UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE

FILOZOFICKÁ FAKULTA

KATEDRA ROMANISTIKY

FLORENTSKÁ REPUBLIKA (14. – 15. STOROČIE)

BAKALÁRSKA PRÁCA

2012 ALEXANDRA KOUTNIKOVÁ

UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE FILOZOFICKÁ FAKULTA

FLORENTSKÁ REPUBLIKA (14. – 15. STOROČIE)

BAKALÁRSKA PRÁCA

Študijný program: Taliansky jazyk a kultúra (Jednoodborové štúdium,

bakalársky I.st., externá forma)

Študijný odbor: 2.1.32 cudzie jazyky a kultúry

Školiteľ: PhDr. Natália Rusnáková, PhD.

Nitra 2012 ALEXANDRA KOUTNIKOVÁ

UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE FILOZOFICKÁ FAKULTA

ZADANIE ZÁVEREČNEJ PRÁCE

Akademický rok: 2011/2012

Typ záverečnej práce: Bakalárska práca

Názov záverečnej práce: Taliansko v 14. – 15. Storočí – Florentská

republika (charakteristika, rozbor

prameňov)

Meno, priezvisko a tituly študenta: Alexandra Koutniková

Študijný program: Taliansky jazyk a kultúra

Študijný odbor: 2.1.32 cudzie jazyky a kultúry

Meno, priezvisko a tituly školiteľa: PhDr. Natália Rusnáková, PhD.

Školiace pracovisko: KROM – Katedra romanistiky

Meno, priezvisko a tituly garanta pracoviska: Prof. PhDr. Pavol Koprda, CSc.

Meno, priezvisko a tituly vedúceho pracoviska: doc.PhDr. Eva Švarbová, PhD.

Anotácia: Práca sa zameria na charakteristiku územia Apeninského polostrova ( Florentskej

republiky ) v období vrcholnej renesancie a to najmä z hľadiska politických dejín a rozboru

príslušných prameňov

Jazyk práce: slovenský

Vyjadrenie a podpis školiteľa záverečnej práce:

súhlasím/nesúhlasím, (nehodiace prečiarknite)

podpis:

Dátum schválenia zadania: 10.02.2012

Podpis vedúceho pracoviska:

ČESTNÉ VYHLÁSENIE

Čestne vyhlasujem, že som bakalársku prácu vypracovala samostatne, neporušila

som autorský zákon a použitú literatúru uvádzam v Zozname bibliografických odkazov.

V Nitre, dňa 12. 04. 2012

........................................ podpis

POĎAKOVANIE Ďakujem vedúcej bakalárskej práce PhDr. Natálii Rusnákovej, PhD. Za odborné vedenie, pripomienky a cenné rady, ktorými mi pomohla pri vypracovaní bakalárskej práce.

ABSTRAKT

KOUTNIKOVÁ Alexandra: Florentská republika (14. – 15. storočie). [Bakalárska

práca] / – Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. Filozofická fakulta; Katedra

romanistiky. – Školiteľ: PhDr. Natália Rusnáková, PhD.. Stupeň odbornej kvalifikácie:

Bakalár. – Nitra: UKF FF, 2012. 40 s.

Bakalárska práca sa venuje v teoretickej rovine jednému z dôležitých miest stredoveku –

Florencii. Osobitne sa zameriava na obdobie 14. a 15. storočia, kedy tu žil a pôsobil

významný rod Mediciovcov. Prvá kapitola poukazuje na všeobecné historické pozadie

a územné i politické rozdelenie vtedajších miest a neskorších komún severného

a stredného Talianska. V druhej kapitole sa práca konkrétne venuje histórii Toskánska

a v rámci neho Florencii a predstavuje jej vnútornú i zahraničnú politiku. Tretia kapitola

si kladie za cieľ zvýrazniť časť života významných osobností dejín Florencie vtedajšej

doby ako Nicollò Macchiavelli, Giovanni Pica della Mirandola, Girolamo Savonarola,

Lev X. a Klement VII. Štvrtá kapitola je vyvrcholením celej práce, nakoľko jej

predchádzajúce kapitoly pripravili pôdu na zdôraznenie veľkosti rodu Mediciovcov. Sú

však medzi nimi i takí, ktorí správe mesta nevenovali toľko pozornosti, avšak moc,

s ktorou vládli silní jednotlivci tohto rodu prekrývajú aj ich slabosti a v celkovom

meradle vytvárajú významný medzník v dejinách celého Talianska.

Kľúčové slová:

Florencia. Medici. Pápeži. Toskánsko.

ABSTRACT

KOUTNIKOVÁ Alexandra: Republic of Florence (14th-15th centuries). [Bachelor thesis] /

- Constantine the Philosopher University in Nitra. Faculty of Philosophy, Department of

Romance Languages. – Supervisor: PhDr. Natália Rusnáková, PhD.. Qualification level:

Graduate. – Nitra: FF UKF, the 2012. 40 p.

This bachelor thesis deals with the theoretical one of the most important medieval cities -

Florence. Specifically, it focuses on the 14th and 15th centuries, when he lived and

important Medici family. The first chapter shows the general historical background of

political and territorial division and then later communes and towns of northern and central

Italy. In the second chapter specifically devoted to the work history of Tuscany and in

Florence and it is its internal and foreign policy. The third chapter aims to highlight some

of life's history, prominent figures of that time as Florence Nicollò Macchiavelli, Giovanni

Pica della Mirandola, Girolamo Savonarola, Leo X. and Clement VII. The fourth chapter is

the culmination of the entire work, as the previous chapters set the stage to emphasize the

size of the Medici family. However, there are also those who report the city did not pay

much attention, but the power with which ruled the powerful individuals of this species

overlap and their weakness in the overall scale, creating a significant milestone in the

history of Italy.

Key words:

Florence. Medici. Popes. Tuscany.

OBSAH

OBSAH..................................................................................................................................7

ÚVOD .................................................................................................................................. 8

1 HISTORICKÉ POZADIE .............................................................................................. 9

1. 1 Územné a politické rozdelenie .................................................................................... 9

1. 2 Komúny ..................................................................................................................... 11

1. 3 Cirkev a pápeži .......................................................................................................... 14

1. 4 Sociálna kríza a jej dôsledky ..................................................................................... 16

2 TOSKÁNSKO A FLORENCIA .................................................................................... 19

2. 1 Politické úrady .......................................................................................................... 20

2. 2 Vnútorná politika ...................................................................................................... 20

2. 3 Zahraničná politika ................................................................................................... 21

3 VEĽKÉ OSOBNOSTI DEJÍN ...................................................................................... 22

3. 1 Girolamo Savonarola (1452-1498) ........................................................................... 22

3. 2 Nicollò Macchiavelli (1469-1527) ........................................................................... 23

3. 3 Giovani di’Medici (1513-1521) .................................................................................23

3. 4 Giovanni Pico della Mirandolla (1463-1494) ............................................................24

3. 5 Giulio di’Medici (1519-1523;1523-1534) .................................................................26

4 VÝZNAMNÉ POSTAVY RODU MEDICI ................................................................. 27

4. 1 Giovanni di Averardo di Salvestro ............................................................................ 28

4. 2 Cosimo do Govanni di Averardo .............................................................................. 29

4. 3 Piero de Cosimo Il Gottoso ....................................................................................... 30

4. 4 Lorenzo I. Il Magnifico ..............................................................................................31

4. 5 Piero II. Fatuo ............................................................................................................ 33

4. 6 Druhá a tretia republikánska vláda ............................................................................ 33

5 ZÁVER ............................................................................................................................ 34

SINTESI ............................................................................................................................. 35

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV .............................................................. 39

ÚVOD

Apeninský polostrov má veľmi bohatú históriu a obdobie stredoveku je nielen

zaujímavým, ale predovšetkým veľmi prepleteným obdobím bojov i ústupkov,

vymedzovania moci a vytvárania poriadkov.

V tejto práci zameriame svoju pozornosť na Taliansko (od konca 13. stor.),

konkrétnejšie na Florenciu, v ktorej žil a pôsobil jeden z najbohatších a najvzdelanejších

rodov – Mediciovci.

Prvá kapitola opisuje všeobecne historické pozadie Talianska na konci 13. storočia,

uvádza do problematiky územného a politického rozdelenia, definuje komúny a približuje

cirkev a jej zástupcov tohto obdobia. Zakončením tejto časti je obdobie krízy 14. storočia,

ktorú spečatil rok 1348, a ktorá poukázala na dve skupiny ľudí: chudobných, ktorí zväčša

zomierali na hlad spôsobený vyľudnením vďaka vlne moru a bohatých, ktorí využívali

„opustené“ pozemky na investície. S takýmito protikladmi sa stretávame v celej histórii.

V druhej kapitole zameriavame svoju pozornosť na Toskánsko a osobitne na

Florenciu, ktorá využila svoj potenciál napriek vnútrozemskej polohe a zapísala sa do dejín

ako komúna, neskôr Florentská republika, vojvodstvo a toskánske veľkovojvodstvo. Jej

politiku rozdeľujeme vzhľadom na vtedajšie prostredie na vnútornú a zahraničnú

a porovnávame i vzťahy medzi niektorými vybranými mestami.

V tretej kapitole sme zachytili časť životopisu významných postáv stredovekých

dejín, ktoré ovplyvnili nielen súčasníkov, ale i budúce generácie. Medzi nimi nemôže

chýbať František z Asissi, pozorovateľ a spisovateľ Nicollò Macchiavelli, mysliteľ

Giovanni Pica della Mirandola, kazateľ a náboženský reformátor Girolamo Savonarola

a pápeži z rodu Mediciovcov.

V záverečnej kapitole zhrnieme život a pôsobenie rodiny Mediciovcov,

podrobnejšie vládcov a spoluvládcov, pričom ich biografické medailóny kontextualizujeme

vo vzťahu k vnútornej a zahraničnej politike mesta, ktorej boli predstaviteľmi.

V práci sme použili metódu komentovaného rozboru pramenných textov a doplnili

o sekundárne zdroje o celkovom historickom obraze Talianska od jeho vzniku až po

súčasnosť, ktoré napísal v roku 1993 Giuliano Procacci. (V roku 2010 bola preložená do

češtiny).

Vzájomne prepletené osudy známych (i menej známych) mien prispievajú

k ľahšiemu orientovaniu sa v tomto období a k lepšej predstavivosti vsadenia rodiny

Mediciovcov do tohto deja.

9

1. HISTORICKÉ POZADIE

Dejiny súčasného Talianska poznačilo veľa udalostí a s nimi súvisiacich mien, ktoré

sa zapísali takým významným spôsobom, že sú známe i ľuďom dneška. Medzi nimi možno

iste spomenúť i dynastiu Mediciovcov z Florencie, ktorých takmer tristoročné pôsobenie

vyvoláva viacero kontroverzných názorov. Pre ľahšie pochopenie sme sa rozhodli poukázať

na širšie pozadie v rámci celého Talianska a „jednotlivých dejín“ talianskych miest, alebo

azda lepšie povedané kľúčových stredísk, najmä Benátok, Janova, Milána a Florencie. Tieto

štyri veličiny, z ktorých každá vyniká osobitným spôsobom, sa ovplyvňovali navzájom, ale

mali vplyv i na celkový vývoj Talianska. (Procacci, 2010, s. 43)

1. 1 ÚZEMNÉ A POLITICKÉ ROZDELENIE

Stredoveké dejiny ktorejkoľvek krajiny kresťanského Západu nemožno načrtnúť

bez toho, aby sme nevideli dve veľké postavy – pápeža a kráľa, ktoré podmieňovali

činnosť všetkých vrstiev obyvateľstva. (Procacci, 2010, s. 11-12)

Vrcholný stredovek priniesol veľké spoločenské zmeny. Rozvoj miest, remesiel

a obchodu prispel k vzniku novej spoločenskej triedy – meštianstva, ktorá stále viac

zasahovala do verejného života a neostala bez vplyvu ani na katolícku cirkev. Kým

predtým ovplyvňovalo cirkevný život takmer výlučne duchovenstvo a mocipáni, vo

vrcholnom stredoveku sa o cirkevné problémy a ich riešenie začali zaujímať i širšie ľudové

vrstvy. (Ondruš, 1991, s. 543)

Toto obdobie charakterizuje celkové rozvinutie feudálnej spoločenskej sústavy,

ktorá má pyramidálnu štruktúru na čele s panovníkom, nižšie vrstvy tvoria duchovné

a svetské kniežatá, šľachta a rytierstvo, ľudové vrstvy bohatších – meštianstvo a najnižšou

vrstvou pyramídy bol poddaný ľud.

Osobitnú problematiku v rámci vrcholného stredoveku tvoril vzťah duchovnej

a svetskej vrchnosti k židovským bankárom a obchodníkom; v ich rukách sa už začala

sústreďovať finančná moc.

