CHAPTER 130.6 6:30Dnes posledný deň školy! A potom dva mesiace prázdnin :) Teplo, slnko a relax. S rodičmi ideme do Turecka na dva týždne. Nateraz tu končím, idem si pre vysvedčenie. Ahoj denník :)

≈

„Gratulujem, Charlize.“ s úsmevom mi podala vysvedčenie naša triedna. „A dúfam, že sa vidíme aj budúci školský rok.“ úsmev jej trocha sklesol pri myšlienke na môj zdravotný stav. Bola som posledná z našej triedy, ktorá dostala vysvedčenie. Ozval sa zvonček, ktorý ohlasoval letné prázdniny. Bol to posledný zvuk zvončeka tento rok. A možno posledný vôbec. Teda pre mňa. Možno tu už nebudem. Ja som ten typ človeka, ktorý pred ostatnými vyzerá ako silná osobnosť, ale vnútri sa bojí a nechá sa zožierať svojimi negatívnymi myšlienkami. Hlavne v noci, keď zaspávam. Vtedy príde tá časť môjho života, keď mi po lícach stekajú slzy a v hlave znie otázka prečo. Prečo práve ja musím mať v sebe tú hroznú vec, ktorá ma zožiera. Ktorá ma ničí. Ale vždy s ránom príde nádej, ktorá mi hovorí, že ja mám ešte možnosť žiť, vyliečiť sa. Predsa, našťastie nie je tá vec v mojom tele príliš rozptýlená, takže ešte nejaké to percento na vyliečenie mi patrí. Ale vždy je tu aj druhá stránka veci. Smrť. Možno sa nevyliečim a možno je naozaj toto posledný zvuk zvončeka, ktorý počujem. Cestou domov so mnou merali aj druhé kroky, mojej kamarátky Belly. Je to moja kamarátka od detstva, je mi ako sestra. Za nami počujem kroky, ktoré sú dosť rýchle. „Charlie, Bella!“ kričal veľmi známy hlas. Bol to Robert, náš kamarát z druhej triedy. S ním sa poznám tiež od detstva. Ja, Bella a on sme boli ako trojka, ktorú nemohlo

nič rozdeliť. Platilo to až do minulého roka, kedy mi zistili rakovinu. Vec, ktorá ma zabíja sa stala vecou, ktorá nás dokáže rozdeliť. „Ja som len chcel, či dnes večer neprídete. Moji rodičia odchádzajú do Chorvátska tak mám dom iba pre seba.“ usmial sa nad tou myšlienkou. „Ja by som veľmi rada prišla, len neviem čo na to povie mama, pretože zajtra idem na jednu z tých otravných kontrol.“ pošúchala som sa na vlasoch. „Ale uvidím, spýtam sa mami a dám ti vedieť, dobre?“„Jasné, budem rád ak prídete.“ objal nás a odišiel. My s Bellou sme išli pomalým krokom smerujúcim k Bellinmu domu. Bella bola z tej normálnej typickej anglickej rodiny, žijúcej v typickom anglickom dome. Bývala bližšie k škole, takže ja som si potom merala cestu sama. Utápajúca znova vo vlastných myšlienkach som šla k nášmu domu.

≈

30.6 11:30

Znova na mňa prišla tá nálada s názvom prečo práve ja. A v hlave mi znejú slová našej učiteľky. Dúfam, že sa vidíme aj budúci školský rok. Nenávidím, keď mi niekto povie, že dúfa. Mám na to nervy. Prečo neveria?! Ja tomu verím. A veriť budem. Dokedy sa to nestane skutočnosťou. Dokedy mi doktor nepovie, že som zdravá. Že žiadna rakovina už ďalej nebude zožierať moje telo! Dnes sa budem zožierať ja doma. Možno pôjdem na tú Robovu párty, ešte som sa nerozprávala s mamou.

≈

Nakoniec som nikam nešla, zostala som doma pred telkou. Nemala som chuť sa zabávať, keď som si bola vedomá zajtrajšej kontroly, ktorá môže priniesť aj negatívne výsledky.

Pre: BellaText: Zlatúch, nikde nejdem. Nemám chuť zabávať sa, keď idem zajtra na tú kontrolu. Choď a   zabav sa. Prepáč :* xx

Dúfam, že sa nebude na mňa hnevať. Ale musí ma pochopiť, alebo skôr pochopiť depku, ktorá ovládla moje telo. K depke sa pripojila vášeň v momente, keď som zahliadla prvé scény filmu Magic Mike. Oboje emócie v mojom tele, ktoré sa od seba odťahujú ako magnety, sa vo mne bili, ako vojaci v najdôležitejšej časti vojny. Trápilo ma to, prečo oni majú také šťastie a každý človek na svete ich miluje, pričom ja som iba šedá myš. Ale na druhej strane ma tešilo, že tých ľudí, ktorým závidím, môžem vidieť. Ich dokonalé telá tancujúce v rytme hudby, pred desiatkami žien v striptérskom klube. Hlavne Alex Pettyfer, ktorý je nedokonale dokonalý. Poznáte to, keď niekto nie je doslova pekný, ale nedokonalé črty ho robia dokonalým. Podľa mňa, je toto presne Alex. A Channing, to je klasika. Jasné, že je dokonalý, veď ako inak. Prišla na rad reklama, tak som moje depresívne telo presunula do kuchyne, za účelom urobiť ďalšiu misku pop-cornu. „Charlize?“ samozrejme, že hlas, ktorý sa za mnou ozval, patril mame, pretože iba ona ma nazýva celým menom. „Toto ti aj s otcom chceme podarovať.“ podala mi krabicu zabalenú v zelenom papieri, ktorú som s úsmevom prevzala. „Je to fotoaparát. Chceme aby si fotila každý jeden moment, tak na pamiatku.“ to vážne mi tečú slzy po tvári? Naposledy som asi plakala keď mi Thomas, môj starší brat žijúci v Glasgowe, pokreslil bábiku. Po celej tvári mala nezmyselné čiary čiernej farby.

„Ja. Ja vám ďakujem.“ nevedela som rozprávať, preto som to prenechala na činy. Hodila som sa mojim rodičom okolo krku, ktorý pre mňa urobili tak veľa. Otec zobral dve práce, aby sme mohli zaplatiť moju liečbu, po ktorej sa necítim o nič lepšie, ale ani o nič horšie. Mama sa na svoju prácu vykašľala, keď mi bolo najhoršie. Sú to najlepší rodičia na svete. „Milujem vás.“ povedala som prerušovaným hlasom. „Aj my teba, zlatko.“ pošúchala ma mama po vlasoch a otec mi dal pusu na líce. „Inak Charlie, už ti ide film.“ zasmial sa otec. Ja som si rýchlo utrela slzy a s miskou plnou pop-cornu som utekala pri telku. Znova ma chytil záchvat plný vášne a nenávisti, emócie, ktoré sa bili ako dva póly, ktoré k sebe nepasujú. Vyzerala som ako blázon, v jeden moment som mala na tvári úsmev od ucha k uchu a vzápätí som hrýzla kraj vankúša od nervov. Znova mi znel v hlave hlas, ktorý sa pýtal, prečo práve ja. Ale odpoveď nedostal. Po skončení filmu som vysypala nevypukané kukuričky do koša a pobrala som sa do mojej izby na poschodí. Paplón, ktorý som niesla so sebou mi prišiel ťažší, ako keď som s ním išla dole. Bolo to únavou, ktorá mi nedovolila si napísať niečo do môjho denníka. Malá knižka, ktorá má pre mňa význam, pretože sa v nej nachádza všetko čo som robila, sú tam fotky ľudí, ktorých mám rada, je tu proste všetko, čo je bezprostrednou súčasťou môjho života.

≈„Cítiš sa dobre?“ položil mi typickú otázku postarší doktor, ktorý sa zaoberal mojim prípadom.„Žiadnu zmenu som nepostrehla.“ odpovedala som mu takmer bez duše. Nemala som chuť tu sedieť a čakať na výsledky. Pretože som sa ich bála. Bála som sa slov, ktoré

by vyšli z úst môjho doktora, znamenajúce, že sa nevyliečim a že sa mi kráti čas. Pri predstave, že tu už nebudem, som sa začala triasť. „Je ti zima?“ spýtal sa ma doktor Manson, pričom si stredným prstom popravil dioptrie. „Nie.“ zašepkala som. „Iba sa bojím.“ dostala som to zo seba. Doktor Manson sa zahľadel do monitoru svojho starého počítača, niečo napísal na zaprášenej sivej klávesnici a potom sa usmial. „Deje sa niečo?“ svitla vo mne malá nádej, menšia ako hlavička na špendlíku. „Nechcem ti dávať falošné nádeje.“ pomaly sa otáčal na stoličke s potrhaným poťahom. „Ale, vyzerá to lepšie. Nie je to úplne vyliečené, ale mám pocit, že by to mohlo byť.“ ruky sa mi rozklepali ešte viac. Ja mám šancu na vyzdravenie. Možno už nebudem mať v sebe tú hroznú vec. Možno budem zdravá. Ale vždy je tam to možno. „Príď po dovolenke sa ukázať dobre?“ usmial sa a ja som mu úsmev opätovala. Pozdravila som sa a odišli sme domov. Po ceste sa mi znova spustili slzy, ktoré vyvolal pocit šťastia, že môžem byť zdravá. Nebola som jediná, ktorá plakala pretože mame sa taktiež odzrkadlilo zopár sĺz na jej tvári. Tú tvar som poznala tak ako poznám svoju dlaň, ale slzy, ktoré sa na nej objavili, mi prišli tak cudzie. Moja mama bola z tých, ktorý sa nad všetkým podniesli s úsmevom na perách. Jedine minulý rok, presne 19.3, plakala, pretože to bol ten deň, kedy mi zistili rakovinu.

