VÝBOR EXPERTOV

Dom európskej histórie

Základy koncepcieDomu európskej histórie

2

Rukopis dokončený v októbri 2008Vytlačené v Bruseli, Belgicko

3

Obsah

Predslov ................................................................................................................................ 5

Koncepčné a muzeálne základy............................................................................................. 7

Základné obsahové črty stálej výstavy................................................................................. 11

Počiatky a vývoj Európy až do konca 19. storočia ........................................................... 11Európa svetových vojen .................................................................................................. 15Európa po druhej svetovej vojne...................................................................................... 17Otázky budúcnosti Európy .............................................................................................. 24

Vyhliadky ........................................................................................................................... 25

Členovia výboru expertov ................................................................................................... 27

4

Členovia výboru expertov na ustanovujúcej schôdzi grémia s predsedom Európskeho parlamentu Hansom-Gertom Pötteringom a generálnym tajomníkom Európskeho parlamentu Haraldom Rømerom. Zľava doprava: Giorgio Cracco, António Reis, Mária Schmidt, Włodzimierz Borodziej, Hans Walter Hütter, Marie-Hélène Joly, Matti Klinge, Michel Dumoulin. Na fotografii chýba: Ronald de Leeuw.

„Mojim želaním je vytvoriť miesto spomienok a myšlienok na budúcnosť, na základe ktorého môže koncepcia európskej myšlienky ďalej rásť. Rád by som navrhol zriadenie Domu európskej histórie. Mal by byť miestom, ktoré spoločne uchováva naše spomienky na európsku históriu a dielo európskeho zjednocovania a zároveň je otvorené pre ďalšiu tvorbu identity Európy súčasnými i budúcimi občanmi Európskej únie.“

predseda a poslanec Európskeho parlamentu prof. Dr. Hans Gert Pöttering,13. februára 2007

5

Predslov1. „Mojim želaním je vytvoriť miesto spomienok a myšlienok na budúcnosť, na základe

ktorého môže koncepcia európskej myšlienky ďalej rásť. Rád by som navrhol zriadenie Domu európskej histórie. Mal by byť miestom, ktoré spoločne uchováva naše spomienky na európsku históriu a dielo európskeho zjednocovania a zároveň je otvorené pre ďalšiu tvorbu identity Európy súčasnými i budúcimi občanmi Európskej únie.“ Týmito slovami inicioval predseda a poslanec Európskeho parlamentu prof. Dr. Hans Gert Pöttering vo svojom programovom vyhlásení z 13. februára 2007 zriadenieDomu európskej histórie.

2. Po rozsiahlej diskusii predsedníctvo Európskeho parlamentu túto iniciatívu jednohlasne schválilo a zvolalo komisiu expertov, ktorá mala vypracovať koncepciu Domu európskej histórie. Táto komisia pozostávala z deviatich členov – historikov a múzejníkov – z viacerých krajín Európy. Počas viacerých pracovných schôdzí v Bruseli vznikol tento koncepčný dokument, ktorý bol konsenzom prijatý 15. septembra 2008.

3. Členovia komisie expertov zdôrazňujú, že hlavným cieľom Domu európskej histórie je prehlbovať poznatky Európanov všetkých generácií o ich vlastných dejinách, a tak prispievať k lepšiemu chápaniu vývoja v Európe tak v súčasnosti, ako aj v budúcnosti. Táto ustanovizeň sa má stať miestom, na ktorom ožije európska myšlienka.

4. Musia sa objasniť základné prvky európskej histórie, aby bolo možno porozumieť nedávnej histórií i súčasnosti. Na základe historických skúseností a udalostí by sa malo ozrejmiť založenie a vývoj európskych inštitúcií v druhej polovici 20. storočia. Expozícia má rovnakou mierou znázorniť rozmanitosť európskej histórie, ako aj spoločné korene.

5. Myšlienka a pripravenosť zjednotiť sa do nadnárodných inštitúcií na európskej úrovni je charakteristická pre najmladšiu históriu svetadielu. Prekonávanie nacionalizmov, diktatúr a vojen, ako aj túžba, ktorá existuje od 50-tych rokov 20. storočia, po spolužití v mieri a slobode na európskej úrovni, nadnárodná únia s občianskych charakterom, to všetko majú byť hlavné odkazy Domu európskej histórie. Expozícia má za cieľ ozrejmiť, že zjednotená Európa založená na spoločných hodnotách môže v mieri spolunažívať vo svete pokroku a slobody. Dom európskej histórie má nabádať občanov, aby sa podieľali na politických procesoch rozhodovania v zjednotenej Európe.

6. Úlohou Európskej únie je prispievať v zlepšovaniu poznatkov o kultúre a histórii európskych národov a k ich šíreniu (článok 151 Zmluvy o ES).

6

7

Koncepčné a muzeálne základy7. Dom európskej histórie sa má zriadiť ako moderné výstavné, dokumentačné

a informačné stredisko. Má v ňom byť tak stála expozícia o európskej histórii s výstavnou plochou až 4000 metrov štvorcových, ako aj miestnosti určené na dočasné výstavy. Okrem toho sa navrhuje zriadiť informačné stredisko, v ktorom by sa návštevníkom ponúkali podrobnejšie informácie o minulosti a prítomnosti Európy. Túto ponuku by mohli dopĺňať rôzne podujatia a publikácie.

8. Z hľadiska úspechu zriadenia domu sú dôležité mnohé faktory, ktoré musia byť vo vzájomnom súlade.

9. Vedecká nezávislosť a objektívnosť podania sú na prvom mieste. Komisii expertov osobitne záleží na tom, aby jadro práce Domu európskej kultúry tvorili vedecky podložené poznatky a metódy. Pravdivosť stvárnenia je nevyhnutným predpokladom prijatia ustanovizne vedeckou obcou a návštevníkmi. Pravdivý výklad historických faktov a procesov z mnohých perspektív je nevyhnutný na to, aby mali návštevníci možnosť vytvoriť si na tomto základe vlastný názor a aby sa podnietila diskusia. Záštitu nad touto nezávislosťou môže prevziať vedecká rada zložená z odborníkov a múzejníkov, ktorá bude pomáhať pri práci.

10. Ďalším podstatným predpokladom úspešnej a hodnovernej koncepcie je inštitučná samostatnosť Domu európskej histórie ako nosnej ustanovizne.

11. Ustanovizeň má predovšetkým štatút sprostredkovateľského úradu, a to medzi odborníkmi a širokou verejnosťou. Pri jej vytváraní a prevádzke sa musia zohľadniť najnovšie múzejnícke poznatky. Treba vytvoriť a uviesť do praxe rozsiahlu múzejno-pedagogickú ponuku prispôsobenú rôznorodým návštevníkom. Aj keď má vedeckosť ako základ práce veľký význam, Dom európskej histórie nemá za úlohu vedecky skúmať základné otázky.

12. Výbor expertov sa však zasadzuje o to, aby sa v rámci dodatočnej ponuky Domu európskej histórie zriadilo stredisko pre mladých vedcov, ktorí sa zaoberajú témami z európskej histórie. Toto stredisko prispeje nielen k oživeniu ustanovizne, ale ukáže cestu k tomuto domu mladým talentom z celej Európy.

13. Dom európskej histórie sa obracia na Európanov zo všetkých regiónov svetadielu a všetkých vekových a vzdelanostných kategórií. Vzhľadom na šírku cieľovej skupiny netreba, aby návštevníci pripravovaných expozícií mali rozsiahle vedomosti. Cieľovým publikom sú predovšetkým záujemcovia z radov laikov.

14. Chronologický výklad pomôže cieľovej skupine porozumieť historickým udalostiam a procesom. Chronológia spolu s nevyhnutnými pohľadmi späť do histórie a prehľadmi uľahčuje priestorové a časové zaradenie jednotlivých udalostí a vývoja. Týmto spôsobom sa vytvorí rámec pre rozmanité objekty, texty a mediálne prvky výkladu histórie v múzeu.

15. Dom európskej histórie by teda mal byť ustanovizňou, ktorá je vo všetkých oblastiach činnosti orientovaná na potreby návštevníkov. Platí to okrem iného aj pre viacjazyčnosť výstavných textov a audiovizuálnej ponuky. Didaktika a stvárnenie výstavy musia prihliadať aj na demografické procesy zmien v konkrétnych štátoch Európy. Vedomá orientácia na návštevníka a pravidelné hodnotenie tohto základného rozhodnutia prostredníctvom nepretržitého hodnotenia sú ďalšími faktormi práce Domu európskej histórie.

8

16. Dom európskej histórie má okrem uvedených úloh pripravovať aj dočasné a putovné výstavy. Putovné výstavy ponúkajú predovšetkým možnosť na oslovenie ľudí vo všetkých častiach Európy a mimo nej.

17. Atraktivitu Domu európskej histórie by mali okrem výstav zvyšovať aj tematické podujatia súvisiace s Európou a vlastné publikácie. Moderné múzeum 21. storočia sa musí prezentovať aj rozsiahlou ponukou na internete.

