Právo a SpravodlivosťPrávo je formálne vyjadrenie, symbol spravodlivosti. V starovekom Ríme bola bohyňou spravodlivosti Justícia. Jej zobrazenie so zaviazanými očami malo symbolizovať rovnaký prístup k ľuďom v rovnakých situáciách, váhy symbolizujú spravodlivo vážiť dobro a zlo, vinu a nevinu. Meč je v pravej ruke symbolizuje trestanie, ale aj ochranu jednotlivcov a spoločnosti pred tými, ktorí porušili právo.

Podľa Platóna je ústava spravodlivosťou štátu práve tak, ako je vesmír spravodlivým poriadkom kozmu. Definícia práva Celsom – právo je umením dobra a spravodlivosti.

Spravodlivosť je podmienená potrebami danej spoločnosti, ktoré určujú správnu mieru ich uspokojovania. Liberalisticky je spravodlivosť chápaná tak, že jej základnou hodnotou je sloboda a rovnosť príležitostí a sociálna spravodlivosť, požadujúca hodnotu minimálneho blahobytu pre každého člena spoločnosti, bez ohľadu na hodnoty, ktoré sám spoločnosti poskytne. Spravodlivosť ako princíp preniká do všetkých normatívnych systémov – do morálky, politiky, sociálnej psychológie a pod.

Spravodlivosť – je základným normatívnym princípom spolužitia ľudí, zakotveným ideálom správneho, vyváženého a zdôvodneného rozdeľovania spoločenských hodnôt a bremien, práv a povinností, dobra a zla. Tvorí najvyššie hodnotiace kritérium posudzovania usporiadania spoločenských vzťahov, ľudského konania, spoločenských inštitúcií, jednotlivých právnych noriem i celých právnych systémo.

Legálna spravodlivosť

Legálna spravodlivosť je spravodlivosťou na základe práva a podľa práva. Je založená na princípe legality, jej požiadavky sú totožné s požiadavkami platného práva, aj vtedy, keď zákony alebo iné právne predpisy sú nedokonalé.

Je teda hodnotiacim systémom, meradlom spravodlivosti, platné právo bez ohľadu na to, či je spravodlivé, prípadne morálne. Vychádza z pozície de lege lata, toho čo má byť podľa platného práva. Základnou otázkou je čo je právne a čo protiprávne.

Etická spravodlivosť

Požiadavky etickej spravodlivosti majú širší, etický prípadne prirodzenoprávny záber. Nejde teda o spravodlivosť právnu ale o spravodlivosť práva. Kladie otázku, či je platné právo ale systémom hodnoteným z hľadiska etických predstáv a ideálov spoločnosti.

ČO JE PRÁVO ?V priebehu historického vývoja sa mení jeho obsah, rozsah i formy. Jeho zmeny sú podmienené sociálno-ekonomickými, kultúrnymi či civilizačnými, kultúrnym či civilizačnými podmienkami spoločnosti. Je tu aj závislosť od existujúcih záujmov, potrieb a konfliktov spoločnosti.

Právo sa charakterizuje ako súbor právnych noriem alebo ako normatívny systém, ktorý štát uznáva za právo. Základom charakteristiky práva je jeho chápanie ako normatívneho systému, ktorým štát cieľavedome regulačne pôsobí na spoločnosť za účelom usporiadania spoločenských vzťahov, ich harmonizácie a rovnováhy a tým zabezpečenia reprodukcie a rozvoja spoločnosti.

Viktor Knapp charakterizuje právo ako formálne publikovaný spoločenský normatívny a regulatívny systém, ktorý je vytváraný alebo uznávaný štátom na dosiahnutie určitých spoločenských účelov a na presadenie a ochranu určitých všeobecných spoločenských záujmov, a jeho normy sú vynútiteľné štátnou mocou. Špecifickým informačným systémom, ktorý svojim adresátom ukladá, ako sa majú správať, a zároveň ich autenticky informuje, ako sa majú správať.

Objektívne právo a subjektívne právoObjektívne právo

Súbor platných noriem ako všeobecne záväzných pravidiel správania, ktoré sú ustanovené alebo uznané štátom v osobitnej forme a štátom sú aj vynútiteľné. Objektívne právo nám dáva odpoveď na otázku, čo je v danom čase na danom území právne a čo protiprávne, čo platí ako právo, čo právo prikazuje a čo zakazuje.

