„Mohli sme si vybrať medzi hanbou a vojnou. Vybrali sme si hanbu, budeme mať vojnu.“

W.Churchill

Pred II. svetovou vojnou

Hitlerove prípravy na vojnu

V januári 1933 bol A. Hitler menovaný za nemeckého kancelára. V tejto funkcii ho podporovali okrem domácich politikov aj politickí predstavitelia ostatných krajín. Svoju podporu opierali o domnienku, že ak sa Hitler dostane k moci, bude sa správať zodpovedne a bude ľahšie kontrolovateľný. Opak bol však pravdou, Hitler sa začal hneď po nástupe do funkcie pripravovať na nový vojnový konflikt, ktorý mal odčiniť potupnú prehru Nemecka v I. svetovej vojne.

Cieľom Hitlerových snáh bolo získanie Lebensraumu – životného priestoru pre Nemcov vo východnej Európe. Na uskutočnenie tohto plánu potreboval silnú armádu, ktorú začal budovať aj napriek jasnému zákazu, ktorý obsahovala aj mierová zmluva z Paríža po I. svetovej vojne.

Zvyšovaním zamestnanosti v podobe štátnych zákaziek pri budovaní ciest a diaľnic si Hitler získaval podporu aj medzi obyvateľstvom Nemecka. Spolu s rozvojom priemyslu sa zvyšovali aj výdavky na zbrojenie a armádu. Táto militarizácia nakoniec viedla k opätovnému zavedeniu všeobecnej brannej povinnosti v roku 1935.

Hitlerove snaženie podporovala aj propaganda vedená Goebelsom, ktorý presviedčal okolitý svet, ale aj samotných Nemcov, že Führer vojnu nechce ale je do vojny tlačený západnými mocnosťami.

Appeasement

Ako už bolo spomenuté, prezident Hindenburg, ani západné mocnosti nemali námietky proti Hitlerovej nominácii na post nemeckého kancelára; spoločne sa domnievali, že ak začnú robiť Hitlerovi ústupky (tzv. politika appeasementu – politika ústupkov, zmierovania), tak Hitler ustúpi od svojich vojenských plánov. Nakoniec aj samotný Hitler prezentoval navonok nevôľu vstúpiť do vojnového konfliktu, ale zároveň jedným dychom prezentoval pred velením Reichswehru plán na vydobytie Lebensraumu. Už v roku 1936 vystúpil s príkazom: „nemecká armáda musí byť do štyroch rokov pripravená k nasadeniu, nemecké hospodárstvo musí byť do štyroch rokov pripravené na vojnu.“

Podľa tohto plánu mala byť dobytá najprv stredná a potom východná Európa. Zároveň odveký rival, Francúzsko, malo byť definitívne porazené, alebo podrobené nemeckej moci. Druhým cieľom Hitlerovej politiky tak bolo prebudovanie Nemecka na svetovú veľmoc, ktorá bude schopná konkurencie USA. Pomoc pre svoje plány hľadal najprv vo Veľkej Británii, kde sa opieral o rasovú príbuznosť, no po neúspechu sa preorientoval na Taliansko a Japonsko, ktoré boli Nemecku blízke ideovo a ideologicky.

Predzvesť neodvratnej vojny sa nachádzala už aj v slovách Hermana Göringa, ktorý povedal: „My už sme vo vojne, len sa ešte nezačalo strieľať.“

1

Francisco Franco

Hitler verzus Mussoliny

Pre prvú fázu medzivojnových vzťahov dvoch ideologických spriaznencov, Nemecka a Talianska, je charakteristické napätie, ktoré bolo logickým vyústením rovnakej orientácie Hitlera a Mussolinoho na Rakúsko.

Hitler stále vnímal Rakúsko ako bezpodmienečnú integrálnu súčasť budúcej Nemeckej ríše. Pri tejto svojej snahe sa opieral najmä o jazykovú a rasovú príbuznosť. Problém nastal až vtedy, keď sa samotní Rakúšania začali orientovať smerom na Taliansko. Navyše rakúsky nacisti, ktorí boli ovládaní priamo z Berlína boli v roku 1933 zakázaní.

Spory o Rakúsko viedli aj k osobnému stretnutiu Hitlera s Mussolinim, ktoré sa konalo v júni 1934. Schôdzka však bola neúspešná a Mussolini sa po nej dokonca dosť nediplomaticky vyjadril na Hitlerovu adresu slovami: „je určite blázon a pravdepodobne aj klamár.“

Hneď v júli sa rakúski nacisti pokúsili s podporou Hitlera o puč. Mussoliny zareagoval vyslaním vojenských jednotiek k Rakúskym hraniciam. V tejto dobe nepripravený Hitler od svojho plánu ustúpil a puč bol neúspešný.

Mussolini si uvedomil, že neustále pobehávanie medzi Nemeckom a západnými mocnosťami ho môže vrhnúť do izolácie; tak sa snažil zblížiť hlavne s Francúzskom. Všetky svoje aktivity podriadil snahe o vybudovanie Rímskeho impéria. Impérium však nemohlo existovať bez kolónií. Väčšina kolónií bola pod správou Francúzska a veľkej Británie, tak ostali Taliansku len nejaké územia v Afrike. Ako prvú obsadili Taliani Líbyu. Ďalšie územia získal Mussolini v roku 1935, keď zaútočil na nezávisle cisárstvo Habeš (dnešná Etiópia). Útok na nezávislú krajinu bol jednoznačným aktom agresie, proti ktorému mali vystúpiť mocnosti, ktoré tak neučinili zo strachu pred možným uzavretím spojenectva medzi Talianskom a Nemeckom, ktoré sa nakoniec aj tak uskutočnilo.

Táto nerozhodnosť mocností motivovala aj samotného Hitlera k akcii, ktorý sa odhodlal k riskantnému kroku. Nemecké vojská vpochodovali v marci 1936 do Porýnia s jasným príkazom na stiahnutie sa z daného územia pri akomkoľvek, aj najmenšom, prejave odporu zo strany Francúzska alebo niekoho iného. Tento krok bol skutočne nanajvýš drzý a riskantný, hlavne z pohľadu aktuálnej nepripravenosti nemeckej armády na akýkoľvek vojenský stret. Mocnosti tu opäť prejavili neschopnosť a neochotu konať, pretože ich reakcia sa prezentovala len v podobe písomného protestu.

