Sushi v dushi

PRESS

Niekedy sa musíte stať Japonkou, aby vás konečne muž miloval.PRESS

Den

isa

Ogi

no &

Evi

ta U

rban

íkov

áSu

shi v

dus

hi„Sushi v dushi mi je blízke samotnou témou Ja-ponska. Túto krajinu som si zamilovala a na každúďalšiu cestu tam sa teším viac a viac. Už poznám sušimajstra na Šibuji i na Roppongi, stretávam sa s ob-chodnými partnermi v ich butikoch a s bázňou sle-dujem svoju kolekciu vystavenú spolu s prácamiiných dizajnérov... S touto knihou som tam zrazubola, kúpala som sa v onsene a vychutnávala si saké.To všetko okorenené slušnosťou, aká mi u nás by-tostne chýba. A vzťahy? S Japoncami je to ,jednodu-cho tak‘. Potvrdila mi to kamarátka Slovenka. Že sinevie predstaviť, aby si vyrazila do podniku so svo-jím japonským mužom, a že naozaj vedľa seba žijúako brat a sestra...

Sushi v dushi ma vtiahlo, držalo a nepustilo, ažkým som neprečítala poslednú stranu. Ako vravím –‚Evitovka‘ ☺.“

Dana Kleinert, módna návrhárka

„Fascinovala ma ‚čudnosť‘ a niekedy z nášho po-hľadu až nezdravé lipnutie na tradíciách. A zároveňsom si uvedomila, ako veľmi nás Slovákov poznačilaminulosť a ako veľmi by sme potrebovali aspoň kú -sok japonskej pokory a úcty voči sebe aj voči ostat-ným, a nežili neustále len s pocitom ukrivdenosti.

Aj táto kniha môže byť prvý krok ☺.“

Michaela Majerníková, herečka

Denisa OginoPochádza zo stredného Slovenska,

ako dvadsaťtriročná odišla pracovať do Japonska. Zamilovala sa nielen

do exotickej krajiny, ale aj do Japonca, vydala sa za neho a porodila synčeka.

V Japonsku napokon žila takmer desať rokov, spoznávala netradičnú

japonskú kultúru a spôsob života.V súčasnosti aj spolu so synom žije

v Banskej Bystrici.

Tak sme sa so Shigem vybrali do fitka. Onoto je totiž tak – aby som tam mohla chodiťa cvičiť, musela som sa stať členkou ich klubu,a na to som musela vypísať niekoľko papierov,ktorými zisťovali, kto som, čo som a či vlastnechcú, aby som ich centrum navštevovala. Vy-pisovala som všetky tie nezmyselné kolónky,v hlave som si už kombinovala farby cvičeb-ného úboru, až som pri otázke, či mám na svo-jom tele tetovanie, pravdivo zaškrtla áno.V tom momente sa manažér fitnescentra po-stavil, uklonil sa a ospravedlnil, že mu je toteda ľúto, ale nemôžem sa stať ich členkou.

„Lebo mám tetovanie?“ spýtala som sa.„Áno, preto.“Shige sa uklonil, poďakoval za čas strávený

s nami a ťahal ma preč. Plakala som a on mivysvetľoval, že som cudzinka, že mám tetova-nie a oni si to vyhodnotili tak, že môžem pre-nášať choroby.

„Prosím?“ neveriaco som na neho pozrela.„Si v Japonsku, Deni, musíš...“„Shige,“ skočila som mu potichu do reči,

„viem, že som v Japonsku. Snažím sa byť jed-nou z vás. Ale táto krajina si nájde vždy niečo,aby mi pripomenula, že Japonkou nikdy ne-budem a nech mi to ani nenapadne.“

Skutočnýpríbeh SLOVENKYv krajine gejší,ryže a sakury

sushi_obalka:Layout 1 1. 2. 2012 14:58 Page 1

8. kapitola

Je známe, že Američania sa v Japon -sku necítia dobre, lebo ich výchova a mentalita sú ex-trémom z opačného konca. Zatiaľ čo v Japonsku ľudívychovávajú k poslušnosti, k disciplíne, k úcte a hlav -ne k tomu, aby stále mysleli na iných, na krajinu a navšetko okolo, Američania sú samé ja, ja, ja – selfego,sebaláska, sebaúcta... Prečítala som pár kníh, ktorénapísali o Japonsku Američania. Bolo tam veľa vý-smechu, veľa nepochopeného, z mnohých išla až ne-návisť. Aj v škole sme mali Američanku, ktorá sa popár mesiacoch odpratala späť do New Yorku, lebo ne-bola ochotná obliekať sa striedmo a do farieb povole-ných pre učiteľov. Hádala sa s riaditeľom školy, že vý-strih neovplyvňuje jej prácu, že červené šaty sú jejvyjadrovacím prostriedkom a ona si nedá zasahovaťdo svojich práv takýmto primitívnym spôsobom.

