AKADÉMIA UMENÍ V BANSKEJ BYSTRICI FAKULTA MUZICKÝCH UMENÍ Katedra kompozície a dirigovania

SONÁTOVÝ CYKLUS, SYMFÓNIA, KONCERT (otázka z hudobnej teórie ku bakalárskej štátnici)

SEMINÁRNA PRÁCA

MARTINA ŠKANTÁROVÁ

Študijný odbor: Hudobné umenieŠtudijný program: Kompozícia a dirigovanie zboru – dirigovanie zboruAkademický rok: 2012/2013Ročník: 2. Bc.Predmet: Teória hudby

SONÁTOVÝ CYKLUS, SYMFÓNIA, KONCERT

Sonátový cyklus:- základný kameň celej inštrumentálnej hudby

Sonátová forma a sonátový cyklus zastávajú popredné miesto v jednotlivých druhoch inštrumentálnej predklasickej a klasickej hudby.

Historický pôvod :Pojem „sonata“ okolo roku 1600 označoval inštrumentálnu skladbu. Najstaršími predchodcami sonátového cyklu sú tanečná suita, z ktorej sa vyvinula sonata da camera. Obe boli niekoľkočasťovými skladbami (sonata da camera 3 – časťovou skladbou). Vplyv na vývoj sonátového cyklu mala aj neapolská operná sinfonia(predohra), ktorá mala trojdielne formové členenie (rýchla – pomalá – rýchla časť). Z hľadiska skĺbenosti všetkých častí do súdržného celku najprepracovanejším typom cyklu je sonátový cyklus. Jednotlivé časti sú zoradené na základe tempového i charakterového kontrastu. Veľký význam má tiež tonálny kontrast.

Charakteristika sonátového cyklu:

- sonátový cyklus je 4 – časťový1. časť býva v rýchlom tempe, z formového hľadiska najčastejšie

v sonátovej forme (len výnimočne v inej forme)2. časť je v pomalom tempe, v piesňovej forme, v niektorom z nižších typov

ronda, vo variačnej forme3. časť je tanečná, vo veľkej 3 – dielnej piesňovej forme reprízového typu –

menuet s triom alebo scherzo s triom4. časť – v rýchlom tempe, v sonátovej forme alebo v niektorom z vyšších

typov ronda, prípadne vo forme variácií – najčastejšie kontrapunktickch (passacaglia, ciaccona)

Najväčší vplyv na formovanie sonátového cyklu mali skladatelia Mannheimskej školy, ktorí sonátový cyklus rozšírili o tanečnú časť. Skladatelia viedenského klasicizmu sa zaslúžili o dotvorenie a stabilizovanie sonátového cyklu.

Z tonálneho hľadiska býva v sonátovom cykle dodržiavaná tonálna os. 1. a posledná časť cyklu je v rovnakej tónine, prípadne ak 1. časť bola v molovej tónine, posledná môže byť v rovnomennej durovej. Stredné časti môžu byť v niektorej z príbuzných tónin (dominantnej, subdominantnej, paralelnej).

Nakoľko sonátová forma a sonátový cyklus vnikli takmer do celej inštrumentálnej hudby klasicizmu, hlavným rozlišujúcim prvkom medzi jednotlivými druhmi sa stáva obsadenie. Tak vznikajú druhové kategórie

klavírna sonáta, husľová sonáta, klavírne alebo sláčikové trio, kvarteto atď. Sonátový cyklus okrem toho v plnom rozsahu vniká do symfónie a koncertu.

Symfónia:

Spoločné osudy s vývojom sonáty zdieľa vrcholný útvar inštrumentálnej hudby – symfónia. Je to dielo z oblasti klasickej hudby určené pre symfonický orchester.Počiatky symfónie siahajú do obdobia baroka. Symfónia začala dostávať dnešné črty až v období klasicizmu. Došlo k zaradeniu tretej, tanečnej vety, ktorú tvoril menuet s triom. Zaslúžili sa o to skladatelia tzv. „mannheimskej školy“. Vznikla tak štvorčasťová symfónia, o ktorej ustálenie sa zaslúžil najmä „otec symfónie“ Joseph Haydn a ktorú neskôr rozvíjal Wolfgang Amadeus Mozart. K významnému posuvu vo vývoji symfónie došlo vďaka L. v. Beethovenovi.