≈

1.7 12:16

Prvý letný deň začal hneď úžasne. Ráno mi pán doktor Manson oznámil, že sa moja rakovina pomaly stráca z môjho tela, a že mám istú možnosť sa úplne vyliečiť. To mi dodáva silu žiť a nič

nevzdať. Dnes ešte chcem zavolať Belle a aj Robovi, ak nebudú spať po včerajšej párty. Určite toho hodne popili. Inak si sem musím nalepiť fotku Alexa Pettyfera. On je proste dokonalý! <3

≈

Odložila som denník do šuplíka na nočnom stolíku a opäť som zaujala polohu, v ktorej som bola predtým. Len tak som ležala na posteli a s úsmevom na perách som premýšľala nad slovami, ktoré vyslovil môj doktor. Znamenali pre mňa tak moc veľa, boli mojím osobným balzamom na dušu. When the day is long and the night, the night is yours alone.. zazvonil môj mobil, ktorý sa nachádzal pod vankúšom. A úsmevom na perách som ho zdvihla, pretože displej mi prezradil, že mi volá Bella. „Hlásim sa, že som živá a zdravá. No teda až tak moc nie.“ zasmiala som sa do telefónu a telo som prinútila spraviť turecký sed. „Máš dobré správy? To ma teší. Čo ti povedali?“ vyzvedala hneď odrazu. Strašne ma to potešilo, čo som jej dala najavo, pretože celý náš rozhovor sa niesol vo veselej nálade. Vyzistila som, že sa na párty pekne opila a teraz ju bolí hlava. Čo čakala, tekvicový džús? Volali sme spolu dlho, až kým nezaznel zvuk, ohlasujúci prichádzajúci hovor v mojom telefóne.„To bude asi Rob.“ skonštatovala som nahlas. Bella sa so mnou rozlúčila, že mi zavolá neskôr a to som jej ani nestihla povedať aby neskladala, že Rob počká. Teda keď sa mi ozvalo známe tú,tú,tú vytočila som Robove číslo a zopakovala som mu všetko čo som povedala Belle. Bol strašne rád a to mi znova pozdvihlo náladu. Oni sú moje osobné slnká, ktoré pre mňa svietia každý deň, aj keď je zamračené.

≈

POČET SLOV: 1 647

CHAPTER 2

2.7 11:03

Ani neviem ako som zaspala. Pamätám si, že som ešte večerala s rodičmi špagety, ktoré mi opäť pripomenuli môj stav. Ich dĺžka mi pripomínala naše životy. Jedny boli krátke, druhé boli dlhé, presne tak ako náš pobyt, tu na tejto Zemi. A tiež za to nemohli, tak ako za to nemôžeme aj my. Bol to osud, ktorý hral v oboch prípadoch, či sa jedná o špagety alebo o ľudský život. Ale potom, akoby mi vypadla myseľ presne v kuchyni, pretože si nič nepamätám. Ako som išla hore schodmi, ako som si ľahla do postele. Proste nič. Možno som bola natoľko unavená, že to spôsobilo stratu pamäte. Alebo je vážne ešte stále v kuchyni na podlahe. Hehe. A dnes by som sa mala začať baliť, pretože pozajtra odchádzame. Do Turecka, na dva týždne. Príde aj môj brat Thomas, ktorý býva v Glasgowe. Dlho som ho nevidela a strašne sa na neho teším. Príde už zajtra a prespí asi v mojej izbe. A to asi ani neprespí, lebo ako nás poznám budeme hore celú noc, pretože smiech nám nedovolí zaspať.

≈

Balenie bolo pre mňa viac než jednoduché, pretože som zobrala skoro všetko. Mám veľa obľúbených vecí, ktoré rada nosím a nikdy sa neviem rozhodnúť čo na seba, a ktoré mám potriedené v jednotlivých outfitoch. A teraz som sa nevedela rozhodnúť, čo zobrať, tak som nabalila všetko. Do kufra som pomaly hádzala biele tielko, ku ktorému nosím sukňu s bledohnedým podkladom a bielymi bodkami, bavlnené šortky, biele tielko a hnedý sveter na chladné noci, vyťahanú modrú košeľu

s tmavými fľakmi, pripomínajúcimi vykotené vodové farby, ktorá mi siahala skoro po kolená, rifľové šortky a biele tričko, ktoré vzadu bolo dlhšie ako vpredu, dlhé tmavomodré rifle, bielu košeľu, ktorú si zvyknem vpredu zaviazať na malý uzol a bola tiež dosť vyťahaná, kvetinové šortky, ďalšie rifľové šortky, ktoré tentoraz mali vysoký set a k nim biele tielko, ktoré mi odokrývalo skoro celý chrbát, ďalšie rifľové šortky a rifľovú košeľu, o ktorej by ste si mysleli, že patrila môjmu dedovi, čo nie je pravda, a ďalšie rifľové čierne šortky, biele tielko, biele dierkové tielko, ktoré musím nosiť na to obyčajné a sivý svetrík, a nemôžem zabudnúť na plavky, ktoré boli kvetinkové a celé, iba vpredu medzi prsiami a pupkom malý výkroj, ktorý pripomínal trojuholník. Viem idem tam iba na dva týždne a mám toho celkom moc, ale ja som taká. A mama si tiež myslí o mne, že som blázon, pretože mi to oznámila hneď pri prvej príležitosti, keď vstúpila do mojej izby.„Ty nie si normálna.“ zasmiala sa hneď vo dverách a vo mne to vzbudilo pocit šťastia. Každý jej úsmev a smiech je pre mňa darom. Božím darom. „Načo si toľko toho berieš? Ideme na dva týždne, nie na mesiac.“ sadla si pri mňa, pred moju skriňu. „Mami, nepoznáš ma?“ šťuchla som do nej prstom. „Aj tak určite nemám všetko.“ zasmiala som sa. Začala sa mi prehrabovať v kufri a pozerala na rôzne kúsky môjho oblečenia.„Máš pravdu. Nemáš všetko. Zabudla si si šaty.“ roztrapatila moje tmavohnedé vlasy, ktoré boli prirodzene kučeravé, začo som nesmierne rada. Neboli to malé kučierky, ako má Danielle Peazer, ale iba také mierne kučery s väčším objemom. Postavila som sa k vešiakom a prehrabávala som sa medzi šatami. Mama sa postavila

tiež a pomohla my s výberom. „Zober si tieto.“ vytiahla šaty s bielym vrchom, ktorý zakrýval iba časť hrudníka a ďalej pokračovala ružová časť, ktorú zdobil hnedý opasok. Ja som sa zahľadela ešte do jedných kvetinkových, v štýle tie roky sedemdesiate. Poskladala som ich a dala som ich do kufra spolu so šatami, ktoré vybrala mama. Ešte som k nim pribalila jeden dlhý sivý svetrík, ktorý nemá rukávy, takže vyzerá ako vesta. Otvorila som ešte šuplík, ktorý mám v skrini s obsahom plným prsteňov a náhrdelníkov. Zobrala som si asi päť prsteňov s rôznymi motívmi a tri náhrdelníky, s krížikom, so sovou a s kľúčikom. Prstene a dva náhrdelníky som zbalila, ten so sovou som nechala vonku, pretože si ho chcem dať na cestu. Mama mi pomohla zapnúť kufor, ktorý som pomocou koliesok odniesla pri dvere. „Zajtra príde Tom, tešíš sa?“ spýtala sa ma mama, keď odchádzala z izby.„Jasné, že sa teším.“ rozbehla som sa k nej a hodila som sa jej okolo krku. Predsa vie, ako moc pre mňa znamená, aj keď mi pokreslil bábiku. „Najradšej by som bola, keby býval už navždy tu.“ pri tej predstave, že by žil s nami, mi vyhŕkli slzy. Opäť ma pohladkala po vlasoch a potom odišla. Ja som smerovala k mojej veľkej posteli, o ktorú sa s radosťou budem deliť s Thomasom, sadla som si na ňu a zapla som notebook. Prihlásila som sa na sociálnu sieť, na ktorej je takmer každý, facebook. V našej skupine, kde som iba ja, Rob a Bella som zahájila spoločný chat. Dohodli sme sa, že zajtra pôjdeme na pizzu, akože sa rozlúčiť. Súhlasili. Ja som vypla notebook a vytiahla som zo šuplíka knižku, ktorú mám radšej ako diely Twilight ságy.

≈

2.7 15:34

S radosťou môžem povedať, že som pobalená. Dúfam, že mám všetko. A zajtra, zajtra príde môj veľký brat Tom. Dvadsaťtri ročný

blázon, ktorého by som nevymenila za nič na svete. Môj veľký brat. Strašne sa na neho teším.

