Zničili sa sami

alebo zánik Rímskej Ríšeoktóber 2010

Mikuláš Džuppa

Janča Porubská

Iva Považancová

Juraj Rečka

Konzultanti:

hlavný konzultant: Barbora Ulrichová (Dejepis)

Ivona Havelková (Slovenčina)

Pavol Cesnak (Dejiny umenia)

ČESTNÉ VYHLÁSENIE: Prehlasujeme, že túto prácu s témou „Zničili sa sami“ sme vypracovali

samostatne v súlade etickými a právnymi normami.

__________________ _____________ ______________ _______________

1

Obsah

ČESTNÉ VYHLÁSENIE:..................................................................................................- 1 -

Úvod.....................................................................................................................................4

Rím a kresťania..................................................................................................................5

Začiatky kresťanstva v Ríme.....................................................................................................5

Kresťanské umenie v katakombách.........................................................................................5

Bazilika.........................................................................................................................................6

Milánsky edikt..............................................................................................................................6

Nicejský koncil.............................................................................................................................6

Nero a Claudius..................................................................................................................7

Claudius.......................................................................................................................................7

Nero (Nerón)...............................................................................................................................9

Dominát – neskoré cisárstvo...................................................................................................11

Quo Vadis..........................................................................................................................12

Cisártvo v Ríme................................................................................................................13

TRAIANUS................................................................................................................................13

Trajáov stĺp..................................................................................................................16

Traianov oblúk.............................................................................................................17

Traianova tržnica.........................................................................................................17

HADRIANUS......................................................................................................................17

Hadriánov val ako opevnená hranica :........................................................................20

Limes Romanus..........................................................................................................20

Hadrianov Súkromný život..........................................................................................21

MARCUS AURELIUS..............................................................................................................22

Manželstvo..................................................................................................................23

Vláda...........................................................................................................................23

Filozofia.......................................................................................................................24

Stĺp Marca Aurélia.......................................................................................................25

DIOKLECIÁN............................................................................................................................26

Vláda...........................................................................................................................26

Tetrarchia....................................................................................................................27

Prenasledovanie kresťanov........................................................................................28

Zánik rímskej ríše.............................................................................................................29

Ohrozená hranica...................................................................................................................31

Pod ochranou nepriateľa......................................................................................................32

2

Nove cisárske sídlo................................................................................................................33

Vandalizmus dostáva svoje meno......................................................................................34

Bibliografia..........................................................................................................................37

Resumé:.............................................................................................................................38

English resume:..................................................................................................................39

Deutsche Resume....................................................................................................................40

Záver:.................................................................................................................................41

3

Úvod

V našom projekte sa budeme snažiť priblížiť Vám celú éru Rímskej ríše a jej zánik.

Vysvetlíme si dôvody zániku tohto veľkého impéria od enormného vzrastu jeho

rozlohy až po rozpad Rímskej ríše, teda ako vlastne súvisí naša skupinová téma

s hlavnou témou triedneho projektu.

Oboznámime vás s rôznymi cisármi Rímskej ríše, ktorí nejako prispeli k rozvoju

alebo zániku Rímskeho impéria, aký bol pohľad na kresťanstvo v tomto období

a rôzne útoky a bitky Rimanov a iných kmeňov.

4

Rím a kresťania

Začiatky kresťanstva v RímeKvôli prenasledovaniu sa prví kresťania uchyľovali do súkromných domov,

kde mohli nerušene vykonávať svoje obrady. Tieto domy pochádzajú približne

z prvej polovice tretieho storočia. Našli by sme v nich obradnú sieň s kruhovou

lavicou. Prenasledovanie kresťanov malo za následok to, že kresťanská

architektúra sa začala plne prejavovať až po prvom desaťročí štvrtého storočia,

keď bolo kresťanstvo v Ríme uznané štátnym náboženstvom. Dovtedy by sme

prvé kresťanské nástenné maľby našli iba v katakombách.

Kresťanské umenie v katakombáchKatakomby, čiže podzemné cintoríny s množstvom chodieb, mali steny

vyzdobené maľbami a boli v nich uložené sarkofágy s plastickou výzdobou.

Najstaršie katakomby v srdci Ríma vybudovali židia. Pramene sa rozchádzajú

v tvrdení, či sa tieto katakomby používali ako tajné kostoly. Neskôr sa katakomby

stali často navštevovanými pútnickými miestami. Ich účel sa však nezmenil. Aj

naďalej zostali ako pohrebiská. Medzi najstaršie maľby v katakombách

zaraďujeme fresky v hypogeu flaviovcov a v Ampliatovej hrobke v Domicilliných

katakombách, ktoré pochádzajú z druhého storočia. Výzdoba katakomb sa

vyznačuje strohosťou a jednoduchosťou. Lineárna kresba je načrtnutá červenou,

podklady sú žlté, alebo biele. Dekoratívne prvky sa často ešte inšpirovali od

pohanských, napríklad motív vtákov, ktoré zobú hrozno, výjavy z hostín, pastier,

nesúci na pleciach ovcu, atď. Sú to prvé témy ikonografie, ktorá sa ešte nestihla

odpútať od mytologických príbehov, napr.: obraz Krista – slnka, alebo Apolóna na

slnečnom voze, ktorý je zobrazený na klenbe hrobky Iuliovcov.

Za pápeža Damasa vznikli v Domicilliných katakombách krásne nástenné

maľby, napríklad obraz posmrtného uvítania Panny Márie v nebi sv. Petronilou,

dcérou sv.Petra a maľby v Kalixtových katakombách s obrazom Mojžiša. Toto boli

ozdobné prvky, zobrazujúce figurálne námety. Môžeme nájsť aj námety

ornamentálne.

5

Bazilika Ilegálne postavenie a nútené mlčanie Cirkvi sa radikálne zmenilo Milánskym

ediktom z roku 313, keď sa kresťanstvo dostalo pod ochranu cisára Konštantína a

jeho rodiny, najmä matky sv.Heleny. Kresťanská cirkev sa stala vedúcou

spoločenskou silou. Biskupi slobodnej Cirkvi sa stali  iniciátormi veľkých stavieb. V

stavebnej činnosti Konštantínovej rodiny sa uplatnil bazilikálny typ kostola.

Predtým slúžili baziliky na zasadanie senátu, mestská tržnica, polkruh apsida, kde

sedel cisár/ strážnikslúžila pri zasadaní senátu, mestská tržnicaKonštantín venoval

baziliku kresťanom Ďalej nový typ chrámu: „martýrium“, postavené podľa rotundy,

postavenej nad hrobom Ježiša v Jeruzaleme.

Milánsky edikt V roku 313 vydal cisár Constanatinus spolu so svojim spoluvládcom

Liciniom v Miláne edikt, ktorým poskytli kresťanom v Rímskej ríši právo slobodne

vyznávať svoje náboženstvo.(skončenie prenasledovania kresťanov) Edikt dal

úplnú slobodu Cirkvi, ktorá sa pokladala za dôležitú súčasť pre súdržnosť ríše.

Najvyššie štátne úrady obsadil Constanatinus kresťanmi, poskytol cirkvi mnohé

výsady a okrem iného tiež daroval pápežovi Lateránsky palác. Kresťanstvo malo

ríšu ideologicky zjednotiť a tým ju posilniť dovnútra aj navonok.

Nicejský koncil Roku 330 bolo hlavné mesto Ríma preložené do

Konštantínopolu, napriek tomu, že sídlo moci má byť

v blízkosti ohrozených hraníc. V skutočnosti však tento čin

potvrdil úpadok západnej časti ríše, ktorá sa musela

podstatne zmeniť, aby naďalej prežila. V snahe udržať

jednotu cirkvi, predsedal Constanatinus, ktorý bol nielen

cisárom, ale aj skutočnou hlavou kresťanskej cirkvi, koncilu v Nícii (Nicejský

koncil) roku 324.Tento koncil vydal Nicejskú doktrínu, ktorá mala odstrániť rozkol

medzi katolíkmi a ariánitmi a znovu zjednotiť kresťanský svet.

6

Nero a Claudius

Claudius Claudius sa narodil 1. augusta 10 pred Kr. v Lugdune v Gálii. Jeho otcom

bol Drusus starší, brat cisára Tiberia a matkou Antonia, dcéra Augustovej sestry

Octavie a jeho soka Antonia. Claudius už od detstva trpel neznámou formou

postihnutia a preto sa mu verejné funkcie, na rozdiel od iných členov cisárskej

rodiny, vyhýbali a z rovnakých príčin sa s ním nerátalo ani pri výbere následníkov

na trón. Žil preto v ústraní a voľný čas si spravidla krátil štúdiom histórie. Pracoval

napríklad na dejinách Ríma, spísal etruské dejiny a dejiny Kartága, bol tiež

autorom rozpravy o hre v kocky a spisu o rímskej abecede, ktorú navrhoval

rozšíriť o tri písmená.

Po zavraždení Caligulu v roku 41 sa však situácia zásadne zmenila,

pretože sa Claudius stal jediným možným nástupcom na prázdný cisársky trón.

Tento fakt si veľmi dobre uvedomovali aj prétoriánski velitelia, ktorí sa chopili

iniciatívy a vyhlásili Claudia za cisára. Senátori síce krátko po smrti Caligulu

uvažovali o obnovení republiky, no armáda sa dožadovala jedného najvyššieho

veliteľa a preto bol tento návrh prakticky nepriechodný. Armáde sa rovnako

nepozdával ani presun cisárskeho titulu na inú rodinu a preto musel senát ustúpiť

a vymenovať za cisára Claudia. Senátori potom dlho nevedeli vystáť, že bol

Claudius vymenovaný bez ich vedomia, rovnako ako im Claudius nevedel

odpustiť, že mali s jeho nástupom na trón také problémy.

Nedôveru medzi senátom a Claudiom ešte zvýšilo nevydarené povstanie

dalmátskeho legáta Marca Furia v roku 42, pri ktorej sa preukázalo prepojenie

vzbúrencov na viacerých vplyvných mužov v Ríme. Po tomto incidente sa naplno

prejavila Claudiova paranoja, typická pre väčšinu cisárov, ktorá vyústila v

sprísnenie bezpečnostných opatrení na ochranu cisára, ale najmä ku ešte väčšej

odcudzenosti cisára a senátu.

Čo sa týka správy ríše, Claudius sa ukázal ako nesmierne činorodý človek.

Už na začiatku svojej vlády v roku 43 zorganizoval výpravu do Británie počas

ktorej légie dobyli južnú a strednú časť krajiny a k impériu boli okrem toho

pripojené ešte Trácia a Mauretánia. Claudius sa tiež usiloval o rozvoj ríše:

prestaval prístav Ostiu, dobudoval Caligulov vodovod, budoval cesty, vysúšal

7

močiare. Okrem toho usporadúval gladiátorské zápasy a množstvo hier a svojou

politikou v štýle chlieb a hry si naklonil ľud na svoju stranu.

Bol tiež známy tým, že sa snažil rozšíriť okruh ľudí, ktorým mohlo byť

udelené rímske občianstvo a rovnako sa usiloval umožniť prístup do senátu aj

obyvateľom provincií. Angažoval sa tiež v

súdnictve a to asi najviac zo všetkých

predchádzajúcich cisárov. 