Občianska vojna v Španielsku

V roku 1931 nastúpilo Španielsko na cestu republiky. Od roku 1936 boli súčasťou vlády socialisti. Práve ich účasť vo vláde viedla k vypuknutiu vojenského puču, ktorého prvoradou bolo odstránenie ľavice z vlády.

Samotný puč sa začal 18. júla 1936 v španielskom Maroku, odkiaľ sa preniesol na územie Španielska samotného. Na čelo pučistov sa postavil fašisticky

Mussolini a Hitler

2

orientovaný generál Francisco Franco, ktorému sa podarilo ovládnuť tretinu územia. Na ovládnutie zvyšku územia nemal dostatok síl, tak sa obrátil so žiadosťou o pomoc na Nemecko a Taliansko. Obe krajiny ho nakoniec po počiatočnom váhaní podporili vojenským materiálom, zbraňami a nakoniec aj samotnými vojenskými jednotkami.

Aj Francovi protivníci – republikáni, požiadali o pomoc; Francúzsko však ich požiadavku o priamu pomoc odmietlo, ale súhlasilo s vyslaním dobrovoľných Interbrigadistov1. Túto politiku nezasahovania nezmenilo Francúzsko ani po nálete a zničení Guernici nemeckou „Legiou Condor“. Tento útok vyvolal celosvetové pohoršenie.

S pomocou Nemecka a Talianska boli republikáni v roku 1939 porazení a Francúzsko a Veľká Británia dokonca uznali Francovu vládu (máj 1939).

Ešte 23. októbra 1936 podpísalo Nemecko a Taliansko v Berlíne zmluvu, ktorá uznala Francovo Španielsko. Zmluva obsahovala súčasti, ktoré sa týkali spoločného postupu proti komunizmu a pomoci v ďalších otázkach. Mussolini neskôr pomenoval túto zmluvu Os Berlín – Rím.

25. októbra 1936 podpísalo Nemecko a Japonsko Pakt proti Kominterne, ktorý bol v podstate namierený proti samotnému ZSSR. V roku 1937 sa k tomuto paktu pripojilo aj Taliansko a tak vznikla Os Berlín – Rím – Tokio.

Fall Otto

Prvý štát, ktorý mal byť včlenený do novej Nemeckej ríše, malo byť Rakúsko. Rakúsko bolo počas celého medzivojnového obdobia v zornom poli Talianska, ktoré to dávalo patrične najavo.2 Neskôr však z tohto smerovania Taliansko ustúpilo a Duce ho uznal za sféru záujmu a vplyvu Nemecka.

Hitler túto zmenenú situáciu v krátkom čase využil. Začal tlačiť na rakúskeho kancelára Kurta Schuschnigga, ktorý nakoniec povolil opätovné voľné pôsobenie rakúskych nacistov. Aj samotná zahraničná a hospodárska politika sa začala orientovať na Nemecko. Schuschnigg však v rozpore s Hitlerovým plánmi vyhlásil plebiscit, ktorý mal rozhodnúť o pripojení, resp. nepripojení krajiny k Nemecku. Hitler sa obával možného neúspechu v plebiscite a tak jeho vojenské jednotky vtrhli 12. marca 1938 do Rakúska, kde ich ľudia privítali s nečakanou radosťou. Po tomto Anschluss-e sa Rakúsko stalo nemeckou provinciou – Ostmark.

Fall Grün

Táto akcia bola zameraná na odstránenie bezprostredného nemeckého suseda na východe – ČSR.

1 Počet interbrigadistov dosiahol 35 000 ozbrojencov, medzi ktorými sa nachádzalo aj asi 1 500 dobrovoľníkov z Československa.2 Viď. pokus rakúskych fašistov o puč.

Guernica (P. Picasso)

3

29. septembra 1938 sa konala v Mníchove konferencia3. Podľa rozhodnutia tejto konferencie, ktorej sa za ČSR nezúčastnil nikto, mala ČSR odstúpiť Nemecku tretinu svojho územia. Súčasťou tohto územia boli pohraničné oblasti so sudetskými Nemcami. Tieto oblasti boli zároveň najpriemyselnejšími časťami republiky a nachádzali sa na nich aj dôležité komunikačné uzly.

Mníchovský diktát podnietil k akcii aj južného suseda ČSR – Maďarsko, ktoré sa od konca I. svetovej vojny nevzdalo snahy o obnovenie Veľkého Maďarska, ktorého súčasťou malo byť bezpodmienečne aj Slovensko. Snaha maďarskej politiky bola korunovaná úspechom v podobe Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938, podľa ktorej, po rozhodnutí Nemecka a Talianska, pripadli južné, najúrodnejšie oblasti Slovenska vrátane Košíc, Maďarsku.

Po týchto dvoch akciách nebola okyptená ČSR pre Hitlera už žiadnym problémom. Po Mníchove stratila pražská centrála vláda svoj vplyv, na čo reagovalo Slovensko vyhlásením autonómie 6. októbra 1938. Po vyhlásení autonómie boli slovenskí politici prinútení vyhlásiť Slovenský štát – 14. marec 1939, ktorý sa zaradil medzi jeden z nemeckých satelitov. 15. marca 1938 vyhlásil Wehrmacht v Prahe vznik ďalšieho satelitu – Protektorátu Čechy a Morava (Protektorat Böhmen und Mähren) pod priamou správou Berlína.

Fall Weiss

Obsadenie Rakúska a rozbitie Československa obhajoval Hitler ochranou nemeckej menšiny v týchto štátoch. Vytvorenie Protektorátu bolo jasným aktom agresie, na ktorý zareagovalo Francúzsko a Veľká Británia začatím rokovaní s Poľskom a ZSSR o kolektívnej bezpečnosti v Európe.

Premiér N. Chamberlain prehlásil 31. marca 1938, že Veľká Británia poskytne Poľsku v prípade napadnutia pomoc. K tomuto prehláseniu sa pripojilo aj Francúzsko, s čím Hitler nepočítal. Takto zmenená situácia znamenala, že po napadnutí Poľska by musel bojovať aj proti Veľkej Británii a Francúzsku, čomu sa chcel za každú cenu vyhnúť. Hitler zároveň predpokladal, že do konfliktu sa zapojí aj ZSSR. Tomuto vstupu sa pokúsil zabrániť zmluvou so Stalinom.