≈

V momente keď som dopísala, prišla za mnou moja dvadsaťročná sestra, s jedným bláznivým nápadom. Bola bláznivá tak ako ja, dokonca štýl sme mali rovnaký. Iba ona ho mala o niečo bláznivejší, čo sa odzrkadlilo na jej vlasoch. Mala takzvané ombre hair, hore ich mala tmavohnedé a postupne jej bledli, kým sa z nich nestali blonďavé konce vlasov. „No, čo je ten tvoj bláznivý nápad?“ usmiala som sa na ňu a čakala som, čo sa to v jej blbej hlave zrodilo.„Viem, že by sa to mame nepáčilo, ale prežije to. Čo tak ombre hair na tvojej hlave?“ pokrčila obočie do bláznivého tvaru, aký vie len ona. Na mojej tvári sa objavil široký úsmev, čo jej naznačilo, že súhlasím. Pricupitala k mojej posteli, vzala ma za ruku a ťahala ma do jej malej kúpeľne. Usadila ma na stoličku, ktorú zobrala z kuchyni, všimla som si, že vedela, že budem súhlasiť, pretože už všetko mala nachystané. Jej krátke ombre vlasy si zviazala do gumičky a na ruky si natiahla priesvitné rukavice. „Môžeme začať?“ opýtala sa ma a ja som, na znak súhlasu, žmurkla. Zapozerala som sa do obrázkov, ktoré má pozastrkované v okrajoch, zatiaľ čo ona robila kúzla na mojej hlave. „Nezapneš niečo?“ bolo ticho, pretože Samantha sa sústredila, tak sa so mnou nerozprávala. Ťukla do mobilu, ktorý mala vo vrecku a položila ho na stôl. „Mr. Rager, Mr.

Rager. Tell me where you’re going.“ zatiahla som text mojej obľúbenej pesničky od Kid Cudiho. „Len to nie.“ zasmiala sa na mojom speve Sam. Mám ju rada, nie je len moja sestra, ale najlepšia kamarátka. Jej bláznivé nápady, jej štýl, proste ona. Je svojská a preto ju skoro nikto nechápem, okrem mňa. „Teraz ti to chvíľu necháme na hlave, potom si to zmyješ a ja ti ožehlím vlasy, dobre?“ sadla si na kúpeľňový stolík, ktorý tam mala a začala húpať nohami. „Tešíš sa do Turecka?“ „Jasné, že sa pýtaš. Konečne budem vidieť more. Ale viac sa teším na Toma, už mi chýbal. Inak Sam? Potom sa odfotíme dobre? Do môjho albumu, asi vieš. Rodičia mi kúpili foťák, aby som si fotila každý moment, na pamiatku alebo niečo na ten štýl.“ „Že váhaš, Tom to je blázon. A jasné, že viem. Veď ja som ho s rodičmi vyberala.“ na tvári sa jej objavil pyšný úsmev. Chcela som ju objať, ale zastavila ma, aby som ju neušpinila s tou farbou čo mám na hlave. „Už ti to môžem dať dole.“ pozrela sa na mobil a začala mi dávať tie veci, ktoré mi držali pramene vlasov dole. Poslala mi pri vaňu, kde mi umyla vlasy, ktoré mi potom zabalila do uteráka a vyšúchala ich aby z nich trocha opadala vlhkosť. Zakryla mi oči nejakou šatkou, posadila ma naspäť na stoličku pred zrkadlo a začala mi ich fúkať. Medzi tým zapojila žehličku, aby sa zohriala. Žehlila mi vlasy vážne geniálne, dbala aby bol každý jeden vlas rovný, ako pravítko. „Tatadadá.“ zanôtila a dala mi dole šatku. Keď som uvidela to dielo na mojej hlave, hodila som sa jej okolo krku. „Som rada, že sa ti to páči?“„Ti drbe? Šak to je dokonalé.“ ešte stále som ju objímala. Bolo to fakt svetové, ako z nejakého obrázka. Vrch hlavy som mala bledohnedý, stred vlasov bol o niečo tmavší

a miešali sa tam stále bledohnedé pramienky a konce boli svetlohnedé. Bolo to úžasné. „Som zvedavá, čo na to povie mama. Alebo skôr otec.“ poškriabala som sa vo vlasoch.„Poďme to zistiť.“ ťahala ma za ruku dole schodmi. „Rob akoby nič, dobre? Poďme si urobiť kakao alebo tak.“ šuškala mi dole schodmi. Ja som sa na ňu usmiala a poslúchla som ju. Otvorila som dvierka na hornej skrinke v našej kuchyni a Samantha vyberala mlieko z chladničky. Mama varila nejaké cestoviny, a príjemne to voňalo. Otočila sa mojim smerom, aby si zobrala varešku, ktorá jej spadla keď ma uvidela.„Čo. Čo to máš?“ pozerala na mňa s otvorenými ústami. Samantha sa na mňa pozrela tiež, ale s úsmevom na perách. „Mami, viem, že sa ti to nepáči. Ale mne áno.“ pokúšala som jej to vysvetliť, pričom som špičkou nohy kreslila kruhy na zemi. Neviem či sa mi to iba zdalo, alebo sa vážne moja mama usmiala.„Máš pravdu, som trocha nahnevaná, že si to urobila. Ale, je to pekné, takže mi nemá čo vadiť.“ usmiala sa a objala ma. Nato prišiel môj otec celý rozzúrený do kuchyne a začal po mne vrieskať.„Čo to má znamenať?! Čo si to urobila?! To, že máš rakovinu neznamená, že môžeš robiť čo sa ti zachce!“ toto bolo vážne kruté, čo zistil keď som začala plakať. „Ben!“ skríkla po ňom mama. „Sa uvedom, čo hovoríš!“ „Otec!“ aj Samantha sa ozvala, čo ma neprekvapilo, pretože ona sa s otcom háda dosť často. „Nie si normálny! Toto jej povieš?! Ona nemôže za to, že má

rakovinu! A aj keby ju nemala, tak to urobím! Čo ti vadí?! Že má na hlave viac než jednu farbu, alebo čo?! Ja mám tiež také vlasy a po mne si nekričal! Ak ti to vadí za to, že má iba sedemnásť, môže ti to byť jedno, pretože by to urobila hoc aj o tri roky!“ vykričala si na ňom celé hlasivky. „Fakt nie si normálny.“ ozvala sa naposledy mama. On, môj vážený otec, sa otočil na päte a odišiel. Bez slova. Žiadne prepáč, žiadne mrzí ma to. Vážne som sa tým až tak previnila? Koľko dievčat si farbí vlasy na červeno alebo zeleno, to je akože lepšie? Spustili sa mi slzy. Ešte viac. „Netráp sa, zlatko. Môže ti byť jedno, čo si myslí. Hlavné je, že sa to páči tebe. A ak sa s tebou nemieni za to baviť, nech sa nebaví. Máš tu predsa ešte mňa.“ usmiala sa.„A mňa.“ pripojila sa Samantha, ktorá ma objala. To som potrebovala. Potrebovala som cítiť, že tu nie som sama, že aspoň oni ma majú rady. Že tu mám niekoho, na koho sa môžem obrátiť, keď mi bude zle, a komu nebude záležať na farbe mojich vlasov. „Neplač, dobre? Mama má pravdu, môžeš na neho kašľať, jeho názor nikoho nezaujíma.“„Ja. Ja neplačem za to.“ utrela som si slzy, ale za chvíľu sa mi objavili ďalšie. „Ja. Mne prišlo ľúto, to čo povedal. To o tej rakovine. Ako keby som za to mohla.“ plakala som ešte viac. Ešte pár minút ma upokojovali, ale ešte som sa z toho celkom neupokojila. Ranilo ma to, strašne moc. Skúsila som sa z toho dostať pomocou spánku, pretože som zaspala už o ôsmej, obklopená servítkami. Teraz neviem či to bol dobrý nápad, pretože sa mi snívalo to, ako otec kričí “to, že máš rakovinu neznamená, že môžeš robiť čo sa ti zachce!“, toto mi chodilo stále pred očami. Celú noc stále dokola.

≈

POČET SLOV: 1 988

CHAPTER 3

3.7 11:57

Najhoršia noc. Prečo po mne kričal? Je to vážne až taká hrozná vec? Pretože ja si to nemyslím. Sú to iba prefarbené vlasy, nič viac. Dnes idem von s Bellou a Robom, budeme to musieť stihnúť do tretej, pretože potom príde Tom a chcem ho vidieť, hneď ako to bude možné.

≈

„Ahojte.“ objala som najprv Bellu a potom Roba. „Prepáčte, že som to takto urýchlila, ale príde Tom a chcem byť s ním čo najdlhšie.“ usmiala som sa s nádejou, že ma budú chápať.„Ty, čo to máš s vlasmi?!“ Bella mi chytila pramienky vlasov. „Ono, to je dokonalé.“ super, ďalší človek, ktorý s tým nemá problém, skôr na opak. A Rob taktiež, pretože sa tiež rozplýval nad mojim novým účesom. Objasnila som im všetko, od toho ako to bol bláznivý Samanthin nápad až po tie úžasné slová, čo po mne otec kričal. Pomaly sme kráčali k miestnej pizzerii na Trafalgarskom námestí, ktorá je vážne vynikajúca. Sadli sme si vonku, pretože bolo celkom pekne. Prišiel mladý čašník, ktorému sme nadiktovali našu objednávku. Kecali sme spolu dlho, o všetkých možných veciach. Ja s Bellou sme sem tam pokukávali po miestnych chlapcoch, Rob zase hádzal oči na dievčatá. Keď sme dojedli, prišiel čašník aj s účtom, ktorý som samozrejme zaplatila ja. Na zadnej strane účtu