102

D e n i s a O g i n o & E v i t a U r b a n í k o v á

sushi_vnutro:Sestava 1 2. 2. 2012 13:00 Page 102

Odmietala nosiť predpísané dreváky, vraj sa v nichnedá chodiť, a po chodbách školy klopkala v ihličkáchz Piatej Avenue. Ja som jej aj celkom rozumela, hocis dodržiavaním pravidiel som problém nemala, chá-pala som, že chce ostať sama sebou, čo sa v Japonskunenosí. Keby ste tam niekomu povedali, nech je sámsebou, pozeral by ako puk. Je predsa súčasťou Japon -ska... Japonské kolegyne od Američanky bočili a po -stupne nemala žiadne súkromné hodiny, lebo rodi-čia odmietali, aby ich deti učila takáto vyšinutá oso-ba.

„Prečo chceš meniť Japonsko?“ spýtala sa jej razv našom medzinárodnom kabinete Tomita. StaršiaJaponka, ktorá pochádzala z ostrova Šikoku, kde jevýchova detí najprísnejšia, ale ktorá aj veľa cestovalaa bola veľmi múdra a tolerantná. Jediná Japonka, kto-rá sa kedy so mnou otvorene bavila o vzťahoch a o mo-jom manželstve.

„Lebo ste zadubení,“ odvrkla Američanka. „V de-ťoch potláčate sebavedomie, tlačíte na ne nezmysel-nými tradíciami, nedovolíte sa im individuálne preja-viť.“

Tomita sa oprela o stoličku a usmiala sa:„Ako vieš, že je to zlé?“„Vidím to!“„Sme takí tisícky rokov, nezmeníš nás len preto,

že si z inej kultúry.“

103

S u s h i v d u s h i


„Tebe sa to nezdá choré, ako ste všetci uniformní,siví a pokorní?“

„Nie,“ odpovedala Tomita pokojne. „Mne sa zdáchoré, ako ste vy všetci ukričaní, nevyrovnaní a stálehľadáte zmysel života. Čítate stovky kníh o bohatstve,o šťastí a o láske, a pritom beriete antidepresíva a cíti -te sa nedocenení. Ale do zrkadla si každé ráno opaku-jete, že ste jedineční.“

„Lebo každý človek je jedinečný.“„Ale je súčasťou niečoho, v čom môže svoju jedi-

nečnosť použiť. Tým, že bude na ňu len poukazovať,nič užitočné nedosiahne.“

„Ste frustrovaní z celej tejto spoločnosti!“„A vy ste frustrovaní sami zo seba, drahá moja

priateľka. Chodíte po celom svete, hľadáte pokoj v du -ši, ale kým nebudete mať trošku pokory voči ostatné -mu, čo s vami chodí po planéte, nedosiahnete ho...“

Ten rozhovor trval desiatky minút. Sedela som priTomite, pila zelený čaj, nohy v drevákoch som malapri ohrievači, lebo vonku zúrila zima a v škole sa, sa-mozrejme, nekúrilo. Sledovala som pokojnú Tomitu,temperamentnú Američanku a nešlo mi do hlavy,prečo tak urputne bojuje s japonským systémom a jepresvedčená, že malých Japoncov vyslobodí tým, žeim ukáže inú cestu. Na Japonsku sa jej vôbec nič ne-páčilo, často som ju počula telefonovať domov, do te-lefónu plakala, že už to asi nevydrží, ale v škole ostá-

104



vala dobrovoľne, až kým riaditeľovi nedošla trpezli-vosť a nevyhodil ju za porušovanie pravidiel... Sluš -ným listom, samozrejme. Zvláštna baba to bola, alezisťovala som, že Amíci sa v Japonsku správajú tak-mer všetci nejako takto alebo podobne.

No a moja sestra prišla do krajiny vychádzajúcehoslnka ako Američanka.

Presne ako Američanka.„Vy byť sestry?“ pýtal sa ma neskôr náš šéf. „Ty byť

iná. Good for you!“Monika je prosto týpek. Odjakživa bola tvrdšia ako

ja, na tvári mala polonahnevaný výraz a nemala prob -lém veci si vypapuľovať alebo sa pobiť, keď na to v na -šom meste, plnom telenovelových ľúbostných záple-tiek, došlo.

No a v Japonsku, čo nebolo na náš slovenský spô-sob, to bolo „akože fakt drbnuté“, Japonci boli „šlah-nutí úchyláci“ a nakoniec „ona im nebude nalievaťa rozprávať im blbosti pri stole ako nejaká krava“. Užpo pár dňoch mi bolo celkom jasné, že manažér malpri pohľade na fotku pravdu, že ona mu biznis neuro-bí. Tvárila sa otrávene, hostia ju radi nemali, a keď siju aj niekto vybral za spoločníčku, hneď to oľutoval.Žiadny záujem, žiadna srdečnosť, žiadna snaha, všet-ko robila akoby natruc. Neraz sa stalo, že zákazník sasnažil zabaviť ju, mysliac si, že má zlý deň alebo sa jejniečo stalo...

105



Usilovala som sa ju presvedčiť, aby si to uľahčilatým, že sa skúsi vcítiť do ich mentality a bude sa sprá-vať, ako kážu ich zákony, ale to ma s prehľadom po-slala do prdele. Ona sa vraj nebude každému klaňaťako sprostá. Ona ostane sama sebou. Nuž, tak ostala.Aj sama sebou, aj sama pri stole každý večer, a mana -žér smerom ku mne vysielal napálené pohľady. Jed -nak preto, že mu nezarábala, jednak preto, že kvôlinej som aj ja odmietala veľa dohánov, aby sme si robilivýlety na vlastnú päsť.

