Veľké baby neplačú

Drámaslovenskej

modelkyza mrežami

v Paríži

PRESS

KAŽDÝ Z NÁS sa môže stať obeťou drogovej mafiePRESS

Knižku som zhltla na jeden šup. V jednej pasážisom sa našla – ako Ivanka rozprávala rodičom, že nechce zostať žiť v malej dedinke, že ju lákajúulice veľkých miest... Prežila som to aj ja...

Keď som s počítačom chodila v zákulisí na módnej prehliadke Armaniho, všetci sa ma pýtali,čo čítam. Boli zvedaví, lebo som to nepustilaz ruky, a keď som im Ivanin príbeh porozprávala,skončili sme pri stole a diskutovali, ako jednodu-cho sa človek môže dostať do podobnej situácie...Hlavná hrdinka to zvládla bravúrne, zaslúži si byť šťastná...

Michaela Kocianová,slovenská svetová topmodelka

�Do čítania knižky som sa pustila pri cestez Hamburgu do Bratislavy. Napriek tomu, že sombola po koncerte unavená, než sme prišli domov,mala som ju skoro celú prečítanú. Od Ivaninhopríbehu som sa jednoducho nevedela odtrhnúťa stále sa mi nechce veriť, že je skutočný. Že vo väzení môže tak ľahko skončiť hocikto z nás. Knihu Veľké baby neplačú prečítate na jedenkrát. Vyskúšajte to.

Mária Čírová, speváčka

Ivana Ivančákovápochádza z malej dedinky

Vyšný Žipov na východnom Slovensku.Po skončení strednej školy odišla

do Londýna, kde zo začiatku opatrovaladeti a pracovala v reštaurácii.

Neskôr vyštudovala Peter SymondsWinchester College, odbor Fashion

and Photographic makeup artist. Ako vizážistka alebo modelka

spolupracovala na mnohých londýnskych módnych eventoch.

Dnes žije s priateľom Johnomv Londýne.

Keď som sa neskôr vo väzení rozprávala s Ma-rion, aj ona spomínala na celu predbežného za-držania.

Plakala pri tom.Marion bola útla Francúzka, veľmi pekná tri-

dsiatnička, len tvár mala strhanú, plnú vrások,a vlasy takmer šedivé. Jej nešťastím bolo, že sa vy-dala za muža, ktorý jej nebol hoden. Bil ju, veľachľastal a nedával jej žiadne peniaze. Nepúšťal jus deťmi von, aby sa nikde nesťažovala, keď na nehoprišiel amok, bez rozmyslu mlátil aj deti.

Syn mal tri roky.Dcérka dva.Po jednej z takýchto bitiek, keď deti ubolené

a zdesené vyvracali polievku, čo mali na večeru,a nevedela ich utíšiť, sa rozhodla ich spoločné trá-penie ukončiť. Opilec spal rozvalený v spálni a onaotrávila najskôr deti, potom seba.

Aby mali pokoj.Smrť bola dôstojnejšia ako život, ktorý žili.Deti umreli, Marion sa zobudila v nemocnici.

A odtiaľ ju viezli rovno k policajtom. Strávila v ce-lách predbežného zadržania celý týždeň. Potupnesi ju odovzdávali z jednej služby do druhej, nedá-vali jej jesť, len trocha vody, nepustili ju do sprchy,zabila predsa svoje deti. Nikto sa jej nepýtal prečo.

Nikto sa jej nepýtal, ako žila predtým.Bola vrahyňa, aké sa opľúvajú.Keď na tretí deň dostala menštruáciu a pýtala si

vložky, vysmiali ju. Tak sedela zvyšok týždňa predpolicajtmi v jedných šatách, v jednej spodnej bie-lizni a ako odpovedala na otázky, po nohách jejk pätám stekali cícerky krvi...

modelka_obal:Layout 1 3.3.2011 12:54 Page 1

Copyright © Ivana Ivančáková 2011

Knihu venujemrodičom Anne a Jánovi, bratovi Jankovi a mojej láske J. xxx

modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 4

9. kapitola

Dodnes neviem, kto stojí za takmer tro-mi kilami kokaínu v mojej batožine.

