Strašidelné poviedky

výber z anglickej literatúry

Vybral a preložil Ján Kamenistý

Vybral © Ján Kamenistý 2002 Preklad © Ján Kamenistý 2002 Vydalo © Vydavateľstvo Motýľ 2002 Slovenské vydanie © Vydavateľstvo Motýľ 2002

ISBN 80-88978-7777

Strašidelná loď

Richard Middleton

Dedinka Fairfíeld leží na ceste do Portsmouthu, asi v polovici vzdialenosti medzi Londýnom a morom. Cudzinci, ktorí sa sem čírou náhodou občas zatúlajú, tvrdia, že je to príjemné, tak trochu staromódne miesto; my, čo tu žijeme, a nazývame ju domovom, nenachádzame na tomto mieste mimoriadne pekné nič, lenže akosi si nevieme predstaviť, že by sme mali žiť niekde inde. Obávam sa, že naše duše priveľmi poznačila krčma, kostol a zatrávnený rínok. V žiadnom prípade sa nám však vo Fairfielde nežije nijako pohodlne.

Pravdaže, londýnski meštiaci s ich obrovskými domami a hlučnými ulicami nás azda môžu nazývať vidieckymi neohrabancami, ak sa im tak zachce, ale práve preto je Fairfield oveľa lepšie miesto, kde žiť, ako Londýn. Doktor tvrdí, že vždy, keď musí ísť do Londýna, na dušu akoby mu zaľahla ťažoba z tých ozrutných domov, a to je rodený Londýnčan. Kým bol chlapec, žiť tam musel, ale teraz už vie, na čom je. Možno sa, páni, budete smiať - možno niektorí z vás zmýšľajú ako Londýnčania -, zdá sa mi však, že svedok ako on má väčšiu cenu ako vrece argumentov.

Nuda? Nuž, možno sa vám bude zdať, že tu naozaj vládne nuda, ale načúval som všetkým tým londýnskym historkám, ktoré ste dnes večer zo seba súkali, a ubezpečujem vás, vôbec sa nedajú porovnať s tým, čo sa deje vo Fairfielde. To preto, lebo máme svoj vlastný spôsob, akým premýšľame a akým si usporadúvame svoje záležitosti. Ak by sa jeden z tých vašich Londýnčanov ocitol v sobotu v noci na rínku, keď si duchovia chlapcov, čo zahynuli vo vojne, dávajú rande s dievčatami, ktoré ležia v hroboch na cintoríne, neubránil by sa zvedavosti, nevyhol by sa túžbe zamiešať sa do veci, lenže vtedy by sa strašidlá zdvihli a odobrali na nejaké pokojnejšie miesto. My

ich však nechávame na pokoji, nemiešame sa medzi ne, a preto je Fairfield miestom s najväčším množstvom duchov v celom Anglicku. Ja sám som videl muža bez hlavy, ako za jasného denného svetla sedí na okraji studne, a decká sa mu hrajú pri nohách, ako keby to bol ich vlastný otec. Dávam vám svoje slovo, duchovia vedia, kedy sa majú tak dobre ako živé ľudské bytosti.

Napriek tomu musím priznať, že to, o čom vám chcem porozprávať, je príbeh čudnejší, než býva zvykom dokonca aj v našich končinách, kde sa tri svorky strašidelných psov preháňajú po celý rok po dedine a kováčov prastarý otec celú noc podkúva kone mŕtvych džentlmenov. Je to čosi, čo by sa v Londýne nestalo, lebo tam by sa zakaždým ktosi do čohosi zamiešal, kým náš kováč tu leží v pokoji a spí si ako malé jahňa. Raz, keď ho rozbolela hlava, nakričal na duchov, aby nerobili taký hluk, a ráno našiel na nákove starú guineu - ako ospravedlnenie. Má ju teraz na retiazke od hodiniek. Musím však pokračovať vo svojom rozprávaní; ak začnem rozprávať o čudách, čo sa dejú vo Fairfielde, raz neviem, kedy skončiť.

Všetko sa to udialo za veľkej búrky na jar v deväťdesiatom siedmom. V tom roku sme tu mali dve veľké hrmavice. Táto bola prvá, a ja sa na ňu veľmi dobre pamätám, pretože hneď ráno som uvidel, ako zdvihla striešku môjho chlieva a preniesla ju vdovici do záhrady tak poľahky ako detského šarkana. Keď som nazrel ponad živý plot, vdova - bola to vdova po Tomovi Lamportovi - okopávala záhon so žeruchou. Chvíľu som ju sledoval, potom som sa pobral k Líške a hroznu porozprávať hostinskému, čo mi povedala. Hostinský sa zasmial, lebo bol ženatý a so sexom nemal nijaké problémy. „Mne zasa," povedal „búrka priviala čosi na pole. Myslím, že je to nejaká loď."

Prekvapilo ma to, ale on mi vysvetlil, že je to len strašidelná loď a kapuste neublíži. Hádali sme sa, kde asi loď vyhodilo na breh, či azda pri Portsmouthe, potom sme prešli v reči na iné.

Dole na vikariáte ležia dva veľké kusy bridlice a na Lumleyho lúke zvalilo veľký strom. Bola to zriedkavá búrka.

Víchor akoby rozvial naše strašidlá po celom Anglicku. Vracali sa celé dva dni na ochromených koňoch a s boľavými nohami, a boli náramne rady, že sú späť vo Fairfielde. Niektoré sa vliekli hore ulicou a plakali ako malé deti. Najväčší veľkostatkár vyhlásil, že prastarý otec jeho pradeda nikdy nevyzeral taký na smrť dobitý, a to ho dobili v bitke pri Naseby. Veľkostatkár je pritom vzdelaný človek.

Ak sa to tak vezme, s následkami búrky sme sa vyrovnávali celý týždeň, a potom som jedného popoludnia stretol na rínku hostinského. Mal ustarostenú tvár. „Bol by som rád, keby si sa na tú loď, čo mám na poli, pozrel," povedal mi. „Zdá sa mi, že priveľmi zaľahla kapustu. Neviem zniesť pomyslenie, čo mi povie žena, keď to uvidí."

Vybral som sa s ním, a na tom poli skutočne stála loď, ale taká, akú človek dobrých tristo rokov na mori nevidel. Stála uprostred kapusty. Natretá bola na čierno, trup mala bohato vyrezávaný a v zadnej časti bolo arkierové okno hľadiace na celý svet, veľké ako statkárova prijímacia izba. Na palube bolo veľa malých čiernych diel, ktoré vykúkali zo strieľní, a na oboch koncoch ju ku dnu pútali dve kotvy. Na pohľadniciach som videl azda všetky divy sveta, ale ešte nikdy som nevidel nič, čo by sa vyrovnalo tomuto.

„Na loď duchov sa mi zdá priveľmi masívna," povedal som, keď som videl, ako sa tvári hostinský.

„Povedal by som, že to nie je ani ryba ani rak," povedal tváriac sa záhadne. „Ale padlo jej za obeť aspoň päťdesiat kapustných hláv a moja žena bude chcieť, aby sme ju stadiaľto odstránili." Podišli sme až celkom k lodi a dotkli sme sa jej boku. Drevo bolo tvrdé ako na naozajstnej lodi. „Mnohí ľudia v Anglicku by sa nazdali, že je to veľmi čudné," povedal.

Neviem toho o strašidelných lodiach veľa, ale povedal by som, že ten koráb vážil dobrých dvesto ton, a zdalo sa mi, že sa

sem nasťahoval natrvalo, a tak mi prišlo hostinského ľúto. Bol to predsa len ženatý muž. „Všetky kone z Fairfieldu ju z mojej kapusty nevytiahnu," povedal mračiac sa.

V tej chvíli sme začuli šramot na palube. Keď sme zdvihli zrak, zbadali sme, že z kabíny na prove vyšiel akýsi muž, ktorý hľadí na nás dole. Pohľad mal mierumilovný. Mal na sebe čiernu rovnošatu so zájdeným zlatým lemovaním a na boku mal veľký tesák zastrčený do mosadznej pošvy. „Som kapitán Bartholomew Roberts," povedal pokojným hlasom, „a priplával som sem po nováčikov. Zdá sa, že cestou do prístavu som si kúsok nadplával."

„Do prístavu?" zvolal hostinský. „Ocitli ste sa osemdesiat kilometrov od mora."

Kapitán Roberts nepohol brvou. „Naozaj toľko? Och," povedal pokojne. „Napokon, na tom nezáleží."

Hostinského to očividne napálilo. „Nechcem sa správať ako zlý sused," poznamenal, „ale bol by som radšej, keby ste neboli so svojou loďou zakotvili práve na mojom poli. Viete, moja žena si na tejto kapuste zakladá."

Kapitán vybral z krásnej zlatej škatuľky, ktorú vytiahol z vrecka, trochu šnupavého tabaku a prsty si vyberaným spôsobom utrel do hodvábnej vreckovky. „Zdržím sa tu len niekoľko mesiacov," povedal, „ale ak ubezpečenie o mojej hlbokej úcte vašu dobrú pani upokojí, budem nanajvýš spokojný," a s týmito slovami vytiahol z goliera kabáta veľkú zlatú brošňu a hodil ju hostinskému.

Hostinský sčervenel ako jahoda. „Nepopieram, má rada šperky," povedal, „ale toto je za pol vreca kapusty priveľa." Naozaj to bola krásna brošňa.

Kapitán sa zasmial. „Nezmysel, človeče," povedal, „to je vynútená kúpa, a vy si zaslúžite dobrú cenu. Už sa o tom nezhovárajme." Kývol nám na pozdrav, zvrtol sa na päte a vrátil sa do kajuty. Hostinský sa vracal po poli ako človek, ktorému čosi ťaží myseľ. „Tá búrka vyhodila na môj breh kus

šťastia," povedal. „Moja žena sa tej brošni náramne poteší. Je to viac ako kováčova guinea."

Deväťdesiaty siedmy rok bol jubilejný, bol to rok druhého výročia, viete, a my sme mali vo Fairfielde veľa práce, a tak sme nemali čas zapodievať sa strašidelnou loďou, hoci ani ináč nemáme vo zvyku miešať sa do vecí, čo sa nás netýkajú. Hostinský sa so svojím nájomníkom stretol raz či dvakrát, keď cez deň okopával kapustu, a hostinského žena zasa brošňu pyšne nosila každú nedeľu do kostola. Lenže my sme sa do vecí duchov miešali len neveľa, okrem istého bláznivého chlapíka, ktorý nepoznal rozdiel medzi duchom a človekom, úbožiatko nevinné! Na výročný deň však ktosi kapitánovi Robertsovi prezradil, prečo zvonia zvony, a on ako lojálny Angličan vytiahol na sťažeň zástavu a vypálil z diel. Naozaj vypálil z diel. Jedna z gúľ zvalila kôl v plote Johnstonovej ohrady, nikto si to však v takom čase radosti nevšímal.

Až keď sa oslavy pominuli, všimli sme si, že v starom Fairfielde nie je čosi s kostolným poriadkom. Prvý ma na to raz ráno u Líšky a hrozna upozornil obuvník. „Poznáš môjho praprastrýka?" spýtal sa ma.

„Ak máš na mysli Joshuu, toho tichého chlapíka," odpovedal som. Dobre som ho poznal.

„Tichého!" zvolal obuvník rozhorčene. „Ty vravíš, že je tichý! Domov chodí o tretej nadránom, a sťatý ako magistrát! Celý dom budí, taký robí hluk."

„Tak to teda nie je Joshua!" povedal som, pretože som ho dobre poznal ako jedno z najváženejších mladých strašidiel v dedine.

„Je to Joshua," nástojil obuvník, „a jednej noci, ak si nedá pozor, sa ocitne na ulici."

Takáto reč mnou namôjveru otriasla, pretože len nerád počujem, ako si ktosi uráža vlastnú rodinu, a navyše sa mi nechcelo uveriť, že by uvážlivý mladík, akým bol Joshua, pil. Lenže v tej chvíli prišiel do hostinca mäsiar Alwyn, a v takej

nálade, že ledva vládal vypiť svoje pivo. „To šteňa! To šteňa!" opakoval. Až o chvíľu nám s obuvníkom došlo, že hovorí o svojom predkovi, ktorý padol pri Senlacu.

„Vypijete si so mnou?" spýtal sa obuvník s nádejou, preto že my všetci, ak nás postretne nešťastie, holdujeme spoločnosti. Mäsiar zachmúrene prikývol.

„Ten mladý trkvas," povedal a na dúšok vypil svoju holbu. Po tom všetkom som mal uši nastražené. V celej dedine sa napokon v ten deň o inom ani nerozprávalo. Nebolo medzi mladými mužmi spomedzi všetkých strašidiel vo Fairfielde jediného, kto by sa nadránom nedovalil domov nacenganý. Stávalo sa mi, že som sa v noci prebúdzal, a počul som ich, ako sa tackajú okolo môjho domu a vyspevujú otrasné pesničky. Najhoršie bolo, že sme škandál nemohli ututlať, nezostal vnútri dediny. Ľudia bývajúci na Greenhille začali hovoriť o „odpornom Fairfielde" a svoje deti naučili o nás pesničku: „Strašný Fairfield, strašný Fairfield, hola, hola, bum! Nestačí tam chleba s maslom. Na raňajky rum, aj na obed rum, večerajte rum!" Nie že by sme si s takým čímsi robili v našej dedine ťažkú hlavu, ale, skrátka, nepáčilo sa nám to.

Pravdaže, čoskoro sme vystopovali, kam tá mládež chodí popíjať. Hostinského poriadne dožralo, že sa jeho nájomník vyfarbil tak nedobre, lenže jeho žena nechcela ani počuť o tom, že by sa mala rozlúčiť s brošňou, takže nemohol kapitánovi ani len naznačiť, že by mal z poľa vypadnúť. Lenže ako šiel čas, najprv bolo zle, potom horšie. Celý deň bolo vidieť mladých zvrhlíkov, ako na dedinských trávnikoch dospávajú prebdené noci. Takmer každé popoludnie sa k lodi prihojdal strašidelný voz s nákladom rumu, a hoci starší duchovia by sa už aj boli radi rozlúčili s kapitánovou pohostinnosťou, mladší boli ani z voza ani na voz.

A tak raz popoludní, keď som si trochu zdriemol, začul som, ako mi ktosi klope na dvere. Na prahu stál farár. Tváril sa vážne, ako človek, pred ktorým stojí úloha, ktorá sa mu vôbec

nepozdáva. „Idem sa pozhovárať s kapitánom o tom chľastaní v dedine, a bol by som rád, keby si tam šiel so mnou," povedal priamo.

Nemôžem povedať, že by som sa na tú návštevu tešil, a pokúsil som sa farárovi naznačiť, že napokon je to len stádo duchov, že na celom vlastne ani veľmi nezáleží.

„Či sú mŕtvi, či sú živí, som zodpovedný za ich správanie," povedal, „a budem si konať svoju povinnosť. Zastavím ten rozmáhajúci sa neporiadok. A ty pôjdeš so mnou, John Simmons."

A tak som išiel, pretože farár vedel ľudí presvedčiť.Išli sme k lodi. Už ako sme sa k nej blížili, videl som, ako

kapitán s potešením vdychuje na palube čerstvý vzduch. Len čo uvidel farára, zdvorilo sňal z hlavy klobúk, a ja môžem povedať, že mi odľahlo, keď som videl, že má ozajstnú úctu k sutane. Farár prijal jeho pozdrav a prehovoril dostatočne smelo. „Pane, rád by som s vami stratil slovo."

„Vystúpte na palubu, pane, poďte na palubu," pozval ho kapitán. Z hlasu mu bolo poznať, že vie, po čo sme prišli. Vyškriabali sme sa s farárom po rozhojdanom rebríku na palubu a kapitán nás zaviedol do veľkej kajuty na zadnej časti lode, kde bolo to veľké arkierové okno. Bolo to najkrajšie miesto, aké som v živote videl, plné zlatých a strieborných tanierov, mečov s rukoväťami vykladanými klenotmi, kreslami z vyrezávaného dubového dreva a s veľkými debnami, ktoré vyzerali, ako keby boli plné guineí. Dokonca aj kňaz bol zarazený a ani nezakrútil nesúhlasne hlavou, keď kapitán vyložil niekoľko strieborných pohárov a nalial nám do nich rumu. Ochutnal som, a nehanbím sa povedať, že ten dúšok celkom zmenil môj pohľad na vec. Na tom rume nebolo nič ani ryba ani rak, a ja som mal pocit, že by bolo smiešne zazlievať tým mladíkom, že takého nápoja vypili priveľa. Zdalo sa, že mi žily napĺňa medom a ohňom.

Kňaz vzápätí kapitánovi otvorene vysvetlil, o čo mu ide, ale

ja som veľmi nepočúval, čo hovorí; plne som sa zaoberal uchlipkávaním zo svojho pohára a pozeraním z okna na ryby, ktoré plávali nad hostinského kapustou sem tam. V tej chvíli sa zdalo najsamozrejmejším na svete, že sú tam, hoci potom som, pravdaže, pochopil, že je to dôkaz o strašidelnosti tej lode.

No dokonca aj v tej chvíli sa mi zdalo čudné, keď som videl plávať v ničom utopeného námorníka, ktorý mal vlasy aj bradu plnú bublín. Čosi podobné som vo Fairfielde videl prvý raz.

Po celý čas, čo som sa zaoberal nádherami hlbočiny, kňaz kapitánovi Robertsovi vykladal, ako v celej dedine nieto pokoja ani oddychu, a to kvôli prekliatej pijatike, a aký zlý príklad dávajú mladí starším duchom. Kapitán počúval veľmi pozorne, iba kedy tedy doložil slovko o tom, že chlapci sú chlapci a o tom, ako sa mladí muži musia vybúriť. Ale keď kňaz dorečnil, opäť nám nalial do strieborných pohárov a s okázalým gestom farárovi oznámil: „Bolo by mi ľúto, keby som mal pôsobiť ťažkosti tam, kde ma tak láskavo prijali. Určite rád počujete, že zajtra v noci zasa vyplávam na more. A teraz mi musíte pripiť na šťastnú cestu." A tak sme všetci vstali a so želaním všetkého dobrého sme mu pripili. Ten ušľachtilý rum pôsobil na moje žily ako horúci olej.

Potom nám kapitán poukazoval rozmanité kuriozity, ktoré si poprinášal zo sveta, a my sme nevychádzali z úžasu, hoci neskôr som sa nevedel presne rozpamätať, čo sme to vlastne videli. Potom som už s kňazom kráčal medzi riadkami kapusty a vykladal som mu o krásach hĺbok, ktoré som cez okno lode videl. Prísne ma napomenul: „Keby som bol tebou, John Simmons," povedal, „šiel by som rovno domov a do postele." Vedel, ako zaobchodiť s vecami, ktoré by sa neprihodili obyčajnému človeku, naozaj vedel, a ja som ho poslúchol.

Na druhý deň sa strhol vietor, dul mocnejšie a mocnejšie, až okolo ôsmej večer som počul akýsi hluk a vyzrel som do záhrady. Trúfam si povedať, že mi neuveríte. Aj mne sa to všetko zdá pritiahnuté za vlasy, ale vietor zdvihol slamenú

strechu môjho chlieva a hodil ju po druhý raz do vdovicinej záhrady. Pomyslel som si, že mi netreba čakať na to, čo všetko vdova na to povie, a tak som prešiel cez rínok do Líšky a hrozna, a vietor bol taký mocný, že som tancoval po špičkách ako dievča v lunaparku. Keď som dorazil do hostinca, hostinský mi musel pomôcť zatvoriť dvere; zdalo sa, akoby sa do nich zaprel tucet kôz, len aby mi zabránil vojsť dnu, ujsť pred búrkou.

„Je to riadna búrka," povedal čapujúc pivo. „Počul som, že na Dickory End vietor zvalil komín."

„Zvláštne, ako sa tí námorníci dozvedia, aké bude počasie," odpovedal som. „Keď nám kapitán povedal, že dnes v noci vypláva, myslel som si, že mu donesiem za kapucňu vetra, aby sa tá jeho loď dostala na more, ale teraz ho je naozaj nadostač."

„Veď hej," povedal hostinský, „naozaj dnes v noci dvíha kotvy, ale hoci sa ku mne zachoval veľmi štedro, pochybujem, že by to bola pre dedinu strata. Nepáčia sa mi pánkovia, ktorí si dajú voziť rum až z Londýna, namiesto aby pomohli miestnym obchodníkom prilepšiť si na živobytí."

„Ale ty tu predsa taký dobrý rum nemáš," povedal som, aby som ho vytočil.

Krk nad golierom mu sčervenel a ja som dostal strach, že som zašiel priďaleko. O chvíľu sa však spamätal. Zahundral.

„John Simmons," povedal, „ak si sem v tejto veternej noci prišiel trúsiť hlúpe reči, meral si cestu nadarmo."

Nuž, pravdaže, musel som si ho udobriť, chválil som jeho rum, a - nech mi nebesia odpustia - prisahal som, že je lepší ako kapitánov. Pretože chuť toho rumu neokúsili pery nijakého živého človeka, okrem mojich a farárových. Nakoniec som hostinského učičíkal, až sme si dali za pohárik z najlepšieho, aby sme overili jeho kvalitu.

„Skús, či je lepší, uvidíš!" kričal a obaja sme zdvihli poháre k ústam, aby sme ich na polceste zadržali a s úžasom sa na seba zahľadeli. Pretože vietor, ktorý vonku zavýjal ako rozhnevaný

pes, sa odrazu zmenil, zahúdol ako koledníci na Vianoce.„Celkom isto to nie je moja Martha," zašepkal hostinský;

Martha bola jeho prateta, ktorá žila v manzardke nad hostincom.

Podišli sme k dverám. Vietor vtrhol dnu s takou nástojčivou silou, že kľučka sa zaborila do omietky na stene, na ktorú narazila. V tej chvíli sme však nemysleli na vietor; nad našimi hlavami, rozšafne plávajúc medzi zmoknutými hviezdami, sa vznášala loď, ktorá strávila leto na hostinského poli. Strieľne a arkierové okno jasne svietili, z paluby sa ozýval spev a struny nástrojov. „Je preč," zavolal hostinský hlasom, ktorý prehlušil búrku, „a vzal so sebou pol dediny!" Zmohol som sa len na súhlasné kývnutie, lebo som nemal pľúca ako mechy na gajdách.

Až ráno sme boli schopní posúdiť silu búrky. Dedina bola plná škôd, ktoré ďaleko prevýšili odnesenú strechu môjho chlieva. Pravda je, že deti nemuseli lámať haluze, aby si na jeseň mohli naklásť ohník, pretože vietor ich nalámal toľko, že ich nevládali z lesa ponosiť. Mnoho našich duchov roznieslo po okolí, lenže tentoraz sa len málo vrátilo späť. Mládež odplávala s kapitánom; a odplávali nielen duchovia; chýbal aj slabomyseľný mladík, a my sme sa nazdali, že sa schováva kdesi na lodi alebo že sa dal najať ako steward. Nič lepšie sme vy dumať nevládali.

Dedina bola plná nárekov duchov-dievčat a lamentácií rodín, ktoré prišli o predkov. Chvíľu bolo všetko hore nohami, a najzábavnejšie na celom bolo, že najviac nariekali tí, čo si na mladíkov, ktorí po nociach robili najväčší hluk, predtým ťažkali. Nijako som nesympatizoval ani s obuvníkom ani s mäsiarom, ktorí obchádzali dedinu a všade vykladali, ako im mládenci chýbajú. Ľútosť vo mne budil skôr nárek úbohých osamelých dievčat, ktoré, len čo na dedinu padla noc, na rínku po mene privolávali svojich milencov. Nezdalo sa mi spravodlivé, že prišli o svojich milých už po druhý raz, po tom,

čo sa vzdali života, aby sa s nimi - hádam - spojili. Avšak ani duch ani živý človek nesmúti naveky, a o niekoľko mesiacov sme si zvykli, že tí, čo odplávali na lodi, sa už nikdy nevrátia, a už sme o tom viac neviedli reči.

A potom, jedného dňa, trúfam si povedať, že o niekoľko rokov, keď sa už na príhodu s loďou zabudlo, ktože sa to privliekol po ceste z Portsmouthu, ak nie slaboduchý mládenec, ktorý odplával s loďou a ktorý ani nečakal, aby zomrel, a zaživa sa stal prízrakom. Nikdy v živote ste takého mládenca nevideli. Na opasku mu visela veľká zhrdzavená šabľa. Po celom tele bol potetovaný najrozmanitejšími farbami a jeho tvár vyzerala takmer ako dievčenský vzorník. V ruke si niesol vreckovku plnú mušlí a starodávnych mincí neveľkej hodnoty. Zvláštne - zamieril priamo k studni pred matkiným domom a napil sa, ako keby ani nikde nebol.

Najhoršie na veci bolo, že sa vrátil rovnako hlúpučký, aký odišiel, a nech sme sa usilovali zo všetkých síl, nič múdre sme z neho nedostali. Nesúvislo čosi jachtal o tom, ako kohosi za trest pretiahli pod kýlom lode, ako rovnako za trest musel chodiť so zaviazanými očami po doske, aj o krvavých vraždách - o tom všetkom slušní námorníci nič nevedeli, preto sa mi zdalo, že kapitán bol skôr pirát ako slušný námorník. Lenže vytiahnuť z toho mládenca čosi rozumné bolo rovnako ťažké, ako zbierať višne z plánky. Porozprávať vedel iba o tom, ako sa plahočil z lode späť domov, a keď ste ho počúvali, mohli ste si pomyslieť, že v jeho živote sa prihodilo iba toto jediné. „Kotvili sme," vykladal, „pred ostrovom nazývaným Kôš kvetín, kde námorníci chytili niekoľko papagájov a my sme ich učili kliať. Hore a dole po palube, hore a dole po palube, a čo ich naučili, bolo strašné. Potom sme zdvihli zrak a uvideli sme stožiare španielskej lode blížiacej sa do prístavu. Už boli takmer v prístave, my sme preto hodili papagáje do mora a vyplávali sme do boja. A všetky papagáje sa utopili v mori a hovorili samé strašné veci." Taký to bol mládenec, nič, len

pomätené príhody s papagájmi, aj keď sme sa ho pýtali na tú bitku. A nebola nádej, že ho čomusi niekedy naučíme, pretože o dva dni po tom, čo sa vrátil, utiekol znova, a odvtedy ho viac nikto nevidel.

Taký je môj príbeh. Ubezpečujem vás, že to, čo sa udialo, deje sa vo Fairfielde jednostaj. Lod sa viac nevrátila, lenže ako ľudia starnú, akoby čoraz viac verili, že jednej búrnej noci pripláva ponad kopce so všetkými stratenými duchmi na palube. Nuž, keď príde, privítame ju. Je tu jedno dievča, duch, ktoré dodnes nezunovalo čakať na mládenca - azda sa jej vráti. Každú noc vychádza na rínok, napína zúbožený zrak, medzi hviezdami vyzerá svetlá na sťažňoch. Môžete ju nazvať vernou dievčinou a, myslím si, že máte pravdu.

Hostinského pole nezostalo po návšteve o nič menej úrodné, ale povráva sa, že kapusta, ktorá tu od tých čias rastie, má rumovú príchuť.

Závet veľkostatkára Tobyho

Sheridan Le Fanu

Nejeden pasažier, ktorý sa častejšie ocitol na starej ceste z Yorku do Londýna, ešte v časoch, keď sa cestovalo dostavníkmi, si určite pamätá, že keď tadiaľto šli do hlavného mesta povedzme v niektoré jesenné popoludnie, asi päť kilometrov na juh od mestečka Applebury a asi dva a pol kilometra pred starým hostincom U anjela bolo vídať veľký čiernobiely kaštieľ, ako tieto staromódne mrežami opletené usadlosti nazývali; bol polorozpadnutý, ošľahaný vetrami a dažďom, mal široké zamrežované okná - ich malé sklené tabuľky sa matne trblietali v lúčoch zapadajúceho slnka. Dom prudko kontrastoval s hustým porastom starodávnych brestov v pozadí. Široká cesta, zarastená ako cintorín pri kostole trávou a burinou a lemovaná dvoma radmi tých istých tmavých, starých a gigantických stromov — v náhrdelníku, ktorý vytvárali, bola kde-tu diera, lebo strom vyvalilo a ležal priamo na ceste - viedla k bráne.

Neraz som hľadel na túto ponurú cestu, čo nejavila ani najmenšie známky života, z londýnskeho dostavníka, ktorým som tadiaľto veľmi často cestoval. Zarážalo ma, aký stupeň opustenosti a skazy sa tu vystavuje ľudskému zraku na obdiv - chuchvalce trávy, ktorá sa zachytila v škárach schodov a kamenného obloženia okien, komíny bez dymu, nad ktorými krúžili kavky, neprítomnosť ľudí, života a všetkých jeho prejavov. Poľahky ste mohli prísť k záveru, že dom nikto neobýva a že ho ponechali napospas skaze. Tento starodávny dom sa nazýva Gylingden Hall. Vysoké kopce naokolo a starý les schovávajú toto miesto pred ľudskými zrakmi. Asi pol kilometra ďalej, ak sa vydáte po ceste, v skupinke melancholicky pôsobiacich stromov nájdete ukrytú malú, rozpadávajúcu sa románsku kaplnku, ktorá odnepamäti slúži za

miesto posledného odpočinku rodiny Marstenovcov. Aj kaplnka má svoj podiel na celkovom zániku a zmare, ktorý postihol starodávny príbytok rodiny.

Nádych melanchólie, ktorý sa vznáša nad celým údolím, nazývanom Gylingden - osamelým ako starobylý les, v ktorom sa vrany vracajú do svojich útočísk medzi stromami a v ktorom akoby mocným žezlom vládol jeleň predierajúci sa kroviskami a vytŕčajúci hlavu spod vetiev - zvýrazňuje pocit zatratenia, ktorý obklopuje Gylingden Hall.

V posledných rokoch tu nikto nič neopravil, strecha je deravá, potrebuje, aby ju aspoň v poslednej chvíli, kým sa zrúti, ktosi zratoval. Na tej strane domu, ktorá je vystavená vetrom, čo sa preháňajú údolím ako riavy cez úzky kaňon, nezostalo jediné dobré okno. Dažďu sa len z posledných síl stavajú do cesty schátrané okenice. Stropy a múry sú vlhké a pokrýva ich zelená pieseň a mokré škvrny. Na miestach, kde zo stropu kvapká voda, hnije dlážka. Za nočných búrok, ako opisuje strážca, počujete, ako v opustenom dome plieskajú dvere a ich buchot dolieha až k starému grystobskému mostu, v prázdnych chodbách sa ozýva zavýjanie a kvílenie.

Asi pred sedemdesiatimi rokmi umrel statkár Toby Marston. V tejto časti sveta sa preslávil psami, pohostinnosťou a mnohými zlozvykmi. Vedel učiniť dobrý skutok, aby sa vzápätí pustil do bitky, plným priehrštím rozhadzoval peniaze, a na druhej strane bil ľudí bičíkom na kone. Sprevádzali ho želania všetkého dobrého rovnako ako záľahy kliatob. Zanechal po sebe množstvo dlžôb a hypoték, čo doslova ohúrilo jeho dvoch synov, ktorí nemali sklony ani podnikať, ani trápiť sa zložitým rátaním, a až do chvíle, kým sa tento zlostný, márnivý a ustavične kľajúci džentlmen nepohral na druhý svet, ani netušili, aké mračná dlžôb nad jeho majetkom zavisli.

Stretli sa v Gylingden Hall. Na stole ležala otcova posledná vôľa. Prišli advokáti, ktorí im mali vysvetliť, o čom závet

hovorí. Informácií, najmä o dlžobách, ktoré im zomretý zanechal, bolo nadostač. Závet dal starý statkár spísať tak, aby sa medzi oboma bratmi, len čo ho dočítajú, rozpútal spor na život a na smrť.

Bratia sa v istých ohľadoch od seba líšili, v čomsi sa zasa na seba ponášali a čosi mali aj z mŕtveho otca. Ak sa pustili do hádky, nič nenechali polovičaté, a ak už raz zápasili, nezdržiavali sa maličkosťami.

Starší, Scroope Marston, nebezpečnejší z oboch bratov, nikdy nepatril k obľúbencom starého statkára. Nevoňala mu práca na poli, v živote na vidieku nenachádzal nijakú potechu. Nemal vyšportovanú postavu a celkom isto ani nebol pekný. Práve to na ňom statkár nenávidel. Mladík, ktorý na otca nebral nijaké ohľady a len čo dospel v muža, zbavil sa aj strachu z otcovej zúrivosti, mu všetko vracaľ rovným dielom. Ak zlom posadnutý otec cítil k synovi spočiatku len skrytú nechuť, ku koncu to už bola otvorená nenávisť. Želal tomu po...mu darebákovi, hrbatému mamľasovi Scroopovi, aby sa čo najskôr stratil z cesty lepšiemu - čím myslel mladšieho syna Charlesa. Pri pitkách sa o Scroopovi vyjadroval takým grobianskym spôsobom, že aj tí, čo s ním a s jeho loveckými psami chodili na poľovačky a čo s ním pili jeho víno, a tí veru zniesli riadne dávky surovostí, krútili hlavami.

Scroope Marston bol tak trochu mrzák, mal vychudnutú, bledú tvár, prenikavé tmavé oči a čierne ovísajúce vlasy, aké sa niekedy pridajú k zdeformovanému telu.

„Ja veru nie som foter tej hrbatej kreatúry. Ja nie som jeho otec, dočerta s ním! To by som skôr mohol nazvať synom hocijaké kliešte," zaťahoval starec, keď sa mu pred zrakom zjavili dlhé, ovisnuté končatiny jeho syna. „Charlie, to je chlapík, ale tamten je nepodarok. Nemá dobrú povahu, nie je ani šikovný, vôbec to nie je chlap, nič na ňom nie je marstonovské."

A keď si riadne uhol, starý statkár prisahal, že jeho syn by

„nikdy nemal zasadnúť v ich dome za vrchstolom, nemal by odstrašovať ľudí z Gylingden Hall svojou po...ou pretiahnutou tvárou - ten prekliaty povaľač veru nie!"

Jeho peniaze mal zdediť krásavec Charlie. Vyznal sa v koňoch, vedel posedieť pri poháriku a dievčatá doňho boli celé divé. Bol to Marston každým kúskom svojich sto osemdesiatich šiestich centimetrov výšky.

Pravda, raz či dvakrát sa otec posekal aj s krásavcom Charliem. Starý statkár mal bičík rovnako svižný ako jazyk, a ak nemal poruke nijakú zbraň, vedel človeku „streliť jednu spakruky" aj bez akejkoľvek zbrane. Krásavec Charlie sa však nazdal, že už nadišiel čas, keď sa naňho telesné tresty vzťahovať nebudú. Raz v noci, keď portské tieklo potokom, urobil narážku na Marion Haywardovú, dcéru mlynára, ktorú starý pán z bohvieakých príčin nemal v láske. Mal „v črepe", a pretože skôr bol náchylný biť sa, ako sa ovládať, na prekvapenie všetkých prítomných oboril sa na krásavca Charlieho. Chlapec bystro uhol hlavou. Nestalo sa nič, len fľaša zletela zo stola na zem. Lenže v starom statkárovi už zovrela krv. Vyskočil zo stoličky. Vyskočil aj krásavec Charlie, odhodlaný tentoraz si bitku vyprosiť. Opitý statkár Lilbourne, ktorý sa už-už hotoval zasiahnuť, sa ocitol na zemi s uchom dorezaným na rozbitom skle. Krásavec Charlie otvorenou dlaňou zachytil úder, ktorým sa ho usiloval zasiahnuť starý statkár, zdrapil otca za viazanku a pritisol ho chrbtom k stene. Prítomní neskôr dosvedčili, že ešte nikdy nevideli starého tak sčervenieť, ani ho nevideli civieť takými vypúlenými očami; krásavec Charlie ho oboma rukami tisol k stene.

„Tak dobre - už nikdy nevyslovíš takú somarinu, a ja ťa nebudem biť," chrčal starý statkár. „Skončil si s tým, dobre? Však? No tak, Charlie, chlapče, daj na to ruku, a zasa si sadni, chlapče." Tak sa tá bitka aj skončila, a ja som presvedčený, že to bolo posledný raz, čo statkár položil na krásavca Charlieho

ruku.Lenže tamtie časy sa minuli. Starý Toby Marston odpočíva

v hrobe, večný pokoj našiel pod mohutným jaseňom v ruinách románskej kaplnky, kde sa toľkí Marstonovci premenili na prach a upadli do zabudnutia. Fľakaté jazdecké čižmy a kožené nohavice s trojrohým klobúkom, ktoré starý pán nosil do posledného dňa, dobre známa červená vesta, ktorá mu siahala po stehná, rovnako ako krutá tvár boxera, akú mal starý statkár, sa premenili na spomienky. A bratia, ktorým odkázal neriešiteľný spor, sedeli v nových smútočných hávoch vo veľkej, dubovým drevom obloženej dvorane, v ktorej sa tak často ozývali šteklivé a drsné pesničky, vzdychy a smiech susedov z mokrej štvrte, ktorí sa v Gylingden Hall u starého statkára tak radi schádzali. Usilovali sa dodržať predpísaný smútok, ale ponad stôl si so zúrivosťou sebe vlastnou prehadzovali vety plné zloby.

Mladí páni, ktorí vyrástli v Gylingdene, nemali vo zvyku klásť si pred ústa obrúsky, ba nemali ďaleko ani k pästnej výmene názorov. Ani jeden z nich nebol na pohrebe starého pána. Smrť prišla náhle. Do postele mu pomohli v obvyklom bujarom a svárlivom rozpoložení, čo bol následok portského a punču, a ráno ho našli mŕtveho - hlava mu ovísala z postele, tvár mal čiernu a spuchnutú.

Statkárov závet upieral staršiemu synovi akýkoľvek nárok na Gylingden, čo bolo v tom čase, pokiaľ ide o dedičské práva, nemysliteľné. Scroope Marston zúril. Bolo počuť, ako sa hlbokým a vážnym hlasom prie s mŕtvym otcom aj živým bratom, ozývalo sa rázne búchanie päsťou do stola, ktorým svoje hromové obvinenia podopieral. To všetko sa nieslo veľkou dvoranou. Občas ho prerušil drsnejší Charlesov hlas, potom nasledovala rýchla výmena krátkych viet, chvíľu sa oba hlasy, hlučné a rozhnevané, ozývali vedno, až nakoniec zo všeobecnej haravary vystúpili argumenty vystrašených právnikov, ktorí sa pokúšali utíšiť rodiacu sa búrku. Odrazu

všetko stíchlo. Scroope vybehol z izby, bledá tvár mu ešte väčšmi zbledla, a jej bledosť sa ešte príkrejšie odrážala od pozadia čiernych vlasov, temné oči sa mu jagali, päste mal zaťaté. V záchvate zúrivosti vyzeral ešte neohrabanejšie a znetvorenejšie ako inokedy.

V dvorane museli zaznieť veľmi drsné slová, pretože aj Charlie, napriek tomu, že závet mu prial, zúril práve tak ako Scroope. Starší brat bol presvedčený, že dom má pripadnúť jemu a hodlal zažalovať brata na súde. Lenže jeho právni poradcovia mu to vôbec neodporúčali. A tak so srdcom prekypujúcim trpkosťou odišiel do Londýna, kde vyhľadal firmu, ktorá spravovala záležitosti jeho otca. Správali sa k nemu zdvorilo a riadne si ho vypočuli. Potom nahliadli do záznamov a dohôd a zistili, že na Gylingden sa vzťahuje akási výnimka. Bolo to veľmi zvláštne, ale bolo to naozaj tak, bola to zvláštna výnimka: právo starého statkára naložiť s Gylingdenom podľa vlastnej vôle sa nedalo spochybniť.

Scroope soptil od zúrivosti a bol plný agresivity. Rady advokátov nebral do úvahy. Bol rozhodnutý zničiť sám seba, len aby zničil vlastného brata. Pred Cirkevným súdom pre veci pozostalostné, aj na základe zvykového práva napadol krásavca Charlieho a napadol aj závet starého statkára Tobyho. Svár dvoch bratov sa divo rozhorel. Každý mesiac boli ich očakávania výraznejšie.

Scroope spor prehral, ale porážka ho vôbec neobmäkčila. Charles by mu možno bol odpustil príkre slová; ale aj on sám sa počas dlhých sporov priveľmi zaplietol do niekoľkých šarvátok, z ktorých sa skladali jednotlivé epizódy súdneho sporu, do ktorého sa dostali bratia Marstonovci, bojujúci na opačných stranách; zhubne na neho pôsobili aj výdavky, ktoré jednostaj rástli. To všetko malo na letoru tohto človeka zložitých reakcií vplyv, aký sa dal dobre predvídať. Roky sa míňali, ale nikomu nepriniesli úľavu. Naopak, čas čoraz väčšmi vrstvil hrdzu, ktorú plodila obapolná nenávisť. Ani jeden z

bratov sa neoženil. Náhoda celkom iného druhu zastihla mladšieho, Charlesa Marstona, a v mnohom ho doslova a do písmena obrala o potešenie z víťazstva nad bratom.

Pri love nešťastnou náhodu spadol z koňa. Utrpel niekoľko vážnych zlomenín a otras mozgu. Istý čas sa dokonca zdalo, že sa zo zranení nevystrábi. Nedobré predpovede sa však našťastie nenaplnili. Zotavil sa, ale prinajmenej v dvoch ohľadoch sa zmenil. Poranil si bedro a zranenie mu viac nedovoľovalo posadiť sa do sedla. Požívačnícke chúťky, ktoré ho po celý čas neopúšťali, sa zrazu navždy pominuli.

Päť dní prežil v kóme - absolútne znecitlivený -, a keď sa mu vrátilo vedomie, začala ho prenasledovať neopísateľná úzkosť.

Tom Cooper býval v najlepších časoch Gylingden Hall, ešte za čias statkára Tobyho, hlavným sluhom. Aj u statkárovho syna Charlieho si so zdedenou vernosťou konal svoje povinnosti, hoci nádhera, aká tu vládla, sa pominula a vystriedal ju čas skromnosti. Od smrti jeho starého pána prešlo dvadsať rokov. Vytiahol sa do výšky a pochudol, a taký aj zostal, a jeho tvár, zhnednutú vekom, zbrázdili vrásky. Ošľahali ju roky a jeho duševné rozpoloženie - pravda, ak nešlo o jeho pána -sa premenilo na každodennú namrzenosť.

Jeho pán sa liečil v Bathe aj Buxtone. Vrátil sa takmer chromý, po svojom panstve sa motkal s pochmúrnym výzorom a za pomoci palice. Koňa predali, Gylingden prišiel o poslednú z tradícií. Mladý statkár, ako ho aj naďalej nazývali, prestal po nešťastnej príhode chodiť na poľovačky a začal žiť osamelým životom, ospalo sa potuloval po starom dome, často sa zastavoval, ale len zriedka zdvíhal zrak. Pôsobil až neopísateľne pochmúrnym dojmom.

Starému Cooperovi sa neraz naskytla príležitosť otvorene sa pozhovárať so svojím pánom; jedného dňa, keď mu podával klobúk a paličku, ho oslovil:

„Mali by ste to, čo vás trápi, hodiť za hlavu, pán Charles."

„To sa mi nikdy nepodarí, starký Cooper."„Je tak, ako sa mi to javí: čosi vás trápi, a vy sa s tým

nikomu nechcete zveriť. Nie je dobré pritajovať to vo vnútri. Odľahne vám, ak sa komusi zdôveríte. No tak, o čo ide, pán Charlie?"

Statkár pozrel okrúhlymi sivými očami Cooperovi priamo do očí. Mal pocit, akoby sa istým spôsobom prelomilo zvláštne čaro. Bolo to ako dávne zakliatie, ktoré prízraku nedovoľovalo prehovoriť, kým ho ktosi neoslovil. Dlhú chvíľu hľadel starému Cooperovi do tváre, potom si zhlboka povzdychol.

„Nie je to prvý dobrý nápad, s ktorým si za svojho života, starý Cooper, vyrukoval, a ja som naozaj rád, že si sa vôbec ozval. Sužuje ma to od chvíle, čo som spadol z koňa. Poď so mnou. Zatvor tie dvere."

Statkár otvoril dvere na dvorane obloženej dubovým drevom, a neprítomným pohľadom spočinul na obrazoch, čo viseli na stenách. Už dlho tam nebol. Posadil sa za stôl, znova sa na dlhú chvíľu zahľadel Cooperovi do očí a potom povedal:

„Nejde o veľa, Cooper, ale trápi ma to, a nezveril by som sa s tým ani farárovi ani doktorovi. Neviem, čo by mi povedali, hoci na tom nie je nič významné. Lenže ty si bol vždy verným sluhom rodiny, a ja ti rád o tom poviem."

„U Coopera je každé tajomstvo v bezpečí, pán Charles, akoby bolo zamknuté v truhlici alebo ako keby spadlo do studne."

„Ide len o to," pokračoval Charles Marston hľadiac na špicu paličky, ktorou čiaral po podlahe a kreslil imaginárne kruhy, „že po celý čas, čo som po tom páde ležal ako mŕtvy, ako si sa nazdal, stretol som sa s tvojím starým pánom." Zdvihol zrak, znova sa pozrel Cooperovi do očí a s hlbokým povzdychom zopakoval: „Stretol som sa s ním, Cooper!"

„Bol to dobrý človek, pane, pravda, svojím spôsobom," poznamenal Cooper, bojazlivo opätujúc statkárov pohľad. „Mne bol dobrým pánom a vám dobrým otcom, a ja len dúfam,

že je šťastný. Nech je s ním sám Boh!"„Nuž tak," povedal statkár Charlie, „len to je vo veci: celý

čas som bol s ním, alebo on bol so mnou - neviem, kto s kým. Výsledok je, že sme boli spolu, a ja som sa nazdal, že sa už nikdy nevymaním z jeho rúk. Celý ten čas ma ohlupoval jediným; ale aj ak by na tom visel celý môj život, Cooper, neviem čím. Od chvíle, čo som sa prebral, si nemôžem spomenúť, čo to bolo; celkom isto by som za to dal aj túto ruku, len keby som si spomenul; ak náhodou vieš, čo to bolo — pre rany Božie, ničoho sa neľakaj, Tom Cooper, ale vyslov to, pretože sa mi do krvi vyhrážal, a bol to celkom isto on."

Nastalo ticho.„A vy ste si čo mysleli, pane, čo by to mohlo byť?" spýtal sa

Cooper.„Nemyslel som na nič, nespomínam si. Nikdy na to

neprídem - nikdy. Myslel som si, že sa náhodou čosi dozvedel o tom pre...om, hrbatom zlosynovi Scroopovi, ktorý pred advokátom Ginghamom prisahal, že sme zapatrošili dokumenty - ja aj môj otec; a, akože verím v spasenie, Tom Cooper, nikdy na svete som nepočul väčšiu lož! Pohnal by som ho pred súd za také slová, nech dostane, čo si zaslúži, ibaže advokát Gingham mi nepomôže, pretože v Gylingdene nie je nadostač peňazí, a ja nemôžem vlastného advokáta poveriť ničím, pretože mu dlhujem batoh peňazí. Ale on to urobil, prisahal, že ma dá obesiť. Povedal to presne tými slovami - nebude mať pokoj, kým ma za to nedá obesiť, a ja sa nazdám, že starký si najpravdepodobnejšie práve kvôli tomu robil starosti; také čosi vie dohnať človeka k šialenstvu. Nemôžem si na to spomenúť - nemôžem si spomenúť na jediné slovo, ktoré povedal, iba sa strašne vyhrážal a vyzeral - Bože, zľutuj sa nad nami! - ako prízrak."

„Boh sa nemusí zľutovať nad nami. Nech sa zľutuje nad ním," poznamenal starý sluha.

„Nemusí, pravdaže; a ty o tom nepovieš živej duši, Cooper -

nijakej živej duši, pamätaj, o tom, že som povedal, ako strašne vyzeral, ani nič iné."

„Bože odpusť!" povedal starý Cooper krútiac hlavou. „A ja som si myslel, pane, že by to mohlo byť o čomsi menej dôležitom, hoci o tom, že už je tak dlho v zemi a nemá náhrobný kameň, a ani nápis, čo by oznamoval, kto tam leží."

„Och! Na to som nepomyslel. Daj si klobúk, starký Cooper, a pod so mnou, dozriem na to, nech sa deje, čo sa deje."

Do parku vedie popri plote a cez závoru cestička, ktorá pokračuje na starý, pitoreskný cintorín, ktorý leží v zastrčenom kúte pri ceste, ukrytý medzi vekovitými stromami. Bol krásny jesenný západ slnka. Zádumčivé svetlo a dlhé tiene vytvárali zvláštnu atmosféru. Krásavec Charlie a starý sluha pomaly merali cestu na miesto, na ktorom mal nakoniec spočinúť aj Charlie.

„Čo za pes tu celú noc zavýjal?" spýtal sa statkár, keď prešli kúsok cesty.

„Bol to čudný pes, pán Charlie. Vyl pred domom. Všetky naše psy boli vzadu na dvore - bol to biely pes s čiernou hlavou, aspoň sa tak zdalo, a snoril okolo schodov, čo dal postaviť náš starý pán, Boh mu daj večnú slávu, keď ho rozbolelo koleno. To psisko vyšlo až na najvyšší schod a vylo do okien. Išiel z neho strach."

„Aha! Je to on?" spýtal sa statkár a zastal. Palicou ukázal na špinavobieleho psa s veľkou čiernou hlavou, ktorý ich kradmo obchádzal v širokých oblúkoch. Zakrádal sa, v jeho pohyboch sa zračila neistota, a bolo v nich aj čosi prosebné, čomu sa psy tak rýchlo a umne naučia.

Zahvízdal na psa. Bol to veľký, napoly vyhladovaný buldog.„Ten pes má za sebou dlhú cestu - vychudnutý je na kosť, je

samá škvrna a pazúry má vydraté až na koštiale," povedal statkár zamyslene. „Nie je to zlý pes, Cooper. Môj úbohý otec mal rád dobré buldogy, a otec veru rozoznal dobrého psa od bastarda."

Pes hľadel hore, statkárovi do tváre s tým zvláštnym úškrnom, aký buldogy mávajú na tlame, a statkár si mimovoľne pomyslel, ako veľmi sa tlama tohto buldoga ponáša na drsné črty tváre jeho otca, keď zvieral v ruke bičík a nadával správcovi.

„Mal by som ho zastreliť. Bude znepokojovať dobytok a pozabíja naše psy," povedal statkár. „Však Cooper? Poviem správcovi, nech sa na neho pozrie. Taký pes poľahky strhne ovcu, a ja nemôžem dovoliť, aby si žil na mojej baranine."

Lenže psa sa nedalo striasť. Zadumane hľadel na statkára, a len čo prešli zopár krokov, placho ich nasledoval.

Bolo márne pokúšať sa odohnať ho. Pes ich obiehal v širokých kruhoch ako pes z pekiel vo Faustovi; len za sebou nezanechával stopy v podobe jazykov plameňa. Tieto manévre podnikal s prosebným výzorom, až napokon obmäkčil predmet svojej Čudnej náklonnosti. A tak ho statkár nakoniec volal k sebe, pohladkal ho, a v tej chvíli ho vlastne prijal za svojho.

Pes ich od tej chvíle sledoval ako z povinnosti, akoby krásavcovi Charliemu patril odjakživa. Cooper odomkol malé železné vrátka, a pes ich nasledoval ku kaplnke, ktorej už chýbala aj strecha.

Marstonovci ležali pod podlahou tejto malej svätyne, uložení v radoch. Nebola to hrobka. Každý mal svoj vlastný, osobitne vymurovaný hrob. Na každom ležala kamenná náhrobná doska, v hornej časti s epitafom. Jediný hrob bez nápisu patril úbohému starému statkárovi Tobymu. Na jeho hrobe rástla len tráva a nad zem vyčnievali len vymurované boky, ktoré vyznačovali miesto, kam má prísť doska, kedykoľvek si rodina bude môcť dovoliť položiť mu ju na hrob.

„Veru, vyzerá to tu spustnuto. Je to práca pre najstaršieho syna, ale ak sa do nej nedal, urobím to sám. Postarám sa o hrob, starký, a na dosku dám vyryť, že po tom, čo najstarší svoju povinnosť zanedbal, kameň na hrob položil mladší syn."

Obišli celé malé pohrebisko. Slnko sa už skláňalo za horizont. Červená, kovová žiara spoza mrakov, ktoré ešte vždy osvetľovalo zapadajúce slnko, sa miesila so súmrakom. Charlie ešte raz nazrel dovnútra neveľkej kaplnky a uvidel, že ten odporný pes sa natiahol na hrobe statkára Tobyho. Zdalo sa, že je dvakrát taký veľký ako v skutočnosti. Pôsobil doslova antickým dojmom, až mladý statkár od prekvapenia vypúlil oči. Ak ste niekedy videli mačku, rozloženú na dlážke s chumáčom valeriány, ako sa naťahuje, vrtí, pretiera si čeľuste, úplne bezstarostná, poddávajúc sa citovému vytrženiu, videli ste približne to, čo uvidel krásavec Charlie, keď nazrel do kaplnky.

Hlava zvieraťa bola priveľká, telo dlhé a tenké, zhyby neobratné, akoby vykĺbené. Statkár po boku so starým Cooperom hľadel na psa s očividnou nechuťou. Následok sa dostavil okamžite: statkár sa zahnal palicou a psa dvakrát poriadne udrel. Zviera sa prebralo z vytrženia, skočilo k hlave hrobu a tam sa akoby z ničoho nič, žmúriace a s nohami do o, postavilo zoči-voči statkárovi, ktorý stál pri nohách hrobu. Na papuli malo strašidelný úškľabok a oči mu svietili tou zvláštnou zelenou žiarou, aká sprevádza psí hnev.

V nasledujúcej chvíli sa však už pes poslušne krčil pri statkárových nohách.

„Je nebezpečný," poznamenal starý Cooper, pozorne sledujúc zviera.

„Páči sa mi," namietol statkár.„Mne nie," nesúhlasil Cooper.„Po druhý raz sem už nepríde," povedal statkár.„Nečudoval by som sa, keby do neho bola zakliata nejaká

čarodejnica," povedal starý Cooper, ktorý pamätal veľa čarodejníckych príbehov, aké v tomto kraji kolovali odjakživa.

„Je to dobrý pes," povedal statkár zasnene. „Spomínam si na časy, keď by som sa oň vedel dobre postarať - ale ja sa už! na nič nezmôžem. Poďme."

Zohol sa a psa pohladkal. Pes v tej chvíli vyskočil na rovné nohy a civel mu priamo do obličaja, ako by z neho chcel vyrozumieť nejaké želanie, aj nepatrné, ktoré by mohol splniť.

Cooperovi sa ten pes očividne bridil. Nevedel, čo na ňom jeho pán vidí, prečo ho obdivuje. Na noc ho nechal v miestnosti s loveckými puškami a pes ho sprevádzal aj na pochôdzke po dome a okolí. Čím bol na neho milší jeho pán, tým nevraživejšie sa k nemu správal Cooper a ostatní sluhovia.

„Nemá v sebe nič, čo má dobrý pes mať," hundral Cooper. „Myslím, že pán Charles oslepol, Starý Kapitán," (starý červený papagáj, ktorý sedel s retiazkou na nohe na bidle v dubovej dvorane, zhováral sa sám so sebou, ďobal si do pazúrov a ohryzoval bidielko). Starý Kapitán, jediná živá bytosť - okrem jedného či dvoch z nás, a samotného statkára - čo si' pamätajú na starého pána, vo chvíli, keď zazrel psa, zaškrečal, ako keby ho udreli, a začal si vyzobávať perie, ako keby zošalel, starý úbožiak, a potom zostal visieť za nohu, akoby dostal záchvat.

Lenže nikto na nich nedal, pretože statkár patril k tým zaťatým jednotlivcom, ktorí trvajú na svojom vrtochu o to väčšmi, o čo im viac protirečia. Na zdravotnom stave Charlesa Marstona sa však podpísal pád z koňa a zmrzačenie, ktoré po ňom nasledovalo. Prechod od života plného neviazaného pohybu k spôsobu, na ktorý ho čoraz väčšmi odkazovali jeho telesné neduhy, niesol so sebou mnohé riziká; hrozili mu poruchy trávenia, o ktorých sa mu predtým ani len nesnívalo. Medzi problémami, ktoré ho začali sužovať, sa objavili aj ťažkosti so spánkom, ťažké sny a nočné mory. Jeho psí obľúbenec mal na nich tiež svoj podiel, býval v nich ústrednou a často aj jedinou postavou. V týchto nočných zjaveniach sa pes akoby rozťahoval pozdĺž jednej strany statkárovej postele, ako ozruta nevídaných rozmerov mu sedával pri nohách a strašidelným spôsobom sa pritom ponášal na odpudivú tvár starého statkára Tobyho. Rovnakým spôsobom krútil hlavou a

vyhadzoval bradou; ba ako statkár aj prehovoril, zaviedol reč na Scroopa a povedal, že to „nebolo správne", dodal, že sa musí „vyrovnať so Scroopom", že on, starý statkár „poslúžil zlu", že čas „dozrel", že „spravodlivosť je spravodlivosť", ba že „má starosť kde je, myslím Scroope".

Potom sa vo snoch toto polozviera-poločlovek priblížilo papuľou k jeho obličaju, plazilo a škriabalo sa mu po tele, ťažké ako olovo, až kým sa tlama zvieraťa neocitla na jeho tvári, s takou istou odpornou bezstarostnosťou, tak isto sa naťahujúc a vrtiac ako vtedy, keď ho videl na hrobe starého statkára. Vtedy sa Charlie budil, ťažko vzdychal, ba zavýjal. Vzpriamil sa na posteli zaliaty studeným potom a marilo sa mu, že čosi biele zazrel prekĺznuť popri nohách postele. Občas mal pocit, že by to mohol byť záves s bielou lemovkou, ktorý skĺzol na zem alebo plachta, ktorú strhol z postele, keď sa celý nepokojný prehadzoval na lôžku. Vždy sa mu však v takýchto chvíľach zdalo, že videl čosi biele, ako sa náhlivo prace z jeho postele. Vždy, keď ho prepadli takéto nočné mory, pes sa ráno správal prítulnejšie ako obyčajne a servilne, ako by chcel viac ako obyčajnou ústretovosťou zahladiť pocit nechutí, ktorý za sebou zanechali hrôzy noci.

Doktor ho sčasti upokojil, keď povedal, že na tých snoch nič nie je, že v takej či onakej podobe sprevádzajú chorobu, na ktorú trpí.

Na istý čas, akoby chcel podporiť túto teóriu, pes sa mu v snoch prestal zjavovať. Napokon však prišiel sen, v ktorom sa, za oveľa nepríjemnejších okolností, vrátil na svoje staré miesto.

V tom ťaživom sne bola celá izba v tme; počul kohosi, a vedel, že je to práve ten pes, ako kráča odo dvier, obchádza jeho posteľ a prechádza na tú stranu, z ktorej sa k nej obyčajne približoval. Časť dlážky nepokrýval koberec a statkár: na druhý deň povedal, že celkom zreteľne počul ten zvláštny psí krok, pri ktorom je jasne cupotanie labiek. Bol to ľahký, kradmý krok, ale pri každej kročaji sa izba sťažka otriasla; cítil, ako sa

čosi ukladá k nohám jeho postele; zazrel pár zelených očí, ako na neho civejú z tmy, a on z nich nemohol odtrhnúť zrak. Potom, ako sa mu zdalo, počul, ako starý Toby hovorí: „Odbila jedenásta hodina, Charlie, a ty si nič nepodnikol - a predsa sme my dvaja, ty aj ja, ublížili Scroopovi." Potom nasledovalo čosi ešte hroznejšie. „Čas sa naplnil, o chvíľu odbije." S dlhým tichým zachrčaním sa tá vec vyškriabala k jeho nohám; chrčanie pokračovalo a on zbadal ako sa svetlo dohora vyvrátených zelených očí odráža od obliečky, ako sa pomaly posúva hore jeho telom až k tvári. S hlasitým výkrikom sa prebudil. Svetlo, ktoré statkár v poslednom čase nechával v spálni horieť, z ničoho nič zhaslo. Dobrú chvíľu mal strach vstať alebo čo len sa obzrieť po izbe; taký si bol istý, že z nejakého kúta sa naňho uprene pozerajú zelené psie oči. Ledva sa spamätal z prvého záchvatu strachu, ktorý za sebou nočné mory nechávajú, a začal si urovnávať myšlienky, keď počul, ako hodiny odbíjajú dvanástu. Spomenul si na slová Jedenásta hodina odbila - čas sa naplnil - o chvíľu odbije!" a takmer sa bál, že počuje ten hlas ako všetko zopakuje.

Keď na druhý deň zišiel statkár dole, vyzeral oveľa horšie, ako predtým.

„Poznáš tú izbu, starký Cooper," spýtal sa, „ktorú kedysi nazývali komnatou kráľa Herodesa?"

„Poznám, pane; príbeh kráľa Herodesa bol na nej zobrazený, ešte keď som bol chlapec."

„Pred ňou je skriňa - však?"„Nie som si tým istý; nestojí to však za to, aby ste sa tam

teraz išli pozrieť; čalúny prehnili a odpadli zo stien ešte pred tým, ako ste sa narodili; nie je tam nič, len zopár dolámaných harabúrd a smeti. Videl som, ako to tam znáša ešte starý Twinks; bol na jedno oko slepý; pracoval v tomto dome ako komorník. Pamätáte sa na Twinksa? Umrel tu, raz, keď napadlo strašne veľa snehu. Dalo roboty pochovať ho, úbohého starkého!"

„Zober kľúč, starý Cooper; ja sa na tú izbu pozriem," prikázal mu statkár.

„Čo za diabol vás, pane, navádza, aby ste v tej izbe snorili?" spýtal sa Cooper, ktorému staré výsady dovoľovali použiť aj takýto tón.

„A čo za diabol navádza teba? Ale môžem ti to povedať. Nechcem, aby ten pes býval v izbe s puškami, chcem ho dať niekam inam; pokojne môže byť aj v tamtej izbe. "

„Buldog v spálni! Uf, pane! Ľudia povedia, že ste sa načisto zbláznili!"

„Nech si hovoria; zober kľúč, pozrieme sa na tú izbu." „Najsprávnejšie by ste urobili, keby ste ho zastrelili, pán Charlie. Ani neviete, aký hluk narobil minulej noci, keď sa ako tiger v klietke prechádzal po loveckej izbe; a nech už sa vyslovíte, ako sa vám zráči, ten pes nestojí za to, aby ste ho kŕmili; to vlastne ani nie je pes; a ak je, je to veľmi nanič zviera."

„Viem toho o psoch viac ako ty - a vravím, že je to dobrý Pes!" zavrátil ho statkár podráždene.

„Ak by ste mali toho psa spravodlivo posúdiť, už dávno ste ho mali obesiť," trval na svojom Cooper.

„Neobesím ho, a tým končíme. Chod po ten kľúč; a nikomu nič nevrav, keď už budeš dole. Možno zmením mienku."

Dôvod, pre ktorý chcel navštíviť izbu kráľa Herodesa, bol úplne iný ako ten, čo statkár predstieral. Hlas, ktorý sprevádzal jeho nočnú moru, prichádzal z istého smeru, a to ho znepokojovalo. Nenadobudne stratený pokoj, kým nezistí, čo je vo veci. A tak ten deň namiesto toho, aby prejavil voči psovi náklonnosť, začal ho z celej duše podozrievať; a keby sa starý Cooper nebol zamiešal do veci, a tak neuvážene nenástojil odvážim sa tvrdiť, že statkár by sa bol zbavil svojho nájomníka ešte skôr, ako prišiel večer.

Museli so starým Cooperom vyjsť až na tretie poschodie po schodoch, ktoré dávno nikto nepoužil. Staré čalúny, podľa

ktorých rozľahlú komnatu pomenovali, už dávno nahradil modernejší papier, a aj ten plesnivel a na niektorých miestach visel zo stien. Dlážku pokrývala hrubá vrstva prachu Medzi ostatným haraburdím ležalo aj niekoľko dolámaných stoličiek a prachom zanesených dosiek; kopili sa v jednom kúte miestnosti.

Vošli do komôrky - bola úplne prázdna. Statkár sa porozhliadal. Ťažko bolo povedať, či mu odľahlo, alebo pocítil sklamanie.

„Nie je tu nijaký nábytok," povedal statkár a vyzrel von zafúľaným oknom. „Čosi si mi minule povedal - nemyslím dnes ráno - o tejto izbe, alebo o tej komôrke - alebo o čom si - už som zabudol -"

„Boh vám pomôž! Ja som nezabudol. Nespomenul som si na túto izbu dobrých štyridsať rokov."

„Nenachádza sa tu nejaký druh starého nábytku, ktorý kedysi nazývali bufet - nespomínaš si?" spýtal sa statkár.

„Bufet? Aha, áno - pravdu povediac - bol tam bufet, celkom isto, a bol v tejto komore, teraz si spomínam," povedal Cooper, „ale je zakrytý."

„A čo to vlastne je?"„Malá skriňa v stene," odpovedal starý muž.„Aha - už viem - a také čosi tu je, pod tými papierovými

tapetami? Ukáž mi, kde to asi bolo."„Nuž - myslím, že kdesi tu," odpovedal klopkajúc hánkami

po stene oproti oknu. „Aha, tu to je," povedal, keď sa po zaklopaní ozval dutý zvuk, ako keď zaklopete na dvere.

Statkár strhol zo steny ovísajúcu papierovú tapetu. Ukázali sa dvierka malej skrinky s priehradkami, len máličko vystupujúce zo steny, asi pol štvorcového metra veľké, zapustené do steny.

„Bude sa to hodiť na moje spony a pištole a na podobné drobnosti," povedal statkár. „Poďme, pes zostane tam, kde je. Máš kľúč od tej skrinky?"

Nie, nemal. Starý pán zo skrinky všetko vybral, zamkol ju a prikázal, aby ju prelepili tapetami, taká bola celá história.

Statkár zišiel dole a zo skrinky na nástroje vybral hrubý skrutkovač; v tichosti sa vrátil do komnaty kráľa Herodesa a s troškou námahy otvoril dvere vedúce do malého výklenku v stene. Našiel v ňom niekoľko listín a neplatných zmlúv, ale aj pergamenovú listinu, ktorú si vzal k oknu a ktorú sa dal čítať s rastúcim vzrušením. Bol to dodatok k zmluve, spísaný dva týždne po ostatných a tesne pred otcovým sobášom. Dodatok zveroval Gylingden po statkárovej smrti do rúk staršieho syna právnym aktom, ktorý sa nazýval „O predkoch z otcovej strany". Krásavec Charlie získal v spore o dedičstvo po otcovi určitú znalosť právnických náležitostí. Vo chvíli, keď si dodatok prečítal, pochopil, že ako dôsledok tohto nálezu bude musieť nielenže odovzdať dom a zeme Scroopovi, ale že zostane na milosť a nemilosť svojho rozhnevaného brata, ktorý pravdepodobne bude od neho žiadať každú guineu, ktorú získal ako rentu, a to spätne, až po deň otcovej smrti.

Bol to bezútešný, pochmúrny deň, vo vzduchu sa vznášala akási neznáma hrozba a šero, v ktorom stál, sa menilo na tmu, lebo sem vrhal tieň jeden z vysokých starých stromov, ktorého vetva zacláňala okno.

V stave strašného zmätku sa pokúsil zvážiť svoju situáciu. Zmluvu strčil do vrecka, a takmer sa rozhodol, že ju zničí. Ešte prednedávnom by za takých okolností ani chvíľočku neváhal; lenže mal otrasené zdravie, porušené nervy a morila ho nadprirodzená hrôza, ktorú tento zvláštny objav niekoľkonásobne umocnil.

V takomto stave hlbokého vzrušenia začul fučanie, ktoré sa ozývalo od dvier komory. Potom sa ozvalo netrpezlivé škrabanie a dlhé zavytie. Nabral odvahu a ani nevediac, čo má čakať, prudko otvoril dvere. Za nimi uvidel psa. Tentoraz to nebol sen. Pes vrtel od radosti chvostom, hrbil sa a túlil k pánovi; potom sa poprechádzal po komôrke, v kúte vystrasene

zavrčal a zdalo sa, že je taký rozrušený, že ho nemožno utíšiť.Potom sa pes vrátil, sadol si, nahrbil sa a znova sa pritúlil k

pánovi.Len čo sa pominulo vzrušenie z prvej chvíle, pocit hrôzy a

desu sa začal strácať. Takmer si vyčítal, že prítulnosť tohto úbohého zvieraťa, ktoré nemalo jediného priateľa, oplácal antipatiou, ktorú si ten pes vlastne ničím nevyslúžil.

Pes sa mu pustil v pätách dole schodmi. Zvláštne, pohľad na zviera, keď sa pocit odporu pominul, mu vrátil rozhodnosť v jeho očiach to bol prítulný, dobromyseľný pes, nič viac.

Keď prišiel večer, statkár sa rozhodol pre strednú cestu; nebude svojho brata informovať o objave, ktorý urobil, ani objavený dokument nezničí. Nikdy sa neožení. Ten čas sa už pominul. Zanechá list, v ktorom objasní nález dokumentu a adresuje ho jedinému preživšiemu správcovi pozostalosti ktorý naň pravdepodobne celkom zabudol - a ak ho prežije dozrie, aby sa všetko dalo na poriadok: po jeho smrti. Nie je to tak správne? Na každý pád si utíši svedomie, či ako sa ten vnútorný hlas nazýva. Určite to bude, aspoň z jeho vlastného hľadiska, aj čertovsky dobrý kompromis i pre jeho brata; tak to sa rozhodol, a vydal sa na každodennú podvečernú prechádzku.

Keď sa v rastúcom šere vracal, pes, ktorý ho ako obyčajne na vychádzke sprevádzal, začal vyskakovať a divieť, začal, ako kedysi, svojho pána obchádzať v širokých ustavične sa zrýchľujúcich kruhoch, a pri behu sťahoval hlavu medzi predné laby. Postupne, čoraz vzrušenejší, zrýchľoval krok a zužoval kruhy, ustavične a čoraz hlasnejšie vyl. Statkár zastal a pevnejšie v ruke zovrel palicu, pretože svietiace oči a úšklabok na papuli zvieraťa hrozili, že naňho zaútočí. Zvŕtajúc sa a sledujúc kruhy, ktoré okolo neho zviera opisovalo, a márne sa usilujúc zasiahnuť ho palicou, ho tak unavilo, až sa začal báť, že sa ocitol v úzkych; odrazu však pes zastal, spustil sa na predné laby a znova sa poslušne vrtel a túlil k svojmu pánovi.

