Upload
others
View
3
Download
0
Embed Size (px)
Citation preview
TRIEDA: CICAVCE
Cicavce (Mammalia) sa vyvinuli koncom druhohôr z plazov. Sú to vyššie teplokrvné stavovce
prispôsobené životu na suchej zemi. Druhotne mohli prejsť do vody. Od plazov ich odlišujú
niektoré znaky:
stála telesná teplota cicavcov je okolo 36,5°C
nervová sústava je dokonalejšia, nastal rozvoj predného mozgu, ktorý sa líši veľkosťou a
kapacitou, nastal rozvoj reflexnej činnosti a zdokonalenie zmyslov
3 sluchové kostičky (kladivko, strmienok, nákovka) v strednom uchu
vývoj prebieha v maternici, typická je živorodosť a starostlivosť o potomstvo
Telo je spravidla pokryté srsťou, pričom rozoznávame spodnú jemnú vrstvu - podsrstie a vrchnú
vrstvu - srstice. Má výbornú izolačnú schopnosť. Pod srsťou sa nachádza pokožka a vyúsťuje
sem množstvo žliaz (napr. pachové žľazy, ktoré slúžia na značkovanie teritória).
Umiestnenie končatín je pod telom, čo umožňuje rýchlejší pohyb ako u plazov. Spojenie lebky s
chrbticou je zabezpečené dvoma kostenými výbežkami. Cicavce majú spravidla stály počet
stavcov (7 krčných, 12 hrudných, 4-7 driekových (5 u človeka), 5 krížových (u človeka zrastené
do krížovej kosti), okolo 15 chvostových). Rebrá sa rozdeľujú na pravé, ktoré sa upínajú priamo
na hrudnú kosť, nepravé, ktoré sa upínajú jedno na druhé, a voľné rebrá, ktoré voľne vybiehajú
do hrudnej dutiny.
Základ svalov tvorí svalová bunka, ktorá vytvára svalové vlákno, svalové snopčeky, svalové
snopce a svalové hlavy. Sval začína a končí väzivom. Svaly sú výborne prekrvené a inervované.
Rozdeľujeme ich na kostrové (priečne pruhované), hladké a kombinované (myokard).
Cicavce majú rôzny počet a tvar zubov podľa potravy, ktorou sa živia. Mäsožravce majú spravidla
zvýraznené očné zuby, ktoré tvoria trháky. Do tráviacej sústavy sa vylučujú enzýmy na štiepenie
požitej potravy. Stavba a dĺžia tráviacej rúry je taktiež daná typom potravy (bylinožravce majú
črevo dlhšie - trávenie celulózy, mäsožravce - krátke črevo - mäso sa trávi rýchlo a pri dlhšom
"skladovaní" v tráviacej sústave sa z neho vylučujú škodlivé látky, všežravce - dĺžka tráviacej
sústavy je niečo medzi bylinožravcami a mäsožravcami).
Pri dýchaní má podstatný význam bránica, ktorá oddeľuje hrudnú dutinu od brušnej.
Zo srdca vybieha ľavý oblúk aorty. (U vtákov je to pravý, u plazov obidva.)
Vylučovanie zabezpečujú pravé obličky uložené po obidvoch stranách chrbtice. Skladajú sa z
kôrovej a dreňovej časti. Základnou vylučovacou jednotkou je nefrón tvorený Bowmanovým
vačkom, glomerulom, kanálikom 1. stupňa, Henleho kľučkou a kanálikom 2. stupňa. Potom
nasledujú zberné kanáliky, močový mechúr, močovody a močová rúra.
Oplodneniu predchádza obdobie párenia (ruje). U väčšiny voľne žijúcich väčších cicavcov
nastáva toto obdobie raz ročne. Oplodnenie je vnútorné. Prevláda pohlavný dimorfizmus.
Zárodok sa vyvíja v maternici. Po jeho vývine nastáva pôrod. U cicavcov je charakteristická
starostlivosť o potomstvo.
Niektoré jedince sa snažia nepriaznivé životné podmienky (extrémne nízke alebo vysoké teploty,
málo potravy) prekonať zimným spánkom - hibernáciou. V takomto stave sa ich metabolizmus
znižuje na minimum, pričom ich telesná teplota môže klesnúť na teplotu okolo 4-6°C.
Niektoré cicavce, podobne ako vtáky, sa za potravou sťahujú (migrujú). Platí to hlavne pre stepné
a monzúnové oblasti v období sucha.
3. podkmeň: Stavovce (Vertebrata)
7. trieda: Cicavce (Mammalia)
1. podtrieda: Vajcorodce (Prototheria)
2. podtrieda: Živorodce (Theria)
1. nadrad: Vačkovce (Metatheria)
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
Podtrieda: Vajcorodce
Vajcorodce (Prototheria) sú malou skupinou cicavcov, ktoré sú rozšírené v Austrálii a na blízkych
ostrovoch. S plazmi a vtákmi majú mnoho spoločných znakov: v kostre majú vyvinutú krkavčiu
kosť, zobákovité a rohovinou potiahnuté čeľuste a majú močopohlavné ústroje - kloaku. Znášajú
vajcia a majú nižšiu telesnú teplotu, ktorá kolíše medzi 26-35°C.
Na druhej strane majú aj spoločné znaky s cicavcami: ich telo pokrýva srsť, majú mliečne žľazy
(ich vývody nie sú však zoskupené do mliečnych bradaviek, ale vyúsťujú rozptýlene na mliečnych
plôškach brucha), bránicu, bezjadrové červené krvinky a v strednom uchu majú 3 sluchové
kostičky.
7. trieda: Cicavce (Mammalia)
1. podtrieda: Vajcorodce (Prototheria)
1. rad: Vtákozobce (Monotremata)
1. čeľaď: Vtákopyskovité (Ornithorhynchidae)
2. čeľaď: Ježurovité (Echidnidae)
Čeľaď: Vtákopyskovité
Vtákopysk divný (Ornithorhynchus anatinus) z čeľade vtákopyskovitých (Ornithorhynchidae)
dosahuje dĺžku 60 cm. Má nápadný široký zobák podobný kačaciemu. Je to vajcorodý cicavec,
ktorý podľa všetkého vajcia nielen znáša, ale ich aj vysedí. Samica vtákopyska nemá na bruchu
vrecko ako vreckaté cicavce, preto znáša vajcia do pelecha, ktorý má na brehu vodného toku a tu
zohrieva a kŕmi svoje mláďatá.
Čeľaď: Ježurovité
Ježura austrálska (Tachyglossus aculeatus) z čeľade ježurovitých (Echidnidae) dosahuje dĺžku
len 6 cm. Ježury sú ťarbavé vajcorodé cicavce, ktoré majú pichliačmi porastené telo a úzky,
rúrkovitý "zobák". Znášajú vajcia, ale mláďatá živia produktom mliečnych žliaz na materskom
tele, ktoré vyúsťujú do vrecka na bruchu. Ježury v ňom istý čas opatrujú vajcia, neskôr aj
mláďatá, kým sa im nevyvinú pichliače. Žijú v austrálskom vnútrozemí.
Podtrieda: Živorodce
NADRAD: VAČKOVCE
Vačkovce (Metatheria) rodia nedokonalo vyvinuté mláďatá, ktoré ďalší vývin prekonávajú vo
vaku. V ňom sú pevne prisaté k mliečnym bradavkám. Pravá placenta je slabo vyvinutá alebo
chýba. Mozog je ešte veľmi málo zbrázdený. Telesná teplota mierne kolíše. Vačkovce sú
rozšírené v Južnej Amerike a v Austrálii.
7. trieda: Cicavce (Mammalia)
2. podtrieda: Živorodce (Theria)
1. nadrad: Vačkovce (Metatheria)
1. čeľaď: Kengurovité (Macropodidae)
2. čeľaď: Vačicovité (Didelphidae)
3. čeľaď: Kunovcovité (Dasyuridae)
Čeľaď: Kengurovité
Kengura červená (Macropus rufus) z čeľade kengurovitých (Macropodidae) dosahuje výšku 2 m.