Pakt Molotov – Ribbentrop

V 30. rokoch sa o systém kolektívnej bezpečnosti pokúšalo aj ZSSR. Tento systém presadzoval komisár pre zahraničie - Maxim M. Litvinov. Na začiatku však západné mocnosti nemali záujem rokovať a podieľať sa na možnej vojenskej zmluve s jedným z úhlavných ideologických nepriateľov – komunistickým ZSSR.

V tejto situácii, ktorá hrozila izoláciou ZSSR sa začal Stalin orientovať na spoluprácu s Nemeckom. Pacifista M. M. Litvinov bol odvolaný a na jeho miesto

3 Konferencie sa zúčastnili predstavitelia Nemecka (Adolf Hitler), Talianska (Benito Mussolini), Francúzska (Edouard Daladier) a Veľkej Británie (Neville Chamberlain).

Ribbentrop, Stalin, Molotov

4

bol dosadený Viečeslav Molotov, ktorý začal rokovania s nemeckým ministrom zahraničných vecí – Joachim von Ribbentrop.

Výsledkom ich vzájomných rokovaní bolo podpísanie Zmluvy o neútočení, ktoré sa uskutočnilo 23. augusta 1939 v Moskve. Najdôležitejšou súčasťou zmluvy bol tajný dodatočný protokol, ktorý sa venoval rozdeleniu sfér vplyvu vo východnej Európe.

ZMLUVA O NEÚTOČENÍ MEDZI NEMECKOM A ZSSR z 23. augusta 1939(Ribbentrop – Molotov pakt)

Vláda Nemeckej ríše a vláda Zväzu sovietskych socialistických republík, želajúc si upevniť vec mieru medzi Nemeckom a ZSSR a vychádzajúc zo základných ustanovení zmluvy o neutralite uzavretej v apríli 1926 medzi Nemeckom a ZSSR, dohodli sa na nasledujúcom:

článok I. Obe vysoké zmluvné strany sa zaväzujú upustiť od akéhokoľvek násilného aktu, od akejkoľvek vojnovej akcie, od vzájomného napadnutia, ktoré by uskutočnili sami, alebo v spojení s inými silami.

článok II. V prípade, že by sa jedna z Vysokých zmluvných strán stala objektom vojnového aktu zo strany tretej sily, neposkytne druhá Vysoká zmluvná strana žiadnym spôsobom pomoc tejto tretej sile.

článok III. Vlády oboch Vysokých zmluvných strán budú v budúcnosti udržiavať vzájomný kontakt za účelom konzultácie, umožňujúcej výmenu informácií a problémoch týkajúcich sa spoločných záujmov.

článok IV. Žiadna z oboch Vysokých zmluvných strán sa nezúčastní akéhokoľvek spolčovania síl, ktoré by priamo, či nepriamo bolo namierené proti druhej strane.

článok V. Ak by v tých či oných otázkach vznikli spory či konflikty medzi Vysokými zmluvnými stranami, budú obe strany svoje spory či konflikty riešiť výhradne priateľskou výmenou názorov, alebo, v prípade nutnosti, prostredníctvom povolaných arbitrážnych komisií.

článok VI. Táto zmluva sa uzatvára na obdobie desiatich rokov s tým, že ak ju nevypovie jedna z Vysokých zmluvných strán rok pred uplynutím tejto doby, bude platnosť automaticky predĺžená o ďalších päť rokov.

Tajný dodatočný protokol 1. V prípade nového územného a politického usporiadania oblastí patriacich baltským

štátom (Fínsku, Estónsku, Lotyšsku, Litve) bude severná hranica Litvy tvoriž rozhranie medzi sférami vplyvu Nemecka a ZSSR.

2. V prípade nového územného a politického usporiadania oblastí patriacich poľskému štátu bude rozhranie sfér vplyvu medzi Nemeckom a ZSSR tvoriť zhruba línia riek Narva, Visla a San.

3. Čo sa týka juhovýchodnej Európy, zdôraznila sovietska strana svoj záujem o Besarábiu. Nemecká strana potvrdila svoj úplný politický nezáujem o tieto oblasti.

V Moskve 23. augusta 1939, podpísaní von Ribbentrop a V. Molotov

5

Úlohy:

1. V čom spočívala hanba, ktorú uvádzal W. Churchill vo svojom výroku?2. Uveďte hlavný cieľ Adolfa Hitlera v jeho zahraničnej politike.3. Opíšte vzťah Hitlera s Mussolinim pred 2. svetovou vojnou.4. Ako sa postavili západné mocnosti k problému občianskej vojny

v Španielsku?5. Čo bolo podstatou Ribbentrop – Molotovho paktu?6. Aké dôsledky mal Ribbentrop-Molotov pakt na dejiny pobaltských štátov?7. Prečo sa Hitler snažil o podpísanie Paktu o neútočení so ZSSR?8. Vysvetlite podstatu Hitlerovho Lebensraumu.9. Kedy sa uskutočnil Anschluss Rakúska a ako dopadol?10. Aké boli výsledky rokovaní Mníchovskej konferencie? Kedy sa konala?

6

Priebeh II. svetovej vojnySamotný priebeh vojenských bojov sa delí do piatich fáz:

1. fáza: 1. september 1939 – jún 19412. fáza: jún 1941 – január 19433. fáza: rok 19434. fáza: 1944 – začiatok 19455. fáza: apríl 1945 – 2. september 1945

1. fáza: 1. september 1939 – jún 1941

Zámienkou na vypuknutie vojny sa stal zinscenovaný prepad nemeckej vysielačky neďaleko poľského mesta Glivice. Príslušníci jednotiek SS, prezlečení za poľských vojakov napadli vlastný vysielač. Po tomto akte vyhlásilo Nemecko vojnu Poľsku.

Perfektne pripravený nemecký útok sa začal 1. septembra 1939 o 4.45 ráno. Samotnej akcii predchádzalo letecké bombardovanie veľkých mies a významných dopravných uzlov. Cieľom, ktoré viedli dve armádne skupiny, skupina Sever a skupina Juh, bola Varšava. Prvé jednotky sa objavili pred Varšavou už 8. septembra. Obrana mesta kapitulovala 27. septembra a legálna vláda odišla do exilu v Londýne.

Poľsko bolo rozdelené na dve časti. Západná časť bola pripojená priamo k Nemecku, východná časť bola samostatná, ale bez vlastných vládnych orgán, čo znamenalo v konečnom dôsledku tiež podriadenosť Nemecku, ktoré si z tejto časti vytvorilo tzv. Generálny gouvernement.

