· Web viewProblém nedoriešených etnických hraníc medzi Nemeckom, Rakúskom a Českom krátko pred druhou svetovou vojnou využil Adolf Hitler ako zámienku na vytváranie nátlaku

Spájajú nás hranice?, 2.Crickets, 2020/2021

Spájajú nás hranice?

Autori:Nikol Privitšová

Katarína KarovičováKatarína Sedlačková

Oliver Skoček

Konzultanti:Barbora Ulrichová

Viliam KerekešIvona Havelková

2.CRICKETS

2020/2021


Čestné prehlásenie:Čestne prehlasujem, že som pracoval/a samostatne v súlade s etickými normami,

som autorkou/autorom tohto projektu a zdroje, z ktorých som čerpal/a, sú uvedené

v zozname použitej literatúry.

__________________ __________________

Katarína Karovičová Nikol Privitšová

__________________ __________________

Katarína Sedlačková Oliver Skoček

1


ObsahÚVOD....................................................................................................................................................... 4

1. SLOVENSKÉ HRANICE V SÚČASNOSTI...............................................................................................5

2. TRIANONSKÁ MIEROVÁ ZMLUVA.....................................................................................................8

2.1. VÝZNAM ZMLUVY...............................................................................................................................82.2. TAKTIZOVANIE BUDAPEŠTI....................................................................................................................92.3. ČESKOSLOVENSKÉ PRÍPRAVY................................................................................................................102.4. ZLOŽENIE DELEGÁCIE Z ČESKOSLOVENSKA..............................................................................................112.5. PRÍPRAVY V MAĎARSKU.....................................................................................................................122.6. PODMIENKY MIERU...........................................................................................................................132.7. PODPÍSANIE TRIANONSKEJ ZMLUVY......................................................................................................142.8. PO PODPÍSANÍ ZMLUVY......................................................................................................................152.9. SÚČASNÝ POHĽAD NÁRODOV...............................................................................................................16

3. VIEDENSKÁ ARBITRÁŽ.................................................................................................................... 18

3.1. ROZHODNUTIE Z BELVEDÉRU...............................................................................................................183.2. PRIPOJENIE FELVIDÉKU......................................................................................................................203.3. SÚBOJ O NEMECKÚ PRIAZEŇ...............................................................................................................213.4. VÝSLEDOK ARBITRÁŽE........................................................................................................................223.5. ZRUŠENIE VIEDENSKEJ ARBITRÁŽE.........................................................................................................22

4. HISTÓRIA ČESKOSLOVENSKA.......................................................................................................... 23

4.1. VZNIK ČESKOSLOVENSKA....................................................................................................................234.2. MEDZINÁRODNE KONFERENCIE O ZMENE HRANÍC....................................................................................254.3. MNÍCHOVSKÁ DOHODA......................................................................................................................254.4. VYHLÁSENIE AUTONÓMIE...................................................................................................................274.5. OKUPÁCIA ČESKA.............................................................................................................................284.6. NOVOVZNIKNUTÁ ČSR......................................................................................................................284.7. ZMENA REŽIMU................................................................................................................................294.8. VZNIK SLOVENSKEJ REPUBLIKY.............................................................................................................31

5. PODKARPATSKÁ RUS..................................................................................................................... 32

5.1. SITUÁCIA V PODKARPATSKU POČAS 1. SVETOVEJ VOJNY............................................................................325.2. ROKOVANIA O PRIPOJENÍ SA K INÉMU ŠTÁTU..........................................................................................335.3. PRIPOJENIE K ČESKOSLOVENSKU..........................................................................................................345.4. VYHLÁSENIE NEZÁVISLOSTI A MAĎARSKÁ OKUPÁCIA.................................................................................345.5. PO DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE...............................................................................................................36

6. SLOVENSKO-POĽSKÉ HRANICE....................................................................................................... 38

6.1. SPOR O MORSKÉ OKO.......................................................................................................................386.1.1. Poľský pohľad...............................................................................................................386.1.2. Slovenský pohľad.........................................................................................................396.1.3. Arbitrážny súd................................................................................................................39

6.2. PRED VZNIKOM ČESKOSLOVENSKA........................................................................................................416.3. PO NOVOVZNIKNUTOM ČESKOSLOVENSKU.............................................................................................416.4. SPOR V OBDOBÍ 2. SVETOVEJ VOJNY.....................................................................................................446.5. PO 2. SVETOVEJ VOJNE......................................................................................................................456.6. UKONČENIE SPORU...........................................................................................................................45

7. VÝMENA OBYVATEĽSTVA............................................................................................................... 46

7.1. TOMÁŠOV.......................................................................................................................................49

2


7.2. SÚČASNÝ POHĽAD.............................................................................................................................50

8. VYSÍDĽOVANIE NEMCOV Z ČESKOSLOVENSKA................................................................................51

8.1. NÁRODNOSTNÝ KONFLIKT...................................................................................................................518.2. ODSTÚPENIE SUDETOV......................................................................................................................518.3. KARPATSKÍ NEMCI............................................................................................................................518.4. POVOJNOVÝ ODSUN..........................................................................................................................528.5. NÁZOR ČESKOSLOVENSKÉHO OBYVATEĽSTVA..........................................................................................53

ZÁVER.................................................................................................................................................... 54

BIBLIOGRAFIA........................................................................................................................................ 55

SLOVENSKÉ RESUMÉ............................................................................................................................... 60

DEUTSCHES RESÜMEE............................................................................................................................. 61

ENGLISH RESUME................................................................................................................................... 62

3


Úvod Spájajú nás hranice? Aký význam mali hranice v minulosti a aký majú dnes?

Ako ovplyvnili chod našej histórie? Aké sú vzťahy Slovákov s okolitými národmi? V

našom projekte sa dozviete viac o formovaní súčasných slovenských hraníc a o

tom, ako udalosti z minulého storočia ovplyvnili našu krajinu a jej susedov.

V našej práci sa zaoberáme Trianonskou mierovou zmluvou, ktorá vyčlenila

hranice Slovenska a potvrdila zaniknutie Uhorska a analyzujeme aj názory

maďarského národa na túto mierovú zmluvu a jej následky. Postupne ukážeme

ako sa menili hranice Slovenska s jeho susedmi a aké dôsledky to malo na

obyvateľstvo. Tému hranice sme si vybrali aj vzhľadom na aktuálnu pandémiu

COVID-19 na Slovensku a vo svete.

Slovensko má momentálne hranice uzavreté pre občanov väčšiny štátov a

pred pár mesiacmi občania nemohli cestovať za prácou alebo rodinou ani do

susedných štátov Slovenska. Táto situácia zmenila mnoho vecí a hranice

nadobudli iný význam ako mali doteraz. Sme zvyknutí na to, že môžeme voľne

cestovať bez akýchkoľvek obmedzení, no tak ako aj teraz, v 20. storočí to nebola

samozrejmosť.

4


1. Slovenské hranice v súčasnostiSlovensko je vnútrozemským štátom ležiacim v Strednej Európe hraničiaci s

piatimi štátmi. Východná hranica Slovenska s Ukrajinou je dlhá 97,8 km, severná s

Poľskom má 541,1 km, západná s Českom má 251,8 km, juhozápadná s

Rakúskom má 106,7 km a najdlhšia, s Maďarskom, má 654,8 km. Celková dĺžka

hraníc je 1 652,2 km. Až 77% slovenských hraníc je tvorených prirodzenými

útvarmi, a to riekami a hrebeňmi hôr. Medzi horské časti hraníc patria Biele

Karpaty, Javorníky, Kysucké a Oravské Beskydy, Nízke Beskydy a Tatry. Hranice

slúžia hlavne na vymedzenie územia, ktoré podlieha štátnej suverenite

Obrázok 1: Mapa Slovenska

Rieka Morava tvorí Slovenskú hranicu s Českom a pri sútoku s Dunajom

tvorí hranicu s Rakúskom. Pramení v Česku pod vrcholom Králického Sněžníka na

území obce Dolní Morava, v nadmorskej výške 1 380 m n. m. v upravenej

studničke.

Dunaj je najvýznamnejšia a druhá najväčšia rieka Európy. Väčšia je len

ruská Volga. Dunaj pramení v južnom Nemecku, ústi do Čierneho mora v

pohraničí Rumunska a Ukrajiny. Za prameň Dunaja je považovaný prameň rieky

Breg, ktorá vyviera na povrch v Čiernom lese v nadmorskej výške 1.078 m.n.m. V

5


mieste sútoku týchto dvoch riek vzniká rieka Dunaj. Preteká krajinami Nemecko,

Rakúsko, Slovensko, Maďarsko, Chorvátsko, Srbsko, Bulharsko, Rumunsko,

Moldavsko, Ukrajina. Slovenský úsek Dunaja je prevažne hraničnou riekou. Až na

niekoľko krátkych úsekov tvorí prirodzenú hranicu s Rakúskom a Maďarskom.

Bratislava je jedným zo 4 hlavných európskych miest na tejto rieke, podobne ako

Viedeň, Budapešť a Belehrad. Okrem rieky Poprad a Dunajec končia všetky

ostatné rieky Slovenska v Dunaji. Dunaj má obrovský význam pre kvalitu

podzemných vôd a pôdy na Žitnom ostrove, vo výrobe energie, v doprave ako

vodná tepna Európy.

Obrázok 2: Sútok Dunaja a Moravy pri hrade Devín

6


Obrázok 3: Riečna sieť Slovenska

Hranicu s Maďarskom tvorí aj rieka Ipeľ, ktorá je treťou najdlhšou riekou

Slovenska a prítokom Dunaja. Pramení v Slovenskom rudohorí a tvorí 140 km

hraníc. Ďalšou riekou, ktorá tvorí slovensko-maďarské hranice je Tisa. Pramení vo

Východných Karpatoch na Ukrajine, a to Čierna Tisa na severozápadnom úbočí

masívu Bliznice a Biela Tisa na južnom úbočí masívu Hoverla. Potom tečie v

pohraničnom území Ukrajiny a Rumunska, cez Maďarsko, na krátkom úseku tvorí

slovensko-maďarskú hranicu, ďalej tečie cez Maďarsko a vo Vojvodine pri Novom

Sade ústi do Dunaja. Štátne hranice vedú aj nížinami a kotlinami, najmä na

úsekoch hraníc s Maďarskom a Ukrajinou.

Schengenský systém vznikol v roku 1995 a krajiny, ktoré ho podpísali zrušili

hranice medzi sebou, teda na pohyb medzi týmito krajinami je úplne voľný. Do

tohto systému nevstúpili všetky krajiny EÚ, ale jeho súčasťou sa taktiež stali

krajiny, ktoré nie sú členmi Európskej únie. V Schengenskom sytstéme sa

nachádzajú všetky susedné štáty Slovenska okrem Ukrajiny. Na hraničných

priechodoch s Ukrajinou sa kontrolujú všetci občania, ktorí nimi prechádzajú.

Najčastejšie tade prechádzajú ukrajinskí občania cestujúci za prácou prevažne na

Slovensko alebo iných krajín EÚ.

Obrázok 4: Dopravné spojenie Slovenska so susednými krajinami

7

https://sk.wikipedia.org/wiki/Hoverla


2. Trianonská mierová zmluvaTrianonská mierová zmluva upravila hospodárske a politické vzťahy Maďarska

s nástupníckymi štátmi Rakúsko-Uhorska a veľmocami a určila tiež nástupníctvo

štátov, štátne občianstvo a otázky spojené s ich hospodárskymi, politickými,

diplomatickými a právnymi záväzkami. Rozhodla o osude majetkov na cudzom

území a rade požiadaviek, vymedzila rámec hospodárskej spolupráce v regióne,

určila nové hranice Maďarska, upravovala počet a množstvo armády a výzbroje a

ustanovila vojnové reparácie.

Trianonská mierová zmluva potvrdila vyčlenenie Slovenska zo zaniknutého

Uhorska a po prvý raz od základu stanovila hranicu medzi Slovenskom a

Maďarskom. Rovnako prvý raz vymedzila pojem Slovensko ako historický,

geografický a právny celok v medzinárodnoprávnom dokumente prvoradého

významu. Z medzinárodnopolitického hľadiska v tom spočíva jej obrovský

historický význam pre Slovensko. Tento akt historického významu potvrdila po 2.

svetovej vojne aj Parížska mierová zmluva z roku 1947. Na rokovaniach sa

zúčastnili delegácie novovzniknutých štátov, čo boli Československo, Rumunsko,

Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov a tiež Francúzsko, Veľká Británia,

Taliansko, USA a niekoľko ďalších víťazných mocností a dotknutých strán.

2.1. Význam zmluvy Trianonská mierová zmluva tvorila súčasť versaillského mierového systému po

1. svetovej vojne. Medzinárodnoprávne potvrdila zánik starého Uhorska a vznik

nového Maďarska ako národného štátu v nových hraniciach. Kodifikovala tiež

utvorenie susedných nástupníckych štátov v nových hraniciach. Aj Česko-

Slovensko tvorilo neoddeliteľnú súčasť versaillského systému a len v jeho stabilite

a nenarušiteľnosti mohlo hľadať záruky vlastnej bezpečnosti. Preto odpor voči

akýmkoľvek územným zmenám bol aj existenčnou otázkou prvej ČSR. Versaillský

systém usporiadania sveta mal byť trvalý. Lenže trvalý zďaleka nebol a ani

nemohol byť. Vo vývoji ľudskej spoločnosti sú trvalé iba základné zákonitosti a

existencia zmien. Každé usporiadanie sveta, ktoré spočíva na rozdelení sfér moci,

skrýva v sebe ďalšie konflikty. Tie viedli aj v prípade versaillského systému k jeho

rozpadu a k vypuknutiu 2. svetovej vojny. Napriek tomu mierové usporiadanie z

Versailles chcelo byť spravodlivejšie, demokratickejšie a pokrokovejšie ako

8


predvojnový mierový poriadok. V mnohých smeroch to aj dokázalo, aj keď

porazené štáty mali inú mienku.

Obrázok 5: Mapa bývalého Trianonu

2.2. Taktizovanie BudapeštiOd októbra 1918 vynakladala maďarská politika všemožné úsilie, aby zabránila

odtrhnutiu Slovenska a zachránila integritu uhorského štátu. Povzbudzovala ju v

tom aj pomerne nízka politická uvedomelosť a slabá národná hrdosť väčšiny

Slovákov, čo bolo v čase konštituovania samostatného Česko-slovenského štátu

faktom. V Slovensku videla maďarská politika len Čechmi okupované územie,

ktorého miesto je v spoločnom štáte s Maďarmi. Preto sa snažila čo najdlhšie

udržať kontinuitu moci na čo najväčšej časti odtrhnutého územia Slovenska. Raz

rokovala s víťaznými veľmocami, inokedy so slovenskou politickou reprezentáciou,

ktorej ponúkla aj autonómiu v rámci maďarského štátu.

Do marca 1919 bolo maďarské politické vedenie - Károlyiho vláda - spočiatku

ohľadom rokovaní optimistické, potom však už zoznamy požadujúce evakuáciu

ďalších oblastí, napr. zoznam Vix z marca 1919 - dostali a nakoniec upadlo do

beznádeje. Komunisti, ktorí sa dostali k moci pod vedením Bélu Kuna, neboli pre

Dohodu silou schopnou salónu. V auguste 1919, keď sa väčšina krajiny dostala

9


pod rumunskú okupáciu, sa tento prechodný štát stal pre vyjednávacie strany už

zaťažujúcim, avšak Miklós Horthy, ktorý s pomocou národnej armády budoval

nový konzervatívny systém, sa už javil ako vhodný partner. Až koncom roku 1919,

bola pozvánka na mierovú konferenciu zaslaná Maďarsku.

Po páde komunistického režimu B. Kuna začiatkom augusta 1919 prevládalo

očakávanie, že uzavretie mierovej zmluvy s Maďarskom bude napredovať rýchlo.

Avšak celková vnútropolitická labilita maďarského štátu a až neprehľadné

striedanie vlád odďaľovali príchod jeho delegácie na mierovú konferenciu do

Paríža. V Maďarsku vládol počas roka 1919 politický chaos a násilie. Od konca 1.

svetovej vojny do jari 1920 sa tu vystriedalo dvanásť vlád s veľmi pestrými

politickými cieľmi a tendenciami. Maďarsko sa teda neponáhľalo vyslať do Paríža

svoju delegáciu. Naopak, jeho politici sa domnievali, že čas pracuje v ich

prospech. Dúfali, že s odstupom času sa vytvorí pre Maďarov priaznivejšia

situácia, že preťahovaním problému nového usporiadania strednej Európy sa

veľmoci unavia a prehĺbia sa rozpory medzi nimi.