Veľa ľudí naznačuje, že John. Môj John. Že by tomohol byť on. Je čierny, veľký, vyzerá ako Seal a je ta-jomný. Nehovorí viac, ako treba, a ľudia o ňom neve-dia skoro nič.

Policajti v Paríži na letisku sa ironicky usmievali.V base tiež.Vraj nemám byť naivná. Som? Nemyslím. Svet, nech

sa tvári akokoľvek, je stále plný rasistov, a ak sú v mno -žine podozrivých beloch s černochom, hádajte, komuvšetci intuitívne prisudzujú vinu...

Aj v takom meste, ako je Londýn, sa stretávam so za-čudovanými alebo s pohŕdavými pohľadmi, keď idemepo ulici a držíme sa s Johnom za ruky. Ja si dám tmavéokuliare a ignorujem to, naozaj ma netrápi, čo si o mne

77


myslí okolitý svet, keď ich vidí John, provokatívne machytí za zadok. Kamarátky a kolegyne sa ma bežne pý-tajú, či ma John bije, a keď poviem, že nie, mávnu rukou,veď počkaj, skôr či neskôr na teba zdvihne ruku...

V každom prípade, polícia nenašla ani Alexieho,fotografa, ktorý sa predstavil ako človek žijúci v NewYorku, ani Anthonyho, ani ďalších jeho spolupracov-níkov, s ktorými som v Buenos Aires fotila.

Nikdy som nevidela ani fotky, ani peniaze. Políciapovedala – je za tým John. Bodka. Nenašli dôkazy, aleboli presvedčení, že je to on.

„Je to jasné, za všetkým hľadajte svojho frajera,“povedal mi policajt na policajnej stanici blízko vy-svieteného centra, keď som odpovedala na stovkynormálnych, polointímnych až intímnych otázok.

„To je nezmysel,“ povedala som potichu.„Myslíte si, že to je len tak, žiť si na vysokej nohe

a mať pritom frajera černocha?“ opýtal sa policajt.„Čože?“ zareagovala som nechápavo.„Za všetko sa platí,“ pokračoval, akoby ma nevní-

mal. „Černoch si z vašej smotany ukradne, aj keď vásmiluje.“

„Neviem, o čom hovoríte.“„Zistíte to,“ mávol rukou policajt. Mimochodom,

bol tiež čierny.„Ja si nežijem na vysokej nohe, nemám balík pe-

ňazí, ako si myslíte,“ namietla som.

78

I v a n a I v a n č á k o v á


Mlčal.Vložila som si tvár do dlaní, v spánkoch mi búcha-

lo a cítila som sa strašne vyčerpaná.„Vy Slovenky máte rady černochov.“„Prosím?“ Absurdita tej myšlienky ma prinútila

zdvihnúť hlavu a zistiť v jeho očiach, že žartuje.Nežartoval. Bohvie, aké prípady mu prešli rukami.

Len sa uškrnul a nechal to tak.Niekedy nad tým premýšľam aj ja. V noci ma to

tak nejako prevalcuje a ja hľadám pravdu, ktorej sauž aj tak nedopátram. Zopárkrát som opatrne začalarozhovor aj s Johnom, ale jeho moje väzenie vzalomožno viac ako mňa. Nechce o tom hovoriť. Nechcesa k tomu vracať. Chce sa dívať dopredu, na našu bu-dúcnosť, chce, aby sme mali deti, priateľov a aby smepokojne žili. Raz naznačil, že za tým všetkým môžebyť Frank, ktorý sa mu takto vypomstil za nejaké sta-ré veci. Ale viac nič.

Pravda je taká, že keď som sa vrátila z väzenia, Fran -kov butik už neexistoval. Všetko je preč. Frank, jehooblečenie, jeho manželka. Ani John ho nikdy nevidel.Podľa mňa zmizol niekde v Afrike.

A možno to šlo cez Jamesa, ktorého som vyhodilaz bytu a ktorý na kokse fičal celé roky. A ktorý Frankapoznal. Londýnsky módny svet je malý...

Pochybujem, že francúzska polícia sa tým eštednes zaoberá, vedia, že ten, kto v tom mal prsty, už

79


stopy zahladil a nikdy ho nenájdu. Tých prípadov jeveľa, takých ako môj sú desiatky mesačne a skutočneveľké úlovky im očividne unikajú...

