečo ten maloobchodnícky výstrelok

romantickej smotánky svetáckeho Paríža?

Colette nevdojak ustúpila o krok, hoci muž pred ňou sa ani

nepohol.

– Prečo neodpovedáte?

– Načo?

– Že… kde je tá aktovka s vojenskými spismi? Bezfarebný hlas,

mŕtve oči, unavená tvár.– Kostra dolámaného gramofónu: keď ho

natiahnu, reprodukuje ešte akýsi hlas, no nie je to hudba. Iba

bolestný ston znivočenej konštrukcie. Zahľadel sa ponad jej hlavu do

diaľav. Unavovalo ho jej bezcieľne trápenie.

– Keby… keby sa Auguste dozvedel, kde je aktovka… pôjde na

slobodu… Prípadne ho preložia…

– Čo mám z toho ja, keď je to dobré pre iného? – spýtal sa a

pokrčil plecom.

Dievčina sa zachvela pri toľkej odpornej ľahostajnosti. – Mali ste

matku, monsieur Fécamp?

– Áno.

Vyslovil to však tak ľahostajne! Matka! Toto dievča sa nazdáva,

že z otupených citov možno z človeka čosi vydolovať?

– A ľúbili ste ju?

– Mal som ju rád. Ale prečo sa pýtate? Už ju nemám rád. Jeho

hlas už zaznel trošku nepokojnejšie. Nevdojak si pripomenul…

pokorné vŕby malého cintorína v Besancone… Jemná sivovlasá

žena…

– Neverím v tieto veci, – odvrkol.

– Mali ste… priateľa?

Vtom sa mu tvár zmenila. Načisto spopolavela. Stopy akejkoľvek

ľudskosti z nej zmizli tak rýchle, ako vyhasínajú lampy v divadle za

chrbtom posledného návštevníka. A práve tak rýchle sa mu vytratila

z mysle pamiatka na sivovlasú starú dámu, odpočívajúcu pod vŕbami

besangonského cintorína… Na jej miesto nastúpil Slepec, Čo Má

Lampáš, a Slobodník, Čo Má Opasok!

A on sám: Ten, Čo Mal Priateľa – Carewa!

– Priateľa? Hej!… Niet ho!

Toto slovo priam zadunelo. Hlava! Dievčina strnula.

– Povedzte, čo by ste si želali, keby sa vám teraz, v tejto chvíli

mohli splniť všetky vaše… želania?

– Ešte jednu cigaretu.

Colette mu rýchle podala balíček cigariet.

– Iné… nič?

– Jesť… Hlt mäsa a hrnček vody má väčšiu cenu než všetko to,

čo ste mi tu predniesli. A čo by si želal človek, keby aj bol človekom,

to neviem.

– Nechcete vykonať dobrý skutok?

– Nie. Načo? Dobro je iba zbytočným zlom v ľudskom živote.

Ceremoniál namyslenosti poverčivých jednotlivcov.

– Nie, to nie je pravda! Ten, kto nosí v sebe trpkosť, cíti, že ho

bolí srdce, – skríkla dievčina ostro a žalostne.

– Nemám srdce.

– To, čoho niet, nemôže, bolieť.

– Naopak: niet toho, čo bolí. A vo mne bolí človek!

– Ako môže bolieť to, čoho niet!

– Chorý organizmus týra nedostatok zdravia. V chorej duši bolí

to, že duša chýba.

Colette hľadela naňho dlho a skúmavo. Akoby chcela svojím

pohľadom prepichnúť trestancov zrak a preniknúť celkom až za jeho

brnenie. A potom rýchle odišla…

4

Šesťdesiattrojku nevrátili do Brigády kostlivcov. Zadelili ho do

kancelárie k Ligertovi. Chcela to Colette a kapitán súhlasil.

Fécamp ľahostajne vzal na vedomie aj to, že sa mu polepšilo. To,

čo ho trápi, už dávno sa nedá vyjadriť horúčavou, zlým stravovaním,

telesnými útrapami… Carew! Bolí iba toto. Že ho nemôže zahrdúsiť!

Že tu musí vysedávať…

Nebol schopný zaoberať sa pridelenou prácou.

Preč odtiaľto! Preč! Preč! Za každú cenu!

– Haló, Fécamp! Toto je žoldová súpiska! Vyplňte mi ju presne

podľa dnešných stavov, – povedal Ligert, pričom prežúval kus

chleba.

– Rozkaz.

– Známky opatrne odlepte pre pána štábneho doktora. Zbiera ich.

Viete, v tomto podnebí ochorie každý. Aj ja mám často taký pocit, že

začnem zbierať známky. Vedeli by ste spísať inventár?

– To je čo?

– Všetko, kus po kuse. Máme tri rubriky: Zariadenie, Výstroj a

Chýbajúce kusy. Tu máte inventár spred siedmich rokov, tam vidíte,

ako som vyznačil chýbajúce kusy. Tie dve červené kreslá patria pánu

poručíkovi.

Písal a rátal, no deň zúčtovania sa nijako nechcel blížiť, a zdalo

sa mu, že od zlosti musí umrieť.

Do večera skončil súpis a sedel unavený, ustarostený v kancelárii.

Čo sa tu dá podniknúť? Za chrbtom začul vzdych. Vo dverách stál

kapitán Sirone.

Vyskočil do pozoru.

– No, vy sviňa, – povedal dôstojník s vyziabnutou žltkastou

tvárou, oprel sa o dvere, pretože z postele vstal iba ráno. – Teraz je

vám dobre?… Čo?

– Rozkaz, pane… Áno!

– Poďakujte sa Colette, ktorá pocítila k vám ľútosť. Fécamp sa v

duchu zasmial. Nazdávajú sa, že takýmto detským trikom mu prejdú

cez rozum.

Krotenie slona!

Lapeného slona zatisnú do ohrady, nedávajú mu žrať, týrajú ho,

mučia, a potom ktosi príde, nejaký chlap, ktorého ešte nevidel, a ten

sa mu dá nažrať, hladká ho, ošetruje. A kolos sa stane jeho oddaným

priateľom.

Lenže Fécamp nie je slonom, ale Hyenou!

– Neviem, prečo to Colette presadzovala, – pokračoval kapitán. –

Povedal som jej vopred, že ste sviňa. Neverila mi. Chápete?

– Áno.

– Zachovali ste sa zversky a podlo. A predsa vám uľahčila osud.

Hlúposť!

Dychčal. Ale iba cez nos, nie tak ako Hyeny.

– Ty sviňa… – zasyčal a vyvrátil hlavu. Cítil, že je ešte slabý. –

Zdochnem tu pre teba… A nikdy neuvidím Campanillu… Corso

Umberto… a… rímske… taverny, kde je také nádherné červené

víno…

Potichu si hvízdal Santa Luciu.

– Keby som povedal, kde je tá… aktovka… Mohol by som odísť

na sever… a Meran… alebo… ozaj, ostrov Santa Margaretha, kde je

toľko kvetov… by ma vyliečil… Dobre, ale… si sviňa… Je to v

poriadku, bodaj ťa šľak trafil… Zdochnem teda kvôli tebe…

Unavene mávol rukou, až sa husté roje múch rozleteli. Prastarý

kožený zápach z ošúchaného kresla odporne zavial povetrím. Zunelo

tu zopár moskytov a z nádvoria sa ozývalo škrípanie vodovodu.

Rinčali akési nádoby.

– Ty… počúvaj… nie je ti teplo?

– Bol som na Pekelnej streche, mon commandant.

– Pravda… uhm… V Brigáde kostlivcov… a stal si sa ich

brigadierom… – Tresol po stole svojou veľkou dlaňou: – Kaprál!

Vbehol poddôstojník.

– Pálenku! – Takmer plačky si premeral trestanca číslo 63. – Ty

sviňa… A ja si teraz vypijem. Osud ma tebou tresce…

Na koncoch ovisnutých vlasov sa objavili kropaje potu.

– Pi!

Po prvom pohári sa Sironova tvár rozohriala. Oči sa mu žltkasto

zaleskli ako skaliská na púšti, rozpálené slnkom.

– Nono!… Povoľujem ti zhovárať sa so mnou, ty vlastizradca. No

prosím… Ale iba tak, ako keby si bol aspoň taký slušný chlap ako

hocktorý otcovrah v tomto tábore…

Siahy pohŕdania ostro prebodli hrubú vrstvu ľahostajnosti vo

Fécampovom vnútri a vyschnutá koža hyeny pod prívalom

kapitánových slov popraskala.

„Carew,“ pomyslel si trestanec číslo 63 a zaškrípal zubmi.

– Nepočul si?! Chcem sa zhovárať! – skríkol kapitán temer

plačky. – Nie som ochotný mlčky si odskákať tanec smrti, boha

tvojho!

Hvízdavo vťahoval vzduch do svojich zapálených priedušníc.

Potom sa rozkašlal a tvár mu sfialovela.

– Vrav, lebo ťa oblejem pálenkou, – zachrčal.

– Nemám tému, pán kapitán…

– Čo nemáš?… Ty! Ešte raz povedz, že nemáš čo vravieť! Už aj

tak musím zniesť poníženie, že si tiež Savojčan.

Znova sa napil a potichu si mrmlal akúsi melódiu. Blúzu mal

špinavú od popola a tabaku. Oblízal okraje papierika, zapálil si a

zhlboka vtiahol dym, až popolček a zuhoľnatený papier sa rozprskli

na všetky strany.

Nalial si, vypil a zahodil cigaretu s kyslým úsmevom.

– Počúvaj, zradca… Mal si ty… takú milenku, za ktorú by si bol

dal hoci aj svoju spásu?

Čudným, mľandravým úsmevom zízal neprítomne okolo seba.

– Auguste!

Na prahu stála Colettes

– Ako ste sa opovážili piť pálenku? A fajčiť! Sľúbili ste, že

povediete slušný život…

– To by som aj dodržal, Colette… – odvetil kapitán v plačlivej

beznádeji. – Lenže slušne umrieť je ťažká vec… Prečo si to želáte?

Vrhol pohľad na Fécampa. Aj dievčina. Hľadeli naňho obaja a v

ich pohľadoch sa zračil výkrik:

Fécamp! Nevidíš? Preboha, pomôž… na kolenách ťa prosíme!

Zúfalo voláme o pomoc! Boh a ty by ste nám ešte mohli pomôcť!

Povedz, kde je tá aktovka!

Vstal. Pomaly, zamyslene sa pobral k dverám. Oprel sa o ne.

– Nepomôžem vám, – povedal ticho tým bezfarebným hlasom,

ktorého sa Colette pri ich prvom stretnutí tak zľakla.

– Bude vám lepšie, ak sa tá aktovka nájde.

– Neverím,

– Vaši predstavení to sľúbili.

– Neverím.

– Neveríš… francúzskemu dôstojníkovi? – skríkol kapitán

výstražne a dvíhal sa.

Fécamp skočil do pozoru:

– Poslušne hlásim: neverím nikomu!

– Sadnite si! – skríkla Colette na kapitána. – Sľúbili ste mi, že

dnes budete považovať šesťdesiattrojku za svojho hosťa!

Kapitán čosi zahundral a zahniezdil sa v kresle. Fécamp konečne

pochopil túto zvláštnu situáciu. Tá ženská zasa čosi vyhútala. Chceli

by zapôsobiť na jeho „dušu“… Smiešne!

– Dobre, ty sviňa… – zavrčal kapitán. – Buď teda súkromnou

osobou a mojím hosťom. Zhovárajme sa… Posaď sa u nás, tu máš

pálenku, vypi si so mnou, drahý súkromník… Ráč si sadkať… Ako

sa ráčiš mávať a čo nového u vás, vrahúňov?

Táral zdvorilosti so samovražednou škodoradosťou, ale vyzeralo

to skôr tak, že potláčal v sebe kŕčovitý záchvat plaču.

– Nuž, milý hosť, zapáľ si a povedz pekne, prečo je tu všetko

takto… ako ty vravíš! Načo vôbec žiješ, čo?

– Žiť znamená toľko ako radovať sa – za každú cenu. Kapitán

zaštikútal a prikývol.

– To si teda docielil… Podarilo sa ti. Ak žiješ iba kvôli tomu,

nežil si zbytočne. Vrav ďalej!

– Nič nie je zlé, iba to, čo bolí mňa…

Colette hľadela naňho vyjavene, meravo a pozorne. Hľadala čosi

v pohľade tohto chlapca.

– Pokračuj, – povedal kapitán, ktorého trošku zarazili takéto reči.

– Nepotrebujeme Slabé Hyeny!

Kapitán vstal a pristúpil tesne k Fécampovi.

– Čo je to za heslo?

– Služobný predpis Brigády kostlivcov.

– Čo je tam hore? – spýtala sa ticho Colette.

– Tam je to, čoho niet. Najmä toho je tam veľa. Niet kvetov,

trávy, stromov, prameňov. Iba spoločnosť. Pustá spoločností A tam,

kde je spoločnosť, musí byť aj zákon, a kde je zákon, tam sa rodí

spravodlivosť… A kde jestvuje spravodlivosť, prichádza aj krivda…

– Len… pekne pokračuj… A povedz, čo sa tam deje!

– Nemôžem…

– Páchate hriechy?

– Nie. Iba obchádzame pravidlá a disciplínu trestného tábora, –

podotkol trošku posmešne.

– Len pokojne povedz. Dávam ti dôstojnícke čestné slovo, že

oficiálne nechcem nič vedieť…

Fécamp začal pomaly a ticho:

– Brigáda kostlivcov by bola tam hore už dávno zahynula, lenže

životné pudy sú ešte aj v tejto situácii vynaliezavé. Šikovne si

vylepšujú stravu.

– Ako?

– Mrcinami!

– Zdochnutá zver?

– Ľudia!

Kapitán zbledol ako smrť a Colette sa podlomili nohy, nevládne

klesla na stoličku.

– Čo si to… povedal…?

– Ukrývame mŕtvych chlapov a…

– Hovor! – povedal Sirone tupo a neistou rukou si nalial. –

Hovor!

– Mlčte! – vykríklo dievča.

– … A podelíme si denné dávky mŕtvych.

Kapitánovi sa vydral z pŕs uľahčený vzdych a posadil sa. Nejde

teda o kanibalizmus! Nemusel sa toho dožiť. Fuj… Ale je tu

neznesiteľná horúčava!

– A ten… nárek?

– Každý večer zasadá zbor Hyen. A Brigáda kostlivcov trpí.

Medzi nimi je jeden, čo tresce. Zabíja nepriateľa. Ibaže v tej

šesťdesiatstupňovej horúčave nepracuje. Namiesto neho drú ostatní.

Ak nevládzu, nakope ich. Jediný on nepracuje a smie sa zo stravy

Hyen najesť do sýtosti.

– Kto je ten prašivý, podlý, nízky dobytok, bez ľudskej tváre, cti

a viery? – skríkol kapitán rozhorčene.

– Ja.

Hľadela na nich sivá maska opretá o dvere, nehybné oči,

vyzývavé a nezúčastnené.

– Ty!

– Áno. Spočiatku vládol Vek, toho odstránil Rotmajster, Čo

Všetko Vedel. Po ňom nasledoval Kyjak Volpi a nedávno som sa stal

vládcom ja: Päsť, Čo Musí Žiť!

Colette meravo hľadela na masku.

– A… vieš aspoň toľko… – povedal kapitán, – že si sviňa?

– Viem. Ale ak trestanci hore začnú raz jesť ľudské mäso,

kanibali nebudú oni…

Colette hľadela naňho s nevýslovným, čudným pocitom. Vrah a

vlastizradca ako puritán! Čo má spoločného s Brigádou kostlivcov,

že sa ich tak ostro zastáva?

– Dosť! – skríkol kapitán. – Nepreháňajme sprosté táraniny tejto

noci!

– Pán kapitán! Brigáda kostlivcov je nevinná!

– Zbláznil si sa? – zarazil sa Sirone.

Colette nechápala, čo ju vlastne zadúša. Srdce jej divo tĺklo až

kdesi v krku.

– Brigádu kostlivcov je nevinná! Fécamp pokojne siahol do

vrecka.

Pred kapitána položil Písmo, Ktorého Niet.

Kapitán ho schmatol neistými rukami. Papier zašuchotal.

Kým text namáhavo dychčiac prečítal, tvár mu zbledla, až

zbelasela.

Kaprál priniesol ďalšiu pálenku. Zhrozil sa toho kovového,

jachtavého šepotu, akým ho kapitán oslovil:

– Netreba viac slopanice… Povedzte nadporučíkovi Libournovi,

že prosím, aby prišiel sem.

Kaprál odišiel.

– Čo je… v tom liste? – spýtala sa Colette.

– Brigáda kostlivcov Je nevinná.

Povedal jej to lakonicky, ako keby sa mužne priznával, že ich

obvinil on sám.

Hlásil sa Libourne. Jeho vysoké, inteligentné čelo sa ostro črtalo

nad čoraz chudšou tvárou. Veľké, ligotavé oči mu žiarili

horúčkovitým, čistým jasom revolucionárskeho fanatizmu,

vynálezcovou neoblomnou vierou.

– Poverujem ťa, aby si sa okamžite odobral do Marakeša s

dôležitým dokumentom.

– Rozkaz, – odvetil nadporučík a pozrel na Colette.

– Trestanec číslo šesťdesiattri mi doručil zvláštny doklad.

Brigáda kostlivcov je nevinná.

– Pán kapitán, prepáč, ale prosím ťa, aby si v mojej neprítomnosti

preštudoval tieto námety. – Sirone sa zhrozil, pretože nadporučík

vytiahol z vnútorného vrecka jedno zo svojich mnohých a často

predkladaných memoránd. – Podstatné je práve to, aby sme sa vyhli

takýmto nespravodlivostiam a omylom…

– Hádam to teraz necháme… – odvetil kapitán a prehltol

naprázdno. – Oveľa dôležitejšie a súrnejšie je…

Libourne ho zlostne prerušil:

– Hohó! Takto otvorene sa to už teda nedá!

– Čože?!

– Raz si ma už odstavil, keď som mal byť zástupcom náčelníka!

– Ako mám tomu rozumieť?! Dajte si pozor, pán nadporučík!

– S mojimi námetmi sa odtiaľto nebude vyhrabávať nik cudzí…

Čo sa stalo s mojimi návrhmi?!

Colette a trestanec stáli čudne stiesnení a prekvapení. Okolo nich

sa valili a plávali dusivé výpary púšťovej horúčavy.

– Pán kapitán! V zmysle služobných pravidiel nie som oprávnený

bez vášho prostredníctva predložiť predstaveným nijaký návrh! A ani

vy ste neboli ochotný moje návrhy odosielať. Vyjasnime si to teraz!

Dolu masku!… – ukazovákom divoko zabubnoval po stole a

zvrieskol: – Lekár mieša jedy a vy ste diabol, čo tu živé duše… –

Ukazovákom šermoval kapitánovi pred tvárou, plameň v jeho očiach

už nesignalizoval pracovnú horúčku, vrásky mu rozbili meravú tvár a

otvorenými ústami, z ktorých sa valila snehobiela, vlhká pena, reval:

– Nevyslobodia vás moje plány! Ty si diabol! Chcem tvoje oko!

Jedno oko mi daj! To sa mu iste prisnilo! Sen! A teraz guľka!

Fécamp skočil, Colette skríkla… Neskoro! Hlaveň pištole sa už

ocitla pred kapitánovým čelom…

Libourne vystrelil. Raz… druhý raz… tretí…

… A pištoľ zlyhala! Satan!… Vystrelím mu jedno oko! Tým

stratí moc a vládu!… Zničil ma…!

Fécamp sa vrhol naňho zboku a oboma rukami mu skrútil

rameno. Lenže šialenec mal ukrutnú silu a vytrhol sa mu. Skočil na

kapitána a zdrapil ho za krk.

– Jedno oko si vezmem… zdochni… – chrčal a z úst sa mu valila

pena.

Colette zatiaľ rýchle vybrala z kabelky revolver s perleťovou

rukoväťou a vystrieľala do vzduchu všetkých šesť nábojov…

„Poplach!“

Kým stráž rýchle dobehla do kancelárie, spisy i kusy nábytku sa

váľali v troskách na dlážke a zavýjajúci Libourne sa ešte stále ruval s

neuveriteľnou silou šialencov.

Aj mužstvo si s ním horko-ťažko poradilo, poriadne ho zviazali a

zavreli do skladu, odkiaľ sa ešte dlho ozýval jeho príšerný smiech,

uragán zúfalého záchvatu, ktorým požadoval kapitánovo ľavé oko.

5

Minkiew stál uprostred miestnosti v špinavom župane a lykových

črieviciach. Mal práve za sebou záchvat horúčky a chinín ešte

nestihol zaúčinkovať.

– Prehliadni ho, pán doktor… – dychčal kapitán. – Zavreli ho do

skladu.

– Je to zbytočné, – odvetil a kŕčovite zovrel mihalnice a

medzitým dvíhal bradu. – Celkom zbytočné. Viem to už niekoľko

mesiacov: Ligert vybral náboje z Libournovho revolvera na môj

rozkaz.

– Čože?… Vedel si?

– Že má paranoidu. Klasický šialenec. Typický prípad… Sledoval

som, ako ho to zmáha.

– Prečo si mi nič nepovedal?

– Načo? Aby sem poslali na jeho miesto zdravého chlapa, ktorý

tu tiež napokon zbesnie? Nech radšej skape paranoik. Ale ak sa ti

páči, nariaď proti mne vyšetrovanie. – Ľahostajne pokrčil plecom.

Lenže potom už nemohol prestať, rameno mu poskočilo asi

desaťkrát, kým si prstom neuvoľnil golier, a plecia sa mu hneď

upokojili, ako keby tu pôsobil nejaký záhadný kontakt.