Obrodu náboženského života zdola zabezpečoval vznik a rozvoj nových reholí

(františkáni, dominikáni), v oblasti vedy vrcholí stredovek v dielach popredných

scholastikov (sv. Albert Veľký a sv. Tomáš Akvinský) a myšlienkový vzostup vrcholného

stredoveku sa odrazil aj v nebývalom rozkvete umenia. (Bagin, 1990, s. 81)

10

Ak usmerníme svoj pohľad na niektoré z významných miest stredoveku, zastavíme

sa pri Janove, ktorý bol historickým štátnym útvarom v severozápadnom Taliansku;

v rámci talianskeho kráľovstva sa stal slobodnou komúnou a od roku 1288 oligarchickou

republikou. (Proccaci, 2010, s. 418) Trináste storočie znamenalo pre Janovčanov sled

úspechov a víťazstiev. Zánik latinského cisárstva1 v roku 1261 a víťazstvo nad Pisou, ktoré

dosiahli v roku 1284, prispel Janovčanom k tomu, aby sa stali pánmi v západnej časti

Stredozemného mora. Keď v roku 1298 porazili Benátky pri Korčule, posilnili svoju

pozíciu aj vo východnom Stredomorí (v roku 1300 ovládli Korziku) a v oblasti Čierneho

mora (čím získali kontrolu nad ruskými rovinami a k nim vedúcimi karavánovými

cestami). (Procacci, 2010, s. 39) Správcami boli od 14. stor. dóžatá a od roku 1528 tu bola

obnovená republika a až do roku 1797 sa dóžatá striedali po dvoch rokoch. (Proccaci,

2010, s. 418)

Obchodné výsady a lodné prístavy, ktoré si Benátky v priebehu 12. a 13. stor.

zabezpečili nielen na pobreží Talianska, ale i na gréckych ostrovoch a v severnej Afrike,

predstavovali solídnu základňu pre ich ďalšie bohatstvo. Obchodné cesty, na ktorých sa

prevážali najrozmanitejšie druhy tovaru obohacovali celé Taliansko aj vtedy, keď poslúžilo

iba ako tranzit pre severnú Európu. Práve talianske mestá (na prvom mieste Benátky) mali

z prosperity Stredomoria najväčší úžitok. (Procacci, 2010, s. 38)

Benátky boli prakticky nezávislý mestský štát od 5./6. stor. pod vládou doživotne

volených dóžat. V rannom stredoveku boli Benátky formálne podriadené Byzancii a od

10.-11. stor. sa z nich stala oligarchická republika až do roku 1797, kedy v dôsledku mieru

pripadli Rakúsku. V tomto období mali veľmi rozvinuté loďstvo, ktoré vedeli správne

využiť nielen na obchodovanie, ale i na boj predovšetkým s Janovom, čo znamenalo

jednak prevahu Benátok v stredozemnom i čiernom mori v oblasti obchodu a jednak ich

mocenskú expanziu vo vnútrozemí – postupne ovládali Veronu, Vicenzu, Padovu, Bresciu

a Bergano. V neustálych bojoch striedavo získavali a strácali viac i menej strategické

územia. (Procacci, 2010, s. 412)

V 14. a 15. stor. nastal nebývalý rozmach európskeho obchodu. Veľké obchodné

mestá sa stali svetovými trhoviskami. Prístavné mestá Janov a Benátky sprostredkúvali

obchod s Blízkymi i Ďalekým východom. Taliansko vyrástlo na bohaté hospodárske

centrum Európy, hoci naďalej zostávalo rozdelené na drobné feudálne štáty. Pápeži po

1 Latinské cisárstvo (1204 – 1261) bol jeden zo štátov, ktoré vznikli po dočasnom zániku Byzantskej ríše

(1204). Jeho hlavným mestom bol Carihrad a vzhľadom na titul a hlavné mesto sa považoval za pokračovateľa byzantských cisárov.

11

návrate do Ríma vystupovali ako regenti cirkevného štátu, ktorý sa tak ako ostatné

talianske feudálne štáty preformoval na signoriu.

Medzi komúnami Pádskej nížiny bolo na konci 13. storočia najváženejším

a najprosperujúcejším mestom Miláno. Nielen preto, že ležalo v jednom z najúrodnejších

krajov Talianska, ale i preto, že toto lombardské mesto bolo prirodzeným priesečníkom

dopravných tepien prichádzajúcich z Janova a Benátok a okrem toho si okolo roku 1270

prilepšilo, keď bola otvorená nová alpská cesta cez Gotthardský priesmyk, ktorá do Milána

priviedla podstatnú časť výmenného obchodu s nemeckým svetom. Po pripojení Talianska

k franskej ríši sa stala súčasťou talianskeho kráľovstva. Od 11. stor. je mestskou

republikou, ktorá hrala vedúcu rolu v Lombardskej lige. Od roku 1277 ovládal mesto rod

Viscontiov (od r. 1395 povýšení na titul vojvoda), ktorý vystriedal v 15. stor. Sforza; po

vymretí Sforzov pripadlo španielskym Habsburgovcom. (Proccaci, 2010, s. 421)

Mestá, panstvá, ba i jednotlivé rodiny riešili svoje nekonečné spory často ohňom

a mečom. (Ondruš, 1991, s. 584) Mier medzi Benátkami a Milánom sa dosiahol v roku

1454 v Lodi a o krátky čas sa k zmluve pripojili i Neapol a Florencia.

Na tomto mieste by sme chceli spomenúť zaujímavú myšlienku, ktorou Giovanni

Procacci (2010, s. 18) podľa dostupných svedectiev prepája vyspelosť vtedajších ľudí.

Začína povolaním námorníka a staviteľa lodí, ktoré nebolo veľmi rozšírené a každý, kto ho

prevádzkoval, bol nútený osvojiť si veľa technických znalostí. Získanie zručnosti

a technická kvalifikácia môže byť využitá aj v iných činnostiach a povolaniach. Odtiaľ je

už iba krok, aby sa v týchto intelektuálnych a technicky pokročilých mestách utvorili

formy a poriadky mestskej samosprávy.

Z Pisy máme prvú zmienku o úrade konzula a jeho vznik znamená úpadok

biskupskej moci a feudálnej šľachty. (Procacci, 2010, s. 19)

1. 2 KOMÚNY

Prelom 12. a 13. stor. možno označiť ako obdobie prudkého rozmachu talianskeho

mestského života. (Procacci, 2010, s. 24)

Koniec 13. storočia prispel k rozkvetu života miest a komún, ktoré si uvedomili

svoju silu a najmä slobodu. Obchodovanie na tak širokom území prispelo k asimilácii

kultúr. Práve v tejto dobe, ako uvádza Procacci (2010, s. 37) sa píšu prvé mestské kroniky,

vo väčšine talianskych komún sa stavajú mohutné paláce a rozširujú hradby, čoho

dôsledkom bola neustále sa zvyšujúca hustota obyvateľstva, resp. hustota osídlenia.

12

Niet pochýb o tom, že v Taliansku (tak ako v celej Európe) súvisí vývoj

poľnohospodárstva s vývojom miest, vzájomne sa prelínajú a sú výsledkom toho istého

rastu a spoločenského rozmachu. (Procacci, 2010, s. 21)

Keď sa možnosti využitia lepšej pôdy postupne vyčerpávali, ten, kto chcel nájsť

rozľahlé a plodné léna, musel hľadať v okrajovejších oblastiach (Piemont, Furlansko,

alpské či apeninské údolia). Súčasne sa v dobových prameňoch zriedkavo objavujú

zmienky o práci a poddanskej závislosti.

Jedným z podstatných rysov talianskych dejín sú komúny. Proces ich utvárania

a upevňovania je veľmi zložitý. Prejavuje sa predovšetkým ako dobytie vidieka mestom,

a to buď formou hospodárskeho prenikania, pri ktorom obyvatelia mesta skupujú okolité

pozemky, alebo ich získavali prostredníctvom zbrane. Len čo mesto pokorilo svoje okolie,

vnútilo mu i svoje zákony (často však prikročili aj k politike územného prerozdelenia),

vzdorovití lénni páni boli prinútení aspoň časť roku bývať v meste (hoci aspoň na diaľku

udržiavali spojenie so svojím pôvodným vidieckym sídlom) a museli sa zriecť všetkých

alebo aspoň časti svojich výsad a právomocí. V komúnach musel byť mešťan držiteľom

pôdy (v niektorých komúnach bolo vlastníctvo pôdy podmienkou k dosiahnutiu mestských

práv) a netreba ani zdôrazňovať, že táto solidarita vlastníkov predstavovala nový faktor

sociálnej súdržnosti. Remeselníci a obchodníci, ktorí sa v mestách usadili, nezmenili

spôsob života, na ktorý boli zvyknutí a história je často svedkom sporov medzi

starousadlíkmi a „novým ľudom“, avšak napriek prejavom neznášanlivosti dochádzalo

k homogenizácii spoločnosti. Potomkovia rodín veľmožov nepohŕdali uzatváraním

manželstiev so ženami meštianskeho pôvodu a sami sa po čase venovali remeslu alebo

obchodu a mešťania, ktorí nadobudli sobášom pôdu, chceli získať aj výhody, ktoré

vtedajšej spoločnosti poskytovalo iba pozemkové vlastníctvo. (Procacci, 2010, s. 21-23)

Remeselná výroba bola veľmi rozmanitá, vďaka čomu sa napr. milánski

výrobcovia stali rýchlo známymi, avšak z tejto doby sa nezachovali správy o existencii

obchodných spoločností a rodín, čo môže znamenať, že nezačali obchodovať vo veľkom.

Možno predpokladať, že tieto „obmedzené“ obzory (či menšie organizačné schopnosti)

vysvetľujú, prečo milánske kupecké a remeselnícke vrstvy a ich cechové organizácie

nedokázali vychovať vlastné politické osobnosti a prečo nakoniec vládu v meste

a rozhodovanie o politických stranách zaisťovali predstavitelia šľachtických rodov.

Viaceré sa do mesta prisťahovali, bojovali o svoje postavenie a moc a ovládali mesto až

13

do polovice 15. stor. ako signori2, tzn. z komúny Miláno sa stala signoria3. (Procacci,

2010, s. 42)

V tomto procese zmien vystupuje do popredia Florencia, ktorú možno nazvať

„nováčikom“ medzi existujúcimi komúnami severného a stredného Talianska. Chopila sa

však svojej príležitosti, využila skúsenosti tých, ktorí boli pred ňou, a stala sa jedným

z prvých miest, ktoré od roku 1252 razilo zlatú mincu – florén – a ktorá poskytla svojim

kupcom a bankárom pôsobiacim na všetkých európskych trhoch nesmierne cenný

a uznávaný peňažný nástroj, čím im umožnila získať prvenstvo na medzinárodnom trhu.

(Procacci, 2010, s. 43) Jeho rýdzosť bola meradlom pre ostatné európske meny. Pre rozvoj

florentského bankovníctva to malo zásadný význam. (Rusnáková, 2010, s. 47) Jedine

neďaleká Siena dokázala držať krok s Florenciou vo veľkých medzinárodných finančných

operáciách a jej bankári mali obrovské zisky ako investori a daňoví vyberači rímskej kúrie.

Porážka, ktorú jej Florenťania zasadili v roku 1269 v Colle Val d’Elsa a krach najväčšej

sienskej bankovej spoločnosti Tavola dei Bonsignori zaistili Florencii neobmedzené

vodcovské postavenie vo finančnom stredoveku.

Vďaka cestovaniu, stykom s mocnými tohto sveta a skúsenostiam

sprostredkovateľov zložitých obchodných a bankových operácií získavali florentskí

mešťania a obchodníci nielen obrovský majetok a kapitál, ale tiež znalosti o svete

a ľuďoch, široké obzory, riadiace schopnosti a predovšetkým vedomie vlastných zdrojov

a možností, ktoré sa mohli v podmienkach vtedajšieho sveta rozvíjať len výnimočne. To

tiež vysvetľuje, prečo sa na rozdiel od toho, čo sa odohrávalo vo väčšine talianskych miest,

nezastavili pri zakladaní spolkov podľa remesiel a povolaní, ale požadovali (aj si vydobyli)

právo spravovať mestské záležitosti. Stalo sa tak v roku 1282, kedy bol zmenený mestský

poriadok a na tomto základe bola správa mesta zverená priorom stredných a vyšších

cechov (so sídlom v Palazzo Vecchio), ktorí riadili mesto v mene a v záujme cechov.4

Tzn., že z verejných funkcií vylučovalo veľmožov, ak neboli zapísaní do niektorého cechu

a zaviedla nový sudcovský úrad gonfaloniera5, čo iba potvrdilo víťazstvo nového

mestského poriadku. (Procacci, 2010, s. 43) Štatútom Ordinamenti di giustizia prijatým

v roku 1293 (na podnet Giana della Bellu) už nestačilo kandidátovi na priora byť zapísaný 2 Zvrchovaný panovnícky/šľachtický rod bývajúci v meste, zastávajúci všetky významné úrady a funkcie =>

zmena charakteru zriadenia z republikánskej komúny na centralizovanú signoriu. 3 Typ mestskej vlády, kde sa násilím či so súhlasom presadila moc vladára a jeho rodiny a im sa podriadila

predchádzajúca moc kolektívnych orgánov. 4 Spočívalo na zásade kolektívnej účasti vyšších a stredných cechov na mocenskej správe a na uzatvorenom

striedaní funkcií. 5 V talianskych mestských republikách (v období ranej renesancie) označenie veliteľa ozbrojených síl, ktoré

chránili republikánske inštitúcie proti šľachte.