Subjektívne právo

Podľa Iheringa je toto právo vyjadrením právom chránených záujmov. Podľa Jellinka je subjektívne právo platným právom uznaná a chránená mocenská vôla ľudí, ktorá je zameraná na majetok alebo záujmy. V súčasnosti je subjektívne právo najjednoduchšie definované ako oprávnenie, právna možnosť subjektu správať sa určitým spôsobom. Objektívne právo tak subjektu dáva možnosť realizovať svoje právom uznané záujmy podľa vlastnej vôle a v nevyhnutnom prípade ich aj právne presadiť.

Kto inému spôsobí škodu, musí ju poškodenému nahradiť. To je pravidlo ustanovené objektívnym právom . Subjektívne právo poškodeného na náhradu škody i možnosť jeho realizácie, možnosť požadovať od povinného subjektu splnenie právnej povinnosti nahradiť spôsobenú škodu, prípadne aj za súčinnosti štátnych orgánov.

Ako synonymum obj. práva sa používa oprávnenie. Takto vymedzené subjektívne právo by však bolo nereálne bez vymedzenia právnych povinností iných subjektov nerušiť výkon subjektívneho práva.

Rozlišujeme dva druhy subjektívnych práv:

a) Absolútne subjektívne právab) Relatívne subjektívne práva

Absolútne subjektívne práva priznáva objektívne právo subjektu voči každému, teda voči neurčitému počtu subjektov, ktoré majú povinnosť zdržať sa rušenia absolútneho práva.

Podľa oblasti, ktorú ochraňujú, ich možno členiť na :

- Osobnostné práva ( právo na život, nedotknuteľnosť osoby a súkromia)- Vecné (majetkové) práva – (vlastnícke právo, držba) - Nehmotné majetkové práva ( práva k predmetom duševného vlastníctva)

Re latívne subjektívne práva priznáva objektívne právo určitým oprávneným subjektom v relácii k určitým subjektom povinnosti. Napr. právo veriteľa voči dlžníkovi.

Absolútne práva sa za určitých okolností, najmä ak sú porušené, relativizujú. Napríklad ublížením na zdraví sa porušila povinnosť zdržať sa rk ušenia absolútneho práva na ochranu osobnosti, a tým vzniká relatívne právo poškodeného uplatniť si právo na náhradu škody i ušlý zisk.

Právny nárokČasto sa stotožňuje s pojmom subjektívne právo. Veľmi úzko spolu súvisia, nie sú identické.

Právny nárok je právna možnosť oprávneného uplatniť, vymáhať svoje subjektívne právo.

Nárok nemôže existovať bez subjektívneho práva a prislúcha len osobe, ktorá má subjektívne právo. Existujú však, niektoré subjektívne práva bez právneho nároku, napr. práva vzniknuté zo stávky a hry. Príkladom existencie subjektívneho práva bez nároku je aj premlčanie. Tu nárok zaniká skôr ako samo subjektívne právo. Ak povinná strana uplatní námietku premlčania, zaniká právny nárok, ostáva však subjektívne právo. Takéto právo bez nároku sa nazýva naturálnou obligáciou.

V prípade ak sa splnia právom predpísané alebo zmluve dohodnuté predpoklady, je teda možné subjektívne právo vymáhať a vynútiť jeho plnenie predpísaným spôsobom, prostredníctvom procesnoprávnych, ale aj mimoprocesných prostriedkov, najmä prostredníctvom štátnych orgánov, predovšetkým súdov ale tiež administratícnych orgánov a výnimočne aj vlastnou mocou oprávneného.

Pramene práva a tvorba práva

Pojem pramene práva1. Pramene práva v materiálnom zmysle – materiálne pramene práva2. Pramene práva v gnozeologickom zmysle – pramene poznania práva3. Pramene práva vo formálnom zmysle – formálne pramene práva

Pojem materiálne pramene práva vyjadruje zdroje, z ktorých vyviera obsah práva, sú to teda pramene tvorby práva. Tieto pojmy vyjadrujú spoločenské a iné podmienky, v ktorých právo vzniká a ktoré podmieňujú vôlu tvorcu práva, a boli predmetom jeho právotvorného poznania. Prameňmi práva môžu byť napríklad spoločenské, historické, ekonomické či politické podmienky, triedne záujmy, morálne presvedčenie, ale aj Božia vôla.