Kapitán meravo hľadel pred seba.

– No a… Gouillaume?… – spýtal sa ticho.

– Aj on. Ale na jeho miesto nenechám dopratať zdravého chlapa.

Ani on nemá v revolveri náboje. Netrápi sa, skôr naopak… je

šťastný. Pretože duševne chorí sú ešte schopní v čosi aj veriť.

Colette podišla k Minkiewovi a položila ruky na plecia tohto

škaredého muža.

– Dosiaľ som vás nepoznala. Nazdala som sa, že ste blazeovaný.

– Známky môžu zbierať iba oduševnelí ľudia, – odvetil doktor

krátko, potom zachrčal a mykol kútikmi úst.

Mlčali.

– Tak čo? – ozval sa Minkiew. – Mám pripraviť hlásenie? Mám

ich dať odviezť? Vyžiadame si nových dôstojníkov do Coin de

l’Enfer?

Sirone stál a mlčal.

V púšti revali stovky prebudených hyen. Odpovedali na šialený

rev nadporučíka Libourna.

– Libourne nám bude odteraz ustavične zúriť? –– spýtal sa

kapitán.

– Neverím. Občas ho to pochytí, ale len vtedy, ak ho niečo

vyvedie z miery.

– A Gouillaume?

Muchy prebudené zo spánku ešte bzučali. Hodiny unavene tikali.

Minkiew vyňal vreckovku, pričom mu vypadla z vrecka aj

bonboniéra, z ktorej sa vysypalo za hrsť mentolových cukríkov.

Zohol sa a pozbieral ich.

– Gouillaume nám pravdepodobne nespôsobí nijaké starosti, –

poznamenal. – Lenže musíme odtiahnuť skriňu. Zakotúľali sa mi pod

ňu cukríky.

Všetci sa zahľadeli cez okno do tmy. Z nedoziernej diaľky

doľahol sem zbor náreku, stlmený do unaveného, smutného zunenia.

Minkew pri zbieraní cukríkov zmeravel na kolenách. So

vztýčenou hlavou ako vetriaci pes. Brigáda kostlivcov!

– Môžem do rána napísať správu o oboch prípadoch – zavrčal

doktor a vstal.

Sirone si roztrhol košeľu na prsiach,

– Nehlás nič, braček, a teraz hybajme všetci spať.

O niekoľko minút nastalo ticho a chiméra ťažkej, páchnucej

tropickej noci zniesla sa na pevnosť i väzenský tábor.

ŠESTNÁSTA KAPITOLA

1

Najčudnejšie bolo práve to, že porazený strom života sa dokázal

vzchopiť sám od seba, v púšti, uprostred toľkej smrti, kde tak veľa

chýbalo k životu! A predsa sa tak stalo!

Stretli sa dva mocné, mladé životy, preklenuli hlboké, duševné i

fyzické priepasti, aby si podali ruky.

Toto stretnutie znamenalo zároveň aj lásku.

Všetko sa začalo tým, že Colette vošla do kancelárie a posadila sa

za náprotivný písací stôl. Fécampova tvár už pomaličky nadobúdala

svoju niekdajšiu pružnosť. Jeho nádherný organizmus sa už takmer

nepamätal na Pekelnú strechu. Iba oči mu hľadeli unavene, smutne,

bez ducha.

– Čo si želáte, prosím? – spýtal sa ticho. – Budete sa spytovať

alebo modlikať?

– Ani jedno ani druhé. Ale ak vás vyrušujem, povedzte a ja

odídem.

Fécamp mlčal. Dievča sa pohrávalo s nožom na rezanie papiera.

– Vy ste ma… slovom, veľmi ste ma vystrašili pri prvom

stretnutí. Chceli ste byť brutálny.

– Nepovažujete ma za brutálneho?

– Nie. Vyslovila to vážne.

– Vražda Villiersa, Vigoin… – pripomínal jej trochu ironicky.

– Napriek všetkým dôkazom sa nazdávam, že je tu ešte akási

záhada, čosi hrozné, čo je strašné azda práve preto, lebo je to vo váš

prospech.

– Máte vynikajúcu fantáziu, mademoiselle.

Colette vstala a hľadela na trestanca číslo 63 meravo, akoby ho

chcela hypnotizovať.

– Prečo ste… prečo ste zachránili Rouena s nasadením vlastného

života?

Zavládlo veľké ticho. Fécamp vstal.

– Odkiaľ… to viete?

– Zabúdate, že môj otec je dôstojníkom generálneho štábu!

– Obránil som ho… lebo mi bol sympatický.

– Povedzte, že ste vraždili z pomsty, povedzte, že ste Villiersa

zabili preto, lebo vám čosi vykonal. Povedzte hocičo, uverím vám!

Pustila sa po falošnom chodníčku… Fécamp si opäť sadol.

– Chcete ma vypočúvať?

– Rada by som vedela, prečo bojuje cynický vrah a vyzvedač v

hlbokom presvedčení a rozhorčení proti neľudskému údelu Brigády

kostlivcov?!

– Brigáda kostlivcov? Hm… nuž, mademoiselle Cheyne, keď už

pochádzate z takej vplyvnej famílie, mohli by ste mi azda prezradiť,

prečo sa od tých čias o Brigáde kostlivcov ani nemuklo?

Colettina tvár sa zapálila. Trestanec číslo 63 čakal.

– O tom… – povedala namáhavo. – O tom nemôžem hovoriť.

Mlčali. Otvorený, statočný Colettin pohľad vysielal do jeho očí

smutnú zvesť. Trestanec číslo 63 pomaly odvrátil hlavu. Až potom sa

spýtal:

– Potrebujú tú cestu? Colette mlčala.

– Chápem, – pokračoval Fécamp. – Cestu akiste potrebujú, a tu, v

Afrike, sú potrební ľudia, čo poslúchajú, lebo sú to vojaci, a čo na

tom záleží, ak podochnú, veď napáchali všelijaké hriechy! A Sudán,

to vám je zvláštny kus zemegule… Sú tu potrební takí budovatelia

ciest, o ktorých právom môžeme predpokladať, že skapú, než sa

cesta dokončí.

Colette sa pomaly obrátila k oknu.

– Chceli by ste… aby sa kapitán Sirone… dostal odtiaľto

pomocou tej aktovky?

– Sirone je mojím snúbencom… – odvetila Colette. – Moja česť

mi káže, aby som sa podieľala na jeho osude. Bolo by mi dobre, keby

sa odtiaľto vyslobodil. Ale jestvuje ešte čosi, – zašepkalo dievča,

zmietané akýmsi vnútorným plačom a pristúpilo bližšie k

Fécampovi. – Jestvuje čosi, čo by som si želala ešte väčšmi… Iba

toľko, aby ste mi povedali, prečo ste to urobili?! – pokračovala

utrápene. Teraz už temer modlikala: – Povedzte, že ste zošaleli, že to

bola žiarlivosť… Alebo hocičo… Len už konečne povedzte niečo!…

Fécamp s úžasom na ňu hľadel. Čo to má znamenať?

Blížili sa kapitánove ťažké kroky. Colette vybehla von, ale vôňa

jej jemného parfumu ostala v kancelárii.

Kapitán vošiel, vytiahol spoza sáry jazdecký bičík, aby sa s ním

mohol ustavične pohrávať.

– Nom du nom… – zavrčal. – Máte tu potkana ešte aj na skrini…

Toto som ešte nevidel.

Posadil sa rozkročmo na obrátenú stoličku oproti Fécampovi,

bradu si oprel o dlaň na operadle, druhou rukou potriasal bičíkom a

hľadel práve tak agresívne, ako keď niekto hľadá obranu proti

neočakávanému útoku.

Hvízdal si a predstieral ľahostajnosť.

Potom zrazu tresol bičíkom po stole, až to zadunelo.

– Rehoceš sa?… Čo?

Tresol bičíkom ešte raz a mľandravé predpoludnie zazvučalo ako

po výstrele.

– Dovoľte? – čudoval sa trestanec číslo 63.

– Ticho! Videl som! Pozoroval som ťa… Veď ja ti ukážem! Mne

sa ty vyškierať nebudeš…!

Díval sa na kapitána. Pri prudkom dýchaní sa chveli štetinaté

fúzy a na okamih mu nabehla tvár.

– A teraz mi prinesieš pálenku! Ak sa opovážiš rehotať… za

hluším ťa!

Trestanec číslo 63 odišiel. Sirone sa postavil k oknu. Ani dnes ho

nezakryli vlhkou dekou tieto svine! Vyrušilo ho štikútanie.

Uprostred kancelárie stál vystrašený Ligert s veľkou omrvinkou

na perách. Krk sa mu ešte pohyboval ako žirafe od narýchlo

zhltnutého chleba a kŕčovite ho napínalo na štikútanie.

– Čo chcete?

Ligert siahol do vrecka.

– Pošta, pán kapitán, – povedal a vytiahol kus chleba. – Prepáčte,

prosím. – Siahol do druhého vrecka a podal kapitánovi telegram.

Bahr el Sudan. Náčelníkovi C. D. Okamžite začnite vyšetrovanie.

Preloženie rotného pisára Antona Ligerta k jeho rote do Meknesu

urgujeme už štyri roky, odišlo dvanásť prípisov. Služobný úväzok

menovaného vypršal pred dvoma rokmi. Do dvadsiatich štyroch

hodín žiadam od náčelníka alebo jeho zástupcu hlásenie s uvedením

príčiny meškania.

major Dezier

III. prápor, Marakeš

– Čo to má byť?

Ligert sa sklonil k nemu, akoby ho tento problém tiež zaujímal.

– Urgencia, – povedal napokon.

– Kde sa podeli vaše spisy? Odpovedzte!

– Pán kapitán! Ráčte ma postaviť pred vojenský súd! Ja som tie

písma zapotrošil.

– Prečo, vy hovädo? Čo?… Opovážte sa ešte raz zaštikútať,

zaškrtím vás týmito rukami! Prečo ste to urobili?

– Preto, prosím… hiik! Vytreštil oči, obelasel ako mŕtvola.

– Vravte!

– Prosím, pán kapitán, cítim sa tu veľmi dobre. Mám tu svoju

kompetenciu, dobrých predstavených, pokojný život… Nuž a… ráčte

mi odpustiť… mon capitaine… Chcel som tu jednoducho zostať!

Sirone zabudol zatvoriť ústa a hľadel na pisára.

Z Ligertových očí vypadli slzy!

Stál v pozore, ruku od švíkov nohavíc odtrhnúť nemohol, podával

teda hlásenie s uplakanou tvárou; pomaly sa mu otvorili ústa,

znetvorené v plačlivej maske, roztriasla sa mu hruď a vyjachtal:

– Jaha… sohom… saha… tuhu… dobobrehe… hik…

– Von!… o pol hodiny sa hlásite k raportu! Hanbite sa, dospelý

chlap, staré vojačisko, a robí tu fóry ako manekýnka!

Ligert už neplakal. Stál zahanbený, iba na svoju obhajobu ešte

dodal:

– Moja mamička bola naozaj manekýnka, – a vzdychol: – Lenže

vedela aj šiť… aj prať… Hiik.

Vyšiel von. Kapitán si ťažkými prstami zamyslene šúľal cigaretu.

– Pálenka! – hlásil v dverách Fécamp. Položil fľašu na stôl,

kapitán si nalial.

– Pokračuj v súpise inventáru. Počuješ? Ak sa ešte opovážiš

rehotať, rozbijem ti hubu!

Prechádzal sa a skúmavými, kradmými pohľadmi sledoval

trestanca číslo 63, ktorý sa opäť zahĺbil do práce.

„Impertinentný ksicht… Ale, čo na tom záleží.“

„Hlúposti… somárstva…“ vravel si sám pre seba a v ľavej hrsti

zvieral bičík. Pravicou držal hrdlo fľaše, kýval ňou do taktu a opäť si

nalial.

– Koľkí ešte žijú… z pôvodnej Brigády kostlivcov?

– Deviati.

– Ani nie veľa. Nebudem predsa na úkor koloniálnej armády

rehabilitovať zopár tieňov, aj tak polomŕtvych. Rehoceš sa?

– Nesmial som sa, pán kapitán.

– Ty… ty by si sa chcel smiať? Há?! Chcel by si? Fécamp mlčal.

Toto je už do neba volajúca bezočivosť. Kapitánova ruka

zakývala fľašou, oči mu vyskočili z jamôk. A prechádzal sa ďalej.

– Čiže ja tu mám podriadiť osobné záujmy deviatich chlapov…

oné… čiže… – Zrazu sa zatváril zlostne. – Čo tu zízaš?!… Vari ma

nechceš preverovať, či kieho paroma?!… Čuš a pracuj!

Fécamp sa posadil.

Sirone stál a dychčal. Vonku trúbili poludnie. Sadol si pred

Fécampa na písací stôl. Medzi nimi ležal fascikel a inventárna

zápisnica.

– Pre mňa môžeš mlieť hubou, koľko sa ti zachce! Omyl, čo sa

zdá rukolapný, neznamená justičnú vraždu! A rehabilitácia tu

nemôže byť meradlom. Ide o česť deviatich chlapov. Lenže tí

umreli!… Chápeš?… U-mre-li!

– Pán kapitán, – ozval sa ticho trestanec číslo 63. – Aj mŕtvy

môže mať svoju česť…

Sirone sa zohol nad fascikel. Fécampa udrel do tváre zápach

pálenky.

– Marš!… Zmizni odtiaľto, lebo ťa… viac už nevládal vysloviť.

Fécamp odišiel a Sirone sa zatackal. Rozbolela ho pečeň. Zrútil

sa na stoličku spotený a rozstrapatený. Fľaša sa mu vyšmykla z

nevládnych prstov, spadla na dlážku a pálenka sa rozliala.

– Bože, – zavzlykal kapitán a čelo mu padlo do dlaní. –

Božemôj…!

SEDEMNÁSTA KAPITOLA

1

– Prečo sa umývate?

– Plakal som.

Tiguer pokrčil plecom, ako keby chcel povedať: „V takejto

horúčave je všetko možné…“

– Treba povedať v práčovni, že chýbajú dve prúžkované

obliečky, – povedal Ligert, kým sa utieral.

Tiguer si odpľul. Nechtom na malíčku si ponaprával pahrebu vo

fajke,

– Máte vo zvyku plakať?

– Výnimočne. U kapitána…

– Pre tie obliečky?

– Vykašlal by som sa pre ne plakať. Bol u nás. Je otravný ako

žalúdkový vred,

– Aha! Lenže potom musíte brať pilulky. Vlani som si raz pokazil

žalúdok a celý som zožltol. Dajte si nabudúce pozor, čo jete.

– Vravím vám, že som neplakal kvôli tomu. Na človeka to príde

aj od samoty.

– Hja veru, a ja som zasa rád, keď som sám. Mám taký pocit,

akoby v izbe nebol nik. Ani ja nie.

– Lenže človek rozmýšľa, – pokračoval pisár. – Nerozmýšľate,

keď ste sám?

– Nie som vedec. Pri takýchto príležitostiach si ľudia vymyslia,

že ako do boha skrútia operadla na stoličkách z rovného dreva, aby

boli ohnuté.

– Ja som už na to prišiel. Operadlo je z mladého dreva, to som si

teda premyslel.

– A v starobe?

– Vysťahujem sa k strýkovi do viníc. Myslievate dakedy na

svojich príbuzných?

– Už dávno nie. Lenže teraz už nepreklínam nikoho. Kuli proti

mne intrigy. Až sa tu títo vzbúria a ja sa dostanem domov, pôjdem na

švagra so sekerou.

– Máte veľké príbuzenstvo? To je totiž, prosím pekne, preveliká

kliatba.

– Čerta starého! Chyba je vždy u švagrov. Ale ja ho zahluším…

Viete, čo sa mohlo stať s tými obliečkami? Vymenili ich v

nemocnici.

– Alebo sa dostali medzi bielizeň kantínskeho. A čo sa stane, ak

je niekto jedináčik? Kde vezme švagra?

– Môže mať švagra aj zo ženinej strany, ak ho získa skrzeva

ženitbu.

– Ligert!

To kričal kapitán. Pisár vložil požutú kôrku do čiapky. Upravil si

opasok, vošiel do kancelárie a zrazil opätky.

– V poriadku?

– Čerstvo umytý. Hlásim vám, pán kapitán…

– Nechajme to… Nechcem sa s tebou vadiť… – povedal

namáhavo, ale s prívetivosťou vyčerpaných ľudí, ktorá v niektorých

násilných situáciách povyšuje za svojho priateľa aj najnevhodnejšie

elementy. – Počúvaj, Ligert… Teraz sme súkromné osoby. – Vstal a

prechádzal sa. Správne! Aj on sa musí naučiť, ako je Ligert schopný

šťastne žiť v tomto prostredí!

– Rozkaz! – ozval sa zasa Ligert.

– Čože?… – Pristúpil k nemu a pozrel sa mu zblízka do tváre. –

Počúvaj, Ligert… Povedz mi svoje tajomstvo, Ligert zažmurkal a

hlava sa mu bezradne rozkývala.

– Prosím… – začal habkať, – ak tu niekto umrie, knihujem jeho

zajtrajší žold…

– To ma nezaujíma. Aké tajomstvo ťa viaže k tomuto príšernému

miestu?

– Veľké tajomstvo, pán kapitán!

– Čo také?

– Neviem, Keby som vedel, nebolo by to tajomstvo.

– Posaď sa, Ligert…

Pisár si sadol na samý okraj, takže kedykoľvek mohol stoličku

prevrátiť a zošuchnúť sa na dlážku, podoprel sa teda zboka ľavou

nohou naprieč.

– Prečo si vstúpil do légie? – spýtal sa kapitán a ušúľal si

cigaretu.

– Oklamali ma!

– Kto ťa oklamal?

– Tá ženská…! A to som nečakal!

– Hm… A zdá sa ti, že takéto prípady sú na tomto svete

ojedinelé?

– Prosím? – spýtal sa pisár a veľmi spozornel za písacím stolom,

pretože týmto slovám vôbec nerozumel.

– Keby vypchali všetkých oklamaných mužov, väčšina ľudstva

by sa nachádzala v múzeách ako preparáty… – Vtom spozoroval, že

pisár má polovicu tváre chorobne spuchnutú.

Ligert zdĺhavo uvažoval a potom prisvedčil:

– Nuž áno…

– Vypi si!

Dal mu aj cigaretu a potom už len mlčky hľadel, ako si pisár

vyberá z úst chlieb ako dáky škrečok, čím mu opuchlina zázračne

rýchle spľasla. Celý tento úkaz vyzeral strašidelne a zároveň

komicky.

– Vlastne si sa sklamal… – Neuškodí ti slopanica? Ligert

hrdinsky preglgol.

– Žiaľ, asi sotva, pán kapitán… Pretože, ak to nepovažujete za

vystatovanie, ja som vám ukrutne silný chlap, mocný ako býk.

Tvár mu očervenela a zaškeril sa. Očividne sa chvastal

pijanskými schopnosťami iba do vetra. Po pol poháriku pálenky už

iba lapal vzduch a jachtal:

– Čo sa týka toho sklamania, veď aj tu… hik… aj tu sa len tak

valilo… Baba ma okašlala, lešenie sa zrútilo a podviedla ma aj

Marie.

– Vyrozprávať!… – prikázal kapitán, oblízal cigaretový papierik

a potom si odpľul, až sa tabak rozletel. – Koľko je tu hmyzu…

Pozrite, zelené hadiská za sklom na regáli… A koľko je ich!

Zaujímavé…

– Poďme, Ligert! Rozprávajte!

– Lavína sa začala v šatni.

– Ligert! Lavíny sú iba v horách. V šatniach sa nevyskytujú ani v

súčasnosti, hoci prežívame dosť nezvyčajné časy.

– Je to tak… Lenže moja manželka nebola šatnárkou vo

vysokohorských polohách, a predsa, aby som tak povedal… istá

láskavosť… v mojom prípade ju sotva možno poprieť…

V tejto otázke začínal byť tvrdohlavý. Pálenka zrejme zapôsobila

dosť rýchle.

– Dobre teda, nech je lavína, – súhlasil kapitán a zhlboka si

vzdychol.

– Ďakujem, pán kapitán, A že do akej miery je to pravdivé, to

vám potvrdzuje aj náš rozchod… Pauline… totiž moja manželka,

rozhodla sa popoludní vypomáhať v akejsi mliekárni. No a v noci

pracovala v šatni.

– Tam, kde bola tá lavína…

– Tak je. Vidno, pán kapitán, že máte kadetku. Rozumiete sa

psychológii. Keby ste sa nenahnevali, ešte by som si vypil.

– Dovoľujem.

Ligert odhodlane vlial do seba plný pohárik. Mal spotené ešte aj

vlasy, čo dosiaľ na sebe nespozoroval.

– Poďme ďalej, – velil Sirone.

– Rozkaz… Ženská teda pracovala poobede aj v noci. Stretávali

sme sa iba zriedka, a tak sme usúdili, že dvojizbový byt je pre nás

priveľký, nuž sme sa rozviedli. A Pauline si ma vôbec nevážila…

Mňa si nikdy nik nevážil, – dodal žalostne, – pretože raz, pri akejsi

stavbe sa mi zrútilo lešenie a niekoľko chlapov zahynulo. Prepáčte…

chce sa mi štikú…

Zaštikútal asi dvakrát, až mu spadli okuliare, a keď sa po ne

zohýnal, hlavou zhodil zo stola fľašu s pálenkou.

Vystrel sa a stál tam roztrasený, plný strachu, pripravený na

najhoršie nadávky, ktoré ho teraz neminú.