Červenú farbu majú len samce, samice sú modrosivé. Kengury majú bedrovú časť tela
nezvyčajne mocne vyvinutú, čo súvisí s mohutnými, na skákanie prispôsobenými zadnými
nohami a masívnym, svalnatým chvostom, ktorý im pomáha pri skákaní. Kengury žijú v Austrálii a
na Novej Guinei, na trávnatých rovinách, kde sa živia trávou a lístím. Združujú sa do čried.
Čeľaď: Vačicovité
Vačice (Didelphis) z čeľade vačicovitých (Didelphidae) obývajú Južnú, zriedka aj Severnú
Ameriku. Vak na bruchu má väčšina druhov dobre vyvinutý, iba niektorým zakrpatel a ostali z
neho len dva malé záhyby kože. Vačice sú nočné zvieratá veľkosti od myši po mačku. Mnohé
vedia liezť po stromoch a celé hodiny vydržia nehybne visieť na lapavom chvoste. Mláďatá sa
rodia malé a nedokonale vyvinuté.
Čeľaď: Kunovcovité
Z čeľade kunovcovitých (Dasyuridae) je známy vakovlk tasmánsky (Thylacinus cynocephalus).
Vakovlka už považovali za vyhynutého, keď sa zistilo, že niekoľko jedincov ešte žije v odľahlých
častiach Tasmánie. Vakovlk svojim výzorom a správaním pripomína vlka, patrí však medzi
vačkovce. Chvostom pripomína skôr kengury. Dokáže uloviť zviera veľkosti ovce.
NADRAD: PLACENTOVCE
Zárodok sa vyvíja pomocou dokonale utvorenej placenty. Mláďa môže samostatne cicať mlieko.
Najprv sa vyvíja mliečny chrup, neskôr ho nahradí chrup trvalý.
2. podtrieda: Živorodce (Theria)
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
1. rad: Hmyzožravce (Insectivora)
2. rad: Netopiere (Chiroptera)
3. rad: Slabozubce (Edentata)
4. rad: Hlodavce (Rodentia)
5. rad: Dvojitozubce (Lagomorpha)
6. rad: Mäsožravce (Carnivora)
7. rad: Plutvonožce (Pinnipedia)
8. rad: Veľryby (Cetacea)
9. rad: Sirény (Sirenia)
10. rad: Chobotnatce (Proboscidae)
11. rad: Nepárnokopytníky (Perissodactyla)
12. rad: Párnokopytníky (Artiodactyla)
13. rad: Primáty (Primates)
Rad: Hmyzožravce
Hmyzožravce (Insectivora) sú malé až stredne veľké živočíchy, ktoré z vývojového hľadiska
považujeme za najstaršie placentovce. Majú primitívnu stavbu lebky, chrupu a mozgu.
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
1. rad: Hmyzožravce (Insectivora)
1. čeľaď: Ježovité (Erinaceidae)
2. čeľaď: Piskorovité (Soricidae)
3. čeľaď: Krtovité (Talpidae)
Čeľaď: Ježovité
Čeľaď ježovitých (Erinaceidae) zastupuje jež tmavý a jež bledý. Jež tmavý (Erinaceus
europaeus) dosahuje dĺžku 220-290 mm, chvost 20-45 mm. Ostne sú po celej dĺžke rovnomerne
tmavé s bielymi krúžkami. Tmavá srsť okolo očí tvorí "okuliare" smerujúce k nosu. Aktívny je za
súmraku a v noci. V zime sa ukladá do hlbokého spánku. Živí sa hmyzom, obojživelníkmi, plazmi
a drobnými zemnými cicavcami. Obýva suché rúbane a okraje lesov. Jež bledý (Erinaceus
concolor) má ostne nepravidelne tmavé. Mláďatá majú na tmavohnedej hrudi bledú škvrnu.
Vekom ich srsť bledne.
Čeľaď: Piskorovité
Piskor obyčajný (Sorex araneus) z čeľade piskorovitých (Soricidae) má dĺžku tela 60-80 mm,
chvosta 35-45 mm. V zafarbení prevládajú hnedé tóny, konce zubov sú hnedo pigmentované.
Obýva Euráziu až po Čínu a Mongolsko. Piskor je dravý. Žije v rozličných druhoch porastov od
nížin až do vysokých polôh. Veľmi užitočný v poľnom a lesnom hospodárstve. Okrem hmyzu ničí
hraboše a myši. K piskorovitým zaraďujeme aj bielozúbky (Crocidura).
Čeľaď: Krtovité
Krtovité (Talpidae) sú cicavce blízko príbuzné piskorom. Sú dokonale prispôsobené životu pod
zemou a zriedka vychádzajú na
povrch. Ich predné krátke, široké a
silné končatiny sú premenené na
účinné nástroje, uspôsobené na
hrabanie pod zemou. U nás túto
čeľaď zastupuje krt obyčajný (Talpa
europae). Dĺžka tela 110-170 mm,
chvosta 20-40 mm. Obýva lesy a
lesostepy Európy. Terasovité nory hniezdnych a lovných okrskov sú vzájomne pospájané.
Aktívny je aj v zime. Má málo prirodzených nepriateľov. Živí sa hlavne larvami hmyzu,
dážďovkami, zriedka rastlinnou potravou. Upredňostňuje kypré pôdy.
Rad: Netopiere
Netopiere (Chiroptera) sa vyvinuli v dávnych dobách z drobných foriem hmyzožravcov. Ako
jediné cicavce ovládli ovzdušie a sú schopné aktívne a vytrvale lietať, hoci nevedia využívať
vzdušné prúdy ako vtáky. Stavbou krídla pripomínajú fosílne jaštery. Aktívne sú prevažne za
súmraku a orientujú sa pomocou echolokácie. Za určitých okolností môže v netopieroch prežívať
vírus besnoty bez toho, že by sa prejavil na zvieratách patologickými príznakmi choroby.
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
2. rad: Netopiere (Chiroptera)
1. čeľaď: Podkovárovité (Rhinolophidae)
2. čeľaď: Večernicovité (Vespertilionidae)
Čeľaď: Podkovárovité
Podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum) z čeľade podkovárovitých (Rhinolophidae)
dosahuje dĺžku 5,5-7 cm, chvost 3-4,5 cm. Obýva južnú Európu, severnú Afriku, strednú Áziu,
Činu a Japonsko. Osídľuje iba teplejšie oblasti. Kolónie vytvára aj s inými druhmi netopierov. Žije
pomerne usadlým životom, dlhšie prelety robí zriedka. Podkováre sa živia súmračným hmyzom,
chrobákmi a súmračnými motýľmi. Na rovinách bez jaskýň často obýva ľudské objekty.
Čeľaď: Večernicovité
Do čeľade večernicovitých (Vespertilionidae) patrí väčšina našich netopierov. Netopier obyčajný
(Myotis myotis) dosahuje dĺžku 6-8,5 cm, chvost 5-6 cm. Sivohnedý chrbát kontrastuje so
spodnou svetlejšou stranou. Hlava je tiež o niečo svetlejšia od chrbta. Jednotlivé chlpy sú pri
báze čiernohnedé. Obýva Európu, severnú Afriku a západné Stredomorie. Samce na jar tvoria
kolónie. Netopiere osídľujú bežne krovy starých domov, veže, ale na zimu sa sťahujú do jaskýň.
Živia sa hmyzom a húsenicami.
Večernica malá (Pipistrellus pipistrellus)
dosahuje dĺžku 3-5 cm, chvost 2,5-3,5 cm.
Je to jeden z najmenších netopierov.
Spodná strana krídlovej blany je neosrstená.