Pojem pramene poznania práva vyjadruje sumu všetkých informácií o práve. Sú :

- Prvotné (priame či autentické) pramene, ktoré sú publikované v oficiálnych zbierkach- Druhotné, nepriame informácie o platnom práve, ktoré možno získať z komentárov

k právnym predpisom, z rozhodnutí súdov či iných orgánov aplikácie práva, z vedeckých publikácií, prednášok a pod.

Najčastejšie sa pojem pramene práva používa vo význame formálnych prameňov práva. Vyjadruje formy, v ktorých sú obsiahnuté platné právne normy. Právne publikáciou získavajú formy charakter právnych noriem ako všeobecne záväzných pravidiel správania.

Štátom stanovená alebo uznaná forma je jedným zo špecifických znakov práva. Konkrétne vyjadrenia predpisujú štáty v ústavách alebo v špeciálnych zákonoch. Ich odlišnosti sú podmienené predovšetkým historickým obdobám a typom právnej kultúry.

Druhy prameňov právaNa základe spôosobu vzniku právnych noriem a záväznej formy, rozlišujeme 4 druhy formálnych prameňov práva :

1. Právne obyčaje2. Precedensy3. Normatívne právne akty4. Normatívne zmluvy

Právne obyčaje

Obyčaj je pravidlo správania, ktoré sa v dôsledku opakovaného používania za dlhšie časové obdobie vžilo vo vedomí a správaní ľudí a je všeobecne akceptované spoločnosťou a štátom.

Musí spĺňať určité náležitosti :

- Časový faktor – musí byť dlhodobo používaná- Všeobecnosť – musí byť všeobecne uznávaná- Určitosť – obyčaj musí byť dostatočne precízna, aby bolo možné poznať obsah práv

a povinností, ktoré stanovuje

Precedensy

Kým v USA hrajú v tejto relácii zákony podradnejšiu úlohu, majú len korigovať a dopĺňať sudcovské právo, vo Veľkej Británii nemôžu súdne precedensy odporovať zákonu.

Precedens je teda individuálny právny akt, ktorý nadobúda normatívny význam, stáva sa prameňom práva. Je to rozhodnutie ktorým sa rieši prípad dosiaľ právne neregulovaný, a stáva sa záväzným vzorom pre budúce rozhodovanie prípadov rovnakého druhu predovšetkým na súdoch inštančne nižšieho stupňa. Nie každé súdne rozhodnutie má povahu precedensu.

Všeobecne záväznou, normatívnou časťou právneho precedensu je len ratio decidendi (základ, dôvod rozhodnutia, podstata kauzy). Právnym pravidlom sa stáva na základe princípu stare decisis ( držať sa rozhodnutí). Ak sudca pre riešenie konkrétneho prípadu nepovažuje za vhodný, musí uviesť právne rozdiely medzi posudzovaným prípadom a precedensom a môže precedens modifikovať. Toto sa nazýva distingusishing – technika tzv. rozlíšenia, ktorá sa rozvinula v Anglicku. Sudca dospeje k názoru, že precedens je vecne nesprávny alebo zastaraný, môže vytvoriť nové pravidlo (overruling).

Druhá časť právneho precedensu, ktorej záväznosť je relatívna, vzťahuje sa len na konkrétne riešený prípad, sa nazýva obiter dictum.

Súdne precedensy sú publikované v oficiálnych alebo súkromných zbierkach. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nie sú však prameňmi práva de iure, ale iba de facto.

Normatívne zmluvy

Normatívnou zmluvou je druhom zmluvy, ktorej ustanovenia majú všeobecnú normatívnu povahu. Obsahuje teda práve normy ako všeobecne záväzné pravidlá správania sa, ktoré záväzne regulujú celú skupinu vzťahov rovnakého druhu a neurčitého počtu.

Na rozdiel od normatívneho právneho aktu nevzniká normatívna zmluva autoritatívnym rozhodnutím, ale na základe konsenzu.

Normatívne zmluvy sa uplatňovali aj vo feudálnom práve. Boli to napríklad zmluvy medzi pozemkovou vrchnosťou a sedliakmi pri kolonizácii pôdy. V súčasnosti nemajú normatívne zmluvy vo sfére vnútroštátneho práva vyspelých štátov samostatný význam prameňa práva. Upravujú najmä pracovné a sociálne práva, napríklad kolektívne zmluvy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami.