14

v nejakom cechu, ale musel remeslo aj vykonávať. To vylúčilo z úradov šľachtické rodiny

a zabezpečilo moc strednej a vyššej buržoázii. (Rusnáková, 2010, s. 47) Na konci 13. stor.

neexistovala v žiadnom inom talianskom meste mestská samospráva ani v tak „širokom“

meradle, ani tak sociálnej skladbe pracovne činného obyvateľstva. (Procacci, 2010, s. 43)

V polovici 14. stor. dominoval vo Florencii priemysel a trh s vlnou (výroba

vlnených látok a ich farbenie). Aj vďaka tomu sa stala mestom s mimoriadnym významom

nielen pre obchod, ale i pre priemysel. Existovalo tam asi 200 prevádzok, teda konkurencia

iných podnikov bola neprehliadnuteľná a bolo potrebnej veľa tvorivej fantázie florentských

obchodníkov, aby zistili, ktorí obchodníci majú najzaujímavejšiu ponuku. Po čase však

prišla i zahraničná konkurencia a hoci si Florencia chcela udržať vysokú kvalitu produktov,

počet obchodných vzťahov a teda i počet zákaziek sa začal znižovať. (Vannuci, 2010, s. 47)

1. 3 CIRKEV A PÁPEŽI

Rím nie je iba Talianskym mestom, ale symbolom spoločenstva kresťanských

národov Západu – Respublica christianorum.

Oproti 11. stor., v ktorom sa pápežom podarilo rozšíriť a upevniť medzinárodnú

prestíž pápežstva6 (Procacci, 2010, s. 12), nastal v polovici 13. storočia zmätok nielen

medzi veriacimi, ale i v samotnej cirkvi. Za Klementa IV. (1265-1268) bolo pápežstvo

proanjouovské, za Gregora X. (1271-1276) a Mikuláša III. (1277-1280) sa snažilo

obmedziť hegemóniu a moc Karola Veľkého, počas pontifikátu Martina IV. (1281-1285)

a Mikuláša IV. (1288-1292) bolo opäť proanjouovské a profrancúzske a súčasníci jasne

videli, že pápeži nie sú rozhodcami v medzinárodných sporoch, ale naopak, že sú do nich

vťahovaní a majú z nich svoj profit. Prekvapujúcim momentom bolo zvolenie zbožného

a neskúseného abruzzského mnícha, ktorý prijal meno Celestín V. (1294-1296)

Pravdepodobne bol nútený abdikovať (čo nemá v dejinách cirkvi obdobu) a krátko nato

zomrel v pevnosti, kde ho umiestnil jeho nástupca Bonifác VIII. (1294-1303). To

neprispelo k pozdvihnutiu upadajúcej prestíže rímskej cirkvi. (Procacci, 2010, s. 36)

Svojou prudkou povahou, nástojčivosťou a neústupnosťou si znepriatelil mnohých

hneď od počiatku svojho pontifikátu. (Bagin, 1990, s. 171) Po pomerne dlhom období

pokojnej vlády duchovne založeného Ľudovíta IX. (1214-1270) sa do veľkých rozmerov

vystupňoval jeho konflikt s francúzskym kráľom Filipom IV. Pekným (1268-1314).

6 Vďaka reformám už nebol pápež takmer výlučne výsadou mocných rímskych rodín a k pontifikátu mohli

pristúpiť nielen „nerimania“ z iných provincií, ale i cudzinci.

15

Dôvodom bola zvláštna daň, ktorú kráľ vypísal na úhradu nákladov na vojnu proti Anglicku

a ktorú malo platiť aj francúzske duchovenstvo. Niektorí biskupi sa však sťažovali priamo

pápežovi, že došlo k porušeniu výsady, že duchovenstvo je vyňaté z daňovej povinnosti.

Pápež vo svojej bule7 Clericis laicos potvrdil vyňatie duchovenstva z daňovej povinnosti

a pohrozil exkomunikáciou každému, kto by od duchovných žiadal dane. (Dostupné na:

www.volny.cz/cekota2/Avignon.htm) Nádejal sa, že tak zarazí kráľovi výdatný zdroj

financií pre vojenské účely a nakloní si aj vysoký francúzsky klérus. Skutočným dôvodom

však bola túžba Bonifáca VIII. po zjednotení kresťanov na Západe a zabráneniu vojny

Francúzska s Anglickom preto, aby pripravil ovzdušie pre zorganizovanie ďalšej križiackej8

výpravy na Blízky východ. (Bagin, 1990, s. 171) Filip odpovedal zákazom vývozu peňazí

zo svojho kráľovstva, aby tak zamedzil ich prieniku do rímskej kúrie. Pápež však na svojej

požiadavke trval a ešte zdôraznil, že Svätá stolica má právo súdiť aj kráľa. Tento spor

o rozsahu pápežskej moci sa podarilo sčasti urovnať, keď pápež povolil za určitých

okolností výber dávky aj od duchovenstva (bulou Etsi de statu), ale najmä vďaka tomu, že

urýchlil kanonizáciu kráľa Ľudovíta IX., starého otca Filipa IV. O niekoľko rokov však

Bonifác špekulatívne využil komplikovanú situáciu, ktorá vo Francúzsku nastala po porážke

kráľových vojsk vo Flámsku. V roku 1302 vydal bulu Unam sanctam, v ktorej zhrnul

a vysvetlil pomer duchovnej a svetskej moci, pričom sa odvolal na Písmo a reč „o dvoch

mečoch“ podľa Lk 22,38, kde cirkev vlastní dva meče – duchovný, ktorý si ponechala

a svetský, ktorý zverila panovníkom. (Dostupné na: www.volny.cz/cekota2/Avignon.htm)

Jeden meč musí byť podriadený druhému, a aj svetská moc musí byť podriadená duchovnej.

V závere obsiahlej buly Bonifác VIII. vyhlásil, že „pre každého človeka je pre spásu

nevyhnutné, aby bol podriadený najvyššiemu rímskemu pastierovi.“ (Bagin, 1990, s. 171-

172) Niet pochybností o tom, že bula bola adresovaná priamo Filipovi Krásnemu.

(Dostupné na: www.volny.cz/cekota2/Avignon.htm) Skutočným ukončením sporu nebola

smrť pápeža, ale výnos jeho nástupcu Benedikta XI. (1303-1304), ktorý riadil cirkev iba pol

roka; bol však ústupčivý a zmierlivý, zrušil exkomunikáciu francúzskeho panovníka

a zbavil cirkevných trestov jeho rodinu. Zomrel v Perugii, a tak sa kardináli zhromaždili

podľa starého zvyku v tomto meste, aby zvolili nového pápeža. Po 11 mesiacoch (pretože

kardináli boli rozdelení na taliansky a francúzsky tábor) bol v konkláve9 (neprítomný)

7 Všeobecno-záväzný dokument katolíckej cirkvi vyhlásený pápežom slávnostnou formou a opatrený

pečaťou; spravidla písaná po latinsky a nazvaná podľa prvých slov textu (tiež v latinčine). 8 Prvá (1096 – 1099), druhá (1147 – 1149), tretia (1189 – 1192), štvrtá (1202 – 1204), detská (1212), piata

(1217 – 1221), šiesta (1228 – 1229), siedma (1248 – 1250) a ôsma (1270). 9 Prísne uzavreté a oddelené zhromaždenie kardinálov voliacich nového pápeža po smrti predchádzajúceho.

16

napokon zvolený Francúz Klement V. (1305-1314), ktorý zostal vo svojej diecéze, aby sa

pokúsil urovnať spor medzi Francúzskom a Anglickom, ba dokonca ani neprišiel do Ríma

a slávnostná inaugurácia sa uskutočnila v Lyone. V roku 1309 dočasne premiestnil

pápežské sídlo do Avignonu10, kde však zostalo ďalších takmer sedemdesiat rokov. (Bagin,

1990, s. 173-174)

1. 4 SOCIÁLNA KRÍZA A JEJ DÔSLEDKY

Na prelome 13. a 14. stor. skončilo obdobie rozmachu, ktoré začalo okolo roku

1000. Doteraz bolo možné čeliť demografickému tlaku stále pribúdajúceho obyvateľstva

obhospodarovaním nových, dovtedy ladom ležiacich oblastí, t.j. rozširovaním hraníc.

Jednoducho povedané svet bol v tomto období preľudnený, čoho výsledkom bolo narušenie

rovnováhy výživy ľudí, pretože tá i napriek všetkému pokroku zostávala prvotným

problémom stredovekej spoločnosti. „Trvalá hrozba hladu bola od prvých desaťročí 14.

stor. ešte aktuálnejšia.“ (Procacci, 2010, s. 55) To vysvetľuje i neuveriteľnú razanciu,

ktorou sa v roku 1348 rozšíril mor – čierna smrť po celej Európe a v nepravidelných

obdobiach sa počas 14. stor. neustále opakovali morové epidémie a hladomor, ktoré

spôsobili drastický úbytok (aj mestského) obyvateľstva. (Procacci, 2010, s. 56)

Paradoxom tohto obdobia je skutočnosť vojny (dejinami nazvaná „storočná“), ktorá

vypukla v roku 1337 a predstavovala niekoľko vojen Anglicka proti Francúzsku11 (až do

roku 1453). V spoločnosti, kde bola vojna trvalým javom, sa z bojovania prirodzene

stávalo remeslo (pre nižšiu šľachtu jediný zdroj príjmu), čo prispelo k vzniku

„žoldnierstva“. (Procacci, 2010, s. 61)

Florencia, metropola, ktorej v práci budeme venovať rozsiahlejšiu pozornosť, sa

v dôsledku epidémií, podľa záznamov kronikárov, znížil počet mestského obyvateľstva na

štvrtinu. (Procacci, 2010, s. 58)

Práve v priebehu 14. stor. odchádzalo k hromadnému odchodu a zanechávaniu

pôdy ladom, takže sa celé, kedysi osídlené a obhospodarované kraje premenili

v nasledujúcich desaťročiach na barinaté „kráľovstvá“ malárie. (Procacci, 2010, s. 58) 10 Avignon s okolím, ktoré mu prislúcha získali pápeži kúpou v roku 1348 (počas pontifikátu Klementa VI.)

trvale do vlastníctva a stal sa ich stálym sídlom, pápežským územím vnútri francúzskeho štátu a zároveň súčasťou pápežského štátu. V očiach národov stratili nadstraníckosť a univerzálnu cirkevnú autoritu. Často sa stávali iba nástrojmi v rukách francúzskych kráľov. Hovoríme o avignonském zajatí pápežov, ktoré skončilo (cca 1378) veľkou schizmou. To bol začiatok epochy najťažšej krízy pápežstva i cirkvi.

11 Dôvodom bola skutočnosť smrti francúzskeho kráľa Karola IV, ktorý zomrel bez priameho dediča a francúzski baróni dosadili na trón jeho bratranca Filipa VI. z rodu Valois. Anglický kráľ Eduard III. (synovec Karola IV.) vzniesol nárok na nástupníctvo na francúzsky trón.

17

Kríza neotriasla iba základmi, ale i vrcholmi spoločnosti, kde si privilegované

vrstvy neváhali vybiť svoj hnev nad vlastným schudobnením (poklesom svojich výnosov)

a stratou postavenia anarchiou či dobrodružnými výpadmi. Poznačila všetky väzby

spoločenských vzťahov a prispela k tomu, že medzi triedami zavládol všeobecne rozšírený

pocit nespokojnosti a nestálosti. (Procacci, 2010, s. 60)

Historik Giovanni Villani nám zanechal svedectvo, kde opisuje Florenciu ako

mesto – komúnu, ktorá bola dobre živená bez ohľadu na hlad okolitého sveta. Mala

približne 100 000 obyvateľov, 110 kostolov, 30 nemocníc a jej 40 bánk spravovalo

obrovské čiastky. Deti vedeli čítať a písať, niektoré počítať a viaceré navštevovali vyššie

školy. Z toho vyplýva, že vzdelanie, ako i základná kultúrna úroveň bola v porovnaní

s ostatnými krajinami kresťanského západu výnimočná. (Procacci, 2010 s. 68)

Ale florentská prosperita a sloboda mala svoju slabosť v absencii ozbrojených síl;

bola medzi prvými talianskymi mestami, ktoré hľadali pomoc v žoldnierskych vojskách.

Dôsledky tejto vojenskej nepripravenosti sa prejavili v rokoch 1315 a 1325, pretože

v oboch prípadoch sa hľadalo východisko z núdze v žiadosti o ochranu najmocnejšieho

spojenca Florencie – anjouovského kráľovstva v Neapole.