2.3. Československé prípravyDňa 12. júna 1919 Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie rozhodla

o definitívnej hranici medzi Slovenskom a Maďarskom, za ktorú sa do 5. júla 1919

museli stiahnuť aj jednotky maďarskej Červenej armády z okupovaného územia

Slovenska. Avšak v 2. polovici roka 1919 sa v záujme konečného vyriešenia

slovensko-maďarského problému na konferencii v Paríži takmer nič viditeľné

neudialo. Diplomacia však neodpočívala. Začiatkom decembra 1919 bol text

návrhu mierovej zmluvy s Maďarskom vyhotovený. Česko-slovenská strana bola s

jej znením celkom spokojná, no nebola však spokojná s odďaľovaním jej

uzavretia.

Na domácej pôde venovali slovenskí a českí politici pochopiteľnú pozornosť

vývoju na maďarskej politickej scéne. Pokúšali sa odhadnúť možné

nebezpečenstvo z jej strany pre mierový a demokratický vývoj v strednej Európe.

Preto sa pripravovali na obranu proti očakávanej argumentácii a predpokladaným

protinávrhom maďarskej strany na konferencii v Paríži. Prípravami na rozhodujúce

stretnutie sa zaoberal aj prezident T. G. Masaryk. V prísne dôvernej

korešpondencii zaslanej V. Šrobárovi do Paríža zdôraznil: ,,Národné

10


zhromaždenie už prijalo rozhodnutie najvyššej parížskej rady o hraniciach. To

musí byť voči Maďarom náležite zdôraznené." Hranice už ,,boli definitívne

stanovené, a práve preto sme ich Národným zhromaždením už definitívne prijali".

Masaryk tu Šrobára upozornil na fakt, Národné zhromaždenie 7. novembra 1919

schválilo spomínané rozhodnutie Najvyššej rady z júna 1919 o definitívnej hranici

medzi Slovenskom a Maďarskom.

V tom istom liste Šrobárovi Masaryk prognosticky zauvažoval, že ,,Maďari v

Paríži budú zdôrazňovať historické právo na Slovensko, a ďalej že prirodzené

hranice vyžadujú zlúčenie Slovenska s Maďarskom", proti čomu treba

zdôrazňovať etnografické argumenty. Intenzívne prebiehali aj vedecké prípravy.

Vediac, že vedúcim maďarskej delegácie v Paríži bude gróf Albert Apponyi, známy

ako minister, ktorý presadil neľútostné maďarizačné školské zákony v roku 1907,

vypracovali slovenskí experti štatistiku pomaďarčovania školstva počas

dualistického Uhorska. Problémom sa ukázal byť aj nedostatok slovenských

odborníkov v Paríži schopných vyvracať argumenty maďarskej delegácie, ktorá

mala prísť do Paríža na začiatku roka 1920.

2.4. Zloženie delegácie z ČeskoslovenskaNa mierovú konferenciu mohli veľmoci vyslať päť delegátov, ostatné štáty

podľa veľkosti a významu jedného až troch. Česko-Slovensko malo právo vyslať

dvoch delegátov. Delegáciu mal najskôr viesť sám prezident Masaryk. Ukázalo sa

však, že jedinou hlavou štátu prítomnou na konferencii má byť symbolicky

prezident USA W. Wilson. Tak sa vedúcim oficiálnej dvojčlennej delegácie stal

predseda prvej Česko-slovenskej vlády K. Kramář. Dušou delegácie však bol

minister zahraničných vecí Eduard Beneš. Z jeho rúk vychádzali všetky dôležité

rozhodnutia, ktoré potom schválil T. G. Masaryk. Beneš ich zvyčajne konzultoval

aj s vládou, ale tá do jeho činnosti zasahovala minimálne. Beneš vedel, ako sa

možno najskôr dostať k cieľu, kde sa rodia rozhodnutia. Zatiaľ čo Kramář sa

naivne domnieval, že stačí rokovať s W. Wilsonom alebo C. Clemenceauom,

Beneš návrhy predkladal nielen zaneprázdnenej Veľkej štvorke, ale často a rád

konzultoval aj s rôznymi tajomníkmi a poradcami v zákulisí. Práve vďaka nim

presadil mnohé požiadavky.

11


Generálnym sekretárom Česko-slovenskej mierovej delegácie sa stal

podpredseda Slovenskej ligy v Amerike Š. Osuský. Delegácia odcestovala do

Paríža pod vedením svojho predsedu v januári 1919. Okrem spomínaných čelných

osobností ju tvorilo šesť skupín odborných poradcov a tlačová kancelária -- spolu

65, maximálne až vyše 80 ľudí Popri Osuskom tam boli oficiálne títo Slováci: J.

Škultéty, F. Houdek, I. Hrušovský, Marián Blaha, Viliam Černo a Helena

Turcerová-Devečková. Patrili sem aj korešpondenti všetkých dôležitých českých

denníkov, slovenskí novinári však chýbali. Česko-slovenská delegácia podala na

Parížskej mierovej konferencii svoje požiadavky v podobe jedenástich memoránd.

Rozhodujúcu úlohu pri ich formulovaní zohrával práve Eduard Beneš.

Presadzovanie nárokov ČSR na konferencii oprel Beneš o úzke spojenie

republiky s Francúzskom, vtedy najsilnejším kontinentálnym štátom. Vychádzal z

reálnej úvahy, že Francúzsko (podobne ako ČSR) má čo najväčší záujem oslabiť

nemecký vplyv v strednej Európe a že spriatelená veľmoc presadí v prospech

malého spojenca oveľa viac, ako by prebojoval sám. Beneš ďalej kalkuloval s tým,

že Veľká Británia nebude ČSR a jej územným nárokom tak priaznivo naklonená

ako Francúzsko. Británia sa totiž obávala ,,balkanizácie" strednej Európy, čo

zdôrazňovala aj maďarská diplomacia. Navrhovala zachovať v zmenenej forme

aspoň základy starých štátnych štruktúr. Spočiatku sa však čs. diplomacia najviac

obávala amerického stanoviska. Vedúci predstavitelia USA síce ťažko chápali

národnostné problémy v strednej Európe, počas konferencie sa však ukázalo, že

sú naklonení prijať zrozumiteľné geografické a geopolitické návrhy týkajúce sa

Česko-slovenských hraníc.

2.5. Prípravy v Maďarsku Rovnako pozorne sa na mierovú konferenciu pripravovala maďarská

diplomacia. Ani ona nechcela nechať nič na náhodu. Uvedomovala si, že

národnostný problém, ktorý bol Achillovou pätou starého Uhorska, bude pri

mierových rokovaniach kľúčový. Dúfala, že maďarskí aristokrati si podmania

konferenciu svojimi jazykovými znalosťami, šarmom a rečníckou obratnosťou.

Zároveň však rozbehla veľkorysú odbornú prípravu. Najintenzívnejšia bola na

prelome rokov 1919 a 1920, keď hlava štátu Miklós Horthy poveril vynikajúceho

12


diplomata a pracovitého geografa P. Telekiho, aby zriadil kanceláriu, ktorá

zozbiera a upraví materiál potrebný na parížsku konferenciu.

V tom čase už boli známe výsledky mierových zmlúv s Nemeckom a

Rakúskom. Najmä mierová zmluva s Rakúskom sa v mnohom kryla s

podmienkami adresovanými Maďarsku. Prístup maďarských politikov k nim sa

však od rakúskych diametrálne odlišoval. Kým Rakúsko vzalo rozpad monarchie

jednoducho na vedomie ako nezvratný fakt, Maďari všemožne bránili už

neexistujúcu integritu Uhorska a tvrdili, že sa nerozpadlo zvnútra, ale že ho

zvonku chcú rozbiť veľmoci na základe diktátu víťaza. Svetu a najmä mierovej

konferencii chceli dokázať, že národnostný útlak a násilná asimilácia v Uhorsku je

výmyslom, a usilovali sa zabrániť rozčleneniu historického Uhorska. Preto sa

Memoáre sústreďovali na zdôrazňovanie jeho historickej, geografickej,

hospodárskej a duchovnej jednoty. Často sa odvolávali na tisícročnú existenciu

Uhorska, dokazovali, že Maďari tisíc rokov bojovali na strane Západu. Pritom sa

však úplne vyhli napr. zmienkam o vojenskej a politickej spolupráci maďarských

vlád s Nemeckou ríšou. Nové hranice, ktoré zásadne nazývali demarkačnou

čiarou, vyhlasovali za umelé prekážky, ktoré sa skôr či neskôr zrútia, lebo

znemožňujú Maďarom plniť ich historické poslanie byť hlavným nositeľom kultúry v

stredoeurópskom priestore.

2.6. Podmienky mieruNa čele maďarskej delegácie pozostávajúcej z asi 80 ľudí stálo päť grófov zo

starých rodov. Hlavná časť delegácie na čele s jej vedúcim Albertom Apponyim

pricestovala do Paríža 7. januára 1920. Maďarská politika aj v roku 1920 volila

vyčkávaciu taktiku, odďaľovala rokovania v nádeji na získanie času. Snažila sa

využiť nezhody medzi štátmi Najvyššej rady, získať si v zákulisí ich diplomatov,

aby ponechali staré hranice Uhorska alebo aspoň postupovali podľa etnických

zásad, ako ich stanovila Budapešť. Po zložitých rokovaniach predložila Rada

veľvyslancov v máji 1920 definitívne podmienky mierovej zmluvy maďarskej

strane. V Budapešti vyvolali vlnu pobúrenia a odporu. Maďarská vláda sa ocitla v

zložitej situácii -- mierovú zmluvu nemohla nepodpísať, ale podmienky mieru

nechcela prijať. Apponyi abdikoval na funkciu hlavného delegáta a s ním sa vzdala

mandátu celá maďarská delegácia. Politický tábor sa rozdelil na dve skupiny.

13


Prvá, radikálna, volala po odmietnutí podpísania dohody argumentujúc, že Maďari

získajú stratené územia na vlastnú päsť. Druhá, miernejšia, zastávala cestu

racionálnej politiky s nádejou, že Maďarsko tak ľahšie docieli revíziu mierovej

zmluvy a dosiahne splnenie svojich túžob. Patrili k nej aj P. Teleki a napriek svojej

abdikácii A. Apponyi.

2.7. Podpísanie Trianonskej zmluvyMaďarská delegácia bola počas rokovaní držaná v domácom väzení a slovo

dostal hlavný rečník Albert Albert Apponyi, po ukončení mierového plánu.

Maďarsko na konferencii nemalo možnosť namietať proti územným nárokom

Československa, Rumunska a Juhoslovanov, falšovaným etnickým údajom a

dotazníkom. Dohoda nepotrebovala na podpísanie hotovej zmluvy v podstate nič

iné ako dvoch agentov. K tomuto aktu nakoniec došlo 4. júna 1920 v Paláci

Veľkého Trianonu, kde dvaja politici Ágoston Benárd a Alfréd Drasche-Lázár

podpísali trianonskú mierovú zmluvu, čím posvätili rozpad historického Uhorska.

Obrázok 6: Rokovania o mierovej zmluve

Súčasťou zmluvy bola aj pasáž o tom, že ,,Maďarsko uznáva, ako už boli

spojené a združené mocnosti učinili, úplnú nezávislosť česko-slovenského štátu,

do ktorého bude poňaté i autonómne územie juhokarpatských Rusínov...

Maďarsko, pokiaľ sa ho to týka, sa vzdáva v prospech česko-slovenského štátu

všetkých právnych nárokov na územie bývalej rakúsko-uhorskej monarchie,

ležiace mimo hranice Maďarska". Akt podpísania mierovej zmluvy s Maďarskom

14


bol iba symbolickým ceremoniálom, pretože veľmoci Dohody už takmer dva roky

uznávali Československo za spojenecký štát. Mierová konferencia už predtým

rozhodla o hraniciach a od konca roku 1918 bolo aj územie Slovenska súčasťou

Česko-slovenského štátu. Chýbal iba podpis Maďarska, aby medzinárodnoprávne

potvrdilo zánik uhorského štátu.

NÁSTUPNÍCKE ŠTÁTY:Česko-slovenská republika- Slovensko a Podkarpatská Rus

Rumunské kráľovstvo- Sedmohradsko (Transylvánia) a Banát

Kráľovstvo SHS- Slovinci, Chorváti a Srbi

Rakúsko- Burgenland

Obrázok 7: Nástupnícke štáty

2.8. Po podpísaní zmluvy

Podpísaním zmluvy Maďarsko stratilo 70% svojho územia a z 21 mil. obyvateľov

ich ostalo len 7,6 mil. Od bývalého Uhorska sa odpojili regióny súvislo osídlené

maďarskými etnikami a milióny Maďarov ostalo na odčlenených územiach.

Maďarský priemysel stratil bane, kde sa ťažili drahé kovy ako meď, mangán a

železo. Najväčšie starosti spôsobil rozpad jednotného uhorského trhu, dopravnej

15


siete a prudký pokles osobnej a nákladnej prepravy. Nové hranice viedli tak, že sa

dôležité železničné uzly dostali na opačnú stranu hranice, čo prinieslo obrovské

starosti v miestnej preprave Maďarska. Jednou z chýb Trianonu bolo, že sa na

základe politických a mocenských záujmov náhle rozbil jednotný trh a dobre

fungujúci hospodársky systém. Jeho dôsledkom bolo hospodárske a politické

zničenie stredoeurópskeho regiónu. V rokoch 1918 – 1919 mala maďarská

politická reprezentácia názor, že Maďarsko nie je hospodársky životaschopné a

nemôže samostatne existovať. Pre maďarskú spoločnosť bolo ťažké prijať fakt, že

nové Maďarsko malo ďalej existovať ako ponížený a opovrhovaný štát, zatiaľ čo

Uhorsko ako súčasť monarchie spolurozhodovalo o dianí v Podunajsku a na

Balkáne. Vojenská a hospodárska sila Maďarska sa stáva bezvýznamnou.

Diplomati, ktorí predtým zastupovali veľmoc, sa zrazu stali reprezentantmi malého

štátu. V dôsledku Trianonskej mierovej zmluvy stratilo Maďarsko veľkú časť

surovinových zdrojov, poľnohospodárstvo upadla a priemyselná štruktúra utrpela

obrovské straty.

Po strate Sedmohradska maďarské vedenie najviac bolela strata Horného

Uhorska - Felvidéku, keďže malo v rámci Uhorska veľký hospodársky význam.

Maďarská propaganda hovorila, že Československo predtým nemalo štátnosť a

chýbali mu aj historické tradície, preto by bolo možné od tejto krajiny najrýchlejšie

získať späť stratené územia. Ako dôvod uvádzala, že ČSR je umelý vytvor, ktorý

môže za svoju existenciu ďakovať jedine veľmociam. Popierala československú

štátnu ideu, ktorá pokladala dva národy za dve vetvy jedného národa. Slováci boli

v očiach maďarskej politiky Čechmi okupovaný ľud, ktorý spolu s ostatnými

menšinami bojuje za oslobodenie. Koncom 20. rokov by sa bol našiel spojenec

Maďarska, ktorý by spoločne s Maďarskom vystúpil proti Rumunsku, ale

znemožnili to politické a ideologické rozdiely. Diplomatické styky medzi oboma

štátmi sa usporiadali až v 30. rokoch, takže spoločné vystúpenie proti Rumunsku

nebola reálna alternatíva.

2.9. Súčasný pohľad národovHoci Maďarsko podpísalo Trianonskú mierovú zmluvu, s novým stavom sa

nezmierilo. Trianon sa v Maďarsku dodnes chápe ako krivda spáchaná na

maďarskom národe. Maďarský parlament prijal 31. mája 2010 návrh vládneho

16


bloku Maďarský občiansky zväz - Fidesz a Kresťanskodemokratická ľudová

strana, ktorým stanovili 4. jún, výročie Trianonskej mierovej zmluvy, za Deň

národnej spolupatričnosti. V prijatom zákone je mierová zmluva označená za

"najväčšiu tragédiu maďarstva".

Aj po sto rokoch hodnotenie tejto udalosti v zainteresovaných štátoch líši. V

moderných európskych dejinách nájdeme len málo podobne rozdeľujúcich

historických míľnikov. Pre väčšinu Slovákov, v duchu hodnotenia jedného z jeho

signatárov Štefana Osuského, Trianon ostáva symbolom zúčtovania s

maďarskými politickými elitami za ich príkoria voči Slovákom v období dualizmu.