Povahou bol Claudius predovšetkým

človekom plachým a podozrievavým, čo sa

prejavovalo najmä v jeho strachu o vlastnú

bezpečnosť. Opatrenia, ktoré podnikal proti

možným atentátom, dosiahli pomerne značné

rozmery, no treba povedať, že z časti vyplynuli z

reálneho ohrozenia. Ďalšou z jeho vlastností

bola tiež na cisára až nezvyklá učenosť. Plínius Starší ho dokonca zaradil medzi

sto najvzdelanejších spisovateľov tých čias. Bol tiež celkom dobrým rečníkom, no

čo je zaujímavé, pri bežnom rozhovore vraj len nezrozumiteľne hundral. Bol tiež

roztržitý, niekedy zmätený, no na druhej strane mal vraj dobrú pamäť. K jeho

zlozvykom patrila hra v kocky, ženy a tiež vraj až povestná chuť do jedla.

Čo sa týka jeho osobného života, Claudius bol dokopy ženatý štyrikrát, no

treba povedať, že k tomu bol ešte dvakrát neúspešne zasnúbený. Sobáš s

Aemiliou Lepidou totiž zrušil Augustus a druhý sobáš s Liviou Medullinou sa

neuskutočnil, pretože nevesta v deň svadby zomrela. Prvou manželkou Claudia sa

teda stala až Plautia Urgulanilla, s ktorou sa však zanedlho rozviedol, pretože bola

podozrivá z vraždy. Manželstvo s druhou ženou Aeliou Paetinou rovnako

stroskotalo (z tohto manželstva vzišla ich dcéra Claudia Antonia) a v poradí jeho

treťou manželkou sa stala Valeria Messalina, s ktorou mal dve deti a to Britannica

a Octaviu. Messalina sa stala známou najmä svojím hýrivým životom, v ktorom

striedala jedného milenca za druhým. Osudnou sa jej stala príprava sprisahania so

svojim posledným milencom Gaiom Siliom, za ktorú obaja zaplatili životom.

Aj napriek počiatočnej nechuti sa Claudius oženil aj po štvrtýkrát a to so

svojou neterou Agrippinou mladšou, ctižiadostivou a panovačnou ženou. Tá si

8

zanedlho presadila, aby si Claudius adoptoval jej syna z prvého manželstva Lucia

Domitia Ahenobarba, neskôr známeho ako Nero. Ten mal byť dokonca

uprednostnený pri nástupníctve pred jeho vlastným synom Britannicom, čo sa aj

naozaj stalo. No hoci mala táto žena na cisára pomerne veľký vplyv, bolo by

chybou domnievať sa, že bol len bábkou v jej rukách.

Situácia sa začala zhoršovať najmä pred jeho smrťou, čo bolo spôsobené

najmä Claudiusovým zdravotným stavom, no cisár si vždy zachoval určitý stupeň

samostatnosti. Claudius bol nakoniec otrávený Agrippinou (konkrétne jedovatými

hubami) a zomrel 13. októbra 54 vo veku 63 rokov.

Nero (Nerón) Cisár Nero sa narodil 15. decembra roku 37. Ako trojročný prišiel o otca a

jeho matka bola poslaná do vyhnanstva. Ako mladý prišiel o celé dedičstvo. Nerov

otec si chcel uzmieriť Caligulu, jedného zo svojich dedičov, tým, že mu v závete

odkázal dve tretiny majetku. Zbytok mal dostať Nero, avšak Caligula zhabal

majetok celý. Nera sa nakoniec ujala jeho teta Domitia Lepida a starala sa o neho

až do Claudiovho nástupu na trón. Agrippina sa v roku 49 stala Claudiovou

manželkou. Agrippine sa čoraz viac darilo odsúvať Claudiovho syna Britannica do

úzadia a preto nie je prekvapujúce, že po smrti Claudia v roku 54 bol za cisára

vyhlásený Nero.

Britannicus zomrel krátko nato, počas jednej hostiny v paláci roku 55.

Údajne ho dal otráviť Nero. Keďže mal Nero v čase nástupu na trón len 17 rokov,

vlády sa dočasne ujala jeho matka Agrippina. No už v roku 55 začal jej vplyv

ochabovať a Agrippina sa čoraz väčšmi dostávala do úzadia. Najmä pod vplyvom

Seneca (Nerovho vychovávateľa),začal cisár vládnuť pomerne dobre, čo sa

prejavovalo vo viacerých smeroch. Nero bol spočiatku obľúbený, tak ako medzi

ľudom, ako aj medzi senátormi. Tiež sa mu podarilo presadiť množstvo reforiem,

vzorne si plnil svoje sudcovské povinnosti, dokonca bol proti oficiálnemu trestu

smrti. Raz, keď mu dali podpísať rozsudok smrti, vraj vyhlásil: „Kiežby som nikdy

nevedel písať!“ Pod vplyvom osobných neúspechov však začal Nero vládnutie

čoraz väčšmi zanedbávať a svoju pozornosť presúval na umenie, v ktorom však

veľmi nevynikal. Hlas mal vraj slabý a zastretý, v herectve bol tiež len priemerný

a z jeho básní súdobí spisovatelia tiež neboli veľmi nadšení.

9

Rovnako sa Nero čoraz viac oddával hýrivému životu. Všetko sa ešte viac

zhoršilo v roku 59, kedy bola Agrippina na Nerov príkaz zavraždená. Matkine

komentáre na jeho umelecké sklony a štýl správania boli totiž pre Nera čoraz viac

nepríjemné. Nero si postupne začal namýšľať, že Agrippina nielen pohŕda jeho

umením, ale dokonca plánuje sprisahanie. To bolo viac - menej nemožné, keďže

Agrippina žila už 4 roky v ústraní Napriek tomu bola pre svojho syna nepohodlná

a rozhodol sa ju odstrániť. Vybral si pomerne nezvyčajný spôsob – potopenie lode

na ktorej sa viezla Agrippina. Tá sa však, akoby zázrakom, zachránila a preto na

ňu Nero poslal dvoch vojakov.

Po jej smrti síce hrozilo, že sa vzbúria pohraničné vojská. Nič také sa

nestalo. Seneca, ktorý už nedokázal udržiavať cisára na uzde, sa radšej stiahol do

úzadia roku 62. Nero sa neskôr rozviedol s Octaviou, ktorú následne popravili a

oženil sa s krásnou Poppaeou. Nero verejne debutoval v Neapole, no neskôr sa

presunul aj do Ríma, kde sa najprv zúčastnil na pretekoch vozov a následne začal

vystupovať aj v divadelných predstaveniach. Najmä jeho herecké výkony sa stali

terčom množstva vtipov, čo nijak neprispievalo k cisárskemu majestátu. Okrem

toho sa v tomto období rapídne vyostrila politická situácia v Ríme a to najmä kvôli

zhoršeniu vzťahov medzi cisárom a senátom.

Tieto udalosti v roku 64 prerušila katastrofa, kedy požiar zničil veľkú časť

Ríma. Okamžite sa rozšírili v podstate neodôvodnené podozrenia, že požiar

založil sám Nero, aby získal priestor na výstavbu svojho nového sídla - Zlatého

domu. Vina na tomto nešťastí sa prisúdila miestnym kresťanom. Politické čistky

však v Ríme pokračovali a to najmä kvôli odhaleniam viacerých skutočných, no i

domnelých sprisahaní. Ako prvé bolo potlačené tzv. Pisónove povstanie v roku 65,

pri ktorom prišli o život, mimo iných, Rufus a Seneca. Na Rufovo miesto bol

následne dosadený Nymphidius Sabinus, ktorý sa tiež podieľal na odhalení

sprisahania. Poplašné správy však neustále pribúdali a len v roku 66 musela vláda

zasahovať minimálne 4 krát, napríklad proti údajnej vzbure senátora Thrasea

Paeta. 

Napriek udalostiam odcestoval Nero do Grécka, kde v dramatických a

športových súťažiach “okúzľoval“ tamojší ľud. Aj vďaka „spravodlivým“ rozhodcom

a organizátorom si dohromady odniesol 1808 trofejí. Nero, ktorý už predtým

10

obdivoval Grékov pre ich cit k umeniu, sa ich pod vplyvom udalostí rozhodol

obdariť neslýchaným darom, keď Grécko vyhlásil za slobodnú krajinu (stalo sa tak

28.11.67 v Korinthe). Samozrejme nešlo o samostatnosť, alebo niečo podobné,

Grékov jednoducho zbavil povinnosti platiť dane. Keďže v Ríme to pre dlhú

neprítomnosť cisára začínalo pekne vrieť, Nero sa rozhodol vrátiť do Ríma, kde

však aj tak dlho nezotrval a odišiel do gréckeho Neapolu. Jeho koniec sa však

neodvratne blížil. Ako prvý sa vzbúril správca Lugdunskej Gálie. Keďže nemal k

dispozícii légie, požiadal o pomoc správcu Prednej Hispánie Servia Sulpicia

Galbu, ktorý sa k nemu ochotne pripojil. Nero sa po dlhom presviedčaní rozhodol

vrátiť do Ríma, no aj napriek tomu, že v tejto dobe mohol ešte odvrátiť katastrofu,

celé dni nič nepodnikol a hrozivé správy o vzburách prijímal úplne ľahostajne.

Výhoda sa mu naskytla, keď správca Hornej Germánie Lucius Verginius Rufus

porazil Vindexa, čo však Nero už nedokázal využiť. Jeden z dvoch vojvodcov,

ktorých poslal proti vzbúrencom totiž dezertoval a druhý už nemohol nič robiť.

Nero sa rozhodol ujsť do Egypta, o ktorom si myslel, že mu zachová

vernosť, no prétoriáni svojho cisára opustili. Tigellinus bol vtedy vážne chorý a

Nymphidius sa rozhodol, radšej prejsť na druhú stranu. Senát spolu s prétoriánmi

vyhlásil Nera za nepriateľa štátu, čo sa trestalo smrťou zbičovaním. Nero, ktorý sa

skryl v predmestskom dome si preto radšej prepichol hrdlo dýkou. Stalo sa to 9.

júna 68. Pred smrťou ešte stihol povedať: “Qualis artifex pereo - aký umelec to vo

mne hynie”. 

Dominát – neskoré cisárstvoDominát je nová forma vlády. Bola uplatňovaná v rokoch 284 n.l. až 486. Rozdiel

spočíval v tom, že Rímska ríša bola rozdelená na Východorímsku

a Západorímsku. Keďže sa Rím rozdelil na 2 ríše, vznikli aj 2 hlavné mestá, a to

Byzancion (Konštantínopol) a Ravena. Zakladateľ dominátu bol Gaius Vlerius

Diocletianus, vojenský veliteľ na východe Rímskej Ríše, reformátor, posledný

prenasledovateľ kresťanov do r.305, potom sa vzdal vlády a odišiel do Splitu.

11

Quo Vadis

Quo vadis je latinský výraz, znamená „Kam kráčaš?“. Podľa kresťanskej tradície, stretol apoštol Peter na svojom úteku z Ríma Ježiša Krista a opýtal sa ho „Quo vadis, Domine?“ („Kam kráčaš, pane?“).

Dej sa odohráva v Ríme začiatku nášho

storočia, počas vlády cisára Nera ktorý bol 

povestný svojou krutosťou, brutalitou a

pýchou, ale aj záujmom o umenie. Cisárovi

Nerovi (Nerónovi) zabraňovala jeho

samoľúbosť prijímať akúkoľvek kritiku.

Najlepšie vedel Nera „oceniť“ Petronius,

vtipný, výrečný, prefíkaný a sebestačný

úradník na Nerónovom dvore.  Petronius bol v celom Ríme veľmi obľúbený a mal

teda aj veľa priateľov. Jedným z nich bol aj synovec Vinicius, ktorý sa pri ceste z

vojny zamiloval do zajatkyne, kresťanky Lýgie. Zo začiatku svoju lásku prejavoval

dosť barbarským správaním, ale až keď od neho utiekla, začal si uvedomovať, čo

je to vlastne láska, život a viera. To, že sa po nejakej dobe opäť našli a vyznali si

vzájomnú lásku bohužiaľ neznamenalo pokoj pre ani pre nich, ani pre Rím. Na

rozkaz Nera bol Rím zapálený a takmer celý vyhorelo. Údajne len preto, že

Nerová báseň o požiari nebola dostatočne dobrá, ako mu povedal Petronius, proti

ktorému sa nakoniec všetko obrátilo a bol donútený aj so svojou ženou spáchať

samovraždu.

