Zabavte sa s nami!

3x dotazník o priateľstve

1. SI SKUTOČNÝ PRIATEĽ? 1. Máš priateľa/priateľku? ÁNO - NIE

2. Máš svojich priateľov rád? ÁNO - NIE

3. Majú tvoji priatelia priateľov? ÁNO - NIE

4. Si spokojný/spokojná so svojimi priateľmi? ÁNO - NIE

5. Hanbíš sa za svojich priateľov? ÁNO - NIE

6. Záleţí ti na veku tvojich priateľov? ÁNO - NIE

7. Máš v škole/v práci dostatok priateľov? ÁNO - NIE

8. Je pre teba priateľstvo dôleţité? ÁNO - NIE

9. Má mať tvoj priateľ/priateľka rovnakú povahu ako ty? ÁNO - NIE

10. Má mať tvoj priateľ/priateľka rovnaké záľuby ako ty? ÁNO - NIE

11. Má mať tvoj priateľ/priateľka rovnaké názory ako ty? ÁNO - NIE

12. Mal by byť tvoj priateľ/priateľka s tebou kaţdý deň? ÁNO - NIE

13. Mal by mať tvoj priateľ/priateľka rovnakú farbu očí ako ty? ÁNO - NIE

14. A vieš vôbec, čo znamená slovo priateľstvo? ÁNO - NIE

VYHODNOTENIE:

a) 7 a viackrát ÁNO = SI skutočný priateľ.

b) 4 – 6x ÁNO = SI dobrý priateľ, ale máš ešte rezervy.

c) 0 – 4x ÁNO = Nevieš, čo je skutočné priateľstvo.

Popracuj ešte na sebe!

( Zostavili: Ivana, Slávka, Anna, Dominika, František 9.ročník)

2. Priateľský dotazník

Odpovedzte ÁNO - NIE:

1. Má byť tvoj priateľ rovnako starý ako ty?

2. Je tvoj priateľ spoľahlivý?

3. Nenahneval by si sa naňho, ak by ti niečo zatajil?

4. Klamal by si svojej priateľke/svojmu priateľovi?

5. Stretávaš sa často so svojimi priateľmi?

6. Dôveruješ svojim priateľom?

7. Rád sa rozprávaš so svojimi priateľmi?

8. Má mať tvoj priateľ/tvoja priateľka podobné vlastnosti ako ty?

9. Máš veľa priateľov?

10.Správaš sa k svojim priateľom zdvorilo?

11. Pomohol by si priateľovi v núdzi?

12. Vyberáš si priateľov podľa vzdelania?

13. Vyberáš si priateľov podľa seba či iného vzoru?

14. Uprednostňuješ priateľov rovnakého pohlavia ako si ty?

15. Si niečí najlepší priateľ?

16. Máš najlepšieho priateľa/priateľku?

VYHODNOTENIE:

a) 0 – 8x ÁNO = nie si kamarát

b) 9 – 10x ÁNO = si super kámoš

c) 11 – 13x ÁNO = si dobrý kamarát

d) 14 – 16x ÁNO = si kamarát

( Zostavili: Oliver, Daniel, Adriána, Vladimíra, Daniela, Bibiána 9.ročník)

_______________

3. DOTAZNÍK PRIATEĽSTVA (Odpovedajte áno – nie)

1. Je pre teba priateľstvo dôleţité?

2. Má si tvoj priateľ/priateľka s tebou rozumieť?

3. Sú pre teba priatelia ako rodina?

4. Myslíš si, ţe priateľstvo je zaloţené na dôvere?

5. Je pre teba v priateľstve dôleţitá vernosť?

6. Má mať tvoj priateľ/priateľka zmysel pre humor?

7. Snaţíš sa udrţať si svoje priateľstvo?

8. Musí byť tvoj priateľ/priateľka rovnako starý/á?

9. Musí byť tvoj priateľ/priateľka rovnakého pohlavia?

10.Má byť rovnakého vierovyznania?

11. Pomôţeš priateľovi v núdzi?

VYHODNOTENIE:

9 – 11x áno = máš veľa priateľov, ktorí ťa majú radi a vo všetkom ti pomôţu.

Samozrejme, aj ty rád pomáhaš svojim priateľom.

6 - 8x áno = si dobrý priateľ a aj tvoji priatelia sú dobrí, ale snaţ sa byť ešte

lepším, rovnako i tvoji priatelia sa musia o to snaţiť.