Ale veľmi som sa jej nezavďačila.Sestra ožila až vtedy, keď si Peruánci otvorili

v našej štvrti diskotéku. Vraj konečne nejaké vzruše-nie.

„Dávam tomu podniku maximálne tri mesiace,“povedal mi zubár, keď som mu zvestovala, že je v mes -te normálna diskotéka, aké poznáme z domu. „Tí cu-dzinci si tam polezú do vlasov a to naša polícia vyrie-ši raz-dva.“

Samozrejme, my sme mali prísny zákaz čo i len po-zrieť sa tým smerom. Šéf sa bál, že stretneme Euró -panov a zdrhneme mu s nimi, tak nás strážil ako okov hlave. Nemali sme veľké šance vymýšľať – od sied-mej večer do skorého rána sme predsa robili, ale ses -tra mi nedala pokoj, stále dobiedzala, že sa musímeísť vyblázniť. Že si to zaslúžime. Zlomila ma. Raz po

106



šichte sme nešli spať, ale sme zamierili k diskotéke,ktorá revala na celú ulicu a pred ktorou postávali ľu-dia z celého sveta.

„Uáááá!“ kričala Monika ako zmyslov zbavená. „Ko -nečne normálny svet!“

Bol to jeden z najhroznejších zážitkov, aké z Ja -ponska mám. Pamätám si, že sme tancovali ako bláz-nivé. Chytilo to aj mňa, tanec milujem, zabudla somna únavu z noci, hrali tam všetky hity, ktoré sa točiliaj u nás doma, naozaj skvelá zábava. Sestra sa hneďprikmotrila k partičke mladých Japoncov, ktorí užmali oči našikmo nielen vďaka tomu, kde sa narodili,a bola vo svojom živle.

„Denkááá,“ kričala mi spotená do ucha, „sem mu-síme chodievať častejšie! Je to ako u nás doma!“

Prikývla som, vzala som si od chalana pohár sosvojím drinkom a taká rozhorúčená som sa napila.Jeden glg, dva glgy, tri. Mal to byť džin s tonikom, veľmi sa im tie chute nevydarili, ale neprekážalo mito. Znovu sme tancovali, a keď som mierila k stolíku,aby som sa zas napila, už som tušila, že niečo nie jev poriadku. Neviem to opísať. Všetko bolo v poriadku,len sem-tam sa mi pred očami objavila farebná šmu-ha alebo hviezdičky, prípadne iné tvary. Po pár mi-nútach sa mi začala točiť hlava, najskôr len trošku,potom tak, že som nebola schopná udržať sa na no-

107



hách a určiť si smer, kam chcem ísť. Ako na kolotoči,ktorý sa pokazí a točí sa okolo vlastnej osi tou najväč-šou možnou rýchlosťou.

„Ty si sa tak rýchlo spráskala?“ spýtala sa ma Mo -nika, ale ja som len krútila hlavou, mala som ťažkéviečka a cítila som, že zreničky mi spolu s očnou buľ-vou behajú sprava doľava a naopak. K tomu všetkémusa pridal žalúdok a ja som z posledných síl zdraplachalana, ktorý mi podával drink:

„Čo si mi tam dal?“ opýtala som sa čistou japonči-nou: „Čo si mi dal do toho drinku?“

Tváril sa, že nevie, o čom hovorím, ale ja som honepustila a zrevala som na neho, že ak ma okamžitenezavezie domov, bude mať so mnou problém. Zľakolsa. Nie môjho výrazu, skôr tej čistej japončiny. Vedel,že keby si ho polícia našla, tak by sa z toho nevyvlie-kol. V Japonsku korupcia neexistuje a chlapík by mo-hol skončiť v base. Volal sa Kobayashi, chytil ma po-pod pazuchu a vliekol von na parkovisko.

„Ty sviňa jedna, čo si mi to urobil?“ už som len šep-kala, napínalo ma, vracala som, na chodník, pod jehoauto, nevedela som telo ovládať, kŕč striedal ďalší kŕča zo mňa sa valila žlč, tekutiny a hrozná bolesť.

„Sadni si dozadu a otvor si okno,“ povedal Kobaya -shi, ktorý zistil, že tento fórik nevyšiel a nemusí do-padnúť dobre. Pamätám si, že mal veľkú bielu Toyotu,že už bol vlastne deň, asi sedem hodín ráno, ľudia išli

108



do práce a ja som z okienka toho auta vracala, vracalaa vracala. Keď už nebolo čo, aj krv. Tá sa v rýchlosti,akou Kobayashi šoféroval mestom, lepila na bielu ka-potu a ja som bola presvedčená, že umieram...

V ten večer som nešla do práce. Nedalo sa, nevede-la som sa postaviť na nohy. Manažérovi som zavolala,že mi je veľmi zle, že som niečo pojedla, on mi za-škrtol jediný deň voľna, na ktorý sme mali každý me-siac právo, a zubár mi doniesol dobré čerstvé ovocie,ktoré ma uzdraví. A volal mi každú hodinu, či somv poriadku...