Ako podpaľača označil Nero kresťanov, pre ktorých od tohoto okamihu

začala tyrania.  Každého, kto vyznával učenie Ježiša Krista hodili levom do arény,

upaľovali na hraniciach, mučili a pribíjali na kríže. Na Lýgiu dávali obzvlášť veľký

pozor, aby sa nevytratila z väzenia, kde vládli smrteľné choroby. Vinicius vynaložil

všetky prostriedky na jej záchranu, podplácal strážcu, modlil sa a dokonca sa

nechal najať ako vynášač mŕtvych tiel, len aby ju aspoň na okamih zazrel a

povedal jej, ako veľmi ju miluje: viac ako svoj vlastný život. Posledný deň hier bola

do arény pustená práve Lýgia, aj keď Viniciovi sľúbili, že bude voľná. Nakoniec ich

Ursus, Lýgiin verný a neuveriteľne silný bojovník vyslobodí. Tak sa aj stalo a všetci

traja odchádzajú na Sicíliu.

12

Cisártvo v Ríme

TRAIANUSMarcus Ulpius Nerva Traianus (vládol v rokoch 98-117) bežne slovensky

nazývaný Traján, bol druhým z „ piatich dobrých cisárov“ rímskej ríše. Za jeho

vlády dosiahla Rímska ríša svoj najväčší územný rozmach . Ríša siahala od

severnej Afriky po Severné more a od Atlantického oceánu po Perský záliv, od

východu na západ merala 5 200 kilometrov a mala

asi 70-80 miliónov obyvateľov. Bol prvým cisárom,

ktorý sa nenarodil v Taliansku. Pochádza

z hispánskeho mesta Italica. Jeho rod už storočia

pred Traianovým narodením emigroval do Italiky ,

mestečka v južnej Hispánii neďaleko dnešnej Sevilly.

Jeho otec Marcus Ulpius Traianus pochádzal zo

starobylého italského aristokratického rodu. Urobil

skvelú vojenskú kariéru ako súpútnik Tita Flavia

Vespasiana, pod ktorým slúžil a ktorého podporoval aj pri nástupe na trón. Za

odmenu ho Vespasianus

povýšil medzi patriciov.

Nie je vylúčené, že

Traianov otec sa ako prvý

z rodu stal senátorom. Jeho

syn a budúci cisár sa vydal

v otcových stopách.

O Traianovej matke Marcii sa

veľa nevie, zrejme bola hispánskeho pôvodu. Rok narodenia Marcusa Ulpiuasa

Nerva Traianusa sa udáva nepresne – 18. September 53 alebo 56. V mladosti sa

vraj viac ako o intelektuálne disciplíny zaujímal o lov a vojenské cvičenia. Životnú

školu absolvoval v armáde, vynikol ako vojvodca a organizátor, rozumel si dobre

s vojakmi ako aj so senátormi a filozofmi. Pre svoje osobné vlastnosti a nesporný

vojenský talent si počas tohto obdobia získal nie len popularitu a náklonnosť

vojakov, ale aj autoritu v mimo armádnych kruhoch. To ho vynieslo na cisársky

trón.

13

Po zavraždení cisára Domitiana z rodinej flaviovskej dynastie bol ešte v ten

istý deň senátom vyhlásený za cisára Marcus Cocceius Nerva ( vláda 96-98). Bol

ctihodný senátor a uznávaný právnik. V období zvolenia mal 66 rokov. Jeho vek

a nedostatok vojenských skúseností ho diskvalifikovali v očiach armády, ktorá už

viac krát výrazne zasiahla do výberu cisárov. Zo strachu pred zvrhnutím urobil

Nerva krok, ktorý otvoril novú éru nástupníctva v rímskom cisárstve: zaviedol

systém adopcie toho najlepšieho dediča trónu bez ohľadu na príbuzenstvo.

Politické adopcie boli bežnou praxou už v období rímskej republiky. Nervou princíp

adopcíí bol aplikovaný po dobu ďalších 80 rokov a vláda štyroch cisárov, ktorí sa

počas tohto obdobia vystriedali na tróne je považovaná za zlatý vek rímskeho

cisárstva.

Práve Marcus Ulpius Nerva Traianus bol ten, koho si Nerva zvolil za svojho

nástupcu dňa 27. Októbra 97. V januári roku 98 Nerva zomrel a Traianus sa bez

problémov, s podporou senátu i armády, ujal vlády na tróne. Pre cisársku vládu si

vytvoril plán, ktorý mal byť službou spoločnosti. Rozhodol sa skončiť s obrannou

politikou a pripravil armádu na nové výboje. Súčasne sa však staral aj

o hospodársky rozvoj Ríma a ríše. Všetky plány a zámery sa mu darili

v neposlednom rade aj preto, že si vedel vybrať schopných spolupracovníkov,

ktorí mu smeli a vedeli otvorene povedať svoju mienku. Rešpektoval senát a dal

prísahu, že bez súhlasu senátu ani jedného senátora nepotresce, čo je základov

dnešnej imunity poslancov. Upevnil poriadok v štátnych financiách a zaviedol ho

do mestských, dal stavať prístavy, zakladal kolónie. Poskytoval pôžičky drobným

a stredným roľníkom na pomerne nízky úrok. Taktiež z výnosu tohto úroku sa

podporovali deti nemajetných rodičov a siroty. Zaviedol zvláštne prídely potravín

pre nemajetných vo výške 75 až 500 sesterciov.

V zahraničných vzťahoch Trajanus považoval za potrebné, aby sa zbavil

ponižujúcich poplatkov Dákom. Keď sa dozvedel, že dácky kráľ Decebalus sa

chystá uzavrieť spojeneckú zmluvu s Partmi, vypravil sa roku 101 k dolnému

Dunaju a v niekoľkých bitkách ho premohol a odobral mu časť územia. V novej

vojne v rokoch 105-106 ho po tvrdom odpore porazil a pripojil k Dáciu k ríši.

Na zabezpečenie nových hraníc dal vybudovať reťaz pevností spojených

cestami. Tak vznikol Limes Romanus, zosilnený valmi, priekopami a opevnenými

14

tábormi , ktorý sa neskôr preniesol až do ústia Ipľa a Moravy. Po dobytí Dácie

poslal svoje vojská na blízky východ, ktoré potom pripojili k ríši arabské územia

v oblasti Bostry a Petry. Plánovanú výpravu však urýchlil spor s Partmi, ktorí

napadli Arméniu a zbavil trón rímskeho spojenca. Na jeseň roku 113 sa Traianus

vypravil na čele légíí do Malej Ázie, dobyl Arméniu a vyhlásil ju za rímsku

provinciu. Na jar roku 115 sa po prechode púšťou zrazil s Partmi, porazil ich

a prešiel rieky Eufrat a Tigris. Neskôr taktiež dobyl Babylon a hlavné mesto

Ktésifón. Keď sa rozhodoval, že sa vypraví do Indie zastihli ho správy

o povstaniach v africkej Kyrenaike a severnej Mezopotámii a preto sa rozhodol

vrátiť.

Avšak na spiatočnej ceste ochorel a náhle zomrel. Traianovo zdravie vážne

utrpelo v dôsledku nadmerného tepla pri dobývaní mezopotámskej Hatry. Cisár,

vyčerpaný tri roky trvajúcim bojovaním, koncom roku 116 ochorel a jeho stav sa

rýchlo zhoršoval, kvôli čomu sa pobral späť do Antiochie. V polovici roku 117 sa

Traianus odhodlal k návratu do Talianska, však počas cesty ho jeho podlomené

zdravie definitívne zradilo a 9. Augusta podľahol mŕtvici. Krátko pred smrťou

adoptoval Hadriána, svojho príbuzného a tým ho určil za svojho právoplatného

nástupcu. Je potrebné podotknúť, že Hadríánus nemal žiadneho reálneho

konkurenta., jeho následníctvo sa javilo úplne logickým a niet preto pochybovať

o legitímnosti jeho vlády.

Urna s pozostatkami Traiána bola uložená do podstavca po ňom

pomenovaného stĺpa. Rimania pochovávali svojich mŕtvych mimo mesto, preto

bolo veľmi nezvyčajné, že ho pochovali vnútri posvätných hraníc mesta. Traianov

nástup k moci bol označený za počiatok „ najblaženejšieho veku“ a týmto

spôsobom sa jeho panovanie takisto zapísalo do všeobecného povedomia.

Traianova výnimočná povesť zostala do dnešných dní bez poškvrny. Hoci mal

rovnako ohromnú moc ako Domitianus, nakladal s ňou úplne odlišne. Po smrti

Traiana , podľa legendy mal pápež Gregor I. vzkriesiť Traiana z mŕtvych a pokrstiť

ho. V stredoveku sa Traianus považoval za vzor spravodlivého vládcu. Mnohí

teológovia hovorila o ňom ako o príklade cnostného pohana.

15

Traianus docielil veľké vojenské víťazstvo, ktoré však výnimkou Dácie

zabezpečilo Rímu skôr krátkodobé územné zisky. Avšak aj cez svoju vojenskú

angažovanosť nevyriešil dva zásadné strategické problémy Rimanov, ktorými bola

príliš dlhá hranica na severe a zraniteľná hranica so Partskou ríšou. Hoci oslabil

Partov, nedokázal hájiť a udržiavať obrannú líniu ríše. Je mu možné vytknúť, že sa

nepokúsil zreformovať podstatu hospodárskeho a sociálneho systému ríše.

Traianus však nedokázal začleniť Židov do rímskej pohanskej spoločnosti

a dosiahnuť trvalé zmierenie s nimi. Výsledkom bolo ďalšie ,ešte zúrivejšie

židovské povstanie za Hadriána. Hadrianus, ktorý prevzal velenie nad légiami na

východe po Traianovom odchode z Mezopotámie, vzápätí rezignoval na politiku

expanzie. Pravdepodobne už na jeseň 117 odviedol rímske vojsko z Arménska

a Mezopotámie späť za Eufrat. Najtrvalejším Traiánovým činom sa teda ukázalo

dobytie a kolonizácie Dácie. Hoci písané záznamy sú riedke miestna provincia

bola už v druhej polovici tretieho storočia vyprataná, latinský jazyk tu pretrval

a vyvinul sa v modernú rumunčinu . Traianus nadviazal na prínosnú metódu

odovzdávania trónu adopciou vybraného nástupcu. Pretože Hadrianus a jeho

nasledovník pokračovali v tejto tradícii, bolo do čela štátu postavených niekoľko

vysoko kompetentných jedincov, známych ako adoptívny cisári.

 Trajáov stĺpZ čias cisára Traiana ostalo množstvo umeleckých diel a pamätihodností.

Jednou z nich je známy Triánov stĺp. Je to pamätník, ktorý bol postavený v roku

113 na Traiánovom fóre Foro di Traiano v Ríme.