Francúzsko a Veľká Británia vyhlásili 3. septembra 1939 vojnu Nemecku, no ich vojenské akcie boli až do jari 1940 minimálne a tak tento spôsob vedenia bojov dostal pomenovanie čudná vojna (Sitzkrieg).

Fínsko odmietlo vzájomnú výmenu území, ktoré mali zabezpečovať Leningrad pred prípadnou agresiou. Sovietsky zväz na toto odmietnutie reagoval 30. novembra 1939 vojenskými akciami, ktoré sa stali súčasťou sovietsko-fínskej vojny. V dôsledku tejto vojny bol ZSSR po predchádzajúcich protestoch západných štátov vylúčený zo Spoločnosti národov4. V počiatočnej fáze vojny utrpel ZSSR niekoľko porážok, ale fínska armáda sa nakoniec vzdala.5

Po dobytí a rozdelení Poľska sa Nemecko zameralo na Nórsko a Dánsko.6 Útok bol zahájený 9. apríla 1940 a Dánsko bolo porazené bez väčších problémov v priebehu jediného dňa.

V Nórsku sa Hitler opieral o pomoc domácich fašistov. Nórsky kráľ emigroval a bola vytvorená nová kolaborantská vláda, na čele ktorej stál pronacisticky orientovaný Vidkun Quisiling.

Protihitlerovským nórskym a britským jednotkám sa darilo ubrániť strategický prístav Narvik, ktorý však nakoniec padol.7 Nórsko sa po porážke stalo nemeckou základňou pre pripravovanú inváziu do Veľkej Británie.

4 K vylúčeniu ZSSR došlo 7. decembra 1939.5 12. marec 1940.6 Bojové akcie proti Nórsku a Dánsku dostali krycie pomenovanie Weserübung.7 Nórsko kapitulovalo 10. júna 1940.

7

Philipp Pétain

Boje o západnú Európu sa začali 10. mája 1940. Na ich počiatku Francúzsko ešte stále verilo v prímerie s Nemeckom a ich spoločný boj proti ZSSR. Ako v prípade Poľska, Nórska a Dánska, aj tu vtrhlo Nemecko bez predchádzajúcej výstrahy do Belgicka, Luxemburska a Holandska. Počas týchto akcií sa podarilo nemeckej armáde obkľúčiť vyše 300 000 vojakov francúzsko-britského expedičného zboru blízko mesta Dunkerque. Odtiaľ bola pripravená ich evakuácia8 do Anglicka cez prieliv La Manche. Evakuácia prebiehala od 20. mája do 4. júna 1940 za neustálych pozemných bojov a náletov Luftwaffe. Presun sa podaril, ale na pobreží ostalo značné množstvo zbraní a vojenského materiálu.

Neúspechy spojencov v prevej fáze vojny sa odrazili aj vo vedení Veľkej Británie. Dovtedajšieho premiéra a zástancu politiky appeasementu Neville

Chamberlaina vystriedal jeho najväčší kritik Winston Churchill.9

5. júna 1940 začalo Nemecko útok pozdĺž Atlantiky10 a východne od Paríža k Marne11. Po ľahkom postupe vo Francúzsku obsadili Nemci 14. júna 1940 Paríž. Vláda, na čele ktorej stál maršal Philipp Pétain, hľadala možnosti, ako uzavrieť s Hitlerom separátny mier. Tieto aktivity vysunuli Pétaina na okraj politického spektra a na čelo Francúzska sa postavil generál Charles de Gaulle. Aj napriek zmene vedenia si Nemci vydobyli kapituláciu, ktorá bola podpísaná 22. júna 1940 v Compiégne.12 Prímerie vstúpilo v platnosť 25. júna, kedy Nemecko zastavilo svoje operácie. Na základe podmienok prímeria bolo Francúzsko rozdelené na

dve zóny: 1) Severná zóna, ku ktorej patril aj Paríž a Atlantické pobrežie boli pod priamou okupáciou Nemecka; 2) Južnú zónu spravovalo samotné Francúzsko s kolaborantskou vládou P. Pétaina. Sídlom vlády boli Vichy.13 (Počet interbrigadistov dosiahol 35 000 ozbrojencov, medzi ktorými sa nachádzalo aj asi 1 500 dobrovoľníkov z Československa.)

Po porážke Francúzska vydal Hitler direktívu14 na sústredený útok proti Veľkej Británii.15 Hlavnou súčasťou tejto akcie bol letecký útok, ktorý mal predchádzať vylodeniu na ostrovoch. Namiesto pripravovanej invázie sa len prípravné nálety rozvinuli do leteckej vojny o Britániu, ktorá trvala od augusta 1940 do mája 1941.

Letecká vojna o Britániu mala niekoľko fáz, ktoré tvorili útoky na letiská a prístavy na juhu a juhovýchode krajiny. Súčasťou bojov bolo aj temer nepretržité bombardovanie Londýna a útoky na priemyselné centrá. V týchto bojoch utrpelo Nemecko

8 Evakuácia z prístavu Dunkerque mala tajný názov Dynamo.9 K zmene ministerského predsedu došlo 10. mája 1940.10 Armádna skupina B.11 Armádna skupina A (9. júná 1940).12 Kapitulácia bola podpísaná na tom istom mieste a v tom istom vlakovom vozni, ktorý bol použitý pri kapitulácii Nemecka po I. svetovej vojne.13 V literatúre býva táto vláda označovaná aj ako „vichystická“ a táto časť Francúzska označovaná ako „vichystické Francúzsko“.14 Direktíva č. 17.15 Invázia do Veľkej Británie dostala krycí názov Seelöwe.

Evakuácia pri Dunkerque

8

Bernard L. Montgomery

značné straty, na aj napriek enormnému úsiliu sa mu nepodarilo zničiť hospodársky potenciál Veľkej Británie.

Africký front

27. septembra 1940 bol podpísaný Pakt troch. Jeho aktéri, Nemecko, Taliansko a Japonsko si jeho podpisom rozdelili sféry vplyvu. Nemecko a Taliansko sa rozhodli zaviesť poriadok v Európe a Afrike a Japonskou dominantnou sférou sa stala Ázia.