Charakteristika :Symfónia je rozsiahle a závažné orchestrálne dielo. Považuje sa za vrcholné hudobné dielo. Symfónia poskytuje priestor pre rozvoj bohatých hudobných myšlienok pri využití všetkých základných hudobných foriem. Od čias Beethovena symfónie zvyčajne neskrývajú len bohatstvo hudobné ale aj ideové. Môže byť dielom absolútnej i programovej hudby. Základná stavba symfónie tak ako bola položená v období klasicizmu, bola v neskorších obdobiach často modifikovaná a vznikali rôzne zvláštne typy symfónie – napríklad symfónie s odlišným počtom častí a pod.

Forma symfónie:

1. časť – v sonátovej forme ( v rýchlom tempe – allegro)2. časť – v piesňovej forme alebo forme variácií (v pomalom tempe –

adagio, andante)3. časť – tanečného charakteru – menuet s triom, scherzo4. časť – v sonátovej alebo rondovej forme (v rýchlom tempe – allegro)

Koncert :

V 17. storočí predstavuje inštrumentálna hudba jednu z hlavných oblastí, v ktorých sa zrodil nový hudobný štýl. Spolu s vokálno – inštrumentálnymi druhmi prežíva nástrojová hudba v tejto dobe prechod k dur-molovému mysleniu, homofónnemu poňatiu hudobnej faktúry v technike generálneho basu: vytvára sa typ inštrumentálneho kontrapunktu a napokon sa rodí tzv. koncertantný štýl, jeden s najsvojráznejších prejavov novovekej hudobnej kultúry.Koncertantný štýl je založený na farebnom, dynamickom a zčasti aj myšlienkovom protipostavení zvukových telies, skupín i jednotlivých samostatných hlasov, ktoré sa v rámci hudobnej skladby striedajú a navzájom kombinujú. Zloženie a obsadenie týchto skupín je podmienené historickým vývojom. Počiatky koncertantného slohu, ktorý sa naplno rozvinul až v hudbe inštrumentálnej, siahajú ďaleko do histórie druhov vokálnej hudby. Zreteľne vystupujú vo viaczborových kompozíciách, kde sa dva alebo viac zborových celkov stavia kontrastne proti sebe. U Andreu a Giovanniho Gabrieliovcov nachádzame dvojzborové kompozície doplnené inštrumentálnym sprievodom. Koncertantnú techniku nachádzame aj v talianskom madrigale tretieho vývojového obdobia. C. Monteverdi označuje niektoré svoje madrigaly ako concerto. J. S. Bach nazýva svoje duchovné kantáty „concerti“, čo svedčí o nejednotnosti v označovaní protestantských vokálnoinštrumentálnych skladieb v období baroka – raz kantáta, inokedy ako koncert. Názov „concerto“v 17. a 18. storočí treba považovať za komplexné druhové označenie zahrňujúce nielen čisto inštrumentálne skladby, ale aj diela vokálnoinštrumentálne, založené na koncertantnom štýle. Pod tento pojem zahrňujeme tieto skladobné útvary :

1. Koncertantná sinfonia – rôzne druhy tanečných a suitových kompozícií s koncertantnou technikou, ako aj skladby pokračujúce v štýle triovej sonáty s väčším i menším obsadením. Všetky tieto útvary, v ktorých ešte nedochádza k vyčleneniu jedného sólového nástroja alebo malej skupinky sólových nástrojov.

2. Skladby, ktoré poznáme pod označením concerto grosso: koncertantný princíp sa tu uplatňuje medzi skupinkou sólujúcich nástrojov (tzv. concertino) a tutti orchestra.