Postavil ho architekt Apollodoros z Damasaku na

príkaz senátu. Samotný stĺp je vysoký 30 metrov

a spolu s podstavcom dosahuje výšku až 38

metrov. Mramaor, z ktorého je stĺp postavený

priviezli zo severo talianskeho mesta Carrara. Stĺp

tvorí 20 dutých mramorových valcov, každý o váhe

40 ton s priemerom 3.7 metra. Vnútro stĺpu tvorí

185 schodov špirálovite stúpajúcich až na vrchol,

ktorá presvetľujú malé okienka. Stĺp oslavuje dve

Traiánove víťazné ťaženia v Dácii. V dolnej polovici

sú zobrazené scény z ťaženia z rokoch 101-102 a vo vrchnej polovici je ťaženie

16

z rokov 105-106. Neskôr po Traiánovej smrti v roku 117 uložila jeho žena Plotina

do podstavca zlatú urnu s jeho popolom. Na samom vrchole stĺpa bola trajánová

socha, ale v roku 1587 ju nahradila soch sv. Petra.

Traianov oblúkĎaľšou pamätihodnosťou je Traianov oblúk. Približne okolo roku 100 pred

našim letopočtom Traián postavil mesto na okraji púšte blízko hôr Aures, ktoré

zároveň slúžilo ako pevnosť pre jeho légie. I keď pôvodná výstavba niesla

architektonické prvky a usporiadanie ulíc v štýle vojenského tábora, mesto sa

rýchlo rozrástlo a stalo sa aj obchodným centrom pre celú oblasť. Divadlo, bazilika

boli postavené takmer okamžite. Na slávu cisára Traiana postavili aj Traianov

oblúk.

Traianova tržnicaNakoniec Traianova tržnica postavená v 2 storočí nášho letopočtu bola

kedysi považovaná za div antického sveta. Išlo vlastne o obdobu dnešného

moderného nákupného centra a v týchto 150 obchodoch sa predávalo všetko od

hodvábu a korenín z Východu až po čerstvé ryby, ovocie a kvety. V tržnici sa

taktiež rozdeľovalo obilie. Na prídel pšenice mal nárok každý občan. Bezplatné

prídely mali predísť hladu a tím aj sociálnym nepokojom.

HADRIANUSCisár Hadrianus (117-138) celým menom Publius Aelius Traianus

Hadrianus  vynikol svojím zvedavým, nepokojným duchom . Hadrianus bol celý

svoj život zamilovaný do gréckeho sveta. Jeho najväčšou záľubou bola okrem

cestovania aj architektúra. Bol inšpirovaný a fascinovaný nádhernými stavbami

klasického staroveku a dokonca podporoval intenzívnu stavebnú činnosť v Ríme a

aj v okolitých provinciách. Budúci cisár pochádzajúci z Nervovo-antoninovej

dynastie sa narodil 24. Januára 76 v Ríme. Avšak jeho otec Aelius Hadrianus Afer

pochádzal z mesta Italica v provincii Hispania Beatica. O Hadriánovej matke

vieme len toľko, že bola pôvodom taktiež z Hispánia, konkrétne z mesta Gades.

Cisár Traján bol jeho vzdialený príbuzný. Hadrianov otec zomrel v roku 85 a

poručníkmi desaťročného Hadriana sa stali Traianus a istý Acilius Attianus. Obaja

títo muži zohrali v Hadrianovom živote rozhodujúcu úlohu. Každého mladého

rímskeho aristokrata vrátane Hadriana čakala služba vo vojsku. Vo vojsku sa

17

ocitol postupne vo funkciách v légiách v Panónii, Dolnej Moesii a napokon

v Hornej Germánií.

Po smrti cisára Nervu , ktorý určil za svojho nástupcu spomínaného

Traiána, práve Hadrianus sa údajne osobne ponáhľal za novourčeným nástupcom

aby mu oznámil túto správu. Po tejto zmene na cisárskom tróne sa stal Hadrianus

zrazu členom panovníckej rodiny a v podstate bol aj najbližším mužským

príbuzným cisára Traiana. Avšak vzťahy medzi nimi neboli ideálne. Prostredníka

medzi nimi robila cisárova manželka Plotina, ktorá mala mladého Hadriana

v obľube. Práve ona presadila u cisára sobáš svojho chránenca so Sabinou,

Traianovou praneterou. Manželský zväzok uzavreli v roku 100 keď mala Sabina

14 rokov. Hadrian bol presne o 10 rokov starší. Napriek tomu, že ich manželstvo

nikdy nebolo šťastné, znamenalo dôležitú etapu v Hadrianovej kariére, pretože mu

umožnilo ešte pevnejšie sa usadiť v cisárskej rodine.

Neskôr po zúčastnení sa vo vojnách Hadrianus zastával v roku 108 úrad

rímskeho konzula. Za cisárstva bol konzulát zachovaný už len ako čestný úrad,

ktorými cisári odmeňovali lojálnych senátorov. Tridsaťdva ročný Hadrianus sa stal

konzulom (najvyšším úradníkom) o 10 rokov skôr, ako to dovoľoval stanovený

minimálny vek pre túto funkciu. Hadrianus taktiež nechýbal ani počas jeho

poslednej vojenskej kampane- tentoraz proti Partom na východe ríše. Neskôr sa

sťastie od cisára Traiana odvrátilo a začali vypukávať povstania nielen na novo

dobytých územiach , ale začali sa búriť i Židia v dovtedy pokojných provinciách

Egypt, Kyrenaika a Cyprus. Uvoľnenú funkciu guvernéra Sýrie obsadil práve

Hadrianus. Zdá sa, že otázku nástupcu na trón nemal Traianus vyriešenú do

posledných chvíľ svojho života. Hadrianus bol síce najpravdepodobnejším

kandidátom , no nikdy nebol jediný. 8. Augusta 117 cisár skonal a na druhý deň

dorazil k Hadrianovi do Sýrie list, v ktorom ho bezdetný vladár adoptoval a určil za

svojho nástupcu. Hadrianus prevzal najvyššiu moc , keď ho sýrske légie vyhlásili

za nového cisára. No došlo k neočakávaným zmätkom v krajine, v akých sa ríša

nenachádzala od roku 68, tzv. roku štyroch cisárov. Traianova smrť povzbudila

nepriateľov Ríma vo všetkých končinách impéria.

V tejto absolútne neprehľadnej situácii došiel nový cisár k šokujúcemu

rozhodnutiu. Ihneď po svojej aklimatizácii vydal rozkaz o okamžitej evakuácii

18

Mezopotámie, Asýrie a Arménska, teda všetkých území za riekou Eufrat, ktoré za

cenu ťažkých obetí získal jeho predchodca. O trochu neskôr nariadil opustiť

niektoré územia za dolným tokom Dunaja. Tieto opatrenia vyvolali nepriateľskú

reakciu. Začali sa šíriť reči, že Hadrianova adopcia bola podvod.

Na začiatku Hadrianovej vlády došlo ku kauze takzvaných štyroch

senátorov, ktorí boli odsúdený na smrť. Táto kauza vrhla tieň na začiatky novej

vlády. Všetci senátori o to s väčšou nostalgiou spomínali na časy dobrého cisára

Traiana, keď počas jeho dlhej vlády neskončil ani jeden na popravisku a iba dvaja

boli vyhnaný. Hadrianus ako cisár prvý krát vstúpil do Rima až 9. Júla 118. Prišiel

s ťažkou úlohou a to získať si stratenú priazeň ľudu. Reagoval s rozhadzovačnou

veľkorysosťou. Medzi ľud prikázal rozdeliť štedré sumy peňazí a veľké dávky

obilia. Vyhlásil amnestiu neplatičom . A popol zosnulého cisára Traiana bol

uložený do základne monumentálneho stĺpu na Traianovom fóre. Hadrianus

rozhodol o jeho vyzdobení 200 metrov dlhým špirálovitým reliéfom, ktorý

zobrazoval výjavy z dáckych vojen. A aby rozptýlil pochybnosti o svojej adopcii a

z toho vyplývajúceho prevzatia politického dedičstva, nariadil raziť mince, na

ktorých sa dal označiť ako Traianov syn. Jeho portrét na minciach sa vyznačoval

niečim netradičným: Hadrianus ako prvý rímsky cisár nosil bradu! Neuplynulo veľa

času a zvyk nosiť bradu sa stal v rímskej spoločnosti normou počas celého

nasledujúceho storočia. Zaujímavosť o hadrianovi je , že viac ako polovicu svojej

dvadsaťjeden ročnej vlády prežil na cestách.

Hadrianus chápal rímsku ríšu ako celok, nilen ako Rím a podrobené

národy. Zmysel ríše ako takej videl len v symbióze- vzájomnej kultúrnej,

spoločenskej a ekonomickej prepojenosti jednotlivých častí ríše. Snažil sa osobne

poznať problémy každej provincie a jej históriu. Záujem o provincie vyjadril aj

vydaním celých sérii mincí, ktoré na rube zobrazovali personifikácie jednotlivých

provincií. Nezvyčajnú pozornosť venoval rímskej armáde, čím chcel posilniť jej

úlohu pri obrane území patriacich Rímu . Cisár nechal na citlivých miestach hraníc

vybudovať ochranné opevnenia (limes), z ktorých najznámejší sa nazýva

Hadriánov val v Británii.

19

Hadriánov val ako opevnená hranica : Motto Hadriánovej politiky znelo:

zabezpečenie mieru namiesto dobyvačnej

politiky. Výstavba pohraničného valu v provincii

Británia slúžila nastoleniu mieru. 128: Hadriánov

val dokončili po šiestich rokoch výstavby. Bol to

múr dlhý 116 km a chránil provinciu Britannia

pred nájazdami škótskych kmeňov. Vybudovali ho

na najužšom mieste provincie Britannia medzi

Severným morom a Írskym morom . Vo

východnej časti ho tvoril kamenný múr vysoký 4,5

metra, západnú časť tvoril zemný val. Systém

priekop poskytoval ďalšiu obrannú líniu. Pohraničné opevnenie dopĺňalo 320 veží,

17 kastelov a 80 brán. Práce na budovaní Hadriánovho valu ustavične narúšali

útoky Kaledónčanov zo škótskeho územia. Britský limes predstavoval len časť

Hadriánovho programu, ktorý sa od roku 117 staral predovšetkým o budovanie

štátnej správy a infraštruktúry ríše. Dal stavať cesty, budovať mestá a klásť

vodovody. V zahraničnej politike myslel na mier- s Partmi, ktorých si podmanil jeho

predchodca Marcus Ulpius Traianus, uzavrel mierovú zmluvu. Za Hadriánovej

vlády vznikli stavebné diela antiky: Panteón a Hadriánovo mauzóleum ( Anjelský

chrám) v Ríme, Hadriánova vila pri Tivoli a Knižnica v Aténach.

Limes RomanusVybudovanie Limes: Výstavbou

opevnení (limes) vznikol na rímskej

hranici gigantický obranný systém proti

tlaku germánskych kmeňov na rímske

územie. 83: Na zabezpečenie rímskych

hraníc pred útokmi barbarských etník

Rimania vybudovali Rozsiahly systém

pohraničných opevnení, limes. Jeho časť

tvorili palisády a drevené strážne veže,

časť bola vybudovaná ako kamenný

múr. Najznámejší je hornogermánsko-

20

raetský limes v dĺžke 548 km, ktorý od roku 83 vybudovali cisári Traianus,

Domitianus, Antonio Pius a už spomínaný Hadrianus. Chránil provincie Raetia

a Horná germánia. S viac ako 1000 strážnymi vežami a asi 100 kastelmi

( pevnosťami) sa na dlhý čas stal neprekročiteľnou prekážkou pre germánske

kmene, ktoré hľadali novú pôdu. Na východe limes pokračoval až do Panónie,

jeho významnými opornými bodmi boli tábory napríklad v dnešných Rusovciach

a v Iži pri Komárne. Roku 259 Alamani zničili veľkú časť opevnenia, ktoré

v nasledujúcom období už nemohlo zabrániť lúpežným vpádom barbarov a roku

406 im padlo za obeť.