Boje na africkom fronte otvorili talianske vojská, ktoré sa snažili získať britský Egypt. Po počiatočných bojoch boli Taliani britskými jednotkami vytlačení z Egypta do Líbye a dokonca stratili aj Hábeš, čo znamenalo pre Mussoliniho katastrofálny neúspech.

Na tieto porážky zareagoval duce vyslaním žiadosti o pomoc do Berlína. Hitler s pomocou súhlasil a do Afriky poslal zvláštny expedičný zbor známi ako Afrika Korps, ktorému velil jeden z najlepších nemeckých generálov, Erwin Rommel. Po príchode sa prejavili nemecké ambície v Afrike, ktorá mala byť primárnou sférou Talianska, ale táto vidina sa pre Nemecko rozplynula po jeho porážke pri El Alameine v roku 1942. Rommel podnikol tri pokusy s cieľom vydobyť El Alamein späť, ale všetky boli neúspešné. V boji proti Afrika Korps sa vyznamenal aj jeden z najlepších britských generálov, Bernard Montgomery.

2) fáza: jún 1941 – január 1943

V tejto fáze sa ťažisko vojnových stretov prenieslo na východný front. Nové bojiská sa po vstupe Japonska do vojny otvorili aj v juhovýchodnej Ázii a Oceánii.

Cieľom tejto fázy, ktorá bola Nemeckom pripravovaná už od leta 1940, bolo napadnutie a porážka ZSSR skôr, než sa do vojny zapoja USA.

Útok na Sovietsky zväz s krycím menom Barbarossa sa začal o 3.15 ráno, 22. júna 1941. Ako má vyzerať prepadnutie ZSSR a jeho blesková porážka, načrtol Hitler svojim veliteľom v decembri 1940:

PLÁN NAPADNUTIA ZSSR „BARBAROSSA“ z   18. decembra 1940

Nemecká branná moc musí byť pripravená, aby ešte pred ukončením vojny s Anglickom porazila rýchlym ťažením sovietske Rusko (variant „Barbarossa“).

Rozkaz na ofenzívu proti sovietskemu Rusku dám v prípade potreby osem týždňov pred plánovaným začiatkom operácie.

Erwin Rommel

9

Prípravy, ktoré si vyžadujú dlhšie obdobie, nech sú zahájené (pokiaľ sa už nezačali) už teraz, prípravy musia byť úplne dokončené do 15. 5. 1941.

Zvláštny dôraz však musí byť kladený na to, aby nebolo možné rozpoznať náš úmysel vykonať útok. Pri prípravách vrchného veliteľstva je potrebné vychádzať z týchto hlavných téz:

Celkový cieľ: Masy vojsk ruskej armády, ktoré sa nachádzajú v západnej časti Ruska, musia byť zničené odvážnymi operáciami s hlbokým prienikom tankových oddielov. Je potrebné zabrániť tomu, aby mohli bojaschopné oddiely ustúpiť do priestorov ruského územia.

Potom je potrebné rýchlym prenasledovaním dosiahnuť čiaru, odkiaľ nebude už ruské letectvo schopné konať nálety na nemecké oblasti. Konečným cieľom je zmocniť sa celkovej čiary Archangeľsk - Volga, ako hranice proti ázijskému Rusku.

Po porážke sovietskej armády alokovanej na západe ZSSR, sa Hitler sústredil na dobytie Moskvy. K nemeckým útokom sa pripojilo aj Fínsko,16 Rumunsko, Maďarsko, Corvátsko, Taliansko aj Slovenský štát.

Stalin bol na nemecké prípravy na napadnutie upozorňovaní svojou rozviedkou, ale všetky prípravy považoval len za provokáciu, ktorá mala vyvolať sovietske protireakcie, ktoré by sa pre Hitlera stali zámienkou k útoku. V počiatočnej fáze bojov spôsobovali Stalinovi problémy aj jeho čistky v armáde, ktoré vykonal v 30. rokoch17. Aj napriek týmto problémom začal ZSSR posilňovať svoju obranyschopnosť spolu s rozvojom obranného hospodárstva.

Po urýchlenej príprave nového veliteľstva armády a zrýchlenej reforme ozbrojených síl, vypukla v Sovietskom zväze proti Hitlerovi Veľká vlastenecká vojna. V ZSSR bola vyhlásená mobilizácia pod vedením Štátneho výboru obrany na čele so Stalinom.

Nemecké veliteľstvo vytvorilo v ZSSR front, ktorý sa opieral o 3 skupiny armád:

1) armáda Sever: operovala v baltskej oblasti a smerom na Leningrad a jej veliteľom bol generál von Leeb

2) armáda Stred: smeroval na Minsk, Smolensk a Moskvu, veliteľom tejto armády bol generál von Bock

3) armáda Juh: postupovala po Čiernomorskom pobreží na Kyjev a neskôr ďalej na Stalingrad. Tomuto zboru velil generál von Rundstedt.

Okrem týchto armádnych skupín sa Nemecko opieralo o fínske jednotky pri Ladožskom jazere a armádnu skupinu Nórsko útočiacu na Murmarsk.

Nemci dobyli bez väčších problémov Ukrajinu, Bielorusko a Pobaltie. Čoskoro sa nemecké armády stretli so silným sovietskym odporom, ktorý sa opieral o partizánsku podporu. Problémom sa stal aj fakt, že na stranu ZSSR sa postavila Veľká Británia a USA.

16 Fínsko začalo s tajnou mobilizáciou armády a Nemecku poskytlo prístavy pre jeho ponorky.17 Čistkám v armáde padli za obeť 3 z 5 maršalov, 14 zo 16 armádnych veliteľov, všetkých 8

admirálov, 60 zo 67 zborových veliteľov, 136 zo 199 divíznych veliteľov, 221 z 397 brigádnych veliteľov, všetkých 11 námestníkov komisára vojenstva a 75 z 80 členov Najvyššej vojenskej rady.

10

V polovici júla 1941 si Nemci začali prebojúvať prístup do centrálnych oblastí ZSSR. V náväznosti na to zahájila armáda Sever18 útok na Leningrad, ktorý na začiatku októbra celkom obsadila.