Aj tak to bola moja chyba. Mala som si dávať pozorna ľudí. Nemala som dôverovať všetkým, ktorých somstretla. Mala som myslieť na mamu, ktorá mi vždyhovorila, že som príliš naivná. Mala som sa opýtať,čo je v tom darčeku pre Franka, prečo je taký ťažký,a ak by sa mi odpoveď nepáčila, mala som ho otvoriťa presvedčiť sa na vlastné oči.

„Áno, to ste mali urobiť,“ povedal mi na letisku po-licajt s hustým obočím a odkiaľsi zo zásuvky vytiaholdrogovú mapu sveta. Argentína bola vyfarbená čer-venou, Buenos Aires až bordovou farbou. Drogovýchgangov tam bolo viac ako kdekoľvek na svete.

„No fajn,“ vydýchla som a neveriaco pokrútila hla-vou.

„Takéto veci neovládate?“Smutne som sa zasmiala.„Vy poznáte prevládajúce farby jarnej kolekcie

Dolce&Gabbana?“Keď lietadlo pristálo v Paríži, bola som dolámaná,

v hlave a v ušiach mi stále znel detský vreskot, zúfalosom potrebovala kávu a sprchu. Spoj do Londýna sommala až o pár hodín, musela som si vyzdvihnúť kufor,a s ním som sa plánovala zašiť v nejakej kaviarničkes croissantom a kapučínom.

80



Moja batožina ostala na páse ako posledná, zdržalasom sa na toalete, pretože sa mi zasa začala tortúras močovým mechúrom. Je to tak vždy, keď prichá-dzam z tepla do zimy. Stačí pár metrov na letiskua telo už reaguje. Ak nechcem zažiť hroznú bolesť ob-ličiek a celého brucha, vždy keď cítim nutkanie, mu-sím ísť okamžite cikať. Ale okamžite.

Trielila som k skleným dverám, keď ku mne pri-stúpil ochrankár, či môže vidieť moju batožinu.

„Iste, môžete,“ usmiala som sa na neho a podala mukufor. Šikovne ho otvoril, dvakrát sa v ňom prehrabala vytiahol darček od Anthonyho.

„Môžete ísť so mnou?“Pokrčila som plecami.„Áno.“Colník kufor zas zatvoril a nechal ho ležať pri dve-

rách kancelárie.„Je nejaký problém s mojimi vecami?“„Nie, nič sa nedeje, len si potrebujeme niečo preve-

riť,“ usmial sa milo.V kancelárii ma usadil a ja som sledovala, čo robí.

Vzal darček do svojich rúk a začal ho odbaľovať.To ma trochu šokovalo.Pozerala som sa naňho.„Prepáčte, to je pre niekoho iného, je nevyhnutné

to odbaľovať?“Nožnice sa zastavili.

81


„Takže to nie sú vaše veci?“„Nie, je to od jedného známeho. Nesiem to druhé-

mu známemu.“„Čo je vnútri?“„Neviem,“ pokrčila som plecami, „povedal, že neja-

ká drobnosť ešte k Vianociam.“„Hm,“ pokrútil hlavou.„Je s tým nejaký problém?“Už len mlčal a ďalej odbaľoval.Bol to kožený diár, veľký asi ako zošit A4, mal veľa

rôznych záložiek a otváral sa na zips. Ochrankách doňzastrčil nôž a začal rezať...

„Čo to...“ začala som, ale on ma prísnym pohľadomumlčal.

Čo si to, doriti, dovoľuje? Rozrezaný diár položil ve -dľa seba a vzal do ruky druhý, trochu menší, ktorý bolschovaný v tom veľkom.