Hadrianov Súkromný životHadrianov súkromný život nebol práve najšťastnejší. Jeho manželstvo so

Sabinou bolo bezdetné a bez lásky. Cisára očividne viac zaujímali muži ako ženy.

Pravdepodobne počas svojej návštevy v Bitynii stretol chlapca menom Antinoos,

ktorý mu učaroval natoľko, že ho odvtedy sprevádzal na všetkých cestách. Aj

v tomto sa Hadrianus správal v zmysle tradícii klasického grécka, kde bol intímny

vzťah staršieho muža s mladíkom bežne akceptovateľný. Mladík sprevádzal cisára

aj v Egypte, kde sa odohrala tragédia, o ktorej sa podrobnosti nikdy nedozvieme.

Antinoos sa za neobjasnených okolností utopil v Níle. Mohlo ísť o náhodu ,alebo

sa hovorí i o rituálnej samovražde, ktorú podnietila veštba egyptského kňaza.

Podľa nej mohla cisárov život predĺžiť len dobrovoľná ľudská obeť. Po smrti

Antinoosa Hadrianov žiaľ nepoznal hraníc. Svojho mŕtveho milenca dal vyhlásiť

za boha. Neďaleko miesta kde zahynul, založil mesto po ňom- Antinoopolis. Dal

raziť mince s jeho podobizňou a po celej ríši sa objavili sochy stotožňujúce

Antinoa s egyptským bohom Osirisom alebo gréckym Dionýzom. Na počesť

Antioona sa stavali chrámy a usporiadávali slávnosti. Na jar roku 132 sa

Hadriánovi podarilo otvoriť vrchol svojho programu a to Diov chrám v Aténach.

Čoskoro však vypukla židovská vojna, ktorá negatívne poznačila posledné roky

jeho vlády.

Do Ríma sa vrátil najneskôr v roku 134 ako starnúci cisár s podlomeným

zdravím. Už bolo na čase začať sa zaoberať svojím nástupcom. Nakoniec

21

rozhodol o nástupcovi a ako svojho syna a taktiež dediča adoptoval neznámeho

mladého senátora Ceionia Commoda. Pri adopcii dostal nové meno a to Lucius

Aelius Caesar. Cisárov krok bol veľmi prekvapujúci pretože voľba Aelia za

budúceho cisára nebola veľmi populárna. Negatívne na to reagoval hlavne jeho

pra synovec Pedanius Fuscus. Zrejme si tým vyslúžil pomstu starého cisára, ktorý

ho dal na konci roku 137 odsúdiť na smrť .Krátko po Fuscovej poprave však

zomrel aj Caesar a tak musel Hadrian hľadať nového nástupcu. Voľba padla

tentoraz na zrelého cisára Aurelia Antonina, ktorého poznáme ako neskoršieho

cisára Antonina Pia. V čase adopcie bol už vyzretou osobnosťou. Podmienkou

bolo ,že musí prijať za vlastného Marca Antonina( budúci cisár Marcus Aurtelius).

Takže vlastne Hadrianus určil dopredu cisárov a tým jeho nástupnícka politika

ovplyvnila Rímsku ríšu na ďalších 42 rokov. Jeho život sa však pomaly chýlil ku

koncu.

V čase svojej smrti bol Hadrianus v krajine nepopulárnym cisárom. Obeťami

podozrievavého cisára sa stali nielen Fuscus ale aj ďalší. Zomrel všetkými

nenávidený 10. Júla 138 vo veku 62 rokov a jeho pozostatky pochovali v Puteoli.

Rímsky senát zosnulého Hadriána odmietol zbožštiť. Túto poctu mu neskôr medzi

senátormi presadil až jeho adoptívny syn, keď už Hadriáanov popol odpočíval

v jeho slávnom mauzóleu v Ríme.

MARCUS AURELIUS

Marcus Aurelius pochádzal z váženej rodiny, ktorej predkovia boli z

Hispánie a zbohatli na výrobe olivového oleja. Boli to potomkovia starých italických

kolonistov.

Marcus Aurelius kvôli obľúbenosti u cisára Hadriána mohol vstúpiť do senátu pred

dovŕšením oficiálneho veku. Hadrianus si za nástupcu vybral Antonina Pia a jemu

za nástupcu Marca Antonia. Marcus Aurelius bol posledným z adoptívnych

cisárov, jeho rodné meno bolo Marcus Annius Verus. V roku 161 Antonius zomrel

a Marcus nastúpil na trón spolu so svojim spoluvládcom Luciom Verom – jeho

nevlastným bratom.

22

ManželstvoOženil sa so svojou sesternicou Faustinou, ktorá mu porodila 13 detí, prežili

ho však iba jeden syn a štyri dcéry – medzi nimi budúci rímsky cisár Commodus a

Lucilla, budúca manželka Marcovho

spolucisára Lucia Vera. O živote Faustiny sa

veľa zmienok nezachovalo. Rímske písomné

pramene ju obviňujú z vrážd, ale aj z

cudzoložstva a nevery. Nevie sa, či ide o fakty,

alebo o dobové klebety. Odrážajú sa v tom

hlboké zmeny tej doby, teda upustenie od

morálneho kódexu rímskej ženy (čistá, cnostná,

slušná, verná jednému mužovi, starajúca sa o

domácnosť). Ale na druhej strane sa stal Marcus

Aurelius vzorom svojím celoživotným

manželstvom. Ale Marcove výroky sa výrazne

líšia od spomenutých rímskych prameňov. Sám sa vyjadril, že dostal dobrú,

oddanú, poslušnú a prostú ženu. Aj rímsky vojaci si Faustinu veľmi obľúbili. Z toho

dôvodu jej cisár Marcus udelil titul Mater Castrorum, čo znamená „Matka

vojenských táborov“. Napokon si to všetko zobralo svoju daň, lebo práve v jednom

z týchto táborov v meste Halala v roku 175 nešťastne zomrela. Marcus Antonius

po jej smrti pomenoval toto mesto Faustinopolis.

VládaMarcus Aurelius vládol Rímu v období, kedy sa už začal prejavovať jeho

hospodársky úpadok. Príjmy pokladnice nestačili na udržiavanie veľkej armády a

byrokracie, nutnej na spravovanie tak veľkej provincie. Hneď na začiatku jeho

vlády zasiahla Rím povodeň Tiberu. Čoskoro začal hlad ako dôsledok zlých

neúrodných rokov.

Prvá kríza ríše sa začala prejavovať za jeho vlády. Hneď v prvom roku boli

stiahnuté posádky z Antoninovho valu v Británii. Následne musel odísť na východ,

pretože na rímske územie prenikli Parti. Našťastie boli porazení, dokonca Rimania

dobili a vyplienili ich hlavné mesto Ktesifont. Rímsky úspech však prekazil mor,

ktorý priniesli vracajúce sa légie z východu.

23

Jeho spoluvládca Lucius Verus bol terčom posmechu, že viedol vojnu proti

gréckym komikom, lebo si priviezol množstvo hercov a komediantov z Antiochie.

Za vlády Marca Aurelia došlo až dvakrát k prenasledovaniu kresťanov (okolo roku

167 a okolo 177).

Ďalšia kríza nastala, keď dunajský limes (dnešná slovensko-rakúska

hranica) prekročili barbarské kmene Markomanov, Kvádov a Sarmatov a dostali sa

na územie ríše, našťastie ich cisár v bitke pri Aquilei v roku 169 zatlačil späť za

Dunaj. Už samotná prítomnosť cisára Aurelia nahnala Kvádrom strach, pričom aj

svojho kráľa stratili v panickom ústupe. Ale aby mohol Marcus Aurelius viesť vojnu

proti nim, musel dať do dražby odznaky cisárskej moci, zlaté poháre, nábytky a

drahokamy z cisárskej pokladne. Na spiatočnej ceste zomrel Aureliov spoluvládca

Lucius Verus, príčiny smrti nie sú známe, očividne na mŕtvicu. Na to doplnil

Marcus Aurelius vojenské jednotky, ktoré boli oslabené bojom alebo morom. Do

zbrane prijímal otrokov, gladiátorov, väzňov a pod.

Následne sa Marcus Aurelius odobral naspäť za Germánmi. Túto výpravu

viedol už so svojím synom Commodom ako spolu cisárom. Na vojenskej výprave,

ktorú napríklad zobrazuje úvodnú časť filmu Gladiátor, prenikli jeho vojská až k

Trenčínu, kde prezimovali v zime 179 – 180. Svedčí o tom nápis na Trenčianskej

skale, ktorý tam dodnes môžeme nájsť. V roku 180 nastal úspešný koniec

vojnového ťaženia pre Rimanov.

FilozofiaMarcus Aurelius bol aj skvelým filozofom. Napísal dokonca aj vlastné dielo

„Hovory k sebe samému“. Keď chytil kráľa Kvádrov, nedal ho usmrtiť, ale

deportoval ho do Alexandrie v Egypte. Sám píše: „Najlepší spôsob odplaty je

neoplácať zlo zlým.“ (Hovory k sebe samému, Kniha VI.) Marcus Aurelius sa

chystal založiť nové provincie za Dunajom na území dnešného Česka a

Slovenska. To však už nestihol, pretože bol nakazený morom a neskôr vo

Vindobone zomrel.

24

Stĺp Marca AuréliaStĺp Marca Aurélia, ktorý oslavuje tohto rímskeho vládcu, stojí na námestí

Piaza Colonna v Ríme. Ide o stĺp so špirálovitým reliéfom vymodelovaným na

základe Trajánovho stĺpu, ktorý stojí na severnom konci Rímskeho fóra. Taktiež

bol postavený o 80 rokov neskôr.

Nie je presne známe, kedy bol Stĺp Marca Aurelia postavený, pretože

pôvodný nápis bol zničený. Avšak v blízkosti stĺpu sa našiel nápis, ktorý datuje

stavbu do roku 193, teda 13 rokov po smrti Marka Aurelia. Stĺp mal byť

pravdepodobne súčasťou veľkého chrámu zasväteného Markovi Auréliovi, avšak

doposiaľ sa nenašiel žiaden dôkaz, že čokoľvek iné bolo skutočne postavené.

Výška stĺpu je takmer 42 metrov, 30 metrov tvorí stĺp samotný. Pri

rekonštrukcii v roku 1589 boli približne tri metre z podstavca uložené pod úroveň

zemského povrchu. Stĺp pozostáva z 27 alebo 28 blokov carrarského mramoru. Je

dutý a jeho vnútri je schodisko so skoro 200 schodmi. Schodisko je osvetlené tak

isto ako v prípade Trajánovho stĺpu, cez tenké pukliny v reliéfe. Rekonštrukciu v

roku 1589 nariadil pápež Sixtus V. a vykonal ju Domenico Fontana. Ten znížil stĺp

na úroveň zeme, ako bola v tom čase a na vrch bola pripevnená bronzová socha

sv. Pavla. Pôvodne tam pravdepodobne bola socha Marka Aurélia, tá však už v

šestnástom storočí na stĺpe nestála.

Reliéf vypovedá príbeh

markomanských vojen Marca Aurelia. Tie

Marcus Aurelius viedol od roku 166 až po

svoju smrť. Príbeh na reliéfe sa začína

prekročením rieky Dunaj v meste

Carnuntum. Napriek veľa podobným črtám s

Trajnovým stĺpom , v prípade reliéfu je to

úplne inak. Stĺp je očakávaním vývoja

umeleckého štýlu neskorej antiky a prvým

umeleckým výrazom krízy Rímskej ríše.

25

DIOKLECIÁNDioklecián, celým menom Gaius Aurelius Valerius Diocletianus, narodený

asi v roku 243 bol rímsky cisár. Jeho vládou sa začína rímske obdobie neskorého

cisárstva.