3 – 5x áno = nie si veľmi dobrý priateľ, ale všetko sa môţe zmeniť, hoci to

pôjde ťaţko! Mal by si si nájsť aspoň jedného dobrého priateľa.

Snaţ sa!

0 – 2x áno = si beznádejný prípad, hoci zázraky sa dejú. Asi nemáš veľmi

rád/a ľudí a nemáš ţiadnych priateľov. Skús sa polepšiť, moţno

i ľudia budú k tebe lepší.

( Zostavili: Daniela, Danka, Adrián, Lenka, Gabika, Frederika 9.ročník)

Recept na to, ako sa stať úspešným

chlapcom

1. Zmeniť imidţ.

2. Starostlivo si upravovať vlasy.

3. Pravidelne sa holiť.

4. Voňavkovať sa.

5. Pridať sa do dobrej partie.

6. Ukázať svoju silu.

7. Učiť sa, samozrejme.

8. Vedieť flirtovať.

9. Vypočuť si dialógy dievčat a tváriť sa, ţe sú zaujímavé,

hoci budú nudné.

( Zostavili: Paťo, Valér, Mišo, Peťo, Marek, Kiki, Miro – 8.ročník)

1. Úspešne ukončiť ZŠ, SŠ, VŠ.

2. Mať široký rodinný kruh úspešných ľudí.

3. Vedieť komunikovať.

4. Vedieť sa presadiť v spoločnosti.

5. Mať svoj vlastný názor na svet.

6. Byť aspoň trochu sebavedomá.

7. Mať dobré nápady.

8. Nestratiť sa v spoločnosti.

9. Zaloţiť si vydarenú rodinu.

10. Byť úspešná v práci ( dobré postavenie, dobrý plat).

( Desať zlatých pravidiel odporúčajú dievčatá 8.ročníka)

§ § § § § § § §

Kaţdý deň šťastie Dňa 28.marca 2009 sa občania Propadu rozhodli

podpísať petíciu pod názvom „Chceme byť čistí“. Touto

petíciou bojujú za to, aby z Parku sv. Štefana odstránili

holuby. Parkom prejdú denne tisícky ľudí a máloktorí

odídu bez „šťastia“. Petíciu podpísalo 25 000 ľudí. Keďţe

je to skoro 50% obyvateľov mesta, primátor hneď

zakročil. Uţ od budúceho týţdňa v Parku ţiadneho holuba

nenájdete a obšťastňovať vás bude musieť niekto iný.

Z dennej tlače alias A.Šidlovská 7.ročník

Ponoţková krása Dňa 9.1.2009 sa v ZŠ v Hniezdnom uskutočnila súťaţ s názvom

Ponoţková krása. Kaţdý mal prísť v tej najoriginálnejšej

ponoţke. Víťazom sa stal Ján Bris, ktorý zaujal svojou plastovou

ponoţkou, ktorú sám vytvoril.

Veľmi zaujímavé boli aj ponoţky, ktoré mali nezvyčajnú, aţ

čudnú vôňu (no viete, kaţdý chce zaujať). Jánovi Brisovi

gratulujeme a s vami sa lúčime so slovami: Nezabudnite, čo na

nohe, to na jazyku!

Z dennej tlače (Mária Priputenová 7.ročník)

Môj nezbedný psík

Bol krásny slnečný deň. Ja a môj pes Nerko sme sa vybrali na

prechádzku k rieke.

Nerko bol veľmi šťastný, nevedel sa dočkať. Keď sme uţ boli pri

rieke, okolo nás poletovali nádherne sfarbené motýle, ale Nero si ich

vôbec nevšímal. Ten nezbedník len v plnej rýchlosti vletel do vody.

Cítil sa tam naozaj ako ryba vo vode. Smiala som sa. No on sedel vo

vode a začudovane sa na mňa pozeral. Vo výraze jeho múdrych očí

som videla, ţe nechápe, prečo sa smejem. V duchu som si hovorila:

„Určite mu je horúco, preto tak nahlas dýcha.“ Zrazu vyskočil z vody

a namieril si to rovno ku mne. Stihla som ešte skričať: „Stoj!“

Neskoro. Nerko nepočúvol. Rozšantený sa čo najbliţšie pri mne

pootriasal. Bol nádherne čistý, a hlavne suchý... No ja som bola

odrazu mokrá a špinavá. Bezradne som sa pozerala na svojho

nezbedného psíka, ale nedokázala som sa naňho hnevať.

