Stavba a funkcia oka

Očnica

Kostená očnica je tvorená spolu siedmimi, navzájom susediacimi lebečnými kosťami.

Hlavnú časť tvorí čelová kosť, klinová kosť, jarmová kosť a kosť hornej čeľuste. Dve

miesta sú mimoriadne krehké: dno očnice a časť bočnej vnútornej steny. To zohráva

úlohu hlavne pri úderoch na oko, lebo očnica sa prudkým tlakom na tieto miesta

môže zlomiť. Očnica má niekoľko otvorov vzadu a naspodku, ktorými vedú nervy a

cievy. Očná guľa, čiže tá časť, ktorá sa hovorovo nazýva okom, vypĺňa približne 1/5

očnice. Zvyšok je vyplnený tukovým a väzivovým tkanivom, svalmi, nervami a

cievami.

Stavba oka

0kohybné svaly

Existujú dva priame a dva šikmé okohybné svaly. Sú uložené na očnej guli vždy

hore, dolu, naľavo a napravo, ako i šikmo vonku hore a dole a sú zodpovedné za jej

pohyb vo všetkých smeroch pohľadu.

Očné viečka

Horné a dolné viečko sú dva pohyblivé očné záhyby, ktorých najdôležitejšou úlohou

je ochrana očnej gule. Viečka sa reflexne zatvárajú pri vnikaní cudzích telies a pri

silnom oslepení svetlom. Aj obočie a mihalnice zabraňujú tomu, aby sa do oka dostal

prach a pot. Viečka sa okrem toho pravidelným, mimovoľným žmurkaním starajú o

rovnomerné rozdelenie slzného filmu na rohovke. Na okraji viečok sa nachádzajú

mazové žľazy, ktoré tvoria časť slzného filmu. Tieto žľazy sa môžu zapáliť, a potom

sa vyvinúť na takzvaný jačmeň.

Očné svaly

Slzný aparát

Hlavná časť sĺz je tvorená slznými žľazami uloženými pod horným viečkom. Približne

1% produkcie sĺz pripadá na ostatné slzné žľazy, ktoré sa prevažne nachádzajú v

spojovke. Mnohými vývodmi odovzdáva slzná žľaza svoj vodnatý sekrét, ktorý sa

vďaka pohybom očných viečok rozdeľuje na očnej guli. Slzy sa hromadia vo

vnútornom očnom kútiku. Sú prijímané slznými bodmi (Puncti lacrimales) a po

spojení sú slznými kanálikmi (Canaliculi lacrimali) vedené k spoločnému kanálu

(Canalis communis) a do slzníku. Na spodnom konci má slzník nosovoslzný kanál

(Ductus nasolacrimalis), ktorý končí v nosovej dutine pod dolnou nosovou mušľou.

Človek tvorí denne približne 2-4 ml slznej tekutiny. Sekrécia sĺz vekom rapídne klesá.

Slzný aparát

Spojovka

Konjunktíva

Spojovka vystiela priestor medzi viečkami, očnou guľou a očnou dutinou. Na jednej

strane prechádza do očného kútika, na druhej strane do rohovky. Spojovka

predstavuje okrem viečok druhú ochrannú bariéru pred vniknutím choroboplodných

zárodkov a cudzích telies. Tu zohrávajú úlohu hlavne obranné funkcie, zabezpečené

bunkami a telesnými tekutinami, ktoré ničia určité baktérie. Spojovka je sliznica.

Rohovka

Kornea

Rohovka je číre tkanivo bez ciev. Ako transparentné, rovnomerne vyklenuté okno je

dôležitou časťou aparátu oka lámajúceho svetlo. Rohovka dospelého človeka je má v

strede hrúbku cca. 0,6 mm, vo vonkajšej oblasti cca. 0,8 mm. Jej priemer je približne

11,5 mm.

Očné bielko

Skléra

Biele očné bielko sa stará o stabilitu očnej gule. Skladá sa z kolagénu a elastických

vlákien.

Predná a zadná očná komora

Predná komora je priestor medzi rohovkou a dúhovkou resp. šošovkou, zadná

komora je priestor medzi dúhovku a sklovcom. Obidva priestory obsahujú komorový

mok.

Komorový uhol

Komorový uhol je tvorený rohovkou a dúhovkou. Leží v ňom trabekulárny systém ako

filtračný systém a takzvaný Schlemmov kanál ako odtokový systém pre komorový

mok, ktorý je potom vedený do malých žíl krvného systému.

Šošovka

Šošovka je okrem rohovky zodpovedná za spájanie svetelných lúčov a ich ostré

zobrazenie na sietnici. Šošovka môže meniť svoju formu a tým aj silu lomu, čo je

potrebné pri videní do blízka. Táto vlastnosť sa nazýva akomodácia. Akomodácia je

možná, lebo šošovka je obklopená elastickou kapsulou a závesnými aparátom je

spojená so svalom vráskavca (cilliárne teleso). Znížením elasticity v starobe sa

znižuje aj akomodačná schopnosť, pričom vtedy človek potrebuje okuliare na čítanie.

Šošovka sa skladá z transparentného tkaniva. Bielkoviny v šošovke v starobe

kondenzujú, a tým môžu viesť k rastúcemu optickému zhrubnutiu šošovky, a tým k

takzvanému sivému zákalu.

Sklovec

Sklovec vypĺňa 2/3 očnej gule a svojou gelovitou konzistenciou je spoluzodpovedný

za zachovanie formy, prinajmenšom pri poraneniach očnej gule. Sklovec je za

normálnych okolností číry, a tým umožňuje dobré optické zobrazenie. 98,5 % sklovca

tvorí voda. V starobe sa rovnomerná štruktúra sklovca môže zmeniť. Vtedy dochádza

k nepravidelných zhrubnutiam, ktoré človek pociťuje ako „lietajúce komáre“ alebo

podobné útvary, ktoré sa hýbu spolu s pohybmi oka. To môže mierne obmedzovať

videnie.

Dúhovka

Íris

Najdôležitejšou úlohou dúhovky je regulácia dopadania svetla v zmysle oslepenia.

