ŠTÚROVSKÝ „BONAPARTIZMUS“ – AKÝ BOL?

66 s l o v e n s k é p o h ľ ady 5

PA V O L PA R E N I Č K A

ŠTÚROVSKÝ „BONAPARTIZMUS“ – AKÝ BOL?

(K 160. VÝROČIU ÚMRTIA Ľ. ŠTÚRA A 195.

VÝROČIU ÚMRTIA NAPOLEONA BONAPARTA)

ÚVOD

Žijeme akoby v obkľúčení významných výročí zo svetovej i slovenskej histórie. Vlani, teda roku 2015, uplynulo 200 rokov od bitky pri Waterloo a súčasne od narodenia Ľudovíta Štúra. V roku 2016 sme si 12. januára pri-pomenuli 160. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra a 5. mája uplynulo 195 liet od úmrtia Napoleona Bonaparta. Štúr a Napoleon, dve osobnosti, a ich vzťahové súvislosti či paralely neboli doteraz predmetom osobitného historického kom-paratívneho výskumu, pričom na jeho margo sa bagatelisticky vyslovilo via-cero historikov i historičiek, najmä z akademického prostredia. Ich hodnote-nia boli priveľmi kusé a kontroverzné. Preto ponúkame širší pohľad ako úvod do tejto zaujímavej problematiky. Veríme, že náš príspevok zaujme a zároveň osvetlí viacero aspektov ponímania i prezentovania Napoleona štúrovskou ge-neráciou a jej hlavným predstaviteľom.

ŠTÚR AKO OBDIVOVATEĽ A ZNALEC FRANCÚZSKEHO JAZYKA, HISTÓRIE, KULTÚRY A VEĽKEJ FRANCÚZSKEJ REVOLÚCIE

Letopočet 1815, ako sme už spomenuli, je mimoriadne dôležitý vo sveto-vej i slovenskej histórii. Toho roku sa porážkou pri belgickej dedine Waterloo 18. júna skončila Napoleonova politická a vojenská éra a začala sa rodiť jeho legenda. Na inom mieste Európy, v slovenskej vsi Uhrovec, o štyri mesiace neskôr, 28. októbra, uzrel svetlo sveta Ľudovít Štúr. Ten od ranej mladosti vášnivo študoval históriu i jej postavy. Bol predchnutý aj dobovým duchom frankofilského paneurópskeho švungu, obdivovateľom francúzskej kultúry

s l o v e n s k é p o h ľ ady 5 67

a dokonale s jemu vlastným majstrovstvom filológa ovládal aj francúzštinu. Štúra z novovekých dejín krajiny galského kohúta zaujali francúzski osvieten-ci a encyklopedisti 18. storočia Voltaire, Holbach, Diderot, d’Alambert, Helve-tius a Rousseau. Zapôsobilo naňho najmä ich racionalistické učenie o novom systéme spoločenských reforiem a zmlúv v podobe modelu osvietenskej re-publiky alebo aspoň osvietenského absolutizmu, ale aj idey o nutnosti vzdelá-vania širokých ľudových vrstiev, o návrate k prírode a podobne. Navyše, podľa Štúra „osvietenstvo objavilo národy a národnosti“. Štúra však najväčšmi fasci-novali svetodejne pokrokové myšlienky Veľkej francúzskej revolúcie o rovnos-ti, bratstve a slobode, deklarované Maratom, Mirabeauom, Dantonom, Ro-bespierrom a predovšetkým Camillom Desmoulinsom, na ktoré sa odvolával a ktoré často citoval vo svojich prácach. Inak otec Ľudovíta Štúra Samuel Štúr st. sa narodil v predvečer nových časov vypuknutia Francúzskej revolúcie 16. marca 1789, necelé štyri mesiace pred pádom Bastily.