Tiež doň zarezal nožom.Pomalým súvislým pohybom ťahal nožík smerom

dole a...... vysypal sa biely prášok...Pozrel sa na mňa a víťazoslávne pokýval hlavou.„Ulala! Tu to máme.“Asi som zbledla, lebo som cítila, ako som sa odkrvi-

la, a on sa spýtal:„Ste v poriadku?“„Panebože.“

82



„Toho budete teraz potrebovať.“„Predpokladám, že to nie je cukor...“„Poznali ste dobre tých ľudí, od ktorých ste zásiel-

ku prebrali?“„Bol to darček, nie zásielka.“„Poznali ste ich?“„Fotila som letnú kolekciu šiat pre jeden butik, bol

to fotografov asistent.“„Uhm, takže modelka.“„Áno.“Dnes už viem, že modelky prenášajú kokaín pravi-

delne. Väčšinou vedome. Poznáte ten posledný prí-pad... Chlapíkovi sa to teda javilo ako jasný prípad.

„O. k.,“ povedal a nabral trochu prášku do skúmav-ky, „uvidíme, keď sa sfarbí domodra, ide o čistý ko-kaín.“

„Toto je fór?“„Nie, madam, toto je skutočnosť.“Biely prášok sa v sekunde zmenil na modrý.Čo sa dialo potom, to si skutočne nepamätám.Jedna veľká dáma sedí vedľa mňa s pohárom vody,

drží ma za ruku a čosi hovorí... Netuším čo, hovorí pofrancúzsky, no jej hlas je milý a láskavý. Sem-tamotvorím oči, vidím biely strop, na ktorom je pleseň,napadne mi, z čoho je tá pleseň, veď stropy letiska súoveľa vyššie... Vidím hmlu, počujem tú milú dámua treba mi cikať. Hrozne. Viem, že musím ísť na toale-

83


tu, lebo inak mi to obličky vrátia pekelnou bolesťou,ktorú som už raz okúsila, a skončila som na infúziách.Zrazu počujem angličtinu, ľudia sa ma niečo pýtajú,nie som schopná odpovedať. Vnímam ich, ale neviemreagovať. Je to ako v kóme? Takto to cítia tí, čo chcúniečo povedať, ale telo a myseľ sú paralyzované a nej -de to?

Neviem, vôbec neviem, ako dlho to trvalo. Možnopár minút, možno hodinu.

„Potrebujem ísť na toaletu.“„Samozrejme,“ dáma sa postavila a odprevadila ma

až ku kabínke. A potom ma doviedla naspäť.Pomaly som sa dostávala zo šoku a dochádzalo mi,

že kokaín bol v mojom kufri. Medzi mojimi vecami,pri mojom notebooku, diári, pri mojich osobných ma-lých hlúpostiach.

Ó, Anthony, ty bastard!Darček. Vianočný. Takýto?!Chcela som ísť domov.„Takže vy ste tých ľudí nepoznali?“ spýtal sa znovu

ten colník.Pokrútila som hlavou.„Na tom fotení som ich videla prvýkrát v živote.“„Viete ich mená?“„Len krstné.“„Tak to nám pomôžete,“ mávol rukou a po fran-

cúzsky čosi mrmlal.

84



Milá dáma mi podala vodu.„Chcem ísť domov,“ obraciam sa k nej, ale ona len

pokrčila plecami. „Musím ísť, aby som nezmeškalalietadlo do Londýna.“

Niekde v zadnej časti hlavy som vedela, že odletíbezo mňa.

Maskara mi tiekla po tvári, ešte mi hlavou preblesk-la šialená myšlienka, že ide o nejaký fór v štýle skrytejkamery, ktoré môžete vidieť v telke, keď robia z ľudíidiotov. Pozerala som sa po kancelárii, nikde žiadnakamera. Všetci zase hovorili po francúzsky, nemalasom potuchy, o čom hovoria. Potom vošli do kancelá-rie traja uniformovaní muži.

Prvý bol chutný černoch.Druhý bol štíhly mladý chlapík.Tretí bol starší a zazeral na mňa ako na vraha. Bolo

mi do plaču. Mohlo sa to stať aj jeho dcére!Dlho sa po francúzsky bavili s colníkmi a potom si

ten chutný černoch sadol vedľa mňa:„Asi viete, že tu budete musieť ostať, však?“„Chcem ísť domov, nič som neurobila.“Všetci sa zachechtali, čo znamenalo, že všetci rozu-

meli po anglicky. Len sa im nechcelo po anglicky roz-právať.