Prostredné veľké zúžené ušnice majú úzky,
tupo zakončený výrastok v ušnici. Bežný
druh, ktorý obýva väčšiu časť Eurázie a
severnú Afriku. Na zimoviská prekonávajú
večernice veľké vzdialenosti. Najlepšie im
vyhovujú čistiny v listnatých lesoch a staré
parky, bežne sa usadzuje v ľudských
objektoch.
Ucháč sivý (Plecotus austriacus) dosahuje dĺžku 4-6 cm, chvost 4,5-6 cm. Obýva južnú a strednú
časť Európy. Zimuje v jaskyniach a štôlňach. Na lov vyletuje za neskorej noci. Uprednostňuje
teplejšie nížiny. Úkryty vyhľadáva aj v ľudských sídliskách a v dutinách stromov.
Rad: Slabozubce
Slabozubce (Edentata) majú redukovaný chrup, niektoré sú bezzubé. Zuby majú degenerované
bez koreňov a bez skloviny. Žijú len v Južnej a Strednej Amerike.
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
3. rad: Slabozubce (Edentata)
1. čeľaď: Leňochovité (Bradypodidae)
2. čeľaď: Mravčiarovité (Myrmecophagidae)
3. čeľaď: Pásavcovité (Dasypodidae)
Čeľaď: Leňochovité
Leňochovité (Bradypodidae) sú na pohľad tupé, lenivé cicavce, obývajúce tropické lesy Strednej
a Južnej Ameriky. Žijú na stromoch, kde sa živia lístím. Spia tak, že visia chrbtom nadol,
zachytené na konári dlhými, hákovitými pazúrmi. V dlhej srsti, a to najmä v období dažďov, im
rastú zelené riasy, ktoré dávajú leňochom zelenú kryciu farbu. Leňoch dvojprstý (Choloeous
didactylus) má na predných nohách dva prsty, leňoch trojprstý (Bradypus tridactylus) má tri prsty.
Obidva druhy majú na prstoch dlhé mohutné pazúry, ktorými sa môžu zakvačiť o konáre a
pohodlne visieť.
Čeľaď: Mravčiarovité
Mravčiarovité (Myrmecophagidae) sú ťažkopádne vyzerajúce bezzubé cicavce s dlhým lepkavým
jazykom, ktorým chytajú termity a mravce. Väčšina mravčiarov žije v tropických lesoch a
močaristých húštinách Strednej a Južnej Ameriky. Mravčiar veľký (Myrmecophaga tridactyla)
meria skoro 2,5 m, ale asi polovicu dĺžky tvorí huňatý chvost. Na predných nohách má silné
zakrivené pazúry, ktorými otváva tvrdé kopy, vybudované tropickými termitmi. Potravu vyhľadáva
v noci, cez deň spí skrútený do klbka, prikrytý huňatým chvostom.
Čeľaď: Pásavcovité
Pásavcovité (Dasypodidae) majú chrbát a hlavu pokryté pancierom z kostených doštičiek,
potiahnutých vrstvou rohoviny. Doštičky
vznikli zo spodnej vrstvy kože, rohovitý
povrch zase z pokožky. Aby sa toto
brnenie mohlo dobre ohýbať, delí sa na
niekoľko pásov, spojených mäkkou
kožou. Pasávec deväťpásy (Dasypus
novemcinctus) má 9 takýchto pohyblivých
pásov. Pásavce sa pred nepriateľom
bránia skrútením sa do klbka. Živia sa
hmyzom a rastlinnou potravou.
Rad: Hlodavce
Hlodavce (Rodentia) predstavujú najpočetnejší rad cicavcov. Názov radu je odvodený od
hlodavého chrupu. Rezáky hlodavcov majú dlátovitý tvar a neobmedzený rast. Očné zuby im
chýbajú. Majú spomedzi všetkých cicavcov najväčší počet mláďat.
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
4. rad: Hlodavce (Rodentia)
1. čeľaď: Vevericovité (Sciuridae)
2. čeľaď: Bobrovité (Castoridae)
3. čeľaď: Plchovité (Myoxidae)
4. čeľaď: Hrabošovité (Cricetidae)
5. čeľaď: Myšovité (Muridae)
Čeľaď: Vevericovité
Vevericovité (Sciuridae) sa vyznačujú dlhým, zvyčajne huňatým chvostom a pomerne veľkými
očami. Veverica obyčajná (Sciurus vulgaris) dosahuje dĺžku 20-30 cm, chvost 14-24 cm. Huňatý
chvost slúžiaci ako padák tvorí až 75% celkovej plochy tela. Zafarbenie je veľmi variabilné
(hrdzavé alebo sivo-čierne). Na zimu si veverica robí zásoby potravy. V listnatých lesoch si stavia
hniezda v dutinách stromov, v ihličnatých lesoch si ich robí z konárov. V smrečinách s obľubou
vyhryzáva puky semenáčov. Kožušina nemá väčšiu kvalitu.
Svišť vrchovský (Marmota marmota) dosahuje dĺžku 40-60 cm, chvost 13-18 cm. Rozšírený je v
Alpách a západných Karpatoch. Obýva pásmo holín a skalných sutín nad kosodrevinou. Buduje
si niekoľko typov nor. Svišť sa výborne orientuje zrakom a na blížiace sa nebezpečenstvo
upozorňuje svojich druhov ostrým hvizdom.
Syseľ obyčajný (Citellus citellus) dosahuje
dĺžku 20-25 cm, chvost 4,5-8 cm. Žije v
strednej a východnej Európe. Hrabe
prechodné a trvalé nory. Živí sa steblami
tráv, kvetmi, semenami rastlín a hmyzom.
Naše sysle si zásoby nerobia. Obýva
najmä stepné oblasti nížin a predhorí.
Najradšej má pasienky s nízkou
vegetáciou.
Čeľaď: Bobrovité
Bobor európsky (Castor fiber) z čeľade bobrovitých (Castoridae) dosahuje dĺžku 60-100 cm,
chvost 30-40 cm. Zafarbenie srsti je bledohnedé až čiernohnedé. Plávacia blana medzi prstami
na predných nohách je plytká, na zadných dobre vyvinutá. Bobor obýva vody najrozličnejšieho
typu od malých potôčikov až po jazerá. V brehoch si hrabe nory. Je aktívny v noci a za súmraku.
Na vodách s vyššími výkyvmi hladiny stavia zložité priehrady, ktorými reguluje stav vody. Bobry
majú cennú kožušinu.
Čeľaď: Plchovité
Plch obyčajný (Glis glis) z čeľade plchovitých (Myoxidae) dosahuje dĺžku 12-18 cm, chvost 12-15
cm. Je prispôsobený životu na kmeňoch drevín. Huňatý chvost má osrstený iba do polkruhu.
Čierna maska okolo očí nie je ostro ohraničená. Žije v listnatých lesoch Európy a Malej Ázie.
Hniezda stavia v dutinách stromov. Má najdlhší zimný spánok spomedzi všetkých druhov plchov.
Živí sa semenami, plodmi a výhonkami drevín. Rád vyhľadáva staré ovocné sady. Aktívny je
prevažne v noci.
Čeľaď: Hrabošovité
Chrček roľný (Cricetus cricetus) z čeľade hrabošovitých (Cricetidae) dosahuje dĺžku 20-35 cm,
chvost 3-6 cm. Chodidlo má osrstené iba po pätu. Obýva stepi a lesostepi východnej a strednej
Európy a západnej Sibíri. Živí sa zelenými časťami vegetácie a semenami, z ktorých si robí
zásoby potravy. Žerie aj hmyz a drobné zemné hlodavce. Zásoby prenáša do zásobárne v
objemných lícnych vakoch. Často je prenášačom rôznych chorôb.
Ondatra pižmová (Ondatra zibethica) dosahuje dĺžku 25-40 cm, chvost cca 20 cm. Mocné zadné
končatiny sú holé a majú plytkú plávaciu blanu. Chvost je silne sploštený a z bokov je pokrytý
drobnými šupinami. Ondatra obýva brehy vôd rozličného typu. V potrave prevládajú korene a
zelené časti pobrežných rastlín.