Rozpad Uhorska sa najčastejšie interpretuje ako logický zánik

mnohonárodnostného štátu, ktorý nahradili nástupnícke „národné“ štáty.

Obrázok 8: Pamätník pre Trianon v Maďarsku

Pre väčšinu Maďarov, ktorí pojmy Uhorsko a Maďarsko nerozlišujú, naopak

išlo o jednu z najtragickejších udalostí ich dejín, porovnateľnú iba s porážkou pri

Moháči v roku 1526. Na základe povojnového diktátu veľmocí, ktoré vo všetkom

vychádzali v ústrety malým spojeneckým štátom a oprávnené maďarské

požiadavky zámerne ignorovali, podľa nich Maďarsko prišlo o dve tretiny svojich

historických území a takmer tri milióny Maďarov sa proti svojej vôli ocitli za

hranicami maďarského štátu. Podobne rozdeľujúce názory na Trianon môžeme

17


nájsť aj medzi Srbmi, Chorvátmi a Rumunmi na jednej a Maďarmi na druhej

strane. Hoci téma už dnes nevyvoláva rovnaké vášne ako v medzivojnovom

období.

3. Viedenská arbitráž O otázke maďarskej menšiny na Slovensku, respektíve hraničných zmien, sa

hovorilo na rokovaniach veľmocí v Mníchove v septembri 1938. Jeden z dodatkov

mníchovského protokolu uvádzal: „Hlavy vlád štyroch veľmocí vyhlasujú, že

problém poľskej a maďarskej menšiny v Československu – pokiaľ nebude

vyriešený do troch mesiacov formou dohody medzi zainteresovanými vládami – sa

stane predmetom ďalšieho stretnutia tu prítomných hláv vlád štyroch mocností.“

Napriek tejto trojmesačnej lehote sa maďarská vláda snažila destabilizovať

pomery v Československej republike, a to v snahe prinútiť jej vládu k čo

najskoršiemu rokovaniu. Tá pod nátlakom rozhodla, že 9. októbra 1938 v Komárne

začne s maďarskou vládou rokovať.

Česko-slovenskú delegáciu tvorili Slováci a jeden Rusín, viedol ju Jozef Tiso,

predseda autonómnej vlády. Maďarská delegácia však do Komárna neprišla

rokovať, ale žiadať. Všetky návrhy slovenskej delegácie zmietla zo stola. Po tom,

ako Maďari videli, že česko-slovenská reprezentácia nie je ochotná pristúpiť na ich

maximalistické požiadavky, zástupcovia Maďarska vyhlásili, že sa obrátia na

signatárov Mníchovskej dohody.

2.

3.

3.1. Rozhodnutie z Belvedéru

Samotné arbitrážne konanie sa uskutočnilo 2. novembra 1938 v paláci

Belvedere vo Viedni. O hraničnej čiare a veľkosti územia, ktoré Česko-Slovenská

republika mala odstúpiť, rozhodli ministri zahraničných vecí Nemecka, Joachim

von Ribbentrop, a Talianska, Galeazzo Ciano. Slovensko stratilo územie s

rozlohou 10 390 km² s 854 218 obyvateľmi. Z nich sa podľa posledného sčítania

obyvateľstva z roku 1930 hlásilo 503 980 osôb k maďarskej a 272 145 osôb k

československej národnosti.

18


Obrázok 9: Účastníci arbitrážneho konania

Proklamovaný etnický princíp bol voči Slovensku porušený odtrhnutím 62

slovenských obcí so 76-tisíc obyvateľmi v okolí Nových Zámkov, Vrábel a Starej

Ďaly (dnes Hurbanovo), stratou územia so štyrmi tisíckami Slovákov v okolí

Jelšavy a napokon určením hraničnej čiary v oblasti Košíc, kde v 79 odtrhnutých

obciach žilo popri 17-tisíc maďarských obyvateľoch aj 85-tisíc Slovákov.

O svoju južnú časť s rozlohou 1 523 km² prišla aj Podkarpatská Rus, ktorá

bola, podobne ako Slovensko, od októbra 1938 osobitnou časťou Česko-

slovenskej republiky s autonómnym postavením.

Obrázok 10: Mapa stratených území Slovenska

Treba podotknúť, že o novej hranici medzi Československou republikou a

Maďarskom rozhodli iba nemecký a taliansky minister zahraničných vecí, hoci

19


podľa Mníchovskej dohody mali na arbitráži participovať všetci jej signatári.

Neúčasť zástupcov Veľkej Británie a Francúzska dávala celému svetu najavo, že

západné mocnosti prenechali strednú Európu napospas Hitlerovi.

Taktiež je tu zaujímavý fakt, že Tiso ako spojenec Nemecka, neuspel,

napriek tomu že mal priame kontakty na Hitlera. Zdôvodňuje sa to tým, že

Ribbentrop nebol dobre geopoliticky zorientovaný a podľahol Maďarom. Reálne

ale situácia vyzerala tak, že HSĽS a čele s Tiso mali oveľa bližšiu spoluprácu s

Nemcami ako Maďari.

3.2. Pripojenie Felvidéku

Obyvateľstvo trianonského Maďarska prijalo vyhlásenie arbitráže s

obrovským nadšením. Ešte v ten večer premiér Béla Imrédy vystúpil v rozhlase so

štvor-minútovou rečou, v ktorej oznámil viedenské rozhodnutie.

Zaujímavosťou je, že zvlášť vrúcne prijali správu v divadlách, kde sa

publikum a herci o nej dozvedeli v priebehu predstavení. Napríklad na konci

prvého dejstva hry Francúzska komorná autora Jacquesa Duvala sa publikum

chystalo do foyer, keď sa zrazu odtiahla opona. Vo svetle sa objavila figúra herca

Artúra Somlayho, ktorý dojatým hlasom oznámil, že Felvidék sa pripojil k

„materskej zemi“. Ako modlitbu vymenoval názvy späť pripojených

juhoslovenských miest a potom nastali neopísateľné scény. Publikum dlhé minúty

oslavovalo, neznámi ľudia si podávali ruky a objímali sa.

Vo večer vyhlásenia arbitráže sa podobné scény odohrali vo všetkých

budapeštianskych kinách a divadlách. Podľa komentára v denníku Pesti Napló

„Budapešť nikdy nemala taký šťastný, nadšený a ohromný divadelný večer“.

Pred obsadením južného Slovenska maďarskou armádou regent Miklós

Horthy vydal vojakom rozkaz, ktorý poukazuje na to, čo pre maďarskú politickú

elitu znamenalo pripojenie časti Slovenska: „Honvédi! Náš Honvédség oslobodený

z okovov Trianonu a znovuzrodený po dvadsiatich rokoch ťažkého čakania

prekročí tú hranicu, ktorú sme vždy považovali za dočasnú. Na druhej strane na

Vás čaká jeden milión súrodencov! Po dvoch desaťročiach ich ťažkých skúseností

ste to vy, čo pre nich znamená naplnenie všetkej nádeje a túžby. Pôjdete domov

20


na Felvidék, ktorý je toľkokrát pokrstený drahou krvou našich predkov! (...) Na

vašu cestu vás posielam s hrdosťou a dôverou a s istým vedomím, že s pomocou

práva večnej spravodlivosti a vzkriesenej Maďarskej sily nikdy viac neopustíme

navrátené územia! V mene Boha a Domoviny, Dopredu!“

Nacionalistickou propagandou vybičovaná maďarská verejnosť nepovažovala tieto

územné zisky za dostatočné a ani samotná maďarská vláda sa netajila tým, že má

záujem aj o ďalšie územie, ktoré patrilo Česko-Slovensku. To sa ukázalo aj v

ďalších mesiacoch po viedenskej arbitráži, najmä v súvislosti so vznikom

Slovenského štátu a ozbrojeným konfliktom na východnom Slovensku, ktorý

poznáme pod názvom Malá vojna.

Obrázok 11: Časti bývalého Maďarska

3.3. Súboj o nemeckú priazeňPolitické reprezentácie oboch krajín sa snažili, alebo skôr predbiehali pred

Nemeckom, aby si udržali nadobudnuté územia, respektíve sa usilovali o územnú

revíziu. Maďarská diplomacia dôvodila, že zväčšené Maďarsko okrem iného bude

spoľahlivým žandárom v dunajskej kotline. Organickou zložkou tejto politiky bolo

21


neustále očierňovanie ľudáckeho režimu. Obviňovala ho z nespoľahlivosti, z

neschopnosti paralyzovať protinemecké a panslavistické tendencie. Podobnú taktiku používal bratislavský režim, keď v Berlíne poukazoval na

kontakty Maďarska so západom, na zvyšky parlamentarizmu, na údajné

liberalistické tendencie maďarských vládnucich kruhov a na prílišnú mäkkosť pri

riešení židovskej otázky. Pre prehlbovanie nemeckej kontroly nad obomi

súperiacimi partnermi nemecká diplomacia veľmi cieľavedome a plánovito

používala taktiku lákavých, ale nezáväzných protikladných sľubov, najmä však

možnosť revízie slovensko-maďarských hraníc.

3.4. Výsledok arbitráže

Česko-Slovensko prišlo na rokovania úplne nepripravené a výsledkom tejto

tzv. Prvej viedenskej arbitráže bol dokument, ktorý nariaďoval Česko-Slovensku

vzdať sa južného územia tvoreného líniou Senec – Galanta – Šaľa – Nové Zámky

– Vráble – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice –

Michaľany – Veľké Kapušany – Užhorod – Mukačevo (vrátane týchto miest) až po

hranice s Rumunskom v prospech Maďarska. Napriek deklarovanému cieľu

vytvoriť etnické hranice stratili Slovenská krajina a Karpatská Ukrajina aj veľa

prevažne či čisto slovenských, resp. rusínskych území.

3.5. Zrušenie viedenskej arbitráže

Viedenská arbitráž bola právne neplatná, pretože predstavovala akt

medzinárodného násilia. Po skončení 2. svetovej vojny bola táto skutočnosť ešte

potvrdená 10. februára 1947, keď ju Parížska dohoda (mierové dohody s

Maďarskom a ostatnými porazenými krajinami) vyhlásila za zrušenú a neplatnú.

Boli tak obnovené hranice spred viedenskej arbitráže, s tým, že Podkarpatskú Rus

„darovalo“ Česko-Slovensko ešte v roku 1945 Sovietskemu zväzu a Jarovce,

Rusovce a Čunovo (dnes časti Bratislavy) pripadli Česko-Slovensku.

22


4. História Československa V priebehu 1. sv. vojny si časť českej a slovenskej buržoázie reprezentovaná

T. G. Masarykom, M. R. Štefánikom i E. Benešom uvedomovala, že vojna môže

prispieť k získaniu národnej a štátnej samostatnosti.

V emigrácii najmä za podpory českých a slovenských vysťahovalcom

organizovala protirakúsky odboj, ktorého súčasťou sa stali i československé

vojenské jednotky- légie v Rusku. V rozvíjajúcom sa zahraničnom odboji sa

zjednotila česká a slovenská zložka a uzatvorili v roku 1915 Clevelandskú dohodu,

ktorá predvídala spojenie českého a slovenského národa do federatívneho zväzku

s úplnou autonómiou Slovenska. Tieto uzávery potvrdila v roku 1917 i Pittsburská

dohoda.

4.

4.1. Vznik Československa

28. októbra 1918 Rakúsko-uhorský minister zahraničia poslal prezidentovi

Spojených štátov amerických nôtu, ktorou prijíma americké podmienky a vyjadruje

ochotu ihneď rokovať v prímerí. Bola to vlastne kapitulácia Rakúsko-Uhorska. Na

základe tejto skutočnosti sa večer zišiel v Prahe Český národný výbor, prevzal

moc do rúk a vydal zákon o zriadení samostatného Česko-slovenského štátu.

30. októbra 1918 sa na pozvanie Slovenskej národnej rady zišla porada

slovenských politických činiteľov v Turčianskom sv. Martine. Účastníci sa vyjadrili

za „Národnú radu slovenskej vetvy jednotného československého národa“ a

odhlasovali „Deklarácie slovenského národa“, ktorou sa Slovensko pripojilo k

Československého štátu. Pôvodný text aj zápisnica o priebehu zhromaždenia „sa

stratili“ , čo bolo neskôr predmetom i súdnych sporov.

„Národná rada uhorských Rusínov“ v Pittsburgu sa vyslovila za odtrhnutie

Podkarpatskej Rusi od Uhorska a jej pripojenie k Československému štátu. Na

tomto základe mierová konferencia v Paríži v roku 1919 pridelila územie

Podkarpatskej Rusi k Česko – Slovensku pod podmienkou, že bude mať vlastnú

autonómiu.

23


Obrázok 12: Mapa Československa s Podkarpatskou Rusou

Československý štát mal 140 484 km2, 13 613 172 obyvateľov. Slovensko

malo 49 006 km2 a 2 998 244 obyvateľov. 14. novembra 1918 na zasadnutí

Národného zhromaždenia (novoutvorený parlament) bola vyhlásená republikánska

forma Československého štátu. Slovensko v 300-člennom parlamente zastupovalo

50 poslancov. [1]

Česko-slovenský parlament (Národné zhromaždenie) prijal revolučným

tempom množstvo zákonov a nariadení, ktoré zdôraznili demokratický charakter

štátu a za ktoré sa v monarchii desaťročia márne bojovalo. Odhlasovala sa

sloboda tlače, zhromažďovania, štrajkov, uzákonil sa 8-hodinový pracovný čas,

podpory v nezamestnanosti, ochrana nájomníkov, zlepšilo sa sociálne poistenie

atď. Niektoré zákony, napr. zákon o zrušení šľachtických titulov a stavovských

výsad, podčiarkovali demokratické zriadenie štátu.

10. decembra 1918 Zákonom Národného zhromaždenia bolo na Slovensku

vytvorené Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom

Šrobárom. Malo 14 oddelení, ktoré organizovali administratívny, hospodársky,

verejný a kultúrny život. Ministerstvo však v skutočnosti nemalo plnú moc, ale bolo

vo všetkom podriadené ministrovi vnútra v pražskej vláde. Rovnaké postavenie

mal aj Krajinský úrad na čele s krajinským prezidentom., ktorý bol od roku 1928

najvyšším štátnym úradníkom na Slovensku.

24


Česko-slovenský politický systém sa v mnohom a veľmi výhodne líšil od

starého Uhorska 29. februára 1920 Národné zhromaždenie schválilo Ústavu

Československej republiky, ktorá platila až do roku 1938. Jej vzorom bola

francúzska a americká ústava Určila názov štátu - „Československá republika\" -

hoci pôvodný názov, ktorý uvádzali aj medzinárodné dokumenty, bol Česko-

slovenská republika (Československo). Ústava ČSR vychádzala z teórie

čechoslovakizmu (etnického i politického), neuznávala svojbytnosť slovenského

národa

4.2. Medzinárodne konferencie o zmene hraníc

V roku 1919 sa zišla v Paríži konferencia, ktorá stanovila nové štátoprávne

usporiadanie Európy po skončení 1. sv. vojny. Výsledkom mnohých kompromisov

bolo aj potvrdenie mierovej zmluvy s Nemeckom aj Rakúsko – Uhorskom.

Kľúčovým znakom parížskeho urovnania bola snaha vyhovieť myšlienke práva

národov na sebaurčenie. V praxi to znamenalo zlúčenie rôznych etnických skupín,

takže takmer v každom prípade sa značné národnostné menšiny ocitli v nových

štátoch. Toto viac-etnické zloženie umelo vytvorených nástupníckych štátov

neskôr spôsobilo trvalé problémy.

Československo vzniklo spojením Českých krajín, Slovenska a

Zakarpatskej Ukrajiny. Okrem českého a slovenského národa v ňom žili menšiny:

nemecká, maďarská, ukrajinská, poľská, ktoré neboli spokojní so svojim

postavením. V Maďarsku dominovala snaha získať späť územie bývalého

Uhorska. Napriek jeho snahe bola v Trianone 4. júna 1920 podpísaná mierová

zmluva s Maďarskom. Maďarsko v nej uznalo, že územie Slovenska a

Podkarpatskej Rusi patrí pod zvrchovanosť Československa ako nezávislého

štátu s neporušiteľnými hranicami jeho územia. Táto medzinárodná zmluva

vstúpila do platnosti 26. júla 1921. 28. júla 1921 konferencia veľvyslancov

prisúdila Poľsku 25 obcí na Orave a Spiši výmenou za územie Sliezskeho

Tešínska.