„To nepôjde,“ povedal černoch, „pár dní musíte po-budnúť u nás.“

„Kde u nás?“

85


„Na polícii.“„Pár dní?“„Uvidíme.“Zamračený starší muž mi pripomenul, že som cez

Francúzsko prenášala tri kilá kokaínu, vraj im ne-mám robiť problémy, aby som ich ja nemala ešte väč-šie.

„Nerobím problémy,“ zašepkala som. „Rozumiemvám, ale s tými drogami nemám nič spoločné, a bu -dem rada, keď sa to vysvetlí.“

„To nechajte na nás,“ povedal on.Prikývla som. Pocítila som pálčivú bolesť v bruchu,

dvere sa stále otvárali a zatvárali, v miestnosti bol per -manentne prievan.

„Mohla by som ísť na toaletu?“Colník niečo po francúzsky zamrmlal a nadurdený

policajt mi povedal, že nie. Bola som tam pred chví-ľou.

„A čo na tom, že som tam bola pred chvíľou? Nemô -žem ísť znovu? Máte pocit, že chcem utekať? Kam?“zvrieskla som na neho.

Nervy. Bolesť. Zdesenie. Strach. Všetko dokopy.Nepustil ma. Fakt ma nepustil.Vytiahol putá.„Toto je skutočne nevyhnutné? Vyzerám ako kri-

minálnik?“„Je mi ľúto, je to klasický postup.“

86



Podal putá tomu peknému černochovi a ja som re-zignovane natiahla ruky. Napokon, robili si len svojuprácu. Potrebovala som ísť na záchod, všetko ma páli-lo, do očí sa mi tlačili slzy.

Cvak.Nebolo to veľmi pohodlné, putá boli malé, zápästia

ma zaboleli, kedykoľvek som nimi pohla. Keď mi ichčernoch zakladal, pozeral na moje akrylové nechtys francúzskou manikúrou a s troma srdiečkami na kaž -dom nechte. Usmial sa. Omotal ma svojím ružovýmletným pončom, začudoval sa, lebo bol koniec februá-ra, a držal ma okolo pliec, keď sme vyšli z letiska zvlášt-nym východom, ktorý som si nikdy nevšimla a ktorýsom nepoznala.

Asi bol len pre kriminálnikov.

87


88



10. kapitola

„Môžem si zavolať?“„Môžete, ak nám dopredu poviete, ko-

mu chcete volať.“„Ale potrebujem svoj diár alebo mobil, nepoznám

naspamäť žiadne číslo.“„Svoje veci nedostanete.“„Prečo?“„Lebo ste mali v batožine tri kilá kokaínu.“„Aha.“„Tak chcete telefonovať?“„Neviem spamäti čísla.“„Potrebujeme číslo a presnú adresu človeka, s kto -

rým sa chcete spojiť.“„Bože,“ hlava mi klesla do dlaní. Len jedno číslo som

vedela spamäti spolu s adresou, ale tam som volať ne-mohla. Nechcela som. To nešlo. Nemohla som im to

89


urobiť. Mama s otcom by sa zbláznili od strachu. Ne -musia vedieť, že som sa dostala do takejto šlamastiky.

„Neviem spamäti čísla,“ zopakovala som.„Dobre.“„Inak sa to vyriešiť nedá?“„Máme svoje predpisy, madam.“Moju batožinu a moju kabelku mali uložené v ro hu,

stačilo sa len načiahnuť. Viezli ju v kufri auta, ktoré násnočným Parížom dopravilo na policajnú stanicu.

Plakala som. Ten pekný černoch sedel pri mne,a keď mi už na slzy nestačil rukáv, podal mi vreckov-ku.

Všetko bolo také absurdné. Vysvietený Paríž, ča-rovné uličky, zapadnuté kaviarničky, romantické ob-chodíky s čokoládou a so syrmi... A ja v putách, na zad-nom sedadle policajného auta. Ešteže nepustili hú-kačku.

Triasla som sa od zimy, zo šoku, zo strachu a od bo-lesti, ktorá mi prebodávala brucho s obličkami.