3. Počnúc 18. storočím sólový koncert s orchestrálnym sprievodom.4. Skladby s veľkým vokálnoinštrumentálnym obsadením (sóĺa, zbor,

orchester) zahrňované pod pojem duchovného koncertu. Ad 1. Prvé inštrumentálne skladby, ktoré využívali koncertantnú techniku, neboli formove stabilizované. Boli to cyklické útvary, odvodené z typu tanečnej suity a skladby s malým sólistickým obsadením (1 – 3 hlasy) s basom continuom. Je to akési nadviazanie na triovú sonátu. Koncertantná sinfonia vyhraňuje svoju stavbu ako trojčasťový cyklus allegro-andante-allegro. Má

celkový slávnostný charakter. V koncertantnej sinfonii ešte nenachádzame vyčlenenie jedného alebo viacerých nástrojov ako sóla oproti tutti nástrojov ostatných. Je totiž postavená na protipostavení jednotlivých nástrojových skupín, v komornom obsadení jednotlivých nástrojov navzájom. Ad 2. Concerto grosso využíva kontrast farebný a kontrast intenzity medzi skupinou nástrojov obsadenou sólisticky (tzv. concertino, concerto piccolo) a skupinou nástrojov obsadenou hromadne (tutti, concerto grosso) tak, že sa v priebehu skladby stavajú oproti sebe vo výrazovom i tektonickom zmysle. Tento kontrast nevznikol len na pôde hudby inštrumentálnej a má svoj pôvod vo viaczborovej technike benátskej školy 16. storočia. Viaczborovosť a stavanie kontrastných skupín nástrojov oproti sebe je charakteristické pre celú barokovú epochu. Zo začiatku skupina concertina hrala spolu s orchestrom a len nakrátko sa objavovala samostatne. Pre concerto grosso je v baroku typická evolučná stavba hudobnej formy s príznačným využitím figuratívneho pohybu v rýchlych častiach. Pre concerto grosso má kontrast medzi dvoma koncertujúcimi skupinami rozhodujúcu úlohu. Takmer v celom baroku nebolo jednotného a pevného postupu pri využívaní oboch skupín. Protipostavenie skupiny proti skupine nebolo dôsledné, lebo z concertina sa niekedy vyčleňoval len jeden nástroj a kombinoval sa so skupinou tutti (napr. v Brandenburských koncertoch J. S. Bacha). V prípade, že sa osamostatňuje iba jeden nástroj concertina, uplatňuje sa u neho už prvok virtuózny, ba i sólová kadencia – prvky sólového inštrumentálneho koncertu. Celková forma concerta grossa bola v počiatkoch totožná so sonatou da chiesa, suitou a sinfoniou. Domenico Scarlatti prechádza od štvorčasťového cylku typu sonaty da chiesa vo svojich koncertoch ku trojčasťovému cylku (allegro-andante-allegro) a tým sa priblížil k typu neapolskej opernej sinfonie. Vykryštalizovanie concerta grossa je dielom skladateľov Arcangela Corelliho, Allesandra Stradellu, Francesca Geminianiho, Pietra Locatelliho a Antonia Vivaldiho. V dobe vrcholného baroka sa stretávame s typom concerta grossa u J. S. Bacha v jeho šiestich Brandenburských koncertoch a v dvanástich Concerti grossi G. F. Händla. Ad 3. Inštrumentálny koncert, ktorý vyrástol organicky z concerta grossa má obdobné formové riešenie a celkovú charakteristiku ako concerto. Vznik samostatného inštrumentálneho koncertu bol podmienený vokálnoinštrumentálnou áriou baroka, v ktorej sa prejavila úloha vedúcej melódie nad sprievodom. Antonio Vivaldi je tvorcom sólového koncertu. Jeho sólové koncerty vplývali neskôr aj na J. S. Bacha, G. F. Händla, G. Ph. Telemanna a i. Ako sólové nástroje sa s obľubou volili nástroje fúkacie i organ. U J. S. Bacha sa pod vplyvom barokovej árie spája vivaldiovský typ concerta s trojdielnou da capo formou (ABA). Ďalší vývoj inštrumentálneho koncertu závisel na vzniku sonátovej formyv predklasicizme, no trojčasťový cyklus si koncert ponecháva i neskôr.