18. Kľúčový význam má vytvorenie vlastnej muzeálnej zbierky. Prístup k vlastným zbierkam je nevyhnutnou podmienkou vytvárania vizuálne príťažlivých stálych, dočasných a putovných výstav. Zbierka rovnako umožní zapojiť Dom európskej histórie do medzinárodných výpožičných služieb a zabezpečiť mu v nich významné postavenie. Pri tvorbe zbierky treba dbať na to, aby sa ťažisko sústredilo na špecificky európske aspekty histórie. Treba sa vyhnúť duplicite už existujúcich národných zbierok.

19. Centrálna poloha Domu európskej histórie je nevyhnutnou podmienkou úspechu tejto ustanovizne. Mala by byť umiestnená priamo uprostred prúdu návštevníkov európskych inštitúcií. Treba sa snažiť aj o úzke prepojenie s ponukou v európskych inštitúciách, ako aj o zapísanie domu do európskej muzeálnej mapy.

20. Neodmysliteľnou súčasťou fungovania a úspechu Domu európskej histórie je nepretržité financovanie tejto ustanovizne. Prostriedky budú potrebné nielen na prvotné vybavenie, ale aj na trvalú prevádzku. Aj po otvorení budú vznikať náklady súvisiace s činnosťami, ktorých cieľom bude zachovanie atraktivity ustanovizne pre návštevníkov. Sústavný vývoj výstav a muzeálnej infraštruktúry je základom trvalej akceptácie tejto ustanovizne.

21. Dom európskej histórie má slúžiť na politické vzdelávanie všetkých občanov, a preto sa komisia expertov zasadzuje o to, aby bol vstup do Domu európskej histórie zdarma.

22. Ťažiskom stálej výstavy Domu európskej histórie, jadra nového múzea, by mala byť európska história od prvej svetovej vojny až po súčasnosť na ploche až 4 000 metrov štvorcových. Odkazy na korene svetadielu a stredovek i novovek v Európe sú v obmedzenej miere potrebné na zlepšenie porozumenia súčasnosti a budúcnosti. Odkaz na súčasnosť má veľký význam pre úspech nového múzea, pretože na jednej strane dokladá jeho aktuálnosť a na strane druhej zvýrazňuje bezprostredný súvis s každodenným životom návštevníkov. Prepojenie na súčasnosť okrem toho ponúka možnosť venovať sa z krátkodobého hľadiska európskym zmenám a vývoju politiky, spoločnosti, hospodárstva a kultúry.

23. Stála výstava nemá byť výpočtom národných alebo regionálnych histórií Európy, ale má sa sústrediť skôr na európske javy. Mierová fáza od konca druhej svetovej vojny by mala pri tom hrať hlavnú úlohu. Treba dbať aj na to, že skutočnou črtou svetadielu je rozmanitosť Európy. Táto heterogénnosť, ako aj súbežnosť nesúbežných javov sú veľkou výzvou pre štáb zakladateľov a pre tvorcov výstavy. Napriek tomu tieto aspekty ponúkajú aj styčné body pre rozmanitých návštevníkov. Začlenenie biografických prvkov má vzhľadom na očakávanú heterogénnu štruktúru návštevníkov uľahčiť prístup k rôznorodým európskym témam a procesom. Životopisy významných Európanov na jednej strane a neznámych obyvateľov svetadielu na strane druhej ponúkajú možnosť intenzívnejšej analýzy jednotlivých časových okolností. Dôležitou súčasťou výstavy musia byť aj aspekty každodenného života.

24. Príťažlivosť stálej výstavy bude v značnej miere závisieť od vystavovaných objektov, ktorých vyžarujúca sila má okrem kognitívneho prístupu k historickým skutočnostiam umožniť aj prístup emotívny. Bez začlenenia exponátov do kontextu však nemožno

9

porozumieť ich významu. Cielené využívanie audiovizuálnych médií je v tejto súvislosti samozrejmosťou. Pri historických výstavách treba využívať filmové a zvukové dokumenty na jednej strane v originálnej forme a na strane druhej z výstavno-didaktických pohnútok. Moderné audiovizuálne médiá dynamizujú výstavu a zjednodušujú vnímanie predovšetkým mladšej generácie. Čítaný komentár je možnosťou ako umožniť kognitívny i emotívny rozbor tém stálej výstavy.

25. Záverom treba poukázať na to, že pravidelné prepracúvanie trvalej výstavy môže zabezpečiť strednodobú i dlhodobú akceptáciu a príťažlivosť Domu európskej histórie.

26. Vzhľadom na náročné úlohy, ktoré musí zvládnuť štáb zakladateľov, sa možnosť otvorenia domu v lete 2014 javí ako ambiciózny cieľ, ktorý možno dosiahnuť za predpokladu dobrej spolupráce všetkých zúčastnených.

10

11

Základné obsahové črty stálej výstavy

Počiatky a vývoj Európy až do konca 19. storočia27. Formy vyššej, už „európskej" kultúry sa vyvíjali v rámci obchodu v oblastiach

Stredozemného a Čierneho mora, ktoré neboli dostatočne úrodné , ale ponúkali lepšie podmienky na rozvoj lodnej dopravy a vytváranie malých štátov namiesto veľkých štátov so silným poľnohospodárstvom pozdĺž Nílu, Eufratu a Tigrisu.

28. Fenomén kolonizácie dokazuje význam jednej z najdôležitejších hnacích síl európskej histórie – migrácie zapríčinenej preľudnením. Migračné pohyby nútili ľudí hľadať nové oblasti a viedli k rozvoju silnej vojenskej kultúry, ktorá slúžila na dobývanie a obranu kolónií. Napríklad mestá, resp. mestské štáty v okolí Egejského mora expandovali prostredníctvom kolónií siahajúcich ďaleko do stredozemnej oblasti a k Čiernemu moru.

29. Fenomén migrácie a kolónií sa v európskej histórii objavuje často buď vo forme vojenských ťažení, alebo ako hromadná kolonizácia. Sťahovania národov v rámci Európy sú rovnako dôležité ako kolonizácia svetadielov mimo Európy.

30. Európania sa od vekov zaujímali o bohatstvá Indie a Číny a o cesty k nim, a to už za čias Alexandra veľkého, v čase Rímskej ríše o niekoľko storočí neskôr, počas križiackych výprav po roku 1000, ako aj pri vzniku koloniálnych ríš spravovaných predovšetkým Francúzskom, Anglickom, Portugalskom a Holandskom od 16. storočia, z ktorých niektoré pretrvali až do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Koloniálne ríše Španielska a Portugalska sa rozprestierali zväčša spočiatku na území Ameriky, ruská ríša na Sibíri a v strednej Ázii.

31. Grécko-rímska oblasť priniesla od 5. storočia pred naším letopočtom vysoko rozvinutú kultúru, ktorá tvorí základ filozofického, literárneho, právneho a štátneho rozvoja európskej kultúry dneška a ktorá viackrát ožila v rámci „období renesancie“. Táto epocha trvala celé tisícročie. Jej hlavné jazyky gréčtina a latinčina tvoria gramatický, lexikálny a sémantický základ takmer všetkých európskych jazykov.

32. V 16. storočí viedla „renesancia“ antiky a nové informačné médium kniha k pozoruhodnej opätovnej latinizácii francúzštiny a ostatných románskych jazykov a rozsiahle bohatstvo nových slov z latinskej kultúry preniklo do germánskych, ugrofínskych a slovanských jazykov. Latinčina vo svojej „očistenej“ forme si všade v Európe zachovala až do 20. storočia dôležitú úlohu v univerzitnom a školskom systéme a v katolíckej cirkvi. Mala veľký vplyv na jazyky všetkých štátov v písomnej forme, najmä z hľadiska sémantiky a terminológie. Neskôr, najmä v 18. storočí vo francúzskom jazyku, sa univerzálna úloha latinčiny opätovne oživila spolu so silným lexikálnym vplyvom na nemčinu, ruštinu a švédčinu. Od konca 20. storočia si gréčtina a latinčina opäť posilnili svoje pozície, a to vďaka biologickému výskumu a inováciám v technickej oblasti, v ktorých takmer všetky termíny majú korene v gréčtine alebo latinčine.

33. Školskému a univerzitnému systému prináleží prostredníctvom výchovy budúcich osobností významná úloha pri vytváraní kultúrnej jednoty Európy, ktorá pokračovala od stredoveku, od 12. a 13. storočia. Tento systém sa zakladá na umení myslieť a písať po latinsky, ako aj argumentovať a vyjadrovať kritiku v oblasti umenia. Aj dogmy kresťanského náboženstva boli často predmetom vášnivých polemických diskusií. Od 17. storočia, so vznikom akadémií, sa myslenie a písomná tvorba oslobodili spod

12

cirkevnej kontroly, hoci vo viacerých krajinách sa zachovali rôzne formy morálnej a politickej cenzúry.

34. Ázijské vplyv boli zreteľné predovšetkým v náboženskej oblasti. Kresťanské náboženstvo sa formovalo od 4. storočia nášho letopočtu ako kombinácia židovskej (semitskej) tradície a cirkevnej organizácie. Táto organizácia sa už pred rokom 1000 rozdelila na grécku vetvu, ktorá zahŕňala Konštantínopol a gréckorímsku ríšu a neskôr najmä Rusko, a na latinskú vetvu, ktorú charakterizovalo pápežstvo a ktorej centrom sa stal Rím, kde sa hovorilo a predovšetkým písalo latinčinou. Pretrvávajúce invázie aziatov postihovali najmä východnú časť a vyvrcholili v 14. a 15. storočí podmanením Ruska a kapituláciou Konštantínopolu pred Turkmi v roku 1453. Dlhotrvajúca turecká nadvláda na Balkáne a v oblasti Čierneho mora mala silný vplyv na európsku históriu, najprv v Rakúsku a Rusku, ale neskôr aj vo Francúzsku a Veľkej Británii, v krajinách, ktoré sa vždy usilovali získať vplyv na Blízkom východe a na ceste do Indie. Vojny motivované etnicko-náboženskými spormi na Balkánskom polostrove pretrvávajú až do súčasnosti.