ŠTÚR OZNAČIL NAPOLEONA ZA POKRAČOVATEĽA VEĽKEJ FRANCÚZSKEJ REVOLÚCIE

Ľudovít Štúr pokladal Napoleona Bonaparta za nositeľa i kontinuálneho pokračovateľa revolučných ideí a zakladateľa porevolučnej modernej národ-no-občianskej spoločnosti vo Francúzsku, lebo s ním a ňou „sa vracia všet-ko, vracia sa náboženstvo a cirkev, vracia sa poriadok pospolitý“. Dosvedčuje to aj Štúrom idealizovaný obraz Napoleona a jeho apoteóza tejto osobnosti: „Z kráteru revolúcie vystúpil muž, žiarivý a veľký ako vulkanický stĺp, a verne nasledoval impulz svojho národa. Národné úsilie stalo sa jeho úsilím a so svo-jimi oduševnenými vojakmi sa prehnal ďalekými krajinami, jednu po druhej ich pripojil k svojej moci a spojil s Francúzskom.“ Jednoducho, Štúr považoval Napoleona za „velikánskeho ducha ľudstva“, za akéhosi novovekého Prometea súvekého moderného sveta a jeho väznenie i smrť na ostrove Svätá Helena prirovnal k utrpeniu tohto gréckeho hrdinu. Inak tento motív bol v období klasicizmu veľmi obľúbený, inšpiroval mnohých literátov a umelcov, okrem Štúra aj veľkého Goetheho. Zo súčasných slovenských kultúrnych historikov túto tézu o nezastupiteľnej úlohe Napoleona v európskych dejinách potvrdzu-je Tomáš Winkler, ktorý hodnotí inšpiratívne ponímanie napoleonskej misie štúrovcami a hurbanovcami nasledovne: „Napoleonovo ťaženie Európou zaprí-činilo, že Európa si uvedomila to, na čo už dávnejšie prišli Francúzi, totiž to, že sú národ.“


ŠTÚROVCI NEUVERILI, ŽE NAPOLEON BOL DIKTÁTOR

Štúr i štúrovci si vytvorili a mali o Napoleonovi vysokú mienku už v mla-dom veku napriek tomu, že všetci ich profesori na evanjelickom lýceu v Bra-tislave jednomyseľne pokladali túto postavu za despotu, diktátora, tyrana, „spiatočníka“, uzurpátora a imperiálneho vládcu. Štúrovci však máločo dbali na podľa nich zastarané a feudalizmom zatuchnuté názory svojich učiteľov vychádzajúce z reakčných politických a cirkevných princípov koncepcie Svätej aliancie, konzervujúcej starý vek a staré feudálne spoločenské poriadky v ra-kúskej monarchii i jej zaostalom uhorskom prívesku. Mladíci však mali vlast-né hlavy, otvorené novým pohľadom. Aj Ľudovít Štúr, ten predovšetkým, na čele. Bol prekladateľom poľského dielka Napoleon a Lucian v Mantui. Aj jeho druh Michal Miloslav Hodža sa prezentoval napoleonovskou inšpiráciou ako autor Elegie u hrobu Napoleona.

Už roku 1839 tak obaja vrcholní predstavitelia štúrovskej generácie ve-rejne uvažovali radšej v zhode s veľkým duchom Goetheho, lebo ten nesmier-ne obdivoval „malého Korzičana“ a on bol zasa jeho najobľúbenejším spiso-vateľom. Goethe až do smrti roku 1832 na hrudi hrdo nosil francúzsky Rad čestnej légie, ktorý mu tam slávnostne pripol Napoleon Bonaparte. Podobné postoje k tejto osobnosti zastával aj ďalší slávny Nemec, teda vlastne Šváb, najdlhšie pôsobiaci v Prusku, svetoznámy a všeobecne akceptovaný filozof Hegel. A Štúrovi ako keby neprekážalo ani to, že po obsadení Viedne napole-onovská artiléria granátnikov roku 1809 rozbombardovala Bratislavský hrad i jeho Devín, milý Devín, veď to v tomto konkrétnom prípade predstavovali iba symboly zachádzajúcich feudálnych časov. V tomto duchu Samo Bohdan Hroboň, jeden z mladých charizmatických vodcov štúrovcov, im prednáša Slo-vo o Goethem a Hegelovi (tlačou vyšlo na pokračovanie až v Paulinyho Sokole roku 1863) a ich názory boli pre štúrovské pokolenie určujúce, rozhodujúce, až posvätné.