V roku 1327 vyhlásil bankrot prvý bankový dom Scaliov, čo však nemalo veľký

vplyv na ostatné domy a ďalej požičiavali obrovské čiastky peňazí kráľom, až do roku

1339, kedy práve anglický kráľ vyhlásil zastavenie splátok a florentské bankové domy

začali padať jeden za druhým. Okrem toho vo svete stále zúrila vojna a Florencia bola

nútená v týchto časoch krízy i vnútorného nepokoja vziať do ruky zbrane: najskôr v 1351

(proti Viscontiovcom z Milána), potom v rokoch 1362-1364 proti Pise a napokon vo vojne

Ôsmich svätých (1375-1378) proti pápežovi, ktorý sa pripravoval vrátiť do Ríma a usiloval

sa rozšíriť svoje panstvo nad oblasťou stredného Talianska. Po boji bol na Florenciu

uvalený interdikt.12 (Procacci, 2010, s. 68-70)

Hlboká sociálna kríza, hospodárska depresia a krajné psychologické a náboženské

vypätie malo 19. júla 1378 za následok povstanie vlnárskych robotníkov (ciompi, ktorí

vyšli do ulíc, pálili domy bohatých mešťanov a do správy mesta dosadili novú vládu –

zástupcov mužov z nižších cechov, ba dokonca vlnárskych robotníkov.

Zamerajme sa bližšie na túto udalosť. Už vyššie sme spomenuli stanovy prijaté

v roku 1293 – Ordinamenti di giustizia, na základe ktorých boli z úradov vylúčené

šľachtické rodiny. Moc sa dostala do rúk strednej a vyššej vrstvy meštianstva, avšak

ciompi, ako najnižšie postavená sociálna a ekonomická skupina, boli úplne vylúčení 12 Dočasný zákaz vykonávať bohoslužobné úkony ako trest pre jednotlivca alebo pre celú krajinu.

18

z politického hlasu. Konkurencia vo vlnárskom priemysle sa však odrazila aj na ich

mzdách (k čomu sa pridali i prísne pokuty), a to pradiarov podnietilo k rozhodnutiu

vytvoriť dva spolky, ktoré by im získali hlas (aj keď nie veľmi silný) v politickom

systéme. Žiadali tiež, aby spomedzi ôsmich priorov boli traja zástupcovia z radov nižších

vrstiev. Proti týmto požiadavkám však boli zástupcovia stredných a vyšších vrstiev, a tak

sa chudobní česáči vlny na čele so svojím novozvoleným gonfalornierom Michele di

Landa podujali na revolučný útok. Vybojovali si podiel na vláde, avšak ten bol po šiestich

týždňoch potlačený a po tejto epizóde sa na štyri roky opäť obnovila vláda dovtedajších

spolkov. V roku 1382 sa však obchodná oligarchia13 spolu s podporou guelfov14 opäť

dostala k moci, čo spôsobilo, že štyridsaťročná politická a sociálna kríza, od dôb veľkých

bankových krachov, skončila pre patriciát a privilegované vrstvy priaznivo a začala tak

novú éru búrlivých florentských dejín, éru upevňovania oligarchickej moci zameranej na

vládu signorie. (Procacci, 2010, s. 70)

Investície do nehnuteľností (pôda, štátne dlhopisy či stavby), predstavovali

v očiach talianskych kupcov a mešťanov stále výraznejšie jediný spôsob, ako pred krízou

zachrániť majetky získané obchodom i špekuláciami. A tak v mestách rastú prvé rodové

paláce a na vidiekoch prvé sídla. Dnes sa nám tieto stavby javia ako doklad vyspelej

civilizácie a zrelého vkusu, ale pre tých, ktorí ich stavali, znamenali predovšetkým

výhodnú investíciu. Na pozadí týchto udalostí sa začína vzostup nového rodu

najpodnikavejších bankárov talianskych dejín – Mediciovcov, ktorý výrazne ovplyvnili

osudy mesta. (Procacci, 2010, s. 60)

13 Forma vlády, pri ktorej je moc vložená do rúk malej skupiny ľudí. 14 V 12. – 15. stor. v Taliansku prívrženec pápežskej moci bojujúci proti cisárskej strane.

19

2 TOSKÁNSKO A FLORENCIA

Okolo roku 1000 došlo k udalosti, ktorá predurčila rozmach Florencie, pretože

markgróf Hugo preložil sídlo Toskánska z Luccy do Florencie. Keď sa však Florencia

dostala do sféry záujmov pápeža, cisára a markgrófa, bola to markgrófka Mathilda, ktorá

podporovala sebavedomie florentského ľudu a na znak protivníctva voči cisárovi, sa

usilovala o to, aby sa Florencia stala samostatnou. (Dostupné na:

www.toskansko.cz/florencie/historie.html) Po jej smrti v roku 1115 sa Florencia postupne

vymanila z vplyvu cirkevného štátu a úplne sa osamostatnila (až v roku 1183); prijala

republikánske zriadenie, ktoré neskôr nahradila signoria. (Procacci, 2010, s. 416) Počas

vrcholného stredoveku sa dejiny Florencie vyvíjali v rámci Toskánska, ktoré bolo v rokoch

1197 – 1437 rozdelené na mestské štáty: Florencia, Pisa, Siena, Arezzo, Pistoia a Lucca.

Od roku 1434 v nej vládol rod Mediciovcov, okrem krátkych medziobdobí v rokoch 1494

– 1512 a 1527 – 1530, v ktorých sa Florencia stala republikou. Ich nástup neznamenal ani

tak novú etapu v dejinách Florencie, ako skôr zavŕšenie a spečatenie procesu utvárania

a usporiadania oligarchického režimu, ktorý sa začal formovať pred niekoľkými

desiatkami rokov. (Procacci, 2010, s. 71) Od roku 1531 sa stala Florencia toskánskym

vojvodstvom a od roku 1569 veľkovojvodstvom; po vymretí rodu Medici získal

veľkovojvodstvo v roku 1737 František Lotrinský. (Procacci, 2010, s. 416-417)

Práve vo Florencii boli položené základy dnešného bankovníctva: z banco – stola

zmenárnikov, vzniklo slovo banca, kde boli vystavené prvé šeky a zmenky.

Najnovšie bádania humanizmu a renesancie prispeli k objasneniu začiatkov

i celkového vývinu tohto myšlienkového prúdu, ktoré vzniklo na prelome 14. a 15. stor.

vo Florencii a v Ríme a prenieslo sa do celej Európy. Kresťanský humanizmus sa práve

v tomto meste rozvinul ako platonizmus. (Bagin, 1990, s. 193)

Dnes je Florencia označovaná ako klenot európskej renesancie, kde žili a tvorili

umelci zvučných mien ako Philippo Brunellescchi (1377-1446), Donatello (1386-1466),

Sandro Botticelli (1444/45-1510), Leonardo da Vinci (1452-1519), Michelangelo

Buonarotti (1475-1564), Raffael Santi (1483-1520) a iní, ktorých podporovatelia – rod

Mediciovcov – bol takmer tristo rokov zárukou kultúrneho rozkvetu tohto mesta.

20

2. 1 POLITICKÉ ÚRADY

Od polovice 13. stor. mohli členovia mocenských rodov ako šľachtici (príp.

v postavení rytiera, markíza alebo baróna)15 vykonávať najrôznejšie funkcie, do ktorých

boli volení, menovaní alebo kooptovaní:

kapitán ľudu – tento úrad vznikol v polovici 13. stor. v jednotlivých komúnach (Janov,

Bologna, Florencia...) a úlohou jeho predstaviteľa bolo formálne

kontrolovať podestu a veliť mestským vojenským oddielom.

podesta (lat. potestas – moc zvrchovanosť) – v severotalianskych komúnach obdoba

dnešného starostu, ktorý mal výkonnú, súdnu a policajnú právomoc.

Podestom musel byť guelf (katolík) z cudzieho mesta, aby tak bola

zaistená jeho nestrannosť a po ukončení funkčného obdobia (spravidla

jeden rok) odstúpil. (Rusnáková, 2010, s. 46)

Každá mestská štvrť Florencie mala svojho priora, ktorý bol volený do rady

signorie a gonfaloniera.

Priorato delle arti (Prepoštstvo remesiel) alebo signoria bol úrad vytvorený vo

Florencii v roku 1282. Tvorili ho traja (neskôr 6 – 12) priori z radov vyššieho meštianstva.

Predstavoval výkonnú a kontrolnú moc. Priori boli v úrade len dva mesiace, aby sa

zabezpečila personálna výmena a pružnosť na úrade.

Gonfalonier (gonfaloniere di giustizia) bolo označenie veliteľa ozbrojených síl

v talianskych mestských republikách, ktorí mali za úlohu chrániť republikánske inštitúcie

proti šľachte. Vo Florencii bol jedným z deviatich občanov, ktorých losovali každé dva

mesiace a tvorili vládu signorie. Ako veliteľ ozbrojených síl spravoval justíciu a bol

strážcom mestskej zástavy. (Rusnáková, 2010, s. 46)

Balia alebo otto di guardia – úrad s policajnou a dozornou funkciou, ktorý vznikol

v 2. polovici 14. stor. a neskôr fungoval ako vojenská rada miest. (Rusnáková, 2010, s. 47)

2. 2 VNÚTORNÁ POLITIKA

Vládnuce rody si museli vedieť vybrať vhodného politického spojenca. Florentskí

Mediciovci na začiatku 14. stor. podporovali neapolského kráľa Roberta Múdreho (1309-

1343), ktorý ešte roku 1313 dostal florentskú signoriu do správy. Neapol bol dlhodobo

strategickým spojencom Florencie. (Rusnáková, 2010, s. 46-47) 15 Paradoxom bolo, že florentské zákony v 13. stor. nedovoľovali šľachticom zastávať úrady v samospráve.

21

V roku 1434 sa po nútenom odohnaní ľudom vrátil do Florencie Cosimo Medici

a stal sa neoficiálnym vládcom mesta pri zachovaní republikánskeho zriadenia. Za celý

život bol však iba trikrát gonfalonierom a nikdy sa neusiloval o získanie nejakej očividnej

kontroly nad mestskou vládou, ani sa nepokúšal využiť svoj vplyv k zmenám ústavy.

Po ňom nasledovali ďalší, niektorí viac, iní menej schopní vodcovia, avšak napriek

dobrému základu boli Mediciovci opäť nútení ľudom opustiť brány mesta roku 1494.

Až do roku 1512 bola vo Florencii znovu nastolená republika. Potom však zasiahla

spoločná moc cisára a pápeža a Mediciovci sa opäť vrátili späť. Nie však nadlho, pretože

rok 1527 možno označiť ako rok nástupu tretej republikánskej vlády. Tá trvala iba do roku

1530 a po ňom sa vďaka pápežovi z rodu Medici – Klementovi VII. presadila vláda

Mediciovcov, tentoraz však podľa vzoru okolitých komún ako vojvodstvo.

Aj začiatkom 16. storočia zmietali severným Talianskom časté vojny. Vzťahy

medzi Benátkami, Janovom a Florenciou boli vo všetkých dobách zložité, avšak

súťaživosť mala za následok i pozitívny rozvoj, tvorivosť, ktorá na jednej strane

oddeľovala mestské civilizácie, na druhej však prispela k celkovému bohatstvu talianskej

histórie. (Procacci, 2010, s. 37)

2. 3 ZAHRANIČNÁ POLITIKA

V roku 1474 bolo Taliansko rozdelené na dve frakcie: v jednej boli pápež

a neapolský kráľ a v druhej Benátčania a Florenťania. A hoci medzi nimi zatiaľ nedošlo

k otvoreným bojom, neprešiel deň, žeby nevznikol dôvod, aby skutočne prepukli. Pápežovi

nechýbali príležitosti k tomu, aby zaútočil na Florentský štát. (Machiavelli, 2009, s. 15)

V období bojov medzi jednotlivými mestskými štátmi bolo nezanedbateľnou

výhodou spojenectvo, avšak pri získavaní mocenského postavenia v meste bola potrebná aj

vojenská zdatnosť. (Rusnáková, 2010, s. 46)

Západnej Európe hrozilo nebezpečenstvo od Turkov, a tu sa neraz vyčítalo

pápežom, že s nimi priamo nadväzovali kontakty. Je isté, že pápežská kúria vynaložia

väčšie úsilie než ktorákoľvek vtedajšia mocnosť, aby zahatala stále prenikanie Turkov do

Európy. (Bagin, 1990, s. 194)

Vďaka pružným politickým aktivitám nadobudli európske štáty samostatnosť

a nezávislosť. (Bagin, 1990, s. 194)

22

3 VEĽKÉ OSOBNOSTI DEJÍN

V tejto časti práce chceme uviesť aspoň niekoľko postáv, ktoré mali veľký vplyv na

dejinné udalosti stredovekého Talianska, najmä však Florencie a rodu Mediciovcov, aby

sme tak do mozaiky tohto obdobia mohli včleniť i doplnkové udalosti.

3. 1 GIROLAMO SAVONAROLA (1452-1498)

Ľudské dejiny sú bezpochyby plné kontroverzných postáv, medzi ktoré možno

zahrnúť i veľmi zaujímavú osobnosť florentských dejín – dominikánskeho mnícha

Girolama Savonarolu, ktorý vstúpil do osudov rodiny Mediciovcov.

Bol to učený muž, mysticky talentovaný teológ, zástanca prísnej rehoľnej

disciplíny a ohnivý kazateľ cirkevnej reformy. Dostal sa však do krížov politiky a mal

vďaka svojmu radikalizmu podiel na prevrate vo Florencii. Dominikánsky kláštor San

Marco napriek predpisom kazateľsko-žobravého rádu vďaka podpore Mediciovcov

prekvital. V roku 1491 Savonarola vystúpil v dóme Santa Maria del Fiore a vo svojej kázni

obviňoval bohatých z plytvania, mocných z tyranie a odsudzoval morálny úpadok

spoločnosti. Ešte v ten mesiac sa stal predstaveným paradoxne v kláštore San Marco.