Hlavné ťažisko nemeckých operácií bolo na armádnej skupine Juh, ktorá mala za úlohu postup na Kaukaz, ktorý bol bohatý na nerastné suroviny. Tento postup bol veliteľmi kritizovaný, lebo na rozdiel od Hitlera, za prvoradý cieľ považovali dobytie Moskvy. Po zmene plánu, ktorú nariadil Führer, armáda Juh obsadila Kyjev aj Krym. V danej situácii Hitler opäť rozhodol presunúť ťažisko akcií do stredu frontu a zamerať postup na Moskvu. Podľa plánov malo byť dobytie Moskvy porážkou ZSSR. Po prvých, pomerne ľahkých, úspechoch sa nemecká armáda zastavila pred Moskvou, v niektorých prípadoch menej ako 40 km od nej.

Stalin začal postupne presúvať k Moskve nové sily a sovietska armáda začala rozhodujúci protiútok,19 ktorý prinútil Nemcov k ústupu. Velením v týchto ofenzívnych akciách Sovietov bol poverený generál Grigorij Žukov. Táto úspešná protiofenzíva znamenala koniec nemeckých nádejí na Bleskovú vojnu.

Vojna v   Pacifiku

Vojna v Pacifiku sa začala skoro súčasným útokom na Hong - Kong, Malajziu a Filipíny. Najznámejšou akciou tohto obdobia bol útok japonských bombardérov na americkú vojenskú základňu Pearl Harbor 7. decembra 1941. Aj táto akcia bola súčasťou japonských snáh na ovládnutie Pacifiku a východnej Ázie.

Hneď po útoku (8. december 1941) vypovedali USA vojnu Japonsku a 11. decembra 1941 vstúpili do vojny proti USA aj Nemecko a Taliansko. V polovici roku 1942 ovládlo Japonsko západný Pacifik a otvorené fronty malo len proti Číne a Indii, zároveň sa pripravovalo na útok proti Austrálii. Táto japonská prevaha vyvrcholila v máji 1942.

Po vstupe USA do vojny, došlo k potrebným zmenám v priemysle, ktoré mali veľký význam pri zvrátení situácie v Tichomorí. Zvrat sa začal bitkou o Midwajské ostrovy. USA objavili japonský vojenský konvoj, ktorý tvorilo 53 lodí a jeho úlohou bol útok na spomenuté ostrovy. Po odhalení tohto zámeru USA začali s bombardovaním konvoja a tak postupne prichádzalo Japonsko o svoju dovtedajšiu nadvládu v Tichom oceáne.

3) fáza: rok 1943

Rok 1943 priniesol zásadný zvrat v prospech spojencov. ZSSR odrazil posledný nemecký útok a na nemecko-sovietskom fronte prešiel do protiofenzívy. K ústupu Osy došlo v Afrike, na Sicílii, v južnom Taliansku. Oslabená bola aj ponorková vojna a nemecké letectvo, ktoré sa nedokázalo brániť proti spojeneckým náletom. Aj Japonsko sa pripravovalo na obranu dobytých území.

Sovietský zväz zahájil masívne útoky súčasne s operáciami pri Stalingrade v zime 1942 – 1943. Obrancom Stalingradu sa podarilo preraziť obkľúčenie mesta20 a prevzatiu iniciatívy, v ktorej dôsledku sa front presunul na niektorých miestach o 600 až 700 km smerom na západ.

18 Útok bol zahájený 4. septembra 1941.19 Protiútok sa začal 6. decembra 1941 a trval do 15. januára 1942.20 K prelomeniu nemeckého kliešťového obchvatu došlo v dňoch 12. – 18. januára 1942.

11

Nasledujúce porážky mali pre Nemecko katastrofálne dôsledky, ktoré prinútili Hitlera k vyhlásenie totálnej vojny, ktorej podstatou bola totálna mobilizácia vojenských, ekonomických a hospodárskych síl. Zároveň na jar 1943 sa Hitler rozhodol pre nové útoky na východe, pričom sa sústredil na operácie v priestore Kurska. Nemci tu začali v júli 1943 kliešťový útok pri predsunutej sovietskej obrane. Do týchto bojov sa zapojilo nemecké letectvo a hlavne 3000 tankov na oboch stranách. P strete bol nemecký postup zastavený a ZSSR prešlo do mohutného protiútoku. Táto porážka pri Kursku znamenala pre Hitlera definitívnu stratu iniciatívy na Východnom fronte a nástup obdobia obrany a ústupov.

K rovnakému zvratu došlo aj v Tunise, kde Spojenci zlikvidovali nemecko-talianske jednotky a zamerali sa proti Taliansku samotnému; v júli 1943 podnikli inváziu na Sicíliu. Prvá časť invázie sa nepodarila, ale postupne začali spojenci po prelomení pobrežnej obrany likvidovať taliansko-nemecký odpor, opierajúc sa o pomoc letectva a námorníctva.

Hitler vyslal v tejto nepriaznivej situácii do Talianska pomoc pod vedením generála E. Rommela. Nemci sa opevnili v Monte Cassine a od začiatku októbra 1943 do jari 1944 bránili postupu spojencov na sever Talianska.

4) fáza: 1944 – začiatok 1945

Pre rok 1944 bolo charakteristickým zničenie nemeckého obranného systému na Východnom fronte. Postupne sa rozpadal aj celý fašistický blok. Od Nemecka začali odpadávať jeho satelity.

Veľká Británia a USA prevzali líniu pri Monte Cassine a vo Francúzsku bol otvorený druhý front. Pod útokmi USA sa zrútila aj moc Japonska vo východnej Ázii.

14. januára – 1. februára 1944 uskutočnili sovietske vojská útočnú operáciu pod Leningradom a Novgorodom, ktorej výsledkom bolo ukončenie 900 dňovej nemeckej blokády Leningradu. V apríli sa začali operácie na Kryme, z ktorého boli Nemci tiež vytlačení. Po tomto úspechu sa ZSSR zameralo na Rumunsko, ktoré bolo nemeckou zásobárňou nafty. Rumunský kráľ Michal sa zároveň pridal k spojencom, ktorým pomáhal pri

oslobodzovaní Maďarska a Československa. Sovietska ofenzíva v lete 1944 spôsobila zrútenie nemeckej armády Stred.

Tieto letné operácie spôsobili Nemecku veľké straty na životoch aj na materiály. Hitler začal s neúspešnou mobilizáciou všetkých síl a s ich preskupovaním.

Na západnom fronte sa Spojenci pripravovali na generálnu ofenzívu v Taliansku. Generálny útok pri Monte Cassine sa začal 12. mája a skončil sa nemeckým ústupom 22. mája 1944. Zároveň sa začalo s prípravami na otvorenie druhého frontu v západnej Európe. Konferencia zástupcov Veľkej Británie a USA, ktorá sa konala vo Washingtone v máji 1943 a stretnutie D. Roosevelta s W. Churchillom v Quebecu v auguste 1943 rozhodlo o spojeneckej invázii do Francúzska.