Lenže kapitán zamyslene hľadel na fascikel, okolo ktorého sa

pomaly rozlievalo páchnuce alkoholové jazero.

– Ďalej…

– A nevážili si ma, pretože lešenie sa zrútilo, načo ma súd odsúdil

pre trestuhodnú nedbanlivosť na šesť mesiacov do väzenia. Dodnes

nechápem. Všetky výpočty mi hrali. A stavali sme tak ako vždy

predtým. Keď sme už boli rozvedení a manželka balila, povedala mi

tá bezcitná potvora, že sme nemohli mať deti preto, lebo ma boh

potrestal. Vraj pre tých deviatich tesárov, čo sa zabili, a s nimi ešte aj

akýsi chodec, chovateľ šľachtených psích plemien, istý Gouloise… –

Po krátkej prestávke doložil skôr zahanbene než smutne: – Totiž ja

nemôžem mať deti, lenže sa nazdávam, že to nemá nič spoločné s

tým lešením. Kapitán ho počúval v polodriemotách.

– Hlúposti!

– Však? A taká baba predsa nie je stavby vedúca, aby mohla

vedieť, aké následky nechá zrútené lešenie!

– Ďalej!

– O rok prišla za mnou Marie, manželkina mladšia sestra. V

Strasbourgu ju už nechceli. Doviedol ju detektív… S ňou som sa

nerozviedol… Chcel som Marie priviesť na lepšie chodníčky,

slušnejší život. Preto som aj spreneveril peniaze. Nepomohlo.

Rozhodol som sa, že sa s ňou ožením… A ona ma oklamala…

– Kedy?

– Neviem.

– S kým?

– Neviem.

– Do frasa aj s tvojou sprostou gebuľou… Ako si teda vedel, že

ťa podvádza?

– Intuícia, pán kapitán. Raz mi neprišla domov tri týždne.

Korektná ženská také veci nerobí. A keby aj, aspoň zatelefonuje…

Mlčali.

– Počúvaj, Ligert, – zašomral kapitán. – Chcel som sa čosi

dozvedieť o tvojom tajomstve. A o tom si nepovedal nič.

Ligert zdĺhavo uvažoval.

– Pozrite, pán kapitán, často si pripadám ako hlúpy…

– Fakt, nie si hypochonder…

– Čo ste rozkázali? – spýtal sa vyjavený.

Sirone hodil rukou.

– Môžeš ísť.

– Ale, pán kapitán… však nie som hlúpy…?

– Určite nie. Pretože ten, čo nemá ani štipku rozumu, nemôže byť

v týchto končinách hlúpy.

– Ďakujem.

Trúbili večierku. Ich postavy sa vnorili do mäkkých večerných

tieňov.

2

Tiguer viedol Fécampa k väzenským barakom.

– Fixez!

Zrazu zastal pred nimi Berlac. Ešte sa nestretli, odkedy sa

trestanec číslo 63 vrátil z Brigády kostlivcov. Dôstojnícky zástupca

na čele zosilnenej čaty vykonával nepretržitú hĺbkovú hliadkovú

službu. Zvesti o saharskej vzbure zapríčinili nepokoje aj tu.

– Ale ste mi dali! – ozval sa Berlac veselo. – Dva týždne som

nemohol ramenom ani pohnúť.

Fécamp nevedel čo povedať.

– Odchod! – povedal Berlac kaprálovi, ten mu vojensky za

salutoval, Berlac len znechutene mávol rukou a osopil sa naňho: –

Nesalutujte tak vykĺbene…

Po Tiguerovom odchode Berlac otvoril tabatierku a povedal:

– Chcel som vám povedať iba toľko, že sa na vás nehnevám, keď

ste do mňa strelili pre to zaucho. Odvážnych a sebavedomých mužov

si mimoriadne vážim. Prečo ste to vyviedli?

– Dobre mi zaplatili, mon adjutant-chef.

– Naozaj? – úprimne sa začudoval. – Máte radi peniaze? No, raz

si ešte prehovoríme aj o tom…

„Tomu mám ako rozumieť?“ lámal si hlavu Fécamp.

– Pokiaľ ide o mňa, nazdávam sa, že pohnútkou pre podobný

zločin u ľudí vášho typu môže byť aj skutočnosť, že dotyčný je silnej

povahy, teda osobnosť, ktorá sa neuplatnila na správnom mieste.

Povedzte mi, prosím vás, kde ste vzali revolver, ktorým ste ma

postrehli?

– Moja vlastná pištoľ. Podarilo sa mi ju pri prehliadke skryť.

– Somárstvo! Veď tou zastrelili aj Vigoina!

– Ja som ho zastrelil. Berlac odhodil cigaretu.

– Nezastrelili ste ho, – povedal potichu, no rozhodne.

A hľadel trestancovi uprene do tváre, V blízkosti sa zachvela

koruna palmy, čo sa mastne leskla v slabom mesačnom svite… Pôda

sa parila a jej pach priam zvieral hrdlo.

Fécamp nevdojak ustúpil. Berlac nadvihol obočie ako

charakterový herec – intrigán v nejakom menšom vidieckom divadle

– a so záhadným úsmevom poznamenal:

– Zapamätajte si pre budúcnosť, že veľkým bábkárom v tejto

pevnosti som ja! Ostatne, my dvaja sa ešte budeme o týchto veciach

častejšie zhovárať… Páčite sa mi.

A ponáhľal sa preč.

Nevšímal si tieň, ktorý si ich vypočul, pritisnutý k búde pred

barakmi, a teraz sa rýchle plúžil v šere poza palmy, aby sa dostal k

bráne skôr než Berlac. Keď dôstojnícky zástupca prišiel k vchodu a

otvoril dvere…

Krátky hrmot… vzápätí zdesený, bolestný výkrik.

Strážca sa rozbehol. Muži, čo postávali pred kantínou, rozbehli sa

k bráne.

Z okien vyzreli vyľakané, ospalé tváre…

Čo sa stalo?

– Svetlo! Lekára! Pánu dôstojníckemu zástupcovi padla na hlavu

tehla! Hej! Pomoc!

Dobehol Libourne v pyžame. V jeho pätách Ligert. Berlac ležal v

bezvedomí s poranenou hlavou.

– Tu, pod oblúkom vnútornej klenby, sa od mnohého trieskania

odlomila tehla. A padla na pána dôstojníckeho zástupcu. Bol som

stavbyvedúcim, vyznám sa v takýchto katastrofách, – vyhlásil

dôležito Ligert.

– Lekára! – zahrmel Libourne.

Nadporučík bol trošku poblednutý, v poslednom čase zasa

schudol. Písal často svoje návrhy reforiem do bieleho rána a potom

ich odovzdával kapitánovi.

– Pán doktor, hlásim nehodu, – dychčal Ligert na prahu

nemocničnej ambulancie.

Minkiew zodvihol zrak od svojich známok. Pravým okom trošku

potrhával, akoby s Ligertom koketoval. Medzitým chmatkal po

rukáve na košeli a potom krátko zachrčal.

– Nešťastná náhoda. Bol som polierom, vyznám sa v týchto

disciplínach. – A zaštikútal.

– Ligert, – zašepkal mu štábny lekár tesne do tváre. – Povedal

som, že ťa dám obesiť, ak sa Berlacovi dačo stane.

– To by som… nerád… Lekár bežal k zranenému.

– Tu je, – zavrčal Libourne unavene a odišiel, pretože lekára

nemohol vystáť.

Minkiew narýchlo ošetril Berlaca. A keď ho odniesli, nenápadne

si obzrel bránu.

Vrch pravého krídla bol zabielený od vápna, akoby tam niekto

položil tehlu, Minkiew sa rýchle poobzeral, natiahol sa na špičky a

vreckovkou oprášil stopu.

OSEMNÁSTA KAPITOLA

1

Kaprál si napchával fajku. Nastala chvíľa ticha.

– Kto má škatuľku, tomu sa cigarety nelámu, – ozval sa napokon

Ligert.

– Jasné, – prisvedčil kaprál.

– Vracia sa mi malária, – ozval sa Ligert a striaslo ho chladom

napriek dusivej horúčave.

– To je od choroby, – poznamenal kaprál a odpľul si. Potom sa

zamyslel a vyhlásil: – Vláčil som ja tabak aj v papieri, ale nebolo to

dobré.

– V týchto končinách ani nedostať dobrý tabak.

– Bez ohľadu na to, nebol ten tabak od papiera dobrý.

– Pravdaže…

Nechtami stlačil hornú vrstvu horiaceho tabaku.

Ligert kreslil na kus papiera obrazce, osmihrany a tvrdé klobúky.

Potom mu obočie vyskočilo nahor.

– Sčasti bol zlý aj preto, lebo špina sa doňho dostala z vrecka.

Zúrivo zabafkal a zasa mlčali.

– A z druhej časti? – spýtal sa po chvíli Ligert,

– Z akej?

– No keď bol tabak zlý z jednej časti, musel byť zlý aj z druhej.

– Ani nie… – Kaprál zavrtel hlavou. – Zlý bol vlastne iba z

jednej časti.

A opäť zmĺkli. Drsný dym fajkového tabaku sa rozplýval a po

stole sa tackala mľandravá stonožka. Skriňa zapraskala a z diaľky

sem doliehal povel ktoréhosi dôstojníka.

Kaprál zívol a pozametal spred seba vráskavou, hnedou dlaňou

zvyšky tabaku do vrecúška. Ligert si všimol tento manéver.

– Aj takto sa doň dostane špina, – ozval sa výstražne. Kaprál

prisvedčil.

– Z jednej časti aj takto.

Blížili sa pravidelné kroky stráže. Stmievalo sa. „Zastaviť…

stáť!“… tresnutie. Ticho… „A droite!“… Treskot… Klopnutie…–

Obrat. Odkiaľsi vnikal do kancelárie zápach dreveného uhlia a cez

okno sa hnali dnu šuchotavé zrnká piesku.

– Nuž ak vnikne z jednej časti, – uvažoval nahlas Ligert, – tak je

zlý z jednej časti.

– Lenže to nie je z vrecka. Špina zo stola sa necíti, keď horí.

– Iba vrecková špina, – prisviedčal pisár chápavo.

– Veď hej. A ľudský vlas. Ten vám ukrutne smrdí, keď horí.

– Aj zvierací.

– Pravdaže. Ale to je vlastne srsť.

Ligert vytiahol zásuvku a zažmurkal na jej obsah. Spisy…

Niekoľko pečiatok, okrem nich ešte plniace pero a fascikel. Bola tam

ešte aj tetkina strieborná tabatierka s iniciálkami D. G.

– No, ja pôjdem, – povedal kaprál. – Spomeňte im, že som bol u

vás. Zapchal sa kanálový odtok v práčovni.

– Čosi sa doňho dostalo.

– Do potrubia. A od toho sa zapchá… – odvetil Tiguer a súhlasne

prikývol.

– Nepočkáte tu? – spýtal sa Ligert, len aby reč nestála.

– Nie. Keby aj technický slobodník prišiel, nebude mať času

zaoberať sa so mnou.

– A načo aj? Kedy bude vzbura?

– Hádam už zajtra.

– Idete s nimi? Tiguer si odpľul.

– A!… Načo? Nech si švagor požije. Veď aj on je len človek.

Lenže malí by ste kamsi odložiť rezervné nádoby na vodu, pretože

pri vzbure ich môžu rozstrieľať.

– Máte pravdu.

Vošiel Fécamp. Pisár v takýchto chvíľach hľadel ako sa vytratiť,

hoci Fécamp sa ho ešte nikdy nespýtal, kto vlastne vraždil tým

Ligertovým revolverom, pre ktorý ho odvelili k Brigáde kostlivcov.

Fécamp pracoval. Spisoval akýsi zoznam pre práčovňu. Hlásil sa

mu trestanec s ceduľkou osobnej bielizne.

Gérard. Kamarát. Ten, čo ho raz ovieval, keď ešte spolu lámali

skaly. Sotva je v ňom ešte kúsok života, úzka tvár mu priam horí.

– Počúvaj, Fécamp, čosi sa tu kuje.

– Čo také?

– Neviem… Ale kuje sa. Naši sú nespokojní.

Slnko práve zapadlo a zrnká piesku sa opäť rozšuchotali vo

večernom vánku.

Z chodby zazneli ľahučké kroky.

Trestanec odišiel. Fécamp vedel, že to prichádza Colette… Na

dlážke sa mihali dlhokánske tiene.

V kancelárii sa rozlialo svetlo. Stáli oproti sebe.

– Prišla som sa rozlúčiť.

Podala mu ruku. Fécamp sa zachvel. Dávno, veľmi dávno mu

slušný človek nepodal ruku.

– Ja sa… nazdávam, že… myslím si, že skrývate nejaké

tajomstvo, – povedala dievčina.

Trestanec číslo 63 sa trpko usmial.

– V podstate by som mohol patriť medzi slušných ľudí, keby sa

vo mne občas neozvalo nutkanie k zločinu. Už dávnejšie som trpel

týmito stavmi. Toľko asi na vysvetlenie vašej otázky.

– Prečo si vrah vytvára pre všetky svoje dobré činy a prejavy

akúsi poľahčujúcu okolnosť?

– Mýli vás skutočnosť, že nie som zlý v matematickom zmysle

tohto slova, hoci som sa dopustil zákernej vraždy. Príčinou toho je

zasa skutočnosť, že v živote sa nevyskytujú regulárne dramatizované

charaktery.

– Zlí ľudia znášajú svoj zaslúžený trest veľmi ťažko. A zdá sa, že

vy sa netrápite.

– Nevidím zlo v takom zlom osvetlení ako kapitán Sirone.

Oceňujeme nemiestne skutočné javy v tej chvíli, ak považujeme zlo i

dobro za konštantné hodnoty. Horúčavy, púšť alebo osamelosť sú

neznesiteľné iba v porovnaní s iným prostredím. Veci majú aj svoju

zvláštnu, prvoradú podstatu, ktorá nezávisí od dojmov, získavaných

naším obmedzeným vnímaním. A toto je symbolika ich skutočného

obsahu. Lenže z ľudského hľadiska je to večným tajomstvom. Je to

nepochopiteľné a nehmatateľné.

Dievčina sa rozosmiala.

– Pomáhate si staručkým Kantom, aby ste sa robili odporný a

zvrhlý.

Neodpovedal. Pristúpila k nemu.

Vonku sa zotmelo. Vôkol nich sliepňalo pološero páchnucej

kancelárie a čosi podobné sliepňalo aj v ich dušiach.

Blíži sa malátny, tackavý tieň. Aby neboli pochybnosti o jeho

totožnosti, ešte aj štikútal. Pisár Ligert.

Hlúpo sa pristavil a zložil ruky za chrbát.

– Kde je pán kapitán? – spýtala sa ho Colette rýchle.

– V odevnom sklade.

– Čo tam robí?

– Pije. Pán kapitán je ukrutne spitý. Odkedy pije potajomky, furt

je náramne ožratý.

– Povedzte mu, že ho volám.

– Ovalí ma.

– Povedzte, že som vám to ja prikázala!

– Aj tak ma ovalí.

Ale zato sa predsa pobral za ním. Kapitán sa prechádzal po

stuchnutej, zaprášenej miestnosti, hvízdal si a tackal sa, keď Ligert

vkročil, hodil doňho baganču, čo mal práve poruke.

– Slečna prosí pána kapitána do kancelárie.

Zaštikútal. Díval sa tak hlúpo, že sa kapitán musel rozosmiať.

Pisára asi bolia zuby, tvár má celú spuchnutú. Kapitán nalial. Bol už

opitý na mol.

– Ligert! Hrkni si pálenky.

Pisár vypil v úctivom pozore, ako keby ho cvičili.

– Poznamenávam, že pijatiku dosť dobre neznášam, – ozval sa

skromne, keď si už vypil.

– Ligert, zhováraj sa so mnou!

– Rozkaz!

– Povedz mi… mal si už nejaké trápenie?

– A… aké, – vyjachtal Ligert. – Vlani mi vytrhli dva zuby. Aby

ho nik nepodozrieval z bolenia zubov, prehltol, čo mal v ústach a

opuchlina zmizla ako zázrakom.

– Ligert! Čo by si si želal, keby si si mohol dačo želať?

– Aaaa – ja by som si želal, aby som si… nemusel nič želať…

Nezaspievame si?

– Napi sa, boha ti!… Ach…!

Ligert si opäť hrkol a tvár mu očervenela ako zrelá rajčina.

– Prosím… tá baba nemala pravdu… Hiik!

– V čom?

– Totiž… Dostal sa sem… do práčovne… trestanec Gérard. A

on… prosím… Smiem si zajesť kúsok chleba?

– Zjedz! Ale iba kúsok!

– Rozkaz!

Vytiahol z vrecka krajec chleba a s blaženou tvárou si odhryzol.

Kapitán si zapálil. Odporné množstvá myší a jašteričiek-

mucholapiek… A tam… ľaľa… čo je to za obrovské červisko?

– No?

– Hiik!… Ten Gérard… prosím, bol staviteľom toho domu… o

ktorom som povedal, že… sa lešenie zrútilo…

– Vypi si…!

Ligert bol už načisto spitý a pri takejto výzve sa iba kruto

usmieval a poslúchol.

– Rozkaz… Dobrá je… táto pálenka… Ten trestanec mi

povedal… zháňame totiž dve pruhované obliečky… že ten dom…

mala to byť dvadsaťsedmička na Rue Forben… On pokradol

materiál… lebo zlý cement… a spráchnivené dosky… švindľoval s

dodávateľom… A to je on… je tu teplo…

– Tak on bol tým podnikateľom, čo ti na stavbu dodal zlý

materiál?

– Áno. A ten Gérard vám je tuberák… taký chorý… a stále

kašle… kvôli tomu ho raz aj zavreli… Takže baba sa vlastne

mýlila… že nemôžem mať… deti, preto… lebo lešenie spadlo… že

je kliatba… Dovolíte… spievať?

– Smieš, ale potichu.

Ligert falošne zatiahol akési nezrozumiteľné melódie.

– Mal by si tu radšej udržiavať poriadok! – zreval kapitán. – Pozri

sa! Potkany už behajú po písacom stole!

Ligert mávol rukou.

– Nič na to nedajte… pán kapitán… – Aj pán doktor… povedal…

že toto je…

– No, vyraz to zo seba…

– Ale ja sa bojím, že delírium trémenc… je disciplinárna

urážka… Hiik…!

Kapitán zbledol.

– Čože?… potkanov niet?

– Nuž… nejaké by tu… mali byť… veď ináč by som sa

dopustil… urážky predstaveného… a od chleba… sa trémenc

nedostáva… hiik… Ale niet ich veľa… takže…

„Vízie delíria tremens!“

Kapitán s údivom konštatoval, že naplnenie jeho osobnej tragédie

ho nijako nevzrušilo. Pán niekedy zosiela k smrti aj ľahostajnosť vo

forme narkotík, a to je preveľká milosť.

– Dosť… Môžeš ísť…

– Vám je… ľahko… komandovať…

Postavil sa a stolička za ním sa prevrhla. Sklad začal poskakovať

a vrtieť sa v divokom tempe.

Chytil sa regálov, a predsa sa zvalil na dlážku.

– Hádam to nebude od slopanice… – zahundral. – Alkohol…

spôsobuje opilosť…

Kapitán už bol totálne spitý. Napriek tomu si potiahol z fľaše ešte

raz a potom vykročil. Ligert ho ešte so smiechom oslovil:

– Pán kapitán!… Nech vás za to pánboh živí!… Dávno som sa…

tak dobre nezabavil…

– Nech ti slúži na zdravie. Hybaj si ľahnúť!

– Povedzte mi… mihilihý pán kahapitán… Som ja hlúpy chlap?

– Sotva…

– To ste povedali… len tak… pre uspokojenie… Odtackal sa od

regála k stolu, pričom sa mocne pridržiaval lampy. Veselo sa

chichúňal, tvár mu sčervenala a pravicou produkoval rýchle,

rozkývané gestá.

– Pán kapitán… namoj… namojdušu… mám vás rád… a toto

vám je… najsvinskejšie miesto… pod slnkom…

– Tak je, – zavrčal Sirone. – No, vypadni už! Keby mi zasa ktosi

vystrelil na Magirona, nemal by to kto ani zaprotokolovať.

– Kým ja spím… nemusíte sa… obávať… Kapitán sa zatackal a

oprel sa o dvere:

– A čo?!… A to zasa ako?

– Pretože páchateľa niet… pretože chlapíkov vám tu odstreľujem

ja… alebo pán doktor Minkiew…

Kapitánovi vypadla z rúk fľaša a rozbila sa na tisíc črepín.

2

Minkiew fajčil a behal hore-dolu po izbe. Nocou sa hnal tichý

vánok v predzvesti piesočnej búrky. Chýlilo sa k nehybnému,

elektrinou nabitému siroccu. Sirone počúval, v hrdle a v ústach cítil

malátnu horkosť.

– Pred rokom som si všimol, – priznával sa Minkiew, – že naša

služobná pošta používa známky bledšej tlače. A niektorým chýbalo

aj zúbkovanie.

– Azda len nie… kvôli tomu…

– Ale hej…

Zmĺkli.

– Vrav, doktor!

– Poprosil som Ligerta o tú jeho pištoľ a povedal som mu, že

musíme rozprúdiť korešpondenciu s našimi nadriadenými zložkami.

Ja si tu zapoľujem na ľudí tak, aby som ich netrafil, a on mi zasa

bude zbierať známky z obálok našich štábov… Tak sa aj stalo. A

jeho revolver som používal zasa preto, aby som neuvalil na nikoho

podozrenie…

– Ale veď to je šialenstvo!

