„Som mandľovník“ (Esej od autorky Michelle Cohenovej Corasantiovej)

V šestnástich rokov som nechcela nič viac ako opustiť môj domov v Utice, v New Yorku

a nahradiť ho nejakým miestom, hocijakým miestom, ktoré by mi ponúklo slobodu

a dobrodružstvo. Moji rodičia, liberálni, silne sionistickí Židia, boli viac ako ochranárski;

hranica medzi materinskou láskou a dusením, sa stala neznesiteľnou. Nakoniec súhlasili, že

ma pošlú do Izraelu študovať judaizmus a hebrejčinu s perfektne sa správajúcou a poslušnou

dcérou nášho rabína, Miriam. Mala som šestnásť a bolo leto 1982.

Okrem modro-bielej cínovej pokladničky

Židovského národného fondu, ktorú moja rodina

držala v kuchyni, a peňazí, ktoré sme darovali na

vysadenie stromov v Izraeli, som vedela iba toľko, že

po Holokauste našli Židia zem bez ľudí pre ľudí bez

zeme a prinútili púšť kvitnúť. Ohliadajúc sa späť, tá

škatuľka a sadenie stromov boli veľmi prezieravým

spôsobom ako naviazať Židov na Izrael. Tú škatuľku

sme v kuchyni vídavali každý deň a vždy nám

pripomínala, že Izrael a náš osud sú jedno a to isté.

Sadenie stromov bolo taktiež vynikajúce,

pripomínalo nám to, že Palestína bola pred

príchodom Židov pustou krajinou.

Aj keď som prichádzala z malého mesta na severe New Yorku, prechod na internátnu školu

Ben Šemen bol jednoduchý. Nachádza sa uprostred mladej dedinky v strednom Izraeli, takže

sme hneď po vystúpení z autobusu boli obklopení izraelskými študentmi. Medzi nimi bol

ohromne vysoký, tmavý a atraktívny chlapec menom Rafi, ktorý sa ma v priebehu krátkej

doby opýtal, či nechcem byť jeho priateľkou. Toto bol presne ten typ zábavy a slobody, ktorú

som hľadala! Ako sme jeden druhého spoznávali, Rafi mi povedal, že je Kahanista. Nemala

som poňatia, o čom hovorí.

„Som za presun,“ povedal mi. „Existuje 21 arabských krajín; Palestínčania si musia vybrať

jednu z nich. My ich v tejto krajine nechceme.“ A kto som bola ja, aby som ho

spochybňovala? Myslela som si, že Palestínčan bolo iba synonymom pre Izraelčan. Učili ma,

koniec koncov, že Izrael je krajinou bez ľudí. Nikdy som nestretla Palestínčana. A kým som

bola v škole, nevideli sme žiadnych Arabov.

To leto som dostala svoj prvý náhľad na konflikt medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, keď sme

Rafi a ja šli navštíviť jeho bratranca na severe. Šli sme na hranice a videli izraelské vojenské

vozidlá vstupovať do Libanonu. Rafi mi povedal, že boli súčasťou operácie „Mier pre

Galileu“. Nerozumela som veľmi tomu, na čo sa pozerám.

Po mojom odchode mi Utica pripadala ešte menej záživná, tak som presvedčila rodičov, aby

mi dovolili dokončiť strednú školu v Izraeli. Prestúpila som na školu v Hod ha-Šaron, kde

som dokončila svoj posledný ročník. Táto internátna škola už nebola taká zábavná ako Ben

Šemen. V našom rozvrhu sa striedali dni, ktoré sme strávili sedením v triedach, kde sme sa

učili o našom historickom spojení s Izraelom, s dňami, kedy sme cestovali po všetkých

častiach krajiny k historickým židovským miestam, aby sme videli, čo študujeme. Ostatné

predmety sme študovali s našimi učiteľmi vo voľnom čase. Po večeroch sme spievavali

pesničky ako „Am Yisrael Hi“, čo znamená „národ izraelský žije“. Tancovali sme dookola

v kruhoch, udierali päsťami do vzduchu a prepracovávali sa do extatických stavov. Ako

súčasť nášho programu sme pripravovali propagačné filmy z klipov rozčúlených Arabov,

ktoré nám dávali.