Íris má centrálny, okrúhly, pohyblivý otvor, pupilu. Pupila sa môže pomocou dvoch

svalov zužovať alebo rozširovať. Obsah pigmentu pupily určuje jej farbu: Modré oči

sú menej pigmentované, hnedé oči sú silne pigmentované.

Vráskovcové teleso

Ciliárne teleso

Vráskovcové teleso umožňuje na jednej strane zmenu formy šošovky (pozri vyššie),

na druhej strane môže ovplyvňovať odtok komorového moku vďaka Schlemmovmu

kanálu (pozri vyššie). Vonkajšia vrstva vráskovcového telesa produkuje komorový

mok a odovzdáva ho do oka. Produkcia činí asi 2µl/min, takže trvá približne hodinu,

kým sa raz nahradí celý objem prednej a zadnej komory (125µl).

Cievovka

Chorioidea

Strednou vrstvou steny očnej gule je cievovka. Skladá sa prevažne z ciev a

predstavuje tak najviac prekrvené tkanivo telesa. Cievovka sa stará o výživu

vonkajšej sietnice. Svojou pigmentáciou zabraňuje rušivému rozptýlenému svetlu.

Sietnica

Retina

V sietnici ležia fotoreceptory, ktoré prijímaním svetelných a farebných podnetov

umožňujú videnie. Fotoreceptory sa delia na čapíky a tyčinky. Spolu 6,5 milióna

čapíkov slúži farebnému videniu cez deň, spolu 120 miliónov tyčiniek slúži čierno-

bielemu videniu v tme. Rôznymi miestami a nervovými vláknami v sietnici sa vedú

signály fotoreceptorov zrakovými nervami ďalej na zrakovú dráhu v mozgu. Centrum

sietnice, takzvaná makula alebo „žltá škvrna“, je funkčne najdôležitejšou časťou

sietnice. Makula je zodpovedná za rozkladaciu schopnosť a za farebné videnie. Tu je

najvyššia hustota receptorov, pokladá sa za oblasť najostrejšieho videnia.

Zrakový nerv

Cca. 1,2 milióna nervových vlákien sa stretáva v hlave zrakového nervu. Krátkym,

okrúhlym, sitovým otvorom v sietnici vystupujú vo zväzkoch a spájajú sa do

zrakového nervu. Zrakový nerv prebieha 25 až 40 milimetrov v očnej dutine a 10 až

15 milimetrov v lebke pred tým, ako sa oba zrakové nervy spoja a krížia, aby potom

spolu vústili do mozgu.

Astigmatizmus

Prehľad

Pod astigmatizmom rozumieme poruchu videnia, ktorá j

spôsobená nepravidelným zakrivením rohovky. To ved

ku skreslenému obrazu na sietnici, a tým k neostré

videniu. Astigmatizmus je väčšinou vrodený, ale môžu

ho spôsobovať aj jazvy po poraneniach rohovky. O

lekár môže presne určiť stupeň astigmatizmu a

príčiny sa na korektúru hodia okuliare alebo – pri ťaž

poškodení rohovky – transplantácia rohovky. Dôle

včasné zistenie a liečba astigmatizmu, aby sa zabránilo slabozrakosti.

e

ie

mu

čný

podľa

kom

žité je

Základné informácie

„Astigma“ znamená asi toľko ako „bez bodu“. Pri astigmatizme ide o anomáliu

tnici

Príčiny

zakrivenia lámavého prostredia, pri ktorej sa objekt v tvare bodu zobrazí na sie

ako čiara resp. tyčinka. (Pozri aj fyzikálne predpoklady). Povrch rohovky nie je v

tomto prípade guľatý – ako za normálnych okolností -, ale v jednej rovine sa láme

silnejšie než v rovine, ktorá je na ňu kolmá. V takýchto prípadoch možno povrch

rohovky porovnať napr. k elipsoidom, ako napr. s vajíčkom. Preto nie je v jednom

ohnisku možné zobrazenie objektu, ktoré je potrebné pre dobré zobrazenie.

Rozlišuje sa medzi pravidelným a nepravidelným astigmatizmom.

Pri pravidelnom astigmatizme existuje, ako bolo opísané vyššie, nepravidelná

vertikálnej rovine,

odľa

ota sa takmer vôbec nemení.

d jazvy na rohovke alebo

denú

u

ty,

obené operačne podmieneným pretiahnutím.

môže astigmatizmus diagnostikovať a jeho rozsah kvantitatívne určiť

pomocou špeciálnych prístrojov.

pravidelného astigmatizmu nastáva okuliarami so špeciálne brúsenými

cylindrickými sklami alebo aj vhodnými kontaktnými šošovkami.

o

postihnutí, nechať

lomivosť vo 2 kolmo stojacich meridiánoch (= rovinách). Keď sa vo

čiže kolmej na pozdĺžnu os tela, láme silnejšie než v horizontálnej rovine, čiže p

pozdĺžnej osi tela, hovorí sa o astigmatizme „podľa pravidla“, v opačnom prípade o

astigmatizme „proti pravidlu“. Astigmatizmus podľa pravidla je častejší a až do istého

stupňa (cca. 0,75 dpt) sa pokladá za fyziologický a nevedie k žiadnemu obmedzeniu

videnia. Predpokladá sa, že za tento astigmatizmus je zodpovedný tlak horného

viečka na rohovku.

Pravidelný astigmatizmus je spravidla dedičný, väčšinou čo sa týka jeho výšky a

smeru osí. Počas živ

Pri nepravidelnom astigmatizme je zakrivenie a lomivosť lámavého prostredia,

väčšinou rohovky, nepravidelné. Príčinou sú napríkla

nehomogénne zakalenia šošovky pri katarakte. Za zväčšujúci sa nepravidelný

astigmatizmus môže byť zodpovedný aj takzvaný keratokónus. Ide pritom o vro

chybu rohovky, ktorá sa prejavuje zväčšujúcim sa kužeľovitým vyklenutím stred

rohovky.