ma čakalo prekvapenie, v podobe odkazu jeho telefónneho čísla. Usmiala som sa nad tým, pretože som mala pocit, že takéto veci sa stávajú iba vo filmoch. A hľa, stane sa to aj v skutočnosti. Ten chalan bol celkom zlatý, ale rozhodla som sa, že mu nezavolám. Neviem, nemala som z toho dobrý pocit. „Tak čaute decká, majte sa tu fajn.“ objala som ich a zamierila som si to k nášmu domu. Otvorila som dvere a pozdravila som všetkých naraz. Mama pripravovala koláč v kuchyni a odzdravila sa mi, otec, ktorý pozeral telku, ma asi ani nepočul. „Volal Tom, už je v Londýne, za chvíľu tu bude.“ s úsmevom mi oznámila mama, ja som preto rýchlo vybehla hore, moje kučeravé vlasy som si hodila do vrkoča a prezliekla som sa do trička s potlačou Simple Plan, pretože mne aj Sam kúpil toto tričko, je to naša najobľúbenejšia kapela, a so Sam sme sa dohodli, že si ho oblečieme. Išla som do jej izby, pozrieť sa čo robí. Sedela za svojim stolíkom a niečo pozerala na internete.„Do frasa, Sam. My sme sa včera zabudli odfotiť.“ spomenula som si, že sme sa neodfotili tak ako sme si sľúbili. „Nevadí, odfotíme sa aj dneska s Tomom.“ usmiala sa a vypla počítač. „Ešte stále ťa trápi ten otec?“ prikývla som a znova sa na mojej tvári objavil smutný výraz. Ale už nie slzy. Objala som moju veľkú sestru a poďakovala som jej za všetko, čo pre mňa robí. „Ahojte!“ zaznel zdola hlas môjho brata. Nechápavo som sa pozrela na Sam a začali sme utekať dole schodmi. A nezdalo sa mi to, vážne tam stál môj brat. Obe sme sa na neho hodili a začali sme pišťať. „Hej kľud, chcem ešte počuť.“ zasmial sa. Dal nám potom bozky na líca. „Aha ju.“ ostal prekvapený keď ma zbadal a začal si ma

premeriavať. „Určite za tým úžasným dielom, na tvojej hlave, je Sam.“ „Uhádol si.“ usmiala sa moja sestra. „Že je to dokonalé?“ opýtala sa s nádejou v očiach. „Samozrejme, že áno. Niekomu to tak nepríde?“ moja mama zaregistrovala k čomu sa to schyľuje, tak radšej stiahla Toma do kuchyne, kde ho čakal čerstvý koláč. Thomasovi sa rozžiarili oči ako malému dieťaťu a hneď sa pustil do jedenia. Otec iba-tak stál mimo, nikomu nič nehovoril. Zato my sme hovorili až moc, prinútili sme Toma povedať všetko. Bolo dosť neskoro, tak sme sa pobrali spať, ráno máme o siedmej budík. Samantha odbočila vpravo a ja s Tomom vľavo. „Máš to tu super.“ obzeral sa po mojej izbe. Natiahol si staré nohavice a ľahol si ku mne, do mojej veľkej postele. „Uhm, môžem sa niečo spýtať?“ vyzvala som ho úsmevom. „To otcovi sa nepáčia tvoje vlasy, že?“ „No áno. Ale to ma netrápi.“ vzdychla som si. „Trápia ma skôr tie slová. Ževraj, keď mám rakovinu, to ešte neznamená, že si môžem robiť čo sa mi zachce.“ „To vážne povedal?!“ vyzeral byť naštvaný. Zahryzla som sa do pery a pokývala som hlavou. „Ten chlap nie je normálny, kvôli jeho komplexom sa vyvršuje na tebe. To je moc. Ale predsa, nenecháme sa vyviesť z dobrej dovolenkovej nálady. Nevšímaj si ho, dobre?“ usmial sa a otočil sa na ľavý bok, čo znamenalo, že za chvíľu zaspí. Ja som otvorila šuplík na nočnom stolíku, a začala som písať.

≈

4.7 0:09Konečne je tu. Môj veľký brat, je konečne tu. Zase mám dôvod sa smiať a verím, že toto budú najlepšie dva týždne v mojom živote, pretože ich strávim s mojimi súrodencami. Tu sa ozvem až o dva týždne, nebudem si toto so sebou brať, aby som to náhodou nestratila.

≈

„Vstávaj, Charlie.“ budil ma bráško. „Charlize, nie je to zábava, poď.“ doslova ma ťahal z postele, až kým som nespadla na podlahu.„Ty si mrdnutý.“ zakvílila som z podlahy. „To bola moja hlava, ty pako.“ buchla som ho do ramena, hneď ako sa mi podarilo postaviť. „Ty si nevstávala.“ zasmial sa a odpochodoval do kúpeľne. Do mojej kúpeľne. „Héj, to je moja kúpeľňa!“ rozutekala som sa k dverám, pričom som sa ho pokúsila prebehnúť ale on bol rýchlejší a dvere mi zatvoril presne pred nosom. „Ty si hlupák. Pohni si, idem sa zatiaľ naraňajkovať.“ prišla som do kuchyne a spravila som si toasty, s maslom a šunkou. V pokoji som si na nich pochutnávala, kým neprišiel dole aj otec. „Charlize. Chcel, som sa ti ospravedlniť.“ postavil sa na druhú stranu nášho kuchynského baru. „Aha.“ zamrmlala som. „Takže už ti nevadí, že aj keď mám rakovinu, tak si pochutnávam na šunke.“ odbila som ho. Nemala som chuť sa s ním baviť.„Nebuď taká.“ zatiahol prosebným tónom.

„Ja nemám byť taká, že?!“ znova som kričala, na svojho milovaného otca. „Ja nie. Ale ty taký môžeš byť! Mne nevadí, že sa ti nepáči farba mojich vlasov! Nie, že mi to nevadí! Ja tvoj názor mám v paži! Ale vieš čo mi vadí?! To, čo si povedal. Akoby som ja mohla za to, že ma tá vec zožiera! Prečo sa tak chováš?! Myslíš si, že som po nociach prosila aby som dostala rakovinu?! To si vážne myslíš?!“ našťastie dole prišiel Tom, takže som nemusela počúvať jeho prázdne slová. Vyšla som hore schodmi a zamkla som sa v kúpeľni, kde som si dopriala kúpeľ. Počula som, ako tí dvaja dole, po sebe kričia. Vôbec ma to netrápilo, na druhej strane som bola skôr rada, že si otec vypočuje všetky tie zlé slová. Zmývala som si šampón z hlavy, keď niekto zaklopal na dvere. „Kto je?“ bola to Samantha a potrebovala šampón, lebo ten jej, už došiel. „Tí dvaja sa ešte stále hádajú?“ Samantha prikývla, nechcelo sa jej rozprávať, bolo na nej vidieť, že len teraz vstávala. Vyšla som z vane, a vyšúchala som si vlasy, tak ako Sam predvčerom. Vyfúkala som si ich a nechala som si ich prirodzené, vlnité. Vošla som do mojej izby, kde som otvorila šatník, v ktorom som vyhrabala biele tričko, trocha rozťahané, na ktorom je čierna potlač, vyzerajúca trocha luxusne. Vybrala som k nim tmavé dlhé rifle a na krk som zavesila prívesok so sovou. Vlasy som si najprv hodila do vrkoča, pretože som sa išla maľovať, tak som nechcela aby mi padali do očí. Tvár som si nakrémovala a naniesla som si na ňu môj biely make-up. Na líca som si dala jemne lícenku, na očiach som spravila výraznú čiernu linku a oči som si oživila špirálou. Na pery som si naniesla krikľavo-červenú fixku a vlasy som pustila z ich zajatia. „Olalá.“ vošiel Tom do izby. Usmial sa na mňa a ďalej sa venoval pozornosť oblečeniu. Ja som zniesla svoj kufor, ktorý bol ťažší ako som si myslela. Nechcelo sa mi ho po

schodoch niesť v rukách, tak som použila kolieska aj na tomto povrchu. „Hlasnejšie sa nedalo?!“ vyhŕkol ironickú poznámku milý pán otec.„Nie.“ odvrkla som a naďalej som išla ku dverám. „Mami? Kedy pôjdeme?“ pýtala som sa smerom do obývačky, kde hľadala nejaké doklady. „Tom sa oblečie, Sam sa ešte maľuje a pôjdeme.“ zdvihla hlavu zo všetkých tých papierov, usmiala sa na mňa a ďalej sa do nich zaborila. Keďže čakáme iba na mojich súrodencov, ktorí budú hotoví za chvíľu, rozhodla som sa už obuť. Zo skrinky, v ktorej máme topánky, som si vytiahla moje obľúbené Lity tyrkysovej farby. Ešte raz som rozopla kufor, aby som zistila či mám všetky potrebné veci. Na vrchu ma čakalo prekvapenie, moje pyžamo, ktoré som si zrejme zabudla zbaliť, tak mi ho mama dobalila. Do ďalšej tašky som dobalila topánky, jedny conversky červenej farby, jedny flip-flopy a ešte jedny „kristusky“. To by malo stačiť.„Môžeme ísť.“ zbehla zo schodov Samantha a v jej tesnom závese Tom. a mojej tvári sa vyčaril úsmev.