V prorockých kázňach stále ostrešie predpovedal rozpad cirkvi, Florenťanom hrozil božím

trestom a nebezpečenstvom druhej potopy sveta. Až neskôr sa jeho kázne začali orientovať

viac na sociálne a politické otázky, pričom obnovu spoločnosti videl v teokratickej forme

vlády. (Dostupné na: www.newadvent.org/cathen/13490a.html) Na istý čas sa mu podarilo

vyhlásiť za kráľa Florencie Ježiša Krista, avšak toto nábožensko-demokratické zriadenie

nemalo dlhé trvanie. (Bagin, 1990, s. 199)

Priepasť medzi Savonarolom a Mediciovcami sa neustále prehlbovala. Keď sa

dostal do čela mesta neschopný Piero de’Medici, vďaka ktorého chybným rozhodnutiam sa

mesto dostalo do jednej z jeho najhorších kríz a v roku 1494 dorazilo pred brány mesta

vojsko Karola VIII. (s neohrozeným delostrelectvom), ktorý bol na výprave proti Neapolu,

nastala Savonarolova chvíľa. Dôvodom bola i skutočnosť, že túto katastrofu vojny

predpovedal a zároveň hlásal nutnosť reformy a pokánia. Za pomoci Francúzskeho kráľa

sa podarilo Mediciovcov vyhnať z Florencie. Savonarola si pri vyjednávaní s Karolom

VIII. počínal tak obratne, že vojsko skutočne odtiahlo. Jeho aktivity vyvrcholili v roku

1497, kedy došlo k prvému „páleniu márnivosti“, kde zhoreli symboly svetskej márnivosti

23

(luxusné odevy, parochne, hudobné nástroje, karty, zrkadlá, parfumy alebo portréty nahých

žien). Ale taktiež knihy písané ľudovým jazykom. Napomenutie Alexandrom VI. nemalo

veľký dosah, pretože o rok neskôr došlo k druhému, ešte rozsiahlejšiemu „páleniu

márnivosti“. To sa však už vzoprela aj Florencia a o dva mesiace symbolicky na tom istom

mieste, kde sa pálili symboly nemravnosti, čakali (ako skúška, ktorej sa na poslednú chvíľu

zdráhal podrobiť) plamene ohňa aj na samotného Savonarolu. Vo Florencii teda zlyhal

pokus o reformu a obrodu mesta, za ktoré bojoval Savonarola.

3. 2 NICOLLÒ MACCHIAVELLI (1469-1527)

Vo svojej funkcii sekretára (dnes azda cestujúci vyslanec) florentskej republiky bol

Benátčan Nicollò Macchiavelli (1469-1527) často svedkom významných udalostí svojej

doby: zúčastňoval sa Savonarolových kázní, sledoval sporné konkláve po smrti Alexandra

VI., ktoré dosadilo na pápežský trón Júliusa II. (1503-1513), v roku 1509 sa nachádzal na

benátskych bojiskách, kde sa stal svedkom krízy republiky, ale zrejme k jeho

osobnostnému rozvoju najviac prispeli skúsenosti z niekoľkých návštev Francúzska.

Preslávil sa svojimi bádateľským a vedeckými výsledkami a takmer do všetkých udalostí

zahrnul svoj osobný postoj, čo vydával i knižne.

Keď bola v roku 1512 vo Florencii znovu nastolená vláda Mediciovcov,

Macchiavelli, ktorý bol jedným zo sekretárov práve porazenej republiky, a ktorý sa aktívne

podieľal na organizovaní jej vojska a jeho predpisov, bol pochopiteľne odstránený a ako

podozrivý z účasti na protimediciovskom sprisahaní dokonca uväznený a mučený. Po

zvolení Leva X. (1913) na pápežský trón bol z väzenia prepustený, avšak zbavený

možnosti podieľať sa na verejnom živote. (Procacci, 2010, s. 113-115)

3. 3 GIOVANNI DI MEDICI (1513-1521)

Narodil sa v roku 1475 a aj vďaka pôsobeniu svojho otca bol už ako 7-ročný prijatý

do duchovného stavu (znakom bola tonzúra), v 13-tich bol vymenovaný za kardinála-

diakona. Od roku 1489 do 1491 študoval v Pise teológiu a právo a ako 17-ročný vstúpil do

posvätného kolégia v Ríme. O rok na to však zomrel jeho otec, a Giovanni sa vrátil do

Florencie.

V roku 1500 sa však opäť vrátil do Ríma, aby sa venoval literatúre, maliarstvu,

divadlu a hudbe. Keď v roku 1503 zomrel pápež Alexander VI., začal sa orientovať na

24

získavanie politického vplyvu, čo tiež prispelo k tomu, aby bola v roku 1512 obnovená

vláda Mediciovcov a tiež, aby bol zvolený v konkláve za pápeža.

Príchod Leva X. (1513-1521) na pápežský stolec spečatil v očiach súčasníkov

šťastný zväzok Florencie a Ríma, humanizmu so zbožnosťou. Práve vtedy sa pápežský

dvor a kúria stali miestom, kde prichádzali nielen talianski učenci, a ktoré udávalo tón

druhému životu polostrova. (Procacci, 2010, s. 111)

Podporoval a chránil svojich príbuzných aj mimo Florencie. S Francúzskom

uzatvoril konkordát, ktorý podporila rímska kúria s nevôľou, avšak jeho platnosť zrušila až

Francúzska revolúcia (1789-1799). Jeho diplomacia možno označiť ako veľmi vrtošivú:

najskôr sa zdalo, že podporuje francúzskeho kráľa (Františka I.), potom kurfirsta Fridricha

Saského16, a keď to bolo nevyhnutné, uznal Habsburga Karola I. a uzavrel s ním

spojenectvo proti Francúzsku. 10. marca 1517 nariadil križiacku výpravu proti Turkom

a ukončil Júliusom II. začatý Piaty lateránsky koncil, čo bolo znakom, že v rámci reformy

Cirkvi neplánuje žiadne zmeny. Tzn., že koncil nielenže nepriniesol žiadnu zásadnú

reformu, ale v určitých ohľadoch sa ukázalo, že má sklony skôr uchovávať staré poriadky

než zavádzať novoty.

Aby mohol pokračovať v stavbe svätopeterského chrámu, potreboval financie,

ktoré chcel získať z obnovenia odpustkov pri príležitosti jubilejného roku 1525. Tie

propagovali kazatelia v kostoloch, medzi inými i dominikán Ján Tetzel, na ktorého

reagoval augustiniánsky mních Martin Luther. Tento na protest pribil na dvere kostola vo

Wittenbergu svojich 95 téz a Lev X. zareagoval príkazom pre generálneho predstaveného

augustiniánov, aby Luthera umlčal. Nariadenie však nemalo úspech, a tak v roku 1519

vydal Lev X bulu Exsurge Domine, v ktorej v 41 bodoch Luthera odsúdil, avšak ten bulu

verejne spálil, čo malo za následok jeho exkomunikáciu ďalšou bulou Decet Romanum

pontificem. V nej zároveň anglickému kráľovi Henrichovi VIII. udelil titul „Defensor

fidei“ (Obhajca viery) za to, že vydal knihu, v ktorej proti Lutherovi obhajoval sedem

sviatostí.

Autorita Mediciovcov upadla nielen potom, ako boli druhý krát v roku 1527

vyhnaní, avšak k ich návratu prispel aj Lev X., ktorý si získal Florentskú republiku

a v roku 1531 Mediciovci opäť prevzali svoju vládu. Po násilnom obliehaní mesta bola

republikánska vláda zrušená a Florencia sa stala vojvodstvom a jej správcovia sa tentoraz

honosili titulom florentský vojvoda. Od roku 1569 bolo vojvodstvo pápežom Piom V.

16 Jeden z veliteľov rímsko-nemeckého cisára (bolo ich 7, z toho traja arcibiskupi: moháčsky, kolínsky

a trevírsky).

25

vďaka svojmu teritoriálnemu rozmachu povýšené na veľkovojvodstvo. Od tohto roku

viedli Toskánske veľkovojvodstvo až do roku 1737, kedy zomrel posledný z rodu – Gian

Gastone de’Medici.

Nepotizmus, ktorý Lev X. nijakým spôsobom neskrýval sa prejavil v presadení

svojho synovca Giulia Medici do kolégia kardinálov (neskorší pápež Klement VII.).

3. 4 GIOVANNI PICO DELLA MIRANDOLLA (1463-1494)

Najzaujímavejšou osobnosťou florentskej kultúry druhej polovice 15. stor. je

nepochybne mladý filozof a učenec Giovanni Pico della Mirandola. Vynikal zázračnou

pamäťou a staval sa proti každej autorite, zaujímal sa o klasické jazyky. Študoval právo

v Bologni, odtiaľ sa presťahoval do Ferrary, avšak po smrti rodičov odišiel do Padovy

(1482) a v roku 1483 do Florencie, kde sa zoznámil s Lorenzom Medici a jeho Platónskou

akadémiou, v ktorej už boli mladí filozofi a básnici. Práve vďaka Giovannimu dosiahla

pozoruhodnú úroveň. Hoci zomrel pomerne mladý, zanechal po sebe závažné spisy

o náboženskom podaní. (Bagin, 1990, s. 193)

Začal sa zaoberať kabalou17 a myšlienkou na spojenie a zmierenie všetkých

náboženstiev. Chcel, aby pápež zvolal veľkú dišputu a spísal pre ňu dielo Predhovor

900 téz, ktoré sa odvážil poslať vďaka dobrým vzťahom medzi Lorenzom a Inocentom

VIII. (1484-1492) do Ríma. Ten však s dišputou nesúhlasil a dal tézy preskúmať komisii,

ktorá niektoré z nich označila za heretické. Keď sa ich Pico pokúsil obhajovať, bol spis

roku 1487 cirkevne odsúdený a Pico utiekol do Francúzska. S podporou francúzskeho

kráľa sa však mohol opäť vrátiť do Florencie, kde sa spriatelil s radikálnym

dominikánskym kazateľom Savonarolom a venoval sa najmä náboženským úvahám.

Vo veľkom filozofickom diele, ktoré bolo vydané až jeho synovcom po smrti (roku

1496) s názvom De hominis dignitate (O ľudskej dôstojnosti) vyzdvihol Pico della

Mirandola osobitné postavenie človeka, ktorého Boh postavil nad všetky tvory. Človek má

však svoj osud vo svojich rukách a môže sa buď pozdvihnúť, alebo stať zvieraťom. Text sa

stal manifestom humanizmu a bol mnohokrát vytlačený a prekladaný.

17 Mystický smer v židovskej filozofii, ktorý sa ňou vinie od počiatku a výrazné miesto nadobúda v 9. – 13.

stor. Ide o spôsob priblíženia sa k Bohu prostredníctvom koncentrácie na modlitbu, ponorením sa do seba alebo vykonávaním mystických praktík. Teoretická kabala sa usiluje o poznanie, praktickej kabale ide o mágiu a vytváranie amuletov.

26

3. 5 GIULIO DE MEDICI (1519-1523; 1523-1534)

Len čo obdržal kardinál Giulio správu o smrti svojho bratranca, rýchlo sa vybral do

Ríma na konkláve, aby po ňom mohol obsadiť pápežský stolec. Zvolený bol však Hadrián

VI., ktorý po 13 mesiacoch zomrel. Nasledovalo nové konkláve, po dlhom zvažovaní sa

ukázalo, že voľba Mediciho je prijateľná aj pre cisára Karla V., aj pre anglického kráľa

Henricha VIII. a neprekáža ani francúzskemu panovníkovi Františkovi I. (1515-1547). Po

šesťdesiatich dňoch sa z konkláve vynoril uväznený Giulio ako pápež Klement VII., čo

zároveň prispelo k riešeniu pápežskej schizmy, počas ktorej si protipápež Róbert zo

Ženevy zvolil meno Klement VII.

František I. uzavrel mier s Anglickom, spojil sa s Benátkami, s Florenciou,

Francescom Sforzom a s pápežom. Karol V. požiadal pápeža, aby vynaložil úprimné

úsilie o zjednotenie kresťanských kniežat, pretože len spojenými silami by sa dalo

zastaviť šírenie reformácie a zahatať nebezpečenstvo tureckej expanzie. Cisár sa vyhrážal

zvolaním koncilu. Klement VII. sa napriek tomu naďalej pridŕžal spojenectva

s Francúzskom a Anglickom proti cisárovi. Nato cisárske vojská zaútočili na Večné

mesto. (Bagin, 1988, s. 15)

Pápež musel čeliť obliehaniu a dobytiu Ríma nemeckými vojskami v roku 1527,

ktoré veľmi nepekne vyplienili Rím a Klement VII sa ukryl v Anjelskom hrade. Po

niekoľkých týždňoch bol donútený vzdať sa, ale nesmel opustiť Anjelský hrad, pokiaľ

nezaplatí požadované výkupné. V decembri sa mu podarilo ujsť a namieril do Orvieta,

opevnenej biskupskej rezidencie, aby sa tu pokúsil obnoviť svoju otrasenú povesť.