25


4.3. Mníchovská dohoda Nemecko napriek tomu, že ho viazali podmienky Versaillskej mierovej

zmluvy začalo s vyzbrojovaním armády. Hrozba, že rozpúta novú vojnu o získanie

ďalšieho územia za hranicami Nemecka, kde žili Nemci- Sudety v

Československu. Dožadovalo sa autonómie Sudet a hrozilo inváziou, aby ju

zabezpečilo.

Obrázok 13: Účastníci rokovaní

Svetové mocnosti: Anglicko, Francúzsko, Taliansko sa v mylnom dojme

odvrátenia vojny dohodli 29. septembra 1938 v Mníchove s Hitlerom, že Česko-

Slovensko odstúpi Sudety Nemecku. Československá vláda sa podrobila diktátu

Mníchovskej dohody. ČSR stratila približne 1/3 svojho územia i obyvateľstva.

Mníchovská dohoda postihla Slovensko stratou Petržalky a Devína, ktoré

obsadila Nemecká ríša a dala Maďarsku popud na snahu o obsadenie južných

okresov Slovenska. Československá vláda prijala i poľské ultimátum a vyslovila

súhlas s obsadením šiestich územných úsekov Slovenska o rozlohe 221 km

štvorcových obývaných takmer výlučne slovenskými goralmi. Z hľadiska

medzinárodného práva bola zmluva v rozpore s viacerými dohodami. Na

norimberskom procese bolo preukázané, že Nemecko ju uzatváralo ako súčasť

prípravy agresie proti Československu.

26


Obrázok 14: Mapa územia strateného Mníchovskou dohodou

4.4. Vyhlásenie autonómie

6. októbra predstavitelia politických strán Slovenska podpísali Žilinskú dohodu,

ktorá hovorila o spoločnom vyhlásení o autonómii Slovenska v rámci

Československého štátu. Pražská vláda toto vyhlásenie prijala. Žilinskej dohode

predchádzalo prijatie Mníchovského diktátu čs. vládou a následná abdikácia

prezidenta Edvarda Beneša.

11. októbra Podkarpatsko taktiež vyhlásilo autonómiu.

2. novembra 1938 sa vo Viedni zišli zahraniční ministri Nemeckej ríše a

Talianskeho kráľovstva, aby vyriešili Maďarsko-slovenský spor o pohraničný

územia. Pririekli Maďarsku časť juhu Slovenska a Podkarpatskú Rus o veľkosti 10

390 km št., na ktorom bývalo 860.000 obyvateľov.

22. novembra 1938 po dlhom naliehaní pražský parlament oficiálne schválil

ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny. Po prijatí tohto zákona sa názov

Česko-slovenského štátu zmenil z pôvodného názvu Československá republika na

Česko-Slovenská republika.

14. 3. 1939 Slovenský snem odhlasoval vytvorenie samostatného slovenského

štátu. Vznik samostatného Slovenského štátu bol výsledkom pôsobenia viacerých

faktorov. Jedným z nich bol vojenský zásah celoštátnej česko-slovenskej vlády na

Slovensku (tzv. Homolov puč). Homolov puč bol vopred naplánovaný vojenský

zásah česko-slovenských ozbrojených síl na území Slovenskej krajiny v noci z 9.

na 10. marca 1939. Bol vykonaný na príkaz česko-slovenského prezidenta Emila

Háchu a na podnet českého generála Aloisa Eliáša. Zároveň s príkazom na

27


vojenskú intervenciu bol aktom prezidenta Emila Háchu odvolaný z funkcie

predsedu vlády Slovenskej krajiny Jozef Tiso spolu s celou vládou a dosadený

nový premiér Karol Sidor. Akcia dala zámienku nacistickému Nemecku k

zakročeniu v podobe poskytnutiu pomoci utláčaným Slovákom, a tak viedla k

definitívnemu rozbitiu Česko-Slovenska.

4.5. Okupácia Česka

Protektorát Čechy a Morava bol okupačný režim nastolený v oklieštených

českých krajinách (Čiech , Moravy a Sliezska), obsadených 15. marca 1939

nacistickým nemeckým vojskom. Bol formálne vytvorený 16. marca 1939

Výnosom o zriadení Protektorátu Čechy a Morava. Protektorát nemal žiadne

podstatné znaky štátnej existencie a fiktívna bola aj tzv. autonómia, ktorú nacisti

poskytli českej protektorátnej vláde, ktorej pomoc bezprostredne potrebovali k

ovládaniu krajiny.

4.6. Novovzniknutá ČSR

Prvá vláda Národného frontu vznikla na oslobodenom území 4.4. 1945. Na

svojom 1. zasadnutí 5. apríla prijala Košický vládny program vychádzajúci zo

zásady, že ČSR so ZSSR z 29. júna 1945 tak, že Zakarpatská Ukrajina sa

zjednotila s Ukrajinskou SSR. Tretia československá republika predstavuje

prechod od demokratického štátu, budovaného podľa vzoru Francúzska a

Spojeného kráľovstva k socialistickému štátu, ľudovodemokratickej republike,

orientovanej na Sovietsky zväz.

27.10.1969 Národné zhromaždenie ČSSR prijalo ústavný zákon o

československej federácii. Tento zákon opäť formálne uznávala „ národ český a

slovenský“, ich neodňateľné právo na sebaurčenie až do oddelenia a

rešpektovania suverenity každého národa a jeho práva utvárať si slobodne spôsob

a formu svojho národného a štátneho života. Zákon vstúpil do platnosti 1. januára

1969.

Obdobie od roku 1989 do roku 1993 bolo veľmi dôležitým z hľadiska

formovania slovenskej štátnosti, významným však bolo určite aj pre český národ.

28


Obrázok 15: Mapa hraníc Československa

4.7. Zmena režimu

Neustále sa prehlbujúce rozpory v Československu, ale v rozhodujúcej miere

aj medzinárodnopolitická situácia, predovšetkým rozpad komunistických režimov,

ako aj zmena bipolárneho sveta na unipolárny vyústili v novembri 1989 do

revolúcie, ktorá znamenala koniec vlády komunistov. Sami komunisti si dokonca

ústavným zákonom odhlasovali zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany

Česko – Slovenska, zakotvené v ústave ČSSR.

Odvolali časť poslancov Federálneho zhromaždenia, Českej národnej rady,

Slovenskej národnej rady a národných výborov všetkých stupňov za svoju politickú

stranu v záujme vyrovnania rozloženia politických síl, lebo vzhľadom na

dovtedajšie pôsobenie neposkytovali záruky rozvoja politickej demokracie podľa

ústavného zákona. a schválili aj skrátenie volebného obdobia existujúcich i

budúcich zákonodarných zborov ústavným zákonom. Celý rad ďalších zmien sa

dotýkal ústavného vývoja nielen v oblasti volebného práva do zastupiteľských

zborov, ale tiež mnohých ďalších čiastkových otázok súvisiacich s jednotlivými

ustanoveniami Ústavy ČSSR a ústavného zákona o Československej federácii.

Týkalo sa to najmä zmeny názvu ČSSR na Československá Federatívna

republika. Bol to práve prezident Václav Havel, ktorý navrhol odstrániť prívlastok

„socialistická“ v názvoch republík aj v názve federácie. Na to nadviazali návrhy

slovenskej vlády, prijatím ktorých boli uzákonené spomínané zmeny v názvoch.

Václav Havel súčasne navrhol aj nový názov spoločného štátu – Československá

republika, ktorý však nezodpovedal slovenským národným a štátnym záujmom.

29


Okolo názvu spoločného štátu sa rozpútala tzv. „pomlčková vojna“. Názov

Československá federatívna republika mal však platnosť iba mesiac. 20.apríla

1990 bol prijatý zákon o zmene názvu na Česká a Slovenská Federatívna

(Federativní) Republika.

V období nasledujúcom po novembri 1989 sa stále viac kritizovalo dovtedajšie

fungovanie Česko-slovenskej federácie medzi politickými stranami a hnutiami i

medzi odborníkmi z oblasti dejín a vied o štáte a práve. Taktiež boli iniciované

snahy Slovenska o existenciu v samostatnom štáte. Často sa poukazovalo, že

právomoc federácie je prežitá a brzdí hospodársky rozvoj, že je potrebné

racionalizovať celkový rozsah činnosti spoločného štátu, zabezpečiť zvrchovanosť

národných štátov pri výkone vlastnej štátnej činnosti a odstrániť unitaristické prvky

z oblasti vzťahov národných štátov a spoločného súštátia. Možno povedať, že aj

napriek svojim nedostatkom sa Česko–slovenská federácia stala významným

stupňom na ceste k dosiahnutiu samostatnosti Slovenskej republiky.

V nadväznosti na voľby 1992 sa v novozvolenej SNR podarilo 17. júla 1992

presadiť prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktoré bolo

dovtedy viackrát predkladané a vždy zamietnuté s tým, že ide o protiústavný krok.

Deklarácia nemala silu zákona, iba obyčajného parlamentného uznesenia. V

Deklarácii sa vyhlasuje zvrchovanosť SR ako základ suverénneho štátu

slovenského národa na základe medzinárodne uznávanom práve národov na

sebaurčenie. Jej schválenie malo nepochybne veľký vplyv na prípravu a obsah, aj

na samotný schvaľovací proces Ústavy SR. Urýchlila prípravné práce na návrhu

ústavy, priebeh rokovaní o rozdelení ČSFR ústavnou cestou, ako aj samotnú

prípravu návrhu ústavného zákona Federálneho zhromaždenia ČSFR o zániku

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Po voľbách v roku 1992 sa vzhľadom na dohody víťazných politických strán –

Občianskodemokratickej strany (ODS) a Hnutia za demokratické

Slovensko( HZDS) – proces dohody o udržaní spoločného štátu či iného

spoločného útvaru ČR a SR dostal do opačnej polohy, z ktorej sa už nehľadalo

východisko a intenzívne sa začali práce na návrhoch pre ústavné rozdelenie

ČSFR a konštituovanie samostatných, zvrchovaných národných republík – Českej

30


republiky a Slovenskej republiky. Pritom sa nevylučovali rôzne formy vzájomnej

spolupráce na rôznych úrovniach.

Rozhodnutie o rozdelení ČSFR urobili politické reprezentácie HZDS a ODS na

stretnutí v júli v Bratislave a následne 26. augusta v Brne stanovili aj termín vzniku

dvoch samostatných štátov na 1. januára 1993. To viedlo republikové parlamenty

k iniciovaniu vzniku parlamentných komisií s cieľom vyriešiť tri základné úlohy –

podobu zákona o zániku ČSFR, zákona o delení majetku, colnú úniu a platobnú

dohodu so sériou doplňujúcich zmlúv.

V nadväznosti na vôľu konštituovať samostatné národné republiky bol 25.

novembra 1992 prijatý vo Federálnom zhromaždení ústavný zákon, v ktorom sa

ustanovuje zánik ČSFR, štátnych orgánov, ozbrojených síl a bezpečnostných

zborov ČSFR, rozpočtových a príspevkových organizácií napojených na štátny

rozpočet ČSFR a štátnych organizácií v pôsobnosti ČSFR. Ustanovuje sa

nástupníctvo ČR a SR po ČSFR, prechod pôsobnosti ČSFR na vládne a súdne

orgány ČR a SR, pričom zákonodarná moc na Slovensku má prináležať

poslancom zvoleným vo voľbách v roku 1992 do FZ ČSFR a SNR.

Ďalej sa ustanovuje zákaz používania štátnych symbolov ČSFR. Umožňuje sa

už pred zánikom ČSFR prijímanie právnych predpisov o zabezpečení výkonu

pôsobnosti ČR a SR a uzatváranie zmlúv medzi ČR a SR aj medzinárodných

zmlúv s tretími štátmi. Tie však vstúpia do platnosti po zániku ČSFR.

4.8. Vznik Slovenskej republiky

Vznikom samostatnej Slovenskej republiky dňom 1.januára 1993 bol na jednej

strane zavŕšený národno-emancipačný proces slovenského národa a začalo sa

obdobie utvárania si vlastnej budúcnosti. Samostatnosť SR už od prvých dní jej

existencie uznali a diplomatické styky s ňou uzavreli mnohé susedné, bližšie či

vzdialenejšie štáty.

Mnohí politici i odborníci však nepovažujú rozdelenie štátu za úplne legitímne,

pretože nedošlo k ľudovému hlasovaniu o zániku ČSFR. Toto stanovisko zastával

napríklad Eduard Kukan alebo Béla Bugár. Podľa niektorých autorov však vznik

samostatnej Slovenskej republiky sa uskutočnil na základe realizácie práva

31


národov na sebaurčenie pokojnou parlamentnou a ústavnou cestou - legitímne a

legálne. Obrázok 16: Mapa Podkarpatskej Rusi

5. Podkarpatská Rus

Podkarpatská Rus je historický názov územia, ktoré sa z prevažnej časti

rozkladá na území dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, čiastočne na území

dnešného Prešovského a Košického kraja na Slovensku, malou časťou tiež na

území Poľska a župy Maramureș v Rumunsku. Od zvyšku Ukrajiny je

Podkarpatská Rus oddelená pohorím Karpaty. „Hlavným mestom“ Zakarpatskej

oblasti je Užhorod.

5.

5.1. Situácia v Podkarpatsku počas 1. svetovej vojny

Situácia na území Podkarpatskej Rusi počas prvej svetovej vojny

neposkytovala priestor na rozvinutie emancipačných snáh tu žijúcej rusínskej

národnosti.

Obrázok 16: Mapa Podkarpatskej Rusi

V septembri roku 1914 rakúsko-uhorská armáda ustupovala ku karpatským

priesmykom, obývanými predovšetkým Rusínmi . V januári 1915 bol front

vzdialený asi 20 kilometrov od Užhorodu . Ruské vojsko opustilo Karpaty v máji

1915 a zanechalo za sebou desiatky zničených rusínskych dedín.

32


Mnoho Rusínov bolo popravených a transportovaných do väzníc, čo bolo

odôvodnené obvineniami zo špionáže a kolaborácie s ruskou armádou. V marci

1915 Košický vojenský tribunál odsúdil 800 rusínskych sedliakov. Veľkou zábavou

maďarských vojakov bolo po "oslobodení" bitie miestnych obyvateľov. Vláda v tej

dobe trestala akékoľvek prejavy národného uvedomenia rusínov, preto sa o toto

obrodenie postarali hlavne Rusínski emigranti v USA.

5.2. Rokovania o pripojení sa k inému štátu

13. júla 1917 v New Yorku zasadal rusofilsky orientovaný rusínsky kongres.

Svoju žiadosť o čo najužšiu autonómiu s Ruskom adresoval vedúci reprezentant

kongresu Nikolaj Pačuta Ministerstvu zahraničných vecí Spojených štátov a

veľvyslanectvám európskych štátov v USA. Avšak túto iniciatívu prekazil

boľševický prevrat v Rusku, ako aj odmietavý postoj rusínskej gréckokatolíckej

cirkvi v USA, požadujúcej autonómiu v rámci Uhorska, a diplomacie dohodových

štátov, ktoré nechceli pripustiť posunutie ruských hraníc do strednej Európy.

Najdôležitejším krokom emigrácie bolo utvorenie Americkej národnej rady

Uhro-Rusínov (skratka ANRUR), ktorá vznikla na schôdzi delegátov rusínskych

svetských a náboženských spolkov 23. júla 1918 v Homesteade v Pensylvánii.

ANRUR sa vyhlásila za jediný legitímny orgán reprezentujúci rusínskych

emigrantov z Uhorska a prijala tzv. Homesteadskú rezolúciu. Zatiaľ čo časť

predstaviteľov ANRUR bola vďaka konexiám s americkými Slovákmi naklonená

plánu Česko-slovenskej národnej rady, predovšetkým konzervatívni

gréckokatolícki klerikáli zaujímali opačné proruské a proukrajinské stanovisko.

Významnú diplomatickú iniciatívu vo vedení ANRUR vyvinul právnik Grigorij

Žatkovič, ktorý po rokovaniach s americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom a

zástupcom Česko-slovenskej národnej rady Tomášom Garriguom Masarykom

vyvodil ako najrealistickejšiu alternatívu spojenie Podkarpatskej Rusi s Česko-

slovenskou republikou (ČSR) na báze autonómie. Rozhodujúcim faktorom bola aj

Masarykova naklonenosť tejto myšlienke, ktorý to vnímal ako zlepšenie

geopolitickej situácie vznikajúcej ČSR, keďže by jej hranice siahali až k

Rumunsku. Tento zámer následne podporil plebiscit amerických Rusínov, v

ktorom 67 % súhlasilo s pripojením k ČSR, 28 % sa vyslovilo k spojeniu s

33


Ukrajinou a 2 % uprednostňovalo samostatný štát. Tendencie na spojenie s

Maďarskom, Poľskom alebo Ruskom boli marginálne (len po 1 % hlasov).