Minkiew si pošklbával štetiny poď nosom:

– Nazdávaš sa, že by som sa mal zastreliť? Čo?… – a krútil

hlavou v akomsi čudnom tranze.

Kapitán vlial do seba pohár pálenky. Uvedomil si, že už to ďalej

nevydrží. Dusila ho horkosť.

– A… Vigoin?

– O tom teda neviem nič. Keď som vystrelil rotmajstrovi popri

uchu, ktosi ma v tmavej pivnici ovalil zozadu po hlave… Omdlel

som. Keď som sa prebral, ležal revolver pri mne. Len-len že som

stačil dobehnúť do svojej izby… Myslíš, že by som sa mal zastreliť?

– A oblízal si pery.

Sirone vstal.

– Nie… Ja… ja ti verím. – Zúfalo si šúchal dlaňami tvár, akoby

sa umýval, a potom zasa chrapľavo vykríkol: – Nezastreľ sa mi!

Nebudeme sa tu hrať na ľudskosť a príslušnosť k ľudskému

pokoleniu, ako keby život a smrť, skutočnosť a vidina mali inde dáky

zmysel! Ty… Minkiew!… Keby tieto handry na nás neboli

rovnošatou, už by sme dávno behali po štyroch nohách a brechali by

sme alebo kieho ďasa!

– Ani by to nebolo zlé, – konštatoval Minkiew po krátkej úvahe.

– Poverujem ťa, aby si o tejto veci… napísal neskoršie krátke

vyhlásenie. Jasné…?

– A ja si zasa myslím, – odvetil Minkiew roztržito a začal si

obzerať nechty, pričom nahlas zaštikútal, – ja ti zasa vravím… že

bude predsa len lepšie… keď si pustím guľku do kotrby. Bude to

mať napokon isté výhody…

A nadvihol dlaň, akoby chcel na prstoch vypočítať všetky

výhody, rozumne zdôrazňujúce jeho samovraždu.

– Nemal by si… – usúdil kapitán. – Bude ťa tu teraz treba… Veď

sme v strašnej situácii. Hádam aj v smrteľnom nebezpečenstve! A

mne sa vidí, že tu zošaliem!

– Ja teda trpím väčšmi, lebo sa niekedy po celé dlhé minúty cítim

normálne, a už mi proti tomu nepomáha ani bróm.

Trieskal papučami hore-dolu a krivé nohy sa mu kývali zboka

nabok za poletujúcimi krídlami zamasteného kimona. Potom sa

zastavil.

Z diaľky zaznievalo plačlivé zunenie. Pohľady sa im stretli.

Ligert ležal na dlážke bezbožne spitý a chrápal, ktovie, či sa mu

nesnívalo o tých dvoch chýbajúcich prúžkovaných obliečkach.

Brigáda kostlivcov narieka!

– Počúvaj… – dusil sa Sirone. – Tí tam hore… – kývol k oknu, –

tí kostlivci… sú nevinní!

– Mám ti dať bróm? – Lekár ani nevyčkal odpoveď a vytiahol z

vrecka klbko špagátu.

– Ostro ma zahriakli z pluku, – pokračoval Sirone, – že je

nemiestne rozbabrávať túto starú záležitosť.

– Prevažná časť tých chlapov už aj tak nežije.

– Lenže aj mŕtvy môže mať nejakú česť!

– Môže ju mať, ale dobre mu bude aj bez nej. Často nechýba ani

k životu. Naozaj nechceš bróm?

– Nie… Čo mi pomôže… proti delíriu tremens? No a napokon…

– pokračoval Sirone chrapľavo a ušúľal si cigaretu, pričom sa okolo

neho všetko krútilo. – Treba zachovať vinu Brigády kostlivcov, aby

nám tu mal kto lámať skaly a cítil mravnú nutnosť trestu.

Potrebujeme cestu cez skaliská v púšti a táto melodráma zušľachtí

rinčanie čakanov… Aspoň v ušiach toho, čo nepočuje…

Minkiew mlčal.

Brigáda kostlivcov narieka…! Potom sa ozval ešte čudnejší tón:

Kdesi v blízkosti zaplakali husle.

Minkiew namiesto otázky zachrapčal a vztýčil hlavu s

vypúlenými očami.

– Fécamp si tu vyhráva… – zamrmlal kapitán pochmúrne. „Kde

je asi Colette?“ pomyslel si. A mlčky počúvali, ako sa zo strún rinie

clivá melódia.

Dlho tak mlčali, potom si kapitán potiahol z fľaše.

Tóny huslí dozneli. Minkiew sa prehrabal vrtkými prstami v

hrive, zavrel oči a jeho tvár dostala nádych, akoby bol práve zahryzol

do citróna. Až teraz si všimli, že Ligert pomaličky vstáva. Neisté

kolená, pohľad plný bolesti, spitý do nemoty.

– Muži… Muzika…

– Poznáte to? – spýtal sa Minkiew. – To je Beethoven.

– Nie… To je šesťdesiattrojka… Na zdravie…

Zdvihol vysoko krajec chleba a zahryzol doň, no skôr, než stačil

prehltnúť, opäť sa zvalil na dlážku a natiahol sa ako žaba.

– Rád by som… zostal sám, – povedal Sirone, keď už chvíľu

mlčali.

– Dobrú noc, – odvrkol lekár.

– Odovzdaj mi revolver!

– Zbytočne. Ligert pravidelne vyberá náboje z pištolí tunajších

šialencov na môj príkaz.

Vytasil revolver. Úderník cvakol a bubienok sa obrátil naprázdno.

Kapitán vytiahol svoj revolver a tiež nazrel do zásobníka.

Prázdny!

Zasmial sa a potiahol kohútik. Tupé cvaknutie. Hľadel na zbraň

ešte dlho, keď už ostal sám. Pomaly sa odtackal k oknám.

– Táto tmavá, teplá africká noc čudesnej vône mu pripadala ako

neforemná čierňava domorodej ženy.

Ozvalo sa buchnutie. Na prahu stál Fécamp.

Ako dlho tu stál?… Minúty?… Hodiny…?

Kapitán sa obrátil, oprel sa dlaňami za chrbtom o rímsu a zdalo sa

mu, že v tom okamihu odkväcne na dlážku. Už sa mu dvíhali k tvári

spráchnivené dosky a zhora padala povala, kým regály sa v ostrom

uhle rozdvojovali. Obrazce dvojitých kontúr: písací stôl, trestanec,

stena… všetko priezračné, navzájom súvisiace, rozmazané,

rozhádzané v chaose navzájom popreplietaných plôch.

Lenže kapitán si už privykol kontrolovať skutočnosť s veľkou

námahou ešte aj v opitosti.

– Čo tu chcete?

Pred ním stál trestanec, pery sa mu pohybovali a odkiaľsi zboku,

z hlbín a zunivo, doliehal k nemu znetvorený hlas, a teraz,

božemôj… Treba si zostaviť jasný obraz, hlas i zmysel…

– Hovorte zrozumiteľne! – zavrčal karhajúcim hlasom. – Čo mi

tu tárate?

Ale šesťdesiattrojka sa schovala zároveň s dverami za vlnovkou

písacieho stola, celý sklad sa nahol nabok ako kajuta na rozbúrenom

mori, takže jednou rukou sa musel rýchle zachytiť okna… hanbil sa

za to, radšej sa vystrel a tvrdými krokmi zamieril k mládencovi. Do

cesty mu však zákerne skočil stôl, oprel sa teda oň oboma rukami.

Konečne jasne počul hlas, čo prichádzal k nemu z diaľky.

A od tohto hlasu strnulo vôkol neho celé búrlivé prostredie.

– Pán kapitán! – hlásil Fécamp. – Dovoľte, aby som urobil

priznanie. Chcem nadiktovať do zápisnice, kam som ukryl aktovku!

3

Čo sa vlastne stalo?

Stáli v kancelárii zoči-voči. Bola noc – temná, hlboká a mystická,

– Lúčim sa, – povedala.

– Cestujete?

– Zajtra na svitaní.

– Máte… máte nejaké želanie? – spýtal sa Fécamp.

– Zahrajte mi.

Čudné. Potom si už nič nepovedali. Priniesol husle a hral. Hľadel

najprv na jej tvár, potom sa zahľadel do noci za oknom. Ale aj tam

videl iba ju.

A potom už nevidel a nepočul nič. Hral. Vytratila sa z neho

Hyena i Brigáda kostlivcov. To zavinila tá melódia alebo to dievča?

Kto by to vedel povedať?

Človek zrazu zabúda, že si musí čosi udržať v pamäti. Zabúda na

to v blízkosti krásneho, čistého dievčaťa… a zabúda, pretože si

spomenul na Chopinovu Baladu alebo smutne sa rozliehajúcu

Rubinsteinovu Melódiu, ktorá znie ako jednotvárny rytmus

nekonečných vĺn tejto príšernej púšte. Zabúda ako kalif z rozprávky

na čarovné slovo. Keď skončil a na husliach tíško zamrel posledný

tón, pozrel opäť na dievča.

A zdesene položil sláčik.

Colette stála na špičkách s otvorenými ústami, s užasnutými,

vytreštenými očami…

4

– Fécamp…

Nevdojak ustúpil o dva kroky.

– Čo… si želáte?!

– Veď vy ste nevinný!

– To nie je pravda!!

Stáli oproti sebe, akoby sa chystali do bitky. „Zošaliem, – myslel

si. – Veď toto dievča z jedinej melódie pochopilo viac než tisíce

vyšetrovateľov a detektívov so všetkou ich rutinou a údajmi.“

– Mlčte! A ihneď mi všetko povedzte! Rozumiete?… Veď je to

hrozné… Božemôj…

Dlhá pauza. Colette ho chytila za ruky a úprimne, bez zábran

povedala:

– Nemám čo povedať…

– Fécamp… Bola by som rada, keby ste boli nevinný… Trestanec

číslo 63 uprel pohľad na susednú miestnosť.

– Rozumiem… Počúvajte, – zašepkala. – Musíte vedieť, že

Sirona nikdy neopustím… A predsa… Chcem sa to dozvedieť! Ste

nevinný!

– Prečo mi to… vravíte? Pristúpila tesne k nemu.

– Zaľúbili ste sa do mňa, Fécamp, – vydýchla. Tvár mala

utrápenú, akoby sa chcela rozplakať. Nevydržal jej pohľad.

– Ako to… viete…? – vybuchol celkom zúfalý.

– Jednoducho… Ste nevinný. Ale medzi nami je zradca.

– Kto…?

– Husle.

Fécamp smutne pozrel na nástroj.

– Keby som vedela hrať, – zašepkala, – možno by ste aj vy uhádli

všetko, čo vám nemôžem povedať…

Stáli a hľadeli na seba.

– Chcete vedieť? – ozval sa trestanec číslo 63 chrapľavo…

Chcete poznať… pravdu?

– Áno…

Schytil jej dlane oboma rukami. V hrdle mu divoko zaklokotala

horúca, spenená krv.

– Colette, – zašepkal, – Som nevinný.

A zopakoval tým strašne bolestným hlasom, aký počujeme iba

zriedka, vtedy, keď mocní chlapi plačú, zopakoval a dusil sa pritom:

– Colette… Som… nevinný…

Späť k Hyenám!

Ako bolí, keď človek musí byť človekom! A to, čo bolí, je zlé!

Lenže teraz už ani tomuto veľmi neveril. Nazdal sa, že to, čo ho v

tomto okamihu bolí, je príjemnejšie než akékoľvek iné radosti.

Stal sa človekom, lebo opäť uveril v utrpenie, uveril v obete,

ktoré sú nezmyselné, ale ten, kto ich prináša, cíti sa hodnotnejším,

pretože ich dokázal podstúpiť.

Postavil sa opäť k oknu a hľadel na púšť, jagajúcu sa v

striebristom svite mesiaca, vzal husle a hral…

Dlho a smutne vyhrával do horúcej noci, že je nevinný, nevinný,

nevinný…

DEVÄTNÁSTA KAPITOLA

1

Sedeli oproti sebe.

– A teraz už viete všetko, – skončil trestanec svoje rozprávanie.

Rozpovedal Colette všetko od začiatku až do konca.

Ruky mala chladné a rozochvené. Pohladkala Fécampovu tvár.

– Koľko ste vytrpeli…

Hľadela na mládenca s takou nehou i smútkom, akoby sa všetko

bolo prihodilo kvôli nej.

– Najväčším utrpením je, ak niekto chce byť zlý, a nie je toho

schopný.

– Prečo ste dosiaľ nevraveli pravdu?

– Kto by mi bol uveril? Nemám dôkazy!

– Lenže úradné orgány sú na falošnej stope!

– Tá stopa ani nie je taká falošná… Ja totiž viem, kde je tá

aktovka!

Uprene sa jej zahľadel do očí.

Colette vstala. Jej bledá, utýraná tvár sa chvela, zdalo sa, že jej

pod pokožkou prebiehajú elektrické impulzy.

– Vyjadrite sa, prosím, jasnejšie…

– Viem, kde je aktovka!

Colette si unavene prešla rukou po čele.

– A prečo to tajíte?

– Pretože si myslia, že ja som páchateľom. Keby som teraz vydal

korisť, ako by sa vôbec dokázala moja nevina? Takto predsa len

jestvuje možnosť vyriešiť rovnicu o miliarde náhodných neznámych:

že skutočného páchateľa raz naozaj zlapajú.

– Tak ako som precítila pravdu ja, spozorujú spravodlivosť vašej

veci aj iní!

– Pred vojenským súdom nemôžem hrať na husliach, – odvetil

Fécamp a trpko sa usmial. Založil si ruky za chrbát a oprel sa o

stenu. – Páchateľ je športovec. Iba toto mi dáva akú-takú nádej. Keby

raz prehral, prizná všetko.

Colette vzala trestancovu tvár do dlaní a zašepkala z

bezprostrednej blízkosti:

– Poznáte ho? Kto je to?

– Carew!

Carew… Zmĺkli. Jašterička-mucholapka šuchla sa rýchle až pod

strop a drobné čeľuste jej cvakli. Čosi schmatla.

– Ako viete, kam ukryl aktovku?

Tvár šesťdesiattrojky zosinela a zachmúrila sa. Ako keby sa na

pohrebe skláňal pred mŕtvym k poslednej pocte.

– Odkaz môjho niekdajšieho dobrého starého priateľa v Brigáde

kostlivcov neočakávane vyriešil celú záhadu.

– Kto to bol?

– Dotyčný sa volá Jakub a je to – koza. Škoda, že nemôže

vypovedať.

– Prosím vás, vravte zrozumiteľnejšie.

– Koza Jakub ležala toho strašného rána v Bochurovej kaviarni

napohľad bezvládne. V Brigáde kostlivcov mi povedal Trubač, Čo

Má Priateľa, že po mojom zatknutí tú kozu videl. Žila. Dokonca on

sám ju strihal.

– Pokračujte!

– Pokiaľ koza, čo ležala na zemi ako zdochlina, z akýchkoľvek

pohnútok ožila, mohlo sa stať iba to, že bola omámená.

Pravdepodobne od mojej zelenej siete proti moskytom, lebo

ustavične do nej dobiedzala.

– Carew…

Prisvedčil.

– Kedysi študoval medicínu. Preto v Ulogi často asistoval

lekárovi v nemocnici.

– Chloroform…

– Zrejme. Ukradol v nemocnici uspávací prípravok a

rozprašovačom od kolínskej vody mi nastriekal sieť, potom pokojne

odišiel spáchať zločin. Na svitaní bol opäť pri mne.

– A čo aktovka?

– Máte právo vyriešiť túto zázračnú záhadu… – a objal ju.

Hľadela naňho utrápená, s ústami vykrivenými do plaču.

– Počúvajte, Colette. To, čo sa s touto aktovkou stalo, je také

zvláštne, také neuveriteľné… priam fantastické…

Vtom sa vovalila do miestnosti postava a s hromovým rachotom

sa rozpleštila na dlážke.

2

Bol to Ligert so všetkými príznakmi ľahšej otravy alkoholom.

– Ožral sa, dobytok, a srdce mu to veľmi neznáša, – ozval sa

Minkiew, pretože pisár sa mu vyšmykol spod pazuchy.

Ligert chrčal, výstražne a strašne, ako pardál pred skokom.

Colette bola v rozpakoch – ani nevedela prečo, radšej vybehla z

kancelárie.

Fécamp sa snažil lekárovi pomôcť.

– Dovoľte, pán doktor, postarám sa, aby sa pisár dostal do

nemocnice.

– O to sa už postaral on sám a jeho dôkladnosť je priam

závideniahodná. Lenže ak ho ponesiem po nemocnicu sám a spadne

mi povedzme dvadsaťkrát, čo je zasa nepodložený optimizmus,

istotne utrpí zlomeninu lebečnej kosti.

Trestanec číslo 63 bez námahy zodvihol bezvládne telo. Minkiew

si potiahol zľava golier a hlava mu poskočila niekoľkokrát napravo.

– Máte bohovskú silu, – prejavil svoje hlboké uznanie. – Chcel

by som tomuto chlapovi pichnúť iba jedinú gáfrovú injekciu.

– Odnesiem vám ho do nemocnice.

– Načo?

– A kde ho mám uložiť?

– Pod stôl.

Ligert ľahostajne chrápal a doktor Minkiew vydával príkazy do

domáceho telefónu:

– Prineste mi sem gáfor, dezinfektor a vatu… Čože? Zaneste ho

do práčovne! Nebudem ho pitvať… A na voľnú posteľ položte toho

chlapa so žalúdkovými vredmi… A pozrite sa pod nemocničný

protokol, či tam nie je náhodou švédska korunovačná séria! – Zložil

slúchadlo a zamyslene si pošklbával štetinatú srsť pod vlastným

nosom. – Neverili by ste, aké falošné sú tie korunovačné série. Čím

vyššie hodnoty, tým viac falšovaných známok!

Rozopäl Ligertovi blúzu a priložil fonedoskop na neuveriteľne

hladkú, čistú, detsky ružovkastú pokožku opitého pisára.

– Zaujímavé. V každom tunajšom srdci sa ozýva muzika zle

uzatváraných chlopní. A z toho potom vznikne angína, začínajúca sa

aj u kapitána.

– S pánom kapitánom je to… zlé?

– Hja, chudák zápasí s delíriom tremens… Škoda ho. Keby ho

ešte urýchlene odviezli kamsi na sever alebo do Európy, možno by sa

aj pozviechal.

– A keby… zostal tu?

– Každú chvíľu to môže vybuchnúť? Chúďa mademoiselle

Cheyne…

O chvíľu priniesli nielen lekársku tašku, ale aj švédsku

korunovačnú sériu.

Fécamp zatiaľ zabehol ku kapitánovi, aby ohlásil svoju výpoveď.

3

Na druhý deň už aj Fécamp zbadal, že čosi sa chystá… Chlapi

boli nervózni!

Dvaja legionári sa pobili a prvý poranil druhého útočníka nožom

dosť vážne. Poddôstojníci už pili iba prevarenú vodu, a v posádke sa

pošepkávalo, že znečistené potrubie zapríčinilo týfus a dyzentériu.

V podstate mali pravdu. Lenže toto nebolo z ich hľadiska

dôležité. Čosi sa tu musí stať! O to ide. Dusivá jednotvárnosť

provokuje, aby vybuchol ľudský hlad po činnosti a aby sa striasol

akýchkoľvek regulí.

Čosi sa kuje!

Najmarkantnejšie vidno príznaky uvoľnenia v správaní stráže.

Nie sú brutálni. Naopak, občas sa už ozve žart a prekáranie.

A toto je čo?

– Čosi sa chystá… – šepkal ktorýsi spoluväzeň Fécampovi, oči sa

mu ligotali a dôverne žmurkli.

– Čo robiť?

Visí to vo vzduchu, cíti to celá pevnosť: čosi sa musí stať!

Musí!

Fécamp ide za Sironom. Kapitán ležal v bezvedomí. Libourne

mal pred dvoma dňami zasa záchvat a izolovali ho. Minkiew ho

udržoval pri chvíľkovom vedomí.

Gouillaume temer nehybne leží na posteli už celé týždne.

Niekomu by to predsa len mal povedať…

O chvíľu zašiel za dôstojníckym zástupcom.

– Ach! To ste vy? Poďte bližšie!

Berlac sa výslovne potešil. Akoby trestanec číslo 63 bol jeho

starý dobrý známy. Akoby ho ani neboli poslali k Brigáde kostlivcov

práve kvôli nemu.

Dôstojnícky zástupca sa práve holil.

Fécamp zhrnul hlásenie o svojich poznatkoch do niekoľkých

stručných viet. Vzbura na Sahare a sudánske manévre vzbudili

horúčkovitý nepokoj.

– Áno, áno, – poznamenal Berlac. – Zaujímavé. No a vy nejdete s

nimi?

– Ja si chodím po svojich chodníkoch.

– Individualista… Veľmi správne.

Nechápal nezvyčajnú živosť dôstojníckeho zástupcu, ktorá akoby

skrývala tieseň alebo dokonca nervozitu.

– Vezmite si cigaretu. Na stole sú zápalky. Zapáľte si… Pozrite

sa! Ja o tých veciach viem. A neoficiálne viem vlastne o všetkom. V

súvislosti s vami mám určité úmysly. Nebuďte prekvapený.

Nazdávate sa, že som bol voči vám nepriateľský?… Kdežeby! Ste

tvrdý, rozumný chlap, čo rýchle chápe bežné veci. Takých si dobre

pamätám. A veľkí vojvodcovia, na ktorých príklade sa rád učím,

považovali za potrebné predovšetkým urýchlene spoznať pravých

ľudí. Šesťdesiattrojka… vy ste môj človek… Ako sa voláte?

– Fécamp.