Bolo to otrocké gesto, gesto na ospravedlnenie. Keď mu

statkár uštedril dve poriadne rany palicou, pes iba zakňučal, pritisol sa k nemu a oblízal mu nohy. Statkár sa posadil na zvalený kmeň a jeho mĺkvy spoločník, ktorý okamžite znova nadobudol odvahu, začal ňuchať a hrabať v koreňoch stromu. Statkár siahol do náprsného vrecka a namacal dokument - bol v bezpečí. Znova, pod vplyvom osamelosti miesta, na ktorom sa ocitol, začal uvažovať, či ho má uchovať, aby sa po jeho smrti dostal do rúk bratovi, alebo ho má navždy zničiť. Už sa začal prikláňať k druhému riešeniu, keď sa z ničoho nič v jeho bezprostrednej blízkosti ozvalo psie zavytie.

Sedel v zádumčivom háji starých stromov, ktorý sa mierne zvažoval na západ. Presne rovnaký svetelný efekt, aký som opísal už skôr - slabá červená žiara odrážajúca sa od mrakov po tom, čo slnko zapadlo za obzor - poznačil rastúcu temnotu znepokojujúcou neistotou. Háj, ktorý vyrástol v miernej úžľabine, a ktorý je takmer zo všetkých strán obkrúžený horizontom, vzbudzuje čudný pocit osamelosti.

Vstal a vyzrel ponad akúsi hrádzu, ktorá sa vytvorila čírou zhodou náhod z kmeňov spadnutých stromov, ležiacich jeden na druhom, a uvidel psa, ako sa naťahuje na jej opačnej strane. Bol to ohavný pohľad, psia hlava nadobudla oproti svojej prirodzenej veľkosti dvojnásobné rozmery. Vrátili sa mu vidiny zo sna. A tu, medzi kmeňmi stromov, sa mu znova zjavuje tá odporná psia hlava, pod ňou trčí dlhý krk a telo zvinuté ako veľký biely jašter; ako sa predieral k nemu haluzami, kňučal a civel na neho, akoby ho chcel prehltnúť.

Tak rýchlo, ako to jeho obmedzené schopnosti hýbať sa dovoľovali, náhlil sa statkár z tohto osamelého miesta domov. Som presvedčený, že sám by nevedel povedať, aké myšlienky sa mu v tej chvíli preháňali hlavou. Lenže keď aj so psom dorazil k cieľu, zdalo sa, že je so všetkým uzmierený, že má dobrú náladu a že viac neľutuje zviera, ktoré ho prenasledovalo v snoch.

Ešte v ten večer, bolo asi desať hodín, statkár - zdalo sa, že

dosť vzrušený - poslal po hájnika. Povedal mu, že - podľa jeho názoru - pes je besný a že ho musia zastreliť. Zastreliť ho majú v zbrojnici, kde teraz je, jedna či dve diery v obložení nezavážia, lebo pes nesmie mať možnosť ujsť.

Statkár dal hájnikovi vlastnú dvojhlavňovú pušku, nabitú ostrými nábojmi. Nešiel s ním ďalej ako na chodbu. Chytil hájnika za rameno; hájnik neskôr povedal, že sa mu ruka zreteľne chvela, a že statkár bol biely ako stena.

„Chvíľu počúvaj," povedal statkár takmer šeptom.Počuli, že pes, zavretý v izbe, je v stave najväčšieho

vzrušenia - ohavne zavýjal, skákal na okno, z okna dole, behal po izbe.

„Musíš konať rázne, vieš - nesmieš mu dať ani najmenšiu šancu - nesmie ti vykĺznuť, jasné? Streľ doň z oboch hlavní!"

„Nebude to prvý besný pes, ktorého zastrelím, pane," povedal muž a zatváril sa nanajvýš dôležito. Zdvihol zbraň.

Len čo hájnik otvoril dvere, pes skočil do prázdneho kozuba. Hájnik neskôr povedal, že „ešte nikdy predtým nevideli takého chladného, uprene civejúceho diabla". Zviera sa zvrtlo, akoby, pomyslel si, hodlalo vyskočiť hore komínom - „ale to sa nijako nedalo", potom zvresklo - nie ako pes - ako človek, ktorého zachytil mlynský hriadeľ, a skôr, ako stačil skočiť, hájnik naň vystrelil z jednej hlavne. Pes skočil smerom k nemu, prevalil sa, a potom, keď ležal a chniapal po hájnikovej nohe, zasiahol ho druhý výstrel - priamo do hlavy.

„Nikdy som nič podobné nevidel; nikdy som nepočul taký škrek!" spomínal si hájnik. „Cítil som sa pritom naozaj čudne."

„Je po ňom?" spýtal sa statkár.„Ani sa nehne, pane," povedal hájnik ťahajúc mŕtve zviera

za krk po dlážke.„Už aj ho vyhoď na dvor," nakázal mu statkár; „a zajtra ho

vyvez za bránu - starý Cooper tvrdí, že je v ňom zakliata čarodejnica," a na smrť bledý statkár sa usmial. „Takže nech nespočinie v Gylingdene."

Ešte nikdy nikomu neodľahlo väčšmi ako statkárovi. Celý týždeň spával oveľa lepšie ako dlhé týždne predtým.

Patrí sa, ak sme sa dobre rozhodli, aby sme konali rýchlo. Máme v sebe zdedené sklony k zlu, a tie sklony, ak ich ponecháme samy na seba, zmaria náš prvotný dobrý zámer. Ak sa v prvej chvíli, keď ho zachvátil poverčivý strach, statkár rozhodol podstúpiť veľkú obeť, a vo veci toho dokumentu, ktorý sa takým zázrakom zachoval, sa rozhodol, že sa k svojmu bratovi zachová čestne, nuž toto rozhodnutie sa čoskoro zmenilo na kompromis s klamom; oveľa pohodlnejšie bolo odsunúť navrátenie majetku na čas, keď ho už ďalej užívať nebude môcť. Potom dorazili správy o ďalšom Scroopovom surovom vyhrážaní, vždy s tým istým refrénom - že nenechá kameň na kameni, len aby dokázal, že existuje dokument, ktorý Charles alebo zatajuje alebo ktorý zničil, a že si nedá pokoja, kým jeho brat nebude visieť.

To boli, pravdaže, tvrdé slová. Sprvu ho len rozhnevali; lenže neskôr, keď sa dozvedel o dávnej vine a jej zatajení, prišiel strach. Nebezpečenstvo predstavovala sama existencia takého dokumentu. Po troškách sa preto prepracovával k rozhodnutiu, že ho zničí. Neraz váhal, ozvala sa v ňom nejedna výčitka, kým sa odhodlal tento zločin spáchať. Nakoniec však tak urobil a zbavil sa vlastníctva, ktoré sa v ktorejkoľvek chvíli mohlo premeniť na nástroj, čo ho mohol znevážiť a zničiť. Uľavilo sa mu, ale s úľavou sa dostavil aj nový a strašný pocit ozajstnej viny.

Zbavil sa aj nadprirodzených vidín. To, čo ho súžilo teraz, boli starosti celkom iného druhu.

Lenže jednej noci sa prebudil; mal pocit, že ktosi prudko trasie posteľou. V slabom svetle uvidel, že pri nohách postele stoja dve rozmazané postavy. Každá držala jeden stĺp lôžka. Jednou z týchto vidín bol jeho brat Scroope, druhým bol starý statkár - tým si bol istý - a zdalo sa mu, že trasením sa ho usilujú pripraviť o spánok. Len čo sa Charlie prebudil, statkár

Toby ho oslovil:„Zmizni z nášho domu! Dlho tu nevydržíš. Prídeme sem,

lebo sme sa dali dokopy, a zostaneme tu. Varujeme ťa, maj oči otvorené, vieme, čo si urobil; Scroope ťa naozaj obesí. Zakosílime ti slučku okolo hrdla. Pozri sa na mňa, ty diablov kvietok!"

A starý roztrasený statkár mu vystavil na obdiv tvár, roztrhanú výstrelom a celú krvavú. Každou chvíľou sa čoraz väčšmi ponášal na psa, naťahoval sa a liezol na posteľ.

Uvidel aj postavu na druhej strane postele, bola len čosi viac ako tmavý tieň, a aj táto postava začala triasť posteľou. V izbe sa vzápätí rozpútal zmätok a divý rev, vrava a smiech. Nezachytil jediné jasné slovo. S výkrikom sa prebudil a zistil, že stojí na zemi. Fantómy a huriavk sa pominuli, ale rachot a cvengot rozbitých kúskov skla mu ešte vždy zvonil v ušiach. Veľká porcelánová misa, z ktorej vodou krstili celé generácie Marstonovcov z Gylingdenu, spadla z rímsy nad kozubom a rozbila sa na kozubovej doske.

„Celú noc sa mi snívalo len o pánu Scroopovi. Nečudoval by som sa, starký Cooper, ak by bol mŕtvy," povedal statkár, len čo ráno zišiel dole.

„Bože odpusť! Aj mne sa o ňom snívalo, pane. Snívalo sa mi, že si zapchával dieru, vypálenú na kabáte a že starý pán, Boh nech ho sprevádza, povedal - úplne zreteľne - a ja to môžem odprisahať - ,Cooper, vstávaj, ty prekliaty zlodej zeme, a pomôž nám obesiť ho - lebo je to mizerný lotor, a nie môj pes. Vtedy preletelo mojou starou hlavou, že minulú noc v tomto dome zastrelili psa. Nazdal som sa, že ma starý pán udrel hánkami, ako mal vo zvyku, a prebúdzajúc sa povedal som ,K službám, pane a dobre dlho som to všetko nemohol dostať z hlavy; môj starý pán bol naďalej v mojej izbe so mnou."

Listy, ktoré prišli z mesta, čoskoro statkára presvedčili, že jeho brat Scroope ani zďaleka nie je mŕtvy, ale že je mimoriadne aktívny. Advokát Charliemu vážne znepokojený

napísal, že sa náhodou dopočul o tom, že Scroope chce v dohľadnom čase otvoriť spor o dodatočne spísanom dokumente a o ustanovení, ktoré v ňom stojí. V tom dokumente má byť definitívny dôkaz, ktorý mu zaistí Gylingden. Po tejto hrozbe krásavec Charlie luskol prstami a napísal svojmu advokátovi smelý list; nabádal ho, aby trval na svojom stanovisku, ale samého ho morila neblahá predtucha.

Scroope sa už vyhrážkami netajil, verejne ho preklínal a pripomínal svoj starý sľub, že ho, podliaka, nakoniec obesí. Uprostred týchto hrozieb a príprav však nastalo nečakané prímerie: Scroope umrel, a nemal ani čas urobiť prípravy na posmrtný útok na svojho brata. Bol to prípad srdcovej choroby, pri ktorej smrť prichádza náhle ako guľka z pištole.

Charlie neskrýval povznesenie. Bolo to otrasné. Nie, pravdaže, nekorenilo v skazenosti. Dostavilo sa ako následok toho, že z neho spadol tajný strach. V celej veci bolo aj čosi tragikomické, pretože len deň pred smrťou Scroope zničil svoj starý závet, v ktorom zanechával všetko, čo mal, istému cudziemu človeku, zamýšľajúc o deň či dva spísať nový, na prospech tej istej osoby, spolu s poverením a inštrukciami, ako pokračovať v spore s Charliem.

Výsledkom bolo, že všetok jeho majetok bez výhrady pripadol bratovi Charliemu ako jedinému dedičovi. Bol to dôvod na radostné orgie. Lenže bola tu aj hlboko zasiata nenávisť trvajúca polovicu ich životov, plných vzájomných bojov a obviňovania; a krásavec Charlie vedel, ako v sebe uchovať hnev a z celého srdca sa tešiť pomste.

S radosťou by bol zabránil, aby jeho brata pochovali v starej gylingdenskej kaplnke, kde si želal po smrti spočinúť; jeho právnici však pochybovali, či má na to právo, a ani on sám nemal dosť prostriedkov, aby zabránil škandálu, ktorý by nasledoval, ak by tomu pohrebu zabránil. A taký škandál by celkom určite - a to dobre vedel - rozpútala časť miestnej šľachty, ktorá mala oddávna k rodine Marstonovcov dobré

vzťahy.Varoval však služobníctvo, aby sa nikto na pohrebe

nezúčastnil; vyhrážal sa, a vyhrážky dokladal kliatbami, ktoré nebolo možné nevziať do úvahy, že ak ktosi na pohreb pôjde, nájde u neho dvere navždy zatvorené.

Nemyslím si, že by sluhovia, pravda, s výnimkou starého Coopera, na tento zákaz dali, vzbudil však v tomto osamelom kraji mimoriadne veľkú pozornosť. Cooper bol poriadne rozhorčený, že najstaršieho syna starého statkára síce pochovajú v rodinnej kaplnke, ale že mu Gylingden Hall neprejaví náležitú úctu. Požiadal svojho pána, či by nemohol aspoň ponúknuť v hale pohár vína alebo občerstvenie, v prípade, keby do domu zavítal ktosi z miestnej honorácie, aby prejavil úctu starej rodine. Lenže statkár mu iba vynadal, nakázal mu, aby sa zaoberal vlastnými záležitosťami a ak by sa čosi podobné prihodilo, nakázal mu, aby povedal, že nie je doma, a že žiadne občerstvenie nepripravili, čo znamenalo, že ak aj ktosi príde, má ho poslať preč. Cooper sa zaťato pätil, až sa statkár naozaj rozzúril; po vzrušenej hádke schytil klobúk a palicu a odišiel, práve v čase, keď už bol pohrebný sprievod zostupujúci dole údolím od hostinca U starého anjela, na dohľad.

Starý Cooper hundral, nedal sa presvedčiť a počítal koče, nakoľko sa to z dverí, kde musel zostať, dalo. Len čo bolo po pohrebe, a smútoční hostia sa vydali na odchod, vrátil sa do haly, na ktorej zostali otvorené dvere, a ktorá bola, ako vždy prázdna. Skôr ako do haly došiel, dorazil koč so smútiacimi a vystúpili z neho dvaja páni v čiernych plášťoch, poobzeral sa naľavo aj napravo a dali sa vystupovať po schodoch. Cooper ich pomaly nasledoval. Povoz, ako predpokladal, obišiel dom, až na dvor, pretože keď došiel ku dverám, už ho nebolo.

A tak nasledoval dvoch smútiacich dnu do domu. V hale našiel kolegu-sluhu, ktorý mu oznámil, že videl dvoch pánovi v čiernych plášťoch prejsť po chodbe a potom hore schodmi.

Nezložili si klobúky, ani sa nikoho na nič nespýtali. Je to veľmi zvláštne, pomyslel si starý Cooper, takto voľne chodiť po dome; vybral sa preto hore schodmi pohľadať návštevníkov.

Nenašiel ich však ani vtedy, ani nikdy potom. A od tej chvíle sa v dome začalo súženie.

Už onedlho nebolo jediného sluhu, ktorého by čosi neomínalo. V temných chodbách ich prenasledovali hlasy a kroky, v kútoch a temných výklenkoch ich desil kradmý šepot; a tak sa v panike utiekali k útlej pani Beckettovej, ktorá sa k takýmto historkám stavala nanajvýš neveriacky. Lenže čoskoro nato sa už aj sama pani Beckettová pozerala na celú vec celkom inými očami.

Aj ona počula hlasy, a, čo bolo na celej veci ešte pozoruhodnejšie, počula ich pri modlitbách, ktorým sa dôsledne venovala po celý život. Tie hlasy jej vstupovali do modlitieb. Tak sa naľakala, že jej z viet vypadávali slovíčka, a strach v nej narástol, keď sa jej do modlitieb začali pliesť hrozby a rúhanie.

Tie hlasy sa neozývali vždy z izby. Prichádzali, ako sa jej marilo, cez steny, ktoré boli v tomto starom dome veľmi hrubé, z vedľajších izieb, raz z jednej, inokedy z druhej strany. Občas akoby ktosi vyvolával zo vzdialených chodieb; hlasy prichádzali stlmené, ale o nič menej hrozivé, drali sa cez dlhé vykladané chodby. Čím boli bližšie, tým zneli hnevlivejšie, ako keby niekoľko hlasov hovorilo odrazu. Nech sa už táto zbožná žena uchýlila k svojim modlitbám kamkoľvek, ako som už povedal, tie hrozné vety sa prebúrali k nej cez dvere, a ona, celá vydesená, vstávala z kolien a všetko ustupovalo do pozadia, lebo vnímala len búšenie vlastného srdca o kostice v korzete a strašné chvenie nervov.

Lenže čo tie hlasy povedali, na to si pani Beckettová nespomínala už ani o minútu po tom, čo zmĺkli; jedna veta vyháňala druhú; odporne výrečné posmešky, hrozby a bezbožné vydieranie sa strácali, len čo sa jej obtreli o sluch.

Účinok týchto hrozivých rúhaní a hrozieb rástol s tým, že nemohla, nech sa usilovala akokoľvek, v sebe udržať ich presný zmysel, hoci ich strašný charakter jej zostával v mysli.

Zdalo sa, že jediným v dome, kto o týchto útrapách dlhý čas nič nevedel, bol práve statkár. Pani Beckettová sa dvakrát za týždeň odhodlávala podať výpoveď a odísť z domu Avšak rozvážna žena, ktorá bola na tomto mieste spokojná vyše dvadsať rokov, si všetko dobre premyslí viac ako dva krát, kým naozaj odíde. Spolu so starým Cooperom boli jediní sluhovia, ktorí pamätali staré zlaté časy, keď viedli domácnosť starému Tobymu. Ostatných bolo už len zopár a sotva ich mohli pokladať za riadnych sluhov. Meg Dobbsová, ktorá pracovala ako slúžka vykonávajúca hrubšie práce, nespávala v dome, ale celá roztrasená odchádzala domov k otcovi, do strážneho domca, kam ju každý večer odprevádzal jej mladší brat. Pani Beckettová, ktorá sa k služobníctvu, čo v Gylingdene iba vypomáhalo, správala panovačne, až arogantne nakoniec zo svojej prísnosti zľavila a dovolila pani Kymesovej a pomocníčke v kuchyni, aby si preniesli postele do jej veľkej a vyblednutej komnaty a tam, pravdu povediac, sa s nimi delila o každonočný strach. Starý Cooper sa k týmto historkám staval podráždene a kriticky. Sám mal nadostač výčitiek, ktoré sa týkali tých dvoch maskovaných postáv, čo sa votreli do domu. Ich príchod sa nedal spochybniť. Videl ich na vlastné oči. Odmietal uveriť historkám, ktoré rozprávali ženy a predstieral, že tí dvaja trúchliaci vyšli z domu a odišli v kočiari, lebo dnu nenašli nikoho, kto by sa ich bol ujal.

Raz večer zavolal statkár Coopera do dubovej komnaty kde pofajčieval.

„Pýtam sa, Cooper," začal statkár celý bledý a očividne nahnevaný, „prečo strašíš tie bláznivé ženské takými duchárskymi historkami. Ak tu sú podľa teba strašidlá nemáš tu čo robiť, je čas, aby si sa spakoval. Bola za mnou stará Beckettová aj s kuchárkou a jej pomocníčkou, biele ako vápno,

jedna za druhou, a chceli odo mňa, aby som medzi ne zavolal farára, nech tu s nimi spí a modlitbami zaženie diabla! Nech vezme moju dušu skaza, si múdry aj starý a predsa im nasadzuješ do hláv červíky. Meg chodí každý večer domov k otcovi, lebo sa v tomto dome bojí spať - všeko je tvoja práca, to všetko tie tvoje babské príbehy - ty zvädnutý starý cvok!"

„Ja na tom nemá žiadnu, vinu, pán Charlie, nikdy som im nijaké historky nevyprával, lebo všetko je márnosť. Aj pani Beckettová to dosvedčí. Medzi nami už o tom padlo dosť posmeškov. Nech už si o tom myslím, čo chcem," bránil sa starý Cooper. Posledné slová povedal so zvláštnym dôrazom a bočiac pohľadom, zatiaľ čo na meravej statkárovej tvári sa zračil strach.

Krásavec Charlie odvrátil zrak a hnevlivo si čosi mumlal pod fúzy. Obrátil sa bokom, vyklepal popol z fajky do kozubu, potom sa z ničoho nič opäť zvrtol priamo ku Cooperovi. Prehovoril, a tvár mal popolavú, ale v jeho slovách už nebol predošlý hnev.

„Viem, že nie si hlupák, starký Cooper. Predpokladajme, že v tomto dome bolo čosi ako strašidlo, lenže ak aj bolo, netreba tým pripečeným husiam o ňom rozprávať nijaké povedačky. Čo ťa trápi, človeče, že naň ustavične myslíš? A čo si mám o tom myslieť ja? Mal si kedysi bystrú hlavu, Cooper, nezmeň sa na táravú babu, ako hovorieval môj otec. Dočerta, starký, nesmieš dovoliť, aby sa celkom pobláznili, dozri, nech sa navzájom nevystrašia vlastnými táraninami, nech sa po okolí nerozpráva o Gylingdene a o našej rodine, čo sa rozprávať nemá. Myslím, že by sa ti to nepáčilo, starký Cooper. Som si istý, že by sa ti to nepáčilo. Ženy už z kuchyne odišli, naklaď oheň a vezmi si fajku. Prídem za tebou, len čo tu dofajčím, bafneme si spolu a dáme si za pohárik brandy s vodou."

Starý sluha sa pobral dole. V tomto rozháranom a osamelom dome bola takáto blahosklonnosť čímsi nezvyčajným; hodlal urobiť všetko, aby tí, čo si môžu spoločnosť vyberať, sa

nesprávali príkro k statkárovi, ktorý si spoločnosť vyberať nemôže.

Keď všetko zariadil, ako mu nakázali, usadil sa vo veľkej starej kuchyni. Nohy si vyložil na mrežu nad kozubom, zažal sviečku vo veľkom mosadznom svietniku, ktorý stál na stole Pri jeho lakti, vedľa svietnika postavil fľašu s brandy a poháriky a nahotoval si fajku. Keď s tým všetkým skončil, starý sluha, ktorý pamätal minulé generácie a lepšie časy, upadol do dúm, až zaspal hlbokým spánkom.

Zo spánku starého-Coopera spolovice prebral polohlasný smiech, ktorý sa mu ozýval neďaleko hlavy. Snívalo sa mu o starých časoch, ktoré strávil v Hall, zdalo sa mu, že jeden z „mladých pánov" prišiel, aby mu vyviedol nejaké šibalstvo, zahundral čosi zo spánku, načo ho zobudil hlboký, prísny hlas, ktorý povedal: „Nebol si na pohrebe; mohol by som ti siahnuť na život, ale siahnem ti len na ucho." V tej chvíli ho zboku čosi prudko udrelo do hlavy, až vyskočil na rovné nohy. Oheň vyhasol; Cooper bol celý skrehnutý. Svieca v svietniku dohárala a vrhala na bielu stenu dlhé tiene, ktoré poskakovali hore a dole, od stropu po dlážku, a ich čierne obrysy, ako sa mu zdalo, pripomínali dvoch mužov v čiernych plášťoch, na ktorých sa s hrôzou rozpamätal.

Vzal sviecu do ruky a tak rýchlo, ako len vládal, prebehol po chodbe. Na jej stenách tancovali tie isté čierne tiene. Usiloval sa čo najrýchlejšie dôjsť do svojej izby, ešte skôr, ako knôt dohorí. Takmer umrel od strachu, keď vtom zrazu začul ako zacengal pánov zvonec. Zvonenie sa ozývalo celkom pri ňom, nad jeho hlavou, a znelo zúrivo.

„Ha-ha! Tamto to ide - áno, pravdaže," povedal ktorému vlastný hlas dodal odvahu. Náhlil sa ďalej a zvonenie, ktoré nestrácalo na zúrivosti, bolo čoraz vzdialenejšie. „Zaspal, ako ja; a zhaslo mu svetlo. Dám ti päťdesiat -"

Stisol kľučku na dubovej komnate a z jej vnútra statkár vzápätí zdesene zavolal: „Kto je tam?" Jeho hlas pripomínal

hlas človeka, ktorý čaká, že do izby vstúpi zlodej.„To som ja, starý Cooper, všetko je v poriadku, pán Charlie?

Neprišli ste do kuchyne, ako ste sľúbili, pane."„Je so mnou zle, Cooper; neviem, čo sa so mnou deje.

Stretol si čosi?" spýtal sa statkár.„Nestretol," odpovedal Cooper.Uprene na seba hľadeli.„Poď sem - a zostaň tu! Neopúšťaj ma! Poobzeraj sa po

izbe, presvedč sa, či je všetko v poriadku; podaj mi ruku, starký budem sa ťa držať." Statkár bol celý spotený, ruku mal studenú a celý sa triasol. Bolo krátko pred svitaním.

Po chvíli sa ozval znova: „Urobil som mnohé, čo som urobiť nemal; nie som ešte prichystaný na cestu, ale s Božou pomocou sa na ňu vychystám - prečo nie? Som taký dochrámaný ako starý Billy - už sa na veľa nezmôžem; ale prestanem piť a ožením sa, ako som mal urobiť už dávno - nezoberiem si nijakú mladú krásavicu, ale dobrú, po domácky založenú ženu; je tu najmladšia dcéra farmára Crumpa, dobré, diskrétne dievča. Prečo by som sa s ňou nemohol oženiť? postará sa o mňa, nemá hlavu plnú ľúbostných pletiek, o akých sa tára u krajčírky. Pozhováram sa s farárom a so všetkými sa pokonám; celkom isto sa ospravedlním za všetko, čo som vykonal."

Schyľovalo sa k studenému ránu. Statkár, ako potom povedal Cooper, vyzeral „strašne zle". Vzal klobúk, schytil palicu a vybral sa na vychádzku, namiesto aby sa uložil do postele, ako mu Cooper radil; bol celý divý, takmer šialený, takže bolo zrejmé, že jediné, po čom túži, je uniknúť z domu. Bolo dvanásť hodín, keď statkár vstúpil do kuchyne, kde naisto dúfal nájsť kohosi zo sluhov. Vyzeral, akoby od včerajška prežil celých desať rokov. Pritiahol si k ohňu stoličku a bez slova sa na ňu posadil. Cooper poslal do Applebury po lekára, ktorý sa tam prednedávnom nasťahoval, keď statkár odmietal za ním ísť. „Ak ma chce vidieť, nech príde sem," zahučal vždy,

keď ho Cooper súril, aby za ním zašiel. A tak lekár prišiel. Správal sa nanajvýš rezervovane. Statkára našiel v oveľa horšom stave, ako čakal.

Statkár odmietol poslúchnuť, neodobral sa na lôžko. Lekár mu však hrozil, že ak si neľahne, môže umrieť, a pacient dostal strach.

„Tak teda dobre, urobím, ako mi kážete - len s tým - nech starý Cooper a hájnik Dick zostanú pri mne. Nesmiem zostať osamote, a oni musia bdieť aj v noci; a aj vy tu chvíľu zostaňte. Len čo sa trochu spamätám, presťahujem sa do mesta. Život tu je nuda, najmä teraz, keď nemôžem robiť nič z toho, čo som robieval, a žil som tu oveľa parádnejším životom, veru tak. Ste mi svedkom, a nestarám sa, či sa mi ktosi vysmeje ale pozhováram sa s kňazom. Len nech sa smejú, do čerta s nimi, je to znak, že konám správne."

Lekár poslal do Gylingdenu dve sestry z okresnej nemocnice, pretože veľmi neveril, že pacient sa bude správať podľa jeho rád, a sám zašiel do zámku ešte raz, aby sa s nimi večer stretol. Starý Cooper dostal príkaz, aby sa nasťahoval do obliekárne a sedel tam celú noc. Statkár, ktorý bol akosi zvláštne rozrušený, bez nálady a plný obáv, od horúčky, ako povedal lekár, sa aspoň trochu upokojil.

Prišiel duchovný, starší, jemný, „učený" muž, a zhovára a modlil sa s ním do neskorého večera. Len čo odišiel, statkár zavolal k posteli ošetrovateľky a povedal im:

„Občas sem zavíta akýsi chlapík; nevšímajte si ho. Nazrie do dverí a zakýva - tenký, ohnutý a v smútočnom, s čiernymi rukavicami na rukách; poznáte ho po vychudnutej tvári, hnedej ako dubová doska; kašlite na to, že sa smeje. Nevychádzajte za ním, ani ho nepozývajte dnu; nepovie nič; a keď sa nahnevá a zamračí, nebojte sa, neublíži vám. Čakanie ho napokon zunuje; odíde; ale vy ho, pre zmilovanie Božie, nevolajte dnu a ani nechoďte za ním!"

Keď bolo po reči, sestry dali hlavy dokopy a šeptom

požiadali o radu starého Coopera.„Boh s vami - nie, v dome nežije šialenec," namietal;

„okrem tých, čo ste videli, tu niet živej duše, to mu len v hlave máta horúčka, nič viac."

Len čo sa priblížila noc, statkárovi sa pohoršilo. Padla naňho tieseň, začal blúzniť, hovoril o všetko možnom - o víne o psoch, aj o advokátoch; potom sa, ako obvykle, začal zhovárať s bratom Scroopom. Len čo spustil, pani Oliverová, sestra, ktorá sama sedela s ním, začula, alebo sa jej tak aspoň zamarilo, akoby ktosi mäkko položil ruku zvonka na kľučku a kradmo sa ju pokúsil stisnúť. „Bože dobrý! Kto tam je? skríkla a srdce jej poskočilo až do hrdla, lebo odrazu jej zišiel na um muž s ohnutým chrbtom, v čiernom odeve, ktorý mal zastať vo dverách, strčiť hlavu dnu do izby, usmiať sa a zamávať - „Pán Cooper! Pane! Ste tam?" volala. „Poďte sem, pán Cooper, prosím - len poďte, pane, a rýchlo!"

Starý Cooper, ktorého jej volanie prebudilo z driemot pri kozube, sa dotackal dnu z obliekame a len čo vstúpil, pani Oliverová ho pevne objala.

„Ten chlap s hrbom sa pokúšal otvoriť dvere, pán Cooper, som si tým istá, akože tu sedím." Statkár vzdychal a čosi si mumlal z horúčky, ale Cooper ničomu z toho, o čom hovorila, nerozumel. „Nie, nie! Pani Oliverová, madam, to nie je možné, lebo takého chlapa v dome niet; čože to pán Charlie hovorí?"

„Každú minútu vysloví slovo Scroope, a ja ani neviem, čo to znamená, a - a - pst! - počúvajte - zasa tá kľučka," a s hlasitým výkrikom dodala: „Pozrite sa na tú hlavu a krk vo dverách!" Mykla sa a zdesene starého Coopera po druhý raz objala.

Plameň sviečky sa trepotal a pri dverách vytváral tieň, ktorý sa ponášal na hlavu muža s dlhým krkom, s predĺženým a ostrým nosom. Zdalo sa, že muž-tieň nazerá dnu a sťahuje hlavu von zo dverí.

„Nesprávajte sa ako pre... - hlupáčka, madam!" zvolal Cooper úplne biely a z celej sily ňou zatriasol. „Je to len

sviečka, vravím vám - nie je to nič živé. Čo nevidíte?" povedal a zdvihol svietnik: „Som si istý, že vo dverách nikto nebol, a ak ma pustíte, hneď vás o tom presvedčím."

Druhá ošetrovateľka spala na pohovke. Spanikárená pani Oliverová ju - len čo Cooper otvoril dvere - privolala, aby jej robila spoločnosť. Pri dverách nikoho nebolo, ale na záhybe chodby bol tieň, čo sa ponášal na obrys, ktorý uvidel v izbe. Zdvihol trochu sviečku a zazdalo sa mu, že tieň na neho máva dlhou rukou a hlavu odťahuje preč. „Tieň od svetla zo sviečky!" zvolal Cooper nahlas, odhodlaný nepodľahnúť podobnej panike ako pani Oliverová; so svietnikom v ruke sa dobatkal k záhybu chodby. Nebolo tam nič. Nemohol sa zdržať, nazrel do chodby, a keď pritom pohol svietnikom, zazrel presne taký istý tieň, len kúsok opodiaľ. Ako k nemu vykročil, tieň uhol hlavou a zamával rukou. „Podvod!" povedal, ,je to iba tieň." Vykročil ďalej, spoly ním lomcoval hnev a spoly ním zmietal strach z neodbytnosti, s akou sa ten odporný tieň - bol si istý, že je to obyčajný tieň - správal. Ako sa blížil k miestu, na ktorom tieň zastal, zazdalo sa mu, že tieň sa presúva a takmer sa rozplýva na strednej doske starej vyrezávanej skrine, ku ktorej sa blížil.

V doske bola ozdoba vyrezaná do tvaru vlčej hlavy. Svetlo akosi čudne dopadlo práve na toto miesto a unikajúci tieň akoby sa rozptýlil a rovnako čudným spôsobom sa premenil. Oko svietilo odrazeným svetlom, ktoré prebleskovalo aj na škľabiacej sa tlame. Cooper uvidel dlhý, ostrý nos Scroopa Marstona a jeho divé oko, uprene hľadiace - ako sa mu zdalo - priamo na neho, akoby mu čosi vravelo.

Starý Cooper tam stál, civel na tento výjav a nevládal sa pohnúť, kým sa tvár a postava, ktorá k nej patrila, nezačali postupne z dreva strácať. V tej istej chvíli začul hlasy, ktoré sa rýchlo blížili - prichádzali z bočnej chodby. Cooper sa s hlasitým povzdychom „Bože, zľutuj sa nad nami", zvrtol a bežal späť, prenasledovaný zvukom, ktorý akoby otriasal

starým domom ako mohutný závan víchra.Do izby svojho pána vbehol starý Cooper spoly divý od

strachu, zabuchol za sebou dvere a otočil kľúčom v zámke. Vyzeral, ako keby ho prenasledovala tlupa vrahov.

„Počuli ste to?" zašepkal Cooper pri dverách obliekárne. Všetci napätí načúvali, ale hlboké ticho noci neprerušil jediný zvuk. „Bože, zľutuj sa nad nami! Pochybujem, čo nosím na krku svoju starú hlavu, že by som tak blaznel!" zvolal Cooper.

Nepovedal im vôbec nič, iba toľko, že je „starý hlupák", že sa dal ich rečami vyľakať a že „teraz už stačí, aby kdesi buchlo okno alebo spadol špendlík, a on sa vydesí". Noc prečkal pri karafe s brandy zhovárajúc sa so svojím pánom.

Statkár sa pomaly zotavoval zo zápalu mozgových blán ale nezotavil sa nadobro. Aj maličkosť, povedal lekár, stačí aby ho rozčúlila. Nie je ešte dostatočne silný, aby vymenil bydlisko a vzduch, a zmenu potreboval, aby sa zotavil celkom.

Cooper, ktorý spával v obliekárni, mu zostal jediným nočným spoločníkom. Spôsoby invalida boli zvláštne; rád sedel na posteli a celé noci fajčil hlinenú fajku; starého Coopera nútil, aby si sadol ku kozubu a fajčil s ním. A tak statkár a jeho neurodzený priateľ sa oddávali fajčeniu, lebo fajčenie je tiché potešenie, a až keď pán Gylingdenu dofajčil tretiu fajku, pokúsil sa nadpriasť rozhovor, lenže keď sa tak už stalo, predmet zhovárania by si Cooper, keby záležalo na ňom, z vlastnej vôle nebol vybral.

„Vieš čo, starký Cooper? Pozri sa mi rovno do tváre a neboj sa hovoriť," nakazoval mu statkár, hľadiac na neho s chladným, prefíkaným úsmevom: „Celý čas práve tak ako ja vieš, kto v tomto dome je. Načo zapierať? - Je to Scroope a môj otec?"

„Nehovorte tak, Charlie," odvetil starý Cooper trochu upäto a vystrašene, a až po dlhom čase; hľadel mu uprene do tváre: vôbec sa nezmenila.

„Načo klamať, Cooper? Scroope má na svedomí, že si na pravé ucho ohluchol - dobre vieš, že to bol on. Zúri. Tou

horúčkou sa pokúsil siahnuť mi na život. Nezúčtoval však so mnou, a to ho náramne srdí. Videl si ho - dobre vieš, že si ho videl."

Coopera pochytil náramný strach. Čudný úsmev, ktorý pohrával na statkárových perách, mu naháňal ešte väčšiu hrôzu. Odložil fajku, vstal a mlčky sa zahľadel na svojho pána. Mal pocit, že sa mu všetko iba sníva.

„Ak si to myslíte, nemali by ste sa tak usmievať," povedal zachmúrený Cooper.

„Som už unavený, Cooper, a so smiechom je to ako s ostatnými vecami; budem sa smiať, kým budem vládať. Vieš, čo so mnou zamýšľajú. Len toľko som ti chcel povedať. Fajči ďalej, starký — ja si pospím."

Statkár sa obrátil na posteli, pokojne sa uložil, hlavu nechal spočinúť na poduške. Starý Cooper sa na neho pozrel, Potom prešiel zrakom na dvere. Napokon si do polovice pohára nalial brandy a na dúšok ho vypil. Cítil sa lepšie. Nakoniec sa uložil na spánok v obliekárni. Uprostred noci ho z ničoho nič prebudil statkár. V župane a papučiach stál pri jeho posteli.

„Priniesol som ti malý darček. Hazelden mi včera zaplatil nájomné. Nechaj si to - je to päťdesiat - a zajtra sa rozdeľ s Nelly Carwellovou; budem spávať pokojnejšie; zasa sa mi zjavil Scroope; napokon, starký, nie je až taký zlý. Obličaj mal smútočne zahalený - povedal som mu, že to ďalej nevydržím; teraz, keď som pre neho toľko urobil, nebudem viac otáľať. Dobrú noc, starký Cooper!"

Statkár mäkko položil trasúcu sa ruku na plece starého muža a vrátil sa do svojej izby. „Nepáči sa mi, ako vyzerá. Doktor by sem mal chodiť častejšie. Nepáči sa mi ten čudný úsmev. Ruku mal studenú ako smrť. Dúfam, že neschádza z rozumu."

S takýmito myšlienkami sa vrátil k radostnejším otázkam svojho života, až nakoniec zaspal.

Ráno zašiel za statkárom do jeho izby, ale na posteli ho nenašiel. „Nič to, veď sa vráti, ako falošný peniaz," pomyslel si

starý Cooper a dal sa ako obvykle upratovať izbu. Lenže statkár sa nevrátil. Prišla neistota, potom panika, pretože bolo jasné, že statkár nie je v dome. Čo sa s ním stalo? Nechýbala nijaká súčasť jeho odevu, iba župan a papuče. Odišiel z domu, v nedobrom stave, v akom sa nachádzal, a v takom odeve? A ak odišiel, bol pri zmysloch? Mal nádej, že prežije chladnú, vlhkú noc, taký zúbožený, pod holým nebom?

Prišiel Tom Edwards a povedal im, že ráno, asi o štvrtej, približne jeden a pol kilometra od ich domu aj s farmárom Nokesom, ktorý šiel s povozom na trh, videli v tme - mesiac nesvietil - kráčať troch mužov a pred nimi, ani nie dvadsať metrov, šiel kôň. Uberali sa od Gylingdenu a smerovali na cintorín; bránu pred nimi ktosi znútra otvoril, tí traja vošli dnu a brána sa zatvorila. Tom Edwards sa nazdal, že tí traja tam šli robiť prípravy na pohreb kohosi z marstonovskej rodiny. Lenže Cooperovi, ktorý vedel, že nikto z rodiny neumrel sa celá príhoda zdala strašidelne príznačná.

podujal sa starostlivo prezrieť dom. Nakoniec si spomenul na osamelé vrchné poschodie a na izbu kráľa Herodesa. Na pohľad sa v nej nič nezmenilo, iba dvere do komôrky boli zatvorené. A hoci bolo skoré ráno a svetla bolo pomenej, upútalo jeho pozornosť čosi, čo sa ponášalo na veľký biely uzol; viselo to z dvier.

Dvere mu istý čas kládli odpor; akási veľká váha ich pritláčala k dlážke; nakoniec však predsa len kúsok povolili; ozval sa tupý úder, ktorý otriasol dlážkou a jeho ozvena sa rozniesla po mĺkvych chodbách. Zamrel, pretože ako echo sa ozval smiech. Ozvena smiechu.

Otvoril dvere dokorán. Na zemi ležal jeho pán. Bol mŕtvy. Viazanku mal ako slučku pevne utiahnutú okolo krku. Dobre poslúžila svojmu účelu. Telo bolo studené, muž bol už dlho mŕtvy.

Ohliadač mŕtvol, ako mu zákon kázal, všetkých vypočul a porota vyslovila ortieľ, podľa ktorého „mŕtvy, Charles

Marston, umrel vlastnou rukou, v stave dočasnej nepríčetnosti." Lenže starý Cooper mal na statkárovu smrť vlastný názor, hoci ani necekol, ani sa nikdy o celej záležitosti pred nikým nezmienil. Odišiel do Yorku, kde prežil zvyšok svojich dní. Ľudia sa tam na neho ešte dodnes pamätajú: na zamĺknutého a namrzeného starca, ktorý chodil pravidelne do kostola, trochu aj pil, a o ktorom sa vedelo, že si na staré dni čosi zošporoval.

Hrdelný proces

Charles Alston Collins, Charles Dickens

Už dávnejšie si všímam, ako veľmi ľudia túžia po odvahe. Túžia po nej dokonca aj jedinci s nadmernou dávku inteligencie a ľudia nanajvýš kultúrni. Ako keby ich čosi nútilo podeliť sa s vlastnými psychologickými skúsenosťami, najmä ak to boli skúsenosti čímsi výnimočné. Takmer všetci však majú strach, že ich rozprávanie nenájde vo vnútornom živote poslucháčov nijakú paralelu ani odozvu a že na nich budú hľadieť s podozrením, alebo sa im vysmejú Cestovateľ, ktorý sa teší všeobecnej dôvere, môže napríklad porozprávať príbeh, v ktorom sa mu obyčajný morský had javí ako záhadná bytosť z iných svetov, a všetci mu ochotne uveria; lenže ten istý dôveryhodný cestovateľ si dobre rozmyslí, či sa tým istým poslucháčom zdôverí s nejakou neobyčajnou predtuchou, impulzom, víziou (tak tento úkaz nazývajú), so snom, ktorý sa mu prisnil, alebo s nejakou pozoruhodnou duševnou pohnútkou, ktorá sa vymyká všeobecným predstavám. Iba ľudskej ostýchavosti pripisujem, že sa podobné témy ocitávajú kdesi v prítmí súkromia, že nepreniknú na verejnosť. Zdôveriť sa so zážitkami zo svojich subjektívnych pocitov jednoducho nemáme vo zvyku, hoci sa' veľmi radi zdôverujeme so zážitkami spojenými s objektívne existujúcimi bytosťami. Výsledkom je, že tieto skúseností pokladáme za čosi výnimočné. Skúsenosť ich výnimočnosť iba potvrdzuje. Javia sa nám ako nanajvýš nedokonalé.

Z príbehu, ktorý vám porozprávam, nemám v úmysle vyvodzovať nijakú teóriu, ani ju dokazovať, ale ani jej oponovať, nech už by bola akákoľvek. Poznám príbeh kníhkupca z Berlína, preštudoval som si prípad ženy zosnulého kráľovského astronóma, ktorý vyrozprával pán David Brewster, a do najmenších detailov som naštudoval oveľa

pozoruhodnejší príbeh spektrálnych ilúzií, ktorý sa odohral v okruhu mojich najbližších priateľov. Možno by som mal v súvislosti s posledným spomínaným príbehom podčiarknuť, že trpiaca (dáma), nebola so mnou v nijakom vzťahu. Mylný predpoklad by v tomto prípade mohol naznačovať určité — hoci iba čiastočné - vysvetlenie môjho vlastného prípadu, čo by v skutočnosti nemalo nijaký reálny podklad. Nedotýka sa nijakých mojich zdedených vlastností. Nikdy som podobný zážitok nezakúsil na vlastnej koži, ani som dovtedy o ničom podobnom nepočul.

Nezáleží na tom, či to bolo dávno, alebo či sa to stalo iba pred niekoľkými rokmi. V Anglicku spáchali vraždu, ktorá na seba upútala veľkú pozornosť. Zvykli sme si už na správy o vrahoch, v ktorých sa opisuje, ako dospievajú ku svojim ohavným výšinám, avšak ja by som spomienku na tohto ukrutníka, keby som mohol, najradšej pochoval hneď po tom, čo jeho telo uložili do zeme vo väznici v Newgate. Celkom úmyselne odmietam poskytnúť hocijakú stopu, podľa ktorej by sa dala vypátrať totožnosť toho kriminálnika.

Bezprostredne po tom, ako našli obeť vraždy, vôbec nepodozrievali — pretože tieto veci nemám celkom presne overené, skôr by som mal povedať, že nikto nič podobné verejne nenaznačil - muža, ktorého neskôr postavili pred súd. A pretože v novinách sa neocitla jediná zmienka o ňom, nemohol sa na verejnosti zjaviť ani jeho opis. Táto skutočnosť je pre môj príbeh veľmi dôležitá, mali by ste si ju zapamätať.

Keď som pri raňajkách otvoril noviny, ktoré priniesli prvé správy o nájdení mŕtvoly, zistil som, že sú to informácie nanajvýš zaujímavé. Prečítal som si ich s veľkou pozornosťou. Ba preštudoval som si ich dvakrát, ak nie trikrát. Mŕtveho našli v spálni. Keď som noviny odložil, mysľou mi preletel záblesk - náčrt, prúd, ani neviem, ako to nazvať, nenachádzam vhodné slová, ktorými by som svoj pocit dostatočne presne opísal -, v ktorom akoby som videl tú spálňu defilovať mojou izbou, ako

obraz - čo je nemožné - namaľovaný na tečúcu rieku. Hoci to bol obraz nanajvýš prchavý, bol dokonale jasný; taký jasný, že som zreteľne a s istým pocitom úľavy videl, že na posteli neleží nijaká mŕtvola.

Miesto, na ktorom sa mi tento obraz vyjavil, nebolo nijako romantické, bol to byt na Piccadilly, blízko rohu Ulice svätého Jakuba. Bolo to pre mňa celkom nové prostredie. Sedel som v leňoške a celý pocit sprevádzalo zvláštne chvenie, ktoré prechádzalo celým kreslom. (Treba však poznamenať, že kreslo sa celkom ľahko pohybovalo na kolieskach.) Pristúpil som k jednému z okien (v izbe sú okná dve a izba je na druhom poschodí), aby si mi oči oddýchli pohľadom na pohybujúce sa predmety dole na Piccadilly. Bolo jasné jesenné ráno a ulica bola celá rozžiarená a veselá. Dul vietor. Ako som hľadel z okna, videl som, ako vietor dvíha z parku množstvo napadaných listov a ako sa v jeho poryvoch z nich tvorí hotový stĺp, ako sa vznáša ako vodný vír, do výšky.

Len čo sa stĺp zniesol na zem a lístie sa rozletelo na všetky strany, na druhej strane ulice som zazrel dvoch mužov ktorí sa uberali smerom zo západu na východ. Šli za sebou Prvý muž sa neobvykle často obzeral ponad plece za seba Druhý ho nasledoval vo vzdialenosti asi tridsiatich krokov Pravou rukou akoby mužovi vpredu hrozil. Prvé, čo upútalo moju pozornosť, bola jedinečnosť a ráznosť tohto gesta na takom rušnom verejnom mieste; druhým dôvodom bolo, že nikto oň nedbal. Obaja muži šli svojou cestou prepletajúc sa medzi ostatnými chodcami; bolo čudné, ako ľahko sa pohybujú po takom zaľudnenom chodníku; ani jediný človek, pokiaľ som videl, im neuhol z cesty, nedotkol sa ich, ba ani sa za nimi neobzrel. Prechádzali priamo pod mojimi oknami, mali zdvihnuté hlavy a hľadeli hore na mňa. Zreteľne som rozoznával črty ich tvárí. Vedel som, že ich kedykoľvek a kdekoľvek, keď ich znova uzriem, podľa tých obličajov spoznám. Nie že by som si na niektorom z nich všimol čosi mimoriadne pozoruhodné, azda

iba to, že muž, ktorý kráčal prvý, mal neobvykle zamračený výzor a tvár muža, ktorý ho nasledoval, mala farbu nie celkom čistého vosku.

Som starý mládenec, celú moju domácnosť tvorí komorník a jeho žena. Zamestnaný som v pobočke istej banky; želal by som si, aby moje povinnosti vedúceho oddelenia boli také jednoduché, aké sa na verejnosti vo všeobecnosti zdajú. Tej jesene ma zdržali v meste, hoci som už veľmi potreboval dovolenku. Nebol som síce chorý, ale necítil som sa dobre. Môj čitateľ by mal z týchto slov vyrozumieť, ak sa to vôbec dá, že som sa cítil opotrebovaný, že na mňa padala depresia z jednotvárneho života, a že som bol „trochu trudnomyseľný". Môj lekár, známy a uznávaný odborník, ma ubezpečil, že skutočný stav môjho zdravia si v tej chvíli nevyžaduje nijaké medikamenty, a to citujem z jeho vlastnej písomnej odpovede na moju prosbu, aby mi čosi naordinoval.

Čím väčšmi sa okolnosti, za akých sa vražda udiala, a ktoré sa čoraz viac vyjasňovali, dostávali v ostrých kontúrach do povedomia verejnosti, tým väčšmi som sa usiloval držať sa od nich bokom, ak sa to uprostred všeobecného pohoršenia vôbec dalo. Nevyhľadával som nijaké podrobnejšie informácie o tom ohavnom skutku. Vedel som iba toľko, že čin podozrivého označili za úmyselnú vraždu a že ho za túto vraždu mali v Newgate postaviť pred súd. Takisto som vedel, že proces odložili na nasledujúce zasadanie Ústredného trestného súdu. Dôvodom bola všeobecná zaujatosť a aj to, že obhajoba potrebovala dostatok času na prípravu. Možno som aj vedel, ale už si teraz neviem spomenúť, kedy, aspoň približne, má súd zasadnúť, aby celý prípad prerokoval.

Obývačku, spálňu a obliekáreň mám na tom istom poschodí. Do obliekárne sa dá vojsť len zo spálne. Ba vlastne existujú ešte jedny dvere, ktorými sa kedysi dalo vyjsť na chodbu; lenže časť zariadenia kúpeľne - a taký stav trvá už roky - umiestnili práve tam, kadiaľ vedú. Vtedy, pri tých istých úpravách, dvere

zastavali a oblepili tapetami.Raz večer som už v spálni dával sluhovi, skôr ako pôjde

spať, ešte nejaké príkazy. Tvárou som bol obrátený k jediné mu schodnému vstupu do obliekárne - bol zamknutý. Môj sluha stál k dverám chrbtom. Kým som k nemu hovoril, videl som, ako sa dvere otvárajú a ako dnu nazerá akýsi človek Nanajvýš vážne a tajuplne na mňa kývol. Bol to druhý z dvojice, ktorá vtedy kráčala po Piccadilly, a ktorého tvár mala farbu nie veľmi čistého vosku.

Postava, po tom, čo mi kývla, poodstúpila a dvere zatvorila. Trvalo mi len toľko času, koľko treba, aby som prešiel cez! spálňu k dverám, a otvoril som dvere do obliekárne a nazrel dnu. V ruke som mal zažatú sviečku. Vôbec som nečakal, že tú postavu v obliekárni zazriem, a naozaj som ju tam neuvidel.

Uvedomil som sa, že môj sluha tam stojí celý ohromený, a preto som sa zvrtol k nemu a spýtal som sa ho: „Derrick, uverili by ste, že ja, človek s pevnými nervami, som mal pocit, že vidím -" Položil som mu ruku na hruď. Strhol sa a celý sa zachvel. Povedal: „Bože, áno, pane! Kývla na vás smrť!"

Neverím, že John Derrick, verný a oddaný sluha, ktorý mi slúžil viac ako dvadsať rokov, čo len tušil, že existuje nejaká taká postava. Pochopil, až keď som sa ho dotkol. Zmena v jeho správaní bola taká šokujúca, že naozaj verím, že k svojmu pocitu dospel nejakým okultným spôsobom, a že na neho prešiel zo mňa.

Naordinoval som Johnovi Derrickovi brandy, kvapku som mu sám nalial. Rád som nalial aj sebe. O tom, čo predchádzalo nočnému zjaveniu, som mu nepovedal jediné slovko. Keď som o všetkom starostlivo popremýšľal, dospel som k záveru, že tú tvár som nikdy predtým nezazrel, iba pri tej jedinej príležitosti na Piccadilly. Porovnal som výzor tej tváre, keď na mňa muž kývol, s výzorom, keď na mňa hľadel, stojaceho v okne, a usúdil som, že pri prvej príležitosti sa usiloval vryť sa mi pevne do pamäti, a pri druhej sa ubezpečoval, že som sa na neho

okamžite rozpamätal.Necítil som sa tej noci dobre, hoci - ťažko to vysvetliť som

si bol istý, že tá postava sa už nevráti. Nadránom som upadol do ťažkého spánku, z ktorého ma prebudil John Derrick, ktorý stál vedľa mojej postele s akýmsi papierom v ruke. Ako vysvitlo, to lajstro sa stalo predmetom výmeny názorov na prahu dvier medzi tým, čo ho priniesol, a mojím sluhom. Bolo to predvolanie za porotcu na najbližšie zasadanie Ústredného trestného súdu v Old Bailey. Ako John Derrick veľmi dobre vedel, ešte nikdy ma do tej poroty nepovolali. Veril - do tejto chvíle som si nie istý, či oprávnene alebo nie - že za porotcov tam obyčajne vyberajú ľudí menej kvalifikovaných, ako som ja, a preto v prvej chvíli predvolanie odmietol prevziať. Muž, ktorý s predvolaním prišiel, sa zachoval nanajvýš chladnokrvne. Povedal, že to, či do poroty prídem alebo neprídem, ho nezaujíma; predvolanie je jednoducho tu; a to, ako s ním naložím, pôjde na môj vrub, nie na jeho.

Jeden či dva dni som váhal, či vziať alebo nevziať predvolanie na známosť. Neuvedomoval som si ani najmenšiu skrytú predpojatosť, ovplyvnenie alebo zaujatosť, v kladnom ani zápornom zmysle. Som si tým istý, tak ako všetkým, o čom tu rozprávam. Napokon som sa rozhodol, že predsa len pôjdem, a že tak preruším monotónnosť svojho života.

Ráno, keď sa mal súd zísť, bolo pochmúrne, novembrové. Nad Piccadilly sa vznášala hustá hmla, ktorá sa na východ od Temple Bay menila na čiernu ťažobu. Chodby a schodiská súdu osvecovali plynové lampy a rovnako bola osvetlená aj súdna sieň. Myslím, že kým ma súdni úradníci viedli do zasadacej siene a kým som neuvidel, aká je bitkom nabitá, netušil som, že v ten deň budú súdiť vraha. Myslím si to, lebo kým ma viedli do súdnej siene, nevedel som, do ktorej z dvoch súdnych siení ma moje predvolanie zavolá. Toto vedomie však nemožno považovať za objektívne, a ani ja sa s ním v hĺbke duše celkom nestotožňujem.

Sadol som si na miesto, kde čakali aj iní porotcovia, a obzeral som sa okolo seba, nakoľko sa to dalo cez obláčiky hmly a pary, čo stúpala ľudom z úst a zapĺňala útroby súdu. Všimol som si, že za veľkými oknami visí čierny opar, čo sa ponáša na temný záves, počul som tlmené zvuky kolies na slame či pilinách, čo vystielali ulicu; rovnako som vnímal šum ľudí, čo sa zhromaždili pred budovou súdu, ktorý občas prerušilo prenikavé zahvízdanie alebo pieseň či hlasitý pozdrav. Čoskoro nato vošli sudcovia. Boli dvaja. Usadili sa na svojich sedadlách. Hluk v sále úctivo zmĺkol. Nasledoval príkaz, aby priviedli vraha. Zjavil sa pred prepážkou, kde stávajú obvinení. V tej istej chvíli som v ňom spoznal prvého z dvojice, ktorá vtedy kráčala po Piccadilly.

Ak by aj vtom vyvolali moje meno, pochybujem, že by som sa bol ozval počuteľným hlasom. Vyvolali ho ako šieste alebo ôsme v poradí. Do tej chvíle som sa však spamätal natoľko, že som bol schopný povedať: „Tu"! A teraz sledujte, čo sa dialo. Ako som zastal v lavici porotcov, na väzňovi, ktorý sa dianiu pozorne prizeral, sa dalo badať silné vzrušenie. Kývol na obhajcu. Bolo vidno, že obžalovaný chce stoj čo stoj napadnúť moju účasť v porote. Jeho počínanie malo za následok odmlku, počas ktorej sa advokát obvineného, s rukou spočívajúcou na lavici obžalovaných, so svojím klientom o čosi šeptom zhováral, pričom krútil hlavou. Neskôr som sa od toho džentlmena dozvedel, že väzeň od začiatku zdesene opakoval: „Nech sa deje čokoľvek, toho človeka z poroty vylúčte!" Nestalo sa, pretože na to nebol nijaký dôvod; pred tým, ako moje meno vyvolali, a ako som sa zjavil na lavici poroty, ten človek ho nepoznal.

Z dôvodov, ktoré som už vysvetlil, a preto, že sa chcem vyhnúť spomienkam na toho vraha, lebo by mi mohli uškodiť, a aj preto, že by som nebol schopný podrobne opísať, čo sa počas toho dlhého procesu vlastne udialo, podrobnejšie sa budem zaoberať iba udalosťami desiatich dní a nocí, počas

ktorých držali porotu pokope, a ktoré sa dotýkajú mojej vlastnej čudnej skúsenosti. Kvôli nej, nie kvôli vrahovi sa pokúšam upútať svojho čitateľa. Kvôli tomu, a nie kvôli stránke z newgateského kalendára prosím: vypočujte ma.

Stal som sa predsedom poroty. Na druhý deň celé dve hodiny (počul som odbíjať hodiny na veži) predkladali vecné dôkazy. Celkom mimovoľne som zablúdil zrakom k svojim kolegom porotcom. Odrazu som začal mať problémy poriadne ich spočítať. Ničím som si to nevedel vysvetliť. Spočítal som ich niekoľkokrát, a zakaždým sa ťažkosti zopakovali. Skrátka, vychádzalo mi, že jeden porotca je navyše.

Dotkol som sa porotcu, ktorý ku mne sedel najbližšie, a pošepky som ho požiadal: „Buďte taký láskavý, spočítajte nás." Moja prosba ho zaskočila, ale poslúchol, obrátil hlavu a porotcov spočítal.

„Akože," povedal, „je nás trinásť, ale kdeže, to nie je možné. Nie. Je nás dvanásť."

Nech som počítal, ako som počítal, vždy mi vyšiel presný počet, ak som zrátal jednotlivcov, ale ak išlo o celok, bolo nás o jedného navyše. Nevidel som nikoho - nijakú fyzickú postavu -, kto by pribudol do počtu; len vo svojom vnútri som tušil, čo za postava sa celkom isto medzi nami zjaví.

Porota bývala v londýnskej Taverne. Všetci sme spali v jednej veľkej izbe na oddelených posteliach, po celý čas sme boli v opatere a pod dohľadom úradníka, ktorého jedinou úlohou bolo udržať nás v bezpečnej úschove. Nevidím dôvod, prečo by som neprezradil meno toho súdneho úradníka. Bol inteligentný, nanajvýš zdvorilý, vychádzal nám v ústrety a (rád som to počul) na mestských úradoch bol dobre zapísaný. Správal sa prívetivo. Mal úprimné oči, závideniahodné čierne fúzy a pekný zvučný hlas. Volal sa Harker.

Keď sme sa na noc ukladali na lôžka, pán Harker si svoju posteľ pritiahol k dverám. Večer na druhý deň, keď sa mi ešte nechcelo ísť spať, a keď som uvidel, že pán Harker sedí na

svojej posteli, vstal som, podišiel som k nemu a sadol som si vedľa neho. Ponúkol som mu štipku šnupavého tabaku. Keď si vyberal tabak z mojej škatuľky, naše ruky sa dotkli. Zvláštne sa zachvel a povedal: „Kto to je?"

Sledoval som pohľad pána Harkera; na konci miestnosti som zazrel postavu, na ktorú som čakal - druhého z dvojice, čo kráčala po Piccadilly. Vstal som a urobil niekoľko krokov; vzápätí som zastal a obzrel som sa na pána Harkera. Nejavil záujem, smial sa a napokon celkom veselo poznamenal:

„Chvíľu sa mi zdalo, že tu máme trinásteho porotcu, a nemáme pre neho posteľ. Ale vidím, že je to len klam, mesačný svit."

Nič som pánu Harkerovi nevysvetľoval, len som ho pozval, aby sme sa prešli až na druhý koniec miestnosti. Sledoval som, čo robí postava. Chvíľu postála pri posteli každého z jedenástich porotcov, blízko podušky. Vždy sa priblížila z pravej strany postele a zakaždým, keď od postele odišla, k ďalšej sa priblížila od nôh. Z pohybov jej hlavy sa zdalo, že pri posteli nerobí nič iné, len uprene hľadí na oddychujúceho porotcu. Nevšímala si ma, ani posteľ, na ktorej som spal, a ktorá bola k posteli pána Harkera najbližšie. Zdalo sa, že z izby sa stratila tam, kadiaľ dnu prúdilo mesačné svetlo, cez vysoké okno, akoby po schodisku z nebeských hviezd.

Na druhý deň, keď sme sa pri raňajkách zhovárali, akoby sa uplynulej noci každému snívalo o zavraždenom. Iba mne a pánu Harkerovi nie.

Teraz som už bol nadobro presvedčený, že druhý z dvoch mužov, čo vtedy išli po Piccadilly, bol zavraždený (takpovediac), akoby ma o tom presvedčilo jeho bezprostredné svedectvo. A to naozaj aj prišlo, a ja som naň vôbec nebol pripravený.

Na piaty deň, keď sa končili reči žaloby, predložili ako dôkaz miniatúru, ktorá mala svoje miesto v spálni zavraždeného, a ktorá sa stratila: v čase, keď zločin objavili, jej

nebolo. Neskôr ju našli na tajnom mieste, kde predtým videli vraha kopať. Pri výsluchu ju svedkovia identifikovali a dali ju k dispozícii sudcom a potom porotcom, aby si ju prezreli. Keď s ňou súdny zriadenec zamieril ku mne, z davu sa prudko vynorila postava druhého muža z Piccadilly, vzala miniatúru úradníkovi z ruky a vlastnoručne mi ju podala. Tichým dutým hlasom - ešte skôr, ako som obrázok uvidel, lebo bol zasadený v medailóne - povedala: „Vtedy som bol mladší a tvár som nemal stečenú z krvi." Postava potom zastala medzi mnou a susedným porotcom, ktorému som podal miniatúru, potom medzi ním a ďalším porotcom, ku ktorému mal obrázok dôjsť, a tak až na koniec lavice porotcov, a stadiaľ naspäť ku mne. Nikto z porotcov však na to neprišiel.

Od prvej chvíle, a najmä vtedy, keď nás uzatvorili pred verejnosťou a keď sme sa ocitli v opatere pána Harkera, sme pri stole podrobne rozoberali udalosti dňa. Na piaty deň obžaloba skončila s uvádzaním dôkazov a s výpoveďami svedkov, a pred nami stál z jednej stránky uzatvorený prípad. Diskusia, ktorá nasledovala, bola živšia a vážnejšia ako predtým. Bol medzi nami aj člen farskej rady - najväčší hlupák, akého som kedy videl - , ktorý sa aj voči najjasnejším dôkazom staval s najpredpojatejšími výhradami, a ktorý nachádzal podporu u dvoch neslaných nemastných miestnych cirkevných parazitov; tí traja sa na zoznam poroty dostali z okresu takého zamoreného zločinnosťou, že sami mohli skončiť pred súdom za päťsto vrážd. Okolo polnoci, keď sa viacerí z nás už odoberali na lôžko, títo zlomyseľní trpáci vrieskali najhlasnejšie. Vtedy sa mi znova zjavil zavraždený muž. Zachmúrený zastal za ich chrbtami. Kývol na mňa. Keď som k nim podišiel a zapojil sa do debaty, okamžite zmizol. Bol to začiatok celej série zjavení, ktoré sa obmedzovali na miestnosť, kde sme my sami boli obmedzení. Kedykoľvek dal hlúčik mojich spoluporotcov hlavy dohromady, zazrel som medzi nimi aj hlavu zavraždeného. Kedykoľvek sa ich úvahy zvrtli v

jeho neprospech, vážne a naliehavo mi kývol.Moju myseľ začal omínať postreh, že až do chvíle, keď súdu

predložili miniatúru, čo bolo na piaty deň pojednávania, som zjavenie pred súdom nezazrel. K slovu sa dostala obhajoba, a ja som zaznamenal tri významné zmeny. Najprv spomeniem dve, a spomeniem ich spolu. Postava bola teraz v súdnej sieni ustavične, lenže už sa neobracala na mňa, ale vždy na toho, kto práve hovoril. Napríklad: obeti prerezali hrdlo šikmým rezom. V otváracej reči obhajoby zaznela možnosť, že si mŕtvy mohol podrezať hrdlo sám. V tej istej chvíli Postava s hrdlom v onom strašnom stave, aký opísali (predtým si ranu skrývala), zastala pri lakti hovoriaceho, pohybovala pravou, potom ľavou rukou krížom cez priedušnicu, zúrivo obhajcovi naznačujúc, že ani jednou rukou nie je možné spôsobiť si takú ranu. Alebo iný príklad: svedkyňa, ktorá mala hovoriť o povahe obžalovaného, sa vyjadrila, že to bol ten najroztomilejší človek. Postava si okamžite zastala pred svedkyňu, hľadela jej rovno do očí a natiahnutou rukou s bodajúcim ukazovákom poukazovala na lotrovský výzor tváre obžalovaného.

Tretia zmena, o ktorej sa chcem zmieniť, na mňa zapôsobila veľmi silne, lebo bola najvýznamnejšia a najšokujúcejšia zo všetkých. Nebudem teoretizovať; opíšem ju a nechám bez komentára. Hoci tí, ktorých oslovovalo, zjavenie nevideli, vždy, keď sa k nim postava priblížila, pochytilo ich akési vzrušenie a nepokoj. Zdalo sa mi, že akýsi zákon, ktorému som ja sám nepodliehal, jej zabraňuje naplno sa odhaliť iným, a predsa - sama neviditeľná - akoby bez vyrieknutého slova tajomným spôsobom ovplyvňovala ich mysle.

Keď prišiel obhajca s teóriou o samovražde a postava zastala pri lakti toho učeného človeka, hrozivo rukou pilujúc po svojom zohavenom hrdle, obhajca sa pri reči badateľne zajakal, na niekoľko sekúnd stratil niť svojej dômyselnej reči čelo si utieral vreckovkou a hrozne zbledol. Keď sa svedkyňa ktorá mala osvedčiť dobré vlastnosti obvineného, ocitla zoči-voči

zjaveniu, zrakom celkom isto sledovala smer, ktorým ukazoval prst, a len s váhaním a ťažkosťami pohľadom spočinula na tvári obvineného.

Dva ďalšie príklady celkom isto postačia. Na ôsmy deň procesu, po prestávke, ktorú dodržiavali každý deň skoro popoludní, aby si zúčastnení oddýchli a občerstvili sa, vrátil som sa s ostatnými porotcami do súdnej siene chvíľu pred tým, ako sa vrátili sudcovia. Stál som v lavici pre porotcov a obzeral som sa okolo seba, presvedčený, že postava v sieni nie je. Potom som celkom náhodou zdvihol zrak na galériu zazrel som ju tam, ako sa nakláňa dopredu a opiera sa pritom o akúsi veľmi decentnú ženu, ako keby sa chcel presvedčiť, či už sudcovia zaujali svoje miesta alebo nie. V nasledujúcej chvíli žena skríkla a omdlela. Odniesli ju. To isté sa prihodilo úctyhodnému, inteligentnému a trpezlivému sudcovi, ktorý proces viedol. Keď obhajoba skončila a on sa usadil vo svojej pracovni aj so všetkými papiermi, aby si celý prípad ešte raz prešiel, vošiel dnu zavraždený muž, pristúpil k sudcovmu stolu a dychtivo sa ponad plece zahľadel do stránok s poznámkami, ktoré sudca prevracal. V sudcovej tvári sa udiala náhla zmena; ruka zastala; celý sa rozochvel tým zvláštnym záchvevom, ktorý som už poznal; zatackal sa. „Prepáčte, páni, chvíľu si oddýchnem, zmoril ma zlý vzduch," a nespamätal sa, kým nevypil pohár vody.

Napriek monotónnosti šiestich z tých desiatich nekonečne sa vlečúcich dní - tí istí sudcovia na lavici sudcov, ten istý vrah na lavici obžalovaných, tí istí advokáti sediaci za stolom, ten istý tón otázok a odpovedí, ktorý sa vznášal k stropu súdnej siene, to isté škrípanie sudcovho pera, tie isté svetlá zažíhané v tú istú hodinu, keď sa míňalo prirodzené svetlo dňa, ten istý temný záves za veľkými oknami, keď padla hmla, ten istý dážď plieskajúci a kvapkajúci za daždivých dní, tie isté odtlačky dozorcov a väzňa deň čo deň v tom istom prachu, tie isté kľúče odomykajúce a zamykajúce tie isté ťažké dvere — napriek

všetkej únavnej monotónnosti, pri ktorej som mal pocit, akoby som bol predsedom poroty už večité veky, a Piccadilly mi začalo splývať s Babylonom, zavraždený sa ani na chvíľu v mojich očiach nerozplýval, nestrácal na zreteľnosti, ani na chvíľu nebol menej výrazný ako ktokoľvek iný v miestnosti. Nesmiem zabudnúť na skutočnosť, že ani raz som nezbadal, že by zjavenie, ktoré nazývam menom zavraždeného, pozrelo na vraha. Znova a znova som sa pýtal: „Prečo tak neurobí?" Ale nepozrel sa.

Nepozrel sa ani na mňa, a to od chvíle, čo sa na súde ocitla miniatúra, až do posledných, záverečných minút procesu. Odišli sme do miestnosti, ktorú mala k dispozícii porota, aby sme všetko zvážili. Bolo o sedem minút desať. Idiot z farnosti a dvaja jeho cirkevní pritakávači nám narobili toľko starostí, že sme sa dvakrát museli vracať na súd, aby sme si znova a znova prečítali výpisky zo sudcových záznamov. Deviati z nás o týchto pasážach ani v najmenšom nezapochybovali, a verím, že pochybnosti nemali ani sudcovia; trojlístok tupcov však robil sústavné obštrukcie a ustavične sa k nim vracal. Napokon sme ich umiernili a desať minút po dvanástej sa porota vrátila do súdnej siene.

Zavraždený muž stál v tej chvíli priamo oproti lavici porotcov, na druhej strane súdnej siene. Len čo som zaujal svoje miesto, jeho napätý zrak spočinul na mne; zdalo sa, že je spokojný. Pomalým gestom si pretiahol veľký sivý závoj, ktorý od prvej chvíle nosil na pleci, cez hlavu a cez celé telo. Keď som vyslovil verdikt „vinný", závoj sa zachvel, potom už bolo všetko preč a miesto, na ktorom zavraždený stál, bolo prázdne.