Americké rokovania boli uzavreté koncom decembra 1918 a ANRUR pristúpila k

vyslaniu delegácie do Podkarpatskej Rusi.

Na domácej politickej scéne Podkarpatska sa situácia skomplikovala. Hlavným

faktorom bola snaha budapeštianskej vlády zachovať celistvosť Uhorska a tiež

prílišná názorová nejednotnosť domácich rusínskych aktivistov, ktorá sa prejavila

vznikom viacerých národných rád s piatimi odlišnými štátoprávnymi koncepciami:

orientáciou na Maďarsko, Rusko, Ukrajinu, ČSR a napokon utvorenie

samostatného štátu.

5.3. Pripojenie k Československu

Najväčšiu podporu napokon získal návrh autonómie v rámci ČSR, čo bolo

ovplyvnené nepriaznivým politicko-hospodárskym vývojom v Rusku, nestabilitou

novovytvorenej Ukrajinskej ľudovej republiky a Západoukrajinskej ľudovej

republiky a širokou diplomatickou podporou československého variantu štátmi

Dohody. Tie sa vyslovili za tento variant hlavne z dôvodu, že ČSR bola

najstabilnejším a hospodársky najsilnejším štátom, čo bolo pre viacnárodnostné a

zaostalé Podkarpatsko dôležité.

Hrozbou stále zostávala maďarská iniciatíva za zachovanie celistvosti

uhorského územia. Keďže reálnou mocou na tomto území oplývali maďarské

úrady, dohodové mocnosti nariadili obsadzovanie Podkarpatskej Rusi

československým vojskom. Obsadzovanie začalo 12. januára 1919 príchodom 31.

československého pluku do Užhorodu.

Potom čo československé vojská oblasť roku 1919 obsadili, odhlasovala

Ústredná národná rada Karpatských Rusínov v Užhorode 8. mája 1919 pričlenenie

k Československu. Definitívne vyriešenie situácie na diplomatickom poli nastalo po

podpise Saintgermainskej mierovej zmluvy 10. septembra 1919, ktorej súčasťou

bola aj tzv. minoritná zmluva.

34


Začlenené územie predstavovalo 12 617 km2 s 487 obcami a 585 500

obyvateľmi, z ktorých bolo 372 500 Rusínov. Tieto zmeny boli zo strany Maďarska

garantované až Trianonskou mierovou zmluvou podpísanou 4. júna 1920.

5.4. Vyhlásenie nezávislosti a maďarská okupácia

Keď začiatkom októbra Slovensko vyhlásilo v rámci Československa

autonómiu, získalo autonómne postavenie aj Podkarpatsko. 11. októbra 1938 bola

vytvorená prvá autonómna vláda pod vedením Andreja Brodiho.

Avšak promaďarská politika Brodyho, ktorý pred jeho vymenovaním tajne

rokoval s Maďarskom o anexii regiónu, spôsobila nespokojnosť ukrajinského

obyvateľstva v Zakarpatsku. Dôsledkom boli rozhodné kroky Československa,

ktoré 26. októbra 1938 A. Brodyho odvolali z funkcie vedúceho kabinetu a v ten

istý deň bol zatknutý jednotkami československej polovojenskej polície pre

„vlastizradu a špionáž“. Novým predsedom vlády sa stal Augustin Vološin.

V novembri 1938 bolo územie premenované na Karpatskú Ukrajinu.

2. novembra 1938 sa na základe prvej Viedenskej arbitráže juhovýchodná časť

územia stala súčasťou Maďarska. Cieľom Maďarska bola naďalej obnova

bývalého veľkého Uhorska. Najskôr sa rozhodlo o pričlenení Podkarpatska, čo

malo Maďarsku umožniť spoločnú hranicu so spriateleným Poľskom. Preto hneď

po arbitráži Maďarsko rozpútalo v tlači kampaň proti údajným „macedónskym

pomerom” v Podkarpatsku. Napriek dôrazným varovaniam Nemecka a Talianska,

maďarská vláda pripravovala intervenciu. Od útoku ale musela ustúpiť, nakoľko

Nemecko a Taliansko zakročili voči maďarskému plánu (20. november 1938).

Na ochranu autonómnej samostatnosti a boja proti maďarským a poľským

vojenským formáciám boli založené ozbrojené sily Karpatskej Ukrajiny -

Organizácia obrany Karpatské Sichy, ktorej pri jej vzniku veľmi pomohla

Organizácia ukrajinských nacionalistov . Problém terorizmu zo strany Maďarov aj

Poliakov sa stal veľmi dôležitým problémom, dokonca boli zablokované hranice s

Maďarským kráľovstvom a Poľskou republikou.

35


Obrázok 17: Maďarská okupácia

Augustin Vološin žil po dobu vojny v Prahe a mal status cudzinca. V roku 1945

bol odvlečený do Moskvy , kde v tom istom roku zomrel na následky mučenia v

tamojšej väznici. Bol vyhlásený za hrdinu Ukrajiny.

5.5. Po druhej svetovej vojne

Po pomerne rýchlom oslobodení v súlade so sovietsko-československou

zmluvou z decembra 1943, ktorá ešte uznávala Československo v jeho

predmníchovských hraniciach a podľa dohody z 8. mája 1944 o spolupráci

Sovietskej armády s československou vládou na oslobodenom území, vyslala

koncom októbra 1944 vláda Československa na území Podkarpatskej Rusi

oficiálnu delegáciu pre správu oslobodeného územia. Československú správu

však vzápätí začal mariť Sovietsky zväz a vyvolal hnutie za pripojenie

Podkarpatskej Rusi k ZSSR.

25.-26. novembra 1944 zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny vydal v

Mukačeve manifest o opätovnom zjednotení Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou

Ukrajinou. Po nedemokratických voľbách do miestnych výborov opakoval aj

Mukačevský zraz podľa komunistickej direktívy, že vyjadruje slobodnú vôľu ľudu

pripojiť sa k ZSSR.

36


Po následných rokovaniach medzi Československom a Sovietskym zväzom,

presvedčili komunisti Edvarda Beneša, aby odstúpil územie Sovietskemu zväzu.

Formálne sa tak stalo v júni 1945, teda až po oficiálnom skončení druhej svetovej

vojny (z dôvodov zrušenia platnosti Mníchovskej dohody a reštaurácie

Československa v pôvodných predmníchovských hraniciach). Reálne však bolo od

roku 1944 územie pod kontrolou Sovietov.

29. júna 1945 bola medzi predstaviteľmi Československa a ZSSR uzatvorená

zmluva o odstúpení Podkarpatskej Rusi - Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu

zväzu. Predstavitelia Podkarpatskej Rusi prizvaní neboli a tak sa rozhodlo podľa

známeho hesla: O nás bez nás. Preto je táto udalosť občas označovaná ako

"Rusínsky Mníchov".

Dňa 22. novembra 1945 pod nátlakom Moskvy schválilo predbežné národné

zhromaždenie za pomoci komunistických poslancov zmluvu o odstúpení

Podkarpatskej Rusi ZSSR.

37


6. Slovensko-poľské hranice

6.

6.1. Spor o Morské okoVo výške skoro 1 400 metrov nad morom sa nachádza najväčšie pleso

Vysokých Tatier. Morské okolo, pleso ľadovcového pôvodu leží na poľskej strane

Tatier pod štítom Rysy. Rozloha plesa je 35 hektárov a najväčšia hĺbka je až 51

metrov.

Obrázok 18: Morské oko

4.

5.

6.

6.1.

6.1.1. Poľský pohľadPočiatky sporu siahajú do 16. Storočia, kedy sa týkal najmä Podhalia. So

zvýšením turistického záujmu o Tatry v 19. Storočí sa však spor postupne

presunul na územie Tatier. Tento spor spočíval v nepresnom vymedzení

súkromných pozemkov po oboch stranách. Nárast poľského, ale i uhorského

záujmu o Tatry v tejto časti však spôsobil zvýšenú potrebnú presného vymedzenia

hranice aj v neobývaných častiach Tatier. Prvé menšie spory sa objavujú v 17. ale

aj 16. Storočí. Uhorské nároky sa znova objavili v roku 1769, kedy Uhorsko

38


žiadalo presunutie hranice z rieky Biela Voda na Rybí potok, pričom však

nešpecifikovali ďalší priebeh hranice v Doline Rybieho potoka. Po prvom delení

Poľska sa do Uhorska včlenilo územie spišského zálohu, ostatné územie, ktoré

pripadlo pri tomto delení Rakúsku, vytvorilo krajinu Halič. Na začiatku 19. Storočia

bola z neznámych dôvodov hranica presunutá na líniu vrcholov Rysov, Žabí

hrebeň až po ústie Rybieho potoka do Bielej vody.

6.1.2. Slovenský pohľadPôvodná hranica medzi uhorskom a Poľskom viedla z Rysov poza Čierne

pleso pod Rysami, ktoré v tom čase patrilo ešte Uhorsku, korytom Rybieho potoka

vlievajúcého sa do Morského oka, ďalej stredom Morského oka, ktoré sa v tom

čase nazývalo Rybie pleso, a ďalej korytom Rybieho potoka až po jeho ústie do

Bielej vody, V roku 1831 začala rodina Paločajovcov ťažiť drevo po oboch

stranách Rybieho potoka, ako bolo vtedy zvykom, čím vypukol spor s vlastníkmi

Zakopanského panstva. V roku 1858 bola hranica posunutá do stredu Čierneho

plesa pod Rysami, Uhorsku zostala menšia časť Morského potoka, dalej však

hranica prebiehala Rybím potokom až po jeho ústie. S nárastom turistického ruchu

si však Poliaci začali nárokovať celú Dolinu Rybieho potoka. Spor bol preto

odsunutý na riešenie pred arbitrážny súd. K najvyššej intenzite sporu došlo medzi

rokmi 1890 až 1901, kedy vlastník pozemkov na uhorskej strane hranice pruský

princ Christian Hohenlohe, začal nájazdy na haličškú stranu hranice, a tiež tam

priviedol uhorských žandárov. Wladyslaw Zamojski bol nútený chrániť si, z jeho

pohľadu, svoje územie rovnakými metódami. Tým pádom Slovensko by malo

požiadať o navrátenie Morského oka pod hranice Slovenska.

Obrázok 19: Morské oko

39


6.1.3. Arbitrážny súdV roku 1901 rakúske a uhorské orgány zriadili spoločne v rakúskom Grazi

Medzinárodný arbitrážny súd, ktorého úlohou bolo rozriešenie tohto sporu a

stanovenie presnej hranice.

Haličská strana žiadala potvrdenie dovtedajších hraníc: Rysov, cez Žabí hrebeň a

hrebeň Siedmich granátov až po sútok Rybieho potoka a Bielej vody. Uhorská

strana žiadala potvrdenie priebehu hranice z Rysov, cez Čierne pleso pod Rysmi,

stredom Morského oka, korytom Rybieho potoka až po jeho sútok s Bielou vodou.

Súd aj po návšteve miesta nakoniec 13. Septembra 1902 rozhodol o priebehu

hranice tak, ako ju žiadali zástupcovia Haliče, pričom Uhorsku potvrdil len malú

časť územia pri sútoku Rybieho potoka a Bielej vody, kedy štátna hranica

prechádza z hrebeňa Siedmych granátov do koryta Rybieho potoka asi 700

metrov pred ich sútokom.

Obrázok 20: Hranice Poľska a Slovenska

Po vynesení rozsudku podal ešte v roku 1907 žalobu knieža Hohenlohe proti

Zamojskému, o prisúdenie vlastníctva sporného jemu, pričom už ale

nespochybňoval haličsko-uhorskú hranicu. Hohenlohe prehral spor na všetkých

súdoch, aj na Najvyššom odvolacom súde vo Viedni v roku 1909. V roku 1902

40


Oswald Balzer a Alexander Mniszek-Tchorznicki obdržali titul čestných občanov

kráľovského slobodného mesta Sanok za účinnú obranu poľských záujmov,

víťazstvo v spore s Uhorskom o Morské oko. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa v

tejto časti táto hranica stala hranicou medzi novovzniknutými štátmi, Poľskom a

Česko-slovenskou republikou aj napriek sporom o ďalšie územie Spiša

severnejšie od Morského oka.

6.2. Pred vznikom ČeskoslovenskaDva roky po zániku Rakúska Uhorska a vzniku Československa vznikol medzi

novovzniknutým Československom a Poľskom spor o územie Oravy a Spiša. V

čase Rakúsko-Uhorska boli Spiš a Orava súčasťou Uhorska. Obe tieto župy na

severe dnešného Slovenska hraničili s rakúskou časťou monarchie, konkrétne s

rakúskou korunnou krajinou HALIČ, obývanou v tejto svojej časti Poliakmi. Na

Orave a Spiši obyvatelia nazývaný „Gorali“ mali bližšie ku Slovákom ako k

Poliakom no z poľského pohľadu si poliaci mysleli že sú obyvatelia z týchto končín

pomaďarčený a národnostne neuvedomelí. V prvom desaťročí dvadsiateho

storočia sa začali poľskí pracovníci z Podhalia a poľského národného strediska v

Krakove zaujímať o obe oblasti Oravy aj Spiša. Jeden z dôvodov bol odvodzovaný

aj z toho, že na Severe dnešného Slovenska sa hovorilo z časti aj poľským

jazykom.

Počas prvej svetovej vojny sa začala medzi Poliakmi objavovať požiadavka

pripojenia Oravy a Spiša k budúcemu poľskému štátu.

6.3. Po novovzniknutom ČeskoslovenskuV októbri 1918 začali poľskí autori písať o údajne až troch stovkách tisícoch

Poliakov žijúcich na území Oravy, Spiša ale aj Liptova a Čadčianska. 27. Októbra

1918 prijalo zhromaždenie poľských obyvateľov Tešínska v Tešíne rezolúciu, v

ktorej vyzvalo poľské orgány, aby žiadali pripojenie Oravy a Spiša k Poľsku.

Týždeň nato 5. Novembra 1918 sa v Jablonke na Orave zišlo z iniciatívy

Ferdynanda Machaya zhromaždenie propoľských obyvateľov a schválilo

proklamáciu o pripojení Oravy, Spiša a aj Čadčianska k Poľsku. Toto

zhromaždenie tiež zvolilo poľský Národný výbor obrany Oravy a žiadalo o vyslanie

poľských vojenských jednotiek na Oravu. V nasledujúcich dňoch poľské vojsko

41


Oravu obsadilo. Pár dní nato sa obdobne v Starej Ľubovni na Spiši utvoril poľský

Národný výbor obrany Spiša a v polovici decembra vstúpilo poľské vojsko aj na

Spiš. Obe poľské vojenské akcie boli v rozpore so stanoviskom Dohody z 5.

Decembra 1918, v ktorom bola za demarkačnú líniu Slovenska určená stará

krajinská hranica Haličsko-uhorská. Vzhľadom k tradičnému poľsko-maďarskému

spojenectvu neboli obe vojenské akcie prijímané jednoznačne ani v samotnom

Poľsku – poľskí zástupcovia v Budapešti uistili maďarskú vládu, že k vstupu

poľského vojska na uhorské územie došlo bez vedomia poľskej vlády a že toto

obsadenie nie je namierené proti územnej integrite krajín svätoštefanskej koruny.

Zalitavsko bol neoficiálny názov pre krajiny svätoštefanskej koruny, teda pre

uhorskú časť Rakúsko-Uhorska.

Poľsko na obsadených územiach Oravy a Spiša vypísalo na koniec januára

1919 konanie volieb do poľského Sejmu. Pretože by tieto voľby znamenali faktický

výkon štátnej suverenity nad obsadeným územím a táto skutočnosť by mohla

priniesť Poľsku výhodu pri rokovaniach o definitíve delimitácie hraníc, česko-

slovenské orgány sa snažili konaniu týchto volieb na spornom území zabrániť.