Tu našlo pápeža posolstvo z Anglicka, aby Henrich VIII. získal jeho povolenie

k rozvodu s Katarínou Aragónskou (tetou cisára Karola V.), a keďže náklonnosť

anglického panovníka potreboval, iba neurčito prisľúbil, že žiadosti vyhovie po návrate do

Ríma.

V júni 1529 sa Klement VII. zmieril s Karolom V. a podľa uzavretej dohody sa

zaviazal uznať Karlove záujmy v Taliansku a nemecký cisár napomôže k navráteniu moci

Mediciovcov vo Florencii. 24. februára 1530 ho slávnostne korunoval v Bologni.

V roku 1534 pápež náhle zomrel, avšak ani po smrti nenašiel pokoj – každú noc sa

niekto vlámal do baziliky sv. Petra a prebodol mŕtvolu mečom, alebo pomazal katafalk

výkalmi, alebo prepísal nápis Klemens Pontifex Maximus na Inclemens Pontifex Minimus

(clemens – mierny, zhovievavý, inclemens – tvrdý, bezohľadný). (Dostupné na:

www.mgplzen.cz/aktivity/toskan/o-medici.htm)

27

4 VÝZNAMNÉ POSTAVY RODU MEDICI

Dejiny rodu Mediciovcov nemožno oddeľovať od dejín ostatných národov či miest,

ba dokonca ani od kultúrnych prejavov tohto obdobia. Práve naopak, je potrebné vnímať

pozadie a vidieť i niektoré jeho detaily, ktoré nám môžu ozrejmiť osud i nezvyčajné

príhody prelínajúce sa príbehmi rodu Mediciovcov. (Vannucci, 2010. s. 42). Praotcom

rodu je vraj istý Averado, chrabrý rytier, ktorý bojoval v prápore Karola Veľkého. Legenda

hovorí, že vďaka jeho zásluhám bol v kraji Averado premožený mocný obor, postrach

vidiečanov. Ťažká palica, ktorou sa obor zaháňal, nechala na rytierovom štíte početné

priehlbiny. Na pamiatku víťazstva mu Karol Veľký prepožičal erb, na ktorom

predstavovali preliačiny červené gule – palle na zlatom poli. Pravdepodobnejšie je, že tieto

gule predstavujú pilulky nebo banky, pretože pôvodne boli Mediciovci, ako nasvedčuje

talianska forma ich mena medikmi, lekármi alebo lekárnikmi. Iná teória zas hovorí o tom,

že tieto gule predstavujú mince, tradičný vývesný štít záložníkov. (Dostupné na:

www.mgplzen.cz/aktivity/toskan/o-medici.htm) Nech je pôvod erbu Mediciovcov

akýkoľvek, s istotou vieme iba to, že je neheraldický a radšej sa prikloňme k tomu, že jeho

presný význam je neznámy. (Rusnáková, 2010, s. 45)

Moc širších rodín obmedzil zákaz sobášov príbuzných a kňazský celibát.

Stredoveký pojem „incasta“ bol oveľa širší ako dnešný „incest“; zakázaný bol aj zväzok

ľudí, ktorí neboli pokrvne príbuzní. Zásada celibátu kňazov zabránila tomu, aby sa niektorá

mocná rodina dostala do významnej cirkevnej pozície (napr. pápeža alebo biskupa)

natrvalo. Samozrejme, že aj dočasné obsadenie významných postov bolo pre mocné rody

dôležité (ako aj v prípade Mediciovcov). K obmedzeniu moci širších rodín prispel i celibát,

tzn. nešlo o teologické odôvodnenie tohto spôsobu života, pretože katolícka cirkev od

kňazského celibátu neustupuje ani dnes. (Gjuričová – Kubička, 2009, s. 93)

Existencia tejto dynastie začína v roku 1397, keď Giovanni di Bicci, spolu

s niekoľkými členmi, našiel vo Florencii jednu malú banku (v štvrti San Giovanni na ulici

Porta Rossa), ktorá sa stala vo svojej dobe jednou z najväčších a najvplyvnejších.

(Procacci, 2010, s. 71) Giovanni sa v usiloval nájsť opustenú stavbu, kde by mohol

vybudovať svoje bohatstvo a svoju ekonomickú silu s veľkou opatrnosťou a vyhnúť sa

vyvolávaniu závisti. (Vannucci, 2010. s. 43). Sám oficiálne nevládol, avšak po ňom

pokračovala rada neobyčajných postáv: Cosimo I. (s prímením Starší), Lorenzo –

Vznešený (neoficiálny vládca mesta od roku 1434), jeho nešťastný syn Piero, neplánovaný

28

kapitán Banda Nera a neskôr syn Cosimo, Lorenzino alias Lorenzaccio, Alessandro –

vojvoda Florencie, Katarína – francúzska kráľovná, František I., potom Mária – druhá

kráľovná rodiny, Ferdinand I a jeho syn Cosimo II a Ferdinand II. Nakoniec sa dostaneme

do dlhej vlády Cosima III., k posledným päťdesiatym rokom vlády a moci Mediciovcov

a k Anne Márii Luise de’Medici a jej manželovi Gian Gastonemu – poslednému

veľkovojvodovi domu, vďaka ktorého nezdolnej vôli sa stal celý svet dedičom

nesmierneho bohatstva umeleckých diel a krásnych rezidencií. (Vannucci, 2010)

Mediciovci predstavovali skutočný vzor podnikateľskej organizácie medzinárodného

rozsahu (Procacci, 2010, s. 71), pretože podľa niektorých zdrojov sa veľmi dobre uplatnili

ako pápežovi finančníci. (Giovani di Bicci bol napríklad nielen bankárom ale

i správcom cirkevného majetku v Ríme s percentuálnym podielom. Dostupné na:

www.toskansko.cz/florencie/historie.html)

Vo Florencii žil oveľa starší rod – Pazziovci, ktorí zosnovali proti Mediciovcom

atentát, podľa ktorého mali byť v bazilike Santa Maria del Fiore pri bohoslužbe (počas

Pozdvihovania, kedy majú všetci veriaci zrak sklopený k zemi) zavraždení Lorenzo a jeho

brat Giuliamo. Dobodaný bol však iba Giuliamo a poranený Lorenzo sa rozhodol krvavo

pomstiť a zlikvidovať všetku moc Pazziovcov: boli donútení odstúpiť zo všetkých úradov

a vo funkciách nesmeli zostať ani tí, ktorí mali manželky z tohto rodu, zo všetkých

verejných miest dal vymazať delfína – symbol rodu Pazziovcov. O ich biografii uvedieme

jednotlivé udalosti samostatne.

Od polovice 15. storočia sa stali Mediciovci neoficiálnymi vládcami Florencie

a roku v 1531 získali oficiálny titul florentský vojvoda. V roku 1569 bolo vojvodstvo

pápežom Piom V. pre svoj teritoriálny rozmach povýšené na veľkovojvodstvo. Od tohto

roku viedli Toskánske veľkovojvodstvo až do roku 1737, keď zomrel posledný z rodu –

Gian Gastone de’Medici. Vláda tohto meštianskeho rodu teda trvala s malými prestávkami

od konca 14. do prvej polovice 18. storočia. Z rodiny pochádzali štyria pápeži a dve

francúzske kráľovné.

4. 1 GIOVANNI DI AVERARDO DI SALVESTRO

Narodil sa v roku 1360 a z histórie je známejší pod prezývkou di Bicci. Je

považovaný za zakladateľa rodinnej banky, ktorá mala pobočky po celom severnom

Taliansku. Od neho sa odvodzuje vládnuca vetra Mediciovcov, ktorá sa stala jedným

z najbohatších rodov v Európe. Oficiálne vo Florencii nevládol, avšak jeho Mediciovský

29

podnik prosperoval a pri pohľade späť do neľahkej ekonomickej situácie konca

14. storočia možno ešte viac oceniť jeho umenie. (Vannuci, 2010, s. 43)

Po porážke Sieny získala Florencia monopol na bankové operácie nielen

v severotalianskych a stredotalianskych štátoch, ale aj v Európskych reláciách.

(Rusnáková, 2010, s. 47)

V rokoch 1427 – 1429 sa vďaka nemu uskutočnil súpis majetkov a pozemkov

všetkých Florenťanov, ktorý tvoril základ pre spravodlivejšie a výnosnejšie rozdelenie

daňových povinností a pre ozdravenie stavu financií; jedná sa tzv. kataster, aby robotné

povinnosti nahradil stálymi pozemkovými daňami. Macchiaveli o tomto systéme napísal,

že bol vypracovaný pre to, aby „daň vymeriaval zákon a nie ľudia“. Trikrát sa stal priorom

v Pistoi a vo Florencii začal ako prvý zveľaďovať a prestavovať kos,tol San Lorenzo, ktorý

sa stal mauzóleom Mediciovcov.

Zomrel v roku 1429 a jeho vládu, resp. postavenie zaujal prvorodený syn Cosimo.

4. 2 COSIMO DI GIOVANNI DI AVERARDO (1420-1464)

V neskorom 14. storočí, v čase republiky sa o vplyv rodiny zaslúžil Cosimo I.

zvaný aj Il Vecchio (Starší). Narodil sa v 27. septembra 1389 a po otcovi zdedil nielen

bohatstvo, ale i odborné znalosti v oblasti obchodu. V roku 1433 presadila florentská

šľachta vedená rodom Albizzi jeho vyhnanie z mesta. O rok neskôr sa v dôsledku víťazstva

svojich prívržencov vrátil a stal sa neoficiálnym vládcom Florencie pri zachovaní

republikánskeho zriadenia. Za celý život bol však iba trikrát gonfalonierom a nikdy sa

neusiloval o získanie nejakej očividnej kontroly nad mestskou vládou, ani sa nepokúšal

využiť svoj vplyv k zmenám ústavy.18 Na odstránenie svojich bohatých súperov

a posilnenie vlastnej moci využíval iba sympatie ľudových vrstiev, ku ktorým bol veľmi

štedrý. Vďaka peniazom si udržal voličov i najvýznamnejšie úrady. V politickej oblasti sa

usiloval vytvoriť mier v severnom Taliansku prostredníctvom vytvorenia rovnováhy medzi

niektorými komúnami.

Už v prvej polovici 15. stor. možno vo Florencii pozorovať čulú vedeckú činnosť.

Zásluhou Cosima Mediciho vznikla v päťdesiatych rokoch „Akadémia“. Táto florentská

akadémia venovala zvýšenú pozornosť okrem Platóna aj ďalším antickým spisom (tie 18 Rozhodol sa poslúchnuť otca a jeho rady, ktoré by sme mohli zhrnúť približne nasledovne: „Nikoho

nepoučuj, ale prejav svoju mienku nenápadne v rozhovore. Vyvaruj sa chodeniu do Radničného paláca a počkaj, kým ťa vyzvú. Potom urob, o čo ťa žiadajú a nikdy sa nepýš tým, koľko hlasov si dostal… Vyhýbaj sa roztržkám politickým sporom a vždy hľaď nebyť verejnosti na očiach...“

30

nechával vo svete vyhľadávať, kupoval ich a starostlivo ochraňoval v svojich zbierkach),

dal postaviť nádherné stavby, napr. palác Medici (Riccardi) a kostol San Lorenzo, v roku

1444 položil základy mediciovskej knižnice (Biblioteka Medicea Laurenziana).

Keďže je považovaný za pravého humanistu, pretože sa učil nemecky, francúzsky

a anglicky a snažil sa preniknúť do tajov hebrejčiny, gréčtiny a arabčiny, niet divu, že

v jeho okolí žili najvýznamnejší humanisti a umelci.

Pričinením Cosima preložil pápež Eugen IV. roku 1439 do Florencie dôležitý

koncil. Takmer 600 rokov boli východná a západná cirkev od tzv. cirkevnej schizmy vo

vlečúcom sa konflikte. K zostreniu pomerov došlo zvlášť po štvrtej krížovej výprave, keď

križiaci na popud benátskych sponzorov vyplienili Carihrad. Tentoraz však narastalo

nebezpečenstvo útoku Turkov, ktorí stáli pred bránami Konštantínopolu Pápež si

uvedomil, že je správny čas na zmierenie. Byzantský cisár Ján Paleológ sa v mene Ježia

Krista dovolával pomoci a bol dokonca ochotný sa pápežovi podriadiť, ak by katolícky

západ pomohol Byzancii odvrátiť skazu. Pápež sa rozhodol zvolať koncil a Cosimo si

uvedomoval, že mesto hostiace tak dôležité zhromaždenie musí z toho kultúrne, politicky i

finančne profitovať. Ak sa dosiahne zjednotenie oboch cirkví, česť z tohto scelenia

kresťanstva padne i na mesto, kde k nemu došlo. Okrem toho by mohli užšie styky

s vladármi byzantskej ríše pomôcť florentským bankám a kupcom by otvorili príležitosť

nového podnikania.