– Áno… Správne… Chcete nejakú sladkosť? Na stole je

marcipán. Dávam si ho posielať z Paríža. Nie je to sklon k

maškrteniu. Treba si dopĺňať zásoby po namáhavej duševnej práci.

Pri nedostatku uhľohydrátov sa mozog rýchle unaví.

Fécamp takmer zdrevenel pri pohľade na plechovú škatuľu plnú

sladkostí. „Čo tento chlap vlastne chce?“ pomyslel si. Tvár

dôstojníckeho zástupcu bola taká pokojná a usmievavá, no v

kontexte s jeho živými očami vyzerala nanajvýš prefíkaná. Ako u

chlapa, čo chce dospieť k účelu rozpravy okľukou.

– Vzhľadom na stav kapitána bolo by veľmi naliehavé, až súrne,

mon adjutant-chef…

– Nič nie je súrne. Chcete čaj?

– Nie… neprosím si…

– A teraz počúvajte, priateľ môj. Málokedy sa v ľuďoch mýlim.

Cítim, že vám môžem dôverovať. Ja totiž musím niekomu

dôverovať. Do úvahy prichádzate predovšetkým vy. Podajte mi,

prosím, cigaretu… Ďakujem… Zapáľte si…

Sklonil sa nad Fécampovou rukou, aby si pripálil, a uprel naňho

rýchly, skúmavý pohľad.

– Viete, – pokračoval a ľahol si horeznačky na posteľ, hľadiac na

špinavú povalu, – musím riskovať, že ma zradíte, hoci by mi to

zborilo moju psychologickú matematiku, založenú na presvedčení, že

kto už raz zradil svoju vlasť, ďalšieho zradcu nezradí.

Fécamp pocítil, ako sa mu zo srdca vyvalila aj ostatná kvapka

krvi. Ale na tvári sa mu nepohol ani sval.

– Preto, – trkotal ďalej Berlac, ktorý už maskoval svoje napätie

iba plným sústredením všetkých síl, – budem k vám úprimný.– Viem

o tých udalostiach. Ba čo viac, aby ste vedeli – ja som spiritus rector!

Mocný kmeň Bagara v južnej provincii Sudánu sa vzbúril. A keby

ste nevedeli, na Sahare tlačia zasa Francúzov silné hordy Beduínov a

Tuaregov…

– Ale počul som, že ich pred týždňom zastavili na línii Asir-

Marud…

– Aj to je pravda. No len čo Bagarovia začnú postupovať a

preniknú na Saharu, francúzske útvary musia okamžite opustiť svoje

postavenia, inak by ich obkolesili.

Temer deklamoval slová s určitou dávkou dynamickej sily, s

vlastnosťou pozérov, ktorí radi občas niečo zdôraznia aj bez

podstatnej príčiny, pričom vnímajú iba dramatickú príťažlivosť

vypovedaného slova.

Fécamp sa snažil zachovať maximálny pokoj a ľahostajne

odklepal popol z cigarety.

– Saharskú hranicu predsa uzatvára sudánska divízia, – odvetil s

tlmenou nervozitou.

– Ale ja som sa dohodol s bagarským šejkom. Pozajtra napadne

Francúzov pri údolí Bekzat. Tí sa okamžite stiahnu na svoje

základne. Kde je taká základňa najbližšie? Jedine pevnosť Bahr el

Sudan. Lenže pozajtra bude už aj táto pevnosť v arabských rukách a

po jej obsadení môžu sa rozvinúť tak, že prepadnú od tyla oddiel,

ktorý bude v údolí Bekzat očakávať pomoc! Bagarovia vrhnú na

Saharu s neuveriteľným množstvom streliva, guľometov, zbraní,

tankov a pohonných hmôt. A v Asir-Marude, v tyle rozbitých

francúzskych jednotiek, zostanú iba tieto dva arabské voje… Čo vy

na to?

– Za… ujímavé… – odvetil Fécamp so záhadným úsmevom. –

Nuž ale pevnosť…

– Netárajte! Zajtra som pánom v tejto pevnosti ja a zároveň

hlavným veliteľom východnej domorodej armády, okrem toho

vojenským veliteľom domorodého štábu, ktorý sa zjednotí pod

názvom Slobodná púšťová Afrika! Chcete byť maršalom?

Hľadel na trestanca s horúčkovitými očami a tvárou, červenou

ako jablko. Nebol to šialený pohľad, iba veľmi iskrivý. Ako v prvom

štádiu ťažkej opilosti. Fécamp si zhlboka vzdychol. Nebol dobrým

hercom, teraz však musel zahrať komédiu.

– Rád by som sa akýmkoľvek spôsobom stal opäť slobodným

človekom, iba nechápem…

– Počkajte chvíľku. – Rýchle a nervózne vyskočil a vytiahol spod

postele mapu. Toto veľké tajomstvo prechovával iba tak, voľne na

zemi. – Pozrite sa… Francúzska jednotka vtiahne do údolia Bekzat…

Prvý oddiel záloh odrežem od nich so štyristo chlapmi… ostatní

zaujmú obranné postavenia tu hore… Napokon… Pri Bulene vrazím

na Saharu… Veľa drobných, pohyblivých jednotiek, opierajúcich sa

o štátne centrum, počnúc Džingischánom, inak sa to ani nedá

predstaviť… Toto krídlo okamžite odcvála na sever k pohoriu Tigert,

ostatní smerom na západ a severozápad, kde takmer paralelne utvoria

ľavé krídlo, ktorého bázou bude neobývaná púšť. Ak si porovnáte

napríklad Napoleonov nástupný plán…

– Ale Bahr el Sudan je vo francúzskych rukách, – skríkol Fécamp

netrpezlivo.

– Bol! – odvetil Berlac s hrdým úškrnom. – Poddôstojníci a

prevažná väčšina mužstva Bahr el Sudanu sa rozhodli, že zajtra

opustia pevnosť. Nepripoja sa k šejkovi, ale nebudú ani proti nemu

bojovať.

Fécamp si uľahčene vydýchol. Tak predsa nezradili. Iba majú

všetkého po krk. Nevydržia tu ďalej, chcú sa odtiaľto dostať.

– Zaostalý národík, – Berlac pohŕdavo mávol rukou. – Pozdní

romantici fin du siécle v predstavách starého Dumasa a Waltera

Scotta… Ufňukaní chlapi. Domov! Afrika predsa nie je mojím

domovom.

– Lenže tí, ktorých tu pobijú, sú predsa vaši rodáci! Berlac sa

strhol.

– A toto mi vravíte vy, čo ste zavraždili Villiersa len preto, aby

ste predali vojenské tajomstvo cudzine?

Fécamp sa sústredil.

– Z môjho hľadiska je to, prirodzene, ľahostajné. Iba chápem

posádku, že sa jej do toho nechce.

– Dobre, no… veď to ani nie je dôležité. Môžu si vziať toľko

potravín, výstroja a zvierat, aby sa dostali v Egypte na územie

spravované Angličanmi.

– A čo… pevnosť zostane prázdna…?

– Áno. Zostanú tu iba trestanci, ktorí sa k nám pripoja. O

niekoľko hodín príde tristo arabských gerilov, a tí ich ozbroja.

– Čože?

– Celkom pokojne. Pretože keby trestanci nezvíťazili po boku

našich Bagarov, Francúzi by ich zasa zversky zotročili…

A Brigáda kostlivcov?

– Ale!… Buď ich pustíme, nech idú kade ľahšie, alebo ich

jednoducho postrieľame. Tí nič neznamenajú.

V jeho očiach neznamenalo nič všetko, čo sa nehnalo divokým

tempom alebo čo sa neprikláňalo pozitívne k jeho osobným

výpočtom a zámerom.

– Čiže?

– Budem nápomocný vo všetkom, – odvetil Fécamp a vstal.

– Správne. Zvyknite si splniť všetky moje rozkazy bez otáľania a

neobanujete. Tie písomnosti si potom môžete speňažiť ako chcete.

Pritom sa môžete spoľahnúť aj na moje odborné vedomosti. Bol som

dôstojníkom,

Fécamp sa udivene obrátil,

– Prekvapili ste sa? – pokračoval Berlac so samoľúbym

úsmevom. – Áno, bol som dôstojníkom. Pri kabylskom povstaní

dostali sme so štyrmi ďalšími dôstojníkmi rozkaz, aby sme pri Nerize

udržali do šiestej hodiny večer kontakt s legionármi, čo ustupovali z

púšte. Čiže – obetovali nás. Bez možnosti slušnej obrany, na dne

vyschnutého riečišťa, v hustom daždi guľometnej paľby. Nevedel

som, že jeden z dôstojníkov ešte žije, že je iba ranený a počuje každé

slovo. Veru…! A to bola chyba! O piatej, keď už náš odpor nemal so

strategického hľadiska nijaký zmysel, nariadil som ústup. A ten

dôstojník, čert vie ako sa volal, odplazil sa späť k francúzskym

postaveniam a udal ma. – Piskľavo sa rozchechtal. – Vojenský súd

ma pre toto kvalifikoval ako „zbabelca“ a znížili mi hodnosť o dva

stupne… Teraz uvidia, kto je zbabelý.

Fécampovi už bolo jasné všetko. Nie je šialený, je namyslený. A

chcel by prelicitovať svoju zbabelosť sám pred sebou. To ho dohnalo

až sem.

Pozdravil, aby mohol odísť. Dusil ho odpor. Spomenul si, ako sa

ničí v tejto púšťovej základni Gouillaume alebo Libourne bez

jediného slovíčka sťažností, alebo niekdajší sveták Sirone,

zanedbaný, opitý, chorý, no s nezlomným vedomím zodpovednosti a

bezpodmienečnej oddanosti.

– Ja a zbabelý!… Nie je to smiešne? – Začal trieskať päsťou po

mape, očervenel v tvári a zreval: – Teraz uvidia, kto je zbabelý!

Fécamp nebol schopný otvoriť ústa.

– Počúvajte… – dychčal dôstojnícky zástupca trošku tichšie. –

Táto rana na hlave mi teraz zavadzia. Budem potrebovať takých ľudí

ako ste vy.

– Som… som vám k dispozícii. Ledva to dostal zo seba.

– V poriadku. Som dobrý človek, ibaže vyžadujem poslušnosť.

Môžete odísť, priateľ môj… a myslite na to, že ja za všetko štedro

platím! Toho druhého dôstojníka, čo zostal nažive a udal ma… volal

sa Vigoin…

– To je ten… dôstojník… ktorého som ja zabil?

– Nie, môj milý. Toho som zabil ja, – odvetil s úškrnom. – Z

práčovne, odkiaľ zvykol bafkať ten hlupák Minkiew pre akési

prašivé známky okolo Magironovej kotrby. Odtiaľ som ho odbachol,

keď som ho predtým varoval.

4

Vytackal sa na chodbu.

– Čo má teraz podniknúť? Ak sa o tom zmieni kapitánovi, zradí

svojich priateľov.

Je však isté, že toto všetko je obrovské svinstvo! Odovzdať

pevnosť do nepriateľských rúk! Vlastizrada!

Vrhol pohľad na dvor. Stráž i trestanci chodili hore-dolu v

nepokojnom hemžení.

Disciplína je v rozklade!

Ech!… Treba podať hlásenie, to je nesporné. Stráž má pre týfovú

epidémiu dnes už iba dákych šesťdesiat chlapov, a päťdesiatstupňová

horúčava tiež nikomu na zdraví nepridá. Všetkých krajne rozčúlil

nedostatok filtrovanej vody i akéhokoľvek prísunu v pekelnom

prostredí saharského kotla.

Zaklopal u Gouillauma.

– Áno, – povedal ktosi tupo… Gouillaume ležal na posteli.

Tak isto ako pred niekoľkými mesiacmi. Ruky pod hlavou a

pohľad upretý na jeden bod. Dával si práve dennú dávku pevnej vôle.

Bol žltý a vychudnutý. Vypleštil oči v ústrety návštevníkovi spoza

neprirodzenej kostenej ohrady.

– Nech sa páči, poďte. No… akéže… hlásenie?

– Rozkaz… Zistil som medzi mužstvom…

– Zistenie! – prerušil ho pohŕdavo. – Empirizmus a myšlienkový

obsah a priori, a posteriori atakďalej. To ja všetko ovládam. Už som

sa cez to dostal… – A pokračoval s netrpezlivým kývnutím. – To

všetko mi bolo blízke… aj starý dobrák Bergson… s minulosťou, čo

k nám prirástla ako naše vlasy… Lenže riešenie im bolo dosť

vzdialené.

– Medzi mužstvom sa prejavujú úkazy…

– Radšej ma počúvajte!… Pretože jedného dňa bude z toho veľké

prekvapenie… Teraz to už vo mne dozrelo ako semienko, pekne

pomaly a zdravo: determinácia krvi. Je to obrovské! Nechápete?…

No?… – Usmial sa. – Poobzerajte sa! Začal som výborne… Na

filozofickej báze…

Šesťdesiattrojka vnímala iba toľko, že v kúte leží halda kníh.

Najmenej päťdesiati Spencer, Bergson, Darwin, Hegel a Bacon v

pestrom neporiadku.

– Tak je, braček! – pišťala smrtka. – Aj Kant bol blízko…

Pretože svet nie je skutočnosť… Nie! Vesmír je iba idea! Pokiaľ ho

vidím, jestvuje… Ak zomriem, svet v mojom vedomí vyhasol ako

sfúknutá lampa! A niet kategórií. Ani praprávd…! ráčte to vziať na

vedomie!… A pomôžte mi, preboha, lebo ak už niečo nepociťujem,

tak sa všetko pominulo… Idea odumiera zároveň s pominutím

obsahového povedomia… Veru… Tak je to…

– Mužstvo je veľmi nervózne…

– Hlúposť! – odvrkol s trpkou nedočkavosťou. – Nervozita,

psychóza, masy a jednotlivec… Ja som sa už cez toto dávno dostal…

Pre mňa už môže prísť aj Gustave Le Bon alebo Herbert Spencer…

Syntéza. Smiešne. Všetko je blízke. Ale ja som to vyriešil! Veď je to

idiotstvo – porovnávať svet s organizmom… To je tak, ako keby sme

si všetky zvieratá porovnávali s koňom… Prečo práve s koňom?…

Preto, že aj on je zviera? Smiešne! Toto vy nechápete. Ale raz

padnete na zadok. Až ja s týmto vyjdem… Lebo ja som prišiel na to,

že jeden súrodenec platí za atavizmus krvného dedičstva… Je to ako

žírovanie zmenky: niekto zaplatiť musí! Keďže náš otec bol kartár a

ľahtikár… A toto sa dedí… A ja som podľahol… Aj namiesto

Jeroma… Iba takto sa mohol stať stotníkom. Zaplatil som

Evelynou… To bol výbuch v tom mojom živote… A tak sa Jerome

vyslobodil… Nestal sa… kar… tá… rom… A ja som sa dostal sem

aj namiesto neho… povedzme ako rukojemník…

Sotva dýchal. Fécamp mu podal vodu. Gouillaume vzal pohár do

ruky. Nenapil sa, len ho žiadostivo držal.

– Teraz… Jerome… ktorý toto vie… príde sem po mňa… až

bude plukovníkom… Lebo ja som sa podvolil znášať krvnú

podlžnosť kartárskych, hýriacich predkov! Chápete? A teórie tu

neplatia… tu sa môže schovať aj Spencer aj… ten starý… Platón s

jeho Sokratom… všetci… Toto je skutočnosť: teória z praxe…

prosím… A okrem toho…

Zo zmeravených prstov mu vypadol pohár a rozbil sa. Fécamp to

využil, aby sa mohol rýchle vzdialiť. Márne tu stráca čas. Ešte na

konci chodby počul, ako Gouillaume pokračuje vo svojom

monológu.

Zmrákalo sa a kancelárie, chodby aj izba stálej pohotovosti zívali

prázdnotou. Kde sú tí chlapi?

Boli na nádvorí. Plné nádvorie chlapov, ktorí postávali alebo

chodili po udupanej hline. Chystajú sa! Pozrel sa, kde je Sirone.

Kapitán sedel za stolom a spal, pred ním ležala obálka, ktorú chcel

zrejme odoslať, lenže medzitým zaspal. Fécamp pristúpil bližšie.

Zobudiť… Stačil pozrieť na obálku… A vtom stuhol ako kus ľadu.

Čo už toto má byť? Na obálke sa skvel nápis:

Z príkazu Colette de Cheyne odosielam jej hlásenie osobitným

kuriérom z Bahr el Sudanu útvaru Tajnej služby.

Kapitán Sirone

Zapečatená obálka a v ľavom dolnom rohu: 90 C. d. C.

Colette de Cheyne je agentkou Tajnej služby číslo 90…

Mal opäť pocit, že zošalie!

Že musí poskakovať a tancovať! Mlátiť a rúbať, ale pritom sa

bláznivo smiať. Rehot mu vibroval už v hrdle a v kútikoch úst, a až

vybuchne… potom si nikdy viac neovládne nervy.

Stál so zaťatou päsťou, so sklopenými očami, zhlboka dýchal,

aby premohol v sebe dosiaľ nepoznané, strašidelné vnútorné

nutkanie.

Potom sa na prstoch vytratil von. Nedozvedia sa, že tu bol. A

nesmú sa to nikdy dozvedieť!

Nie… nechce byť už viac človekom! Netreba! Srdce! Cit!

spomienka: nech to všetko… nech sa to všetko… všetko a rýchle

minie!

Rouen, ktorému zachránil život!

A Colette, čo predstierala taký jemný smútok, nevtieravé slová,

nevysloviteľné pocity a zaslzené pohľady.

Tí všetci sú Carewovia! Všetci! Všetci!

Pôjde rovno za Berlacom.

Ponúkne mu spoluprácu! Nech zarinčia zbrane, nech tečie krv,

nech potokmi tečú slzy!

Netreba nám cti, heroizmu, netreba byť dobrým vtedy, keď

vlastne niet prečo!

A chcel odísť…

Iba nohy mal ako z olova. Stŕpli mu… Potom sa len ťahal. Ach,

bože! Aké je to strašné!

Oprel sa v zúfalstve o dvere.

Aké je to trápenie: nevie a nemôže byť zlým!

5

V pevnosti sa motalo veľa opitých vojakov. Stráž pila verejne na

strážnici a čatár v porozopínanej blúze sa na tom rehotal.

Magiron a ešte niekoľkí chlapi zostavili v sklade výstroj pre

ľahký pochodový útvar až po egyptské hranice. Asi stosedemdesiat

kilometrov.

Tuberkulózny Gérard, skrachovaný stavebný podnikateľ, už sotva

dýchal, vychudol na kosť a kožu. A moril ho ukrutný kašeľ,

– Gérard… – zastavil ho Fécamp. – Viete vlastne, o čo tu ide?

– Väzni nevedia vôbec nič. Iba sa povráva, že sa tu čosi stane.

– A čo vy na to?

Gérard sa rozkašlal. Z kútika úst mu vytryskol pramienok krvi.

Unavene sa usmial a pokrčil plecami.

– Toto…

– Viete… naša vlasť napokon nepozostáva iba z tejto ohavnej

púšte… A nech je akokoľvek… Patríme k nej!… Nakladajú s nami

horšie ako s hovädami, ale my nemôžeme nebyť Francúzmi.

– Veľa som o tom rozmýšľal. Obávam sa, že máte pravdu.

Nevládal ďalej hovoriť. Stíchli a sedeli.

– Povedzte mi, Gérard, nájde sa tu aspoň hŕstka chlapov, na

ktorých sa možno spoľahnúť? Čo sú dostatočne šialení na to, aby

obránili svoju väznicu aj za cenu vlastných životov?

– Nazdávam sa, že… aj takí sa nájdu.

– Zhromaždite ich pri pumpe. Stráž vám asi veľmi brániť nebude.

Čo vlastne chcel? Sám nevedel. Treba ešte porozmýšľať, čo tu

treba urobiť. Vrátil sa do kancelárie a posadil sa za písací stôl.

Zazvonil telefón. Zodvihol slúchadlo.

– Technický oddiel pred Bekzatom, – hlásil sa mu hlas na

druhom konci drôtu. – Čakáme prísun zásob…

– Počúvajte! – skríkol trestanec číslo 63. – Vyrozumejte,

okamžite upozornite peletón! Prepadnú ich z tyla! A…

Rozhovor prerušili!

Niet prúdu…

Stmievalo sa. Zmrákalo sa naraz, citeľne, neočakávane, ako keby

sa pred slnko postavil oblak, hoci v týchto končinách niet oblakov

ani zrážok.

Ani leta ani zimy.

Iba suché, horúce utrpenie.

V tme vrzli dvere, do kancelárie však nik nevošiel.

– Kto je? – zvolal Fécamp.

Žiadna odpoveď. Kto by to mohol byť.

Dvere sa zavreli.

Ako keby ho bol niekto udrel do pŕs! Vdýchol ľahučkú, jemnú

vôňu.

– Kto ste?… – spýtal sa ešte raz, hoci – božemôj! – vedel už

presne…

Pred ním stála neviditeľná postava, zahalená oblakom jemnej

vône.

– Colette… – zajachtal.

Čo teraz? Vlasy sa mu zachveli pod jemným dotykom. Colette ho

pohladila.

– Toľko ste vytrpeli…

Nezmohol sa na odpoveď. Veď je to hrozné, nepredstaviteľné…

Colette!… Tá komediantka…

– Všetko viem, – odvrkol. – Ste… ste… príslušníčkou Tajnej

služby!

Zreteľne počul, ako sa mu srdce rozbúchalo pod väzenskými

handrami.

– Áno, – odvetila pokojne. – A o tom, čo som zistila, pripravila

som aj hlásenie.