Česko-Slovensko sa obrátilo s protestom proti poľskému postupu k náčelníkovi

vojenskej misie Dohody v Budapešti, ktorý nariadil vypratanie Poľskom

obsadeného územia do 13. Januára 1919. 23 decembra 1918 došlo na Spiši pri

Vyšných Hágoch k prestrelke československých a poľských oddielov. V obci

Oravská Polhora na Orave začali poľské oddiely streľbu do dedinčanov, čo

spôsobilo výrazný odklon sympatií miestneho obyvateľstva od Poľska. Na Štedrý

Večer 24. Decembra 1918 bolo uzavreté v Poprade prímerie a uzavretá zmluva o

demarkačnej línii, odkazujúca konečné vytýčenie hraníc na parížsku mierovú

konferenciu. V polovici januára 1919 bolo fakticky celé sporné územie na Orave a

Spiši pod kontrolou Československa.

Na mierovej konferencii v Paríži sa najväčšia pozornosť pri rokovaniach o

Česko-Slovensko-poľských územných sporoch sústredila na Tešínsko – oba štáty

sa tam práve stretli v krátkej, ale krvavej sedem dňovej vojne a jeho hospodársky

a strategický význam bol výrazne vyšší ako význam ostatných Poľskom

nárokovaných území. Sedemdňová vojna bol vojenský konflikt medzi

42


Československom a Poľskom o Tešínsko v roku 1919, prebiehajúci v rámci

Česko-Slovensko-poľského sporu o Tešinsko.

12 februára 1919 dorazila do Tešína osobitná Medzispojenecká komisia k

riešeniu Česko-Slovensko-poľských územných sporov. K riešeniu sporu ale

nedošlo. Pokus riešiť sporné otázky dvojstranným Česko-Slovensko-poľským

konaním v Krakove úplne stroskotal. Uvažovalo o riešení na základe plebiscitu,

ktorý mal na Slovensku prebehnúť na Orave a v časti Spiša.

Vzťahy Československa a Poľska boli nevyriešenými územnými spormi značne

poznačené a viedli k vzájomnému nepriateľstvu. V prípade Slovenska Poľsko

podporovalo tie skupiny slovenských politikov, ktoré sa stavali priaznivo k

zotrvaniu Slovenska vo zväzku s Maďarskom a skúmalo možnosti využitia

slovenských politických síl, ktoré by vyžadovali slovenskú nezávislosť, Slovensko-

maďarskú federáciu či príklon Slovenska k Poľsku namiesto Česku. Niektorí z

týchto slovenských politikov sa stavali priaznivo k odovzdaniu sporných území

Oravy a Spiša Poľsku.

Na situáciu mala vplyv aj Rusko-poľská vojna, prebiehajúca od februára

1919. V čase obsadenia Kyjeva poľskými vojskami síce nadhodil poľsky diplomat

E. Pilz v Paríži možnosť riešenia sporu arbitrážou a Edvard Beneš súhlasil, ale

poľská strana ako celok s Československom strácali v Poľsku na dôležitosti.

Pomoc Poľsku vo vojne bola navyše viazaná na jeho súhlas s prijatím arbitráže vo

všetkých doteraz nevyriešených otázkach poľských hraníc.

Veľvyslanecká konferencia vydala rozhodnutie o Česko-Slovensko-

poľských hraniciach, vrátane Oravy a Spiša, 28. Júla 1920. Na Slovensku boli

požiadavky Poľska zohľadnené v obmedzenej miere. Poľsko získalo 20% územia

Oravy a 4,2% územia Spiša (teraz tzv. Poľský Spiš) Česko-slovenská strana

rozhodnutie napriek svojmu nesúhlasu podpísala ten istý deň a poľská 31. Júla

1920. Poľská strana súčasne odovzdala slávnostné výhrady, ktoré kritizovali

nerešpektovanie národnostných

43


pomerov pri stanovení hraníc.

Obrázok 21: Spor o Oravu a Spiš

Arbitrážne rozhodnutie sa stretlo s prejavmi nesúhlasu v oboch štátoch. V

Česko-Slovensku bol Edvard Beneš tvrdo kritizovaný za opustenie historickej

hranice a slovenskí autonomisti využívali odstúpenie časti Oravy a Spiša k proti

českej agitácii.

Na začiatku 20. Rokov 20. Storočia sa začali Česko-Slovensko-poľské

vzťahy čiastočne zlepšovať. V roku 1921 došlo medzi oboma štátmi k uzavretiu

hospodárskej dohody a politickej zmluvy, ich ratifikácia však bola v Poľsku vďaka

aktivite politických kruhov z Tešínska a Krakova odkladaná. Poľsko súčasne

pokračovalo v podpore slovenskej iredenty. Česko-Slovensko obdobným

spôsobom podporovalo ukrajinských separatistov požadujúcich revíziu

východných hraníc Poľska

6.4. Spor v období 2. svetovej vojnyPo vyhlásení samostatného Slovenského štátu sa začalo Slovensko po boku

svojho nemeckého spojenca pripravovať na znovuzískanie území odstúpených

Poľsku. V auguste 1939 prekročila nemecká armáda riek Váh a premiestnila sa

pod Oravu, Spiš a Tatry. Na Slovensku sa začala protipoľská kampaň a začali

otvorené prípravy na vojnu. 22. augusta 1939 sa v Bratislave konala mohutná

protipoľská demonštrácia s požiadavkou návratu Slovensko-poľskej hranice na

starú zemskú hranicu uhorsko-haličskú, ktorá vyvrcholila protižidovskými útokmi. V

noci toho istého dňa dav zdemoloval byt poľského veľvyslanca v Bratislave.

44


V septembri 1939 sa začal nemecký útok na Poľsko. Na úseku nemeckého

armádneho zoskupenia „JUH“, kde útočila 14. Nemecká armáda generála Lista,

zaútočila aj slovenská poľná armáda „Bernolák“ o sile troch divízií a jednej rýchlej

skupiny (celkom bolo zmobilizovaných 51 306). Zo slovenských letísk štartovali

lietadlá Luftwaffe bombardujúce Krakov a Varšavu. Bojov sa zúčastnili aj tri

slovenské letky 39 a 45 stíhacia letka a 16 pozorovacia letka. Na poľskej strane

naopak bojovala Légia Čechov a Slovákov, ktorá sa v Poľsku sformovala ako

súčasť česko-slovenského zahraničného odboja. 18 vojakov slovenskej armády

padlo, 46 bolo ranených a 11 nezvestných. Po ukončení bojov sa v Zakopanom sa

konala prehliadka slovenských vojsk.

21. novembra 1939 bola podpísaná Slovensko-nemecká zmluva o

vzájomných hraniciach a sporné územia Oravy a Spiša sa stali súčasťou

Slovenského štátu. Slovensko tak získalo o rozsahu 770 kilometrov štvorcových s

34 509 obyvateľmi. Konečná delimitácia hraníc prebehla v rokoch 1941 až 1943.

6.5. Po 2. svetovej vojnePo druhej svetovej vojne stálo Česko-Slovensko primárne na pozícii

zachovania svojich predmníchovských hraníc, preto tiež nenárokoval tú časť

Oravy a Spiša, ktorú Slovenský štát anektoval v roku 1939. 20 mája 1945 bola v

Trstenej podpísaná dohoda o vrátení týchto území Poľsku a nasledujúceho dňa

česko-slovenská pohraničná stráž ustúpila na predmníchovské česko-slovenské

hranice. Obyvateľstvo odstúpeného územia proti jeho odovzdaniu Poľsku

protestovalo a prialo si zostať na Slovensku. Poľská správa bola na vypratanom

území zavedená začiatkom júla 1945. Na niekoľkých miestach došlo k zrážkam

poľských a slovenských milícií, situáciu upokojili až príchod poľského vojska 17.

júla 1945. Podľa slovenských prameňov na Slovensko v tom čase z vyprataného

územia odišlo asi 15 000 miestnych obyvateľov.

Po druhej svetovej vojne začalo Poľsko opäť požadovať pripojenie aj česko-

slovenského Tešínska k Poľsku. Hlavným argumentom Poľska bola požiadavka na

vytvorenie poľského národnostne homogénneho štátu, ktorý by vo svojich

hraniciach zahŕňa všetky oblasti osídlené Poliakmi. V dôsledku posunu hraníc

Poľska na Odru a Nisu vznikli súčasne ďalšie česko-slovenské-poľské spory o

bývalé nemecké územie Kladska, Hlubčicka a Ratiborska, na ktorých žila česká

45


menšina, ale ktoré Sovietsky zväz odovzdal do správy Poľsku. Po mnohých

bezvýsledných rokovaniach bola nakoniec na zásah Sovietskeho zväzu v roku

1947 podpísaná medzi Česko-Slovenskom a Poľskom zmluva o priateľstve a

vzájomnej pomoci. Podpis zmluvy ukľudnil situáciu, aj keď vzájomne napätie

pretrvávalo.

6.6. Ukončenie sporuVšetky Česko-Slovensko-poľské pohraničné spory, teda aj spor o Oravu a Spiš, s

konečnou platnosťou ukončila Zmluva medzi Česko-slovenskou republikou a

Poľskou ľudovou republikou o konečnom vytýčení štátnych hraníc, podpísaná vo

Varšave 13. júna 1958. Táto zmluva bola 17. októbra 1958 ratifikovaná Národným

zhromaždením Česko-slovenskej republiky, a to ústavným zákonom o konečnom

vytýčení štátnych hraníc s Poľskou ľudovou republikou. Platnosť zmluva

nadobudla 14. februára 1959.

7. Výmena obyvateľstvaIšlo o vzájomnú výmenu obyvateľstva medzi Československom a

Maďarskom v roku 1946. Hlavným zámerom česko-slovenskej vlády bolo vysídliť

väčšinu maďarskej menšiny a ostatných neslovenských menšín za zámerom

vytvoriť národný štát Čechov a Slovákov. Dohoda medzi dvoma suverénnymi

štátmi by mala garantovať presídlenie menšín podľa rovnakých podmienok,

dodržiac dobrovoľnosť z oboch strán. Avšak Dohoda o výmene obyvateľstva

nebola dohodou medzi dvoma štátmi v rovnakej pozícii, ale medzi

Československom, ktoré sa zaradilo medzi víťazné štáty druhej svetovej vojny a

porazeným Maďarskom. Nerovnaké postavenie dvoch krajín bolo práve v tom, že

kým Slováci v Maďarsku sa mohli prihlásiť na presídlenie do Československa

dobrovoľne, československé, resp. slovenské úrady mohli podľa vlastnej vôle

určiť, ktorí Maďari budú presídlení do Maďarska. Dohoda bola uzatvorená formou

medzištátnej zmluvy, ktorá bola podpísaná 27. februára 1946.

Na oboch stranách predpokladala presídlenie rovnakého počtu osôb. Tiež

umožňovala presťahovalcom vziať si so sebou všetky svoje hnuteľnosti.

Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prechádzalo na štát ich doterajšieho bydliska

s tým, že zmiešaná komisia určí výšku náhrady. Výber Maďarov na presídlenie z

Československa do Maďarska uskutočňoval osídľovací úrad pre Slovensko.

46


Predseda Osídľovacieho úradu Ján Čech a

predseda ČSPK Daniel Okáli, obidvaja

predstavitelia KSS, informovali vedenie

komunistickej strany o prípravách výmeny

obyvateľstva a o výbere Maďarov určených

na vysídlenie na zasadnutí Sekretariátu ÚV

KSS dňa 23. februára 1946. Na rokovaní D.

Okáli oznámil, že Povereníctvo pre veci

vnútorné podáva 50 tisíc trestných

oznámení na Maďarov, aby sa tým získal

podklad pre ich vysťahovanie nad rámec

paritnej výmeny obyvateľstva. Na konci

zasadnutia bolo prijaté rozhodnutie, že v

rámci výmeny budú určení na presídlenie

predovšetkým majetnejší Maďari, hlavne veľkostatkári a tzv. kulaci. Menej majetní

Maďari by mohli zostať v Československu, inteligenciu však treba presídliť do

Maďarska mimo rámca výmeny obyvateľstva. Nespravodlivosť bola v tom, že

obyvateľov z územia Československa vyberali bohatých, zatiaľ čo z Maďarska

tých chudobnejších. Ústne pramene hovoria, že odtiaľto cestovala jedna rodina v

desiatich vozňoch, zatiaľ čo z Maďarska cestovalo desať rodín v jednom vozni.

Celkovo sa v Maďarsku prihlásilo na výmenu 95 421 osôb. Do Česko-Slovenska

bolo skutočne presídlených 71 787 osôb, z toho 59 774 v rámci obojstrannej

výmeny, ostatní boli presídlení jednostranne. Do Maďarska bolo spolu

presídlených 89 660 osôb, z toho 34-tisíc mimo dohody o výmene obyvateľstva.

Slováci presídlení z Maďarska dostali svoje politické zastúpenie zvolením Ondreja

47


Beňa do Slovenskej národnej rady.

Obrázky 22 a 23: Propaganda výmeny obyvateľstva

Na Slovensku bol za výmenu politicky zodpovedný Vladimír Clementis.

Slováci presídlení z Maďarska ho považovali za svojho záchrancu a samotný

proces nazývali repatriácia. Naopak Maďari presídlení zo Slovenska a aj tí

nepresídlení hovoria o deportáciách a vysťahovaní a žiadali odškodnenie. Ľudia

boli vysťahovaní prevažne z okresov Šamorín, Dunajská Streda, Komárno,

Galanta, Šaľa, Hurbanovo, Štúrovo, Želiezovce, Levice, Šahy, Jesenské, Tornaľa,

Moldava nad Bodvou, Kráľovský Chlmec a Veľké Kapušany, čiže z 15 okresoch

južného Slovenska. Okrem juhozápadného Slovenska sa malo vysídlenie týkať

predovšetkým obyvateľstva Šiah a okolitých obcí, na Gemeri prichádzala do úvahy

oblasť medzi Fiľakovom a Tornaľou, na východnom Slovensku pohraničná oblasť

pod Moldavou nad Bodvou a Medzibodrožie. Zámerom OÚ v týchto prípadoch

bolo osídlenie Maďarmi obývaných pohraničných regiónov slovenským

obyvateľstvom, aby Maďarmi obývané vzdialenejšie oblasti zostali odrezané od

štátnej hranice a maďarského etnického územia. Vysídlením v rámci paritnej

výmeny obyvateľstva v západnej časti Žitného ostrova mali byť zasiahnuté v

najväčšej miere obce Podunajské Biskupice, Kalinkovo, Hamuliakovo, Veľká

Paka, Trnávka, Macov, Štvrtok na Ostrove, Malinovo, Tomášov, Maslovce a

48


Vojtechovce. Podľa menného zoznamu sa vysídleniu na juhozápadnom Slovensku

mali vyhnúť iba niektoré obce na Žitnom ostrove, v oblasti Senca a

severovýchodne od Štúrova, ako aj maďarský jazykový ostrovov v okolí Nitry.

Takisto sa paritná výmena obyvateľstva nemala vzťahovať na obce so slovenskou

väčšinou, ako ani na tie, ktoré mali síce maďarskú väčšinu, ale ich obyvateľstvo

bolo čiastočne slovenského pôvodu, alebo tvorili jazykové ostrovy (napr.

Hurbanovo, Dulovce, Málaš, Ondrejovce, Žemliare, Horný Ohaj, Horná Kráľová).

Maďarské obyvateľstvo týchto obcí považovali slovenské osídľovacie úrady za

ľahšie asimilovateľné, preto s ich vysídlením ani nepočítali. Samozrejme, ľudia boli

nasťahovaní do domov vysťahovalcov.

Obrázok 23: Plánované presídlenie podľa V. článku dohody o výmene

obyvateľstva

7.

7.1. TomášovTomášov (maď. Fél) je obec na Slovensku v okrese Senec a leží asi 16 km

od Bratislavy. Má okolo 2500 obyvateľov. Prvá zachovaná písomná zmienka je z

roku 1250 a hlavnými historickými pamiatkami sú kostol sv. Mikuláša a barokový

kaštieľ.

49


Po druhej svetovej vojne boli Maďari vyhlásení za vinných na Slovensku.

Výsledkom bolo, že Maďari boli najskôr deportovaní na nútené práce do Českej

republiky, potom Česko-Slovensko a Maďarsko podpísali dohodu o výmene

obyvateľstva. Počas výmeny obyvateľstva v roku 1946 vysídlili z Tomášova do

Maďarska 38 rodín. Vysídlené rodiny mali vo vlastníctve 295 pozemkov a 32

hospodárskych jednotiek. Občania stáli pri bránach v očakávaní, či im poštár

doručí neslávne známu Bielu kartu, ktorá oznamovala, že členovia rodiny sa

musia presťahovať do Maďarska. Rodiny z Tomášova boli presťahované do

Maďarskej obce Mórágy, ktorá sa nachádza v Tolianskej župe na juhu krajiny. Do

obce Tomášov sprva nasťahovali 8 slovenských rodín z Rumunska a neskôr 43

rodín z Maďarska. Prisťahovalcom privlastnili 306 hektárov pozemkov.