No keď nabudúce pôjdem so svojím psom na prechádzku k rieke,

tak uţ pre istotu pred tým, ako vojde do vody, začnem asi pred ním

ozlomkrky utekať. Dúfam, ţe stihnem pred ním ujsť skôr, neţ ma

zasiahne studená sprcha.

Beáta Kopčaková 6.ročník

ŢIHADLO

Bolo to v jeden pekný letný deň, keď som bola ešte malá, mlieko mi tieklo

po brade a z nosa viselo niečo, čo som utierala do rukáva.

V tento deň ako kaţdý iný som jazdila na svojom zelenom ţihadle. Zelené

ţihadlo, to bol môj malý bicykel s pomocnými kolieskami a pedálmi, ktoré sa

pri väčšej rýchlosti samy točili. Bola som jednoducho pirátom lackovských

ciest. Pretoţe mi odvaha nikdy nechýbala, rovnako ako rozum, rozhodla som sa

ísť sa bicyklovať spolu s bratom. Cestou sa k nám pridali kamaráti, a tak nás

bolo dosť veľa. Keďţe som bola najmladšia, bola som v peletóne posledná.

Celou cestou mi to ani veľmi neprekáţalo, ale potom prišiel obrovský kopec.

Oni, teda kamaráti, si mysleli, ţe sa na svojom ţihadle „nespustím“. Há, to sa

mýlili! Sadla som na bicykel a pomaly som sa spúšťala. Bicykel však

napredoval rýchlejšie a rýchlejšie. V istých momentoch som kývala a kričala:

„Čauteeééé....!“ S pribúdajúcou rýchlosťou sa však aj pedále rýchlejšie krútili

a ja ako správna baba som sa smiala a zdvihla som nohy. A potom? No aj ja

som sa pýtala. Svojou malou bradou som poorala tvrdú lackovskú cestu. Moje

malé zelené ţihadlo ma zradilo. Bolestivo som sa vyvrátila.

Moja cesta potom viedla k lekárovi. Ten mi vyrobil na brade cool výšivku. No

trochu som si udrela i hlavu. Brada sa síce zahojila, ale následky pádu zostali

dodnes. Aké...?!

Mariana Štefániková 8. ročník

Výpadok prúdu

Bol krásny tmavý večer a nám sa nechcelo spať. Tak sme si zapli

telku a zisťovali sme, či niečo zaujímavé nevysielajú. Akurát nás

zaujal nejaký film, keď tu zrazu – vypadol prúd...

Všade bola tma ako v rohu. Rýchlo sme utekali po nejaké

sviečky, čo sme mali doma. Hneď nás prekvapila mamka, ktorá uţ

mala sviečku v ruke. (Páánečku, ale sme sa zľakli, aţ sme si skoro

cvrkli.) Tak sme si spoločne sadli za stôl v kuchyni a rozprávali sa.

Otcovi zrazu napadla téma – moje detstvo! (Úplný trapas!) Hodinu

táral o tom, kde sa hrával, aká bola doba, no skrátka – úplné hlúposti,

ktoré nás nezaujímali. Aţ začal vravieť historku o tom, keď bol asi

v mojom veku a chodil miništrovať. (V tom čase uţ „panoval“ náš

doterajší pán kostolník.) Raz sa miništranti, teda i môj otec, rozhodli,

ţe budú na fare vyvolávať duchov. Začali vetou: „Duch Elvisa, zjav sa

nám, ak si tu 3x zaklop na dvere!“ Chvíľu čakali, no nič sa nestalo.

Opakovali túto vetu 3x po sebe, no nikto neklopal. Tak to zopakovali

ešte poslednýkrát a pri poslednom slove niekto naozaj zaklopal(celí od

strachu ani nedýchali). Vtom vošiel pán kostolník a zakričal: „Co tu

robice, chlapčiska!? Všetci sa s krikom rozutekali. Teda pán kostolník

bol ten ich Elvis (héhé...). Oco sa sám zo seba smial. Aj my sme sa na

otcovej historke pobavili. Zrazu sa televízor zapol so strašným

rachotom a my sme utekali kade ľahšie. (Skoro sme infarkt dostali.)

No potom sme sa zasmiali, ţe sme takí bojkovia po otcovi.

Po tejto historke uţ nechceme ţiadne príhody z detstva nášho

otca, lebo ďalšiu by sme uţ neuniesli. (Veď ešte aj na druhý deň sme

sa báli.)