Má cennú kožušinu.
Hraboš poľný (Microtus arvalis)
dosahuje dĺžku 8-13 cm, chvost
2,5-4,5 cm. Žije na lesných lúkach
a stepiach väčšej časti Eurázie.
Má mimoriadne vysoké
rozmnožovacie schopnosti a
periodicky sa premnožuje. Na
poliach sa živí prevažne zelenými
časťami rastlín. Je aj prenášačom chorôb zvierat a človeka.
Čeľaď: Myšovité
Potkan obyčajný (Rattus norvegicus) z čeľade myšovitých (Muridae) dosahuje dĺžku 20-25 cm,
chvost 13-20 cm. Má tmavo sfarbené brucho. Je to kozmopolitný druh prenikajúci až do drsných
klimatických pásiem. Je aktívny za súmraku a v noci. V ľudských objektoch sa živí odpadkami, vo
voľnej prírode prevažne živočíšnou potravou. Potkan je závažný prenášač mnohých chorôb
človeka i zvierat.
Myš domová (Mus musculus) dosahuje dĺžku 7,5-10 cm, chvost 7-10 cm. Pôvodný areál jej
rozšírenia sa rozprestieral v stepiach mierneho pásma palearktickej oblasti. S človekom prenikla
aj do drsných klimatických oblastí. Vyznačuje sa nočnou a súmračnou aktivitou; v ľudských
sídliskách ju však určuje činnosť človeka. V ľudských obydliach sa živí príležitostnou potravou, vo
voľnej prírode hlavne semenami rastlín.
Rad: Dvojitozubce
Dvojitozubce (Lagomorpha) majú v hornej čeľusti dlátovité rezáky a ešte pár kratších zubov.
Hlavným poznávacím znakom tohto radu sú rezáky sú bez koreňov, ktoré stále dorastajú. Očné
zuby chýbajú.
NOVINKA:Ešte nedávno zoológovia zaraďovali zajace a králiky medzi hlodavce, nové
poznatky však ukazujú, že zajace nemajú s hlodavcami bližšie príbuzenské vzťahy, ale že
predstavujú samostatnú vývojovú líniu. Preto ich zaraďujeme dnes do samostatného radu,
ktorý vykazuje bližšie príbuzenské vzťahy s niektorými kopytníkmi než so svojimi zdanlivými
príbuznými - hlodavcami.
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
5. rad: Dvojitozubce (Lagomorpha)
1. čeľaď: Zajacovité (Leporidae)
Čeľaď: Zajacovité
Do čeľade zajacovitých (Leporidae) zaraďujeme zajace a králiky. Zajac poľný (Lepus europaeus)
dosahuje dĺžku 60-70 cm, chvost 7-10 cm. Konce ušníc má čierne. Zadné nohy sú podstatne
dlhšie ako predné. Hodvábne podsrstie je striebristobiele alebo pigmentované len na konci.
Čierny vrch chvosta kontrastuje s bielym okrajom. Pod bledohnedým okom je tmavšia škvrna v
podobe polkruhu. Chodidlá sú osrstené, čo zvyšuje trenie na klzkom podloží a chráni pred
poranením na ostrých steblách tráv. Brušná časť tela je osrstená hustejšie než boky a chrbát.
Zajace obývajú stepi a lesostepi. V potrave prevládajú trávy a astrovité. V zime môže spôsobiť
ohryzom škody na ovocných stromčekoch.
Králik divý (Oryctolagus cuniculus) dosahuje dĺžku 36-44 cm, chvost 4-8 cm. Ušnice sú bez
koncovej čiernej škvrny. Oči sú tmavé. Zadné nohy sú len o niečo dlhšie ako predné. Na rozdiel
od zajaca žije v kolóniách a hrabe si hlboké nory. Má vysoké rozmnožovacie schopnosti. V lete
tvoria hlavnú zložku potravy trávy a byliny, v zime semená, korienky, steblá suchých tráv a mladé
výhonky drevín. Spôsobuje škody na lesných a poľných kultúrach. Uprednostňuje teplé výslnné
stráne a svetlé okraje lesov. Králik je cenná kožušinová zver. Domestifikáciou sa z neho
vyšľachtili úžitkové a okrasné plemená.
Rad: Mäsožravce
Mäsožravce (Carnivora) majú pevnú kostru, na končatinách sú ostré pazúry. Rezáky sú ostré a
malé, očné zuby sú veľké a ohnuté. Posledný črenový zub v hornej čeľusti a prvá stolička v
dolnej čeľusti sú najsilnejšie a nazývajú sa trháky. Mäsožravce majú dobre vyvinutý sluch a čuch.
Majú pachové žľazy. Sú väčšinou celkom odkázané na mäsitú potravu. Stavbou tela a veľmi
vyspelou nervovou sústavou sú dobre prispôsobené potrebe chytať živú, často veľmi opatrnú a
rýchlu korisť.
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
6. rad: Mäsožravce (Carnivora)
1. čeľaď: Lasicovité (Mustelidae)
2. čeľaď: Psovité (Canidae)
3. čeľaď: Mačkovité (Felidae)
4. čeľaď: Medveďovité (Ursidae)
Čeľaď: Lasicovité
Lasicovité (Mustelidae) sú malé až stredne veľké mäsožravce s predĺženým telom. Hranostaj
obyčajný (Mustela erminea) dosahuje dĺžku 16-29 cm, chvost 6-12 cm. Chodidlá krátkych
končatín sú v zime husto osrstené. Výrazný farebný sezónny dimorfizmus. Čierny koniec chvosta
ostáva aj pri zimnom sfarbení. Výmena letnej srsti prebehne za niekoľko dní. Hranostaj žije na
väčšej časti severnej pologule. Je veľmi dravý. Živí sa najmä drobnými hlodavcami, menej
hmyzom a plodmi. Vie sa šplhať po stromoch a výborne pláva.
Lasica obyčajná (Mustela nivalis) dosahuje dĺžku 11-28 cm, chvost 1-4 cm. Stavbou tela
pripomína hranostaja. Žije v Eurázii, severnej Afrike a Amerike. Živí sa najmä drobnými
hlodavcami a hmyzom. Hniezda si robí v norách drobných zemných cicavcov. Lasica je veľmi
užitočná.
Tchor obyčajný (Putorius putorius) dosahuje dĺžku 35-45 cm, chvost 10-13 cm. Má pretiahnuté,
ale zavalité telo na krátkych nohách. Obrysová srsť je hrubá a lesklá, na zadnej polovici tela
predĺžená. Obýva lesostepi a stepi Európy a severozápadnej Afriky. Živí sa najmä drobnými
hlodavcami. Loví aj žaby a žubrienky. Robí si zásoby potravy. V čase nebezpečenstva vystrekuje
ostro páchnuce výlučky. Hrabe si krátke jednoduché nory. Najlepšie mu vyhovujú lesostepi. Môže
spôsobovať škody na hydinových farmách.
Kuna hôrna (Martes martes) dosahuje dĺžku 32-58 cm, chvost 17-26 cm. Žltá škvrna pod hrdlom
sa končí klinovito. Pazúry sú dlhé, zahnuté. Podsrstie je svetlosivé. V zime sú pätové mozole
zakryté tvrdou srsťou. Žije vo väčšej časti Európy a v Ázii. Aktívna je najmä v noci. Živí sa
hrabošmi, hmyzom a lesnými plodmi. Kuna sa vyhýba ľudským sídlam. Má veľmi vzácnu
kožušinu.
Jazvec obyčajný (Meles meles) dosahuje dĺžku 62-72 cm, chvost 15-19 cm. Na silných
hrabavých nohách má mocné pazúry. Všežravosťou je poznačená aj stavba chrupu. Žije vo
väčšej časti Európy a v palearktickej Ázii. Hrabe si hlbšie nory, v ktorých strávi väčšiu časť života.