Zrejme oprávnene vydali priori mesta dekrét, v ktorom Cosimovi udelili titul

Pater patriae – Otec vlasti. (Dostupné na: www.mgplzen.cz/aktivity/toskan/o-medici.htm)

4. 3 PIERO DI COSIMO IL GOTTOSO (1464-1469)

Cosimov syn Piero I. sa narodil roku 1416 a už počas otcovho života zastával

viaceré republikánske úrady: prior, gonfalonier (od roku 1461 v tejto funkcii ako posledný

Medici), florentský vyslanec v Miláne, Benátkach a v Paríži. Po smrti svojho otca sa ujal

vlády, hoci zostal pri moci iba päť rokov, pretože mal jednu nohu nakazenú dnou, kvôli

čomu bol často doma, pripútaný na lôžko, čo nakoniec viedlo k jeho smrti. Ešte v roku

1467 však odvážne čelil vo vojne proti Benátskej republike. Na rozdiel od svojho otca

nemal hospodárske ani politické schopnosti a dokonca ani veľký záujem o umenie.

Riadenie verejných záležitostí prenechával svojmu sekretárovi. Jeho neobľúbenosť medzi

Florenťanmi ešte zvyšovala jeho manželka – Lucrecia Tornabuovi.

31

Jeho tri deti sa zapísali do dejín: Giuliano sa narodil roku 1453 a bol predurčený,

aby získal kardinálsky klobúk, ale (ako spoluvládca od roku 1469) bol v roku 1478 počas

sprisahania Pazziovcov zavraždený. Dcéra Bianka bola výhodným artiklom sobášnej

politiky. Vydali ju za Guglielma Pazziho a hoci sa priamo nezúčastnil na sprisahaní,

musela s ním odísť do vyhnanstva. (Rusnáková, 2010, s. 48) Jeho prvorodený syn Lorenzo

(1449-1492) bol jeho zázračným dieťaťom a sa stal významným vládcom Florencie.

4. 4 LORENZO I. MAGNIFICO (1469-1492)

Politickú kariéru začal už ako dieťa: 16-ročný bol členom Balie a Rady sto –

najvyšších mestských rád. (Rusnáková, 2010, s. 46) Práve počas jeho vlády, ktorej sa ujal

ako 21-ročný, po svadbe s Clarice Orsini, zažila Florencia najväčší rozkvet. Vďaka nemu

možno Florenciu označiť za kolísku talianskeho humanizmu. Angažoval sa aj na poli

diplomacie: bol štátnikom, diplomatom, politikom, mecenášom vedcov, umelcov

i básnikov (okrem ich finančnej podpory rozširoval mediciovskú knižnicu, dokonca sám

skladal jednoduché básne, v ktorých sa s typickou strojenosťou vzdelanca a aristokrata

snažil priblížiť ľudovému prostrediu). (Procacci, 2010, s. 97-98)

Keďže sa Florencia sprvu zdráhala prijať Guttenbergov vynález stroja, ako prvý

prišiel so založením tlačiarne Bernardo Cennini až v roku 1477. Predtým a popravde aj

potom zamestnával Lorenzo celé školy pisárov, iluminátorov a kopistov, ktorí usilovne

opisovali získané rukopisy, aby sa s nimi mohla zoznámiť florentská verejnosť, repliky tiež

poskytoval ostatným knižniciam a inštitúciám v Toskánsku.

Clarice s Lorenzom mohla zdieľať svoje záujmy iba výnimočne, pretože vedela

veľmi málo o umení a literatúre, ešte menej o politike a filozofii. Mali spolu desať detí,

z toho tri zomreli v útlom veku.

V živote tejto významnej osobnosti rodu nemožno vynechať meno Michelangela

Buonarrotiho (1475 – 1564)19, ktorého štedro podporoval v jeho začiatkoch (Michelangelo

mal možnosť pracovať v sochárskej škole postavenej v záhrade Mediciovcov) a Lorenzo

19 Je najznámejším i najvýznamnejším florentským architektom, sochárom a maliarom. Zaviedol nový ideál

ľudskej postavy, anatomicky dokonale prepracovanej, realistickej. Typickým prvkom je dynamický pohyb, dokonalosť tvarov a použitie pestrých farieb. Charakteristickým znakom maliarových diel je podanie ženských postáv s mužskou anatómiou. V maliarstve sa preslávil prácou v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne: maľbou klenby o stvorení sveta a freskou oltárnej steny s motívom Posledného súdu. Jeho sochársku tvorbu, ktorá dosiahla mimoriadnu úroveň, sprevádza taktiež dynamický princíp. Takmer dvadsať rokov sa podieľal sa na vedení stavby Chrámu sv. Petra v Ríme, pretože sám navrhoval jej kopulu.

32

ho dokonca ubytoval v rodinnom paláci, kde zostal aj po jeho smrti, až kým nebol rod

v roku 1494 vyhnaný.

Dejepisné príručky sa zhodujú v názore, že Florencia pod správou Lorenza di

Medici bola často zmierovateľom medzi talianskymi štátmi a ochrankyňou talianskeho

mieru a „slobody“. Počas jeho vlády by sme mohli Florencii priradiť vedúce postavenie

v politickej oblasti, avšak túto skutočnosť nemožno chápať ako nejakú absolútnu nadvládu

či monopol. (Procacci, 2010, s. 97)

Po Lorenzovej smrti postavenie Mediciovcov vo Florencii upadalo, a to azda

z objektívnych príčin, pretože sa zmenili politicko-spoločenské pomery na polostrove

a v samotnej Florencii.

Pápež Sixtus IV. (1471-1484), ktorý si hneď po svojom zvolení vybral Lorenza

za pápežského pokladníka (Rusnáková, 2010, s. 48), vymenoval krátko po zvolení za

kardinála svojho synovca Girolama Riaria. Ten zatiahol pápeža do talianskych

mocenských zápasov a naviedol Sixta k podpore florentskej rodiny Pazziovcov. Rozkázal

zatknúť všetkých florentských bankárov a kupcov v Ríme, dal skonfiškovať majetok banky

Mediciovcov a celý rod exkomunikoval bulou Ineffabili et summi patri providenta a neskôr

vyhlásil nad Florenciou interdikt, napriek tomu, že prepustil podľa dohody väzneného

kardinála. (Bagin, 1990, s. 198) Toskánski biskupi sa kliatbou nedali zastrašiť a vo

florentskom dóme sami uvalili kliatbu na pápeža. Kópie ich exkomunikácie boli vytlačené

a rozposlané do celej Európy pod titulom Contrascommunica del clero Fiorentino

fulminata contro il summo Pontifice Sisto IV. (Drvivá protikliatba florentského kňazstva

proti veľkňazovi Sixtovi IV.) a Florenťania stáli za Lorenzom, zajali pápežovho synovca,

kardinála Riaria a dokonca obesili pisánskeho arcibiskupa.

Pápež vyhlásil Florencii vojnu a onedlho stáli proti sebe Florencia, Neapol, Miláno

a Ferrara proti Pápežskému štátu, Benátkam a Anjouovcom. Roku 1482 zvíťazila

pápežsko-benátska strana, ale nedosiahla konečný úspech, ba ani konferencia v Cremone

v roku 1483 nevyriešila spor. V tom čase sa dostala do popredia otázka koncilu

a vyhrážanie koncilom sa stalo závažným prostriedkom pri politických rokovaniach

s Pápežským štátom. (Bagin, 1990, s. 198)

V tejto ťažkej situácii však dokázal Lorenzo rozohnať mračná a diplomaticky

zmieriť rozhádané strany. (Procacci, 2010, s. 97) Pápež za ospravedlnenie florentských

vyslancov odvolal interdikt a udelil všetkým svoje požehnanie. Florencia prisľúbila vyslať

proti Turkom 15 galér avšak o pár mesiacov sultán Muhammad Dobyvateľ náhle zomrel

33

a v Taliansku sa rozhostil mier. Po smrti Lorenza (1492) končí zlatý vek Florencie. Krehký

mier medzi niekoľkými talianskymi štátmi udržal iba počas svojho života.

4. 5 PIERO II. (1492-1494)

Ešte v roku 1484 boli Mediciovci nútení odísť do vyhnanstva a vo Florencii bola

vyhlásená republika, avšak vďaka Lorenzovi si Mediciovci udržali kontrolu nad Florenciou

až do roku 1494. Ako sme už vyššie uviedli, Pierova vláda začala v čase pôsobenia

Savonarolu, ktorý požiadal o pomoc kráľa Karla VIII., ktorý práve vtedy prechádzal so

svojím vojskom do Neapolu. Florentský ľud bol tiež ovládaný Savonarolom a Piero musel

i so svojou rodinou Florenciu opustiť. Po jeho odchode sa signoria uzniesla, že rodina bude

naveky z mesta vyhostená a vypísala odmenu: na Pierovu hlavu 4.000 a na hlavu jeho brata

Giovanniho 2.000 florénov. (Posledný z trojice bratov – Giuliamo našiel najskôr útočisko

v Benátkach.) Po ich odchode prišlo prirodzene k rabovaniu Mediciovského paláca. Od

roku 1494 do roku 1512 sa stala Florencia republikou. Piero zomrel v roku 1503 počas

vojny Francúzov, ktorých porazili Španieli. Pri pokuse o ústup cez Garigliano do Gaety sa

utopil, keď sa prevrátil jeho čln kvôli zvýšeniu hladiny rieky.

4. 6 DRUHÁ A TRETIA REPUBLIKÁNSKA VLÁDA

Uvedieme ešte pár riadkov v pokračovaní rodu v 16. storočí. Keď sa v jubilejnom

roku 1500 rozhodol kardinál Giovanni Medici cestovať po svete, medzi inými navštívil aj

(napriek vypísanej odmene na svoju hlavu) Florenciu. Dôvodom bola snaha upokojiť

situáciu v meste a obnoviť politickú moc Mediciovcov. Od začiatku sa usiloval

Florenťanov presvedčiť, že reštaurácia jeho rodu môže prinavrátiť šťastné dni otcovej

vlády. Podarilo sa mu to až v roku 1512 a keďže Piero zomrel v roku 1503, do predných

pozícií mesta nastúpil Giuliano II. (1513-1516).

Po jeho smrti však vládu nad Florenciou nemohol prevziať jeho neplnoletý syn

Hypolit. Preto sa moc vrátila k vetve jeho brata Piera a vládu prevzal Lorenzo II. Ten sa

však práve v tomto období (1516-1519) stal Urbinským vojvodom, a tak ho zastupovala

jeho matka Alfonsina Orsini (1472-1520), ktorá sa podieľala aj na plánoch a prípravách

týkajúcich sa vojny s Francúzskom.

Tretia republikánska vláda nastúpila v roku 1527. Florenciu spravoval v mene

neplnoletých Ippolita de Medici (nemanželský Giulianov syn) a Alessandra de Medici

34

(Lorenzov alebo pravdepodobnejšie pápežov nemanželský syn) kardinál Giovanni di

Medici (budúci Klement VII.) Pápež bol teda de facto signorom mesta, no dostal do

konfliktu s cisárom Karolom V. Vpád cisárskych vojsk do Talianska a plienenie Ríma

využili Florenťania na to, aby Mediciovcov znova vyhnali z Florencie a opätovne

ustanovili republikánsku vládu, tentoraz však iba na tri roky. Potlačili ju španielske vojská,

ktoré na naliehanie pápeža Klementa VII. poslal cisár Karol V. proti Florencii

a reštaurovali vládu Alessandra de’Medici, ktorého potom pápež v roku 1532 menoval za

vojvodu florentskej republiky. (Rusnáková, 2010, s. 49)

35

ZÁVER

„Čaro histórie a jej tajomného poučenia spočíva v tom, že sa čas od času nič nemení, a predsa je všetko úplne iné.“

(Aldous Huxley)

Mestá stredoveku sa rozvíjali, ale ešte častejšie museli o svoje postavenie bojovať. Nezáviseli len od zákonodarcov miest či mestských štátov, ale i od národa, ktorý nad nimi získal nadvládu. Florencia nebola výnimkou.

Obdobie vlády Mediciovcov bolo veľkým rozkvetom pre mesto i pre celé Taliansko, a tento vzostup mohli vidieť iba tí, ktorí pre tento pokrok niečo urobili. V 15. stor. možno označiť Florenciu nielen za kolísku renesancie, ale i ako kultúrne centrum severného Talianska.

Medzi rodinami, ktoré niečo znamenali v existencii Florencie koncom 14. storočia zostali i Mediciovci. Bola medzi nimi veľká rivalita a striedali sa podľa okolností či šťasteny vo vláde nad mestom. Ak odhliadneme od rôznych výkyvov rodinnej a politickej povahy a od striedavých úspechov súperiacich strán, bola moc vo Florencii od roku 1382 prevažne v rukách bankárov. Po desiatkach rokov vojen, ktoré postihli polostrov v dobe od konca 14. stor. až po mier v Lodi a v ktorých mala Florencia spravidla za spojenca Benátky a Miláno za nepriateľa, si počínala napriek svojej chronickej vojenskej slabosti celkom obratne a darilo sa jej získavať celkom významné územné prírastky. Najdôležitejším bolo dobytie Pisy v roku 1406, čo jej prinieslo vytúžený prístup k moru a zbavilo ju nezmieriteľného protivníka. Vytvorila tak akúsi federáciu miest pod nadvládou „metropoly“, a tu sa rysujú začiatky budúceho toskánskeho veľkovojvodstva.