Podišla k trezoru, odomkla ho a vybrala z neho obálku. Hneď

videl, že je to tá istá, ktorá ležala na kapitánovom stole. Roztrhla

obálku a podala mu list papiera.

Fécamp podišiel k oknu. Prečítal tie osudné riadky rýchle a

nervózne, až sa mu papier chvel medzi prstami:

Vyslovujem presvedčenie, že Fécampova záležitosť je

komplikovaná zložitou záhadou. Pán kapitán Rouen hlásil iba toľko,

že nechápe Fécampovo previnenie. Podľa môjho názoru je Fécamp

nevinný! Je to statočný, výborný vojak, skvelý charakter. Žiaľ, toto

konštatovanie nemôžem podložiť dostačujúcimi dôkazmi. Ale to, že

Fécamp nie je a ani nikdy nebol vlastizradcom, je viac než isté.

Bahr el Sudan

2. 10. 19..

Colette de Cheyne C. d. C./90

Papier mu vypadol ruky. Stál a mlčal…

– Zoznámila som sa s kapitánom Sironom v Ríme ako

pracovníčka Tajnej služby a stala som sa jeho snúbenicou. Otec je

vysokým dôstojníkom, a keď som raz náhodou odhalila špionážnu

aféru, nemal námietky, aby som Francúzsku slúžila takto. Rouenovo

hlásenie rozvírilo hladinu. Vyslovil sa temer doslova v tom zmysle,

že ste vynikajúci vojak… Takto som sa dostala sem, veď povážlivý

stav môjho snúbenca bol dostatočnou príčinou. Neklamala som vás,

iba som pred vami zatajila, že som pracovníčkou Služby.

Chytil ju za ruky. Bol by v tejto chvíli zo srdca rád kvôli nej aj

umrel…

Colette pristúpila bližšie.

– Vaša nevina sa musí objasniť!

– Colette… prečo… veríte… a prečo ste ešte tu? Jej ruka sa

dotkla trestancovej tváre.

– Ľúbim vás.

Vôkol bola tma. Nevideli si už ani do tvárí.

– Sirone?

– Áno. Viem… – Smutne prikývla, vlasmi sa dotkla Fécampovho

líca… – Stanem sa jeho manželkou. Ak sa niekedy odtiaľto dostane.

Lenže vy ste jediný človek na svete, vy ste jediný muž, s ktorým by

som vedela byť v živote šťastná…

Dvere sa rozleteli!

Vošiel kapitán. Ale iba na prah.

– Hej, Fécamp!… Ste sám?

Vo vlhkej, horúcej tme cítil Colletin tep a kapitánovo ťažké

dychčanie. Chrapľavo odvetil:

– Sám!

Ticho – a zasa len dychčanie. Kapitánovi je zrejmé trochu lepšie

a stačil si už aj vypiť.

– Tak… oné… – a zatackal sa. – Prineste husle, vy sviňa…

– Rozkaz!

– Zabavíme sa… Jasné?

Osameli… Tesne pred tvárou mu zavzdychali mäkké ženské pery.

Pobozkali…

6

Kapitán ešte netušil, čo sa v pevnosti odohráva. Práve sa zobudil

z dlhého, vyčerpávajúceho spánku. Keď prišiel Fécamp s husľami

pod pazuchou, pokojne stál pred umývadlom a rozmýšľal.

Po stole liezol hmyz, A vo všetkých kútoch izby sa hemžili

nespočetné jašteričky-mucholapky.

Dvermi vchádzali i vychádzali tučné potkany. Občas mu čosi

lietalo aj tesne pred očami.

Teraz už naisto vedel, že je to havran Edgara Allana Poea, ktorý

na všetko povie „Nevermore“.

Krúžil nad ním čierny vták delíria tremens. A Minkiew o tom už

dávno vie. Ako môže vyzerať to besnenie, čo ho čaká a neminie? Čo

mu lieta vôkol očí?… a hučí do uší: Nevermore… Havran!

– Zahraj mi Miminu smrť z Bohémy…

– Rozkaz.

Hral. A kapitán si ušúľal cigaretu. Nestaral sa o rozdrobené

korienky tabaku, ktoré sa mu v prstoch prebúdzali k životu. Vedel, že

je to iba vízia!

Krásna melódia… Privrel oči. Počúval tóny, čo sa rinuli zo

sláčika.

Potom zrazu vyskočil:

– Kde je Colette? – spýtal sa a zahľadel sa skúmavo na trestanca.

Fécamp strnul a začudoval sa.

Kapitán si pohľadal jazdecký bičík a pohrával sa s jeho koncom.

Zaľúbene pozoroval pružné švihadlo.

„Podozrivý bol už od prvého dňa,“ pomyslel si.

– Musíš to vedieť, – ozval sa opäť. – Pred chvíľou si sa s ňou

zhováral v kancelárii. Zacítil som jej voňavku a počul jej dych…

Trestanec číslo 63 stál. Kapitán medzitým myslel na to, že v tejto

chvíli vyvierajú prúdy vody z rímskych fontán práve tak nádherne

ako kedysi dávno, keď tam ešte bol. Čudné…

– Pozri sa… celú vec nechápem… – pokračoval ťahavo a hral sa

s bičíkom? – Isté je iba jedno: nie si ani vrah ani vlastizradca…

Áno… Fakt… A Colettina správa je… vonkoncom korektná… Len

neviem, ako mám chápať, že predsa poznáš skrýšu tej aktovky, há?

Trestanec číslo 63 mlčal.

– Ako sme teraz s tým priznaním, ktoré si mi nadiktoval včera v

noci a v ktorom tvrdíš, že k priznaniu ťa doviedlo popíjanie so

mnou?… Há… Ako?

– Kapitán si zhlboka odfúkol a prešiel niekoľko krokov hore i

dolu. V tejto chvíli nie je dôležité to, čo vraví. Ba ani to, čo vidí.

Potkany. Jedna z tých malých jašteričiek-mucholapiek je celkom

zelená a narástli jej krídla. V poriadku, prispôsobila sa.

Na Piazza Barberini kľačí na hríbe socha a na jej hrudi, ako tak

pije z vysoko nadvihnutého rohu, iskrivo padá dolu voda ešte aj

teraz, keď on tu akurát zdochýna!

A práve to je hrozné! Strašidelné. Lebo je isté, že je to tak! Teraz!

V tejto sekunde! A na schodišti Scala di Spagna sa prechádzajú deti a

ženy, na hlavách nesú koše plné pestrých kvetín, pretože Scala di

Spagna je plná kvetín… Božemôj! Toľkých kvetín!

A možno práve v tejto chvíli vyzváňajú. Práve teraz! V tomto

momente, keď je v tejto Izbe v Bahr el Sudane najhorúcejšie a tak

príšerne tu páchne…

A on tu musí byť.

Nevermore…!

Na toto myslel, pričom s vážnou a zachmúrenou tvárou potriasal

bičíkom a jeho prítomnosť vnucovala dojem, že sám so sebou má

máločo spoločné.

Vedel veľmi dobre, že jeho život spočíva medzi cyprusmi Villy

d’Este, v obrovskom parku, kde na hladine jazera sa kolíšu lekníny,

ale nie je vylúčené ani to, že na večné veky zostane mŕtvy pri

rímskych fontánach a oplačú ho práve Rutelliho čarovní bronzoví

anjelici, lesknúci sa od hojných prúdov vody. Ukrutne čudný pocit –

títo bronzoví anjelici, akoby práve lietali okolo Termini, kam jeho

vlak nepríde nikdy, nikdy… ach, božemôj!

Nevermore…!

– Dobre, – zavrčal chrapľavo, – Ja sa do tvojho tajomstva pchať

nejdem. Vypovedal si. Dobre! Ale prečo akurát mne? O tom sa však

s tebou zhovárať nebudem. – Udychčaný sa posadil a trieskal

bičíkom napravo i naľavo, lenže myši a odporné plazy sa nehýbali zo

svojich miest. Plazov už niet a z Ríma mu ustavične dolieha iba

hlahol zvonov. Dobre… – Poviem ti dačo. Počúvaj ma ty, ty

vyzvedač… ty vrah pustovníckych manierov, klamár akýsi.

Počúvaj… – A prečítal výpoveď, v ktorej Fécamp prezrádza, kde je

aktovka… – A ja teraz doručím tvoju výpoveď s týmto sprievodným

listom, no počúvaj: Túto výpoveď sme získali v dôsledku obozretného

konania nadporučíka Gouillauma. Žiadam, o preloženie menovaného

a prosím, aby ste ma ponechali aj naďalej vo funkcii veliteľa

pevnosti a náčelníka trestného tábora… No, čo ty na to?, Fécamp

mlčal.

– Toto je moja odpoveď na to, o čom sa my dvaja nemôžeme

zhovárať. – A keď zbadal, že trestanec číslo 63 otvára ústa, tvrdo ho

zahriakol: – Čelom vzad! Odchod!

Osamel. Nevdojak vytiahol pištoľ, no vtom si spomenul, že nie je

nabitá. Ale predsa si ju obzrel.

Je akási ťažšia! Vytiahol zásobník. Nabitý! Ligert nebodaj

zabudol… alebo vrátil náboje do zásobníka?… Prečo?

– Ligert!

Výkrik zadunel v dlhokánskej chodbe, po opustených

kanceláriách, no nik neodvetil. Vybehol na chodbu.

– Ligert!

Pisár vyšiel zo spisovne, držiac v ruke pero a krajec chleba.

– Prečo ste v spisovní?

– Dohotovil som práve kuchynský hárok… Hiik! Zasa štikúta!

Odporné…

– Prečo ste mi dnes dali náboje do pištole?

– Pri vzbure sa vám môžu zísť.

– Čože?… Kde je… vzbura…?

– Tu, v našej pevnosti. Vypukla večer o dvadsiatej hodine

štyridsiatej piatej minúte.

– A je to… isté?

– Ani by som nepovedal, lebo dnešným dňom sa začína zimný

čas, takže nie je vylúčené, že sa to stalo o devätnásť štyridsaťpäť…

Z nádvoria sa ozvali zmätené hlasy a hučanie.

Sirone skočil k oknu. Pri svetle pochodní práve vyvádzali mulice.

Vykrikovali a motali sa v bezhlavom chaose.

Kapitán sa pokojnými, odmeranými krokmi vrátil do svojej

kancelárie. Vzal si čiapku, pritiahol kožené puzdro s revolverom,

letmo pozrel do zrkadla, či má zovňajšok v súlade s predpismi. Bol

totiž presvedčený, že ide na smrť. Starostlivo rekonštruoval svoju

doterajšiu dôstojnícku kariéru, ktorá v tomto údolí, vďaka

neúčelnému výkonu služby, načisto stratila lesk.

Prebehol kanceláriami, všade rozsvietil. Nikde nikoho… Z

Gouillaumovej izby zaznel ženský hlas.

– Nechajte ma dohovoriť! – skríkla Colette. – Pochopte,

Gouillaume…

– Toto všetko… je nepodstatné… – recitoval nadporučík

pokojne. – Brat Jerome… je mi dlžný… za moju zmenku utrpenia

pre pokrvné dedičstvo… ako keby sme povedali, že ja…

Sirone ostro zabúchal, vošiel dnu a okamžite zavelil:

– Nadporučík Gouillaume! A moi!

Colette celkom zmeravela, keď videla zázrak disciplíny,

zakorenenej v krvi a svaloch: ako sa táto strnulá, umrlčia lebka s

vysokým čelom vystrela a zahľadela na svojho veliteľa. Potom

skok… zadunenie… a zastal pred kapitánom.

Azda je to iba prirodzenosť najsvätejšej subordinácie vojaka,

ošľahaného mnohými bojmi, že ho v ktorejkoľvek chvíli dokážu

postaviť na nohy dva večné stimuly: nebezpečenstvo a rozkaz! Keď

ani tieto dva stimuly nepostavia vojaka na nohy – umrie!

– O päť minút sa hlasite u mňa v kancelárii, v bojovej

pohotovosti a prevezmete službu! Posádka sa vzbúrila! Musíme za

kročiť! Rompez!

A v Colettinom sprievode prešiel k Libournovi.

– Auguste… – zašepkala dievčina. – Musím vám čosi povedať…

– Všetko viem. Nemôžeme o tom hovoriť. Ste skvelé dievča,

Colette. Vážim si vás a mám vás rád.

Bozkal jej ruku. Medzitým si spomenul, že v tejto chvíli rýchlik

spieva svoju rytmickú melódiu niekde medzi Rímom a Neapolom, v

hustých pomarančovníkových hájoch.

Nevermore…!

Libourne je dnes náhodou vo svojej koži. Je pokojný. Len keby tú

tvár nemal takú strnulú. Kamenná duša. Tak o ňom uvažoval kapitán

a v ušiach mu znela melódia rýchlika.

– Adjutant Libourne!

– Oui, mon capitaine!

– O päť minút sa hláste v mojej kancelárii, kde dostanete rozkazy.

Dôstojníci pevnosti preberú všetky služby. Posádka sa vzbúrila.

Rompez!

Colette začudovane hľadela na opakujúce sa zázraky

odumierajúcich duší, zakovaných do nehynúceho vedomia

povinností. Hlásil sa Gouillaume.

Vo chvíli, keď zodvihol ruku na pozdrav a zrazil päty, museli ho

zachytiť dvaja vojaci, ledva stál na nohách.

Ale ruku od čiapky neodtrhol!

Potom prišiel Libourne. Obaja dôstojníci boli oblečení presne

podľa predpisu a hlásili nástup do služby!

Zožltnutí, pochudnutí, chorí… ale nastúpili na svoje miesta.

Kapitán zamkol Colette vo svojej kancelárii a odišiel v sprievode

svojich dôstojníkov: tri mátohy kráčali mĺkvo, rovnakým,

pravidelným krokom.

V bráne na lavičke fajčil kaprál.

– Tiguer! Vzbúrili ste sa?

– Nie, pán kapitán. Fajčím, – a odložil fajku. – Už som prestal.

– Pôjdete strážiť moju kanceláriu. Je tam zatvorená dáma.

– Vy ste ju zavreli, pán kapitán?

– Áno.

– Keby ste dovolili, – vravel Tiguer v pozore, – tá dáma nie je

vinná. Nemohla sama naviesť celý peletón na vzburu…

– Dáma je pod našou ochranou!

Kráčali ďalej. Rev, spev, vykrikovanie, rinčanie…

Uprostred dvora stál Berlac s obviazanou hlavou a po jeho boku

Magiron. Dával dohromady pochodovú jednotku. Hluk, prípravy a

množstvo opitých.

– Zostaňte vzadu, – zavrčal Sirone a vykročil do svetla. – Seržant

Magiron! – skríkol ostro. – V dnešnom rozkaze nebol nijaký nočný

pochod!

– My pôjdeme aj bez rozkazu, mon capitaine! – zasmial sa

rotmajster. – Sudán je peklo. Máme ho po krk!

– Seržant! – skríkol Sirone hlasnejšie. – Rozkazujem vám, aby ste

mužstvo odviedli do ubikácií. Odstrojiť všetky mulice!… Už aj!

– Ale pán kapitán! Hádam ste to nemysleli vážne!

Niet času na okolky alebo rozpaky. Toho, čo odmietne

poslušnosť, treba zastreliť ihneď a na tvári miesta pred nastúpenou

jednotkou. Tak kážu pravidlá púšťovej služby.

Kapitánova ruka sa mihla… Jediný pohyb… Pištoľ v hrsti…

Výstrel!

Magiron bol mŕtvy skôr, než dopadol na udupanú hlinu.

– Berlac! – zahrmel kapitán a zdalo sa, že je o hlavu vyšší. –

Nariaďte, aby odstrojili mulice a odviedli späť do stajní!

Ku kapitánovi sa zboku blížili dva tiene. A to dodalo

dôstojníckemu zástupcovi odvahu.

– Pán kapitán! – povedal. – Vzbúrili sme sa. Prevzal som velenie

a…

Kapitána schmatli mocné ruky. Odkiaľsi – v župane a s pištoľou

v ruke – vybehol doktor Minkiew, lenže ktosi ho ovalil po hlave a

lekár sa zrútil na nádvorie.

V tej chvíli zaznel výstrel a Berlac dokonával s dlaňou pritisnutou

na čele.

Revolver nadporučíka Gouillauma ešte dymil, keď sa obracal ku

Grisonovi, a jeho utýraný, zachrípnutý hlas znel tupo, no rozhodne:

– Čatár! Okamžite odstrojiť mulice!

Čo je s ostatnými? Veď jedinou salvou by mohli svojich

predstavených pobiť. No oni stoja a nehýbu sa, aby skoncovali s

kapitánom a ostatnými dvoma dôstojníkmi… Nádvorím zahrmel

jasný, zvučný povel čatára Jazona:

– A terre!

Zvieral v hrsti plameňomet a vôkol neho v polkruhu, so zbraňou

v rukách Fécamp, Gérard a ešte zo desať ozbrojených trestancov a

vojakov.

– Zložiť zbrane na nádvorí a všetci na ubikácie! – reval čatár.

O desať minút sa vrátil k dôstojníkom, zasalutoval a hlásil:

– Vzburu som potlačil, mon capitaine. Spočiatku som bol úplne

bezmocný, lenže tento vlastizradca mi zrazu priviedol ozbrojených,

spoľahlivých chlapov.

A ukázal na Fécampa.

Kapitán Sirone prisvedčil. Potom šiel pomôcť Minkiewovi, ktorý

pomaly vstával. Vtom sa obrátil:

– Čatár Jazon! Šesťdesiattrojka nie je vlastizradcom! Zapamätajte

si to… Fécamp! A moi!

A podal mu ruku!

DVADSIATA KAPITOLA

1

Naslovovzatého vzbúrenca medzi týmito chlapmi sotva našli.–

Poddôstojníci šli s Magironom a Berlacom iba z donútenia,

Legionári a väzni boli zasa ľahko náchylní na čokoľvek, čo by

narušilo ich jednotvárny, zúfalý život. Vinníkov niet! Museli

poslúchnuť Berlacove a Magironove rozkazy. Konali na príkaz.

Jediný človek, ktorému nasadia putá, je kaprál Grison: Nadporučík

Gouillaume ledva stál na nohách, no každých desať minút obchádzal

objekty na čele silnej hliadky. Libournova tvár bola ešte strnulá a

tuhá, no od vodovodu, ktorý strážil, s odistenou pištoľou, sa ani

nepohol.

Predovšetkým treba vrátiť mulice do stajní. Tiguer prebral

velenie stráže. Sirone mlčky stál uprostred dvora.

Minkiew sa už pozbieral a pritískal si na temeno vlhkú

vreckovku. Podišiel k obom nehybným telám. Nadvihol viečka

Magironovi i Berlacovi.

– Fini…

Vyslovil iba toľko, no pritom skrúcal krk napravo i naľavo,

potom so zatvorenými očami kŕčovite vystrel prsty a napokon

poriadne zaštikútal.

Uplynula sotva polhodina a Sirone mohol pokojne odovzdať

službu čatárovi Jazonovi. So svojimi dôstojníkmi sa vrátil do

budovy.

Všetci traja strmo kráčali po chodbe. Zo spisovne vyšiel Ligert,

napchávajúc sa chlebom.

– Kuchynský hárok je hotový! – hlásil blažene a zaštikútal. – A

teraz napravím hodiny o šesťdesiat minút naspäť, lebo sa začína

zimný čas…

2

– Ligert! Vieš, kde je Rím?

– Pravdaže! V zahraničí… Ktorýsi príbuzný mi vravel, že je to

veľké mesto.

Kapitán si vypil a mlčal.

– Je v ňom akýsi chrám, – poznamenal Ligert skromne a keď sa

kapitán odvrátil, prehltol kus chleba, ale pochytil ho záchvat kašľa,

že rozfŕkal okolo seba plno vlhkých omrviniek.

Vošiel Minkiew v kimone a s obviazanou hlavou. Vyzeral ako

rozprávkový sultán, ktorého ktosi zlomyseľne preklial, a preto mu

narástli fúziky.

– Ligert, aj vy ste sa zúčastnili vzbury? – spýtal sa lekár vyčítavo.

– Také veci nemám vo zvyku, – odvetil pisár rezervovane. – Za

dvanásť rokov som už zažil sedem vzbúr, ale nezúčastnil som sa ani

jednej. Viem, čo sa patrí.

– No, keď je tak, potom hybaj do boha, – ozval sa kapitán a začal

sa prechádzať, ale iba teraz mu zišlo na um, že by si mohol rozopnúť

blúzu.

– Počúvaj, – ozval sa Minkiew, sadol si za stôl a spadla mu

papuča. – Fécampa by sme mali vlastne vyznamenať. Keby nebol

zorganizoval ten svoj oddielik, táto hysterická banda nás odrovná

ako besných psov.

– Väzni, čo dokázali svoju vernosť štátu, rozhodne dostanú

odmeny, – odvetil kapitán nervózne.

– Ale Fécamp…

– Fécamp mi už ide na nervy!

Minkiew vybral z vrecka škatuľku a vybral si kyslý cukrík.

Colette prišla za nimi vyčerpaná, s unavenými očami a bledou

tvárou.

– Chcete bróm? – spýtal sa Minkiew.

– Nie… ďakujem.

Posadila sa do starodávneho kresla. Pohladila si čelo, zodvihla

zrak a opäť sklonila hlavu. Kapitán chodil hore a dolu a občas na ňu

zboku letmo pozrel.

Colette by sa chcela čosi spýtať. Jasné…

Minkiew pohyboval svojimi vytrčenými perami a pritom

ustavične žmurkal ľavým okom.

Sirone zastal. Hľadeli si s Colettou priamo do očí.