Vrah, ktorého sa sudca - ako je zvykom - spýtal, či chce čosi povedať ešte skôr, ako nad ním vynesú rozsudok smrti, zahundral čosi nezrozumiteľné. Na druhý deň popredné noviny napísali, že to bolo niekoľko „nesúvislých, zmysel nedávajúcich a len spoly počuteľných slov, z ktorých sa dalo vyrozumieť, že si ťažká na nespravodlivosť súdu, pretože

predseda poroty bol voči nemu zaujatý."Pozoruhodné vyhlásenie, ktoré odsúdený v skutočnosti

urobil, znelo takto:„Bože, vedel som že ma odsúdia, a to už vo chvíli, keď na

lavici poroty zasadol jej predseda. Bože, od počiatku som vedel, že ma nepustí, pretože skôr, ako ma chytili, sadol si v noci na peľasť mojej postele, prebudil ma a zakosílil mi okolo krku povraz."

Hojdací kôň

D. H. Lawrence

Bola to krásna žena. Už od začiatku jej život ponúkal všetky výhody, aké len mohol, a predsa v ňom nemala šťastie. Vydala sa z lásky, ale láska sa zmenila na prach. Mala zdravé a pekné deti, cítila však, že čosi stojí medzi nimi a ňou, a ona ich preto nevedela milovať. Upierali na ňu chladné zraky, akoby na nej hľadali čosi zlé. Vždy potom mala pocit, že pred svetom musí skryť nejaké zlo, čo väzí hlboko v nej. Nikdy sa však nedozvedela, čo to musí skryť. Aj tak však, keď bola s deťmi, cítila, ako jej srdce tvrdne. Sužovalo ju to a svojím spôsobom prejavovala deťom čoraz väčšiu nežnosť a venovala im väčšiu starostlivosť, ako keby ich z duše milovala. Iba ona sama však vedela, že vnútri, v samom strede srdca má malé tvrdé miestečko, kam až láska neprenikne; láska k nikomu. Všetci o nej hovorili: „Je to veľmi dobrá matka. Svoje deti zbožňuje." Len ona sama a jej deti vedeli, že to nie je tak. Čítali si to navzájom z očí.

Mala chlapčeka a dve dievčatká. Bývali v nádhernom dome so záhradou, mali pracovité služobníctvo a žili s pocitom, že sú čímsi viac ako ľudia v ich okolí.

Napriek tomu, že žili na vysokej nohe, v dome jednostaj vládlo napätie. Nikdy nemali nadostač peňazí. Matka mala neveľký príjem, ani otcov nebol bohvieaký, a ani keď oba príjmy zrátali, nestačili im na postavenie, ktoré sa usilovali v spoločnosti zaujať. Otec odchádzal za prácou do mesta, do akéhosi úradu. A hoci spočiatku mal dobré vyhliadky, nikdy sa nepremenili na skutočnosť. Ustavične ich kváril ubíjajúci pocit, že sa im nedostáva peňazí, hoci na životnom štýle, aký si zvolili, nehodlali zľaviť.

Nakoniec matka vyhlásila: „Uvidím, či čosi nezoženiem sama." Nevedela však, kde začať. Premýšľala, vymýšľala

skúsila to aj ono, ale nedarilo sa jej v ničom. Neúspechy jej vyryli do tváre vrásky. Deti rástli, museli ísť do školy. Potrebovali viac peňazí, potrebovali ešte viac peňazí. Otec, pekný muž s vyberanými chúťkami, pôsobil dojmom, že nikdy nevymyslí nič, aby sa ich situácia zlepšila. A matke, ktorá si tak veľmi verila, sa nevodilo o nič lepšie, hoci jej chúťky takisto stáli veľa peňazí.

A tak dom, v ktorom žili, čoraz väčšmi sužovala jediná, nevyslovená myšlienka: Potrebujeme viac peňazí! Potrebujeme viac peňazí! Deti ju počuli veľmi zreteľne, hoci ju nikto nikdy nevyslovil nahlas. Počuli ju na Vianoce, keď detskú izbu zaplnili drahé, nádherné hračky. Spoza ligotajúceho sa hojdacieho koňa, spoza módneho domčeka pre bábiky akoby sa jednostaj ozýval šepot: „Potrebujeme viac peňazí! Potrebujeme viac peňazí!" Deti v takých chvíľach ustávali v hrách a načúvali. Navzájom si hľadeli do očí, aby sa presvedčili, či to počuli všetci. A navzájom si v očiach videli aj odpoveď: počuli. „Potrebujeme viac peňazí!"

Šepot prekrýval aj vŕzganie ustavične sa hojdajúceho koníka, ba dokonca aj kôň, vyhadzujúci a skláňajúci drevenú hlavu, počul tie slová. Zreteľne ich počula aj veľká ružová bábika, spokojne sa usmievajúca v novom kočíku. Ba zdalo sa, že sa pri nich usmieva čoraz sebavedomejšie. Aj hlúpučké šteňa, ktoré zaujalo miesto po medvedíkovi, sa tvárilo ešte hlúpučkejšie, iba preto, že počulo ten tajuplný šepot, ktorý sa ozýval po celom dome: „Potrebujeme viac peňazí!"

A predsa nikto tie slová nepovedal nahlas. Šepot sa ozýval zovšadiaľ, a preto nikto nepokladal za potrebné tie slová vysloviť. Tak ako nikto nehovorí: „Dýchame!" napriek tomu, že človek dýcha po celý čas, čo žije.

„Mama!" ozval sa jedného dňa Paul. „Prečo nemáme vlastné auto? Prečo jazdíme strýkovým alebo si voláme taxík?"

„Pretože naša rodina je chudobná," odpovedala mu matka.„Ale prečo sme chudobní, mama?"

„Nuž -ja si myslím," povedala pomaly a zatrpknuto, „preto, lebo váš otec nemá dosť šťastia."

Chlapček chvíľu mlčal.„Znamená šťastie peniaze, mama?" spýtal sa trochu

nesmelo.„Nie, Paul. Nie celkom. Šťastie iba spôsobuje, že máš

peniaze."„Aha," povedal chlapček. „Tak teda, čo je šťastie, mama?"„Je to to, čo spôsobuje, že máš peniaze. Ak máš šťastie, máš

aj peniaze. Preto je lepšie narodiť sa šťastný, ako narodiť sa bohatý. Ak si bohatý, o peniaze môžeš prísť. Ale ak máš šťastie, budeš mať peňazí vždy viac."

„Och! Kiež by! A otecko nemá šťastie?"„Nie, nemá. Aj tak sa to dá povedať."Chlapček ju sledoval pohľadom plným neistoty.„Prečo?" spýtal sa.„To neviem. Nikto nevie, prečo jeden človek šťastie má, a

iný ho nemá."„Nevie? Nikto? Naozaj to nikto nevie?"„Iba ak Boh. Ale On to nikomu nepovie."„Ale mal by. Ani ty nemáš šťastie, mama?"„Nemôžem mať šťastie, keď som sa vydala za muža, ktorý

nemá šťastie."„Ale ty sama, máš šťastie?"„Myslím, že som šťastie mala, kým som sa vydala. Teraz si

o sebe myslím, že som nanajvýš nešťastný človek."„A prečo?"„Nuž - ktože ho vie. Možno ani nie som nešťastná,"

povedala.Dieťa sa na ňu pozrelo, skúmajúc, či to, čo povedala, myslí

naozaj. Podľa toho, ako sa jej skrivili ústa, však chlapček videl, že matka sa len usiluje čosi pred ním skryť.

„Nech je ako chce," povedal napokon zanovito, „ja šťastie mám."

„Ako to?" spýtala sa matka a z ničoho nič sa usmiala.Uprene sa na ňu zahľadel. Vlastne ani nevedel, prečo to

povedal.„Povedal mi to Pánboh," presviedčal a tváril sa pritom

zanovito.„Kiež by ti to bol naozaj povedal, miláčik," povedala a ešte

raz sa usmiala, hoci tentoraz bol jej úsmev o čosi trpkejší.„Naozaj mi to povedal, mama!"„Skvelá vec!" povedala matka a mimovoľne použila výraz

zo slovníka svojho manžela.Chlapča videlo, že matka mu neverí; alebo skôr, že jeho

ubezpečeniu neprikladá nijaký význam. Trochu ho to nahnevalo. Zrazu zatúžil získať jej pozornosť.

Ďalej už kráčal sám, ako v hmle, svojím detským spôsobom si kliesnil cestu k „šťastiu". Ponoril sa do svojho vnútra, prestal vnímať ľudí okolo seba, chodil, akoby sa zakrádal, šťastie hľadajúc vlastným vnútrom. Túžil po šťastí, chcel ho, veľmi ho chcel. Kým sa jeho dve malé sestry hrali v detskej izbe s bábikami, chlapček sedel na veľkom hojdacom koni, a so zanietením, ktoré sa blížilo k nepríčetnosti sa upriamoval na nekonečno, až sa v pohľadoch dievčatiek začala zjavovať bázeň. Divo sa hojdal, tmavé vlasy viali povetrím, v očiach mal čudný svit. Dievčatká sa ho báli čo len osloviť.

Keď docválal až na koniec svojej šialenej cesty, zosadol z koníka a zastal pred ním, uprene hľadiac na konskú tvár pod sebou. Kôň mal červenú tlamu pootvorenú, veľké oko mal otvorené dokorán: prenikavo sa mu jagalo.

„A teraz!" potichu zavelil odfrkujúcemu tátošovi. „Zanesieš ma tam, kde je šťastie! No tak, cvalom!"

Šľahol koňa po krku bičíkom, ktorý si vypýtal od strýka Oscara. Vedel, že kôň ho zanesie ta, kde je šťastie, len ho k tomu donútiť! A tak znova sadol do sedla a ešte raz sa pustil do divého cvalu, v nádeji, že na konci bude vytúžený cieľ Vedel, že tam raz docvála.

„Dolámeš toho koňa, Paul," karhala ho opatrovateľka.„Vždy tak jazdí! Mal by z toho koňa zliezť," žalovala staršia

sestra Joan.Mlčky na ne hľadel. Opatrovateľka sa vzdala. Ani ním

nepohla. Napokon, vyrástol, už bol vyšší ako ona.Jedného dňa, keď opäť divo cválal na hojdacom koni, vošla

do detskej izby matka so strýkom Oscarom. Nepovedal slovíčko.

„Ahoj! Tak čo, mladý džokej! Vyhráš na tom koni?" oslovil ho strýko.

„Nevyrástol si už z hojdacieho koňa? Už nie si malý chlapček," karhala ho matka.

Dosiahla iba toľko, že z Paulových spoly privretých očí vyšľahol belasý blesk. Nebude sa zhovárať s nikým, keď je v najrýchlejšom cvale. Matka ho sledovala, a na tvári sa jej zračilo znepokojenie.

Nakoniec predsa len prestal koňa poháňať, prešiel s ním do mechanického cvalu a napokon z neho skĺzol na zem.

„Dostal som sa tam," vyhlásil divo a belasé oči mu ďalej prenikavo žiarili. Rozkročil pevné, dlhé nohy.

„Kam si sa dostal?" spýtala sa ho matka.„Kam som sa dostať chcel," odvrkol.„Správne, synček!" pochválil ho strýko Oscar. „Nezastaň,

kým tam nedocválaš. Ako sa ten kôň volá?"„Nemá meno," odpovedal chlapec.„Je to tak správne?" spýtal sa strýko.„Mal rôzne mená. Minulý týždeň sa volal Sansovino."„Sansovino? Ten zvíťazil v Ascote. Ako si na to meno

prišiel?"„Zhovára sa o konských dostihoch s Bassettom," prezradila

Joan.Strýko sa potešil, že jeho malý synovec pozná všetky

novinky z dostihov. Bassett, mladý záhradník, ktorého cez vojnu poranilo na ľavej nohe, a ktorý sa k terajšej práci dostal s

pomocou Oscara Creswella, ktorému kedysi robil dôstojníckeho sluhu, bol dokonalý znalec turfu. Žil dostihmi a malý chlapec žil dostihmi s ním.

Oscar Cresswell sa u Bassetta na všetko poprezvedal.„Mladý pán Paul chodí za mnou a vypytuje sa, nemôžem

ináč, všetko mu musím povedať," bránil sa Bassett s nanajvýš vážnou tvárou, ako keby hovoril o veciach náboženstva.

„A dáva čosi na koňa, ktorému fandí?"„Nuž - ja na neho nebudem nič prezrádzať -, je to mladý

fanúšik, dobrý fanúšik, pane. Nespýtali by ste sa ho na to sám? Pôsobí mu to radosť, a možno by mal pocit, že som ho podrazil, pane, ak proti tomu nič nemáte."

Bassett hovoril vážne ako farár pri kázni.Strýko znova navštívil synovca a pozval ho povoziť sa

autom.„Počuj, Paul, chlapče, stavil si niekedy na nejakého koňa?!

spýtal sa strýko.Chlapec si svojho pekného strýka prezrel pozornejšie..„Akože, máš pocit, že by som nemal?" odvrátil chlapec

útok.„O to nejde! Len som si pomyslel, že by si mi mohol dať

dobrý tip na dostihy v Lincolne."Auto sa hnalo von z mesta, k strýkovi Oscarovi do

Hampshire.„Čestné?" spýtal sa synovec.„Čestné!" odpovedal strýko.„Nuž teda Krokodíl."„Krokodíl? Pochybujem, chlapče. A čo Mirza?"„Ja viem iba kto vyhrá," odpovedal chlapec. „A vyhrá

Krokodíl!"„Tak teda Krokodíl?"Nasledovala chvíľa ticha. Krokodíl bol v porovnaní s inými

priemerný kôň.„Strýko!"

„Áno, synček?"„Nedávaj ten tip ďalej. Sľúbil som to Bassettovi."„Dofrasa aj s Bassettom. Čo ten s tým má spoločné?"„Sme spoločníci! Od začiatku sme spoločníci! Požičal mi

prvých päť šilingov, a tie som prehral. Sľúbil som mu, strýko, čestné, že všetko zostane len medzi nami dvoma, medzi ním a mnou: ibaže ty si mi dal desaťšilingovú bankovku, s ktorou som začal vyhrávať, preto si myslím, že máš šťastie. Nedáš ten tip ďalej, však?"

Chlapec na neho hľadel veľkými, horúcimi belasými očami, ktoré boli posadené trochu bližšie k sebe. Strýko sa zavrtel a celý nesvoj sa zasmial.

„Tak dobre, synček. Uchovám tvoj tip v tajnosti. Krokodíl, hm! Koľko ste naň stavili?"

„Všetko," povedal chlapec. „V zálohe som si nechal len dvadsať libier."

Strýko sa nazdal, že je to dobrý žart.„Tak ty si si nechal dvadsať libier v rezerve, ty malý

výmyselník? Koľko si teda stavil, čo?"„Tristo," povedal chlapec vážne. „Ale je to medzi nami

dvoma, strýko, medzi tebou a mnou. Strýko Oscar! Čestné?"Strýko sa nahlas rozosmial.„Tak dobre, zostane to medzi nami dvoma, ty mladý Nat

Gould," povedal so smiechom. „Ale kde máš tie tri stovky?"„Mám ich u Bassetta. Ideme v tom spolu."„Veru idete, naozaj v tom idete spolu! A koľko dá na

Krokodíla Bassett?"„Nepôjde tak vysoko ako ja, aspoň si myslím. Možno dá

stopäťdesiat."„Čoho? Pencí?" smial sa strýko.„Libier," povedalo dieťa a prekvapene sa na strýka pozrelo.

„Bassett si necháva väčšiu rezervu ako ja."Začudovaný a obveselený strýko zmĺkol. Nestaral sa viac o

celú vec, ale rozhodol sa, že zoberie svojho synovca na dostihy

v Lincolne.„Ja veru, synček," povedal, „stavím dvadsať na Mirzu a päť

dám za teba na koňa, ktorému fandíš. Ako sa to volá?"„Krokodíl, strýko!"„Nie, na Krokodíla päťlibrovku nedám!"„Ja som si myslel, že je to moja päťlibrovka," povedalo

chlapča.„Dobre! Dobre! Nech je po tvojom! Päťlibrovka za mňa a

päťlibrovka za teba na Krokodíla!"Chlapec ešte nikdy predtým nebol na dostihoch, a z očí mu

pri nich šľahali belasé plamienky. Pevne stisol pery a díval sa. Akýsi Francúz, čo sedel pred nimi, stavil na Lancelota Divý od vzrušenia mával rukami hore, dole a s výrazným francúzskym prízvukom vykrikoval „Lancelot, Lancelot!"

Krokodíl dobehol prvý, Lancelot druhý, Mirza tretí. Chlapček, hoci bol celý červený a žiarili mu oči, zostal pokojný. Strýko mu priniesol päť päťlibrových bankoviek: štyri ku jednej.

„Čo mám robiť s týmito?" volal, mávajúc chlapcovi pred očami bankovkami.

„Myslím, že by sme sa mali pozhovárať s Bassettom," navrhol chlapec. „Mám už tuším tisícpäťsto libier; navyše dvadsať v zálohe: a teraz som vyhral aj týchto dvadsať."

Strýko si ho chvíľu prezeral.„Pozri sa, chlapče," povedal. „To s Bassettom a s tými

tisícpäťsto librami nemyslíš vážne, však?"„Ale ba, myslím. Ale je to medzi nami dvoma, strýko!

Čestné!"„Tak dobre, čestné, synček. Ale musím sa pozhovárať s

Bassettom."„Ak by si sa chcel stať naším spoločníkom, strýko, mojím a

Bassettovým, mohli by sme byť spoločníci všetci. Len by si musel sľúbiť, a na čestné, strýko, že okrem nás troch sa viac nikto nič nedozvie. Bassett a ja máme šťastie, a aj ty celkom

isto máš šťastie, pretože to s tvojou desaťšilingovkou som začal vyhrávať..."

Strýko Oscar vzal Bassetta aj Paula na celé popoludnie do Richmondského parku, a tam sa pozhovárali.

„Viete, ja to vidím takto, pane," povedal Bassett. „Mladému pánu Paulovi som musel porozprávať o všetkom okolo dostihov, všetky historky, pane. A vždy chcel vedieť, či som vyhral alebo prehral. Asi pred rokom som za neho stavil päť šilingov na Rannú zoru: prehrali sme. Potom sa šťastie priklonilo k nám, akurát s tou desaťšilingovkou, čo ju dostal od vás stavili sme na Singhalesa. A odvtedy, nech sa deje, čo sa deje, sa nás šťastie drží. Čo hovoríte, mladý pán?"

„Všetko klapne, keď sme si istí," povedal Paul. „Ale keď sme si nie istí, prehrávame."

„Och, lenže my si dávame pozor," povedal Bassett.„Ale kedy ste si istí?" usmieval sa strýko Oscar.„To záleží na mladom pánovi Paulovi," povedal Bassett

tajnostkársky, ale zbožňujúco. „Akoby mu to našepkávali nebesá. Ako teraz s Krokodílom v Lincolne. Bolo to jasné ako hrom."

„Stavil si na Krokodíla?" spýtal sa Oscar Cresswell.„Jasné, pane. Ako mám vo zvyku.",A môj synovec?"Bassett tvrdošijne mlčal, hľadiac na Paula.„Vyhral som tisíc dvesto, však, Bassett? Strýkovi som

prezradil, že na Krokodíla som stavil tri stovky."„Tak je," prikývol Bassett.„Ale kde máte peniaze?" spýtal sa strýko.„Sú v bezpečí, zamknuté, pane. Pán Paul ich môže dostať v

ktorejkoľvek chvíli, len nech o ne požiada."„Akože, tisícpäťsto libier?",A dvadsať navyše! Ba štyridsať, s tými dvadsiatimi, čo

vyhral najnovšie."„To je úžasné," povedal strýko.

„Ak vám mladý pán Paul ponúka, aby ste sa mu stali spoločníkom, ja by som to na vašom mieste bral, pane, ak ráčite dovoliť," povedal Bassett.

Oscar Creswell o tom chvíľu premýšľal.„Až uvidím peniaze," povedal napokon.Vrátili sa domov, a veru Bassett do záhradného domca

doniesol tisícpäťsto libier v bankovkách. Dvadsaťlibrová rezerva zostala u Joa Gleeho, v depozite Turfovej komisie.

„Ako vidíš, všetko ide hladko, strýko, keď som si istý! Potom ideme naplno, lebo to stojí za to. Však, Bassett?"

„Veru tak, pán Paul."„A kedy si si istý?" spýtal sa strýko so smiechom.„Nuž, občas som si absolútne istý, tak ako s Krokodílom,''

povedal chlapec; „a občas je to len také tušenie; a občas to nie je ani tušenie, však, Bassett? Vtedy si počíname nanajvýš obozretne, pretože zväčša prehrávame."

„Že či! A keď si si istý, ako napríklad s Krokodílom, čo ťa robí istým, synček?"

„Och, to ja neviem," povedal chlapec neisto. „Jednoducho som si istý, vieš, strýko? Už je to tak."

„Ako keby mu to našepkávali nebesá, pane," zopakoval Bassett.

„Inak sa to nedá vysvetliť," povedal strýko.Napokon sa stal ich spoločníkom. A keď sa schyľovalo k

dostihom v Legeri, Paul si bol „istý" Lively Sparkom, čo bol nanajvýš bezvýznamný kôň. Chlapec nástojil, že naň staví tisíc libier, Bassett sa odhodlal na päť stovák a Oscar Cresswell stavil dve stovky. Lively Spark naozaj vyhral, a stávky zneli desať k jednej proti nemu. Paul zarobil desaťtisíc libier

„No vidíte," opakoval. „Bol som si ním celkom istý."Dokonca aj Oscar Creswell zarobil dve tisícky.„Odpusť, synček," povedal, „ale ja som z toho celého akýsi

nervózny."„Nemusíš byť nervózny, strýko! Možno si teraz dlhý čas

nebudem istý ničím."„Ale čo urobíš s peniazmi?" spýtal sa ho strýko.„To je tak," odpovedal mu chlapec. „Začal som kvôli matke.

Povedala, že nemá šťastie, pretože môj otec nemá šťastie, a tak som si pomyslel, že keby som mal šťastie ja, stíchol by ten šepot."

„Aký šepot?"„V našom dome! Kvôli šepotu náš dom nenávidím."„Čo je to za šepot?"„To - to - to," jachtal chlapec, „to ja neviem! Ale vždy sa v

ňom hovorí o tom, že nemáme peniaze, vieš, strýko?"„Ja viem, synček, ja viem."„Vieš, že matke posielajú obsielky, však o tom vieš, strýko?„Obávam sa, že viem," povedal strýko.„A potom to v dome šepoce, ako ľudia, čo sa ti vysmievajú

za chrbtom. Je to strašné, je to naozaj strašné! Myslel som si, že keby som mal šťastie..."

„Mal by si s tým skončiť," prerušil ho strýko.Chlapec naň uprene hľadel veľkými belasými očami, v

ktorých sa zrazu zračil dosiaľ nepoznaný studený oheň. Nepovedal slovíčko.

„No tak!" zavrával strýko. „Čo teda urobíme?"„Myslím, že matka by sa nemala dozvedieť, že mám

šťastie," povedal chlapec.„Prečo nie, synček?"„Zakázala by mi to."„Nemyslím si, že by ti to zakázala."„Och!" - chlapec sa začal akosi čudne zvíjať, „nechcem, aby

sa o tom dozvedela, strýko."„Tak dobre, synček! Urobíme to tak, aby sa o ničom

nedozvedela."Urobili to poľahky. Paul, na návrh svojich dvoch

spoločníkov, odovzdal päťtisíc libier strýkovi, a ten ich odovzdal rodinnému právnikovi, ktorý zasa informoval

Paulovu matku, že ktosi iný z rodiny mu odovzdal päťtisíc libier, z čoho jej bude vždy v deň matkiných narodenín dávať po tisícke, a to nasledujúcich päť rokov.

„Päť rokov bude tvoja matka vždy na narodeniny dostávať darček - tisíc libier," vysvetlil mu strýko.

„Dúfam, že jej to neskôr nesťaží život."Paulova matka mala narodeniny v novembri. Dom „šepotal"

ešte väčšmi ako predtým, aj napriek tomu, že chlapček Mal šťastie. Nevedel sa dočkať, aby uvidel, čo spôsobí list, v ktorom jej oznamujú, čo dostane k narodeninám, a z ktorého sa matka dozvie o tisícke libier.

Keď nemali návštevu, Paul jedával s rodičmi, lebo už naňho nedozerala opatrovateľka. Matka chodievala takmer každý deň do mesta. Ukázalo sa, že vie veľmi pekne kresliť módne návrhy, odevy z kožušín a látok, a tak potajme začala v štúdiu, ktorého majiteľkou bola jej kamarátka, známa „umelecká" návrhárka, pracovať pre najlepšie obchody s textilom. Kreslila dámy v kožušinách a dámy v hodvábe posiatom flitrami. Kresby-reklamy uverejňovali v novinách. Tá mladá návrhárka zarábala niekoľko tisíc libier ročne, Paulova mama zarábala len niekoľko sto libier, a preto znova bola nespokojná. Preveľmi túžila byť v čomsi prvá, ale nedarilo sa jej, dokonca ani keď kreslila reklamné postavičky do novín. Na narodeniny zišla dole na raňajky. Paul sledoval jej tvár keď čítala poštu. Vedel, čo stojí v liste od právnika. Ako ho matka čítala, tvár jej čoraz väčšmi tvrdla a strácal sa z nej akýkoľvek výraz. Potom jej stvrdli ústa. Skryla list medzi ostatné a ani sa len o ňom nezmienila.

„Našla si v pošte čosi príjemné, mama?" spýtal sa jej Paul. „Čosi podobné," povedala chladným a neprítomným som.

Viac neriekla, a o chvíľu odišla do mesta.Popoludní prišiel strýko Oscar. Oznámil mu, že Paulova

matka mala dlhý rozhovor s rodinným právnikom, ktorého požiadala, aby zariadil, nech dostane celých päťtisíc libier

naraz, pretože má veľa dlžôb.„Čo ty na to, strýko?" spýtal sa chlapec.„Všetko závisí od teba, chlapče."„Tak nech ich má! My si zarobíme s tými, čo zostanú,"

povedal chlapec.„Lepší vrabec v hrsti ako holub na streche," pripomenul mu

strýko Oscar.„Lenže ja som si istý, že sa dozviem, kto vyhrá Veľké

národné dostihy; alebo preteky v Lincolnshire; alebo aspoň kto vyhrá v Derby. Som presvedčený, že sa dozviem meno aspoň jedného víťaza," povedal Paul..

A tak strýko Oscar podpísal zmluvu a Paulova matka dostala celých päťtisíc libier naraz. Potom sa prihodilo čosi veľmi zvláštne. Hlasy v dome ako keby zošaleli, zneli ako chór žiab v jarný večer. V dome mali nový nábytok a Paul mal súkromného učiteľa. Na jeseň pôjde do Etonu, do školy jeho otca. V zime u nich kvitli kvety, bol to hotový výkvet nádhery. na aký bola matka zvyknutá. Napriek tomu hlasy v dome, za vodopádmi mimóz a mandľových kvetov, pod záhybmi závesov hrajúcich najrôznejšími farbami trilkovali a kričali akoby v extáze: „Potrebujeme viac peňazí! Och-ch-ch! Potrebujeme viac peňazí! Och - a hneď - hneď - potrebujeme viac peňazí! Viac ako dosiaľ! Ešte viac!"

Paul sa veľmi naľakal. S učiteľom sa učil sa latinčinu a gréčtinu. Ale najintenzívnejšie chvíle prežíval s Bassettom. Veľké národné dostihy boli za nimi; nič sa nedozvedel, a prehral sto libier. Leto bolo na dohľad. Súžil sa kvôli Lincolnu. Lenže ani o Lincolne sa nič „nedozvedel", a prišiel o päťdesiat libier. V očiach sa mu zjavil zmätok a celý pôsobil veľmi čudne, akoby v ňom malo čosi vybuchnúť.

„Nechaj to tak, chlapče. Už sa tým nesužuj!" naliehal na neho strýko Oscar. Ale chlapec akoby ani nepočul, čo mu strýko hovorí.

„Musím sa dozvedieť, kto vyhrá Derby! Musím sa

dozvedieť, kto tam vyhrá!" opakoval chlapec a oči mu svietili šialeným jasom.

Matka postrehla, že chlapec je akýsi mimoriadne nervózny.„Mal by si ísť k moru. Nechceš ísť hneď a zaraz k moru, a

nie tu len vyčkávať? Bolo by ti tam lepšie," povedala, sledujúc ho znepokojeným pohľadom. Srdce jej akosi čudne oťaželo.

Dieťa však len zdvihlo svoje tajomné belasé oči.„Nikam nemôžem ísť, mama, aspoň nie pred Derby,"

vyhlásil. „Naozaj nemôžem."„A prečo by si nemohol?" spýtala sa hlasom, ktorý jej

znezrady zdrsnel, pretože nezniesla, aby jej odvrávali. „Prečo by si nemohol? Ak si to tak želáš, strýko Oscar ťa môže do Derby doviezť aj od mora. Nemusíš tu nemilobohu vysedávať. Okrem toho si myslím, že sa až priveľmi zaoberáš dostihmi. Je to zlé znamenie. V mojej rodine boli mnohí vášniví hráči. Až vyrastieš, pochopíš, koľko zla taká vášeň môže priniesť.

A veru, narobila škôd! Budem musieť poslať toho Bassetta kamsi preč, a aj strýka Oscara požiadam, aby ti toľko o dostihoch nerozprával, ak nesľúbiš, že si budeš počínať rozumne a s mierou. Pôjdeš k moru a na všetko zabudneš. Si celý bez seba!"

„Urobím, ako si želáš, mama, ak ma nepošleš z tohto domu pred Derby," pristal chlapec.

„Odkiaľ ťa to nemám poslať? Len z tohto domu?"„Áno," povedal s pohľadom upretým priamo na ňu.„A čo je na príčine, ty zvedavé chlapča, že ti tak veľmi na

tomto dome záleží? Nikdy som si nemyslela, že by si ho mohol mať tak rád."

Naďalej na ňu hľadel, ale nepovedal ani slovo. Nosil v sebe tajomstvo, veľké tajomstvo, s ktorým sa nezveril ani Bassettovi ani strýkovi Oscarovi. Lenže matka, ktorá tam chvíľu stála celá nerozhodná a namrzená, napokon povedala:

„Tak dobre! Ak si to neželáš, pred Derby nemusíš ísť k moru. Len mi sľúb, že sa nebudeš tak veľmi vyčerpávať Sľúb

mi, že sa nebudeš tak veľmi zaoberať dostihmi a okolnosťami okolo nich, ako to nazývaš."

„Dobre, nebudem!" sľúbil chlapec neurčito. „Nebudem sa nimi tak veľmi zaoberať, mama. Nemusíš mať strach. Na tvojom mieste by som si nerobil nijaké."

„Keby si ty bol na mojom mieste, a ja na tvojom," povedala jeho matka, „rada by som vedela, čo by sme si počali."

„Dobre vieš, že sa nemusíš trápiť, mama. Dobre to vieš," zopakoval chlapec.

„Veľmi rada by som to naozaj vedela," povedala unavene„Veď to vieš, naozaj. Musíš vedieť, že si nemusíš robiť

nijaké obavy," trval na svojom.„Teda tak? Pozrimeže sa!" búrila sa matka.Najtajnejším Paulovým tajomstvom bol drevený kôň, ten, čo

nemal nijaké meno. Odkedy sa o neho nestarala opatrovateľka, preniesol si hojdacieho koňa o poschodie vyššie do spálne.

„Na hojdacieho koňa si priveľký," namietala matka.„Vieš, mama, kým nebudem mať ozajstného koňa, rád by

som mal pri sebe aspoň nejaké zviera," znela zakaždým čudná odpoveď.

„Tak dobre sa cítiš v jeho spoločnosti?" smiala sa. „Áno! Je veľmi dobrý, veľmi spoľahlivý spoločník, je mi s ním dobre," povedal Paul.

A tak kôň, hoci už riadne ošarpaný, aj naďalej stál, vzpínal sa v chlapcovej spálni.

Derby sa blížilo a na Paulovi sa zračilo čoraz väčšie napätie. Ledva počul, čo mu hovoria, bol podráždený, oči mu nepokojne poskakovali. Matka dostávala záchvaty strachu o syna. Občas - trvalo to vždy asi pol hodiny — cítila, ako sa oňho bojí, ba ako ju chytá úzkosť. Chcela, aby už nebol v dome, aby vedela, že je v bezpečí.

Dva dni pred Derby bola na veľkom večierku v meste. Znezrady ju pochytil jeden zo záchvatov strachu o syna, takže ledva vládala prehovoriť. Zaháňala ten pocit zo všetkých síl,

pretože verila v zdravý rozum. Bol však prisilný. Musela ujsť z tanca a odísť zatelefonovať domov. Vychovávateľku vystrašilo, že ktosi volá tak pozde v noci. „Sú deti v poriadku, slečna Wilmotová?" „Pravdaže sú v poriadku." „Aj mladý pán Paul? Aj on je v poriadku?" „Líhal si spať zdravý ako rybka. Mám vybehnúť hore a pozrieť sa naň?"

„Nie!" povedala Paulova matka zdráhavo. „Nie! Nerušte ho. Všetko je v poriadku. Choďte si ľahnúť. Vrátime sa čoskoro" Nechcela, aby rušili súkromie jej syna. „Dobre," pristala vychovávateľka.

Bola jedna hodina po polnoci, keď sa Paulova matka s otcom vrátili domov. Všade bolo ticho. Matka vošla do svojej izby a vykĺzla z bieleho kožucha. Slúžke nakázala, aby na ňu nečakala. Počula, ako jej manžel schádza dole a mieša si whisky so sódou.

A potom, lebo viac neovládla strach, ktorý jej opantal srdce a potichu prikradla k dverám synovej izby. Nehlučne prešla po hornej chodbe. Nezačula azda slabučký zvuk? Čo to bolo?

So stuhnutým svalstvom stála pred dverami a počúvala Počula zvláštny, ťažký, a predsa nie silný zvuk. Srdce jej zamrzlo. Nebol to hlučný zvuk, a predsa bol rušivý a silný Čosi veľké sa divo, pridusene pohybovalo. Čo to len bolo? Čo to len, preboha, je? Mala by to vedieť. Mala pocit, že ten zvuk pozná. Že vie, čo to je.

Potichu, stuhnutá od napätia a strachu stisla kľučku.V izbe bola tma. Počula a nejasne aj videla, že pod oknom

sa čosi pohybuje - tam a späť. So strachom a úžasom sa usilovala na to dovidieť.

Potom zažala svetlo. Zazrela svojho syna oblečeného v zelenej pyžame, ako sa zúrivo hojdá na drevenom koni. Svetlo ho odrazu zalialo celého, bolo vidieť, ako poháňa koníka bičíkom. Svetlo zalialo aj ju, ako stála vo dverách, plavá, v šatách zo svetlozelenej látky posiatych ligotavými flitrami.

„Paul!" skríkla. „Čo to robíš?"

„Je to Malabar!" zvolal čudným, zvučným hlasom. „Je to Malabar!"

Jeho zrak na nej spočíval prenikavým jasom dlhú, akoby nevedomú chvíľu. Prestal pošibávať koníka. Potom s hlasitým buchnutím spadol na zem, a ona, keď sa na ňu zosypalo celé jej mučivé materstvo, sa rozbehla ratovať ho.

Bol v bezvedomí, a v bezvedomí aj zostal. Bol to zápal mozgových blán. Rozprával a rozhadzoval pritom rukami, a jeho matka sedela nehybne vedľa neho.

„Malabar! Je to Malabar! Bassett, Bassett, už to viem: je to Malabar!"

Dieťa takto vykrikovalo a usilovalo sa vstať a sadnúť na hojdacieho koňa, ktorý mu poskytoval inšpiráciu.

„Čo to má byť, ten Malabar?" pýtala sa zdesená matka.„Neviem," odpovedal meravo otec.„Čo má znamenať Malabar?" spýtala sa brata Oscara.„Je to jeden z koní, čo pobežia Derby," znela odpoveď.Proti vlastnej vôli sa Oscar Cresswell spojil s Bassettom, a

sám stavil na Malabara tisíc libier: kurz bol štrnásť k jednej.Tretí deň choroby bol kritický: čakali, kedy sa stav zlepší.

Chlapec s trochu dlhými, kučeravými vlasmi, sa bez prestania obracal na poduške. Ani nespal, ani nenadobúdal vedomie, a jeho oči boli ako belasé kamene. Matka sedela pri ňom, mala pocit, že srdce sa jej premenilo na kameň.

Oscar Cresswell večer neprišiel, ale Bassett poslal odkaz, v ktorom prosil, či môže prísť, aspoň na chvíľu, aspoň na kratučkú chvíľu. Paulova matka sa nahnevala, bála sa, že jeho návšteva Paula rozruší, ale napokon privolila. Chlapcov stav sa nemenil. Možno ho Bassetova prítomnosť preberie z bezvedomia.

Záhradník, kraťúch s krátkymi hnedými fúzikmi a malými prenikavými hnedými očami, prišiel po špičkách do izby, kývol na pozdrav Paulovej matke a dotkol sa imaginárneho klobúka a prikradol sa k posteli, hľadiac ligotavými, prižmúrenými očami

na chlapca, zmietajúceho sa v horúčke, umierajúceho.„Mladý pán Paul!" povedal šeptom. „Mladý pán Paul!

Malabar dobehol prvý, bolo to jasné víťazstvo. Urobil som, ako ste mi kázali. Vyhrali ste viac ako sedemdesiattisíc libier; spolu máte vyše osemdesiat tisíc. Malabar to zvládol, pán

Paul."„Malabar! Malabar! Povedal som Malabar, mama? Povedal

som Malabar! Myslíš, že mám šťastie, mama? Uhádol som Malabara, však, mama? Viac ako osemdesiat tisíc libier! Tomu sa povie šťastie, pravda, mama? Viac ako osemdesiat tisíc libier! Uhádol som, či nie? Ja som to vedel, však? Malabar to dokázal. Musím jazdiť na koni dovtedy, kým som si nie istý, a potom, Bassett, môžeš staviť, koľko sa ti zapáči. Stavil si toľko, koľko si chcel, Bassett?"

"Stavil som tisíc libier, pán Paul.""Nikdy som ti nepovedal, mama, že ak jazdím na svojom

hojdacom koni, a dostanem sa až tam, som si úplne istý – och, úplne! Mama, povedal som ti o tom niekedy? Som šťastný!

„Nie, to si mi nepovedal," odpovedala matka.Chlapček v noci umrel.A ešte kým tam tak mŕtvy ležal, jeho matka počula, ako hlas

jej brata hovorí: „Panebože, Hester, prišla si k osemdesiatim tisícom libier, ale prišla si aj o úbožiatko syna. Ten chudáčik odišiel zo života, v ktorom na hojdacom koni docválal až tam, kde sa mu zjavil víťaz."

Dom, v ktorom straší

Edward Bulwer - Lytton

Istý môj priateľ, ktorý sa venuje literatúre a filozofii, mi jedného dňa spoly žartom, spoly vážne povedal: „Len si predstav! Uprostred Londýna som objavil dom, v ktorom straší."

„Naozaj v ňom straší? Naozaj v ňom sú strašidlá?"„Nuž, presnú odpoveď ti na to nedám; viem iba toľko: pred

šiestimi týždňami sme spolu so ženou hľadali v meste zariadený byt. Na jednej celkom tichej ulici sme v okne zazreli oznam: „Dám do prenájmu zariadený byt." Všetko nám vyhovovalo; vošli sme dnu, izby sa nám pozdávali, zahovorili sme si ich na týždeň a bývali sme v nich celé tri dni. Lenže žiadna pozemská moc by moju ženu nedonútila, aby tam zostala dlhšie; a ja sa jej vôbec nečudujem."

„Zazreli ste tam čosi?"„Vieš, bol by som nerád, keby sa mi ktosi vysmieval ako

človeku, ktorého sužujú strašidelné sny, no na druhej strane nemôžem od teba ani žiadať, aby si uveril všetkému, čo ti Poviem - mohol by si to pokladať za nanajvýš nedôveryhodné. Nazdávam sa, že by si všetko mal zakúsiť na vlastnej koži. Poviem ti aspoň toľko: nejde ani tak o to, čo sme videli alebo počuli (podľa toho by si celkom dobre mohol predpokladať, že sme sa stali obeťami vlastnej bujnej fantázie alebo obeťami nejakého podvodu). Z domu nás vyhnala nedefinovateľná hrôza, ktorú sme pocítili zakaždým, keď sme prekročili Prah istej nezariadenej izby. Ani sme v nej nevideli, ani nepočuli vôbec nič; a najväčším zázrakom zo všetkého bolo, že som po prvý raz v živote súhlasil so svojou ženou, hoci je to nanajvýš naivné stvorenie: po tretej noci som sa s ňou zhodol, že viac už v tom dome prenocovať nemôžeme.

„Takže na štvrtý deň som zavolal ženu, ktorá v dome

upratovala a starala sa o nás, a oznámil som jej, že byt nám nevyhovuje a že do konca týždňa sa v ňom už nezdržíme. Sucho poznamenala:

,Viem, prečo sa vám v dome neľúbi; aj tak ste vydržali dlhšie než ostatní. Niektorí vydržali aj druhú noc; ale nikto pred vami tretiu. Rozumiem tomu tak, že sa k vám správali milo.

„Kto - kto sa k nám správal milo?" spýtal som sa, nútiac sa k úsmevu.

„Kto? Nuž tí, čo v tomto dome strašia, nech už je to ktokoľvek; pamätám sa na nich, sú tu už dávno, boli tu ešte vtedy, keď som v tomto dome bývala, nie slúžila; viem však, že jedného dňa kvôli nim umriem. Ale čo na tom - som stará, a aj tak by som čoskoro umrela; potom budem s nimi, zostanem v tomto dome navždycky."

„Tá žena hovorila tak ponuro a pokojne, že ma pochytila bázeň, ktorá mi zabránila zhovárať sa s ňou dlhšie. Zaplatil som za celý týždeň, celý šťastný, že sme z tohto dobrodružstva vyviazli aj so ženou tak lacno."

„Prebúdzaš vo mne zvedavosť," povedal som. „Nič by sa mi nepáčilo viac, ako prenocovať v dome, kde straší. Daj mi, prosím ťa, adresu domu, z ktorého si tak hanebne zdupkal."

Môj priateľ mi tú adresu dal; len čo sme sa rozišli, zamieril som k domu, o ktorom mi rozprával.

Dom stojí na severnej strane Oxfordskej ulice, nevýstavnej, ale dôležitej dopravnej tepne. Dom bol pozamykaný v okne žiadny oznam, a na klopanie mi nikto neotváral. Už som sa obracal na odchod, keď ma oslovil akýsi chlapec, ktorý po okolí zbieral staré cínové nádoby: „Hľadáte niekoho pane?"

„Áno, počul som, že sa to tu dá prenajať."„Prenajať! Pane, tá žena, čo sa o dom starala, umrela; už sú

tomu tri týždne, čo jej niet; a niet nikoho, kto by nastúpil na jej miesto, aj keby pán J - ponúkol viac, ako ponúka. Aj mame, ktorá mu upratuje, ponúkol libru týždenne iba za to, aby v

dome vyvetrala, ale matka odmietla."„Odmietla! A prečo?"„V tom dome straší; starenu, čo sa o dom starala, našli

mŕtvu na posteli a s naširoko otvorenými očami. Hovoria, že ju zahrdúsil sám diabol."

„Ale ba! Spomenuli ste pána J -. To je majiteľ domu?"„Áno."„A kde býva?"„Na ulici G -, číslo -."„Čo robí - aké má zamestnanie?"„Nemá nijaké zamestnanie, pane; je to človek na voľnej

nohe."Odvďačil som sa chlapcovi malým prepitným za to, že ma

tak ochotne poinformoval, a zamieril som k pánovi J — na ulicu G - , ktorá susedila s ulicou, kde stál dom, čo v ňom strašilo.

Mal som šťastie, pána J - som našiel doma; bol to postarší muž inteligentného výzoru a príjemných spôsobov.

Predstavil som sa a na rovinu som povedal, čo robím. Vysvetlil som mu, že som počul rozprávať, ako v dome údajne straší; že túžim preskúmať dom s takou výrečnou povesťou; že by som mu bol veľmi zaviazaný, keby mi dom prenajal aspoň na jedinú noc. Za túto výsadu som ochotný zaplatiť akúkoľvek sumu.

„Pane," povedal pán J - veľmi zdvorilo, „dom je vám k dispozícii na tak krátko alebo na tak dlho, ako sa vám bude páčiť. Platiť netreba; ja sám vám budem vďačný, ak sa vám Podarí zistiť, čo je príčinou toho čudného fenoménu, ktorý robí môj dom bezcenným. Nijako ho nemôžem prenajať, lebo neviem zohnať ani len slúžku, ktorá by ho udržiavala alebo aspoň otvorila dvere, ak ktosi zacengá.

Nanešťastie, v dome straší, ak vôbec môžem použiť taký výraz, nielen v noci, ale aj cez deň; v noci sú strašidelné zvuky oveľa nepríjemnejšie a aj znepokojujúcejšie. Úbohá starena,

ktorá tam pred tromi týždňami umrela, bola bedárka ktorú som našiel v chudobinci; kým bola dieťa, poznal ju kto. si z mojej rodiny. Vtedy ešte nebola chudobná a dom si prenajala od môjho strýka. Bola to žena výnimočného vzdelania a bystrej mysle, a bol to aj jediný človek, ktorého som vedel prehovoriť, aby v tom dome zostal. Jej smrť prišla náhle, vyšetroval ju aj koroner, ktorý ju pripísal neblahej povesti okolia. Odvtedy zúfalo hľadám kohosi, kto by sa o dom staral, a celkom rád dom prenajmem aj zdarma hoci na rok človeku, ktorý bude schopný financovať jeho chod a platiť zaň dane." ' „Odkedy má ten dom takú povesť?"

„Neviem to presne, ale celkom isto veľa rokov; stará žena, o ktorej som vám rozprával, mi naznačila, že v dome strašilo už vtedy, keď si ho ona prenajímala, a to bolo asi pred tridsiatimi alebo štyridsiatimi rokmi. Ja som väčšiu časť života prežil vo Východnej Indii, v službách Východoindickej spoločnosti.

Do Anglicka som sa vrátil vlani, keď som zdedil istý majetok po strýkovi, medzi iným aj dom, o ktorom hovoríme. Bol pozamykaný a neobývaný. Povedali mi, že v ňom straší, a že sa doň nikto nechce nasťahovať. Usmieval som sa pod fúzy lebo sa mi zdalo, že je to nanajvýš smiešna historka.

Investoval som doň istý obnos, dal som dom vymaľovať a opraviť strechu, k staromódnemu nábytku som prikúpil aj niekoľko moderných súčastí, uverejnil som inzerát a získal som nájomníka - na rok. Bol to plukovník na polovičnej penzii. Nasťahoval sa aj s rodinou, synom a dcérou a so štyrmi či piatimi sluhami; všetci sa odsťahovali už na druhý deň; a hoci prisahali na to, čo videli, ich výpovede sa líšili, každý videl čosi iné, hoci zdesení boli všetci rovnako. Naozaj by som nemohol v dobrej viere plukovníka žalovať, ba ani viniť z toho, že porušil zmluvu.

Potom som si najal starenu, o ktorej sme sa zhovárali, mala splnomocnenie prenajímať dom po jednotlivých izbách. Nenašiel sa však nájomník, ktorý by v dome vydržal dlhšie ako

tri dni. Nebudem vám vykladať, čo sa s nimi v dome dialo; zážitok každého z nájomníkov bol osobitý. Bude lepšie, ak si urobíte vlastný záver, ako by ste mali vstúpiť do toho domu s predstavami ovplyvnenými rozprávaním o tom, čo sa v ňom dialo predtým; buďte však pripravený, že občas čosi uvidíte alebo počujete a zariaďte sa, prosím, podľa toho."

„Nikdy vás nepochytila zvedavosť, nepokúsili ste sa stráviť noc v tom dome?"

„Ale ba; strávil som tam istý čas, lenže nie v noci, boli to tri hodiny za jasného dňa. Moja zvedavosť nie je ukojená, ale držím ju na uzde. Nemám chuť oživovať si svoj zážitok. Ako vidíte, pane, nemôžete sa sťažovať, že by som nebol nadostač otvorený; a ak vaša zvedavosť nie je dostatočne veľká a ak nemáte mimoriadne pevné nervy, musím celkom úprimne dodať, že vám radím, aby ste v tom dome nestrávili noc."

„Mám o noc v tom dome naozaj veľký záujem," povedal som; „a hoci len zbabelec sa chvastá vlastnou odvahou v situáciách, ktoré dobre nepozná, nemôžem nespomenúť, že moja nervová sústava už prežila také rozmanité nebezpečenstvá, že mám plné právo spoľahnúť sa na ňu, dokonca aj v dome, v ktorom straší."

Pán J - už toho veľa nepovedal; zo skrinky vybral kľúče od domu a odovzdal mi ich; ja som sa mu zo srdca poďakoval za úprimnosť a ochotu prenajať mi dom bez odplaty, zaplatil som však, a v hrsti som zvieral svoju korisť.

Nevedel som sa dočkať, kedy sa do domu nasťahujem. Len čo som sa vrátil domov, zavolal som svojho spoľahlivého sluhu - mladého muža veselej povahy, bezstarostného a nezaťaženého poverami a predsudkami ako málokto z ľudí, ktorých som poznal.

„F - ," oslovil som ho, „spomínaš si, akí sme boli v Nemecku sklamaní, keď sme v tom starom zámku nenašli nijaké strašidlo, hoci nám vykladali, že sa po ňom potuluje zjavenie bez hlavy? Nuž, dopočul som sa o dome v Londýne, v

ktorom, ako mám všetky dôvody dúfať, celkom isto máta. Zamýšľam v ňom dnes prenocovať. Podľa toho, čo som počul, celkom isto sa tam dá čosi počuť alebo vidieť - čosi mimoriadne strašné.

Nazdávaš sa, že ak ťa ta zoberiem so sebou, budem sa môcť spoľahnúť na tvoju duchaprítomnosť, nech sa stane čokoľvek?"

„Pravdaže, pane, môžete sa na mňa spoľahnúť!" povedal a radostne sa pri tých slovách usmieval.

„Tak teda dobre, tu sú kľúče od toho domu a tu je adresa. Chod tam, vyber mi spálňu, jedno ktorú; a pretože v tom dome už celé týždne nikto nebýval, náklad oheň a vyvetraj, a, prirodzene, dozri, aby všade boli sviečky a čosi na kúrenie, Zanes ta aj môj revolver a dýku — to budú moje zbrane - a aj ty sa dobre vyzbroj; ak z nás nebude dobrá partia pre hoci aj celý tucet strašidiel, nech sa premeníme na párik zbedačených Angličanov."

Zvyšok dňa mi zabrali pracovné povinnosti, takže mi sotva zostával čas myslieť na nočné dobrodružstvo, ktorému som sa tak odvážne rozhodol čeliť. Obedoval som sám a pozde, pri jedle som čítal, ako som mal vo zvyku. Čítal som jednu z Maculayových esejí. Rozhodol som sa, že si knihu zoberiem so sebou; v jej štýle bolo toľko zdravého a toľko praktického života sa zrkadlilo v jednotlivých témach, že bude určite pôsobiť ako protiliek voči vplyvu poverčivých predstáv. Asi o pol desiatej som vložil knihu do vrecka a pomaly som sa vybral k strašidelnému domu. Vzal som si aj svojho obľúbeného psa - bol to mimoriadne bystrý, smelý a ostražitý bullteriér, pes, ktorý sa rád, aj v noci, potuloval po strašidelných kútoch a priechodoch, a lovil potkany. Pes ako stvorený na lov strašidiel.

Bola letná, hoci trochu chladná noc, obloha bola akomak pochmúrna a zatiahnutá; svietil však mesiac - hoci slabo a sliepňavo, ale predsa to len bol mesiac - a ak dovolia mračná, po polnoci by mal byť jeho svit jasnejší.

Došiel som k domu, zaklopal som. Otvoril mi sluha so širokým úsmevom na tvári.

„Všetko v poriadku, pane, je tu útulne."„Och!" zvolal som trochu sklamaný; „nevidel ani nepočul si

čosi výnimočné?"„Nuž, pane, musím priznať, že som počul čosi zvláštne."

"Čo-čo to bolo?""Bol to zvuk krokov ozývajúci sa mi spoza chrbta; a raz či

dvakrát to bol akýsi tichý šepot, počul som ho blízko ucha; viac nič."

„Vôbec ťa to nenaľakalo?"„Mňa?! Ani zamak, pane!"Odvážny výzor toho mladého muža ma ubezpečil

prinajmenej v tom, že - nech sa udeje, čo sa udiať má -, tento človek len tak pre nič za nič nezdupká.

Nachádzali sme sa v hale, dvere do ulice sme zamkli, a celá moja pozornosť sa v tej chvíli upriamovala na psa. Najprv nedočkavo vbehol dnu, potom začal snoriť pri dverách, kňučal a škrabkal, prosil, aby sme ho pustili von. Pohladil som ho po hlave a dodal som mu odvahu. Zdalo sa, že pes sa napokon vžil do situácie a ďalej ma už spolu s F - sprevádzal po dome. Držal sa mi však tesne v pätách, nedral sa, ako prieskumník, dopredu, čo robieval zakaždým, keď sme sa ocitli na nejakom neobvyklom mieste.

Najprv sme si prezreli miestnosti v suteréne, kuchyňu a iné obslužné priestory, a najmä pivnice, kde na polici prežili dve alebo tri fľaše vína; pokryté boli pavučinami a podľa vzhľadu sa ich celé roky nikto nedotkol. Bolo zrejmé, že strašidlá nie sú znalci vína.

Nikde sme neobjavili nič zaujímavé. Za domom bol malý a tmavý dvor s veľmi vysokými múrmi. Kamenná dlažba dvora bola vlhká; kráčali sme po mokrých, zašpinených a smogom pokrytých kameňoch a všade, kadiaľ sme sa pohybovali, naše chodidlá za nami zanechávali stopy.

A vtedy sa zjavil prvý zvláštny fenomén, na ktorý som prišiel v tomto čudnom príbytku.

Priamo pred sebou som zazrel stupaj, ako sa sama formuje. Zastal som, zastavil som sluhu a ukázal som mu šľapaj. Pred stopou, na ktorú som sa pozeral, sa začala tvoriť ďalšia. Videli sme to obaja. Rýchlo som postúpil na to miesto; stopa Postúpila tiež; bola to malá šľapaj - odtlačok nohy dieťaťa; odtlačok bol priveľmi krehký, aby sa dal zreteľnejšie rozoznať jeho presný tvar, ale obom sa nám zdalo, že je to stopa po bosej nohe.

Celý úkaz sa stratil, keď sme dorazili k náprotivnej stene, ani sa nezopakoval, keď sme sa vrátili. Vyšli sme po schodoch a vošli sme do izieb na prízemí - do jedálne, do malej zadnej haly a potom do ešte menšej, tretej miestnosti, ktorá bola pravdepodobne určená pre sluhu - všade ticho ako po smrti.

Potom sme si obzreli prijímací salón, ktorý sa zdal čerstvo vynovený. V prednej izbe som zasadol do ušiaka. F - postavil na stôl sviečku, ktorá na nás vrhala svetlo. Nakázal som mu aby zatvoril dvere. Keď sa zvrtol, že ma poslúchne, kreslo, čo stálo priamo oproti mne, sa rýchlo a nehlučne odpútalo od steny a zastalo asi meter vedľa môjho kresla; obrátené bolo teraz čelom oproti nemu.

„No čože, je to tu lepšie ako na točni," povedal som so smiechom; len čo som sa zasmial, môj pes zdvihol hlavu k stropu a zavyl.

F -, ktorý sa medzičasom vrátil, si nevšimol, že kreslo zmenilo polohu. Tíšil psa. Ja som ďalej hľadel na kreslo a zazdalo sa mi, že v ňom vidím sedieť bledú, belasú, hmlistú kontúru ľudskej postavy; obrysy boli však také neurčité, že som svojej predstave nevedel uveriť. Pes medzičasom stíchol.

„Vráť to kreslo, čo stojí oproti mne, tam, kde stálo predtým," prikázal som F — ; „postav ho zasa k stene."

F - poslúchol.„To ste boli vy, pane?" spýtal sa a prudko sa zvrtol.

„Ja - čo?"„Čosi do mňa narazilo. Zreteľne som pocítil dotyk na pleci,

tu, na tomto mieste."„Nie, to som nebol ja," odpovedal som; „sú tu však s nami

manipulátori, a hoci možno neprídeme na všetky ich triky môžeme ich polapiť ešte skôr, ako nás vydesia."

V prijímacom salóne sme nepobudli dlho; pravdu povediac bolo tam tak vlhko a studeno, že som bol rád, keď sme už sedeli o poschodie vyššie, pri kozube. Zamkli sme dvere prijímacieho salónu - čo bolo predbežné opatrenie, aké, mal by som pripomenúť, sme urobili vo všetkých izbách, ktoré sme dole prezreli.

Izba, ktorú mi sluha vybral za spálňu, bola najlepšia na celom poschodí; bola veľká, s dvoma oknami, obrátenými do ulice. Posteľ so štyrmi stĺpmi, nesúcimi baldachýn, ktorá zaberala dosť miesta, stála priamo oproti kozubu, kde jasným plameňom horel oheň; dvere naľavo, medzi posteľou a oknom, viedli do izby, ktorú si môj sluha nechal pre seba. Sluhova izba bola malá, stála v nej pohovka a nemala spojenie s komorou na odkladanie rôznych vecí; neviedli do nej žiadne iné dvere okrem dvier do spálne, ktorú som okupoval ja.

Na oboch stranách kozubu stáli skrine bez zámok, vystupujúce zo steny a pokryté tou istou bledohnedou papierovou tapetou. Obe skrine sme prezreli; boli v nich len vešiaky, určené na dámske šatstvo - nič viac. Preklepali sme steny; boli očividne pevné - boli to vonkajšie steny domu.

Len čo sme prezreli celý byt, chvíľu som sa zahrieval, potom som si zapálil cigaru a — ešte vždy v spoločnosti F -, som pokračoval v rekognoskácii terénu. Z komory viedli ďalšie dvere; boli zamknuté.

„Pane," oslovil ma prekvapený sluha. „Keď som sem prišiel, tie dvere som, spolu s ostatnými, odomkol; nemožno ich zamknúť znútra, pretože to je -"

Ešte skôr, ako dohovoril, dvere, ktorých sa ani jeden z nás

ani len nedotkol, sa potichu samy otvorili. Chvíľu sme na seba spýtavo hľadeli. Obom zišla na um tá istá myšlienka. Možno tu vystopovať prítomnosť nejakej ľudskej sily. Pohol som sa prvý, sluha ma nasledoval. Čakala nás malá, prázdna, ponurá izba bez nábytku; v kúte sa povaľovalo zopár prázdnych škatúľ a košíkov; bolo tam malé okno so zatvorenými okenicami - v izbe nebol kozub -, neviedli sem žiadne ďalšie dvere, na dlážke sa nerozprestieral koberec, a sama dlážka sa zdala veľmi stará, nerovná, vyžraná červotočom, kde tu zalátaná, ako dosvedčovali svetlejšie škvrny v dreve; ale nikde žiadna živá bytosť, ani žiadne miesto, ktoré by osvedčovalo, že sa tam nejaká živá bytosť môže skrývať.

Ako sme tam tak stáli a obzerali sa okolo seba, dvere, ktorými sme vošli, sa rovnako potichu, ako sa otvorili, aj zatvorili; ocitli sme sa vo väzení.

V prvej chvíli som pocítil, ako ma zaplavila vlna nedefinovateľnej hrôzy. Môj sluha však zachoval pokoj.

„Ak si myslia, že nás lapili do pasce, pane, sú na omyle; tie spráchnivené dvere vyvalím jediným kopancom."

„Najprv skús, či sa nedajú otvoriť, ako sa dvere otvárajú," nakázal som mu, lebo som už zo seba striasol prvé obavy, ktoré ma tak nečakane pochytili. „Ja zatiaľ pootváram okenice a zistím, čo je za nimi."

Pootváral som okenice; hľadeli na malý zadný dvor, ktorý som už bol opísal; nablízku nebola nijaká rímsa, nebolo tam nič, nezostávalo iné, iba zoskočiť dole. Nikto, kto by sa z toho okna dostal, by nenašiel nijaký záchytný bod, dopadol by priamo na kamene pod oknom.

F- sa medzičasom márne pokúšal otvoriť dvere. Obrátil sa na mňa, akoby si žiadal povolenie použiť silu. Aby som bol k svojmu sluhovi spravodlivý, musím na tomto mieste spomenúť, že nedal na sebe znať nijakú hrôzu z nadprirodzeného, a jeho odvaha, rozvaha, ba dokonca humor, aké prejavoval v okolnostiach natoľko mimoriadnych, získali si môj obdiv;

musel som si blahoželať, že som si na toto dobrodružstvo prizval spoločníka, ktorý bol celkom na výške situácie. Rád som mu dovolil, aby do tých dvier kopol. Ale napriek tomu, že vynikal mimoriadnou silou, násilie, ktoré použil, sa minuli účinkom rovnako ako predtým pokusy otvoriť dvere podobrotky; ani po najsilnejších kopancoch sa dvere ani len nezatriasli. Bez dychu, lapajúc po vzduchu sa vzdal. Skúsil som to sám, takisto márne. Ako som dospieval k presvedčeniu, že násilie nás k nijakému výsledku nedovedie, opäť ma zaplavila vlna hrôzy ako chvíľu predtým; tentoraz však bola mrazivejšia a neústupčivejšia, mal som pocit, akoby zo škár tej prehnitej dlážky vystupovali akési zvláštne a strašidelné výpary, ktoré napĺňali atmosféru otravným pôsobením, nepriateľským ľudskému životu.

V tej chvíli sa dvere pomaly, akoby na vlastný popud, samy od seba potichu otvorili. Vrhli sme sa na miesto, ktoré slúžilo ako odkladací priestor. Uvideli sme veľké, bledé svetlo - veľké asi ako ľudská postava, ale bez kontúr a bez hmotnej podstaty - pohybovalo sa to pred nami, vystupovalo po schodoch, ktoré viedli z odkladacieho priestoru do podkrovia.

Kráčal som za svetlom a môj sluha mi bol v pätách. Svetielko vošlo do malej manzardky napravo od komory. Dvere do nej boli dokorán. Vošiel som svetlu v pätách. Svetlo sa scvrklo na malú guľu, mimoriadnu jasnú a žiarivú; chvíľu postálo na posteli v kúte, zablikalo a zmizlo.

Podišli sme k posteli a prezreli sme ju - lôžko s polovičným baldachýnom, aké možno bežne nájsť v podkrovných izbách určených pre služobníctvo. Na bielizníkoch, ktoré stáli neďaleko, sme si všimli vyblednutú hodvábnu šatku s ihlou zapichnutou na jednej strane trhliny, ktorú ktosi obšíval. Šatka bola celá zaprášená; najskôr patrila starene, ktorá tu nedávno umrela, možno sme sa nachádzali v jej izbičke.

Trápila ma zvedavosť, nutkalo ma otvoriť bielizník; bolo v ňom niekoľko súčastí ženského odevu a dva listy obviazané

úzkou, žltou a vyblednutou stuhou. Odvážil som sa tie listy si prisvojiť. V izbe sme už nenašli nič, čo by si zaslúžilo našu pozornosť, ani svetielko sa viac nezjavilo; avšak keď sme vykročili, zreteľne sme počuli kroky klopkajúce pred nami.

Prešli sme aj ďalšie podkrovné izby (spolu boli štyri), a kroky sa jednostaj uberali pred nami. Nevideli sme nič, len sme počuli kroky. Listy som niesol v ruke; ako som začal schádzať po schodoch, jasne som pocítil, že ma ktosi uchopil za zápästie a ktosi akoby sa slabučko, ba chabo pokúsil listy mi z ruky vziať. Zovrel som ich pevnejšie a úsilie listy mi vytiahnuť pominulo.

Zišli sme do mojej spálne, a až vtedy som si všimol, že môj pes z izby neodišiel spolu s nami. Ešte vždy sa hrbil pri kozube a celý sa triasol Bol som netrpezlivý dozvedieť sa, čo stojí v listoch; kým som ich potichu čítal, môj sluha otvoril neveľkú škatuľu, v ktorej boli zbrane, čo som mu nakázal priniesť.

Vybral ich zo škatule, položil na stolík vedľa mojej postele a začal tíšiť psa, ktorý ho však len neveľmi bral na vedomie.

Listy boli krátke; v záhlaví mali dátum - presne spred tridsiatich piatich rokov. Očividne ich písal milenec panej svojho srdca alebo mladomanžel mladomanželke. Nie iba výrazy, ktoré používal, ale aj vzdialené odkazy na bývalé cesty naznačovali, že pisateľ je námorník. Slová a rukopis patrili človeku, ktorý nemal dokonalé vzdelanie; jazyk sám bol však pôsobivý. V prejavoch náklonnosti sa skrýval drsný, nekultivovaný cit; na niektorých miestach sa však vyskytovali aj temné, nezrozumiteľné narážky na nejaké tajomstvo netýkajúce sa lásky - zdalo sa, že za tým tajomstvom sa skrýva zločin.

„Mali by sme sa milovať navzájom," znela jedna z viet, ktorú som si zapamätal, „pretože keby všetko vyšlo najavo, všetci by nás zatratili."

A ďalej: „Nedovoľ, aby s tebou v jednej izbe ktosi strávil noc - hovoríš zo spánku."

Alebo: „čo sa stalo, už sa neodstane; vravím ti, nič proti nám nemajú, ibaže by mŕtvi oživli."

Na tomto mieste ktosi krajším rukopisom (bolo to ženské písmo) dopísal: „Oni naozaj ožívajú!"

Na záver listu s novším dátumom tá istá ženská ruka dopísala tieto slová:

„Stratený na mori 4. júna, v ten istý deň, čo -"Odložil som listy a začal som premýšľať nad ich obsahom.Mal som však obavy, že tok myšlienok, do ktorých som

upadol, mi môže pošramotiť nervy, a preto som sa rozhodol, že si musím myseľ udržať v sústredenom stave, aby som sa vedel vyrovnať so všetkým, čo môže táto prízračná a dobrodružná noc so sebou priniesť. Vstal som, listy som odložil na stôl, prehrabal som ohnisko, ktoré ešte vždy vydávalo jasné svetlo a príjemné teplo, a otvoril som knihu Maculayových esejí.

V pokoji som čítal asi do pol dvanástej. Potom som sa oblečený uložil na posteľ a sluhovi som dovolil, aby sa uchýlil do vlastnej izby, kde mal však naďalej bdieť. Nakázal som mu, aby dvere do mojej izby nechal prichýlené. Zostal som sám. Na stolíku pri hlave postele mi horeli dve sviečky. Hodinky som odložil medzi zbrane a znova som sa vrátil k čítaniu Maculaya. Priamo oproti mne jasne horel oheň v kozube, na predložke pred kozubom ležal pes, a na prvý pohľad sa zdalo, že spí. Asi o dvadsať minút som pocítil na líci mimoriadne chladný závan vzduchu, akoby odkiaľsi zavialo. Cítil som, akoby sa dvere po mojej pravici, ktoré viedli do komory, z ničoho nič otvorili; nebolo to však tak, dvere boli zatvorené.

Pozrel som sa doľava a uvidel som, ako sa plamene sviečok krútia, akoby do nich zavial vietor. V tej chvíli hodinky, ktoré som si položil hneď vedľa revolvera, mäkko skĺzli zo stolíka - mäkko, mäkko - akoby ich zmietla neviditeľná ruka - a boli preč. Vyskočil som, jednou rukou som schytil revolver, druhou dýku; nemohol som dopustiť, aby zbrane nasledovali osud hodiniek.

Dobre ozbrojený poobzeral som sa po dlážke. Po hodinkách ani stopy. Od hlavy postele sa ozvali tri pomalé, hlasné a zreteľné zaklopania; môj sluha na mňa zavolal:

„Ste to vy, pane?"„Nie; buď opatrný."Pes vstal, sedel zadných labách a uši sa mu rýchlo

pohybovali dopredu a dozadu. Oči upieral na mňa a vyzeral tak čudne, že na seba sústredil celú moju pozornosť. Pomaly vstal, srsť mal zježenú, stáť zostal celkom stuhnutý a ešte vždy vyzeral nanajvýš neobyčajne.

Nemal som však čas pozornejšie si prezrieť psa. V nasledujúcej chvíli vyšiel zo svojej izbičky môj sluha; ak som niekedy zazrel komusi hrôzu na tvári, bolo to v tejto chvíli. Keby sme sa stretli na ulici, nespoznal by som ho, tak veľmi mu strach poznačil črty tváre. Prešiel rýchlo okolo mňa a šeptom, ktorý mu ledva zišiel z pier, povedal:

„Utekajte! Utekajte! Je mi v pätách!"Došiel k dverám komory, prudko ich otvoril a valil sa ďalej.

Mimovoľne som vošiel do komory za ním, kričal som, aby zastal; ani si ma nevšimol, zbehol po schodoch, pridržiaval sa zábradlia a bral niekoľko schodov odrazu. Z miesta, kde som stál, som počul, ako sa otvárajú dvere na ulicu, potom som počul, ako sa za ním zatvárajú.

Osamel som v strašidelnom dome.Iba chvíľu som váhal, či svojho sluhu nasledovať, či nie,

pýcha a zvedavosť mi zabránili pridať sa k nemu na zbabelom úteku. Vrátil som sa do svojej izby, zatvoril som za sebou dvere a obozretne som nazrel do malej izby. Nestretol som sa s ničím, čo by vysvetľovalo hrôzu môjho sluhu.

Znova som starostlivo preskúmal steny, či v nich nenájdem nejaké tajné dvere. Nenašiel som nič, ani stopu - ba ani maličkú ryhu vo vyblednutom hnedom papieri, ktorým bola izba oblepená. Kadiaľ sa teda tá vec, nech už to bolo čokoľvek, ktorá ho tak vydesila, dostala dnu, ak len nie cez moju izbu?

Vrátil som sa do spálne, zatvoril a pozamykal som dvere, ktoré viedli do malej izbičky, a zastal som pri kozube. Bol som plný očakávania, bol som dokonale na všetko pripravený. Všimol som si, že pes sa stúlil v rohu izby, tisol sa k stene, akoby sa cez ňu chcel kamsi pretisnúť. Podišiel som k zvieraťu a oslovil som ho; úbohý pes bol očividne celý bez seba od strachu. Ceril zuby, z tlamy mu kvapkali sliny a bol by ma pohrýzol, len čo by som sa ho bol dotkol. Zdalo sa, že ma nespoznáva. Ak ktosi videl v zoologickej záhrade králika fascinovaného hadom, chúliaceho sa od strachu v kúte, môže si urobiť predstavu o hrôze, ktorú javil môj pes.