35. V 4. storočí sa začal postupný úpadok Západorímskej ríše. Rímska cirkev žila myšlienkou jednoty sčasti aj naďalej a na jej podnet vznikla okolo roku 800 nová ríša európskeho typu pod vládou Karola Veľkého, a to na zásade politickej jednoty, ktorá formálne pretrvala až do roku 1806.

36. V stredoveku sa cirkev a štát vyvíjali po dlhý čas súbežne tým, že vznikali vojenské, spoločenské a vzdelávaco-politické systémy, ktoré sa líšili najmä formami zdaňovania.V spoločenskom a kultúrnom živote prevzali významnú úlohu kláštory. Popri členení Európy na biskupstvá, lénne statky, kniežatstvá a grófstva vznikali nezávislé opevnené mestá, ktoré sa často spájali do mestských zväzkov, a to najmä v Taliansku, Holandsku a Nemecku, kde bola najvýznamnejším mestským zväzkom hanza.

37. Západné kresťanstvo sa postupne rozširovalo na sever a východ. Latinská abeceda tak ovládla cirkevnú, kultúrnu a politickú príslušnosť Poľska, Maďarska, pobaltských štátov, ako aj Švédska/Fínska k západu, zatiaľ čo Rusko, Srbsko, Bulharsko, Grécko a pôvodne aj Rumunsko si ponechali grécke písmo, najmä v jeho slovanskej, cyrilickej podobe, ktorá sa spája s pravoslávnym náboženstvom.

38. Viac než tisíc stredovekých katedrál (biskupských kostolov), z ktorých najväčšia časť sa zachovala na celom území západnej Európy, svedčí o význame, ako aj spoločenskej a hospodárskej moci klerikálneho systému, ako aj o výnimočne vysokej úrovni architektúry a staviteľstva, výtvarného umenia a hudby v epoche od roku 1000 do roku 1500 nášho letopočtu. Nasledoval čas rezidenčných palácov ako Versailles vo Francúzsku a Petrodvorec v Rusku, ako aj mestských stavieb s pevnosťami a hradbami.

39. Zaradzovanie ľudí do stavov kléru, šľachty, meštianstva, sedliactva a služobníctva sa dlho vnímalo ako prirodzený poriadok daný Bohom. Vo všetkých častiach Európy sa vytvárali podobné kultúry na základe životného štýlu, resp. príslušnej identity ako šľachta alebo meštianstvo, sedliacke obyvateľstvo a neskôr ako priemyselní robotníci, úradníci atď. Prejavilo sa to v odievaní, stravovaní a záujme o hudbu a ostatné umenia i v ich obľúbenosti.

40. Západné kresťanstvo sa v 16. storočí rozštiepilo na katolícku cirkev a protestantské konfesie, ktoré boli inšpirované napríklad kalvinizmom a zakladali nezávislé cirkvi vo Francúzsku, Holandsku, Švajčiarsku a Škótsku. Cirkvi luteránskeho vyznania sa stali vo viacerých nemeckých krajinách, v Dánsku (/v Nórsku, na Islande) a Švédsku (/vo Fínsku) a v dnešnom Estónsku a Lotyšsku štátnymi cirkvami. Susedia pri Baltskom

13

mori sa rozdelili: severné Nemecko, Dánsko, Švédsko, Fínsko, Estónsko a Lotyšsko sa stali luteránske, Rusko zväčša pravoslávne, Poľsko a Litva katolícke. Lutherova reformácia čerpala silu s prepojenia na vznik centrálnych štátov, ktoré skonfiškovali väčšinu cirkevného majetku na budovanie štátnych štruktúr. Tento fenomén sa opakoval v katolíckom Nemecku, vo Francúzsku a v Taliansku v revolučnej a napoleonskej epoche okolo roku 1800.

41. Rôzne „protestantské“ náuky sa spoločne zaujímali o židovskú tradíciu zobrazenú v Starom zákone Biblie. V 16. a 17. storočí protestanti preložili Bibliu do takmer všetkých európskych jazykov a v týchto oblastiach sa jej preklady stali vo väčšine prípadov základom bežnej hovorovej reči. Týmto spôsobom grécko-latinská gramatika a štylistika silne ovplyvnila novo kodifikované a zjednotené jazyky. Tieto jazyky úzko súviseli s „renesanciou“ literatúry a filozofie, ako aj s politickým duševným bohatstvom grécko-rímskej antiky a začali sa rýchlo rozširovať vďaka vynálezu kníhtlače a vzniku všeobecného trhu s knihami medzi európskou elitou.

42. V rôznych štátoch Európy kultúrne dominovali rozličné triedy, pričom španielska, francúzska a poľská kultúra boli aj naďalej do veľkej miery charakterizované ideálmi šľachty, ale v Holandsku, Anglicku a Škótsku i Dánsku určoval dianie životný štýl meštianstva. Prusko a Rusko boli štátmi, ktoré sa opierali prevažne o základy efektívneho a moderného vojenského zriadenia.

43. Na základe rýchleho rozvoja poznatkov od 17. storočia, ako aj politickej a občianskej filozofie 18. storočia – „storočia osvietenstva“ – vznikalo nové chápanie človeka a občana opierajúce sa o hodnoty kritického myslenia a slobody názoru i svedomia, ktoré viedlo k zrušeniu privilégií cirkvi, šľachty, remeselníckych majstrov, mestských práv atď. Prejavilo sa vo vyhláseniach „ľudských a občianskych práv“, ktoré boli protikladom doktríny náboženstva a podriadenia sa človeka Božej vôli. Tento vývoj sa začal násilne v podobe revolúcií – vo Francúzsku od roku 1789 – a pokračoval potom vyše storočia vo forme revolučných alebo evolučných procesov. Nasledovali, často iba váhavo, nové zákony, ktoré zaviedli rovnosť čo sa týka dedičného práva (namiesto prednostného postavenia prvorodeného), ako aj právo prístupu k verejným úradom bez ohľadu na pôvod, právo voliť a byť zvolený v komunálnych a parlamentných voľbách. Prvé voľby so všeobecným hlasovacím právom sa uskutočnili v revolučnom Francúzsku. Prvé voľby so všeobecným hlasovacím právom vrátane aktívneho a pasívneho hlasovacieho p r á v a žien prebehli v roku 1907 vo Fínskom veľkokniežatstve.

44. Rivalita štátov, národností a vierovyznaní bol a príznačná už pre stredovek, no s veľkými vojnami 16. storočia dosiahla oveľa väčšiu ničivú silu. Tridsaťročná voja v Nemecku v 17. storočí, vojny medzi Francúzskom, Holandskom a Anglickom, vojna Švédska a Poľska proti Rusku, ako aj vojna medzi Švédskom a Poľskom , vojny Rakúska a Uhorska proti Turecku, vojny Španielska v Taliansku, sústavné dánsko-švédske, rusko-turecké, francúzsko-britské a iné strety ovplyvňovali európske dejiny po mnohé storočia. Od 18. storočia sa viedli aj boje v otázke nadvlády v kolóniách východnej Indie, v Amerike a v iných častiach sveta.

45. Už v roku 1648 sa pri príležitosti podpísania vestfálskeho mieru objavili formy umožňujúce rokovania medzi štátmi, ktoré tvoria východisko modernej diplomacie.Rokovania na Viedenskom kongrese v rokoch 1814-1815 po vojnách a francúzsko-napoleonskej nadvláde sú ďalšou významnou etapou v politickom systéme Európy a napriek niekoľkým neúspešným revolúciám a viacerým krátkym vojnám predstavovali záruku dlhého obdobia mieru a hospodárskeho, spoločenského

14

a kultúrneho rozvoja. Pre toto obdobie je charakteristický význam základného vzdelávania, rozsiahle odstraňovanie negramotnosti, zakladanie kultúrnych inštitúcií a verejných múzeí, ústredná úloha hudby, stavba železníc, využívanie parnej sily v priemysle a doprave, a to aj v námornej doprave a v sibírskej Ázii, ako aj napokon rozmach elektro-chemického priemyslu.

46. Paríž, Londýn, Berlín, Petrohrad, Viedeň a všetky ostatné hlavné mestá priťahovali v časoch priemyselnej revolúcie obrovské masy prisťahovalcov a honosili sa veľkými bulvármi, električkami, vykurovacími systémami a parkami. Hradby obkolesujúce mestá sa búrali. V mestách a na vidieku vládla sociálna núdza. Neskôr sa objavili snahy zaviesť systém sociálneho zabezpečenia. Od druhej polovice 19. storočia sa rastúci tlak zo strany robotníkov prejavil vo forme odborových združení. Ale aj zo strany podnikateľov existovala vôľa docieliť efektivitu a modernizáciu výroby prostredníctvom vzdelanejšej a zdravšej pracovnej sily, t. j. docieliť zintenzívnenie výroby a zriecť sa extenzívnych foriem výroby.