Do toho okamihu som ešte stále nestretla žiadnych Arabov, či už palestínskych, jordánskych,

libanonských alebo egyptských.

Keďže som sa rozhodla, že chcem navštevovať Hebrejskú univerzitu v Jeruzaleme, prihlásila

som sa na prípravný program na Rothbergovej medzinárodnej škole, aby som si zlepšila

hebrejčinu. Vyučovanie na univerzite je v hebrejčine, takže som potrebovala mať vysoký

level plynulosti, aby som prešla jazykovou

skúškou, na základe ktorej ma mali prijať.

Bola som nadšená, že idem do Jeruzalema

po tom, ako som navštevovala školu

v takom zapadákove, ale Rafi – môj

priateľ – z toho nebol nadšený. „V

Jeruzaleme je priveľa Arabov,“ povedal.

V tom čase bol už v armáde, no aj napriek svojej nespokojnosti ma navštevoval so svojou

plne nabitou M-16, ako to vyžadoval zákon.

Program bol akademicky veľmi intenzívny; študovali sme hebrejčinu, hrôzy Holokaustu

a sionizmus. Na škole i v meste bolo veľa cudzincov, no bolo tam toľko oddeľovania

a izolácie, že som, aj napriek Rafiho obavám, v tom roku nenarazila na žiadnych Arabov.

V to leto sa mi splnilo moje želanie ísť do Paríža študovať francúzštinu. Kým som tam bola,

spoznala som Dianu. Pochádzala z Beverly Hills v Californii a vzala ma pod svoje ochranné

krídla, aby mi ukázala, ako sa zabáva v „gai Paris“ (pozn. k prekladu – tiež „Gay Paree“, čo

znamená niečo ako „bezstarostný, šťastný Paríž“). Diana ma vzala do exkluzívnych tanečných

klubov naplnených bohatými, vzdelanými Libanonskými mužmi. Boli prvými Arabmi,

ktorých som kedy stretla. S nadšením som im povedala, že žijem v Izraeli a že sme v podstate

susedmi. Napokon, Libanon je hneď vedľa. Na moje obrovské prekvapenie z toho boli

rozzúrení. Povedali mi celkom iný príbeh než ten, ktorý som sa učila. Podľa nich Sionisti

vyštvali Palestínčanov preč z Palestíny a nedovolia im vrátiť sa. Vzali si pekné palestínske

domy pre seba a zvyšok vyhladili. Palestínski utečenci žili v biede a nedostatku v susedných

krajinách v utečenských táboroch, odkiaľ sa snažili vrátiť domov. Mať toľko ožobráčených

emigrantov narušovalo stabilitu hostiteľských krajín, akou bol aj Libanon. Potom prešli

k detailom o hororoch izraelskej invázie do Libanonu a masakroch v   Sabre a   Šatile . Vtedy

som si spomenula, ako som minulé leto videla izraelských vojakov odchádzať do Libanonu na

vojenských vozidlách s automatickými zbraňami.

Do Jeruzalema som sa vrátila s otvorenými očami. Nebolo to už to isté. Nemohla som

zabudnúť, čo mi o izraelsko-palestínskom konflikte povedali. Odkopla som Rafiho, Katanistu.

A rozhodla som sa prihlásiť na štúdium Stredného východu na Hebrejskej univerzite. Bola

som tam jedinou Američankou. Zvyšok študentov tvorili izraelskí Židia a „arabskí

Izraelčania“, ako Palestínčanov nazývali Izraelčania a ako boli označovaní na svojich

identifikačných kartách.

Rozdiel medzi Libanoncami, ktorých som stretla vo

Francúzsku, a mojimi palestínskymi spolužiakmi nemohol

byť prekvapujúcejší. V Paríži pili šampanské a jedli kaviár.

Na univerzite si so sebou Palestínčania zo svojich dedín

nosili plnené holuby zabalené do novinového papiera.

V Paríži chodili na párty do podkrovných bytov. Doteraz si

pamätám jeden byt, v ktorom boli diamantové plátky vryté

do farby na stene, vďaka čomu sa leskli. Príbytky

Palestínčanov z univerzity, ktoré som navštívila, tvorili

jednoizbové domy z hliny a tehál bez nábytku. V Paríži

som sa viezla po Champs Elysees v Maserati. Palestínčania

z univerzity mali sotva peniaze na autobus.