Keď som pochopil, že všetko moje úsilie upokojiť zviera je márne a bojac sa, že jeho uhryznutie v stave mysle, v akom sa nachádzalo, v stave, ktorý sa ponášal na besnotu, by mohlo byť nákazlivé, nechal som ho napospas sebe, obe zbrane som položil na stôl vedľa kozuba, sadol som si a pohrúžil som sa po tretí raz do Maculaya.

Možno mi čitateľ prepáči - aby som sa nejavil ako ktosi, čo iných stoj čo stoj presviedča o vlastnej odvahe či aspoň chladnokrvnosti, o ktorej si možno pomyslieť, že ju zveličujem -, ak preruším rozprávanie, aby som si na túto tému dožičil jednu či dve čisto osobné poznámky.

Ak som si aj zachoval duchaprítomnosť alebo to, čo sa vo všeobecnosti nazýva odvahou, adekvátne s okolnosťami, v ktorých som sa ocitol, musím priznať, že som sa už dosť dlho dôverne zaoberal všetkými experimentmi, ktoré sa viažu k zázrakom. Bol som svedkom mnohých veľmi neobyčajných úkazov v rôznych častiach sveta - úkazov, ktorým nikto neveril, keď som o nich rozprával, alebo ktoré sa pripisovali nadprirodzeným silám.

Moja teória znie, že nadprirodzené sa vymyká možnému a to, čo sa nazýva nadprirodzeným, je len čosi odohrávajúce sa v rozmedzí prírodných zákonov, o čom sme sa však dosiaľ nedozvedeli. A preto ak predo mnou z ničoho nič vyrastie

strašidlo, nijako mi nemôže povedať: „Nadprirodzené je predsa len možné," ale nanajvýš: „Zjavenie ducha je na rozdiel od všeobecne prijímaných názorov v súlade so zákonmi prírody, ale nie je to nič nadprirodzené."

Vo všetkom, čoho som bol dosiaľ svedkom, vo všetkých zázrakoch, ktoré amatérski záujemcovia o mystériá nášho veku pokladajú za skutočnosť, vždy treba hľadať živú, materiálnu silu. Na kontinente ešte vždy vystupujú mágovia, ktorí diváctvo presviedčajú, že sú schopní vyvolať ducha. Na chvíľu predpokladajme, že také čosi naozaj vedia, ale na akomkoľvek pokuse sa musí zúčastniť živá sila - sám mág; je to hmotná sila, ktorej prostredníctvom sa určité prirodzené zvláštnosti, isté zvláštne úkazy prezentujú našim prírodným zmyslom.

Pokladajme teda za pravdivé prípady zjavení duchov v Amerike - hudobné alebo iné zvuky, písanie na papier, ktoré robí nerozoznateľná ruka, časti nábytku, ktoré sa pohybujú bez prispenia očividnej ľudskej sily, alebo ozajstný vzdych či dotyk ruky, ku ktorým napohľad nepatrí nijaké telo - aj tak však treba nájsť médium alebo živú bytosť, ktorá má bytostné danosti také znaky prijímať.

Skrátka, pri všetkých týchto zázrakoch, predpokladajúc dokonca, že nejde o podvod, musí asistovať ľudská bytosť Podobná nám, ktorej prostredníctvom možno tieto efekty predvádzať ľudským bytostiam. Je to tak aj s javmi známymi zo súčasnosti - s mesmerizmom alebo elektrobiológiou; myseľ osoby, s ktorou sa pracuje, je ovplyvňovaná prostredníctvom materiálnej živej sily. Ani vtedy, ak predpokladáme, že mesmerizovaný pacient bude reagovať na vôľu alebo magické ťahy mesmerizéra vzdialeného stovky kilometrov, nie je odpoveď o nič menej dielom hmotných bytostí. Môže sa tak diať prostredníctvom hmotného fluida, nech už ho nazveme elektrinou, ódickou silou, nazvite si ho, ako chcete, ktoré má schopnosť prekonávať priestor a prechádzať cez prekážky -výsledným efektom je, že toto fluidum prechádza z jedného

človeka na druhého.Takže o všetkom, čoho som bol svedkom alebo čo som

čakal, že uvidím v tomto čudnom dome, som bol presvedčený, že spôsobuje nejaká sila alebo médium rovnako smrteľné, ako som ja sám; a toto presvedčenie nevyhnutne vylučovalo bázeň, ktorú tí, čo si myslia, že nadprirodzené javy nepatria k normálnym prejavom prírody, nechajú na seba pôsobiť počas dobrodružstiev prežitých za noci v tamtom dome.

A pretože som bol presvedčený, že všetko, čo som videl, alebo všetko, čo uvidím a čo budú vnímať moje zmysly, musí prameniť v nejakej ľudskej bytosti, ktorá má prirodzený dar prezentovať ich, a že má na to nejaký dôvod, cítil som, že sa potvrdzuje moja teória, ktorá sa svojím spôsobom dotýka skôr filozofie ako poverčivosti. Môžem úprimne vyhlásiť, že som pociťoval vzrušenie z pozorovania, aké pociťuje každý praktický experimentátor, ktorý čaká na výsledky pôsobenia zvláštnej, hoci možno aj nebezpečnej chemickej reakcie. Pravdaže, čím väčšmi som myseľ oddeľoval od predstavivosti, tým väčšmi vzrastala horúčka pozorovateľa; aj preto som upriamil zrak a myseľ na silný obsah Maculayovýdi esejí, ktoré do tmy noci vnášali denné svetlo.

Uvedomil som si, že čosi sa postavilo medzi stránku knihy a svetlo; na stránku dopadal tieň. Zdvihol som zrak a zazrel som čosi, čo pokladám za veľmi ťažké, ba nemožné opísať.

Bola to tma, ktorá sa sformovala vo vzduchu a mala len veľmi ťažko definovateľný tvar. Nemôžem priamo povedať, že to bola ľudská postava, a predsa to pripomínalo viac ľudskú postavu, či skôr tieň postavy, ako čokoľvek iné. Stálo to tam, oddelené a vymedzené z okolitého vzduchu a svetla, a rozmery toho čohosi boli obrovské; vrcholom sa to takmer dotýkalo stropu.

Hľadel som na to a cítil som, ako sa ma zmocňuje chlad. Keby predo mnou zastal ľadovec, nesálala by z neho väčšia zima; a ani chlad z ľadovca by nebol rýdzejšie fyzický. Bol

som presvedčený, že takýto chlad nemôže byť následkom strachu. Naďalej som uprene hľadel pred seba a myslel som si pri tom - lenže nasledujúce slová nemôžem vysloviť úplne presne - že rozoznávam dve oči hľadiace na mňa z výšky. Chvíľu sa mi zdalo, že ich rozoznávam celkom jasne, v nasledujúcej chvíli som mal pocit, že kamsi zmizli; lenže tmou aj naďalej prenikali dva lúče svetlého, belasého svetla, a z takej výšky, o ktorej som bol spolovice presvedčený a spolovice som o nej pochyboval, že sa stretávam s pohľadom očí.

Pokúsil som sa prehovoriť; hlas mi celkom zlyhal. Vládal som si len pomyslieť: „Je to strach? Nie je to strach?" Pokúsil som sa vstať, ale márne; mal som pocit, akoby ma pritláčala sila, ktorej sa nedá odolať. A naozaj sa ma zmocnil pocit, že akási obrovská, všetko zmáhajúca sila sa postavila proti mojej vôli; bol to pocit úplnej neschopnosti poradiť si so silou, oveľa väčšou, ako je sila ľudská, akú môže človek fyzicky pocítiť za búrky na mori, pri požiari alebo zoči-voči strašnému divému zverovi či, lepšie, žralokovi. Myslím morálne. Proti mojej vôli sa postavila iná, súdiac podľa jej sily taká mocná, ako sú búrka, oheň a žralok v materiálnom zmysle mocné v porovnaní so silou človeka.

Ako vo mne rástol takýto dojem, začala — nakoniec - prichádzať aj hrôza - hrôza do tej miery, akú nevedia vysloviť žiadne slová. Zostala mi hrdosť, ak aj nie odvaha; v duchu som si opakoval: „Toto je hrôza, ale nie je to strach; kým nemám strach, nič sa mi nemôže stať; môj rozum to odmietal; je to ilúzia, ja sa predsa nebojím."

Napokon, keď som vyvinul nadľudské úsilie, podarilo sa mi natiahnuť ruku za zbraňou ležiacou na stole; keď sa mi podarilo uchopiť ju, do ramena a pleca som dostal silný úder a rameno mi bezvládne kleslo k boku. A teraz, aby sa hrôza ktorá ma už mátala, vystupňovala, sviečky začali pomaly zhasínať; nevyhoreli, ale ich plameň sa postupne zmenšoval, to isté sa dialo s ohňom, z kozuba mizlo svetlo; o niekoľko minút sa celá

izba ponorila do hustej tmy. Hrôza, ktorá prišla s myšlienkou, že som sa s tou temnou vecou, ktorá mi tak mimoriadne dala pocítiť svoju moc, ocitol v tme, priniesla reakciu nervov. V skutočnosti hrôza nadobudla taký stupeň, že som mal na výber: alebo ma musia opustiť zmysly, alebo cez to zakliatie musím preraziť.

Prerazil som.Vrátil sa mi hlas, hoci sa ponášal na škriekanie. Pamätám sa,

že som kričal čosi podobné nasledujúcim slovám: „Nemám strach, moja duša sa nebojí;" a v tej istej chvíli som pozbieral všetky sily a postavil som sa.

Ešte vždy v hlbokej tme som sa dostal k oknu, prudko som rozhrnul záves a otvoril som okenice; moja prvá myšlienka bola: Svetlo!

A keď som vysoko na nebi zazrel mesiac, čistý a pokojný, pocítil som radosť, aká takmer vyvážila prežitú hrôzu. Vonku svietil mesiac, na opustenej, spiacej ulici svietila plynová lampa. Obzrel som sa za seba, dnu do izby; mesiac prestúpil jej tiene bledým svitom iba čiastočne, ale aj tak to bolo svetlo. Tmavý predmet, nech už to bolo čokoľvek, zmizol; len nezreteľný tieň, ktorý mi pripadal ako tieň tieňa, a rozprestieral sa na náprotivnej stene.

Môj pohľad spočinul na stole, stadiaľ prešiel pod stôl (nebol na ňom obrus ani iná prikrývka, a bol to starý mahagónový okrúhly stôl); spod stola sa vytŕčala ruka - vidieť ju bolo po zápästie. Bola to ruka, ako sa na pohľad dalo súdiť, z mäsa a krvi ako moja vlastná ruka, lenže bola to ruka starého človeka, chudá, vráskavá a malá; bola to ruka ženy. Ruka mäkko spočinula na tých dvoch listoch, čo zostali na stole; aj ruka aj listy vzápätí zmizli. Potom sa ozvalo to isté hlasité trojnásobné zaklopanie, ktoré som počul od hlavy postele ešte predtým, ako sa odohrala táto nezvyčajná dráma.

Zvuky pomaly mĺkli, a ja som cítil, ako sa celá izba jemne chveje; na vzdialenejšom konci vyrástli akoby z dlážky iskry či

gule, bubliny mnohofarebného svetla - zelené, žlté, ohnivočervené, azúrovobelasé - poskakovali hore-dole, z jednej strany na druhú, tam a späť, sem a tam, záblesky poskakovali ako útle bludičky, pomaly aj rýchlo, každá podľa svojej ľubovôle. Kreslo (ako v prijímacom salóne o poschodie nižšie) sa teraz premiestnilo od steny na opačnú stranu stola, hoci nevedno, aká sila ním hýbala.

Odrazu, akoby priamo z kresla, vyrástol obrys postavy, ženskej postavy. Bol výrazný, ako by bol živý, a strašidelný ako obrys smrti. Tvár mal mladú, zvláštne, smutno krásnu; krk a plecia mala tá žena holé, zvyšok postavy zakrývali splývavé šaty dymovo bielej farby.

Obrys si uvoľnil dlhé plavé vlasy, ktoré sa mu zviezli na ramená; oči nehľadeli na mňa, ale na dvere; zdalo sa, že počúva, sleduje, čaká. Tieň tieňa v pozadí stemnel, a ja som si znova uvedomil, že som zazrel oči, žiariace na mňa z výšky, kam až dosahoval tieň - oči boli upreté na obrys postavy.

Akoby z dvier, hoci sa ani na malú štrbinku neotvorili, zrazu vystúpil iný obrys, rovnako zreteľný, rovnako prízračný - postava muža, a to mladého. Mal na sebe odev z minulého storočia, či skôr napodobeninu takého odevu; oba obrysy, mužský aj ženský, hoci zreteľné, boli nehmotné, nehmatateľné - bolo to zdanie, fantazmagória; a v kontraste medzi vypracovanou nádherou, uhladenou dokonalosťou toho staromódneho odevu s riasením, čipkami a sponami, a mŕtvolným vzhľadom a prízračnou mĺkvosťou tých, čo ten odev mali odetý, bolo čosi, čo neladilo, čosi groteskné, a predsa strašidelné. Vo chvíli, keď sa mužský obrys priblížil k ženskému, tmavý tieň sa odlepil od steny a na chvíľu sa všetky tri figúry zahalili do tmy.

Keď bledé svetlo opäť zasvietilo, tie dva fantómy sa ocitli akoby v zovretí tieňa, ktorý sa týčil nad nimi, a na hrudi ženy sa zjavila krvavá škvrna; mužský fantóm sa opieral o meč a krv akoby prudko tryskala zo zriasených šiat a čipiek; a tma

prostredného tieňa ich pohltila - zrazu ich nebolo. A opäť vyskočili svetelné bubliny, plávali po izbe, vlnili sa, boli hrubšie a hrubšie a ich pohyb bol čoraz divší.

Otvorili sa dvere na skrini vedia kozuba a z otvoru sa vynorila postava starej ženy. V ruke mala listy - tie isté listy, ktoré som videl miznúť v tamtej ruke; za jej chrbtom sa ozývali kroky. Zvrtla sa, akoby načúvala, potom otvorila listy a zdalo sa, že ich číta: za jej plecom som zazrel živú tvár, tvár akoby patrila človeku, ktorý sa už dávno utopil - nafúknutá, bledá, s morskými rastlinami zapletenými do vlasov; a pri nohách jej ležalo ľudské telo. Vedľa tela sa chúlilo dieťa, úbohé, ufúľané dieťa, s vyhladovanou tváričkou a so strachom v očiach. Pozrel som sa starej žene do tváre, a vrásky a čiary z nej zmizli, a tvár zrazu omladla - oči stvrdli, obličaj ako z kameňa, ale ešte vždy mladý; tieň vykročil vpred a tmou prekryl ostatné tiene.

Nezostalo nič, len tieň. Moje oči naň uprene hľadeli dovtedy, kým z neho nevystúpili oči - zlé oči hada. A svetelné bubliny znova vyskakovali a padali, a ich neusporiadaný, nepravidelný, vírivý tanec sa miešal s bledým svitom mesiaca. A teraz od tých guľôk, ako od škrupiny vajíčka, vybuchovali monštruózne predmety; vzduch ich bol plný; larvy také bezkrvne a také ohyzdné, že ich nijako neviem opísať, môžem iba čitateľovi pripomenúť zvíjajúce sa formy života, aké jeho oku prináša pohľad cez mikroskop do kvapky vody - veci priehľadné, ohybné, svižné, navzájom sa naháňajúce, navzájom sa zbožňujúce - formy ničotné, ktoré nevidno prostým okom.

Ak tieňom chýbala symetria, tak ich pohybom chýbal systém. V ich rozmarnom vystrájaní nebola hravosť; jednostaj krúžili okolo mňa, v kruhoch hustejších, rýchlejších a horúčkovitejších, rojili sa mi nad hlavou, preplazili sa mi popod pravé rameno, ktoré som mal vystreté v nedobrovoľnom geste majúcom zahatať prístup všetkým zlým bytostiam. Občas akoby sa ma čosi dotýkalo, ale nie ony; dotýkali sa ma neviditeľné ruky. Raz som pocítil zovretie, akoby mi nejaké

studené, mäkké ruky stískali hrdlo. Ešte vždy som si rovnako uvedomoval, že ak sa poddám strachu, ocitnem sa v smrteľnom nebezpečenstve, a preto som všetky schopnosti sústredil na jediný bod: uchovať si všetkému vzdorujúcu, zaťatú pevnú vôľu. Odvrátil som zrak od tieňa, predovšetkým od tých zvláštnych hadích očí - očí, ktoré bolo teraz zreteľne vidno. Pretože v nich, hoci nič iné okolo mňa nebolo, ako som si uvedomoval, sídlila vôľa, a to vôľa intenzívneho, tvorivého, fungujúceho zla, ktorá môže prevalcovať moju vôľu.

Bledá atmosféra v miestnosti začala červenieť ako vzduch v blízkosti požiaru. Larvy začali červenieť ako to, čo žije v ohni. Miestnosť sa znova celá zachvela; a znova všetko v nej zhltla tma pochádzajúca z temného tieňa, akoby všetko vychádzalo práve z tej temnoty a do rovnakej temnoty sa všetko navracalo.

Šero ustúpilo a tieň celý zmizol. Pomaly, ako mizol, sa vracalo svetlo sviečkam na stole, opäť sa rozhorel oheň v kozube. Očiam sa znova - pokojne, uzdravujúco - vracal pohľad na izbu.

Oboje dvere boli ešte vždy zatvorené, dvere do sluhovskej izby zamknuté. V kúte izby, do ktorého sa v kŕčoch ukryl, ležal pes. Zavolal som naň - ani sa nepohol; podišiel som až k nemu - zviera bolo mŕtve; oči malo vyvalené, jazyk vyplazený, okolo čeľustí malo plno peny. Zobral som ho do náručia; priniesol som ho k ohňu; ľútostil som za svojím úbohým miláčikom, ľutoval som sám seba; dával som si jeho smrť za vinu; nazdal som sa, že umrel od strachu. Na svoje najväčšie prekvapenie som však zistil, že pes má dolámané väzy - krk mal vykrútený z chrbtice. Udialo sa to v tme? Neurobila to ľudská ruka podobná mojej? Nebola v tejto miestnosti po celý čas prítomná neznáma ľudská sila? Dobrý dôvod na podozrenie. Neviem. Nemôžem urobiť viac, ako objektívne predostrieť fakty; záver si urobí sám čitateľ.

A ďalšie prekvapenie - hodinky, ktoré mi tak záhadne zmizli zo stola, ležali opäť na ňom; zastali však presne vo chvíli, keď

ich zo stola vzali; od tých čias, napriek zručným rukám viacerých hodinárov, sa ani nepohli - presnejšie idú, ale zvláštnym, chybným krokom, a aj to len niekoľko hodín a potom nadobro zastanú; sú nanič.

Nič viac sa v izbe po zvyšok noci neprihodilo; ani som nemusel dlho čakať na svitanie. Zo strašidelného domu som odišiel, až keď jasne svietilo slnce. Ešte predtým som však dôkladne prezrel malú izbu, v ktorej sme sa spolu s mojím sluhom ocitli na istý čas uväznení.

Mám silný dojem, na ktorý nenachádzam vhodné dôvody že práve v tejto izbe pôsobil mechanizmus celého úkazu, ak môžem taký termín vôbec použiť, ktorý potom použili v mojej izbe, a hoci som do nej vošiel za jasného dňa, a slnko aspoň chabo prenikalo cez špinavé okno, len čo som zastal na tej dlážke, mal som pocit, že ma znova zaplavuje hrôza, akú som tam zakúsil predošlej noci, a ktorú potom tak rozjatrilo všetko, čo sa dialo v mojej izbe. Dlhšie ako pol minúty som v tej miestnosti nevydržal. Zišiel som po schodoch, a zasa som počul kroky idúce predo mnou; a keď som otvoril dvere vedúce na ulicu, zazdalo sa mi, že za sebou počujem nezreteľný smiech. Vrátil som sa domov, nazdávajúc sa, že tam nájdem sluhu-zbeha. Neukázal sa však; celé tri dni som o ňom nepočul, až po troch dňoch mi prišiel od neho list, opečiatkovaný v Liverpoole, v ktorom sa hovorilo nasledujúce:

Veľactený pane, snažne Vás prosím o prepáčenie, hoci sotva môžem dúfať, že by ste sa nazdali, že si ho zaslúžim, ibaže - a to Boh uchovaj! - ste videli to, čo som videl ja. Cítim; že potrvá roky, kým sa z toho spamätám; a už vôbec neprichádza do úvahy, že by som sa znova mohol dať do služby. Som preto na ceste k bratancovi do Melbourne. Loď zdvíha kotvy zajtra. Možno ma dlhá plavba postaví zasa na nohy. Nerobím nič, len sa strhávam a trasiem, a dúfam, že to bude skoro za mnou. Veľmi Vás prosím, veľactený pane, aby ste dali poslať moje šaty a peniaze, ktoré mi ešte prináležia za služby, mojej matke

do Walworthu; John jej adresu pozná.List sa končil ďalšími tak trochu nesúvislými

ospravedlneniami, a vysvetľujúcimi podrobnosťami týkajúcimi sa účinkov, ktoré zaťažovali pisateľa. List mal možno ospravedlniť podozrenie, že muž mal dávnejšie namierené do Austrálie a akýmsi podvodným činom sa jeho úmysel zmiešal s udalosťami tamtej noci. Nepovedal som nič, aby som tento dohad vyvrátil; skôr som to pokladal - ako sa isto mnohým zdalo -za jedno z východísk z nepravdepodobnej situácie. Moja vlastná teória zostala neotrasená. Večer som sa do strašidelného domu vrátil, aby som si drožkou odviezol veci, ktoré som tam nechal, aj s mŕtvolou môjho úbohého psa. Nikto ma pri tom nevyrušil, neudial sa nijaký incident, ktorý by bol hoden zaznamenania, okrem toho, že aj naďalej, keď som zostupoval aj vystupoval po schodoch, počul som pred sebou tie isté kroky. Cestou zo strašidelného domu som sa zastavil u pána J -Bol doma. Vrátil som mu kľúče, oznámil som mu, že moja zvedavosť je dostatočne ukojená a v rýchlosti som mu vylíčil, čo sa v dome dialo. Prerušil ma a veľmi zdvorilo mi oznámil, že ho viac vôbec nezaujíma tajomstvo, ktoré nikto nevie vylúštiť.

Rozhodol som sa, že mu predsa len poviem aspoň o tých dvoch listoch, ktoré som si v dome prečítal, a o tajuplnom spôsobe, akým zmizli; potom som sa ho spýtal, či - podľa jeho názoru - ich adresovali žene, ktorá v tom dome nedávno umrela, a či sa v jej dávnejšej minulosti nenájde čosi, čo by potvrdilo temné podozrenia, ktoré tie listy vzbudzujú. Zdalo sa, že moja otázka pána J - zaskočila, chvíľu váhal, až nakoniec odpovedal:

„O dávnejšej minulosti tej ženy viem pramálo. Azda iba toľko, koľko som vám už predtým povedal: poznal som jej príbuzných. Privolávate akési hmlisté spomienky na jej neblahú minulosť. Popýtam sa na ňu a poinformujem vás, na čo som Prišiel. Avšak, aj keby sme pripustili, že pravdu má

stará Povera, že človek, ktorý spáchal temný zločin, alebo sa stal jeho obeťou za svojho života, sa môže znova objaviť ako duch bez pokoja, na mieste, kde sa zločiny odohrali, rád by som poznamenal, že ten dom bol zamorený čudnými zvukmi a vidinami už skôr, ako tá žena umrela. Usmievate sa; čo vy na to?"

„Rád by som poznamenal nasledujúce: som presvedčený že keby sme sa dostali tajomstvu toho domu na kobylku objavili by sme za ním živú ľudskú silu."

„Akože! Vy veríte, že to všetko je podvod? Kto ho má na svedomí?"

„Nie je to podvod v bežnom zmysle slova. Ak sa odrazu mám ponoriť do hlbokého spánku, z ktorého ma neviete prebrať, ale v tom spánku viem odpovedať na otázky s presnosťou, o akej nemám potuchy, keď sa zo spánku preberiem -poviem vám, koľko peňazí máte momentálne vo vrecku, opíšem vaše najtajnejšie myšlienky -, nie je to nevyhnutne podvod, tak ako to nevyhnutne nemusí byť udalosť nadprirodzeného pôvodu. Môžem sa ocitnúť - bez toho, aby som o tom vedel — pod mesmerickým vplyvom, ktorý na mne z diaľky uplatňuje človek, ktorý nadobudol schopnosť manipulovať mnou na základe predchádzajúceho spojenia."„Pokiaľ ide o mesmerizmus, živočíšny magnetizmus a jeho prenos na diaľku, môžete mať pravdu. A vy z toho vyvodzujete, že mesmerizér je schopný vyprodukovať nezvyčajné efekty, ktoré ste zakúsili na neživých predmetoch - naplniť napríklad vzduch zvukmi a zjaveniami?"„Alebo zapôsobiť na naše zmysly tak, aby sme v ne uverili, keďže sme nikdy predtým neboli en rapport s osobou, ktorá na nás pôsobí? Kdeže. To, čo sa obvykle nazýva mesmerizmom, to nevie; môže však existovať sila podobná mesmerizmu a nadradená - sila, ktorú za dávnych čias nazývali mágia. Netvrdím, že sa taká sila môže vzťahovať na všetky neživé veci, ktoré sú v hre; ale ak je to tak, nebolo by to proti prírode, bola by to len

zriedkavá sila v prírode, ktorá by mohla byť vlastná konštitúciám s istými charakteristickými črtami a kultivovanými praxou do mimoriadnych rozmerov.

"Že sa taká moc môže vzťahovať aj na mŕtvych - to znamená na isté myšlienky a spomienky, ktoré si mŕtvi ešte vždy uchovávajú - a privolávať nie to, čo sa vo všeobecnosti nazýva duša, a čo je mimo dosahu človeka, ale skôr fantóma toho, čo bolo na zemi zemou najväčšmi poškvrnené, zjavovať to našim zmyslom - taká myšlienka je veľmi starého dáta, hoci je to iba teória, a ja nemôžem riskovať a stavať na nej nejaký solídny záver. Ale nepokladám túto silu za nadprirodzenú.

Dovoľte, aby som svoj názor ilustroval pokusom, ktorý Paracelsus opisuje ako vôbec nie ťažký, a ktorý autor Curiosities of Literature cituje ako nanajvýš dôveryhodný: Kvety zvädnú; vy ich spálite. Nech už sú prvky, ktoré tvorili kvet, kým žil, preč, rozptýlené, neviete kam; nikdy na to neprídete a nikdy ich nevzkriesite. Môžete však, chemickým spôsobom, z popola tých kvetín vyvolať obraz tých kvetov, taký, akými sa zdali zaživa.

Podobne to môže byť aj s ľudskou bytosťou. Duša vás môže opustiť ako esencia alebo prvky, z ktorých sa skladá kvet. Ale ešte vždy môžete vytvoriť jej spektrum. Tohto fantóma, hoci podľa rozšírených povier je to duša mŕtveho, nemožno zamieňať s ozajstnou dušou; je to len fantóm mŕtvej formy.

A tu nás, rovnako ako v tých najpreverenejších historkách o strašidlách alebo duchoch, najväčšmi zaráža neprítomnosť toho, čo pokladáme za dušu - to znamená nadradenej, emancipovanej inteligencie. V ich vystúpeniach nemožno nájsť nijaký zvláštny, alebo len zanedbateľný obsah; ak sa aj zjavia, zriedka prehovoria; ak prehovoria, nevyslovujú nijaké myšlienky prevyšujúce myšlienky obyčajných ľudí chodiacich po zemi. Americkí vyvolávači duchov publikovali celé bachanty v próze aj veršoch, a ubezpečujú v nich, že hovoria v mene najslávnejších mŕtvych - Shakespeara, Bacona a

bohviekoho ešte. „Tieto spojenia, nech už zoberieme najlepšie z nich, nie sú ani o kúsok vyššieho rangu ako debaty so živými ľuďmi nadpriemerného talentu a výchovy; sú oveľa chabšie ako to, čo Bacon, Shakespeare či Platón povedali alebo napísali za svojho života. Ba čo viac, a to je naozaj pozoruhodné, niet v nich myšlienky, ktorú by na zemi nepoznali už predtým.

Nech už sa tieto úkazy javia akékoľvek úžasné (za predpokladu, že sú vôbec pravdivé!), dobre vidím, že ich filozofická podstata je otázna, niet v nej nič, čo by filozofia musela vyvracať, a už vôbec nič nadprirodzené. Sú to nejakým spôsobom (spôsoby sme dosiaľ neobjasnili), celkom obyčajné myšlienky ktoré sa prenášajú z jedného smrteľného mozgu na iný smrteľný mozog. Nech už pritom stoly pochodujú samy od seba, alebo sa v magickom kruhu objavujú obrysy ponášajúce sa na diabla, či vyrastajú ruky bez tela a premiestňujú materiálne predmety, alebo nám tvary formujúce sa v tme aké sa zjavili mne, mrazia krv - napriek tomu som presvedčený, že sú to len sily, akýmsi spôsobom, podobne ako elektrickými drôtmi, prenášané do môjho mozgu z mozgu iného.

V niektorých telesných sústavách existujú prirodzené chemické matérie, a tie môžu spôsobovať chemické zázraky; v iných existuje prirodzené fluidum, nazvime ho elektrinou, a to spôsobuje zázraky elektrické. Tieto fenomény sa však vymykajú poznaniu normálnej vedy; sú podobne prázdne bezcieľne, frivolné. Nevedú k nijakým veľkým výsledkom, a preto svet o ne nedbá a ozajstní filozofi im ani nevenovali pozornosť. Vychádzajúc z toho, čo som videl alebo počul, že vzdialeným pôvodcom týchto javov bol človek, muž ako ja alebo vy. Na podporu názoru, že tí dvaja o sebe navzájom nevedeli, netušili, aký efekt ich spojenie spôsobuje, uvádzam tento dôvod: vy sám tvrdíte, že ani len dve rôzne osoby, čo prežili noc v tom dome, nemali rovnaké zážitky, nijakým dvom luďom sa tam neprisnil taký istý sen.

Keby by to bol obyčajný podvod, celá mašinéria by sa

sústredila na výsledky, ktoré by boli odlišné; ak by to boli nadprirodzené sily použité s vedomím Všemohúceho, celkom isto by speli k nejakému definitívnemu koncu. Tieto fenomény nemožno zaradiť nikam. Som presvedčený, že pramenia v akomsi vzdialenom mozgu; že ten mozog nemá nijakú výraznú vôľu zainteresovanú do čohokoľvek, čo sa udialo; že to, čo sa stane, odráža len jeho krivolakú, nesúrodú, vždy posunutú a len spoly sformovanú myseľ; skrátka, že sú to len výplody takéhoto mozgu, uvedeného do chodu a vybaveného polosubstanciou.

Som presvedčený, že tento mozog má mimoriadnu silu, že vie uviesť veci do pohybu, že je zlý a deštrukčný. Môjho psa musela zabiť nejaká hmatateľná sila; vedela by, pokiaľ viem, zabiť aj mňa, keby som podľahol strachu ako ten pes - keby mi môj intelekt alebo môj duch neposkytli silu vyvažujúcu energiu pôvodcu. Tou silou bola moja vôľa."

„Tá sila zabila vášho psa! To je predsa strašné! Zvláštne, nijaké zviera nemožno presvedčiť, aby zostalo v tom dome; dokonca ani mačku. Nikdy v ňom nevideli myši alebo potkany."

„Zviera inštinktom zacíti vplyvy, ktoré ohrozujú jeho existenciu. Mužský rozum má čuvy menej jemné, pretože má oveľa väčšiu schopnosť brániť sa. Stačí však; pochopili ste moju teóriu?"

„Pochopil, hoci nie celkom; oveľa radšej prijímam akúkoľvek utkvelú predstavu (odpusťte to slovo), nech je akákoľvek výstredná, ako by som sa mal stotožniť s názorom, že tam vystrájajú strašidlá a škriatkovia, ktorých nám naočkovali v detských izbách. Lenže pre môj nešťastný dom je to rovnaké zlo. Čo mám s tým domom, pre všetko na svete, urobiť?"

„Poviem vám, čo by som urobil ja. Môj vnútorný hlas mi navráva, že tá malá, nezariadená izba, napravo od spálne, v ktorej som strávil noc, je štartovacím miestom alebo útočiskom

pre všetky vplyvy, ktoré prenasledujú ten dom; radím vám, aby ste otvorili steny, odstránili dlážku, nie, celú izbu by som zbúral. Všimol som si, že nie je súčasťou samotnej stavby, že ju pristavili nad malým dvorom a zbúrať ju možno tak, aby to nepoškodilo dom.

„A nazdávate sa, že ak to urobím -"„Odstrihnete telegrafné drôty. Skúste to. Som presvedčený,

že sa nemýlim, a preto som ochotný zaplatiť polovicu výdavkov, ak mi dovolíte, aby som celú operáciu viedol."

"Kdeže, mám dosť peňazí, môžem si dovoliť zaplatiť všetky výdavky; a pokiaľ ide o ostatné, všetko vám oznámim v liste."

Asi o desať dní som naozaj dostal list od pána J - . Oznamoval mi v ňom, že po mojej návšteve osobne navštívil strašidelný dom; že našiel oba listy, o ktorých som mu porozprával - boli v zásuvke, z ktorej som ich vybral; že ich čítal s rovnakými pochybnosťami, aké trápili aj mňa; že začal pátrať po žene, o ktorej súdim, že jej boli určené.

Vyšlo najavo, že sa pred tridsiatimi šiestimi rokmi (rok predtým ako boli listy datované) proti vôli svojej rodiny vydala za Američana veľmi pochybného charakteru; všeobecne ho pokladali za piráta. Sama bola dcérou veľmi vážených obchodníkov, a skôr, ako sa vydala, pracovala ako opatrovateľka detí. Mala brata, vdovca, ktorého všetci pokladali za bohatého. Brat mal šesťročné dieťa. Mesiac po jej svadbe našli bratovu mŕtvolu v Temži neďaleko Londýnskeho mosta na hrdle mal znaky svedčiace o násilí; nezdali sa však dostatočné na to, aby vyprovokovali vyšetrovanie, čo by viedlo k inému záveru ako ku konštatovaniu „našli ho utopeného".

Američan so ženou prevzali starostlivosť o chlapča, lebo zosnulý brat v závete požiadal sestru, aby sa postarala o jeho jediné dieťa. Sestra sa mala, v prípade chlapcovej smrti, stať univerzálnou dedičkou. Dieťa naozaj umrelo asi pol roka nato; všeobecne sa súdilo, že dieťa bolo zanedbané a že s ním zaobchádzali veľmi zle. Susedia tvrdili, že ho počuli v noci

kričať.Chirurg, ktorý mŕtvolu dieťaťa prezeral, potvrdil, že bolo

vychudnuté pravdepodobne z nedostatku výživy a telo bolo pokryté čiernomodrými sinkami. Zdalo sa, že jednej zimnej noci sa dieťa pokúsilo ujsť z domu; vyliezlo na zadný dvor a pokúsilo sa vyškriabať na múr, lenže celé vyčerpané spadlo. Našli ho až ráno, ležalo na kameňoch a umieralo.

Avšak hoci dôkazov o krutosti, páchanom na dieťati, bolo nadostač, nič nesvedčilo, že by dieťa zavraždili; navyše teta a jej manžel zo všetkých síl popierali, že by sa k dieťaťu správali kruto, a tvrdili, že dieťa bolo čoraz väčšmi zaťaté a zvrátené, ba vyhlasovali, že bolo slabomyseľné. Nech už bolo akokoľvek, po smrti siroty sa teta stala dedičkou bratovho majetku.

Od svadby neuplynul ani rok, keď Američan náhle opustil Anglicko, a nikdy sa doň nevrátil. Obstaral si zábavnú loď, ktorá sa o dva roky nato potopila v Atlantickom oceáne. Vdova sa zasa topila v hojnosti; šťastie sa však k nej obrátilo chrbtom; skrachovala banka, v ktorej mala peniaze, nevydarili sa investície, zaangažovala sa do zlého podniku a zostala insolventná, nakoniec sa zamestnala, a tak klesala hlbšie a hlbšie, z domácej na slúžku na hrubšie práce, a nikde si miesto neudržala dlho, hoci nikto nemohol povedať nič mimoriadne proti jej charakteru.

Mali ju za striedmu, počestnú a mimoriadne pokojnú; no aj tak jej nič poriadne nevychádzalo. A tak sa prepracovala až do chudobinca, odkiaľ si ju vybral pán J - , aby sa starala o ten istý dom, ktorý kedysi, prvý rok po svadbe, ako jeho majiteľka prenajímala.

Pán J — ďalej písal, že sám strávil hodinu v nezariadenej izbe, ktorú som mu radil zbúrať, a že jeho pocit hrôzy z pobytu v nej, aj keď nič nepočul, nič nevidel, bol taký veľký, že sa nevie dočkať, kedy steny obnažia a dlážku vytrhajú. Už na tú prácu najal ľudí a začne v deň, ktorý určím ja.

Ten deň sme naozaj aj stanovili. Vybral som sa do

strašidelného domu; zašli sme do slepej, strašnej izby, chopili sme sa lemovania a potom dlážky. Pod krokvami, pokrytými špinou, sme našli tajné dvere, dostatočne veľké, aby nimi prešiel človek. Boli zaklincované skobami a oceľovými nitmi. Dvere sme vybrali a zišli sme do izby o poschodie nižšie, o ktorej sme nemali tušenie. V izbe bolo okno a sopúch, boli však očividne viac rokov zastavané tehlami. Svietiac si sviečkami celé miesto sme pozorne prezreli; bolo tam niekoľko kusov práchnivejúceho nábytku - tri stoličky, dubová lavica, stôl - všetko v štýle asi spred osemdesiatich rokov.

Pri stene stála almara so zásuvkami, v ktorej sme našli spoly sa rozpadávajúce starodávne súčasti mužského odevu, aký nosili asi pred osemdesiatimi alebo sto rokmi muži istého spoločenského postavenia; drahé železné spony a gombíky, aké sa nosili na dvore, krásny meč; vo veste, ktorá kedysi mala zlaté lemovanie a ktorá bola celá čierna a prevlhnutá sme našli päť guineí, niekoľko strieborných mincí a slonovinový kupón, pravdepodobne z nejakej dobovej zábavy spred mnohých rokov.

Lenže hlavným objavom bol akýsi železný trezor zapustený do steny. Stálo nás veľa mocovania, kým sme zdolali zámku, ktorá na ňom visela.

V trezore boli tri police a dve malé zásuvky. Na policiach stálo zoradených niekoľko hermeticky uzavretých fľaštičiek z krištáľového skla. Fľaštičky obsahovali bezfarebné prchavé esencie. O ich povahe viem povedať len toľko, že to neboli jedy; v niektorých fiolách bol fosfor a čpavok. Bolo tam aj niekoľko veľmi zvláštnych sklenených túb a malý zahrotený železný prút s veľkým kusom kamenného kryštálu, iný s jantárom a silný prirodzený magnet.

V jednej zo zásuviek sme objavili miniatúrny portrét zasadený do zlatého rámu, ktorý si zachoval sviežosť farieb, čo bolo pozoruhodné, najmä ak zoberieme do úvahy dlhý čas ktorý v zásuvke pravdepodobne spočíval. Na portréte bol muž

stredných rokov, mohol mať štyridsaťsedem, štyridsaťosem rokov. Bola to veľmi zvláštna, veľmi pôsobivá tvár. Ak by ste si vedeli predstaviť hada, ktorý sa premenil na človeka, zachovajúc si v ľudskej kresbe tváre charakteristické črty starého plaza, získate o ňom lepšiu predstavu ako z dlhého opisu; šírka a plochosť čela, zahrotená elegancia kontúr, skrývajúca silu smrtiacej čeľuste; dlhé, veľké a hrozné oči, jagavé a zelené ako smaragd, a navyše aj bezcitnosť a pokoj, pochádzajúce akoby z vedomia obrovskej sily.

Najčudnejšie bolo nasledujúce: vo chvíli, keď som zazrel miniatúru, postrehol som zarážajúcu podobu s jedným z najvzácnejších portrétov na svete; s portrétom muža vysokého rangu, iba o čosi nižšie postaveného, ako bol kráľovský rod. ktorý svojho času spôsobil mimoriadny rozruch. História sa o ňom zmieňuje len skromne, alebo o ňom celkom mlčí; ale skúste si prezrieť korešpondenciu jeho súčasníkov, a nájdete v nej zmienky o jeho nespútanej odvahe, neohrozenej márnotratnosti, o neúnavnom duchu a zmysle pre okultné vedy.

Umrel, keď dosiahol zenit života, vravia kroniky, a pochovali ho v cudzej zemi. Umrel práve včas, aby unikol pazúrom spravodlivosti; pretože ho obvinili zo zločinov, za ktoré by sa bol dostal do rúk kata. Po smrti jeho portréty, ktorých bolo neúrekom, pretože štedro podporoval umenie, vykupovali a ničili, čo mali robiť jeho dedičia, ktorí by boli najradšej, keby by sa im podarilo vyčiarknuť jeho meno z rodokmeňov.

Tešil sa veľkému bohatstvu; jeho veľkú časť, ako sa predpokladalo, spreneveril populárny astrológ alebo veštec; v každom prípade záhadne zmizla práve v čase, keď umrel. Všeobecnej skaze unikol údajne jediný jeho portrét; pred niekoľkými mesiacmi som ho zazrel u istého zberateľa. Urobil na mňa pozoruhodný dojem, rovnako ako na každého, kto ho videl - na tú tvár nemožno zabudnúť; a tá istá tvár bola na miniatúre, ktorá ležala predo mnou. Pravda je, že na miniatúre

bol ten muž o čosi starší ako na portréte, ktorý som mal príležitosť uvidieť, ale aj ako predloha v čase smrti. Lenže čo je to niekoľko rokov! - veru, medzi dátumom, keď ten zlovestný šľachtic umrel a dátumom, kedy ten portrét na miniatúre zrejme namaľovali, sa rozprestieralo obdobie viac ako dvoch storočí.

Kým som tak mlčky a s údivom stál a hľadel na miniatúru, pán J - povedal:

„Je to možné? Ja som toho človeka stretol."„Akože? Kde?" vykríkol som.„V Indii. Tešil sa veľkej obľube radžu z - , a takmer ho

zatiahol do vzbury, ktorá by radžu stála jeho panstvo. Bol to Francúz; volal sa De V - ; bol to múdry, smelý, zákony nectiaci človek; nástojili sme, aby ho prepustili zo služby a vypovedali. Celkom isto je to ten istý človek, nieje možné, aby existovali dve také tváre, ako bola jeho, a predsa sa zdá, že táto miniatúra má aspoň sto rokov!"

Mechanicky som miniatúru obrátil, aby som si prezrel rub; tam vygravírovaná päťcípa hviezda; uprostred hviezdy bol rebrík a tretí stupeň rebríka tvoril dátum: 1765. Prizrel som sa pozornejšie a našiel som aj pružinu; stlačil som ju a zadná časť miniatúry sa otvorila ako veko hodiniek.

Na vnútornej strane stálo: „Mariana, tebe. Buď verná v živote aj smrti -"

Nasledovalo meno, ktoré neuvádzam, ale nebolo mi neznáme. Starší ho v dňoch môjho detstva vyslovovali ako meno, čo nosil oslňujúci šarlatán, ktorý spôsobil v Londýne obrovskú senzáciu, trvajúcu celý rok, a potom utiekol z krajiny, pretože ho obvinili z dvojnásobnej vraždy spáchanej v jeho vlastnom dome - zavraždili jeho manželku a jeho soka. Pánovi J -som o tom nepovedal nič, len som mu miniatúru nie veľmi ochotne vrátil.

Nerobilo nám ťažkostí otvoriť prvú zásuvku v oceľovom trezore; ťažšie už bolo otvoriť druhú: nebola zamknutá, ale

odolávala všetkému nášmu úsiliu, kým sme nezastrčili do štrbiny dláto. Zásuvku sme otvorili a našli sme veľmi neobyčajné zariadenie, navyše v najväčšom poriadku.

Na malej, tenkej knihe, či skôr doštičke, ležal tanier z krištáľu; tanier bol plný čírej tekutiny; na hladine plávalo čosi ako kompas s ručičkou, ktorá sa jednostaj krútila dookola; ale namiesto obvyklých bodov, aké sú na normálnom kompase, na tomto ich bolo sedem a veľmi zvláštnych, nie nepodobných tým, aké astrológovia používajú na označenie planét. Zo zásuvky vychádzala zvláštna, no nie silná ani nepríjemná vôňa. Zásuvka bola vyložená drevom, o ktorom sme neskôr zistili, že pochádza z gaštana. Nech už tú vôňu vydávalo čokoľvek, pôsobila na nervový systém. Cítili sme ju, a cítili ju aj dvaja robotníci, ktorí boli v izbe s nami; bol to plazivý, vzrušujúci pocit, ktorý sa šíril z končekov prstov až po korienky vlasov.

Bol som netrpezlivý, chcel som preskúmať doštičku, a preto som odložil tanier. Ručička kompasu sa mimoriadnou rýchlosťou skrútla dookola a ja som dostal úder, ktorý otriasol celou mojou kostrou, takže tanier mi spadol na zem. Tekutina sa rozliala, tanier sa rozbil, kompas sa odkotúľal do kúta izby a v tej istej chvíli sa steny otriasli, pohli sa tam a späť, akoby nimi hojdal a natriasal nejaký obor.

Tí dvaja robotníci sa tak preľakli, že sa bleskovo vyškriabali po rebríku, ktorým sme do izby zostúpili z tajných dvier; keď však uvideli, že sa nič nestalo, poľahky sa dali presvedčiť, aby sa vrátili.

Medzičasom som otvoril doštičku; viazaná bola v čistej červenej koži a mala strieborné kovanie; bol v nej jediný hárok hrubého pergamenu, na ktorom bola nakreslená dvojitá päťcípa hviezda, pri ktorej stáli slová v starej mníšskej latinčine, ktoré by sa dali preložiť asi takto:

Na všetko, čoho sa v tejto izbe možno dotknúť, na vnímavom alebo bezduchom, živom alebo mŕtvom, tak ako sa hýbe ihla, pôsobí moja vôľa! Nech je tento dom prekliaty a tí,

čo v ňom prebývajú, nech nemajú pokoja.Už sme nič viac nenašli. Pán J - spálil doštičku a jej ana-

tému. Do základov zboril tú časť budovy, v ktorej sa nachádzala tajná izba s komorou nad ňou. Nabral odvahu, a sám v tom dome zostal bývať celý mesiac. Tichší, pohodlnejší dom by v celom Londýne sotva našiel. Hneď potom ho prenajal, a jeho nájomník si na nič neťažkal.

Lenže môj príbeh sa ešte nekončí. O niekoľko dní po tom, čo sa pán J - nasťahoval do toho domu, prišiel som k nemu na návštevu. Stáli sme pri otvorenom okne a zhovárali sme sa. Pri dverách stál povoz s časťami nábytku, ktoré sem priviezol zo svojho riadneho londýnskeho bydliska.

Práve som ho presviedčal o správnosti mojej teórie, že všetky fenomény, ktoré pokladajú za nepozemské, vychádzajú z ľudského mozgu; aby som svoju teóriu podporil aj príkladom, uvádzal som čaro, či skôr prekliatie, ktoré sme objavili a zničili.

Ako odpoveď pán J - vyslovil postreh o tom, že „aj keď mesmerizmus, alebo akákoľvek analogická sila, nech sa nazýva akokoľvek, môže fungovať aj v neprítomnosti operátora a produkovať efekty také mimoriadne, môžu tieto efekty pokračovať, aj keď sám operátor už nie je nažive? A ak bolo čaro zrušené, izba zamurovaná pred viac ako sedemdesiatimi rokmi, možno z toho usúdiť, že operátor už dávno nežije?" Takto sa pýtal pán J - , ale namiesto odpovede som ho prerušil, chytil som ho za rameno a ukázal som na ulicu pod nami.

Z opačnej strany cez cestu prechádzal dobre oblečený muž Oslovil pohoniča, ktorý viedol povoz. Tvár, ako tam tak stál, mal obrátenú priamo oproti nášmu oknu. Bola to tvár z miniatúry, ktorú sme našli v dome; bola to tvár z portrétu šľachtica spred troch storočí.

„Bože na nebesiach!" zvolal pán J - , „to je predsa tvár de V - , a sotva o deň staršia, ako keď som ju za svojich mladých čias videl pred radžovým súdom!"

Hnaní tou istou myšlienkou náhlili sme sa dolu schodmi, ja som bol na ulici prvý, ale toho muža už nebolo. Letmo som ho zahliadol, ani nie ďaleko pred nami, a v ďalšej chvíli som už bol pri ňom.

Bol som odhodlaný osloviť ho, ale len čo som sa mu pozrel zblízka do tváre, cítil som, že to nieje možné. To oko - oko hada - sa uprelo na mňa a urieklo ma. A navyše okolo celého zjavu toho muža sa vznášala aura dôstojnosti, nádych hrdosti a vznešenej povznesenosti, nadradenosti, ktorá by bola spôsobila, že ktokoľvek, privyknutý na zvyklosti sveta, by dlho váhal, kým by narušil jeho slobodu a dopustil sa takej drzosti.

A čo som mu mal vlastne povedať? Na čo som sa ho mal spýtať?

Hanbiac sa za svoj prvý impulz zostal som o niekoľko krokov pozadu, ale aj naďalej som neznámeho sledoval, nerozhodnutý, čo podniknem. Medzičasom zahol za roh ulice; čakal na neho jednoduchý koč so sluhom, ktorý na sebe nemal liv-rej, oblečený bol skôr ako valet de place. Sluha stál priamo pri dverách koča. V nasledujúcej chvíli muž nastúpil a bol preč. Vrátil som sa do domu.

Pán J - ešte vždy stál pri bráne. Spýtal sa pohoniča, čo sa chcel neznámy od neho dozvedieť.

„Chcel vedieť, komu ten dom teraz patrí."Celkom náhodou som sa v ešte ten istý večer vybral na

miesto, známe pod názvom Cosmopolitan Club. Prístup tam majú muži zo všetkých krajín sveta, všetkých vyznaní, všetkých hodností. Možno si tu vypiť kávu, vyfajčiť cigaru. Človek si môže byť istý, že tu stretne prijateľných, občas aj pozoruhodných ľudí.

Nebol som v klube ani dve minúty, a za jedným zo stolíkov som zazrel, ako s jedným z mojich známych, ktorého označím iniciálkou G -, debatuje človek, ktorého tvár poslúžila za predlohu k miniatúre. Nemal klobúk a podobnosť bola preto ešte zarážajúcejšia, všimol som si však, že pri rozhovore nemal

tvár takú prísnu; dokonca sa občas aj usmial, hoci veľmi pokojne a chladne. Dôstojnosť celého vzhľadu, ktorú som si všimol už na ulici, bola ešte výraznejšia; ponášala sa na dôstojnosť, do ktorej sa odievajú niektorí princovia z Východu, tváriaci sa s nadradenou indiferentnosťou a dávajú najavo vžitú, neoddiskutovateľnú, nič si nevšímajúcu, ale nakoniec neodolateľnú moc.

G - sa čoskoro s cudzincom rozlúčil. Neznámy vzal do rúk akýsi vedecký časopis a zdalo sa, že sa pohrúžil do jeho obsahu.

Odtiahol som G - nabok.„Kto je ten pán, čo robí?"„Ten? Je to veľmi pozoruhodný človek. Stretol som ho vlani

v jaskyniach Petry, hlavného mesta biblického štátu Edo-mitov. Je to najlepší orientalista, akého poznám. Skamarátili sme sa, zažili sme dobrodružstvo s lupičmi, pri ktorom prejavil chladnokrvnosť, ktorá nám zachránila životy; potom ma pozval, aby som strávil deň v dome v Damasku, ktorý tam kúpil a ktorý bol ponorený do záplavy kvetov a ruží - najkrajší dom na svete! Istý čas tam žil ako obyvateľ Orientu vo veľkolepom štýle.

Napoly ho podozrievam, že je to renegát, že je nesmierne bohatý a že je to veľký čudák; mimochodom, je výborný hypnotizér. Na vlastné oči som videl, ako vyrába efekty s neživými vecami. Ak vyberieš z vrecka list a odhodíš ho na druhý koniec miestnosti, prikáže mu, aby sa ti vrátil k nohám, a ty vidíš, ako sa ten list na zemi zvíja, až nakoniec poslúchne jeho rozkaz. Na môj dušu, je to pravda; videl som ho dokonca, ako pomocou sklenej tuby alebo prútika ovplyvňuje počasie, rozptyľuje alebo kopí mraky. Nerád sa však na tieto témy zhovára s neznámymi ľuďmi. Do Anglicka sa vrátil iba nedávno; tvrdí, že tu nebol dlhé roky; ak chceš, môžem vás zoznámiť."

„Pravdaže! Takže je Angličan? Ako sa volá?" „Och, má

celkom obyčajné anglické meno - Richards." „A aký má pôvod - z akej pochádza rodiny?" „Ako to mám vedieť? Čo na tom záleží? Nepochybne je to nejaký parvenu; avšak bohatý, pekelne bohatý!"

G - ma doviedol k neznámemu a predstavil nás. Spôsoby pána Richardsa sa neponášali na správanie cestovateľa-dobrodruha. Cestovatelia majú vo všeobecnosti dar vysoko animálnych schopností; sú zhovorčiví, dychtiví, panovační. Pán Richards bol tichý, v rozhovore sa vedel prispôsobiť partnerovi, jeho správanie bolo na míle vzdialené povýšenej, pedantskej zdvorilosti, boli to spôsoby dávnych čias.

Všimol som si, že angličtina, ktorou hovoril, nebola práve dnešná. Dokonca by som sa bol stavil, že jeho prízvuk je trochu cudzí. Potom však pán Richards poznamenal, že svojím rodným jazykom sa už dlhé roky nezhováral. Rozhovor sa krútil okolo zmien, ktoré postihli Londýn odvtedy, čo bol v hlavnom meste naposledy. G - potom prešiel na zmeny v morálke - v literatúre, spoločnosti, politike - , spomenul velikánov, ktorí za posledných dvadsať rokov zmizli zo scény; a nových veľkých mužov, ktorí sa na nej zjavili.

O tieto témy pán Richards evidentne nejavil záujem. Očividne nečítal žiadneho z našich žijúcich autorov a zdalo sa, že po mene nepozná ani našich mladších politikov. Raz, naozaj iba raz, sa zasmial; vtedy, keď sa ho G - spýtal, Či nepomýšľal dostať sa do parlamentu; smiech vychádzal z hĺbky, bol sarkasticky, zlovestný - bol to skôr úškľabok, ktorý prerástol v smiech.

Po niekoľkých minútach G - odišiel, nechal nás pozhovárať sa osamote a sám sa vybral privítať známych, ktorí práve prišli do klubu. Tichým hlasom som povedal: „V dome na Oxford Street, v ktorom ste kedysi bývali a ktorý ste možno aj dali postaviť - ak aj nie celý, tak aspoň jeho časť - som objavil váš miniatúrny portrét, pán Richards. Dnes predpoludním ste sa pri tom dome zastavili."

Zrak som zdvihol, až keď som vyslovil tieto slová, aby som sa stretol s jeho zrakom, a on ma svojimi očami tak k sebe pripútal, že som od neho nemohol svoj pohľad odtrhnúť - bol to pohľad hada fascinujúceho svoju obeť. Celkom mimovoľne, akoby slová, ktoré vyjadrovali moje myšlienky, ktosi zo mňa násilím vytiahol, som šeptom dodal: „Študoval som tajomstvá života a prírody; mal som svojich učiteľov okultných vied. Mám právo takto sa s vami zhovárať." A vyslovil som príslušné heslo.

„Áno, priznávam vám to právo. Na čo sa ma chcete spýtať?"„Na akú vzdialenosť môže pôsobiť ľudská vôľa?"„Na akú vzdialenosť vie pôsobiť myšlienka? Pomyslite si

čosi, a skôr ako sa nadýchnete, ste v Číne."„To je pravda; lenže moja myšlienka nemá v Číne nijakú

moc."„Dajte jej tvar, a bude mať moc. Môžete napísať myšlienku,

ktorá skôr alebo neskôr môže zmeniť situáciu v celej Číne. Čo je to zákon, ak nie myšlienka? Myšlienka je preto neurčitá. Myšlienka má preto moc; nie v pomere k svojej hodnote -zlá myšlienka môže mať za následok zlý zákon rovnakej sily ako dobrý zákon, ktorý vznikol z dobrej myšlienky."

„Dobre; čo hovoríte, potvrdzuje moju teóriu. Prostredníctvom neviditeľných prúdov môže jeden ľudský mozog prenášať myšlienky do iného ľudského mozgu, rovnakou rýchlosťou ako myšlienka šírená viditeľnými prostriedkami. A pretože myšlienka je nesmrteľná, pretože necháva svoje stopy na prírodnom svete, dokonca aj po tom, čo človek, v ktorého mysli sa zrodila, umrel, myšlienka živého človeka môže mať sily prebúdzať a oživovať myšlienky mŕtvych, takže tie myšlienky boli v živote, hoci myšlienky živých nemôžu dosiahnuť myš. lienky, ktoré mŕtvi teraz môžu pestovať. Nie je to tak?"

„Na túto otázku odmietam odpovedať, ak má myšlienka v mojom myslení obmedzenia, na ktoré sa upínate. Ale

pokračujte; chcete sa ma spýtať na čosi špecifické."„Mimoriadne zlo obsiahnuté v mimoriadne silnej vôli, ktoré

splodil mimoriadny temperament a ktorému pomohli aj prírodné prostriedky, aké pozná veda, môže splodiť efekty, aké kedysi dávno pripisovali zlej mágii. V ľudských obydliach tak môžu strašiť nehmotné vízie myšlienok, ktoré viedli ku zlým skutkom, a samotných zlých skutkov, ktoré sa kedysi zrodili a udiali medzi stenami ich domov; všetko, v skratke, s čím zlá vôľa vyhlasuje spojenie a príbuznosť — nedokonalé, fragmentárne útržky starých drám, ktoré sa tam odohrali pred rokmi.

„Myšlienky, ktoré si takto náhodne krížia cesty ako pri nočných morách alebo vidinách, vyrastajú na fantómové vízie a zvuky, a všetko slúži na to, aby vzbudzovalo hrôzu; nie že by tieto zjavenia a zvuky boli naozaj návštevami z vonkajšieho sveta, je to skôr strašidelné, obludné oživenie toho, čo sa udialo na tomto svete, zaradené do zlomyseľnej hry zlomyseľnými smrteľníkmi. A prostredníctvom zhmotnenej sily ľudského mozgu tieto veci získavajú dokonca ľudskú silu; vedia udrieť, akoby vás zasiahol elektrický prúd, môžu zabiť, ak myseľ obete neprevýši myslenie toho, kto naň zaútočil; vie zabiť aj najsilnejšie zviera, ak stratí od strachu nervy, nezraní však ani najkrehkejšieho človeka, ak - hoci jeho telesná schránka klesá - sa jeho myseľ ubráni strachu.

Takže ak sa v starých príbehoch dočítame o čarodejníkovi roztrhanom na kúsky diablami, ktorých priviedol k životu, alebo ak sa z legiend Východu dozvieme, že jednému mágovi sa prostredníctvom jeho umenia podarilo zničiť iného mága pravda je prinajmenej v tom, že materiálna bytosť sa preobliekla zo svojich vlastných zlých sklonov, zo základných zložiek a fluid, obvykle pokojných či neškodných, ktoré majú hrozné črty a strašnú silu; rovnako ako blesk, ktorý najprv skrytý a nečinný v mračne sa podľa prírodného zákona zviditeľní, nadobudne jasný obrys aj pre oko, a s ničivou silou

udrie do objektu, ktorý ho priťahuje."„Možno ste na dohľad veľkému tajomstvu," poznamenal

pán Richards pokojne. „Podľa toho, ako sa na vec pozeráte, smrteľník aby mohol získať moc, o akej hovoríte, nevyhnutne musí byť zlý alebo skazený."

„Ak ktosi v minulosti použil moc, ako som o tom hovoril, bola to zväčša moc zlá a zhubná; hoci verím v starobylé tradície, podľa ktorých dobru nemožno ublížiť. Jeho vôľa môže ublížiť iba tým, s ktorými má čosi príbuzné, alebo nad ktorými má moc, ktorej nemožno odolať. Predstavím si príklad, ktorý sa možno zhoduje so zákonmi prírody, ale zdá sa pritiahnutý za vlasy rovnako ako rozprávky popleteného mnícha.

Určite si spomeniete, že Albertus Magnus po tom, čo do najmenšej podrobnosti opísal proces, v priebehu ktorého možno vyvolať duchov a rozkazovať im, dodáva, že podľa tohto návodu si môžu úspešne počínať iba vyvolení; že človek sa so sklonmi k mágii musí narodiť - to znamená, že taký človek musí mať určité fyzické danosti, tak ako sa ktosi narodí básnikom.

Zriedka sa nájdu ľudia, v ktorých podstate sa skrýva okultná sila spojená s najvyšším stupňom intelektu; v intelekte je obyčajne nejaká vývrtka, perverzita alebo choroba. No na druhej strane musia mať takí ľudia aspoň do určitej miery, ktorá vzbudzuje údiv, schopnosť skoncentrovať myšlienky na jediný predmet - energetickú schopnosť, ktorú nazývame vôľa. A preto aj keď ich intelekt nie je duševne zdravý, je mimoriadne silný a schopný dosiahnuť, čo si zaumieni. Viem si takého človeka predstaviť: má výnimočný dar, je zdravý, je mimoriadne schopný dosiahnuť, čo si zaumieni. Viem si takého človeka predstaviť: má výnimočný dar takejto konštitúcie a má aj silu, ktorá ho sprevádza. Umiestnim ho preto na vyšší spoločenský stupeň.

Budem predpokladať, že jeho túžby sú výrazne podobné túžbam zmyselného človeka; charakteristická je pre neho veľká

láska k životu. Je to absolútny sebec; celá jeho vôľa sa sústreďuje na neho samého. Zmietajú ním vášne; chýba mu trpezlivosť, nepozná vznešené záľuby, koná vždy v súlade s tým, kam ho vedú momentálne túžby; to, čo je v protiklade s jeho zámermi, z hĺbky duše nenávidí; je schopný spáchať akýkoľvek strašný zločin a ani trochu ho neľutovať; radšej preklína iných, akoby sa kajal za vlastné omyly. Okolnosti, ku ktorým ho podstata jeho osobnosti vedie, ho dostanú k zriedkavým znalostiam tajomstiev prírody, ktoré môžu poslúžiť jeho sebeckým chúťkam. Je vynikajúci pozorovateľ tam, kde jeho vášne vyžadujú pozorovanie; vie dôsledne rátať, nie z lásky k pravde, ale tam, kde samoľúbosť cibrí jeho schopnosti; celkom dobre by z neho mohol byť vedec.

Viem si predstaviť takého človeka, ktorý sa zo skúseností naučil schopnosti ovládať iných, keď predtým vyskúšal sila vôle sám na sebe, a študujúceho všetko z prírodnej filozofie, čo môže takú moc znásobiť. Miluje život, bojí sa smrti; túži prežiť všetkých. Nevie si prinavrátiť mladosť; nemôže celkom zastaviť postup k smrti; nemôže urobiť nesmrteľným svoje mäso ani krv. Môže však spomaliť, na taký dlhý čas, že by sa javilo neuveriteľným, keby som to vyslovil, tuhnutie tela, ktoré predstavuje starobu.

„Po roku nezostarne ani o toľko, o koľko iní zostarnú za hodinu. Jeho silná vôľa, vedecky vycvičená, premenená na systém, pôsobí, povedané v skratke, proti ošúchaniu a zničeniu jeho telesnej konštrukcie. Žije ďalej. Aby sa nezdalo, že je čudo alebo zázrak, z času na čas aj umrie, aspoň naoko a len pre niekoho. Už predtým si zariadil presun majetku, ktorý vystačí jeho budúcim potrebám, a potom zmizne z jedného konca sveta. Jeho pohreb musí byť okázalý.

Opäť sa zjaví na opačnom konci sveta, kde si žije, a nikto nevie, kde žil predtým, nenavštevuje miesta, kde pôsobil, aspoň dovtedy nie, kým žijú tí, čo si pamätajú črty jeho tváre. Bolo by veľmi zlé, keby mal nejaké lásky; okrem seba nemá nijaké.

Žiadny dobrý človek by nebol ochotný žiť jeho dlhý život; a žiadnemu človeku, dobrému či zlému, by sa nezveril so svojím ozajstným tajomstvom.

Taký človek naozaj existuje; takého človeka, akého som opísal, vidím teraz pred sebou. Vojvoda z - , pred súdom v -deliaci čas medzi zmyselnosť a šarvátky, medzi alchymistov a Čarodejníkov; potom, v minulom storočí, šarlatán a kriminálnik, s menami menej noblesnými, ktorý sa usadil v dome, na ktorý ste sa dnes prišli pozrieť, utečenec pred zákonom, ktorý ste tak veľmi nenávideli, nevedno kam; cestovateľ, ktorý sa vracia do Londýna s takými istými pozemskými vášňami, čo napĺňali vaše srdce, hoci už davy neprúdia po včerajších uliciach; vyhnanec zo školy všetkých vznešenejších a božskejších tajomstiev. Ohavný obraz života v smrti a smrti v živote. Varujem vás! Nevstupujte do miest a domovov zdravých ľudí! Vráťte sa do ruín zaniknutých impérií! Vráťte sa na púšť prírody plnej zatratenia!"

Ako odpoveď zaznel šepot taký melodický, taký výrazne spevavý, až sa zdalo, že vchádza do samej podstaty mojej bytosti, a hoci som sa mu bránil, celého si ma podmaňoval. Potom povedal: „Celých sto rokov som márne hľadal človeka, ako si ty. Teraz som ťa našiel; neoddelíme sa od seba, kým sa nedozviem, čo zasluhujem. Pohľad, ktorý dovidí do minulosti a vie nazrieť cez závoj do budúcnosti, sídli v tejto chvíli v tvojich očiach - nikdy predtým, nikdy potom. Nie je to zrak príťažlivej, úžasnej dievčiny, nie je to zrak chorého, na lôžko pripútaného námesačníka, ale zrak silného muža s prenikavým mozgom. Vzlietni, a hlad pred seba!"

Ako hovoril, zmocňoval sa ma pocit, ako by som sa dvíhal sám zo seba a vznášal sa na orlích krídlach. Celá váha akoby zo mňa spadla, miestnosť akoby nemala strop, akoby ju Nemala ani kupola oblohy. Nemal som telo - netušil som, kde sa nachádzam; vznášal som sa nad časom, nad zemou. Znova

som počul melodický šepot:„Hovoril si pravdu. Silou vôle som zostrojil veľké

tajomstvá. Áno, máš pravdu, sila vôle a veda mi pomáhajú spomaliť proces starnutia, ale smrť neprichádza iba s vekom, Môžem sa azda vyhnúť nehodám, ktoré postihujú a usmrcujú aj mladých ľudí?"

„Kdeže; každá nehoda je dielom Prozreteľnosti. Prozreteľnosť pretrhne každú ľudskú vôľu."

„Umriem nakoniec, o celé dlhé veky, na následky pomalého, ale nevyhnutného plynutia času, alebo mi smrť privodí to, čo sa nazýva nešťastná náhoda?"

„Smrť ti spôsobí nešťastná náhoda."„Nie je koniec ešte veľmi vzdialený?" spýtal sa šepot a

trochu sa triasol.„Rátajúc čas, ako ho ráta môj život, tvoj koniec je ešte

ďaleko."„A ešte predtým, zamiešam sa do sveta ľudí, v akom som žil

skôr, ako som objavil všetky tajomstvá; vráti sa mi ozajstný záujem o ich námahu a o ich starosti; budem sa ruvať s ambíciami a uplatním silu akú majú mudrci, aby som získal moc, ktorá prináleží kráľom?"

„Ešte na svete zohráš rolu, ktorá zem naplní otrasmi a úžasom. Pretože máš úžasné zámery, sám si zázrak, a prežiješ celé storočia. Všetky tajomstvá, ktoré si nahromadil, sa dočkajú naplnenia; všetko, čo z teba robí cudzinca medzi celými generáciami ľudí, ti pomôže stať sa im pánom. Ako sú stromy a steblá vťahované do víru, kde sa krútia stále dookola, kde ich vťahuje do hĺbok, aby ich vír zasa vyvrhol na povrch, tak davy a tróny vrhnú do tvojho víru. Strašný ničiteľ! Ale ničením stvoríš proti vlastnej vôli tvorcu." „A ten čas je tiež ďaleko?"

„Ďaleko v budúcnosti; keď nadíde, mysli na to, že tvoj koniec na tomto svete je na dosah!"

„Čo je to za koniec? Pozri sa na východ, na západ, na juh,

na sever."„Je na severe, kam tvoja noha dosiaľ nevkročila, je blízko

bodu, pred ktorým ťa inštinkt vždy varoval, tam ťa dostihne prízrak. Je to Smrť! Vidím loď; je to strašidelná loď; prenasledujú ju! Pláva však ďalej. Za tou loďou plávajú zmätené

vojnové lode. Dostáva sa medzi ľadové kryhy. Prechádza po nebi červenom od meteorov. Dva mesiace vrcholia nad ľadovcovými útesmi. Vidím, ako loď zovreli medzi seba biele priesmyky; sú to ľadové skaly. Vidím, ako mŕtvi prúdia na paluby, stuhnutí a príšerní, končatiny im pokrýva zelená hlina. Všetci sú mŕtvi, okrem jedného - a to si ty! Lenže roky, hoci plynú takým pomalým tokom, ťa predsa len spália. Na obočí ti už vidno stopy staroby, vôľa v mozgových bunkách sa rozkladá. Ale tá vôľa, hoci už taká oslabená, presahuje všetko, čo vedel človek pred tebou; silou vôle, hoci sužovaný hladom, prežívaš. A príroda ťa viac v kraji, kde sa všade navôkol rozprestiera smrť, neposlúcha; nebo je z ocele, vzduch má oceľové pazúry a ľadovce sa zakliňujú do lode. Počúvaj, ako praská a stoná! Ľad jej ustelie, ako jantár ustieľa slame. A ten človek sa prediera vpred, ešte žije, opúšťa loď a jej mŕtvych; škriabe sa po hrotoch ľadovca a dva mesiace hľadia z oblohy na neho. Ten človek, to si ty; pochytila ťa hrôza; a hrôza prehltla aj tvoju vôľu.

A vidím, ako sa po strmej ľadovej skale šplhá čosi sivé, prešedivené. Medvede severu zacítili korisť; sú čoraz bližšie a bližšie, vlečú sa, presúvajú mohutné trupy. V ten deň sa ti každý pohyb zdá dlhší ako storočia, ktoré si prežil. Všimni si toto: chvíle nasledujúce po živote sú požehnaním alebo peklom večnosti.

„Pst!" nakázal šepot. „Ale ten deň, ako si ma ubezpečil, je ešte ďaleko, veľmi ďaleko! Vrátim sa k mandľovým kvetom a k ružiam v Damasku! Spi!"