Úplne iný význam ako vo vnútroštátnom práve majú normatívne zmluvy v medzinárodnom práve, kde sú medzinárodné zmluvy základným prameňom práva a postupne nahrádzajú právne obyčaje (zvyklosti). Medzinárodné zmluvy sa môžu stať aj prameňom vnútroštátneho práva a to dokonca silnejším ako zákony.

Normatívne právne akty

Základným prameňom právnych systémov, ktoré patria do kontinentálneho systému právnej kultúry. V podobe tzv. statute law aj v angloamerickom systéme práva. Normatívny právny akt je aktom cieľavedomého ustanovenia právnej normy. Normatívnymi právnymi aktami sa na všeobecnej úrovni tvoria vopred dané formálne poznateľné a predvídateľné pravidlá, čo prispieva k právnej istote a väčšej stabilite systému práva.

V jednotlivých štátoch má potom konkrétnu štátom výslovne stanovenú formu zákona, nariadenia, vyhlášky a pod. Ako všeobecný a všeobecne záväzný právny predpis sa vzťahuje n neurčitý počet subjektov rovnakého druhu a na neurčitý počet situácií rovnakého druhu.

Najvyššiu právnu silu majú normatívne právne akty, ktoré vydáva najvyšší orgán štátnej moci – parlament. Sú vyjadrením jeho suverenity. Jeho akty sú teda aktami primárnymi. Najvyššiu právnu silu má ústava, nasledujú ústavné zákony a zákony.

Ústava od ústavných zákonov formálne odlišuje názvom, obsahovo je však úprava komplexná, upravuje štát, najdôležitejšie vzťahy v spoločnosti a štáte. Rozlišujú sa ústavy rigidné a flexibilné.

Rigidnú ústavu charakterizuje osobitný spôsob schvaľovania, ktorý má zabezpečiť jej väčšiu stabilitu. Jej prijatie alebo zmena vyžaduje kvalifikovanú väčšinu , prípadne aj vyhlásenie referenda. Môže obsahovať ustanovenia, ktoré nepripúšťajú zmenu napríklad demokratického charakteru štátu, formy vlády a pod.

Na prijatie flexibilnej ústavy je postačujúca absolútna, nadpolovičná väčšina prítomných poslancov v parlamente.

Zákony sú najčastejším výsledkom realizácie zákonodarnej právomoci parlamentu. Zákon môže upravovať akékoľvek spoločenské vzťahy, ktoré je účelné právne regulovať. Zákony sú normatívnymi právnymi aktami pôvodnými, primárnymi.

Normatívny právny akt a právna norma

Normatívny právny akt a právna norma nie sú pojmami totožnými. Normatívny právny akt je formou, v ktorej sú vyjadrené, obsah ktorej tvoria právne normy ako všeobecne záväzné pravidlá ľudského správania. Jeden normatívny právny akt obsahuje veľký počet právnych noriem. Právne normy však nemožno stotožňovať ani s paragrafmi, prípadne článkami, ktoré tvoria štruktúru normatívneho právneho aktu. Nie každé ustanovenie normatívneho právneho aktu musí mať totiž normatívny charakter, obsahovať príkaz, zákaz či dovolenie.

Normatívny právny akt a individuálny právny akt

Normatívny právny akt ako výsledok tvorby práva je potrebné jednoznačne odlíšiť od individuálneho právneho aktu, ktorý je rozhodnutím štátneho orgánu v konkrétnej veci, aktom aplikácie práva. Aplikuje všeobecný normatívny právny akt na konkrétnu situáciu a zaväzuje konkrétne subjekty. Individuálnym právnym aktom je napríklad rozsudok súdu, výmer na byt, daňový výmer.

Pramene práva v Slovenskej republike

Najvyššiu právnu silu majú Ústava SR a ústavne zákony. Rovnaký stupeň majú aj výsledky obligatórneho celoštátneho referenda. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa stupňa právnej sily či hierarchie ich použitia zaradiť medzi ústavné zákony a obyčajné zákony.

Zákony musia byť v súlade s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, ale aj s uvedenými aktmi Európskych spoločenstiev, Európskej únie a medzinárodnými zmluvami. Právnu silu zákonov majú aj medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých je potrebný zákon alebo súhlas Národnej rady SR. Rovnakú silu ako zákony majú výsledky referenda, ktoré bývajú predmetom obyčajného zákona.