Obrázok 24: Oznámenie o vysťahovaní pre obyvateľov Tomášova

Obrázok 25: Ukážka menného zoznamu Maďarov určených na presídlenie podľa

VIII. článku Dohody o výmene obyvateľstva

7.

7.1.

7.2.

Súčasný pohľadTáto udalosť je až do dnešného dňa kontroverznosťou. Napríklad v roku

2002 pred vstupom Slovenska a Maďarska do EÚ žiadal Viktor Orbán zrušenie

50


Benešových dekrétov. Navrhol, aby plánované rozšírenie EÚ znamenalo

automaticky aj zrušenie dekrétov. Európsky parlament však vyhlásil, že „dekréty

nepredstavujú neprekonateľnú prekážku vstupu“. Monika Beňová-Flašíková

obvinila maďarských politikov z presadzovania revanchistickej politiky, ktorá by

mohla destabilizovať Európu. V auguste 2007 predseda SMK Pál Csáky ohlásil,

že na septembrovej schôdzi parlamentu plánuje predložiť návrh na odškodnenie

obetí Benešových dekrétov. Podľa neho by malo ísť o morálne aj finančné

odškodnenie a týkalo by sa aj Maďarov, ktorí boli po druhej svetovej vojne na

základe zákona o verejných prácach deportovaní na nútené práce do českého

pohraničia. Táto aktivita SMK zomkla všetky slovenské politické strany v

parlamente. 20. septembra 2007 schválilo 120 poslancov NR SR, že "právne a

majetkové vzťahy, ktoré vznikli povojnovými rozhodnutiami orgánov

Československej republiky a Slovenskej národnej rady, sú nespochybniteľné,

nedotknuteľné a nemenné."

8. Vysídľovanie Nemcov z ČeskoslovenskaVysídlenie alebo odsun Nemcov bola hromadná deportácia nemeckého

obyvateľstva z Československa po skončení 2. svetovej vojny, v rokoch 1945 –

1946. Nemci na Slovensku kedysi tvorili významnú národnostnú menšinu.

Nemecky hovoriace obyvateľstvo v roku 1930 tvorilo viac ako 4% obyvateľstva. Po

roku 1945 bolo evakuovaných a čiastočne násilne deportovaných až 84 %

Nemcov zo Slovenska, čím sa nemecká menšina dostala na úroveň asi 0,1%

obyvateľstva. V roku 2011 sa už len menej ako štyri tisíc ľudí hlásilo na Slovensku

k nemeckej národnosti.

8.

9.

9.1. Národnostný konfliktOdsun Nemcov z Československa predstavoval riešenie národnostného

konfliktu hlavne medzi Čechmi a Nemcami. Do prvej svetovej vojny boli Nemci v

rakúskej časti Rakúsko-Uhorska spoločne s dnešným Českom, ktoré bolo

dominantným národom. Po prvej svetovej vojne a vzniku Česko-Slovenska sa

Nemci stali národnostnou menšinou. Problém nedoriešených etnických hraníc

medzi Nemeckom, Rakúskom a Českom krátko pred druhou svetovou vojnou

51


využil Adolf Hitler ako zámienku na vytváranie nátlaku na Česko-Slovensko.

Nemci sa v Česko-Slovensku snažili uplatniť svoje právo na sebaurčenie

oddelením od Česko-Slovenska v zmysle ideí „vše-nemeckého“ zjednotenia.

10.

11.

11.1.

11.2. Odstúpenie Sudetov

V roku 1938 došlo v dôsledku Mníchovskej dohody, uzavretej medzi štyrmi

mocnosťami na nátlak Nacistického Nemecka so súhlasom Francúzska,

Spojeného kráľovstva a Talianska, k vynútenému odstúpeniu tzv. Sudétov a ich

pričleneniu k Nemeckej ríši. Vo vojnovom štáte Slovákov však, že z hľadiska

vývoja vnútropolitickej situácie panovali neporovnateľne lepšie podmienky, než v

susednom protektoráte.

11.3. Karpatskí NemciNa Slovensku až do vojnového obdobia žilo tiež mnoho Nemcov, tzv. karpatskí

Nemci (Karpatendeutsche).V samotnej Bratislave žilo do roku 1900 prevažne

nemecké obyvateľstvo. V nemeckých vinohradníckych mestách Svätý Jur,

Pezinok a Modra, ležiacich smerom na sever od Bratislavy, si dodnes zachovali

svoju starú nemeckú tradíciu. Smerom na východ od Bratislavy existovalo šesť

nemeckých obcí Žitného ostrova. Sú to dnešné obce Šamorín, Kvetoslavov, Nové

Košariská – dnes súčasť Dunajskej Lužnej, Most pri Bratislave, Rovinka a Prievoz

– dnes súčasť mestskej časti Ružinov v Bratislave II. Spomínané lokality vynikajú

okrem iného svojím ľudovým divadlom a nemeckým folklórom. Nemeckí kolonisti

žili aj na území Petržalky.

11.4. Povojnový odsunÚplný začiatok vysídľovania nastal ešte pred koncom 2. svetovej vojny,

evakuáciou sudetských Nemcov pred postupujúcim frontom. Najväčší vplyv na

oficiálny odsun nemeckej národnostnej menšiny z Česko-Slovenska mali najmä

vojnové udalosti a ich konečné výsledky. Išlo o politické rozhodnutia schválené v

rámci dohody na Postupimskej konferencii 2. augusta 1945.

Niekoľko dekrétov prezidenta Edvarda Beneša taktiež tvorilo podklad

pre ich povojnový odsun. Ústavným dekrétom o úprave československého

52


štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti boli Nemci zbavení

československého občianstva a stali sa tak na území Československa cudzincami.

Následne boli vyhnaní a ich majetok bol skonfiškovaný.

Obrázok 26: Sťahovanie obyvateľov

11.5. Názor československého obyvateľstvaVysídlenie časti nemeckého obyvateľstva bolo v povojnovej situácii považované

za legálne. Častokrát bolo opisované aj ako preventívne riešene otázky menšiny,

ktorá mohla byť aj naďalej zdrojom napätia v medzinárodných vzťahoch.

Výsledkom bolo, že po oslobodení krajiny sovietskymi vojskami bolo väčšinové

obyvateľstvo naladené „protinemecky“ a preto neprotestovalo žiadnym spôsobom

proti ich odsunu.

53


ZáverSpájajú nás hranice? Na túto otázku sme hľadali odpoveď v našom projekte

a možno ju zodpovedať viacerými spôsobmi.

Ak sa pozrieme bližšie do histórie, ktorú sme vám priblížili v našom projekte,

môžeme povedať, že hranice nás v minulosti nespájali. Konflikty medzi

Československom a Poľskom, Trianonská mierová zmluva či oddelenie

Podkarpatskej Rusi nás určite rozdeľovali. Medzi krajinami a ich občanmi vznikali

rôzne nepokoje.

Naopak, v prípade Československa nás hranice spojili. Česko a Slovensko

žili ako jeden štát po dlhý čas a vzťahy týchto dvoch národov to nezhoršovalo.

Práve naopak, až doteraz sú tieto dve krajiny blízkymi spojencami.

Na to, či nás spájajú hranice, sa môžeme pozrieť aj z iného pohľadu. Bez

hraníc by vznikali rôzne spory medzi jednotlivými štátmi, tak ako to bolo aj

v minulosti. Hranica vymedzuje územie štátu a zabraňuje národnostným

konfliktom o územie. Týmto môžeme povedať, že hranica nás spája, pretože bez

konfliktov krajiny dokážu spolupracovať oveľa efektívnejšie, ako v prípade

nepokojov. V dnešnom svete pre nás hranice majú zase odlišný význam ako mali

54


v minulosti. Vďaka schengenskému systému nemáme hraničné kontroly so štátmi,

ktoré sú jeho súčasťou a tak, hranice pre nás nie sú žiadnou prekážkou

v cestovaní. V prípade Slovenska nás spájajú so zvyškom Európy a dávajú nám

voľnosť, o ktorej ľudia pred päťdesiatimi rokmi pravdepodobne ani len nesnívali.

Bibliografia ĎURICA, Milan: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: MEDIA TRADE, 1995.

ISBN 80-08-01427-X

HRONSKÝ, Marián: Ako sa Slovensko vyčlenilo z Uhorska. IN: Historická revue

[online]. [cit. 8.10. 2020] dostupné:

http://www.historiarevue.sk/historia-2001-01/trianon.htm

Anonym: Trianonská zmluva sa v Maďarsku dodnes chápe ako krivda. IN: Sme

[online]. [cit. 6.10.2020] dostupné: https://svet.sme.sk/c/5403800/trianonska-

zmluva-sa-v-madarsku-dodnes-chape-ako-krivda.html

ZEIDLER, Miklós: TRIANONSKÁ MIEROVÁ ZMLUVA A MAĎARSKO. IN:

Historická revue [online]. [cit. 6.10.2020] dostupné:

https://www.rusyn.sk/historicka-revue-trianonska-mierova-zmluva-a-madarsko/

Anonym: Morava (rieka). IN: Wikipedia [online]. [cit. 6.10.2020] dostupné:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Morava_(rieka)

TARJÁN, Tamás: A Trianoni béke aláírása. IN: Rubiconline [online]. [cit. 6.10.

2020] dostupné:

55

https://sk.wikipedia.org/wiki/Morava_(rieka)

https://www.rusyn.sk/historicka-revue-trianonska-mierova-zmluva-a-madarsko/

https://svet.sme.sk/c/5403800/trianonska-zmluva-sa-v-madarsku-dodnes-chape-ako-krivda.html

https://svet.sme.sk/c/5403800/trianonska-zmluva-sa-v-madarsku-dodnes-chape-ako-krivda.html

http://www.historiarevue.sk/historia-2001-01/trianon.htm


http://www.rubicon.hu/magyar/oldalak/1920_junius_4_a_trianoni_beke_alairasa

(preložené)

Anonym: Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom a menné

zoznamy Maďarov určených na presídlenie. IN: Maďari.sk [online]. [cit.

12.10.2020] dostupné: http://madari.sk/publikacie/vymena-obyvatelstva-medzi-

ceskoslovenskom-a-madarskom-a-menne-zoznamy-madarov-urcenych-na-

presidlenie

Anonym: Výmena obyvateľstva medzi Česko-slovenskom a Maďarskom. IN:

Wikipedia [online]. [cit. 12.10.2020] dostupné:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Výmena_obyvateľstva_medzi_Česko-

Slovenskom_a_Maďarskom

NÉMETHOVÁ, Silvia: Krátka história obce Tomášov. IN: Tomášov [online]. [cit.

14.10.2020] dostupné:

https://www.tomasov.sk/e_download.php?file=data/editor/55sk_1.pdf&original=hist

oria.pdf

SZALAY, József: Čo nám zanechali stáročia. Šamorín: Wanted Design, 2006.

LACKO, Martin: 2. november 1938 - Viedenská arbitráž – Mníchov pre Slovensko.

IN: Ústav pamäti národa [online]. [cit. 4.10.2020] dostupné:

https://www.upn.gov.sk/sk/2-november-1938---viedenska-arbitraz-%E2%80%93-

mnichov-pre-slovensko-/

Anonym: Prvá viedenská arbitráž. IN: Wikipedia [online]. [cit. 6.10.2020] dostupné:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Prv%C3%A1_viedensk%C3%A1_arbitr

%C3%A1%C5%BE

TARJÁN, Tamás: 2. november 1938: Prvá viedenská arbitráž. IN: Maďari.sk

[online]. [cit. 10.10.2020] dostupné: http://madari.sk/magazin/historiasucasnost/2-

november-1938-prva-viedenska-arbitraz

PANTHÖFER, Sven: Die Wiener Schiedssprüche von 1938 und 1940. IN:

Deutsches Historisches Museum [online]. [cit. 10.10.2020] dostupné:

https://www.dhm.de/lemo/kapitel/ns-regime/aussenpolitik/wiener-schiedssprueche-

von-1938-und-1940.html

Slovenska. IN: Vtedy.sk [online]. [cit. 12.10.2020] dostupné:

https://www.vtedy.sk/nemecka-mensina-odsun-transporty

56


https://www.dhm.de/lemo/kapitel/ns-regime/aussenpolitik/wiener-schiedssprueche-von-1938-und-1940.html

https://www.dhm.de/lemo/kapitel/ns-regime/aussenpolitik/wiener-schiedssprueche-von-1938-und-1940.html

http://madari.sk/magazin/historiasucasnost/2-november-1938-prva-viedenska-arbitraz

http://madari.sk/magazin/historiasucasnost/2-november-1938-prva-viedenska-arbitraz

https://sk.wikipedia.org/wiki/Prv%C3%A1_viedensk%C3%A1_arbitr%C3%A1%C5%BE

https://sk.wikipedia.org/wiki/Prv%C3%A1_viedensk%C3%A1_arbitr%C3%A1%C5%BE

https://www.upn.gov.sk/sk/2-november-1938---viedenska-arbitraz-%E2%80%93-mnichov-pre-slovensko-/


https://www.tomasov.sk/e_download.php?file=data/editor/55sk_1.pdf&original=historia.pdf

https://www.tomasov.sk/e_download.php?file=data/editor/55sk_1.pdf&original=historia.pdf

https://sk.wikipedia.org/wiki/V%C3%BDmena_obyvate%C4%BEstva_medzi_%C4%8Cesko-Slovenskom_a_Ma%C4%8Farskom

https://sk.wikipedia.org/wiki/V%C3%BDmena_obyvate%C4%BEstva_medzi_%C4%8Cesko-Slovenskom_a_Ma%C4%8Farskom

http://madari.sk/publikacie/vymena-obyvatelstva-medzi-ceskoslovenskom-a-madarskom-a-menne-zoznamy-madarov-urcenych-na-presidlenie



http://www.rubicon.hu/magyar/oldalak/1920_junius_4_a_trianoni_beke_alairasa


JANCURA, Vladimír: Československo po vojne: Len pre Slovanov! IN: Žurnál

Pravda [online]. [cit. 13.10.2020] dostupné: https://zurnal.pravda.sk/neznama-

historia/clanok/342806-ceskoslovensko-po-vojne-len-pre-slovanov/

TASR: "Bože, načo sme prežili?" Koniec vojny spustil najväčšie presuny ľudí v

Európe. IN: HN History [online]. [cit. 13.10.2020] dostupné:

https://history.hnonline.sk/2-svetova-vojna/532920-boze-naco-sme-prezili-koniec-

vojny-spustil-najvacsie-presuny-ludi-v-europe

LIEBERMANN, Doris: Die organisierte Vertreibung der Sudetendeutschen. IN:

Deutschlandfunk Kultur [online]. [cit. 14.10.2020] dostupné:

https://www.deutschlandfunkkultur.de/vor-70-jahren-die-organisierte-vertreibung-

der.932.de.html?dram:article_id=343481

JANZER, Till: Das Ende des Zusammenlebens: Vertreibung und Aussiedlung der

Deutschen. IN: Radio Prague International [online]. [cit. 14.10.2020] dostupné:

https://deutsch.radio.cz/das-ende-des-zusammenlebens-vertreibung-und-

aussiedlung-der-deutschen-8234877

SCHMID, Thomas: „Raus mit den Deutschen aus unserem Land“. IN: WELT

[online]. [cit. 14.10.2020] dostupné: https://www.welt.de/geschichte/zweiter-

weltkrieg/article148073191/Raus-mit-den-Deutschen-aus-unserem-Land.html

Autorský kolektív: karpatskí Nemci. IN: Encyklopaedia Beliana [online]. [cit.

16.10.2020] dostupné: https://beliana.sav.sk/heslo/karpatski-nemci

[1] Anonym: Prvá Československá republika. IN: ťaháky-referáty [online]. [cit.

11.10. 2015] dostupné:

https://referaty.aktuality.sk/prva-ceskoslovenska-republika/referat-2634

Anonym: Ústavný vývoj v Československu v rokoch 1989- 1993. IN: ťaháky-

referáty [online]. [cit. 16.6. 2008] dostupné:

https://referaty.aktuality.sk/ustavnopravny-vyvoj-v-ceskoslovensku-v-rokoch-1989-

1993/referat-25702

ĎURICA, Milan S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Pressko, 1995. ISBN

9788096747009

STEVENSON, John: Dejiny Európy. Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, 2003.