Izba sa mi pred očami rozkolísala. Prestal som vnímať. Keď

som sa spamätal, našiel som G -, ako ma drží za ruku a usmieva sa. Povedal: „Ty, čo si vždy vyhlasoval, že si odolný voči mesmerizimu, si nakoniec podľahol môjmu priateľovi Richardsovi."

„Kde je pán Richards?"„Odišiel, len čo si upadol do tranzu. Celkom pokojne mi

oznámil: ,Tvoj priateľ sa dobrú hodinu nepreberie.'"Spýtal som sa, tak sústredene, ako som len vládal, kde pán

Richards býva.„V hoteli Trafalgar."„Podaj mi ruku," požiadal som G - . „Poďme za ním; musím

mu čosi povedať."Dorazili sme do hotela, no oznámili nám, že pán Richards sa

vrátil pred dvadsiatimi minútami, zaplatil za hotel, nechal odkaz sluhovi (bol to Grék), aby mu zabalil batožinu a aby pokračoval v ceste na Maltu parníkom, ktorý na druhý deň odchádza zo Southamptonu. Pokiaľ ide o smer jeho cesty, pán Richards povedal len toľko, že musí ešte vykonať niekoľko návštev v okolí Londýna, a nie je isté, či sa mu podarí dostať sa do Southamptonu včas, aby nezmeškal odchod parníka; ak to nestihne, pôjde ďalším.

Čašník sa ma spýtal na meno. Keď som mu ho povedal, podal mi lístok s odkazom, ktorý mi v hoteli nechal pán Richards.

Na lístku stálo:

Želal som si, aby ste mi vyrozprávali, čo máte na duši. Stalo sa. A tak som si vás podmanil. Od dneška celé tri mesiaci nebudete môcť nijakej živej bytosti vyrozprávať, čo sa medzi nami odohralo. Dokonca nebudete môcť ani len ukázať tento odkaz priateľovi, čo vám stojí po boku. Počas trojmesačného mlčania nebudete hovoriť o mne ani o mojom príbuzenstve Pochybujete o mojej moci vysloviť tento zákaz? Pokúste sa neposlúchnuť. Keď sa skončí tretí mesiac, zakliatie sa skončí

Pokiaľ ide o ostatné, ušetrím vás. Navštívim váš hrob o rok a deň po tom, čo vás prijme.

Tak sa končí tento čudný príbeh. Kiež by mu nikto neuveril. Spísal som ho presne tri mesiace po tom, čo som dostal horeuvedený odkaz. Skôr som ho napísať nemohol, ani som nemohol ukázať G - , hoci ma o to nástojčivo žiadal, odkaz ktorý som si prečítal v jeho prítomnosti vo svetle plynovej lampy.

Signalista

Charles Dickens

„Haló! Vy tam dole!"Vo chvíli, keď začul hlas, ktorý naň takto volal, stál pred

dverami svojej búdky, v ruke mal zástavku a krútil jej krátkou rúčkou. Človek by si vzhľadom na charakter celého miesta pomyslel, že ani na chvíľu nezapochyboval, skadiaľ hlas prichádza; lenže namiesto toho, aby zdvihol hlavu aj zrak k prudkému zrázu nad jeho hlavou, zvrtol sa a pohľad uprel na trať. V spôsobe, akým to urobil, bolo čosi pozoruhodné, hoci za nič na svete som nevedel, čo to je. Vedel som však, že je to natoľko významné, aby jeho pohyb upútal moju pozornosť, aj napriek tomu, že jeho postavu zmenšoval uhol, z akého som sa naňho díval, a navyše bola v tieni. Stál dole v hlbokej úžľabine, ja som bol vysoko nad ním ožiarený oslnivými lúčmi zapadajúceho slnka. Musel som si dobre pricloniť zrak, aby som ho vôbec uvidel. „Haló, tam dole!"

Odvrátil zrak od trate, znova sa obrátil a zdvihol zrak. Konečne ma zazrel, stojaceho vysoko nad ním.

,,Je tu nejaká cestička, po ktorej by som sa dostal dole? Chcem sa s vami pozhovárať."

Hľadel na mňa, ale neodpovedal, a ja som naň hľadel zhora- Nechcel som na neho vyvíjať nijaký nátlak, a preto som otázku nezopakoval. Presne v tej chvíli sa zem aj vzduch začali chvieť nejasnými vibráciami, ktoré sa vzápätí premenili na prudké búšenie a valiaci sa rachot, ktorý ma primäl stiahnuť sa späť, akoby mi hrozilo, že ma to všetko strhne dolu. Zahalil ma oblak pary z prechádzajúceho vlaku, a až keď sa rozptýlil po okolí, mohol som sa znova pozrieť dole. Uvidel som, ako skrúca zástavku, ktorou mával po celý čas, čo okolo neho prechádzal vlak.

Zopakoval som otázku. Po chvíli, počas ktorej, ako sa zdalo,

ma sledoval s upretou pozornosťou, ukázal zástavkou na miesto kdesi na mojej úrovni, asi dvesto, dvestopäťdesiat metrov vzdialené odo mňa. Zavolal som naňho. „Dobre, rozumiem," a vybral som sa na to miesto. V neveľmi vzdialenej priehlbine som objavil krivolakú cestičku, zarezávajúcu sa do svahu, po ktorej som zišiel dole.

Zárez do svahu bol mimoriadne hlboký a neobvykle strmý. Vysekali ho do prevlhnutej skaly, ktorá sa podo mnou, keď som zostupoval, šmýkala a mrvila. Cesta mi preto trvala dostatočne dlho, aby som mal čas znova si pred očami vybaviť neobyčajný výzor, plný neochoty a odporu, s akým mi ukazoval, kadiaľ vedie cestička.

Keď som konečne zostúpil kľukatým chodníkom až na dno a znova som ho uvidel, stál medzi koľajami, po ktorých pred chvíľou prešiel vlak, jeho postoj prezrádzal, že čaká, kedy sa konečne zjavím. Ľavou rukou si držal bradu a ľavý lakeť mu spočíval na pravej ruke, preloženej cez prsia. Bol to postoj plný očakávania a obozretnosti, až som sa zastavil a chvíľu som si ho prezeral.

Konečne som zišiel celkom na dno zárezu a zastal som na úrovni koľajníc, podišiel som k nemu bližšie a uvidel som, že je to muž s tmavou, žltkastou farbou tváre, s čiernou bradou a pomerne hustým obočím. Jeho stanovište bolo najosamelejším a najbezútešnejším miestom, aké som kedy videl. Po oboch stranách sa týčili steny z drsnej, neotesanej skaly, po ktorých stekala voda a ktoré zastierali výhľad na všetky strany, okrem úzkeho pásika oblohy; na jednej strane sa v perspektíve dalo dovidieť len na predlžujúci sa koniec tohto väzenia, ústiaci do zákruty; výhľad opačným smerom bol kratší, končil sa nejasným červeným svetlom a temným vstupom do čierneho pažeráka tunela, v ktorého masívnej architektúre bolo čosi barbarské, depresívne, stelesňujúce absolútny zákaz. Na toto miesto si našlo cestu iba sporé slnečné svetlo, a preto tu vládol zemitý, mŕtvolný puch; fúkal tadiaľto studený vietor, ktorý ma

mrazil, až som mal pocit, že som zišiel z prirodzeného sveta.Pohol sa, až keď som stál tak blízko, že som sa ho mohol

dotknúť. Ani vtedy však nespustil zo mňa zrak, iba odstúpil o krok a zdvihol ruku.

Je to tu veľmi osamelé miesto (povedal som si). Upútalo moju pozornosť, keď som sem zvrchu hľadel. Predpokladám, že návštevník je tu zvláštnosť; ale dúfam, že nie nevítaná zvláštnosť? Vo mne pravdepodobne vidí človeka, ktorý celý život strávil v obmedzených hraniciach svojho života a ktorý, keď sa z nich konečne vyslobodil, začína prejavovať záujem o veľké stavby. Kvôli tomu som sa s ním vlastne zhováral; slovami, ktoré som použil, som si však nebol veľmi istý; okrem toho, že len nerád nadväzujem hovory, v tom mužovi bolo čosi, čo ma skľučovalo.

Uprel mimoriadne skúmavý pohľad na červené svetlo blízko ústia tunela a všetko si starostlivo poprezeral - akoby čosi chýbalo, potom sa pohľadom vrátil ku mne.

Je to svetlo súčasťou jeho povinností, alebo nie je?Tichým hlasom mi odpovedal. „Vy neviete, že je?"Keď som starostlivo študoval jeho pevne upriamený zrak a

zachmúrenú tvár, zišla mi na um obludná myšlienka, že to nie je človek, ale duch. Premýšľal som, či jeho duša nemôže byť čímsi nakazená.

Tentoraz som o krok poodstúpil ja. V jeho očiach som zazrel skrytý strach. To dalo obludnej myšlienke krídla.

„Hľadíte na mňa," povedal som, „akoby ste sa ma kvôli čomusi báli."

„Premýšľal som," odpovedal, „či som vás už niekde nevidel."

„A kde?"Ukázal na červené svetlo, na ktoré sa díval.„Tam?" spýtal som sa.Pozorne ma sledujúc odpovedal (ale jeho hlasu akoby

chýbal zvuk): „Tam."

„Človeče dobrý, čo by som tam robil? Nech je akokoľvek nikdy som tam nebol, na to môžete vziať jed."

„Myslím, že môžem," odpovedal. „Áno, som presvedčený, že môžem."

Uvoľnil sa a aj ja som sa uvoľnil. Odpovedal na moje otázky vecne, príhodne vybranými slovami. Má veľa práce? Áno dalo by sa povedať, má tu značnú zodpovednosť; lenže presnosť a bdelosť od neho vyžadovali od začiatku, a pokiaľ ide o prácu - manuálnu robotu - tej veľa niet. Zmeniť signál, nastaviť svetlá, z času na čas prehodiť oceľovú páku - také boli jeho povinnosti. A pokiaľ ide o dlhé a osamelé hodiny, ktoré som spomenul, odpovedal, že takýto spôsob života sa mu už stal zvykom, časom si naň zvykol. Učil sa tu cudzí jazyk -pravda, ak možno to, že sa naučil iba čítať a výslovnosť si prispôsoboval vlastným neumelým predstavám, nazvať štúdiom jazyka. Zaoberal sa aj zlomkami a desatinnou sústavou a skúsil to aj s algebrou; lenže s počtami mal problémy už ako chlapec.

Je nevyhnutné — keď má službu -, aby celý čas zotrvával v tomto vlhkom kanáli, nikdy nevyjde na slnko, ktoré svieti nad týmito strmými skalnými stenami? Nuž, to závisí od času a okolností. Niekedy je toho na trati viac, inokedy menej, a platí to o dni aj o noci. Ak je pekné počasie, občas využije príležitosť a vylezie von z tohto tieňa; lenže má byť poruke vždy, keď zazvoní elektrický zvonec a vtedy načúvanie, či zvoní alebo nie, zdvojnásobuje napätie, nuž a úľava je potom menšia, ako by čakal.

Zaviedol ma do búdky, kde horel oheň, kde stál stôl s knihou záznamov, do ktorej musel občas čosi zapísať, telegrafný prístroj s ciferníkom a zvonec, o ktorom hovoril. Bol som presvedčený, že si nevysvetlí v zlom poznámku, že je vzdelaný; ba možno (dúfal som, že to môžem povedať a neurazím ho pritom), priveľmi vzdelaný na takýto post. Poznamenal, že príklady takejto nezhody sa občas naozaj

vyskytnú, ba dotýkajú sa väčšieho množstva ľudí; počul vraj, že sa tak deje v chudoujncoch, v polícii, ba dokonca aj v poslednom bezútešnom východisku, vo vojsku; a že tomu tak je vo väčšej či menšej miere aj medzi zamestnancami železníc. Zamlada (či mu uverím, keď sedím v takej chatrči - on už tomu neverí sám) študoval prírodné vedy, chodil na semináre; zdivel však, nevyužil príležitosť, ktorá sa mu naskytla, upadol, a už nikdy sa vyššie nevyšvihol. Nie, neľutuje. Ako si ustlal, tak aj leží. Je neskoro ustieľať si odznova.

To, čo som tu v skratke vyrozprával, mi povedal celkom pokojne, pohľad tmavých očí delil medzi mňa a plápolajúci oheň.

Občas vložil do svojej reči slovíčko „pane", najmä keď rozprával o svojej mladosti - ako keby ma chcel požiadať, aby som pochopil, že je iba ten, koho som ho tu našiel. Niekoľkokrát ho prerušil malý zvonec, musel prečítať niekoľko odkazov a odpovedať na ne. Raz musel vyjsť von a zasignalizovať zástavkou prechádzajúcemu vlaku a vymeniť si niekoľko slov so strojvodcom. Pri vykonávaní povinností, ako som postrehol, bol nanajvýš presný a dôsledný, reč vedel prerušiť uprostred slabiky, a kým s povinnosťou neskončil, neprehovoril slovíčko.

Skrátka, tohto človeka som mohol pokladať za jedného z najzodpovednejších pracovníkov na svojom mieste. Asi zo dvakrát sa mu však stalo, že pri reči vypadol z kontextu, zbledol, obrátil tvár k zvončeku, hoci nezaznel, otvoril dvere na domci (boli zatvorené, aby dnu neprúdila nezdravá vlhkosť) a pozrel sa smerom k červenému svetlu pri ústí tunela. Zakaždým sa vrátil k ohňu s nevysvetliteľným výzorom na tvári, čo som si dobre všimol; nebol schopný nadviazať na pretrhnuté myšlienky, ako keby sme zrazu boli od seba na míle vzdialení.

Keď som vstal, že odídem, poznamenal som: „Takmer ste ma priviedli k záveru, že som vo vás stretol nanajvýš

spokojného človeka."(Obávam sa, to musím povedať celkom úprimne, že som to

Povedal, aby som ho vyprovokoval k odpovedi.)„Myslím, že kedysi som spokojný bol," povedal potichu tak,

ako hovoril na začiatku. „Mám však starosti, pane, mám veľké starosti."

Bol by tie slová odvolal, keby mohol, len čo ich vyslovil. Ja som však na ne zareagoval, a prirýchlo.

„S čím? Aké môžete mať starosti?"„Je veľmi ťažké pomenovať ich, pane. Je veľmi, veľmi

ťažké čo len o nich hovoriť. Ak by ste ma navštívili aj niekedy inokedy, pokúsil by som sa porozprávať vám o nich."

„Naozaj by som vás rád ešte niekedy navštívil. Kedy by som mohol?"

„Odchádzam stadiaľto zavčas rána. Zajtra večer o desiatej sa sem vrátim, pane."

„Prídem o jedenástej."Poďakoval sa mi a odprevadil ma ku dverám. „Zasvietim

biele svetlo, pane," povedal tým zvláštnym tichým hlasom, „aby ste potrafili. Keď cestu nájdete, nevolajte. Ani keď budete na vrchole, nevolajte!"

Zdalo sa, že akosi ochladol, akoby si chcel zachovať odstup, ale ja som nič nepovedal nič viac, len: „Tak dobre."

„Ani keď sem zajtra večer zídete, nevolajte. Dovoľte, aby som sa vás na rozlúčku čosi spýtal. Prečo ste dnes večer kričali ,Haló. Vy tam dole!?"

„Boh vie," odpovedal som. „Zavolal som čosi na ten spôsob!"

„Nie na ten spôsob, pane. Bolo to presné. Poznám tie slová."„Priznávam, že som použil presne tie slová. Použil som ich

nepochybne preto, že som vás tu dole videl."„Z nijakej inej príčiny?"„Akú inú príčinu by som mohol mať?"„Nemali ste pocit, že vám ich oznámili nejakou

nadprirodzenou cestou?"„Nie."Zaželal mi dobrú noc a zdvihol lampáš. Šiel som popri

koľajniciach dole traťou (s veľmi nepríjemným pocitom, že za mnou ide vlak), až kým som nenašiel cestičku. Bolo ľahšie vyjsť hore, ako po nej zostupovať, a bez ďalšieho dobrodružstva som sa dostal do hostinca, kde som býval.

Presne ako sme sa dohovorili, vkročil som nasledujúci večer na prvý úsek kľukatej cestičky. Hodiny kdesi v diaľke odbíjali jedenásť. Čakal na mňa dole, v ruke mal lampáš.

Nezavolal som," povedal som, keď som sa k nemu priblížil.Už môžem hovoriť?"„Pravdaže, pane."„Tak teda dobrý večer. Tu je moja ruka."„Dobrý večer, pane, tu je moja." A tak sme kráčali bok po

boku až k domcu, vošli sme dnu, zatvorili za sebou dvere a zasadli k ohňu.

„Rozhodol som sa, pane," začal, len čo sme sa usadili, a nahol sa dopredu. Hovoril hlasom len o čosi silnejším ako šeptom, „že sa ma nebudete musieť dvakrát pýtať, čo ma trápi. Včera večer som vás pokladal za kohosi iného. A práve to ma trápi."

„Ten omyl?"„Nie. Ten druhý."„Kto je to?"„To neviem."„Ponáša sa na mňa?"„Neviem. Nikdy som nezazrel jeho obličaj. Ľavé rameno si

drží krížom cez tvár, pravou rukou máva, divo máva. Asi takto."

Sledoval som, čo mi predvádza. Gestikuloval pravou rukou, divo, takmer vášnivo, vehementne. „Pre rany božie, uvolnite trať!"

„Jednej mesačnej noci," pokračoval ten muž, „som sedel tu,

a zrazu som len začul hlas. ,Haló! Vy tam dole!' volal. Vyskočil som, vyzrel zo dverí a uvidel tam toho druhého, ako stojí vedľa červeného signalizačného svetla pri vjazde do tunela a máva, tak, ako som vám ukázal. Zachrípol od kriku, ale kričal ďalej: ,Pozor! Pozor!' A potom znova: ,Haló! Vy tam dole!' Schytil som lampáš, nastavil som ho na červenú a bežal som smerom k tej postave, volajúc: ,Čo sa deje? Čo sa stalo? Kde?' Ten človek stál hneď vedľa temného ústia tunela. Ešte väčšmi som sa k nemu priblížil, len som sa čudoval, prečo si tvár zakrýva rukávom kabáta. Dobehol som až k nemu, natiahol som ruku, že mu ten rukáv z tváre strhnem, ale postavy tam viac nebolo."

„Zmizla v tuneli?"„Nie. Vbehol som do tunela, a bežal som dobrých päťsto

metrov. Zastal som, zdvihol som lampáš nad hlavu a uvidel som cifry označujúce vzdialenosť, videl som vlhké škvrny od vody na stenách tunela a vodu kvapkajúcu z oblúka. Von som vybehol ešte rýchlejšie (mám smrteľný strach z uzavretého priestoru), poobzeral som sa okolo červeného svetla pred tunelom, svietiac si vlastným červeným lampášom, a vrátil som sa behom do domca. Zatelegrafoval som na oba smery: ,Ktosi hlásil poplach. Nie je čosi v poriadku?' Odpoveď sa vrátila takisto z oboch strán. ,Všetko je v poriadku.'"

Brániac sa pomalému dotyku mrazivého prsta prechádzajúceho mi po chrbtici, usiloval som sa presvedčiť ho, že tá postava musela vzniknúť ako porucha jeho zrakového vnemu; vysvetľoval som mu, ako také postavy, pochádzajúce z choroby jemných nervov, ktoré ovládajú funkciu oka, často trápia pacientov, ako si časť z nich uvedomuje povahu svojho ochorenia, a ako také čosi dokázali pokusmi na sebe.

„A pokiaľ ide o ten imaginárny krik," povedal som, „započúvajte sa na chvíľu do vetra v tomto neprirodzenom údolí, ako znie, kým my sa zhovárame celkom potichu. Počúvajte, ako hvízda v telegrafných drôtoch."

To všetko znie veľmi pekne, odpovedal mi po tom, čo sme chvíľu sedeli mlčky a počúvali, a on by mal naozaj čosi vedieť o vetre a o drôtoch — on, čo v tomto domci trávil dlhé zimné noci, sám, a na stráži. Odvážil sa však dodať, že svoj príbeh ešte nedorozprával.

Ospravedlnil som sa mu, že som ho prerušil, a on, dotýkajúc sa môjho ramena, pokračoval:

"Šesť hodín po tom, čo sa tu zjavil onen Prízrak, stalo sa na trati nešťastie, o ktorom sa hovorí dodnes. Neuplynulo ani desať hodín, a z tunela začali vynášať mŕtvych a zranených a ukladať ich na miesto, kde stála tá postava."

Zamrazilo ma, ale nevzdával som sa. Nemožno poprieť, povedal som, že to bola pozoruhodná zhoda okolností, dobre vypočítaná, aby zasiahla jeho myseľ. Je však nespochybniteľné, že pozoruhodné zhody okolností sú na programe takmer denne, a treba s nimi počítať, ak sa čosi podobné prihodí. Hoci celkom isto musím pripustiť - dodal som (pretože som sa nazdal, že mieni proti mojim slovám čosi namietať) -, že ľudia honosiaci sa zdravým rozumom nepripustia, aby sa im podobné zhody okolností miešali do života.

Opäť poznamenal, že jeho historka ešte nie je na konci.Opäť som ho poprosil o prepáčenie, že ho jednostaj

prerušujem.„To všetko," povedal a znova mi položil ruku na rameno,

hľadiac prázdnym zrakom kamsi poza moje plece, „sa stalo presne pred rokom. Prešlo šesť alebo sedem mesiacov, a ja som sa zotavil aj z prekvapenia aj zo šoku, keď jedného rána, práve svitalo, som stojac vo dverách a hľadiac na červené svetlo zazrel ten prízrak znova." Zastal, pohľad upieral na mňa.

„Kričalo to?"„Nekričalo. Mlčalo."„Mávalo to rukou?"„Nemávalo. Ten prízrak sa opieral o stĺp, na ktorom je

červené svetlo, a obe ruky si držal pred obličajom. Takto."Opäť som sledoval jeho počínanie. Bolo to gesto zármutku.

Taký postoj zaujímajú sochy na nejednom náhrobnom kameni.„Priblížili ste sa k tomu?"„Vrátil som sa dnu a sadol som si, sčasti preto, aby som si

dal dokopy myšlienky, sčasti preto, lebo ma obchádzali mdloby- Keď som po druhý raz zastal na prahu, bolo denné svetlo, a strašidla nebolo."

„Ale nenasledovalo nič, však? Nič sa nestalo?"Prstom sa mi dvakrát alebo trikrát dotkol ramena a teľné

bledý s každým dotykom prikývol.„Ešte toho istého dňa, keď vyšiel vlak z tunela, všimol som

si v okne osobného vagóna, na mojej strane vlaku, čosi, čo sa ponášalo na spletenec rúk a hláv. Čosi z toho okna mávalo. Zazrel som to práve včas, aby som stačil dať signál strojvodcovi. Stoj! Vypustil paru, zapol brzdy, ale vlak aj tak šiel ďalej ešte asi stopäťdesiat metrov. Bežal som popri ňom a počul som strašný krik a vresk. V jednom kupé práve vtedy, keď vlak prechádzal tadiaľto, umrela akási krásna mladá pani. Jej mŕtve telo priniesli sem a položili ho na zem, sem, medzi nás."

Mimovoľne som odsunul stoličku a zdvihol som zrak od miesta na dlážke, kam ukazoval.

„Je to pravda, pane. Stalo sa to presne tak, ako hovorím."Nevedel som vymyslieť, čo mu na to povedať. Nezišlo mi

na um nič, čo by malo zmysel, a navyše mi vyschlo v ústach. Vietor a drôty prijali jeho rozprávanie s dlhým, žalostným kvílením.

Dohovoril. „Nuž a teraz, pane, posúďte, aké mám starosti. Ten prízrak sa sem pred týždňom vrátil. Zjavuje sa tu z času na čas, nepravidelne."

„Pri tom svetle?"„Pri výstražnom svetle."„A čo robí?"

S ešte väčším zaujatím a nástojčivosťou zopakoval predchádzajúcu gestikuláciu. „Preboha, uvoľnite trať!"

Potom pokračoval. „Odvtedy nemám pokoja, nemám oddychu. Volá na mňa, trvá to dlhé minúty, a spôsobom, ktorý ma mučí. ,Tam dole! Pozor! Pozor!' Stojí a máva na mňa. Zvoní mi zvonček - "

Zachytil som sa tej vety. „Rozoznel sa váš zvonec vtedy keď som bol tu, a vy ste odskočili k dverám?"

„Dvakrát."„Nuž, vidíte," povedal som, „ako vás vaša predstavivosť

mýli. Oči som mal na zvončeku, uši som mal nastavené, či nezazvoní, a ak som živý človek, vtedy to nezvonilo. Nie, ani inokedy, iba keď sa rozzvonil prirodzeným spôsobom, keď s vami chceli nadviazať spojenie."

Pokrútil hlavou. „V tomto smere som ešte nikdy neurobil najmenšiu chybu, pane. Nikdy som si nesplietol zvonenie, keď zvonil ten prízrak, a zvonenie, keď zvonil človek. Zvonenie toho prízraku je zvláštna vibrácia zvonca, ktorá pochádza z niečoho iného, a ja som netvrdil, že zvonec prebúdza zrak. Nečudo, že ste ho nepočuli. Ale ja som ho počul."

„A zdá sa vám, že prízrak je na svojom mieste, keď vyzriete von?"

„Bol tam."„Obidvakrát?"Odpoveď bola pevná. „Obidvakrát."„Poďte so mnou ku dverám a vyzrite von."Zahryzol si do spodnej pery, ako keby sa mu veľmi

nechcelo, ale vstal. Otvoril som dvere a zastal som na schodíku, kým on zostal na prahu. Výstražné svetlo svietilo. Videl som ponurý vstup do tunela. Okolo boli vysoké, vlhké steny zárezu. Nad nami svietili hviezdy.

„Vidíte to?" spýtal som sa ho, pozorne si všímajúc jeho tvár. Oči mal vyvalené, napínal zrak, ale nie väčšmi ako ja, keď som ho upieral na to isté miesto.

„Nie," odpovedal, „nie je tam."„Súhlasím," povedal som.Vošli sme dnu, zatvorili za sebou dvere a posadali si. Ja som

premýšľal, ako čo najlepšie využiť výhodu, ktorá sa mi naskytla, ak sa to vôbec výhodou dalo nazvať. Pokračoval v rozprávaní, lenže takým spôsobom, ako keby nám obom bolo všetko definitívne jasné. Pochopil som, že moja pozícia vôbec nie je silnejšia, že je, naopak, v podstate ešte slabšia.

"Po tom všetkom, pane," povedal, „určite chápete, že najväčšmi ma sužuje otázka: Čo má ten prízrak vlastne za som si istý, povedal som, či mu dobre rozumiem.

„Pred čím ma varuje?" pokračoval premýšľajúc, s očami upretými na oheň a iba z času na čas ich obracajúc na mňa „Čo je to vlastne za nebezpečenstvo? Kde to nebezpečenstvo číha? Kdesi nad traťou visí nejaká hrozba. Stane sa nejaká strašné nešťastie. Po tom, čo sa tu už prihodilo, po tretíkrát niet o čom pochybovať. Lenže celkom isto to číha na mňa. Čo môžem urobiť ja?"

Vytiahol vreckovku a utrel si z rozhorúčeného čela kropaje potu.

„Ak aj zatelefonujem hore alebo dole po trati, ba tam aj tam, neviem uviesť dôvod," pokračoval, utierajúc si dlane. „Mohol by som spôsobiť problémy, z ktorých by nevzišlo nič dobré. Mysleli by si, že som sa pomiatol. Fungovalo by to asi takto: Odkaz: ,Nebezpečenstvo! Dávajte pozor!' Odpoveď: ,Čo za nebezpečenstvo? Kde?' Odkaz: ,Neviem. Ale, preboha, dávajte pozor!' Vyhodili by ma. Čo iné by mohli urobiť?"

Bolo utrpením vidieť, ako sa sužuje. Boli to duševné útrapy svedomitého človeka, neznesiteľne tisnutého k múru nevýslovnou zodpovednosťou zahrnujúcou celý jeho život.

„Keď ten prízrak po prvý raz zastal pod výstražným svetlom," pokračoval, odsúvajúc si z čela tmavé vlasy a šúchajúc si dlaňami sluchy v horúčkovitej úzkosti, „prečo mi nepovedal, kde k tej nehode má prísť? A či sa musí vôbec stať?

Prečo mi nepovedal, ako ju môžem odvrátiť - a či ju vôbec možno odvrátiť? Keď prišiel po druhý raz a zakrýval si tvár, prečo mi namiesto toho nepovedal ,Tá žena umrie. Nech ju nechajú doma!'? Ako to, že keď sa zjavil už dvakrát, len aby ukázal, že jeho varovania sú ozajstné, a aby ma tak pripravil na tretie, prečo ma nevaruje jasne aj teraz? A ja, Boh mi pomáhaj!, som iba obyčajný signalista na tomto Bohom zabudnutom mieste! Prečo nezájde za kýmsi, komu uveria alebo za kýmsi, kto má moc čosi podniknúť?"

Keď som ho uvidel v takom žalostnom stave, pochopil som že pre tohto úbohého človeka aj pre bezpečnosť verejnosti je v danej chvíli možné urobiť jediné - upokojiť jeho myseľ.

Odsunul som preto nabok všetky otázky o skutočnosti alebo neskutočnosti, ktoré zostali medzi nami, a vysvetlil som mu, že každý, kto si svedomito vykonáva svoje povinnosti, musí urobiť všetko, čo je v jeho moci, a že mu prinajmenej odľahne, keď vie, čo je jeho povinnosť, hoci tomu mätúcemu Zjaveniu nerozumie. V tomto úsilí som uspel oveľa viac, ako keď som sa mu usiloval rozumnými dôvodmi vyvrátiť jeho presvedčenie. Upokojil sa; povinnosti súvisiace s jeho postavením si v pokročilom štádiu noci vyžadujú ešte sústredenejšiu pozornosť; odišiel som od neho o druhej ráno. Ponúkol som sa, že s ním zostanem celú noc, ale nechcel o tom ani počuť.

Nemá zmysel tajiť, že počas cesty hore zrázom som sa obzrel na červené svetlo viac ako raz, a že sa mi to červené svetlo vôbec nepáčilo. Vedel som, že by som spal len veľmi biedne, keby moja posteľ stála priamo pod ním. Nepáčili sa mi ani dve za sebou nasledujúce nehody, ani to mŕtve dievča. Myslím, že to nemá zmysel zapierať.

Lenže najväčšmi mi sužovalo myseľ premýšľanie o tom, čo by som mal podniknúť, keďže som sa už o všetkom dozvedel. Presvedčil som sa, že ten človek je inteligentný, ostražitý, usilovný a precízny; lenže ako dlho taký zostane, keď sa ocitol

v takom stave mysle? Hoci v podriadenom postavení, predsa len zastáva zodpovednú funkciu. Ale stavil by som (napríklad) ja svoj vlastný život na to, že ju aj naďalej bude zastávať s rovnakou precíznosťou?

Nevedel som sa zbaviť pocitu, že by bolo zradou, keby som čokoľvek z toho, čo mi vyrozprával, oznámil jeho nadriadeným v železničnej spoločnosti, skôr ako si všetko vyjasníme medzi sebou a ja mu navrhnem akúsi strednú cestu. Nakoniec som sa rozhodol ponúknuť mu, že ho zavediem (pred inými jeho tajomstvo uchovám) k najschopnejšiemu lekárovi, ktorému vyrozpráva, čo vyrozprával mne, a popýtame sa na jeho odborný názor. Služba sa mu končí na budúcu noc, ako ma informoval, a odíde hodinu alebo dve po východe slnka, a do služby nastúpi zasa po západe slnka. Dohovorili sme sa, že sa vrátim načas.

Nasledujúci večer bol krásny. Vyrazil som skôr, aby som ho vychutnal. Slnko ešte celkom nezapadlo, keď som zliezal po poľnej ceste neďaleko hrebeňa prudkého zrázu. Natiahnem cestu na celú hodinu, plánoval som si, poprechádzam sa, pol hodiny tam, pol naspäť, a potom už bude čas pobrať sa do domca signalistu.

Skôr, ako som sa vydal na prechádzku, pristúpil som k okraju zrázu a nazrel som dole. Bolo to na mieste, skadiaľ som ho zazrel prvý raz. Neviem opísať hrôzu, ktorá ma pochytila, keď som pri ústí tunela zazrel prízrak muža s ľavým rukávom preloženým cez tvár, ako vášnivo máva pravou rukou.

Neznáma hrôza, ktorá ma opantala, vzápätí zo mňa spadla, pretože som zbadal, že to, čo som pokladal za prízrak v podobe človeka, je naozaj človek, a že opodiaľ stojí skupinka iných ľudí, ktorej zrejme patrilo jeho gesto. Výstražné svetlo ešte nesvietilo. Popri stĺpe, na ktorom bolo svetlo umiestnené, zhlobili z dreva a plachtoviny akýsi maličký domčúrik, ktorý som vôbec nepoznal. Zdalo sa, že nie je väčší ako posteľ.

Zmocnil sa ma neodolateľný pocit, že čosi nie je v poriadku

- preletel mnou strach spojený s výčitkami, že som spáchal neodpustiteľnú chybu, keď som toho človeka nechal tam, a že som nezariadil, aby tam neposlali niekoho, kto by dozrel na to, čo robí alebo to napravil - a s týmto pocitom som sa dal zostupovať po svahu rýchlosťou, akej som bol schopný.

„čo sa tu deje?" spýtal som sa ľudí, čo sa tam zhrčili.„Signalistu dnes ráno zabilo, pane."„Azda nie toho muža, čo patril k tomu domcu?"„Ba, toho, pane."„Ale nie toho, čo ho poznám?"„Spoznáte ho, pane, ak ste ho poznali," povedal muž, ktorý

hovoril za všetkých. S vážnym výzorom sňal z hlavy klobúk a nadvihol cíp plachty. „Tvár zostala neporušená."

„Och, ako sa to len stalo, ako sa to stalo?" pýtal som sa obracajúc sa z jedného na druhého, keď opäť založili plachtu.

„Zrazila ho lokomotíva, pane. Nikto v Anglicku nepoznal svoju prácu lepšie. Ale akosi si nebol istý vonkajšou koľajnicou. Bolo to už za bieleho dňa. Zažal signálne svetlo a sám mal v ruke lampáš. Keď lokomotíva vyšla z tunela, bol k nej obrátený chrbtom. Zrazila ho. Tento muž je strojvodca, ukáže vám, ako sa to stalo. Porozprávaj o tom tomuto pánovi, Tom."

Muž, oblečený do čierneho pracovného odevu, poodstúpil z miesta, kde bol, k ústiu tunela.

„Prešiel som zákrutou, čo je v tuneli, pane," povedal. „Uvidel som ho celkom v ústí, tak, ako keď sa pozeráte cez zväčšovacie sklíčko. Nebolo času znížiť rýchlosť. Poznal som ho, vedel som, že je veľmi opatrný. Zdalo sa, že nevníma hvizd, vypustil som paru, ale to sme sa už rútili priamo na neho, a ja som na neho kričal tak hlasno, ako som len vládal."

„Čo ste naň kričali?"„Kričal som: ,Vy tam dole! Pozor! Pozor! Pre božie

zmilovanie, uvoľnite trať!"Strhol som sa.

„Och, bolo to strašné, pane. Ustavične som kričal. Dal som si ruku pred oči, aby som nič nevidel, a do poslednej chvíle som na neho druhou rukou mával; ale nebolo to na nič."

Nebudem toto rozprávanie zbytočne naťahovať, nebudem zdôrazňovať žiadnu zvláštnu okolnosť. Predsa však len musím poukázať na zhodu okolností, ktorá sa objavila v strojvodcovej výstrahe. Boli to nielen slová, ktoré mi nešťastný signalista niekoľkokrát zopakoval a ktoré ho do takej miery lákali. Boli to aj slová, ktoré som vyslovil ja sám - nie on — a ktoré sa spájali nielen v mojej mysli s gestikuláciou prízraku, ktorú napodobňoval.

Náramne zvláštna posteľ

Wilkie Collins

Krátko nato, ako sa skončila moja výchova na strednej škole, celkom náhodou som sa so svojím priateľom Anglicka ocitol v Paríži. Obaja sme boli mladí a žili sme na naše pomery roztopašným životom.

Raz večer som povedal priateľovi: „Zájdime si kamsi, kde sa dá vidieť naozajstné hráčske umenie, kde sa nehrá o fazuľky. Ujdime od módneho Frascatiho, a zájdime niekam, kde sa nikomu nebridí pustiť dnu aj chlapa v otrhanom kabáte."

„Tak dobre," pristal, „ani nemusíme vyjsť z Palais Royale, aby sme našli spoločnosť, po akej ti duša piští. Také miestečko máme rovno pred nosom; je to také hniezdo spodiny, z akého ti srdce zaplesá."

Vošli sme do domu, vystúpili po schodoch, klobúky a palice sme nechali u vrátnika, a už nás viedli do hlavnej herne. Chcel som vidieť pravú spodinu, ale ľudia, čo sa tam schádzali, boli ešte horší, a ticho, ktoré dnu vládlo, bolo doslova strašidelné. Vychudnutý, ba čo vravím, vyziabnutý mladík s dlhými vlasmi, ktorého prepadnuté oči s divým svitom sledovali obracanie kariet, nepovedal za celý čas slovíčko; rozkysnutý, uhrovitý hráč s vypasenou tvárou, ktorý si vytrvalo robil záznamy na kúsok lepenky, aby mal prehľad, ako často vyhráva čierna, a ako často červená, tiež neprehovoril; špinavý, vráskavý muž s vlčími očami a v zaplátanom kabáte, ktorý prehral aj posledné sou, a ktorý sa aj naďalej prizeral s rovnakým zanietením, s akým hral, hoci už bol mimo hru -takisto neprehovoril. Dokonca aj krupierov hlas znel duto, akoby ho pohlcovala atmosféra v herni. Zavítal som sem, aby som sa dobre nasmial, lenže čoskoro som pochopil, že náhradou za zábavu mi bude vzrušenie zo všeobecnej depresie, ktoré sa ma začalo zmocňovať.

Aby som si dožičil svoj diel vzrušenia, pristúpil som k najbližšiemu stolu a zapojil som sa do hry. Nanešťastie, ako ukáže vývoj udalostí, začal som vyhrávať - vyhrával som úžasne; vyhrával som, až sa tomu nedalo uveriť - vyhrával som takým tempom, až sa začali okolo mňa hrčiť starí štamgasti; poverčivo sledovali moje stávky a v očiach mali čoraz väčší hlad, až si nakoniec šeptom začali povrávať, že ten Angličan rozbije bank.

Hrala sa hra nazývaná červený-čierny. Hoci sa hrá sa v každom európskom meste, ja som k jej hráčom v prísnom zmysle slova nikdy nepatril. Hral som len pre zábavu. Neoddával som sa hre pravidelne, aby som neprehral viac, ako si môžem dovoliť, ani aby som vyhral toľko, aby ma prílišné šťastie v hre nezaviedlo na krivé chodníčky.

Tentoraz bolo všetko iné - po prvý raz v živote som zakúsil, čo je to naozajstná vášeň z hry. Úspech ma najprv prekvapil, potom nakazil. Možno sa to zdá neuveriteľné, ale prehrával som len vtedy, keď som sa pokúsil odhadnúť šance a hral som podľa vopred uvážených kalkulácií. Keď som všetko prenechal na náhodu a nestaral som sa, na čo stavím, ani som o tom neuvažoval, bolo jasné že vyhrám. Vyhrával som napriek všetkým známym pravdepodobnostiam hovoriacim v prospech banku.

Občas som stavil vyššiu sumu, a vyhral som. Vzrušenie v miestnosti narastalo, až sa premenilo na horúčku. Ticho Prerušovali polohlasné výdychy, keď na moju stranu stola Presúvali peniaze - až do chvíle, keď krupiér, ktorý sa dovtedy nedal vyrušiť zo svojho pokoja, tresol hrabličkami o zem, takú zlosť a zdesenie pociťoval z môjho úspechu. Iba jeden z prítomných si zachoval odstup od diania; bol to môj priateľ. odišiel bližšie, postavil sa mi k boku a po anglicky mi pošepkal, že by som mal odísť, spokojný s tým, čo som do tej chvíle vyhral. Svoje varovanie a prosbu zopakoval niekoľkokrát odišiel až potom, keď som jeho radu odmietol

(pretože som bol podľa všetkého opitý hrou). Rozlúčili sme sa a celkom nakoniec mi povedal, že nepokladá za možné, aby sme sa tej noci ešte stretli.

Krátko po tom, čo odišiel, akýsi chrapľavý hlas spoza môjho chrbta zvolal: „Dovoľte, môj drahý pane, premiestniť na naj príhodnejšie miesto dvoch Napoleonov, ktorí vám spadli na zem. Úžasné šťastie, pane! Dávam vám svoje čestné slovo starého vojaka, že som v tejto oblasti skúsil kadečo, ale toľko šťastia, čo máte vy - som ešte nevidel. Len tak ďalej, pane! Sacré mille bombesl Len tak ďalej, smelo, a rozbite bank!"

Zvrtol som sa a zbadal som vysokého muža, oblečeného do jednoradového kabáta so stuhami a šnúrami. Kýval na mňa a usmieval sa s vrodenou láskavosťou. Keby som bol pri zdravom rozume, pochopil by som, že na starého vojaka je to figúra náramne podozrivá. Mal vyvalené a krvou podliate oči, zlomený nos a najšpinavšie ruky, aké som kedy videl - dokonca aj vo Francúzsku. Avšak podľahnúc bezstarostnosti chvíle, ktorú zapríčinil môj triumf, bol som ochotný bračekovať sa s každým, kto mi dodával odvahu do hry. Prijal som štipku šňupavého tabaku, ktorú mi vojak ponúkol; potľapkal som ho po chrbte a odprisahal som, že je pre mňa najslávnejší pozostatok Veľkej armády, aký som kedy stretol. „Len tak ďalej," privolával môj priateľ vojak a v extáze luskal prstami. „Len tak ďalej, k víťazstvám! Rozbite bank. Milé tonnerreesl Môj statočný priateľ z Anglicka, rozbite bank!"

A ja som hral ďalej - vyhrával som také sumy, že o štvrť hodiny krupiér zavolal: „Páni! Bank dnes večer nepokračuje v hre." Všetky bankovky, všetky mince ležali v tej chvíli na kope predo mnou.

„Zaviažte si peniaze do vreckovky, môj vzácny pane," poradil mi starý vojak, keď som položil ruky na kopu peňazí „Zaviažte si ich, ako sme si my vo Veľkej armáde viazali do vreckoviek kúsky obeda; vaša výhra je priťažká pre ktorékoľvek vrecko nohavíc, aké kedy ušili. Tak! - zhrabnite

ich, bankovky aj ostatné! Crédie! Toľko šťastia! A teraz, pane -s vaším dovolením, dva silné dvojité uzly na každom konci, a peniaze sú v suchu. Cítite ich! Cítite ich, vy šťastný pane! Sú tvrdé a okrúhle ako guľa do kanóna. Ach, kiež by do nás pri Slavkove strieľali takými guľami! Nom d'une pipe... kiežby! A teraz mi, starému granátnikovi, zostáva jediné. Pozvať svojho cteného anglického priateľa, ešte skôr, ako sa rozídeme, vypiť si so mnou fľašku šampanského." „Vynikajúci nápad. Na každý pád šampanské!" „Bravó! Na Angličana; a ešte pohár! Ach - fľaša je prázdna. Nič to! Vive la vin! Ja, stará vojna, objednávam ďalšiu fľašu a k nej pol libry bonbónov."

„Kdeže, ex-hrdina: vašu fľašu sme vypili; na rade je moja; toto je fľaša na mňa. Na zdravie! Na francúzsku armádu - na veľkého Napoleona! - na môjho spoločníka!"

Keď sme dopili druhú fľašu, mal som pocit, že som sa napil tekutého ohňa. Zdalo sa mi, že mozog mám v plameňoch. „Ex-hrdina z francúzskej armády!" kričal som ako šialený z bujarosti. „Horím! Dajme si tretiu fľašu, nech ten požiar zahasím!" Starý vojak si priložil špinavý ukazovák k zlomenému nosu a vážne povedal: „Kávu! Počúvajte, drahý pane, radu starého vojaka. Káva vám pomôže zbaviť sa povzneseného ducha ešte pred cestou domov. S toľkými peniazmi pri sebe je vašou svätou povinnosťou mať rozum na mieste. Vie sa o vás, že ste vyhrali more peňazí, ale vie to aj zopár gentlemanov, ktorí tu dnes večer boli a ktorí sú v mnohom ohľade vzácni a vynikajúci ľudkovia; sú to však smrteľníci a majú svoje roztomilé slabosti!"

Len čo ex-hrdina dohovoril, dve šálky kávy stáli na stole, len ich vypiť. Môj pozorný priateľ mi jednu z nich podal a uklonil sa. Sužoval ma smäd, a preto som kávu vypil na dúšok. Takmer vzápätí sa so mnou zakrútila zem, a mal som pocit, že som otrávenejší ako kedykoľvek v živote. Vstal som, Pridržiavajúc sa stola, aby som nestratil rovnováhu; jachtal som ako veľmi je mi zle - tak zle, že netuším, ako sa dostanem

domov.„Môj drahý priateľ," zahriakol ma starý vojak, „bolo by

šialenstvo pokúšať sa dôjsť domov v stave, v akom sa nachádzate; celkom isto by ste o svoje peniaze prišli; mohli by vás poľahky okradnúť a aj zavraždiť. Ja zostanem spať tu; a aj vy sa tu vyspíte - v tomto dome stelú úžasné postele; vyspíte sa z toho vína a ráno sa v bezpečí aj s výhrou poberiete domov -zajtra, za jasného dňa."

Myslel som už len na dve veci - po prvé, že nesmiem spustiť z očí vreckovku plnú peňazí; po druhé, že sa musím okamžite kamsi zložiť a v pohodlí sa vyspať. A tak som pristal na jeho návrh, týkajúci sa lôžka, a obaja sme nasledovali krupiéra, s ktorým sme prešli po niekoľkých chodbách, potom hore schodmi do spálne, v ktorej som mal nocovať. Ex-hrdina mi srdečne potriasol rukou; navrhol, aby sme si ráno dali spolu raňajky, a potom aj s krupiérom odišli, aby ma nechali vyspať.

Dobehol som k stojanu s umývadlom; napil som sa vody, ktorá bola v džbáne; zvyšok som nalial do umývadla a ponoril som si doň tvár, potom som si sadol na stoličku a pokúsil som sa spamätať. O chvíľu som sa už cítil o čosi lepšie. Vydýchli si pľúca, zmorené páchnucim ovzduším v herni, ktoré som vymenil za chladnejšie povetrie v spálni, v ktorej som sa ocitol; rovnaké občerstvenie sa ušlo očiam, ktoré sa z prenikavého svetla plynových lámp v „Salóne" dostali do prítmia, prerušovaného blikotom sviečky, a pomohol im aj kúpeľ v studenej vode. Prestala sa mi točiť hlava, začal som sa oveľa väčšmi cítiť ako rozumná bytosť. Mojou prvou myšlienkou bolo, že je riziko prespať celú noc v dome, kde sa hrajú hazardné hry; druhou bolo, že ešte väčším rizikom by bolo pokúšať sa dostať von po tom, čo herňu zatvorili, a vybrať sa samotný nocou s takou veľkou sumou pri sebe parížskymi ulicami. Na viacerých cestách som spal už aj na horších miestach, ako bolo toto, takže som sa rozhodol, že zamknem dvere a skúsim šťastie do najbližšieho rána.

Nazrel som pod posteľ a do skrine; vyskúšal som kľučky na oknách; a potom, spokojný, že som podnikol všetky dostupné bezpečnostné opatrenia, odhrnul som z postele prikrývku, svietnik, ktorý vydával matné svetlo, som postavil priamo do kozuba na mäkučký popol, ktorý tam zostal z dreva, a aj s vreckovkou plnou peňazí, ktorú som si uložil pod podhlavník, som vliezol do postele.

Čoskoro som nadobudol pocit, že nielenže nemôžem zaspať, ale že nemôžem ani len zatvoriť oči. Bdel som a všetky moje zmysly sa zdali až neprirodzene napäté. Zdvihol som sa na lakeť a poobzeral som sa po izbe - osvecovalo ju jasné mesačné svetlo, ktoré prúdilo oknom dnu - hľadal som nejaký obraz alebo ornament, ktorý by som zreteľne rozoznal. Kým mi oči putovali zo steny na stenu, zišla mi na um Le Maistreho rozkošná neveľká knižočka Voyage autour de ma Chambre. Rozhodol som sa, že francúzskeho autora napodobím a zamestnám sa a aj pobavím, aby som oklamal nudu z nespavosti, tým, že urobím pomyselný inventár celého zariadenia izby, na ktoré dovidím, a pokúsim sa nájsť všetky zdroje asociácií, ktoré môže hoci aj stolička, stôl alebo stojan s umývadlom vyvolať.

V nervóznom, nepokojnom stave mojej mysle bolo jednoduchšie urobiť inventarizáciu ako prejsť k reflexiám, a preto som sa o chvíľu vzdal všetkých nádejí, že budem vedieť premýšľať s takou fantáziou ako Le Maistre - alebo že budem vedieť vôbec premýšľať.

Poobzeral som sa po izbe, hľadajúc rozličné súčasti zariadenia, ale na viac som sa nezmohol.

Prvá bola posteľ, na ktorej som ležal; posteľ so štyrmi stĺpmi podopierajúcimi nebesia, potiahnutá kartúnom - s pravidelne zriasenými volánikmi naokolo - čo boli obyčajné, dusivé a nezdravé záclony, ktoré, ako si pamätám, mechanicky zatiahli, keď som po prvý raz vkročil do tejto izby. Potom bol v izbe stojan s umývadlom s mramorovou doskou navrchu, do

ktorého som si nalial vodu, a v rýchlosti som čosi z nej porozlieval, a ktorá ešte vždy, pomalšie a pomalšie, kvapkala na dlážku. Potom dve menšie stoličky, na ktorých boli povešané moje nohavice, kabát a vesta. Potom veľké kreslo s operadlami na ruky, na ktorom bola pohodená moja viazanka a golier od košele. Potom príborník so zásuvkami, na ktorom boli dve rúčky odlomené a lacná, prasknutá porcelánová písacia súprava, ktorú na príborník položili skôr na ozdobu. Potom toaletný stolík, malé zrkadlo a veľká poduška na zapichávanie špendlíkov. Potom okno - neobyčajne veľké okno. Potom zájdený starý obraz, ktorý som vo svetle sviečky videl len veľmi nejasne. Bola to podobizeň muža vo vysokom španielskom klobúku, korunovanom vejárom do výšky čnejúceho peria. Bol to počerný, nič dobré nevyžarujúci surovec, hľadiaci kamsi nahor - možno na nejakú do výšky čnejúcu šibenicu, na ktorej ho mali práve obesiť. V každom prípade vyzeral tak, že by si visieť zaslúžil.

Obraz ma akýmsi činom prinútil, aby som sa aj ja pozrel hore - na vrch postele. Bol to pochmúrny a vôbec nie zaujímavý objekt, takže som sa pohľadom vrátil k obrazu. Dal som sa počítať perá na klobúku toho muža - tri biele, dve zelené. Prezrel som si vrch jeho klobúka, mal kónický tvar, pravdepodobne podľa módy, ktorú obľuboval Guy Fawkes. Premýšľal som, na čo ten muž asi hľadí. Musí to byť veľmi vysoká šibeň a on na nej musí zavisnúť každú chvíľu. Dostane ten jeho šikmo skosený klobúk a chochol z pier kat? Znova som spočítal perá - tri biele a dve zelené.

Zatiaľ čo som sa zaoberal týmto nanajvýš hojivým a aj intelektuálnym zamestnaním, myšlienky mi podvedome začali blúdiť celkom iným smerom. Ponoril som sa do spomienok na to, čo sa odohralo iba nedávno; lenže nitka, na ktorej moje spomienky viseli, sa odrazu, v jedinej chvíli, pretrhla. Moja pozornosť sa znova obrátila na veci súčasné, a počínala si oveľa bystrejšie ako predtým. Pristihol som sa, že znova

uprene hľadím na obraz.Na čo sa to pozerám?Dobrý Bože, ten muž si stiahol klobúk až na oči! Nie! - celý

klobúk bol preč! Kde je tá kosá korunka? Kde sú perá - tri biele, dve zelené? Neboli tam! Čo to je na mieste, kde bol predtým klobúk s perami, čo za temný predmet mu zakrýva čelo, oči, počernú ruku?

pohla sa azda posteľ?Ľahol som si na chrbát a uprel som zrak dohora. Šibe mi?Som pripitý? Snívam? Opäť sa mi krúti hlava? Alebo sa

vrch postele zosúva dole - pomaly, pravidelne, potichu, strašidelne sa prepadáva, sunie sa rovno nadol, po celej dĺžke aj šírke - priamo na mňa, čo ležím pod zosúvajúcimi sa nebesami postele?

Zalial ma smrteľný, ochromujúci chlad. Obrátil som hlavu na poduške, odhodlaný zistiť, či baldachýn naozaj klesá alebo nie, tým, že som jedno oko upieral na muža na obraze.

Jediný pohľad tým smerom mi celkom stačil. Nevýrazný, čierny a zatuchnutý okraj volánu nado mnou bol už len na centimeter, dva od úrovne jeho pásu. Ešte vždy som sa celý bez dychu prizeral tomu, čo sa so mnou deje. Pravidelne a pomaly - veľmi pomaly - sa postava a rám pod ňou strácali, ako sa volán pred nimi zosúval nadol.

Vo svojej podstate vôbec nie som človek bojazlivý, už viackrát som sa ocitol v ohrození života, a nestrácal som ani na chvíľu duchaprítomnosť; lenže keď som po prvý raz jasne pochopil, že vrch postele sa naozaj dal do pohybu, že rovnomerne a nezastaviteľne klesá na mňa, len som bezmocne hľadel hore, triasol som sa, cítil som sa bezvládny, chytala sa ma panika, hrôza z ohavného vražedného nástroja, ktorý sa ku mne blížil väčšmi a väčšmi, aby ma tam, kde som ležal, zadusil.

Ležal som tam nehybný, neschopný slova, takmer nedýchajúc. Sviečka dohorela a zhasla; mesiac však aj

naďalej zalieval izbu svojím svetlom. Nižšie a nižšie, ani na chvíľu sa nezastaviac, celkom nehlučne vrch postele klesal. Panická hrôza, ktorej som podľahol, ma zväzovala čoraz väčšmi, čoraz rýchlejšie ma vtláčala do matracu, na ktorom som ležal - dole a dole, kým sa mi do nozdier nezavítal stuchnutý pach obruby nebies.

Až v tejto poslednej fáze ma pud sebazáchovy prebral z tranzu, v ktorom som tam ležal. Pohol som sa. Miesta, kam som sa mohol zvaliť z postele, bolo nadostač. Nehlučne som dopadol na dlážku. Okraj smrtiacich nebies postele mi zavadil o plece.

Ani som sa zhlboka nenadýchol, ani som si nezotrel studený pot z čela, lež okamžite som sa ocitol na kolenách a sledoval som, čo urobia nebesia. Doslova mi počarovali.

Klesli - celé nebesia aj s lemovaním, klesli - až dole - celkom dole; tak natesno, že sa medzi nebesia a samu posteľ nedal prestrčiť prst. Omacal som boky a zistil som, že to, čo sa mi zospodu javilo ako nevinné nebesia ušité z látky, držiace na štyroch stĺpoch, bol v skutočnosti hrubý matrac, ktorého hlavnú časť maskovala obruba a jej riasenie. Pozrel som sa hore a zistil som, že k stropu čnejú štyri holé masívne stĺpy. Uprostred nebies bol mocný drevený piest - skrutka, ktorou zrejme manipulovali zhora cez dieru v strope. Fungovalo to tak, ako funguje obyčajný lis, pôsobiaci na masu, ktorú treba zlisovať. Celý stroj pracoval bez jediného vrznutia. Ako zhypnotizovaný som hľadel na tú vražednú mašinériu. Nevládal som sa pohnúť, ledva som dýchal, začal som však nadobúdať schopnosť premýšľať, a vo chvíli som objavil všetku hrôzu, ktorou ma obostrela táto vražedná konšpirácia.

V mojej šálke kávy sa nachádzala droga, zapôsobila však priveľmi silne. To, že dávka bola priveľká, ma zachránilo pred smrťou udusením. Ako som sa len hneval a rozhorčoval nad závratom, ktorý mi vlastne zachránil život, lebo ma uchoval v bdelom stave! Ako pokorne som sa odovzdal do rúk tým dvom

darebákom, ktorí ma zaviedli do tejto izby, odhodlaní zabiť ma v spánku dômyselným a strašným smrtiacim strojom, len aby sa dostali k peniazom, čo som vyhral. Stroj mi mal potajme priniesť záhubu! Koľkí chlapi, ktorí vyhrali ako ja, zaspali, ako sa mal zaspať aj ja, na tejto posteli, a ktorých potom už nikto nevidel, ani o nich nič nepočul?

Vzápätí sa však všetky moje myšlienky sústredili na vražedné nebesia, ktoré sa znova dali do pohybu. Po tom, čo boli istý čas nepriedušne pritlačené o posteľ, pokiaľ som vedel odhadnúť, mohlo to byť asi desať minút, znova sa pohli. Zlosynovia, ktorí nimi zhora manipulovali, boli zrejme presvedčení, že ich úmysel sa naplnil. Pomaly a potichu, tak ako zostúpili, vystúpili nebesia postele na svoje pôvodné miesto. Keď dosiahli najvyššiu polohu na štyroch stĺpoch, boli presne pod stropom. Nebolo vidieť nijaký otvor, nijakú skrutku; napohľad vyzerala posteľ znova ako prosté lôžko - a nebesia ako obyčajné nebesia.

Po prvý raz som bol schopný pohnúť sa, vstať z kolien, obliecť sa a popremýšľať, ako ujsť z pasce. Ak by som čo i najmenším zvukom prezradil, že pokus zadusiť ma sa nepodaril, celkom isto by ma zavraždili. Nespôsobil som už nejaký hluk? Pozorne, s pohľadom upretým na dvere, som sa započúval do ticha.

Nie! Z chodby nebolo počuť nijaké kroky - nijaký šuchot, nehlučný ani hlučný. V izbe nado mnou - naprosté ticho. Kým som si ľahol spať, zamkol som dvere, aj som na nich zatiahol závoru a pritiahol som k nim ťažkú drevenú truhlicu. Odtiahnuť ju - krv mi tuhla v žilách, keď som si predstavil, čo by v nej mohlo byť - tak, aby som nespôsobil šramot, nebolo možné; a navyše myšlienka, že by som mal ujsť cez dom, teraz zahasprovaný proti noci, by bola nanajvýš šialená. Jediná šanca, ktorá mi zostávala - bolo okno. Po špičkách som k nemu pristúpil.

Moja spálňa bola na prvom poschodí, nad medziposchodím,

a okno z nej viedlo do akejsi bočnej uličky. Natiahol som sa, že okno otvorím. Vedel som, že na tomto čine ako na najslabšom vlásku visí šanca, že sa dostanem do bezpečia - pretože v dome vraždy sú určite na dobrom pozore. Ak zaškrípe čosi na zárubní, ak zavŕzga pánt, som stratený! Trvalo mi prinajmenej päť minút, keď som vzal do úvahy čas - päť hodín, ak som bral do úvahy úzkosť - otvoriť to okno. Podarilo sa mi otvoriť ho potichu - počínal som si ako zručný vlamač -a potom som sa pozrel pod seba, na ulicu. Zoskočiť priamo dole znamenalo celkom určite dolámať sa. Poobzeral som sa Po múroch domu. Po mojej ľavici viedla široká odkvapová rúra - bola celkom blízko k oknu.

Niekomu by sa úniková cesta, ktorú som práve objavil, zdala priťažká - pre mňa vyhliadka, že sa po nej zveziem až na chodník, nepredstavovala ani len náznak nebezpečenstva.

Už som bol jednou nohou za parapetom, keď som si spomenul na vreckovku plnú peňazí, ktorá zostala pod vankúšom. Pokojne som si mohol dovoliť odísť aj bez nej, rozhodol som sa však, že lotri z herne sa budú musieť zaobísť bez lupu aj bez obete. Vrátil som sa k posteli a viazankou som si batôžtek z vreckovky pripevnil na chrbát.

Len čo som zakosílil silný uzol a našiel na chrbte príhodné miesto, zazdalo sa mi, že som spoza dverí začul čísi dych. Započúval som sa a znova mnou prebehol mrazivý pocit hrôzy. Nič! Na chodbe vládlo mŕtvolné ticho - počuť bolo len nočný vánok, ktorý mäkko prúdil do izby. V nasledujúcej chvíli som stál na parapetnej doske - a v ďalšej som už pevne objímal odkvapovú rúru.

Dolu na chodník som skĺzol poľahky a potichu, ako som predpokladal, a potom som sa už rozbehol do pobočky policajnej prefektúry, o ktorej som vedel, že je hneď nablízku. Pod prefekt a niekoľko jeho podriadených mal nočnú službu. Lenže keď som začal rozprávať svoj príbeh, bez dychu, náhlivo a veľmi zlou francúzštinou, videl som, že podprefekt ma

podozrieva, že má pred sebou opitého Angličana, ktorého okradli. Čoskoro však svoj názor zmenil, a ešte skôr, ako som dorozprával, strčil papiere, čo mal porozkladané pred sebou, do zásuvky, nasadil si klobúk (jeden dal aj mne, pretože som pribehol prostovlasý) a dal nastúpiť oddiel policajtov, ďalších požiadal, aby pripravili náradie potrebné na vylomenie dverí a na rozbitie tehlovej podlahy, potom ma čo najpriateľskejšie a najdôvernejšie chytil za rameno a vydal sa so mnou do ulíc

Pred dom aj za dom, len čo sme k nemu došli, postavili hliadky; dvere sa otriasli celou sériou úderov; v okne sa rozsvietilo svetlo; nakázali mi, aby som sa skryl za policajtov - potom znova zabúšili na dvere a ozval sa výkrik: „Otvorte! V mene zákona!" Neviditeľná ruka odomkla množstvo zámok a odsunula množstvo haspier a o chvíľu nato už podprefekt stál v chodbe zoči-voči polooblečenému a smrteľne bledému čašníkovi.

„Chceme vidieť Angličana, ktorý spí v tomto dome."„Dávno odtiaľto odišiel.""Veru neodišiel. Odišiel jeho priateľ; Angličan tu zostal na

noc. Ukážte nám, kde spí."„Prisahám, monsieur le sous-préfet, že tu nie je. On -"„Prisahám vám, monsieur le garcon, že tu je. Spal tu — ale

zdalo sa mu, že posteľ nie je celkom pohodlná — a prišiel sa k nám posťažovať - je tu, medzi mojimi chlapmi - a ja dychtím nájsť v jeho posteli blšku či dve. Renaudin," zavolal na jedného zo svojich podriadených a ukázal na čašníka, „chyťte toho chlapa za golier a zviažte mu ruky za chrbtom. No a my, páni, hor sa na schody!"

Zaistili všetkých mužov aj ženy, čo v dome našli - „starú vojnu" prvého. Ja som im ukázal posteľ, v ktorej som mal spať, a potom sme vyšli do izby o poschodie nad ňou.

Nijaký mimoriadny predmet sa v nej však nenašiel. Podprefekt sa po izbe pozorne porozhliadal, nariadil všetkým, aby zachovali ticho, dvakrát dupol na dlážku, zavolal, aby mu

doniesli sviečku a rozkázal, aby na mieste, na ktoré dupol, dlážku vytrhali. Všetko šlo veľmi rýchlo. Doniesli ďalšie svetlá, a my sme v priestore medzi dlážkou izby, v ktorej sme stáli, a stropom izby pod nami uvideli hlbokú priehlbeň. V tejto priehlbni bola zabudovaná oceľová, dobre namastená skrinka; v skrinke bola skrutka, ktorá bola spojená s posteľou v spodnej izbe. Našlo sa ešte všeličo - čerstvo naolejovaný nástavec na skrutku; páky potiahnuté plsťou; dokonale fungujúci lis - skonštruovaný s diabolskou schopnosťou spojiť sa so spodným mechanizmom a tak, aby - keď sa všetko rozobralo - zaberal čo najmenší priestor. Všetko sa ocitlo pred nami na dlážke. Po istých neveľkých ťažkostiach sa podprefektovi podarilo dať stroj dokopy. Nechal svojich mužov manipulovať ním, zatiaľ čo my dvaja sme zišli do spodnej izby. Nebesia, stroj na dusenie, potom zostúpili na zem, avšak nie tak nehlučne, ako som to zažil nedlho predtým. Zmienil som sa o tom podprefektovi, ale jeho odpoveď bola jednoduchá a mala zmysel: „Moji muži," povedal, „hýbu tými nebesami prvý raz - ľudia, ktorých peniaze ste vyhrali, majú oveľa dlhšiu prax."

Dom sme zanechali pod dohľadom dvoch policajtov - jeho obyvateľov presťahovali do väznice. V kancelárii potom podprefekt zaznamenal moje proces verbal, potom so mnou zašiel do hotela, aby skontroloval môj pas. „Myslíte si," spýtal som sa, keď som mu ho podával, „že v tej posteli naozaj kohosi udusili, ako sa pokúsili udusiť mňa?"

„V márnici som videl tucty utopencov," odpovedal podprefekt. „A vo vreckách mali listy, v ktorých vyhlasovali, že spáchali samovraždu, že sa utopili v Seine, pretože prehrali celý majetok. Ako mám vedieť, koľkí z tých chlapov prekročili prah tej istej herne, do ktorej ste zablúdili aj vy? A vyhrali, ako ste vyhrali vy? A spali v nej? A ktorých udusili? A potom hodili do rieky s vysvetľujúcim listom, ktorý napísali vrahovia a vložili ho obetiam do vrecka? Nikto nevie, či tých, čo podobnému osudu unikli ako vy, bolo veľa alebo len zopár."

Zvyšok príbehu je ľahké dorozprávať. Vypočúvali ma; herňu prezreli odspodu navrch; väzňov - každého zvlášť - podrobili výsluchu; dvaja menší vinníci urobili úplné doznanie. Zistil som, že „stará vojna" bol šéf herne; spravodlivosť objavila, že z armády ho vyhodili, pretože spáchal množstvo lotrovstiev; našli u neho ukradnutý majetok, ktorý jeho majiteľ spoznal; a že spolu s krupiérom, ďalším komplicom a ženou, ktorá mi navarila kávu, poznali tajomstvo smrtiacej postele. Vznikli pochybnosti, či sluhovia, ktorí pracovali v dome, vedeli aj o dusiacom stroji; nakoniec ich tohto podozrenia zbavili a označili ich len za zlodejov a podvodníkov. Pokiaľ ide o „starú vojnu" a jeho dvoch hlavných pomocníkov, odsúdili ich na galeje; ženu, ktorá mi uvarila kávu, odsúdili už ani neviem na koľko rokov väzenia; riadnych návštevníkov herne označili za „podozrivých" a ustanovili nad nimi dozor; ja som sa na celý týždeň stal levom parížskych salónov.

Toto dobrodružstvo ma navždy vyliečilo z pokusov pokladať hru červený-čierny za zábavu. Pohľad na zelené súkno s balíčkom kariet a kopčekom peňazí sa mi od tých čias bude vždy spájať s pohľadom na nebesia na posteli, ktoré pomaly padajú, aby ma zadusili - v tichu a tme noci.

Markheim

Robert Louis Stevenson

„Áno", povedal obchodník, „šťastie nám padá do lona rôznym spôsobom. Niektorí ľudia o tom nevedia, v takom prípade siaham do zásob mojich vynikajúcich znalostí. Niektorí sú nepoctiví," a pri týchto slovách zdvihol svietnik so sviečkou, aby svetlo dopadlo priamo na návštevníka, „a v takom prípade," pokračoval, „profitujem z počestnosti."

Markheim len pred chvíľou vkročil z jasného denného svetla ulice dnu a jeho zrak si ešte neprivykol na temno v obchode miešajúce sa s blikaním sviečky. Pri takých ostrých slovách, a v tesnej blízkosti plameňa, vystrašene zažmurkal a odvrátil zrak.

Starožitník sa zachichotal. „Prichádzate na Božie narodenie," pokračoval, „a dobre viete, že v taký deň som v celom dome sám, že mám spustené rolety a jednoducho nepredávam, nekupujem. Nuž, za to budete musieť zaplatiť; budete musieť zaplatiť, že s vami strácam čas, veď inak by som robil uzávierku, ako vždy na konci roka; a navyše, budete musieť Zaplatiť aj za to, ako sa dnes, čo je navidomoči, správate. Som výkvet diskrétnosti a nekladiem nijaké nevhodné otázky; lenže ak sa mi zákazník nevie pozrieť priamo do očí, musí za to zaplatiť." Obchodník sa znova zachichotal; potom prešiel na obvyklý obchodný tón, hoci aj naďalej mu z hlasu čpela irónia, "Budete musieť, ako obvykle, jasne vysvetliť, ako ste k tej vecičke prišli," pokračoval. „Ako vždy - pochádza z vitríny vášho strýka? Pozoruhodný zberateľ, pane!"

A malý, bledý, prihrbený obchodník so starožitnosťami sa vytiahol takmer na špičky, nazerajúc ponad vršky okuliarov so zlatým rámom a pokyvkávajúc hlavou, dávajúc najavo nedôveru. Markheim mu vracal pohľad s neurčitou ľútosťou a aj s trochou hrôzy.

„Tentoraz," povedal, „sa mýlite. Neprišiel som predávať ale kupovať. Nemám so sebou nijakú zberateľskú zvláštnosť, vitrína môjho strýka je prázdna až po dno; ale nepriniesol by som nič, aj keby ju mal plnú, zarobil som na burze, skôr by som do nej tentoraz čosi prikúpil. Prišiel som kvôli inému. Hľadám vianočný darček pre dámu," pokračoval, a hovoril čoraz plynnejšie, pretože už nadväzoval na reč, ktorú si pripravil. „A celkom určite som vám dlžný ospravedlnenie, že vás malichernosťami obťažujem v takýto deň. Včera som však na celú vec zabudol; darček musím priniesť dnes na večeru; a ako isto dobre viete, dobrý sobáš nehodno zanedbať."

Nasledovalo ticho. Obchodník akoby zvažoval, či jeho návštevník hovorí pravdu. Ticho rušil iba tikot mnohých hodín, nachádzajúcich sa medzi rozmanitými predmetmi v obchode, a vzdialené hrkotanie drožiek, doliehajúce z ulice.