Postupne som si budovala priateľstvá s niektorými z mojich

palestínskych spolužiakov. Nebol to však iba skutočný život Palestínčanov v Izraeli, ktorý ma

šokoval, ale tiež spôsob, akým izraelskí študenti reagovali, keď ma videli hovoriť s nimi.

Hneď mi povedali, aby som sa od nich držala ďalej, že Arabi sú nebezpečnými švábmi,

ktorým sa nedá veriť. A čoskoro som zistila, že ani moji profesori sa na tieto nové priateľstvá

nepozerali o nič lepšie, nútili ma, aby som ich zatajovala, pretože sa obávali, že ma v závere

sklamú. A bol to naozaj skutočný strach.

Vyrastala som na učení, že sa mám správať k ostatným tak, ako chcem, aby sa oni správali ku

mne. Pamätám si, keď som sa ako dieťa učila o Holokauste, neschopná uveriť, že ľudia

dokážu byť takí zlí. Lekcia, ktorú som si z Holokaustu odniesla, je tá, že nikdy nemôžeme

prihliadať ľudskému utrpeniu u žiadnych ľudí a nikde, nikdy viac. Iní sa zas naučili lekciu zo

Železnej steny (pozn. k prekladu – esej, ktorú napísal Ze'ev Jabotinsky): môžeme sa spoliehať

len na seba a musíme robiť všetko pre to, aby sme vytvorili etnicko-nábožensky čistý

židovský štát. Vtedy som bola prvýkrát vystavená tomu, ako stavba tejto steny pre ochranu

jedných môže ublížiť druhým.

Ako Židovka som rozumela potrebe Židov mať miesto, kde sa cítili bezpečne. A ako Židovka

som tiež nedokázala pochopiť budovanie takéhoto bezpečného miesta na úkor iných ľudí.

Keď som svojím rodičom povedala, čo študujem, nechceli tomu veriť. To ma zmiatlo ešte

viac, keďže boli medzi prvými, kto podporoval Martina Luthera Kinga Jr. a legislatívu

ľudských práv, ktorá bola výsledkom jeho demonštrácií. Stavali sa proti politike apartheidu

(politika rasovej odlúčenosti) v Južnej Afrike. Bolo som zmätená zo zistenia, že tá istá

skupina ľudí, ktorá vehementne protestovala proti útlaku a rasizmu čiernych v US a po celom

svete, by mohla podporovať podobnú formu diskriminácie a utláčania Palestínčanov.

Počas svojho posledného roka na Hebrejskej univerzite sme

sa s mojou palestínskou kamarátkou presťahovali z internátu

do bytu, ktorý vlastnila palestínska rodina vo Wadi Jose, čo

bola štvrť vo východnom Jeruzaleme, ktorá sa uvoľnila po

intifáde (pozn. k prekladu – jedná sa o arabský výraz pre

povstanie), ktorá začala minulý december. Východiskom

z tejto zúfalej ekonomickej situácie pre palestínske rodiny

bolo prenajatie ich domovov a presťahovanie sa späť

k svojim rodičom. Byt, v ktorom som žila, bol jedným zo

štyroch, ktoré majitelia postavili pre rodiny svojich synov

ako prídavok k ich malému dvojizbovému bytu. Všetci štyria

synovia prenajali svoje byty a spolu so svojimi ženami

i deťmi sa presťahovali do malého bytu svojich rodičov, kde žili ako sardinky počas celého

roka, čo som tam bola.

Odtiaľto som už mala miesto v prvom rade pokiaľ šlo o hádzanie kameňov na Palestínčanov,

štrajky a iné prejavy občianskej neposlušnosti. Skoro ráno hádzali organizátori povstania na

cestu letáky pre Palestínčanov, dávajúc im inštrukcie pre daný deň. Moja učiteľka arabčiny,

ktorá bola osadníčkou, priniesla letáky do triedy pre nás, jej študentov, na preklad. Videla

som aj reakciu Izraelčanov na povstanie, ktoré prezývali „násilie, moc a bitie“ a tiež „zlomte

im kosti“. Izraelskí vojaci doslova držali Palestínčanov, ktorí sa zúčastnili vzbury, za ruky

a nohy, zatiaľ čo ostatní vojaci ich udierali kameňmi, dokým im nezlomili končatiny.