Invázia dostala pomenovanie „Overlord“ a jej vedením bol poverený generál Dwight D. Eisenhower. Súčasťou príprav boli aj zosilnené nálety na Nemecko. Hitler s touto inváziou vo svojich plánoch počítal, ale so svojimi generálmi

Dwight Eisenhower

12

Boje v Ardénach

sa nevedel rozhodnúť o spôsobe obrany; jediným rozhodnutím bolo poverenie E. Rommela vedením protiinváznej obrany.

Invázia sa mala začať 1. mája 1944. Neskôr bola presunutá na 5. júna a nakoniec na 6. júna 194421, aj keď bol termín jej začiatku do posledného okamihu ohrozený nepriaznivým počasím. Invázia sa začala po delostreleckej paľbe o 7.30 ráno. Nemecko bolo inváziou prekvapené a obranné akcie začalo pripravovať neskoro.

Po úspešnej bitke o Normandiu sa Spojenci vydali do vnútrozemia Francúzska. Tento postup bol urýchlený aj inváziou v južnom Francúzsku22. V septembri 1944 postupovali Spojenci už cez Alsasko k nemeckej štátnej hranici. Nemci na postup zareagovali úspešnou ofenzívou, ktorú začali 16. decembra 1944 v Ardenách a s pomocou tankov sa im podarilo prelomiť spojenecký front už o deň neskôr. Na tento odpor neboli Spojenci pripravení a zlé počasie im neumožnilo použiť letectvo. Nemecký prienik v Ardénach bol prelomený po konsolidácii spojeneckých vojsk 3. – 26. januára 1945.

Sovieti pripravovali veľkú ofenzívu na Visle na 20. januára 1945. Po žiadosti W. Churchilla sa ofenzíva začala už 12. januára 1945; jej skorší začiatok mal odľahčiť front pri Ardénach. Situácia v Európe začala byť pre Nemecko nepriaznivá a to využili USA a Veľká Británia k rozvoju akcií na Ďalekom východe so snahou definitívne poraziť Japonsko. Po jeho porážke z 25. októbra 1944 pri Leyte (Filipíny) už nebolo Japonsko v Tichom oceáne dôležitým činiteľom. Spojenci utrpeli porážku len na čínskom fronte, kde Japonci vyhrávali.

5) fáza: apríl 1945 – 2. september 1945

4. – 13. februára 1945 sa konala na Jate konferencia predstaviteľov Spojencov. Jednotlivé krajiny na konferencii zastupovali J. V. Stalin, W. Churchill a F. D. Roosevelt23. Výsledkom ich rokovaní bola spoločná koordinácia postupu proti Nemecku, ktoré malo byť rozdelené na 3 okupačné zóny so spoločnou správou. Na tejto správe sa malo podieľať aj Francúzsko. Nemecko malo byť úplne demilitarizované a jeho obnova mala byť riadená spoločne tak, aby bola zničená jeho ekonomická základňa.

Výstupom z rokovaní bol aj podpis Deklarácie o oslobodenej Európe, podľa ktorej si mali oslobodené národy vytvoriť také inštitúcie, ktoré sami uznajú za vhodné a potrebné. Veľká trojka sa dohodla aj na zložení dočasnej poľskej vlády a hranici

21 Dátum vylodenia Spojencov v Normandii je známi aj pod menom D – Day.22 Invázia v južnom Francúzsku sa začala 15. augusta 1944 a jej krycím menom bol „Dragon“.23 Títo vrchný predstavitelia Spojencov sú známi aj ako „Veľká trojka“.

13

Poľska podľa tzv. Curzonovej línie24. Súčasťou dohody bol aj návrh na potrestanie zločincov. Po skončení bojov v Európe sa mal ZSSR zapojiť do bojov proti Japonsku25, od ktorého mal dostať južný Sachalin a Kurilské ostrovy.

Dohoda obsahovala aj Deklaráciu o Spojených národoch:

VYHLÁSENIE VYDANÉ ZSSR, USA A VEĽKOU BRITÁNIOU11. FEBRUÁRA 1945 PO SKONČENÍ JALTSKEJ

KONFERENCIE O JEJ VÝSLEDKOCH

bod IV. Konferencia Spojených národov Rozhodli sme sa čo najskôr vytvoriť so svojimi spojencami všeobecnú medzinárodnú organizáciu pre zachovanie mieru a bezpečnosti. Veríme, že je to nanajvýš dôležité nielen kvôli tomu, aby sa predišlo agresii, ale aj preto, aby sa odstránili politické, hospodárske a sociálne príčiny vojny tesnou a trvalou spoluprácou všetkých mierumilovných národov ...

bod IX. Jednota v mieri aj vo vojne Naša schôdzka tu na Kryme potvrdila naše spoločné rozhodnutie zachovať a posilňovať v nasledujúcom období mieru onú jednotu ..., ktorá umožnila a zabezpečila víťazstvo Spojených národov v tejto vojne ... Iba trvalou a  rastúcou spoluprácou a porozumením medzi našimi tromi krajinami a všetkými mierumilovnými štátmi bude možné uskutočniť najvyššiu túžbu ľudstva - bezpečný a trvalý mier ... Víťazstvo v tejto vojne a zriadenie navrhovanej medzinárodnej organizácie poskytne až doteraz najvyššiu príležitosť v dejinách vytvoriť v budúcich rokoch podstatné podmienky pre takýto mier.

Na talianskom fronte sa začala 15. apríla 1945 generálna ofenzíva, po ktorej sa nemecká obrana zrútila a Nemecko podpísalo 28. apríla prímerie, ktoré vstúpilo v platnosť 2. mája 1945. Niektorí nacistickí predstavitelia (napr. Göring a Himler) sa pokúsili v apríli 1945 rokovať so Spojencami o separátnom mieri. Tieto rokovania sa konali bez Hitlerovho vedomia a súhlasu.

Po rokovaniach Jaltskej konferencie a úspešnej operácii na Visle a Odre, začalo ZSSR pripravovať bitku o Berlín26. Samotnému útoku predchádzala delostrelecká príprava z 16. apríla 1945, na ktorej sa podieľalo 22 tisíc diel. 1. mája 1945, po postupnom dobytí Berlína, vztýčili sovietski vojaci na troskách Ríšskeho snemu sovietsku zástavu. Súčasne bola oznámená samovražda Adolfa Hitlera27.