ISBN 9788071818748

Redakčná rada - KRNO, Dalibor M. + ANDRÁŠ, Matej: Pyramída. Bratislava:

Slovakopress, 1972.

57

https://referaty.aktuality.sk/ustavnopravny-vyvoj-v-ceskoslovensku-v-rokoch-1989-1993/referat-25702

https://referaty.aktuality.sk/ustavnopravny-vyvoj-v-ceskoslovensku-v-rokoch-1989-1993/referat-25702

https://referaty.aktuality.sk/prva-ceskoslovenska-republika/referat-2634

https://beliana.sav.sk/heslo/karpatski-nemci

https://www.welt.de/geschichte/zweiter-weltkrieg/article148073191/Raus-mit-den-Deutschen-aus-unserem-Land.html

https://www.welt.de/geschichte/zweiter-weltkrieg/article148073191/Raus-mit-den-Deutschen-aus-unserem-Land.html

https://deutsch.radio.cz/das-ende-des-zusammenlebens-vertreibung-und-aussiedlung-der-deutschen-8234877

https://deutsch.radio.cz/das-ende-des-zusammenlebens-vertreibung-und-aussiedlung-der-deutschen-8234877

https://www.deutschlandfunkkultur.de/vor-70-jahren-die-organisierte-vertreibung-der.932.de.html?dram:article_id=343481

https://www.deutschlandfunkkultur.de/vor-70-jahren-die-organisierte-vertreibung-der.932.de.html?dram:article_id=343481

https://history.hnonline.sk/2-svetova-vojna/532920-boze-naco-sme-prezili-koniec-vojny-spustil-najvacsie-presuny-ludi-v-europe

https://history.hnonline.sk/2-svetova-vojna/532920-boze-naco-sme-prezili-koniec-vojny-spustil-najvacsie-presuny-ludi-v-europe

https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/342806-ceskoslovensko-po-vojne-len-pre-slovanov/



Anonym: Podkarpatská Rus. IN: Wikipédia [online]. [cit. 29. 9. 2020] dostupné:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Podkarpatsk%C3%A1_Rus

ĽUDMA, Igor: Vojna s Poľskom o Oravu a Spiš: Slovensko prišlo o 25 obcí

a 25 000 občanov. IN: Nový čas [online]. [cit. 8. 10. 2020] dostupné:

https://www.cas.sk/clanok/482687/vojna-s-polskom-o-oravu-a-spis-slovensko-

prislo-o-25-obci-a-25-000-obcanov/

Anonym: Česko-slovensko-poľský spor o Oravu a Spiš. IN: Wikipédia [online]. [cit.

7. 10. 2020] dostupné: https://sk.wikipedia.org/wiki/%C4%8Cesko-slovensko-po

%C4%BEsk%C3%BD_spor_o_Oravu_a_Spi%C5%A1

FRIEDL, Jiří: PREČO SME NEBOLI SPOJENCAMI? - ČESKOSLOVENSKO A

POĽSKO V ROKOCH 1918 – 1939. IN: Historická Revue [online]. [cit. 16. 10.

2020] dostupné: http://www.historickarevue.com/clanok/i-csr_ii-rp

Anonym: Spor o Morské oko. IN: Wikipédia [online]. [cit. 14. 10. 2020] dostupné:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Spor_o_Morsk%C3%A9_oko

ŠIMONČIČ, Andrej: Búrlivý rok priniesol vytriezvenie: Československo čelilo

útokom spoza hraníc i sociálnym nepokojom. IN: HN History [online]. [cit. 16. 10.

2020] dostupné: https://history.hnonline.sk/nove-dejiny/2066193-burlivy-rok-

priniesol-vytriezvenie-ceskoslovensko-celilo-utokom-spoza-hranic-i-socialnym-

nepokojom

Zdroje obrázkov:

Obrázok 1: http://www.nizketatry.sk/mapy/slovensko/slovensko.html

Obrázok 2: https://www.planetslovakia.sk/relax/132-sutok-dunaja-moravy-devin

Obrázok 3: https://zsskolbn.edupage.org/text/?text=teachers/33952&subpage=12

Obrázok 4: Školský atlas geografia pre stredné školy

Obrázok 5: https://sk.m.wikipedia.org/wiki/Súbor:Magyarorszag_1920.png

Obrázok 6: https://snn.sk/news/sto-rokov-od-mierovej-zmluvy-v-trianone/

Obrázok 7: https://sk.wikipedia.org/wiki/Trianonská_mierová_zmluva

Obrázok 8: http://madari.sk/magazin/historiasucasnost/4-jun-1920-trianon-2

Obrázok 9: https://www.upn.gov.sk/sk/30-september-1938-–-mnichovska-dohoda/

Obrázok 10: https://www.upn.gov.sk/sk/2-november-1938---viedenska-arbitraz-–-

mnichov-pre-slovensko-/

Obrázok 11: https://www.ucebne-pomocky.sk/produkt/2089/mapa-slovenska-

republika

58

https://www.ucebne-pomocky.sk/produkt/2089/mapa-slovenska-republika

https://www.ucebne-pomocky.sk/produkt/2089/mapa-slovenska-republika



https://www.upn.gov.sk/sk/30-september-1938-%E2%80%93-mnichovska-dohoda/

http://madari.sk/magazin/historiasucasnost/4-jun-1920-trianon-2

https://sk.wikipedia.org/wiki/Trianonsk%C3%A1_mierov%C3%A1_zmluva

https://snn.sk/news/sto-rokov-od-mierovej-zmluvy-v-trianone/

https://sk.m.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Magyarorszag_1920.png

https://zsskolbn.edupage.org/text/?text=teachers/33952&subpage=12

https://www.planetslovakia.sk/relax/132-sutok-dunaja-moravy-devin

http://www.nizketatry.sk/mapy/slovensko/slovensko.html

https://history.hnonline.sk/nove-dejiny/2066193-burlivy-rok-priniesol-vytriezvenie-ceskoslovensko-celilo-utokom-spoza-hranic-i-socialnym-nepokojom



https://sk.wikipedia.org/wiki/Spor_o_Morsk%C3%A9_oko%20

http://www.historickarevue.com/clanok/i-csr_ii-rp

https://sk.wikipedia.org/wiki/%C4%8Cesko-slovensko-po%C4%BEsk%C3%BD_spor_o_Oravu_a_Spi%C5%A1


https://www.cas.sk/clanok/482687/vojna-s-polskom-o-oravu-a-spis-slovensko-prislo-o-25-obci-a-25-000-obcanov/

https://www.cas.sk/clanok/482687/vojna-s-polskom-o-oravu-a-spis-slovensko-prislo-o-25-obci-a-25-000-obcanov/

https://sk.wikipedia.org/wiki/Podkarpatsk%C3%A1_Rus


Obrázok 12: https://dennikn.sk/1007790/storocne-ceskoslovensko-je-pribehom-

kazdeho-z-nas/

Obrázok 13: https://sk.wikipedia.org/wiki/Mn%C3%ADchovská_dohoda

Obrázok 14: https://sk.wikipedia.org/wiki/Česko-Slovensko

Obrázok 15: https://zpravy.aktualne.cz/zahranici/jak-dnes-zije-podkarpatska-rus-

kdysi-nejvychodnejsi-cast-ces/r~i:gallery:8492/r~i:photo:222365/

Obrázok 16: https://cs.wikipedia.org/wiki/Podkarpatská_Rus

Obrázok 17: https://www.dolnyzemplin.sk

Obrázok 18: https://sk.wikipedia.org/wiki/Česko-slovensko-

poľský_spor_o_Oravu_a_Spiš

Obrázok 19: http://morskieokotatry.com

Obrázok 20: https://dromedar.zoznam.sk/cl/1000034/1646449/Morske-oko---

ozdoba-Vihorlatskych-vrchov

Obrázok 21: https://sk.wikipedia.org/wiki/Česko-slovensko-

poľský_spor_o_Oravu_a_Spiš

Obrázok 22: https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/342806-

ceskoslovensko-po-vojne-len-pre-slovanov/

Obrázok 23: https://zazriva.com/?page_id=3866

Obrázok 24: https://www.vtedy.sk/nemecka-mensina-odsun-transporty

Obrázok 25: https://www.magistra-historia.sk/spisski-nemci-odsun-alebo-vyhnanie/

Obrázok 26: http://madari.sk/publikacie/vymena-obyvatelstva-medzi-

ceskoslovenskom-a-madarskom-a-menne-zoznamy-madarov-urcenych-na-

presidlenie

59




https://www.magistra-historia.sk/spisski-nemci-odsun-alebo-vyhnanie/


https://zazriva.com/?page_id=3866





https://dromedar.zoznam.sk/cl/1000034/1646449/Morske-oko---ozdoba-Vihorlatskych-vrchov

https://dromedar.zoznam.sk/cl/1000034/1646449/Morske-oko---ozdoba-Vihorlatskych-vrchov

http://morskieokotatry.com/



https://www.dolnyzemplin.sk/

https://cs.wikipedia.org/wiki/Podkarpatsk%C3%A1_Rus

https://zpravy.aktualne.cz/zahranici/jak-dnes-zije-podkarpatska-rus-kdysi-nejvychodnejsi-cast-ces/r~i:gallery:8492/r~i:photo:222365/

https://zpravy.aktualne.cz/zahranici/jak-dnes-zije-podkarpatska-rus-kdysi-nejvychodnejsi-cast-ces/r~i:gallery:8492/r~i:photo:222365/

https://sk.wikipedia.org/wiki/%C4%8Cesko-Slovensko

https://sk.wikipedia.org/wiki/Mn%C3%ADchovsk%C3%A1_dohoda

https://dennikn.sk/1007790/storocne-ceskoslovensko-je-pribehom-kazdeho-z-nas/

https://dennikn.sk/1007790/storocne-ceskoslovensko-je-pribehom-kazdeho-z-nas/


Slovenské resuméNáš projekt približuje históriu hraníc Slovenska s Maďarskom, Poľskom,

Českom a Ukrajinou. Analyzuje tie najdôležitejšie udalosti, ktoré rozhodli o

budúcnosti hraníc nášho štátu. Patria sem podstatné politické rozhodnutia, ktoré

boli podložené Trianonskou mierovou zmluvou či Viedenskou arbitrážou. Ďalej sa

zaoberá vývojom Československa až po jeho zánik. Náš projekt vysvetľuje aj

územné konflikty s naším severným susedom, Poľskom. Objasňuje situáciu

ohľadom Podkarpatskej Rusi, ktorá je v prítomnosti súčasťou Ukrajiny. Rozoberá

taktiež súčasnú situáciu hraníc Slovenska a objasňuje, čím sú tvorené z

historického, politického a geografického hľadiska.

Najväčší dôraz je kladený na históriu južného Slovenska, kde žije

početnejšia maďarská menšina. V tomto kontexte objasňujeme, ako bolo toto

etnikum ovplyvnené udalosťami z rokov 1920 a 1946. Náš projekt približuje, prečo

krajiny, ktoré vyhrali prvú svetovú vojnu rozhodli o budúcnosti Maďarska a

predovšetkým jeho územia. V spojení s touto problematikou vysvetľujeme, prečo

60


sa maďarský národ cíti byť týmto verdiktom až dodnes ukrivdení.

V tomto kontexte pokračujeme aj pri rozoberaní histórie Československa,

ktoré ako jeden z mála štátov na Zemi, fungovalo bez problémov na základe

národnostného princípu. Naďalej náš projekt objasňuje dlhoročné spory s

Poľskom, ktorých podstatou boli oblasti situované na severe Slovenska. Dvoma

kľúčovými subjektmi sú v tomto prípade Tatry a Morské oko. Ohľadom

Podkarpatskej Rusi chronologicky vysvetľujeme históriu tejto oblasti až do

súčasného stavu.

Na záver zisťuje viac o vysídlení nemeckej menšiny a výmene obyvateľstva

medzi Československom a Maďarskom. Taktiež objasňujeme, ako tento odsun

obyvateľstva vplýval na etnologické zloženie našej krajiny. Pridaná hodnota nášho

projektu leží v zameraní sa na jednu konkrétnu slovenskú obec, ktorú spomínané

vysťahovanie postihlo a poznačilo.

Deutsches ResümeeDas Ziel unseres Projektes war, die Geschichte der slowakischen Grenzen

zu Ungarn, Polen, der Tschechischen Republik und der Ukraine zu erläutern. Es

analysiert die wichtigsten Ereignisse, die die spätere Zukunft der Staatsgrenzen

bestimmt haben. Dazu gehören wesentliche politische Entscheidungen, die auf

dem Vertrag von Trianon oder dem Wiener Schiedsspruch beruhen. Es befasst

sich auch mit der Entwicklung der Tschechoslowakei bis zu ihrer Auflösung. Unser

Projekt erklärt ebenfalls die territorialen Konflikte mit unserem nördlichen

Nachbarn Polen. Dazu beschreibt es die Situation in Bezug auf

die Karpatenukraine, die derzeit Teil der Ukraine ist. Wir analysieren auch die

aktuelle Situation der slowakischen Grenzen und erklären, woraus sie aus

historischer, politischer und geografischer Sicht bestehen.

Der größte Schwerpunkt liegt auf der Geschichte der Südslowakei, in der

eine größere ungarische Minderheit lebt. In diesem Zusammenhang erklären wir,

wie diese ethnische Gruppe von den Ereignissen in den Jahren 1920 und 1946

betroffen war. Unser Projekt veranschaulicht, warum die Länder, die den Ersten

61


Weltkrieg gewonnen haben, über die Zukunft Ungarns und insbesondere seines

Territoriums entschieden haben. In Verbindung mit dieser

Problematik erörtern wir, warum sich die ungarische Nation immer noch von

diesem Urteil beleidigt fühlt.

In diesem Zusammenhang analysieren wir weiterhin die Geschichte der

Tschechoslowakei, die als einer der wenigen Staaten der Erde auf der Grundlage

des nationalen Prinzips basierte. Unser Projekt befasst sich auch mit

den langjährigen Streitigkeiten mit Polen, deren Kerngebiete im Norden der

Slowakei lagen. Die beiden Hauptthemen in diesem Fall sind die Tatra und

das Meerauge. In Bezug auf die Karpatenukraine erklären wir die Geschichte

dieses Gebiets chronologisch bis zum heutigen Stand.

Schließlich dokumentiert es die Verschiebung der deutschen Minderheit

und den Bevölkerungsaustausch zwischen der Tschechoslowakei und Ungarn.

Wir erklären auch, wie sich diese Vertreibung der Bevölkerung auf die

ethnologische Zusammensetzung unseres Landes auswirkte. Der Mehrwert

unseres Projekts liegt in der Konzentration auf eine bestimmte slowakische

Gemeinde, die von der oben genannten Räumung betroffen und gekennzeichnet

war. Diesen Teil unserer Arbeit sehen wir auch als besonders gelungen an.

English resumeOur project explains the history of Slovakia's borders with Hungary, Poland,

the Czech Republic and Ukraine. It interprets the most important events that

formed the future of our state's borders. These include major political decisions

that were based on the Treaty of Trianon or the Vienna Arbitration. It deals with

the development of Czechoslovakia until its disintegration as well. Our project also

explains the territorial conflicts with our northern neighbour, Poland. It clarifies the

situation regarding Carpathian Ruthenia, which is currently a part of Ukraine.

Further, it describes the current situation of Slovakia's borders and explains what

they are made of from a historical, political and geographical point of view.

The greatest focus is placed on the history of southern Slovakia, where a

larger Hungarian minority lives. In this context, we explain how this ethnic group

was affected by the events of 1920 and 1946. Our project explains why the

countries that won the First World War decided the future of Hungary and

62


especially its territory. In connection with this issue, we explain why the Hungarian

nation still feels offended by this verdict.

In this context, we continue to study the history of Czechoslovakia, which,

as one of few states in the world, functioned without problems on the basis of

nationality. Our project continues to clarify long-standing disputes with Poland, the

essence of which were areas located in the north of Slovakia. The two key

subjects in this case are the Tatra Mountains and the Sea Eye Lake. Regarding

Carpathian Ruthenia, we explain the history of this area chronologically up to the

present state.

Finally, we deal with the displacement of the German minority and the

exchange of population between Czechoslovakia and Hungary. We also explain

how this eviction of the population affected the ethnological composition of our

country. The added value of our project lies in focusing on one specific Slovak

village, which was affected and marked by the mentioned eviction.

63

Documents

· Web viewProblém nedoriešených etnických hraníc medzi Nemeckom, Rakúskom a Českom krátko pred druhou svetovou vojnou využil Adolf Hitler ako zámienku na vytváranie nátlaku