BRATISLAVA – GENIUS LOCI NAPOLEONSKÝCH DEJÍN NA SLOVENSKU

Ľudovít Štúr študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave v rokoch 1829 – 1838, s krátkym prerušením v školskom roku 1834/1835. Po návrate z univerzitných štúdií v Halle Štúr opätovne trvale žil a pôsobil v meste nad Dunajom od jesene roku 1840 až do vypuknutia uhorskej revolúcie v marci 1848. V tomto období býval v rozľahlom prenajatom byte v tzv. Fernolayov-skom dome na Panenskej ulici. Počas prvého študentského pobytu v Bratisla-


ve sa stal vedúcou osobnosťou štúrovskej Spoločnosti česko-slovanskej, po jej úradnom zákaze od roku 1837 Slovanského ústavu. V rámci druhého pôso- benia v Bratislave po roku 1840 z nej vytvoril uznávané centrum celého slo-venského národného hnutia ako námestník profesora Palkoviča na evanje-lickom lýceu, v rokoch 1845 – 1848 ako vedúci redaktor, vydavateľ a majiteľ Slovenských národných novín a ich literárnej prílohy Orol tatranský (sám Štúr v Orle publikuje historické state Prechod Napoleonov cez Alpy, Osoby okolo Napoleona v jeho konzuláte roku 1800 a nasledujúcich, Ostatné hodiny Napo- leona) a od novembra 1847 do marca 1848 ako vyslanec v uhorskom sne- me.

Štúr v rámci pedagogickej a vzdelávacej činnosti kládol osobitný dôraz na prednášky z histórie. So zaujatím vykladal slovenské, slovanské i sveto-vé dejiny, pričom z novoveku sa zameriaval na Veľkú francúzsku revolúciu a napoleonské obdobie. Práve v Bratislave po najslávnejšom Napoleonovom víťazstve v bitke troch cisárov pri Slavkove bola 26. decembra 1805 v Prima-ciálnom paláci podpísaná zmluva medzi víťazným Francúzskom, zastupova-ným slávnym Talleyrandom, a porazeným Rakúskom, ktorá vošla do svetovej histórie pod názvom Bratislavský mier. O deň neskôr, 27. decembra 1805, tento dokument ratifikoval sám Napoleon vo viedenskom sídle Habsburgov-cov na zámku Schönbrunn. Preto Štúr a jeho žiaci na častých prechádzkach po bratislavskom Staromestskom námestí chodili okolo Primaciálneho paláca s hlbokou úctou.

NAPOLEONSKÉ VOJNY A ŠTÚROVO, RESP. ŠTÚROVSKÉ POLONOFILSTVO KONTRA RUSOFILSTVO

Za Napoleona vykrvácalo i poľské knieža Józef Antoni Poniatowski, veľ-kodôstojník francúzskej čestnej légie. Ako maršal Francúzska padol v krvavej bitke národov roku 1813 pri Lipsku. Ani tu nad pomníkom Poniatowského roku 1839 počas univerzitných štúdií v neďalekom Halle však Štúr nezabudol na svoje obligátne slovanstvo a rusofilstvo. Veď Napoleonovi, ktorého ostat-ky v decembri 1840 pompézne previezli zo Svätej Heleny do Paríža, a jeho dovtedy neporaziteľnej Veľkej armáde vlastne nadobro zlomili väzy chrabrí Rusi. Ach, tí nešťastní Francúzi aj Poliaci...

Práve Poliaci fascinovali Štúra aj preto, že ich najväčší básnik a mysli-teľ Adam Mickiewicz, jeden z umeleckých, literárnych i mysliteľských vzo-rov pre štúrovcov, bol takisto veľkým Napoleonovým obdivovateľom. Počas svojho exilového pobytu v Paríži roku 1834 Mickiewicz dokončuje a vydáva svetoznámy epos Pán Tadeáš. Jeho dej autor situoval do rokov 1811 – 1812,


keď sa poľsko-litovské vojsko ako súčasť francúzskej Veľkej armády pripra-vovalo a zúčastňovalo na vojne s Ruskom, pričom Napoleon mal garantovať stratenú štátnu nezávislosť Poľska vojenskou angažovanosťou Poliakov po svojom boku v ruskom ťažení. V napoleonovskom vojsku už od roku 1797 vo veliteľskej funkcii bojoval i poľský generál Jan Henryk Dąbrowski s legen-dárnou Dunajskou légiou, včlenenou neskôr do poľských oddielov na čele s kniežaťom Poniatowským, ktorého Napoleon roku 1813, keď sa už pomaly rozplývali sny o obnovení poľského štátu, menoval za maršala Francúzska. Aj napriek nepriaznivému osudu sa sám Mickiewicz ani v osobnom živote nikdy nevzdal ostrých protiruských a proticárskych aktivít. Počas krymskej vojny v rokoch 1853 – 1856 medzi cárskym Ruskom a Osmanskou ríšou, na ktorej strane bojovali aj koaličné zbory Anglicka, Sardínie a Francúzska, v zostave francúzskej armády proti Rusom verboval a organizoval poľské dobrovoľnícke batalióny v tureckom Carihrade, kde aj náhle ako päťdesiatsedemročný pod- ľahol morovej epidémii 26. novembra 1855. Necelý mesiac potom, 22. decembra, sa smrteľne zranil Štúr a krátko nato, 12. januára 1856, zomiera v Mod-re. A tak slovanský svet počas krátkej chvíľky prichádza o dvoch veľkých cti-teľov Napoleona, Mickiewicza a Štúra.