47. Hospodárskemu rozvoju Európy prospeli okrem iného aj výhody koloniálneho bohatstva v Afrike a Ázii. Mimoriadna rivalita vládla najmä medzi Francúzskom a Veľkou Britániou a medzi Veľkou Britániou a Ruskom, ako aj medzi Nemeckom a Rakúskom-Uhorskom . Prvá svetová vojna v rokoch 1914 až 1918 bola v prvom rade mimoriadne ničivou vojnou, ktorá postihla Európu a ktorá bola od napoleonských čias vojnou s najväčšími stratami na ľudských životoch.

48. Od 19. storočia dominoval národný princíp. Toto storočie sa rozvíjalo na jednej strane v duchu internacionalizmu a kozmopolitizmu a na strane druhej bolo naplnené národným duševným bohatstvom. V tomto čase prekvitali nové jazyky a literatúra, ktoré dovtedy boli iba nárečiami. 19. storočie bolo obdobím liberálnej a národnej emancipácie, pričom oba prúdy profitovali z modernej tlače, vzniku politických strán a občianskej účasti vo zväzoch a v združeniach.

49. Vzorom a orientačným bodom európskej moderny bola Veľká Británia. Spojené kráľovstvo sa v izolácii od ostatných veľkých mocností rozvinulo na priemyselnú spoločnosť. Parlamentárny systém bohatý na tradície viackrát dokázal svoju inštitučnú spoľahlivosť. Podarilo sa urovnať veľké konflikty mierovou cestou a docielilo sa evolučné rozšírenie občianskych a ľudských práv. Mesto Londýn bolo svetovým finančným strediskom, britské námorníctvo malo povesť neporaziteľného, správa kolónií sa považovala za príkladnú a životný štýl „džentry“ za premyslený. Symbolom tohto obdobia rozkvetu Veľkej Británie 19. storočia bola kráľovná Viktória (1837–1901).

50. Takmer počas celého 19. storočia sa diskutovalo o myšlienke všeobecného a trvalého mieru. Hlavné slovo pritom mali organizácie ako Červený kríž a intelektuáli ako veľký francúzsky spisovateľ Victor Hugo. Rozvíjali sa organizácie na posilňovanie a šírenie myšlienky mieru Z iniciatívy ruského cára Mikuláša II. a vďaka daru amerického milionára Andrewa Carnegieho sa v roku 1899 zriadil a v roku 1907 oficiálne potvrdil Medzinárodný súdny dvor v Haagu. V roku 1920 vznikla Spoločnosť národov, predchodkyňa dnešnej Organizácie spojených národov, ktorá však mala výrazne silnejší európsky charakter ako OSN.

15

Európa svetových vojen51. Rok 1917 je pre Európu historickým míľnikom. Boľševickým pučom v Rusku vzniká

na východe diktatúra a zároveň alternatívny model spoločnosti. Utópia sociálnej rovnosti si v mnohých štátoch získava početných prívržencov. Začína sa konflikt medzi východom a západom. Vo svojej podstate ide o boj medzi komunistickou diktatúrou a slobodnou demokraciou. V samotnom Rusku potláčajú komunistické vojská v rokoch po prevzatí moci snahy o osamostatnenie neruských národov. Prísľub pokroku a spravodlivosti sa od dvadsiatych rokov minulého storočia spája s veľkomocenskými záujmami sovietskeho Ruska, ktoré všetky ostatné štáty vnímajú ako hrozbu.Komunizmus sa v žiadnom európskom štáte nepresadzuje mierovou a demokratickou cestou. Éra totalitných ideológií sa končí až so zánikom ZSSR v roku 1991.

52. S prímerím uzavretým 11. novembra 1918 sa končí dovtedy najkrvavejšia vojna v dejinách ľudstva. Životy v nej stratilo viac než desať miliónov ľudí. Obrovské vojenské úsilie v maximálnej miere zaťažilo všetky zúčastnené národy. Ako priamy následok vojny zanikajú tri dynastie: Habsburgovci, Hohenzollernovci a Romanovci.Mapa Európy sa od základov mení. Zároveň možno rýchlo vybadať, že prvá svetová vojna viedla k samozbaveniu moci európskych veľmocí. Snaha domáceho obyvateľstva po samostatnosti sa zosilňuje najmä v kolóniách.

53. Mierovú zmluvu z Versailles z 28. júna 1919 a ostatné Parížske zmluvy výrazne ovplyvňuje prezident Spojených štátov amerických Woodrow Wilson. Právo národa na sebaurčenie sa stáva hlavnou črtou nového usporiadania Európy. Zo zvyškov troch zaniknutých cisárstiev vznikajú národné štáty spravidla založené na parlamentnej demokracii. Časť Versaillského mierového systému tvorí ustanovenie Spoločnosti národov. V Spoločnosti národov sa združujú – ako sa to vtedy nazývalo – „civilizované národy“. Jej úlohou je v prvom rade zabrániť vojnám v budúcnosti. Nemecká ríša ani boľševické Rusko nie sú zakladajúcimi členmi Spoločnosti národov. Pristúpili však neskôr na rozdiel od Spojených štátov, ktoré do tejto spoločnosti až do jej formálneho zániku v roku 1946 nikdy nevstúpili. Princíp Spoločnosti národov, teda vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti, nespĺňa očakávania.

54. Problémom ostáva aj naďalej etnické zloženie novozaložených štátov v strednej a východnej Európe, pretože sen etnicky homogénneho národného štátu je ešte stále chorobou mnohých vedúcich predstaviteľov a často aj väčšinového obyvateľstva.Dohoda o ochrane menšín z 28. júna 1919 je priamou reakciou na mnohonárodné zloženie Poľska. Národnostné menšiny sú osobitne chránené pod záštitou medzinárodných signatárskych štátov. V ostrom protiklade k tejto zásade je Zmluva z Lausanne z 24. júla 1923, ktorú sprostredkovala Spoločnosť národov. Jej cieľom je zabrániť konfliktom v budúcnosti vytvorením národnostne homogénneho obyvateľstva.S cieľom vyriešiť problémy s menšinami medzi Gréckom a Tureckom sa uskutočňujú masové vysídlenia a presídlenia. Svoju domovinu tak stráca najmenej 1,5 milióna ľudí.

55. Víťazstvo fašizmu nad demokraciou v Taliansku ovplyvňuje vývoj po vojne.Totalitarizmus hlásaný Benitom Mussolinim je vábivým príkladom pre extrémnu pravicu v ostatných štátoch. Zatiaľ čo sa politická a hospodárska situácia v západnej a strednej Európe v polovici dvadsiatych rokov minulého storočia stabilizuje, na východe svetadielu v tomto čase zlyhávajú mnohé parlamentné demokracie.Autoritatívne režimy sa medzi Baltským, Čiernym a Stredozemným morom stávajú dominantným štátnym zriadením. Porazení z prvej svetovej vojny – „have-nots“ – sa snažia o revíziu politiky namierenú proti ustanoveniam Versaillskej zmluvy. Víťazné mocnosti sa v tom istom čase snažia stabilizovať usporiadanie Európy.

16

56. V priamej reakcii na prvú svetovú vojnu dochádza k organizačným pokusom o dosiahnutie zásadnej zmeny medzinárodného systému. Pokusom o odsúdenie vojen na štátnej úrovni je Pakt Briand-Kellog z roku 1928, ku ktorému do roka pristúpilo 54 štátov. Prekonávajúc úskalia niekdajšieho vojnového usporiadania sa spoločenské sily, napríklad v paneurópskom hnutí, dovolávajú celoeurópskeho pocitu zodpovednosti a solidarity. Tieto počiny elity však zostávajú bez masovej odozvy.

57. Svetová hospodárska kríza, ktorá sa začína na jeseň roku 1929 v Spojených štátoch, vážne ovplyvňuje hospodársku, politickú a spoločenskú situáciu v Európe. Zdá sa, že kapitalizmus zlyhal, a že trh ako riadiaci faktor je pokorený. Masová nezamestnanosť, sociálny úpadok a hladomor sa opäť dostávajú na denný poriadok života Európanov. V tejto zdanlivo bezvýchodiskovej situácii získavajú veľkú popularitu radikálne alternatívy pravice i ľavice. Demokratickému štátnemu zriadeniu sa v širokých kruhoch európskych spoločností pripisuje neschopnosť prežitia v budúcnosti a riešenia problémov.

58. Triumf národných socialistov pod vedením Adolfa Hitlera je pre svetadiel osudový. Ich prevzatie moci 30. januára 1933 je významným predelom v európskej histórii. Vzostup NSDAP od bezvýznamnej odštiepeneckej strany k veľkej frakcii v Nemeckom ríšskom sneme možno vysvetliť mnohými osobitosťami nemeckých dejín, z ktorých najvýznamnejšími faktormi sú traumatická prehra v prvej svetovej vojne, masívne dôsledky svetovej hospodárskej krízy, ako aj zlyhanie demokratických strán.Bezprostredne po svojom nástupe do funkcie nemeckého ríšskeho kancelára začína Hitler eliminovať demokratické štátne zriadenie. Razantným tempom sa napreduje po ceste k diktatúre vodcu, podľa ktorej je v konečnom dôsledku dôležitá len vôľa Adolfa Hitlera. Vnútorná konsolidácia „Tretej ríše“ je ukončená už v lete 1934. Veľmi skoro sa okrem toho prejavuje radikálna nenávisť národných socialistov voči židom, ktorá sa právne manifestuje v norimberských rasových zákonoch v roku 1935.