Gabriela Rurová 8.ročník

PRVÝ DEŇ V ANGLICKU

Bol daţdivý teplý deň ako zvyčajne býva v Anglicku. Bol môj prvý. Vonku

bolo zeleno, zeleno... aţ sa v očiach zelenalo. Z tej zelenej sa mi točila hlava.

Vyšla som hore na podlaţie. Deň bol v plnom prúde. Zľakla som sa a so

strachom som pozrela na svoje – úff, znova tá zelená – zelené náramkové

hodinky. Bolo 12:46. „Prepánajána!“ tíško som zhíkla, „tak veru, tak dlho som

nespala ani počas prázdnin.“

No zdalo sa, ţe vstávanie o 13:00 hod. v Anglicku nie je nijaká rarita. Hlavne

nie u detí. Lash, dievča, ktoré bolo odo mňa asi o rok staršie, si práve naberalo

cereálie a na hlave malo kvalitný „výbuch“. Naraz vletela Martina (moja sestra):

„Keď chceš raňajkovať, tu sú cereálie... chladnička, hriankovač... tu sa odkladá

chlieb... a neurob tu svinčík.“ Tch! Na to, aký tu bol svinčík..., tak to - prosím

pekne - moja izba je čistulinká. „No, nič ...,“ zamrmlala som si. Zaliala som

cereálie mliekom a začala som skúmať okolie. Bolo tu krásne. Z kuchyne bol

prekrásny výhľad na nejaký mne neznámy vrch. Veľmi sa mi páčil. Ešte som ani

nedojedla, uţ ma sestra hnala upratovať. Ako vţdy! Na svoje zdesenie som

musela upratať kuchyňu a vyčistiť akvárium. Kuchyňu som zvládla raz-dva.

Horšie to bolo s akváriom. Začala som filtrami, ktoré prečisťovali vodu.

Nasledovalo akvarko. „Bléé, aké je slizké.“ Umývala som všetko, aţ prišiel rad

na ozdoby. Mala som na to špeciálne kliešte. Pevne som uchopila ozdobu

a vyťahovala ju von z akvarka, keď vtom... záblesk, para, výkrik... niečo

prasklo. Sestra pribehla ku mne: „Čo sa stalo?“ „Nič, zaklamala som. „Niečo tu

buchlo,“ vyšetrovala ďalej. „Vravím ti, nič sa nestalo!“ klamala som. Cítila som,

ako po mojom tele stúpa horúčava. „Do pekla,“ pomyslela som si, „tak toto je

zlé.“ Sestra sa pozrela do akvária a vypla prúd. Nechápala som, prečo. Napätie

stúpalo kaţdou sekundou. Zrazu vytiahla prasknutý... ohrievač. Teraz som

pochopila, prečo vypla prúd. A nebolo mi do smiechu. Veď čo sa mohlo stať... !

Medzitým prišiel i Martinin zverenec Mark, ktorý hneďpochopil, čo sa stalo. Na

čudné pohľady obidvoch, ktoré sa ani nedajú opísať, nikdy nezabudnem. Cítila

som sa totálne trápne. Nakoniec sa všetci smiali, a ja som nevedela, čo skôr.

„Tak ti treba. Prečo si mi klamala, veď, našťastie, sa nič hrozné nestalo.

Ohrievač sa dá kúpiť, ale ja som sa bála o teba,“ s dobrosrdečným smiechom

hovorila Martina. No ja som sa zmohla iba na chabý úsmev. Vôbec som si takto

svoj 1.deň v Anglicku nepredstavovala. Bol asi môj „najtrapasnejší“, aký som

kedy preţila. A to som preţila dosť trapasov.

Adriana Selepová 8.ročník

DOVOLENKA

Na Zemplínskej šírave bolo slnečné a krásne ráno. Voda sa

trblietala, fúkal jemný vánok. Ideálny čas na kúpanie.

Všetci raňajkovali a ja, milovník vody, som sa uţ kúpal. Bolo mi

tak príjemne, ţe som na nafukovačke zaspal. Mama s otcom si

mysleli, ţe ešte spím a čakali, kedy prídem na raňajky.

„Dávid!“ zavolala mama, no nikto sa neozýval.

A potom: „Mama, mama, Daid e o uode!“ kričala mladšia sestra.