≈

Na letisko nás viezol otcov kolega z roboty, ktorý mal dostatočne veľké auto, aby sa nám tam zmestili všetky veci. Na letisko to bolo chvíľu, takže hneď na mňa prišla tá atmosféra. Vošli sme na letisko, kde bolo kopu ľudí. Rodičia si ešte išli niečo spresniť ohľadom leteniek, tak my deti sme si sadli na lavičky.„Už to cítite?“ nadýchol sa Tom. „Tú atmosféru.“

„Ty si blbý!“ Samantha sa začala smiať a ja s ňou. Thomas je vážne blázon. Hlas v reproduktoroch ohlásil naše lietadlo, preto sme si zobrali kufre a odišli sme smerom k nášmu lietadlu. Mama nám rozdala letenky, ktoré sme ukázali letuške aby nám ich skontrolovala. Nastúpili sme sa do nášho lietadla a čakali sme na odlet. Sedela som pri okne, vedľa mňa Samantha a potom Thomas. Za nami sedeli naši rodičia, pri ktorých nikto nesedel. Letuška, ktorá prechádzala okolo nám oznámila, aby sme sa pripútali, pretože budeme odlietať. Let prebiehal v pohode, žiadne turbulencie, iba Thomas začal blbnúť ako malé decko. Začal po mne a po Samanthe hádzať papieriky z časopisu a my sme mu to vracali.„Prestaňte!“ okríkol nás otec. „Tom, ty si čítaj, Sam ty neviem čo rob, a ty Charlie sa pozeraj von oknom.“ „To sa môže robiť, keď majú ľudia rakovinu?“ znova som mu to frkla do očí a nevadilo mi to. Otočila som sa naspäť a dala som si slúchatká do uší. Začula som ako sa Samantha a Thomas smejú. Pozrela som sa na nich a začala som sa smiať tiež. Počas letu som si pospala, popremýšľala a stihla som aj chytiť depku, ktorá nemala veľký rozmer. Našťastie. Pristáli sme, ani neviem po koľko hodinovom lete, ale viem, že tu bolo teplo. Slnko, voda, tie veci, ktoré tak milujem, boli tak blízko. Na letisku čakal hotelový autobus, ktorý nás zobral do nášho hotela, za pol hodinu. Na recepcii prebehlo všetko v pohode a dostali sme karty od našich izieb. Rodičia mali svoju a my deti svoju. Izba číslo 341 bola naša izba. Zviezli sme sa výťahom a vošli sme do našej izby. Nebola nejako extra veľká, ale bola pekná. Zložili sme si veci a vybrali sme sa pozrieť okolie, ktoré bolo viac než pekné. Pred hotelom boli dva bazény a z našej izby sme mali výhľad na more. Na teraz sme sa popozerali iba okolo bazénov,

pretože za chvíľu sme išli na obed. „Ja si sadnem sem.“ sadla som si na umelé ležadlo a vyložila som si nohy. „My pôjdeme sa pozrieť ešte ďalej, dobre?“ povedal Tom a so Sam sa stratili v diaľke. Zahliadli nejaký obchodík s tričkami, tam sa pôjdem určite pozrieť, ale teraz potrebujem oddych. Ktorý nebudem mať, keď tu budú chodiť takýto chlapci. Z hotela vyšli piati chlapci, ktorý boli viac než dokonalí. Najmä ten jeden. Mal hnedé vlasy, modré oči a tunel v uchu. A nemôžem zabudnúť na dokonalé telo, ktoré vystavil na obdiv svetu. Postavila som sa, pretože mama na mňa kývala aby sme už išli jesť, a tiež to dala vedieť aj Tomovi so Sam, pretože oni tiež išli. Vybrala som sa teda oproti stelesnenej dokonalosti, pričom tá najväčšia dokonalosť bola posledná. Už prišiel ten čas, kedy som sa mohla cudzincovej dokonalosti pozrieť priamo do očí. Bola som tak blízko, tak som sa zahľadela a on sa zahľadel tiež. Venoval mi ten najúžasnejší úsmev na svete, a ja som sa ho pokúsila opätovať aj keď nebol tak dokonalý, ako ten jeho.

≈

Po obede sme sa vybrali k moru, pozrieť trocha na pláž. Prvýkrát v mojom podlom živote som videla more, ktoré som mala šancu aj skúsiť, vďaka Thomasovi, ktorý ma do neho hodil a zopár krát potopil aj keď som sa bránila. Snažila som sa mu to vrátiť, ale nemala som dostatočnú silu na potopenie brata. „Do riti, Thomas, šak sa už potop!“ kričala som po ňom so smiechom, keď som sa pokúšala ho dostať pod vodu. „Toto nie je možné.“ ďalej som s ním súperila, aj keď som skončila pod vodou ja. Brat mi konečne dovolil vynoriť sa, vďaka čomu som na pevnine uvidela pánov dokonalých,

ako si hádzali frisbee. Zadívala som sa, čo Thomas využil na šancu ďalšieho potopenia. „Héj, to nie je fér! Ja som nedávala pozor!“ kričala som na neho, keď som sa vyslobodila z jeho zovretia a dokázala som sa vynoriť. „To je tvoja chyba.“ začal sa smiať a ťahal ma von z vody. „Už ti stačilo, poďme na pláž.“ zobrala som si osušku, ktorá bola prevesená cez biele ležadlo. Zabalená v mojej modrozelenej osuške som si sadla na ležadlo, z ktorého som si ju zobrala, a cez slnečné okuliare som pozorovala pánov dokonalých, ako tajný agent pozorujúci ženu, ktorá podvádza svojho manžela. „Hej Charlie. Nejdeš si s nami hádzať loptu?“ pohrával sa s nafukovacou loptou. Zhodila som zo seba osušku a vrhla som sa do mora, kde sme si pinkali pestrofarebnú loptu, pripomínajúcu dúhu. Hádzali sme si, smiali sme sa a ja som dostala pocit, že ma niekto sleduje. Pozrela som sa smerom k našim ležadlám, kde boli moji rodičia, ale oni nás nesledovali. Mala som ešte jeden typ, na zahľadenie potencionálneho pozorovateľa, o ktorom som si nemyslela, že by ma mohol pozorovať. Ale pozoroval, môj pán XY od bazéna, na mňa hľadel najprv s kamenným výrazom, a keď postrehol, že aj ja hľadím na neho usmial sa. Chcela som mu aj zakývať, ale nakoniec som to nechala iba na úsmev, ktorý sa tomu jemu, nedokázal vyrovnať.

≈

POČET SLOV: 2 395

CHAPTER 4

Pán XY aj so svojou partiou dokonalých chlapcov odišiel, ale venoval mi ešte jeden pohľad, ktorý zdobil úsmev. Ja

som sa ďalej venovala hre s loptou, až kým rodičov nechytil pocit hladu. Thomas ma chcel ešte potopiť, ale utiekla som mu, pretože som nechcela mať mokré vlasy. Zobrala som svoju osušku, na mokré plavky som natiahla modrú vyťahanú košeľu a s rodinkou sme sa vybrali na obed. Osušku som prevesila cez operadlo z jednej zo stoličiek, ktoré boli pri našom stole. Vlasy som si zviazala do drdola na vrchu hlavy a vybrala som sa k švédskym stolom. Zaujala ma však pizza, ktorá sa nenachádzala pri švédskych stoloch, ale pri pulte s obsluhou. Podišla som teda k pultu a pred sebou som zbadala pána XY. „Ahoj.“ vykoktala som zo seba. „Môžem ťa poprosiť, jednu quattro formaggi?“ usmiala som sa a vypýtala som si moju najobľúbenejšiu pizzu. „Ahoj.“ ach, ten dokonalý úsmev, čo to robí on ma chce zabiť?! „Mám pre teba jedno tajomstvo. Táto je už dosť vychladnutá.“ ukázal na pizzu, ktorú som chcela a ktorá sa nachádzala za sklom na papierovej tácke. „Ale ak počkáš také dve minúty, prinesú novú, čerstvú. Platí?“ znova ten úsmev, ktorý som sa pokúsila mu oplatiť na znak, že platí. Stala som si na kraj, aby si mohli ostatní ľudia objednať. Nebolo ich tu moc, tak bola šanca, že pán XY si nájde na mňa čas. A tá šanca práve nastala. „Inak, ja som Ethan.“ znova sa usmial, pričom pridával krokety do jednej z nerezových misiek. „Ja som Charlize, a práve mi ide pizza.“ zasmiala som sa, keď sa za pán XY, ktorý sa už zmenil na Ethana, objavil pán v bielom oblečení a s pizzou v rukách. Ethan mi bez slov podal pizzu na papierovej tácke. „Tak nabudúce.“ usmiala som sa a odkráčala som k nášmu stolu.

≈

Samantha chcela poobede chytať bronz, čo ja moc nemusím, pretože chcem byť biela, a Thomas sa k nej pripojil. Mama s otcom sú niekde preč, a ja sama som sa vybrala do baru na pláži. Ako zvyčajne, som si objednala pomarančový džús. „Ani som netušil, ako krátke môže byť nabudúce.“ zasmiala sa za mnou hlas, ktorý zrejme patril Ethanovi. Obzrela som sa, čím som si chcela dokázať, že je to vážne on. Bol to on, predo mnou stál Ethan. „Dofrasa, ty si si už kúpila.“ ukázal na môj džús. „Chcel som ťa pozvať, a ty si ma predbehla. Budem musieť byť rýchlejší.“ zasmial sa. Mala som chuť na neho skočiť a vyobjímať ho, pretože bol tak milý. Prišiel k baru, kde si zaplatil jedno pivo. „Uhm. Nechceš sa prejsť?“ vážne sa červenám. Dúfam, že si to nevšimol. „Môžeme. A nemusíš sa červenať.“ šťuchol do môjho, zjavne červeného, líca. Dofrasa, on si to všimol. „Kam chceš ísť?“ spýtal sa ma, nevedomky, že som tu prvýkrát, čo som mu hneď objasnila. „Dúfam, že si hladná, pretože ma teraz niečo napadlo.“ znova sa usmial, ale teraz mal jeho úsmev tajomný podtón. Nevedela som, či sa mám báť alebo sa smiať. „Neboj, nič ťa nezje.“ zasmial ma a naznačil mi prstom aby som ho nasledovala, ako som aj učinila. Viedol ma smerom k hotelu, ale z druhej strany. Keď uvidel, to čo sme zrejme hľadali, zaklopal na dvere. „Počkaj ma tu, dobre?“ vošiel dovnútra a ja som si sadla na malý schodík. Nečakala som dlho, a už sa otvárali dvere. „Tatatadá, dúfam, že tatársku máš rada.“ podal mi malú plastovú misku plnú hranolčekov, na ktorých bola vrstva tatárskej.„Ďakujem.“ s úsmevom som si prevzala jeho prekvapenie. Prisadol si ku mne, tak sme hranolčeky jedli