Mediciovci sa ako vládcovia Florencie a známi bankári po celom svete pohybovali vo vysokých vrstvách a prispievali rôznym panovníkom na potreby, ktoré si ten-ktorý panovník pre svoju krajina vyžadoval. Museli sa biť o svoje miesto a utekať pred atentátnikmi, zabíjať pre pokoj a tak sa dostali aj do nemilosti pápeža a bol nielen na nich, ale i na celé mesto vydaný interdikt. Svoje postavenie využili aj na poli cirkevnom a keď sa dostal na pápežský stolec Lev X., usiloval sa o opätovné pozdvihnutie rodu a Florencie, ktorá sa po vyhnaní

Vplyv Mediciovcov bol v období mocných vládcov rodu skutočne veľký, ich majetok sa mohol porovnávať s kapitálom vtedajších panovníkov, avšak to, čo zanechali v dejinách pre súčasné Taliansko je neoceniteľným bohatstvom pre celý svet. Napriek kontroverznosti niektorých členov sú rodom, ktorý pozdvihol úroveň Florencie v každom jej dejinnom zriadení, a tým obohatil i históriu celého Talianska.

36

SINTESI

Centrum Florencie tak, ako ju poznáme dnes sa počas svojej existencie takmer

vôbec nepresunulo. Čo bolo témou dejín do jej 13. storočia ju iste poznačilo a prispelo

k tomu, čím sa stala i dnes, avšak v našej práci venujeme pozornosť krátkemu obdobiu

v porovnaní s jej celkovými dejinami.

Už v práci sme jednou vetou naznačili, že okolo roku 1000 došlo k udalosti, ktorá

sa podpísala pod rozmach mesta bolo preloženie vládneho sídla markgrófom Hugom

z Luccy do Florencie. Keď sa následne Florencia dostala do sféry záujmu pápeža, cisára

a markgrófa, bola to markgrófka Matilda, ktorá podporovala sebavedomie florentských

občanov a navzdor cisárovi priviedla mesto k autonómii. Rozvoj mesta pokračoval

niekoľko storočí bez výnimočných vnútorných sporov a vojen. Občania mesta získavali

stále väčší vplyv. Až koncom 11. storočia dochádza k vojnám medzi mestskými štátmi,

ktoré spolu paktovali, bojovali, víťazili a prehrávali, strácali a získavali nové územia...

V priebehu 14. stor. boli dobyté Arezzo, Pistoia, Prato, San Gimignano, Volterra a boli

pripojené k Florencii buď kúpou alebo násilne. Začiatkom 15. stor. získala Florencie

prístup k mori dobytím Cortony, Livorna a nakoniec aj Pisy. Posledná Siena bola

k Mediciovskému štátu pripojená až v roku 1555. Tým si Florencia vymedzila svoje

mocenské pole pôsobnosti, ktoré v podstate zodpovedalo územiu dnešného Toskánska.

V 14. stor. bolo mesto postihnuté niekoľkými zničujúcimi prírodnými katastrofami

a veľkým hladomorom. Morová epidémia, ktorá vyvrcholila v roku 1348 stenčila počet

obyvateľstva, avšak moc a bohatstvo mesta rástli najmä vďaka prekvitajúcemu obchodu

s vlnou i zlatým florénom, ktoré tu razili od roku 1252 a čoskoro sa stali významným

platidlom v celej Európe.

Triedne rozdiely postupne narastali a vyvrcholili revolúciou farbiarov v roku 1345

a v roku 1378 povstaním česáčov vlny (Ciompi), a hoci nedopadli úspešne, pretože po

šiestich týždňoch boli ich snahy potlačené. Nastala nová éra florentských dejín, éra

upevňovania oligarchickej moci usilujúcej sa o vládu signorie.

V tom čase nastupuje na scénu dejín Florencie nový rod – Mediciovci. Svoje

finančné postavenie získali zásluhou svojho predka, ktorým bol Giovanni de Bicci. Po

smrti v roku 1429 zdedil jeho veľký majetok syn Cosimo (s prímením Starší).

V roku 1433 došlo k prvému vyhnaniu rodu Mediciovcov, ale Cosimovi priaznivci

si už o rok vynútili jeho návrat, čo zabezpečilo posilnenie moci a vyhnanie odporcov rodu

37

Medici z mesta. Zároveň dosadil na rozhodujúce miesta v mestskej rade svojich

pomocníkov a podporovateľov. Od tejto chvíle začalo oslnivé obdobie vlády Mediciovcov,

ktoré trvalo tri storočia (až na krátke prestávky v rokoch 1494 – 1530, kedy bol rod opäť

vyhnaný a vo Florencii nastolená republika). Cosimo usporadúval diskusie s najväčšími

filozofmi svojej doby, založil Accademia Platonica a podporoval umenie (položil základy

veľkých umeleckých zbierok, ktorých zachovanie sa pripisuje práve Mediciovcom). Práve

počas jeho vlády zažila Florencia najväčší rozkvet: bol podporovateľom umenia –

talianskeho humanizmu, angažoval sa na poli diplomacie ako štátnik, diplomat, politik,

mecenášom vedcov, umelcov i básnikov. Bol často zmierovateľom medzi talianskymi

štátmi a ochrancom mieru v celom Taliansku.

Po Lorenzovej smrti postavenie Mediciovcov vo Florencii upadalo, a to azda

z objektívnych príčin, pretože sa zmenili politicko-spoločenské pomery na polostrove

a v samotnej Florencii. Jeho syn Piero (bol chorý na dnu) vládol iba krátko a jeho vláda

neprenikla do histórie s takou slávou ako u jeho predchodcov. Keď po piatich rokoch

svojej vlády zomrel, k moci sa dostal jeho syn Lorenzo, ktorý si získal prívlastok

Nádherný.

Hoci upevnil moc a bohatstvo rodu, o vlások unikol atentátnikom z rodu

Pazziovcov, ktorí pri tomto útoku zavraždili jeho brata Giuliana. Keď Lorenzo v roku 1492

zomrel, do čela rodu sa dostal jeho syn Piero II., počas vlády ktorého moc Mediciovcov

rýchlo vybledla. To bolo obdobie dominikánskeho mnícha Girolama Savonarolu, ktorý

kázal o márnotratnosti a žiadal od ľudí, ktorých davy sa neustále zväčšovali, aby spálili na

hranici „márnivosti“ cenné umelecké predmety a knihy, symboly mediciovskej pýchy.

Mediciovci boli vyhnaní a Piero pri úteku z boja medzi Španielmi a Francúzmi zahynul.

Savonarolove výčiny pokračovali ďalej a pápež Alexander VI. ho musel napomenúť,

a následne i exkomunikovať.

Palác Mediciovcov bol uprázdnený a na Piera a jeho brata Giovanniho bola

vypísaná odmena, avšak keď ľud v roku 1498 upálil na hranici aj Savonarolu, kardinál

Giovanni Medici sa rozhodol v jubilejnom roku navštíviť Florenciu a upokojiť situáciu

v meste. Nádejal sa aj na obnovu politickej moci Mediciovcov. Podarilo sa mu to až v roku

1512, avšak vtedy nebol medzi dospelými nik, kto by spravoval mesto, a tak sa stal na

jeden rok priorom mesta. Po smrti pápeža Júliusa II (1503 – 1513) sa Giuliano vrátil do

Ríma, kde bol zvolený za pápeža Leva X, avšak aj z tohto miesta podporoval Florenciu

i nového správcu Giuliana II. (1513-1516). Po ňom prevzal moc vo Florencii Lorenzo II.

(1516-1519), ktorý sa práve v tomto období stal aj Urbinským vojvodom, a tak ho

38

zastupovala jeho matka Alfonsina Orsini (1472-1520), ktorá sa podieľala aj na plánoch

a prípravách týkajúcich sa vojny s Francúzskom. Napokon sa nestalo nič iné, ako už

história ukázala, že sa po krátkych striedaniach moci, ktorej sa vládcovia ani nevenovali

Florencia opäť vymanila spod vplyvu rodu a v roku 1527 (síce len na krátke 3 roky) stala

republikou.

S vtedajšími problémami, ktoré sú spomenuté na týchto stranách práce, sa stretávali

vládcovia rodu, ale nemôžme zabudnúť, že napriek svojmu bohatstvu a občasnej sláve,

prežívali aj obyčajný život s každodennými starosťami.

História nás vedie k zamysleniu. Nezmeníme ju a nijakým spôsobom ani

neovplyvníme, ale v každom prípade sa z nej môžeme poučiť. V tejto práci sme mohli

vidieť udalosti, ktoré sa odohrali v stredovekom Taliansku, predovšetkým vo Florencii. Šli

sme však ešte ďalej a poukázali na povahové vlastnosti, správanie i rozhodnutia niektorých

vládcov a pápežov, ktoré mali často za následok zmeny na dlhé roky.

Písali sme o období a ľuďoch, z ktorých už nežije ani jeden potomok, pretože to

bolo naozaj dávno, ale napriek tomu vieme o ich živote dosť veľa podrobností. Úskoky

a intrigy, pred ktorými sa museli mať bohaté rody na pozore im iste nepridávali na

pokojnom prežívaní ich života. Stretli sme sa s mnohými, ktorí napriek svojmu pomerne

krátkemu životu urobili pre ľudí veľa dobrého a ktorých mená sú známe dokonca i dnes.

Niektoré udalosti z ich života je možné opísať konkrétnejšie, iné iba približne, k niektorým

sa nám zachovali dodnes podrobnosti, vďaka presnosti ktorých možno ľahšie potvrdzovať

ešte neoverené informácie. Priemerný vek, ktorého sa dožívali ľudia vtedy a dnes sa nedá

porovnať. Ich cestovanie bolo oveľa zdĺhavejšie a kvôli častým vojnám sa ešte

predlžovalo. Aby sa vtedy skontaktovali, potrebovali vynaložiť veľké úsilie, taktiež

neporovnateľné s naším... Preto by sme na záver chceli poukázať aspoň na jednu

myšlienku, a to, že v súčasnosti by si ľudia mali častejšie uvedomovať, o čo jednoduchšie

sa nám žije vďaka možnostiam, ktoré nám poskytuje moderná doba.

39

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

1. BAGIN, A. 1990. Cirkevné dejiny – Stredovek. Spolok sv. Vojtecha v Cirkevnom

nakladateľstve Bratislava, 3. vyd. 1990. 242 s. ISBN 80-85128-19-5

2. BAGIN, A. 1988. Cirkevné dejiny – Novovek. Spolok sv. Vojtecha v Cirkevnom

nakladateľstve Bratislava, 2. vyd. 1988. 170 s. Povolenie SÚKK 1721/I-86

3. GJURIČOVÁ, Š. – KUBIČKA, J. 2009. Rodinná terapie. Systemické a narativní

přístupy 2. Praha : Grada Publishing, a. s., 2009. 280 s. ISBN 978-80-247-2390-7

4. MACHIAVELI, N. 2009. La congiura dei Pazzi e l’età di Loreznzo il Magnifico.

Florencia : Nerbini. 2009. 120 s. ISBN 978-88-88625-96-6

5. ONDRUŠ, R. 1991. Blízki Bohu i ľuďom. Bratislava : Tatran. 1991. 728 s. ISBN 80-

222-0277-0

6. PIJOAN, J. 1990. Dejiny umenia / 7. Bratislava : Tatran. 2. vyd. 1990. 352 s. ISBN

80-222-0122-7

7. PROCACCI, G. 1993. Dějiny Itálie. Praha : Nakladatelství Lidové Noviny. 2010.

498 s. ISBN 978-80-7106-721-4

8. THIRY, K. – JANEK, M. 1988. Dejiny výtvarného umenia a umeleckých remesiel.

Bratislava : SPN. 2. vyd. 2003. 263 s. ISBN 80-10-00225-9

9. VANNUCCI, M. 2010. Una famiglia al potere. Roma : Newton Compton editori.

2. vyd. 512 s. ISBN 978-88-541-1486-9

Časopisy

10. RUSNÁKOVÁ, N. 2010. Renesanční vládcovia Mediciovci. In Historická revue.

9/2010, XXI. ročník, s. 44-49.

40

Internetové zdroje

[online] [cit. 20.02.2012] Dostupné na: <http://jo2.ethome.sk/umenie-historia_umenia-

renesancia.html>

[online] [cit. 22.02.2012] Dostupné na: <www.esteti.samuso.sk/skolske/DSV_3.doc> [online] [cit. 20.02.2012] Dostupné na: <http://www.era.topindex.sk/files/s203.pdf> [online] [cit. 29.02.2012] Dostupné na: <www.mgplzen.cz/aktivity/toskan/o-medici.htm> CEKOTA, V. Avignonské období (zajetí) papežů. [online] [cit. 10.03.2012] Dostupné na: <www.volny.cz/cekota2/Avignon.htm> COPENHAVER, B. 2008. Giovanni Pico della Mirandola. The Stanford Encyclopedia of Philosphy. Edward N. Zalta. [online] [cit. 20.03.2012] Dostupné na: <www.plato.stanford.edu/entries/pico-della-mirandola> Girolamo Savonarola. [online] Dostupné na: www.newadvent.org/cathen/13490a.html