Ad 4. Duchovný koncert ako vokálnoinštrumentálna skladba v koncertantnom štýle sa objavuje v druhej polovici 16. storočia u Andreu a Giovanniho Gabrieliovcov. Tento štýl sa ďalej rozvíjal v protestantskej chrámovej hudbe 17. storočia. Duchovný koncert charakteristicky strieda dominantnú úlohu zboru a orchestra, uplatňuje koncertantnosť jednotlivých hlasov , nástrojov a nástrojových skupín, virtuózny sólový spev a monodický princíp s číslovaným basom. V 17. storočí duchovný koncert mal viacero typov obsadenia: zbor+continuo, zbor+sólové hlasy+inštrumentálna skupina s continuom a i. Forma duchovného koncertu je podstatne ovplyvnená textom a jeho stavbou. Objavujú sa dialógové úseky, striedajú sa partie homofónne a polyfónne, deklamačné i koncertantné. Text, pochádzajúci väčšinou z biblie, interpretuje hudobná zložka.

Koncert Najdôležitejším znakom je kontrastné striedanie obsadenia. V sóle sa uplatňuje technická virtuozita ako nositeľ špecifického výrazu. V rámci vzťahov medzi sólom a skupinou tutti dochádza ku trom alternatívam:

1. Nadradenosť sóla, orchester sa uplatňuje len ako sprievodný element. Ide o typickú homofónnu faktúru s nadvládou jedného hlasu.

2. Nadradenosť orchestra nad sólovým nástrojom. Sú to miesta, kde sólista pauzuje, ale aj kde sa zúčastňuje hry vo forme sprievodu.

3. Vzájomne vyrovnaný pomer orchestra i sólistu. Takéto vyrovnanie umožňuje celková prepracovanosť sprievodu; sprievod nemusí byť iba prostým accompagnatom, ale prináša napr. protimelódiuk sólovému nástroju , orchester nevystupuje vždy len ako tutti, ale sa neustále mení v rôzne nástrojové zoskupenia, ktoré spolu so sólistom tvoria nedeliteľný myšlienkový, farebný, výškový, rytmický atď. celok.

V klasicizme je koncert trojčasťovým cyklom s pomalou časťou uprostred. Ako charakteristická črta vniká do koncertantného cyklu sonátová forma, ktorá sa uplatňuje v prvej časti. Druhá časť býva riešená vo forme piesňovej, variačnej, tretia ako rondo. Tento trojčasťový cyklus reprezentuje typ skrátenej cyklickej sonátovej formy oproti štvorčasťovému cyklu sonáty alebo symfónie.

V romantizme zostáva základom koncertnej kompozície trojčasťová cyklická forma so sonátovým riešením prvej časti. Celkove možno povedať, že sa neustále prehlbuje virtuózno-technická náročnosť sólového partu. Vyrovnáva sa aj pomer sólového nástroja k orchestru. Do koncertu sa dostávajú romantizmu blízke obrazy, uplatňujú sa v ňom národné prvky, predovšetkým prvky ľudovej hudby. Ne prechode medzi klasicizmom a romantizmom zmenil koncert svoje publikum. Zo šľachtického salónu prešiel definitívne do koncertnej siene meštiackej spoločnosti. Prehĺbenie technickej virtuozity v romantickom inštrumentálnom koncerte vedie k vzniku typu tzv. concert brillante.

Medzi príznačné zmeny v romantickom koncerte patrí skrátenie expozície prvej časti vypustením samostatnej orchestrálnej expozície. Tak sa už temer úplne upúšťa od typu dvojitej expozície. Súčinnosť sóla a orchestra sa sústreďuje na uvedené myšlienky tak, že sa na jej exponovaní zúčastňujú súčasne a rovnoprávne dve zložky. Je to logický dôsledok neustáleho procesu vyrovnávania účasti sólistu a orchestra vo forme koncertu. Na romantický koncert výrazne vplýva aj súdobá inštrumentálne lyrika a malá klavírna skladba. Dochádza k zmenšovaniu kontrastov medzi hlavnou a vedľajšou myšlienkou. Normálna repríza sa s obidvomi myšlienkami stáva zbytočnou a skracuje sa natoľko, že namiesto vedľajšej myšlienky nastupuje hneď širší typ kódy, v ktorej vedúcu úlohu hrá už orchester.