59. Vojenský puč vedený v júli 1936 z protektorátu Španielsko-Maroko je začiatkom trojročnej občianskej vojny v Španielsku, ktorá je na oboch stranách vedená mimoriadne surovým spôsobom. Pyrenejský polostrov sa stáva cvičiskom totalitných diktatúr, zatiaľ čo demokratické veľmoci – Francúzsko a Veľká Británia – vyhlasujú svoju neutralitu. Víťazstvo Francisca Franca na jar roku 1939, ku ktorému by bez nemeckej a talianskej pomoci nedošlo, spečaťuje budúcnosť Španielska ako pravicovej diktatúry, ktorá končí až v druhej polovici sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia po Francovej smrti.

60. V tieni svetovej politiky sa Hitlerovi darí vyzbrojovať Nemeckú ríšu. Znova a znova si vynucuje medzinárodné krízy. Západné veľmoci, najmä Veľká Británia, vsádzajú na politiku ústupkov s cieľom začleniť nacistické Nemecko do európskeho mierového usporiadania. Politika ústupkov vrcholí na mníchovskej konferencii koncom septembra roku 1938, keď Briti a Francúzi brániaci sa vojne obetujú rozpínavému Hitlerovi svojho spojenca. Rozklad Československa pozdĺž etnických osídlení je triumfom inštrumentalizácie menšinovej otázky Adolfom Hitlerom, ktorý však sám Mníchovský dohovor vníma ako ťažkú prehru, pretože sa neplní jeho hlavný cieľ – veľká vojna.

61. Rozpútať Druhú svetovú vojnu sa Adolfovi Hitlerovi darí až potom, ako sa so sovietskym diktátorom a smrteľným ideologickým nepriateľom Jozefom Stalinom dohodol na nemecko-sovietskom pakte o neútočení 23. augusta 1939. Obe totalitné diktatúry sa okrem toho v tajnom dodatkovom protokole dohodnú na rozdelení zón vplyvu v strednej a východnej Európe. Dôležitými prvkami dodatkového protokolu sú štvrté delenie Poľska a expanzia ZSSR na západ.

17

62. Dňa 1. septembra 1939 sa útokom nemeckých vojsk na Poľsko začína druhá svetová vojna. O dva dni neskôr vypovedúvajú Veľká Británia a Francúzsko Nemeckej ríši vojnu. Poľské vojská sú porazené v priebehu štyroch týždňov. Mimo vojnového diania dochádza k mnohých zločinom proti poľskému civilnému obyvateľstvu. Nemecké vojnové ťaženie už má charakter vyhladzovacej vojny. Dňa 17. septembra 1939 napáda Červená armáda podľa dohody východné Poľsko. Začiatkom októbra roku 1939 s konečnou platnosťou uhasína poľský odpor a krajinu obsadzujú dve totalitné diktatúry.

63. Zatiaľ čo na západe sa až do jari roku 1940 vedie „čudná vojna“, Sovietsky zväz agresívne zakročuje proti svojim susedským štátom. V „zimnej vojne“ 1939/40 sa Fíni obratne a za cenu veľkého krvipreliatia ubránili i keď museli odstúpiť veľké územia ZSSR. V lete roku 1940 Červená armáda obsadzuje tri pobaltské štáty a privlastňuje si ich ako sovietske republiky.

64. Po víťazstve nemeckých vojsk nad Francúzskom v máji a júni roku 1940 je Adolf Hitler ne vrchole svojej moci. V boji proti nacistickej diktatúre pokračuje iba Veľká Británia pod vedením svojho nového premiéra Winstona Churchilla.

65. Už v lete roku 1940 sa pripravujú nemecké plány rasovej a vyhladzovacej vojny proti Sovietskemu zväzu, ktorá začína 22. júna 1941. Táto svetonázorová vojna sa na oboch stranách vedie s mimoriadnou dávkou surovosti a bezohľadnosti. Nemecká politika obsadzovania v Rusku je charakteristická pohŕdaním ľuďmi. Za nemeckým frontom dochádza od začiatku vojnového ťaženia k masakrom civilného obyvateľstva, pričom cieľom systematického zabíjania sú predovšetkým židia.

66. Krátko po nemeckom útoku na Sovietsky zväz uzatvára Veľká Británia so ZSSR dohodu o pomoci a podpore. USA sa do vojny zapájajú až po japonskom útoku na Pearl Harbor 7. decembra 1941 a nemeckom vyhlásení vojny 11. decembra 1941.

67. Obsadenie veľkých častí Európy Nemeckom je pre mnohých ľudí traumatickým zážitkom. Vo všetkých obsadených oblastiach sa tvoria skupiny odporu proti nemeckej cudzovláde, no zároveň sa vo všetkých obsadených štátoch kolaboruje.

68. Hlavným cieľom nacistickej politiky je genocída európskych židov. Zbavovanie práv, prenasledovanie a následné vyvražďovanie židov prebieha vo viacerých etapách. Na konci tohto hrôzostrašného vývoja stoja koncentračné a vyhladzovacie tábory. Nacisti vyvraždili dohromady okolo šesť miliónov židov.

Európa po druhej svetovej vojne69. Najneskôr od vonkajšieho obratu vo vojne, ktorý nastal po bitke o Stalingrad v zime

1942/43, začínajú štáty, ktoré vedú vojnu, ako aj exilové vlády plánovať obdobie po víťazstve spojencov. Londýn sa v týchto rokoch stáva nadnárodným laboratóriom pre myšlienky o usporiadaní budúcnosti Európy. Všetci zúčastnení si jasne uvedomujú skúsenosti z obdobia po prvej svetovej vojne. Úplné obsadenie porazeného nepriateľa a zničenie domnelého nemecko-pruského militarizmu sú dvoma prednostnými cieľmi politiky spojencov. Rýchlo sa však ukazuje, že stanovené ciele hlavných spojencov možno sotva zosúladiť: Zatiaľ čo Sovietsky zväz nemá v úmysle robiť ústupky v súvislosti so svojimi územnými ziskami z rokov 1939 až 1941, západní spojenci sa opierajú o právo príslušných národov na sebaurčenie. Rozpútali sa vášnivé spory najmä o osude Poľska, v ktorých sa Stalin z veľkej časti dokáže presadiť. Hranice Poľska sa posúvajú na západ, ako rozhodli USA, Veľká Británia a Sovietsky zväz na veľkej

18

vojnovej konferencii začiatkom februára 1945 v Jalte. Poľsko získava niekdajšie nemecké územia, zatiaľ čo si Sovietsky zväz privlastňuje východnú časť Poľska.

70. Súčasne sa v Jalte Veľká trojka dohodne o založení Spojených národov. Stáli členovia Bezpečnostnej rady získavajú neobmedzené právo veta. Tým sa zabezpečuje, že svetová organizácia nemôže na základe väčšinových rozhodnutí zasiahnuť proti vôli vedúcich mocností. Až do skončenia konfliktu medzi Východom a Západom je OSN dejiskom ideologických konfrontácií medzi oboma blokmi.

71. Deklarácia ľudských práv z 10. decembra 1948 je dôležitým medzníkom boja proti útlaku a rasizmu. Ľudské práva sú okrem toho základom, na ktorom sa má vybudovať nová Európa.

72. Hlavnú záťaž boja proti národno-socialistickému Nemecku nesie červená armáda. Už počas posledných vojnových mesiacov vychádza najavo, že Stalin využíva svoje vojenské oddiely, aby dosadzoval úslužných komunistických vládcov v štátoch strednej a východnej Európy. Jeho cieľom je vytvoriť západné pásmo satelitných štátov. Z tohto hľadiska získava víťazstvo nad národno-socialistickým Nemeckom, ktoré je 8.,prípadne 9. mája 1945 formálne potvrdené bezpodmienečnou kapituláciou nemeckého Wehrmachtu, dvojitú tvár: Zatiaľ čo sa na západe, kam sa stiahli západní spojenci so svojimi voskami, dá bezpochyby hovoriť o dni oslobodenia, v strednej a východnej Európe je situácia zásadne odlišná. Aj tu sa víťazstvo nad Nemeckom vníma ako oslobodenie, ale s týmto pocitom sa miešajú obavy pred novou diktatúrou.

73. S ukončením bojových operácií, ktoré si iba v Európe vyžiadali životy vyše 50 miliónov ľudí, sa na európskom kontinente začína masová migrácia. Najviac utečencov a vyhnancov – 12 až 14 miliónov – je z Nemecka, najmä z jeho východných oblastí.Počas Postupimskej konferencie v júli a auguste 1945 sa hlavné víťazné veľmoci dohodnú nielen na presunoch obyvateľstva, ale aj na budúcnosti Nemecka, ktoré rozdelili na štyri okupačné zóny. Už v priebehu konferencie sa však jasne ukazuje, že protirečivé názory západných víťazných veľmocí a ZSSR možno často zastrieť iba formálnymi kompromismi.