PROPAGÁCIA NAPOLEONA ZA RAKÚSKEHO ABSOLUTIZMU SKRÝVALA NEBEZPEČENSTVÁ

Propagovať a velebiť Napoleona, ako to odvážne činili Štúr a štúrovci, v politických podmienkach vrcholiaceho absolutistického režimu v habsbur-skej monarchii a jej tajnej polície tridsiatych a štyridsiatych rokov 19. storočia nebolo vôbec jednoduchou záležitosťou. Ba práve naopak, takéto názory či postoje si vyžadovali osobnú statočnosť hraničiacu pomaly až s mladíckou ne-rozvážnosťou. V rakúskej ríši totiž pevnou rukou spiatočníckej feudálnej dik-tatúry a tuhého absolutizmu všemocne vládol jeden z najväčších politických i osobných nepriateľov Napoleona a slobodomyseľných ideí Veľkej francúzskej revolúcie, ako aj hlavných strojcov protifrancúzskej a protinapoleonovskej koa- lície, roku 1815 Viedenského kongresu a potom reakčnej politiky Svätej aliancie kancelár knieža Metternich. A v tých zložitých politických pomeroch zastá-vať sa Napoleona, to si naozaj vyžadovalo nesmiernu odvahu od slovenských mládencov. Ale tá vskutku nikdy nechýbala v základnej charakterovej výba-ve Napoleona a Mickiewicza ani ich vyznávačov z tábora štúrovcov. A prá- ve preto išlo o velikánov.


ŠTÚROVE PRÍSPEVKY O NAPOLEONOVI

„Najväčšmi Napoleona môžu oceniť a najobjektívnejšie posúdiť Slovania,“ napísal Ľudovít Štúr. Paradoxne tak neučinili historici, ale krátko po Štúrovej smrti ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj, novodobý Homér, autor romá-novej epopeje z napoleonského obdobia a vlasteneckého odboja Rusov pro-ti francúzskej okupácii, nazvanej Vojna a mier, ktorá vychádzala po častiach v rokoch 1867 – 1869. V tom sa zhodnú všetci vo svete i u nás doma, počína-júc Vajanským. V duchu svojho výroku pristúpil Štúr dokonca k tvorbe jedné-ho prekladového a troch historických článkov o Napoleonovi, v ktorých sa za-oberal rozličnými vojenskými, politickými a biografickými aspektmi, súvisia-cimi s napoleonskou problematikou. Preklad z poľského originálu Napoleon a Lucian uverejnil roku 1839 v časopise Květy, príspevky Prechod Napoleonov cez Alpy, Osoby okolo Napoleona v jeho konzuláte roku 1800 a nasledujúcich, Ostatné hodiny Napoleona publikoval v roku 1846 v literárnej prílohe Sloven-ských národných novín Orol tatranský.

NAPOLEON A LUCIAN V MANTUI

Po prvý raz Štúr napoleonovskú problematiku širšej českej a slovenskej verejnosti priblížil v článku Napoleon a Lucian v Mantui v časopise Květy roku 1839. Túto stať Štúr prevzal a preložil z poľského Týždenníka literárneho, vy-chádzajúceho v Poznani, do češtiny. Článok však obsahuje viacero historických nepresností, romantických mýtov, omylov a nánosov, ale dôležité je jeho po-solstvo. Približuje stretnutie Napoleona Bonaparta so svojím mladším bratom Lucienom (pôv. Luciano Bonaparte), nadšeným stúpencom Francúzskej revo-lúcie, jakobínom, blízkym spolupracovníkom Maximiliána Robespierra a ra- dikálnym zástancom republikánskeho zriadenia. Pred gilotínou Luciena za-chránila iba bratská intervencia už vtedy politicky vplyvného Napoleona, kto-rému na revanš on roku 1799 výdatne pomohol pri štátnom prevrate 18. bru-maira a uchvátení konzulskej moci. Po tomto prevrate Lucien sprvu pôsobil v Napoleonových službách, no čoskoro sa bratia dostali do vážnych konfliktov a ich vzťah bol (aj zostal) napnutý, preto sa Lucien stiahol do súkromia. Na-priek sporom roku 1815 Lucien podporil Napoleonov útek z Elby a jeho druhé cisárstvo, ako sa ukázalo, stodňové.