Diskotéku potom naozaj zrušili. Dvaja cudzinci sapobili kvôli žene, ktorá vraj robila niekde nablízkuhostesing a hrala to s láskou na oboch. Jeden z nichzomrel. Aj u nás v bare boli cez deň policajti. Vypo -čúvania, zisťovania, manažér bol celý zelený... Cel -kom vzrušujúce to bolo, aj keď japonským vyšetrova-teľom naozaj chýba šarm tých seriálových a ich otázkynešli veľmi do hĺbky. Mám podozrenie, že tou žen -skou, čo pomotala dvom nešťastníkom hlavy, bolajedna Rumunka od nás, na diskotéke bola varená-pe-čená a užívala si všetko, čo sa s chlapmi užívať dalo.Ale nijako ju to netrápilo, dokonca sa na tej historkesmiala. Rumunky boli také, hrubé, akoby bez emócií,mnohým Japoncom sa to páčilo, keď tie baby potomznežneli, mysleli si, že pod ich vplyvom... No, herečkyto boli kvalitné.

109



Pár dní po tom, čo zrušili diskotéku, došla trpezli-vosť aj nášmu manažérovi a vyhodil moju sestru. Vrajmu kazí meno. Keď ju vyhadzoval, bol veľmi slušný,v kuse sa jej klaňal, ďakoval za jej služby a sestra mulen po slovensky povedala, aby sa neposral.

Preložila som to ako ďakujem za šancu pracovať,a keď odišla, aj sa mi uľavilo.

A v ten večer, keď jej miesto pri stole bolo prázdne,som zažila niečo, čo máloktorá hosteska v Japonsku.

Nezabávala som muža, ale manželský pár.

110



9. kapitola

Ako prvý prišiel mladý muž v mojomveku, ktorý chodil do baru pravidelne. Na krku mal te-tovanie, čím dával najavo svoj svetonázor, a ja somvedela, že čím menej problémov, tým lepšie. Vždy boltrochu nafetovaný a vždy bol veľmi nevyspytateľný,pätnásť minút mal dobrú vôľu, no keď potom vyšielz toalety, vzal ošiburi, utrel si ruky, čelo a nosné dierky,ktoré mal naozaj, ale naozaj veľké, bol odrazu hnusnýa agresívny. Ostatné hostesky sa ho báli. Manažér mupreto podsunul mňa a ja som mala čo robiť, aby somstíhala reagovať na striedanie jeho nálad. V ten večerbol pod parou o čosi viac ako inokedy, mal lačný po-hľad, tak som si automaticky rozpustila vlasy. Vždysom to robila, keď sa hosť javil chlipne, lebo chlapomv Japonsku sa veľmi páčia naše dlhé európske šije –teda oni ich vidia ako dlhé –, doslova ich vzrušujú.

111



Tak som si krk rýchlo zakryla vlasmi, ak sa mi zdalo,že to treba urobiť. Cítila som sa istejšie. Mladíkovi ne-bolo veľmi do reči, ale hovoril niečo o tom, že by smemohli ísť spolu na dohán, čo som slušne odmietla, lebona našom poslednom som celý obed platila ja. V McDo-nald’s. On vraj nemal peniaze. Nič na moje trúfalé od-mietnutie nepovedal, v princípe to bola jeho dosť veľ-ká hanba, tak keď uplynula hodina, hodil do seba zvy-šok alkoholu, ktorý si objednal, a vykročil do noci.

Objavil sa aj môj stály zákazník, ktorý chodil vždyv stredu. Bol majiteľom jednej izakaje v meste a vždymi doniesol rybu hokke, fajne ugrilovanú, so strúha-nou bielou reďkovkou a so sójovou omáčkou. Jedlasom ju priamo pred ním, on mi rozprával zážitky s cu-dzincami, ktorí sa u neho v reštaurácii zastavili, a po -tom sme hodiny vyspevovali karaoke. Iný zákazník,ktorý za mnou chodil dosť často, mi zas vždy doniesolčerstvo upečenú pizzu, lebo vedel, že pizzu milujem.A niektorí mi nosili suši, lebo sa tešili, že mi chutí ja-ponské jedlo. Musím priznať, že niekedy som nebolaveľmi slušná a myslela som najmä na seba, keď som siplánovala ich návštevy. To už som bola v dob rom štá-diu. Mala som toľko pravidelných zákazníkov, že akchceli byť so mnou sami, museli baru platiť extra pe-niaze za to, že si pre nich nejaký čas rezervujem. Abysom nebola obsadená. A ja som to robila. Často lenpodľa toho, na čo som ten týždeň mala chuť. A po dľa

112



toho, či sa mi chcelo, alebo nechcelo spievať karao-ke...

No a po majiteľovi izakaje sa objavili oni.Starší manželia. Stáli pred našimi fotografiami, po-

kojne si ich prezerali a potom vošli dnu.„Irashaimase,“ vstali všetky voľné hostesky, aby ich

privítali. Manažér sa uklonil a potom podišiel kumne.