74. V západných spoločnostiach dochádza bezprostredne po skončení vojny k politickému obratu doľava. Najviditeľnejším znakom tohto vývoja je nezvolenie víťazného vojnového predsedu vlády Winstona Churchilla v júli 1945; ešte na Postupimskej konferencii ho nahrádza jeho nástupca Clement Attlee zo Strany práce (Labour Party).Napriek týmto zmenám v politickej oblasti nemajú európske koloniálne mocnosti žiadnu pochybnosť o tom, že chcú obnoviť svoju nadvládu nad závislými územiami v Afrike a Ázii, ktorú počas vojny v mnohých prípadoch stratili. Napríklad v holandskej Indonézii alebo vo francúzskej Indočíne rýchlo prichádza k ozbrojeným roztržkám, ktoré budú sčasti pretrvávať počas ďalších dvoch desaťročí.

75. Bývalé ríšske hlavné mesto Berlín a rakúske hlavné mesto Viedeň sú rozdelené na štyri zóny. Tieto metropoly symbolizujú začínajúce sa delenie kontinentu. Berlín zostáva jedným z ohnísk konfrontácie superveľmocí. Napriek tomu studená vojna nevypukne v centre Európy, ale na jej okraji. Americká vonkajšia politika vedená prezidentom Harrym S. Trumanom sa po počiatočnej opatrnosti rozhodne obracia ku konfrontácii so Sovietskym zväzom. Zamedzovanie šíreniu sovietskej oblasti moci, ktoré napokon spočívalo na jadrovom zastrašovaní, tvorí konštantu americkej zahraničnej politiky až do konca konfliktu medzi Východom a Západom.

76. Zatiaľ čo Sovietsky zväz dosadzuje vo svojej mocenskej oblasti vlády podľa stalinistického vzoru, západné mocnosti presadzujú demokratizáciu západného

19

Nemecka. Deliaca čiara mocenských oblastí prechádza priamo Nemeckom a rozpoľuje kontinent. Novú situáciu charakterizujú Churchillove slová o „železnej opone“ (5. marca 1946). Ani nie o šesť mesiacov neskôr sa Churchill v ďalšom smerodajnom prejave (19. septembra 1946) vyslovuje za vytvorenie Spojených štátov európskych.Tieto vízie však spočiatku neprinášajú žiadne konkrétne výsledky.

77. V týchto rokoch sú predsa založené mnohé inštitúcie, ktoré sa zasadzujú za európsku myšlienku. Tento prístup spočiatku reprezentujú kresťansko-demokratickí politici meštianskeho pôvodu, ako sú Konrad Adenauer, Alcide de Gasperi, Jean Monnet, Robert Schuman a Paul-Henri Spaak.

78. Pre najbližšiu budúcnosť je dôležitejší americký program obnovy Európy („European Recovery Program“), ktorý od polovice roka 1947 sprístupňuje európskym štátom možnosť hospodárskeho ozdravenia. Súčasne sú krajiny prijímajúce pomoc nútené spolupracovať, čo je conditio sine qua non Washingtonu. V rýchlej súslednosti vznikajú nadnárodné organizácie, ktoré koordinujú opatrenia obnovy. Charakteristickými znakmi tohto obdobia sú v západnej Európe demokracia a trhové hospodárstvo.

79. Vo východnej Európe sa situácia vyvíja celkom odlišne: Pod vedením ZSSR sú štáty od Baltského po Čierne more podrobené stupňujúcej sa stalinizácii. Odpor je potláčaný neľútostným násilím, obyvateľstvo je terorizované tajnou políciou a svojvôľou.Deportácia do sovietskych táborov (gulagov) je spoločnou skúsenosťou predstaviteľov opozície v strednej a východnej Európe, ktorí nesúhlasia s nastoleným kurzom. Súbežne s týmto vývojom pokračuje obnova v štátoch východného bloku, pričom sa postupne prekonáva najhoršia vojnová devastácia.

80. Sovietsky tlak zvonku stmeľuje národy na západe. V Bruselskej zmluve zo 17. marca 1948 sa päť západoeurópskych demokracií spojuje, aby sa spoločne bránili pred možnou agresiou z východu. Na britský podnet sú prizvané aj Spojené štáty americké a Kanada, aby sa pripojili k obrannému zoskupeniu. 4. apríla 1949 je vo Washingtone podpísaná zmluva o NATO. Niektoré európske štáty ostávajú neutrálne. NATO je dodnes chrbtovou kosťou európskej bezpečnosti.

81. Už tri mesiace predtým založili štáty Západnej únie Európsku radu (28. januára 1949), ktorej cieľom bolo podporovať spoluprácu členských štátov pri dosahovaní pokroku v hospodárskej a sociálnej oblasti. Už v auguste 1950 prijíma Európska rada Nemeckú spolkovú republiku, ktorá bola založená v máji 1949, ako pridruženého člena. 18. apríla 1951 vzniká Európske spoločenstvo uhlia a ocele. Je jadrom európskeho zjednotenia a obmedzuje tradičnú rivalitu medzi Francúzskom a Nemeckom v oblasti ťažkého priemyslu. V západnej Európe dochádza po vypuknutí kórejskej vojny v júni 1950 k nesmiernemu hospodárskemu rastu, ktorý so špecifickými prejavmi trvá až do roku 1973. Toto obdobie rozkvetu vedie nielen k stabilizácii západoeurópskych spoločností, ale pre mnohých Európanov prvýkrát prináša príjemné stránky každodenného života.Masová spotreba sa stáva symbolom západných priemyselných spoločností.

82. Uvedené obdobie rastu súčasne umožňuje zaviesť štátne sociálne služby. Sociálny štát sa v priebehu desaťročí stáva súčasťou európskej identity. Je špecificky európskym výdobytkom a svoj pôvod má v Škandinávii. Explozívny nárast pôrodnosti po skončení druhej svetovej vojny nastoľuje nové požiadavky na štátnu infraštruktúru. Potreba budovať zdravotníctvo a vzdelávacie zariadenia mení západoeurópske spoločnosti.Mládežnícka kultúra sa stáva spoločenským fenoménom. Amerikanizácia západoeurópskych spoločností prebieha predovšetkým prostredníctvom mládežníckej kultúry.

20

83. Pestrá rozmanitosť v západnej Európe stojí v jasnom protiklade k vývoju za železnou oponou. Do Stalinovej smrti 5. marca 1953 si diktátorsky tlak uniformnosti zachováva nezmenšenú intenzitu. Počas boja o následníctvo diktátora sa uvoľňuje prístup štátnych orgánov. 17. júna 1953 ukazuje krvavá porážka ľudového povstania v NDR, že komunistická vláda vo východnom bloku v skutočnosti spočíva na bajonetoch Červenej armády. Destalinizácia, ktorú od februára 1956 presadzuje nový silný muž v Kremli, Nikita S. Chruščov, otriasa celou oblasťou sovietskej moci. Kým kríza v Poľsku nachádza politické riešenie, maďarské národné povstanie v novembri 1956 je potlačené Červenou armádou. Tisíce Maďarov zomierajú, státisíce odchádzajú do exilu.

84. Plánované hospodárstva v strednej a východnej Európe zaznamenávajú v 50. rokoch dvadsiateho storočia celkom pozoruhodné miery rastu. Pomaly sa zlepšuje zásobovanie obyvateľstva. Národné hospodárstva však v priebehu rokov čoraz väčšmi zaostávajú za konkurenciou krajín západnej Európy. Technológia vo východnom bloku, predovšetkým však v samotnom ZSSR, je konkurencieschopná a čiastočne aj vedie iba v jednej oblasti: v technológii zbraní. Šok zvaný Sputnik dňa 4. októbra1957 naruší západnú sebadôveru a poskytne vecný základ triumfálnemu vystupovaniu sovietskeho vedenia.

85. Po debakli Veľkej Británie a Francúzska v suezskej kríze na jeseň 1956 sa opäť vyostrí dekolonizácia. Národné oslobodzovacie hnutia v kolóniách sa opierajú o ozbrojené násilie, aby zlomili cudziu nadvládu „bieleho muža“. Po získaní nezávislosti sa mnohé novozaložené štáty orientujú na Sovietsky zväz a uprednostňujú komunistickú cestu modernizácie. Prevaha západoeurópskych mocností vo svetovej politike sa čoraz väčšmi zmenšuje.

86. Reakciou na túto stratu významu je zlúčenie do Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktoré bolo slávnostne spečatené 25. marca 1957 v Ríme. EHS je organizačne a právne predchodcom dnešnej Európskej únie. Myšlienka, ktorá stojí za EHS je, že členské štáty majú byť vzájomne natoľko previazané, že štrukturálne nebudú schopné viesť medzi sebou vojny. Charakter politiky medzi členskými štátmi sa skutočne mení: Napriek všetkým pretrvávajúcim formám národnej citlivosti nie je už vojna možná.

87. Dôležitým medzníkom histórie studenej vojny v Európe je stavba berlínskeho múru 13. augusta 1961. Berlínsky múr sa stáva symbolom rozdelenia kontinentu.