Ale mama udivene povedala: „On sa uţ kúpe? Tak sa naje, keď

príde!“ Lenţe ja som sa nevracal. Po jednej hodine sa mama išla

presvedčiť, kde som. No nikde ma nenašla. A tak celá preľaknutá

s očami na stopkách pribehla bliţšie k brehu a uvidela ma za bójou,

ktorá ohraničovala bezpečnú zónu. Tak silno na mňa zavolala, ţe som

sa našťastie zobudil a ... nevidel som okolo seba nič iné ako vodu,

vodu a zas len vodu. Preľakol som sa, nebolo mi všetko jedno.

Rozmýšľal som, ako sa bezpečne dostať na breh. Aţ neskôr som

zbadal, ako sa ku mne blíţi čln s plavčíkom, ktorý kričí: „Si za

bezpečnou zónou, okamţite sa vráť naspäť!“ Poslúchol som,

samozrejme. Čľupol som z nafukovačky do hlbokej vody (nič lepšie

mi nenapadlo) a začal som plávať. Lenţe moje sily mi nestačili

a navyše som dostal kŕč do nohy. Začal som sa topiť a mal som

panický strach – podo mnou bola trojmetrová voda. No, našťastie,

oproti mi prichádzala mama na vodnom bicykli.

A čo bolo potom? Mama ma zachránila, poučila a ... ja som sa

nešiel naraňajkovať, ale rovno naobedovať.

Dávid Melcher 8.ročník

Môj veľký sen

Snívať, to vie kaţdý. Ale mať svoj sen, ktorý sa raz

môţe aj splniť, to nie je vôbec jednoduché.

Aj ja, rovnako ako kaţdé dievča v mojom veku, mám svoj veľký

sen. Ţiť vo svete, v ktorom vás má kaţdý rád. Vo svete, v ktorom sa

človek nehanbí za to, kto je alebo čím je. Mať vlastnú rodinu, 3 deti,

dobrého manţela. Dom s veľkým dvorom, kde rozšantené malé deti

v teplý letný deň pobehávajú v plavkách. Mať prácu, ktorá ma napĺňa,

v ktorej by som bola naozaj dobrá.

Nie, nechcem byť bohatou, ale milovanou. Nie slávnou, ale šťastnou.

Jednoducho, chcem mať úţasný ţivot, ţiť v pokoji bez problémov.

Dúfam, ţe sa aspoň malá, malilinká časť splní.

Mária Priputenová 7.ročník

MAMA

Modrooká tmavovláska strednej postavy

s dobrým srdiečkom a správnym zmyslom pre humor – to je

moja mama.

Kaţdý deň si my, jej deti, môţeme všimnúť, ţe je

odborníčkou vo viacerých oblastiach – šitie, pranie, ţehlenie,

upratovanie, starostlivosť o nás.... No rovnako profesionálne

zvláda i svoju prácu.

Vychovala sedem skvelých detí, ktoré sa dokáţu postaviť na

vlastné nohy. A keď sa i vyskytne nejaký problém, vie ho

vypočuť a bez zaváhania – na základe svojich skúseností –

vţdy múdro poradiť.

Tak teda – to je moja hrdinka. Vybrala som si ju

hlavne preto, lebo – ako som uţ spomínala – vychovala

s veľkou láskou sedem zdravých detí. A uţ tým je pre mňa

výnimočná.

JA V OČIACH MOJEJ MAMY

„Najmladšia zo všetkých detí, občas lenivá, no

častokrát aj usilovná,“ tak toto je moja dcéra. Hoci je

najmladšia, čoskoro ma prerastie. Ako kaţdý človek, tak aj

ona má svoje chvíľky, kedy je veľmi lenivá.

Viktória Kubisová 8.ročník

Moja výnimočná hrdinka

Mojou výnimočnou hrdinkou je moja mamka. Beriem si

od nej príklad v tom, ako sa o nás dobre stará. Dala mi ţivot,

vychovala ma, ba ešte ma aj vychováva, pomáha mi v dobrom

aj v zlom. Výnimočné pre mňa je aj to, aká je úprimná. Hoci

má prísnu tvár, je celkom iná: usmievavá a hlavne úprimná.

Čo si myslí, to aj povie. Veľmi pekne sa správa aj k iným

ľuďom. Keď mám problémy, vţdy mi poradí a pomôţe. Je to

proste mamka, akú by kaţdý určite chcel mať.

Ja v očiach mojej mamy

Moja mama ma určite berie ako normálne

pubertiacke dievča. Hoci niekedy ju poriadne nahnevám, isto

ju to rozčúli, ale isto ma má rada. Vţdy mi všetko odpustí,

pomáha mi. Určite ma vníma ako zábavnú, milú dcéru. Istotne

ako kaţdá mama aj ona ma veľmi ľúbi a je rada, ţe ma má.