Je aktívny v noci. Živí sa plodmi, hmyzom a drobnými cicavcami. Pred zimným spánkom sa mu
vytvára hrubá vrstva tuku. Obýva pásmo teplejších lesov. Je užitočný, ničí veľké množstvo
škodlivého hmyzu a hlodavcov.
Vydra riečna (Lutra lutra) dosahuje dĺžku 62-83 cm, chvost 36-55 cm. Medzi prstami všetkých
štyroch nôh sa rozpína plávacia blana. Telo prechádza zvoľna do masívneho chvosta. Obýva
Európu, väčšiu časť Ázie a severnú Afriku. Živí sa najmä rybami, rakmi, hmyzom a drobnými
stavovcami. Vydry sa ozývajú prenikavým hvizdom. Sú veľmi užitočné, lebo selektívnym lovom
rýb udržiavajú ich populáciu v dobrom zdravotnom stave a v množstvách úmerných úživnosti vôd.
Skunk smradľavý (Mephitis mephitis) má ako všetky lasicovité šelmy pod chvostom pachové
žľazy, ktoré vylučujú ostro páchnucu látku. Skunk si ňou značkuje teritórium a slúži mu aj ako
účinná zbraň, ktorá môže nepriateľa aj trvalo oslepiť.
Čeľaď: Psovité
Psovité (Canidae) sú stredne veľké mäsožravce s výraznými ušami a s prstami vybavenými
silnými tupými pazúrmi. Vlk obyčajný (Canis lupus) dosahuje dĺžku 1,1-1,4 m, chvost 30-45 cm.
Sfarbenie srsti podlieha silnej individuálnej a geografickej variabilite. Žije v Eurázii a v severnej
Amerike vo svorkách až do založenia rodiny. Živí sa najmä kopytníkmi a zdochlinami. Má veľký
lovný okrsok, na ktorom obstojí len zdravá a fyzicky zdatná zver. V populáciách kopytníkov robí
selekciu lovom v ich okrajových vekových kategóriách, ktoré určujú zdravé zloženie populácie. Z
vlka vypestoval človek psa. Krížence so psom dávajú plodné potomstvo.
Pes dingo (Canis dingo) dosahuje dĺžku 1 m. Predkami dinga sú psy, ktoré ľudia doviezli do
Austrálie asi pred 8000 rokmi. Psy zdiveli a ustálil sa z nich druh žltohnedej farby.
Líška obyčajná (Vulpes vulpes) dosahuje dĺžku 0,6-0,8 m, chvost 30-50 cm. Sfarbenie a telesné
rozmery podliehajú veľkej variabilite. Žije v Eurázii, severnej Afrike a Severnej Amerike. Živí sa
najmä zdochlinami, myšami a drobnou poľovnou zverou, ale aj hmyzom a lesnými plodmi. Pri
love uprednostňuje choré zvieratá. Je aktívna prevažne v noci. Často sa u nej vyskytuje besnota.
Kojot prériový (Canis latrans) je charakteristické zviera Ameriky. Pôvodne žil na západných
rovinách a na skalnatých náhorných plošinách severného Mexika. Za posledných štyristo rokov
sa však nesmierne rozšíril. Je to veľmi prispôsobivé zviera. Kojot žerie všetko. Chytá hlodavce,
vtáky a plazy, skonzumuje aj hmyz a mrciny, zbiera aj žalude a obhrýza kaktusy. Pri love na
väčšiu korisť sa spojí viac kojotov a zver si nadháňajú, takže si s ňou ľahko poradia.
Čeľaď: Mačkovité
Mačkovité (Felidae) sú najkrajšie mäsožravce. Mačka divá (Felis silvestris) dosahuje dĺžku 50-75
cm, chvost 25-40 cm. Tupo zakončený huňatý chvost má 8-12 tmavých krúžkov. Je zavalitejšia
ako domáca mačka. Žije v Európe a Malej Ázii. Je veľmi plachá a neprivyká k človeku. Nie je
predkom mačky domácej, aj keď sa s ňou kríži. Aktívna je za súmraku a v noci. Obýva lesy
rozličného typu.
Rys ostrovid (Lynx lynx) dosahuje dĺžku 0,8-1,3 m, chvost 10-25 cm. Po bokoch hlavy má
"bokombrady", konce ušníc sú osrstené štetôčkami. Chvost je krátky. Na juhu areálu je škvrnitosť
výraznejšia než pri severných populáciách. Žije v Európe, v Malej a centrálnej Ázii. Pri
vyhľadávaní koristi sa viac orientuje zrakom a čuchom než ostatné mačkovité mäsožravce. Na
korisť nestriehne ako väčšina mačiek, ale za ňou sliedi. Živí sa najmä zajacmi a malými
kopytníkmi. Obýva prevažne hlboké lesy.
Puma americká (Puma concolor) je najväčšia severoamerická mačkovitá šelma. Dosahuje dĺžku
2 m, chvost 80 cm. Rozšírená je od severnej časti Britskej Kolumbie na východ po Quebec a na
juh po Magalhaesov prieliv. V tomto areáli obýva lesy arktického a mierneho pásma, tropický
dažďový les, stepi ale aj oblasti polopúští. Na veľkej časti areálu je už vyhubená. Živí sa
drobnými cicavcami, kopytníkmi, vtákmi a pod. Pri love sa pružne pohybuje na skalách, v
korunách stromov aj na zemi.
Gepard štíhly (Acinonyx jubatus) sa od ostatných mačkovitých šeliem odlišuje tým, že si nemôže
zatiahnuť pazúry. Po celom tele je jednoducho čierno bodkovaný. Gepard je skvelý bežec, na
krátke vzdialenosti dosahuje rýchlosť až 100 km/h. Loví hlavne kopytníky ako antilopy a pod.
Kedysi žili gepardy po celej Afrike okrem pralesov, v Ázii od Arabského polostrova po Indiu.
Ázijské gepardy sú už vyhubené.
Ocelot (Leopardus pardalis) je najhojnejšou mačkou Južnej a Strednej Ameriky. Niektoré oceloty
sú len o niečo väčšie ako domáce mačky. Pralesné oceloty bývajú tmavšie s veľkými škvrnami,
oceloty z otvorených stepných oblastí sú svetlejšie s menšími škvrnami. Všetky oceloty dobre
lezú po stromoch. Lovia všetko, čo vládzu premôcť. Kožušina z ocelota je jedna z
najhľadanejších kožušín škvrnitých mačiek.
Leopard škvrnitý (Panthera pardus) a panter označuje jedno a to isté zviera. Samce majú
mohutnejšiu stavbu tela a väčšiu hlavu (panter). Samice sú menšie a majú štíhlejšiu hlavu
(leopard). Aj odlišnosť v zafarbení je len farebná odchýlka v rámci jedného druhu. Čierne
leopardy sa vyskytujú hlavne v Ázii, škvrnité leopardy v Afrike. Leopardy sa živia hlavne
kopytníkmi strednej veľkosti. Na mnohých miestach je už táto šelma vyhubená.
Jaguár americký (Panthera onca) je jedinou veľkou mačkou žijúcou na americkom kontinente. Je
zavalitejší ako leopard, má kratšie končatiny a kratší chvost. Hmotnosťou sa vyrovná tigrovi.
Jaguára nájdeme v hustom pralese, v riedkom buši alebo na polopúšťach južnej Argentíny či
amerického juhozápadu. Dobre sa vie šplhať po stromoch. Na korisť útočí skokom zo stromu. Aj
jaguáre majú svoje farebné odchýlky - čierne alebo biele so škvrnami.