Prechodný astigmatizmus sa môže objavovať po operácii glaukómu alebo katarak

čo je spôs

Diagnóza

Očný lekár

Terapia

Korektúra

Korektúra astigmatizmu musí nastať už v rannom detstve, lebo inak treba počítať s

slabozrakosťou. Preto by mali najmä rodičia, ktorí sú týmto sami

svoje deti včas vyšetriť.

Nepravidelný rohovkový astigmatizmus nemožno korigovať okuliarami. Ak je stred

rohovky číry, čiže napr. bez jaziev, môže značné zlepšenie videnia priniesť tvrdá

kontaktná šošovka. Inak sa musí zvážiť transplantácia rohovky (keratoplastika).

V princípe je aj pri astigmatizme možná liečba laserom alebo operáciou. Pritom platia

tie isté obmedzenia ako pre krátkozrakosť. Každý operatívny zákrok, aj laserom,

môže viesť ku komplikáciám, ktoré môžu byť v najhoršom prípade spojené so stratou

oka alebo prinajmenšom zrakovej ostrosti. Okrem toho sa hlavne pri vyššom

astigmatizme nedá vždy presne vypočítať následná emetropia.

Prognóza

Astigmatizmus sa spravidla nemení.

Šedý zákal - Katarakta

Prehľad

Pod kataraktu alebo šedý zákal sa zahŕňajú očné choroby, ktoré sú charakteristické

zákalom očnej šošovky. Katarakta je na celom svete najčastejšou príčinou

oslepnutia, pričom v 90% prípadov ide o stareckú kataraktu. Katarakta ojedinelo

vzniká po poranení oka alebo po ožiarení, ako vedľajší účinok užívania liekov, pri

diabetes mellitus alebo je vrodená po vnútromaternicovej infekcii (napr. rubeola).

Symptómami sú pomaly rastúce poruchy videnia a silné príznaky oslepenia. Pacienti

v pokročilom štádiu okrem toho udávajú, že vidia ako cez mliečne sklo. Možnou

liečbou je operácia za lokálneho umŕtvenia, ktorá je spojená s malým operačným

rizikom a v súčasnosti má veľmi dobré výsledky.

Pacientka operovaná na šedý zákal, Neznámy

umelec, 19. storočie

Všeobecné informácie

Každá forma zakalenia očnej šošovky sa všeobecne nazýva kataraktou. Príčiny

katarakty sú mimoriadne hojné. Zďaleka však prevažuje starecká katarakta, ktorá sa

môže počas života objavovať bez zvláštnej príčiny. Existujú však rôzne formy

získanej katarakty, ktoré súvisia s určitými príčinami. Ku vzniku ochorenia tak môžu

viesť predchádzajúce poranenia oka, ožiarenie, napr. röntgénovým žiarením,

infračerveným žiarením alebo UV-žiarením, dlhodobo užívané lieky ako kortizón,

chronický zápal cievovky alebo systémové choroby ako diabetes mellitus. Katarakta

však nemusí vždy vzniknúť až v starobe človeka, môže byť i vrodená. V tomto

prípade možno často – nie vždy - nájsť príčiny: Obzvlášť obávanou je intrauterinná,

čiže vnútromaternicová infekcia (napr. rubeola); katarakta však môže byť aj dedične

podmienená.

Častosť

Katarakta predstavuje najčastejšiu príčinu oslepnutia na svete. To sa týka hlavne

rozvojových krajín, lebo operatívne zákroky tu kvôli zlej medicínskej infraštruktúre nie

sú takmer vôbec možné; prinajmenšom nie pre chudobnejšie vrstvy obyvateľstva.

Najčastejšou formou katarakty je s viac než 90 percentami starecká katarakta. V

Nemecku je na šedý zákal ročne operovaných asi 150 000 ľudí, v Berlíne je to okolo

9 000.

Symptómy

Pretože sa pri katarakte jedná o pomaly postupujúci proces, cíti sa pacient

„poškodený“ často až v neskorom štádiu. Okolie sa mu javí neostro a matne,

zahmlene a skreslene. Kontrasty strácajú na ostrosti, farby na žiarivosti. Niekedy

máva človek pocit, že pozoruje všetko ako cez mliečne sklo. Niektorí pacienti sa

najprv sťažujú na silne príznaky oslepenia, keď svieti slnko alebo pri protiosvetlení,

ako pri reflektoroch protiidúceho auta. Niektorí s radosťou zisťujú, že si zrazu

vystačia bez svojich okuliarí na čítanie. To je spôsobené zmenou vlastnosti šošovky

lámať svetlo, ktorá je zapríčinená zahmlením šošovky; postihnutý sa stáva

krátkozrakejším, čím sa najprv kompenzuje jeho starecká ďalekozrakosť. Niekedy sa

môžu objavovať aj zdvojené obrazy.

Diagnóza

Diagnóza katarakty je pre očného lekára jednoduchá a vyžaduje si spravidla len

vyšetrenie štrbinovou lampou, prípadne po medikamentóznom (kvapkami) rozšírení

zreničky. Štrbinová lampa umožňuje mikroskopické vyšetrenie vonkajšieho oka a

špeciálnym nasmerovaním svetla umožní aj optický rez okom, takže môžu byť dobre

posúdené zmeny rôznych štruktúr týkajúcich sa lokalizácie a hĺbkového rozsahu. Pri

rozvinutej katarakte sa pupila môže javiť ako biela. To je viditeľné už aj voľným okom.

V takomto pokročilom štádiu katarakty môže dochádzať napučaniu alebo

skvapalneniu šošovky s vystúpením častí šošovky do prednej komory, čím môže byť

spôsobený glaukóm. Preto by sa človek mal rozhodnúť pre liečbu skôr a nečakať až

do takéhoto stavu.

Pri vrodenej katarakte je mimoriadne dôležité to, aby sa diagnóza stanovila veľmi

skoro po pôrode, aby bola prognóza podľa možností dobrá a nedošlo k takzvanej

slabozrakosti postihnutého oka.