Veď predsa vţdy túţila po dievčatku!

Miriama Šimkovičová 8.ročník

Výnimočný človek

V mojom ţivote je výnimočným človekom moja mama.

Ona vie asi všetko. Vţdy, keď idem von, povie: „Obleč sa

lepšie, lebo prechladneš.“ A ja ako kaţdý pubertiak

neposlúchnem a odídem len v mikine. Na druhý deň mám plný

nos a cítim, ţe som prechladnutý. Vtedy si stále pomyslím:

„Mal som tú moju mamu poslúchnuť.“

Obdivujem ju i v tom, ţe presne vie, aké chyby urobím

a netrestá ma za ne. Snaţí sa mi príkladom ukázať, ako ich

napraviť a poučiť sa z nich.

Ona je zlatom v mojom ţivote. Je ku mne vţdy milá. Keď

niečo potrebujem, vţdy mi poradí. A keď mi uţ niečo zakáţe,

tak to s odôvodnením. A vtedy si vţdy poviem: „Čo som to

zas urobil?“ No a tých chýb uţ bolo viac neţ dosť.

Vţdy predvída kaţdý môj krok. Niekedy si začínam myslieť či

je naozaj z tohto sveta.

Čo si myslí mama o mne?

Moja mama ma vidí ako chlapca, ktorý rád športuje, nie

veľmi rád sa učí, ale keď treba, tak to dokáţe. Vidí ma ako

stredne veľkého chlapca, ktorý začne robiť, aţ keď mu horí

pod zadkom.

Myslím si však, ţe ma vidí ako chlapca, na ktorého sa môţe

spoľahnúť. Miroslav Kiš 8.ročník

Báseň o mieri

Mier, to nie je ţiadna rvačka,

ale kaţdá detská hračka.

Mier je radosť, detské hrádky,

ţiadna starosť ani hádky.

Mier my deti rady máme,

za vojnu ho nepredáme.

Romana Pjataková 5.ročník

Mier

Mier je taká dobrá vec.

Pre niekoho hrejivá pec.

Pre iných je to krása,

kde kaţdé dieťa hrá sa.

Bez mieru sa ţiť nedá,

to uhádnuť nie je veda.

Znakom mieru je holubica,

existuje tieţ Mierová ulica.

Vo svete je potrebný mier,

toľko, koľko má holubica pier.

Mier sa za peniaze kúpiť nedá,

Ak ho nemáš, bude ti beda!

Jaroslav Sikora

Mierový sen

Mier je veľký sen,

ako preţiť v pokoji deň.

Mier je samá pohoda.

Mier je tvoja sloboda.

Na ulici nie sú vojny,

nepadajú ţiadne domy.

My deti máme šťastie,

ţe u nás mier rastie.

Nikto nechce hnev,

chceme radšej spev.

Nádej, ţe nepadne bomba,

túţba, ţe nebude zloba. Daniel Majirský 5.ročník

Mier

V svete veľa zloby, zla,

Deti v strachu vyrastajú,

mier tam málo detí zná.

v srdci jednu túţbu majú.

Hrať sa, smiať sa, namojveru,

veľkou túţbou je ţiť v kráse mieru.

Terézia Kocunová 5.roční

Detstvo poznačené vojnou

Druhá svetová vojna je smutné obdobie v histórii

ľudstva. Milióny ľudí prišli o ţivot kvôli šialenému plánu jedného

ukrutného človeka – „nadčloveka“.

Som šťastné dieťa, lebo nepoznám hrôzy vojny. Moja starká však

také šťastie nemala.

Písal sa rok 1945. Moja babička mala 14 rokov. Slovenskom

prechádzala „fronta“. Ľudia mali strach. Aj obyvatelia Toporca, malej

podhorskej dedinky na severe Slovenska, sa báli. Skrývali sa. Aj moja

starká, jej rodina i susedia sa ukryli v pivnici. Vonku bola ohlušujúca

streľba. Pri úteku do pivnice však zabudli na jedného člena rodiny –

psíka. Ostal v kuchyni. Aj on chcel do úkrytu, preto vyhryzol do dverí

veľkú dieru. Keď rodina vyšla z úkrytu, všetci si najprv mysleli, ţe to

bomba poškodila dom a ţe sa takto poškodený celý zosype.