Práve na bratskom konflikte a rozdielnych politických názoroch je posta-vená pointa článku, resp. jeho Štúrovho prekladu, o stretnutí Napoleona a Lu-ciena v lombardskej Mantove. V rámci neho Napoleon na stole rozprestrel mapu Európy a údajne sa obrátil na Luciena s lákavou ponukou: „Vyber si krá-


ľovstvo, ktoré sa ti páči, a zaväzujem sa i ručím svojím bratským i cisárskym slo-vom, že ti ho dám...“ Napoleonovu ponuku Lucien vraj odmietol s tým, že jeho názory sa od roku 1799 (resp. 1803) vôbec nezmenili a že stále ostali rov- naké, pričom spočívali na myšlienke „slobodnej obce“, čiže republiky. Cisár ho káral, aby sa vzdal svojej „republikánskej zatvrdnutosti“, ale Luciena nezlomi-li ani ďalšie sľuby i vyhrážky. „Som tvojím poddaným,“ pokojne odvetil Lucien, „ale mýliš sa, ak usudzuješ, že ma budeš môcť zapriahnuť do svojho železného jarma, mýliš sa veľmi: nikdy nepadnem na kolená a na to pamätaj, pane, čo som ti predpovedal v Malmaisone!“ Lucien totiž akoby narážal na minulosť, keď sa odmietol oženiť s dcérou Napoleonovej manželky Jozefíny Hortenziou, pri-čom v tom zväzku sa rátalo s narodením syna, ktorého by si potom cisár adop-toval. Napokon, napriek bratovmu nesúhlasu a proti jeho vôli i dynastickým zámerom, roku 1803 uzavrel Lucien druhé manželstvo z lásky s Alexandrínou de Blechampsovou. Napoleon ani teraz neskrýval svoj hnev a rozhorčenie, preto debatu s neoblomným bratom chcel odložiť na druhý deň, no Lucien z Mantovy odišiel a s bratom sa stretol až roku 1814. Po tomto incidente spo-mínal Lucien na svoje prorocké slová ohľadom zachovania republikánskeho zriadenia, ktoré kedysi rovnako v zápale hádky adresoval Napoleonovi: „Ci-sárstvo, ktoré si len mocou dosiahol a len mocou budeš udržovať v stave, zničí tvoju vládu a ty sám takto zničený budeš.“ Štúr týmto prekladom chcel vyjadriť vlastné politické názory, z ktorých vyplýva, že v tom období sa hlásil k stúpen-com republikánskej formy štátneho zriadenia.

PRECHOD NAPOLEONOV CEZ ALPY

Len dvom najväčším vojvodcom sa podarilo v histórii ľudstva prekonať so svojou armádou naoko neprekonateľný horský masív Álp a prejsť na Ape-ninský polostrov. Prvý bol legendárny púnsky hrdina Hannibal Barkas roku 218 pred Kristom, keď za tridsaťtri dní zdolal nástrahy veľhôr s deväťde-siatdvatisíc Kartágincami, z ktorých viac ako tretina počas tohto riskantného kroku v drsných prírodných podmienkach zahynula. Tento husársky kúsok sa podarilo zopakovať až roku 1800 Napoleonovi, keď so svojimi jednotkami počítajúcimi štyridsaťtisíc mužov prekonal za dvanásť dní Veľký svätobernard-ský priesmyk, pričom stratil štvrtinu mužstva. Túto výnimočnú udalosť roku 1845 v diele História konzulátu a empíru zachytil francúzsky historik a politik Louis Adolphe Thiers. Na jeho historickú prácu aktuálne zareagoval Ľudo-vít Štúr, ktorý podľa francúzskeho originálu vzápätí pripravil anotačný seriál troch článkov na pokračovanie pod spoločným názvom Prechod Napoleonov cez Alpy. Svoju kompilačnú minisériu uviedol poznámkou: „Za to majúc, že sa


obecenstvu nášmu (čitateľom Orla tatranského – poznámka P. P.) zavďačíme, keď ho s najnovším Thiersovým chýrečným dielom aspoň sčiastky oboznámime, podávame z neho krátky výťah o prechode Napoleonovom cez Alpy.“