„Tak dobre, pane," povedal obchodník, „nech je po vašom. Napokon, ste starý zákazník; a ak sa vám, ako vravíte, naskytla príležitosť dobre sa oženiť, nedovolím si nijako vám v tom prekážať. Tu je čosi krásne, vhodné pre dámu," pokračoval, „toto malé zrkadielko — pätnáste storočie, so zárukou; pochádza z veľmi dobrej zbierky; meno pôvodného majiteľa zamlčím, lebo tak si to želal môj zákazník; bol to presne ako vy, môj drahý pane, synovec a jediný dedič významného zberateľa."

Obchodník, hoci aj naďalej hovoril suchým a trochu hryzavým tónom, sa predklonil, aby vybral predmet z miesta, kde ležal; len čo tak urobil, Markheimom akoby striaslo, zachveli sa mu ruky aj nohy a na tvári sa mu odrazu rozpútala hotová búrka emócií. Pominula sa rovnako rýchlo, ako prišla, a nezanechala za sebou stopy, len ruka, v ktorej už držal zrkadlo, sa mu naďalej chvela.

„Zrkadlo," povedal chrapľavým hlasom a potom zmĺkol, by vzápätí, už jasnejším hlasom, zopakoval. „Zrkadlo? Na Vianoce? To hádam nie."

„A prečo nie?" zvolal obchodník. „Prečo nie zrkadlo?" Markheim na neho hľadel s výrazom, ktorý bolo ťažko definovať. „Pýtate sa ma, prečo nie?" povedal. „Nuž, len sa pozrite - pozrite sa doň - pozrite sa na seba! Páči sa vám, čo vidíte? Nie! Ani mne - a nikomu."

Malý muž, keď ho tak Markheim vystavil zoči-voči zrkadlu, prudko cúvol; vzápätí, keď pochopil, že sa mu nič nemá stať, sa zachichotal. „Vaša budúca manželka, pane, pravdepodobne nie je výkvet krásy," povedal.

„Požiadal som vás," povedal Markheim, „o vianočný darček, a vy mi dávate toto - túto prekliatu pripomienku rokov, hriechov a hlúpostí - príručné svedomie! Myslíte to vážne? Mali ste na mysli čosi konkrétne? Len mi to povedzte. Bude lepšie, ak mi to poviete. No tak, povedzte mi čosi o sebe. Odvážim sa hádať - potajme ste hotový ľudomil!"

Obchodník sa pozrel na svojho spoločníka. Bolo to veľmi zvláštne, ale nezdalo sa, že by sa mu Markheim vysmieval; na jeho tvári prebleskovala skôr iskra nádeje, ktorá sa nevie dočkať, ale nie veselosť. „Na čo narážate?" spýtal sa obchodník. „Alebo nie ste ľudomil?" spýtal sa ten druhý zamračene. „Nie ste ľudomil; nie ste ani človek zbožný; ani škrupulózny; ani nemilujete, ani vás nikto nemiluje; ste ten, kto berie peniaze a u koho sú peniaze v bezpečí. Tak je to? Milý Bože, teda tak je to?" „Poviem vám, ako sa veci majú," začal obchodník trochu zostra, potom sa znova zachichotal. „Vidím, že sa idete brať z lásky, a že ste dnes pripíjali tej dáme na zdravie."

„Ach!" zvolal Markheim a v hlase sa mu ozývala akási zvláštna zvedavosť. „Ach, boli ste voľakedy zamilovaný? Povedzte mi o tom čosi!"

„Ja!" zvolal obchodník, "ja, a zamilovaný! Nikdy som na to nemal čas, a ani dnes nemám na také nezmysly čas. Zoberiete si to zrkadlo?"

„Načo sa náhliť?" odvrkol Markheim. „Je potešením stáť tu

a zhovárať sa; život je krátky a nič v ňom nie je isté, tak prečo si nedopriať trochu potešenia - áno, dokonca aj takéhoto Mali by sme radšej ľpieť, áno, mali by sme ľpieť na tej troške radosti, ktorú nám život dožičí, mali by sme sa jej držať ako chlap, čo sa drží okraja útesu, na ktorom ostal visieť. Ak na vec hľadíte takýmito očami, tak každá sekunda je taký útes -útes kilometre vysoký - dosť vysoký, aby sme, keď z neho spadneme, stratili akúkoľvek ľudskú črtu. Najlepšie je preto príjemne sa pozhovárať. Hovorme o sebe; načo by sme si na tváre zakladali masky? Zdôverme sa, vy mne, ja vám. Ktovie možno sa staneme priateľmi."

„Čosi vám poviem," zavrátil ho obchodník. „Alebo kúpte, čo sa vám žiada, alebo z môjho obchodu vypadnite!"

„Pravdaže, pravdaže," povedal Markheim. „Dosť už bláznovstiev. Vráťme sa k obchodu. Ukážte mi čosi iné."

Obchodník sa predklonil po druhý raz, tentoraz aby odložil zrkadlo späť na policu. Riedke plavé vlasy mu padali pritom na oči. Markheim pristúpil o čosi bližšie a jednu ruku zastrčil do vrecka plášťa; prikročil ešte bližšie a zhlboka sa nadýchol; v tej chvíli sa na jeho obličaji zrkadlili celkom iné pocity, než aké na ňom boli dovtedy - hrôza, zdesenie, fascinovanosť a fyzický odpor; horná pera sa mu odporne nadvihla a vycerili sa zuby.

„Toto by sa vám mohlo páčiť," poznamenal obchodník; a potom, keď sa za čímsi znova začal načahovať, Markheim zozadu skočil na svoju obeť. Dlhá, na ihlicu sa ponášajúca dýka sa zablysla a dopadla. Obchodník sa chvíľu metal ako sliepka, spánkom tresol o policu, a potom sa zvalil na zem.

Čas v obchode sa vyslovoval množstvom ušľachtilých hlasov, niektoré zneli majestátne a valili sa pomaly a vznešene ako sa patrilo na ich pokročilý vek; iné švitorili a kamsi sa náhlili. Všetky naraz odratávali sekundy v spletitom chóre tikania. Nasledoval dupot nôh akéhosi mladíka, ktorý prechádzal po chodníku okolo starožitníctva, ktorý prerušil chór a Markheima vrátil do skutočnosti. S hrôzou sa poobzeral

okolo seba. Sviečka stála na pulte, jej plameň slávnostne trepotal v prievane; sotva postrehnuteľný pohyb plameňa napĺňal miestnosť nezvučným ruchom, pôsobil, že všetko v nej sa vzdúvalo ako more; vysoké tiene sa kymácali, veľké Čierne škvrny sa dvíhali a klesali ako pri dýchaní, tváre z portrétov a čínski bôžikovia sa menili a mihali ako obrazy na vode. Dvere boli pootvorené a vpúšťali dnu, do zhromaždiska tieňov, dlhý záblesk denného svetla, ako prst, ktorý na čosi ukazuje.

Z týchto potuliek, pri ktorých mu behali zimomriavky po tele, sa Markheimove oči vrátili k telu obete, ktoré ležalo na zemi skrčené aj natiahnuté, neuveriteľne malé a akosi zvláštne úbohejšie ako zaživa. V tom úbohom, obnosenom odeve, v tej neveselej situácii tam obchodník ležal ako kopa pilín. Markheim sa bál pozrieť naň, a hľa! Nebolo to vôbec nič. A predsa, ako naň hľadel, ten balíček starých šiat a kaluž krvi začali vravieť hlasom, ktorý dobre počul. Musí tam ležať; nikto nepohne pákou, ktorá by telo rozhýbala, nikto nevydá príkaz, ktorý by obnovil zázrak pohybu - musí tu ležať, kým ho nenájdu. A čo potom, keď ho nájdu? Potom sa to mŕtve telo zdvihne zo zeme a spustí krik, ktorý bude znieť po celom Anglicku a naplní svet ozvenou. No čože, mŕtvy či živý, tak či tak je to nepriateľ. Je čas, keď mozog z lebky vypadol, spomenul si; a jeho myseľ upútalo slovo čas. Čas, teraz, keď sa stalo, čo sa stalo - čas, ktorý sa uzatvoril pre obeť, sa stáva pre vraha naliehavým a dôležitým.

Táto myšlienka ešte vždy pútala jeho myseľ, keď, najprv jedny, potom ďalšie, v rôznom rytme a iným hlasom, jedny hlbokým ako zvon z veže katedrály, iné zvonivo vyťukávajúc sopránovú melódiu prvých tónov valčíka, začali hodiny v starožitníctve odbíjať tretiu.

Nečakaný výbuch toľkých hlasov v tichej miestnosti ho takmer pripravil o duševnú rovnováhu. Pohol sa, so sviečkou v ruke začal pobehovať po izbe, sužovaný pohybujúcimi sa tieňmi a do hĺbky duše vydesený náhodnými odrazmi svetla.

V mnohých bohatých zrkadlách, niektorých tunajších, iných z Benátok alebo Amsterdamu, sa znova a znova zjavovala jeho tvár, akoby to bola hotová armáda zvedov; jeho vlastné oči ho sledovali a vypátrali; ozveny jeho kročajov, hoci boli ľahké, rušili okolité ticho. Celý čas, čo si napĺňal vrecká, jeho myseľ ho neodbytne obviňovala, bolestivo mu pripomínala tisíce chýb jeho plánu.

Mal si vybrať pokojnejšiu hodinu; mal si pripraviť alibi; nemal použiť dýku; mal byť obozretnejší a mal obchodníka iba prepadnúť a spútať, nemal ho zabiť; mal byť smelší, mal zabiť aj slúžku; všetko mal urobiť ináč; boli to ostré výčitky, lopotné úsilie mysle zmeniť, čo sa zmeniť nedalo, naplánovať čo už teraz nemalo zmysel, stať sa architektom minulosti, ktorá sa nemohla vrátiť. Medzičasom a pomimo všetkej tejto aktivity napĺňala jeho myseľ brutálna hrôza, hmýrila sa mu v mozgu ako potkany v opustenom podkroví, napĺňala aj najodľahlejšie priestory jeho mozgu, podnikala v nich hotové orgie; strážnikova ruka sťažka dopadala na jeho plece a jeho nervy sa šklbali ako ryba, čo sa ocitla na háku; v rútiacom sa defilé uvidel lavicu obžalovaných, väzenie, šibenicu a čiernu rakvu.

Strach z ľudí chodiacich po uliciach sa zmocnil jeho mysle ako dobyvateľská armáda. Nie je predsa možné, pomyslel si, aby sa im hluk zápasu nejakým činom nedostal do uší a neprebudil ich zvedavosť; a teraz sedia vo všetkých susedných domoch, ani sa nepohnú a natŕčajú uši - osamelí ľudia, odsúdení tráviť Vianoce bez blízkych, len so spomienkami na minulosť, ktorých teraz tak prudko vyrušili z tej sentimentálnej atmosféry; šťastné rodiny zhromaždené okolo stola, ktoré odrazu zmĺkli, matka ešte vždy so zdvihnutým prstom; ľudia na všetkých spoločenských stupienkoch, rôzneho veku a povahy, a všetci teraz v duchu po ňom sliedia, načúvajú a splietajú povraz, na ktorom ho majú obesiť.

Občas sa mu zazdalo, že sa už tichšie pohybovať nemôže; cengot vysokých pohárov z českého skla zaznel prenikavo ako

hlas zvona; vyplašený prenikavosťou tikotu odhodlával sa hodiny zastaviť. A potom, znova, ako sa menil jeho strach zdalo sa mu, že samo ticho miesta je zdrojom nebezpečenstva a čímsi, čo zarazí a zmrazí okoloidúcich; vykročil smelšie a začal sa premŕvať v tom, čo bolo v obchode, a so smelosťou, ku ktorej sa donútil, napodobňoval pohyby zamestnaného človeka, ktorý sa voľne pohybuje po vlastnom dome.

Zmietali ním však najrozmanitejšie vzruchy, takže kým jedna časť jeho mysle bola jednostaj napätá a činorodá, druhá sa bojazlivo chvela ako námesačná. Hrôzu mu naháňala predovšetkým jedna z predstáv. Sused, načúvajúci s bledou tvárou za oknom, okoloidúci chodec zaujatý strašnými dohadmi - tí môžu prinajhoršom čosi vytušiť, ale nemôžu nič vedieť, cez tehlové steny a okná s roletami môžu preniknúť len zvuky. Ale je tu, vnútri domu, sám? Vedel, že je sám; sledoval predsa, ako slúžka odchádzala aj s milencom, vo svojej úbohučkej paráde, „mám voľno" mala napísané na každej stužke a v každom úsmeve. Pravdaže je v dome sám; a predsa, zhora jasne počul kroky - celkom isto si uvedomoval, hoci sa to nijako nedalo vysvetliť, čiusi prítomnosť. Ach, isto; spolu s ním vošla do každej izby, do každého jej zákutia jeho predstavivosť; bola to vec bez tváre, ale mala oči, ktorými videla; a opäť to bol jeho vlastný tieň; a predsa znova zazrel obraz mŕtveho obchodníka, na neživej tvári sa znova zjavila prefíkanosť a nenávisť.

Občas, keď pozbieral všetky sily, sa pozrel na otvorené dvere, ktoré ešte vždy akoby odpudzovali jeho oči. Dom bol vysoký, svetlík malý a špinavý, deň slepý od hmly; svetlo, ktoré prenikalo až na prízemie, bolo mimoriadne chabé a na Prah obchodu dopadalo len matné svetlo. A predsa, nevisí v tom kúsku pochybného jasu akýsi mihotajúci sa tieň?

Odrazu zvonka z ulice zaklopal paličkou na dvere obchodu akýsi žoviálny pán i klopanie sprevádzal výkrikmi a poznámkami a jednostaj vyvolával obchodníka po mene.

Markheima zamrazilo. Pozrel sa na mŕtveho. Ale nie! Ležal celkom nehybne; bol ďaleko, tam, kde už nepočul búchanie na dvere a vyvolávanie; spočíval prihlboko v mori mlčania; a jeho meno, ktorého zvuk by upútal jeho pozornosť aj keby zavýjala búrka, bolo už len prázdnym zvukom. Žoviálny pán sa čoskoro vzdal: prestal búchať na dvere a odišiel.

Bol to mocný popud poponáhľať sa s tým, čo mu ešte zostávalo urobiť, dostať sa z týchto končín, v ktorých akoby ho všetko obviňovalo z činu, ktorý spáchal, ponoriť sa do prúdu londýnskeho davu a dostať sa do bezpečia, tam, kde navidnomoci sídlila nevinnosť - do postele. Už sa sem dobýjal jeden návštevník; o chvíľu môže prísť ďalší, a môže sa správať nástojčivejšie. Spáchať taký skutok a nezožať úrodu, ktorú mu mal priniesť, by znamenalo nezmyselne zlyhať. Peniaze, to bol predsa Markheimov cieľ, a prostriedok, ako sa k nim dostať - kľúče.

Ponad plece sa obzrel na otvorené dvere, kde ešte vždy postával a chvel sa tieň; nepociťoval nijaký vedomý odpor, aký by mohol klásť zdravý rozum, ale predsa len s chvejúcim sa žalúdkom prikročil k telu obete. Ľudská podstata sa z neho celkom vytratila. Ako oblek spoly naplnený otrubami, s končatinami rozhodenými, s trupom v polovici prehnutým ležalo na dlážke; napriek všetkému ho odpudzovalo. Na pohľad sa mu zdalo špinavé a neznesiteľné, mal však strach, že dotyk s ním na ňom zanechá nezmazateľnejšie stopy. Chytil mŕtvolu za plecia a obrátil ju horeznačky. Telo bolo zvláštne ľahké a poddajné, končatiny ako keby malo dolámané, pretože zaujímali najčudesnejšie polohy. Na tvári nezostal nijaký výraz; bledá bola ako vosk a ohavné páchla krvou, ktorá poškvrnila jeden zo spánkov.

Pre Markheima to bola nepríjemná skúsenosť. Na kratučkú chvíľu ho vrátila v čase ku dňu, ktorý strávil v rybárskej dedine. Deň bol sivý, vietor skuvíňal, ulice boli plné ľudí, dychovka ziapala, bubny duneli, spevák balád spieval nosovým

hlasom; chlapec, ktorý pobehoval sem a tam, strácal sa v dave, raz v ňom prevládol strach, raz zasa zvedavosť, až kým neprišiel na hlavné verejné priestranstvo, kde zazrel predajný stánok a veľké plátno s bezútešnými, krikľavo farebnými obrázkami: Brownriggová s jej žiakom; Manningsovci s hosťom, ktorého neskôr zavraždili; Weare v smrteľnom zovretí Thurtella; a množstvo iných slávnych zločinov. Všetko bolo jasné ako v tom zjavení; zasa raz je z neho ten malý chlapec; znova má všetko pred očami; má ten istý pocit fyzického odporu ako pri pohľade na tie strašné obrazy; ešte vždy ho omračujú duniace bubny. V pamäti sa mu ozvali takty hudby, ktorú počul v tamten deň. Po prvý raz mu prišlo zle, chcelo sa mu zvracať, pocítil slabosť vo vnútornostiach, ktorej sa okamžite musel vzoprieť a ktorú musel premôcť.

Pokladal za rozumnejšie vytrvať, ako ujsť pred týmito úvahami; pri pohľade do tváre mŕtveho musí byť necitnejší, musí myseľ donútiť správať sa na úrovni veľkosti jeho zločinu. Ešte pred malou chvíľou tá tvár žila, odzrkadľovala zmeny nálady, bledé ústa hovorili, telo bolo plné ohňa a energie; on svojím činom ten malý úsek života prerušil, ako keď hodinár pohybom prsta preruší tikot hodín. Márne takto premýšľal; už sa nedonútil k nijakej ľútosti; to isté srdce, ktoré sa triaslo pred namaľovanými obrazmi znázorňujúcimi zločin, sa bez pohnutia pozeralo na skutočnosť, ktorá sa im vyrovnala. Cítil nanajvýš ak záblesk ľútosti voči človeku, ktorý bol celkom zbytočne nadaný schopnosťami premeniť svet na čarovnú záhradu, voči človeku, ktorý nikdy nežil a predsa bol teraz mŕtvy. Ale pokiaľ ide o kajúcnosť, nie, tú nepociťoval, ani čo by za necht vošlo.

Striasol zo seba všetky podobné myšlienky, našiel kľúče a vykročil k otvoreným dverám. Vonku sa rozpršalo; ticho prerušil zvuk dažďa dopadajúceho na strechu. Ako jaskyne, v ktorých kvapká zo stropu voda, miestnosti domu sa začali ozývať strašidelnými, netíchnucimi ozvenami, ktoré napĺňali sluch a miešali sa s tikotom hodín. Markheim vošiel do dverí a

zazdalo sa mu, že ako odpoveď na vlastnú obozretnú chôdzu počuje iné kroky, uberajúce sa hore schodmi. Osamelý tieň ešte vždy otáľal na prahu. Svaly mu zaťažovalo bremeno zodpovednosti. Otvoril dvere.

Na holej dlážke a na schodisku sa nejasne odrážalo chabé, hmlisté denné svetlo; na odpočívadle zapózovalo na ligotavom brnení s halapartňou; matne zasvietilo na tmavých drevorezbách a zarámovaných obrazoch, ktoré viseli na žltých pane1och obloženia. Klopot dažďa sa v dome ozýval tak hlučne, že v Markheimových ušiach sa začal rozkladať na niekoľko rôznych zvukov. Kroky a vzdychy, zoradený krok plukov pochodujúcich kdesi v diaľke, cengot prepočítavaných peňazí a škrípanie dokorán sa roztvárajúcich dvier akoby sa miešalo s cupotom kvapiek dopadajúcich na kupolu domu a s hučaním vody v odkvapových rúrach.

Pocit, že v dome nie je sám, narastal, až z neho išiel zošalieť. Zo všetkých strán ho obklopovali a prenasledovali hmlisté postavy. Počul, ako sa pohybujú v izbách o poschodie vyššie; počul, ako sa dole v obchode mŕtvy stavia na nohy; a ako sa s vynaložením všetkých síl začína škriabať hore schodmi, nohy potichu kráčali pred ním aj sa mu zakrádali v pätách. Keby som tak bol hluchý, pomyslel si, aký pokoj by mi mohol zavládnuť v duši! A potom znova; načúval vždy s novou pozornosťou, blahorečil si, že má sluch, zmysel, ktorý nepozná oddych, ktorý nad ním ustavične bdie, ktorý stojí na stráži jeho života. Hlava sa mu jednostaj obracala dozadu; oči, ktoré akoby vyskakovali z jamôk, starostlivo prezerali všetky kúty, a v každom z nich sa im ušla odmena v podobe nejakého chvosta alebo čohosi bezmenného, čo stadiaľ práve mizlo. Dvadsaťštyri schodov, ktoré viedli na prvé poschodie, bolo dvadsaťštyri stupňov nekonečných útrap.

Dvere na prvom poschodí boli otvorené dokorán, bolo ich trojo, boli to tri pasce, otriasajúce jeho nervovou sústavou, ako ústia troch diel. Už nikdy viac, cítil, nebude dostatočne v

bezpečí a obrnený pred skúmavými pohľadmi ľudí; najradšej by už bol doma, v bezpečí medzi štyrmi múrmi, zaborený do perín a neviditeľný pre všetkých okrem Boha.

Pri tejto myšlienke sa na chvíľu zadumal, pripomenul si príbehy rôznych vrahov a ich strach z pomsty nebies. Jeho prípad prinajmenej nie je taký istý. Bál sa len zákonov prírody, ich bezcitných a nemenných procedúr, ktoré by mohli uchovať nejaký osudný dôkaz o jeho zločine. Desaťkrát viac sa bál akejsi trhliny v reťazci ľudskej skúsenosti, svojvoľného porušenia pravidle hry.

Hral hru plnú obratnosti, založenú na pravidlách, vyvodzujúcich dôsledky z príčiny; a čo ak príroda, ako porazený

tyran, prevrhne šachovnicu, poruší zákony následnosti? Tak dopadol Napoleon (aspoň spisovatelia to tvrdia), keď zima prišla v iný čas, ako obyčajne prichádza. Tak by mohol padnúť aj Markheim; pevné steny sa môžu premeniť na priehľadné a odhaliť jeho činy ako počínanie včiel v sklenom úle; pevné dosky pod jeho nohami môžu povoliť ako pohyblivý piesok a uväzniť ho vo svojom zovretí; A existujú aj banálnejšie nehody, ktoré by mu mohli priniesť záhubu; dom by sa, napríklad, mohol zrútiť a vo svojom vnútre ho uväzniť spolu s jeho obeťou; susedný dom by mohol zachvátiť požiar a hasiči by mohli vniknúť do domu zo všetkých strán. Toho všetkého sa bál; v určitom zmysle by ho za jeho hriech takto mohol potrestať sám Boh. Lenže pokiaľ išlo o Boha, veľké starosti si nerobil; jeho čin bol bezpochyby výnimočný, a také boli aj jeho pohnútky, ktoré Boh dobre pozná; pred Bohom, hoci nie pred ľuďmi, si bol istý spravodlivosťou.

Len čo sa v bezpečí dostal do prijímacieho salónu a zatvoril za sebou dvere, pocítil, ako z neho padá strach. Izba bola takmer prázdna, neboli v nej koberce, stálo v nej niekoľko debien na sťahovanie a s izbou neladiaci nábytok; bolo tam aj niekoľko veľkých stojacich zrkadiel, v ktorých sa zhliadol z

rozmanitých uhlov ako herec na scéne; veľa obrazov, zarámovaných aj nezarámovaných, obrátených k stene; pekný sheratonovský príborník, vykladaný príborník a veľká starožitná posteľ s drapériami. Okná viedli na ulicu; mal však šťastie, pretože spodná časť okeníc bola zatvorená a chránila ho pred pohľadmi susedov. Markheim pritiahol jednu z debien pred sekretár a začal hľadať medzi kľúčmi. Bola to práca na dlhé lakte, kľúčov bolo veľa; a napokon, v skrinke nemusí byť celkom nič, a čas letel, ale sústredenosť na prácu ho upokojovala. Kútikom oka sledoval dvere — ba občas sa na ne pozrel aj priamo, ako obliehaný veliteľ pevnosti, ktorý si celý spokojný overuje dobrý stav opevnení. Popravde bol však Pokojný. Dážď, ktorého šum sem doliehal z ulice, pôsobil prirodzene a príjemne.

V nasledujúcej chvíli sa však z náprotivnej strany ulice ozval klavír, potom ho prehlušila nábožná pieseň, ktorú spievalo množstvo detských hlasov. Aká vznešená, aká utišujúca to bola melódia! Ako svieže boli tie detské hlasy! Markheim sa im oddal s úsmevom na tvári, a preberal pritom kľúče; jeho myseľ zaplavili myšlienky a obrazy, ktoré v ňom vyvolávali príjemné odozvy; deti náhliace sa do kostola a burácajúci organ; deti vonku, kúpuce sa v potoku, pobehujúce po obecnom pastvisku plnom černíc; púšťajúce šarkany do vetra na oblohe, po ktorej plávali oblaky; a potom, keď zaznela ďalšia strofa piesne, znova naspäť do kostola a k ospalosti letnej nedele; vysoký, trochu afektovaný hlas pastora (pri spomienke na neho sa mimovoľne usmial) a pomaľované jakubovské hrobky a na oltári rozmazané písmo Desiatich božích prikázaní.

A ako tam tak sedel, aj zamestnaný aj duchom neprítomný, odrazu sa strhol. Prebehol ním ľadový závan, ošľahol ho plameň, pocítil nával krvi - to všetko naraz, a potom tam už stál celý zmeravený a celý sa trasúc. Na schodisku sa ozvali pomalé a pevné kroky, vzápätí akási ruka stisla kľučku, cvakla

zámka a dvere sa otvorili.Strach zovrel Markheima ako obrovský zverák. Nevedel, čo

má čakať, či to azda prichádza mŕtvy, či sú to zástupcovia pozemskej spravodlivosti, alebo azda nejaký náhodný svedok prichádza čírou náhodou, aby ho doviedol pod šibenicu. V škáre, ako sa dvere otvárali, sa zjavila tvár, porozhliadala sa po miestnosti, pozrela sa na neho, kývla mu a usmiala sa ako na starého kamaráta, ako keby ho spoznala. A potom znova zmizla a dvere sa za ňou zatvorili. Strach, ktorý sa v ňom nakopil, odrazu prelomil všetky bariéry - skričal chrapľavým hlasom. Na tento zvuk sa návštevník vrátil.

„Volali ste ma?" spýtal sa vľúdne a s týmito slovami vošiel do miestnosti a zatvoril za sebou dvere.

Markheim vstal a uprene naň civel. Možno mal zastretý zrak, ale zdalo sa mu, že tvary príchodzieho sa menia a mihocú ako obrysy bôžikov v mihotavom svetle sviečky v starožitníctve; podchvíľou sa mu zdalo, že návštevník sa na neho ponáša; a po celý čas ako džganec živúcej hrôzy ho na duši omínalo presvedčenie, že ten, čo prišiel, nepatrí na zem a nepochádza od Boha.

A predsa tá bytosť napodiv pôsobila dojmom obyčajnosti. Stála tam a s úsmevom hľadela na Markheima; a keď sa spýtala: „Tuším, že hľadáte peniaze, však?" povedala to celkom všedné a zdvorilo.

Markheim sa nezmohol na odpoveď.„Mal by som vás varovať," povedal návštevník, „slúžka sa

rozlúčila so svojím milencom o čosi skôr ako obvykle, a onedlho sa sem vráti. Nemusím pravdepodobne spomínať, čo by to malo za následky, ak by tu našla pána Markheima."

„Vy ma poznáte?" zvolal vrah.Návštevník sa pousmial. „Dávno ste môj obľúbenec,"

prezradil. „Už dlho vás sledujem, neraz som sa usiloval byť vám na pomoci."

„Kto ste?" skríkol Markheim. „Diabol?"

„Nech som, kto som," odvetil druhý, „nijako to nesúvisí so službou, ktorú vám ponúkam."

„Súvisí," vrieskal Markheim, „pravdaže to súvisí. Pomoc od vás? Nie, nikdy; od vás nie! Ešte ma nepoznáte; vďaka Bohu, nepoznáte ma!"

„Ale ba, poznám vás," odvetil návštevník aj láskavo aj prísne, ale najmä pevne, „poznám vašu dušu."

„Poznáte ma!" volal Markheim. „Kto ma pozná? Môj život je iba paródia, urážka mňa samého. Moja prirodzenosť je oveľa lepšia ako život, ktorý žijem. Všetci ľudia sú takí; sú lepší ako prestrojenie, v ktorom žijú a ktoré ich dusí. Život ich vlečie za sebou, ako najatí vrahovia vlečú svoju obeť, aby jej nakoniec prehodili cez hlavu plášť a zadusili ju. Keby mali dosť síl vládnuť sami sebe - keby ste uzreli ich pravú tvár, všetci by boli iní, skveli by sa pred vami ako hrdinovia a svätci! Som na tom horšie ako ostatní; vrstva, čo ma prikrýva, je oveľa hrubšia; prečo je to tak, viem len ja sám a Boh. Keby som však mal čas, vedel by som zo seba sňať závoj tajomstva."

„Predo mnou?" spýtal sa návštevník.„Pred vami predovšetkým," odvetil vrah. „Predpokladám že

ste inteligentný. Ak vôbec existujete, určite viete čítať v srdciach. A vy chcete súdiť podľa mojich skutkov! Popremýšľajte o tom; podľa mojich skutkov! Narodil som sa a žil som v krajine obrov; obri mnou zmietajú odvtedy, čo som sa narodil z tela svojej matky - obri okolností. A vy by ste ma súdili podľa mojich skutkov! Či azda nedovidíte hlbšie? Nechápete že zlo nenávidím? Nevidíte, čo do mojej duše zapísalo svedomie, nevidíte, že ten zápis nepoškvrnila nijaká zámerná sofistika, hoci sa pričasto nedostala k slovu? Neviete vo mne čítať lebo je vo mne čosi také obyčajné ako ľudskosť - nevidíte, že mojím úmyslom nie je hrešiť?"

„To všetko ste povedali veľmi presvedčivo," odpovedal návštevník, „ale mňa sa to netýka. Zásadovosť sa ma netýka, vôbec sa nestarám, čo za sila vás kam ťahá, takže sa neuberáte

správnym smerom. Pozor, čas letí; slúžka sa túla, obzerá si okoloidúcich aj obrázky na plagátoch, ale aj tak je čoraz bližšie; a pamätajte, to akoby sa po vianočných uliciach k vám blížila sama šibenica! Mám vám teda pomôcť; ja, čo viem všetko? Mám vám prezradiť, kde sú peniaze?"

„A čo za to?" spýtal sa Markheim.„Ponúkam vám svoje služby ako vianočný darček,"

odpovedal druhý.Markheim sa nevedel ubrániť úsmevu, v ktorom sa zablysol

trpký triumf. „Nie," povedal, „nezoberiem si od vás nič; keby som mal umrieť od smädu, a vaša ruka by mi prikladala k ústam krčah s vodou, našiel by som odvahu odmietnuť. Možno mi neuveríte, ale neurobím nič, čo by ma odovzdalo do rúk zla."

„Nemám nič proti tomu, ak sa človek kajá na smrteľnej posteli," poznamenal návštevník.

„Lebo neveríte, že pokánie má svoju moc!" zvolal Markheim.

„To nevravím," povedal ten druhý; „lenže ja na tieto veci hľadím z iného zorného uhla, a keď sa život skončí, skončí sa aj môj záujem. Človek žije nato, aby mi slúžil, aby pod svetlou zástavou náboženstva šíril tmu, alebo aby sial kúkoľ medzi pšenicu, aby ho k tomu zviedli jeho túžby a donútilo jeho slabošstvo - tak ako vás. Potom, keď sa ocitne na prahu vyslobodenia, zostáva mu vykonať už len posledný akt, ktorým mi slúži - oľutovať, umrieť s úsmevom, čím prebudí dôveru a nádej v tých mojich nasledovníkoch, ktorí zostávajú nažive a ktorých ešte sužuje bázeň. Nie som až taký drsný pán. Skúste to so mnou. Prijmite moju pomoc. Potešte sa v živote, ako ste to robili až doteraz; potešte sa ešte viac, nárokujte si väčší diel; a keď začne padať noc a bude treba zatiahnuť závesy, to vám hovorím, aby som vás utešil, poľahky urovnáte svoj spor so svedomím a uzavriete pokorný mier s Bohom. Prichádzam od smrteľného lôžka jedného podobného hriešnika, izba bola plná

úprimných trúchliacich, načúvajúcich posledným slovám umierajúceho; a keď som sa mu pozrel do tváre, ktorá bývala odolná voči milosrdnosti ako kameň, uvidel som na nej úsmev plný nádeje."

„A vy si myslíte, že aj ja som taká príšera?" spýtal sa Markheim. „Nazdáte sa, že nemám vznešenejšie ciele, len hrešiť, hrešiť a zasa hrešiť, a nakoniec ako podvodník prekĺznuť do neba? Taká je vaša skúsenosť s ľudstvom? Alebo u mňa predpokladáte takú nízkosť preto, že tu stojím so zakrvavenými rukami? A je môj zločin - vražda - taký odpudzujúci, že vie vysušiť samé pramene dobra?"

„Vražda nie je pre mňa nijaká zvláštna kategória," odvetil jeho spoločník. „Všetky hriechy sú vlastne vražda, tak ako celý život je vojna. Vidím vaše plemeno, ako vyhladovaných stroskotancov na vraku lode, ako sa ruvú o kôrku chleba a ako nedbajú o život toho druhého. Sledujem hriech až od chvíle, keď ho spáchajú; a zisťujem, že konečným dôsledkom všetkého je smrť. V mojich očiach nemáte vy, vrah, na svojich rukách o nič viac krvi ako krásne dievča, ktoré hrubo nástojí

aby ju matka pustila na bál. Hovorím, že sledujem hriech? Sledujem aj cnosť; líšia sa ani nie o hrúbku nechta, aj hriech aj cnosť sú kosy pre ženca, pre anjela Smrti. Zlo, pre ktoré žijem, nespočíva v činoch, ale v charaktere. Drahý je mi zlý človek, nie zlé činy, ktorých plody — keby sme ich mohli sledovať dostatočne ďaleko cez vriace katarakty vekov - možno dokonca pokladať za požehnanejšie ako plody najvzácnejších cností. Pomôcť pri úteku vám ponúkam nie preto, že ste zabili obchodníka, ale preto, že ste Markheim."

„Otvorím vám svoje srdce dokorán," odpovedal Markheim „Zločin, pri ktorom ste ma pristihli, je môj posledný. Na ceste k nemu som sa mnohé naučil; zločin sám je poučenie, veľmi závažné poučenie. Do tejto chvíle ma hnala vzbura aj tam, kam som dôjsť nemienil. Viac ma hnať nebude; bol som štvanec a vyhnanec, otrok núdze. Zoči-voči takémuto pokušeniu odolajú

len silné cnosti; ja som také cnosti v sebe nenašiel; bažil som po rozkošiach. Tým, že som spáchal tento skutok, získal som aj výstrahu aj bohatstvo — silu aj odhodlanie byť sám sebou. Vo všetkom sa stávam slobodným hercom na scéne sveta; sám uvidím, ako sa všetko mení, tieto ruky ako sa stávajú nástrojmi dobra, ako sa srdce upokojí. Čosi z minulosti sa ku mne vracia; čosi, o čom som sníval po nedeľných večeroch, keď som počúval hrať v kostole organ, čo som vídal, keď som ronil slzy nad ušľachtilými knihami, alebo keď som sa ako nevinné dieťa zhováral s matkou. Tam leží môj život; dlhé roky som blúdil, ale teraz znova pred sebou vidím cieľ."

„Predpokladám, že tie peniaze stavíte na burze?" spýtal sa návštevník, „A tam, ak sa nemýlim, ste už o niekoľko tisícok prišli?"

„To je pravda," odpovedal Markheim, „lenže tentoraz pôjdem na istotu."

„Aj tentoraz prídete o peniaze," povedal návštevník pokojne.

„Polovicu si odložím do zálohy," zvolal Markheim.„Aj tie stratíte," povedal návštevník.Pot zvlhčil Markheimovi obočie. „Tak dobre, čo na tom?"

zvolal. „Povedzme, že o ne naozaj prídem, povedzme, že zasa vbŕdnem do chudoby, ale má preto jedna časť môjho ja, tá horšia, pokračovať až do konca na svojej ceste, až predstihne tú lepšiu? Zmietajú mnou dobro aj zlo, každé ma chce dostať na svoju stranu. Nemilujem iba jedinú vec, milujem všetko. Som schopný veľkých činov, odriekania, martýrstva; a hoci som musel spáchať taký zločin, akým je vražda, nie je mi cudzia ani ľútosť. Ľutujem chudobných; kto pozná ich utrpenie viac ako ja? Ľutujem ich, aj im pomáham; cením si lásku, milujem srdečný smiech: niet na svete dobrej alebo spravodlivej veci, ktorú by som z celého srdca nemiloval. Má azda môj život predurčovať zlo, a moje cnosti majú zostať ležať ladom ako zbytočné haraburdie na dne duše? Veru nie; aj dobro je prameň

činov."Návštevník zdvihol prst. „Ste na tomto svete tridsaťšesť

rokov," povedal. „Prežili ste nejeden vrtoch šťasteny, súžilo vás množstvo rozmanitých rozpoložení duše, a celý ten čas vás vidím, ako jednostaj klesáte. Pred pätnástimi rokmi by ste sa štítili krádeže. Pred tromi rokmi ste zatvárali oči, keď pred vami spomenuli vraždu. Existuje nejaký zločin, existuje krutosť alebo podlosť, pred ktorou cúvnete o päť rokov? Dole, dole vedie vaša cesta; nič vás nemôže zastaviť, iba smrť."

„Je to pravda," priznal Markheim chrapľavým hlasom. „Istým spôsobom som sa zaplietol so zlom. Ale tak je to so všetkými; dokonca aj svätí, ak zakúsili, čo je život, sú menej odolní a prispôsobujú sa rázu svojho okolia."

„Položím vám celkom obyčajnú otázku," povedal jeho spoločník, „a ak na ňu odpoviete, prečítam vám váš morálny horoskop. K mnohým otázkam ste zaujímali nanajvýš ľahostajný postoj; možno to bolo správne; nakoniec, mnohí ľudia si počínajú podobne. Ale nedostali ste sa pre nejakú, hocijako banálnu, maličkosť do rozporov so svojím svedomím, nemáte už vôbec nijaké, ani najmenšie zábrany?"

„Pre nejakú maličkosť?" zopakoval Markheim v mukách. "Nie, nedostal," povedal potom plný zúfalstva, „pre žiadnu. Vo všetkom som už celkom na dne."

„Tak sa teda uspokojte s tým, aký ste," povedal návštevník, „pretože sa už nikdy nezmeníte; text vašej roly na tomto javisku je už definitívne spísaný."

Markheim stál dlho mlčky. Ticho prerušil až návštevník. „Ak je teda tak," ozval sa, „mám vám ukázať, kde sú peniaze?"

„A milosť?" zvolal Markheim.„Nevyskúšali ste aj tú?" odvetil návštevník. „Pred dvoma či

tromi rokmi som vás videl na pódiu duchovného zhromaždenia nespievali ste nábožné piesne najhlasnejšie práve vy?"

„To je pravda," pritakal Markheim, „a teraz už jasne vidím, aká povinnosť mi ešte zostáva. Z duše vám ďakujem za tieto

lekcie; oči sa mi otvorili a ja konečne vidím, čo som zač."V tej chvíli prenikol domom ostrý zvuk zvončeka;

návštevník, ako keby to bol dohovorený signál, na ktorý čakal, okamžite zmenil svoje správanie. „Slúžka!" zvolal. „Vrátila sa, ako som vás varoval. Čaká vás ešte jedna mimoriadne ťažká úloha. Musíte jej nahovoriť, že jej pán chorel; musíte ju pustiť dnu s upokojujúcim, ale predsa len ustaraným výzorom - nijaký úsmev, nijaké preháňanie, a ja vám sľubujem, že sa všetko vydarí! Keď už bude dievča dnu, a dvere za ňou budú zatvorené, tá istá šikovná ruka, ktorá vás už zbavila obchodníka, bude vedieť odstrániť z cesty aj posledné nebezpečenstvo. Potom už budete mať celý večer - celú noc, ak to bude treba -, aby ste sa mohli poprehrabávať pokladmi tohto domu a budete pritom v úplnom bezpečí. Pod maskou nebezpečenstva prichádza pomoc. Tak hor sa!" zvolal, „do toho, priateľu; váš život sa chveje na vážkach; dajte sa do práce, konajte!"

Markheim uvážlivo sledoval svojho radcu. „Ak som aj odsúdený páchať zlo," povedal, „ešte vždy zostávajú jedny dvere na slobodu otvorené. Môžem nimi ubziknúť. Ak je celý môj život zlý, môžem sa ho vzdať. Ak som, ako po pravde hovoríte, hračkou v rukách každého malého pokušenia, ešte vždy sa môžem jediným rozhodným pohybom dostať mimo jeho dosahu. Moja láska k dobru teda neprinesie úrodu; nič to, možno je tak lepšie. Ešte vždy mi však zostáva nenávisť k zlu; a z nej, na vašu zlosť a sklamanie, ešte viem nabrať odvahu aj energiu."

V tej chvíli sa črty návštevníkovej tváre začali pozoruhodne meniť. Zjasneli a zmäkli v nežnom triumfe a zároveň aj začali blednúť a rozplývať sa. Lenže Markheim sa nezdržiaval pozorovaním tejto premeny, ani sa ju neusiloval pochopiť. Otvoril dvere a pomaly, premýšľajúc, sa vydal dolu schodmi. Triezvym zrakom videl pred sebou vlastnú minulosť takú, aká bola, ohavnú a skrušujúcu ako nočnú moru, nezmyselnú ako

sama náhoda. Bola to scéna porážky. Život, ako sa mu takto javil, ho viac nelákal. Na vzdialenejšej strane videl pokojný prístav pre svoju loďku. Na chodbe zastal a nazrel do obchodu, kde ešte vždy sliepňala sviečka pri mŕtvom. Bol čudne tichý. Ako tam tak stál, hlavou mu vírili myšlienky na obchodníka. A potom zvonček znova netrpezlivo zacengal.

Slúžku uvítal na prahu čímsi, čo sa ponášalo na úsmev.„Choďte po políciu," povedal. „Zabil som vášho pána."

Veľký experiment v Keinplatzi

Sir Arthur Conan Doyle

Zo všetkých vied, ktoré kedy miatli synov človeka, žiadne neboli pre učeného profesora Baumgartena také príťažlivé ako vedy, ktoré mali vzťah k psychológii a nedobre definovaným vzťahom medzi dušou a hmotou. Pre slávneho anatóma, zasväteného chemika a jedného z popredných fyziológov v Európe bolo úľavou, keď sa mohol odpútať od týchto vedných disciplín a preniesť svoje mnohoraké vedomosti a znalosti na štúdium duše a na tajomné vzťahy medzi duchmi. Ponajprv, keď sa ešte ako mladý vedec ponoril do tajomstiev mesmerizmu, jeho myseľ akoby putovala do čudnej krajiny, kde bol samý chaos a temnota, a iba kde-tu do popredia vystúpila nevysvetliteľná a zdanlivo s ničím nesúvisiaca skutočnosť. Avšak ako roky plynuli, a ako sa množstvo profesorových vedomostí zveľaďovalo, pretože znalosť plodí znalosť, podobne ako peniaze plodia peniaze, mnohé, čo sa zdalo čudné a nevypočítateľné, začalo v jeho očiach nadobúdať celkom iné obrysy. Zoznámil sa s novými myšlienkovými pochodmi a objavil spojenia aj tam, kde bolo všetko nepochopiteľné a šokujúce.

Pri experimentoch, ktoré vykonával viac ako dvadsať rokov, získal základňu faktov, na ktorých - taká bola jeho ambícia - hodlal vybudovať základy celkom novej exaktnej vedy, ktorá by zahrnovala mesmerizmus, spiritualizme a všetky príbuzné disciplíny. Najlepšie mu pri tom pomáhala dôverná znalosť zložitejších častí živočíšnej fyziológie, ktorá zahrnuje nervové vlákna a funkcie mozgu; pretože Alexis von Raumgarten bol profesorom fyziológie na univerzite v Keinplatzi, s titulom Regius, mal k dispozícii všetky zdroje a laboratóriá, aby mohol robiť svoje ďalekosiahle výskumy.

Profesor von Baumgarten bol vysoký a štíhly, mal tvár s

ostro rezanými črtami a oceľovo sivé oči, ktoré vydávali jagavý svit a boli nanajvýš prenikavé. Priveľa myšlienok mu zbrázdilo čelo a skrivilo husté obočie, takže vyzeral, ako by bol ustavične zamračený, čo ľudí neraz zmýlilo, ak mali odhadnúť jeho charakterové črty, pretože hoci bol asketický strohý, mal aj dobré srdce. Bol obľúbený najmä medzi študentmi, ktorí sa okolo neho hrčili po prednáškach a dychtivo načúvali jeho mimoriadnym teóriám. Často si spomedzi nich vyberal dobrovoľníkov, ak išlo o uskutočnenie nejakého experimentu, takže nakoniec sa v jeho triede nenašiel mládenec, ktorý by sa nebol, vtedy či inokedy, ocitol v mesmerickom tranze, čo vyvolal jeho profesor.

Medzi všetkými mladými záujemcami o vedu sa nadšením ani jeden nevyrovnal Fritzovi von Hartmannovi. Jeho kamarátom-študentom sa neraz zdalo čudné, že búrlivý, bezstarostný Fritz, najtemperamentnejší mladík, aký z Porýnia na univerzitu kedy prišiel, vie zasvätiť toľko času a námahy štúdiu ťažko pochopiteľných prác, že s takým nadšením asistuje profesorovi pri jeho zvláštnych pokusoch. Pravdou však bolo aj to, že Fritz bol rozhľadený a prezieravý chlapík. Pred niekoľkými mesiacmi sa zamiloval do mladej Elisy, belasookej a plavovlasej dcéry svojho učiteľa. Uspel natoľko, že sa z jej vlastných pier dozvedel, že jej nie je ľahostajný, avšak nikdy sa neodvážil predstúpiť pred jej rodičov a požiadať ich o dcérinu ruku. A preto len s ťažkosťami nachádzal príležitosť stretávať sa s mladou dámou svojho srdca. A tak mu prinášalo náramný prospech, že sa stal užitočným pre samého profesora. Z toho titulu ho často Pozývali do domu starého pána, kde sa ochotne podroboval experimentom dostatočne dlhým, aby sa mu naskytla aspoň jediná príležitosť nazrieť do jasných očí Elisy alebo sa aspoň raz dotknúť jej malej rúčky.

Mladý Fritz von Hartmann bol naozaj pekný mladík. po otcovej smrti mal zdediť celé lány úrodnej zeme. Pre mnohých by to bol naozaj príhodný nápadník; lenže Madame sa

zakaždým, keď sa ocitol v profesorovom dome, nevľúdne mračila a profesorovi udeľovala lekcie o tom, ako púšťa dravého vlka do blízkosti košiara s ich nežným jahňaťom Pravdu povediac, Fritz nemal v Keinplatzi dobré meno. Nikdy sa nestrhla bitka alebo súboj, či nejaká uličnícka kucapaca, aby v nej mladý Porýnčan chýbal. Nikto nepoužíval neviazanejši a ostrejší jazyk, nikto nepil viac, nikto nemal väčšmi v krvi karty, nikto sa nevedel väčšmi oddávať nečinnosti, okrem jediného predmetu, o ktorom tu je reč. Nečudo teda, že dobrá Frau Professorin držala svoju Fräulein pevne pod ochrannými krídlami a odmietala pozornosť takého mauvais sujet. A pokiaľ išlo o váženého učiteľa, bol tak hlboko pohrúžený do svojich svojráznych štúdií, že si nevedel vytvoriť vlastný názor na celý problém - ani taký ani onaký.

Spomedzi ostatných vyčnievala počas dlhých rokov vedeckej práce jedna jediná myšlienka. Všetky jeho pokusy, všetky jeho teórie sa krútili okolo jediného bodu. Stokrát za deň sa profesor sám seba pýtal, či je možné, aby ľudský duch existoval oddelene od tela. Aspoň chvíľu, a potom či by sa mohol vrátiť späť.

Keď sa po prvý raz naskytla taká možnosť, jeho vedecká myseľ ju odmietla. Priveľmi sa svárila s jeho predchádzajúcimi názormi a s predsudkami, ktoré nadobudol počas štúdia v ranom veku. Avšak postupne, ako sa dostával ďalej a ďalej po chodníčkoch svojho originálneho výskumu, jeho myseľ zo seba striasala staré okovy, ktoré ju zväzovali, a bola pripravená postaviť sa zoči-voči akémukoľvek záveru, ktorý by mohol vyplynúť z faktov. Existovalo množstvo okolností, ktoré ho nútili veriť, že je možné, aby vedomie existovalo oddelene od hmoty. Nakoniec sa mu prihodilo, že pri vydarenom a originálnom experimente mohla táto otázka dospieť ku konečnej odpovedi.

„Je zrejmé," poznamenal v slávnom článku o neviditeľných entitách, ktorý uverejnil Keinplatz wôchentliche

Medizinalschrift približne v rovnakom čase, a ktorý prekvapil celý vedecký svet - ,je zrejmé, že za istých okolností duša alebo vedomie sa separuje od tela. V prípade mesmerizovaného človeka sa telo ocitáva v kataleptickom stave, ale duch ho opúšťa. Možno namietnete, že duša je vždy v ňom, ale v stave spánku. Moja odpoveď znie, že to tak nie je, ako inak by mohol človek počítať so stavom jasnozrivosti, ktorý upadol do nevážnosti pre gaunerstvo určitých darebákov, ale ktorý možno poľahky preukázať ako nepochybnú skutočnosť. Ja sám som bol schopný, pravda, iba ak som mal dostatočne senzitívny subjekt, získať pravdivý opis toho, čo sa deje v inej miestnosti alebo v inom dome. Ako možno takéto informácie získať na základe akejkoľvek hypotézy okrem tej, že duša subjektu opustila telo a pohybuje sa priestorom? Na chvíľu ju privoláva hlas operátora, duša vypovedá, čo videla a potom odlieta znova vzduchom podľa svojej vôle.

„Pretože duch je na základe samej svojej povahy neviditeľný, nevidíme ani jeho príchody ani odchody, badáme však účinky tohto pohybu na telo, stuhnuté a nehybné, o chvíľu zasa zápasiace o možnosť vyrozprávať dojmy, ktoré prirodzeným spôsobom nemohlo nijako získať. Existuje iba jediný spôsob - ako to vidím ja -, ako takúto skutočnosť preukázať. Hoci my, z mäsa a krvi, nie sme schopní týchto duchov uzrieť, náš vlastný duch, ak ho oddelíme od tela, si bude uvedomovať prítomnosť iných duchov. Je preto mojím zámerom na krátky čas zmesmerizovať jedného z mojich žiakov. Potom podrobím mesmerizácii sám seba, spôsobom, ktorý je pre mňa nanajvýš jednoduchý. Potom, ak je moja teória správna, môj duch nebude mať nijaké ťažkosti stretnúť sa a komunikovať s duchom môjho žiaka, pretože obaja duchovia budú oddelení od tela. Dúfam, že budem schopný predstaviť výsledok tohto zaujímavého experimentu v najbližšom čísle Keinplatz wöchentliche Medizinalschrift."

Keď dobrák profesor nakoniec svoj sľub splnil, a publikoval

výsledok toho, čo sa prihodilo, jeho rozprávanie bolo také neobyčajné, že ho prijali so všeobecnou nedôverou. Tón niektorých novín bol v komentároch o celej záležitosti taký urážlivý, že rozhnevaný učenec vyhlásil, že nikdy viac neotvorí ústa, ani o celej záležitosti nikoho neinformuje - tento sľub aj verne dodržal. Naše vylíčenie celého príbehu sme však skompilovali z naj autentickejších zdrojov a udalosti, o ktorých sa v ňom píše, sú navýsosť spoľahlivé a správne.

Všetko sa teda odohralo takto. Profesor Baumgarten krátko po tom, čo v ňom skrsol nápad uskutočniť spomínaný experiment, sa zamyslený vracal domov po dlhom dni strávenom v laboratóriu. Stretol skupinku rozjarených študentov, ktorí sa práve vyrojili z pivárne. Na ich čele, napoly spitý a veľmi hlučný, kráčal mladý Fritz von Hartmann. Profesor by bol prešiel nevšímavo okolo neho, keby jeho študent neprebehol cez cestu až k nemu a nezastavil ho.

„Hach! Môj ctený majster," povedal a schytil starého muža za rukáv. Ťahal ho so sebou. „Musím vám čosi povedať. Je mi ľahšie povedať to teraz, keď mi dobré pivo vošlo do hlavy, ako kedykoľvek inokedy."

„O čo ide, Fritz?" spýtal sa fyziológ, hľadiac na neho s miernym prekvapením.

„Počúvam, mein Herr, že idete vykonať akýsi úžasný experiment, počas ktorého, ako dúfate, oddelíte dušu človeka od jeho tela, a potom ich zasa spojíte. Nie je tak?"

„Je to tak, Fritz."„A pomysleli ste na to, môj drahý pane, že by ste mohli mať

isté ťažkosti, keď budete hľadať toho, kto by to rád skúsil? Potztausendl Predpokladajme, že duša vyjde z tela a viac sa doň nevráti. To by bolo náramne zlé. Kto podstúpi také riziko?"

„Lenže, Fritz," zvolal profesor, zmätený takýmto pohľadom na vec, ja sa pri tom pokuse spolieham na tvoju pomoc. Celkom isto ma nemôžeš opustiť. Pomysli na česť a slávu."

„Pomysli na všetky tie hlúposti!" zvolal študent nahnevane. „To má byť celá moja pláca? Nestál som azda celé dve

Strašidelné poviedkyRodiny v sklenom izolátore, zatiaľ čo ste mi do tela púšťali

elektrinu? Nestimulovali ste azda nervy mojej bránice, nezničili ste mi takmer trávenie galvanickým prúdom, ktorý ste mi púšťali okolo žalúdka? Tridsaťštyrikrát ste ma mesmerizovali, a čo mám z toho všetkého? Nič. A teraz chcete zo mňa vydeliť dušu, ako keby ste vyberali kolieska z hodiniek. To je viac, ako človek z mäsa a krvi znesie."

„Drahý, drahý!" volal nanajvýš rozrušený profesor. „To všetko je naozaj pravda, Fritz. Nikdy som na to nepomyslel. Ak mi navrhneš, ako sa ti môžem odvďačiť, rád a ochotne tak urobím."

„Tak teda počúvajte," povedal Fritz vážne. „Ak mi dáte slovo, že po tom experimente dostanem ruku vašej dcéry, som ochotný vám pomôcť; ale ak nie, nechcem mať s vami nič spoločné. Toto je moja jediná podmienka."

„A čo na to povie moja dcéra?" zvolal profesor po odmlke plnej zdesenia.

„Elise to privíta," odvetil mladík, „už dlho sa máme radi."„Tak môže byť tvoja," povedal fyziológ rozhodne, „pretože

máš dobré srdce, mladý muž, a si jeden z najlepších nervových subjektov, aké som poznal - to znamená, vtedy, keď nie si pod vplyvom alkoholu. Môj pokus sa má uskutočniť štvrtého na budúci mesiac. Do laboratória sa dostavíš o dvanástej. Bude to veľká príležitosť, Fritz. Z Jeny príde von Gruben, Hinterstein sa bude unúvať až z Bazileja. Budú tam hlaváči vedy celého južného Nemecka."

„Budem presný," povedal študent krátko; a s tým sa tí dvaja rozišli. Profesor sa uberal domov, mysliac na nadchádzajúcu veľkú udalosť, zatiaľ čo mladík sa odtackal za svojimi hlučnými kumpánmi s hlavou plnou belasookej Elisy a dohody, ktorú práve uzatvoril s jej otcom.

Profesor vôbec nepreháňal, keď hovoril o veľkom záujme, ktorý jeho novátorský psychofyziologický experiment vzbudzoval. Dlho predtým, ako nadišla chvíľa na pokus, miestnosť Splnila celá galaxia vedeckých kapacít. Okrem osobností, ktoré sme už spomínali, prišiel slávny profesor Lurcher z Londýna, ktorý si vydobyl slávu pozoruhodnou publikáciou o mozgových centrách. Aj niekoľko veľkých hviezd Spiritualistickej spoločnosti meralo dlhú vzdialenosť, len aby sa na experimente zúčastnilo. Bol medzi nimi aj swedenborgiánsky utečenec, ktorý sa nazdával, že celý proces môže vrhnúť svetlo na doktríny Červeného kríža.

Len čo sa na pódiu zjavil profesor Baumgarten a jeho pomocník, prominentné zhromaždenie ho privítalo nadšeným potleskom. Prednášajúci niekoľkými premyslenými vetami vysvetlil, ako sa na problém pozerá on a ako navrhuje platnosť svojich názorov vyskúšať. „Nazdám sa," povedal, „že ak sa človek nachádza pod vplyvom mesmerizmu, jeho duša sa na ten čas uvoľní z tela. Vyzývam kohokoľvek, aby vyslovil nejakú odlišnú hypotézu, ktorá sa bude vzťahovať na predmet jasnozrivosti. Ja preto dúfam, že keď sa dostane pod vplyv mesmerizmu tu môj mladý priateľ, a keď potom upadnem do tranzu aj ja, naše duše budú môcť navzájom komunikovať, zatiaľ čo naše telá budú ležať nehybné a apatické. Po nejakom čase si príroda urobí poriadok, naše duše sa vrátia do našich tiel a všetko bude ako predtým. S vaším milým dovolením teraz pristúpime k experimentu." Po tomto príhovore nasledoval ďalší potlesk. Potom sa už poslucháčstvo usadilo pohodlnejšie a v očakávaní zmĺklo. Niekoľkými rýchlymi magickými ťahmi profesor zmesmerizoval mladíka, ktorý sa zvrátil v kresle, bledý a nehybný. Z vrecka potom vybral jagavý sklený glóbus, sústredil naň uprený pohľad a vyvinul mocné duševné úsilie, a podarilo sa mu dostať sa do podobného stavu, v akom bol študent. Bolo zvláštne, ale aj pôsobivé vidieť, ako starý muž spolu s mladíkom sedia vedľa seba v takom istom

kataleptickom stave. Kam teda odleteli ich duše? Takú otázku si medzi sebou kládli diváci.

Prešlo päť minút, potom desať, pätnásť a ďalších pätnásť minút, a profesor so svojím žiakom sedeli na pódiu stuhnutí a bez pohybu. Za celý ten čas sa spomedzi zhromaždených učencov neozval jediný rušivý zvuk, všetky zraky sa upierali na dve bledé tváre; všetci s napätím striehli na prvé znaky navracajúceho sa vedomia. Trvalo takmer hodinu, kým sa trpezliví pozorovatelia dočkali odmeny. Do tváre profesora von Baumgartena sa pomaly vracala slabučká červeň. Duša si opäť hľadala pozemské obydlie. Profesor odrazu len natiahol dlhé a chudé ruky, akoby sa preberal zo spánku, pretrel si oči; vstal z kresla a poobzeral sa okolo seba, ako keby si len sťažka uvedomoval, kde sa nachádza.

„Tausend Teufell" vylúdil zo seba hroznú juhonemeckú kliatbu, na preveľký úžas poslucháčstva a pred zrakom znechuteného swedenborgiána. „Kdeže, Henker, som, čo sa to, doparoma, so mnou stalo? Och, aha, už si spomínam. Je to jeden z tých nezmyselných experimentov s mesmerizmom. Nijako sa nepodaril, pretože sa odvtedy, čo som upadol do bezvedomia, na nič nepamätám; podnikol si tú dlhú cestu kvôli ničomu, môj učený priateľ, je to naozaj vydarený fór."

Načo profesor fyziológie s titulom Regius prepukol v hurónsky smiech a pľasol si nie veľmi chutným spôsobom dlaňou o stehno. Divákov pochytil hnev, vôbec sa im nepozdávalo správanie ich hostiteľa, takže poľahky sa mohla strhnúť hotová kucapaca, nebyť rozvážneho zásahu mladého Fritza von Hartmanna, ktorý sa medzičasom tiež prebral z letargie. Podišiel na samý kraj pódia a ospravedlnil sa za správanie svojho spoločníka.

„S poľutovaním musím priznať," povedal, „že je to vlastne trochu pojašený chlapec, hoci sa na začiatku experimentu správal celkom vážne. Ešte vždy naň pôsobí mesmerická reakcia, a sotva je zodpovedný za slová, ktoré hovorí. A pokiaľ

ide o samotný experiment, nepokladám ho za zlyhanie. Je celkom dobre možné, že naše duše boli počas celej hodiny spojené v priestore; ale, nanešťastie, naša priveľmi telesná pamäť sa správa celkom odlišne ako naše duše, a my sa nevieme rozpamätať, čo sa vlastne odohralo. Využijem teraz celú svoju energiu, aby som zadovážil prostriedky, za pomoci ktorých si duše budú môcť spomenúť na všetko, čo sa s nimi stalo v stave uvoľnenosti, a verím, že keď sa mi to podarí, budem mať potešenie stretnúť sa s vami znova v tejto sále a predviesť vám výsledky pokusu."

Tieto slová, ktoré vyslovil taký mladý študent, spôsobili v poslucháčstve pozoruhodný rozruch, ba poniektorým sa zdalo, že ich urazili, lebo sa nazdali, že ten ucháň si prisvojuje priveľký diel dôležitosti. Avšak väčšina z nich sa naň pozerala ako na mladého muža veľkej budúcnosti, a kým vychádzali zo sály, začali porovnávať jeho dôstojné vystupovanie s frivolnosťou profesora, ktorý sa všetkým poznámkam v kúte miestnosti od srdca vysmieval, nepochybne zahanbený tým, že experiment vlastne zlyhal.

Ale vo chvíli, keď všetky tieto učené mozgy opúšťali sieň kde sa konal experiment, s pocitom, že neboli svedkami ničoho, čo by stálo za reč, priamo pred ich zrakmi sa v skutočnosti odohrala jedna z najzázračnejších udalostí v histórii sveta. Profesor von Baumgarten sa vo svojej teórii naozaj nemýlil, aj jeho duša aj duša jeho žiaka skutočne opustili na celý ten čas ich telá. Lenže prišlo k zvláštnej, nepredvídateľnej komplikácii. Pri návrate vošla duša Fritza von Hartmanna omylom do tela Alexisa von Baumgartena a duša Alexisa von Baumgartena si našla útočisko v telesnej schránke Fritza von Hartmanna. To preto sa z úst váženého profesora ozval juhonemecký slang a oplzlosti a, naopak, preto tie závažné slová a seriózne závery z úst bezstarostného študenta. Bol to bezprecedentný jav, avšak nikto o ňom nič ani len netušil, ba potuchy o ňom však nemali ani tí, ktorých sa

dotýkal najväčšmi.Telo profesora Baumgartena, ktoré pocítilo obrovské sucho

v hrdle a na podnebí, zamierilo na ulicu, ešte vždy sa chichotajúc nad výsledkami experimentu, pretože duša študenta Fritza, ktorá v ňom dočasne sídlila, bola bezstarostná: myslela na nevestu, ku ktorej Fritz tak poľahky prišiel. Jeho prvým impulzom bolo zájsť do profesorovho domu a uvidieť ju, lenže vzápätí prišiel k záveru, že bude lepšie vyhýbať sa mu do chvíle, keď Madame Baumgartenovú jej manžel poinformuje o dohode, ktorú s ním uzatvoril. Zamieril preto do krčmy Gruner Mann, čo bolo jedno z najobľúbenejších miest schôdzok roztopašnejších študentov. Prudko mávajúc profesorskou paličkou vo vzduchu vrazil do malej izby, kde už sedeli Spiegler s Műllerom a poltucet ďalších pivných kumpánov.

„Haha! Kamaráti!" zavolal. „Vedel som, že vás tu nájdem. Vypime si, všetci, a dajte si každý, na čo máte chuť, dnes platím ja."

Keby bol do miestnosti, kde sedeli a popíjali, odrazu vošiel malý zelený mužíček, namaľovaný na vývesnom štíte, a objednal si fľašu vína, neboli by študenti stvrdnutejší, ako keď medzi nich vstúpil ich vážený profesor. Boli takí ohromení, že minútu či dve naň hľadeli, ako keby medzi nich spadol priamo z neba, a nezmohli sa na odpoveď, nieto na to, aby ho medzi sebou privítali.

„Donner und Blitz!" zahučal profesor s hnevom. „Ký ďas vás kvári, že ste takí, akí ste? Sedíte tu a civiete na mňa ako stádo prasiec. Čo sa to s vami deje?"

„Je to pre nás nečakaná pocta," zahabkal Spiegler, ktorý im predsedal.

„Pocta - hovno!" povedal profesor podráždene. „Myslíte si azda, že len preto, že predvádzam balíku starých fosílií mesmerizmus, som spyšnel natoľko, aby som sa vyhýbal starým dobrým kamarátom, ako ste vy? Hybaj z toho kresla,

Spiegler, kamarát, lebo predsedom som odteraz ja. Pivo, víno alebo tuhé, mládenci - objednajte si, čo vám hrdlo ráči. Všetko platím ja."

Grűnner Mann také popoludnie ešte nezažil. Peniace sa džbány s pivom a fľaše so zeleným hrdlom, v ktorých bolo rýnske víno, veselo kolovali po krčme. Študenti sa postupne zbavovali ostýchavosti z prítomnosti svojho profesora. Profesor zasa hulákal. Spieval, vrieskal, balansoval s dlhou fajkou na nose a stavil sa, že vzdialenosť sto metrov zabehne rýchlejšie ako ktokoľvek z prítomných. Kellner s čašníčkou sa zošuškávali za dverami celí ohromení z takého správania profesora univerzity v Keinplatz s titulom Regius. A dôvodov na zošuškávanie mali čoraz viac, pretože učený muž presiahol všetky kellnerove hranice a medze, keď v kuchyni za dverami vybozkával servírku.

„Páni," povedal profesor vstávajúc, aj keď trochu tackavo spoza jedného konca stola a mávajúc starodávnou fľašou vína v kostnatej ruke. „Musím vám vysvetliť, prečo také oslavy."

„Čujme! Čujme!" zrúkli študenti, klopkajúc pivovými pohármi o stôl, „čujme reč, čujme reč! Ticho, bude reč!"

„Pravda je taká, moji priatelia:" povedal profesor, hľadiac cez okuliare, „odvažujem sa dúfať, že v dohľadnom čase sa ožením"

„Ožení sa!" zvolal študent smelší ako ostatní. „Tak teda Madame umrela?"

„Aká Madame?"„Akože, jasné, že Madame von Baumgartenová."„Haha!" zasmial sa profesor. „Zdá sa, viete, kde bol pes

zakopaný. Nie, neumrela, mám však príčinu nazdať sa, že proti mojej svadbe sa stavať nebude."

„To je od nej veľmi milé," poznamenal ktosi zo spoločnosti.„Pravdu povediac," pokračoval profesor, „dúfam, že mi

bude musieť pomôcť k mojej žene. Nemali sme veľa príležitostí ocitnúť sa spolu; ale nádejam sa, že tomu je koniec

- a keď sa zoberieme, bude so mnou stále."„Aká šťastná rodinka!" zvolal ktorýsi vtipkár.„To veru bude; a dúfam, že vy všetci prídete na moju

svadbu. Nebudem spomínať žiadne meno, ale pripíjam na svoju krásnu nevestu!" A profesor zamával vo vzduchu pohárom.

„Na jeho krásnu nevestu!" zahučali rozjarenci s výbuchmi smiechu. „Na jej zdravie. Sie soll leben - Hoch! A zábava pokračovala s neskrotnou silou ďalej, všetci nasledovali profesorov príklad a pripili na zdravie milým svojich sŕdc.

Zatiaľ čo sa u Gruner Manna takto veselo oslavovalo, celkom iná scéna sa odohrávala na inom mieste. Mladý Fritz von Hartmann s vážnou tvárou a rezervovanými spôsobmi preveril po experimente niektoré matematické postupy; potom, s niekoľkými kategorickými slovami adresovanými vrátnikom, vyšiel na ulicu a pomaly zamieril smerom k profesorovmu domu.

Cestou zazrel von Althausa, profesora anatómie, idúceho pred ním. Pridal do kroku a predbehol ho.

„Ahoj, von Althaus," zavolal a potľapkal ho po pleci, „prednedávnom ste ma, tuším, požiadali o niekoľko informácií týkajúcich sa prostrednej blany cerebrálnych artérií. Teraz som zistil -"

"Donnerwetter!" zahučal von Althaus, prchký starý muž. "Dočerta, čo myslíte tou svojou impertinenciou! Za toto vás poženiem pred akademický senát, pane!" S touto hrozbou sa zvrtol na päte a ponáhľal sa preč. Von Hartmanna táto reakcia náramne prekvapila. „To preto, že môj experiment zlyhal," povedal si a namrzený šiel ďalej.

Čakali ho však mnohé ďalšie prekvapenia. Náhlil sa domov, keď sa k nemu pridali dvaja študenti. Mladíci, namiesto toho, aby úctivo zdvihli čiapky alebo nejakým iným spôsobom dali najavo rešpekt, radostne vykríkli, len čo ho zazreli, pribehli k nemu, chytili ho pod pazuchy a ťahali so sebou.

„Gott im Himmel!" zahrmel von Hartmann. „Čo má znamenať táto urážka, ktorá nemá páru? Kam ma to ťaháte?"

„Vypijeme si spolu fľašu vína," vysvetlili mu študenti. „ No tak, poď! Takéto pozvanie si predsa nikdy predtým neodmietol."

„V živote som ešte nepočul o takej nehanebnosti!" zvolal von Hartmann. „Pustite ma! Kvôli tomuto vás celkom isto dám vylúčiť zo školy. Pustite ma, hovorím vám!" a zlostne kopol do svojich väzniteľov.

„Och, ak máš zlú náladu, tak si chod, kam len chceš," Povedali študenti a pustili ho. „Celkom dobre sa zaobídeme aj bez teba."

„Poznám vás. Dostanete príučok," povedal von Hartmann Namosúrené a pokračoval smerom, o ktorom sa nazdal, že tam stojí jeho dom, rozhnevaný príhodami, ktoré ho cestou Postretli.

Madame von Baumgartenová vyzerala z okna a čudovala sa, prečo jej manžel mešká na obed. Zaskočilo ju, keď zbadala jedného z jeho študentov, ako sa vlečie ulicou. Ako sme už poznamenali, k tomuto študentovi pociťovala nesmiernu antipatiu, a ak mohol vkročiť do ich domu, tak iba preto, že to strpela kvôli profesorovi, pod ktorého ochranou sa mladík nachádzal. Ešte väčšmi ju zaskočilo, keď videla, ako vchádza cez bránu a uberá sa po chodníku cez záhradu a pritom sa tvári, akoby bol pánom situácie. Ledva uverila vlastným očiam. Vedená prísnym materinským inštinktom rýchlo zamierila k dverám. Krásna Elise, ktorá vyzerala horným oknom, takisto zbadala blížiť sa milého svojho srdca, ktoré sa jej prudko rozbúšilo od pýchy aj ohromenia.