Na druhý deň Nemci vyhodili most do vzduchu. Moju babičku

a jej kamarátku premohla zvedavosť a išli sa pozrieť, ako to s tým

mostom vyzerá. Susedia na ne kričali: „Choďte domov. Neviete, ţe sa

blíţi „fronta“ ?“ Dievčatá poslúchli, lebo strach bol väčší ako

zvedavosť. Opatrne kráčali po kraji cesty. Keď boli pri kostole,

preletela okolo nich ohnivá guľa. Rýchlo sa skrčili a beţali domov. To

ich tak vystrašilo, ţe odvtedy najčastejšie sedeli v bezpečí pivnice.

Nemci sa dokonca vyhráţali, ţe vypália celú dedinu. Našťastie jeden

zo susedov starkej a tieţ pán farár vedeli veľmi dobre po nemecky,

a tak nejakým zázrakom uprosili Nemcov. Dedinu síce nevypálili, ako

plánovali, ale napáchali obrovské škody.

Ľudia sa prestali skrývať, hoci ešte dva mesiace bolo počuť streľbu

z kanónov kdesi od Liptovského Mikuláša. Všade bola veľká bieda.

Nebolo cukru, soli, ... ničoho. A navyše po dedinách chodili zlodeji

a kradli, čo sa len dalo ukradnúť.

Babička mi spomínala, ţe vtedy nemali ani riadnu obuv. Nosili len

drevené „topánky“. „Podráţku sme mali z dreva a pri palcoch boli

vyrezané dve čiary. Ostatok topánky bol z plátna,“ smutne hovorila

starká. „Rozdávali sa také lístky, ktoré sa vtedy nazývali body,“

pokračovala. „S tým lístkom si mohla ísť do obchodu s textíliami

a mohla si nakúpiť. Pravda, keď tam ešte niečo mali,“ podotkla. Moja

starká má to vojnové plátno odloţené ešte i dnes.

Nakoniec boj ustal. Odrazu všade bolo veľké ticho. Všetci

z dediny sa veľmi tešili. No uţ nič nebolo také ako predtým. Nemci

napáchali hrozné škody. Ľudia dávali dedinu do poriadku. Opravovali

domy, kostoly, stodoly, ... No bolesť, ktorú preţili, rany na duši,

ubolené srdcia, smútok za padlými ... , to sa uţ nedá napraviť.

A ja si neviem predstaviť, ţe by som spolu so svojimi kamarátmi

musela preţívať takéto čierne dni bez radosti a kaţdodenných hier.

Ľudmila Dubjelová

Ako bolí kráčať po zemi

V to upršané ráno ma nijako neťahalo ísť von. Rozmýšľala

som, čo budem robiť. Zrazu mi napadlo, ţe nikto v dome na mňa dnes

v sobotu nebude mať čas, preto zájdem do spálne k dedovi.

Keď som vošla dnu, dedo uţ bdel a spýtal sa ma: „Čo by si

rada, Lenka moja?“ A ja mu na to: „Ešte sama neviem, čo chcem,“

a sadla som si k nemu bliţšie na posteľ. „Tak ti porozprávam

o mojich „Dierkach“ v nohách i na srdiečku, chceš?“ spýtal sa ma

a z očí sa mu vykotúľali guličky sĺz. Rýchlo si ich utrel vreckovkou

a začal rozprávať.

„Keď som mal osemnásť rokov, bol som vojakom, vieš, bola vojna.

Veľmi zlé, aţ hrozné veci sa vtedy diali. Mali sme pušky, guľomety,

granáty a iné zbrane, ktorými sme mali vybojovať pokoj a lepší ţivot,“

povedal a zhlboka si vzdychol. Chvíľu bolo v spálni také ticho, aţ mi

ruky posypala „husia koţa“. „Dedko, deduško,“ zakričala som naňho,

„čo ti je!?“ „Nič, len som sa zamyslel,“ povedal a pohladkal ma po

vlasoch. „Vieš, veľakrát sme museli „ratovať“ svoje ţivoty, ţivoty

kamarátov, skrývať sa a utekať, a často sme nevedeli, kde sme a kam

ideme. Okolo nás sa strieľalo, pred očami nám umierali kamaráti,

príbuzní, ale aj nepriatelia. Raz pri bombardovaní v lese tu u nás

v Hniezdnom vybuchla mína a videl som kamaráta Karola, ţe padol

ako drevo dolu tvárou na zem. Doplazil som sa k nemu, aby som mu

pomohol. Ešte dýchal, no bol celý postriekaný vlastnou krvou.