Podzákonnými aktmi sú u nás akty vlády, nariadenie, akty ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, môžu byť vydávané vo forme vyhlášok, výnosov a opatrení. Na lokálnej úrovni štát stanovuje formu všeobecne záväzných nariadení, to aj pre orgány miestnej samosprávy vydávané vo veciach, keď plnia úlohy štátnej správy, pre akty orgánov miestnej samosprávy vydávané vo veciach, keď plnia úlohy štátnej správy. Vykonávacie predpisy môžu vydávať len na základe zákona a v jeho medziach.

Špecifické miesto majú všeobecne záväzné nariadenia miestnej samosprávy. Aj keď v zmysle územnej pôsobnosti ide o akty lokálnej povahy, sú súčasne právnymi aktmi primárnymi. Vydávajú ich voľbami legitimované orgány obce alebo sa o nich rozhoduje prostredníctvom lokálneho referenda.

Tvorba právaJe konštitutívnym komponentom či východiskovým bodom celého zložitého procesu regulácie spoločenských vzťahov prostredníctvom práva. Kvalita tvorby práva je prvnotným určujúcim faktorom kvalitnej, realizácie práva. Vytvára sa právo v relácii spoločnosti buď zdola nahor, od spoločnosti k štátu – tzv, societálna tvorba práva, alebo zhora nadol, od štátu k spoločnosti – tzv. legislatívna tvorba práva.

Anglo-americká právna kultúra je poznamenaná filozofickým empirizmom. Právo tu vyrastalo zdola – zo spoločnosti. Odvíja sa od právnej praxe, od právneho riešenia konkrétneho prípadu, predovšetkým prostredníctvom konkrétneho prípadu, predovšetkým prostredníctvom súdov. Preto sa tiež nazýva sudcovským právom. Základným prameňom je tu precedens.

Pre kontinentálno – európsku právnu kultúru je charakteristická legislatívna alebo inak etatistická koncepcia tvorby práva. Právo nevyrastá zdola, odvíja sa zhora, od ústavy a zákonov ako aktov najvyšších orgánov štátnej moci.

Práve v tvorbe práva sa prostredníctvom normotvorcu transformujú potreby, záujmy, hodnoty a ciele spoločnosti do záväzných pravidiel správania, nadobúdajú štátom ustanovenú formu a stávajú sa vynútiteľné štátnou mocou.

Tvorbou práva v oblasti kontinentálneho právneho systému rozumieme platným právom upravený postup činnosti orgánov štátu, orgánov miestnej samosprávy, ako aj postup pri uskutočnení celoštátneho alebo miestneho referenda.

Štát však postúpil časť svojej právomoci nielen na iné subjekty verejnej moci vo vnútri hraníc štátu, ale v tejto oblasti dobrovoľne obmedzil aj v prospech Európskej únie.

Tvorba práva ako vysoko odborný právnická činnosť znamená vytváranie, zmenu alebo zrušovanie právnych noriem ako prvkov právneho systému v závislosti od dynamiky zmien v spoločnosti.

Ako synonymá pojmu tvorbu práva sú pojmy normotvorba, zákonodarstvo a legislatíva.

Proces tvorby práva

V užšom zmysle ako právny a právom regulovaný proces, teda formalizovaný proces tvorby právnych noriem. V širšom zmysle možno právo chápať ako sociálny proces. Za jeho počiatočné štádium je považované poznanie potreby právnej regulácie určitých spoločenských vzťahov.

Ide o zistenie, že sa sústavne opakujú konfliktné spoločenské situácie, ktoré buď nie sú právne regulované, alebo ich súčasná regulácia nie je dostačujúca a na riešenie tohto stavu nestačí regulácia spoločenskými normami, ale aj potrebná právna norma.

Sociálny proces tvorby sa nekončí ani vydaním normatívneho právneho aktu, ale pokračuje skúmaním spoločenského pôsobenia vytvorených právnych noriem, skúmaním spoločenského pôsobenia vytvorených právnych noriem, skúmaním ich efektívnosti.

Právny proces tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov sa uskutočňuje zásadne na troch úrovniach :

a) Najvyššou úrovňou je proces tvorby právnych predpisov zákonodárnym, legislatívnym orgánom. Ide teda o proces prijímania ústavy, ústavných zákonov a zákonov.

b) Proces prijímania vykonávacích právnych predpisovc) Normotvorný proces vydávania všeobecne záväzných nariadení obcí od 1.7.2001 na

Slovensku aj vyšších územných celkov.