„Vybrali si teba, Deni.“„Ako vybrali? Ona tu bude s ním?“„Áno,“ povedal, akoby to bolo absolútne samozrej-

mé, a odprevadil nás k stolu. Bez známky prekvape-nia alebo inej emócie.

Volali sa Shuji a Misako Sugiurovci a na japonsképomery boli naozaj veľmi nekonvenčný pár. Veľa časutrávili spolu, on ju často brával na služobné cesty donášho mesta, kde si radi vyšli do baru, a ona sa potomtvárila, že nevidí a nesleduje jeho aférky s Filipínka -mi, ktoré boli jeho slabosťou. Žili na juhu ostrovaHonšú v oblasti nazvanej Irago v meste Tahara, kdepes tujú najchutnejšiu kapustu v Japonsku. To miestoje známe aj tým, že nový rok ľudia zvyknú vítať pozo-rovaním východu slnka na pláži alebo pozorovanímsokolov, ktoré sa tam vo veľkom vyskytujú. Pre mňato bolo nádherné miesto pri oceáne, s palmami, s do b-rým vzduchom a so širokými bulvármi. Chodila somtam často, vlastne ako k rodičom, ktorými sa mi tam

113



v Japonsku oni dvaja stali. Citovo si ma adoptovalihneď po pár stretnutiach v Šaraku, tak veľmi sme sinavzájom boli sympatickí.

Ale aby som neprezrádzala veci dopredu.V ten večer, keď sme sa stretli prvýkrát, som sa na-

smiala ako už dávno nie. Boli veľmi uvoľnení, spon-tánni, veselí, a keď zistili, že naozaj takmer plynulehovorím po japonsky, tvárili sa nadšene. Videla som,že papá, ako som ho neskôr volala, si veľmi všímal, čipri stolovaní a pri obsluhe dodržiavam japonské pra-vidlá, to som sa v duchu usmievala, lebo som ich užrobila automaticky, bez rozmýšľania. Rozprávali smesa o Japonsku, o miestach, ktoré by som ešte chcelavidieť, o tradíciách, ktoré by som chcela zažiť, ten spo-ločný čas išiel veľmi rýchlo. Prekvapili ma svojou zna-losťou o Slovensku. Pri mojej odpovedi, odkiaľ pochá-dzam, neostali zmätene mlčať ani ma neopravili, žesom z Československa. Vedeli, že Bratislava je našehlavné mesto, vedeli, že Věra Čáslavská bola skveláčeskoslovenská športovkyňa a skoro som odpadla, keďShuji spomenul meno Mečiar. Vraj čítal, že to bol kon-troverzný politik. Veselo som sa smiala, lebo Japoncio nás vo veľkej väčšine nevedeli nič. Niektorí sa maopýtali, či naozaj jeme králika, lebo to sa o nás Eu ró -panoch pošuškávalo. Keď som prikývla, tvárili sa veľ-mi zhnusene. Akoby mäso z hada alebo z kroko díla,ktoré si sem-tam dopriali oni, nebolo čudné... Viac

114



o nás netušili. Sugiurovci ostali so mnou v ten večerpár hodín a prišli aj ďalší deň.

Mamu som obdivovala. Bola veľmi drobná, krehkáa voňala levanduľou. Napriek svojmu veku nemalatakmer žiadne vrásky, pôsobila veľmi elegantne ažvznešene. Papá bol zas chudý, obvešaný ťažkými šperk-mi a kríval. Raz sa mi stalo, že keď som niečo vysve-tľovala, divoko som gestikulovala a rukou som zavadi-la o jeho nohu. Ale necítila som nič teplé. Cítila somchladné drevo. Vyplašila som sa, ale on mi už so smie-chom vysvetlil, že ako kamionista pred mnohýmirokmi prišiel o nohu, takže chodí s náhradnou...

Prichádzali za mnou skoro každý týždeň, a keďsom mala ďalší mesiac deň voľna, pozvali ma k sebedomov na juh.

Bolo to zvláštne, lebo Japonci si do svojho súkro-mia púšťajú len tých najbližších ľudí z rodiny. Aj s ka -marátmi, aj s kolegami sa stretávajú výlučne v pod -nikoch. Dôvodom sú energie, malé priestory v bytoch,sú tak prosto zvyknutí. Zubár mi povedal, že si mamuseli veľmi obľúbiť a naozaj istým spôsobom prijaťza svoju dcéru, keď ma chcú pohostiť vo svojom prí-bytku. Ja som sa snažila nemyslieť na manažéra, kto-rý mi zas vravel:

„Ty byť opatrná. Toto normálne Japonec nerobiť.“Za tie necelé dva dni, čo som u nich strávila, sa mi

potvrdilo, že je to dvojica niečím na Japonsko veľmi

115



neštandardná, niečím, naopak, rigorózne tradičná.Papá bol na rozdiel od iných Japoncov veľmi zručný,pripomínal mi slovenských mužov, ktorí si doma ve-dia opraviť všetko. V Japonsku muž nerobí nič, navšetko sú odborníci, ktorí sú v pohotovosti na telefó-noch dvadsaťštyri hodín denne. Keď si kúpite naprí -klad televízor, príde k vám domov človek od výrobcu,aby vám ho zapojil. To isté platí o kuchynských spo -trebičoch, aj o tých malých, ktoré som vedela zapojiťaj ja pomocou návodu po japonsky. Môj muž nerozu-mel, prečo sa mi to zdá ako zbytočné plytvanie pe-niazmi, tvrdil, že je normálne, aby spotrebiče zapája-li ľudia, čo sa v tom vyznajú. To, že strčiť zástrčku doelektriky vie aj päťročné decko, už počuť nechcel...Ale papá bol iný. Aj keď si zlomil prst, sústredene si hoprehmatal prstami druhej ruky a potom si kosť vrátilna pôvodné miesto. Misako mu ho len obviazala a bo -lo po nehode...

Papá mal vždy plné ústa japonskej pokory, slovogaman používal, keď ma upozorňoval na to, že somstále rozšafná Slovenka, ktorá hovorí to, čo má na ja-zyku. Gaman, pokora, trpezlivosť, potlačenie nutkaniapovedať svoj názor alebo protirečiť niekomu. Hlavnestaršiemu... To nie je japonské. To je hlúpe, sebecké,európske...

On sám mal od pokory ďaleko, aspoň od tej v rodi -ne, jeho žena, moja japonská mama, musela prehltnúť

116



všeličo, aby ostali aj s dvomi synmi celé tie roky spo-lu. Bol typickým príkladom negalantného Japonca,ktorý ženu poníži a uťahuje si z jej nedostatkov. Zozačiatku som to tak veľmi nevnímala, brala som tood neho ako podpichovanie. Ale keď som sa vydala zaShigeho a mala som byť japonskou občiankou, upo-zorňoval ma neustále a na všetko. Niekedy som aj pla-kávala. Nie celkom pre obsah jeho poznámok, veď onidvaja s Misako mi aj veľmi pomohli. Ale preto, že Shi -ge sa na jeho slovách smial alebo horlivo prikyvoval,že má pravdu...

Misako bola sirota. Tichá, láskavá, veľmi múdra že-na. Ovládala históriu Japonska a v gastronomickejoblasti bola jedinečná. O každom jedle vedela rozprá-vať hodiny, poznala jeho pôvod a jeho blahodarný úči-nok na telo. Vždy mi bola nablízku, keď mi bolo zle,rozumela tomu, že som sa často cítila veľmi osamelá,keď sme s Justinkom trávili celé dni sami. Aj keď sazačali problémy so Shigem, bola to ona, ktorá mi bolaoporou a ktorá mi ukazovala, ako podobné situácieriešia japonské ženy. Lebo vedela, ako veľmi chcembyť Japonka.

Vedela, že chcem, aby bol na mňa môj manželpyšný.

Aby vo mne nevidel iba blondínku s modrýmiočami.

Aby vo mne videl svoju krajanku.

117



Učila ma každý detail v pohyboch, ktoré som po-trebovala doladiť, učila ma variť, dochucovať, pomá-hala mi s pochopením kultúry.

Ale keď prišlo na lámanie chleba, nikdy sa neposta-vila na moju stranu. Tak to tam v Japonsku chodí. Že-na má poslúchať muža, ktorý ju živí, a Japonec nikdynepôjde proti svojmu krajanovi... Ale to naozaj veľmipredbieham.

Moja japonská mama a papá žili ako mnohí Japonciv obyčajnom, desivo neútulnom, funkčnom príbyt-ku. Japonci si veľa starostí s útulnosťou svojich bytova domov nerobia. Jednak tam trávia málo času, jed-nak majú veci skôr fungovať, ako byť pekné. Jedinejedlo je výnimkou. To musí mať nielen dokonalúchuť, ale musí aj dobre vyzerať...

Do svojho domu ma priviezli najnovším typomčierneho luxusného Mercedesu, ktorého všetky funk-cie sa ovládali elektricky. Dovtedy som snáď takékrásne a exkluzívne auto ešte ani nevidela. Tak akosom už dlho nevidela záchod, aký tam mali. Na koncidomu, v kúte za dverami bola síce porcelánová zácho-dová misa, ale bez splachovania. Keď ste sa pozrelidole, videli ste to, čo u nás na dedinách v latrínach...Nebolo to preto, že by tu chýbala kanalizácia, umý-vadlo bolo hneď vedľa, tiekla v ňom voda a všetko fun-govalo. Bola to pre mňa záhada, ktorú som dodnes

118



nevyriešila, a z úcty k nim som sa na to, prečo pri toľ-kých peniazoch, ktorými disponujú, nemajú normál-nu hygienickú splachovaciu toaletu, nikdy neopýtala.