„Dobrý deň, pane," oslovila Madame Baumgartenová votrelca a ako pochmúrny majestát zastala vo vchode.

„Naozaj je pekný deň, Martha," odvďačil sa za pozdrav príchodzí. „Nestoj tam ako sošná Juno, ale poponáhľaj sa s obedom, lebo som hladný ako vlk."

„Martha! Obed!" vyhŕklo z panej, ktorá sa od úžasu takmer zatackala.

„Áno, obed, Martha!" zavrčal von Hartmann, ktorého sa začalo chytať podráždenie. „Je na tejto prosbe čosi zvláštne, keď je človek celý deň mimo domu? Počkám v jedálni. Dones čokoľvek. Schinken, párky a slivky — hocijakú drobnosť, akú máš poruke. A ty len stojíš a vyvaľuješ oči. No tak, žena, pohneš sa už konečne z miesta?"

Posledné slová, ktoré sprevádzal zlostný škrek, mali za následok, že dobrá Madame Baumgartenová sa rozbehla po chodbe, vletela do kuchyne a nakoniec sa zamkla v komore a začala hystericky pišťať. Von Hartmann medzičasom vošiel do izby a zle naložený usadil sa na pohovku.

„Elise" zavolal. „Dievča skazené! Elise!"Takto drsno privolaná mladá dáma zbehla potichu dole

schodmi a padla do náručia svojho milého. „Miláčik!" zvolala a objala ho. „Viem, že to všetko robíš kvôli mne! Je to ruse, aby si ma uvidel."

Von Hartmannov hnev nad týmto prepadnutím bol taký veľký, že ho na dobrú chvíľu obral o reč. Premohla ho zúrivosť. Iba vypliešťal oči a zatínal päste a usiloval sa vymotať z jej objatia. Keď sa konečne znova stal pánom seba, zlostne ju odstrčil, až sa mladá dáma zvalila, stuhnutá od strachu, do kresla.

„V živote som nezažil takýto deň!" zvolal von Hartmann dupotajúc po dlážke. „Experiment mi nevyšiel. Von Althaus ma urazil. Dvaja študenti ma vliekli na verejnosti po ulici. Moja žena takmer omdlela, keď som ju požiadal o obed, a moja dcéra na mňa vyletela a schmatla ma ako medveď grizly."

„Ochorel si, drahý," nariekala mladá dáma. „Zakalila sa ti myseľ. Dokonca si ma ani nepobozkal."

„Nie, a ani to nemám v úmysle," povedal von Hartmann rázne. „Mala by si sa za seba hanbiť. Prečo mi neprinesieš papuče, prečo nepomôžeš matke s obedom?"

„A to všetko za to — ," rozplakala sa Elise a tvár zaborila do vreckovky, „to všetko mám za to, že ťa už viac ako desať mesiacov vášnivo ľúbim? To všetko mám za to, že som statočne čelila matkinmu hnevu? Och, zlomil si mi srdce; celkom isto si mi zlomil srdce."

„Ja to už viac nevydržím," zreval von Hartmann zúrivo. „Dievča, čo do čerta, to má znamenať? čo som to pred tými desiatimi mesiacmi urobil, že ku mne prechovávaš taký silný cit? Ak ma naozaj máš tak rada, radšej zbehni dole a zožeň nejakú schinken a chlieb, namiesto aby si mi tu vykladala také nezmysly."

„Och, môj miláčik!" zvolalo nešťastné dievča a hodilo sa do náručia toho, koho pokladalo za svojho milenca, „ty iba žartuješ, aby si naľakal svoju malú Elise!"

Vo chvíli tohto nanajvýš nečakaného objatia sa von Hartmann celkom náhodou opieral o koniec pohovky, ktorá, ako väčšina nemeckého nábytku, bola v tak trochu rozheganom stave. A rovnako náhodou pod tým koncom pohovky stála aj nádoba s vodou, v ktorej fyziológ uskutočňoval niektoré zo svojich experimentov, napríklad s rybími vajíčkami, a ktorú mal v prijímacom salóne, aby sa udržala v potrebnej teplote. Ak prirátame váhu dievčaťa spolu s hnacou silou, s akou sa na neho vrhla, krehký kus nábytku sa poskladal a telo nešťastného študenta padlo naznak do nádoby, kde mu pevne priľahli hlavu a plecia, zatiaľ čo jeho dolné partie bezmocne mávali vo vzduchu. To bola posledná kvapka. Von Hartmann sa nejakým činom pozviechal z nepohodlnej pozície, vydal neartikulovaný výkrik plný zúrivosti a aj napriek naliehavým prosbám Elisy vybehol z miestnosti, schmatol klobúk a vybehol von z domu. Zamieril do mesta, pričom z neho kvapkala voda a bol celý rozgajdaný, odhodlaný vyhľadať nejaký hostinec, kde by sa najedol a našiel pohodlie, aké nenachádzal doma.

Zatiaľ čo duša von Baumgartena uväznená v tele von Hartmanna kráčala po kľukatiacej sa ceste, ktorá viedla do

mestečka, hnevlivo dumajúc o početných príkoriach, ktoré sa mu udiali, zazdalo sa mu, že sa k nemu približuje postarší muž, ktorý bol, aspoň sa tak zdalo, v pokročilom štádiu podnapitosti. Von Hartmann vyčkal na kraji cesty a sledoval to indivíduum, ktoré sa k nemu blížilo tackavým krokom, meralo cestu od jedného kraja po druhý, spievalo si chrapľavým, pripitým hlasom študentskú pesničku. Jeho pozornosť spočiatku prilákala len skutočnosť, že vidí muža takého úctyhodného zjavu v takom nedôstojnom rozpoložení, ale ako sa blížil, začal byť presvedčený, že toho druhého dobre pozná, hoci si nevedel spomenúť, kedy a kde ho stretol. Toto presvedčenie v ňom ešte zosilnelo, keď neznámy prišiel až celkom k nemu a on si ho mohol bližšie obzrieť.

„Ahoj, synček," povedal opilec prezerajúc si skúmavo von Hartmanna a kolíšuc sa pred ním. „Kde, do Henkera, som ťa už videl? Poznám ťa tak dobre ako seba samého. Kto, dočerta, vlastne si?"

„Som profesor von Baumgarten," povedal študent. „Smiem sa spýtať, kto ste vy? Vaše črty sú mi hrozne známe."

„Nikdy by ste nemali klamať, mladý muž," povedal jeho spoločník. „Určite nie ste profesor, lebo to je odporný ušnupaný starý chlap, a vy ste urastený, širokoplecí mladý muž. Som Fritz von Hartmann a som vám k službám."

„To teda celkom isto nie ste," vyhlásilo telo von Hartman-na. „Celkom dobre by ste mohli byť jeho otec. Lenže, haló, pane, uvedomujete si, že nosíte moje ozdobné gombíky a moju reťaz od hodiniek?"

"Donnerwetter!" začkalo sa druhému. „Ak toto nie sú nohavice, ktoré mi ušil môj krajčír, tak nech nikdy neodpijem z piva."

Až teraz si von Hartmann, ktorému sa v spomienkach vrátilo množstvo čudných zážitkov, čo ho toho dňa postretli, prešiel rukou po čele, a keď sklopil zrak, celkom náhodou zazrel odraz svojej tváre v kaluži, ktorá zostala po daždi na ceste. S úžasom

zistil, že jeho tvár patrí mladíkovi, že jeho odev patrí študentovi, ktorý sa obliekal podľa najnovšej módy a že v každom ohľade je úplným protikladom váženej a učeneckej postavy, v ktorej mala vo zvyku prebývať jeho duša. V jedinom okamihu prebehla jeho mysľou séria udalostí, ktoré zažil, a dospel k záveru. Bol to úder, pod ktorým sa zatackal.

"Himmel!" vykríkol. „Už do toho vidím! Naše duše sú v nesprávnych telách. Ja som ty a ty si ja. Moja teória sa dokázala. Lenže - za akú cenu! Môže sa najúžasnejší vedecký mozog potulovať po svete v takom lajdáckom zovňajšku? Bože, moje celoživotné dielo sa ocitlo v ruinách!" a v zúfalstve sa začal biť do hrude.

„Veru," poznamenal oveľa realistickejší von Hartmann z tela svojho profesora. „Uznávam silu vašich postrehov, ale nejdem si kvôli tomu búšiť do pŕs. Dostali ste moje telo v skvelom stave, ale vidím, že ste ho kdesi namočili a otĺkli a náprsenku ste mi zababrali škvrnami od šnupavého tabaku."

„Na tom nezáleží," povedal ten druhý trudnomyseľne. "Takí, akí sme, aj musíme zostať. Moja teória sa triumfálne dokázala, ale cena za ňu je strašná."

„Ak by som si to isté myslel aj ja," povedala duša študenta, "bolo by to naozaj hrozné. Čo mám robiť s týmito stuhnutými starými údmi, a ako môžem dvoriť Elise a presviedčať ju, že nie som jej otec? Nie, vďaka Bohu, napriek pivu, ktoré ma zmohlo viac ako obvykle, nachádzam z tohto svrabu východisko."

„Aké?" vydýchol profesor.„Nuž, celý experiment sa zopakuje. Ešte raz oslobodíte naše

duše. Existuje šanca, že nájdu cestu späť do svojich vlastných tiel."

Žiadny topiaci sa človek sa nemohol chytiť slamky úpornejšie ako von Baumgartenova duša pri tomto návrhu Horúčkovito a náhlivo zatiahol svoju vlastnú postavu na kraj cesty a uviedol ju do mesmerického tranzu. Potom vybral z

vrecka krištáľovú guľu a do rovnakého stavu dostal aj seba.Zopár študentov a vidiečanov, ktorí v priebehu nasledujúcej

hodiny náhodou prešli okolo nich, boli zdesení, keď zazreli váženého profesora s jeho obľúbeným študentom, ako sedia na zablatenom brehu potoka a ani jeden z nich nejaví známky života. O hodinu sa okolo dvojice nakopil hotový dav ľudí, ktorý vášnivo diskutoval, či má zmysel poslať po záchranku, ktorá by oboch dopravila do nemocnice, keď zrazu premúdry učenec z ničoho nič otvoril oči a prázdnym pohľadom sa poobzeral okolo seba. Chvíľu sa zdalo, že celkom zabudol, ako sa na to miesto dostal, no v nasledujúcej chvíli vydesil diváctvo znova, pretože začal mávať vychudnutými rukami nad hlavou a hlasom na pokraji hystérie začal vykrikovať: Gott sei gedank!. Zasa som sám sebou. Cítim, že som to ja!" Približne rovnaký úžas vzbudil o chvíľu neskôr aj študent, ktorý vyskočil na rovné nohy, spustil krik podobný profesorovmu a obaja spolu predviedli čosi ako pas de joie, a to priamo uprostred ulice.

Ľudia sa istý čas zošuškávali, pochybovali o zdravom rozume oboch účastníkov tejto nanajvýš čudnej epizódy. Profesor neskôr publikoval svoje zážitky z experimentu v Medizinalschrift, ako bol sľúbil, ale stretol sa s náznakmi, dokonca aj zo strany vlastných kolegov, že by bolo dobré, keby si liečil rozum a že ďalší podobný článok by ho poľahky mohol dostať do blázinca. Aj študent vycítil, že bude múdrejšie o celej záležitosti mlčať.

Ctihodný učenec sa nakoniec dostal večer domov, kde ho nečakalo také srdečné privítanie, aké by si po čudných dobrodružstvách, aké zakúsil, azda zaslúžil. Naopak, obe ženy v dome na neho spustili krik, že páchne po chľaste a tabaku, a aj preto, že nebol doma, keď ten mladý uličník vtrhol do tohto domu a pourážal jeho obyvateľov. Trvalo dlho, kým sa rodinná atmosféra v profesorovej domácnosti upokojila, a ešte dlhšie, kým sa pod jeho strechou znova zjavila geniálna tvár von Hartmanna. Avšak vytrvalosť nakoniec zdolala všetky

prekážky a študentovi sa napokon podarilo spacifikovať rozzúrené dámy a vydobyť si znova pevnú pôdu pod nohami. Už sa nemusí obávať nepriateľstva Madame, pretože je Hauptmann von Hartmann z cisárskeho uhlansovského pluku. A jeho milovaná žena Elise ho obdarila dvoma malými uhlansíčatmi, na znak a dôkaz jej lásky.

Strašidlo cantervillské

Oscar Wilde

1. kapitolaKeď si americký vyslanec pán Hiram B. Otis kupoval

cantervillský lovecký zámok, všetci ho odrádzali, tvrdili, že je to hlúposť, pretože nikto nepochyboval o tom, že v zámku straší. A naozaj, aj lord Canterville, muž nanajvýš počestný, cítil, že jeho povinnosťou, len čo začali dohovárať presné podmienky kúpy a predaja, je upozorniť na túto skutočnosť pána Otisa.

„Nemohli sme viac bývať na takom mieste," povedal lord Canterville, „pretože moja prateta vojvodkyňa Dowagerová z Boltonu od strachu takmer prišla o rozum, a nikdy sa z tej hrôzy celkom nespamätala. Raz, keď sa obliekala na večeru, položil jej ruky na plecia kostlivec. Pokladám si za povinnosť upozorniť vás, pán Otis, že strašidlo videlo niekoľko ešte žijúcich členov mojej rodiny, ba aj pastor miestnej farnosti, reverend Augustus Dampier, ktorý je člen Kráľovského kolégia v Cambridgei. Po tom, čo sa vojvodkyni prihodila tá nešťastná udalosť, nikto z mladších členov služobníctva už u nás nezotrval, a lady Cantervillová odvtedy spávala len málo, čo mali za následok tajomné zvuky, ktoré sa ozývali po chodbách a v knižnici.

„Milý lord," odpovedal vyslanec, „na dôvažok kúpim aj nábytok a strašidlo. Pochádzam z modernej krajiny, kde máme všetko, čo sa dá kúpiť za peniaze; naša agilná mládež obracia starý svet hore nohami, unáša najlepšie vaše herečky a primadony, a tak si myslím, že keby v Európe existovali strašidlá, zakrátko by sme ich mali v ktoromsi verejnosti prístupnom múzeu, alebo by sme ich ukazovali na pouličnej šou."

„Obávam sa, že to strašidlo naozaj existuje," poznamenal lord Canterville s úsmevom, „hoci to možno odoláva ponúkam vašich impresáriov. Dobre sa o ňom vie už celé tri storočia, presnejšie od roku 1584. Zjavuje sa vždy nedlho pred tým, ako umrie niektorý člen našej rodiny."

„Nuž, to isté robí aj rodinný lekár, lord Canterville. Lenže čosi také ako strašidlo, pane, neexistuje. Nazdám sa, že zákony prírody nemožno zrušiť len preto, že si to želá britská aristokracia."

„V Amerike sa celkom určite podriaďujete zákonom prírody," odpovedal lord Canterville, ktorý poslednej poznámke pána Otisa tak celkom neporozumel, „a ak nemáte nič proti strašidlu v dome, všetko je v poriadku. Nezabudnite však, že som vás varoval."

O niekoľko týždňov sa obchod zavŕšil a koncom sezóny sa americký vyslanec aj s rodinou nasťahoval do cantervillského zámku. Pani Otisová, za slobodná Lucretia R. Tappanová, 53. Západná ulica, bola v New Yorku vyhlásenou krásavicou, a aj ako žena v strednom veku bola ešte vždy pekná, mala krásne oči a nádherný profil. Mnoho amerických dám, keď opustia rodnú krajinu, nadobudne výzor, akoby ich kvárila nejaká chronická nemoc, pretože sa nazdajú, že je to jedna z podôb európskej kultivovanosti, lenže pani Otisová tomuto bludu nikdy nepodľahla. Mala skvostnú telesnú sústavu a množstvo životnej energie. V mnohom ohľade bola skôr Angličankou a bola vynikajúcim príkladom, že v dnešných dňoch máme s Amerikou spoločné takmer všetko, pravda, okrem jazyka.

Jej najstarší syn, ktorého rodičia v návale vlastenectva Pokrstili na Washingtona, čo on sám nikdy neprestal ľutovať, bol svetlovlasý, vzhľadný mládenec, ktorý schopnosť kvalifikovať sa do americkej diplomacie preukázal tým, že tri roky za sebou s úspechom vynikal nad Nemcami v newportskom kasíne, ba v Londýne bol známy ako znamenitý tanečník Jeho jedinými slabosťami boli gardénie a šľachta.

Inak vynikal jemnocitom.Slečna Virginia E. Otisová bola mladá, pätnásťročná dáma,

svižná a pôvabná ako srnka, a vo veľkých belasých očiach sa skrýval pôvab voľnosti. Bola to krásna amazonka Raz na svojom poníkovi sa pretekala so starým lordom Biltonom. Išli na dva okruhy okolo parku. K soche Achilla dorazila s náskokom jeden a pol konskej dĺžky, na veľkú radosť vojvodu z Cheshire, ktorý ju okamžite a na mieste požiadal o ruku. Lenže ešte v ten večer ho jeho vychovávatelia poslali zaliateho slzami späť do Etonu. Po Virginii nasledovali dvojčence, ktoré obvykle nazývali „Hviezdy a pruhy", pretože, samopašníci, na zadočkoch mali jednostaj pruhy po trstenici. Boli to rozkošní chlapci a okrem váženého vyslanca jediní ozajstní republikáni v rodine.

Pretože Canterville leží sedem míľ od Ascotu, najbližšej železničnej stanice, pán Otis zatelegrafoval, aby im poslali na stanicu kočiar, a v dobrej nálade sa vydali na ďalšiu cestu. Bol prekrásny júlový večer a vzduch príjemne voňal borovicovým lesom. Občas začuli holuba hrivnáka, ako sa vznáša vzduchom a spieva svoju sladkú pieseň, alebo hlboko v šuštiacom papradí zazreli ligotať sa hruď bažanta. Z vetví bukov na nich hľadeli malé veveričky a králiky pred nimi ozlomkrky uháňali cez kroviská a machom zarastené kopčeky, s bielymi chvostami vztýčenými dohora. Ako vošli na cestu vedúcu priamo ku cantervillskému zámku, nebo sa odrazu zatiahlo mrakmi, vo vzduchu sa rozhostilo zvláštne ticho, nad hlavami im preleteli veľké kŕdle havranov, a skôr ako sa dostali dnu, začali padať veľké kvapky dažďa.

Na schodoch ich vítala stará žena v úhľadných čiernych hodvábnych šatách, v bielom čepci a zástere. Bola to gazdiná, pani Umneyová, ktorú pani Otisová na úpenlivé prosby pani Cantervillovej súhlasila ponechať na zámku. Uklonila sa im, len čo zišli z koča a zvláštnym, starosvetskym spôsobom povedala: „Snažne vás prosím, cíťte sa na cantervillskom

zámku dobre."Nasledovali ju cez krásnu tudorovskú halu do knižnice, čo

bola dlhá, nízka miestnosť, vykladaná čiernym dubom a na jej konci bolo veľké okno s farebným sklom. Vyzliekli si kabáty. Na stole ich čakal čaj a potom sa začali rozhliadať dookola. Pani Umneyová na nich čakala.

Pani Otisová v tej chvíli celkom nečakane zazrela na podlahe pri kozube vyblednutú červenú škvrnu a vôbec si neuvedomujúc, čo to v skutočnosti znamená, spýtala sa pani Umneyovej: „Obávam sa, že sa tu čosi rozlialo."

„Áno, madam," potvrdila stará domáca tichým hlasom, „na tom mieste sa preliala krv."

„Aké strašné!" zvolala pani Otisová; „v obývačke predsa nesmú byť škvrny od krvi. Okamžite to utrite."

Stará žena sa usmiala a takým istým tichým, trochu tajomným hlasom odpovedala: „Je to krv lady Eleanore de Canterville, ktorú presne na tomto mieste v roku 1575 zavraždil jej vlastný manžel, sir Simon de Canterville. Sir Simon ju prežil o deväť rokov. Zmizol za veľmi zvláštnych okolností. Jeho telo sa nikdy nenašlo, ale jeho duch, duch previnilca ešte vždy máta v zámku. Škvrnu od krvi obdivujú turisti aj iní ľudia, ale odstrániť sa nedá."

„Všetko je to nezmysel!" vykríkol Washington Otis; „Odstraňovače škvŕn Pinkerton Champion a Paragon Detergent to vyčistia, ani nezbadáte," a skôr ako mohla zhrozená domáca nejako zasiahnuť, kľakol si a rýchlo drhol dlážku malou tyčinkou, ktorá sa ponášala na akúsi súčasť kozmetiky. Vzápätí zmizla aj najmenšia stopa po krvavej škvrne.

„Vedel som, že Pinkerton to vyčistí," zvolal, triumfálne hľadiac na rodinu, ktorá ho sledovala obdivnými pohľadmi; len čo však vyslovil tieto slová, temnú miestnosť osvietil prenikavý zážih blesku a strašidelný hlahol hromu, ktorý nasledoval, donútil všetkých vyskočiť na rovné nohy. Pani Umneyová omdlela.

„Aké strašné podnebie!" povzdychol si americký vyslanec chladnokrvne a zapálil si dlhú cherootku. „Myslím, že táto stará krajina je taká preľudnená, že tu pre nikoho nie je dostatok slušného počasia. Vždy som zastával názor, že jedinným východiskom pre Anglicko je vysťahovalectvo."

„Môj drahý Hiram," zvolala pani Otisová, „čo urobíme so ženou, ktorá omdlieva?"

„Zarátaj jej to medzi rozbité veci," poradil jej vyslanec; „potom už neomdlie." O chvíľu sa pani Umneyová naozaj prebrala.

Nebolo však pochybností, že je mimoriadne rozrušená. Pána Otisa varovala, aby si uvedomil, že tomuto domu hrozia rôzne nešťastia.

„Na vlastné oči som videla kadečo, pane," povedala, „pri čom vstávali vlasy na kresťanských hlavách, a veľa, veľa nocí som oka nezažmúrila, také strašné veci sa tu diali."

Pán Otis aj s manželkou úprimne túto počestnú dušu ubezpečili, že sa strašidiel neboja, a po tom, čo Pána Boha požiadala, aby požehnal novému pánovi a panej, a čo prerokovali zvýšenie jej platu, stará gazdiná odcupkala do svojej izby.

2. kapitolaBúrka vyčíňala celú noc, ale nič mimoriadne sa neprihodilo.

Na druhý deň ráno, keď sa zhromaždili na raňajky, našli tú ohavnú škvrnu od krvi na jej pôvodnom mieste.

„Nemyslím si, že by to bola chyba Paragon Detergentu," poznamenal Washington, „pretože som ho vyskúšal na kadečom. Musí v tom byť strašidlo."

Znova pretrel škvrnu, ale na druhý deň ráno sa na tom mieste zjavila opäť. Bola tam aj na tretie ráno, hoci pán Otis na noc vlastnoručne knižnicu zamkol a kľúč si zobral so sebou.

Do veci sa zainteresovala celá rodina; pán Otis začal pripúšťať, že sa pri odmietaní existencie strašidiel zachoval

priveľmi dogmaticky, pani Otisová sa vyslovila, že hodlá vstúpiť do Parapsychologickej spoločnosti a Washington začal písať dlhý list firme Myers a Podmore na tému Stálosť škvŕn, ktoré vznikli ako následok zločinu. Tej noci prišli o všetky pochybnosti týkajúce sa skutočnej existencie preludov.

Deň bol teplý a slnečný; večer, keď sa schladilo, si celá rodina vyšla na výlet kočiarom. Vrátili sa až o deviatej a zjedli ľahkú večeru. Strašidlá pri večeri nespomínali, takže sa nemohli vytvoriť prvotné podmienky na vznik podvedomého očakávania určitej udalosti, ktoré tak často predchádzajú prítomnosť zjavenia.

Témou rozhovoru, ako som sa neskôr dozvedel od pani Otisovej, boli len banálne problémy, akými sa zaoberajú kultúrni Američania vyššej triedy. Zhovárali sa napríklad o tom, o koľko je herečka Fanny Davenportová lepšia ako slávna Sarah Bernhardtová; o tom, ako ťažko dostať mladú kukuričku, pečivo z pohánky a kukuričnú kašu dokonca aj v najonakvejších anglických domácnostiach; o tom, akú dôležitú rolu zohral Boston pri rozvoji duše všehomíra; o tom, aké výhody prináša nový spôsob podávania batožiny a jej posielania železnicou; a o tom, aký ľubozvučný je newyorský prízvuk v porovnaní s londýnskym zaťahovaním. Ani zmienka nepadla o veciach nadprirodzených, nikto nespomenul Sira Simona de Canterville. O jedenástej sa rodina odobrala na odpočinok a o pol dvanástej zhasli v dome všetky svetlá.

Po istom čase zobudil pána Otisa čudný zvuk na chodbe, za dverami jeho izby. Ako keby zacvendžalo čosi kovové. Zdalo sa mu, že zvuk sa približuje. V okamihu bol na nohách, škrtol zápalkou a pozrel sa na hodiny. Bola presne jedna. Bol nanajvýš pokojný, pulz mal normálny, nezrýchlil sa ako pri horúčke. Čudný zvuk sa ozýval ďalej a spolu s ním bolo jasne počuť aj zvuk krokov. Natiahol si papuče, z neceséru vybral malú podlhovastú fľaštičku a otvoril dvere. Priamo pred sebou v bledom mesačnom svetle zazrel starca hrozného výzoru. Oči

mal červené ako rozžeravené uhlíky; dlhé sivé vlasy mu padali na plecia v zlepených prúdoch, odev starodávneho strihu mal ušpinený a dotrhaný a zo zápästí a členkov mu videli ťažké, zhrdzavené okovy.

„Môj drahý pane," oslovil ho pán Otis, „musím vám dôrazne pripomenúť, že by ste si mali tie okovy naolejovať, a na tento účel by ste so sebou mali nosiť malú fľaštičku Tammanyho mazadla Vychádzajúce slnko. Návod hovorí, že vystačí na jedno veľmi účinné použitie; existuje viacero atestácií od najvýznamnejších odborníkov našej krajiny, ktoré osvedčujú účinnosť tohto balenia. Nechám vám jednu fľaštičku tu, položím ju vedľa svietnika. Kedykoľvek vám veľmi rád zadovážim aj ďalšie, ak si to budete želať."

S týmito slovami vyslanec Spojených štátov položil fľaštičku na stolík z mramoru, zatvoril dvere a uložil sa na spánok.

Cantervillské strašidlo tam chvíľu nehybne stálo, do hĺbky duše pobúrené; potom celé rozzúrené treslo fľaštičkou o vyleštenú dlážku a rozbehlo sa po chodbe, vydávajúc duté steny a vyžarujúc strašidelné zelené svetlo. Len čo vybehlo až na posledný schod veľkého dubového schodiska, dvere sa prudko otvorili, zjavili sa v nich dve do bieleho odeté postavičky a okolo hlavy strašidla zasvišťali dva veľké vankúše! Bolo zrejmé, že nesmie strácať čas, a preto strašidlo rýchlo využilo možnosti, ktoré mu poskytovala štvrtá dimenzia priestoru na útek a zdúchlo cez dubový obklad steny. V dome znova zavládlo ticho.

Strašidlo dobehlo do svojej malej tajnej izbičky v ľavom krídle zámku a celé zadychčané sa oprelo o lúč mesačného svetla, aby nabralo dych. Potom začalo uvažovať, do akého položenia sa vlastne dostalo. Nikdy vo svojej hviezdnej a ničím nerušenej tristoročnej kariére ho tak do krvi neurazili. Pomyslelo si na vojvodkyňu Dowagerovú, ktorú vystrašilo, keď zastala pred zrkadlom v róbe s čipkami a diamantmi, tak,

že dostala záchvat, na štyri slúžky, ktoré dostali hysterický záchvat, keď sa na ne v jednej zo spálni pre hostí uškrnul cez záclony; na duchovného miestnej farnosti, ktorému sfúkol sviecu, keď raz večer vychádzal z knižnice, a ktorý bol odvtedy v opatere Sira Williama Gulla ako obeť ťažkej nervovej poruchy.

Spomenul si na starú Madame de Tremouillac, ktorá, keď sa raz zavčas rána prebudila a uvidela, že v kresle pri kozube sedí kostlivec a listuje v jej denníku, zotrvala celých šesť týždňov na lôžku so zápalom mozgových blán a neskôr, keď sa zotavila, celá sa oddala cirkvi a prerušila všetky styky s tým notorickým skeptikom monsieurom de Voltaire.

Spomenul si na hroznú noc, keď toho podlého lorda Cantervilla našli dusiť sa v obliekárni. V hrdle mu trčal kárový dolník. Pred smrťou priznal, že Charlesa Jamesa Foxa oklamal u Crockfordovcov o 50 000 libier, práve pomocou karty, ktorú, ako prisahal, ho strašidlo donútilo prehltnúť.

Všetky tie slávne skutky mu znova defilovali pred očami, od sluhu, ktorý sa zastrelil v špajzi, pretože uvidel zelenú ruku, ako klope na okennú tabuľu, až po krásnu lady Stutfieldovú, ktorá musela pri každej príležitosti nosiť čierny zamatový šál, aby skryla vypálených päť prstov, čo jej hyzdili bielu pokožku a ktorá sa napokon utopila v rybníku s kaprami na konci Kráľovskej aleje. So samoľúbosťou pravého umelca si zaspomínal na najslávnejšie predstavenia. Trpko sa pousmial, keď si spomenul na posledné zjavenie, ktoré predviedol v prestrojení za „Červeného Rubena alebo Zaškrteného dieťaťa", na debut, v ktorom vystupoval ako „Vyziabnutý Gibeon, Upír z močiarov v Bexley" a na rozruch, ktorý spôsobil jedného krásneho júnového večera iba tým, že sa na tenisovom kurte hral s vlastnými kosťami kolky. A po tomto všetkom si prídu akísi mizerní Američania a ponúknu mu mazivo Vychádzajúce slnko a hádžu mu do hlavy vankúše! Je to neznesiteľné. Takýmto spôsobom veru nezaobchádzali s nijakým strašidlom

v celej histórii. Rozhodlo sa preto pre pomstu a až do svitania zostalo ponorené do hlbokých úvah.

3. kapitolaNa druhý deň sa rodina Otisovcov stretla pri raňajkách. Istý

čas venovali debate o strašidle. Vyslanec Spojených štátov bol trochu namrzený, že neprijalo jeho dar.

„Nemienil som sa," povedal, „strašidla nijako osobne dotknúť. Lenže musím povedať aj toľko, že - vzhľadom na dlhý čas, ktorý v dome prežilo - vôbec nie je zdvorilé hádzať doň podušky." Bola to veľmi správna pripomienka, lenže s poľutovaním treba dodať, že vyvolala okamžité výbuchy smiechu oboch dvojčeniec. „No na druhej strane," pokračoval „ak odmieta použiť mazadlo Vychádzajúce slnko, budeme mu musieť okovy sňať. Ak bude v okolí spálni robiť taký hluk ako dnes v noci, vôbec sa tu nebude dať spať."

Zvyšok týždňa prežili bez akéhokoľvek vyrušovania. Jediné, čo jednostaj vzbudzovalo pozornosť, bola ustavične sa obnovujúca krvavá škvrna v knižnici na dlážke. Bolo to naozaj zvláštne, už aj vzhľadom na to, že pán Otis knižnicu na noc dôsledne zamykal, a okná boli pozatvárané. Meniaca sa farba škvrny takisto vzbudzovala množstvo dohadov. Niekedy bola mdlá (ponášala sa na sfarbenie Indiánov), potom bola rumelková, inokedy sýto purpurová, a raz, keď zišli dole, aby sa venovali rodinným modlitbám, ako nakazujú prosté obyčaje Slobodnej americkej reformovanej episkopálnej cirkvi, zistili, že škvrna je jasno smaragdovo zelená. Tieto zmeny, ako v kaleidoskope, celú spoločnosť náramne zabávali, a každý večer sa prijímali stávky, akú farbu bude mať škvrna nasledujúce ráno. Jediný, kto sa na škvrne nezabával, bola malá Virginia, ktorá — z nevysvetliteľných príčin - sa pri pohľade na škvrnu zakaždým vydesila; raz ráno, keď sa škvrna sfarbila na smaragdovozeleno, sa rozplakala.

Po druhý raz sa strašidlo zjavilo v nedeľu v noci. Krátko po

tom, čo sa všetci odobrali na lôžka, vyplašil ich strašidelný treskot v hale. Zbehli dolu schodmi a zistili, že veľké staré brnenie sa uvoľnilo a spadlo na kamennú dlážku. Vo veľkom ušiaku sedelo cantervillské strašidlo a s výrazom prenáramnej bolesti si šúchalo kolená.

Dvojčence, ktoré si z izby priniesli dve fúkačky na hrach, vystrelili naň dve dávky s takou presnosťou, akú možno získať len dlhou a starostlivou praxou na učiteľovi krasopisu, zatiaľ čo vyslanec Spojených štátov mieril revolverom a v zhode s kalifornskou etiketou naň volal, aby dalo ruky hore!

S divým výkrikom plným zlosti strašidlo vyskočilo, preletelo pomedzi nich ako víchor, pričom sfúklo sviečku, ktorú niesol Washington Otis, a zanechalo ich v úplnej tme. Dorazilo na vrch schodiska, spamätalo sa a rozhodlo sa, že im predvedie svoj slávny démonický rehot. Vyskúšalo si ho už pri nejednej príležitosti, a zakaždým bol mimoriadne úspešný. Povrávalo sa, že po ňom za jedinú noc zbelela lordovi Rakerovi parochňa a tri francúzske komorné lady Cantervillovej preň dali výpoveď ani nie po mesiaci služby. Zasmialo sa preto tým najstrašnejším smiechom, až sa stará klenba otriasla raz, dvakrát, ale ešte ani nedoznela ozvena, otvorili sa dvere a vyšla z nich pani Otisová v ľahkom belasom župane.

„Obávam sa, že s vaším zdravím nie je všetko v poriadku," povedala, „a preto som vám priniesla fľaštičku tinktúry doktora Dobella. Ak máte čosi s trávením, zaručene pomôže."

Strašidlo na ňu uprelo pohľad plný zloby a začalo sa pripravovať na ďalší kúsok: hodlalo sa premeniť na veľkého čierneho psa, čo bola premena, ktorá ho oprávnene preslávila a ktorej rodinný lekár pripisoval trvalú slabomyseľnosť ctihodného Thomasa Hortona, strýka lorda Cantervilla. Pri zvuku blížiacich sa krokov však na chvíľu zaváhalo, a potom sa už uspokojilo aspoň tým, že začalo slabučko fosforeskovať. Potom, pretože na dohľad už boli dvojčence, zmizlo s hlbokým

vzdychom akoby z cintorína.Dobehlo do svojej izby a celkom sa zrútilo. Premohlo ho

rozčúlenie najvyššieho stupňa. Vulgárnosť, s akou sa správali dvojčence, hrubý materializmus pani Otisovej ho, prirodzene, mimoriadne trápili, ale najväčšmi ho pobúrilo, že sa nevie odieť do brnenia. Dúfalo totiž, že aj moderných Američanov nastraší pohľad na „Prízrak v zbroji", ak aj nie z nejakých racionálnych dôvodov, tak aspoň z úcty k národnému bardovi, básnikovi Longfellowovi, nad ktorého vznešenou a príťažlivou poéziou strávilo veľa dlhých chvíľ čakania, keď boli Cantervillovci v meste. Okrem toho brnenie patrilo jemu. Malo ho na sebe aj na turnaji v Kenilworthe, kde slávilo nejeden úspech a kde mu svoj hold zložila aj Panenská kráľovná. Keď si ho obliekalo teraz, premohla ho váha ťažkej náprsnej časti a oceľovej prilbice, takže sa poskladalo na kamennú dlažbu a doudieralo si pritom obe kolená a oškrelo hánky na pravej ruke.

Ešte niekoľko dní po tomto šokujúcom zážitku sa strašidlo nevedelo spamätať, takmer vôbec nevychádzalo z izbietky, a ak, tak len preto, že muselo obnovovať krvavé škvrny. Dbalo však o seba s najväčšou starostlivosťou, až sa nakoniec zotavilo. Rozhodlo sa, že podnikne tretí pokus vystrašiť vyslanca Spojených štátov a jeho rodinu. Za príhodný deň na zjavenie si vybralo piatok sedemnásteho augusta. Väčšiu časť toho dňa strávilo vyberaním vhodného odevu, až sa nakoniec rozhodlo pre veľký klobúk so sklopenou strechou a červeným perom, rubáš s volánikmi na zápästiach i na krku a hrdzavú dýku.

Večer sa strhla prudká búrka, lialo, a dul taký mocný vietor, že všetky okná a dvere na starom zámku sa otriasali a drnčali. Takú nepohodu milovalo najväčšmi. Plán malo nasledovný. Potichu sa vkradne do izby Washingtona Otisa, od nôh postele čosi zamumle a za zvukov smútočnej hudby sa trikrát bodne do krku. Na Washingtona nevrazilo predovšetkým, lebo vedelo, že

to on kadečím odstraňuje slávne cantervillské krvavé škvrny, napríklad čistiacim prostriedkom Pinkerton Detergent.

Keď spracuje bezohľadného a zjašeného mladíka, že sa bude triasť od hrôzy, odoberie sa do spálne vyslanca Spojených štátov a jeho manželky, tam položí vlhkú a studenú ruku na čelo pani Otisovej a do ucha jej trasúceho sa manžela zašepká strašné tajomstvá márnice. Pokiaľ ide o malú Virginiu, ešte sa nerozhodlo. Nikdy sa ho nijakým činom nedotkla, bola pekná a nežná. Niekoľko dutých vzdychov zo skrine, pomyslelo si, hádam postačí, alebo, ak by sa nezobudila, môže z nej prstami skľavenými kŕčmi stiahnuť prikrývku,

Pokiaľ ide o dvojčence, bolo skalopevné rozhodnuté dať im príučok. Pravdaže, najprv im zasadne na prsia, z čoho vzniká dusivý pocit, akoby na nich sedela nočná mora. Potom, pretože ich postele sú hneď vedľa seba, zastane medzi nimi a zoberie na seba podobu zelenej, osuhľou pokrytej mŕtvoly, až zmeravejú od hrôzy. Nakoniec zo seba zhodí rubáš a bude sa zakrádať po izbe iba tak, s holými bielymi kosťami a jedným okom vypúleným na spôsob „Nemého Daniela alebo Kostry samovrahovej", čo bola rola, s ktorou už nejedenkrát získalo všeobecný obdiv a ktorú pokladalo za celkom rovnocennú úlohe „Maniaka Martina alebo Maskovaného tajomstva."

Počulo, ako sa rodinka o pol jedenástej zberá do postelí. Chvíľu ho rušili výbuchy smiechu z izby dvojčeniec, veselých školákov - nezbedníkov, ktorí, skôr, ako sa uložili na spánok, ešte museli trochu vystrájať, ale o štvrť na dvanásť už bolo všade ticho. Len čo odbila polnoc, vykročilo.

Na okenné sklo zabúšila krídlami sova, z vetiev starého tisu zakrákal havran a vietor vzdychal po celom dome ako stratená duša. Rodinka Otisovcov však spala a vôbec si neuvedomovala nevyhnutný osud. Vietor aj búrku prehlušoval pravidelný chrapot vyslanca Spojených štátov. Kradmým krokom vyšlo z dreveného obloženia steny. Na krutých, vráskami skrivených ústach malo zlovestný úsmev. Keď sa zakrádalo popri veľkom

arkierovom okne, kde visel erb, v ktorom sa azúrovou a zlatou farbou skvel jeho vlastný znak a znak jeho zavraždenej manželky, mesiac si skryl tvár za mrak.

Zakrádalo sa vždy ďalej a ďalej ako zlovestný tieň, a ako šlo, zdalo sa, že sama temnota ho víta s odporom. V jednej chvíli sa mu zazdalo, že čosi počuje, a zastalo; to však len na Červenej farme zaštekal pes. Kráčalo ďalej, popod nos si hundrúc strašlivé kliatby zo šestnásteho storočia. Podchvíľou zamávalo do polnočného ovzdušia hrdzavou dýkou. Nakoniec došlo až do rohu chodby, odkiaľ sa vchádzalo do izby nešťastníka Washingtona. Na chvíľu zastalo. Vietor mu previeval dlhými sivými kaderami, ktoré sa vlnili okolo jeho hlavy, dával im groteskné a fantastické tvary, umocňujúc hrôzu z rubáša mŕtveho. V tej chvíli hodiny odbili štvrť na jednu. Cítilo, že jeho čas nadišiel. Samo pre seba sa zachichotalo a zahlo za roh; lenže len čo tak urobilo, so zdeseným zakvílením odskočilo a skrylo si bledú tvár do dlhých, kostnatých dlaní.

Priamo pred ním stál strašidelný prízrak, nehybný ako obraz vyrezaný do dreva a príšerný ako šialencov sen! Hlavu mal plešivú a ligotavú, tvár okrúhlu, tučnú a bielu. Odporný smiech akoby skrivil jeho črty do úškľabku odsúdeného na večnosť. Z očí tomu šľahali lúče šarlátového svetla, ústa boli studňou, z ktorej sálali plamene, a odporný odev, ponášajúci sa na jeho vlastný háv, mu v splývavých záhyboch zahaľoval titanskú postavu. Na prsiach mala táto ohyzda zvláštny nápis zo starodávnych litier, zdalo sa, že je to nejaký hanopis, zoznam hriechov, kalendár zločinov. V pravej ruke držala zdvihnutý krátky meč z jagavej ocele.

Nikdy predtým ešte nestretlo strašidlo, nuž nečudo, že sa poriadne vyľakalo. Keď sa na ohavné zjavenie pozrelo druhý raz, hoci to bol pohľad rýchly a krátky, ušlo do svojej izbietky, pomedzi nohy sa mu pri behu chodbou plietol dlhý rubáš. Hrdzavá dýka mu nakoniec vypadla z ruky a skončila vo veľvyslancovej jazdeckej čižme, kde ju ráno našiel komorník.

V súkromí vlastného obydlia kleslo na skromné lôžko a zaborilo tvár do šiat. Po istom čase sa však udatné cantervillské strašidlo spamätalo a rozhodlo sa, že len čo svitne, pôjde sa s tým druhým strašidlom pokonať.

Len čo brieždenie postriebrilo končeky kopcov, vrátilo sa na miesto, kde zazrelo ten odporný prízrak. Prichádzalo s pocitom, že dve strašidlá sú napokon viac ako jedno, a že s pomocou nového priateľa si bezpečnejšie poradí s dvojčencami. Prišlo na miesto činu a jeho očiam sa naskytol strašný pohľad. S prízrakom sa evidentne čosi udialo, pretože z jeho dutých očí celkom zmizlo svetlo, z ruky mu vypadol jagavý meč, opieralo sa o stenu a zaujímalo strnulý a nepohodlný postoj. Prikročilo k nemu a vzalo ho do náručia, keď sa na jeho zdesenie od prízraku oddelila hlava a zgúľala sa na zem, telo sa naklonilo a pri nohách, ako sa presvedčil pohľadom, sa mu váľala biela barchetová plachta z postele, natiahnutá na metle, kuchynský sekáčik na mäso a vydlabaná tekvica. Nebolo schopné porozumieť tejto zvláštnej premene. Zovrelo v ruke tabuľku, ktorú mal prízrak na prsiach, a prečítalo si z nej nasledujúce ohromujúce slová:

Ty staré strašidlo Som jediné a pravé strašidlo. Varuj sa napodobenín, všetky sú falošné.

Svitlo mu. Napálili ho, zhatili mu plány, preľstili ho. V očiach sa mu zjavil starý cantervillský pohľad; zovrelo bezzubé ďasná; zvädnuté ruky zdvihlo vysoko nad hlavu a pitoresknými slovami zo starej antickej školy odprisahalo, že keď kohút ráno dvakrát zakikiríka, krv potečie potokom a vražda vkročí do zámku kradmým krokom.

Ešte ani poriadne nevyslovilo strašnú prísahu, keď z červenej strechy neďalekej usadlosti jedenkrát zakikiríkal kohút. Zasmialo sa — dlhým, tichým, trpkým smiechom a dalo sa vyčkávať. Čakalo hodinu, potom ďalšiu, ale kohút z nejakých zvláštnych príčin už viac nezakikiríkal. Nakoniec o pol ôsmej prišli slúžky a ich príchod ho donútil vzdať sa

zlovestného ponocovania. Odtackalo sa späť do svojej izbičky, kde sa oddalo úvahám o márnych nádejach a zmarených zámeroch. Nazrelo do kníh o starodávnom rytierstve, na ktoré bolo mimoriadne pyšné, a vyčítalo z nich, že vždy, keď vyslovili takú prísahu, akú použilo ono, kohút kikiríkal dvakrát.

„Nech tú naničhodnú sliepku skaza berie!" zahundralo. „Ešte svitne deň, keď tomu kohútovi ostrou kopijou hrdlo prepáram. Bude mi kikiríkať naposledy!"

Uložilo sa do pohodlnej olovenej rakvy a zotrvalo v nej až do večera.

4. kapitolaNa druhý deň sa strašidlo cítilo slabé a unavené. Strašné

vzrušenie z ostatných štyroch týždňov sa začalo prejavovať. Nervy malo kompletne otrasené, pri najslabšom zvuku sa začalo strhávať. Päť dní nevyšlo z izby, a nakoniec sa rozhodlo, že prestane obnovovať krvavú škvrnu na dlážke v knižnici. Ak ju tam otisovská rodina nechce, tak si ju tam ani nezaslúži. Sú to ľudia očividne na nízkej, hmotárskej úrovni, vôbec nevedia oceniť symbolickú hodnotu nadprirodzených úkazov.

Pravda, fantazmagorické zjavenia a vyvolávanie astrálnych úkazov je čosi celkom iné, čo nemá v skutočnosti pod kontrolou. Jeho svätou povinnosťou je raz za týždeň sa zjaviť na chodbe, a každú prvú a tretiu stredu v mesiaci čosi zvriesknuť z veľkého arkierového okna. Nevedelo, ako sa pri všetkej počestnosti z tejto povinnosti vykrútiť. Je pravda, v živote napáchalo veľa zla, no na druhej strane si čo najsvedomitejšie plnilo všetky úlohy, vyplývajúce z jeho nadprirodzeného charakteru.

Nasledujúce tri soboty sa ako obvykle medzi polnocou a treťou hodinou rannou prechádzalo po chodbe, pričom urobilo všetky predbežné opatrenia, aby ho ani nevideli ani nepočuli.

Vyzulo sa, kráčalo tak ľahučko, ako sa len po starých, červotočom prežraných doskách dalo, obliekalo si veľký čierny plášť zo zamatu a nezabudlo si okovy na rukách aj na nohách namazať mazadlom Vychádzajúce slnko. Musím pripomenúť, že tento módny ochranný prvok použilo len s veľkým sebazaprením. Raz večer, keď sa rodina zhromaždila v jedálni, vkĺzlo do spálne pána Otisa a odnieslo si z nej fľaštičku mazadla. Spočiatku sa cítilo ponížené, lenže neskôr pochopilo - pretože to bolo strašidlo vnímavé -, že je to dobrý a účinný prostriedok, ktorý napokon do istej miery slúži aj jeho zámerom.

Avšak napriek všetkému nemohlo sa po zámku pohybovať nerušene. Krížom cez chodby boli neraz natiahnuté špagátiky, na ktorých sa v tme potkýnalo a raz, kým sa obliekalo za „Čierneho Izáka či Lovca z Huntsmanských lesov", sa strepalo na zem, pretože sa pošmyklo na dlážke natretej maslom, ktorá viedla od dvier Gobelinovej komnaty až po vrch schodov. Dlážku natreli dvojčence. Táto posledná urážka ho náramne rozzúrila, takže sa rozhodlo vyvinúť posledné úsilie o zachovanie vlastnej dôstojnosti a spoločenského postavenia, a odhodlalo sa hneď nasledujúcu noc navštíviť mladučkých žiakov Etonu v preoblečení za „Neporiadneho Ruperta, čiže Bezhlavého grófa."

V tomto prestrojení sa neukázalo už dobrých sedemdesiat rokov; vlastne odvtedy, čo vystrašilo krásnu lady Barbaru Moldishovú tak, že zrušila zasnúbenie so starým otcom terajšieho lorda Cantervilla a ušla s krásavcom Jackom Castletonom do Greena Green, vyhlásiac, že nič na svete ju nedonúti, aby sa vydala do rodiny, ktorá strpí, aby sa za šera po terase prechádzalo také strašné strašidlo. Úbohého Jacka potom lord Canterville zastrelil v súboji, ktorý sa konal vo Wandsworth Common, a lady Barbare puklo od žiaľu srdce. Umrela v Tunbridge Wells ani nie o rok nato, a tak to bol po každej stránke veľký úspech.

Bolo to však riadne ťažké maskovanie, ak smiem použiť výraz z divadla v spojení s jedným z najväčších tajomstiev z oblasti nadprirodzená, alebo, aby som použil vedeckejší termín, zo sveta nadpozemského. Prípravy mu trvali celé tri hodiny. Nakoniec bolo so všetkým hotové. Potešilo sa svojmu novému zjavu. Vysoké kožené jazdecké čižmy, ktoré ladili s oblekom, mu boli síce trochu priveľké, a našlo len jednu z dvoch jazdeckých pištolí, celok ho však uspokojil. O štvrť na dve prekĺzlo cez drevené obloženie steny a preplazilo sa chodbou.

Došlo až k izbe, kde spali dvojčence, a ktorú, ako by sa patrilo spomenúť, nazývali Belasá izba, pretože ju zdobili belasé záclony. Dve boli privreté. Chcelo, aby jeho vstup bol čo najpôsobivejší, a preto dvere prudko otvorilo a vtedy sa na neho zrútil ťažký krčah plný vody, zmáčal ho na kožu a len zázrakom ho nezasiahol — preletel len kúsok od jeho ľavého pleca. Vzápätí zaburácali salvy smiechu, ktoré vychádzali z postele s baldachýnom. Jeho nervová sústava zakúsila taký otras, že sa tak rýchlo, ako vládalo, odpratalo naspäť do svojej izby, kde poriadne prechladnuté strávilo celý nasledujúci deň.

Jediné, čo ho na celom incidente upokojovalo, bolo, že so sebou nemalo vlastnú hlavu, lebo keby tak urobilo, následky mohli byť nedozerné.

Vzdalo sa všetkej nádeje, že by sa mu niekedy podarilo vystrašiť túto nekultúrnu americkú rodinu a uspokojilo sa -napokon si z toho urobilo pravidlo - s tým, že sa zakrádalo po chodbách v mäkučkých papučiach s hrubým červeným šálom okolo krku, lebo sa bálo prievanu, a s príručnou hákovnicou, pre prípad, že by ho prepadli dvojčence.

Posledný a rozhodujúci úder utŕžilo devätnásteho septembra. Zostupovalo po schodisku do veľkej vstupnej haly, isté, že tam ho za žiadnych okolností nemôže nikto obmedzovať, a zabávalo sa satirickými postrehmi na adresu veľkých Saronyho fotografických portrétov vyslanca Spojených štátov a jeho manželky, ktoré viseli na tých

miestach, kde sa kedysi skveli rodinné portréty Cantervillovcov. Oblečené bolo prosto, ale s vkusom do dlhého rubáša, poškvrneného kde - tu hlinou z cintorína, čeľusť si podviazalo pruhom žltého plátna a v ruke nieslo malý lampáš a hrobársky čakan. V skutočnosti bolo oblečené ako „Jonáš Bezhrobý alebo Zlodej mŕtvol zo stodoly v Chertsey", čo bolo jedno z jeho najvýznamnejších stelesnení, na ktoré mali Cantervillovci všetky dôvody spomínať, pretože práve táto postava bola bezprostrednou príčinou ich sporu so susedom, lordom Ruffordom.

Bolo asi štvrť na tri ráno a, ako sa ubezpečilo, nikde sa nič ani nepohlo. Mierilo ku knižnici, aby sa presvedčilo, či sa v nej predsa len nezachovali nejaké krvavé škvrny, keď odrazu na neho z temného rohu chodby vyskočili dve postavy, divo zamávali rukami nad hlavami a do ucha mu zaškriekali: „Bububu!"

Zmocnila sa ho panika, za tých okolností nanajvýš prirodzená, rozbehlo sa preto ku schodisku, lenže tam ho už čakal Washington Otis s veľkou záhradnou striekačkou; jeho úhlavní nepriatelia ho dostali do zovretia. V úzkych zmizlo vo veľkej železnej peci, v ktorej sa našťastie nekúrilo a cestu domov si muselo nájsť cez priedychy a komíny. Do svojej izby sa dostalo v hroznom stave, špinavé, otrhané a zúfalé.

Po tom ho už nikto na žiadnej nočnej výprave nestretol. Dvojčence naň niekoľkokrát číhali v zálohe, chodby na veľkú neľúbosť rodičov a služobníctva vystielali orechovými škrupinami, ale márne. Bolo nanajvýš zrejmé, že jeho city boli také doráňané, že sa viac nemienilo zjavovať.

Pán Otis systematicky pokračoval vo svojom životnom diele o dejinách Demokratickej strany, na ktorom pracoval už niekoľko rokov, pani Otisová zorganizovala nádherný piknik, ktorý očaril celé okolie, chlapci hrali lacrosse, euchre, poker a iné americké národné hry a Virginia sa preháňala po okolí na svojom poníkovi v spoločnosti mladého vojvodu z Cheshiru,

ktorý prišiel stráviť posledný týždeň dovolenky na cantervillský lovecký zámok. Všeobecne sa súdilo, že strašidlo sa kamsi podelo, a pán Otis v tomto duchu dokonca aj napísal list lordovi Cantervillovi, ktorý v odpovedi vyjadril nad touto novinkou veľké potešenie a vyslancovej manželke srdečne blahoželal.

Lenže Otisovci sa mýlili, pretože strašidlo ešte vždy zotrvávalo v dome, a hoci už z neho bol invalid, nepochybne sa hotovalo dať o sebe vedieť, najmä keď sa rozchýrilo, že medzi hosťami na zámku je aj mladý vojvoda z Cheshire, ktorého prastrýko, lord Francis Stitton, sa raz stavil s plukovníkom Carburym o sto guineí, že si zahrá kocky s cantervillským strašidlom. Na druhý deň ho našli ležať v herni na zemi v takom beznádejnom stave totálnej paralýzy, že hoci sa dožil vysokého veku, celý zvyšok života nebol schopný vysloviť nič iné, len „dve šestky". O celom prípade sa v tom čase dobre vedelo, hoci, pravdaže, z úcty k obom vznešeným rodinám urobili všetko, aby sa príbeh ututlal. O tom, ako sa všetko vlastne odohralo, sa možno dočítať len v treťom dieli knihy lorda Tattlea „Spomienky princa regenta a jeho priateľov". Takže strašidlo celkom prirodzene túžilo ukázať, že jeho vplyv na Stiltonovcov, s ktorými mal nepriame zväzky, lebo jeho sesternica z prvého kolena sa vydala en secondes noces za Sieura de Bulkeley, od ktorého, ako každý vie, vojvodovia z Cheshire v priamej línii pochádzajú, sa ešte nepominul.

Robilo preto všetky potrebné prípravy, aby sa Virginiinmu milencovi mohlo zjaviť v slávnom prestrojení za „Mnícha upíra alebo Bezkrvného benediktína", čo bolo predstavenie také hrozitánske, že keď ho v roku 1764 uvidela stará lady Startupová, vydala zo seba prenikavý škrek a do troch dní umrela, keď predtým vydedila Cantervillovcov, čo boli jej najbližší príbuzní, a všetok majetok odkázala svojmu londýnskemu lekárnikovi. V poslednej chvíli mu však hrôza z dvojčeniec zabránila vyjsť z izby, a tak mladý vojvoda spal

pokojne pod veľkým baldachýnom na dobre perujúcej posteli v Kráľovskej spálni a sníval o Virginii.

5. kapitolaO niekoľko dní si Virginia aj so svojím kučeravým

nápadníkom vyšla zajazdiť na brockleyské lúky, kde si nešťastne roztrhla jazdeckú sukňu, keď kôň preskakoval živý plot, takže sa rozhodla vrátiť do zámku zadným vchodom, aby ju nikto nevidel. Keď sa náhlivým krokom uberala popri Gobelínovej komnate, ktorej dvere boli čírou náhodou otvorené, zazdalo sa jej, že zazrela kohosi dnu, a nazdajúc sa, že je to ktorási z matkiných slúžok, ktoré si tam občas priniesli prácu, nazrela do nej, rozhodnutá, že slúžku požiada, aby jej pomohla polátať sukňu.

Aké však bolo jej prekvapenie, keď dnu našla samo cantervillské strašidlo! Sedelo pri okne, sledovalo, ako vzduchom poletuje zmárnené zlato zo žltnúcich stromov, a ako červené lístie tančí bláznivý tanec dlhou alejou. Hlavu malo opretú o ruku a celý jeho postoj vyjadroval najvyššiu depresiu. Vyzeralo ako stratenec, akoby sa ocitlo na kolenách, takže mladú Virginiu, ktorej prvou myšlienkou bolo ujsť a zamknúť sa vo svojej izbe, prenikla ľútosť, a odhodlala sa, že ho poteší. Jej kroky boli také ľahučké a jeho smútok zasa taký hlboký, že si neuvedomilo jej prítomnosť skôr, ako prehovorila.

„Je mi vás veľmi ľúto," povedala, „ale poteším vás: moji bratia sa zajtra vracajú do Etonu, a potom, ak nebudete vystrájať, každý vám dá pokoj."

„Je absurdné, aby ktosi odo mňa žiadal, aby som nevystrájal," povedalo, prekvapene sa obzerajúc okolo seba a hľadiac na pekné dievčatko, ktoré sa odvážilo osloviť ho, "je to nanajvýš absurdné. Ja musím cvendžať reťazami, nazerať kľúčovou dierkou do izieb a potĺkať sa nocou po zámku, ak máte na mysli akurát toto. Je to jediný zmysel mojej existencie."

„Také čosi vôbec nie je zmyslom existencie, a vy veľmi dobre viete, že ste v živote narobili už veľa zla. Len čo sme sem prišli, hneď prvý deň nám pani Umneyová prezradila, že ste zabili vlastnú ženu."

„Nuž, to priznávam," povedalo strašidlo nie veľmi kajúcne, „ale to bola čisto rodinná záležitosť, ktorá sa nedotýkala nikoho iného."

„Zabiť človeka je zločin," namietla Virginia aj s nehou, ale aj s puritánskou vážnosťou, ktorú pochytila od ktoréhosi predka z Nového Anglicka.

„Och, bridí sa mi tá lacná prísnosť abstraktnej morálky! Moja žena bola nepekná, nikdy mi poriadne nenaškrobila manžety a nevedela variť. Raz som v hogleyských lesoch zastrelil jeleňa, bol to kapitálny kus a viete, ako ho upravila? Nemá zmysel dnes o tom rozprávať, všetko je za nami, ale od jej bratov nebolo vôbec pekné, že ma nechali umrieť od hladu, aj keď som ju zabil."

„Nechali vás umrieť od hladu? Och, pán Strašidlo, chcem povedať Sir Simon, nie ste hladný? Zostal mi sendvič. Smiem vás ponúknuť?"

„Nie, ďakujem, teraz už nejem nič; ale aj tak je to od vás veľmi milé. Ste oveľa lepšia ako zvyšok vašej ohavnej, hrubej, vulgárnej a nepočestnej rodiny."

„Prestaňte!" skríkla Virginia a dupla nohou. „To vy ste hrubý, ohavný a vulgárny, a pokiaľ ide o nepočestnosť, dobre viete, že to vy ste mi kradli zo škatule farbičky a obnovovali ste nimi tú smiešnu škvrnu od krvi v knižnici. Najprv ste mi pokradli všetku červeň vrátane karmínovej, a ja som viac nemohla maľovať západ slnka, potom ste mi ukradli smaragdovo zelenú a chrómovú žltú, až mi nakoniec nezostalo nič len indigová a čínska biela, takže som mohla maľovať už len scény pri mesačnom svite, ktoré sú pre oko veľmi depresívne a ťažko sa zobrazujú. Nikdy som to na vás neprezradila, hoci ma tie krádeže hnevali, a na celej veci bolo

aj dosť smiešneho; veď kto kedy počul o smaragdovozelenej krvi?"

„Ale čo som mal robiť?" spýtalo sa strašidlo s trochou pokory v hlase. „V dnešných dňoch je náramne ťažké zohnať čosi čerstvej krvi, a keď sa váš brat začal oháňať tým Paragon Detergentom, nevidel som nijaký dôvod, prečo by som nemal siahnuť po vašich farbičkách. Nuž a farby sú vždy vecou vkusu: Cantervillovci, napríklad, mali krv modrú, najbelasejšiu v celom Anglicku; lenže, viem, vy, Američania, na čosi podobné nedbáte."

„O tom zasa neviete vôbec nič vy. Najlepšie, čo by ste urobili, by bolo keby ste sa tam vysťahovali a poopravili si mienku. Môj otec vám s radosťou vystaví voľný pas, a hoci za duchov všetkých druhov sa platí vysoké clo, vy ťažkosti s colníkmi mať nebudete. Všetci colníci sú demokrati. V New Yorku vás čaká úspech ako hrom. Poznám tam ľudí, ktorí by dali stotisíc dolárov, keby kdesi zohnali starého otca, a za strašidlo v rodine ešte oveľa viac."

„Nemyslím, že by sa mi v Amerike páčilo."„Pravdepodobne preto, že nám tam chýbajú zrúcaniny a

kuriozity," poznamenala Virginia posmešne.„Zrúcaniny! Kuriozity!" zvolalo strašidlo; „Vy zasa máte

loďstvo a americký spôsob života."„Zbohom; zájdem za otcom a poprosím ho, aby dvojčencom

dovolil prázdninovať o týždeň dlhšie."„Nerobte to, prosím, slečna Virginia!" zaplakalo strašidlo.

„Som taký osamelý a taký nešťastný, že naozaj neviem, čo si počať. Chcem sa vyspať, a nemôžem."

„To je hotový nezmysel! Stačí ľahnúť si do postele a zhasnúť sviečku. Občas je veľmi ťažké nezaspať, najmä v kostole ale so spaním nemôžu byť predsa nijaké problémy. Dokonca aj bábätká vedia, ako na to, a tie veru nie sú nijako múdre."

„Nespal som celých tristo rokov," povedalo smutne a

Virginiine krásne oči sa od úžasu otvorili dokorán, „tristo rokov som oka nezažmúril, a som už naozaj veľmi unavený."

Virginia zvážnela, útle pery sa jej zachveli ako lupienky ruže. Pristúpila k nemu, kľakla si vedľa neho a pozrela do jeho starej, zošúverenej tváre. „Úbohé, úbohé strašidlo," zašepkala, „vy nemáte kde spať?"

„Ďaleko za borovicovým lesom," odpovedalo tichým, zasneným hlasom, Je malá záhrada. Rastie tam vysoká, hebká tráva, svietia v nej veľké biele hviezdy - kvet bolehlavu - a slávici tam spievajú celučkú dlhú noc. Spievajú celú noc a nad spiacimi doširoka rozprestierajú svoje ramená tisy."

Virginiin zrak zastreli slzy. Tvár si skryla do dlaní.„Máte na mysli záhradu smrti, však?" povedala.„Áno, smrti. Smrť musí byť nádherná. Ležať v mäkkej

hnedej zemi, nad hlavou mať vlniacu sa trávu a načúvať tichu. Nespomínať na včerajšok, nebáť sa zajtrajška. Zabudnúť na čas, zabudnúť na život, odpočívať v pokoji. Vy by ste mi mohli pomôcť. Mohli by ste mi otvoriť brány od domu smrti, pretože s vami je vždy láska, a láska je silnejšia ako smrť."

Virginia sa zachvela, striasli ju zimomriavky. Na chvíľu sa rozhostilo ticho. Cítila sa ako v hroznom sne.

Potom sa strašidlo ozvalo znova a jeho hlas znel ako skuvíňanie vetra.

„Všimli ste si proroctvo, napísané na okne v knižnici?"„Pravdaže, niekoľkokrát," zvolalo dievča a zdvihlo zrak.

„Viem ho naspamäť. Napísali ho takými zvláštnymi čiernymi literami, ťažko sa číta. Skladá sa iba zo šiestich riadkov:

Keď raz zlatovláska presvedčíhriešnika, nech sa pomodlí,keď mandľovník, čo vyschol, zarodí,a malé dieťa zaplače,ticho sa v dome rozhostía pokoj bude v Canterville.

„To znamená," povedalo smutne, „že musíte so mnou oplakať moje hriechy, pretože ja nemám sĺz, že sa so mnou musíte pomodliť za moju dušu, pretože ja v nič neverím, a potom ak ste vždy boli milá, dobrá, nežná, anjel smrti sa nado mnou zľutuje. V tme sa vám zjavia strašné postavy a do ucha vám budú šepotať hlasy zla, ale neublížia vám, pretože ani sily pekla nezvíťazia nad čistotou malého dieťaťa."

Virginia neodpovedala. Strašidlo, ktoré hľadelo na jej sklonenú zlatú hlávku, v zúfalstve zalomilo rukami. Odrazu vstala, celá bledá, ale v očiach jej svietilo jasné svetlo. „Nebojím sa," povedala pevným hlasom, „poprosím anjela, aby sa nad vami zľutoval."

Strašidlo vstalo tiež a z úst sa mu vydral tlmený výkrik plný radosti. Schytilo jej rúčku, so starodávnou dvornosťou sa k nej sklonilo a pobozkalo ju. Prsty malo studené ako ľad, jeho pery pálili ako oheň, ale Virginia necúvla, a nasledovala ho šerou izbou.

Na vyblednutom zelenom gobelíne boli vyšití malí poľovníci. Trúbili na rohoch ozdobených strapcami a malými rukami na ňu kývali, aby sa vrátila. „Vráť sa, malá Virginia!" privolávali, „vráť sa!" Ale strašidlo jej mocnejšie zovrelo ruku, a tak len prižmúrila zrak, aby ich viac nevidela.

Z kozubovej rímsy na ňu žmurkali strašné zvery s jašteričími chvostami a vypúlenými očami a mrmlali: „Dávaj si pozor, malá Virginia, dávaj si pozor! Možno ťa už nikdy viac nezazrieme," ale strašidlo pridalo do kroku a Virginia ich nepočúvala.

Na konci miestnosti zastalo a zahundralo niekoľko slov, ktorým Virginia nerozumela. Otvorila oči a uvidela, že stena sa pomaly rozplýva ako hmla a pred ňou sa zjavuje veľká čierna jaskyňa. Ovial ich nevľúdny studený vietor. Pocítila, ako ju čosi ťahá za šaty.

„Rýchlo, rýchlo," volalo strašidlo, „lebo bude pozde." V tej

chvíli sa stena za nimi zatvorila a Gobelínová komnata bola prázdna.

6. kapitolaPribližne o desať minút zazvonil zvonec zvolávajúci na čaj.

A pretože Virginia neprišla, pani Otisová poslala po ňu lokaja. Po chvíli sa vrátil a oznámil, že slečnu Virginiu nemôže nikde nájsť. Pretože jej dcéra mala vo zvyku zájsť večer do záhrady a natrhať kvety na večerný stôl, pani Otisová sa spočiatku neznepokojovala. Ale keď odbilo šiestu a Virginie nebolo, dostavili sa obavy. Poslala chlapcov, aby sestru pohľadali, zatiaľ čo sama aj s pánom Otisom prezreli všetky izby v dome. O pol siedmej sa dvojčence vrátili a oznámili, že po ich sestre niet jedinej stopy. Teraz už všetkých pochytil strach, nevedeli, čo si počať, keď si pán Otis odrazu spomenul, že pred niekoľkými dňami dovolil skupine cigánov utáboriť sa v parku.

Okamžite sa preto vydal do Blackfellskej úžľabiny, kde, ako vedel, táborili, a spolu s ním šiel aj najstarší syn a dvaja sluhovia z farmy. Mladý vojvoda z Cheshire, ktorý bol celý bez seba od rozčúlenia, sa k nim chcel pripojiť tiež, ale pán Otis nesúhlasil, v obave, že by mohlo prísť k bitke.

Prišli do Blackfellskej úžľabiny, lenže cigánov tam už nebolo. Bolo zrejmé, že na odchod sa vydali v náhlivosti, pretože oheň v ohnisku ešte dotlieval a v tráve ležalo niekoľko tanierov. Washingtona a dvojicu sluhov vyslal prehľadať okolie a sám sa poponáhľal domov. Rozoslal telegramy na všetky policajné inšpektoráty v okrese, v ktorých žiadal, aby sa poobzerali po mladom dievčati, ktoré možno uniesli tuláci alebo cigáni. Prikázal, aby mu nachystali koňa, žene a trom chlapcom nakázal, aby sa riadne navečerali, a s čeľadínom vyrazil do Ascotu. Prešli sotva zopár míľ, keď začul, že ktosi na koni sa ženie za ním. Obzrel sa a zazrel mladého vojvodu, ako ich doháňa na svojom poníkovi. Bol bez klobúka a tvár mu len tak horela.

„Je mi to strašne ľúto, pán Otis," dychčal chlapec, „ale kým Virginie niet, nemôžem sa najesť. Prosím, nehnevajte sa na mňa, ale keby ste nám vlani v lete dovolili, aby sme sa zasnúbili, nič také by sa nestalo. Nepošlete ma späť, však nie? Nemôžem sa vrátiť! Ja sa nevrátim!"

Vyslanec sa chtiac nechtiac musel pousmiať nad tým pekným tvrdohlavým mladíkom a navyše ho dojala jeho oddanosť Virginii. Sklonil sa k nemu zo sedla, jemne ho potľapkal po pleci a povedal: „Tak dobre, Cecil, ak sa nemôžete vrátiť, budete musieť ísť so mnou, ale v Ascote vám musím kúpiť klobúk."

„Čo tam po klobúku! Ja chcem Virginiu!" zvolal mladý vojvoda so smiechom. Popohnali kone a uháňali na železničnú stanicu.

Pán Otis sa náčelníka stanice spýtal, či na nástupišti nevideli dievča, ktoré by zodpovedalo Virginiinmu opisu, ale odpoveď bola záporná. Náčelník stanice však zazvonil na najbližšie stanice a ubezpečil ho, že všade budú starostlivo striehnuť, či sa Virginia kdesi nezjaví. Potom pán Otis kúpil mladému vojvodovi u obchodníka s plátnom, ktorý práve zatváral, klobúk a potom sa vydali do Bexley, dedinky asi štyri míle vzdialenej, kde sa vraj často na obecných pozemkoch ukrývajú cigáni.