Spomínam si na deň, kedy boli niekoľkí Palestínčania, ktorí žili v dedine neďaleko univerzity,

pochovaní zaživa niekoľkými Izraelčanmi. Jediné, čo som chcela, bolo pokúsiť sa a nájsť

spôsob, ako tomu zabrániť.

Niečo sa s tým muselo spraviť a ja som bola odhodlaná pomôcť tomu. Vrátila som sa do

Spojených štátov dokončiť magisterský stupeň v štúdiu Stredného východu na Harvarde.

Chcela som sa zasvätiť docieleniu spravodlivého mieru na Strednom východe a obrane

utláčaných. Keď som sa vrátila domov, snažila som sa povedať všetkým o tom, čo sa deje

v Izraeli. Moji rodičia o tom nechceli nič počuť a nemohli sme sa o konflikte rozprávať bez

toho, aby sme sa do seba pustili. Mala som dojem, že to nikoho nezaujíma.

Po siedmich rokoch v Izraeli som navyše zažila extrémny kultúrny šok. Myslela som si, že sa

okamžite reaklimatizujem na americký život. No po prežití povstania pre mňa bolo ťažké

klebetiť o chlapoch, o tom, čo kto nosí, alebo akú párty mám navštíviť. Ani po roku na škole

som nestretla priateľa, s ktorým by som si rozumela, dokiaľ som nestretla Ahmeda (nie je to

jeho pravé meno). Bol to Palestínčan z Izraela, alebo tiež „arabský Izraelčan“.

Obaja sme absolvovali tú istú školu v Jeruzaleme. Poznali sme mnoho tých istých ľudí a žili

sme v tom istom internáte. Ja som pracovala na svojom magisterskom titule a on si robil svoj

post- doktorát v chemickej fyzike v spolupráci s víťazom Nobelovej ceny a svojím izraelským

profesorom. Konečne som sa cítila ako doma. Pochádzali sme z toho istého sveta, alebo mi to

tak v tom čase aspoň pripadalo. Krátko nato sme sa vzali. Sen mojich rodičov, že sa vydám za

vzdelaného amerického Žida s potenciálom bol dávno mŕtvy, takže ho prijali. Som si istá, že

pomohol najmä prejav víťaza Novelovej ceny o Ahmedovi počas oslavy našej svadby

v mojom rodnom meste, keďže sme sa už tajne zosobášili.

Zakrátko sme odišli do Ahmedovej rodnej dediny, aby sme strávili leto s jeho rodinou. Teraz

som už nebola návštevníkom vo svete môjho palestínskeho muža, bola som jeho ženou a ako

taká som bola súčasťou jeho sveta. A predsa svojej rodine nikdy nepovedal, že som Židovka.

Nikdy sa nespýtali, ako som sa naučila arabčinu. A počas návštevy jeho rodnej dediny som

začala vidieť, aj napriek svojej láske k nemu a jeho ľuďom, že možno nie sme tak celkom

z toho istého sveta. Nebola som zvyknutá byť obklopená celý čas toľkými ľuďmi. Každý

v jeho dedine mal ďalekohľad a každý sledoval každého. Dokonca aj keď sme s Ahmedom

boli sami, ľudia nás sledovali. Nebola som zvyknutá byť centrom toľkej pozornosti.

Vrátili sme sa do US; začala som chodiť na právo. Taktiež som pracovala na svojom

doktoráte. Keď sa Ahmed rozhodol, že chce byť profesorom na výskumnej univerzite, zistila

som, že ledva hovoril po anglicky. Vždy sme sa zhovárali v arabčine a taktiež bol schopný

používať svoju hebrejčinu so svojim izraelským učiteľom. Bolo očividné, že pre zvládnutie

takéhoto učiteľského postu bude musieť byť Ahmed schopný učiť v angličtine. Takže som vo

svojom voľnom čase medzi právom a doktorátom prekladala jeho prednášky z arabčiny do

angličtiny.

Začala som si uvedomovať, že nikdy

nebudem schopná Ahmedovi

vynahradiť všetko, čo zažil počas

dospievania ako Palestínčan v Izraeli.