Lev púšťový (Panthera leo) dostal prezývku "kráľ zvierat". Pre samce je typická veľká hriva,
samice ju nemajú. Lev obýva zväčša otvorené krajiny porastené kríkmi a s roztrúsenými
stromami. Je jedinou mačkovitou šelmou, ktorá žije v skupinách. Členovia skupiny spolupracujú
pri love a korisť potom spoločne zožerú. Lev dokáže na krátku vzdialenosť bežať rýchlosťou až
60 km/h.
Tiger džungľový (Panthera tigris) sa stavbou tela najviac podobá levovi, hoci sa navonok od neho
značne odlišuje. Tiger obľubuje lesy a džungle, hoci je rozšírený aj v sibírskej tajge. Dnes patrí
tiger medzi najviac ohrozené zvieratá.
Čeľaď: Medveďovité
Medveďovité (Ursidae) sú veľké mäsožravce, ktoré došľapujú na zem celým chodidlom. Medvede
patria medzi tzv. nepravých zimných spáčov. Medveď hnedý (Ursus arctos) dosahuje dĺžku 1,7-
2,5 m, chvost 6-14 cm. Výnimočne dosahuje hmotnosť až 500 kg. Obýva pásmo lesov Eurázie.
Živí sa lesnými plodmi, hmyzom, larvami mravcov, hľuzami rastlín a zdochlinami. Výnimočne sa
môže stať mäsožravým. Pomerne dobre sa vie prispôsobiť rušivým vplyvom civilizácie. Zimné
brlohy si buduje hlavne pod vývratmi stromov. V Európe je vzácny.
Medveď baribal (Ursus americanus) je zväčša čierno sfarbený. Vyskytujú sa hlavne v Severnej
Amerike. Živi sa predovšetkým rôznymi lesnými plodmi a drobnými stavovcami. Baribal je dnes
jediný medveď, ktorému ľudská civilizácia priveľmi neublížila. V lesoch je pomerne hojne
rozšírený a dokáže sa rýchlo prispôsobiť. Často napáda aj táboriská a snaží sa dostať aj do
zatvorených áut.
Medveď biely (Thalarctos maritimus) žije na snehových a ľadových poliach v severných
polárnych oblastiach. Živí sa prevažne tuleňmi a rybami. Je dobrý plavec. Aktívny je po celý rok,
nespí ani v zime. Medveď biely je veľmi agresívny a útočí aj na človeka.
Rad: Plutvonožce
Plutvonožce (Pinnipedia) sa druhotne prispôsobili vodnému prostrediu. Končatiny majú plutvovitý
tvar, nos zakrpatel, zredukovali sa ušnice, vyvinul sa sval na zatváranie nozdier. Dýchajú
pľúcami. U niektorých živočíchov sa očné zuby premenili na kly.
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
2. rad: Plutvonožce (Pinnipedia)
1. čeľaď: Uškatcovité (Otariidae)
2. čeľaď: Tuleňovité (Phocidae)
3. čeľaď: Mrožovité (Odobenidae)
Čeľaď: Uškatcovité
Uškatcovité (Otaniidae) sú šelmy dokonale prispôsobené na život vo vode. Končatiny majú
skrátené a na konci premenené na plutvy, ktoré sú veľmi pohyblivé a schopné vykonávať takmer
kruhovité pohyby. Najznámejším zástupcom je uškatec kalifornský (Zalophus californianus).
Často ho vidíme nielen v zoologických záhradách, ale aj v cirkusoch. Ľahko sa dá skrotiť a
vycvičiť a skvele udržuje rovnováhu, zatiaľ čo na nose mu balansujú rôzne predmety.
Čeľaď: Tuleňovité
Tuleňovité (Phocidae) majú prúdnicovité telo, pokryté krátkou, hrubou srsťou. Ramená a nohy sú
premenené na silné plutvy. Mnohé druhy žijú na pobrežiach a blízko nich vo všetkých oceánoch
sveta. Tuleň obyčajný (Phoca vitulina) je asi 2 m dlhý. Vyskytuje sa okolo severomorských
prístavov, v zálivoch a ústiach riek. Na breh vychádza len spať, slniť sa a odpočívať. Tuleň fúzatý
(Erignathus barbatus) dosahuje dĺžku 2,5 m. Žije v moriach na okraji Arktídy. Má dlhé, citlivé fúzy,
ktorými pri dne vyhľadáva mäkkýše. Živí sa rybami a krevetami. Tuleň mníšsky (Monachus
monachus) patrí medzi najohrozenejšie druhy tuleňov na svete. Pôvodne bol rozšírený v
Stredozemnom mori a rozmnožoval sa na plážach, ktoré sú dnes turistickými centrami. Hrozí mu
vyhynutie.
Čeľaď: Mrožovité
Mrožovité (Odobenidae) sú veľké plutvonožce, vyznačujúce sa veľkými hornými očnými zubami,
z ktorých sa vyvinuli až 75 cm dlhé kly. Samce sú až 3,5 m dlhé a môžu vážiť až 1,5 t. Na
zvráskavenom tele majú pomerne málo srsti, ale hrubá podkožná vrstva tuku ich chráni pred
chladom arktického mora. Neraz ich možno vidieť vyhrievať sa na plávajúcich ľadových kryhách,
alebo na kamenitých pobrežiach
arktického oceánu. Dlhými klami
vyhrabávajú svoju
najdôležitejšiu potravu,
lastúrniky, a bránia sa nimi aj pri
nepriateľských stretnutiach s
ľadovými medveďmi. Podobne
ako aj iné plutvonožce aj mrože
sa ozývajú hlasným hlbokým
bučaním.
Rad: Veľryby
Veľryby (Cetacea) sú najväčšie cicavce sveta žijúce vo všetkých oceánoch. Spomedzi cicavcov
sú najlepšie prispôsobené životu vo vode. Vretenovité telo majú zakončené plutvovitým
chvostom. Z končatín im zostali len predné, ktoré sa premenili na plutvy a plnia úlohu kormidiel.
Ako všetky cicavce, aj veľryby dýchajú pľúcami. Zdržujú sa preto len v malých hĺbkach, aby sa
mohli občas nad hladinou nadýchnuť. V súčasnosti je veľa druhov ohrozených v dôsledku
intenzívneho lovu.
Veľryba grónska (Balaena mysticetus) sa vyskytuje len v najsevernejších moriach Atlantického a
Tichého oceánu, v oblasti plávajúcich ľadovcov. Je najťažším žijúcim zvieraťom a dosahuje váhu
až 200 ton. Pre veľké prenasledovanie človekom je už takmer vyhubená.
Narval jednorohý (Monodon monoceros) dosahuje dĺžku 4,5 m. Má len jeden zub, ktorý sa
samcom vyvíja do dlhého zakrúteného kla, vyrastajúceho cez otvor v hornej pere. Samce niekedy
používajú kly pri vzájomných súbojoch, ich pravý účel však nie je známy.
Vorvaň tuponosý (Physeter catodon) je s dĺžkou 18 m najväčším druhom zubatých veľrýb. Vo
veľkej hranatej hlave, ako aj v trupe pozdĺž chrbtice sú dutiny naplnené žltkastou tekutou hmotou,
ktorá na vzduchu zčasti tuhne na tuhý spermacet a sčasti sa oddelí ako spermacetový olej. Tieto
produkty využívajú ľudia. Vorvaň žije v tropických moriach, ale občas sa zatúla i ďalej na sever
alebo na juh. Početné zuby mu pomáhajú chytiť a rozžuvať kraky (veľké hlavonožce) a sépie,
ktorými sa živí.
Do tohto radu zaraďujeme aj delfíny. Sú to múdre, vo vode veľmi obratné cicavce. Často plávajú
v skupinách pri hladine zarovno s výletnými loďami. Dajú sa vycvičiť podobne ako uškatce. Živia
sa hlavne menšími rybami.