Zburcovali tam miestneho policajta, lenže nič sa od neho nedozvedeli, a preto obrátili kone k domovu. O jedenástej sa vrátili do zámku. Boli na smrť unavení a nanajvýš zarmútení. Washington s dvojčencami na nich čakali pri bráne do zámku s lampášmi, pretože cesta bola temná. Nenašla sa jediná stopa po Virginii. Cigánov dolapili na blockleyských lúkách, ale nenašli ju u nich. Náhly odchod vysvetlili tým, že si pomýlili dátum konania chortonského jarmoku. Ponáhľali sa, aby ho nezmeškali. Aj ich zarmútila zvesť o tom, že sa Virginia stratila, pretože boli pánu Otisovi veľmi vďační, že im dovolil utáboriť sa v jeho parku, a štyria z nich sa pripojili k pátraniu.

Preskúmali rybník, podrobne prehľadali celý zámok, všetko bezvýsledne. Bolo jasné, že prinajmenej túto noc Virginiu nijakým činom nenájdu; pán Otis s chlapcami sa v najhlbšom zármutku vracali do zámku a za nimi šiel čeľadín s dvoma koňmi a poníkom.

V hale našli skupinku vystrašeného služobníctva, v knižnici na pohovke ležala úbohá pani Otisová, ktorá takmer prišla o rozum od strachu a úzkosti. Stará gazdiná jej kolínskou pretierala čelo. Pán Otis nástojil, že jeho žena sa musí najesť a objednal pre všetkých neskorú večeru. Bolo to smutné zasadnutie v jedálni za stolom, nikto neprehovoril, a dokonca aj dvojčence boli plné strachu a tiché, lebo svoju sestru mali veľmi rady. Dojedli, a pán Otis všetkým nakázal, aby sa odobrali na lôžka, hoci mladý vojvoda odušu namietal. Pán Otis im vysvetlil, že v noci sa už nič robiť nedá a že ráno pošle telegram na Scotland Yard a v ňom požiada, aby sem okamžite poslali niekoľko detektívov.

Práve keď vychádzali z jedálne, hodiny na zámockej veži odbili polnoc. Len čo doznel posledný úder, začuli treskot a prenikavý výkrik; zámkom otriaslo burácanie hromu a vzduchom sa rozniesli zvuky nadpozemskej hudby, stena nad vrcholom schodiska sa s hlukom rozletela a na odpočívadlo vystúpila Virginia. Bola bledá, až biela, a v ruke niesla malú zdobenú skrinku. Pani Otisová ju zovrela vo vášnivom objatí, mladý vojvoda ju zasypal bozkami a dvojčence začali okolo celej skupinky krepčiť bojový tanec.

„Nebesia! Dieťa, kde si bolo?" zvolal pán Otis tak trochu s hnevom, nazdajúc sa, že si s nimi Virginia zahrala akúsi nemúdru hru. „S Cecilom sme prešli na koňoch celé okolie, hľadali sme ťa, matka takmer umrela od strachu. Takéto žarty nám viac nerob."

„Ale strašidlu áno, strašidlu áno!" vrieskali dvojčence hopkajúc okolo nich.

„Moja drahá, vďaka Bohu, našla si sa; už ma nikdy nesmieš

opustiť," polohlasne hovorila pani Otisová a bozkávala trasúce sa dievča a hladila jeho zlaté vlasy.

„Ocko," povedala Virginia pokojne, „bola som pri strašidle. Umrelo, a ty ho musíš vidieť. Napáchalo veľa zla, nakoniec však svoje činy trpko oľutovalo. Skôr ako umrelo, venovalo mi túto skrinku s prekrásnymi šperkami."

Celá rodina na ňu hľadela mlčky, ohromene, bola však natoľko vážna a pritom smutná, že ju nasledovali, keď sa zvrtla a previedla ich cez otvor v stene. Zamierila do úzkej tajnej chodby. Washington im svietil sviečkou, ktorú vzal zo stola. Dorazili k veľkým dverám z dubového dreva, okovaným zhrdzavenými klincami.

Virginia sa ich dotkla a dvere sa pohli v ťažkých závesoch. Ocitli sa v malej nízkej komnate s klenutým stropom a s jediným neveľkým zamrežovaným oknom. V stene bol zamurovaný veľký železný kruh, ku ktorému bola reťazami prikutá kostra, ktorá ležala vystretá na kamennej dlážke. Zdalo sa, že dlhými bezmäsitými prstami sa usiluje dočiahnuť starodávnu doštičku, na akej kedysi podávali jedlo, a kanvicu, ktoré však boli priďaleko. V džbáne bola kedysi celkom isto voda, pretože na dne sa usadila zelená pieseň. Na doštičke nebolo nič, len vrstva prachu. Virginia si kľakla ku kostre, zopäla ruky a potichu sa začala modliť, zatiaľ čo ostatí, na ňu hľadeli otrasení strašnou tragédiou, ktorej tajomstvo sa im práve odhalilo.

„Pozrite sa!" zavolal zrazu jeden z chlapcov, ktorý vyzeral z okna, lebo chcel zistiť, v ktorom krídle zámku sa izbica nachádza. „Pozrite! Tá stará vyschnutá mandľa rozkvitla! V mesačnom svetle jasne vidieť kvety."

„Boh mu odpustil," povedala Virginia vážne. Vstala a zdalo sa, že tvár jej ožiarilo akési nádherné svetlo.

„Vyzeráte ako anjel!" zvolal mladý vojvoda, objal ju a pobozkal.

7. kapitolaŠtyri dni po týchto nanajvýš čudesných udalostiach sa o

jedenástej hodine nočnej pohol z cantervillského zámku pohrebný sprievod. Pohrebný voz ťahalo osem čiernych koní, každý z nich mal na hlave chochol z vejúcich pštrosích pier, olovenú rakvu prikrývala ťažká purpurová prikrývka, na ktorej bol zlatom vyšitý cantervillský erb. Popri voze a kočoch kráčalo služobníctvo s fakľami. Celý sprievod pôsobil nanajvýš vznešene. Najbližším smútiacim bol lord Canterville, ktorý na pohreb pricestoval z Walesu. Sedel v prvom koči spolu s Virginiou. Nasledoval vyslanec Spojených štátov a jeho žena, potom Washington a traja mládenci, a v poslednom koči sa viezla pani Umneyová. Všetci usúdili, že po tom, čo viac ako päťdesiat rokov znášala strašidelné kúsky na zámku, má právo byť aj pri poslednom.

V rohu cintorína, pod tisom, vykopali hlboký hrob a mimoriadne dojímavú smútočnú reč povedal reverend Augustus Dampier. Po oficiálnom obrade sluhovia v súlade so starobylým zvykom, aký sa zadržiaval v rodine Cantervillovcov, zhasli fakle, rakvu začali spúšťať do hrobu a Virginia vystúpila dopredu a položila na ňu veľký kríž uvitý z bielych a ružových kvetov mandle. V tej chvíli vyšiel spoza mraku mesiac a malý cintorín zalial jasným svetlom. V blízkom kroví začal spievať slávik. Spomenula si, ako jej záhradu smrti opísalo strašidlo, a oči sa jej zahmlili od sĺz. Cestou domov nepovedala jediné slovíčko.

Na druhý deň ráno, ešte skôr, ako sa lord Canterville pobral do mesta, pán Otis sa s ním pozhováral o šperkoch, ktoré strašidlo venovalo Virginii. Boli nádherné, najmä rubínový náhrdelník, stará benátska práca, ktorý bol ozajstnou ozdobou klenotníckeho majstrovstva šestnásteho storočia. Hodnota šperkov bola taká vysoká, že pán Otis sa zdráhal privoliť, aby si ich jeho dcéra ponechala.

„Milý lord," povedal, „viem, že v tejto krajine sa zadržiava

zákon o majetku z mŕtvej ruky, že sa vzťahuje rovnako na šperky ako aj na pôdu, a je mi absolútne jasné, že tieto šperky sú alebo by aspoň mali byť dedičstvom vašej rodiny. Musím vás preto poprosiť, aby ste si ich vzali do Londýna a jednoducho ich pokladali za súčasť vášho vlastníctva, ktorá sa vám vrátila za veľmi zvláštnych okolností. Čo sa týka mojej dcéry, je to ešte dieťa a zatiaľ sa - a to hovorím náramne rád - o takéto súčasti bezduchého prepychu nezaujíma. Pani Otisová - môžem sa popýšiť, že je pomerne významná autorita v oblasti umenia a ešte ako dievča strávila niekoľko rokov v Bostone - ma poinformovala, že tieto šperky majú vysokú cenu vyjadriteľnú v peniazoch. Keby ste sa rozhodli predať ich, dostali by ste za ne veľa peňazí.

Za takýchto okolností, lord Canterville, dúfam, pochopíte že nie je možné, aby šperky zostali v držbe ktoréhokoľvek člena mojej rodiny; všetky tieto ligotavé čačky-mačky, aké tak nevyhnutne potrebuje britská aristokracia na zdôraznenie vlastnej dôstojnosti, by sa ocitli na nesprávnom mieste, keby zdobili ľudí, čo vyrástli na prísnych, a verím, že aj nesmrteľných princípoch republikánskej prostoty. Možno by som sa mal zmieniť o tom, že Virginia by vás veľmi rada poprosila, aby si mohla ponechať skrinku, ako pamiatku na vášho nešťastného, zblúdeného predka. Pretože je tá skrinka veľmi stará a je aj vo veľmi zlom stave, možno by ste jej prosbe mohli vyhovieť. Pokiaľ ide o mňa, som na najvyššiu mieru prekvapený, že moje vlastné dieťa prejavuje taký záujem o medievalizmus, nech už je v hocijakej podobe. Pripisujem to skutočnosti, že Virginia sa narodila v Londýne krátko po tom, čo sa pani Otisová vrátila z cesty do Atén."

Lord Canterville pozorne počúval prejav slovutného vyslanca, občas si pomädlil sivé fúzy, aby skryl úsmev, ktorý sa mu zakrádal na pery, a keď pán Otis dohovoril, srdečne mu potriasol rukou a povedal: „Môj drahý pane, vaša očarujúca dcérka poskytla môjmu nešťastnému predkovi, Sirovi

Simonovi, veľmi účinnú pomoc, a ja a celá moja rodina sme jej neskonalé vďační za zázračnú odvahu a statočnosť. Šperky patria celkom jednoznačne jej, a, na môj veru, ak by som natoľko nemal srdce, aby som si ich od nej vzal, ten starý zlostný chlapík by poľahky mohol niekedy o polnoci vstať z hrobu a urobiť mi zo života hotové peklo. A pokiaľ ide o dedičské práva, nič, čo sa nespomína v závete alebo inom zákonnom dokumente, nestáva sa ani predmetom dedičstva. O existencii tých šperkov nikto nevedel. Ubezpečujem vás, že na ne nemám o nič väčšie právo, ako ho má váš komorník. Som presvedčený, že keď slečna Virginia vyrastie, bude sa jej páčiť, že si na seba môže dať toľkú nádheru. Okrem toho, pán Otis, zabúdate, že nábytok a strašidlo ste prikúpili ako dôvažok k zámku, a čokoľvek patrilo strašidlu, automaticky prechádza do vášho vlastníctva. Nech už Sir Simon vystrájal po nociach na chodbách zámku akokoľvek, podľa zákona bol mŕtvy, a kúpou prešiel všetok jeho majetok na vás."

Pána Otisa úprimne zarmútilo, že lord Canterville odmietol vziať si šperky, a požiadal ho, aby svoje rozhodnutie ešte raz uvážil, lenže dobrosrdečný člen britskej snemovne lordov trval na svojom, až napokon vyslanca prehovoril, aby Virginii dovolil ponechať si dar, ktorý dostala od strašidla. A keď na jar roku 1890 predstavili mladého vojvodu z Cheshire v prijímacom salóne samej kráľovnej - udialo sa tak z príležitosti jej sobáša -, Virginiiným šperkom sa ušla všeobecná pozornosť. Virginia dostala šľachtickú korunku, akou v Británii odmeňujú dobré americké dievčatá, a len čo na to mala vhodný vek, vydala sa za svojho chlapčeka, ktorého tak veľmi milovala. Obaja boli očarujúci, tak sa navzájom ľúbili, že ich spojeniu sa potešili všetci, čo ich poznali, okrem starej markízy z Dumbletonu, ktorá sa pokúšala uchmatnúť mladého vojvodu pre jednu zo svojich nevydatých dcér, a za týmto účelom usporiadala prinajmenej tri veľmi drahé slávnostné večere.

Pán Otis bol na mladého vojvodu osobne mimoriadne

pyšný, hoci teoreticky proti titulom namietal, a aby sme použili jeho vlastné slová, „neprestal sa obávať, že pod vyčerpávajúcim vplyvom aristokracie milujúcej radovánky možno zabudnúť na princípy republikánskej prostoty." Jeho námietky však neprišli k slovu, a ja osobne som presvedčený, že keď kráčal ambitmi Chrámu svätého Juraja na Hannover Square s dcérou zavesenou do jeho ramena, nebolo v celom dlhom a šírom Anglicku pyšnejšieho muža.

Mladý vojvoda s mladou vojvodkyňou sa po medových týždňoch odobrali na cantervillský zámok. Hneď na druhý deň po príchode sa popoludní vybrali na osamelý cintorín rozkladajúci sa v tieni borovíc. Nápis na hrobe Sira Simona im spočiatku robil dosť starostí, nakoniec sa však rozhodli, že na kameň dajú vyryť iba iniciálky mena starého pána a verše z okna knižnice. Vojvodkyňa priniesla kyticu krásnych ruží ktoré rozsypala po hrobe, chvíľu pri rove mlčky postáli a napokon sa vybrali k zrúcaninám starého kláštora. Vojvodkyňa sa posadila na zvalený stĺp, manžel si jej ľahol k nohám fajčil cigaretu a hľadel do jej krásnych očí. Odrazu cigaretu odhodil, chytil Virginiu za ruku a povedal: „Virginia, žena by nemala mať pred svojím mužom nijaké tajomstvá."

„Drahý Cecil! Nemám pred tebou nijaké tajomstvá."„Ale ba, máš," s úsmevom trval na svojom. „Nikdy si mi

neprezradila, čo sa s tebou dialo, kým si tam bola zamknutá so strašidlom."

„Nepovedala som o tom nikomu, Cecil," povedala Virginia vážne.

„To viem, ale mne by si o tom hádam mohla čosi povedať."„Prosím ťa, nepýtaj sa na to, Cecil, nemôžem ti to povedať.

Úbohý Sir Simon! Som mu za veľa vďačná. Áno, nesmej sa, Cecil, naozaj som mu vďačná. Dovolil mi uvidieť, čo znamená život a čo znamená smrť, a prečo je láska silnejšia ako oboje."

Vojvoda vstal a nežne svoju ženu pobozkal.„Nechaj si svoje tajomstvo. Mne bude patriť tvoje srdce,"

povedal polohlasne.„Patrilo ti odjakživa, Cecil."„A prezradíš to tajomstvo jedného dňa našim deťom, či

nie?"Virginiu zaliala červeň.

Príbeh starej slúžky

Mrs. Gaskellová

Dobre viete, moji drahí, že vaša matka bola sirota, a navyše bola jediné dieťa svojich rodičov; ba celkom iste ste počuli, že váš starý otec bol anglikánsky kňaz, ktorý pôsobil vo Westmorlande, odkiaľ pochádzam. Bola som ešte len neodrastené dievča, chodila som do dedinskej školy, keď jedného dňa prišla do školy vaša stará mama a spýtala sa učiteľky, či nemá nejakú žiačku, ktorá by sa hodila za slúžku; bola som veľmi pyšná, vôbec sa tým netajím, keď ma naša učiteľka vyvolala a odporučila ma, pretože som bola dobrá žiačka, šikovne som si počínala pri ručných prácach a moji rodičia boli vážení, hoci chudobní ľudia. Nazdala som sa, že v živote niet nič krajšieho, ako slúžiť peknej mladej panej, ktorej rovnako zahoreli líca ako mne, keď hovorila o dieťatku, ktoré sa jej má narodiť, a o tom, aké povinnosti ma pri tom čakajú. Myslím si však, že to nie je na mojom príbehu najzaujímavejšie, vzrušujúce je skôr to, čo bude nasledovať, nuž túto časť v rýchlosti dopoviem. Zamestnali ma, a ja som sa nasťahovala na faru ešte skôr, ako sa slečna Rosamond (to bolo to dieťa, vaša matka) narodila. Pravdu povediac, veľa starostí som s ňou nemala, pretože ju matka ani na chvíľu nepustila z náručia, a spala s ňou celučičkú noc; bola som celá pyšná, keď mi ju moja pani zverila do opatery. Nikdy predtým ani potom som už podobné dieťa nevidela, hoci aj vy ste boli dobré deti; bola taká milá, tak si vedela všetkých získať, že nemala sebe podobnú. Podala sa na matku, ktorá sa narodila ako naozajstná dáma; slečna Furnivallová, vnučka lorda Furnivalla z Northumberlandu. Myslím že nemala ani brata ani sestru a vychovávali ju v lordovej rodine až do svadby s vaším starým otcom, ktorý bol obyčajným kaplánom, synom obchodníka v Carlisle - bol to však múdry muž s vyberanými spôsobmi, a

takým aj zostal - tvrdo pracoval na vlastnej farnosti, ktorá bola veľmi veľká a roztrúsená po celých westmorelandských kopcoch. Keď mala vaša matka, malá slečna Rosamond, asi štyri alebo päť rokov, obaja rodičia jej v priebehu dvoch týždňov umreli -jeden za druhým. Bol to veľmi smutný čas. S mojou mladou paňou sme sa tešili na ďalšie dieťatko, keď sa môj pán spotený a unavený vrátil z jednej z mnohých ďalekých ciest, a dostal horúčku, na ktorú nakoniec umrel; moja mladá pani sa z jeho smrti nevedela spamätať; narodilo sa jej mŕtve dieťa; položila si ho na hruď a sama naposledy vydýchla. Na smrteľnej posteli ma moja mladá pani požiadala, aby som slečnu Rosamond nikdy neopustila; keby však nebola povedala jediné slovíčko, išla by som s tým malým dievčatkom až na koniec sveta.

Ešte sme si nestačili poutierať slzy a utíšiť vzlyky, už u nás boli exekútori a poručníci. Bol to vlastný bratanec mojej úbohej mladej panej lord Furnivall a brat môjho pána pán Esthwaite, obchodník z Manchestru; vtedy sa mu ešte nedarilo tak dobre ako neskôr, a mal aj veľkú rodinu. Nuž, neviem, či sa tak dohodli z vlastnej vôle, alebo tak stálo v liste, ktorý napísala moja pani svojmu bratancovi, môjmu pánovi; nakoniec sa rozhodli, že slečna Rosamond spolu so mnou bude bývať v sídle Furnivallovcov v Northumberlande, a môj pán povedal čosi v tom zmysle, že je vôľa jej matky, aby malá slečna bývala s jeho rodinou, ak, pravda, rodina nebude mať námietky, pretože nezáleží, či ich v takom veľkom dome bude o jedného či dvoch viac alebo menej. A tak, hoci som si budúcnosť svojho miláčika - bol to slnečný lúč rodiny, aj keď nie takej veľkej - predstavovala celkom ináč, potešilo ma, že všetci v Dale boli radi, keď sa dozvedeli, že sa budem starať o malú slečnu aj u Furnivallovcov.

Mýlila som sa však, ak som sa nazdala, že budeme bývať tam, kde býval lord Furnivall. Prišla som na to, že jeho rodina opustila furnivallovské sídlo už pred päťdesiatimi rokmi.

Nikdy som nepočula, že by moja úbohá mladá pani v tom sídle niekedy aj bývala, hoci ju vychovala furnivallovská rodina, a bolo mi to veľmi ľúto, pretože by som sa potešila, keby slečna Rosamond prežila detstvo tam, kde jej matka.

Môj pán, ktorému som položila toľko otázok, koľko som sa len odvážila, mi povedal, že rodinné sídlo leží pod cumberlandskými kopcami a že je to veľkolepé miesto; že stará slečna Furnivallová, prateta môjho pána, tam žije iba s niekoľkými sluhmi. Je to však veľmi zdravé miesto, a môj pán sa nazdal, že by sa tam slečne Rosamond mohlo celkom dobre vodiť, že by tam mohla stráviť niekoľko rokov a že sa jej možno poteší aj jeho stará tetuška.

Dostala som príkaz, aby som v určitý deň nachystala všetko, čo patrí slečne Rosamond. Lord Furnivall bol strohý, pyšný muž ako všetci Furnivallovci; nikdy nepovedal viac, ako bolo treba. Ľudia vraveli, že mal moju mladú pani veľmi rád; ale že - pretože vedela, že jeho otec by mal námietky - nikdy ho nevypočula a vydala sa za pána Esthwaita; neviem však, ako to bolo v skutočnosti. Nikdy sa neoženil. Nikdy však nevenoval mimoriadnu pozornosť ani slečne Rosamond; a to veru mohol, tak si myslím, ak už jej mŕtvu matku tak veľmi miloval. Poslal jedného zo svojich ľudí s nami do rodinného sídla a nakázal mu, aby za ním ešte v ten večer prišiel do Newcastlu; nezostalo teda veľa času, aby nás so všetkými na zámku zoznámil, a hneď odišiel; zostali sme, dvaja osamelí cudzinci (nemala som ešte ani osemnásť) vo veľkom starom zámku. Ako keby sme tam cestovali včera. Z fary sme odišli zavčas rána, obe sme plakali, až nám išli srdiečka puknúť, hoci sme sa viezli na koči môjho pána, na čo som v tom čase bola náramne pyšná. Až neskoro popoludní sme prišli k tomu domu. Starý komorník, ktorého sme stretli ako prvého, nás zaviedol do našich nových izieb. Vyšli sme z toho veľkého Prijímacieho salónu, prešli sme cez ďalšiu obývačku a z nej von, potom hore širokým schodiskom a po rozľahlej galérii -ktorá sa ponášala na

knižnicu, lebo po celej jednej strane boli knihy a na druhej okná a písacie stoly - až sme prišli do našich izieb. Vôbec som neľutovala, že sú priamo nad kuchyňou, pretože som sa v tom obrovitánskom dome na svoju hrôzu začala cítiť celkom stratená. Bola tam stará detská izba, ktorú oddávna používali všetci malí páni a dámy rodiny Furnivallovcov, v kozube horel ohník a šíril príjemné teplo na polici pri kozube bola voda v kotlíku a na stole bolo pripravené všetko, čo treba na varenie čaju. Za dverami bola malá detská spálňa s detskou postieľkou hneď vedľa môjho lôžka. Starý James zavolal svoju ženu Dorothy, aby nás privítala; obaja boli takí milí a pohostinní, že s malou Rosamond sme sa už zanedlho cítili ako doma; a kým zovrela voda na čaj, sedela Dorothy na kolenách a švitorila tak rýchlo, ako jej to len malý jazýček dovolil. Čoskoro som zistila, že Dorothy je z Westmorlandu, čo nás spájalo; nikdy som nestretla milších ľudí, ako bol starý James so svojou ženou. James strávil väčšiu časť života v rodine svojho pána a bol toho názoru, že sotva možno nájsť kohosi vznešenejšieho. Istý čas hľadel na svoju ženu tak trochu zvrchu, pretože kým sa s ňou oženil, žila v obyčajnej farmárskej domácnosti. Bol však na ňu veľmi pyšný, a mal prečo. Podliehala im jedna slúžka, ktorá vykonávala hrubšie práce. Volala sa Agnes. James, Dorothy, Agnes a ja sme spolu so slečnou Fumivallovou a s pani Starkovou tvorili rodinu; rátajúc do nej aj moju malú sladkú Rosamond! Pýtavala som sa, čo vlastne robili, kým na zámok prišla ona, lebo odvtedy, čo som ju priniesla, všetci sa krútili len okolo nej. Kuchyňa a prijímací salón, a zasa dokola. Zatrpknutá, smutná slečna Furnivallová aj chladná pani Starková akoby sa potešili, keď sa tu zjavila ako vtáčatko trepotajúce krídelkami, chvíľu sa hrala a chvíľu sa strojila tu, chvíľu zasa kdesi inde, ustavične si čosi štebotala, celá spokojná a radostne naladená. Som presvedčená, že im zakaždým prišlo ľúto, keď odbehla do kuchyne, hoci boli priveľmi pyšné, aby ju požiadali, nech zostane s nimi, a trochu

ich prekvapovalo, aké mala chúťky; hoci, pravdu povediac, pani Starková tvrdila, že sa niet čomu diviť, keď si spomenieme, akého nízkeho pôvodu bol jej otec. Obrovský, starý a rozľahlý dom bol pre malú slečnu Rosamond tým najúžasnejším miestom na svete. Vydávala sa na výpravy po ňom, a ja som jej bola všade v pätách; zablúdila všade, iba do východného krídla nie, bolo zamknuté a nám ani len na um nezišlo zabrúsiť doň. No v západnej a severnej časti bolo veľa krásnych izieb; boli plné vecí, ktoré sme nepoznali, hoci pre tých, čo poznali viac ako my, to boli bežné predmety. Z okien prúdilo len šeré svetlo, pretože ich tienili vetvy okolitých stromov a brečtan, ktorý cez ne prevísal; v zelenom prísvite sa jagali džbány z čínskeho porcelánu a vyrezávané škatuľky zo slonoviny, obdivovali sme veľké, ťažké knihy a nadovšetko staré obrazy!

Raz, pamätám sa, Rosamond nahovorila Dorothy, aby sa vydala s nami a porozprávala nám, kto všetko na tých obrazoch je; všetko to boli portréty členov rodiny môjho pána, hoci Dorothy nepoznala mená celkom všetkých. Prešli sme cez väčšinu izieb, až sme raz prišli do starej prepychovej prijímacej izby nad halou, kde visel obraz slečny Furnivallovej; či, presnejšie, slečny Grace, ako ju vtedy volali, pretože bola mladšia z dvoch sestier. Bola to úžasná krásavica! Mala však zatvrdnutý, pyšný výzor, obočie mala trochu zdvihnuté a jej oči hľadeli z plátna tak pohŕdavo, ako keby sa čudovala, že ktosi môže mať toľko drzosti, aby sa na ňu vôbec díval; pery mala, ako sme tam tak stáli a hľadeli na ňu, opovržlivo skrivené. Mala na sebe šaty, aké som ešte nevidela, ale taká bola móda, keď bola mladá; na hlave mala klobúk z akejsi mäkkej látky ponášajúcej sa na bobriu kožušinu, trošičku jej padal na obočie, a s krásnym chocholom z pier, ktorý sa na jednej strane okolo klobúka ovíjal; šaty z belasého saténu mala vpredu otvorené k prešívanej bielej vestičke.

„Teda tak je to!" zvolala som, keď som sa na obraz

vynadívala. „Telo je ako tráva, hovorí sa; ale kto by si bol pomyslel, že slečna Furnivallová bola taká úžasná krásavica, keď ju vidí teraz?"

„Veru," pritakala Dorothy. „Ľudia sa menia a býva to smutná zmena. Ale ak je pravda, čo hovorieval otec môjho pána, druhá slečna Furnivallová, staršia sestra Grace, bola ešte krajšia. Aj jej obraz je tu kdesi; lenže ak vám ho ukážem, nesmiete nikomu, dokonca ani Jamesovi, prezradiť, že ste ho videli. Čo si myslíte, udrží si malá dáma jazyk za zubami?" spýtala sa.

Nebola som si tým istá, pretože to bol taký milý zlatý tárajko, a tak som sa s ňou zahrala na skrývačku; až potom som Dorothy pomohla obrátiť veľký obraz, ktorý sa opieral tvárou k stene, a nevisel, ako ostatné obrazy, na stene. Celkom isto bola táto žena krajšia ako slečna Grace; a, nazdám sa, bola aj pohŕdavejšia a pyšnejšia, hoci v tomto ohľade bolo ťažké robiť sudcu. Bola by som sa na ňu dívala hoci aj hodinu, ale zdalo sa, že Dorothy je celá vystrašená z toho, že mi ju ukázala, a súrila ma, aby sme obraz zasa obrátili tvárou k stene a aby som našla slečnu Rosamond, pretože v tomto dome je veľa ošklivých miest, kde dieťaťu neradno pobudnúť. Ja som bola odvážne, statočné dievča a nedbala som na to, čo mi tá stará žena hovorí, a rada som sa hrala na schovávačku, ale napriek tomu som odbehla pohľadať môjho malého miláčika.

Nadchádzala zima, dni sa krátili a ja som si bola takmer istá, že počujem čudné zvuky, akoby ktosi hral na veľkom organe, čo stál v hale. Nepočula som ich každý večer, ale celkom istotne som ich počula veľmi často, obyčajne po tom, čo som slečnu Rosamond uložila do postieľky a sama som zostala potichu v spálni. Vtedy som počula organ, ako sa vlní a hrmí v diaľke. Prvý večer, keď som šla dole na večeru, spýtala som sa Dorothy, kto to hrá, ale James mi skrátka odvetil, že som hlupáčik, pretože to vietor previeva vetvami, a ja si myslím, že je to hudba; videla som však, ako sa Dorothy naň pozrela

pohľadom plným strachu, a Bessy, pomocníčka z kuchyne, si zašomrala čosi popod nos a celá zbledla. Bolo vidieť, že sa im moja otázka nepozdáva, a preto som vyčkala, až s Dorothy zostanem osamote, pretože som vedela, že tak sa od nej dozviem viac. Na druhý deň som vyčíhala príhodnú chvíľu, ocitla som sa s ňou osamote, a spýtala som sa jej, kto to teda na tom organe hrá; dobre som vedela, že to, čo počujem, je organ a nie vietor, hoci som o tom pred Jamesom pomlčala. Lenže Dorothy zrejme vystríhali, na to môžem vziať jed; nevytiahla som z nej slovíčko. Potom som to skúsila s Bessy, hoci som sa k nej správala tak trochu nadradene, pretože som bola na roveň s Jamesom a Dorothy, a od Bessy som sa dozvedela o čosi viac. Zaprisahala ma, že nikdy, naozaj nikdy nesmiem o tom nikomu nič povedať; a ak aj poviem, nesmiem prezradiť, že mi to povedala ona. Naozaj je to veľmi zvláštny zvuk, ona sama ho počula už veľakrát, ale najčastejšie za zimných večerov a pred búrkou; ľudia vravia, že na veľkom organe v hale hrá starý lord; hrá, ako hrával, keď bol nažive; nevedela však, alebo mi jednoducho nechcela prezradiť, kto ten starý lord je, prečo na organe hrá a prečo hrá najmä v zime, večer a pred búrkou. Teda tak je to! Už som vám povedala, že som mala smelé srdce; nazdala som sa, že by bolo príjemné, keby sa tá nádherná hudba rozliehala po celom dome, nech už na organe hrá, kto chce; hudba prehlušovala vietor, kvílila a radovala sa ako živá bytosť, potom náhle znežnela; a vždy to bola hudba, nemalo zmysel tvrdiť, že je to vietor. Spočiatku som sa nazdala, že to hrá slečna Furnivallová, a že Bessy o tom nevie; jedného dňa však, keď som sa v hale ocitla sama, poodchýlila som veko organu a obzrela som si všetko na ňom aj okolo neho, ako som to raz už urobila v kostole v Crosthwaite, a uvidela som, že vovnútri je celý dolámaný a znivočený, hoci zvonka vyzeral tak honosne a skvelo; a potom, hoci bolo poludnie, mi naskočila husia koža, preto som veko zasa prichlopila a rýchlo som odbehla do detskej izby, do ktorej

svietilo jasné slnce. Potom som istý čas hudbu nepočula, a nepočuli ju ani James s Dorothy. Po celý ten čas získavala slečna Rosamond na obľúbenosti. Staré dámy ju vítali pri stole, keď jedli skorú večeru; James vtedy stál za vysokou stoličkou, na ktorej sedela slečna Furnivallová, ja som zasa stála za stoličkou, na ktorej sedela slečna Rosamond, hotová kedykoľvek jej pomôcť; po večeri sa malá slečna hrávala v kúte tej veľkej izby, správala sa tichučko ako myška, zatiaľ čo slečna Furnivallová podriemkavala, a ja som večerala v kuchyni. Celá natešená sa však vracala ku mne do detskej izby; lebo, ako sama povedala, slečna Furnivallová je veľmi smutná a pani Starková zasa taká nudná; my dve spolu sme si však užili veselosti až-až; postupne ma tá zvláštna hudba prestala znepokojovať, pretože nikomu neuškodila, keď sme nevedeli, skadiaľ pochádza.

Zima bola veľmi studená. Uprostred októbra udreli mrazy a trvali mnohé, mnohé týždne. Pamätám sa, ako raz pri večeri slečna Furnivallová zdvihla svoje smutné, ťažké oči a obrátila sa na pani Starkovú: „Bojím sa, že nás čaká zlá zima," povedala s akýmsi zlovestným podtónom. Pani Starková sa však tvárila, že nič nepočula, a veľmi nahlas začala hovoriť o čomsi celkom vzdialenom. My dve s mojou malou paňou sme sa o mráz nestarali; my veru nie! Kým bolo sucho, škriabali sme sa po strmých kopcoch za domom, vyštverali sme sa až na úpätie, ktoré bolo pusté a holé, a tam sme sa naháňali na čerstvom, ostrom vzduchu. Raz sme sa vrátili po celkom neznámej cestičke, ktorá nás viedla popri dvoch starých skrivených cezmínach, čo rástli asi na polceste k východnej časti domu. Dni sa krátili; starý lord, ak to bol naozaj on, hral na organe čoraz hromovejšie a čoraz smutnejšie. Raz, bolo to v nedeľu popoludní, a celkom isto to bolo koncom novembra, som Dorothy požiadala, aby sa na nedlhý čas postarala o slečinku, keď sa vráti z prijímacieho salónu, po tom, čo si slečna Furnivallová zdriemne. Bolo už priveľmi chladno,

nemohla som malú Rosamond vziať so sebou do kostola, a ja som veľmi chcela ísť na bohoslužby. Dorothy mi to ochotne sľúbila, mala dieťa rada, takže všetko bolo naoko v poriadku. S Bessy sme rázne vykročili, hoci oblaky viseli nízko nad zemou, černeli sa proti bielej zemi, ako keby noc ani celkom neodišla; vzduch bol síce pokojný, ale ostrý, štipľavý.

„Bude padať sneh," povedala Bessy. A naozaj, ešte kým sme boli v kostole, zotmelo sa, začalo husto snežiť, padali veľké vločky, takmer zabránili svetlu prejsť cez sklá okien. Kým sme vyšli, snežiť prestalo, ale ako sme sa uberali domov, pod nohami sa nám rozprestierala vrstva mäkkého, hustého snehu. Kým sme vošli do haly, vyšiel mesiac a zdalo sa, že je jasnejšie - mesačné svetlo sa odrážalo od bieleho snehu - bolo svetlejšie, ako keď sme medzi druhou a treťou odchádzali do kostola. Ešte som vám nepovedala, že ani slečna Furnivallová ani pani Starková do kostola nechodili: spolu sa tichým, pochmúrnym spôsobom modlievali; zdalo sa, že nedeľa sa im bez vyšívania zdá priveľmi dlhá. A tak, keď som zašla za Dorothy do kuchyne, aby som si vzala Rosamond a zaviedla ju hore do spálne, ani som sa veľmi nečudovala, keď mi tá stará žena oznámila, že dámy si nechali dieťa pri sebe, že vôbec neprišla do kuchyne, ako som jej kázala vždy, keď už bola unavená z hier v salóne. A tak som si zobrala svoje veci a išla som ju pohľadať, aby som ju zaviedla na večeru. Lenže keď som prišla do salónu, sedeli tam iba dve staré dámy, boli pokojné a tiché, len občas utrúsili slovo dve, no tvárili sa, akoby sa v ich blízkosti nikdy nenachádzalo čosi také veselé a jasné ako slečna Rosamond. Ešte vždy som si myslela, že sa mi kdesi skrýva; občas sa tak hrávala; a že tie dve dámy presvedčila, aby sa tvárili, akože o ničom nevedia; a tak som sa najprv pozrela pod pohovku, za kreslo, lenže postupne, keďže som ju nikde nemohla nájsť, vo mne narastali obavy.

„O čo ide, Hester?" spýtala sa pani Starková ostro. Neviem, či ma slečna Furnivallová videla, pretože, ako som vám už bola

povedala, bola hluchá, sedela meravo prázdnym pohľadom civela do ohňa a na tvári mala, ako vždy, beznádej. „Hľadám svoju malú Šípovú Ruženku," odvetila som, ešte vždy sa nazdajúc, že dieťa je v miestnosti, kdesi nablízku, hoci ja ho nevidím.

„Slečna Rosamond tu nie je," oznámila mi pani Starková. „Odišla asi pred hodinou, išla pohľadať Dorothy." A aj ona sa obrátila ku kozubu a ďalej hľadela do ohňa.

Srdce mi zovrel akýsi neznámy strach. V tej chvíli som si želala, aby som nikdy od svojho miláčika nebola odišla. Vrátila som sa k Dorothy a o všetkom som jej povedala. James kamsi na celý deň odišiel, ale Dorothy, Bessy a ja sme vzali do rúk lampáše a najprv sme zašli do detskej izby, potom sme prezreli celý veľký dom, vyvolávali smejú po mene a nabádali sme ju, aby vyšla z úkrytu a nenaháňala nám strach. Lenže nijaká odpoveď; nijaký zvuk.

„Bože!" zvolala som napokon. „Nemohla sa nejakým činom dostať do východného krídla a skryť sa tam?"

Dorothy mi však vysvetlila, že to nijako nie je možné. Ona sama tam ešte nikdy nebola; dvere do východného krídla sú jednostaj zamknuté, kľúče má sluha môjho pána, aspoň tak si myslí. Ani ona, ani James tie kľúče nikdy nevideli; a tak som vyhlásila, že sa vrátim do salónu a prezriem ho ešte raz, možno sa tam predsa len skrýva, a ani staré dámy o tom nevedia. Ak ju tam nájdem, zastrájala som sa, dostane bitku, lebo mi nahnala taký strach; pravda, nič také som v skutočnosti urobiť nezamýšľala. Vrátila som sa teda do salónu v západnom krídle a pani Starkovej som vysvetlila, že dieťa nevieme nikde nájsť, a požiadala som ju, aby som sa ešte raz mohla poobzerať po izbe, prezrieť nábytok, lebo sa nazdám, že mohla v ktoromsi teplom a útulnom kútiku aj zaspať. Ale kdeže! Hľadali sme, aj slečna Furnivallová vstala a hľadala s nami, celá sa pritom chvejúc, lenže Rosamond nikde nebolo. Zburcovali sme preto všetkých v dome, prehľadali sme všetko, hľadali sme aj na

miestach, kde sme hľadali už predtým - nič. Slečna Furnivallová sa tak chvela a triasla, že ju pani Starková musela zaviesť späť do vykúreného salónu; lenže ešte predtým som jej musela sľúbiť, že len čo sa dieťa nájde, dám im vedieť. Lenže beda! Už som začala prepadať presvedčeniu, že ju nikdy nenájdeme, keď mi zišlo na um vyzrieť na veľký predný dvor, celý pokrytý snehom. Bola som hore na schodoch; vonku však tak jasne svietil mesiac, že som v snehu jasne rozoznala stopy, odtlačky dvoch malých nôh, ktoré mohli viesť z dverí do haly a okolo východného krídla. Ani neviem, ako som sa dostala dole, ale vrazila som do veľkých, pevných dverí haly, až sa rozleteli; sukňu mojich dlhých šiat som si prehodila cez hlavu, aby som mala aký-taký kryt, a vybehla som. Zabočila som za roh východného krídla a tam na sneh padol čierny tieň; lenže keď som sa znova dostala tam, kam dosvietil mesiac, znova som zazrela drobučké stopy - viedli hore, do kopcov. Bola krutá zima; bolo tak chladno, že studený vietor mi takmer strhol kožu z tváre, ako som bežala, ale hnala som sa ďalej, plakala som, lebo som sa nazdala, že to moje malé dieťa celkom určite zahynulo, a celá som sa triasla od strachu. Bola som na dohľad k cezmínam, keď som zbadala pastiera, ktorý zostupoval z kopca a na rukách niesol čosi zakrútené do pastierskeho plédu. Zavolal na mňa, spýtal sa ma, či sa mi nestratilo dieťatko; a potom, pretože som sa pre plač nezmohla na slovo, podišiel až ku mne a ja som uvidela moje zlaté dieťatko, ako pokojne leží, celé biele a stuhnuté, v jeho náručí, celkom ako keby bolo mŕtve. Povedal mi, že bol v hore v kopcoch pozháňať ovce, ešte skôr, ako nocou udrie najtuhší mráz, a ako pod cezmínami (čierne značky na holej stráni, kde míle ďaleko nie je nijaké krovie) našiel moju malú pani - moju ovečku - moju kráľovnú - môjho miláčika - stuhnutú a celú studenú, opantanú strašným spánkom, akým spávajú zamrznutí. Och! Aká to bola radosť, aké som ronila slzy, že ju zasa držím v náručí! Nedovolila som, aby ju niesol ďalej; vzala som ju aj s plédom do vlastného

náručia, pritisla som si ju k rozhorúčeného hrdlu a srdcu, až som pocítila, ako sa do jej malých, útlych končatín vracia život. Dobehla som do haly, ale ešte vždy nebola pri vedomí a ja som nemala dych, aby som čosi povedala. Dnu sme vošli dverami do kuchyne.

„Prineste termofor," povedala som a zaniesla som ju na poschodie do detskej izby, kde Bessy udržiavala v kozube oheň. Začala som ju vyzliekať. Oslovovala som svoje malé jahniatko všetkými milými menami, aké mi v tej chvíli zišli na um - nič som nevidela, pretože zrak mi zalievali slzy; nakoniec, och, Bože, otvorila veľké belasé oči. Uložila som ju do vyhriatej postieľky a Dorothy som poslala za slečnou Furnivallovou, aby jej oznámila, že všetko je zasa v poriadku; sama som sa rozhodla, že pri lôžku môjho miláčika presedím a prebdiem celú noc. Upadla do mäkkého spánku, len čo sa jej krásna hlávka dotkla podušky. Dohliadala som na ňu až do chvíle, keď sa zjavilo prvé ranné svetlo. Zobudila sa s jasnou a čistou mysľou - alebo sa mi tak v prvej chvíli zdalo - a, drahí moji, myslím si to aj teraz.

Porozprávala mi, ako sa jej zazdalo, že by mala ísť za Dorothy, lebo obe staré dámy zaspali a v salóne bola strašná nuda; a keď išla po chodbe v západnom krídle, zazrela za vysokým oknom padať sneh - vyzeral mäkko a neprestával padať; zachcelo sa jej však uvidieť ho, ako leží krásny, biely na zemi; zamierila preto do veľkej haly; a potom, keď pristúpila k oknu, zbadala, ako sa mäkko a bielo stelie na cestu. Ako tam tak však stála, zazrela malé dievčatko, mladšie ako ona, ale „také krásne", povedal môj miláčik, „a to dievčatko na mňa mávalo, privolávalo ma k sebe; bolo také krásne a milé, že som musela vyjsť za ním von." A to druhé dievčatko ju chytilo za ruku a ruka v ruke spolu obišli celé východné krídlo.

„Si neposlušné malé dievčatko a vymýšľaš si rozprávky," povedala som jej na to. „Čo by tvoja dobrá mamička, ktorá je v nebíčku a ktorá si v živote nikdy nevymýšľala, povedala svojej

malej Rosamond, keby počula - a ja si myslím, že to naozaj počuje -, ako si vymýšľa?"

„Je to pravda, Hester," zavzlykalo dieťa, "ja si nevymýšľam, ja ti hovorím pravdu. Naozaj." „Len nerozprávaj!" prísne som ju napomenula. „Našla som ťa podľa stôp, ktoré si zanechala v snehu; a v snehu boli len tvoje, ničie cudzie stopy; ak by si s tým dievčatkom tadiaľ šla ruka v ruke, až do kopcov, nemyslíš, že jeho stopy by viedli popri tvojich?"

„Nemôžem si pomôcť, milá, milá, milá Hester," povedala s plačom, „nemôžem za to, že tam tie stopy neboli; nepozerala som sa jej na nohy, ona mi len pevne zvierala ruku vo svojej malej ruke, a tá jej ruka bola veľmi, veľmi studená. Viedla ma po cestičke hore kopcom, až pod cezmíny; tam som zazrela paniu, ktorá plakala a nariekala; ale keď ma zbadala, prestala plakať a veľmi hrdo a majestátne sa na mňa usmiala, posadila si ma na kolená a začala mi spievať uspávanku; a to je všetko, Hester - a je to pravda; a moja drahá mamička dobre vie, že to je pravda," povedala ešte vždy plačúc. Pomyslela som si, že dieťa má azda horúčku a predstierala som, že som jej uverila. Zopakovala mi svoj príbeh, a potom ešte raz, ustavične dookola, a zakaždým bol taký istý. Napokon zaklopala na dvere Dorothy. Priniesla Rosamond raňajky; oznámila mi, že staré panie zišli dole do jedálne a chcú sa so mnou zhovárať. Večer prišli do detskej spálne, ale až potom, čo Rosamond zaspala; a tak sa na ňu len pozreli - nekládli mi nijaké otázky.

„Teraz to dostanem," pomyslela som si uberajúc sa chodbou v severnej časti domu. „A predsa," dodávala som si odvahu, „nechala som ju v ich opatere; to ony sú na vine, že sa stadiaľ vykradla a nikto ju pritom nevidel a nepostrážil." Dnu som vošla plná odvahy, a taká som im aj vyrozprávala, čo sa stalo. Slečne Furnivallovej som celý príbeh zakričala do ucha; keď som sa však zmienila, že vonku na snehu malo byť aj iné dieťa, ktoré Rosamond volalo a zvádzalo, aby vyšla von, a že ju zaviedlo ku krásnej a vznešenej dáme sediacej pod cezmínou,

zdvihla ruky - staré a zvráskavené ruky - a nahlas zakvílila. „Och, nebesia, odpustite! Zľutujte sa!"

Ujala sa jej pani Starková, aj keď trochu drsne, ako som si pomyslela; nevšímala si ju však a hovorila ku mne, s akýmsi autoritatívnym podtónom, v ktorom sa skrývala výstraha.

„Hester! Ubráň pred ňou to dieťa! Vyláka ju na smrť. To zlé dieťa! Vysvetli jej, že je to zlé, naskrze skazené dieťa." Nato ma pani Starková doslova vyhnala z miestnosti. Bola som rada, že stadiaľ môžem vypadnúť. „Och! Zľutuj sa! Ty nikdy neodpúšťaš! Bolo to pred toľkými rokmi -"

Po tejto udalosti mi bolo veru neľahko na duši. Nikdy som od tej chvíle nenechala slečnu Rosamond osamote, bola som pri nej vo dne, v noci, lebo som sa bála, že by mohla znova vykĺznuť von, kam ju zvábi nejaká predstava alebo vidina.

Nuž a najmä preto, lebo sa mi zazdalo, že slečna Furnivallová je šialená, tým svojím zvláštnym spôsobom; bála som sa že čosi podobné (viete, môže sa to vyskytovať v celej rodine) hrozí aj môjmu miláčikovi. Mrazy ani na chvíľu neustupovali; a kedykoľvek bola noc búrlivejšia ako obvykle, medzi poryvmi búrky a cez vytie vetra sme počuli, ako starý lord hrá na organe. Nuž, starý lord sem, starý lord tam, nech sa slečna Rosamond obrátila kamkoľvek, všade ma mala v pätách; všetko som robila z lásky k nej, k tej bezmocnej sirote; moja láska k nej bola silnejšia ako strach z toho veľkolepého aj strašného zvuku. Okrem toho som mala za povinnosť uchovať ju veselú a milú, ako príslušalo jej veku. Hrali sme sa spolu, spolu sme sa túlali kade tade, ba všade; ani na chvíľu som sa neodvážila stratiť ju z dohľadu v tom rozľahlom dome plnom rozmanitých zákutí. A tak sme sa raz popoludní, nedlho pred Vianocami, hrali na biliardovom stole vo veľkej hale (nie že by sme vedeli hrať biliard, ale páčilo sa jej gúľať hladučké gule zo slonoviny svojimi peknými rúčkami, a ja som zasa mala rada všetko, čo mala rada ona); a tak sme si ani nevšimli, ako sa vnútri zotmelo, hoci vonku bolo ešte svetla dosť, takže som ju

chcela zaviesť naspäť do detskej izby, keď z ničoho nič zvolala:

„Pozri sa, Hester! Pozri sa! Tam vonku, na snehu, je to moje malé úbohé dievčatko!" Obrátila som sa k vysokému a úzkemu oknu, a za ním, namojdušu, som naozaj uvidela malé dievčatko, menšie ako slečna Rosamond - oblečené celkom nevhodne na počasie, ktoré v zime večer panovalo vonku. Plakalo, búchalo na okenné sklo, akoby sa dožadovalo, aby sme ju pustili dnu. Zdalo sa, že vzlyká a kvíli, až to slečna Rosamond viac nevydržala a rozbehla sa k dverám, že ich otvorí. V tej chvíli, celkom blízko nás, znezrady zahrmel veľký organ, až som sa celá rozochvela; a navyše, keď sa na všetko dobre rozpomeniem, ani v tom tichu, ktoré za mrazivého počasia všade vládlo, som viac nepočula búšenie drobných , rúčok na okenné sklo, hoci sa to prízračné dieťa usilovalo zo všetkých síl; a aj napriek tomu, že som videla, ako kvíli a pla-

če, do uší sa mi nedostal ani najslabší zvuk. Neviem, či som si to všetko v tej chvíli uvedomila; zvuk veľkého organu ma zmrazil, takú som pocítila hrôzu; viem však isto, že som slečnu Rosamond schytila ešte skôr, ako sa jej podarilo otvoriť dvere vedúce z haly von, zovrieť ju v náručí a odniesť preč, kopajúcu a kričiacu, do veľkej kuchyne, kde Dorothy a Agnes chystali biskupské chlebíčky.

„Čo sa to deje s mojou najmilovanejšou?" zvolala Dorothy, keď som dnu násilím doniesla slečnu Rosamond, ktorá plakala, akoby jej malo srdiečko puknúť.

„Nechcela mi dovoliť, aby som otvorila dvere mojej malej kamarátke, nepustila ju dnu; umrie, ak zostane celú noc na kopcoch. Krutá, zlá Hester," sťažovala sa a bila ma malými pastičkami. Mohla však udrieť aj silnejšie, nič by som si nevšimla, pretože na tvári Dorothy som uvidela výraz obrovskej hrôzy, pri ktorom mi tuhla krv v žilách.

„Rýchlo zatvor zadné dvere od kuchyne a dobre ich zahaspruj," nakázala Agnes. Viac nepovedala; dala mi

hrozienka a mandle, aby som upokojila malú Rosamond; tá však ďalej vzlykala a nariekala nad dievčatkom v snehu a žiadnej dobroty sa nedotkla. Ďakovala som Bohu, že ju plač napokon natoľko vyčerpal, že v postieľke zaspala. Potom som sa odkradla do kuchyne a Dorothy som oznámila, na čo som sa odhodlala. Zanesiem svojho miláčika späť do domu môjho otca v Applethwaite; a hoci tam budeme žiť v skromnosti, budeme žiť v pokoji. Povedala som jej, že ma už nadostač vyľakal starý lord, čo hral na organe; ale teraz som sama zazrela to vzlykajúce decko, vyparádené ako žiadne dieťa na okolí, ktoré búchalo na sklo a dobýjalo sa dnu, a pritom nebolo počuť nijaký zvuk alebo hluk - s temnou ranou na pravom pleci; a keď v ňom slečna Rosamond spoznala prízrak, ktorý ju vylákal takmer na smrť (a Dorothy to mohla potvrdiť), nezostanem tu dlhšie.

Videla som, ako Dorothy raz či dvakrát zmenila farbu. Keď som dohovorila, povedala mi, že podľa jej názoru mi nedovolia vziať slečnu Rosamond so sebou, lebo je to chránenec môjho pána, a ja nemám nijaké právo rozhodovať o nej. Spýtala sa ma, či som ochotná opustiť dieťa, ktoré tak milujem, kvôli nejakým zvukom alebo vzdychaniu, ktoré mi aj tak nemôžu ublížiť; a že aj oni sami si museli na všetko zvyknúť. Bola som ako v horúčke, zmietali mnou vášne; potom som jej povedala, že jej sa hovorí dobre, lebo vie, čo všetky tie vzdychy veštia a že možno mala s tým prízračným dieťaťom čosi do činenia, ešte keď žilo. Toľko som ju vysmievala, až mi nakoniec povedala všetko, čo vedela; a vtedy som si želala, aby som jej nebola povedala nič, lebo strach vo mne len narástol.

Povedala, že celý príbeh si vypočula od ľudí zo susedstva, ktorí boli nažive ešte vtedy, keď sa vydávala. Vtedy susedia občas zavítali do haly, lebo tento dom ešte nemal také zlé meno, aké si získal neskôr; možno je ten príbeh pravdivý, možno nie, ale tak jej ho vyrozprávali.

Starý lord bol otec slečny Furnivallovej - slečny Grace, ako

ju volala Dorothy, pretože slečna Maude bola staršia a ona podľa práva prvá nosila meno slečna Furnivallová. Starého lorda zožierala pýcha. O takom pyšnom človeku nechyrovali, neslýchali; a jeho dcéry sa podali na neho. Nikto nebol dosť dobrý, aby si ho ktorási z dcér vzala za muža, hoci si mohli preberať; svojho času to boli najväčšie krásky, ako som mohla dobre vidieť na portrétoch, ktoré viseli v prijímacom salóne. Ale, ako hovorí staré príslovie: „Pýcha predchádza pád"; a tieto dve namyslené krásky sa zamilovali do toho istého muža, a nebol to nič viac ako muzikant z cudziny, ktorého ich otec priviedol z Londýna, aby u nich v dome hrával, Pretože starý lord okrem vlastnej pýchy miloval aj hudbu. Vedel hrať takmer na každom nástroji, na ktorom kedy počul hrať; bolo zvláštne, že ani hudba ho neobmäkčila; hovorilo sa o ňom, že je to prchký a tvrdohlavý starec, ktorý svojou krutosťou zlomil svojej žene srdce. Šalel za hudbou, bol by za ňu zaplatil čokoľvek. A tak priviedol do svojho domu cudzinca; hral tak nádherne, že, ako ľudia hovorili, aj vtáky na stromoch prestali spievať, keď ho počuli muzicírovať. Tento cudzinec nadobudol nad starým lordom postupne takú moc, že sa sem musel vracať každý rok, nech už mal akékoľvek iné

povinnosti; to on sem dal z Holandska priviezť ten veľký organ, dal ho postaviť v hale, kde stojí ešte aj teraz. Naučil starého lorda na ňom hrať; lenže častokrát, ba ešte častejšie, keď lord Furnivall nemyslel na nič iné, len na svoj organ a na krásnu hudbu, ktorá z neho vychádzala, tajomný cudzinec sa po lesoch prechádzal vždy s jednou z mladých dám; raz so slečnou Maud, inokedy so slečnou Grace.

Slečna Maud napokon zvíťazila a odniesla si víťaznú trofej; potajme sa s muzikantom zobrali; a skôr, ako sa po roku vrátil na pravidelnú návštevu, potajme vo farmárskom dome v Moors porodila dievčatko. Jej otec a slečna Grace si mysleli, že je na dostihoch v Doncasteri. No hoci bola manželka a matka, ani o kúsok nezmäkla, bola taká namyslená a plná vášní ako

predtým; ba možno aj viac, pretože žiarlila na slečnu Grace, ktorej jej manžel cudzinec skladal zdvorilé poklony - len aby im zalepil oči - ako vysvetľoval svojej žene. No slečna Grace nakoniec vyhrala nad slečnou Maud, a slečna Maud čoraz väčšmi soptila, aj na svojho manžela aj na svoju sestru; a manžel, ktorý zakaždým zo seba poľahky striasol všetko nepríjemné a ukryl sa v cudzine - ušiel o mesiac skôr, ako každý rok v lete, a vyhrážal sa, že sa viac nikdy nevráti. Dievčatko nechali na farme a jej matka raz za týždeň sadla na koňa a divým cvalom odcválala cez kopce navštíviť ju - pretože ak milovala, milovala naozaj; a keď nenávidela, tak nenávidela naozaj. Starý lord ďalej hral - hral na organe; sluhovia dúfali, že prekrásna hudba, ktorú na nástroji vyludzoval, mu zmäkčí tvrdé srdce, o ktorom (ako Dorothy tvrdila) sa rozprávali dlhé a strašné histórie. Ubúdalo mu síl; chodiť musel o palici; a jeho syn — otec súčasného lorda Furnivalla - bol s vojskom v Amerike, druhý syn bol na mori. Slečne Maud sa toho ocitlo na pleciach priveľa, odcudzovali sa so slečnou Grace každý deň; napokon medzi sebou ledva prehodili slovíčko, dve, aj to len keď bol nablízku starý lord. Na budúce leto sa cudzí muzikant vrátil naposledy; svojimi vášňami a žiarlivosťou mu tak spríkrili život, že sa mu zunovalo byť s nimi. Odišiel, a nikto viac o ňom nepočul. A slečna Maud, ktorá vždy hodlala dať svoje manželstvo na známosť, len čo sa pominie otec, zostala opustenou manželkou - nikto nevedel, že sa vôbec vydala - s dieťaťom, ktoré sa neodvážila vyhlásiť za svoje, hoci ho milovala na zbláznenie. Naďalej teda žila s otcom, z ktorého mala strach, aj so sestrou, ktorú nenávidela. Keď prešlo ďalšie leto a tajomný cudzinec sa nezjavil, aj slečna Maud aj slečna Grace zosmutneli a chodili so zachmúrenými tvárami; oči sa im prepadli, hoci aj naďalej boli obe krásne. Tvár slečny Maud postupne zjasnievala, pretože otec čoraz väčšmi slabol a čoraz väčšmi sa dal unášať svojou hudbou; so slečnou Grace žili takmer celkom

oddeleným životom, mali osobitné izby, slečna Grace na západnej, slečna Maud na východnej strane - bývala v tých istých izbách, ktoré boli teraz zamknuté na sedem západov. Nazdala sa, že by mohla mať dcérku pri sebe, a nikto by sa o tom nemusel dozvedieť, okrem ľudí, ktorí sa zasa báli utrúsiť čo len slovíčko a museli uveriť, že je to, ako tvrdila ona, dieťa domkára, ktoré si prisvojila, aby ukojila svoje vrtochy. O všetkom sa, ako tvrdila Dorothy, vedelo; nikto však nevedel, čo sa stalo potom, okrem slečny Grace a pani Starkovej, ktorá bola v ich dome slúžkou už vtedy a ktorá bola slečne Grace väčšou priateľkou ako jej vlastná sestra. Sluhovia však predpokladali, a opierali sa o slovka, ktoré ktosi občas utrúsil, že slečna Maud napokon zvíťazila nad slečnou Grace; prezradila jej, že tajomný cudzinec sa s ňou len zahrával, že lásku k nej len predstieral - ale jej sa stal manželom; toho dňa sa slečne Grace vytratila farba z líc a pier nadobro. Dala sa počuť, a zopakovala to niekoľkokrát, že deň jej pomsty raz nadíde; a pani Starková jednostaj sliedila po izbách vo východnom krídle.

Jednej hrôzostrašnej noci, nedlho po Novom roku, keď na váľalo mäkkého snehu a vločkám nebolo konca kraja -oslepovali všetkých, ktorí v tom nečase museli von -, bolo počuť hlasitý, divý zvuk, čo prehlušoval hlas starého lorda, ktorý strašným spôsobom hrešil a preklínal - a potom nárek malého dieťaťa - a prenikavý ženský hlas, ktorý spupne odvrával - napokon zaznel úder — nasledovalo mŕtve ticho potom vzdychy a kvílenie, ktoré sa strácalo na stráni. Potom starý lord pozval všetko služobníctvo a strašne kľajúc, slovami ešte strašnejšími ako kliatby im oznámil, že jeho dcéra stratila česť a že ju vyhnal z domu - aj s jej dieťaťom - a že ak jej niekedy pomôžu - ak jej dajú jedlo - alebo poskytnú prístrešie - vymodlí im, aby nikdy neprekročili bránu nebeskú. A po celý ten čas stála slečna Grace vedľa neho, biela a nehybná ako skala; keď skončil, zhlboka si povzdychla, ako keby chcela

povedať, že to, čo urobiť chcela, aj urobila a že sa jej udialo po vôli. Starý lord sa potom už nikdy ani nedotkol organu, a skôr, ako prešiel rok, umrel. Nečudo, pretože ráno po tej divej a strašidelnej noci pastieri, ktorí schádzali z kopcov, našli slečnu Maude sedieť šialenú a smejúcu sa pod cezmínami. Dojčila mŕtve dieťa - na pleci malo hroznú ranu. „Lenže nie tá rana ho zabila," povedala Dorothy. „Bol to mráz, zima - každé divé zviera bolo vo svojej diere alebo v húštine - kým dieťa s matkou museli blúdiť po kopcoch! Teraz vieš všetko! Máš o to menší strach?"

Mala som ešte väčší strach ako predtým, povedala som však, že nemám. Veľmi som túžila, aby sme aj so slečnou Rosamond boli navždy preč z toho strašného domu; nemohla som ju však opustiť a neodvážila som sa vziať ju preč. Ako som ju odvtedy strážila, ako som ju ochraňovala! Dvere sme zatvárali na závoru, pevne sme zahasprovali okenice, a to hodinu, ba viac pred zotmením, radšej, ako keby sme sa so zatváraním o päť minút oneskorili. Ale moja malá pani jednostaj počula, ako to tajomné dieťa plače a kvíli; a nič, čo sme urobili alebo čo sme jej povedali, nevedelo zabrániť, aby túžila ísť za ním a ochrániť ho pred ukrutným vetrom a snehom. Celý ten čas som sa držala bokom od slečny Furnivallovej a pani Starkovej, tak, ako sa len dalo; bála som sa ich - vedela som, že v nich nie je nič dobré, že za ich sivými a krutými tvárami je zlo a že ospalými očami ustavične hľadia späť na roky, ktoré sa pominuli. Ale aj keď som mala strach, istým spôsobom som aj pociťovala ľútosť - prinajmenej voči slečne Furnivallovej. Tí, čo zostúpili až na dno priepasti, nemôžu mať na tvári väčšiu beznádej, akú mala ona. Nakoniec ma natoľko premohla ľútosť - voči tej, čo nikdy nepovedala jediné slovo, iba to, čo z nej násilím vytiahli -, že som sa za ňu začala modliť. Ba aj slečnu Rosamond som naučila modliť sa za tých, čo sa previnili smrteľným hriechom; lenže často, keď sa v modlitbe dostala až k týmto slovám, odrazu sa započúvala,

vyskočila z kolien a povedala: „Počujem, ako to moje malé dievčatko smutno narieka a plače - och, pusť ju dnu, lebo umrie!"

Raz večer — nedlho po Novom roku, keď dlhá zima začala konečne ustupovať, aspoň som v to dúfala - som počula, ako v západnom salóne trikrát zazvonil zvonček, čo bol signál pre mňa. Nechcela som nechať slečnu Rosamond osamote, lebo spala - starý lord hral divšie ako inokedy - a bála som sa, že sa môj miláčik zobudí a začuje to dieťa-prízrak; uvidieť ho neuvidí, tým som si bola istá. Okná som pozatvárala priveľmi pevne. Vybrala som ju preto z postieľky, zabalila som ju do šiat, ktoré nosila von, lebo tie som mala poruke, a odniesla som ju so sebou do salónu, kde obe staré dámy, ako obyčajne, vyšívali. Keď som vošla, zdvihli zrak a prekvapená pani Starková sa ma spýtala, prečo som vyberala slečnu Rosamond z teplej postieľky. Odpovedala som šeptom: „Preto, lebo som sa bála, že kým budem preč, bude ju akési zdivené dieťa, čo tu blúdi snehom, lákať von, do noci." Skočila mi do reči (pohľad pritom vrhla na slečnu Furnivallovú) a povedala, že slečna Furnivallová odo mňa chce, aby som vypárala čosi, čo zle vyšila a čo sa nedarí ani jednej z nich. Položila som svojho miláčika na pohovku a sadla som si k nim. Ako som počula, že za oknami silnie vietor, ako zavýja, moje srdce voči nim celkom zatvrdlo.

Slečna Rosamond spala zdravým spánkom aj napriek vetru fičiacemu vonku; slečna Furnivallová nepreriekla jediné slovíčko, ani sa nerozhliadla okolo seba, ani keď nápory vetra otriasali okennými tabuľami. Lenže potom odrazu vyskočila na rovné nohy a jednu ruku zdvihla, akoby nás chcela upozorniť, že nám hodlá niečo povedať.

„Počujem hlasy!" povedala. „Počujem, ako ktosi strašne kričí - počujem svojho otca!"

Môj miláčik sa na krátku chvíľu prebudil a strhol sa: „Počujem to dievčatko, plače, och, ako hrozne plače!" a

pokúšala sa vstať a ísť za dievčatkom, nôžky však mala zamotané do prikrývky, a ja som ju zachytila; pri tých zvukoch mi naskočila husia koža. Počuli sme ich, keď sa v miestnosti na chvíľu rozhostilo ticho. O chvíľu sa ozvali znova, prišli z ničoho nič a celkom nám naplnili sluch; aj my sme počuli výkriky, a vietor, ktorý zúril za oknami, nám v ušiach celkom zanikol. Pani Starková sa pozrela na mňa a ja na ňu, ale neodvažovali sme sa nič povedať. Slečna Furnivallová z ničoho nič vykročila k dverám, stadiaľ do predsiene a vydala sa chodbou v západnom krídle. Otvorila dvere vedúce do veľkej haly. Pani Starková kráčala za ňou a ja som sa odvážila ísť v ich stopách, hoci srdce mi od strachu takmer prestalo biť. Môjho miláčika som pevne zvierala v náručí, a tak som vyšla zo salónu. V hale zneli výkriky hlasnejšie ako inde; zdalo sa, že prichádzajú z východného krídla - zneli zbližša a zbližša - odkiaľsi z druhej strany zamknutých dverí - odkiaľsi tesne spoza nich. Potom som si všimla, že veľký bronzový luster akoby celý žiaril, hoci v hale bolo šero, a že oheň v obrovskom kozube plápolá, hoci nevydával nijaké teplo; striasla som sa od hrôzy a dieťatko som si privinula tesnejšie k sebe. Len čo som tak urobila, dvere do východného traktu sa celé otriasli a moje dievčatko, ktoré sa mi z ničoho nič pokúsilo násilím vytrhnúť z objatia, skričalo: „Hester! Musím von! Je tam to moje malé dievčatko; počujem ho; prichádza! Hester, musím za ním!"

Celou silou som ju zvierala v náručí; za žiadnych okolností ju nepustím! Aj keby som umrela, moje ruky ju budú pevne zvierať, tak som sa v duchu odhodlávala. Slečna Furnivallová tam stála a počúvala, vôbec si môjho miláčika nevšímala. Slečne Rosamond sa podarilo skĺznuť na zem. Kľačala som na kolenách, oboma rukami som ju držala okolo krku; jednostaj so mnou zápasila a plakala, že chce preč.

Dvere odrazu s obrovským hrmotom povolili, akoby sa poddali akejsi neznámej sile plnej vášní, a v jasnom a tajomnom svetle sa v nich zjavil vysoký starec so sivými

vlasmi a žiariacimi očami. Hnal pred sebou nevľúdnu, ale krásnu ženu s dieťaťom, ktoré sa jej držalo šiat. Žena gestami dávala najavo odpor a zhnusenie.

„Och, Hester! Hester!" volala slečna Rosamond. „To je tá pani! To je tá pani, čo sedela pod cezmínami, a moje malé dievčatko je pri nej. Hester! Hester! Pusti ma k nej; ťahajú ma k sebe. Cítim ich — cítim ich. Musím za nimi!"

Dostávala kŕče, ako sa pokúšala vytrhnúť sa mi; držala som ju tuhšie a tuhšie, až som sa bála, že jej ublížim; ale radšej tak, ako pustiť ju k tým strašným preludom. Prešli okolo nás a zamierili k vchodu do haly, kde skučal vietor a dychtil po koristi; lenže skôr, ako sa dostali k dverám, pani sa obrátila; videla som, že sa starcovi rozhorčene a odhodlane bráni; potom sa však zachvela — vášnivo aj žalostne zdvihla ruky, aby ochránila dieťa — svoje malé dieťa - pred úderom jeho zdvihnutej palice.

Slečna Rosamond sa strhla, akoby ju viedla sila väčšia ako moja, skrútila sa mi v rukách a zavzlykala (v tej chvíli môj úbohý miláčik začal ochabovať).

„Chcú, aby som s nimi šla na kopec - ťahajú ma so sebou. Och, moje malé dievčatko! Išla by som, ale ukrutná, zlá Hester ma nepustí!" Keď však zbadala zdvihnutú palicu, ochabla, a ja som za to ďakovala Bohu. V tej istej chvíli — keď vysoký starý muž, ktorého vlasy plávali ako v ohnivej peci, už-už udrel dieťa, slečna Furnivallová, stará žena stojaca vedľa mňa, vykríkla: „Och, otec! Otec! Ušetri to malé, nevinné dieťa!" A presne v tej istej chvíli som uvidela - uvideli sme to všetci -, ako sa zjavil iný prízrak, jeho zreteľné kontúry vystúpili z belasého, hmlistého svetla, ktoré napĺňalo halu; dovtedy sme ho nevideli, lebo to bola ďalšia pani, ktorá stála vedľa starca, na tvári s výzorom nekonečnej nenávisti, pohŕdania a triumfu. Tá postava bola na pohľad nádherná, na hlave mala mäkký biely klobúk stiahnutý nízko nad pyšne zdvihnuté obočie a nad červené, skrivené pery. Na sebe mala šaty z belasého saténu a s

výstrihom. Tú postavu som už kdesi videla. Ponášala sa na slečnu Furnivallovú, aká bola zamlada. Strašidelné prízraky sa pohli, nevšímajúc si zúfalé prosby slečny Furnivallovej - a zdvihnutá palica dopadla na pravé plece toho malého dieťaťa; mladšia zo sestier na to hľadela akoby premenená na kameň a smrteľne chladná. V tej chvíli šeré svetlá a oheň, z ktorého nesálalo nijaké teplo, samy od seba vyhasli. Slečna Furnivallová ležala na zemi pri našich nohách zachvátená kŕčmi. Boli to smrteľné kŕče.

Áno, vtedy v noci ju odniesli na lôžko, z ktorého viac nevstala. Ležala s tvárou obrátenou k stene a potichu a bez konca opakovala: „Beda! Beda! Čím sa previníš zamlada, v starobe neodčiníš! Čím sa previníš zamlada, v starobe neodčiníš!"

VYBRAL A PRELOŽIL JÁN KAMENISTÝ

Strašidelné poviedky(výber z anglickej literatúry)Zodpovedná redaktorka Božena Mitterová.Vydalo vydavateľstvo Motýľ, Mariánska 9, 811 08 Bratislavawww.vydavatelstvomotyl.skGrafická úprava Juraj Masár - AMAVydanie prvé. Rok vydania 2002.Vytlačila Svornosť, a.s.ISBN 80-88978-77-7