„Čo bude so mnou?“ spýtala som sa policajta.Pozrel na mňa, zdalo sa mi, že má v očiach súcit,

a povedal:„Budú vás vypočúvať.“„Kedy?“„Ráno.“„A potom?“„Potom sa uvidí.“

90



Dnes sa smejem, aká naivná som bola ešte aj v týchchvíľach. Alebo ani nie naivná, skôr hlúpa a očividneneznalá realít, lebo som bola presvedčená, že ma polí-cia odprevadí do nejakého hotela, kde sa umyjema prečkám noc. A verila som, že ráno sa všetko vysvet-lí a ja stihnem nejaké lietadlo do Londýna.

V sivej kancelárii mi zložili putá. Zápästia ma bole-li, mala som ich skrehnuté od chladu.

„Môžem si z kufra vziať mikinu? Je mi strašná zi-ma,“ poprosila som.

Francúz v uniforme, ktorý nám otvoril dvere, uká-zal na deku položenú na gauči pod oknom.

„To vám bude stačiť.“Len som naprázdno prehltla.Následne ma informoval, že u nich strávim noc

a ráno sa so mnou porozprávajú.„Takže vy tu máte nocľaháreň?“Pobavené pohľady a úškrny.„Takto to tu ešte nikto nenazval.“Miesto, kde som mala stráviť noc, bola cela predbež -

ného zadržania. Nebolo mi všetko jedno, keď ma vied-li popri kanceláriách, ktoré boli aj večer plné unifor-movaných mužov, čo dvíhali hlavy a zízali na mňa.Keby som sa aspoň mohla skryť za slnečné okuliare!Keby som nemusela čeliť toľkému posmechu, po-hŕdaniu, víťazoslávnym pohľadom! Čierny policajtma doviedol k službukonajúcemu kolegovi, niečo po-

91


vedal po francúzsky a obaja sa srdečne zasmiali. Za -zrela som na nich. Čo sa, doriti, majú čo na mnesmiať!

„Ráno vás vyzdvihnem,“ oznámil mi černoch. „Jeto ťažké, ale skúste sa trochu vyspať. Zajtra budetemať ťažký deň.“

A odišiel.Ostala som s usmievajúcim sa policajtom, ktorý

ma viedol do cely.„Budem potrebovať často chodiť na toaletu,“ po-

vedala som mu placho a dodala, že mám trochu zdra-votné problémy.

„Len ma zavolajte, som hneď vedľa,“ povedal dob-rou angličtinou on, podal mi plastový tanier s ryžoua niečím čudesným a s prianím dobrej noci ma poso-til dnu.

Fuj.Aj to jedlo bolo fuj.Aj to, čo som zbadala, zacítila a čo sa mi okamžite

dostalo pod kožu aj za nechty, bolo jedno veľké fuj.Humus.Ale totálny.Cela bola veľká, chladná, špinavá a smradľavá.

Pozdĺž stien boli tvrdé lavice, čo mali slúžiť ako poste-le, a niektoré už boli obsadené. Hlavy sa zdvihli a mňanaplo. Panebože, kam som sa to dostala?

92



Poďakovanie

Poďakovať sa chcem všetkým svojim pria -teľom, známym a rodine za všetko, čo pre mňa urobili.

Za to, že je súčasťou môjho života, patrí obrovskéďakujem mojej sesternici Danke, ktorá mi bola a je veľ -kou oporou a bez ktorej by som to nezvládla. Ďakujemmame, otcovi a bratovi, ktorí tú hrôzu prežívali so mnoua robili, čo mohli, aby som sa dostala naspäť do normál -neho života. Ďakujem aj mojej druhej rodine, Janea Adi W. Sú úžasní. Poďako vanie patrí Mirande, Elishia dievčatám. Wendy. Mathilde, ktorá bola mojou opo-rou v „pekle“. Aničke, ktorá ma ne ustále povzbudzo-vala dlhočiznými listami, a taktiež mojej polovičke,ktorá to nemá so mnou ľahké.

A obrovské poďakovanie patrí Evite, bez ktorej bytáto kniha nikdy neuzrela svetlo sveta.

247


Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2011 ako svoju 29. publikáciuCopyright © Ivana Ivančáková, 2011

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflZodpovedná redaktorka: Eva UrbaníkováJazyková úprava: Darina Belanová,

Renáta Kováčová

Tlač:

FINIDR, s. r. o.,Český Těšínwww.finidr.cz

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-89452-24-8


Documents

Veľké baby neplačú