Terapia

Spoľahlivá medikamentózna terapia na odstránenie katarakty neexistuje. Na

dosiahnutie zlepšenia zrakovej schopnosti sa musí previesť operácia. Operácia

katarakty je dnes jedným z najistejších operačných postupov vôbec. Medzi všetkými

operáciami, či už vo všeobecnej chirurgii alebo v iných operatívnych disciplínach, je s

odstupom absolútnou špičkou na celom svete. Princípom operácie katarakty je

znovuobnovenie pôvodnej zrakovej ostrosti, a to odstránením zakalenej šošovky.

Riziká operácie šedého zákalu sú dnes tak malé, že sa už nemusí čakať na to, kým

je na odstránenie šošovky poskytnutá čisto lekárska indikácia. Doba operácie by sa

mala stanoviť podľa želania pacienta a jeho postihu v každodennom živote. Výnimku

predstavuje vrodená katarakta, pri ktorej sa čas operácie musí podľa možnosti zvoliť

čo najskôr po stanovení diagnózy. Operácia šedého zákalu sa spravidla robí pri

lokálnom umŕtvení. U skúseného operatéra často netrvá dlhšie než 15 až 20 minút. V

princípe existujú dve rôzne možnosti odstránenia šošovky: intrakapsulárna a

extrakapsulárna operačná technika.

Intrakapsulárne

Pri intrakapsulárnej metóde sa šošovka z oka odstráni kompletne spolu s jej

puzdrom. Táto technika sa používa už len zriedkavo, pretože možné komplikácie sú

tu častejšie než pri extrakapsulárnom odstránení šošovky. Táto metóda sa v prvom

rade používa vtedy, keď kontraindikácie hovoria proti extrakapsulárnej metóde.

Extrakapsulárne

Pri extrakapsulárnej operácii sa otvorí predné puzdro šošovky, aby sa vzápätí

odstránilo vnútro šošovky, pričom chirurg necháva zachovanú zadnú stenu puzdra.

Tak oku ostane prirodzená bariéra medzi zadnou a prednou časťou oka.

Najmodernejšou formou extrakapsulárnej operačnej techniky je takzvaná

fakoemulzifikácia. Pri nej sa šošovkovité jadro ultrazvukom zmenší a vzápätí sa

odsaje.

Typy implantovaných šošoviek

Náhrada šošovky

Pretože sa s odstránením šošovky odstráni z oka časť jeho optického systému, musí

sa tento deficit opäť vyrovnať. Tu v princípe existujú tri možnosti: - okuliare po

operácii zákalu, - kontaktná šošovka a – intraokulárna šošovka (umelá šošovka

zasadená do oka). Posledná možnosť je najideálnejšia, pretože je najbližšia

prirodzeným podmienkam. Intraokulárne šošovky sa rozlišujú podľa svojho miesta

implantácie. Možno tak rozlišovať šošovky prednej komory, šošovky dúhovky a

šošovky zadnej komory, ktoré sa zas diferencujú podľa šošoviek s fixáciu puzdra

alebo fixáciou sulcusu. Implantácia šošovky zadnej komory do slzného vaku puzdra

predstavuje v súčasnosti pri operácii šedého zákalu jednu z možných metód. Vo

výnimočných prípadoch však táto forma operácie nie je možná, takže vtedy sa musí

siahnuť po alternatívach. Intraokulárne šošovky sú väčšinou z poly-metyl-metakrylátu

(PMMA), čo zodpovedá viac známemu plexisklu. Často sa zasadzujú aj umelé

šošovky zo silikónov a hydrogélov. Pretože sú umelé šošovky nehybné, nemôžu

prevziať funkciu ľudskej šošovky, a to akomodáciu. Preto sú aj po operácii šedého

zákalu potrebné okuliare, spravidla hlavne na čítanie. Preto výrobcovia medzičasom

vyvinuli okrem pôvodných šošoviek s jedným výkonom lomu aj šošovky s dvomi

alebo viacerými ohniskami, takzvané multifokálne šošovky. V každodennom živote si

človek potom často vystačí aj bez okuliarov, nevýhodou však môžu byť zvýšené

príznaky oslepenia a znížená zraková ostrosť pri kontrastoch. Implantovaná šošovka

ostáva v oku celý život, preto sa neskôr nemusí nahrádzať resp. vymieňať.

Po operácii kataraktu je počas nasledujúcich týždňov nutné značne dbať na

nasledovné:

• nijaká fyzicky ťažká práca • žiadny výkonový šport • žiadne chodenie do sauny • nechodiť plávať ani sa kúpať • žiadny tlak na oko • nové okuliare sa môžu prispôsobiť po cca. 4-6 týždňoch

Komplikácie operácie

S celkovou mierou 1 až 3 percent je pravdepodobnosť komplikácie spôsobenej

operáciou katarakty veľmi malá, a väčšinu komplikácii možno dobre liečiť. Extrémne

zriedkavé, ale veľmi obávané sú takzvané expulzívne krvácania počas operácie z

cievovky do vnútra oka alebo infekcia oka spôsobená zavlečenými choroboplodnými

zárodkami, ktorá sa objavuje v prvých dňoch po operácii. Častejšie sa pooperačne

vytvára takzvaná druhotná katarakta. Tá sa vyskytuje výlučne pri extrakapsulárnej

operačnej metóde, lebo ide o zakalenie zadného puzdra šošovky, ktoré ostalo v oku.

Druhotnú kataraktu možno väčšinou odstrániť laserovou liečbou tým, že sa laserom

urobí do zadného puzdra otvor.

Prognóza

Ak neexistujú žiadne ďalšie ochorenia oka, sú vyhliadky na znovuobnovenie celkovej

zrakovej ostrosti vďaka operácii veľmi dobré. Miera komplikácii operácie šedého

zákalu je veľmi malá. Pri operácii vrodenej katarakty je prognóza závislá aj od doby

operácie, lebo je tým ovplyvnený aj stupeň slabozrakosti. Pri jednostrannej vrodenej

katarakte je nebezpečenstvo slabozrakosti veľmi vysoké, takže operácia tu musí

nastať veľmi skoro. Už existujúca slabozrakosť, ktorá sa vytvára už v prvých

týždňoch života, sa nedá viac ovplyvniť ani neskoršou operáciou katarakty.