Štúr podľa Thiersa podrobne opisuje udalosti, ktoré sa odohrali od 14. do 26. mája 1800, keď Napoleon so svojou armádou zdolal Alpy, aby po-mohol počas druhého talianskeho ťaženia obkľúčeným vojskám generála An-drého Massénu v ligúrskom prístave Janov. Na čele Napoleonových jednotiek stáli vtedajší generáli Jean Lannes, Louis Alexandre Berthier a Joseph Chab-ran. Samotný ich veliteľ znášal všetky príkoria tejto strastiplnej cesty: „Prvý konzul škriabal sa na Sv. Bernard na mulici, zaodetý do popolkavého kabáta, ktorý vždy nosieval, vedený od človeka z tohto kraja.“ Medzitým však Mas- sénova vyhladovaná tridsaťtisícová janovská posádka 4. júna 1800 kapitu-lovala. Víťazstvá francúzskej armády, najmä rozhodujúca bitka Francúzov a Rakúšanov sa počas druhej talianskej kampane udiala až 14. júna 1800 pri Merane v južnom Tirolsku. O tom však už Štúrove zápisky mlčia, hoci sa v nich spomína, že na rakúskej strane bojovali podmaršal Karol Jozef Hadik, ktorý mal slovenský pôvod. Hadik bol práve v meranskej bitke vážne zranený a zraneniu podľahol 24. júna 1800 v talianskej Alessandrii ako štyridsaťročný.

OSOBY OKOLO NAPOLEONA V JEHO KONZULÁTE ROKU 1800 A NASLEDUJÚCICH

Aj v tomto širšie koncipovanom trojdielnom príspevku Štúr vychádzal z diela Adolpha Thiersa z roku 1845. V prvej časti Štúr venoval najväčšiu po-zornosť dvom postávam francúzskej politiky, ktoré vykonávali počas prvého Napoleonovho konzulátu roku 1800 a nasledujúcich najdôležitejšie funkcie, a to ministrovi polície Fouchému a ministrovi zahraničia Talleyrandovi. V ru-kách Josepha Fouchého sa sústredila obrovská moc a polícia sama mala vý-nimočné postavenie i možnosti, hoci Napoleon sa staval k svojmu ministrovi rezervovane: „Prvý konzul, zakladajúci si na svojej dôvere, nebol s ňou štedrý, ak nemal úctu k nejakým ľuďom. On potreboval Fouchého, nedôverujúc mu pred-sa...“ Aj preto najmä v otázkach financovania na Fouchého údajne dohliada-li Napoleonovi dôverníci, a to jeho tajomník Bourrienne a pobočník Savary, práve povýšený na brigádneho generála a veliteľa gardovej polície, ako aj generál Joachim Murat, veliteľ vojenskej posádky v Paríži, vtedy Napoleonov novopečený švagor – za ženu si vzal Napoleonovu sestru Karolínu 20. januá-ra 1800.(Napoleon mal teda sestru Karolínu a v tejto súvislosti je zaujímavá paralela, že všetkými milovaná jediná sestra Ľudovíta Štúra sa takisto vola-la Karolína. Keď Ľudovít Štúr písal články o Napoleonovi roku 1846, býval


v jednej domácnosti so sestrou Karolínou, bratom Jánom a dvoma redaktormi novín v prenajatom byte v Bratislave. Poznámka P. P.) Navyše, všetci patrili k mužom 18. brumaira (9. novembra 1799), čo bol dátum štátneho prevratu, keď sa Napoleon ako prvý konzul chopil vlády vo Francúzsku. Len o málo lep- šiu mienku ako o Fouchém mal Napoleon o svojom ministrovi zahraničia ale-bo (ako sa dobovo nazývalo) vonkajších záležitostí Talleyrandovi. Vo svojej dobe však predstavoval „krivkajúci muž“ absolútnu špičku svetovej diploma-cie a ctilo ho to, že namiesto vojny uprednostňoval politické riešenia. Aj preto Talleyrand patril k hlavným tvorcom Bratislavského mieru z roku 1805. Roku 1800 na post ministra vojny rezignoval Lazare Carnot, ktorého vystriedal ge-nerál Berthier, pričom na diplomatickom poli dohliadal aj na samotného Tal-leyranda, lebo generál mal, pochopiteľne, radšej vojenské riešenia konfliktov.