Priebeh legislatívneho procesu upravuje v Slovenskej republike Ústava Slovenskej republiky, zákon o rokovacom poriadku parlamentu a zákon o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Tento proces upravujú aj interné, organizačné akty (na Slovensku Legislatívne pravidlá Národnej rady Slovenskej republiky a Legislatívne pravidlá vlády.

Štádiá legislatívneho procesu

A. Podanie návrhu na vydanie zákona – legislatívna iniciatívaB. Prerokovanie návrhuC. Hlasovanie (rozhodovanie) o návrhuD. Podpísanie (signácia) schváleného návrhuE. Vyhlásenie (publikácia) normatívneho právneho aktu

Legislatívna iniciatíva

Oprávnenie podať návrh na prijatie normatívneho právneho aktu

Návrh zákona môžu podľa Ústavy Slovenskej republiky podať – výbory Národnej rady Slovenskej republiky, poslanci a vláda

Návrh zákona môže podať poslanec, skupina poslancov, Senát, vláda alebo zastupiteľstvo vyššieho územného samosprávneho celku. Na Slovensku to možno realizovať aj prostredníctvom návrhu referenda, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov, alebo ak sa na tom uznesie parlament. Výsledkom je potom právny akt, ktorý má buď právnu silu ústavného zákona, alebo zákona.

Podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky sa návrh zákona už nepodáva hneď v paragrafovom znení, spolu s dôvodovou správou a to aj v elektronickej podobe.

Dôvodová správa musí obsahovať zhodnotenie súčasného stavu zo spoločenskej, ekonomickej a právnej stránky s uvedením potreby novej zákonnej úpravy, spôsobu vykonania, jej hospodárskeho a finančného dosahu. Súlad návrhu zákona s ústavou, s ostatnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami a súlad s právom Európskej únie. Dôvodová správa obsahuje aj odôvodnenie jednotlivých ustanovení návrhu zákona.

Väčšinu zákonov podáva vláda, gestorom spracovania je spravidla príslušné ministerstvo na základe vecnej kompetencie. Návrh zákona vypracovaný výbormi alebo poslancami zašle predseda Národnej rady SR vláde a požiada ju o zaujatie stanoviska v lehote do 30 dní. Nedodržanie tejto lehoty nemá vplyv na rokovanie o návrhu zákona.

Právo legislatívnej iniciatívy umožňuje navrhovateľovi aj stiahnuť podaný návrh zákona z rokovania parlamentu až do momentu, keď sa v 3. Čítaní hlasuje o návrhu ako celku. Tu už môže vziať svoj návrh späť len so súhlasom Národnej rady SR.

Prerokovanie návrhu

Podľa rokovacieho poriadku Národnej rady SR sa návrh zákona prerokúva v troch čítaniach. Majú zamedziť aby sa do znenia právneho predpisu dostali nedostatočne podložené a zdôvodnené, politicky motivované návrhy bez toho aby sa poslanci mali čas s nimi oboznámiť.

V prvom čítaní je všeobecná rozprava o podstate či tzv. filozofii zákona. V tomto čítaní nie je možné predkladať návrhy na zmeny a doplnky. Ak Národná rada rozhodne , že sa bude v rokovaní pokračovať, prerokúva sa návrh v druhom čítaní. Každý návrh zákona obligatórne prerokúva Ústavnoprávny výbor, najmä z hľadiska jeho súladu s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi s právom Európskej únie. Je tu možné podávať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, o ktorých sa po ukončení rozpravy vo výbore hlasuje. O návrhu zákona rokujú viaceré výbory.

Je potrebné zjednotiť ich stanoviská na schôdzi Národnej rady SR. Po rozprave sa hlasuje o podaných pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch.

Tretie čítanie sa obmedzuje len na tie ustanovenia návrhu ku ktorým boli v druhom čítaní schválené pozmeňujúce a doplňujúce návrhy. V treťom čítaní môžu poslanci iniciovať iba opravu legislatívno – technických a jazykových chýb. Pozmeňujúce a doplňujúce návrhy smerujúce k odstráneniu iných chýb musí predložiť najmenej 30 poslancov. Po ich prerokovaní sa hlasuje o návrhu ako celku.