Pochádzal z chudobnej ilýrskej rodiny z Dalmácie. Stal sa vojakom a úspešne

postupoval až na post veliteľa stráže cisára Numeriana. Keď bol v roku 284

Numerianus zavraždený, vojaci zvolili Diokla za cisára. Vymenovanie za cisára sa

uskutočnilo presne podľa modelu zaužívaného v poslednom polstoročí, ktoré sa

nazýva aj obdobím vojenských cisárov alebo obdobím krízy rímskeho impéria.

Ríša bola v zlom stave. Štátna pokladnica bola prázdna, vojsko demoralizované,

hospodárstvo v úpadku.

VládaEšte pred zavedením nových reforiem, ktoré mali ríšu zachrániť, musel ríšu

zjednotiť. Takže porazil cisára Carina, ktorý vládol na západe od roku 283, pri

rieke Morave v dnešnom Srbsku. Dioklecián si potom v prvom rade upevnil moc a

zabezpečil sa telesnou strážou. Pre posilnenie autority sa nechával menovať

Doninus et Deus, čo znamená „pán a boh“, čo sa kresťanom z pochopiteľných

náboženských dôvodov samozrejme nepáčilo. Dioklecián to však nerobil zo

samoľúbosti, ale čisto z praktických potrieb.

Bol toho názoru, že ak mal Rím vyviesť z tak zúfalej situácie, musel sa stať silným

a cteným vládcom. To sa mu podarilo aj preto, lebo si našiel oddaných a lojálnych

spolupracovníkov, ktorým mohol zveriť aj riskantné úlohy a nemusel sa obávať ich

zrady. Zreorganizoval Rímsku ríšu zavedením novej meny, priamych daní a

ďalším radom hospodárskych, politických a vojenských reforiem tak, že mohla byť

ešte aj ďalšie storočie pevným štátnym celkom.

Celých dvadsať rokov jeho vlády však vyplnili vojny. Bojoval s Alamanmi, Frankmi

a Burgundmi. V Gálii vypuklo povstanie, v Británii sa vojvodca Carausius vzbúril a

vyhlásil sa za cisára. Všetky problémy týkajúce sa vojenskej problematiky vyriešil

nadmieru úspešne. Späť za hranice sa mu podarilo vytlačiť rôzne útočiace kmene,

26

pričom rímske vojská nezriedka priniesli boje až na územie nepriateľov. Počas

jeho vlády bolo zničených niekoľko uzur

pácií, najvážnejšia v Británii (trvajúca od roku 286 – 296), v Alexandrii (293) a v

provincii Afrika (297).

Dioklecián vymenoval svojho krajana

Maximiána za spoluvládcu v roku 285.

Potom v roku 293 si Dioklecián aj Maximilián

pribrali ďalších spoluvládcov. Títo ceasari

(titul, ktorý im pridelili) mali nižšie

postavenie, ale aj tak disponovali plnou

cisárskou mocou na svojom území, ktoré im

bolo pridelené. Vtedy to boli Gaius Galerius a

Konštancius Chlorus). Ale aj tak prednostné

postavenie mal stále Diokleciánus. Jednota moci sa prísne dodržovala, keďže

všetci cisári boli uznávaný v celom impériu, pri náboženských obradoch boli

vystavené všetky štyri podobizne vládcov, mince s obrazmi každého panovníka sa

razili vo všetkých mincovniach.

TetrarchiaNový vládny systém – tetrarchia vznikol z čisto praktických dôvodov, lebo

obrovský štát ako Rímska ríša sa nedala efektívne viesť z centrálneho miesta.

Keďže bol zvýšený počet cisárov, každý mohol byť prítomný na inom mieste

napätia v Rímskej ríši a riešiť problémy obrany ríše. Tetrarchia mohla zabrániť

nestabilite aj v prípade, že jeden z cisárov nečakane skonal, pretože aj naďalej by

impérium malo ďalších troch vládcov, ktorí by určili ďalšieho štvrtého vládcu. A aby

zdôraznil nadprirodzený charakter cisárskej moci, Dioklecián vyhlásil seba za

chránenca boha Iova a Maximiana za chránenca boha Herkula.

V roku 286 zasiahli cisári proti Alamanom a Frankom, v roku 292 proti Sarmatom,

v roku 294 proti Sarmatom a Jazygom, v roku 295 proti Markomanom, Gótom,

27

Markomanom, Bastarnom a Karpom. Na východe posunul Dioklecián hranice

impéria až po horný Tigris.

Dioklecián taktiež vytvoril jednotky, v ktorých bol určitý počet provincií, a nazval ich

diecézy. Teda vlastne vytvoril viacstupňové riadenie ríše. Bolo ich dvanásť, tie boli

po troch priraďované k zástupcom cisárov, keďže cisár nemohol byť na viacerých

miestach naraz. Nové delenie Rímskej ríše zrušilo všetky rozdiely medzi

senátorskými a cisárskymi provinciami a zrušili sa zvýhodnenia určitých oblastí

ako napríklad Egypt a Itália.

Prenasledovanie kresťanovV roku 303 došlo k prenasledovaniu kresťanov. Cisár vydal postupne štyri

edikty. Mali skoncovať s kresťanstvom na celom území Rímskej ríše. Prvým

ediktom prikázal Dioklecián zbúrať všetky kostoly, spáliť posvätné spisy, zrušiť

kresťanom prístup k službe v štátnych úradoch. Druhý edikt prikazoval zatknúť

všetok klérus a tretí edikt určoval postup pri všetkých uväznených – mučenie,

popravy alebo prepustenie, ak zatknutí vykonajú predpísanú obetu. Štvrtý edikt,

ktorý vyšiel na jar v roku 304 a ktorý historici nazývajú krvavý, nariaďoval

uctievanie štátnych bohov a obetovať im alebo zomrieť. V niektorých provinciách

boli miesta kde popravovali 10 až 100 kresťanov denne.

Ale ani tieto edikty nemali taký efekt, aký si cisár želal. Kresťanstvo sa o pár rokov

stalo štátom uznávaným náboženstvom Galeriovým tolerančným ediktom, ktorý

bol vydaný v roku 311, ktorý Konštantín Veľký v roku 313 doplnil dokumentom

nazývaným Milánsky edikt.

Aj keď si Dioklecián vyslúžil viacej negatívne hodnotenie z náboženského

hľadiska, vcelku môžeme jeho vládu hodnotiť za veľmi prospešnú pre Rímsku ríšu

z hľadiska upevnenia vojenskej sily a upevnenia hospodárstva. Vlastne ani

samotné prenasledovanie kresťanov nebolo zavedené z akejsi Diokleciánovej

nenávisti voči nim, či voči ich Bohu, ale malo politický rozmer – kresťania totiž

nerešpektovali mnohé cisárske nariadenia a všeobecne boli považovaní za

buričov, ktorých sa musel Dioklecián zbaviť ak chcel, aby sa jeho reformy ujali.

28

Dňa 1. mája 305 urobil

Dioklecián krok, ktorý sa v

dejinách tak často nevidí,

prenechal svoj post druhej

tetrarchii a odobral sa na

odpočinok do svojho paláca v

Salone v provincii Dalmácia (stred

dnešného Splitu). Dal ho postavať

v rokoch 295 až 305. Keď sa

palác staval, nebolo okolo žiadne

mesto – celý Split vyrástol

postupom času okolo tohto paláca.

Dioklecián sa aj po občianskej vojne v roku 308 odmietol vrátiť na trón so

slovami, že radšej bude „vo svojej záhrade pestovať kapustu“. Tento starý

panovník Dioklecián zomrel v roku 311, pravdepodobne 3. decembra vo svojom

paláci a po svojej smrti bol povýšený medzi bohov. Tento veľkolepý cisár patril k

najväčším staviteľom v dejinách rímskeho impéria, o jeho starostlivosti o mravy a

zvyky svedčia jeho zákony.

Zánik rímskej ríše Od svojho založenia v roku 793 pred našim letopočtom. Bol Rím

nepopierateľné hlavou najprv malého mestského štátu ,potom štátu ,ktorý ovládol

celý Apeninský polostrov a napokon celého impéria ktoré sa rozprestieralo na 3

kontinentoch .Presne po 1083 rokoch existencie však dostal nebezpečného

súpera .Dňa II. mája 330 dal cisár Konštantín vysvätiť nove sídlo rímskych cisárov

,mesto ktorému dal meno Konštantínopol

Napriek jedenástim storočiam vývoja však Rím zostával hlavou ríše . Menil

sa politicky systém od kráľovstva k republike , od republiky k cisárstvu –menil sa aj

Rím už prví rímsky cisár Augustus vyhlásil že“ zdedil mesto s tehál a zanecháva

mesto z mramoru „ . Bola to dôstojná premena malého italského mestečka na

veľkomesto , centrum obrovskej ríše ,sídlo cisárov ktorý nemali vo svojej dobe

vyrovnaného protivníka. Významu a veľkosti mesta zodpovedal i počet

obyvateľov .Súčasný odborníci odhadujú že v Ríme žilo v čase najväčšieho

29

rozkvetu (v 1-2 storočí )milión až jeden a pol milióna obyvateľov .Rím menili jeho

Vladovia výstavbou najrozličnejších stavieb .Rím bol však mestom aj chudobných

a nemajetných , ktorý nebývali v luxusných domoch ale v niekoľko poschodových

barakoch za riekou Tiber kde sa tiesnili v jednoizbových bytoch bez základného

sociálneho štandardu .

Za dlhé stáročia existovali v Ríme vedľa seba stavby a budovy rôznych

storočí keď v roku 357 cisár Constancius navštívil Rím žasol nad starobylými

pamiatkami ktoré vznikali celé stáročia pred jeho návštevou :s úžasom pozeral na

chrámy, kúpele stĺporadia amfiteátre a aj na námestia ktoré dali vybudovať cisári

v 1.a2.storočí.

Z polovice 4. Storočia n.l. sa zachoval jeden veľmi zaujímavý dokument –

opis Ríma. Anonymný autor pri opise postupuje systematicky podľa štrnástich

časti na ktoré Rím rozdelil ešte prvý cisár Augustus. vždy uvádza počet ulíc

a námestí v jednotlivých častiach počet domov ,významné chrámy svätyne ,

paláce a ďalšie pamätihodné stavby, mosty divadla .tento súpis predstavuje veľmi

podrobnú sociálnu topografiu hlavného mesta ríše a dodnes je neoceniteľným

prameňom pre poznanie Ríma.

V polovici 4 storočia bolo v Ríme 46602 domov, 1790 palácov, 424 ulíc, 11

veľkých námestí. ale súpis uvádza aj sociálne zariadenia- v Ríme bolo 254

pekárni, 2300 predajni oleja, 144 verejných záchodov 856 kúpeľov. V Ríme bolo

vtedy 28 verejných knižníc ale až 45 nevestincov

Na území Ríma boli rozmiestnene aj ozbrojene jednotky jednak to boli

pretoriánske, ale aj mestské kohorty, boli 2 tábory pre jazdecké oddiely či tábory

pre posádky loďstva .nemali však obranu funkciu pred vonkajším nepriateľom,

mali predovšetkým zabezpečiť vnútorný poriadok a bezpečnosť riadiacich

mestských orgánov .