spolu. „Tipujem, že nie si odtiaľto.“ bol bledý, a angličtinu mal dokonalú, nemal v nej žiaden prízvuk. Neskôr som zistila, že som netipovala, ale dúfala. „Ako si na to prišla?“ otočil sa na mňa, pričom si do úst vložil hranolčeky. „Si bledý a angličtinu vieš lepšie, ako tvoji. Uhm, kolegovia.“ myslela som na turkov, ktorý tu tiež pracovali. „Odhalila si ma. Pochádzam z Glasgowa.“ čo?! Znova mám srdcový záchvat, on ma vážne chce zabiť. A nie je jediný, kto, alebo čo, ma chce zničiť. „Sem som prišiel na brigádu. Tri týždne, moji kamaráti a párty každý víkend.“ zasmial sa, možno pri predstave nad minulou nocou. „A ty? Tipujem, že si tiež z Anglicka.“ premeral si ma. „Londýn.“ pokývala som hlavou. „Rodinná dovolenka. Môj brat tiež žije v Glasgowe.“ chytila som dva hranolčeky a vložila som si ich do úst. „To máte super, že máte takúto super brigádu. Celé tri týždne pri mori.“ čo by som ja zato dala. A čo všetko by som nedala za telefonát, ktorý nás vyrušil. „Áno? No dobre. Do tých obchodov tam? No to by sme mohli. Dobre. Dobre, tak ja tiež pomaly pôjdem. Dobre. Čau.“ moja sestra. Volala mi, či nepôjdeme do obchodov, ktoré boli neďaleko pláže. „Tak ja za chvíľu pôjdem.“ smutne som si naspäť vopchala môj mobil do šortiek, ktoré boli schované pod vyťahanou košeľou. „Uhm. Škoda, ale veď nabudúce.“ zasmial sa a postavil sa. Podal mi ruku, aby mi pomohol tiež sa postaviť. Prišiel so mnou po bazén, pri ktorom sme sa prvýkrát uvideli a roztvoril ruky, aby som ho objala. Bez váhania som podišla k nemu a vtrhla som do jeho náručia, pri čom som nasávala jeho vôňu. „Inak dnes je party na streche

hotela, príď a zober aj brata.“ pošuškal mi do ucha. Veľmi nerada, ale musela som sa vyslobodiť z nášho objatia. Sľúbila som mu, že prídeme a vošla som do hotela. S úsmevom na tvári od ucha k uchu, aj keď bol o čosi väčší, som nastúpila do výťahu a vyviezla som sa na naše poschodie. Vstúpila som do našej izby, kde som začula, že sa niekto sprchuje a ten niekto bol Tom. Samantha sedela na posteli, čítala si časopis a v ušiach mala slúchatká. Potichu som k nej podišla a potom som z celého hrdla zakričala. Samantha sa doslova prekotila z postele, čo vo mne vzbudilo smiech. Pozviechala sa zo zemi, pričom mi hovorila slová, že nie som normálna, čo som si uvedomovala. Povedala som jej, že dnes večer je party na streche hotela, tak by sme tam mohli zavítať, samozrejme, že súhlasila. Thomas vyšiel z kúpeľne, tak som si to tam namierila, tentoraz, ja. Vysprchovala som sa, namaľovala som sa a s vlasmi som nerobila nič, nechala som si ich mokré, nech uschnú samé. Nechcelo sa mi vymýšľať, čo nové na seba tak som si znova navliekla šortky a dlhú vyťahanú košeľu, ktorú som mala pred tým, ako som učinila očistec môjho tela. Samantha bola v sprche ešte pred Thomasom, čo znamenalo, že môžeme ísť. Na nohy som navliekla kristusky, a išlo sa.

≈

Bol už večer čo znamenalo menšie prípravy na párty. Tom, ktorému som o dnešnej akcii dala vedieť na nákupoch, tiež súhlasil. Nekúpila som si nič, pretože som nič ani nechcela, bola som iba skôr pozrieť, čo tu majú. Nazrela som sa do kufra, z ktorého som sa ešte nevybalila, aby som našla niečo vhodné na dnešný večer. Zvolila som košeľu starého deda, ako ju volá moja mama a k nim šortky. Na krk som si zavesila prívesok s krížikom a na nohy som navliekla conversky, ktoré som uznala za

najvhodnejšiu obuv na dnešný večer. Samantha zvolila jednoduché čierne vyťahané tielko, dlhé rifle a conversky tyrkysovej farby. Thomas sa nahodil do bieleho vyťahaného tielka, vďaka ktorému mu bolo vidieť tetovanie na kľúčnej kosti, a dlhé rifle. Keď sme všetci vyzerali, tak ako sme chceli, vydali sme sa na cestu schodmi, ktoré viedli až na strechu. Hudba tu hrala dosť hlasno, všade bolo veľa ľudí a bar bol zaplnený. Vtrhli sme do davu ľudí, kde sme začali tancovať ako blázni. Bolo nám jedno, či nás niekto vidí. „Nezahájime akciu čučoriedková vodka?“ navrhol môj brat. So Samanthou sme súhlasili a vybrali sme sa k baru. Bolo tu veľa ľudí, čo znamenalo dlhé čakanie, ale na dobré sa oplatí čakať. „Čo to bude?“ opýtal sa nás turecký, vysmiaty čašník lámanou angličtinou. Thomas mu zahlásil našu objednávku, ktorá sa mihnutím oka zjavila pred našimi očami. Každý si zobral jednu vodku a fľaškový džús. Štrngli sme si a absorbovali sme chuť vodky, ktoré pomaly prenikala našim telom. Rozprávali sme sa, pričom sme absolvovali ešte tri kolá akcie čučoriedková vodka. Obaja moji súrodenci boli vo veselej nálade, a ja s nimi. Položili sme prázdne poldecáky a fľašky od džúsu na pult a vtrhli sme do davu. Opäť sme tancovali bez rozumu, ktorý premohla vodka. „Charlize!“ niekto za mnou zakričal moje meno. Otočila som sa a predo mnou stál Ethan a pozadí jeho kamaráti. Objal ma čím mi dal možnosť znova okúsiť jeho vôňu. „Som rád, že ťa tu vidím.“ pošuškal mi do ucha, pričom si ma pritlačil k telu. „Aj ja som rada. Počkaj niekoho ti predstavím.“ vyšla som z nášho náručia a predstavila som mu mojich súrodencov.

Vymenili si tie známe frázy, že ich teší a ja som mu navrhla či nepôjdeme niekam ďalej od hudby. Ethan súhlasil, tak sme išli k zábradliu, ktoré malo zabrániť pádu z hotela. „Takže. Ty si tu s kamarátmi na brigáde. Tri týždne. Kedy ideš domov?“ oprela som sa o zábradlie a hľadela som pred seba, na vlny, ktoré prichádzali a odchádzali. „Mal som odchádzať budúcu sobotu, ale musím tu ostať dlhšie, tak vlastne. O dva týždne.“ on odchádza za dva týždne, to znamená, že celé dva týždne, ktoré tu strávim, môžem stráviť s ním. To bola najpríjemnejšia predstava, ktorú som kedy mala.

≈

POČET SLOV: 1 565

CHAPTER 5

S Ethanom sme sa bavili, dokým neprišla Samantha s návrhom ďalšej akcie čučoriedková vodka, na ktorú sme zobrali aj Ethana. Na párty sme boli asi do druhej rána, pretože Thomasovi zostalo nevoľno z alkoholu. Vybrali sme sa do našej izby, pri ktorú išli aj páni dokonalí. Nastal moment, kedy Samantha s Tomom odišli do izby a ja som zostala na chodbe s Ethanom a pánmi dokonalými, ktorí boli v diaľke. Už sme boli tak blízko tomu, aby sa naše pery spojili, počula som jeho dych, ku ktorému sa pridal hlas z diaľky.„Ethan, poď už!“ sakra, prečo sú tu. Keby tu neboli, tak. Tak by som sa bozkávala s chlapcom, po ktorom túžia dievčatá v Glasgowe. Ethan sa zasmial, nebol to výsmech, ale ten smiech mi úplne stačí. Objal ma, pričom

som znova mohla nasávať jeho vôňu, dal mi pusu na čelo a potom odišiel aj so svojimi kamarátmi. Vošla som do svojej izby, prezliekla som sa a hodila som sa na posteľ, kde som okamžite zaspala.