Profylaxia

Dodnes neexistujú žiadne spoľahlivé opatrenia, ktoré by mohli vytvoreniu katarakty

zabrániť alebo ju spomaliť. Pri vzniku katarakty zohráva s istotou úlohu množstvo

faktorov. Ide však hlavne o proces starnutia.

Zelený zákal (Glaukóm)

Prehľad

Poruchou odtoku komorového moku

dochádza k zvýšeniu tlaku v oku

Pod glaukóm sa zahŕňajú ochorenia očí,

ktoré - spravidla zvýšeným vnútroočným

tlakom - poškodzujú zrakový nerv a pri

nedostatočnej terapii môžu viesť k

výpadku zorného poľa a k oslepnutiu.

Spolu na toto ochorenie trpí približne 1 %

obyvateľstva, pričom riziko značne stúpa

vo vyššom veku. Nebezpečné je hlavne

to, že ochorenie sa najprv vyvíja pomaly

a nepozorovane. Od 40. roku života sa

odporúča pravidelné vyšetrenie kvôli

včasnému zisteniu glaukómu.

Najčastejší je primárny glaukóm s otvoreným uhlom, ktorý po dlhú dobu nespôsobuje

žiadne ťažkosti; ak sa však zistí včas, dá sa veľmi dobre liečiť očnými kvapkami.

Ďalšími formami je akútny glaukóm, ktorý predstavuje naliehavý prípad a ktorý môže

veľmi rýchlo viesť k oslepnutiu, ako i vrodený glaukóm a sekundárny glaukóm ako

následok iného ochorenia očí. Ak očné kvapky nestačia, nasleduje liečba laserom

alebo operáciou.

Definícia/Príčiny

Glaukóm (= zelený zákal) je súhrnným pomenovaním pre rôzne ochorenia oka, ktoré

majú väčšinou spoločné tri charakteristiky:

• zvýšený vnútroočný tlak • výpadok zorného poľa • exkavácia papily so stratou hmoty (atrofia) zrakového nervu

Vo väčšine prípadov zohráva ako príčina vzniku glaukómu značnú úlohu zvýšenie

vnútroočného tlaku. Poruchami odtekania komorového moku do takzvaných

komorových uhlov oka dochádza k nerovnováhe medzi ustavičnou produkciou v

ciliárnom telese a odtekaním. Tekutina sa hromadí v oku, tlak sa zvyšuje. Tento

zvýšený vnútroočný tlak poškodzuje hlavne citlivé zrakové nervy. Poškodené

nervové tkanivo už nemôže podávať mozgu všetky informácie a dochádza k

výpadkom zorného poľa, ktoré sú pre glaukóm typické.

Pretože však existujú aj pacienti s glaukómom, ktorí majú normálny vnútroočný tlak,

hovorí sa aj o ďalších faktoroch ako o príčinách jeho vzniku. Istú úlohu tu tak môžu

napríklad zohrávať poruchy prekrvenia zrakových nervov a sietnice. Do úvahy by

potom prichádzali cievne ochorenia a príliš vysoký alebo príliš nízky krvný tlak.

Zvyčajne sa rozlišujú štyri rozličné formy glaukómu:

• primárny glaukóm s otvoreným uhlom • primárny glaukóm s uzavretým uhlom (= akútny glaukóm/ glaukómový záchvat) • sekundárny glaukóm, zvýšenie vnútroočného tlaku ako následok iného ochorenia oka

alebo celkového ochorenia

Častosť a rizikové faktory

Glaukóm je v priemyselných krajinách jednou z najčastejších príčin oslepnutia. Podľa

odhadu trpí na glaukóm 1 % obyvateľstva alebo je prinajmenšom vytvorením

glaukómu silne ohrozené. Najčastejšou formou glaukómu je primárny glaukóm s

otvoreným uhlom. Postihovaní bývajú predovšetkým starší ľudia. Častosť ochorenia

je v skupine 70-80-ročných minimálne osemkrát tak vysoká ako v skupine 30-40-

ročných. Pri glaukóme s otvoreným uhlom zohrávajú spolu úlohu nasledovné rizikové

faktory:

• vek nad 65 rokov • častý výskyt v rodine • diabetes mellitus • ochorenia kardiovaskulárneho aparátu • ťažké očné zápaly • silná krátkozrakosť • liečba kortizónom

Muži a ženy bývajú v mladšom veku postihovaní glaukómom rovnako často. Akútny

glaukóm sa môže v princípe objavovať v každom veku, avšak častosť s vyšším

vekom rastie. Ženy sú pritom v starobe postihované o niečo častejšie než muži.

Dôležité rizikové faktory sú:

• príliš krátka očná guľa, ktorá sa často objavuje pri hypermetropii (ďalekozrakosti) • častý výskyt v rodine

Primárny kongenitálny glaukóm sa vyskytuje zriedkavo a za normálnych okolností sa

objavuje v prvých rokoch života. Existuje pritom značná dispozícia, presný spôsob

dedičnosti však zatiaľ nie je presne známy.

Symptómy

Primárny glaukóm s otvoreným uhlom prebieha dlho asymptomaticky, čiže bez toho,

aby ho postihnutý spozoroval. V typických prípadoch sa nevyskytujú ani žiadne

bolesti. Pri vysokom vnútroočnom tlaku sa však kvôli takzvanému epitelovému

edému môžu objavovať farebné kruhy alebo dvory okolo svetelných zdrojov. Pod

epitelovým edémom rozumieme nahromadenie tekutiny v najvrchnejšej vrstve

rohovky. V neskoršom priebehu dochádza k defektom zorného poľa až k úplnému

oslepnutiu.

Akútny glaukóm sa vyznačuje tvrdým, červeným okom so zreničkou nereagujúcou na

svetlo a je spojený s bolesťami a poruchami videnia. Často možno pozorovať aj

všeobecné symptómy ako bolesti hlavy, nevoľnosť a vracanie. Primárny kongenitálny

glaukóm je u postihnutých detí nápadný slziacimi očami citlivými na svetlo a

kŕčovitým sťahom viečok. Pri veľmi veľkých očiach dojčiat vzniká naliehavé

podozrenie a bezpodmienečne by sme sa mali poradiť s odborným lekárom.