Atmosféru a ovzdušie mesta netvorili len jeho stavby ale predovšetkým

ľudia. Už spomínaného cisára Konstancia udivili davy obyvateľov Ríma ktoré tvorili

skupiny ľudí zo všetkých končín ríše veľa seba tu žili pôvodný Rimania a italsky

obyvatelia ale aj židia a Egypťania z východu Galovia a Germáni zo západu

černosi z Afriky všetci sa prispôsobovali životu v Ríme, ale vnášali don svoje zvyky

30

a spôsob života ale dokázali sa aj zjednotiť. Najme pri vášnivých pretekoch

konských záprahov pri gladiátorských hrach Fanúšikovia a stúpenci jednej či

druhej skupiny tak prežívali športové zapolennie po skončení prenášali svoje

vášne do ulíc a vznikali pouličné šarvátky často končiace zúrivými bitkami

a desiatkami mŕtvych.

Ohrozená hranicaZatiaľ čo si obyvatelia Konštantínopolu a Ríma užívali na hraniciach Ríma

sa odohrávali udalosti ktoré v krátkom čase niekoľkých desaťročí zmenili dejiny

celej rímskej ríše cez východnú hranicu začali prenikal cele kmene s východu

bojovníci zo ženami a deťmi stádami dobytka unikali pred tlakom Hunov ktorý sa

dali do pohybu pozdĺž veľkého čínskeho mura a tlačili pred sebou germánske

kmene usadene na pobreží okolo čierneho mora nezostávalo im nič inšie len

požiadať rímskych cisárov aby im umožnili sa usadiť na rímskej pôde vláde tato

situácia čiastočne vyhovovala. Na niektorých územiach najme na hraniciach bol

nedostatok pracovných síl preto rada priala nových osadlikov .vláda si zabezpečila

ochranu svojich hraníc pred prenikaním ďalších kmeňov.

To by však museli vládnuť v Ríme na

nižších úrovniach schopný úradníci a nie

vydierači ktorý sa chceli rôznymi spôsobmi

obohatiť na úkor nových osadníkov. Preto aj

úradníci v Trácii pod ktorých správu

podliehali novo usadene gótske kmene

zneužívali svoje postavenie namiesto toho

aby dodržiavali zmluvy a nedodávali gotom

dohodnuté dávky potravín. keď medzi nimi prepukol hlad predávali im skazene

potraviny hnilé mäso a dokonca ich nútili aby predávali do otroctva cenou svojej

rodiny len aby zabezpečili aspoň nejaké potraviny na prežite svojej rodiny . tato

situácia veľmi rýchlo vyprovokovala odpor Gotov .V roku 378gotske ozbrojene

oddiely začali útočiť na podunajské provincie a postupne sa dostali až

k významnému mestu hadrianopolu. Cisár valens žiarlivý na úspech a popularitu

gratiana nepočkal kým sa prejavil Balkán zo a pustil sa do bitky s nepriateľom.

Predtým si však nezistil presne inaformavia o pocte vojakov ktorými nepriateľ

disponoval a nepoznal ani jeho zámery. Zrážka pre Rimanov dopadla

31

katastrofálne valens zahynul ale ani presne nevime či v bitke alebo v chatrči keď

sa po nej uchýlil .

Pod ochranou nepriateľa Bitka pri hadrianopole mala priame ale ešte viac nepriame dôsledky.

Zahynula v nej veľká časť rímskeho ktorú mal k dispoziciji cisár valens a odvtedy

a odvtedy už nebola východná časť ríše schopná zmobilizovať vojsko z vlastných

zdrojov preto sa rozhodla najať si do svojich radov vojakov ktoré zvíťazili v bitke!

čo bolo ešte dôležitejšie títo vojaci nebojovali pod velením rímskych dôstojníkov

ale viedli ich vlastný náčelníci .zato mali dostavať od štátu dostatočne množstvo

potravín , žold a v konečnom dôsledku sa upevnila prítomnosť nových kmennou

na rímskom území

Na krátky čas stabilizoval cisársku moc v ríši cisár theodozius sám vojak

a sin vojaka ochrániť hranice ríše ale keď v roku 395 zomieral a mal už pripravený

nástupnický program pre svojich synov. po jeho smrti sa cisárom východnej časti

stal jeho syn arcadius v západnej častí jeho mladici syn honorius. Rímska Riša sa

definitívne rozdelila na 2casti.Vjednej aj v druhej vládli deti! keď sa stal arcadius

cisárom mal len osemnásť rokov jeho mladší brat len jedenásť .Stali sa síce

symbolmi moci vo svojich častiach ríše ,formálne boli cisármi aj vládcami, ale

vládli za nich ambiciózny vládcovia .na západe to bol všemocný stilicho ktorý svoje

dve dcéry vydal za cisára. na arcadia mal spočiatku veľký vplyv pretoriansky

perfekt rufinosd po jeho zavraždený educh eutopius namiesto bratskej spolupráce

dvorské intrigy medzi všemocnými úradníkmi v oboch častiach ríše oddeľovali

a vzďaľovali vládnucich cisárov a prehlbovali rozpoltenosť ríše

Goti očakávali za svoje služby dohodnuté dávky potravín a žold ich

náčelníci tužili po tituloch veliteľov vojska ale aj po cestnom titule patricius. Keď

nedostali ani jedno ani druhé rozhodli sa situáciu riešiť vlastným spôsobom.

Ozbrojene odeli gotov vedené veliteľom alarichom ku ktorému sa pridal aj jeho

príbuzný Safrak, zamierili do vyspelých oblasti na Balkáne a a pre svojich ľudí

začali brat úrodu od miestneho obyvateľstva vychodo rímskemu cisárovi

aracarcadiusovi resp. jeho vrchnému správcovi eutropuisovisa podarilo nájsť

šalamúnske riešenie aby uchránili vlastne územia od plienenia, podnietili gotov

32

aby v službách východorímskeho cisára zamierili do západnej časti ríše odvrátil

však pustošenie vlastných území ale nepriateľov nasmeroval do západnej časti.

Nove cisárske sídloKeď mladučký Honorius nastúpil na tróň mal niekoľko možnosti zvoliť si za

svoje sídlo niektoré s veľkých miest ako prvý sa ponúkal Rím, ale Honorius mu

nedôveroval hoci cisár aurelianus dal okolo mesta vybudoval mohutne hradby

ktoré sa vypínajú dodnes. Neusadil sa ani v niektorom z vyspelých miest Galii ani

v germanii.dokonca opustil aj mediolanum v ktorom dlhé roky sídlil jeho otec

Theodozius. Za svoje sídlo si však v roku 402 vybral pristav ravenu ktorý dal na

severozápadnom pobreží Italie vybudovať ešte cisár augustus. Jedinou

prednosťou tohto mesta bolo že v prípade akého koľvek nebezpečenstva sa cisár

zo svojou rodinou mohol nalodiť na vždy pripravene lode a odplávať na východ do

Konštantínopola. Za momentálneho stavu bola ravena skutočne len vojenským

prístavom v priebehu 5 storočia pokiaľ v ňom sídlili theodoziovi potomkovia, sa

stalo s ravenny jedno s najkrajších miest neskoro romantickej rímskej ríše

Honosne palce chrámy zdobene mozaikami ktoré zhotovovali konštantinopolsky

majstri mozajkari zanechali v tomto meste jeden s najkrajších pokladov

bizanskeho umenia v italili ktoré obdivujú dodnes turisti s celého sveta.

Skutočnosť že zapadorimsky cisár sídlil v ravenne znamená že starobylé

mesto Rím bolo pnechane vlastnemu osudu. Keď zapadorimsky cisár nedokázal

plniť podmienky zmluvy s alarichom , odtsky nacelnik zo svojimi oddielmi obišiel

ravennu a zamieril už v roku 408 k Rímu . Prvé gótske obliehanie Rím prežil

takmer bez škôd, musel sa len vykupit a goti odtiahli od jeho hradieb.

Pozoruhodný udaj je o výkupnom: barbari si vyžiadali 5000 libier zlata 30000libier

striebra 4000kusov hodvábnych odevov 3000 kusov červených koži a 3000libier

korenia. Museli sa naň zložiť predovšetkým bohatý obyvatelia mesta údajné boli

roztavene aj zlate a strieborne sochy. O rok nasledoval ďalší postup gótov k Rímu

situácia sa opakovala .Alarich požadoval peniaze a obilie ale ani to cisár

nedokázal splniť. Nebol ochotný splniť ani základnú požiadavku aby alarichovy

udelil titul veliteľa vojenských jednotiek ktorej splnenie by barbarského náčelníka

uspokojilo treti krat však Rím už nezachránilo nič. Alarich bez problémov nastúpil

24augusta 410dovecneho mesta a jeho bojovníci začali lúpiť hoci alarich prikázal

aby ušetrili obyvateľov v posvätných budovách

33

S účastníci ticho udalosti boli zhrození. Po 800 rokoch vonkajší nepriateľ

Ríma vstúpil opäť na jeho územie ak v roku 387 pred n.l. to boli Kelti teraz to boli

vyzigóti. dopad na rímske obyvateľstvo bol však takmer ten istý. V prvom prípade

museli Rimania vyťažiť keltského náčelníka zlatom , teraz si nepriatelia brali čo

mohli odniesť zo sebou. Okrem materiálnej koristi sa zmocnili aj dcéry theodozia

veľkého a sestry cisárov Arcadia a Honoria. Pohansky a kresťanský vzdelanci sa

začali navzájom obviňovať kto zapríčinil takúto katastrofu. V dôsledku toho

ideologického súboja vznikli významné literárne diela medzi nimi božský stať

sv.Augustina či dejiny proti pohanom od jeho priateľa hispánskeho biskupa Pavla

orosia vzájomné obvinenia nič nezmenili na situácii ktorá sa niekoľko rokov

opakovala .

Po vyplienení Ríma alarich s bojovníkmi zamieril na juh kde zomrel

a pochovali ho s pokladmi ktoré sa dodnes neúspešne hľadajú alarichov švagor

s gótmi zamieril opäť na sever a prešiel s nimi do galie kde sa na niekoľko rokov

usadili. Dalala Placidia sa stala jeho manželkou a porodila mu syna no po jeho

smrti a niekoľkých rokoch v gótskom zajatí sa vrátila späť jej brat honorius ju vydal

za vojvodcu constancia III. Ktorému porodila syna budúceho cisára Valantiniana

III.

Vandalizmus dostava svoje meno V roku 455 bol zavraždený cisár Valentinianus III ktorého dlhá vláda

sľubovala stabilizáciu politickej situácie v zapadorimskej ríši vynikajúci vojensky

veliteľ Aetius dokázal odrážať útoky barbarských oddielov ktoré prekračovali

hranice ríše. V roku 452zastavil postup húnov a ich náčelníka Atilu obavy z jeho

vzrastajúcej moci doviedli cisára k tomu že ho v roku 454 zabil vlastnou rukou .o

tom sa hovorilo že si ľavou rukou odťal pravicu odplata za Aetiovu smrť bola

rýchla a 2 Germáni pomstili svojho nacelnika par mesiacov po Aeitovej smrti ho

zabili. Rýchli nástup vysokého uradnika petornia maxsima na uprázdnený tróň

znamenal ešte jeho rýchlejší pád. Aby legalizoval svoju moc , Petronius Maxsimus

si vzal za manželku vdovu Valentiniana III.,jeho dceru Eudociu mladšiu vydal za

svojho siná paládia. Urobil tak veľkú chybu Eudocia bola totiž zasnúbená

s Hunerichiom sinom vandalského kráľa Geizericha ,ktorý od roku 429 ovládol

severnú Afriku Geiserich Eudociin sobáš pokladal za veľkú urážku a pripravil sa na

vojenskú výpravu proti Rímu. Už koncom mája toho istého roku sa objavili v Ríme

34

spraví, že v ústí rieky Tiber kotvy mohutne vandalské loďstvo. Medzi obyvateľmi

Večného mesta vznikla panika, ľudia húfne opúšťali mesto ktoré nemal kto brániť.