Druhý diel o osobnostiach počas Napoleonovho konzulátu roku 1800 v týchto intenciách nadväzuje na prvý konštatovaním na adresu Fouchého a Talleyranda, že prvý konzul „ani jednému, ani druhému v žiadnej veci ne-veril, a čo sa týkalo jeho dôvery, tú on vložil do iných ľudí“. Medzi nich na prvom mieste menoval ďalšieho účastníka 18. brumaira, druhého konzula Cambacéresa, ktorý sa stal politickým lídrom Senátu Národného zhromažde-nia Francúzskej republiky. Post tretieho konzula zastával Lebrun, ďalší blízky Napoleonov druh, ktorý mal na starosti financie a štátnu pokladnicu. Pre úpl-nosť treba dodať, že druhý i tretí konzul boli fakticky bábky v Napoleonových rukách bez skutočnej politickej moci a vplyvu. Ten, aj podľa ďalšej časti člán-ku, však začali nadobúdať Napoleonovi bratia Jozef, Lucien, Ľudovít a Hiero-nym. Z nich si prvý konzul najvyššie cenil schopnosti staršieho brata Jozefa, ktorého poveroval rozličnými diplomatickými misiami, napr. rokoval v Ríme o konkordáte a „naložil mu tiež uzavrieť záväzok s Amerikou“. Napoleon vy-užíval aj služby mladšieho brata Luciena, jedného z hlavných organizátorov štátneho prevratu v novembri 1799, ktorý roku 1800 krátko pôsobil vo funk-cii ministra vnútra a ešte roku 1800 bol menovaný za francúzskeho vyslan-ca v Španielsku. Štúr si prostredníctvom Thiersa všíma aj konflikty v rodine Bonapartovcov, ktoré vyvolávala skutočnosť, že Napoleonova žena Jozefína de Beauharnaisová s ním nemala potomstvo, očakávaného syna, priameho dediča.

Záverečná tretia časť článku sa zameriava práve na Napoleonovu man-želku Jozefínu Bonapartovú, ktorá je výstižne charakterizovaná ako „dobrá, márnotratná a ľahkomyseľná, nie krásna, ale dokonale vnadná, obdarovaná ne-konečnou čarovnosťou, vedela sa ona zaľúbiť viac ako ženy, ktoré ju prevyšovali i krásou, i duchom“. Ako sa ďalej dozvedáme, manželstvo Bonapartovcov pre-šlo rozličnými peripetiami, pričom postupne sa láska vytrácala („... ľúbila ho


tým väčšmi, čím menej ona sama bola milovaná...“), i keď v úlohe otčima Na-poleon miloval vyženené deti Hortenziu a Eugena, dokonca ich v testamente zaradil do okruhu najbližšej rodiny. Jozefíninu nádej na trvalé manželstvo s Napoleonom a jeho kráľovskými či cisárskymi ambíciami čoraz väčšmi osla-bovali aj nepriaznivé lekárske správy, ktoré hovorili o tom, že už niet nádeje, aby mala deti. Potom do hry negatívne vstúpili Napoleonovi bratia a napokon i všemocní ministri Talleyrand a Fouché. „Tento spôsob vpletenia sa do rodiny a miešania sa do nej, rozháňania jej údov na rozličné strany veľmi sa neľúbil prvému konzulovi“, a preto manželstvo udržal až do roku 1809, ale to sa už v článku neuvádza, aj keď malo ísť nielen o rok 1800, no aj nasledujúce.

NAPOLEONOVE OSTATNÉ HODINY

Po bitke pri Waterloo sa už 22. júna 1815 Napoleon nachádzal v Elyzej-skom paláci v Paríži, ale ostal takmer celkom osamotený, lebo táto porážka – ako poznamenal Štúr – „už bola mnohých od neho odplašila, predošlí priatelia, druhovia, služobníci opúšťali ho jeden po druhom“... Jedným z mála verných sa ukázal generál Montholon (Charles Tristan markíz de Montholon), kto-rý s Napoleonom dokonca odišiel aj do vyhnanstva na ostrov Svätá Helena a po boku Anglickom internovaného francúzskeho excisára zotrval až do jeho ostatnej hodiny. Do Napoleonovho úzkeho okruhu priateľov počas núteného pobytu na ďalekom a izolovanom ostrovnom mieste patrili okrem Montholo-na len generál Henri Gatien Bertrand a komorník Louis Marchand. Napoleo-nov zdravotný stav sa prudko zhoršoval. Už pred rokom 1815 trpel na vážne ochorenia zažívacieho traktu, pričom život mu dlhodobo znepríjemňovali he-moroidy (zlatá žila od mladosti trápila aj Ľudovíta Štúra), no predovšetkým bližšie nešpecifikované žalúdočné problémy so všeobecnou diagnózou zápal žalúdka, čo sa prejavovalo častým vracaním. Nepríjemná Napoleonova choro-ba podľa Montholanovho rozprávania, tlmočeného Štúrom, na Svätej Helene naberala čoraz väčšmi na intenzite.