Dom Sugiurovcov bolo prvé japonské súkromie,ktoré som navštívila. Bola som vzrušená, bola somnapätá, všetko ma zaujímalo. Prvé, čo som si všimla,boli kôpky niečoho bieleho v mnohých rohoch izieb.Najprv mi napadlo, že je to otrava na nejaké príšerypodobné tým, ktoré bývajú so mnou, ale Misako mivysvetlila, že je to soľ, ktorá odplaší nešťastie a hlavneduchov, ktorých je plné Japonsko. Ich výskyt je tamvraj omnoho vyšší ako inde na svete a súvisí s po -hrebnými rituálmi, ktoré dušu mŕtveho človeka držiapríliš dlho medzi živými. Nevedia sa potom dostať nadruhý breh. Ľudia tomu naozaj veria, môj manžel, keďniekedy prišiel z pohrebu, ani nevošiel do bytu, kýmsom ho pred naším prahom celého neposolila. Vrajpreto, aby duch, ak je náhodou s ním, nevošiel do náš -ho domova a nerobil nám zle. Rituál praktizoval, ajkeď sa na neho škaredo pozrel bezdomovec, veril, že siho vybral a po smrti ho bude navštevovať... Časomsom si misky so soľou pred bytmi už nevšímala. Bolozrejmé, že na pohreb išla celá rodina.

„Je to zvláštne, u nás na duchov verí málokto,“ po-vedala som japonskej mame, keď mi to rozprávala. Takzvláštne na mňa vtedy pozrela.

119



„,Málokto na nich verí?“„No, málokto verí, že duchovia existujú,“ povedala

som neisto, aby som ju neurazila.Pamätám si, že v tej chvíli prestala miešať polievku

a povedala mi:„Vidíš? U nás je málo tých, čo ich ešte nevideli...“Usmiala som sa, nevedela som, čo odvetiť, lebo ma

trochu zamrazilo. Ale keď som o niekoľko rokov ne-skôr, pár týždňov po smrti Michaela Jacksona čítalav novinách, že v Tokiu sa objavil jeho duch, spomenu-la som si na ten rozhovor.

Japonci sú v duchárstve na prvom mieste. A neod -vážim sa súdiť, ako k tomu prišli. Neodvážim sa anitvrdiť, že... Prosto, je to tam zvláštne. Aj čo sa týkaduchov.

S duchárstvom súvisí aj poverčivosť. Tá je v Japon -sku silno zakorenená a nikto ju nespochybňuje.

„Načo tu máte tie mačky?“ pýtala som sa Misako,ukazujúc na mačky rôznych typov, každá s jednou lab-kou nahor, poukladané v hlavnej miestnosti domu.

„Pre šťastie,“ povedala. „Kto nechce byť v tejto kra-jine hladný a smutný, má doma maneki neko, mačku sozdvihnutou labkou. Ak sa rozhodneš podnikať, je toprvá vec, ktorú si do kancelárie kúpiš. Ak chceš odo-hnať duchov, máš ju čiernu. Ak chceš vyzdravieť z cho-roby, máš ju červenú, zlatá je na podnikanie a biela jenajobyčajnejšia. Pre šťastie.“

120



Prikývla som.Počas môjho života v Japonsku som naozaj nevide-

la príbytok bez maneki neko. Majú ju všetci. Mačku sozdvihnutou labkou. A potom ešte omamori. Malé vre-cúško z peknej látky, ktorá je vyzdobená alebo povyší-vaná rôznymi modlitbami. Nám doma jedno omamoriviselo nad dverami v kuchyni a jedno mal Justin podmatracom – aby bol zdravý.

Neskoro popoludní sme sa boli s Misako prejsť popláži, potom sme chystali večeru. Nemala som z tohožiadny stres, na japonské jedlo som už bola zvyknutáa stolovanie som tiež ovládala, ale to, čo sa objavilo namojom tanieri, ma dostalo do šoku. Ani ryby, ani suši,ani polievka. Tanier bol plný kvasených sójových bô-bov v niečom slizkom, naťahovacom a hlavne veľmismradľavom. Keď sa do toho moji japonskí rodičiapustili, ten sliz sa na paličkách ešte viac naťahovala ešte viac smrdel.

„Prečo neješ, Deni?“ spýtal sa papá.Pokrčila som plecami a cítila som sa ako slovenské

dieťa nad špenátom, ktorý tvrdošijne odmieta.„Nepoznám to jedlo.“Misako sa zasmiala.„Chápem tvoje váhanie. Toto jedlo sa volá natto. Je

veľmi zdravé, sú tam bielkoviny a probiotiká, ale aniJaponci ho nejedia všetci. Lebo im vraj smrdí.“

Obaja sa pobavene zasmiali.

121



Im natto očividne voňalo.„Vyskúšaj, uvidíš, že je to delikatesa.“Tak som si ten smradľavý sopeľ dávala do úst. Po -

maly, pomaličky. Medzitým som rozprávala, aby tonebolo nápadné, a snažila som sa nemyslieť na to, čonaberám na paličky. Napínalo ma z toho, ako sa miten sliz prevaľoval na jazyku a nevedela som ho dať dotakej formy, aby mi ľahko stiekol dole hrdlom. Slzymi tiekli po lícach, skúšala som si aj nos zapchať, aletá aróma bola taká silná, že prešla dovnútra tela aj cezuši. Vedela som, že to musím zvládnuť, intuitívne somcítila, že títo ľudia by moje odmietnutie jesť ich deli-katesu brali ešte osobnejšie ako mnohí hostia, s kto -rými sme si ani zďaleka neboli takí blízki, a aj tak ichto urazilo. Predstavovala som si najhoršie dni svojhodetstva, ako sme boli hladní, ako sme si s Monikourozrezali jedinú cibuľu, čo bola v dome, na polovicua jedli ju ako jablko, len aby sme mali aspoň pocit sý-tosti... Veľmi to nepomáhalo.