Posledný májový deň zahynul cisár i zo svojim mladistvým sinom na úteku 2.juna

tiahli Geiserichove oddiele do Ríma a ani pokus pápeža Leva Veľkého zastaviť

ich nezabránil tomu aby sa vandali zmocnili mesta.

Vandali ovládli Rím na dva týždne. Za toto obdobie sa snažili zmocniť sa

všetkého čo sa dalo odviesť. Ak od polovice druhého storočia a v prvom storočí

pred n.l. Rimania plienili a pľundrovali grécke mesta a odvážali z nich všetko cene

čo sa dalo teraz sa situácia obrátila. Vandalské lode, preťažené korisťou sa plavili

z Ríma na juh okolo Sicílie do Afriky

Byzantsky historik Prokopios vo svojom historickom diele opisuje vandalské

plienenie, ale aj osudy vandalských lodi, z ktorých sa mnohé potopili pri brehoch

Sicílie .moderny podmorskí archeológovia už objavili niekoľko stroskotaných lodi

s cenami umeleckými predmetmi, dokonca aj s povodni mi gréckymi originálmi.

Koristou vandalov sa stala aj cisárska rodina. Do zajatia sa dostala nielen eudocia

ktorú si Humerich vzal za manželku, ale aj jej matka Licinia Eudoxsia (manželka

dvoch cisárov- Valentiniana III. A Petronia Maxima a jej ďalšia dcéra Palacidia

Mladšia ). Po 45 rokoch sa zopakoval osud svokry a starej matky vandalských

zajatkýň Gally Placidie .

Nasledujúcich dvadsať rokov už nebolo pre dejiny Ríma zauimavych.

V krátkom obdoby sa vystriedalo osem cisárov, z ktorých najdlhšie ,až pat rokov

vládol Procopios Antheminus. Najznámejším z týchto vládcov zapadorimskej ríše

je Romulus Augustus premenovaný neskôr posmešné na Romula Augustula

ktorého dosadil na trón jeho ambiciózny otec. Ostrogotsky kráľ Theodorich, ktorý

Romulovho otca Oresta porazil v ravenne, malého cisára zbavil cisárskych

symbolov ktoré poslal do Konštantínopola ako zbytočne. Romulis dostal ročný

dôchodok 6000 solidov, a potom všetky správy onom končia

Vo vzájomných bojoch o moc sa však poslední sväto vládcovia nestačili starať

o Rím, ktorý veľmi rýchlo upadal.

Štátna sprava takmer neexistovala, meský úradníci nemali dostatok sil ani

prostriedkov na zabezpečenie základných potrieb obyvateľov. Už dávno prestalo

35

pravidelne zásobovanie základnými potravinami. ak historik Tacitus píše Otom, že

v prvom storočí po abpiovej ceste uz od skorého rana smerovali do mesta vozy

naložené potravinami a zeleninou, teraz už prísun potravín ustal.

Obyvateľstvo opúšťalo Rím po desať tisícoch, pretože si nedokázali

zabezpečiť základné životné potreby. ak sme spomínali milión obyvateľov

cisárskeho Ríma, koncom piateho storočia počet veľmi rýchlo klesol takže na

začiatku šiesteho strocia mal údajne len asi 20 000 obyvatelov.

Sláva cisárskeho Ríma skončila, vecne mesto muselo čakať niekoľko storočí ,aby

sa opäť začalo vzmáhať na metropolu kresťanského sveta.

36

BibliografiaZamarovský ,V.: Dějiny psané Římem. Praha: Český spisovatel, 1995. ISBN 80-202-0560-8Liberati, A. M. -  Bourbon F.: Starověký Řím. Dobřejovice: Rebo Productions CZ, 2006. ISBN 80-7234-631-8Pijoan, J.: Dejiny umenia /3. Bratislava: Tatran, 1988.Grant, M.: Dvanásť cisárov. Bratislava: SLOVART, spol. s.r.o., 2005. ISBN 80-8085-052-6Tranquillus, G.: Životopisy rímskych cisárov. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2010. ISBN 978-8061-427-0Farringhtonová, K.: Atlas svetových ríš. Bratislava: Mladé Letá, 2004. ISBN 80-00271-2Franzen, A.: Malé dějiny círke. Praha: Karmelitánske nakladatelství, 2006. ISBN 80-7195-082-3Beierová,B.-Birnstein,U.- Gehlhoffová, B.- Christian Schutt,E.: KRONIKA svetových dejín.Bratislava :Fortuna Print,2004. ISBN 80-89144-31-4Chisholmová, J.: SVETOVÉ DEJINY V KOCKE. Bratislava: Mladé letá,2001.ISBN 80-01094-3Gibbon. E.: ÚPADEK A ZÁNIK RÍMSKEJ RÍŠE. Praha: Tatran,1983.Burian, J.- Oliva, P.: CIVILIZACE STAROVĚKÉHO STREDOMOŘÍ. Praha: Svoboda Praha,1984.Harpur, J.: BOJOVNÍCI. Praha :Metafora,2007. ISBN 978-80-7359-125-0

http://sk.wikipedia.org/wiki/Traianus - 8.11.2010 http://sk.wikipedia.org/wiki/Trajánov_stĺp - 5.11.2010

Straková, L.: Historická revue. Bratislava: SAHI, 2010. ISSN 1335 – 6550Jirkal, E.: Historická revue. Bratislava: SAHI, 2010. ISSN 1335 – 6550http://ramgad.tolkien.sk/historia-stlpma.html ; 9.6.2010http://sk.wikipedia.org/wiki/Diokleci%C3%A1n ; 5.6., 8.10.2010, 10.6.2010http://sk.wikipedia.org/wiki/Marcus_Aurelius ; 6.10.2010, 7.10.2010, 8.10.2010

37

Resumé:V našom projekte sme sa sústreďovali na veľkú éru Rímskej ríše od jej

vzniku až po jej zánik.

V prvej kapitole sme rozoberali samotný začiatok Ríma, ako aj náboženskú tému

kresťanstva a jeho postavenie pred vydaním Milánskeho ediktu Konštantínom

Veľkým a zrovnoprávnenie kresťanstva.

Ďalej sme popisovali vlády štyroch rôznych cisárov a vplyve ich vlády na Rímsku

ríšu. Prvý bol Traianus. O jeho vládu sme sa zaoberali z dôvodu enormného

rozmachu Rímskej ríše. Jeho vláda bola tým najlepším obdobím aké ríša zažila.

Za čias Traiana vzniklo množstvo pamiatok a jednou z nich je Traiavov stĺp. Jeho

nasledovníkom sa stal Hadrian, jeho adoptívny syn. Hadrianova dvadsaťjeden

ročná vláda bola zaujímavým obdobím. Na jej začiatku bol veľmi nepopulárny

cisár a dlho si získaval stratenú priazeň ľudu. Zaujímali nás aj stavby , ktoré vznikli

v tomto období. Najznámejšie je opevnenie Limes Romanus a veľmi zaujímavú

časť tvori Hadriánov val. Nasledujúca vláda, ktorú sme rozoberali, bola vláda

Marca Aurelia. V tejto časti sme popisovali ako aj jeho pôvod a rodinu, tak aj jeho

nástup na trón, spôsoby jeho vlády a a vojnu s barbarmi. Diocletianus bol náš

posledný cisár, o ktorého sme sa zaujímali. Už aj on si uvedomil, ako ťažko sa

vládne v tak veľkom štáte, takže keď zatlačil všetkých ´´samozvaných cisárov´´,

vybral si ďalších ľudí, ktorým udelil titul ceasar a pridelil im patričné územie, na

ktorom vládli.

Poslednou kapitolou nášho projektu bol zánik Rímskej ríše, hlavne jej rozdelenie

na dve časti. Zánik ríše bol zapríčinený aj nestabilitou pri útokoch Germánov a jej

veľkou rozlohou.

38

English resume:In our project we focused on the Age of Roman Empire from its creation to the

end.

In the first chapter we analyzed the beginning oneself as well as the theme of

Christianity and its

position before declaration of Milan Edict by Constantine the Great and

equalization of Christianity.

Furthermore we described the reigns of four different Emperors and influence of

them on the Roman Empire.The first Emperor Traianus, at his time the Empire

achieved enormous expansion and this age was considered as the best one .A lot

of sights were created ,for example the most famous Traian column. His follower

Hadrian, his adopted son reigned twenty one years and it was interesting age .At

the beginning he was very unpopular and it took  time to him to gain the lost grace.

We were also interested in the sights created at this time.For the most famous are

belonging Limes Romanus and Hadrian Wall.The following topic we were describing

was the reign of Marcus Aurelius, his origin, family as well as his access to throne,

his way of ruling and war against the Barbarians.The last Emperor we were

interested was Diocletianus who realized how difficult was to rule in such a huge

area.That is why he granted the title Ceasar to nobility and gave them particular

area, where they were ruling.

The last chapter of our project consist the cessation of Roman Empire and its

dividing into two parts.The cessation of Empire was caused by instability of

Germanes and its great extent.

39

Deutsche ResumeIn unserem Projekt konzentrieren wir uns auf das Alten Rom von der

Gründung bis zum Untergang.

Im Kapitel 1 beschrieben wir den Anfang von Rom und auch das Thema des

Christentums und seiner Platz vor der Gleichberechtigung von Christen durch

„Mailänder Edikt“ von Konstantin des Großen.

Weiter beschrieben wir die Herrschaft von 3 Kaisern und deren Einfluss auf

das Rom.

Der erste war Trajanus. Seine Herrschaft bezeichnete sich mit enormen

Aufschwung des Alten Rom. Es war die beste Zeit die Rom erleben könnte. In der

Trajanus Zeit sind viele heutige Denkmäler entstanden, die Trajanussäule ist eine

davon.

Sein Pflegesohn, Hadrian, war sein Nachfolger. 21 Jahre seiner Herrschaft war

eine interessante Zeit. Er war sehr unpopulär zum Anfang seiner Regierung,

konnte aber die Zuneigung des Volkes an sich ziehen. Uns interessierten auch

die Bauobjekte aus seiner Zeit.

Der bekannteste Bau ist die Limes Romanus und ein Teil davon, der

Hadrianswall.

Nächsten Herrscher, mit dem wir uns beschäftigten, war Marcus Aurelius. Hier

beschrieben wir seine Abstammung und seine Familie, wie auch seine

Thronbesteigung, die Art seiner Herrschaft und Kriege mit Barbaren.

Diocletian war der letzte Kaiser, um den wir uns interessierten. Er konnte

einsehen, wie schwer es einkommt, so ein großes Reich zu beherrschen. Nach

dem er seine Thronrivale überwältigen konnte, hat er andere Menschen

auserwählt und denen ein Territorium zugeteilt, in dem diese herrschen konnten.

Das letzte Projektkapitel ist der Untergang vom Alten Rom. Vor allem die

Teilung Roms in zwei Teile. Der Untergang ist mit der Unstabilität nach den

Angriffen der Germanen und großen Territoriumausmass begründet.

40

Záver:Na záver nášho projektu by sme chceli objasniť našu tému. Témou celej našej

triedy, aj teda hlavnou témou, je uvedená pod názvom „Zničíme sa sami“, ktorá

mala viacej odvetví.

My sme si vybrali jedno a urobili sme o ňom projekt. Sústredili sme sa na Rímsku

ríšu od jej vzniku až po jej zánik. Náš projekt sme nazvali „Zničili sa sami“.

Zánik Rímskej ríše, ktorý spôsobila enormne vzrastajúca rozloha celého štátu.

Prišli problémy so stravovaním celého štátu z centrálneho bodu, ako aj

hospodárske problémy a keďže bola spravovaná viacerými panovníkmi naraz, ríša

oslabla a „zničila sa sama“.

41