Povedal mi: -Choď preč, uteč a zachráň sa, ja uţ končím svoje ţitie...-

A ja mu na to: - Nie, my práve teraz ešte len začíname ţiť!- Vyzliekol

som mu kabát, vreckovkou a opaskom som ho priviazal k puške

a odlomenému konáru a odtiahol som ho dlho sa plaziac dolu kopcom

aţ k rieke. Tam boli ostatní naši spolubojovníci – vojaci, oni mu

ošetrili rany, dali mu napiť, čosi zjesť a odtiaľ ho previezli do poľnej

nemocnice.“

„A čo bolo ďalej?“ spýtala som sa plná zvedavosti. „Nič zvláštne,“

riekol môj dedko Emil. „Asi štyri roky po vojne mi prišiel takýto

telegram: „Prídi mi, prosím Ťa, za svedka na moju svadbu, lebo si môj

najlepší kamarát! S úctou Tvoj zachránený Karol.“

„A to nie je zvláštne?“ opýtala som sa nechápavo. „Nie,“ skromne

povedal deduško, „len som zachránil kamaráta, čo bolo samozrejmé,

a on si na mňa spomenul v najšťastnejší deň svojho ţivota.“

„A čo si dostal za to, ţe si mu zachránil ţivot?“

„Veď predsa radosť, dobrý pocit v srdiečku, lásku zachráneného

človeka a ešte,...“ dedko sa zasa odmlčal. „Čo ešte, povedz!“ domŕzala

som. „Ešte rany na nohách, ktoré mám od toľkého sa plazenia

s raneným kamarátom po lese.“

„Vidíš, dedko, bolo ti to treba?“ ja mu zase na to.

„Ale áno, vďaka nemu vidíš aj ty, koľko sme museli vydrţať, trpieť

a byť sa o ţivot, aby mohol ísť ďalej!“

„Ako ďalej?“ nechápala som.

Dedko mi odpovedal celkom tichúčko: „No tak obyčajne, cezo mňa,

tvojich rodičov, cez teba...“

Ešte sa usmial a dodal: „Ale teraz uţ vstávam z postele, rany sa chcú

hýbať, aby nezleniveli!“

A ja som odvtedy ešte viac hrdá na svojho deduška – hrdinu!

Lenka Regešová

45 minút pravdy

Dňa 5.5.2009 sa v 7.ročníku ZŠ v Hniezdnom uskutočnila

nezvyčajná vyučovacia hodina, na ktorú p.uč. G.Juričková pozvala

riaditeľku školy pani D.Melegovú.

My siedmaci sme mali ukázať, čo v nás je, čo dokáţeme, čo všetko

robievame na hodinách SJaL. Hodina s názvom Siedmaci v akcii sa

niesla v duchu frazeologizmu Jeden za všetkých, všetci za jedného.

Predviedla sa celá trieda. Aktivity zaujímavo uvádzala Anička

Šidlovská. Rozprávkový svet bojazlivého tunela nám svojím citlivým

prednesom otvorila Júlia Dziaková. Celá trieda si s chuťou zahrala

pantomímu Klokan. Dobre sme sa zasmiali i na vydarených

ţartovných správach A.Šidlovskej a M.Priputenovej Kaţdý deň šťastie

a Ponoţková krása. Janka Compľová pútavo vyrozprávala príbeh

O dvoch (vlastne jednom chlapcovi). V scénke Poţiar sme si

vyskúšali, aké to je, keď sa pubertiak háda s rodičmi a odmieta

poslušnosť. Najprv sa v scénke predstavili dievčatá a potom chlapci.

A.Šidlovská a A.Choborová pripravili simulované interview

s prezidentom SR.

A viete, o čom snívame? My to uţ vieme, veď aj o našich snoch boli

čítané slohové práce. Záver hodiny patril krátkemu rozhovoru s pani

riaditeľkou. Prezradila nám, o čom sníva ona.

A ako vlastne hodina dopadla? Pani riaditeľku sme príjemne

prekvapili (veď to aj bolo naším cieľom). Pochválila nás. Potešilo ju,

ţe sa dokáţeme dohodnúť a navzájom spolupracovať. No a nás

siedmakov jej slová veľmi povzbudili, priviedli nás k väčšej chuti do

učenia. Vzali sme si ich k srdcu a dúfame, ţe o nás siedmakoch sa uţ

nebudú šíriť zlé chýry.

Z dennej tlače siedmakov

XXL