Hlasovanie o návrhu

V demokratickom štáte sa rozhoduje na základe súhlasu väčšiny. Na prijatie ústavy, jej zmenu či zrušenie určitého článku je potrebný súhlas tzv. kvalifikovanej, ústavnej väčšiny. Zvyčajne sa stanovuje požiadavka dvojtretinovej alebo trojpätinovej väčšiny. U nás je potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov zákonodarného orgánu. Na prijatie obyčajného zákona sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov. Pritom v parlamente musí byť prítomná nadpolovičná väčšina jeho poslancov. Nevyhnutne potrebná väčšina, ktorá

musí byť prítomná pri hlasovaní, aby bol parlament uznášaniaschopný sa nazýva kvórum. Vo väčšine parlamentov je ním tiež nadpolovičná väčšina prítomných poslancov.

Signácia (podpísanie) schváleného návrhu

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky podpisuje okrem predsedu parlamentu aj prezident republiky a predseda vlády SR. Plní aj funkciu kontroly obsahu, svojimi podpismi najvyšší ústavní činitelia autorizujú znenie zákona. Predseda Národnej rady SR svojím podpisom osvedčuje dodržanie formálneho postupu pri prerokúvaní a schvaľovaní návrhu zákona a preberá zodpovednosť za totožnosť podpísaného textu právneho predpisu s textom, ktorý poslanci schválili.

Podpis prezidenta je súhlasom hlavy štátu s obsahom zákona. Právo odoprieť súhlas s obsahom zákona sa nazýva právo veta. Hlava štátu odmietne podpísať schválený zákon pre nedostatky v jeho obsahu a vráti ho s pripomienkami na opätovné prerokovanie parlamentu. Vrátený zákon sa prerokuje v Národnej rade SR v druhom a treťom čítaní, pričom predmetom prerokúvania sú iba pripomienky prezidenta. Parlament môže, ale nemusí zohľadniť podmienky prezidenta. Ide o tzv. suspenzívne veto, ktoré môže parlament odvrátiť novým hlasovaním, ktorým je vrátený zákon alebo ústavný zákon po jeho prerokovaní opäť schválený. V takom prípade musí byť zákon vyhlásený, i keď ho prezident nemusí podpísať.

Absolútne veto predstavuje možnosť hlavy štátu odmietnuť signovať zákon, v dôsledku čoho návrh zákona prepadol – nemožno sa touto otázkou v danom volebnom období viac zaoberať. Podpis predsedu vlády vyjadruje pripravenosť exekutívy aplikovať schválený zákon v činnosti orgánov výkonnej moci.

Vyhlásenie normatívneho právneho aktu

Vo všetkých právnych systémoch, kontinentálnemu systému práva, sa v súčasnosti uskutočňuje tzv. formálna publikácia. Začala sa uplatňovať na území Slovenskej republiky v roku 1868. Dovtedy bola obvyklou formou tzv. materiálna publikácia, vyhlasovanie vybubnovaním. Právne predpisy s celoštátnou územnou pôsobnosťou sa formálne publikujú v úradnej zbierke štátu. Na Slovensku je ňou Zbierka zákonov Slovenskej republiky, vydávanie ktorej patrí do pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Lokálne právne predpisy sa publikujú vyvesením na úradnej tabuli po stanovenú dobu, ktorá je zásadne 15 dní. Tým je daná obyvateľstvu reálna možnosť oboznámiť sa s nimi.

V Zbierke zákonov SR sa publikujú nielen zákony a ostatné podzákonné normatívne právne akty, ale aj rozhodnutia Ústavného súdu SR, medzinárodné zmluvy. V Zbierke zákonov SR sa publikujú nielen zákony a ostatné podzákonné normatívne právne akty, ale aj rozhodnutia Ústavného súdu SR, medzinárodné zmluvy. Zákon o Zbierke zákonov ustanovuje dve formy publikácie v Zbierke zákonov.

Vyhlásenie úplného znenia právneho predpisu je základná forma. Druhou formou je oznámenie o vydaní právneho predpisu (tzv. registrácia). Uskutočňuje sa vtedy, keď úplný

text normatívneho aktu, nie je účelné v Zbierke zákonov vyhlasovať, pretože akt je určený relatívne obmedzenému okruhu subjektov. Publikáciou nadobúda právny akt platnosť.

Publikácia má však aj komunikačnú funkciu. Vyhlásením nadobúda právny predpis formálnu publicitu, začína sa jeho informačné pôsobenie. Stáva sa formálne dostupným, všeobecne poznateľným, autentickým prameňom práva.

Neznalosť práva neospravedlňuje. Prezumpcia znalosti práva je teda nevyvrátiteľnou právnou domnienkou.

Made by Pipo Paxi