Sekundárny glaukóm môže byť podľa existujúceho ochorenia bez symptómov alebo

môže byť spojený so všetkými predtým opísanými symptómami.

Diagnóza

Primárny glaukóm s otvoreným uhlom

Pre spoľahlivú diagnózu primárneho glaukómu s otvoreným uhlom je v každom

prípade dôležité posúdenie vnútroočného tlaku, zorného poľa a papily zrakového

nervu. Niekedy sú na diagnostikovanie glaukómu potrebné dlhoročné kontroly

priebehu s dokumentáciou všetkých nálezov.

Akútny glaukóm

Rozhodujúcim príznakom existencie akútneho glaukómu sú hore uvedené

symptómy. Očný lekár môže diagnózu potom ľahko potvrdiť meraním vnútroočného

tlaku a vyšetrením predných segmentov oka ako i komorového uhla oka.

Primárny kongenitálny glaukóm

Spoľahlivá diagnóza primárneho kongenitálneho glaukómu môže byť často

stanovená len vyšetrením postihnutého dieťaťa v narkóze.

Sekundárny glaukóm

Pri sekundárnych glaukómoch stojí diagnosticky v popredí zvýšený vnútroočný tlak.

Diagnóza potom vyplýva z existujúcich ochorení.

Horná hranica vnútroočného tlaku je cca. 21-23 mm Hg (Hg = ortuť). S vyšším

vekom môže tlak tendenčne stúpať. Treba spomenúť, že napriek vnútroočnému

tlaku, ktorý je v hraniciach normy, môže existovať glaukóm. V týchto prípadoch je

vnútroočný tlak síce štatisticky v hraniciach normy, individuálne je však pre

postihnuté oko príliš vysoký a spôsobuje náležité poškodenia. Na druhej strene

nemusí zvýšený tlak nevyhnutne znamenať glaukóm. V tomto prípade je individuálna

hranica tolerancie príslušného oka vyššia než normálne.

Terapia

Na prvom mieste pri liečbe zameranej na zníženie vnútroočného tlaku stojí pri

primárnom glaukóme s otvoreným uhlom medikamentózna terapia. Pri

nasadzovaných liekoch ide pritom spravidla o očné kvapky. K dispozícii sú rôzne

skupiny účinných látok, ktoré sa môžu aj kombinovať. Pri nedostatočnej

medikamentóznej terapii sa v niektorých prípadoch možno pokúsiť o laserovú liečbu.

Efekt zníženia tlaku je však len malý a nie je trvalý. Vtedy je alternatívou operácia. Pri

operácii, ktorá sa spravidla robí v lokálnej narkóze, sa vytvorí umelý odtok pre

komorový mok.

Akútny glaukóm je núdzovým prípadom a musí sa ihneď liečiť. Primárne nasleduje

medikamentózne zníženie vnútroočného tlaku s následnou operáciou (alternatívne

laserom). Liečba kongenitálneho glaukómu nastáva vždy operatívne. Liečba

sekundárneho glaukómu závisí od existujúceho ochorenia, nastáva však v podstate

podľa hore uvedených princípov.

Profylaxia

Čo sa týka primárneho glaukómu s otvoreným uhlom sa od 40. roku života každému

človeku odporúča profylaktické vyšetrenie u očného lekára vrátane merania

vnútroočného tlaku minimálne raz za tri roky, aby sa prípadne mohlo včas začať s

liečbou na zníženie tlaku. Rizikoví pacienti by mali na preventívne lekárske

prehliadky chodiť ešte častejšie. Pacienti, ktorí už raz utrpeli nejakú pomliaždeninu

alebo iné poranenie oka, by si mali pravidelne raz za rok nechávať merať očný tlak

ešte dlho, lebo takýmto poranením môže dochádzať k sekundárnemu glaukómu. U 5

až 10 % všetkých ľudí vedie dlhšia liečba očnými kvapkami obsahujúcimi kortizón

alebo inými kortizón obsahujúcimi liekmi k takzvanému kortizónovému glaukómu ako

osobitnej forme sekundárneho glaukómu. Preto by sa príslušní pacienti mali podrobiť

kontrole očného tlaku.

Prognóza

V princípe treba vychádzať z toho, že každý glaukóm, ktorý sa nelieči, vedie k

oslepnutiu postihnutého oka. Už vzniknuté poškodenie sa napriek intenzívnej terapii

nedá viac odstrániť. Pri primárnom glaukóme s otvoreným uhlom ide o chronický

chorobný proces, ktorý prebieha skôr pomaly, a síce až roky alebo dokonca

desaťročia. Tento proces je možné vhodnou terapiou zastaviť alebo spomaliť.

Neliečený akútny glaukóm vedie väčšinou k rýchlemu oslepnutiu. Ak sa však zistí

včas a ak sa adekvátne lieči, má veľmi dobrú prognózu. Napriek včasnej liečbe

kongenitálneho glaukómu ostáva často čiastočné poškodenie so znížením zrakovej

ostrosti, pričom úplnému oslepnutiu možno väčšinou zabrániť. Prognóza

sekundárneho glaukómu závisí od existujúceho ochorenia.

Poruchy farebného videnia, farbosleposť

Prehľad

V princípe sa pri poruchách farebného videnia rozlišuje slabozrakosť a farbosleposť

na rôzne farby. Najčastejšie poruchy farebného videnia sú vrodené a zdedené, sú

častejšie u mužov než u žien a týkajú sa zelenej farby. Vyšetrením pomocou

kolorimetrickej schémy možno spravidla dobre odlíšiť človeka, ktorý nie je schopný

farebného videnia od človeka s normálnym farebným videním. Terapia alebo

profylaxia väčšiny porúch farebného videnia neexistuje.