88. Po stabilizácii v Európe sa ohnisko studenej vojny presúva do krajín tretieho sveta.Zmierenie Francúzska a Nemeckej spolkovej republiky urýchlené Charlesom de Gaullom a Konradom Adenauerom, je významným predpokladom prehĺbenia európskej integrácie. Tri západné diktatúry v Španielsku, Portugalsku a Grécku zostávajú spočiatku vylúčené z inštitucionálnej integrácie.

89. V januári 1963 zabraňuje francúzsky prezident vstupu Veľkej Británie do EHS. Politika de Gaulla vedie v 60. rokoch k opakujúcim sa ťažkým krízam v EHS. Organizácii sa však predsa podarí tieto krízy prekonať. 1. júla 1967 sa tri európske spoločenstvá zjednocujú do Európskeho spoločenstva (ES). O rok neskôr nadobúda účinnosť colná únia ES, ktorá ruší vnútorné clo na obchodné a priemyselné statky. Príťažlivosť ES stúpa a rastie aj britský záujem o vstup, ktorý sa formálne uskutoční 1. januára 1973.Spolu s Veľkou Britániou podpisujú listinu o pristúpení Dánsko, Írsko a Nórsko. V referende sa však Nórsko v septembri 1972 rozhodne proti vstupu do ES.

90. Rok 1968 je v povojnovej histórii Európy prelomový na západe i východe. V západných spoločnostiach sa najmä mladí ľudia búria proti zavedenému systému.

21

Nepokoje, ktoré vo Francúzsku vedú až na pokraj povstania, pramenia z najrôznejších zdrojov. Okrem iného je to generačný konflikt a vyjadrenie nesúhlasu s vojnou voVietname vedenou Amerikou. Celkovo v tejto súvislosti prepukne renesancia neomarxistického myslenia.

91. Násilné potlačenie Pražskej jari vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 je varovným znamením pre ďalší vývoj vnútri východného bloku. Predovšetkým intelektuáli prežívajú dezilúziu; komunizmus sovietskeho razenia sa zdá byť nereformovateľný a ideologicky strnulý. Vyhlásenie Brežnevovej doktríny dodáva neotrasiteľnosť neobmedzeným mocenským nárokom ZSSR.

92. Koncom 60. rokov sa začína éra, ktorá sa vyznačuje prevahou sociálnej demokracie. Willy Brandt v Nemeckej spolkovej republike, Bruno Kreisky v Rakúsku a Olof Palme vo Švédsku sa zasadzujú za liberalizáciu vnútroštátnej politiky a odbúranie politického napätia vo vzťahoch so Sovietskym zväzom. Najmä nemecký spolkový kancelár Brandt určuje svojou novou východnou politikou medzinárodné tendencie. Jeho spontánne symbolické pokľaknutie pred pamätníkom povstania v židovskom gete vo Varšave v decembri 1970 sa stáva ikonou tohto obdobia. Tieto snahy o uvoľňovanie, ktoré dosiahli svoj vrchol podpisom zmluvy o bezpečnosti a spolupráci v Európe 1. augusta 1975, menia kontinent. Sovietsky zväz už mnoho súčasníkov nevníma ako hrozbu; pre mnohých štátnikov na Západe sú disidenti, ktorí sa zasadzovali za slobodu a ľudské práva vo východnej Európe, skôr činiteľmi narúšajúcimi politiku uvoľňovania napätia.

93. Na spoločenskej úrovni sa v 70. rokoch presadzuje životný štýl spojený s rastúcim blahobytom a plošnou motorizáciou. Premena hodnôt začatá v predchádzajúcom desaťročí sa vzťahuje na veľkú časť západoeurópskych spoločností. Individualizácia a sebarealizácia sa stávajú dôležitými orientačnými znakmi. Väčšia sexuálna voľnosť sa stáva symbolom tohto obdobia. Dlhé vlasy a krátke sukne určujú obraz ulice európskych metropol. Táto nová móda a spôsob života sa preberajú aj za železnou oponou.

94. V roku 1973 sa tzv. ropnou krízou končí dlhá fáza rozkvetu priemyselných štátov. 70. roky v západnej Európe charakterizuje ťažká hospodárska kríza (stagflácia), ktorá je spojená s úpadkom tradičného priemyslu. Baníctvo a ťažký priemysel sa stávajú odvetviami, ktoré štrukturálne strácajú. Celé regióny, napr. severné Anglicko, Porúrie alebo Lotrinsko sa stávajú ohniskami sociálnych problémov spôsobených vysokou nezamestnanosťou. Iné regióny majú prospech z prechodu k terciálnemu sektoru a mikroelektronike. Moderné spoločnosti orientované na služby zažívajú dynamický rozvoj.

95. Súčasne vedie celý rad faktorov, medzi nimi správy Rímskeho klubu, k zmene zmýšľania v otázkach hospodárskeho rastu a ekologických následkov plienenia životného prostredia. V mnohých západoeurópskych štátoch vznikajú občianske iniciatívy, ktoré sa zasadzujú za čisté životné prostredie a lepší svet. V niektorých krajinách dochádza k veľkým spoločenským zlomom. Z občianskych iniciatív a ľavicových základní vznikajú strany zelených.

96. Štrukturálne posuny v západoeurópskych národných hospodárstvach, ani záujem o ekológiu, nie sú pre štáty pod vplyvom sovietskej nadvlády aktuálnou témou. V 70. rokoch štáty za železnou oponou definitívne strácajú technologický kontakt so Západom. Na západe sa významne zrýchľuje vývoj v oblasti počítačovej technológie.

97. Ale to, ako sa bude Európa ďalej vyvíjať, sa v polovici 70. rokov ešte nedá predvídať.V Taliansku a v Nemeckej spolkovej republike musí štát čeliť provokáciám teroristov

22

z radov ľavicových radikálov. Boj proti terorizmu prostredníctvom metód právneho štátu je nárokom, ktorý veľmi zaťažuje politické systémy.

98. Na juhu Európy dochádza v polovici 70. rokov k demokratickým transformačným procesom. V Grécku sa v roku 1974 padá režim Obristov, v tom istom roku sa končí aj portugalská diktatúra. Rovnako ako v Španielsku o rok neskôr sú tieto diktatúry nahradené parlamentnou demokraciou. „Klinčeková revolúcia“ v Portugalsku v roku 1974 ukončuje vojny v Afrike; Portugalsko ako posledná z európskych štátov uzná nezávislosť svojich kolónií Angoly a Mozambiku. Po smrti diktátora Franca dňa 20. novembra 1975 vyvoláva pozornosť pokojný prechod Španielska od diktatúry k demokracii, ktorý je nádejou pre budúce udalosti v štátoch východného bloku koncom osemdesiatych rokov.

99. Tieto demokratizačné procesy perspektívne uvoľňujú cestu pre vstup oboch juhoeurópskych krajín do ES, ktorý sa uskutoční 1. januára 1986. Už 1. januára 1981 vstúpilo do ES Grécko.

100. V roku 1979 je prvýkrát volený Európsky parlament, ktorý sa formuje v júli 1979. Jeho právomoci sú najprv obmedzené, ale postupne sa rozširujú.

101. Vo svetovej politike sa značne ochladzujú vzťahy medzi Východom a Západom. Spory o ďalšie vyzbrojovanie NATO, o ktorom bolo rozhodnuté 12. decembra 1979 v reakcii na rozmiestnenie sovietskych rakiet SS-20 a sovietskeho zásahu v Afganistane na Vianoce v roku 1979, vedú k novému napätiu. Problémy so zásobovaním v Poľsku vedú k vlne štrajkov. Pod vedením Lecha Walesu sa odborový zväz Solidarita vo východnom bloku po prvýkrát otvorene postaví na odpor proti vedúcej úlohe komunistickej strany. Odvážny štrajk v Gdansku podporuje v duchovnej rovine poľský pápež Ján Pavol II, ktorý je v úrade od roku 1978. Situácia v Poľsku sa vyostruje. Ako jediné východisko vidí štátne a stranícke vedenie vyhlásenie výnimočného stavu dňa 13. decembra 1981.

102. Ideologická konfrontácia, ktorú vedome presadzuje americký prezident Ronald Reagan, vyvoláva v ZSSR veľkú nedôveru a tvrdú protireakciu. Nová americká sebadôvera je zároveň aj zaťažkávacou skúškou pre NATO. Rozmiestnenie rakiet NATO stredného doletu v roku 1983 vedie k doposiaľ nevídanej mobilizácii spoločnosti.

103. Zároveň je možné pozorovať, že ZSSR sa v záverečnej fáze Brežnevovej éry dostáva do obdobia stagnácie, ktoré nedokážu prekonať ani jeho ďalší dvaja nasledovníci. Nové možnosti sa otvárajú, až keď Michail Gorbačov prevezme moc v marci 1985. Glasnosť a prestavba sa stávajú novými cieľmi sovietskej politiky. Spoločenské zmeny oslovujú najmä neruské časti Sovietskeho zväzu. Vzťahy medzi komunistickými stranami a občanmi sa menia aj v štátoch východného bloku. Komunistická vôľa vládnuť sa vo všeobecnosti oslabuje a zároveň sa nedarí zastaviť hospodársky úpadok v sovietskej sfére vplyvu. Plánované hospodárstva dokážu stále horšie a horšie čeliť komplexným výzvam moderného hospodárskeho života. Havária jadrového reaktora v Černobyle z 26. apríla 1986 si vyžiada nielen početné obete na životoch, ale je zároveň jasným prejavom zaostalosti sovietskej technológie.