Vráskavec ozrutný (Balanoptera musculus) je najväčší žijúci cicavec, patriaci k bezzubým
veľrybám. Býva až 30 metrov
dlhý a váži 115 ton. Od hrdla až
po brucho sa mu tiahnu
pozdĺžne vrásky. Je
jednofarebne modrosivý, iba na
spodnej strane má svetlejšie
škvrny. Mláďa sa rodí až 7 m
dlhé. Vráskavec žije vo všetkých
oceánoch medzi Arktídou a
Antarktídou. Keďže nemá zuby,
živí sa makroplanktónom.
Preciedza vodu cez kostice v
papuli a prehĺta pritom drobné
kôrovce, mäkkýše, hlavonožce
a malé ryby do veľkosti sleďa.
Rad: Sirény
Sirény (Sirenia) sú prispôsobené životu vo vode. Hlava je oddelená od tela krkom, preto je
pohyblivá. Predné končatiny sú premenené na plutvy. Chvost je tiež zakončený plutvou. Chrup je
degenerovaný. Majú dobre vyvinutý čuch. Žalúdok je zložený.
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
9. rad: Sirény (Sirenia)
1. čeľaď: Lamantínovité (Trichechidae)
2. čeľaď: Dugongovité (Dugongidae)
Čeľaď: Lamantínovité
Lamantín širokonosý (Trichechus manatus) z čeľade lamantínovitých (Trichechidae) žije vo
vodách Antíl a pri pobreží Floridy po severnú Brazíliu. Dorastá do dĺžky 6 m a váži 600 kg. Často
vpláva aj do riek a počas rozvodnenia sa dostáva aj do rybníkov a močiarov. Predné končatiny
má premenené na prsné plutvy so štyrmi ploskými nechtami. Zadné končatiny celkom chýbajú a
telo sa končí veľkou okrúhlou chvostovou plutvou. Lamantíny, nazývané aj "morské kravy", sa
pohybujú lenivo a spásajú vodné rastlinstvo.
Čeľaď: Dugongovité
Dugongovité (Dugongidae) majú chvostovú plutvu vykrojenú, čím sa viac podobajú veľrybám,
príbuzné sú však s lamantínmi. Dugong obyčajný (Dugong dugong) žije v Indickom oceáne a v
západných oblastiach Tichého oceánu. Samce majú asi 25 cm dlhé kly.
Rad: Chobotnatce
Chobotnatce (Proboscidae) sú najväčšie suchozemské cicavce. Majú dlhý pohyblivý chobot
(proboscis), ktorý je sídlom hmatu a čuchu. Rezáky hornej čeľuste sú premenené na kly. Koža
dospelých jedincov je hrubá a takmer bez srsti.
Slon africký (Loxodonta africana) žije v Afrike na juh od Sahary. Je vysoký 3,5 m a váži až 4 t.
Jeho chobot sa končí dvoma prstovitými výbežkami. Väčšinu dňa slon trávi vyhľadávaním
potravy. Aby sa dostal k najvrchnejším a najchutnejším listom neváha vytrhnúť celý strom zo
zeme. Stepná forma slona afrického je o niečo väčšia ako pralesná forma.
Slon indický (Elephas maximus) sa veľmi podobá na svojho afrického príbuzného, je však menší,
má menšie ušnice, oblejší chrbát a na zadných nohách nemá tri, ale štyri nechty. Kly majú len
niektoré samce, a vždy sú menšie než pri slonovi africkom. Slony indické žijú v rodinných
čriedach, ktorým vládne najstaršia samica. Počas najhorúcejších hodín odpočívajú, zvyšok dňa
trávia vyhľadávaním potravy.
Rad: Nepárnokopytníky
Nepárnokopytníky (Perissodactyla) boli na Zemi rozšírené v období treťohôr. Dodnes sa z nich
zachovali len 3 čeľade.
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
11. rad: Nepárnokopytníky (Perissodactyla)
1. čeľaď: Tapírovité (Tapiridae)
2. čeľaď: Nosorožcovité (Rhinocerotidae)
3. čeľaď: Koňovité (Equidae)
Čeľaď: Tapírovité
Tapírovité (Tapiridae) patria medzi najstaršie cicavce. Stredne dlhými, silnými nohami a
chobotovite predĺženou vrchnou gambou pripomínajú malé slony. Tapír indický (Tapirus indicus)
meria asi 2 m. Dlhým nosom odtrháva z rastlín mladé výhonky, púčiky a plody. Je veľmi plachý a
na "pašu" vychádza iba v noci. Pohybuje sa rýchlo a len po známych a vyšliapaných
chodníčkoch. Výborne pláva a v nebezpečenstve sa vie aj ponoriť.
Čeľaď: Nosorožcovité
Nosorožcovité (Rhinocerotidae) sú veľké zvieratá s jedným, prípadne dvoma rohmi na vrchu
nosa. Telo majú pokryté hrubou pancierovitou kožou, ktorá zarastá riedkou srsťou, nohy majú
hrubé a krátke. Nosorožec pancierový (Rhinoceros unicornis) dosahuje dĺžku 4 m. Žije v
juhovýchodnej Ázii. Dojem pancierového tela vytvárajú veľké záhyby hrubej kože, ktorá ho chráni
pred pichľavými pralesovými rastlinami. Nosorožce sa najradšej zdržiavajú v blízkosti vody. Kvôli
rohom, ktoré sa používajú v čínskej medicíne, ich takmer vyhubili. Nosorožec ostrorohý (Diceros
bicornis) má na nose dva rohy, z ktorých predný je dlhší. Vyčnievajúca horná pera slúži
nosorožcom pri spásaní trávy a obhrýzaní konárov. Rozšírené sú od Sahary smerom na juh.
Čeľaď: Koňovité
Najznámejším a najrozšírenejším zástupcom čeľade koňovitých (Equidae) je kôň domáci (Equus
caballus). Bol domácim zvieraťom už u Indoeurópanov, s nimi sa dostal do Indie už okolo roku
2000 p.n.l. Jeho rozličné rasy boli vyšľachtené z viacerých divých foriem. Do tejto čeľade patria aj
somáre, ktoré sa môžu s koňmi krížiť (krížence sú ale neplodné). Mulice sú krížence samca
somára s kobylou. Keď sa kríži žrebec so somáricou, krížence sa nazývajú muly. Oba krížence
zdedia čo do postavy viac z matky, kým povahovo naopak. Mulice bývajú veľké ako kôň, ale sú
oveľa vytrvalejšie a skromnejšie.
Medzi koňovité patria aj zebry. Zebry pokladáme za najpôvodnejšie divé kone. Sú čierno-bielo
pruhované a žijú v Afrike, kde často tisícčlenné čriedy spásajú trávnaté planiny blízko vody.
Zebra vrchovská (Equus zebra) žije v hornatých oblastiach Južnej Afriky, zvyčajne v malých
čriedach. Zebry bývajú potravou levov.
Rad: Párnokopytníky
Párnokopytníky (Artiodactyla) sú charakteristické tým, že oporu tela im tvoria iba dva predné
prsty (3. a 4. prst). Pritom majú aj typickú stavbu kostí chodidla a zápästia. Väčšine druhov sa
vyvíjajú rohy alebo parohy. Rohy nepodliehajú výmene, rastú zvieratám po celý život a vo
väčšine prípadov sa zakladajú rovnako pri samcoch ako pri samiciach. Parohy sú spravidla
znakom sexuálneho dimorfizmu, sú rozvetvené a nie sú duté. Dozreté parohy sú tvrdé a zvieratá
nimi v období ruje zvádzajú súboje. Párnokopytníky mali od pradávna pre človeka nesmierny
význam nielen ako lovná zver, ale aj ako domestifikované zvieratá.
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
12. rad: Párnokopytníky (Artiodactyla)
1. podrad: Neprežúvavce (Nonruminartia)
1. čeľaď: Hrochovité (Hippopotamidae)
2. čeľaď: Sviňovité (Suidae)
2. podrad: Prežúvavce (Ruminartia)
1. čeľaď: Ťavovité (Camelidae)
2. čeľaď: Jeleňovité (Cervidae)
3. čeľaď: Turovité (Bovidae)
Podrad: Neprežúvavce
Neprežúvavce (Nonruminartia) inklinujú k všežravému spôsobu života.