Kolorizačné schémy na kontrolu farebného videnia

Všeobecné informácie

Za bezchybnú schopnosť rozlišovania farieb sú zodpovedné takzvané čapíky (isté

zmyslové bunky) sietnice. Čapíky môžu ako zmyslový vnem vnímať svetelné lúče s

vlnovou dĺžkou približne medzi 760 nm (červené) a 380 nm (modré). V čapíkoch sú

tri rôzne zrakové substancie, ktoré sú podľa vlnovej dĺžky dopadajúceho svetla

rôznym spôsobom stimulované a ktoré vedú k rozličným farebným vnemom v mozgu.

Zmiešaním troch základných farieb – červenej, zelenej a modrej vznikajú v mozgu

všetky farebné odtiene spektra.

Existujú rôzne druhy a rôzny rozsah porúch farebného videnia. Rozlišuje sa

slabozrakosť pri farebnom videní a farbosleposť na rôzne farby.

Častosť

Najčastejšie poruchy farebného videnia sú vrodené a dedia sa dedičnosťou viazanou

na pohlavie tak, že je značne viac postihnutých mužov (približne 8 % všetkých

mužov) než žien (približne 0,4 % žien).

Najčastejšie sa vyskytuje slabozrakosť na zelenú farbu (50 % prípadov),

nasledovaná deuteranopiou (25 %), protanopiou (15 %) a slabozrakosťou na

červenú farbu (10 %). Poruchy v oblasti modrej farby sú veľmi zriedkavé, rovnako

ako aj úplná farbosleposť.

Príčiny

Poruchy farebného videnia sú väčšinou vrodené a zdedené. Existujú však aj získané

poruchy farebného videnia, ktoré sa prejavujú napr. jedno- alebo obojstrannými

obmedzeniami vonkajšieho ohraničenia zorného poľa na farby alebo centrálnymi

výpadkami farieb. To sa môže vyskytovať pri rôznych ochoreniach sietnice alebo

zrakového nervu. Žlté videnie môže byť vyvolané príznakmi otravy určitými látkami

alebo liekmi.

Symptómy

Podľa existujúcej príčiny mávajú pacienti viac alebo menej prejavujúce sa poruchy

farebného videnia, ktoré spravidla spočívajú v oblasti červenej a zelenej farby. Ťažké

môže byť hlavne rozlišovanie červenej a zelenej. Čisto zelený farebný vnem vnímajú

títo pacienti ako sivastý. Pri veľmi zriedkavej forme úplnej farbosleposti nemožno

vnímať žiadne farby, ale len rozdiely v jase.

Pri získanej farbosleposti môžu byť – v závislosti od existujúceho ochorenia –

obmedzené aj iné funkcie, ktoré sa vtedy prejavujú napr. svetloplachosťou,

obmedzenou zrakovou ostrosťou alebo poruchou zorného poľa.

Diagnóza

Orientačná kontrola vnímania farieb môže byť prevádzaná pomocou rôznych

kolorizačných schém. Tieto schémy obsahujú čísla skladajúce sa z rôznych

farebných škvŕn na rovnako škvrnitom, inofarebnom ale jasovo rovnakom podklade.

Ľudia neschopní vnímania farieb ich sčasti nerozoznávajú. Zistenie, ktoré číselné

vzorky neboli správne prečítané, umožňuje isté závery o druhu existujúcej poruchy

farebného videnia.

Dôkladné vyšetrenie zmyslového vnímania farieb, ktoré je dôležité v určitých

pracovných odvetviach, hlavne v doprave, môže byť vykonávané len na istom

prístroji, takzvanom anomaloskope, zmiešaním a porovnaním spektrálnych svetiel.

Diagnostikovaná osoba sa pritom pozerá cez rúrku na skúšobnú platničku rozdelenú

na dve časti, ktorej dolnú polovicu tvorenú červenou a zelenou farbou na skrutke,

musí nastaviť tak, že zodpovedá hornej žltej polovici. Pri istej poruche farebného

videnia pacient nevie vytvoriť zosúladenie oboch polovíc.

Terapia

Pri vrodených poruchách farebného videnia nie je možná žiadna terapia. Ak existujú

iné ochorenia oka, mali by sa, ak je to možné, liečiť. Do úvahy pritom podľa okolností

prichádzajú silne tónované sklá, zväčšujúce optické pomôcky alebo očné kvapky na

zúženie zrenice oka.

Prognóza

Pri vrodených poruchách farebného videnia ide o trvalý nález. Všetky ostatné

funkcie, ako napr. zraková ostrosť, nie sú pritom ohrozované ani ovplyvňované. Pri

iných existujúcich ochoreniach závisí prognóza vždy aj od nich.

Profylaxia

Nie je známa žiadna profylaxia. Pri dedičnej poruche farebného videnia si možno pri

genetickom poradenstve nechať zistiť, s akou pravdepodobnosťou sa bude

ochorenie prenášať na potomkov.

Onchocerkóza, „riečna slepota“

Prehľad

Onchocerkóza je chronické ochorenie vyvolávané vlasovcami (filáriami), ktoré je

veľmi ďaleko rozšírené v Afrike a vyskytuje sa aj v Strednej a Južnej Amerike. Filárie

sa prenášajú bodnutím komára, ktorý sa rozmnožuje v blízkosti riek. Larvy

(mikrofilárie) sa potom vyvíjajú v hostiteľoch, v tomto prípade v ľudskom tele, na

pohlavne zrelé parazity, ktoré sa potom prednostne zahniezdia v podkožnom tkanive

a vedú v koži k tvorbe uzlíkov.

Putovaním lymfatickými štrbinami sa môžu v tele rozšíriť a dostať sa aj do oka,

pričom bez liečenia dochádza v 10 % prípadov k oslepnutiu. Liečbou Ivermectínom

sa môže napadnutie mikrofiláriami značne znížiť. Profylaxia pozostáva z boja proti

komárom, zo zabraňovania bodnturí komármi a užívaním Ivermectínu každých šesť

mesiacov.