Od Nového roku 1821 choroba Napoleona tak zmáhala, že takmer nevy-konával žiadne duševné ani telesné aktivity a väčšinou iba polihoval. V tomto ťažkom psychickom rozpoložení prestal cisár diktovať aj svoje memoáre a bio-grafiu. Montholon Napoleonov zlý zdravotný stav dával za vinu prísnemu an-glickému väzeniu, pričom generál Hudson Lowe ako hlavný žalárnik údajne zašiel ďaleko za svoje kompetencie. Od 17. marca 1821 sa napriek zvýšenej lekárskej starostlivosti situácia zhoršovala, pričom Napoleon mal podozrenie, že sa ho jeho väznitelia a nepriatelia dokonca pokúšajú otráviť, ako sa to dialo už mnohokrát v minulosti aj vo Francúzsku. V predtuche blížiacej sa smrti sa


12. apríla 1821 Napoleon rozhodol spísať testament, ktorý mal nadobudnúť konečné znenie o tri dni neskôr, 15. apríla 1821, a obsahoval osem bodov. Napoleon svoj závet ešte päťkrát upravil. Súčasne Montholonovi, Bertrandovi a Marchandovi odkázal vysokú finančnú hotovosť a ustanovil ich za vykoná-vateľov svojej poslednej vôle.

V ostatných chvíľach života Napoleon Montholonovi podľa možnosti ďa-lej diktoval svoje myšlienky, pričom hodnotil vlastnú misiu slovami: „Ja som revolúciu, ktorá bola na zahynutie, ratoval; ja som ju od jej výstupkov očistil, ja som ju slávou otočenú svetu ukázal; ja som vo Francúzsku a v Európe nové idey rozšíril, ktoré nikdy viac nezahynú...“ S týmito cisárovými názormi sa v plnej miere stotožnil aj Štúr. Od 18. apríla 1821 sa Napoleonov zdravotný stav prudko zhoršoval. Prepadali ho horúčky, zimnice a blúznenia, čoraz častejšie sa pri jeho lôžku zjavoval kňaz a od 30. apríla bol pod neustálym lekárskym dozorom. Potom Štúr deň po dni približuje posledných 120 hodín Napoleo-novho života. Tomu Montholon zatlačil oči podvečer 5. mája 1821, bolo 49 minút po 17 hodine. V záverečnej časti štúdie Štúr približuje udalosti, ktoré sa odohrali bezprostredne po Napoleonovej smrti na Svätej Helene. Napoleo-novo telo od 7. mája 1821 pripravovali na ceremóniu poslednej rozlúčky, kto- rá sa uskutočnila 9. mája 1821 a ostatky uložili do provizórnej krypty neďale-ko Longwoodu na ostrove Svätá Helena. Dá sa predpokladať, že aj táto Štúro-va štúdia o posledných hodinách Napoleonovho života vznikla ako kompilát Thiersovej práce.

ZÁVER

Ľudovít Štúr a Napoleon Bonaparte sú pravdepodobne najvýraznejšími postavami v dejinách svojich národov vôbec. Napoleon ako inšpirátor mal obrovský vplyv na Štúra i všetkých príslušníkov štúrovského pokolenia, čo sa neprejavilo len na ich politických a osobnostných postojoch, ale ovplyvnilo aj literárnu tvorbu štúrovcov. Samozrejme, že bokom neostala ani ich vedúca osobnosť Ľudovít Štúr, ktorý napoleonovskej tematike a problematike venoval až takú mimoriadnu pozornosť, že sa zaradil medzi najvýznamnejších pred-staviteľov a propagátorov Napoleona na Slovensku.

Documents

ŠTÚROVSKÝ „BONAPARTIZMUS“ – AKÝ BOL?