– Ligert! – zreval kapitán. Hlásil sa pisár.

– Sesťdesiattrojka na výsluch! Pisár odbehol.

– Naňho ste sa chceli spýtať, či nie? – zamieril otázkou rovno na

Colette.

– Áno… – Počúvaj, – spomenul si Minkiew. – Ako to dopadne s

týmito chasníkmi v údolí Bekzat? Fécamp tvrdí, že ich švihnú do

tyla.

– O chvíľu im vyrazím na pomoc.

– Samovražda!

– Povinnosť…

– Prosím vás, Auguste… – začalo dievča, ale kapitán ho prerušil.

– Toto je čisto vojenská záležitosť.

Minkiew zakolembal nohami.

– Fécamp nezavraždil Villiersa, – ozval sa náhle.

– Odkiaľ to vieš? – začudoval sa Sirone. – Veď prezradil úkryt tej

aktovky.

Minkiew pokrčil plecom a zmĺkol.

– Priznal to iba preto, aby som sa ja dostal odtiaľto preč, –

pokračoval kapitán agresívne.

Colette uprela naňho dlhý pohľad, no neozvala sa.

– Nádherné, – potešil sa lekár. – Pôjdeš teda domov!

– Azda si nemyslíš, že to prijmem?

– Prečo? – skríkla Colette vzrušene.

– Čudné! – zavrčal kapitán, ako keby ich ani nepočul. – Pozná

skrýšu tej aktovky, a predsa je nevinný. Kapitán Rouen uveril tejto

téze bez dôkazov, Colette verí bez dôkazov… A jeho nevina nakazila

napokon aj mňa, ba dokonca aj teba, Minkiew…

– Ešte dobre, že pri tejto nákaze nemusím zabezpečovať izolačku.

Hlásil sa Ligert.

– Trestanec číslo šesťdesiattri nemôže byť predvedený na

výsluch. –

– Je chorý?

– Nie. O dvadsiatej druhej hodine tridsiatej minúte zimného času

na čele oddielu odzbrojil stráž na letisku a potom odpochodovali v

plnej zbroji do púšte. Čo si želáte na večeru?

– Fécamp nemôže byť vzbúrencom! – skríkla Colette.

Sirone zbledol.

– Môžeš ísť!

Ligert odišiel. Colette a kapitán si vymenili ostré pohľady. V

miestnosti zavládlo napätie.

– Je isté, že je… nevinný? – spýtal sa Minkiew jachtavo a dvíhal

hlavu, akoby si chcel predĺžiť krk aspoň o niekoľko centimetrov.

– Je to isté! – skríkla Colette.

– Tu je jeho priznanie, – povedal kapitán a vystrel plecia.

– Ukáž, – požiadal ho lekár.

Sirone vytiahol zásuvku. Potom vyľakane vyskočil? Zbledol ako

stena.

– Čo je? – spýtala sa Colette vystrašene.

– Zápisnica… sa… stratila… Zdesene hľadeli na seba.

– On to neukradol! – skríkla Colette ostro rozochveným hlasom.

– Potom prepáčte… – mrmlal kapitán. – Mohol tu byť niekto iný

okrem šesťdesiattrojky?

– Pravdaže, – skríkol ktosi a vzápätí zo skrine s vysoko

zdvihnutým, roztvoreným dáždnikom vyliezol Madame Alfréd. –

Dobrý večer, chlapci! Čo nového pod slnkom…?

3

Druhý prápor ležal v obkľúčení na svahu údolia Bekzat.

Odolávali presile už dva dní.

– Kľud, chlapci, – povedal poručík. – Záloha je blízko!

Rozprášime túto háveď.

– Znížil som dávku vody na štvrtinu, mon lieutenant, – povedal

rotmajster.

– Bohovsky málo, – ozval sa staručký legionár.

– Tebe donesie červené víno osobitný kuriér, – zreval naň

poručík.

Neskoršie, keď dôstojník dostal zásah a starý legionár vylial

všetku svoju vodu na vreckovku, a tou mu pritláčal ranu na hrudi,

poručík sa usmial:

– Takto… ale rýchle minieme všetku vodu… Počúvaj!

– Veď kuriér prinesie… Ale ak budete veľa hovoriť, tak

neručím…

Vtom sa zrútil poručíkovi na hruď ako podťatý – už nikdy nebude

potrebovať vodu. Čistý zásah.

Velenie prebral rotmajster. Prekliata streľba od božieho rána a k

postaveniu sa plazí radista. Aj toho mohol parom uchytiť.

– Správa z pevnosti… V Bahr el Sudane bola zrada. Záloha

mešká. Od tyla sa k nám blíži bagarská gerila.

A podal mu náhubok.

To je amen. A všetkým. Ak teraz zaujmú nové postavenie, tak iba

preto, aby boli krytí zozadu.

– Chlapci! Dve guľometné postavenia ta, na druhom konci

údolia! Tu, pod svahom, budú kryť náš ústup dva ľahké guľomety.

Všetci za mnou. Tam, k tým dvom pieskovým kopcom… O nič sa

nestaraj, len bež!

Rozbehli sa a okolo nich hvízdali guľky.

Väčšina predsa však dobehla ku kopcom. A dve nové guľometné

hniezda neumlčí nik!

– Nemôže to dlho trvať, – ozval sa slobodník.

– Aspoň nezmeškáš peklo. Chlapi, čo máte dáku močku, nože si

pokojne zapáľte. Ja sa s vami už dlho oštarovať nebudem…

Náhly vetrík zamiešal do smútočnej nálady drobučké zrnká

piesku.

– Hej, seržant! Pozrite! – zvrieskol zachrípnutý, hlboký hlas.

Paľba zmĺkla a nad postavením zavládlo zdesenie…

Cez husté, fialové oblaky prachu v stmievajúcej sa púšti uvideli

to, čo prichádzalo… Blížila sa posledná chvíľa.

Gerila, ktorú im signalizovali z pevnosti! Mrákava besných

Bagarov na koňoch… Vietor hučal a zunel, vlečúc za sebou

chuchvalce piesku, a slnko so svojimi dohasínajúcimi hrdzavými

farbami sa rozprestrelo na pieskových kopčiskách.

Potom vietor stíchol, piesková záclona pomaly padala pred

blížiacimi sa radmi, keď už boli iba na dákych dvesto krokov…

Domorodci ustupovali s príšerným revom… Lenže aj legionári si

zakrývali oči.

Bože, neopúšťaj nás!

Nepredstaviteľný pohľad na príslušne oblečené a ozbrojené

mŕtvoly.

Brigáda kostlivcov…!

Je to ako prízrak! Mŕtvi legionári vychádzajú z hrobu v zovretej

pochodovej kolóne podľa predpisov. Poľnica narieka falošne,

vreskľavo. Bojová jednotka lebiek, hľadiacich prázdnymi očnými

dutinami.

Zablysli sa zbrane… Detské, neartikulované zavýjanie:

– En joue!

Zbrane zleteli z ramien.

Salva… Ešte jedna!

A potom zavrieskala poľnica bezvládne, no predsa zreteľne „do

útoku“! a Brigáda kostlivcov vyrazila behom s nasadenými bodákmi

do boja…

Otrasný pohľad. Domorodé voje sa s revom a nárekom, temer bez

výstrelu hrnuli do diaľav nehostinnej, tmavej púšte…

Kým nastal večer, bolo po boji. Brigáda kostlivcov zvíťazila. A

keď rotmajster vykročil k nim, zreval naňho piskľavý, zachrípnutý

hlas:

– Nelezte sem!

Ani tam nik nešiel…

Legionári strnulo, s obavami hľadeli ta, kde – vo vzdialenosti asi

sto krokov – vzbĺkli plamene vatry Brigády kostlivcov.

Vôkol plameňov sedeli dávne mŕtvoly v rozklade, no nehľadeli

na nič, nič nevideli a už ani nesnívali o ničom, omámené tancujúcim

ohňom.

DVADSIATA PRVÁ KAPITOLA

1

Ako sa Brigáda kostlivcov dostala do boja? Bolo to takto:

Fécamp zašiel k pisárovi.

– Ligert?

– Čo je?

– Vydali už nejaké príkazy na záchranu toho útvaru v údolí

Bekzat?

– Neviem, prosím, o ničom. Vzbura nepatrí do mojej pracovnej

náplne. Lenže súpis v práčovni ste robili vy a neuviedli ste tie dve

pruhované obliečky. Tiguer ich od rána hľadá.

– Chumaj!

– Ani nie, iba trošku ťažko chápe.

Trestanec číslo 63 zišiel dolu na dvor, kde velil čatár Jazon a

občas sa objavil aj Gouillaume, napínajúc všetky sily, aby na čele

štyroch ozbrojencov skontroloval opatrenia a hliadky.

Gouillaume sa totiž kedysi udržal aj na predmostí, keď guľomety

zo všetkých strán chrlili smrť a musel sa s vojakmi kryť za mŕtvoly

svojich najlepších priateľov. Čatár Jazon s ôsmimi chlapmi sa z

dvora ani nepohli.

– Čatár… – obzrel sa, uvidel Fécampa.

– Čo je?

– Dôverujete mi?

– Do boha, akoby nie? Veď ste chlap na mieste! A tej vlastizrade

neverím! Ďalší nakazený! Bacil spravodlivosti našiel vo Fécampovej

osobe jedinečného bacilonosiča.

– Pán čatár, zverte mi nejaké zbrane. Kapitán chce pomôcť

útvaru, čo zostal v údolí Bekzat, polovicou našich stavov. A to je

samovražda.

– Veru.

– Ozbrojím Brigádu kostlivcov.

– Čože?

– Trvalo by tri dni, kým sem dorazí pomoc. Pevnosť môžeme

udržať jedine v tom prípade, ak sa spojíme s bekzatským útvarom.

Čatár Jazon si poškriabal hlavu, a pretože bol starý vojak, dobre

vedel, že Fécampove slová sú ako Sväté písmo. Lenže kapitán, ako

ho tu poznajú, nič iné ani nemôže urobiť. Pokúsi sa o vyslobodenie

bekzatských, čo aj na čele dvadsiatich chlapov. A to je hotová

samovražda. Lenže kapitán je taký chlap, že ta pôjde, aj keby ho to

malo stáť hlavu.

– Počujte, – povedal a pokrčil obe plecia. – Ja vám ako čatár

takéto veci povoliť nesmiem. Ale privriem obe oči – čo vám teda

sľubujem… Pretože vy ste dosiaľ dobre urobili všetko, čoho ste sa

chytili.

Vek, spolu deväť chlapov v jaskyni, sedeli na drevenej lavici.

Spali posediačky. Sami nevedeli prečo. Čo sa stalo, tak aj ostalo,

pretože všetko musí ostať tak, ako sa stalo. Pokiaľ sa dá. To je istota.

Zo sna ich vyrušil hlučný hrmot. Zrazu sa zrútili Dvere, čo

Nevedú Nikam!

– Čo sa stalo?

– Zrútili sa dvere.

– Ja som to! Päsť, Čo Nesie Zvesť! Zdesene vytreštili oči.

– Žobrák… Čo Má Päsť!… – zašepkal ktorýsi hlások, pretože

potajomky ho predsa takto nazývali.

– Päsť, Čo Prináša Zvesť!… povedal Ten, Čo Mal Tašku, Cez

štrbinu jaskyne zasvietil mesiac. A Fécamp im ukázal ligotavú

medenú poľnicu.

– Priniesol!… – šepkal zdesene Slobodník, Čo Má Opasok, a

Dvojzubý skríkol:

– Hej! Ty, Čo Máš Lampáš!

– Čo chceš…, – ozval sa bas nevidomého a kdesi v hĺbke jaskyne

zaštrkotali jeho uväznené kamienky.

– Počúvaj!… Je tu Päsť, Čo Niesla Zvesť! Vieš, čo nám

doniesol?

– Je s ním Poľnica… – zavrčal slepec a kamienky živoriace v

lampáši opäť zaštrkotali.

Rozčúlili sa. Volpi spal blízko jaskyne aj so Štopľom čiže

Trubačom, Čo Má Priateľa. Zobudili sa a vošli do jaskyne.

– Odniesol som Zvesť, – povedal trestanec číslo 63, – a doniesol

som odpoveď.

– Odpoveď… Doniesol… – šepkali si.

Elektrizoval ich, že smú používať ľudské slová a majú na to aj

príčinu.

– Oznamujem Veku a poviem to aj ostatným. Odpoveď znie

takto: Byť človekom je veľká, nevyliečiteľná choroba. Lenže hyena

zdochne a človek umiera! V tom je rozdiel! Ak v toto veríš, potom je

smrť dobrá a prípadne ešte aj život.

– Brigáda kostlivcov je nevinná, – ozval sa ktosi v tme a

kamienky zahrkotali.

– Nie! – odsekol Fécamp ostro, až ich v kostiach zamrazilo.

– Videl si Písmo, Ktorého Niet! Sme nevinní! Pred ním zastal

Volpi, Ktorý Bol Kyjakom.

– Prečo je brigáda vinná? Há?

– Preto, lebo nepoznala pravdu! Lebo pochybovala o klamstve! –

A ostro vykríkol: – Ten, čo neverí, že je nevinný, nemôže mať

pravdu!

– Tak načo si prišiel?

– Priniesol som vám Pravdu, Ktorá Je Z Medi.

A odovzdal Štopľovi krásnu, novú žltučkú poľnicu. Ten ju

schmatol chvejúcimi sa rukami a divoko dychčal. Potom s akýmsi

hlúpym úsmevom pokrútil hlavou na obe strany.

– Poľnica… – ozval sa začudovane a vzrušene. – Ach, bože!…

Poľnica…

Pohladkal ju a dobre počuli, ako veľká slza nahlas dopadla na

ligotavú meď, potom ešte jedna… a ešte jedna, až sa drali spoza

zatvorených dverí minulosti. V plači a s roztrasenou hruďou ju opäť

pohladkal:

– Bože… môj… poľnica… – opakoval a nevedel sa jej nasýtiť.

– Priniesol, – zahundrali aj ostatní úctivo.

– Je tu Pravda, čo Je Z Medi, – šepkali si vzrušene, chrapľavo, a

kamienky štrkotali v hustom, trasľavom rytme a trestanec číslo 63 si

ich vzal na povel.

– Štopeľ, ty, Čo Máš Priateľa! Zatrúb na poľnicu! Budíček pre

Brigádu kostlivcov!

Poplach na Pekelnej streche!

… Pod ľadovým svitom, rozžeraveným do biela, spali

porozhadzovaní, s otvorenými ústami ako handry opusteného

bojiska, keď vtom zaznela v rytme rozplakaných pľúc trubača

Poľnica. Pomaly, trhane a pohybom tieňov akoby zamrznutých v

mesačnom prísvite, začala sa rovina zrazu hmýriť.

A klátiac, tackajúc sa, vzrušene sa rozkývali zo všetkých strán

jedným smerom!

– Poľnica… Poplach… Berte čakany…

– Nejdeme pracovať, veď je noc! Do zbraneeee!

– Nemáme zbrane!

Vzrušene pokrikovali a dusili sa v horúčkovitom očakávaní

zázraku.

– Poplach! Poplach…!

Toto sa vonkoncom nepodobalo náreku ani Ohňokrstu, bola to

iba panika, vyvolaná vreskľavým poplachom, čo ich prekvapil

uprostred noci a mohol znamenať iba toľko, že teraz sa čosi začne

alebo skončí, pretože sa zo svojich neplodných, mŕtvolných snov po

dlhom čase zasa zobudili na zvuk poľnice.

Podivné šťastie im zaplavilo hrude, tackali sa v neznesiteľnom

duševnom stave blaženosti k miestu na osvetlenej plošine, kde na

úpätí prísnych, do neba rastúcich skál vytruboval trubač,

pripomínajúci vo svojich handrách kostru v strohom pozore, s ľavou

dlaňou na neviditeľnom švíku a vedľa neho… áno… všetci ho

spoznávajú… Áno, to je Ten, Čo Nesie Zvesť! Čiže zvestovateľ

Odpovede! Ten, Čo Prišiel S Poľnicou! Novodobý Gabriel v

dokmásanej blúze, tvrdý, no zocelený dobrotou nevinne utýraného

Človeka, so sebavedomím mravnej náplne žitia, čo vydržala aj

beznádejný osud, čo sa v živote nezachvela ani na okamih, človek

odhodlaný na všetko v prísnosti mystickej viery, určený na čelo

úbožiakov, pretože s ním je Pravda, Čo Je Z Medi!

A predsa je vzácnejšia, ako keby bola zo zlata…

Poľnica!

V nej je zosobnené riešenie, kvôli ktorému sa vyplatilo trpieť,

vydržať i potknúť sa. Slzy, Kameň, Nič a namiesto toho škaredého

Nič predsa len – Cieľ!

Prišiel medzi nich s poľnicou a priniesol im takú smrť kvôli

ktorej sa dosiaľ vyplatilo žiť.

Nech už bolo akokoľvek!

A zo Štopľových očí sa vyvalili slzy a z poľnice ostrá melódia. –

Aux armes… Aux armes…!

Fécampovo rameno ako krídlo veterného mlyna mohutným

krúživým pohybom zavelilo ticho. Zmĺkli hlasy a nik sa pod jeho

pohľadom ani nepohol.

– Brigáda kostlivcov! – zvolal ostro a prísne. – Tam dolu

dostávajú trestanci pušky a spolu so strážou ubránia pevnosť. Sudán

je veľmi zlé miesto a veľmi veľa tu vytrpeli. Lenže nemajú nič iné

iba túto pevnosť, a oni si ju ubránia, pretože im patrí!

– Bránia ju… Aj trestanci ju bránia.

– Svoje väzenie…

– Náš život je tu, na tejto skale! – hrmel Fécamp. – Tu sme trpeli!

Ubránime si naše utrpenie! Pretože aj utrpenie je iba naše!

Stáli a mlčali. V Bahr el Sudane nemožno považovať za rozumnú

otázku, ktorá sa pýta, prečo treba trpieť.

– Idú proti nám mnohí, aby nás zotročili ďalším utrpením. Iným

utrpením! My sme však Francúzi a chceme trpieť po francúzsky.

Ináč nevieme, nevládzeme, a toto utrpenie je naozaj veľmi dobré.

– Je to dobré utrpenie, – povedal Červený, Čo Mal Tašku, a

zaštrkotali aj kamienky, uväznené v plechovom žalári Času.

– Dosiaľ vás nepotreboval nik! Teraz vám Francúzsko odkazuje,

že treba bojovať! Ozbrojíte sa preto puškami a bodákmi, aby ste

bojovali!

Nastal veľký krik a nadšenie.

– Máme rozkaz: v údolí Bekzat oslobodiť peletón a nadviazať

spojenie medzi plukom a ostatnými útvarmi.

– A potom?… – spýtal sa Ten, Čo Našiel Palicu, a Červený, Čo

Mal Tašku, pribral sa tiež bližšie po odpoveď.

– Potom sa vrátime k Čakanu, Ktorý Je Náš! – odvetil Fécamp

tvrdo, akoby hlavu tejto otázky zoťal mečom.

– Nástup! – zavelil Slobodník, Čo Má Opasok.

Fécamp sa postavil k výťahu. Nastupovali pekne, v rade, v

dvojiciach, Volpi, Ktorý Bol Kyjakom, Dvojzubý, Čo Má klobúk,

Figaro, Čo Mal Nôž. A potom ostatní… všetci… výťah hučal,

zniesol sa, vrátil sa späť… A dolu, pri výstupnej stanici Gérard

rozdával trestancom zbrane a výstroj. Slobodník, Čo Má Opasok,

zoradil kostlivcov do pochodového útvaru.

Zostal už iba jeden chlap, ale Fécamp ho odtisol od výťahu.

– Ostaň!… Na teba sa rozkaz nevzťahuje.

– Idem s ostatnými! Aj ja idem bojovať!

Na osamelej plošine Pekelnej strechy plazil sa umierajúci svit

zapadajúceho mesiaca, zlomený ako roztopená ľadová prikrývka.

Opustené skalisko bolo rovné a pravidelné ako obrovský biely

náhrobok.

Prvé, ešte krotké zväzky slnečných lúčov, rozprestierajúcich sa

nad púšťou, pokojne dopadli na tento čudný oddiel. Trojstup Brigády

kostlivcov mieril v prísnom poriadku, rovnomerne, mlčky, v plnej

zbroji, v disciplinovaných zákrytoch, namáhavo no rýchle smerom

k Sudánu…

2

Bagarovia, spoliehajúci sa na Berlacovu zradu, precitli až v

nemilosrdnej paľbe sústredeného prívetu. Malá posádka za múrmi

pevnosti bojovala divo a odhodlane.

Nadporučík Libourne sa zrútil z predprsne s prestrelenou hlavou.

Kapitána zasiahla guľka do ramena a dotkla sa aj pľúc. Beznádejný

obranný boj rozhodli predvečerom čerstvé sily: peletón z Bekzatu a

Brigáda kostlivcov.

Maršal Duron našiel pevnosť o dva dni v perfektnom poriadku,

keď ta dorazil na čele roty sudánskych strelcov a oddielu spahiov.

Medzitým opravili prerušenú linku, takže hlavný štáb už všetko

vedel o udalostiach, ktoré sa odohrali v pevnosti. Maršal vykonal

prehliadku.

Okrem štábneho lekára bol v pevnosti na nohách už iba jediný

dôstojník – Gouillaume. Aj jemu však zuby cvakali, chvel sa od

horúčky, pery mu zozelenali – hotový smrtihlav v prilbe. Ale zato

ešte stál na nohách.

– Sss… stav… tridsať legionárov… a potrestaní v pomocnom…

výkone služby…

Duron mu položil obe ruky na plecia.