≈

Ráno som sa zobudila na silné klopanie na dvere. Pozviechala som sa z postele a namierila som si to k dverám. Otvorila som ich a predo mnou stál rozzúrený otec. „Už som si myslel, že ste mŕtvi!“ zvreskol otec. Krásny budík. „Takú radosť, by som ti neurobila. Na raňajky pôjdeme zvlášť.“ zabuchla som mu dvere rovno pred nosom a odkráčala som do kúpeľne. Osprchovala som sa, odmaľovala a znova namaľovala. Keď som bola hotová, išla som zobudiť súrodencov. Bola to ťažká úloha, ale nakoniec sa mi to podarilo. Tiež učinili očistec vo forme sprchy a odišli sme na raňajky, kde ma čakalo prekvapenie predstavujúce Ethana za pultom. „Ahoj.“ naznačila som mu perami a usmiala som sa. On urobil to isté a venoval sa zákazníkom, ktorý dostali chuť na pizzu. Ja som pozerala po švédskych stoloch, kde boli čerstvé zapekačky. Sadla som si za stôl, kde už bola Samantha a Thomas, ktorí si pochutnávali na šaláte a vyzerali dosť nevyspato, čo sa potvrdilo, keď potom, čo dojedli šalát, odišli na izbu a ja som zostala pri stole sama. Ale to Ethan napravil svojim príchodom. „Čo ty tu robíš?“ opýtala som sa s úsmevom na perách.„Mám voľno.“ pohrával sa so soľničkou, ktorá bola na stole. „A ja som dúfal, že si dáš pizzu.“ nahodil sklamaný výraz, ale potom sa zasmial. Ospravedlnila som sa a vysvetlila som mu, že pizzu by môj žalúdok možno

neprijal. „Čo dnes robíš?“ odložil soľničku a svoje miesto a pozrel na mňa. „Uhm, súrodenci budú zrejme spať celý deň a rodičia išli na nejaké kurzy potápania, či čo. Takže celý deň si môžem robiť čo chcem.“ usmiala som sa nad tou myšlienkou. Turecko, slnko, more, Ethan a voľný celý deň. „Tak si nič neplánuj. Ja už niečo pre teba mám.“ usmial sa. „Ja musím teraz ísť, o tretej za hotelom?“ navrhol a ja som sa usmiala na znak súhlasu. Znova ho budem vidieť, čo mi na perách vytvorilo úsmev. Vybrala som sa do našej izby, kde Sam a Tom znova spali. Sadla som si na posteľ a premýšľala som, čo budem robiť do tretej. Načiahla som sa za mobilom, ktorý som mala na nočnom stolíku pri posteli, aby som zistila koľko je hodín. Čakalo ma prekvapenie, pretože displej mi ukazoval, že je pol jednej, čo ma prekvapilo, pretože iba teraz som raňajkovala. Sprchu som mala už za sebou, tak som sa vrhla na make-up a oblečenie. Namaľovala som sa typicky, tak ako mám vo zvyku, ale s oblečením som to mala trochu ťažšie. Našla som čierne šortky s veľmi vysokým setom a štyrmi gombíkmi, biele obyčajné tielko, na ktoré som si dala ešte jedno, ktoré bolo dierkované a na krk som si zavesila krížik. Nevedela som kam ideme, tak som si prehodila aj sveter. Na nohy som si dala Lity, čo pre mňa znamenal risk. Znova som skontrolovala mobil, koľko mám času a jednoduchým výpočtom som prišla na výsledok, že mám iba jednu hodinu.

≈

„Ahoj, prepáč, že meškám.“ vyšiel zo zadnej časti hotela. „No čo, ideme?“ znova sa usmial svojim dokonalým štýlom a namierili sme si to na pláž. My sa vážne ideme

plaviť? Pretože Ethan smeroval k mólu kde bola odstavená loď. Priblížili sme sa k nej, a vážne sme sa išli plaviť, pretože Ethan do nej naskočil. „Podaj mi ruku.“ načiahol ruku, aby mi pomohol nastúpiť. „Dúfam, že sa nebojíš.“ zasmial sa.„Ty to vieš. Ovládať?“ pravdupovediac som mala trochu strach. Ethan naštartoval a vyrazili sme, nevedela som kde ideme. Zistila som to až po čase, keď sme zastali v strede ničoho. Okolo bolo iba more, žiadna pevnina, proste nič. „Toto je nádherné. Je to super, také ticho.“ oprela som sa o zábradlie a hľadela som do stredu ničoho. Ethan sa ku mne nahol, pretože ma chcel pobozkať. Ale ja som nechcela, dokým nevedel o tej veci. „Počkaj, Ethan.“ uhla som sa. „Chcem ti niečo povedať. Nechcem byť sklamaná, preto ti to chcem povedať predtým, ako urobíš to, čo si chcel.“ zahryzla som si do spodnej pery, nevedela som, ako mu to mám povedať. „Proste. Minulý rok, devätnásteho marca. Mi zistili rakovinu, nádor na prsníku, čo môže spôsobiť smrť. Bola som u doktora, vravel, že sa môj stav zhoršil, ale rakovina sa nedá predvídať. Ja. Bojím sa zveriť toľkým ľudom, pretože toľkí ma sklamali.“ znova mi tiekli slzy po lícach, pretože sa mi v hlave zrodila predstava, že by som tu nebola. „Ty hlupáčik. To mi je vážne ľúto, ale napriek tomu ma to neodradí. My tú vec porazíme, čo ty na to?“ chlapec, ktorého poznám pár dní, mi sľubuje, že porazíme vec, ktorá ma zožiera. Na znak súhlasu som ho pobozkala. Bola to najkrajšia vec, ktorá sa mi za posledné obdobie stala. Ja, on a okolo nás more. „To je šialené.“ zasmiala som sa a Ethan zvraštil čelo, pretože nevedel, čo mám na mysli. „Poznáme sa pár dní

a. Mám pocit, že ťa ľúbim.“ pokrútila som hlavou, pretože mi to prišlo tak nereálne. „Tak to máš pravdu.“ znova ma pobozkal a ja som sa rukami zahrabala do jeho vlasov. „Čo bude potom?“ nad tým som sa, pravdupovediac, nezamýšľala. „Uhm.“ poškriabala som sa na hlave. „Ja budem znova zažívať realitu, ktorú pokazí môj milovaný otec. Brat odíde do Glasgowa, takže so sestrou budeme znova samé.“ tá predstava bola neuveriteľná, nechcela som znova počúvať otcove slová, že keď mám rakovinu, neznamená to, že môžem robiť čo sa mi zachce. Najradšej by som odišla s Thomasom do Glasgowa, kde by bol Ethan.

POČET SLOV: 1 074

CHAPTER 6

Dni, ktoré som prežila s Ethanom, súrodencami a veľmi zriedka s rodičmi, prešli ako voda. Nastalo ráno, ktorému som dala prívlastok posledné. Posledný deň, tu v Turecku, kde všetko bolo dokonalé, teraz ma čaká realita a dni bez Ethana. A to bolo na tom to najhoršie. Obliekla som s veľkou nechuťou do tmavomodrých dlhých nohavíc a košele, ktorú si vpredu zaväzujem do malého uzla. Všetko som to doplnila tyrkysovými Litami. „Tom?“ sadla som si na posteľ, ktorú som zabývala celé dva týždne. „Nemôžem ísť s tebou do Glasgowa?“ dúfala som, že by som tam s ním mohla byť. S ním by to bolo

všetko iné, všetko by bolo veselšie a s Ethanom by bolo všetko zdravšie. „Charlie, určite som za to, aby si išla. Len čo na to povedia rodičia?“ ďalej sa balil, samozrejme, na poslednú chvíľu. „A to hneď aj zistíme.“ zareagoval na mamu s otcom, ktorý stáli v našich dverách. „Mama, otec. Nemohla by ísť so mnou Charlie do Glasgowa? Do konca prázdnin.“ urobil jeho typické psie oči, ktoré vždy zabrali. „Prosím.“ začal prosíkať a ja som sa k nemu pridala. „Mami, vieš že bude vždy navarené, prinútim ju aby si upratala, prosím.“ „No. Ja hovorím áno, Charlize sa potrebuje odreagovať a toto je fajn nápad.“ vedela som, že mama bude súhlasiť, pretože ona súhlasí so všetkým. „Vážne je to skvelé.“ usmiala sa mama, ktorá stále stala vo dverách. Otec mlčky stál pri nej, zrejme tušil, že nemá na výber a jeho slovo nič nezmení. To ma tešilo. Do izby prišla Samantha, ktorá bola na raňajkách, ktoré my sme už dávno absolvovali. Tiež sme jej ponúkli cestu do Glasgowa, ale nechcela ísť, predsa bude mať celý dom pre seba, keď rodičia odídu. „Slečna Charlize, niekto Vás čaká dole, pri recepcii.“ prerušila naše dohadovanie slúžka, ktorá chodievala pravidelne upratovať izby. Dúfala som, že ten kto ma čaká je Ethan, že sa prišiel rozlúčiť. A bolo to tak. „Ahoj.“ hodila som sa mu okolo krku a pobozkala. „Mám pre teba prekvapenie.“ usmiala som sa na neho a on sa mi začal hrať s vlasmi. Milovala som to, keď sa hral s pramienkami mojich vlasov. „Ale ja prvý.“ usmial sa a podal mi malú darčekovú tašku. Vybrala som odtiaľ darček, ktorý si pre mňa Ethan pripravil. Bolo to tričko, sivé so zámkom, vodopádmi

a jednorožcom. Bolo dokonalé, čo som dokázala bozkom, ktorý som mu venovala namiesto slova vďaky. „A čo máš ty?“ „Prepáč, ale ja som ti nič nekúpila.“ zahryzla som si do spodnej pery. „Ale, môj brat Thomas. Býva v Glasgowe, a ja k nemu idem. Budem tam s ním bývať do konca prázdnin. Nie je to super?“ od radosti som sa mu znova hodila okolo krku. On si zaboril hlavu do mojich vlasov a tak sme tam stáli päť minút. „Ja už. Budem musieť ísť.“ dali sme si posledný turecký bozk a ja som sa naspäť vrátila do mojej izby, kde som mala nachystané kufre.