104. Na Západe sú osemdesiate roky 20. storočia v ostrom protiklade s vývojom vo východnom bloku. Odvetvia služieb a mikroelektroniky sa napriek istým ťažkostiam pri prispôsobovaní stávajú zárukou novej fázy rozvoja. Začína sa víťazné ťaženie osobného počítača. V polovici osemdesiatych rokov 20. storočia sa členské štáty Európskeho spoločenstva dohadujú na ďalšom rozšírení spoločných inštitúcií. V týchto rokoch sa položia základy neskoršej Európskej únie.

23

105. Rok 1989 sa natrvalo zapíše do dejín Európy. 9. novembra 1989 padá Berlínsky múr, ide o historickú udalosť svetovej politiky a zároveň výzvu do budúcnosti. Vláda ZSSR a komunistických strán sa v európskych krajinách (s výnimkou Rumunska) končí bez násilia. Tento proces – revolúcia – natrvalo zmení svetadiel. Nenásilné ľudové hnutia si demonštráciami vynucujú odstúpenie komunistických vládcov. ZSSR, na rozdiel od 50. a 60. rokov 20. storočia, do udalostí nezasahuje. Prechod k demokracii sa vo väčšine štátov východného bloku dosiahne prostredníctvom rokovaní. Nové štáty opäť nadväzujú na dejiny svojich národov.

106. Inak je tomu v prípade NDR, ktorá sa 3. októbra 1990 opäť zjednocuje so Spolkovou republikou Nemecko. Najdôležitejšou osobnosťou procesu je Helmut Kohl, ktorého významne podporuje prezident USA George H. W. Bush. Národné povedomie sa prebúdza aj v samotnom Sovietskom zväze, ktorý sa začína rozpadať. Bývalé národné štáty, napríklad Estónsko, Lotyšsko a Litva sa osamostatňujú a nadväzujú na svoju dlhú históriu. 25. decembra 1991 veje červená zástava nad Kremľom posledný raz. Rusko, ktoré stratilo vládu nad nie nepodstatnou časťou územia, sa stáva právnym nástupcom Sovietskeho zväzu. V rokoch 1990 až 1993 vstupuje do Rady Európy osem štátov strednej a východnej Európy.

107. Renesancia národných štátov naráža u časti obyvateľov západnej Európy na nepochopenie. Cieľová perspektíva vývoja Európskej únie, ktorá sa spečaťuje podpísaním Maastrichtskej zmluvy vo februári 1992, je opäť predmetom diskusií.Čoskoro je jasné, že za týchto zmenených podmienok nie je z politického hľadiska možné vytvoriť európsku federáciu. Maastrichtská zmluva, a najmä neskoršia Amsterdamská zmluva, ktoré zavádzajú, resp. rozširujú postup spolurozhodovania s Európskym parlamentom, sú krokom k parlamentarizácii Európskej únie.

108. Spolu so skončením studenej vojny sa opäť vyhrocujú konflikty, ktorých prvotnou príčinou je situácia národnostných menšín. Pretrvávajúce spory, napríklad v Severnom Írsku, v Baskicku a na Korzike nasvedčujú tomu, že nejde iba o problém strednej a východnej Európy. Bývalé Československo sa 1. januára 1993 mierovo rozdeľuje na dva štáty; oba následnícke štáty vytvárajú colnú úniu. Rozpad Juhoslávie však prináša na európsky kontinent nielen vojnu, ale aj utrpenie státisícov ľudí. Inštitucionálna Európa zohráva vo vojnách zahanbujúcu úlohu. Organizačné zábrany a vojenská neschopnosť prispievajú k predĺženiu vojenských sporov. Prvá fáza bojov končí až prevzatím vedúcej úlohy Spojenými štátmi americkými (Daytonská dohoda zo 14. decembra 1995 Európske vojská pôsobia v bývalej Juhoslávii dodnes, kontrolujú dodržiavanie mieru.

109. Rozširovanie EÚ sa zrýchľuje. 1. januára 1995 pristupuje Fínsko, Rakúsko a Švédsko.V decembri 1997 nastáva pokrok v rozširovaní na východ, ktoré sa právne formalizuje.V rovnakom čase sa uskutočňujú aj iné významné zmeny: v druhej Schengenskej dohode sa rozhoduje o zrušení kontroly osôb na vnútorných hraniciach EÚ. Zavedenie eura ako platidla v niektorých členských štátoch k 1. januáru 2002 upevňuje vzájomné prepojenia národných ekonomík. Zároveň možno badať, že v mnohých krajinách prechádzajúcich na euro – predovšetkým v Nemecku – majú národné meny naďalej úctu a hodnotu.

110. Útoky z 11. septembra 2001 v USA sú začiatkom novej kapitoly vo svetovej politike.Teroristická hrozba militantného islamizmu preniká aj do Európy. Útoky v Madride (11. marca 2004) a v Londýne (7. júla 2005) dokazujú, že teroristi majú na muške aj Európu. Vojna proti Iraku pod vedením prezidenta USA Georgea W. Busha rozdeľuje

24

Európu na dva tábory. Zatiaľ čo Francúzsko a Nemecko odmietajú aktívnu účasť, Veľká Británia, Španielsko a štáty strednej a východnej Európy vysielajú vojakov.

111. 1. máj 2004 je dňom najväčšieho rozšírenia v dejinách EÚ. Desiati nový členovia –Estónsko, Lotyšsko, Litva, Malta, Poľsko, Slovinsko Slovensko, Česká republika, Maďarsko a Cyprus – zvyšujú počet členských štátov EÚ na 25. Rozdelenie svetadielu je konečne minulosťou. Pristupujúce krajiny patria k čistým príjemcom a profitujú z EÚ mnohými spôsobmi.

112. 1. januára 2007 pristupuje aj Bulharsko a Rumunsko. Veľké rozšírenie na východ naráža v „starých“ štátoch EÚ často na odpor. Kritici sa obávajú opätovnej nacionalizácie európskej politiky a oslabenia pokroku v integrácii. Perspektíva vstupu do Únie však zároveň prispieva k stabilizácii zložitého a ťažkého procesu transformácie v dotknutých štátoch.

Otázky budúcnosti Európy113. Budúcnosť Európskej únie zostáva otvorenou. Nezhodujú sa ani pohľady na

perspektívy do budúcnosti, ani názory na hranice EÚ. Úlohou nasledujúcej časti výstavy je klásť otázky, ktoré návštevníkom objasnia, že v súčasnosti je stav otvorený.Tento prístup zároveň umožňuje aj v krátkom čase reagovať na nové udalosti.

114. Možné otázky pre návštevníkov:

Je možné ďalšie prehĺbenie EÚ? Ako reagovať na odmietnutie ústavy EÚ v referendách? Je Lisabonská zmluva prijateľným kompromisom?

Kedy sa skončí rozširovanie EÚ? Môže sa Turecko stať plnoprávnym členom?

Ako je možné prekonať demokratický deficit?

Prečo nedokáže EÚ vyvolať skutočné nadšenie obyvateľov členských štátov?

Ako prekonať štrukturálnu slabosť EÚ vo vojenských otázkach a v zahraničnej politike všeobecne ?

Ako má EÚ reagovať na demografickú zmenu, ktorá sa týka všetkých členských štátov? Je zvýšenie počtu prisťahovalcov vhodným prostriedkom?

Mali by sa harmonizovať rozličné tradície pri výklade európskeho sociálneho modelu?

Aká bude budúcnosť EÚ: vyvinie sa z nej federácia, zväzok štátov alebo spolkový štát?

25

Vyhliadky115. Výbor expertov predkladá tieto koncepčné podklady Domu európskej histórie

predsedovi Európskeho parlamentu.

116. Po diskusii príslušných grémií a prijatí potrebných základných politických rozhodnutí je potrebné zriadiť kvalifikovanú skupinu, ktorá sa bude zaoberať budovaním Domu. Jejúlohou bude realizácia inštitucionálnych a obsahových východísk, ktoré sa majú prijať.Výbor expertov odporúča vytvoriť prostredníctvom rozhodnutí príslušné dozorné a vedecké sprievodné grémiá pre Dom európskej histórie.

26

27

Členovia výboru expertov

Włodzimierz Borodziej (PL), profesor modernej histórie na Varšavskej univerzite

Giorgio Cracco (IT), profesor cirkevných dejín na Turínskej univerziteMichel Dumoulin (BE), profesor histórie na Katolíckej univerzite v Louvain-la-Neuve

Hans Walter Hütter (DE), profesor, predseda nadácie Dom histórie Spolkovej republiky Nemecko v Bonne

Marie-Hélène Joly (FR), hlavá kurátorka a zástupkyňa riaditeľa oddelenia pre kultúrne pamiatky, majetok a archívy ministerstva obrany

Matti Klinge (FI), emeritný profesor severskej histórie na Helsinskej univerziteRonald de Leeuw (NL), profesor, bývalý riaditeľ Rijksmuseum Amsterdam

António Reis (PT), profesor histórie na Novej univerzite v LisaboneMária Schmidt (HU), riaditeľka múzea Dom teroru v Budapešti