A po desiatich rokoch štúdia dňom i

nocou, bez vychádzania do spoločnosti,

pripravujúc sa, aby som pomohla

ukončiť toto zbytočné utrpenie, som

bola absolútne vyčerpaná a zdrvená.

Tak zanietene som s tým konfliktom

chcela niečo urobiť, ale vtedy som cítila

len potrebu uniknúť, nechať to za

sebou. Takže som to vzdala. A teraz

musím odhaliť tú najhoršiu časť zo

mňa. Rozviedla som sa so svojím

palestínskym manželom. Odišla som

preč. Prinútila som sa zabudnúť.

Pochovala som svoju minulosť.

Zmenila som sa. Odišla som domov,

vydala sa za muža, ktorý vyrastal päť

minút od domu mojich rodičov, stala sa

zo mňa rodinná právnička a žila som americkým životom.

Pohneme sa o nasledujúcich desať rokov. Bol rok 2007 a ja som začala čítať Majstra

šarkanov. Príbeh ma veľmi nezaujímal, dokiaľ Amir, hlavný hrdina, nepovedal, že minulosť

nemôže byť pochovaná, že si nájde spôsob, ako si prehrabať svoju cestu späť. A presne ako

u Amira, moja minulosť si našla spôsob ako sa ozvať. Ocitla som sa, aj napriek svojím

snahám, tvárou tvár svojim najhorším nočným morám a môjmu najväčšiemu zlyhaniu.

Majster šarkanov mi však dal spôsob ako zachytiť, čoho som bola svedkom. Prinútilo ma to

uvedomiť si, že by som sa mohla vžiť do kože mnohých Palestínčanov, ktorých som počas

rokov spoznala a milovala, a povedať ich príbeh, ten, ktorý ma vždy prenasledoval, ten,

o ktorom tu v US vedel len málokto.

Aj keď som písala hlasom Palestínčanov a Izraelčanov, jedna vec zostala počas celého môjho

príbehu rovnaká – mandľovník. Ľudia sa ma pýtali, prečo som si vybrala Mandľovník ako

názov mojej knihy a úprimne, sama som to netušila, dokiaľ sa ma jeden brilantný reportér

z The Times of India neopýtal: aký má mandľovník význam, prečo je svedkom ukrutnosti, ale

zostáva nemý, a či môže byť ticho odpoveďou na násilie. Vtedy som si uvedomila, že to ja

som ten mandľovník a môj príbeh je mojím odmietnutím zostať ticho. Snažila som sa to

povedať hlasmi ostatných, no v skutočnosti som sa snažila preniesť čitateľov do mojej kože,

aby videli, čoho som bola svedkom a čo som sa naučila. Priznala som, že som bola predtým

vydatá za Palestínčana, možnože v inom svete, ale kedysi bol tiež mojím svetom. Žiadny

človek pri vedomí nemôže zabudnúť, čo vie, kde bol, alebo koho nechal za sebou. Pre mňa

ten konflikt nikdy nebol o náboženstve, národnosti, etnickej príslušnosti alebo farbe niekoho

kože. Pre mňa je to o ľuďoch a napísaním ľudského príbehu som chcela pomôcť nájsť

obyčajnú ľudskosť. Nenapísala som sionistický príbeh, ani palestínsky. Napísala som príbeh,

ktorého som bola svedkom v snahe pripomenúť si tých, ktorých som opustila. Darovaním

hlasu mandľovníku, som sa stala nielen svedkom, ale aj hlásateľom pravdy. Naučila som sa,

že všímavosť vedie k empatii, súcitu a porozumeniu a porozumenie vedie k zmene.

Toto je príbeh za príbehom; príbeh, ktorý by som si radšej nechala pre seba. No možno je

nevyhnutné, aby o mne ľudia vedeli viac. Bola som zdráhavým svedkom udalostí, ktoré sú

také hrôzostrašné, že nemôžem zostať ticho, hoci som sa snažila, čo s ľútosťou priznávam.

Teraz však musím hovoriť, odhaliť svedectvo toho, čo som videla na vlastné oči. Pokiaľ tento

príbeh pomôže dostať nás aspoň o krok bližšie k mierumilovnému riešeniu, som ochotná

povedať ho tak hlasito, ako len dokážem.