Všeobecné informácie/definícia

Onchocerkóza, označovaná aj ako onchocerkiasis, patrí k filariózam, a prejavuje sa

najmä na koži a očiach („riečna slepota“). Filariózy sú ochorenia, ktoré sa môžu

vyskytnúť u ľudí a zvierat, a ktoré sú vyvolávané vlasovcami (filáriami). Tieto

vlasovce sa prenášajú hmyzom, ktorý požije larvy z kože alebo z krvi hostiteľa a po

období vývoja sa v hmyze prenesie na iného hostieľa.

Onchocerkóza sa vyskytuje v Strednej a Južnej Amerike, ako i v Afrike. V Strednej a

Južnej Amerike sa vychádza z napadnutia ca. 1 milióna ľudí. Ochorenie je však oveľa

častejšie pozorované v tropickej Afrike medzi 15° severnej a 15° južnej šírky. Táto

oblasť siaha od západnej cez centrálnu do východnej Afriky a zahŕňa Jemen. Tam sa

vychádza z ca. 50 miliónov chorých ľudí.

Pôvodca

Pôvodcom onchocerkózy je parazit Onchocerca volvolus. Dospelý samičí parazit

môže narásť až do 60 cm dĺžky, kým dospelý samčí parazit dosahuje dĺžku iba ca.

2,5 cm. Larvy (mikrofilárie) sú s 0,3 mm veľmi malé. Tak dospelé parazity, ako aj

mikrofilárie môžu prežiť mnoho rokov (viac než 17 rokov).

Cesta šírenia infekcie

Ochorenie je prenášané muche podobným druhom komárov. Tieto sa môžu vyvíjať

len v rýchlo tečúcich, okysličených vodách, čo viedlo k hovorovému označeniu

„riečna slepota“. Infikovaný komár odovzdáva larvy pri cicaní krvi, ktoré sa cez kožu

dostanú do väzivového tkaniva hostiteľa. Hostiteľom je v prvom rade človek, iné

primáty sú postihované značne zriedkavejšie. Počas mnohých mesiacov (10-20)

parazity dozrievajú k pohlavnej zrelosti.

Dospelé parazity sa prednostne ukladajú, zvinuté ako klbko, v podkožnom tkanive.

Pritom vznikajú uzlíky, ktoré môžu byť veľké až 5 cm a sú obklopené väzivovitým

púzdrom. Dospelá samička môže denne „porodiť“ až 1000 mikrofilárii. Tieto sa

pohybujú, často zvonku dobre viditeľné, v podkožnom tkanive a v lymfatických

cievach kože a môžu sa tak dostať až do oka.

Inkubačná doba

V priemere činí jeden rok, môže však trvať aj dlhšie. Inkubačná doba končí

objavením sa prvých mikrofilárií.

Symptómy

Príznaky ochorenia sú menej zjavné priamo z filárií samých, ako oveľa viac z

vyvolaných obranných reakcií ľudského hostiteľa. Sú závislé na miere napadnutia

filáriami a od individuálneho stavu obrany hostiteľa. Prvé príznaky ochorenia sa

nachádzajú na koži vo forme povrchových kožných vyrážiek so svrbiacimi

pupencami. Charakteristické sú až 5 cm veľké kožné uzlíky, obsahujúce parazity,

ktoré sa označujú aj ako onchocerkómy.

U pacientov v Afrike sa prevažne nachádzajú na trupe a končatinách, kým u

pacientov v Amerike sa skôr objavujú na hlave. Ako následok týchto, vo všeobecnosti

bezbolestných onchocerkómov, môže dôjsť k zápalu miazgových ciev a príležitostne

aj k lymfatickému edému. Pri dlhotrvajúcom napadnutí dochádza k poškodeniam

kože so stratou elasticity a poruchám pigmentu (leopardia koža). Ak sa mikrofilárie

dostanú do oka, môže dôjsť cez zápal očných spojoviek, resp. zápalu rohovky a ich

komplikácií k oslepnutiu.

Diagnóza

Mikroskopický dôkaz mikrofilárií sa darí v koži, buď v excidovanom (vyrezanom)

uzlíku alebo vo vzorke kože („skin-snips“). V oku sa mikrofilárie môžu dokázať

štrbinovou lampou. Serologické testy sú menej špecifické, môžu byť však

nápomocné pri menšom napadnutí. Ak by sa dôkaz mikrofilárií v koži nevydaril,

napriek tomu však odôvodnené podozrenie na infekciu existuje, môže nasledovať

provokačný test s dietylcabamazínom, ktorý spôsobuje alergické reakcie (pozor: Pri

predávkovaní existuje nebezpečenstvo anafylaktického šoku). Ako pri iných parazitmi

spôsobených ochoreniach je zjavné zvýšenie istých bielych krviniek(eozinofílií).

Kompikácie

Ca. 10 % pacientov oslepne bez liečby, pričom u väčšiny prípadov sú postihnuté obe

oči.

Terapia

Terapia by mala nastať „postupne“, pretože rýchle zničenie parazitov by mohlo viesť

k masívnemu zaťaženiu organizmu antigénom s nebezpečenstvom alergických

reakcií až k anafylaktickému šoku. Predtým odporúčaný dietylcarbazín sa čoraz viac

nahrádza ivermectínom, pretože nielen že účinkuje spoľahlivejšie, ale kvôli svojmu

pomalšiemu účinku vykazuje aj menšie vedľajšie účinky.

Jedinou dávkou ivermectínu sa napadnutie mikrofiláriami môže na niekoľko mesiacov

značne znížiť a síce az na 10 %! Jedna jediná dávka, podávaná každých 12

mesiacov, je pritom postačujúca. Onchocerkómy na hlave by mali byť odstránené

operatívne, aby sa zabránilo prechodu mikrofilárií do očí.

Letalita

Počas terapie sa môžu vyskytnúť život ohrozujúce anafylaktické reakcie. Samotné

ochorenie neprebieha letálne.

Profylaxia

Profylaxia v prvom rade pozostáva z boja proti komárom. Preto sú v semeništiach

nasadzované hlavne insekticídy. Na ochranu pred bodnutím komára sa odporúča

nosenie vhodného šatstva. Ivermectín pravdepodobne prevenčne pôsobí v

dávkovaní 150 µm, užívaný každých 6 mesiacov.