≈

Počas letu som počúvala pesničky alebo som sa rozprávala so súrodencami. Let mi prišiel strašne krátky, pretože som sa ani nenazdala a boli sme doma, v Londýne. Opäť pre nás prišiel otcov kolega, ktorý nás zobral domov. Doma bolo ticho, pretože každý si vybaľoval svoje veci, okrem Thomasa a mňa, pretože zajtra letíme. Ja som si dobalila ešte zopár vecí, ktoré som nemala so sebou v Turecku a ktoré som musela dať do ďalšieho kufra. „Hej. Vy svine lenivé, poďme niečo robiť.“ vtrhla do mojej izby Sam, pričom som s Thomasom ležala na posteli a snažili sme sa oddychovať. „Poď spať, sem k nám.“ zavolal ju Tom, k nám do postele. Všetci traja sme ležali na mojej posteli a oddychovali sme, čo sa neskôr zmenilo na spánok.

≈

„Neviete kde je Sam?“ moja mama vošla do izby, kde našla odpoveď na jej otázku. Všetci traja sme zaspali v jednej posteli a boli sme tam až do rána, keď nás

zobudila mama. „Vy nie ste normálni.“ zasmiala sa na našej polohe. „Poďte na raňajky.“ zabuchla dvere a ja som pomaly otvorila oči. Nemalo cenu budiť mojich súrodencov, pretože aj ja som ešte spala a s nerozlepenými očami som hľadala denník v šuplíku.

≈

19.7 / 10:26Tak po dvoch týždňoch sa ozývam, bohužiaľ. Najradšej by som tam ostala! Bol tam kľud. moji súrodenci a Ethan. O otcovi som nevedela celých štrnásť dní a vôbec mi to nevadilo, skôr naopak. Hej, Ethan. To je najlepší chlapec na svete, až po mojom bratovi, ale on je úžasný. Hnedé dlhšie vlasy, hnedé oči a plug v uchu. Žije v Glasgowe, kde býva aj Thomas, u ktorého budem bývať do konca prázdnin. A dnes tam odlietame.

≈

Pero som položila späť na nočný stolík a moju malú knižku som si pribalila do kufra. Vošla som do kúpeľne, osprchovala som sa a išla som na raňajky. Mama mi urobila zapekačky, so šunkou a syrom. Sadla som si za bar v našej kuchyni a pochutnávala som si na raňajkách. Otec pozeral telku a znova sa tváril, že ma nepozná. Super, čo viac som si mohla priať. Po schodoch išiel dole Thomas. „Dobré ráno.“ pozdravila sa mu mama, ktorá natierala ďalšie toasty. „Ahoj bráško, no čo dneska znova letíme.“ usmiala som sa na neho, aj keď asi môj úsmev nevidel, pretože bol stále rozospatý. Namiesto odpovede mi venoval americký úsmev a pusu na líce. Sadol si pri mňa a tiež si vychutnával zapekačky. Ja som svoje dojedla, dala som tanier do umývadla a išla som sa hore namaľovať. Samantha ešte spala v mojej posteli, ale zobudila sa, keď som vošla do izby. „Dobré ráno, šípková Ruženka.“

zasmiala som sa a ona tiež. Namaľovala som sa čisto typicky, tak ako to mám vo zvyku. Vlasy som si umyla, aby mi uschli do prirodzeného tvaru. Na seba som hodila biele tielko, hnedú košeľu a čierny svetrík, pretože vonku to vyzeralo na chladné počasie a preto som zvolila tiež dlhé rifle, toto všetko som dozdobila červenými converskami. „Môžeme ísť?“ vošiel do izby Tom, ktorý sa zjavne upravil v Samanthinej kúpeľni. „To už?“ prekvapila som sa a Tom pokýval hlavou. „Sam, tak ahoj.“ podišla som k posteli, na ktorej Samantha sedela. Objala som ju a dala som jej pusu na líce. „Drž sa tu, a nie že predáš môj nábytok, na konci augusta som tu!“ zasmiala som sa, zobrala som kufre a odišla som dole, do kuchyne. „Mami.“ zastala som na chodbe. „Maj sa tu dobre a vydrž to tu s nimi. Ľúbim ťa.“ pošepkala som jej do ucha a tiež som jej venovala jednu pusu na líce. Mama sa ešte rozlúčila s Thomasom a ja som sa chladne rozlúčila s otcom, iba som mu povedala ahoj.

≈V Glasgowe bolo všetko iné, hlavne vzduch bol čistejší, pretože neobsahoval čiastočky môjho otca. A Thomasov byt bol dokonalý, aj keď sa nachádzal v rozpadnutej bytovke, vo vnútri bol krásny. Jeho, teda náš, byt sa nachádzal v suteréne a mal výhľad na celý Glasgow. Hneď, ako som vošla, čakala ma dlhá chodba, s bielymi stenami a lesklými parketami. Na stenách boli zavesené fotky v bielych a čiernych rámoch, ktoré ma hneď zaujali. Bola som tam ja, so Sam a Tomom. Moji rodičia, jeho kamaráti, boli sme tam všetci. Hore bol veľký luster bielej farby. Na ľavo boli dvere z bieleho dreva, ktoré neviem kde viedli. Vyzula som sa a obzerala som sa okolo.

„To je super.“ hovorila som s úžasom na perách. „Tu bude radosť žiť.“ „Už len za to, že tu nie je otec, čo?“ poznal ma viac ako ja samú seba. „Tam tie dvere vedú do kúpeľne.“ takže moje tajné dvere sa odhalili. A ja som do nich nakukla, čo som zhodnotila ako veľmi dobrý nápad. Kúpeľňa bola staro moderná, proste neopísateľná. Zem pokrývali parkety, na stene boli do štvrť časti obložené drevom a zvyšná časť bola omaľovaná na bledú hnedú, ktorá skoro pripomínala farbu kapučína. Na ľavo vzadu bola vaňa, ktorá z vonku bola hnedá a vnútri typicky biela, pri nej bola položená malá stolička, ktorá zrejme mala slúžiť ako odkladací priestor, ešte tam bol jeden kôš, zrejme na špinavé prádlo a jedna skrinka, kde boli asi uteráky. Nad vaňou sa nachádzala stolička, ktorá bola pribitá o stenu a na nej boli vonné sviečky. Na ľavo bol zavesený uterák na kovovej rúčke a nad ním sa nachádzali tri kvetináče. Vedľa vane, z pravej strany sa nachádzala malá skrinka do výšky kolien, na ktorej boli veci, ktoré neviem na čo slúžili. Strop zdobil luster a malé konáre stromov, na ktorých boli obmotané svetielka. V strede miestnosti bol pletený koberec, ale vždy ma zaujímala tá stolička, čo si všimol aj Tom. „No, šialené čo? Dobre poď, ešte ti ukážem kuchyňu, obývačku a tvoju izbu.“ vyviedol ma z kúpeľne a namieril si to do kuchyne, ja som ho nasledovala. Dvere boli zatvorené, biele a miestami presklené, boli pekné, ale to čo bolo za nimi, bolo krajšie. Parkety boli bledo hnedé a svetlé, stôl sa nachádzal hneď ako som vošla, bol malý a na ňom boli žlté kvety. Na ľavej strane sa nachádzala kuchynská doska, sporák a chladnička. Stena, ktorá bola za kuchárskym náčiním bola tehlová. Doska nezačínala hneď od steny, delil ich ešte malý pult, na ktorom boli dekorácie a koreniny. Kuchynská doska bola tiež bledo hnedá, ako podlaha, bol

na nej plochý sporák, pod ktorým bola trúba, na ľavo sa nachádzal drez. Na pravo, na konci kuchynského pultu sa nachádzala chladnička. Na druhej strane miestnosti bol veľký obraz, ktorý bol vyskladaný z malých obrázkov. Podišla som k nemu a pozerala som čo tam má. Mal tam znova fotky našej rodiny, kamarátov a Simple Plan. Bolo to dokonalé. „Poďme teraz do obývačky.“ zobral ma znova za ruku a zobral ma do miestnosti, ktorá viedla cez chodbu a cez dvere, ktoré boli napravo. Vošla som do miestni, ktorá sa rozprestierala najmä na ľavej strane, takže bola vedľa kuchyne a zároveň bola rožnou miestnosťou. Bola malá ale útulná, na konci izby sa rozprestieral veľký rohový gauč bielej farby, na ktorom bolo veľa vankúšov. Na ľavej strane bolo veľké zrkadlo, oproti ktorému bolo veľké okno a ešte jedno na čelnej strane a zdobili ich farebné závesy. Namiesto odkladacieho stolíka boli dva malé neidentifikovateľné predmety. Na zemi ležal fialový koberec a pred ním bola telka, ktorá stála na malom stolíku. Bola útulná. „A teraz tvoja izba.“ „Čo moja izba?“ nechápala som tomu, že mám svoju izbu.„No vlastne, s tvojou mamou sme toto sťahovanie plánovali už dlho. Tak som ti zariadil izbu. Dúfam, že sa ti bude páčiť.“ otvoril dvere, ktoré boli v obývačke a smerovali do mojej izby. V strede bola posteľ, na ktorej bolo veľa vankúšov, ako na gauči v obývačke a na ľavej strane bol malý nočný stolík. Zem pokrýval koberec oranžovej farby a steny boli modro zelené, pričom tie šikmé boli biele. Na pravo bol malý šatník, ktorý skôr slúžil na spodné prádlo ako na oblečenie. Na ľavo bol riadny, väčší šatník do ktorého som si mohla vybaliť svoje veci. Za posteľou sa nachádzalo okno a všade okolo boli sviečky, pripomínajúce tie, ktoré sa dávajú na vianočný

stromček. Bola dokonalá, tak ako celý tento byt a zbytok prázdnin, ktoré tu strávim. Tešila som sa na život tu.

POČET SLOV: 1 850