To, čo som jedla, bol taký humus, že už nikdy v ži -vote som sa na to ani nepozrela. Ešte aj teraz mi je zle,keď o tom píšem. A môj muž, ktorý sa ešte v začiat -koch našej lásky na tejto historke výborne zabával,to vzal na seba. Mojim japonským rodičom hneď v deň,ako som ich zoznámila, povedal, že on je z tej skupinyJaponcov, čo natto nemôžu ani cítiť. A pritom opakbol pravdou. Natto bolo u nás každý deň na raňajky,

122



miloval ho aj Justin, ktorý si ho pýtal aj dlho po tom,čo sme sa vrátili na Slovensko. Zvykla som si na jehozvláštnu vôňu, keď som ho pripravovala, ale na chuťnie.

Tak ma Shige zachránil. Misako nám ho teda užnikdy neurobila.

Ale zoznámila ma ešte s jednou japonskou potravi-nou, ktorej som nemohla prísť na chuť. Je to zvláštnydruh zeleniny, volá sa goja. Vyzerá ako malá tekvica ale-bo ako veľká uhorka, je strašne horká, a tak ju Japon cijedia na kilá, lebo jedným z tajomstiev dlhovekostiobčanov ostrova Okinava je myšlienka – čo je horké,to je pre vás dobré. Goja sa pripravuje ako tempura – vy -smáža sa v špeciálnom chrumkavom cestíčku alebosa z nej robia džúsy. A tie mi teda vôbec nechutia.

Po večeri som objavila ešte jednu malú izbičku.Bola celá venovaná malej čierno-zlatej skrinke, okolonej horeli vonné tyčinky – bola to podobná levanduľo-vá vôňa, akú šírila okolo seba Misako. Všade okolo bo-li naukladané sviečky, ovocie a rôzne predmety.

„Čo je to?“ pýtala som sa a papá len stručne odvetilbutsudan. Povedal to takým tónom, že viac som sa ne-pýtala. Ale neskôr som zistila, že butsudan je spomienkana mŕtveho blízkeho a buď sa vkladá do domácehooltára, kde sa o dušu zomrelého stará rodina, alebo saukladá v chrámoch, kde sa o ňu stará manažér chrá -mu. Takže moji japonskí rodičia tam uctievali dušu

123



svojho mŕtveho syna. Každý butsudan má svoje me-no, nie také, aké nosil človek, keď žil. Meno jeho but-sudanu je odvodené od toho, ako a čím žil... Shige mi todlho vysvetľoval, aj ma upozornil na to, že pýtať sana podrobnosti malých domácich oltárikov je veľmineslušné, ale zároveň priznal, že spravovanie butsuda-nov je v Japonsku výnosný biznis. Chrámy totiž nepla-tia dane a ľudia, ktorí sú vo svojej viere veľmi dôsled-ní, im dávajú drahé dary a veľa peňazí – len preto, abysa o ich mŕtveho dobre starali... Keď som neskôr učila,mala som v triede dievčatko, ktorého otec prevádzko-val takýto chrám. A veruže sa zle nemali...

Keď ma papá viezol späť do Tojohaši, aby som si plni -la svoje pracovné povinnosti v Šaraku, cítila som vô-ňu tej čierno-zlatej izby vo svojich vlasoch. Asi je tochytľavý odor, aj preto ním bola Misako celá presiak-nutá. Pamätám si na tú cestu. Bol pekný deň, slnkobolo vysoko, papá počúval cédečko s nejakými starý-mi japonskými baladami a ja som mala na kolenáchdarček od Misako.

Kimono.„Považujem ťa za svoju dcéru, chcem, aby si ho

mala, keby si ho náhodou niekedy potrebovala,“ pove-dala, keď mi ho krásne poskladané podávala.

„Arigato,“ uklonila som sa, bruškami prstov somhladkala zlaté nite a pobozkala som ju na líce, čo boloveľmi intímne, vedela som to.

124



Na chvíľu som sa cítila tak podivne ľahko, možnosom sa dotkla pocitu šťastia.

Nič mi nechýbalo. Cítila som sa takmer komplet-ná, a to sa mi ešte nestalo.

Možno je Japonsko naozaj miestom, kde budemspokojná, blyslo mi hlavou.

Shuji, akoby mi čítal myšlienky, dupol na plyn a ve-selo sa na mňa usmial.

125



Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2012 ako svoju 44. publikáciuCopyright © Denisa Ogino &

Evita Urbaníková, 2012

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflObrázok na obálke: BushidoZodpovedná redaktorka: Eva UrbaníkováJazyková úprava: Darina Belanová

Tlač:

FINIDR, s. r. o., Český Těšínwww.finidr.cz

www.evitapress.skwww.puripuri.sk

ISBN 978-80-89452-40-8


Documents

Sushi v dushi