Predchádzajúce (aprílové) snahy niektorých predstaviteľov nemeckej moci o uzavretie separátneho mieru boli Spojencami odmietnuté a namiesto toho bola presadená bezpodmienečná kapitulácia.

Kapituláciu podpísal gen. Jodl v hlavnom stane gen. Eisenhowera 7. mája a gen. Keitel ju zložil do rúk maršala Žukova 8. mája. Nemecká kapitulácia vstúpila do platnosti 9. mája 1945 o 0.01 ráno.

Kapituláciou Nemecka sa skončila vojna v Európe, ale boje prebiehali aj naďalej v Ázii.

Ešte počas týchto bojov sa uskutočnilo od 17. júla do 2. augusta 1945 posledné stretnutie Veľkej trojky. Na rokovaniach v Postupime pri Berlíne sa stretli W. Churchill, ktorého po krátkom čase vystriedal Clement Attlee, americký prezident Harry Truman a J. V. Stalin. Rokovania potvrdili rozdelenie Nemecka tak, ako bolo

24 Curzonova línia bola vypracovaná ešte v roku 1919 opierajúc sa o etnickú hranicu.25 Sovietsky zväz vyhlásil 8. augusta 1945 vojnu Japonsku a vtrhol do ním okupovaného Mandžuska.26 Záverečný útok viedli maršali Žukov, Rokossovskij a Konev.27 A. Hitler sa otrávil vo svojom bunkri 30. apríla 1945 spolu s Evou Bravnovou a niekoľkými ďalšími predstaviteľmi Tretej ríše.

14

Hirošima po atómovom útoku

dohodnuté na predošlej Jaltskej konferencii. Zároveň bol vypracovaný tzv. program štyroch „D“ – demilitarizácia, demokratizácia, denacifikácia a dekartelizácia. Bol prijatý princíp kolektívnej viny, ktorý sa uplatnil aj vo vzťahu k nemeckým obyvateľom Československa, Poľska a Maďarska, ktorí mali byť z týchto štátov vysťahovaní do Nemecka:

Z PROTOKOLU POSTUPIMSKEJ MIEROVEJ KONFERENCIEZ 2. 8. 1945 O TRANSPORTE NEMCOV

XII.Organizovaný odsun nemeckého obyvateľstva

Konferencia dosiahla nasledujúcu dohodu o odsune Nemecov z Poľska, Československa a Maďarska.

Tri vlády uznávajú po prerokovaní otázky zo všetkých aspektov, že musí dôjsť k  odsunu nemeckého obyvateľstva alebo jeho časti z  Poľska, Československa a Maďarska do Nemecka. Súhlasia s tým, že akýkoľvek odsun, ku ktorému dôjde, sa musí vykonávať organizovane a humánnym spôsobom. Pretože odsun veľkého počtu Nemcov do Nemecka ešte zväčší bremeno, ktoré majú už teraz na sebe okupačné úrady, domnievajú sa, že Kontrolná rada v Nemecku musí predovšetkým preskúmať tento problém, najmä s prihliadnutím k spravodlivému rozdeleniu týchto Nemcov do všetkých okupačných pásiem. Dajú svojim zástupcom v Kontrolnej rade inštrukcie, aby oznámili svojim vládam tak rýchlo, ako je to len možné, celkový počet obyvateľstva, ktoré už bolo prisunuté do Nemecka ... a navrhli lehotu a rýchlosť, s ktorou by sa mal ďalší odsun obyvateľstva uskutočňovať s prihliadnutím na situáciu v Nemecku.

Československá vláda, poľská dočasná vláda a  Spojenecká komisia v Maďarsku budú súčasne informované o vyššie uvedenom a bude im navrhnuté, aby v odsune nemeckého obyvateľstva nepokračovali do tej doby, kým príslušné vlády neprerokujú správu svojich zástupcov v Kontrolnej rade.

Poslednou fázou vojny mali byť

operácie proti japonským ostrovom. Pred samotným útokom na ostrovy sa nakoniec USA rozhodli použiť novú zbraň, ktorou bola atómová bomba. Tá bola použitá prvýkrát 6. augusta 1945 na Hirošimu a 9. augusta na Nagasaki. Po tejto demonštrácii oznámil cisár Hirohito 14. augusta ochotu kapitulovať. Americká armáda sa vylodila v Japonsku 28. augusta a tak Japonsko kapitulovalo 2. septembra 194528, čím sa definitívne skončili vojenské akcie II. svetovej vojny.

28 Japonská kapitulácia bola podpísaná na americkom krížniku Missouri.

15

Úlohy:

1. Čo bolo zámienkou na vypuknutie II. svetovej vojny?2. Ako bolo rozdelené Poľsko po jeho dobytí?3. Prečo sa vojna na Západe do roku 1940 nazývala čudná vojna?4. Kam zameral Hitler svoju pozornosť po dobytí Poľska a s akým úspechom?5. Ako sa skončili boje o Francúzsko?6. Čo sledovali nacisti bitkou o Britániu?7. Ktoré krajiny tvorili Os a ktoré sa k nim pridali?8. Kedy sa uskutočnilo prepadnutie ZSSR?9. Ktoré nemecké armádne skupiny bojovali na fronte v ZSSR a kam smeroval ich

akcie?10. Kam smerovali hlavné akcie Hitlera v Sovietskom zväze?11. Kedy a čím sa začala vojna v Pacifiku?12. Vysvetlite podstatu Hitlerovej totálnej vojny.13. Aký význam malo otvorenie druhého frontu v Európe?14. Kedy sa otvoril druhý front v Európe a ako sa to uskutočnilo? 15. Na čom sa dohodli Spojenci na Jaltskej a Postupimskej konferencii?16. Kedy vstúpila kapitulácia Nemecka do platnosti?17. Kedy a čím sa definitívne skončila II. svetová vojna?

Chlapec z Hirošimy popálený rádioaktivitou

AJ TAKTO VYZERÁ „MODERNÝ SVET“ S „MODERNÝMI ĽUĎMI“

16

Hitlerov plán útoku na ZSSR (plán Barbarossa)

Plán postupu Spojencov po vylodení v Normandii

17