Čeľad: Hrochovité
Hrochovité (Hippopotamidae) tvoria malú čeľaď cicavcov, ktorá zahrňuje iba dva africké druhy.
Patrí sem hroch obojživelný (Hippopotamus amphibius), veľké, zavalité zviera s hladkou kožou,
dobre prispôsobené životu vo vode. Dorastený samec je až 4,5 m dlhý a dosahuje váhu až 4 t. Je
to spoločenské zviera, žije v malých skupinách. Hroch je vynikajúcim plavcom, prsty má spojené
plávacou blanou, pod vodou vydrží 4-6 min. Potravu vychádza hľadať na zem v noci, živí sa
najmä trávou a trstinou, ktorá rastie okolo vody.
Čeľaď: Sviňovité
Sviňovité (Suidae) majú telo viac alebo menej zarastené hustými štetinami a nos predĺžený do
rypáka. Mnohé majú vyčnievajúce očné zuby, ktoré sú zvyčajne zahnuté nahor ako hákovité kly.
Rozšírené sú po celom svete okrem Austrálie. Najradšej žijú vo vlhkých a močaristých lesoch,
kde sa môžu váľať v bahne. Sviňa divá (Sus scrofa) dosahuje dĺžku 1-2 m, chvost 15-20 cm.
Samce sú v kohútiku vyššie a majú aj väčšie očné zuby. Mláďatá sú svetlej farby s hnedými
pozdĺžnymi pásikmi. Sviňa divá žije väčšinou v čriedach. Aktívna je prevažne v noci. Živí sa
bukvicami, korienkami, hľuzami, larvami hmyzu, drobnými hlodavcami aj zdochlinami. Je to
dôležitá lovná zver, poskytujúca trofej, divinu a kožu.
Rad: Primáty
Primáty (Primates) predstavujú veľkú skupinu prevažne stromových živočíchov, ktoré majú dlhé
ramená a nohy. Na nohách majú po päť prstov, zväčša s ploskými nechtami. Palec má väčšina
postavený kolmo k ostatným prstom, čo im umožňuje rôzne úkony. Všetky primáty majú dobrý
zrak a oči smerujú dopredu. Mozog majú veľký s osobitne rozvinutou prednou časťou. Živia sa
ovocím a semenami, ale niektoré druhy sú mäsožravé. Do tohto radu zaraďujeme aj človeka.
2. nadrad: Placentovce (Eutheria)
13. rad: Primáty (Primates)
1. podrad: Poloopice (Prosimiae)
2. podrad: Vyššie primáty (Simiae, Anthropoidea)
Podrad: Poloopice
Poloopice (Prosimiae) majú pozdĺžnu tvárovú časť, veľké oči, kompletný chrup, nechty na
končatinách, pazúre. Predný mozog je pomerne veľký. Mozgové pologule nie sú zbrázené.
Lemur mačkovitý (Lemur catta) dosahuje dĺžku 45 cm, chvost 55 cm. Svoje teritórium si značkuje
výlučkami pachových žliaz. Lemury žijú na Madagaskare v mnohočlenných skupinách. Živia sa
plodmi, listami, kôrou a trávou.
Do tohto podradu patria aj loris a okáľ (Tarsius).
Podrad: Vyššie primáty
Vyššie primáty (Simiae, Anthropoidea) tvoria najvyšší stupeň vývoja všetkých stavovcov.
Pologule predného mozgu prekrývajú aj mozoček, sú hodne zbrázdené. Boli u nich
zaznamenané duševné prejavy. Na končatinách majú nechty. Z fylogenetického hľadiska
rozlišujeme dve vetvy opíc:
1. širokonosé so širokou nosnou prepážkou a nozdrami smerujúcimi nabok (vrešťan,
pavúčiak, malka) a
2. úzkonosé s úzkou prepážkou a nozdrami smerujúcimi viac-menej nadol (mačiak, pavián,
makak). Z úzkonosých opíc sa vyvinuli ľudoopice (gibon, orangutan, gorila, šimpanz).
Širokonosé opice
Najlepším príkladom typickej širokonosej opice je pavúčiak stredoamerický (Ateles geoffroi). O
tom, že širokonosé opice sú vývojovo primitívnejšie svedčí aj fakt, že zostali verné stromom a
postupne sa čoraz väčšmi prispôsobili životu v korunách stromov, zatiaľčo ľudoopice trávia veľa
času na zemi. Pavúčiaky majú preto dlhý chvost, ktorým sa vešajú na konáre a chytajú predmety.
Posledná tretina chvosta je holá a zakončená papilárnymi líniami podobne ako ľudské prsty.
Končatiny sú v pomere k štíhlemu telu dlhé, palec na predných končatinách zmizol, a tak sa
pavúčiaky môžu skvele pohybovať rúčkovaním v korunách stromov.
Vrešťan hrdzavý (Alouatta seniculus) dosahuje dĺžku 90 cm, chvost 90 cm. Je to najhlučnejšie
zviera na svete. Má veľké hlasové orgány a svojím hlasitým škrekom a vrčaním si bráni svoje
teritórium pred inými opicami. Obýva pralesy Strednej Ameriky.
Úzkonosé opice
Mačiaky sú väčšinou pralesné stromové zvieratá. Žijú iba v Afrike. Mačiak husársky
(Erythrocebus patas) žije aj na otvorených savanách a polopúšťach. Prispôsobil sa životu na
zemi. Má dlhé končatiny a dokáže rýchlo bežať. Mačiaky sa združujú do mnohočlenných skupín,
ktorým vládne jediný dospelý samec.
Paviány sú rovnako ako mačiaky obyvateľmi
Afriky, len sa ešte väčši prispôsobili životu na
zemi. Väčšina druhov obýva savany alebo
skalnaté terény polopúští a vrchov. Mandril
pestrotváry (Papio sphinx) je výnimkou, lebo žije v
pralese. Má charakteristickú pestrú tvár. Dospelý
samec patrí medzi najpestrejšie opice vôbec.
Opica Macacus rhesus je známa tým, že bol u nej
prvýkrát objavený Rh faktor, ktorý majú aj niektorí
ľudia.
Ľudoopice
Ľudoopice sa stavbou tela najviac podobajú človeku, napriek tomu nie sú jeho priamym
predchodcom. Orangutan sundský (Pongo pygmaeus) obýva pralesy Sumatry a Bornea. Táto
jediná ázijská ľudoopica je dnes najohrozenejšou opicou, pretože ľudia stále vyrubujú pralesy,
bez ktorých orangutan nemôže žiť. Orangutany sú samotári a len zriedka sa združujú do skupín.
Samce sú oveľa väčšie ako samice a na hlave majú tylový hrebeň, ktorý jej dodáva nápadne
vysoký tvar, ako aj veľký kožný vak pod krkom. Orangutan ho používa pri hlasových prejavoch.
Orangutany si na noc stavajú rukami hniezda, v ktorých spia.
Gorila obyčajná (Gorilla gorilla) je najväčšou opicou. Domov má v afrických pralesoch. Gorily žijú
prevažne na zemi a vždy v rôzne početných skupinách. Každá skupina má najmenej jedného
samca so "strieborným" chrbtom, ktorý je nadradený nad ostatné samce a všetky samice. Gorila
sa živí výlučne rastlinnou potravou. Na pokojne stojaceho človeka neútočí.
Najznámejší z ľudoopíc je šimpanz učenlivý (Pan troglodytes). Obýva africké pralesy, ale preniká
aj do lesnatej savany a vrchovských pralesov. Spoločenskou organizáciou stád sa odlišujú od
ostatných primátov. Jednotlivé stáda sa spájajú a opäť rozpadávajú, ich zloženie sa mení. U