– Dobre… dobre, no… Na základe výpovede šesťdesiattrojky vás

preložíme, prípadne… vystriedame.

Potom podišiel k Brigáde kostlivcov!

Sivovlasý vojak bol dojatý, na okamih privrel oči. Potom

pristúpil k Slobodníkovi, Čo Dostal Hodnosť, a pripevnil mu na hruď

rad Čestnej légie.

– Legionári! Prezident republiky prikázal vás rehabilitovať, a ja

zasa predkladám návrh na udelenie Čestnej légie všetkým

príslušníkom Brigády kostlivcov!

Zaznela poľnica, trikolóra sa sklonila pred nimi a Brigáda

kostlivcov nehybne stála.

Bola im zima.

Privykli si na šesťdesiatstupňové horúčavy.

– Kde sa chcete usadiť? – spýtal sa maršal. – Štát vám pomôže.

Pohľady sa im stretli.

– Nám je tu dobre… – ozval sa Volpi, Čo Bol Kyjakom. – Tu je

naše utrpenie.

– Hm… Dobre. Nech teda vystúpi šesťdesiattrojka!

– Monsieur le maréchal, trestanec číslo šesťdesiattri sa hlási.

– Vravia, že si nevinný.

– Áno, monsieur le maréchal.

– A ty si sa zaslúžil, že to všetko nedopadlo oveľa horšie, Fécamp

mlčal.

– O hodinu sa hlásiš u mňa.

Maršal zašiel za kapitánom. Ranený Sirone ležal v bezvedomí.

Okolo neho chodili všetci, najmä Colette a Minkiew.

– Je to vážne? – spýtal sa Duron, Štábny lekár zachrčal:

– Rana ani nie… Ale je veľmi slabý…

– Vydrží prevoz?

– Ak vydržal, že ho tu zabudli… – odvetil rezignovane, maličký

lekár totiž nevynikal vojenským spôsobom mužných rozhovorov.

Maršal sa usmial.

– Máte ostrý jazyk. Kam by ste sa chceli dať preložiť?

– Do vedľajšej spálne a okrem toho by som si želal prideliť novú

pohovku.

– A nechcete odtiaľto odísť?

– Prečo by som mal chcieť?

– Táto pevnosť je trošku od ruky.

– Mne? A odkiaľ? – A smutne pomykal oboma plecami.

Duron nemal rád nedisciplinované prejavy, ale v týchto

prípadoch vedel, že stojí zoči-voči nervovým sústavám, nahlodaným

desivou púšťovou službou.

Napokon prišiel na rad Fécamp.

– Henry Fécamp!

– Oui, monsieur le maréchal.

– Vás teraz odeskortujú do Oranu. Verím, že ste nevinný, lenže

zákon je zákon. Teraz je rad na Tajnej službe. Ak vás predsa

rehabilitujú, dostanete za vašu vernosť, chrabrosť a oddanosť

Záslužný kríž Republiky. Verím, že sa tak stane čoskoro… Vašu

pravicu…

Podal trestancovi ruku.

Henry Fécamp dostal v oranskej vojenskej väznici veľmi peknú,

svetlú celu a stráž sa postarala, aby mu nechýbalo nič, pretože ešte aj

správcov osemročný syn sa kdesi nakazil a tvrdil: väzeň číslo 63 je

nevinný.

3

V oáze Ulogi sa okolo truhly Hagira-zázračníka motali stovky

arabských pútnikov.

Blízko vyťatého cédra od rána udieral čelom do kamennej dlážky

doráňaný derviš a bradatý marabu v zelenom turbane.

Napoludnie sa začala procesia s truhlou.

Za ňou sa valila masa vykrikujúcich, vreštiacich veriacich. Zložili

ju pred domom každého starého mohamedána, aby sa jej mohol

dotknúť každý starec, čo už nevládze ísť do mešity.

Sprievod sa skrúcal ku kaviarni slepého Bochura. Sarkofág zložili

na zem. Starý kaviarnik a traja veriaci sa vrhli naň, pokryli truhlu

svojimi burnusmi a plačky sa modlili.

Potom truhlu zasa odniesli ďalej. Doráňaný derviš však schmatol

svojho suseda za krk.

– Aux armes!… Aux armes…!

Vojaci zaplavili ulice, akoby tajne čakali na signál.

– A terre!

Toho, čo sa v okamihu nehodil na brucho, ovalili pažbou.

Zlapaný Arab striasol zo seba derviša, obrovským skokom dobehol

do vedľajšej uličky… a pred ním zastal mohamedánsky pútnik.

– Pozor!… Zataras uličku skalou…

Ďalej už nemohol pokračovať, lebo pútnikova päsť ho zasiahla po

hlave, svet sa mu pred očami rozkrútil a cítil, že spod burnusu mu

ktosi vytiahol aktovku.

– Čože?… – zreval zdesene. – Aj ty si Francúz?!

– Pravdaže! – zavrešťal pútnik. – Ty zlodej darebácky! Bolo ti

treba aktovky…?

V tom okamihu na zápästiach pútnika Carewa cvakli putá.

DVADSIATA DRUHÁ KAPITOLA

1

Fécamp dostal okrem Záslužného kríža Republiky ešte aj odmenu

500 000 frankov, vypísanú pre toho, kto privedie pátracie orgány na

stopu skutočného zločinca.

– Skade ste sa dozvedeli, kde je tá aktovka ukrytá? – spýtal sa

Duron.

– Štopeľ mi povedal, že práve zvonili na poludnie, keď hliadka

po vražde zastavila Hagirov sarkofág. Nuž a truhlu som napoludnie

videl aj ja.

– Ako to?

– Štopeľ ju videl na námestí Raghib-Amer a v pevnostnej kaplnke

vyzváňali dvanástu hodinu. Ja som bol v Bochurovej kaviarni, keď

tam procesia dorazila s Hagirovou truhlou toho istého dňa, a zvonili

taktiež poludnie.

– Nechápem, Fécamp.

– Je to jasné, monsieur le maréchal: boli dve procesie, niesli dva

sarkofágy, pomerne dosť ďaleko od seba. Jednu truhlu cez staré

mesto, popri Bochurovej kaviarni, druhú po námestí Raghib-Amer,

naschvál v ústrety hliadke, pretože na tejto trase hliadka musela byť.

– A tá druhá?

– To nebola pravá Hagirova truhla. Originál som videl ja. Slepý

kaviarnik, Carewov komplic, sa na ňu hodil, a kým ju oplakával, pod

burnusom strčil do nej aktovku. A toto bola tá truhla, ktorú potom v

mešite zasa zakopali. Po tom, ako na námestí Raghib-Amer tú druhú

truhlu legionári otvorili, vedeli naisto, že v nej už nik nebude

zhľadávať korisť.

Maršal pochvalne potľapkal po pleci nádherné dekorovaného

čatára.

– Počúvam, že odchádzate do civilu. Dobre. Musíte však ešte

splniť posledný rozkaz, pravdaže, už v civile. V Ríme vás čaká

plukovník Sirone. Zotavuje sa a chce vás vidieť. Alors! Au revoir,

mon ami!

2

Sirone býval v tesnej blízkosti Quattro Fontane a jeho okná

hľadeli na Quirinal. Utrápená tvár i sivé vlasy až do smrti ponesú

spomienku na Coin de l’Enfer, ale zo zranenia i z alkoholizmu sa

vyliečil.

Naľavo odtiaľto sa ponúka nádherný pohľad na námestie a ďalej

po svahu možno dovidieť až po Piazza Barberini, kde mládenec,

kľačiaci na hríbe, vystiera svoje telo, ligotajúce sa pod prameňmi

vody, pije tancujúcu vodu fontány.

A v tejto chvíli istotne jestvuje aj Bahr el Sudan, kde Tiguer,

kaprál s červenými fúziskami, vešia na okno mokrú prikrývku,

páchnucu konským potom.

A to je ukrutne čudný pocit.

Sirone potriasa bičíkom, sleduje so záujmom pohyb švihadla,

akoby záhada tohto prívesku mátožila ešte aj tu.

Je s ním aj doktor Minkiew, teraz už opäť v rovnošate modrých

husárov, ibaže v hodnosti divízneho šéflekára.

– Písal mi Ligert, – povedal plukovník, pozorujúc koniec bi číka.

– Čo také?

– Prosí ma, aby som intervenoval za jeho žiadosť, pretože by tam

chcel zostať ešte osem rokov a už prekročil vekovú hranicu.

Kútiky Minkiewových perí sa trhli nadol a zakrútil krkom ako

labuť na vode.

– Tehentoho… kôň… je tam… rád… – vykoktal chrapľavo.

– Áno, – vzdychol Sirone. – Cíti sa tam vraj aj s Tiguerom

výborne.

– Čoho eheštehe… píše? – pýtal sa, pričom ustavične žmurkal.

– Stav posádky sa zvýšil o bývalých príslušníkov Brigády

kostlivcov. Poslal mi aj spoločnú fotografiu, na ktorej stojí uprostred

s harmonikou. Namiesto horského slnka sa vraj učí hrať. A hlási, že

záležitosť tých dvoch pruhovaných obliečok postúpil intendantúre

pluku.

Vravel to vážne, trošku deklaratívne, ako keby sa bol učil báseň,

niekoľkokrát potriasol švihadlom na konci bičíka, potom ho podržal

vo výške pliec pred prižmúreným okom.

– Zaujímal som sa, čo je s Gouillaumom. Stal sa tr… trvalým

pacientom nervového sanatória v Nice, – ozval sa Minkiew. – Tu je

správa od nich, – a z vnútorného vrecka vytiahol mapu cestovnej

kancelárie C. J. T. Rím v noci.

Medzitým mu vypadli aj okuliare a rozbili sa.

– To nie je ono, – povedal Sirone, ale vo chvíli, keď Minkiew

siahol do druhého vrecka, oľutoval svoje slová a vystrašene ho

požiadal, aby mu to rozpovedal vlastnými slovami.

– Ale, musí to tu niekde byť, – odvetil lekár a cukríky sa

rozkotúľali po stole, vzápätí ho chytilo štikútanie, až mu úctyhodné

vyznamenania zaštrngali, akoby niekde blízko hrkotal kľúčmi

netrpezlivý väzenský dozorca. – No, už to mám!

A vytiahol dlhokánsky remienok. Pred dvoma dňami si povedal,

že si zadováži foxteriéra, no len čo sa mu podarilo všetko pre tohto

ušľachtilého psíka obstarať, rozmyslel si to a ostal radšej sám –

človek bez pána. Prvoradou príčinou tejto zmeny bola však

skutočnosť, že Sirone sa pridružil k jeho zbierke známok a

osamelosti.

Plukovník by bol rád zbieral aj staré mince, lenže divízny

šéflekár nechcel o tom ani počuť.

– A… ani zbieraniu… nohovyhých peňazí sme sa nikdy

nerozumeli.

A takto ich našiel Fécamp, ktorý vošiel dnu a hlásil sa podľa

predpisu.

– Henry Fécamp, čatár na trvalej dovolenke… hlásim sa, mon

colonel!

Žiarivá, inteligentná, driečna mužská tvár s dvoma ligotavými,

veľkými hnedými očami! Zato na spánkoch ostalo na večnú

pamiatku zopár striebritých vlasov: skoro dozrievajúce prvotné

ovocie hlbokých a záhadných ľudských utrpení… Plukovník

potriasol bičíkom a hľadel naňho s čudnou grimasou.

– Ale, to ste vy? Čo ty na to, Minkiew?

– Vehelmihi… milé… – trikrát pokýval hlavou a zaštikútal.

Plukovník sa ustarostene zahľadel na lekára:

– Tá tvoja neuróza je zaujímavá…

– Vššš… šahak?… Stav sa mi zlepšil iba preto, lebo chodím

k psychoterapeutovi… aaa… ktorý… maaa… lieči… novou

metódou.

Žalúdok sa mu zachvel tromi potlačenými záchvatmi štikútania,

potom zdĺhavo a začudovane zachrčal, napokon vyplazil jazyk a opäť

ho schoval, pričom mu hlasne cvakli zubné protézy.

– Zdravie? – spýtal sa Sirone Fécampa.

– Ako železo, mon colonel!

– Sadnúť! Zapáliť si!

– Oui, mon colonel!

Zasmiali sa a Sirone pripálil mládencovi cigaretu. Minkiew sa

smial najdlhšie, nemohol prestať. Toto ešte pred psychoterapiou

nespozoroval.

– Aby si vedel, ty si celkom fajn chlap, a teším sa, že si dostal

takú fúru peňazí, lebo chlap ako ty si to zaslúži.

– Odmenu som si nezaslúžil ja, pán plukovník. Skôr Jakub,

civilným povolaním – koza. Skrýšu som totiž objavil tak, že ju

odhalil Jakub. Keď mi Štopeľ na Pekelnej streche povedal, že kozu

ostrihal, domyslel som si, že páchateľom je Carew. A ostatné už šlo

ľahko!

– Len prečo si sa priznal ty, há? – spýtal sa, akoby boli ešte v

pevnosti, výstražné a zlostne, pričom mlátil bičíkom po stole.

Fécampova tvár sa zachmúrila.

– Pretože sme si povedali, že jeden z nás prizná čin, aby druhý žil

šťastne ako udavač. Hlava alebo písmo!

– Šialenstvo!

– Hodili sme si mincu, prehral som, a vy, mon colonel, ste

svedkom, že som aj zaplatil.

Plukovník uprel pohľad na lekára, potom na švihadlo a napokon

na mládenca.

– Si šialený gentleman. A podal mu ruku.

– No a… vzdychol si Fécamp. – Tu je päťsouová minca, ktorú si

Carew na túto hru požičal.

Plukovník fľochol na mincu a vykríkol:

– Nebesá…! Minkiew, pozri sa!

– Už som ti povedal, že sa nechcem zaoberať starými mincami, –

odvetil doktor, pomykal plecami a dal si do úst cukrík, no hneď sa

rozkašlal a odpľúval ako pohan, pretože si omylom namiesto cukríka

vložil do úst zoschnutý brok starého atramentu.

– A ľutuješ, že si tak urobil, alebo… stálo to zato?

Fécamp neodpovedal. Pozeral na plukovníka v smutnom

očakávaní. A plukovník naňho ľadovým pohľadom.

Hľadeli si do očí a takto mlčky, no nemilosrdne si hovorili o

všetkom, o čom museli mlčať už aj v pevnosti.

– Olovrant! – ozval sa zrazu Sirone. – Zájdeme si na Via Venetto.

En avante!

Tam, kde sa vznešená, palmami lemovaná trieda skrúca na kraji

nádherného parku Borghese k najvyššiemu bodu, zastavili taxík a

pred kaviarňou vystúpili.

– Pronto? – spýtal sa šofér a položil ruku na taxameter; chcel

vedieť, či už skončili jazdu.

– Počkajte. Hneď vám poviem. – Plukovník sa rozhliadol po

terase a obrátil sa k Fécampovi. –

– Čatár!

– Oui, mon colonel!

– A… droite! Obrátil sa napravo.

– Obsadíte druhý stôl pri vchode. Gardez vous! En avante!

Marchez!

Fécamp vykročil a vtedy zbadal, že pri druhom stole za vchodom

stojí Colette s vlhkými, ligotavými očami, usmieva sa i plače,

vystiera k nemu ruky; celá záhradná kaviareň hľadela na nich, no oni

sa teraz o nikoho nestarali…

– Teraz je pronto, – povedal Sirone šoférovi smutne a zaplatil.

3

Sotva si povedali zopár krátkych viet. Zatúlali sa v objatí až k

okraju Pincia a odtiaľ hľadeli na pravidelný kruh Piazza del Popolo,

akoby na svete nebolo nič krajšie.

Neskôr zbadali Minkiewa a plukovníka. Dôstojníci by ich boli

obišli, ale Colette sa rozbehla za nimi. Plukovník s potuteľným

úsmevom objal Minkiewovo plece.

– Colette, musíte pochopiť, že chceme zostať sami s Minkiewom,

dve filatelistické srdcia vo vzájomnom objatí, v prvých hodinách

šťastia.

– Treba… nám… hiik! – Lekár dvíhal hlavu tak čudne, že

chlapec, čo blízko nich predával limonádu, skočil od strachu pod

arkády. – Predovšetkým zostaviť… inventár zbierky!

Colette zvraštila čelo:

– Doktor Minkiew, čo je s vašou neurózou?

– Čo vy na to? – odvetil a tvár mu zažiarila. – Takto sa mi…

poholehepší… po psychoterapeu… tickej liečbe… hiii!

Zachrčal a zavrtel nosom. A ešte zažmurkal. Šikmá, červenkastá

žiara slnka sa kĺzala čoraz nižšie po korunách šafránových farieb.

– Čo nového v pevnosti? – spýtal sa Fécamp.

– Dostal som správu o Gouillaumovi… – dychčal lekár. –

Prečítajte si ju!

Keď potom vyhlásil, že toto nie je ono a začal prehľadávať

všetky vrecká, Sirone okamžite energicky zakročil.

– Poďme! – A násilím vtlačil Minkiewovi do vrecka lyžicu na

obúvanie a plniace pera. – Pozrieme si inventár. Už je hotový…

Pronto!

Colette a Fécamp sa v objatí opreli o kamenné zábradlie Piazza

del Popolo zahorelo v medenej žiare blížiaceho sa súmraku.

– Ľúbim ťa… veľmi, – zašepkala.

A rozzvučali, rozospievali sa rímske zvony. Z kopuly Panteónu

vzlietli vyplašené holuby, zakrúžili v tom hrmivom a veľkolepom

vyzváňaní nad šťastím dvoch ľudí.

• • •

V Paríži povedal Fécamp manželke:

– Dovoľ, aby som predpoludním odišiel sám. Musím niekoho

navštíviť.

Šiel hľadať Madame Alfreda. Prípadne kohokoľvek z jeho

príbuzných alebo priateľov.

Čo je s barónom Naftalínom?

Otvorila mu drobná, sivovlasá žena. Matka niekdajšieho majiteľa

salónu.

– Čo je s vaším synom, madame? Prichádzam z Afriky… bol som

tam s ním.

Sivovlasá pani hľadela naňho v nemom strachu.

– Pane! – ozvala sa napokon. – Môj syn, chudák, nikdy nebol v

Afrike. Pred rokom umrel. Skočil z poschodia.

– Čože? Zdalo sa mu, že ho ktosi mocne udrel do pŕs.

– Odpusťte… myslel som, že… odcestoval… pre tú výbavu…

mladej… Villiersovej… a…

– Na tej skrachoval. A pomiatol sa… Stará pani sa rozplakala.

– Tu je jeho obraz… Pozrite!

Zvesila snímku zo steny a poutierala ju. Fécamp zbledol a zalial

ho pot. Veď je to on! Vlasy! Briadka! Držanie hlavy…! Veď toto je

Madame Alfred!

– Prosím vás… ste… presvedčená… – zahryzol si do jazyka.

Matky sa predsa nemôže spýtať, či je presvedčená o smrti

vlastného syna!

– Každú nedeľu mu nosím na hrob kvetiny, pane…

A rozplakal sa. Fécamp sa dotackal z poschodia na ulicu ako v

hmle… Koňak…!

Cítil, že stráca rozum. Čo sa to zas robí?

Nepovedal Colette ani slovo. Ona však vycítila, že manžela čosi

trápi.

Napokon ho vyspovedala a potom sa rozosmiala.

– A ty si to nevedel?

– Čo som mal vedieť?

– Veď pomáhal aj pri Carewovom zatknutí!

– Kto?

– Villiersov brat, slávny herec Villiers. Mal bláznivého krajčíra

veľmi rád a zahral toho chudáka ako veľkú rolu. Jednak kvôli tomu,

aby zapôsobil na tvoje svedomie, lebo spočiatku bol presvedčený, že

si jeho brata zavraždil ty…

O dva dni večerali s usmievavým, výborne oblečeným pánom…

Fécamp nechcel veriť, že ten pán je totožný s Madame Alfredom.

– Postava Madame Alfréda ušetrila mnohé trápenia, – povedal

Villiers a usmial sa. – Bola to vďačná úloha. Pamätáte sa, že raz, keď

ste sa zmienili o mojom úbohom bratovi a ja som sa nedokázal

ovládať, vrhol som sa na vás…?

– Áno… áno…

– A inkasoval som nádherný knockaut.

– No neskoršie ste aj vy uverili, že som nevinný? Villiersovo

obočie vyletelo dovysoka a nadšene zavrieskal:

– Pravdaže!

Vtedy ho Fécamp spoznal.

– Pane! Ste naozaj veľký umelec…

Villier úprimne stisol ruku svojho niekdajšieho spoluväzňa.

• • •

… Ďalej už niet ničoho!

Villiers a Fécamp sa vybrali ešte raz na tú dlhú cestu a jedného

večera, keď ovzdušie nabité elektrinou kreslilo na oblohe každú

minútu zlovestné grafikony, zjavili sa pred pevnosťou oni dvaja:

Madame Alfred oblečený ako pútnik – s dáždnikom v ruke, a čatár,

ktorému sa na prsiach skvel rad Cestnej légie a Záslužný kríž

Republiky.

Na vzdialenej, prázdnej Pekelnej streche zadymil mesačný svit.

Tak to vyzerá pod clonou poletujúceho jemného piesku nekonečnej

púšte.

Kráčali rovno k strážcovi, Dvojzubý odistil záver:

– Haltez! Qui va la?! Fécamp odvetil:

– Päsť, Ktorému Sa Narodil Syn. Brána sa otvorila.

Utrpenie sa vzdialilo od všetkých, ktorí tento príbeh prežili, len

Žiara putujúca v Priestore môže prebehnúť niečím, a predsa

nezanikne.